1

Ján Hano

Dejiny ev.a.v. cirkevného zboru v Hlohovci

1958

2

OBSAH

Úvodom ............................................................................................................................ 4

Evanjelický cirkevný zbor v Hlohovci ............................................................................. 5

Začiatky ................................................................................................................................... 5

Rozkvet .................................................................................................................................... 6 Evanjelická kníhtlačiareň .................................................................................................................... 6 Evanjelické gymnázium v Hlohovci ................................................................................................... 7 Farári slovenskí v časoch rozkvetu zboru ......................................................................................... 10 Seniorát fraštacký ............................................................................................................................. 12 Ďalší farári a kapláni v Hlohovci. ..................................................................................................... 13 Vizitácie zboru .................................................................................................................................. 15 Hospodárske a politické pomery ....................................................................................................... 17

Zánik ...................................................................................................................................... 18

Vzkriesenie ............................................................................................................................ 21

Prenasledovanie .................................................................................................................... 22 Horné Zelenice (Felsö-Zele) ............................................................................................................. 22 Hornozelenickí farári po vydaní tolerančného patentu: .................................................................... 23 Rektori a kantori ............................................................................................................................... 24 Šulek a Holuby.................................................................................................................................. 25

Túžba po chráme .................................................................................................................. 26

Misijné centrum .................................................................................................................... 28

Nepredvídané ťažkosti ......................................................................................................... 29

Posledné prípravy ................................................................................................................. 29

Posviacka základného kameňa ............................................................................................ 30

Posviacka zvonov .................................................................................................................. 31

Posviacka chrámu ................................................................................................................. 32

Evanjelický cirkevný dom .................................................................................................... 32

Nové prenasledovanie ........................................................................................................... 33

Posviacka organa .................................................................................................................. 34

Uväznenie cirkevného dozorcu ............................................................................................ 34

Oprava poškodenej veže ....................................................................................................... 35

Matkocirkev v Hlohovci ................................................................................................. 36

Túžba po matkozbore ........................................................................................................... 36

Túžba sa spĺňa ....................................................................................................................... 36

Voľba farára a inštalácia ..................................................................................................... 37

Politické udalosti ................................................................................................................... 38

3

Posledné udalosti v cirkvi ..................................................................................................... 38

Dejiny fílií a diaspor ...................................................................................................... 41

Sasinkovo (Šág) ..................................................................................................................... 41

Pastuchov ............................................................................................................................... 47 Vizitácie vykonali: ............................................................................................................................ 47 Farári v Pastuchove ........................................................................................................................... 47

Tekoľdany ............................................................................................................................. 51

Rišňovce ................................................................................................................................. 52

Kľačany ................................................................................................................................. 52

Horné Otrokovce ................................................................................................................... 53

Horné Trhovište .................................................................................................................... 53

Dvorníky ................................................................................................................................ 54

Použitá literatúra ........................................................................................................... 55

4

Úvodom

Ev.a.v. cirkevný zbor v Hlohovci má slávnu históriu. S láskou som z nej vždy

prednášal. Mal som pri tom na mysli slová p. prof. Historickej katedry Slovenskej

evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave Dr. Ján Oberuča – vo februári 1956

tragicky zosnulého: „Páni, spracujte dejiny zborov, v ktorých budete ako farári

účinkovať! Napíšte ich históriu!“

Prvým zborom, do ktorého ma Pán cirkvi ako farára poslal je ev.a.v. cirkev-

ný zbor v Hlohovci. S pomocou Božou predkladám, jeho dejiny.

Práca má svoje nedostatky a bude ju treba vždy dopĺňať, ako každú histo-

rickú prácu. Veď čo tu podávam, je iba skromný začiatok, prvé súvislejšie spraco-

vané dfejiny evanjelickej cirkvi v Hlohovci a na okolí. Napísanie týchto dejín bolo

sťažené najmä tým, že v zbore žiadny archív nejestvuje a aj „Pamätná kniha“ (kro-

nika zboru) bola zavedená iba v roku 1933.

Zatiaľ podávam iba najdôležitejšie. Zo všeobecných dejín – aj cirkevných –

zmieňujem sa väčšinou iba heslovito, nakoľko to bolo treba. Čím stručnejšie podá-

vam aj dejiny fílií a diaspor.

Udalosti po 2. svetovej vojne je zatiaľ ešte ťažko hodnotiť. A dejepis má aj

hodnotiť. – Je však príliš malý časový odstup, aby sa to objektívne dalo, okrem to-

ho dnes, tak ako nikdy predtým je všetko v pohybe a zmenách. A tak som tieto uda-

losti mohol podať iba po spôsobe kronikárskom, aj to čím najstručnejšie.

Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli dobrou radou, zvlášť Dr. Jánovi Čaplo-

vičovi v Bratislave, vedúcemu bývalej Lyceálnej knižnice, teraz pobočky Sloven-

skej akadémie vied; tiež susedným bratom farárom: Andrejovi Kvasovi v Nových

Sadoch a Jánovi Kalúsovi v Horných Zeleniciach.

Zboru, ktorý mal tak slávne a drahé dejiny chcem položiť na srdce: Nič by

nám nepomohla ani najkrajšia a najslávnejšia história, ani najväčšia sebažertva

otcov, ich stálosť vo viere a vernosť Pánovi cirkvi, ak by sme my dnes boli vlažní

a nestáli (Mt. 3, 87-10, Zj. 2,1-7; 3, 14-22).

Áno „Historia est magistra vitae“ aj v tomto slova zmysle. Kiež by sme sa od

našich otcov naučili opravdivej vernosti nášmu Pánovi a Jeho cirkvi!

Kiež aj túto skromnú prvosienku sprevádza Jeho požehnanie!

V Hlohovci, v deň Pamiatky reformácie, 31. októbra 1958.

ThDr. Ján Hano

ev.farár

5

Evanjelický cirkevný zbor v Hlohovci

Začiatky

Už od počiatku bol Martin Luther nástrojom v rukách živého Boha, ktorý

uznal za potrebné opraviť budovu cirkvi. Luther siahol po Biblii a to ho priviedlo

k Reformácii. Načúval Písmu. Bol slovom Božím uchopený. Predbehol stáročia.

Do Hlohovca sa dostalo učenie Reformácie dosť zavčasu. Roku 1530 prezby-

ter, ktorého meno nepoznáme, hlásal tu verejne a neohrozene evanjelium Ježiša

Krista v duchu Lutherovej reformácie. Získal si priazeň Alexa Thurzu, ktorý dal

svoje dcéry vychovávať v evanjelickom duchu a v záveti poručil1 prezbyterovi

značný dar.

V roku 1570 kázal v Hlohovci evanjelium v duchu Reformácie Peter Abste-

mius, v dejinách známy pod menom Bornemissa. Bol aj chýrečným pedagógom,

vyučoval v nemeckej škole, napísal tiež šlabikár (okolo roku 1577). Vydal tlačou aj

iné svoje spisy ako „Predigten“ (Postilla), „Die Versuchungen des Teufels“ a i.2 Vy-

volal proti sebe hnev rímskokatolíckeho kňazstva. Veď vo svojich kázňach dorážal

na katolícku hierarchiu. Najmä s Mikulášom Telegdym, vikárom ostrihomským

viedol literárny spor. Telegdy napísal o ňom, že niekedy s Luteránmi bol proti Kal-

vínom, inokedy s s Kalvínmi proti Luteránom. Ostrihomský vikár mu vytýkal aj to,

že desatoro prikázaní delí nie podľa starého spôsobu, ale podľa Kalvína činí

z jednéhop prikázania dve a z dvoch ďalších zase jedno. 3

Dejepisec Nitrianskej superintendencie Ladislav Paulíny neuvádza Borne-

missu ako kazateľa v Hlohovci. Asi tiež preto, že nebolo isté, ku ktorej reformácii

patrí, veď hranice medzi dvoma Reformáciami sa vtedy ustaľovali a on vo svojom

kazateľskom horlení nedržal sa presne hraníc medzi Lutherom a Kalvínom.

Reformácia išla dvomi rôznymi cestami. Nebola jednotná zvlášť v otázke

Večere Pánovej. Skoro nám to pripomína spor medzi apoštolmi, ako nám ho za-

znamenal svätý historik lekár Lukáš – a zaiste si pritom povzdychol – v Sk. 15, 36-

41.

1 Rod Thurzovcov sa do Uhier presídlil za panovania Žigmunda- Alex Thurzo bol z ich rodu prvým pá-

nom Hlohovca. Okrem Hlohovca mu patril aj Tematín, Bojnice, Šintava a spišský zámok. Ako verný

prívrženec Ferdinandov stal sa roku 1533 hlavným županom spišským, o dva roky strážcom koruny,

roku 1536 námestníkom palatína. 2 Životopisom Petra Bornemissu zaoberá sa najnovšie Nemes Kürty István z Akadémie vied v Budapešti,

ktorý v tejto veci 11. júna 1958 osobne navštívil ev.a.v. farský úrad v Hlohovci. 3 J. Kvačala Dejiny reformácie na Slovensku, str. 117.

6

Rozkvet

Po tvrdých začiatkoch došlo k rozkvetu evanjelickej cirkvi v Hlohovci a na

jeho okolí. Druhý manžel Alžbety Thurzovej, dcéry Alexa Thurzu, zemepán Adam

Ungnad stal sa evanjelikom. Podľa povestného zákona „cuius regio, eius religio“ –

obyvateľstvo Hlohovca ho vo vierovyznaní nasledovalo. Kláštor v Hlohovci bol 2.

novembra 1576 podpálený a mnísi vyhnaní. Bol tak za 28 rokov, iba okolo roku

1604 ho opravili a umiestnili do neho evanjelické gymnázium. Tretí manžel Alžbe-

ty Thurzovej, gróf Július zo Salmu a Neuenburgu zriadil v Hlohovci kníhtlačiareň

a nižšie evanjelické gymnázium. 1

Evanjelická kníhtlačiareň

Evanjelická kníhtlačiareň stala sa pamätnou pre celé evanjelictvo v Uhorsku

zvlášť tým, že v nej vytlačili Lutherov Malý katechizmus a to v roku 1581 – 83. Vy-

šiel v roku 1584. Vydanie bolo dvojrečové – slovenské a latinské. Zaslúžil sa o to

hlohovecký rodák Ján Pruno, rektor evanjelického gymnázia v Hlohovci a súčasne

kaplán evanjelického zboru v Hlohovci. Preto sa žiada uviesť tu jeho životopis. Ján

Pruno Galgotziensis – ako ho volali po latinsky – inak menovaný aj ako Ján Pruno

Fraštacký – prvé základy latinčiny a gréčtiny získal doma (prima lingua latinae et

graeceae initia in patria posuit). Potom sa učil v Žiline a v Jihlave (Postae ad scho-

lam Solnensem missus est, ex hac vero in Iglaviensem...)2. Na ďalšie štúdium isšiel do

Jeny a Wittenbergu v Nemecku. Dostal podporu od veľmoža Ondreja Balassu

z Ďarmot. Po dvoch rokoch štúdia na univerzite vo Wittenbergu rok študoval ešte

v Lipsku. V roku 1581 sa stal rektorom evanjelického gymnázia v Hlohovci a o rok

aj kaplánom. Keďže dotiaľ na kňaza ordinovaný nebol, išiel si pre ordináciu do Wit-

tenbergu – 2. mája 1582. Škoda, že v Hlohovci potom pôsobil iba rok, lebo odišiel

za pedagóga na gymnázium v Trenčíne, kde bol až do smrti 23. marca 1583.

Vychovával aj známeho Juraja Thurzu. Popri tom bol aj básnikom, skladal verše

latinské i slovenské, písal aj nábožné piesne. Nábožné piesne a svoje básnické ver-

še dal vytlačiť v Malom katechizme Lutherovom. Vtedy na konci katechizmu pri-

pojili piesne, lebo osobitných spevníkov nebolo a to bola prvá vec, čo evanjelický

ľud dostal do rúk.

Žiaľ, že sa nám tento hlohovecký katechizmus nezachoval ani v jednom

exempláre. Tablic uverejnil z neho niektoré piesne (asi ho ešte mal) s podpismi ich

autora J.P.G. (= Joannes Pruno Galgotziensis).

1 Tak Paulíny v citovanej knihe str. 89, 101. Felcán a aj Mikuš napísali, že kníhtlačiareň v Hlohovci

založil v roku 1581 Valentín Manskovits. (Felcán, str. 59; Mikuš História Hlohovca str. 50). Mankovits

bol – ako ešte uvidíme – kníhtlačiarom a mal celé kníhtlačiarska zariadenie, gróf zo Salmu bol vtedaj-

ším majiteľom Hlohovca – zomrel 2.7. 1595 – a mal tu rozhodné slovo. 2 Prónay, Monumenta Historica Evangelicorum in Hungaria, Budapest 1905, str. 72.

7

V súvise s evanjelickou kníhtlačiarňou v Hlohovci nemôžem nespomenúť

meno Valentína Mantskovica (Bálint Manskovit, Manskovits, Farinola), majiteľa

kníhtlačiarskeho zariadenia. Zdá sa, že bol pôvodu poľského Ako kníhtlačiara za-

mestnával ho Bornemissa vo svojej tlačiarni najprv v Komjaticiach, potom

v Šintave a Rárboku – Rohožníku. S jeho menom stretávame sa na knihách v roku

1581, keď napísal úvod k Bornemissovým evanjeliám a epištolám a pod vlastným

menom vydal kalendár v roku 1582. Po smrti Bornemissu presťahovali tlačiareň

z Rohožníka do Hlohovca. Zdá sa, že Mantskovic po smrti Bornemissu odkúpil od

vdovy celú tlačiareň.1

Zachoval sa exemplár knihy Jeronýma Rauschera, ktorú vytlačili

v hlohoveckej tlačiarni roku 1585 a to v maďarčine pod názvom „Az kereztyeni

tudománnae Fö Ágaizol valo szükséges Könyvetske...“ (Galgotzon... Nyomatadott:

Mantskovit Bálint á Etal. M.D.L.XXXV). Knihu do maďarčiny preložil sám Mantsko-

vic. Dodnes jeden exemplár tejto knihy má Dr. E. Bohuš v Poprade.

Tu bola vytlačená aj prvá kniha evanjelika Pavla Kyrmezera (Paulus Kirmi-

cer) v latinskom jazyku pod názvom „Confessio fiedei et doctrinae de vera aeterna

deitate...Christi“. (Vyznanie viery a učenia o pravom večnom Božstve Kristovom).2

Exemplár tejto knihy objavil Dr. Baník v knižnici Malohontskej spoločnosti. Jeden

exemplár z nej majú aj v Halle v Nemecku. Možno v Hlohovci vyšlo v roku 1584 aj

dielo Sibolti Demetera: „Lelki Hartz“. 3

So svojou kníhtlačiarňou zdržiaval sa Mantskovic v Hlohovci asi do roku

1587. Potom na pozvanie Štefana Báthoryho opustil Hlohovec. V roku 1610 Thur-

zovci kníhtlačiareň obnovili.

Na rozhraní 16. a 17. storočia mali evanjelici v Uhorsku 28 tlačiarní, katolíci

iba jednu v blízkej Trnave. Osem devätín kníh, ktoré v tom čase boli vytlačené, bolo

evanjelického pôvodu. Ak predtým náboženské knihy tlačili v latinskom

a maďarskom jazyku, tak začiatkom 17. storočia bolo hodne kníh aj v bibličtine.

Evanjelické gymnázium v Hlohovci

Evanjelické gymnázium v Hlohovci skoro storočie svietilo celému okoliu

svetlom vedy a umenia. Už Alex Thurzo založil evanjelickú školu, v ktorej popri

náboženstve vyučovali počtom, písaniu, čítaniu, hudbe a spevu. Aj v iných obciach

okolo Hlohovca boli evanjelické školy ako v Horných Zeleniciach, Bučanoch, Veľ-

kých Kostolanoch, Drahovciach, Pastuchove, Horných Vašardiciach, Dvorníkoch,

Ardanovciach, Ašakerti a Veľkých Ripňanoch. Arpád Felcán, historik Hlohovca

hodnotiac tieto evanjelické školy napísal „Je nesporné, že protestantizmus sa celých

1 Repčák J.: Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku. Bratislava 1948, str. 22 – 24. Zdá sa, že sa autor

s prácou ponáhľal a nemal čas opraviť viaceré chyby. Aj Pavla Kyrmezera menuje chybne Petrom Kyr-

mezerom. 2 Celý titulný list uvádza J. Repčák na str. 23.

3 Viď Régy Magyar Könyvtár, Budapest 1879, írta Szabó Károly, str. 106 – 107.

8

sto rokov svojej politickej moci nad Hlohoveckom učinil na poli školskom omnoho

viac ako katolicizmus cez celé storočia. Za svoje úspechy a popularitu na poli škol-

skom môže ďakovať v prvom rade tomu, že protestantskí učitelia učili reálnym prak-

tickým predmetom a že vyučovali v materinskom jazyku, kým školy katolícke húžev-

nato sa pridŕžali latinčiny. Potom i tomu, že na školách protestantských vyučovali

učitelia z povolania, kým na školách katolíckych len kňazi. Pod úspechom protestant-

ských škôl v roku 1560 katolícky žinat v Trnave rozhodol zveriť vyučovanie školským

majstrom (ludi magistri), ktorým bolo uložené podľa vzoru protestantských škôl vyu-

čovať písaniu, čítaniu, počtom a kostolnému spevu.1

Nižšie evanjelické gymnázium v Hlohovci zriadil Július zo Salmu. Juraj a Sta-

nislav Thurzo chceli v roku 1616 zriadiť „gymnasium evang. Conf. Regni istius Hun-

gariae de novo erigi“.2 Zdá sa, že išlo o rozšírenie už jestvujúcej školy, ktorá mala

byť spojivom medzi zbormi slovenským a maďarským. Gymnázium takto rozšírené

malo pestovať hlavne teológiu a čo úvod k nej aj artes. K tomu cieľu kúpili

v Hlohovci i dom. Z listu Lániho v roku 1615 sa dozvedáme, že na gymnáziu mali

účinkovať dvaja profesori teológie a 3 – 4 magistri.3

Keďže študentom gymnázia boli podávané aj teologické vedy a aj filozofia,

mohli ísť ďalej študovať na zahraničné, najmä na nemecké univerzity. Z gymnázia

vyšli viacerí evanjelickí farári: Michal Oleatoris, farár v Pastuchove, Ján Čutka, fa-

rár vo Vašardiciach, Ondrej Prokša a Ján Rafaides, farári v Horných Zeleniciach, Ján

Záhorecký, farár v Rišňovciach, Ondrej Kehyer, kaplán v Hlohovci , Ján Hodikius,

farár v Diviakoch a neskôr superintendent v Bytči.4 Ján Sinapius farár v Skalici a i.

Nahliadnime bližšie do života vtedajších evanjelických škôl s našim histori-

kom Dr. Jánom Kvačalom. – Pri vyučovaní sa užívalo najviac reči latinskej. Učitelia

mali bdieť, aby žiaci aj medzi sebou hovorili latinsky. Materinská reč sa však neda-

la zo škôl odstrániť. Veď napr. pred vyučovaním sa žiaci učili nábožnému spevu

a to prevažne v materčine. –Aj náboženstvo sa učili v materčine, aspoň na prvých

stupňoch školských. Vieme, že v Hlohovci od počiatku XVII. Storočia bola evanjelic-

ká škola trojjazyčná (slovenská, nemecká a maďarská) 5 – to sa asi nevzťahovalo na

gymnázium, ale pravdepodobne na nižšiu ľudovú školu.

O školy sa mali starať predovšetkým kňazi a rektori im mali byť poslušní.

Farár sa staral aj o pokrm pre rektorov, on im dával i povolenie cestovať. Aj kázať

môžu iba s jeho povolením, litánie a psalmódie bez povolenia vykonávať môžu. Pri

voľbe rektora hlavné slovo mala cirkev, potom magistrát a patrón. Rektorom pri-

padala v tých časoch aj vážna úloha pri bohoslužbách. Veď oni viedli spev, k čomu

1 Felcán, cit. Kniha, II. str. 56.

2 Ila Bálint, Az elsö magyar evangelikus föiskola tervei, str. 9-11. Cituje Kvačala, str. 26.

3 Kvačala, str. 268-69.

4 Ján Hodík, ako superintendent zvádzal ťažké zápasy i osobné s palatínom M. Eszterházym – i literárne,

najmä s P. Pázmánym. Palatín mu nariadil behom 15 dní opustiť Bytču a Hodík sa uchýlil do Trenčína

pod ochranu G. Illesházyho. – Proti bojovnému Pázmánymu napísal „Considerationes“ (Úvahy) a Hy-

peraspistes ako aj „Statera Dissertationis cardinalitiae“ (1632). Viď Kvačala cit. Kniha str. 180 – 1825. 5 Viď článok Fulajtárov v Lidových novinách, r. 1933

9

mali pomocníkov: cantor, succentor, occentor - ako sa menovali – účinkovali

i v chráme i na pohreboch a vypomáhali aj študenti.

Žiaci sa mali pilne učiť. Niekde im predpísali prísť do školy ráno už o 5. ho-

dine, aby si mohli všetko poriadne zopakovať. Obliekať sa mali slušne a nenosiť

vojenský odev. Tí, ktorí nosia zbroj, tiež turecky oholenú hlavu (turcica rasura)

a lumpujú, majú byť zo školy odstránení. V školách užívali aj bitia proti previnil-

com, len sa nemala prekročiť miera. Previnilci nosili „signa linguae“ a „signa mo-

rum“, podľa toho proti čomu sa previnili.

Učitelia mali na starosti aj mendíkov. Zaujímavá je na tie časy výstraha, aby

učitelia pre svojej potreby nepoužívali detí k prácam hospodárskym.1

Sama nitrianska stolica, uznávajúc vysokú úroveň gymnázia, prispela roku

1616 veľkým obnosom peňazí na jeho udržiavanie. 2 Aj palatín Juraj Thurzo mal

starosť o jeho rozkvet. Zo svojho sídla v Bytči písal 2. januára 1616 list stolici si-

megskej, aby tamojšie stavy pomohli darmi a obeťami pre „gymnázium fraštacké“.

On s bratom Stanislavom sľúbili že prinesú na tento cieľ dary a vyzve aj evanjelic-

kých panovníkov v zahraničí, aby školu podporili. Z nazbieraných peňazí mali sa

zakúpiť vinice, z dôchodku ktorých by boli vydržiavaní profesori.

Za dlhé desaťročia mnohí profesori sa na gymnáziu vystriedali. Paulíny ich

uvádza 29 aj so životopismi. 3 Popri spomínanom Prunovi 4 Ján Hodikius, ktorého

Stanislav Thurzo na svoje vlastné útraty vyslal do Wittenbergu, aby tam dosiahol

hodnosť magistra. Roku 1602 stal sa rektorom gymnázia v Hlohovci a pozdejšie

bol vyvolený za superintendenta (biskupa); aj Jána Simpliciusa vyslal do Witten-

bergu, aby mu tamojšia univerzita udelila hodnosť magistra, alebo doktora teológie.

Spomínaný je čo profesor evanjelického gymnázia v Hlohovci aj Michal Oleatoris,

ktorý 10. októbra 1633 bol vysvätený za farára do Pastuchova. Tiež Mikuláš Nico-

laides Selmeci, ktorého z Hlohovca vyhnal Adam Forgách roku 1622, keď evanjeli-

kom najskôr vzal kostol i školu. Pavel Ghýczy povolal ho za pedagóga do Ašakerti

a odtiaľ po roku evanjelici v Pastuchove ho povolali za svojho farára.

