55

KUPU

JTE

IBA

OD P

REDA

JCU

S PR

EUKA

ZOM

JANUÁR ‘06

nb55c.indd 1nb55c.indd 1 19.12.2005 12:29:1219.12.2005 12:29:12

Inzercia

nb55c.indd 2nb55c.indd 2 19.12.2005 12:29:3419.12.2005 12:29:34

55

Z OBSAHU 3

Kódex predajcučasopisu

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťa-žovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti na po máhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným

predajcom.11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finanč nej čiastky prijatej od kupujúceho.12. Predajca nesmie od kupujúceho

požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

22 - 23 Príbeh 28 - 29 Aha ich!26 - 27 Pútnik

6 - 7 Téma 12 - 13 Rozhovor 21 Relax

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Tanec na kolesáchHovoria im „čaptáci“. Nemyslia to zle, ani smrteľne vážne. Je to skôr nežné, aj keď neľútostné. Ľútosť je čaptákom nanič. Nepomôže. Ani prehnaná pomoc nič nevyrieši. Skôr naopak, zlenivejú im ruky, a potom celé telo - od pol pása hore.

Neporaziteľná Vilma„Jeden môj priateľ dramaturg mi na moje posledné narodeniny zagratuloval, že bodaj by som už čím skôr zomrela, lebo to musí byť hrozné, žiť tak dlho na tomto svete,“ hovorí 99–ročná herečka a veštkyňa.

Tankový práporKeď sa na vás v dedine Baj neďaleko Taty v Maďarsku vyrúti tank, nemusíte sa obávať ozbrojeného útoku. Možnosť zajazdiť si na obrnenom vozidle ruskej výroby tu od októbra ponúka rodina Haszniczovcov.

Zostal Budha a šamanizmusBatčimeg si sadne k piecke v strede jurty, ľavou rukou si pridŕža hladnú Munch Dzaju pri pravom prsníku a pravou rukou vhadzuje do ohňa sušené kravince, aby na nich uvarila mongolskú špecialitu.

Zuzka a KatkaMária Šnábelová z Bziniec pod Javorinou má 47 a keď sa jej opýtate, po čom v živote túži, čo ju teší - mrazivo odpovie: „Niet dôvodu na úsmev, neviem, čo to je.“ Z vedľajšej izby sa zatiaľ ozývajú pazvuky pripomínajúce zavýjanie psa. Monotónne, nervy drásajúce zvuky.

Odborníci na všetkoUrčite ich veľmi dobre poznáte. Objavujú sa v televízii, hovoria do rádií, citujú ich noviny a časopisy, prednášajú na dlhých, dôležitých konferenciách... Nezaskočí ich žiadna otázka, na všetko majú pripravenú dôkladnú odpoveď.

nb55c.indd 3nb55c.indd 3 19.12.2005 12:29:3519.12.2005 12:29:35

55

KONTAKTY4

Milé omylyMinulý týždeň som fotila v zákulisí Štátnej opery v Prahe na premiére diela Má vlast v choreografii Jána Ďurovčíka. Bolo tam šialene horúco. Chcela som si dať dole kabát a položiť ho niekam, kde by nezavadzal. Nejaká pani akurát kúsok odo mňa vešala saká, tak som k nej prišla, zobrala som si jedno ramienko a spokojne som si zavesila kabát medzi ostatné veci. „To nemôžete!“ zakričala na mňa pani čo najhlasnejším šepotom. „Tu sú kostýmy na predstavenie!“Takéto omyly sa mi stávajú pomerne často. Až donedávna som si napríklad myslela (upozorňujem, že som technický a automobilový analfabet), že auto, ktoré jazdí na plyn propán-bután, jazdí striedavo na propán a na bután a vodič si to podľa potreby prepína. Z omylu ma vyviedlo až to, že všetci okolo sa začali strašne smiať, keď som predniesla túto teóriu.Myslím si, že podobné chyby môžu byť celkom milé, ak sa na nich dokáže zabaviť ten, kto ich robí, aj tí, čo ich videli. Vedieť sa zasmiať na sebe je podľa mňa dobrá a užitočná vlastnosť. A určite prinesie trochu svetielka do chladného januára.

JANA ČAVOJSKÁŠÉFREDAKTORKA

EDITORIAL SMS PRE PREDAJCOV

Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli k spríjemneniu Vianoc ľuďom na ulici. Slovenským elektrárňam a Kontu Orange za finančný príspevok. Spoločnosti T mobile za darovanie viest a firmám KPMG a Nike za ich vianočné darčeky pre predajcov. Ďakujeme BKIS za priestory a hudobný program na Vianočnom večierku predajcov NB, mestskej časti Bratislava - Staré mesto za poskytnutie stánku počas vianočných trhov. Ďakujeme všetkým, ktorí venovali takú vzácnosť ako svoj čas predajcom,

poslali vianočné prianie alebo prispeli dobrovoľníckou prácou. Ďakujeme pani Hede, ktorá prispela na deky, a ďalším darcom, ktorí si priali zostať v anonymite. Neoceniteľná vďaka patrí našim dlhoročným dobrovoľníkom bez ktorých by to nešlo: nášmu právnikovi Peťovi, grafickému štúdiu Stupidesign, Erike, Eve atď...Ďakujeme našim partnerom: občianskemu združeniu Risen z Prešova, JPK z Levíc, Korene z Popradu, Charitatívno - sociálnemu centru v Nitre a Žiline, ADCH Košice, ÚZ

Domum z Piešťan, Fondu rozvoja kultúry z Nových Zámkov a SČK z Banskej Bystrice, ktorí prevádzkujú projekt Nota bene vo svojej komunite. Ďakujeme Nadácii Pontis, Vzdelávacej nadácii Jána Husa, Nadácii otvorenej spoločnosti, Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Johnovi F. Monhardtovi, firme Baumit, www.changenet.sk a všetkým, ktorí venovali svoje 2 % OZ Proti prúdu, vydavateľovi časopisu Nota bene.

SANDRA TORDOVÁ, RIADITEĽKA OZ PROTI PRÚDU

01.12.2005 14:58Zdravim damu predavajucu NB v Nitre pred Tescom. Ste laskava a mila a prajem vam vela, vela sil, zdravia, stastia a radosti.

01.12.2005 19:11Chcela by som podakovat predajcom NB. Vdaka nim mam casto pekny den. Mile slovo od nich a dobry pocit ze som pomohla je na nezaplatenie. Dakujem za pekne dni.

01.12.2005 19:43V Trnave predava NB jeden velmi mily pan. Aj dnes som si u neho NB kupila. Vzdy je usmiaty a vzdy, tak ako aj dnes, plny dobrej nalady. Dnes tomu nebolo inak a spolu s casopisom mi podal aj dobru naladu. Som velmi rada, ze ho mozem stretavat a sem-tam s nim prehodit par slov. Prajem mu vela, vela uspechov a tiez usmev na tvari, ktorym dobija baterky nam ostatnym. Barbora

06.12.2005 20:34Dostala som krasny darcek. Dakujem ti predajca 0021 (podchod na Mierku) za cokoladku – mozno malickost, ale v tuto chvilu to bolo pre mna ovela viac.

10.12.2005 11:23NB som si uz dlhsie nekupila. Preco? Prestala som stretavat slusnych predajcov! NAJHORSI je ten pri cumilovi, ktory

okoloiducim vulgarne nadava, ak od neho NB nekupia.

11.12.2005 20:00Zdravim vas. Vas casopis NB som si kupila po prvykrat. Ked som sla v Novych Zamkoch do Lidla na nakup, presla som okolo predajcu takmer bez povsimnutia, registrovala som len jeho mily a akysi odovzdany pohlad a to, ze ma v rukach uz len posledne NB. Ponahlala som sa na nakup a v predajni mi napadlo, ze ked skoncim s nakupom a to NB este bude mat, kupim si ho. Tak sa aj stalo – akoby ten posledny kus cakal na mna. V predavacovi som sa tiez nemylila, bol velmi mily. Zaprial mi prijemne sviatky a rozlucili sme sa. Hadam po prvy raz som nejaky casopis precitala uplne cely. Je velmi dobry co sa tyka obsahu a este lepsi v tom, ze pomaha ludom v nudzi. Drzim vam palce, prajem, nech oslovite co najviac ludi aj v Novych Zamkoch a co najviac takych slusnych predajcov ako je pan Robi. Jana

POZOR!Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak,

adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

09 1 5 7 79 7 4 6

KUPUJÚCI NOTA BENE V PREŠOVE, POZOR!Kvôli zvýšenému výskytu neoprávneného predaja časopisu Nota bene v Prešove vás prosíme, aby ste si dávali pozor, od koho kupujete časopis. Kúpou časopisu od neoznačeného predajcu hrozí riziko, že nepodporíte jeho, ale ľudí, ktorí ho vydierajú pod hrozbou fyzického násilia alebo formou úžery. Prešovskí predajcovia majú plnofarebné preukazy s okrúhlou pečiatkou na prednej strane, fotografiou, menom, číslom a predajným miestom predajcu, nápisom „Predajca Prešov“ a ochranným prvkom s logom organizácie RISEN. Na obálke časopisu je vždy uvedené meno a číslo predajcu. Porušenia uvedených pravidiel nám môžete nahlásiť na mailovej adrese: risen@centrum.sk alebo tel. čísle: 0903 965 216. Ďakujeme Vám za spoluprácu a za to, že podporíte výhradne oficiálnych predajcov. OZ RISEN, Prešov

Ďakujeme za spoluprácu v roku 2005

nb55c.indd 4nb55c.indd 4 19.12.2005 12:30:5919.12.2005 12:30:59

Ak máte nepotrebné rámy na okuliare a neviete, čo s nimi, venujte ich, prosíme, našim predajcom! Môžete ich priniesť do OZ Proti prúdu na Karpatskú 10 v Bratislave. Ďakujeme!

Chcete zamestnancov?OZ Proti prúdu rozbehlo projekt podporovaného zamestnávania ľudí žijúcich na ulici, ktorí predávajú Nota bene. Firmy, ktoré majú záujem zamestnať šikovných predajcov Nota bene, prosím, kontaktujte Barboru Argalášovú, mail: poradcovia@notabene.sk, telefón: 02/52 62 59 62.

INZERÁTY

V tejto ťažkej dobe sa môže bezdomovcom stať hocikto zo dňa na deň. Keď si predstavím rôzne teplé

útulky pre psy a všetky možné zbierky pre všeličo a všelikoho, ktorými sme denne kŕmení médiami, a na druhej strane vidím množstvo bezdomovcov, ktorí ešte včera vytvárali kopu hodnôt v tomto štáte, tak mi je z toho zle. Preto som rád, že Váš časopis začínajú predávať aj v menších mestách, hoci viem, že s distribúciou sú problémy, všetko stojí kopu peňazí. Verím, že časom sa Vám podarí presadiť, aby v každom väčšom meste mali aspoň akú-takú nocľaháreň, aby bezdomovci nemuseli ísť s obavou spať, že rána sa už nemusia dožiť, pretože v noci niekde na ulici zamrznú. A aspoň cez noc sa trošku zohriať a umyť aspoň ruky vodou.S pozdravom

Váš občasný čitateľ

Ad: Jana Cviková: Kam sa podeli? NB 52Jana Cviková okázalo roní slzy za údajne nenarodenými „takmer 60 miliónmi žien“. Pritom umelé prerušenie tehotenstva kvôli pohlaviu dieťaťa sa praktikuje len v niekoľkých krajinách (India, Čína a Kórea) a takéto konanie (v Číne spôsobené populačnou explóziou a zvolené ako racionálny pokus o zvládnutie situácie) sa nedeje z čisto mužských záujmov, ale rozhodujú o ňom rovnocenne muži aj ženy a ani v týchto krajinách nie je možné, aby k nemu došlo bez súhlasu rodičky. Situácia je teda podstatne zložitejšia, než ako ju demagogicky predstavuje Cviková. V skutočnosti je vo väčšine krajín tohto sveta pomer presne opačný – dochádza ku genocíde mužov! Podľa oficiálnych štatistík je v celej Európe o 25,7

miliónov žien viac. Na Slovensku to už v roku 1997 predstavovalo deficit o 150 tisíc mužov. Tento nepomer spôsobuje nezvyčajne vysoká úmrtnosť mužov oproti ženám, ktorá na Slovensku predstavuje až

3-krát viac úmrtí mužov v strednom veku ako žien! Ťažko sa čudovať, keď až 2-krát viac mužov je ročne diagnostikovaných na rakovinu prostaty ako žien na rakovinu pŕs, 96 percentám smrteľných úrazov v povolaní podliehajú muži a 93,6 %

rakoviny ako následok povolania postihuje opäť mužov. Na mužov tiež pripadá najviac samovrážd (na Slovensku až 84 %!). Zakrývanie tohto problému vyfabrikovaným problémom môže viesť k úvahe, že cieľom feministiek, ako je Cviková, je v podstate genocída mužov.

Gustáv Murín

Ad: Vladimír Kampf: Napichovač a Slováci, NB52Ako prekladateľa a vydavateľa románu Brama Stokera Dracula ma prekvapujú nepresnosti, ktoré boli v článku uvedené. Román sa všade na svete (teda aj na Slovensku) volá Dracula, nie Drakula, a jeho autorom je Bram Stoker, nie Bram Stocker. Slováci sa v tomto diele objavujú presne 19-krát a nie 10-krát. Najviac ma však zaráža nepresnosť ukážok z románu. Netuším, z ktorého prekladu autor článku citoval.

Martin Plch, vydavateľstvo Európa

REAGUJETE

55

KONTAKTY 5

OspravedlnenieV Nota bene číslo 54, december

‚05,

nám pri grafickom spracovaní nedopatrením vypadol z reportáže na stranách 44 – 46 posledný riadok materiálu a meno autora. Článok pre nás napísal a nafotil reportér a publicista Andrej Bán. Týmto sa jemu aj vám, milí čitatelia, ospravedlňujeme. r

To ste ešte nezažili! Dobrá večera s predajcom, ktorého si vyberiete, v najexotickejšej reštaurácii u nás! Stopercentne indická reštaurácia Krishna v Dome kultúry Trnávka s pravými indickými lahôdkami, ktoré pripravujú praví indickí kuchári, prichádza s jedinečnou ponukou! Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

Na vysokej nohe

Výherkyňa našej súťaže o večeru Ingrid, ktorá žila v rôznych krajinách a ochutnala všeličo, skonštatovala, že tak dobre pikantné indické jedlo neobjavila ani v žiadnej z londýnskych reštaurácií. S predajcom Ferom sa väčšinou rozprávali o koreninách. Obaja milujú výrazné, ostré pokrmy, takže indickí kuchári v reštaurácii Krishna im absolútne ulahodili. Text a foto: ja

nb55c.indd 5nb55c.indd 5 19.12.2005 12:31:0319.12.2005 12:31:03

Aj preto výraz „čaptoš“ stráca zmysel. A predsa, majú dve kolesá - kvázi nohy. Môžu dokonca aj tancovať. Tak ako Vojto. Vždy, keď príde na parket, prezuje sa. Zaprie sa rukami a prehupne z vozíka na vozík. Z normálneho na tanečný. Nohy upevní popruhmi, nech zbytočne kade-tade nelietajú. Od radosti sa zvrtne, opíše kruh. Hravo, svižným pohybom oboch rúk. Raz jednej, kolesom doprava, potom druhej do protismeru. Krok sem, krok tam. Vojta vedie dlhovlasá devätnástka. Kristína študuje právo, šesť rokov súťažne tancuje, z toho štyri roky aj s „čaptošmi“. Miluje oboje.

Aj klasické tance s partnerom „na nohách“, i tie s vozičkármi. Rozdiely medzi nimi nerobí, sú len pocitové.

Cítenie rukami„Zatiaľ čo v klasických tancoch som plne v rukách partnera, ktorý ma vedie, u vozičkárov je to inak. So zdravým partnerom sa musíme cítiť celým telom, s partnerom na vozíku sa cítime zväčša len rukami,“ pomenúva neviditeľné. Tancuje ako bohyňa. Aby lepšie pochopila, čo Vojto na vozíku cíti, zavše si na jeho miesto sadne sama. Založí

55

TÉMA6

Na jednej „nohe“: Keď sa partneri zladia, zvládnu čokoľvek.

Ľahkosť, pôvab, dokonalý cit pre vnímanie hudby. To sú nevyhnutné atribúty baletu či scénického tanca. Výkony, ktoré dnes tanečníci podávajú, však majú bližšie k vrcholovému športovému výkonu. Aby človek kondične zvládol jeden a pol hodinové predstavenie, a okrem technickej dokonalosti predviedol svoju úlohu umelecky precítene, to si vyžaduje dlhé mesiace driny, odriekania a takmer žiadneho súkromného života. Ísť až na dno so silami, vydať zo seba aj to posledné, to choreograf a režisér Ďurovčík vyžaduje od tanečníkov.

DokonaléDoterajšie pokusy o baletné stvárnenie skladby Má vlast neskončili nijako slávne. O pár minút sa zdvihne opona.

Balet je v skutočnosti vrcholový šport

ROKY DRINYV zákulisí Štátnej opery v Prahe cítiť nervozitu. Tanečníci sa

rozcvičujú, telefonujú, rozprávajú, objímajú pre šťastie. O pár minút sa začne premiéra diela Má vlast Bedřicha Smetanu.

Hudobný cyklus, ktorý sa stal jedným z neoficiálnych českých symbolov, naštudoval Slovák, Ján Ďurovčík.

Hovoria im „čaptáci“. Nemyslia to zle, ani smrteľne vážne.

Je to skôr nežné, aj keď neľútostné. Ľútosť je čaptákom nanič. Nepomôže. Ani prehnaná

pomoc nič nevyrieši. Skôr naopak, zlenivejú im ruky, a potom celé telo

- od pol pása hore. Smerom dole si ho väčšinou beztak necítia. Nohy

nefungujú, nič neunesú.

nb55c.indd 6nb55c.indd 6 19.12.2005 12:31:1919.12.2005 12:31:19

nohy, aby jej nezavadzali a učí sa chodiť. Pomocou rúk, dvoch veľkých kolies a troch malých. Malé sú podobné tým z kolieskových korčúľ. Dve sú vpredu – pre „kroky“ do strán, tretie je vzadu – na vyváženie. „Keďže mám partnera na vozíku, preberám vedenie tanca. Nesmiem zabudnúť zostavu ani kroky. Musíme si na seba navyknúť, navzájom si porozumieť – pohybom, rytmom i pocitmi,“ hovorí Kristína. V konečnom dôsledku sa snažia o jediné. „Aby divák postrehol len minimálne rozdiely. Všetci sme totiž tanečníci. Patríme do jedného vreca,“ podotkne. Pre úplnosť, Kristína má najvyššiu medzinárodnú klasifikáciu v súťažnom tanci, ako trénerka učí tancovať aj malé deti a má porotcovské skúšky. A k tomu všetkému sa venuje aj „mentolkám“. Tak zase v klube hovoria tanečníkom a tanečníčkam

s mentálnym postihnutím. Aj ony sú z toho istého vreca. Bez rozdielu, bez pardónu!

Iný pohybVojtech Volf je, ako sám tvrdí, vlkom s jedným v. Má štyridsať, je z kopaníc v okolí dediny Hodruša - Hámre neďaleko Žarnovice. Pred šestnástimi rokmi mal úraz. Padal sedem metrov a dopadol veľmi nešťastne. Z lešenia na chrbát. Muroval bratov dom. Ochrnul. Zostal pripútaný na vozíku. Zvykol si, nič iné mu nezostávalo. „Nenudím sa,“ vraví presvedčivo. Z dreva vyrezáva betlehemy, masky a komponenty pre husle. Tancuje len od minulého leta. „Dovtedy som hrával akurát stolný tenis. Tanec je o inom. Oveľa namáhavejší, ale

aj krajší. Ešte cítim medzery, ale učím sa a trénujem.“ Vlastný tanečný vozík zatiaľ nemá. Je to drahý špás. Švajčiarska výroba. Odľahčený, rýchly a obratný. Váži deväť kilogramov a stojí stotisíc, s úpravami viac. „Vždy sa poteším, keď si doň môžem presadnúť. Je to úplne iný pohyb,“ rozpráva a utiera si z čela pot. Tréner mu dáva zabrať. Zároveň však dáva zabudnúť. Na postihnutie i nohy, ktoré zostávajú pripútané o vozík. Tréner vozíky nevidí, vidí len tanečníkov. Je k nim tvrdý, sám to priznáva. Je to však jediný spôsob a cesta.

