EXKURZIA OSVIENČIM (POĽSKO) - KONCENTRAČNÝ

TÁBOR AUSCHWITZ I. A AUSCHWITZ – BIRKENAU

V pondelok 13.5.2013 sme sa zišli o 6:20 hod. pred ZŠ

Clementisova . Bolo veľmi sychravé a chladné počasie, do autobusu nastúpilo 52 žiakov (siedmaci, ôsmaci), dvaja rodičia, tri pani učiteľky – Mgr. M. Rentková, Mgr. K. Mlynaričová, Mgr. J. Haladejová a pán farár Mgr. Ján Uskoba . Spred školy sme mali

naplánované odísť o 6:30 hod., ale keď všetci nastúpili do autobusu, zistilo sa, že 3 žiaci nemajú kde sedieť. Tak nastal

problém. Museli sme zavolať autobus s väčším počtom sedadiel, prišiel asi po 30 minútach. Keď sme sa už konečne uvelebili na

sedadlách, mohli sme vyraziť na 2,5 hodinovú cestu.

ZRAZ

Naša prvá zastávka bola na poľskej pumpe, kde sme si kúpili

občerstvenie a niečo na uhasenie smädu. Niektorí sa samozrejme postavili do veľkej „ kolóny “ na WC . Keď sa všetci dostali na rad, tak sme mohli znova nastúpiť do autobusu a pokračovať v ceste. Všetci sme už netrpezlivo čakali, kedy sa konečne dostaneme do

cieľa.

POĽSKO

Trvalo asi 40 minút, kým sme dorazili do cieľa. Keď sme vystúpili z autobusu, rozdelili sme sa do 2 skupín: ôsmaci išli s pani

učiteľkou Haladejovou a s pánom farárom, no a my siedmaci sme mali pani učiteľku Rentkovú a pani učiteľku Mlynaričovú. Sprievodkyňa nás už čakala - bola to taká staršia ufrflaná pani, hneď ako sme k nej prišli, začala niečo po poľsky vykrikovať. Potom nás zaviedla do veľkej haly, kde sme dostali slúchadlá. Pani sprievodkyňa nám vysvetlila ako sa používajú a preladila

nám stanicu, aby sme ju počuli, keď nám bude niečo rozprávať. Keď bolo všetko v poriadku, exkurzia mohla začať.

PRÍCHOD NA URČENÉ MIESTO

Prišli sme pred bránu koncentračného tábora Auschwitz.

Bolo na nej napísané ARBEIT MACHT FREI, čo v preklade

znamená PRÁCOU K SLOBODE. Pani sprievodkyňa nám

vysvetľovala, že tí ľudia, ktorých sem priviezli, vôbec nevedeli, že idú na smrť. Všetci si mysleli, že idú za prácou a lepším životom,

preto sú aj na fotografiách niektorí usmiati. Tento tábor sa nachádza v juhozápadnom Poľsku pri meste Osvienčim pri ľavom brehu rieky

Sola.

AUSCHWITZ I.

Koncentračný tábor postavilo 300 Židov z Osvienčimu a 30 nemeckých kriminálnych väzňov. Ohradili ho

plotom zo silného ostnatého drôtu, ktorý bol stále pod elektrickým napätím.

Prvý transport s väzňami dorazil 14. júna 1940. Tvorilo ho 728 poľských zajatcov, z ktorých bolo 20 Židov. Boli umiestnení do

dvojposchodových barakov z červených tehál, ktoré sa označovali ako bloky a mali pridelené číslo. Bolo tam približne 30 blokov, ale

sprievodkyňa nás previedla len po niektorých.

V každom z blokov bolo niečo iné - napr. v jednom bloku bola obrovská hromada vlasov väzňov, ktoré im ostrihali

pri príchode do tábora. Potom z nich vyrábali rôzne koberce. Boli tam aj kufre s presnou adresou a menom

väzňa, hrebene, kefy, hrnce, ktoré si zajatci priniesli, topánky, oblečenie malých detí, staré okuliare, protézy

a barly.

Vlasy

Okuliare

Topánky

Hrnce

Barly, protézy Kufre

Oblečenie malých detí

V ďalšom zase boli trojposchodové postele a slama, na ktorej spali väzni. Bolo tam aj vyše 60 plechoviek jedovatej látky ZYKLON B, ktorú používali na usmrtenie zajatcov v plynovej komore. V bloku 11 boli väznice, do ktorých prišli väzni, keď porušili nejaké pravidlá alebo sa pokúsili utiecť. Nachádzali sa tam aj temnice ( bez okien ) a aj štyri väzenia, ktoré mali rozlohu 1m x 1m a postavili do nich štyroch ľudí, takže si nemohli sadnúť ani ľahnúť. Kto sa dostal tu, tak išiel rovno na smrť. Buď ho usmrtili v plynovej komore, alebo ho zastrelili pri stene.

