4

OBSAH

1. ABSTRAKT ............................................................................................................................................. 6

2. KĽÚČOVÉ SLOVÁ ................................................................................................................................ 6

3. ÚVOD ....................................................................................................................................................... 7

4. UVEDENIE DO PROBLEMATIKY .................................................................................................... 8

4.1. DEFINÍCIA ASTROLÓGIE..................................................................................................................... 8

4.2. DEFINÍCIA POJMU VEŠTENIE .............................................................................................................. 9

5. MEZOPOTÁMIA ................................................................................................................................. 10

5.1. HISTÓRIA ........................................................................................................................................ 10

5.2. UMENIE VEŠTCOV V MEZOPOTÁMII................................................................................................. 13

5.2.1. Klasifikácia vešteckých metód v Mezopotámii ....................................................................... 16

5.2.2. Divinačné techniky a veštecké zbierky v Mezopotámii .......................................................... 18

5.3. VEŠTENIE U STAROVEKÝCH SÝRČANOV .......................................................................................... 29

5.3.1. Stručná história ..................................................................................................................... 29

5.3.2. Mantikovia a kňazi................................................................................................................. 30

5.3.3. Oniromancia .......................................................................................................................... 30

5.3.4. Induktívna divinácia .............................................................................................................. 33

5.3.5. Deduktívna divinícia .............................................................................................................. 36

5.3.6. Nekromancia .......................................................................................................................... 37

6. ASTROLÓGIA NA ÚZEMÍ MEZOPOTÁMIE ................................................................................ 38

6.1. ASTRÁLNE BOŢSTVÁ V MEZOPOTÁMII ............................................................................................ 42

6.2. STÁLICE .......................................................................................................................................... 44

7. EGYPT ................................................................................................................................................... 46

7.1. STRUČNÉ DEJINY ............................................................................................................................. 46

7.2. ROZVOJ ASTRONÓMIE A ASTROLÓGIE .............................................................................................. 46

7.2.1. Astrálne boţstvá ..................................................................................................................... 47

8. ETRUSKOVIA ...................................................................................................................................... 55

8.1. DISCIPLINA ETRUSCA ...................................................................................................................... 55

8.2. HARUSPIKOVIA ............................................................................................................................... 56

8.3. AUGUROVIA .................................................................................................................................... 57

8.3.1. Veštenie z bleskov .................................................................................................................. 60

9. ANTICKÉ GRÉCKO ........................................................................................................................... 62

9.1. NEKROMANCIA V PÍSOMNÝCH PRAMEŇOCH .................................................................................... 62

9.2. NAJZNÁMEJŠIE GRÉCKE VEŠTIARNE ................................................................................................ 63

9.2.1. Apolónova veštiareň v Delfách .............................................................................................. 63

9.2.2. Diova veštiareň v Dodóne ..................................................................................................... 66

9.2.3. Asklépiova veštiareň v Epidaure ........................................................................................... 67

9.3. GRÉCKA ASTROLÓGIA ..................................................................................................................... 68

10. ANTICKÝ RÍM ................................................................................................................................ 72

10.1. STRUČNÁ HISTÓRIA ......................................................................................................................... 72

10.2. DIVINÁCIA ...................................................................................................................................... 74

10.2.1. Objekt veštenia ...................................................................................................................... 75

5

10.2.2. Prodigia, auspicia, omen ....................................................................................................... 77

10.2.3. Augurovia .............................................................................................................................. 80

10.2.4. Cicerov prínos ....................................................................................................................... 84

10.2.5. Haruspikovia - haruspices ..................................................................................................... 86

10.3. ASTROLÓGIA ................................................................................................................................... 87

10.3.1. Obdobie rímskeho cisárstva – prohibícia veštenia ................................................................ 88

10.3.2. Zavedenie kalendáru .............................................................................................................. 91

11. ZÁVER .............................................................................................................................................. 93

12. OBRAZOVÁ PRÍLOHA .................................................................................................................. 95

12.1. ZOZNAM VYOBRAZENI .................................................................................................................. 111

13. O AUTORKE .................................................................................................................................. 113

14. SLOVNÍK DÔLEŢITÝCH POJMOV .......................................................................................... 114

15. REGISTER ...................................................................................................................................... 135

16. ZOZNAM LITERATÚRY ............................................................................................................. 137

6

1. Abstrakt

Diplomová práca Astrológia a ďalšie veštecké metódy u starovekých civilizácií.

Predný východ a antický Rím. Antropologická analýza. podáva obraz o vešteckých

metódach, praktizovaných u vybraných predovýchodných civilizácí, v komparácii s

antickým Rímom, neopomenúc vplyv Etruskov a gréckej civilizácie. Predný východ je

termín chápaný a vymedzovaný rôzne, najčastejšie však zahŕňa arabské oblasti severnej

Afriky, štáty východného Stredomoria aţ k hraniciam Pakistanu a Indie.

Z vešteckých praktík sa dôraznejšie zameriava na vznik a vývin astrológie, ktorá bola

v starovekom svete v úzkom spojení s astronómiou. Opisuje jej zrod v Mezopotámii, kde

boli prvými astrológmi Chaldejci. Reflektuje vplyv ptolemaiovskej astrológie a pohľad

uzatvára situácia astrologického umenia v antickom Ríme.

Ďalej sleduje divinačné metódy ako extispicium, nekromancia, oniromancia auspicia

a i.. Extispicium (veštenie z vnútorností zvierat) prebrali od starovekých Babylončanov

Etruskovia, tí ho priniesli na územie ríše Rímskej, kde bola známa pod názvom

haruspicina.

2. Kľúčové slová

Astrológia – veštenie – mystika – mágia – starovek – Predný východ – Mezopotámia –

antický Rím – Etruskovia

7

3. Úvod

Ľudia uţ v minulosti túţili poznať odpovede na otázky, ktoré ich trápili a snaţili sa

ich nájsť prostredníctvom rôznych veštieb. Veštenie sa objavuje vo všetkých archaických

kultúrach, malo značný význam v ţivote jednotlivca i celej spoločnosti. V Mezopotámii sú

veštecké zbierky tzv. omina1, dochované uţ z neskorého starobabylónskeho obdobia.

Veštenie sa u Grékov nazývalo manteiá aj mantiké, podľa slova mania (šialenstvo),

schopnosť veštiť potom mantiké techné. Rimania ho nazvali podľa bohov divinatio (boţie

vnuknutie). Všetky neobvyklé javy, vrátane veštenia boli pripisované pôsobeniu rôznych

bohov a iných nadprirodzených bytostí.

Astrológia, bola hlavným svetonázorom, na základe ktorého vznikali a rozvíjali sa

najväčšie civilizácie staroveku. V antike patrili astronómia a astrológia k sebe a spoločne

podávali úplnú kozmológiu.

V tejto práci som postupovala formou literárnej rešerše, na základe dostupných

literárno-historických a archeologických prameňov. V práci sa snaţím podať obraz o

vývine astrológie a ďalších orakulárnych metód v období staroveku - od jeho počiatku aţ

po jeho koniec, ktorý sa podľa niektorých historikov datuje zánikom Západorímskej ríše

(476 n. l.). Do komparácie teda staviam staroveké civilizácie Predného východu, najmä

oblasť Mezopotámie a Egypta, kde vznikli prvé štáty (3000 p. n. l.) a civilizáciu antického

Ríma, ako poslednej historickej etapy starovekého sveta. V takejto koncepcii problematiky

sa nedajú vynechať ani Etruskovia, ktorí významne ovplyvnili antickú kultúru, najmä

rímsku civilizáciu a zanechali u nej odkaz vešteckého umenia haruspikov a augurov.

Takisto okrajovo spomínam prínos vplyvu gréckej civilizácie.

Cieľom tejto práce nemá byť hĺbková analýza všetkých etník, ţijúcich na

vymedzenom území v období staroveku. Rozsah diplomovej práce by na to ani

nepostačoval. Zámerom je skôr opis najvýznamnejších starovekých civilizácií a sledovanie

vývinu a prejavov v ich ponímaní nadprirodzena.

1 Omen = lat. znamenie (pl. – omina)

8

4. Uvedenie do problematiky

4.1. Definícia astrológie

Pojem „astrológia“ (αστρολογία – „veda o hviezdach“ alebo „štúdium hviezd“)

pochádza z gréčtiny a je odvodený z dvoch slov, ἄ στρον (asteer) „hviezda“ alebo

„súhvezdie“, a slova –λογία (ktoré môţe označovať veľmi rozdielne veci – myslenie,

intelekt, príbeh, slovo atd., je snáď moţné pouţiť slovo „štúdium“ .

Hlavnými astronomickými prvkami astrológie sú astrologické planéty, znamenia

zverokruhu (zodiaku) a astrologické domy [viď. príloha, obr. 1a]. Počas histórie tieto

prvky vznikali a postupne sa rozvíjali. Informácie o vývoji všetkých hlavných

astrologických prvkoch s výnimkou systému domov, ten vznikol aţ nekôr, sa dá nájsť uţ

mezopotámskych textoch. Preto najstaršia história astrológie súvisí predovšetkým s

Mezopotámiou (Svršek 2005, s. 2 - 3).

Ako sa môţeme dočítať v Antropologickom slovníku (Malina, J. et. al 2009, s. 354)

pojem astrológia je definovaný nasledovne. Astrológia (z latinčiny a gréčtiny: astrum,

„hviezda“ a logos, „náuka, učenie“), vychádzala podobne ako astronómia z pozorovania

nebeských telies, ich dráh a zmien v postavení k Mesiaca a ku Slnku. Jej praveké počiatky

boli sofistikovane rozvinuté a prehĺbené najmä v období staroveku. Napríklad v oblasti

predovýchodných civilizácií boli nebeské telesá stotoţňované s astrálnymi boţstvami,

ktoré v polyteistickom náboţenstve patrili medzi najmocnejšie postavy panteónu. Tak

vznikla všeobecne rozšírená viera v dobré a zlé „nebeské znamenia“, ktoré boli

zostavované do zbierok a zapisované na hlinené tabuľky [viď. príloha, obr. 1b]. Z 1.

polovice 1. tisícročia p. n. l. pochádzajú jednoduché astrologické omina, predpovedajúce z

nepriaznivých konjunkcií a zo zatmenia skazu zeme a kráľovstva, neplodnosť, neúrodu,

vojny apod. Astrologické veštby boli neskôr rozširované, takţe napríklad kanonizovaná

zbierka „Keď Anu a Enlil“ z Aššurbanipalovej kniţnice v Ninive (7. storočie p. n. l.)

obsahovala na 70 tabuľkách 7000 rôznych predpovedí, ktoré si všímali záhadných premien

Mesiaca (vrátene podrobného priebehu fáz a zatmení), Slnko (erupcie, zatmenie, farbu,

ţiaru), planéty a stálice (Viď. kap. 6). V 6. – 5. storočí p. n. l. vznikli v Babylone

(Babylónii) „chaldejské astrologické školy“, pouţívajúce namiesto zoznamov veštieb aj

rozsiahle „snáre“, v ktorých mal výklad nebeských znamení vrátane ojedinelých

9

konjunkcií planét zásadný význam pre osud človeka (počatie, čas narodenia), rozhodovanie

kráľov a dokonca aj pre hospodárske činnosti (sejba, zber úrodu, strih oviec a pod.).

Astrológovia začali spracovávať skutočné horoskopy, ktoré tvorili základné náboţenské

texty o boţom predestinovaní.

4.2. Definícia pojmu veštenie

Veštenie je mystický, ezoterický či náboţenský úkon, prostredníctvom ktorého sa

ľudia v rôznych historických a lokálnych kultúrach pokúšali zistiť budúcnosť a overiť

potenciálne výsledky zamýšľaných činov. V súčasnosti je veštenie interpretované na

podklade synchronycity dejov v súvislosti s intuitívnymi a nevedomými psychickými

procesmi. K rozšíreným formám veštenia patrilo predvídanie budúcnosti podľa pohybov

nebeských telies (astrológia), podľa lopatkových kostí ţivočíchov (skapulomantia), podľa

tvaru a vzhľadu vnútorností zvierat (haruspex), podľa letu a správania vtákov, podľa tvaru

pupku (omfalomantia), podľa starých básní a spevov (rapsódiomantia), podľa pohybov

hadov (ofiomantia), na základe predpokladaného kontaktu s dušou zomrelého

(nekromantia), podľa roztaveného vosku či olova, z usadeniny, vykladaním kariet a i.

Základom veštenia je viera v moţnosť získať informácie o udalostiach, ktoré sa stanú

v inom (budúcom pozn. autora) čase alebo odhaliť príčiny ľudských nešťastí a pohrôm.

Motívom k uskutočneniu veštby bola jednak snaha čeliť negatívnym udalostiam, tak aj

túţba zvýšiť mieru úspechu pri prijímaní nových rozhodnutí a realizácii budúcich skutkov

(činov). Veštby boli často uskutočňované na základe pozorovaní prírodných javov

a úkazov, ktoré boli interpretované ako prejav boţskej vôle alebo iných transcendentných

bytostí a síl. Predpovedať budúcnosť mohla len osoba k tomu povolaná – šaman, veštec,

médium, človek v extáze alebo iní jednotlivci schopní nadviazať kontakt s boţskými

bytosťami prostredníctvom magických úkonov a rituálov (Malina et al. 2009, s. 4456).

10

5. MEZOPOTÁMIA

Na území starovekej Mezopotámie ţili medzi sebou rôzne etniká, ktoré sa podieľali

na rozvoji jej kultúry. Jeden národ nadväzoval na kultúrne zvyky predchádzajúceho

národa, ktoré buď celkom prevzal, alebo ich zlúčil so svojimi vlastnými tradíciami. Preto

v tejto kapitole pojednávam o jednotlivých národoch v súvislom celku.

Vo svojej najväčšej sláve Mezopotámia [viď. príloha, obr. 2] zasahovala na územie

dnešného Iraku, Turecka, Iránu a Sýrie (Štefková 2008).

Dejiny Mezopotámie začínajú v 34. stol. p. n. l. a končia v roku 539 p. n. l., keď bola

Babylónia dobytá Perţanmi (Glassner 2004). Kultúra Mezopotámskej ríše preţívala ešte

v dobe, keď toto územie dobyl Alexander Macedónsky. Kaţdodenné rituály boli i naďalej

dodrţované a uctievané boli stále rovnaké boţstvá. Postupom času sa jej vplyv oslaboval a

nakonec ju nahradila grécka kultúra (Marxová 2002).

5.1. História

Sumerské obdobie

Prví známi obyvatelia Mezopotámie, Sumeri nepatrili k semitskému ani

k indoeuropskému etniku. Ich prvé sídla pochádzali uţ zo 6. tis. p. n. l. (Marxová 2002).

Názov Sumer se objavil aţ neskôr u semitských vládcov Mezopotámie. Sami Sumerovia sa

nazývali sag - gig, tj. čiernohlavci, a svoju vlasť označovali Kiengi (Hruška 1995).

Sumeri pravdepodobne prišli z územia Iránu, no miesto ich pôvodu ostáva však

neznáme [viď. príloha, obr. 3]. Sumerská kultúra sa do značnej miery podobala kultúre

Elamu (Klíma 1976). Jedným z najdôleţitejších objavov sumerskej civilizácie bolo

vytvorenie písma. Najstaršia nájdená tabuľka spadá do polovice 4. tis. p. n. l. a bola

objavená v Kiši (Burian, Oliva 1984).

Popri Sumeroch a pôvodnom obyvateľstve ţili v Mezopotámii aj Semiti, ktorí mali

uţ od počiatku prevahu na severe. Táto prevaha bola neustále zvyšovaná ďalšími

kočovnými kmeňmi zo západných stepí a púští (Klíma 1976).

11

Akkadská ríša (2350 – 2150 p. n. l.) 2

Zakladateľom Akkadskej ríše, ktorá vznikla v 24. stor. p. n. l., je Sargon Akkadský,

vládol 56 rokov (Burian, Oliva 1984). Na prelome 22. a 21. stor. p. n. l. stratili Akkadi

kontrolu nad sumerským juhom (Glassner 2004). Podrobnosti o konci Akkadskej ríše nie

sú známe (Burian, Oliva 1984).

Gutejský vpád (2150 – 2060 p. n. l.)

Po zániku Akkadskej ríše sa vlády nad Mezopotámiou zmocnili Gutejci, ktorí sa

povaţovali za nástupcov akkadských kráľov. Juţná Mezopotámia (Sumer) si udrţala

nezávislosť. Vláda Gutejcov trvala len krátko, ich civilizácia podľahla akkadskému

kultúrnemu vplyvu (Burian, Oliva 1984).

Gutejská nadvláda bola zvrhnutá Urukom, ktorý podľahol Uru. Ur v 22. stor.

vytvoril 3. urskú dynastiu. Poslední králi tejto dynastie boli nútení bojovať s Elamom,

ktorý bol uţ dlhú dobu protivníkom Mezopotámie. Vláda Elamitov opäť netrvala dlho, a

po niekoľkých rokoch sú z krajiny vyhnaní (Burian, Oliva 1984).

Doba starobabylónska a staroasýrska (1850 – 1530 p. n. l.)

Babylončania a Asýrania sa na území Mezopotámie objavili uţ okolo roku 2000

p. n. l. a usadili sa medzi Eufratom a Tigrisom. Mezopotámia bola rozdelená na severnú a

juţnú ríšu. Postupne sa obidva národy zmiešavali so sumerským obyvateľstvem a prevzali

kultúru svojich predchodcov, spôsob ţivota i náboţenské predstavy (Marxová 2002).

Severná ríša bola nazývaná Asýria, hlavným mestom bol Aššur, juţnú označovali za

Babylóniu s hlavným mestom Babylon. Hranice medzi obidvomi krajinami sa nachádzali

severne od dnešného Bagdádu. Babylónia bola ďalej rozdelená na severné územie

nazývané Akkad a juţný Sumer. (Black, Green 1999).

V 19. st. p. n. l. ovládla Babylón dynastia Amorejcov. Najznámejším panovníkom

z tejto dynastie bol Chammurapi (Burian, Oliva 1984). Amorejci boli príslušníci

2 Datovanie prevzané z : Klíma, Josef (1963): Společnost a kultura starověké Mezopotámie. Praha:

nakl. Československé akademie věd

12

západosemitských nomádských kmeňov, na území Mezopotámie sa objavovali uţ v pol. 3.

tis. p. n. l. (Součková 1979).

Doba stredobabylónska – kassitská (1530 – 1160 p. n. l.)

Po Chammurapiho smrti prišli Kassiti z územia dnešného Iránu (Glassner 2004).

Pôvodná domovina Kassitov je neznáma, ale pravdepodobne sa nachádzali v pohorí

Zagros. (Štefková 2008). Na území Mezopotámie sa vyskytovali uţ od 18. st. p. n .l. a

nechávali sa od miestnych panovníkov najímať ako mzdoví vojaci alebo nádenníci

(Glassner 2004). V 18. st. p. n. l. dokonca napadli Babylóniu, ale ich útok bol odvrátený.

(Štefková 2008).

Kassiti sa usadili severne od Babylónie a uţ v 17. st. p. n. l. prenikli ďalej na juh.

V 16. st. p. n. l., ktoré je známe ako Vek Temna, bol Babylon vydrancovaný Chetitmi.

Kassiti tak vyuţili túto príleţitosť a ujali sa vlády nad Babylóniou. Prevzali mezopotámsku

kultúru i jazyk (Burian, Oliva 1984).

V 1. pol. 2. tis. p. n. l. sa stali vládcami takmer celého Predného východu a udrţali

sa pri moci aţ do 12. stor. Po celú dobu na nich vyvíjali značný nátlak semitskí Aramejci

z územia Sýrie, ale i Churiti zo susednej ríše Mitanni, ktorá okolo r. 1500 p. n. l. zahŕňala

celú hornú Mezopotámiu (Klíma 1976).

Doba stredoasýrska (1380 – 1080 p. n. l.)

V 14. st. p. n. l. sa Churiti dostali do konfliktu s Chetitskou ríšou. Mitanni bolo

oslabené, čo vyuţili Asýrania a vymanili se z churitskej nadvlády. Na prelome 14. a 13. st.

p. n. l. započali boje Asýranou s Babylóncami, ktoré skončili v pol. 13. st. p. n. l. poráţkou

Babylonie. Na sklonku 13. st. p. n. l. začala Asýrie upadať a na krátku chvíľu sa moc

presunula späť do rúk Babylónie (Burian, Oliva 1984).

Od 14. st. p. n. l. prichádzajú do Mezopotámie ďalšie nomádské skupiny,

predovšetkým Aramejci, ktorí pod tlakom tzv. morských národov prenikali na severné

územie a v 11. st. p. n. l. sa tu ujali vlády. Ťaţisko babylonského kráľovstva sa presunulo

viac na východ. Staré babylonské centrá si udrţali i naďalej svoj vplyv a ich chrámy boli

uctievané nielen Babylóncami a Asýrčanmi, ale i Aramejcami a Chaldejcami, ktorí sa

usadili v juţnej časti ríše, v bývalom Sumere (Burian, Oliva 1984).

13

Doba novoasýrská (909 – 605 p. n. l.)

Na sklonku 10. st. p. n. l. sa Asýrania opäť dostali k moci. Podrobili si Babylóniu a

s ňou aj Chaldejcov a nomádske kmene na dolnom toku Tigridu. Po celý čas museli

zvádzať boje so Sýriou a Médiou (Burian, Oliva 1984).

Babylónia sa po dlhé obdobie snaţila získať nad Asýriou prevahu a opäť sa ujať

vlády. Roku 612 p. n. l. dobyli spojenecké médske a babylónske vojská Ninive. Asýrsky

štát týmto zanikol a na ich území sa usadili Médovia (Burian, Oliva 1984).

Novobabylonska říša (625 – 539 p. n. l.)

Vznikla na prelome 7. - 6. stor. p. n. l. Pripojila si k sebe územia z bývalej asýrskej

ríše a z palestínskeho územia. Hlavným mestom sa stal Babylon s Mardukovým chrámom,

ktorý predstavoval známu „babylónsku veţu“ [viď. príloha, obr. 4] (Burian, Oliva 1984).

Postupom času sa objavili nepokoje v Sýrii a Palestíne a silnela takisto hrozba

Perţanov. Roku 539 p. n. l. sa vydalo perzské vojsko proti Babylonu. Novobabylonská ríša

zanikla a jej kultúru prevzali Perţania (Burian, Oliva 1984).

5.2. Umenie veštcov v Mezopotámii

Význam veštenia v mezopotámskej civilizácii je doloţený veľkým počtom

dochovaných zbierok tzv. omin a ďalších príbuzných textov. Tieto texty sú datované do

neskorého starobabylonského obdobia (po rokoch vlády Chammurapiho [viď. príloha, obr.

5]) a ich výskyt pokračuje aţ do časov seleukovských vládcov. Poskytujú nesporné

mnoţstvo materiálu, ktorý sa vzťahuje k rôznym technikám veštenia. Takisto nájdeme

hojné zmienky o vešteckej praxi aj v historickej a náboţenskej literatúre. Nie je pochýb, ţe

akkadské veštenie – všetky dochované texty sú písané v tomto jazyku – bolo povaţované

v Mezopotámii a okolitých krajinách za najvyšší duševný výkon. Veštecké texty boli

opisované v Súsách, v hlavnom meste Elame, v Nuzi, Chattuši, hlavnom meste Chetitov

a na vzdialených miestach ako Katna a Chasír v Sýrii a Palestíne. Opisovali ich miestni

pisári, znalí mezopotámskeho písma a jazykov a prekladali ich do elámčiny, chetitčiny

a churritčiny. Zánik mezopotámskej civilizácie a jej jazykov a písma nezabránil šíreniu

niektorých vešteckých metód do Palestíny a Egypta a odtiaľ ďalej do Európy. Pôsobenie

14

tohto vplyvu smerom na východ moţno ťaţko zhodnotiť, pretoţe tamojšia situácia je oveľa

zloţitejšia (Oppenhein 2001, s. 158 - 159).

Kaţdá veštba, nie len v starej Mezopotámii, vychádza z predpokladu, ţe budúcnosť

je dopredu určená , a ţe je moţné do nej nahliadnuť. Bohovia veštenia sú ŠAMAŠ /Utu/

[viď. príloha, obr. 5] a ADAD /Iškur/ [viď. príloha, obr. 6]. Takmer všetko kňazstvo,

zároveň vedľa iných úloh pestuje i veštenie, niektoré kňazské skupiny, ako ru , mali

veštenie za hlavnú náplň. (sumersky azu) je vidiaci, veštba či videnie je

tu. Vo svätyniach je zvláštne miesto veštieb, nazvané ri, miesto videnia, a

/miesto orákulí/, kde môţe vstúpiť len kňaz na to určený. Kráľ Aššurbanipal bol

sám vyučený vo vešteckom umení (Heller 1998). Urukaginove nápisy /2355 p. n. l./

o reforme kňazstva, hovoria o akomsi expertovi na veštbu abgala (sumersky), apkallu

(akkadsky). O horlivosti, s akou ľudia dávnych časov venovali svedčí napr. aj to, ţe pri

archeologických vykopávkach v Mari /tell Hariri/ sa podľa Dhorma /272 p. n. l. / našlo

tridsaťdva modelov pečene pre haruspicium, z obdobia pred Chammurapim. Máme

doklady o vešteckých snoch Gudeových, ktorým sa riadil pri prestavbe chrámu v Lagaši.

Bez veštby, teda bez predchádzajúceho sa pýtania na úspech, či neúspech, sa v starej

Mezopotámii nezačína ţiadna významná činnosť. Veštecké praktiky boli veľmi starobylé.

Nápis z Lagašu z obdobia Urnanšeho /2520/ spomína vedúceho veštcov b ru a azu.

Vo vešteckom názvosloví sú najdôleţitejšie tieto pojmy: maš = predpoveď ru =

vízia, eš-bar = orákulum = rozhodnutie. Sumerskému igi – dub zodpovedá

akkadskému ittu a hebrejskému t = znamenie (Heller 1988, s. 184 – 185).

Veštby teda predpokladajú vieru v osud. Osud bol zachytený na tabuľkách osudu,

obnovovaných pri novoročnom losovaní. Preto mohol kňaz, ktorému bohovia poskytli

moţnosť nahliadnuť do behu diania a určení osudu, objasňovať temnú budúcnosť

a rozptyľovať pochybnosti , ako sa rozhodovať počas zloţitých situácií. Pred vynesením

závaţnej veštby musel ru konzultovať chrámové zbierky správ o predchádzajúcich

veštbách. Obsah týchto zbierok je väčšinou písaný vo podobe formuliek : Keď je

pozorovaný taký a taký jav, očakáva sa to a to. Zásadne sa za boţské znamenie omen,

môţe povaţovať všetko, čo vybáča z normálu, od neobvyklého pôrodu, cez

15

meteorologické javy aţ ponáhodnú udalosť pri nejakom sviatku či slávnosti (Heller 1988.

s. 186 – 187.)

Prorocké vytrţenie (extáza) ako prostriedok komunikácie medzi bohom a človekom

nemalo v Mezopotámii takú dôleţitosť ako v Sýrii a Palestíne. Väčšina prípadov pochádza

zo západného okraja mezopotámskeho kultúrneho okruhu, z Mari, chetitskej Malej Ázie

a z Asýrie neskoršieho obdobia s jej zloţitým substrátom a aramejským vplyvom. Sú

známe niektoré označenia týchto osôb (prorokov), ktoré podliehali prorockej extáze, napr.

eššebú, machbú, zabbu, rag(g)imu, ktoré sa vzťahujú buď k ich telesnej charakteristike

alebo zvláštnemu spôsobu, akými boli boţské príkazy vyjadrované. Všetky tieto osoby

však mali okrajový význam, často boli spojované s čarodejníctvom a boli nízkeho

spoločenského postavenia. Jedinú výnimku tvorili asýrske prorokyne bohyne Ištar (z

Arbely a dokonca z Aššuru) – muţi sa v tejto funkcii objavujú zriedka. Tieto prorokyne

tlmočili vôľu bohyne v tretej osobe alebo v prvej osobe, stotoţňujúc sa s boţstvom, ktoré

hovorilo ich ústami. V Mari bolo posolstvo tlmočené doslovne, ale spôsobom takým, ktorý

preukazoval, ţe prorokujúci sa s boţstvom nestotoţňuje. Ako západné poňatie (Mari

a pochopiteľne Starý zákon). Tak aj pôvodné asýrske (stotoţnenie sa proroka s boţstvom)

je celkom cudzie mezopotámskemu postoju voči vzájomnému vzťahu boha a človeka. Za

zmienku stojí aj neprítomnosť šamanistických koncepcií v Mezopotámii (Heller 1988, s.

169).

Veštenie zásadne predstavuje spôsob komunikácie s nadprirodzenými silami,

o ktorých sa predpokladá, ţe utvárajú /formujú dejiny jednotlivca aj celej skupiny. Musí tu

byť prítomná viera, ţe tieto sily sú schopné, a sem - tam aj ochotné oznámiť svoje zámery,

a ţe majú záujem na blahu jednotlivca aj skupiny. Inými slovami, pokiaľ dôjde

k predpovedi o hrozbe pôsobenia zla, môţe byť zlo odvrátené pomocou vhodných

prostriedkov. Kontakt či komunikáciu s týmito silami moţno nadviazať rôznymi spôsobmi.

Boţstvo môţe buď odpovedať na kladené otázky, alebo sa pokúsi samo od seba

komunikovať prostredníctvom nejakého média. Obojstranná komunikácia vyţaduje

zvláštnu techniku; v Mezopotámii sú známe dve takéto techniky: operačná a magická.

V oboch prípadoch sa odpoveď získava dvomi moţnými spôsobmi: jeden je binárny, to

znamená, ţe sa jedná o odpoveď typu áno-nie; druhý je zaloţený na kóde, ktorý je

akceptovaný boţstvom, ako aj veštcom (Oppenheim 2001). Nemoţno prehliadnuť

16

skutočnosť, ţe mezopotámske veštenie prešlo zloţitým historickým vývojom. V závislosti

na časových a miestnych podmienkach sa menil nielen dôraz kladený na rôzne metódy, ale

menilo sa aj ich uprednostňovanie. Rovnako dôleţitá je tieţ rozdielnosť metód, zaloţená

na spoločenskom postavení. Určité praktiky boli vyhradené kráľom, k iným sa uchyľovali

chudobní ľudia, existovali praktiky domáce a prevzaté odinakiaľ (Oppenheim 2001, s.

159).

5.2.1. Klasifikácia vešteckých metód v Mezopotámii

Pri klasifikácii vešteckých metód, sledujú rôzni autori rôzne aspekty. V literárnych

zdrojoch, ktoré som mala k dispozícii, autori rozdeľujú veštecké metódy praktizované

v Mezopotámii nasledovne. Techniku operačnú Bottéro (2005) označuje za deduktívne

veštenie, techniku magickú nazýva metódou vnuknutého veštenia. Podľa Hellera (1988)

veštecké úkony delíme do dvoch skupín: Buď je základom veštby pozorovanie nejakého

spontánne vzniknutého prírodného javu /napr. zatmenie a i./, alebo sa jav vyvolá umelo.

V obidvoch prípadoch je nutná interpretácia javu, ktorá s javom samotným nemusí tak

súvisieť.

V ďalšom texte sa budem pridrţiavať klasifikácie podľa Bottéra (2005).

A. Veštenie vnuknuté – magické

Vnuknuté veštenie neponechávalo ţiadny priestor pre slobodný zásah človeka.

Vychádzalo teda celkom z iniciatívy bohov, i keď existovali určité prostriedky k jeho

podnieteniu a usmerneniu. Stávalo sa, ţe boţstvo, často označené svojim menom, pojalo

z vlastného popudu vrtoch či zámer odhaliť čosi tajomného, a hlavne spojeného

s budúcnosťou. Vybralo si k tomu prostredníka, akéhosi tlmočníka (to je pribliţný význam

akkadského významu ápilu, ktorý označoval „príjemcu“ onoho posolstva). Týmto

prostredníkom mohol byť muţ či ţena, starý alebo mladý človek, vysokopostavený

hodnostár alebo beţný človek. Mohlo sa jednať aj o človeka z marginálnych

spoločenských vrstiev, dokonca o jedinca náchylného k „blúzneniu“ a „prorokovaniu“

(akkadsky sa nazýval machchú alebo muchchú). Ide napríklad o vrhanie lósu, liatie oleja

do vody, spaľovanie určitej dymiacej substancie v kadidelnici. Boţstvo potom manipuluje

lósom, ovplyvňuje šírenie oleja na hladine vody a dáva tvar dymu, aby komunikovalo

(Bottéro 2005, s. 208 – 209; Oppenheim 2001). Súbor dokumentov, ktoré sa vzťahujú

17

k vnuknutému vešteniu je prakticky obmedzený na dve oblasti a dve časové obdobia. Jedna

ich časť pochádza z Mari (okolo roku 1780 p. n. l.) a je tvorená listami zasielanými

tamojšiemu kráľovi Zimrí-Limovi. Druhá časť je tvorená zbierkami „proroctiev“,

pochádzajúcich z Asýrie z obdobia okolo roku 650 p. n. l. ( Bottéro 2005).

B. Deduktívne veštenie – operačné

Na rozdiel od vnuknutia veštenia, deduktívne veštenie nie je priamo doloţené nikde

inde neţ v Mezopotámii. Iné staroveké kultúry si z neho čosi uchovali najmä Chetiti

v Malej Ázii, Etruskovia a potom Rimania o niekoľko storočia neskôr, a takisto Egypťania

helénistického obdobia. Tí všetci za rozvitie ich kultúry veštenia vďačia Mezopotámcom.

V Mezopotámii sa deduktívne veštenie objavilo ako domáci vynález v 3. tisícročia

a udrţalo sa pri ţivote aţ do konca existencie mezopotámskej kultúry (Bottéro 2005, s.

214).

V deduktívnom veštení dáva veštec boţstvu príleţitosť k priamemu pôsobeniu na

predmet, ktorý on sám aktivuje. V tom, čo nazývame magickou technikou, pôsobí boţstvo

zmeny v prírodných javoch - vo vetre, hrome a blesku, v pohybe hviezd - alebo ovplyvňuje

správanie, vonkajší alebo vnútorný vzhľad zvierat a dokonca aj ľudských bytostí. Tu opäť

existuje dichotómia: činy boţstva môţu byť vyvolané alebo nevyvolané. Aby vyvolal

odpoveď boţstva, môţe veštec magickým aktom vyčleniť v rámci svojho dosahu určitú

oblasť, kde očakáva, ţe boţstvo bude reagovať odpoveďou na jeho otázku - to je typické

pre mezopotámske extispicium (viď. ďalej v texte). Pre boţstvo je tu dané určité

prostredie a určitý čas, počas ktorého komunikuje (Oppenheim 2001).

Charakter a štýl vešteckých textov

Deduktívne veštenie je skutočne výnimočné. V klinopisnej literatúre sú obvykle

zapísané v podobe dlhých zoznamov, často krát nekonečných ad nauseam, ktoré sa

skladajú aţ z desiatok tisíc súvetí, zostavených podľa rovnakého gramatického vzoru. Sú

tvorené tzv. „protázou“ (predvetím, vedľajšou podmienkovou vetou), ktorá obsahuje popis

„znamenia“, po predvetí nasleduje „apodóza“ (závetie, odpoveď na „protázu“), v ktorej sa

nachádza následná „veštba“. Jazyk deduktívneho veštenia bola akkadčina, vznikla medzi

semitským obyvateľstvom krajiny, čo je dôkaz semitského záujmu o poznanie (Bottéro

2005, s. 214; s. 218).

18

Pretoţe Akkadi starobabylonského obdobia verili, ţe čokoľvek sa stane v dosahu ich

vnímania, stane sa nielen za zvláštnych, ak nie neznámych príčin, ale stane sa tak aj na

úţitok pozorovateľa, ktorému takto nadprirodzená sila odhaľuje svoje zámery, začali uţ

veľmi skoro zaznamenávať takéto udalosti. Najskôr zhotovovali zápisy o zvláštnych

udalostiach, neskôr zhromaţďovali pozorovania určitého druhu do malých zbierok. Ich

texty mali slúţi pre budúce pouţitie a na prospech ďalším generáciám. Zhotovovali sa tak

písomné záznamy o neobvyklom správaní zvierat, neobvyklých úkazoch na oblohe

a podobných udalostiach a veštenie sa presúvalo z oblasti folklóru na úroveň vedeckej

činnosti. Následné zatriedenie týchto zbierok predstavuje vysoko vedecký výkon. Zbierky

tvoria dôleţitú súčasť klinopisnej náučnej literatúry a predstavujú pôvodný výtvor

intelektuálneho snaţenia semitských Akádov. Nenašli sa sumerské texty omín, ale - ako

uvidíme - Sumeri konali extispicium za účelom výberu veľkňaza. Presnejšie povedané,

stalo sa tak v Mezopotámii v období, keď ešte bola sumerčina jazykom všetkých

písomných dokumentov (Oppenheim, 2001).

V nasledujúcej kapitole sa budem venovať najpouţívanejším technikám,

pouţívaných v starovekej Mezopotámii.

5.2.2. Divinačné techniky a veštecké zbierky v Mezopotámii

Divinačné techniky

5.2.2.1. Extispicium3 - veštenie z útrob obetovaného zvieraťa

Ako prvej vešteckej metóde sa budem venovať extispiciu, pretoţe texty zaoberajúce

sa veštením z vnútorností zvierat, čo do mnoţstva presahujú všetku ostatnú literatúru omin.

Extiscipium je „spôsob komunikácie“, ktorým malo boţstvo na vyţiadanie oznámiť svoje

posolstvo prostredníctvom tela ţivočícha, ktorý bol pre tento účel zabitý. Špecialista

nazývaný bárú, veštec, ktorý vykladal budúcnosť z pohybu oleja a dymu, sa najskôr obrátil

k bohom veštby, Šamašovi a Adadovi (Heller 1988, s. 184).

Mezopotámski veštci modlitbami a dobrorečeniami ţiadali bohov, aby „napísali“

svoje posolstvo do útrob obetovaného zvieraťa. Potom preskúmali v určenom poradí

orgány obetovaného zvieraťa ako priedušnicu, pľúca, pečeň, ţlčník a závity čriev a hľadal

3 3 Z lat. exta = vnútornosti, specto = prehliadam, obzerám. Veštenie z vnútorností zvierat, najmä z ovčej

pečene (Malina et al. 2009, s. 4457).

19

odchýlky od beţného stavu, tvaru a zafarbenia. Predpovede sa opierali o zakrpatenie,

zväčšenie, zmenu polohy, zvláštne znamenie a iné neobvyklé znaky týchto orgánov.

Presný popis sa dosahoval pri pouţití starostlivo prepracovanej a zloţitej terminológie,

ktorá opisovala ich normálne a abnormálne znaky s vedeckou presnosťou. Ţiaľ, nie sme

schopní, viac neţ kdekoľvek inde pouţívanú terminológiu presne vysvetliť (Oppenheim

2001).

Dajú sa rozoznať dva smery, jeden, pri ktorom sa pouţívala pečeň (pravdepodobne

so ţlčníkom) a druhý, pri ktorom boli skúmané všetky ostatné orgány. Inak povedané:

rozoznávame hepatoskopiu4 a extispicium (doslova skúmanie všetkých vnútorných

orgánov). Zdá sa, ţe hepatoskopia patrila k znakom skoršieho kultúrneho komplexu,

zatiaľ čo extispicium predstavuje charakteristický mezopotámsky vývoj. Toto rozdelenie

na staršiu rovinu, hepatoskopiu a druhotnú, neskoršiu rovinu, extispicium, je potvrdené

nasledujúcimi dôvodmi. Neskoršia literatúra omin sa zmieňuje o špecifických historických

udalostiach, ku ktorým došlo v dávnych dobách po pozorovaní neobvyklých tvarov

vnútorných orgánov. Pri pozorovaní ide vţdy o pečeň obetného zvieraťa a podobné omina

sa doslova nazývajú „pečeňovými ominami“. Mnohé modely pečene vyrobené z hliny

svedčia o tom, ţe výchova adeptov vešteckého umenia bola v tých časoch takmer vţdy

spojená s týmto orgánom. Modely pochádzajú z vlastného Babylonu, ale oveľa častejšie

z Mari a Malej Ázie (Boghazköy); nedávno sa ich niekoľko našlo v Chasóre v Izraeli.