Smiem prosiť?Tréner Andrej Mičunek je bežec na dlhé trate. Nielenže pred štyrmi rokmi vyzval vozičkárov do tanca, ale učí tancovať aj ľudí s inými hendikepmi. Rozdiely nerobí, prečo aj. Popáril zdravý\ch s postihnutými. Dnes tancujú všetci pokope. Ako profesionálny tanečník „vo výslužbe” založil tanečný klub Danube Bratislava a Slovenský zväz tanečného športu na vozíčku, ktorého je prezidentom. Aj v logu má vedľa seba vo veľkom srdci zdravú tanečnú dvojicu a pár, v ktorom je jeden z partnerov na vozíku. „Vo svete sa začalo na vozíkoch tancovať v roku 1969. V 90. rokoch sa uskutočnili prvé majstrovstvá sveta a Európy. Od roku 2003 sa na nich zúčastňujú aj slovenské páry. Tento druh tanca som pritiahol k nám.“ Aj výsledky sa dostavili. Medaily z európskych i svetových podujatí, nehovoriac o celoslovenských súťažiach. Vozičkári boli v Bielorusku, Holandsku, Poľsku, Rusku, na Malte aj v ďalekom Tokiu. Otvoril sa im svet. Andrej si z profesionálnych tanečníkov vychoval trénerov. Momentálne má pod palcom 15 reprezentačných párov. V každom je zdravý verzus vozičkár. Tanečníkov pozbieral po celom Slovensku. Dáva si záležať, aby sa vozičkári integrovali, neboli vyčleňovaní a ľutovaní. Skôr naopak.

55

TÉMA 7

Sú levmi tanečných parketov, aj keď ich vlastné nohy neunesú

„Hlavne nespadnite,“ prízvukuje Ďurovčík tanečníkom na vysokých okrúhlych plošinách. „A dokončite to, nech sa v hľadisku deje čokoľvek.“ Keď zaznejú prvé tóny skladby, zmizne zo zákulisia. Hovorieva, že sa nemôže pozerať na predstavenie, keď nie je v jeho moci ovplyvniť ho. Občas dobehne naspäť a pýta sa: „Ide to dobre? Nikto nespadol?“ Medzitým sa na javisku a v zákulisí odohrávajú dva rozdielne príbehy. Dokonale nasvietené javisko so skvelými kulisami nemá chybu. Zákulisie prepchaté rekvizitami, kde je pár starých skriniek a dievčatá majú vedľa metličiek na prach položené sponky do vlasov, asi nie je dôležité. Zadýchaní tanečníci sa tu narýchlo prezliekajú z kostýmu do kostýmu – chlapci hneď za kulisami a dievčatá za kúskom drevenej steny. Pomáha im stará pani šatniarka, ktorá sa

TANEC na kolesách

Zákulisie pred premiérou. Treba si dávať pozor na veci, lebo vraj sa tam kradne. Aby tanečníci nemuseli ísť domov v kostýmoch, v ktorých vystupovali...

nb55c.indd 7nb55c.indd 7 19.12.2005 12:31:3719.12.2005 12:31:37

55

TÉMA8GalavečerAkékoľvek vystúpenie na verejnosti je pre vozičkárov čosi. Čosi iné, nie celkom bežné. Ukazujú sa pred svetom v inom svetle, inak ako by sa dalo čakať. Silne, odhodlane, jedinečne. Každé vystúpenie je sviatkom. Aspoň tak vyznieva príprava v zákulisí. Líčenie, obliekanie, úpravy. Partneri spolu ladia. 25-ročný Martin Dait tancuje už 4 roky. Vlastne bol pri tom, keď sa u nás tancovanie na vozíkoch rozbiehalo. „Sledovali sme videokazety z Nemecka, kde so športovými tancami začali. Zrážali sme sa, chodili partnerkám kolesami po nohách a učili sa na vlastných chybách. Prešli sme od základov až po párové tancovanie,“ spomína Martin. Dodnes je pre neho tanec fyzicky náročnejší ako čokoľvek. Dolné končatiny má postihnuté úplne, horné čiastočne. Všetky pohyby robí posediačky, do tanca zapája všetky svaly, ktoré vie. „Okrem tanca hrám závodne stolný tenis a občas plávam. Keby som

nemal úraz, určite robím nejaké adrenalínové športy.“ Martin pred desiatimi rokmi skočil na bratislavských Zlatých pieskoch do vody. Je presvedčený o tom, že keby

skočil šťastnejšie, dnes by isto netancoval. O klasických a latinsko-amerických tancoch by sa mu ani nesnívalo. Dnes občas tancuje aj vo sne. Venuje tomu veľa energie. Má peknú partnerku, radosť chodiť na tréningy. Tie sú každú stredu a nedeľu. Aj budúci týždeň je nedeľa. Ide sa pekne-krásne tancovať! Aj to posledné vystúpenie na verejnosti bolo čosi. Čosi zvláštne, silné a nevšedné. Trblietavé šaty, tanečné topánky a hudba. Valčík, tango, čača... Všetko, čo vnímate ako divák, je jednoliaty pohyb, ruky, súlad a zladenie. Žasnete. Zabúdate na kolesá, oslovuje vás čosi úplne iné. Sedíte na zadku a máte pocit, že by ste to určite nezvládli. Ani postojačky, ani na vlastných nohách, ani vôbec. A poviete si: Sú to silní ľudia, lebo kolesá dokázali prijať za nohy.

TEXT: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REPORTÉR +7DNÍFOTO: ANDREA FABIÁNOVÁ,

AUTORKA MÁ NA TANCOVANIE TIE NAJLEPŠIE NOHY

Ak chcete podporiť tanečníkov na kolesách, môžete tak urobiť na bankovom účte

179236012/0200, VÚB Bratislava - Dúbravka.

Vojto a jeho nohy: Keď ho pri tanci vedie Kristína, vie, kam má ísť.

na premiéru obliekla a nalíčila, ako keby sedela v najdrahšej lóži. Pred očami divákov sa zatiaľ premietajú obrazy z českej histórie a povestí. Smetanove námety tvorcovia baletu spracovali tak, aby boli charakteristické pre české dejiny a aktuálne pre súčasného diváka. Objavuje sa tam napríklad odsun sudetských Nemcov či pád komunizmu.Má vlast Jána Ďurovčíka sa napokon v Prahe veľmi páčila. Napriek tomu, že je Slovák. „Ale do mojich dvadsiatich rokov bola predsa táto zem aj mojou vlasťou,“ povedal Ďurovčík pre štvrťročník českej Štátnej opery. Alebo to bude tým, že tancu a hudbe porozumejú ľudia bez ohľadu na pôvod a národnosť.

Cez srdceGabriela Urbanová založila pred jedenástimi rokmi Tanečnú školu Mystic s tanečným divadlom a profesionálnou skupinou Dance All Stars. Okrem iných projektov odtancovali napríklad muzikál Kráľovná spieva blues. Dievčatá, na ktoré sa na tréningu pozerám, mi pripadajú, ako by mali za sebou minimálne dva roky tréningu. V skutočnosti tancujú len tri mesiace. Chvíľu precvičujú prvky, chvíľu tancujú na hudbu, Gabriela Urbanová im diktuje francúzske názvy figúr, ktoré majú predviesť. „Dievčatá napredujú rýchlo, lebo majú ambíciu tancovať,“ hovorí Gabriela. „Ani v 17 rokoch nie je neskoro začať. Hlavná je vôľa. Tanec musí ísť cez srdce a od tanečníka k divákovi sa musí dostať pocitovo. Ak tanečník netancuje

preto, lebo to chce, ale nasilu, nie je to dobré a vidno to aj na jeho výkone.“ Tvrdá práca má podľa nej v živote tanečníka aj iný význam. „Dievčatá sú iné ako ich rovesníci. Majú v živote cieľ a uvedomujú si, že ho dosiahnu len tvrdou prácou a vlastnou usilovnosťou.“Tanečné divadlo Mystic robí okrem vystúpení a muzikálov ďalšie zaujímavé veci. Na Slovensku urobili 60 výchovných koncertov, ktoré približovali muzikál z pohľadu herca – čo všetko treba vedieť a naučiť sa, ako sa muzikál tvorí – a históriu muzikálov s ukážkami, ktoré priamo na mieste tanečníci predviedli. Na koncerte, hoci aj výchovnom, urobenom takýmto štýlom, sa hádam nikto nenudil.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Martin s partnerkou: Nebyť úrazu, dnes by isto netancoval.

nb55c.indd 8nb55c.indd 8 19.12.2005 12:31:5119.12.2005 12:31:51

Do bratislavských latino klubov sa salsa dostala z New Yorku 60. rokov, kam ju spolu so svojou batožinou dotiahli portorikánski a kubánski emigranti. V ich tanci bolo slnko a vášeň a radosť z pohybu stála vždy nad jeho formálnymi pravidlami. Temperamentný tanec sa stal rýchlo obľúbeným. Každý si tancoval svoju vlastnú salsu, ďalej ju mohol rozvíjať a zdokonaľovať, premiešavať s inými tanečnými štýlmi a ponúknuť jej nové poňatie. Tak je to doteraz. Hoci sa zo salsy postupne stal spoločenský tanec, nikdy sa nebude tancovať podľa prísnych pravidiel. Vždy bude otvorená kreativite.

BezstarostníPomaly v každom väčšom meste funguje latino klub. Tancuje sa tam pre zábavu, pre radosť zo života. Aby problémy zostali aspoň na chvíľu bokom a aj my sme mohli cítiť rytmus tlieskajúcich dlaní bezstarostného Portoričana so širokým úsmevom.Na Slovensku to všetko začalo pred 18 rokmi, keď Nikaragujčan Miguel Méndez začal v Bratislave učiť latinsko – americké tance a vystupovať so svojou tanečnou skupinou Latino Flash. Ďalší exotický učiteľ salsy je Caly. Černoch z Angoly tu funguje už 9 rokov, teraz dáva hodiny

spolu s Katkou Pálkovou v klube Legall. Na Slovensko prišiel študovať a domov sa už nevrátil. Zvykol si na odlišný život, ťažké preňho bolo len prežiť zimu... Priamo z Kuby sem však priniesol tanec. Tancoval vlastne odmalička. „Ani neviem, kedy som začal,“ usmieva sa a prstami lúska rytmus, ktorý mu práve napadol. „U nás doma som najprv tancoval naše tradičné tance a sambu. Tá pochádza z Angoly.“ Na Kube, kam odišiel študovať, sa naučil salsu, merengue, guanguanco. Tancu sa venoval aspoň štyri hodiny denne, chodil na súťaže... „Tam nebol problém s kondíciou,“ hovorí. „Každý si ju zabezpečil sám. Je tam teplo, minimálne na pätnásť minút denne

si idete zaplávať do mora, chodí sa pešo, všade na uliciach je hudba a tanec. Tu je chladnejšie, prirodzeného pohybu je oveľa menej, preto treba na kondičke pracovať.“

Máme to v sebeAkí sú Slováci tanečníci? Calymu vraj každý na začiatku povie, že je poriadne drevo. On na to odpovedá, že drevo je len v lese. Ešte sa nestalo, že by niekoho nenaučil tancovať. „Mám pocit, že zima ukrýva v Slovákoch pohyb, rytmus. Máte ho v sebe. Na latino – alebo afroparty nespoznáte, ktorý tanečník je Slovák a ktorý Afričan. Špeciálne ženy sa vedia vynikajúco pohybovať a vnímať hudbu.“ Tanečníci salsy vidia veľký rozdiel medzi klasickými diskotékami a ich ponímaním tanca. Na diskotéke tancuje každý sám a bez akýchkoľvek pravidiel. Salsa však má svoju kultúru. Nie je síce formalizovaná – stačí, aby mal tanečník fantáziu a vedel prvky, a kombinovať si ich môže po svojom – ale od človeka si vyžaduje viac ako len hodiť na seba veci a kvapku lacnej kolínskej. „Ak chceš s niekým tancovať tanec, pri ktorom sa stále dotýkajú vaše telá, ruky, nohy, musíš naňho pôsobiť milo a sympaticky,“ myslí si Caly.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA NEVIE TANCOVAŤ

55

TÉMA 9

Zo salsy cítiť slnko, teplo, život, erotiku, smiech, slobodu... Jej nákazlivý

rytmus sa mi zarezáva pod kožu, uvoľňuje, po chvíli sa zdá, akoby sa mu prispôsobil aj tlkot môjho srdca. Hoci som ju ešte nikdy netancovala, už hudba stačí na to, aby som zrazu bola kdesi ďaleko, na piesku karibskej pláže za horúcej noci, pod hviezdami, kde všetko dýcha slobodou.

Každý z nás si môže tancovať svoju vlastnú salsu

Tanečné divadlo Mystic vás pozýva na konkurz pre tanečníkov moderného tanca vo veku 10 – 15 rokov a od 15 a viac rokov. Výučba: jazzový tanec, klasický tanec, Limon, hip-hop (Dobrava Škvaridlová). Termíny: 23., 24. a 25. 1. od 16.30 do 18.00 na Základnej škole na Jelenej ulici v Bratislave.

Portorikánske SLNKO

nb55c.indd 9nb55c.indd 9 19.12.2005 12:32:2019.12.2005 12:32:20

55

KAUZA10

Každý človek má právo na ochranu svojej osoby a majetku. Ako sa chceme brániť? Slovami, päsťami,

alebo môžeme aj zbraňou? Máme právo brániť sa čímkoľvek, čo nás ubráni. Kameňom, ceruzkou, zubami-nechtami alebo brokovnicou.

Na policajnej stanici som sa spýtala, čo potrebujem na to, aby som získala zbraň. Potrebujem zbrojný pas. Ako získam zbrojný pas? Dostala som sa „až“ k vrátnikovi policajného oddelenia, ktorý mi v telefóne oznámil: „Proste naklepete žiadosť, všetko vám povedia v mieste trvalého bydliska.“ Ejha, takto to nepôjde. Trvalé bydlisko je inde než tu a neviem si predstaviť, ako len tak „naklepem“ žiadosť. Tak sa začalo pátranie. Nájsť zákon je úplne jednoduché. Inak je to so zbraňami. Získať zbraň na Slovensku jednoduché nie je, ale nie je to ani žiadny veľký problém. Všetko je zakotvené v zákone. Ak ste dosiahli predpísaný vek, ste plne právne spôsobilý, bezúhonný, spoľahlivý, preukázali ste, že máte potrebu držať alebo nosiť zbraň, ste na to odborne spôsobilý, bývate na území Slovenskej republiky, a na všetko toto máte lekársky posudok, tak ste na najlepšej ceste stať sa pištoľníkom. Zákon pamätá na to, prečo, ako a akú zbraň chcete vlastniť. Samozrejme, že všetky náležitosti majú svoje zákruty a odbočky, ale nie sú ani príliš ostré a nevedú ani do slepej uličky. A vieme aj to, že ak nie je schodná jedna cesta, nájde sa druhá, a aj tak všetky cesty vedu do Ríma. Inými slovami, potreba sa dá zdôvodniť, skúšky naučiť a lekár oklamať. A ak si chcem naozaj zastrieľať a nemám na to vek, musím nájsť niekoho, kto na to vek má a ešte k tomu prešiel cez všetky zákruty a odbočky.

PrekvitáV Spojených štátoch neexistuje žiadna regulácia zbraní. Ak nežijete v New York City alebo vo Washingtone D.C., stačí, ak dovŕšite osemnásť rokov a môžete si kúpiť zbraň. Nepotrebujete zbrojný preukaz ani nákupné povolenie. A zbrojný priemysel prekvitá. V americkom Texase má zbraň skoro každý. Malé deti sa na rančoch hrajú na pištoľníkov a pri vstupe na strednú školu

musíte prejsť cez detektor kovov. Ľudia cítia potrebu chrániť svoju osobu a majetok vlastnou rukou. A nie je to tak len v Texase. Do júna tohto roku bolo na Slovensku evidovaných vyše 210-tisíc zbraní a 131 378 držiteľov zbrojných preukazov. Od roku 2000 ročne v priemere pribúda okolo 4530 držiteľov zbrojných pasov. Oficiálne v podstate u nás nemá zbraň skoro nikto. Právom môžeme byť hrdí na to, že o našu bezpečnosť sa viac-menej stará štát. Necítime potrebu nosiť alebo vlastniť zbraň. Európske hodnoty sa od tých amerických líšia. Aj keď niekoho zabijete v sebaobrane, ešte stále to neznamená, že za to nepôjdete sedieť. Z princípu radšej nezabíjame, vo všeobecnosti zbrane radšej nevlastníme, nevytvárame podmienky na možné nenávratné činy.

„Bezpečné“ zbraneAk nechcete strieľať naozaj, ale iba sa tak hrať a páliť po sebe guľôčky, môžete si kúpiť napodobeninu zakázanej americkej armádnej zbrane a nepotrebujete dosiahnuť žiadny vek ani skladať skúšky kvôli zbrojnému preukazu. Tieto „bezpečné“ zbrane od výmyslu sveta sú voľne dostupné. Takisto ako nožíky, paralyzátory, kovové boxery a slzotvorné spreje. Neexistuje zákon, ktorý by stanovil vekovú hranicu na narábanie

s týmito zbraňami. A keď sa nad tým poctivo zamyslím, tak ani tú hranica určiť neviem. O čo menšie právo má brániť sa pätnásťročné dievča alebo desaťročný chlapec od dvadsaťročnej študentky, štyridsaťročného podnikateľa alebo šesťdesiatročnej dôchodkyne? Otázka je zložitá a zákon ju nevyrieši. Určite by niekoho diskriminoval. Jediné, čo v tejto veci môže fungovať ako regulácia, je ľudský faktor. Lekári, policajti, ľudia, ktorí zbrane predávajú. Ale viete, ako to chodí. Navštívila som zopár obchodov. V jednom, aj keby som mala 10 rokov, by mi predali samurajskú šabľu, keby ju mali, v druhom by si to trikrát rozmysleli. Neostáva nám nič iné, iba sa spoľahnúť na niečí iný úsudok, aby sa zo Slovenska nestalo niečo ako regulovaný mikrotexas. Bolo by krásne, keby sa ľudia nemuseli báť a necítili by potrebu vlastniť zbraň. To by sme ale museli odstrániť organizovaný zločin a zločin ako taký vôbec, zbaviť sa všetkých ilegálnych zbraní, o ktorých nemáme tušenie, kde sú a koľko ich je, no a nakoniec by sme museli zrušiť celý obchodný trh, zavrieť sa do vzduchoprázdna a pestovať si vlastnú zeleninu.

TEXT: IVICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE BRČKAVÁ

FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Zoženiete zbraň oficiálnou cestou ľahko?

Myslíte si, že je na Slovensku jednoduché získať zbraň?

Mailujte na mojnazor@notabene.sk

ČO VY NA TO?

