368

PREKLADY

FILOZOFIA: OSOBNÝ POHLAD

Peter Frederick STRAWSON

Na zaciatku by som chcel nacrtnút urcitú predstavu o ciel'och filozofie. Dom-nievam sa, že všeobecne prevláda názor, podl'a ktorého sa filozofia na rozdielod prírodných vied alebo ostatných odvetví exaktného vzdelania primárne ne-zaoberá urcitou špecifickou castou l'udského myslenia. Predmetom filozofieje ludské myslenie vo všeobecnosti. Ludské myslenie vo všeobecnostije, pri-rodzene, velmi komplikované a zahrna neurcito rozsiahlu oblast ideí alebopojmov. V tejto neurcito vel'kej množine sa však dá vyclenit isté množstvofundamentálnych,všeobecných, pretrvávajúcich pojmov alebo typov pojmov,tvoriacich akýsi štrukturálny rámec, v ktorom sa odohráva každé bežnéuvažovanie o jednotlivostiach. Niekol'ko z nich vymenujem: mám na myslinapríklad ideu predmetu, vlastnosti, udalosti, mysle a tela, poznaniaa presvedcenia, pravdy, významu, nevyhnutnosti, existencie, identity, kona-nia, kauzácie a explanácie. Objasnovanie alebo spresnovaniepovahy takýchtopojmov a vzájomných vztahov medzi nimi je podl'a mna ciel'om filozofie.Zdôraznujem najmä pojem vzájomného vztahu. Takéto idey - a nepochybneaj mnohé dalšie -totiž tvoria prepojenú štruktúru, v ktorej rámci, ako tvrdím,budujeme podrobný systém presvedcení, naše obrazy alebo teórie o tom, akosa veci majú.

Myslím si, že túto charakteristiku ciel'a filozofie budú pravdepodobneakceptovat mnohí filozofi, ktorí pracujú v tzv. analytickej tradícii. Menejprijatelná azda bude pre filozofov patriacich k iným tradíciám, ktorí zrejmehladajú nieco vznešenejšie. Táto charakteristika je, prirodzene, velmi všeo-becná. pomerne vágna a podla niekoho prakticky neužitocná, bez ohl'adu nato, ci je alebo nie je prijatel'ná. Zdá sa totiž, že vôbec nenaznacuje, ako trebaobjasnovat povahu a vzájomné vztahy základných štrukturálnych pojmovalebo crt nášho myslenia.Preto narážame na otázku alebo problém metódy.

V tomto štádiu by sme mohli urobit malú historickú odbocku. Nie cel-kom dávno vznikla na urcitom mieste v istom case celkom špecifická od-poved na otázku o metóde, celkom špecifický návrh, ako pokracovat d'alej.

Redakcia Organonu F dakuje prof P.F. Strawsonovi za láskavý súhlas s uverejnenim tejtostate, ktorú predniesol 26. mája 1994 v Karlových Varoch.

ORGANON F 6 (1999), No. 4, 368-376Copyright \!:)Filozofický ústav SA V. Bratislava

FILOZOFIA: OSOBNÝ POHLAD 369

Nie je tažké zistit, preco tento návrh získal všeobecnú podporu. Všetci dos-pelí nepochybne v urcitom zmysle vel'mi dobre rozumejú pojmom, o ktorýchsom hovoril, bez toho, aby zatažovali svoje hlavy filozofiou. Ich mysleniea rozprávanie demonštrujú bezchybnú schopnost [competence] narábatnapríklad s pojmami poznania, pravdy, identity, konania atd. Všetci filozofiaj nefilozofi sa teda vyznacujú tým, co možno nazvat praktickým ovládanímspomínaného konceptuálneho vybavenia. Vieme, ako ho používat, a do tejtomiery mu už rozumieme. Pravda, jestvuje priepast medzi tým, ako nieco vy-konat, a schopnostou povedat, ako sa to vykonalo. Praktická schopnostvôbec nemá za následok jasné a explicitné pochopenie teórie o praxi, noriemalebo princípov, ktoré riadia realizáciu teórie. Cielom filozofie je preto odha-lit tieto princípy, obnažit teóriu praxe.

