1

5. Kritika a diferencácia moderného hnutia (Team X, kritika modernizmu v rámci CIAMU, štrukturalizmus, brutalizmus, metabolizmus) TEAM X Zasadnú rolu vo formovaní senzibility Smithsonovcov zohrávali fotografie Londýnskeho pouličného života z polovice 50-tych rokov od fotografa Nigela Hendersona (sociálne a fyzické skutočnosti londýnskeho East Endu a miestneho života v Bethnal Green). Predstava ulice Bye-Law sa tak stala koncepčnou osnovou ich návrhu bytovej výstavby Golden Lane z 1952. Projekt bol zjavne zamýšľaný ako kritika Ville Radieuse a princípu zónovania podľa 4 funkcií mesta- bývanie, práca, rekreácia, doprava. Naproti tomu postavili Smithsonovci kategórie domu, ulice, štvrti a mesta. V Golden Lane bola „domom“ rodinná bytová jednotka, „ulicou“ systém visutých širokých pavlačí, tiahnucich sa po jednej strane domu. „Štvrť a mesto“ boli pochopiteľne a realisticky považované za oblasti nemajúce pevné fyzické vymedzenie. Odmietajúc predvojnový determinizmus „funkčného mesta“ ostali Smithsonovci v zajatí racionalizačného procesu porovnateľného s CIAM. Totiž ulica Golden lane ak je odtrhnutá od zeme už nemôže byť miestom spoločenského života, naviac zdôrazňujúca lineárnosť cesty (práve prítomnosť života na obidvoch stranách ulice Bay-Law jej poskytovala spoločenskú vitalitu). Napriek tomu bol koncept Golden Lane realizovaný v 1961 v Park Hill v Sheffielde podľa návrhu Jacka Lynna a Ivora Smitha. Ukázalo sa, že toto riešenie poskytuje malú možnosť vytvoriť vzťah medzi plošinami vo vzduchu a ulicami na zemi. Aj keď bol Tím X zaujatý myšlienkou viacúrovňového mesta, zásluhou Smithosonovcov si uvedomoval aj jej medze. V jednej zo svojich najdôležitejších skíc z raného obdobia ukazovali Smithosonovci, že vo výške väčšej ako 6 poschodí človek stráca akýkoľvek pocit kontaktu so zemou. Tento poznatok, totiž, že výška stromu predstavuje akúsi hranicu založenú na skúsenosti, možno ovplyvnil to, že v 60. rokoch bola obecne prijatá stratégia nízko podlažnej, zahustenej bytovej výstavby. V Doornskom manifeste zdôrazňujú, že „obydlie musí byť do krajiny začlenené, a nie izolované ako na nej nezávislý objekt“. Je jedným z paradoxov Tímu X, že Bakema navrhoval megastavby ako psychologické „záchytné body“ v megalopolitnej krajine práve v tej dobe, kedy smithosonovci začali pochybovať o ich vhodnosti. Prišli s tézou „otvoreného mesta“, ovplyvnenou urbanistickými koncepciami Louisa Kahna (po roku 1958). V 1958 tiež navrhli spolu s Peterom Sigmondom projekt štvrte v súťaži Berlín – Hauptstadt, neustále „narušovaného“ mesta v zmysle, že zrýchľujúci sa vývoj a zmeny v 20-tom storočí nemôžu naviazať na skôr existujúce štruktúry. Čiastočná realizácia zo súťaže Berlín Hauptstadt a Mehringplatz sa premietla do ich administratívneho komplexu pre Economist v Londýne v 1965 a druhá do bytovej zástavby Robin Hood Gardens v Londýne v 1969. Izolácia od kontextu mesta, sterilné prostredie svedčí o tom, že Smithsonovci sa ešte nevyrovnali s urbánnymi dôsledkami svojho prístupu k stavbe ponímanej ako „vidiecky zámok“. Vnútorný pluralizmus Tímu X sa priamo prejavil veľmi odlišným prístupom Alda van Eycka, ktorý celú svoju kariéru zasvätil rozvíjaniu „formy miesta“, odpovedajúcej druhej polovici 20. storočia. Nikto iný z Tímu X nebol pripravený napadnúť odcudzujúcu abstraktnosť modernej architektúry. Van Eyck sa od začiatku 40. rokov zaoberal primitívnymi kultúrami a nadčasovými aspektmi stavebnej formy, Ktoré sa v týchto kultúrach nemenne objavujú. Na kongrese v Otterloo v 1959 vyhlásil svoj záujem o nadčasovú povahu človeka. Mysleniu hlavného prúdu Tímu X bol vzdialený takmer rovnako ako ideológii CIAM. „Človek je v zásade vždy a všade rovnaký. Má rovnakú mentálnu výbavu, aj keď ju používa odlišne, v súlade so svojím kultúrnym a sociálnym zázemím, so zvláštnosťami životného spôsobu, ku ktorému náhodou patrí. Moderní architekti tak dlho hovorili o tom, čo je v našej dobe odlišné, až stratili kontakt s tým, čo odlišné nie je, čo je v zásade vždy rovnaké“. V návrhu detského domova v Amsterdame z konca 50tych rokov je vidieť jeho predstavu „prehľadného labyrintu“, jeho záujem o prechodové situácie – prepracovávanie „prahov“. Ako symbolické prepojenie párových skutočností (vnútri verzus vonku/dom verzus mesto). V roku 1966, potom čo sa intenzívne zaoberal urbanizmom konštatoval: „Nevieme nič o efektoch zmnohonásobeného množstva, nedokážeme ich zvládnuť ani ako architekti, ani ako urbanisti, alebo akokoľvek inak“. Túto krízu charakterizoval ako kultúrnu prázdnotu v dôsledku straty miestnych nárečí. Moderná architektúra zbavila štýl aj miesta koreňov. Otázka, či je architektúra schopná splniť pluralitné potreby spoločnosti, bez toho aby bol prostredníkom miestny jazyk, ho viedli k otázke autenticity spoločnosti samej. V 1963 už Tím X prekročil fázu plodnej diskusie a spolupráce. Od tej doby existoval ako hnutie už iba podľa mena. Toho čoho malo byť dosiahnuté – tvorivej kritiky CIAM, už dosiahnuté bolo. -skupina architektov a ďalších pozvaných spoluúčastníkov, ktorí sa zhromaždili v júli 1953 na 9.kongrese C.I.A.M. -prvé stretnutie, ktoré sa formálne začalo pod menom Team 10, sa konalo v Bagnols-sur-Ceze v roku 1960, posledné iba so 4 účastníkmi bolo v Lisabone v 1981. Počiatoční účastníci pozostávali z 10-tich osobností, a uvádzali o sebe, že sú mala rodinná skupina architektov, ktorí vyhľadali jeden druhého , pretože každý našiel pomoc u druhých potrebnú k vývoju a pochopeniu k ich vlastnej individuálnej tvorby. V roku 1953, niektorí mladší členovia CIAM predvídali iné cesty zvažujúce úlohu budovy v rámci kontextu urbánneho dizajnu. Uznali sa ako Team 10, ale teraz nezávislý od CIAM a s novým programom. Tím 10 obhajoval oživenie architektúry ako celku, obzvlášť v rámci spoločenského života miest v svetle deštruktívnych vojnových rokoch, a monumentálnu úlohu prebudovať Európske mestá. Členovia Teamu 10, ďalší architekti a odborníci z rôznych odborov z celého sveta, zdieľali víziu architektúry a