V obchode so zbraňami majú slušný arzenál a predavač má za opaskom tiež slušnú „výbavu“. Streľba je preňho záľuba.

nb55c.indd 10nb55c.indd 10 19.12.2005 12:32:4519.12.2005 12:32:45

55

3SEKTOR 11

Ivana Sýkoru z Prievidze poznám asi dva roky. Okrem toho, že je podnikateľ, je podpredseda humanitárnej organizácie

Človek v ohrození. A nielen to. Vždy mal v sebe pocit, že s tým, čo má, sa musí rozdeliť. Hoci so svojím spoločníkom Mariánom Pietrikom netočia tie najväčšie peniaze, časť zisku automaticky putuje na praktickú, adresnú pomoc tým, ktorí to potrebujú. „Namočená“ je do toho celá firma. Okrem hardvéru, softvéru a internetových služieb v nej môžete kúpiť napríklad výrobky drobných umelcov či venovať pár „drobákov“ postihnutému dievčatku. Za podporu verejnoprospešnej činnosti dostala firma Isso v roku 2002 cenu Nadácie Pontis Via Bona Slovakia.� Ako došlo k tomu, že ste vo firme začali deliť zisk medzi seba a ľudí, ktorí to potrebujú?– Myslím, že ma k tomu dotiahol môj spoločník Marián. Ešte za socializmu posielal

balíčky do Afriky a Indie. Ale ja som bol vždy vedený k tomu, že treba pomáhať druhým, takže bolo pre mňa prirodzené podeliť sa so zarobenými peniazmi. A nielen s nimi. Robili sme s počítačmi, tak sme ešte začiatkom 90. rokov vybavili niekoľko klasických aj špeciálnych škôl výpočtovou technikou. Cez firmu sme vyhlasovali akcie, že určité percento z obratu za určitý mesiac venujeme na sponzorskú aktivitu. Nikdy sme však nesponzorovali športové súťaže. Vždy to bola charita. � Potom si sa zapojil do činnosti organizácie Človek v ohrození. – Informácie o ich činnosti som náhodou objavil na webe. Páčili sa mi ich myšlienky, tak som sa prihlásil za člena. Keďže som podnikateľ v oblasti výpočtovej techniky, podarilo sa mi občas zohnať lacnejšie komponenty. Napokon bol z toho rozsiahly projekt pomoci krajanom v zahraničí, v rámci ktorého sme zariadili

počítačmi učebne na slovenských školách v Rumunsku a Srbsku. � Praktizuješ myšlienku, že najúčinnejšia je adresná pomoc. Ľudí, ktorých chceš podporiť, si vyhľadávaš sám?– Párkrát sme sa popálili, keď za nami prišli ľudia, ktorí tvrdili, že zbierajú peniaze napríklad pre nevidiacich, a bol to podvod. Preto už nerozdávame len tak ledabolo, ale cielene, konkrétnym ľuďom, ktorých si nájdeme. Alebo ak nás o pomoc niekto poprosí. Naša firma má napríklad pod patronátom malú Dominiku s mozgovou obrnou, epilepsiou a mikrocefaliou. Jej mamička nám raz napísala list, či by sme jej dcérku nepodporili, a vyvinula sa z toho pekná spolupráca. Dá sa vymyslieť veľa spôsobov, ako pomôcť. Môj syn napríklad robí kanoistiku. Začal som sa jej venovať aspoň z brehu. Nafotil som kanoistov, dal som to na CD a začal predávať za symbolickú cenu spolu s fotkami s vlastnoručnými podpismi kanoistov. Výťažok šiel Dominike. Napokon sa toho chytil aj kanoistický zväz a tiež ju finančne podporili. Okrem toho zbierame pre ňu peniaze vo firme a v predajni máme pokladničky, kam jej môže hocikto prispieť.� Si vegetarián a zaujíma ťa ochrana životného prostredia. Premietlo sa to aj do tvojho podnikania?– Podľa mňa igelitka nepatrí do koša, ale sa dá ďalej používať. U nás v predajni nedávame zákazníkom nové, ale už použité igelitové tašky. Stoja 1, 2, 3 alebo 4 koruny, ktoré automaticky putujú pre postihnuté deti, ktorým rodičia založili stránku na www.radost.sk, prevádzkovanú občianskym združením Infodom.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Nesmierne dôležitá je pre Slováka v zahraničí tamojšia česko-slovenská komunita. V Hamburgu je prevažne česká, Slovákov je na severe pomenej. Kontakty na prvú stálejšiu prácu, na odvoz do Prahy alebo lístky na futbal som získal vďaka mojej sieti českých známostí. No niekedy sú ich ponuky veľmi nezvyčajné.Nedávno mi počas prednášky zvoní telefón: „Hele Michale, tady Alena, nechtěl bys dělat čerta?“ Alena Lawrencová žije v Hamburgu už 10 rokov. Jej syn Artur chodí do prvej triedy a raz za dva týždne do hamburgskej českej škôlky, ktorú Alena spoluorganizuje. „Máme ve školce Mikuláše a sháníme čerta.” Súhlasil som a začal som rozmýšľať o bratskom vzťahu Čechov a Slovákov.Škôlkarský Mikuláš pripadol na sobotu. Stretli sme sa v byte Davida Výmera. Jeho dve dcéry nás už čakali v triede o dve ulice

ďalej. „Čert je tady!” zakričal David. Dostal som kávu a masku červenej vlasatej obludy. Keď som si ju nasadil, veru som mal strach sám zo seba. Alena vytiahla z tašky čierny chvost a prútenú trstenicu. „Jako čert toho moc dělat nemusíš, děti se budou stejně bát,“ upokojovala ma. Chvíľu po mne prišiel Petr. Petr je vojakom z povolania. Pred pol rokom začal v Hamburgu v rámci spolupráce armád NATO výcvik na post dôstojníka hlavného velenia nemeckých ozbrojených síl. Dnes má “bokovku”, robí Mikuláša. David mu priniesol originál biskubské rúcho a bielu bradu. Perfektná príprava. Deti na Mikuláša netrpezlivo čakali, s čertom však nerátali. Vstúpili sme dnu. Všade hrobové ticho, po chvíli začali najmenší plakať. Našťastie im Jana a Vendula vysvetlili, kto sme a čo chceme. Obe prišli do Hamburgu ako “aupairky” a ostali tu

študovať. Českých škôlkarov učia čítať a písať v ich materčine. To nie je len tak: deti vyrastajú síce dvojjazyčne, ale celý deň rozprávajú po nemecky. Keď spolu írečito zaspievali, odložil čert trstenicu nabok a začal z vreca vyberať vianočné gule Fidorka. Mikuláš vyvolával podľa svojej veľkej knihy meno po mene. Pri každom mal od rodičov zaznačené hodnotenie plus a mínus. Ako plus bolo uvedené napríklad: pekne spieva po nemecky aj česky, doma pomáha, ako mínus: nečistí si zuby alebo pľuje. Občas sme s Mikulášom zvažovali, či nedať radšej uhlie, ale nakoniec dostal každý sladkosti. Deti asi porozumeli, pretože nám na rozlúčku zaspievali: „Není nutno, není nutno, aby bylo pořád veselo,“ melódiu z filmu Traja veteráni.

MICHAL KMEČ

Ako som sa v Nemecku sčertilV CUDZ I NE

Prirodzené podeliť sa

nb55c.indd 11nb55c.indd 11 19.12.2005 12:32:5919.12.2005 12:32:59

55

ROZHOVOR12

Do telefónu mi povedala stroho: „Stretneme sa hneď, ako vo viedenskej televízii o pol štvrtej skončia Krásni a bohatí.“

� Na svoj vek naozaj nevyzeráte. Stále ste čulá.– Von chodievam už len, keď ma vezmú príbuzní. Mizerne chodím. Keby som si nebola poškodila koleno, tak som fit a behám oveľa viac.

� To ste si, ako chýrna liečiteľka, nedokázali pomôcť?– Jedna pani sa ma pýtala, či jej môžem pomôcť vyliečiť pomliaždené kolienko jej päťročného syna. Spýtala som sa, či vie, čo je to pomliaždené kolienko. To musíte ísť k lekárovi, on musí všetko diagnostikovať. To sa nedá nejako magneticky liečiť alebo magicky natierať, aby kolienko bolo zdravé. To nie je možné. Ona na mňa bosorácky

vyletela, že bodaj by som to pocítila aj ja! Hneď potom som si zaprela nohu medzi gauč a dubový stôl a naozaj som si poranila koleno.

� Často vás ľudia prosia o pomoc. Koľkým ste už pomohli?– V tomto veku už neliečim nikoho. Pomoc je viazaná aj na vek. Dá sa to robiť tak do šesťdesiatky. Ja už mám za sebou deväťdesiate deviate narodeniny.

� A koľkých rokov sa chystáte dožiť?– Jeden môj priateľ dramaturg mi na moje posledné narodeniny zagratuloval, že bodaj by som už čím skôr zomrela, lebo to musí byť hrozné, žiť tak dlho na tomto svete... Ja som mu poďakovala. Iný priateľ, ľudový liečiteľ ma však presvedčil, že tu budem do stopiateho roku života. Ak si vyrobím nutnú energiu, tak to zvládnem. Spýtal sa ma aj to, či by som sa nechcela dožiť stopäťdesiatky. Ale to v žiadnom prípade!

� Prečo nie?– Prečo áno?

� To mi povedzte...– Čím je človek starší, tým je to horšie. Každý si na neho trúfne.

Oslavuje. Na budúcnosť nemá čas.

Neporaziteľná

VILMAJej korene siahajú do Poľska. Narodila sa pred deväťdesiatimi deviatimi

rokmi v českom Barchove. Žila v rakúskom Linzi, neskôr sa s rodičmi presťahovala do Bratislavy. Jedna z najstarších Sloveniek Vilma Jamnická si

stále udržiava imidž pravej dámy.

nb55c.indd 12nb55c.indd 12 19.12.2005 12:33:1519.12.2005 12:33:15

� Kto?– Susedia si všeličo trúfajú, bosoráci na mňa idú a robia mi nepríjemnosti... Keby vek od stovky ubúdal, ešte by sa to dalo vydržať, ale kto zvráti chod času?

� Od šesťdesiateho deviateho roku minulého storočia ste dôchodkyňa.– Za socializmu bol môj dôchodok plodný. Urobila som veľa vecí. Keď som nebola v divadle, točila som filmy. Raz sme s Jakubiskom robili jeden film v tokajskej oblasti. Miestni nám lacno predávali skvelé vína. Litrík som vzala aj Jakubiskovi. Bol šťastný, že som si na neho spomenula.

� Máte rada víno?– Dám si, aj keď nie som vinárka. Dám vám ochutnať z môjho elixíru... Je to zmes byliniek vo vodke. Má to široký záber od srdca až po psychiku.

� Ja šoférujem.– Tak aspoň symbolicky...

� Veríte aj lekárom?– Raz ma chcel otráviť jeden pomocník. Do všetkého v kuchyni a dokonca aj do prášku na pranie nasypal jed. Dala som si trošku olivového oleja a skoro som sa otrávila. Jed sa mi usadil v nohách a nemohla som chodiť ani sa postaviť. Zachránil ma lekár. Po jedinej pilulke sa mi uľavilo. Všetok jed však odišiel až po tretej krabičke.

� Vykladáte si svoje vlastné sny?– Samozrejme.

� O čom sa vám najčastejšie sníva?– Dnes tu bol jeden pán, ktorý sa ma spýtal, čo je podľa mňa najkrajší sen. No čo to tak môže byť?

� Zdravie blízkych?– To v prvom rade. Ja si však želám aj ticho pre uši. Človek je šťastný, že môže veľa hovoriť, ale ešte šťastnejší je, keď si môže vychutnať ticho.

� Čo sa vám teda najčastejšie sníva?– Ja už mám len pekné sny, pretože som si vyčistila charakter. Zlé sny sa mi snívajú len o iných. Poznala som spisovateľa Fifíka z Košíc. Chcel sa druhýkrát rozviesť, jeho vtedajšia manželka ho však nechcela pustiť. Raz mi poslal svoju knihu Ázia, tuším ťa ľúbim. Boli v nej krásne obrázky z Taiwanu. Ženy na nich mali radostné a čisté tváre. Napísala som mu, že každý je rád, keď stretne človeka so slnečnou tvárou. Potom chcel odo mňa horoskop. Poslala som mu ho poštou, jeho žena však mala známu na pošte, cez ňu horoskop skonfiškovala a podstrčila mu iný list. Bolo v ňom, že je surovec, ktorý bije vlastnú ženu a pritom by ju mal počúvať. Fifík mi zúfalo telefonoval, že ako som mu to len mohla napísať. Máte vy, Fifík, ale ženu, povedala som mu. Dávajte si na ňu pozor.

� Aký bude podľa vás rok 2006?– To som ešte nestihla hľadať. Veľa sme oslavovali. Naposledy to bol zlatý snár, moja rekordná kniha, na ktorej som pracovala veľa rokov a nedávno som ju krstila. Stále oslavujem.

� Môžete to snáď odhadnúť. Veď ste tu už dlho a máte skúsenosti.– Chcela som napísať knihu: Žila som celé storočie. Jeden režisér mi však povedal, že je to trúfalosť, pretože by som musela zhrnúť aj veľa historických udalostí. To by som určite urobila zo Švejka najväčšieho hrdinu prvej svetovej vojny, pretože ju dokázal zosmiešniť.

Celý svet mal vďaka nemu nechuť viesť akúkoľvek vojnu. Takto by som však asi nemohla písať... Poradili mi, aby som radšej urobila Elixír života. Dali mi stoštyridsaťpäť strán, aby som písala len o sebe. Poslúchla som ich. Kňažko mi prišiel za kmotra. Aj tam sme oslavovali, miesto toho, aby som vypočítala budúci zlý rok.

� Zlý?– To viem už dávno. Dobrý nebude ani jeden do roku 2012. Potom sa to trošíčku zmierni. Zlý život na tomto svete robí najmä Amerika a jej ohnivé palce, ktoré strčila do Orientu. Veď nás vodia za nos. Husajna súdia, zbrane, ktoré uňho mali byť, však nenašli. Mali by byť spravodliví. Veď Amerika bojuje proti slabším.

� Ďakujem za rozhovor.– Ste milá, že už končíte a že som vám nemusela robiť horoskop.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Dolné Rudiny 3, 010 01 ŽilinaTel.: 041 / 763 33 67fax: 041 / 764 11 11www.frontinus.sk

Inzercia

ASPEKT | Mýtna 38, 811 07 Bratislava | tel./fax: 02 5262 4621-3 | e-mail: aspekt@aspekt.sk8

K A L E N D Á R K A

2006

®

2006

Nerodíme sa ako ženy, obliekame sa za ne.Simone de B. & LRP & Aspekťáčky

Kalendárka s praktic-kou pružinovou väzbousa zmestí do každej rozumnej kabelky.

| 181 strán| pružinová väzba| 10,5 x 14,5 cm| 99 SkISBN 80–85549–58–1

Neprišli sme sem na to, aby sme sasmiali alebo sa rozprávali o mužskejči ženskej móde.Stojíme tu na moste,aby sme si položilizopár otázok. Virginia Woolf v knihe Tri guiney

Herečka, spisovateľka, astrologička a bylinkárka VILMA JAMNICKÁ začala v Bratislave študovať medicínu. Priťahovali ju však dosky, ktoré znamenajú svet. Zásluhou Jána Borodáča sa dostala do Slovenského národného divadla. Bola manželkou avantgardného režiséra, pedagóga a divadelníka Jána Jamnického. Od rozvodu s ním žije viac ako polstoročie sama. Práve bývalý manžel ju údajne zasvätil do tajomstva dlhovekosti.

Inzercia

nb55c.indd 13nb55c.indd 13 19.12.2005 12:33:3019.12.2005 12:33:30

V dedinke Čakany na Žitnom ostrove funguje Liečebno-výchovné sanatórium

pre deti s poruchami správania a učenia. Teda pre deti „zlé“, „neposlušné“, „nezvládnuteľné“, „agresívne“, „trucovité“... Ktovie, či by podobné zariadenie nepotrebovali skôr rodičia niektorých z nich.V internátnej škole je štyridsať detí od materskej škôlky po štvrtý ročník základnej školy. Pred jedenástimi rokmi, keď školu

otvárali, to bolo o sedemnásť menej... Potvrdzuje to všeobecne známy fakt, že detí s poruchami správania a so sklonmi k agresivite pribúda. Voľakedy sem chodili hlavne deti z detských domovov, s ktorými si vychovávatelia nevedeli dať rady. Teraz ich je len pár a zvyšok sú deti z rodín. Koľko z nich je z neúplnej rodiny? „To musím najprv spočítať, koľko je z úplnej rodiny,“ skonštatuje riaditeľka Renáta Némethová. „V materskej škole jedno zo šiestich, v prvej triede dve z ôsmich, v tretej ani jedno... Dohromady päť detí.“

Vyzerá to jednoducho...Deti v čakanskom sanatóriu sa mi za tú chvíľu zdali poslušné a milé. V skutočnosti to

s nimi nie je vždy ľahké. Kvôli svojej vrodenej či nevhodnou výchovou získanej poruche správania ich nič nezaujme na dlhší čas, stále sa potrebujú pohybovať, rýchlo striedať činnosti, nevedia sa sústrediť, z ničoho nič začnú vrieskať a nedajú sa utíšiť. V poslednom prípade je najhoršie, čo môže rodič a učiteľ urobiť, ak začne na dieťa kričať, alebo mu nebodaj jednu strelí. „Agresivita plodí agresivitu,“ hovorí Renáta Némethová. „Keď sa niečo takéto stane, počkám, kým sa dieťa vykričí a upokojí. Poviem mu, nech si ide oddýchnuť. Keď zostane samé, zúrivosť ho rýchlo prejde. Alebo sa s ním porozprávam, rozhovor veľmi pomáha. Vyzerá to síce jednoducho, ale také jednoduché to nie je.“Minimálna dĺžka pobytu v sanatóriu je osem týždňov, maximálna do skončenia štvrtého ročníka. Preberajú tu presne to isté ako na ktorejkoľvek základnej škole, ale každé dieťa má vypracovaný vlastný vyučovací a liečebno-výchovný plán a podľa potreby sa mu venuje učiteľ, psychológ, logopéd, sociálna sestra, vychovávateľ, psychiater. Deti všetkých volajú „tetuška“ a „ujo“. Žiadna „pani učiteľka, pán vychovávateľ“. Pedagógovia svojich malých žiakov často objímajú, hladkajú, povzbudzujú a držia za ruku.

SpoluprácaNa kruhu – stretnutí celej školy, žiakov, pedagógov a odborných pracovníkov, ktoré býva každý štvrtok – sa hodnotí celotýždňová práca. Deti prednesú básničky, ktoré sa naučili, ukážu obrázky,

55

REPORTÁŽ14

KruhAgresívne deti nevyliečime agresivitou

nb55c.indd 14nb55c.indd 14 19.12.2005 12:33:3419.12.2005 12:33:34

čo nakreslili, a učitelia s vychovávateľmi pred všetkými chvália alebo karhajú svojich žiakov. Nedeje sa to nijako mentorsky alebo direktívne. Zo všetkého cítiť spoluprácu medzi dospelými a ich zverencami a deti si uvedomujú zodpovednosť za svoje správanie. A určite aj to, že tí dospelí im nevyčítajú, ale snažia sa riešiť ich problém. Oproti bývalému kolektívu doma je to rozdiel. Tam s nálepkou „zlé“ automaticky mohli za všetko, čo sa zomlelo, a boli ostatným dávané za negatívny príklad.Máte vidieť, aký majú tieto jednoduché postupy efekt! Najlepší z celej skupiny dostane balíček cukríkov. A s takou radosťou a hrdosťou si po ne ide! Alebo keď učitelia a vychovávatelia prízvukujú svojim zverencom, aby ešte vydržali, učili sa a nepokazili si správanie. Deti nemôže nič motivovať tak silno ako pocit, že dospelí sú s nimi v jednom tíme a spoločne sa snažia premôcť ich problém.

Celá veda„Niekedy mi tu rodičia plačú, že čo si o nich ľudia pomyslia, keď dajú dieťa do takéhoto zariadenia. Rozumiem ich obavám, ale snažím sa ich upokojiť. Veď svojmu dieťaťu tým pomáhajú,“ rozpráva Renáta Némethová. „Máme aj deti zo skvelých, fungujúcich rodín, a také, ktoré sa doma správajú primerane a len v škole sú s nimi problémy. Alebo žiakov, u ktorých všetko začalo poruchou učenia, a nevhodné správanie sa k tomu pridružilo, pretože v škole zaostávali, nezvládali učivo a nezažili

pocit úspechu. Poruchy správania nemožno pripisovať len nesprávnej výchove. Niektoré z nich, napríklad hyperkinetický syndróm, pri ktorom sa dieťa musí stále pohybovať, sú vrodené.“ Deti rozvedených rodičov často doplácajú na to, že dospelí si ich prostredníctvom riešia svoje vzájomné vzťahy. Alebo že prepracovaná mama, ktorá ich vychováva sama, na nich nestačí a oni môžu od rána do večera trčať napríklad v počítačovej herni a hrať hry na zabíjajúcich, neohrozených vojakov. Naproti tomu hry v Čakanoch sú celou

vedou. Bojové hry - pištole, tanky, vojačikov tu vôbec nemajú. Zameriavajú sa na spoločenské hry, pretože prehlbujú tímového ducha a deti sa pri nich naučia hrať sa spolu a hlavne prehrávať bez toho, aby to v nich vzbudilo agresivitu. Najdôležitejšie sú športové hry, pretože hyperaktívni, neposední žiaci potrebujú veľa pohybu. V Liečebno-výchovnom sanatóriu v Čakanoch však telocvičňu nemajú. Našťastie im riaditeľ Základnej školy v dva kilometre vzdialenom Štvrtku na Ostrove dovolil chodiť do telocvične k nim.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Ak chcete Liečebno-výchovné sanatórium v Čakanoch podporiť, môžete tak urobiť

vkladom na účet: 7000089916/8180.