Teraz sa stáva jasnou povaha metódy, ktorú som už spomenul. Ak mámeodhalovat princípy praxe, musíme ju študovat v tej podobe, v ktorej je námnajbezprostrednejšie prístupná. Praktické ovládanie pojmov sa najvýraznejšieprejavuje vpoužívaní jazykových výrazov pre tieto pojmy, t.j. v reci a pripísaní. Možno teda uzavriet, že stopu k filozofickému pochopeniu trebahl'adat v bežnom nefilozofickom používaní slov, ktoré vyjadrujú problema-tické pojmy. To znamená, že dôkladné a predsudkami nezatažené štúdiumnášho používania spomínaných jazykových nástrojov v kontakte s inýmiludmi a so svetom by nám prinajmenšom umožnilo porozumiet detailnejštruktúre našej skutocnej predstavy o svete, a tak by sme sa oslobodili od filo-zofického fantazírovania a zmätkov spôsobených tradicným uvažovaním,ktoré bolo neúplné, nekontrolované alebo rigidné.

Táto metodologická idea vznikla a najviac prekvitala na konci štyridsia-tych a zaciatkom pätdesiatych rokov tohto storocia. Stalo sa to v Oxforde.Casom sa zvraty "filozofia prirodzeného jazyka" a "oxfordská filozofia" do-konca stali takmer synonymami. Toto hnutie sa spájalo predovšetkým s J. L.Austinom, ktorý bol jeho najotvorenejším obhajcom a najbrilantnejším expo-nentom - bol vtipný, presný a obávaný. Prirodzene, hnutie malo dalšie spoje-nia a filiálky. Jeho zdroje však vôbec nemožno lahko identifikovat. Nemožnocelkom ignorovat inú, skoršiu revolucnú vetvu -logický pozitivizmus. Asponv pociatocných postojoch mali spolocný pohl'ad na tradicné problémy. Lo-gický pozitivizmus však útocil povrchne vybavený len zjednodušenou teóriouvýznamu a prinajmenšom v Anglicku staval na krehkej báze klasickej empiri-cistickej epistemológie 18. storocia. Nebol potrebný velmi zložitý cvikv štúdiu skutocného fungovania jazyka, aby sa ukázala neadekvátnost obochprístupov.

370 Peter Frederick STRAWSON

Nemožno prehliadnut ani velkého Wittgensteina, lebo to bol práve on,kto v mene potreby "priviest slová spät k ich používaniu v jazyku, co je ichpravým domovom" bojoval proti presvedceniu o adekvátnosti humovskéhoaparátu privátnych impresií a ideí. Priamy Wittgensteinov vplyv na rozvojlingvistickej filozofie v Oxforde v povojnových rokoch bol však zjavne slabý.Až po publikovaní Filozofických skúmaní roku 1953, ktoré jasne a všeobecneukázali Wittgensteina ako filozofického génia, sa moc a sila jeho myšlienok,o ktorých sa hovorilo v Cambridgei, viac rozšírila. Ale aj potom sa rozširova-la len postupne, lebo oxfordský štýl bol celkom iný a štýl má svojuzotrvacnost.

