História rímskeho katolicizmu –časť 1nkz.reformace.cz/docs/2012/Rimsky_katolicizmus_(Peter_Slomski).pdf · (Peter_Slomski).pdf Rôzne slovenské a české kresťanské knihy

Rímsky

katolicizmus Svedectvo

histórie a Písem

Peter Slomski

2 História rímskeho katolicizmu

Dátum vydania: 25.1.2013

Slovenské vydanie: © 2013 Nezávislé vydavateľstvo

ORDO SALUTIS

Anglické vydanie: © 2006 Peter Slomski

Preložené a vydané s povolením autora.

Je povolené brožúru tlačiť a šíriť, ale iba zadarmo.

Neumiestňujte PDF súbor na internete, aktuálnu verziu

nájdete k prevzatiu na adrese:

http://nkz.reformace.cz/docs/2012/Rimsky_katolicizmus_(Peter_Slomski).pdf

Rôzne slovenské a české kresťanské knihy a DVD

dokumenty nájdete v predaji na http://www.ordo.sk/.

Množstvo biblických textových i zvukových vyučovaní

nájdete zadarmo na web stránke cirkvi Nezávislé kresťanské zhromaždenie Bratislava na adrese

http://nkz.reformace.cz/.

Srdečne vás pozývame navštíviť naše otvorené kresťanské zhromaždenia, ktoré sa konajú každú nedeľu o 9:30

v Spoločenskom dome Nivy na ulici Súťažná 18 v Bratislave.

e-mail: [email protected]

telefón: +421 (0944) 175088

OBSAH

Ako a prečo vznikla táto brožúra _____________________________ 4

História rímskeho katolicizmu _______________________________ 5

Náuka rímskeho katolicizmu________________________________ 21

Ďalšie odporúčané zdroje __________________________________ 37

Poznámky ______________________________________________ 38


Ako a prečo vznikla táto brožúra

Túto štúdia bola pôvodne pripravená ako kázania pre týždenne štúdium Biblie v mojom domovskom cirkevnom zbore v anglickom Halifaxe. Jej cieľom bolo infor-movať kresťanov o histórií a učení Rímskokatolíckej cirkvi a varovať ich pred jej omylmi. Následne celá štúdia „prekročila“ Írske more a najprv ju na pokračovanie vydali v cirkevnom časopise Knock News v Belfaste v Severnom Írsku a potom v štvrťročníku evanjelikálnej protestantskej spoločnosti The Ulster Bulwark.

Možno nepatríte k tým, ktorý sa bežne označujú ako „protestanti” či „evanjeliká-li”, ale ste rímsky katolík. Možno sa pri čítaní tejto štúdie budete cítiť dotknutý tým, čo sa tu píše o rímskokatolíckej cirkvi. Pre takú situáciu mám k vám jednu prosbu – prosím, pozorne zvážte, čo je tu napísané a preskúmajte historické pra-mene a Božie slovo, aby ste si overili či to tak skutočne nie je.

Píšem ako človek, ktorý bol vychovaný v (poľskej) rímskokatolíckej domácnosti a pravidelne navštevoval omše a spovede. Vo svojom krátkom živote som zažil, ako môj strýko, stará mama a starý otec zomreli ako rímski katolíci. Zdá sa, že zomreli bez akejkoľvek istoty a pokoja, že budú s Bohom. Až do konca sa pridŕžali rímsko-katolíckej viery, ale na úkor pravého pokoja.

Kristus nám však dal nespochybniteľnú nádej a pokoj. Povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. … idem (vám) pri-praviť miesto“. Ak by to záviselo na našich dobrých skutkoch a sviatostiach, nikdy by sme si nemohli byť istí nebom. Spasenie však môže byť isté, pretože Kristus a jeho dielo sú dokončené a isté. Na kríži povedal „je dokonané“. Je to viera v Neho samého a v jeho dokončené dielo – nie v cirkev alebo v to, čo môžeme urobiť my sami – ktorá nám umožní nájsť ten pravý pokoj, lebo vtedy máme odpustenie hriechov a istotu neba.

Prajem si, aby ste aj vy spoznali tento zaručený pokoj s Bohom.

Peter Slomski

Halifax, Anglicko

Január 2006

Časť 1

História

rímskeho

katolicizmu

História rímskeho katolicizmu 7

Závažné otázky

Hovoria vám niečo nasledovný zoznam?

Národný kongres evanjelikálnych anglikánov – NEAC1 2 (1977) a NEAC 3 (1998);

Anglikánsko–rímskokatolícka medzinárodná komisia, inak viac známa ako ARCIC2 I (1982) a ARCIC II (1987);

Evanjelikáli a katolíci spolu: kresťanská misia tretieho tisícročia –ECT3 (1994) a ECT II: dar spasenia (1997);

Spoločné vyhlásenie svetovej luteránskej federácie a katolíckej cirkvi k učeniu o ospravedlnení (1999);

Dokument „Mária: Nádej a milosť v Kristovi“ (2005).

Všetko sú to pokusy dať dokopy Rímskokatolícku cirkev (ďalej RKC) s protestant-skými cirkvami a ukázať, že rozdiely medzi nimi nie sú až také veľké.

Čo nasledovné kresťanské organizácie: The Billy Graham Association, Campus Cru-sade, Focus on the family, Promise Keepers, Scripture Gift Mission, Wyclife Bible Translators a YWAM? Toto sú organizácie, ktoré namiesto toho, aby sa usilovali rímskych katolíkov evanjelizovať tak s nimi spolupracujú.

A čo nasledujúci uznávaní kresťanskí vodcovia –Bill Bright, Chuck Colson, Nicky Gumbel, Billy Graham, J.I. Parker, Pat Robertson a John Stott?4 Títo a aj ďalší pod-porujú presvedčenie, že hoci sú medzi katolíkmi a evanjelikálmi rozdiely, všetci sú bratia a sestry v Kristovi.

Majú pravdu? Bola reformácia chyba? Bola chy-ba, keď Martin Luther v 16. storočí zaujal stano-visko a vzniesol svoj protest proti doktrínam RKC? Mýlili sa kresťania, keď zomierali rukami Ríma pre svoju vieru namiesto toho, aby súhlasili s jeho učením? Žeby sa Rím zmenil? Mali by sme sa všetci pochytať za ruky a vystupovať ako jedna „šťastná rodina“?

Uvidíme, že ako história, tak i Písmo dávajú na predošlé otázky odpovede, ktoré sú v dokonalom vzájomnom súlade. V tejto prvej časti sa pozrieme na históriu Rím-skokatolíckej cirkvi.

Bola reformácia chyba? Mýlili sa kresťania, keď zomierali rukami Ríma pre svoju vieru…?


Zvestovanie, uctievanie a prenasledovanie

Aby sme porozumeli rímskemu katolicizmu a jeho vzniku, musíme sa najprv po-zrieť na začiatok cirkvi Novej zmluvy (NZ). Činnosť a rast tejto cirkvi po prvý raz vidíme v knihe „Skutky apoštolov“ v Svätej Biblii. Všimnime si v Skutkoch 2:41 – 47, čím sa vyznačovali: „prijali jeho slovo [apoštola Petra] a dali sa pokrstiť… vytr-valo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… chválili Boha“. V knihe Skutkov tiež vidíme, že prvotná cirkev pre vieru veľa trpela.5 Toto obdobia charakterizovalo zvestovanie slova Božieho, uctievanie a prenasledovanie – cirkev pritom neobyčajne rástla. Takto to pokračovalo až do začiatku štvrtého storočia

Avšak, na scéne sa objavilo aj niečo iné – do cirkvi sa začínali vkrádať omyly. Iró-niou je, že niektoré omyly prišli preto, lebo cirkev sa snažila bojovať proti falošné-mu učeniu a herézam. Už v roku 115 po Kr. vo svojich dielach Ignác, biskup Antio-chie, učil že úrad biskupa má byť nadriadený všetkým ostatným úradom. V roku 258 po Kr. Cyprián z Kartága učil, že biskupi sú postupnosťou prepojení až k Petrovi a majú moc vystupovať ako prostredníci medzi ľuďmi a Bohom. Možno vidíte, kam to celé vedie – k pápežstvu a Rímu. Zatiaľ to však ešte nebola RKC.

Prečo sa to dialo? Koncom prvého storočia už neboli nažive pôvodní vodcovia cirkvi – apošto-li – a mnohí z ich učeníkov sa blížili k starobe. Po druhé, NZ ešte neexistovala v podobe, ako ju poznáme dnes – usporiadaná v jednom

kánone – ale pozostávala z viacerých kníh, ktoré sa čítali v cirkevných zboroch. Nestalo sa tak až do štvrtého storočia, kedy došlo ku kompletizácii a cirkev tak mala Bibliu v „jednej väzbe“.6 Po tretie, musíme pamätať na to, že cirkev sa na-chádzala v počiatočných štádiách. „Nestáli tam, kde stojíme my dnes, nemali po ruke pomoc v podobe dvadsať storočného skúmania Božieho slova “, ale stáli na začiatku cirkevnej histórie, „a preto na počiatku teologického myslenia“.7 Okrem toho žili v neustálom prenasledovaní. Muži s autoritou museli čeliť herézam a prenasledovaniam a zaujať postoje. Takto sa začalo povyšovanie biskupov.

Kríž na oblohe

Nejeden zdroj sa vyjadril, že RKC sa zrodila v roku 313. Čo je na tomto roku výz-namné? Ako sme už spomenuli, cirkev trpela v prenasledovaní a to od svojho zro-du. Zdrojom tohto prenasledovania bola pohanská Rímska ríša. Existovalo niekoľko

Muži s autoritou museli čeliť herézam a prenasledovaniam a zaujať postoje


dôvodov pre toto prenasledovanie, všetky však pramenili z oddelenia cirkvi od svetských svetonázorov a spôsobu života.8

Písal sa rok 312 a prenasledovania neustupovali. Rímska ríša ešte stále nemala žiadneho vážneho konkurenta vo svojej svetovláde; zápasila však s nestabilitou, nepokojmi a vnútornými spormi. Samotní rímski vodcovia a vojská proti sebe bo-jovali; obzvlášť dvaja muži súperili o mocenské postavenie v Ríme. V Ríme bol Ma-xentius, kým Konštantín zo svojou armádou pochodoval do Itálie.

Hovorí sa, že deň predtým, ako sa odohrala bitka pri meste Rím, Konštantín mal videnie, v ktorom videl na oblohe znamenie kríža a nad ním slová „In hoc signo vinces“ – „v tomto znamení zvíťazíš“. Na druhý deň, 28. októbra 312 Konštantín postupoval spolu so svojou armádou za krížom, ktorý vyrobili. Maxentia s jeho armádou porazili a Konštantín vyhlásil, že sa obrátil na kresťanstvo. Začalo obdo-bie Konštantínovej vlády na Západe. . V roku 313 nášho letopočtu vydal Milánsky edikt, ktorý kresťanom zaručoval náboženskú slobodu.

Je diskutabilné, či sa Konštantín naozaj obrátil; história totiž zaznamenala, že sa uchýlil k vyvraždeniu členov svojej vlastnej rodiny. Avšak dôležitejšia pre túto štú-diu je – a vyvoláva to ďalšie pochybnosti o jeho obrátení – jeho stratégia pri rozši-rovaní cirkvi.