Politická korešpondencia pochádzajúca z Mari poskytuje ďalší dôkaz o význame

hepatoskopie. Miesta nálezov spolu so všeobecným celoázijským záujmom o skúmanie

zabitých zvierat a semitská viera v dôleţitosť pečene ako sídla citov sú len ďalším

ukazovateľom toho, ţe mezopotámska hepatoskopia bola staršia neţ extispicium a ţe mala

svoje korene hlbšie v sfére folklóru. Sumerská prax ustanovovania kňaza en mestského

boha prostredníctvom skúmania obetného zvieraťa nasvedčuje, ţe najstaršia hepatoskopia

fungovala na binárnej rovine odpovedí áno - nie. Potvrdzuje to nezvyčajný neskorý text,

v ktorom učený chaldejský panovník Nabonid opisuje do pozoruhodných podrobností, ako

bola jeho vlastná dcéra vyvolená mesačným bohom za veľkňaţku jeho kultu. Nabonid

celkom zreteľne napodobňuje prastaré zvyky, keď zuţuje okruh voliteľných kandidátov

opakovanými rozhodnutiami typu áno - nie, ktoré sa získavali prostredníctvom extispicia.

4 Z gréčtiny hepar = . pečeň.

20

A môţeme predpokladať, ţe v sumerskom období sa kňaz en vyberal rovnakým spôsobom

(Oppenheim 2001, s. 163; Bottéro 2005).

Súbor textov, zaoberajúcich sa extispiciom sa v textoch omin vyskytuje v hojnom

počte, prevyšuje, s prihliadnutím na mnoţstvo zachovalých fragmentov, čo do počtu všetky

druhy textov omín. Tabuľky sú usporiadané podľa častí vnútorných orgánov, ktoré majú

len zriedkavo, lebo predstavujú, ako uţ bolo povedané staršie štádium v histórii extispícia.

Špecifické časti kaţdého orgánu, rovnako ako jeho zafarbenie či farebná zmena sú

označované tajomnou technickou terminológiou, pripomínajúcu terminológiu

stredovekých alchymistov. Existujú také termíny ako „brána paláca“, „chodník“, „jarmo“ a

„hať“ pre časti, či „zbraň“ a „stanovisko“ pre zafarbenie. Niektoré tabuľky obsahujú

vyobrazenia, ktoré vysvetľovali zloţité pojmy a grafické znázornenia, ako napríklad závity

čriev, ktoré slúţili pre orientáciu čitateľov. Niektoré hlinené modely pečene a pľúc sú

veľmi prepracované, iné menej. Tieto modely slúţili na niekoľko účelov, ako návod

a ilustrácia, ale tieţ ako pomôcka na odovzdávanie správ. Veľmi podrobný model pečene

zo starobabylonského obdobia, ktorý je uloţený v Britskom múzeu a celý rad ďalších

modelov popísaných jedným alebo viacerými ominami, ktoré boli určené na ilustráciu

zvláštnych znakov a súvisiacich predpovedí, sa celkom určite pouţívali pri vyučovaní.

Modely nájdené v Mari [viď. príloha, obr. 7], ktoré sú najstaršími zachovanými

exemplármi (zo staroakkadského obdobia), zachytávajú podobu pečene, ako vyzerala

v okamihu určitej dôleţitej udalosti. Ich zvláštne nápisy a trojrozmerné vyobrazenie majú

rovnakú funkciu ako ominy, ktoré sa objavujú v príručkách. Zdá sa, ţe modely boli určené

rovnako na odovzdávanie správ panovníkov, tzn. Sprostredkovali panovníkovi aktuálne

pozorovanie spolu s náleţitou predpoveďou. Tieto „ilustrované“ správy sú tak

predchodcami neskorších správ o zlovestných udalostiach (Oppenheim 2001, s. 165,

Bottéro 2005).

Niektoré omina ponúkajú miesto predpovede konštatovanie, ţe znamenia opísané

v protáze sa vzťahujú na zvláštne udalosti v ţivote historického panovníka. Mimochodom,

tieto historické ominy sú zdrojom dôleţitých zlomkov informácií o tragických

a neobvyklých udalostiach. Tieto záznamy však predstavujú empirický základ

mezopotámskeho extispicia, ako sa často hovorí. Táto veda predchádza písmu. Skôr

môţeme predpokladať, ţe písomný záznam omín začal malými zbierkami, tzn.

21

Zoznamami, ktoré boli zostavené istým systematickým spôsobom. Zbierky tohto typu boli

neskôr rozšírené a spojené do rozsiahlych sérií. Odkazy na historické udalosti v textoch

omín, v niektorých vzácnych prípadoch dokonca aj mimo tieto texty, sú len akousi

prímesou „vedeckej“ literatúry veštca. Všetci panovníci, o ktorých sa zmieňujú historické

omina, patria do obdobia pred prvou dynastiou z Isinu, tzn., ţe vládli niekoľko storočí pred

tým, neţ začal proces štandardizácie literatúry omín. Nevieme, prečo sa s touto praxou

začalo a nevieme ani, prečo sa v nej ďalej nepokračovalo (Oppenheim 2001; Bottéro

2005).

Extispicium predstavovalo len jeden z niekoľkých spôsobov, v ktorých zvieratá

slúţili ako prostriedok komunikácie medzi bohom a človekom, vzájomnej komunikácie

pomocou otázok a odpovedí. Existovali dva ďalšie spôsoby, oba doloţené mnohými

textami, ktorými boh zjavoval svoje zámery, bez toho, aby sa ho pýtali. Prvá z nich

spočíva v pozorovaní znetvorených a obludných čerstvo porodených zvieracích mláďat

a druhý v zaznamenávaní správania zvierat v obvyklých alebo zvláštnych okolnostiach

[viď. s. 25].

5.2.2.2. Oniromantia5 - snové omina

Na vykladanie snov pouţívali veštci snov zbierku snových omín. Fragmenty

takéhoto „snáru“ boli nájdené v Aššurbanipalovej kniţnici a malý počet starších textov

dokazuje, ţe tento ich typ patril do ich tradície. Dochovali sa však len fragmenty a nie je

ich mnoho. Je zrejmé, ţe tento spôsob veštenia nebol príliš obľúbený. Zbierka, obsahujúca

snové omína pozostáva z jedenástich tabuliek, z ktorých prvé a dve posledné sú venované

zaklínaniu a náleţitým rituálom k odvráteniu dôsledkov neblahých snov, ktoré ohlasovali

nešťastie alebo iné zlo. Ďalšie rituály, vyskytujúce sa v tejto zbierke mali byť pouţívane

cielene na ochranu spiacich osôb pred zlými snami. Sny sú puntičkársky usporiadané,

vzhľadom na svoj rôznorodý obsah do väčších a menších celkov, ktoré sa vzťahujú na

určité činnosti spiacej osoby, napríklad na jedlo a pitie vo sne, cestovaniu a iným

kaţdodenným činnostiam. V časti, týkajúcej sa jedla je zmienené ľudoţrútstvo a pojedanie

výkalov; v tabuľke o cestovaní sa objavujú sny o výstupe na nebesá a zostupe do

podsvetia, a takisto aj sny o lietaní. Existujú krvosmilné sny, sny o strate zubov, hádkach

5 Veštenie zo snov. /onar či oneiron = sen, videnie, tušenie

22

s členmi rodiny, sny o obdarovaní, sny o nosení predmetov. Asociácie, ktoré spájajú sen

s odvodzovanou predpoveďou sú zriedkakedy zrozumiteľné. (Oppenheim 2001, s. 169)

5.2.2.3. Veštenie z oleja – lekanomantia6

Pokiaľ veštec, nazývaný ru , lial olej do misy s vodou, ktorú drţal v lone, chcel

zistiť vôľu boţstva s ohľadom na celú zem alebo jednotlivca. Pohyb oleja na hladine vody

v okruhu vymedzenom stenami nádoby mohol kráľovi zvestovať mier a blahobyt alebo

vojnu a povstanie. Veštenie mohlo ohlasovať zrodenie potomka, úspech v obchodnom

podnikaní, znovunadobudnutie zdravia či získanie správnej nevesty, pokiaľ mal čas na

ţenenie, alebo pravý opak. Zo starobabylonského obdobia sa nám zachovalo päť tabuliek,

ktoré obsahujú omina, zaoberajúce sa týmto typom veštenia, ktoré sa však v neskoršom

období prestali zrejme pouţívať. Z týchto tabuliek sa zachovalo len výpiskov na tabuľke

z Aššuru. Menej toho vieme o spôsobe veštenia z pohybu a tvaru dymu vystupujúceho

z kadidla, ktorý veštec drţal v lone. Poznáme len jeden raný nippurský text a o niečo dlhšiu

tabuľku zo starobabylonského obdobia. Tento spôsob veštenia neskôr upadol do zabudnutia.

(Oppenheim 2001, Malina et al., s. 4457).

5.2.2.4. Veštenie lósom

Z právnych dokumentov vieme, ţe v starobabylonskom období a v Súsach sa

pouţíval lós na určovanie dedičných podielov z otcovského majetku pre synov.

V dokumentoch z neskoršieho obdobia sa dočítame, ţe podiely z chrámových príjmov boli

pôvodne rozdeľované lósom istým úradníkom svätyne. V týchto prípadoch malo vrhanie

lósu - označených drevených paličiek - určiť poradie osôb rovnakého postavenia, ktoré by

akceptovali ako určené boţstvom všetci zúčastnení. V Asýrii sa zasa pouţívali hlinené

kocky, aby bol vybratý úradník, v mene ktorého mal byť nazvaný nový rok . O metóde

losovania ako prostriedku získania vedomostí o budúcnosti nie je však zmienka

v príručkách veštcov. Jediná výnimka je doloţená v ojedinelom texte z Aššuru, v ktorom

sa hovorí o pouţívaní dvoch kamenných lósov, ktoré mali zrejme poskytnúť kladnú alebo

zápornú odpoveď. Naznačuje to, ţe vrhanie kamenných losov sa v Mezopotámii pouţívalo,

ale len zriedka a n a neoficiálnej úrovni. Väčšie mnoţstvo dôkazov pochádza z Boghazköy

[viď. príloha, obr. 8]. Malá skupina textov omin, ktorá je písaná typicky v chetitčine,

6 Z gréckeho lekané = misa + mantueó = veštím, manteia = veštba (Heller 1988).

23

hovorí o veštení prostredníctvom lósov (termín je písaný znakom KIN - chetitské spôsob

čítania a význam nie je známy). Chetitské a asýrske pramene naznačujú pre tento typ

veštenia moţnosť vplyvu substrátov; je moţné, ţe miestne praktiky severozápadnej

periférie našli v týchto ojedinelých prípadoch svoj odraz aj v literatúre (Oppenheim 2001).

5.2.2.5. Auguria

Samozrejme starí Mezopotámci aj veštenie z letu a kriku vtákov, neskôr obľúbené

v Ríme a známe pod názvom auguria či auspicia7 (Heller 1988, s. 188). „Dôkaz o

pozorovateľovi vtákov“ (dágil issúri = pozorovateľ vtákov), ako špecializovanom veštcovi

pochádza z Asýrie, kde sa stretávame s domácimi aj egyptskými odborníkmi v obore

veštenia, ktorí boli zrejme vojnovými zajatcami. V el-amarnskom období poţadoval jeden

cyperský kráľ egyptského veštca, ktorý by sa vyznal v umení, ako získať odpoveď od orlov

- naozaj šlo o veľmi špecializovaného augura. Z chetitských prameňov je známa osoba

nazývaná „stráţca vtákov“, o ktorej sa hovorí, ţe sa vyzná vo veštení. Sú známe ešte

staršie texty z Alalachu, ktoré hovoria o pozorovaní vtáčích zápasov ako o prostriedku

predpovedania budúcnosti. Západ bol celkom iste kultúrnou oblasťou augurov, veštenia

zaloţenom na správaní vtákov, zatiaľ čo v Mezopotámii sa rozvíjalo extispicium

s pouţívaním jahniat (vzdor sumerskému termínu máš, „cap“). Nie je známe, či západní

augurovia pozorovali správanie vtákov drţaných v zajatí alebo správanie divých vtákov,

pretoţe tento zvláštny spôsob veštenia nebol v učených príručkách systematicky

zaznamenaný. V jednom zvláštnom klinopisnom texte, ktorý sa našiel v Sultantepe (v

starovekom Charráne, neskoršom provinčnom stredisku učenosti v severnej Mezopotámii),

nachádzame odkazy na pozorovanie vtákov počas letu. Existuje pre to tieţ niekoľko málo

paralel v textoch z Aššúru a jedna zmienka na tabuľke z Ninive. O ničím nevyvolaných

ominách poskytnutý vtákmi sú celkom často zmienky v klinopisných textoch

z Mezopotámie a sú zaznamenané v zbierke šumma álu (viď ďalej v texte), ktorá sa často

zaoberá ominami získanými prostredníctvom zvierat. Z apotropaických rituálov, textov

namburbi (viď ďalej ), vieme, ţe stretnutie s určitými druhmi vtákov bolo často

povaţované za zlé znamenie (Malina, J. et al. 2009, s. 4457; Oppenheim 2001).

7 Viď. kapitola o veštení v Ríme

24

5.2.2.6. Nekromancia

Ďalšou z metód, ktorá bola praktizovaná najmä v juţnej časti Mezopotámie, v

Babylónii je nekromancia. Jedná sa o vešteckú praktiku, ktorá vyuţíva na veštenie

budúcich udalostí rozmluvu s dušami mŕtvych (Malina et al. 2009, s. 1739). Ako informuje

Eliáš (1997) nekromantické predpisy v babylónskej magickej literatúre sú vzácne. Dôvod

je taký, ţe nekromantické úkony vykonávali vo väčšej miere oficiálni kňazi. Profánni

zaklínači, ktorí pôsobili medzi ľuďmi, mimo chrámu sa podieľali na tzv. obetovaním

mŕtvym (forma nepriamej nekromancie), ktoré tvorilo akési podhubie pre neskoršie

rozvinutie rituálnych nekromantických praktík. Na základe tejto skutočnosti nachádzame

veľa správ o nekromantickom obrade práve v neoficiálnych literárnych prameňoch, ako sú

rôzne mytologické a liturgucké texty alebo epické skladby. Z nich treba spomenúť Epos

o púti bohyne Ištar do podsvetia, ktorá je povaţovaná za prvú zmienku o nekromantickom

rituále. Vo verši 19. citovanej legendy stojí Ištar pred siedmimi bránami „ Zeme, s ktorej

niet návratu“ a energicky ţiada o vypustenie, hroziac, ţe rozbije dvere a, ţe:

„ vypustí von mŕtvych, tak aby jedli a boli ţiví, a tak hore bude viac mŕtvych ako ţivých!“

Podobné zmienky môţeme nájsť aj v Epose o Gilgamešovi. Takisto priezviska

bohov, úzko spojených s nekromanciou nepochybne svedčia v prospech všeobecnej vieri

v moţnosť evokácie s mŕtvymi. Je to predovšetkým N i n a – I š t a r, milostná bohyňa,

ktorá neváhala vo svojej horlivej láske vstúpiť za svojim miláčikom D u u z u – T a m

u z o m do Ríše smrti, aby ho aspoň na na určitý čas oslobodila k ţivotu, za cenu veľkej

obeti. Preto sa v niektorých textoch nazýva: „ K á´ i š a t b a l á t i i l t i m r é m n i t i

š a s i p ú š a t á b u “ (= „Darkyňa ţivota, bohyňa milosrdenstva, ku ktorej modliť sa je

dobré“) (pozn. preklad z češtiny).

Iným spomínaným boţstvom v súvislosti s nekromantickými rituálmi bol T a m ú z

a tieţ M a r d u k, ako najvyšší darca ţivota a kráľ ţivých. Nazýva sa preto významne:

„ B é l u r é m n ú š a m í t i b u l l u t u i r á mu“ (=Pán milosrdný, ktorý mrtvého

oţivenie miluje) (pozn. preklad z češtiny). Bohyňa G u l a je najvyššia lekárka, preto

názov

25

„ B é l t u m m u b a l l i t a t m í ti „ (=Pani, oţivovateľka mŕtveho) (pozn. preklad

z češtiny) ?. Ďalej boh veštieb N a b ú (Merkúr) sa nazýva „M u b a l l i t m í t é“

(=Oţivovateľ mŕtvych). Nedá sa opomenúť ani boh N e r g a l (boh vojny a manţel

bohyne A l a t u – bohyne a panej Zeme tieňov). Ocitá sa v nekromantických textoch preto,

ţe v spojení s bohom pozemským mohol ľahko sprostredkovať aspoň dočasné

vyslobodenie mŕtvych a ich návrat na zem. Nakoniec spomenieme vševládneho boha Ea,

na ktorého môţeme naraziť v XII. doske Eposu o Gilgamešovi (Eliáš 1997, s. 283 – 284).

Veštecké zbierky – omina

5.2.2.7. Šumma izbu – teratologické omina8

V Mezopotámii bolo za určitých okolností povaţované narodenie znetvorených

ţivočíchov a dokonca aj znetvorených detí za veľmi zlovestnú udalosť, ktorá sa nezriedka

priamo dotýkala osudu štátu. Takéto ominy boli zhromaţďované uţ od starobabylónskeho

obdobia. Boli opisované v Chattuši a niekedy tieţ prekladané do chetitčiny. Poznali ich

tieţ v Ugarite. Postupne boli zhromaţdené do zbierky, ktorej kópie sa našli v Aššúre,

Ninive, Kalachu a na rôznych miestach juţnej Babylónie. Zbierka sa skladala

prinajmenšom z 24 tabuliek a nazývala sa podľa svojho incipitu Šumma izbu „Pokiaľ

čerstvo narodené zviera...“ alebo tieţ „Pokiaľ je ţena tehotná a jej plod kričí...“ Zbierka

Šumma izbu sa skladá z troch častí. Ústrednú a najstaršiu skupinu tvorí jadro; hovorí

výlučne o znetvorených novonarodených jahniatkach. K nej boli pripojené štyri tabuľky

zaoberajúce sa mnohopočetným pôrodom a narodením znetvorených detí, zvláštnych

bytostí, predmetov a zvierat ľudským matkám a rovnako istý počet tabuliek týkajúcich sa

mláďat oviec, kobýl, prasníc, fén, kôz a kráv. Dôleţitosť podobných teratologických omín

je doloţená odkazmi na podobné udalosti v súkromných a kráľovských listoch

a existenciou celého radu rituálov určených k tomu, aby odvrátili zlé dôsledky spôsobené

zrodením oblúd (Oppenheim 2001, s. 166) .

Prvé štyri tabuľky zbierky Šumma izbu zhromaţďujú omína, týkajúce sa narodenia

znetvorených detí a iných nešťastných udalostí pri pôrode, a takisto mnohopočetných

pôrodov.

8 Teratológia = náuka, vychádzajúca z embryológie a zaoberajúca sa štúdiom vrodených

vývojových chýb.

26

Existovali však ešte dve ďalšie veštecké praktiky, ktoré pouţívali rovnakú metódu.

Sú doloţené na tabuľke z Aššuru a na tabuľke zo Sultantepe. Aššurská tabuľka vyvodzuje

priaznivé omina z preletu určitých vtákov v danom okamţiku pred očami pozorovateľa

v smere sprava doľava; sultantepská tabuľka zase z pohybu padajúcich hviezd, na ktoré

pozorovateľ čakal. Mohli sa buď pohybovať sprava doľava – čo znamenalo priaznivý úkaz

– alebo zľava doprava – nepriaznivý úkaz. Stojí za povšimnutie, ţe všetky tieto skromne

doloţené a nemezopotámske veštecké praktiky sa objavujú výlučne v textoch západného

pôvodu, to znamená v Aššure a Sultantepe. Prax pozorovania vtákov, ktorí mali prelietavať

nad hlavou v určitom smere a v určitom okamţiku, pripomína etruské templum (Viď.

kapitola Etrsukovia), časť oblohy, kde veštec očakával, ţe sa mu odhalí prostredníctvom

ich správania očakávané proroctvo (Oppenheim 2001, s. 167).

5.2.2.8. Šumma álu - veštenie z terestrických úkazov

Sú to veštby, prednášané na základe prírodných javov, ale aj rôznych javov v celej

oblasti spoločenského ţivota. Sú zoradené v zbierke omín Šumma álu, ktorá obsahuje

omina odvodené zo správania zvierat si zasluhuje väčšiu pozornosť, pretoţe je veľmi

obsiahla, skladá sa zo 107 tabuliek (moţno aj viac) a je pomerne zloţitá. Dochovala sa len

jedna štvrtina tejto zbierky, a to v dosť zlom stave, je teda značne problematické vytvoriť

si jasnú predstavu o presnom obsahu tejto zbierku. Z viac neţ 35 tabuliek poznáme len

prvý riadok a ich takmer rovnaký počet je stratený.

Správanie zvierat môţe byť vnímané ako výraz boţej výstrahy v troch rovinách;

môţe byť vyvolané, môţe k nemu dôjsť na ominóznom mieste a v ominózny okamţik,

môţe sa proste prihodiť. Ţiadna z týchto rovín však nebola natoľko dôleţitá, aby vzbudila

učený záujem, ktorý by viedol k vytvoreniu náleţitých príručiek, i keď sa omíny tohto typu

miestami vyskytujú. Vyvolané zvieracie omina nie sú pravdepodobne mezopotámskeho

pôvodu. Ojedinelý prípad podobného prostriedku veštenia je doloţený v jednom texte zo

Sultantepe, ktorý hovorí o striekaní vody na býka, potom čo boli vykonané určité prípravy

a prednesené modlitby bohom veštby. Býkova reakcia bola potom vyloţená ako

jednoduchá odpoveď typu áno-nie. Typický ominózny okamţik na pozorovanie zvierat bol

čas, keď armáda tiahla do boja, keď sa konali náboţenské procesie alebo keď vrcholila

nejaká náboţenská slávnosť. Za obzvlášť významné bolo povaţované správanie sa zvierat

v blízkosti mestskej alebo palácovej brány, či v chrámovom okrsku. Omina zabývajúce sa

27

podobnými úkazmi sa objavujú v zbierke Šumma álu, ale systematicky zhromaţdené

neexistujú. Vzhľadom k dĺţke posvätného časového úseku, počas ktorého boh veštby

Šamaš mal zapísať svoju odpoveď do vnútorností zvierat, ktoré nasledovne skúmal veštec,

bolo správanie obetovaného zvieraťa od chvíle, keď bolo privedené pred veštca, aţ do jeho

posledného smrteľného záchvevu povaţované za ominózne a boli z neho odvodzované

predpovede (Oppenheim 2001, s. 167).

Časť prvej tabuľky zbierky Šumma álu pojednáva o o fyzických rysoch niektorých

jedincov vo vzťahu k osudu obce, keď vypovedá o meste, v ktorom je mnoho

zmrzačených, hluchých a slepých. Takisto sú zmienené mestá, v ktorých je mnoho

obchodníkov, veštcov a kuchárov a jedno mesto, v ktorom majú ţeny fúzy.

Stručný prehľad obsahu tejto zbierku môţeme zhrnúť nasledovne. Prvé dve tabuľky

sa vzťahujú k mestám. Nasledujúce tabuľky sa vzťahujú k domom a udalostiam v nich.

Viac neţ 25 tabuliek (aţ do 49. tabuľky podľa číslovania aššúrskej verzie) pojednáva

o rôznych druhoch ţivočíchov. Podrobne je zaznamenané správanie hmyzu, hadov,

jašteríc, mravcov a niekoľko ďalších drobných neidentifikovateľných ţivočíchov;

pozornosť je venovaná takisto domácim zvieratám, dobytku, oslom a predovšetkým psom.

Nasledujúce tri tabuľky sa zaoberajú ohňom. Ďalšie obsahujú politické omíny (53. tabuľka

„Keď kráľ ctí právo...“) a osem tabuliek pojednáva o poľnohospodárstve. Ostatok – po

tabuľke 60 – je zle dochovaný; v prevaţnej miere sa jedná o stretnutie sa s divokou zverou

(tab. 67 a nasledujúce) a vzťahmi medzi ľuďmi (tab. 94 a nasledovné).

Tabuľky zbierky Šumma álu vypovedajúce o „medziľudských vzťahoch“ môţu

priblíţiť našu pozornosť na omina zaoberajúce sa ľudskými bytosťami. Mezopotámska

civilizácia len zriedka a dosť neochotne pripúšťala, ţe boţstvo môţe pouţiť človeka ako

prostriedok na vyjadrenie svojich zámerov. V tejto funkcii môţe človek pôsobiť na

niekoľkých úrovniach; môţe sa stať hovorcom boţstva – pre tento účel sa dostáva človek

do zvláštneho duševného stavu, prorockého vytrţenia (rôznych druhov) – alebo môţe mať

v spánku boţie zjavenie alebo môţe boţstvo vydať určité znamenia prostredníctvom

fyzickej osoby. Takéto znamenia môţu mať význam pre celú skupinu, ako v prípade

zvláštnych deformácií znetvorených novorodencov alebo sa môţu vzťahovať len k ţivotnej

dráhe jednotlivca, ktorého telesné znaky predznamenávajú jeho osud (Oppenheim 2001, s.

168).

28

5.2.2.9. Fyziognomické omina

Oppenheim (2001) ďalej spomína tzv. okrem toho panuje presvedčenie, ţe človek na

svojom tele nosí znaky, ktoré ak sú správne vyloţené, rozprávajú o jeho osude alebo

niekedy aj o jeho „prirodzenosti“. Výklad týchto znakov je obsiahnutý v zbierkach

označovaných asyriológmi ako fyziognomické omina. Farba vlasov, tvar nechtov, veľkosť

určitých častí tela, podoba a umiestnenie materských znamienok a farebných škvŕn na koţi.

Najstaršie texty zo starobabylónskeho obdobia pojednávajú rozprávajú najmä

o materských znamienkach, zatiaľčo mladšie, z Aššurbanipalovej kniţnice

a novobabylónskeho juhu , zahŕňajú aj ďalšie telesné znaky, osobné zvláštnosti

a charakteristické spôsoby chôdze a reči, dokonca aj morálnych vlastností.

5.2.2.10. Diagnostické omina

Úplne zvláštnou situáciou sa zaoberá dôleţitá zbierka omín nazývaná Enúma ana bít

marsi ášipu illiku („Keď sa zaklínač uberá do domu chorého...“). Štyridsať tabuliek zahŕňa

celú radu drobnejších zbierok rozličnej povahy, ktoré sa zaoberajú obhliadkami pacienta.

Celá zbierka je kompiláciou, aj keď niektoré jej časti majú paralely v skorších textoch. Je

známy chetitský text, ktorý bol nepochybne preloţený zo strateného starobabylónskeho

originálu, a stredobabylónsku tabuľku z Nippuru, ktoré naznačujú, ţe v týchto dobách

existovali ešte ďalšie podobné texty. Zbierka nepredpisuje pacientovi ţiadne liečenie. Iba

informuje lekára o jeho chorobe formou diagnózy a nezriedka poskytuje prognózu

celkového výsledku stručným konštatovaním, niekedy vymedzeným časom a inými

okolnosťami, ktoré znejú „uzdraví sa“, „zomrie“. Pouţívaná forma sa celkom zhoduje

s formou iných zbierok. Protáza sa vzťahuje výlučne k vzhľadu pacientovho tela, k jeho

správaniu a ďalším objektívnym príznakom. Sú radené systematicky od hlavy aţ k päte.

Ak je niekde predpísané liečenie, čo nie je ale veľmi častý prípad, jedná sa o liečenie

magickými prostriedkami. Dokonca názvy uvedených chorôb nepouţívajú lekársku

terminológiu, ale sú spojené s boţstvom alebo démonom, ktorý je ich pôvodcom. Iba prvé

dve tabuľky odpovedajú názvu celej zbierky do tej miery, ţe sa zaoberajú ominóznymi

udalosťami, s ktorými sa zaklínač mohol stretnúť na svojej ceste do domu nemocného, kde

bol privolaný. Tieto znamenia hovoria o predpovedi uzdravenia sa alebo smrti chorej

osoby. Po hlavnú časť zbierky (tabuľky 3 – 35) sa štyri tabuľky vzťahujú k tehotným

ţenám a predpovedajú osud dieťaťa, jeho pohlavie a obtiaţnosť pôrodu z farebných škvŕn

29

na koţi a tvaru prsných bradaviek budúcej matky. Na konci je zaradená tabuľka,

zaoberajúca sa chorými deťmi (Oppenheim 2001).

5.3. Veštenie u starovekých Sýrčanov

Keď sledujeme genézu vešteckých techník na Prednom východe, nedá sa opomenúť

situácia v predhelenistickej Sýrii, kde mantika predstavovala jeden ústrojný celok.

5.3.1. Stručná história

Názov Sýria bol zavedený aţ gréčtine a vzniklo skrátením slova Assyria, pôvodne

Aššur, názov mesta ríšskeho boha i ríše, ktorá sa tu rozkladala (Heródotos VII, 63).

Vymedzenie oblasti sa kryje so súčasným štátom Sýria a Libanonom, siaha teda od

stredomorského pobreţia aţ k hornému Eufratu , ad pohoria Taurus na severe aţ po

hranice Palestíny na juhu.. Na počiatku svojho historického obdobia, teda v 3. tisícročí p.

n. l. je Sýria pod vplyvom Egypta, potom vplyv Egypta slabne a do Sýrie zasahuje moc

Chetitov. Po bitke pri Kadéši, okolo 1290 p. n. l. si Sýriu rozdeľujú Ramesse II.

a Chattušiliš III. Okolo roku 1180p. n. l. po konci chetitskej ríše a pádu Novej ríše

v Egypte, dochádza v Sýrii, ako aj v Palestíne k vytvoreniu veľkého počtu menších

samostatných štátov, ako dôsledku náporu aramejskej vlny prisťahovalcov. Aramejčina sa

stala „úradným“ jazykom. Medzi rokmi 800 – 700 p. n. l. dochádza k náporu Asýrie (612

p. n. l. pád Ninive) sa stáva Sýria súčasťou ríše novobabylónskej, po jej páde v roku 539 p.

n. l. súčasťou perzskej ríše. Aţ v roku 332 p. n. l. ju dobyl Alexander Veľký. Po jeho smrti

je Sýria jadrom ríše Seleukovcov9, a tá končí príchodom Rimanov v roku 64 p. n. l.

(Malina et al. 2009, s. 4028).

Ako píše Antalík (2005) v publikácii Věštení a prorokováni v archaických kultúrach

písomné záznamy o matike v predhelénskej Sýrii sú zo ţánrového hľadiska veľmi

rôznorodé.

Zmienku v literárnych prameňoch sú len okrajové, napr. v mýtoch (Ba´alovský

cyklus), v eposoch (Epos o Kirtovi) sa zmieňuje Antalík (2006) vo svojej prednáške,

starovekí Sýrania rozlišovali niekoľko spôsobov, ktorými spoznávali boţiu vôľu a ďalšie

9 Seleukovci sú seleukovská dynastia, nástupcovia Seleuka I. Níkátóra (355 – 281 p. n. l. ), pôvodne jedného

z vojvodcov Alexandra Macedónskeho, na tróne seleukovskej ríše, ktorá pretrvala do roku 64 p. n. l.

30

rozhodnutia ohľadne vecí budúcich i minulých. Ich pôvodné súborné označenia

v jazykoch severozápadných Semitov sa nedochovali. Prostredníctvom novodobej

terminológie ich však môţeme označovať ako tzv. oniromanciu, induktívnu a deduktívnu

divináciu, ordál a nekromanciu. Kaţdý z vymenovaných spôsobov pritom určitým

spôsobom súvisel s charakteristikami jednej z kozmických sfér a prislúchajúceho boţieho

patróna, resp. patrónky.

Oniromancia súvisela s pozemskou oblasťou a vládol jej najvyšší boh chtónickej

povahy Dagan/´Il(u). Induktívna a deduktívna divinácia korešpondovala s rovinou

nadpozemskou, patrónom veštenia bol atmosférický Hadda/Ba´al. Bohyňa ´Išcharaj

garantovala prorokovanie, ordál bol úzko spojený s vodnou ríšou, ktorej vládol

Jamm/Nahr. Nekromancia umoţňovala komunikáciu s duchmi zomrelých, ktorí obývali

podsvetie Rašapa/Chirry.

Divinácia v starovekej Sýrii predstavovala integrálnu a legitímnu súčasť kultového

rozmeru náboţenského ţivota. Divinácia jedinou danosťou náboţensko-kultúrneho ţivota,

ktorú Sýrania usporiadavali podľa takéhoto vzorca (Vítek et al. 2006, s. 81).

5.3.2. Mantikovia a kňazi

V starovekej Sýrii sa na uskutočňovaní mantiky podieľala veľmi pestrá škála aktérov.

V oblasti induktívnej divinácie sa stretávame s vyškolenými odborníkmi, ktorí boli

vzdelaní a zdruţovali sa do zvláštnych kolégií. V rámci deduktívnej divinácie sa

uplatňovali proroci a prorokyne, ktorí boli vybraní z charizmatických radov jedincov

nadaných empiricky nezbadateľnými schopnosťami. Boli zhromaţďovaní v špeciálnych

profétických skupinách. Oniromancia bola prístupná prakticky pre kohokoľvek (Vítek et al

2006).

5.3.3. Oniromancia

Prvou a nepochybne veľmi archaickou modalitou vešteckého počínania v starovekej

Sýrii predstavovala tzv. oniromancia = veštenie zo snov (Vítek et.al 2006). Jej

praktizovanie sa dá kontinuálne doloţiť od starosýrskeho obdobia (3000 p.n.l.) aţ po

nástup helenistickej éry (3.stor. p.n.l.). Za boţského garanta oniromancie bol povaţovaný

sám najvyšší boh celého panteónu Dagan/´Il(u). V Baálovskom cykle z Ugaritu mu

mýtograf prisúdil úlohu archetypálneho oniromanta. V situácii, keď jeho syn Hadda/Ba´al

31

pobýval v podsvetí, predniesla s najväčšou pravdepodobnosťou bohyňa ´Aštarta/´Anat,

ktorá sa nevzdávala nádeje na návrat svojho manţela, nasledujúcu reč k otcovi všetkých

bohov:

Však oţiť má P[remocný Ba´al,] však (naspäť)ak má tu byť Knieţa – Pá[n zeme,]/

(potom) v sne Dobrotivý ´Ilu, ktorý láskavý je (navţdy), / vo videní (uzrení) Tvorca tvorov /

nebesá ţiarnosťou ţiariť, / potokmi medovinu plynúť. / Tak poznám, ţe oţije Premocný Ba

´al, / ţe (naspäť) tu bude Knieţa – Pán zeme... (KTU 1.6

III:2-9)10

Dej mýtu ďalej pokračuje rozprávačovým konštatovaním, ţe Dagan/´Il(u) vzápätí sen

skutočne uzrel, a tak obdrţal predpoveď šťastného návratu svojho syna Haddy/Ba´ala

z onoho svetu. Spojenie najvyššieho boha sýrskeho panteónu s oniromanciou potvrdzujú

i epické skladby (Epos o Kirtovi).

Veštecký „sen“ (ug. hulmu; fen. hulm; aram. hẽlem; porov. akk. šuttum), resp.

ominálne „videnie (v spánku)“ (ug. Dahratu, resp. vo vzťaţnom tvare darratu) mohli byť

zoslané prakticky komukoľvek: kráľovi aj prosté

´iltum), v písomných prameňoch z Mari potom naráţame na ideogram, ktorého

presná fonetická hodnota nie je známa, avšak sémanticky odpovedá podstatnému menu

„uliehačka“. Špecifickou úlohou obidvoch bolo za zvláštnych okolností sa zámerne

ukladať k spánku, a prijímať v jeho priebehu veštecké znamenia zoslané bohmi. Presný

priebeh rituálnu tzv. inkubácie nie je moţné z dostupných prameňov rekonštruovať. Nie je

známe, či k nemu dochádzalo v rámci sakrálnych areálov, alebo mimo nich, či bol

sprevádzaný recitovaním modlitieb a prinášaním obetných darov, alebo či bolo nutné

vykonať nejaké obradné gestá, atď. Jedno sa však zdá byť pravdepodobné, a to, ţe najprv

boli v Sýrii (podobne ako v tedajšej Mezopotámii) vyberané do úlohy oniromantických

médii skôr ţeny ako muţi. A od druhej polovice 2.tis. p.n.l. sa situácia mení a dominantná

úloha v tomto ohľade začína prináleţať muţom. Veštecké sny mohli byť dvojitého

10 KTU = DIETRICH, M. – LORETZ, O. – SANMARTÍN, J., The Cuneiform Alhabetic Texts from Ugarit,

Ras Ibn Hani and Other Places, Münster: Ugarit – Verlag, 1995.

32

charakteru. V prvom prípade sa jednalo o prosté, jednoznačne formulované zvestovanie zo

strany bohov, ktoré nepotrebovali ďalšiu interpretáciu. Napr. hlavnému hrdinovi

ugaritského Eposu o Kirtovi sú v spánku zdelené jasné inštrukcie, ako sa má správať

v budúcnosti, aby získal vytúţenú manţelku, ktorá by mu porodila potomstvo. V tomto

prípade je moţné sa dopytovať, či sa nejedná o literárnu štylizáciu, ktorá je zámerne

odklonená od podoby omína v jeho „surovom“, nereflektovanom stave. Avšak celkom

prozaické a veľmi vecné reporty o vešteckých snoch z amorejského Mari, častokrát stavia

pred oči rovnaký obraz, ktorého obraz mohol byť zhrnutý v podobe po všetkých stránkach

zrozumiteľnej priamej reči príslušného boţstva, prípadne nejakej neboţskej postavy

videnej v spánku. Na druhej strane, veľký počet prameňov informuje aj o nočných víziách

zoslaných pozemšťanom, ktoré mali výrazne symbolickú, niekedy celkom alegorickú

povahu. Napríklad v marijskej korešpondencii nachádzame opis nachádzame popis

s nasledujúcim znením:

Toto uzrela vo svojom sne Ajala:

[V] Annunnítinej bráne vo vnútorných (hradbách) sa jedna ţena zo Šechrum vadila

(s) jednou ţenou z Mari. Ţena zo Šechrum (povedala) ţene z Mari takto: „Vráť mi moje

veci! Buď vytrváš ty, alebo kieţ som (to) ja, (ktorá) vtrvá!“

Preskúmal som jej záleţitosť skrz „vtákov (z) rozsadlín“. (sen) bol (vskutku)

zjavený...

(ARMT 26.229:1-17)11

V druhom prípade bol vidiaci zodpovedný za náleţitú interpretáciu snových omín.

Pre potreby tejto „technickej“ časti oniromancie vznikali v západnej (rovnako ako

východnej) časti úrodného polmesiaca súhrnné ominálne repetítoriá = akési najstaršie

predobrazy neskorších „snárov“, v ktorých boli fixované interpretačné postupy pouţívané

pri výklade nočných videní. V písomných prameňoch severozápadných semitov sa

z predhelénistickej éry dochoval iba jediný dosiaľ známy text tohto typu. Zaznamenaný bol

v Ugarite, v

11 ARMT = Archives royales de Mari. Transcriptions et traductions, Paris: Imprimérie Nationale (neskôr:

Libraire Orientalische Paul Geuthner; v súčasnoti: Éditions Recherche sur les Civilisations), 1950nn.

33

ma) výrečne

vypovedá o ţánre tohto ţalostne fragmentárneho dokumentu.

Oniromancia ako celok pozostávala zo súbehu dvoch svojim spôsobom veľmi

odlišných rovín. Na jednu stranu mohlo byť nočné videnie niečim celkom samovoľným

a nevyprovokovaným, boţia vôľa sa vybavovala bez pričinenia ľudskej sily. Na druhú

stranu sa však vedľa tejto intuitívnej formy v rámci orinomancie konštituovala aj jej

technicky prepracovaná podoba, ktorá naopak nič neponechávala náhode. Na základe

dostupnej evidencie je moţné usudzovať, ţe spontánna podoba orinomancie v starovekej

Sýrii mierne prevaţovala nad cieleným vyvolávaním ominálnych snov ( Vítek et al., s. 86-

87).

5.3.4. Induktívna divinácia

Druhé odvetvie mantického počínania v starovekej Sýrii predstavovala induktívna

divinácia, ktorá zároveň bola akousi „kráľovnou“ medzi ostatnými modalitami tohto typu

kultového počínania. Súdiac podľa skutočnosti, ţe sa v určitých prípadoch pouţívala na

verifikáciu výsledkov dosiahnutých prostredníctvom oniromancie či deduktívnej divinácie,

je zrejmé, ţe bola vnímaná ako najspoľahlivejší prostriedok, ktorým je moţné získať

poznanie vecí budúcich, poprípade minulých. Na rebríčku kultúrnych hodnôt starovekých

Levantincov im bol prisudzovaný obdobný status, aký je v súdovej euroamerickej

civilizácii vyhradený vede. Svojím spôsobom oprávnene, pretoţe postupy aplikované

v rámci jednotlivých odnoţí vyţadovali okrem pozorovacích a analytických schopností aj

nezanedbateľné mnoţstvo konkretnych znalostí z oblasti biológie, medicíny, astronómie,

meteorológie a pod.