2

mesta ktorú artikulovali cez dizajn, publikácie, a výučbu. Rozprava o Modernistickej architektúre sa posunula, jeden by bol povedal, že sa objavil nový vzor. Kritickým aspektom tejto rozpravy bolo zistenie, že architektúra a urbanizmus sú tímové úlohy; že architektovým základným klientom, dokonca aj v realizácii individuálneho projektu, nakoniec to bola samotná spoločnosť. Architektonická prax bola znovu uvážená a kolegovia so špeciálnymi vedomosťami vyzvaní. -utópia- nádej- vizionárstvo urbanizmu miest. -modernisti prežívali opakované „volanie“ po individualizácií- kľúčový pojem –INDIVIDUALITA (ako východisko uvažovania). Kritizovali tento prístup: „Nemôžem brať do úvahy všetky individuálne nároky – preto môžem použiť len typické, priemerné východiská“....vo výsledku zanedbanie ľudskej individuality... Hlásali variabilitu vzhľadom na individuálne potreby- súviselo to s novým humanizmom a existencionalizmom... Otázkou bolo ako presadiť individuálne v rámci štandardizácie. Je to vôbec možné? Narastá odpor voči typizácií. Modernizmus i CIAM pretrvávajú- diskusia sa odohráva v rámci hnutia. -Centrum diania:

Holandsko: Bakema, Aldo van Eyck, Hertzberger-štrukturalizmus Anglicko: Smithsonovci- nový brutalizmus

Benham-teoretik Stirling

-kritika navrhovala(?): -treba viac diferencovať a rozvíjať manifesty brutalizmu -Spolupráca s inými odbormi: historici, sociológovia, umelci, psychológovia...

-Kongres CIAM IX. V Aix-en- Provence(53) -ROZTRŽKA. Mladá generácia Tým X( Smithsonovci, Aldo van Eyck) napádajú 4 funkcionalistické kategórie architektúry(bývanie, práca, rekreácia, doprava)tj. Zónovanie. Neponúkajú ale alternatívny súbor pojmov. Podľa nich Aténska charta nebrala do úvahy problémy chudobných a nepriemyselných krajín. Kritika masovej výstavby. Hľadajú štrukturálne princípy rastu mesta, odmietajú racionalizmus funkčného mesta. Členovia tým X (1954) Smithsonovci, Bakema, Candilis, De Carlo, Van Eyck,Woods. Sú treťou generáciou modernistov - sú v opozícií ku Corbusierovi.

Štrukturalizmus a metabolizmus SOCIALISTICKÝ SVET -podobná úloha ako v kapitalistickom svete - obnova zničenej štruktúry (menej kapitálu) - aplikácia modernistických princípov -kolektívne bývanie, panelové sústavy -masovosť v hlasovaní, nikto nemá odvahu sa vzoprieť, potlačenie individuálnosti. -z nadrealistov a štrukturalistov (lit.) sa stávajú realisti -50. roky - roky represie, rozvrátené školstvo - ideový a kultúrny kŕč, viacnásobné stupne teroru - systém sa potrebuje niečím pýšiť - vznik nových hrdinov, filmov, prvý panelový dom -jednotná doktrína, umelecká metóda (oslava práce soc. človeka) -paneláky ako model spôsobu života, málo kolektívnych domov - paradoxne namiesto kolektivizácie atomizácia (ľudia sa uzavreli, nestretávali sa, šetrilo sa priestorom) -soc. realizmus je tiež kritikov modernizmu z vnútra.(?) -prenos výdobytkov modernizmu cez vyskúšané metódy - zónovanie, stavba mesta na zelenej lúke (Kroha- Nová Dubnica) -marxisti - chceme byť vedecký socialisti (vedecko-technická revolúcia ako kľúčová téma), svet socializmu vytlačil nádej a utópiu Japonský metabolisti, 60. roky -nové materiály ako téma: guma, látka, pneumatika, nafukovacie veci,... Kiyonori Kikutake, Kisho Kurokawa, Fumihiko Maki, Masato Otaka a Kenzo Tange Kurokawa - Nakagin capsule tower, Japonsk Kikutake -Marine city