Nech sú zdroje lingvistickej filozofie akékolvek, možno rozumneocakávat, že jej tvrdenia a metódy vzbudia podozrenie a nepriatelstvov radoch nefilozofov aj akademických filozofov. Ako môže štúdium takej su-chopárnej záležitosti, akou je bežné používanie prirodzeného jazyka, vrhnútsvetlo na hlboké filozofické otázky? Lingvistických filozofov obvinovaliz hlúposti, triviálnosti, výhovoriek, malichernosti, sebauspokojenia, konzer-vativizmu a iných rovnako škodlivých chýb. Kritici, ktorí sa ohánali po-dobnými obvineniami, museli považovat za cudné, ak si to vôbec všimli, žehnutie s takými tažkými nedostatkami si dokázalo zabezpecit enormný vplyvvšade tam, kde bola filozofickým jazykom anglictina, najmä v Spojenýchštátoch amerických.V povojnovom období pokracoval prílev mladých zahra-nicných študentov a vážených ucitelov filozofie do Oxfordu v nevídanommnožstve. A oxfordských filozofov coraz castejšie pozývali, aby svoje pro-dukty exportovali do USA.

Ani nepriatel'stvo, ani nadšenie, ktoré hnutie vyvolalo, vôbec neboloprekvapením. Atmosféra konkrétnych a neformálnychjasností, ktorými hnutiežilo, spôsobila skutocný zmätok a nepokoj mnohým, ktorých predstavao filozofii bola viac povznášajúca než urcitá. Co bolo jasné, zdalo sa temnýmpre tých, ktorých nevedomou túžbou bola nejasnost, a štúdium bežných vecísa pokladalo za opovržlivo ezoterické v oblasti, kde sa ocakávalo, že všetkobude výnimocné. Avšak skutocným záujemcom o vec -najmä tým, ktorí bolinedávno oslobodení od nútenej intelektuálnej sterilnosti šiestich rokov vojny- ponúklo nové hnutie neobycajne cerstvý prístup a skutocnú nádej, že gran-diózne,ale vždy chybnéteórie sa nahradiaskutocnezistitelnýmipravdami.Podivným spôsobom sa v novom hnutí snúbila skromnost cielov s vel'kostounárokov. Sl'úbené výsledky sa nemali dosiahnut pomocou geniá1nej in-špirácie, ale na základe starostlivej pozornosti, ktorú dôvtipní ludia venovaliskutocnémupoužívaniu slov v aktuálnych situáciách. (Ako to svojho casu vy-jadril Austin, ked z fTancúzskehovýrazu "au pied de la letter" urobil slovnú

FILOZOFIA: OSOBNÝ POHLAD371

hracku "the foot of the letter is the foot of the ladder".) A predsa samotnévýsledky mali byt vel'ké. V blízkej budúcnosti sa mali vyriešit mnohé staréproblémy a s konecnou platnostou sa mali znicit vel'ké, pompézne konku-rencné systémy a tradicný empiricizmus, ktorý sa proti nim staval v meneprírodnej vedy a reálnosti vlastnej skromnej metafyziky. Na druhej strane samalo ponúknut odhalenie celého detailného a rozmanitého konceptuálnehosveta sjeho jemnou a komplexnou štruktúrou, sveta, ktorý sa vždy rozpres-tieral okolo nás a ktorý sme zacali pozorovat hned, ako sme prestali upieratzrak na imaginárnugrandióznost a na jednoduchosti.

Ašpirácie každého revolucného hnutia sa zriedkavo vyplnia viac než lenciastocne. To isté sa stalo aj v tomto prípade. Sebavedomé využívanie ling-vistickej metódy casto úspešne odhalovalo chyby a nejasnosti a -co je po-zitívnejšie - úspešne odkrývalo mnohé detaily subštruktúry nášho myslenia.V týchto ohl'adoch sa jej užitocnost nikdy nevycerpá.Napriek tomu má metó-da vážne obmedzenia. Už sa viac nezdá, že sama osebe uspokojí všetky náro-ky na filozofické skúmanie. Zhruba povedané, príliš mnoho vecí predpokladáako daných, a hoci dokáže odhalit mnoho casto fascinujúcich detailov, samaosebe zrejme nedosiahne a neukáže štrukturálne spojenia medzi základnýmipojmami alebo typmi pojmov, o ktorých som už hovoril a ktoré sú funda-mentálne pre našu všeobecnú predstavu o svete. Inými slovami, táto metódasama osebe nedokáže uspokojit neprestajnú filozofickú túžbu po všeobecnos-ti, po systéme, hoci casto býva produktívna. Ide, prirodzene, o metafyzickútúžbu. Príliš dobre vieme, ako casto túto túžbu živili ilúzie, a jej výsledkomboli konštrukcie, ktoré sa neukázali - povedané Wittgensteinovými slovami -"nicím iným, len domcekmi z karát", hoci sa mohli zdat ohromujúce.

