Blahovistnik 6/2011

Uvod

- 3 -

Obsah4 Život Cirkvi6 Viďiňa sudu

Hrihorijom10 Ekologická

teologia14 Gratulacija16 Sv. Serafim

Sarovskyj20 Duchovny

povolaňa22 Molátva

cer’kovnoho pravála

26 Kvitky abo ščira molitva

28 Drevňij paterik

Práchodáť čas odpusťiv, kolá mame veláku možlávosť obnovátá svoji odnosány s Hospodom. Odpust na Bu-kovi Hirki abo v Krasňim Broďi nákda nenazyvajuť kermešom, no vse odpustom. Odpuščajuť sja nam našy provány, ne lem toty z jakych sja spovidame, no odpuščajuť sja nam i nasľidky našych hrichiv. Zato je tak važláve itá na odpust, ščiro sja vyspovidatá, bratá učasť na ciľij Službi Boži, i na konec´ sja pomolátá na namiriňa svjaťisšoho otca, papu rimskoho. Bytá na ciľij službi Boži ne značiť stojatá v rjadi čekajuči na spoviď, jak sja to často stavať, kolá ľudá aná nečujuť, že suť na službi, dookola si opakujuči svoji hrichy pe-red spoviďov, abo sja rozidajuči na svjaščenáka, že tak pomaly spovidať. Bytá na odpusťi značiť vyspovidatá sja išči pered službov a poťim v pokoji pomolátá sja na Službi. No často sja stavať, že skorej pered Službov, kiď nahodov suť ľudá, jaky sja chočuť spovidatá, ta išči ne je svjaščenáka, jakyj by spovidav. A poťim čerez Službu, je už ťivko ľudá, že ani desjať svjaščenákiv ne-stáhať spovidatá.

Isto ne je nájaka hadanka, jak može vyzeratá spoviď, kolá svjaščenák sja ponahľať a spovidajuči už dumať, lem žeby stáhnuv pitá do Sv. Práčasťa. Tak na odpustoch sja stalo najholovňisše skoro sja vyspovidatá a poťim spokijno do Sv. Práčasťa. Služba už ne je tak važláva. Jednomu mojomu prijateľovi, jakyj nemav bars veľo skusenostej aná znalostej o cerkvi i Službi Boži, jem na jedňim odpusťi vysvitľovav, kiď ľude išlá do Sv. Prá-časťa, že toto je jedna z najvažľivisšych častán Služby i vin sja ňa oprosáv a čom poťim ne rozdalá prijimaňa na začatku?

Odpust netrvať lem dvi hodány v neďiľu, odpust sja začinať v sobotu a tam je i najkrasša možlávosť spokij-no sja vyspovidatá i tak dostojno pryráchtovati na Sv. Práčasťa v neďiľu.

o. Teodor ČSVV

- 4 - - 5 - Blahovistnik 6/2011

Z prazdnákom Paschy je zvyčaj krasátá jajka. Jich pochodžiňa je duže davne. U starych naroďiv pered vysokodostojnov osobov, jak sja prácho-dálo peršyj raz, ne išlo sja z porožňima rukamá. Tradicija hovoráť o Mariji Magdaláňi, kotra propovidala Christa na dvori cisarja Tiverija. Pered tym jak začala hovorátá o voskresšim Spasáteľová, podalá cisarjová krašene jajce z pozdravkaňom: „Christos voskres!“ Pered Kvitnov neďiľov v rusáňskim muzeju, dr. Glosikovov – direktorkov muzeja, byla otvorena vystavka kra-šenych jaječok. Laborecku okolácju predstaválá ženy – majsterky Emilija Rjaba, Marija Komanicka, Anna Krajňakova iz Krasnoho Brodu, kotrych robotu obdávľalá mnohy, malá svij okremyj kuták. o. duchovnyj Petro Haľko, ČSVV, mav slovo o Velákodňu i narodnych zvyčajach. Byla to vydarena akcija. Naj voskresšyj Christos blahoslováť všytkym, kotry totu prekrasnu tradiciju sochraňajuť i peredajuť molodšym, kotrych predstavľať p. Joana Rjaba r. Homzova z Medžilaborec.

-učastnák-foto : p. Komanicka (foto na zadňi straňi)

Život Cirkvi

Pascha i krašanky

Kňazi Prešovskej archieparchie sa v stredu 11. mája stretli v Bazilike minor v Ľu-tine na kňazskom dni, ktorý bol nielen slnečný, ale aj plný pokoja a radosti z kňaz-ského spoločenstva.

Duchovný program začal archijerejskou svätou liturgiou, ktorej hlavným slúži-teľom bol prešovský arcibiskup a metropolita Mons. Ján Babjak SJ a koncelebroval aj emeritný biskup Mons. Ján Eugen Kočiš. Božie slovo v homílii ohlásil protopres-byter (okresný dekan) prešovského protopresbyteriátu a farár vo farnosti Prešov-mesto o. Daniel Galajda. Povedal: „Žijeme v konzumnej spoločnosti. Ale napriek všetkému blahobytu človek stále nie je nasýtený, nie je šťastný.“ Pokračoval, že aj napriek tomu, že žijeme v blízkosti duchovných skutočností, sme duchovne nie-kedy vyprahnutí. Nedovolíme, aby nás Ježiš v Eucharistii premieňal. „Cirkev žije z Eucharistie. Na to často zabúdam, napriek tomu, že denne držím Eucharistiu v ru-kách. Nechcem však na toto zabúdať v mojom kňazskom živote. Skúsme si otvoriť srdce, lebo On je medzi nami. Boh sám je ten, ktorý nás vie posilniť, aby jeho krv

kolovala v našich žilách“, pove-dal kazateľ.

Otec Jonáš Maxim, náš studi-ta z Univskej lavry, hovoril na tému Osobná svätosť ako jedi-né východisko pre pastoráciu v 21. storočí. Ponúkol štyri sku-točnosti, ktoré sú veľmi dôleži-té na ceste k svätosti. Mať bázeň pred Pánom, pretože nemáme dostatočnú úctu pred svätými vecami a skutočnosťami. Ďalej, žiť v stave neustáleho pokánia. Potom je to duchovný boj, pretože máme tendenciu žiť si pokojne, aby nás nikto nevyrušoval, mať svoje zabehané chodníčky... V boji sa ukazuje, na koho strane sme. Krstom sme už jednou nohou na víťaznej strane. A po štvrté hľadať pokoj, ten skutočný pokoj v Božej prítomnosti a zotrvať v ňom. Toto všetko môže obohatiť kňaza v jeho pastoračnej službe a byť východiskom k nej.

Po hodnotnej diskusii bol priestor na obed a kňazské rozhovory. Popoludní sa všetkým prihovoril otec arcibiskup Ján Babjak SJ. V prvej časti svojho príhovoru zdôraznil, aby kňazi svoju liturgickú kňazskú službu dopĺňali v pastoračnom roz-mere, aby sa s veriacimi, hlavne s deťmi, mládežou a rodinami stretávali aj mimo liturgických slávení, čo mnohí aj naozaj robia. „Iste, chápem, že nie každý z nás máme rovnaké talenty. Ale vybral si nás Pán Ježiš, a preto má každý jeden z nás predpoklady byť horlivým kňazom.“ Ďalej kňazom pripomenul: „Buďme k ľuďom milí.“ Tiež povedal, že je v našej krajine veľa rozvodov manželstiev. „Určité percen-to viny padá aj na našu hlavu, pretože možno prípravy na manželstvo, ktoré snú-bencom ponúkame, nie sú vždy také, aké by mali byť“, povedal vladyka. V druhej časti ponúkol kňazom niekoľko praktických bodov pre ich pastoračnú službu. Po-delil sa tiež so svojimi dojmami z blahorečenia Jána Pavla II. a skrze kňazov pozval veriacich na 2. metropolitnú púť do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove 28. mája, ktorou chceme ďakovať za dar bl. Jána Pavla II.

Nasledoval Moleben k Presvätej Bohorodičke a po archijerejskom požehnaní sa kňazi, duchovne naplnení po hodnotne strávenom dni, vrátili do svojej práce vo farnostiach a v iných službách.

Ľubomír Petrík http://grkatpo.sk/

Kňazský deň Prešovskej archieparchie

- 6 - - 7 - Blahovistnik 6/2011

Anhel stojav pered satanom i perečitav mu poslaňa. Poťim ho iz hňivom vyťahnuv z cars`kych dvoriv na kraj zemľi, žeby zverhnuv zo sebe všytku zlobu, pohybeľ, hňiv, besňiňa, zurávisť, jidovátosť, všelájaku nečistotu, ne-pravdu jeresy, a poťim, jak sja pryblážyť joho konec i vin bude spalenyj iz všytkym svojim vojinstvom.

Poťim jem viďiv, jak pluky Nebesnych Sál na koňoch ohnennych sja roz-chodálá po vozduchu, i vsjady sja rozľihav mučiteľnyj krik, plač, i veláke narikaňa. Toty ohnenny jazdci pered sobov hnalá i ubávalá všytkych tych, jaky sja ochabálá ocáganátá učiňom antichrista v časi joho vlady na zemľi. Poťim jem viďiv jak pluky blahoobraznych vojakiv zyšlá z nebes i začalá pryhotovľatá zemľu na prychod Hospoda. Sered nách byv jeden anhel, jakyj sja riznáv od druhych osoblávym blahoobrazijem. V ruki trámav zolotu trubu. Z nám bylo dvanadsáť dalšych anheľiv, s podobnymi trubami. Kolá zyšlá na zemľu, pered námá zatrubáv jich slavnyj vojvoda, i zvuk truby sja rozľihav od jednoho kince svita do druhoho, za nám zatrubálo i dalšych dvanadsáť anheľiv, od zvuku jich trub sja spustáv hrom takyj silnyj, že sja zemľa zatrjasla jak more. Tohdy suchy kosti jaky ležalá v hroboch, obleklá sja do ťila, no žyvota v nách išči nebylo.