S týmito poslušnými a milými deťmi to nie je vždy ľahké.

Každý týždeň na kruhu sa deti pochvália tým, čo vytvorili.

Deti s poruchami správania potrebujú veľa pohybu pri akejkoľvek činnosti.

Aké problémy riešia v Liečebno-výchovnom sanatóriu v Čakanoch:- neprimerané správanie dieťaťa, ktoré

nereaguje na bežné výchovné pôsobenie,- poruchy správania zapríčinené

vnútornými činiteľmi (napríklad hyperkinetické poruchy, poruchy pozornosti, hyperaktívne správanie, neurotické prejavy, enuréza, tiky),

- poruchy správania zapríčinené nevhodnými výchovnými vplyvmi alebo prežitými traumami,

- poruchy učenia (napríklad dyslexiu, dysgrafiu, dyskalkúliu, syspraxiu),

- ťažkosti v oblasti jemnej a hrubej motoriky, komunikácie, reči.

nb55c.indd 15nb55c.indd 15 19.12.2005 12:33:5119.12.2005 12:33:51

Asi najpočetnejšími bezdomovcami sú mačky. Vystresovane sa ukrývajú pod zaparkovanými autami, mrznú, hladujú, niekoľkokrát za život sa okotia, do tejto tristnej existencie privedú ďalšie mačiatka a predčasne zomrú. Zvážte si váš postoj voči mačkám a povedzte si, či je naozaj ľudský. Úprimne. „Mačky sú falošné.“ To je veta, ktorej sa nemôžem vyhnúť pri akejkoľvek debate o týchto zvieratách. Niekedy na tú vetu myslím, keď na mne leží naša mačka, pradie, dodáva mi energiu, dáva mi najavo lásku a spokojne spí. Našu mačku mám z jednej prestížnej reštaurácie zo záhradnej sekcie, kde pýtala od ľudí jedlo a hrozilo jej utopenie čašníkom. Spoločnosťou tolerovanú intoleranciu voči mačkám som si naplno uvedomila, keď ma s mojou mačkou pozvali do ranného magazínu STV. Mala som tam hovoriť o svojej mačke, poznáte to, ranných päť minút, ktoré možno zachytíte pri umývaní zubov, ale zväčša sa tak nestane. Vošla som s veľkou klietkou na vrátnicu televízie, kde ma očakával mladý produkčný. Moja mačka besne zavýjala, lebo sme ju vytrhli z jej mačacej istoty ohraničenej záhradnou bránkou, miskou na žrádlo a štyrmi známymi tvárami. Mňaukala ako o posledný z deviatich mačacích životov a ja som si nebola istá, či ranný šouprogram nebude treba zrušiť. „Neviem, ako to dopadne. Neviem, čo s ňou mám robiť. Bojí sa,“ hovorím produkčnému. On mi na to oznámil: „To neviem ani ja, ja neznášam mačky.“ A bolo. Dotklo sa ma to ako matky, ktorej by niekto povedal: „To vaše dieťa je pekne hnusné.“ Viem, dieťa sa nedá porovnať s mačkou, len mi prišlo zvláštne, že sa takéto vety bežne hovoria. Keď som sa dotyčného opýtala, prečo ich neznáša, argumentoval falošnosťou mačiek a ich svojhlavou povahou. Pritom v živote žiadnu mačku nemal. Potom sa ani nečudujem, že takýto marketing vedie k tomu, že ľudia do mačiek kopú, zaháňajú ich hlbšie do ich pouličnej biedy, prípadne ich podľa informácií z novín zabalia do papiera a podpália. Veď je to len mačka, povedia si. Mačky sú prekliate ulicou a každý ich necháva napospas všetkým strastiam. Jediné, čo sa dá urobiť, je zmeniť postoj a občas urobiť aj čosi hrdinské. Urobiť niečo, čo pribrzdí ten geometrický rad, akým sa mačky rodia do zimy ulice. Keď už nechcete mať v dome mačku a viete o mačiatkach, ktoré niekde vonku mrznú, zavezte ich do útulku. V Bratislave sídli blízko Ružinovského cintorína, hneď vedľa známeho motorkárskeho pubu. Obrátiť sa môžete aj na stránky www.mackysos.sk a pomôcť živým tvorom dostať sa zo začarovaného kruhu zvláštneho ľudsko – zvieracieho rasizmu. ADELA BANÁŠOVÁ

V januári v 1990 robili kolegovia anketu o tom, či sú ľudia ochotní uskromňovať sa v záujme lepšej budúcnosti. Väčšina vtedy odpovedala, že sú ochotní tak rok či dva. Podivnú možnosť „desať rokov a viac“ si vybrala len hŕstka. Ukázalo sa, že táto možnosť sa stala naším osudom. Ekonómovia naďalej vytyčujú znižovanie deficitu a verejných výdavkov ako vlajku pokrokovej ekonomiky. Zdôrazňujú odriekanie si v prospech šťastnej budúcnosti, ktorá sa má v dlhodobom výhľade dostaviť. Nie vždy však bolo pokrokom vzývanie vzdialenej budúcnosti. Za hospodárskej krízy tisícdeväťsto tridsiatych rokov anglický ekonóm John Maynard Keynes presvedčil viaceré krajiny, aby sa vzdali sporivosti a pokúsili ozdraviť hospodárstvo väčšími výdavkami do pracovných príležitostí a do spotreby, aby najslabšie skupiny mohli viac a lepšie jesť, kupovať bytové zariadenie, meniť spotrebiče... Keynes bol presvedčený, že väčšie výdavky a lepší život dnes prinesú lepší život zajtra: zdravšie, vzdelanejšie a spokojnejšie obyvateľstvo, bezpečnejší život, viac príjmov do štátnej pokladne. Je známe, že Keynes rozumel budúcnosti. Po Prvej svetovej vojne sa zúčastňoval na versaillských mierových rokovaniach a všemožne protestoval proti tvrdým reparáciám, ktoré víťazi uložili porazenému Nemecku. Tvrdil, že vyhrotia biedu a vyvolajú nenávisť a túžbu po odplate. O dve dekády sa ukázalo, ako jasne Keynes veci pomenoval. Tragická skúsenosť Druhej svetovej vojny prispela k tomu, že sa vlády Európy aj USA začali riadiť jeho jednoduchou radou, že dobrú budúcnosť najlepšie zaistí dobrá prítomnosť. Nemecko je príkladom a dôkazom Keynesovej prezieravej múdrosti. Veľa sa o tom nerozpráva. Ekonómom sa bridia Keynesove názory, ktoré obracajú na hlavu ich vieru v nutnosť dlhodobo odkladať šťastie. A možno je im zaťažko priznávať, že práve dekády, v ktorých boli ich dogmy o šetrení a nízkej inflácii odvrhnuté, patrili v Európe a Amerike k najšťastnejším.

ZUZA KUSÁ

Zvláštny rasizmus Prométeov odkladaný guláš

55

NÁZORY16

Zabúdam, a tak chodím po svete s papierikmi, na ktorých mám popísané, čo urobiť. Komu volať (pomaly už bude treba písať aj - prečo), čo vybaviť. Keď je papierik „vybavený“, môžem ísť domov a pospať si. Ako opica, stlačíš gombík, vypadne banán. Nie vždy sa však človeku tak dobre darí. Napríklad včera. Na papieriku zostala už len pošta a nový občiansky preukaz. Aké ľahké, povedal som si. O štvrtej popoludní si v posteli! S nádhernou vidinou kráčam ku pošte, kde sa moje sny rozplynuli. Policajné pásky, dvaja strážnici, ceduľa - z technických príčin zatvorené. „A čo, bomba, bomba?“pýtam sa. „Ale nie, prášok, prášok,“ odpovedali mi. Nuž čo, udreli nové časy, prášok sa sype, teroristi, svet plný nástrah.

Koľko pokoja mal človek za socializmu! Poznáte tie nostalgické spomienky. Stačí ísť na poštu zaplatiť pár šekov a hneď si spomeniete, že mlieko stálo dve koruny a rožoktridsať halierov. Ako nám len bolo dobre! Veru, zaspomínal som si, kým som došiel na políciu. A hľa, tu na mňa tie staré časy čakali! Pozerám, kde vybavujú nové občianske preukazy, teda identifikačné karty, a nič nevidím. Len hrču ľudí pred jediným okienkom vyrezaným do prastarých dverí. Pokojne by mohlo byť aj v tretej nápravno-výchovnej skupine. Šiel som sa k nemu pozrieť, ale dav ma ubezpečil, že všetci čakajú na nové preukazy. Stojím hodinu, druhú hodinu, nadväzujem priateľské vzťahy s ostatnými, spomíname na staré časy, len

mladá dievčina sa rozčuľuje, že prišla o celý deň dovolenky. A čože je to jeden deň života, vravím jej. Pokúšam sa jej vysvetliť, čo sompráve počul - za okienkom je len jediná prepracovaná žena, nie sú prostriedky na to, aby prijali ďalšiu, buďme radi, že aspoň táto jedna je zdravá... Dievčina nechápe. Je pohoršená, znechutená. Nemá čas. A to sme čakali iba tri hodiny a už sme mali v rukách preukaz občana Európskej únie!Uznajte, ten socializmus bol na niečo dobrý. V mnohých veciach nám dodnes pomáha prežiť nové zlaté časy. Keby sme sa rozčuľovali ako tá mladá, už by sme boli mŕtvi! A človek predsa potrebuje silu a nervy, aby dokázal vybudovať novú, lepšiu spoločnosť - krajšie zajtrajšky! PETER KUBÍNYI

Staré zlaté časy...FE J T ÓN

nb55c.indd 16nb55c.indd 16 19.12.2005 12:34:2319.12.2005 12:34:23

55

ŠPIÓN 17

Ján Boldiš (53) predáva Nota bene už vyše roka a veľmi si pochvaľuje. Obvykle predá 20 kusov denne, niekedy aj

viac. „Cítim, že ma ľudia majú radi. Často mi pomáhajú a ja som im za to vďačný.“ Kedysi pracoval ako strojník v Hydrostave Bratislava. V rodnom meste Šamoríne mal malý bytík. Ako sa teda dostal na ulicu? „Prepadol som automatom, v ich útrobách končili všetky zarobené peniaze. K tomu sa navŕšili aj problémy v robote, musel som odísť. Nemal som žiadne peniaze, ale nechcel som prísť aj o byt, tak som ho nechal synovcovi a odišiel som do Bratislavy. Bez ničoho.“ Na ulici žil rok, prespával, kde sa dalo. „Najmä takto v zime to bolo strašné. Zaspal som na zemi pod handrami, aby mi nebola zima, a zobudil som sa úplne zasypaný snehom. Robil som hocičo. Zbieral som fľaše a papier, nejaký čas som pracoval aj ako robotník pri stavbe diaľnice vo Važci.“ Na ulici však stretol spriaznenú dušu. „To Gabika ma priviedla k Nota bene. Ona už nejaký čas predávala.

Moja situácia sa odvtedy podstatne zlepšila. Bývame spolu na ubytovni a toto boli už naše štvrté spoločné Vianoce. Mali sme kapustnicu a ryby. Vždy si dávame aj darčeky.“ Čo robí Ján, keď nepredáva? „Rád pozerám televíziu, najmä šport a sem tam nejaké filmy. Tie mi požičiava domovník na videokazetách,“ smeje sa Ján. Sem - tam si dopraje aj malé pivko, ale ako tvrdí, alkoholu všeobecne neholduje. Zato cigarety sú jeho vernými spoločníkmi. „Tých sa vzdať neviem. Vyfajčím tak desať denne,“ priznáva. Ján sa snaží ako - tak vyžiť a robil by čokoľvek, aby sa už nikdy nemusel vrátiť k životu na ulici. Preto hovorí: „Mám priateľku, mám kde bývať, som celkom spokojný. Najhoršie mám za sebou, a nikomu by som nič podobné neprial. Lenže človek si často za všetko môže sám. Tak ako ja.“

TEXT: LUCIA VDOVJAKOVÁFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MÁ JÁN VŽDY SO SEBOU?

Minca. Dostal som ju od priateľky Gabiky pre šťastie. Som narodený v znamení Váh.

1

Obľúbený bratislavský predajca Ján priznáva: „Automaty ma takmer zničili!“

Za všetkým hľadaj ženu

Mobil. Opäť darček od priateľky. Ja som jej dal nový a ona mne svoj starý.

Cigarety.Tie musia byť. Mám kamarátku trafikárku.

35

Nožík. Hoci už nefunguje, nosím ho len tak, pre istotu.

Hodinky. Dostal som ich od jedného milého pána, ktorý si odo mňa kupuje Nota bene.

2

4

nb55c.indd 17nb55c.indd 17 19.12.2005 12:34:4619.12.2005 12:34:46

„Byť pochovaný na Pere-Lachaise je ako mať doma mahagónový nábytok,“ vyriekol

raz Victor Hugo. „Zriedka vychádzam von, keď sa však cítim ochabnutý, idem sa vzchopiť na Pere-Lachaise... Vyhľadávajúc mŕtvych, vidím život,“ vravieval zas Honoré de Balzac, ktorý, na rozdiel od Huga, odpočíva na mieste, ktoré mu na sklonku života dávalo silu.

Pompézna „záhrada smrti“, ako kultovému cintorínu vravia Parížania, ukrýva svet pokoja a slávy. Na 44 hektároch je vyše 70 000 hrobiek a 5300 stromov, čo z neho robí najväčší park v Paríži. Turisti tu sliedia najmä po slávnych menách. Výber je pestrý. Frederic Chopin, Georges Bizet, Eugene Delacroix, Marcel Proust, Oscar Wilde, Auguste Comte, Edith Piaf, Guillaume Apollinaire či Heloise a Abelárd... Mesto mŕtvych má svoje ulice – niektoré sú označené rue, iné avenue.

MilenciNajznámejší z parížskych cintorínov bol otvorený v roku 1804 z iniciatívy samotného Napoleona. Paríž vtedy zúfalo potreboval nové pohrebisko. Pozostatky nebožtíkov, trčiace zo starých, preplnených cintorínov, už strašili okoloidúcich a vyvolávali hygienické škandály. Spočiatku sa mŕtvi na nový cintorín veľmi nehrnuli. Mestský architekt Nicolas Frochot sa však vynašiel. Aby dodal miestu prestíž, premiestnil tam pozostatky slávnych mužov francúzskej literatúry Moliéra a La Fontaina. O pár rokov neskôr „dotiahol“ ďalších preslávených nebožtíkov – Heloise a Abelárda. Kosti svetoznámych milencov sú najstaršími ostatkami, ktoré na Pere-Lachaise odpočívajú. Od smrti Abelárda v roku 1141 a Heloise, ktorá zomrela o 23 rokov neskôr, prešli neuveriteľný kus cesty.Takmer 40-ročný kritický filozof a teológ, ktorého hneď prvé dielo nechala katolícka cirkev spáliť, sa v Paríži stal súkromným učiteľom pôvabnej 16-ročnej netere kanonika chrámu Notre Dame Fulberta. Keď mladá Heloise otehotnela, vypukol škandál. Milenci sa nechali tajne oddať a v snahe zmierniť napäté vzťahy so strýkom a poručníkom predstierala Heloise vstup do kláštora. Jej muž za ňou tajne chodil, aby mohli „konzumovať manželstvo“. Žiaľ, kanonik Fulbert o tom nemal ani potuchy a najal hrdlorezov, ktorí jednej temnej noci filozofa prepadli a vykastrovali.

Pútnické miestoStrohý náhrobný kameň, obyčajný hrob posiaty kvetinami, srdiečkami, listami a sviečkami. Navyše je tam len zábradlie a výstraha, ktorá hovorí o pokute 15-tisíc eur a roku väzenia. Opodiaľ hliadkuje policajt. Dav ľudí uprene hľadí na tri slová: James Douglas Morrison. Spevák a líder legendárnej americkej skupiny Doors zomrel v Paríži v roku 1971. Odišiel na vrchole slávy, príliš skoro a záhadne. Teraz sa hovorí, že pre neprístojné správanie Morrisonových fanúšikov prevezú jeho pozostatky do USA. „Ľudia sa tu sexuálne uspokojovali, opíjali, užívali drogy a donekonečna písali na všetky okolité náhrobné kamene,“ tvrdí policajt. Rockový básnik flirtoval so smrťou neobvykle často a rád. V čase, keď písal text skladby Nikto odtiaľto neodíde živý, netušil, že sa jeho slová naplnia v krajine, ktorej jazykom sa ani nedohovoril. Okrem vynikajúceho muzikanta bol Jim aj oduševnený básnik, vášnivý pijan, študent filozofie, miláčik rockových fanúšikov a verný „enfant terrible“. Posledné mesiace svojho života strávil v meste na Seine, kde kedysi žili jeho filozofické vzory Sartre a Beuavoir.

Jeho chronický alkoholizmus a sklon k drogám však pretrvávali. V pondelok ráno 3. júla 1971 sa objavili špekulácie, že 27-ročný Morrison je mŕtvy. Manažér skupiny Doors Bill Siddon okamžite priletel z Los Angeles do Paríža. Jimova žena Pamela mu však ukázala iba zapečatenú truhlu a podpísaný úmrtný list. Stálo v ňom čierne na bielom, že slávny muzikant zomrel vo vani na zlyhanie srdca. O 4 dni neskôr bolo jeho telo tajne pochované na Pere-Lachaise. Odchod Jima Morrisona zo sveta vyvolal búrlivé reakcie trúchliacich fanúšikov a zanechal množstvo nezodpovedaných otázok. Špekulácie, že by mohol byť ešte nažive, neutíchajú. Nezdá sa to až také nemožné. Jim bol dostatočne výstredný na to, aby niečo také zosnoval. Pamela Morrisonová, jediný svedok jeho údajnej smrti, si záhadne nemohla spomenúť na meno doktora, ktorý podpisoval úmrtný list. Zahynula o 3 roky neskôr pri autonehode v Afrike. Aj ona dobre vedela o Jimovom častom fantazírovaní o záhadnom odchode zo sveta. Uvažoval, ako oznámi, že zomrel, a začne nový život s novou identitou. Dokonca si ju sám vymyslel – pán Mojo Risin. Jeden ani druhý však neprichádzajú.

55

HISTÓRIA18

ZÁHRADA SMRTI

nb55c.indd 18nb55c.indd 18 19.12.2005 12:35:1519.12.2005 12:35:15

Oscar WildeNajpompéznejšiu hrobku na Avenue Carette má írsky spisovateľ Oscar Wilde. Tvorca diel Obraz Doriana Graya, Ako je dôležité mať Filipa a Salomé bol prísny kritik a sarkastik spoločnosti. Autor výroku, že sebaláska je vzťah na celý život, sa v roku 1884 oženil s priateľkou Constance Lloydovou, s ktorou mal dve deti. Zároveň však vyhlasoval, že muž môže byť šťastný s hocijakou ženou za podmienky, že ju nemiluje. S Oscarom Wildom nebolo všetko podľa kostolného poriadku. V roku 1891 stretol mladučkého lorda Alfreda Douglasa, ktorý sa stal jeho celoživotnou láskou. Na základe žaloby jeho otca sa však dostal po obvinení zo sodomie na dva roky do väzenia. Manželka Constance od neho v tom čase aj s deťmi odišla. Po návrate z väzenia strávil Oscar Wilde posledné roky života v lacných hoteloch, sporadicky aj s milovaným priateľom. Zomrel na meningitídu v parížskom hoteli d’Alsace v roku 1900 po tom, čo na vlastnú žiadosť prijal rozhrešenie od katolíckeho kňaza. Po 9-ročnej „čakacej dobe“ na cintoríne v Bagneaux boli jeho pozostatky prevezené na Pere-Lachaise. Jacobovi Epsteinovi trvalo tri roky, kým vytesal náhrobok, ktorý básnika predstavuje ako okrídleného posla. Správca cintorína pomník zatrhol ako neslušný. Úrady ho odobrili, až keď bola kontroverzná časť – mužské pohlavie – prekrytá figovým listom. O pár rokov neskôr však rozjarená parížska mládež pri nočnom nájazde na cintorín maskujúcu ozdobu aj s časťou toho, čo zakrývala, odsekla. Povráva sa, že správca, ktorý pôvodne označil Wildov

náhrobok za neslušný, používal odseknutú časť ako ťažidlo na spisy. Dnes patrí Oscar Wilde k najnavštevovanejším nebožtíkom na Pere-Lachaise.