Konštantín musel dôjsť k uzáveru, že lepšie ako mať ríšu rozdelenú na pohanov a kresťanov, by bolo zlúčiť tieto dve skupiny. Nebolo to prvý ani posledný krát, kedy sa začal presadzovať omyl jednoty bez pravdy.

Dvere sa poodchyľujú

Až do tohto času bolo prenasledovanie spôsobené najmä tým, že cirkev sa usilova-la byť biblicky oddelená od sveta a jeho pohanských praktík. Teraz sa však kresťan-stvo stalo štátnym náboženstvom, obrátenie bolo zrazu ľahké, a tak „bývalí“ po-hania prinášali do cirkvi svoje pohanské myšlienky. Zanedbávalo sa Božie prikáza-nie, aby jeho ľud bol svätý (1. Petrov 1:16), teda aby bol oddelený od sveta a jeho ciest.

Hoci sa v cirkvi vyskytovali omyly aj predtým, prenasledovanie pomáhalo očistiť cirkev od falošných veriacich a falošnej viery. Spolu s Konštantínovým mierom a prosperitou prišlo aj pohanstvo; falošné učenie a zvyky sa začali množiť. Uctieva-nie bolo predtým „v Duchu a pravde“ (Ev. Jána 4:23), ale postupne začalo byť este-tické a svetské, zmenilo sa na výtvor človeka. Keď bol Konštantínopol v roku 330 nášho letopočtu vyhlásený za nové rímske hlavné mesto, konal sa obrad, ktorý bol


napoly kresťanský a napoly pohanský. Po čase si Konštantín prisvojil pozíciu toho, kto vládne v cirkvi, a predsedal dôležitým schôdzam, kde boli prítomní biskupi a cirkevní vodcovia. Písmo však hovorí, že zvrchovaná duchovná vláda patrí len jed-nému a to je Kristus (Izaiáš 9:6, Ev. Jána 18:36 – 37).

Od čias Konštantína cirkev začala žať dôsledky tohto kompromisu. Konštantín „po-odchýlil vchodové dvere do cirkvi“ a svetskosť sa začala valiť do vnútra. Ako uvidí-me neskôr „množenie sviatkov, uctievanie svätých, martýrov a relikvií, vyzdviho-vanie pútí a svätých miest často odtláčali pravé duchovné záležitosti do úzadia.“9 Nebolo to ešte viditeľné narodenie RKC, ako ju poznáme dnes, ale bola už v štádiu počatia. Okrem pohanstva existoval ešte ďalší faktor, ktorý zapríčinil zrod RKC na svetovej scéne – bol to vzostup pápežstva.

Päť otcov

Ako sme už videli, ešte v roku 115 nášho letopočtu začalo byť postavenie biskupa povyšované nad biblický rozsah. Termín “biskup“ už viac nebol synonymom termí-nov „starší“, „dozorca“ alebo „pastor“10. Namiesto toho označoval vedúceho star-šieho v miestnej cirkvi, alebo hlavu všetkých zborov v meste. Cyprián, ktorý bol biskupom v Kartágu v rokoch 249 – 258, učil, že biskup je istý druh veľkňazského prostredníka a že má apoštolskú postupnosť od Petra, prvého rímskeho biskupa! Ale história a Písmo nič také nepoznajú. Nanajvýš by sa dalo povedať, že Peter pravdepodobne v Ríme zomrel.

V roku 451 už boli v piatich mestách Rímskej ríše biskupi známi ako „patriarcho-via“, čo v gréčtine znamená “prvý (alebo vládnuci) otec“. Piatimi mestami boli: Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Nielenže sa ich biskupi začali vyvyšovať nad biskupov v cirkvách menších miest, ale ešte medzi nimi bola aj rivalita, obzvlášť medzi Rímom na západe a Konštantínopolom na východe.

Keď v kontexte cirkevných vzťahov prijali taký titul ako „otec“, zabudli na slová Pána Ježiša v Ev. Matúša 23:9: „Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský”. Ale patriarcha v Ríme mal z geografického hľadiska najväč-šiu moc. Bol hlavou cirkvi v celej západnej časti ríše. A práve on sám sa stal známy ako „pápež“, z latinského slova „papa“, čo znamená „otec“.

Rímsky biskup

V Ríme narastala stále väčšia a väčšia moc. Odkedy Konštantín presťahoval hlavné mesto rímskej ríše na východ do Byzantia (ktoré po sebe premenoval na Konštan-


tínopol), pápež sa stal dominantnou a najmocnejšou postavou na západe, v Ríme. K nemu sa ľudia obracali, keď bolo potrebné rozriešiť spory. Tak ako sa objavovali rôzne cirkevné spory a konflikty; vplyv Ríma a jeho biskupa začal vzrastať a bol to práve úsudok Ríma, ktorý sa zväčša presadil. Citeľné sa to stalo obzvlášť po páde Západorímskej ríše v roku 476 po Kr.; pápež sa stal najvplyvnejšou osobou nielen v Ríme, ale v Európe.

Už v roku 417 po Kr. rímsky biskup Inocent I. napísal, že najvyššia autorita patrí Rímu11. Ešte ďalej to zašlo, keď následný rímsky biskup Zosimus povedal, že nikto nemá právo spochybňovať rozhodnutie rímskej cirkvi. V roku 445 po Kristovi rím-sky biskup Lev vo svojom slávnom diele Tome as Leo (Levov doktrinálny list) si uplatnil titul „pápež“. V ten istý rok cisár Valentinián III. zdôraznil výnimočnosť Lea ako pápeža12. Začali sa objavovať tvrdenia, že apoštol Peter bol prvý rímsky biskup. Počas nasledovných 145 rokov boli okolo titulu „pápež“ spory, až kým v roku 590 po Kr. Gregor Veľký neodsúhlasil, že titul by sa mal zachovať. Rímsky biskup začal byť pokladaný za „pápeža“.

Bol toto zrod Rímskokatolíckej cirkvi, tak ako ju poznáme dnes? Nie celkom, preto-že Gregor Veľký sa nedopracoval až k poblúdeniu, ktoré v RKC môžeme nájsť dnes – totiž že pápež je „biskup celej cirkvi” a „Kristov zástupca”(t. j. na Kristovom mies-te). Keď si patriarcha Konštantínopolu Ján IV. nárokoval titul „biskup celej cirkvi”, pápež Gregor ho varoval, že takýto titul je „rúhavý, protikresťanský a diabolský”.13

Až neskôr v siedmom storočí, rozvíjajúc líniu tvrdení Gregora Veľkého, sa RKC za-čala takpovediac pýtať na svet. Bonifác III., si ako pápež v roku 607 po Kr. nechal cisárom Fokasom udeliť titul „biskup celej cirkvi”. „Práve od tohto bodu… sa začal prejavovať tento protikresťanský duch… Od tohto dňa postupne rástla moc pápež-stva, kým sila a jasnosť kresťanských právd začala upadať.”14

Pápež si však nezačal uplatňovať len cirkevnú, ale aj politickú a svetskú moc. Keď sa v roku 800 stal Karol Veľký rímskym cisárom, korunoval ho rímsky biskup Lev III.. Od tej doby pápeži verili, že majú autoritu a moc ustanovovať a zosadzovať panovníkov podľa svojej vôle.

V nasledovných rokoch sa objavili skorumpovaní a skazení muži, ktorí si navzájom odporovali a vraždili sa, aby dosiahli pozíciu pápeža.15

…vplyv Ríma a jeho biskupa začal vzrastať a bol to práve úsudok Ríma, ktorý sa zväčša presadil.


Nastolenie moci

Avšak až v jedenástom storočí RKC dospela do plnej sily a celej poblúdenej pom-py. Východná cirkev so svojím sídlom v Konštantínopole neuznala titul pápeža pre rímskeho biskupa ani vtedy a ani nikdy potom. Rozdiely v jazyku, náboženskej praxi a doktríne rozdelili západ a východ a vzostup pápežstva medzi ne nakoniec vrazil klin. Východ odmietol pápežstvo ako viditeľnú hlavu cirkvi a držal sa toho, že vedenie pre kresťanov pozostáva z piatich patriarchov. Objavili sa pokusy odstrániť rozdiely, ale tie zlyhali.

V roku 1054 (po istých vzájomných politických a vojenských udalostiach medzi oboma stranami) sa cirkev napokon rozdelila. V tom roku sa viditeľne zrodili “Rím-skokatolícka cirkev”16 a “Pravoslávna cirkev” – tá druhá dodnes neuznala autoritu pápeža. Prostredníctvom mieru, prosperity, pohanstva a pápežskej moci RKC ofi-ciálne vstúpila na svetovú scénu.

Irónia je, že obe východná aj západná cirkev si boli veľmi podobné. Obe boli ovplyvnené pohanstvom; obe niesli znaky kompromisu a odpadnutia.

Obe cirkvi vyzdvihli pozíciu svojich biskupov vyššie ako to Písmo dovoľuje. Vztyčo-vali honosné budovy, Konštantín a jeho matka Helena s týmto začali ako prví, tie najskvostnejšie boli postavené v Konštantínopole. Biskupské tróny boli pokryté zlatom, kým biskupi nosili bohato zdobené a drahé rúcha. „Bol to čas pompéznosti a pýchy, cvendžiacich kovov a zuniacich cimbalov ale bez duchovnej podstaty.”17 Žiaľ, obyčajní ľudia sa čoraz viac a viac nechávali uchvátiť obradmi a vonkajšou krásou, bez toho aby rozumeli ich zmyslu. Pravda a duchovno sa vytratili a nahra-dili ich predvádzanie sa a falošnosť.

V tejto dobe – okolo roku 1054 – boli viditeľné aj ďalšie znaky odpadnutia. Ľudia sa modlili k svätým a uctievali obrazy. Pohanská viera, že mŕtvi môžu pomáhať živým sa prejavovala v uctievaní relikvií mŕtvych svätých. Konštantínova matka dokonca tvrdila, že našla pravý kríž, na ktorom Kristus zomrel. Máriu, Ježišovu matku, začali považovať za najväčšiu zo všetkých svätých a stala sa známa ako „Kráľovná ne-bies“. To viedlo k „úkazom“, pri ktorých sa objavovali mariánske zjavenia a budovali sa jej svätyne.

V priebehu tridsiatich rokov ďalší rímsky biskup, Gregor VII. (Hildebrand) zapečatil moc pápežstva svojimi vyhláseniami. Boli medzi nimi aj tieto:

Jedine rímsky biskup je biskup celej cirkvi.

Jedine on sám môže zosadzovať biskupov alebo ich znovu dosadzovať.


Iba on sám má moc vydávať nové zákony v cirkvi.

Všetci panovníci mu musia bozkávať nohy.

Žiadna kniha nie je kanonická (t. j. nemá autoritu) bez jeho schválenia.

Rímsky biskup nepodlieha nijakým ľudským súdom.

Rímska cirkev nikdy nepochybila a ani nikdy nemôže pochybiť (t. j. mýliť sa v tom, čo učí).