3

Metabolizmus je architektonický smer, ktorý vznikol v 60. a začiatkom 70. rokov v Japonsku. Orientoval sa na rozvoj a zmenu architektonických komplexov a jednotlivých stavieb v čase na úkor spojenia stacionárnych a premenných prvkov v ich štruktúre. Skupina radikálnych japonských urbanistov, pôsobiacich od roku 1960 reagujúcich na búrlivý rozvoj japonských priemyselných miest a na ich preľudnenie na život v ohrozenom prostredí veľkomiest aplikuje tradičné poznatky o toku a premene (metabolizme) energií v organizme. Svoje utopické projekty zakladajú na cyklickej funkčnej obnove megaštruktúr a v ich rámci i malých štruktúr. Metabolisti nesúhlasili s dovtedajším vývinom miest a urbanistickými prostriedkami ich riešenia, pretože nezodpovedajú dynamickým premenám života. Opúšťajú tradičné architektonické myslenie v pojmoch funkcia a tvar a zdôrazňujú priestor a jeho funkčnú premenlivosť. Do centra svojej koncepcie položili ideu nezakončenosti a stálej zmeny architektonickej kompozície. Usilujú sa vytvoriť také podmienky, ktoré umožnia jednotlivým stavbám a ich komplexom meniť sa a rozvíjať v čase a priestore. Na dosiahnutie tohto cieľa v architektúre vydelili dlhotrvajúce stabilné štruktúry ako napríklad dopravné uzly a magistrály, miesta verejných zhromaždení a prvky, ktoré nemajú dlhodobú trvácnosť a morálne rýchle starnú. Nimi môžu byť napríklad obytné a pracovné miestnosti, ktoré možno podľa potreby ľahko nahradiť druhými. Metabolisti boli talentovanou a intelektuálne silnou skupinou japonských architektov, ktorá sa etablovala v 60. rokoch 20. storočia. Išlo o generáciu vyrastajúcu bezprostredne po 2. svetovej vojne. Ich zameranie odrážalo potreby japonskej spoločnosti s rýchlym ekonomickým rastom a prevratnými technologickými zmenami. Svojím pôsobením však významne ovplyvnili aj medzinárodnú architektonickú scénu. Faktory ovlyvňujúce tvorbu metabolistov Kenzó Tange, hlavný predstaviteľ metabolizmu, vnášal do svojej architektúry tradičné prvky, ktoré však neboli kópiami svojich starších vzorov, ale ich voľnými interpretáciami. Významný vplyv na prácu metabolistov mali aj neskoré práce Le Corbusiera, najmä pavilón Philips na Svetovej výstave v Bruseli roku 1958, ktorý bol veľkolepou vznešenou formou vybudovanou na matematických základoch. Metabolisti sa ako skupina sformovali roku 1960 v rámci Svetovej konferencie dizajnu v Tokiu. Impulzom bol vzostup spotrebnej elektroniky. Podľa metabolistov elektronické súčiastky úplne zmenili vzťah verejnej a súkromnej sféry. Rádio ste zrazu mohli počúvať kdekoľvek a oddáva sa tak súkromnej činnosti na verejnosti. Metabolisti boli presvedčení, že táto skutočnosť rozhodujúcim spôsobom ovplyvní aj architektúru. Navrhovali obytné domy, ktoré pripomínali zoskupenia technológiami nabitých buniek, a verejné budovy v podobe sietí a uzlov. Mestá sa pre nich stávali miestami nových skúseností a spôsob ich zobrazovania pripomínal science fiction. Svetová výstava v Osake roku 1970 potvrdila japonskú ekonomickú silu a metabolistom zabezpečila medzinárodnú pozornosť. Pre skupinu však znamenala začiatok postupného rozpadu. Metabolizmus rieši predovšetkým vzťah medzi súkromným a verejným priestorom a porovnáva stavby s prírodou a jej vegetačnými prvkami podľa ročných období. Podobne ako metabolizmus ľudského tela je ovládaný rôznymi cyklami a pochodmi, tak i mestá a domy sú podľa metabolistov tiež ovládané rôznymi cyklami. Vznik tohto hnutia bol odozvou na nedostatok pôdy, ktorá by bola využiteľná pre stavby obydlí v Japonsku po druhej svetovej vojne. Neskôr sa vďaka rozvoju elektroniky a techniky začali v metabolizme prejavovať rôzne sci-fi vízie. To sa odrazilo vo vidine domov ako obalu, v ktorom je skrytej mnoho techniky, a mesto bolo predstavované ako plocha, čakajúca na nové zážitky. Budovu vidia metabolisti len ako spotrebný produkt, ktorý nemá trvalú hodnotu. Tiež preto stavali jednotlivé budovy len niektorí z tejto skupiny, ostatní riešili otázku súkromného a verejného priestoru – ten súkromný si predstavovali len ako veľmi tesné bunky, ktoré bolo treba len vynájsť. Prvú stavbu v štýle metabolizmu sa pokúsil postaviť architekt Kenzo Tange, keď vyprojektoval v Tokijskom zálive predmestie na vode. V projekte boli použité vymeniteľné jednotlivé časti, vďaka ktorým sa mohol priestor ľubovoľne podľa potreby rozširovať či zmenšovať. Na tento nápad mobilnej zástavby nadväzovali ostatní metabolisti. Napríklad Kisho Kurokawa vytvoril v Tokiu roku 1972 kapsulárnu vežu Nagakin. Skupina týchto architektov však nevydržala dlho a poslednou príležitosťou na predstavenie štýlu metabolizmu bola svetová výstava v Osake roku 1970. Avšak v Japonsku v architektúre je neustále veľký záujem o prepojenie skutočného a vymysleného sveta. Kiyonori Kikutake (1958-63) Marine City Project/ Séria návrhov námorných miest budúcnosti. Každý z modelov má človekom vyrobený základ, dovoľuje pridávanie alebo odstraňovanie priestorových jednotiek závisiace od okolností a má podobu mesta, ktoré je nekonečne obnoviteľné a narastajúce. Projekt predstavuje životný štýl založený na Japonských tradíciách, kultúre a zvykoch, zatiaľ čo sa pokúša odpovedať na otázku vysokej zaľudnenosti miest v blízkej budúcnosti – Ako budú ľudia žiť svoj každodenný život a formovať vzťahy medzi súkromným a verejným a medzi ideami a formami.