Jazyk za zubamiNáhrobný kameň v 92. divízii potvrdzuje, že aj novinár by mal občas držať jazyk za zubami. Najmä ak píše o mocných tohto sveta. V roku 1870 sa o tom presvedčil žurnalistický elév Victor Noir. V niekoľkých článkoch osočil synovca Napoleona III. Pierra Bonaparta a ten ho vyzval na súboj a zabil. Jeho pomníku sa prisudzuje zvláštna moc. Mladé Parížanky túžiace po dieťati miesto navštevujú už 130 rokov a dotýkajú sa rozkroku mladíka, ktorý opustil svet v plnej sile ako 22-ročný. Zasiahnuť museli opäť úrady. Hrob ohradili a za porušenie pravidiel vypísali mastnú pokutu. Dotýkať sa zosnulých sa nevypláca, nech legendy hovoria čokoľvek. Naopak, veľa dôstojnej pozornosti sa dostáva miestu posledného odpočinku slávnej šansoniérky Edith Piaf. Na svet

prišla v roku 1915 ako Edith Giovanna Gassionová v štvrti Belleville pred domom číslo 72 na zemi. Narodila sa pouličnej speváčke Line Marsovej a akrobatovi Louisovi Gassionovi. Drobná žena, nie krásna, presne podľa pseudonymu Piaf, čiže Vrabčiak. „S tým klenutým čelom a plochým hrudníkom vyzeráš ako lyžička,“ povedal jej raz Jean Cocteau. Výrečná, energická, so žiarivými očami. Milovala riziko, sľubovala a klamala, podvádzala a bola podvádzaná, míňala a rozdávala. Náručím jej prešlo mnoho slávnych mužov, ale aj bezmenných legionárov, vojakov a kamarátov. Bez zlého a špinavého života by sa nikdy nestala legendárnou Edith Piaf. „Keď umriem, bude to vzrušujúce. Na pohreb mi pôjde množstvo ľudí,“ tvrdila pred smrťou. 11. októbra 1963 to bolo presne tak.

Pohyblivý sviatokPred tromi rokmi na Pere-Lachaise pochovali svetoznámeho francúzskeho šansoniéra Gilberta Bécauda, ktorý zomrel na rakovinu vo veku 74 rokov. Istý čas tam odpočívali aj pozostatky opernej primadony, grécko-talianskej sopranistky Márie Callasovej. Bola tam pochovaná v roku 1977, o päť rokov neskôr sa miestom jej posledného odpočinku stalo grécke more. Hemingwayove slová o tom, že Paríž je pohyblivý sviatok, sa v tomto prípade dajú aplikovať aj na jedno z najslávnejších miest posledného odpočinku. Nemalej hŕstke tých, čo odpočívajú na Pere-Lachaise, Paríž aspoň na okamih ležal pri nohách.

TEXT: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REPORTÉR +7DNÍ

FOTO: ANDREA FABIÁNOVÁ

Fanúšik The Doors. Aj on verí, že hrob Jima Morrisona je štvrtou najnavštevovanejšou pamiatkou Paríža.

Pere-Lachaise je najväčší park v Paríži. Okrem 70-tisíc hrobiek sa na štyridsiatich štyroch hektároch nachádza 5300 stromov.

Oficiálna verzia hovorí, že práve tu odpočíva rockový básnik a nadaný americký muzikant James Douglas Morrison. Chodia sem mladí i starí.

nb55c.indd 19nb55c.indd 19 19.12.2005 12:35:2519.12.2005 12:35:25

Psychologička a sociálna pracovníčka Martina Zikmundová sa už takmer desať rokov venuje

práci s ľuďmi, ktorí sú ohrození, alebo priamo napadnutí vírusom HIV. Kým v Čechách, odkiaľ pochádza, je vďaka prevencii chorých málo, počas ročného pôsobenia na Ukrajine spoznala AIDS v podobe epidémie.

V českej mimovládnej organizácii Rozkoš bez rizika, ktorá má za cieľ prevenciu HIV a AIDS, pôsobí Martina od roku 1996. Jej cieľovou skupinou sú ženy, ktoré poskytujú platené sexuálne služby. Vďaka pojazdnej ambulancii v špeciálne upravenej sanitke ich navštevuje priamo na ulici. Šokujúce skúsenosti jej

priniesla prax v programe OSN Applied Human Rights – Aplikácia ľudských právd. Aj keď názov znie veľmi honosne, v podstate išlo o koordináciu pomoci ľuďom chorým na AIDS.

PropagandaKorene ukrajinskej epidémie AIDS siahajú do obdobia veľkého chaosu pred desiatimi rokmi, ktorý nastal po rozpade Sovietskeho zväzu. „Ukrajinskí lekári vtedy tvrdili, že HIV vírus je iba produktom americkej propagandy a že v skutočnosti neexistuje. V krajine sa rozšírili drogy, ktoré sa aplikujú vpichnutím do žíl ako efedrín a opiáty. Doteraz sú na Ukrajine jediným dostupným narkotikom,“ hovorí Martina. Práve prekročenie stotisícovej hranice infikovaných narkomanov roztočilo epidémiu AIDS, ktorá sa v súčasnosti týka už celej populácie. „V Odese až 50 percent nových prípadov pripadá na bežnú populáciu, hlavne na ženy, ktoré nikdy neboli prostitútky ani narkomanky a nákaza sa u nich zistí až v priebehu tehotenstva. Dostali ju od svojich stálych sexuálnych partnerov, ktorí buď mali kontakt s drogou, alebo sexuálny kontakt s niekým, kto s ňou prišiel do styku. A ak sa tehotná žena nakazená HIV vírusom nepodrobí liečbe, je približne 30-percentná pravdepodobnosť, že sa nákaza prenesie na plod. Pokiaľ prijíma preventívne preparáty, dá sa pravdepodobnosť nákazy znížiť na päť percent,“ vysvetľuje Martina.

Bez liečbyMartina nechcela v Odese iba sedieť v kancelárii. Žiadala si kontakt s pacientmi. Podmienky v nemocniciach ju šokovali. „Pripadala som si ako niekde vo vojne.“ Odeské centrum AIDS sa medzitým podarilo zrekonštruovať, v oblastnom centre pre pacientov s AIDS v neďalekom Nikolajeve je doteraz miesto záchodov len smradľavá diera v zemi, ošarpané izby bez dverí, prastaré vybavenie, špina a šváby.AIDS je choroba, ktorá nemusí byť smrteľná, je však chronická. „Dá sa s ňou žiť, ak pacient dostane lieky na svetovej úrovni. Pripadá mi veľmi nespravodlivé, že to tak nie je všade a že ak sa narodíte v istých kútoch sveta, ste odsúdení k bolestiam a obrovskému utrpeniu,“ uvažuje Martina. Keďže prvá vlna epidémie sa na Ukrajine týkala narkomanov, oni sú dnes tí, ktorí umierajú. Lekári im nepodávajú lieky proti bolesti, pretože ako bývalým drogovo závislým im bežná dávka lieku nepostačuje a vyššiu im podľa zákona dať nemôžu. „Umierajú v príšerných bolestiach.“

OdhadyKeď Martina pred dvomi rokmi odchádzala do Odesy, HIV pozitívnych bolo podľa štátnych štatistík 85 000 Ukrajincov. Toto číslo sú však len pacienti, ktorí sa liečia a boli ochotní poskytnúť svoje meno a osobné údaje. Podľa odhadov OSN je na Ukrajine pozitívnych vyše pol milióna ľudí, takže viac ako jedno percento obyvateľstva. V skutočnosti to však môže byť 5 až 8–násobne viac. Potvrdzuje to aj Martinina veľmi konkrétna skúsenosť. „Keď sme v Odese vyrazili do terénu testovať HIV vírus u miestnych prostitútok, z tridsiatich siedmich sme našli HIV pozitívnych štrnásť a sifilis pozitívnych osem.“ Na Ukrajine dodnes nebola zavedená povinnosť testovať na HIV všetky gravidné ženy. Zákonodarcovia tvrdia, že by bola proti ľudským právam a že tehotná žena by mala sama rozhodnúť, či sa chce dať testovať. O tom, že ide aj o právo na život nenarodeného dieťaťa, asi nikto neuvažuje. HIV sa teda pokojne šíri ďalej a Martina vďaka skúsenostiam s AIDS dospela k poznaniu, že nemôžeme zachrániť svet, pokiaľ nebudeme ochotní chrániť sami seba.

Informácie o humanitárnej akcii na pomoc ľuďom s AIDS nájdete na strane 35. TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE

REDAKTORKA DENNÍKA 24 HODÍNFOTO: JAN ŠIBÍK

55

ZDRAVIE20

Na Ukrajine zomierajú na AIDS v bolestiach

Epidémia

AIDS na Slovensku- prvý prípad HIV na našom území sa

objavil v roku 1985, dodnes ich je 228 - u 37 Slovákov sa rozvinula choroba AIDS - 25 ľudí na AIDS zomrelo- 80 prípadov HIV pozitívnych sú cudzinci- 64 % infikovaných sú homosexuáli- 9 žien chorých na AIDS porodilo deti

Aljona bola alkoholička. Na vlastnú žiadosť odišla

z nemocnice. Do štrnástich dní zomrela na ulici na AIDS.

Martina Zikmundová

nb55c.indd 20nb55c.indd 20 19.12.2005 12:35:4719.12.2005 12:35:47

„Prvé vozidlo sme kúpili pre našu zábavu ešte pred jeden a pol rokom,“ hovorí Milán Hasznicz. „Armáda ich vtedy vyraďovala, boli určené do šrotu, takže stálo asi toľko ako lepší osobný automobil. Vyskúšali sme na ňom jazdiť a bola to veľká zábava, bez problémov prejsť aj najnáročnejší terén a všade sa dostať. Tak sme kúpili ďalšie tri.“ Keďže talianske firmy vykupujú vyradený armádny autopark kvôli materiálu, stal sa z nich medzitým v Maďarsku nedostatkový tovar.

Náročná prevádzkaObrnené vozidlá museli dať Haszniczovci najprv do poriadku. Každé z nich potrebovalo nový motor a rekonštrukciu, zbrane bolo treba nahradiť atrapami. „Mali sme veľké šťastie, že pri Baji má armáda nevyužitý pozemok s náročným terénom, ako stvorený pre jazdu off-road vozidlom, a bola ochotná prenajať nám ho,“ konštatuje Márta Haszniczová. „Vieme

o ľuďoch, ktorí si kúpili podobné stroje ako my a neskôr ich museli predať. Nemali na nich totiž kde jazdiť.“ Takéto vozidlá, samozrejme, na bežné cesty nesmú.Jazda na tanku je vo svete ojedinelou atrakciou. Okrem Baju sa takto môžete povoziť len pri Londýne, Moskve a Sydney. Na rozdiel od týchto metropol je Baj dedinka, v ktorej pri hľadaní tankodrómu zablúdite najprv na družstvo v márnej nádeji, že stopy traktora v blate sú znakmi pásov obrneného vozidla. Ani miestni vám často nevedia o tankoch nič povedať. Určite ich však poznajú malí aj väčší chlapci nadšení armádou a keď idú venčiť psov, aspoň z diaľky ich pozorujú. Hoci obrnené vozidlá Haszniczovcov ani zďaleka nie sú tie najťažšie armádne stroje, robia poriadny rachot. A ak ste ešte nikdy v ničom podobnom nesedeli, možno vás prekvapí, aký terén dokážu zvládnuť. Doslova nepoznajú prekážky. Teda, ak nerátame vysokú spotrebu pohonných hmôt. Prevádzka hrmotných

vozidiel je naozaj finančne náročná. Kovový kolos „zožerie“ veľa.

Obrnení pacifisti Od začiatku októbra, kedy Haszniczovci rozbehli tank – túry, si jazdu obrneným armádnym vozidlom vyskúšalo asi sto ľudí. „Boli naozaj rôznorodí,“ rozpráva Márta Haszniczová. „Manažéri, ktorí si chceli oddýchnuť od stresu, firmy na teambuildingových akciách, skutoční blázni do vojenských zbraní či mladí chalani, ktorým jazdu zaplatili ich priateľky ako darček k narodeninám. Mali sme tu aj nadšenca fascinovaného tankami. Bolo na ňom vidieť, že sa vyzná, a vozidlo obsluhoval úplne profesionálne.“ Syn aj otec, Milán aj Józef Haszniczovci, zhodne tvrdia, že nie sú fanúšikmi armády. Práve naopak, ani jeden z nich nebol na vojne. V obrnenom vozidle prvýkrát sedeli, až keď si ho sami kúpili. „Zaujíma nás len technická stránka jazdenia, nie vozidlo ako zbraň,“ hovoria. Obsluhu tanku vraj zvládli okamžite bez väčších problémov. „Je to jednoduché,“ tvrdí Józef Hasznicz. „A má to jednu veľkú výhodu: Vám sa nemôže stať nič. Sedíte predsa v obrnenom vozidle.“

TEXT: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA SA VIEZLA PRVÝ RAZ V TANKU

FOTO: MARTIN ŠARAPATA

55

RELAX 21

V maďarskej dedinke Baj ponúkajú nezvyčajnú atrakciu

Tankový prápor

Inzercia

Keď sa na vás v dedine Baj neďaleko Taty v Maďarsku vyrúti tank, nemusíte sa obávať ozbrojeného útoku. Možnosť zajazdiť si na obrnenom vozidle ruskej výroby tu od októbra ponúka rodina Haszniczovcov. Nie je to síce

lacná zábava – za hodinu vozenia sa zaplatíte 50 000 forintov (v prepočte takmer 10 000 korún) – dokonale si však prídete na svoje, ak ste nadšencami vojenskej techniky či off-roadového jazdenia.

nb55c.indd 21nb55c.indd 21 19.12.2005 12:36:0819.12.2005 12:36:08

Pred pol rokom pochovala manžela. „Vždy sme to mali ťažké, myslela som si, že horšie už ani nemôže

byť. Ale keď z ničoho nič v júni Vilko spáchal samovraždu a ja som ostala na všetko sama, pochopila som, že až teraz som na samom dne. Až teraz viem, že horšie už naozaj byť nemôže...“

Mária Šnábelová z Bziniec pod Javorinou má štyridsaťsedem a keď sa jej opýtate, po čom v živote túži, čo ju teší - mrazivo odpovie: „Niet dôvodu na úsmev, neviem, čo to je.“

Čierna technikaZ vedľajšej izby sa zatiaľ ozývajú pazvuky pripomínajúce zavýjanie psa. Ale vlčiak Danny to nie je, ten má svoje miesto

v koterci v záhrade nad dedinskou bytovkou. Monotónne, nervy drásajúce zvuky vyrábajú Marienkine dvojičky Zuzka a Katka, dvadsaťročné dievčatá, ktoré deň čo deň dávajú zabrať čiernej technike. Zuzka obhospodaruje malý magnetofón a Katke patrí video. Jasný dôvod, prečo na každom kroku naďabíte v byte na kopy video a audiokaziet. Veď dievčatám iným neulahodíte! Čo na tom, že magneťák dosluhuje a z pásky už nie je zrejmé, či Zuzka načúva hovorenému slovu alebo superstarovským hitom. Hlavne, že to ťahá. Spomalene, nezrozumiteľne, ale ide to. Najmä, keď Zuzana má gombík hlasitosti na maxime...A k tomu Katkine video. Dvadsaťročná mladá žena sa orientuje na jediný druh zábavy. Na obrazovke potrebuje nevesty a ženíchov. „Toto všetko sú pásky zo svadieb. Každý, kto nás pozná, nám daruje nahrávku vlastnej svadby,“ komentuje mama Mária, zatiaľ čo Katarína neprítomným

pohľadom sleduje z postele metlový tanec pravej dedinskej svadobnej veselice. Obraz je už viac zrnitý ako jasný, ale Katku to absolútne netrápi. „Problém by bol, keby som to vypla,“ trefne poznamená mama.

Len osem mesiacovZ narodenia dvojičiek sa s manželom tešili. Aj si chvíľu uťahovali, koľko starostí si dvoma dievkami narobili. Raz predsa bude treba vychystať dve svadby, našetriť dcéram na veno... Radosť však trvala nespravodlivo krátko. V ôsmich mesiacoch, keď bábätká ešte nesedeli, prišla zdrvujúca diagnóza. Detská mozgová obrna. A aby sa dievky nehádali, diagnóza postihla obidve. Odvtedy sa nezmenilo nič. Iba čo dvojičky vyspeli. Pribrali, narástli. A mama ich tak musí prenášať, dvíhať a polohovať stále s väčšou a väčšou silou. Navyše už pol roka bez pomoci manžela. „Keď tu bol, aspoň na chvíľu som si vydýchla.“

Dvadsaťročné dvojičky s mozgovou obrnou a ich odovzdaná mama

Zuzka a Katka

55

PRÍBEH22

nb55c.indd 22nb55c.indd 22 19.12.2005 12:36:1719.12.2005 12:36:17

Mária Šnábelová žije ťažkým životom. Monotónnym. Mentálny a telesný postih dcér z nej urobil profesionálnu opatrovateľku, ktorá nemá čas rozmýšľať nad drobnosťami, ktorými by si urobila radosť. Na manželskej posteli sa ráno zobudia všetky tri. Katka otvorí oči spokojnejšie, Zuzana je problematickejšia. „Vykrúca ruky, nechce sa obliekať, vykrikuje. Unavím sa už len tým, keď ju chcem posadiť na svoje kolená. Potom jej znehybniť ruky, aby som mohla navliecť tričko a tepláky. Zuza je potvora. Navyše je o dobrých desať kíl ťažšia ako jej sestra. Spotená som pri nej okamžite,“ opisuje len jeden z detailov Mária.

„Idylka“Teraz v zime sa zo spálne presunú do ďalšej izby. S videom, magnetofónom. Tam mama dcéry nakŕmi, prebalí. Potom sa pustí do prania, varenia, upratovania. Každú chvíľu však treba odbehnúť a nadvihnúť Katku, ktorá sa sústavne zošuchuje z postele. A Zuzana na tom nie je o nič lepšie. Aj jej treba zmeniť polohu, otočiť ju tvárou k oknu, po chvíli zas oprieť o posteľ. Aby sa o pár minút neohybné telo zasa zvalilo na koberec. A k tomu nepopísateľné zvuky magneťáku s videom. Idylka na zbláznenie...

Dva a dva„S manželom sme mali plány. Kúpili sme hore, na lazoch, menší dom, zobrali sme úver z banky, Vilko dorobil všetky detaily, aby dom slúžil ako bezbariérový. Keby sa

nepobral na druhý svet, už bývame v novom. Sama však do domu nemôžem. Dcéry by síce mohli byť vnútri na vozíkoch, mohla by som ich presunúť na dvor do záhrady, nech dýchajú čerstvý vzduch a pozorujú konáre stromov, ale sama? Bez auta, bez pomoci? Nejde to. Viem si zrátať dva a dva,“ smutne počíta Mária a žalostne pozrie na stiesnený trojizbový byt, v ktorom býva spolu so svokrou. O idylickom vzťahu dvoch žien hovoriť nemožno. Odsudzovať sa však nedá. Aj svokra má právo na svoj život...

