Z ODVRÁTENEJ STRANY

Môj bodrý anjel – a čo vieš o ľudskom žiali?Čo úzkosť, výčitky, čo hanba, a čo bôľ,zlý sen, keď zdúpnieš, či ozaj len sen to bol, a srdce ako ten papier, čo pohúžvali? Môj bodrý anjel – a čo vieš o ľudskom žiali?

Môj dobrý anjel – a čo vieš o nenávisti,zaťatých pästiach v tme, keď v slzách je aj žlč,pekle, čo prikáže „na bubon pomsty tlč!“ –a duša poslúchne skôr, než svoj omyl zistí?Môj dobrý anjel – a čo vieš o nenávisti?

Môj zdravý anjel – vieš niečo aj o špitáloch?Horúčky vlečú sa pozdĺž ich bielych stien,tak ako vyhnanci, čo ženie ich bič zmienpod iné slnko, no brzdí ich triaška v svaloch? Môj zdravý anjel – vieš niečo aj o špitáloch?

11 n 2014

CHARLES BAUDELAIRE

Ja ťa chcem poprosiť len o modlitby tiché

„Môj šťastný anjel!“ Keď Charles Baudelaire (1821– 1867) osloví šťastného anjela – a keď k tomuosloveniu dodá „Ty radostná, jasná psyché!“ – nietpochýb, že nás takto vábi na samý počiatok stvore-nia. Nie je to v poézii vábenie zriedkavé. Nájdemeho už v predkresťanských časoch a takisto v mo -dernej lyrike – napríklad u Guillauma Apollinaira,ktorého báseň Vo väzení sa končí veršom, čo pôsobípriam ako baudelairovský citát: „Prekrásne svetloDrahý um“.

No hádam neurobím chybu, keď takto ladenýcyklus z Baudelairovej poézie zakončím jednou z je-ho najskeptickejších básní, Zdochlinou. Baudelairo-vo básnické rozpätie nemohlo byť menšie – vystiholto aj André Breton, keď povedal: „V týchto obrazoch,aj keď vyvolajú náš úsmev, sa predsa vždy zračínevyliečiteľný ľudský nepokoj... Baudelaire je sur -realista v morálke.“

Pri svojej celoživotnej záľube zvanej básnickýpreklad som sa len ťažko mohol vyhnúť tomuto bás-nikovi. Rešpektoval som však, že mu venovali svoju

prekladateľskú energiu iní, najmä Ján Kostra a JánŠvantner. Nanajvýš som sa dal nahovoriť na bib-liofíliu (ktorá však napokon nevznikla). A tak môjprekladateľský záujem o Baudelaira vzbĺkal tajnea tajný aj zostal – až do tejto chvíle.

Som pristarý na to, aby som mohol dúfať, že eštepríde čas na preloženie väčšieho baudelairovskéhocyklu. Už nepríde. „Čas kratší je než umenie.“ Svojumalú baudelairovskú kolekciu som sa teda rozhodolzveriť Tvorbe – aby si nad poéziou básnika, ktoréhoduch sa chvíľu vznášal i nad mojou dielňou, mohlijej čitatelia baudelairovsky povzdychnúť:

Tak, moja krásna! A povedzte červom, čo vásbozkami budú potom žrať:aj keď sa rozpadla láska – váš božský obrazže som si vedel zachovať…

31. decembr a 2013ĽUBOMÍR FELDEK

Môj krásny anjel – a vieš, kam nás vrásky vedú?K ohyzdnej starobe. K trýzni, keď neborák v tom zraku, z ktorého vždy napájal svoj zrak,zazrie raz tajný strach, tú hrôzu, horšiu smädu.Môj krásny anjel – a vieš, kam nás vrásky vedú?

Môj šťastný anjel! Ty radostná, jasná psyché!Keď Dávid umieral, ťa prosil, aby dielžiary si oželel a on by vyzdravel.Ja ťa chcem poprosiť len o modlitby tiché.Môj šťastný anjel! Ty radostná, jasná psyché!

JED

Víno vie premeniť aj najšpinavšiu z dierna luxus nevídaný

a rozprávkový hrad, čo otvára mi brány tak slnko z božských sfér

vie zlatom prežiariť ružový opar ranný.

Ópium zväčší aj, čo nemá už kam rásť,nadstaví bezhraničné

a prehĺbi aj čas, aj šťastie nebotyčné,a jeho čierna slasť

mi dušu preplní – a ešte z nej aj vyčnie.

Nad tvoje oči však niet. Z tvojich očí jedkvapká tak zelenkavo!

Duša v ich jazerách sa chveje dolu hlavoua moje sny si smäd

uhasia v priepastiach, kde trpieť máme právo.

Nad tvoju slinu však niet. Vie aj život braťjej zožieravá sila,

čo do zabudnutia mi dušu ponorila.Cez mdlobu, cez závrat

až do riek smrti ju nes, kým ju neprichýlia!

ZÁHUBA

Čo za Démona to pracuje vedľa mňa?Siahnem – a chytím vzduch. A predsa pláva vôkol!Zhltnem ho – šľahne z pľúc jazykom plameňa,túžbou ma napĺňa, hriešnou a prehlbokou.

Niekedy zmení sa na najzvodnejšiu z žien –vraj s láskou k Umeniu to veľmi príbuzné je.Falošnú zámienku si nájde zároveň –a hanba! Nápoje lásky už do mňa leje.

Preč, Bohu z očí, ma ťahá a ísť ma núti,zbitého únavou, doprostred plání Nudy,ktoré sú pusté a hlboko ponorené.

2 1 n 2014

Do očí, čo už mám od zmätku naruby,mi vrhá skrkvané šaty a otvorenérany – aj krvavý aparát Záhuby.

VÍNO MILENCOV

Ó, priestor, dnes nám krásy nadeľ!A bez ostrôh a bez zubadiel budeme cválať na víne –až na nebi sa zjavíme.

Anjelský párik, sužovanýneúprosnými horúčkami,cez modrý kryštál rána siprezrieme iné úžasy.

Plávajme, sestra! V delíriu,balansujúc bok po bokuna krídle rozumného víru,

v tom paralelnom amokuujdeme – odklad neznesie to –do mojich vysnívaných svetov.

ÚDEL

Môcť pri tom ťažkom bremene,Sizyfos, napodobniť teba!Aj keď chcem spraviť to, čo treba –čas kratší je než umenie.

Vzďaľuje sa od slávnych krýptten bubon v puzdre, moje srdce –smútočný pochod bubnujúcena prostý cmiter chce sa skryť.

– Ach, spia tu väčšie klenotyv najtmavšom pozabudnutí, ďaleko od rýľov a motýk!

Viac kvetov leje s ľútosťouvôňu, to sladké tajomstvo, do samôt hlbších ako dotyk.

KRÁSA

Sen skaly! Taká som krásna, ó, smrteľníci, a mnohých zranila už moja holá hruď –básnik sa z nej však vie aj lásky nadýchnuť,nemej a nemennej, zdedenej po bridlici.

31 n 2014

Ja, sfinga v azúre, sa pochopenia zriekam.Mám srdce zo snehu aj belosť z labutí.Línie! Pohyb nech zmeny vám nevnúti!Nikdy sa nesmejem a nikdy nenariekam.

Básnici, hľadiaci na moje veľké pózy,premrhajú svoj čas v študovniach učencov –v tých pózach je aj kus monumentálnej hrôzy.

Na fascinovanie poslušných milencovmám číre zrkadlá, čo skrášlia každú vec:bezodné oči a v nich svetlo večných sviec.

ROZHOVOR

Si jeseň – nebo máš ružovo oslnivé.Vo mne však dvíha sa tak ako more žiaľ.Na suchých perách si nájdem vždy po odlivepálčivú spomienku – ten jeho trpký kal.

Tvoja dlaň nadarmo mi kĺže po mdlej hrudi.Miláčik, natrafíš tam iba na kráter.Zanechal ho jej zub, jej ženský pazúr krutý.Nehľadaj srdce viac – zožrala mi ho zver.

To moje srdce – hrad, čo podupali kone.Pitka aj bitka sú v ňom doma – vražda tiež.– No z holej hrude vám uniká oblak vône!...

Ó, Krása, bič mojej duše! Tak ty to chceš!Bodaj by ešte tvoj ohnivý pohľad smel mi spáliť aj vecheť, čo neroztrhali šelmy.

ZDOCHLINA

Čo, duša moja, nám ten sladký úsvit letnýodhalil? Pamätáte sa?Zdochlina ležala na štrku medzi kvetmi,tam, kde sa ide do lesa,

nohami vo vzduchu, tak ako kurva stará,potila hnusný jed a priams cynickou ľahkosťou stúpala teplá para z toho jej brucha dokorán.

Slnko už sálalo, akoby upiecť chcelojej zhnité mäso v pravý časa veľkej Prírode tak stokrát vrátiť dielo,čo ona stvorila len raz.

Nebo sa dívalo na ten puk, čo sa práve rozvíjať začal do kvetu. A smrdela až tak, že div som vás tam v tráve nenechal ležať zamdletú.

4 1 n 2014

Bzučali muchy, keď z jej zhnitých útrob sa dalčierny dav lariev na výlet –cez živé franforce si svoju cestu hľadalten hustý, valiaci sa med.

Stúpala, klesala zdochlina ako vlna a vzpínal sa jej každý hnát,akoby života a dychu bola plnáa ešte si to chcela dať!

Aj šum z nej vychádzal! Tak voda šumí azda, či vánok hudie v záhradke –ako keď presýpa sa zrno, keď ním gazdapotrasie zľahka v ošatke.

Strácala tvary – už bola len čosi matné,len rýchlo načrtnutý sen,čo maliar dokončí na zabudnutom plátne,ale už po pamäti len.

Za skalou sledoval nás nahnevaný, ostrýzrak feny, čo tam striehla, čibude môcť objedať mäso z tej smutnej kostry –čo začala, či dokončí.

Aj z vás raz ostane – aj keď sa vám to nezdá –iba smrad zhnitej zdochliny,vy, moja vášeň, môj anjelik, moja hviezdaa jasné slnko mojich dní.

Hej, i vás, pôvabná kráľovná, po poslednejsviatosti, privedie raz púťpod trávu, do hrobu, na ktorom veniec vädne –na kosti sa tam rozpadnúť.

Tak, moja krásna! A povedzte červom, čo vásbozkami budú potom žrať:aj keď sa rozpadla láska – váš božský obrazže som si vedel zachovať.

Pr e lož i l ĽUBOMÍR FELDEKv jazykovej spolupr ác i s ANNOU LARA FELDEKOVOU

51 n 2014

„… a je-li nutno kus rozumu ztratit rázem,když chceme větru slov své myšlenky v plen dát,pak kdo dá tajemství, je něžný spíš než blázen:je možno zpívajícím ptákem pohrdat?“

M. Desbordes-Valmorová

Prišlo vám niekedy na um, koľko asi slov toutoplanétou preletelo – odkedy je? Koľko ich bolo vy-slovených a zapísaných? Možno sa stáročiami pre-mieňajú na hviezdy, tie najkrajšie žiaria dodnes. Slo-vá. Ako prostriedok k tomu, aby sme si porozumeli.Priblížili sa jeden druhému. Pod vplyvom antago-nistickej ľudskej povahy sú však nielen nositeľmi po-chopenia, ale i rozporov, odcudzení, nepriateľstvaa vojen. Sú stále s nami. Nevzdali to. Čo ak sa všakjedného dňa zbalia a nechajú nás vo vesmírnom chla-de a mrazivom tichu, bez možnosti úľavy, podeleniasa, záchrany?

Aj toto si môžeme uvedomiť pri sledovaní súčas-ného kolotoča sveta. Roztáča sa čoraz rýchlejšie.Kolo toč udalostí, vynálezov, úspechov i tragédií ľud-stva. Reťazca zmien, či permanentnej Zmeny – sym-bolu nášho času. Kolotoč valiacich sa slov, čo strá-cajú na obsahu a poslaní, čoraz viac vyprázdnené,zneuctené a zneužívané ľudskými hrami s mocoua o moc. O moc vlastného ega. Sme súčasťou tur-bulencií tejto civilizácie. Svet z našej pomyselnej ro-tujúcej sedačky sa nám stráca pred očami, splýva dofantazmagorických tvarov, farieb a foriem, karikujea deformuje významy a rozmery vecí, ignoruje detaily.Vytvára skreslenú virtuálnu realitu chaosu. Chaosprináša neistotu, na ktorú ľudia nie sú priveľmi „sta-vaní“. Ona bola oddávna prapríčinou až iracionál-nych a tragických pohybov spoločnosti smeromk znovunastoleniu vytúženej stability a istoty. Viemevšak, že v dejinách pohyb spoločnosti týmto smerombol často aj útekom od osobnej zodpovednosti, aj po-hybom k radikálnym jednoduchým riešeniam, k dik-tatúram rôzneho typu. Neistota (a z nej pramenia-ca úzkosť) ako akési mene tekel súčasnej spoločnosti.Zdá sa, že prechádza globalizovaným svetom čorazsilnejšie. Ako znak, či dôsledok terajšej krízy. Ona ne-má len ekonomické parametre. Za nimi sa ukrývato podstatné: kríza hodnôt, obsahu demokracie, exis-tenciálna kríza človeka a spoločnosti.

Odborníci zo širokého spektra vied už dlhodoboupozorňujú na riziká smeru vývinu civilizácie. Nie-len ekonómovia, ale i sociológovia, politológovia,historici, psychológovia, filozofi, teológovia, klima-tológovia. Upozorňujú literárne osobnosti, umelci,ktorí sú tradične vnímavejší k chveniu duše spolo-čenstva. Prečo ich hlas nepočuť viac? Prečo ich spo-radické výstrahy vo forme publikácií, článkov, kon-ferencií nemajú dosah na vedomie ľudí? Lebo nanašom kolotoči prestávame vnímať obsah slov, pre-stávame rozoznávať, čo je podstatné a čo nie? Mož-no strácame vieru v hodnotu a pravdivosť slova a uždopredu sa obrníme presvedčením, že nás sa to ne-týka. Možno rezignujeme z pomenovávania zlyhanía nedostatkov, vedomí si tých svojich. Možno sa obá-vame obvinení okolia z nárekov nad stavom všetké-ho. Zo zatvárania očí pred pozitívami demokracie.Jedno však nevylučuje druhé. Ani privieranie očí nadrizikami, zlyhaniami a slepými uličkami ich zo ži-vota nevymaže. Iba prehĺbi, rozšíri, stoleruje a znor-malizuje. A tak nám nezostáva nič iné, iba slová. Abysme vyjadrili seba v čase. Svoje obavy, či oslavy. Na-priek ich nedostatočnosti a skorumpovateľnosti.S pokorou nachádzané, v pochybnostiach prepále-né, starostlivo rozumom a citom vyvážené – môžubyť činom.

V priestore lunaparkov, labyrintov, odrhovačieka „Titanikov“ sa priam žiada návrat k Adamovi (a sa-mozrejme aj k Eve, aby bola spokojná aj matriar-chálne založená časť spoločnosti...) – akokoľvek tozaváňa anachronizmom. Kolotoč súčasnosti sme sivymysleli, zostrojili a vozíme sa v ňom my sami. Po-tomkovia prvotných samoľúbych obyvateľov Edenu.Slovutní samokorunovaní páni tvorstva. Kus prob -lému bude i v tom: doba sa zmenila, my až tak nie.Napriek evidentnému rozvoju človeka pod vplyvomvývoja civilizácie. Nezmenili sme sa radikálne v kom-binácii našej racionality a emocionality. V istých his-torických obdobiach sme kládli väčší dôraz na nie -ktorú z týchto svojich súčastí, ale, našťastie, sa námich zatiaľ „nepodarilo“ vynulovať. Technický pokroka stále zmeny súčasnosti (myšlienka tzv. tekutej mo-dernity Z. Baumana) možno paradoxne v istomzmysle človeka blokujú. Na jednej strane mu rozši-rujú možnosti poznávania, komunikácie, napredo-

6 1 n 2014

Č L OV E K A KO O TÁ Z K A AJ O D P OV E Ď

S o ň a Ku t l í ková

vania. Na druhej strane ho robia v lepšom prípadeštatistom tohto procesu. V horšom prípade sa v tom-to pretechnizovanom a pomyselne zrýchľujúcom sve-te môže cítiť cudzí, zaostávajúci. Vykorenený, nena-plnený a stratený. Človek sa často nechcene stávanástrojom na jedno použitie politikov a vlád, kto-rých si v dobrej viere zvolil. Sme svedkami deho -nestácie dôstojnosti človeka jeho redukciou len naefektívny nástroj ekonomiky. Napomáha tomu zhor-šujúca sa ekonomická situácia, dramaticky rastúcesociálne problémy na čele s nezamestnanosťou. Étosaj demokratických spoločností Západu sa redukujena ideológiu individuálneho sebectva (T. Judt), zbož-štenia konzumného spôsobu života, peňazí a moci.Pri obrovskom vedecko-technickom pokroku, na-predovaní k ďalšiemu a ďalšiemu hospodárskemurastu, vyššiemu hodnoteniu ratingových agentúr,k rýchlejšiemu smerovaniu k svetlým zajtrajškom,sme akosi pozabudli – na človeka.

Zabudli sme na to, že základom každej spoloč-nosti by mala byť morálka. Starostlivosť o človekaa jeho práva – nielen proklamované, ale i napĺňané.Nie vypreparované ekonomické teórie, zbavené zá-kladných pravidiel ľudskej etiky. Možno sme v takzásadnej existenciálnej kríze práve preto, že sme uve-rili a začali sa klaňať modle rýchleho zisku. Zžili smesa so syndrómom babylonskej veže, ktorý nás pre-sviedča, že môžeme všetko, mysliac len na seba. Dik-tát bezohľadného, neobmedzeného rastu a osobnéhoprospechu spolu so zosmiešňovaním etiky a morál-ky, myšlienok humanizmu nás priviedol až do ... (tuby Švejk použil írečitejší výraz) – súčasnosti. Využí-vame najmodernejšie výmysly vedy a techniky,chystá me sa dovolenkovať na susedných planétach– a strácame sami seba. Čelíme svojmu morálnemua ľudskému úpadku. Nemali by sme však rezignovaťna podstatu svojej bytosti. Človek by mal napredo-vať preto, aby sa stával viac človekom, nie naopak.On je dnes niekým, kto sa pohybuje medzi dvomamantinelmi: prehnaným racionalizmom (odmieta-júcim akúkoľvek duchovnú dimenziu bytia) a zmys -lovým hedonizmom (absolutizujúcim pôžitkárstvobez akýchkoľvek obmedzení).

Vyzerá to tak, že človek dneška žije v spoločnosti,ktorej súčasťou je pomalá a postupná dehumanizá-cia. Plíživá ako každé zlo. Britský historik Tony Judtuž dávnejšie upozorňoval na to, ako sa z nášho slov-níka „vo verejnom priestranstve“ vytrácajú slová ako:spolupatričnosť, nádej, rovnosť šancí, spoločný záu -jem, sociálna spravodlivosť. Ak sa zneužívali bývalý-mi režimami, nemôže za to obsah a posolstvo tých -to pojmov. Platí to aj o Slovensku. Dlhodobo tu nieje prítomná vízia spoločenstva v zmysle Augustíno-vej a Tatarkovej Obce Božej. Vágne programy vzde-lanostných ekonomík nechajme bokom. Ale kto sapodujal sformulovať ciele smerovania spoločnosti,založené na princípe solidarity a spolupatričnosti,na princípe hľadania morálneho rozmeru životaa politiky? Kto sa pokúsil vracať slovám ich pôvod-

nú hodnotu? Kto presadzoval vo verejnom priesto-re víziu, že k oslobodzovaniu človeka, k budovaniujeho zdravého sebavedomia a dôstojnosti patrí bez-podmienečne jeho starostlivosť o dušu. Nie je to do-ména len psychológov a teológov. Mala by to byť do-ména života každého z nás. Podvedome zrejmemnohí cítime, že sme sa voľakde zasekli. Za zvukuodrhovačiek krúžime dookola a nikto nevie, akoz toho von. Talmud vraví: „Padáme preto, aby smestúpali.“ Možno práve teraz je čas na otázky a od-povede. Existenciálne. Čo je za nami, kto sme a kýmchceme byť. Individuálne, aj ako spoločenstvo. Sku-točná zmena pritom vychádza zo zmeny zmýšľaniaa srdca jedinca. Snáď je tu čas znova sa zamerať nahodnotový systém, ktorý sa podieľa na integriteosobností. Dáva im silu a odvahu v živote správnereagovať. A vytvára hĺbku a kvalitu vedomia spolo-čenstva. Je predsa v intenciách našej slobodnej vôle– nevzdávať sa svojho postavenia nielen ako fyzickej,ale aj duchovnej bytosti. Tej, čo má v sebe potenciálk rozvoju vlastnej pravdivosti, statočnosti, lásky, šľa-chetnosti, viery, obetavosti, tolerancie, nádeje... – všet-kého, čo robí človeka človekom. Čo pomáha jeho slo-bode konať v súlade so všeľudskými hodnotami, sosvojím svedomím. Vzdialili sme sa im a onálepkova-li: nemoderné, neaktuálne, slabé, zbytočné, neprak-tické, nevýhodné, prekážajúce, idealistické, patetic-ké, zdržujúce, smiešne... Napriek tomu sa vzpierajúdiktátu našej preferovanej racionality, napriek tomuich každý vo väčšej či menšej miere prežívame vo svo-jich životoch – ako to najhlbšie a najpodstatnejšie.Napriek tomu nás určujú a robia nás tým, kým sme.Alebo nie sme. Prízvukuje to aj biblista P. Lapidev rozhovore so zakladateľom logoterapie – vieden-ským neurológom a psychiatrom V. Franklom. Abysme ozdravili spoločnosť, musíme ozdravovať seba.Prijať svoje zlyhania ako šancu k rastu. Lebo veriť, čimilovať, či stávať sa sebou samým je proces neustá-leho začínania, stávania sa. Bez konca. Až cez na-chádzanie a prežívanie svojich hodnôt človek pri-chádza k podstate. K zmyslu života. Vždy nanovo hoobjavuje, tak ako lásku. V. Frankl, človek, čo prežilkoncentračný tábor a napriek tomu, či práve preto,založil logoterapiu, pracujúcu s kategóriou zmysluľudského života, hovorí: „Človek je duchovná bytosťdo tej miery, do akej sa nekochá len v sebe samom,ale orientuje sa na niečo, niekoho. Ak smeruje od se-ba k nejakému – TY. Byť človekom znamená byť za-meraný na iného človeka, blížneho.“ Týmto len na-novo potvrdzuje staré a všeplatné biblické pravdy,akokoľvek nad tým v 21. storočí ohŕňame naše na-myslené a cynické nosy. V. Frankl nám odporúča ajv dnešných dňoch nevzdávať sa a napĺňať svoje ži-voty zmyslom. Cez žité hodnoty posilňovať okolie.„Lebo je na nás,“ ako hovorí, „aby sme i tragické ve-ci obrátili na niečo pozitívne. Smrteľnosť brali akopodnet na zodpovedné konanie, vinu ako podnet staťsa šľachetnejšími a utrpenie ako podnet na vnútor-né oslobodzovanie.“ Byť človekom nie je len byť se-

71 n 2014

bavedomým vicišpánom, znamená to aj ťažké skúš -ky. Treba v nich svoju ľudskosť vždy znovu objavo-vať. Dokazovať. Aby sme nezabúdali, že sme tu nie-len pre seba, ale i pre druhých. Že hodnotu nášhoživota, jeho zmysel hľadáme a napĺňame nie tým, čovlastníme, ale kým sme v hĺbke našich duší. Je dob-ré klásť životu otázky. Ale dôležitejšie je vedieť, že ži-vot sám, všetko, čo nás stretáva je otázkou – a my bysme mali odpovedať. Na um mi prichádza v týchtosúvislostiach český neurovedec Tomáš Radil. Ďalšíz radu tých, ktorí prežili hraničné situácie koncen-tračných táborov a zažili zvrátené taktiky manipu-lácie s ľud skou osobnosťou, ale aj triky, ako im vzdo-rovať. Ako vieme, jedna zo základných „metód“mašinérie táborov bola – degradácia ľudskej dôstoj-nosti. Absolútna dehumanizácia. Rozbitie všetkého,čo by človeku mohlo dávať silu žiť. Rozbitie jeho so-ciálnych väzieb, rozdelenie rodín, priateľov. Zároveňpostavenie ľudí proti sebe v boji o vlastné prežitie,posilňovanie živočíšnych pudov absolútneho se-bectva v nádeji, že vyviaznu. Izolácia človeka v jehostrachu. Divide et impera – premyslené do najmen-šieho detailu života obetí. T. Radil spomínal, žeu mnohých ľudí sa napriek tomu vytváral istý proti-proces, istý morálny systém s pár pravidlami: 1. Ne-pokradneš, 2. Neuškodíš, 3. Pomôžeš, ak sám sebeneuškodíš. Vytvárali sa skupiny pomoci, ktoré sa ria-dili týmito nepísanými pravidlami. Hovorí, že dô-vodom záchrany z inferna táborov (samozrejmeokrem veľkej dávky šťastia) boli: vôľa k životu, mo-tivácia a altruizmus. Teda pomoc iným a nie sebec-tvo na ich úkor. Duchovný vzdor. Sila duše, ktorá impomáhala neprestávať byť ľuďmi. Tieto skutočné prí-behy z hraničných období našej histórie sú pre náslekciou, výstrahou a poučením. Sú dôkazom, že nieegomaniactvo, ale vykročenie k iným má potenciálzachrániť človeka. A spoločenstvo.

Otázkou stále zostáva, či sme dnes už úplne vy-tesnili dimenziu Ducha z našich životov a zo životaspoločnosti. Určite nie úplne. Ale mali by sme ju pre-miestňovať z periférie našej pozornosti do centra.Vracať sa k hodnotám duchovných tradícií tohtopriestoru, k všeľudským hodnotám – aby náš rastako Obce Božej mal nielen ekonomický, ale hlavneduchovný a kultúrny rozmer. Mali by sme sa asi viacpočúvať navzájom. Ľudí, ktorých posolstvá životaa práce sú a môžu byť inšpiráciou pre celé spolo-čenstvo, lebo kultivujú jeho vedomie a hodnoty. Akotiež mnohé kultúrne, vedecké, enviromentálne pro-

jekty súčasnosti. Napríklad projekt D. Heviera Ústnesvedectvá slovenskej literatúry – so spomienkami spi-sovateľov. Alebo výtvarno-reminiscenčný projektJ. Kunovskej Stopy – realizovaný so seniormi špecia-lizovaného zariadenia pre obete holokaustu. Osudyľudí, ktorí prešli zlom a ono ich neporazilo. Sú me-dzi nami s tými žijúcimi, bolestivými spomienkamiako šľachetní, tolerantní, láskaví a múdri ľudia. Sosvojimi utrpením vypálenými hodnotami a pozna-ním svedčia o skutočnom zmysle života. Žitom v sú-lade so svojím svedomím, v šírení dobra, v pomociiným. Žijú medzi nami, ako iste aj mnohí iní, ne-známi, nedocenení, ale nasledovaniahodní. Žijú v ti-chosti a nenápadne. Možno sú to životy tých pra-vých hrdinov, čo držia svojou integritou svet pokope.Aby sa nerozsypal na tisíce márnych kúskov, bez-cieľne blúdiacich vesmírom. Vytvárajú svojimi ži-votmi skrytý zmysel kolektívnej existencie. Sú jej silou.

Nevšímajme si poskakujúce postavičky tzv. celeb -rít, ktorými pred nami šermujú médiá s vierou, žeuveríme v ich dôležitosť. Že uveríme v dôležitosťpseudohodnôt, ktoré prezentuje ich štýl životov –škandály, sex, drogy, boje o dôležitosť, kariéru, pra-chy... Človek súčasnosti akoby zbožštil seba samého,napriek tomu mu však niečo chýba. Tá dimenzia Du-cha, ktorá nás presahuje, ale o ktorú je naším zmys -lom sa usilovať. Objavovať ju. Už starí čínski filozo-fi a básnici dávali za základ fungovania spoločnostia vládnutia morálne kritériá a hodnoty. Ako aj celécivilizácie po nich. Zabúdame, že človeka tisícročiaprivádzajú do priepastí tie isté zlyhania a k vrcho-lom tie isté prednosti. Sme naozaj naveky nepouči-teľní, predurčení svojou povahou donekonečna opa-kovať tie isté chyby?

Intelektuál Tony Judt v závere svojho života poci-ťoval obavy zo zmien, ktoré postihujú aj ľudský ja-zyk. Obavy zo straty vnútorného posolstva slov.Tvrdil, že neschopnosť pomenovať a odhaliť súčas-ný stav sveta je problémom nášho „okliešteného my-slenia a vyprázdnenej reči“. Franklovsky vidíme stro-my faktov a uniká nám les skutočnosti. Podstata. Alei tak nemáme nič iné: len možnosť sprostredkúvaťsvoje životy vždy odznova cez slová, čo môžu byť čin-mi. Ak ich podoprieme silou svojich oprášených ľud-ských hodnôt, snáď majú šancu. Presvietiť hebkoa láskavo oblohu niečej duše. Ako tušenie ozvien pra-dávnych odpovedí.