Ešte predtým boli Stanislav Neyk v roku 1570; Ondrej Šindler v roku 1575

(po roku prešiel do Ilavy, neskôr sa stal farárom v Turnej a ordinovaný vo Witten-

bergu 9. marca 1580); Šimon Bajmocenus 1578 – 1582; Jur Seratoris r. 1585 –

1587; Krištof Mazurkius 1587 – 1590 (22. 2. 1590 bol ordinovaný vo Wittenbergu

za farára do Domažlíc); Alexander Soczovinus 1596 – 1601 (bol rektorom aj

v Trenčíne, Brezne, Bardejove, Košiciach a Žiline, farárom v Prievidzi a roku 1610

1 Dr. J. Kvačala, cit. kniha, str. 188 – 189, 100-107.

2 Felcán cit. kniha str. 56; Paulíny, cit. kniha str. 101.

3 Palíny, cit. Kniha str. 101 – 105. Paulíny neuviedol Dávida Lániho, ktorý údajne tiež mal byť „rektorom

škôl v Hlohovci a Prievidzi“ (viď Dejiny evanjelickej brezňanskej cirkvi, str. 9). Bol potom farárom v

Babskej Bystrici a Brezne, tiež superintendentom. Katolícky vizitátor napísal o ňom „Luteráni ho zvoli-

li za biskupa... Zle počuje (male audit) a hovorí sa, že má planú ženu...Zdá sa byť múdrym a učeným

mužom...“ (Latinský zápis originálny sa nachádza v archíve rim. katolíckej fary v Brezne). 4 Informačné správy Vlastivedného Krúžku, r. 1959 č. 4, str. 45 – chybne menujú Jána Pruna Fraštackého

Jánom Brunom Fraštackým. Tiež tam, kde hovoria o ňom, že v roku 1581 stal sa Pruno rektorom gym-

názia, vynechali slovo – evanjelického gymnázia.

10

prepoštom v Novom Meste nad Váhom); Pavel Malus-Jablonský 1607 – 1609 (z

Hlohovca odišiel za učiteľa do Modry).

Z ďalších boli Abrahám Leonhardi v roku 1616; Tobiáš Kačerius, ktorý z

Hlohovca odišiel do Ilavy; Rehor Pinter v roku 1614; Mikuláš Fidicinis 1616 – 1621.

Om bol potom – ako ešte spomenieme – v Hlohovci farárom a aj superintendentom.

- Magister Jur Lycius 1621 – 1629. Keď bol z Hlohovca vyhnaný, odišiel za učiteľa

do Košíc. Michal Čajka v roku 1622; Michal Chalúpka 1624; Matej Crudy 1629. Po

roku vysvätený za kaplána a na čas aj farárom v Hlohovci; František Literati 1629,

ktorého vyhnal odpadlík Adam Thurzo; Michal Casselius 1638 – 1647; Tomáš Teš-

šiny, ktorý v roku 1647 bol ordinovaný za farára do Grobu; Ján Sinapius, v roku

1652 vysvätený za farára do Skalice (Danielom Dubraviusom v Senici, tak ako aj

predchádzajúci Ján Teššiny); Jur Fabricius, syn superintendenta, učil sa vo Witten-

bergu, stal sa rektorom na gymnáziu v Hlohovci a v roku 1656 bol ordinovaný za

farára do Peregu (Martinom Tarnócym v Prievidzi); Ján Nosticius v roku 1657, po-

tom odišiel za rektora do Pezinka; Refor Semiani v roku 1661; Ján Fabricius do ro-

ku 1663.

Všetci mali univerzitné vzdelanie, väčšina z nich aj titul magistra teológie,

niektorí aj titul doktora teológie. Ako sme videli z ich stručných životopisov, nie-

ktoré zbory evanjelické ich povolávali za svojich duchovných správcov. Dvaja

z nich boli vyvolení aj za superintendentov.

V čase rozkvetu boli služby Božie v jazyku slovenskom, nemeckom a ma-

ďarskom. Slováci mali jedného farára a kaplána; nemeckí evanjelici mali svojho

farára podobne ako evanjelici maďarskí. Farár slovenských evanjelikov dostával

stále salarium i polovicu sedecimy. S druhou polovicou sa delili nemecký

a maďarský farár.1

Farári slovenskí v časoch rozkvetu zboru

Roku 1580 prišiel za farára do Hlohovca Michal Senensis starší, rodák zo

Štiavnice. Predtým bol kaplánom v Novej Bani a mal tak príležitosť zúčastniť sa

synody Siedmich banských miest („Synodus heptapolitana“).

1 Paulíny, cit. Kniha IV. Str. 97. Mikuš v Historii Hlohovca str. 50 napísal, že v tej dobe, okol roku 1585,

mal Hlohovec dvoch farárov a to katolíckeho a evanjelického. Je to nepresné. Katolícky archivár v tých

časoch neuvádza rímsko katolíckeho farára v Hlohovci, tak vtedy nebol. Katolícky prameň hovorí

o katolíckom kňazovi Joannesovi v roku 1559, Mathiasovi Vadnusovi v roku 1561 a potom až v roku

1634 spomína – Poszgay Joannes, Canonicus M.E.Strig. (teda medzera prinajmenej 50 rokov);c v roku

1647 Nováky Gerogius; 1652 Bakos Joannes Thobias; 1656 Delato Mathias, Ignatius; 1663 - 1665

Martinkovics Martinus; 1665 – 1666 Jasslóczy Georgius – a potom zase 20 rokov medzera –až v rokoch

1686 – 1710 je spomínaný katolícky farár Sustovics Michael atď. (Viď „Series Parochiarum et Parocho-

rum Archidioecesis Strigoneniensis“ Ludovicus Németh, Ostrihom (Strigonii) 1894, str. 98 – 99. (Tento

katolícky prameň spomína tiež prvého známeho kňaza v Hlohovci: Jacobus, plebanus de Golguos 1332

– 1337. Matriky v Hlohovci sú od roku 1661.

11

V roku 1582 prišiel za farára Ján Fabricius Oravský, ktorý bol dobrým ka-

zateľom a rečníkom. V Hlohovci aj zomrel 6. marca 1586.

Od roku 1588 pôsobil ako farár a senior fraštackého seniorátu Ján Fabri-

cius Turčiansky.1 On už mal pohnutejší život ako predchádzajúci farári. Vzmáhalo

sa prenasledovanie a odoberanie kostolov. Odpadlý Krištof Thurzo ho vyhnal z fary

v roku 1604, keď odobral evanjelický kostol v Hlohovci, pričom mu asistoval Mar-

tin Petö, kaločský arcibiskup. Na faru v Hlohovci sa Fabricius vrátil po 4 rokoch, po

Viedneskom mieri v roku 1608. Ako senior fraštackého seniorátu bol vyslaný na

synodu v Žiline v roku 1610. Tam 27. marca pozdravil peknou rečou menom du-

chovenstva palatína Juraja Thurzu a na druhý deň na palatínovu reč znova za sy-

nodálov odpovedal Ján Fabricius, vyjadrujúc palatínovi vďaku a úctu všetkých prí-

tomných. Dostal sa aj do kandidácie na miesto superintendenta stolíc Prešporok,

Nitra a Tekov. Keď potom bol zvolený Izák Abrahamides, synoda poverila Jána

Fabricia vykonať slávnostnú inštaláciu novozvolených superintendentov (Eliáša

Lányho a Samuela Melíka). Keďže Izák Abrahamides nebol prítomný, inštaloval ho

neskoršie. Fabricius pri inštalácii držal reč o východe svetla evanjelického pred

skonaním sveta, ktoré svetlo aj uhorskú krajinu osvietilo, takže pri súhlase všet-

kých obyvateľov kráľovstva aj verejným zákonom evanjelické náboženstvo prijaté

je a superintendenti ustanovení môžu byť. – Potom po modlitbe a vzkladaní rúk

kňazov na hlavy E. Lányho a S. Melíka, presne podľa obradu cirkvi wittenbergkej

uviedol Fabricius superintendentov do úradu.

Od toho času ešte potom 11 rokov zastával Ján Fabricius svoju funkciu fará-

ra a seniora v Hlohovci. Zomrel v apríli 1621.

Mikuláš Fidicinus Bojnický, farár a senior hlohovecký bol roku 1622 na

synode Nitrianskej superintendencie v Hlohovci konanej jednohlasne vyvolený za

biskupa. Inšta.ovaný bol v hlavnom kostole v Hlohovci (na terajšom námestí) bis-

kupom Jánom Hodikiusom, tam zložil aj predpísanú prísahu. Stanislav Thurzo bol

štedrým hostiteľom účastníkov synody. Hostil ich vo svojom zámku v Hlohovci.

Roku 1623 odobral sa biskup Mikuláš Fidicinus z Hlohovca do Bojníc.

Ondrej Dióši prišiel za farára do Hlohovca v roku 1623, keď ho povolal

Stanislav Thurzo. Pochádzal zo zemianskeho rodu a pôvodne bol katolíckym bene-

diktínskym mníchom a kanonikom. V kláštore pri usilovnom čítaní Písma sa pre-

svedčil o nebiblickom učení svojej cirkvi. Poznal pravdu a svetlo evanjelia, ktoré

jeho cirkev ľudu nepodávala. Rozhodol sa stať evanjelikom a tým vyznavačom

evanjelia Kristovho. Dňa 20. februára 1616 mal v evanjelickom kostole v Bytči la-

tinskú reč, v ktorej sa odriekol katolíckej náuky. Boli tam prítomní biskup Eliáš

Lányi, palatín Juraj Thurzo a mnoho veriaceho evanjelického ľudu.

V tom istom roku, čo prišiel za farára do Hlohovca (1623), zvolený bol za

seniora Fraštackého seniorátu a o 3 roky, 3. mája 1626 synoda v Prievidzi vyvolila

1 Pochádzal z Turčianskeho Michala

12

ho za superintendenta Nitrianskej superintendencie. Ešte v tom istom roku, odob-

ral sa z Hlohovca do biskupského sídla v Bojniciach.

Seniorát fraštacký

Seniorát Fraštacký pozostával z 24 matkozborov s 33 dcérocirkvami. Boli to:

Bučany (fília Trakovice), Drahovce (fília Madunice), Frašták - Hlohovec (fílie Be-

regsek a Verešvár), Hrádek (Nová Ves, Kočovce, Hôrka), Kerestúr (Farkašín), Hor-

né Mertice-Merašice (Dolné Mertice, Horné Kapince), Modrová (Stará a Nová Leho-

ta, Lúka, Ducové a pravdepodobne aj Moravany), Odvorník - Dvorníky (Bojnička,

Nemes Kürt, Malé Šalgovce), Horné Otrokovce, Slovenské Orešany, Svätý Peter

(Koplotovce, Jalšové), Piešťany (Teplice), Ratnovce, Rišňovce (Pastuchov, Kľača-

ny) , Považská Streda, Veľké Šúrovce (Vára Šúr, Valta Šúr), Špačince, Šárfia, Trnava,

Horná Vašardice (Dolné Vašardice, Dolné Otrokovce, Galanová, Fornoszek-

Tepličky), Zavary (Horné a Dolné Lovčice), Horné Zelenice (Dolné Zelenice, Siladi-

ce), Lukáčovce a Šárvár pri Trnave.

Ako sídlo seniorov bol evanjelický Hlohovec svedkom seniorálnych konven-

tov a aj synody. Bol tu seniorálny konvent v roku 1610.

Vtedy tu na žilinskú synodu vyvolili týchto vyslancov: seniora hlohoveckého Jána

Fabriciusa, piešťanského farára Martina Szkacsányiho a farára zelenického Jána

Zubeniciusa.

V roku 1622 bola v Hlohovci synoda Nitrianskej sueprintendencie. Išlo

o voľbu nového biskupa. Bol vyvolený senior hlohovecký Mikuláš Fidicinus. Boli

prítomní dvaja superintendenti (Ján Hodikius a Melicher Roháč), palatín Stanislav

Thurzo a viacerí veľmoži, seniori a dekani.

Dňa 5. júla 1623 bolo tu aj zhromaždenie šiestich seniorátov: Fraštackého,

Prievidzského, Oslanského, Topoľčianskeho, Braneckého a Čachtického. Na tomto

konvente seniorátov fraštacký senior vzniesol obžalobu proti istému Tobiášovi

Libertinymu, že pôsobí ako kňaz, vykonáva kňazské funkcie a prisluhuje sviatosti

bez toho, že by bol k tomu povolaný a vysvätený; že z kňazského diplomu, ktorý

ako doklad predložil, sa zistilo, že je to doklad falošný; že si sám vpísal do diplomu

svoje meno, keď bol z neho vymazal akési meno iné.

Zhromaždenie o neprítomnom Tobiášovi Libertinym vynieslo tento výrok:

„Na Tobiáša Libertinyho počká sa ešte dva týždne. Ak za ten čas nedokáže, že je op-

ravdový kňaz, teda za taký bezbožný a opovážlivý skutok zo všetkých kancľov týchto

seniorátov sa exkomunikuje a vyhlási ako bezbožník a svätokrádežník; vradí sa me-

dzi sedliakov, aby do konca svojho života neopovážil sa konať nič podobné“.1

Senior Dióši vzniesol vtedy aj druhú obžalobu a to proti farárovi Štefanovi

Kolkovi, ktorý klamal rim. katolíckemu nitrianskemu biskupovi Jánovi Telegdymu,

1 Paulíny, cit. kniha, IV, str. 93.

13

že je vdovcom, hoci jeho druhá žena bola živá. Chcel súčasne, aby bol podľa kato-

líckeho obradu vysvätený. Zriekol sa evanjelickej viery. Katolícky biskup ho vysvä-

til katolíckym spôsobom. Nevedel, aký je to človek a že ide o podvod. - Zhromažde-

nie seniorátov uzavrelo: „Usúdené : nech sa oznámi biskupovi nitrianskemu bezbož-

nosť tohoto uprchlíka a nech sa všetky hodnoverné svedectvá jemu odošlú, aby, keď

ten bezbožník na vieru biskupovu prešiel a je človek nešľachetný, biskup ho podľa

zásluhy potrestal“.1

Boli aj ďalšie seniorálne konventy v Hlohovci: v rokoch 1628, 1631, 1656,

atď.

Ďalší farári a kapláni v Hlohovci.

Po odchode Dióšiho do Bojníc vyvolený bol roku 1626 za farára V Hlohovci

Jur Lycius, predtým rektor v Trenčíne a od roku 1621 vo Fraštáku . Zomrel 5. feb-

ruára 1629.

Ján Krman stal sa tu farárom v roku 1629. V tom roku ho zvolili aj za seniora.

V roku 1632 vyhnal ho z Hlohovca odpadlík Adam Thurzo. Uchýlil sa do Podolia,

kde dostal farskú stanicu. Bol spoluexaminátorom kandidátov ktorí mali byť ordi-

novaní. Preto často chodieval do Čachtíc, kde boli kandidáti, ordinovaní a ako vý-

borný znalec hebrejčiny a zvlášť gréčtiny bol veľmi nápomocný superintendentovi

Martinymu pri skúškach. Zomrel v roku 1646.

Matej Crudy bol povolaný za kaplána Jánom Krmanom a ordinovaný 6. augusta

1630 (Basiliusom Fábrym v Bojniciach). Keď Ján Krman musel Hlohovec opustiť,

Crudy vykonával služby Božie súkromne - od roku 1632 do l647. Keď krajinskí

komisári kráľovskí Jur Draškóczy a Ján Meleg prinavrátili 18. apríla 1647 evanjeli-

kom v Hlohovci špitálsky kostol, spolu i s prináležiacimi pozemkami, Crudy začal

vykonávať slulžby Božie už v Kostole. Avšak ešte v tom roku prišiel o svoje miesto.

Magister Daniel Láni, syn biskupa Eliáša Lániho. Akým horlivcom bol otec, takým

bol aj syn. V Hlohovci pôsobil ako farár a senior 10 rokov (1647 – 1657). Vyznačo-

val sa učenosťou a jeho pričinením skalický františkán Jakub František Fronesius

sa stal evanjelikom. Ďalší františkán, Bonventura Hocquard vyprovokoval D. Lá

niho k písomnej dišpute k apologeticko – polemickému spisu pod názvom „Ignea

Veritatis Evangelicae Columna“ (Ohnivý stĺp pravdy evanjelickej). Dal ho na vlastné

náklady aj vytlačiť vo Wittenbergu v roku 1654.

Názov vzal Láni z udalosti rozpovedanej v II. Mojžišovej 13, 21-22, keď Boh

viedol svoj ľud do zeme zasľúbenej v podobe ohnivého stĺpa. – I. zväzok obsahuje

všeobecné zásady učenia cirkevného a II. Zväzok odpovedá na články, ktoré fran-

1 Paulíny, cit. kniha, IV, str. 93

14

tiškán zvolil za predmet sporu, napr. o mene evanjelici, o ospravedlnení,

o samospasiteľnej cirkvi rímskej atď. 1 V prílohe na 50 stranách podáva nový zoz-

nam svedkov pravdy evanjelickej, ktorí kráčali podľa vedenia ohnivého stĺpa. –

Hoci je spis aj polemický, nezachádza do surovostí, aké vtedy boli často vo zvyku,

iba na františkána Hocquarda ostro útočí, že je klamár, nespravodlivý podvodník,

pelagián, detinský, duševne bezvládny, nehanebný atď.

Láni rozhneval týmto spisom zvlášť jezuitov v Trnave. Keď na neho stále

viac dorážali, 2. decembra 1657 odišiel z Hlohovca do Banskej Bystrice. Aj tu ho

predchádzala povesť vysoko učeného muža, čo potvrdil aj sám katolícky vizitátor.

Svojou teologickou učenosťou a prezieravosťou svedčil aj D. Láni o vysokom stupni

vzdelanosti evanjelických farárov v tej dobe.

Izák Regius (1657 – 1659). V decembri 1659 sa stal katolíkom spolu so ženou

a deťmi. Z Hlohovca odišiel do Trnavy.

Izák Láni, brat Danielov, bol v rokoch 1659 – 1665 farárom vo Verešvári, 2 bývalej

hlohovskej fílie. Keď bol Odtiaľ vyhnaný, odobral sa do gemerského seniorátu.

Ján Sinapius sa stal farárom v Hlohovci v roku 01655 a v tom roku aj seniorom.

Keď Adam Forgách odňal kostol, vyhnal roku 1662 aj farára Sinapiusa, ktorý odi-

šiel do Veličnej na Orave.

Z kaplánov pôsobiacich v Hlohovci, popri už spomínanom Prunovi a M Crudym boli

Andrej Zacharides. Za kaplána do Hlohovca ho povolal Ján Fabricius, ordinovaný

bol vo Wittenbergu 12. marca 1588 Polykarpom Leyserom.

Juraj Trnovicenus , predtým ako aj Zacharides bol rektorom. Ordinovaný tiež vo

Wittenbergu na deň sv. Trojice 1594 Šalamonom Gessnerom. Kaplánom v Hlohovci

bol rok.

Juraj Kulman, predtým rektor, bol kaplánom v Červeníku (Verešvári). Ordinova-

ný vo Wittenbergu 12. júla 1597 Egidiom Hunniusom.

Ondrej Kehyer učil sa aj v Hlohovci u Mikuláša Fidicina. Keď mal 24 rokov, stal sa

v Hlohovci notárom, potom rektorom v Ružomberku a potom kaplánom v Hlohovci

po boku farára Jána Fabricia. Ordinovaný bol v Bojniciach 14. novembra Izákom

Abrahamidesom ako jeho prvý ordinovaný kandidát. Kaplánom v Hlohovci bol za

2 roky.

1 J. Kvačala cit. kniha, str. 206 – 208.

2 Verešvár – tak znelo ľudové pomenovanie. Pôvodné pomenovanie bolo Vörösvár – dnes Červeník. –

Červenovlasž Vereš Thurzo, hlohovský gróf dal proti Turkom postaviť malý hrad, po ňom pomenovaný

vereš-varač. Obec neďaleko hradu dostala tak svoje meno.

15

Matej Novák bol najskôr rektorom v Beckove, odkiaľ ho povolal Ján Fabricius za

kaplána do Hlohovca. Ordinovaný bol v roku 1612 Izákom Abrahamidesom.

Ondrej Nicolai bol rektorom v Kerti (Nové Sady), odkiaľ ho povolal Ján Fabricius

za kaplána do Hlohovca. Ordinovaný bol 13. septembra 1615 Izákom Abrahamide-

som.

Matej Kassius , najskôr rektorom v Čachticiach, prešiel tiež za kaplána do Hlohov-

ca po bok Jána Fabricia. Vysvätený bol 10. januára 1617 Izákom Abrahamidesom.

Daniel Doroticius z rektorátu V Považskej Bystrici prešiel za kaplána do Hlohovca.

Ordinovaný bol 16. októbra 1618 Eliášom Lánym. Kaplánom bol rok, lebo v roku

1619 prešiel za farára do Svätého Petra pri Hlohovci.

Ján Kokavinus. Ordinovaný 10. septembra 1620 Izákom Abrahamidesom.

Rafael Parlaginus, vysvätený 1. decembra 1620 Izákom Abrahamidesom, bol kap-

lánom po boku Jána Fabricia. V roku 1635 sa stal farárom v Piešťanoch.

Ambrosius Lucae, vysvätený bol v Seredi v roku 1622

Ondrej Fabricius, bol najskôr rektorom v Seredi a odtiaľ bol povolaný za kaplána

do Hlohovca v roku 1623. Vysvätil ho 5. júla 1623 Mikuláš Fidicini.1

Vizitácie zboru

Ev.a.v. cirkevný zbor v Hohovci vizitovali: Superintendent Izák Abrahamides

v roku 1611, Daniel Dubravius 1648 a Martin Tarnócy 1657. Menovaní vizitovali

súčasne aj všetky zbory „seniorátu fraštackého“.

Už Abrahamides pri svojej vizitácii našiel stopy tureckých výbojov, vypálené

a vykradnuté mnohé kostoly. Z vizitačných zápisníc sa môžeme dozvedieť

o hmotných pomeroch v zbore v tých časoch (zvlášť okolo roku 1611). Škoda len,

že nie aj o duchovných a mravných pomeroch. O tých tam niet skoro nič a predsa

vieme, že superintendenti pri vizitácii zisťovali všetky pomery – aj hmotné, aj

mravné, aj duchovné a ich pozornosť sa mala rozprestierať na všetko, o čom mali

viesť protokol. 2

1 Paulíny, cit. Kniha, IV. Str. 97-100

2 Viď: Kvačala, Dejiny reformácie na Slovensku, str. 252 – 253. – Otázky vizitujúcich superintendentov

boli nielen aký je vokátor farára, aké má ktoré role, lúky, vinohrady, koľko čoho má zbor, ale aj či

kňazi a diakoni sú stálí v pravde evanjelickej, či správne krstia a sobášia, či sa pri Večeri Pánovej ne-

16

Evanjelická cirkev nemecká v Hlohovvci bola iba pre grófsku rodinu. Mala

názov „Ecclesia Galgoczensis Germanica“ a patrila do seniorátu bratislavského.

Mala dva zvony v opustenom kláštore, strieborný a pozlátený kalich a patenu

k Vščeri Pánovej. (Es sind in dem wüsten Kloster zeo Glocken, ein Kelch mit einer

Patene, silbern Übergoldet). Nemecký pastor dostával od grófa Stabnislava Thurzu

ročne 25 fl. (zlatých), tiež 12 okovov piva a 12 fúr dreva. („...ita zwölf Eimer Bier, ita

zwölf Klaster Brennholz“). Ročne dostával tiež od nemeckého zboru v čistom zlate

35 fl.