Induktívna divinácia rozpoznávala veštecké znamenia v situáciách, ktoré boli buď schopné

nejakým spôsobom sami navodiť (napríklad pri veštení zo zvieracích vnútorností), alebo je

moţné sa s nimi stretnúť v beţnom ţivote (napríklad pri veštení z nebeských úkazov), či

v situáciách, ktoré implikovali mimoriadne udalosti a prírodné javy (napríklad pri veštení

z narodenia deformovaného plodu – či uţ ľudského alebo zvieracieho). Omíny takejto

povahy potom vykladal príslušný špecialista podľa tradície ustáleného hermeneutického

kľúča. Orákulum bolo teda moţné svojim spôsobom „indukovať“, odvodiť či vypočítať.

Za boţského garanta tohto vešteckého postupu bol povaţovaný vládca nadpozemského

priestoru Hadda/Ba´al

34

–

m). Podľa starovekých Sýrčanov boli teda omíny tohto typu

človeku zosielaná reprezentantom panteónu, pre ktorého bola charakteristická sila, aktivita

a výkonnosť nielen po fyzickej, ale aj po mentálnej stránke. Túto schopnosť reflektovali

dokonca niektoré pasáţe v mytológii. Napríklad v Ba´alovskom cykle z Ugaritu nájdeme

odkaz tohto boha adresovaný jeho druţke ´Aštarte/´Anat, ktorý bol vtelený do

nasledujúcich veršov:

(Ja) mám čo povedať tebe, / svoje slovo (chcem) ti pripomenúť: / Vrava stromov a šepot

kamenia, / rozhovor neba so zemou / (a) bezodných tôní s hviezdami. / Rozumiem blesku,

ktorý nebesia nepoznajú, / vrave, ktorú nepoznajú ľudia, / a (ktorej) nerozumejú zástupy

pozemské... (KTU 1.3.III:21 aţ 28)12

V optike mytografa teda Hadda/Ba´al prehovára prostredníctvom najrôznejších

kozmických javov. Tejto „reči“ však bezprostredne rozumie len on sám, eventuálne ďalšie

boţstvá. Na rozdiel od nich obyčajní smrtelníci (rovnako ako hmotný svet an sich) tento

zvláštny druh komunikácie nechápu a registrujú z neho iba znamenia, ktoré musia

druhotne interpretovať.

Jednotlivých divinačných techník „haddovského“ typu existovalo v nami

sledovanom priestore relatívne veľké mnoţstvo. Väčšinu z nich praktizovali takisto

príslušníci archaických náboţenských kultúr mimo oblasť predhelénistickej Sýrie.

Za nesporne najdôleţitejšiu bola povaţovaná splanchnomancia = veštenie

z vnútorností rituálne zabitých zvierat (najmä z pečene, ale aj z ďalších orgánov – ţlčníku,

čriev, srdca, pľúc, poprípade podkoţného tuku a prsnej kosti zvieraťa). Povrch

sledovaných orgánov veštci starostlivo rozdeľovali na skupinu jednotlivých sektorov. Ich

prítomnosť či neprítomnosť totiţ vypovedala o tom, či boţstvo skutočne „vstúpilo“ do

vnútorností rituálne zabitého zvieraťa, a či bola teda veštba stanovená na základe ich

skúmania legitímna, alebo naopak. Nasledovalo podrobné obhliadnutie ich tvaru, veľkosti,

farby, vzájomného umiestnenia, a najmä anomálií v podobe atrofií, hypertrofií, výrastkov,

vredov, jaziev, prítomnosti parazitov a podobne.

12 KTU = DIETRICH, M. – LORETZ, O. – SANMARTÍN, J., The Cuneiform Alhabetic Texts from Ugarit,

Ras Ibn Hani and Other Places, Münster: Ugarit – Verlag, 1995.

35

S veštením z vnútorností rituálne zabitých zvierat úzko súvisela modalita induktívnej

divinácie, a síce thyomancia = veštenie zaloţené na pozorovaní obetného zvieraťa

v okamţiku jeho smrti, tzv. in articulo morti, resp. tesne pred ním. Bola sledovaná celá

škála starostlivo rozlišovaných pohybov: ominálny charakter bol prisudzovaný

i sebemenšiemu záchvevu chrbta, šije, hlavy, očí, uší, tlamy, jazyka, zubov, atď.

Mantickým vyšetrovaním deformovaných ľudských či zvieracích plodov sa

systematicky zaoberala teratomancia. Súdiac podľa relevantných textov, pri ktorých

„vidiaci“ skúmali v prvom rade fyziognomické charakteristiky a malformácie rôznych

vnútorných častí tela: veľkosť, tvar a prítomnosť hlavy, šije, hrudníka, panvovej oblasti,

pohlavných ústrojov, análneho otvoru, predných a zadných končatín, kopýt; všímali si

takisto to, ako vyzerala srsť a koţa, atď. V druhom rade, pri tejto príleţitosti examinovali

aj vnútorné orgány (srdce a črevá) a skelet (chrbtica a kĺby) spolu so šľachami. Súčasťou

teratomancie mohla byť teda aj pitva.

Ďalšiu divinačnú techniku predstavovala iatromancia = sledovanie príznakov chorôb

u chorých ľudí a ich veštecká interpretácia. Bola skúmaná najmä pravidelnosť dýchania,

horúčkovitosť, hybnosť kĺbov končatín a prstov, ochabnutosť svalstva, farba tváre a pier,

početnosť záchvatov (napr. v prípade epilepsie). Pozornosť bola venovaná i tomu, v ktorú

dennú, resp. nočnú hodinu sa u chorého dostavujú bolesti.

Na základe pozorovania správania určitých zvierat stanovovali svoje vaticínia tzv.

zoomancie. V predhelénistickej Sýrii je však evidencia tohto vešteckého postupu

viacmenej mizivá. Systematicky sa študovali iba dva ţivočíšne druhy, mravce a vtáci

(Vítek et al., 2006, s. 89).

Chronomancia sa zameriavala na skúmanie súvislostí medzi kalendárnym

usporiadaním času a udalosťami, ku ktorým došlo v určitom období. Táto metóda bola

odvodená z mezopotámskej tradície, pritom bola koncipovaná podľa vzorca „ak sa vtedy

a vtedy stane to a to, vyvolá to taký a taký následok“. Súčasťou chronomantických

skúmaní bolo tieţ veštecké zhodnotenie rôznych úkazov na oblohe, v súvislosti s dobou ich

výskytu.

Sledovaním tohto typu omína sa špeciálne zaoberala astromancia = veštecký javov,

pozorovaných na rôznych nebeských telesách (hlavne na Mesiaci a Slnka, ale i niektorých

36

planétach – napr. Venuši – súhvezdiach – napr. plejádach alebo Veľkej Medvedici – či

meteoritoch).

Prakticky pri uplatňovaní ktorejkoľvek z týchto techník dochádzalo k tomu, ţe

nájdené nominálne znaky si mohli vzájomne protirečiť. Preto bolo na veštcovi, aby

jednotlivé „pre“ a „proti“ usporiadal do zmysluplnej štruktúry, vzájomne porovnal všetky

priaznivé a nepriaznivé symptómy a vyhodnotil, ktoré znaky umocňujú, a ktoré naopak

anulujú iné. V tomto prípade sa pri novodobej rekonštrukcii nachádzame na neistej pôde.

To, ţe k takejto matematicko-logickej operácii dochádzalo, vieme s istotou, napriek tomu

nám jej vnútorné princípy unikajú. V tomto ohľade nám na ukáţku môţe poslúţiť jeden

marijský list, ktorý obsahuje odpoveď na prosbu o reeximáciu vešteckým vyšetrením

ďalším špecialistom:

Toto si (mi) napísal:

„Podkoţný tuk na pravej strane je tmavej farby. Samostatná vnútornosti sú tmavej farby

napravo i naľavo a znamenie – šithum je prítomné. Tmavá farba ľavej strany ťa moţno

znepokojí...“

Avšak tmavá farba napravo si protirečí s tmavou farbou naľavo a naviac je prítomné

znamenie – šithum. Nie je teda ţiaden dôvod k nepokoju... (ARMT 4.54:7-21).13

5.3.5. Deduktívna divinícia

Za svojbytnú kategóriu mantiky Sýrčania ďalej povaţovali divináciu deduktívnu. Na

rozdiel od jej induktívnej „sestry“ ju môţeme definovať ako stratégiu, pomocou ktorej sa

poznanie boţskej vôle získavalo prostredníctvom verbalizáciou ominálneho videnia či

počutia, ktoré je moţné zachytiť výhradne prostredníctvom „vnútorného“ zraku či sluchu.

Aj deduktívna divinácia, rovnako ako oniromancia pracovala s ominami, ktoré nemali

empirickú povahu. Na rozdiel od oniromancie sa jej však príslušným príjemcom nedostalo

v spánku, ale v bdelom stave, či do „určitej“ miery v bdelom. Posolstvá zo strany boţstiev

boli prijímané v stave vešteckého vytrţenia, akejsi prorockej extáze. Vo všetkých

ohľadoch sa teda jednalo o spôsob získavania vaticinií, ktorý závisel na vnútornom

preţitku a vnímavosti proroka, či prorokyne. Na metafyzickej úrovni bola garanciou

13 ARMT = Archives royales de Mari. Transcriptions et traductions, Paris: Imprimérie Nationale (neskôr:

Libraire Orientalische Paul Geuthner; v súčasnoti: Éditions Recherche sur les Civilisations), 1950nn.

37

deduktívnej divinácie obdarená bohyňa Jitřenky – Zorničky a (rituálnej) čistoty ´Išcharaj,

ktorá v náboţenských štruktúrach starovekej Sýrie stelesňovala jeden z aspektov ´Aštarty –

patrónky vášne a extatického vytrţenia všetkého druhu.

5.3.6. Nekromancia

Zďaleka najmenej nás písomné pramene informujú o nekromancii teda veštení, pri

ktorom boli omina sprostredkovávané duchmi zomrelých. Jej stopy obsahuje iba jediný

doposial známy dokument objavený v Urigate, ktorý zo ţánrového hľadiska spadá do

kategórie magicko-terapeutických textov. V jeho mýtickom prológu je zachytené, akým

spôsobom sa dajú brať veštecké rady ohľadom liečenia chorého človeka (konkrétne išlo

o dieťa z kráľovského rodu). A odpoveď znela: pýtať sa duchov mŕtvych. O vlastnej

nekromatickej praxi, z ktorej ovšem nie je moţné vyčítať nič bliţšieho neţ skutočnosť, ţe

za jej boţského garanta bol povaţovaný jeden z divi parentes a síce duch dávneho,

nepochybne mýtického panovníka Ditana. Práve on je v texte vykreslený ako darca

orákula. Signifikantná môţe byť tieţ skutočnosť, ţe dosiaľ jediná indícia tejto modality

divinácie ju spája po liečbe chorľavého jedinca. Práve podsvetná sfére kozmu bola totiţ

v náboţenskej imaginácii severozápadných Semitov osídlená posvätnými entitami,

obdarenými terapeutickými schopnosťami. Ich najvýraznejším predstaveteľom bol pritom

syn vládcu onoho sveta Rašapa/Chirri, a síce starosýrsky Šámin, ktorého meno sa

v priestore Fénničanov neskôr premenilo do známejšieho tvaru ´Ešmun (Vítek et al. 2006,

s. 95).

38

6. Astrológia na území Mezopotámie

Kráľovské umenie astrológie je metóda veštenia, ktorou sa Mezopotámia preslávila.

Mezopotámska astrológia je veľmi stará, siaha aţ do sumerského obdobia. Bohovia

veštenia Šamaš a Adad sú zároveň patrónmi astrológie, pretoţe na nebi vládne Slnko

a Adad ako boh blesku je zase pánom nad počasím, teda nad meteorologickými javmi.

Usporiadanie panteónu zrkadlí štruktúru kozmu. Kozmická triáda Anum, Enlil [viď.

príloha, obr. 9], Enki je obraz neba, zeme a vody. Astrálna triáda Sin [viď. príloha, obr.

10], Šamaš a Ištar [viď. príloha, obr. 11 a obr. 12]sú tri najvýznamnejšie nebeské telesá,

Mesiac, Slnko a Venuša. Ku kultu troch hlavných astrálnych boţstiev sú priradené i ďalšie

planéty, stotoţnené s rôznymi bohmi. Súhvezdia, predovšetkým súhvezdia zvieratníku či

zodiaku tvoria ne nebi „obrazy“, čitateľné pre zasvätených. Zo starej Mezopotámie

pochádza zvyk spájať niektoré hviezdy pomyselnými čiarami, vytvárajúcimi obrazce,

náznaky rôznych postáv hrdinov i zvierat (Heller 1988, s. 190 - 191).

Príslušné doklady sa zachovali na niekoľkých málo starobabylónskych tabuľkách

s astrologickými ominami celkom primitívneho typu. Boli nájdené na periférii Böghazkoy,

Katne, Mari a Elámu. Svedčia o existencii bohatej astrologickej existencie uţ

v starobabylónskom období. Dokladajú to aj údaje v neskorých textoch, ktoré pojednávajú

o pozorovaní planéty Venuša v období starobabylónskeho kráľa Amí-saduka. Skutočnosť,

ţe astrologické texty sa dostali aţ do Sús a Chattuše , a ţe boli prekladanané do elamčiny

a chetitčiny, zdôrazňuje pohotovosť, s akou bol tento typ veštenia prijímaný mimo vlastnú

Babylóniu ešte pred rozmachom astrológie (Oppenheim 2001, s. 171).

Vo svojej rodnej zemi, v Mezopotámii nebola astrológia osamotenou disciplínou, ale

jedným z náboţenských odvetí deduktívneho veštenia, ktoré hľadalo svoje „znamenia“

v postavení a v pohybe nebeských telies. Nebeské telesá neboli pôvodcami či príčinami,

ale iba ohlasovateľmi odhaľovanej budúcnosti; upozorňovali na ňu, ale nevytvárali ju

(Bottéro 2005, s. 258).

Osud, ktorý bol takto odhaľovaný nebol pokladaný za neodvratný a nutný.

Astrológia na samom počiatku svojho vývoja v Mezopotámii bola na míle vzdialená

rigídnej a fatalistickej disciplíne, ktorá sa premenila do „astrálneho náboţenstva“.

Astrológia bola pôvodne súčasťou určitej sústavy a sama sa takisto inou sústavou stala. Jej

39

štruktúra bola na počiatku rovnaká: budúcnosť odhalená prostredníctvom nebeských telies.

Ale v Mezopotámii nebeské telesá budúcnosť len odhaľovali, nezapríčiňovali ju

a neúprosne ju nevnucovali. Aby sa prešlo od jednej k druhej viere, bolo potrebné nebeské

telesá zboţštiť. Boli z nich potrebné urobiť nielen skutočných bohov, ale dokonca veľkých

bohov, všemocných a obdarených absolútnou mocou nad svetom a vecami. Takţe neskôr

boli nebeským telesám priznávané nadľudské schopnosti, ako napríklad schopnosť

„prepoţičať“ liekom, pripravovaných pod ich nočným dohľadom oveľa väčšiu účinnosť.

V kontexte mezopotámskom hovoríme o astrálnom náboţenstve. Medzi prvých veľkých

astrológov, hlavných sluţobníkov a apoštolov tejto viery, patrili „Chaldejci“, čo

znamenalo to isté ako „Babylóňania“, alebo aj „babylónski kňazi“, ako sa neskôr o nich

vyjadroval Herodotos (Chaldejci; I, 181 an.). Prví znalci pôvodnej astrológie, (ktorá sa

nachádzala v procese premeny), ktorý boli znalí starobylých tajomstiev mezopotámskeho

náboţenstva, prišli teda z Mezopotámie (Bottéro 2005, s. 259 – 261).

Prevaţná časť astrologických omín pochádza z Aššurbanipalovej kniţnice.

Niektoré boli napísané v Aššure a Kalachu, iné boli nájdené na juhu, pochádzajú prevaţne

z neskorších období Babylonu, Borsippy, Uruku, Kiša a Nippuru. Stredobabylonský

fragment, nájdený V Nippure z iný, pochádzajúci z Nuzi svedčí o kontinuite tradície.

„Kánonická“ zbierka pozostávajúca zo sedemdesiatich tabuliek, okrem výňatkov

a komentárov, sa nazýva podľa prvých slov svojho dvojjazyčného slávnostného úvodu

Enúma Anu Enlil („Keď Anu a Enlil...“). O Mesiaci pojednáva 23 tabuliek, ďalej sa

pozornosť venujú Slnku, meteorologickým javom, planétam a stáliciam (Oppenheim 2001,

s. 171).

Obdobie kultúrneho rozvoja za vlády Chammurapiho vlády je takisto obdobím , keď

sa dostáva do popredia nie len astrológia, ale i jej exaktnejšia forma astronómia. V kódexe,

nazvanom podľa začiatku /incipitu/ „V deň, keď Anum, Enlil ...“ z obdobia Ammisaduqa

/1646 – 1626 p. n. l., štvrtý nástupca Chammurapiho/ sú zaznamenané periodické fázy

Venuše, ktoré sú pre tretie tisícročie a prvú polovicu druhého tisícročia dnes dôleţitou

pomôckou pre datovanie (Heller 1988, s. 191).

Čas a ďalšie okolnosti „miznutia“ Mesiaca, jeho opätovné „zjavenie“, vzťah k Slnku

a iné údaje o zatmení poskytujú „znaky“, ktoré zbierka podrobne popisuje a vykladá.

Menej obsaţná rozprava je venovaná kruhu okolo Slnka a Mesiaca, zvláštnym útvarom

40

mrakov a pohybu planét (najmä planéty Venuše) medzi stálicami. O meteorologických

javoch, hrome a blesku, daţdi, krúpach, zemetrasení panuje názor, ţe majú ominóznu

platnosť iba v záleţitostiach štátu , a ţe veštia mier alebo vojnu, úrodu alebo záplavy.

V ninivských archívoch sa dochovali stovky astrologických správ zasielaných asýrskym

kráľom na odpoveď na otázky kladené pri podobných príleţitostiach (Oppenheim 2001).

Iná úroveň astrológie sa javí v textoch, datovaných z 5. a 3. storočia p. n. l. Sú to

horoskopy, ktoré uvádzajú dátum narodenia, v ojedinelých prípadoch i dátum počatia,

ktoré sú sprevádzané astronomickou správou, z ktorých je vyvodzovaná predpoveď

o budúcnosti dieťaťa. Datovanie týchto textov dokazuje, ţe podobný druh astrológie je

výsledkom neskoršieho mezopotámskeho, presnejšie vyjadrené babylonského vývoja, viac

neţ gréckeho vplyvu, ako sa predpokladalo uţ skôr. Tieto horoskopy majú spojitosť so

seleukovskou tabuľkou, ktorá hovorí o budúcnosti dieťaťa vo vzťahu k určitým

astronomickým javom, východe a pohybe planét, zatmeniu a iným úkazom, ku ktorým

došlo v okamţiku jeho narodenia (Oppenheim 2001, s. 171).

Ďalšie šírenie astrológie postupuje rýchlo. V kasitskom období sa astrológia šíri i do

Elámu a k Chetitom. Aššurbanipalova kniţnica zachovala mnoţstvo astrologických omin,

a s nimi záreveň i astronomických pozorovaní. Po páde asýrskej i novobabýlonskej ríše sa

stáva strediskom astrológie Uruk, kde sa ďalej pestuje kult boha Anu. Takisto v Borsippe

a Sippare boli observatóriá, kde sa viedli záznamy. Astronomické observatórium malo

pôvodne asi kaţdé významnejšie mesto.

Piata tabuľka eposu Enúma eliš14

, ţiaľ neúplná nám podáva predstavu o vtedajších

astrologických metódach. Kaţdé astrálne boţstvo má svoje stanovisko, nazvaná

manzazau, ktoré mu napočiatku určil Stvoriteľ. Hviezdy, ktoré vidíme sú obrazom

lu/ bohov. Čas sa meria na rok, ktorý je rozdelený na dvanásť mesiacov, kaţdý

mesiac potom ovládajú tri hviezdy, takţe celé nebo a celý rok sú rozdelené pod správu 36

hviezd.

14 (akkadsky: „Keď hore“), rozsiahla skladba v siedmich spevoch, obsahujúca celkovo asi 1100 veršov;

najvýznamnejší mýtus akkadskej literatúry venovaný problematike stvorenia (Jiří Prosecký).

41

poskytuje spojenie medzi hviezdami. Medzi stanoviskom Enlila

a Ea alebo Enlila a Anuma15

; stanoviskom či cestou Enlilovov je náš Obratník Raka ( teda

severný) a stanoviskom či sestrou Eovou je Obratník Kozoroţca (teda juţný). Tam, kde

ekliptiku (dráhu Slnka) pretína obzor, sú dve brány (na východe a na západe). Tými sa

vchádza do miesta, cez ktoré prechádza Slnko v noci. Noc je pod vládou boha Mesiaca,

sumersky Nanara, akkadsky Sina. Ten svojimi fázami triedi dni v mesiaci, a tak vzniká

týţdeň. Čas je pre astronomické pozorovania dôleţitý faktor. Ak má byť pozorovanie

uţitočné, musí byť čas presne stanovený. Základným bodom je rovnodennosť, keď sa

dĺţka noci a dňa vyrovnáva. Tak sa deje na jar v šestnástom Nisane. Stráţna sluţba

zaznamenávala všetko neobvyklé, napr. : „V Dvadsiatom deviatom dni v mesiaci sme

vystúpili na pozorovateľňu a nevideli sme Mesiac ...“. Alebo iné hlásenie: „Štrná

marti = dom pozorovania, teda vo zvláštnej stavbe, určenej len

k tomuto účelu (Heller 1988, s. 192).

Zaujímavou kapitolou astrológie je zostavovanie horoskopov. Na to bolo potrebné

pozorovať nie len Slnko, Mesiac a Venušu, ktorá mala svoj zvláštny oddiel v spomínanej

astronomickej a astrologickej učebnici, ale aj planéty , súhvezdia i niektoré stálice. Všetky

spodobňovali bohov. Medzi stálicou a planétou je ten rozdiel, ţe planéta svojim pohybom

viac „vypovedá“, preto sa aj viac sleduje. Princíp zostavovania horoskopu, známy zo

stredovekej astrológie, ţe pre horoskop určitej osoby je rozhodujúca poloha hviezd,

a obzvlášť planét v okamţiku narodenia, poznali uţ starovekí Mezopotámci. Vzájomné

pôsobenie hviezd určuje osud novorodenca.

I keď Mezopotámci neoddeľovali atmosférické a meteorologické javy od javov

astronomických takým spôsobom, ako my dnes, predsa tvorili tieto javy do istej miery

samostatnú oblasť, podriadenú bohu búrky Adadovi. Hrom je jeho hlas. Podľa toho, kde

a ako sa hrom ozval sa veštilo. Hrom v mesiaci Sivan veští revolúciu, v mesiaci Tamus

veští bohatú úrodu, v mesiaci Ijjaru znamená nepriateľov v krajine. Adad spôsoboval aj

zemetrasenie, ktoré sa povaţovalo za predzvesť otrasov v sociálnych radoch, štátnych

15 Viď. kapitolu „Astrálne boţstvá“.

42

prevratoch a pod. Dôleţitý bol aj smer blesku, najmä v noci, keď sa dal dobre pozorovať.

Keď sa blesk objaví na juhu, znamená to potopu. Dáţď bol v Mezopotámii pomerne

vzácny, sleduje sa hlavne kedy sa spustil. V niektoré dni a mesiace dáţď veští šťastie,

v iných nešťastie. Šťastie prináša v mesiaci Tebet /asi január/, Šebet /febrár/ a Adar

/marec/, teda v období, kedy to nie je celkom abnormálne a keď je uţitočný pre vegetáciu

(Heller 1988, s 194).

6.1. Astrálne boţstvá v Mezopotámii

V tejto kapitole pojednávam o boţstvách astrálnych boţstvách v Mezopotámii. Starí

Mezopotámci prikladali nebeským telesám boţské schopnosti, tak sa vytvoril „náboţenský

kult“. Do astrálnej triády bohov patria: Mesiac – Sin, Slnko – Šamaš a planéta Venuša –

Ištar; ďalej niekoľko astrálnych boţstiev menšieho významu.

Prvé z nich, boh Mesiaca sa v sumerčine volá NANNA, v akkadčine SIN, pôvodne

Suen, asýrsky Suin. Číselná hodnota tridsať, prichádza teda hneď po bohoch Anuovi,

Enlilovi a Enkim. Meno Nanna sa odvodzuje od sumerského na-an-na = človek neba.

Semiti z neho vytvorili Narnar či Nannar – „ţiariaci“ (v hebrejčine nér = svetlo, kahanec).

Druhé meno Sin, beţné v akkadčtine je zrejme nesemitského pôvodu. Meno Suen sa

vyskytuje v sumerskom zozname bohov z Dáru a zrejme i v archaických textoch z Uruku.

Číslo tridsať znamená počet dní v mesiaci. Sin je svojím rodom synom Enlila a Ninlily. Je

nazývaný „býček Enlilov“, kosáčik mesiaca, ktorý na oblohe juţných krajín pripomínal

Mezopotámcom býčie rohy. Niekedy bol tento kosáčik mesiaca povaţovaný za bárku,

plávajúcu po oblohe. Tajomný jav ubúdania a pribúdania mesiaca dostal prívlastok „plod,

vznikajúci sám od seba“.

Enlilova druţka je N I N – G A L = veľká pani [viď. príloha, obr. 9], ich deťmi sú

Slnko – Šamaš a Venuša – Ištar. Strediskom kultu boha Sina bolo mesto Ur, tu mal aj svoj

chrám, nazývaný É-kiš-nu-gal. Ďalším strediskom jeho kultu bolo mesto Charran

v severozápadnej Mezopotámii, kde mal Sin aţ do Nabonidovej doby chrám, zvaný

Échulchul. Tam bol uctievaný spoločne s bohom ohňa Nuska a jeho manţelkou Sa-dar-

mun-na. Ningal mala v Charrabe vlastný chrám É-gipar čiţe bḯ t gipari = dedinský dom.

Z obidvoch miest, z Uru i Charranu vyšla kedysi Abrahámova rodina /Gn 11, 28.31/ -

pripísať do bibliografie. (Heller 1988, s. 137).

43

Zvláštnu pozornosť Mezopotámci venovali zatmeniu Mesiaca. Mýtus rozpráva

o tom, ţe Sin, Šamaš a Ištar chceli z Enlilovho podnetu rozdeliť svetovládu. An tomu chcel

zabrániť a tak vysiela proti nim sedem démonov, zvaných Sebettu. Tí obklopia Sina a tak

spôsobia zatmenie Mesiaca. Ištar všad odpadne od svojich spojencov a pridá sa k Anovi.

Do deja potom zasahujú ešte Enlil i Ea. Koniec mýtu sa nedochoval.

Spoločne so svojím synom Šamašom je Sin bohom veštieb. Niekedy má funkciu

sudcu, ktorá je vlastná Samašovi. Niektoré hymnické prívlastky ako napr. „Rozhodca

osudu“ alebo „Anu nebies“, je potreba chápať ako hyperbolizáciu. V ikonografii je stálym

a beţným znakom kosáčik, ktorý nájdeme na mnohých pečatidlách, hraničných kameňoch

atď.

Ďalším bohom astrálnej triády je Slnko – Š A M A Š. To je ovšak meno aţ akkadské,

sumersky sa nazýva UTU. Akkadský Šamaš zodpovedá hebrejskému šemeš, arabskému

šams, ugaritskému šapaš a asýrsko-amurrejskému samsu ši samas. Väčšinou ide o boţstvo

muţské, ale pre Feníčanov z Ugaritu a juţných Arabov to bolo boţstvo ţenské. Chetiti

rozoznávali boha Slnka Eštamu a bohyňuSlnka Arinnu. Číselná hodnota je dvadsať. Šamaš

je synom Sinovým a bratrom Ištary, jeho manţelkou je v sumerčtine Š E N I R D A či

S U D A N G A [príloha 1, net], v akkadčtine A J A. Jeho poslom je Bunene. Šamaš je

bohom, ktorého svetlo preniká skrz, všetko pred ním vychádza najavo, a tak je Šamaš

sudcom a stráţcom práva. Uţ z roku 2600 p. n. l. sú doloţené názvy ako „Utu je môj

sudca“. Zároveň je bohom orákula, ktoré bolo povaţované za boţský rozsudok. Zničujúce

slnečné ţiarenie však so Šamašom nebolo spojované, bolo pripisované buď Nergalovi

alebo bohu ohňa a ţiaru Gibilovi. Cez deň putuje Šamaš po oblohe, večer na západe klesá

do mora, ráno potom vychádza nad mýtickým pohovrím, zvaným Našum, ktoré je cieľom

aj novým východiskom jeho púte. Na pečatidlách bol často znázorňovaný, ako stojí nad

pohorím, na ktorého vrchol kladie svoju pravú nohu a z jeho chrbta vychádzajú lúče. Pred

ním dva ďalší bohovia otvárajú nebeskú bránu. V noci prechádza Šamaš podsvetím, kam

vnáša svetlo, pokrm i nápoj mŕtvym. Jedno jeho priezvisko znie „Slnko duchov mŕtvych“.

Akkadský Šamaš bol veľmi významný boh; oproti tomu sumerský Utu sa zdá byť menej

významný s výnimkov mýtických textov o Gilgamešovi a Lugalbandovi. V zozname

kráľov sa spomína kráľ Meskianggašera, ktorý sa nazýva „syn Utov“, podobne ako jeho

syn či vnuk Enmerkar, hrdina dvoch sumerských eposov. Gilgamešovi je Utu či Šamaš

44

naklonený, z jeho pomocou premáha Gigameš Chuvavu. Šamaš pomáha takisto

Dumuzimovi, ako sa spomína v mýte o ceste Inanny do podsvetia. Obzvlášť významnú

úlohu zohráva Šamaš v príbehu o Etanovi, kde háji právo a zároveň dopomáha svojmu

chránencovi Etanovi k letu do neba na orlovi. Šamašovi ako vševidiacemu bohu sú

zasvätení „vidiaci“ veštci, zvaní baru . Strediskom slnečného kultu bolo na severe mesto

Sippar a na juhu Larsa. V meste Aššur mal Šamaš chrám spoločne so svojím otcom Sinem.

V ikonografii je jedným z jeho označení ohnivý kruh, s krídlami a vtáčím chvostom.

Inokedy je jeho znakom nástroj, ktorý drţí v ruke na vyobrazeniach, a ktorý býva

povaţovaný za pílu. Často býva zobrazovaný spoločne so Sinom a Ištar ako celá astrálna

triáda, predovšetkým na hraničných kameňoch (Oppenheim 2001, Heller 1988).

Posledným tretím členom astrálnej triády je bohyňa I N A N N A či Ininna /tak znie

jej pôvodné sumerské meno/, akkadsky sa nazýva I Š T A R . Číselná hodnota pätnásť. Jej

pôvodné meno Nin-anna znamená „Pani neba“ a bolo uţ v sumerčtine rôzne obmieňané:

popri tvare Ininna je aj tvar Inninni, Innin, Ninni, Nin, disimiláciou Irnina, Irnini.

Z akkadského Ištar je asýrske Istar a sýrske Astarté a ugaritské Attar. Nakoniec jej meno

klesá na apelatívum a znamená „bohyňa“. Jazykovo je zaujímavé, ţe súvisí s gréckym

astér = hviezda a z latinského stella, ktoré vzniklo asimiláciou zo staršieho sterla. Niekedy

sa rozoznávali rôzne tvary Ištar, napr. Inanna zo Zabalam /mesto poblíţ Uruku/, Ištar

z Akkadu, z Kiša, z Ninive či Arbely. Niekedy mohlo byť aj meno Inanna – Ištar

vynechané a pouţívalo sa len meno miesta s príslušnou koncovkou, napr. Ulmašítu = ta

z mesta Ulmaš; podobne asi ako keby sme namiesto Panna Mária Svätohorská či

Vambeřická hovorili iba Svätohorská či Vambeřická atd. V zozname bohov zo Šurrupaku

je na treťom mieste po Anovi a Enlilovi, narozdiel Enki, Nannar a Utu uţ po nej. O jej

pôvode sú dve tradície- Podľa jednej je dcérou boha Anua, podľa druhej dcérou Sina. Len

druhotne a ojedinele ja nazývaná dcérou Enlilovou (Heller 1988, s. 137-138).

6.2. Stálice

Stálice sa povaţovali za stádo, ktoré pasie nebeský pastier Sib-zi-an-na (pravý pastier

neba), súhvezdie Orión. Niekedy sa stotoţňoval s Tammuzom alebo Papsukkalom. To bol

posol bohov, zvlášť Annov a Ištarin. Ďalší z významných stálic bol Sírius, nazývaný Kak-

si-sá čiţe „šíp“. Bol stotoţňovaný s Ninurtom [viď. príloha, obr. 13], bohom lovu a boja.

45

Názvy niektorých súhvezdí ekliptiky (cesty slnka) sú veľmi staré, niektoré mená poznáme

uţ z trinásteho storočia. Súhvezdie Škorpión patrilo bohyni s názvom Išhara. Bola

bohyňou a stráţkyňou prísah, je moţné, ţe je cudzieho pôvodu; prisudzuje sa známej

bohyni Ašhara z Elámu. Strelec (lukostrelec) bol stotoţňovaný s bohom Pa-bil-sag, čo

bolo vlastne Ninurtovo priezvisko. Súhvezdie Blíţenci predstavovalo bohov podsvetia,

nazývaných Meslamtaéa a Lugalgirra. Súhvezdie Panny patrilo bohyni Erúa či Šerúa,

zboţštenému klasu. Vodnár bol vtelením bohyne Gula, to bola bohyňa zdravia, niekedy

povaţovaná za manţelku boha Ningursu; jej emblémové zviera bol pes. Je však celkom

moţné tvrdiť, ţe ţiadne z týchto astrálnych boţstiev nemalo taký význam a tak rozšírený

kult ako hlavné astrálne triády Mesiac, Slnko a Venuša (Heller 1988, s. 140).

46

7. EGYPT

Vedľa Mezopotámie bol Egypt druhým najstarším centrom civilizácie na svete.

7.1. Stručné dejiny

Egyptská civilizácia sa rozvíjala nepretrţite takmer tri a pol tisícročí. Tradične sa jej

dejiny delia na niekoľko období rozkvetu – Starú /2654 – 2133 p. n. l./16

, Strednú /1991 –

1777 p. n. l./ a Novú ríšu /1562 – 1085 p. n. l./ a Neskoré obdobie /1085 – 525 p. n. l./.

Pomedzi tieto obdobia zaraďujeme dve medziobdobia úpadku a zmätkov /prvé

medziobdobie 2133 – 1991 p. n. l. a druhé medziobdobie 1777 – 1562 p. n. l./ , pred nimi

obdobie preddynastické /od počiatku aţ do roku 2950 p. n. l./ a protodynastické /2950 –

2654 p. n. l./, a na konci egyptských dejín potom úpadkové – Neskoré obdobie, ktoré

prechádza do obdobia perzského.

Za počiatok staroegyptskej civilizácie sa povaţuje zjednotenie menších štátnych

útvarov v povodí Nílu okolo roku 3150 / 3050 / 3000 pred p. n. l. Za koniec, dobytie

ptolemaiovského Egypta Rímskou ríšou r. 31 p. n. l. Provinciálne obdobie neznamenalo

úplný zánik egyptskej kultúry, ale jej nasledujúci vývoj bol natoľko poznamenaný vplyvmi

iných civilizácii, ţe nemoţno hovoriť o samostatnom civilizačnom vývoji (Heller, 1988, s.

17 - 23)

7.2. Rozvoj astronómie a astrológie

Podobne, ako pre iné staroveké civilizácie, aj pre starovekých Egypťanov

náboţenstvo zohrávalo dôleţitú úlohu. Starovekí Egypťania povaţovali celý svet za jeden

celok, ktorého kaţdá časť súvisela so všetkými ostatnými. Svet bol vyplnený vedomím,

manifestujúcim sa na rôznych úrovniach bytia. Matéria bolo povaţovaná za formu

vedomia. Egyptská astrológia bola spočiatku astronómia. Veľké stavby, pyramídy a

svätyne boli budované na astronomickom základe, rovnako ako na anatómii ľudského tela.

16 Datovanie prevzaté podľa: Heller, Jan (1988): Starověká náboţenství – náboţenské systémy starého

Egypta, Mezopotámie a Kenaanu. Praha: Kalich.

47

Egypťania pouţívali najprv lunárny kalendár prevzatý od Sumerov, neskôr zistili, ţe

po 25 rokoch sa lunárne mesiace opakujú. Keď sa lunárny kalendár začal odchyľovať od

solárneho, beţný ţivot sa začal riadiť solárnym kalendárom, ktorý Egypťania neupravovali

priestupným dňom, a tak im nakoniec po 1461 rokoch chýbalo 365 dní. Začali teda kaţdý

štvrtý rok vsúvať priestupný deň. Kalendár sa dostal cez astronóma Sosigena aj do Ríma.

Egypťania si všimli, ţe záplavy Nílu (začiatok ich roku, ktorý spadá na 19. júl) sa zhodujú

s heliakálnym východom hviezdy Sírius. Bola pre nich veľmi dôleţitou hviezdou. Na

sledovanie času počas dňa pouţívali slnečné hodiny. Cez noc sledovali jednotlivé hviezdy,

ktoré mali zaradené do 36 skupín (tzv. dekánov). Toto rozdelenie nakoniec zredukovali na

24 (dnešný počet hodín). Keď bolo zamračené, pouţívali vodné hodiny (Barton, 1994).

7.2.1. Astrálne božstvá

Niektoré významné nebeské objekty (napr. Slnko a ostatné okom viditeľné planéty)

povaţovali za bohov. Boh, ktorý vládol slnku sa nazýval Re a mal rôzne podoby. Verili, ţe

slnko sa rodí na východe a umiera na západe. Hórus bol bohom oblohy a ako jeho oko bol

zobrazovaný Re. Boh Osiris bol vládcom posmrtného ţivota a Egypťanmi bol spájaný s

hviezdami z terajšieho súhvezdia Orión. Tri z planét boli povaţované za boha Hóra (Mars,

Jupiter, Saturn), Merkúr bol zobrazovaný ako boh Seth, Venuša ako „hviezda, ktorá

kriţuje“, neskôr tieţ ako boh Hórus, Mesiac ako boh Chonsu. Z nápisov sa dozvedáme, ţe

starí Egypťania poznali tri špecifické súhvezdia, Veľká Medvedica alebo skôr iba tú časť,

ktorú dnes nazývame Veľký Voz, Sírius (nie však celý Veľký Pes) a Orión. Egypťania

pouţívali na zobrazovanie hviezdnej oblohy dve mapy. Jedna predstavuje severnú skupinu

a druhá juţnú. Severná skupina obsahovala súhvezdie prednej nohy býka (Veľkého Voza),

a juţná boha Osirisa a bohyňu Isis (Orión a Sírius). Egypťania poznali aj 12 znamení

zvieratníka. Ako dôkaz slúţi Denderský zverokruh [viď. príloha, obr. 14]. Rozpoznať sa na

ňom dajú aj planéty.

Vývin klasickej astrológie sa začal aţ po okupácii Alexandra Veľkého (v roku 332 p.

n. l.), keď sa Egypt dostal pod nadvládu a vplyv Grékov. Egyptská astrológia prevzala veľa

prvkov babylonskej astrológie. Babylónska astrológia sa zmiešala spolu s egyptskou

tradíciou, aby dali vznik horoskopovej astrológii.

Významným astrológom a astronómom tej doby, ktorý sa zaslúţil o rozvoj

horoskopovej astrológie bol Claudius Prolemaios. Ptolemaiova práca Tetrabiblos sa stala

48

základom pre ďalší vývin západnej astrológie pre nasledujúcich 1300 rokov.

(en.wikipedia.org, Barton 1994)

7.2.1.1. Veštenie u starovekých Egypťanov

Ako udávajú (Vítek et al. 2006, s. 34-35) najstaršie svedectvo o staroegyptských

veštbách pochádza z Novej ríše. Dá sa predpokladať, ţe prax dopytovania sa bohov bola

omnoho staršia, a doklady zo skorších období sa nezachovali. Staroveký Egypt poznal dve

formy veštenia. Prvú kategóriu tvorili boţské veštby, vykonávané pri slávnostných

procesiách bohov, keď sa vynášali z chrámu kultové sochy. Druhá kategória sú veštby ako

súčasť magickej praxe – tie sa však dochovali aţ z ptolemaiovského obdobia, a môţu byť

dôsledkom cudzích vplyvov na egyptskú kultúru.