8 1 n 2014

91 n 2014

HORIACA STODOLA

Do mrazivej noci zvoní telefónVolá Bohdan Urbankowski, nemôže spaťDopísal článok o stodolách smrtiv Białymstoku, v Jedwabnom a Gardelegen,dohromady ich narátal šesť

Okolo stodoly naukladali stohy slamy,poliali ich benzínom, dovnútra nahnali ľudí, stovkyľudí, kto sa pokúsil vybehnúť cez horiace vráta,rozstrieľala ho hliadka

Akoby to bolo dnes, stodola horí v slanej nociNechce sa oddeliť od hodvábu našich hlasov

Vznášajú sa nad ňou Chagallove ryby,svadobná kytica aj Biele Ukrižovanie, za ktorým tiežhorí, horiace súkromie osvetľuje kríž,biely rebrík s troma priečkami aj vylievajúcu sa tóru,pokúšajúcu sa hasiť

Nebolo nám súdené stať sa jedným telomBolo nám dané vstupovať do tej istej hrôzy,hovoriť s ňou a tíšiť ju, keď nad zhoreniskom z lebiekkvília šialené hviezdy

VYHNANCI

Stalo sa to vo virvare trhoviskaPredavač s chameleónom upriamil pozornosť na mňa,presviedčal ma, že to zviera si ma vybralo,pretože v mojej prítomnostizrkadlí purpurový koral z hlbiny

Dráhy, ktorými ma prenasledoval,sa podobali šrafovaniu tieňa

Moje odmietanie unikalo bočnými uličkami,až za čipovú bránu hotela, ale predavač s chameleónomzaujali miesto pod oknom

V pohýbanom piesku vybuchovali obrazy

Žlté francúzske dvere s menami cudzoložníkovŽlté šály hamburských prostitútokŽlté klobúky a žltá Judášova tunika, dokonca ajžltá kabelka Marnie z Hitchcockovho filmu

Vedela som, že sa potrebuje vyslobodiť,ale mala som istotu, že nedokážem to,

čo Dostojevského ľudia,odhrnúť prepážku medzi komorou a predsieňou

v srdcia spojiť Sodomu s Madonou

Predavač gestom naznačoval, ako ľahučko to prejdena moje rameno, kde sedela moja duša, až som

otvorila oknoa vošli do mňa vyhnanci in vivo

Neviem kam, ale zaživa

DANA PODRACKÁ

Sedem básní

DLHÁ NEODBY TNÁ MYŠLIENKA

Bola so mnou od detstva, ale dlho nebola zo slov

Najprv sa podobala na štafetový kolík,podávaný po úsekoch z dlane do dlane, žeravý uhlík,ktorý sa dá čítať za cieľovou páskou

Niečo ako depeša, ktorú vyslovil Gennadij Ajgi:Tvoje miesto je tam, kam dopadá tieň chrámovej vežea zapaľuje v tebe strom

Potom mala oči sirôt, pospájaných povrázkomVstupovali do domu, úzkeho ako zápalkaBoli pripomienkou toho, že prepíšu nové dejiny

človeka,ale nebola to moja myšlienka, patrí Nietzschemu

Vravela som jej: Kde si?Nájdi si ma, tak ako ja túžim nájsť teba

Trvalo to do jedného dňa – vyšli sme si na výlets priateľmi, dohromady siedmi

Vypukol lesný požiar, utekali smez pekla blčiaceho porastu, prenasledovaní dymomNedovideli sme na seba, na kôre neboli značky

Boris navrhol, aby sme išli popri potoku a našli cestuUkázalo sa, že to bol dobrý plán, po hodinách chôdzetmu preťali diaľkové svetlá

Pre jedného v aute nebolo miesto, niekohobolo treba obetovať

Zaklapli dvereKráčala som sama s dlhou neodbytnou myšlienkouLienila sa zo zákrut do slov

Tajomstvo tvorby je zároveň tajomstvom lásky,v ktorom sa ukrýva aj zlo

Nerozumela som do konca a ani po štyridsiatich rokoch

nemám istotu, kam ma vedie dlhá neodbytná myšlienka,

dožadujúca sa očistenia

NÁMESTIE, KDE BOL UPÁLENÝGIORDANO BRUNO

Ohnivá salamandra poludniaprebleskuje po ovocí, zelenine, kvetoch a džbánoch,pozlacuje hrdlá, opojené vínom sladkosti

Ó, tá oslava!, nevynechávajúca ani stĺp a reťazv strede námestia Campo de fiori, kde bol upálenýGiordano Bruno

Predstavivosť je heretik, uniká do šarlátu,do Jedného (Uno), kde my a vesmír sme nekonečnounepremiestniteľnou vecou, čo nemá protiklad

Giordano, tvoje meno je plášť,spod ktorého vytŕča pravá noha, pripravená vykročiťponad stánky trhovníkov a oslobodzovať

Od tyranie predmetov, od talárov s bielymi parochňami,

od Veľkého Inkvizítora, ktorý čaká na bozk Krista

Muselo to byť vskutku pikantné, predbiehať súčasníkov,

tvrdiť, že ani Zem, ani Slnko nie sú stredom vesmíru,pred žiakom, čo ťa zradil, predvádzať piruetus vyplazeným jazykom, čo sa krúti

Génius vždy desí

Na tom sa nič nezmenilo, Giordano BrunoTak ako sa nezmenil rotujúci vlk s osou baránkaTak ako sa nezmenil najľudskejší obrad duše,odpúšťanie vín

VISHNU KHARE ROZPRÁVA O NEDOTKNUTEĽNÝCH

V Gange kresla, v žalúziovom toku horizontovindický básnik Vishnu Khare rozprávao nedotknuteľných

Nepatria k hierarchii ani na najnižšom schode,žijú mimo kastovného tela

Nemajú ústa kňazov, plecia vojakov a politikov,stehná farmárov a obchodníkov, nemajú chodidlásluhov a námezdných robotníkov

10 1 n 2014

111 n 2014

Nikto sa ich nedotýkaUž aj ich tieň môže spôsobiť znečistenie

Smú spopolňovať mŕtvychSťahovať z kože býka, dotýkať sa výkalov,ktoré holými rukami vkladajú do vedra

Na hlave ho vynášajú do stoky

Na okamih sa ponáram pod hladinu a vidím ženu v sárí,Objímam ju, lebo aj ja umývam záchod rukami,dotýkala som sa popôrodných hlienova skláňam sa, keď vstupujem nízkymi dverami do seba

Do svetlom intarzovanej jaskyneani z kameňa, ani z dreva, kde rastú priesvitné korienkysnov

VOSK

Ako slučkou, prešla som úzkymi dverami a ocitla som sa

v šialenom dome, v nečakanom prístavku putovania,kde démoni a svätí žijú neoddelene,pod jednou strechou

Človek za hranicou rozumu je záhrada,do ktorej ešte neprišli Adam a EvaPrebývajú v nej zranení, bezprizorní a nemí

Na šnúru bez konca rozvešiavajú bielizeňNohavice a haleny, čiapky, rubáše a šály,ale keď ma vidia prichádzať s ligotavými cukríkmi,tešia sa ako deti

Šuchotajú papierikmi a cmúľajú,aby som nadobudla plachosť a dovidela na prsty,v ktorých hnetú vosk

Predbiehajú sa v pozornosti,aby som pochválila každého osobitne

Hnetú tajomstvo stvorenia,ktoré sa dá oživiť knôtom, zapáliť slovom,vrátiť ho do prvého dňa

Keď ešte neboli oddelené piesok a voda,svetlo a tma, a duch sa vznášal nad vodami,nad emailovou vaničkou

MOJA MYSEĽ JE ČIERNA OVCA

Predstieram, že som ako ostatní, deviatkou alebo štvorkou

cestujem do práce, vpisujem svoj podiel do výročnej správy

Prijala som svoj part v komédii plnej omylov,lebo som musela prežiť

ako ovca, obetovaná brázde

Ale moja myseľ je čierna ovca, patrí búrkeJej dráhy nemám zmapované, nepoznám cestičky,po ktorých odchádza a ktorými sa vracia

Nechce, aby som ju hľadalaa aby sme sa spolu vrátili do údolias nadbiehajúcimi kamienkami v pätách

Žije mimo mojej vôle ako mníška v skalách,spúšťajúca sa v koši do sveta dolu, aby urobila,

čo urobiť máa vrátila sa do zrkadiel pergamenov, do volania,ktoré nebude nasýtené nikdy

Je ku mne bláznivo nežná, keď parceluje temnotuna konci mojej tváre, pretože láska je vo svetle,pravda je v tieňoch

Ona je tá, ktorá píše,dokáže zachytiť aj ten najjemnejší úsvit myšlienky,rozpoznať cudzí talent,privítať inú čiernu ovcu tam hore, v rúbanisku

12 1 n 2014

Vážené dámy a páni,neviem, či sa dnes vie, že najväčší český – predtým

aj československý – romanista a najväčšia osobnosťčeskej kultúry 2. pol. 20. storočia – profesor VáclavČerný ďakuje za druhú polovicu svojho života prá-ve Španielom: konkrétne španielskej – vtedy fran-kistickej – ambasáde v Prahe, ktorá u nacistov intervenovala, aby väzneného, za ilegálnu protina-cistickú činnosť ťažko obvineného Václava Černéhonepopravili, ale nechali mu život. Prekladateľ a zna-lec Cervantesovho Dona Quijota, Ortegovej Vzburydavov, zasvätený znalec španielskeho baroka, hlbo-ký spriaznenec so španielskou kultúrou, a vôbec naj-väčší český hispanista nemá a nesmie zahynúť!

Tento v pravom zmysle – práve od Francovej am-basády – donquijotský a rytiersky čin nie je nikde,ani v jeho Pamětích zaznamenaný; povedal ho všaksám Václav Černý súkromne slovenskému romanis-tovi – tiež prekladateľovi Dona Quijota – profesoro-vi Jozefovi Felixovi.

Bolo to akoby hviezdne riadenie. Po dvadsiatichrokoch mohol sa Václav Černý na vysokej úrovni odvďačiť španielskej kultúre – ničím menším ako objavom a dešifrovaním dvoch dovtedy neznámychCalderónových textov: drámy El Gran Duque deGandía (Veľkovojvoda z Gandíe), v osobnom Calde-ronovom zozname uvádzanú ako San Francisco deBorja – a veselohry No hay que creer ni en la verdad(Veriť sa nesmie ani pravde), ktorú – pri premenli-vosti Calderónových názvov – treba podľa VáclavaČerného stotožniť s Calderónom tiež uvádzanouCertamen de amor y celos (Zápas lásky so žiarlivos-ťou).

Nájdené v bibliotéke zámku v Malej Vožici, kamsi ich doniesla barónka Maria Josefa Harrachová,dcéra rakúskeho vyslanca na španielskom dvore. Táprvá je ľúbostná, rytiersko-dobrodružná veselohrašpanielskeho Zlatého veku, ktorého divadelný arze-nál Calderon majstrovsky využíva. Druhá je s prvouneporovnateľná, pretože veľmi vážna dráma pred-stavujúca proces mravnej obrody človeka, „dramalidské vůle, hrdinsky nabývající moci nad sebou sa-mou, dramatický princip po němž u Calderóna sáh-ne Corneille a učiní z něho zřídlo celého svého di-vadla,“ a je – podľa V. Černého – akousi „reprizounejproslulejší Calderónovi drámy Život je sen,“ s vir-

tuóznou dejovou skladbou, antitézami a gradáciouprebiehajúcou v nepretržitom napätí. 

Za svetový objav sa mu dostalo zvláštneho poďa-kovania od nestora španielskej hispanistiky a prezi-denta Španielskej kráľovskej akadémie, prof. Ramó-na Menéndez Pidala, ktorý sa pričinil, aby sa V. Černýstal zahraničným členom tejto akadémie. Doma vy-hodený z univerzity, v ČSAV vedený len ako archív-ny odborný pracovník – stáva sa zrazu členom celýmkultúrnym svetom sledovanej Akadémie.

Texty objavil hispanista, ktorý bol po literatúrefrancúzskej práve so španielskou najintímnejšiespriaznený, ktorý po francúzskom klasicistickom ra-cionalizme, osvojenom v rokoch 1921 – 1924 na lycéev Dijone, po Bergsonovi a romantických titanikochzabudoval do svojho utvárajúceho sa hrdinskéhopersonalizmu – ako prekladateľ a zasvätený vykla-dač Cervantesovho Dona Quijota – aj rytierskehoducha španielskeho donquijotizmu.

Na donquijotizmus sa organicky potom naštepi-lo to, s čím sa ďalej bytostne zo španielskej literatú-ry zaoberal: čosi z Miguela de Unamuna, najmä je-ho slávnej Vida de Don Quijote y de Sancho Panza,čosi z človeka šľachtického a elitného z OrtegovejVzbury davov – ktorú takisto spriaznene preložil –ako aj z celej Generácie 1898, ktorá vytvorila mo-derné Španielsko a vyvolávala z hrobu hrdinskéhoducha Dona Quijota.

Ďalšie inšpirácie jeho personalizmu: mravná vzbu-ra a titanizmus Antonia Machada, postava Cidav španielskych romanciach a najmä hrdinský elánšpanielskeho baroka: tam, kde sa chce zmocniť re-nesanciou rozbúraných duchovných istôt vzma-chom, útokom, extázou.

Existujú teda doslovné hispanizmy v diele a per-sonalizme Václava Černého. Možno sa dnes budúzdať už nečasové alebo subjektívne zjednodušené;takto ich však V. Černý pred 80 – 90 rokmi prežila prijal: budú o tom hovoriť jeho doslovné výpovede.

Preskočme témy a texty, ktoré boli pre neho v 20.a 30. rokoch minulého storočia záležitosťou len pro-fesionálnou, nie bytostne, existenciálne personalis-tickou: hispanistické záujmy a preklady J. Vrchlic-kého, texty o Quillernovi de Torre, španielskomultraizme, zasvätené, hoci v podstate profesionálne

H I S PA N I Z M Y V P E R S O NA L I Z M E VÁ C L AVA Č E R N É H O

J ú l i u s Va n ov i č

texty o mladých španielskych básnikoch a prozai-koch, o španielskych romanciach, preklade Calde-rónovho Život je sen, o Lope de Vegovi, o Ruben Da-ríovi, Gustavovom Winterovom Donovi Quijotovina rázcestí, o Gongórovi, Quevedovi a iných – a poď-me už k naznačenému, k tomu čo ho utváralo:

Na ponuku či empatickú výzvu svojho učiteľaF. X. Šaldu prekladá (r. 1931) Cervantesovho DonaQuijota s viac ako zasvätenou, pretože bytostne sas Quijotom spriazňujúcou štúdiou. Tá hneď upo-zorní nielen na šírku rozhľadu 26-ročného hispa-nistu, ale aj na to, ako zhodnotí rytierske romány,ktoré Quijotovi predchádzali, a čím sa od nich odlíšil,v čom naplnil renesančné myslenie a čím sa hneď po-výšil na prvý moderný román našej vzdelanosti; akosa menil počiatočný Cervantesov úmysel parodovaťa „usvědčit svět rytířské fantastiky ze lži a směšnos-ti“ na postupné snaženie a výsledné vyznenie: s ry-tierovým bláznením nezosmiešniť a nezabiť rytier -skosť samotnú – ale práve ňou, jej prijatím a jejoslavou povýšiť ju na všečasový a všeľudský mýtus –čím vlastne upozorňuje aj na to, že sa u mladého pre-kladateľa a znalca prvý raz ozvali bytostné tóny qui-jotovské:

Don Quijote nie je preňho len symbolom kastíl-skej a individualizovaním národnej duše, oným „špa-nielskym Kristom“, akým ho chcel mať Unamuno;vykladačsko-vyznávačskými slovami nášho autora„mluví k celému lidstvu: Neumírej, věř a tvoř prav-du! Abys neumřel, nehleď štěstí hmotného, ale do-buď si věčné památky a slávy, postav ideu sebe samanad její dočasné vtělení, památku, jež po tobě zůs-tane, nad blaho a taž se každého okamžiku sebe: Cosi o mně myslí Bůh? A nenech ujít příležitost stát senesmrtelným šlechetnou smrtí...“ – To sú končinya výšiny veruže sugestívne a rodné, to akoby sa 26-roč -ný muž vracal do snov svojho chlapčenstva a junoš-stva, lebo hovoriac o Quijotovi akoby vravel do bu-dúcnosti o sebe samom: takýto donquijotský, akopočujete, chcem byť v živote aj ja! Znie to vskutkuako sebaprogram: aj s tou vierou a tvorením pravdy,s tým odmietaním šťastia hmotného, s tou – perso-nalistickou! – ideou seba samého prekonávajúcou vlast-nú dočasnosť, až po onú túžbu po zvečnení. Akobylen potvrdzoval a rozvádzal to, čím ho formovalv detstve otec a domov, aby tiahol „do života jako naválečné tažení“!

Nečítame to bez zachvenia: „ať tvoje víra v dobronení zviklána lidskou bídností: Don Quijote byl ti-síckrát zmučen a pohaněn lidmi a nepřestal věřitv šlechetnost.“ Lebo si predstavujeme život V. Čer-ného a vidíme, že čo si Quijotom predpovedal, to ajdodržal, aj keď ho, najmä neskôr, sprevádzal onenquijotovský „zamyšlený smutek“, hoci – „bez nářků“.„Tvoř pravdu, neboť to jest tvým posláním na zemi,a neostýchej se pokládat se za nástroj boží“ – a po-chopíme, ba aj odpustíme jeho občasnú neostýcha-vú pýchu, že vskutku tak myslí, píše a žije, akobychcel platiť za nástroj božích úmyslov.

Pre Dona Quijota je rytierstvo doslovným vyzna-ním viery: „svůj ubohý život činí vznešeným svýmhlubokým, mystickým procítěním heroismu.“ Áno,Don Quijote je mystik – a človek vlastne barokový,dodajme – nikto ho nedokáže presvedčiť o opaku: jepred ľuďmi smiešny, je blázon, zbláznil sa, lebo ab-solútne uveril, že lásku, dobro a pravdu môže na sve-te realizovať; veru, znovu a doslova: Don Quijote boljedným z prvých školiteľov hrdinského personaliz-mu Václava Černého.

A bol, Don Quijote, podľa Unamuna celoživotnesmiešny, hoci celý život nepovedal jediný vtip. „Mělduši příliš velkou, aby rodila vtipy. Byl směšný – svouvážností.“ Neocitáme sa aj pri genéze Černého od-mietania Haškovho Švejka? Hrdina, hoci literárny,ale navyše celonárodný, vtipkárom a šašom predsanemôže byť! Nie čecháček a tliachač Josef Švejk, aleDon Quijote má byť predobrazom či modelom čes -kej povahy! Čecháček Švejk nemohol V. Černémuprebiť Quijotom odliatu podobu smutného hrdinu.Aj v tejto chvíli bol prof. Černý komparatistom: čes-kú kultúru a mentalitu konfrontoval s duchom his-pánskym.

Ako sa potom spriazňuje s generáciou 98, ktorápo veľkej námornej a hospodárskej katastrofe Špa-nielska 1898 pochopila, že ono sa môže obrodiť ibavlastnou silou – a tou je hrdinský duch Dona Quijo -ta! Generácia, ktorá „stvořila dnešní velké kulturníŠpanělsko“, a ktorú predišiel Angel Ganivet svojímIdeariom espaňol, bibliou moderného španielstva –generácia, ktorú tvoria mená aj Václavom Černýmzažívané, prekladané a interpretované: národný mys -liteľ a básnik Miguel de Unamuno, literárny histo-rik a filológ Ramón Menéndez Pidal, ďalej AntonioMachado a Juan Ramón Jiménez – básnici, o ktorýchzasvätene písal (okrem iných len pretriasaných),a najmä z druhej, dovŕšiteľskej vlny generácie fi lozofa nákazlivý esejista Ortega y Gasset. A všetci sklo-ňujú, uctievajú a programujú Dona Quijota: „Vzhů-ru za hvězdou k hrobu bláznovu!“ – volá táto gene-rácia – „Vzhůru k svaté křížové výpravě osvoboditbožský hrob Rytíře Šílenství z moci ctitelů Rozumu!Bojíte se smíchu a rytířovy směšnosti?“ – „Je to od-vaha, která nám nejvíce chybí: odvaha vzdorovatisměšnosti“ – volá zas Unamuno vo Vida de Don Qui-jote y Sancho, v Ceste Dona Quijota a Sancha, ako-by chcel podľa V. Černého nakaziť celý svoj národ,ba svet „vášnivou závratí quijotství, propastnou po-esií fanatické víry, lásky a věrnosti“ – ale to, zdá sa,už 26-ročný český quijotovec vraví zo seba a za sebasám.

Šesťdesiatdvaročný Václav Černý – v roku 1967 za-horklý, pretože nasiaknutý už a poučený dvadsať -ročnou „socialistickou“ aj modernou existenciálnouskúsenosťou – obnovuje starú reflexiu pod názvom„Don Quijote a quijotizmus“.

Literárnohistoricky nič nového azda nepridá; ne-musí – vystačí s obdivuhodným rozhľadom dvad-siatich šiestich rokov – len do idey svojho, aj obec-

131 n 2014

ne-kultúrneho donquijotstva – premeneného už navyhranený a platný personalizmus – projektuje osob-ný i náš vospolný údel, našu situáciu a tragédiu v ko-munistickej diktatúre. Jeho i náš Don Quijote je „ab-surdní svým životem“, tragický „údělem nebovolbou“, jeho nebom je však „velikost, ne blaho“; ry-tier, ktorý pred svojím Bohom osamel, opustil kaž-dú nádej ako zbytočnú príťaž; zostala mu len iróniaa úškrn jeho mravnej zvrchovanosti; bojuje, bojujevytrvalo a verne, nečakajúc odmenu a uznanie, kde-že ešte úspech a víťazstvo!

Avšak: nemôže byť sebe neverný, pretože nemôžebyť iný; tá vernosť, ten „zamyšlený smutek bez nář -ků“ vytvára i jeho dôstojnosť a zostáva jeho nebom,s ktorým si vystačí, stojac aj pred svojím Bohom navlastných nohách. Podobá sa, mimochodom, veľmihrdinom vtedajšej literatúry – čítajme state Vzniksoučasného románu, Hrst poznámek o Kafkovia kafkovském světě, Sadismus v dnešní literatuře,„Černý humor“ a smysl jeho šprýmů –podobá sahrdinom takým absurdným a tragickým, akoby prá-ve prešli s Dantem peklom a stratili akúkoľvek ná-dej; s morálkou nie ani veľmi cnostnou a hygienic-kou, no ani utilitárnou, zištne úžitkovou: súspoločensky nerozumní, teda vyhnanci medzi ľuď-mi, ale pravdiví a statočne sebe verní; nemajú odve-ké esencie, len svoje dočasné existencie; počas ab-sencie a mlčania Boha sa neopúšťajú a poslúchajúiba samých seba; sú napokon – paradoxne – soľoua budúcnosťou zeme. 

Je tu ďalej nákazlivý esejista Ortega y Gasset, je-den z dovŕšiteľov generácie 98. Mladý V. Černý sas ním aj sporí, nielen inšpiruje; niečo odmieta a nie-čo plodne akceptuje; patrí na jeho hľadajúcej se-bautváračskej ceste k duchom stimulujúcim. Od-mieta jeho vtedy vychýrenú koncepciu odľudštenéhoumenia a proti jeho chápaniu moderného umeniaako výtvoru kalkulujúceho intelektu stavia svoje chá-panie umenia založeného na intuícii, na vciťovanísa: („intuici lze sugerovat básnickým obrazem, me-taforou, konkrétní, syntetickou, nepojmovou; jentak lze obejít fatální nedostatek pojmové řeči, že no-vost, originalitu rozptýlí v staré, známé a otřelé tva-ry. Metafora tedy, daleko jsouc toho, aby se vyhýba-la realitě, přilnává k ní spíše, jsouc jedinýmprostředkem, jak nám sdělit její originální podsta-tu.“) Ako vidno, prehovoril bergsonista v duchu svo-jej vedeckej prvotiny Ideové základy současnéhoumění, Bergson a ideologie současného romantis-mu. Odmieta aj Ortegov relativistický perspektiviz-mus – a my žasneme, že už vtedy uvidel v ňom ako-by predchodcu post modernizmu, lebo sa v duchutrvale platných právd postavil proti nemu: „Částeč-né pravdy perspektivní, jež jedině Ortega připouští,odmítaje Spinozovu představu veritas sub specie aeternitatis, jsou odvisly od momentů časového,místního a osobního: jiná je pravda civilizovanéhoEvropana a jiná australského jinocha, co bylo prav-

dou pro středověkého křesťana, není jí pro člověka20. století; ale dokonce co je pravdivé pro osobu A,není takovým pro B, jež žije v téže době v blízkostiA, ale není s A totožná. Ortega činí pravdu závislouod chvíle, místa a subjektu (jeho povahy, výchovy,vzdělání, náboženství a j.): pravda má formu, jež při-rozeně vyplývá z těchto skutečností objektivníchi subjektivních.“ A pýta sa V. Černý tak, ako by smesa my mohli dnes pýtať pána Lyotarda, Foucaulta,Derridu alebo Rortyho: ako možno žiadať od násposlušnosť pravde, keď už jej perspektívna povahahovorí, že už teraz požadovanú poslušnosť meniaokolo nás kultúrne, hospodárske a náboženské okol-nosti, ktoré takzvanú perspektívnu skladbu sklada-jú? Veď už ich zmena si môže vynútiť, aby sme sapravdy dnes uznávanej hneď zajtra vzdali, dokoncaaby sme sa proti nej vzbúrili. Postmodernizmus ta-kisto ako perspektivizmus – dodajme – „vede k anar-chickému atomismu poznání, sankcionujícímu i nej -osobnější názory, nápady chvilky a nálady; ničí víruv obecnou hodnotu a závaznost pravdy pro všechnylidi, doby i místa a ovšem tím i prohlašuje každé úsi-lí o pravdu a hledání pravdy za absurdní.“ Ako mož-no vôbec hovoriť o Pravde s veľkým P, ako robí Or-tega, o Pravde absolútnej – Bohu? „Součet jednotekurčité pravdy nemůže být povahy jiné než ony: Or-tegova Pravda, Bůh – souhrn všech perspektivníchpravd částečných – je nutně relativní jako ony“ –a nemôže vytvoriť absolútnu a záväznú pravdu. Pers-pektivizmus, takisto ako dnešný postmodernizmus,majú spoločného menovateľa, ktorý sa volá relati-vizmus, a ten podľa Paula Johnsona nedokáže riešiťdnešnú krízu demokracie, krízu hodnôt a vôbec krí-zu dnešného sveta.

Václav Černý však uzná – a vlastne celý život bu-de vyznávať – Ortegovho človeka elitného a šľach -tického, čiže tiež španielsky rytierskeho zo Vzburydavov. Preberá aj Ortegovo poňatie národa: nie jeiba rasou, jazykom, ani len odžitou minulosťou, alemá ho spájať spoločný a záväzný program; takýtoobsah mala by mať podľa Ortegu – nie Václava Čer-ného – aj budúca „národnosť európska“.

A je tu na jeho sebahľadajúcej ceste aj básnik An-tonio Machado. Ak si aj pri veľkom Unamunovi ne-odoprel, že má viac individuality ako personality,že ide o „pověstný nelogický hispánský individua-lismus“– Machada vylúči z tejto španielskej vše -obecnosti, lebo jeho pyšné individuálne svedomiezodpovedá personalite vysokej mravnej hodnoty:s črtami vzácnymi, sťaby rovno vzatými z doktrínyromantického titanizmu.

Krutý je Machadov názor na ľudskú zlobu a már-nosť ľudského počínania? Skôr „jakési smutné po-hrdání člověkem, jenž kalí pramen života.“ Avšak –v parafráze: len z ľudskej duše môže sa svet znovunarodiť, ona je Bohom, rodí, vytvára Boha „z neko-nečna své lásky“; Boh na svete zvíťazí, ak mu človekpríde na pomoc – aj zomrie za neho: známa nám ideatitanicko-kristovská! Boh je dobrý, lež Nevšemohú-

14 1 n 2014

ci – takže len s ľudskou pomocou môže sa svet na-vrátiť k pôvodnému určeniu, vyslobodiť sa zo síl zla– idea tiež titanická a bergsonská, jedna z kľúčových.Pesimizmus? Odmietanie sveta? „Melancholickýústup do vlastního nitra?“ Áno – ale aj nezničiteľnápýcha duše na vlastné hodnoty: ona predsa tvorivýma mravným úsilím za spásu života a sveta bojuje! Akovidno, životný pocit romanticko-titanický, krstenýaj Václavom Černým, nájdený tentoraz „ve vodáchšpanělského individualismu a ryze conquistador-ského vědomí o absolutní, přímo náboženské hod-notě vlastní, osobní, Bohem nad ostatní povýšenébytosti“ – a znie to aj ako jedna zo základných vietjeho vlastného, z romantického titanizmu vyvode-ného svetonázoru.

Nie teda melanchólia, pesimizmus z prázdnotya nezmyselnosti ľudského rodu, sú poslednou Ma-chadovou štáciou; práveže navzdory nim, cez vieruv seba dobral sa „až k náboženství ryzí, bohatvořícíosobnosti, věrné svému snu, planoucí láskou a bu-dující nový svět“ – doslovný teda Václav Černý z mož-ného autoportrétu, čo by sa dal poskladať z istýchjeho portrétov o iných.

Zostáva ešte barok – najvytrvalejšia a najdlhšia štu-dijná láska V. Černého „Zrození barokového ducha“– názov kapitoly z jeho prvej Eseje o básnickém baro -ku – to je predsa aj zrod moderného, čiže krízovéhoživotného pocitu. To „interregnum pravdy“ a „ži-votních jistot“, „krize pocitu jistoty“, ten montai -gnovský „smutek renesance“ – a vzápätí vzbura pro-ti nim, v „exaltovaném pocite personálním“. A čím?„Vznětem, rozmachem, výbuchem vůle k jistotě. Ela-nem a někdy křečí vůle k pravdě celé, úplné, takovéjakou měl středověk a jakou má náboženství. Celábytost lidská, cit, myšlenka i vůle, vezme tu útokempravdu, rovněž rázem úplnou, ihned absolutní.“

Pozrime sa ešte na človeka z doslovu jeho anto-lógie európskeho baroka Kéž hoří popel můj, člove-ka z roku 1967, ktorý takisto ako človek barokovýv 17. storočí, „zmučen skutečností tohto obecnéhoa všestranného rozpadu dosavadních jistot, nescho-pen žít v tomto interregnu pravdy, v režimu duchovníprozatímnosti“, a ktorý sa jednoducho vzbúri „vzma-chem vůle k absolutní jistotě“ – parafrázujeme – k is -tote pravdy jedinej a úplnej, s ktorou sa chce razoma celý – vôľou, citom i rozumom – zasnúbiť. Lebovzťah duše a pravdy je nielen poznávací, ale i preží-vaný a stotožňovací: duša chce s absolútnym a ne-konečným princípom splynúť; s princípom, z kto-rého sama vyšla – a že i to spojenie môže byť len „uniímilostnou“, splynutím dvoch lások, nekonečneja ľudskej. Chápať však pravdu ako Lásku – aj v Berg-sonových Dvoch prameňoch je Boh „tvůrčí láska“ –znamená pripísať jej nielen tvorivosť a zmysluplnosť,ale aj plodnosť; cítiť ju teda a prežívať nie sťa ab-straktnú Ideu, ale ako Osobu, mať k nej vzťah takre -čeno a či vskutku ľúbostný, exaltovaný, takže: baro-kový.

Barok teda: gesto antiracionalistické, úzkostneexistenciálne, protirenesančné a prostredoveké: to jetá jeho „gotika v baroku“, svet a „řád“ náboženskýcha mravných istôt. No gesto – ako sme ho poznali –aj príznačne španielske, ktoré bude aj kultúrnyma mravným gestom kritika a rytiera Václava Černého,čo bude od 50. rokov do polovice rokov 80-tych –v tom strašidelnom komunistickom interregne prav-dy a premenlivosti istôt, v tej strašlivej masovej, du-chovno-mravnej apokalypse – stáť na svojom mies-te ako „balvan, na který možno sice mrskat bláto,kterým však nelze hnout“ ako povedal spisovateľ, vä-zenský mukl Karel Pecka, bude stáť ako strážca a sve-dok, ktorý to, čo sa deje, nezamlčí; ako osobnosť šal-dovsky – nie trochu aj španielsky? – mravne vznešená,ako rytier, ktorého vlastné svedomie poverilo ver-nosťou a stálosťou, nepodkupným maximalizmomsúdov, kritérií a životných postojov – v tej kolektív-nej českej a slovenskej úbohosti, údesnej švejkovskejšaškárni, v tom nekonečnom kompromisníčenía priemernosti, pre ktorú jedinou a smerodajnoupravdou je pravda dňa a priazeň vládnucich bohovchvíle: s utajovanou aj zjavnou túžbou bezbolestne,ale čo najblahobytnejšie prežiť.

Ak sa povedalo, že to, čo je v slovenskej kritike naj-lepšie, rástlo pod životodarným slnkom F. X. Šaldu;tak to, čo bolo počas komunizmu v slovenskej kul-túre disidentské, vzdorné a najmorálnejšie, živilo saaj zo starších a petlicových textov umlčaného Václa-va Černého. On sa stal Šaldovým predĺženým kultúr -nym svedomím, nezmieriteľným odporcom čecháč-kovstva a nositeľom najrýdzejšieho a najlepšiehočešstva: jeho osobnosť a charakter, jeho obrovské die-lo a hrdinský život. Ľuďom hľadajúcim orientáciua východisko v tých babylonských časoch rozširovalobzory, inšpiroval k štúdiu, dával príklad života,uchvacoval, strhoval. Takže práve Dominik Tatarka,najprv komunista, potom disident, mohol v roku1987 povedať, že: „... existuje tu jeden veľký, veľkýmuž Václav Černý... To je pre mňa najväčší muž v tej-to republike. Keby som mal možnosť vzdať poctuČechovi, bol by to Václav Černý.“

Lebo hlas tohto kritika odhaľoval a odovzdávalnám veci podstatné, tie, na ktorých kultúra stojí ale-bo padá – a bol taký pravdivý, predvídavý, existen-ciálny aj sugestívny, že sa v temnotách komunistic-kej doby menil na kultúrnu modlitbu.