Po dome...Márii strhávajú mesačne 5700 korún. „To kvôli úveru na dom. Na samotu však

s deťmi nemôžem. Musím dom predať a uvidíme, čo bude ďalej. Ani v tomto byte, ktorý patrí svokre, nemôžeme ostať do smrti. Navyše sme na druhom poschodí a keď treba ísť von, sama dievčatá toľké schody neznesiem. Fakt nevládzem. Obecný úrad mi vyšiel v ústrety a pomáha ako sa dá. Platí mi chlapa, ktorý, keď treba, dievčatá odnesie na záhradu do vozíka.“ Mária Šnábelová napriek žalostnej situácii hľadá riešenie. Dúfa, že s pomocou dobrých ľudí raz predsa len odbremení svokru a odíde z bytu. „Ak predám dom na lazoch, vyplatím banke úver, ostane mi voľačo, ale stále je to málo na nový dom alebo byt. Nechcem odísť zo Bziniec, tu som doma, tu nás s dcérami poznajú. Zvykať si na čudesné pohľady v inom meste či dedine, také nechceme. Verím, že sa nám podarí kúpiť voľný pozemok v dedine a snáď sa nájde niekto, kto nám pomôže so stavbou malého bezbariérového domčeka. Dve izby a kúpeľňa. Nič viac nám netreba.“ A keď to nevyjde? „Som naučená prežívať zo dňa na deň. Viem, že nikdy sa s dcérami neporozprávam, nikdy mi nepovedia „mama“ ani „ďakujem“. Ale potrebujú ma, a vlastne aj ja ich. Iný život si už ani neviem predstaviť. Držte nám palce, nech mi len sily neubúdajú!“

TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

Dvíhať, obliekať, prebaľovať... Pani Mária Šnábelová je na všetko sama.

Katkina zábavka je pozerať svadobné videá. Čo na tom, že sú obohraté a zašumené...

Zuzka a Katka. Radosť z ich narodenia bola príliš krátka.

nb55c.indd 23nb55c.indd 23 19.12.2005 12:36:2619.12.2005 12:36:26

Tento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

55

PROTI SRSTI24

Na sklonku minulého roka som absolvovala niekoľko debát s mladými ambicióznymi ľuďmi, ktorí si myslia, že my sme tá šťastná bohatá osempercentná skupina ľudí na svete, ktorá má čo jesť, piť a kde spať, a preto sa musíme cítiť zodpovední za nešťastie, hlad a utrpenie celého zvyšku sveta. Kto tú zodpovednosť, ba priam vinu, necíti, je cynická sviňa. Teda aj ja, pretože si myslím, že zodpovednosť môžem cítiť len za seba a celému svetu môžem pomôcť iba tým, že urobím niečo sama so sebou a svojimi najbližšími. Je čas novoročných predsavzatí. Zvykneme si v tomto čase vstupovať do svedomia a sľubovať si, čo na svojom správaní zmeníme, aby sme sa mali lepšie, aby sme boli zdravší, spokojnejší, bohatší, milovanejší, v kolektíve obľúbenejší. Vo svetle tých vyššie spomínaných debát som teda niekoľkým svojim priateľom a známym položila otázku:

Čo plánujete VY SAMI OSOBNE urobiť v budúcom roku pre to, aby bol svet lepší, krajší, čistejší, dlhodoboudržateľnejší, aby boli ľudia na svete šťastnejší, najedenejší a so strechou nad hlavou? Ako príklad som uviedla svoje predsavzatia, že budem fakt dôsledne triediť odpad, nepôjdem na dovolenku na Kubu, aj keď by sa mi tam určite páčilo, lebo tam väznia politických väzňov. A sľúbila som, že honorár za tento text dám na charitu. Niektoré odpovede som krátila, aby sa neopakovali. Niektorí respondenti si želali zostať v anonymite.

Dodržiavanie pravidiel je povinnosť, nie želanie!Budem sa aj naďalej správať ako slušný človek. Budem dodržiavať pravidlá, ale to by mala byť skôr povinnosť ako želanie. Aj triedenie odpadu je pravidlo, takže si vymysli niečo iné, lebo slušní ľudia odpad triedia. To tvoje želanie je, ako keby si povedala: stanem sa slušným človekom, lebo doteraz som bola sviňa. A pokúsim sa menej rozčuľovať. Možno sa potom budú menej rozčuľovať aj iní a nakoniec bude svet asi fakt krajší. Richard Minarových, IT expert

Nebudem nikomu na obtiaž Budem sa snažiť aj v ďalšom roku žiť spôsobom, ako by som chcel, aby sa

správali aj ostatní, a o ktorom si myslím, že by svet vedel zbaviť všetkých uvedených neduhov. Povedané v skratke, budem sa snažiť starať o seba a nebyť ostatným na terajšiu či budúcu obtiaž.

Rado Ondřejíček, redaktor a manažér portálu www.station.sk

Nie som riaditeľkou zemegule, tak prestanem piť z plastových fliašAk by som sa ustanovila riaditeľom zemegule, tak všetkých tých cynikov, ktorí hovoria o samočistení Zeme hladomormi, by som poslala vyskúšať si, aké je to variť svojim deťom polievku z hliny, a decision makerov veľkých korporácii by som nechala zažiť pocit bezmocnosti pri ekologických katastrofách alebo pri chorobe ich detí, ktorú zapríčinili. Inak prestanem piť minerálky z plastových fliaš a prestanem používať mikroténové vrecká. Zavolám všetkým priateľom, známym, spýtam sa ich, kedy majú narodeniny, a zaznačím si to všetko do kalendára, budem sa s nimi viac stretávať a menej sa hádať s rodičmi.

Andrea Behúňová, direct marketing manažér veľkej korporácie

Absolútne ničAbsolútne nič, a ak dáš ten honorár na charitu, budem to považovať za pokrytecký prejav slabosti.

Juraj Malíček, vysokoškolský pedagóg a publicista

Teraz popracujem na sebe, v budúcnosti na tých 92 percentáchMenej sa budem voňavkovať, budem preferovať verejnú dopravu a bicykel, pri umývaní zubov nenechám pustenú vodu, odpadky patria do koša, psie výkaly detto, stop kožuchom, budem pokojný, chápavý a ohľaduplný, nebudem trúbiť ani predbiehať sa. Keď raz bude možnosť, a ona raz bude, tak sa budem snažiť niečo robiť aj pre tých menej šťastných 92% ľudstva, nielen lamentovať a tváriť sa, že sa ma to netýka.

Filip Kuna, produktový manažér herného portálu GAMES

Nikto z môjho okolia nesmie chodiť hladnýAj budúci rok sa budem snažiť vychovávať svoje dieťa, aby to bol jedného dňa tolerantný, láskavý a ohľaduplný človek. Budem sa snažiť viac doma variť, aby

sme nepodporovali reťazce s jedlom, budem nosiť so sebou cash, aby som mohla chodiť do miestneho zelovocu, a prisahám, že aspoň raz skúsim navštíviť malé potraviny, ktoré sú neďaleko, ale predsa trochu od ruky. Dám svokrovcom vykastrovať kocúra a zaočkovať psa a aj naďalej im budem skvalitňovať ich život ako aj život iných príbuzných, budem ďalej triediť odpad, aj keď sú všetci proti. Budem sa snažiť variť domácu stravu nielen kvôli horeuvedenému, ale aj kvôli tomu, že tak schudneme a budeme žiť dlhšie a zdravšie. Budem sa snažiť, aby nikto z môjho okolia, vrátane lúzrovitých kamarátov, nechodil hladný s opuchnutým bruškom. Prostredníctvom svojich obrázkov a textov sa snažím robiť ľudí šťastnými a možno im vďaka vlastnému šťastiu prepne a vyberú sa do Afriky pomáhať.

Soňa B. Karvayová, scenáristka

To minimum, čo doterazNič. Nič iné než počas iných rokov; kupovať NB a sem-tam posielať nejaké prachy postihnutým deťom či detskému hospicu. Kocúr

Správne poňatie solidarity je hierarchicky odstupňovanéŽiadne konkrétne ciele nemám, ale asi najlepším spôsobom ako zachrániť svet, je uplatňovať v živote správnu predstavu o solidarite. Správne poňatie solidarity je nevyhnutne hierarchicky odstupňované. Človek má predovšetkým záväzok voči sebe a svojej rodine. Nemôžem pomáhať druhým, ak sám nemám. Udržať sám seba nad vodou je niekedy dosť ťažké. Potom som solidárny k svojím blízkym, ktorých poznám a viem, že moju pomoc nezneužijú. Až potom prichádzajú na rad všetci ostatní.

Lukáš Krivošík, šéfredaktor www.prave-spektrum.sk

Dám človeku, ktorý natrčí rukuTak ja sa budem snažiť urobiť svet lepší tým, že sa pokúsim zlepšiť seba samého. Budem k ľuďom usmievavý, milý, nápomocný a neodmietnem žiadnu krásavicu, ktorá by napríklad chcela ísť so mnou na kávu. Ak budem mat nejaké drobné, dám ich človeku, ktorý natrčí ruku. Začnem počúvať to, čo mi hovoria iní ľudia. Budem každého chváliť. Nebudem

NOVOROČNÉ PREDSAVZATIA

nb55c.indd 24nb55c.indd 24 19.12.2005 12:36:3919.12.2005 12:36:39

R O K O O D M I Š K A

55

KOMIX 25

sa vysmievať z človeka len pre to, že je beznádejný blbec a lezie mi na nervy.

Peter Petro, vysokoškolský profesor

Mami, tu máš smeti!Doteraz som zbierala smeti len asi na úseku tridsať metrov od nášho domu, a potom v parku okolo nádherného a zanedbaného kaštieľa v našej dedine. Hoci ma tam považujú za čudáka a úchyláka a moja dcéra, keď vidí nejaké smeti, hneď kričí: „Mami, tu máš smeti!“, sľubujem, že sa nenechám odradiť a budem tie odpadky zbierať ďalej. Možno to nie je príliš povznášajúci záväzok, ale niekto to robiť musí.

Eva Čobejová, redaktorka časopisu .týždeň

Nezachraňujem, pokiaľ nenaštudujem, akoNič. Na to, aby som sa mohol vydať kompetentne zachraňovať svet, musím najprv vedieť ako na to, a to ešte pár rokov potrvá. Bohužiaľ, veľa ľudí nevie, ako na to, a napriek tomu sa snažia zachraňovať svet, veľakrát len preto, aby mohli o sebe povedať, že niečo urobili. Potom tie výsledky ich činnosti aj tak vyzerajú. Často aj tie najtriviálnejšie úkony majú v konečnom dôsledku opačný efekt, než zamýšľame. Miro Kučera, študent

Vediem časopisVediem časopis, v ktorom sa snažím dávať priestor ľuďom, pre ktorých svet nie je gombička, ktorí po prečítaní úvodných stránok učebnice sa ešte necítia byť expertmi na ekonomiku, ľuďom, pre ktorých verejný statok nie je len príťažou, ľuďom, pre ktorých sociálny štát, dostupné kvalitné vzdelanie, dôstojný život aj pre slabších, nie sú len nálepky na výťahu k politickému úspechu a moci. Nie je také jednoduché, hľadať na Slovensku takých autorov. Ale neprestávam. To je moje predsavzatie nie len na budúci rok.

Damas Gruska, šéfredaktor mesačníka Knihy a spoločnosť

Pre cudzích som brutálne egoistické hovädoMaturovala som nad odpoveďou, až mi kropaje vystúpili na čelo, a prišla som na to, že som brutálne egoistické hovädo, ktoré sa stará o svoje blaho a pohyby na účte a osud sveta mu je ťažko ľahostajný. Pre pomoc ľuďom, ktorí sa pohybujú v dosahu môjho života, som ochotná vynaložiť maximálnu námahu, ale celoplošné spasiteľské tendencie sú mi absolútne cudzie a plnohodnotne sa k tomu priznávam.

Jarmila Mikušová, redaktorka tlačovej agentúry

Dúfam, že sme vás aspoň trochu inšpirovali pre vaše vlastné predsavzatia. Šťastný nový rok 2006!

ELENA AKÁCSOVÁŠéfredaktorka portálu www.station.sk

nb55c.indd 25nb55c.indd 25 19.12.2005 12:36:4119.12.2005 12:36:41

Napriek všetkému Mongoli na Rusov nespomínajú len v zlom. Veď vďaka nim dnes všetci vedia čítať a písať a vďaka povinnému očkovaniu sa zasa podarilo zabudnúť na najväčšie metly, ktoré pravidelne pozmetali obyvateľstvo so slabšou imunitou. Cholera, mor, záškrt, týfus... Tí skúsenejší vravia, že po Prvej svetovej vojne bolo len otázkou času, kto príde skôr: Rusi, alebo Číňania. Mongoli sú vklinení medzi tieto dve veľmoci. A tak si v roku 1921 urobili revolúciu, pri ktorej sa akože zbavili feudalizmu, a v roku 1924 vyhlásili ľudovú republiku. Neuznal ju nikto, okrem Ruska...

55

PÚTNIK26

Spomienky na staré časy sú v Mongolsku živé

Zostal Budha a šamanizmus

Stratiť sa môže všetko. Aj dvadsaťšesťapolmetrová socha Budhu, hoci je veľká takmer ako tri železničné vagóny za sebou. Presne to

sa stalo s pozláteným Budhom z najväčšieho mongolského chrámu Gandan v Ulanbátare. Kým sa bratali so Sovietskym zväzom, odviezli ho do

Ruska. Keď sa kamarátstvo skončilo, pokúšali sa svojho Budhu nájsť cez najvyššie miesta v Moskve.

Márne. Zmizol. A tak sa Mongoli poskladali a vyrobili si nového. MegaBudhu. Vraj je najvyšší

v celom budhistickom svete.

Mongolsko je krásne, len treba vyjsť z Ulanbátaru.

nb55c.indd 26nb55c.indd 26 19.12.2005 12:36:5219.12.2005 12:36:52

55

PÚTNIK 27

ŠpecialityMjagmarsuren a jeho žena Batčimeg sa tým určite zaťažovať nebudú. Žijú v jurte, príliš ďaleko od Ulanbátaru, na južnom cípe pohoria Chanaj, a majú celkom iné starosti. Sami. Iba čo sa u nich občas zastaví nejaký pocestný, ktorý sa vydal horským priesmykom. Voda a čas dokázali zázraky. Vymleli vrchy presne tak, aby nimi pohodlne prešiel ruský UAZ. Keď podvečer zastane pred ich jurtou, nepribehnú ihneď. Dojenie stáda je prednejšie. Na podávanie rúk cudzincom príde čas až potom, keď tými rukami prejde tisíc vemien. Potom sa už Mjagmarsen môže usmievať a jeho žena Batčimeg má svojou milotou čas dokázať, že meno „Pevná krása“ jej právom prináleží. To sa už okolo nás točia aj ich deti Munch Tuja, Munch Cacral a Munch Dzaja. Večné Svetlo, Večný Lúč a Večné Šťastie. Batčimeg si sadne k piecke v strede jurty, ľavou rukou si pridŕža hladnú Munch Dzaju pri pravom prsníku a pravou rukou vhadzuje do ohňa sušené kravince, aby na nich uvarila mongolskú špecialitu.Recept? Do vody z potoka nahádžeme dve až tri kilá mäsa nakrájaného nadrobno, pričom chudšie kúsky starostlivo povykrajujeme a hodíme psom. Po pár minútach, kým je mäso ešte húževnaté, doložíme do kotla tri rezance. Zásadne nedosoľujeme! K jedlu podávame zelený čaj s mliekom a soľou. Ako dezert sa servíruje mäsitá koža z mlieka a sušený syr. Mjagmarsurenovci sú, tak ako väčšina Mongolov žijúcich vo vnútrozemí, odkázaní na dobytok. Mäso a mlieko. Keby nebolo dobytka, ani kúriť by nebolo čím! Nuž a keby chceli vypekať rezne, kravy by jednoducho nestihli vyrábať dostatok paliva.A predsa je v Mongolsku krásne! Najskôr však musíte odísť z Ulanbátaru. Kedysi sa volal Urga, sídelné mesto, dnes je z neho „Červený Bohatier“.Rusko mu vtlačilo až príliš veľa zo svojich predstáv o „mestách pre pracujúcich“. Rozľahlé námestia, natlačené paneláky, sochy národných dejateľov, centrálna socha V. I. Lenina. Pod tou sa dnes, mimochodom, stretávajú dievčatá ochotné osviežiť svojou láskou každého, kto vlastní zopár dolárov. Blýska sa na nové časy. Ale spomienky na tie staré zostávajú.

Priehrada na púštiPán Davaa blízo mongolsko-čínskej hranice na Rusov nedá dopustiť. Vďaka nim nadobudol pekný domček. „Bolo ich tu asi šesťsto,“ rozpráva. „Neďaleko mali základňu, na púšti vybudovali priehradu. Dokonca si zriadili aj akési rekreačné stredisko, ale to som nikdy nevidel, lebo Mongoli tam nesmeli. Ani tam, ani do ich obchodov. Keď potom v 89. roku odišli, nechali všetko tak. A ja som si odtiaľ poodnášal materiál a postavil tento domček,“ rozpráva. „V lete žijeme v jurte, na zimu sa presťahujeme do domčeka.“ Priehrada na

púšti? To treba vidieť! Rozbité železné vráta, strhnuté bočné steny. Žaburina, ktorá si razí cestu púštnym pieskom. Jej tok zmenil pán Davaa, ktorý tu, v pustatine, reprezentuje okrem iného aj ochranu životného prostredia. Presmeroval si potôčik ku svojej jurte. Opodiaľ sú zvyšky ruskej základne.Šoklin, Kustov, Ščemjakin. Bratsk 74 -76. Baku‚ 79. 86 - 88 Vesna. Burjatija. Zakamensk. Pár nápisov vyškriabaných na stene v zborenej športovej hale. Jej strop už dávno pohltila púšť, ale koše na basketbal na múroch ešte držia.Rovnako ako biela farba na obrubníkoch, ktoré už nelemujú žiadnu cestu. V troskách ešte nájdete ruské baranice s hviezdičkou nad čelom, zopár starých topánok, zdrapy akýchsi handier. Spúšť v púšti. A vyschnutý strom pri vyschnutej fontáne, ktorej dominoval sadrový odliatok skáčucej ryby. Chceli zmeniť svet, ale nezmenili ho. Chceli oživiť púšť, ale púšť bola silnejšia. Od roku 1989 sa v Gobi neozývajú povely ruských dôstojníkov, ktorí vraj velili najmä vojakom z iných sovietskych republík. Stotridsaťtisíc vojakov sa vrátilo domov. Zostali po nich iba takéto rumoviská a domček deda Davuu.Rusi prišli a odišli, Budha a šamanizmus boli a zostali.

Chaos troch kultúrPočas ruskej éry padlo v Mongolsku vyše sedemsto starých budhistických kláštorov. Preč s budhizmom! Nech žije materializmus! Kláštor Pandčojnchorlon Chijd v dedinke Erdene Cogt v pohorí Changaj mal viac šťastia. Stojí, a zostal neporušený. Vďaka predsedovi „brigády“ kolchozu, ktorý bol sám lámom a kláštor jednoducho premenil na múzeum. Človek zrazu žasne, čo dokázali z dreva postaviť Mongoli v roku 1875. Kam

sa naň hrabe ulanbátarská „pjatietažka“, typický päťposchodový panelák?! Tu sa môžete zamýšľať, čo Mongolom prinieslo 70 rokov socializmu. Ale ešte pohodlnejšie to bude v meste Bajanchongor pred trhoviskom pri obchode Lemon 2. Akési nádvorie, na ktorom dážď zmenil prach na čierny sliz. Sú tu vyradené vagóny, kde predávajú cigarety, parkovisko, kde stoja volgy, gazíky, ale aj zopár najmodernejších japonských džípov. Hľa, kapitalizmus sa rodí! Len tak na zemi posedávajú predavači ovčích a kozích koží. Práve pod tabuľkou „TAXI“, ktorá tu pôsobí rovnako ako americká zástava na Mesiaci. A hneď vedľa, na kedysi bielej stene obchodu Lemon 2, veľký nápis: „Zákaz močiť!“ Nikto tomuto nápisu nevenuje ani najmenšiu pozornosť. Popred auto prebehne žena v stredných rokoch, ktorá má na sebe sýtozelené čižmy, červený kabát, čierny klobúčik a na tvári slnečné okuliare, zrkadlovky. Spolu s ňou kráča muž v zelenom déli, tradičnom mongolskom odeve, ktorý by sme my azda prirovnali k veľmi hrubému županu podšitému kožušinou. V páse ho má ovinutý kusom žltej látky, na hlave biela šiltovka s nápisom Marlboro. A tu je ďalší muž: žlté tepláky, fialové déli, tehlovo červený pás a žltá čiapka. Biele dierkované klobúky, fialové šatky, sýtočervené, už dávno vyčaptané čižmy, déli lila farby, zdobený žltými kvetmi... Zmes starého a nového. Zmes tradičného a importovaného. Chaos troch kultúr. Tej najstaršej, vlastnej, ktorá sa pomaly stráca, ruskej, ktorú odmietli, a tej najnovšej, ktorú dnes do Mongolska privážajú najväčší investori - Číňania.