Nejestvuje však dôvod, preco by sa nieco z relatívnejednoduchého aleboumiernenéhoducha lingvistickej metódy nedalo zachovat a zároven prekonatjej obmedzenia sledovaním fundamentálneho usporiadania konceptuálnychspojení prítomných v l'udskommyslení, a tak urcit všeobecnú štruktúru,ktorúnedokázala odhalit nová metóda so svojimi jemnostami. Tento relatívneskromný duch sa zachová, ak sa uspokojíme s najlepším opisom skutocnejštruktúry nášho myslenia o svete, aký dokážeme urobit, a vzdáme sa ambíciínahradit ju novou, dokonalejšou štruktúrou, ktorá by mala lepšie reprezento-vat pravdivú a hlbokú povahu reality. Avšak metóda musí byt iná, hoci duchzostáva nezmenený. Nebude stacit detailné skúmanie skutocného používaniaslov, "toho, co hovoríme, ked". Pre takéto metafyzické podujatie - t.j.naúcely "deskriptívnej metafyziky", ako somju nazval- nie sú dostatocne všeo-becné a d'alekosiahle rozlíšenia, ktoré pomocou tejto metódy môžeme nájst,a spojenia,ktoré môžeme nadviazat.

372Peter Frederick STRAWSON

Výslnie lingvistického hnutia, obdobie, v ktorom pre viacerých filozofovbola jeho metóda najprítažlivejšia, bolo relatívne krátke. Výlucná prítažli-vost tohto hnutia neprežila pätdesiate roky a vytratila sa už na konci tohtodesatrocia, hoci hnutie zanechalo ako hodnotný odkaz nový stupen jemnéhorozlišovania a primeranosti konceptuálneho uvedomenia. Vplyv konkurencnejtúžby po všeobecnosti viedol okrem iného k adekvátnejšiemu pochopeniudaného predmetu a k zvýšenej schopnosti ocenit prínosy vel'kých filozo-fických konštrukcií minulosti. Dokonca aj sám Austin zacal pred svojousmutnou predcasnou smrtou vypracúvat všeobecnú klasifikacnú teóriu aktovjazykovej komunikácie, hoci sa neustále vystríhal cohokol'vek, co by sa podo-balo metafYzickejkonštrukcii. Zároven teórie významu vo všeobecnosti zacalinezávisle predpokladat ambicióznejšie a obsažnejšie formy.