7.2.1.2. Božské veštby

Egyptskí bohovia vykonávali svoje veštby pri rôznych príleţitostiach slávnostných

procesiách, keď sa kultová socha (podoba boţstva) vynášala z chrámu. Vtedy bola

moţnosť obrátiť sa na boha so svoju otázkou. S boţstvami sa konzultovalo o záleţitostiach

štátnych, ale aj súkromných, či v otázkach o posmrtnom ţivote. Je pozoruhodné, ţe prvé

doklady o veštení pochádzajú aţ z Novej ríše (asi 1530-1070 p. n .l.), skoršie doklady nie

sú známe. Od doby Novej ríše sa teda na bohov obracali králi, vysoko postavení úradníci,

ale aj prostí ľud so svojimi drobnými problémami. Kráľ so svojimi poţiadavkami hľadal

radu u najvyššieho štátneho boha, thébskeho Amonrea, pána bohov. Ľudia z niţších vrstiev

sa pýtali menších boţstiev, ako napr. lokálnych verzií Ámona alebo zboţštených kráľov

(Vítek et al. 2006, s. 34).

7.2.1.3. Božské veštby pre kráľov

Egyptskí panovníci konzultovali s bohmi najmä dôleţité štátnické úkony, ako

hľadanie následníka, organizáciu obchodov, výskumných či bojových výprav či

organizáciu zádušných kultov. Zatiaľ čo v prípade prvých dokladov záznamov takýchto

veštieb sa môţe jednať o antedatované17

texty, ktorých cieľom bolo ospravedlniť

panovníkovo jednanie a prezentovať ho ako „vôľu boţiu“, v období tzv. Kňazského štátu

21. dynastie. tzn. pribliţne od roku 1075 p. n. l., neprebehlo jediné významné rozhodnutie

17 Rozumej: datované skôr ako boli napísané.

49

ohľadne správy thébskej oblasti bez konzultácie s Ámonom, a boh (alebo lepšie povedané

jeho kňazstvo) sa tak stal praktickým vládcom juţnej časti zeme (Vítek et al. 2006, s. 34).

7.2.1.4. Magické veštecké rituály

Z ešte neskorších dôb sa nám dochovalo pomerne veľké mnoţstvo textov, ktoré

patria do zbierok magických rituálov a popisujú mi. Takisto veštenie s pouţitím rôznych

pomôcok a často za prítomnosti média. Na démotickom magickom papyruse

z ptolemaiovského obdobia sa dochoval popis veštenia z nádob, lampy a zo slnka, vrátane

metód a zariekania, ktoré mali tieto veštecké pokusy sprevádzať. Prvé doklady tohto typu

veštenia pochádzajú aţ takto neskorej doby, keď bol Egypt naviac integrálnou súčasťou

helénského sveta a ochotne preberal zahraničné vplyvy. Nevieme, nakoľko sú tieto

praktiky Egyptu vlastné a nakoľko (v akej miere) sú inšpiráciou či priamym prevzatím

zahraničnej (a teda aj „exotickej“) mágie. Bohovia, ktorí sú v týchto rituáloch vzývaní sú

často, ale nie vţdy egyptskí, pretoţe cudzí bohovia boli pomerne ľahko prijímaní do

egyptského panteónu (Vítek et al. 2006).

Proces veštenia z nádoby vyzeral napríklad nasledovne:

„Ó boţe... otvor pre mňa zem, otvor pre mňa podsvetie, otvor pre mňa priepasť ...

dajte svetlo a priestor do mojej nádoby ... „ (P. mag. LL I, 2-4) Povieš chlapcovi: „otvor

oči!“, keď otvorí oči a uvidí svetlo, daj nech vykríkne: „Raš, Raš, ó svetlo, príď, príď, ó

svetlo, vojdi, ó svetlo, ktoré si vonku, vojdi.“ (P. mag. LL II, 1-3)“ ... Ó veľký boţe,

ktorého meno je veľké, zjav sa tomuto dieťaťu bez varovania či klamu, pravdivo. Si Thovt

... príď dnes k ústam mojej nádoby a odpovedz mi pravdivo na všetko, na čo sa opýtam,

bez lţi, pretoţe ja som Eset múdra, ktorej slová sa stanú.“ (P. mag. LL II, 13-23)

_________________________________________________________________________

__

/ P. mag. LL; pBM 10070 a pLeiden I. 383; Griffith, Demotic magical papyrus, passim.18

Text je podrobným návodom na vykonanie magického rituálu, pre ktorý si kúzelník-

veštec má vziať na pomoc dieťa. Mág najprv povoláva bohov a vzýva ich, aby „otvorili

18 P. Mag. LL ´démotický papyrus z Londýna a Leydenu, ed. Griffith a Thomson, Demotic magical papyrus.

50

zem a podsvetie“ a „dali svetlo a priestor do jeho nádoby“, aby mu umoţnili poznanie

sveta. Do nádoby však hľadí chlapec – mágov pomocník či akési „médium“, ktoré sa má

spojiť s Anupom a primäť ho, aby privolal sedem bohov a priniesol im stôl, stoličky

a občerstvenie. Mág sám hovorí k bohom, ktorí mu však majú odpovedať prostredníctvom

dieťaťa – média. Anup mu najprv dáva informácie o tom, ktorý z bohov bude odpovedať

na veštcove otázky (Vítek et al. 2006, s. 43 ).

Pretoţe takéto spôsoby veštby boli súčasťou magickej praxe, bolo celý veštecký

rituál nutné starostlivo pripraviť. Spôsob takejto prípravy je popísaný napr. nasledovne:

„Vojdeš do temnej miestnosti s dverami na juh alebo východ na čistom mieste.

Poprášiš ju čistým pieskom z veľkej rieky. Vezmeš čistý bronzový pohár či novú

keramickú nádobu a dáš do nej usadenú alebo čistú vodu a čistý olej, alebo iba olej bez

vody. Na dno nádoby s olejom dáš kameň qes-anch a (rastlinu?) „srdce dobrého domu“.

Okolo nádoby dáš tri tehly, a na tehly umiestniš sedem čistých bochníkov. Privedieš čisté

dieťa, ktorého uši boli vyskúšané, a ktoré je dobré na obrad s nádobou. Posaď ho na čistú

tehlu a ty si tieţ sadni na tehlu pri jeho tvári, či inými slovami k jeho chrbtu. Zakry mu

rukou oči, ktoré má mať zatvorené, a zavolaj sedemkrát smerom k jeho hlave. Keď

skončíš, odním svoju ruku z jeho očí, nechaj sa nahnúť mu ponad nádobu. Daj svoju ruku

k jeho ušiam, vezmi jeho uši do svojich rúk a opýtaj sa dieťaťa: Čo (?) vidíš? Keď povie

vidím tmu, povedz mu, nech prehovorí: Vidím tvoju krásnu tvár, počuješ ty môj pozdrav,

Ó veľký boţe Anup?“ (P. mag. LL X, 9-19) „Pokiaľ chceš z nádoby veštiť sám, namaţ si

oči touto masťou, sadni si nad nádobu, ako je uţ popísané. Zatvor oči a sedemkrát zopakuj

zariekanie. Potom otvor oči a pýtaj sa ho na všetko, čo chceš vedieť. Učiň tak od štvrtého

dňa lunárneho mesiaca do pätnásteho dňa, čo je pol mesiaca, keď mesiac naplní vedţat.“

(P. mag. LL X, 20-22)

Medzi oslovovanými bohmi tu nájdeme známe egyptské boţstvá (Heh, Anup),

neznáme, ale egyptsky znejúce boţstvá (Hah, Nashotep), ale aj boţstvá, ktorých názvy

znejú neegyptsky a do Egypta sa snáď dostali skrz grécku magickú prax (rovnaké mená sa

vyskytujú v grécky písaných papyrusoch) (Vítek et al. 2006, s. 44).

I keď existujú návody, ako veštiť sám a bez média, väčšinou sa veštilo s pomocou

malého chlapca, ktorý slúţil ako médium a mal tlmočiť reč bohov, ktoré v tranze videl.

51

Tieto veštby boli integrálnou súčasťou staroegyptskej mágie. Pouţívali rovnaké metódy

ako ďalšie magické úkony, a popisy a návody, ako si vykúzliť slávu a úctu, ako magickým

spôsobom rozhádať muţa so ţenou, ako s pomocou mágie liečiť, ako si privolať ţenu, ako

v ţene rozpútať lásku alebo spôsobiť jej smrť, ako spôsobiť, aby sa niekto zbláznil (kde

jedným z krokov je priviazať k jeho vlasom vlasy mŕtveho muţa), alebo ako privodiť

spánok, bezvedomie a smrť (všetko z jedného démotického papyrusu), ktorý obsahuje

takisto citované veštby a zdá sa, ţe je akousi príručnou kniţnicou staroegyptského

kúzelníka). Títo mágovia starostlivo stráţili svoje tajomstvá a svoju exkluzivitu: teoreticky

mohol kúzliť, a teda aj veštiť, kaţdý, kto vedel čítať alebo mal prostriedky na to, aby

niekoho k prečítaniu primäl. Rozmanité magické predpisy sú však veľmi zloţité a ich

vykonanie drahé. Zariekanie, ktoré mali sprevádzať výrobu magických odvarov či

napríklad pravé veštby, hýria neznámymi, exotickými a zloţitými slovami. A to bolo

nielen ťaţké si zapamätať, ale i vysloviť, a ten, kto sa pokúšal mágiu praktizovať „z kníh“,

si nikdy nemohol byť istý, ţe celé zariekanie vyslovil bezchybne. Niektoré zariekania

obsahujú dokonca „jazykolamy“: napr. pokyn „štyrikrát opakuj od začiatku do konca

a naopak toto dlhé meno: AUEBOTIABATABAITOBEUA“ Skutočnosť, ţe toto „slovo“

znie rovnako spredu aj zozadu v očiach starých Egypťanov dodávalo zvláštnu magickú

silu.

Mágia bola legitímnou súčasťou egyptského svetového poriadku ma´at, bola jedným

z prostriedkov, ktorými sa tento poriadok - systém udrţoval. Nevieme síce, aké znamenia

videli mágovia, či ich médiá a aké otázky pri veštení kládli, ale čisto súkromný ráz

ostatných magických textov napísaných na papyruse spolu s nimi nasvedčuje, ţe i tu boli

otázky skôr súkromného charakteru a znamenia boli vysvetľované vzhľadom

k súkromným osobám (na rozdiel od politicky - propagandistického charakteru veštieb). Je

dokonca moţné, ţe si starí Egypťania chodili k ľuďom, ktorí tieto veštecké metódy

ovládali a mali potrebné vybavenie, pre rady ohľadne svojej budúcnosti(Vítek et al. 2006,

s. 44-45).

Ďalšou beţnou metódou veštenia v Egypte bol výklad snov. Egypťania nielenţe od

najstarších čias vykladali sny, ktoré sa im prisnili spontánne (najstarší dochovaný snár

pochádza z doby 12. dynastie), ale od Novej ríše sa takisto snaţili aktívne podobné sny

52

vyhľadávať: podnikali tzv. inkubácie v chrámoch – dúfali, ţe keď prespia na posvätnom

mieste, zjaví im boh nejaké znamenie, podľa ktorého potom nahliadnu do budúcnosti.

7.2.1.5. Orákulá

Davidová et al. (2006, s. 267) podáva správu o vyuţívaní orákulí. Pouţívanie

orákula je dobre doloţené v Dér el-Medine, ako aj v širšom kontexte egyptského

náboţenstva a práva. Orákula boli pouţívané ako forma prorokovania alebo ako

prostriedok pre dosiahnutie rozhodnutia a boli uskutočňované predovšetkým v chrámoch.

Z neskoršieho obdobia máme doklady o vyuţívaní zvierat v tomto kontexte. Záznamy

vypovedajú, ţe králi sa radili s orákulom od Novej ríše. Ešte skôr v Strednej ríši sa

objavujú prehlásenia, ţe dostali boţské nariadenia, ktoré mohli byť prenesené formou

orákulí. Orákula sa v skutočnosti pouţívali vo všetkých obdobiach, aj keď nie sú písomne

doloţené.

V Dér el-Medíne bolo orákulum uskutočňované kňazmi, ktorí jednali ako

prostredníci boha. Výsledok orákula sa prejavoval tak, ţe kňazi drţali sochu boha pred

prosebníkom a pohybovali ňou zo strany na stranu a hore dolu, aby „mohla dať odpoveď“

na poloţenú otázku. Boţstvo nemohlo byť oslovené priamo a nemohlo a nevydávalo svoj

rozhodnutia prosebníkovi osobne. Niektoré orákulá sa vyuţívali takisto ako uistenia

ţijúcich o ich osobnom bezpečí.

Orákulá boli len jedným spôsobom, ako mohli ľudia za ţivota ţiadať o boţský zásah.

Pokrývali kráľovské ţiadosti o boţské schválenie vojenských výprav aj otázky ľudí

o kaţdodenných voľbách a problémoch. Boli pokladané za najpraktickejší spôsob

získavania odpovedí o budúcnosti, mali však svoje obmedzenia a pouţívali sa aj iné

metódy veštenia, ako napríklad veštenie zo snov.

7.2.1.6. Egyptskí veštci a sny

V textoch v Dér el-Medine sú zmienky o „múdrych ţenách“ a úlohe, ktorú zohrávali

pri predvídaní budúcich udalostí a ich príčin. Prevláda domnienka, ţe podobné veštkyne

boli riadnou súčasťou praktického náboţenstva v Novej ríši a pravdepodobne aj v skorších

obdobiach.

53

Sny mohli niekedy sprístupniť skryté sily, akými sú mŕtvi alebo bohovia, ktorí môţu

poskytnúť radu alebo pomoc. Sny, ktoré dávali dopredu vedieť o o priaznivých

i nepriaznivých udalostiach, vyţadovali výklad od odborníkov v tomto odbore.

Najvýznamnejšie kompilácie snov zo starovekého Egypta sa pripisuje Hórovi zo

Sebennytu. Zachované texty prinášajú doklady o pokusoch vyslať sny alebo zamedziť ich

výsledku. Existujú takisto knihy písané hieratikou alebo démotikou (písané kurzívnymi

písmami vyvinutých z hieroglyfov), ktoré obsahujú základy výkladov snov.

„Niektoré chrámy sa preslávili ako centrá „preţívania snov“ , kde prosebník mohol

stráviť noc vo zvláštnej budove a komunikovať s bohmi alebo zomrelými príbuznými, aby

sa mu dostalo pohľadu do budúcnosti. Najslávnejším príkladom je sanatórium, pripojené

k chrámu Háthor v Dendere, avšak podobné centrá existovali uţ skôr. Na ilustráciu

uveďme napríklad jedno, ktoré sa spomína v Ramzesovej kópii Snáru zo Strednej ríše,

ktorý vlastnil muţ menom Kenherchepešef. Inštitucionalizovaný typ organizácie, ktorý sa

uskutočňoval v Debdere mohol zabezpečovať metódu vykladania snov, ktorá bola beţná aţ

v neskorších obdobiach, zatiaľ čo skoršie praktiky mohli byť menej formálne.

Stav spánku mal podľa predstáv preniesť spiaceho do „zásvetia“, ríše bohov. Sny

neboli povaţované len za nočné udalosti, zahrňovali i denné „vízie“, pri ktorých sa zjavil

boh a podnikol niečo vo vzťahu k ľudskému „vizionárovi“ (Davidová et al. 2006, s. 277).

7.2.1.7. Listy mŕtvym

Dôleţitý kontakt s tými, ktorí prešli na oný svet zaisťovali tzv. listy mŕtvym. Ľudia

sa domnievali, ţe utrpeli krivdu mohli napísať list mŕtvym so ţiadosťou, aby zasiahli

v prospech čitateľa. Ţijúci človek, ktorý mal problémy a nemal silného zástancu na tomto

svete mohol poprosiť o pomoc mŕtvych. Takýchto listov je uchovaných málo.

Listy sa ukladali do hrobových kaplniek na stranu obetného stolu, kde ich mohol

duch zomrelého nájsť, keď sa prišiel najesť potravín. Prosby nachádzané v listoch sú

rôzne: niektoré ţiadajú o pomoc proti mŕtvym či ţivým nepriateľom, najmä pri rodinných

hádkach; v iných sa poţaduje právna podpora prosebníka, ktorý mal predstúpiť pred

boţský tribunál v deň posledného súdu; ďalšie prosili o zvláštne poţehnanie, či výhody.

(Davidová et al. 2006, s. 275 – 278).

54

Na konci Novej ríše (asi 1250 p. n. l.) došlo ku zmene pouţívania orákul. Sudcom sa

stala socha boha a jeho rozhodnutí potvrdzovali obrady prevádzané pres sochou. Pýtajúci

sa (profesionálni pisár dohliadajúci na administratívu lokálnych dvorov) sa postavil pred

sochu, prečítal zoznam mien podozrivých a následne interpretoval odpoveď boha. Táto

prax bola zjavne podliehala korupcii a zneuţívaniu a svedčí o rozklade systému (Davidová

et al. 2006, s. 284).

55

8. ETRUSKOVIA

Etruskovia boli významné staroveké etnikum, ktoré sa rozvíjalo v 8.- 4. stor. p. n. l v

strednom Taliansku, v kraji Etrúria. Jej územie pribliţne zodpovedá dnešnej provincii

Toskánsko v strednom Taliansku, odkiaľ sa ďalej Etruskovia šírili najprv na juh do Latie

a Kampánie. Potom ako boli odtiaľ vytlačení tamojšími Grékmi, kolonizovali sever aţ k

úpätí Álp a Jadranskému moru na východe. Etruskovia predstavujú prvú významnú

mestskú kultúru na území Talianska, uplatnili tu melioračné zásahy do krajiny a rozvinuli

poľnohospodárstvo, remeslá a ťaţbu kovov, s ktorými výhodne obchodovali. Boli zrejme

neindoeurópskeho, pravdepodobne predoázijského alebo maloázijskeho pôvodu. Ich

jazyk, etruština, zostáva zatiaľ nerozlúštený a nezaradení (Marie Pardyová) (Malina et al.

2009).

8.1. Disciplina etrusca

Sväté učenie, nazývané Rimanmi „Disciplina Etrusca“, obsahovalo sväté zákony,

predpisy a pravidlá, podľa ktorých sa záväzne riadil celý ţivot Etruskov, čo bolo u iných

národov vzácne. Ohraničovalo súčasne osudy Etruskov ako národa na tejto zemi, určovalo

ich a podmieňovalo (Keller 1974). Etruskom toto učenie predali sami bohovia . Podľa

povesti zachovanej Cicerom pracoval akýsi etruský roľník na poli v Tarquiniách a náhodne

vyoral brázdu hlbšiu neţ obvykle, z ktorej vystúpil škriatok Tages, s výzorom dieťaťa19

,

ale múdrosťou starca a prehovoril k nemu. Roľník bol uţasnutý a začal kričať. Na jeho

volanie sa okolo neho zhromaţdilo mnoţstvo ľudí z Etrúrie, tí si vypočuli Tagetovo

učenie, ktorého hlavnou súčasťou bolo umenie veštiť zo zvieracích útrob. Tagetove výroky

boli potom zapísané do posvätných kníh (Burian – Mouchová 1966, s.157 – 158).

V „disciplíne“ sa odráţa pocit najuţšej spojitosti s kozmom a etruská viera v hlbokú

spätosť všetkých ţivlov. Je to mystická jednota, v ktorej sú nerozlučne spojené nebeský

a pozemský ţivot so ţivotom nadzemským. Všetko na zemi - bytie jednotlivca rovnako

ako národa - je začlenené do neúprosného a nezmeniteľného rytmu vesmíru. Nič nie je

ponechané na náhodu. Všetko dianie je predurčené. Človek i národ sú vydaní na milosť

boţstvám, nevyhnutne podrobení vôli nepreniknuteľných síl [viď. príloha, obr. 15].

19 potomok Hercla alebo Genia s Menrvou

56

Etruská „disciplína“ najskôr rozoznávala tri druhy „kníh osudu“: „libri haruspicini“,

pojednávajúca o predpovedaní z pečene obetných zvierat; „libri fulgurales“, ktoré sa

zaoberali významom blesku (lat.fulgur) a „libri rituales“. Posledné z nich zahŕňajú široký

a pestrý okruh, pretoţe obsahujú kultové predpisy. Sú to predpisy pre zakladanie miest, pre

zasvätenie obetísk a chrámov a pre nedotknuteľnosť všetkého, čo je uzavreté kruhom.

Ďalej obsahovali zákony o mestských bránach, o rozdelení na tribuy, kúrie a centúrie,

o zriadení a organizácii vojska a o všetkom ostatnom, čo sa týka či uţ mieru alebo vojny.

K rituálnym knihám patrili okrem toho tri ďalšie, ktoré poznáme pod latinskými

názvami ako „libri fatales“, zaoberajúce sa rozdelením času a trvaním ţivota ľudí

a národov, „libri acheruntici“ o záhrobnom svete (podľa názvu podsvetnej rieky

Acheróntu) a rítoch súvisiacich s vykúpením - a napokon pravidlá, „libri ostentarii“, ktoré

vysvetľujú a určujú zázraky a znamenia (lat. ostentum) a prezrádzajú, ktoré odplaty

a zmierovacie opatrenia je potrebné podstúpiť, aby bolo odvrátené zlo a aby nám boli

boţstvá priaznivo naklonené (Keller 1974 s. 82; Burian – Mouchová 1966).

8.2. Haruspikovia

Ďalej Keller (1974) uvádza nález bronzového modelu pečene v roku 1877, ktoré boli

nájdené poblíţ Piacenzy [viď. príloha, obr. 16]. Na hornej strane, kde boli napísaní mená

štyroch boţstiev je zreteľne vidieť rozdelenie na šestnásť polí, z ktorých kaţdé

zodpovedalo jednému úseku oblohy. Na modeli je vyznačená pravá časť - slnečná usils a

ľavá časť - mesačná tivr. Pečeň, ktorá bola v Babylónii povaţovaná za sídlo duše,

pokladali Etruskovia za symbol kozmu. Predstavovali vesmír v malom, boli mikrokozmos

odpovedajúci makrokozmu. Verili, ţe sa v pečeni zrkadlí nebeská klenba, usporiadaná

podľa posvätných zákonov a podriadená rôznym bohom. Boli rozdelené na kríţom na štyri

diely, a potom ešte dvakrát delené na šestnásť malých sektorov. Veštba z pečene obetných

zvierat bola nesmierne komplikovaná. Správny výklad vyţadoval okrem astronomických

poznatkov tieţ obšírne vedomosti z anatómie a patológie. Ako dokladá významný nález

bronzového zrkadla z Vulci [viď. príloha, obr. 17]. Keď bola pečeň odobratá obetovanému

zvieraťu, najčastejšie ovci, museli sa na nej rozoznať dôleţité veštecké znamenia a musel

byť vyloţený ich význam. Kňazský haruspex sa snaţil vyrozumieť, ktoré boţstvo z nej

57

prehovára. Ak bol vyňatý orgán chorý, znamenalo to nepriazeň a nešťastie. Ak bol zdravý,

zvestovalo to dobro a šťastie.

Aj Keller (1974) uvádza fakt, ţe skúmanie pečene pochádzalo zo starého Orientu,

kde sa oddávna vykonávalo tak v Mezopotámii, ako aj v Malej Ázii. Pôvodne ho

praktizovali Babylončania, neskôr túto prax prevzali Chetiti. Pri vykopávkach v tomto

priestore sa našli modely pečene, vypálené z hliny a popísané. Potvrdzujú správy, ktoré

nám z tohto obdobia sprostredkoval Starý zákon. „Lebo kráľ babylonský“, hovorí Ezechiel

21, 26, „sa postaví na rázcestie dvoch ciest, ktoré si nechal zjaviť...a prezerá pečeň.“

Čítanie z pečene priniesli do Európy poprvýkrát Etruskovia. V Taliansku sa

udomácnilo, a zvlášť Rimania mu pripisovali veľký význam. Etruskí haruspikovia boli

vyhľadávaní a uctievaní aţ do obdobia neskorého cisárstva. Ich radám naslúchal senát, boli

príslušníkmi rady vojenských veliteľov rímskych armád, a doprevádzali vojvodcov na ich

vojnových ťaţeniach. Keď napríklad cisár Augustus pri prevzatí svojho úradu nariadil

vykonať obetovanie zvieraťa, mala pečeň dvojnásobnú veľkosť, neţ bolo obvyklé.

Haruspikovia z tohto úkazu predpovedali, ako napísal Plínius, ţe sa ríša za jeden rok

zdvojnásobí. Toto veštecké umenie predpovedať z pečene sa dostalo cez Syrakúzy tieţ do

Grécka, kde bolo známe uţ počas perzských vojen. Zhodovalo sa tu s etruskou praxou aj v

podrobnostiach. Aischylos necháva Prométhea vysvetľovať, aký tvar a akú farbu má mať

pečeň, aby sa zapáčila bohom. Pokiaľ ide o skúmanie vôle bohov, pridruţuje sa k výkladu

z pečene aj veštenie z bleskov a z neobvyklých nebeských či pozemských javov a udalostí.

Do zeme tak spolu s Etrukami prúdil zo starého Orientu aj veľtok mágie a povier (Keller

1974, s. 88 – 89; http://kramaricova.blog.sme.sk/c/54407/Etruskovia-a-ich-nabozenstvo-

IIII.html#ixzz0pJMWCOpj).

8.3. Augurovia

Augurovia veštili z vymedzeného priestoru templum. Augur vychádzal z

predpokladu, ţe bohovia sídlia na severe a dívajú sa smerom na juh, preto ľavú stranu

povaţovali za stranu svetla a slnka, za priaznivú a pravú za nepriaznivú. Gréci vnímali

strany naopak a ich spôsob sa ujal aj u Rimanov, pravá strana bola priaznivá a ľavá

nepriaznivá. Podľa tohto vnímania sa postupovalo pri stavbe miest, chrámov, vojenských

táborov. Nebo a zem boli v etruskom poňatí rozdelené na štyri časti pomocou akéhosi

58

neviditeľného kríţa, ktorého ramená vymedzovali smer sever - juh a východ - západ.

Čiara prebiehajúca od severu k juhu niesla (v latinskom označení) názov „cardo“, čiara

sledujúca Slnko od východu na západ „decumanus“. Všetky dôleţité rituály a všetko

kultové konanie bolo predurčené týmto nebeským aj pozemským rozdelením priestoru. Aţ

toto členenie umoţnilo kňazom porozumieť nadpozemským znameniam a vysvetľovať ich.

Pre nich bolo vymedzené aj všetko boţské a svetské na zemi. Etruskovia totiţ verili, ţe

moc dobra a zla je nezameniteľne a navţdy začlenená do štyroch obvodov, určených

kozmickými obydliami boţstiev.

Keď určil kňaz podľa oblohy severojuţný a severozápadný smer, predniesol tvárou

obrátenou k juhu tieto slová: „Toto je moje čelo, toto môj chrbát, toto moja ľavica, toto

moja pravica.“ Potom slávnostne vyznačil svojou zakrivenou palicou („lituus“) cardo a

decumanus. Túto palicu, ktorú po Etrúrii zdedil Rím, nosia podnes ako biskupskú berlu

biskupi katolíckej a anglikánskej cirkvi aj hlavy švédskych luteránov (Keller 1974, s. 84;

http://kramaricova.blog.sme.sk/c/54407/Etruskovia-a-ich-nabozenstvo-

IIII.html#ixzz0pJMWCOpj).

Tam, kde mal byť stred novo zakladaného mesta, vykopali hlbokú jamu, podobnú

studni. Predstavovala spojenie ţivých so svetom mŕtvych a viedla k mocnostiam hlbín.

Prikrývali ju veľkou kamennou doskou. Podobne ako nebeská klenba, ktorá mala byť

odpovedajúcim protipólom, sa nazývala „mundus“ a podľa Varrona20

sa povaţovala za

„bránu k dolným bohom“. Okolo nej bol pri slávnostnom ceremoniáli vyznačený podľa

predpísaného rítu vo veľkom kruhu mestský obvod. „Jedného dňa, určeného priaznivým

znamením“, hovorí vo svojich správach Cato a Varro, „zapriahol zakladateľ oblečený do

tógy k pluhu dve zvieratá. Vpravo bieleho býka, vľavo bielu kravu (Keller 1974, Burian –

Mouchová 1966).

Radlice pluhu museli byť z čistej medi. Potom vyoral brázdu, pričom krava musela

ísť o vnútornej strane. Radlicu pritom drţal našikmo, takţe hrudy boli odhŕňané na

vnútornú stranu. Takto nakopená pôda označovala budúce mestské hradby, brázdy zasa

20 Marcus Terentius Varro Reatinus (116 – 27 p. n. l.), rímsky polihistor, gramatik, spisovateľ, politik

(en.wikipedia.org)

59

priekopu. Brány sú totiţ svetské, zatiaľ čo hradby sú rovnako posvätné ako celý priestor

(templum) ohraničený brázdou – teda templum mesta.“

Podobne ako polohu pre „mundus“ určovali cardo a decumanus – ako posvätný

systém kríţa – tieţ umiestnenie brán a ciest, oltárov, chrámov a hradných základov na

presne stanovených miestach. „tieţ na mocnej mestskej akropole boli chrámy orientované

severo-juţným smerom,“ informuje nás Raymond Bloch, „aby bohovia obsiahli zo svojich

kultových miest svojim ochranným zrakom celé mesto, ktorého osudy riadili.“ Aţ keď

malo mesto vysvätené tri chrámy, cesty a brány, bolo podľa zákona povaţované za

zaloţené.

Rimania sa poučili o zakladajúcom rituáli pri stavbe miest u Etruskov a prevzali ho.

Spomienka na zakladanie miest podľa etruského spôsobu („more etrusco“) našla svoj ohlas

aj v rímskej povesti. Plutarchos nás informuje o tom, ţe Romulus, aby mohol zaloţiť Rím,

„povolal z Etrúrie muţov, ktorí ho – ako pri mystériách – poúčali a ktorí museli všetko

usporiadať podľa posvätných zvykov a predpisov.“ Legendami opradená „urbs quadrata“,

mesto zaloţené údajne na Palatíne, bolo vraj vystavané podľa etruského vzoru. Aj rímsky

tábor je svojim usporiadaním odrazom etruského vzoru ( Keller 1974, s.85).

Vplyv kozmickej predstavy etruského rituálu odráţa význam, ktorý sa prisudzoval

bránam rímskeho tábora. „Porta praetoria“, smerujúca k východu slnka, sa tešila povesti

brány prinášajúcej šťastie (veď odtiaľ prichádzajú šťastné znamenia), a preto tadiaľ

vyráţali legionári do boja. „Porta decumana“, obrátená na západ, bola naproti tomu

povaţovaná za bránu veštiacu nešťastie. Tadiaľ, smerom k západu slnka, sa odvádzali

odsúdenci na smrť popravou.

Podľa etruského zvyku, „more etrusco“ sa okolo tábora kopala tieţ priekopa. Pri

opevňovacích prácach bola zemina vyhadzovaná dovnútra a tvorila akúsi hrádzu, nazývanú

„agger“, ktorú potom obklopovala palisáda („vallum“). Veľa pohraničných miest rímskej

ríše vychádzalo neskôr z tohto usporiadania poľného tábora. Len na miesto pôvodnej

hlinenej hrádze nastúpila kamenná alebo tehlová stena. Ukáţkovými príkladmi

geometrickej výstavby a pravouhlého pôdorysu sú Turin a Timgad v severnej Afrike, ktoré

zaloţil v r. 100 pred. n.l. cisár Traiánus na okraji Sahary.

60

Iná verzia pochádza z mesta Clusia-Chuisi. Podľa nej mali zmienené pravidlá vyjaviť

jedna etruská veštkyňa. Ako hovorí legenda, oznámila nymfa Vegoia istému Arrunsovi

„rozhodnutie Jupitera aj práva“. O tejto verzii sme informovaní presne, pretoţe počas

Cicerovho ţivota preloţil Etrusk Tarquinius Priscus do latinčiny Vegoine knihy, ktoré boli

uloţené v Apollónovom chráme na Palatíne (Keller 1974).

8.3.1. Veštenie z bleskov

Podľa etruského učenia o bleskoch existovalo – rovnako ako u Chaldejcov v

Mezopotámii – jedenásť druhov bleskov. Ich význam závisel od toho, z ktorého zo

šesnástich nebeských obvodov prichádzali, v ktorom ročnom období a v ktorý deň či

mesiac. Záleţalo tieţ na ich tvare, farbe a účinku. Objavené starobabylonské texty

obsahujú presné a do najmenších detailov pevne stanovené pravidlá výkladu bleskov, ktoré

sú podobné etruským.

Ak udrel blesk, malo svoj význam tieţ miesto, ktoré bolo zasiahnuté. Ak zasiahol

miesto určené na zhromaţďovanie zástupcov ľudu alebo vládnu budovu, hovorilo sa o

„fulmen regale“ - kráľovskom blesku. Zvestoval občiansku vojnu alebo zánik štátu. Ak

bolo zasiahnuté praetorium v tábore, predpovedalo to jeho dobytie a smrť vojvodcu.

Kaţdý blesk musel byť uzmierený. K povinnostiam kňaza nazývaného „fulguriator“

patrilo vyčistenie miesta zásahu. Kňaz zozbieral pozostatky po blesku – rozbité veci,

zabitých ľudí alebo zvieratá – a pochoval ich. „Hrob blesku“ bol posvätným miestom, kam

nesmel nikto vstúpiť. Tento rítus prevzal tieţ Rím. Pochovávaním a uzmierovaním bleskov

tu boli poverení len znalci z Etrúrie.

Všetko bolo predurčené - v kozme rovnako, ako v pozemskom svete. Ako verili

Etruskovia, ţivot a dianie na zemi sledovali svoj vopred stanovený beh, neúprosne

ohraničený neprekročiteľným časom. Len niekedy bolo moţné dosiahnuť malý odklad

predurčeného konca – a to modlitbami a obeťami.

Podľa náuky rituálnych kníh patril kaţdému človeku cyklus sedemkrát dvanásť

rokov. V 84. rokoch je – ako tu stálo – ľudský ţivot naplnený. Kto by bol starší, ten stráca

schopnosť chápať ešte znamenia boţstiev. Podobal by sa , ako hovorí Stabeas z Neapola,

závodnému beţcovi alebo vozu, ktorý je mimo vyznačenej a predpísanej dráhy.

61

Podobná viera v osudovosť hovorí tieţ z letopočtu etruského národa.

Tak ako sa ľudský ţivot blíţi stupienok po stupienku nevyhnutne k istej smrti, tak je to aj s

existenciou národa. Etruskovia verili, ţe začiatok aj koniec národa je vymedzený nebesami

predurčeným časom.

„Nomen Etruscum“, etruskému menu, ale aj kmeňu, bolo vraj – podľa ich náuky o veku -

saeculum – pridelených desať vekov (Keller 1974; Burian – Mouchová 1966).

62

9. ANTICKÉ GRÉCKO

Komunikáciu s bohmi Grékom zaisťovalo veštenie. Prostredníctvom veštcov sa

dozvedali vôľu bohov a zisťovali ich názory na rôzne veci. Moţnosť takejto komunikácie

celkom zásadne poznamenala celé grécke náboţenstvo, pričom jednotlivci a ich obce sa

v prípade akýchkoľvek problémov alebo nejasností mohli opierať o nielen o tradičné

zvyky, ale aj o aktuálne vyjadrenie príslušného boţstva (Vítek et al. 2006).

9.1. Nekromancia v písomných prameňoch

Gréci prevzali od Etruskov mnohé z vešteckých foriem. V tejto kapitole som sa

rozhodla opísať veštenie mrtvých, ako divinačnú techniku, ktorá v antickom Grécku

najviac prekvitala.

Najstarším a najvýznamnejším dokladom nekromanteia21

v písomných prameňoch je

Homérov epos Odysseia (XI. Spev zvaný Nekyia). Čarodejnica Kirké poradila Odysseovi,

aby zostúpil do podsvetia a poradil sa so slepým veštcom Teiresiasom. Severný vietor

Boreás zanesie jeho loď na pobreţie, kde sa nachádza háj Persefóny s vysokými čiernymi

topoľmi a neplodnými vŕbami (Od. X 507nn). Voda rieky Kokytos vyviera z podzemného

toku rieky Styx. Na mieste, kde sa rieky Pyriphlegethon a Kokytos vlievajú do Acherónu,

rieky vzdychov, nájde skalu a v nej vchod do podsvetia. Je moţné, i keď málo

pravdepodobné22

, ţe sa jednalo o veštiareň v Efyre. Návštevník tu musel stráviť niekoľko

dní mimo dosahu slnečného svetla, pripravoval sa magickými rituálmi, očistnými kúpeľmi,

obeťami a pôstom (Salašová 2006, s. 7).

Podobnosť Homérovho popisu s vtedajšou krajinou je zjavná, Homér sa nezmieňuje

len Acherónske jazero. Pod troskami a cintorínom kláštora sv. Jána boli odkrytá

helénistická veštiareň mŕtvych. Homérom popisované rieky sa nazývajú Vouvos

(Pyriphlegetthon) a Mavros (Kokytos). Juţne od helénistickej veštiarne sa vlievajú do

Acherónu. Podľa prastarej viery nasledovali duše mŕtvych jazera rieky, aby sa dostali do

21 Nekromanteion = grécky výraz pre nekromanciu

22 Podľa dobových predstáv sa totiţ podsvetie nachádzalo ďaleko na západe. Ďalší podrobný opis podsvetia

nachádzame u Aristofana (Hutchin, R. M.: Great books of the western world. Aeschylus, Sophocles,

Aristophanes. Cambridge University Press, The University of Chicago 1952, s. 565n).

63

Hádovej ríše. Snáď preto, lebo voda na početných miestach tajuplne mizne do zeme a na

inom mieste sa znovu objavuje, boli rieky a jazerá povaţované za vchody do podsvetia.

Tak je moţné vysvetliť, prečo bol Acherón (dnešný Glykys) a Acherontské jazero spájané

s podsvetím a prečo bol otvor v jaskyni na severnom brehu jazera neďaleko ústia riek

Kokytos a Acherón kultovné veštecké miesta. Uţ antickí geografi si všimli podbnosti

Homérovho popisu so skutočnou krajinou.

Kirké Odysseovi poradila, aby vyhĺbil jamku lakeť dlhú a lakeť širokú a zaplnil ju

milodarmi pre mŕtvych: najprv medom a mliekom, potom sladkým vínom a nakoniec

vodou. Potom má okolo jamky rozsypať jačmennú múku. Potom má padnúť na kolené

a sľúbiť, ţe akonáhle sa vráti do Ithaky, obetuje zomrelým malú jalovicu a veštcovi

Teiresiovi najlepšieho barana zo svojho stáda. Nakoniec má obetovať čiernu ovečku

a barana23

. Odysseus sa riadil podľa Kirkných rád. Jeho druhovia stiahli obetované zvieratá

z koţe a spálili ich, zatiaľčo duše mŕtvych schádzali k Odysseovi, aby sa napil z krvi

zvierat. Ako prví prišli mladí muţi a ţeny, nešťastní zo svojej predčasnej smrti, po nich

arci, ktorí mnoho vytrpeli, vojaci s ťaţkými zraneniami a zakrvácanou zbrojou. Odysseus

ich musel odháňať mečom aby sa ako prvý mohol napiť Teiresiás. Toto rozprávanie je

nastaršie a najdojemnejšie rozprávanie o ceste smrteľníka do podsvetia. Zostup do

podsvetia patril k naťaťším úlohám. Ďalším z literárnych dokladov nekromanteia je

tragédia Perţania (Persei) od Aischyla (525/524 – 456/455 p. n. l.) Aischylos popisuje

scény odohrávajúce sa v Súsach, ktoré boli v období grécko – perzskýc vojen (okolo r. 480

p. n. l.) hlavným mestom Perzie. Perzská kráľovná Atossa v jednej scéne rozpráva

o svojom sne, ktorý predpovedal prehranú vojnu. (Salašová 2006, s. 8 - 9).

9.2. Najznámejšie grécke veštiarne

9.2.1. Apolónova veštiareň v Delfách

V tejto kapitole sa budem venovať charakteristike troch najznámejších veštiarní na

území starovekého Grécka.

Delfská veštiareň bolo slávne pútnické miesto a veštiareň v Apolónovom chráme

[viď. príloha, obr. 18 a obr. 19]pri starogréckych Delfách, na juţnom úbočí vrchu Parnas

23 Homér (1940): Odysseia. Praha: Laichter.

64

vo výške 533 - 600 m, najdôleţitejšie kultové stredisko helénskej doby, povaţované za

stred sveta, nachádzal sa tu aj omfalos – „pupok sveta“ (sk.wikipedia.org).

