1

Kalligram

2 3

2. str. vakat

MIROSLAV VÁLEK

Básnické dielo

4 5

KNIŽNICA SLOVENSKEJ LITERATÚRY

Na rok 2005 pripravujeme:

Pavel Vilikovský: PrózyPavol Jozef Šafárik: Básnické dielo

Ivan Krasko: Básnické dieloSlovník slovenských spisovateľov

Vyšlo:Jozef Gregor Tajovský: Prózy

Marcela Mikulová: Tajovského obrodenecká moderna

MIROSLAV VÁLEK

Básnické dielo

KALLIGRAMÚSTAV SLOVENSKEJ LITERATÚRY SAV

Bratislava 2005

6 7

BÁSNE

Zostavil, doslov, kalendárium, komentáre a vysvetlivky napísal Valér MikulaRukopis posúdil Ján ZamborJazyková redaktorka Nadežda Čepanová

Vyšlo ako 2. zväzok edície Knižnica slovenskej literatúry, ktorú riadi progra−mová a edičná rada v zložení: Milan Hamada, Rudolf Chmel, Dana Kršáková,Valér Mikula (predseda), Jelena Paštéková, Stanislav Rakús, Dagmar Robert−sová, László Szigeti, Peter Zajac

Edícia Knižnica slovenskej literatúry vychádza vďaka finančnému zabezpeče−niu Ministerstva školstva SR, Ministerstva kultúry SR a Slovenskej akadémievied

Afterword © Valér Mikula 2005ISBN 80−7149−795−9

Tituly vydané a pripravované vo vydavateľstve Kalligram si môžete objednať naadrese: Kalligram, s. r. o., P. O. B. 223, Staromestská ul. č. 6/D, 810 00 Bratisla−va 1, na tel. čísle 02/544 15 028 alebo na www.kalligram.com.

8 9

Prvotiny

str. 8. vakát

10

11

Život

Tak mnoho berieš, málo prinášaš,len zo sŕdc bledých nádej odnášaša kormidluješ stále bližšie tam,kde všetko spáli večnej lásky plam.

Sťa nektár sladký na povrch sa zdáša k pitiu smädným rtom sa ponúkaš,však na dne čaše čo Ti ostane,tak trpko berie každý do dlane.

Vraj jasný si, tak každý dumá,že jak by pozrel do albuma,lež skutočnosť tak často rozbijeto prázdne zdanie ľudom o šije!

Vraj drzou rukou rúcaš sníčky,čo zrodili sa vo hre s anjeličky.Vraj pánom dávaš, berieš žobrákom,vraj vratké zdravie kradneš mrzákom.

Že taký si! Oj, ľudia, neverím,veď raz len predsa na gong uderím!A potom chytíme sa sto razyv prehorké denné zápasy!

str. 10. vakát

12 13

Vo vlasoch z jaspisučičíkaš perly,v srdci Ti radosťcez zenit perlí.

Keď si sa večer zasrozplynul v žiali,hviezdy Ti rozvitéperleť v sen siali.

Básnik Paľo Oliva

Tmu hroznú spieval siten dar čo noc Ti dalana únik najtichšísa hviezda s tebou hrala

Hrsť žiaľu otvoriťdokorán ako dvereoblakmi ústa spiťto bolo tvoje mizerere

A farby choré čičíkaťhviezdy sú také krásnepri nohách čiernych vetrov spaťa písať moru básne

A potom volať na kosuže padli steblá krátke –povedzte ľudia prečo sútie žalmy také sladké?

Misionári

Ideme, letíme, rúcame pagody,orieme, sejeme často i do vody.Nech oštep blýskavý v hruď smrť nám namieri,kráčame vždy len vpred: maltézski rytieri.

Čakáme, kosíme, rok letí za rokom,zisk Bohu dávame: prizri sa úrokom!I tŕním ideme, drvíme bunkery,trháme čierne sny storočnej nevery.

A znovu orieme a znovu sejeme,z kalicha trpkosti radosti pijeme,presväté milosti skladáme do viery,ideme stále vpred: maltézski rytieri.

Úsmev

Vzrástol si z ničoho,buď pri mne krásny,túha ťa kolíšecez závoj básní.

Cez slzy chveješ sa,zabolíš šťastím,utíš ma rozkošný,v rukách Ti zaspím.

14 15

Zabudli sojky v jarných hráchzabudli návrat zapísaťraz túha nebo polejea verše budú s mrakmi spať

Pozri náš štít už dole jetu sme sa vlani hrávalitak volá breza do jaritak idú jarné návaly

Korzo

Pohľad vám rozkvitnekrvavý od láskyidete ako sena dni sú obrázky

Dnes keď sa zvečerízo strechy padne lúčrusalkám na náruč

Hľadáme polárkuna mliečnej dráheSú chvíle storakésú chvíle drahéHviezda je najkrajšiaVtedy keď na dlaň sadnevtedy keď nedopadne

Pieseň nedospievaná

Roky sú také nenávratné,každý z nichnesie žitia kus,každý z nich priepasť natne.

A každý nesie znaky múz,často ráz zdá sa:všetko padne na máry,a zas ťa zdvihnežitia krásaa zvíťaziť sa podarí.

A život iba letí, letí,otázka horízvedavá,roky sú zabudnuté deti,odpoveď životnedáva.

Rokom na cestu

Raz som sa s vami lúčilplakali vaše vráskytakto: Ty a ja Ty a jahráme sa na otázky

Prečo nás zavše opájavýkričník cudzej kaderezaviata stužka mliečnych dráhpribíja smútky na dvere

16 17

O chvíľu pre hľadaniešiel v nociach s bielym Pánomžalm čierny tak tu vaniespomienkou s mŕtvym ránom

A túha hviezdy nespáľčo chlapec nocí nespalkým cestu zlomil ťažkúa kyvot všetkých týždňovohybkých ako konárpre jednu chvíľu krásnu

Pre slovo misionár

List do bieleho domu

Možno máš ešte kdesiruženec zo Šaštínai ten je taký bledýa máva príchuť vína

Vieš tu sú domy smutnéale tam klenba dusíviem keď máš dlane mútnetá hra sa skončiť musí

Píšem Ti dneska v rytmetam u nás spánok pršípremena čierna pri tmevám už tep nerozbúši

Zima a jedno stretnutie

Až sa Ti makna ústach roztvoríktorý tak skrývaš tajneaž sa krv rozhorídotyky teplých snovroztopia čipky bájne

Na čele kvitne Tiľalia taká spitábiely sok vystretýnestačil zrátať žitá

A májom rozkvitnúv modliacej knihe riadkysú také stretnutiasvetlé jak všetky sviatky

O jednom nachádzaní

Šiel chlapec smutných spánkovkeď noci roztrasenéo mliečnom ráne hraliv hojdačkách jarných vánkovmu dlane pozaspalia v očiach takých bledýchnosieval únik jari

18 19

Dievčatko

Ulička čierny tónulička bledá družkaulička do smrtiulička popoluška

Dievčatko ako sendievčatko ako škálado hry a do slnkastála a zaspievala

Horúčka od ránahorúčka čas Ti hádahorúčka do ránahorúčka serenáda

Ústa sa vlnilitie ústa ako zbožiebolo nám do plačudievčatko dievča božie

Nebo jak nevädzenebo a Tvoje telobelasá belasánavždycky odletelo

I tak ma čakaj bez snaposledná nad oblakminebuď tu nebuď presnákto videl tú hru s vrakmi

Jeseň a smrť

Chodník žltýchodník vínom opitýchodník bielychodník k čiernej nevestechodník bledýružovkastý to si tyrudé šatkycez oblohu preveste

Prsty tepléprsty chladné od nociprsty sivéprsty polnoc prerastúprsty žltéprsty jarnéopŕchnuté cez astru

Oči bolioči budú belaséoči živéoči mŕtvej susedyzastihli násuplakaných v teraseoči ťažkéoči smutní susedi

20 21

Boh vie jak bolo naďalejnik z nás sa nepamätallen ja som dostal suchotya brat môj v poli metál

A potom trocha pre láskupre jeden závan dýkoubrat môj mi navždy utonulv balade námorníkov

Po rokoch dvoch a dvadsiatichtak je už v mori asiPoslal nám obraz korún páraby nám boli časy

Lež sestra moja zomrela(hoc bez modliacej knižky)sa často dívam k nebesámkde zrejú oči mníšky

P. S.Tento list píšem do vetrovkde horia moje mukykde o polnoc sa zažalimatkine suché ruky

Keď na jar prší

A predsa jarné vody hučiana sivé strechy na náručiamilovať naše srdcia učiaaž kým ich láskou neumučia

Muškáty

Za okno ich dali ruky novickyčo túžili za Ježišom povždyckyNech sa na nich smutný pohľad doráňarozkvitli a rozvoňali do rána

Matka božia stúpila k nim z obrazupokľakli sme nad tým ránom odrazuDieťa ruky oprelo si o hlávkupamätáš sa ešte na tú rozprávku:

Boli oči smutné oči sólistuvyplakal ich jedného dňa do listuListy tvoje vždy ma bolia vo spánkuneprilep viac oči svoje pod známku

Tie oči ach keby ľudia vedelinesiem si ich cez všetky dni k nedeliKeď muškáty rozvoňajú od láskyoči tvoje moje sväté obrázky

V muškátoch sú smutné ruky novickyčo túžila za Ježišom povždycky

List považského drotára

Keď naši drahí pomreliišli sme tajne spolu(v sviatočných šatách trocha sĺz)lkať za stodolu

22 23

Fragment

Vianoce v nemocnicižltá hra prstovhorúčka ruža v lícizaváňaš prsťou

Nad ránom plače Oľgabiela a kašlev podvečer život dolkádo čiernej mašle

Štedrý deň chlórom voniaverš smrti skočnýnad ránom mŕtvym zvoniavinš novoročný

So smrťou dieťa vravelo

So smrťou dieťa vravelomotýle zbohom chvíle stratenéso smrťou dieťa vravelozasnené

Stratilo dieťa ústočkákeď išlo snívať o svitestratilo dieťa ústočkáPozrite

A predsa predsa ľudia žijúa majú ústa ruky šijurozliate v dažďa melódiu

A žijú žijú oči mútnepobledlé láskou smutné smutnéaž ich raz jedno ráno utne

A márne jarné vody hučiamilovať predsa nenaučia

Madona

Madona ktorá stojí na oltárimá srdce bolestnéMadona povedzteto dievča malo slzu v tvári?

Viem stretol som ju v odchádzaníseverný vietor viala prinášal sem žiaľpráve tak ako vlani

To dievča malo svetlo v dlanito dievča neplakaloa smútok maloKto jej to zomrel Pani

Lebo keď ja som zomrel na srdcetiež nikto neplakallen vietor lkalpráve tak ako vlani

24 25

Rozlúčka

Nech nepríde k nám viacejnik známy ani neznámyJa chlapec mladý dneska lúčimsa so všetkými vecami

Kým vonku prší tak ticho pršíten rytmus dažďa ospalýpodávam ruku svojim známymktorí mi ešte zostali:

Tu leží kniha „Jiří Wolker“Raz na Vianoce pred rokom –Ja neplačem No hľaďte predsadážď steká dolu oblokom

Nech nepríde k nám viacejnik známy ani neznámyJa chlapec smutný dneska chcem byťsám so všetkými vecami

Na druhý deň

Na stole kvetinykvety a trocha vínaKeby ste vedelijak ťažko nespomínať

Aké je dieťa veselétancujú hviezdy pri mušteaké je dieťa veseléNerušte

A potom ticho zaspalokvety mu pršia do dlanea v kvetoch dieťa zaspalooddane

Rezignácia

Cestička poľná ako vrkoč štíhlytak pobožne ho rozpletámale jar míňa sa všetci sa mi vyhlia ja som sám

Potok môj priateľ starý o srdci recitujealebo to možno plače raža roznežnené tuje

No i keď toto leto bude zasa chladnéa jeseň prešumí tu ako žitoa nič už celkom nič mi nezostane na dnepotichu poviem: dnes už nebolí to

26 27

A po tom po všetkoms tak unaveným gestomsirény zahúknurekviem nad tým mestom

Dve ženy

Schovali oči za záclonydo záclon zapadli dva zvonyDve ženy s bledou tvároudali tie zvony do vejárovVejáre nechcú zvoniť MlčiaŽeny ich vzali do náručiaV náručí zvony sa premenili v kvety

Už nie sú ženy už sú len štyri kvetya dva z nich majú srdcia

Nočný dážď

A bolo počuť kvapky padať na skloto ženy zmenili sa v ruže a napršali do snaa chudákovi vo sne srdce praskloa bolo tichoa bolo počuť kvapky padať na sklo

A bolo počuť nad dažďom lkať bláznato jedna ruža padala mu do rúka potom zvädla ruka bola prázdnaa bolo tichoa bolo počuť nad dažďom lkať blázna

Z hostiny včerajšejzostali iba husleA na dne poháraschovala jeden úsmevA ešte kvetinykvety a trocha vínaa trocha smútku snáďa prasklá mandolína

Sirény

Tá chvíľa polnočnáten vzlykot spiacich dvorovuderí do mestado vôd a do javorov

Tá škála úžasná(Postavy žien a detí)O steny zláme sadokoná nedoletí

Ulice kníšu sajak smútkom podnapitéľudia a zvieratána večné veky spite

Lebo zem vybuchlato mesto letí spadneSatan sa v predmestíusmieva nenápadne

28 29

V podvečer nad ním vzlietlisrdcia stromovaby mu v oči vplietlibiedu domov

Z ktorých raz každý živýv ráno zradnékým príde súmrak sivýmŕtvy padne

A sedliak zomrel prvýCesta hladná(zdobia ju kvapky krvi)Zem je chladná

Dialóg nad ružencom

Mal 16 rokovkeď mi zomrel užto bola asi božia vôľaza týždeň potom odišiel i mužs úsmevom apoštola

Vraveli že nevráti sa viacejale ja tomu neverímkoľko ráz sa mi zjavil spiacejkoľko ráz som sa stretla s ním

Tá cesta mojasmutná je a vratká(bláznivá žena s ružencom sa batkápohľad jej zaviaty)

Nad odchodom

Hľadiaca do minulaoči má zasnenéhľadiaca do minulaako tieň na stene

Ako tieň na stenetak umĺka a hasnevšetko je stratenéa je to čarokrásne

A je to čarokrásnestretnúť sa pri odchodea je to smútok vlastneuž vyplávali lode

Sedliak zomrel

V rozkvitnuté vráskysvojich rokovvložil si sedliak sedmikráskyod potokov

Tak jak si večer kľakolk teplej zemitak sa ho ráno zľakolúsvit nemý

30 31

Deväťsto päťdesiat deväťkrát sto a niečojak strašne blízko sú kopytá vzďaľujúceaj iní zomreli aj iní mali prečono živým nechali len prelomené srdce

Hoci Ťa zabili no srdce Tvoje žijeOd Poľska cez Prahu až k Tatrám Tvoja rukav storočí dvadsiatom sa k novej smrti núka

no pýcha pohana ju viac už nezabijeku krížu poznove sa dvíha mnoho rúk ahoci aj mŕtvy si no srdce Tvoje žije

Prsty vo vetre

Hrá vietor na zmrznuté prstyjak na kyticu kvetov ktorú hustýdážď k hline skloní nástojčivoa polámuc ju pustí

Hrá vietor na zmrznuté prstytak pomaly tak clivo

To my sme ktorých nad úpustyzaháňa víchor keď sa pustíposledné steblo vytrhnúť nám z hrstirozhodne nedbajúc že stálenám horia oči ako v katedrálesvetlá že nás neopustíruka čo riadi naše prstytajne až po poslednú chvíľu neprestajnekeď zlomené sa dotýkajú prsti

Povedz čo vravia TiNeplač Božia Matkaja myslím že sa navráti

Dýchnutie

Nič neviem nič som nepoznalnikto ma nemal rád a nik mi neublížilŽivot mi málo málo dalja som aj s málom vyžil

Aj jeden úsmev stačil pre žobrákaa svetlo jedno ktoré nech mu svietiAch nedopusťte vietor on sa ľakáže lastovička snov mu nedoletí

Tak málo ich mal v svojom krátkom žitíaj z mála hľaďte možno veľa vziaťzostane iba ruža ktorú chytía do ruže mu bude vietor viať

Smrť sv. Vojtecha

Zrniečko popola zapadlo medzi prstytvár plná úžasu dlaň mŕtve oči cloníje ticho dokola len vietor spieva v tŕstípoludnie ospalé sní na kopytách koní

32 33

Pochod študentov

Vietor žitia do plachiet nám duje,otvárame si brány zavreté,nepozná mladosť ten, kto neštuduje,sme ako bratia všade na svete,sme ako bratia všade na svete.

Všetci mladí idú spolu s nami,za jedným cieľom pláva naša loď,pesnička naša hučí dolinami,zajtra sa dáme svetom na pochod,zajtra sa dáme svetom na pochod.

Do budúcna každý smelo hľadí,kráčame svojou cestou v diaľ a v diaľ,hľa, tak sa míňa každý život mladý,človek by nad tým skoro zaplakal,človek by nad tým skoro zaplakal.

Ruka v ruke jedno srdce máme,srdce, čo môže iba študent mať,zbohom buď škola, keď nás život sklame,na teba bude každý spomínať,na teba bude každý spomínať.

Svitanie

Boli sme ľudia ako vy; mladí a veselí.Kto zaplatí nám za stratené sny,kto napíše nám lístok prelestný:„Milý môj, čakám.Kedy sa vrátiš späť?“

Dve ženy pozerajú na mňa ako slepnem

Tá prvá svoje oči ponúka mi bojazlivodo prázdna pozerajúcclivo

Druhá mi svetlo beriejak vietor steblá na zákrutesrdca sa dotýkajúckrute

Tú prvú nenávidím práve pretože ju chcem ľúbiťa že sa nedozvie to

A niekedy keď prebúdzam sa zo snaa nevidomý spola hlavou o múr klepnemdve ženy pozerajú na mňaako slepnem

Ak by Vám to bolo niekedy ľúto, neplačte

Zhorela malá zvädlá ruža.Zostalo nad ňou trocha dymua Vy ho prelievate do parfumu.Nie je to nič.Len domček z hracích karátzhodili ste mi bielou rukou.Nie, nebolo to nič,netreba sa Vám starať,za čím to do ďaleka potichučky kričím.(Viete tá ruža a ten domček...)Nie, naozaj, neublížili ste mi ničím.

34 35

Myšlienka

Je jedna myšlienka, čo mučí ma a trápi:Čo bude s Vami, ak mi minie časa chladná smrť jak orol zatne drápy,do srdca, ktoré milovalo Vás.

Je jedna myšlienka, čo napĺňa mi dušu,jak slnko izbu, kde chodili sme spať,keď po zlom dni tak chceli sme byť sami,keď naša láska bdela nad srdcami,jak anjel strážny z krásnych detských čias.

Myšlienka táto sprevádza ma stále;koľko už bolo príkorí a zrád,koľko ráz som už zúfal nad tým, alemyšlienka moja nechcela sa vzdať.

A je to prosté (je to klamné snáď?):Niekoho ľúbim, niekto ma má rád.

Pieseň traktoristu

Za miestom dolu, kde sa topia snehy,môj traktor ako gitara mi vyhrávaa ani nepohoda sychraváho na smutnejšiu pieseň nenaladí.

Ach, je to koncert! Brázdy ako strunynaťahujeme s mojím Zetorompo šírom poli, na ktoromsa pasú vrabce na vzklíčenom zrní.

Tu pod plesnivou zemou hnijú naše telá,chlad hlinou preniká a na čelá nám búši.Na malinovom kríku čiapka veliteľajak opustený vták sa vo víchrici striasa.Blýska sa, prší...

V augustové ráno, keď sa trhá dážďa stará spomienka nám vstávať zavelí,zdvíhame hlavu: Čo to? Vyjú šrapnelyči búrka ako orol sa spúšťa na vrcholky hôr?

Maličkou štrbinou nám ako meteordo chladnej skrýše nitka slnka spadla.Tisíce mŕtvych očí ako do zrkadlapozerá do tmy na tú nádherua tisíc mŕtvych hrudí dych si zatají.

Mlčíme všetci. A tu súdruh, čo je na kraji,pozdvihne ruku a do modrého šera hovorí:Je krásny deň a idú traktory,priehrada rieke ústa zamyká,na našom hrobe rastie fabrikajak veľký jahodový kvet.

Boli sme ľudia ako vy; mladí a veselí.No aj keď sme žiť už ďalej nesmeli,na konci všetkých príkorí a biedčujeme hrdú melódiu znieť,čo káže svetu ponáhľať sa vpreda našej smrti dáva odpoveď.

36 37

Na človeka to príde ako na psa mráz;anjeli napríklad tiež majú slabé chvílea miesto, aby ctili vinný kvas,poľujú niekde v nebi na motýle.

No čo nás po nich.Za anjelov to iste niekto odčiní.Ale kto za mňa bude víno piť,čo zostalo Vám z Vašej hostiny?

Nie, prepáčte ten zľahčujúci tón,ja viem, že život zázračne sa míňaa človek, čo vie zo sklamania piť,máva ho vždycky viacej ako vína,že nevie, nevie, v čom sa utopiť.