TEXT: PETER KUBÍNYI, AUTOR JE REPORTÉR +7DNÍ

FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

Vo vnútrozemí sú ľudia odkázaní na seba a zvieratá.

nb55c.indd 27nb55c.indd 27 19.12.2005 12:37:1019.12.2005 12:37:10

GRIGORIJ MESEŽNIKOV, politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky.

Najprv bol istý čas „mentálne rezervovaný“ a nemohol odpovedať na naše otázky, potom si našiel čas na ich dôkladnú analýzu, dve z nich však boli také bolestné a smutné, že na ne nedal odpoveď.

� Aký bude vývoj bezdomovectva budúci rok s ohľadom na pokračujúcu expanziu všetkých odvetví zasahujúcich do života spoločnosti? - Bol by som rád, ak by vývoj bezdomovectva najprv stagnoval, a potom úplne skolaboval, a to tak, že každý bezdomovec si nájde domov.

� V čom môže byť výhoda obyvateľstva mať na uliciach ľudí bez strechy nad hlavou? - ...

� Prečo je čínska ostrokyslá polievka viac ostrá a menej kyslá? Môže to byť nerovnomernou expanziou chanskej kultúry? - Je to skôr chuťovými preferenciami čínskych kuchárov v Bratislave, ktorým asi niekto povedal, že Slováci majú radi ostré jedlá, a tak dávajú do polievky viac korenia ako octu. V samotnej Číne je tá polievka naozaj ostrokyslá. Mal som možnosť ju ochutnať na Taiwane.

� Čo robí vietor, keď nefúka? Má to nejaký vplyv na posun svetových udalostí a ambície mocností? - Vtedy je sfúknutý. Potom pod vplyvom svetových udalostí a správania veľmocí sa začína štvať, naparovať a nafukovať a naraz to všetko zo seba vyfúkne von.

� Môže zmena receptúry výroby celaskonu na Slovensku spôsobiť náhly nedostatok vitamínu C? - Naopak. Ak sa receptúra výroby zmení tak, že do celaskonu kvôli úspore vôbec prestanú dávať vitamín C, tak ho bude na Slovensku obrovský prebytok a nebudeme vedieť, čo s ním.

� Je Desperado klamár? - Je, pričom klamár beznádejný, t. j. desperátny.

� Ožení sa Karel Gott? - Možno by tak urobil, keby bola povolená polygamia. Potom by mohol mať celý hárem.

� Na akých miestach sa dá v zime vonku spať? Myslíte si, že dĺžka lavičiek na verejných priestranstvách by sa zo zákona mala rovnať priemernej výške dospelého obyvateľstva na Slovensku? - ...

� Natočia konečne seriál o nemocnici v strede mesta? - Ak všetky nemocnice zo stredu mesta po reforme zdravotníctva nezmiznú, tak asi áno.

� Prestúpi David Beckham do Artmedie Pertžalka? - Davidovi Beckhamovi, ktorý je židovského pôvodu, by sa asi ťažko hralo spolu s bývalým skínom Hartigom, ktorý má ešte

k tomu na tele vytetovaného nemeckého vojaka z obdobia druhej svetovej vojny. Takže asi neprestúpi a správne urobí.

� Čo je príčinou prejavov neznášanlivosti na Slovensku? Môže to byť spôsobené nedostatočnou konzumáciou mliečnych výrobkov?- Skôr je to výsledok zvýšenej konzumácie tuhého alkoholu a záškoláctva v detstve.

� Budú párky chutiť lepšie, alebo to bude už len horšie a horšie? - Budú chutiť lepšie, ak v nich bude menej škrobu a viac mäsa, pretože dnes im už nepomôže ani kečup s horčicou.

� Zachráni svet Superman alebo Batman? - Jedine SuperBatman.

� Aké zdroje budeme v budúcnosti používať? Dá sa využiť šošovica, fazuľa alebo kukuričné listy? - Budeme používať banánové šupky, jablkové ohryzky, marhuľové a višňové kôstky, melónové kôrky. A tiež býčie rohy, konské kopytá, slonie kly a rybie šupiny.

55

AHA ICH!28

Určite ich veľmi dobre poznáte. Objavujú sa v televízii, hovoria do rádií, citujú ich noviny a časopisy,

prednášajú na dlhých, dôležitých konferenciách... Nezaskočí ich žiadna otázka, na všetko majú pripravenú dôkladnú odpoveď. Vo všetkom sa dokonale vyznajú... Najcitovanejší slovenskí analytici Grigorij Mesežnikov a Ivo Samson. Aj my sme sa ich opýtali.

Odborníci

nb55c.indd 28nb55c.indd 28 19.12.2005 12:37:3119.12.2005 12:37:31

� Bude Severná Kórea viac svietiť? Dosiahnu niekedy počet 20 miliónov žiaroviek v krajine? - Aj keby mali rovno 100 miliónov žiaroviek, už nezasvietia. Celú energiu minú na svoju jadrovú bombu, ktorá im, dúfam, bude nanič.

� Začnú v dôsledku globálneho otepľovania spolu randiť muchy a komáre? - Skôr komáre so somármi a mačky so psami, aby sa z komára stal somár a aby sa konečne narodil živý mačkopes, ktorého zatiaľ nikto nevidel a na ktorého sa všetci tešia.

IVO SAMSON,analytik Spoločnosti pre zahraničnú politiku.

� Aký bude vývoj bezdomovectva budúci rok s ohľadom na pokračujúcu expanziu všetkých odvetví zasahujúcich do života spoločnosti?- Bezdomovectvo sa na budúci rok prudko zredukuje, keďže nová ministerka práce a sociálnych vecí uvoľní pre bezdomovcov priestory v objektoch SAV a Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

� V čom môže byť výhoda obyvateľstva mať

na uliciach ľudí bez strechy nad hlavou?- Je to ako pozorovať v televízii hladomor v treťom svete. Slušným občanom potom chutí doma dvojnásobne. A tak keď stretnú cestou domov bezdomovca, spí sa im dvojnásobne sladko.

� Prečo je čínska ostrokyslá polievka viac ostrá a menej kyslá? Môže to byť nerovnomernou expanziou chanskej kultúry?- Tento jav má to geopolitické príčiny: súvisí s ostrým nástupom Číny ako budúcej superveľmoci.

� Čo robí vietor, keď nefúka? Má to nejaký vplyv na posun svetových udalostí a ambície mocností?- Ale kdeže! Aj svetové veľmoci sa správajú podľa toho, ako vo svete vietor fúka. Za bezvetrí sú bezradné.

� Môže zmena receptúry výroby celaskonu na Slovensku spôsobiť náhly nedostatok vitamínu C?- Nie, pretože po budúcoročných voľbách bude mať obyvateľstvo kyslé tváre bez ohľadu na posuny v receptúre.

� Je Desperado klamár?- A to je čo za típka, ten Desperado? Ak je to ten z mexickej telenovely, potom mu zúfalstvo klamať nedovolí.

� Ožení sa Karel Gott?- Ťažko, to by potom už nemal čas na ďalšie vnúčatá.

� Na akých miestach sa dá v zime vonku spať? Myslíte si, že dĺžka lavičiek na verejných priestranstvách by sa zo zákona mala rovnať priemernej výške dospelého obyvateľstva na Slovensku?- Nová úprava zákona v tomto smere bude veľmi prísna a jednoznačná. Štát stanoví licencie na dĺžku lavičiek na spanie pre bezdomovcov podľa násobku ich výsluhového dôchodku.

� Natočia konečne seriál o nemocnici v strede mesta?- Kdeže, ak je nemocnica v strede mesta, nie je to na seriál, ale na akčný film.

� Prestúpi David Beckham do Artmedie Pertžalka?- Áno, ale až si Victoria Beckhamová nájde v Petržalke frajera.

� Čo je príčinou prejavov neznášanlivosti na Slovensku? Môže to byť spôsobené nedostatočnou konzumáciou mliečnych výrobkov?- Je skutočne pravda, že konzumácia mliečnych výrobkov vedie ľudí k mäkkosti a znášanlivosti. Lenže je aj vedecky dokázané, že neonacisti pijú pivo a keď im v dôsledku toho mäkne mozog, na neznášanlivosti to neuberá.

� Budú párky chutiť lepšie, alebo to bude už len horšie a horšie?- Párky čaká jednoznačne chutná budúcnosť. V dvoch sa to vždy lepšie tiahne.

� Zachráni svet Superman alebo Batman?- Každý čaká, že to bude Superman. Takže ak to bude Batman, bude to super prekvápko.

� Aké zdroje budeme v budúcnosti používať? Dá sa využiť šošovica, fazuľa alebo kukuričné listy?- To radšej nepoviem, aby vám tá šošovica, fazuľa a kukuričné listy neprestali chutiť.

� Bude Severná Kórea viac svietiť? Dosiahnu niekedy počet 20 miliónov žiaroviek v krajine?- Vzhľadom na pokračujúci hladomor v tejto svojráznej ekonomike, bude, žiaľ, potreba žiaroviek v tejto krajine rok od roku klesať.

� Začnú v dôsledku globálneho otepľovania spolu randiť muchy a komáre?- To je úplne zbytočná prognóza, pretože sa to už deje: v okolí Dunajskej Stredy s takýmto experimentom začali už pred niekoľkými rokmi slovenské mušky a maďarské komáre.

TEXT: IVICA WIRGHOVÁFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

na všetko

nb55c.indd 29nb55c.indd 29 19.12.2005 12:37:4819.12.2005 12:37:48

55

POULIČNÉ BLUES30

ChodníčekVždy, keď je vonku také počasie, aké je práve teraz, spomeniem si, ako som bol nedávno na koncerte fínskej kapely Him. Zvláštne prostredie, také trošku pochmúrne, tmavé, k tomu zopár pesničiek, ako inak, pochmúrnych, plných smrti, bolesti, ale aj lásky. Prečo spomínam počasie? Je to veľmi zvláštne, ale vždy, keď sa pokazí, ľudia sú ako vymenení. Sklonené hlavy, kyslé tváre a nálada na bode mrazu. Ale keď vykukne slnko, všetko sa zmení, každý sa usmieva, no proste pohoda. Väčšina ľudí obľubuje slnečné a teplé počasie, ale nájdu sa aj takí, ktorým vyhovuje presný opak. Zima a mráz, ktorý vám vlezie úplne všade, má svoje čaro, všetko je biele, aj vzduch je iný, povedal by som trošku čistejší. Vždy si nájdem čas a zájdem na Devín, sadnem si niekde na kopec a pozorujem, ako to tá matka príroda dobre vymyslela. Chodník, ktorý vedie niekam do lesa, sa v lete nemôže sťažovať, že po ňom nikto nechodí, ale v zime, keď zapadá snehom a nie je vidieť, zostane sám, nepovšimnutý. Ale predsa si ho niekto všimne, napríklad ja, pretože o ňom viem a prejdem sa po ňom. Neviem, kam vedie, pretože som nikdy nedošiel až do konca, ale stopy v snehu mi prezrádzajú, že je niekto predo mnou, takže nie som jediný, kto o ňom vie. „Chodník“, pre niekoho je to len obyčajné slovo, ale celý život je vlastne veľmi, veľmi dlhý chodník, ktorý sa niekde končí. Niekto ho má dlhý, niekto krátky a niekto ani nedostal šancu

poprechádzať sa po tom svojom chodníku. Šťastný to človek, ktorý má vedľa seba partnera, s ktorým si rozumie, rešpektuje ho a hlavne sa mu nesnaží ubližovať. No a chodník... som rád, že odteraz po ňom budeme chodiť dvaja a on nám bude tíško závidieť.

JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

Nehľadajú pravduBol som obvinený a potrestaný za nepravdivé udanie mojej družky Alžbety Mészarošovej, ktorá povedala na mňa, že som sa jej vyhrážal zabitím. Vyšlo na povrch, že to nebola pravda. Ale i tak som bol odsúdený za paragraf 202 ods. 1 na desať mesiacov, čo som odpykal od 23.1.05 do 23.11.05. Aké sú orgány našej republiky, čo nesprávne hodnotili jej výpoveď? Odpykal som si trest v Banskej Bystrici. Správanie príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže bolo veľmi zlé, strava bola nekalorická a nehodnotná. Preto som žiadal generálneho riaditeľa JUDr. Lobodáša o to, aby dohliadol na nápravu zamestnancov zboru v Banskej Bystrici, lebo majú neľudské vystupovanie voči niektorým odsúdeným. Aj naše súdnictvo. Nehľadá pravdivé verzie. Potrestajú aj nevinného človeka, ako

mňa. Toto uverejňujem preto, aby naše orgány uvažovali správne nad vynesením rozsudku.

GABRIEL, NÁMESTIE MIERU – PODCHOD, BRATISLAVA

Moja prácaNota bene predávam,

zlým ľuďom ho nedávam,je to celkom milé,

prežívať nové chvíle.

Dobrý deň, čo to stojí,mne sa srdce hojí,

„len“ päťdesiat Sk v boji,ja sa blbcov nebojím,

len s láskou sa svet spojí.

A kde máte časák, a je nový?Tu ho mám, nech sa páči.Vďaka, zase príďte, ak sa

Poprad obnoví,áno, veď ja sa len tak nevláčim.

PETER, LEVOČSKÁ ULICA, POPRAD

Len pár slov... Chýb mám dosť - ja viem.

Radosť urobiť aj tak dokážem.Dokážem sa zdvíhať zo dna

a dokážem tam spadnúť znova!Dokážem začať od nuly,aj keď žiaľ mi srdce píli.

Milovať, radovať sa, prežiť krásne chvíle -dá sa, s láskou to aj ide.

Bez lásky je v srdciach bolesť,v hlave myšlienky na minulosť.Stokrát prečo? A stokrát preto!

Ja viem - chýb mam dosť.Nasťahovať sa do spoločného domu?

Každý to dokáže.Ale stavať ten dom bez toho druhého

jeden nevládze. Milovať sa aj keď sú ťažké chvíle,

S pomocou LÁSKY a toho druhého človek to dokáže!

Život plný prekážok? Problém to nie je.Problém je v tom, že človek na LÁSKU

zabudnúť nemôže!Ľúbiť, Macka, je pocit božský,

Aj keď moje srdce poznačil navždy...

FERO, OD SARATOV, BRATISLAVA; AUTOR JE TVRDOHLAVÝ MAĎAR,

KTORÝ SA ZAĽÚBIL DO NAJKRAJŠIEHO TVORA TEJTO ZEMEGULE – DO EŠTE

TVRDOHLAVEJŠEJ ORAVČANKY

JOZEF HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

FERO HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

GABRIEL HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

PETER HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

ZAPOJTE SA!Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

v Hamuliakove len 15 kilometrov

od Bratislavy vás pozýva do svojich

priestorov na dobré jedlo a príjemné posedenie.

U nás aj možnosť

organizovania osláv, firemných

posedení, svadieb,

promócií...

Tešíme sa na vás!

ŠTÝLOVÁ MAĎARSKÁ REŠTAURÁCIA

GAZDOVSKÝ DVOR

Inzercia

nb55c.indd 30nb55c.indd 30 19.12.2005 12:38:0019.12.2005 12:38:00

55

ZA HRANICOU 31

Obyvatelia mesta Harper v Libérii napadli tamojšiu policajnú stanicu. Neboli spokojní

s rýchlosťou objasňovania rituálnych vrážd, ktoré sa odohrali v oblasti Maryland. Pred voľbami tam začali miznúť ľudia a ich dokaličené telá potom našli v džungli.

Seat Husic, obrovský blonďák z veliteľstva mierových síl OSN, pochádza z Bosny a Hercegoviny. V Harperi má na starosti policajtov OSN. S príslušníkmi miestnej polície vyšetruje prípady rituálnych vrážd. „Toto sú dve telá, ktoré sme našli v džungli,“ ukázal nám Seat obrázky zo svojho počítača. „Chýbali im oči, jazyk, nechty na rukách a genitálie. Teda časti tela údajne používané na okultizmus. Niekto im ich vyrezal. Miestni policajti tvrdia, že išlo o rituálnu vraždu. Pri nej treba časti tela odrezať obeti zaživa, ináč by bol rituál neplatný. Hrozné, čo?“

Sedmička zabijakov„Podobné vraždy sa tu odohrali už pred rokmi,“ pokračoval Seat. „Vrahov známych ako Harperská sedmička chytili a obesili v roku 1979. Boli príslušníkmi takzvanej vládnucej triedy. Teda bohatí a vplyvní. V celej Libérii polícia dostáva desiatky hlásení

o rituálnych vraždách. Veľa z ľudí, ktorí zmizli a sú údajné obete, sa však neskôr nájde živých. Je ťažké dopátrať sa pravdy v krajine, ktorá trpela štrnásť rokov občianskou vojnou a polícia tu poriadne nefunguje.“„Čo robia páchatelia s odrezanými časťami tiel?“ opýtal som sa.„Miestni obyvatelia o tom moc rozprávať nechcú. Podľa toho, čo viem a čo vyšlo najavo pri procese v roku 1979, odrezané časti zjedia. Veria, že im to prinesie šťastie, bohatstvo a hlavne politickú moc. Spomínaná Harperská sedmička chcela podľa výpovedí získať väčší politický vplyv v krajine.“ Seat nám nakoniec ukázal fotky z posledných nepokojov. Mladí ľudia, niektorí so šatkami na tvári, mávajúci palicami nad hlavou. „Myslia si, že pri vyšetrovaní vrážd postupujeme naschvál pomaly a kryjeme niekoho vplyvného. Žiadajú, aby sme zavolali miestneho šamana s „nadprirodzenými“ schopnosťami. Ten nám za peniaze povie, kto je páchateľom. Mám podozrenie, že mladých ľudí poštval miestny farár.“ Rozlúčili sme sa so Seatom a vyšli na ulicu. Pred policajnou stanicou stálo rozmlátené auto. Memento posledných nepokojov.

Boj s diablom„Mladí ľudia sú nahnevaní, a ja sa im nečudujem,“ povedal nám miestny katolícky kňaz. Kontrast medzi jeho tmavou pleťou a bielou sutanou bil do očí. „Vyšetrovanie

rituálnych vrážd napreduje pomaly. Vyzerá to, akoby policajti niekoho naozaj kryli.“„Údajne ľudia žiadajú povolanie šamana, ktorý označí vinníkov. Súhlasíte s nimi?“ spýtal som sa očakávajúc farárovu zamietavú odpoveď. „Prečo nie? Veda nie je všemocná. Vyšetrovanie zatiaľ nič neodhalilo.“ Kňaz si všimol môj prekvapený výraz. “Je to boj s diablom, okultizmom. Mali by sme použiť všetky prostriedky. Narodil som sa tu a viem, akú majú šamani moc. Tiež ju dostávajú od boha. Rituálna vražda sa v Libérii praktizuje oddávna. Stala sa súčasťou politického boja. Najhoršie to bolo za prezidenta Tubmana (1944-1971), kedy sa rituály okultizmu podľa všetkého praktizovali priamo v prezidentskom paláci. Presné čísla obetí nevie nikto. Jeho nasledovník, prezident Tolbert, tiež praktizoval okultizmus. Teraz, pred voľbami, sa ľudia boja, že počet obetí prudko narastie. Preto je dôležité nájsť vinníkov a poslať varovný signál zloduchom.“Prezident Tubman aj prezident Tolbert boli

pokladaní za reformátorov. Je ťažké zistiť, či obvinenia voči ich osobám sú súčasťou politického boja, alebo skutočnosťou. Dôkazy o praktizovaní rituálnych vrážd sa však údajne našli priamo v prezidentskom paláci.