4

Kurokawa - Poľnohospodárske mesto (1960) Prirodzený rast mesta zabezpečuje mriežkový systém ulíc. Každá štvorcová jednotka je autonómna a je tvorená z viacerých domácností. Spájaním týchto jednotiek sa vytvárajú dediny.

Helix City (Tokio 1961) Je to špirálovitá štruktúra. Inšpiroval sa štruktúrou DNA. Je to pokus reagovať na nedostatok bytových priestorov v modernom Japonsku. Spojenie súše a vody pomocou komunikácií a priestor medzi nimi je využitý obytnými budovami. Vzor by sa mal opakovať do nekonečna. Floating City (1961) Tento projekt bol pripravený ako bytový projekt má byť postavený na povrchu jazier.

poňatie budovy ako spotrebného artiklu dočasnej hodnoty skupina radikálnych japonských urbanistov, pôsobiacich od roku 1960 reagujú na búrlivý rozvoj japonských priemyselných miest a na ich preľudnenie na život v ohrozenom prostredí veľkomiest aplikujú tradičné poznatky o toku energií a premene energií v organizme. cyklická funkčná obnova megaštruktúr Roku 1964 sa k metabolistom pripojil Kenzo Tange (projekt predmestia Tokia na vode v Tokijskom zálive) a jeho žiak A. Isozaki (projekty vzdušných miest, 1962). Štrukturalizmus dôraz na kultúrny význam mesta architektúra ako prehľadný labyrint- „polyvalentný priestor“ otvorená rastová štruktúra, vzťahy medzi prvkami otvorená možnosť individuálnej interpretácie bez zónovania odmietajú sterilnosť, anonymnosť moderny skúmajú sociálne vzťahy a ľudské správanie, vychádzajú z antropológie. Základ spoločenskej štruktúry tvorí sieť vzťahov...ich budovy mali podporiť sociálne vzťahy zhlukovanie, zoskupenia pevné fyzické štruktúry+ flexibilné sociálne štruktúry....interakcia

Štrukturalizmus vznikol začiatkom 20. storočia ako smer vo vede založený na metodologickej orientácii, ktorej cieľom je výskum štruktúry objektov pri dôraze na prioritu celku voči častiam a skúmanie vzťahov medzi prvkami daného systému. Takto sa rozšíril v lingvistike, etnografii, folkloristike, estetike, dejinách umenia, teatrológii a v neposlednom rade aj v architektúre.

Východiskové princípy + rozvoj K jeho úplnému rozvoju v architektúre došlo však až po druhej svetovej vojne, kedy sa o to zaslúžila skupina architektov odmietajúcich strohosť a neosobnosť predchádzajúceho obdobia. Teda štrukturalizmus, jeho zrod a predovšetkým následné aplikovanie do tvorivej praxe architektov, sa stal akýmsi medzníkom neskorej moderny. Dovtedajšia moderna sa totiž uberala smerom, ktorý priekopníci nového smeru zásadne odmietajú. Nesúhlasia s hlavným určujúcim faktorom moderny – s technikou. Odmietajú jej sterilnosť, anonymitu a neosobné koncepty. Štrukturalizmus pokladá za hlavnú os konceptu tvorby a základ svojej činnosti sociálne vzťahy a ľudské správanie. Východiská pre tvorbu sa menia a teda aj výsledné diela nie sú už viac strohé a technikou podmienené ako v samotnej moderne. Vedúcou osobnosťou a mostom medzi teóriou Straussa a praxou sa stal Aldo van Eyck. Vychádzal hlavne z tézy, že základ spoločenskej štruktúry tvorí sieť vzťahov. Van Eyck pochopil, že fungovanie spoločenských štruktúr a existencia v rámci nich znamená obohatenie života a nachádzanie jeho zmyslu, pričom byť mimo nich znamená určitú formu exilu. Preto sa tvary a priestory štrukturalistických stavieb mali stať miestom podporujúcim sociálne vzťahy tak, aby vytvorili architektúru s citlivým prístupom pre jednotlivé funkcie. Jej estetické pôsobenie sa stalo druhoradým. Výslednom ďalších reakcií na minulosť, aj keď štrukturalizmus tvorí generácia architektov bez bezprostrednej skúsenosti s klasickou modernou, je uplatňovanie pojmov ako zoskupovanie, vzájomné pôsobenie a spoločenský útvar. Opakovanie určitého základného tvaru a zhluk sú bazálnymi pojmami pri stvárňovaní štrukturalizmu. Charakteristickými črtami štrukturalizmu sú pevné fyzické štruktúry, do ktorých sa pretransformovali flexibilné sociálne štruktúry. Tieto nové tendencie, posuny vo vnímaní funkcie diel, ich interakcie s ľuďmi a vplyvov na ich činnosť a vzťahy, sa neutvorili zo dňa na deň, ale naopak, vyžadovalo si to postupné bádanie a objavovanie. A keďže každá krajina si nesie so sebou svoju históriu, ktorej zrkadlom sú aj tvorivé prejavy, tak môžeme štrukturalizmus badať už v 40.-tych rokoch v románskych krajinách (Niemayer), zatiaľ čo v prípade severných krajín s racionalistickým a protestantským duchom tento vplyv zaznamenávame až na prelome 50.-tych a 60.-tych rokov (Saarinen).