Evanjelická cirkev slovenská v Hlohovci patrila do superintendencie Nit-

rianskej. Vizitátor o nej najviac zaznamenal. Tak medziiným že „pri pri české církvi

jsou tři zvony. Na veži veliké dva, tretí na malé. V kostele jeho jest jeden kalich

a miska, všecko stříbrné a pozlacené, 4 ručníčky k tomu kalichu a k tomu ještě dva

červené barvy, 13 obrusů a 10 dlouhých ručníků, 2 ornáty, 2 kamže a koberec na kan-

cli. Mimo těchto věcí jsou ještě jiné náčiní kostelné i s kostelem vzaté (toho času kostel

byl mnišstvu proklatému a na věky zatracenému odevzdán Anno 1604 2. sept. skrze

Petö Mártona a to při přítomnosti Spectabilis ac Magnifici Domini Christophori

Thurzonis; jakožto dvě kazule z bílého atlasu. Jedna kazula z camuky bíloé, t.j.

z damašku. Jadna casula červená. Tri humeralia anebo ornáty... Jedna atlasová zele-

ná casula. Dve kamže. Jeden aksamit zelený s květy poběhaný. Jedna kasula popelová

barvy z košeli, atlasová. Jedna casula tělesné barvi z košeli. Jiná casula s hřebíčkovou

barvou damašková. Jiná casula z jakého caigu bílého i s košelí. Jeden pacificat

z bílého a žlutého atlasu a dvě košele pod casule přináležející. Červená zástěra, rou-

cho, anebo Antipend k oltáři. Dva obrusy k oltáři přetkávané, starosvětského díla.

Devět ručniků dlouhých k oltáři přináležející. Čtyři veliké německé knihy. Dva Codices

většího i menšího missale. Jedna kniha kacířská (pápežským domněním‘ Ossiander.

Dvě české knihy (Biblior Bohemicor Walden. partes duae‘, jeden kalich veliký ševcov-

ského cechu... V druhé truhle byly kostelná náčiní tato: čtyři kalichy a čtyři misky,

všecko stříbrné a pozlacené. Jeden stříbrný pozlacený asservator bestiarum

s pokřivkou pozlacenou. Vasculum argenteum pri Chrismate. Šest cínových ampul.

Jeden ručníček vyšívaný a maličký zvoneček k mšárství.“ - Ďalej ešte strieborný po-

zlátený kríž, dva kríže strieborné nepozlátené a pod.

O dôchodku kostola (Reditus templi) vizitátor naznačil, že tento je z dvoch

vinohradov: „jeden na Ruženné hore a půl ochtale, druhý na Nechtaku. Tento býval

býval někdy farářům , na tento čas oddán jest k rukám kostelnickým salvo iure

successorum. Oba dva tyto vinohrady dělají se od kostelníků k opravě kostela a jeho

potřeb.“

pomstievajú, či majú vo svojom dome poriadok, či sú v zbore hráči, či sú úžerníci a takí, čo sa vadia

s farárom, či cirkevníci riadne navštevujú služby Božie aj každodenné, či v zbore nie sú povery, atď.

17

Hospodárske a politické pomery

Od roku 1530 do roku 1600 hrozilo neustále turecké nebezpečie, nájazdy,

drancovanie obyvateľstva a vraždenie. Tí z obyvateľov, ktorí sa sťahovali pred

Turkami z juhu, usadzovali sa aj v Hlohovci a na jeho okolí (Šág, Báb, Bereksek).

Okolo roku 1560 turecké janičiarske tlupy vydrancovali viackrát Hlohovec

a okolité obce. Adam Ungnand, spomínaný už pán Hlohovca, vyslal roku 1573 proti

ním 50 jazdcov, v roku 1575 50 pešiakov. V tých rokoch Hlohovec spolovice vyho-

rel, skoro úplne boli vypálené a vydrancované Rišňovce, Alekšince, Pastuchov, Dol-

né a Horné Otrokovce, Horné a Dolné Merašice, Tekoldany, Orešany, Ardanovce a

Zemianska Kerť.1

Tým stúpali ceny potravín a remeselníckych výrobkov. Treba pripomenúť,

že vo vojnách tureckých videl Martin Luther so svojimi spolupracovníkmi (Conrád

Cordatus, Ulrich Hutten, Bullinger) taký trest Boží, ktorý sa dotýka právom katolíc-

kej cirkvi. Boh pre hriechy Ríma trestá ľudstvo rukou Turkov. Je zaujímavá aj tá

skutočnosť, že tureckí bašovia radi počúvali evanjelické kázne a že dovoľovali po-

volávať si kňazov z neobsadeného územia aby hlásali evanjelium.2

Pravda, povolenie služieb Božích, udržiavanie kostola, poťažne stavba no-

vých kostolov – to sa Turkom muselo dobre zaplatiť. Za to požadovali „výkup-

né“ tak od evanjelikov ako od katolíkov. Katolíci – ak mohli – radšej sa vyťahovali,

len keď mohli , evanjelici radšej zaplatili žiadané sumy, len keď mohli mať svoje

kostoly a zvestovať nerušene a bez prenasledovania evanjelium.

Medzitým kráľ Rudolf II. (1576 – 1608), odchovanec jezuitov si zaumienil

vyhubiť evanjelikov. Neznesiteľný útlak a drancovanie jeho generálov nazhromaž-

dili toľko hnevu a nespokojnosti s jeho vládou, že za chvíľu vzbĺklo povstanie Na

čele Štefan Bocskay, sedmohradský zemepán, ktorý bojoval i za náboženskú slobo-

du a rovnoprávnosť. Jeho hajdúsi už v roku 1605 obsadili Hlohovec. Obaja Thur-

zovci sa k nemu pridali. V ďalších bojoch utrpeli obce medzi Malženicami

a Kostolanmi. Obcí ako Šág, Báb, Pustakerť sa tieto boje nedotkli – uvádzajú kroni-

kári tých čias. Z tých čias máme tiež krátku správu, že Stanislav Thurzo (narodený

v Bojniciach v roku 1576) v roku 1610 dal reštaurovať vežu farského kostola

v Hlohovci na námestí. Tento patril vtedy evanjelikom. Cintorín bol okolo kostola.

Múrom ho ohradili ešte husiti.

Stanislav Thurzo pripojil sa aj k povstaniu Gabriela Bethlena, ktoré vypuklo

proti útlaku a náboženskej neznášanlivosti cisára Ferdinanda II. (1619 – 1637),

vychovaného jezuitmi. 24. októbra 1619 zvolal Stanislav Thurzo stavy na zasadnu-

tie do hradu Hlohovec. Hrad za celú dobu slúžil cieľom povstania a Bethlen tu mal

často hlavný stan. Vymenoval Thurzu za župana a tento verboval vojsko proti Fer-

dinandovi. Zrážka bola pod Hlohovcom, povstaleckému vojsku velil Imrich Thurzo.

1 A. Felcán, str. 34, I.

2 Szekfü, Magyar történet IV., kap. III., Zoványi, A reformáczió Magyarországon 1565-8g. str. 20-21.

18

Keď videl, že vojská kráľove sú v presile, ustupoval cez Váh, tu sa s čiastkou vojska

utopil v júni 1621.

Mier uzavreli v Mikulove v roku 1622 a uzákonili v Šoproni. Ešte v tom roku

Stanislav Thurzo sa stal palatínom. Pokoj však dlho netrval, kráľ Ferdinand nedo-

držiaval podmienky a tak Bethlenove vojská na jeseň 1623 sa utáborili v Trnave

a obsadili aj hrad Hlohovec. Keďže Stanislav Thurzo už predtým sa nechal kráľom

podplatiť, Bethlen rozkázal zničiť jeho pevnosti a dobytok z jeho panstva odohnať.

Tým zase trpelo aj obyvateľstvo Hlohovca a najmä keď sa pod Hlohovcom

zanedlho rozložili katolícke vojská Wallensteinove a rekvirovali čo sa len dalo.

Stanislav Thurzo 34-ročný náhle zomrel v Piešťanoch 1. mája 1625

a zanechal vdovu, troch synov – Stanislava, Adama a Michala - a dcéru. Vdova a jej

synovia prestúpili ku katolicizmu. Adam Thurzo sa stal majiteľom Hlohovca a jeho

obyvateľov a za veľké veno l3-ročnej dcéry bohatého magnáta kúpil si ešte statky

Pastuchova, Kľačian, Dvorníkov a Moravian. Roku 1632 odobral evanjelikom v

Hlohovci kostol a vyhnal farára Jána Krmana. Zomrel v roku 1635 bez potomkov.

Statky dedil jeho brat Michal, korheľ a márnotratník, ktorého smrťou v roku 1636

rod Thurzovcov vymrel.

V roku 1638 istý František Balogh poručil slovenskému evanjelickému ka-

zateľovi v Hlohovci 20 zlatých, maďarskému evanjelickému kazateľovi 100 zl.,

maďarskej evanjelickej cirkvi 100 zl. a špitálu 50 zl.1

V povstaní Juraja Rákocziho na jar 1644 cisárske vojská pochodovali cez

Hlohovec. V roku 1645 Rákocziho vojská sa spojili so švédskou jazdou, s ktorou 8

a 9. júla tiahli cez Hlohovec. Obyvateľstvo zase trpelo.

Po uzákonení Lineckého mieru (v Bratislave v roku 1647), kde snem pririe-

kol okrem iného zo 400 odobratých kostolov vrátiť evanjelikom 90 – kostol

v Hlohovci, ktorý odobral A. Thurzo, bol evanjelikom vrátený.

Zánik

Najsmutnejšie časy pre evanjelikov v Uhorsku i pre evanjelikov hlohovec-

kých prišli za cisára Leopolda I. (1657 – 1705). Vtedy pánom Hlohovca už bol

Adam Forgách, kgtorý v roku 1662 odobral evanjelikom v Hlohovci kostol, vyhnal

farára Jána Sinapiusa a rektora Mikuláša Nicolaidesa. Za desaťročného krutého

prenasledovania, ktoré potom prišlo (1671 – 1681) zaniklo evanjelické gymnázium

v Hlohovci, zanikla evanjelická kníhtlačiareň, jedna z najstarších v Uhorsku

a zanikol prekvitajúci cirkevný zbor v Hlohovci.

K tomu bolo už tu v plnej miere turecké jarmo a utrpenie. 3. septembra

1663 dorazil turecký oddiel do Hlohovca. Gróf Csáky kryl ústup cisárskeho vojska

a bránil fraštacký most, ale Turci jeho oddiel ľahko zdolali.

1 Š. Mikuš, História Hlohovca (Pamätná kniha, str. 51)

19

Utrpenie toho, kto sa dostal do rúk Turkom, opísal evanjelický kňaz Štefan

Pilárik v diele „Currus Jehovae mirabilis“, t.j. Divný povoz Boží.1 Zajatého ho Turci

dovliekli do Hlohovca, kde vezír z Budína ležal táborom. „Tam nás silili jedením

surového konského mäsa a zvláštnym spôsobom trápili... Hrozné je to, že keď kres-

ťana dorúbali, vtedy jeho krv pochytali a pili ako psi, ako čo by to najlepšie víno

bolo.“2 Jeho samého - ako píše ďalej vo veršoch v knihe „Sors Pilarikianana“ 3 viedli

peši z ostrova u Fraštáku (Sygoti menovaného) v piatok o 8. hodine na jarmok.

Hore na vinohrady bola cesta blatová, on sa kĺzal a padal. Keď vyšli na príkry vrch,

pýtali sa ho, kde je trh („Kag Tarba“) a či ho majú predať „do tábora tureckého

Moldvanů neb valašského?“

Bol by ho kúpil valašský vojvoda, ale bol tam práve jezuita Páter Lingo, a ten

vec prekazil, Pilárika u vojvodu očiernil ako najhoršieho kacíra. Turci, ktorí ho za-

jali sa mu vyhrážali, že ak ho nepredajú, odtnú mu hlavu. Konečne ho kúpil kapitán

Valkuli za 80 ríšskych toliarov a veľmi si Pilárika obľúbil.4

Vo Vasváre uzavrel cisár s Turkami mier. Podmienky mieru boli také, že

Turci mohli kedykoľvek začať útočiť. Stavy s tým nesúhlasili a z nespokojnosti

vzniklo Wesselényiho sprisahanie. Keď bolo prezradené, Leopold zriadil mimo-

riadne prešporské súdy (1671, 1673, 1674). Na posledný súd (1674) boli predvo-

laní všetci evanjelickí kňazi a učitelia z Leopoldovho územia i z Turkami obsadené-

ho územia. Neprišli všetci, najmä nie z obsadeného územia, ale aj tak ich bolo okolo

300.5 Darmo ich bránili advokáti Rösslerus a Heislerus. I teraz obžalovaným pred-

ložili reverzy pred vynesením rozsudku a zastrašovali, že ich popravia. Väčšina

podpísala reverzy – čím sa zriekli úradu, alebo volili vyhnanstvo – najmä mladší.

90-ti nechceli tak učiniť. Leopold sa zdráhal potvrdiť trest smrti a tak boli uvrhnutí

do žalára v Pevnosti Leopoldov, v Hlohovci v žalároch na zámku, v Komárne, Šár-

váre a Kapuváre.

O zaobchádzaní s väzňami v hlohoveckom žalári nemáme bližšie správy.

O to viac vieme o utrpení evanjelických väzňov v Leopoldove.

Do pevnosti v Leopoldove6 zavliekli 35 evanjelických farárov a učiteľov 7.

júna 1674.

1 Z nemeckej pôvodiny tento životopis Pilárikov preložil a poznámkami opatril Ján A. Fábry, ev. farár vo

Zvolenskej Slatine. 2 Cit, kniha, str. 79.

3 Sors Pilarikiana. Los Pilaříka Štěpána. Napr. takto písal vo veršoch, ako pri Hlohovci Turkov stretávali:

„Turků jsme postřetávali, pope, pope na mně štěkali, svými meči fechtujíce, zamordovat mne chtějíce.“ 4 Cit. Kniha str. 81. Tak hovorí aj v „Sors Pilarikiana“, str. 58. Keď sa zoznámil s Rumunmi, títo chceli

Pilárikovi pomôcť na slobodu. „Hledali i příhodnosti, by mne k Frayštacké pevnosti mohli nějak

sprovodili. Nechtělo se nám dařiti.“ Nakoniec sa zachránil. Vo všetkom videl prst Boží. Čakali ho ďal-

šie útrapy a nakoniec aj vyhnanstvo z rodnej zeme. 5 Dejepisci sa v počte rozchádzajú. Podľa jedných bolo ich 250, podľa druhých 307 a podľaq iných 400.

– viď Neckár, Dejiny kresťanskej cirkvi, III., str. 28. 6 V knižočke „Leopoldov, stručné dejiny“ (Vydalo riaditeľstvo trestnice v roku 1948) sa uvádza 22 ev.h.v.

a 17 ev.a.v. väzňov. Zo Slovákov boli medzi nimi farár Masník a učiteľ Simonides, ktorí svoje utrpenie

aj opísali. Leopoldov pripomína meno cisára Leopolda. Bola to pevnosť proti Turkom, ktorí mali obsa-

dený Hlohovec. Stavali je 5 rokov, bola dohotovená v roku 1669. Ešte aj dnes je nad bránou nápis: An-

20

Týchto hrdinov viery odviedli z Leopoldova do Neapola. Viedli ich vojaci,

vyrazili 18. marca 1675, k nim pripojili ešte piatich z Branča, čím sa ich počet zvýšil

na 41. Zo Schottwien na hraniciach Štajerska ich vojaci hnali peši až k moru. Dvaja

z nich cestou zomreli, v Theate museli nechať 6 úplne zoslabnutých. Pri Capracotte

traja ušli – Simonides, Masnicius a Jur Lányi. Prvých dvoch na úteku chytili, ale vy-

kúpili ich bratia Weltzovci z Neapola a pomohli im odísť do Nemecka. Ostalo ich

ešte 30 ktorých dohnali konečne 7. mája 1675 do Neapola. Nasledujúci deň im zo-

brali okovy a prikovali ich na galejach. Predali ich za 50 dukátov a zapísali do kata-

lógu galejných otrokov.

9 mesiacov boli galejnými otrokmi. Našťastie v Neapoli boli dvaja bratia -

Juraj a Filip Weltz, ktorí ich navštevovali a pomáhali im. Písali, tak ako lekár Miku-

láš Zaffius z Benátok – do rôznych krajín o údele kňazov a prosili o pomoc. Volenec

saský žiadal Leopolda o milosť pre galejníkov. Tiež kráľ švédsky, belgický vyslanec

a konečne Holandsko. Viedeň však bola proti tomu, aby sa cudzie štáty miešali do

náboženských otázok. Leopold tvrdil, že kňazi a učitelia boli odsúdení pre vzburu

a nie pre náboženstvo.

Zatiaľ galejníci opísali svoje ťažké položenie a v spise tvrdili, že ich odsúdili

vo všeobecnosti pre vzburu bez toho, aby im vzburu dokázali.1 Zaffius a Weltzovci

ich neustále potešovali, že raz sa zobudí svedomie Európy. Veď v Anglicku sa aj

parlament nimi zaoberá. Zatiaľ však vicekráľ Neapola, ktorému ich predali nechcel

počuť o ich oslobodení.

Dňa 12. decembra 1675 holandský viceadmirál Ján Haan prišiel s loďstvom

do Neapola. Keď sa o jeho príchode galejníci dozvedeli, prosili ho o pomoc. Haan

zakročil u viceadmirála, ktorý sľúbil, že im dá slobodu, Haan však musel

s loďstvom odplávať na Sicíliu a zatiaľ v Neapoli na sľub zabudli. Napokon zasia-

hol holandský admirál Michal Ruyter a 22. januára 1676 vicekráľ a senát v Neapoli

vyšetrili záležitosť kňazov – galejníkov. Vyhlásili, že sú nevinní. Túto radostnú

zvesť im priatelia hneď oznámili, ale zase prišlo k sklamaniu. Holandská flotila ma-

la o krátky čas opustiť Neapol a zdalo sa, že nebude dosť času starať sa

o nešťastných galejníkov. Po intervencii holandskej vlády dali im konečne 11. feb-

ruára 1676 slobodu. Šťastní kňazi a učitelia opustili galeje a so spevom nábožných

piesní odobrali sa na holandské lode. Admirál

no – L.I.D.G.R.I.S.A.A.A.H.B.R. – 1669 (Roku 1669 – Leopoldus I. Dei Gratia Romanorum Imperator,

Semper Augustus, Austriae Archidux, Hungariae Bohemiaeque Rex). Latinsky sa pevnosť nazývala Le-

opoldopolis. Remeselníci a robotníci, ktorí pevnosť stavali, usadili sa neďaleko a založili obec Mestečko,

pôvodne menované Neistadt genes Praesidium Leopoldopoliense (Nové mestečko pri pevnosti Leopol-

dov).

Za Márie Terézie pevnosť bola premenená na zásobáreň a skladisko pre vojsko. Za cisára Jozefa II.

Bývalá pevnosť sa stala invalidovňou.

V roku 1885 na návrh ministerského predsedu Bacha stala sa pevnosť Leopoldov trestnicoua to dekré-

tom cisára Františka Jozefa I. Trestnicou je až podnes. 1 Na súde arcibiskup Szelepcsényi a biskup Kolonič obžalovaným dali na vedomie, že sa môžu zachrániť,

ak prestúpia ku katolicizmu, alebo podpíšu reverz. Veď aj do Vesselényovskeho sprisahania boli zaple-

tení najviac katolícki magnáti, medzi nimi aj arcibiskup Lippay.

21

Ruyter dal rozkaz nasýtiť ich a postaral sa aj o šatstvo pre nich. Keď ich videl, po-

vedal, že toto bolo jeho najväčšie víťazstvo.1

Po 9 mesiacoch galejí zostalo ich pri živote 26. Odišli do Nemecka, Anglicka,

Belgicka a Švajčiarska. Tam niektorých už čakali ich rodiny. Sám cisár Leopold I.

obnovil vyšetrovanie, vyzdvihol ortieľ súdu, uznal ich nevinnými. Alôe katolícky

klérus vniesol do tejto listiny znovu poznámku, že oslobodení sa nemajú nikdy

pomstiť a do vlasti sa vrátiť.2

Nevinní evanjelickí kňazi a učitelia väznení ešte aj na Branči, v Komárne, v

Eberharde, Šárváre a Kapuváre. V Šárváre podľahol 6. januára 1675 mučeniu

a hladu dvornícky farár Ondrej Živecký. Po jeho smrti chrám v Dvorníkoch zatvori-

li až do roku 1706. Pomaly tam evanjelický zbor zanikol. – Do väzenia v Šárváre

uvrhli aj Jána Čutku farára v Horných Vašardiciach (Horné Trhovište), keď bol

v čas desaťročného prenasledovania odsúdený na smrť. Zo Šárváru ho odvliekli do

Bukkary v Dalmácii. Aby si uchránil život, 27. decembra 1675 katolizoval a odišiel

do Saska. Evanjelici vo Vašardiciach ostali bez kňaza, pripojili sa ku Kerti (Nové

Sady).3

Vzkriesenie

Do toho prišlo kurucké povstanie Imricha Thökölyho v roku 1678. Vyvolala

ho všeobecná nespokojnosť s Leopoldovou krutovládou. Sám Thököly bol aj na

hlohoveckom hrade. Po porážke Turkov a tým aj zapadnutí hviezdy Thökölyho ci-

sár začal ešte s väčším útlakom (Prešovská krvavá jatka) a ďalšími nariadeniami

proti evanjelikom, k čomu ho podnecoval biskup Kolonič. Prišlo opäť k povstaniu

Františka Rákocziho II, 1. marca 1703 obsadili Hlohovec. V roku 1704 sám Rákoczi

riadil dobýjanie Leopoldova, býval v hlohoveckom hrade, z ktorého mal dobrý vý-

hľad na svoje bojujúce vojská. Aj Šimon Forgách, vtedajší pán Hlohovca sa pridal

k nemu.

Po zrážke Bercsényiho s cisárskym vojskom generála Heistera pri Trnave

cisárski vojaci všetkých zajatých povraždili. Pri ústupe cez Hlohovec Rákocziovci sa

pomstili. Do kláštora utiahnutých Nemcov – prívržencov cisára – pochytali

a ôsmych pri kláštornom kríži pozabíjali, ďalších 18 pozabíjali na námestí v meste.

Katolícky kronikár napísal, že usporiadateľmi tejto pomsty boli hlohoveckí evanje-

lici: Profant, Jančo a Burčo. Keď do mesta vstúpili cisárski, nešetrili nikoho

a obyvateľstvo veľmi trpelo. „Jedli, pili, rabovali a kto sa protivil, zastrelili ho.“4

1 J. Oberuč, domáce cirkevné dejiny – poznámky;

2 J. Kvačala, cit. Kniha str. 241 – 242.

3 J.P.Drobný, Evanjelickí martýri, str. 71.

4 A. Felcán, cit. Kniha I., str. 50

22

Počas rákocziovských bojov zase bola vzkriesená evanjelická cirkev

v Hlohovci a v sečanskom dohovore v roku 1705 bol jej prisúdený špitálsky kos-

tol.1

Prenasledovanie

Evanjelikov v Hlohovci a na okolí čakali ďalšie útrapy a prenasledovanie. 14.

novembra 1720 odkúpil hlohovecký majetok gróf Juraj Erdödy. Bol fanatický kato-

lík a jeho brat Jozef Erdödy bol katolíckym nitrianskym biskupom a županom. Ním

navádzaný začal evanjelikov na svojom panstve prenasledovať.

