Upload
marek-hudec
View
230
Download
2
Embed Size (px)
DESCRIPTION
prvé časti nerealizovaného rozhlasového seriálu
Citation preview
Hranaté kolesá
1. epizóda – PILOT (Alica) – 20 - 25 min
Scenár prvej epizódy rozhlasového seriálu
Autor: Marek Hudec
Zvučka, ohlásenie názvu časti, prečítanie krátkej anotácie k deju
Anotácia k prvej časti: Vitajte na strednej škole Pod javormi. Sedem
žiakov každé dva týždne pripravuje školský časopis. Seriál Hranaté
kolesá mapuje niekoľko mesiacov ich snaženia. Budú schopní odolávať
tlakom byrokracie a všemocnej školskej organizácie? Kde sú hranice
slobody slova a kde začína cenzúra?
Scéna 1: Redakčná rada
Prostredie: jedna z tried školy
Postavy: Alica, Daniela, Martin, Orwellová, Janka, Janko, Noro,
Alex
(zvuk dažďa za oknami, otvoria sa dvere)
Martin: Zmeškal som niečo?
Daniela: Meškáš, Martin.
Martin: Ospravedlňujem sa.
Daniela: Minuli sa koláče.
Martin: A čo je potom na tanieri?
Daniela: To sú koláče pre redaktorov, ktorí chodia
načas.
Orwellová: To je vaše druhé meškanie. Ešte jedno a budem
vás musieť poţiadať o vyplnenie ţiadanky na vystavenie
riaditeľského pokarhania.
(Martin si sadá, počuť zvuk odsunutia stoličky.)
Daniela: Rada by som otvorila toto redakčné stretnutie
listom od pána nadriaditeľa. Odkaz poslal leteckou poštou
z Cypru, ako všetci vieme, je tam na hrdinskej pracovnej
ceste na dobu neurčitú. Vyjadril spokojnosť s fungovaním
nášho časopisu. Citujem jeho slová: „Som spokojní so
školským časopisom, váš pán nadriaditeľ.“
(ozve sa potlesk jednej ruky)
Orwellová: Zároveň ma týmto listom poveril o uvoľnenie
prostriedkov potrebných na kúpu papiera, budete si môcť
dovoliť náklad 100 kusov. Odlietam dnes do Švajčiarska,
aby som mohla previesť túto finančnú transakciu.
Daniela: Pani nadprofesorka Orwellová, zástupkyňa pána
nadriaditeľa, tým chce naznačiť, ako veľa znamená náš
časopis pre fungovanie školskej inštitúcie.
Orwellová: Rada by som vás povzbudila, aby ste vašími
článkami zvyšovali pracovnú morálku vašich súdruhov
spolu-študentov.
Daniela: Pani nadprofesorka Orwellová navrhla, aby jeden
z redaktorov napísal článok o nových školských uniformách
a správnom obliekaní študentov. Ide o mimoriadne dôleţitú
tému.
Orwellová: Pre fungovanie vášho časopisu nevyhnutnú,
obávam sa.
Daniela: Môţete sa rozhodnúť do konca redakčného
stretnutia. Na ponuku sú tu aj ďalšie dôleţité témy,
plánujem napríklad spracovať veľkú anketu na tému 323.
narodenín školy, pri ktorej budem potrebovať vašu pomoc.
Zozbierať čo najviac odpovedí na otázku: „ Čo najviac na
vašej škole milujete?“. Ďalej by ste mohli zapracovať na
reportáţach z honosných osláv tohto jubilea, ktoré začnú
budúci týţdeň a budú pokračovať aţ do konca nasledujúceho
mesiaca.
Martin: Môţem sa opýtať?
Daniela: Samozrejme, sme si rovní. Kaţdý môţe slobodne
prehovoriť.
Martin: Prečo kaţdoročne venujeme jedno celé vydanie
školského časopisu oslavám školského jubilea? Myslel som
si, ţe sa oslavujú iba okrúhle narodeniny.
Orwellová: Vysvetlím vám to. Vaši rodičia vás vychovajú,
pripravujú do ţivota, dávajú vám najesť. Ste im za to
vďační predpokladám. Čo je to najmenej, čo by ste pre
nich mohli urobiť? Venovať im raz do roka slová uznania
a rešpektu? To by ste pre nich neurobili?
Martin: Moji rodičia sa 323. narodenín nedoţijú.
Orwellová: O to väčší dôvod na radosť, rešpekt a oslavy.
Škola tu pre vás bude vţdy, chceme tu vytvoriť priestor
pre šťastie a zábavu.
Martin: Čo je zábavné na školských uniformách? Ako
chcete v nás podporovať kreativitu? 50timi odtieňmi
sivej?
Orwellová: Kto tu hovoril o nejakej kreativite? Chceme vás
niečo naučiť o morálke a spôsoboch. V našej škole sa
nikto povyšovať nebude, chcete to hádam naznačiť? Vaše
poznámky znejú maximálne nevďačne.
Martin: Vďačnosť škole neprejavujú moji rodičia, ktorí
do nej kaţdoročne investujú štvrtinu ich platov?
Daniela: Myslím, ţe by sme mohli túto tému uzavrieť
a prejsť k zloţitejším otázkam.
Martin: Prečo napríklad nenapíšeme o zmiznutí Lucie
a Sama? Všetci sa o tom na chodbách rozprávajú.
Orwellová: Kto všetci? Povedzte konkrétne mená.
Martin: Chcem tým povedať, ţe je to téma, ktorú by si
kaţdý rád prečítal. Noviny sa nemajú vyrábať preto, aby
ich ľudia čítali? Nikoho nebaví čítať kaţdý rok
o oslavách, ktoré prebiehajú rovnako. Noviny by predsa
mali poukazovať na nedokonalosti, aby sa mohli vylepšiť.
Daniela: To je tvoj názor.
Orwellová: Aby som vás poopravila. Noviny majú v prvom
rade informovať o tom, čo je dôleţité. Predpokladám, ţe
narodeniny Školy na ulici Pod javormi sú pre vás
dostatočne dôleţitou témou.
Martin: Čiţe zmiznutie dvoch študentov nie je
dostatočne zaujímavou témou.
Orwellová: Na okolnostiach ich zmiznutia nie je nič
zaujímavé. Ako sa uţ vyjadrili rodičia oboch ţiakov,
obaja utiekli z domu. Navyše, ak mám pravdu povedať,
svojim správaním a reprezentáciou neboli pre Školu pod
javormi ţiadnym prínosom skôr naopak. Ide o uzavretý
prípad, ku ktorej sa redaktor školského časopisu so
svojimi informáciami nemôţe vyjadriť. Obávam sa, ţe túto
tému spracovať nemôţete. Prečítajte si 278. Pravidlo
v školskom poriadku, ktoré znemoţňuje, aby ste
informovali o zmiznutých študentoch, je to tam jasne
definované.
Daniela: Mohli by sme sa pohnúť ďalej? Alica, si
dohodnutá na svojom rozhovore?
Alica: Áno, s pánom profesorom Irvineom sa mám
stretnúť dnes podvečer.
Orwellová: Skontrolovala som vaše otázky. Sú pripravené
starostlivo, určite to bude skvelý článok o tom, akým
prínosom je pán profesor Irvine pre Školu pod javormi.
Daniela: Rada by som sa vrátila aj k niektorým článkom,
ktoré sa do tohto vydania bohuţiaľ nedostali. Je mi ľúto,
Noro, ale fotoreportáţ zo školskej jedálne sme museli
trochu skrátiť.
Noro: Nechala si tam tri fotky, z dvanástich.
Daniela: S pani Orwellovou sme sa zhodli, ţe nie je
vhodné, aby sme uverejnili fotky z kuchyne. Boli, hm,
príliš naturalistické.
Noro: Tak nemôţem za to, keď kuchárkam visia vlasy do
polievky a holými rukami ochutnávajú kuracie krídla.
Daniela: Lenţe ti varia obed kaţdý deň, zaslúţia si
trochu úcty.
Noro: No, mne uţ obed nevaria. Ja som iba fotil, na
tých fotkách je znázornená realita.
Daniela: Lenţe ty si fotil skôr ich prácu, neţ atmosféru
jedálne.
Noro: Áno, lebo kýchali do zemiakovej kaše, jedna
dokonca napľula do pomarančovej šťavy.
Daniela: Myslela som si, ţe si chcel spracovať príbeh
unavených ţien, ktoré kaţdý tvrdo pracujú, len, aby mali
čo ţiaci jesť.
Noro: To bol pôvodný zámer, aţ kým som nenahliadol do
zákulisia.
Daniela: To je jedno, kaţdopádne ich všetky nemôţeme
publikovať. Najbliţšie sa hádam lepšie pochopíme. Pani
nadprofesorka Orwellová mi navyše odporučila prečítať si
10. Pravidlo školského poriadku, kde sa jasne hovorí, ţe
fotky kucháriek v kuchyni školy nemôţu byť publikované.
Môţeš ale napríklad odfotiť školský ples v súvislosti
s oslavami výročia.
Noro: Porozmýšľam o tom.