5

ALDO VAN EYCK(1918-1999) Holanďan, člen Team 10 od 1954, zakladateľ štrukturalizmu vyštudoval v Holandsku a dlhé roky učil v Delfte. jeho otec bol významným filozofom a básnikom zaujímal sa o etnografické štúdie: Claude Levis Straussa(„myšlení prírodných národov“, „smutné trópy“) zaujímala ho etnografia, mytológie- nie čo sa rozpráva, ale vzťahy medzi príbehmi našiel súvislosti- rovnaký vzorec v rôznych kultúrach - V rôzne kultúry používajú rovnaký logický aparát( pretože spolu obchodujú-výmena). výsledok: prírodné národy používajú rovnakú logiku ale iný typ zápisov- táto téza je klúčová pre Van Eycka existuje jedna binárna logika, ktorá sa zapisuje do mýtov, urbanizmov, atd. Levi Strausse- stálosť logiky Van Eyck - moderna ignorovala stálosť konania človeka - zvyky, ktoré sú overené - nemenia sa – moderna absolutizovala zmenu (Corbusier - každá doba má svojho ducha - princípom je zmena) A.V.E. zlaďovanie IDENTITY a MODERNOSTI túžba po humánnej arch. premenlivosť na základe podstaty človeka nie na základe modernosti. jedna úroveň -1-podlažné budovy, otvorený urbanizmus - rastové štruktúry podnecujú novú architektúru pokus o návrat k tradičným prvkom mesta - pojem miesta oproti pojmu priestoru robil detské ihriská (v Amsterdame navrhol okolo 700)- akési skúšobné mikrourbanizmi - ako fungujú vzťahy medzi rodičmi a deťmi. „experiments of relationships of elements, all elements were equal“ univerzálnosť/variabilita: preliezka – polguľa: vyhliadka/miesto pre debaty/po zakrytí ako chatka. používal tvary - kruh, štvorec....určitý paladianizmus

1.stavba štrukturalizmu sirotinec (prvá stavba renesancie bol tiež sirotinec- Bruneleschi- Ospedale delli Inocenti): zadanie od magistrátu decentralizovaná štruktúra, ťažko povedať či ja zatvorená či otvorená, či ide o architektúru či urabnizmus.-základ tvorí jednotka vytvárajúca premenlivé vzťahy( jedna bunka k druhej) každá bunka má vlastný vonkaší priestor.

-Rim-kat kostol

6

-kostol-asi nerealizovaný

-Bytový dom (Amsterdam)- pre neúplné rodiny -Múzeum sôch

Herman Herzberger poisťovňa Central Beheer štvorcové sekcie- ako mesto v meste. Platformy visia v priestore, prieniky totožných prvkov sú otvorené- „polyvalentný priestor“- má množstvo rôznych významov Žb. skelet + betónové bloky nemá presne určenú funkciu- modelové prvky- zámerná nedokončenosť -dotvorenie užívateľom otvorená štruktúra v interiéri zdanliví návrat k platformám. Pritom to je otvorenie úplne nových priestorových možností, štrukturálne členenie, labyrintický priestor.

Možnosť voľby, ktorú poskytujú stavby koncipované v duchu štrukturalizmu, bola východiskom pre Holanďana Hermana Hertzbergera. Možnosť voľby v jeho tvorbe znamená štrukturálne členenie a labyrintický priestor. Všetko toto spĺňa jeho dielo poisťovňa v Apeldoorne zložená zo štrukturalistických štvorcových sekcií pripomínajúca mesto v meste. Princíp štrukturalizmu v urbanizme povojnového obdobia, spojenom s výrazným rastom obyvateľov, vo veľkej miere využíva mnohonásobné opakovanie štruktúr v jasných geometrických variáciách. Organizáciou sídelnej siete urbanizmu sa zaoberal grécky architekt Constantinos Doxiadis, ktorý bol iniciátorom vedecko-inžinierskej disciplíny ekistiky, fenomén doby. Ďalšou zaujímavou stavbou je Psychiatrická klinika v Middelharnis, Holandsko, od Jackoba Bakema z rokov 1973-1974.

MOSHE SAFDIE (1938) postavil pri príležitosti svetovej výstavy Expo 67 v Montreale charakteristickú štrukturalistickú stavbu nazvanú Habitat (1967). Je to zhluk hranolových kontajnerov - bytov, z ktorých každý má terasu a pyramidálne sú navrstvené na

7

sebe. Obsahuje 158 bytov, uvažovalo sa o rozšírení až na 1200. Habitat sa stal populárny, viackrát sa napodobnil a stal sa charakteristickým neskoromoderným štrukturalisticko-brutalistickým vzorom.