Obrady, križiacke výpravy a úpadok

Pomaly ale isto autoritu a moc Božieho Slova nahrádzala falošná moc obradov a takzvaných zázrakov. Dôvera ľudí sa už viac neupínala k jedinému pravému Spasi-teľovi, ako ho nachádzame v Písmach, ale k samotnej cirkvi spolu s jej pápežmi a kňazmi.

Rozšírená mienka bola, že počas omše (slávenia eucharistie) sa chlieb a víno pre-mieňajú v Kristovo telo a krv (transsubstanciácia). Príchodom jedenásteho storočia sa toto učenie rozvinulo až do viery, že omša je znovu prinášanie Kristovej obete za hriechy živých a mŕtvych.

V roku 1095 začala RKC kázať, že člo-veku sa odpustia hriechy, ak zomrie v boji počas križiackej výpravy. O viac než sto rokov neskôr, v roku 1227, zaviedol pápež Inocent III. obávanú „inkvizíciu“ – organizáciu, ktorá odhaľovala, fyzicky trestala a upaľovala „kacírov“. Viera už viac nebola v duchu a pravde, ale mečom a ohňom.

Pápežstvo, obraté o Ducha Božieho a opité svetskou mocou, pokračovalo v úpad-ku. V roku 1378 vzišli zo vzájomného mocenského boja dvaja súperiaci pápeži, Urban VI. a Klement VII. Cirkev zvolila každého z nich zvlášť a obaja sa navzájom exkomunikovali! V roku 1409 zase navzájom súperili traja rôzni pápeži – Gregor XII., Benedikt XIII. a Alexander V.! Rozporuplnosť v tvrdení RKC, že pápež má pria-mu nástupnícku linku postupnosti od apoštola Petra už viac nemohla biť do očí.18

Ľudia, obrady, tradície a metódy si uzurpovali miesto, ktoré patrí Kristovi a jeho Slovu.19 Základná pravda, že tom, že človek sa má vierou spoliehať jedine na Krista a jeho Slovo sa stratila v temnote.

…autoritu a moc Božieho Slova na-hrádzala falošná moc obradov a takzvaných zázrakov


Plamene v temnote

Zmizla pravá cirkev? Stratila sa pravda? Odpoveď nájdeme nielen v histórii, ale aj v Biblii. Kristus povedal: „… postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Ev. Matúša 16:18, pozrite aj Daniel 7:13 – 14). Veriaci mimo aj vo vnútri rímskej cirkvi boli celý čas súčasťou Kristovej nezničiteľnej cirkvi.

Prv než temnota začala zostupovať na rímsku cirkev, v iných častiach Európy horeli jasné plamene. Vzhľadom na rozsah tejto štúdie sa nám podarí opísať ich len v krátkosti.

V roku 405 po Kr. muž, ktorý sa stal známy ako Patrik (385 – 461), prišiel spolu s inými do Írska. Patrik nebol ani Írom, ani pod autoritou rímskej cirkvi.20 Prostred-níctvom jeho kázania a neúnavnej práce sa mnohí obrátili ku Kristovi. Ešte pred jeho smrťou v roku 461 vznikla keltská cirkev a táto cirkev potom vysielala misio-nárov.

V roku 580 sa Kolumbán spolu s dvanástimi spolupracovníkmi vydal do dnešného Francúzska a Švajčiarska. Ešte predtým sa v roku 563 iný írsky mních Columba (521 – 597) v sprievode dvanástich spolupracovníkov doplavil do Škótska a na ostrove Iona založili kláštor, z ktorého šírili evanjelium do Škótska a severného Anglicka. Z Iony vyslali Aidana (zomrel v roku 651) do Lindisfarne, odkiaľ spolu s ďalšími mníchmi evanjelizoval kráľovstvo Northumbria. Hoci sa mýlili v tom, že žili v celibá-te a kláštorným životom, boli to aktívni evanjelisti, ktorí poznali duchovnú podsta-tu evanjelia a to ako mení životy.

Avšak keltskú cirkev po čase pohltila rímska cirkev, a to najmä cez rozhodnutia, ktoré sa uskutočnili v roku 664 na cirkevnom sneme vo Whitby. Ako rímska cirkev začala upadať do temnoty odpadnutia, ďalšie plamene zažiarili oveľa jasnejšie.

Záblesky slávy

Približne v roku 1170 kupec z Lyons vo Francúzsku, Peter Valdés (alebo Waldo) porozumel, že je len jeden Prostredník, že svätým sa nemáme klaňať a základom viery je iba samo Písmo. Čoskoro už mal skupinu nasledovníkov a vzniklo hnutie, ktoré bolo nazvané valdénstvo. Navštívili južné Francúzsko, Švajčiarsko, severné Taliansko a kázali Božie slovo. Niekoľko storočí ich RKC prenasledovala a zabíjala.

V Anglicku v štrnástom storočí začal katolícky učenec a kňaz menom John Viklef (alebo Wycliffe) (1330 – 1384) verejne odsudzovať predaj odpustkov,21 omše za mŕtvych a uctievanie obrazov a relikvií. Spochybnil rímsku doktrínu o transsub-


stanciácii, vytvoril rád kazateľov (boli známi ako „lolardi“) a preložil Bibliu z latinčiny do angličtiny, aby všetci mohli spoznať pravdu. No po jeho smrti sa mu RKC odplatila. Lolardov upaľovali ako kacírov,Viklefov preklad odsúdili a jeho kosti vykopali a spálili.22

V Čechách ovplyvnili Viklefove spisy verného študenta Božieho slova Jána Husa (1369 – 1414). Stal sa kazateľom v rímskokatolíckej kaplnke v Prahe, kde „odhaľo-val… hriechy kléru a kŕmil hladných chlebom života.“23 Husa za jeho vernosť exko-munikovali a v roku 1415 ho na koncile v Kostnici odsúdili a upálili ako kacíra. Slo-vá, ktoré povedal tesne pred svojou smrťou, odrážajú srdce a myseľ mnohých, ktorí zomreli v rukách zúriaceho Ríma: „Kvôli tvojmu evanjeliu a kázaniu tvojho Slova som ochotný trpezlivo a verejne si vytrpieť túto strašnú, hanebnú a krutú smrť.“24

Približne o osemdesiat rokov neskôr, v talianskej Florencii, katolícky mních Giro-lamo Savonarola (1452 – 1498), začal kázať proti skazenosti v cirkvi a o potrebe pokánia z hriechu. Účinkom toho sa mnohí obrátili. Pápežovi sa to však nepáčilo. Pápež Alexander VI. sa pokúšal Savonarolu podplatiť, a keď sa mu to nepodarilo, tak ho znevažoval. Savonarolu napokon mučili a upálili. Jeho zločin: kázanie Božej pravdy.

Títo muži predstavujú len časť z mnohých, ktorí žiarili v temnote. Až v ďalšom sto-ročí sa tieto roztrúsené plamene spojili a vytvorili v RKC takú žiaru pravdy, že tem-nota sa napokon z mnohých sŕdc a národov vytratila.25

Protest a oddelenie: reformácia

Počas štúdia listu Rimanom Martin Luther (1483 – 1546), nemecký augustiniánsky mních, pochopil podstatu Pavlových slov „spravodlivý bude žiť z viery“ (Rimanom 1:7). Uvedomil si svoju vlastnú bezmocnosť a neschopnosť zaslúžiť si spasenie dob-rými skutkami. V roku 1511 sa jeho oči otvorili ešte viac – keď navštívil Rím, uvidel jeho skazenosť a úpadok. Ale až 31. októbra 1517 sa začala „reformácia“ cirkvi. V ten deň Luther pribil na dvere hradného kostola vo Wittenbergu svojich 95 výpo-vedí. Bolo to 95 dôvodov alebo argumentov proti predaju odpustkov (pozrite po-zn. XX) a zároveň vysvetlenie, čo je to pravé pokánie. Vďaka tomu, že ich začali kopírovať, tlačiť a rozširovať, čoskoro sa čítali po celej Európe.

Lutherov verejný protest „išiel priamo do samého srdca RKC“26 (aj keď to tak Lut-her ešte nevidel). Božia milosť a spasenie sa nedá kúpiť alebo zaslúžiť, inak by to nebola milosť (Efezanom 2:8 – 9). Avšak celý rímsko-

…celý rímskokatolícky systém sviatostí bol založený na prin-cípe, že cirkev udeľuje Božiu milosť za určitú cenu.


katolícky systém sviatostí bol založený na princípe, že cirkev udeľuje Božiu milosť za určitú cenu. Pápež Lev X. si skoro uvedomil, akou hrozbou môže byť Lutherov protest pre jeho autoritu a učenie cirkvi a žiadal, aby Luther odvolal svoje tvrdenia. Luther neodvolal, ale namiesto toho pokračoval a postavil sa proti Rímu.

Kým Luther razil cestu pravdy v Nemecku, iných mužov Boh povolal, aby rozohnali temnotu po celej Európe. Mužov ako bol Ulrich Zwingli (1484 – 1531), kňaz zo švajčiarskeho Zurichu; ďalej John Knox (1514 – 1572) kňaz v Škótsku; a Ján Kalvín (1514 – 1564) v švajčiarskej Ženeve. Všetci títo muži boli rímski katolíci, ktorí dúfa-li, že zreformujú katolicizmus zvnútra, ale Rím sa nechcel zmeniť. Nasledovalo oddelenie, ktoré sa stalo známe ako „reformácia“.

Aj Anglicku sa dostalo svetlo. Jedným z najpoprednejších reformátorov bol William Tyndale (1494 – 1536), vzdelanec v oblasti hebrejčiny a gréčtiny. RKC mu odmietla dovoliť, aby preložil Písmo z originálnych jazykov do angličtiny, a tak ušiel na kon-tinent. Tam preložil NZ a väčšinu SZ do angličtiny. Napokon bol v Antverpách zra-dený, zajali ho, verejne uškrtili a upálili. Pre RKC to však bolo príliš neskoro – ang-lický ľud už mal v rukách Božie slovo.

Päť základných doktrín

Kľúčové doktrinálne témy reformácie vyjadril Luther cez tieto zásady: sola gratia (jedine z milosti), sola Christi (jedine skrze Krista), sola Scriptura (jedine podľa Pís-ma) a sola fide (jedine z viery). Všetky tieto body poukazujú na to, že v spasení platí soli Deo gloria (jedine Bohu sláva).27 „Reformátori vedeli, že už viac nemôžu ostať v Rímskokatolíckej cirkvi… [a] boli presvedčení, že rímska cirkev v týchto kľúčových bodoch opustila biblické kresťanstvo“.28

Avšak RKC nielenže pokračovala v tvrdom prenasledovaní, ale aj tým, čo sa neskôr stalo známe ako protireformácia. Tá mala za cieľ znovu získať srdcia a mysle ľudí. Pápež Pavol III. zvolal Tridentský koncil (1545 – 1563), ktorý odmietol reformáciu a opätovne potvrdil doktríny RKC ako ospravedlnenie z viery a skutkov, transsub-stanciáciu, očistec a celibát kňazov. Nastala i obnova inkvizície a postavy ako Ignác z Loyoly a jeho Jezuitský rád kňazov používali doslova takmer akékoľvek prostried-ky na to, aby znovu získali ľudí pre Rím.