Chcel by som uviest jednu ilustráciu d'alšieho vývoja, ktorý smerujek všeobecnejšiemu ciel'u. Bude pre mna najjednoduchšie, ak budem hovorito niektorých aspektoch svojej práce. O filozofii sa casto predpokladá, že másvoje vnútorné clenenie, hoci - ako som poznamenal - zaoberá sa skôrI'udskýmmyslením vo všeobecnosti než urcitou parciálnou castou l'udskéhomyslenia, napríklad fYzikou,biológiou alebo históriou. Teda praktická filozo-fia, etika, sa oddel'uje od teoretickej filozofie, v ktorej rámci sa rozlišujúdalšie tri oblasti - logika, epistemológia a ontológia. Prvá z nich, logika, jeteóriou súdov, tj. teóriou o všeobecných formách a deduktívnych vztahochtých jazykovo vyjadritel'ných myšlienok, ktoré môžu byt pravdivé alebo ne-pravdivé. Druhá z nich, epistemológia,je teóriou poznania, teóriou o tom, comožno poznat a ako to možno poznat. Napokon ontológia je všeobecnouteóriou bytia, toho, co fundamentálne existuje. Pravda, mnohí významní filo-zofi minulosti vynaložili vel'ké úsilie, aby ukázali, že tieto oblasti skúmanianie sú od seba oddelené. Azda prvým z nich bol Aristoteles, ktorý vo svojejdoktríne o prvých podstatách spojil logiku a ontológiu. Potom nasledoval eštepozoruhodnejší Immanuel Kant, ktorý našiel v logických formách cestuk možnostiampoznania na jednej strane a nevyhnutnej všeobecnej prirodze-nosti jeho predmetov na druhej strane. V súcasnosti môžeme zase spomenútQuina, ktorý je azda najvýznamnejším a najvplyvnejším súcasným filozofoma ktorého doktrína ontologického záväzku je Iogickou doktrínou: byt zna-mená byt medzi konecnými [ultimate] predmetmi referencie alebo subjektmipredikácie, alebo ked použijeme jeho pomerne špeciálnu terminológiu, bytmedzi hodnotami kvantifikovaných premenných v striktne budovanom ve-deckomjazyku.

O týchto spojeniach budem teraz uvažovat z trochu inej perspektívy,ktorá však v niecom nadväzuje na uvedených troch filozofov. Zacnem

1

i'[

~I

,.

íí.

~'

1

~.~

~

II:

'l,!

:lir11

.~

~

l.

~

~

FILOZOFIA: OSOBNÝ POHLAD 373

niektorýmiúvahami o poznaní a jeho objektoch. Je námjasné, ako bolo jasnéKantovi, že o svete okolo nás musíme mat prinajmenšom nejaké myšlienkya zároven si ho musíme akosi uvedomoval', aby sme o nom nadobudli nejaképoznanie. Dúfam, že je nám opät jasné, ako bolo jasné Kantovi, že musímemat všeobecné pojmy, aby sme vôbec mali myšlienky, a že svet si môžemeuvedomovat len prostredníctvom zmyslového vnímania. Alebo, povedanéjeho slovami, naše rozumenie je diskurzívne a naše nazeranie (Anschaaung)alebo fundamentálna forma uvedomenia je zmyslová. K našim pojmom tedamusia patrit pojmy aplikovatel'né na predmety zmyslovej skúsenosti, ak mánaše myslenie viest k poznaniu sveta, k poznaniu toho, co existuje. Kedžepodstatou všeobecných pojmov je, že sú všeobecné, tj. dajú sa mno-honásobne aplikovat na rôzne individuálne prípady, takisto je jasné, že akmáme vôbec uchopit nejaké pojmy, ak vôbec máme mat nejakú schopnostaplikovat ich, musíme byt aspon potenciálne schopní rozlíšit rôzne indivi-duálne inštancie daného pojmu od všetkých ostatných inštancií, pricomzároven ich musíme chápat ako podobné inštancie toho istého pojmu. Vosfére predmetov zmyslovej'skúsenostije jediným nevyhnutnýmzákladom pretúto možnost práve priestorovocasová odlíšitel'nost. Fundamentálnym prípa-dom individuálnej inštancie všeobecného pojmu je práve priestorovocasovájednotlivina. Fundamentálnou formou myslenia o našom svete je myslenie,ktoré spája takúto jednotlivinu so všeobecným pojmom, ktorý jednotlivinaexemplifikuje, alebo spájajúce dvojicu alebo trojicu jednotlivín so vše~obecným vzl'ahovým pojmom, ktorý dvojica alebo trojica exemplifikuje.(Nedomnievamsa, že Kant mal toto na mysli, ked spomínal, že priestor a cassú apriórnymi formami zmyslového nazerania. Myslím si však, že by bololepšie, keby to bol mal na mysli.)