Popri nových sídliskách a mestách sa pozornosť upriamovala aj na celkovú organizáciu sídelnej siete a osobitne na najväčšie mestá, ktoré pri povojnovom raste počtu obyvateľov začali vytvárať súvisle urbanizované územia. Najznámejším architektom, ktorý sa týmto problémom venoval, bol Grék CONSTANTINOS A. DOXIADIS (1913 - 1975) a ním konštituovaná vedecko-inžinierska disciplína s názvom ekistika sa stala charakteristickým javom a fenoménom svojej doby.

Habitat- Montreal – Moshe Safdie

Herman HertzBerger – Centraal Beheer offices

Herman HertzBerger BRUTALIZMUS A JEHO HLAVNÍ PREDSTAVITELIA 1.formálna členitosť plánu 2.poctivé materiály 3.jasná štruktúra 4.jasné určenie funkcie -je nesúrodý, smeruje ku kompaktným hmotám, málokedy pavilónové štruktúry,

8

-patria sem aj Kahn a neskorý Corbusier (Marseile) - zapôsobil ako model nového kolektívneho bývania na východe a model nového humanizmu na západe. 1954 do roku 1970. Název vychází z francouzského betón brut, („drsný beton“). K hlavním brutalistickým tvůrcům patří Le Corbusier, v jehož díle se náznaky brutalismu objevovaly od třicátých let. Architekt tím reagoval na přílišnou jednotvárnost funkcionalistických staveb. -výrazne používa pohľadový betón ako výrazový prostriedok a snaží sa o zdôraznenie hmotnosti objektu. Taktiež uplatňuje uzavretý pôdorys a obrys stavby v zmysle uzavretej kompaktnej kompozície hmôt často v podobe kvádra. -jasne vyjadruje a priznáva použitý materiál a konštrukciu. Stavby pôsobia veľmi hmotne až ťažko. Ich priečelia tvoria veľké betónové plochy, ktoré kontrastujú so zasklenou konštrukciou alebo častejšie s malými oknami. Ich povrch je v niektorých prípadoch opracovaný zvislým drážkovaním typickým pre tvorbu Paula Rudolpha. ANGLICKO -nový humanizmus (Sartr: existencionalizmus je humanizmus). Angličania sa chytia knihy: Rudolf Witkover: Architektúra v časoch humanizmu- stane sa to bibliou modernej anglickej lit. Opäť sa vracia k palladiovským vilám -významné fotografické výstavy: Fotografie z povojnových anglických miest (rozostrené, zrnité- toto sa Smithsonovcom páčilo- úzky vzťah medzi fotografiou a architektúrou.) -1956 výstava: THIS IS TOMOROW – Henderson, Padozza, Smithsonovci, Banham (kurátor) -1952 výstava: PARALLEL OF LIFE AND ART: ukazovanie bezútešnosti, skazy. Ukazovanie vecí aké sú Peter a Alison Smithsonovci sú vnímaný ako modernisti (Manželia sa stali vedúcimi osobnosťami tohto hnutia na začiatku päťdesiatych rokov. Zamerali sa na lapidárne tvary, priamočiarosť pôsobenia a hrubé, brutálne materiály, ako sú holý betón a oceľ.) Peter Smithson (18. september 1923, Stockton-on-Tees Anglicko – 2003) a Alison Smithson (1928 Sheffield, južne od Yorkshire – 1993) boli anglickí architekti a autori viacerých spisov o architektúre a stavieb, ktoré ovplyvnili britskú architektúru 20. storočia. Obaja študovali na univerzite v Durhame v rokoch (1939-1942) , kde sa aj spoznali a po ukončení školy sa v roku 1949 zosobášili. V roku 1950 si spoločne založili vlastný architektonický ateliér. Vytvorili si vlastný revolučný štýl, ktorý bol založený na technologickom minimalizme. V ich tvorbe zohráva hlavnú rolu myšlienka miesta, čo sa týka hmotovej formy a materiálu. Diela pochádzajúce z ich tvorby, sú často radené do oblasti brutalistického štýlu. Ich tvorbu tvorí široká škála projektov od urbanistických konceptov, cez architektúru rodinných domov až po dizajn nábytku. Boli vynikajúcimi tvorcami ako malých stavieb, tak aj celých mestských centier. Ich mená sa často spájajú s Londýnskym Pop–Artom. Stali sa spoluzakladateľmi skupiny architektov s názvom Team 10, ktorá sa odčlenila od Congrès International d'Architecture Moderne (CIAM) a zaujali popredné miesta v povojnovej Britskej architektúre. Spoločný ateliér si získal svoje meno potom , ako vyhral na návrh Hunstanton School (1954) v Norfolku. Z návrhu cítiť skorými stavbami Chicagskej školy od Mies Van Der Rohe. Hanstetonská škola sa stala prvým dielom nového hnutia z názvom Nový Brutalizmus(Brutalizmus) v Anglicku. Keďže budova nefungovala veľmi dobre, neskôr utrpela množstvo zmien a prestavieb. Medzi ich prvé projekty tiež patrí "streets in the sky" (ulice v oblakoch) ,kde doprava a pešie ťahy boli prísne odseparované. Nasledoval návrh Národohospodárskej budovy v Londýne (1959-1965). Ďalej navrhli Smihtsonovci ubytovaciu časť pre študentov Inštitútu Sv. Hildy v Oxforde (1970). Vďaka skutočnosti že sa angažovali v hnutí Independent Group (časť predstaviteľov Britského Pop-Artu), mali možnosť prezentovať svoje práce ,ktoré tvorili avantgardný umelci, kurátori ,kritici a iný architekti. Realizované projekty Smithdon High School, Hunstanton, Norfolk (1949-1954; spadá do 2. stupňa pamiatkovej ochrany budov) The House of Future exhibition (v roku 1956) Národohospodára budova, Piccadilly, Londýn (1959-1965) Záhradna budova, Inštitútu St. Hildy, v Oxforde (1968) súkromná prístavba pre Lorda Kenneta, Bayswater, Londýn, 1968 Komplex budov v záhrade Robina Hooda, Poplar, Východný Londýn (1969-1972) budovy na univerzite v Bath, vrátane školy architektúry (1988) Robin Hood´s Garden´s boli na výstavbu príliš nákladné, čo bolo spôsobené zvoleným systémom výstavby. S výnimkou ich stavby v Bath už nenavrhli žiadnu stavbu v Británii a sústredili sa len na zahraničné objednávky. Peter Smithson taktiež písal a učil ako externista na fakulte v Bath. Od roku 1978 – 1990 učil na Škole Architektonického Spolku (Architectural Association School of Architecture).