Hoci dosiahli určitý úspech, pravda, ktorú priniesla reformácia, zmenila srdcia a mysle a ľudia sa už viac nechceli vrátiť do temnoty.


História falošného učenia

Zmenila sa RKC? Niektorí by tvrdili, že v 21. storočí je to predsa už inak. Avšak, keď sa zbežne pozrieme na vývoj oficiálnych doktrín RKC, uvidíme len prudký postup a nie kajúcny ústup od falošného učenia.

600 Bohoslužby v latinčine.

750 Svetská moc pápeža.

788 Povolenie uctievať relikvie.

850 Svätená voda.

1079 Celibát (kňazi nemajú dovolené ženiť sa).

1090 Ruženec (opakujúce sa modlitby s korálikmi).

1190 Predaj odpustkov (skrátenie času v očistci za peniaze dané cir-kvi).

1215 Transsubstanciácia (chlieb a víno sa zmenia doslovne na Kristovo telo a krv).

1215 Spovedanie sa z hriechov kňazom.

1220 Uctievanie hostie (uctievanie „Kristovho tela“).

1229 Laikom je zakázané čítať Bibliu.

1274 Očistec (miesto medzi nebom a peklom, kde sa platí za hriechy).

1508 Modlitba „Zdravas Mária“ (modlenie sa k Márii).

1545 Tradícia dostala autoritu rovnakú s Písmom (Tridentský koncil).

1546 Apokryfy dostali autoritu rovnakú s Písmom (Tridentský koncil).

1854 Nepoškvrnené počatie Márie (dokonalá pri narodení).

1870 Neomylnosť pápeža (pápež je dokonalý v tom, čo ustanoví).

1922 Mária spoluvykupiteľka spolu s Kristom.

1950 Nanebovzatie Panny Márie (vzatá do neba a neokúsila smrť).

1964 Pápež Pavol VI. prehlásil Máriu za Matku cirkvi


Až dodnes tento proces rýchlo napreduje. Namiesto toho, aby odmietla tieto dok-tríny a zvyklosti – veď nemajú žiadnu oporu v Biblii – ich RKC nanovo potvrdila. To zdôrazňujú niektoré nedávne príklady.

Keď v roku 2001 priniesli do Írskej republiky ostatky Sv. Terézie, prichádzali ich uctievať davy ľudí. V sobotu 14. septembra 2002 sa v novinách Times písalo, že tým istým relikviám povolili presun do Bagdadu v Iraku. Keďže sa schyľovalo k vojne, tieto kosti mali poskytnúť útechu irackým rímskokatolíkom, ktorí si pred nimi kľakali a modlili sa za mier.

Pár rokov predtým, v roku 1998, pápež Ján Pavol II. (1978 – 2005) uviedol: „Vyhla-sujeme, že Svätá apoštolská stolica a rímsky veľkňaz vlastnia primát nad celým zemekruhom, a že sám rímsky veľkňaz je nástupcom svätého Petra, prvého spo-medzi apoštolov, a pravým nástupcom Kristovým, a že je hlavou celej Cirkvi a otcom a učiteľom všetkých kresťanov, že jemu bola vo svätom Petrovi od nášho Pána Ježiša Krista odovzdaná plná moc pásť, riadiť a spravovať všeobecnú Cir-

kev…“29

V máji 2005 vydali predstavitelia RKC a anglikánskej cirkvi dokument Mária: Nádej a milosť v Kristovi. Tento dokument v podstate potvrdil, že rímskokatolícke učenie o nepoškvrnenom počatí a nanebovzatí Márie je „adekvátnym vyjadrením kres-ťanskej viery“. Ďalej sa v ňom uvádza, že „prosby k Márii a svätým, aby sa za nás modlili, nepovažujeme za prekážku pre vzájomné spoločenstvo“ a k tomu dopĺňa, že osobné prejavy zbožnosti inšpirované zjaveniami Márie sú „prijateľné“.3031

Až dodnes si relikvie, pápeži, svätí a vyvyšovanie Márie privlastňujú a znehodnocujú postavenie Krista a jeho Slova. Čo sa týka systému sviatostí ako cesty k spaseniu a pápežskej autority, Rím sa očividne vôbec nezmenil.32

Nové šaty, no žiadna zmena

Keď sme túto štúdiu začali, uviedli sme hneď niekoľko kresťanských organizácií a jednotlivcov, ktorí sa na RKC pozerajú ako na kresťanskú cirkev. Niektorí tvrdia, že Rím je zmierlivejší a otvorený zmene. Lenže stačí preskúmať niektoré dokumenty, ako napríklad ECT a spoločné vyhlásenie o ospravedlnení s evanjelickými cirkvami, a keď k tomu pridáme to, čo sme videli v predchádzajúcich odsekoch, jasne sa ukáže, že doktríny Ríma sa nezmenili.33

Avšak, odohrali sa isté udalosti, ktoré vyvolávajú dojem, že došlo k pozoruhodnej zmene, ak aj nie v učení, tak prinajmenšom v praktikách RKC,. Dokonca to vyzerá na zmeny,

Rím sa snaží legitimizovať v očiach iných a pritom minimalizovať opozíciu


ktoré idú ďalej než len ich prístup k protestantským a evanjelikálnym cirkvám. V roku 1964 bol zvolaný II. Vatikánsky koncil a vzišli z neho isté vyhlásenia. Ohľa-dom protestantských cirkví hovorí: „Preto tieto oddelené cirkvi… hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam“.34 Ešte pozoru-hodnejšie je, že uvádza aj toto: „Plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvorite-ľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov…“35 V roku 1986 pápež Ján Pavol II. zvolal stretnutie v talianskom Assisi, kde sa spolu modlilo 160 vodcov rozličných nábo-ženstiev. Pápež povedal: „Budeme stáť bok po boku a žiadať Boha, aby nám dal mier.“

V roku 1999 sa v americkom Dallase uskutočnilo ekumenické stretnutie. Zúčastnil sa ho aj nigérijský kardinál RKC menom Francis Arinze. Keď sa ho spýtali, či človek môže byť na poriadku s Bohom aj keď neverí v Ježiša Krista, Arinze sa odvolal na II. Vatikánsky koncil: „… Boží plán spasenia zahŕňa nielen kresťanov, ale aj Židov, moslimov, hinduistov a ľudí dobrej vôle.“ Keď sa ho spýtali: „Môže ísť človek do neba aj bez toho, aby prijal Ježiša?“, odpovedal, „rozhodne, áno!“36 Nie je nepod-statné, že pred smrťou pápeža Jána Pavla II. v roku 2005 si mnohí mysleli, že Arin-ze bude ďalším pápežom.

Dvanásť dní po teroristickom útoku 11. septembra 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. pred prevažne moslimským kazašským národom: „… Toto je pravda, ktorú kresťa-

nia… zdieľajú s moslimami: je to viera v jed-ného Boha…“37

Čo sa teda vlastne deje v RKC? Pravda je taká, že Rím sa nezmenil; iba si obliekol nové šaty. Rím sa snaží legitimizovať v očiach iných a pritom minimalizovať opozíciu. Hlá-sa, že iné hnutia a náboženstva majú nejakú

pravdu, ale konečná pravda patrí Rímskokatolíckej cirkvi – to oni sú tá „matka cirkev“ a jej systém spasenia zo sviatostí naďalej zostáva.38

Vážne varovanie

Na začiatku tejto štúdie sme videli, ako mnohé nasvedčuje tomu, že niektorí ľudia a hnutia sa už začali skĺzať do lona „matky cirkvi“. Stratili vnímanie toho, aké smr-teľné dôsledky majú omyly Ríma a zdá sa, že ich očaril zvod jednoty bez pravdy.

Niekto by sa mohol spýtať, či zabudli na poučenia histórie. Nespomínajú si, čo prv viedlo rímsku cirkev do temnoty, ako tá temnota pokryla cirkev a ako svetlo prav-dy napokon v 16. storočí zažiarilo?

Doktríny tejto cirkevnej organi-zácie sa nezmenili. V skutočnosti dnes k starým chybám pridávajú ešte aj nové.


Táto štúdia začala vážnymi otázkami a končí vážnymi varovaniami:

„Dnes si niektorí evanjelikáli myslia, že časy sa zmenili a že dnes už je možné viesť spoločný dialóg a spolupracovať s Rímskokatolíckou cirkvou, aby sme dosiahli kresťanskú jednotu. Je to však Satanovo klamstvo. Doktríny tejto cirkevnej organi-zácie sa nezmenili. V skutočnosti dnes k starým chybám pridávajú ešte aj nové, obzvlášť sa teraz snažia priviesť k sebe všetky ostatné náboženstva… Preto je v týchto časoch nesmierne dôležité poslúchať napomenutie Božieho slova „neťa-hajte jarmo s neveriacimi! …“ (obrátený kňaz Salvatore Gargiulo).39

Ďalší obrátený kňaz, Bartholomew F. Brewer, napísal: „História katolíckej cirkvi je históriou pohanstva, korupcie a túžby po moci. Cirkev sa nepolepšila a nemali by sme jej veriť.“40

Omyl Ríma nie je nič nové. Apoštol Pavol si nedal servítku pred ústa, keď povedal: „Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Galaťanom 1:9). Poznal evanjelium a preto vedel, že ide o spasenie duší. Rím po-piera pravdy Božieho Slova, že len Písmo samotné je dostatočné (2. Timotejovi 3:15 – 17), že ospravedlnenie je iba z viery v Krista (Rimanom 3:28, Galaťanom 2:16) a že táto viera pochádza iba z Božej milosti (Efezanom 2:1 – 10).

Môžeme veriť, buď systému sviatostí a omylnému pápežovi, alebo môžeme dôve-rovať dokonalému Spasiteľovi a jeho dostatočnému slovu. Tak ako valdénci, Viklef, Hus, Luther, Tyndale, Kalvín a mnohí ďalší sa aj my musíme postaviť proti omylu a teda sa oddeliť od RKC. Tak ako títo muži histórie, aj my musíme so súcitom va-rovať tých vo vnútri RKC pred duchovným nebezpečenstvom, v ktorom sa nachá-dzajú. Vyžaduje si to pravda. Vyžaduje si to Božia Sláva. Vyžaduje si to večný osud duší.

Soli Deo Gloria.

„… Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi.“

(2. Timotejovi 3:15)

„Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar nie zo skut-kov, aby sa nik nevystatoval.“

(Efezanom 2:8 – 9)

časť 2

Náuka

rímskeho

katolicizmu

Náuka rímskeho katolicizmu 23

Rímskokatolícke doktríny

V tejto druhej časti preskúmame doktríny Rímskokatolíckej cirkvi (RKC) tak, že si položíme desať otázok. Tieto otázky sa venujú konkrétnym učeniam RKC a každú otázku sprevádza krátka odpoveď z Písma. Uvedené citáty sú z katolíckeho prekla-du Svätého Písma podľa vydania Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme z roku 1995. Každého zároveň povzbudzujeme, aby si ich vyhľadal v ktorom-koľvek preklade.