Svetský historik o tom napísal: „Katolícka rodina Erdödyovcov nestrpela na

svojich panstvách inovercov a v tejto dobe pokatolíčil Hlohovec a obce, kde boli statky

Erdödyovské.“ 2 Cirkevný historik s rozhorčením o tom poznamenal: „ Čo robí Er-

dödy na svojom panstve v Hlohovci, to hraničí s neslýchanou brutalitou, do zabratých

kostolov ženie ľudí k spovedi, palicuje, do žalára dáva, vyháňa z obce; tak celý tento

kraj počiatkom tohto storočia zmenil duchovnú tvárnosť.“ 3

Ale ani najväčšia krutosť zemepána nemohla prekonať Boží zámer.

Hŕstka verných evanjelikov predsa tu zostala. Spomína sa rodina Blaškovičovská,

Langovská, Nieplovská. Niektoré boli zemianskeho pôvodu a tak gróf si nemohol

dovoliť na nich robiť nátlak.4

Táto hŕstka evanjelikov pridala sa po vydaní Tolerančného patentu v roku

1781 ako fília k matkocirkvi v Horných Zeleniciach.

Horné Zelenice (Felsö-Zele)

Na pravom brehu Váhu južne od Hlohovca patrili k panstvu bučanskému,

ktorého majitelia boli evanjelici. Evanjelická cirkev tu vznikla koncom 16. storočia.

Jej prvým farárom bol Ján Zubenicius, ktorý ako vyslanec „fraštackého seniorá-

tu“ bol prítomný na žilinskej synode. Ďalším bol Andrej Prokša (1635) a po ňom

Ján Rafaides (1659). Medzitým už došlo k prenasledovaniu za cisára Leopolda I. „v

ktorom aj cirkev zelenická pocítila časy žalostné; utratila chrám Pána a verného

kazateľa svojho, ktorý z cirkvi vypudený, do vyhnanstva poslaný bol.“5

1 Jestvuje dodnes. Vedľa je Okresný domov dôchodcov. Používa ho katolícka cirkev a niekoľkokrát do

roka sa tam slúži omša. 10. januára 1957 sme mali z tohto kostola pohreb 90-ročnej Alžbety Hedlerovej,

ktorá zomrela v Domove dôchodcov. Po 250 rokoch zaznelo ti zase nakrátko evanjelium Ježiša Krista

v materinskej reči. 2 A. Felcán, cit. Kniha I., str. 53

3 J. Ďurovič, Pred Tolerančným patentom na Slovesnku. Teol. Evangelica, IV. 1951, str. 357.

4 Napr. Blaškovičovci pochádzali z Bratislavskej župy a v Nitrianskej župe im bolo zemianstvo potvrdené

v roku 1723. 5 Viď v archíve na fare v Horných Zeleniciach uložený krátky spis „Dejepis cirkvi od jej vzniku“ od fará-

ra O. Lanštjaka.

23

V tých časoch evanjelici v Horných Zeleniciach neprestávali túžiť po čistom

evanjeliu a chodili tajne do Kerte (Nových Sadov), 30 km vzdialenej do Ghýczyov-

skej kaplnky.

Po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781 cirkev v Horných Zeleniciach

bola natoľko oslabená, že sa hneď nemohla zriadiť ako samostatný zbor. Iba o 10

rokov sa tak mohlo stať. 18. decembra 1791, keď sa k cirkvi v Horných Zeleniciach

pripojili evanjelici v Hlohovci, Siladiciach, Dolných Zeleniciach, Bučanoch a Šalgove

(Svätoplukovo). 1 Aj tak cwelá cirkev počítala iba 240 evanjelických duší.

V 4. nedeľu adventnú 18. decembra 1791 zasvätené boli v zelenickej cirkvi

prvé služby Božie a to v stodole Jána Bojnáka. V dome tohto horlivého evanjelika

býval aj farár Samuel Michalovič, kým si zeleničania nepostavili faru. Rechtor Pavel

Adamiš býval u Pavla Mesároša.

Hneď v nasledujúcom roku 18. marca 1792 vyplatiac kráľovskú a panskú

daň na celý rok dopredu – prichystali sa zelenickí a siladickí evanjelici k stavbe

chrámu, školy a fary. Chrám posvätili v tom samom roku v XVIII. Nedeľu po Sv.

Trojici. Popri viacerých darcoch bol aj fraštacký hostinský Michal Miller, ktorý da-

roval na oltár štyri svietniky. 2 V roku 1792 nadobudli aj nový menší zvon a druhý

väčší v roku 1803.

Faru a školu postavili v roku 1794. Rozvodnený Váh ich však 26. augusta

1813 zrútil a tak si ich o rok (1814) znovu postavili.

Hornozelenickí farári3 po vydaní tolerančného patentu:

Samuel Michalovič (od 15.12.1791, do 1798), študoval v Jene v Nemecku, v roku

1791 povolaný za farára do Horných Zeleníc a 18. decembra, IV. Nedeľu adventnú

na prvých službách Božích – ešte nie ako iní v chráme – bol inštalovaný. Tu pôsobil

7 rokov, keď prešiel do Podlužian.

Jonatan Lauček, syn známeho spisovateľa Martina Laučeka. Študoval na univerzi-

tách v Halle, Wittenbergu a Jene. Za farára do Zeleníc bol povolaný z Uhrovca

v roku 1798. Zomrel na horúčku v roku 1806.

Ján Blanár, povolaný do Zeleníc v roku 1806, keď dokončil štúdiá vo Wittenbergu.

29. septembra 1815 na seniorálnom konvente v Senici bol vyvolený za dekana za-

vážskych škôl. Zomrel v roku 1828.

Matej Svatý, v Zeleniciach pôsobil v rokoch 1828 – 1840. Bol aj dekanom škôl.

V čase vizitácie v roku 1836 bol zapisovateľom.

1 Na základe výroku vysokej rady kráľovskej v Budíne, vyneseného 7- mája 1791, obdržala cirkev horno-

zelenická právo verejnosti a samostatnosti. 2 Pauliny, cit. Kniha, str. 123.

3 V Horných Zeleniciach boli aj dvaja kapláni – Ludvik Lanštják roku 1874 a Pavel Lanštják v roku 1878.

24

Karol Adamiš prišiel do Zeleníc za farára v roku 1840. Bohosloveckú fakultu vy-

študoval vo Viedni. Bol odporcom J. M. Hurbana. V revolučnom roku 1848 odpre-

vádzal na šibenicu Šuleka aj Holubyho. Zomrel nečakane v roku 1851.

Ondrej Lanštják bol do Zeleníc povolaný v roku 1851, keď skončil štúdiá na uni-

verzite v Halle. Zomrel v Zeleniciach v roku 1908.

Július Adamiš, dnes doktor teológie a senior v Bratislave, pôsobil v Horných Zele-

niciach v rokoch 1908 – 1911, keď prešiel za farára do Bratislavy.

Pavel Moťovský, farár v Zeleniciach v rokoch 1911 – 1949, keď odišiel do penzie.

Evanjelici v Hlohovci spomínajú na neho, ako v čase i nečase chodil vyučovať nábo-

ženstvo do Hlohovca.

Rektori a kantori

- Pavel Adamiš, rodák zo Senice, 1791 – 1793

- Juraj Šimegh, 1793 - 1795

- Ondrej Mišovič, 1795 – 1807

- Pavel Vajay, 1807 – 1835. Bol milovníkom latinskej reči a chýrnym veršov-

níkom. Vo veršoch opísal aj katastrofálnu povodeň, keď rozvodnený Váh

zrútil v Zeleniciach faru a školu (26. 87. 1813). Bol svedkom tejto udalosti.

- Ján Caltík, 1835 – 1840

- Štefan Mandelík, 1840 – 1841. Pôsobil iba jeden rok, pretože išiel študovať

teológiu a po jej skončení sa stal farárom v Ašakerti (1848).

- Štefan Predmerský, 1841 – 1848

- Alexander Nehyba, 1849 – 1896 (47 rokov)

- Ján Detrich. 1897 – 1912

- Ondrej Kvasz, 1912 – 1914

- Eduard Žoltický, rodom zo Zvolena, činovník Slovenskej evanjelickej jed-

noty bol kantorom v rokoch 1921 – 1955.

V roku 1813 bola v Hlohovci veľká povodeň.1 26. augusta Váh začal stúpať

o 11. hodine a poobede zaplavil celé okolie. Ľud sa zbehol a pohľad na vyliaty Váh

naplnil strachom aj najsmelších. Mnohí sa domnievali, že prichádza potopa sveta

a utekali na vrchy. Obyvatelia na Lúke ledva si zachránili životy. Váh zalial všetko,

1 Povodní v Hlohovci bolo viac, napr. 5.3. 1746; vo februári 1761; v rokoch 1783, 1815, 1830 atď.

V Hlohovci viackrát pustošil mor a oheň (napr. 24. 3. 1787 zhorelo 100 domov a 6 ľudí. Viď: Š. Benko:

Živelné pohromy v Hlohovci a jeho okolí).

25

do 500 ľudí sa utopilo; vo Svätom Petre pri Hlohovci voda zobrala aj katolícky kos-

tol a faru.

V roku 1847 bol v Hlohovci a na okolí veľký hlad. Hlohovčania sa vrhli na

Židov, ktorých pred pohromou zachránil iba richtár Ondrej Grančák. Zle však po-

chodili židovskí kupci v okolitých dedinách, najmä v Dvorníkoch.

Na revolúcii v roku 1848 obyvateľstvo Hlohovca nebralo účasť. V Hlohovci

zriadili tzv. Občiansku gardu na udržovanie poriadku. Proti Hurbanovským oddie-

lom zostavili pluk zemianskych synov. Ten sa utábotril pri Hlohovci, na druhom

brehu Váhu. Keď však došla zvesť, že sa Hurbanovské oddiely blížia, pluk sa rozu-

tekal.

18. marca 1848 bolo zrušené poddanstvo, čo sa priamo dotýkalo aj obyvate-

ľov Hlohovca a okolitých dedín. Bola to revolúcia v hospodárskych vzťahoch.

Po smrti Jozefa Erdödyho jeho vdova, ktorá mala nárok na hlohovecký ma-

jorát, ostala tu do roku 1855. Od týcvh čias užíval majetky Cajetan Erdödy, platiac

vdove ročné nájomné,

V tom čase posádka v Leopoldove pozostávala z 1360 mužov, medzi nimi

bolo hodne Hlohovčanov. Slúžili v posádke ako gardisti a ich manželky im

z Hlohovca donášali jedlo. 2. februára 1849 sa pevnosť v Leopoldove vzdala slo-

venským dobrovoľníkom,

V tých nepokojných časoch cez Hlohovec prechádzali vojská. Raz to boli

maďarskí honvédi, druhý raz zase cisárske vojská a ruské vojská, ktoré prišli cisár-

skemu dvoru na pomoc.

Šulek a Holuby

Poprava Šuleka a Holubyho, farárskych synov a dobrovoľníkov bola blízko

Hlohovca, v berekseckom chotári. Preto je treba zmieniť sa o nej čo iba stručne

v súvise s našimi dejinami.

Keď ich maďarskí gardisti chytili, štatariálny súd ich odsúdil „ako buri-

čov“ na trest smrti obesením. Pred popravou ich gardisti strážili v Hlohovci

v mestskej vážnici na námestí (stála pred terajším hotelom). Medzi strážcami bol aj

Hlohovčan Pavel Chrenák.

Viliam Šulek z väzenia napísal rodine svoj posledný pozdrav: „S Bohom! Viac

sa neuvidíme, som pod štatáriom – Váš Vilko.“ Karol Holuby písal verše s „gľajba-

som“, ktoré však nemohol dokončiť, lebo mu ich strážnici odňali. 1 A obaja spolu

spievali s mnohými uväznenými evanjelikmi z Krajného a Podkylavy pieseň „I proč

se máš rmoutiti, ó má milá duše!“

1 V básni Holuby hovorí o „vrtkavom svete“, o zvedavcoch, o tom, ako „mladý človek umiera a hynie“.

Po týchto smutnýách veršoch sa v ťažkom položení obracia k Bohu.

26

Vďaka škôldozorcovi Milošovi Buľovskému z Hlohovca bolo miesto hrobu

poznačené pomníkom.1

Túžba po chráme

Po revolúcii 1848 – 1849 prišla doba abvsolutizmu (1850 – 1867), obdobie

natískania nemčiny do wškôl a nového administratívneho zriadenia. Hlohvec sa

vtedy úradne nazýval „Freystatl an den Wag“.

V zápase medzi Maďarmi a Slovákmi a v boli o patent (vydal cisár František

Jozef I. 1. septembra 1859) sa spočiatku aj Horné Zelenice aj Nové Sady prihlásili

k patentu. Na seniorálnom konvente na Myjave 27. marca 1860 vtedajší Nitriansky

seniorát sa zriadil podľa cisárskeho patentu (Iba Nové Mesto nad Váhom a Vrbovce

sa vyslovili proti). Seniorom sa stal Ján Trokan a seniorálnym dozorcom Jozef Bjel.

Ale už 12. júna 1860 na ďalšom konvente na Myjave, tzv. Autonomisti, ktorí boli

proti patentu odišli z riadneho konventu a pokračovali v zasadnutí v školskej

miestnosti. Tým sa seniorát roztrhol na „patentálny“ a „autonomistický“, v ktorom

už boli aj Horné Zelenice aj Nové Sady. Podľa toho ich vernosť k patentu trvala iba

3 mesiace.2

Tieto patentálne boje rozdelili evanjelikov v Nitrianskom senioráte na dva

nepriateľské tábory. Utíchli po rakúsko – uhorskom vyrovnaní (1867), keď bol

patent vyzdvihnutý.

Cisár František Jozef I. z príležitosti vojenských manévrov zdržiaval sa

v dňoch 9. – 11. septembra 1891 v Hlohovci. Zvony vyzváňali a všetko bolo vypa-

rádené. Cisára ubytovali v zámku, kde prijímal rôzne deputácie. Navštívil ho aj

evanjelický biskup (asi Ludvik Geduly), ktorému vo svojej odpovedi dal cisár na

vedomie, že si želá, aby evanjelici neboli vedení „...v zatratenom smere...“ (pansal-

vistickom).

Čím ďalej, tým viac evanjelických rodín sa usadzoval v Hlohovci. Tak rodina

Srncová, Noppová, Libertínyi, Matulovská, Rechtorisová a i. Tým vznikli predpo-

klady pre vzrastajúci filiálny zbor. Na svojom prvýá raz vydržiavanom konvente

v roku 1866 „údovia fraštackej fílie vypovedali plat cudzím kňazom; vymohli si od

mesta vozbu k pohrebu tamojších chudobných evanjelikov pre farára hornozelenic-

kého“.3

1 Stalo sa trak v hodine dvanástej. Iba málo rokov a už by nikto nevedel zistiť presne miesto šibenice

a hrobu. 80-ročný občan Bereksegu zistil miesto . ako malý chlapec sa prizeral poprave. Pomýlil sa iba

o niekoľko cm. Telesné pozostatky boli v októbri 1928 exhumované za prítomnosti úradov a rodín

a uložené do urny vloženej do dutiny v základoch pomníka. Smútočné služby Božie vykonal zelenický

evanjelický farár P. Moťovský. K pozostatkom priložili aj pamätnú listinu vystavenú pánom učiteľom

Musilom v Hlohovci (Cirkevné listy 1948 č. 19-20). Obec Bereksek dostala po II. Svetovej vojne meno

„Šulekovo“, podľa popraveného Šuleka. 2 Kvas A.: Dejiny ev.a.v. cirkevného zboru v Nových Sadoch, str. 60

3 „Dejepis cirkve od jej vzniku“.

27

Ešte stále však tu bola iba hŕstka evanjelikov – spolu 66 duší. Schematizmus

z roku 1855 uviedol 61 evanjelikov v Hlohovci1 Kollárov schematizmus z roku

1838 - 40 duší2. Počet, ako vidno, vzrastal veľmi pomaly. Tento malej hŕstke slúži-

lo však ku cti, že hoci nemala ani vlastnú modlitebnicu, zvony, školu, ani vlastnú

cirkevnú pokladnicu, iba skromný cintorín pre svojich mŕtvych – predsa

k všeobecným potrebám matkocirkvi ochotne prispievala podľa synodálneho zá-

kona a žiadnych dĺžnikov voči matkocirkvi nemala, ani roztržiek medzi matkou

a dcérou.3 Keďže nemali vlastnú školu, deti chodili do katolíckej, alebo židovskej

školy a dospelí sa začali schádzať k službám Božím do štátnej meštianskej školy

(do „polgárky“ – ako ju maďarsky menovali), spočiatku iba 2 – 3 krát do roka.

Ale už vznikla v tomto maličkom filiálnom zbore túžba – vystaviť v Hlohovci

chrám Boží. Iniciátormi tejto túžby boli kurátor Adam Blaškovič, Pavel Srnec st.,

Peter Bodo, Gustav Libertíny. Ako vidno z konventuálnej zápisnice z 15. februára

1915, mali evanjelici hlohovskív roku 1914 základinu kostola v sume 620,-K. Zá-

kladinu opatroval G. Libertíny, cirkevný dozorca4, školský inšpektor – kráľovský

radca, ktorý však hodne maďarizoval.

Po prevrate na jar 1919 nastúpil v Hlohovci ako školský inšpektor evanjelik

Miloš Búľovský. Vymohol u Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety v Bra-

tislave prepustenie jednej miestnosti v budove Štátnej ľudovej školy k slulžbám

Božím pre evanjelikov. Služby Božie tu bývali každú tretiu nedeľu v mesiaci a v II.

Výročité slávnosti. Kazateľov vysielal biskupský úrad v Modre, v II. výročité sláv-

nosti dochádzal Pavel Moťovský z Horných Zeleníc. Na harmóniu spev doprevádzal

Miloš Búľovský a od roku 1924 štátny učiteľ Karol Duda. Bohoslužobné zariadenie

– oltár a kazateľnica boli dávnejšie nadobudnuté a po prevrate obnovené.

30. novembra 1924 na zborovom konvente v uvedenej školskej miestnosti

boli opäť spomenuté otázky stavby kostola. Vtedajší inšpektor matkocirkvi Milan

Blaškovič, syn Adama Blaškoviča kúpil z Erdödyovského majetku 300 siah pozem-

ku a vyhlásil na tomto konvente, že pozemok daruje na stavbu kostola v Nádražnej

ulici. K vykonaniu predbežných prác bol hneď zvolený výbor. Aj z toho je vidieť,

aká veľká túžba bola mať čím skôr vlastný chrám.

22. januára 1925 na zasadnutí stavebného výboru bola reč aj o druhom sta-

vebnom pozemku, ktorý chcel darovať Dr. V. Erdödy na nive pri majeri. Výbor však

toto druhé miesto považoval za nevhodné. Do úvahy sa vzal pozemok v Nádražnej

ulici, prisľúbený M. Blaškovičom. Pozemok bol aj pozemnoknižne prevedený

u Okresného súdu v Hlohovci na meno „Hlohovccká ev. cirkev augsburgského vy-

znania“.

1 Schematismus der evang. Kirche A.C. in Ungarn und in Temeser Banat..., Pest 1855, str. 8.

2 Schematismus generalis Ecclesiarum et Scholarum evang.aug.Conf. in Hungaria, str. 21

3 „Vnútorný stav cirkve“, C/Filiálka Frašták. Archív Horné Zelenice.

4 Gustáv Libertíny bol nielen cirkevným dozorcom hornozelenickým, ale aj ašakerťanským v rokoch

1908 – 1914 a poddozorcom ašakerťanským v rokoch 1905 – 1908.

28

Misijné centrum

Od tých čias stáva sa Hlohovec stredom pozornosti na seniorálnych

a dištriktuálnych konventoch ako misijné centrum.

15. februára 1922 bola tu misijná podporovičná slávnosť. Veriaci evanjelici

hlohoveckí zaplnili školu do posledného miesta. Kázal lubinský farár Gustáv Zoch

na základe Rim. 12, 6-16 a prednášal L. Záthurecký z Ašakerti (Nových Sadov) na

zaujímavú tému „O duchovnom vinohradníctve“. Pri tejto príležitosti sa prihovoril

aj senior Dušan Fajnor a na povzbudenie podporovičnej činnosti konsenior Július

Bodnár.1

Na dištriktuálnom konvente v Bratislave 15. júla 1926 referovali aj

o misijných centrách, pričom zd§raznili, že k doterajším (Nitra, Ipeľské Šahy, Nové

Zámky, Levice, Žilina) pribudli ďalšie a to Hlohovec, Piešťany, Topoľčany

a Komárno. O novom misijnom centre povedali nasledovné: „Pod vodcovstvom

školského inšpektora Buľšovského zriaďovali sa služby Božie. Najprv mesačne

dvakrát (odbavoval teológ Čierny) potom mesačne raz (odbavoval misijný farár).

Majú svoj oltárik, kancel a iné prostriedky k službám Božím. Chceli by si vystaviť

modlitebnicu. Návšteva bola valná, do školskej miestnosti štátnej školy sa nevmes-

tili. Navštevovali evanjelickí veriaci z Hlohovca a zo susedných dedín (patriacich

k Horným Zeleniciam a Kerti).2

Aj na ďalších seniorálnych a dištriktuálnych konventoch referovali

o misijnom centre v Hlohovci v tom zmysle, že je pod opaterou biskupského úradu

a že zhromažďuje evanjelických veriacich z Hlohovca, Šágu, Pastuchova

i železničného centra Leopoldov – Mestečko a že školská miestnosť nestačí prijať

všetkých ch účastníkov služieb Božích. 3

V okienku „Zo života zborov“ prednesenom na seniorálnom konvente 18.

júna 1931 v Lubine o hlohovskej cirkvi čítame: „Misijné naše centrum Hlohovec pri-

berá sa k stavbe kostola, pre ktorý pozemok už má. So zbierkou naň sa už započalo.

Je to záujem celého evanjelictva, aby tam, kde jezuita Kelio bil našich martýrov, kde

odvislipre národnú pravdu dvaja naši mladíci Holuby a Šulek, malo aj evanjelium –

večná pravda – svoj stánok“.4

Na tom istom konvente senior Bodnár referoval o evanjelickom cirkevnom

filiálnom zbore v Hlohovci: „Dňa 1. novembra minulého roku (1930) navštívil som

Hlohovec, kde som aj kázal a otázku stavby chrámu dopredu pohnul. Stavebné m

iesto majú, aj štrku je hodne navozeného, ale všetko zaspalo. Školský inšpektor M.

1 Zápisnica konventu Nitrianskeho seniorátu, 1923, str. 86-87.

2 Zápisnica konventu Západného dištriku ev.a.v. cirkvi na Slovensku, 1926, str. 39-41

3 Zápisnica konventu Západného dištriku ev.a.v. cirkvi na Slovensku, 1930. V zápisnici konvenmtu Zá-

padného dištriktu z roku 1929, str. 48 je uvedená o Hlohovci zvláštna správa: „Dňa 21. októbra 1928

mali sme služby Božie z príležitosti odhalenia pamätnej tabule slovenským martýrom Holubymu

a Šulekovi, ale bez účasti úradov, lebo r.k. farský úrad odmietol zadržať služby Božie martýrom, ktorí

boli evanjelici a tak pri slávnosti vystali všetky služby Božie“. 4 Zápisnica konventu Nitrianskeho seniorátu, z r. 1931, str. 34.