Daniela: Ďakujem. Prešla by som teraz k článku Janka
a Janky. Bola som s ním veľmi spokojná, áno. Urobila som
iba niekoľko kozmetických úprav. Vaša reportáţ zo
školského výletu v horách bola mimoriadne farbistá
a detailná, skvelá atmosféra. Akurát niektoré pasáţe sú
podľa mňa a pani nadprofesorky Orwellovej vytrhnuté
z kontextu.
Janka: Myslíš pasáţ o profesorke Fábovej.
Daniela: Áno, Janka, presne tú mám na mysli. Napísali
ste, ţe pani profesorka Fábová bola väčšinu školského
výletu opitá vo svojej chate, prípadne v jednom opise
spomínate, ţe citujem: „Profesorka sa zakolísa nad vodnou
hladinou, čo spôsobilo jej dunivý pád. Niekoľko študentov
vrátane dvoch plavčíkov muselo vyťahovať jej mohutné telo
z útrob jazera.“
Janka: Čo je na tom zlé?
Janko: Veru, čo?
Daniela: No, zlé je na tom to, ţe ste zabudli spomenúť,
ţe pani profesorka berie silné lieky na srdce, po uţití
ktorých opito mohla pôsobiť.
Janka: Keď Fábovú z toho jazera vytiahli, v ruke
zvierala fľašu od whiskey a plavčík, ktorý jej dával
dýchanie z úst do úst povedal, ţe sa mu točí hlava. O deň
na to ukradla zdravotníkov lieh na prvú pomoc. Rozbitou
fľašou si porezala ruku.
Daniela: To sú len dohady.
Orwellová: Pani profesorka Fábová má ťaţkú srdcovú
diagnózu. Lekár jej na to odporučil pobyt v horách. Sú
o tom zdravotnícke záznamy. Všetko ostatné sú výmysly.
Navyše podľa 765. Pravidla v školskom poriadku sa nesmú
podávať informácie o zdravotnom stave učiteľov.
Daniela: Tieţ si myslím, ţe by ste sa jej mali verejne
ospravedlniť.
Janko: Veď ten článok ešte nevyšiel.
Daniela: To síce nie, ale dali sme jej ho prečítať.
(Chvíľu ticho.)
Daniela: Ty Martin pripravuješ článok z filmového
festivalu?
Martin: Áno, bude to v nasledujúcom čísle.
Daniela: Vynikajúce. Ešte by som sa chvíľu vrátila
k Alexovej obálke. Na titulku sme dali ďalší portrét
z cyklu: Ţivot pána nadriaditeľa, ktorý nám ponúkol
školský archív. Na tomto ho vidíme, ako hrdinsky zdoláva
najvyšší karpatský vrch.
Alex: Vybral som k tomu obrovské červené písmo.
Martin: To sa hodí dokonale. (ironicky)
Daniela: To by bolo na dnes všetko kolegovia, práci
a škole zdar, stretneme sa o týţdeň. Dúfam, ţe nás svojou
prítomnosťou poctí aj pani nadprofesorka Orwellová. Ešte
by som vás poprosila, aby ste si niekto vzali témy,
o ktorých sme hovorili, môţete mi napísať aj smsku,
budúci týţdeň sa o tom budeme rozprávať. Alex by zatiaľ
mohol dokončiť grafiku pre ďalšie strany.
Alex: Budem sa snaţiť.
Orwellová: S radosťou prídem aj nabudúce. Mladí ľudia ma
inšpirujú.
(počuť dvíhanie zo stoličiek a hluk miestnosti, ktorý postupne
utícha)
Medzi scénami: hudobný predel
Scéna 2: Tajná redakčná rada
Prostredie: kaviareň
Postavy: Martin, Noro, Alica
(Počuť jazzovú hudbu a cinkanie hrnčekov)
Martin: Alica, Noro, som rád, ţe ste prišli
Alica: Nič si nám nevysvetlil, Martin.
Martin: Nie je to vec, ktorú moţno diskutovať v škole.
Vedeli ste, ţe jediným miestom, kde nenainštalovali
kamery, sú záchody?
Noro: Prečo si nás teda zavolal?
Martin: Lebo vám dôverujem. Chcel by som vydávať na
škole samizdat.
Noro: Myslíš časopis?
Martin: Skôr mám na mysli blog.
Noro: Čo by bolo ale jeho obsahom? Veď školský
časopis uţ máme.
Alica: Noro, tomu hovoríš časopis? Pripomína mi to
skôr propagandistický plátok.
Noro: Čo by sme tam teda publikovali?
Martin: Necenzúrované články. Také, ktoré dokumentujú
skutočnosť.
Noro: Čo si pod tým predstavuješ?
Martin: Napríklad sériu fotografií, ktoré odhaľujú
neprofesionálny prístup kucháriek.
Alica: Alebo také, ktoré sa venujú zmiznutiu Lucie
a Sama?
Martin: Presne. Je o tom strašne málo informácií.
Napríklad viem, ţe Luciini rodičia najprv síce políciu
zavolali, ale neskôr zmiznutie odvolali.
Noro: Chceš povedať, ţe by sme pátrali po tom, prečo
zmizli?
Martin: To je síce prehnaná myšlienka, ale viem, kam by
sme sa mohli pozrieť. Orwellová nariadila dva týţdne pred
ich zmiznutím návštevu školského psychológa.
Alica: Ktorý si vedie záznamy.
Martin: Presne.
Noro: Ako by sme sa k nim dostali?
Martin: To je úloha do najbliţšieho stretnutia, musíme
zistiť, ako sa k nim dostať. Išli by ste do toho teda?
Bolo by to kompletne anonymné, články by sme potom mohli
šíriť aj po škole.
Noro: Všade sú kamery.
Martin: Okrem jedného miesta.
Alica: Ty si ale vôbec neuvedomuješ, ţe hneď budú
všetci vedieť, kto to tvoril? Nikto nie je hlúpy.
Martin: Nemajú nám to ako dokázať, internet je bezpečné
miesto.
Alica: Budem si to musieť ešte premyslieť.
Martin: V pohode.
Alica: Navyše musím utekať na rozhovor.
Martin: (zasmeje sa) To si určite uţiješ. Čo si o tom
myslíš, Noro?
Noro: Súhlasím s Alicou, okamţite sa bude vedieť, kto
to píše.
Martin: Mohli by sme sa povedzme, stretnúť o týţdeň
a kaţdý by sa k tomu vyjadril. Kaţdopádne vám ďakujem za
čas.
(počuť odsúvanie stoličiek)
Alica: Majte sa...
Medzi scénami: hudobný predel
Scéna 3: Rozhovor
Prostredie: učiteľský kabinet
Postavy: Alica, pán Irvine
Dialóg:
(zvuk zaklopania)
Irvine: Vstúpte, vstúpte, prosím.
(zvuk otvorenia dverí, v pozadí stále počuť dáţď)
Alica: Dobrý deň.
Irvine: Dobrý deň, srdiečko.
Alica: Pán Irvine, som Alica, zo školského časopisu
Irvine: Áno, samozrejme, viem, Alicka, veľké interview,
nevedel som sa dočkať. Sadnite si, dáte si čaj?
Alica: Ďakujem, nie.
Irvine: Môţete si sadnúť na kreslo, bliţšie, nehryziem
(smiech).
Alica: To je kreslo pani Fábovej, nebude sa hnevať?
Irvine: Určite nie, navyše sme tu sami, môţe to ostať naším
tajomstvom.
Alica: Tak dobre. Môţem si vás nahrať?
Irvine: Samozrejme, ak vám môj hlas znie príjemne. (smiech)
(ozve sa kliknutie – zapne sa diktafón, počuť navíjanie
magnetofónovej pásky)
Alica: Takţe pán Irvine, vyštudoval ste katedru
východoázijskú históriu za dynamistie Ming, čo vás viedlo
k tomu, aby ste sa stal učiteľom literatúry?
Irvine: Bola to skvelá príleţitosť. Vţdy som rád pracoval
s deťmi, nevedel som vynechať príleţitosť, keď som uvidel
inzerát.
Alica: Inzerát?
Irvine: Áno, v mestskom týţdenníku. Hľadali nových učiteľov.
Podmienkou bolo vyplniť štvrtú a piatu stranu formulára
35, ôsmu stranu formuláru 10, desať strán počnúc
štyridsiatou štvrtou stranou formuláru XXX, prehlásenie
o vernosti nadriaditeľovi školy, ďalej čestné vyhlásenia
o sympatiách k prispievateľom do školského fondu, čestné
vyhlásenie, ţe môj chrup je v poriadku a tieţ prehlásenie
o tom, ţe som nikdy v nijakej inej inštitúcii neučil
a neviem o profesii vonkoncom ale vonkoncom nič. Čoskoro
vyrastiete, pochopíte to – vonku vás čaká krutý svet,
včelička.
Alica: Čiţe by som aj ja mohla byť učiteľkou?
Irvine: Zlatíčko, aká hlupučká predstava. Predsa ste začali
s novinárčinou, to je cesta do pekiel. Musíte mať na to
povahu, prepáčte, ale vy svoju morálku nebudete vedieť
obetovať. Je mi ľúto, ale novinári sú niekedy aţ príliš
svedomití, idealistický. Dnešný svet si ţiada
materialistov, nič v zlom, chrobáčik.