Zyklon B

Stena pri ktorej strieľali väzňov

V inom bloku boli zavesené po celej stene malé fotky väzňov s menom, presnou adresou bydliska a s miestom a dátumom

narodenia a úmrtia. Na pravej strane sa nachádzali fotky mužov a na ľavej fotky žien.

Podmienky v tábore :

Medzi väzňami nacisti vytvorili zvláštnu hierarchiu. Dozorcovia (kápovia) boli často vyberaní spomedzi nemeckých kriminálnych väzňov. Často s väzňami

jednali veľmi brutálne. Pokiaľ by totiž prejavovali zhovievavosť, boli by svojej funkcie zbavení. Rôzne kategórie väzňov boli rozlišované pomocou zvláštnych

farebných značiek, pracujúci väzni nosili bielomodré pásikované väzenské rovnošaty. Od začiatku roku 1943 – 1944 boli väzňom vytetované na ramená čísla - to sa týkalo všetkých okrem nemeckých väzňov. Najhoršie sa zaobchádzalo so sovietskymi vojnovými zajatcami a Židmi. Väzni pracovali 6 dní v týždni. V nedeľu sa nepracovalo, tento deň bol určený na očistu a upratovanie. Boli to veľmi drsné podmienky. Dávali väzňom veľmi málo jedla a aj to boli len zvyšky. Preto tam bolo veľa ľudí vychudnutých a zomierali od hladu. Boli tam aj veľmi

zlé podmienky ohľadom hygieny .

Neskôr sme sa boli pozrieť aj do plynovej komory. Vyzerala ako obrovská miestnosť, v ktorej boli malé štvorcové diery na strope a tie slúžili na

sypanie jedovatej látky ZYKLON B, ktorá usmrtila väzňov. V plynových komorách bolo zavraždených vyše 60 000 ľudí. Potom sme sa presunuli

do krematória, nachádzalo sa v tej istej budove ako plynová komora. V tomto krematóriu spaľovali v peci už mŕtvych ľudí.

Pani sprievodkyňa nám porozprávala ešte nejaké zaujímavosti. Potom sme odovzdali slúchadlá, nastúpili do autobusu a pokračovali sme

v ceste – CIEĽ AUSCHWITZ - BIRKENAU .

BIRKENAU Keď sme prišli do Birkenau, tak sme videli drevené opevnenie a koľajnice.

Sprievodkyňa začala rozprávať o koľajniciach, ktoré slúžili na prevoz ľudí. Na koľajniciach bol aj jeden starý vagón, v ktorom bolo v minulosti natlačených vyše

800 ľudí. Keď sme sa pristavili pri tomto vagóne, sprievodkyňa nám začala rozprávať príbeh o jednom 13-ročnom chlapcovi, ktorý tu prišiel s rodičmi. Pri

vagóne stál jeden vojak a rozhodoval, či daný človek pôjde hneď na smrť, alebo zostane pracovať. Keď chlapec vystúpil z vagónu, nemohol nájsť svojich rodičov,

pravdepodobne ich vojak poslal na smrť. Keďže bol chlapec mladý a fyzicky zdatný, poslali ho pracovať. Pracoval až dokonca. Keď tábor zrušili, odsťahoval

sa do Austrálie a stal sa bohatým biznismanom a doteraz žije spokojným životom.

Keď sprievodkyňa dohovorila, presunuli sme sa k budovám, ktoré

vyzerali ako stajne pre kone. Väčšina týchto budov bola zničených. Išli sme

sa pozrieť do jednej nepoškodenej budovy. Nachádzali sa tam postele, stará pec a v strede miestnosti boli

zvláštne diery . Mali slúžiť ako toalety, ktoré nemohli používať, keď

potrebovali, mohli ich

používať len do 9 hod. večer. Keď sme vyšli z budovy, presunuli sme sa

ku priekopám, kadiaľ kedysi tiekla voda. Ľudia, ktorí

pracovali, museli poslúchať, a preto tieto priekopy kopali

sami a veľmi dlho. Potom sme prešli k východu a nastúpili

sme do autobusu.

Autobus nás priviezol ešte na jedno miesto – bol to McDonald´s. Pani učiteľka nám dala 30 min. rozchod, aby sme si kúpili niečo na jedenie a pitie. Potom sme vyrazili

domov. Našťastie sa nám nič po ceste nestalo a prišli sme šťastne a priniesli sme si z exkurzie i keď nie veľmi pekné,

ale zato veľmi silné spomienky .