A keďže v tej modlitbe jeho textov zaznievali ajhlboké tóny španielskeho donquijotského rytier-skeho ducha, patrí cez Václava Černého aj slovenskávďačnosť španielskej kultúre.     

(Odznelo na Dňoch s lovenského jazyka a ku l túr y v Madr ide 16. októbr a 2013)

151 n 2014

16 1 n 2014

STARÁ MATKA už nevstávala z postele. Zvykla si naTomáša, volávala ho k sebe aj viackrát za deň. Keďsa išlo na pole, hovorila hlasom, ktorý sa stal hrdel-ným a chrapľavým:

– Vy choďte, ale chlapec nech doma zostane.Darmo aj Tomáš namietal, kosí sa mládza, pri tom

by on najviac pomohol. Stará matka otvárala ústaa krútila hlavou:

– S tebou mi je najlepšie. Ty si pre mňa ako dok -tor...

Jedla už veľmi málo, ale vnuk ju vždy presvedčil,aby si dala aspoň o dve–tri lyžičky polievky viac. Odkohosi doniesli čerstvý med.

Už stratila skoro všetky zuby a med jej vtekal dohrdla ako sirup. Potom sa jej stav začal väčšmi zhor-šovať.

Z hrdla jej občas vyšlo zúfalé á – á – á, akoby zo dnabytosti. Polievka ju dusila. Tak to bolo aj s medom,ktorý jej vkladal do stále pootvorených úst. Pracujek smrti, spomenul si Tomáš, ako ľudia hovorievali.

Sedel pri posteli a ticho rozprával. Stará mamka,moja stará mamka. Som pri tebe a spomínam si, akosi hovorievala, keď som mal ísť do školy. Že mám rádkrumple a takí že bývajú hlúpi... A potom si bola ra-da, aký som šikovný, keď som vyhral súťaž v časopi-se a našiel správny citát z Biblie. Keby si mohla otvo-riť oči a niečo povedať... Ako si chodievala za nami,kým si vládala... Kosili sme v Prieložku, za obecnousmrečinou a tie tvoje raňajky, tvoja praženica s klo-básou a z toľkých vajec...

Šramot pred domovými dverami začul nedávnymaturant ešte skôr, ako sa ozvalo tiché zaklopaniena dvere jedálne. Dvere boli dvojité. Po otvorení vnú-torných videl Oľgu ako v klietke. Len na sekundu –sústredený na svoju službu počul z izbičky starejmatkino hrdelné á – á – á a len–len, že mu z úst ne-vyletelo vyčítavé: Čo tu robíš?! Vykĺzlo z neho roz-pačité Áno... a hneď za ním Počkaj. Naširoko otvo-ril dvere ako pozývacie gesto a potom cúval dozaduzistiť, čo je so starou matkou. Pohybom ľavej rukyhovoril Oľge, aby išla za ním.

Nič nové, stará matka má oči zavreté, ústa otvo-rené. Vtom si uvedomí, že jeho najbližšia z už býva-lej maturantskej triedy nemôže len tak prísť pred iz-bičku a vidieť... Spravil krok oproti nej. Dievča si držíkabelku, ako by sa bála, že jej spadne z pleca.

– Stará matka... hovoril zastretým hlasom – je užveľmi zle...

Oľga zdvihla hlavu a privrela oči.– Tomáško... ja som, chcela som ťa prekvapiť. Spý-

tala som sa jednej tety, kde bývate...– Som rád – pousmial sa – Dúfam, že si išla na na-

šu zastávku.Železničnú zastávku pre Vodničku otvorili v ja-

nuári. Išlo sa od nej po dobrej ceste kus do kopcaa z neho bol do obce necelý kilometer.

– Prečo nechceš, aby som išla ďalej?Tomáš raz naprázdno otvoril ústa.– Stará matka, – hovorí ticho – ja som pri nej. Ona

tak chcela, ešte kým...– Čo kým? Nebuď taký tajomný.– Kým ešte hovorila...Umierajúca ako keby chcela potvrdiť jeho slová.

Vydá zo seba znovu, tentoraz krátke a – a – a.– Čo je to? – Oľga priskočí k Tomášovi a oboma

rukami ho chytí za rameno. Je to reakcia človeka,ktorý sa bojí. – Musíš – vytlačí zo seba a telom homierne tisne pred otvorené dvere izbičky. – Veď onauž asi... Tomáško!

Nalepená naňho zblízka vidí a počuje, ako ležia-ca znovu zachroptí, ústa ešte desivejšie otvorenéa oči zdvihnuté k čelu.

Oľga pustí Tomášovu ruku a vykríkne do seba:– Ach! Jaj...A náhli sa do jedálne.– Počkaj – vraví mládenec. Vidí, že hlava starej mat-

ky leží pokojne na vankúši, a tak pridá neurčité: – Onaešte, neboj sa... Potom vykročí za Oľgou, ktorá je užpri dverách. Úľak zmiešal v jej hlase plačlivosť s vy-čítavosťou.

– Nie, nemusíš...musíš byť pri nej! Ja nemôžem,nedokážem...

Otvorí aj vstupné dvere. Stará matka znovu za-chroptí. Tomáš švihá z polovice jedálne do izbičky.Nahmatá nad kosťou jej ruky potiahnutej chladnoukožou slabučký pulz. Vezme med z nočného stolíka,ale hneď ho kladie nazad. Zvrtne sa a beží von.

Oľga je už na ceste kúsok od domu. Obzerá saa skoro narazí do staršej ženy s hrabľami na pleci.Volá spoza nej:

– Príď, doobeda príď.Náhli sa ďalej. Žena s hrabľami zastane, pokrúti

P R E D KOV I A

J á n B e ň o

hlavou a neodpovie na Tomášov „Dobrý deň,“ kto-rý sa usiluje všetko zahladiť. Mládenec už stojí a šu-chá si pravé oko, ako by mu doň vletela drobná muš-ka. Pohne sa nazad až keď hrabáčka prejde popredich dvor.

– Doobeda – pohne perami, keď sa blíži k dve-rám. Bolo osemnásteho augusta. Oľga sem už ne-príde. A o tri dni, vedel to od nej, odchádza s rodič-mi na Donovaly.

nnn

STARÝ OTEC aj pred poslednou súkromnou žatvoutrval na svojom: Nie, a nie, a nie! On nijaké družstvonepodpíše.

Lenže potom, keď videl na vlastné oči, ako starýgazda od Poliakov poniže mosta aj v neodpásanej,dlhej chlapskej zástere div že neuteká príkrym chod-níkom hore Stráňou, za ktorou bolo Horepolie a ľu-dia, u ktorých sa ešte dal podpísať vstup do druž-stva, vtedy starý Tomáš Halaj vzal svoju veľkú hlavuna nízkom tele do rúk a opretý lakťami o jedálenskýstôl ponoril sa – ako sa v knihách konvenčne píše –do hlbokých myšlienok.

Napil sa vody a pomaly zašiel za ľuďmi s papier-mi. Počkal ich v dedine na moste a hlasne volal, žetoto, čo sa teraz vo Vodničke robí a čo aj on musíspraviť, je najskrivodlivejšia vec, aká sa tu kedy sta-la. A že sa to nemôže dobre skončiť, pamätajte mo-je slová!

Jeho prisilený podpis, ako ho nazval, mu všakz hlavy vymazával predstavu, ako halajovskej rodinevymeriavajú hektáre na najhorších kamenistých tá-ľoch za Brezinami. A vari aj takú, čo raz prešvihla je-ho mysľou, že sa prehodí povraz s drsnou slučkouna konci ponad hradu a potom už poručeno Bohu...

Tomášovi sa začínal vysokoškolský program v po-lovici septembra. Desať dní predtým ho matka budí:

– Vstávaj! Máš sa schystať a ísť so starým otcom.Ten už bol po raňajkách a súril ho:– Ide sa orať! Pôjdeš s koňmi od Beláka.Belák je sused zo starého mlyna pod halajovským

domom. Poľné práce ho ako bývalého mlynára v de-dine pri Bystrici veľmi nelákali.

– Dobre, ale...– Nijaké ale! Zjedz chytro, čo máš na stole. Do

družstva si ma tlačil, tak sa teraz od neho neodha-dzuj.

– Starý otec! Veď viete, ako to bolo.– Dobre, viem, bol si proti. Aj si fest napísal, čo tým

darmožráčom potom tvoja sestra Anka s mladšímivykričala. A ako sme zvíťazili? Mohlo sa to odťaho-vať, keby múdry Dúbravec nebol taký sám pre sebašikovný... Teraz sa na nás všetko zvalilo. Pred komu-nistami sa neobrániš ako pred besnými psami, to sipamätaj. Ale my aj tak nemôžeme dopustiť, aby smes našou dedinou za dva–tri roky spangrotírovali!

To bolo slovo najstaršieho Halaja. Len on ho po-užíval a jeho vnuk vedel, že znamená zbankrotovať.

Tak sa vybrali – sedemdesiatsedemročný starý otec

s volmi, Tomáš musel šírovať, zapriahať a poháňaťBelákove kone. Nebol si pri tom celkom istý a nemalmu ani kto pomôcť vyložiť na voz s nízkymi bočni-cami kolieska a pluh. Starý otec ho nečakal. Že onho dobehne...

Na Kratinách pod železničnou traťou, neďalekozastávky vlakov, sa na prvú oračku poschádzalo pät-násť záprahov, väčšinou konských. Tomáš po cestepredbehol starého otca s volmi. Kým prišiel na Kra-tiny najstarší gazda, oráči sa už začali rozťahovať po-zdĺž dlhého radu dosť krátkych parciel. Mali vznik-núť tri–štyri skupiny, aby oračka strnísk išla čímrýchlejšie.

Mali, ale nevznikli.– Teda takto nie! – hlasno volal najstarší Halaj. –

My sme teraz družstvo, aby ho parom vzal a v druž-stve sa musí robiť spoločne. Nie sa trhať a potom škrie-piť o zárobok. Kolektívne, ako vravia súdruhovia.

Preboha, prebehlo vysokoškolákovi hlavou, totoje pekná paráda... Starý otec – a kolektívne. To slovoby nemali poznať jeho ústa a on ho vypovie ako ne-jaký okresný tajomník!

Chlapi sa uškŕňali, dudrali medzi sebou, sem–tamaj ostrejšie, ale poslúchli. Pohľad na pätnásť zápra-hov s plužnými kolieskami a pluhmi bol podivnýi výsmešný zároveň. Keby tak starí gazdovia boli po-vstávali z hrobov a zbehli z cintorína cestou ku Kra-tinám a ich úpenie: „Pre pána Boha, kto toto kedyvidel?! Čo ste všetci rozum potratili? Ach, Vodničkanešťastná, ako z teba mohlo dačo takého vzísť?!“ Toby sa bolo miešalo jedno s druhým, mocnelo na hu-riavk, ktorý by vari zastavil aj dopravu na neďalekejhradskej...

Tak sa teda oralo a postávalo. Pluhy pomaly pre-vracali pôdu strnísk. Oráčom nebolo veľmi do reči.Oranie trvalo možno aj dvakrát tak dlho, ako kebysa boli porozdeľovali na niekoľko skupín. Nikto ne-bol nikomu pánom, ako hovoril hlavný organizátordružstevného zjednotenia súdruh Prokofjev z ruskejknihy, ktorú poznal iba mladý Halaj. Ale nebol pá-nom ani sebe, na Kratinách sa musel podriadiť or-ganizácii, ktorú v duchu kolektivizmu vymyslel sta-rý Halaj. Podriadiť, teda prestať myslieť. Vo Vodničkemyslenie celkom neprestalo, ale sa menilo. V jednýchhlavách otupelo, v iných sa rozbabralo ako načistorozvarené krumple a najmä v ženských rozboľavelo.

Najviac do myslenia bolo na Kratinách Tomášo-vi. Ten starý otec...

Veď je to poriadny figliar a posmešník... Keď stenás vohnali do družstva, tak ho teraz máte, vaše jed-notné. Keď kolektivizácia – tak kolektivizácia! A mož-no aj takto – máme družstvo, nadreli sme sa za dlhéroky, či si teraz v našom kolektíve nemôžeme poho-vieť, nehnať sa bez poriadku?

Nuž, budúci lesník Tomáš Halaj vedel, že títo ľu-dia už zo svojej podstaty nemôžu tak zhlúpnuť akov knihe, kde žil súdruh Čepurný a najdôležitejší člo-vek súdruh Prokofjev. Tam znelo aj heslo nad hes -lami: „Preč s úbohou pozemskou prácou, zem nás

171 n 2014

18 1 n 2014

ŠT YRI

Tento rod je tu vo štvoro.Včerajší, dnešní, počatí a tí od zajtra.Sedia na stoličkách za stolom o štvorici nôh,každá pre jednu stranu svetaso štyrmi súradnicami priestoru Alberta Einsteina.

Tento rod začal chodiť štvornožky,by zvládol štyri sezóny rokaa pohľadal štvorlístok svojho šťastiaku štvorici ramienkríža vlastného osudu.

O VODE

Po toľkých vekochazda niet takej kvapky vody,ktorá by netiekla v krvi niekoho,kto tu už žil.

Azda i preto, voda, ostala si vodou,ktorou dnes krstia vo viere,odplavujú hriechy, myjú od nečistôta ktorou nás oživia,keď na jazyk lepí sa smrť.

Azda i preto voda si vodouvečného kolobehu,lebo nezostarneš,

ako naše matky,v pôvab vráskavých stareniek,

Nevysmädnem voda, po tvojej vode,dokiaľ na oblohe ostanú oblaky,na zemi láska a ľúbosťa dokiaľ spod zemenevzklíči posledné jej semä.

V ČAŠI ČASU

Pokánie predjariauž je v čaši času.

Bruškami prstov na záhone rátamhroty tulipánov.

Mäkučká pôda vytvŕdaako cesta za ozajstným chlebom.

Ktosi za dverami snuje odznovahmyzokveté pletky.

Pokánie predjaria

už si v čaši času.

GUSTÁV RUMÁNEK

V čaši času

zadarmo uživí sama!“ Biedny život podľa knihy,v ktorej významný ruský autor nehladkal režim pobruchu, takýto život na ruských dedinách podľa ne-ho nemajú ľudia za trápenie, ale za zvyk... Zvyk, zvyk,predstavte si – z v y k ! Došlo aj tu u nás, rozmýšľal

ďalej Halaj, k družstevnému zjednoteniu ľudí a malaj ďalší z knihy vyčítaný pocit, že „šťastie sa bude pri-deľovať po troškách“. Drobnou kávovou lyžičkou,chráňboh jedácou... Že by toto, takáto spravodlivosť,bola prišla aj do Vodničky?

191 n 2014

Je to tak, 11. januára to bolo už päť rokov od smrtibásnika Milana Rúfusa. Živé však zostáva jeho die-lo. A nielen pre svoju umeleckú hodnotu. Ako vravíGustave Flaubert: „Bez charakteru, nech robíme čo-koľvek, naše umelecké diela budú vždy prostredné,statočnosť je vždy prvou podmienkou estetiky.“K Rúfusovmu dielu sa budeme vracať aj pre jeho sta-točnosť.

Uvedomíme si ju, keď si pripomenieme kruté ma-niere z prvej polovice päťdesiatych rokov. Nie že byroky holokaustu boli menej kruté, no komunizmusničil ľudské osudy pokryteckejšie: zároveň hlásal ra-dostný dnešok a hlásnou trúbou tejto povinnej ra-dosti sa malo stať aj tzv. socialisticko-realistické ume-nie. Keď sa dnes analytici k nemu vracajú, najmä hovizualizujú a na retrovýstavách si neraz povieme, ževýtvarníci síce maľovali fabriky a samoviazače – alečo je na tom až také hrozné? Hrôza nás však ohro-mí, keď si všimneme, kam až sa dala zahnať litera-túra. Ideológia vtedy znetvorovala aj ľudské citya spisovatelia, čo klesli najhlbšie, vyprevádzali ne-vinné obete na šibenicu ešte aj nadávkami.

Poľahčujúcou okolnosťou literatúry však je, že takhlboko klesli iba niektorí. Väčšina socrealistov si lenodcvičila povinné cviky a la „chceme večný, zaslúže-ný mier“ a boli aj niekoľkí, čo tú dobu jasnozrivo od-mietali. Zakázaný Ján Smrek vtedy napísal nejednubáseň, v ktorej si zahromžil: „Nejaký Satanáš vás od-mieňa, / platí vám tupý žold za tuhé duše.“ Publi-kovať sa to nedalo – takéto básne až zo Smrekovejpozostalosti zredigoval a v roku 1993 pod názvomProti noci vydal literárny vedec Vladimír Petrík. Nov čase, keď tieto verše vznikali, poletovali – podľa sve-dectva básnikovho syna – voľne po byte a keby vte-dy vkročila Štátna bezpečnosť, skončil by aj JánSmrek podobne ako ďalší statoční básnici, ktorýchtvorbu zhromaždil jeden z nich; Rudolf Dobiáš,v antológii Básnici za mrežami (2010).

Milan Rúfus (1928) bol v tých rokoch už dospelý.Jeho rovesníci Lajčiak (1926) či Mihálik (1926) tró-nili už v čele vtedajšej lyriky – a jeho básnické schop-nosti by mu dovolili, aby sa im vyrovnal. Nedovolilamu to však jeho statočnosť. Rozhodol sa mlčať a pr-vú polovicu päťdesiatych rokov vynechal.

Debutoval až v roku 1956 – v roku odmäku, keďbol Stalin už tri roky mŕtvy a N. S. Chruščov odha-

lil jeho zločiny. Bolo to dosť významné gesto na to,aby aj básnici prehovorili – prehovoriť však nemo-hol každý. Najmä nie tí, čo hovorili včera a ktorýchzmena zaskočila. Kto však mohol a prehovoril, bolMilan Rúfus. Zdôraznil som to aj v doslove k výbe-ru z jeho poézie Oféliin pohřeb, ktorý som zostavil prevydavateľstvo Mladá fronta (1986). Doslov sa volalBásnik hraničnej situácie a dovolím si z neho kúsok za-citovať:

„Rúfus aj skutočnosť si prišli naozaj do rany – akoto už v jeho prvej zbierke Až dozrieme (1956) doku-mentovala napríklad báseň Verše. Bola to vlastnespráva o jednej z hraničných situácií päťdesiatychrokov, akási minihra o tom, ako sa v tých časoch ’be-sedovalo‘ s básnikom.

Čítali a potom riekli: – Smutné. Svitlo už a svitlo bez teba. Už nám tvojej slzookej lutnev šťastí našom, synak, netreba.

Básnik sa bráni:

Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.Nechcel som o plytkom bôli húsť. Cudzia slza svieti z mojich piesní. Cudzia rana horí z mojich úst.

Najmä táto strofa sa neskôr stala akýmsi Rúfu-som v kocke – dnes ju odrecituje každý maturant.Rúfus si takýmito veršami dokázal vybojovať v slo-venskej poézii socialistického obdobia dovtedy ne-známe právo – právo na smútok. Formuloval vzťahbásnika a doby na rozdiel od svojich bezprostred-ných predchodcov nie ako vzťah oslavný, ale akovzťah polemický. Bol to statočný čin, z ktorého malúžitok nielen sám básnik, ale celá literatúra.“

Dodnes je táto báseň – a v nej najmä verš „nechcelsom o plytkom bôli húsť“ – symbolom vzdoru pro-ti dobe. Bola to totiž presne tá myšlienka, ktorú bo-lo treba vtedy vysloviť, aby sa ukončilo obdobie spie-vajúcich sŕdc, čo tak plytko hlásali povinnú radosť.To, že vtedy Milan Rúfus vrátil do slovenskej poéziesmútok, nebola len nejaká emocionálna maličkosť,

N E C H C E L S O M O P LY T KO M B Ô L I H Ú S Ťniekoľko spomienok na Milana Rúfusa (10. 12. 1928 – 11. 1. 2009)

Ľ u b o m í r Fe l d e k

ale obrovská mravná hodnota. Nie náhodou disku-sia, čo sa o jeho debute rozpútala, vošla do dejín slo-venskej literárnej kritiky ako diskusia o básnikovompráve na smútok.

Milan Rúfus si toto právo uchoval celý život. Ho-ci mal na smútok aj súkromné dôvody, najmä v ňomnikdy nezaspalo občianske presvedčenie, že estetikaa etika patria k sebe. To, že bol celý život básnikomrovnakých tém, kvalít i postoja, nepotvrdzujú ibaslová: naozaj to bol aj čin. Ešte raz nech to potvrdíaj môj doslov z roku 1986:

„A myslím si, že cena tohto činu bude ešte rásť,pretože zdravú ľudskú reč ustavične a čoraz viacohrozuje ten pseudovedecký bľabot, čo od rána dovečera útočí na naše uši, oči a mozgy.“

nnn

Od novembra roku 1989 žijeme v obnovenej de-mokracii, no mýlil by sa, kto by si myslel, že bľabo-tu, čo ohrozuje zdravú ľudskú reč, ubudlo. Už štvrťstoročia sa smie hovoriť čokoľvek a zaplaťpánboh zatú slobodu – no niekedy čert aby sa v nej vyznal.

V novom kabáte sa totiž znova objavila aj starákád rovnícka posadnutosť a neušetrila ani MilanaRúfusa: hodnota jeho života i diela sa stala predme-tom spochybnenia hneď po nežnej revolúcii. Ako bo-lo možné očierniť básnika, ktorý dokázal odolávaťpočas najhoršieho obdobia komunizmu, keď iní (ajtí neskôr polepšení) hnali svojimi článkami či dokon -ca aj básňami nevinných ľudí na smrť a do väzení?Predsa však ho očiernili – a už v jednom z prvých čí-sel denníka Verejnosť, ktorý začal vychádzať po novem -bri 1989, sa stal práve Rúfus terčom jedného z pr-vých útokov. A to iba preto, že kedysi dostal štátnucenu za krásnu básnickú skladbu Óda na radosť.

Redigoval som po novembri 1989 v denníku Ve-rejnosť kultúrnu prílohu Ahoj, Európa a nemal soms týmto – nazvime to nedorozumením – nič spoloč-né, nevyšlo to v mojej prílohe, ani som netušil, že čo-si také ide do tlače. Napriek tomu som pokladal zanutné ísť sa vtedy Rúfusovi v mene denníka Verej-nosť a celého hnutia Verejnosť proti násiliu ospra-vedlniť – a Rúfus bol taký veľkorysý, že mi do prílo-hy Ahoj, Európa poskytol potom nielen interview,ale aj niekoľko žalmov, na preklade ktorých právepracoval.

nnn

Nie, ani náhodou sa Ódou na radosť Milan Rúfusnevzdal svojho tvrdo vybojovaného práva na smú-tok. Nebola to báseň, ktorá by sa radovala zo spolo-čenského zla. Bola to báseň o radosti rýdzo súk -romnej, vykúpenej utrpením. Aj tú Ódu na radosťlepšie pochopíme, keď sa na ňu pozrieme z niekdaj-šieho kontextu.

V čase jej vzniku sa už normalizácia prevalila dosvojej druhej polovice a na obzore bol Gorbačov. Čo-raz častejšie sa stávalo, že aj zakázaní umelci dosta-li príležitosť na publikovanie – hoci im ju neposkyt-

la normalizačná moc, ale iba šikovnosť a odvaha ichpriaznivcov. Taká príležitosť sa dala vytvoriť najmävtedy, keď ju poskytovali českým umelcom sloven -skí priaznivci a naopak. Cenzúra bola síce celoštát-na, no predsa len česká aj slovenská cenzúra fungo-vali najmä vo svojich teritoriálnych vodách a nemaliaž taký dokonalý prehľad o tom, čo bolo zakázanéza moravskou hranicou. Vďaka tomu sa nám, na-príklad, podarilo uviesť na Slovensku (v Poetickomsúbore Novej scény) hru českého disidenta Jarosla-va Vostrého Poručík a kontesa (napísanú podľa Ler-montovovej prózy Hrdina našich čias), ba dokoncasa nám prepieklo aj to, že si to Vostrý v Bratislavesám režíroval. Alebo sme pod egidou Kruhu priate-ľov českej kultúry uviedli v Čechách zakázanú in -scenáciu štyroch českých divadiel Cesty, křižovatky,jízdní řády, ba dokonca sa v Bratislave hral (hoci lenpod pseudonymom) aj Václav Havel – jeho hra o Ra-šínovi Rozrazil anebo Zítra to spustíme. A jednýmzo spôsobov, ktorým sa vtedy nám, Slovákom, dari-lo uvoľňovať o čosi stiesnenejšiu situáciu českej li-teratúry, bolo publikovanie niektorých slobodnejšiedýchajúcich slovenských knižných noviniek v čes -kých prekladoch. Šéfredaktor pražského vydavateľ-stva Mladá fronta Falada (potom, čo mi tam v pre-klade Jiřího Žáčka vyšiel výber z poézie Hudba předmilováním) ma vyzval, aby som sa stal jeho sloven-ským edičným poradcom. Rád som tú ponuku pri-jal a postupne sa realizovali moje edičné návrhy navydanie Šikulovej básnickej zbierky Z domu na kop-ci, výberu z poézie Štefana Strážaya, či SlobodovhoRozumu. (Podotýkam, že to bolo krátko potom, čoÚV KSS druhé vydanie Rozumu na Slovensku zaká-zal.) K Šikulovi a Slobodovi som napísal aj doslovy– podobne ako k Rúfusovi, ktorý takisto nemoholchýbať medzi mojimi edičnými návrhmi. To, že somvýberu, čo som zostavil z jeho tvorby, dal nazov Ofé-liin pohřeb, vysvetľovalo motto knihy, vybraté z rov-nomennej básne:

Ľanové vlasy mŕtvej Oféliesa uviazali o kríž. Zakotvenáje krásna loď.Tým ťažkým...

Tým, čím sa mŕtvi držia životaa živí smrti...

V mojom výbere nechýbalo z Rúfusa nič podstat-né – stačí si prečítať jeho obsah: CHLAPEC MALU-JE DUHU. (Chlapec, Dvě zádušní balady za SergejeJesenina.) AŽ DOZRAJEME. (Lidstvo, Verš, Žena, Ba-lada podzimní, Básník, Za humny už malá jeseň se-dí, Verše, Pozdní podzim, Píseň s jeřabinou, Mateř-ství, Čas listopadek.) V ZEMI NIKOHO. (Ticho předbásní, Je ticho už, Chvilka s radostí, Domů, Slova,Píšťalka, Smrt, V zemi nikoho, A dnes…) KOLÉBKA.(Sedláček, Sekáčovy snídaně, Madona polí, Obrace-ní lnu, Letní krajina.) STŮL CHUDOBNÝCH. (Stůl

20 1 n 2014

chudobných, První jarní den, Vozy se senem, Prostéa těžké jako přísloví, Koukol, Chudé rybaření, Jsoucesty, Babí léto, Ráno s pastýřem, Slovensko, sbo-hem.) ZVONY. (Zvony, Stařenka na dříví, Žně, Časa zrcadlo, Člověk, Horáci, Okno, Jen tak, Bolest, Ofé-liin pohřeb, Boží muka, Krása, Co je báseň, Smrt,Svoboda, Moudrost, Ivan Krasko, Úcta, strach?, Tak,Úděl, Zvony dětství.) HUDBA TVARŮ. (Bosky, Pod-le modelu modelu, Vichřice, Kohouti, Láska pro-stých, Zátiší, A co je krása?) LES. (Polomy, Ovečky,Cezeno zelení, Podzimní loučení, Podzimní listy,Smrt jedle.) KNIHA POHÁDEK. (Prosbička k Mú-ze, A přijmi podané, Už se neptej, Podkověnka, U po-toka, Óda na radost, Rodný list, Spi, dobrou noc, Amoudrost hlubin, Pozdrav Pavlu Dobšinskému, Opěti trpaslíčcích, Jako v té pohádce.) SOBOTNÉ VE-ČERY. (Sněží, Svět s maminkou, Stařenky, Rodinnápošta, Sobota, Po letech, Vrba v polích, Vozy ve dvo-ře, Rozloučení, Dítě, Cesta do školy.) STUDÁNKA.(O pohádkáři Františkovi Hrubínovi, Jak se pije zestudánky, Jsou…, Děťátko spí, Otec a syn.) ÓDA NARADOST.

Hľa, už len čítanie názvov Rúfusových básní pri-náša estetický pôžitok – a navyše si aj takto overímeneprítomnosť poplatnosti v jeho tvorbe.

Vydanie toho českého výberu sprevádzala ešte jed-na okolnosť, ktorú nemienim obísť. Nebojácny šéf-redaktor Mladej fronty Falada sa usiloval roztápaťľady českej kultúry aj tým, že v jeho vydavateľstvepráve začala znova vychádzať dlhé roky tabuizova-

ná básnická tvorba brnianskeho básnika Jana Ská-cela. Takisto prínos výberu Oféliin pohřeb Faladaešte zvýznamnil, keď ako jedného zo štyroch pre-kladateľov oslovil aj Janu Štroblovú, meno takisto –podobne ako Skácelovo – dlhé roky v Čechách ta-buizované. (Ešte nedlho predtým musela napríkladJana Štroblová preklad mojej Modrej knihy rozprá-vok v Albatrose publikovať iba pod menom Ivo Va-culín.) A práve táto vďaka Faladovi odtabuizovanáJana Štroblová preložila aj dve kľúčové Rúfusove bás-ne. Jeho raný manifest práva na smútok – báseň Ver-še. I jeho Ódu na radosť.

Treba k tomu čosi dodávať? Na záver tejto spo-mienky sa obmedzím už iba na posledný citát zosvojho doslovu k Oféliinmu pohřebu:

„Hraničná situácia medzi životom a smrťou je od-jakživa skúšobným kameňom dobrej literatúry. He-mingway dokonca tvrdil, že najideálnejšia je táto si-tuácia, keď ide o smrť násilnú alebo tragickú. Všetcispisovatelia to vedia, a predsa len máloktorému sapošťastí ubytovať sa na tejto hranici. Prežiť na nejcelý život sa zdá byť na prvý pohľad čosi až neznesi-teľné. Veľký umelec však vie, že tá hranica sublimu-je, že je skrytá v každom, aj tom najbežnejšom zá-žitku, takže či chceme alebo nie, žijeme vlastne nanej a len zbabelci a hlupáci pred tým zatvárajú oči.“

Milan Rúfus to dokázal v tých najťažších dobách– a ani dodatočne sa nikomu nepodarí jeho básnic-ký výkon spochybniť.

211 n 2014

22 1 n 2014

Osoby:Medea, spisovateľka, štyridsaťpäťročná, neskôr päťdesiatpäťročná, má ryšavé vlasy, nosí klobúkyMarek, básnik, dvadsaťpäťročný, neskôr tridsaťpäťročný, s dlhšími vlasmi, chodí v rockerskom čiernom pláštiMedeina matka, sedemdesiatročná, na riedkych vlasoch má onduláciuDr. Behúl, právnik, príbuzný Maríny Behúlovej, šesťdesiat rokovMarína Behúlová, mŕtva klasička, má ulízané šedivé vlasyBásnik Lukáš, Marekov kamarát, veľký mužStarý kritikMladý kritikAutori

V hre venovanej životu literátov sú v popredí otázky umeleckej tvorby. Zrelá a neurotická spi-sovateľka Medea sa zblíži s mladým básnikom Marekom, ktorý – ako sa zdá – prišiel, aby v nejotvoril nové dimenzie. Ale z jeho lásky má strach. Cesty milencov sa rozchádzajú, tým viac, žeMedeu pohltí spor o svoje posledné dielo. Kritika ho totiž vyhlásila za plagiát neznámeho ro-mánu uznávanej mŕtvej klasičky, ktorý sa kedysi stratil. 