Ó, šťastní, ktorým sa tá možnosť otvára.Lebo ja tisíc sklamaní mám sáma vína sotva na dne pohára.

Botanika

Žalovali mi na ňu kvetiny a tráva,že od istého času kvitne ako sad;aj oplan vietor stále striehne za ňou,okraje sukieň dvíha klzkou dlaňoua skúša šťastie ako v raji had.

A mne už tri dni prasknúť ide hlava,v poslednom týždni priveľa som pil.Nech teda kvitne. Nie je mojím zvykomzávidieť šťastie hlúpym záhradníkom,čo z každej ruže otriasajú pyľ.

A hore nebom, na ktorom sa pasúmračná jak číre, svieže ovce belavé,hľadajú moje čisté oči spásupo dennej únave,

ktorá je sladká ako hrozno vína,jak pohár šťastia, ktorý dostanedo vena moja hviezda – domovina,zem, čo tu dlho po mne ostane

a bude spievať s mojím synom veršekrajšie než všetky riadky pašií,od zlata krajšie. Lebo ešte belšie:jak vlasy mojej ženy na šiji.

Roľnícke verše v traktore mi hučia,roľnícka ruka staré polia obraciav plameni slnka, v dýke jeho lúčaznie moja zem už nikdy žobračia.

Odpoveď

(K.)

Ďakujem za pozvanie. Nemohol som prísť;pršalo u nás práve na náladu.Oháňal som sa hnevom ako dáždnikoma nezáležalo mi na nikom.Odpustite mi moju zradu.

38 39

Ej, to je čas, keď mesto k nebu vzpínadomy jak dievča neposlušnú hruď!Splav na rieke a žltá riečna hlina,puk čerešňových kvetov, čo chce rozkvitnúť,a každý kameň, každé steblo trávy,čas, v ktorom žije, po svojom si slávi,iba vy blúdite jak motýľ, keď sa šerí,keď v modrej diaľke slnko zaspáva,jak na kompase ihla váhavá.

A zatiaľ jar tu v čistom vzduchu horí,pretiera oči ospalého žita,vták letí ponad dvory,svitá, svitá, svitá!

Vstávajte, lenivci a sedmospáči;výroba snenia stáť! To stačí.Svedomie radšej vyprášte jak šatku,okuliare si dajte do poriadku,hľaďte, ak celá vlasť sa blýska lešeniami.

Armádny rozkaz 1951

Leninská hviezda zažíhaj sa v hrudi,nadšene v srdciach do vysoka vzplaň!Pracujúci celého štátu,pochodujúce milióny ľudí,víťazné šíky proletariátu– k pocte zbraň!

A čas sa míňa, lupeň opadáva;keď celú ružu zhltne tlama vôda mesiac ani slnko do tmy nepresvitne,spýta sa plačúc, koľko rokov kvitnekvetina, ktorá neprináša plod?

Jar

Jar čaká pri dverácha počuť dýchať kvety.Teraz sa krásne chodí na výletyza mesto do polí,kde nevzdychajú topoly,dážď nešumí a vietor nevanie.

Pôjdeme ulicami, po asfaltejak po grafickej krivke,ktorá dosvedčí,že nepatrí sa vývoju a časuskákať do reči,času, čo dáva poéziu maltea maltou poézie duší tisícepospája do nádhernej kytice,o žiali vraviac im: Ten spáľte.

Pôjdeme mestom ako promenádou,v ktorej tak krásne zhmotňuje sa časa zrejú naše dnešky,a odkiaľsi možno prikotúľa sakoliesko z polámanej kolobežky.Tu z ulíc, v ktorých túlaval sa hladjak ekvipáže panské,detský smiech zašumí,jasnejší a perlivejší nad šampanské.

40 41

A nad nimi ešte vtedysivá ranná hmla si sedíjak ospalá stará kvočkanad kuriatkami.

Kým ten sivý závoj klesá,človek mnoho nedozvie sa,ale slnko to vie čítaťmedzi riadkami.

A tam – čujte, aké chýry,len nezbedník pýr sa pýri,uškiera sa potmehúdskynebu do okien.

Nič nového na tej strane,noviny sú prečítané,zobuďte sa, družstevníci,už je deň!

Ráno

Jednej noci pred východom slnkachcelo sa mi vidieť zorničku.Išiel som von. Zľakla sa ma srnkaa utiekla po uzučkom chodníčku.

Stál som mlčky v zachmúrenej noci,ešte nikdy nebol som tak sám.Šumel les a mal som taký pocit,že sa pýta, o čom rozmýšľam.

Hľa, triumfuje naša pravda živáa rastie jasná z rozjatrených rán.Nie, tridsaťročný boj náš nebol márny;no aby rástla vášho chleba skyva,roztočte kolá hydroelektrární,plňte plán!

A aby krajom tiekla rieka mlieka,aby zem hmýrila sa množstvom tučných stád,rozviňte slávu mičurinskej vedy,nech more klasov zreje pre človekaa k potešeniu pracujúcej triedykvitne sad.

A proti vojne, násiliu a smrtijak mozoľnatú robotnícku päsťzdvihnite fakľu slova stalinského.Odkedy svet sa vo vesmíre krúti,mocnejšia ruka nezdvihla sa z nehona protest.

Dnes, v jubilejnom roku strany víťaziacejk socializmu uprite si zrak,vypáľte hniezda nepriateľov tajných.Aby svet biedy nevrátil sa viacej,armáda straníkov a bezpartajných– na bodák!

Ráno

Vstáva slnko,utiera si oko o kopec,zem je ešte od včerajška teplá ako pec,na nej polia rozložené ako noviny.

42 43

13. XI. 1957

Mlčiaca chvíľa. Cúvajúci čas.Na hladine opustené veslo.Akýsi ďaleký a chvejúci sa hlas,spievajúci smutnú pieseň bez slov.Noc. Noc. Zlatý hviezdny prach.Zlatá luna roztopená v jazerách.

*

Predbiehajú nás autá naložené cementom a pieskom,električky vynárajúce sa z hmlya z fialových bleskov,ale myzastavujeme sa v hustom prúde chodcovtemer bezradní,krútime klobúk v rozpačitých prstoch,počítame hodiny a dni:pondelok, nedeľa, sobota, piatoka tak ďalejaž k tomu ránu zo 14. na 13. novembra.

Až k tomu ránu cúvajúci čas.Krútime si klobúk v rozpačitých prstoch.

*

Nie, nezatajíš srdcu, čo sa stalo.Akýsi ďaleký a chvejúci sa hlas,mlčiaca chvíľaa všetko to nevyslovené ťa zrazu zaplaví –Vypnite rádio!

O čom asi rozmýšľajú ľudiav takej pozdnej nočnej hodine?Prečo plynie čas a prečo vody prúdia,prečo aj tá láska sa raz pominie.

Mlčal les a mlčali aj skaly.Či niečo môj smútok zaženie?Teplým dažďom mračná zaplakali,ale potom vraveli, že nie.

Svitlo ráno, zahrmelo v diali,kvočky vstali zo strapatých hniezd,na humnách sa slivky obliekalido zelenobielych kombinéz.

A dážď padal. Pokorný a nemý,poľnej tráve šliapal na vlasy.Priložil som ucho k mokrej zemi,čul som, jak sa hýbe, ako zápasí.

Mokrý dážď a mokré steblá trávy,modré nebo, srdce dokorán,chladná voda padajúca z hlavy,dávny smútok stekajúci z rán.

Zázračná a večnásila života.

44 45

Zápalky

Noc. Noc. Zlatý hviezdny prach,zlatá luna roztopená v jazerách,ruky zalomené, smutná tvár,ruky zalomené, smutná tvár.A celú noc tak presedí a preplače a presní...

Nuž dobre, dobre, veď aj plač je dar.Ale my povinní smekaždú slzu, čo nám vypadla,pretaviť v srdci na číry kov piesní.Neplačeme.Z úst sa derieprvý ťažký verš:13. november 1957.

46

47

Okienko

Netreba k tomu mnoho ambície,stačí pár dosák, klinec hrdzavýa veľká láska, ktorá ešte žije,je zasiahnutá priamo do hlavy.

Stával tam vandrák, príliš na to pyšný,že kráľovná má rada chudákov,a zasnívaný nad halúzkou višnínetušil ešte, koľko prázdnych slov

sa onedlho o okienku stratí.Veď bolo isté: čosi zostane;napríklad krížik z púte, ktorý kúpila tia položila prosto do dlane.

A zostanú aj mnohé krajšie veci,tie, o ktorých sa teraz nevravía ktoré budú závidieť ti všetci,až budeš ležať v hrobe meravý.

Obrázok z posledného plesu

Ručičky hodín stoja popoludnílká starý klavír svieca zhasínaobrázok krásnej ženy bledne v studnivoda sa vlní kader rozpletá

p. 46. vakát

48 49

Ticho nad krajom

Vo vetre prúdia zástavy labute vyblednutémuži už dávno vyhasli jak voskovice žltéRáno sa slnko zastaví tázavo nad krajinoukde plavé vlasy človeka sú zaplavené hlinou

Lupene ruží nehybné vietor má prasklé strunynad krajom svietia oči žien jak oči mŕtvej lunyPočúva Pán Boh zďaleka čo hovorí si riekaa rieka už viac nevraví a rieka nenarieka

Nad krbom závoj pavučín mŕtvi k nám vravia do snaHodiny nášho Odchodu tikajú z NeúprosnaPomaly slnko zapadá v podvečer do jabloníz kostolnej veže padá zvon a zvoní zvoní zvoní

Sonet na opakovanie

Keď poézia stráca svoju váhua básnik nemá, čo by vyslovil,hľa: „Hviezda jeho zmýlila si dráhu;tak neplodne a nadarmo tu žil.“

Keď poézia svoje čaro stráca,sám pred sebou tak vďačne by sa skryl;na každý dotyk hneď sa zakrváca.Mohol by zomrieť. Nadarmo tu žil.

Keď jeho život poéziu stráca,je strašne nudný; stráca všetok pyľ.Bolo by treba, keď sa zapotáca,

O okraj studne bola opretáje to už dávno spieva o nej jaseňšedivým mrakom keď sa zhromaždiaBásnik sa teší Píše na to báseňa zapína si kabát do dažďa

Návšteva

Pršítak úžasne tak mäkko padá dážď na alejev nedeľné popoludnie prišiel Hosťa zamknuté je

A v izbách horí svetlo pre radosťHosťovi ktorý čaká viacej varia vraví jedno slovo: DosťBolo by treba odísť tejto jari

Noc ako otázka na dvere srdca búšiHosť nedá odpoveď Hosť čakáHosť neverí čo tuší

Pršítak úžasne tak mäkko padá dážď na alejev nedeľné popoludnie prišiel Hosťa zamknuté je

50 51

To slovo láska vypovieme razoma javor ticho odpovedá: Blázon

Keby ste chceli moje srdce daromnehral by vietor na javore starom

a ja by som celkom zmenený a inýpomaly potom klesol na periny

Susedia chodili by dlho pod oknami:Povedzte prosím čo sa stalo s Vami

Vy by ste prišli cez trúchlu izbu spevus kyticou smútku v očiach na návštevu

a to by bolo krásne Mŕtvy aležil by som vo Vás svojím srdcom stále

Sklamanie

Vyhadzujem si svoje sklamaniejak starý klobúk z minulého rokua niekedy keď vietor zavaniepozerám naňho vraviac bez nároku:

Sklamanie nie je hračkou pre mačiatkajak klbko nití ktoré gúľajú siDávajte pozor To je krehké Skrátkanech každý mlčí Nech to skúsi

naznačiť jemne, aby pochopil,aký je chorý a aká je s ním práca.Nech uzná predsa: nadarmo by žil.

Sklenený sonet

Zamkla si nebo, ani zeme niet;akési hrozné slová v tebe mlčia;v sklenenom tichu otáčanie kľúča.Do cudzích ramien sneží tvoja pleť.

A ja si zájdem na dúhový lieh.Sklenená luna ako luster zvoní,sklenené lístie cengá na jabloni.Na tvár mi padá sklenený tvoj sneh.

Ty ešte spíš a sneh sa vonku zmetá.Spitý jak dúha, zlostný ako boh,krvavou nohou stúpam po črepochmalého svojho skleneného sveta.Záleží na tom? Záleží už na kom?Potichu visím so skloneným zrakom.

List pre princeznú

Mám jedno srdce úbohé a chorémučí ho pieseň vetra na javore

Huslista vietor husle s jednou strunourozzvučí každý večer nad lagúnou

52 53

Hmlistá noc

List, ktorý práve prišiel, nemá pána;zrkadlo, ktoré zrkadlilo, nezrkadlí,po komnatách tu vietor dul až do samého rána,hodiny, čo sa ponáhľali, spadli.

Tu je jej obraz: mala modré oči,tu leží zvädlý kvietok maličký;v tú hroznú noc ho mala vo vrkoči,no do hrobu jej dajú pátričky.

Preberať bude zrnká, ako na klavíripreberali jej prsty klávesy...– Ste ale luhár! Hľaďte, veď sa pýri,otvára oči, práve siružovým nechtom zdvíha mihalnice.

No jednak ju pochovali do pivnice,tak ako zlodeja, čo kradol v kostole,jej biele perly rozhadzujúc po stole.

Dym

Dym kúdolí sa ponad strechy,dym, ktorý nič už nespáli,tak ako Vaše milovanie,menivý, chladný, nestály.

Teraz už iba iskra žiariz plameňov, ktoré chceli žiťa chudák človek po požiarinemá kde hlavu položiť.

Nech skúsi ako chutí úder do hlavyktorá je zvyklá iba na objatiaa keď sa pritom dobre pobavívie moje meno Môžeme byť bratia

Možno

Možno že je to sneh čo rozsypal sa a letímožno že je to túženie zrejúce v očiach detímožno že pokým dorastieš to bude celkom inémožno že chlapec nezahrá už nikdy na mandolínemožno že kým sa priblíži nebudeš hrdá viacejmožno sa chvíľu zastaví pri každej žene spiacejmožno že srdce vezme jej možno že stratí svojemožno že bude plakávať do noci cez závojeMožno že lepšie bez srdca možno že Ale ktoviemožno že do tmy zavolá a nik mu neodpovie

Možno že niekto pochopí možno že nepochopímožno že snehom zapadnú naveky jeho stopymožno že je to bolestné možno že je to krutémožno sa ešte otočí kým zmizne na zákrutemožno že hviezdy vyhasnú možno to budú očimožno že niekto stratil ich pod krížom na úbočí

A darmo darmo hľadá ich nadarmo ruky spínanikto už pre ne nesmúti neplače meluzínaA nikdy nikto neznal ich a nik im z lásky nedala hoci stále mlčali nik toľko nepovedala nik už pre ne nesmúti dorástli všetky detia nikto sa ich nespýta a nik im neodvetí

Možno že iba sneh čo rozsypal sa a letí

54 55

Nad ránom celkom zápalka sa lámea prúžok dymu, svedok váhavý,prezradí všetkým, na čo spomíname,keď nakreslí nám jemne nad hlavyzlomené srdce a pery zmámené,čo klamú: nezáleží na mene.

Jesenná láska

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z dušea človek, koník túlavý, od srdca k srdcu klušea pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno aké.Len srdce. Možno obrázok a možno tôňu iba.No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Zhorelo všetko. Prázdna dušajak kaštieľ, ktorý vykradli,sa ani o smrť nepokúša.

Dym kúdolí sa vychladlý,okolo okien, ponad strechy,aj to je hriechom mať Vás rád?

Má každý človek svoje hriechya každý hriech svoj majestát.

Zápalky

Zápalka smútku chytá potichučky(už dávno nezáleží na mene),samota prišla bez dotknutia kľučkya pripomína veci stratené.

Cez polnoc tiahne; zrazu horia krutei ostatné, čo boli spálené,prst dažďa chytá vtáka za perutea kvapky bijú na sklo ako kamene.

Zápalka dávna zažíha sa znovaa tak jak dávno pália ma jej plamene;mal som ju rád; no škoda o tom slova,už dávno nezáleží na mene.

Jej plavá kader ako zo sna vlajea šerejú sa oči zahmlené,no ja som iný, ona zmenená jea dávno nezáleží na mene.

56 57

Na každom nádraží sveta som ťa čakal,každého som sa pýtal každý deň.Nie, ona bude asi odinakiaľa na svete je toľko iných žien.

Nádražie, vlaky, ruka, ktorá máva...Ach, na svete je toľko iných žien.No kde je, kde, hrdlička moja plavá,pod akým nebom blúdi vtáčik môj?

List do vetra

Píšem Vám tento list do jesenného temna,aby ste neplakali do tichej noci pre mňa.

Odchod je plachý vták, zľaknutý z vlnobitia,odchod je stretnutie na druhom konci žitia,

odchod je iba dážď. Napadá nepoznanedo srdca, do srdca a poviete len: Pane!

Ďakujem za lásku. Mal som jej príliš mnoho.Človek je pre všetkých a nie je pre nikoho.

Keď oči zahmlené vraciam Vám v tomto liste,Vy asi na všetko už dávno zabudli ste

a ja už nechcem nič, už zhasli všetky svetlá,píšem len jeden list do jesenného vetra.

Príhoda

Začalo sa to popoludní,svietilo slnko, padal dážď.Niekedy sa to stáva,to mohla vedieť...(Nemala srdce ani plášťa nedala ani odpovede.)

Potom len hrmelo a pralo,triatridsať dní hnus stúpal z riek,čo teda chudera tu zomrieť mala?(Všetci, čo s úbohými súcitia,triatridsať nocí budú hľadať lieka najhroznejší nevďak pocítia.)

Lebo hľa, teraz, keď sa šería búrka plná záštijak korbáč hnevu práska nad nami,chodí si sadom v mojom novom pláštia koketuje s mračnami.

Hrdlička

Hurtujú vlaky jak vlny na vzbúrenom splavea ani jedným domov nechodíš.Človek len zdvihne ruky k uzúfanej hlave;ono sa povie: Zbohom buď a píš.

58 59

Tvoje nohy, keby si si nesadla,boli by v nej dva ružové stĺpy,ktoré vždycky – to vie už aj hlúpy –držia klenbu, aby na ne nespadla.

Vo zvonici, kde to bije zľahučka,je vysoko nad klenbou, no skrátka,keby boli otvorené vrátka,našiel by som dve voňavé jabĺčka.

Keby som tak kaplnku ja takú mal,namojdušu nebol by v nej nával,sám by som sa s jabĺčkami hrávala na noc ju na sto zámkov zamykal.

Svadba

Letné slnko leskne sa jak minca,peňazí je ako v hnoji múch.Dolu husle z hrdzavého klinca,neplač, krčmár – zaplatíme dlh!

Na každého príde ťažká chvíľa,aj tá nemá tvár sa občas zadumá.No ja nie. A nech si moja miláhoci stokrát s iným svadbu má!

Pime, chlapci, málo máme času;polámali myrtu voľačiu.V nočnom vetre osiky sa trasúako ženy, keď sa rozplačú.

Už koľkú noc

Studený vietor okenicou plieska,v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.Už koľkú noc,už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.

Bdiem celú noc jak postrelené zviera.Strach obklopil ma ako bodľačie.Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera,zúfalé srdce stokrát oplače:

Ak neľúbiš ma, nemáš ma už rada,tak aspoň jedným chladným riadkom vysmej sa.Veď moja láska, čo tak kruto stráda,nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia.

Studený vietor okenicou plieska,v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.Už koľkú noc,už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.

Kaplnka

Keby si rástla v záhrade a na slnku,chodil by som každodenne z diaľkyk vám do záhrady na fialkya tvojim nohám spravil by som kaplnku.

60 61

Ó keby ste okolo mňa chodili,akoby som nikdy ani nebol.Ó keby ste okolo mňa chodili,držali sa za ruky,dívali sa na hviezdnaté nebo...A keby ste boli veselí.

Ale každý sa ma bojí,pretože som taký opustenýa tak strašne sám.Prečo sa ma každý bojí,keď som tu tak sám?

Šachy

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom,pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,nezabúdajte, že je problém, na komzávisí vaše víťazstvo či pád.

Neukazujte svojmu súperovi pätya dámu strážte, ak ju máte rád.Nepúšťajte ju samu na výlety– nevieme nikdy, čo sa môže stať.

Nakoniec sa to zvrtne na zákone,že silu umu zdolá sila zrád.V partii často vyhrávajú kone;jedine kráľ však môže dostať mat.

Prestaň, srdce! Čo ťa ešte mrzí?Chlap, ten vie, kde hľadať potechu.Smejú sa nám za skrývané slzy?Hlupáci! Aj nám je do smiechu.

Rednú tiene. Ale prečo zvonia?Či už vyšli zore nad dvory?Zahnal sny, čo spiace oči clonia,jasným svetlom úsvit priskorý?

Nevyšli to zore ponad dvory,nedotklo sa ráno sladkých snov.To len mojej premilenej horíjasným ohňom strecha nad hlavou.

Lynčovaný

Zdalo sa mi, že som visel na povraze,bez myšlienok, bez slov, bez sily.Čierna tvár sa pozerala do hviezd;čierna tvár

a všetci sa jej desili.Ale tá tvár dívala sa do hviezd.