29

Buľovský povedal – Už som stratil nádej, ale zas ožila vo mne. Uzavrelo sa žiadať

o suplikačku a peniaze pomaly pritekajú“. 1

Nepredvídané ťažkosti

Domácimi obeťami, suplikáciami, milodarmi2 bol stav základiny kostola

v roku 1931 42 108,- Kčs. 3

Avšak na konvente v Hlohovci 1. novembra 1931 prekvapil kurátor zo Šágu

Ján Slížik, že aj oni majú na nádejný kostol v Šágu už 47 000 Kčs a že aj oni si chcú

kostol postaviť. – V tom čase niektorí hlohovskí konventuáli videli ohrozenie stav-

by svojho kostola. Nepovzbudila ani správa biskupského úradu v Modre, že aj

v prípade vystavania kostola v Hlohovci zbor nemôže byť osamostatnený, ale ako

dcérocirkev bude i naďalej prináležať k matkocirkvi hornozelenickej.

Ani farár-dekan L. Záthurecký v susednej Ašakerti si spočiatku neželal, aby

evanjelici v Hlohovci stavali kostol.

Posledné prípravy

Pán Boh však vzbudil ďalšie horlivé srdcia, tentoraz z radov žien (M. Blaš-

kovičová, P. Noppová), ktoré klopali na seniorskom úrade vo Vrbovom, či by sa

aspoň modlitebnica nemohla postaviť, keď na kostol peňažných prostriedkov je

málo. Urobili tiež znova zbierku v okrese Hlohovec a získali 6 280,- Kčs.

Medzitým 14. decembra 1932 koná sa v Hlohovci zborový konvent, na kto-

rom bolo dôležité uznesenie ohľadom stavby kostiola. V Pamätnej knihe je o tom

zaznačené: “V duchu evanjelia bratsky vedená rozprava priniesla neočakávaný his-

torický pre nás obrat...Zistený bol finančný stav vecí zboru, vzali sa v úvahu úpisy

cirkevníkov a prípadné väčšie dary, ako okresu, obce a peňadžných ústavov, takže

výsledok bol prekvapujúci – aproximatívna číslica 90 000,- Kčs stála nám

k dispozícii...“

A tak na tomto konvente už veľmi vážne uvažovali začať so stavbou Božieho

stánku na jar 1933. Boli prednesené tri návrhy: Alebo kúpiť budovu starého kina

„Urania“ a urobiť adaptáciu, alebo stavať modlitebnicu bez veže za 60 000,- Kčs,

alebo kostol s vežou.

Z podnetu horlivého Ivana Chorváta, úradníka Roľníckej vzájomnej poklad-

nice bola v nasledujúcich mesiacoch uskutočnená tzv. „letáčiková akcia“ (do 19 500

kusov letáčikov), ktorý vyniesla 26 669,65 Kčs.1

1 Ibid. Str. 28

2 Milodary z Hlohovca, Šágu, Pastuchova, Galanovej, Kľačian a pod. sú v Pamätnej knihe doslovne za-

znamenané. 3 V roku 1926 bol stav základiny iba 12 167,- Kčs Poslal aj evanjelický farár Krause z Oelsnitz

v Nemecku 1 037,51 Kčs dňa 6.4.1926 z pobočky spolku Gustava Adolfa – v rozpomienke na pobyt

svojho zotavenia v Hlohovci.

30

Prv, ako sa prikročilo k dielu, vznikol menší spor o vežu, kde má byť posta-

vená, na boku, šči vpredu. Na konvente 29.januára 1933 staviteľ Ing. L. Tersty-

ánszky totiž predložil plán kostola vyhotovený duchu doby, s vežou po boku, po-

dobný bratislavskému novému chrámu, ktorý práve stavali na Legionárskej ulici.

Jedni, zvlášť mladší, boli za tento návrh, druhí zase, aby veža bola spredu. Spočiat-

ku zvíťazili prví, hoci nie ľahko, lebo ešte na konvente 19. februára 1933 boli roz-

pory. No druhá strana nedala pokoj, začala agitáciu. Naviedla na svoju stranu aj

evanjelikov zo Šágu. Títo podali uznesenie s 52 podpismi a prehlásením, že sa

„uzniesli, aby bol misijný ev.a.v. kostol stavaný s vežou vpredu. Tak ako aj iné dosiaľ

sú vystavané. Keď naša žiadosť bude schválená, tak sme ochotní podporovať tento

cieľ. Ak by sme v tom videli nejakú protivu, naďalej si toho potom povšimneme“. –

Evanjelici v Pastuchove zápisničným uzavretím dňa 12. 3. 1933 prehlásili, že budú

stavbu kostola v Hlohovci podporovať, „ale aký na Bit Kostol a Veža Gde má Bit sta-

vaná Nech Rozhodnú Samý Hlohovetský Cirkevníci“.

Tak na konvente v Hlohovci vo Veľkonočný pondelok 17. apríla v štátnej

ľudovej škole o 11. hodine zrušené bolo ustálenie konventu z 19. februára (o stav-

be veže na boku) a odhlasovaná bola stavba veže vpredu nad vchodom do kostola.

Bolo tiež ustálené, že počnúc 18. aprílom t.r. začnú voziť štrk a piesok. Ďalej, že sa

dá súbeh do Krajského vestníka, prácu že začnú 1. júna 1933 a dohotovia 1. sep-

tembra 1933. V Slovenskej banke otvorí sa bežný účet.

Nový plán kostola s vežou vpredu vypracoval Ing. Terstyánszky; po schvá-

lení seniorom Bodnárom zaniesol kurátor P. Srnec st. Biskupskému úradu v Modre

4. mája t.r. k vidovaniu. – 14. mája 1933 stavebný výbor už otváral došlé ponuky

staviteľov. Stavba bola zadaná Hlohoveckej firme Ing. Terstyánszky a Sándor dňa

19. mája 1933 za 124 000,- Kčs, avšak v dôsledku zmeny v pláne (betónový strop,

viď Zápisnicu z 25. 6. 1933) zadacia cena stúpla na 128 000,- Kčs.

Posviacka základného kameňa

Po posledných prípravách prikročili evanjelici v Hlohovci k samému dielu.

Stavebný materiál – štrk, piesok, tehly - ochotne a bezplatne dovážali evanjelici z

Hlohovca, Pastuchova, Šágu a Horných Zeleníc. Ktorý nemali záprah, ochotne po-

máhali ako nádenníci. Dňa 23. mája 1933 začali kopať základy. 11, júna t.r. za pek-

ného počasia došlo k slávnosti – od stá rokov tu nevídanej – k posviacke základné-

ho kameňa evanjelického kostola v Hlohovci.

Najskôr boli služby Božie v štátnej škole o 10. hodine. Odtiaľ išiel sprievod

k stavebnému miestu spievajúc „Hrad přepevný“. Posviacku vykonali senior Július

Bodnár, farár – dekan Ladislav Záthurecký a farár Pavel Moťovský. Popri veľkom

počte evanjelikov zúčastnili sa posviacky aj inoveriaci, z nich za izraelskú nábožen-

1 Letáčiky niesli nadpis „Evanjelickej verejnosti a priaznivcom“ a „Bratskému evanjelictvu v Čechách

a na Morave, milým priaznivcom“ Boli zaslané na farské úrady, cirkevné zbory na Slovensku, v Čechách,

Morave a Sliezsku, do redakcie Evanjelického posla, Stráže na Sione a Tranoscia.

31

skú obec rabín Mojžiš Schwarz, Dr. Izidor Rosenfeld; za Okresný úrad J. Bravený,

okresný náčelník a G. Szabó, okresný hlavný účtovník.

Do základného kameňa bola vložená „pamätná listina“. Začína slovami:“Ve

jméno Boha, Otce i Syna i Ducha svatého. Amen. Nebo neumřela děvečka, ale

spí.“ Týmito slovami Spasiteľa Krista napísanými v evanjeliu svätého Matúša 9,24

započíname túto našu Pamätnú listinu, lebo vzťahujú sa ony aj na níš ev.a.v. filiálny

cirkevný zbor hlohovecký.“ – V ďalšom nasleduje stručný prehľad dejín hohoveckej

ev. cirkvi, pritom sa zdôrazňuje najmä to, že nový kostol bude stáť práve na býva-

lom pozemku Erdödyho, ktorý sa najviac krivdy a násilia voči evanjelikom

v Hlohovci dopustil – čím je dokumentovaná Božia spravodlivosť. Zvečňuje obeta-

vé srdcia, ktoré sa o stavbu najviac zaujali. Oznamuje, že keď sa tento kostol staval,

práve zomrel biskup Dr. Dušan Fajnor; že prezidentom Československej republiky

bol Dr. T.G. Masaryk, okresným náčelníkom v Hlohovci Jaroslav Bravený, starostom

Milan Felcán, správcom Erdödyovského veľkostatku Peter Bodó, pochádzajúci

z dávnej evanjelickej rodiny; že Hlohovec mal vtedy 9 073 obyvateľov, že kostol

tento stavali v dobe, kedy bolo na svete150 mil. ľudí bez práce, kedy v mnohých

krajinách vieru v Krista prenasledovali a šírilo sa tmárstvo; v done najväčšieho

dotiaľ pokroku techniky, v done automobilov a lietadiel a rádia, ale aj v dobe neis-

toty, hospodárskej tiesne, súrenia čínsko – japonskej vojny atď.

Pamätná listina končí takto: „Z tejto doby zanechávame našim potomkom

tento chrám a prajeme si, aby potomci naši od viery v Boha a Krista nikdy neodpadli

a v evanjelickej horlivosti podľa augsburgského vierovyznania až do konca verne

zotrvali, do vystavaného chrámu pilne chodili a Všemohúceho Hospodina, Boha svoj-

ho a Boha otcov svojich v svojej materinskej reči verne vyznávali na znamenie, že

„nemrela devečka, ale spala“ Trojjediný Boh Otec, Syn i Duch svätý buď nám i vám na

pomoci. Amen. Dané v Hlohovci dňa 11. júna 1933“. – Nasledujú podpisy prítomné-

ho seniora, farárov, kurátorov, učiteľov – kantorov, členov stavebného výboru,

významných hostí, atď.

Posviacka zvonov

Po slávnosti posvätenia základného kameňa dielo očividne rástlo, aj počasie prialo

a tak bolo treba pomýšľať na zvony a harmónium. Cirkevný dozorca Milan Blaško-

vič so sestrou a bratom Júliusom na pamiatku svojho otca Adama Blaškoviča

a staručkej už matky – daroval na zvony 5 000.- Kčs, na čo bol zakúpený menší

zvon. Druhý, väčší, hradil cirkevný zbor. Oba zvony dodala stará luteránska firma

Fischer. 25. októbra 1933 doviezli ich na ovenčenom voze kurátor Pavel Srnec

a Žigmund Deszö. Ich posviacku hneď na druhý deň vykonal farár Pavel Moťovský.

Odpoludnia ich vytiahli na vežu a 27. októbra namontovali.

32

Posviacka chrámu

Kazateľnicu do hotového už kostola darovala evanjelická mládež v Pastu-

chove, na bočné svetlá v chráme prispela evanjelická mládež v Šágu, elektrické

rozvody zdarma previedol terajší pokladník P. Korbel, korešpondenciu

a vyúčtovanie stavby kostola viedol Ivan Chrenko, poradie slávnosti posvätenia

chrámu zostavil senior Bodnár.

Zo zoznamu darov na chrám od 1. januára do 27. októbra vidieť, že popri

evanjelikoch z Hlohovca, Šágu, Pastuchova, Galanovej, Kľačian a i. prispeli aj banky

v Hlohovci, aj Ojresný výbor (10 000,-Kčs), obecné zastupiteľstvo (15 000,- Kčs)

a niektorí inoveriaci z Hlohovca.1

29. októbra 1933 svitol pamätný a slávny deň posvätenia chrámu. Evanje-

lický Posol vtedy písal o tejto slávnosti medziiným: „Ani Báruchovo käúzelné pero

by už nestačilo opísať dojem tohto malebného obrazu. Zástupy evanjelického ľudu

spievali tu žalm 126: „Tehdáž byla radosti ústa naše...nebo veliké věci učinil s námi

Hospodin Všemhoucí...“ Skrátka, bol to slávny deň zmŕtvychvstania, po 210 rokoch

mŕtvole matky – cirkvi hlohoveckej...“

Posviacku chrámu vykonal biskup Dr. Samuel Štefan Osuský. Kázal z textu

Mat. 11, 25 – 30. Do Pamätnej knihy, ktorú daroval R. Vacek z príležitosti tejto pa-

mätnej slávnosti, biskup napísal: „Posvätili sme chrám Boží ev.a.v. v Hlohovci

s pomocou Božie v jubilejnom roku 1900 smrti a vzkriesenia Pánovho, založenia

cirkvi kresťanskej, v jubilejnom roku 1100 prvého kresťanského chrámu Pribi-

novho v lone nášho slovenského národa, v jubilejnom roku 450 narodenia refor-

mátora Dr. Martina Luthera, v objatí slávností 15. výročia národnej a štátnej samo-

statnosti. Boh ochraňuj dielo, požehnávaj veriacich!“

Mnohí domáci a hostia sa do Pamätnej knihy zboru podpísali z príležitosti

tejto radostnej a pamätnej slávnosti.

Evanjelický cirkevný dom

Po pamätnom dni, keď zaznela prvýkrát kázeň Božieho slova po viac ako 200 ro-

koch vo vlastnom chráme evanjelikov v Hlohovci, rastie za tri roky na to nový do-

kument neuhasínajúcej obetavosti, lásky a horlivosti hlohoveckých evanjelikov –

evanjelický cirkevný dom, terajšia fara.

Prezbyterium na svojom zasadnutí 19. apríla 1935 odhlasovalo postavenie

cirkevného domu. Myšlienka výstavby cirkevného domu vznikla z praktickej po-

treby využiť stavebný pozemok za kostolom a z nádeje, že v budúcnosti sa dcéro-

cirkev stane matkocirkvou a pre svojho farára bude potrebovať farskú kanceláriu

a byt.

1 Viď „Pamätná kniha“

33

Celým prevedením tejto práce so všetkou zodpovednosťou boli poverení

Pavla Noppová, Margita Blaškovičová, Pavel Korbel a Ivan Chrenko. Božím požeh-

naním, horlivosťou uvedených a obetavosťou veriacich evanjelikov bol tak posta-

vený dom s 3 izbami, predsieňou, halou a chodbou, práčovňou, pivnicou, kúpeľňou

– nákladom 42 862,95 Kčs.

Dňa 15. januára 1937 bol evanjelický cirkevný dom v Hlohovci cirkevným

konventom pod predsedníctvom Pavla Moťovského, farára a Milana Blaškoviča,

cirkevného dozorcu – po preskúmaní a schválení účtov – prevzatý do cirkevnej

správy.

Nové prenasledovanie

Medzitým nad Európou sa zbiehali mračná. Stmievalo sa a vzduch bol dusný,

nabitý nenávisťou národov a štátov. Na obzore bola nová svetová vojna, už druhá

v rozpätí 30 rokov.

U nás vyhlásili tzv. Slovenský štát. Predstavitelia často hovorili o ňom, ako

o kresťanskom štáte. Už toto pomenovanie bolo pomýlené. Ježiš Kristus nemienil

založiť „kresťanský štát“. Zvestoval „Božie kráľovstvo!

Evanjelici verní slovu Božiemu v Písme, slovami i tlačou bojovali proti kultu

„večnmého vodcu Andreja Hlinku“, proti kultu človeka vôbec, tak ako evanjelická

vyznavačská cirkev v Nemecku v čele s Martinom Niemöllerom bojovala proti

ükultu „večného“ führera!. V tomto ohľade významný je článok evanjelického fará-

ra Juraja Struhárika, zverejnený v Cirkevných listoch (1939, str. 183 – 184) pod

názvom „Kto je večným vodcom slovenského národa?“ Pisateľ na základe Písma

varoval pred kultom človeka. Prívlastok „večný“ patrí iba Bohu. A Boh nám dal za

večného vodcu svojho Syna Ježiša Krista, už ústami proroka Izaiáša proklamoval

Ho za vodcu. (Iz. 55,4). Sám Ježiš dal apoštolom ohľadom vodcovstva jasnú in-

štrukciu: A nedávajte asi hovoriť vodcovia, lebo jeden je váš vodca, Kristus.(Mat.

3,10). Ignoruje Krista, blúdi, neznajúc Písma, kto niekoho iného nazýva večným

vodcom. – nehľadajte pre národ vodcu medzi mŕtvymi. S mŕtvym vodcom mohol

by sa uspokojiť iba mŕtvy národ. Živý národ potrebuje živého vodcu. Ale večne živý

je len jeden: Ježiš Kristus. On je vzkriesenie i život a národ, ktorý si Jeho vyvolil za

svojho vodcu, keby umrel, bude žiť.“

Spočiatku evanjelický filiálny cirkevný zbor v Hlohovci mal pomerne pokoj.

Bohoslužobný život sa stal intenzívnejším príchodom kaplána Jána Trebulu v roku

1941. Za kaplána do Hlohovca vymenoval ho Biskupský úrad v Bratislave.1

V auguste 1941 konal sa v chráne Božom v Hlohovci filiálny zborový kon-

vent. Tento bol dôležitým medzníkom. Filiálny zbor začína vystupovať samostatne

1 Ján Trebula narodil sa v Budči, fílii zvolenskej v roku 1915. Gymnázium študoval vo Zvolene, teológiu

na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Začas bol kaplánom v Pribete,

v Hlohovci, Modre a Trenčíne. Teraz (1958) je farárom v Ozdíne, v Novohrade.

34

vo svojich vlastných záležitostiach, pravda, v rámci celozboru a pomeru

k matkocirkvi v Horných Zeleniciach.

V tomto „Miestnom štatúte zboru hornozelenickom a fílie Hlohovec“ 1 vo Vše-

obecných ustanoveniach v §2 je už počítané s osamostatnením Hlohovca

s vlastným farárom. – V Správe zboru v §9 je privolenie, že Hlohovec môže mať

12-členné prezbyterium na čele s kurátorom, ktoré síce podlieha celozborovému

predstavenstvu, ale má v rámci zboru autonómiu. – V Predstavenstve zboru v §10

je zdôraznené, že kňaz z matkocirkvi hornozelenickej je povinný 6 krát do roka

vykonať služby Božie v Hlohovci. Fília prispieva na kňazove pôžitky paušálne

1 500,- Ks ročne (§12). Nakoľko fília má svojho vlastného kantora, na celozboro-

végo kantora neprispieva ničím. Zborový kantor vo fílii funguje len úpri pohreboch

(§15). – V školských veciach v §18 čítame, že „na ľudových školách, na meštianskej

škole a Mestskom gymnáziu v Hlohovci vyučuje náboženstvo farár, poťažne jeho

oprávnený zástupca a má dozor aj nad ciorkevnými školami.“ – V cirkevnom hospo-

dárení je §20, že chrám,. Fara a 1 hon pozemku v Hlohovci je výlučne majetkom

dcérozboru hlohoveckého. Tiež, že fília Hlohovec prispieva do pokladnice celozbo-

ru 500,-Ks ročne a že zbor fíliu mimoriadnymi výdavkami (napr. na opravu fary,

alebo chrámu, alebo na prestavbu, alebo na nové zadovažovanie si súčiastok do

chrámu a fary atď.) nezaťaží, lebo táto má svoj vlastný chrám a s tým spojené vý-

davky a cirkevnou daňou nemôže svojich údov preťažovať.

Posviacka organa

Ešte v tom roku rozhodol sa zbor definitívne na zakúpenie organu do chrá-

mu. Harmónium dotiaľ používané, hlasovo nestačilo. Odkúpila ho vtedajšia ašaker-

ťanská fília Pastuchov. V marci 1943 bol už organ v chráme Božom a 4. apríla 1943

bola posviacka.2

Uväznenie cirkevného dozorcu

Po týchto radostných chvíľach slnko začali zahaľovať mračná dusné a ťažké.

Krvavá a hrozná II. svetová vojna zúrila neprestajne ďalej. 13. februára 1944 zbor

sa lúčil s kaplánom – administrátorom Jánom Trebulom, ktorý odchádza za zboro-

vého kaplána do Modry. Na schôdzi prezbytéria poďakoval sa mu za prácu v zbore

cirkevný dozorca Alfréd Pálka.

1 Štatút bol prečítaný a schválený prezbytériom a celocirkevným konventom v Horných Zeleniciach 22.

februára 1942. – Seniorálne prezbytérium ho schválilo a potvrdilo s niektorými opravami a doplnkami

v Senici 25. júna 1942. – Odpis štatútu je v archíve v Horných Zeleniciach. 2 Organ stál 72 152,- Ks. Vyhotovila ho firma Július Guna a syn v Prešove. Dispozície vypracoval M.

Ježo, školský inšpektor v.v. z Banskej Bystrice. – Prispeli aj niektorí r. katolíci z Hlohovca. Evanjelici

z Pastuchova darovali na organ 5 385,- Ks. Najväčším darcom jednotlivca bolo 5 000,- Ks (Rudolf Va-

cek, ev. z Hlohovca).

35

Zatiaľ dobre, že cirkevný dozorca môže privítať nového administrátora zbo-

ru, dotiaľ zborového kaplána v Modre – Pavla Radoša. Tento však už začiatkom júla

t.r. je odvolaný za vojenského farára do Trnavy, odkiaľ potom 25. augusta 1944 je

poslaný na východný front.1

Alfréd Pálka, zborový dozorca a Martin Ševca, odborný učiteľ na štátnej

meštianskej škole v Hlohovci, horlivý a obetavý evanjelik – boli 13. októbra 1944

za asistencie hlinkovej gardy a gestapa internovaní v Nitre, kde boli týraní.

Z Nitry boli obaja odtransportovaní do Ilavy, potom do Brna a nakoniec do

koncentračného tábora v Dachau. Kde útrapám podľahol najskôr Alfréd Pálka (6.

februára 1945) a o dva týždne aj Martin Ševca (19. februára 1945). Ich pamiatku

uctil si zbor na smútočných službách Božích 30. septembra 1945. Slovo Božie zves-

toval, tešil pozostalých a s umučenými sa na základe textu Mat. 5,10 rozlúčil kaplán

– administrátor Pavel Radoš.

Aj on bol 13. októbra 1944 Hlinkovou gardou a Gestapom hľadaný. Keď ho

nemohli dostať do rúk, vyrabovali mu byt, vzali aj písací stroj, ktorý patril cirkev-

nému zboru. Pri rabovaní počínali si ako diví, kričali, hrešili a nadávali.

Postihnutý bol aj prezbyter R. Vacek.

Oprava poškodenej veže

Aj prechodom frontu prišli ďalšie útrapy. Ešte že neboli straty na životoch

medzi evanjelikmi v Hlohovci a čase prechodu frontu. Po dvoch menších bombar-

dovaniach bol Hlohovec obsadený sovietskymi vojskami – 1. apríla 1945, na Veľ-

konočnú nedeľu. Bombou bol zasiahnutý dom sl. Noppovej a bol aj vyrabovaný. Vo

frontovom zmätku vyrabovali aj prezbytera K. Minarčíka, rodinu Korbelových

a Milana Blaškoviča.

Vrch veže evanjelického kostola bol silne dostrieľaný a bola potrebná gene-

rálna oprava. Veža dostala celkom inú formu a to preto, lebo oprava pôvodného

stavu bola by stála 80 000,- Kčs. Toľko finančných prostriedkov i pri najlepšej obe-

tavosti nebolo. Preto evanjelici v Hlohovci volil druhú možnosť – opravu veže na

novú formu bez špicatej strechy, ktorá stála 44 623,- Kčs. Bola krytá zväčša dobro-

voľnými obeťami evanjelikov v Hlohovci, ktoré sú zaznamenané v Pamätnej knihe

zboru. Vojnová škoda nebola nahradená dodnes.