Kult v Delfách, ktoré sa do 5. stor. p. n. l. nazývali Pytho, bol zasvätený Delfskému

Apolónovi (gr. Ἀ πόλλων Δελυίνιος – Apollón Delfinios). Pôvodne tu však bola uctievaná

bohyňa Zeme Gaia. Ťaţko povedať, kedy došlo k reforme tohto kultu, kaţdopádne uţ

Homér sa zmieňuje o uctievaní Apolóna v Delfách. Nálezy svedčia o rozvoji svätyne od 8.

storočia pred K (sk.wikipedia.org).

Apolón [viď. príloha, obr. 20] bol patrónom prorockej a umeleckej inšpirácie a

veštenia. Svoje veštby oznamoval skrze kňaţku Pýtiu. Tento termín neoznačoval

konkrétnu ţenu, ale funkciu. Podľa Plutarcha (okolo roku 100) do nej boli vyberané mladé

delfské sedliacke dievčatá, ktoré museli s ohľadom na kultovú čistotu ţiť v pohlavnej

zdrţanlivosti (sk.wikipedia.org).

Pýtia bola jediná ţena, ktorá smela do Apolónovho chrámu vstúpiť – aj tu bola,

ostatne tak ako v celom antickom Grécku, náboţenská aktivita povolená jedine po grécky

hovoriacim muţom (sk.wikipedia.org). Pýtia musela pred vstupom do chrámu vykonať

rituálnu očistu, okúpala sa nahá v Kastalskom prameni, pretoţe vodu povaţovali za

prorockú. Obradnú očistu sprevádzali hlasné modlitby. Kňaz odriekal:

„Ó, vy sluhovia Apolónovi,

K vode kastaleskej treba ísť,

Jej rosou umytí

Do chrámu vkročte.

A pokorne vyslyšte vznešenú reč

Slovom zjavíte prostým

Tým, čo otázky poloţia bohu. „

Potom zašla malá procesia ďalej ku Kassotskému prameňu. Na rozdiel od

Kastalského prameňa vodu, ktorá nebola dostupná hocikomu, chytali v budove stojacej

65

povyše chrámu. Pýtia vypila hlt tejto vody, aby v sebe prebudila veštecké schopnosti

(Vandenberg 1983).

Všedný deň v Delfách, siedmy deň letného mesiaca. Pýtia veštila iba raz do mesiaca,

konkrétne siedmeho dňa. Na zimu Apolón Delfy podľa mýtu opúšťal a zdrţiaval sa na

severe, v kraji Hyperborejcov, preto sa tri zimné mesiace neveštilo. Veštiarni v tej dobe

vládol Dionýzos. V dobe, keď Pýtie neveštili, sa návštevníci Delf mohli dozvedieť veštby

jednoduchým vrhaním ţrebov alebo prostredníctvom snov (Bloch 1984).

Pred začiatkom vešteckej procedúry pokropil Apolónov kňaz ľadovou vodou

mladého kozla alebo býka. Ak zviera ostalo pokojné, nemohlo sa v ten mesiac veštiť. Ak

sa však vzpieralo, tak ho rituálne zabili a spálili na obetnom oltári. Pýtia [viď. príloha, obr.

21 a obr. 22], ktorá sa na veštenie pripravovala pôstom, sa potom v sprievode kňazov nahá

ponorila do očistného kúpeľa v prameni Kastalia, ktorý tiekol pod chrámom, a napila sa

posvätnej vody z druhého posvätného prameňa Kassiotis (Vandenberg 1983, s. 152).

„Potom ju kňazi odviedli do najposvätnejšej časti chrámu, zvanej adytón, ktorá sa

nachádzala azda kdesi hlbšie pod zemou. Tam ju posadili na trojnoţku nad skalnú puklinu,

z ktorej podľa tradície unikali výpary, snáď halucinogénne. Pod ich vplyvom sa Pýtia

dostala do tranzu, v ktorom prednášala svoje veštecké výroky. Prítomní kňazi potom tieto

výroky tlmočili návštevníkom veštiarne. Keď bola Pýtia vyčerpaná, vystriedala sa s inou.

Je pravdepodobné, ţe v časoch najväčšieho rozmachu veštiarne veštilo paralelne aj

niekoľko Pýtií. Nie je jasné, do akej miery jej výpovede interpretovali a formulovali

Apolónovi kňazi a či pri tom vyuţívali napr. informácie, ktoré získali od pútnikov uţ pred

veštením. Zámoţní klienti však boli nepochybne vybavovaní individuálne a dostávali aj

obšírnejšie odpovede. Tí chudobnejší sa museli uspokojiť s jednoduchším, ţrebovacím

typom veštenia, pri ktorom sa mohli pýtať len takým spôsobom, na ktorý sa dá odpovedať

iba áno alebo nie. Či sa Pýtie zúčastňovali aj takýchto ţrebovaní nie je celkom isté.

Doloţené príklady (napr. ţrebovanie mien desiatich fýl za vlády Kleistena) je moţné

povaţovať za výnimky. Dochovalo sa mnoho výrokov delfskej veštiarne, ktoré je moţno

zaradiť do štyroch kategórií: historické, kvázi - historické, legendárne a celkom fiktívne.

66

Výskum dokázal, ţe tie s najväčšou pravdepodobnosťou autentické výroky sú

spravidla formálne jednoduché, významovo jednoznačné a zaoberajú sa hlavne

náboţenskými otázkami; komplexné a nejasné výroky predstavujú neskorší skreslený

obraz, ktorému podľahol aj Plutarchos. Politický význam delfských výrokov sa zrejme

nedal porovnať s ich náboţenským významom, ich vplyv na politické otázky (ktorý sa

prejavuje napr. v rozprávaniach o údajnom podplácaní Pýtií) je však len ťaţko úplne

vymyslený (Vandenberg 1983; Bloch 1984)“.

9.2.2. Diova veštiareň v Dodóne

Do začiatku minulého storočia sa vôbec nevedelo, kde vlastne stála staroveké

dodónska veštiareň. Najmä britskí cestovatelia a bádatelia hľadali v epeirských horských

údoliach zvyšky antických stavieb. Literatúra od Homéra a Pausania často spomína

veštiareň, a uvádza miestne názvy, údaje o vzdialenostiach aj opisy krajiny. Napriek tomu

sa zdalo, ţe Dodóna zmizla z povrchu zemského. Bádateľov sprvoti pomýlil kopec, ktorý

sa volá Tomaros. Angličan Leake bol presvedčený, ţe objavil veštiareň v zrúcaninách

hradov obce Kastris, východne od Iónniny. Kopec, na ktorého úbočí údajne stála Dodóna,

sa dnes volá Mitsikeli, no zhodou okolností údolie volajú Tomarochoria. Všetky zrúcaniny

hradov a citadel v Ióannine a na okolí poslúţili ako náhradky Dódóny, aţ konečne roku

1832 Angličan Christopher Wordsworth našiel skutočnú Dódónu. (Vandenberg 1983, s.

37)

Dódona je povaţovaná za najstaršiu veštiareň v Grécku. Bola zasvätená bohu Diovi.

Diovov druţkou nie je Héra, ale Dióne, s ktorou býva Zeus zobrazovaný na minciach.

Strediskom slávnej veštiarne bol Diov dub. Vedľa tohto posvätného stromu prýštil prameň,

a kňazi je moţné ţe sa vykladalo aj z jeho zurčania. Pôsobili tu asketicky ţijúci kňazi,

ktorí zo šumu lístia veštili Diovu voľu a vykonávali všetky náboţenské obrady. Takisto

existovali kňaţky, ktorá vykladali veštby („stareny“). Veštilo sa pomocou olovených

doštičiek, na ktorých boli vyryté záznamy, pojednávajúce o Dódónskej veštiarni. Väčšinou

sú tieto doštičky po obidvoch stranách popísané rôznymi písmami. Podľa jedného nápisu,

týkajúceho sa Apolónovej veštiarne v Koropé sa dá usúdiť, ţe kaţdý kto si chcel dať

vyveštiť v Dódónskej veštiarni, si musel nechať svoje meno do albumu. Podľa tohto

zoznamu boli Gréci volaní k vešteckému úkonu. V chráme im poskytli olovené doštičky,

67

aby si na nich zapísali svoje otázky. Potom im tieto doštičky kňazi zozbierali a uloţili ich

do zvláštnej nádoby. Na druhý deň im boli tieto doštičky odovzdané aj so zapísanými

odpoveďami na druhej strane. Veštiareň bola Aitólmi spustošená roku 219 p. n. l. , v roku

166 bola opäť vyplienená Rimanmi. Jej existencia je však doloţená aţ do 4. stor. p. n. l. 24

9.2.3. Asklépiova veštiareň v Epidaure

„Asklépios, [viď. príloha, obr. 23] ktorého Rimania volali Aesculapius, bol

Apolónovým synom a vďaka mnohým zázračným vyzdraveniam ho pokladali za boha

lekárskeho umenia. Najznámejsšia z jeho svätýň bola v Epidaure, no začínajúc 5. storočím

p. n. l., vznikli mnohé ďalšie grécke asklépie. Tento kult, ktorého symbolom je boh drţiaci

paličku, po ktorej sa vinie had, sa tešil nesmiernej obľube aţ do neskorej antiky. Asklépiov

ústredný svätostánok stál na juţnom pobreţí Saronského zálivu, 9 kilometrov

juhovýchodne od Epidauru. Tu sa nachádza najlepšie zachované starogrécke divadlo, ktoré

pojalo 150 000 návštevníkov. Ten istý staviteľ postavil aj tholos, harmonickú kruhovú

budovu, ktorej význam sa dodnes nepodarilo objasniť, moţno sa tam odbavovali tajuplné

obrady. Tholos údajne stál nad Asklépiovým hrobom – Asklépiova matka bola nesmrteľná.

Tu pestovali kňazi svetlohnedé hady, ktoré boli Asklépiovi zasvätené. Osobitne zaujímavá

bola hala spánku a snov dlhá 70 metrov. V Epidaure hrala významnejšiu rolu

psychoterapia ako veštenie budúcnosti. Pomocou snových vízií sa mali splniť ţelania, tu sa

mohol človek uzdraviť snením. Vnútorným vzrušením a autosugesciou tu skutočne robili

divy. Nespočetná nápisy v dórčine, pýcha epidaurských kňazov, spomínajú slepých,

ktorým sa vrátil zrak, chromých, čo opäť chodili , ţeny, ktorým sa vrátila plodnosť.

Zaznamenali tu asi 70 prípadov zázračného uzdraveniav spánku. Istá Messénčanka, ktorá

zostávala bezdetná, prišla do epidaurského abatónu na spiacu kúru. Vo sne sa jej zjavil

Asklépios s hadom, ktorého jej strčil do postele. Ţene sa však had nehnusil, naopak,

laškovala s ním – totiţ v sne. Jednako ešte ten istý rok porodila dvojičky. Hermodikos

z Lampsaku bol chromý. Príbuzní ho priniesli na nosidlách do Epidauru, kde sa mal

v Asklépiovom abatóne podrobiť snovej kúre. Chromému sa v spánku zjavil boh, prikázal

mu, aby vstal, vyšiel do svätyne a odvliekol k chrámu najťaţší kameň, aký nájde.

Hermodikovi sa sen splnil, kameň zostal leţať ako votívny dar pred spacou halou. Na

24 Ottova Encyklopedie obecných vědomostí – CD ROM , VII. diel, heslo: "Dódóna“, s. 750.

68

pobavenie publika usporadúvali v Epidaure od 5. Stor. p. n. l. na počesť patróna svätyne

slávnostné asklépiády. Konali sa kaţdé štyri roky a podobne ako v Delfách pozostávali zo

športových a umeleckých súťaţí. Asklépiovi kňazi liečili okrem iného múzami

a kratochvíľou. Kým spočiatku boli narkotizérmi a vykladačmi snov, najmä na prelome

letopočtu sa premenili na psychoterapeutov a liečiteľov. Predpisovali gymnastické cvičenia

a diétu a liečili klinicky. Náklady na liečbu údajne oznamoval Asklépios pacientom

v snoch, čo však treba chápať, ţe kňazi dostávali honorár podľa uváţenia jednotlivých

pacientov.“

(Vandenberg 1983, s. 267 – 270)

9.3. Grécka astrológia

Grécka astrológia je zásadne geometrická astronómia. Jej počiatky siahajú od

Anaximandrových zakrivených dráh planét (ktoré sú vraj duté a vyplnené ohňom, a kaţdá

z planét má v sebe otvor, cez ktorý sa dá vidieť ţiara ohňa) aţ po hvezdáreň

a Archimédove popisy rozmiestnenia hviezd. Apolloniovi z Pergy sa podarilo vďaka

zostaveniu kruhových dráh veľmi dobre znázorniť vypozorované pohyby Mesiaca a planét.

Ako technické pomôcky mu slúţili excentrické kruhy a epicykloidy t.j. malé rotujúce

krúţky, ktorých stredy obiehajú po väčšom kruhu. S pomocou trigonometrie, ktorú

rozvinul Apolllonius, bolo moţné vypočítať rozmiestnenie planét a vykonať geometrické

pomery do výpočtov. Iní grécki astronómovia pouţívali pre znázornenie pohybu planét

mechanické pomôcky, okrem rotujúcich kotúčikov a ozubených koliesok a nebeské

glóbusy aj hvezdárne a armilárne sféry (Taxis 2009, s. 17).

Do Grécka prenikla babylonská astrológia okolo 5. stor. p. n. l. Je však moţné, ţe s

niektorými poznatkami boli Gréci oboznámení uţ skôr. V Grécku boli planéty označené

menami olympských bohov. V čase helénizmu stotoţňovanie sa s boţstvami bolo oveľa

opatrnejšie. Astrológovia pouţívali špeciálne označenie odkazujúce k ich vlastnostiam ako

"Iskriaci" pre Merkúr, "Ţiarivý" pre Saturn, a pod., alebo sa označovali referenčnými

menami súvisiacimi s gréckym pantheónom "Diova hviezda ", " Kronova hviezda ", atď.

Ako planéty sú potom zúčtovať tieţ "svetla ", teda Slnka a Mesiac. O spojení s rímskymi

variantmi boţstiev dochádza aţ v období konca Rímskej republiky.

69

To je napokon aj obdobie, kedy sa v Rímskej ríši začína presadzovať astrológia, do tej

doby, v porovnaní s inými divinačními technikami, často zanedbávaná a prehliadaná.

Dominantnou formou gréckej astrológie, beţnej aj počas rímskej ríše, bola

genethlialógia. Toto odvetvie astrológie je v podstate tým, (s čím sa stretávame

v dnešných č) čo poznáme dodnes vo forme horoskopov, zaloţených na dátume narodenia.

Cieľom takýchto je špecifikácia ţivotného osudu, ale aj osobnosti a osobných

charakteristík konkrétneho indivídua, na základe postavenia planét a hviezd v čase jeho

narodenia. Výnimočne sa pouţívalo aj odhadovanie dátumu počatia. Je pochopiteľné, ţe

postavenie planét a hviezd nebolo stanovované na základe okamţitého pozorovania (bez

ohľadu na to, ţe v prípade narodenia počas dňa nebolo pozorovanie moţné). Bolo teda

potrebné vyuţívať najrôznejších tabuliek (tzv. efemeridy), zaloţených na predchádzajúcich

pozorovaniach a výpočtoch. K interpretácii a stanoveniu konkrétnych výstupov daných

konštelácií sa tieţ pouţívali akési astrologické "príručky" (Beck 2007, s. 9) .

Ďalšiou pouţívanou formou bola katarchická astrológia, ktorá slúţila na stanovenie

astrologicky najvhodnejšieho okamihu na započatiu určitej špecifickej činnosti (obchod,

cesta, vojna...). Najpodobnejší naším "časopiseckým" horoskopom bola časť astrológie

nazývaná spytovacia. Tá vychádzala z individuálnych špecifík - slnečného znamenia a

okamţitých konštelácií v čase opytovania (Beck 2007).

Zásadný rozdiel medzi dnešnou beţne pouţívanou astrologickou praxou (horoskopy

na deň, týţdeň mesiac, rok v najrôznejších periodikách) a praxou beţnou v antike je ale

predovšetkým v tom, ţe na aký cieľ sa pouţívala. Tamsyn Barton (1994, s. 1 - 2)

vysvetľuje, ţe: "Antickí klienti nechceli rady, ale predpovede, alebo chceli pomoc s

konkrétnymi rozhodnutiami. " Jedným z najčastejších tém predpovedí bol okamih a spôsob

smrti určitej osoby (hoci išlo o nelegálnu praktiku). Dôleţité je na tomto mieste

pripomenúť, ţe aţ na drobné výnimky je v celom staroveku vesmír chápaný geocentricky.

"Nie je ti neznámo, ţe väčšina astronómov označuje za vesmír guľu, ktorej stred je

stredom Zeme, a ktorej polomer je úsečka od stredu Zeme k stredu Slnka“, píše

Archimedes vo svojom spise, v ktorom sa kriticky vyrovnáva s hypotézou Aristarcha zo

Samu.

Geocentrický model značne komplikoval astrologické výpočty. V spojení s

presvedčením, ţe jediný správny a dokonalý pohyb je pohyb rovnomerný a kruhový

70

spôsoboval, ţe starovekí astronómovia museli na vysvetlenie pohybu planét vytvoriť celú

sústavu po sebe sústredených kruţníc (epicykly a deferenty). So zlepšovaním presnosti

pozorovania vznikala potreba pridávať stále ďalšie kruţnice do tejto zloţitej sústavy.

Krajina tvare gule je záleţitosťou aţ klasického obdobia (k tomuto objavu došlo niekedy

tesne pred Platónom - zhruba v 5. stor. p. n. l.) zásluhou pytagorejskej školy. Na začiatku

helenistického obdobia vďaka koncentrácii babylonskej, egyptskej a gréckej astronómie

potom vzniká ucelená predstava kozmu, ktorá vrcholí v 2. stor. n.l., keď ju v ucelenej

podobe sformuloval Klaudius Ptolemaios. Babylonské poznatky a metodika mali vplyv aj

na spresnenie výpočtov gréckej astronómie. To mimo iného napomohlo objaveniu

fenoménu precesie, ktorý má za následok posun jarného bodu rovnodennosti. Perióda tohto

javu je pribliţne 25 800 rokov, čo v praxi znamená posun o jedno znamenie zodiaku za

pribliţne 2 600 rokov, teda niečo, čo nie je usudzované len na základe vlastného

pozorovania. V čase, keď grécky astronóm Hipparchos z Rhodosu (190 – 120 p. n. l.) tento

jav objavil (okolo 128 p. n.l.), nachádzalo sa v jarnom bode znamení Barana (Aries), zatiaľ

čo dnes sa Slnko v čase jarnej rovnodennosti nachádza v súhvezdí Rýb (Pisces). Hoci je

tento objav významný z hľadiska modernej vedy, nedá sa predpokladať, ţe by bol v období

antiky nejako viac rozšírený alebo odráţala. Hipparchos sám tento jav vykladal nie ako

posun, ale ako trepidáciu (tras) (Klocová 2008).

Vzhľadom ku geocentrickej predstave sveta, k správnej interpretácii ani dôjsť

nemohlo. Oveľa významnejším a známejším činom bolo pre antiku Hipparchovo spísanie

Katalógu a pomenovanie známych súhvezdí v jeho dobe (tieto súhvezdia boli zrejme

známe uţ v Mezopotámii). Toto dielo sa nám ţiaľ nezachovalo, avšak neskoršie práce

Klaudia Ptolemaia (100-170 n. l.) Almagest by mala byť kópiou tohto zoznamu. Katalóg

Almagest bol napísaný v roku 137 n. l.. Jedná sa o zoznam tisícich najjasnejších hviezd. Je

to len opis Hipparchovho Katalógu z r. 113 p. n. l. , ktorý sa nezachoval. Nezachovala sa

ani pôvodná verzia Almagestu z roku 137. Najstaršia uchovaná kópia pochádza aţ z 9.

storočia. Dnešných 48 súhvezdí pochádza z tohto katalógu, i keď sa nejedná o predgrécke

poznatky. Spomínaných 48 súhvezdí bolo na oblohe vymedzených takmer naraz buď

jedným alebo skupinou dávnych pozorovateľov a to pravdepodobne v Malej Ázii a v

Mezopotámii. Okrem spísania Almagestu, Ptolemaios tieţ zhrnul predstavu o kozme

a vytvoril vyššie spomínaný, geocentrický model kozmu, ktorý je dôleţitý nielen pre

astrológiu, ale aj pre poňatie sveta vo všeobecnosti.

71

Tento model sa skladá z dvoch sfér – sublunárnej a superlunárnej. Do prvej patrí

všetko, čo je "Pod" Mesiacom, teda Zem. Sublunárna a superlunárna oblasť boli od seba

ostro oddelené akousi „priepasťou“ kozmu, obývanú elementárnymi a démonickými

silami. Tieto sily vládli nad pozemským svetom, ale zároveň ich ovládali boţstvá z oblasti

superlunárnej. Superlunárnu sféru tvoria obeţné dráhy planét a sféra stálic (Cumont 1960,

s. 68).

„Od Ptolemaia tieţ pochádza najstarší ucelená učebnice astrológia Tetrabiblos, ktorá

je kompiláciou iných prác tej doby. Od druhého storočia do súčasnosti došlo v tomto

systéme len k drobným zmenám, takţe sa dá povedať, ţe dnešná astrológia pracuje s

takmer rovnakým systémom ako antický svet. Zdá sa, ţe aj povedomie o astrológii v antike

a dnes je pribliţne na rovnakej úrovni. Určité základy tohto systému sú rozšírené vo

všeobecnom povedomí, zatiaľ čo do hĺbky astrologických (a astronomických) výpočtov a

postupov prenikne uţ len určitá elitná skupina osôb.

Britský historik vedy Allan Chapman povaţuje vznik a rozvoj astrológie a astronómie za

jeden z dôleţitých medzníkov v dejinách ľudstva a trochu kontroverzne tvrdí, ţe: "bez

konceptu premyslene navrhovaného vesmíru, stvoreného z ničoho inteligentnou boţskou

podstatou a pozorovaného a študovaného ľuďmi, vládnucimi značnou inteligenciou,

schopnú objasniť jeho štruktúru, by nikdy nevznikla veda ako racionálne pochopenie príčin

a následkov vo svete.“ (Klocová 2008. s. 28)

72

10. ANTICKÝ RÍM

V poslednej kapitole sa budem venovať civilizácii starovekého Ríma [viď. príloha,

obr. 24] a jej vzťahu k orakulárnym praktikám.

Periodizácia rímskych dejín

Rímske dejiny sa rozdeľujú na tri veľké obdobia podľa charakteru ústavného

systému. Jednotlivé obdonia sa delia na menšie časti , ktoré odráţajú zmeny v politickom

a sociálnom ţivote mestského štátualebo rozsiahleho teritoriálneho štátu (Valachovič 2009,

s. 8).

1. Predhistorické obdobie

2. Kráľovské obdobie (753 – 510 p. n. l.)

3. Obdobie rímskej republiky (510 p. n. l. – 27 p. n. l.)

1. Raná republika (510 – 264 p. n. l.)

2. Neskorá republika (264 – 133 p. n. l.)

3. Kríza rímskej republiky (133 – 27 p. n. l.)

4. Obdobie cisárstva (27 p. n. l. – 476 n. l.)

1. Rané cisárstvo – principát (27 p. n. l. – 476 n. l. )

2. Obdobie vojenskej anarchie (235 – 284 n. l. )

3. Neskoré cisárstvo – dominát (284 – 476 n. l.)25

10.1. Stručná história

Územie malo veľmi výhodnú geografickú polohu. Budúce svetovládne mesto

vzniklo v strednej Itálii (v kraji, ktorý sa nazval Latium) asi 25 km západného pobreţia

Trhénskeho mora. Krajom preteká od severu na juh rieka Tiber, ktorá sa stáča k západu

a ústi do mora. Aţ po miesto , na ktorom neskôr vzniklo mesto Rím (Valachovič 2009, s.

25 Datovnie prevzaté z Valachovič, Pavol (2009): Stručné dejiny starovekého Ríma.Prešov: Vydavateľstvo

Michala Vaška.

73

12). Osídlenie sa započalo uţ v 10. stor. p n. l. Pôvodní obyvatelia Latinovia zakladali

osady v Aventine, na Kapitole a Palatíne. Od 9. Stor. p. n. l. sa na pahorkoch Esquilina,

Quirinalu a Viminalu usadili Sabinovia a od 8. Stor. p. n. l. Etruskovia. Podľa rímskej

mytológie mesto zaloţili roku 753 p. n. l. bratia Romulus a Rémus, synovia boha Marta

(Mars). Archeologické nálezy naznačujú, ţe v tomto období sa tamojšie sídliská začali

zjednocovať. Od konca 7. Stor p. n. l. tu vládli etruskí panovníci. Etruskú dynastiu údajne

v Ríme zaloţil Tarquimus Priscus (zomrel asi 578 p. n. l. ). Tarquinus upevnil pozíciu

Ríma víťazstvom nad Sabínmi a Latinmi. Prispel tak premene jednotlivých lokalít,

strategicky umiestnených na rímskych pahorkoch, na prvé urbanistické centrum so stredom

na priestranstvá medzi nimi, z ktoréeho začalo vznikať Forum Romanum. Na Kapitole

bolo v 6. Stor. p. n. l. postavené kultovné stredisko mesta – chrám boha Jupitera.

Traduje sa, ţe v roku 510 p. n. l. obyvatelia etruských vládcov vyhnali a vznikla

rímska republika. Do roku 270 p. n. l. republika postupne zabrala väčšinu Apeninského

poloostrova. Rím potom vďaka svojej expanzívnej politike a dobre organizovanej armáde

ovládol celé Stredomorie a od doby ciárskej sa stal hlavným mestom ríše. Najstaršie jadro

tvorilo sedem pahorkov: Aventin, Caelisu, Esquilin, Kapitol, Palatin, Quirinal a Vinimal.

Za republiky boli postavené mestské hradby a vodovody. Od 2. Stor. p. n. l. vznikali

verejné stavby na Forum Romanum. Najväčší rozmach nastal v cisárskej dobe (do začiatku

4. Stor. p. n. l. Za vlády cisára Augusta (27 p. n. l. – 14 n. l.) sa z Ríma, dovtedy prevaţne

budovaného na z tehál sa stal reprezentatívny stred ríše, ţiariaci mramorom, travertínom

a ďalšími dekoratívnymi kameňmi. Vpriebehu 3. a 4. Stor. význam Ríma ako politického

centra klesal. Cisári stále viac preferovali iné miesta za svoje sídla. Tento trend vyvrcholi

za cisára Konštantína Veľkého, ktorý roku 330 preniesol svoje sídlo ríše do

novovznikajúceho Konštantinopolu. Rím naďalej ostal sídlom senátu, ale s jeho

upadajúcim vplyvom poklesol i význam mesta. Tento úpadok sa prehĺbil dvojitým dobytím

Ríma. Roku 410 ho dobyli Vizigóti, v roku 455 Vandalovia. Od roku 395 bol Rím uţ len

hlavným mestom Západorímskej ríše. Roku 476 Rím definitívne dobyli Germáni a ich

vodca Odoaker (433-493) zosadil z trónu posledného západorímskeho cisára Romula

Augusta. Rím stratil svoj politický a hospodársky význam. (Malina et al. 2009, s. 3487 -

3488).

74

10.2. Divinácia

To, čo Gréci označovali ako mantiké techné, mantika (veštenie, interpretácia boţích

znamení, predpovedanie budúcnosti), Rimania zahŕňali pod pojmom divinatio, divinácia.

Slovo je odvodené z divinare = dostať vnuknutie, veštiť, predpovedať, predvídať.

V základe slova je divus, deus, boh. Predpokladalo sa, ţe tieto vlastnosti sú dané od boha.

Potom divinus, „muţ boţí“, mohol byť človek obdarený bohom, znalý vešteckého umenia,

veštec. Tento výraz sa pouţíval v oficiálnom, ale aj v pejoratívnom či ironickom zmysle

slova, napr. pre pouličných predavačov veštieb (Malina et al., 2009, s. 2364; Vítek et al.,

2006, s. 149).

Pre Rimanov je typické, ţe sa nepýtajú bohov, ako majú konať. Spytujú sa zásadne

na to, či so zamýšľaným zámerom bohovia súhlasia. Dôleţité bolo jednať vţdy v súlade

s bohmi. Jednalo sa o zistenie boţej (predovšetkým Jupiterovej) priazne či nepriazne.

Ako uvádza Vítek et al. (2006), na tomto území sa rozvinuli (resp. boli prinesené

a prebrané najmä od Etruskov) prakticky všetky druhy vešteckých foriem, ktoré

uspokojovali potreby štátu aj jednotlivcov v komunikácii s nadprirodzeným svetom. Pre

účely divinácie vo verejnom záujme zachovanie „mieru s bohmi“ a boţej priazne (pax

deorum) existovali v Ríme dve špeciálne kolégiá, a to augurovia a decemviri, neskôr

quindecemviri sacris faciundis (zbor pätnástich muţov, ktorí vykonávali obrad). Títo muţi

mali stráţiť Sibylské knihy (libri Sibyllini)26

, zbierku gréckych vešteckých výrokov, ktoré

sa dostali do Ríma údajne za vlády Tarquina Superba z kampanského mesta Cumae (Beard

et al 1998, s. 82).

Medzi primárne antické pramene, ktoré nám podávajú obraz o fenoméne mantiky

patrí bezpochyby Cicerónovo dielo De divinatione27

, ktoré sa zachovalo kompletné.

26 Ottova Encyklopedie obecných vědomostí – CD ROM , XXIII. diel, heslo: "Sibylla“, s. 117

27 Spis je rozdelený do dvoch kníh. V prvej knihe je zaznamenaná rozprava, ktorú vedú medzi sebou Cicero

a jeho brat Quintus, prívrţenec filozofie stoikov. Obsahuje mnoho tvrdení a dôkazov, ktoré Quintus uvádza

na obhajobu správnosti a pravdivosti veštieb. V druhej knihe sa Cicero snaţí predchádzajúce argumenty

rozumovou formou vyvrátiť. Cicero je predovšetkým filozof racionalista, poznať budúcnosť pomocou veštby

celkom popiera. Štátne náboţenstvo však pokladá za nevyhnutné.

75

Sekundárne pramene pre rímsku divináciu predstavujú predovšetkým diela historikov ako

Lívius, Dionýzos Halikarnasský, Plínius starší a pod. V neposlednom rade je dôleţitá

tvorba básnikov, napr. Tibulla, Ovídia alebo Vergília. Historických prameňov, z ktorých

môţeme čerpať je veľké mnoţstvo, svojim rozsahom a pestrosťou by si zaslúţili vlastnú

štúdiu. Zameriam sa preto hlavne na ponímanie veštenia podľa Cicera (Mornár 1990, s.

35). Vo svojom spise De divinatione rozlišuje dva druhy vešteckého predpovedania

budúcnosti:

A. Prirodzené:

1) Z výkladu sna.

2) Z výroku osoby v tranze – podľa vtedajšej viery „posadnutej“ bohom alebo

sa nachádzajúcej v „boţskom poblúznení“.

B. Umelé:

1) Z hviezd (astrológia).

2) Z vnútorností zabitých zvierat.

3) Z letu vtákov.

4) Z iných úkazov na nebi (objavenie sa komét, zatmenie Slnka či Mesiaca).

5) Z ďalších rôznych znamení, ktorými mohla byť akákoľvek udalosť či súhra

okolností. Týmito mimoriadnymi znameniami mohlo byť nájdenie hada

v kolíske dieťaťa, narodenie hermafrodita alebo dieťaťa s nejakou telesnou

chybou či abnormalitou, narodenie znetvoreného dobytka, zemetrasenie,

neobvyklý sen a iné pozoruhodné udalosti, ktoré sa vymykali z rámca

kaţdodenného ţivota a skúseností.

6) Z umelo vytvorenej situácie, keď je moţné výsledok interpretovať ako boţí

hlas, najčastejšie losovaním (Cicero 1996, II 11).

10.2.1. Objekt veštenia

Objektom veštenia sa nazýva to, čo sa má interpretovať. Podľa objektu moţno

klasifikovať druhy veštenia. Mornár (1990) uvádza najtradičnejšie rozdelenie veštenia,

ktoré pouţívali uţ stoici.

Mantika sa delí na intuitívnu a induktívnu. Cicero klasifikuje druhy skúmania

budúcnosti nasledovne:

„…nam cum antiquissimam sententiam, tum omnium populorum

76

et gentium consensu comprobatam sequor. Duo sunt enim divinandi genera,

quorum alterum artis est, alterum naturae. Quae est autem gens aut quae civitas,

quae non aut extispicum aut monstra aut fulgora interpretantium aut augurum

aut astrologumaut sortium (ea enim fere artis sunt) aut somnium aut vaticinorum

(haec enim duo naturalia putantur) praedictione moveatur?“28

Na inom mieste pokračuje:

„Quae vero aut coniectura explicantur aut eventis animadversa ac

notata sunt, ea genera divinandi, ut supra dixi, non naturalia, sed artificiosa dicuntur;

in quo haruspices, augures coniectoresque numerantur. Haec inprobantur

a Peripateticis, a Stoicis defenduntur.“29

Medzi prirodzené spôsoby veštenia (naturalis) sa teda zahrňovali bezprostredné

boţské zjavenie vo sne alebo okamihom vytrţenia mysle. Induktívna mantika (articiosa)

vyţaduje umenie augurov, haruspikov, astrológov a tých, ktorí ťahajú lósy. Tretia

Cicerónova charakteristika, ktorou dopĺňa predošlé, je nasledovná:

„Iis igitur adsensior, qui duo genera divinationum

esse dixerunt, unum, quod particeps esset artis, alterum, quod arte careret.

Est enim ars in iis, qui novas res coniectura persequuntur, veteres observatione

didicerunt. Carent autem arte ii, qui non ratione aut coniectura observatis

ac notatis signis, sed concitatione quandam animi aut soluto liberoque motu futura

praesentiunt, quod et somniantibus saepe contingit et non numquam vaticinantibus

per furorem.“30

28 De divinatione I, 6: „Vţdyť se drţím jen prastarého mínění, potvrzeného souhlasem všech

kmenů a národů. Jsou totiţ dva druhy zkoumání budoucnosti, jeden z nich je umělý, druhý

přirozený. Ale kde na světe je který národ, nebo kde který stát, který by se nedal vzrušit

buď předpovědí hadačů hádajícich z vnitřností zvířat, nebo vzkládajících hrůzné úkazy na

nebi nebo blesky, pŕedpovědí augurů, hvězdopravců a losů – asi to jsou totiţ druhy umělého

hádání budoucnosti – nebo výklady snů a proroctví – neboť tyto dva druhy se pokládají

za přirozené?“ (prekl. J. Hrůša).

29 De divinatione I, 33: „Avšak ty druhy předpovídání budoucnosti, které při výkladu uţívají

dohadů nebo byly zjištěny a uvedeny ve známost teprve svými výsledky, nenazývají se, jak

jsem pravil, přirozené, nýbrţ umělé. Sem náleţí haruspikové, auguři a hadači neboli věštci.

Peripatetikové je zavrhují, stoikové hájí.“ (prekl. J. Hrůša).

30 De Divinatione I, 18: „Souhlasím tedy s těmi, kteří uznávají dva druhy předvídání budoucnosti,

jeden umělý, opírající se o vědu a druhý přirozený, v kterém není odborných znalostí.

O věde lze mluvit u těch, kdoţ na základe vědomostí získaných dávnou zkušeností snaţí

se uhádnout význam nových znamení. Bez vědy jsou však ti, kteří pozorováná znamení

nezkoumají ani rozumem, ani dohadem, nýbrţ tuší budoucnost v jakémsi vzrušení mysli,

nebo popudu ducha zcela uvolněného. Děje se tak často lidem ve snách, a leckdy také věštícím

v záchvatu šílenství.“ (prekl. j. Hrůša).

77

Predpovede zaloţené na induktívnom veštení sa formulujú na základe konzultácie

vešteckých prameňov:

„…alia sunt posita in

monumentis et disciplina, quod Etruscorum declarant et haruspicini et fulgurales

et rituales libri, vestri etiam augurales, alia autem subito ex tempore coniectura

explicantur.“31

10.2.2. Prodigia, auspicia, omen

Ďalej Mornár uvádza (1990), ţe veštecké znamenia, ktoré títo „odborníci na veci

tajomné“, či proroci interpretovali, nazývali Rimania prodigia alebo portenta. Prodigia sa

môţu objavovať v akomkoľvek čase, avšak obzvlášť frekventované sú v obdobiach

politického nebezpečenstva alebo zmätku v národe. Správy o tom podávajú antickí rímski

spisovatelia, napr. Lívius alebo Plínius Starší.

Prodigium je znamenie, ktoré sa vyskytuje v ţivote ľudí alebo zvierat32

. Podobná

realita v neţivej prírode sa nazýva portentum. Auspicia (auguria) boli pre Rimanov

znamenia, ktorými bohovia dávali najavo svoj súhlas alebo nesúhlas s činom, ktorý niekto

podnikal. Delili sa na dve hlavné kategórie: vyţiadané (impetrativa) boli tie, ktorými

bohovia prejavovali svoj súhlas a náhodné (oblativa) tie, prostredníctvom ktorých boţstvo

smrteľníkom vyjavovalo zákaz či nesúhlas33

.

Auspicia impetrativa boli znamenia od bohov vyţiadané (teda „úradné“), auspicia

oblativa boli také, ktoré bohovia zoslali spontánne, sami od seba. Znamenia sa všeobecne

získavali z piatich zdrojov: ex caelo (pozorovaním neba; blesk a iné meteorologické

úkazy), ex avibus (pozorovaním vtákov; znamenia z vtáčieho letu – ako vysoko vtáci leteli,

ktorému bohu boli zasvätení a pri hlase záleţalo na sile a akosti), ex tripudiis

(pozorovaním kurčiat na veštenie; obvyklé najmä počas vojnových výprav, dôleţité bolo,

či kurčatá dychtivo zobali zrno, ktoré im bolo predhodené – v tom prípade išlo o znamenie

31 De Divinatione I, 33: „Některé z předpovědí se zakládají na literárních památkách a učení,

jak vykládají etruské knihy, pojednávající o vnitřnostech, o hromu a blesku, jakoţ i knihy

obřadní; také vaše knihy o umění augurském. Jiné zjevy se však vykládají hned na místě a

podle potřeby dohadem.“ (prekl. J. Hrůša).

32 Ottova encyklopedie obecných vědomostí na CD-ROM, heslo „Prodigium“.

33 Ottova encyklopedie obecných vědomostí na CD-ROM, heslo „Auspicia“.

78

priaznivé – alebo sa rozpŕchli, prípadne vôbec neopustili klietku – to predstavovalo

neblahé znamenie), ex quadrupedibus (znamená veštenie z behu štvornoţcov, najmä líšky,

vlka, koňa – sem patrili aj zvláštne pohyby hadov) a ex diris (z varovných javov a zlých

znamení – narodenie monštra, sopečné daţde, trhliny pôdy, obrátenie prúdu riek, vlievanie

mora do riek, alebo javy vznikajúce za zvláštnych okolností – hluk pri obradoch, vŕzgnutie

augurovho sedadla, nehoda pri kultovom alebo úradnom úkone, potknutie sa, prerieknutie

sa pri vyslovovaní formúl apod.)

Auspicia oblativa mohli byť priaznivé aj nepriaznivé, väčšinou však boli povaţované

za varovanie bohov a ako také označované ako prodigia34

alebo portenta mohli byť

pozorované kdekoľvek a kedykoľvek a mohli mať najrôznejšie podoby. Ak bolo ohlásené

takéto znamenie, musel senát poţiadať augurov alebo haruspikov o posúdenie, či ide

o znamenie a čoho sa prípadne týka. Po dobrozdaní týchto kolégií sa vec znova

prejednávala v senáte, a tam sa určilo, akým spôsobom sa úradníci spolu s pontifikmi

a obetníkmi pokúsia bohov uzmieriť. Posúdenie augurov si však v beţnej politickej praxi

vyţadovali len situácie, keď prišlo ku konkurencii vyţiadaných auspícií a spontánných

znamení (auspicia oblativa) (Vítek et al. 2006, s. 156).

Rozoznávali sa auspicia maiora a auspicia minora: „menšie auspície ustupujú pred

väčšími a nemajú platnosť, aj keď sa objavia ako prvé“ (Servius, ad Vergil. Ecl. IX, 13.).