Nebojte sa, mŕtvy sa už nepohne.To len vietor,to len vietor ma tak kníše.Ako lístie na stromocha kveta obilie,ako všetko inšie.Nebojte sa, mŕtvy sa už nepohne.

62

63

Dotyky

Problém

Si v mojom srdci kráľovnou a ja somtvoj poslušný a verný poddaný.Úsmevom svojím pútaš ma jak lasom,keď slová tulácke ti šepkám do dlaní.

A možno ja som v tvojom srdci kráľ, no ktovie,ach, ktovie, keď uvidí ťa sedlať koníka,či ti tvoj kráľ a ako ti len povie:Stratil sa kľúč, čo bránu odmyká.

Ach, márne slová o stratenom kľúči!Tu je ten problém, ktorý ma tak mučí:Mať k tomu kľúču nedobytný hrad,tak ťa tam zamknem samotnú a hladnú.

Ty si ma, milá, naučila vládnuť,ja som ťa nenaučil poslúchať.

64

65

Nite

Prehliadka

Je osem hodín ráno,jablone kvitnú, psi strážia pri dverácha vetry spia.Odnechcelo sa mi myslieť na rýmy,prezerám svoje svedomieako starý album s tvojimi fotografiami,ktorým sa už nepodobáša na ktoré si dávno zabudla.

Neboj sa, nebudem ťa dlho vyrušovať.Všetko je v poriadku,k nohe zbraň!

S hlavou v ohni

Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.Iskra v oku,noc, noc hlboká.V takej noci k nebu by som stúpal.

Napoludnie by si mohla byť môj úpal.Aby o mne hovorili: Celý horí.Aby som bol z teba trocha chorý.Napoludnie:s hlavou v ohni myslieť na teba.

p. 64. vakát

66 67

Dážď

Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,už mi to aj rieka kričí do ucha.Prašivý deň nad mesto si čupol,prší, popŕcha.

Na čo myslíš práve v tejto chvíli?

Myslím na to, prečo ma tak mýliholé miesto na rukáve tvojho kožucha,čo to na mňa padá ako skala,aj o čie plece si sa opierala,a či aj našu lásku čas tak ošúcha.

Bubny dažďa, lejak zlý a prudký,bubny na stromoch a bubny na strechách,vybubnujú ti všetky moje smútky,celú tú pieseň, všetok hlúpy strach.

Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,už ti to aj rieka kričí do ucha.Prašivý deň nad mesto si čupol.Popŕcha.

Myší sonet

Čo sa to len stalo medzi nami?Čo sa stalo, že mlčíš ako myš?Je smutná vŕba, je lavička, je kríž,je nebo, ktoré práši perinami

O pol ôsmej večer: dlho hľadám struny.Aby som ťa zahralpodľa zlata hviezda podľa krvi luny.O pol ôsmej večer:aby ťa bol celý vesmír plný.

A rád by som bol, keby si raz v noci bola: áno.Áno na srdci a áno na ústach.Iskra v oku, hlava v ohni,noc, noc hlboká.Padla si mi do oka.

Večer

Sedí noc a čierne rúcho šije,poľná zver aj vtáky dávno spia.Padá hustý dážď, dážď bez melanchólie,z povinnosti padá na zem dážď.

Letí havran ponad pusté lesy,v pustom poli posteľ ustelie siopustený spáč.Nechaj, chlapec, lásku, čo ťa desí,nechaj lásku, ktorá klame ťa.

Letí havran ponad pusté lesy,ostrým krídlom nebo zametá.

68 69

Odkiaľ prichádzajú tieto slovábez logického odôvodnenia,bez vzájomných súvislostí,nepochopiteľnéa podivné?

Nepochopiteľné veci,prijmite ma k sebe,vstúpte do mňa všetkými zmyslami,dotýkajme sa navzájom,tak ako husieľ dotýka sa slák.

Nepochopiteľné veci,vy ste v nás.Vyslovujem si ticho slováa čakám, kým sa zažnete.

Jablko

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.

Oprela sa chrbtom o dverea vykríkla očami:Preboha ťa prosím, nie!Ale ja som raz vedel, že mám toho dosť;vstal som,zdvihol som jablko,zaprášené a ešte zelené,a položil som ho na stôl.Neprestávala prosiť, prišla ku stolu,plakala.

mračien, je moja ruka položená na tvojej.Ach, a ty nie si! Krutá predstava!O kamene podopretá hlava boľavá.Si smutný drozd a tebe ľahko je;

zajtra si krajšiu pieseň vymyslíš.Ale tá moja, bezradná, tá stále vracia sa mi:Je smutná vŕba, je lavička, je kríž...

A od teba len krátke listy chodia,studená, chladná, padajúca voda...Čo sa to len stalo medzi nami?

Nepochopiteľné veci

Nepochopiteľné veci medzi nami„Načo je to a čomu sa to podobá?“Koliesko rozkrútené v prstoch vykonáva svoj zvrchovaný pohyb.Ale hodiny nejdú.Jabloň rozkvitnutá koncom januára.Ale zima neprestáva.Zreteľný pocit, že ťa niekto volá.Ale ulica je prázdna.

A ešte iné veci,stokrát počuté:„... že ju nechal, lebo ju mal rád...“„... strpčovali si život,lebo nemohli bez seba vydržať...“

70 71

Smutná ranná električka

Smutná ranná električkaa ja v nej a ja v nej,už ma vezúako v rakvi sklenenej.

Smutno zvonia pred namia za nami smutno zvoniasmutné zvonce v smutnom dni,smutný sprievod pohrebný.

Vždy, keď idem takto k tebe,vždy, keď idem takto k vám,plačem ako na pohrebe.Ľúto mi je vlastnej smrti.Vždy sa niečo vo mne zrúti,vždycky niečo pochovám.

Celé mesto je dnes smutné.Smutné parky, smutná pláž.A ja smútim preukrutne:

Chodím k tebe, keď ma voláš,chodím, aj keď nevoláš.

Starnutie

Smútočný závoj na tvár. Ruku na kľučku.Bolo by treba odísť. Blednú oči hviezd.Zoťali pred večerom brezu. Staručkú.Už nebudú k vám chlapci do okienka liezť.

Pozerala na mňa, utierala jablko,plakala.Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!

Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.Čo na tom záleží, že v inom poradí!Otvorila dvere,zbledol som a povedal som: Zostaň!Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.

Po písmenku

Plakal by som, ale nemám za čím.Myslel by som, nemám na koho.Po písmenku si tú pieseň značím,opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie...Ani toľkých v abecede niet,koľko zrád a podlosti a falše.Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť.

Medzi nami je už všetko jasné;aj tá láska, aj tie rozchody.

Kameň, kameň zahodený do vody.

72 73

Ty si ma pískašmyslíš na inémne to nejde z hlavyDovoľ mi usnúťdovoľ mi usnúťfantázia purpurový vták

Nite

A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite,keď nemá, čím by prišil záplatuna to, čo bolí, čo má zostať skrytéjak chromá ruka pod rukávom kabátu.

Tisíckrát zamkni všetko, čo ťa trápi.Do krvi zamkni slovo plačúce,zo živej vody rozumu sa napi,na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj.Rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoty.Na nebi smutných vyjdi ako dúha,nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.

Citliví

Zrkadlo aby bolo za chrbtom,ruka v rukavici,noha pod stolom.

Ešte sa zažni, mladosť, hviezda zázračná!Tak vidíš, moja krásna, stihlo ťa to tiež.Pozerám k modrým výšinám, kde sa za mračnápichľavé zimné slnko gúľa ako jež.

Minútu pred usnutím

Videl som vtáka s purpurovým perímMám oči plné krásnych disonanciíV noci ktorú zapaľujú jeho krídlabývam vždycky sámtrápim saplačemvymýšľam sichvíľu s tebou medzi ružamitam sa ťa učím celú naspamäťtam ťa dýchamaž kým povieš Dosť

Ja viem že sa to nesmie

Ale kdekoľvek sa dotkneš môjho telastáva sa z neho zreteľne chvejúci sa tónTak dosť Už dosťSom tvoja hudbamelódia ktorá nejde z hlavymôžeš si ma pískaťmysliac na iné

74 75

Nájde mostprejde do mestašliape po trávnikochvráža do stienrúca domyzakrýva si očivolá o pomoc

Vlasy dupkomhovoríte:Čo sa zbláznil?Taký dobrý strom!

Hovoríte! Hovoríte!Sú ešte iné vecidobráci!

Čo spraví človekvytrhnutý z pôdy v ktorej žilvyvrátený od koreňovsám ako prstzúfalý?

Hľadá svoje miesto na zemi?Hľadá pokoj?Hľadá pekný konár čo sa nezlomíhľadá strom?

Čierny dub chodí po leseVyhýbajte sa mu!

Nedívajte sa.To sú hrbatí,s kratšou nohou,s rukou, čo sa končí v zápästí.

Sedia, počúvajú.Z rozhovoru, ktorý sa ich netýka,zo slov, čo im nenáležia,si každý vyberie to svoje,napríklad:... človek aby mal oči vzadu...... žije na vysokej nohe...... spočítaj si to na prstoch...

Ach, prečo sa celý svet dotýka toho, čo nás trápi?Prečo musíme všade nosiť svoje viditeľné znamenia,ale rovnakéa ešte horšie znetvorenie duchaje skryté pred každým?

Po smrti budete mať všetci krásny hrb.

Strom

Čierny dub chodí po leseSám ako prstdupe do zemetrasie hlavounemá pokoja

76 77

S rukami na ušiach stojí naprostriedku izby,stále jasnejšie mu v nich hučídunivý príboj tmy.Keď konečne usne,v lipách pod oknom sa zobúdzajú vtáky.

Videl som ho zase.Šiel po chodníkuako človek upútaný niečím, čo je v ňom,spravil krok,v tom okamihu náhlezačul nohy, čo sa treli o seba,sršanie iskier,zmätený dupot naliehavých slov.Obzrel sa,videl vlasy, ktoré horeli,pocítil horúci sladký závrata nič viac.

*

Pravdaže, to je všetko vymyslené, povedal šofér.Trúbil som ako divý,pozeral na tú hrdzavú,ani to ním nehlo,no a už je tam.

Kto by si to bol myslel,taký pekný chlap,a hluchý ako poleno.

Ohýbači železa

Na ulici Vuka Karadžičana rohudvaja muži ohýbajú oceľové prúty.Je to práca tak trocha básnická.Železo jak verš sa vzpiera vôli človeka.Ale verš za veršom,verš za veršom,a je z toho jedinečná báseň.Nad všetky tie verše,na tretie poschodiesa nasťahuje modrooká pointa.Bude hladkať svoje štyri steny:Ako je to pevne postavenéa koľko len sily potrebuje taký múr.

Mať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa.

Sluch

Zdesenývyskakuje z postele,počuje šumenie vzdialených galaxií,podivuhodne vysoké hvízdanie padajúcich hviezd,uvedomuje siznova a znovasvoj abnormálny sluch.

78 79

1944

Keď prišli po ňu, umývala schody.Stará, zodratá,celý život umývala schody.Celý život boli od blata.

No čo chcete, keď sú v dome chlapi!

Starý človek robí všetko zo zvyku.Zo zvyku je,zo zvyku spía zo zvyku sa trápi.

Všetci štyria zahynuli v Povstaní.

Keď prišli po ňu, umývala schody.Vždy sa bála lúčenia a rozchodov.

*

„... kráľovnú s kráľom posadili do saní,zaviezli do zlatého hradua bola svadba dlhá, veselá,na nebi aj na zemi,nad vodou aj pod vodou...“

A to je koniec,zakry sa, spi,ináč ťa zakrútim až po bradu,sem do perín tej starej zlej ženy, čo zomrela.Zomrela?

Potkla sa, spadla zo schodov.

Osudy

1943

Keď priviedli ho na okraj tej jamya dali mu do rúk vrece, aby ho tam vysypal,nebolo to vápno,ale kalcium.

Noc zdĺhavá jak kôrnatenie cieva plná krvitiekla nad nimi,vysoko v jedliach jej monotónny spev.

Ešte sa vystrel,obloha sčernela a zhrbila sa zem.

Pes, s Mesiacom v zuboch, ušiel od splavu.

*

Hovoril, že nespí, kašlea ukazoval na hruď boľavú.

Ale ten druhý nevedel ešte, kde čo leží, včera v tej tmestratili smer, dlho blúdili, ordináciu prebral až ráno, muselvylamovať dvere, celá tá vec mu bola hrozne trápna.

Ani ho neprezrel,povedal iba, že je to nákazlivé,že to potrebuje odpočinok,časa potom –trochu vápna.

80 81

Kohúty už odtrúbili dávno svitanie.Na nás si ľahla noc.Útočí na nás bubnová paľba melanchólie,tlačí nás k zemi slzotvorný spleen.A oddávna pletie sa nám v pomätenej myslismutná, malá násobilka odvahy:Píšeme zotierame,

zotierame,zotierame.

2

A potom ráno:Akýsi priateľ,dobrý známy,akási kdesi videná už tvárpozerá na mňa oknom kaviarne.Vstane, kývne prstom, zahrozí,povetrie je plné ekrazitua nad nami detonujú oblaky.– Básnik, uteč, básnik, mlč!Premieľaj si na obdratom mlynkuperly sĺz,krúpy hviezdičiek,neskonalej láskysladký perníček.

Básnik, mlč!

Počasie

Padá dážď, pršia chryzantémya ľudia oči div že nevyočia si.Zatlčú rakvu, svieca dohoría sused susedovi hovorí:Nebohý, chudák, bol mi ako brat...A myslia si pritom:Tomu je už dobre,na toho neprší,ten je rád.Padá dážď, pršia chryzantémy,ľudia oči div že nevyočia si.

A ty, básnik, nemáš iné témy?Čo by ste chceli v takom počasí!

Estetika

1

Podivní vojaciv krčme na spadnutieprevraciame nočnú oblohujak veľký čierny džbán.

Popíjame unavené dažde jesene.

A tak pozdea tak márneatak slnka začne sa.

82 83

Rovina

Dotyky

Od rána k vám chodia telegramy,more listov zaplavuje dom,telefóny zazvonili v celej štvrti odrazu.

To nič nie je, to nič nie je,to len ja ťa stále volám,nadväzujem prerušené spojenie.Ach, dobre, že uverilina pošte a v telefónnej centrále,že ťa nechám miliónkrát pozdravovať,miliónkrát že ťa prosím:Nehnevaj sa,je to strašne dôležité,som z toho už celý blázon,som do teba hrozne zamilovaný,nechaj všetko tak, ako je,v kúpeľni nech horí voda,v kuchyni nech tečie plyn,nechaj, nech sa v izbe točia pojašené zrkadlá,a pricestuj prvým vlakom,sem pricestuj za mnou, na širokú rovinu!Pri vlaku ťa bude čakať sedem čiernych koní,každý s hviezdou na čele,bude kvitnúť jazmín,z broskýň padať peľ,jemnejší ako tvoj púder Soir de Paris.

3

To som ja,zafúľaný večný učeň múz.Zavesil som sa na krk životu,napil som sa jeho horkej krvi.A teraz vystupujem zo sebajak rieka z brehova nesiem slovo ešte žeravé,slovo ešte nenarodené a slepé,spravím vám z neho krásnu sponu do vlasov,ostrý nôž a pluha všetko, čo sa vám len zachce,každý predmet nevyhnutný pre šťastie.Rozkážte, a budú kvitnúť stromy.Povedzte, a bude zvoniť štrk.Usínať budete s mojím slovom v srdcia zobúdzať vás bude k životu.

Ale keď razv studenom a hustom daždipocestujeme spolu do prácea ukradomky dotýkať sa budemvašich vlhkých plášťov,usmejte sa na mňaaspoň očami.

84 85

ráno je dusné ako tanečná sieň po bále,jediná smutná vrana na nebi sa krúti ako ventilátor,tučné klasy zamdlievajú úžasom,keď miestny rozhlas zachrípnuto volá: Poďte žať, poďte žať!

O chvíľu je dedina prázdna ako vyfúknuté vajíčko.Len stará mama sedí vo dverách a potichu si spieva:

„Osievala múčkuv deravom klobúčku...“

Stará mama, slepá, nebohá!Chodievala dojiť kravy do Herzovho majera.Modlievala sa, aby mala dlhý život a šťastnú smrť.Život jej prešiel, ako keď plesneš bičom – tak to bolelo.A teraz už vonkoncom nevie, čo je toto za svet.Nepamätá si mená svojich vnukov,uľakano sa strhne, keď je v dome smiech,večer jej prináša podivnú, cudziu vôňu spálenej nafty,ale zem, keď ju vezme do prstov, je stále dobrá.Je to tá istá pôda ako vtedy...Krepdešínové šaty, šestnásť rokov a dlhý vrkoč sú už preč,ale rovina zostala, rovina je večná,ibaže dýcha rýchlejšie a nahlas.Na hody tu lietajú pečené husi,krahulec štartuje kolmo k oblohe ako raketa,v jeseni fialové dažde pršia do záhrad,ťažké kvapky sliviek klopú na ustatú zem.

Rovina vydala svoje plody, už nemá čo povedať, a mlčí.Ospalá,zaslepená melasou a cukrom, oblieka si vatovaný kabát.

Na Martina padá prvý sneh.

Ponáhľaj sa, na rohuuž trúbi večer, maľovaný na modro jak starý automobil,mestské slnko, škrekľavá, obohraná platňa zasúva sa za obzor,ale naše, medená, vyleštená rajnica krásne zapadá,a keď sa dotkne Zeme, je to všetko čuť.Čierny býk v družstevnej maštalizamatovým basom dospieval svoje lyrické intermezzo,rovina padá na kolená a ukladá sa spať.Nastal čas vyzúvania čižiem,dupot ako na slávnostnom defilé,lebo tu sú v každom dome chlapi ako železoa zvuk má dostatočné miesto na rozbeh,takže stačí vypnúť rádioa môžeš počuť, čo sa komu sníva...

Sníva sa:sklo,kamene,kovy,pohladenie rúk,zohnutý ukazovák, ktorý klope na okno,letmý úsmev, na ktorý si čakal,snívajú sa veci nevysloviteľné,veci zázračné a prosté ako snežienka,sníva sa mi tvoja hlava na mojom ramenea moje oči na dne tvojich očí,sníva sa nám,snívaa všetko je to ako v kúzelníckom klobúku.

Noc, čierny klobúk so širokou strechou, prevracia sa naruby, ráno.

Až teraz vidíš, aké sú sny hmatateľné.Nervózne prsty televíznych antén prepichujú tmu,dvojstupy nových domov klušú do dedín,

86 87

Čierny okruch chleba, visiaci nad ústami ako fantastický mesiac,ale ubúdajúci stokrát rýchlejšie,a zúfalé obežnice detských očí, sledujúce ho až do úplného zániku.

Sladká reč materinská a trpkosť dvoch slov celkom nevinných: Mama,[daj.

Aký zvuk vlastne vydáva slza padajúca v absolútnom tichu, číra,[priezračná?

Hlavu v dlaniach, rozmýšľame, či to bola pravda.Kde si, rovina statkárskych bričiek,značkujúcich tvoju tvár ako osýpky?Kde si, rovina bírešská, zablatená a ustatá,rovina tulákov a obecných bláznov,pokorená a obnažená,trasúca sa pod plachietkou svojej chudoby,pred očami spravodlivého boha,kúpeného za tri noše plnomocných odpustkov.Zabudli sme na teba,zabudli sme na vás,ruky pochované za živa,ruky bez práce, bez konkrétneho zmyslu, zbytočné.

V zázračnej tme júlového večera,v napnutom tichu pred dozretím plodov,pri položení poslednej škridly na strechu svojho domu,vo chvíli, keď zavierate oči pred spánkom,vy všetci, ktorí chválite svoj deň,volajte vody.Volajte vody, ktoré uplynuli,hovorte k vodám v každej podobe:Vráťte sa, dávne rieky, a tečte nazad starými korytami.Kruhy na hladine, zužujte sa až po osudný pád samovrahovho tela.Zazelenajte sa, slepé oči studní,utrite svoje zrkadlá, v ktorých je napísané: choroby, bieda a hlad.

Zem pod nohami

Blata po kolená. Leje sa. Spadli na nich olovené nebesá. Opustený havran,letíš sem? Kde je pevná pôda, kde je zem? Tvoja zem je to, čoho sa držíš.Pijú ako dúha mlčanliví muži. Pijú na odvahu, pijú na svoj strach. Ako hus sakníše krčma na vodách. Ako pecne chleba, hlavy po stoloch. Žlté, smutnésviece dymia v kostoloch. Hluchá, ťažká voda padá od rána. A zem a zem,ty mlčíš, hrobmi zoraná. Tváre ukrývajú, slzy umývajú, ale neprestanúhorké náreky.Ako na počiatku, tak až naveky.

*

Minútu pred usnutím, v úplnej nehybnosti času,tvárou k tebe ustupujem dozadu.Tam spí zelené slnko z mojich detských kresieb,trojnohý pes hovorí tam jasným ľudským hlasom,atramentový drozd ticho hvízda na pijavom papieri.Objavuje sa pravá podoba a zmysel vecí.Ďaleko, ale všetko tak, ako bolo,nedotknuté a čisté, lebo každý má svoje detstvozamknuté jediným kľúčom, navždy strateným.V ťažkých chvíľach prichádzame sem,búchame na bránu a rozkazujeme: Otvor!Ale nezastaví sa dom na stračej nôžke,len nemý drozd splašene letí priamo do slnka.Zamknuté. Zamknuté na milión rokov, navždycky.