Velákyj vojvoda zatrubáv druhyj raz, i v ťim sja poodkryvalá hroby, i všytky pomeršy od počatku svita z nách povy-chodálá. I spustálo sja veláke množstvo anheľiv a každyj viv dušu, kotru v časi jej zemnoho žyvota ochoroňav. An-hely sja tak vybralá ku voskreslym iz mertvych, žeby dušu každoho čolovika nasmerovatá ku svojomu ťilu.

Poťim po treťij raz sja ozvav sáľnyj ho-los truby, od jakoho sja ostrašylo nebo i zemľa i všytky mertvy ožylá. Morja, riky, jazera, zemľa, ľisy i poľa zo strachom verlá tych jaky pomeralá na nách

Viďiňa strašnoho sudu ChristoVoho, GriGorijom, učenikom prepodobnoho Vasilija noVoho

ii. časť

Duchovnyj žyvot ci v nách, od čoho sja pojaválo nespočitateľne množestvo ľudej. Velákosťov si oná všytky bylá rivny medži sobov, muž stojav spolu zo svojov ženov, i každyj narod, i všytky koľina i rody bylá dany dovjedna.

Ne porozumijuči tajňi voskresiňa jem sja bars ostrašyv i z trepetom du-mav: „Bylá na poroch peremineny i naraz sja stalá cilymá!?“ I čudovav jem sja tomu, váďači, jak dakotrych z nách tvari svitálá, jak zvizdy, u dakotrych byv svit menšyj, podobňi jak poviv Božestvennyj apostol: „Zvizda od zviz-dy rizniť sja v slavi.“ (1Кор 15,41).

U jednych tvari svitálá jak misjac v temňij noči, u druhych jak denne svit-lo, abo rozkalene žeľizo, ci rozľitajuči sja iskry a u inšych siľno jak solnce. U dalšych bylá tvari bily jak sňih a u dalšych podobny do svitla morskoj vlny. Každyj z nách trámav knáhu, na čaľi malá všytky dašto napásane. U jed-noho prorok, u druhych propovidnák Božyj, apostol Christov, jevanhelista, abo ispovidnák Božyj, mnohy nosálá na čaľi svjatáteľ Hospodeň, abo praved-nák, abo prepodobnyj Isusa Christa. Každyj z nách byv poznačenyj tov dob-roďiteľov, jakov sja preslaváv na zemlá i ja jem viďiv mno-ho riznych nadpásáv ukazuju-čich dobroďiteľ vostajučich iz mertvych: náščyj duchom, smirennyj serdcem, pereter-pivšyj za Hospoda v pustyňi, krotkyj pre Hospoda, čistyj serdcem, mirotvorec, izhna-nyj pro pravdu, pre zavisť i cáganstvo poterpivšyj, bidu i ponážovaňa pereterpivšj pro Hospoda, strámlávyj pr Hos-poda, spravodlávyj svjaščenák Hospodňij, čestno posluživšyj službu duchovnu, čistyj ďiv-stvenák Hospodeň, položávšyj svoju dušu sa blážňoho, sotvo-rávšyj pravdu, naučivšyj dobru, sochranáv lože neposkvernene, zaľubávšyj sja Hospodu poka-

- 8 - - 9 - Blahovistnik 6/2011

janijem, i mnoho druhych dobroďitelej bylo napásano na čalach u tych, jaky stalá iz mertvych.

Tak samo bylá napásany i hrichy voskreslych: zloba, nečistota, hňiv i rizny inšy hrichy i bezzakoňa. U jednych bylo napásano vzaďi na holovi a dru-hym sja pidnosálo nad holovov, tak že všytkym bylo jasno jaky jich hrichy. Toty jaky sohrišylá jak christijane i pomerlá bez spoviďi jich tvari bylá temny i mračny i bylo jich mnoho. U jednych tvar’ byla podobna zemľi zmišaňi s popilom, abo jak hňij, u daľšych byla tvar’ zohnáta i chrobaky po nej chodálá. Viďiv jem tam i tvari čorny, jak u samoho ďabla, podobny sersti čornoho koňa, dakotry od holovy do noh bylá pokryty smerďačim hnojom, oná všytky hovorálá obertajuči sja jeden ku druhomu: “Ó, bida nam! Bo to je posľidňij deň, deň práchodu Christa, o kotrim my znalá išči pered našov smerťov i teper s’me stalá, žeby s’me otrámalá to, što si zaslužyme. Ó bida nam neš-častnym i hrišnym bo s’me oskverneny i potemneny – Hospoď pokarať nas! O bida nam, bo my išči lem teper spoznalá našu haňbu i styd!” I takym spos-obom sja oná mnoho pokorjovalá a preklánalá i deň svojoho narodžiňa, stojači i čekajuči iz spuščenov holovov na slovo Spravedlávoho Sudcju.

Čuv jem tam i druhych, hovorjačich: “Chto je Boh i chto Christos – my ne zname!” “My mnohych mame bohiv, služylá s’me jim, oná povinny nas zachranátá!” hovorálá tak samonaďijanno.

Čuv jem I nasľidujuči slova: „Kolá Boh zakona Mojsej voskresáť nas, ta sa nam od ňoho dostane mnoho dobra, bo s’me bylá rozsijany po ciľi zemľi zato, že okrim toho Boha inšoho s’me nechoťilá práznatá. Kolá Syn Čolovika nas prájde sudátá, bida nam: bo my ho znenaviďilá, nadavalá na ňoho, chulálá, ruhalá sja mu, zrobálá mu mnoho zla i peredalá smertá. Joho učenákiv neskorej vbávalá, ne virujuči jim i ne práznavajuči Bohom jich Učiteľa. I teper pochy-bujeme ci Vin može prájtá sudátá ľudej jak Boh? Dumame sobi že Vin spolu s Nami bude sudženyj Bohom i za to, že poviv: „Ja Syn Božyj - Jomu rivnyj!“ jak dobri by bylo, kolá by my joho tu uviďilá, tohdy by s’me ho obvánálá z ciganstva, bo sobi dumav, že bude našym Sudcjom i ne raz sebe nazyvav Synom Božym. No my to dobri zname, že s Mojsejom na Sinajskij hori hovoráv Boh, no tot, nákolá neviďiv Boha.“ Tak hovorálá meži sobov čekajuči na Spravedlávoho Sudcju, judeji sja dalej prosálá jeden druhoho: „Kolá by dachto z nas uviďiv Christa naj ho chopáť i my ho takoj pryvedeme pered Boha.“

Druhy izraiľťane na kopi stojalá i hovorálá: Bida nam, ne virujučim v za-

kony práznanoho Boha, no služylá s’me Vaalovi a Astarťi, i mnoho inšym pohaňskym bohom. I klaňalá sja zlatym teľatam, ne zname odky prášlo na nas take naščasťa.“

Na dakotrych iz stojačich sja pojaválá červeny slova: na chlopoch – muž ubijca, na ženach – žena ubijca, na druhych bylo napásano zloďij, abo blud-nák (žyjuči v nečistoťi), abo idoloslužiteľ, abo mytar’ ci dravec, ďiťoubijca, zavistnák, hňivnák. Na dalšych bylo napásano tverdyj i tverdohlavyj, zlo-serdyj i nemálostávyj, skupyj i ľubjači piňazi, abo jereták, arijanán, makedo-nijanán i nazvy inšych jeresej. Stojalá tu i všytky nepokreščeny, i toty jaky po kreščiňu sohrišylá i všytky jaky pomerlá bez pokajaňa. Váďači na sobi obváňiňa, oná hor’ko plakalá. A ja smotrjači na nách, byv calkom ohromenyj i napovnáv ňa velákyj strach.

(pokračovaňa v dalšim čisľi)-tmk-

foto: http://www.cervantesdesign.com/

U firmi žirafy Irmy robálá nabor do firmy.

Peršyj adept, staryj losďistav tu takyj vopros:

„Dva plus dva je ťiľko, pane?“ „Pjať,“ mať to los zrachovane.“ „Kiľko?“ – druhu šancu mať. No vin znava tverdáť: „Pjať.“

Komisija hrať ferovo: „Ne znav, no stojiť za slovom –

što raz povisť toto platáť, malá by s’me ho prájatá.“

Druhyj adept, osel Hrác’ ďistav vopros: „trá plus trá?“ A osel: „Vyznam sja v ťim –

trá plus trá je predsi sim.“ Ťiľko druhu šancu mať.

„Sim,“ odpoviv, „to sja znať.“

Porota jednať ferovo: „Ne znav no stojiť za slovom –

što raz povisť toto platáť, malá by s’me ho prájatá.“

Poťim prášla na rjad sova. „Dva plus dva?“ prosjať sja znova.

„Štárá,“ rekla pid momentom. Povilá jij: „Stoprocentno!“

„To značiť že jem prájata?“, hvariť sova rozospata.

„Mate smolu mudra ženo, už ňit miscja. Obsadženo.“

Tam de je konkurz lem fraškov, mudromu vyhratá ťažko.