1. Bol Peter prvým pápežom?

RKC verí, že Peter bol jej zaklada-teľom a hlavou, teda prvým z mnohých pápežov.

a. RKC zakladá túto svoju vieru hlavne na výklade Ev. Matúša 16:18: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“ Učia, že Kristus urobil Petra základom cirkvi. Túto pasáž však musíme preskúmať v kontexte:

i. Meno Peter pochádza z gréckeho slova „petros“ (muž-ský rod) = „kamienok.“ Grécke slovo označujúce skalu je „petra“ (ženský rod) = „skala“.

Pán Ježiš tu hovorí o dvoch roz-ličných veciach, len jedna z nich môže tvoriť základ; malý kamie-nok alebo „skala veľkosti Gibral-taru“ (Stuart Olyott)!

ii. Kristus (o päť veršov ďalej) Petra pokarhal a nazval ho Sata-nom! Nezdá sa, že by Petrova

osoba bola stabilným základom. Pozrite Ev. Matúša 16:23.

iii. V kontexte celého Písma je Skala Kristus, to On je základom cirkvi (aj sám Peter to uvádza). On je Mesiáš (Spasiteľ), ktorý pri-šiel založiť svoju cirkev. Pozrite Izaiáš 28:16; 1. Korinťanom 3:11 a 10:4; Efezanom 2:20; 1. Petrov list 2:5 – 8.

iv. Je to Kristus a Petrovo sve-dectvo o Ježišovi Kristovi ako Me-siášovi a Božom Synovi, ktoré spolu s učením ostatných apošto-lov tvorí základ (skalu) cirkvi. Po-zrite Ev. Matúša 16:16 – 18; Efe-zanom 2:20.

Základ už bol položený, a tak už netreba apoštolov, a teda netre-ba ani ich postupnosť. Treba už len stavať na existujúcom základe (pozrite Efezanom 2:21 – 22).

24 Náuka rímskeho katolicizmu

v. Kľúče od kráľovstva nedostal iba Peter, ale všetci veriaci – máme zvestovať evanjelium o tom, že Ježiš je Kristus a Syn Boží. Tým „otvárame“ kráľovstvo pre neveriacich. Pozrite Ev. Ma-túša 16:19; Ev. Matúša 18:18 – 19, Ev. Jána 20:23, Skutky apoš-tolov 2:38.

Ďalšie dôležité biblické pravdy:

b. Peter nikdy nenazýval sám seba pápežom alebo rímskym biskupom. A nikdy ani neodovzdal svoj úrad nikomu inému, teda neexistovalo žiadne následníctvo – 1. Petrov list 1:1, 5:1; 2. Petrov list 1:1.

c. Peter bol omylný a Pavol ho po-karhal – Galaťanom 2: 11 – 14.

d. Nemal vyššie postavenie ako iní apoštoli – Skutky apoštolov 15:1 –

29; Galaťanom 2:9; 2. Korinťanom 12:11.

e. Peter bol ženatý (na rozdiel od pápeža) – Ev. Matúša 8:14; 1. Korinťanom 9:5.

f. Nikdy by nedovolil, aby sa pred ním niekto poklonil, pretože bol len človek – Skutky apoštolov 10:25 – 26.

g. Kristus je hlavou cirkvi, nie Peter – Efezanom 5:23.

h. Nemáme nikomu hovoriť „otec“ (teda „pápež“) v kontexte cirkvi – Ev. Matúša 23:9.

i. Po Pavlovi už nemôže nikto splniť kritéria pre úrad apoštola – Skutky apoštolov 1:21 – 22,25; 1. Korinťanom 15:8 – 9.

2. Má cirkevná tradícia rovnakú autoritu ako Písmo?

a. Jedine Písmo je dostatočné vo všetkých otázkach viery a konania – 2. Timotejovi 3:15 – 17.

b. Boli sme varovaní, aby sme k Písmu nič nepridávali – Deutero-nómium 4:2; Kniha zjavenia 22:18 – 19.

c. Ježiš odmietol ľudské tradície – Ev. Matúša 15:3, 6, 9; Ev. Mareka 7:5 – 13.

d. „Tradície“, na ktoré odkazuje Pa-vol, sú jeho vyučovania ako apoštola, ktorý spolu s ostatnými apoštolmi položil základ cirkvi (pozrite vyššie) – 2. Solúnčanom 2:15; 3:6 (Táto kniha sa zvykne označovať aj ako 2. Tesaloničanom). Odsúdil však ľudskú tradíciu (Kolosanom 2:8; List Títovi 1:14).

e. Pavol povedal, že máme študo-vať a „hlásať slovo“, a nie cirkevnú tradíciu – 2. Timotejovi 2:15; 4:2.


f. Všetci veriaci môžu pomocou Ducha Svätého vykladať Písmo –Skutky apoštolov 17:11; 1. Jánov list 2:27.

g. Pavlovo učenie bolo preverené samotným Písmom, tak by to malo byť aj s cirkevnými tradíciami – Skut-ky apoštolov 17:11.

Do pozornosti: Apokryfy pozostáva-jú zo siedmych kníh a piatich dodat-

kov, ktoré do Starého zákona pridala RKC. V pôvodnom hebrejskom Sta-rom zákone sa nenachádzajú, Kristus z nich nikdy necitoval a RKC ich k Starej zmluve „pridala“ (v roku 1546) takmer až 2000 rokov po tom, čo bola SZ skompletizovaná!

Vidíme, že jedine Písmo má autoritu učiť o Kristovi a kresťanskom živote.

3. Má mať cirkev kňazov?

Titul a pozícia kňaza

a. Je len jeden veľkňaz, Ježiš Kristus – Hebrejom 7:17, 24 – 27.

b. Starozákonné kňazstvo zaniklo, keď Kristus priniesol sám seba ako dostatočnú a konečnú obeť – Hebre-jom 10:12 – 14.

c. Cirkevní správcovia sa nikde v Novom zákone nenazývajú „kňazi“ – Skutky apoštolov 20:17; 1. Timote-jovi 3:1.

d. Všetci veriaci sú kňazmi v tom zmysle, že majú priamy prístup k Bohu skrze Krista – 1. Petrov list 2:5 – 9, Kniha zjavenia 1:5 – 6 (aj Hebrejom 10:19 – 20).

Celibát kňaza

a. Služobníci cirkvi sa nielenže mô-žu ženiť, ale je to pre nich dokonca prospešné, pretože schopnosť dobre

viesť svoje deti dokazuje spôsobilosť viesť cirkev – 1. Timotejovi 3:2 – 5.

b. Kňazi v SZ, ako aj apoštoli, boli ženatí – Levitikus 21:13.

c. Apoštol Pavol povedal, „je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť“ vášňou – 1. Korinťanom 7:9.

Kňaz ako spovedník

a. Jedine Boh môže odpúšťať hrie-chy. Iba k Nemu samému sa máme modliť. – Ev. Mareka 2:5 – 11; Skut-ky apoštolov 8:22.

b. Ak zhrešíme, máme iba jedného obhajcu pred Bohom, a to Ježiša Krista – 1. Jánov list 2:1.

c. Všetci veriaci môžu povedať „ak veríš v Krista, tvoje hriechy sú ti od-pustené“ a rovnako aj „ak neveríš, tvoje hriechy sú ti zadržané“ – Ev. Jána 20:23.


d. Svoje bremená navzájom zdie-ľame s inými veriacimi, nechodíme sa spovedať „kňazovi“ –Jakubov list 5:16 „Keď Peter zhrešil, vyznal to

Bohu a bolo mu odpustené; keď zhrešil Judáš, vyspovedal sa skupine kňazov a spáchal samovraždu! (Ev. Matúša 27:3 – 5)“ (Ralph Woodrow).

4. Je potrebné dookola obetovať omšu ?

Premena chleba a vína na Kristovo telo a krv

a. Keď Kristus vykonal zázrak a premenil vodu na víno, došlo tam k viditeľnej fyzickej zmene – Ev. Jána 2:8 – 10. Na omši sa však nič viditeľ-ne nemení!

b. Aj potom, čo sa Kristus vyjadril, že „chlieb“ reprezentuje jeho „telo“, ďalej ho Písmo označuje ako chlieb. Nepochybne hovoril symbolicky, tak ako keď povedal, že On je brána a vinič – 1. Korinťanom 11:24 – 26 (pozrite aj Ev. Jána 2:19; 6:48; 8:12; 10:9; 15:1).

c. „Mať účasť“ na Kristovi nezna-mená jesť Ho fyzicky, ale veriť v Neho – Ev. Jána 6:29 – 35.

d. Pokloniť sa pred chlebom je modlárstvo, keďže je to chlieb a nie Boží Syn – Exodus 20:4 – 5.

Obetovanie Krista v omši ako obeť za hriechy živých a mŕtvych

a. Denné obetovanie (v omši) ne-môže odňať hriech – Hebrejom 10:11.

b. Kristus priniesol jednu obeť za hriechy raz a navždy, ktorá sa nemá nikdy viac opakovať. Božie Slovo jasne hovorí, že „už niet obety za hriech“ – Hebrejom 9:12, 26; 10:12, 18.

c. Ježišove posledné slová na kríži boli, „Je dokonané“ – Ev. Jána 19:30. Mýlil sa?

d. Kristovo vzkriesenie ukázalo, že jeho zástupné dielo stačí na ospra-vedlnenie človeka pred Bohom – Rimanom 4:25.

e. Kristus prežil uspokojenie, že je-ho dielo je vykonané – Izaiáš 53:11 (pozrite aj Rimanom 6:9 – 10; Heb-rejom 10:17 – 18).

f. Spokojný so svojim dielom si sa-dol po Božej pravici. Kristus je teraz v nebi a nie v oblátke – Efezanom 1:20; Hebrejom 10:12 (pozrite aj Skutky apoštolov 1:9).

g. Kristova obeť uskutočnila koneč-né a dostatočné spasenie pre všetok Boží ľud – Hebrejom 10:14.

h. Účasť na jedení chleba a pití vína máme zachovávať na pamiatku


a prehlasovanie Kristovej smrti, nie na to, aby sme znovu obetovali jeho

život. – 1. Korinťanom 11:24 – 26.

5. Pôjdeme trpieť do očistca, keď zomrieme?

a. Ježiš povedal, že tí, ktorí v Neho veria, prešli zo smrti do života a nikdy nebudú odsúdení – Ev. Jána 5:24.

b. Zlodejovi na kríži sľúbil Ježiš, že v ten deň bude v raji a nie v očistci – Ev. Lukáša 23:39 – 43.

c. Božie deti idú po smrti rovno ku Kristovi – Filipanom 1:23 (pozrite aj Ev. Lukáša 18:19 – 31).

d. Kristus už vytrpel všetko, čo bolo nevyhnutné ako trest za hriech – Hebrejom 10:12, 17.

e. Kríž je jediný „očistec“, na kto-rom Kristus „očistil“ svoj ľud od hrie-chov – Hebrejom 1:3.

f. Tí, ktorí umrú v Pánovi, odpočí-vajú a sú požehnaní – Kniha zjavenia 14:13.(Odpočinok a požehnanie zjav-ne na nijaký spôsob nezodpovedajú stavu človeka v očistci!).