V teórii poznania teda nachádzame fundamentálny rozdiel a súvislostmedzi dvoma ontologickými triedami: priestorovocasovýmijednotlivinarni najednej strane a všeobecnými pojmami alebo univerzáliami na druhej strane.Nemenej fundamentálnyrozdiel a súvislost objavíme v logike, v štúdiu všeo-becnýchforiem myslenia. Najjednoduchšiu formu súdu, ktorú pozná tradicnálogika, reprezentuje istá fundamentálna operácia reci a myslenia: operácia de-signácie nejakého jednotlivého objektu a urcitá všeobecná charakterizáciadaného predmetu, alebo inými slovami, operácie urcitej singulámej referenciea predikácie. (Nazývamju fundamentálnou operáciou, lebo ju predpokladajúostatné logické operácie zovšeobecnenia a skladania viet) Medzi jazykovýmiprvkami, ktoré vstupujú do tejto fundamentálnej kombinácie - medzi refe-rujúcim výrazom a predikátovým výrazom -jestvujú urcité formálne logickéa gramatické rozdiely. Uvediem niekol'ko príkladov. Prinajmenšom v moder-

374Peter Frederick STRAWSON

ných európskych jazykoch je referujúcim výrazom alebo výrazmi, ak ideo relacný súd, vždy podstatné meno alebo zámeno alebo menný zvrat, kýmpredikátový výraz musí obsahovat tvar slovesa. Takisto aby každý "pre-dikátový výraz utvoril úplnú vetu, treba ho doplnit urcitým poctom refe-rujúcich výrazov: napríklad predikáty "je štvorcový" alebo "je dospelý" trebadoplnit jedným referujúcim výrazom, predikáty "miluje" alebo "je starší než"dvoma referujúcimi výrazmi, predikáty 'je medzi" alebo "predstavil" tromireferujúcimi výrazmi,kým lubovol'ný referujúci výraz môže vstúpit do predi-katívnej kombinácie s predikátovými výrazmi lubovolného typu: napríklad"Tomje dospelý", "Tom miluje Mary", "Tom predstavil Mary svojmu otco-vi" atd'. Jestvujú aj iné fonnálne asymetrie alebo rozdiely medzireferujúcimia predikátovými výrazmi,napríklad v súvislosti s negáciou, ktorými sa nemie-nim zaoberat v tomto príspevku.

Narážame teda na dve velké duality: prvou dualitouje ontologický alebometafyzický rozdiel medzi priestorovocasovými jednotlivinami na jednejstrane a univerzáliamina druhej strane; druhou dualitouje fonnálny alebo lo-gický rozdiel medzi dvoma komplementámymi funkciami referenciea predikácie, medzi singulárnymi tennínmi na jednej strane a predikátovýmivýrazmi na druhej strane. Nie je prekvapujúce, že obe duality sa tradicnespájajú. Spojenie je však viac než len náhodné. Domnievam sa totiž, žemožno presvedcivo ukázat, že uvedené fonnálne a logické rozdiely možnopodporit a vysvetlit práve prostredníctvom ontologického rozdielu medzitým, co je jednotlivé, a tým, co je všeobecné. Základom logickej dištinkciejeontologický rozdiel. Priestorovocasové jednotliviny plnia úlohu základnýchobjektov referencie a univerzáliá sa im predikujú práve vd'aka povahejednot-livín a univerzáIií. Tento záver možno podporit rôznymi komplementárnymia vzájomne sa posilnujúcimi spôsobmi, ktoré nebudem rekapitulovat. Myslímsi, že argumenty sú presvedcivé.