Alica: Myslím si, ţe aj učiteľ potrebuje istú morálku,
všakţe. (zamyslí sa) Pani Orwellová v školskom rozhlase
neustále spomína vaše úspechy. Čo vaša úţasná osobnosť
robí vo voľnom čase?
Irvine: To, čo beţní ľudia. Ţijem veľmi skromne. Iba, čo si
môţem dovoliť z malého učiteľského platu. Vlastním malý
domček na Zelenej ulici.
Alica: Počkajte, tam býva starosta a celý mestský
parlament, ţe? To je tá ulica za mestom, ktorú lemuje
obrovský plot a stráţi ho nonstop bezpečnostná sluţba?
Irvine: Poznáte to. Veľmi skromné, ako som hovoril, stačí mi
málo. Pozemok so záhradou, slúţka, slušné auto. Také
beţné nevyhnutnosti.
Alica: A čo teda robíte vo voľnom čase?
Irvine: Leňoším, pomáham mamičke a pracujem. Snaţím sa aj
veľa čítať.
Alica: Zaloţili ste krúţok tvorivého písania. Prečo?
Irvine: Je to ťaţká otázka, bola to skôr náhla inšpirácia.
(rozmýšľa chvíľu)
Snaţím sa vo svojich študentkách prebudiť nadšenie
k danej problematike, prebudiť v nich múzu. Niekedy
nespím aj celú noc, ako na ne, teda na ten krúţok myslím.
Je to skoro šialenstvo. Ale nech som šialenec, ak mi
záleţí na šťastí svojich študentiek. Nech ma zhltnú
pekelné ohne pre moju obetavosť.
Alica: Prečo máte krúţok aţ tak neskoro? To sa nebojíte, ţe
vaše študentky na ulici niekto znásilní alebo im inak
ublíţi?
Irvine: Ich bezpečie je pre mňa prvoradé. Myslíte, ţe
nestriehnem, aby na ne niekto nedal ruku? Niekedy ich
dokonca vţdy po jednom veziem domov. Je to veľká sranda,
niekedy sa naše putovanie predĺţi. (zasmeje sa ticho)
Ubezpečujem rodičov, ţe ich dcérenky sú nadané a
špeciálne. Nie je to len písaním, sú to pravé zdroje
inšpirácie.
Alica: Ste v poriadku? Vyzeráte nervózne.
Irvine: Prepáčte, aj teraz musím myslieť na naše
dobrodruţstvá v krúţku tvorivého písania. Aha, aj nohou
mi začalo mykať. Nechceli by ste sa k nám raz prísť
pozrieť? Určite by sa mladá, milučká redaktorka ako vy,
mohla niečomu priučiť. Niekoľkým psím ťahom.
Alica: Moţno niekedy.
Irvine: Budem... budeme veľmi radi.
Alica: Ako učiteľ literatúry určite máte čo odporučiť našim
čitateľom. Čo je vašou obľúbenou literatúrou?
Irvine: (chvíľu rozmýšľa) V týchto ťaţších časoch,
ekonomickej krízy, nie je nič dôleţitejšie, ako
preštudovať najnovšie reklamné letáky. Lidilo ich má
mimoriadne prepracované, tí ľudia majú štýl. Ale
najradšej mám reklamy spodnej bielizne, strávim nad nimi
celé vianočné prázdniny. Vám by sa určite páčili, sú
veľmi naturalistické, tie fotky. Milujem, ak je
literatúra grafická a názorná. Mala by byť čo
najnázornejšia, ak mi rozumiete.
Alica: Ste spokojní s podmienkami na škole?
Irvine: Áno, ako motýľ na okvetnom lístku. Prečo by som
nemal byť spokojný? Vy ste spokojná?
Alica: Pýtala som sa ja vás. Stále je čo vylepšovať.
Irvine: Budem citovať ctihodného pána nadriaditeľa, ktorý to
vystihol dokonale, ako vţdy. Povedal, škola je ako všetky
ostatné organizácie. Ako hranaté koleso, občas sa síce
zadrhne, ale stále sa točí. Sme tu taká školská rodina,
kaţdá má občas problémy. Rozumiete, to z vás takmer robí
moju sestru. Aká rozkošná predstava.
Alica: Kde sú tie hrany toho kolesa podľa vás? Kde to treba
obrúsiť, čo zmeniť?
Irvine: Prístup študentov. Myslím teraz samozrejme chlapcov.
Bitiek a agresie je čoraz viac ako v minulosti. Nechcú sa
učiť, fajčia za plotom. Človek by utrhol halúzku a jednu
dve po prstoch. Prípadne ich zavrel pokľačiačky do kúta
komory. Kde sú tie niekdajšie tresty? Mučenie vodou
napríklad, neviem, prečo s tým Taliani prestali.
Alica: A dievčatá?
Irvine: Dievčatká, tie malé nymfičky s rozkošnými úsmevmi,
sú oveľa svedomitejšie. Občas síce zabudnú písať
poznámky, alebo meškajú. Ale (ticho chvíľu) za jeden ich
nádherný úsmev, ţiarivé slniečko, medový lúč, im
jednoducho musíte odpustiť. Neviem si pre nich predstaviť
horší trest, ako ľahučké capnutie po zadočku.
Alica: A Lucia Okvetná?
(zvuk daţďa za oknami zosilnie, počuť hrmenie)
Irvine: Čo s ňou? (dotknuto vyštekne)
Alica: Jej sa capnutie po zadočku nepáčilo?
Irvine: Nerozumiem, čo tým myslíte.
Alica: Pred mesiacom sa sťaţovala na vaše správanie.
Irvine: To vám povedala ona? Lucka je veľmi tvrdohlavé
dievčatko. Niekedy samopašná a mimoriadne neprispôsobivá.
Má bujnú fantáziu.
Alica: Vraj ste ju obťaţovali. Písali jej správy na mobil,
často ste si ju volali na konzultácie do triedy.
Irvine: Veď bola moja študentka, navyše mala zlý prospech.
Chudiatko, ťaţko sa jej učilo, mala zlú rodinu, viete?
Toto ale dúfam ide mimo záznam a rozhovor.
Alica: Lucia tvrdila, ţe ste jej ponúkli jednotky, ak vám
dovolí, dotýkať sa jej.
Irvine: Ale, ale, dúfam, ţe školský časopis nechce veriť
klebetám, nie ste predsa bulvár. Ako som povedal, Lucka,
to drahé dievča, malo bujnú fantáziu. Konzultovali sme
síce jej známky, ale nikdy by som jej neponúkol
sluţbičku.
Alica: Teraz zmizla aj so svojím priateľom.
Irvine: Čudná zhoda okolností, áno.
Alica: Stretli ste Luciu niekedy pred jej zmiznutím?
Irvine: Nie, zlatko, chcete mi niečo naznačiť?
Alica: Nie, pán Irvine. Akurát vás chcem upozorniť, aké
zvláštne sú okolnosti jej zmiznutie.
Irvine: Boli ste s Luckou veľké kamarátky, však Alicka?
Sedeli ste spolu v záhrade, v parčíku a veselo ste
trkotali. Ústa plné výmyslov a klamstiev. Radil by som
vám ale nosiť niečo menej vyzývavé, prichádza zima.
S pánom nadriaditeľom sme sa o vás rozprávali,
samozrejme, mám jeho plnú dôveru. Máte pred sebou veľkú
kariéru, ste plná snov a očakávaní, nevinné dievčatko.
(chvíľu ticho)
Verím, ţe sa nenecháte uniesť fantáziou. Publikovať
bláznivé fantázie, to seriózny časopis nemôţe, to vám
predsa páni nadprofesorka niekoľkokrát vysvetlila. Musím
sa jej spýtať, či schválila otázky pre tento rozhovor,
zdajú sa mi príliš nepremyslené, mládeţnícky hlupučké.
Alica: Vyjadrila sa k tejto téme dosť jasne.
Irvine: No vidíte, riaďte sa školským poriadkom a budeme
súrodenci v tejto veľkej školskej rodine. Musíte ma teraz
ale ospravedlniť, mám ešte prácičku. Teším sa ale na váš
článok.
(Chvíľu ticho... počuť hrmenie)
Irvine: Nepočuli ste ma, drahúšik? Dúfam, ţe sa ešte
stretneme, ale teraz sa rozhovor skončil. Ţelám vám
nádherný deň.
(zvuk – Alica sa dvihne z kresla, otvorí dvere)
Alica: Dúfam, ţe sa Lucia čoskoro nájde.
Irvine: Dúfam aj ja, mal som Lucku veľmi, veľmi rád.
Ospravedlníte ma?
Alica: Dovidenia.
(zavrú sa dvere)
KONIEC PRVEJ ČASTI
Zvučka, titulky
Hranaté kolesá
Epizóda 2: Daniela – 20 – 25 minút
Autor: Marek Hudec
Postavy: Martin, Orwellová, Alica, Daniela, Noro, Janka, Janko,
nadriaditeľ
Zvučka, ohlásenie názvu druhej časti
Anotácia k druhej časti: Vitajte na strednej škole Pod javormi.