9

komplex Economist Buildings v Londýne z rokov 1962 - 1964 so skeletovou kostrou a zrezanými rohmi. Robin Hood Gardens, East London základná škola v Hunstantone v Norfolku vo Veľkej Británii (1949 - 1954). Stavba má viditeľnú oceľovú konštrukciu, trochu na spôsob Miesa, vyplnenú zasklením alebo tehlovými výplňami a zreteľným štvorcu blízky raster konštrukčného skeletu. GOLDEN LANE (52) kritika: Ville Radiuse - Princípu zónovania podľa 4 funkcií

-proti funkčnému zónovaniu stavajú kategórie domu, ulice, štvrte, mesta . V golden lane sú to bytové jednotky(dom), pavlače(ulica), štvrť a mesto sú bez fyzického vymedzenia. -odmietali funkčné mesto, nevymanili sa však z racionalizmu ktorý hlásal CIAM( ulica odtrhnutá od zeme, lineárnosť pavlačí(cesta nie miesto), vysoká hustota)

-Ryan Banham-teoretik -Stirling-zvláštne typy tvarov HOLANDSKO -Bakema- Rotterdam, Utrecht -Práca Bakemu a Stirlinga bola bodkou za modernizmom (také veci ako robili oni, by modernisti nespravili). Nevytvárajú variabilitu ale nezvyklú formu. BRUTALISTICKÝ URBANIZMUS: -Habitat, Montreal Expo, 1967 World's Fair, Montreal, Quebec (Moshe Safdie, 1967)

-bunková sústava(Typizovaná unifikujúca bunka), prefabrikáty, otvorená sústava- náznak variabilnosti. Bez fasádová architektúra.

Paul Rudolph USA patril k výrazným predstaviteľom neskorej moderny a to tej jej vetvy, ktorá kombinovala expresívne pôsobenie betónu rôzne povrchovo štruktúrovaného so silne plastickým, ale zreteľne pravouhlým (nie organickým) prekomponovaním objemov. Skladal hmotu budov zo zreteľne vyčleňovaných hranolov, ktoré boli v jednom smere plné a v druhom maximálne presklené. Bol priekopníkom štruktúrovaného pohľadového betónu, ktorý bol neskôr široko imitovaný. Architektúra Paula Rudolpha je vo svojej podstate brutalistická, aj keď on sám príslušnosť k tomuto smeru popiera. Najlepším príkladom brutalistickej architektúry v USA je Budova fakulty architektúry a umenia Yaleskej univerzity v New Havenu. K jeho prvým väčším stavbám patrí budova Art and Architecture Building Yaleskej univerzity v New Havenu z roku 1959 - 1963, na ktorej dokonca sám niekoľko rokov učil. Keď bola prvý krát otvorená, stretla sa s pozitívnym hodnotením kritikov a akademikov a dostala viacero prestížnych cien, vrátane Award of honor od amerického inštitútu architektúry. Budova, zložená z hranolových hmôt obkolesuje štyrmi krídlami vnútorné nádvorie. Stavba je brutalitná svojou striktne pravouhlou formou a energickým výrazom prienikov hmôt. Autor balancuje na ostrej hrane vo vzťahu architektúry k mestskej štruktúry. Jej včlenenie do mestskej zástavby, na ktorej si architekti brutalizmu dávali záležať,

10

je však hodnotené priaznivo. Rudolph neskôr riešil podobné mestské akcenty oveľa menej citlivo. Jeho blok parkovacích budov v New Havenu, vzdialený len niekoľko ulíc od budovy inštítu, pôsobí ako neúmerne veľký brutálny betónový kontajner. Materiálovo – konštrukčné riešenie Za konštrukčne masívnou a zároveň výrazne rozčlenenou uličnou stenou sa skrýva oveľa viac poschodí, ako by človek na prvý pohľad tušil. Oproti nahor smerujúcej hmote veží bez okien je vsunuté široké priečelie šiesteho poschodia. Komplex budov obsahuje viac ako tridsať úrovní v siedmych podlažiach. Budova je postavená z pohľadového vzorovaného železobetónu. Dominantná hmota sa prenáša na užívateľa a pôsobí nezničiteľne. V skutočnosti je však veľmi zraniteľná. Vandalizmus priviedol budovu do jej dezolátneho stavu.