Druhé dejstvoMEDEA A KRITICI

Po desiatich rokoch. Zafajčený klub. Za stolíkom sedia dvaja kritici, fajčia a pijú víno. Okolo druhého stolíkasa usadil hlúčik pijúcich básnikov, vidieť im len chrbty, je medzi nimi Marek aj Lukáš. Tretí stolík je prázd-ny. Básnický hlúčik je hlučný, chvíľami sa z neho ozýva hurónsky rehot. Lukáš sa chvíľami nakloní, načúvakritikov.STARÝ KRITIK Nevieš si predstaviť, ako ma nudí čítanie. Všetko tu už bolo, všetko som čítal, žiad-na originalita, nikto ma ničím nedokáže zaujať... Nazriem do knižky, prečítam vetu a už viem, od-kiaľ je.MLADÝ KRITIK Chceš povedať, že dnes sa odpisuje? No čo, slová aj vety sa opakujú, málokto jeschopný písať absolútne originálne. To sa ani nedá. A napríklad v hudbe musí skladateľ po trochtónoch povinne odbočiť, lebo by bol z neho imitátor tisícok iných melódií. No v literatúre to ne-platí. Slov je veľa. A keď si vezmeš, koľko slov existuje v rozličných jazykoch... Teraz nemyslím nanejaký superjazyk zložený zo všetkých svetových slov a všemožných zvukov... Mňa baví sledovaťspôsob, akým sa cudzie výpožičky skombinujú. Vždy ide len o slová. Umelecká hodnota je celko-vo dosť relatívny pojem.STARÝ KRITIK No ale nuda? To je predsa vážne hodnotiace kritérium.MLADÝ KRITIK Ale subjektívne.STARÝ KRITIK Vzhľadom na svoj pokročilý vek môžem dosvedčiť, že niekedy je aj objektívne. Ne-chce sa mi čítať. Nudím sa.MLADÝ KRITIK A čo je pre teba originálne?STARÝ KRITIK Samozrejme, že originál. Prvé dielo.MLADÝ KRITIK V tom by som s tebou polemizoval. Originál v skutočnosti vôbec nemusí byť prvý...STARÝ KRITIK Máš pravdu, ale vždy je len jeden.MLADÝ KRITIK A ostatné diela sú...STARÝ KRITIK Výtvory epigónov, falzifikátorov, plagiáty... Samé nepôvodné veci. A to je dnes pod-ľa mňa celá literatúra.MLADÝ KRITIK Veď o nej nič nevieš, keď ju nečítaš...

U NAV E N Á M E D E ADivadelná hra z literárneho života(úryvok)

Eva M a l i t i - Fr a ň ová

231 n 2014

STARÝ KRITIK Čakám, že raz zažijem vlastnú renesanciu čítania. Kedysi som hltal knižky jednuza druhou, vedel som, že v každej nájdem pozoruhodnú myšlienku, slovo... No v časoch neorigi-nálneho písania...MLADÝ KRITIK Pokiaľ viem, u nás bol oficiálne plagiátom len jeden román, a ten je zhodou okol-ností veľmi originálny.STARÝ KRITIK Paradox. (Zabrble.) Tá záležitosť ešte aj tak nie je vyjasnená...MLADÝ KRITIK V akom zmysle?STARÝ KRITIK V priamom.MLADÝ KRITIK Chceš povedať, že ten román nakoniec ani nemusel byť plagiátom?STARÝ KRITIK Nemusel, ale mohol byť, pravdepodobné sú obidve možnosti.MLADÝ KRITIK Veď ste nám to neustále opakovali a ja som ho vždy tak bral. Výborné dielo, noplagiát. A Medeu ako autorku plagiátu, čo prepísala rukopis románu Maríny Behúlovej.STARÝ KRITIK V tom si mal dobrý odhad.MLADÝ KRITIK No ak sa ukáže niečo iné, tak nie je autorkou plagiátu.STARÝ KRITIK To na veci nič nemení.MLADÝ KRITIK Akože nemení! Práve si mi dokazoval prvenstvo originálu. No aj celkom prak-ticky... Veď mala dostať cenu, a nedostala ju... práve kvôli tomu!STARÝ KRITIK No tak nedostala. Vieš dobre, že sme ju na začiatku navrhli, ale potom z toho ziš-lo. Získala však iné uznania... a slávu. A zarobila aj peniaze.MLADÝ KRITIK Dobre, ale celkovo ju zničili...STARÝ KRITIK Sama sa zničila. Pije ako dúha.MLADÝ KRITIK Aj ja by som pil. STARÝ KRITIK Kvôli tomu obvineniu? Počúvaj, ten škandál možno vyvolala ona sama, aby si juvšimli. Aj to dosiahla, vidíš, že dnes je neprehliadnuteľná. No pravda je, že s tým začal jeden fana-tik, dedič autorských práv Maríny Behúlovej, bol to právnik. Podal na ňu súdnu žalobu a všaderozosielal sťažnosti. No celé to ostalo na polceste, veď Marínino dielo sa podnes nenašlo. Hovori-lo sa vtedy o identickosti hlavných postáv obidvoch románov...MLADÝ KRITIK Vidíš, ty vravíš, že si v tých časoch veľa čítal, ale veď si aj písal a poriadne si juzhodil. Ten dedič ťa aspoň po tom pozval na dva deci?STARÝ KRITIK Pozor, nebol som v tom sám, ak si spomínaš, vtedy napísal všelikto. Mimocho-dom, veď aj ty si niečo uverejnil v rubrike mladej kritiky.MLADÝ KRITIK (neochotne) Aha, myslíš tú glosičku... no, nechal som sa strhnúť. Ale pre mňa jev celej situácii absurdné, že nikto vlastne nepoznal skutočný Marínin rukopis. Len sme hádali.STARÝ KRITIK Nemohli sme ho poznať, keď nikde nebol. A nevieme, či bol ukradnutý, ako tvrdi-la nebohá Behúlová, alebo sa stratil, či existoval iba v jej predstave. No ja som vtedy našiel zhody,mimochodom, dosť veľa zhôd, keď som porovnal Medein román s niektorými Maríninými po-viedkami... a novelami... A potom... Marínin kufor. Veď to bol priam symbol doby.MLADÝ KRITIK Kufor bol určite kamufláž. V kufri nikdy nič nebolo, Marína mohla napísať braka sama ho zničila. Mohla ho spáliť...STARÝ KRITIK Teraz je každý múdry.MLADÝ KRITIK No a Medein román... Aký je slávny, stal sa bestsellerom. Keby to bol naozaj plagiát...STARÝ KRITIK To áno, je veľmi čítaný. Mal tri vydania a všetky sa vypredali. A mám ti povedaťprečo? Pretože každý chcel mať v domácej knižnici vykričaný plagiát.MLADÝ KRITIK Chceš povedať, že jej pozitívny spisovateľský obraz vytvorilo negatívne obvine-nie? Že sme to spravili my, kritici? A nejaký fanatický doktor práv?STARÝ KRITIK V každom prípade presne v tom období začala nasávať. Celkom nelogicky, veď bola navýslní, mala sa tešiť. Teraz žije sama ako prst, nemá nikoho. Kedysi bývala s mamou, ale tá už zomrela.Vôbec nevychádza z bytu. Niekedy zájde sem do klubu, ale veľmi zriedkavo. Minule som ju tu videl. Na-pije sa, potom príde a otravuje. Každému ukazuje svoje spisy. A nemusí byť ani opitá. Chápeš, šibe jej.MLADÝ KRITIK Takže ešte niečo píše?STARÝ KRITIK Už len traktáty k premlčanej súdnej kauze. Píše ich zásadne rukou, asi to má ne-jaký zvláštny dôvod.MLADÝ KRITIK A ten súd?STARÝ KRITIK Súd vlastne nikdy nebol. Dlho sa to naťahovalo a potom zomrel dedič, čo ju ža-loval. Bez rukopisu vlastne nemal dôkazy.MLADÝ KRITIK Malo by sa o tom napísať.STARÝ KRITIK O čom?MLADÝ KRITIK O tom, že kritika poškodila autorku.STARÝ KRITIK Myslíš Medeu? Veď vidíš, že sme jej len pomohli ku sláve. A okrem toho, ešte ne-vieme všetko. Stále sa nenašiel Marínin rukopis...Starý kritik znervóznie, vstane, rýchlo sa rozlúči a chce odísť.

24 1 n 2014

MLADÝ KRITIK (Volá za ním.) Ak chceš, ja o tom napíšem.STARÝ KRITIK To nemá zmysel.Do klubu vojde Medea v baloniaku. Klobúk má narazený hlboko do čela. Nezoblečie sa a náhlivo kráčak prázdnemu stolíku. Starý kritik sa radšej vráti na svoje miesto, aby sa s ňou nezrazil. Medea sa posadí.MLADÝ KRITIK Pozri, kto prišiel.STARÝ KRITIK Vidím. Zas bude otravovať.Postaví sa načúvajúci Lukáš a neisto ide ku kritikom.LUKÁŠ A kedy napíšeš o mne?STARÝ KRITIK Keď sa mi bude chcieť čítať.LUKÁŠ No kedy to bude?STARÝ KRITIK Keď budeš lepšie písať.LUKÁŠ Ja píšem dobre. Tak kedy to bude?MLADÝ KRITIK Keď mu dáš knihu.LUKÁŠ Mohol by si ju kúpiť.MLADÝ KRITIK Mohol, ale nekúpi si. Nebuď lakomý, venuj mu ju.LUKÁŠ On je lakomý.STARÝ KRITIK Ja som len skúpy na slovo.Lukáš sa vráti k svojmu stolíku, vzápätí pribehne s knihou, ale kritici si ho nevšímajú, len Mladý kritik murukou ukáže, aby knihu položil na stolík. Medea neuroticky fajčí. Mladý kritik si ju nenápadne obzerá.MLADÝ KRITIK Vyzerá divne.STARÝ KRITIK Veď je divná. Česi majú na to dobrý výraz – podivín. Ale vlastne... prečo by to malbyť bohemizmus, slovo div, divná je predsa aj v slovenčine. No povedať o žene, že je čudáčka, to užje prisilné.Medea sa začne hniezdiť, zrazu vyskočí a prebehne ku kritikom. V ruke má papiere.MEDEA Prečítam vám... (Ukazuje papiere.) Pozrite, toto je môj odpor, podala som na odporcu súd-nu žalobu. (K Starému kritikovi) A toto sú moje pripomienky k vašej kritike, pán kritik...STARÝ KRITIK Pani autorka, mohli by ste si odsadnúť? Máme tu súkromný rozhovor.MLADÝ KRITIK Naozaj, máme rozhovor...MEDEA (Spľasne.) Dobre, tak nič. Prepáčte, nehnevajte sa...Medea sa vráti k svojmu stolu. V hlúčiku básnikov sa zdvihne vlna nepokoja.PRVÝ BÁSNIK V tejto krčme nie je čo piť!MLADÝ KRITIK To nie je krčma, ale klub.PRVÝ BÁSNIK Kde nie je čo piť!STARÝ KRITIK Už si mal dosť.PRVÝ BÁSNIK (do fóra) Naši kritici nám zakazujú nielen písať, ale aj piť. To nie sú kritici, ale inkvi -zítori! A tepú a tepú...DRUHÝ BÁSNIK (Pridá sa.) Len by tepali... A konšpirovali, lebo sú to konšpirátori! A sektári!Básnici sú rozgurážení, chceli by sa biť. Kritici by sa najradšej vzdialili. Od svojho stola vyletí posmelená Me-dea a papiermi šľahne Starého kritika po hlave. Starý kritik sa chytí za hlavu. Všetko sa udeje veľmi rýchlo.STARÝ KRITIK Au! Koza!MLADÝ KRITIK Pokojne, pani autorka...Medea sa však dostane do varu a začne kritikov šľahať papiermi hlava-nehlava. Kritici sa jej stavajú na od-por. Básnici sa prizerajú.STARÝ KRITIK Au! To je bláznivá ženská... Chyť ju!MLADÝ KRITIK Vykrútil som jej ruky.Medzi básnikmi sedel aj Marek, doteraz bol obrátený chrbtom. Začne Medeu brániť.MAREK Nechajte ju! Dajte jej pokoj!STARÝ KRITIK Ona sa bije, nie my.Kritici ustupujú, Marek tíši Medeu. Prvého básnika to prestane baviť.PRVÝ BÁSNIK Chlapi, poďme k Antonovskému. Antonovský má dobré víno.DRUHÝ BÁSNIK Výborný nápad! Ide sa k Antonovskému.LUKÁŠ (zavolá smerom k Starému kritikovi) A nezabudni na moju knihu. Kedy o nej napíšeš?MLADÝ KRITIK Nebuď netrpezlivý.LUKÁŠ No dobre, ale kedy to bude?STARÝ KRITIK Neboj sa, raz sa to stane.DRUHÝ BÁSNIK (ku kritikom) Ja si vás veľmi vážim.MLADÝ KRITIK Aj my si vás vážime, chlapci. Bez vás by sme nemali na chlieb.Autori sa objímajú s kritikmi. Spoločne odchádzajú z klubu. V klube ostali len Marek a Medea. Zmenilo sasvetlo, je zvláštne ticho. Medea je dojatá.MEDEA Marek... MAREK Ahoj, Medea.

251 n 2014

MEDEA Prečo ku mne nechodíš? Stratil si kľúč?MAREK Nestratil, len… neviem ho nájsť.MEDEA Dám ti nový. Príď, budem ťa čakať. Prečítam ti svoje spisy. Prečítam ti všetky spisy k súd-nej kauze.MAREK Dobre, tak prídem.MEDEA Všetko si pripravím a budem ti čítať celý deň.MAREK Jasné, Medea, prídem. Čakaj ma.Medea vopchá Marekovi do dlane kľúč. Marek vybehne z miestnosti. Medea stojí bez pohnutia. Potom náhli-vo odkráča so sklonenou hlavou. Svetlo zhasne.

Po mystických zážitkoch okolo sporu, ktorý prerastie na osobný konflikt Medey s mŕtvou pro-zaičkou, dôjde k nečakanej tragickej nehode. Pri náhodnej návšteve bývalej lásky Marek zo-miera. Zároveň sa vyjasnieva záhada okolo strateného diela slovenskej klasiky.

DUCH DIELA

Dej prebieha na povale. Počuť zvuky a buchot, niekto sa potkne a zjojkne. Cez malé pôjdové okienko preni-ká trochu jasu. V slabom svetle sa ukážu natiahnuté šnúry na vešanie bielizne. Naboku sprava a zľava sú po-hádzané rôzne odložené a nepotrebné krámy, debničky s knihami, oproti je starý kufor. V debničkách sa pre-hrabávajú dvaja muži, je to Mladý kritik a Starý kritik.STARÝ KRITIK Máš niečo?MLADÝ KRITIK Zatiaľ nič. (S knihou v ruke.) Pozri, Rytier zlatej hviezdy, Babajevskij. To bol Rus.STARÝ KRITIK Áno, preložili to niekedy v päťdesiatych… No teraz sa nehraj, nemáme čas. Ozaj,kde si vzal, že rukopis by mal byť práve na tejto povale?MLADÝ KRITIK Vravel mi to Lukáš.STARÝ KRITIK A on to odkiaľ vie?MLADÝ KRITIK Vie to.STARÝ KRITIK (Frf le.) Vie to... Akože, ja som to vedel, a on to vie, zaujímavé... MLADÝ KRITIK Čo je na tom zaujímavé? Jemu to povedal ošetrujúci lekár, keď bol na protialko-holickom liečení. Nejaký sympaťák, zaujímal sa o literatúru. Na klinike si robil psychiatrický vý-skum o spisovateľoch a alkohole, skúmal podmienenosť poézie na opiátoch...STARÝ KRITIK To je ale téma... Tak sa dá skúmať aj alkoholická podmienenosť stavebníctva, veďkaždý murár si pri šichte vypije... aby bola stena rovnejšia.MLADÝ KRITIK To neviem, je to možné.STARÝ KRITIK A čo, Luky je vyliečený?MLADÝ KRITIK To neviem. Zdá sa mi, že pije ďalej... Ak medzitým neprestal. No ale vtedy sa ska-marátil s tým lekárom. Ten mu porozprával prípad z literárneho života, ktorý mali v rodine. U je-ho otca, takisto uznávaného psychiatra, sa kedysi liečila spisovateľka Marína Behúlová. Vieš, keďjej už preskakovalo. A potom, keď zomrela, nejaká žena mu priniesla jej rukopis. Bola to Maríni-na kamarátka. Behúlová jej rukopis zverila ešte pred smrťou, lebo sa začala obávať, že dielo sa ne-bude dať vydať a že je nebezpečné mať ho u seba. Niečoho sa bála. Bohvie čoho...STARÝ KRITIK No čoho asi?MLADÝ KRITIK Eštébé či niečo s politikou?       STARÝ KRITIK Sama seba sa bála. Cítila, že pomaly prichádza o rozum.MLADÝ KRITIK Aha... Myslíš? Žeby to bolo tak? Hm... No a potom vznikla situácia, že sa rodinatej kamarátky rozhodla emigrovať do cudziny. Vtedy kamarátka zobrala rukopis a odniesla ho sta-rému psychiatrovi. Psychiater sa ho ujal, ale keď doma triedili knižnicu, rukopis spolu s inýmiknižkami poputoval až na povalu tohto starého domu. Nikto sem nechodí, dom čaká na svoj pre-daj. No aby si chápal, ten jeho syn, ten psychiater len predpokladá, že rukopis je tu, lebo otec munikdy nič jasné nepovedal. Dnes už ani on nežije, vieš, ten otec...STARÝ KRITIK Zaujímavá historka. Len či je pravdivá, Lukáš má dosť bujnú fantáziu.MLADÝ KRITIK Ale toto si nevymyslel, za to ručím. Súvisí to aj s ďalšími záležitosťami, veď vieš...STARÝ KRITIK Čo máš na mysli?MLADÝ KRITIK Viaceré momenty, ale hlavná je tá vec s Medeou... Predsa sa stratila, a nikto ne-vie, kde je.STARÝ KRITIK To som ani nezaregistroval... Medea?MLADÝ KRITIK Niekam odišla.STARÝ KRITIK No dobre, potom mi to porozprávaš, teraz hľadajme ten rukopis, kým sa nezotmelo.MLADÝ KRITIK Áno, máš pravdu. Ja pôjdem sprava a ty zľava, určite ho nájdeme, Lukáš si mys-lí, že je zaručene tu.

26 1 n 2014

Spustia sa na kolená, štvornožky prehľadávajú debničky, vyhadzujú knihy.STARÝ KRITIK Mám pocit, že sa v tom už niekto hrabal...MLADÝ KRITIK Pochybujem, to ti nie je verejný archív.Zavŕzgajú a buchnú pôjdové dvere, vtrepe sa veľká postava básnika Lukáša. V ruke má časopis.LUKÁŠ Ste tu? Kde ste?MLADÝ KRITIK (Vyzrie spod debničky.) Tu sme, čo si slepý?STARÝ KRITIK (Vyzrie spod inej debničky.) A kto ťa sem pustil?MLADÝ KRITIK (Zahovára.) No dobre, dobre...LUKÁŠ Nie je tu svetlo. Počkajte, zažnem. (Lukáš ide k stene, šťukne vypínačom, zasvieti malá žiarov-ka.) Chcem vám niečo prečítať.MLADÝ KRITIK Čo chceš čítať?LUKÁŠ Alebo ste to už čítali? Tú báseň? Čítal si to? Tak to je fakt báseň... Totiž, to je život. Fatalita!STARÝ KRITIK O čom to hovoríš?LUKÁŠ O Marekovej básni. Keď mi pred mesiacom povedal, že dal do časopisu báseň, tak som sipomyslel, no dobre, dal si báseň. A on vraví: potom sa mi o ňu postaraj. Nerozumel som. A tu zra-zu, že posmrtná publikácia, to je sila! Akoby mal dieťa pohrobka.STARÝ KRITIK Čo to táraš?!MLADÝ KRITIK (k Starému kritikovi) Vieš, Marek zomrel...STARÝ KRITIK Marek?! Ten básnik?! Preboha, taký mladý? Ako je možné, že mi to ušlo? Hoci...písal som jednu esej, nikam som nechodil, od všetkého som sa izoloval... A čo sa vlastne stalo?MLADÝ KRITIK Počul som, že nešťastná náhoda, pravdepodobne ho zabila elektrina. Presné okol-nosti nikto nepozná. Našli ho v Medeinom byte, údajne jej prišiel niečo opraviť. On občas niečoopravil, aj ku mne raz prišiel, no… Ale to je jedno. Proste, keď ho našli, Medea tam nebola. Od-vtedy o nej nikto nič nevie.LUKÁŠ A teraz vyšla báseň, uverejnil básničku... Osudovú, prešla cez ňu smrť, chápete? Úbohý Ma-rek... (Pozrie do časopisu.) Volá sa to Báseň pre Medeu.STARÝ KRITIK Čo, oni spolu niečo mali?MLADÝ KRITIK Neviem o ničom... (Spýtavo k Lukášovi.) Luky?Pozrie na Lukáša, ten nechápavo pokrúti hlavou a začne báseň nahlas čítať z časopisu. Kritici sedia na deb-ničkách.

LUKÁŠvraj po krajine blúdi     divná ženaklobúk na hlave          nemávraj je zviera         jeden veľký pesspí v jaskyniach      jedáva s ňou

blízko k slnku           vrcholky hôrbrat sestra             zviera mesiacžena spúšťa sa           do dolínraz v roku               zjaví sa ľuďom

s tým psom              práve s nímniekde ležia             niekde prespiav tuneloch koľajiskách      opustených remízachv klbku ticho             čakajúci na vlak

s príchodom hliadok        navždy odídunemá žena             medeaunavená žena          medeauž sa nezobudí        nevstane

teraz vidím   jas tretieho okacelý svet      bolo i nebolokvet        v ústach nemýchprenikavo vonia

LUKÁŠ Počuli ste ho? Živý Marekov hlas…MLADÝ KRITIK Dobrá báseň. Uhm… To napísal… pre Medeu?LUKÁŠ Kvet v ústach nemých prenikavo vonia... Tak áno... to je ona. Ale aj on. Sú tam obaja.Chvíľku je ticho.

271 n 2014

STARÝ KRITIK A odkiaľ viete, že je to o nej? Môže to byť odkaz na antickú Médeiu.MLADÝ KRITIK Dobre, ale je tam s ňou pes. Pri antickej Médei pes nebol.STARÝ KRITIK A čo keď to má byť Iason alebo Iasonov duch?MLADÝ KRITIK To sa mi nezdá. (Otočí sa k Lukášovi.) Luky, mala Medea psa?LUKÁŠ Antická?MLADÝ KRITIK Ále…LUKÁŠ (Zamyslí sa.) Myslím, že nemala.STARÝ KRITIK No vidíš.MLADÝ KRITIK Čo no vidíš. To je predsa básnická metafora. Môže to byť aj prívesok na jej re-tiazke. Malý psík... čo ja viem, pudlík...STARÝ KRITIK (Zabrble.) Pri jej agresivite skôr pitbul.Kritici sa odvrátia jeden od druhého.LUKÁŠ Chlapi, a čo tu vlastne robíte?MLADÝ KRITIK (udivene) Čo si nepamätáš? Veď si mi dal typ, aj kľúč od domu. Povedal si, že tunájdeme rukopis románu Maríny Behúlovej.LUKÁŠ Ale nie tu. Tam oproti, v tom starom kufri. Ja som sa už včera do kufra pozeral. Rukopisje vnútri.STARÝ KRITIK Ty si tu bol? Tak čo mlčíš, ty somár!Obaja kritici vyskočia a utekajú ku kufru. Mladý kritik sa pokúša kufor otvoriť, Starý kritik do kufra kopne.Kufor sa rozvalí. Vypadnú z neho haraburdy. Je medzi nimi aj balík s rukopisom. MLADÝ KRITIK (radostne) Tu je! (Chytí rukopis, číta názov na titulnej strane.) Deň v nebytí.STARÝ KRITIK Ukáž... (Vezme mu rukopis, ohmatáva ho, číta.) Marína Behúlová: Deň v nebytí. Je to ono. LUKÁŠ No vidíte, vravel som, že sa to nájde na tejto povale. Rukopis Maríny Behúlovej, nech sapáči! A teraz… teraz by sme mohli niekam vyraziť. Oslávime to.STARÝ KRITIK Veď si abstinent.LUKÁŠ Ja? Nikdy v živote!STARÝ KRITIK No dobre, ale nás čaká práca. Musíme Behúlovej rukopis porovnať s Medeinýmrománom. Potom s ďalšími dielami jednej aj druhej, bude to hĺbková porovnávacia analýza, pip -lačka na tri mesiace.MLADÝ KRITIK Podľa mňa sa už len z tohto dá všeličo vydedukovať, napríklad, že Medea Behú-lovej román nemohla čítať. A ten slávny kufor. Vidíš, bola to kamufláž. Napíšem o tom veľký ma-teriál. Treba vec vysvetliť a treba sa autorke ospravedlniť. STARÝ KRITIK Ktorej? Maríne?MLADÝ KRITIK Ale prosím ťa. Medei!LUKÁŠ Viete čo? Zodpovedne vám prehlasujem, že sú to dva absolútne odlišné texty, nemajú ničspoločné, okrem názvu.STARÝ KRITIK Ty si to už analyzoval? Kedy si to stihol prečítať?LUKÁŠ Stačil mi pohľad. Prečítal som v oboch románoch prvú a poslednú vetu. Každé to dielomá celkom iného ducha!MLADÝ KRITIK Ducha čias?LUKÁŠ Ducha diela. Dielo ostane. Knihy ostávajú. STARÝ KRITIK (Ironicky mrmle.) Ale čo... aký múdry…LUKÁŠ Duch diela ostane. To je dôvod. A treba si vypiť aj na pamiatku tých dvoch. Pripomenúťsi tých, čo boli spradení z jemných pavučín. Takí ľahkí boli ako chumáčik prachu, stačilo do nichfúknuť a sú preč. (Zvolá.) Sú preč!Odchádza.MLADÝ KRITIK Počkaj, kam ideš?LUKÁŠ (vo dverách) Do klubu.STARÝ KRITIK A my?LUKÁŠ Môžete ísť so mnou.MLADÝ KRITIK Poďme s ním.STARÝ KRITIK (k Mladému kritikovi) Ale nie do klubu, tam by sme museli ukázať rukopis... poď-me inde.MLADÝ KRITIK (k Lukášovi) Poďme niekde inde.LUKÁŠ (rozhodne) Tak pôjdeme k Antonovskému.Všetci traja náhlivo zliezajú z povaly. Mladý kritik vypne svetlo. Po chvíli v prítmí vstane postava v slipoch,podobná Marekovi. Postavu prikrčenú medzi starými krámami, doteraz nebolo vidieť. Postava poskakuje me-dzi debničkami a krámami, potom sa zase prikrčí a stuhne. Duch diela.

Koniec

28 1 n 2014

Azda mnohých sklamem, keď hneď na začiatkupoviem, že na vrchole Zeme, vysokom takmer 9000metrov, nie sme k Bohu bližšie. Najvyšší vrchol Ze-me si dodnes vyžiadal vyše 300 obetí. Na Evereste(nesprávny, umelý názov1; správne nepálsky Sagar-matha; tibetsky Čhomolungma) nemôžeme cítiť Bo-ha bližšie, ale azda sme bližšie k Nebeskej bráne.

Aby sme v horách cítili blahodarné účinky Božie-ho objatia, najmä aby sme po návrate z hôr duchov-ne žili a ťažili z blízkosti Božej prozreteľnosti, ne-smieme sa snažiť vystúpiť až na Mount Everest.

Človek môže cítiť Boha bližšie, keď je pri plnomvedomí. Keď má v poriadku zmysly a vie dokonalevnímať seba, druhých a svoje okolie, keď sa v poko-ji vie pozrieť do hĺbky svojej duše.

Mount Everest vysoko vyčnieva z bežného život-ného prostredia človeka. Nachádza sa v pásme smrti.Spodná hranica tohto pásma je vnímaná rôzne vy-soko. Najčastejšie sa udáva 5000 metrov. Pravdou je,že zdravý človek pociťuje hypoxiu už od výšky oko-lo 3000 metrov. Výnimkou sú Šerpovia a Tibeťania,ktorí sa rodia aj vo výškach nad 3000 metrov. 

Otec ma vychovával vo vzťahu k horám v duchujeho osobnej filozofie a tvrdil, že do vysokých hôrby sme mali chodiť žiť a nie umierať. Otcov názor napôsobenie človeka vo vysokých horách potvrdzuje ajslávny britský horolezec Doug Scott: „Áno, ľudia zo-mierajú v Himalájach. Sú dva spôsoby, ako tam zomiera-jú. Prvý, keď majú príliš veľké ambície. Vidia pred seboulen vrchol, nepozerajú nabok. Nerešpektujú, čo im hovoríich šiesty zmysel, nevšímajú si, čo im našepkáva intuícia.Len idú, idú na vrchol, a takto (ľahkovážne) prichádzajúo život. Druhý spôsob je – mať smolu. Na lezca spadne se-rak, trafí ho padajúca skala, zachytí ho lavína... Himalá-je sú nebezpečné. Jediný spôsob, ako môžete obmedziť to-to nebezpečenstvo, je nemať nadmerné ambície.“

Za všetko trápenie, ktoré človeka pri pohybe vovysokých pohoriach zmáha, môže hypoxia. Nedo-statok kyslíka spôsobuje horskú nemoc. Dlhé vy-stavenie organizmu nedostatku kyslíka spôsobujemozgové či pľúcne edémy, dehydratáciu, snežnú sle-potu, náhlu mozgovú príhodu, infarkt myokardu,

zimu a smrteľný chlad, spomalené reakcie, rapídnyúbytok síl a nakoniec smrť.

Mnohí, čo dosiahli vrchol Everestu, často ani „ne-vedia“ kde boli, čo videli...

Bez ohľadu na to z akých vysokých hôr sa na ichúpätie vraciame, je dôležité, aby sme so sebou znieslivšetko to, čo sme tam mohli získať – odolnosť, vy-trvalosť, skromnosť, pokornosť, priateľstvo a boha-bojnosť. Len vtedy má náš pobyt v horách význam,keď všetko toto z výšok vieme preniesť do svojich ro-dín, kolegom v práci a priateľom.

Pravdou však je, že v nižších pohoriach, obklope-ní Božou prírodou – cítime Boha bližšie. Áno, oveľabližšie. Spôsobuje to hlboké vnímanie stvoriteľovejprírody, ktorá nás obklopuje, velebnosti a „božské-ho“ pokoja. Božiu prítomnosť cítime v horách in-tenzívnejšie, než v meste. V horách vnímame Bohatakého, aký v skutočnosti je. Vnímame ho ako vše-mocného stvoriteľa.

Navyše ten, kto ešte len hľadá cestu k Bohu, v ob-jatí horskej prírody si cestu k hlbokej viere skracuje.

V mestách nás často obklopuje bieda, beznádej,násilie... V meste hľadáme alebo chceme cítiť skôr„praktického“ Boha. V preľudnených mestách, v sla-moch, v utečeneckých táboroch a väzeniach musí-me veriť v Božiu prítomnosť, aby sme sa uchránilipred osobným zlyhaním a mali dosť síl pomôcť trpia-cim.

Naša Zem je posiata miliónmi ba miliardami Eve-restov. Na púti životom sa každému z nás do cestystavajú osobné Everesty. Po prekonaní osobného Eve-restu sme k Bohu oveľa bližšie, ako keby sme sa pla-hočili na jeho úpätí a nenašli dostatok energie zdolaťho. Po prekonaní osobného Everestu cítime Bohabližšie a vrúcnejšie, ako keby sme stáli na skutočnomvrchole Sveta.