Josáf Kudzej

Konkurz (bajka)

- 10 - - 11 - Blahovistnik 6/2011

Bolo by však naivným idealizmom hľadať hotové a systematické odpovede na uvedený problém v kresťanskej tradícii – Svätom písme, dielach cirkevných otcov, dokumentoch cirkevných snemov či teologických traktátoch stredoveku. Ekolo-gická kríza, problém ochrany prírody a intenzívny záujem človeka o túto sféru ži-vota, ako sme už spomínali, v minulosti nikdy nebol, preto ani kresťanská reflexia tejto témy nebola v minulosti nijak intenzívne rozvinutá. Ekologická teológia je novodobý, úplne nový teologický odbor. To však neznamená, že kresťanstvo nemá vo svojom poklade viery jasné a pevné princípy, na základe ktorých by mohlo vy-pracovať túto novú teologickú reflexiu viery. Postoje kresťana k prírode nachád-zame v minulosti v kontexte morálnej teológie, ktorej predmetom je človek, jeho konanie a vzťahy s okolím a otázka hodnoty prírody pred Bohom, jej Stvoriteľom, je zas súčasťou teológie stvorenia a vykúpenia, ktorej predmetom je Boh a Boho-človek, jeho konanie a vzťahy k stvoreniu. Preto historicky nemôžeme hovoriť o ekologickej teológii ako takej, ale skôr o jej základných východiskách, na ktorých je ju možné v súčasnosti budovať.

Potreba vybudovať systematický prístup k problematike ekológie je pre kresťa-nov o to naliehavejšia, že svoje postoje k tomuto problému prezentujú aj mnohí nekresťania, ktorí vychádzajú z iných filozofických či náboženských ideí. Mnohé ekologické hnutia a myšlienkové prúdy dnešnej doby v sebe skrývajú polopravdy zabalené v pekných slovách a gestách, ktoré sú však nezlučiteľné s pravou kresťan-skou vierou. Keďže rozmach ekologických hnutí bol na západe spojený najmä s orientálnymi alebo starými pohanskými náboženskými ideami, tamojší kresťania mali spočiatku voči takýmto aktivitám značnú nedôveru, alebo ich úplne odmie-tali. Hrozil tu opačný extrém – nezáujem či ignorancia. Triezvy a aktívny prístup zodpovedných cirkevných činiteľov a teológov však ukázal, že ekológia nie je pre kresťanov cudzorodou ideou, ale že starostlivosť o prírodu patrí celkom prirod-zene aj do života kresťana a je súčasťou jeho vlastného kresťanského pokladu vie-ry. Kresťanská ekológia musí pevne stáť na kresťanských základoch, aby sa vyhla tendenčnosti dnešnej doby, ktorá blúdi medzi prospechárstvom, panteizmom, ateizmom, kapitalizmom, socializmom a inými „izmami“ a aby bola naozaj rýdzo

kresťanskou. Tieto základy – východiská preverené stáročiami, musia byť oporný-mi stĺpmi každej teologickej reflexie na danú tému. Avšak, ako nie je možné hovoriť o nejakej monolitickej teológii, spiritualite či tradícii celého kresťanstva, ktorého pestrosť rozvinutá v mnohých národoch, geografických oblastiach a historických obdobiach je dnes nesporná, nie je možné hovoriť ani o monolitickej teologickej reflexii na ekologickú tému. Každá kresťanská komunita, ktorá reflektuje problém ekologickej krízy, nutne vychádza zo svojho bohatstva viery a k téme ponúka svoj vlastný špecifický pohľad a prínos. Pestrosť a pluralita hľadísk nie je v tomto smere na škodu, ale je veľmi vhodným prameňom vzájomného obohatenia sa a spolu-práce. Nemalý význam má oblasť ekologickej teológie aj v ekumenickom dialógu, pretože je platformou, ktorá sa týka všetkých a môže zjednocovať všetkých v spo-ločnom úsilí o lepšiu budúcnosť.

V našej štúdii sa zameriame predovšetkým na základné východiská východnej ekologickej teológie. Bohatstvo tradície kresťanského Východu je ohromujúce. Mnohé jeho myšlienky a pohľady prenikli počas minulého storočia rôznymi cesta-mi aj do povedomia širšej verejnosti na západe – ikony, modlitba Ježišova, spiritu-alita či výroky púštnych Otcov, sú len zlomkom veľkolepej tradície, ktorú nám za-nechali generácie kresťanov v mnohých národoch orientu. Z tejto tradície čerpajú aj jej súčasní nositelia pri riešení aktuálnych problémov a otázok modernej doby,

Príroda

Základné východiská ekologickej teológie kresťanského východu

ii. časť

- 12 - - 13 - Blahovistnik 6/2011

medzi ktoré patrí aj ekologická kríza. Špecifiká tejto tradície sa jasne odrážajú aj v ekologickej teológii východných cirkví. Medzi tie hlavné môžeme zaradiť ideu zbožstvenia človeka, ktorá je pre východnú kresťanskú tradíciu charakteristická a do ktorej je zahrnutá aj celá príroda, na čele s ľudským telom ako vrcholným die-lom hmotného stvorenia. Ďalej vnímanie Kristovho vykupiteľského diela, ktoré je na východe charakteristické svojou komplexnosťou, a ktoré tu nie je redukované len na dušu človeka, ale má kozmický charakter a dosah. Z liturgického a sviatost-ného života východného kresťana je zrejmé, že posväcovanie či zbožstvenie príro-dy – napĺňanie jej jednotlivých elementov zbožstvujúcimi energiami Božími – je neoddeliteľnou súčasťou jeho kresťanského života a poslania. Takto veriaci pokra-čuje v diele, ktoré tu na zemi začal Kristus.

Môžeme konštatovať, že vo východnej kresťanskej tradícii nachádzame zásad-né myšlienky kresťanského nazerania na okolitý svet a prekvapivo aj principiálne riešenia ekologickej krízy, ktoré nespočívajú len vo vedecko-technickom pokroku ľudstva uskutočňovanom bez zmeny vnútra samotného človeka, ale spočívajú skôr v zmene jeho srdca, zmýšľania, v zmene jeho postojov k sebe a k okoliu. V tomto sa javí východná ekologická teológia prekvapivo modernou, pretože po prehnanej nádeji na riešenie ekologických problémov čisto vedecko-technickým rozvojom aj nekresťanskí ekologickí aktivisti dnes hovoria o sklamaní, pretože hoci vývoj po-kročil, spolu s vývojom pokročili aj požiadavky a nenaplnené túžby ľudstva, ktoré čím viac môže, tým viac aj chce, a tak sa dostávame do uzavretého kruhu, ktorý sa neustále zrýchľuje. Problémom sú neuspokojené nároky človeka, ktorý chce stále viac a tak posúva hranice všetkého dopredu. Problémom je rozvoj, ktorý sa dá nie-kedy len veľmi ťažko označiť slovom – udržateľný. Stále viac hlasov volá po zmene étosu, postojov človeka, jeho rebríčka hodnôt. A to už nie je otázka pre fyzikov či iných prírodovedcov, ale otázka životnej filozofie, etiky a náboženstva, ktoré snáď najviac zo všetkého vplýva na morálne a etické povedomie človeka.

Technika nenapĺňa podstatnú túžbu ľudského srdca, jeho nesmierny hlad, prázdnotu s ktorou sa rodí na tento svet, dychtivosť po láske, šťastí, pochopení, živote. Človek hnaný týmto motorom koná tak, aby v čo najväčšej miere uspokojil svoje potreby. Snaží sa celý svoj život, ako aj všetko okolo seba, prispôsobiť tomuto jedinému cieľu. Avšak v stave, v ktorom sa človek nachádza – v stave vnútorného napätia, disharmónie, chaosu, nedostatku integrálnosti svojej osoby, človek pretvá-ra okolie podľa svojho obrazu a vtláča mu chtiac-nechtiac aj tieto prvky padnutej ľudskej prirodzenosti. Aj technika – ako príroda ovládnutá človekom – vykazuje známky tejto nedokonalosti, ba až škodlivosti, a to aj voči jej samotnému tvorcovi.

Lebo nie všetko, čo sa javí človeku na prvý pohľad ako dobré, je skutočne jeho pravým dobrom. Technika uľahčuje človeku život, umožňuje mu ho prežiť ľahšie, ale nie je vždy isté, či aj ľudskejšie alebo šťastnejšie. Človek čoraz viac obklopovaný technikou a ním umelo vytvoreným priestorom, je vytrhnutý zo svojho tradičné-ho spôsobu života, zo svojho prirodzeného prostredia, ktorým bola vždy príroda. Človek sa stáva viac pohodlným, zmäkčilým, objavujú sa uňho vo veľkej miere civilizačné choroby. Ľudský organizmus je v šoku, princípy a podmienky života, ktoré ľudstvo zažívalo tisícročia a na ktoré bolo telo človeka prirodzene pripravené, sa diametrálne a veľmi rýchlo zmenili a naša biológia sa búri. V rovnakom šoku je aj okolitá príroda, vymierajú rôzne druhy rastlín a živočíchov, prudko sa menia klimatické podmienky, ktoré sa vyvíjajú podľa prirodzených zákonov celé veky.