Pasáže o očistci?

Nasleduje tých niekoľko pasáži, ktoré sa často používajú na podporu dok-tríny o očistci. Ku každej z nich pridá-vam prirodzené kontextové biblické vysvetlenie.

a. 1. Korinťanom 3:8 – 15 – Pasáž hovorí, že služobníci v cirkvi majú zodpovednosť dobre robiť svoju prácu. To ich práca, nie oni sami, môže zhorieť.

b. 1. Petrov list 3:19 – „Neposlušní“ sú neveriaci, ktorým Kristus kázal skrze Noema (pozrite v. 20).

c. Ev. Matúša 5:21 – 26 – Ak zo-mrieš bez zmeny srdca, neunikneš pekelnému väzeniu.

Je zrejmé, že ani v jednej z týchto biblických pasáží sa nespomína očis-tec.

6. Máme Máriu uctievať zvláštnou úctou (tzv. hyperdulia) a ako prvú svätú?

Jej nepoškvrnené počatie (ona sama počatá bez hriechu)

a. Mária povedala „môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“. Je zjav-

né, že potrebovala záchranu od hrie-chu – Ev. Lukáša 1:47.


b. Mária musela priniesť obetu očis-tenia po Kristovom narodení – Ev. Lukáša 2:22 – 24.

c. Mária sa mýlila v svojom chápaní – Ev. Lukáša 2:48 – 50.

d. Kristus vyzdvihol Božie slovo a tých, čo ho poslúchajú, nad Máriu – Ev. Lukáša 11:27 – 28.

e. Biblia jasne hovorí, že všetci zhrešili – Rímanom 3:23.

Mária – „vždy panna“ (Pannou aj po narodení Ježiša až navždy)

a. Jozef sa zdŕžal sexuálneho vzťahu s Máriou iba pred Kristovým narode-ním – Ev. Matúša 1:25.

b. Ježiša Písmo opisuje ako Máriin-ho „prvorodeného“, to znamená, že mala aj iné deti – Ev. Lukáša 2:7.

c. Náš Pán mal bratov a sestry – Ev. Mareka 6:3; Galaťanom 1:19.

d. Nič nenaznačuje tomu, že by Má-ria neposlúchla Božiu vôľu pre man-želstvo – Genezis 1:28.

Jej nanebovzatie (bola vzatá do neba bez toho, aby zomrela)

Božie slovo hovorí iba o Henochovi a Eliášovi ako o tých, ktorí nevideli smrť. Neexistuje žiaden biblický text alebo dôvod tvrdiť to isté o Márii – Genezis 5:21 – 24, 2. Kráľov 2:11.

Máriina účasť na vykúpení spolu s Kristom (spoluvykupiteľka) a jej úloha prostrednice

a. Ježiš nedbal vždy na prosby svo-jej pozemskej matky – Ev. Matúša 12:46 – 50.

b. Tiež sa stalo, že Kristus pokarhal Máriu, keď ho o niečo požiadala – Ev. Jána 2:4.

c. Pán svojich učeníkov učil modliť sa, nie k Márii, ale k nášmu Otcovi – Ev. Matúša 6:9.

d. Ježiš povedal hriešnikom „poďte ku mne“. Nepovedal „choďte k Márii“ – Ev. Matúša 11:28.

e. Biblia hovorí, že je iba jeden pro-stredník – 1. Timotejovi 2:5. Ak nám Boh hovorí, že je iba jeden prostred-ník, nemôžu byť dvaja. (Tak či onak, ako môže hriešna žena byť prostred-níkom pre hriešnikov?).

f. Oroduje (prihovára sa) za nás Mária, keď zhrešíme? Písmo nám hovorí, že tak robí Kristus – 1. Jánov list 2:1 – 2.

Zvláštna úcta iba pre Máriu (tzv. hyperdulia)

a. Všimnime si, že mudrci uctievali Pána Ježiša, nie Máriu – Ev. Matúša 2:11.

b. Mária nie je nikde označená ako „matka Božia“. Bola matkou Kristo-vej ľudskej prirodzenosti, ale nie jeho


božskej prirodzenosti, ktorá existova-la od večnosti – Ev. Jána 1:1 – 3, 14; 8:57 – 58.

c. Kristus prikázal iba Jánovi, aby prijal Máriu ako svoju matku – Ev. Jána 19:25 – 27.

d. Kristus povedal, že človek má uc-tievať a slúžiť jedine Bohu – Ev. Ma-túša 4:10.

e. Ak si chceme „uctiť“ Máriu, pa-mätajme na jej slová, že máme uro-biť všetko, čo nám Kristus povie – Ev. Jána 2:5.

7. Máme uctievať sochy a modliť sa k svätým?

Sochy

a. Nemáme si vyrábať žiadne druhy obrazov a klaňať sa im alebo im slú-žiť – Exodus 20:4 – 6. (Toto je 2. pri-kázanie, ale RKC tieto verše zlúčila s 1. prikázaním a 10. prikázanie roz-delila na dve – urobila z neho 9. a 10. prikázanie!).

b. Boh sa zámerne neukázal svojmu ľudu, keď im dal desať prikázaní – Deuteronómium 4:15 – 29. Prečo? Aby si nevytvorili jeho obraz.

c. Boh pochválil kráľa Ezechiáša, za to, že zničil medeného hada (hoci Boh pôvodne prikázal Mojžišovi, aby ho vyrobil), pretože ľudia začali me-deného hada uctievať – 2. Kráľov 18:3 – 4.

d. Nový zákon zakazuje vyrobiť si akýkoľvek obraz na uctievanie – Skutky apoštolov 17:16, 29; Kniha zjavenia 9:20.

e. Nemáme dôverovať sochám, ale musíme dôverovať len samotnému

Bohu – Kniha žalmov 115:4 – 9; Iza-iáš 46:6 – 7.

Svätí

a. Slovo „svätí“ sa v množnom čísle používalo na označenie bežných kresťanov – Rimanom 1:7; Efezanom 1:1, 3:18, 5:3.

b. Biblický význam slov „svätý“ ale-bo „posvätený“ je jednoducho „od-delený“, to znamená oddelený Kris-tovou obeťou od života v hriechu a patriaci Bohu – 1. Korinťanom 1:2; Hebrejom 10:10. Všetci, ktorí uverili v Krista, sú v tomto zmysle svätí ale-bo oddelení.

c. Peter ani Pavol nedovolili ľuďom, aby sa pred nimi poklonili – Skutky apoštolov 10:25 – 26; 14:13 – 15.

d. Pavol povedal, že môže pomáhať veriacim, iba kým žije – Filipanom 1:23 – 26.

e. Na modlitbe máme prosiť Boha Otca a nie svätých – Ev. Matúša 7:7 – 11.


f. Boh pozná a miluje tých, ktorí mu patria – naňho máme zložiť všet-ky svoje starosti – 1. Petrov list 5:7.

g. Keď prichádzame k Otcovi, má-me prichádzať jedine v Ježišovom mene – Ev. Jána 15:16.

h. Nepotrebujeme svätých, veď máme Krista, ktorý má pre nás po-chopenie a cíti „s našimi slabosťami“ – Hebrejom 4:15 – 16.

V odpovediach na otázky 3 – 7 vidí-me, že istota nášho spasenia spočí-va jedine v Kristovom diele.

8. Dosiahneme spasenie cez cirkev a jej sviatosti alebo jedi-ne cez Božiu milosť?

RKC verí, že spasenie sa získava cez poslušnosť voči cirkvi:

1. Človek sa rodí s „dedičným hriechom“ = kvôli Adamovmu hriechu je človek „zranený“ a nie je už spravodlivý, stále však má schopnosť natiahnuť sa k Bohu.

2. Krst (1. sviatosť) očisťuje člo-veka od dedičného hriechu a vlieva doňho milosť, čím na-stáva duchovné „oživenie“.

3. Kristova smrť „otvára dvere“ a tým sa stáva spasenie možné pre každého človeka. Kristus vykonal svoju časť na spasení, teraz musíme spolupracovať a vykonať svoju časť.

4. Kristus svojou smrťou vydobyl milosť, ktorú ale môžeme pri-jať iba cez sviatosti.

Keďže človek hreší aj po krste, je potrebné, aby sa cez prijí-

manie ostatných sviatostí na-novo očisťoval. Takisto musí konať dobré skutky, aby si zís-kal zásluhy potrebné pre vstup do neba.

5. Aj napriek tomu všetkému ale katolík ide po smrti do očistca, kde pyká a platí za akékoľvek hriechy, ktoré mu neboli od-pustené. (Dajú sa získať od-pustky, ktoré pobyt v očistci skrátia.)

6. Celý čas počas svojho zem-ského života katolík nemá žiadne uistenie či sa dostane do neba a či neskončí v pekle.

Celý tento systém posilňuje cirkev a vyzdvihuje ľudskú pýchu. Výsledok závisí od toho, čo človek urobí; Boh je vysunutý na stranu ako jeden z účastníkov.

Avšak Biblia nám hovorí, že spasenie je celé z Božej milosti. Musí to tak byť kvôli tomu, aký hlboký a vážny je


hriech v človeku. Jediné riešenie je Božia milosť.

1. Človek sa rodí v „dedičnom hriechu“ = kvôli Adamovmu hriechu človek úplne padol. Je mŕtvy v hriechu a, tak ako La-zar v hrobe, nemôže sa vzkrie-siť sám. Nemá vôľu priblížiť sa k Bohu, nakoľko jeho vôľa je zotročená. V človeku nie je nič, za čo by si zaslúžil ísť do neba.

Pozrite Genezis 2:17; Kniha žalmov 51:7; Rimanom 3:1 – 12; 5:12; 1. Korinťanom 2:14.

2. Záchrana človeka leží mimo neho samého, pretože nejest-vuje nič, čo by sám mohol urobiť. Ten, ktorý je väčší ako človek, musí rozlomiť reťaze a vzkriesiť mŕtvych. Preto si Boh vyvolil svoj ľud nie podľa ich snahy alebo podľa ich „dobrých“ skutkov (lebo nič z toho nestačí), ale podľa svojej milosti – svojej nezaslúženej láskavosti

Pozrite Ev. Jána 15:16; Skutky apoštolov 13:48; Rimanom 9:15 – 16; Efezanom 1:4 – 5.

3. Kristova smrť účinne zachra-ňuje tých, ktorých si Boh vyvo-lil a dal svojmu Synovi. Kristus splatil dlh, kúpil ľud pre Boha a jeho vlastná spravodlivosť sa

im pripočíta (vkladá) na ich účet. Je to konečné a dokonané dielo, ktoré sa už nepotrebuje opakovať.

Kristova smrť neotvorila dve-re, tými dverami je Kristus sám. On kúpil ľudí a nie len možnosť spolupracovať.

Pozrite Izaiáš 53:11; Ev. Jána 17:9, 19; 19:30; Rimanom 4:25; Efezanom 5:25.

4. Na základe Kristovej smrti a spravodlivosti, nie na zákla-de skutkov človeka, Boh obži-vuje svojich vyvolených. My nemáme silu na to, aby sme sa sami zachránili, tak ako ani nemáme vôľu veriť. Avšak Boh mení našu hriešnu prirodze-nosť tak, aby sme boli ochotní veriť.