Niekoľko študentov tu každý týždeň pripravuje školský časopis, nad
ktorého prípravou dohliada prísna nadprofesorka Orwellová. Škola
práve oslavuje svoje jubileum a po niekoľkých mesiacoch na cestách
sa vracia tajomný nadriaditeľ. Ohrozí oslavu novovzniknutý rebelský
blog?
Scéna 1: Martin v riaditeľni
Miesto: riaditeľňa
Postavy: Martin, Orwellová
Orwellová: Sadnite si prosím, pán študent.
Martin: Ďakujem.
Orwellová: Máte predstavu Martin, prečo som si vás dala
zavolať?
Martin: Netuším, pani nadprofesorka.
Orwellová: Očakávame návrat pána nadriaditeľa z Cypru, čo
má byť tieţ vyvrcholením osláv výročia školy.
Martin: Všimol som si. Oznamujete to v rozhlase kaţdú
prestávku.
Orwellová: Študenti musia byť neustále informovaní.
Martin: Za kaţdých okolností?
Orwellová: Mám na mysli samozrejme podstatné informácie.
Martin: (kýchne si, ozve sa fúkanie nosa) Prepáčte,
trochu som prechladnutý, náhle zmeny počasia.
Orwellová: Pán študent, vy fajčíte gandţu?
Martin: Prosím?
Orwellová: Či fajčíte trávu, mariánku, neviem ako ináč
marihuane teraz hovoria mladí.
Martin: Prečo sa pýtate?
Orwellová: Nedávno bola publikovaná štúdia, kde sa písalo,
ţe ľudia, ktorí fajčia marihuanu, sú oveľa náchylnejší na
rôzne zápaly dýchacích ciest.
Martin: (kýchne si) Som si istý, ţe to nie je môj
prípad.
Orwellová: Viete, čo sa ešte hovorí o telesných chorobách?
Martin: (bez záujmu) Neviem.
Orwellová: Údajne sú príznakom tých duševných. Nezaţil ste
v poslednom čase nejaký otras?
(chvíľu ticho)
Martin: Prečo ste si ma zavolali?
Orwellová: Obávam sa o vás pán študent, obávam sa o vašu
budúcnosť, o vašu spokojnosť, o váš šťastný ţivot. Mám
pochybnosti, či dokáţete za seba rozhodovať. Ako správny
pedagóg, krstná mama tejto inštitúcie, vaše alma mater,
ma trápi osud mojich detí.
Martin: Nemusíte sa obávať, som dostatočne rozumný.
Viem sa o seba postarať aj sám.
Orwellová: Obávam sa, ţe neviete, pán študent. Tie obavy
sa mi stále len potvrdzujú.
Martin: (podráţdene) Váţne? Z čoho tak usudzujete?
Orwellová: Zdá sa mi, ţe na vašu budúcnosť vôbec
nemyslíte.
Martin: Prečo si myslíte?
Orwellová: Vaše správanie tomu nenasvedčuje. Viete, o čom
hovorím?
Martin: Nemám ani najmenšieho páru. A v skutočnosti mi
je celkom zle. Bolí ma hlava a zrejme mám horúčku.
Orwellová: Neviem, či ste si všimli kampaň, ktorá sa
začala zjavovať v školských záchodoch. Aktéri samozrejme
vedia, ţe konajú proti pravidlám, preto sa skrývajú
v kabínkach a boja sa odhaliť svoju identitu.
Martin: Máte na mysli blog.
Orwellová: Áno, mám na mysli nehorázny plátok, zbierku
klamstiev a chorých výmyslov. Lebo len chorý človek sa
odváţi špiniť do vlastnej kolísky. Súhlasíte?
Martin: Máme rozdielne predstavy o tom, kto je chorý
človek, pani nadriaditeľka.
Orwellová: Kto je chorý človek podľa vás?
Martin: Ktorý odmieta vidieť pravdu.
Orwellová: A tá je?
Martin: Ţe špiniť nemusí, pretoţe v tom bahne uţ sedí.
(vyfúka si nos) Nemáte náhodou aspirín?
Orwellová: Nie, nie som lekáreň. Keď ste chorí, nemali ste
chodiť do školy. Chorí ľudia v škole nemajú čo robiť,
skôr by sa mali liečiť.
Martin: V tom sa zhodneme.
Orwellová: Prečo mi teda nepoviete, kto zaloţil blog,
ktorý som spomínala?
Martin: Prečo si myslíte, ţe to viem?
Orwellová: Ja sa vás pýtam ako kamaráta, ako rodina. Sme
jedna rodina, však? Školu tvoríme všetci – ja, vy, kaţdí,
kto tu trávi čas. Ináč by to bola len budova, nemyslíte?
Samozrejme, neviem, kto ten blog zaloţil. Myslela som si
ale, ţe sa vás môţem opýtať ako blízkej osoby. Medzi
študentmi sa samozrejme širia rôzne klebety, nič ste
nepočuli?
Martin: Chcete, aby som bonzoval?
Orwellová: Nie, my sa iba rozprávame. Ako seberovní.
Martin: Pravda ale je, ţe seberovní nie sme. Dokonca sa
mi vyhráţate.
Orwellová: No dovoľte, uráţate ma, pán študent.
Martin: (neisto) Naznačili ste mi predsa, ţe ak vám
nepoviem, kto ten blog zaloţil, tak to ohrozí moju
budúcnosť.
Orwellová: Ani v najmenšom. Váš mladý, zahmlený rozum si
to tak mohol vysvetliť. Pravdou ale je, ţe zlé
rozhodnutia môţu vašu budúcnosť ohroziť. Iba som vás
chcela varovať.
Martin: O mňa si skutočne nemusíte robiť starosti.
Orwellová: Všimla som si tieţ, ţe sa vám zhoršil prospech
na niektorých predmetoch.
Martin: Tento rok maturujem, je pochopiteľné, ţe sa
niektorým predmetom venujem viac a niektorým menej.
Orwellová: Vaše správanie však môţe ohroziť vaše snaţenie
v kaţdom smere.
Martin: Uţ to zas robíte.
Orwellová: Nie, nie, zásadne sa vám nevyhráţam. Chcem vás
iba motivovať. Ja viem, kto ten blog zaloţil a porušil
tým prvé pravidlo Školského poriadku, ktoré znie?
Martin: Neviem ho naspamäť bohuţiaľ.
Orwellová: To je chyba, 57. Pravidlo totiţ jasne hovorí,
ţe ho kaţdý študent musí vedieť naspamäť, pán študent. To
pravidlo, ktoré ste zabudli znie: „ Kaţdý študent má
právo vyjadriť svoj názor, ak to nie je v rozpore
s pravidlami číslo 22,23,44,158,912,913,914 a 765.“
Martin: To znamená, ţe prvoradá by mala byť sloboda
slova.
Orwellová: Nie, nie, chápete to úplne zle. Prvoradé je
pravidlo, aţ potom jeho obsah. V tom mnohí študenti robia
chybu. Nechápu, ţe spoločnosť pravidlá potrebuje, aby si
mohla uţívať slobôd.
Martin: Sloboda by mala byť bez hraníc.
Orwellová: To je veľmi chorý názor obávam sa, pán
nadriaditeľ by o tom určite vedel povedať svoje.
Odporúčam vám nalistovať si v školskom poriadku stranu
325, kde je pravidlo 65, a to jasne hovorí, ţe sloboda je
relatívna.
Martin: Kaţdopádne, keď viete, kto ten blog zaloţil,
prečo ho nepotrestáte?
Orwellová: Ako som hovorila, ja študentov motivujem. Chcem
dať vinníkovi šancu, aby sa napravil a zmenil. V našej
škole je pre kaţdého nádej, rodina ponúka istotu viete?
Tých istôt tu máme nekonečno.
Martin: To je milé.
Orwellová: Pán študent, to by bolo všetko, choďte sa
vyliečiť. Zdravie máme len jedno.
Martin: Dovidenia.
(zvuk otvorenia dverí)
Hudobný predel medzi scénami
Scéna 2: Tajná redakčná rada
Miesto: kaviareň (v pozadí počuť ruchy, pohyb, jazzovú hudbu,
otváranie dvier so zvončekom)
Postavy: Alica, Martin, Janka, Janko
Alica: Prečo si nebol na redakčnej rade?
Martin: Mal som rande s Orwellovou.
Alica: Výsluch?
Martin: Áno, Alica, výsluch.
Alica: Nepáči sa mi to. Hovorila som ti, ţe sa hneď
bude vedieť, kto to píše.
Martin: Kľud. Nemôţe nám nič dokázať. Nie je
anonymnejšieho miesta, ako je internet.
Alica: A predsa mnohé o sebe neutajíš, však, Martin.
Martin: Viem, na čo naráţaš.
Alica: Ty náhodou nič o tom nevieš?
Martin: O čom?
Alica: No predsa o zmiznutí. Nebol si v kontakte s,
veď vieš...
Martin: Nie, ako by som mohol?
Alica: Tak myslím, ţe ste sa v ten deň...
(Preruší ich príchod Janka a Janky)
Janka: Ahoj, Alica nám vravela o blogu. Chceme sa
pridať k revolučnému hnutiu.