Preto keď nahlas spomíname,naše deti plačú a hovoria nám: Prestaň!Prestaň s tou strašnou rozprávkou, v ktorej je všetko smutné.Smutné sny, smutné svitanie, smutné klesajúce hviezdy,odtrhnuté z nočnej oblohy.Tak chodievala smrť, zapaľujúca belasé ohne liehu v hlavách otcov.

88 89

Zas budú hlavy v oknách, veci v poriadku,zas bude všetko na svojom mieste,spravíme večer u vás v záhrade,prstami lusknem, zapália sa marhule,ich žlté ohne zas sa nad nás zohnú:Aj vtedy bola tráva modravá a studená jak studňa,dážď bodkovaný ako kravata visel šikmo z mračien,blesk začínal sa na nebi a siahal po náš bozk.Keď už tá búrka dlho trvalaa príliš hlasno tĺkli na plech hromu,povedala si, že ťa budú hľadať...

V tme som ťa videl letieť ponad dvor.

V tú noc sa zem pohla v ložiskách,vznikli všetky hviezdy,vesmír sa triasol ako ovečkaa hľadal si svoj stred.

Na druhý deň po stvorení sveta hralo rádio,chodili po izbách,chodili, hovorili,lámali chlieb,zvonili lyžicami,zvonili,ale tvoje krídla, priezračné a ľahké,si nikto nevšímal.

Chválili sme ťa, slepota dospelého veku,bolo nám dobre,a čo sa stalo, stalo sa.

Krvavý pot, vystúp z hĺbok zeme,na slávu rúk, čo ťa do nej siali.Zľutujte sa, oceány,vráťte svoju soľ slzám žien a matiek, ktoré klesli pod ťarchou života.Spojte sa, vody minulé a vody predminulé,vydajte svedectvo pre živých,ktorí, dotýkajúc sa slnka,potrebujú istotu poznania,pevný bod,zem pod nohami.

Krídla

Tak to je leto. Slepci v Báhoni zdvíhajúhlavy nad múr, nad ostnatý drôt,prezerajú si vlaky, dlhé a štíhle ako pískanie,plejú burinu a kašlú.Pri Cíferi sa opaľuje dievča s rukaminad hlavou, ťažné veže naftového priemyslusa plazia k trati, všetci kývajúa myslia si to isté.

Podľa kalendára je 15. augusta, Márie, 16 hodín popoludní,slnko je v pive, búrka v povetrí,park plný sýtej zelene, a teba niet.Vždy som ti vravel:Príď v pravý čas,príď za dunenia bubnov,na pravé poludnie,keď lastovičky rozdávajú vo vzduchu svoje autogramya veci mlčia,príď plná hnevu,keď si smutná, aj keď sa ti chce smiať.

90 91

Ale my, odkedy sme poznali,že hmota je len určitou formou energie,ľahšie roztvárame svoje krídla,pohybujeme sa rovnako dobre v priestore aj v časea vieme, že toto miesto je tu u nás, na zemi.Odkazujeme vám,vy sladkí, tušení, prichádzajúci z našej krvi:Myslite na nás,my sme boli váš osud,práve tak ako vy ste osud tých,ktorí prídu prekročiť po váshraničnú čiaru života.

V rovnakú sobotu, po pätnástich rokochmi povedal istý Ábel,s ktorým sme kupovali lístky na futbal,že sme to dávno prehrali,nemáme nijaké krídla,a to je smutná vec.

Som teda doma, držím sa zeme,zem všade chodí so mnou,moja zem,rovina maličkých ľudí,robotníkov z Kovosmaltu a z atómovej elektrárne,ktorí šesť dní v týždni zastupujú bohana stavbe sveta, čo tak hriešne zaostala,pretože všetci svätí,zodpovední za poriadok, brali úplatkya božie mlyny mleli iba pre pánov.Som doma. Oči plné zeme a ruky plné rúk, rastiem do seba.Leto vo vzduchu. Leto na každom kroku.Leto žlté ako osa stále za nami.

Za krvavou čiarou horizontu,v božích záhradách,kde podľa tvrdenia teológov má byť raj,kde sipí diablov hnev, vybuchujú granátové jablkáa anjeli v plynových maskách,s horiacimi mečmi v rukách, uzavierajú svoj slepý kruh,je napísaný osud človeka.

92 93

Príťažlivosť

p. 92 vakát

9495

Oslnenie

Slnko

Obilie žltne.Slama na klobúkykrásne dozrieva.Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.Ospalé ďatle klopú do dreva.Všade na svete to značí SOS.

V belasom vzduchu utopil sa les.Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,pijú slnko s octom,jedia kyslé jablká,rátajú si prsty na nohách a na rukách,tešia sa, že k životu to stačí.

Modrý les. Nad lesom sa mračí.Z mračien zrazu odlomil sa blesk.Zem sa nahla.Sosny narazili čelom o čelo.Tak sa zľakla, až sa zotmelo.

A ja by som ti kúpilletnú búrku s kvetinami,krotký blesk, čo by sa v nich pásol.Keby som nemal na chleba a na soľ,na kúsok slnka by som mal.

p. 94 vakát

96 97

Keby chodil niekto, čo tak visel,ten by musel hrozne hlavou kolembať,ten by musel hrozne hlasno zvoniť.

Každý deň si uväzujem kravatu,po zvonení zostával som v triede.

Pamätám sa: vždy nás upozorňoval na podivnú zhodu letopočtov –a naozaj – už roku 1638 zomrel Johannes Althaus, starosta emdenský,ktorý celý svoj život rozvíjal myšlienku o zvrchovanosti národa, a o 300rokov neskoršie sa čosi stalo s hranicami nášho štátu. Bude to iste tak,ako nám hovorieval: že totiž dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti salen prispôsobujú vôli génia.

Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.Hrával som futbala miloval Helenu Daňkovú z III. B.

Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali tajne za rukya o 7 strán ďalej som už tušil,že to, čím tak vonia, bude škoricatrocha pomiešaná s kôprom.

Cez telocvik sme sedávali na oknách,knísali nohamia počúvali monotónnu pieseň:„... Gallia est omnis divisa...“

Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až o poznanie neskoršie,nevidel som život, ako sa obracia k nám chrbtom.Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej nebola,a položil som nohu na xylolitako do horiacej trávy.V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.

Ja ti nič nevyčítam.Teba každý ľúbi.Tebe to všetci vyčítajú z ruky:

Keď usmeješ sa,vyjdú dúhy pávova tam, kde stúpaš, rieky pramenia.

Obilie žltne.Slama na klobúkypráve dozrieva.

Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou,plnou trápenia.

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

To bolo vtedy rečí, keď zahynul Ivan Hrozný,učiteľ dejepisu s večne smutnou tvárou!Siahol si na život a ani nezaplatil nájomné.A že tam tak visela že tam tak visel ten uličníka na celý svet vyplazoval jazyk,to sa mu nedá odpustiť.Tvárou do ulice, pätami ku dverám,ako niekto, kto práve vošiel a stojí za záclonou,ale hlavu naklonenú, akoby uhýbal pred úderom,a pod nohami plná náruč vzduchu.Ó, ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú,ustielajte plné hrsti voňavého vzduchu,ktorý ich oddeľuje od zeme.Tam na ten vzduch si poskladajú svoje žiale ako košele,na čistú ražnú slamu vzduchu.

98 99

súvislosti si spomínam na istú báseň trocha sentimentálnu. Počul somv nej padať nočné motýle na sklá okien ako dážď a kamene.

Ale v tom období,v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd,počuli ľudia iné veci,prostým uchom nezachytiteľné:presýpanie piesku v okenných tabuliach,zúfalé úsilie stolavrásť do dlážky,nehnúť saa šumieť korunou,a potom zrazudo tmyostrý výkrik sviec.

Pokorné a tiché bratstvo kľúčov,nevydávaj ruke ten, čo otvorí.Šialená noc sedí na strechea vypiskuje na deravom komíne,flauty bazy hrajú v záhradách.Prekročiť ten strach,otvoriť dverea vidieť, čo sa robí!Matka! Matka!Čižmy na schodoch.

A potom doma umývala riad,plechovú slávu nedeľného obeda,pri ktorom zostal jeden tanier čistý.

A potom doma kvety polievala,drhla prah dlážky,strážila lesk okiena večne mala obe ruky prázdne.

Myslel som,že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,proste čosiako náhly pád jablka na ostrie noža,ale jadro veci bolo v niečom inom.

Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,krvavéa ako voda smutné.

Ešte dnes ju vidím,jej malé nohy s červenými sandálmiv prachu ciest– pivonky rastú koreňmi nahor,zástavy vejú pod kvetmi.

Peši, peši, peši...Ruky na tvári.

Napokon,to pekné české meno bolo celkom nanič.Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleťa modravý lesk vlasov,pripomínajúci hlaveň pištole.Za gotickými oknami biskupského gymnáziasme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:

„Memento, homo, quia pulvis eset in pulverem reverteris...“

Tak sa teda obrátila na prach.

Veci sa ďalej vyvíjali normálne. Pretože dejiny vytvára sila osobnostia udalosti sa len prispôsobujú vôli génia, rozhodol sa František Kaplá−nek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní, každý s kvapkou cudzejkrvi v rodnom liste, že premenia beh sveta v miestnom meradle. V tejto

100 101

Krv nie je voda,nepi z nej.

Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,krvavéa ako voda smutné.

Miláčik, neplač.Ty sa toho nedožiješ,neplač.Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,a budeme cestovať.Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy pamäti.Sedem mŕtvych oceánov, poviazaných reťazou.

Ale tam,na dosah rukyčierne lampy hviezd.Prší.Osamelá voda na tvári.František Kaplánek, šofér Červeného kríža, a jemu podobnípozerajú na nás,dupocúako zlostné deti na výlete za mestoma kričia:Je nám tu zima.Prší.Chceme ísť už domov.

Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.Domov sú ruky, položené na stolev nedeľnom tichu, po práci,prázdne a čakajúce,rozhodujúce,jediné, ktoré vytvárajú dejiny.

Prezerala si ich večer pod lampou,prekvapená,prikladala ich k sebe a odťahovala,prikladala, odťahovala.Čo bolo medzi nimi, nikomu nepovedala.

To bola práve tá zvrchovanosť národa:ruky, ruky.Ruky volajúce o pomoc,čierne kmene spáleného lesa,nad ktorým ani plavá žlna neprepláva,len sprostáčik vietor tam zdvíhaškridlu popola.

Pominulo sa to,rozplynulo sa navždy,no hlboko v hrdle stále zostávahorká chuť mandlí,prehltnutých so soľou.

Slza a krv.Miláčik, neplač.

Budeš raz chodiť do školya budú sa ťa pýtať.Ale ty im povedz: Neviem.Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.Nepamätám sa.

Bude stará studňaa bude vedro krvi.Nepi z nej.Krv Oswienčimu,krv Kremničky,krv Lidíc.

102 103

To je tá obruč, z ktorej neunikneš.Spomeň si ešte na sľúbený prsteň,na kameň dávno zahodený do vody,na vodu prichádzajúcu vždy odinakiaľ,no opakujúcu sa ako pesnička,na jej kruhy,na ich mlčanie.

Spievam si smutný šláger a chodím po kuchyni.Plyn, modrozelený, ako tvoj svetermi pletie hlavu,rád by som spal,keby vedľa mňa nesedela Nedeľas mačiatkom v lone,s prstom na ústach.

S Nedeľou sme chodievali loviť ryby.S Nedeľou som čítal zakázané knihy.S Nedeľou sme sa kúpavali nahí v rybníku.Nedeľa je moje pokušenie,v nedeľu musíš ležať ako obrus na stole...Nedeľa, nedeľa...Zatvárajme okná!

Tak bez spomienok, ktoré horknú,a bez zlých myšlienokberiem si svoj chlieb,cez prsty,na ktorých svietia tvoje slzy ako kvapky oleja,vidím dúhu na asfalte,lesklé strechy,chlapcov, čo v námorníckych blúzach idú do kina.

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.

Každý deň si uväzujem kravatu,každý deň myslím presne na to isté.

Nedeľa

Cigánske dievča v žltých menčestrákoch točí žeriavom,všade okolo je nedeľa, hrá dychovka a kypí mlieko.Počujem činely,rúti sa expres so sklom,dve slnká narazili o seba,ty o ničom nevieš.

A zatiaľv záhrade za oknom pes šteká celkom po dedinsky.Na holých konárochuž vidno zreteľné obrysy budúceho lístia.Zavialo chladom, priložili,holub na komíne očernel jak orecha horeznačky padol do trávy.To všetko ešte pred obedom,v hodine prebúdzania stromov,v nedeľu.

Ale o minútu sa veci zmenia.Hrebene vo vlasoch zaiskria a zhasnú,ulica stíchne, zahrmí,električky utekajú po prstoch a zaťahujúsiete nad mestom.

104 105

Aká je tmavá noc!Spať s rukami za hlavoua myslieťna skvelý okamih opúšťania zeme,na nehmotné telo nad latkou!Vtedy aj slovo letmo počuté má jasný zmysel,vtedy je nebo blízko,zem hlboko,korene stromov celkom nepravdepodobné,tvár vo hviezdach.

A všetko záleží len na odraze!

V studenom daždikrátko pred úsvitommrzáka niesli po schodoch jak klavír,drevenými nohami prekročili prah,rukami hľadali pri zemi a našli,dolu uložili,čelami k sebe, poklonili sa.

Teraz je tutá chvíľa, v ktorej ležíštam, kde sa pretínajú uhlopriečky izby,ty si ten bod,to chvenie nad obilím,ty všetko vidíš ukrytýa trasieš stĺpmi vodorovného sveta, v márnej zlosti.Nenakloní sa hladina,neuvidíš v nej slnko,ani dážď,ani seba.Stojatá voda, stojatá,ryby v nej na dne horia.

Zvečerilo sa.Džbán s tenkým krkom zaspievalchrapľavo ako kohút,veci si našli svoje miesto v temnote.Poznávam iba podľa hmatu, že si neodišla.A zem sa so mnou krúti ako kolotoč...

Cigánske dievča v žltých menčestrákoch točí žeriavom,ktorý ustato stojí na jednej nohe ako bocian.Po schodochakýsi soprán zbehol do prízemiaa skríkol do šera:Matilda, domov, už je neskoro...

Domy okolo sa uložili k spánku.

Oslnenie

Aká je tmavá noc!Pri rieke, v sadeľalie zapálili,strieborné ryby zasvietili v prúdea zem sa trasie od dupotu nôh.

Premiesťujme sa!

Stále to isté:otáčanie očí,kolesá,stúpajúce a klesajúce,sústredené a uzavreté do seba,pomalý pohyb na vrchol a pád.

106 107

Ďalej je voda stúpajúca k ústam, ktoré hovoria,ďalej je matná, nezaostrenáčepeľ dažďa ponorená do noci,pod ňou muž s jablkom skáče ako rosnička,drží si palec na nohe a volá:„Všetky veci vrhnuté do výšokvracajú sa na Zem, nie naopak...“A naozaj, mali sme príležitosť presvedčiť sa o tom:príťažlivosť ocele a detskej tváre,príťažlivosť bômb a chodníka!

Ale tie tváre blednú v albumocha strácajú sa v mysli.Až jedného dňa popoludníplní pokorysadáme si k stolu,album otváramepopamäti, siahneme si do pamäti:nič, nič,biele miesta,akoby si napísal na sklo okna: Ľúbim ťa– a zotrel rukávom,akoby ich ani nikdy nebolo,pominuli sa,Tamara, Tatiana, Teodor, Terézia, Tibor, Tichomír,pominuli sa,Magdaléna, Malvína, Marcel, Marek, Monika,pominuli sa,Adam, Ábel, Anna, Alena,pominuli sa, lež oceľ zostala.

Ale v tom istom smere, ďalej o pohľad,nohy žien idú za záclonou,ako keby udierali na veselé bubienky,nohy mužov,pružné, cieľavedomé,krútia Zem pod sebou jak veľký velocipéd,na dlažbe mesta,na dne oceánov,v tekutom kove hviezd, v skle piesku,v papradí premenenom na antracit,všade, všadestopy človeka.

Dve bosé nohy po izbe mi chodia.Tma visí za oknami ako negatív,márne sa hľadám na tom obrázku,noc padá ako zostrelený vták,zľava i sprava peruť bombardérov,voda a vzduch vystupujú na nebesá,z neba na zem klesá zvonica.

Uvidieť Neapol a potom zomrieť!Navštívte Capri,svadobná noc je len jediná!Nahý muž v cylindri leží na peróne,nevesta je nedočkavá, vlak sa pohýna.Ne pas se pencher en dehors,nicht hinauslehnen,è pericoloso sporgersi,nenahýbajte sa z okien:mŕtvy muž v cylindri leží na peróne,družičky sa hlúpo chichocú.

108 109

bazény a saltá nad bazénom,purpurové motocykle s blondínkami v lodičkách,ale aj veci zabudnutéa veci povšimnuté iba náhodou.Ja sám som mesto.Mám ruky, ktoré brúsia krištále,a ruky, ktoré ohýbajú plech.Ja sám som mesto,milión bežcovbeží vo mne maratónsky beh.

Cez steny akvária svet je tmavozelený.Nehybná biela ryba visí na oblohe ako vzducholoď.Ale ja idem cez vodu, cez kamene,cez mlčiaci lesa centimeter od oknaz miesta, kde kvitnú práve klíviea žltá včela vyletuje z izby,očami presne sledujúc jej let,priezračný a ľahký, sa odrážam.

Vzducholoď

1

Ešte ani keď si česala vlasy, nepochopil,čo znamená to množstvo detonácií tak nablízku.Myslel na hrebeň,na oneskorenú hviezdu, padajúcu za bieleho dňa.Ale to mosty vyletovali do vzduchu,jeden po druhom,celkom malé mosty,iba pre nich dvoch.

Tichá a krotká,nepoškvrnená,zvrchovanájak kosa pred zajačikom,v tme zelených ďatelín,keď svitáa biely prápor mračna veje nad poľom,oslňujúcajak telo ženy, ktorá vystupuje z jazerav silonových plavkách.Les naraz dvíha tisíc čiernych klarinetov,aby zahral,ale ty správne padáš na tvár.Zachráň sa pred dotykom,zachráňpodobu sveta dávno tušeného.

Dve bosé nohy po izbe mi chodia,dve bosé nohy, ktoré nevidím.Vychádza slnko, ihla na dlážke.Mať zdravé prsty, ihlu by som zdvihol,mať zdravé ruky, zdvihol by som svet.Otáčam hlavu,stále to isté:kolesá,stúpajúce a klesajúce,sústredené a uzavreté,hmota v pohybe.Otáčam hlavu, ale teba niet.

Slzy a svetlo,dojatie a prach.Hučiace mesto vstupuje mi do zreničiek,domy a veže,žeriavy a sklo,

110 111

Díval sa a zazrel:asi na polceste,trocha bližšie k Zemi,nad vežami mesta– vzducholoď.

Visela tam nehybne a mlčky,bez príčiny, ako urážka.Ležala tam ako krava v plavkách pod belasým slnečníkoma celé mesto bolo z toho pohoršené,ako keby prežúvala jeho cyklámeny,jeho georgíny,jeho neóny.

2

„Vzducholoď nad mestom, v čase, keď dobyli sme vesmír, pôsobí akoprovokácia, ba je to vlastne znižovanie vedy“ – napísali miestne noviny– a ich redaktor, holohlavý Sokrates, ten nedoučený sochár, sám vylepo−val žlté plagáty: PLES ASTRONAUTOV SA DNES NEKONÁ, na všet−ko odpovedajúc naučenými frázami: „Nepýtajte sa ma na podstatu vecí“,„viem, že nič neviem“ a pod.

No milenec a dvaja hráči biliardu, ktorí už z praxe poznajú tak trochaneustále meniace sa postavenie hviezd, tí veľkí duchom, vraveli: Je toľ−ko vecí medzi nebom a Zemou a človek potrebuje niečo ľahkého. Neviesa napokon, či to nie je nová stálica – kto všetky hviezdy sveta spočítal?– my traja aspoň neručíme za to. A možno je len púhym sprostredkova−teľom, poslom z neznáma, pamätníkom začiatkov, hmatateľným symbo−lom odvahy a činu.Nech visí!Napriek dvojzmyselnej štylizácii tých slov ozaj sa v tej chvíli podobalasoche, ktorá odlieta.

V prestávkach medzi výbuchmi vzduch hučal monotónne ako vysávač,višne triasli krvavými hlavami,náhle a prudko dozrievalo obilie,les hrdzavel jak škvrna po krvi,už bola jeseň,keď porozumel, že je sám.

Pohľadal klinec, vzal ho do prstov,zatĺkol.Urobil uzol, ako keby uväzoval loď,spravil slučku ako na vietor,sadol sia smutný, ako keby kopal hroby,skladal košeľu.Bola klzká ako ryba, šmýkala sa z rúk.Plávala izbou ako utopeneca ako z mračna padala z nej soľ.