1 Pavel Radoš narodil sa 18.marca 1915 v Dolnom Srní, vysvätený bol v Bratislave 10. septembra 1939,

kaplánom bol v Moravskom Lieskovom, Uhrovci, Zvolene a Modre. – Z východného frontu bol odvle-

čený do zajateckého tábora v Nemecku (Tallingskostel XI S, zajatec č. 10 098) a potom bol internovaný

v kasárňach až do 19. decembra 1944. Odtiaľ sa dostal nazad na Slovensko, kde v Novom Meste nad

Váhom pôsobil až do prechodu frontu na jar 1945 ako vojenský farár. Dnes (1958)je farárom v Lubine.

36

Matkocirkev v Hlohovci

Túžba po matkozbore

Už na výročnom konvente 7. marca 1948 bola vyslovená túžba evanjelikov

v Hlohovci stať sa samostatným matkozborom. Riaditeľ školy v Pastuchove Ondrej

Bahurinský poukázal na to, že p. farár zelenický a pán farár ašakertiansky sa ne-

môžu o fílie dostatočne starať, lebo je mnoho fílií a roztratených diaspor a aj veko-

vo už dozrievajú. Navrhol, aby konvent požiadal Biskupský úrad o utvorenie mat-

kocirkvi v Hlohovci, do ktorej by sa pričlenili fílie Šág a Pastuchov.

Kantorskú šlužbu pri organe v Hlohovci vykonávala vtedy Ivona Brennerová.

Na pohreby dochádzal riaditeľ školy a kantor v Horných Zeleniciach Eduard Žoltic-

ký. Evanjelický cirkevný dom v Hlohovci bol v tých časoch v prenájme firmy „Zbor“.

Rozhodnutím Generálneho biskupského úradu v Liptovskom Svätom Miku-

láši vymenovaný bol za administrátora do Hlohovca Ján Hano, predtým zborový

kaplán v Liptovskom Sv. Mikuláši.1 V novembri 1948 sa presťahoval nový adminis-

trátor s rodinou do Hlohovca. Keďže však fara nebola uvoľnená, zatiaľ býval

v Piešťanoch a odtiaľ dochádzal odbavovať služby Božie a vyučovať náboženstvo.

Firma „Zbor“ však stále odďaľovala vyprázdnenie fary ak celú zimu až konečne 7.

apríla 1949 sa mohol nasťahovať do vyprázdnenej fary.

Túžba sa spĺňa

Na zborových konventoch 20. februára 1949 a 6. marca 1949 za prítomnosti veria-

cich zo Sasinkova a Pastuchova viedli sa znovu intenzívne rokovania, aby sa ev.a.v.

cirkevný filiálny zbor v Hlohovci stal samostatným matkozborom. Seniorálny kon-

vent v Piešťanoch v vroku 1949 vyriešil otázku kladne, znal cirkevný zbor

v Hlohovci za samostatný matkocirkevný zbor s fíliami Sasinkovo a Pastuchov,

diasporami Kľačany, Rišňovce, Galanová a Dolné Vašardice (Dolné Trhovište), Kop-

lotovce. V nasledujúcom roku požiadali aj Tekoldany o pripojenie k novoutvore-

nému matkozboru v Hlohovci a potom, v roku 1956 aj Pusté Sady, Zemianske Sady

a Dvorníky.

Tým sa naplnila dávna túžba evanjelikov v Hlohovci.

1 Ján Hano sa narodil 1.2.1920 v Ozdíne (v Novohrade) z roľníckych rodičov. Po maturite zapísal sa ako

poslucháč teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte (SEBF) v Bratislave v roku 1940.

29.6.1944 bol vysvätený biskupom Dr. Vladimírom P. Čobrdom v Bratislave. Kaplánom bol

v Piešťanoch a v Liptovskom Sv. Mikuláši, odkiaľ prišiel do Hlohovca, kde bol 18.5.1950 zvolený za

farára. Za teologickú vedeckú prácu udelila mu SEBF v Bratislave, so sídlom v Modre 28.6.1956 dokto-

rát teológie.

37

Voľba farára a inštalácia

Na zasadnutí prezbytéria 7. mája 1950 rokovali v Hlohovci už o voľbe du-

chovného pastiera. Na volebnom konvente 18. mája 1950 za prítomnosti seniora

Nitrianskeho seniorátu Petra Boora z Holíča, seniorálneho zapisovateľa Mateja

Miškóciho z Nitry a 259 členov zboru bol pozvaním jednohlasne zvolený doterajší

administrátor zboru Ján Hano. Vtedy bol zostavený, podpísaný a seniorálnou vrch-

nosťou schválený a potvrdený vokátor. Všimnime si ho bližšie.

„V mene Pána nášho Ježiša Krista, v ktorom máme účastenstvo v povolaní

k nádeji života večného, prichádzame k Vašej velebnosti týmto povolaním našim. Pán

náš Ježiš Kristus dal seba za cirkev svoju svätú, učinil sa jej hlavou, ochrancom,

správcom a pastierom a zostávajúc skrze slovo a velebné sviatosti s ňou po všetky

veky, každého času vysiela verných delníkov na žeň svoju, ktorí by konali dielo

k spaseniu veriacich. – I my chcejúc v nepretržitej postupnosti Pánom ustanoveného

úradu kazateľského zostávať, umienili sme si, keď s pomocou Božou stali sme sa sa-

mostatným cirkevným zborom, Vašu velebnosť za svojho budúceho duchovného

správcu a farára povolať a keď sme v tejto našej vôli a dôvere dnes v našom riadne

odbývanom konvente výraz dali, tak Velebnosť Vašu za svojho duchovného správcu,

kazateľa a farára povolávame.

Roztúžení po daroch milosti Božej, ktorých šafárom Vás sám Pán učiniť ráčil,

žiadame a čakáme od Vašej Velebnosti, aby ste nám slovo Božie čisto a úprimne káza-

li, tak ako v knihách Starého a Nového zákona je obsažené; žiadame, aby ste nám

naše cirkevné učenie čisto a verne predkladali, tak ako v Augšburskom Vyznaní a v

ostatných knihách symbolických je obsažené; žiadame, aby ste velebnmé sviatosti

a všetky výkony cirkevné tak prisluhovali, ako v cirkvi našej ev.a.v. pravovernými

agendami je ustálené; žiadame správu duchovnú, otcovskú, láskavú, vernú, slovom

a príkladom predchádzajúcu. – Naproti tomu ma z našej strany sľubujeme

a zaväzujeme sa dokazovať Vašej Velebnosti povinnú poslušnosť, povoľnosť, ochotu,

dôveru a lásku. - Pamätliví súc toho napomenutia apoštolského: „Sdílejž se ten, kte-

rýž naučení přijímá v slovu a tým, od koho naučení bére, vším dobrým“ aj my zaväzu-

jeme sa zdieľať s Vašou velebnosťou a pod titulom cirkevného dôchodku zabezpeču-

jeme Vám – popri štátnom plate – nasledovné dôchodky:

1. Byt vo fare, záhradku na farskom dvore,

2. Štóly dľa úpravy, ktorú vydá predsedníctvo ev.a.v. generálnej cirkvi na Sloven-

sku.“

Zatým nasleduje stať o vykonávaní služieb Božích popri matkocirkvi aj vo fíliách,

čo sa má určiť vzájomnou dohodou.

Vokátor končí slovami: „Cirkevný zbor je ďalej povinný udržiavať v dobrom

stave slušný byt kňazov ako i všetky stavby jemu na užívanie a požívanie určené; zná-

šať verejné ťarchy štátne a iné od všetkých kňazských budov a pozemkov a konečne

nahradiť, alebo miesto neho vykonať akúkoľvek verejnú prácu vyrubenú na osobu

38

kňazovu. – Naproti tomu sa Vaša Velebnosť zaväzuje o pastorizačnú činnosť medzi

dospelými a mládežou i o výučbu náboženstva na národných a stredných školách. –

Hojnej milosti a požehnania Božieho zväzku a záväzku nášmu žiadajúc a prítomný

vokátor vydávajúc, tento našimi podpismi a a cirkevnou pečiatkou potvrdzujeme. –

Dané z volebného konventu cirkvi ev.a.v. hlohoveckej, konaného dňa 18. mája

1950.“ – Potom sú ešte podpisy a seniorálno vrchnostenské schválenie.1

Inštalácia farára bola 29. októbra 1950. Inštaloval senior Peter Boor, slovo

Božie zvestoval farár Pavel Radoš z Lubiny. Na inštalálciu účasť prisľúbil aj biskup

Západného dištriktu Fedor Ruppeldt. Telegraficky však svoju účasť pre nemoc od-

volal. Inštalovaného pozdravili prítomní susední farári: novosadský Ladislav

Z8thurecký, hornozelenický Ján Kaššovič a piešťanský Štefan Dlháň.

Politické udalosti

Po frontových rokoch rany hroznou vojnou spôsobené sa pomaly hojili.

Pravda, obete na ľudských životoch nemôže nito z ľudí nahradiť.

Niektoré obce okolo Hlohovca dostávajú iné, nové mená, alebo mená prelo-

žené z pôvodných nie slovenských. Tak Beregsek dostáva pekné pomenovanie po

Viliamovi Šulekovi – Šulekovo, Šág pomenovali Sasinkovo, Ašakerť – Nové Sady,

Ujlaček – Malé Zálulžie, Horné Vašardice – Horné Trhovište, Dolné Vašardice

s Galanovou – Dolné Trovište, Pustakerť – Pusté Sady, Zemianska Kerť – Zemian-

ske Sady pod.

Vo februári 1948 sa dostala k kormidlu Komunistická strana. Celý svet je v

pohybe a otrasoch.

Posledné udalosti v cirkvi

V zmysle zákona o hospodárskom zabezpečení cirkvi štátom z roku 1949c

evanjelická cirkev je rovnoprávne mravno-náboženské teleso v rade cirkví na

území ČSR. Má 324 cirkevných zborov s 385 kňazskými a kaplánskymi stanicami.

Počet duší podľa Schematizmu z roku 1955 je 430 507.

Generálnym biskupom sa stal Ján Chabada, ktorému Slovenská evanjelická

bohoslovecká fakulta udelila čestný doktorát teológie v roku 1955. Generálny bis-

kupský úrad bola od 15.4.1951 umiestnený v novej budove bývalého evanjelického

sirotinca v Modre, 24.2.1954 bola však premiestnený do Bratislavy, do budovy

známej pod menom „Lutherov dom“. Modranskú budovu bývalého sirotinca pride-

lila Generálny cirkev Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte.

1 Vokátor je v archíve ev.a.v. cirkevného zboru v Hlohovci. Uviedol som skoro od slova do slova a nielen

dôchodok farára, ako sa v historických prácach obyčajne uvádza a obraz sa tým skresľuje, ale jeho povin-

nosti.

39

Vo februári a marci 1954 bola urobená resystemizácia a systemizácia kňaz-

ských a kaplánskych staníc. To bola dôležitá udalosť aj pre evanjelický cirkevný

zbor v Hlohovci, lebo vtedy zbor dostáva definitívnu kňazskú stanicu, lebo do tých

čias mal iba prepožičanú.

V týchto časoch aj bývalý veľký seniorát Nitriansky, ktorého hranice siahali

od Nitry až po Holíč, bol rozdrobený v rámci nových seniorátov (Považský, Myjav-

ský, Nitriansky). Ev.a.v. cirkevný zbor v Hlohovci aj pri novom zadelení zborov do

seniorátov prináleží do „nového“ Nitrianskeho seniorátu. Má 14 kňazských staníc

a 1 seniorálneho kaplána. Seniorom sa stal Ľudevít Kováč, farár v Zlatých Morav-

ciach, konseniorom Ivan Križan, farár v Podlužanoch, seniorálnym dozorcom Vi-

liam Šinmko, učiteľ – dôchodca v Nitre.

Po utvorení matkozboru v Hlohovci rozprúdila sa práca v zbore, aká je za

daných okolností a pomerov možná. Služby Božie sú vo všetky nedele a sviatky v

matkocirkvi i vo fíliách, aj v diasporách (Tekoľdany), tiež biblické hodiny aj

v diaspore Galanová a Kľačany. Celozborové prezbytérium sa schádza vždy začiat-

kom roka, aby určilo poradie služieb Božích v matkocirkvi a vo fíliách. V roku 1956

zasadlo 8. januára a 30. decembra. Matkocirkevné prezbytérium sa schádza podľa

potreby a tak aj prezbytérium vo fíliách. – Náboženstvo vyučuje farár zboru na

národných a nižších stredných školách v Hlohovci, Sasinkove, Pastuchove, Kľača-

noch, Tekoľdanoch a najnovšie aj v Pustých Sadoch. Vyučovanie je sťažené tým, že

možno vyučovať iba v posledných vyučovacích hodinách, často už v hodinách ve-

černých a je nedostatok učebníc.

Viackrát v posledných rokoch boli v Hlohovci dekanátne porady južného

dekanátu Nitrianskeho seniorátu . 28. apríla 1954 bola tu pastorálna konferencia

kňazov Nitrianskeho seniorátu. Prednášal dekan teologickej fakulty Dr. Ján Michal-

ko na tému „Mierová služba kňaza“.

15. júna 1955 konal sa v chráme Božom seniorálny konvent Nitrianskeho

seniorátu. Bol významný tým, že sa konal v Hlohovci skoro po 300 rokoch, keďže

posledný seniorálny konvent sa tu konal v roku 1656. V predvečer konventu boli

služby Božie, na ktorých slovo Božie zvestoval novosadský farár Andrej Kvas.

Konvent sa začal o 8. hodine prisluhovaním Večere Pánovej konventuálom

i domácim členom zboru.

Vo voľných návrhoch Adam Jurza, prezbyter z Pastuchova prehovoril

o potrebe znovuvýstavby modlitebnice v Pastuchove, ktorá bola prechodom frontu

bombou zasiahnutá a zrúcaná, a prosil celý seniorát o pomoc.

Za hlohovecký zbor konvent pozdravil cirkevný dozorca Alexander Páleník

a farár Ján Hano. Za overovateľa zápisnice bol konventom zvolený aj Daniel Hájek,

zborový kurátor hlohovecký.

Viackrát navštívil zbor senior pri rôznych príležitostiach a aj na účtovných výroč-

ných konventoch. V 5. pôstnu nedeľu l954 z príležitosti odovzdania dekrétu sys-

temizovanej kňazskej stanice predstatavilo sa mu reorganizované zborové prezby-

térium: P.Mertel, K. Minarčik, A. Chorváthová, P.Korbel - súčasne pokladník zboru,

40

V. Laurency, E. Kraitz, J. Pavlovič, J. Konrád, M. Srnec. – Zborovým dozorcom je A.

Páleník, kantorom P. Surkoš - súčasne aj zapisovateľom, kurátorom D. Hájek, kos-

tolníkom po Michalovi Baranovičovi, ktorý túto funkciu dlhé roky vykonával po

Pavelicovi od 1.1.1954 je J. Pavlovič.

Treba sa ešte aspoň heslovito zmieniť, že ev.a.v. cirkevný zbor v Hlohovci

prináleží do Západného dištriktu, ktorého biskupský úrad je vo Zvolene1- a bisku-

pom je Dr.A. L. Katina, po po F. Ruppeldtovi, ktorý bol biskupom po Dr. S. Š. Osu-

skom. Biskupský úrad Východného dištriktu je v Košiciach a biskupom je Július

Krčméry, po Dr. V. P. Čobrdovi.

Budúcnosť je v Božích rukách.

1 Je umiestnený v budove bývalej Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ), tejto peknej sociálnej ustanoviz-

ne, ktorá bola v roku 1949 rozpustená. Prestali existovať tiež naše sirotince v Modre, Liptovskom Svä-

tom Mikuláši a na Myjave.

41

Dejiny fílií a diaspor

Sasinkovo (Šág)

Obec Sasinkovo bola spočiatku rybárskou osadou. Existovala už v roku 1256,

kedy bola majetkom kráľovských rybárov. Leží napravo od železničnej trate

z Hlohovca do Nitry. Podľa Schematizmu1 v roku 1838 bolo v Šágu 240 evanjeli-

kov, v roku 1855 250 duší, dnes je tu 480 evanjelikov, väčšinou majetnejších, čo je

aj po iných dedinách.2

Evanjelici v Šág boli najskôr fíliou matkocirkvi v Dvorníkoch (Odvorník),

vzdialenej poľnou cestou 3 km. Matkocirkev bola v dobe protireformácie stálo

ohrozovaná a tak s ňou trpela aj dcéra. Viackrát za sebou vzali evanjelikom

v Dvorníkoch kostol.3 V roku 1711 už tu evanjelický zbor nebol a vo fílii šágskej

bolo iba 7 evanjelikov.

Po vydaní Tolerančného patentu aj v Šágu sa viaceré rodiny prihlásili za

evanjelické – Páleníkovci, Mažárovci, Husákovci, Kollárovci atď. –ako vidno

z matriky ašakerťanskej z roku 1783. Pridli sa k matkocirkvi v Ašakerti (Nové Sa-

dy). Kým tam evanjelický kostol nebol, zhromažďovali sa aj evanjelici zo Šágu slu-

žieb Božích konaných za letného počasia v stodole zemepána Š. Ghyczyho a v zime

v „dolejších chyžiach p. Ghyczyho“.4

K matkocirkvi v Ašakerti mali vždy srdečný vzťah. Vidieť to aj z toho, že 14.

októbra 1894 na konvente v matkocirkvi kurátor zo Šágu Ján Páleník a Michal Sur-

koš podali návrh na zakúpenie organa v matkocirkvi a hneď aj zložili na ten cieľ po

10 zl.5

Prvé kroky k postaveniu terajšieho evanjelického kostola v Sasinkove pod-

nikol už senior Nitrianskeho seniorátu Ján Leška v roku 1880. Vymohol zo Spolku

Gustáva Adolfa 200 zlatých ako prvú základinu. Keď sa tom dozvedel na seniorál-

nom konvente v Prietrži v roku 1912 dozvedel vtedajší kurátor Ján Páleník zo Šá-

gu – rozpovedal to ostatným prezbyterom a začali na ten cieľ predkladať úpisy

a zvýšili dobročinnosť. Vyslaní boli aj suplikanti po Slovensku.6

1 Schematizmus generalis Ecclesiarum et Scholarum ev. aug. Conf. In Hungaria... (editus anno 1838

a Joannes Kollár, Pestini. 1838), tiež Schematismus der evang. Kirche A.C. in Ungarn und in Temeser

Banat samt den evanf. Lehranstalten, Pest, 1855. 2 Tento zjav si všímal vo svojej dizertačnej sociologickej práci aj sasinkovský rodák, evanjelik Dr. Surkoš.

3 O tom viac pri dejinách evanjelickej cirkvi v Dvorníkoch.

4 Pamätná kniha fílie Šág.

5 Kvas A.: Dejiny ev.a.v. cirkevného zboru v Nových Sadoch, str. 76.

6 V Šágu mal byť dokonca vytvorený samostatný cirkevný zbor s fíliami Nitra, Hlohovec a Piešťany.

O tom na konventoch vážne uvažovali. Veď Šág mal chrámovú základinu, pozemok pod nádejný chrám

42

Nový kostol chceli vystaviť v roku 1917 na pamiatku 400 – vočného vystú-

penia Lutherovho. V srdciach klíčila túžba po vytvorení matkocirkvi s pripojením

Kľačian a Pustakerta (Pusté Sady).

V jeseni roku 1911 zložili evanjelici v Šágu na výstavbu kostola 4 763 korún

a 52 halierov. V roku 1914 – počítajúc aj nemovitosti - mali do 13 000 korún kos-

tolnej základiny. Vtedy ich už bolo 409 duší.

Pozemok pod chrám darovala obec. Nešlo však ani to bez ťažkostí

a prekážok. Notár, katolík, falzifikoval zápisnicu výboru obce a vec dva roky naťa-

hoval. I niektorí evanjelici sa našli, ktorí stratili chuť k dielu. 1

Boli aj ďalšie prekážky. Katolícky farár zakázal zvoniť na obecnej zvonici pri

evanjelickom pohrebe. Vtedy evanjelici pod ochranou žandárskych bodákov za-

spievali nad hrobmi otcov a matiek „Hrad Přepevný...“

Ani takéto prekážky neodradili verných dielu otcov. Bola vymožená supliká-

cia na 1 rok na 4 knižky po celej krajine. Duchovný správca vv matkocirkvi, Ladi-

slav Záthurecký, v „Evangelikus Élet“ vydal výzvu „Lelkipásztori kérelem !“ Po opi-

se krátkych dejín fílie šágskej obrátil sa na duchovných pastierov krajine, aby

s kresťanskou láskou prijali suplikantov zo Šágu. Redakcie „Stráže na Sione“ v tom

istom roku na str. 40 oznamuje: „S radosťou ich prijmeme, aj pomoc poskytneme.“

Vypukla však krvavá 1. svetová vojna, ktorá oddialila stavbu kostola na dl-

hých 20 rokov a spôsobila ranu priamo aj tým, že z nedostatku majetku bol zrekvi-

rovaný väčší z dvoch zvonov. Tieto zvony boli nadobudnuté ešte v roku 1840 a aj

zbudovaná zvonica. – Z nazbieraných peňazí na kostol musela byť upísaná vojnová

pôžička, a tak zatiaľ všetka nádej vyšla nazmar.

Evanjelická škola v Šágu prestala byť školou a stala sa miestom služieb Bo-

žích. Sem sa schádzali evanjelici šágski k evanjeliu Kristovmu. Zakúpili si harmó-

nium za 5 500,- korún. Levítske služby Božie sa konali od roku 1890. Prvý ich začal

v starej evanjelickej škole vykonávať kantor – učiteľ Karol Juranyi. Veď farár

z matkocirkvi dochádzal do Sasinkova iba dvakrát do roka, najviac prislúžiť Veče-

ru Pánovu starcom a chorým. – Druhým kantorom – učiteľom bol Oskár Justus

(1902 – 1916). Počas svetovej vojny sa levítske služby Božie nekonali. V roku 1918

prišiel nový kantor – učiteľ Miloš Ondrčka, ktorý túto služby vykonával do roku

1926 (Býval tu však až roku 1929). Od tých čias vykonávali služby Božie kurátori Š.

Surkoš, Š. Hanzlík a prezbyteri. V roku 1929 prišiel nový učiteľ Ján Remiáš, ktorý

vypomáhal pri službách Božích do roku 1931. Potom kvôli žene odpadol od evan-

jelickej cirkvi a stal sa katolíkom. – Or roku 19313 levítske služby Božie vykonával

kurátor Štefan Hanzlik a spev na harmóniu sprevádzal Alexander Páleník, v tom

čase študent Obchodnej akadémie.

Po vojne a návrate zmobilizovaných občanov do rodnej obce znova ožili

túžby po chráme. V roku 1921 k osirelému zvonu kúpili druhý zvon – na doporu-

a veľmi štederých a obetavých členov fílie. (Viď A. Kvas: Dejiny evanjelictva v Nitre, str. 22). To sa

však nikdy neuskutočnilo. 1 Stráž na Sione, rok 1914.

43

čenie Ladislava Záthureckého – oceľový. Kurátorom bol Ján Slížik. Zvon stál 5 000,-

Kčs.