Toto pravidlo sa uplatnilo uţ v zakladacom mýte: Rémovi sa v jeho sektore objavilo

najskôr šesť supov, potom ale Romulovi supov dvanásť, a toto závaţnejšie znamenie mu

prinieslo víťazstvo. Blesk mal väčšiu váhu neţ znamenie vtákov, medzi vtákmi mal

samozrejme primát orol. Väčšiu váhu malo dokonca to znamenie, ktoré ohlásil vyšší

úradník proti úradníkovi niţšiemu. Po dobrozdaní augura alebo haruspika to však bol

najvyšší úradník (vojvodca), ktorý rozhodol, či toto dobrozdanie prijme, alebo – pokiaľ mu

nevyhovuje – sa zariadi podľa vlastného výkladu, či snáď vôbec dané znamenie ako

znamenie pre seba záväzne prijme. Za svoj ďalší postup však niesol všetku zodpovednosť

voči štátu. Z právneho aspektu bolo celkom na rozhodnutí úradníka (drţiteľa imperia

a auspícií), či vôbec chcel neblahé znamenie (tj. auspicium oblativum) vidieť alebo

34 Ako prodigium je nutné chápať ako znamenie, vzťahujúce sa k štátu, znamenie týkajúce sa jednotlivca je

omen. Prodigia boli chápané ako varovné znamenia, alebo priamo ako trest (zemetrasenie, potopy, poţiare).

Vţdy mala byt zistená príčina hnevu bohov a uskutočnené rituálne „zadosťučinenie“ bohom.

79

vztiahnuť k svojmu jednaniu. V augurskom práve bolo ustanovenie, ţe ţiaden varovný

úkaz (dirae) ani iná auspicia sa netýkajú tých, ktorí prehlásili, ţe ich nepozorovali (Plinius,

Nat. hist. XXVIII, 17).

Omen je udalosť v mnohých prípadoch úplne neurčitého charakteru. No práve vďaka

tomu môţe v ňom osoba, ktorej sa týka, vyčítať význam priaznivý svojim plánom a vyuţiť

jeho obsah slovami: „accipio omen“.35

Omen mohlo takto byť napríklad slovo náhodne

vyslovené bez ohľadu na jeho vlastný význam a záleţalo skôr na výklade toho, kto omen

prijímal. Na dobré znamenia sa dbalo najmä pri obetiach, kvôli čomu si obetujúci

zahaľoval hlavu. Hudba potom mala za účel prehlušiť zlé omen.36

Cicero dosvedčuje o

boţích hlasoch nasledovné:

„… et discessisse caelum, et ex oculto auditas

esse voces, quae pericula belli nuntiarent.“37

A ďalej pokračuje:

„Saepe etiam et in

proeliis Fauni auditi et in rebus turbidis veridicae voces ex occulto missae esse

dicuntur.“38

Tieţ ľudské znamenia sa pokladali za znamenia:

„Neque solum deorum

voces Pythagorei observitaverunt, sed etiam hominum, quae vocant omina.

Quae maiores nostri quia valere censebant, idcirco omnibus rebus agendis

QUOD BONUM, FAUSTUM, FELIX FORTUNATUMQUE ESSET

praefabantur, rebusque divinis, quae publice fierent, ut FAVERENT LINGUIS,

imperabantur inque feriis imperandis, ut LITIBUS ET IURGIIS SE

ABSTINERENT. Itemque in lustranda colonia ab eo, qui am deduceret, et cum

imperator exercitum, ducerent, eligebantur.“39

35 Príjmam omen

36 Ottova encyklopedie obecných vědomostí na CD-ROM, „Omen“.

37 De divinatione I, 44. „Rozestoupilo se nebe a odněkud z neznáma bylo slyšet hlasy oznamující

válečné nebezpečí.“ (prekl. J. Hrůša).

38 De divinatione I, 45. „Často prý téţ bylo v bitvách slyšet fauny a za obecného zmatku se

prý ozývaly pravdomluvné hlasy, neznámo odkud.“ (prekl. J. Hrůša).

39 Tamţe: „Pytagorovci však nejen dbaly hlasů boţích, nýbrţ přihlíţely téţ k lidským hlasům;

80

Subjektom veštenia rozumiem osobu, ktorá interpretuje signa. V prvom štádiu „sa

nadväzuje dialóg medzi bohmi a ľuďmi“ prostredníctvom znamení“.

10.2.3. Augurovia

V rannom období bol augur sprostredkovateľom blahodarnej boţskej sily. Neskôr

existujú zdokumentované správy, v ktorých sa uvádza, ţe augur uţ nie je prostredníkom

tejto samotnej sily, ale zaisťuje a potvrdzuje jej prítomnosť za znamenia zoslanými bohmi.

Základnou formou skúmania boţej vôle bolo pozorovanie „vytipovaných“ vešteckých

vtákov (auspicium). Etymológia tohto výrazu je avis = vták + spicere/spectare = nahliadať,

skúmať. Týmito vtákmi boli napr. orol, vrana, kohút, sova a i.; posudzoval sa let vtákov,

vrátane smerov, odkiaš prilietali, a zvuky, ktoré vydávali (Malina et al. 2009, s. 374; Vítek

et al. 2006, s. 151, Beard et al. 1998, s. 22).

Pôvodná úloha augurov bola nejasná, etymológia tohto slova nezodpovedá ich

neskoršiemu beţnému spojeniu s pozorovaním vtákov a výkladom ich znamení, s tzv.

auspikáciou (auspicia). Slovo argur sa dnes spája so slovesom augere „zväčšovať,

rozmnoţovať“, a stojí tak spoločne so súvisiacimi slovami augurium, auguraculum40

,

auguratio vo významovej príbuznosti s auctor, auctoritas i augustus; ich základom je

koreň augos s významom „sila, vplyv, zmnoţenie“. Je teda moţné sa domnievať, ţe

augurovia pôvodne nemali nič spoločné s pozorovaním vtákov a „prosebníkmi obce“,

obracajúcimi sa na bohov z prosbami o zachovanie blaha obce atď (Vítek et al. 2006, s.

149; Beard et al. 1998, s. 21-24).

Predpokladalo sa, ţe augur v je duchovnom spojení s bohom, a táto komunikácia sa

realizuje formálnym jednaním augura viazaným na posvätné miesto. Augur sa modlil

k všetkým bohom, ale znamenie si vyţadoval od najvyššieho boha Jupitera. Na rozdiel od

Etruskov, ktorí boli ovplyvňovaní mocou mnohých bohov. Rimania sa rozhodli, ţe

těmto slovným znamením říká se omina. Poněvadţ naši předkové věřili, ţe taková

slova mají svůj význam, proto před kaţdým činem říkali: Ať slouţí k dobru štěstí, zdraví a

boţímu poţehnání. A kdyţ se konaly veřejné oběti, vybízeli: Zachovejte posvátné ticho! A

ohlašují svátky: Varujte se sporů a svárů! Rovněţ, kdyţ ten, kdo měl lid vést do kolonie,

světil osadu a vrchní velitel přehlíţel vojsko, censor lid, vybírání byli lidé se šťastnými

jmény, aby vedli obětní zvířata.“ (prekl. J. Hrůša).

40 Miesto, na ktorom augurovia vykonávali svoje veštby

81

skutočne dôleţité znamenia posiela výhradne vládca bohov Jupiter. Preto sa augurovia

v Cicerónovej definícii objavujú ako interpretes I. O. M.

Cicero sa vo svojej významnej pasáţi v spise De legibus (II, 20,6), venovanej

augurskej disciplíne definuje augurov ako interpretes Iovis Optimi Maximi, teda

„prostredníkov (a vykladačov) Jupitera Najlepšieho Najväčšieho“. Je moţné predpokladať,

ţe k tejto úlohe patrilo vykonávanie tzv. augurium salutis , rituálnej prosby o zvýšenie

blaha národa rímskeho (salus populi Romani), ktorá sa asi odbavovala nepravidelne.

Neskôr sa jej ujali cenzori pri závere svojho funkčného obdobia a konzuli pri nástupe do

úradu. (Latte 1960, s. 67, 140, 298).

Augurovia sa venovali predovšetkým prvým trom druhom „veštenia“, zatiaľ čo

ostatné dva druhy boli prenechané starostlivosti haruspikov (viď. vyššie). Ku koncu

obdobia republiky potom upadali i pozorovania znamení podľa vtákov a pre augurov bolo

vyhradené uţ len pozorovanie ex caelo, tzn. vešteckých úkazov na nebi a ex tripudiis.

Väčšina vešteckej praxe bola zverovaná haruspikom, ktorých procedúry boli technicky aj

časovo menej náročné. (Vítek et al. 2006, s.154; Mornár 1990, s. 43).

Augurovia sú poverení spytovať sa bohov, na to či súhlasia alebo nesúhlasia

s plánovaným štátnym aktom. Príjmu alebo neprijmu znamenie, ktoré musia interpretovať

ako priaznivé či priaznivé. Podajú správu, či štátny akt prebehol z náboţenského hľadiska

správne (rite) alebo chybne (vitio), a tým sa ich dovolená pôsobnosť prakticky končí. Ich

„veštenie“ je teda induktívna interpretácia znamenia s prítomným dôsledkom, týkajúcim sa

vecí budúcich (napr. legislatívne zhromaţdenie sa bude/nebude konať ... ) (Schofield 1986,

s. 153).

Ako uvádza Cicero41

, štátni augurovia z pozorovania vtákov a iných znamení

nepredvídajú budúcnosť, naráţa tak na existenciu augurov súkromných, ktorí sa za úplatok

venovali aj vešteniu budúcnosti. Z inej spoločensko-náboţenskej praxe Etruskov sa

vyvinula prax haruspikov, ktorí zo svojich pozorovaní uţ skutočne vyvodzovali závaţné

závery pre budúcnosť. Predstavovať si v súvislosti s rímski augurmi, aristokratmi

41 De divinatione II, 70: non enim sumus nos augures, qui avium reliquorumque signorum observatione

futura dicamus (my totiţ nie sme tí augurovia, ktorí by sa pozorovaním vtákov a iných znamení vyslovovali

k budúcnosti).

82

v kňazskej funkcii akúkoľvek formu intuitívneho či extatického veštenia je vskutku

nemoţné (Vítek et al. 2006, s. 153).

Vítek et al. (2006, s. 150) spomína pojem inauguratio, jednalo sa o rituálne

prenášanie, resp. potvrdenie moci, prijatie do funkcie, tento obrad vykonávali striktne

a výhradne augurovia. V kráľovskom období mohlo ísť o získanie boţieho potvrdenia, ţe

za kráľa volený (ľuďmi) kandidát sa páči aj bohom, a dostáva sa mu tým moci (imperium)

kráľa. Túto moc potom potvrdil aj zhromaţdený národ (lex curiata de imperio). Príklady

inauguračného aktu nám podáva historik Livius v súvislosti s uvedením kráľa Numa

Pompilia na trón. Po Romulovej smrti sa (resp. po jeho na nebovzatí) sa otcovia senátori

rozhodli zveriť vládu Numovi (ako väčšina kráľov v Ríme bol cudzincom). Numa

poţiadal, aby sa k jeho inaugurácii vyjadrili bohovia:

„Bol augurom vyvedený na výšinu kopca a posadil sa na kameň, obrátený smerom na juh. Augur

zaujal miesto po jeho ľavici s hlavou zahalenou, pritom v ruke drţal zakrivenú palicu bez sukov (lituus).

Potom sa prv rozhliadol po meste a krajine navôkol, pomodlil sa k bohom a vymedzil končiny od východu na

západ. Prehlásil následne, ţe pravá strana je smerom na juh, ľavá na sever, a kam očami najďalej mohol

dovidieť, určil v duchu znamenie. Potom preniesol lituus do ľavej ruky, pravú poloţil na hlavu Numovu

a takto prosil: „Jov, otče, ak je boţským právom, aby sa tento Numa Pompilius, ktorého hlavu teraz drţím,

stal kráľom v Ríme, zjav nám určité znamenie v tých medziach, ktoré som stanovil.“ Následne predniesol

veštecké znamenia, ktoré si ţelal mať zoslané. Keď boli skutočne zoslané, Numa bol prehlásený za kráľa

a zostúpil s posvätného miesta.“ Livius I, 18.

Sú doloţené taktieţ inaugurácie kňazské, keď bol augur poverený prostredníctvom

boţského súhlasu uvádzať nastupujúceho kňaza. Poloţením ruky na jeho hlavu na neho

prenášal svoju moc. Súčasťou činnosti augurov bolo takisto rituálne vymedzovanie

a zasväcovanie miest, na ktorých sa konali pozorovania znamení (tzv. templa), ďalej

posväcovanie chrámov a novozaloţených miest. Pri týchto úkonoch konaných pre obec je

uţ celkom jasný priebeh augurskej moci s úlohou prostredníka boţskej vôle, ktorý ako

sacerdos publicus komunikuje s bohmi v zastúpení spoločnosti, ovláda umenie získavať od

nich znamenia, a dokáţe tieto znamenia interpretovať. V rannom období bol augur

sprostredkovateľom blahodarnej boţskej sily. Neskôr existujú zdokumentované správy,

v ktorých sa uvádza, ţe augur uţ nie je prostredníkom tejto samotnej sily, ale zaisťuje

a potvrdzuje jej prítomnosť za znamenia zoslanými bohmi. Základnou formou skúmania

boţej vôle bolo pozorovanie „vytipovaných“ vešteckých vtákov (auspicium). Etymológia

83

tohto výrazu je avis = vták + spicere/spectare = nahliadať, skúmať. Týmito vtákmi boli

napr. orol, vrana, kohút, sova a i.; posudzoval sa let vtákov, vrátane smerov, odkiaľ

prilietali, a zvuky, ktoré vydávali (Malina et al. 2009, s. 374; Vítek et al. 2006, s. 151,

Beard et al. 1998, s. 22).

Zavedenie augurov je pripisované druhému rímskemu kráľovi Numovi Pompiliovi

(753 – 673 p. n. l.), duchovnému a náboţenskému zakladateľovi Ríma. Avšak podľa

zakladajúceho mýtu, mali byť prvými augurmi Romulus a Remus, keď im bohovia mali na

ich vyţiadanie poslať znamenie prostredníctvom letu vtákov, ktorý z bratov má dať

novému mestu svoje meno a stať sa jeho prvým kráľom (Beard et al. 1998, s. 183). Neskôr

bol za prvého augura pokladaný Romulus, ktorého zahnutá pastierska palica (lituus) sa

stala odznakom augurského úradu. Romulus bol rex-augur , za vlády ďalších kráľov bola

kráľovská moc od augurátu oddelená, naďalej však boli augurovia podriadení moci

politickej. Nositeľmi auspícií boli patres, otcovia, teda patricijskí senátori. Augurovia sa

povolávali výhradne z takýchto významných rodín. Rímska náboţensky-historická tradícia

uvádza, ţe od Numovho usporiadania systému kňazských úradov, boli v Ríme traja

augurovia, kaţdý z jednej z rímskych tribuí (Tities, Rammes, Luceres). Mohli jednať

samostatne, významné otázky však posudzovali ako kolégium. Ich miestom úradu bolo

auguraculum na kapitolskom kopci, neďaleko Jupiterovho chrámu. Počet augurov sa

časom zväčšoval. V roku 300 p. n. l. si plebejci vymohli právo vstupu do kňazských

zborov, teda aj do augurátu. Počet augurov bol zvýšený na deväť, z toho piati museli byť

plebejci. Diktátor Sulla (138 – 78 p. n. l.) zvýšil ich počet na pätnásť, neskôr Caesar na

šestnásť. Úrad augura bol doţivotný. Pre rímskych politikov bolo otázkou spoločenskej

prestíţe mať funkciu augura. Byť augurom predstavovalo moţnosť byť neustále blízko

centra udalostí a do určitej miery ich aj kontrolovať. O miesta v kňazských zboroch viedli

politici volebné kampane rovnakou mierou ako o miesta v civilnom úrade. Augurovia teda

neboli profesijným kňazstvom, s predpokladom špeciálneho vzdelania či mimoriadnych

duchovných schopností. Rimania sa augurmi nerodili, stali sa nimi vstupom do zboru

augurov a zvládnutím znalostí a praktík, ktoré boli generácie vykonávané

v konzervatívnom duchu tradícií, a ktoré boli zachytené v starostlivo vedených archívoch.

Augurská náuka, označovaná ako disciplina augurum alebo ius augurum, bola racionálne

spracovaným systémom generáciami kumulovaných poznatkov a reflexií z náboţenskej

a politickej skúsenosti rímskeho národa. (Vítek et al. 2006, s. 150 – 152).

84

Vyţiadanie boţských znamení bolo s ohľadom na „verejný prospech“ (utilitas

publica) povinnosťou úradníkov pred kaţdým štátne dôleţitým aktom, ako bolo ľudové

zhromaţdenie, zasadnutie senátu, zahájenie hier, zahájenie vojenského ťaţenia a pod., keď

bolo potrebné zistiť, či bohovia, tzn. predovšetkým Jupiter, sú pripravovanému aktu

naklonení. Bolo neţiaduce - nielen z náboţenských, ale najmä z politických

a psychologických dôvodov - vyvolať prípadným zabudnutím hnev bohov, prípadne

neskoršími náboţenskými námietkami spochybniť platnosť štátneho aktu. Akt pozorovania

vyţiadaného znamenia sa nazýval najčastejšie auspicatio, niekedy aj auguratio. Všetky

takéto štátne akty sa teda mohli uskutočniť len auspicato, po opýtaní bohov. Právo (a

povinnosť) vykonávať auspikáciu mali úradníci s impériom, ktorí boli oficiálnymi

reprezentantmi obce voči bohom. Na základe tohto práva (ius auspicii alebo spectionis)

mohol napr. konzul vykonať pozorovanie sám, zvyčajne však ich zveril odborníkovi, teda

práve augurovi. Pozorovanie sa dialo na vyhradenom posvätenom a čistom mieste

(templum), zvyčajne v priestore konania pripravovanej udalosti. Pretoţe bolo potrebné

zabezpečiť priaznivé znamenie na celý deň (platnosť auspícia nebola dlhšia!), bolo

potrebné zahájiť pozorovanie uţ skoro po polnoci. Augur vymedzil priestor na

pozorovanie, kde sa vyţiadané znamenie malo ukázať a úradník, prípadne augur či jeho

pomocník, potom pri zachovaní úplného ticha sledoval, či sa v ním určenom priestore

objaví znamenie vyţiadaného druhu. Ak sa objavilo, bolo vţdy povaţované za znamenie

súhlasné. Ak sa neobjavilo, zvyčajne musel byť po augurových slovách „alio die“

(„inokedy“) zamýšľaný akt odloţený. Je potrebné podotknúť, ţe táto prax bola

v neskoršom období uplatňovaná prakticky len v Ríme (auspicia urbana), pretoţe úradníci,

ktorí pôsobili od obdobia Sullu ako správcovia provincií v hodnosti prokonzulov a neskôr

aj cisárski legáti (legati Augusti pro praetore), právo auspícií nemali. Cicero sa sťaţuje, ţe

práve táto skutočnosť prispela k úpadku váţnosti augurkého učenia42

(Vítek et al. 2006, s.

155).

10.2.4. Cicerov prínos

Mnohé Cicerove spisy a prejavy nám poskytujú veľmi cenné informácie o rímskom

náboţenskom myslení a praktikách v období vášnivých teoretický polemík, ku ktorým

prispel sám vlastným podielom. Jeho postoj k bohom i veštenie je ambivalentné. Pokiaľ

42 De Divinatione I, 25; II, 78.

85

ide o bohov, odmieta ako intelektuál a akademický skeptik v spise O prirodzenosti bohov

akékoľvek filozofické dokazovanie či vyvracanie existencie bohov a ich starostlivosti

o svet - celkom prijateľné dôkazy nemoţno poskytnúť. Náboţenstvo nie je vecou dôkazov,

ale viery. Pontifex Aurelius Cotta, zastávajúci v III. Knihe spisu skeptické (teda

Cicerovo?) stanovisko, hovorí: „Na potvrdenie boţej existencie mi stačí jediný dôvod, ţe

nám vieru v bohov odkázali naši predkovia.“ (De nat.d.III,9). Čo je názor, ktorý pre seba

Cicero potvrdzuje v spise De divinatione. Tam v II. Knihe silne a presvedčivo polemizuje

so svojim bratom Quintom, ktorý v I. knihe presadzuje v úlohe stoika reálnosť všetkých

druhov divinácie. Cicero odmieta divináciu, tj. predpovede do budúcna, ako poveru, ale

niekoľkokrát zdôrazňuje, ţe jeho odmietanie povier s divináciou neznamená odmietanie

viery v bohov. Významné je pre našu tému aj iné miesto rovnakého spisu (De div.II,74),

kde Cicero jasne oddeľuje divináciu od augurského učenia: divináciu popiera, augurské

učenie potvrdzuje. Celkom intelektuálne potom vysvetľuje: najskôr bolo ius augurum

ustanovené z viery v boţie riadenie, neskôr predsa zachované a udrţiavané kvôli štátu (rei

publicae causa). Augurské učenie a inštitút augurov sú neodmysliteľnou súčasťou rímskej

náboţensko-politickej tradície a rovnako ako celé náboţenstvo a viera v bohov sú

stavebným kameňom pre stálu existenciu organizovanej, o právo a zvyky opierajúcej sa

spoločnosti. Vo svojom skoršom (a nedokončenom) spise De legibus, ktorý mal tvoriť

doplnok ku spisu O štáte (De republica), sa Cicero správa ako rímsky politik a zodpovedný

zákonodarca, ktorý celkom neskepticky uznáva náboţenstvo a náboţenské inštitúcie

s tradičnými praktikami za nevyhnutný základ právneho štátu. V II.knihe spisu vydáva

svoje „ideálne zákony“ pre sakrálnu sféru, vyvodzované pre Rím z „prirodzeného práva“.

Augurské právo Cicero definuje v časti II, 20 - 22, komentár k svojim ustanoveniam potom

podáva II, 31 - 32. Cicero sa snaţí posilniť autoritu augurov a vrátiť ich umeniu pôvodnú

úlohu, ba dokonca ich kompetencie rozširuje. Augurovia majú:

a) Stále sa starať prostredníctvom augúria a iných znamení o budúcnosť štátu, drţať sa

svojho učenia;

b) Inaugurovať kňazov, obilie a iné plodiny a blaho národa rímskeho;

c) Byť tí, ktorí vedú vojny a riadia civilné záleţitosti, sa musia vopred uistiť o priazni

bohov, počúvnuť nepriaznivé znamenia a postarať sa o uzmierenie hnevu bohov;

86

d) je potrebné postarať sa o miesta zasiahnuté z nebies bleskami, úlohou augurov je

ďalej rituálne ohraničiť a očistiť miesta, polia a chrámy.

Cicero tvrdo sankcionuje augurské rozhodnutie: čokoľvek augur prehlási za

nesprávne, nečisté, chybné a varovne hrozivé, to musí byť uznané za neplatné a akoby

neuskutočnené...Kto augurské rozhodnutie nepočúvne, bude stíhaný hrdelným trestom

Vo svojom komentári Cicero chváli augurské umenie ako v obci najväčšie

a najvýznamnejšie, spojené s veľkou auctoritas, rozhodovacou mocou: veď, čo je

v obci väčšie, neţ moţnosť rozpustiť zhromaţdenie a schôdzu riadené najvyššími

úradníkmi, či veci uţ rozhodnuté zrušiť? Vec začatú na slovo jediného augura prerušiť

a odloţiť, rozhodnúť, aby uţ zvolení konzuli pre procedurálne chyby abdikovali?

Cicero teda, ako vidno, je pri vytváraní svojej predstavy ideálnej podoby rímskeho

štátu veľkým tradicionalistom. Rímsku tradíciu, nevyhnutnú osnovu stability štátu proti

neţiaducim znameniam, však Cicero dáva do nového kontextu ním presadzovanej

etickej politiky (Vítek et al. 2006, s. 158 – 159).

10.2.5. Haruspikovia - haruspices

Haruspices boli pôvodne etruskí kňazi. Za cisára Claudia uţ tvorili početnú skupinu

(kolégium šesťdesiatich stálych haruspikov).43

Ich umenie sa nazývalo haruspicina – vraj

od haruga (ţertva) – a predstavovalo veštenie z vnútorností obetí zabitých špeciálne na

tento účel. Boli to zvieratá, z ktorých „voluntas dei per exta exquiritur“44

a nazývali sa

consulatoriae hostiae.45

Interpretácia sa konala na základe vysoko komplexnej

systematickej doktríny, zahŕňajúcej to najprecíznejšie pozorovanie prírody, obzvlášť v nej

vyskytujúcich sa abnormalít, a vnútorných orgánov obete, najmä pečene. Ich umenie sa

označovalo ako disciplina Etrusca, takisto huruspicina. Hlavným predmetom ich skúmania

bola pečeň, ktorá v ich náuke predstavovala model boţieho usporiadania sveta. (Mornár,

1990, s. 46 – 47) [viď. príloha, obr. 16].

Jednotlivé časti tohto orgánu sa asociovali s určitými bohmi. Podobné praktiky

poznali uţ chaldejskí haruspikovia. Stojí za zmienku, ţe Rimania nikdy nepovaţovali tento

43 Porov. Ottova encyklopedie obecných vědomostí na CD-ROM, „Haruspices”.

44 „ sa skúmala boţia vôľa z vnútorností”, prekl. Mornár

45 „ poradné obety“, prekl. Mornár

87

spôsob veštenia za celkom spoľahlivý a to tieţ vysvetľuje, prečo haruspices nikdy neboli

prijatí medzi oficiálne kňaţstvo a ich učenie nikdy nenašlo miesto v rímskej disciplina

auguralis. Keď chcel rímsky senát zvedieť mienku haruspikov v nejakom partikulárnom

probléme povolal si ich z Etrúrie výslovne na tento cieľ (Beard et al. 1998, s. 20.

Regulárna fráza pre tento úkon bola: „haruspices acciendos ex Etruria“.46

Haruspikovia sa

zaoberali tieţ veštením z bleskov a ich prokuráciou. Za najzávaţnejšie boli pokladané

blesky, ktorými boli zasiahnuté posvätné alebo v občianskom ţivote dôleţité miesta, tzv.

fulmina regalia. Ak blesk udrel do zeme, musela byť tráva ním zasiahnutá zakopaná a

vykonala sa obeta

Augurovia na rozdiel od haruspikov – vedľa pontifikov, ktorí spravovali všetky

štátne a i súkromné náboţenské záleţitosti - boli v najväčšej váţnosti. Ich kolégium bolo

povaţované za pôvodný rímsky kňazský úrad, ktorého náboţenská autorita bola podporená

aj spoločenskou prestíţou, pretoţe tento úrad bol obsadzovaný len príslušníkmi špičkových

rímskych rodov, ktorí sa o kňazské úrady usilovali rovnako vehementne ako o úrady

politické. Je zaujímavé, ţe uţ v 2. pol. p. n. l. sa pojem augur ujal ako všeobecné

označenie pre všetkých veštcov (okrem haruspikov), štátnych i súkromných, skutočných

aj falošných, dokonca aj pre veštcov z iných národov (Vítek et al. 2006; Rüpke 2001, s.

222).

10.3. Astrológia

Astrológia prišla do Ríma ako súčasť kultúrneho odkazu Grékov. Zdá sa, ţe

predstavitelia rímskej elity nebrali astrológiu príliš váţne aţ do posledného storočia p. n. l.

Aţ od tohto obdobia evidujeme historické zmienky o tom, ţe astrológia sa dostávala viac

do popredia. Takisto vládcovia si začali uvedomovať manipulačnú silu tejto vešteckej

metódy (Rüpke 2001).

Ako uvádza Rüpke (2001, s. 223-224) vzostup umenia „Chaldejcov“ či

„matematikov“, ku ktorému dochádza v celom Stredomorí, je moţné v Ríme preukázať aţ

od druhej polovice 1. stor. p. n. l. Astrológia sa v krátkom čase uplatnila vo všetkých

spoločenských vrstvách. Vo svojej spopularizovanej a zjednodušenej podobe (bohovia boli

46 Tamţe

88

priradení dňom v týţdni, mesačné fázy) boli ľahko pochopiteľné a mohli sa masovo

rozšíriť i medzi analfabetov. Teologicky boli vysoko prijateľné vďaka svojim planetárnym

bohom (Saturnus, Sol, Luna, Mars, Mercurius, Iuppiter, Venuša), filozoficky vďaka

stoickému učeniu o súvzťaţnosti medzi mikrokozmom a makrokozmom. Vyobrazenie

zodiaku, teda znamenia zverokruhu, v synagógach (napr. v Tiberiáde) a neutíchajúca

neúčinná polemika cirkevných otcov proti astrológii, sú dokladom jej úspešného

prerastania do rôznych foriem ţidovstva a kresťanstva. Okrem toho môţeme zo správ

o vyhnaní a popravách astrológov a z neskorších antických zákonov o ich prenasledovaní

usudzovať, ţe v Ríme pôsobil značný počet špecialistov, ktorí ponúkali i komplikované

výklady. Formami svojej organizácie a spôsobom, ktorým predávali svoje poznatky sa títo

astrológovia radia do skupiny takých, ktorí praktizovali mágiu.

10.3.1. Obdobie rímskeho cisárstva – prohibícia veštenia

Ako som spomínala uţ vyššie, v prostredí rímskeho cisárstva neustále zohrávali

svoju kľúčovú úlohu Gréci, pre ktorých zostala astrológia ich sférou pôsobnosti. Začiatky

astrológie u Rimanov sú neurčité a v historických prameňoch slabo doloţené. Za prvú

zmienku stojí divadelná hra od Plautusa (253 – 184 p. n. l.), kde s a v prológu spomína

hviezda Arcturus47

. Ennius je prvý, kto spomína pojem astrologi (pozorovatelia hviezd)

a znamení zvieratníka (Bloch 1984).

Náboţenstvo a obzvlášť rozličné formy divinácie sa stali konkurenciou moci.

Cisárske obdobie sprevádzali procesy proti veštcom, haruspikom a astrológom; od tretieho

storočia, najmä od Konštantína sa mnoţili zákony, podľa ktorých bolo uskutočňovanie

týchto umení trestné a to nielen pokiaľ išlo o zisťovanie osudu (alebo dňa úmrtia) cisára.

Trestným činom sa stalo aj vykonávanie zvieracích obetí. Príslušnosť k niektorým

náboţenstvám – tento jav sa opakuje v zákonoch aţ do piateho storočia – bola povaţovaná

za nezlučiteľnú s politickou činnosťou v rímskej obci (Bloch 1984).

V deviatej knihe zbierky zákonov Codex theodosianus je v rámci súhrnnej rubriky

„O kúzelníkoch, astrológoch a ostatných im podobným“ (De maleficis et mathematicis et

47 Arctus (lat.) – Arktúr : najjasnejšia hviezda v súhvezdí Pastier a štvrtá najjasnejšia hviezda na oblohe so

zdanlivou hviezdnou veľkosťou −0,05 hneď po hviezdach Sírius a Canopus. Je to druhá najjasnejšia hviezda

viditeľná zo severnej pologule a najjasnejšia hviezda severnej oblohy. V obrazci Pastiera tvorí jeho koleno.

(en.wikipedia.org)

89

ceteris similibus) zachovaný celý rad zákonov, ktorý dokazoval ako sa pozvoľne

a nerovnomerne príslušná politika presadzovala v určitých častiach ríše. Začalo sa to

zákonom z roku 319:

Ţiadny haruspex nech neprekročí prah domu druhého človeka a to ani pod nejakou

inou zámienkou. Priateľstvo s ľuďmi tohto typu, nech akokoľvek staré, bude naopak

zavrhnuté: upálením toho haruspika, ktorý by vstúpil do cudzieho domu, a zabavením

majetku a poslaním do vyhnanstva toho, ktorý by prehováraním alebo odmenami vylákal

niekoho z jeho domu. Keď uţ sa totiţ chcú zaoberať svojimi poverčivými obradmi

(superstitio), môţu príslušný rituál vykonať verejne. (1. februára 319 n.l.)48

(Rüpke 2001, s. 246)

Verejné oltáre a chrámy, ako vyplýva z iného zákona z toho istého roku49

, boli ešte

prístupné a ešte sa rozlišovalo medzi mágiou škodlivou a prospešnou: proti chorobe bolo

dovolené bojovať i magickými prostriedkami50

. Situácia sa zhoršovala, ako dokladá text

z 25. januára 357 n. l.:

Nikto nech sa nepýta haruspika, astrológa ani veštca (hariolus). Nech zmĺkne

zvrátená viera augurov a veštcov (vates). Nech astrológovia, mágovia a všetci ostatní,

ktorých ľud pre veľkosť ich činov nazývajú „zločinci“ (malifejci), vo svojom obore nič

nepodnikajú. Nech navţdy umĺkne tá zvedavosť, ktorá vedie k záujmu o veštenie, lebo

mečom pomsty bude porazený a trestu smrti neunikne ten, kto odoprie svoju poslušnosť

týmto nariadeniam51

.

Tím, ktorí by porušili tieto predpisy, a to i ľudom z vyšších vrstiev, ktorí náleţali

k cisárskemu dvoru sa vyhráţa umučením52

. Zákaz nočných obetí z 9. septembra 364 n. l.

je takisto zameraný proti divinácii a čarodejníctvu:

48 Codex Theodosianus 9,16,1.

49 Codex Theodosianus 9,16,2.

50 Codex Theodosianus 9,16,3.

51 Codex Theodosianus 9,16,4.

52 Codex Theodosianus 9,16,6.

90

Od dnes nech sa v noci nikto nepokúša prednášať bezboţné prosby, alebo

uskutočňovať prípravy na magické úkony, či obete mŕtvym. Z večnou platnosťou

ustanovujeme, aby bol príslušným spôsobom potrestaný ten, kto bude pri takom jednaní

pristihnutý a z neho usvedčený53

.

Po dočasnom obmedzení sankcií pre haruspikov sa roku 393 od astrológov poţaduje,

aby pred očami biskupov spálili svoje vlastné spisy a obrátili sa na katolícku vieru,

a pokiaľ odmietnu, majú odísť do vyhnanstva. Určité náboţenské praktiky sa teda chápali

ako vzájomne sa vylučujúce náboţenské voľby. Išlo o prejav vôle vytýčiť medzi

jednotlivými náboţenskými moţnosťami jasné hranice. Vlastnou témou týchto súborov

nebola konfrontácia medzi „pohanmi a kresťanmi“, ale o presadzovanie cisárovho

monopolu na kontakt s boţským. (Rüpke 2001, s. 246-247)54

.

Cisár Augustus (27 p. n. l. - 14 n. l.) pouţíval astrológiu na legitimizáciu svojej

pozície. Ku koncu svojho ţivota vydal dekrét, v ktorom boli zakázané privátne konzultácie

s astrológmi. Cisár Domicián (51 - 96 n. l. ), cez jeho obrovské nepriateľstvo k astrológii,

ţil v strachu z vyhlásenia astrológov. Tí mu prorokovali rok, hodinu a spôsob jeho smrti.

Mal zavraţdený dýkou. Napriek tomu sa uţ r. 43 p. n. l., astrológia stala súčasťou

ţivotného postoja väčšiny rímskych občanov. Materiál k astronómii nájdeme u Cicera,

Vitruvia, Plínia Staršieho, Macrobia, Calcidia, Martiana Capella a Dorothea.

Marcus Manilius (1. stor. n. l. ) vo svojej básni Astronomica vysvetľoval všetky základné

astronomické a astrologické pojmy. V jeho poňatí vystupoval do popredia pocit

nevyhnutného podriadenia sa osudu všetkého ţivého vyššiemu, kozmickému princípu.

Tento pocit determinizmu, ktorý rýchlo ovládol rímsku spoločnosť patricijov, vyústil pre

mnohých prívrţencov do ateizmu. Ak je všetko vopred dané vôľou hviezd, nie je potrebné

ţiadnych bohov. Nie náhodou bola Maniliova báseň venovaná cisárovi Tibériovi (.

Astrológovia a mágovia boli oficiálne vyhnaní z Ríma a Talianska v 1. stor. p. n. l.,

takisto ako k tomu došlo uţ v roku 139 p. n. l. a 33 n. l.55

(Beard 1998, s. 231). Rímske

autority nepovaţovali astrológiu (na rozdiel od mágie) v skutočnosti za nebezpečnú. Určité

53 Codex Theodosianus 9,16,7.

54 Codex Theodosianus 9,16,12.

55 Cramer (1954), takisto MacMullen (1966)

91

aspekty astrológie, ako napr. osobné horoskopy [viď. príloha, obr. 25] boli pokladané za

dokonalú formu divinácie. Cisári a ďalší členovia rímskej elity mohli konzultovať

s astrológmi bez akéhokoľvek nactiutŕhania. Astrológia dokonca podporovala cisársku

moc, pravidelné predvídanie napríklad mohlo odhaliť budúce vojenské víťazstvá, vzostup

cisárovej moci, ako aj jeho pád. Cisár Tiberius pokladal v roku 16 n. l. za nevyhnutné

bojovať proti astrológom a mágom a vytváral proti nim rôzne konšpirácie.

10.3.2. Zavedenie kalendáru

Postupne astrológia prenikala do širších vrstiev obyvateľstva. Medzi málo

vzdelanými chudobnými obyvateľmi astrológia spopularizovala predstavu okrúhlej Zeme,

okolo ktorej v prázdnom priestore obiehajú ostatné kozmické telesá. Okruh uţívateľov

astrológie sa rozrastal, ale počet tých, ktorí dokázali pochopiť zloţité výpočty a ovládnuť

pravidlá astrológie bol veľmi malý. Vtedy výrazne pomohla reforma kalendára. Z čisto

praktických dôvodov bolo nutné zaviesť poriadok do rímskej kalendárnej sústavy. Vykonal

ju Gaius Julius Ceasar (100 – 44 p. n. l.) spolu so svojím poradcom Sosigenom

alexandrejským. Juliánsky kalendár zaviedli v roku 46 p. n. l. ako pontifex maximus

("juliánsky" je nazývaný podľa druhého Caesarovho mena; kalendár mohol zmeniť len

veľkňaz - pontifex maximus, ktorým Caesar bol. Táto tzv. Juliánska reforma spočívala v

tom, ţe od tohto ustanovenia bol kaţdý štvrtý rok ako priestupný s počtom 366 dní v roku.

Dôsledné zavedenie jednoduchého slnečného kalendára viedlo logicky k ľahšiemu

pochopeniu pohybu Slnka po ekliptike. Podľa dátumu bolo moţné jednoducho určiť

polohu Slnka medzi zvieratníkovými súhvezdiami. Ľudovým astrológom to stačilo a ich

klientom zvyčajne tieţ. S kalendárnou reformou súviselo aj zavedenie sedemdňového

týţdňa po celom území ovládanom Rímom. Mená dní v týţdni v románskych a

germánskych jazykoch sú zrejme najtrvalejším odkazom antickej astrológie a dokladom o

jej vplyve na beţný ţivot ľudí pred dvoma tisícročiami. Kaţdej hodine kaţdého dňa bol

priradený planetárny vládca (pričom medzi planéty sa radilo aj Slnko a Mesiac). Planéta,

ktorá vládla prvej hodine dňa, sa stávala vládcom celého dňa. Ak zoradíme podľa

obeţných dráh planéty do poradia Saturn, Jupiter, Mars, Slnko, Venuša, Merkúr a Mesiac,

bude v prvej hodine nedele vládnuť Slnko a pôjde teda o deň Slnka (dies Solis, anglicky

Sunday, nemecky Sonntag). Druhá hodina nedele bude patriť Venuši, tretia Merkúru, štvrtá

Mesiaci atď. Prvá hodina druhého dňa - pondelok - prípadne Mesiacu a pôjde teda o deň

92

Mesiaca (dies Lunal, francúzsky lundi). Utorok je v znamení Marsu (dies Martis, mardi),

streda je v znamení Merkúra (dies Mercurio, mercredi), štvrtok je v znamení Jupitera

(dies Iovi, jeudi), piatok je v znamení Venuše (dies Veneris, vendredi) a sobota je v

znamení Saturna (dies Saturn, anglicky Saturday).

(Barton 1994, Beard et al. 1998, s. 231 – 233).

93

11. Záver

K výberu témy veštenia u starovekých civilizácií ma viedol aj osobný záujem o danú

problematiku. Veštenie sa objavovalo uţ v najstarších vývojových etapách ľudstva.

V jednoduchých preliterárnych spoločnostiach veštby súviseli s mágiou a čarodejníctvom.

V období staroveku boli veštby a s nimi späté náboţenské praktiky, stále zloţitejšie

a diferencovanejšie, pretoţe im bol prikladaný veľký význam v ţivote jednotlivca i celej

spoločnosti.