NepochybujúVäčšina miestnych ľudí sa na tému rituálnych vrážd so mnou nechcela rozprávať. Niečo mi povedal George, pomocník v dome, kde sme sa ubytovali. „V miestnom jazyku voláme rituálnu vraždu „gboyo“. Robia ju ľudia, ktorí chcú získať politickú moc. Časti tela obete vyrežú zaživa, a potom zjedia. Zaručí im to šťastie.“ Koncom júla polícia v Harperi zatkla starostu blízkeho mesta Sodoken a jeho pobočníka. Obvinila ich z rituálnej vraždy 22-ročného chlapca, ktorého dokaličené telo sa našlo v džungli. Obom v prípade dokázania viny hrozí trest smrti. Vyšetrovanie Národnej komisie pre ľudské práva v Libérii potvrdilo, že počty rituálnych vrážd sa zvýšili. Najkritickejšia situácia je v kraji Maryland. Komisia dospela k názoru, že nárast počtu „gboyo“ zapríčinili blížiace sa prezidentské voľby. Spoločnosť analytikov v Libérii ani denná tlač o praktizovaní rituálnej vraždy nepochybujú. Upozorňujú však na to, že počty obetí sú prehnané a mnoho prípadov nepotvrdených.

TEXT: MARTIN RAJECFOTO: MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE

FOTOREPORTÉR LIDOVÝCH NOVIN

„Gboyo“ v krajine povierV Libérii sú presvedčení o tom, že politický vplyv dosiahnu rituálnou vraždou

nb55c.indd 31nb55c.indd 31 19.12.2005 12:38:1619.12.2005 12:38:16

H U D B A

Babyshambles: Down In Albion(Rough Trade Records/Wegart, 2005)www.wegart.sk

Pete Doherty je jedinečný a nadmieru talentovaný dvadsaťšesťročný Angličan, ktorý spolu s kamarátmi práve prichádza s debutovým albumom Down In Albion. Na scéne však nie je nováčikom, v minulosti viedol kapelu Libertines, neskôr si po drogových úletoch založil túto zostavu. Rušný život rockera sa však nijako nevylučuje s jeho dosiaľ nevyčerpaným autorským potenciálom.Novinka ponúka silné pesničky i rockové vypaľovačky, ktoré sa vďaka dokonalému nástrojovému zvýrazneniu (skvelé gitary, harmonika, umne vystavané aranžmány) stávajú hitmi, aj keď niektoré si zachovávajú primát v podobe citlivých výpovedí (32 of December, Albion). „Toto nikdy nezahrajú v rádiách,“ smeje sa frontman v závere singla Fuck Forever, mimochodom v Británii veľmi obľúbeného. Jeho hlas pôsobí pesimisticky i sarkasticky, smutne a absolútne presvedčivo. Dohertyho ovplyvnil Orwell, Boudelaire či punkáči The Clash. Svet potrebuje tých, čo z času na čas urobia poriadny rámus a otvoria oči ľuďom naokolo. Presne takí sú Babyshambles! MATEJ LAUKO

(autor je hudobný publicista)

www.artforum.sk

Bratislava

Žilina

Banská Bystrica

KošiceKozia 20

Dolná 8

Mlynská 6

Bottova 2

Inzercia

55

RECENZIE32

K N I H Y

U Jamieho v kuchyniSpektrum GrafikPreklad Nataša Holinová

Spolu s novými časťami televízneho seriálu Jamieho Olivera, v ktorých zriadil reštauráciu a zároveň školu pre mladých šéfkuchárov, je kniha U Jamieho v kuchyni základným sprievodcom pre ľudí, ktorí milujú skvelé jedlo a chcú variť. Je plná jasných a rozumných rád aj inšpirácie. Obsahuje viac ako 100 receptov z kuchárskeho kurzu a reštaurácie. Jamieho prístup je jasný – nie je to kniha „var ako profesionál“ preťažená faktmi, schémami a technikami. Prináša predovšetkým nákazlivú radosť z prípravy dobrého jedla.

EldestFragmentPreklad Olga Machútová

Po objemnom románe Eragon prichádza mladučký Američan Christopher Paolini s druhým dielom trilógie o chlapcovi a drakovi. Eragon s dračicou Safirou práve zachránili vzbúrencov pred skazou, ktorú im s pomocou zlých síl prichystal kráľ Galbatorix, krutý vládca Kráľovstva. Teraz musí Eragon cestovať do elfského mesta Ellesméry, aby podstúpil výcvik v čarovaní a boji, životne dôležitých schopnostiach Dračieho jazdca. Čaká ho jedinečná cesta, na ktorej poznáva úžasné miesta a ľudí. Každý deň prináša nové dobrodružstvá, ale i nebezpečenstvo, ktorému musí čeliť.

Jamie Oliver:

Utópia, najviac ľudí žije v Číne (Premiéra 12.1.2006)

Kto vlastne žije v Nórsku, v tejto na prvý pohľad úplne dokonalej krajine? Odpoveď nájdete v tejto prekvapujúco zábavnej originálnej absurdnej komédii pozostávajúcej z ôsmich príbehov o maličkostiach a ich obrovských dôsledkoch. V Nórsku sa viac menej každý stotožňuje s niektorou z politických strán. Okrem toho sa tam tiež neustále diskutuje o cenách benzínu. A tak sa práve benzínová pumpa stane miestom, kde sa nám 24 hodín pred voľbami predstaví celá spoločensko-politická škála Nórska. Majiteľom pumpy je Lasse. Namiesto áut a benzínu však sníva o tom, že raz naštartuje svoje vlastné lietadlo, ktoré si s láskou montuje vzadu v garáži. Deň pred voľbami ho zo sna vytrhne osem príbehov o tom, ako ani v dokonalej krajine nikto nie je dokonalý. Šesť mladých scenáristov zo skupiny „Screenwriters Oslo“ vytvorilo spolu s deviatimi režisérmi svoj „národný filmový tím“ a nakrútili film – komédiu – o svojej krajine. Inšpiráciou pre príbeh o Nórsku, ktoré mnohí vo svete považujú za takmer dokonalú krajinu, sa im stali jeho politické strany, a na základe ich filozofií vytvorili veľmi živý a aktuálny pohľad na seba a ľudí naokolo. Najviac ľudí žije v Číne. Ale kto žije v Nórsku?

Folk flest bor i Kina (Nórsko, 2002, 82 min.)Réžia: Hans Petter Moland, Ingebjorg Torgesen. Scenár: Harald Rosenlow Eeg, Nikolaj Frobenius. Kamera: Gaute Gunnari, John Andreas Andersen. Hudba: John

Erik Kaada. Hrajú: Trond Hovik, Marit Pia Jacobsen, Sven Nordin, Sverre Anker Ousdal, Kristin Skogheim, Elin Sogn

Old boy(Premiéra 5.1.2006)

Únos Dä-sua sa odohrá rovno pred jeho domom, kde doposiaľ pokojne žil so svojou rodinou.Kdesi v podivnom domácom väzení sa z televízie dozvie, že jeho žena bola medzičasom brutálne zavraždená a on je z tejto vraždy podozrivý. V tmavej miestnosti strávi pätnásť rokov, než sa jedného dňa rovnako nečakane ocitne na slobode. Od tej chvíle sa zameria na pomstu. S pomocou mladej Mido svojho väzniteľa nájde, lenže dotyčný muž ho postupne usvedčí z dávnej viny. Zložitá dráma, v ktorej sa nakoniec odhalia fatálne vzťahy medzi Dä-suom a Mido, je plná napätia a tajomnosti, ale podľa slov režiséra, je predovšetkým úvahou o pomste a o túžbe, ktorú pocíti každý, lenže málokto ju aj uskutoční, pretože spoločnosť ju zatracuje ako negatívnu a deštruktívnu.

Old Boy (Južná Kórea, 2003, 121 min.)Réžia: Park Chan-wook. Scenár: Park Chan-wook. Kamera: Chung Chung-hoon. Hudba: Cho Zoung-wuk. Hrajú: Choi Min-sik (O Dä-su), Yoo Ji-tae (I U-džit), Kang Hye-jung, (dievča Mido), Ji Dae-hwan (No Ču-hwan), Oh Dal-su (Pak čchol-il)

PETER KONEČNÝwww.kinema.sk

F I L M Y

Christopher Paolini:

nb55c.indd 32nb55c.indd 32 19.12.2005 12:38:3019.12.2005 12:38:30

Za rok 2004 ste nám venovali svoju dôveru a s ňou aj vaše dve percentá v hodnote 855 573 Sk. Ďakujeme vám a s radosťou si plníme našu psiu povinnosťou podeliť sa s vami o informáciu, ako sme ich využili.

Ako sme minuli Vaše 2 % z dane venované v roku 2004� Telefón a internet pre predajcov 60 000 Sk� Svetový pohár bezdomovcov vo futbale 44 000 Sk� Ubytovanie pre predajcov NB 24 000 Sk � Divadlo Nota bene 10 000 Sk � Kultúrne akcie pre predajcov 2 000 Sk� Výlety, oslava výročia,

Vianočný večierok 9 427 Sk � Sociálna asistencia 3 000 Sk� Honoráre predajcom – redaktorom 2 650 Sk � Energie (plyn a elektrina) 37 600 Sk� Kancelárske náklady 40 000 Sk� Pobočky Nota bene 84 400 Sk� Nájomné 97 300 Sk� Kampane na riešenie bezdomovectva 120 660 Sk � Tlač časopisu 320 536 Sk Spolu 855 573 Sk

Poznámky k rozpočtu:Telefóny a internet – Hľadanie práce je nákladná záležitosť. Predajcovia majú k dispozícii na kontaktovanie potenciálnych zamestnávateľov náš telefón a dva počítače s prístupom na internet.

Svetový pohár bezdomovcov vo futbale – Preplatenie časti nákladov za pobyt. Tento jedinečný projekt neuveriteľne mení životy

účastníkov – bezdomovcov, má vyše 50 % úspešnosť v ich integrácii a pozitívnym spôsobom rúca predsudky spoločnosti voči bezdomovcom.

Ubytovanie pre predajcov NB – V minulom roku sme v rámci projektu Krištof poskytli ubytovanie predajcom zapojeným do pracovného programu. Za prvé štyri mesiace fungovania projektu sa úspešne zamestnalo 20 % zo zapojených predajcov. V rámci krízovej intervencie sme vďaka vašim 2 % mohli počas zimných mesiacov preplatiť ubytovacie náklady a ošetrenia našej predajkyni s psychiatrickou diagnózou.

Kultúrne akcie pre predajcov a Divadlo Nota bene – raz mesačne spoločná návšteva kultúrneho podujatia, kde predajcom NB preplácame 50 % z ceny vstupeniek. Vaše dve percentá nám napríklad umožnili preplatiť cestovné náklady spojené s hraním predstavenia Krvavý kľúč Divadla Nota bene na festivaloch.

Sociálna asistencia – Sprevádzanie špecifických klientov a pomoc pri styku s úradmi a inými inštitúciami.

Honoráre predajcom – redaktorom, ktorí prispievajú do časopisu Nota bene. Predajca Jozef pravidelne prispieva na hlavné rozhovory s celebritami.

Pobočky Nota bene: Prevádzka pobočiek Nota bene zahŕňa napríklad aj transport časopisov každý mesiac do desiatich miest Slovenska (60 000 Sk) či každoročné stretnutie a výmena skúseností koordinátorov Nota bene (24 400 Sk).

Kampane na riešenie bezdomovectva: Kampaň Lavička – najdrahšia nocľaháreň?, vďaka ktorej sa z navrhovanej novely o priestupkoch vyškrtla pasáž, podľa ktorej by sa prespávanie na verejných priestranstvách pokutovalo. Kampaň Stratégia na riešenie bezdomovectva, ktorej cieľom je vyzvať kompetentných na vybudovanie základnej siete služieb na pomoc bezdomovcom.Homeless reality show, jedinečná reality show o tom, ako sa správa a cíti bežný človek, ktorý je zrazu nútený žiť na ulici.Reklamný spot Nota bene vo vašej TV, ktorého cieľom bolo bojovať proti predsudkom voči bezdomovcom, ktoré zo strany spoločnosti bránia integrácii ľudí bez domova.

Finančná nezávislosť – pieseň budúcnostiNapriek zdaniu, že ako organizácia s príjmom z predaja časopisu nepotrebujeme vašu pomoc, pravdou je, že príjem z predaja časopisu pokrýva len približne 70 % základnej prevádzky časopisu*. Základná prevádzka nezahŕňa ďalšie zdravotné, kultúrne či vzdelávacie programy pre našich klientov. Na realizáciu našich súčasných aktivít potrebujeme zohnať na budúci rok z vonkajších zdrojov vyše 1 500 000 Sk. Naším cieľom je naplniť svoj potenciál samofinancovania a hradiť prevádzku a rozvíjať služby pre ľudí bez domova prostredníctvom predaja časopisu a inzercie. Do toho času naše projekty realizujeme len vďaka podpore vašich 2 % a niekoľko málo sponzorov. Ešte raz vám všetkým ďakujeme.

* Základná prevádzka projektu Nota bene zahŕňa výdaj časopisu, registráciu nových predajcov, tvorbu časopisu každý mesiac. Z neskromnosti a z neefektívneho rozhadzovania financií nás nemôže obviniť nikto, kto navštívil naše viac než skromné priestory a kto zistil, že základnú prevádzku projektu zabezpečuje 6 ľudí (3 sociálni pracovníci, 2 manažment a projektoví koordinátori, 1 šéfredaktorka). Za základnú prevádzku považujeme ich odmeny, honoráre prispievateľom, grafiku, účtovníctvo, telefóny, internet, prenájom priestorov, energie, kancelárske potreby...

SANDRA TORDOVÁ, RIADITEĽKA OZ PROTI PRÚDU

FOTO: PETER FROLO, AUTOR JE FOTOGRAF DENNÍKA NOVÝ ČAS

55

2 PERCENTÁ 33

Kde skončili minuloročné 2 % z vašich daní

Aj vďaka vašim dvom percentám sa ľudia na ulici majú lepšie.

nb55c.indd 33nb55c.indd 33 19.12.2005 12:38:3719.12.2005 12:38:37

55

KRÍŽOVKA34

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z ôsmich distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie

o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA.

Po vylúštení krížovky budú traja z vás odmenení knihami z vydavateľstva Aspekt. Správne odpovede nám zasielajte do 20. dňa v mesiaci na inzercia@notabene.sk.Pripojte svoje celé meno a adresu, aby sme vám mohli zaslať výhru. Knihy z vydavateľstva Aspekt za vylúštenie krížovky z minulého čísla („Vieš, koľko ma stáli jej kožuchy a šminky?“): Gabriela Ligasova, Žilina, Silvia Nagyová, Kolárovo, Emília Slováčková, Slovenský Grob. Srdečne blahoželáme! www.aspekt.sk

Vydavateľ: Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Šéfredaktorka: Mgr. Jana Čavojská, 0903 546 742, 0915 779 746, redakcia@notabene.sk Lito a tlač: X-line Design: Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Manažment projektu: Sandra Tordová, riaditeľka OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Martin Opeta, zástupca riaditeľa OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk

Ditribúcia: Bratislava: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Košice: Arcidiecézna charita, Adam Šepetka, 055/632 30 29, chsc@internetkosice.sk Banská Bystrica: Slovenský Červený kríž, Zoltán Frasanelli, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Nitra: Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Prešov: OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk Žilina: DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk. Levice: JPK – Ježiš pre každého, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Dušan Peter, dusan@jpk.sk Piešťany: UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Marcela Ocvirková, domum@kios.sk

Podporili nás: Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt

Autor:Ján Piaček

kódRumunska

Amália(dom.)

smeromnadol dotaz vlastní

Pomôcky:KK,RADOM

REMOÚBOD

miestobodnutiahmyzom

bývalýstolnýtenista

dravývták poplatky

mäkkákožiarska

koža

gréckepísmeno NB olympijské

hry(skr.)

cestapre

chodcov

nápojz ryže

síranbárnatý,ťaživec

krídlo(odb.)

mestov Poľsku

vykonávajúradnépráce

ochabnutie

ovije

na modro

vrava(hovor.)

obyvateľhôr

Jozef(dom.)

nieveľká

tenkýrománmesiacJupitera

Darina(dom.)v, vnútri

(lek.)

NB 2rub

rýchlybeh

obchodnáakadémia

(skr.)

povozpolitickástrana

(hovor.)

tamtí(hovor.)

EČV Trnavyobuvníckadrevenáforma

značkafosforu

kódPanamyzvratnézámeno

jestvujem potopilpod vodou

Pomôcky:BARYT

IMA, IVARJOKA

ženskémeno

fínskastrana

sopka naostr. Kjúšú

označeniepolomeru

oxid sírnatý(vz.)

judejskýkráľ

typruskýchlietadiel

tam blanokrídlyhmyz

posedeniepo pohrebe

pretlač naznámkach

gréckyboh vojny

mesto naostroveHonšú

značkaastátu

méta,po česky

nápisna kríži

karbiduránu(vz.)

kódŠpanielska

študent

pravoslávnykňaz

liečebnýproces

NB značkakvality

1mech

farba navajíčka usadenina

cudziemužskémeno

spôsobi-losti

MPZ voz.Indonézie

atak

opica

malýmajer

kódTurecka

patriacaAzorovi

spojka moc AirIndia

gréckepísmeno

otravnélátky(skr.)

nb55c.indd 34nb55c.indd 34 19.12.2005 12:38:5719.12.2005 12:38:57

Celý rok 2004 som fotografoval chorých na AIDS v ukrajinskej Odese a videl som katastrofálne podmienky, v akých títo ľudia

žijú a umierajú. Saša mi pár hodín pred smrťou povedal, že nie je pripravený zomrieť a že chce ešte žiť. Tak vznikol názov celej humanitárnej akcie na pomoc ľuďom s AIDS.

JAN ŠIBÍK

CHCI JEŠTĚ ŽÍT!

55

FOTORIPORT 35

Putovnú výstavu fotografií Jana Šibíka z AIDS centra v Odese mali v priebehu 10 mesiacov možnosť vidieť ľudia v Čechách aj na Slovensku. V rámci tejto humanitárnej akcie s názvom „Chci ještě žít!“ sa podarilo vyzbierať 900 000 českých korún, ktoré boli použité na vybavenie prvej zubnej ordinácie pre HIV a AIDS pacientov na Ukrajine, ktorých žiadny bežný zubár neošetrí. Zbierka pokračuje, bankové spojenie do Českej republiky je: 51-2605390207/0100, IBAN: CZ3301000000512605390207, SWIFT: KOMBCZPP

Táto krásna dvadsaťpäťročná žena je už na smrť pripravená. Som posledný, s kým hovorí. Tridsať minút po urobení tejto fotografie umiera.

Pravoslávny kňaz dáva požehnanie chorému. Ponúka pripraviť sa na smrť. V pozadí sa prizerá Konštantínova maminka.

Podmienky v infekčnej nemocnici sú veľmi nedôstojné. Na štyridsať ťažko chorých na AIDS pripadá len jedno umývadlo a dve toalety. V nemocnici sa často vypína

prúd. Všade je plno švábov a špiny.

nb55c.indd 35nb55c.indd 35 19.12.2005 12:39:0519.12.2005 12:39:05

Galér

ia um

enia

Brati

slava

– G

UBA

vás p

ozýv

a do n

ovýc

h prie

storo

v na G

alvan

iho 7

na vý

stavu

prác

fotog

rafo

v Ma

rtina

Mar

enčin

a, Jo

zefa

Ond

zika

a ich

hostí

Ivan

a Kov

áča a

Ivan

a Zub

aľa.

Galér

ia je

otvor

ená v

prac

ovné

dni o

d 8.00

do 19

.00 ho

d.Vý

stava

potrv

á do 9

. júna

2006

.

w

ww.gu

ba.sk

Foto © Martin Marenčin z projektu SLOWLY SLOVAKIA 2001-2004

nb55c.indd 36nb55c.indd 36 19.12.2005 12:39:3619.12.2005 12:39:36