Zaznamenania hodná bola porada evanjelikov v Šágu 28. mája 1931 pod

predsedníctvom seniora Júliusa Bodnára. Prítomní bola aj škôldozorca z Hlohovca

Miloš Búľovský, starosta Šágu Ján Páleník, kurátor Štefan Hanzlík, prezbyteri Ján

Slížik, Štefan Surkoš, Michal Ondrejička, Pavel Páleník, Ján Repta; ako zapisovateľ

Matej Kostelný. (Chýbal iba farár z matkocirkvi, hoci ho senior upovedomil tele-

gramom, aby do Šágu prišiel).

Na programe bola kúpa Pfeiferovského kaštieľa v Šágu, ktorý by bol býval

vhodný pre vykonávanie služieb Božích a aj pre byt farára – misijného kruhu

v Šágu a centrom. Senior dokonca pomýšľal zriadiť v budúcnosti v kaštieli aj letný

tábor pre evanjelickú mládež – ako vidieť z jeho listu písanom na druhý deň po

porade v Šágu a adresovanom farskému úradu v Ašakerti.1

Kaštieľ stál 175 000,- Kčs.- Prítomní pokladali cenu za vysokú už aj preto, že

kaštieľ vyžadoval mnohé nákladné opravy. Chceli, aby majiteľka kaštieľa obnos

znížila a že oni oboznámia aj ostatných evanjelikov v Šágu. Táto vec sa však

nevyriešila. Medzitým roky ubiehali. Konečne v roku 1935 mohli evanjelici v Šágu

s radosťou a vďakou Pánu Bohu realizovať svoju túžbu mať svoj vlastný stánok

Boží. V tom roku mali už nazbieraných a prichystaných 57 000,- Kčs. Ako je zazna-

čené v „Pamätnej knihe ev.a.v. chrámu Páne v Šágu“ v dobe, keď svetová situácia je

veľmi neistá a ohrožený mier Európy – „rozhodli sa údovia cirkvi pristúpiť už

k dielu a peniaze obrátiť na ten účel, na ktorý boli zbierané.“

25. januára 1935 bol zvolaný konvent, na ktorom prezbyter Ján Slížik navr-

hol, aby začali stavať kostol už v tom roku. Jeho návrh schvaľoval prítomný farár-

dekan L. Záthurecký a aj Martin Tomeš, cirkevný dozorca, ktorý ešte pred dvoma

rokmi radil, aby sa pre zlé hospodárske pomery so stavbou kostola zatiaľ nezačína-

lo. Nato farár-dekan vyžiadal súhlas od seniorského úradu. Aby sa vec nepreťaho-

vala, boli vyslaní 4 členovia k prezretiu kostola v Šalgove (dnes Svätoplukove), na

spôsob ktorého chceli stzavaťaj v Šágu. Tamojší farár Karol Pavle s radosťou prijal

delegovaných a vysvetlil celý priebeh renovácie ich kostola. Staval ho staviteľ Š.

Kató, boli s ním spokojní a tak aj evanjelici v Šágu sa obrátili na tohto staviteľa. Vy-

brali si vzor kostola a požiadali o vypracovanie počtu. – 13. mája 1935 za prítom-

nosti seniora Nitrianskeho seniorátu Petra Boora otvorili oferty staviteľov a prácu

zadali Š. Katóovi, staviteľovi z Nových Zámkov za 110 000.- Kčs.

So stavbou kostola začali začiatkom júna 1935. Tehlu vozili zdarma tí, ktorí

mali záprahy zo stanice v Rišňovciach. Evanjelici zo Zeleníc a Siladíc zdarma do-

viezli piesok. Hodne pomohol aj M. Tomeš z Kľačian, tiež Maximilián Haas a bratia

Janouškovi, nájomníci panskej pôdy v Šágu.

30. júna 1935 bola posviacka základného kameňa. Posviacka bola prejavom

viery, že Pán v tomto zbore vzkriesil niekdajšiu usmrtenú matkocirkev dvornícko –

rumanovskú. – písal vtedy Evanjelický posol. Prítomný bol senior Peter Boor, do-

1 List písaný vo Vrbovom 29. 5. 1931 je uložený v archíve zboru v Nových Sadoch

44

máci farár – dekan Ladislav Záthurecký, šalgovský farár Karol Pavle, učiteľ - kan-

mtor Dubovský z matkocirkvi, Žoltický z Horných Zeleníc, štátny učiteľ Miškovič,

správca učiteľ Lendvay zo Šágu, správca učiteľ Štibrányi z Pastuchova a mnohí

evanjelici domáci, ašakerťský, hornozelenickí a aj z Nitrianskej Stredy. Slávnosť sa

stala ešte citovejšou, keď zástup išiel na cintorín, aby tam – z príležitosti posviacky

– vzdal česť dobrodincom chrámu, ktorí sa nedožili posviacky základného kame-

ňa.1

Pekný je odkaz „staviteľov“ chrámu potomkom: „Vyznávame dnes pred Pá-

nom života a smrti, že jsme včerejší jako i otcové naši – ale Ježiš Kristus včera i dnes,

tentýž až na věky! – Preto, drahí potomci, pamätajte, že sme vás milovali, obete krva-

vé, mozoľné na spasenie duší vašich poznášali, aby ste vy nasledovali šlépejí Pána

Ježiša! Žehnáme vás i vaše domy pobožnosti, imanie i chlieb vezdejší – dietky

i pokrvenstvo až do skonání sveta! Chrám Boží sme vám vystavili, vy ho naplňte spe-

vom a žalmami. III. Božie prikázanie – a pokoj Boží zůstaň s vámi, nyní i na věky věků

Amen“. – V Šágu 24. novembra r.P. 1935.2

Zatiaľ, čo kostol stavali, objednali zvony 15. augusta 1935 od firmy Fischer,

Trnava a to „B“ vo váhe 336 kg a „Cis“ vo váhe 209 kg; väčší s nápisom „Poďtež,

zpívejme Hospodinu“ (Žalm 95,1), menší s nápisom „Poďtež dítky, poslouchejte

mne“ (Žalm 34,12). Zvony stáli 13 000,- Kčs.

Posviacka kostola sa konala v poslednú nedeľu po sv. Trojici 24. novembra

1935. Bola radosť vidieť nový, krásny, na vyvýšenom mieste k nebu sa týčiaci

chrám Boží. Biskup Dr. S. Š. Osuský kázal na text I. Mojžišova 28,16. Boli prítomní

farári Miloš Hodža, Karol Pavle, Ladislav Záthurecký, kantori – učitelia Žoltický,

Dubovský. Aj keď počasie bolo nepriaznivé a plno blata všade, predsa evanjelický

ľud zhromaždený zo širokého okolia plesal v srdciach. Aj správa L. Záthureckého

v Evanjelickom posle z roku 1936 zneje v tomto radostnom zmysle: “Navlas podo-

bala sa táto slávnosť tej za času Ezdráša – Nehemiáša. Totiž aj v Šágu bolo množstvo

ľudu! a prška je a nemůžeme vně státi“. I v nečase vskutku bol to deň „posvěcený

Hospodinu Bohu našemu...nebo plakal všecken lid, když slyšeli slovo zákona.“3

Služby Božie prichádzal do nového a posväteného chrámu vykonávať 4 krát

ročne farár z matkocirkvi. Biskupský úrad v Bratislave posielal každú štvrtú nede-

ľu v mesiaci farára, kaplána, alebo teológa.4

Vo fílii, kde duchovný pastier z matkocirkvi prichádzal iba niekoľkokrát do

roka, cirkevný život sa sústreďuje okolo kurátora a prezbyterov. Viac rokov bol

kurátorom Štefan Hanzlík – aj počas stavania chrámu. V januári 1937 bol za kurá-

tora zvolený Ján Ostrovský, vtedy bola aj reorganizácia prezbyterstva. Doterajšie-

1 Milodary a obete sú zaznačené v Pamätnej knihe.

2 Z odkazu dýcha sloh a slová duchovného pastiera ašakerťského Ladislava Záthureckého.

3 Prítomní sa podpísali do Pamätnej knihy. Tam je aj to poznamenané, že prvý sobáš v novom kostole

mali Emília Synaková s Jurajom Ostrovským, sobášil Ladislav Záthurecký. 4 V 2. slávnosť vianočnú v roku 1935 odbavoval teológ. Zo všeobecných udalostí prírodných zazname-

náva Pamätná kniha, že 31. júla a 1. augusta 1936 bola v Šágu veľká prietrž mračien a následkom toho

veľký príval vody.

45

mu kurátorovi Š. Hanzlíkovi udelili titul „zaslúžilý kurátor“ a prezbyter Ján Slížik

obdržal titul „čestný prezbyter“.

V tom čase evanjelici v Šágu vážne pomýšľali na to, aby mali svojho adminis-

trátora. 24. februára 1941 písal Ladislav Záthurecký Biskupskému úradu v Brati-

slave „...Nič im nevyhovuje (ani Kadlečík, ani mesačný, počet služieb Božích, ani

užitočná výpomoc atď.) – Oni chcú mať administrátora a Frašták chcú predbeh-

núť...“1 S listom poslal aj „Návrh pre prípad povolania administrátora do ev.a.v.

dcérocirkvi v Šágu, okres Hlohovec. “Zdôraznil, že „tento návrh, to je zatiaľ iba jeho

„res privata“, ale že treba sa s ním vážne zaoberať, lebo sú tu napr. tieto skutočnosti,

pre ktoré by Šág mal mať vlastného administrátora: vzdialený je od matkocirkvi

ašakerťanskej najmenej 14 km (v nečase aj 26 km), dnes má už skoro 500 evanjelic-

kých duší, školákov – evanjelikov je skoro 80,nový moderný chrám, starú školskú bu-

dovu, ktorá by po upravení mohla slúžiť ako byt pre administrátora, má role cirkev-

né 3 hony a vôbec údovia tam i na blízkom okolí vlastnia spolu asi 800 katastrálnych

honov. Odrčias postavenia kostola náboženský ruch sa zvýšil a „duch predkov ruma-

novsko-udvarnockej zmučenej cirkvi pobáda ich dnes k tomu, aby suché kosti potiah-

nuté boli kožou a duch štyroch vetrov ovanul sväté dedičstvo v Šágu, aby vstala de-

večka Pánova!“

V Návrhu je zdôraznené, že fília šágska „odvádzať bude i naďalej dosavád-

nym spôsobom cirkevnú daň v raži aj peniazoch, Kerti patriacu; v prípade povolania

administrátora matkocirkevný farár a rechtor zriekajú sa štolárnych funkcií

a v prípade prípadného vypomoženia patrí im „libera stola“.

Nádejné dôchodky administrátora dľa návrhu boli: 1. Byt primeraný hod-

nosti farára s bočnými miestnosťami a záhradou, k slobodnému užívaniu (Starý

byt školy na vŕšku). 2. Úžitok cirkevných rolí pri škole v rozmere asi 3 hony (áren-

da vynáša dnes asi 9 q miešaného zbožia) ... 1 500 K; 3. Zosyp raže ročne asi 8 q

predbežne ... 800,- K; 4. Štóla (8 krstov, 30 konfirmandov, vádzky, 8 pohrebov, 5

sobášov, spovede nemocným) ... 300,- K; 5. ofery ročne štyri (na šiatrové slávnosti

a na šágske hody)... 200,-K; 6. Od domu a jednej rodiny pár kureniec a na Kvetnú

nedeľu 5 vajec; ...300 K; 7. Konfirmačný zápis; na vyučovanie konfirmandov od

každého sliepka; 8. Ofera pri sviatosti patrí administrátorovi, chlieb, víno obstará

cirkev; 9. Administrátorovi paušál z cirkevnej kasy ročne... 200,- K; 10. Honorár

katechétský od štátu (v Šágu a Kľačnoch)... 800,-K; 11. Ištr. podpora ročne ... 500,-

K- spolu približne minimum 4 600,- K.2

Administrátor sa však do Šágu nedostal. Biskupský úrad v Bratislave za

primeranejšie spojiť misijné miesta v Hlohovci, Piešťanoch a v Šágu a dať ich pod

spoločné duchovné opatrovanie jedného kaplána. 1. júna 1941 menoval a vyslal

kaplána Jána Trebulu, ktorého sídlom sa stal Hlohovec.3

1 Odpis listu je v archíve zboru novosadského.

2 Odpis Návrhu je v archíve novosadskom.

3 Prípis Biskupského úradu v Bratilsave z 17. 5. 1941, 29+. 5. 1941 a 10. 6.1941 – v zborovom archíve

novosadskom.

46

Na jar 1943 pristavili si evanjelici v Šágu k svojmu kostolu sakristiu za

213 850,- Ks. Materiál použili zo starej zvonice, ktorú cirkevný úrad seniorský po-

volil rozobrať, lebo už ohrozovala život.

28. júna 1944 na konvente dcérocirkvi v obecnej škole za prítomnosti farára

– dekana z matkocirkvi zvolili si evanjelici v Šágu nového kurátora – Kolomana

Slížika, ktorý je kurátorom dodnes (pozn. 1958).

Hneď po utíchnutí vojnovej povíchrice II. svetovej vojny vznikla túžba u

evanjelikov v Sasinkove, aby mali v chráme Božom organ, ktorý by spev doprevá-

dzal, keďže harmónium hlasovo nestačí. 27. 5. 1945 urobili zbierku, ktorá vyniesla

26 350,- Kčs. V rušných hospodárskych, stále sa meniacich pomeroch povojnových

peniaze väčšinou zaviazali na viazanom vklade a aj ďalšie potom v povestnej vý-

mene peňazí boli stenčené. Napriek tomu túžba po organe nevymizla dosiaľ.

Keď v roku 1949 bol v Hlohovci zriadený matkocirkevný zbor, pripojili sa

evanjelici v Sasinkove ako dcérocirkev k matkocirkvi v Hlohovci. Od tých čias

z matkocirkvi hlohoveckej prichádza vykonať služby Božie do Sasinkova – ako to

bolo v Hlohovci dohodnuté, každú 2.. a 5. nedeľu v mesiaci, na 2. výročité slávnos-

ti po dohode s dcérocirkvou v Pastuchove, na Petra – Pavla, Jána Husa. Aj naďalej si

zachovali v Sasinkove levitské služby Božie. Po 2. svetovej vojne vykonával ich

správca – učiteľ V. Lendvay, po ňom horlivý Pavel Surkoš (teraz kantor v matkocir-

kvi) a nateraz obetavý kostolník Štefan Horváth.

Cirkevný pozemok neďaleko kostola opatrovali si pre nádejnú faru. V roku

1953 bol však vyvlastnený a postavili si na ňom domy niektorí evanjelici.

Cintorín je ohradený drôteným plotom. Veď už 1. septembra 1946 bolo ba

konvente – ako môžeme čítať v Zápisnici – rokované o ohrade cintorína. Pri ohra-

dení evajelici postupovali spoločne s katolíkmi, čo je vec zaznamenania hodná. Sám

rímsko katolícky správca fary v Rišňovciach pri tej príležitosti zaslal ev.a.v. far-

skému úradu v Ašakerti prípis, v ktorom si želá, aby veriaci oboch cirkví spoločne

postupovali.1 – Dnes je cintorín už v správe obce, tak ako všetky evanjelické a rím-

sko katolícke cintoríny na Slovensku.

1 List písaný v Rišňovciach 9. 2. 1948 a opatrený pečiatkou „Rim.Kat. farského úradu v Rišňovciach“ je

v zborovom archíve v Nových Sadoch.

47

Pastuchov

Obec Pastuchov leží severovýchodne od Hlohovca, 8 km. Dnes má 400 evan-

jelikov, asi tretinu celkového počtu obyvateľov.

Evanjelici v Pastuchove boli na najprv fíliou matkocirkvi v Rišňovciach, ale

aj v Pastuchove mali kostol, faru, školu, cirkevné pozemky. Povolávali si i farárov

do Pastuchova.

V roku 1630 Adam Thurzo i v Pastuchove odobral evanjelikom kostol. A tak

i pastuchovskí evanjelici žiadali na sneme v roku 1646 o navrátenie kostola. Edzi

13 kostolmi, ktoré kráľ Ferdinand III. rezolúciou nariadil evanjelikom vrátiť, číslo

4 bol i Pastuchov. Vyslaní kráľovskí komisári 18. apríla 1647 navrátili teda evanje-

likom kostol, faru, školu i pozemky.1

Vizitácie vykonali:

Abrahamides v roku 1811 a Tarnócy v roku 1654. Z vizitačnej zápisnice sa

môžeme dosť podrobne dozvedieť o pomeroch v roku 1611, v zbore, ktorý niesol

názov „Ecclesia Risnoviensis Seu Pastuchovensis“. Kostol je v Pastuchove, farár

býva vo fílii Rišňovce, lebo tam je patrón Štefan Balogh „Bestia abyssi“ (Beštia pe-

kelná). 2 „Tu jest zvon hlupy, tupý a na ruby, t.j. naopak okovaný na veži, kalichu niet

žiadneho, užíva sa prechodne pohár (koflíček) pani vdovy baby Istvánovej: 1 kamža,

4 obrusy, 1 koberec.“ - Ako je vidieť, cirkev bola chudobná, „dôchodok kostola dočis-

ta žiadny.“ Turecké vpády ožobračovali všetko.

Čo do fílie v kľačanoch – tak vo vizitačnej zápisnici čítame – bola nanovo

zriadená.(In Klečen filialis de novo aedificanda). Na túto fíliu v Kľačanoch, alebo na

Rišňovce vzťahujú sa ďalšie slová zápisnice: „Ubi locus Sepulturae jam est designa-

tus et septus“ (Kde je už cintorí n označený a ohradený)., mají pak k budúcím bodo-

vány kaplny a veže sem a tam mezi sousedy okolo fl (florenos) 10.

Farári v Pastuchove

Michal Oleatoris, rodom zo Zvolena. Po štúdiách doma, 3 roky študoval aj na

gymnáziu evanjelickom v Hlohovci, v roku 1629 stal sa rektorom tohto gymnázia

a bol povolaný za farára do Pastuchova, ordinovaný 30. októbra 1633. (Mikulášom

Martinym v Čachticiach).

1 Paulíny L., ibid. IV., str. 112

2 Protocollum superindentale. – Je to zvláštne, že tu Rišňovce označili za fíliu.

48

Od 1652 – 1657 pôsobil ako farár v Pastuchove Mikuláš Šikela, predtým bol fará-

rom vo Vítkoviciach, ordinovaný 26.7. 1649 Danielom Dubraviusom.

Mikulálš Nicolaides, Šelmeci, rodom z Liptova bol tri roky profesorom na gym-

náziu v Hlohovci. Za farára do Pastuchova a aj Rišnoviec bol ordinovaný 8. 9. 1664

M. Tarnócym.

Ján Chalupka, tiež rodom z Liptova. Po štúdiách doma, potom v Trenčíne, Ilave

a inde bol rektorom v Hrachove. Odtiaľ bol povolaný za farára do Pastuchova, or-

dinovaný 17. 12. 1668, M. Tarnócym v Diviakoch. V Pastuchove pôsobil 6 rokov. Na

mimoriadnom prešporskom súde bol odsúdený do vyhnanstva.

V desaťročnom prenasledovaní za cisára Leopolda aj ev. cirkev v Pastucho-

ve zanikla. Keď však v blízkej Kerti (Ašakerti, Nové Sady) zriadila sa cirkev evanje-

lická počas Rákoczyovských bojov v roku 1706 a aj kostol do tých čias zavretý bol

k službám Božím otvorený, môžeme predpokladať, že hŕstka evanjelikov z Pastu-

chova chodila na služby Božie do tohto kostola, alebo i do kaplnky Ghýczyovcov.

Aleintimátom všetky neartikulárne cirkvi od 5. 12. 1732 boli zrušené a tak aj ker-

ťanská. Kerť sa stala fíliou Nitrianskej Stredy, kostol bol odobratý a kaplnka Ghýc-

zyovcov zavretá.1

Vydaním Tolerančného patentu cirkev v Ašakerti znovu ožila. Tým ožili

i evanjelici v okolitých dedinách i v Pastuchove a pripojili sa ako fília k matkocirkvi

ašakerťskej. Keď matkocirkev dostala od stolice povolenie 2. novembra 1783, že

môže stavať kostol, ochotne pri jeho stavbe pomáhali aj evanjelici z Pastuchova.

(Dostavaný bol 1. novembra 1786 a bol posvätený).

Za dlhé časy patrili evanjelici v Pastuchove ako fília k matkocirkvi v Ašakerti.

Poľnou cestou chodievali do kostola v matkocirkvi, aby oslavovali Boha a počuli

evanjelium Ježiša Krista v materinskej reči.

No nie vždy ochotne si plnili svoje povinnosti voči matkocirkvi. Stalo sa, že

aj cirkevnú daň odopreli platiť. V roku 1907 senior Nitrianskeho seniorátu Pavel

Sekerka ostro listom napomenul evanjelikov v Pastuchove na ich povinnosti voči

matkocirkvi ašakerťskej. 2

1 Paulíny, cit. Kniha IV. Str. 155

2 V liste písanom v Hlbokom 4. 10. 1907 sú napr. takéto tvrdé slová: „Ó nemoudří Pastúchované! Kdo

vás tak zmámil, aby jste nebyli povolní pravdě! Prinútený som aj takto volať k vám, ako volal niekdy

apoštol Pavel ku Galatským kresťanom (3 kap. Verš 1), keď sa dopočul, že oni zvodcami zvedení začali

odporovať pravde Božej. Aj ja som sa dozvedel, že vy odporujete tomu, čo vašim cirkevným konventom

jednomyseľne bolo ustálené, že zdráhate sa platiť na vás vyrubenú filiálnu daň. Váš cirkevný konvent dňa

2. februára 1907 ustanovil, že v celej cirkvi rovno 2 koruny familiárnej dane rúbiť sa bude. Cirkevný

konvent len dľa zákona pokračoval, lebo synodálny zákon § 252 hovorí, že jeden každý úd cirkve môže

byť osobným poplatkom obťažený a § 251tiež udáva, že za základ rozvrhnutia cirkevných potrieb slúži aj

na údov cirkve vyhodená direktná daň... Vyzývam vás, aby ste svojej povinnosti zadosť učinili, učinili

dobrovoľne a nečakali až cestou exekúcie k tomu prinútení budete.- Veď vaši otcovia, ktorí vám chrámy,

fary, školy vystavili, náboženskú slobodu krvou vydobyli, nehašterili sa o každý groš, ktorý cirkev od nich

požadovala, ale radi a ochotne znášali bremená cirkevné; a vy slávnych predkov potomkovia máte si

príklad brať od vašich oslávených otcov. – Nepodrývajte odporom vašim základy bohumilej cirkve vašej,

49

Z roka na rok vzrastali na počte, zvlášť po 1. Svetovej vojne. Častejšie mali aj

slávnosti.

V roku 1927 bola tu jubilejná slávnosť odhalenia padlým Slovákom vo vojne.

Pôvodcom slávnosti bol evanjleik, štátny učiteľ Juraj Štibrány. Nad pomníkom na

evanjelickom cintoríne rečnil farár . dekan Ladislav Záthurecký. Pomník do opatery

prevzal kurátor Pavel Mesároš.1

Túžba po vlastnom stánku Božom bola aj v Pastuchove. Najmä keď im vzali

školu, ktorú si iba oni vystavali a udržiavali. Nevzali im ju síce drábmi, ako voľake-

dy, ale prívalom rimsko katolíckych detí. V obecnom výbore boli stále ťahanice

a zrážky ohľadom evanjelickej školy. 2

Evanjelici v Pastuchove sa rozhodli – pod vodcovstvom správcu školy J.

Štibrányho – že si vystavajú modlitebnicu.