Ján Psotka, syn Juzeka Psotku, ktorý zahynul naMount Evereste v roku 1984 tvrdí: „Horolezectvo jekrásny a nebezpečný šport. Ale vyhýbajte sa Everes-tu. V Himalájach je množstvo iných a krajších ští-tov.“

Za odpoveď ďakujeS TANISLAVA MATEJOVIČOVÁ

1 Everest je anglické priezvisko; štít premenovali v roku 1856 po odstupujúcom riaditeľovi (George Everest) zememeračského úradu(Survey of India).

FRANTIŠKOVI KELEMU

J E C Í T I Ť B O H A B L I Ž Š I E NA M O U N T E V E R E ST E ?

J E D NA O TÁ Z K A

5. augusta 1758 zavŕšil františkán Hugolín Gav -lovič prácu na vyhotovení čistopisu svojho diela Ško-la kresťanská a 11. novembra v tom istom roku vy-hotovil na toto dielo cenzorský odporúčajúciposudok bývalý rehoľný učiteľ a profesor kanonic-kého práva, emeritný páter Ľudovít Daniczek. Na-priek tomu tlačené vydanie tohto pozoruhodnéhodiela sa dostalo do rúk čitateľov až koncom roka2012. Nie je to v dejinách našej literatúry nič neob-vyklé. Napokon zoznam dosiaľ nevydaných písom-ných pamiatok, skromný počet vedeckých vydaníucelených textov i prekladov, napríklad našej po la-tinsky písanej literatúry, si často pripomíname zväč-ša pri výročných konferenciách či jubilejných podu-jatiach. Ak sa aj na viacerých fórach konštatovalo,že výskum našich najstarších literárnych dejín do-siahol v ostatných rokoch určitú dynamiku, po-tvrdením čoho je vydanie viacero výberov, antoló-gií, predsa len naďalej pretrváva potreba hlbšiehotextologického prieniku a najmä potreba prečíta-nia si mnohých archívnych textov a dokumentov. Veďpráve poznanie týchto prác môže pootvoriť dvere nielen do dejín literárnej vedy, ale má význam z hľa-diska odkrývania kultúrno-duchovného mysleniav rámci uhorského i stredoeurópskeho priestorua napomôže skorigovať, potvrdiť či vyvrátiť mnohétradované názory. Aj preto je potrebné oceniť ini-ciatívu vydavateľstva Kalligram, jeho edíciu Kniž-nica slovenskej literatúry, v ktorej postupne vychá-dzajú textologicky a edične kvalitne pripravenévýbery i základné diela slovenskej literatúry. V rám-ci tejto edície vyšlo koncom roku 2012 jedno z naj-pozoruhodnejších diel našej neskorobarokovej li -teratúry Škola kresťanská Hugolína Gavloviča.Editorsky ju pripravila znalkyňa Gavlovičovho die-la, literárna historička Gizela Gáfriková.

Andrej Mráz vo svojej pozoruhodnej štúdii Gavlo-vičova Škola kresťanská (1940) konštatoval, že keby boltext  Kresťanskej školy čitateľsky známy rovnako akotext  jeho Valaskej školy, celkom inak by sa utváralinázory o tomto autorovi a treba dodať, že aj inak bysa nám ukazovali podoby našej barokovej literatúrya kultúry. Ako príklad možno uviesť konštatovanieliterárneho historika Jána Mišianika, jedného z au-torov 1. zväzku akademických Dejín slovenskej lite-ratúry z r. 1958, ktorý nadlho zafixoval literárnohis-torický obraz Gavloviča ako autora „svetskej“ Valaskejškoly a hodnotenie Kresťanskej školy zhrnul do kon-

štatovania, že Gavlovič sa v tomto diele „kajá zo svet-ského poblúdenia, ktorého sa dopustil napísaním Valaskejškoly“ (s. 194). Je pravdou, že hoci je Hugolín Gavlo-vič azda najznámejšou postavou našej staršej litera-túry, napokon bol zaradený do školských čítaniek čiučebníc literárnej výchovy už na začiatku 20. storo-čia, predsa len v jeho prípade dochádzalo k mnohýmzjednodušujúcim a zavádzajúcim konštatovaniam činepresným interpretáciám. 

Dôležitým začiatkom serióznej práce s textomstaršej literatúry bolo kritické vydanie Gavlovičovejbásnickej skladby Valaská škola, mravúv stodola, kto-ré vyšlo vo vydavateľstve VEDA v r. 1990. Jej editor-ka Gizela Gáfriková predstavila toto dielo odborneji laickej verejnosti po prvýkrát v kompletnej neskrá-tenej a spoľahlivej textologickej podobe so štúdiouGavlovičova Valaská škola mravúv stodola ako textolo-gický problém s rozsiahlymi komentármi a vysvetliv-kami. Toto akademické vydanie prinieslo kritickú re-konštrukciu textu a bolo príkladnou ukážkou práces textami v predspisovnej slovenčine. Zároveň tentokompletný a ucelený text napomohol novým mož-nostiam interpretácie, dostal sa do povedomia li -terárnych historikov a nepochybne sa stal aj in -špiratívnym podkladom väčšieho záujmu mladšejliterárnovednej generácie o podoby a charakter pre-dobrodeneckej literatúry. Zásluhou editorky G. Gáf-rikovej sa výrazne posunul aj výskum podôb sloven-skej barokovej literatúry, o čom svedčí narastajúcipočet štúdií, výberov a antológií, predovšetkým odpolovice 80-tych rokov. Istým novým krokom k vý-skumu slovenského literárneho baroka a diela H.Gav loviča bola vedecká konferencia H. Gavlovič v de-jinách slovenskej kultúry, ktorá sa konala v PovažskejBystrici 3. – 4. júna 1987. Materiály z tejto konferencieboli publikované v zborníku, ktorý vydala Matica slo-venská v r. 1989. Táto konferencia bola po dlhom ča-se prvým vedeckým podujatím, ktoré sa monogra-ficky venovalo autorovi spred  obdobia národnéhoobrodenia. Milan Hamada napríklad vo svojom prís -pevku zdôraznil, že Gavlovičova Škola kresťanská máneobyčajnú básnickú silu, ktorou prevyšuje prevaž-ne didaktickú Valaskú školu. V tom čase G. Gáfri-ková dokončievala svoju textologickú prácu na vy-daní Valaskej školy a zároveň pripomínala potrebupokračovať v edičnom zámere publikovať postup-ne Gavlovičove rukopisy a ukázať tak osobitosť toh-to autora v rámci našej barokovej kultúry.

291 n 2014

N E K RO L Ó GY

Z A G I Z E L O U G Á F R I KOVO U

K U K L E N O TO M Č E S K E J A S L OV E N S K E J K U LT Ú RY

Slovenská kultúra sa v 20. storočí dostala na me-dzinárodnú úroveň pomocou kultúry českej. Jedenpríklad za všetky: slovenská hudba. Nevychádzalisme z nuly. Jednak z výnimočného folklóru, jednakz diela takých osobností, akými boli Ján Levoslav Bel-la, či Mikuláš Schneider-Trnavský. A predsa...

Školou Vítězslava Nováka sa Slovensko bez prie-ťahov dostalo do aktuálneho európskeho hnutia:Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, či Ján Cikker.

Asi nie tak známa, ale nie menej významná, bolasituácia v prírodných a technických vedách. Opäť je-den príklad za všetky: slovenská fyzika. Dionýz Il-

Vydaním Školy kresťanskej sa spláca veľký dlh nie-len voči autorovi, ale aj voči naliehavej potrebe pre-hodnotiť  a demýtizovať mnohé neoverené, ba nie-kedy priam zámerné fabulácie, ktoré, žiaľ, ešte stáleprežívajú. Škola kresťanská patrí medzi diela s escha-tologickým námetom a na Valaskú školu nenadvä-zovala iba svojou architektonikou spojenou s čísel-nou symbolikou a stavbou verša, ale aj presvedčenímo potrebe pomôcť pochopiť, že život je vlastne ces-tou k smrti, pričom dobrý život vedie aj k dobrejsmrti: Nenje kumšt dobre zemreť, ale dobre žíti. Ťažis-ko tohto druhého života po smrti spočíva právev skutkoch na zemi a v tomto zmysle GavlovičovaŠkola kresťanská sa okrem iného pokúšala ponúk-nuť sumu naučení o tom, ako dobre a dôstojne z toh-to života odísť. Pozemský život pokračuje aj po smrtiďalšou fázou a o tom, či sa duša ocitne v krajine več-nej radosti a blaha alebo v krajine večného súženiaa múk rozhoduje spôsob pozemského jestvovania.Škola kresťanská približuje človeku okamih sklada-nia účtov, pretože pred majestátom smrti sú si všet-ci ľudia rovní. Gavlovič majstrovsky spracúva zloži-tú eschatologickú problematiku, pričom sa usilujeviesť čitateľa k sebareflexii. Napríklad v cykle O Smrtipredstavuje koncepty finality života z rôznych strán,ponúka kresťanské i predkresťanské názory a jehodôraz na uvedomenie si konečnosti života, nevyhnut -nosti smrti je spojený s pozitívnym hľadaním zmys-lu života, života, ktorý sa prežije dobre, v súlades kresťanskou etikou. Gavlovič je presvedčený a pod-čiarkujú to jeho dve „školy“, že pokánie, odpuste-nie a starostlivosť o „dobrý život“ a následne sústre-dené rozjímanie o posledných veciach sú spoľahlivoucestou k zdokonaľovaniu kresťanských cností, kto-rá vedie k večnej spáse. Veď napokon krédom obochkníh Valaskej školy a Kresťanskej školy je myšlienka, žeslobodu človeka nezabezpečuje bohatstvo či svet skásláva, ale predovšetkým jeho vnútorná etická a mrav-ná hodnota.

Vydanie Gavlovičovej Kresťanskej školy nepo-chybne rozšíri literárnohistorický výskum o mno-hé nové dimenzie. Ako textologicky príkladné vy-danie posúva úroveň slovenskej textológie a jezároveň akýmsi metodologickým návrhom na prácus textami staršej literatúry. O tom svedčia Komentá-re a vysvetlivky, ktorých súčasťou je štúdia Jazykové

problémy Gavlovičovho textu a zásady jeho transkripcie,Slovník a Vysvetlivky. Stručným literárnohistoric-kým zhrnutím je Gáfrikovej štúdia Gavlovičova Ško-la kresťanská. Nikto z kolegov a priateľov netušil, žetýmto jedinečným dielom, ktoré učí vnímať a ref-lektovať transcendentálny rozmer ľudského bytiasa Gizela Gáfriková navždy s nami rozlúči.

Když nevíme, kdy zemreme, ve dne, aneb v noci,držme sobe čisté srdce vždycky ku pomoci.

Preto hodina poslední skrytá je pred nami,aby vždycky bázeň Boží prebývala s nami

Aj takéto Gavlovičovo pripomínanie časnosti náš -ho života zarezonovalo pri nedávnej správe o jej ne-čakanom odchode. Opustila nás 6. marca 2014. Nieje ľahké myslieť v minulom čase na človeka, s ktorýmostalo ešte veľa tém rozdiskutovaných, s ktorým stesi naplánovali ešte rad stretnutí, pretože tak veľa bo-lo treba dopovedať. Túto bolesť pocítite i vtedy, keďsi racionálne zvážite milosrdnosť majestátu smrti,ktorá oslobodzuje od bolesti a nedôstojného preží-vania, keď telo odchádza, ale duch má ešte stále kríd-la. Odišla náhle, zákerná choroba zasiahla ako ne-čakaný víchor. Literárnovedná obec  stráca jednuz najpozoruhodnejších osobností našej literárnej ve-dy. Odborníčku, ktorá osvetlila nejedno neznámea tajomné miesto na mape literárnej histórie, pričomotázka pravdy nebola pre ňu iba sumou poznatkov,ale aj etickou hodnotou. Bola výbornou kolegyňou,priateľkou, človekom, ktorého etická citlivosť, silacharakteru, nesmierna pracovitosť, korektnosť, dô-slednosť, vecnosť a presnosť boli príkladom pre mno-hých.

Všetci mreme a do zeme vpadáme jak voda,kterej nikdy jit naspátek nebýva sloboda;Život náš jako dym mine, jako voda beží,a hodina smrti našej pod pečeťú leží;

Když se svedomí otevre v deň nejposlednejší,v nem uvidíš, jako trávíš čas tento nynejší;Bežíš k smrti a smrť k tebe, a to neomylne.

Česť jej pamiatke!

EVA TKÁČIKOVÁ

30 1 n 2014

311 n 2014

Z A Š T E FA N O M Š E B E STO MJEHO CHARAKTER BY BOL KAŽDÉMU Z NÁS PRIVEĽKÝ(*október 1940 – † január 2014)

Keď som mu zavolal na Štefana – ako iste aj viaceríz vás – počul som bodrý hlas, z ktorého vyžarovala chuťdo práce. Štefan mi rozprával o svojej štúdii o Sveťo-vi Bombíkovi, ktorú by chcel dokončiť v najbližšíchdňoch. Už ju nedokončí. Nevieme dňa ani hodiny.

Odišiel nám priateľ z tých najvernejších. Môžemto povedať nielen za seba.

Spoznal som ho už ako gymnazistu. Hoci som boliba o málo starší, dokonca som ho aj pár hodín učil.Ako poslucháči Vysokej školy pedagogickej sme to-tiž chodili na hospitácie do Jedenásťročenky pod hra-dom a zastihol som tam vtedy Štefana ešte pred ma-turitou, v jedenástej triede. Jeho budúcu ženu Olinkuv desiatej. No mohol by som pospomínať aj menáďalších Štefanových trvalých priateľov: Miša a DanuStudených, Marcelu Jurovskú, Vilmu Lángovú, man-želov Šajnohovcov, Igora Holáka, Petra Belana, Vier-ku a Karola Strážnických a ďalších, ktorých mená bymi on, keby mohol, teraz pripomínal. Všetci ostaliŠtefanovými priateľmi na celý život. Štefan svojichpriateľov nemenil, iba mu pribúdali.

Pribudol som nielen ja, ale aj moja žena. Dokon-

ca som mu vďačný za to, že ma s ňou zoznámil. Je-ho spolužiačka Vilma sa vydala za Mira Cipára –a stali sa priateľmi Šebestovcov obaja. Niektorí, akoRudo Sloboda či Pepo Vyleťal, tu už nie sú, ale z vás,čo žijete a prišli ste sa s ním dnes rozlúčiť, by ktorý-koľvek mohol stáť na mojom mieste a porozprávalby nejednu peknú spomienku. Áno, odišiel nám pria-teľ, aký sa len tak ľahko nenájde. A odišiel aj úžasnýmanžel a otec, odišiel úžasný syn, zať, súrodenec, svo-kor, starý otec, strýko, švagor...

To nie je náhoda, že dcéra Števka a Olinky KatkaBrychtová rozdáva z obrazovky svoju empatiu celémuSlovensku. Že ich syn Juraj nemyslí iba na svoje vlast-né literárne plány, ale dbá, aby sa v priestoroch Mest-skej knižnice, ktorej je riaditeľom, mohol predstaviť ajcelý rad iných umelcov a umeleckých skupín. Že dru-há dcéra Zuzka, ktorá pôsobí v manažmente DivadlaNová scéna, organizuje návštevy umelcov v nemocni-ciach, na oddeleniach, kde ležia ťažko choré deti... Nie,určite to nie je náhoda, to je dedičstvo a výchova, darčo si priniesli z rodičovského domu a teraz ho už ajoni rozdávajú.

kovič bol asistentom Jaroslava Heyrovského, neskor -šieho nositeľa Nobelovej ceny za fyziku.

V tomto príspevku si všimneme jednu matema-tickú disciplínu, ktorá urobila v 20. storočí v celo -svetovom meradle kvalitatívnu zmenu: pravdepo-dobnosť a matematickú štatistiku. Aj tu bolo na čomstavať. Na Univerzite Komenského organizoval štú-dium matematiky Jur Hronec aj prostredníctvomsvojich českých priateľov na čele s Otakarom Bo-růvkom. Na slovenskej technike zase prekvitala ma-tematika pod vedením špičkového absolventa Uni-verzity Karlovej Štefana Schwarza.

A predsa; napr. v prelomovej učebnici matemati-ky vydanej v bratislavskej technike a používanej v ce-lom Československu od prelomu päťdesiatych a šesť -desiatych rokov (autori I. Kluvánek, L. Mišík, M.Švec) niet slova o uvedenej matematickej disciplíne.

Riešením bolo opretie sa o vedeckú školu JaroslavaHájka (1926 – 1974), ktorej popredným predstaviteľombol JOSEF ŠTĚPÁN (1933 – 2013). A práve on bol veľ-kým priateľom Slovenska. Neprejavilo sa to len vo for-me všeobecnej, ale aj v budovaní troch významných slo-venských matematických pracovísk: bratislavského,liptovskomikulášskeho a banskobystrického.

V sedemdesiatych rokoch sa sformovala brati-slavská stochastická partia. Bolo to na katedrách uni-verzity, techniky i v ústavoch akadémie vied. Mohlisme sa oprieť o pražských odborníkov. Jeden z vý-sledkov prekvapujúco prenikol do sveta. Šipošov in-

tegrál, ktorý sa neskôr použil v ekonomickej teórii,za ktorú dostal Daniel Kahneman v r. 2002 Nobe-lovu cenu za ekonómiu.

Josef Štěpán spolupracoval aj pri budovaní vyso-koškolského pracoviska v Liptovskom Mikuláši.V ňom sa prejavovali najmä mladí matematici a pes-tovala sa aj problematika dôležitá pre kvantovú me-chaniku. A aj tu vznikla teória, ktorá prenikla do sve-ta. Neuveriteľné, ale slovenská teória tzv. D-posetov(autori František Kôpka, 1953 – 2008 a FerdinandChovanec) vznikla v Liptovskom Mikuláši skôr akos ňou ekvivalentná americká teória efektových algebier.

Po novembrovej revolúcii sa prof. Štěpán stal pred-sedom akademického senátu Matematicko-fyzikál-nej fakulty Univerzity Karlovej, vedúcim jej Katedrypravdepodobnosti a matematickej štatistiky i pro-dekanom. Aj v týchto funkciách prispel k budova-niu odboru Matematická štatistika a finančná ma-tematika na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.Prejavilo sa to vo výmenných pobytoch profesorovi študentov. Ale aj v novovybudovanej vedeckej teó-rii tzv. IF – množín. Táto teória má dnes 3 centrá, pod-ľa abecedy: Banská Bystrica, Sofia, Varšava.

V septembri 2013 sme sa stretli na Univerzite Kar-lovej na medzinárodnej vedeckej konferencii, aby smesa zastavili pri 70. výročí narodenia prof. RNDr. Jo-sefa Štěpána, DrSc. Ale v novembri 2013 na Olšan-ských cintorínoch...

BELOSLAV RIEČAN

32 1 n 2014

Takisto s láskou na Štefana iste spomínajú aj všet-ci kolegovia z Ústavu štátu a práva – jeho vedeckéhopôsobiska. A iste naňho nezabudli ani vysokoškolá-ci, ktorým ako prednášateľ vštepoval demokratickéideály v roku 1968 a vyslúžil si za to odstavenie po-čas normalizácie. Nezlomilo ho to však. Keď prácu,ktorú mal rád, nemohol robiť pod svojím menom, ro-bil ju anonymne. Keď nemohol robiť to, čomu by savenoval najradšej, robil rovnako dôkladne niečo iné.Statočne a dôstojne žil svoj život a rovnako prijímalnielen to pekné, čo mu prinášal, ale aj ťažkosti, kto-rým musel čeliť. Jeho otec bol významný politik, kto-rý sa zaslúžil o rozvoj Slovenska – odmenou za to samu stalo obvinenie z buržoázneho nacionalizmu.A ako to už bývalo v tých časoch zvykom, dôsledkydoľahli aj na rodinu, na deti – najmä na najstaršie-ho syna Štefana, na jeho rané študentské aj na ne-skoršie pracovné sny a plány. Nespomínam si však, žeby sa na to Štefan niekedy posťažoval.

Štefan bol noblesný človek, ktorého vždy trápilocudzie utrpenie viac než vlastné. Stačilo, aby dostalsprávu, že sa deje niečo zlé s niektorým jeho priate-ľom, a prvý bol na mieste, aby mu ponúkol pomoc.Mimoriadne ho trápilo utrpenie jeho sestry Dorky,ktorá bola za normalizácie nespravodlivo uväznenáza svoje presvedčenie. Podnikol proti tej krivde všet-ko, čo sa dalo. Bol som neraz svedkom toho, ako pí-sal žiadosti a odvolania. Bolestne to prežíval, zatiaľčo svoje vlastné starosti dával nabok. 

A podobne sa správal aj ako vedec. Bol priam pred-určený, aby kráčal v otcových šľapajach – no rozho-dol sa inak. Pred politikou dal prednosť politológii.Dobrá politika sa robí pre vec, nie pre osobný pro-spech – a takisto to platí o politológii. Práve to všakjeho zdržanlivej povahe vyhovovalo. Nikdy som sauňho nestretol ani len s náznakom nejakej samoľú-bosti. Ba skoro by som sa odvážil tvrdiť, že Štefannikdy nepoužil ani slovíčko „ja“. Podobne ako ho v ži -vote zaujímalo cudzie trápenie viac než vlastné, aj akovedec bol najšťastnejší, keď mohol študovať cudzípríbeh, keď mohol takpovediac žiť život niekoho iné-ho, niekoho, kto si to podľa neho zaslúžil. Svedčiao tom aj jeho posledné práce, v ktorých sa zaoberaldielom predčasne zosnulých kolegov. Nenechal za-padnúť prachom vedeckú pozostalosť Pavla Lukáča.A smrť ho vytrhla z práce nad pozostalosťou SveťaBombíka.

Štefan Šebesta nikdy neprekročil hranicu medzipolitológiou a politikou – no aj tak treba pripome-núť, že mu na to nechýbala príležitosť. Po normali-zácii prišla nežná revolúcia a Štefan sa celkom pri-rodzene stal súčasťou mozgového trustu hnutiaVerejnosť proti násiliu, zúčastňoval sa na tvorbe dô-ležitých textov aj na riešení konkrétnych politickýchsituácií. Nečudo, že nielen jeho dávni priatelia, aleaj tí, čo ho spoznávali v tom prelomovom čase, hovideli ako ideálneho človeka vhodného aj do tých naj-vyšších funkcií. Dostal nejednu ponuku tohto dru-hu. Všetky odmietol.

Jednak preto, že mal rád svoju profesiu a nikdy ne-chcel byť ničím iným, len dobrým politológom. Noiste aj preto, že mal vlastné predstavy nielen o tom, čoby sa malo, ale aj o tom, čo by sa nemalo robiť. Nikdynezabúdal na príbeh a na krédo svojho otca. Vždy bo-li preňho činy viac než slová, a preto sa so svojou vízi-ou musel niekedy zmestiť do priestoru, čo nebol ove-ľa väčší, než je priestor medzi dvoma mlynskýmikameňmi – no bol to priestor, v ktorom si zachoval sámseba, svoje nepokrivené názory, svoj číry charakter.

Ale takisto, ako si vedel osvojiť cudzie problémy čijednotlivca presahujúce úlohy, vedel sa podeliť ajo radosť. Na myjavskej Polianke, kde trávil v posled-ných rokoch čoraz viac času, sa vedel tešiť nielen zo ži-vota svojich susedov, ale aj zo života stromov. Tešil saz prírody aj umenia. Tešil sa z kníh, premiér či výstavsvojich priateľov a kolegov, vedcov aj umelcov. Z ho-rolezeckých výkonov svojho azda najlepšieho priateľaMaroša Šajnohu. Zo športových či odborných výsled -kov svojich súrodencov. Z mediálnych a pracovnýchúspechov svojich dcér. Z kníh svojho syna – či nedáv-no už aj z knihy, ktorú napísala jeho ešte iba šestnásť -ročná vnučka Kamilka. A, pravdaže, veľkú radosť malaj z nedávnej výstavy obrazov svojej ženy Olinky.

Smrť je čoraz neúprosnejšia a ja nechápem, pre-čo sa v tejto sále musím lúčiť s niekým, kto by malprednostné právo rozlúčiť sa tu so mnou. Po tých,s ktorými sa lúčime, nosíme potom pri sebe alebo nasebe nejakú drobnosť na pamiatku. Aj ja to tak ro-bím, a pretože je to niekedy už na neunesenie, hovo -rievam tým, čo ešte žijú: „Ty ešte neumieraj, tvoje sa-ko by mi bolo malé.“ No ani žart nepomôže – nezbavínás bolesti, čo cítime, keď odchádzajú najlepší pria-telia. Kto z nás by si trúfol zdediť charakter po Šte-fanovi Šebestovi? Každému z nás by bol priveľký.

Dobre to vystihuje aj jeho obľúbená báseň – Sha-kespearov sonet číslo 66. Ten sonet vystihuje veľ-kosť jeho charakteru – aj veľkosť jeho lásky.

Zbohom, Števko. A ten sonet – na rozlúčku.

Ustatý všetkým chcem len smrť. Chcem oddych.Nech u dvier žobrať nevidím viac česť  a niktošov na recepcie chodiťa čistotu, čo musí bahnom prejsť,a metále, čo pripnú hlupákom,a pannu, ktorú znásilňuje prasa,a bezprávie, čo šliape na zákon,a moc, čo nad bezbranným vypína sa,a umelca, čo slúži u despotu,a tupca, čo vždy múdrych poučí,a prostú pravdu bitú za prostotu,a zlo, čo dobro drží v područí!Ustatý všetkým rád to opustím –len teba nerád zanechám tu s tým.

ĽUBOMÍR FELDEK(Prednesené v Krematóriu, 15. januára 2014)

331 n 2014

T VORBA MLADÝCH TALENTOV

DOMINIKA ZÚBOROVÁ

Eskalácia

HLÚPA ORANŽOVÁ POULIČNÁ LAMPA

Liečteže ma vínom a bylinkami...

Môžeš mi zakázať čokoľvek, ale ja nedokážem prestať počúvať tvoj šepot a tvoje piesne, čo sati možno zdá už aj nemiestne, no nejaký ten čas tuším, že TO TAM bude celou dušou a ajmys ľou. Putovala som. Našla som pravlasť.

Mám ťa rada ako svojho blížneho, no tak uslyš hlas, čo ti šepkajú kríky šípok na poľných ces-tách, uslyš hlas, neignoruj potulného čudáka. Odetý vo vrecovine s popolom na hlave. Čuješ,ako bedáka? Za tebou, aby si nedovolil, aby sa opustil, aby si pri ňom stál.

Je tma naokolo, v noci je tma, vonku je tma, dnes je módou nosiť vypadnutý prúd, preto saidem uložiť a kresliť sny. Vždy si ma ľúbil len toľko, koľko si vedel, že znesiem. Len toľko, že si vedel ušiť veľkosť môjho kríža. Padá na mieru. Ja ho s tebou znesiem.

Teším sa na ten moment, keď naozaj prijmem, že vo mne nespíš, že už si dávno hore a na to,až ma raz prvá ranná ostrosť vnútra tvojho oka prebodne.

Je úplne neskoro a úplne zle? Povieš mi: „Tak choď už spať! Usínaj v trávach, vo voňavých vánkoch leta. Dávno som vedel,že sú pre teba ako stvorené.“

A moja pieseň mu pripomína detskú uspávanku.Aj ja už chcem spať, no hlavu mám v neistote, nezabijem primitívnu túžbu, ktorú tu prizná-vam a zakryjem sa bozkom.Dobrú noc.

Nedá sa mi spať.Je mi teplo. Celá si pripadám veľmi smiešna, lebo mojím prekliatím je voňať ako babie leto.Zostanem bdieť.Som predsa tvoja múdra, svietiaca oranžovou.

SPÍŠ V MODRÝCH PERINÁCH?

Toto je modlitba dieťaťa.

Ty,ktorý viem, že siniekde v modrých perinách,ktorý si niekde v nás

34

Štruktúry 12, foto e.k.f. 2013

1 n 2014

(a nikto nevie, kde sme)v dolináchBelzebubastrachunudya klamstva,ktorý – prosíme Teba – naše duše spaszasa len prosím,som azda preto mizerná v modlitbách?Nemlč a povedz,prečo moja duša ľahučká,nemôže zažiť trochaviac farieb?

Lebo mi chýba mnoho vecí,preto si dovolím pýtať.Hádam ich vo mne kreslíš,

povedz mi,PROSÍM,nemlčja naozaj neviem,ja môžem len tušiť.Ako sa to môže len tak ľahko stať?Chyby ideológie,zlé cestyľahostajnosť.Deti vychovávajú rodičov.Nie deti rodičia.Je ľahké klamať?Áno,pokým právo mi nezničia.Kde si?Spíš?

Nečakala som tvoju odpoveď.NIE.

A tu mi šepkáš a jaCÍTIMna oči padášako jablková gravitácia.

K TO JE TU AUTOMUTILANT?

Aktuálne vidím dve možnosti, ktoré ponúka bolesť:

a) Bolesť, ktorá vedie k ničoteb) Bolesť, ktorá vedie k radosti

Ak si ma naozaj tak miloval, že si znížil svoje Bož-stvo na Človečenstvo; že si dokázal zabiť časť sebasamého, aby si ma zachránil a že ti k tomu všetké-mu stačilo len to, že by som raz bola ochotná pri-pustiť, že ťa ľúbim – čisto platonicky a sem-tam ajzištne a mnou to trhne len mimovoľne a viem aj na-ďalej žiť v zabehnutých koľajach – free – cool – in,v pohodičke –jahodičke, vo vzájomných ignoráciách,ľahostajnostiach, či prípadných jednostranných/vzá-jomných tyranstvách voči ostatným členom posád-ky a ak je pravda, že celé to nikto na mňa nehrá (abymal istotu určitého poriadku chodu = že to sprofa-nované je pravdivé),mám veľký prieser, priatelia. A za ten sa budem hanbiťiba ja.

Ale radosť môže byť o to väčšia, o čo väčšiu bolesťnateraz pociťujem.

351 n 2014

Doterajšia ponovembrová životná prax je dôkazom, žena renesanciu spirituality v spoločnosti nestačí mŕtvalitera v ústave ani inscenácia účasti mocipánov na cir-kevných rituáloch. Nevyhnutné sú konkrétne podobypsychagógie (namiesto doterajšej menticídy), založenénielen na starostlivosti o pamiatky, múzeá a skanzeny,ale aj na starostlivosti o dušu, a tu je nutné vyvodiť prak-tické dôsledky zo súčasnej vedy a filozofie (napokon ajteológie – zdá sa, že tá je z cirkevného života tiež exko-munikovaná). Téza fyzika F. Capru, že človek potre-buje nielen vedu, ale aj mystiku, je nanajvýš aktuálna:v istom zmysle dnešná veda sa s mystikou stretáva. Sta-rému scientizmu už odzvonili.

(R. B. s. 481)

„... lebo ja som chcel predovšetkým slúžiť.Tak slúžim aj teraz – tým, čo mi ostalo,pochybnosťami. Ale aj vierou!“

Roman Berger

Cesta s hudbou ako fragmentárna „kronika“ (Jaro-slav Šťastný) je záznamom či zápisom jedinečnej ľud-skej a profesionálnej skúsenosti a zároveň svojskoupanorámou spoločnosti a doby, jej základných sme-rovaní a rozporov, ašpirácií a ambícií na rozhranídruhého a tretieho milénia, v poslednej tretine dvad-siateho a v prvom desaťročí dvadsiateho prvého sto-ročia. Toto všetko sleduje a zachytáva Roman Bergerzo svojej „pozorovateľne“ so vzácnou schopnosťouprepojiť intímne a osobné s nadosobným a so vše -obecne platným, vystihnúť pomocou stručne, noplasticky vykresleného subjektívneho zážitku či kon-krétneho detailu podstatu, čo svedčí okrem iného ajo jeho nespornom literárnom talente. Presne urče-ná pozorovateľňa hudobného tvorcu a mysliteľa kul-túrne patrí do stredoeurópskej, politicky do výcho-doeurópskej „zóny“, teda do „Druhého sveta“ – odtiaľvšak náš pozorovateľ sústavne hľadí a prihliada natzv. Tretí svet a až z tohto zorného uhla mapuje a skú-ma naliehavé „globálne“ problémy dneška. Táto kom-plexnosť pohľadu – zodpovedajúca uplatňovanémusystémovému prístupu a v slovenskom kontextezriedkavá, ak nie výnimočná – svedčí o Bergerovom

pozorovateľskom nadhľade a zároveň o jeho vhľadedo podstaty vecí, a, pravdaže, o jeho ľudskej účastina osudoch „ponížených a urazených“, pochádzajú-cich z Tretieho sveta, ba o pocite zodpovednosti za nich(z titulu príslušníka západnej civilizácie).