Kde je hranica? Je možné všetko bezbreho meniť len podľa seba, podľa ľudských predstáv, bez ohľadu na základné zákony stvorenia? Máme právo na akýkoľvek roz-voj, nech by to stálo čokoľvek? Je Zem len pre ľudstvo a má hodnotu len ak je uži-točná človeku? Môžeme ako jediná rozumná bytosť na Zemi naozaj všetko? Sme v tomto úplne slobodní? Môžeme za absolútny základ nášho konania položiť naše túžby a predstavy? Môžeme za základ prirodzeného zákona postaviť prírodu okolo nás a človeka v jeho súčasnom stave? Na tieto principiálne otázky veda a technika nedáva nijakú odpoveď. Hoci jej význam v boji proti ekologickej kríze je nesporne veľký a dôležitý, nie je absolútny a všemocný. Kresťanská ekologická teológia, ako interdisciplinárny prienik rôznych poznatkov teológie, chce dať na tieto otázky od-poveď vo svetle Božieho zjavenia, vo svetle právd o Bohu, stvorení a človeku. Chce ukázať kresťanom poklad ukrytý a ako múdry hospodár z neho vyberať veci nové aj staré. (pokračovanie v ďalšom čísle)

Tomáš Majda

Vypirena rjaba kvočka, chvaláť sja kuročkam:

„Vir’te – ne vir’te mi, ďitá,viďilam zajka leťitá.“

Kurjata jij hvarjať smilo: „To sja vam lem práváďilo,

to fatamorgana byla - taď zajačik ne mať kryla.“

„Ďitáska nepodareny, ne robte z mene šalenu.

„Leťiv,“ tverdáť kvočka rjaba, „ a išči ňis i jastrjaba!“

Što na to poviste, tetky? Ci ne tak sja roďať pletky?

Josáf Kudzej

Čudesne čudo (bajka)

- 14 - - 15 - Blahovistnik 6/2011

G r a t u l a c i a

V misiaci apriľ 2011 ďakovali Hospodu Bohu za dovhoľitnyj dar žyvota manžele Petro a Helena Harhajovy z Chotči. Petro Harhaj sja dožyv, dňa 10. 4. 2011, okruhlych 90 a joho žena Helena Harhajova, dňa 26.4.2011, kras-nych 89 rokiv. Okrim toho, jak Hospoď Boh dovoliť, v ťim roci oslavľat i 68 rokiv spoločnoho manželskoho žyvota. Vychovali spolu 6 ďitá a ťišjať sja z 22 vnučat, 11 pravnučat a 2 prapravnučat. Všytky im žyčať veľo Bo-žoho blahosloviňa, zdravja a duševnych i fyzičnych sál, žeby sja išči mohlá ťišytá z ľubvi svojich blázkych.

Na jich dovhij žyvotňi dorozi zažylá mnoho radostá i ťažkostá. Pan Harhaj byv peršym a jednym z tych, kotry založilá a postaválá grekokatolác´ku cer-kov v Chotči. Od začatku existencii Cerkvi sv. Petra a Pavla sja starav o jej chod jak pokladnák a dovhoľitňij kurator. Ťažko obidvoje perenošali dobu, koli v časi socializmu byla cer´kov za 18 rokiv zaperta a na každyj jeden cer´kovnyj obrjad bylo treba prosátá povoľiňa u cer´kovnoho tajomnáka na ONV u Svidnáku. Tohdy zaznalá, što to je psychičnyj a političnyj natlak pro svoju viru.

Micno rady spominajuť na čas, kolá pobyvalá na Bukovoj Hirci. V časi pe-rechodu frontu II. svitovoj vojny, byvali v Bukivci a spolu s inšyma bukiv-janami byli evakuovany na 3 misjaci na Bukovoj Hirci. Evakuanťiv prá-chylálá otcove Vasilijane, kotry tam malá postavene provizorne ubytovaňa. Od toho času s velákou počlivosťov spománajuť najvece na o. Sučka, ČSSV. Svidčať o joho velákoj smirennosti a ľubvi ku ľuďom, kotry v ťim časi po-trebovali pomič. O. Sučko, ČSVV, sja s radosťou poďiliv s evakuantami o zasoby jidla. Planovav na Bukovoj Hirci založytá hospodarstvo, z kotroho by Čin mav jidlo pro svoji potreby. Dodnes´ spománajuť na to, jak sja robálá žnáva, ta o. Sučko, jak nemav opasok, zrobiv sobi povereslo zo solomy a opasav sja z nám. Abo kolá oralá sterňaku. Pomahav mu oratá Kocakiv chlo-pec z Viľšavky. Chlopec byv chudobnyj, byv bosyj, nohy mal cily doraňa-ny. Tohdy o. Sučko sja vyzuv, svoji bokanči darovav chlopcovi a sam orav bosyj. Abo jak o. Sučko zachoroniv pered trestom vojaka ňimec´koj jazdy, kotryj sja lakomiv na krasny koňi, kotry mali otcove Vasilijane a choťiv ich zabrati. Toto rjadova armada nemohla robátá a kolá tam prišov predstavenyj ňimeckoj komandatury vec vyšetrátá, o. Sučko vypovidav, že dotyčnyj vojak nechoťiv koňi zabratá, ale lem vyminátá. Tak ho zachoroniv pered istym tres-tom. O. Sučko sobi vybrav pana Harhaja za spravcu majetku aj s rodánov. Už to bylo dohodnute. No Hospoď choťiv inakše a po ťažkym bombardovaňu prášla dalša evakuacija a ľude sja porozchodálá tam, de to bylo určene evaku-ačnym planom, dakotry až ku Martinu na seredňim Slovensku.

Anna JancurovaMala Poľana

Petro i Helena HarhajovyRaz večur andulka Aja prosáť muža papagaja:

„Povidž mi, mij doroheňkyj, cholem paru slov tepleňkych.“

Vin zareaguje na to: „No pec, sonce, radiator ...“

Prá slovach što dušu hrijuť, ne smotráj na materiju, bo ne najdeš jich očima.

Serdcjom hľadaj. Zima...zima...

Josáf Kudzej

Teplota (bajka)

- 16 - - 17 - Blahovistnik 6/2011

Spolu s duchovnymi podvihami, sta-rec´ Serafim začav zjednočovatá i ťiles-nu namahu. Skoro rano, kolá išči všytko spalo, svjatyj sja často moláv Isusovu molátvu, skoro vychodáv na cinter, i tam pomedži hroby, perenosáv dakus derev až do svojoj keliji. Raz kolá ho joho posluš-nák uviďiv i prosáv od ňoho blahosloviňa, starec ho blahoslováv slovami: „Ozbroj sja movčaňom i vnámaj sam sebe!“

Jak svjatyj zatvornák perežyv pjať ro-kiv, takyj žyvot ho ťilesno oslabáv, spo-čatku to bylo vádno len na vonok: dveri do joho keliji bylá vse otvoreny, i každyj mich ku ňomu práchodátá, no na oprosy tych, jaky ku ňomu práchodálá vin neod-povidav, bo pered Bohom prájav ne sebe obit movčaňa, i tak bez slov peredovžovav svij duchovnyj boj. V ťim časi tam prášov tambovskyj jepiskop Jona, jakyj často navščivľav sarovskyj mo-nastyr’, raz i vin choťiv uviďitá otca Serafima i tak prášov ku joho keliji, no prepodobnyj tverdo povnáv svij sľub pered Bohom a aná teper neporušyv svoje movčaňa. Tak sja zdalo, že prepodobnomu Serafimovi išči neprášov čas, žeby opustiv svoje movčaňa i zatvornáctvo. Tak tomu porozumáv i je-piskop, jakyj, jak ihumen Nifont choťiv pránutátá starca, odpoviv: „ochabme ho, žeby sme nesohrišylá.“ I ochabáv starca na pokoju.

No skoro po ťim prášov čas pre prepodobnoho, žeby ochabáv svoju na-mahu samoty i movčaňa. V povňim samozrečiňu sja, v terpiňu, smireni-ju, s tverdov virov, kolá perežyv žyvot obyčajnoho monacha, pustovnáka, stovpnáka, movčaľnáka i zatvornáka, i tak dosjah veláku duchovnu čistotu

i od Boha vysšych blahodatnych duchovnych dariv. Tohdy z vysšoj voľi mu bylo dano, žeby ochabáv movčaňa i tak peredovžovav žyvot v Bohu i pre Boha, žyvot napovnenyj zrečiňom svita, tak mich napovnátá pravi služiňom tomu svitu, svojov ľubovjov, od Boha darami učiteľstva, prozorlávych slov, čudes, ľičiňom, svojim duchovnym proviďiňom, molátvov, uťišaňom i rada-mi. Takym sposobom prepodobnyj Serafim zabrav na sebe velákyj podvih tak zvanoho starectva, v jakim vin i zakinčiv svij žyvot.

Tota namaha velákoho starca sja začala tak, že konečňi začav hovorátá s tymi jaky ku ňomu práchodálá, holovno s monachami. Vo svojich bisidach s námá prepodobnyj Serafim jich peredovšytkym posálňovav v zachovava-ňu všytkych monašych pravál, sluchati i služytá cerkovne praválo, userdno perechodátá iz smirenejem posluch ku nastojateľom, za stolom siďitá zo strachom Božym, bez važnoj pričiny nevychodátá z monastyrja, uťikatá od presadžovaňa svojoj voľi i robiňa si što sja komu zachoče, chranátá medži sobov spokij i ľubov i tak dalše. Tak začali starcja navščivľatá i postoronny svitsky ľude. Dveri joho keliiji bylá otvoreny pro všytkych od ranšoj liturgiji až do osmoj hodány večer. Všytkych prájav davajuči každomu blahosloviňa i korotky rady i nastavľiňa v žyvoťi. Navščivnákiv prepodobnyj prinámav oblečenyj jak bylo u ňoho zvykom, mav na sobi bilyj habit, epitrachil, i ko-rotku čornu mantiju.