V roku 1935 sa dali do tohto ušľachtilého diela, hoci sám duchovný správca

v Ašakerti L. Záthurecký spočiatku dielu neprial. V prípise Biskupskému úradu žia-

dal biskupa o zakročenie, lebo inak dôjde k rozkladu hmotne i morálne ašakerť-

skej cirkvi.3

Hneď nato, ešte v tom roku – 1935 – oznamoval evanjelickej verejnosti na

stránkach cirkevného časopisu: “Už majú i pozemok a to na najkrajšom mieste

v dedine, už i situačný plán, aj stavbu schválenú a 5 000,- Kčs podpory od okresu od-

hlasovaných, do 8 000.- Kčs vlastných obetí, tehlu už domácky pália a štrk zvážajú

a matkocirkevníci i susední evanjelici , spoluveriaci obdarovali suplikantky – sestry

pastuchovské behom dvoch dní vyše 2 000 korunami. I tu sa zopakuje zdar Nehemiá-

šov: I měl lid chuti k dílu. So stavbou modlitebnice započnú asi po Trojici, lebo náklad

vcelku bude zaistený.4

V základnej „Pamätnej listine“ zostavovatelia v krátkosti zhrnuli dejiny nie-

kdy kvitnúcej evanjelickej cirkvi v Pastuchove a zvlášť spomenuli, ako v krutej pro-

tireformácii posledný tu farár Ján Chalupka musel do vyhnanstva. Uviedli, že v ro-

kustavania modlitebnice je v Pastuchove 325 evanjelických duší, že modlitebnicu

stavajú v dobe sociálnych rozvratov, svetovej hospodárskej krízy. Zdôraznili hneď

v začiatku, prečo modlitebnicu stavajú: „...pre kultúrne a náboženské ciele sme uží-

vali miestnosti učebne štátnej ľudovej školy, ktorá je výlučne našich otcov a matiek

nerozsievajte semeno sváru a roztržitosti, ale v láske, v svornosti, jednomyseľnosti ako údovia toho tela,

ktorého hlavou je nás Spasiteľ Ježiš Kristus vespolek obcujte... Vám a zvlášte vám, milí veriaci, ktorí ste

zo všetkých strán inoverci obtočení, potrebné je k srdcu si pripustiť to slovo apoštola Pavla: “Pakli se

vespolek koušete a žerete, hleďtež, abyste jedni od druhých zkaženi nebyli.“(Galat. 5,15). – Dúfam, že

moje úprimné slovo a napomenutie padne ako to semeno v zem dobrú a prinesie hojný úžitok k upevneniu

Siona ašakerťanského...“ (Originál listu je v archíve zboru v Nových Sadoch). 1 Stráž na Sione, 1927, str. 2.

2 Pod názvom „školské neprístojnosti“ boli o tom články v Ev. posle 1931 a 1935 z pera Ladislava Záthu-

reckého. 3 Medzi iným napísal biskupovi: Šágovania sa nedajú odradiť a Pastuchovania by mohli 2 – 3 roky čakať.

Ale či si dajú povedať? V záležitosti stavania chrámu (v Šágu) a modlitebnice (v Pastuchove) ide nie

menej ako o rozklad hmotne i morálne celej dnes ešte kvitnúcej ašakerťanskej cirkvi, ide o zničenie jej

farára telesne i mravne i hmotne... (odpis listu je v archíve v Nových Sadoch). 4 Ev, posol z roku 1935

50

krvavý mozoľ a je nákladom len evanjelických veriacich v Pastuchove vystavaná.

Teraz ale, po 36 rokoch, keď sa štátna škola rozšírila na 4-triednu, navštevujú ju

i žiaci rímsko katolíckeho vierovyznania, ktorých je väčšina. Pri rozširovaní obec pre-

vzala udržiavanie budovy a následkom toho octli sme sa blízo poznania pravdy pro-

roctva Kristovho v evanjeliu sv. Jána 16. kap. Verš 1 napísaného: Vypovedíť vás ze

škol - aby sa predišlo nepríjemnostiam..., žiaľom jatí, umienili sme si znovu sta-

vať...“ – Potomkom odkázali toto: „Teraz znovu chceme žiť životom našich predkov

martýrskych, staviame svorne, obetujeme, zbierame, aby ste vy, potomci poznali lás-

ku, kteráž jest nám v Kristu Ježiši. My tleť už budeme v hroboch našich, keď vy toto

čítať budete, ale žehnáme vám, lebo veríme, že bverní zostanete cirkvi našej

a svätému Evanjeliu Pána Ježiša Krista až do skonania sveta.“ - Zakončili takto: „A

tak buďtež s Bohem! Obetující, obetovníčky i neznámi pred ľuďmi dnes i na budúce

časy; odmeň jednému Boh, Staviteľ Nebeského Jeruzalema a spas každého veriaceho

evanjelika blahoslavená Svätá Trojica! Sláva Bohu.“1

3. novembra 1935 bola posviacka vystavanej modlitebnice. Prišli na tieto

„hody“ evanjelici zo všetkých obcí evanjelici zo všetkýkch okolitých obcí, aby sa tak

spolu radovali s evanjelikmi pastuchovskými a posilnili ich v zápase o zachovanie

i rozmnoženie dedičstva martýrskych otcov. Prišiel aj senior Peter Boor, konsenior

Lichner, škôldozorca Miškócy z Nitry, farár – dekan Záthurecký, zástupcovia ok-

resu, správcovia cirkevných aj štátnych škôl a pod. – Nevšedná obetavosť všetkých

– i evanjelických diev, ktoré rúchami – výšivkami ozdobili oltár, kazateľnicu a albu,

bola zvečnená v základnej listine a pod tabernaculum oltára uložená.

Už o rok na to evanjelici v Pastuchove sa lúčili so svojím učiteľom, horlivým

evanjelikom Jurajom Štibránym, ktorý po 40-ročnom účinkovaní odchádzal na za-

slúžený odpočinok. 6. septembra 1936 v rámci služieb Božích spomenuli pastu-

chovskí evanjelici jeho nezištnosť, obetavosť, svedomitosť a horlivosť pre cirkev –

pričom tiekli slzy z očí prítomných.

Na zveľadení dedičstva otcov pokračovali v šľapajach predošlých mladý

učiteľ Novomestský, ktorý zriadil Nedeľnú školu a Andrej Bahurinský.

Za tzv. Slovenského štátu aj v Pastuchove rozpútali nenávisť voči evanjeli-

kom.

Prechodom frontu v apríli 1945 bola modlitebnica zasiahnutá. Vtedy evanje-

lici v Pastuchove urobili nerozvážny krok. Zo zrúcanej modlitebnice materiál rozo-

brali, hoci mali na opravu zozbieraných 140 000,- Ks. Čakali lepšie časy, keď bude

viac materiálu a že si postavia kostol tak ako v Sasinkove.

1 Z podpisov na Pamätnej listine sa dozvedáme, že v čase stavania modlitebnice bol kurátorom Pavel

Martiny; že na posviacke modlitebnice boli prítomní viacerí hostia, popri cirkevných činiteľoch seniorátu

Nitrianskeho i zástupca Okresného úradu v Hlohovci, školský inšpektor z Nitry, evanjelický kurátor zo

Šágu a pod. – Prekvapujúce je, že z cirkevných činiteľov v najbližšom Hlohovci niet ani jedného podpisu.

Nebol z nich nikto prítomný?

51

Od roku 1949 je Pastuchov fíliou matkocirkvi v Hlohovci. Služby Božie býva-

jú v škole, niekdy evanjelickej. Cintorín na peknom mieste za dedinou, ohradený

hneď po vystavaní modlitebnice z peňazí, ktoré zostali, drôteným plotom, je dnes

už v obecnej správe. – Uprostred dediny mali evanjelici najskôr drvenú zvonicu

a v roku 1910 postavili zvonicu murovanú s dvoma zvonmi.

Vo februári 1958 začali evanjelici v Pastuchove so znovuvýstavbou modli-

tebnice, už aj s vežičkou ako kostol. Prekážok bolo dosť. S Božou pomocou dielo

bolo šťastne dokončené a dňa 8. novembra 1959 biskup Dr. Andrej Ľudovít Katina

kostol posvätil. Prítomní boli Ján Trebula, farár ozdínsky, Pavel Radoš, farár lubin-

sklý, Andrej Kvas farár novosadský, Simeon Surkoš, farár zlatomoravecký a domáci

DR. Ján Hano, tiež mnohí veriaci zvlášť z Nových Sadov, Sasinkova, Hlohovca a Pas-

tuchova. Slávnostnú kázeň povedal domáci farár na základe textu Ezdráš 3, 11-13;

6, 16-17 a 22. Biskup vykonal posviacku na základe textu Amos 9,11.

Znovuvýstavba kostola stála vyše 190 000,- Kčs. Veriaci v Pastuchove pri-

speli milodarmi popri svojpomocnej práci vyšu 88 000,- Kčs, Krajský národný vý-

bor v Nitre poskytol podporu 35 000,-, Generálna podporoveň v Bratislave 6 000,-,

seniorálna svojpomoc Nitrianskeho seniorátu 11 000,-, veriaci v Hlohovci 5 000,-,

v Sasinkove 3 400,- v Dolnom Trhovišti 1 880,- , v Tekloľdanoch 1 000 Kčs. Staval

Okresný stavebný podnik v Hlohovci.

Tekoľdany

Dedinka od Hlohovca vzdialená 15 km na sever. Evanjelikov je asi 40 duší.

Tekoľdany boli fíliou Slovenských Orešán (maďarsky Tó-Diós), keď tu Jur Mérey

zriadil matkocirkev, aby aspoň Orešany zachoval pri živote. Veď bývalá matkocir-

kev v Ardanovciach bola tiež ohrozená keď v roku 1604 odňal jej kostol František

Forgách, aj keď po 2 rokoch jej kostol bol navrátený. V roku 1608 odobral ho Va-

lentín Lépés a už nikdy viac nevrátil.

Slovenské Orešany s fíliou Tekoľdany patrili do seniorátu Fraštackého. Za-

nikli v 10-ročnom prenasledovaní. Aj po vydaní Tolerančného patentu sa už nikdy

viac nestali fíliou. Iba hŕstka evanjelikov bola už v Tekoľdanoch, iba také rozptýle-

né úzenie „in partibus infidelium“, diaspora ašakerťská.

Aj evanjelici v Tekoľdanoch museli zápasiť o svoje zachovanie. Najskôr to

bol zápas o školu. Na počet duší v menšine, avšak čo do majetku vo väčšine museli

znášať ťarchy.

Zápas o zvonicu bol ťažší. Katolíci mali zvonicu na peknom mieste na obec-

nom pozemku, ktorý si nikdy neodkúpili. Evanjelici v Tekoľdanoch chceli mať tiež

zvonicu, ale pozemok si chceli riadne od obce odkúpiť. V zápisnici niekdajšieho

obecného zastupiteľstva je o tom zaznačené toto: „Evanjelici žiadajú odkúpiť 9 kv.

Siah pod fundus zvoničný od obce. To miesto je zbytočné, nepotrebuje ho nikto.

52

Zvonica tam postavená by bola aj na úpravu cesty, aj k okrase dediny. Obec by aj

peňažne získala...“

Pri hlasovaní o tom v obecnom zastupiteľstve 6-ti boli za, starosta proti. On

aj podpis odoprel a navrhol, aby si evanjelici postavili zvonicu za dedinou na doline

(močarisku). Uzavretie išlo ďalej pred vrchnosť. Vtedy, roku 1930, sa ešte nevede-

lo, aký bude výsledok tohto zápasu, ale už aj tak evanjelici v Tekoľdanoch zložili

10 000,- Kčs na dva nové zvony a zvážali materiál blízko toho pozemku, k záhrade

horlivého Štefana Foltýna.

Po ťažkom zápase predsa len si evanjelici v Tekoľdananoch postavili zvoni-

cu na tom pozemku, o ktorý toľko zápasili.

Posviacka bola 14. septembra 1930, a súčasne bola posviacka aj zástavy

Slovenskej evanjelickej jednoty. Posviacal konsenior Peter Boor spolu s Aladárom

Bogyaym z Nitrianskej Stredy a domácim Ladislavom Záthureckým. Konštatovali,

že zvonia. Zvony – jeden 60 kg, druhý 120 kg) stáli 22 000,- Kčs, čo je 60 duší veľmi

pekná obetavosť. Na posviacke bol prítomný aj škôldozorca z Hlohovca Miloš Bú-

ľovský.

Po zriadení matkocirkvi v Hlohovci pripojili sa tekoľdanský evanjelici

k matkocirkvi hlohovskej. Ich žiadsoť patriť k Hlohovcu presdniesol v roku 1949

diasporálny kurátor Pihorňa z Dolných Otrokoviec.

Služby dondávna bývali v škole. Prichádzal ich vykonať farár z matkocirkvi

v nedeľu poobede a na pamiatku posvätenia zvonice aj dopoludnia.

Rišňovce

Obec vzdialená od Hlohovca 8 km, na trati vedúcej do Nitry. Dnes je tam iba

jedna evanjelická rodina.

Niekedy bol v Rišňovciach kvitnúci evanjelický cirkevný zbor s fíliami

v Kľačanoch a Pastuchove. Evanjelická cirkev v Rišňovciach počas prenasledova-

nia zanikla a nebola obnovená.

Kľačany

Obec vzdialená od Hlohovca 7 km na trati do Nitry. Dnes je tam okolo 30

evanjelikov.

Kľačany boli fíliou rišňovskou. Keď zanikla tamojšia matkocirkev, zanikla aj

dcéra. Po oživnutí matkozboru v Ašakerti stala sa ašakertianskou diasporou. Nábo-

ženstvo vyučovali učitelia štátnej ľudovej školy, napr. po I. svetovej vojne spomína

sa Karol Urban, správca – učiteľ.

Na jeden zo zvonov prispeli aj evanjelici v Kľačanoch. Keď si tu však katolíci

postavili kostol, zvon vytiahli na svoju vežu a ďalší zvon si prikúpili, od tých čias si

53

počínajú, akoby evanjelici stratili právo na zvon. Keď zomrie evanjelik v obci, ne-

chcú povoliť zvonenie.

Od tých čias, čo sa Kľačany stali diasporou hlohovskou v v roku 1949 nábo-

ženstvo vyučuje farár z matkocirkvi a niekoľko krát do roka prichádza na biblické

hodiny.1

Horné Otrokovce

Obec ležiaca na sever od Hlohovca, vzdialená 12 km. V starej vizitačnej zá-

pisnici je tu cirkev nazývaná latinským názvom „Ecclesia Superioris Atrak“. Dnes

tu niet evanjelikov, lebo jediný evanjelik, 84- ročný O. Pavlík zomrel v roku 1957.

Iba v Dolných Otrokovciach sú dve evanjelické rodiny.

Horné Trhovište

Predtým Horné Vašardice, z maďarského „Vasár“ – jarmok. Obec je spomí-

naná už v 12. storočí. V roku 1214 boli zemepáni Hunt-Poznanovci, potom Gašpa-

rovci, Cingelovci a barón Jesenský, ktorý dal postaviť kaštieľ. Kostol bol postavený

v roku 1332 a fara 1497. Obec bol vyplienená Turkami.

Od Hlohovca je obec vzdialená 10 km severným smerom. Dnes je tam iba

jedna evanjelická duša. – Počas Abrahamidesovej vizitácie evanjelici tu mali mat-

kocirkev,2 ku ktorej patrili Dolné Vašardice (Dolné Trhovište), Dolné Otrokovce,

Galanová (dnes osada Jelenová) a Fornoszeg (Tepličky). Bol tu evanjelický kostol,

fara a škola. Rolí cirkevných bolo osem na rôznych miestach- troj, šesť až dvadsať

jutrových, jedna lúka a dva vinohrady.

V roku 1674 odobrali evanjelikom už aj tu kostol, štádečko sa rozptýlilo,

nápor však vydržalo a pripojilo sa k blízkej Kerti.

Dnes sú tu už iba roztratené diaspory a patria do matkozboru v Hlohovci.

V Tepličkách niet už evanjelika, hoci ešte schematizmus z roku 1855 uvádza

tu 10 evanjelických duší.3

V Dolnom Trhovišti sú 3 evanjelické rodiny. Celá táto obec pozostávala

z niekoľkých majerov a väčšina obyvateľov boli kolonisti z myjavských kopaníc.

Najviac evanjelikov je v osade Jelenová (Galanová), do 80 duší. Farár z matkocirkvi

prichádzal sem niekoľkokrát do roka na biblické hodiny.

1 O evanjelikoch v Kľačanoch a Rišňovciach počas Abrahamidesovej vizitácie viď údaje v stati o Pastu-

chove. 2 Cirkev mala názov „Ecclesia Felsö Vasárdicensis.“

3 Schematismus der evang. Kirche A.C. in Ungarn und Temeser Banat.., str. 8

54

Dvorníky

Niekedy Odvorník (maďarsky Udvarnok z „udvar“ – dvor), dnes veľká obec na juh

od Hlohovca vzdialená 10 km. Dnes má iba jednu evanjelickú rodinu, ale ďalej v

obciach Zemianske Sady a Pusté Sady (Predtým Pustakerť) je spolu asi 60 duší.

Nevieme presne kedy vznikla evanjelická cirkev. Z vizitačnej zápisnice kato-

líckeho vizitátora sa dozvedáme, že v roku 1559, alebo ešte predtým kňaz Bartho-

lomaeus prisluhoval tu Večeru Pánovu luteránskym spôsobom, podávajúc ľudu aj

kalich, ostatné ceremónie vykonával však po katolícky. V Dvorníkoch bola matko-

cirkev slovensko – maďarská. Za 150 rokov tam nebol katolícky farár, lebo obyva-

telia boli evanjelici.1 Fílie boli Bojnička, Nemes Kürt, malé Šalgovce a potom aj Šág

a Rumanová. Tieto poslední a aj Báb boli však už skôr iba diasporami.

V roku 1589 mala evanjelická cirkev v Dvorníkoch mnoho honov farských

a kantorských pozemkov, prispievala aj na evanjelické gymnázium v Hlohovci.

V roku 1610 palatín Juraj Thurzo obdaroval ju ďalšími honmi pozemkov.

Po Tolerančnom patente evanjelici v Dvorníkoch a okolí sa stali diasporou

matkocirkvi v Horných Zeleniciach.

Dnes Dvorníky aj so susednými obcami ako Bojničky, Šalgočka, Zemianske

Sady, Pusté Sady sú roztratenou diasporou matkocirkvi hlohoveckej – od roku

1957.

Farár z matkocirkvi vyučuje náboženstvo v škole v Pustých Sadoch.

1 Prvý tu spomínaný katolícky farár z roku 1512 (Stephanmus, rector ss. Petri et Pauli in Udvarnok), po-

tom z roku 1559 – 1560 (Rohánsky Bartholomaeus, plebanus) a potom sú katolícky kňazi spomínaní až

v roku 1701. Mená katolíckych farárov v Dvorníkoch uvádza L. Némethy v „Servis Parochiarum“ ale

uvádza mená aj niektorých evanjelických farárov: Georgia Andreasa Mihályfyho, Andreasa Zeviczkého

(Živického) a J8na Kalinku (str. 202 – 203).

55

Použitá literatúra

1. Archív fílie Sasinkovo (v archíve zboru v Nových Sadoch)

2. Archív fílie Pastuchov (v archíve zboru v Nových Sadoch)

3. Bel M.: Arx et oppidum Galgócz – Notitia Hungariae novae geographico his-

torica patria primae cis-Danubianae tomus quartus.

4. Benko Š.: Živelné pohromy v Hlohovci a na okolí, 1934 (V Pamätnej knihe

dobrovoľného hasičského spolku, str. 85 – 96).

5. Bucko V.: Mikuláš Oláh a jeho doba, Bratislava 1940

6. Bucko v.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do roku 1564.

Bratislava 1939.

7. Burius J.: Micae

8. Cirkevné listy, rok 1948

9. Drobný J.P.: Evanjelickí slovenskí martýri. Tranoscius v Liptovskom Svätom

Mikuláši. 1929.

10. Ďurovič J.: Pred Tolerančným patentom na Slovensku. Theologia evangelica

IV, 1951.

11. Evangelikus Élet, 1914

12. Evanjelický posol, roky 1931, 1933, 1935, 1936, 1944, 1959.

13. Felcán A.: Hlohovecko kedysi, dnes a zajtra. Vlastným nákladom, 1932.

14. Informačné správy Vlastivedného krúžku v Hlohovci, 1957, 1957, 1959.

15. Janota Ľ.: Slovenská hrady I., 1933

16. Kvačal J.: Dejiny reformácie na Slovensku 1517 – 1711, Tranoscius, 1935

17. Kvas A.: Dejiny ev.a.v. cirkevného zboru v Nových Sadoch.

18. Kvas A.: Dejiny evanjelictva v Nitre, rukopis

19. Lanštják O.: Dejepis cirkvi (hornozelenickej) od jej vzniku. (archív zboru

Horné Zelenice)

20. Leopoldov, stručné dejiny. Vydalo Riaditeľstvo trestnice, 1948

21. Miestny štatút zboru hornozelenického a fílie Hlohovec, (archív zboru Hor-

né Zelenice)

22. Mikuš Š.: História Hlohovca (V Pamätnej knihe dobrovoľného hasičského

spolku, 1934).

23. Minárik J.: Štefan Pilárik (1615 – 1693), výber z diela. Bratislava 1958.

24. Neckár Ľ.: Dejiny kresťanskej cirkvi. III. Liúptovský Svätý Mikuláš, 1934.

25. Némethy L.: Series Parochiarum et Parochorum Archidioecesis Strigonien-

sis. Strigonii, 1894.

26. Oberuč J.: Domáce cirkevné dejiny (poznámky z prednášok – JH)

27. Pamätná kniha ev.a.v. filiálneho zboru v Hlohovci, založená 29.10.199 (ar-

chív Hlohovec)

28. Pamätná kniha ev.a.v. chrámu Páne v Šágu, 1935. (u kurátora v Sasinkove).

29. Paulíny L.: Dejepis superintendencie nitrianskej, IV. Tranoscius, 1894.

56

30. Pilárik Š.: Currus Jehovae mirabilis, to vjest Divný povoz Boží. Z nemčiny

preložil a poznámkami opatril J.A.Fábry, farár vo Zvolenskej Slatine.

31. Pilárik Š.: Sors Pilarikiana. Los Pilaříka Štěpána.

32. Protocollum superintendentiale, quod tempore visitationis anno MDCXI

manu propria conscriptis infrascriptus Dnus Issacus Abranhamides...per me

Pavlum Daxner ex. Gen. et. Autentico transcriptum A. 1787. Rukopis, Archív

zboru evanjelickej cirkvi v Bratislave, zväzok 372.

33. Repčík J.: Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku, Bratislava, 1948.

34. Rízner Ľ..: Bibliografia písomníctva slovenského, I.

35. Schematizmus pro anno 1820, editus a Joannes Csaplovics, Viennae 1820.

36. Schematizmus generalis Ecclesiarum et Scholarum ev. aug. Conf. In Hunga-

ria... (editus anno 1838 a Joannes Kollár, Pestini. 1838).

37. Schematismus der evang. Kirche A.C. in Ungarn und in Temeser Banat samt

den evanf. Lehranstalten, Pest, 1855.

38. Schematizmus Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. v ČSR. Tranoscius, 1955.

39. Služba národu II. Zostavil Osuský S.Š.

40. Stráž na Sione, r. 1914, 1927.

41. Szabó K.: Régi Magyar Könyvrtar, Budapest, 1879.

42. Zápisnice zborové.

43. Zápisnice seniorálnych konventov

44. Zápisnice dištriktuálnych konventov.

45. Zlatá kniha obce Pastuchov (obecná kronika).