Bergerova pozorovateľňa má, pochopiteľne, aj cel-kom špecifické črty, súvisiace s jeho osobnou (ro-dinnou) „anamnézou“: popri skúsenosti dieťaťaz poľského (sliezskeho) protestantského prostrediaso živým a celoživotným morálnym príkladom v po-dobe otca je tu ďalšia určujúca životná skúsenosťdieťaťa hranice, ktoré sa z moravsko-sliezskeho, po-liticky poľsko-českého (československého) pohrani-čia, cez druhú svetovú vojnu dejiska nemecko-rus -kých (sovietskych) bojov a zeme nikoho, dostane poskončení vojny do geopoliticky ešte zložitejšieho po-hraničného či hraničného bodu, akým je Bratislava,mesto ležiace na rakúsko-maďarsko-slovenskom po-medzí a po roku 1945 na politicko-vojenskom roz-hraní medzi táborom socializmu, chráneným ostna-tými drôtmi a puškami, a „nepriateľským“ táboromkapitalizmu (imperializmu). Obidve tieto skúsenostispája či zastrešuje čosi, čo by sa dalo pomenovať akoautorova poľská skúsenosť – jazykovo-kultúrna, du-chovná príslušnosť k národu so zložitou histórioua s neľahkým, ak nie tragickým osudom, k národuromantického vzletu, hrdosti aj odvahy, slova aj činu,vypätého morálneho (vlasteneckého) pátosu aj ne-zlomného (vlasteneckého) boja, hrdinských (aj mu-čeníckych) mýtov (vrátane ilúzií a sebailúzií), ale ajhrdinských zápasov (vrátane trpkých a pokorujú-cich prehier). „Odovzdanie“ poľskej skúsenosti –v Ceste s hudbou skryto prítomnej ako morálne pod-ložie a oporný bod a otvorene vystupujúcej z odka-zov na protihitlerovský i protikomunistický odboj,hnutie Solidarity či „poľského pápeža“ (Poliaci, tí „ne-polepšiteľní nepriatelia sovietskeho systému“, ako sa vy-slovil Stalin v roku 1940 po masakre v Katyni), akoaj z neopakovateľných veršov Wisławy Szymborskej,Zbigniewa Herberta, Czesława Miłosza, CyprianaNorwida či Tadeusza Różewicza (všetko básnikov,ktorých životná a umelecká cesta korešpondujes Bergerovou a ktorých dielom sa Berger hudobný

ČLOVEK DIALÓGU VO SVETE MONOLÓGOVNAD TEXTAMI ROMANA BERGERA

BERGER, Roman: Cesta s hudbou.Bratislava : Hudobné centrum, 2012

NA M I E STO R E C E N Z I E

skladateľ neraz inšpiroval a citlivo i vynachádzavoho pretlmočil do slovenčiny) – pokladám za mimo-riadne dôležité. Na Slovensku totiž takmer vôbec ne-prihliadame na historickú skúsenosť nášho sever-ného suseda a západoslovanského, teda popriČechoch nám jazykovo, mentálne a kultúrne naj-bližšieho slovanského národa, a dodnes sa pri kom-paratívne veľmi chabej národnej sebareflexii obme-dzujeme (niekedy priam masochisticky, keď ideo hodnotenie našej minulosti, histórie, umenia a kul-túry, inokedy zas v akomsi sebaopojení a sebau -spokojení, keď ide o hodnotenie našej prítomnostia nášho „ekonomického rastu“) na ustavičné po-rovnávanie s Čechmi a Maďarmi a po štyridsiatichpiatich rokoch exportovanej komunistickej totalitysovietskeho typu ešte vždy dostatočne nepoučení po-tajme vzhliadame (ponad Ukrajinu) k mesiášovi, kto-rý má vraj širokú dušu – k imperiálnemu a koloni-zátorskému Rusku.

nnn

„Chtiac-nechtiac si musíme položiť elementárne otáz-ky: aká je podstata umenia? Čo je nové v tzv. Novom ume-ní, v Novej hudbe? V čom spočíva zmysel interpretácie hu-dobného diela? Musíme sa však súčasne spýtať: čo vlastneznamená pojem kultúra? Je človek skutočne homosa-piens? Čo vymedzuje povahu ľudského sveta? Aký je dneš-ný obraz Skutočnosti?“ Tieto základné otázky (tu ci-tované podľa Inventúry 1999) sa ozývajú ako mantryv celej knihe a ich nástojčivosť, a z nej vyplývajúcasugestívnosť Cesty s hudbou, je daná autorovým od-hodlaním „oddeľovať svetlo od tmy“ – jeho vytrvalýma slobodným hľadaním pravdy, jeho odvahou vidieťveci inak, jeho personalistickou vernosťou tomutopredsavzatiu. Spoločným menovateľom tak najnov-šieho výberu, ako výberov predchádzajúcich, je ref-lexia v heideggerovskom zmysle – schopnosť „mys-lieť vlastné myslenie“, ktorá je aj pre Romana Bergera„záväznou normou“. Za súčasnými problémami a me-gatrendmi autor zákonite odhaľuje konflikt stareja novej paradigmy poznania, kde Cogito ergo sum Re-ného Descarta vedie k rozštiepeniu Bytia na Subjekta Objekt, kým Sum ergo cogito Paula Ricoeura Bytieopäť sceľuje. Civilizácia a Kultúra tu predstavujú dvasystémy, ktoré sa ocitli proti sebe; pre jednostrannú„pripútanosť k predmetnému svetu“ dochádza k záni-ku posvätnosti, k deštrukcii „duchovnej podstaty člo-veka, duchovného základu kultúry, duchovného rozmerudemokracie sensu stricto“, k ich potláčaniu a vytlá-čaniu z ľudského vedomia a životnej praxe, k „tune-lovaniu“ zvyškov „dobrých mravov, zodpovednosti a po-citu hanby“, k strate schopnosti „rozlišovať Dobroa Zlo, Pravdu a Lož, Spravodlivosť a Krivdu“, k strate„intuície a vhľadu“ (Hierarchia úrovní vedomia, inten-cionality a kompetencie). V sprofanovanom svete, kdeje všetko dovolené a všetko rovnako „dobré“ (v súla-de s heslom doby „Anything goes!“), kde sa všetko stá-va tovarom určeným na konzum, sa kultúra „prispô-sobila civilizačným procesom“ a „stratila svoje mystické

základy, a tým svoju integritu a z nej vyplývajúcu identi-tu“ (Smer Sacrum). Obnoviť stratenú Jednotu, obro-diť sa návratom k Eliadeho vertikále Sacrum, k boduOmega Teilharda de Chardin – „narodiť sa znovu z Du-cha“, ako znie prikázanie Evanjelia – je otázkou pre-žitia človeka a ľudstva. Nová univerzalistická para-digma, holistické chápanie kultúry a prírody, a týmaj človeka (človeka ako bytosti, ktorá vedie namies-to zápasu „dialóg s Prírodou“, nachádzajúcou sa nieiba mimo neho, lež aj v ňom samom, a Kultúry akoživého a životodarného Duchovna), je podľa Berge-ra Ariadninou niťou, ktorá nás vedie von z labyrintusveta k stratenému, a predsa ešte vždy možnému ra-ju srdca. Pokiaľ „horizont antropocentrizmu“ neustúpi„pred horizontom Kozmu – kozmogenézy“, naša civili-zácia bude perspektívne odsúdená na zánik, hoci jejposledná fáza môže ešte dlho trvať, dôrazne varujeautor. Podstatu problému zhrnul už v roku 1990v úvahe „Nežná revolúcia“ a hudba: „Absencia Ducha,čiže dominancia Ega spôsobila krízu kultúry; jej súčasťouje kríza výchovy, dôsledkom krízy kultúry-výchovy je buj-nenie Civilizácie, bujnenie Civilizácie sa prejavilo ako eko-logický problém [...] ekoproblém je v podstate egoproblém.Egocentrizmus je paralela geocentrizmu. Svet stojí pred rie-šením ptolemaiovského problému. Ide o kopernikovskýzvrat – o zrieknutie sa fikcií a zohľadnenie «TOHO, ČOJE», zohľadnenie Skutočnosti, Pravdy Bytia [...] Je ne-vyhnutné [...] situovať problémy človeka a spoločnostiv per spektíve Vesmíru. Je potrebné prejsť od redukcionis-tických mentálnych schém k mysleniu univerzalistickému.Je potrebná kozmizácia vedomia.“ Práve v účasti naprocesoch vedúcich k tejto nevyhnutnej premene vedomia, od ktorej závisí prežitie ľudského druhu,spočíva podľa autora najvlastnejšia úloha novej hud-by, literatúry a umenia. Inými slovami – a celkomjednoznačne: „Adaptácia na svet manipulovaný od -cudzenou mocou nie je pre zodpovedné umenie mysliteľ-ná“ (Hierarchia úrovní vedomia, intencionality a kompe-tencie).

nnn

Slovenské myslenie o kultúre má v hudobnom skla-dateľovi Romanovi Bergerovi jedinečného a nena-hraditeľného predstaviteľa. Tento programový vy-znávač rovnováhy medzi vita activa a vita contemplativa,ktorej výsledkom sú v jeho prípade zrelé a krásne plo-dy v oblasti hudby a myslenia o nej (pripomeňme,že „Krása je zmyslovo prístupná Pravda skutočnosti“), ječlovekom dialógu „vo svete monológov“ (Chopin a prav-da inšpirujúca) – monológov, ktoré sa už v polovici mi-nulého storočia začali meniť zo samoľúbych tirád čiz chaotického prúdu vedomia na nezrozumiteľnú, ne-artikulovanú samoreč, na sipot a chrčanie, bľabot a bes,šepot a výkriky či na mlátenie slamy (ako ukázali SamuelBeckett, William Faulkner, Ingmar Bergman, EugeneIonesco a ďalší). V našom kultúrnom kontexte, a tonielen v kontexte slovenskom, ale prinajmenšom stre-doeurópskom a európskom, sa Berger vyníma tak per-traktovanou problematikou, ako spôsobom tohto

36 1 n 2014

371 n 2014

pertraktovania, predovšetkým otvorenosťou a „ekume -nickosťou“, rozumej neortodoxnosťou a netradičnos-ťou svojho myslenia. Princíp dialógu ako „spoločnéhopribližovania sa k Pravde“ je uňho zároveň princípompolylógu, a to tak polylógu svetského a interkultúr-neho, ako polylógu metaekumenického. „Ekumenic-kosť“ Romana Bergera sa však neobmedzuje na vzá-jomnú výmenu a inšpiráciu v rámci kresťanstva,prejavuje sa aj širšie – v interakcii kresťanstva a anti-ky či v interakcii troch veľkých monoteistických ná-boženstiev, a ešte širšie, v mierovej konfrontácii zá-padného a východného myslenia a plodného čerpaniaz múdrosti Orientu, predovšetkým z buddhizmua taoizmu. Táto myšlienková neortodoxnosť a otvo-renosť plne zodpovedá novej neklasickej paradigmepoznania a je daná aj autorovým rozhľadom v mno-hých vedných disciplínach (logika, matematika, bio-logická teória poznania, hlbinná a transpersonálnapsychológia a iné), ako aj v disciplínach metavednýchči metateóriách (kybernetika, synergetika, teória sys-témov, teória katastrof, teória paradigiem a iné), k čo-mu treba prirátať fenomenológiu a teológiu. Auto-rovo čerpanie poznatkov z nich (v prípade exaktnýchči prírodných vied sprostredkovaných, pochopiteľne,populárnovedeckými prácami) vyviera z hlbokéhopresvedčenia, že dnes už neexistuje bariéra medzi scien-ce a humanities, ani medzi vedou a mystikou a „dneš-né vedy o človeku obsahujú azda všetky vedné disciplíny“,čo takisto zodpovedá novej paradigme poznania.

nnn

Zistenia, ku ktorým Roman Berger v Ceste s hud-bou dospieva, tušenia, ktoré ho neopúšťajú a s kto-rými sa nám zveruje, možnosti a smerovania, ktorépred nami vytyčuje v prirodzenej kontinuite s pred-chádzajúcimi výbermi – oná ref lexia „smrtiacich“ civilizačných megatrendov a krehkých minidrám exis-tencie je pre čitateľa šancou i výzvou. Šancou„ne-podľahnúť Potope“, výzvou priložiť ruky k dielu, pre-tože „mať šancu“ znamená u Bergera súčasne „nemaťalibi“ (Medzi čítaním Milana Rúfusa). Obracia sa navšetkých ľudí dobrej vôle, všetkých slobodne myslia-cich jednotlivcov, ktorí odmietajú vnucovanú úlohusúčasného konzumenta (v priamej väzbe na biblic-kého „človeka hovädného“) a ktorým je jasné, že osu-dy sveta, človeka a ľudstva, osudy umenia a kultúrybytostne závisia od „netriviálne chápaného étosu“. Jeurčená tým, ktorí sú presvedčení, že ako pred No-vembrom 1989, tak po Novembri „všetci sme povinnípresadzovať život v Pravde“ v zmysle odkazu veľkéhočeského filozofa a disidenta Jana Patočku, na ktorýRoman Berger vo svojej knihe, v celom svojom živo-te aj diele nadväzuje. Tým, ktorí spolu s RomanomBergerom a bezpochyby aj vďaka nemu, vďaka jehopríkladu vedia, čo je podstatné v patočkovskej „dobe

poeurópskej“: „stavať hrádze“, čeliť „odumieraniu ľud-skosti“ a „deštrukcii myslenia“, zabraňovať rozširova-niu „zón bezprávia“. Ako hovorí staroindická Bhaga-vad Gítá a ako opakuje v Ceste s hudbou Roman Berger:„Si povinný konať správne s vedomím, že výsledok tvojichskutkov nezávisí od teba.“ A či, parafrázujúc autoroveslová v Kopernikovskom zvrate: „Aj keď nie sme v stavepohnúť vecami na globálnej úrovni (často ani na lokál-nej), nezbavuje nás to povinnosti problém (problémy) ref-lektovať.“

A ešte čosi: z Bergerovho celoživotného pôsobe-nia, z jeho doterajšej cesty s hudbou, s umením,s kultúrou sa vynára nanajvýš ušľachtilá koncepciatejto cesty a jej ref lexie ako služby – nie službičko-vania egois tickým záujmom, nie prisluhovania vlád-nucej moci a jej ideológii, lež naopak, služby Ži votuako nadosobnému princípu, služby Pravde a Bytiu– Pravde Bytia, služby Kultúre a Duchovnu ako to-mu, čo človeka presahuje a povznáša, včleňuje hodo Veľkého celku, prispieva ku kozmizácii ľudskéhovedomia, a tým ku zmysluplnosti a dôstojnosti ľud-ského žitia. V týchto súvislostiach – presnejšie,v súvislosti s osobnosťou, charakterom a cestou Ro-mana Bergera – mi mimovoľne prichádza na um ro-mán belgicko-francúzskej spisovateľky MargueriteYourcenarovej s alchymistickým názvom Počatie ka-meňa1. Jeho hlavná postava (jeho hrdina, ako sa vra-vievalo kedysi), renesančný polyhistor Zenon (s me-nom odkazujúcim na dvoch starých gréckychfilozofov), odsúdený inkvizíciou, aj na prahu smrtihovorí a rozmýšľa v pluráli, hoci navonok vždy vy-stupoval a konal sám. Zenon, učenec a umelec v jed-nej osobe, lekár chorých na tele aj na duši, existu-je, slúžiac druhým, a virtuálne koexistuje s častobezmennými a najčastejšie s prenasledovanými, jed-no, či sú to žijúci súčasníci, či mŕtvi predchodcovia,či len tušení nasledovníci, sám na svojej – aj mys-tickej – ceste, a predsa s vedomím, že je ohnivkomreťaze. („– Hovoríte my, – zašepkal kanonik s akousihrôzou. – Ale veď ste sám. / – To je pravda, – povedal fi-lozof. – Našťastie nemám zoznam mien, nemám čo ko-mu predložiť. Každý z nás je svojím jediným pánoma svojím jediným prívržencom. Skúsenosť sa vždy znovautvára z ničoho.“) Toto vedomie – tušenie či pre-svedčenie, že aj keď sa „skúsenosť“ každého z nás„vždy znova utvára z ni čoho“, výberové duchovné spo-ločenstvá existujú, Rabe laisovo opátstvo Théleme,Campanellov Slnečný štát či Augustínova a Tatarko-va Obec božia – Obec človečia (ako „vrcholná forma ľud-skej túžby aspoň chvíľu spočinúť v slobode, voľnosti, ochra-ne, bezpečnosti, blahu, v stotožnení sa s osudom týchostatných, vyvolených, odhodlaných, trpiacich,“ ako „pre-jav uctievania slobodného ľudského vedomia a svedomia“2)sú možné a v „ére post demokratickej s neofeudálnymičrtami,“ ére pokračujúceho megavraždenia a mega -

1 YOURCENAROVÁ, Marguerite: L’Oeuvre au noir (1968), slov. Počatie kameňa. Prel. Ľubica Vychovalá. In: M. Y.: Hadrianove pamätia iné prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1989.

2 TATARKA, Dominik: Obec božia – obec človečia. In: D. T.: Kultúra ako obcovanie. Výber z úvah. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku,1996.

38 1 n 2014

Súčasná doba ponúka predovšetkým rýchlosť,zmätok, stres, naháňanie sa za čímsi, čo sa dobehnúťasi ani nedá, a tak prítomnosť tvorí zväčša chaotic-ká vyprahnutosť. Prázdnota je však potenciál, kto-rý možno vyplniť niečím, čo na nás od veky čaká,kedy sa už konečne zastavíme a umožníme mu to.A tak nám v tomto čase život ponúka na výber; hľa-dať nestále pseudoistoty, alebo nachádzať niečo hlbo-ké, stále, nemenné. Onú silu, ktorá z nás ľudí robí du-chovné bytosti. Pustatine dnešných dní kontruje tánajväčšia výzva, dovoliť si ten luxus – posvietiť si naiskierku nesmrteľného Ducha človečenstva, čo saukrýva v ľudskom srdci a rozdúchať ju v poriadnyoheň. Opäť sa pokúsiť zasiať a nechať rozkvitnúť raj -skú záhradu vzájomnej úcty a porozumenia medzivšetkými ľuďmi. Medzi každým tu, na Zemi, v kombije srdce a kto rovnako dýcha, vdychuje i vydychu-je dar života a lásky od Boha pod jedným spoloč-ným Slnkom. Mnohí z nás tieto intenzívne pocitydotykov Boha preciťujú v modlitbách alebo medi-

táciách, v chrámoch, v prírode, rodinnom či pria-teľskom kruhu. Je úžasné, že sa o niečo také silnémožno podeliť už aj v Slovenskom národnom di-vadle, akoby vracajúc sa k pôvodnej úlohe Thálie –povznášať Ducha.

Inscenované čítanie textovej koláže Džibránovychkníh (Ježiš – Syn človeka, očami ľudí, ktorí ho poznalia Prorok, Prorokova záhrada) pod názvom Prorockéhopoznania Chalíla Džibrána v krehkom, jemnom a zvnú-tornenom podaní popredných umelcov Slovenské-ho národného divadla Anny Javorkovej a FrantiškaKovára ponúka očistný zážitok (premiéra 29. 1. 2014,Modrý salón SND). Stretnutia s Ježišom z úst jehopriateľov a priateliek, obdivovateľov a obdivovate-liek, ale aj nepriateľov a nepriateliek, to všetko násvedie po ceste k sebe samému. Aký máme vzťah k to -muto veľkému Človeku všetkých čias? Čo v nás za-necháva stopa jeho obrovskej životnej výpovede, keďnám kázal tešiť sa a na našu radosť sa dokázal dívaťz najvyššieho žiaľu... Bezpodmienečnou láskou pre-

ohlupovania, sú dokonca ešte dôležitejšie ako v ča-soch upaľovania kacírov a bosoriek – je jedným, aknie jediným zdrojom povzbudenia a nádeje pre tých,ktorí z presvedčenia, vedomí si svojej slobody akozodpovednosti, nemyslia a nekonajú účelovo v zho-de so zmanipulovanou väčšinou, čiže, ako hovoríRoman Berger, nekonajú boľševicky. „Sloboda sensustricto sa deje iba vtedy a tam, kde sa prekračujú hrani-ce tmy, kde ,na konci tunela’ vidíme záblesky Svetla: Krá-sy, Pravdy a Lásky“ (Kopernikovský zvrat). Tam, kde sarázusovská „reťaz rúk“ stáva „reťazou sŕdc“. A tam,„kde skutočnosť je posväcovaná praxou Pravdy“, „kde zosveta všednosti vzniká Oltár sveta“, je „Obec“ (Mila Urbana v interpretácii Romana Bergera): Obec (odslova obcovať), čiže „ľudia zjednotení múdrosťou, schop-nosťou rozlišovať [...] to, čo je tvorivé, slobodné, vývoja-schopné na úrovni Ducha – oslobodené od nepravdy, orien-tácie na konzum, drancovanie, ničenie [...] Iba zmyselpre Pravdu – Dobro – Lásku vytvára spoločenstvo na ľud-skej úrovni,“ to znamená „spoločenstvo schopné usku-točňovať tieto absolútne hodnoty vo všednej praxi“.

V roku 1994 goetheovskú spriaznenosť voľbou s au-torom Hudby a pravdy, Drámy hudby a Cesty s hudboupôsobivo vyjadril český literárny vedec univ. prof.Zdeněk Mathauser (adresát mi len na veľké nalie-hanie dal jeho súkromný list k dispozícii): „Keby sombol vo Vašej tvorbe teoretickej našiel iba inteligenciu a sčí-tanosť a vo Vašej tvorbe umeleckej iba šikovnosť, bol bysom si jednoducho zablahoželal, že sme našli takého zdat-ného spolupracovníka pre interdisciplinárne zameranúgrantovú úlohu. Lenže som sa stretol s niečím podstatneväčším – s mimoriadnou hĺbkou, pred ktorou treba cítiťiba pokoru. / Cítim, že sa budeme musieť v tíme vyrovnaťs Vašou silou a originalitou – a pokiaľ to bude možné – in -špirovať sa ňou. / Nech už bude osud našej grantovej pri-hlášky akýkoľvek, jedno tu ostáva: našiel som pri čítaníi počúvaní Vášho diela svet, s ktorým sa pousilujem koe-xistovať.“

Dá sa to povedať aj takto (spolu s talianskym pro-zaikom a esejistom Italom Calvinom): „Iba tak, že[...] bol neľútostne sám sebou, mohol dať niečo všetkým ľu-ďom.“ 3

MICHAELA JUROVSKÁ

3 CALVINO, Italo: Il barone rampante (1957), slov. Stromový barón. Prel. Michaela Jurovská. Banská Bystrica : Drewo a srd, 2002.

D O T Y K Y S D U C H O M V NÁRODNOM DIVADLE

391 n 2014

konal smrť, ale nachádza nás dnes naozaj radost-ných? Uvedomujeme si, že s nami prebýva, tak, akoto sľúbil až do konca sveta v našich srdciach? A žesme to práve my, ktorí reagujeme na jeho skutoklás ky svojimi životmi? Približujeme sa svojou lás-kou k nemu aspoň trošku? Dokážeme ľúbiť blížne-ho pre neho samého, pre to, aký naozaj je? Alebo smes partnerom len preto, že pri ňom dokážeme ľúbiť se-ba viac, ako by sme to zvládli sami? A mnoho ďalšíchotázok otvára sa pri tomto spirituálno-divadelnomzážitku dvoch majstrov hereckého umenia pri hĺba-vom tichu, ale aj hudbe Vladislava Šarišského. Umel-ci umocňujú nadčasové verše libanonsko-americké-ho spisovateľa a výtvarníka ChalílaDžibrána (1883 –1931). Citujúc Miriam Kičiňovú (ktorá spolu s Va-lériou Schulczovou inscenačne upravila texty pre

SND): jeho „zbierky Zlomené krídla, Záhrada či Prorokpatria k nezabudnuteľným reflexiám lásky, priateľ-stva, viery a múdrosti. Prorocké poznanie je puto-vaním po ceste spirituálneho bohatstva, uvažova-nie nad večným poriadkom vecí, nad láskou, ktorámá silu nanovo obnoviť všetky toky energie, a smrťou,ktorá je len odvrátenou časťou života.“

Kto si trúfa zastaviť sa v tomto rýchlom časea pozrieť sa najväčšej výzve nachádzania čohosi, čonás prevyšuje, čo je všade navôkol, a predsa je pre-dovšetkým v nás, tak v Slovenskom národnom di-vadle ho pri tomto diele určite Duch pohladí po du-ši, inšpiruje a možno aj otvorí entuziazmu a radostizo života.

S TANISLAVA MATEJOVIČOVÁ

O NÁJDENÝCHKAMEŇOCHalebo trojnásobné puto-vanie Olega Pastiera zaozvenami tichých hlasov

PASTIER, OLEG: Za ozvenou tichých hlasovBratislava : F. R. & G, 2011

Veci, čo ležia okolo nás, prekrývapomalý, vytrvalý prach a robí ich ne-viditeľnými; prach v tajných služ-bách zabúdania a nepamäti obaľu-je všetko, a tak aj to žiarivé, a tak ajto vzácne takmer nebadane šedivie.Prach je pomalá veličina, má svoj čas,no my sme oproti nemu ešte po-malší, hoci čas sa nám (vraj!) zá-vratne rýchlo míňa.

Situácia z ulíc našich miest je ta-káto: skoro ráno, ešte za brieždenia,nastúpi do práce starý zametač.„Vždy niekto zanechá stopu!“ za-šomre potichu do riedkeho rannéhošera a ďalej si robí svoje – zvukom za-búdania je šuchot jeho pĺznucej met-ly na popraskanej dlažbe. A právevtedy obyčajne nastúpime my so svo-jou neuhasiteľnou chuťou objavo-vať všetko zabudnuté a zisťujeme, žeprichádzame neskoro, že všetko, čosme chceli (a mali!) dávno objaviť, le-ží už kdesi na divokej čiernej sklád-ke ďaleko za mestom.

Človek napíše na kus papiera me-no OLEG PASTIER a zdá sa mu, žeby to malo stačiť, že s vysvetľovanímani nemusí začínať, že nemusí do-okola vynachádzať to isté koleso.Zač nime teda in medias res!

Jedna z básní Olega Pastiera zozbierky Album znie takto:

„Nič soms tým kameňomneurobil:uvidel som ho,zdvihola položilmedzi ostatnéuvidenéa zdvihnutékamene.“

Je to báseň, ktorú by heraldicimohli umiestniť na autorov budú-ci erb, pretože presne tak, ako v bás-ni, Oleg Pastier len hľadá, zbieraa zakladá. Sú to väčšinou veci nepo -všimnuté, zabudnuté, a pre širokúverejnosť vlastne aj úplne nepotreb-né. Mohlo by sa to zdať málo, noskúste sa opýtať prachu...

Na cestách, po ktorých kráčame,leží mnoho kameňov a skaliek. Via-ceré prekročíme alebo obídeme, domnohých vedome či nevedome kop-neme. Akoby sme ešte nepočulio tom, že aj v tej najohyzdnejšej ska-

le môže sa ukrývať drahokam. OlegPastier si často privstane ešte predbrieždením, aby predbehol známe-ho pouličného zametača. Na svojichranných pochôdzkach zbiera ka-mienky, ktoré po obrúsení nechávaležať všetkým na očiach, v prachuciest – necháva ich, žiarivé, kontras-tovať so šedivým okolím. Človek sipovie: „Toľkokrát som išiel okoloa tento kameň som si nikdy nevši-mol.“

Ale všimol... Ale všimol...

V ukričanej prefabrikovanej doberozhodol sa Oleg Pastier pred tromarokmi započať knižný projekt, v kto-rom čujným uchom zachádza zaprah počuteľnosti a naslúcha ozve-nám tých najtichších hlasov. Od roku 2011 vyšli už tri pokračovaniajednej knihy, ktorá pátra po tom naj-tichšom (a pritom najjagavejšom),čo doma vo svojich vitrínach s ro-dinným striebrom máme.

„Rodinné striebro“ je názov dvoj-sečný, ba kdesi v druhom či treťompláne aj hlboko ironický. Je to príbor(čaše a čiašky), ktoré len máme, alev rámci stádového a stádovitého po-žívania rýchlych jedál s nimi ani ne-stíhame jesť. Sú to nástroje a nádo-by, ktoré, vopred odsúdené na zánik,len namilobohu hlivejú v našich prí-bytkoch. Keď sa k nám taký poklad

R E C E N Z I E

40 1 n 2014

náhodou aj dostane v akomsi de-dičskom, či inom konaní, je väčšinouuž nepekne sčernetý a ako nepouži-teľný ho bez výčitiek vyhodíme kam-si na smetisko.

V tomto zmysle Oleg Pastier za-padá medzi armády smetiskovýchpochôdzkarov, ktorí v kolážach od-padkov hľadajú svoju obživu. Záro-veň sa im však aj vymyká – on totiž,na rozdiel od iných, hľadá potravunajmä pre nás. Kde-tu sa zohne, kde--tu zdvihne kúsok – malý fragmentKrčméryho či Florina, vloží si ho dovrecka a ide ďalej.

„Zabudnúť? A hneď?Keď ešte nezdanená ložprepíja tvoj dvadsaťročnýsmäd?“

Tak píše Oleg Pastier v zbierkebásní Plot. A nezabúda – najmä niena smäd a vyprahnutosť, ktorá lenmení farby, no zostáva...

Tri dokumentárne knihy OlegaPastiera Za ozvenou tichých hlasov niesú v jeho tvorbe výnimkou. Svedec-tvo o tom nech podá Albert Maren-čin alebo Osamelí bežci, ktorýchpredstavil v celej šírke dokumentár-nymi knižnými titulmi, svedectvonech o tom podajú rozhlasoví po-slucháči, ktorí si jeho reláciu Rodin-né striebro stihli za niekoľko rokovskutočne obľúbiť, svedectvo nech po-dá i samotné vedenie verejnoprávnejinštitúcie, ktorá kvalitnú prácu do-káže vždy vysoko oceniť.

Knihy Za ozvenou tichých hlasov niesú napokon ani prvými jeho počin-mi, ktoré drzým a ostrým lakťomvstupujú filmovému štábu do zábe-ru počas ostrej a kradnú si pre sebaz kinematografických postupovvšetko, čo práve potrebujú. Aj pretov dokumentárnej tvorbe Olega Pas -tiera často narážame na ostré stri-hy, zatmievačky, či dobre umiestne-né elipsy. Tak sú knihy Za ozvenoutichých hlasov trochu aj filmami; prváje filmom poviedkovým (príbehyŠtefana Krčméryho, Thea H. Flori-na, skupiny Galandovcov, Ela Ha-vettu, Pavla Hrúza, Tomáša Janovi-ca), druhá je strihovou montážouz uzlových okamihov našich dejín(a ich nenápadných hrdinov z rokov1948 – 1989) a tretia celovečernoujednozáberovkou s hlavnými hrdi-nami Jurajom Mojžišom a OlegomPastierom a ich spoločným naratív-nym rozhovorom.