Pozrite Ev. Jána 3:7 – 8; 6:37, 44; Skutky apoštolov 16:14; Efezanom 2:1 – 10; List Títovi 3:5 – 6.

5. Tých, ktorých si Boh vyvolil, vykúpil a povolal, zachová do slávy. Tvrdiť čokoľvek iné by znamenalo, že Boží plán spasenia zlyhal.

Pozrite Ev. Jána 6:39; 10:28 – 29; 17:1 – 2, 15 a 22; Rima-nom 8:1 a 28 – 39; Efezanom 1:13 – 14.


Okrem toho možno povedať, že keďže skutoční veriaci boli kúpení Kristovou krvou a sú zapečatení Duchom Svätým, vytrvajú do konca.

Pozrite Ev. Jána 15:16; Rima-nom 8:3 – 4 a 14; Efezanom 2:10; 1. Petrov list 2:9.

Môžeme si byť istí, že ak máme Syna, máme večný život (1. Jánov list 5:12). V tomto všetkom nie je žiadne mies-to pre ľudské zásluhy. Je to všetko od Boha a jedine na jeho slávu.

„Kristus neprišiel zomrieť na to, aby založil systém ako si zaslúžiť spasenie. Takisto nezomrel v nádeji, že niekto možno uverí na základe svojej vlastnej vôli. Nie. Zomrel, aby zachránil armádu stratených. Zomrel, aby zaručil spasenie všetkým, ktorých Mu Otec dal.“

(Robert M. Zins, teológ, apologét, bývalý Rímsky katolík).

Z tohto vidíme, že spasenie je jedine z Božej milosti, jedine v Kristu, a jedine na Božiu slávu.

9. Je ospravedlnenie zo skutkov a viery, alebo len zo sa-motnej viery?

Rím hlása/vyhlasuje „Ak ktokoľvek tvrdí, že hriešnik je ospravedlnený jedine z viery…nech je prekliaty.“

Biblia hlása/vyhlasuje „…človek je ospravedlnený skrze vieru bez skut-kov podľa zákona.“ (Rimanom 3:28).

Význam ospravedlnenia

Ospravedlnenie sa zaoberá postave-ním človeka pred Bohom – znamená to byť učinený/stať sa spravodlivý s/pred Bohom.

Rím učí, že je to celoživotný proces, počas ktorého sa človek stáva spra-vodlivý

(Rím si pletie a spája „ospravedlne-nie“ a „posvätenie“ )

Biblia učí, že je to raz a navždy platný čin, keď je niekto prehláse-ný/považovaný za spravodlivého.

V celom Starom a Novom Zákone sa najčastejšie používa toto deklaratív-ne/súdne použitie ospravedlnenia, môžeme ho vidieť v nasledovných príkladoch:

Deuteronómium 25:1

Odsúdiť = prehlásiť za vinného

Ospravedlniť = prehlásiť za nevinné-ho

Kniha prísloví 17:15


Ospravedlňovať znamená prehlaso-vať za oslobodeného od dl-hu/spravodlivého, na rozdiel od uro-biť spravodlivým.

Ev. Lukáša 7:29

Ľudia zjavne nemôžu urobiť Boha spravodlivým – oni ho za takého prehlasujú

Ev. Lukáša 18:9-14

Mýtnik nebol spravodlivý sám v sebe a predsa bol ospravedlnený. Teda Boh to vyhlásil.

Rimanom 5:16

V kontraste tu je, tak ako aj v SZ, „odsúdenie“ s „ospravedlnením“.

V Adamovi sme prehlásení za hrieš-nych/vinných, ale v Kristovi sme prehlásení za spravodli-vých/nevinných. Byť ospravedlnený neznamená stať sa vnútorne spra-vodlivý, ale byť prehlásený za spra-vodlivého. Ako je to možné; na akom základe? Teraz sa pozrieme na ten základ/pôdu.

Základ ospravedlnenia

Rím učí, že je založené na Kristovi a na poslušnosti hriešnika.

Biblia učí, že je založené len na po-slušnosti Krista a jeho obetnej smrti:

Nikto nie je ospravedlnený zo svojich skutkov alebo spravodlivosti –Rimanom 10:3 – 4; Galaťanom 2:16.

Ospravedlnenie leží mimo nás – je-dine z Božej milosti – Rimanom 3:24; List Títovi 3:7.

Kristus je jediný základ nášho spase-nia – Skutky apoštolov 13:39; 1. Korinťanom 6:11.

Kristus a jeho posluš-nosť/spravodlivosť je základ – Rima-nom 5:17 – 19.

Taktiež sme ospravedlnení Kristovou sme ospravedlnení – Rimanom 3:24 – 25; 5:9.

Dochádza k úžasnej výmene. Náš hriech je pripočítaný/zarátaný Kris-tovi a jeho spravodlivosť je pripočí-taná/zarátaná nám – Rimanom 4:6-11; 2. Korinťanom 5:21.

Teda Boh pozrie na hriešnika a prehlási ho za nevinného v Kristovej spravodlivosti a odpustenie.

Nástroj ospravedlnenia

(t.j. Ako prijímame ospravedlnenie?)

Rím učí, že prichádza cez vieru plus sviatosti a skutky.

Biblia učí, že prichádza jedine cez vieru (viera je odlíšená od skutkov): Rimanom 3:28; 4:5 – 6; Galaťanom 3:10 – 11; Filipanom 3:9.

Táto viera je dar Boží: Efezanom 2:8 – 9; Filipanom 1:29.


Ospravedlnenie a skutky

Rím učí, že skutky predchádzajú ospravedlnenie.

Biblia učí, že skutky nasledujú po ospravedlnení. Sú jeho ovocím nie koreňom:

Rimanom 3:31; 8:3 – 4; List Títovi 3:4 – 8; Jakubov list 2:14 – 26

(Prosím, všimnite si, že Jakub sa tu zaoberá falošnou vierou. Viera nie je „sama v sebe“, ale má skutky ktoré ju nasledujú. Keď sa Abrahám chystal obetovať Izáka, bol už dávno ospra-vedlnený!).

Vidíme, že ospravedlnenie je jedine z viery a jedine v Kristovi.

10. Máme veriť, že pápež nie je anti-krist?

Rím učí, že antikrist má ešte prísť. Existujú však kresťania, ktorí veria že isté časti Biblie ukazujú na úrad pá-peža ako na „antikrista“. Slovo „anti-krist“ znamená „proti“ alebo/a „na-miesto“ Krista. Čo je zjavné, je to, že v RKC vidíme ako „kňazi“, „svätí“, Mária a skutky ľudí zaujímajú Kristo-ve miesto.

Nadovšetko vidíme, že pápež tento „antikristovský“ systém nie len riadi, ale aj sám seba nazýva:

Základ cirkvi (t.j. Peter) – ale základ je Kristus (1. list Korin-ťanom 3:11).

Hlava cirkvi – ale hlavou cirkvi je Kristus (Efezanom 5:23).

Najvyšší pastier – ale najvyšší pastier je Kristus (1. Petrov list 5:4).

Otec všetkých kresťanov – ale je len jeden Otec (Ev. Matúša 23:9). Jedine Kristus bol pred-povedaný ako večný Otec (Iza-iáš 9:5).

Neomylný vo svojich dekrétoch – ale Kristus bol jediný neomyl-ný učiteľ a človek (1. Petrov list 2:22).

Sudca všetkých ľudí – ale Kris-tus je ten ktorý bude súdiť (2. Korinťanom 5:10).

„Vikár (náhradník) Krista“ = „Ja som Boh na zemi“ – k tomuto nie je potrebný žiadny komen-tár!

Vidíme, že pápež je „antikrist“ v tom zmysle, že si nároku-je/prisvojuje Kristovo miesto pre seba!


„…horlia za Boha, ale nie podľa pravého poznania;

keďže nepoznajú Božiu spravodlivosť

a usilujú sa postaviť svoju spravodlivosť,

nepodriadili sa Božej spravodlivosti.

Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť

dosiahol každý, kto verí.“

(Rimanom 10:2-4)


Ďalšie odporúčané zdroje

Richard Bennett and Martin Buckingham, eds., Far from Rome, Near to God – The Testimonies of Fifty Converted Roman Catholic Priests (Edinburgh/Carlisle, Pen-

nsylvania: The Banner of Truth Trust, 1997).

Kirsten Birkett, The Essence of the Reformation (Sydney/London: Matthias Media, 1998).

Thomas F. Heinze, Answers to my Catholic Friends (Chino, CA: Chick Publications, 1996).

S.M. Houghton, Sketches from Church History (Edinburgh/Carlisle, Pennsylvania: The Banner of Truth Trust, 1980).

James G. McCarthy, The Gospel According to Rome (Eugene, Oregon: Harvest Hou-se Publishers, 1995).

James G. McCarthy, Catholicism: Crisis of Faith - DVD (Lumen Productions, 1991).1

Oswald J. Smith, The Catholic Bible Has The Answer (B. McCall Barbour tract).

James R. White, The God Who Justifies (South Bloomington, Minnesota: Bethany House, 2001).

Far from Rome, Near to God has been translated from the English into German, Ita-

lian, Korean, Polish, Romanian and Spanish. 1 Catholicism: Crisis of Faith – DVD contains voiceover in German, Korean, Polish,

Portuguese and Tagalog, as well as Chinese subtitles.


Poznámky

1 National Evangelical Anglican Congress

2 Anglican-Roman Catholic International Commision

3 Evangelicals and Catholics Together

4 Napríklad John Stott spolu s ďalšími 2000 evanjelikálnymi anglikánmi prehlásil v Nottingham

Congress Statement z roku 1977, „Hľadiac na seba a rímskych katolíkov ako na rovnocenných kresťanov, kajáme sa z postojov, ktoré pôsobia akoby to popierali… My veríme…(že) viditeľná jednota… by mala byť našim cieľom“, citované v Iain H. Murray, Evangelicalism Divided – A Re-cord of Crucial Change in the Years 1950 to 2000 (Edinburgh/Carlisle, Pennsylvania: The Banner of Truth Trust, 2000), s216. Billy Graham povedal (v Notre Dame), „Nemám žiaden spor/nič proti s Katolíckou cirkvou“ a „nemyslím si, že rozdiely sú dôležité pokiaľ ide o osobné spasenie“, cito-vané v Murray, Evangelicalism Divided, s68. J.I. Packer pri obhajobe seba, RK katolíkov a evanjelikálov ktorí podpísali dokument ECT argumentoval takto, „Tí ktorí milujú Pána, musia stáť spolu“, citované v Murray, Evangelicalism Divided, s223. 5 Pozrite si Bibliu, Skutky apoštolov 4:21; 5:40 - 41; 7:54 – 8:1; 9:1; 9:23; 12:1 - 4; 14:1 - 5,19;

16:19 - 24; 17:5 - 9; 19:29; 21:27 - 31 6 Atanázius v roku 367 a na synode v Hippo Regius (393) a synode v Kartágu (397) zoficiálnil

kanón Novej Zmluvy. V skutočnosti tam len potvrdili to čo cirkev už dávno akceptovala/prijala – knihy Nového Zákona. 7 Harry R Boer, A Short History of the Early Church (Grand Rapids, Michigan: Eerdmans, 1995),

s35. 8 Pozrite si napríklad Richard Alderson, The Early Christians – a taster (Kent: Day One Publica-

tions, 1997), s23; Boer, A Short History, s45; John Foxe, Foxe’s Book of Martyrs – Popular Edition ed. W. Grinton Berry (London: The Religious Tract Society), s17 and S.M. Houghton, Sketches from Church History (Edinburgh/Carlisle, Pennsylvania: The Banner of Truth Trust, 1980), s12 kde nájdete viac detailov. 9 Boer, A Short History, s142.