Martin: Janka, Janko, ste srdečne vítaní.
Janko: Máme skvelú tému.
Martin: Super, práve dnes som si vypočul prvú reakciu
na náš blog. Má to zaručene efekt.
Janka: Taký jemne kriminálny.
Martin: Áno. Ma napadla dnes ďalšia myšlienka.
Porozumeli ste na sociológii, čo je to modernizmus
a postmodernizmus?
Alica: No profesor hovoril, ţe spoločnosť je
v medzifáze medzi týmito dvoma etapami.
Martin: Ale v medzifáze čoho?
Alica: No modernizmu a postmodernizmu.
Martin: Ale čo to znamená?
Alica: No jednoducho, ţe sa svet mení.
Martin: Ale k čomu?
Alica: No k postmodernizmu.
Martin: Lenţe nikto nevie, čo to ten postmodernizmus
je.
Alica: No profesor vysvetlil, ţe je to éra, ktorá
nasleduje po modernizme.
Martin: To je jediná definícia. Lenţe vedci sa nezhodli
ani tom, čo to znamená modernizmus. Vidíte, čo za
nezmysly nás učia?
Alica: Učia nás pojmy.
Martin: Presne, pojmy, ktoré nič neznamenajú. Vedci si
ich vymysleli, aby sa mohli tváriť, ţe niečo robia
a poberať za to plat.
Alica: Lenţe definície sú podstatné. Aby sme pochopili
procesy v spoločnosti a iných vedách.
Martin: Podľa mňa je hlúpe učiť veci, ktoré neexistujú.
Učíme sa o slovách. Pojem postmodernizmus je ako
abstraktné umenie. Vedci chodia okolo toho a vymýšľajú,
čo by to mohlo znamenať. Celá škola je o tom.
Alica: Lenţe slová sú bariéry, v rámci ktorých
rozmýšľaš.
Martin: Hlúposť, rozmýšľať o ničom sa nedá. Niekto
vymyslí, ţe spoločnosť sa hýbe – tak ako stále, všetko je
v pohybe. Vymyslí, ţe je v medzifáze dvoch vecí, ale
nikto nevie povedať, čo znamenajú.
Alica: Je to otvorená téma.
Martin: Nie, je to vedecký nezmysel a dokáţem vám to.
Alica: Ako?
Martin: Uvidíte.
Alica: Dobre, presuňme sa k blogu, táto debata nemá
zmysel. Janka, hovorili ste, ţe máte tému.
Janka: Áno. Minulý týţdeň vyhodili učiteľku
Laurincovú.
Janko: Rozhodla sa ponúknuť nám rozhovor.
Alica: Orwellová v rozhlase tvrdila, ţe vraj našli
v jej zásuvke balíček marihuany.
Janko: Laurincová tvrdí, ţe jej ho tam niekto
prepašoval. Bolo to narafičené, chceli sa jej zbaviť.
Alica: Povedala vám prečo?
Janka: Vraj v rozhovore. Ale údajne je to veľké
a nebojí sa následkov. O týţdeň sa sťahuje za sestrou do
Francúzska, chcela by to publikovať v deň jej odletu.
Martin: Pôjde to na všetky záchody.
Janko: Niekoľko výtlačkov by sme mohli nechať aj pri
vchode do školskej jedálne. Jedna kuchárka je Laurincovej
kamarátkou a sľúbila, ţe nám pomôţe.
Martin: Super, čítanosť nám stúpa. Máme viac čitateľov
ako školský časopis. Neskôr, ak budete súhlasiť, môţeme
publikovať aj necenzúrované verzie článkov z časopisu.
Alica: Teším sa na ten rozhovor.
Martin: Noro nepríde?
Alica: Išiel s Danielou na oslavy jubilea. Riaditeľ sa
dnes vrátil z Kórey a našej šéfredaktorke ponúkne
šťavnatý príbeh o svojich dobrodruţstvách.
Janka: No fuj!
Martin: Vraj sa vracia z Cypru, nie Kórei.
Alica: On bol všade.
Alica: Noro súhlasil, ţe odfotí toto legendárne
stretnutie naivky a zvieraťa.
Martin: Alica, ty pripravuješ niečo?
Alica: Zbieram materiál o zmiznutí. Dohodla som si
stretnutie so školským psychológom.
Martin: Máš nejaké nové informácie?
Alica: Nechcem nič naznačovať, kým sa mi nepotvrdí.
Martin: Ani nám?
Alica: Nie.
Martin: Dobre. (chvíľu ticho) Janka, Janko, pomohol by
som vám s úvodom k článku. Napísal by som pozadie kauzy,
ako vyhodenie Laurincovej odôvodnila škola.
Janka: Orwellová o nej povedala, ţe bola predtým
upratovačkou, ktorá oklamala vedenie školy, aby sa stala
učiteľkou. Ţe trpí psychickými problémami a bola
nebezpečná pre ţiakov.
Janka: Citujem, ţila v škatuli a nosila jedny šaty.
Bola škole tŕňom v oku uţ dlhšiu dobu, ale jej vyhodenie
by 8bolo v konflikte so školským zákonom.
Martin: Mňa síce neučila, ale podľa spoluţiakov to bola
jediná kvalifikovaná osoba na vyučovanie francúzštiny.
Janka: Všetci francúzštinári teraz študujú azbuku,
lebo ju nahradila ruštinárka.
Janko: Jej krúţok o francúzskej kultúre a jazyku zas
nahradili dejiny sovietskeho zväzu a európskych diktatúr.
Martin: No zdá sa, ţe náš blog sa začína uberať veľmi
dobrým smerom. Myslím, ţe na dnešok by sme pracovnú časť
stretnutia aj mohli uzavrieť. Večer vám pošlem
prihlasovacie údaje na stránku.
Hudobný predel medzi scénami.
Scéna 3: Stretnutie s nadriaditeľom
Postavy: Orwellová, Daniela, Noro, Nadriaditeľ
Miesto: sála s oslavou najprv (počuť vzdialené zvuky oslavnej
balady), potom chodba k protiatómovému krytu a potom protiatómový
kryt (počuť šum vetra)
Orwellová: Danielka, pán nadriaditeľ vás teraz prijme.
Daniela: Pani nadprofesorka neviem ani vyjadriť našu
vďaku. Pre Nora a pre mňa je to obrovská príleţitosť.
Orwellová: Pán nadriaditeľ o vás veľa počul, nevie sa
dočkať stretnutia s vami.
Daniela: Prečo neoslavuje pán nadriaditeľ s nami?
Orwellová: Pán nadriaditeľ je zaneprázdnený človek. Navyše
jeho prítomnosť si vyţaduje mimoriadne bezpečnostné
opatrenia. Mnoho ľudí sa mu vyhráţalo. Nie je jednoduché
byť takou významnou osobnosťou, verím, ţe ste Danielka na
najlepšej ceste pochopiť ten pocit.
Noro: Prijme nás hneď teraz?
Orwellová: Áno.
Noro: Bolo by moţné, aby som sa najprv najedol?
Orwellová: Pán študent Norbert, neviem, či rozumiete
významnosť okamihu, ktorý čoskoro zaţijete. Stretnete
osobu najvyššej významnosti a ktorá nosí titul
nadriaditeľa – titul nadradený obyčajnému titulu
riaditeľa vysokej školy.
Daniela: Nechápte môjho kolegu zle pani Orwellová. Je
iba očarený tou neuveriteľnou hojnosťou jedla, ktorú ste
pripravili k oslavám.
Orwellová: Nemohli sme nič zanedbať, máme kuchárov z Kuby,
všetky dary mora, aké si len viete predstaviť, odporúčam
vám po rozhovore s pánom nadriaditeľom vyskúšať najväčšiu
sibírsku špecialitu – mačacie mozočky nakladané vo vodke.
Daniela: Uţ sa nevieme dočkať, pani nadprofesorka.
Orwellová: Poprosila by som vás teraz, aby ste prešli do
tejto chodby napravo. Je to tunel do školského
protiatómového krytu.
(počuť niekoľko neistých krokov)
Daniela: Ešte raz ďakujeme.
Orwellová: Veľa šťastia.
(počuť kroky a ich stupňujúcu sa ozvenu, zaniká zvuk oslavnej
balady, stupňuje sa zvuk vetra)
Daniela: Som v tejto časti školy nikdy nebola.
Noro: Uzavreli ju po poţiari pred tridsiatimi rokmi.
(počuť dva páry kroky, ktoré sa ozývajú)
Daniela: Tá chodba je ale tmavá. Prečo by v škole
stavali protiatómový kryt?
Noro: Bojíš sa?
Daniela: Myslíš, ţe do týchto priestorov púšťajú ţiakov
len za odmenu?
Noro: Skôr za trest. Cítiš ten zápach? Počul som
pohyb, niekto kašle.
Daniela: Buď ticho. Môţe nás počuť. Mám zaklopať?
Noro: Zdá sa, ţe ten zápach ide spoza dvier.
(zaklopanie na dvere a potom vŕzgavé otváranie.)
Daniela: Dobrý deň, pán nadriaditeľ. Posiela nás pani
nadprofesorka Orwellová, je to pre nás obrovská česť.