Veštecká prax viedla človeka k intenzívnemu pozorovaniu prírody, človeka

a spoločnosti a stala sa podnetom k formovaniu zárodkov zoológie, botaniky, astronómie,

lekárstva, psychológie.

Na starovekom Prednom východe bola viera v moţnosť poznania budúcnosti

povaţovaná za reálnu. Budúcnosť bola odhaľovaná boţstvom prostredníctvom rôznych

znamení v prírode alebo v spoločnosti a praxe (kňazov) veštcov (akkadsky: barú „vidiaci“;

šá´ilu „spytovateľ“), ktorí sa zaoberali pozorovaním týchto záverov a vzniku rozsiahlej

veštecnej literatúry, tzv. omin.

Počiatky starovekej astrológie (a zároveň astronómie) sa väčšinou datujú do druhého

tisícročia p. n. l., do oblasti Mezopotámie. Označenie pre astrológov bolo Chaldejci, teda

pôvodne meno jedného z etník v Babylonskej ríši. Všetci autori sa zhodujú, ţe zatiaľ čo

ostatné kultúry prispeli skôr okrajove, hlavné princípy, ideológia a základné metódy

astrológie majú svoj pôvod v Mezopotámii. Prínos Mezopotámie k astrológii na konci

staroveku je však často podceňovaný. Babylonská astrológia bola zameraná predovšetkým

na tzv. omina astrologii. Tento smer je zaloţený na poskytovaní predpovedí na základe

nebeských úkazov. Jedná sa predovšetkým o výnimočné úkazy, ako sú napríklad zatmenie

Slnka a Mesiaca. Blesky boli povaţované za nebeský úkaz úplne porovnateľný s pohybom

hviezd. Najslávnejším kompilátom tohto druhu astrológie pochádzajúcim z Babylónie je

Enúma Anu Enlil, pozostávajúci pribliţne zo sedemdesiatich tabuliek, obsahujúcich okolo

7000 znamení.

94

Mezopotámski veštci pouţívali rozličné veštecké metódy, ktoré ţiadané znamenie

buď vyvolávali alebo ho iba registrovali. Veštecké metódy pouţívané v Mezopotámii sa

šírili do Palestíny, Egypta a odtiaľ do Európy, takisto do Malej Ázie aţ sa dostala

k Etruskom.

Podstatná časť astrológie však vznikla v helénskom Egypte a Ríme. Klaudius

Ptolemaios zhromaţdil vo svojom diele Tetrabiblos znalosti alexandrijskej astrológie

a vytvoril v nich systém.

Rimania chápali veštenie podstatne iným spôsobom ako Gréci. Boli viac orientovaní

na prírodu ako im najbliţší zdroj poznania, neţ na prorocké stavy duše. Ako sme videli,

výkladom vešteckých znamení sa pôvodne u Rimanov zisťoval „iba súhlas alebo nesúhlas“

bohov (predovšetkým Jupitera) so zamýšľanou skutočnosťou. Dôleţité bolo jednať vţdy

v súlade s bohmi. Keď sa potom s rozvojom vzájomných stykov začal v Ríme mocne

uplatňovať vplyv Východu, nasťahovali sa do Ríma rôzni orientálni vidci, veštci a

mathematici– babylonski astrológovia veštiaci pomocou horoskopu, ktorí postupne

dosiahli obľubu aj v najvyšších rímskych kruhoch, hoci neboli úradne uznaní, ba dokonca

boli senátom penalizovaní. Môţeme tvrdiť, ţe rozdielnosť v domácom a importovanom

chápaní mantiky sa v Ríme prejavila najprv vo sfére privátna. To naznačuje isté napätie

medzi „oficiálnou“ zboţnosťou a súkromnou náboţenskou praxou. Okrem týchto spôsobov

slúţili oficiálnej štátnej potrebe sibyllské veštby s kolégiom decemvirov určených ku

kompetentnému výkladu, ako dosvedčuje Cicero.

95

12. Obrazová príloha

a)

b)

Obr. 1a) Zrekonštruovaná mapa horoskopu z Babylónie (www.wikipedia.org)

1b) Vyobrazenie planét a súhvezdí na astronomickej tabuľke z Uruku; zľava

Néberu (Jupiter), Serru (Hydra), Urgulú (Lev), Áribu (Havran), Šechtu

(Merkúr), bohyňa Šala s obilným klasom spájaná so súhvezdím Panny

(Prosecký et.al, 2003, s. 227).

96

Obr . 2 Veľké útvary v oblasti Mezopotámie a blízkeho okolia od čias

Obejdskej kultúry (5000 pred Kr.) po obdobie Novobabylonskej ríše (6.

stor. pred Kr.). (http://wapedia.mobi/sk).

Obr.3 Mapa Sumeru (Uhlig 1983, s. 20).

97

Obr. 4 P. Bruegel : Babylonská veţa (detail, 1563). (Kosidowski 1983,

obrazová príloha)

98

Obr. 5 Chammurapi zobrazený na vrchole pred bohom Slnka Šamašom

(Součková 1979, s. 89)

Obr. 6 Vpravo boh Adad na svojom býkovi. Z novoasýrskej stély nájdenej

v Arslan Tash. Vľavo boh Iškur alebo Adad stojaci na „levodrakovi“.

Z valčekového pečatidla starobabylonského obdobia (www.myty.info).

99

Obr. 7 Hlinený model pečene, pouţívaný na hepatoskopiu (Součková 1979, s.

96)

Obr. 8 Plán Chattuše s hlavnými budovami, opevneniami a bránami z čias

chetitskej veľkoríše (Zamarovský, V. 1974, s. 61)

100

Obr. 9 boh Enlil spoločne so svojou manţelkou Ninlil /Ningal/

(http://cs.wikipedia.org).

101

Obr. 10 Nanna (sumer.), Sin (asyr.)– boh Mesiaca, syn Enlila a a Ninlila,

valčeková pečať, novobabylonské obdobie (www.myty.info).

102

Obr. 11 Rôzne spodobnenia bohyne Ištar (Eliáš 1997, s. 3).

Obr. 12 Bohyňa Ištar vstupuje do hôr, pred ňou uteká akési cudzie boţstvo.

Pečatný valček zo staroakaddského obdobia, (Prosecký et. al 2003, s. 98).

103

Obr. 13

Zápas boha s príšerou Kaduchchú „zúriacim levom“. Výjav je tieţ niekedy

vykladaný ako zápas boha Ninurtu s démonom Azagom alebo Anzúom. Podľa

asýrskeho reliéfu z Kalachu (Prosecký et. al 2003, s. 181).

Obr.14 Denderský zodiak, na strope chrámu bohyne Háthor(en.wikipedia.org).

104

Obr. 15 Etruské zrkadlo. Jupiterov súd nad Venušou a Proserpinou. 3. stor. p.

n. l., (Burian – Mouchová, 1966, s. 157).

Obr. 16 Veštenie u Etruskov: bronzový model ovčej pečene z Placentie

(Piacenza). Učebná pomôcka pouţívaná v etruskej škole prorokov. (Burian –

Mouchova, 1966, s. 161).

105

Obr. 17 Bronzové zrkadlo z Vulci asi zo 4. stor. p. n. l., vykladač znamenia

z vnútorností zvierat. Na zrkadle nápis Chalchas. Burian – Mouchová, 1966, s.

162.Vandenberg, 1983, s. 116.

Obr. 18 Klenba Apolónovho chrámu, pod ktorým bola ukrytá veštiareň.

(Vandenberg, 1983, s. 116).

106

Obr. 19 Situačný plán Délf: 1. divadlo, 2. budova Skéné, 3. Kasotis, 4.

Bacchoos tesal, 5. stĺpová hala kráľa Attala, 6. Alexandrova poľovka, 7.

Apolónov chrám, 8. Adytón, 9. Terasa so sochami, 10. Veľká terasa, 11.

Platany, 12. Hala Aténčanov, 13. Slávnostné zhromaţdenie, 14. Léto, 15.

Skala Sibýl, 16. Buleutérion, 17. Artemis, 18. Apolón, 19. Aténa, 20. Svätá

cesta, 21. Aigospotamoi, 22. Maratón (Vandenberg, 1983, s. 127.)

107

Obr. 20 Apolón sediaci na trojnoţke, zreteľne vidieť kruhy, ktorých sa Pýtia

drţala (Vandenberg, 1983, s. 156).

Obr. 21 Pýtia v extáze (lept. z. 19. stor.) (Vandenberg 1983, s. 149.)

108

Obr. 22 Pýtiina veštecká cela v delfskom Apolónovom chráme bola

lokalizovaná pod touto dláţkou. (Vandenberg, 1983, s. 147).

109

Obr. 23 Asklépios, boh lekárskeho umenia; reliéf z Asklépiovho

chrámu v Epidaure (Vandenberg, 1983, s. 269).

Obr. 24 Centrum Ríma v období cisárstva (http://www.rimskarisa.sk/).

110

Obr. 25 Zodiakálne tabule zo slonoviny, pochádzajúce z Apolónovej

svätyne, ktoré boli zničené v roku 170 n. l. , pouţívané astrológmi

v Ríme. Výška 0, 19m šírka 0, 29 m (Beard et.al 1998, s. 232).

111

12.1. Zoznam vyobrazeni

Obr. 1 a) Zrekonštruovaná mapa horoskopu z Babylónie, b) Vyobrazenie planét

a súhvezdí na astronomickej tabuľke z Uruku; zľava Néberu (Jupiter), Serru (Hydra),

Urgulú (Lev), Áribu (Havran), Šechtu (Merkúr), bohyňa Šala s obilným klasom spájaná so

súhvezdím Panny (Prosecký et.al, 2003, s. 227).

Obr. 2 Veľké útvary v oblasti Mezopotámie a blízkeho okolia od čias Obejdskej kultúry

(5000 pred Kr.) po obdobie Novobabylonskej ríše (6. stor. pred Kr.).

(http://wapedia.mobi/sk).

Obr. 3 Mapa Sumeru (Uhlig 1983, s. 20).

Obr. 4 P. Bruegel : Babylonská veţa (detail, 1563). (Kosidowski 1983, obrazová príloha)

Obr. 5 Chammurapi zobrazený na vrchole pred bohom Slnka Šamašom

(Součková 1979,s. 89)

Obr. 6 Vpravo boh Adad na svojom býkovi. Z novoasýrskej stély nájdenej v Arslan Tash.

Vľavo boh Iškur alebo Adad stojaci na „levodrakovi“. Z valčekového pečatidla

starobabylonského obdobia (www.myty.info).

Obr. 7 Hlinený model pečene, pouţívaný na hepatoskopiu (Součková 1979, s. 96).

Obr. 8 Plán Chattuše s hlavnými budovami, opevneniami a bránami z čias chetitskej

veľkoríše (Zamarovský, V. 1974, s. 61).

Obr. 9 boh Enlil spoločne so svojou manţelkou Ninlil /Ningal/ (http://cs.wikipedia.org).

Obr. 10 Nanna (sumer.), Sin (asyr.)– boh Mesiaca, syn Enlila a a Ninlila, valčeková pečať,

novobabylonské obdobie (www.myty.info).

Obr. 11 Rôzne spodobnenia bohyne Ištar (Eliáš 1997, s. 3).

Obr. 12 Bohyňa Ištar vstupuje do hôr, pred ňou uteká akési cudzie boţstvo, je to pečatný

valček zo staroakaddského obdobia, (Prosecký et. al 2003, s. 98).

Obr. 13 Zápas boha s príšerou Kaduchchú „zúriacim levom“. Výjav je tieţ niekedy

vykladaný ako zápas boha Ninurtu s démonom Azagom alebo Anzúom. Podľa asýrskeho

reliéfu z Kalachu (Prosecký et. al 2003, s. 181).

Obr. 14 Denderský zodiak, na strope chrámu bohyne Háthor (en.wikipedia.org).

Obr. 15 Etruské zrkadlo. Jupiterov súd nad Venušou a Proserpinou. 3. stor. p. n. l., Burian

– Mouchová, 1966, s. 157.

112

Obr. 16 Veštenie u Etruskov: bronzový model ovčej pečene z Placentie (Piacenza).

Učebná pomôcka pouţívaná v etruskej škole prorokov. Burian – Mouchova, 1966, s. 161.

Obr. 17 Bronzové zrkadlo z Vulci asi zo 4. stor. p. n. l., vykladač znamenia z vnútorností

zvierat. Na zrkadle nápis Chalchas. Burian – Mouchová, 1966, s. 162.Vandenberg, 1983, s.

116.

Obr. 18 Klenba Apolónovho chrámu, pod ktorým bola ukrytá veštiareň. Vandenberg,

1983, s. 116.

Obr. 19 Situačný plán Délf. 1. divadlo, 2. budova Skéné, 3. Kasotis, 4. Bacchoos tesal, 5.

stĺpová hala kráľa Attala, 6. Alexandrova poľovka, 7. Apolónov chrám, 8. Adytón, 9.

Terasa so sochami, 10. Veľká terasa, 11. Platany, 12. Hala Aténčanov, 13. Slávnostné

zhromaţdenie, 14. Léto, 15. Skala Sibýl, 16. Buleutérion, 17. Artemis, 18. Apolón, 19.

Aténa, 20. Svätá cesta, 21. Aigospotamoi, 22. Maratón (Vandenberg, 1983, s. 127.)

Obr. 20 Apolón sediaci na trojnoţke, zreteľne vidieť kruhy, ktorých sa Pýtia drţala

(Vandenberg, 1983, s. 156).

Obr. 21 Pýtia v extáze (lept. z. 19. stor.) (Vandenberg 1983, s. 149.)

Obr. 22 Pýtiina veštecká cela v delfskom Apolónovom chráme bola lokalizovaná pod

touto dláţkou. (Vandenberg, 1983, s. 147).

Obr. 23 Asklépios, boh lekárskeho umenia; reliéf z Asklépiovho chrámu v Epidaure

(Vandenberg, 1983, s. 269).

Obr. 24 Centrum Ríma v období cisárstva (http://www.rimskarisa.sk/).

Obr. 25 Zodiakálne tabule zo slonoviny, pochádzajúce z Apolónovej svätyne, ktoré boli

zničené v roku 170 n. l. , pouţívané astrológmi v Ríme. Výška 0, 19m šírka 0, 29 m (Beard

et.al 1998, s. 232).

113

13. O autorke

Bc. Barbora Lachkovičová sa narodila 8. 2.

1985 v Bratislave. Po gymnaziálnom štúdiu

začala v roku 2004 študovať biológiu na

Prírodovedeckej fakulte Univerzity

Komenského. Tu úspešne obhájila bakalársku

prácu na tému Iniciačné rituály u prírodných

národov. V roku 2008 prestúpila na Ústav

antropológie Masarykovej Univerzity do Brna,

so zameraním na socio-kultúrnu antropológiu.

114

14. Slovník dôleţitých pojmov

A

Asklépios, syn boha Apolóna a jeho

milenky Koronidy, slávny lekár a neskôr

boh lekárstva. Jeho uctievanie prevzali

Rimania od Grékov. Podľa starovekých

mýtov ţil v podzemí a jeho stálym

sprievodcom bol had. Tento had, ako

symbol medicíny sa zachoval aţ do

dnešných čias.

abgala, sumer. expert na veštbu,

t, sumer. vnútornosti

Amorejci, Amurru: polonomádske

etnikum pôvodom zo stepí na západnom

brehu stredného Eufratu. Ľud bez vlastnej

písomnej tradície, ktorého história je

sprostredkovaná iba správami

protivníkov (v sumerských textoch

označovaných MAR.TU, akkadsky

Amurru, hebrejsky cemori – odtiaľ

súčasné označenie Amorejci) a jazyková

prináleţitosť k západosemitskej skupine

je dedukovaná iba z veľkého počtu

zaznamenaných vlastných mien. Kmene

venujúce sa predovšetkým pastierstvu sa

prvýkrát objavili na okraji kultúrnej

krajiny a v priestore nikoho medzi

sumerskými mestskými štátmi v 2.

polovici 3. tisícročia p. n. l. Vznik

teritoriálneho štátu v Mezopotámii však

vzťah k amorejským kmeňom zásadne

zmenil. Centralizovaná štátna moc sa

chcela presadiť i v doposiaľ voľných

územiach, a tak dochádzalo k

opakovaným zráţkam. Králové III.

dynastie z Uru – Šulgi a Šú-Sín sa

pokúsili amorejský tlak zadrţať stavbou

„amorejskej steny“ medzi Eufratom,

Tigrisom a Dijálou o šírke asi 280 km. Z

dochovaných mezopotámskych prameňov

vysvitá, ţe v strednej a juţnej časti zeme

sa početní Amorejci uchytili.

Alexander Veľký, tieţ Alexander

Macedónsky, Alexander Veľký (356–323

p. n. l.), latinsky Alexander, syn

macedónskeho kráľa Filippa II. a jeho

ţeny Olympiady (Olympias). O jeho

výchovu a vzdelanie sa staral Aristoteles,

podľa niektorých autorov (Bertrand

Russell) bol Aristotelov vplyv na

Alexandra minimálny, či prinajmenšom

sporný. Po smrti svojho otca nastúpil

roku 336 p. n. l. na macedónsky trón,

zaistil si poslušnosť Grékov a roku 334 p.

n. l. zahájil ťaţenie proti Perţanom a

zavŕšil ho výpravou do Indie. Po náhlej

smrti roku 323 sa jeho ríša rozpadla na

menšie celky. Jeho velitelia si ju medzi

sebou rozdelili a vládli v nich ako

115

kráľovia. Alexandrovými výboji sa

grécka civilizácia rozšírila do rozsiahlych

území a stala sa univerzálnou kultúrou

celého helenistického sveta (helenizmus).

antropológia, veda o pôvode,

fylogenetickom i ontogenetickom vývoji

človeka, zaoberá sa formami ţivota,

hmotnými i duchovnými prejavmi. Tvorí

prechod od morfológie a fyziológie

človeka k dejinám. Začiatky antropológie

siahajú do staroveku a súvisia so

vznikom anatómie, ako samostatný obor

vznikla koncom 18. st. vo Francúzsku a

Nemecku (J. F. Blumenbach 1775).

apkallu, akad. expert na veštbu.

Aramejci, pochádzajú zo sýrskej stepi,

na území Sýrie a Mezopotámie sa

usadzovali od pol. 2. tis. pr. n. l. Medzi

najvýznamnejšie mestské štáty patrili

Hamáth a Aram (Damašok). Ich kultúra

zaniká v 8. st. pr. n. l., kedy je Aram

Sargonom II. Vo svojej kultúre čerpali

prvky okolitých národov.

astrálne boţstvo, jedna z dvoch

základných skupín boţstiev (popri

chtónických boţstvách), ktoré vţdy

zosobňovali nebo, Slnko, Mesiac, planéty

(Venušu, Merkúr, Mars, Jupiter, Saturn),

súhvezdia (Orion, Leva, Draka) a určité

hviezdy (Sýrie),

astrológia, (Z latinčiny a gréčtiny:

ASTRUM, "hviezda" a logos, "náuka,

učenie") vychádzala podobne ako

astronómia z pozorovania nebeských

telies, ich dráh a zmien v postavení k

Mesiacu a k Slnku (astrológia a

astronómia). Jej praveké počiatky boli

sofistikovane rozvedené a prehĺbili sa

najmä v období staroveku. Napríklad v

oblasti predo východných civilizácií boli

nebeské telesá stotoţňované s astrálnymi

boţstvami, ktoré v polyteistických

náboţenstvách patrili medzi najmocnejšie

postavy panteónu. Tak vznikla všeobecne

rozšírená viera v dobré a zlé "nebeské

znamenia" (veštenie, hemerológia), ktoré

boli zostavované do zbierok a zapisované

na hlinené tabuľky. Z 1. polovice 1.

tisícročia p. n. l. pochádzajú jednoduché

astrologické omina, predpovedajúce z

nepriaznivých konjunkcii a zo zatmenia

skazu krajiny a kráľovstva, neplodnosť,

neúrodu, vojny apod. Astrologické veštby

boli neskôr rozširované, takţe napríklad

kanonizovaná zbierka "Keď * Anu a *

Enlil" z * Aššurbanipalovej kniţnice v

Ninive (7. storočie p. n. l.) obsahovala na

70 tabuľkách 7000 rôznych predpovedí,

ktoré si všímali záhadné premeny

Mesiaca (vrátane podrobného priebehu

fáz a zatmenie), Slnko (erupcie, zatmenie,

farba, ţiara), planéty a stálice. V 6.-5.

116

storočí p. n. l. vznikli v Babylónii

"chaldejské astrologické školy",

pouţívajúce miesto zoznamov veštieb aj

rozsiahle "snáre", v ktorých mal výklad

nebeských znamení vrátane ojedinelých

konjunkcii planét zásadný význam pre

osud človeka (počatie, doba narodenia),

rozhodovanie kráľov a dokonca aj pre

hospodársku činnosť (sejba, zber, strih

oviec apod.). Astrológovia začali

spracovávať skutočné horoskopy, ktoré

tvorili základné náboţenské texty o boţej

predestinácii.

astronómia, (z latinčiny a gréčtiny:

astrum, „hviezda“ a nomos, „zákon,

systém“) hvezdárstvo, veda o vesmíru,

jeho zloţení a štruktúre, fyzikálnych

vlastnostiach, pohyboch a jeho vývoji.

Základy astronómie, prepojené však

s astrológiou (astrológia a astronómia),

vznikli v kultúrnom prostredí starého

Predného východu. Tu sa spôsobom

svojich pozorovaní a poznatkov

astronómie najviac priblíţila „vede“

v antickom zmysle, kedy ešte nebola

rozvinutá hierarchizácia pojmov ani

znalosť vzťahov medzi príčinou a

následkom. Astronomická pozorovania

vyvolala uţ v 3. tisícročí p. n. l. úsilie

o stanovenie dĺţky dna, týţdňa a mesiaca.

Dôleţitú úlohu tu hralo náboţenstvo,

pretoţe hlavné nebeské telesá vrátane

hviezd boli obrazy astrálnych boţstiev

(astrológia). V 2. a 1. tisícročí p. n. l. sa

z Mezopotámie zachovalo mnoho zápisov

o pohyboch a konjunkciách planét

a súhvezdí a dokonca aj ich predpovede.

Asýria, časť severnej Mezopotámie, dnes

je súčasťou Iraku. Dejiny Asýrie sa delí

do troch období: staroasýrska doba (1850

– 1750 pr. n. l.) začína zaloţením

mestského štátu Aššur, stredoasýrska

doba (1390 – 1080 pr. n. l.) a

novoasýrska doba ( 930 – 603 pr. n. l.).

Roku 605 pr. n. l. Asýria podľahla

spojeným vojskám Babylónie a Médov.

Aššurbanipal, (akkadsky Aššurbán-apli,

„Aššur je stvoriteľom dediča“, grécky

Sardanapallos, 668–627 p. n. l.) asýrsky

panovník, štvrtý vládca sargonovskej

dynastie, tretí syn Asarhaddonův, ktorého

jeho otec ustanovil svojim nástupcom

v Asýrii, zatiaľ čo druhorodenému synovi

Šamaš-šuma-ukínovi odkázal vládu

v Babylone. Aššurbanipal sa preslávil

nielen svojimi vojnovými výpravami, ale

predovšetkým ako zakladateľ ninivskej

kniţnice (Ninive), ktorá obsahovala cez

25 000 klinopisných tabuliek s textami

náučného a literárneho obsahu.

Aššurbanipal vynaloţil značné úsilie, aby

zhromaţdil tak veľký súbor písomností

pochádzajúcich z tradičných centier

117

babylonskej vzdelanosti. Svojim

rozsahom predbehla kniţnice (archívy a

kniţnice) Aššurbanipalových

predchodcov a stala sa jedným

z hlavných prameňov dnešného poznania

mezopotámskeho písomníctva. Ako

všetci princovia bol Aššurbanipal

vychovávaný vo vojenskom a loveckom

umení. Dostalo sa mu však aj literárneho

vzdelania a vo svojich análoch sa chváli,

ţe sa zúčastnil debát v zhromaţdení

učencov.

augur, člen rímskeho kňazského kolégia,

ktoré malo za úlohu vyzistiť pred

veľkými udalosťami boţiu vôľu (mohla

byť zjavená bleskom, hrmením, letom

vtáka a správaním sa posvätných

kurčiat). Zvláštny význam bol

pripisovaný správaniu sa vtákov.

Rímskym úradníkom boli priradzovaní

auguri, ktorí posudzovali, či úradné

konania sú v súlade s boţou vôľou.

auspicium, (z latiny: auspicium,

„pozorovanie vešteckých vtákov,

auspicium; veštecké znamenia [vtáčie],

veštba“) rímsky termín pre zisťovanie

vôle bohov (podľa letu vtákov,

z vnútorností zvierat apod.). Auspicium

uskutočňovali pred dôleţitým štátnym

aktom najvyšší úradníci za asistencie

augurov.

B

boţstvo, nadprirodzená sila či bytosť

uctievaná pre svoju moc nad prírodou a

ľudskými osudmi, takto vnímaná uţ

v raných prehistorických dobách

(najneskôr v mladom paleolite), najskôr

v podobe „mnohoboţstva“, neskôr,

v niektorých starovekých náboţenských

systémoch, v podobe „jednoboţstva“

(Boh).

Böghazköy, viď. Chattuša.

Babylónia, juţná časť Mezopotámie.

Dejiny Babylónie sa delia na štyri

obdobia: starobabylonská ríša (1894 –

1594 pr. n. l.), jej najvýznamnejším

vládcom bol Chammurapi; kassitské

obdobie (1518 – 1204 pr. n. l.), doba

politickej nestability (1204 – 626 pr. n.

l.), kedy bola Babylónia pod nadvládou

Asýrie; a novobabylonská ríša (626 – 538

pr. n. l.) nazývaná tieţ chaldejská. Od r.

538 pr. n. l. bola Babylónia pod

nadvládou Perzskej ríše a r. 331 p. n. l. ju

dobyl Alexander Macedónsky.

, v Mezopotámii označenie pre

veštca, proroka.

C

Cicero, Marcus Tullius (106 – 43 p. n.

l.), rímsky politik (v roku 63 p. n. l.

118

konzul), právnik, rečník a spisovateľ.

Preslávil sa ako zodpovedný a svedomitý

úradník hájaci neochvejne verejné

záujmy, rovnako ako záujmy

jednotlivcov na súde. V dobe prvého

triumvirátu sa musel stiahnuť z verejného

ţivota a venoval sa filozofii a obhajobám

svojich klientov.

D

divinácia, veštenie, pôvodne náboţenský

úkon, ktorý mal zistiť budúcnosť,

respektíve výsledok podnikanej činnosti.

Divinácia sa zakladá na primitívnej viere

v moţnosť získať túto informáciu od

boţstva, ktoré pozná budúcnost, buď

dotazom vzneseným na neho

prostredníctvom veštca, alebo

pozorovaním prírodných úkazov.

V antike nadobudla divinácia najrôznejšie

formi, pretoţe jej bol pripisovaný značný

význam v ţivote spoločnosti i jedinca.

V antickom Ríme prevzali celý systém

pravidiel divinácie od Etruskov (tzv.

disciplína Etrusca) a prijali vlastné

pravidlá, pričom niektoré úkony spadali

do kompetencie augurov, iné haruspikov

apod. Veštením sa zaobrali tieţ niektoré

filozofické školy, napríklad stoikovia, M.

T. Cicero napísal spis De divinatione.

V 1. polovici 2. stor. p .n. l sa začali

v Ríme objavovať orientálny

astrológovia, ktorí určovali osud jedincov

na základe postavenia hviezd. V

stredoveku prevzali niektoré funkcie

veštcov kresťanskí kňazi, napríklad pri

vojenských výpravách sa snaţili

dosiahnuť priaznivé rozhodnutie

o budúcnosti modlitbami, príhovormi

u boha atď. Napriek tomu, ţe nevedecká

podstata divinácie bola mnohokrát

dokázaná, sú jej početné formy, napríklad

astrológia, dosiaľ značne rozšírené, a to

nielen v zaostalých častiach sveta, ale tieţ

vo vyspelých zemiach.

Dodóna, staroveká Diova veštiareň v

strednom Épeire na úpätí pohoria Tomaro

(dnešného pohoria Olytsikas).

E

ekliptika, (z gréčtiny) je kruţnica na

oblohe, vytvorená priesečníkom roviny

dráhy Zeme okolo Slnka s oblohou

(nebeskou sférou). Presná definícia

hovorí, ţe je to rovina, v ktorej obieha

ťaţisko sústavy Zem-Mesiac okolo

ťaţiska sústavy Zem-Slnko. Jednoduchšia

definícia je, ţe je to kruţnica na oblohe,

po ktorej sa zdanlivo pohybuje Slnko

počas roka medzi ostatnými objektmi na

oblohe. Uhol, ktorý zviera ekliptika so

zemskou osou, má veľkosť 66 stupňov,

30 minút a uhol, ktorý zviera so

svetovým rovníkom je veľký 23 stupňov,

119

26 minút 21,448 sekundy pre

ekvinokcium 2000,0. Priesečníky

svetového rovníka a ekliptiky sa nazývajú

jarný a jesenný bod.

en, sumerský velkňaţský titul. Objavuje

sa prvýkrát uţ v najstarších klinopisných

dokumentoch neskoršej uruckej kultúry

(3500–3200 p. n. l.). Podoba znaku,

ktorým sa v nich tento titul prepisuje,

zloţený zo znakov pre obrábaný

pozemok a klíčiacu rastlinu ukazuje, ţe

en bol teda predovšetkým zodpovedný za

zaistenie úrodnosti poľnohospodárskej

pôdy a teda zabezpečenie základnej

obţivy členov uruckej veleobce. En

zaisťoval túto úrodnosť (tento pojem

začal byť zrejme čoskoro vzťahovaný

i na plodnosť hospodárskych zvierat)

hlavne počas priebehu obradu, ktorého

popis nemáme zachovaný.

Elamiti, etnikum neznámeho pôvodu, ich

ríša trvala od r. 2700 do r. 539 pr. n. l.

Medzi najvýznamnejšie mesto patrila

Súsy. Sami Elamiti nazývali svoju ríšu

Haltamti, v neskoršej dobe Atamti. Boli

značne ovplyvnení mezopotámskou

kultúrou.

extispicium, veštenie z vnútorností

obetovaných zvierat; viď. tieţ

„haruspex“.

Eliade, Mircea (1907 – 1986), rumunský

filozof a humanista, publikoval radu prác

o histórii náboţenstva. Pôsobil ako

vedúci editor Encyclopedia of Religion.

Enúma Anu Enlil, viď astrológia

Enúma Eliš, (akkadsky: „Keď hore“)

rozsiahla skladba o siedmich spevoch,

obsahujúca celkom asi 1100 veršov;

najvýznamnejší mýtus akkadskej

literatúry venovaný problematike

stvorenia.

Epos o Gilgamešovi, babylonský epos,

najstarší epos svetovej literatúry (z doby

okolo roku 2000 p. n. l.). V prológu a

štyroch častiach, zapísaných

v najmladšej, tzv. ninivskej verzii na

dvanástich hlinených tabuľkách, sú

opísaný osud sumerského panovníka

Gilgameša, z dvoch tretín boha a z jednej

tretiny človeka tvrdo vládnuceho

obyvateľom juhomezopotámskeho mesta

Uruku. Uruckovia ţiadajú bohov

o pomoc a tí vytvoria polo divokého

človeka Enkidua, obdareného veľkou

silou, ktorý potom ţije so zvieratami a

chráni ich pred lovcami. Tí mu

privádzajú neviestku, aby dokonala

premenu Enkidua v človeka. Enkidu

zápasí víťazne s Gilgamešom, ale zo

sokov sa stanú priatelia. Spoločne

120

v libanonských horách zničia krutého

obra Chuvavu. Po návrate do Uruku

vzplanie ku Gilgamešovi láskou bohyňa

Ištar, ten ju odmieta a obviňuje ju

z prelietavosti. Za trest prichádza na zem

nebeský býk, ktorého obaja priatelia

zabijú, Enkidu však urazí bohyňu, privolá

tým jej kliatbu a umiera. Po smrti priateľa

Gilgameš hľadá tajomstvo večného

ţivota, aby sa nakoniec v rozhovore

s dušou Enkidua dozvedel

o pochmúrnosti posmrtného ţivota.

Etruskovia, (latinsky: Tusci, řecky:

Tyrrhenoi, Tyrsénoi, Rasenna, Rasna)

významné staroveké etnikum, ktoré sa

rozvíjalo v 8.–4. stor. p. n. l. v strednom

Taliansku v kraji Etruria. Jeho území

odpovedá pribliţne dnešnej provincii

Toskánsko v strednom Taliansku, odkiaľ

sa Etruskovia ďalej šírili nejprv na juh do

Latia a Kampánie, a potom čo odtiaľ boli

vytlačení Grékmi, kolonizovali sever aţ

k úpätiu Álp a Jadranskému moru na

východe. Etruskovia predstavujú prvú

významnú mestskú kultúru na území

Talianska, uplatnili tu melioračné zásahy

do krajiny a rozvinuli

poľnohospodárstvo, remeslá a ťaţbu

kovov, s ktorými výhodne obchodovali.

Boli zrejme neindoeurópskeho,

pravdepodobne predoázijského alebo

maloázijského pôvodu; ich jazyk,

etruština, zostává dosiaľ nerozlúštená a

nezaradená.

F

Foiničania, prišli z územia Arábie a

Perzského zálivu v 15. st. pr. n. l.,

nevytvorili jednotný štát ale mestské

štáty, medzi najvýznamnejšie sa radili

Byblos, Bejrút, Tyros, Ugarit a Sidon.

Často sami seba nazývali podľa svojich

mestských štátov. V 6. st. pr. n. l. bolo

ich územie ovládnuté Perţanmi a r. 332

pr. n. l. dobyl Foiníkiu Alexander

Macedónsky.

G

Gutejci, nomádi z pohoria Zagros na

východ od Mezopotámie, r. 2200 p. n. l.

spustošili Akkad. O ich pôvode je málo

poznatkov.

H

haruspex, (haruspik) (z latinčiny:

haruspex, „haruspex, vykladač

vešteckých znamení podľa vnútorností

obetovaných zvierat“); etrusky: haru

veštec predpovedajúci budúcnosť podľa

tvaru pečene obetovaného zvieraťa,

najčastejšie ovce. Ako pomôcku

pouţívali modely pečene rozdelené do

jednotlivých sektorov označených

121

menami bohov a ďalších hlavne

nebeských javov. Bol nájdený podrobne

popísaný bronzový model v Piazenze a

poznáme i ďalšie, napríklad alabastrový

v Perugii. Podobne ako ďalší zástupcovia

etruskov inspirovaní mantikou sa

haruspikovia s príchodom etruskej

dynastie Tarquiniovcov rozšírili i v Ríme.

O vierohodnosti ich učenia mali učení

Rimania svoje pochybnosti, vyjadril ich

napríklad Cicero vo svojej poznámke, ţe

sa diví, prečo sa dvaja haruspikovia na

stretnutí jeden druhému nesmejú (z toho

dôvodu, ţe ich veštenia nevychádzajú

z konkrétnych poznatkov a faktov, ale sú

náhodné). Nič menej obľuba haruspičiny

pretrvala aţ do neskorej antiky a zanikla

aţ na konci 4. storočia, kedy cisár

Theodosius svojimi ediktmi z rokov 391

a 393 zakázal prevádzkovanie všetkých

pohanských kultov.

haruspicium, (latinsky) veštenie

z vnútorností zabitých zvierat; viď tieţ

„haruspex“.

hepatoskopia, veštenie z pečene

obetovaných zvierat; viď tieţ „haruspex“.

horoskop, (z gréčtiny: ōra, „hodina, čas“

a skopein, „pozorovať, overovať“;

ōroskopos, „časomerač“), pôvodne v

starom Egypte titul kňaza, ktorý mal za

úlohu pozorovánie súhvezdí a ich pohyb

a podľa toho určoval dennú hodinu. V

starovekom Grécku prešiel termín do

astronómie, kde označoval nárys celej

ekliptiky v určitý čas, do ktorého boli

zanesené pozície Slnka, Mesiaca a planét

a priesečníky ekliptiky s horizontom.

Ekliptika bola pritom rozdelená do

dvanástich „domov“. Najrozšírenejší je

pouţívaní termín horoskop v astrológii,

ktorá prisudzuje nebeským telesám

slnečnej sústavy, prípadne ďalším

vesmírnym útvarom (vesmír), určitý

vplyv na pozemské dianie a na ľudský

ţivot.

CH

Chaldejci, semitské kmene, v 12. st. p. n.

l. prenikli z Arábie do Babylónie. V 7. st.

p. n. l. spoločne s Médmi porazili Asýriu

a vytvorili tzv. novobabylonskú ríšu.

Chammurapi, amorejsky Chammurápí,

„(boh) Chammu uzdravuje“, meno

babylonských a sýrskych panovníkov: 1.

babylonský panovník, 1792–1750 p. n. l.,

syn Sín-muballita. Najvýznamnejší kráľ

tzv. I. babylonskej dynastie, vládnuci v

rokoch 1894–1595 p. n. l., ktorému sa

behom dlhej, 43 rokov trvajúcej vlády

podarilo postupne rozšíriť teritórium a

upevniť moc babylonského štátu.

Poráţkou Rím-Sína, vládcu Larsy, sa

122

postupne zmocnil juhu Mezopotámie,

vyvrátil mesto Mari v čele s panovníkom

Zimrí-Limem a po smrti asýrskeho

panovníka Šamší-Adada I. (asi 1781 p. n.

l.) ovládol i severnú oblasť Mezopotámie.

Vo svojich rukách tak sústredil

centralizovanú moc nad celým týmto

veľkým územím, ale i dostatočné

prostriedky a zdroje, ktoré mu umoţnili

podnikať rozsiahlu stavebnú činnosť,

centrálne riadiť irigačné práce a prispieť

tak k rozkvetu poľnohospodárstva a

dosiahnutia značných výnosov. Babylon,

hlavné mesto Chammurapiho štátu, sa

stal i kultúrnym strediskom celej

Mezopotámie.

Chattuša, hlavné mesto chetitskej ríše

bolo postavené na opevnenom horskom

útese vo východnej časti centrálnej

Anatólie (pri dnešnej dedine Boghazköy)

na sever od stredu kruhu, ktorý tvorí

zákrutu rieky Halys. Je doloţené od doby

asýrskych kolónií aţ do rozpadu

chetitského kráľovstva v 13. storočí p. n.

l.

chtónické boţstvo, jedna z dvoch

základných skupín boţstiev (vedľa

boţstiev astrálnych), ktoré vţdy

zosobňovali zem, vodstvo, všetku ţivú a

neţivú prírodu, a tieţ „podzemní“ večný

svet s jeho vládcom a pánmi podsvetia,

s predstavami o posmrtnom súde a

posmrtnom ţivote vôbec. Chtonické

boţstvá nadobudli i konkrétne pozemské

podoby, kedy boli zboţštení (ešte za

svojho ţivota alebo po smrti) významní

panovníci alebo výnimoční jedinci.

Chetiti, etnikum indoeurópskeho

pôvodu, objavujú sa v 17. st. pr. n. l.,

sami seba nazývali Néšity. Vo svojej

najväčšej sláve sa Chetitská ríša

rozprestierala takmer po celej Anatólii,

v častiach Sýrie a severnej Mezopotámie.

V 12. st. ich ríša zaniká po nájazde tzv.

morských národov. Medzi

najvýznamnejšie mestá Chetitské ríše

patrilo hlavné mesto Chattušaš,

severovýchodne od neho Alaca-Hüyük

alebo juhovýchodne leţiaci Kaneš.

Churriti, etnikum pravdepodobne

arménskeho pôvodu, v 2. pol. 3. tis. p. n.

l. vytvorili na území severnej

Mezopotámie významný mestský štát

Urkeš. Okolo r. 1600 p. n. l. zakladajú

štát Mitanni. Churriti miznú z histórie v

8. st. p. n. l.

I

igi – dub, sumer. znamenie

ittu, akkad. znamenie

Íránci, viď. Árjovia.

123

K

Kassiti, ich pôvod nie je presne určený,

pravdepodobne prichádzajú z pohoria

Zagros medzi rokmi 1600 – 1200 p. n. l.

Ich vpád do Mezopotámie zapríčinil pád

starobabylonskej ríše.

Kozmogónia, z gréčtiny: kosmos, „svet

fungujúci podľa rádu“ a gennaó, „tvorím,

rodím“): [všeobecne], náuka o vzniku a

počiatku sveta a vesmíru. Spočiatku

náboţensko-mytologické vysvetlenie

vzniku či zrodenia sveta a pôvodu

všetkých vecí, hlavne z prazárodočného

chaosu, neskôr vedecká disciplína

zaoberajúca sa vznikom a vývojom

jednotlivých druhov kozmických telies a

ich systémov, hlavne planét a hviezd

(kozmogónia slnečnej sústavy,

kozmogónia hviezd).