Pot lejúci sa dolu tvárou,pot maratónskych bežcov pred cieľom,pot ťažných konía pot drevorubačov,ó, pot, chvejúca sa voda úzkosti,kto ťa pozbiera?

Izba je naraz plná malých kryštálok,ktoré zachytili veľmi tichú hudbu, veľmi zďaleka,slama vzduchu je už celá mokráa cez jej steblá, naplnené čistými šošovkami plaču,vidno do neba.Tam ružové a veľké kone, celkom slepé,vystupujú z vody,vchádzajú do slnka, stavajú sa na svoje miesta,otáčajú žeravý mlyn oblohy.

112 113

Potom už znela iba jedinátenká struna,do prasknutia napätá,na nej Zem ako na vlásku,už pokojná a tichá.A tak vstal,oči plné bielka,krídla zlepené,a trasúc sa jak kuriatko,sa díval:

Vrchy sa stavali do základného postoja,rieky tiekli ako na mapách,slabo a melodicky hrmelojak pod oknami konzervatória,padal riedky dážď,len obriadok,robotníci si pískali nad vežami mesta,opravujúc klenbu oblohy.

Nebo už bolo prázdnea čisté ako soľnička.Raketa na Mars odletela podľa cestovného poriadku.

Len Protagoras, filozof a holič, stvoriteľ namydlených bleskov, jemnápovaha, bol lyrickejší v odhadoch. „Všetko je také, ako sa nám zdá,“ tobola jeho zásada. A iste je to iba zakuklený motýľ, vajíčko mravca vyne−sené na slnko. Veď čo je život? Veľké mravenisko. A čo je človek? Bub−lina.Ďalší pán na holenie, moja poklona.

3

Ale ona, chladná, nevšímavá,rástla ako fialový hríb,padala, padalaa padala ako bomba.Dunela ako býk,čo beží k obloku,vzrušený červenou nahotou tej spálne,kde stojíš oslnenýv kriedových kruhoch jej dvoch Mesiacov,keď trocha spomínaš.

Vtedy bol svet jak izba znútra zamknutý,smrť visela celou váhou na kľučke.

A všade dusnotaa tma jak v katedrále.A hrali organy,len na tých najhrubšícha na najdlhších hlavniach.Zdalo sa mu, že je práve polnoc,že praská,krehká a dutá škrupina vesmíru že praská,súhvezdia že sa rútia popri ňom jak vlakyzďaleka.

114 115

A hore nad ním,na syntetickej oblohe, jasnej ako facka,otvára tma svoj ťažký čierny klavír:zasa ten koncertdesných kakofóbií!Allegro ma non troppo...Guajacuran, hysteps, thiamin forte!Spať!

O šiestej ráno,keď do čistého neba sirény mečia ako črieda oviec,z otvoreného oknav slnečnom svetlevystupuje muž.

Na prstoch stojí,s hlavou proti múruako vždyčuje pravidelné a drsné otáčanie mesta,ktoré sa nezastaví ani na chvíľu,potom sa vystrie,ramená zdvihne ako pred orchestrom:Piano

o poschodie nižšiea ešte nižšie hlasný ženský smiech.Pán anjela,či opačný let Ikara zo slnka k zemi?A on tu leží,bez prilby a bez skafandra,bravúrny pilot v prúžkovanej pyžame,tak dokončil svoj strmhlavý útok na asfalt,komu by pripomínal muža, ktorý padol,a komu anjela?Je to len malý, skvelý natierač,kresliaci svoju čiaru zhora nadol.

Robinson

Robinson

1

V zeleni záhrad je pohodená ryšavá čiapka jesene.Zem teda sa zhruba drží svojej dráhy.Vanádium a mangán,irídium a arzén,olovo a jód,a všetky prvky v známom poradído istej miery poslúchajú dávne zákony.Oceány sa ešte kníšu v bedrách,v krčahu Zeme hlasno mľaská nafta,spí stepná tráva, lesy počúvajú márny nárek vodya v popolavom trasúcom sa vzduchu,v náhlom tichu, ako po výbuchu sopky,zvýskla siréna.

Ani som dobre nepočul jej hlas.Noc spúšťa svoje dynamá,čosi mi vravíš,nerozumiem ťa.

Už vyšli neónya mesto si už ladípíšťaly neuróz,hlboko, hlboko,až na dno mojej studnezostupuje strach.

116 117

2

Ideme. V štvorstupochje život štyri razy dlhší.V zákrute niekto rozbehol sa k lesu,je jeseň, zapadá slnko, strieka krva prechádza sa na zelenú.Padá,stromy v záklone ho odmietajú.Zasa ten istý krátky pohyb späť.Vlastného detstva dotýkaš sa lakťomjak niekoho, s kým sedíš v kinosále,sekundu pred skončením vojnyzačínajú hraťmedené fanfáry,kolorované slnkostúpa nad obzor.

Vtedy ťa naraz počujem pri šijacom stroji.Stojím a proti svetlu prezerámplátno zošité a znova rozpárané,mlčím.Všetko sa dalo zasa do poriadku,dierky na košeli, tie už zostali.

Tam bolo treba práve začať.Tam, pod košeľou, pri pokožke dýchajúcej ako les,v ktorom sa ukrývamesami pred sebou a navzájom,kde číhamena jeleňa, pijúceho v brode,na dieťa s čistou tvárou, s bielym medveďom,na ženu, padajúcu pri jednom slovedo mdlôb ako do studne,na dobré slovo,

A mesto hrá jak fakírova flauta,nikoho nedojalpodivný osud podivného astronauta.

Tak zasa ležía tvárou v tvár planétamváhu Zeme drží – na lopatkách!

Zvoní zvon,hlinu vyhadzujú,dunivý pochod jazdy nad hlavou...

Ale on oči otvára, vidí:Zemeguľa pláva v šírom priestore jak sukňa,roztočená okolo bokov Galiny Uljanovovej.Muž s vedrom v rukách zaspal na najvyššej priečke rebríka,sníva sa mu Yma Sumac, premenená na kolibríka.

Bez váhania pokračuje vo výstupe za hviezdou,nikomu sa to nezdá neobyčajnéa nik si ho nepomýli so stíhačkou,pretože deň je modrý ako oko králika,je fantastický deňa každý má právo na svoju hviezdu, na svoj sena na svoj pohyb nahor.

Ustúpte z cesty mužovi idúcemu po hrebeni strechy.Kým ešte trvá pohyb proti slnku,bolo by smiešne zvoniť na mŕtveho.Sám dobre vie, čo skrýva v sebe let.Ak rozhodol sa vzletieť, spraví to!

118 119

Môžeš si kľaknúť,môžeš hľadať zblízkačiaru životaa šťastia.

Sedím pri klavíri,hrám jedným prstomjednoduchú pesničku– Láska, bože, láska, – len tak mimochodom,sám pre seba.

3

Za dávnych čias mojej pamäti,keď kdekto vo mne videl naivného chlapca,akým sa v reči mužov ani nedávajú mená,ja som už prelamoval ľady Antarktídy,s Polárkou pod hlavou som spával v holej púštia závidel som všetkým robinsonom.

Večer,keď si už naši doma ľahli,potajomky som odchádzala chodil po prístavoch.Hľadal som loď, ktorá by stroskotala,hľadal som vietor,hľadal som svoj ostrovvečne zelený.

A všade tam len ty si bola so mnou.

na človeka,na príležitosť, ktorá sa už nevracia.Tam bolo treba práve začať,pri pokožke dýchajúcej ako les.

Vchádzam do izby,zamykám,sadám si ku klavíru,hrám jedným prstomjednoduchú pesničku,– Láska, bože, láska, – len tak mimochodom,sám pre seba.Myslím na to, čo ma trápi.Dažďová voda, voňajúca smolouv sude pod oknom,jak veľký čierny reflektor osvetľuje nebo,motocykel BMW 750vystrelil dlhú dávku za seba a zmizol,kukučka na hodinách kuká poludnie.

Zrazu je jeseň a ja som veľký vták,nemotorný a smiešny vo svojom ťažkom zimníku.Chcel by som letieť na juh tvojho srdca.Kde je juh?

Nik nevie,smerníky pri cestách ukazujú do zeme,Zem otvorená dokorán sa trasiea cesty, ktoré teraz nikam nevedú,ako čiary na studenej dlani mŕtveho dievčaťasú prázdne.

120 121

A bola tam.Uvidel som ju na okamih zbokumihnúť sa ako antilopuv okua potom všade nahmatal som tmu.Obrovský čierny vták si sadol na palmu,zakryl slnko.Vtedy sa zem zachvela jak žena pri pôrode,čo vyvrhla, to všetko bolo mŕtve, krvavé,hlina priľahla si k hline, voda k vode,obrovský čierny vták napalmuzakryl slnko.

4

A predsa budeš rásť,budeš sa zdvíhaťa budeš stúpať po oblúku dúhy,poletíš,aj bosou nohou pôjdeš po vesmírnom skle,umelé slnká zažíhajúc pred sebou.Ó, zázračný a krásny stroskotanec,padajúc naspäť, začneš odznova,aj z ničoho,aj z vody,ako keď klíčia semená,zem zdvihneš nad seboua vstaneš,ty nevinný a nahý,ty bez mena.

Človek medzi ľuďmi.

No potom neskôr,keď sa už toto všetko stalo detstvom,a ešte neskôr,keď prišiel časa vlajky leta klesli na pol žrde,v ďalekej krčme som sedela, čierne kruhy pod očami,pil som žltý grog.Pil som štvrtý rok.Pil som, ako sa pije z oceána,veľkými dúškami a bez prestania,pil som lode a ryby,kamene, ktoré vyplávali na povrch,práve tak ako ďaleké ostrovya mestá, voňajúce vanilkou a ambrou,pil som vzduch,magický lieh, ktorý horí v očiach,šíre priestory,zúfalstvo, čo páli,ale nezhorí.A bolo treba začať od začiatku,tam, kde sa človek zdvíha na nohy,kde kremeň, biely ako panna,iskrí potme v rukácha padáš na tvár ako opilec,keď vidíš v kameni a piesku,pri zábleskuneónov či sviecjedinú osamelú stopučloveka.

122 123

Nepokoj

p. 122 vakát

124

125

Dejiny trávy

Oldřichovi Mikuláškovi

To by ste radi videli,ten fosfor!Tú lúku, svietiacu ako hodinky,keď ukazuje jar!Ešte má mäkké lýtka,svaly ju budú bolieťa už sa na svahu mihne jej zelený kabriolet,ó, akcelerácia tráv!

A chlorofyl!A jarné klíčenie!A dvestotisíc iných hlúpostí!Hlava vás z toho nezabolía tráva už vchádza do ďalšieho kola.Zaspievaj niečo veselé,zaspievaj, ale rýchle!

Splašení ako jelene,starneme tráve na očiach.

A už to nie je pretekársky voz,hrmenie jarných motorov,šialenstvo tribún!Je tu len smutné auto s pivom,z ktorého vyhadzujúzelenú fľašu s penou v hrdle,

p. 124 vakát

126 127

Napísané sú:dejiny vojen,dejiny filatelie a futbalu.Dejiny trávy nikto nenapísal.Z hľadiska trávy je to bezvýznamné.Jej dejiny sú dlhé a plynulé.Premávajú v nej expresya nájazdníci hryzú hrivy koní.Zapadá do nej zlatovlasá hlavaa mnohý kohútik v nej stratil hrebienok,ó, pozná bludné hviezdy!Tráva vie, po čom býva krv.V pamäti drží všetky letné lásky,cudzoložstváa beštiálne vraždy.Ale tráva je trpezliváa citlivá.Tráva všetko zakryje.Mlčí.

Nepozerajte na ňu zvysoka.Tráva vie, od čoho mŕtvych bolí zub,tráva vie všetko o živote a smrti.Tráva má presný zoznam nádejí a sĺz.Vypočítala vašu definitívnu podobu,podčiarkla si vás zelenoua čaká.

Raz všetko pochopíma odhalím ti skryté súvislosti veci.Poď,vyjdeme do tmypočúvať pôrodné bolesti trávy,krutý kŕč koreňov,praskanie buniek,

žriebätá,koníky lúčne,napodobňujúce cval.

Raz a dva,vysoko kolená,spievať!

A tak sa človek dožil tisíc rokov.Musel len bežať,predbiehať s penou v hrdle,nik sa ho nespýtal:„Prečo?“ A „Kam?“

A kto sa spýtal trávy, kam rastie a prečo?Kto sa spýtal na jej vnútorný život?Kto aspoň steblo trávy preložildo ľudskej reči?Nič, iba oheň a dážď.

A tráva pracuje:nad chodbami krtov,nad hrobom,nad hrobom,počúva nárek mora,šelest nad aortou,premieňapožiar slnka,blúznenie vody,premieňamŕtve veci na živé,trápi sa sama v sebe,hľadá im správny tvar.

128 129

Rovnováha

Zvony na nedeľu

Zvony, zvony na nedeľu,zvony krídla bronzového anjela,počuteľne letiaceho sematam,nacenganého jak ľalia.

Zvony smutné, zvony veselé,zvony jednej letnej nedele,prebúdzali ma a ja som zo sna skríkol.Nárazy zvonov, zvony nárazníkov,zvony v slnku horiace jak vlaky s naftou,zvony brokátov a zvony taftov,zvony, pod ktorými som ťa videl nahú.Zvony, hľadám svoju rovnováhu.

Vôbec, svet bol trocha šikmýv tomto popoludní iba pre plavcov.Prezradím ti: Prestrieľaný šípmimodrý bazén neba vytekal.

Vtedy za zákrutou rieky parník ako sova zahúkal,pritisla si líce na pleť jablka,zľakla si sa, zaspala si v jabloňovom lístí.Svet bol celkom zelený a čistý,orgován bol lacný, peľu všade dosť,tenký mesiac z neba visel ako myší chvost...

Amen, amen, vtedy si bola ešte panna,pod pazuchou s vôňou tlčeného muškátu,na procesii zo sukne si kvety vysýpala,lupene ruží, ktoré rastú v prstoch.Jeden z nich zdvihol náhodou

vrenie štiav.Už všetkému rozumiem,akoby sám som bol trávou.Polož si ruku na chrbát noci,počúvaj dobre, čo vravím:

Nič, iba oheň a dážď!

130 131

Mlčala.Všetko sa už naučila,ale mlčala.Učebnicu hore nohamiobracal hlúpy vietor.„Répétez−moi cette phrase encore une fois...Vy máte skvelú výslovnosť, slečna...Je vous adore...Ja vás zbožňujem...“Základné číslovky,áno, tie, v prvom rade...Un, deux, trois, quatre, cinq...Jeden, dva, tri, štyri, päť...Päť mužov tlačí do garáževeľkú, smutnú limuzínu môjho detstva.

No a čo? Človek nie je dieťa.Zvoní zvonstrateného leta?Poznáme!Vieme, jak to chodí:Zlatá brána otvorená,za tou bránou jedna žena,za tou ženou zvoní zvon,celé leto zvoní zvon.Na jeseň– poznáme,vieme, jak to chodí –otvoriť okno na poschodí,skočiť von!

V podstate by to za to ani nestálo. Verejnebolo známe: cundra ako svet!

Vraveli nám v škole: „Čo je elektrina, vlastne nevieme!“Možno to, keď ju zdvíhame rukou zo zeme...

A vlani, páni, to je na smiech, spitá jak ježiškoa mesto, oči na stopkách, len na ňu, keď tam tak ležala, no hnus!

profesor náboženstva,ten blondiak,usmial sa a zamykajúc dvere kabinetu,náhodouposadil si ťa na kolená.

... Bas psov,iskry vodopádov,fosfor mačky,do špikuplač trápených detí.Putuj k bohu kolenačky,aby si bol svätý.Tu sa odhaľujú tajné súhvezdia,malé lunysotva vychodiacezvykajú si na dotyky prstov.Proti ránu beží nocso zježenou srsťou.Amen, amen, zastaňte,ona sa mi páči!Zvony, zvony behúni,zvony posmievači.Zvony, zvony, ach, môj zvon,tristo bohov trúbi na trombón!

V izbe prudko zavoňalo ihličie,za chrbtom som cítil tisíc nožov.Pomaly jak auto vchádzal do mňa les,socha s mostom, rieka, propeler,jabloň plná vtákov.Zelený mlyn leta mával krídlami– na konci prázdnin, v agátovej aleji –mlel jedno a to isté:„Opakujte mi túto vetu ešte raz...Čo sa dá krásne robiť v letný podvečer?Odpovedajte na otázku celou vetou!...“

132 133

Nebo previazané bledomodrou stužkou.Pri schádzaní zo smrteľnej postelekúpime si pištoľ s nežnou muškou,čaj a iné veci domnelé.

Za tebou sa rozplakala tráva.Obloha sa kníše ako balíček.Veľa prachu. Čudák pochovávav čiernych šatách odstrelený malíček.

Tak sme teda bez nebíčka. Hurá!Spievaj, že sme zasa krásne plonkoví!Prababičky v hrobe ticho žmúriaa hľadá nás niekto voskový.

Poviedka s osou

Otočili ho tvárou k stene, aby premýšľal.Presne desať minút na odpoveď, ako pri maturite.Osa vo vzduchu,vrážala do čistého okna,bzučala ako starý jednoplošník,vrážala, padala,znelo to, ako keby ktosi klopal nechtom na obločné skláa ako keby každým klopnutím diskrétne vyvolalniekoho z tej miestnostina pohárik koňaku alebo na kus reči,ktorá sa vždy začínala rovnako:„Ale tento vtip ste zaručene nepočuli, vážený pán kolega...“A končila sa kýchnutím a smiechom,od ktorého zvonil domjak pri čistení reťazí.Bolo sparné leto,

Vždy jej bolo ľúto miznúceho snehu,ako loďku hojdala si v rukách hlavu boľavú,oplakala motýľa aj jašteričku v liehu...

Potom – to sa dalo čakať – v takomto stave z mostarovno na kameň... Zabudlo sa na ňu.

... pochovali sme ju pri samučkom brehu,pod trávu.

A stále rovnako sa krúti Zemz jari do leta a z leta do jesene,rovnaké sú mračná nad ňou zavesené,rovnaké slnko pálitých, ktorí zrádzali,aj tých, čo milovali...

Odvtedy už prešlo veľa jesení a veľa nedieľ.To bolo všetko dávno. Zvony mlčali.Iba raz, tesne pred svitaním,úbohý anjel, krídlami tlčúc o seba,preletel nízko nad strechami,mučené nebo zrúklo ako levza pätami tryskového anjela,zvony na nedeľuo štvrtej ránozobudili ma.

Žmúračka

Luna je dnes nebezpečne nízko.Plačeš, akoby si nosil v hlave cibuľu.Tvoje oči šikmé ako tráva.Luna. Luna s hrbom ohmatávazosnulú.

134 135

Šije s každým,musí to byť však láska zvoniaca čistým zlatom.Láska, ktorá nezvoní, sa prísne trestá!

Túto veršovačku sme našli vo vrecku študenta, predtým než... A pretožesa – vôbec nie náhodou – mená zhodovali, hneď som jej ju poslal.“ Po−tom, keďže bol tak trocha aj filozof, dodal: „Ale dôverne vám vravím –len čo som hlbšie prebádal jej dušu, dal som jej meno Osa. Tá Osička mánielen štíhly driek, ale aj nabrúsený jazyk, pravda, okrem inýcha vábnejších kvalít, napríklad okrem– poďte trocha bližšie –a okrema okrema okrem,to je tak asi to hlavné. Ako vidíte, život je zložitý a presný ako hodinky,ale nevylučuje možnosť nečakaných náhod a stretnutí. Tým končím, dobrúchuť! Pime ďalej!“

V istých situáciách uverí človekv schopnosť vody hovoriť po hebrejsky,ako aj v iné, podivnejšie veci.Ale kto nikdy nevidelsmutnú vŕbu plakať do vreckovky,neuverí aniv možnosť stromov vzlietať na noc do vzduchu.Prečo by veril, keď nevidel?A kto videl chromatickú harmoniku jesenných vetrov?Kto videl svietiaci koreň v hrobe elektrikáraalebo tmu vo svojom vlastnom hrobe?Kto? Kto? Kto?Tvárou k stene postavený za trest, to videl:Osu, keď osamel,osu, čo nakoniec preletela cez sústrastné sklo,zanechávajúc v ňom za odmenu svoje prstene,ako kruhy na vode,

čas plynul neuveriteľne pomaly,osa narážala na sklo, padala,pri každom páde opúšťal ju jeden z posádky,za oknami hystericky zajačala záchranka,zrýchlilo sa odkvitanie púpava na dlážke padák vedľa padáka.Začal sa deň dozrievania tabaku a ubúdania vôd,žltol vzduch a osa bola tmavožlto hlúpa.Ale kto z nás myslí na priesvitnosť sklaa na jeho neoblomnosť súčasne?Kto – zdvíhajúc nohu, aby spravil krok –premietne si v mozgu súčasne jej spätný pohyb?Bolo by to neočakávané,ako keby sme stretli dom,prechádzajúci na druhú stranu ulice.A predsa – ktovie...