S osobástov ľubovjov starec pránámav ku sobi smirenno kajučich sja i tych jaky v sobi prejavilá horjaču naklonňisť ku duchovnomu christijanskomu žy-votu. Po bisiďi z námá Serafim mav u zvyku položytá na jich sklonený holovy konec epitrachiľu i svoju pravu ruku. Prá ťim jim vin radiv, žeby sja pomolálá korotku pokajannu molátvu i tak vin sam moláv sja molátvu rozhrišiňa. Od toho, sja jim dostavalo velákoho polehšiňa na jich sovistá i duchovnoho naso-lodžiňa. Poťim starec pomazav jich čalo oľijom z lampady, jaka sja nachodála pered ikonov Božoj Materi Umilenija, jaku vin nazyvav ikonov Božoj Materi – Radostá všytkych Radostej, a kolá dachto práchodáv do poludňa (to je v časi jidla) davav pitá Bohojavlenskoj vody i blahoslováv častkov antidora, abo na všenoščňim bďinija blahoslovennoho chľiba. Potom s každym pozdraváv sja „Christos voskres“, prápománajuči tak sálu Voskresiňa Christova, i radáv pocilovatá ikonu Božoj Materi, abo krest, jakyj visáv na joho hrudá. Jednych, jaky mu odkryvalá svoji osobny chyby, abo starostá, uťišovav i oblehčav jich sovisť dobrymi otcovskymi radami i duchovnymi ľikarstvami. U inšych prá-padoch starec´ predkladav všeobecny rady christijaňskoho žyvota, holovno

sv. Serafim Sarovskyj

Kiď jes nepoznav Boha, ne je možne žeby jes Ho ľubáv. Kiď Ho ne možeš ľubátá, značiť to, že jes sja na Ňoho nepozerav. No lem poznaňa Boha spos-

obáť, že ho možeme viďitá.sv. Serafim

- 18 - - 19 - Blahovistnik 6/2011

neprestanne pamjataňa na Boha, molátvu i cilomudrije. U všytkych prápadoch radáv chranitá v ustach i serdci holovno molátvu Hospod-ňu „Otče naš“, archanhel-sku molátvu: „Bohorodáce Ďivo, raduj sja“, simbol viry i molátvu Isusovu: „Hospodá Isuse Christe, Syne Božyj, pomiluj ňa hrišnoho“, jaky vin považovav za speciaľ-no ďijuči i spasiteľny. Sered mnohych navščiv prácho-dálá ku Serafimovi i znamy tvari i političny upraviteľi, jakym davav osobny nasta-vľiňa odnosjači sja ku nám s česťov i christijaňskov ľu-bovjov, obertajuči vnámaňa na važlávosť jich postavľiňa i odty jich poučajuči ku vir-nostá ku Cerkvi i narodu. Tak navščivľalá starcja i z car´skoj rodány, napráklad v roku 1825 prájav od Serafima blahosloviňa i velákyj kňaz Michail Pavlovič. No holovno ku starcjovi práchodálo mnoho obyčajnych prostych ľudej, jaky od ňoho potrebovalá ne lem rady, no i materijaľnoj pomoči s virov v joho svjaťisť i prozorlávosť, vďaka tomu vin pomahav jim v bidach, de napriklad christijanam, jaky stratálá dajakyj majetok hovoráv de joho najtá, lem jim na-kazujuči, nákomu ničoho nehovorátá. Často i ľičiv chvorych, pomazujuči jich oľijom z lampady, no aná pri ťim všytkim prepodobnyj Serafim neochabáv svojoho zatvornáckoho žyvota, choc’ zňav iz svojich ust pečať movčaňa, jednak nákda nevychodáv von iz svojoj keliji.

Skoro prášov čas i ochabátá svoju keliju a tak ochabátá podvih zatvornáctva. No pered tym, jak sja tak Serafim rozhodnuv, obernuv sja iz molátvov ku Bohu, žeby mav od Ňoho povoľiňa javno ochabátá zatvornáckyj žyvot. I tak 25. novembra 1825 roku sja starcjovi u sňi pojavála Boža Maťir’, spolu s

Klimentom Rimskym i Petrom Alexandrijskym jakych deň sja prazdnovav i dovolála mu vyjtá iz svojoj keliji i navščivátá pustyňu. Na druhyj deň svjatyj stav, pomoláv sja svoji zvyčajny molátvy, i poviv o svojim želaňu ihumenu Nifontovi, od jakoho na to dostav blahosloviňa. Od toho času Serafim začav chodátá do svojoj starov pustovňi a tam sja molátá.

Holovno v ťim časi starec chodáv na tak zvane Bohoslovske džerelo. Toto džerelo sja nachodálo nedaleko od monastyrja i eksistovalo iz davnych čas, išči pered tym, jak Serafim prášov do toho monastyrja. Džerelo časom za-pusťilo i bylo zasypane zemľov, voda z ňoho vyťikala lem jednov trubkov. Blázko džerela stojala na stovpáku ikona sv. apostola i jevanhelistu Joan-na Bohoslova, od jakoho i džerelo dostalo svoje meno. Toto misto sja bars zaľubálo prepodobnomu Serafimovi a vďaka joho želaňu bylo vyčiščeno i obnovleno. Tu starec’ perebyvav mnoho času, zanámajuči sja Bohomysli-jem i robotov. Zberav v riki Sarovki kaminky i šmarjav jich na spid obnovle-noho džerela. Sadáv naokolo ovocny stromy. Na horki kolo džerela, pre pre-podobnoho zhotoválá maleňkyj zrub, bez oken i bez dverej de sja vchodálo popid sťinu, tam prepodobnyj odpočivav, skryvajuči sja pered poludennov horáčavov. Po dajakim časi byla vybudovana i kelija z dverjami de mav i pe-cok a tam perebyvav cilymi dňami, lem večur sja vertav do monastyrja. Toto misto začalá nazyvati nážňov pustáňkov otca Serafima a džerelo, džerelom otca Serafima.

Krasňi bylo pozeratá na toho smirennoho zhorbenoho starcja, jak sja pid-perajuči o motyku abo sokyrku, pušťať ku pustáňki, žeby tam porubav dakus dryv, abo posadáv dajakyj stromák. I vin tak s kamelavkov na holovi v biľim hrubim habiťi i taškov na plečach v jaki vse nosiv sv. Jevanhelije i dajakyj kamiň, žeby tak umertvovav svoje ťilo, na oprosy dakotrych, čom to robáť, lem pokirno odpovidav: „Ja lem trapľu toho, jakyj mene trapáť.“

-tmk-foto:: http://www.biserica-mihai-viteazul.ro

http://www.moldovacrestina.info

Na Sošestvije je zvykom okrašatá chramy i domy vitvami i holuskami. Tak prazdnovala toto svjato i starozavitňa cer’kov a tak byla okrašena i Sionska hornácja v tot blahoslovenyj den Sošestvija. Novozavitňa cer’kov utrámala tot obyčaj, no dala jomu i novoho sensu, teper moloda zeleň i cvit nesim-bolizujuť lem žertvu Bohu iz peršoj urody, no i samu Cer’kov Christovu, jaka procvila, podľa slov cer’kovnoho pisnopinija, jak kvitok (krin), i tak

ukazuje na obnovľiňa ľudej Duchom Svjatym.

Znalá ste...

- 20 - - 21 - Blahovistnik 6/2011

Duchovny povolaňa

Na ostrovi Kreta, v misti Amatunti, žyv bohatyj čolovik Joan. Nastav deň, kolá pomerla jomu žena i ďiti. Ostav sam a što stalo sja? Rozhodnuv sja, že svojim bohatstvom pomože bidnym, tak aj zrobáv a sam žyv pro Boha i pro vičnyj žyvot. Bohu i ľuďom, takyj prákladnyj i statočnyj žyvot poľu-bávsja, bo koli v Alexandriji nemalá jepiskopa, ta vybralá pobožnoho Joana. Je interesne pro što sja rozhodnuv? Aby joho poslaňa, jak pastyrja duš bylo uspišne, začav pomahati potrebujučim, peredovšytkym tym najbidňisšym. Nevyšov naporožňo, bo vlastávo čerez milostyňi i pomič tym ľuďom, vertalá sa mu nazad duchovny i materijalny dary v takij miri, že na duchovňim stup-ňi dosjahnuv svjatisť a piňazej i materialnych veci neubyvalo.

Dumam sobi, že pro molodych ľudej, je to krasnyj priklad do nasľidovaňa. Bo mnohy sja rozhodujuť, jak si zabezpečitá budučnosť, prosjať sja, jak bu-duť žytá, dnes, zavtra. Pozorujeme, že chlopci i ďivčata tužať po bohatstvi, prepichu, slavi, karieri. Osobňi jem sa stritáv aj z dobryma, statočnyma mo-lodyma ľudmá, no pomylenymá v ťim smeri. no i teper suť taky jaky napr. pri službi Božij i požertvu sklali na Bože ďilo, jak vďačnosť Bohu za milosti i dary, jaky od svoho Sotvoriteľa dostalá. A tak peremineny vo velikij žertve-nosti pomahalá ľuďom kolo sebe.