Kozmológia, (z gréčtiny, kozmos, „svet

fungujúci podľa rádu“ a logos, „systém,

veda“), vedný odbor, ktorý sa zaoberá

vznikom, stavbou a vývojom vesmíru. Na

základe poznatkov fyziky a hlavne teórie

gravitácie vytvára tzv. teoretické modeli

vesmíru, ktoré overujú pozorovaním.

Kozmológia Isaaca Newtona je odvodená

z jeho gravitačného zákona, dnes

uznávaná relativistická kozmológia

vychádza zo všeobecnej teórie relativity

Alberta Einsteina.

L

lekanomantia, veštenie z oleja

Lýdovia, sídlili v západnej Anatólii od

12. st. p. n. l., v 6. st. bola ich ríša

pripojená k Perzii. Osídleným mestom

boli Sardy.

Lykové, prvé zmienky sa objavujú v 14.

st. p. n. l., vytvorili mnoho mestských

štátov. V neskoršej dobe boli podmanení

Perţanmi a potom Alexandrom

Macedónskym.

M

Mesiac, sociálna konštrukcia a kultúrna

kategória, ktorá sa stala súčasťou

mytológii, rozorávok, umeleckých diel a

symbolických kozmológií. Mesiac je od

pradávna predmetom uctievania a kultov

v náboţenstvách a mytológiách väčšiny

svetových kultúr a civilizácií.

Mitanni, významné kráľovstvo, ktoré

ovládalo od 16. do 15. stor. p. n. l. veľkú

časť severnej Mezopotámie a severnej

Sýrie. Od okamihu, keď sa mitannská

sféra vplyvu vynorila z „temného

obdobia“, bola ohrozovaná Chetitmi,

ktorí sa od novej ríše usilovali

o rozšírenie svojho vplyvu v severnej

124

Sýrii a na Eufrate, i Egypťanov, ktorí sa

usilovali o to isté. Mitanni sa zrútilo

v polovici 14. stor. p. n. l., ale Asýranom

trvalo viac neţ dve storočia, aby po

svojom oslobodení sa spod mittanskej

závislosti dobili oblasti tak dlho ovládané

Mitanncami. Zdá sa, ţe jazykom Mitanni

a niekoľkých malých kráľovstiev bola

Churridčina. Vládnuca trieda však má

výrazne indoeurópske mená. Hlavné

mesto Vaššukkanny sa doteraz nenašlo.

Médovia, prvé zmienky o Médoch sa

objavujú v 9. st. p. n. l., ich pôvod siaha k

eurázijským stepiam. Okolité národy ich

označovali tieţ ako Kuti alebo Kutu. V 2.

pol. 7. st. je zaloţená Médská ríša, ktorá

zaniká na prelome rokov 550 a 549 p. n.

l. Je nahradená Perzskou ríšou.

Mari, dnešné Tell Charíri, leţiaci na

Eufrate predtým neţ priteká do súčasného

Iraku. Tabuľky z Mari majú všetky

charakteristické rysy klinopisných textov

pochádzajúcich z periférnych oblastí.

Medzi obrovským mnoţstvom

administratívnych a právnych textov –

predpokladá sa, ţe je ich okolo 20000 –

vyniká zaujímavý kráľovský rituál,

niekoľko dvojjazyčných a literárnych

textov i niekoľko churitských tabuliek.

Väčšina textov pochádza z krátkeho

obdobia od vlády Jachdun-Lima z Chany,

ktorý Mari dobyl, aţ po rozpad

kráľovstva Šamší-Adada I. (1813 – 1781)

z Asýrie za vlády jeho syna Išme-Dagána

a krátke obdobie rozkvetu za vlády

Zimrí-Lima, syna Jachdun-Lima. Tieto

tabuľky, väčšinou dopisy

a administratívne a právne texty, boli od

roku 1946 publikované v rade „Archives

royales de Mari“ (Paríţ).

mantika, (z gréčtiny: mantiké techné,

„veštenie, schopnosť predpovedania

budúcnosti“) predpovedanie budúcnosti;

veštenie podľa tzv. znamení.

Mezopotámia, (pôv. význam slova „zem

medzi riekami“ alebo „Medziriečie“), sa

rozkladala medzi stredným tokom riek

Eufrat a Tigris, v širšom slova zmysle to

bolo územie obklopujúce väčšiu časť

toku týchto dvoch riek. Bola súčasťou

tzv. úrodného polmesiaca, tzn. územie

zahŕňajúce dnešný Irak, Sýriu, Libanon,

Izrael, Jordánsko a Egypt.

Severovýchodná Mezopotámia bola

osídlená uţ pred 100 000 rokmi, v pol. 4.

tis. p. n. l. prenikli do juţnej

Mezopotámie Sumerovia, nesemitská

skupina obyvateľstva.

morské národy, označenie kmeňov,

ktoré v 12. st. p. n. l. ohrozovali Egypt.

Ich pohyb súvisel s presunmi

125

indoeurópskych kmeňov zo

severozápadného Stredomoria. Radikálne

zmenili situáciu vo východnom

Stredomorí a v Malej Ázii. Vyvrátili

chetitskú ríšu a Ugarit. Niektoré sa

usadili v Palestíne a v Malé Ázii.

N

Nabonid, posledný babylonský kráľ

(604-562 p. n. l.). Pochádzal z Charránu

a babylonského trónu sa zmocnil

pravdepodobne v dôsledku zloţitej

vnútornej situácie po krátkych vládach

nešťastných Nabuchodonozorových

nástupcov. Zdá sa, ţe Nabonidovu vládu

charakterizuje rada nepredvídaných

kráľovských činov, z ktorých poznáme

len niektoré, aj to len hmlisto. Patrí k nim

jeho pobyt v arabskej osade Témá, kedy

bol na dlhú dobu vzdialený z Babylonu,

spoločná vláda so synom Bél-šarra-

usurom, jeho zjavná obľuba kultu boha

Mesiaca z jeho rodiska v Charráne

a ďalšie činy, na ktoré naráţajú

klinopisné texty. Jeho tragická rola

posledného kráľa Babylonu vzrušovala

klasických autorov (Hérodotos, Xenofón

a Josefus Falvius) a jeho nekonvenčné

chovanie z neho urobilo „šialeného kráľa

Babylonu“, ktorý bol známi po celom

Prednom východe.

Nairi, národ obývajúci územie okolo

jazera Van (východní Anatólia) od 13. do

10. st. p. n. l.

namburbi, očistné rituály, ktoré mali za

úlohu odvrátiť nešťastie ohlasované

zlovestnými udalosťami.

nekromancia, nekromantia (z gréčtiny:

nekromanteia), „veštenie s pomocou

duchov mŕtvych“

Ninive, keď na konci 8. stor. p. n. l.

urobil Sinacherib z mesta Ninua hlavné

mesto svojej ríše, malo uţ za sebou viac

ako 2 tisíc rokov vývoja, ktorý je

dokumentovaný archeologickými

i písomnými pamiatkami (Narám-Sín,

Šamší-Adad I.). Najväčší podiel na

význame mesta mal pravdepodobne kult

Ištary z Ninive, ktorý bol uţ

v amarnskom období preslávený aţ

v Egypte. Politická moc Ninive bola

krátka, mesto bolo v roku 612 p. n. l.

dobyté Médmi. Veľkosť a blahobyt mesta

a jeho náhle zničenie sa odráţa v Starom

zákone. Mohutné trosky mesta a jeho

dlhých hradieb skrývajú pahorky

Kújundţuk a Nabí Júnus, ktoré veľmi

skoro vzbudili pozornosť archeológov

a odmenili ich bohatými nálezmi reliéfov

a klinopisných textov.

126

Nippur, mesto Nippur (sum. Nibru)

v strednej Babylónii zaujímalo v dejinách

Mezopotámie zvláštne postavenie aţ do

polovice druhého tisícročia p. n. l.

Rovnako ako Sippar nebolo nikdy sídlom

politickej moci, ale jeho boh Enlil so

svojim slávnym chrámom Ekru náleţal

k onomu obdobiu vývoja

mezopotámskych náboţenstiev

inštitúciou, ktorá ho vyčlenila z ostatných

miest a lokálnych kultov. Od ranného

sumerského obdobia bol Nippur tieţ

centrom intelektuálneho diania. Väčšina

našich znalostí sumerskej literatúry

pochádza z tamojších nálezov. Od roku

1889 tu robilo prieskum niekoľko

amerických inštitúcií, ktoré objavili

literárne, historické, administratívne

a právne texty takmer zo všetkých období

dejín mesta siahajúcich aţ do parthských

čias. Tabuľky objavené v minulom

storočí boli väčšinou sprístupnené

vedeckému svetu, ale tie, ktoré boli

objavené v posledných rokoch, neboli

doposiaľ publikované.

Numa Pompilius, (753-673 p. n. l.; kráľ

Ríma, 717-673 p. n. l.) bol druhý rímsky

kráľ, nástupca Romulusa .

O

Orákulum, (z latinčiny: ōrāculum,

„veštiareň, veštba; výrok“): 1. v

starovekom Grécku a Ríme výrok

(veštba) veštierne na poloţenú otázku.

Odpoveď bohov bola podaná

prostredníctvom ich kňazov (veštcov)

alebo kňaţiek (veštkýň); 2. proroctvá,

veštba.

Oppenheim, A., Leo (7. 6. 1904 – 21. 7.

1974), jeden z najvýznamnejších

assyriológov svojej generácie, v rokoch

1955-1974 pôsobil ako editor Chicago

Assyrian Dictionary , bol profesorom

Orientálnych štúdií na Chicagskej

Univerzite.

oniromancia, veštenie zo snov.

omina, lat. omen = znamenie, Na

starovekom Prednom východe bola viera

v moţnosť poznania budúcnosti

povaţovaná za reálnu. Budúcnosť bola

odhaľovaná boţstvom prostredníctvom

rôznych znamení v prírode alebo

spoločnosti a praxe (kňazi)-veštcov

(akkadsky: bárú „vidiaci“; šá’ilu

„pýtajúci sa“), ktorí sa zaoberali

pozorovaním týchto znamení a ich

výkladom, viedla k písomnej fixácii ich

pozorovaní i vyvodzovaných záverov a

vzniku rozsiahlej vešteckej literatúry, tzv.

omin. V Mezopotámii sú omina doloţené

od starobabylonského obdobia (1. pol. 2.

tisícročia p. n. l.) aţ do seleukovskej doby

iba v akkadskom jazyku. Sumerské

127

omina neboli nájdené, i keď je veštenie

dokázané i u Sumerov. Jednotlivé omina

boli zoskupované do zbierok podľa

určitých obsahových kritérií. Kaţdé omen

sa skladalo z tzv. protáze (predvetie) a

apodóza (závetie), ktoré vyjadrovali

vzťah podmienkami a dôsledkami,

znamenia a predpovede. Medzi

znamením a predpoveďou väčšinou

nebýva ţiadny logický vzťah. Zbierky

omin zo starobabylonského obdobia sú

pomerne malé. Z nich prešli niektoré

omina i do rozsiahlejších neskorších

zbierok, ktoré sú doloţené z obdobia po

roku 1200 p. n. l. Najväčšie zbierky

vznikli v 8. a 7. stor. p. n. l. v Babylónii a

Asýrii.

P

Panteón, systém bohov v jednotlivých

náboţenstvách.

Prodigium, je znamenie, ktoré sa

vyskytuje v ţivote ľudí alebo zvierat.

Podobná realita v neţivej prírode sa

nazýva portentum. Auspicia (auguria)

boli pre Rimanov znamenia, ktorými

bohovia dávali najavo svoj súhlas alebo

nesúhlas s činom, ktorý niekto podnikal.

Delili sa na dve hlavné kategórie:

vyţiadané (impetrativa) boli tie, ktorými

bohovia prejavovali svoj súhlas

a náhodné (oblativa) tie, prostredníctvom

ktorých boţstvo smrteľníkom vyjavovalo

zákaz či nesúhlas.

Ptolemaiovci, helenistická dynastia,

ktorá vládla v Egypte od 306 po 30 p. n.

l., od Ptolemaia I. Sótéra, generála

Alexandra Veľkého, aţ k Ptolemaiovi

XIV. Filopátorovi a Kleoptre. Ich vláda

bola svedkom rozkvetu helenistickej

civilizácie a posledného obdobia

egyptskej civilizácie.

, vo vešteckom názvosloví

Mezopotámie znamená rozhodnutie

Perţania, prvé zmienky pochádzajú z 9.

st. pr n. l., sami sa nazývali Pársa. Ich

ríša vzniká na prelomu let 550 a 549 p. n.

l. a r. 331 p. n. l. je podrobená

Alexandrom Macedónskym.

preliterárna spoločnosť, (anglicky: non

literary society, francúzsky: la societé

sans écriture) spoločnosť, ktorá nepozná

písmo. Z antropologického hľadiska sa

jedná o spoločnosť, pre ktorú sa predtým

pouţívali termíny primitívna spoločnosť

alebo prírodné národy; avšak vzhľadom

k moţným pejoratívnym konotáciam

oboch termínov a vzhľadom k tomu, ţe

nevystihujú skutočný kultúrny a sociálny

stav spoločností takto označovaných,

začal sa v antropologickej literatúre

128

presadzovať termín pred literárna

spoločnosť.

Ptolemaios, Klaudius, grécky astronóm,

geograf, fyzik a matematik; dovŕšiteľ

antickej astronómie a geocentrického

obrazu sveta. Pôsobil v egyptskej

Alexandrii, kde v rokoch 127–141 konal

dômyselné astronomické pozorovania.

Bol dokonalým znalcom gréckej

matematiky, predovšetkým Apollóniovho

diela (asi 262–asi 190 p. n. l.).

Pýtia, (Pýthie) meno knaţiek a veštkýň

v Apollónovom chráme v Delfách. Pri

oznamovaní veštieb sedela Pýthia na

trojnoţke a odpovedala na otázky

tlmočené kňazmi. Veštila v extáze

umocnenej zvláštnymi omamnými

výparmi prameňa v skalnej trhline. Jej

výroky, kňazmi zaznamenané, boli často

nejasné či dvojznačné (odtiaľ príslovie

„hovorí ako Pýthia“). Veštby mali veľkú

autoritu; zvlášť v 6.–4. stor. p. n. l. grécke

štáty málokedy rozhodovali o závaţných

otázkach bez dotazu v delfskej veštiarni.

R

rituál, súbor činností predpísaných

náboţenstvom alebo spoločenskou

tradíciou.

S

Sag-gig, zn. „čiernohlavý ľud“, meno,

ktorým sa nazývali Sumerovia. Mali

bielu pleť, čierne vlasy, menšie zavalité

postavy. Charakterizovali ich veľké oči,

úzke pery a dlhý nos.

Sargon Akkádsky, podľa sumerského

kráľovského zoznamu vládol tento

mocný kráľ 56 rokov ku koncu 3.

tisícročia p. n. l. a jeho vláda zanechala

hlboké stopy v mezopotámskych

dejinách, politických koncepciách

a literatúre. Rozsah územia, ktoré on

a jeho vnuk Narám-Sín dobili alebo

ktorým vládli je podľa známych

prameňov uţ dosť veľký ale bol ďalej

rozširovaný súborom legendárnych

príbehov, ktoré sa s týmito heroickými

postavami spájali. Sargonovo narodenie,

jeho vzostup ku kráľovskej moci a jeho

dlhá a dobrodruţná vláda zanechali trvalú

spomienku v Mezopotámii i Malej Ázii.

Seleukovci, (seleukovské obdobie)

(seleukovská dynastia) nástupcovia

Seleuka I. Níkátóra (355–281 p. n. l.),

pôvodne jedného z vojvodcov Alexandra

Macedónskeho, na tróne seleukovskej

(neskôr sýrskej) ríše, ktorá pretrvala aţ

do roku 64 p. n. l.

Sibyla - bola podľa starovekých Grékov

jedna veštkyňa či meno určitých

viacerých významných veštkýň. Slovo

129

neskôr znamenalo aj veštkyňu či starú

ţenu vôbec. Spočiatku sa spomína iba

jedna veštkyňa (Platón, Herakleitos z

Efezu), neskôr viacero (Aristoteles) a

Varro uvádza uţ 10 (resp. 30, ale tie sa

dajú zredukovať na 10 základných). V

rímskej epoche poznali takmer dvanásť

Sibýl. Spravidla sa uvádza, ţe veštila v

skalnatej jaskyni (jaskyňu kúmskej

Sibyly sa podarilo archeológom nájsť). V

Delfách "Sibylina skala" vo svätyni

Zeme, prvej veštkyne, zachovávala

pamiatku na „Herofilu“, ktorá tu vraj

veštila pred prvými „Pýtiami“, ba uţ pred

Apolónovým príchodom do Delf.

Pôvodná Sibyla ţila asi v Oriente, často

sa dáva do súvislosti so sumerskou

bohyňou menom Kubaba. Podľa Eustatia

bola pôvodná Sibyla dcérou kráľa

Dardana a nymfy Nésy, podľa Plutarcha

pôsobila prvá Sibyla v Delfách, volala sa

Libyssa a bola dcérou Dia a najády

Lamie.

Sibyline knihy, (lat. libri Sibylliny),

knihy vešteckých výrokov, v Ríme

uchovávané aţ do 4. stor. n. l. Keď štátu

hrozilo nebezpečenstvo, povolaní kňazi v

nich hľadali vhodné riešenie.

Sippar, dnešný Tell Abú Habba,

archeologická lokalita 30 km juţne od

Bagdadu (Irak). Osídlený bol zrejme od

doby neskorej uruckej kultúry, v 3.

tisícročí p. n. l. a neskôr aţ do parthskej

doby. Zo starších výskumov pochádza

okrem iného asi 30 000 hospodárskych

klinopisných textov z 19.–6. stor. p. n. l.,

osvetľujúcich tieţ funkcie

starobabylonskej inštitúcie zvanej gagúm.

Išlo o istý druh „kláštora“, v ktorom

sídlili kňaţky boha Šamaše (Nanna),

často kráľovské dcéry či z najlepších

sipparských rodín. Tie sa okrem svojich

kultových povinností (ktoré im mimo

iného zakazovali plodiť deti) venovali

veľmi čulým hospodárskym aktivitám,

poţičiavali na úrok peniaze a prenajímali

nehnuteľnosti. Nove boli skúmané obytné

stavby zo starobabylonskej doby (19.–18.

stor. p. n. l.). „Kniţnica“, unikátny

priestor s tehlovými priehradkami pre

uchovávanie písomných dokumentov,

obsahovala nálezy niekoľko sto

hospodárskych, literárnych,

náboţenských a právnych klinopisných

textov. Najstarší z nich je datovaný do

roku 1061 p. n. l. a najmladší do roku 529

p. n. l. Bol tu odkrytý dvojitý chrám boha

slunka Šamaša a jeho nevesty bohyni Aji,

umiestnený na terase i na prirodzenom

povrchu terénu, ktorého posledná

dokumentovaná prestavba pochádza zo

7.–6. stor. p. n. l. Texty z 6. stor. p. n. l.

osvetľujú i spôsoby hospodárenia

130

v chrámových komplexoch, kde sú

doloţené sýpky, sklady na obilniny,

datle, nasolené mäso i tekutiny (olej,

pivo), ale tieţ na chrámové náradie

(napríklad z kovov). Zachovali sa

i inventáre chrámových „klenotníc“, kde

boli ukladané tiary, koruny, prstene,

náramky i ozdobné nášivky na odev, ako

i cennosti z achátu, jaspisu, tyrkysu,

lapisu lazuli a karneolu.

V prevádzkových priestoroch chrámu sa

vtedy nachádzali i dielne a osobné

skladisko.

skapulomantia, veštenie podľa

lopatkových kostí.

Slnko, sociálna konštrukcia a kultúrna

kategória, ktorá sa stala súčasťou

početných mytológií, rozprávok a

symbolických kozmológií. Slnko je od

pradávna vnímané ako jedno

z najdôleţitejších nebeských telies, ktoré

je pre zem a človeka nenahraditeľným

ţivotodarným zdrojom svetla a tepla.

V tejto funkcii sa stalo predmetom

uctievania a zboţštenia v náboţenstvách

a mytológiách väčšiny kultúr a civilizácií.

Toto nebeské teleso sa javí pozemským

pozorovateľom ako oslnivo jasný, ostro

ohraničený, dokonale guľatý kotúč

s okrajovým stemnením. Jeho pohyb po

oblohe umoţnil ľudom uţ

v prehistorických kultúrach merať denný

čas a stanoviť cyklus ročných období.

Základom pre meranie času bolo

pravdepodobne poznanie, ţe sa dĺţka

tieňa, ktorý vrhá predmet oţiarený

Slnkom, v priebehu dňa mení. Pretou

obyčajná, zvislo do zeme zarazená tyč

môţe slúţiť ako pribliţný ukazovateľ

denného času. Význam Slnka narastal

v raných poľnohospodárskych

spoločnostiach, v ktorých úroda závisela

na čo najpresnejšom stanovení včasného

zasiatia. Nutnosť merať dlhšie časové

úseky viedla k vzniku prvých solárnych

alebo lunárnych kalendárov, s ktorými sa

stretávame v období staroveku.

stálica, hviezda, ktorej poloha je

vzhľadom na ostatné hviezdy jej sústavy

stála, nemenná.

Sultantepe, z rozsiahleho pahorku

chránenej pláni pochádza významný

súbor literárnych textov publikovaných

O. R. Gurnevom, J. J. Finkelsteinom a P.

Hulinom. Bola tu tieţ nájdená dôleţitá

stéla, viď. D. J. Gadd, „The Harran

Inscriptions of Nabonidus“, Anatolian

Studies, 8 (1958), 35-92; W. Röllig,

„Erwägungen zu neuen Stelen König

Nabonidus“, ZA, 56 (1964), 218-60.

Sumer, najstarší štát sveta (3000 p. n. l. -

2000 p. n. l.), juţná časť Mezopotámie.

131

Obyvateľstvo tvorili Sumerovia, ktorých

pôvod je dosiaľ nejasný. Istý je len ich

nesemitský pôvod; na rozdiel od všetkých

ostatných neskorších obyvateľov

Mezopotámie. Z rovnakého obdobia

pochádzajú i najstaršie písomné

pamiatky, Sumerovia vynašli kalendár s

12 mesiacmi, šesťdesiatkovú a

desiatkovú číselnú sústavu, voz s

kolesami, vyuţívali oblúkové klenutie a

prepracovaný systém zavlaţovania.

Súsy, archeologická lokalita

bezprostredne juhovýchodne od mesta

Dezfúl (Irán). Jedno z najvýznamnejších

miest západného Iránu, centrum

historického Elamu, osídlené od konca 5.

tisícročia p. n. l. do 13. stor. n. l.

Vtedajšie osídlenia vytvárajú päť

sektorov, označovaných názvami, ktoré

im dali prvé výkopné lokality: akropola

(západný sektor), apadana s rezidenciou

Dáreia I. (severný), zhromaţdište

(ústredný sektor), kráľovské mesto

(východný) a hlavná veţa (juţný sektor).

Vo fáze I (4200–3500 p. n. l.) zriadili

prvý tunajší obyvatelia na akropole

bliţšie neidentifikovateľnú pohrebnú

stavbu, v ktorej susedstve bolo odkryté

okolo 2000 hrobov s výbavou skvostne

maľovanej keramiky, zdobenej

predovšetkým geometrickými vzormi

prevedenými tmavou farbou na ţltom či

béţovom pozadí, a ďalších predmetov, a

potom rovnako mohutnú tehelnú terasu

(80x[80?]x10 m). Obyvatelia sídliska fáz

II a III (3500–2700 p. n. l.) sú známe

predovšetkým podľa pozostatkov obytnej

zástavby s beţnými nálezmi,

vykazujúcimi silné ovplyvnenie

neskoršou uruckou kultúrou

z Mezopotámie, ktorej nositelia onou

dobou nálezisko najskôr osídlili. Výskum

zachytil mimo iného prvé doklady

pouţitia pečatných valčekov uruckého

slohu (glyptika), hlinených zástupných

symbolov majetku (tzv. tokens),

v niektorých prípadoch uzavretých

v dutých hlinených guliach, ktorých

povrch bol proti porušeniu chránení

odtlačkom pečate (tzv. buly), a tieţ 1450

tabuliek, popísaných vtedajším

protoelamským písmom. Staršia

murovaná terasa bola opravovaná, neskôr

však úplne opustená a v závere fázy sa

ťaţisko osídlenia, orientujúce sa kultúrne

preč od Mezopotámie na východ, presúva

do sektoru kráľovského mesta. Fáze IV

(2700–2000 p. n. l.), doloţenej aj na

akropole, aj v sektoru kráľovského mesta,

dominuje mezopotámsky orientovaná

kultúra, ktorú nálezisku bezpochyby

vtlačili jej dobyvatelia zo staroakkadskej

dynastie.

132

Sýria, meno Sýria bolo zavedené aţ v

gréčtine a vzniklo skrátením z mena

Assyria, pôvodne Aššur, meno mesta,

ríšskeho boha i ríše, ktorá sa tu predtým

rozkladala (Hérodotos VII, 63).

Vymedzenie oblasti sa kryje zhruba s

terajším štátom Sýrie a Libanonu, siaha

teda od stredomorského pobreţia aţ k

hornému Eufratu a od pohoria Taurus na

severe aţ po hranice Palestíny na juhu.

Š

Šumma álu, zbierka omin skladajúca sa

zo 107 tabuliek, ktorá obsahuje omina

odvodené zo správania sa zvierat.

Šumma izbu, zbierka teratologických

omin, ktorá sa skladala z 24 hlinených

tabuliek, zhromaţďujúca omina týkajúce

sa narodenia znetvorených detí a iných

nešťastných udalostí pri pôrode.

T

templum, posmrtné miesto, kde

augurovia vykonávali pozorovania

vtákov.

teratológia, (z gréčtiny: teras, teratos,

„netvor“ a logos, „náuka“ – náuka o

znetvorenosti a netvoroch), vedný obor

vychádzajúci z embryológie a zaoberajúci

sa štúdiom vrodených vývojových vád

(odchýlok od normálneho vývoja

organizmu).

teratologické omína, viď Šumma izbu.

Tetrabiblos, Klaudius Ptolemajos

zhromaţdil vo svojom diele Tetrabiblos

znalosti alexandrijskej astrológie

a vytvoril v nich systém.

U

Ugarit, mestský štát na východnom

pobreţí Stredozemného mora. Pahorok

Rás Šamra skrýva pozostatky celej rady

civilizácií. Táto kniha sa zaujíma len

o tie, ktoré písali na hlinené tabuľky.

Niektoré z nich sú popísané znakmi,

ktoré nemajú priamy vzťah

k mezopotámskemu písomnému systému.

Ich jazykom je semitský dialekt, ktorého

príbuznosť s ostatnými jazykmi tejto

skupiny je stále predmetom diskusie. Iné

tabuľky objavené v Ugarite obsahujú

akkadské texty a zoznamy slov, ktoré

uvádzajú sumerskú, akkadskú

a churritskú podobu ugaritských výrazov.

Ďalej sa našli právne a literárne texty,

listy a dokonca i chetitské texty.

Ur, (sumersky, akkadsky: Uri[m]; dnešný

Tell al-Mukajjar); archeologická lokalita

5 km juţne od Násiríje (Irak). Tamojšie

osídlenie siaha od obejdskej kultúry po

parthskú dobu (2. stor. p. n. l.–2. stor. n.

133

l.). Okrem sídliska a dvoch fáz pohrebísk

obejdskej kultúry, začala tu uţ vtedy

hromadná výroba keramiky, ako

dokazujú najspodnejšie vrstvy

mohutného skladiska keramického

odpadu, ktorého hlavný objem pochádza

z doby uruckej kultúry a najvrchnejšej

vrstvy z doby dţemdet-nasrské kultúry.

V dobe uruckej kultúry tu bola vystavená

monumentálna budova („chrám“?) a na

blízkom Tell al-Ubajde bol zbudovaný

neveľký „chrámový“ objekt; urská

hrnčiarska výrobňa zjavne obom slúţila

ako „sluţobná osada“. Ubajdský „chrám“

zanikol niekedy v dobe dţemdet-nasrskej

kultúry, zatienený významom urského

náleziska, kde sa zastavuje hrnčiarska

veľkovýroba a začína výkon funkcií

prerozdeľovacieho strediska (začiatky

vrstiev s hromadne skartovanými

obtlačkami pečatí). Významnejšou

spoločenskou diferenciáciou dokladá

i bohatšie vybavený cintorín z doby

dţemdet-nasrskej kultúry (keramika,

kamenné nádoby, kovové predmety,

ozdoby), kde sa uţ objavuje odlíšenie

oboch pohlaví (neboţky v skrčenej

polohe“ na ľavom a neboţtíci na pravom

boku). Behom ranne dynastického

obdobia drţí Ur svoje postavenie

regionálneho strediska. Jeho dôleţitosť sa

zrejme výrazne zvyšuje na začiatku III.

ranne dynastického obdobia, ako

dokladajú niektoré z cela mimoriadne

vybavené hroby súdobého „kráľovského“

cinotrína (celkom asi 2500 hrobov, z toho

17 veľkých atypicky bohatých celkov).

Významné osobnosti tu pochované sú

doslova zahrnuté bohatstvom predmetov

z materiálov beţných i cenných (šperky,

zbrane, luxusné textílie, nádoby i celé

stolné servisy, prepychový nábytok,

hudobné nástroje, dopravné prostriedky

atd., na ktorých výrobu boli pouţité drahé

kovy a drahokamy, zvlášť výrazne zlato,

striebro, lapis lazuli, rôzne drahokamy

i polodrahokamy, ale i ţelezo).

Urartejci, sa v histórii objavujú v 13. st.

pr. n. l. Sami seba nazývali Biainili, meno

Urartu pochádza z akkadského slova pre

horu Ararat. Kráľovstvo Urartejcov

pravdepodobne vzniklo splynutím

urartejských kmeňov, národa Nairy a

niekoľkých churritských kmeňov. Roku

585 pr. n. l. je Urartu zničené Médmi.

V

veštiareň, v starovekom Grécku a Ríme

posvätné miesto, kde bohovia odpovedali

na otázky ľudí a oznamovali im orákulum

prostredníctvom svojich kňazov (veštcov)

alebo kňaţiek (veštkýň). K najznámejším

veštiarňam patrila Apollónova veštiareň

134

v Delfách, Diova v Dodone a Asklépiova

v Epidaure.

veštba, prorocká predpoveď budúcnosti.

Z

zodiak, zvieratník alebo zverokruh je

(hypotetický) pás pozdĺţ ekliptiky

pozostávajúci zo súboru dvanástich

úsekov na oblohe. Kaţdý úsek sa nazýva

znamenie zvieratníka a je 30° dlhý a 18°

široký. Kaţdé znamenie má spoločné

kratšie, (18 stupňové) steny s ďalšími

dvoma znameniami. Ich osou je ekliptika.

Znamenia sa nazývajú podľa dvanástich z

trinástich súhvezdí, s ktorými sa v

minulosti čiastočne kryli. Znamenia sú

pevne viazané na jarný bod. V dôsledku

precesie sa pohybujú spolu s ním.

135

15. Register

´Išcharaj, 30, 37

A

abgala, 14

Adad, 38, 41

Alexander Veľký, 29

Almagest, 70

Amorejci, 11

Anum, 38, 39

apkallu, 14

Apolón, 64, 65

Aramejci, 12

Asklépios, 67, 68

astrológia, 6, 7, 8, 38, 87, 91, 138

astromancia, 35

astronómia, 33, 46, 70, 71

Asýria, 11

Aššur, 11, 29, 44

Aššurbanipal, 14

Aššuru, 15, 22, 26

Augur

Augurovia, 57, 80, 81, 83, 85, 87

auguria, 23, 77

Augustus, 57, 90

auspicia, 23, 77, 78, 80, 84

B

Babylon, 11,12, 13

Babylónia, 10, 11, 13

ru, 14, 22

Boghazköy, 19, 22

Bohovia, 14, 38, 49

Božstvo, 15, 16, 52

C

Caesar, 83, 91

Cicero, 74, 75, 79, 81, 84, 85, 86, 138, 139

D

Dagan/´Il(u), 30, 31

De divinatione, 74, 76, 79, 81, 85

De legibus, 81, 85

Delfy, 65

Dendera, 53

Disciplina Etrusca, 55

divinácia, 30, 33, 36, 74

Domicián, 90

E

Egypt, 46, 47, 48, 49

Egypťania, 17, 46, 47, 51

Enki, 38, 44

Enlil, 8, 38, 39, 43

Eposu o Kirtovi, 32

Etrúria, 55, 59, 60, 87

Etruskovia, 6, 7, 17, 55, 56, 57, 58, 60, 61, 73, 140

extáza, 15

Extiscipium, 18

extispicium, 17, 18, 19, 23

G

Gréci, 57, 62, 66, 68, 74, 88

H

Hadda/Ba´al, 30, 33, 34

haruspex, 9, 56, 89

hepatoskopia, 19

Homér, 62, 63, 64, 138

horoskopy, 9, 40, 69, 91

Hórus, 47

C

Chaldejci, 39

Chammurapi, 11

Chetitmi, 12

Chonsu, 47

Chronomancia, 35

I

iatromancia, 35

Isis, 47

Iškur, 14

Ištar, 15, 24, 38, 42, 43, 44

J

Jupiter, 47, 81, 84, 91

K

Kassiti, 12

Kirké, 62, 63

Klaudius Ptolemaios, 70

Kokytos, 62

136

L

Lívius, 75, 77

M

Mesiac, 38, 41, 42, 45, 47, 68, 91

Mezopotámia,6, 7, 10, 11, 12, 23, 24, 38, 39, 46

N

Nanara, 41

nekromancia, 24

nekromantia, 9

Nergal, 43

Ningal, 42

Nippuru, 28, 39

Numa Pompilius, 82

O

Odysseia, 62, 63, 138

Odysseus, 63

Omen, 7, 79

omina, 7, 8, 19, 22, 25, 26, 27, 28, 37, 79, 80

oniromancia, 30, 36

orákulum, 14, 52

Osiris, 47

Osud, 14, 38

P

pečeň, 18, 19, 56, 57, 86

planéty, 8, 38, 40, 41, 47, 68, 91

Plínius, 57, 75, 77

Predný východ, 6

prodigium, 77

Pýtia, 64, 65

R

Remus, 83

Rím, 7, 47, 72, 73, 74, 83, 87, 90, 139

Rimania, 7, 17, 57, 59, 67, 74, 77, 80, 83, 86

Romulus, 59, 73, 83

S

Sargon Akkadský, 11

Semiti, 10, 42

Seth, 47

Slnko, 8, 38, 41, 42, 43, 45, 47, 58, 70, 91

sny, 21, 53

stálice, 8, 41,44

Styx, 62

Sumerovia, 10

Š

Šamaš, 27, 38, 42, 43

Šumma álu, 26, 27

T

teratomancia, 35

thyomancia, 35

U

Ugarit, 25, 32

Utu, 14, 43, 44

V

Venuše, 39, 40,41,92

veštec, 9, 17, 18, 22, 26, 27, 49, 74

veštenie, 7, 9, 15, 16, 18, 21, 22, 29, 48, 60

Z

Zeus, 66

zoomancia, 35

zverokruh, 47

137

16. Zoznam literatúry

Barton, Tamsyn (1994): Ancient astrology. London: Routledge.

Bič, Miloš (1990): Při řekách babylónských. Praha: Vyšehrad.

Beard, Mary – North, John – Price, Simon (1998): Religions of Rome. Volume I. A History.

Cambridge: Cambridge University Press.

Beck, Roger (2007): A Brief History of Ancient Astrology. Malden: Blackwell Publishing.

Bloch, Raymond (1984): La divination dans l´Antiquité. Paris: Presses Universitaires de

France.

Bottéro, Jean (2005): Nejstarší náboţenství: Mezopotámie. Praha: Academia.

Burian, Jan – Mouchová, B. (1966): Záhadní Etruskové. Praha: Mladá fronta.

Burian, Jan – Oliva, Pavel (1984): Civilizace starověkého středomoří. Praha: Svoboda.

Cumont, Franz (1960) Astrology and Religion Among the Greek and Romans. New York:

Dover.

Cicero, Marcus Tullius (1996): Předtuchy a výstrahy. Olomouc: Votobia.

Eliáš, Oldřich (1997): Magie a démonologie ve staré Babylonii. Pezinok: Formát.

Davidová, Rosalie (2006): Náboţenství a magie starověkého Egypta. Praha: BB/art.

Glassner, Jean – Jacques (2004): Mezopotámie. Praha: Nakladatelství lidové noviny.

Heller, Jan (1988): Starověká náboţenství – náboţenské systémy starého Egypta,

Mezopotámie a Kenaanu. Praha: Kalich.

Homér (1940): Odysseia. Praha: Laichter.

Hruška, Blahoslav (1995): Kultovní ţivot starého Sumeru. Praha: Orientální ústav AV ČR.

Keller, Werner (1974): Etruskové. Praha: Orbis.

Klíma, Otakar (1977): Sláva a pád starého Íránu. Praha: Orbis.

Klocová, Eva (2008): Astrologické interpretace mithraismu: jejich počátky, motivace

a věrohodnost. Brno: Masarykova Univerzita. Diplomová práca.

Kosidowski, Zenon (1983): Čo rozprávali proroci. Bratislava: Obzor.

138

Latte, K. (1960): Römische Religionsgeschichte. München: Beck.

[citované podľa: Mornár, 1990]

Malina, Jaroslav a kol. (2009): Antropologický slovník aneb co by mohl o člověku vědět kaţdý

člověk. Brno: Akademické nakladatelství CERM.

Marxová, Helma (2002): Svět mýtů. Praha: Volvox Globator.

Mornár, Peter (1990): Prolegomena k vešteniu v najstaršom období rímskych dejín. Medea –

Studia Mediaevalia et Antiqua, III. zväzok, s. 34 – 50.

Dostupné : [http://imedea.szm.com/Medea1999.html]

Oppenheim, A. Leo (2001): Starověká Mezopotámie portrét zaniklé civilizace. Praha:

Academia.

Prosecký, Jiří – Hruška, Blahoslav – Součková, Jana – Breňová, Klára (2003): Encyklopedie

mytologie starověkého Předního východu. Praha: Libri.

Rüpke, Jörg (2001): Náboţenství Římanú. Munchen: Verlag C. H. Beck oHG.

Salašová, Dominika (2006): Věštení mrtvých v Řecku. Brno: Masarykova Univerzita.

Diplomová práca.

Součková, Jana (1979): Starověký Přední východ. Praha: Mladá fronta.

Schofield, Malcolm (1986): Cicero for and against Divination. The Journal of Roman Studies.

roč. 76, s. 47-65. [citované podľa: Vítek, 2006]

Dostupné: [http://www.jstor.org/stable/300365] stiahnuté: 27/04/2010 16:15

Svršek, Jiří (2005): Starověká astrologie jako základ vědy a pseudovědy. Natur a.

Dostupné: [WWW: http://natura.baf.cz]

Štefková, Alena (2008): Antropologie smrti: Komparační socio-kulturní analýza umírání,

smrti, kulturních ritů a rituálů. Předovýchodní civilizace. Brno: Masarykova Univerzita.

Diplomová práca.

Taxis, Adrienne von (2009): Astrologie. Velká kniha o astrologii. Olomouc: Fontána.

Uhlig, Helmut (1983): Sumeri. Bratislava: Obzor.

Valachovič, Pavol (2009): Stručné dejiny starovekého Ríma.Prešov: Vydavateľstvo Michala

Vaška.

Vítek, Tomáš – Starý, Jiří – Antalík, Dalibor (2006): Věštění a prorokování v archaických

kulturách. Praha: Herrmann & synové.

139

Zamarovský, Vojtech (1974): Za tajomstvom ríše Chetitov. Bratislava: Mladé letá.

Internetové zdroje a elektronické zdroje

http://www.timah.ic.cz/his%20rim.html

http://www.inext.cz/cgi-bin/iso-8859-1.exe/astrologician/dobastro.htm

http://kramaricova.blog.sme.sk/c/54407/Etruskovia-a-ich-nabozenstvo-

IIII.html#ixzz0pJMWCOpj

http://wapedia.mobi/sk

http://www.rimskarisa.sk

http://www.en.wikipedia.org

http://www.sk.wikipedia.org

http://www.cz.wikipedia.org

http://www.myty.info

Ottova Encyklopedie obecných vědomostí - CD ROM