Yalle University, New Haven, 1959 – 1963

James Stirling

počiatkoch svojej tvorby bol ovplyvnený tvorbou Le Corbusiera a Smithsonovými teóriami. A tak Stirling and Gowan spolu tvoria viacero vplyvných stavieb, ktoré naštartovali trend smerom k tehle a holému betónu. Stirlingove ranné kreácie, špeciálne vytvorené pre Cambridge a Oxford, často zvýrazňovali koncept mimo estetična a prospechových potrieb. Jedna z ich najznámejších realizácií je fakulta inžinierstva na univerzite v Leicestri z rokov 1959-1963. V roku 1963 sa Stirling a Gowan oddelili. V roku 1969 sa stal čestným členom Academie der Künste v Berlíne. James Stirling patrí medzi architektov, ktorí najviac ovplyvnili architektúru druhej polovice dvadsiateho storočia. Od počiatku 50. rokov sa mu podarilo prevrátiť základné princípy modernej architektúry. Celá jeho tvorba bola ovplyvnená jeho priateľom a profesorom Colinom Rowom - dôležitým teoretikom architektúry a urbanizmu. Úspech jeho tvorby spočíva v schopnosti zakomponovať encyklopedické referencie do silnej architektúry, jeho rozhodnosti a cieli zrekonštruovať urbánnu formu. Vždy bol posudzovaný ako architekt schopný kontinuálne meniť svoje základné architektonické princípy a pri práci používa experimentálny dizajnový prístup. Jedna z jeho najznámejších realizácií je Fakulta inžinierstva na Univerzite v Leicestri z rokov 1959-63, hlavne pre svoj technologický a geometrický charakter, markantný vďaka použitiu trojdimenzionálnych obrazcov založených na izometrickej projekcii, ktorá je veľmi dobre viditeľná tak ako zhora tak aj zdola. V roku 1976 vyhral konkurz na projekt v Stuttgarte- Neue Staatsgalerie, kde môžeme vidieť veľmi silný vplyv postmodernizmu. V Berlíne bol zrealizovaný projekt vedeckého centra ako komplex pozostávajúci zo štyroch budov a reštaurovanej historickej budovy. Na projekte so Stirlingom spolupracoval aj Michael Wilford. Posledná stavba, ktorá bola dokončená kým bol ešte živý, bola knižnica v záhradách Biennale de Venise. Bola nakreslená Stirlingom a Thomasom Muirheadom, ktorý ho tlačil do modernistickejšieho štýlu. Po jeho smrti všetkú zodpovdnosť prebral Wilford a pokúsil sa dokončiť nedokončené Stirlingové projekty v rôznych štádiách rozpracovanosti. Viaceré budovy boli takto dokončené a boli prisudzované Stirlingovi, ako napríklad štátna Univerzita hudby a umení v Stuttgarte v roku 1993- 1994, alebo No 1 Poultry v Londýne, boli dokončené vďaka Wilfordovi a jeho pomocníkom.

11

Faculty of History (Library centre), Cambridge - James Stirling, Architect, 1964-68 Obytné domy,byty Londýn LOUIS KAHN (1901 - 1974).

Jeho prvou realizáciou, kde tento princíp povýšil na taký, ktorý výrazne vplýva na tvar budovy boli mestské kúpele v Trentone, New Jersey, USA (1955 - 1956).Prestrešenie pavilónov tu akoby bolo nezávislé na podopierajúcich hmotách. Najzreteľnejšie tento princíp za použitia hranolových hmôt rozvinul v lekárskych laboratóriách univerzity vo Philadelphii (1957 - 1961). Budovu štrukturalizoval tým že vysunul mimo základný obvod komunikačné veže, čím dostal ucelené a nerušené základné funkčné priestory laboratórií. Kahn sa nevyhýbal ani šikmým alebo oblým tvarom a klenbám, ktoré používal v lapidárnych formách a veľkých rozmeroch, čo dodávalo jeho dielam atmosféru monumentálnej vážnosti a ťažkopádnej sily. Napríklad staval takto súbor vládnych budov v Dháke (Bangladéš, 1962). Dán JÖRN UTZON (1918) sa stal slávny svojou kontroverznou, ale určite najslávnejšou architektúrou tohto storočia na južnej pologuli: budovou opery v Sydney (1957 súťaž, 1973 ukončenie). Na bývalom móle postavil na vyzdvihnutej plošine sériu škrupinovitých krídiel, ktoré majú silne symbolickú funkciu. S. Giedion teoretik moderny zaradil Utzona do tretej generácie moderných architektov (prvú tvorili priekopníci moderny Gropius, Wright i., do druhej patril napr. Aalto, u ktorého Utzon pôsobil). Vnútorný objem škrupín nie je plne využitý na vnútorné sálové priestory - architektúra sa tu už zbavuje otrockej funkcionalistickej závislosti a presahuje do podoby symbolu. EERO SAARINEN (1910 - 1961), syn Fína Eliela Saarinena pôsobiaci v USA, išiel podobnou cestou ako Utzon: rozširoval register modernej architektúry o organické tvary, ktoré vychádzali buď zo zreteľných geometrických telies, alebo siahal k voľnejšiemu organickému tvarovaniu. zimný (hokejový) štadión univerzity Yale, New Haven (1956 - 1958) budova letiska TWA (dnes Kennedyho letisko), New York, 1956 - 1962.

v Japonsku Kenzó Tange, Maekava atď

12

1964 Tokyo Olympic Stadium - Kenzo Tange Maekava - Tokyo Marine and Fire Insurance Building SLOVENSKO

Památník SNP, Dušan Kuzma Sídlisko Chrenová, MICHAL M. SCHEER, niekdajší výborný žilinský funkcionalistický architekt (pozri s. 50 - 51) navrhol v Nitre sídlisko Chrenová (1962) s domami, ktoré majú pôdorysný tvar otvoreného Y. Aj toto sídlisko sa stalo symbolom toho najlepšieho, čo dokázal moderný urbanizmus u nás vytvoriť.