Je mnoho, što sja možeme naučitá u Svjaťim Pismi, no lem bez jednoho ne-možeme provadátá dobri svij žyvot, a to je prijateľstvo s Bohom v blahodatá Božij a s pomočou ľubovi v Chrisťi Isusi choronitá sja ťažkoho smerteľnoho hrichu! Nad tym netreba špekulovati. Otvorátá serdce, projaviti dobru voľu a smilo doperedu.

Veláke ďilo rodiť sa čerez poznaňa, sluchaňa i vzajomnu blázkosť. Je dobri tak sa otvoriti na holos serdcja, štoby s´me začulá ducha molátvy. Molátva pidnámať dušu k Bohu a prosiť to, što je potribne. Skromnosť a pokora je osnovou molátvy. Chto sa ponážáť bude povyšenyj. Z ďitinstva bylá učiteľi molátvy našy rodáči a mame jim za što ďakovatá, bo bez jich pomoči nepo-znalá by sme Hospoda Boha.

Prosáme sa odky pochodiť molitva? Serdce je misto moho perebyvaňa v molitvi. Skryj sa v tajňim ukriťi svoho perebyvaňa s Hospodom Bohom. Svjatyj Duch dychať molitvou. Tu je misto velikych žyvotnych projekťiv, je to pravda de si vyberame žyvot abo smerť. Je to misto našoho striťiňa,

ale aj rozhodnuťa pro dobro abo zlo. Christijaňska molátva odnosiť sja medži Bohom a čolovikom, jak medži otcjom a ďitánou. Toto spoločne ďilo Boha a čolovika v Chrisťi Isusi jake vychodáť iz Svjatoho Ducha, je cilkovito v naprjami na Otcja u spojiňu s voľou Božoho Syna. o. Polikarp Jacoš

Trebišov

11.-12. juna 2011

ODPUST SOŠESTVIJA SVJATAHO DUCHA

Bukova Hirka

sobota 11.06.17:00 Večurňa s litijov18:00 Služba Boža s pomazaňom chvorych

neďiľa 12.06.9:00 Utreňa10:30 Toržestvenna Služba Boža koľinopreklonny molitvy obchid kolo cerkvi

Možnosť pristupátá do sv. spoviďi

serdečno Vas pozyVajuť otCoVe Vasilijane

- 22 - - 23 - Blahovistnik 6/2011

Molátva cerkovnoho pravála

II. Častána večurňiPsalom 103.

Бlгослови2 душE моS гDа: гDи б9е м0й, возвели1чилсz є3си2 ѕэлw2, во и3сповёданіе и3 въ велелёпоту њблeклсz є3си2. Њдэsйсz свётомъ

ћкw ри1зою, простирazй нб7о ћкw к0жу. Покрывazй водaми превhспрєннzz сво‰, полагazй

џблаки на восхождeніе своE, ходsй на крилY вётрєню. Творsй ѓгGлы сво‰ дyхи и3 слуги6 сво‰ плaмень џгненный. Њсновazй зeмлю на твeрди є3S, не преклони1тсz въ

вёкъ вёка.....

Εὐλὐγει ὐ ψυχὐ μου, τὐν Κὐριον, Κὐριε ὐ Θεὐς μου ὐμεγαλὐνθης σφόδρα.

ὐξομολὐγησιν καὐ μεγαλοπρὐπειαν ὐνεδὐσω, ὐναβαλλὐμενος φὐς ὐς

ὐμὐτιον. ὐκτεὐνων τὐν οὐρανὐν ὐσεὐ δὐὐὐιν, ὐ στεγὐζων ὐν ὐδασιν τὐ ὐπερὐα αὐτοὐ. ὐ τιθεὐς νὐφη τὐν ὐπὐβασιν αὐτοὐ, ὐ περιπατὐν ὐπὐ πτερὐγων

ὐνὐμων. ὐ ποιὐν τοὐς ὐγγὐλους αὐτοὐ πνεὐματα, καὐ τοὐς λειτουργοὐς αὐτοὐ πυρὐς φλὐγα. ὐ θεμελιὐν τὐν γὐν ὐπὐ τὐν ὐσφὐλειαν αὐτὐς, οὐ κλιθὐσεται εὐς

τὐν αὐὐνα τοὐ αὐὐνος......

Liturgičny rubriky psalom 103. nazyvajuť prednačáteľnyj, bo vin začinať samotnu odpravu i rjad tych psalmiv, kotry vchoďať do skladu večurňi. Toto nazvaňa ďistav iz 140. Psalmu, kotryj v davnáňi nachodáv sja na počatku toho bohoslužiňa. 11.-15. st. možno nazvatá z toho ohľadu eksperimentalny-ma. Vizanťijsky liturgisty robľať proby, aby večurňu rospočinatá psalmamá z pokajannym charakterom. Proto na počatku stavľať taky psalmy:

Ps 6: ГDи, да не ћростію твоeю њбличи1ши менEPs 67: Да воскrнетъ бGъ, и3 расточaтсz врази2 є3гw2,Ps85: Приклони2, гDи, ќхо твоE, и3 ўслhши мS:Ps 92: ГDь воцRи1сz, въ лёпоту њблечeсz:Jednak obsjah tych psalmiv ne odpovidav tym požadavkam, kotry klalá

davny otc’ove, i jak to vyslováv i Svjatáteľ Simeon Soluňskyj: Kolá tody svjaščenák pri prestoľi, jakby v nebi pered tvar’ov Božov, dav blahoslovi-ňa, to toto Prijdite poklonám sja hovoráť chtos’ iz pobožnostá i zrozumiňa... i moláť sja cilyj psalom, kotrym blahoslováť sja Hospoď, hovoráť sja o ciľim Joho ďiľi sotvoriňa i ďakuje sja za všytko. Bo kolá deň zakinčuje sja, treba za všytko ďakovatá. (o božest. Molátvi, 331)

Soluňskyj vladyka nam tu podavať dvi cinny informaciji: Što do sposobu rospočinaňa 103. psalmu, i što do motivaciji pro joho perevedeňa. Počatkom toržestvenoho vykonaňa toho spalmu je trojite: „Prijdite poklonimsja“ V li-turgičnych textoch pojavľuje sja až v 12.-13.st, jak parafraza iz 94. psalmu, kotryj naležyť do grupy tzv. „liturgičnych psalmiv“ i je zaklákaňom –za-prošiňom naroda do učastá na svjaťi. Duže vyrazno o ťim hovoráť 6. stich: „Prijdite poklonimsja i na zemľu prápaďme; upaďme na koľina pered Hos-podom, Tvorc’om našym.“ Dumky i čuvstva psalmopivcja liturgisty spo-čatku peredalá lem tyma slovamá: „Prijdite, poklonimsja, i pripadem Care-vi našemu (I). Prijdite, poklonimsja i pripadem Christu Bohu našemu (II). Prijdite, poklonimsja (III). Toty slova vyslovľovav nastojateľ abo chtos’ iz joho poručiňa. Rospočinav názkym tonom; dva dalšy razy – štoraz vysšym. I poťim do vokalnoho vykonaňa dopasovano i vyber odpovidnych slov: od najprosťijšoj formy, do povnoty vyslovu čestá ku „samomu Hospodu, Isu-su Christu, Carevi i Bohu našemu“. Toty slova prekrasno suť zvjazany iz počatkovyma slovamá 103. psalmu, kotryj pojavľať sja v epochi čudesno-ho oslobodžiňa iz egipeťskoho rabstva i poseľiňa Izraiľa v obicjaňij Zemľi. Jedna i druha poďija stavať sja osobátym ďijaňom Božoj vsemohutnostá, što je jakby druhym tvoráteľskym aktom.

Psalom 103 mať dvi častány: kosmologičnu i kontemplativnu. V I-častáňi svjaščennyj avtor opásuje ďilo sotvoriňa v zhoďi z knáhov

Bytija – Genezis: Poklákaňa Bohom ku ekzistenciji svitla, vod, chmar, vit-riv (st. 2-4); pojava suši i morja, rozhraňičiňa vod, utverdžiňa suchoj zemľi. (st 5-9); navodňiňa zemľi žridlamá i vyroščiňa rostlán – cviťiv (st 10-12); pojavľiňa mor’skych tvoriv i rostlán na suchij zemľi: pšeňici, vána, i olávy (st. 13-15); napovňina nebesnych prostoriv ptachamá, i zemľu zvirjatamá (st. 16-18); ustaľiňa dňiv i časiv roka (st. 19 -23).

II. častána – to je spravdy „filosofija teologiji“. V očach svjaščennoho avtora ľuďska duša je jakby more bez krajiv (st. 24-25); žyvot-smerť, všytko tvoriňa zemľi – v Božych rukach: „posleši ducha tvojeho..“ (st 30-34).

Krasa sotvoriň, harmonija všytkoho ekzistujučoho vede starozavitňoho poeta zaspivatá veláčnyj himn proslavy Tvorcja. Ku kincju jednak, do tych radostnych toňiv vpľitať sja prikryj disonans: spomjanuťa hrišnákiv, kotry vnošajuť besporjadok do ščastlávoj harmoniji prárodnoho porjadku. Psalmis-ta vyslovľuje sja: „Naj hrišnáky iz zemľi ščeznuť, i bezzakonnych naj už vece ne bude!“

- 24 - - 25 - Blahovistnik 6/2011

Po ťim disonansu, svjaščennyj avtor znova vdarjať na akord počatkovoj pisňi proslavy: „Blahoslovi duše moja, Hospoda!“ i zakinčuje jevrejskym Alliluja, aby tak radostnym zvukom neslo sja po ciľim sviťi až do neba.