Problém sa tu však nekoncí. Už som spomenul Quinov názor, že nechv serióznom (on by povedal, vedeckom) diskurze o realite pokladáme zapravý objekt referencie alebo subjekt predikácie cokol'vek, sami sa tým pre-zentujeme ako pravá entita. To je jeho doktrína ontologického záväzku.Nechcem tu s nou polemizovat. Ked'ju však v súvislosti s našimi bežnými re-covými zvyklostami pochopíme doslovne, vedie k dôsledku, ktorý aj sámQuine pokladá za neprijatelný. V bežne rozvinutej reci alebo myslení totižcasto nepochybne referujeme nielen na priestorovocasovéjednotliviny, ale ajna univerzálie a abstraktné objekty vo všeobecnosti, pricom ich pokladáme zasubjekty predikácie; napríklad ked' hovoríme: "Odvaha nevyhnutne patrík dobrým vlastnostiam", "7 je prvocíslo" alebo "Krása je v oku pozoro-

FILOZOFIA: OSOBNÝ POHLAD 375

vatela". Zdá sa; že ked pojem predmetu referencie spocíva na pevnom onto-logickom základe priestorovocasovej, jednotliviny, môže sa odpútata preniknút do sféry abstraktného, takže to, co je všeobecné alebo uni-verzálne, nemusí vystupovat len vo svojej základnej predikatívnej roli, ale ajako objekt, entita, subjekt predikácie. To sa zdá a tak to podla mna aj je. Nieje v tom nic zlé alebo metafyzickypochybné.

Dotkli sme sa jednej z najstarších diskusií v celých dejinách filozofie. Jevýhodné súperiacim stranám priradit staré mená: na jednej strane máme "re-alistov" v otázke univerzálií ana druhej strane sa nachádzajú "nominalisti".Platón je uctievaný alebo zatracovaný ako vodca realistov. Menej význam-nou, ale rovnako reprezentatívnou postavou druhého tábora je anglický empi-ricista John Locke s jeho otvorenou nominalistickou ftázou "Všetky veci,ktoré existujú, sú jednotlivinami". Sám Quine so svojou oddanostou prírod-nej vede je pripravený akceptovat niektoré abstraktné entity, najmä císlaa triedy, lebo sú nevyhnutné pre rozvoj fyziky. Jeho tolerancia sa všaknevztahuje na vlastnosti, propozície, významy alebo zmysly slov. Zdôraznuje,že na rozdiel od císel a tried im chýba jasný princíp identity, a tedaprichádzajú do konfliktu s jeho princípom "Niet entity bez identity".

Nuž to je živná pôda pre rafinovaný argument, ale nebudem ju teraz ky-prit. Namiesto toho uvediem dve všeobecné úvahy, ktoré v skutocnosti vôbecnie sú argumentmi, ale aj tak môžu byt vplyvné. Spomenul som Platóna akootca realizmu v otázke univerzálií a tým som vystavil celý realizmus riziku.Platonizmus, podobne ako karteziánske ego, sa v súcasnosti totiž pokladá zazdiskreditovaný mýtus. To je prvý zdroj odporu k realizmu univerzáliía abstraktných objektov všeobecne. Druhý zdroj je všeobecnejší a hlbší.Vychádza z našich silných dispozícií chápat pod pojmom existencie to istéako existenciu v prírode, t.j. spocíva na domnienke, že všetko, co existuje,musí existovat v priestore a case. Avšak abstraktné objekty vrátane uni-verzálií nemajú priestorovú a casovú pozíciu (hoci ich inštancieju majú alebomôžu mat), ak vôbec existujú, a nemajú kauzálnu moc alebo vplyv (hoci ichinštancie majú). Sú len objektmi myslenia. Do nebezpecenstva mytologizácieupadneme len vtedy, ak to prehliadneme a aplikujeme na ne neprimeranémodely alebo analógie. Abstraktné objekty existujú ako plnohodnotné objektykoherentného abstraktného myslenia. Prinajmenšom väcšina cistých mate-matikov tomu implicitne verí. Navrhujem, aby to bolo explicitným pre-svedcením aj filozofov.,Mali by sme totiž byt tými poslednými, kto odmietamožnost koherentného abstraktného myslenia.