(chvíľu ticho, potom sa ozve zadŕhavé kašlanie)
Nadriaditeľ: (zastretým, tichým, zlovestným hlasom) Zavrite
dvere. Vchádza sem svetlo.
Noro: Prepáčte pán nadriaditeľ, chcel som vás
poţiadať, či vás môţeme do školského časopisu odfotiť.
(medzi tým počuť zavieranie dvier, vrzgot)
Nadriaditeľ: Myslím, ţe to nebude potrebné. Shakespeare
povedal, ţe Boh nám dáva jednu tvár a my si vytvárame
ostatné.
Daniela: Máte rád drámu pán nadriaditeľ? Čítali ste
Tenneseeho Williamsa? Som jeho veľkou fanúšičkou.
Nadriaditeľ: Čítam iba to, čo je potrebné. Momentálne ma
zaujíma strach. Moderná psychológia tvrdí, ţe jediným
motivátorom a hýbateľom ľudstva je strach. Viete, čo to
znamená?
Daniela: Sme ešte mladí, aby sme to vedeli.
Nadriaditeľ: (znova kašle, chvíľu sa dusí) Danielka?
Daniela: Áno, pán nadriaditeľ?
Nadriaditeľ: Čo hovoríte na túto úţasnú inštitúciu? Toto
fascinujúce dielo stien a disciplíny?
Daniela: Neviem, či som zrelá to posúdiť, ale milujem
ju. Tak ako to len študentka dokáţe.
Nadriaditeľ: Áno, je to ohromujúce. Budova, ktorá tu stojí
uţ tri storočia a neustály šum študentov na chodbách. Bol
to sen, ktorý som vybudoval holými rukami.
Daniela: Ani neviete, aká je to pre nás česť, ţe ste nás
prijali.
Nadriaditeľ: Počujete ten šum? To neustále hmýrenie?
Daniela: Hmýrenie?
Nadriaditeľ: Áno, zvuky miniatúrnych noţičiek
prechádzajúcich medzi omietkou steny. Počujete? Taký
upokojujúci zvuk.
Daniela: Nie, pán nadriaditeľ, nepočujem, veľmi ma to
mrzí.
Nadriaditeľ: (zakašle) To nič dieťa. Vyrastieš a začuješ,
neustále hmýrenie švábov a rôznej hávede. Škola je tu na
to, aby vyberala medzi touto spodinou. Škola musí
selektovať jedincov, ktorí sú ţivota schopní a ktorí nie.
Evolúcia. Tak to sa tomu hovorí. Tvoríme tu dejiny. Ja
a vy, my všetci.
Daniela: Rozumiem vám. Je skutočne málo inteligentných
študentov.
Nadriaditeľ: Nie, nie inteligentných, dieťa. Nie, nie. Tých,
čo sú schopní preţiť. Inteligencia nezaručí preţitie.
Bolo tu niekoľko príkladov skutočne veľkých mozgov,
takých, ktorí to chápali.
Daniela: Prepáčte, neviem, či vám rozumiem,
Nadriaditeľ: To nevadí frauhlein, raz pochopíte. Stačí si
pamätať, vybavia sa vám moje slová. Vybudoval som túto
školu vo vedomí, ţe raz objavím toho silného jedinca,
ktorí bude schopní riadiť túto háveď. Aţ neskôr som ho
objavil v sebe. Viete, podstatné je pochopiť, ţe kaţdý
z nás má v sebe tú silu. Sila, moc, to je to, čo
potrebuje človek k preţitiu. Inteligencia je
nadhodnotená. Stačí mať myšlienky a byť mocný. Viete, čo
je dnes moc?
Daniela: Moji rodičia tvrdia, ţe keď je človek dobrý.
Nadriaditeľ: V samote je moc, vaši rodičia sú hlupáci,
ospravedlňte môj slovník. Bez peňazí budete veliť
potkanom v kanalizácii. To je moc, majetok, bohatstvo.
A viete, čo sa robí so švábmi?
Daniela: (zmätene) Asi je dôleţité ich pochopiť.
Nadriaditeľ: Nie frauhlein, veru nie, so švábmi sa dá
spraviť len jedna vec. Určite to sama tušíte. Kaţdopádne,
zavolal som si vás, pretoţe mám dôleţitý oznam pre naše
noviny.
Daniela: S radosťou ho publikujeme.
Nadriaditeľ: Vaši spoluštudenti poslali škole otvorený
ďakovný list. Určite ste počuli o dvoch stratených
študentoch.
Noro: Áno.
Nadriaditeľ: Zdá sa, ţe ich zmiznutie vyvolalo veľký
rozruch. Verím, ţe tento list vyvráti všetky hlúpe
klebety. Získali študijný grant do Ameriky, zabezpečili
si vďaka našej škole budúcsnoť v zahraničí.
Daniela: To veľmi rada počujem. Nepochybne to vyvráti
všetky pochybnosti, ďakujeme za dôveru.
Nadriaditeľ: Mohli by ste ma nechať osamote? Je mnoho vecí,
ktoré musím prerokovať. Prehodnotiť, prekonzultovať.
Daniela: Prepáčte za otázku pán nadriaditeľ, ale s kým?
Nadriaditeľ: S ekonomickou radou. Budú tu čoskoro. Zdá sa
mi, ţe počujem ich upokojujúce hlasy.
Daniela: Iste pán nadriaditeľ, ďakujeme za toto vzácne
stretnutie, dovidenia.
Nadriaditeľ: Auf wiedersehen...
Koniec druhej časti
Hranaté kolesá
Epizóda 3: Janko a Janka – 20-25 minút
Autor: Marek Hudec
Postavy: Janka, Janko, Laurincová, Orwellová, Martin, Daniela,
Alica, Noro, Alex, Kuchárka, Kuchárka 2
Anotácia k tretej epizóde:
Scéna 1: Stretnutie s Laurincovou
Prostredie: školský dvor (počuť vietor počas celej scény)
Postavy: Janka, Janko, Laurincová
Janka: Janko?
Janko: Áno, Janka?
Janka: Myslím, ţe uţ ide.
Janko: Janka?
Janka: Áno, Janko?
Janko: Vyber mi prosím ťa ruku z nohavíc.
(ozve sa šušťanie)
Janka: Prečo sa podľa teba schováva za stromami?
Janko: Myslím, ţe nám ukazuje, aby sme išli za ňou.
(ozvú sa kroky v tráve)
Janka: Pani profesorka Laurincová?
Laurincová: Volám sa Litvovská, rozumiete?
Janka: Lenţe pani profesorka...
Laurincová: Litvovská, Litvovská.
Janka: Áno, kedy cestujete?
Laurincová: Odlietam poobede, teda ak mi dovtedy nezrušia
letenku, alebo sa nepokazí lietadlo, alebo ma nestrelia do
stehna. (zasmeje sa nervózne)
Janko: Prečo by sa niečo také stalo?
Laurincová: Tichšie, rozprávajte tichšie. Nedávno som
čítala, ţe kamery beţne inštalujú do pouličných lámp. Poďme sa
presunúť trochu hlbšie medzi stromy.
(ozvú sa kroky v tráve, šuchotanie)
Janka: Čo to má celé znamenať, pani profesorka?
Laurincová: Nevolajte ma tak, hovorte mi pani Litvovská
alebo slečna Laura.
Janka: Prečo ste sa chceli stretnúť v školskom areáli?
Laurincová: Pod lampou je najväčšia tma. Všade v meste sú
kamery a ploštice. Dokonca existuje portál, ktorý zhromaţďuje
všetky informácie, všetky, aké si len viete predstaviť. Navyše
by nechceli mať záznamy z miest, kde organizujú všetky obchody.
Janka: Aké obchody?
Laurincová: Oh la la, chérie. Drogy, zbrane, vraţdy. Krv tu
tečie potokom.
Janko: V škole?
Laurincová: Drahá, to nie je škola, ale zločinecká
organizácia. Nikdy ste sa nečudovali, prečo sa vzdelávacia
inštitúcia nachádza v susedstve chemickej továrne? Alebo prečo
riaditeľ trávi väčšinu svojho voľného času v Ázii a Afrike?
Vôbec nič netušíte, nikto, preboha.
Janka: Je vám dobre, pani Laurincová, teda Litvovská?
Laurincová: Lepšie mi ešte nebolo, mon petit. Odlietam dnes
ďaleko, kde ma nenájdu.
Janko: Chceli ste nám poskytnúť isté informácie.
Laurincová: Zapisujete si to mes chéries? Škola Pod Javormi
je v skutočnosti krycím názvom pre kriminálnu sieť s centrom
v Taiwane. Sú infiltrovaní na najdôleţitejších postoch našej
krajiny, všade majú uši, špicľov, kamery. Krátko po odchode
komunistov sa museli prispôsobiť na kapitalizmus a preto si cez
bývalú ŠTB vytvorili úzke styky s východoázijskou mafiou.
Janko: Máte tieto informácie niečím podloţené?
Laurincová: Chérie, to všetko dáva zmysel. Čo to nevidíte?
Veď sú to všetko mafiáni, tak sa aj správajú. Otvorte si oči.