Veláčnosť obsjahu 103 psalmu i toržestvennosť velákoj večurňi z litijov, hovorálo liturgistom najtá i odpovidne tomu joho vykonaňa. Oná i tu apliko-valá antifonnyj sposob, choc’ iz osobátym vokalnym vykonaňom.

Antifonnyj sposob – to je vyhološovaňa jednotlávych stiškiv psalmu iz de-jakym specialno dodanym ci prosto zloženym stichom iz vykonaňom dvoma choramá na zminu. Proto sja nazyvať i responziornym vykonaňom. Dobraťa dodatkovych stiškiv zaležalo od mistnych liturgisťiv, proto iz chodom storoč tu i tam povstavajuť rozďilnostá.

Dodatkovy psalmy – ipopsalm pro 103. Psalom:„Blahosloven jesi, Hospodi“ do 1 stiška„Divna ďila tvoja, Hospodi“ do 2. Stiška„Uščedri mja, Hospodi“ do 3 stiška„Divna ďila tvoja, Hospodi“ od 4 do 11 stiška„Slava, Tebi, Hospodi, sotvorivšemu vsja“ od 12 do 28 stiškaNa 28. stišku ekleziarch klaňav sja nastojateľová, i dalšy stišky začinav

spivatá vysšym tonom. Stich 31: „Vozveselitsja Hospoď o ďiľich svojich“ opakovalá všytko až do „Slava“ – „i nyňi“; a chor zakinčovav trojitym Aliluja, Slava Tebi, Bože. Ostatky toho antifonnoho vykonaňa 103. psal-mu skryvajuť sja išči i doteper’ pid tyma stiškami, kotry opakujuť sja ku kincju: „С0лнце познA зaпадъ св0й...(st. 18-19), i „Ћкw возвели1чишасz дэлA тво‰ гDи...“ (st. 24). Pervotne Alliluja peretvoreno na Slavoslovije. V Ranňim christijaňstvi malo taku formu: „Slava Otcu. Alliluja. Slava Synu. Alliluja. Slava Svjatomu Duchu. Alliluja. Alliluja. Alliluja.“

Na Ukrajiňi, v Kijevopečerskij lavri, monachy vytvorálá vlastnyj sposob vokalnoho vykonaňa 103. psalmu. Joho rospočinalá nizkym tonom i postup-no štoraz to vece joho pidvyšovalá, aby kincjovym stiškom dodatá radostnoj veláčnostá.

U nas teper’ 103. psalom moláť sja dvoma choramá na pereminu. V časi velákych svjat spivať sja na osobátyj rospiv, na sposob istoho recitanda, da-vajuči peršenstvo zrozumálostá obsjahu, a poťim melodiji. Na to uz v davnáňi upozornáv sv. Vasálij v homiliji na 1. psalom, poučujuči narod: „Bo jedno je poučaňa prorokiv, inše ispovidnákiv, inše Zakona, išči značiňa majuť toty napomjanuťa, što suť v prápovidkach. Jednak knáha psalmiv mistáť v sobi

všytko to chosenne, što nachodáť sja v inšych: zvistuje buduče, prápománať mánule, davať zakon pro žyvot, ukazuje jakoho postupovaňa treba trámatá sja... A možeme tu najtá peretolkovanu teologiju, proroctva o Christovij prá-tomnostá v ťiľi, hrozbu sudu, naďiju voskresiňa, strach pered karov, obicjan-ky slavy, odkryťa tajn. To všytko, jakby v jakyms’ velákim i obščim poklaďi, zložeňim v knázi Psalmiv.“ (č. 1a3)

Psalom zakryvať toto svoje bohatstvo pered neuvažnyma, nedbalyma, ros-sijannyma a šároko odkryvať i ščiro obdaruje tych, kotry očamá viry znajuť smotrátá na ďila Toho, chto „вс‰ премyдростію сотвори1лъ ...“ To suť toty uvažny, rozumny učastnácy moľiň – taky blázky svojim duchom otcjom ran-ňoho christijaňstva. Tohdy nebohate na slova, proste skladom: „Slava Otcu i Synu i Svjatomu Duchu“ stavať sja bohate obsjahom, a opakovane Allilu-ja – zrozumálym zaklákom, - „Slava Tebi, Bože“ iz značiňom počatkovych stiškiv 103. psalma: Бlгослови2 душE моS гDа: гDи б9е м0й, возвели1чилсz є3си2 ѕэлw2

Prodovžiňa v dalšim čisľi.Na osnovi knihy P. Головацький,ЧСВВ: ПОЯСНЕННЯ БОГОСЛУЖЕНЬ

pеreložyv i upraváv: jeromonach Markijan, ČSVV

Dochtor konštatuje stroho: „Radim vam pan Peter, radšej nepite alkohol,

lebo ohluchnete!“

A Petro: „Ja už vyrišyv, že z tym zariskuju,

bo toto što pju, je ľipše, jak toto što čuju.“

Dakoli si ľipše datá,kus rumu do kavy,

jak iz medij vysluchatá, stresujuči spravy

I vam riže ucha toto, što sja ďije –

že z vami rusáňskyj dochtor inšak bisiďije?

Josáf Kudzej

Sluch i smak

Pochoron, to obrjad každomu dobri znamyj. Isto každyj už brav na ňim učasť. Može to byv pochoron blázko-ho čolovika, prájateľ, rodána, znamyj abo najblážšyj - mama, otec, syn, ďiv-ka, muž, žena. Inakše ho perežyvajuť blázky, inakše ľude, jaky pryšlá. Jedny sja moľať i spivajuť, druhy lem tak stojať i pozorujut što sja ďije, poslu-chajuť propoviď i to všytko. Musáme uznatá taku skutočnosť, že tych, što stojať a pozerajuť, je štoraz vecej.

Často vádáme na našych pocho-ronach spivati lem svjaščenáka i kantora, abo kantorku, a može

išči das troje, či pjatero ľudej. Ostatňi len prynesuť kvitku, postavľať sja i sľidujuť. Jak sja odprava skinčit začinat sja „najvažňisša“ rič, pozabera-tá všytky kvitky i vinci a vynestá ku hrobu. Šelest, hluk, bisidy, nepozor-ňisť je tym, što je už samozrejme na kažďim pochoroňi. Svjaščenák mu-sáť čekati pokľa sja všytko ulahojit. Jevanhelije, jake sja čitat po dorozi i tak náchto ne sluchať, bo kvitky z gumy i vinci suť teper važňisšy. Zato poťim i čutá, že pochoron byv krasnyj, bo nebiščik mav veľo kviťa. Može je čas na to, žeby pravdávo odpovistá na opros: Jakyj vyznam mať gu-mova abo žyva kvitka pro pomeršoho? Isto žadnyj! A to je pravda. Vera isto budete zo mnov suhlasátá. Žadna kvitka, aná vinec mu ne je potribnyj a aná mu nepomože. No a predsi s tym náchto nerobáť ňič. Každyj choče bytá jak tot druhyj. Vin práňis kvitok ta i ja. Ona pránesla vinec ta i ja. Tak učasť mnohych na pochoroňi je o ťim, že prynesuť kvitok či vinec’, postavľat sja midži ostatňich do davu, po skinčiňu vynesuť „umelu paradu“ na cinter’ i to všytko. Može aná lem jeden Otče naš i Bohorodáce Ďivo sja nepomoľať za pomeršoho, ale kvitok za 10 či 20 eur prynesuť. Ne odbočilá sme od toho, što važňisše?

- 26 -

-

- 27 - Blahovistnik 6/2011

Kvitky abo ščira molátva!

Isto toty slova sja nepoľubľať tym, jaky prodavajuť kvitky, bo tak pryjduť o svij biznis. Ale nam ide o što? Dumam sobi, že malo by nam itá o to, žeby s’me vyprovadálá do vičnosti pomeršoho svojima molátvami i pros’bamá o spasiňa. Virju kiď by pomeršyj perehovoráv, ta isto by prosáv o molátvu, a ne o krasny kvitky.

o. Joan Blaško

Zazvučala zvisť jalova v právatňim rozhlasi,

že znať Andrij iz Ňagova vertatá sja v časi.

Raz-dva prášla komisija, pjať fachmaňiv starych, no a de našli Andrija? V korčmi kolo baru.

„Tak pane, rozpovidajte, jak sja majuť veci?“

„Stop, napered objidnajte, štárá raz po deci!“

Jak Andrij četverte sťahnuv i gamby povterav,

poviv: „Teper vam prásjahnu, že jem tam, de včera.“

Choc’ čas ne mať kryla ptašať, letáť do vičnostá

a tam sja budučnosť naša, zrodáť z minulostá.

Z práchodom Christa – Mesiji nastav Zavit Novyj

a v ňim stalá sja poďiji, što suť nadčasovy.

Josáf Kudzej

Repriza (bajka)

Jednoho dňa v Karpaťskych horach, v škoľi na rodáčovskych zborach,

povila klasna Sova Ľubka,ňaňkovi maloho holubka.

„Tot vaš synočok Holub Jan, je prevelákyj grobijan –

všytky ptašky v klasi pjaťij, naučiv sja cilovatá!“

„Paňi učiteľko, ja žasnu,“oslováv ňaňko Holub klasnu,

„to značiť, že mij synok, ne grobijan, no pedagog!“

Naisto mi dosvidčite, že ťažke to mať učiteľ –

kiď na ďitvaka lem skričiť, napášuť skarhu rodáči.