Kamienky, skrutky, papieriky,

sklíčka a obrázky, všetko sú to čias-točky budúcej stavebnice s názvomkoláž. A práve koláž je najobľúbe-nejším vyjadrovacím prostriedkomOlega Pastiera, bez ohľadu na to, preaké médium ju pripravuje. Či už je tokoláž v podobe knihy alebo rozhla-sového fíčra, vždy za ňou cítiť kvan-tum sústredenej práce, dôkladný vý-skum a v neposlednom rade aj tendlhý čas vytrvalého zbierania a na-chádzania, ktoré je len málokedy čis-to náhodné. Hlasy a tváre tých, čo bo-li, stoja v jednom rade pri týchbudúcich. A spolu uzavierajú kruh.Nájdené mení sa v Olegovi Pastiero-vi na nádejné. Veď čím iným môžebyť koláž, ak nie nádejou či dokon-ca vierou, že svet sa celkom neroz-padne, že nie každý vápencový kopecdokážu premeniť na kameňolom.

Keď si vezmeme, že jedna z ďalšíchdefinícií koláže by mohla znieť: „Sna-ha spojiť čiastočky roztrateného sve-ta do jedného zmysluplného celku,“je práca Olega Pastiera pochopiteľnáa o to vzácnejšia. Ako jedného z naj-väčších ochrancov žijúcich i nežijú-cich vzácnych druhov na našom úze-mí má, bohužiaľ, veľkú príležitosť,deliť sa po čase o rovnaký osud, akojeho chránenci. Tak už to u nás cho-dí – toho, čo zbiera vzácne kamene,nechajú jedného dňa ležať v prachuna kraji cesty. Myslím, že meno Ole-ga Pastiera netreba ničomne leštiťako naše nepoužívané čiašky rodin-ného striebra – stačí ho azda vyslo-viť a dúfať, že sínusoida jeho ozvenysa tak skoro nezmení na krutúpriamku nemoty.

JÁN PÚČEK

NA KÚSKU CESTY S JÁNOM BEŇOM

BEŇO, JÁN:Snehom voňajú oblaky.Výber z poviedok. Tretí zväzok edície Profily.Liptovský sv. Mikuláš :Tranoscius, 2013

Ján Beňo ponúka čitateľovi naozajširoký výber zo svojej doterajšej po-viedkovej tvorby. Dvadsaťtri povie-dok akoby posadil do imaginárnehovlaku, ktorý prechádza dejinami kra-jiny, ktorú miluje a ľudí, ktorí sú mublízki. Pri čítaní jeho príbehov si uve-domíte, že sú vizuálne aj akustickyvyvážené, že jazyk Beňových povie-dok nesie príbehy jeho hrdinov akovzácnu trofej, že jeho veľakrát

bizarné postavičky sú ľudia z krvia mäsa, hrdí v nešťastí a šťastní svo-jím spôsobom, slobodní ako obla-ky a krásni ako ľudia na plátnachMartina Benku. Už prvá poviedkaOdnesiem si jedno túženie sa stáva la-dičkou, ktorá určuje a dolaďuje jazykjeho kníh a pravdepodobne v tej-to funkcii bola aj pri výbere jedno-tlivých próz, zaradených do knihy.Píše v nej o človeku, ktorý si nesie ne-naplnené túžby ako jediný zmyselsvojho života. V poviedke Nad mo-drým svetom sa rozprávač vezie „nabielom oblaku“, zhovára so svojouneprítomnou láskou, no netuší, „kdesa vrátiť na bielom oblaku, či stojí zato niekde sa odtiaľ vracať...“

Poviedka Telegram svojou kaf-kovskou inšpiráciou vybočuje z radupredchádzajúcich i nasledujúcichpróz, aby o to intenzívnejšie evoko-vala atmosféru strachu v živote spo-ločnosti. Poviedka V pohári nič neis kríje cigánskou romancou s dobre od-pozorovaným cigánskym spôsobomživota. Poviedka Neďaleko moriek jepríbehom prvej lásky Petra a Márie,na prvý pohľad akýmsi potvrdenímúslovia, že „stará láska nehrdzavie“,v skutočnosti je posolstvom, že ľud -ské šťastie je závislé od rozhodnutí,ktoré človek vo svojom živote uro-bí. „Peter“, vysvetľuje autor, „je akozemiak v zemi“, zatiaľ čo Mária„... klop, klop, klop, ponáhľa sa navysokých podpätkoch.“ Prečo odle-tela od Petra, s ktorým sa kedysi dob-re cítila, prečo ho nepotrebuje a másvojho lekára? „Nič zvláštne,“ odpo-vedá pri stretnutí s ňou na jej otáz-ku, ako sa mu žije. „Som tu, žijema hrubnem, a okrem toho sa dake-dy hádam so ženami a so starýmichlapmi v maštaliach a ošipárni.“Starý mládenec Peter bolestne pre-žíva svadbu svojej lásky a zároveňodoláva zvodom Silvie, Máriinejpriateľky. Hlboko v noci, keď „svad-ba hučí a mumle ako mláťačka,“ od-chádza. Pomaly kráčal domov a mys -lel na Máriu...

Poviedky Katarína, Snehom voňajúoblaky a Na chrbte sa stretávajú v témesmrti. V prvom prípade je to smrť mi-lovaného dievčaťa, v druhom smrťmatky, zapríčinenej vodičom trakto-ra, v treťom prípade bicyklistu. Synovimaginárny rozhovor s matkou po-čas súdneho pojednávania, v ktoromsúd hľadá a nenachádza vinníka zasmrť matky, vyústi do sebaobviňo-vania: „Keby len mŕtva, bože môj,“rozmýšľa syn, „ale tak strašne mŕtva,nie raz mŕtva, desať smrtí sa na ňu

411 n 2014

vrhlo!“ A pokračuje: „Mňa je málo biťa trýzniť. Veľkú tabuľu, na ktorej jevypísaná moja vina, mali by všade na-do mnou nosiť. V ústach mi vybu-chovali slová, ale ich zvuk bol mat-ný. Lenže ja som už nič nepovedal.Zaškrípal som zubami, keď som po-čul ten smiešny, nijaký rozsudok...Taký som ja, mama, slušný a chápa-vý... A zlý, tvoj nanič syn...“

Trojica poviedok Páni moji, Spie-vajú mládenci a Vyberanie hniezda pat-ria dedine. Dedine po kolektivizá-cii. „Robota je veľká, človek pred ňoumalý. Rozkladá sa, dvíha sa nad nímako stoh... Len sa do mňa pusť, lensi so mnou začni! Vyciciam ťa, zgnia-vim ťa, pagáč z teba spravím....“ Tosú Beňove presné i prísne definíciededinského života. Starý Mišík v po-viedke Páni moji je vzdialeným prí-buzným Urbanových i Hronskéhoroľníkov. A patrí k nim aj Ostrihoň,„sluha, baník a bližšie neobjasnenýprisťahovalec do hlavného mesta“z poviedky Vyberanie hniezda. Je pro-totypom človeka so „sedliackym ro-zumom“, figliara, ktorý dokáže pre-kabátiť svojho hosťa, profesora,lovca zvukov, ktorý k nemu prišiels magnetofónom v ruke nahrávaťOstrihoňove rozprávanie.

Poviedka Inštalácia signalizujeblízkosť budúcich autorových úrad-níckych inšpirácií. Predtým však sastretneme s azda najmenej pocho-piteľnou tajomnou Beňovou po-viedkou Vianoce v mestečku a s roz-siahlou a tematicky pozoruhodnoupoviedkou Pretrhnutá púť. Vianocev mestečku sú o konflikte medzidvomi civilizáciami, poviedku Pre-trhnutá púť môžeme trochu nadne-sene považovať za neúspešný pokusčloveka stúpiť druhý raz do tej istejrieky. Rozpráva o bratovi a sestre,ktorí sa po novembrovom prevratepokúšajú zinscenovať udalosť z kon-ca vojny, na ktorej sa ako deti zú-častnili. S nápadom prišla sestra,kvôli tomu prišla z Nemecka, kampred desaťročiami odišla s budúcimmanželom a medicínskym radcom,ktorý ju teraz pustil k vode pre o pät-násť rokov mladšiu ženu. Ťažký po-chod v daždi a v blate žena napokonvzdá. Ide späť. Musí sa vrátiť. Musí,lebo je zapriahnutá do spomienoka tie ju zrazu ťahajú späť. „Mám ra-da nezvyčajné veci... Ten hrnčíčokz detstva... Ten, čo vypadol odkiaľsi,keď krava vychádzala na násyp. Ta-ký pekný kvetovaný.“

„Nešla si predsa s nami, nebola sipri tom,“ pripomenie jej brat.

„Na tom nezáleží. A ty to nemô-žeš pochopiť. Ja som z neho píjava-la, len ja. Moja stará matka ho ne-mohla nechať Rusom... Mala sompäť rokov, bože môj a moja starámatka ma milovala. Nikto ma nikdynemal tak rád ako ona... Ja som chce-la ísť a ísť. Po iných miestach. Za-budnúť na všetko, v čom žijem.

Beňove poviedky V uličkách mes-ta, Pri jazere, Nemocnica sú stručnýmzáznamom príbehov, v ktorých za-ujme prekvapujúca pointa.

Čerešničkou na torte sú poviedkyz ostatnej Beňovej knihy Vlnenie.Mám na mysli ironicky konfrontač-nú poviedku Minister Fjodorov i Slneč-ný kúpeľ, vážnu a emóciami nasýte-nú poviedku Martin a Peter, ktoráviac ako poviedkou je úvahou nadpredčasným skonom blízkeho pria-teľa. A nakoniec poviedka s kaf-kovskou príchuťou Obleklo, rozprá-vanie o „zemiakovom chlapovi“,a najmä geniálny portrét Vinca Ši-kulu Popod Hamrštíl cez Dubovú.

Beňov poviedkový výber sa podo-bá prieskumným hliadkam, pátra-júcim po zmiznutých osobách, na-vštevujúcich osamelých podivínov,nazerajúcich do dvorov i do spální,odkiaľ vynášajú poklady, ktoré nievždy zaujmú tých, čo nevedia rozo-znať zlato od pozlátka. Hľadačizmyslu života a vychutnávači šťav-natých dialógov a opisov prírodnýchscenérií si však pri ich čítaní určiteprídu na svoje.

P. S. Súčasťou poviedkového vý-beru sú Rozhovory Jána Beňa, Kri-tické pohľady, Doslovy a napokonJán Beňo na fotografiách.

RUDOLF DOBIÁŠ

PISÁR DLHÝCH ZÁPI -SOV A JEHO PAMÄŤ

BALLEK LADISLAV: Trojou a vŕškom pamäti(Pisárov dlhý zápis 2000– 2008)Bratislava : Kalligram, 2013

Možno iní áno, ale ja neviem pres-ne, odkiaľ a kedy sa v Ballekovom li-terárnom diele zjavil PISÁR. Bola toinšpirácia pochádzajúca od neoby-čajne obyčajného pisára Gráča, tohoHronského hráča, „ducha, čo večnepopiera“, alebo sa dal autor inšpi-rovať všadeprítomným duchom Vál-kovho Rilkeho, duchom svojskosti,tvorivosti v diskurze s vernosťou pre-

kladu? Je to teda ten zvláštny „pisárdlhých zápisníkov“ z 10. verša Ril-keho básne Jesenný deň, ktorý sa doslovenskej verzie básne dostal ako-by nedopatrením, takpovediac bezbásnikovho náznaku, nábehu? (Tenverš znie v nemčine: „wird wachen, le-sen, lange Briefe schreiben“, teda „bdieťbude, čítať, dlhé listy písať“.) Výraz„Schreiber“ síce nájdeme v súvislos-ti s Rilkem často ako „Briefschreiber“(pisateľ listov, tisícov dokonalých lis-tov), no v 20. storočí nám výraz „pi-sár“ nadlho zašpinili Nemci, ktorímu vo význame „táborový pisár“ či„lágrový pisár“ pripísali iné než tvo-rivé konotácie.

Naozaj sa teda mohlo stať, že La-dislav Ballek podľahol šarmu tohoslova a naň neveľmi logicky nadvä-zujúcich obrazov („pisár dlhých zá-pisníkov, / v alejach sa bude ako v blu-diskách / bezradne motať nad nahotoukríkov“) do tej miery, že si ho v tomširšom výklade („pisárov dlhý zápis“)prisvojil ako podnázov svojej knihyspomienok? Mohlo to tak byť, no ne-muselo. V dejinách slovenskej lite-ratúry poznáme viacero nádhernýchtextov inšpirovaných nesprávnym čimálo verným prekladom – napríkladNovomeského verše v básni Múd -rosť: „ten rozprávkový chlapček nero-zumne smelý, ten chlapček, ktorý skríkolhlasite, až beda, že kráľ je nahý, že na-hý je celý,“ svedčia o prisvojení si vý-kriku: „Hľa, veď kráľ je nahý“ z An-dersenovej rozprávky Cisárove novéšaty, výkriku, ktorý v Rozprávkaro-vej dánčine však znie „men han harjo ikke noget pa°“, čo znamená „tenpredsa nemá nič na sebe” a čo ani prinajlepšej vôli nemožno „prebásniť“ako „kráľ je nahý“. Históriu zne-mravnenia toho slušného pokrikupoznáme: Ruskí prekladatelia naj-prv vymenili cisára (či cára) za krá-ľa a potom, keďže už šlo o kráľa nie -kde na západe, sa vysmiali z jehonahoty, kým cudnému homofiloviAndersenovi úplne stačilo naznačiť,že vladár toho na sebe veľa nemá. Odruských kolegov tento ideologicko--nemravný zvrat prevzali Poliaci a odpoľských prekladateľov naši, tedaslovenskí. Českí prekladatelia sa na-opak držali nemeckých či anglickýchverzií a nevytvorili taký krásny bás-nický zvrat, ktorý – hoci voči origi-nálu nepresný – prináša každémuutláčanému nemalé zadosťučine-nie...

Moja krátka vstupná dišputao úskaliach i „objavoch“ preklada-teľskej tvorby nechcela ani len na-

42 1 n 2014

značiť, že spisovateľ Ballek sa vo svo-jej spomienkovej knihe dal unášaťkrásou historicky nepravdivej me-tafory a hlasom múz, ktoré mu šep-kali príbehy ad hoc. Naopak. Čitateľuž po prvých stranách nadobúda is-totu, že autor sa vydal, zaľúbený dopravdy až po uši, dvoma smermi, abyju našiel a aby dlhý zápis jeho pisára,teda jeho alter ega, bol presiaknutýtou pravdou a ničím iným, tak muPán Boh pomáhaj. „Trojou“, tedapražskou časťou Troje, a „vŕškom pa-mäti“ – tade sa uberajú autorove spo-mienky, lepšie povedané: ožívajú v re-zidencii titulára počas voľných chvíľa stúpajú pomyselným vŕškom ažk ďalekým Ballekovým predkomspred dvesto rokov. Tam kdesi navrchole pamäti, nie pisárovej, ale ro-dinnej, pramení šľachtická krv, sta-de tá modrá zádumčivá elegancia,zodpovedná noblesa gest a slov.V kontraste ku spomienkam každo-denný chod veľkého veľvyslanectvaa znova pisárova, pardon, tentoraztitulárova pamäť, ktorá mu dovoľu-je spraviť si neskôr krátky záznam kukaždému stretnutiu, ku každémupodnetu v zodpovednej práci, kto-rou bol tento ponovembrový ľavico-vý politik a poslanec poverený nasklonku jeho stredného veku... Pod-net na tieto každodenné zápisy da-la pisárovi, ako autor uvádza, jehosek retárka.

Autor zrejme niekde na začiatkuzápisov tušil, že stručné záznamy ro-kovaní so stovkami nevýznamnýcha desiatkami významných ľudí nebudú čitateľsky nijak atraktívne,preto druhou silnou líniou, tým„vŕškom pamäti” je, ako som už spo-menul, miestami súvislé, miestamimenej súvislé, no systematické, ba ažvynútené rozpamätávanie sa. Spo-mienky na rodičov, príbuzenstvo, ceznich až k ďalekým predkom, a záro-veň spomienky na detstvo, mladosť,na službu počas vojenčiny, štúdium,povolania. Ballek akoby sa už vopredobával, že poruší otcovo prísne pra-vidlo: „Čo sa povie v spálni, nemávkročiť do kuchyne, to z domu nadvor, a najmä nikdy nie to z dvora naulicu,“ preto nahradil seba pisároma dovolí spomienkam rozpamätávaťsa v 3. osobe. V tejto súvislosti je za-ujímavé dlhšie spomínanie na vzťahk Miroslavovi Válkovi, na ich stret-nutia počas Ballekovho pôsobeniana ministerstve kultúry v Bratisla-ve, ale aj neskôr, keď obaja bolivrcholnými funkcionármi Zväzu čes-ko-slovenských spisovateľov, resp.

Zväzu slovenských spisovateľov(ovzdušie Gorbačovovej perestrojkya prvé mesiace „nežnej revolúcie“).Sú to spomienky do istej miery apo-logetické, no úctivé a obdivné záro-veň. V zhode s otcovými zásadami savšak z domu na dvor dostalo len má-ločo a z dvora na ulicu, a teda k či-tateľovi, už len to, čo z obdivované-ho človeka môže spraviť svätca.

Máloktoré z autorových hodno-tení významných osobností, s kto-rými sa stretne v Prahe, je také osob-né, ako to s Válkom. Čitateľ má občaspocit, že pán veľvyslanec si to jedno-ducho nechcel s nikým rozhádzať,a preto o každom napíše čosi kra-tučké a pozitívne. (Ani o vnútornomchode veľvyslanectva, o svojich pod-riadených nenapíše nič nepekné, ho-ci by to bolo aj pravdivé. Veď určiteby mal čo. Na každej ambasáde saza čas všeličo udeje.) Nie je to všakobranný postoj: Ballek sa napríkladaj o svojich spisovateľských kolegochvždy vyjadroval máloslovne, aleboveľmi opatrne, aby neuškodil ichdobrému menu. Ak povedal dve-tridlhšie kritické vety na adresu po -vedzme Vojtecha Mihálika, vedel kedy a komu ich povedať. Takú májednoducho tento šľachtic medzi slo-venskými spisovateľmi povahu.

Obdivuhodná je Ballekova pra-covitosť počas jeho diplomatickej ka-riéry. Denno-denne absolvoval de-siatky stretnutí, o ktorých si vzápätíalebo neskôr večer urobil poznámkydo svojho „Denníka VV“. Zo stret-nutí vyplynuli desiatky prísľubov(prísť, predniesť prejav a otvoriť ne-jakú výstavu, konferenciu, stretnu-tie), stovky povinností rýdzo diplo-matického charakteru, desiatkyzáštit nad takou či onakou akcioua pod. Tie prejavy musel aj niekedynapísať a predniesť, tie povinnostisi splniť a prevzaté záštity znamenalizúčastniť sa na akciách. To je ob-rovské kvantum práce, tvorivej vý-drže, nesmierna chuť a túžba byť uži-točný Slovensku v Čechách, ktoré saod svojho brata čoraz rýchlejšie vzďa-ľujú, reprezentovať to tradičné, totvorivé a pozitívne v ňom (na Slo-vensku) a zároveň nevynášať do po-predia svoju osobu. Pred takýmto vý-konom musí každý, nás bývalýchdiplomatov nevynímajúc, zložiť po-myselný klobúk.

Ballek slúžil na jednom z najdô-ležitejších diplomatických postovtakmer osem rokov, čo je dvojnáso-bok bežnej „služby“ titulára v kraji-ne pôsobenia. Bola to služba nielen

Slovensku, ale aj bratským Čechom,krajine, ktorú má Ballek očividne ne-smierne rád. Verím, že z tohto zvlášt-neho osemročného pobudnutia me-dzi cudzími i blízkymi (a diplomati sapo krátkom čase stávajú navzájomveľmi blízki) vzíde ešte jedna, útlejšia,no oveľa osobnejšia kniha spomie-nok. Možno si to len žiada selekto-vať a selektovať a sem-tam porušiť topovestné, vari aj zlovestné otcovo pra-vidlo o nevynášaní vecí von.

Trojou a vŕškom pamäti je prvá z pa-mätí špičkových slovenských diplo-matov po roku 1990. Možno očaká-vať, že v najbližších rokoch si na svojediplomatické obdobie zaspomína-jú aj ďalší spisovatelia, literárni ved-ci či prekladatelia pôsobiaci najmäv r. 1990 až 2010 ako veľvyslanci,chargé d´affaires, vyslaneckí radco-via, riaditelia kultúrnych inštitútov(R. Chmel, A. Hykisch, M. Resutík,P. Kerlik, F. Lipka, M. Bútora, S. Val-lo, L. Volko, M. Jurovská, K. Wla-chovský, I. Otčenáš a ďalší). Možnosi na svoje Nórsko pospomína aj pi-sár tejto recenzie. On aj hore vyme-novaní sú však tvorivo i povahovoodlišné typy a predpokladám, že tiežich pohľad na roky diplomacie sa bu-de líšiť od toho, ako nám ho vo svo-jej knihe predstavil Ladislav Ballek.

MILAN RICHTER

SPIRITUÁLNE RADOSTIZÁHRADNÍKA

HESSE, HERMANN: Radosti zahradníka. Preložili: E. Pátková, V. Sle -zák, V. Tomeš. Akvarely a kresby H. Hesse.Praha : Argo, 2012, 236 s.

Hesseho kniha pozostáva zo sú-borov prozaických i básnických tex-tov, z autorových úvah, z doslovua niekoľkých Hesseho výtvarnýchprác, ako aj z bibliografickej poznám -ky, ktorá ponúka informáciu o pô-vodných vydaniach vybraných textov.

V knihe, vydanej vo vydavateľstveArgo, sú zaradené texty a perokres-by či akvarely, ktoré už svojím ná-zvom napovedajú o Hesseho inten-zívnom, nesmierne radostnomprežívaní prírodného „záhradníkov-ho“ sveta, jeho objektov i dejov: Nazahradě, Září, Zahrada dětství, Zahradamládí, Vnitřní svět světa vnějšího, Mémubratrovi, U Bodamského jezera, Životkvětiny, Květiny po jedné bouřce, I kvě-

431 n 2014

tiny, Květ hořce, Bílá růže za soumra-ku, Hvozdík, Vůně, První květiny, Ležev trávě, Stromy, Ořezaný dub, Rozlou-čení s Bodamským jezerem, Stará za-hrada, Nářek nad starým stromem, Listz deníku, Ztracený nůž, Pozdní léto, Pro-tiklady, Kvetoucí snítka, Cínie, Začátekpodzimu, Mezi létem a podzimem, Přizalévání květin, Odpovědnost za kou-sek země, Hodiny na zahradě, Broskvoň,Zahradník sní, Zpětná proměna, Velkýpátek, Z deníkových záznamů, „Jakoztracený domov“, Úvahy o zahradě z do-pisů Hermanna Hesseho, Lvíčkův nářek,Stručné zprávy Gunteru Böhmerovi o za-hradě, Kdysi před tisíci lety, Povídkovétexty – Dům snů, Kosatec.

Vo vybraných poviedkach i úva-hách, ale aj v básňach sa Hesse pre-javil ako nesmierne citlivý pozoro-vateľ prírodných skutočností, ktorýnielen pozoruje, rozpoznáva, ale ajpomenúva botanickým názvoslovímobrovské množstvo rastlín. On, zá-hradník amatér (avšak farbitosťoujazykového prejavu predovšetkýmspisovateľ a pestrofarebnosťou vý-tvarných prejavov zas maliar), pre-tože v tejto pozícii vystupuje v tex-toch, sám seba situuje do pozícietoho, kto môže v priebehu niekoľ-kých mesiacov mnohé odpozorovať:„Kdo chce a má i takovou povahu, vidíjen a jen věci radostné: přemíru síly ze-mě v plození a tvoření, hravost a fanta-zii přírody co do tvaru a barev, veselýdrobný život s mnoha náznaky lidskýchvlastností, neboť také mezi rostlinamise vyskytují dobří a špatní hospodáři, šet -řílkové i marnotratníci, hrdá střídmosti příživnictví.“ (2012, s. 10 – 11).

Hermann Hesse v knihe uvažuje,hĺbavo premýšľa, ba i medituje s ve-domím tajomstva a s tušením i úc-tou – podobne ako sa to deje pri náboženskom výklade prírodnýchdejov – o neustávajúcom, neutícha-júcom prírodnom kolobehu. Vnímanielen (ne)samozrejmosť prírodnýchjavov i dejov, ale objavuje aj ich vnú-tornú krásu. Tieto schopnosti či da-nosti možno napojiť na raj detstva,záhradu detstva, v ktorej vyrastala v ktorej sa „rozrastal“ či prehlbovalaj jeho vzťah k prírodnému záhrad-nému svetu. Napája ich na spo-mienky a na niekdajšie prežívanédetské blaho: „V koutě zahrady stálpros tě a unuděně starý sud s vodou a vo-dovodní trubkou; tady jsem kdysi soužilotce tím, že jsem vodu nechával téct celépůldny a do jejího proudu budoval jsemhráze a kanály a způsoboval mohutnézáplavy.“ (2012, s. 16). Rozpúšťa hra-nice medzi prírodou a sebou, obja-

vuje, nakoľko sa my sami podieľamena vytváraní sveta, nakoľko sa v na-šej duši s podstatou vo večnosti nachá-dza predobraz prírodných výtvorov,nakoľko sa nám večnosť predostieraako sila lásky, ako stvoriteľská sila (pod-ľa 2012, s. 20). Hesse záhradník spo-mína na prvú založenú záhradu, roz-rozpráva sa o radosti i o jej ubúdanípri premene hry na povinnosť. 

Hesse básnik ešte intenzívnejšiehľadá i nachádza podobnosti medzirastlinným či prírodným svetoma svetom ľudským. Zakúša vône kve-tín, spomína, lyrickým spôsobom vy-povedá, premáha bolesti, trýzne,utrpenie i tiene ležiac v tráve, pri-meriava radosti i strasti z rastlinnejríše k ľudským súženiam i poteše-niam, aby sa vyznal: „Mně připomnělten pohled mnoho chvil, / kdy otupělýživota temným vířením, / z noci i bídyznovu jsem veden byl / k světlu, jež vděč-ně miluji a ctím.“ (Květiny po jedné bouř-ce, 2012, s. 25).

Hesse zrastajúci s prírodou za-znamenáva, uvažuje, odčítava príbe-hy stromov z ich letokruhov, z ich sily, ktorá tkvie vo viere v Bohai v posvätnosť ich úlohy, zas odvo-dzuje podobenstvo pre život, nádejpre ľudský životný príbeh, z načú-vania stromom dedukuje hlbokúmúdrosť a pripomína: „Život není leh-ký, život není těžký. Takhle myslet je dě-tinské. Dovol Bohu, ať v tobě promlouvá,a ty myšlenky utichnou. Je ti úzko, pro-tože tě tvá cesta odvádí od matky a od do-mova. Jenže každý krok a každý den těopětovně vede matce vstříc. Domov ne-ní tady či tam. Domov je v tobě, uvnitř,anebo není nikde.“ (2012, s. 36). Ti-síckrát videné miesta v okolí svojhodomova či domovov spája so zážit-kami a spomienkami. V čase, keď saon, osamotený utečenec, oddeľuje odľudí, začínajú viac „miesta“ zaberaťveci v porovnaní s ľuďmi, keďže ve-ci vytvárajú ilúziu domova a pred-stavujú dôverníkov. Rovnako sa ajobraz záhrady stáva pre Hesseho viaca viac dôvernejším. A tak záhrada po-núka podnety na premýšľanie o vte-dajšej dobe, podnety pre Hessehoi iných ľudí ducha, aby prehováralio jednej z jej stránok, aby varovalis pamäťou na vojnové udalosti.

Obrazy a na ne napojené city – ajzamilovanosti – Hesse spája s kveti-nami, medzi nimi napríklad s cínia-mi a tie sa potom stanú nielen ob-sahom úvahy, ale aj výtvarnéhoprejavu (porovnaj Cínie, 2012, s. 68– 72, a Kytice cínií, 2012, s. 224, pero-kresba, akvarel). Autor si všíma pre-

menu kvetov, metamorfózu fariebnadobúdajúcich nežnejšie odtiene,nanebovzatie, vytrácanie sa do hlbšiehoduchovna, spoluprežíva umenie po-zorovať, ako umierajú kvetiny, od -krýva tajomstvá krásy a duše (podľaHesse, 2012, s. 71 – 72). Všíma si pre-chody medzi ročnými obdobiami sovšetkými prírodnými prejavmi, ryt-mus roka ešte intenzívnejšie vtedy,keď sa k pozorovaniu či vnímaniupripája aj spolupodieľanie sa na pre-najatom kuse zeme, znovunájdeniedomova a zodpovednosti zaň: „Pocit,že jsem se usadil, že mám domov, že sepřátelím s květinami, stromy, zemí, stu-dánkou, chutná na chvíli skvěle, ten po-cit odpovědnosti za kousek země, za pa-desát stromů, pár květinových záhonů,za fíky a broskve.“ (2012, s. 84 – 85),načrtáva perspektívy ďalšieho písa-nia – svorné budovanie chrámu du-cha... V stručných správach Gunte-rovi Böhmerovi o záhrade vypoviesvoju obavu z nepokojného a zne-pokojujúceho sveta, ale aj radosť zozázraku života záhrady, pretože sta-rostlivosť o ňu Hessemu poskytujeúľavu a pokoj, je mu meditáciou.

Poviedky Dům snů a Kosatec uzat-várajú súbory Hesseho básnickýchi úvahových textov. Prvá z poviedoknavodzuje súvislosti medzi dušev-ným životom starnúceho človekaa životom záhrady. Zdôrazňuje i zdô-vodňuje prehlbovanie starcovho citupre večnosť v spoluznení s prírod-nými cyklickými pohybmi, s prebú-dzajúcim sa i vyschýnajúcim krás-nom rastlinného sveta, pretožev záhrade pretrvávalo niečo z jeho životaa zápasov, z hľadania a premáhania(podľa Hesse, 2012, s. 150), na čo ne-zabúdal. Druhá z poviedok zas pri-nesie príbeh chlapca Anselma, kto-rý sa v čase zmenil na váženéhomuža, avšak zabudol na dôležitúa posvätnú časť svojho detského živo -ta, na raj záhrady a na kosatec s nímspojený. Ako dospelý napĺňa z láskyk žene úlohu či prekonáva skúšku,a tak sa vracia v čase, túla sa v pries -tore sveta, mení sa, aby našiel novýzmysel života a rozpomenul sa na ta-jomstvo hĺbky kvetu kosatca.

Radosti záhradníka, ktorého zá-hrada je obrazom jeho vnútornéhoživota či tajomným zrkadlom duše,sa odkrývajú pri čítaní z Domu snov.Svet sa zaokrúhľuje v priestore zá-hrady, v priestore duše. Hesse píšea dopovedá aj o človeku ako tvorco-vi, o živom žitom a rozrastajúcom sa„stvorenstve“ záhrady duše a ducha...„Svět se zmenšil, pomyslel si a neznatel-

44 1 n 2014

ně se pousmál. Celý svůj život měl ten sta-rý muž tisícero pracovních vztahů a za-stával vysoké úřady, procestoval celý světa stále znovu v sobě živil Goethovu tou-hu „všechnu slunce zář i ty stromy ste-ré, břehy mořské všechny i sny veškerév srdci propojiti navzájem“ – a nyní bylomezen na těsný okrsek své zahrady, kdežily důvěrně mu známé a osvojené stro-my a tráva, keře a záhony, jež pěstoval,vymýšlel si, tvořil, formoval a řídil, a téplnosti neubývalo, záhon růží se dal smys-ly a myšlenkami obsáhnout až po samumez zrovna tak málo jako mořský břeha širý svět.“ (2012, s. 147).