Dokumenty, dokumenty, všetko spálili. Dôkazy neexistujú a ak by
náhodou niekto nejaké našiel, budú odstránené. Takto to
funguje.
Janko: (zmätene) Lenţe vaše tvrdenia znejú
neuveriteľne.
Laurincová: Impossible. Čo ešte chcete počuť? Ţe zmiznutí
študenti odcestovali do Ameriky, kde vylihujú na pláţi a učia
sa algebru? Hádam tomu neveríte.
Janko: Viete snáď pravdu, čo sa s nimi stalo?
Laurincová: Mort, mort, najpravdepodobnejšie leţia na dne
niektorého kanála. Zistili pravdu a museli byť odstránení. Tak
sa k ľuďom správajú. Ako k záznamom. Boli ste a zrazu nie ste.
Janka: Preboha! (znie vydesene) Ako viete, ţe boli
zabití?
Laurincová: Je to logické, nič iné sa s nimi stať nemohlo.
Moţno stojíme práve na mieste, kde im podrezali hrdlá ako
dobytku. Triste, triste, myslím, ţe tie hrozné veci budem so
sebou nosiť navţdy.
Janko: To je hrozné.
Laurincová: Exactement.
Janka: No tak počkať. Ak je to všetko pravda, prečo
nechali vás naţive? Viete priveľa.
Laurincová: Chceli ma diskreditovať. Mám v zahraničí
rodinu. Nepoznám ich diabolské zámery – je to zloţité. Na
všetko majú oddelenia. Kancelária drogového priemyslu,
oddelenie mŕtvol, oddelenie hrdlorezov, všetko systematické
a premyslené.
Janko: A to všetko riadi nadriaditeľ?
Laurincová: On je iba postavička, hlúpy pajác, une
marionette. On to iba kryje, riadiace centrum je niekde na
východe. Na tom nezáleţí. Musíte mi sľúbiť, ţe to publikujete.
Ţe sa všetci dozvedia pravdu. Sľúbte mi to, musíte, verím vám,
sľúbte, sľúbte!
Janka: Ukľudnite sa prosím. Neviem, či budeme schopní
vydať niečo nepodloţené. Nemáte ţiadne dôkazy.
Laurincová: Máte pravdu, ale sú to moje slová, študenti
m´ont respecté. Veria mi.
Janko: Budeme ohrození?
Laurincová: (zasmeje sa nervózne) Všetci sme. Môţeme byť
radi, ţe sa tu teraz rozprávame. Ak by nás chceli mať mŕtvych,
verte mi, uţ tu nie sme.
(ozve sa zašumenie haluzí)
Laurincová: (nervózne, vystrašene) Počuli ste to? Počuli?
Šepkajte, preboha, našli nás.
Janko: To bol vietor.
Laurincová: Chérie, utekajte, verte mi, vietor znie viac
ako vietor. Toto bol človek. S pištolou nás čaká celá skupina
medzi stromami. Musíme zmiznúť. Boţe, modlite sa, aby som
nasadla do lietadla.
Janka: Ukľudnite sa, pani Laurincová.
Laurincová: Nehovor moje skutočné meno, merde! Musím ísť,
prepáčte, ak budeme mať šťastie, tak sa ešte uvidíme. Au
revoir, boţe, modlite sa za mňa, boţe.
(jej hlas zaniká v diaľke, počuť hlasný útek)
Janko: Ćo si o tom myslíš?
Janka: Nemôţeme to publikovať.
Janko: Je chorá.
Janka: Martin to bude chcieť publikovať.
Janko: Sú to paranoidné výmysly. Zjavne boli dôvody
jej vylúčenia opodstatnené.
Janka: A čo tá marihuana?
Janko: Moţno ju fajčila. Nikdy som ju nevidel
v takomto stave. Na hodinách ale bola rozumná.
Janka: Zrejme brala lieky.
Janko: Zrejme...
Hudobný predel
Scéna 2: Redakčná rada
Prostredie: trieda v škole
Postavy: Orwellová, Martin, Daniela, Alica, Noro, Janka, Janko, Alex
Daniela: Skôr, ako by ďalšia redakčná rada začala, pani
Orwellová by nám rada povedala niekoľko slov.
Orwellová: Ďakujem za slovo, pani študentka Danielka.
Musím pochváliť celú redakciu za posledné číslo. Ide nepochybne
o jedno z najsilnejších.
Daniela: Som si istá, ţe myslíte našu rozsiahlu reportáţ
z jubilea školy.
Orwellová: Samozrejme, celú učiteľský zbor bol veľmi
dojatý. Musím však vyzdvihnúť iný článok, ktorý si zasluhuje
obrovskú pozornosť.
Daniela: Máte snáď na mysli ďakovný list amerických
študentov?
Orwellová: Bolo to nepochybne zaujímavé a prospešné
dozvedieť sa, ţe sa im darí dobre. Lenţe aţ článok pána
študenta Martina mi priniesol hlboký intelektuálny záţitok.
Tlieskam vám pán študent a musím sa priznať, ţe som vás
nespravodlivo podcenila. Myslela som si, ţe patríte medzi
hlúpych a zbytočne drzých ţiakov. Ale tento text ma utvrdil
v tom, ţe máte pred sebou veľkú kariéru.
Martin: Ďakujem pani nadprofesorka Orwellová, bola pre
mňa veľká česť ponoriť sa do tajov Postkvestonarizmu. Iba
samotnú rešerš k článku som vykonával niekoľko dní v kniţnici.
Orwellová: Nepochybne, nepochybne. Dávno som túto tému
nevidela spracovanú viac sofistikovaným a zaujímavým spôsobom.
Niekoľko profesorov sa o vašej štúdii veľmi obdivne vyjadrilo.
Martin: Ďakujem.
Orwellová: Viete pán študent, musím sa priznať, ţe ešte
donedávna som vás nepodloţene upodozrievala zo zaloţenia
jedného nemenovaného blogu, ale som si uvedomila, ako hlboko
som sa mýlila. Váš článok nás bude reprezentovať aj na
celoštátnej novinárskej súťaţi.
Martin: To bude pre mňa pocta.
Daniela: Ehm, prešli by sme k ďalšej téme, pani
nadprofesorka?
Orwellová: Áno, samozrejme. Chcela by som sa vyjadriť uţ
k zmienenému blogu. Predvčerom sa na ňom totiţ objavil nový
článok, rozhovor s istou psychicky narušenou profesorkou.
Zároveň sa tento text objavil na niekoľkých miestach v budove
školy.
Daniela: Sú to veľmi znepokojivé vyjadrenia.
Orwellová: To veru sú. Nielen kvôli nehoráznemu porušeniu
niekoľkých pravidiel školského poriadku, menovite bodu 22, 1984
a 666.
Daniela: Keby len školského poriadku, veď ten rozhovor
očividne uráţa česť školy.
Orwellová: Študentka Danielka, chápete to dokonale. Verím,
ţe všetci v tejto miestnosti sú rovnako pobúrení a šokovaní
týmito vyhláseniami. Prvou úlohou redakcie časopisu bude
napísať vyjadrenie k rozhovoru.
Daniela: Koho by ste odporučila, aby ho napísal?
Orwellová: Myslím, ţe pán študent Martin to zvládne
skvele.
Daniela: Martin?
Martin: Pani nadprofesorka, síce mi to lichotí, ale
myslím, ţe tú česť zaslúţi skôr Daniela. Ako šéfredaktorka má
právo oslovovať študentov v mene časopisu.
Orwellová: Toľká skromnosť pán študent. Uisťujem vás, ţe
nie je na mieste, vaše slová majú schopnosť hýbať srdcami.
Verím, ţe ste pravý. Pán nadriaditeľ so mnou súhlasí.
Daniela: Pán nadriaditeľ povedal, aby Martin napísal ten
článok?
Orwellová: Bol to jeho nápad.
Daniela: To je zvláštne. (podráţdene)
Orwellová: Nič zvláštne, je to odmena pána študenta za
jeho obdivuhodnú prácu.
Martin: Pani nadprofesorka, ešte raz vám chcem
poďakovať za toľkú dôveru, ale myslím si, ţe Daniela je
správnou voľbou.
Daniela: Áno, dokonca som si uţ urobila na túto tému
niekoľko poznámok.
Orwellová: Bolo rozhodnuté, pán nadriaditeľ vybral pána
študenta Martina. Chcete snáď spochybniť jeho vôľu a úsudok?
Daniela: To by som si nedovolila.
Orwellová: Myslela som si to, nakoniec, tretie pravidlo
školského poriadku hovorí, ţe vôľa pána nadriaditeľa sa nemôţe
spochybniť. Upozorňujem vás tieţ, ţe bod štyri jasne hovorí, ţe
ak niekto poruší tretie pravidlo, tak získa podmienečné
vylúčené zo školy.
(chvíľu ticho, počuť nejasný šum hlasov)
Daniela: (neisto) Mohli by sme prejsť na ďalšie témy?
Orwellová: Ospravedlňujem sa vám pani šéfredaktorka, ale
mám pre redaktorov ešte jeden oznam. Týka sa taktieţ
spomínaného blogu. Ako všetci viete, tento plátok klamstiev
ohrozuje česť školy. Školská rada na čele so mnou sa preto
rozhodla investovať do informácií.