„Moji milí“ – povedal, keď zdvihol pohár – „pretože vojna je poéziouživota a my všetci sme vlastne služobníkmi múzy, poviem vám milúbáseň. Zasmejete sa. Začínam:

Nehovorte to nikomu.Odkryl som tajomstvá,ktoré stráži sedem žien Modrofúzových.Viem spraviť slnkoz pomaranča hodeného do vzduchu,podľa vône vetra poznám,ako chutia bozky žien v krajinách, z ktorých prichádza.Nehovorte to nikomu.Najlepšie sú bozky Valinkine,voňajú všetky vanilkou.Valinka je chudobná krajčírka v našom meste.Chudobná, ale čestná.

136 137

Povedal jej, inšpirovaný filmom: „Zomriem s vami, krásavica,nech sa čo chce stane!“ „Čo?“ – vykríkla. „Pozrite sa doma dozrkadla, pane!“

Otočili ho k stene ako zrkadlo,ako sa otáča zrkadlo v zlej chvíli,keď sa nám nechce práve vidieť svoju tvár,keď vidieť svoju tvár je skoro také istéako zazvoniť večer pri dverách vlastného bytu,spýtať sa: „Prepáčte, prosím, pán Walter Krist je doma?“a počuť, ako pán Walter Krist odpovedá:„To bude omyl, toho nepoznám,Walter Krist v tomto dome nikdy nebýval.“Preto je lepšie pozerať si do tyla,stáť radšej za sebou,mať odstup,chodiť v zástupe,ktorého čelo tvorí chlapec s jablkoma na konci ktorého je muž– chuť toho jablka má stále na jazyku –a čaká, kedy sa ponad plecia nahne k nemu smrť:„Poručík Walter Krist! Už len minúta!“„Rozumiem!Čelo stáť!Zaraďte sa!Už len minúta!“

Ale jeho chvíľa ešte neprišla, hoci tie slová počul celkom jasne.A toho druhého je mu ozaj ľúto. Nie je vrah a nechcel by ho zabiť.A vôbec, každá smrť je vlastne absurdná. Aj tak ho už dosť bili,zahnali ho do kúta. Nemôže ani sledovať svoj zástup. Všetky jehotváre sa rozutekali a obracajú sa k nemu s nemou výčitkou. Nechteda vraví. Nech ho prinútia. Zázračný večer. Vzduch plný medu.Už len minúta.

miznúce a z falošného zlata.A ďalej? Mohol by povedať.Mohol by povedať všetko. Ale nie.Postavili ho k stene, aby premýšľal.Presne desať minút na odpoveď, ako pri maturite.Tak mlčal, aby si napokon uvedomil: „Mám smolu,“aby sa obrátil a skríkol:„Prosím, mám smolu!Prosím, vytiahnem si radšej inú otázku.“Ale nebolo inej otázky.Bolo len ticho také úplné, že počul,ako si mihnutím oka rozkolísal v hlave zvon.Mal smolu!Mal smolu!Mal smolu!Nebolo inej otázky,iba tá jedna.A prvé štyri minúty už prešli.Otočili ho tvárou k stene ako vec.V tej chvíli v parku zavoňali azalky,akosi privčas vyšiel veľký Mesiac,ženy vykročili zo zelených brán,ružovými prstami si zapínali blúzky,podpätkami zvonili na kamenných kockách,ulica znela ako veľký xylofón,voňalo v nej sidolom a mliekom,v kinách hrali výpravný veľkofilm,v ktorom povestný Theo Lingen v úlohe komorníkazvádzal krásnu barónku...

Tá náhoda, že cez prestávku zazrel známu blondínku, po ktorejuž dávno pásol! Prehýbala sa v páse ako osa, smiala sa a volala:„Oh, nevydržím!“„Och, zošaliem!“„Och, zomriem!“

138 139

Áno, smrť.Vyslovovaná jedným dychom ako príslovia.Áno, smrť – na čo dobrá?Čomu podobná?Smrť dobrá na lámanie chleba,na ostrenie nožov,na zlý sena na kvílenie pamäti v nekonečných nociach.Smrť, sama sebe podobná,smrť nevyhnutnáako západ slnkaa smrť zbytočnájak plavec pod vodou a jeho krásny profil!

„Zázračný večer!A vzduch samý med!“

„Nech teda odpovedá,pravdivo a hneď!“

„Vážený pán kolega, tento vtip ste zaručene nepočuli...“„Ako keby niekto klopal na obločné sklá...“„Tá náhoda, tá náhoda!“Postav sa tvárou ku stene!Nebuď ku mne zlá!Ach, aká si bledá!Ako keby v tebe padal sneha krieda.Bolesť? Nie!Len osa a jej prstene!Jeden z nich mi položili na srdce!Vzduch jak med!Oheň!Osa!Bola si môj svet

Otočili ho k stene, aby premýšľal.Otočili ho k stene ako vec.Otočili ho k stene ako zrkadlo.Ó, smutný súmrak odvrátených vecí,ktorých duša je jednorozmerná,a ktoré potrebujú oči človeka!Sám do seba sa díval,sám seba odrážal.Svetielka letav diaľke miznúce,trasľavý dych sviec,ale aj smiech šialeného mesta,o ktoré sa rozbil ako porcelánznámy soprán ženy,azda trápenej v tej istej chvília pre tú istú vec:„Och, nevydržím!“„Och, zošaliem!“„Och, zomriem!“

Spomína si: Hnusný večer. Noc sa nadúvala ako ropucha. Vychá−dzali z kina. Smiali sa. Ona tiež. Ale on sa nepoznával. Svrbelaho dlaň. Bola celkom iná. Čakal na nich čierny Opel−Kapitan.„Pozri sa, má vyššiu hodnosť ako ja a poslúcha.“Povedala: „Miláčik“ – a stiahla záclony. „Nechcela som, aby si tozbadal. Rob, čo chceš! Už tak dávno ho mám rada! A možno tuuž miliónkrát spal. A možno ešte bude, kto to môže vedieť. Nuda.Spime. Padám z nôh.“Zavrel oči, ako keby usínal. Zdalo sa mu, že na posteli pri ňomsedí boh. Salutoval mu a vravel: „Rozkaz spáľte, ako keby sa vámbol len prisnil.“ Usmial sa a pohrozil mu prstom: „Walter, Walter,buď na neho prísny!“Bol. Ale dal mu možnosť, aby sa sám rozhodol. Len sekundu vá−hal, keď tam pred ním stál. Potom zdvihol oči k nebu: „Rozu−miem, pán generál.“

140 141

Počuť, ako z hrdla noci strieka krva ako pijú kuny.Nechaj, aby nebadane plynul čas,aby striedali sa ročné obdobiapri trvaní jediného bozku,nechaj v peci žltý oheň jasať.Vyber si ma z ústa krvavo, jak čerešňovú kôstku,k sebe si ma zasaď.

Zem a trávu úpenlivo prosím o korene.Ja som ten chlapec, čo sa zrazil s hviezdou,nesiem ti modré z neba, sinku pod okom.Je mi s tebou dobre. Je mi hlboko.A tiež som bol v nebi. Tiež som dúhu pil!Ach, oddýchnuť si jak pod vodami íl!Zhasli. Modré mlieko pijú. Odväzujú psov.

Skôr než zaspíš, polož si ma pod podušku,narastiem ti krásne do vlasov.

Jak netopier dolu hlavou zavesená noc!

Odlož si ma ako zimnú hrušku.Nechaj si ma aspoň do Vianoc!

Zakázaná láska

1

Zakázaná láska, dymy nad komínmi, zreje ovocie.Júl. A celý v plavkách.Čierna ako kavka.

– tance, prstene –z falošného zlata.

Jeho smrť sa podobala klbku nití,ktoré niekto trpezlivo odvíja.Ale kto je na tej druhej strane?Matka, matka, si to ty?Tvoja ihla pod nechtom,matka, horí vo mne strom!Prší. Nebo uplakanéako oči siroty.

Jeho smrť sa podobala klbku nití.Svetielka leta v diaľke miznúce,prsteň na srdce.

Ponáhľal sa, ako keby žil.

Ale nebo všade prázdne ako oči blázna.Sadol si.Zvesil nohy do čierneho prázdna,koniec nite zauzlil,na konci sveta!

Svetielka letav diaľke miznúce.

Kalendár

Január, február, marec, apríl, mája iné luny.Na chvíľu ma miluj ako naozaj!

142 143

Iba jedna žena v bledom je.Čierna závisť!Čierne svedomie!Bledá luna, bledí priatelia,bledá, bledá jeseň veselá!

Klamem ako knižka.Klamem, závidím.Zakázaná láska.Nad komínom dym.

Jeseň

Zblázni saalebo do smrti sa upi.Jeseň ti kladie vlhké ruky na ramenáa prosí o oheň,jeseni na rukáve sedí myša jeseň modliká:„Neodchádzajte, kúpte si jej rubíny.“Odmietaš, teda ona si ťa kúpi.A už sa nezbavíštých kradmých krokov za seboua v sebe toho odchádzania bez príčin– a vlastne kam?Aj keď spíš,počuješ, ako si jeseň naťahuje hodiny,ako si zlostne uhládza svoj plyš,ako sa bojí, že sa oneskorí...

Ústa ešte večer od peria.Mliečna luna stvrdla,na horizont hrdlaslnko padá ako sekera.

Trocha tvojej krvi,sadze na obrvy,horí vo mne tvoja tvár!Bledá hviezda svieti,k bledej hviezde letím,začiernený ako kominár.

Zakázaná láska,ťažká letná zástava,noc, keď hustnú cukry,smaragd tráv.Pod jazyk ma ukry,budem k tebe rubín,topás,

korund,diamant

a ešte k tomu hrubý.Lebo ty si ku mne láskavá.

2

Čierne veci po mysli mi chodia,čierna, čierna voda,čierny pes.Ako čierna líškašteká les.

144 145

Prichádza noc,objektív luny otočí a poutieraa do rána ju z každej strany sníma.A to je už tmavomodrá zima.

Moja zima je biela. Vetry náhodnésotva šteknú spod brán.Moja zima je dobrá.Zahoďmestarý klobúk melanchóliea bežme prostovlasí do strmého brehu.Moja zima je nežnosť,iskrenie hviezda číry jagot snehu.

Ešte sú iné zimy, z ktorých spomeniemružovú zimu tvojho tela.Nadýchal som sa zimy ružovej,omrzela ma zima biela.Zo všetkých zím jak ponorka som ustal.

Hlt vzduchu do pľúc ako nôž!Chcem počuť pukať kĺby kremeňa,chcem drsný vlas čiernej zimyomotať si okolo prsta.Nech na sneh kvapkákrv obyčajná, ľudská,červená.

Sentimentálne Vianoce

To sú tie šťastné Vianoce.Siroty mrznú po stovkách jak vrany,kým na nás letia biele oceány,

Vlak píska,letí ponad dvoryposledná smutná odmocnina vtáka.Všetko si zapíš, hlúpy počtárik:Že si mal veľa šťastia,veľký strach– a toho zlatapo vreckách!Všetko si zapíš,jeseň ti to zráta.Vo viechach zhasli. Na pol roka tma.Márnotratnícivracajú sa domov s rubínmi.Všetko je jasné:Stromy zakotvili,hlboko v hline rinčia reťaze,most nad vodami praští ako trieska.Tak mnoho váži slovo nepovedané,až začínaš sa báť.

Niekto si tu tlieska.Z dlane do dlanepresýpa jeseň svoje peniaze.Predané deti idú spať.

Zima

V zime sú veci čistejšie a belšie. Je sneha belasosti všade, až to bolí.Len ona češe prúdy svojej smoly.Víchor ako britva stromy z kože zdiera,kdesi vo mne zaskučalo zviera.

146 147

Ryšavé blchy z ohňa na zem skáču,svrbí ma ruka na ten nežný krk.A izba modravie jak pri zváraní kovov.Náramky,škrtiči jej úbeľových rúk.

Ale nie.Ani nie.Jej útle ruky váhavo zvoniace,dve krotké ovečky,schádzajú z môjho tela.Obloha zhasla.Zem mi uletela.Aleluja,aleluja,už som spasený.

Zvon! Zvon!Celé mesto medené jak zvon.

Ach, tá mladosť boľavá,karmínový svet!Plakala a volala.

Zvon, zvon, zvon!

Bol to neuveriteľný beh.Na jazyku ešte sladla mi jak perník.Boli biele Vianoce,padal čiernysneh.

korene slnka stále trápi smäd.Sivé a ťažké hviezdy z olovalejeme spolu do priezračnej vody,okolo domu vlčia svorka chodía ty si moja láska staniolová,budem jesť s tebou tmavý, horský med.

Obchádzam ťa v kruhu,prezerám si ťa žltým pohľadom.Bláznivé husle, vlčie zavýjanie,na zadné zrazu postavil sa dom.

Pre teba, láska, mimózu a hrom!

Miluj ma!Buď vlhká ako noc,buď ako studňa hlboká.Ja práve ako slnkohorľavýa smädný som.

Vody sa zdvihli, zapráskal bič potoka,usmiali sa utopenci pod ľadom.A mne už skoro spadne na stôl hlava,zdĺhavý Mesiac ma v okne podrezáva,blesk v krvi,šabľa,horí sad.Počujem v peci veselého diablaoheň rozbíjať.

A to sú tie šťastné Vianoce,tá hudba zvonov,tá tichá noc,ten domov.

148 149

Celá Zem mi visí na nohách.Jedno zrnko prachu. Len ten prach.

Svet jak golier, čosi ma v ňom škrtí.Vyhlasujem nevyhnutnosť smrti!

Kamenní muži

My sme tí kamenní muži. Netancujeme twista milujeme len staromódne, s lunou a kyticou.Ryčíme hrôzou, že plechové lietadlo džezu exploduje v našom vedomía my si ho ponesieme v studenej električketak ako bolenie hlavy a angínu.Stojíme za slovom, lebo to robí mužaa muž je oporou štátu a hlavou rodiny,vždy podľa možností.Klameme manželky, ale len výnimočne a keď je to celkom isté,lebo nadovšetko nám na srdci ležílyrika lásky a postele.My sme tí kamenní muži a na našich pleciachspočíva ťarcha domu, všetky tie klavíry,anténa s holubom,výťahy do nebies,šialené lustre,aj svadobný závoja belasá garsónka s nešťastnou láskou.My všetko vidíme:rozchody milencov,vreckové krádeže,blýskanie nožov,krv, krva v očiach úžas jak po zrážke vlakov.

Modro pod očami

Elementárna báseň

Kde som? Niekedy sa mi zdá, že letím.To práve vtedy, keď ťažší som než predtým.

Z púheho svetla utrpel som šok:tisíc vecí rozomletých na prášok,

tisíc vecí, na ktoré sa dalo spoľahnúť.Na jazyku hrozne známa chuť:

Niečo ako láska, niečo ako soľ.Milujem ťa, ale už som zabudol.

Padá prach a padá, vtláča do hlinyskrvavené tváre, pusté krajiny.

Opieram si hlavu o obločný rám,naslineným prstom všetko zotieram.

Niečo ako oheň, niečo ako dym.Kde som? Kde som? Kedy poletím?

Hučí vo mne more, chcem sa skryť,prepadlo sa do mňa tisíc Atlantíd.

150 151

Odstraňovanie sôch

Noc ako ostatné.V Dunaji luna penila si svoje saponáty.Nad mestom krúžil súmrak ako excentrická sova,šarmantné ženy v obchodnom dome sa usmievali príjemne a hlúpo,ako živé,nejaký Jesse Owens z Kambodže vytvoril svetový rekord,posledný trolejbus ho oslnil modrým bleskom a uniesol,dlažba sčernela.

Vtedy položili ruky na mosadz,citlivo a jemne ako na krk husieľ,našli bod rozhodujúci o pohybe sveta,podložili sochory a páky,námestie, ústa dokorán,zhíklo od úžasu,zub múdrosti sa zakýval.

Potom vystúpila socha do vzduchu.Akoby kráčala po hlavách tých mužov,zišla z podstavca.Nezosuli sa hory, zem sa nechvela,len holuby už nekrúžili okolo jednej hlavy,neovievali ju cherubínskymi krídlami,prach na ňu nepadal.

My všetko vidíme, ale my mlčíme s ľadovou tvárou.Život je krátkya naším zákonom je stáť iba na svojom mieste.My sme tí kamenní muži.

A vy ste tí kamoši. Rozbíjači lámp, zlodeji neónova cynickí anjeli ulíc.Bezohľadne sa bozkávate pod portálmi domov,od prvej jarnej sekundy až po chvíľu, keď stromyzačínajú v sadoch svoj necudný striptíz.O všetkom vravíte nahlas, o všetkých tajomstváchkrvi a lásky,náhlivo kričíte do tváre mesta svoj zápor!Vy ste tí kamoši. Nervózni piloti snova urážliví hľadači šťastia.A my nemáme spolu nič spoločné.Nie, desí nás vaše hlasné, reaktívne nebo.Naša cesta je priama: tu úsmev, tam groša ešte malá zvoniaca lož, pre každý prípad.Nie, geometria života je iná, umývame si ruky,ó, závrat:trojmotorový škovránok nad rodnou hrudou.A vy sa smejete, ľahkomyseľne sadíte stromy,v krikľavých košeliach idete do rannej smeny,plánujete svet na tisíc rokov.

Nie!My nemáme spolu nič spoločné,my sme ti kamenní muži.

152 153

Verše

Ladislavovi Novomeskému

Nie sú!Už nie sú!Akoby ani nikdy neboli.Chodbami mozgu čiernu rakvu nesú,ich nepáli to a nebolí.

Veď nočné mlyny básnikov sa krútia.Ach, moja hlava ako košík z prútia:Čo namelieš, to postráca.No, čože!Veď je lacné svetlo Mesiaca.

Tak vidíš, básnik. Všetky luny zájdu.Včuľ balansuj si na slnečnom lúči.Si lopta, ktorú kopli do ofsajdu.Ó, dobrí hráči! Až v nej duša skučíako pes do vlastnej kože zašitý!

Je po zvonení, je po zvonení. Už berú zošity.

Zabíjanie králikov

V nedeľu po raňajkách,keď je vzduch asi na polceste k ľadu,v komíne pištia tenké flauty myší,v nedeľu po raňajkách,po čerstvom snehu kráčaťku klietkam.

Na kameni uvädnutá kyticaa kusy sadry ako po strihaní obväzov.Obočie noci zrastalobolestivo a zdĺhavo jak fraktúra,čas meravel.Ráno bolo modré ako po svetličke,Dunaj si lenivo penil svoje saponáty,biele mračno knísalo sa na oblohe ako kombiné,bielizeň neba bola vypraná.

Ale ja som si stále predstavoval jeho tvár,jeho ruku zasunutú pod blúzu,v ktorej mal ešte jednu vlastnú sochu,v malých čižmách,s malou rukou zasunutou pod blúzu.

Potom som skúsil opatrne,dvoma prstami,vo chvíli, keď sa nikto nedíval,okolo srdca a pod srdcom– stále mysliac na tú malú sochu –až nahmatal som niečo ako kameň ťažké a studené– hory sa zosúvali, zem sa zachvela.Bola tam!

V tom okamihupred očami exkluzívnych žien z obchodného domu,ktoré sa usmievali príjemne a hlúpo ako živé,pred očami zametačov osudua robotníkov, opravujúcich svetlá nad svetom,v tom okamihu a práve tam som poznal:Odstraňovanie sôch sa začína!

154 155

V pondelok mať modro pod očami, mlčať,v utorok uvažovať o osude sveta,v stredu a štvrtokvynájsť parný stroja objavovať hviezdy,v piatok myslieť na iné,ale najmä na belasé oči,celý týždeň ľutovať sirotya obdivovať kvety,v sobotu sa do ružova vykúpaťa usnúť na jej ústach.

V nedeľu po raňajkáchzabíjať králika.

Bubnovanie na opačnú stranu

Krátko pred smrťou si kupujem chrómovaný bicykel,na všetky strany sveta zvoním, že si krásna.Asi tak v marci,keď nad zemou sa dymí ako z krematórií,ornica spaľuje mŕtve telo vlaňajšieho pýru,asi tak v marci, pri výstupe z električky,zamiloval som sa do teba v čase klíčenia.Vtedy však ponorkové loďstvo obilných zŕnlen váhavo vysúvalo svoje periskopy,jar bola chladná, zimnicatriasla osikami, celý večerpadal hlúpy dážďuž naspamäť a bez námahy.V ten deň si našla zrkadlo a utopené mača s hodvábnou mašľou– ó, okrášlená smrť, krutejšia než iné, vecné vraždy –

Stiahnuť si rukavice na ružovú slávnosť,na plot ich napichnúťjak čerstvo odseknuté dlanea fajčiť cez dvierka.Potom už vsunúť hľadajúcu rukua s dymom v zuboch vravieť sladké reči,lichôtky, jemné slová,trochu poľutovať,uchopiť pevne za kožua zdvihnúť z teplej slamy.

V nedeľu po raňajkáchčpavok ovoňať.

Chvíľu tak držať ľavou dolu hlavou,pozerať, ako brunátnejú uši,pohladkať nežne za väzami,pofúkať, odniesťa náhle pravou udrieť do tyla.