Touto nanajvýš kontroverznou poznámkou ukoncím svoje strucné úvahy.Na jednom príklade som sa pokúsil ilustrovat, ako je možné zostat verným

376Peter Frederick STRAWSON

duchu, aj ked nie litere opísanej lingvistickej metódy, a zároven dosiahnutvýsledky najvyššej všeobecnosti alebo sa o to aspon pokúsit. Aj analytjcký fi-lozof môže byt' metafyzilcom. Aristoteles, najväcší z našich predchodcov,ktorý sa niekedyjednoducho nazýva "Filozof', bol podla všetkého aj metafy-zilcom,aj analytjckýmfilozofom.

Z anglického originálu preložil Marián Zouhar. *

. Dakujem Pavlovi Cmorejovi za niektoré štylistické a terminologické opravy, ktoré pre-klad zlepšili.

377

IDENTIFIKACNÁ REFERENCIA A PRAVDIVOSTNÉHODNOTY

Peter Frederick STRAWSON

Táto stat) sa zaoberá jednou známou a fundamentálnou funkciou reci, jednoukontroverziou z filozofickej logiky a dvoma ci tromj banálnostamj.

Budeme sa zaoberat výpovedami, v ktorých sa, aspon zdanlivo, opisujenejaký minulý alebo súcasný, významný alebo triyjálny jednotlivý historickýfakt, udalost alebo stav vecí, napriklad že (tento) cisár prehral bitku alebo že(toto) dieta stratilo hracku, alebo že (tento) cisár zomiera, alebo že (toto)dieta place.2Presnejšie povedané, budeme sa zaoberat jednou dôležitou pod-triedou takýchto výpovedí, tj. výpovedamj, ktorých úlohou je špecifikovatopísaný historický stav vecí, pricom podstatnou parciálnou úlohou tohto opi-sovaniaje designovat nejaký jednotlivý historický objekt alebo objekty, ktorédaný stav vecí obsahuje. Parciálna úloha designácie, ktorú budem nazývatidentifikacnou referenciou na jednotlivý objekt, nie je súcastou každéhoopisu stavu vecí. ldentifikacnú referenciu neobsahujú tvrdenia, že teraz pršíalebo že pršalo pred hodinou. Ale výpoved, že Caesar zomiera, ako celokšpecifikuje historický fakt alebo situáciu, pricom súcastou tejto funkcie jeparciálna funkcia designácie jednotlivého historického objektu, Caesara,ktorý je podstatnou zložkou tejto situácie. Táto parciálna funkcia celej výpo-vede je celou funkciou casti výpovede, tj. mena "Caesar".

Budeme sa teda zaoberat recovou funkciou identifikacnej referencie najednotlivý historický objekt, pokial' referencia je parciálnou funkciou výp0-vede. Bude nás zaujímat v súvislosti sjedným aspektom filozofickej kontro-verzie, tj. so zretelom na otázku, ci radikálne zlyhanie pri vykonávaní tejtofunkcie vedie k špecifickému prípadu nepravdivosti výpovede alebo skôrk tomu, co Quine nazýva pravdivostnou dierou [truth-value gap]. Mojouambíciou nie je demonštrovat, že v tejto diskusii má jedna strana pravdu,kým druhá sa mýli. Uvedenou funkciou reci, kontroverziou a jednou ci dvomabanálnostami sa chcem skôr zaoberat tak, aby sa navzájom objasnovali.

Teraz zavediem prvú, komplementärnu dvojicu banálnostl. Jedným,možno primárnym, ale urcite nie jediným úcelom asertívneho diskurzu jeposkytovat informácie urcitému adresátovi, tj. posluchácoyj alebo

Redakcia Organonu F dakuje prof. P.F. Strawsonovi a redakcii casopisu Theoria zaláskavý súhlas s uverejnenim prekladu tejto state, ktorá vyšla v XXX. roc. 7neorie r. 1964.

ORGANON F 6 (1999), No. 4, 377-394

Copyright @ Filozofický ústav SA V; Bratislava