Dnes’ už suť ľude z vychovy v profesijach rizikovych.

Josáf Kudzej

Pedagog(bajka)

- 29 - Blahovistnik 6/2011- 28 -

Древній Патерик

16. Один брат спитав авву Макарія Великого: В чому полягає досконалість? Старець відповів: Чоловік не може бути Досконалим, коли в душі й тілі не набуде такої великої покори, Щоби не оцінювати себе за жодне діло, а покірно вважати себе нижчим від усякого сотворіння; щоб ніколи не осуджувати нікого, крім самого себе; щоби зносити образи й безчестя, вирвати із свого серця будь-яку нечистоту; приневолити себе бути терплячим, добрим, братолюбним, невинним, стриманим, — бо в Святім Письмі сказано: Царство Небесне здобувається силою; і ті, що вживають силу, силоміць беруть його (Мт. 11, 12); щоби просто глядіти своїми очима, загнуздувати язик, віддалятися від усякої порожньої і шкідливої для душі поголоски, зберігати правоту рук, чистоту серця перед Богом і непорочність тіла; постійно мати уявлення і пам‘ять про смерть; щоби відкласти всілякий гнів і злобу, відректися від усього матеріяльного й тілесних приємностей, тобто від диявола і всіх його діл; цілковито покоритися Всецареві Богові й усім Його заповідям і безнастанно повсякчас, в кожному слові й кожному ділі мати Його перед собою.

17. Брат спитав старця: Яке б добре діло мені робити й так жити з ним? Старець відповів: Бог знає, що добре. — Чув я, що один із отців питав великого авву Нестора, товариша авви Антонія: Яке б добре діло мені робити? Авва відповів йому: Чи ж не всі діла однакові? Письмо говорить: Авраам мав любов до мандрівників, і Бог перебував із ним; Ілля любив мовчання — і Бог перебував із ним; Давид був лагідний — і Бог перебував із ним. Тож дивися: чого за Богом бажає душа твоя, те й роби та бережи своє серце.

18. Авва Пімен говорив про авву Нестора Великого: Як мідяний змій у пустелі зцілював кожного, хто глянув на нього, такий був і цей старець: він мав усяку чесноту й мовчки лікував усіх.

19. Сказав іще: Бог дав Ізраїльтянам закон — утримуватися від протиприродного, тобто від гніву, злости, зависти, ненависте, брехні на брата та всього иншого, що властиве старому чоловікові.

20. Авва Пімен мовив: оберігання самого себе, увага до себе самого і розпізнання, — ось три чесноти, провідниці душі.

21. Його ж запитав брат: Як треба жити чоловікові? Старець відповів: Погляньмо на Даниїла, не знайшлось йому иншого обвинувачення, лишень у служінні його Богові.

22. Іще сказав авва Пімен: Убогість, скорбота й розпізнання — ось ужиткові знаряддя чернечого життя. Бо сказано в Святому Письмі: І коли б у ній знайшлося оцих троє мужів: Ной, Даниїл та Йов... (Єз. 14, 14). Ной уособлює безкорисливість, Йов — терпеливість, Даниїл — розпізнавальний суд. Коли чоловік має ці три чесноти, то Бог живе в ньому.

23. Іще сказав авва Пімен: Коли чернець зненавидить дві речі, то може бути свобідний від світу. Брат запитав його: Які? Догоджування тілові й марнославство — відповів старець.

24. Оповідали про авву Памва, що він, наближуючись до смерти, в самій хвилині свого скону говорив до святих отців, що стояли перед ним: Від того часу, як прийшов я в цю пустиню, побудував собі келію і замешкав у ній, не пам‘ятаю, щоби я коли-небудь їв инший хліб, крім того, що придбав своїми руками, і ніколи не каявся я за слова, що їх я коли-небудь говорив, аж до цієї години. А тепер відходжу до Бога так, немовби ще не починав служити Йому.

25. Авва Сисой казав: Будь покірним, відрікайся своєї волі, не турбуйся тим, що земне, тож знайдеш полегшу душі (Мт. 2, 29).

26. Авва Тома, наближуючись до смерти, сказав своїм дітям: Не живіть з єретиками, не знайомтесь із славнозвісними людьми; не простягайте своїх рук, щоби збирати, а радо простягайте їх, щоб роздавати.

Древній Патерик Джерела Християнського Сходу Свічадо Львів Видавництво «Свічадо»2006

foto: http://nopowerexcept.blogspot.com/

- 30 -

Zábava

- 31 - Blahovistnik 6/2011

Pre ďiti

VymaľovankavoZnesenije

hospoda našoho isusa christa

On (Isus) im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj.“ Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým upre-ne hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“

(Sk 1,11)

- 32 -

Na mnohaja i blahaja ľita

- 33 - Blahovistnik 6/2011

-

Sobota Krasnobriďskoj Bohorodicy

Monastyr’ Krasnyj Brid 4.6.2011

8:30 Ružanec 9:00 Moleben, Ružanec

9:45 Služba Božapropovidnik : o. Ivan Barna

paroch u Svetlicach

Blahovistnik- mesačník Baziliánov na Slovensku,, www.baziliani.net, ročník 47.Adresa redakcie: Redakcia Blahovistnika, Monastyr Sošestvija Sv. Ducha, Krásny Brod 226, 06801 Medzilaborce, SLOVENSKO, tel.: 0577480080, e-mail: redakcia@baziliani.netBankové spojenie: VUB Prešov - č.ú.: 35-18834572/0200, Evidenčne číslo.: EV 3145/09Vydavateľ: Rád sv. Bazila VeľkéhoŠéfredaktor: Teodor M. Kosť OSBMRedakčná rada: Mgr. Markijan M. Greško OSBM,, Mgr. Ján Blaško, Mgr. Vladimír Sekera, Mgr. Marek Gaj (jazykova uprava)Tlač: Expresprint, PrešovTitulná strana: Sošestvije Sv. DuchaCena: 0,50 € Predplatné na celý rok: 11 € (6 € + 5 €)

Vsenoščne bďinijeVoznesenije

Hospoda našoho Isusa ChristaMonastyr’ Krasnyj Brid

1.6.2011...

22:00 hod. Veláka večurňa s litijov

23:30 hod. Utreňa s čitaňamá Pervyj čas

Agape

program bohoslužiň v cerkvi monastyrja SSD

Krasnyj BridNeďiľa - 8:30 hod.

Svjato v pracovnyj deň - 16:00 hod.Spoviď : v kažďim časi

program bohoslužiň

v kapľici monastyrja sv. VasilijaPrešov

Každyj deň - 17:00Neďiľa - 9:00

Panklopko michal

z Krasnoho Brodu sja dožyv krasnoho okruhloho jubileju

50 rokivZa joho službu v cerkvi,

jak dovhoričnomu kuratorovi, mu vyprošujeme Božoho blahosloviňa

i veľo revnosti do daľšoj služby.

27.5.2011 sa dožíva

60 rokov vierka lucáková

z Košíc.Veľa Božích milostí,

zdravia, pokoja, radosti jej vypro-sujú muž Valent z rodinov i celá

rodina Lucáková.

V misjaci maj sja dožyla krasnohookruhloho jubileja

50 rokiv starostka Rokytovec

viera palejova ku tomu krasnomu svjatu ji najbližša rodína i cila rodína Smetankova žyčať vsich blah pro dušu i pro ťilo od Vse-vyšňoho. Ku gratulaciji sja pripajajuť i

Otcove Vasilijane.

- 34 -

Info

Staňte sja i vy redaktormí Blahovistníka, napíšte nam, (uzavierka je vse 10-toho v misjaci), što sja stalo u vašim misťi ci seľi, napíšte nam vašy teologičny, abo liturgičny oprosy, napíšte nam vašu istoriju o ťim, jakym sposobom je Hospoď Boh prítomnyj u Vašim žyvoťi, abo v žyvotoch Vašych blíz’kych. Poťiš-te svojich blíz’kych fotkov i blahožela-ňom v Blahovistniku.Ťišyme sja na vašy listy, e-maily.

adresa: Redakcia BlahovistnikaMonastyr Sošestvija Sv. Ducha

Krásny Brod 226 06801 Medzilaborce

e-mail: teodor.csvv@gmail.com

Sluchajte!!! Radio Regina (Patria)

Každu druhu neďiľu v misjaci grecko-katolicku liturgiu

od 7:00-9:00

Jak dočitaš, neodkladaj, daj čitatí druhym!!!

Svjatyj otče naš Vasilije Velikyj moli Boha

o nas hrišnych

O prečista Ďivo Matá, Ty moja carice,

ja do Tebe pribihaju moja zornice.

O pomič Ťa Matá Boža, o pomič Ťa prošu,

vysluchaj Ty moji pros´by što do Ťa pránošu.

Mamko moja miloserdna,Ty moja zornice,

sochraňaj Ty našy sestry,našy pomočnicy.

My do Tebe vse vzyvajem o lasku my prosim,

ďakujeme za sestričky i ochranu prosim

Vysluchaj Ty našy pros´by i molátvu vznosim,

požehnaj Ty našy sestry i userdno prosim.

Ďakujeme za sestričky i otca našoho,

što nam krasňi propovidať iz slova Božoho

Vyprosi jim Mamko Boža milosti preveľo,

daj jim sálu preveláku za to Bože ďilo.

I. ČerevkovaMidžilabirci

Za „moji“ Sestry