Ešte raz v dlani zacítiť odrazk zbytočnému skoku,mať ťažko v ruke,sladko na podnebí,počuť, ako sa otvorilo nebo zajačiea plné hrsti srsti z neho padajú.

Viedenský modrý,belgický obor,francúzsky baranovitý,český strakáč,ale aj bastard z hocijakej krvi,všetci zomierajú rovnako rýchloa bez slova.

156 157

bubon vyšiel na bubon!Tak sa stalo, čo som predpokladal:Zabudli sme na náhodnú lásku,na jej meno, na jej chuť,našli sme si iné, to sa stávaa možno až o sedemsto rokov, pri hlbokej orbe,žlto jak osa v malinách,zasvieti jej očný zub.Odpusti nám, krásna Brunhilda.

A to je príležitosť všetko zopakovať.Teda znova:Mám vás rád,generáli jazdectva,ó, maršal Ney,Scipio Africanus,Džingischán,vynálezcovia beztrestnej smrti,hltači ohňa,žongléri,vrhajúci svoje nože proti dejinám.A Zem sa točí stále zbesilejšie,za hrivy koní slnko zapadá,kopytá na skle,bubnovanie na opačnú stranu sveta,bláznivý charleston,dupot lavín,džungľa!Kde je váš bič, krotitelia pardálov a púm?Smrť hrdzavá kobyla tak naliehavo erdží,zdokonaľujte ju prísnym krížením,zdokonaľujte to nežné zviera,ten čistý kvet,až po absolútnu ružu, vhodnú k meninám,ale aj k hlbokému spánku, k vete:

česala si sa kľačiačkya proti smeru idúceho vlakumaličká hviezdička ti vyšla na temene.

*

Zbožňujem vojakov,vôňu ich remeňov a skysnutého chleba,mám vás rád,generáli jazdectvaa velitelia plukovných kapiel,vás všetkých, ktorí máte o hviezdičku menej,pokorne milujem.

Ružové nozdry vašich koní ženy vzrušujúa vaše bubny, ich lakonické hrmenie – ako keď zobudí sa gorila a beží temným lesom!A potom ticho a potom zas a zasana starej koži sveta bubnujú:Vznik horstiev a zánik oceánov,sťahovanie národov a náhly zosun skál!Napokon už iba malé, bezvýznamné dunenie,to pochodujú konšeli a rukami sa tlčú do plešivých hláv:Ako sme mohli... Ako sme dovolili...No pokrok ľudstva sa začal už dávno pred nimi.Bubny prešli stáročiami,bubon veštil budúcnosť,bubny vzbúr a búrky bubnov pod nebom,bumerang bubnov ženúci stáda k hradbám,buldogy bubnov proti rabom,batoľa bubnov, teba kolembám,sirota, položím ťa ako zmrzlé vtáča na albumsenilného generála vo výslužbe,bubliny bubnov,hanba,

158 159

Amerika v nukleárnom klobúku,trochu hysterická slečna, ktorá vzlyká.Svet sa mračí, je mu z toho úzko,Amerika,nehraj sa s tou blúzkou!Ešte jedna gombička a budeš svätá,vojdeš zaživa do nebeských brán.Amerika, plaň!Zakvílili limuzíny, clivá luna mandolínyožiarila kraj.Amerika, tancuj!Amerika, hraj!

Polnoc.Slečna, zhasíname neón vo vlasoch.Šero hrá na nás tesne spoza siete,umiesti všetko tam, kde nečakáš,saxofóny vyplazujú jazyky,planúce šije napli k Mesiacu,vyjú svoj vlčí žiaľ.V umelej nocipadajú na nás hviezdy umelé.Sex a zvony,požiar rumeliek.Na čepeli ohňa tancujúca, biela, osamotená,len zrkadláa zo všetkých strán zrkadlápracujú nervózne a s vášňou,zachytia si ju v každej polohe,odhodia svoje výkresy a začínajú nové.Všade je plno jej úst,jej úsmevov,jej vlasov,jej prsty trúsia korenie,jej prsia a jej lýtka,

„Drahí rodičia, chvíľočku sa oneskorím, lebo...“Zdokonalená smrť do každej rodiny!Hygienická smrť pre budúce matky a dojčatá!Smrťvykachličkovaná, biela, konečná podoba tečúceho času.A všetko je v ňom presne rozdelené:FOR LADIES FOR GENTLEMENAle gentlemani neprídu sem zložiť kosti,holia sa exkluzívnym strojčekom značky Philips a pijú gin.Elektrická včela bzučí pri ich ušiach, no med im nenosí.Načo? Ich život aj tak je sladký.Och, áno, krásna pani s medovými ústami, dnes večerna vaše prsia vo výstrihu jedinenáš Hiroshima perfume spraya vaše šťastie bude trvalédnes večer,vo veľkej chvíli XX. storočia,keď kapitalizmus začína svoj jedinečný striptíz.Už trasie ňadrami,kotúľajú sa všetky jabĺčka Kalifornie a hlasno zvonia.Och, krásavica, viem, tvoj úsmev je blikajúci neón,zlatá rybka v akváriu,dúhový koktail v očiach.Zakloň hlavu k hviezdam, ďalší závoj padá ako motýľ,džez, džez,hromadná havária pancierových flotíl.Objavujú sa ružové stehná,oceľové svaly rozkročených nôh.ó,Y,známa lopta nad rohami býka,zemeguľa v plnom rozpuku,Amerikatancujúca ako slonna plantážach sveta,

160 161

A je to bubon,vŕzgajú remene,oceľové gule zavŕtané v hline vracajú sa k hlavniam,ponorky sa posúvajú pod ľadom,sedlajú jazdecké pluky od stvorenia sveta,prahorné vrstvy vystupujú na povrch,blesk na dne mora zdvíha ťarchu vôd,syčí had ako fľaša sifónu,okysličujú sa kovy.Podkova páli oleje,chce na kopytá koní,rachotia sudy na kamennej ceste,a sú to bubny,sú to ich čelá bez jedinej vrásky,už idú s ohromnými hlavamiproti múru.Ich rytmus, to je to, čo nás uspáva,a za hlavou nám bijú bubny ako hodiny, keď spíme:Smrť, smrť, smrť.Ó, bubon, beľmo oblohy,čo vidíš za obzorom krvi?Ó, bubon, mlynský kameň sveta, pomalšie sa toč,nezamúč ešte hlavy našich matiek.Ó, bubon, v tebe zašití sme ako mačatáa práve takí hlúpi.Z tvojej kože, bubon, sa raz prerezať,prepáliť ju, vyletieťa za pätami cítiť úder blesku.

*

Krátko pred smrťou si kupujem chrómovaný bicykel,na všetky strany sveta zvoním, že si krásna.Krátko pred smrťou, a predsa na polceste,ako muž, čo vie, že nevytiahne do kopca,

nahý, pružný vzduch,vlny Atlantiku,rybári zbierajúci ulity a mušle,príboj, perleť.A potom naraz ako gong,jak malé, matné slnko na nehybnom nebi,uvedomili sme si jej bruchodokonalé a oblé,šupinu jagavej ryby,kružnicu Archimeda,disk nad hlavami chodcov.Zachytila ho rukami, videli sme zblízka: Je sýte.Naplnili ho jatky Chicaga,jatky Laosu,jatky Vietnamua jatky Malajska,je sýte.A tu sa práve zlomil hrebeň luny,nebo plné hviezdjak podťaté sa zosypalo na stôl.Ihneď vstali riaditelia bánk,falšovatelia peňazía majitelia oceliarskych trustov,aj arcibiskupia automobiloví králi,do atramentovej tmy utekali,brady sa im triasli,hlavy im horeli jak pece plné koksu.Našli brucho Ameriky,plieskajú ho červenými rukami,tlčú doňjak šampióni boxu.A je to bubon,je to známe dunenie,akoby v strede Zeme narodil sa hrom.

162 163

čo na tom záleží, koľko tisíc mihnutí okom.Je to len posunok,lusknutie prstami,bezradný pohyb plecom.A stačí zápal pľúc,stačí pád zo schodov,splašený biely kôňa úder na bubon– slnko sa odtrhne,žeravá obloha zájde ti za nechty,to bude všetko.Človek je vlastne vždy tesne pred smrťou,človek je smrteľný,človek je vlastne vždy jednou nohou v hrobe.

Mal som rád tvoje vlasy, krásna Brunhilda,rozmýšľal som o hviezdičke, ktorá medzi nimi vychádzala,aj keď už medzitým prešlo pár storočí a všetko je iné.Poznávame sa v jazdcovi s napnutou tvárou na zákrute,cítime v nohách to stúpanie prudké jak búrka,to hučanie zvonov v hlave.To je tá cesta, ktorú musí vykonať každý sám v sebea všetci spoločne, po svojej dráhe.To je to zázračné perpetuum mobile,výmena energie, delenie buniek, nekonečnosť človeka,jeho krv, jeho sláva.Objavili sme nesmrteľnosť života,vieme, ako sa ladí hrom,vkladáme ruku na kožu bubnov,aby zarástla trávou.V mene života vyvolávame po mene mŕtvych,ktorí aj v smrti sú na svojom mieste:Súdruhovia, počúvajte tú poslednú hudbu,pozerajte, ako horí slák na jedinej strune.To nie je škrípanie zubov:

no nevzdá sa a nepreruší jazdu.Posledného pretekára dávno stratil z dohľadua nemá spojenie,nepíše domov, listy nedostáva,nezamiloval sa do brunety za oknoma nepil z cudzích studní.Sám seba cíti za sebou a uniká,aby sa stretol so sebou až v cieli,lebo aj pred sebou má iba seba,svoju inú podobu,ktorú len matne tuší,tak ako jabloň tuší jablko,ako vzduch tuší vtáka.A hádam práve to je zmysel všetkého,tej zaťatej a tvrdohlavej jazdy.Ale možno medzitým už prešli stáročia a svet sa zmenil.Vieme, že: „Štvorec nad preponou pravouhlého trojuholníka... atď.“Vieme, že Zem je guľatáa láska večná.Objavili sme Ameriku a ekrazit.Zrekonštruovali sme gramofón, prototyp papagája,predstaviteľa diluviálnych umeleckých kruhov.Zostrojili sme metaforu a alkohol, pohonné hmoty zmyslov,vyrobili sme porcelán,vieme, ako sa rozbíjajú atómové jadrá.Zastavte jazdca za vlastným tieňom!Všetkým je na posmech, ten slepý leštič hviezd,všetkým je na posmech,s tou dúhou nad hlavou a v predpotopnom drese.Psy celej planéty ho hryzú do lýtok,dvetisíc rokov už preteká vo vlastnej krvi.Zastavte človeka, žije lentisíc,dvetisíc,stotisíc,

164 165

Milovanie v husej koži

„Imperialisti si pília konár, na ktorom sedia.Na svete niet sily,ktorá by mohla zastaviť napredovanie ľudstva...“Človek je večný!

166167

Óda na večnosť

Nejaký deň nejakého leta, keď včelyladia klavír v úľoch,keď voda nie je pre nikoho doma,keď túžistať sa zasa ničím,dážď.

Je čosi viac než iba hudba vo veciach,ak okrídlení muživyletujú z dielní.Vstúp do nej,budeš nesmrteľný!

To sa vie: červy– tie to prekazili!Pelešia v hlinea naťahujú v stromoch hodinky.

A strom sa ukláňaa cúva do jesene.Opustený. Sám.

A dal by večnosť za súcit,za láskavé slovo,za hocijakú tvár,ktorú by videl.

p. 166 vakát

168 169

Ubúda času ako múky z vreca.

Mohla byť z teba krásna mŕtvola,mohol si ležať v tráve, pozerať svetu pod sukne,mať v uchu cvrčka,žltnúť pri hudbe,mohol si byť citovaný,mohli po tebe pomenovať cukráreň...– A čo si?Nula. Trocha kostí. V najlepšom prípadevec občas potrebná na hodinách anatómie.Už sa rozpadáte,ty a ten starý dáždnik, čo sa zabúda,nič, púhe kostry v tmavom kabinete...

Pod tvojím hrudným košomhrať s lunou basketbal!

Nič. Tma, prach a krieda!Len postupneobjavujú sa topole a trávy, morské hviezdice,trhá sa Zem, kontinenty sa vzďaľujú...

Kde si bol vtedy, homo sapiens?

S tebou to ešte skúsiť? Teba potiahnuťhodvábnym leskom?

Ó, čierny dáždnik,strata pamäti,zatmenie slnka,náhle slepnutie!

Ó, čierny dáždnik,bodka za životom!

Hrom. Potleskholubích krídel.Pád zostrelenej hviezdy.Pád hviezdy.Pádbez začiatku a bez konca.

Počuť, ako božiu hlavu obletuje broka v duši bazy sneží jak v duši lakomca.

Z absolútneho denníka I

(2)

Keď budeš visieť na drôtikua nohy sa ti budú knísať v prievane,pochopíš,že sú to iba ďalšie kroky do prázdna.Tak už s tým prestaň, už je po jarmokua ty si sa predal ešte za živa...Bol si vždy oslík, ktorý beží v kufríku,bol si vždy uzavretý,bol si na kľúčika nesúc svoj náklad, bol si nesený,lež iným smerom.To práve je tá mechanika pohybu,to je ten slávny výstup blázna,ktorý prichádza, aby sa presvedčil,že tu už nie je,no vracajúc sa vidí, že neodišiel,a tak tam sedí, plače na schodoch,zúfalo kričiac do rehotu divadla:„Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?“

170 171

Z tohto hľadiskakométa v hlavea luna pod nechtommôžu byť celkom vhodné pre báseň,ale poézia je niečo iné, vážení!Začína sa to vtedy,keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec,ako ti znútra siahol do vrecka a skúmarok, mesiac a deň narodenia,farbu očí,zvláštne znamenie...To je čas básne.Tras sa, lebo prichádzaposolstvo v podobe semena,bolesť a krv,olej na oheň.Tak do biela rozžeravená nahota syčívšade okolo,kolotoče stromov sa krútia a krútia...

Každá báseň má svoj čas,ale čas básne je kratší, než si myslíš.

(7)

Ach, akvamaríny sú studené,bolia ma tvoje oči, oranžové plamene!Hnedá, vôňa pálenej kože,povraz na hrdle. Biela, pleťkonvalinky a nože!

S tebou byť nezáväzný.Teba si púšťaťz ucha do ucha ako banálnu hudbu,teba si v hlave rozložiť,nechať ťa letieť po vetre,bol by z teba povetroň,vzrušil by si mesto!

(4)

Padáme ako po behu, vypľúvame zakrvavené mestá,opúšťame ich, škrtíme sa vlastnými rukamia pred zrkadlomodhaľujeme pohlavie maloletého slova,ochotní vyspať sa s každou lepšou básňou.Závidíme si, nenávidíme sa.Tak ako vy bifteky, hltáme svoje narkotiká,aby sme uvideli motýľa,prechádzajúceho do skupenstva ruže.Trápime ženy, nechávame sa trápiť ženami,píšeme, píšeme,posledná spodná sukňa noci je dávno popísanáa nikto nevie, čo je poézia.

Niektorí ju definujúako prijatý návrh na ukončenie panenstvaa iníako prerušovanú súlož citu s rozumom,ale to je fatálny omyl!Poézia chodí v kockovanej košelia kašle na bontón!

172 173

Ó, nežný úd!Tvoje meno je strata semenaa tvoje tehotenstvá sa nikdy neukončia plačom mláďat.Budeš opľúvanýa ženy, ktoré si miloval, budú pri tom,s očami prižmúrenými tak nauzučko,že pod nohy ti budú plakať žiletky...To nie je ako vtedy, keď ste spitíkdejakou hudbou náhodného telado výstrihov malé luny dávili!Kde je tá žena, ktorá sa nevyzliekla v zreničke tvojho oka?

A predsa –kto, ako ty bezradný pred tajomstvom blizien,prosil pozhovieť?Kto odmietal jesť ľalie?Kto nahú ani rosu nevzal na jazyk?Kto veril, že sú všetky zrnká peľu spočítané?Komu bolo ľúto ľahkých púpav?

Podvodník!Ktovie, čo si niesol, ale niesol si to tak,aby všetci uverili, že máš so sebou vozík,do ktorého sa ukladajústrieborné podkovy strateného šťastia.Postupne si vypovedal celý svoj životopis,ale zámerne si zabudol na nejakú maličkosť,ktorá sa stávala kľúčovým bodom básne.

(10)

Ubúda času – len sa teš!Si bežcom, ktorý má pod košeľou líščie mláďa!

Dajte pokoj, ja to viem,aj vy ste plakávalido vlasov predavačky z parfumérie.

Vtedy ste boli bohatía milovali vás!

Dobrý deň, slečna.Svieti u vás med,šialenstvo šalvie,purpur, oheň,pižmá.A kde je báseň?Nemáme!Ach, akvamaríny sú studené!

(9)

Úbohý básnik, ktorý vykrádaklenotnice a kostoly,verný vôl plužných slov,s Andromédou v pysku!

Príležitostne budeš vypískaný,pôjdeš na oheň,všetky hanby sveta budú v tebe porátanéa ich suma pripíše sa ti k ťarche.Tvoje poníženia sa rozpočítajú na prvé a druhéa prvé vojdú do druhých,aby ich naplnili, samy nimi napĺňané.

174 175

Tvoj prázdny rukáv nad zástupmi,tvoja zástava,ó, tvoja neviditeľná a tajná ruka,tá desí, tá zviera ako lis.

Dupocú vo mne neuveriteľné kone tvojich psychoanalýz.

Rozmnožujem sa. Beda!Erdžím ti lásku, ale nerozumieš.

Som črieda.A som aj osamelý hlas v nočnom tichu,nariekajúci pri zabitom.Som bolesť trávy pod kopytom.

Už sa úživečnosť v oku boha.Nejaký zástup vo mne kráča,nejaký zástup prekračuje rieku.Cudzí muži.Nejakí nepravdepodobní a cudzí muži na úteku.To som ja– a čosi vo mne,čosi s operenou dušou udavača,pretvaruje sa,nariekazďaleka, ako z hviezd,a otvára svoj kockovaný notes.

Aleaia, aleaia,aleaia, beda, beda,aleaiactaest!

Štvornožci

Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch.Vo štvrtok večer náhle zomrel boh.V jeho štvorrozmernom oku sa zachvelištyria fialoví anjeli.Niečo sa chystá.Nejaké hrozné veci visia vo vzduchu.

Ospravedlňte poruchu.

Niekto niekoho volá.V nejakom meste začal zvoniť zvon.Nejaký hluchý človekzdvihol hluchý telefón.

Omyl!To sa nestalo.Ticho ako po smrti.Ako keby v nočnom vzduchuchodil niekto vyzutý.

Akási neviditeľná, nahá noharozknísala dom.Niekto stojí dolu hlavou nad nami,nejaký inteligentný a krátkozraký hmyz.Pod dohľadom televízneho bohalúštim miliónty kvíz.

A v božom oku sa zmráka.V jeho sklenenom oku vševesmírna únava.Storočie, tvoja absolútna hlavazlyháva!

176 177

Čosi tu chýba. Čohosi je mi ľúto.Všetko je v poriadku. Všetko spočítané:pondelok, utorok, streda...Vo štvrtok večer sa bojím:za oknom indigo nocia za ním štyri oblohy.A štyri luny!A štyri západy slnka!Počujem, ako štvorhlasne kvíliš.Svet je štvornohý!Vy,baleríny,povrazolezci,pokrývači striech– pripažiť!Nastal čas položiť sa na vlastné nohy.Ruky dolu!Vzdajte sa!

(Noc podkovaná lunou.Spln. Kopyto diabla hrabevo vysokom žľabe.Pád zostrelenej hviezdy.Pád hviezdy.Pád.Otče náš,ktorý sina nebesiach,napime sa!Twist. Aleluja. Twist.Padlí anjeli a vyskočené mníšky.Sladký spev z výšky:

„Handry, kosti odovzdaaať!“)

Ale svetďalej vrhá semená,svetmiluje sa za vŕzgania protéz.Kráčaj si, krásna nevesta,v horiacom vzduchu, v azbestových šatách.

Fantómy vystúpili nad mestáa sypú sírny kvet!

Zdvihnúť plece,prinútiť nohu, čo sa zdráha,utekať k oknua svoje štyri tváre na sklo pritisnúť, nech horiaako štyri sviece v dome samovraha.

Ó, bože: nebo!Trasie sa cirkusový šiatornad hlavou veselého pajáca!(Twist, twist...)Noc, zubatá jak aligátor,krásne krváca.

Štyri razy som sa zažal,brechli na mňa štyri klavíry.Pľujem ťa, večnosť!Dusíš ma jak krv!Harmónia sfér, mám ťa plné ústa!Zakláňam hlavu:Štyri milióny slnečných sústava štyri hviezdypadajúce o štvrť na štyri.

178 179

Do smrti si budem pamätať ten požiar,ktorého jazyky ťa oblizovali!

Čo robí s tebou ten stroj!Ó, ohne,ó, planúce stĺpy Sodomy!Si už len číra rozkoš,v jeho exaktnom vedomí.