MARTINA PETRÍKOVÁ

PREČO TICHOPRETRVÁVA...

VÁH, JURAJ: Súborné dramatickédielo I. (Divadelné hry).Zostavila, úvod, kalendáriumk divadelným hrám a redakč -nú poznámku pripravilaDagmar Kročanová.Bratislava : Divadelný ústav (v edícii Slovenská dráma),2013, 862 s.

Meno Juraja Váha nie je v kontexteslovenskej profesionálnej divadelnejkultúry nijako neznámym pojmom.Ako študenti sme čítali najmä jehodivadelné kritiky, či dramaturgicképríhovory a vyjadrenia k dráme. O je-ho autorských ambíciách, ktoré na-šli svoje vyjadrenie v rozsiahlom dra-matickom diele sme vedeli len veľmimálo. Okrem drámy Ticho nám ne-utkvela žiadna jeho dráma vo vedo-mí. Jeho výrazný kritický a drama-turgický prínos pre divadlo, rozhlasaj televíziu, sa rovnako nezhmotnildo jeho dramatických textov pre di-vadlo. Umelci neraz riešia kardinál-nu otázku, čo je zárukou ich sľub-nej profesnej kariéry, či talent odBoha alebo kvantum práce na sebe.Zdá sa, že tí najvýznamnejší vedelia vedia, že jedno bez druhého nie jemožné. Nijako nebudeme polemi-zovať s kvantitou, množstvom diva-delných hier, ktoré Juraj Váh napísal,ale jedným dychom musíme dodať,že pracovitosť bohužiaľ nebola pod-porená zásadnejším dramatickýmtalentom. Staval pred oči čitateľovi dramaturgov a divákov závažné té-my. Permanentne experimentovals formálnou stránkou drámy, nov dramatikových svojráznych svetoch

odkrývajú sa predovšetkým jehokonštrukčné schopnosti. Postavyviac rečnia a menej konajú. Sú za-kliate do toku myšlienok, ktorýmidramatik neraz otupuje čitateľovupozornosť. Drámam chýba zásad-nejší cit pre dramatické napätie a ne-raz sa v nich stráca aj dramatickýkonflikt. Autor vymýšľa situácie a donich zasadzuje ploché postavy a ne-ustále variuje a vracia sa k svojim nos-ným významovým témam – násilie,moc, vojna, strach z prázdnoty.

V dobe svojho vzniku patrili Vá-hove hry k tým, ktoré divadlá insce-novali. Napriek veľkým nádejama odhaleniam editorky Súbornéhodramatického diela I. Dagmar Kro-čanovej sa nám zdá trochu nadhod-notené vydávať jeho súborné dra-matické dielo, veď napríklad v tomistom období ako on, tvoril Ivan Bu-kovčan, ktorého dielo vykazuje na-priek menšiemu rozsahu rozhodnevyššie umelecké, dramatické i diva-delné kvality. Bukovčan zatiaľ do-posiaľ svoje súborné dramatické die-lo nemá, rovnako aj ďalší významníslovenskí dramatici, ktorí dramatic-kou tvorbou niekoľkonásobne pre-výšili Váhovu úroveň. U nás je neraztaká obyčaj, že uprednostňujemekvôli všakovakým dôvodom, len niena základe kvality, niektoré tzv. pro-jekty. Raz to bolo pričinením dobo-vej normatívnej estetiky, v dnešnýchdňoch rezonuje pravdepodobne nor-matív príslušnosti. Určite dramati-kovi Váhovi nekrivdíme, keď povie-me proti predloženej editorskej prácikacírsku vetu, že by stačil výber z je-ho rozsiahlej dramatickej tvorby.Predložená práca sa nám javí ako ne-primerané nadhodnocovanie kvali-tatívne priemernej dramatickej lite-ratúry v rovine estetickej, formálneja v neposlednom rade aj divadelnej.Formotvorné postupy, ktoré do svo-jich dramatických diel autor vkladal,vyskúšali v dejinách slovenskej dra-matickej literatúry aj iní dramaticia dosiahli s princípmi absurdnej dra-matiky, či brechtovskou poetikoupresvedčivejšie umelecké výsledky.Mnohé princípy dramatickej tvorby,ktoré aplikuje, pôsobia neorganicky,viac vonkajškovo a nevyrastajú a ne-vrastajú do príbehu drámy.

Už v prvotine Juraja Váha Ticho na-chádzame jeho základnú a nosnú se-mantému, ktorá sa vinie v celom jehodramatickom diele – násilie verzusľahostajnosť, ticho obhajujúce apa-tický postoj, ktorý sa upína k plnejmise šošovice. V replikách postáv čas-

to Váh hromadí slovný balast, kto-rý bráni tomu, aby sa rozvinula dynamika – aktívnosť konajúcichpostáv. Ústredná dramatická situá-cia a dramatický konflikt ostávajúploché. Ticho ako dramatický, me-taforický pojem evokuje rôzne po-doby odcudzenosti vo svete ľudí, ľahostajnosti, či sebalásky ochraňu-júcej len svoje miesto pod slnkom.Ticho; prvotina Juraj Váha, je pre-tlakom slov, hoci by práve dynamikamlčania a nie hovorenia podporilavýpoveď a umocnila metaforu ne-končiaceho ticha zásadnejšie a snáďaj presvedčivejšie.

V ďalšej hre Poslední a prví drama-tik vytvoril predstavu apokalyptic-kého sveta, v ktorom všetko starémusí zomrieť a právo na život má ibanevinné a nové pokolenie. Príbehy ľu-dí a ich motivické zázemie a konaniev dramatickej situácii však natoľkočitateľovi nesprístupňuje, ale ibaakosi mihavo naznačuje. Opäť, na-priek závažnosti témy, sa pred namizjavujú len tézy a idey a nie živí ko-najúci ľudia. Hlbokú a bolestivú ra-nu svojich postáv nijako nepribli -žuje, nepreniká pod povrch ilúziia klamstiev, ktoré im bránia prijaťzodpovednosť a vydržať s pocitomviny. Na záver hry symbolicky pre-žije jediná žena v hre Eva, snáď mat-ka nového pokolenia a slepec René.Iba ten smie uvidieť budúcnosť, ktoju vidí vnútorným zmyslom.

Výnimočnou hrou s brisknýmdialógom a živými postavami je Za-ťažkávacia skúška, ktorá rozpráva kaž-dodenný príbeh jedného tankovéhoútvaru. Na zdanlivo banálnej situá-cii dramatik odkrýva vnútorné po-hnútky konania postáv. Ľudské konanie neraz motivuje závisť a vnú-torne neodôvodnená zloba.

Dramatizácia Adam Šangala, kto-rú dramatik vytvoril spolu s režisé-rom Jozefom Palkom na základe Jégeho predlohy má rovnako dyna-mický dialóg. Jednotlivé výstupy ra-dia autori vedľa seba, ako keby pra-covali s filmovým strihom. Podarilosa im zobraziť všetky nosné situácieliterárnej pôvodiny. V texte drama-tizácie sa zračí zmysel pre javiskovúpodobu diela, slovný balast je v re-plikách miestami zásadnejšie mini-malizovaný. Neraz nás však zarazíspôsob, akým sa postavy vo vlast-ných replikách predstavujú a roz-právajú čitateľovi zbytočne o svojejminulosti. Dramatizácia je zložitápráca, možno by bolo osožnejšie predrámu, keby nám jednotlivé postavy

451 n 2014

predstavili autori prostredníctvomich konania postojov.

Dramatický fragment Shakespe-riáda sa analogicky napája na pred-lohu renesančného anglického gé-nia. Príbeh ozvláštňuje komickýmipostavami, ale taktiež postavou Taj-ného, ktorá priamo súvisí s dobovourealitou Štátnej bezpečnosti. Tajnápolícia nepatrila len minulosti, ale jesúčasťou aj dramatikovej prítom-nosti. V dramatickej štruktúre vy-užíva neraz ex tempore a priamo saprihovára divadelnému publiku.

Váhova najznámejšia hra BohoviaAmsterdamu je dobovo zasadená dohistórie. Hru opäť silno sputnávapresila epického rozprávania. To do-minuje nad tým, čo je dušou drámy,nad dejom. Napriek tomu, že chcedramatik hovoriť o závažnej téme,neraz sa jeho pozornosť epizodickyrozlieva viacerými smermi. Chýba jejnáležitá koncentrovanosť a vnútor-ná presvedčivosť v tlmočení zásadné -ho konfliktu medzi tzv. civilizáciouprahnúcou po mamone a čistotouprírodného človeka, cítiaceho oprav-divé hodnoty života.

V hre V tmavých horách pramene sadramatik pokúša aplikovať princípybrechtovskej dramatickej formy. Stav-ba priehrady a zakázaná láska sú nos-né rovnobežky príbehu. Na začiatokvkladá prológ a na konci epilóg. Za-znievajú v nich slová charakterizujú-ce nový pohľad na život človeka. Mi-lostný príbeh by mal čitateľovievokovať príbeh slávnych Shakes-pearových milencov z Verony; Romeaa Júlie. Pre dramatika sú už zaviatíprachom dejín, poézia lásky je vy-prchaná, lásku prehlušuje pracovnárealita a služba svetlým zajtrajškom.Nepatrné chvíľky milenec kej intimi-ty medzi Krajčom a Ivicou nepatrič-ne „valcujú“ potreby hydrostavbárskejvýstavby. Ako výrazná dramatikovapoplatnosť dobe pôsobí neraz reci-tácia Chóru. V jeho výstupoch za-znievajú dobové budovateľské ver -šovanky socialistického šťastnéhoveku. Kolektív je všetko a jednotlivecmá všetku svoju neopakovateľnosťa osobnosť vložiť do jeho služieb.

Vtipnou a vydarenou predlohouje bábková revue Na počiatku bola nu-da, ktorú autor „stvorí“ voľne podľaučenia Mojžiša a Jeana Effela. Revuenechýba dynamika, irónia, nadhľad,ktoré mieria priamo na dobové ne-duhy spoločnosti – kult osobnosti,protekcionizmus, či zbytočnú byro-kraciu a falošnú morálku.

K ostatným publikovaným dra-

matickým textom – Rajnoha; Výstrelnik nepočul, Predmestie s lipami; Kára;Lakrímia, mať naša; Na juh od Jamajky;Romanca pre f lautu – sa radšej ne -vyjadrujeme, pretože sú v nich rov-nako zásadné problémy ako v tých,ktoré sme v našom texte charakte-rizovali vyššie. Váhove dramatickéa kompozičné schopnosti pôsobiapresvedčivo najmä v komediálnomžánri. Vo chvíli, keď experimentujes formálnou stránkou drámy a púš-ťa sa do filozofických a ťažkých tém,nie sú jeho úsilia korunované úspe-chom. Deje sa tak tiež vtedy, keď sanepokúša nasilu zvonku aplikovaťdo dramatickej štruktúry nejakú niesebevlastnú poetiku a štýl. Drama-tický príbeh jeho hier často „hynie“najmä presilou epizodickosti, neko-nečným epickým rozprávaním pre-máhajúcim dramatické konanie.Človek metaforicky zhmotnenýv dramatickej postave nie je živý lenvďaka myšlienkam a tézam, ale pre-dovšetkým činmi a postojmi. Váho-ve hry zostávajú v dejinách sloven-skej drámy a divadla, nateraz je ichinscenačný príbeh viac mlčiaci trpas-lík ako obor...

MARTIN TIMKO

O PRÍŤAŽLIVOSTISLOVENSKEJLITERATÚRY

FELDEK, ĽUBOMÍR: Ťahák z dejín slovenskejliteratúry alebo Od Lomi -dreva po Malkáča.1. vydanie. Bratislava : Literárneinformačné centrum, 2013, 320 s.

Feldekov „ťahák“ z dejín sloven-skej literatúry je motivovaný nielenautorovým záujmom o literatúru,ale aj presvedčením o jej príťažlivos-ti... Kniha je z kompozičného hľa-diska rozčlenená na šesť častí a Ľu-bomír Feldek ju mohol „osnovať“ lenpreto, lebo jeho rozhľadenosť v kon-texte slovenskej literatúry a kultúryje nevšedná a jeho tvorivý (prekla-dateľský a básnický či prozaický) zá-ber zas nesmierne široký.

Prvá z častí diela reaguje na prí-chod Metoda a Cyrila na Veľkú Mo-ravu a na pôsobenie vierozvestcovv tomto priestore. Ľubomír Feldeksprostredkúva stručné portréty sv.Konštantína a sv. Metoda, aby v bás-nickej, či presnejšie, piesňovej podo-be (pieseň s názvom Sú nahé) ponú-kol svoju interpretáciu udalosti ich

príchodu. Autor sa venuje aj otázkeprekladu slova proglas a ponúka svojpreklad či básnickú parafrázu Kon-štantínovho Predspevu. 

Druhá z častí knihy sa vraciak rozprávkam o slovenských obroch,reaguje na najstaršie z nich, prisu-dzuje im úlohu zachraňovať „rodia-cu“ sa slovenčinu, ktorá v podobe po-nornej rieky „tečie“ celé stáročia podinými jazykmi. Ľubomír Feldeksprostredkúva fragment z prvej za-písanej rozprávky od mnícha Jánaz Lefantoviec Amen, zabil babu kameň,ale premýšľa aj o osudoch rozprávkyMechúrik-Koščúrik, ktorá sa stalapred obrazom textu Ako šlo vajce navandrovku.

V tretej časti Lastovičky slovenčinyautor prezentuje a komentuje po-sunmi po literárnohistorickej osi vý-bery z tvorby Valentína Balašu, Šte-fana Pilárika, Juraja Ribaya, JurajaRohoňa, Jána Hollého, Jána Kollára,Pavla Jozefa Šafárika a Karola Kuz-mányho. Ponúka ukážku z prekladuBalašovej/Balassiho stance – O večneja trvalej povahe mojej lásky („Nuž ak jeskutočne / aj snívať zbytočné, / že malás ky zbaví vek / a darmo Júliu / prosím,nech lieči ju – / skôr mi Lazár podá liek– / tak aspoň ako dar/ Júlii pošlem pár/nesmrteľných básničiek.“ 2013, s. 37),minidrámu na motívy Pilárikovej bás-nickej skladby Pilarikiana – Los Pilá-rika Štěpána, ale aj preklady vybra-ných básní Juraja Ribaya a JánaRohoňa. Ľubomír Feldek vzdáva bás-nickú poctu aj Jánovi Hollému, nie-len svojimi básňami venovanými prá-ve prekladateľovi a básnikovi, ale ajprekladmi Hollého básní. Tvorbua zberateľskú činnosť Jána Kollára po-odkryje cez fragmenty z KollárovýchPamätí z mladších rokov života, aby ob-ránil básnikovu slovenskú (národnú)identitu a aby identifikoval podnet,ktorý viedol Kollára k zozbieraniu Slo-venských spievaniek – Goetheho zve-davosť. Rovnako však ponúka ajukážky z básní Kollárovej Dcéry Slá-vy a ich prekladov. Aj uvažovanieo básnickej a vedeckej tvorbe Pavla Jo-zefa Šafárika otvára Feldek svojouprekladateľskou reakciou na „prvúa poslednú“ zbierku mladého Šafá-rika Tatranská múza so slovanskou lýrou.Hľadá inšpiračné zdroje poézie mla-dého básnika v Kralickej biblii – v Pies-ni piesní, aby ich rozpoznal v básni Lý-dia, no zároveň nachádza aj podnetypre Šafárikovo vedecké úsilie – odkryťmiesto slovenčiny v slovanskej vetveindoeurópskych jazykov. Reaguje ajna životopisné fakty a pretavuje ich

46 1 n 2014

do básnického tvaru – „S mnohými ho-ríš – hasneš sám / na hŕbke sadzí zo spá-lených listov. // (...) To už sa pomaly, noisto / rozháral meškajúci plameň smrtiv mojej hlave. // A nasledoval pokus zú-falý – / skok,/ ktorým uhasiť som chcel tenplameň vo Vltave.“ (Feldek, 2013, s. 66).Karola Kuzmányho pripomína akobásnika, autora hymnickej piesne Ktoza pravdu horí, ale aj ako človeka citli-vého na hodnotu umeleckého textu,ktorý na rozdiel od rozpačitých reak-cií z českého prostredia prijal a pub -likoval Máchov Máj v Hronke ako ge-niálne dielo.

Štvrtá časť To sa, chlapci, to sa rea-guje na štúrovskú generáciu a tvor-bu či činnosť Ľudovíta Štúra, An-dreja Sládkoviča, Janka Kráľa, SamaChalupku, Pavla Dobšinského a Já-na Bottu. Ľubomír Feldek vzdávapoctu Ľudovítovi Štúrovi, uvažujeo stimule, ktorý viedol k prekladumotta v Sládkovičovej Maríne – v okumojej duše, pripomína revoltujúcehoJanka Kráľa, ale aj Sama Chalupku,ktorý na hornolehotskej fare hostilBoženu Němcovú, medzi iným zbe-rateľku slovenských rozprávok a po-vestí, aby načrtol podobnosť medzidvomi verziami jednej rozprávky oddvoch „hornolehotských“ zberate-ľov (Chalupka – Němcová) v deji-nách slovenskej rozprávky a jej sú-borných vydaní. Autor nevynecháani Pavla Dobšinského a prináša tripohľady na jeho dielo – cez prekladHamleta, cez tajomníčenie u Sa-muela Reussa a zberateľskú i vyda-vateľskú činnosť, ako aj cez koreš-pondenciu s Jánom Bottom.

V piatej časti sa Ľubomír Feldekvenuje takým tvorivým osobnos-tiam, ako boli, či sú; Pavol OrszághHviezdoslav, Martin Braxatoris Slád-kovičov, Ľudmila Podjavorinská,Ivan Krasko, Janko Jesenský, IvanStodola, Jozef Cíger Hronský, JánSmrek, Emil Boleslav Lukáč, LacoNovomeský, Ivan Horváth, ÓndraŁysohorsky, Theo H. Florin, JánKostra, Anton Habovštiak, MilanKraus, Dalibor Heger, VladimírKompánek, Viliam Turčány, MilanRúfus, Vojtech Mihálik a MiroslavVálek. Feldek vysvetľuje, ako „ne-ublížiť“ pri interpretácii Hviezdo-slavovi, aktualizuje jeho Hájnikovuženu a to prostredníctvom princípuKurosawovho Rašomonu, aby po-núkol recepčne zaujímavejší príbehv hre Horor v horárni, ale sprostred-kúva aj filozofiu úpravy či para frázyHviezdoslavovej hry Herodes a Hero-dias. Na intencionálny typ literatúry,

na detskú báseň Umelec z pera Mar-tina Braxatorisa Sládkovičova, Fel-dek reaguje prostredníctvom ref lexieprekladateľovej, básnikovej a vyda-vateľovej tvorby, aby sa sústredil naodhalenie autorstva jednej z najzná-mejších zľudovených básní: „Kres límkolo guľaté / a v ňom oči okaté, / čiaranadol – nos je to, / ústa idú tadeto; / kres -lím, kreslím na hlave / vlasy dlhé, bela-vé; / tri čiaročky – to je krk, – / čiry, čia-ry, škrky, škrk, / čiry, čiary, čiry, čáj,– / to sú prsia s bruchom aj; / ťahám čia-ru dvojitú / zhora nadol tu i tu, / k tým-to čiaram – takto, tak – / spravím doluhák aj hák; / ešte čiry, čiary z pliec / a päťprstov nakoniec. / To je Kubo okatý,/ ne-umytý, strapatý.“ (2013, s. 118). Pro-stredníctvom prezentácie práce napríprave bábkovej hry Čin-čin si Ľu-bomír Feldek pripomína aj básnickémajstrovstvo Ľudmily Podjavorin-skej, otvára otázku zrodu modernejslovenskej poézie v spätosti s tvorbouIvana Kraska, prezentuje Jesenskéhoako archetypálneho básnika, spo-mína na „prípad“ Ivana Stodoluv pripravovanej hre, ale aj na exulantaJozefa Cígera Hronského a jeho tvor-bu pre deti, ktorou odolával tvrdos-ti života. Ľubomír Feldek pripomí-na cez spomienku na svoje osobnéstretnutie s Jánom Smrekom a Emi-lom Boleslavom Lukáčom ich tvorbua život, konfrontuje „vitalizmus“a „bolestínstvo“ poznačujúce cestybásnikov v nežičlivých časoch, ales Lukáčom aj zopakuje: „Svet je západa východ, / sever a juh, / svet je odchoda príchod, / telo a duch. / Človek ho pre-menil v krvavý luh...“ (2013, s. 146).Novomeského uvedie krátkym po-rtrétom a Piesňou bez melódie, spo-mienku na Ivana Horvátha zas roz-právaním o priateľstve s jeho deťmi,bábkovom divadle u Horváthovcov,či o procese s buržoáznymi nacio-nalistami, v ktorom bol odsúdený ajIvan Horváth a na ktorý citlivo rea-govali aj jeho deti: „Včera bol u nás Fer-ko. Tak som sa mu potešila. Rozprávalnám mnoho noviniek. Bašťovanský saotrávil. Asi ešte traja spáchali samovraž-du. Teraz je to na dennom poriadku. Ho-vorí sa, že proces s oteckom a tzv. bur-žoáznymi nacionalistami bude až poVianociach...“ (Z denníka Jany Hor-váthovej, 2013, s. 154). Autor rozpo-vie aj príbeh o stretnutí s básnikoma tvorbou Óndru Łysohorského, čikrátky príbeh tajomníka VladimíraClementisa – Thea H. Florina, kto-rý varoval Clementisa pred návratomdomov. O Jánovi Kostrovi rozprávaFeldek cez spomienky z kufra, spo-

mienku v srdci zas adresuje AntonoviHabovštiakovi, génia nenápadnostizas rozpoznáva v Milanovi Krauso-vi, básnikovi, prekladateľovi a redak -torovi. V jednej z kapitoliek hovorío spolupráci s Daliborom Hegerom,v ďalšej zas s básnikom a výtvarní -kom Vladimírom Kompánkom.V zdravici pripomenie Viliama Tur-čányho, Milana Rúfusa zas v statis podtitulom básnik hraničnej si-tuácie. Nevynechá Vojtecha Miháli-ka ani Miroslava Válka – básnika-ša-chistu.

V najrozsiahlejšej šiestej časti sa ve-nuje Večne mladej generácii spisovate-ľov či skupín. Sú nimi – Kornel Föld-vári, Ján Lenčo, Ján Johanides, RudolfDobiáš, Vera Meisels, Mikuláš Kováč,Július Vanovič, Vincent Šikula, Trnav -ská skupina, Ján Ondruš, Jozef Mi-halkovič, Ján Stacho, Rudolf Slobo-da, Rudolf Chmel, Tomáš Janovic,Milan Lasica a Július Satinský, Ma-rián Kováčik, Milan Tokár, VladoBednár, Štefan Moravčík, Peter Be-lan, František Mikloško, Ľubo Dob-rovoda a napokon sám Ľubomír Fel-dek. Poslednú z častí uvádzajú verševenované Kornelovi Földvárimu, aleaj spomienky na procesy z 50-tych ro-kov a „slovenskú Horákovú“ – Vilia-ma Žingora. Ľubomír Feldek sa vra-cia k satirickej tvorbe Jána Lenča,ktorou vzdoroval socialistickémurealizmu, i jeho nemenej slávnemutelegramu čínskej vláde: „Sme okupo-vaní. Príďte nás oslobodiť.“ (2013,s. 226). Pripomína „slovenského Eu-rópana“ Jána Johanidesa, cudzincav podmienkach slovenskej totality.Rozsiahlejšiu časť venuje osudoma tvorbe Rudolfa Dobiáša, medziiným politického väzňa v čase tota-lity a dnes aj zostavovateľa antoló-gie básní Básnici za mrežami, ktorousa pripomína ťažko, ale aj hrdinskyprežívaná nesloboda v totalitnej kliet-ke. Veru Meisels, ktorá prežila tere-zínske geto a dnes sa venuje poéziia výtvarnému umeniu, pripomínacez fragmenty preložených básní zozbierky Moje vytrhnuté korene. Miku-láša Kováča zas cez útržky z jeho ži-vota (spomienka na otca odvede néhogestapom), ale aj z tvorby a básnic-kej poetiky (metóda filmového stri-hu v zbierke Zem pod nohami a básnivenovanej spomienke na otca Mojemesto: „Cez mäkký asfalt bola prelože-ná doska, / ale on ju nevidel. Prešiel ved-ľa nej... // Zostali po ňom šľapaje v as-falte.“ 2013, s. 242). Feldek nezabúdaani na literárneho vedca, spisovate-ľa a esejistu Júliusa Vanoviča a venu-

471 n 2014

je sa jeho Listom zo starého dvora, abyčítajúc Vanoviča s Flaubertom pri-pomenul, že charakter a statočnosťsú vždy podmienkou estetiky. NaVincenta Šikulu spomína cez zážitokna návšteve u spisovateľa a vinára. Dodôverne známych vôd sa vracia prireflexii tvorby Trnavskej skupiny – Já-na Ondruša, Jozefa Mihalkoviča, JánaStacha, ale aj peripetií s prvým ma-nifestačným vystúpením na strán-kach Mladej tvorby. Rudolfovi Slo-bodovi adresuje báseň, pripomínaRudolfa Chmela a Janovicovu struč-nú mnohovravnosť („Ľudí spoznáme /až keď každému dáme / rovnakú príle-žitosť / byť sviňou.“ 2013, s. 275), čidivadlo slova Milana Lasicu a Júliu-sa Satinského. Mariánovi Kováčiko-

vi adresuje spomienku na jeho bás-nické začiatky, ale aj na redaktorče-nie v Romboide, či na spolutvorbuHorehronskej zasekávanej pre SĽUK.Píše aj o Milanovi Tokárovi, VladoviBednárovi, či Štefanovi Moravčíko-vi a pripomína jeho príbeh Čerešňo-vého hladu – o Moravčíkových pra-covných i životných peripetiách, a taknás Ľubomír Feldek uvádza do lite-rárneho života v normalizačných rokoch. Petra Belana predstavujev článku s názvom Hravý bezočiveca jedného z organizátorov Sviečkovejdemonštrácie zas v texte Mikloško predarénou. Predposledným v rade vybra-ných autorov je Ľubo Dobrovodaa zoznam uzatvára sám Ľubomír Fel-dek. Okrem svojho portrétu a roz-

hovoru s rozhlasovým redaktoromMariánom Grebáčom prináša autoraj prepis svojej menej známej roz-hlasovej hry Mahujá, krásna Cigánka,ktorá sa tak stala znovuobjaveným„debutom pred debutom“.

Málokto a málokedy vyjadrí slo-vom svoj obdiv k slovenskej literatú-re, vstupuje do jej literárnohistoric-kého priestoru a načiera z jeho hĺbkya šírky. V tomto prípade sa tak staloa Feldekov Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Mal-káča nás presviedča o príťažlivosti slo-venskej literatúry a nákazlivosti po-znania.

MARTINA PETRÍKOVÁ

KLÁTIK, MILOŠ: V TVOJEJ RUKE sú našečasy Liptovský sv. Mikuláš : Tranoscius, 2013, 319 s.

Generálny biskup ECAV na Slo-vensku vo svojej knihe V TVOJEJRUKE sú naše časy zvečnil svoje prí-ležitostné kázne a príhovory, ktorépredniesol v rokoch 2007 – 2011. Či-tateľom ich ponúka v prehľadne čle-nenom formáte, pripomínajúcompeknú učebnicu s kapitolami – Osob-nosti, Udalosti, Modlitby a Fotopríloha.Vo svojich medailónikoch vzdávahold jednotlivým osobnostiam na-šich dejín, ktoré dopĺňa citátmi naokraj, slúžiacimi pre všetkých ako vý-zva: „Viera a modlitba nám dajú kríd-la, na ktorých sa vznesieme nad všetkymárnosti. Krídla viery nás nesú bližšiek Bohu.“ (Na krídlach orla, M. R. Šte-fánik, s. 39). Podobne excerpuje naokraj pointy zo svojich kázni pri rôz-nych udalostiach: „Len láska vie pre-konať všetky ťažkosti.“ (Písmo Sväté radímanželom, s. 103.). Knihu obsahovouzatvárajú príležitostné modlitby zaposvätenie chrámu, cirkev, dieloa pamiatku reformácie, za prezi-denta, národovcov, nespravodlivoprenasledovaných, za svedkov viery,kňazov, biskupov, strediská a obno-venia evanjelickej diakonie.

Ide o dielo, v ktorom vedúci pred-

staviteľ ECAV prvýkrát po dlhých de-saťročiach zasnubuje slovenský pro-testantizmus s národnou kultúroua zástojom evanjelikov v nej.

V roku 2013 zostavil gen. biskupMiloš Klátik aj knižnú zbierku Za-myslenia na každý deň v cirkevnomroku 2013 – 2014 (Liptovský sv. Mi-kuláš : Tranoscius, 2013, 367 s.), kdesa jednotliví duchovní ECAV zamýš -ľajú nad každodenným Božím slo-vom, ktoré dopĺňajú cirkevné pies-ne, končiac modlitbou. V tomtoroku vyšiel aj Vedecký zborník pripríležitosti narodenín M. Klátikapod názvom V SLUŽBE EVANJE-LIA (zost. KRIVDA, M., BÁNDY, J.,KELLER, R. Liptovský sv. Mikuláš :Tranoscius, 2013, 272 s.) a rok pred-tým Klátikova brožúra o D. G. Li-chardovi (KLÁTIK, Miloš: DanielGabriel Lichard, život a dielo. Lip-tovský sv. Mikuláš : Tranoscius,2012, 24 s.).

BLICHOVÁ, TATIANA: Z neviditeľných partitúrhrámLiptovský Mikuláš : TelemK&M, 2013, 217 s.

Tatiana Blichová (1944) prinášavo svojej básnickej zbierke, rozdele-nej na kapitoly – Maminu hviezduhľadám, Organy vo mne hrajú, Iže

jesi na nebesiech, Blízkym i ďa -lekým, úprimné ódy a vďaku prí-tomnosti, za svoje korene a svoje plody. Vo svojich básňach, umocne-ných pamätnými fotografiami, vy-znáva vyššie hodnoty, vzdávajúc česťa úctu Bohu, rodičom, súrodencom,celej svojej rodine, manželovi, deťoma vnúčatám, rodnému domu, vlasti,dejateľom, vzácnym povolaniam,hudbe, poézii, životu, viere a láske...

EPILÓG

Utíš sa duša ubolená!Dosť bolo žiaľu, sĺz a strát.Hoci Ťa osud zrazil na kolená,nanovo musíš mocne vstať.

Utíš sa myseľ rozbúrená!Upni sa smerom k životu!Za všetko daň je zaplatená,teš sa aj z toho, že si tu!

Otvor sa srdce radosti,čo prebleskuje predsa lenpomedzi ostne starých bolestí.Úsmevom mamy skrásni deň!

STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ

D O R E DA KC I E P R I Š L O

48 1 n 2014

Dňa 12. 2. 1962 vykonali ŠtB-áci domovú prehliad-ku u ev. a. v. farára Otta Víznera. Zoznam zhabanýchmateriálov svedčí o vysokej erudícii, odbornostia zanietení Otta Víznera. Je obdivuhodné, koľko to-ho dokázal preložiť a napísať. Zverejnené doku-menty hovoria o troch skutočnostiach:

1. Obdivuhodnom vzdelaní Otta Víznera.2. Neuveriteľne nízkej intelektuálnej úrovni

ŠtB-ákov.

Sú dôkazom, že v roku 1962 boli evanjelickí farárisúdení za svoju duchovnú prácu a nie protištátnučinnosť, ako to o nich tvrdili nielen štátne orgány,ale aj „vlasteneckí farári.“

MICHAL ZAJDEN

D O K U M E N T Y D O BY