10 Tieto termíny, spolu s termínom „biskup“ sa v Svätom Písme používajú ako synonymá na opis

úlohy tých ktorí sú duchovní pastieri a lídri jednotlivých zborov: Skutky apoštolov 14:23; 20:28; 21:18; list Efezanom 4:11; list Filipanom 1:1; 1. List Timotejovi 3:1 - 7; list Títovi 1:5 - 9; list Hebre-jom 13:7,17. I keď to boli vodcovia a vedenie, nikdy nemali byť považovaní za niečo „viac“ ako akýkoľvek iný veriaci – 1 Petrov list 5:14. 11

Henry Bettenson, Documents of the Christian Church (London: Oxford University Press, 1975), s81. 12

Tamtiež, s22. 13

Maurice Roberts, Christ and Antichrist - audio (Salisbury Conference recordings, 2001), Ses-sion 3. 14

Tamtiež


15

Dva príklady postačia: pápeža Jána XII (955-963) obvinila rímska synoda z takmer každého zločinu, ktorý človek dokáže spáchať, opísala ho ako netvora nespravodlivosti. Pápež Bonifác VIII usmrtil svojho predchodcu uškrtením v roku 974, synoda ho opísala ako „pápežského netvora, ktorý v zavrhnutiahodnej skazenosti prevýšil všetkých smrteľníkov“ (citované v Hougton, Sket-ches, s51). 16

Slovo „katolícky“ značí „všeobecný, univerzálny“ a už v 2. Storočí sa používalo na opis pravo-vernej kresťanskej cirkvi. Spočiatku to nebolo kontroverzné označenie, avšak Rím si prisvojil tento titul a odvtedy mu ostal. 17

Houghton, Sketches, s33. “architekti, hudobníci, umelci, dizajnéri nábytku, rúch, kovových predmetov, skladatelia liturgií – títo všetci si našli spôsob ako vyjadriť svoju vieru nie len duchov-ne ale aj smerom von, vábivo pre oči, uši a pre predstavivosť.“ (Boer, A Short History, s141). 18

Napriek záznamom histórie o skazených, vraždiacich a vzájomne si odporujúcich pápežoch, bol istý kardinál RKC schopný prehlásiť, pred tým ako konkláva kléru zvolila kardinála Josepha Ratzingera (ktorý sa stal Benediktom XVI) za 265. pápeža v roku 2005, že „Svätý Duch vždy zaisťu-je správneho pápeža pre každú dobu. Urobil to v prípade Jána Pavla II, a urobí to znova“. Richard Owen, „Zoznam toho čo treba vykonať: brániť vieru, zjednotiť svet“ v The Times, No 68366, (Streda, 20. Apríl, 2005), s7. 19

Rímska teológia sa točí okolo svojho pohľadu na magistrálnu moc pápeža a biskupov…milosť môže dosiahnuť hriešnik cez sviatosti, ktoré majú moc udeľovať len vysvätení kňazi… Cie-ľom/Účelom tohto je vytvoriť evanjelium skutkov…“ Alan Cairns, Dictionary of Theological Terms (Belfast/Greenville, South Carolina: Ambassador-Emerald International, 1998), s315. 20

Patrika, ešte ako chlapca zajali a uniesli z domoviny (Britská pevnina) a predali ho ako otroka v Írsku. Kým žil ako otrok v Írsku, obrátil sa a potom unikol. Ale jeho srdce ostalo s írskym ľudom a ich potrebou evanjelia a tak sa vrátil s jeho životodarným posolstvom. 21

Odpustky slúžili na odpustenia očistca. To bolo miesto, učila RKC, kde duše trpeli po smrti aby „splatili“ časť trestu za svoje hriechy. Dôsledok toho bol, že človek sa môže vykúpiť z hriechu. (Toto rovnako ako mnoho doktrín RKC, napríklad transubstanciácia, ide nepochybne proti sku-točnosti/pravde, že Kristus raz a navždy zaplatil za hriech na kríži a demonštroval to cez svoje vzkriesenie.) Pozrite si Sväté Písmo, Evanjelium podľa Jána 19:30; list Rimanom 4:25; list Hebre-jom 7:27; 9:28 – hriešnik k tomu nemôže pridať nič okrem dôvery v to čo Kristus vykonal. 22

Bolo to na základe ustanovenia koncilu v Kostnici v roku 1415. (Wiklif sa stal známy ako „ranná hviezda reformácie.“) 23

Houghton, Sketches, s69. 24

Citované v Houghton, Sketches, s70. 25

Kapitola VI, Merle d’Aubigné, History of the Reformation of the Sixteenth Century Vol. 1 (Edinburgh: Oliver & Boyd, 1846) obsahuje fascinujúce opisy rôznych ľudí v RKC, ktorí poznali pravdu o dôvere jedine v Krista v otázke spasenia počas obdobia temnoty, pred tým ako zažiarilo svetlo reformácie. (Všetkých päť zväzkov d’Aubigné-ho Histórie je dostupných v jednej knihe vydanej vydavateľstvom Hartland Publications). 26

Kirsten Birkett, The Essence of the Reformation (Sydney/London: Matthias Media, 1998), s42.


27

Birkett v The Essence of the Reformation (s86-87) nápomocne uvádza, „Tieto latinské slovné spojenia boli v podstate Lutherove odpovede na štyri základné otázky: Ako môže byť človek spravodlivý pred Bohom? Sola gratia (jedine z milosti)… Ako táto milosť prichádza? Sola Christi (jedine skrze Krista)… Ako nachádzame Krista? Sola Scriptura (jedine skrze Písmo)… Aká je naša účasť/povinnosť? Sola fide (jedine viera).” 28

Tamtiež, s88., 29

A Catechesis on the Church, Vol. 4, The Church Mystery Sacrament Community, (1998, s.275) ako cituje Roberts v Christ and Antichrist, Session 1. Pápež Ján Pavol II opätovne potvrdil vyhlá-senie Florenského koncilu (Bazilejského koncilu), 1439. Táto kniha/katechéza obsahuje názvy kapitol ako „Pápež vykonáva/uplatňuje/má najvyššiu/zvrchovanú jurisdikciu,“ „Rímsky pontif je zvrchovaný/najvyšší učiteľ“ „Nástupca vyučuje neomylne“. Ako Maurice Roberts zdôrazňuje, pápež Ján Pavol II potvrdil „vedúce postavenie, zvrchovanosť a neomylnosť“ svojho postavenia. 30

Citované v Ruth Gledhill „Cracks in Anglican dissent over Mary“ v The Times, No 68389, (Tues-day, May 17, 2005), s.5. V tom istom článku, Reverend Rod Thomas, evanjelikál a člen Reform Conservative grouping, poznamenal, „Ak Mária bola úplne a kompletne prijatá do Neba a môžeme sa k nej modliť, je to v úplnom rozpore s tým, že Ježiš Kristus je náš veľkňaz, kto sa za nás prihovára u Otca“. 31

Znamenitá kritika Mariánskych zjavení a učenia je: Timothy F. Kauffman, Quite Contrary – A Biblical Reconsideration of the Apparitions of Mary (Huntsville, Alabama: White Horse Publica-tions, 1994). 32

Robert M. Zins uvádza, „Rímske náboženstvo je založené 100%-ne na predstave, že Ježiš Kris-tus prišiel a nechal svojich s prepracovaným systémom. Tieto náboženské rituály sa majú vyko-návať s nádejou na dosiahnutie spasenia. Majú sa udeľovať mocou katolíckych kňazov, ktorí, mocou sviatosti posvätného stavu, prevádzajú katolických iniciovancov cez sviatosti. Tieto svia-tosti sa vysluhujú od kolísky až po hrob“. Romanism – The Relentless Roman Catholic Assault on the Gospel of Jesus Christ (Huntsville, Alabama: White Horse Publications, 1995), s13. 33

V súvislosti so spoločným vyhlásením Luteránov W. Robert Godfrey sa vyjadril takto: „tým že potvrdzuje zásluhy, mlčí ohľadom pripočítania, zamieňa ospravedlnenie s obnovou, a používa „prepožičania/udelenia“ ako funkčný ekvivalent „vliatia“, odkrýva skutočnú povahu Spoločného vyhlásenia. Rímsko katolícky postoj sa vôbec nezmenil… To len luteráni sa zmenili. Vzdali sa Reformácie a zradili evanjelium“. “The Lutheran-Roman Catholic Joint Declaration” v Banner of Truth, Issue 436, (January 2000), s20. (zvýraznenie pridané). 34

Vatican Council II, Vol II, Austin Flannery, gen. ed., (Costello Publishing Company, 1992, s456), citované v Zins, Romanism, s199. 35

Vatican Council II, Vol II, s367 citované v Zins, Romanism, s233. 36

Dallas Morning News, Saturday March 20th, 1999, citované v Robert M. Zins, “Wrong At Both Ends: The need to re-think our apologetics with Rome today” v CRN newsletter, No 16, (2002), s3-4. 37

Pozrite Richard Bennett and Robert J. Nicholson, “Islam and the Vatican – A new partnership with Muslims” in Evangelical Times, March 2002, (s30) & “Islam and the Vatican – Emotional Unity and its consequences” in Evangelical Times, April 2002, (s29) pre viac detailov. Bennett


a Nicholson poukázali na to, že pápež Ján Pavol II protirečil predošlým pápežom, ktorí odsúdili Moslimov a bojovali s nimi v križiackých výpravách. Z toho vyplýva, že pápeži ktorí viedli križiacke výpravy sa „mýlili“ a boli teda heretikmi. 38

II Vatikánsky koncil vyhlásil, “…oddelené cirkvi … ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milos-ti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.“ (Vatican Council II, Vol II, s456), citované v Zins, Romanism, s198. 39

Richard Bennett and Martin Buckingham, compilers, Far from Rome, Near to God – The Testi-monies of 50 Converted Catholic Priests (Lafayette, IN: Associated Publishers & Authors, Inc., 1994), s81. Zins (Romanism, s208) uvádza, “Rím dvorí pohanským náboženstvám tejto doby a nakoniec to spôsobí zánik Rímskeho katolicizmu alebo vznik mocnej celosvetovej náboženskej sily. Tak alebo tak, súčasný stav Ríma je mimo limit/hraníc pre každého kresťana. 40

Bartholomew F. Brewer with Alfred W. Furrell, Pilgrimage from Rome (Greenville, South Caro-lina: Bob Jones University Press, 1986), s129.