Daniela: Akého druhu?
Orwellová: Kaţdá skutočnosť odhaľujúca autorov tohto blogu
bude odmenená zo školského fondu a tieţ plaketou Najvyššieho
rádu Nadriaditeľovho. Keďţe ako budúci novinári patríte medzi
najinformovanejších medzi múrmi školy, tak verím, ţe ste niečo
ohľadne tejto témy zachytili.
Daniela: Musím sa priznať, ţe som sa veľmi snaţila, ale
neviem o ničom, pani nadprofesorka.
Orwellová: A vaši kolegovia? Napríklad pán študent
Norbert?
Noro: Ja? (nervózne) Myslíte mňa?
Orwellová: Áno, pán študent, vás.
Noro: Neviem o ničom. A keby som niečo o tom niečom
vedel, aj keď nič neviem, tak by som vám to niečo okamţite
povedal.
Orwellová: To rada počujem. Pani redaktorka Alica?
Alica: Vypočúvate nás?
Orwellová: Nie, ja sa vás pýtam ako seberovných súdruhov
v tomto neľahkom boji o česť školy. Je snáď niečo, čo pred
vašimi kolegami skrývate?
Alica: (podráţdene) Ja nič neskrývam, skrývate snáď
niečo vy? To sú uráţajúce otázky.
Orwellová: Prepáčte pani študentka, nechcela som sa vás
dotknúť.
Alica: Mňa ste sa veru nedotkli. Ja len tvrdím, ţe
takéto otázky sa môţu dotknúť iných. Mňa sa rozhodne nedotkli.
Orwellová: Mohli by sa vyjadriť aj vy, pán študent Janko
a pani študentka Janka?
Janka: Nič som nepočula.
Janko: Nič som nepočul.
Orwellová: Pán študent Alex?
Alex: Prepáčte, ten blog je pre mňa záhada.
Daniela: Pani nadprofesorka, prepáčte, Martina ste sa
nespýtali.
Orwellová: Nebuďte smiešna, pani šéfredaktorka. Martin má
plnú dôveru tejto školy. Teda pána nadriaditeľa. Chcete ju snáď
spochybňovať?
Daniela: To by som si nedovolila. Kaţdopádne by som
chcela počuť jeho názor na tento revolucionársky blog.
Donedávna by sa ešte mnohí z nás pýtali, či sa na ňom
nepodieľa.
Orwellová: Taká hrubosť, budem vás musieť poţiadať, aby
ste sa svojmu kolegovi ospravedlnila.
Martin: To nebude potrebné pani nadprofesorka.
Daniela: Martin ma určite ospravedlní, ale myslím, ţe
hovorím za všetkých v tejto miestnosti, ţe by sme ho zo
zaloţenia niečoho podobného ešte pred týţdňom obviňovali.
Orwellová: Pred týţdňom som ho upodozrievala aj ja, čo ma
veľmi mrzí. Kaţdopádne, veci sa menia.
Daniela: Samozrejme, prešla by som k reportáţi o troch
nových mikrovlnkách. Určite ste sa uţ dopočuli, ţe škola sa
rozhodla investovať do našej jedálne. Mikrovlnka bude
nepochybne znamenať revolúciu. Odteraz sa budú môcť jedlá
z minulých dní recyklovať, čo kuchárkam ušetrí prácu. Bola by
som rada, ak by o tom niekto napísal.
Alica: Ja si to môţem vziať.
Daniela: Potrebovala by som aj fotky k tomu.
Noro: Ja? Myslíš mňa?
Daniela: Áno, Noro, myslím teba, si jediný fotograf
v tejto miestnosti, takţe ti budem vďačná. Navyše si uţ raz
v jedálni fotil.
Noro: Mám na výber?
Daniela: Samozrejme, môţeš to odfotiť dnes, alebo
zajtra, alebo v stredu, nech sa to zmestí do ďalšieho čísla.
Ďakujem...
Scéna 3: Reportáž o mikrovlnke
Prostredie: školská jedáleň (zvuky akoby pri varení)
Postavy: Alica, Noro, Kuchárka, Kuchárka 2
Kuchárka: Tak tu je tá nádhera.
Alica: Pani kuchárka, ako by mali vyzerať ďalšie kroky
pri modernizácii školskej jedálne?
Kuchárka: Toto sa vám nezdá dostatočne moderné?
Noro: Mikrovlnkami disponuje väčšina domácností.
Kuchárka: Lenţe nikoho nenapadlo pouţiť toto zázračné
zariadenie v sférach školskej jedálne. Sme prví.
Noro: A aké jedlá v nej chcete pripravovať?
Kuchárka: Všetky.
Kuchárka 2: Len im povedz Martuška, ako sme sa tu
robotovali kaţdý deň, aby sme rezne vysmaţili.
Kuchárka: Decká, je to úplná revolúcia. Uţ ţiadne drahé
čerstvé jedlá, zostane viac na platy a kvantitu. Budeme schopné
nakúpiť viac hranoliek.
Alica: Lenţe mrazené jedlá sú menej zdravé.
Kuchárka: Aké zdravie, dieťa drahé. Čo by si chcela
šaláty ţrať ako zajace?
Kuchárka 2: Mrkvu a petrţlen? Tieto rozmaznané decká si
myslia, ţe sú v grandhoteli.
Alica: Dlho sa hovorí o tom, ţe dováţame nekvalitné
potraviny.
Kuchárka: Tak môţeme variť lacno alebo rýchlo alebo
kvalitne. Našou prioritou je lacnosť samozrejme.
Noro: Ako by mala pokračovať modernizácia?
Kuchárka: Samozrejme nákupom nových mikrovlniek.
Alica: To výrazne zrýchli varenie.
Kuchárka: Presne tak.
Alica: Chystáte sa prepúšťať?
Kuchárka: (šeptom) Preboha, tichšie. Samozrejme, ţe
budeme prepúšťať. Budú stačiť nanajvýš dve kuchárky, ktoré budú
mikrovlnky obsluhovať. Podpísali sme výhodnú zmluvu s obchodným
reťazcom, budeme mať kaţdodenný dovoz mrazených potravín. Ešte
o tom ale nemôţete napísať. (zakričí) Milka! Poď prosím ťa
našim mladým novinárom, ako sa s týmto zázrakom pracuje.
Kuchárka 2: Veľmi rada Martuška, veľmi rada.
Kuchárka: Nebudete to fotiť?
Noro: Hneď.
Kuchárka 2: Odfotíš ma s ňou? Martuška poď so mnou. Uţ
fotíš?
Noro: Hneď.
(ozve sa cvaknutie fotoaparátov)
Kuchárka: Neprosíte si čaj?
Alica: Ďakujem, dala by som si čierny.
Kuchárka: Vodu!
(ozve sa zvuk ohrievania v mikrovlnke)
Kuchárka: Vzdali sme sa aj všetkých rýchlovarných kanvíc,
nech tu mikrovlnkám nezaberajú miesto.
Noro: Všimli sme si, skoro tu nič neostalo.
Kuchárka: Máte pre nás ešte nejaké otázky?
Alica: To by bolo všetko, zatiaľ vám ďakujeme.
Kuchárka: Dovidenia
(počuť kroky na chodbe, ktoré potom zastavia)
Alica: Čakáš na nás, Martin?
Martin: Správne, dúfam, ţe ste sa Orwellovou nenechali
vystrašiť.
Noro: (nervózne) Vôbec, vyhráţajú sa nám vylúčením zo
školy, ale som pokojný.
Martin: Kľud. Uţ som vám povedal, ţe internet je
anonymné miesto, nemajú nás ako vypátrať. Kaţdý z nás dostal
vlastné prihlasovacie údaje.
Alica: Počuj, to čo mal akoţe byť ten
postkvestonarizmus? Povedz odkiaľ si to ukradol.
Martin: Prosím? Spochybňuješ snáď moju novinárske
schopnosti?
Alica: Je jasné, ţe si taký blábol nepísal ty, sú tam
pojmy, ktoré som v ţivote nepočula.
Martin: No veď práve, nebola si sama.
Alica: Ako to myslíš?
Martin: Pamätáš sa, keď som hovoril, ţe postmodernizmus
je hlúpe vedecké slovo, ktorému nikto nechápe?
Noro: Chceš povedať, ţe postkvestonarizmus si si
vymyslel?
Martin: (zasmeje sa) Správne, nikdy nič také
neexistovalo. Napísal som ten článok odborným štýlom s rôznymi
neexistujúcimi pomenovaniami. Je to celé výmysel.
Alica: (smeje sa) Nie je moţné, ţe ti to zhltli.
Martin: Zdá sa, ţe kaţdému sa to páčilo.
(ozve sa pípanie mobilu – oznámenie správy)
Martin: Čoskoro budeme mať exkluzívny článok.
Alica: Čoho sa bude týkať?
Martin: Uvidíte, získal som tajný zdroj z vedenia
školy.
Alica: Ako sa ti to podarilo?
Martin: Ozval sa mi sám.
Alica: Zvláštne.
(ozve sa pípanie mobilu znova – oznámenie správy)
Alica: Čo je?
Martin: Prišla mi ďalšia správa.