Som doma sám, čakám ťa a prší.Vodorovne. Ako zo spánku.Tak číhavo. Tak úzkostne.Akoby niekde ustavične rástlislonie uši strachu.Akoby celý svet v tej chvílikľačal na hrášku.Prší a prší. Vodorovne– akoby práve mŕtvym na vlasy.Kde si tak dlho?A aká si?

Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch.Vo štvrtok večer náhle zomrel boh.V jeho štvorrozmernom oku sa zachvelištyria fialoví anjeli.Niečo sa chystá.Nejaké hrozné veci visia vo vzduchu.

Ospravedlňte ropuchu.

Akosi ticho.Akosi príliš ticho. Ako po stvoreníničoho.Akoby sa niekto dusil.

Mesto plné sôcha terpentínu.Umývajú z neho čiusi vinu.

Toľko krvi zo slnečných škvŕna toľko slnka z bozkov!Až to ide stromom do korún.

Vo vzduchu, kde sochy hrajú hazardneo zvieratko tvojich bokov,svieti moje elektrické oko.Vhoď správnu mincu, usmej sa a stlač,vypadne zo mňa oranžový plač.

Ach, nie. Doslzil strom svoj jantárový bes,je skleslýa žltým včelám žlté slzy kreslí.Ach, nie. Už si iná.Letí čas a z leta upíja.Na chodníkochuž škrípe jeseň zlatom.Ó, Júlia,večná vášeň v hlavách automatov!

Univerzálni milenci na rohunavrhujú ti každé ránoštyridsiatu štvrtú polohučistej lásky s príležitostným tulipánom.

Pod dotykom kovu blikala ti koža.Nerozumiem a nechápem.Tvoji muži v absolútnych krčmách,ktoré nie sú ani na mape,pili pivo, boli ospalí...

180 181

Óda na boha zvierat

Zvieratá,prisahám na vaše jazyky,na vaše zubadlá,na vaše citlivé ústa:

vesmír je prázdny!

Čo urobíme?Koho zavraždíme?Kam ukryjeme kosti?

Do seba,zvieratá,do seba ukryjemeaj všetko ostatné– ťažší o zviera,o človeka ľahší.

Ako po popraveležia na hromadáchkrvavé hubertusy stromov.

Lesy odišli,nahé na kožu.Už navždy samota,už na veky vekovfialové tetovanie dažďa.Milosť, zvieratá,pripomínam vámnesmrteľnosť chrústov!Vznešená ropucha,neopúšťaj nás,

Ako keby celý život dýchal niekto plyn.(Aj obloha toho leta bola príliš belasá...)Kam dnes večer. Kam dnes večer?Pozerám sa do novín:Koniec sveta, nehrá sa!

Niekto zvoní za dverami bytu.Nie, nie, nie!Padám tvárou do dlaní.Ticho priezračné jak z igelitu.Kto to zvoní za dverami bytu?Mlčím, ako keby som bol odcestovaný.

Ó, škrtenie!Ó, štvrtenie!A pod horami popola,ach, pod horami popola,pod kopýtkami kozliatok,pod sladkým zápachom jahňacej kože,pod ohňom, pod ohňom,pod spálenou srsťou– odtlačky mojich prstov!

A štvornožcia štvorčatá,štvorice milencov kričia: „Zabiť!“Koho?Štvornásobne počatáláska už hrabekuracou nohou.A plechový kohútikna štyri svetové strany sa krúti.

Ó, neviditeľné krídlabeznohej smrti!

182 183

Z absolútneho denníka II

(1)

Každý nech je pripravený na cestu.Každý nech volá do svojho mäsamená vecí, ktoré chce vziať so sebou.Každý nech vzlyká,každý nech sa bojí,každý nech si líha do svojho mäsaa nech v ňom zotrváčo najdlhšie, a každý sám.

Čo je v tvojom mäse?Dymiaci kameň, motýľ, krutohlav,skrížené ručičky päťprstých bylín,či ešte iná vec?– Musím mať istotu, ak ťa chcem milovať.

Čo je v mojom, to neviem.

(6)

Pozoroval som párenie slov za vlhkého večera,mľaskanie jazykov,prašťanie srsti v ušiach lopúchov,miešanie slín, až veciam na koreň.Ó, jeseň!Ó, údesné milovanie červených mravcov!

modli sa, slimák,oroduj za nás,prechovávač kostolného striebra.

Kde je boh?Tranzistorový boh,elektrónkový boh?Nech predstúpi boh,odpúšťajú sa mu viny naše!

Jazvece, supy, líšky,priznajte sa:musí byť nejaký boh,hluchonemý,slepý,zodpovedný boh!

Dúhové muchy,boha vášhoneviditeľnéhostiahneme z božích nebiesza osem muších nôh!

Vyslyš nás, milostivý hmyz,zamávaj anjelskými krídlami,odpovedzte, cyklámenová voš:

Vy ste boh?

Zatýkame vás,na večnú slávuzvierat.

184 185

Skaza Titanicu

Tak je teda mŕtvyJohn Fitzgerald Kennedy.Mŕtvy tak neskutočne a absurdne– kamene chodia naopak jak raky,zástupy si naberajú do úst vody, aby vzlykala,a more nezrozumiteľne šumí,odzadu si recitujúc Homéra.

To všetko v poslednej chvíli pred objavením Ameriky– Hannibal ešte neprekročil Alpy,nepredával sa preparovaný mozog Einsteinaa Attila, bič boží, neprehovoril v OSN.Ale čas letí, obloha cvaká čeľusťami,utkvelé predstavy Williama Shakespeara,dogy dánskych princovako hrdzavé zámky visia na bránach osudu:Byť – a či...?

Nie!Skôr než stihol zachrániť kapitalizmus,kapitalizmus mu venovalpeknú perlu do kravaty.Ó, Karolína,okarína detstva píska falošne.„Čas nepracuje pre nás.“

Nie!V chatrčiach svojej existencie,maličkých, maličkých,takže ich stačia zaskliť mušie krídla,zdĺhavo rozmotávame uzlové písmo svojich životov,

Kanec s čistou tvárou utekal,liahlo sa slovo v hrdlách hrdličiek,sladké a oplzlé.

Príď, báseň, buď pravdivá!

(11)

Panvice, hrncea iné hviezdy zo starého železa,hodvábna láska, láska z barchetu,smrť, šťastie, náhoda a oči– zelené, čierne, psie, sklenené, uhrančivé oči,to všetko sa uvedie do pohybu– do toho niečo vo vzduchu:„... kúp si, suka, chlapčeka...“„... kuš, Monika, prší...“– a život ubieha.

Miluj ma. Miluj ma aj tak!Fistulový hrompod pazuchou neba smiešne skuvíňa,dymí sa nad kopcami mäsa.

Každý nech je pripravený na cestu.

186 187

do ktorého ťa zakrúcam celkom nahú,hviezda striptízu,madona na predaj,– pravda!

Každý deň nové zemetrasenie.Každý deň nejaká skaza Titanicu.Ustavične sa vynárajú na povrchpodprsenky a postele,prvosienky a prstene,idioti a intimity,brutovia a brutality,každý deň nejaká pevnina na dno v niekom padá!

Sláva!Dokončili atómovú archu Noemaa Golema,kybernetické dieťa človeka.Sláva Golemovi!Aj stvoriteľovi sláva!

Stvoriteľa bolí hlava.Obrovský urýchľovač času mu v nej hučí. Opačne!A dejiny krútia sa v ňom. Opačne!

Luna, nula na obloheosvetľuje unylovek vnútorných prvohôr,komfortnú púšť nylonu.

Tu je to miesto,kam prichádzajú mŕtvoly piť agátový čaj.Tu nahé víchry plačú na ramene zúfalstvaa kĺby noci duto pukajú. Reumatrápi drahých zosnulých.

noc za oknami vykrikuje spoluhlásky úžasu,nečitateľná voda podpisuje mlčanie.

Ó, horľavá a bledá jeseň schizofrenikov,svet potrebuje trocha nežnosti,nech zaplanie,nech padá,nech zapáli si svoje superlampióny,nech sa mu sníva hviezda s padákom!

A svetu sa zatiaľ rozväzujú topánky,svet sa potkýna,stretajú ho orleánske panny,mesalíny a jacquelíny,svet sa hanbí za svoje veľké nohy,je mu naponáhlo,má už pod čapicousvoje Termopyly a dynamitya v ruke svoje prvé zápalky.

Zhasni už, maličká, zaspi.Budem trikrát hádať, čo ti mám dať na Vianoce...Čo sa asi dáva,keď celá Zem podobá sa vianočnému stromu,na ktorom benzínoví mnísi vybuchujú ako prskavkya na ktorý skvelí chlapci z Texasuzavesili práve čokoládového černoška– je na zjedenie, drahá?!

Zima. Z abstraktného neba padá sneh.Blíži sa doba ľadová,epocha sťahovania zvierat do ľudí,automatizovanáaž po poslednú gombičku na kožuchu šialenstva,

188 189

Často celé týždne neotvoríš ruku;bolí ťa úzkosť očakávania:čo by si v nej videl?

Nič, to je to hrozné!

Tak je teda mŕtvyJohn Fitzgerald Kennedy,kamenný anjel kapitalizmu,metafora,symbol,človek!Ó, ako odvracal hlavu kôň v pohrebnom sprievodea ako plakal dovnútra– čistými konskými slzami,Amerika,umýval tvoju hanbu.

More vyložilo na breh čierne rukavice.Ticho, od ktorého rastie svetu hrb.Ticho, ticho. Prsty na očiach.Zamrežované mesto, s hlavou pri zemi,pobieha ako zviera.

My sa nenáhlime?Čas pracuje pre nás?Je to naše storočiea naša éra!

Smrť je len samota o pol tóna nižšie,čas premýšľania na dubovej doske.Dupni nohou! V jamke po podkovevystúpi čierna voda, oznámistroskotanie stromu.Tamdolu v tebe ťažké lode plávu,namáhavo sa pokúšajú vyletieť.Ťažké sny!Ťažké krídla smutných, divých husí!Neotvoria. Neklop!Taký je život.Tak dunia čelá pod vekami rakieva tak sa hlava ľahko zapáli. Náchylná jena mučenie ohňa...

Preboha!Smrť všetko urovná!Len si nenamýšľaj!Smrť nemá koniec. Má len začiatok.Často celé týždne neotvoríš ruku.Bojíš sa.Tam svietiace duše mŕtvych koní obletujú čas...Koľko je hodín? Na ktorej hviezde?Neviem.Ich drsné chvosty vzduch odierajú práve zo siedmej kože.Ich chvosty blčia, kvílivo zapadajú v jazerách,purpurové kométy,sláčiky Paganiniho,britvy!

Prilož si svoju dobu na hrdlo,aby si vedel, ako hlboko je do živej krvi!

190 191

Kde si?Stále sa desím,že ťa stretnem v noci,v letnej horúčave,keď mŕtva luna stojí za oknomjak hypnotizovaný spáča keď sa ľakám,že ma už zasa tušíplač.

Keď pijem čaja meliem kávu,keď sa bojím,aj keď si kabát obliekam,ustavične mám v hlaveto tvoje: „A kam?“Ktoviekam!Niekam, kde by som ti bol blízkoako stromu strom,kde by som sa ti prezradil,ako prezrádza sa voda vode,len tak,ako náhodou.

Ako keď prší.

Óda na lásku

V tej chvíli medzi nocou a dňom,keď sa Zem krúti na pivovej fľaši,keď konečne aj peklo odpočíva,blcha diablov sa už opilaa diabol bĺch spí v perí čiernych sliepok, až sa práši

Len tak

Len tak,ako keby som ťa stretol náhodou,ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,ako keby som ťa mohol odviezť loďou,len tak mimochodompoviem: „Mám ťa rád!“Povieš: „Ach! Ako každý!“

Také pokorenie!Možno by to bolo práve v auguste.Zahanbený až po korenestromov,krútil by som kľúčom na prste,povedal by som ti: „Poďme domov!“Len tak,ako náhodou.A mimochodom.

Bolo by to asiv stredu, o pol štvrtej pred obchodom,pri vedľajšom vchode,kde sa predávajú spomienkové predmetya vzducholode.Zašepkala by si:„Ale? A kam?“Spýtal by som sa ťa: „Čo je ti?Preboha, vrav, tak čo je ti?“„Ach, nič,“ odvetila by si,„iba, že si to povedal tak náhlea mimochodom...“

192 193

... Boh, skladajúci nový strojzo súčiastok tela.

Skľúčenosť

Rád by som bol faraónom s achátovým okom.Rád by som si ponechal svoj náskok,svoj odstup od vecí.Je predsa len príliš zložitá tá hra a nikdy nevieš,či si ten, čo hľadá, alebo hľadaný.Dômyselnosť úkrytu, vzdialenosti, dokonca aj časznamenajú tak málo,že iba zhoda náhod alebo chvíľková roztržitosť osududovolia veciam zmiznúť z pamäti,ale čo sa stalo, trvá, je to v nás,nejakým spôsobom sme zúčastnení na potope sveta,aj nepravdepodobné sa stáva občas zrejmé. Pamätáš?V blčiacom vzduchu, v ohni ľalií,keď pred všetkými skrytívideli sme, jak duše vecí oslepujúco žiarili,si natiahla ruku a povedala: „Cítimškvrny na slnku.“

I

Utekaj, Gaius Julius Caesar,budem rátať do tisíc a nájdem ťa.Vidím ťa, sladká Kleopatra.Do tvojich vlasov havran zapadal a dosiaľjeho krídla na oblohe – prísnosť obočiaa pod ním ticho také úlisné a temné,

z chĺpkov obilia,keď za očami hlúpych melú mak,keď je tma vlastne najčernejšia v rozkroku,v tej chvíli vecí horeznakhovorí žena ľútostivú vodu,slabikuje dym:Čo, kedy, koľko ráz a s kým...

Niečo klope vo vajíčku.Niečí hlások škemrá: „Vstúp!“

V nejakej hlave kotúľa sa hlava,nejaký muž tam visív slučke slovíčka.

Krysí zub ohlodáva z nebíčka.

Množenie vecí.Narážanie ľadov.Nežnosti, čo Zemou otrasú.Milovanie v husej kožiúžasu.

Noc, vlhká ako po súložihviezd.Láska ako nebo.A Mesiac ako päsť.

Vzduch, ktorý brúsi drsné hranolčeky.

Zlostná hudba skla.

A tma a tma, až do nahoty kostí,až takmer biela...

194 195

Pi zo stupají včiel, uč sa od múdrosti hmyzu,ktorý letiac listuje si vo večnostitak neuveriteľne rýchlo, že zabúda,skôr než sa dozvie.

Ach, ty už vieškde je voda slzou,prečo do pamäti semien vchádza sekeraa ako zamyká saza slávou tela!

A kde je lebka Minotaurova?Kde je ten nežný milenec?Kde sú deti Herodesove?Kde je kameň, pod ktorým spáva zemetrasenie?Kde sú muži, ktorí vstupovali do ohňa ako mužia vychádzali z neho ako mávnutie?Možno v budúcnosti. Neviem.

Čo je minulé a čo je budúce?Nerozoznávamzvuk padajúcej vody od padajúcej vody.Som príčinou aj následkompráve tak, ako motýľ je budúcnosťou húsenicea húsenica budúcnosťou motýľa.A láska? A nenávisť?Ošklivosť a krása?Až príliš sú si podobné, až príliš,a sprisahanéaž na pot zrkadla,vyhadzujú nám na oči každý náš omyl.

Neľutuj.Život je iba prenášanie lampy v tmavej miestnosti:vždy trocha svetla z trocha inej strany,

že musíš veriť v modré oči hromua prosiť výšku, hoci kolenačky,nech stane sa.

Planéta?Nejaký žartnejakého boha!Choď, hľadaj!Je stále ničo skrytéza chrbtom niečoho.

Kop pod topoľom, v ktorom preklínachromý démon stromu,kde spodná voda usína na predlaktí piesku,kde kľúčne kosti strážia svoje tajomstváa plaché nahé červy zväzujú ruky mŕtvolám.

Zahrmelo v balvanoch,v ktorých sa trápia stáda,vzduch ako keby načúval dažďu s ťažkou hlavou,tráva akoby uhýbala pred nejakým hlasom:Zvieratá znútra oslovili nás.

Vstúp do vecí a povedz, čo si videl!

Videl si lásku, ako protirečí príčine,ako popiera súvislosť pohlavia a plodu,ako si rozostiela zelené postele,ako vchádza do purpuru jej slávnostná jazda,ako sa zakrýva,ako psím jazykom zlizuje z oblohy Mesiac– dynamit –ako na všetkých kríkoch visia jej krvavé lôžka!

196 197

II

Pred Vianocami,v tisícdeväťstošesťdesiatom štvrtomHolofernesova hlava cestovala vo vlakutak krásne sťatá,že okolo nej krúžil malý kolotoč,plný dobrých ľudí.

Bol biely deňa bola medzi nimi britva,ktorú si podávali z očí do očí.

V tom istom čase ležal Ramses II.pod betónovou dlážkou na Topoľovej ulici,pretože jeho žena milovala šoféra;ten najprv nechcel. Potom zazvonil.Preboha! Ako sa to stalo?Je bez viny.Šla len po ulicia mala v očiach čierne klaksóny.

Niekedy sa mi zdá, že aj Zem je hlava,oddelená od obrovského trupu a hodenádo niečoho, čomu tak zhruba hovorí sa vesmír.

Teda meče na hrdle,násilenstvá, krva všetky tie úkladné vraždysú iba napodobovanímonoho prapôvodného gesta?

A podlosť a zradaa vojnya mor,

ale je to stále tá istá tvár, ktorú vidíme.Nevrav, čo tušíš.Verím, že vyslovené slovo nakloní vesmír.Zdôrazňujem nekonečnosť pohlaviarovnako ako bezpohlavnosť smrti.

Smrť hovorí s nami sopránom,spáva v uchu hudby,počúva náš zachrípnutý bas a trpípocitom menejcennosti.A predsa každodenne zostupuje a prosí,aby smela vytvoriť úplný súlad duší,niečo medzi áno a nie,nejaký pevný vzťah medzi tým, čo bolo, a tým, čo je.

Smrť, ktorá má tak rada bezvetrie,že každé naše dýchnutie ju bolí v chrbte,smrť, ktorá cíti pohyb budúceho plodu ako búrku v kolene,maľuje si víchor do kútikov očí, prichádza,smrť od stvorenia smrti takto prichádza a skúma:čo je človek?

Ach, človek!Slnečník slnečnice,dáždnik dážďoviek,barlička pod pazuchami hliny!

Jednako –je iba jedna smrť? Nie je tisíc smrtí?Nerozmýšľaj o tom. Netráp sa.Je predsa možné, že sa len uskutočňuje, čo bolo už myslené,nedopovedané sa opakuje, zabudnuté sa vracia.

198 199

Ruky mám po lakte zodraté od tvojej kože,siaham po tebe ako po zvierati,zubami si ťa popamäti otváram,na jazyku ma páliš ako zlý lieh.Bláznivá ovečka!S kopýtkami k nebu budeš obetovaná!Zachráň sa! Bež!

Ó, predtým!Koľko tisícročí už kvapká tvoja krv?Z koľkých dlažieb si ju už tajne zotierala!A keby si chcela,odtajila by si puklinu aj z klenby nebeskej,keby si chcela,udržala by si aj vlások medzi stehnami,aj jeleňom a vlkom by si odoprela.

Si voda.Som smäd.

Blíži sa noc,nebo čiernou srsťou zarastáa svitá ako v bielom chrupe koňa.

Počuť, ako pod kožou ti padá špendlíček.

III

Pri zastávke trolejbusu číslo osemnásťvynášali kosti z cintorína.Bolo trinásteho júla, súdny deň,a slnko bolo také oranžovéa tak hrozne bilo do hlavy,že z hrobov

aj naše objatia pod pečaťou luny,prísahy, našepkávané do rukáva noci,v mačacom striebre hviezd,áno, tá láska, tá lož,to všetko už bolo?

Je to len zotrvačnosť, ktorá nás nútivracať sa k sebe, začínaťtak ako predtým?

Ó, predtým!Spomínam si ťa v ohni,ktorým som si ťa na ružovo zapamätala v ktorom ma tvoje vlasy dusili jak dym!A ty si svoje ruky nad ním držala,ty si ho zaklínala,tvoje prsty boli ohňom spočítané,krotiteľka hadov!V tvojich rukách horeli aj Pompeje, aj Hirošima,tvoje ruky,bielym žiarením múky rozsvietené,aj v hodine smrti kvások chránili.

Ty si bola každodenným chlebom sveta!Toto sa stalo,to bolo napísané,to už vieš.Prečo teda dovolíš,aby som nahou nohou vstúpil do tvojho tieňa?Som len nôž,v tvojej blízkostis bleskom prekrížený.

Zvoľ si blesk!

200 201

židovské−ho bo−ha,v červenejčapici,bez jedné−ho ro−ha?“

Koľko je vecí, ktoré sme nevideli,ktoré neuvidímea pred ktorými sme iba slepcami,zmäteno pobehujúcimi v jazdnej dráhe?Tak plynie čas, tak prejdú povedľalásky a náhody, príležitosti a priateľstvá.Len občaszachytí nás šťastie lesklým blatníkoma padajúc vidíme v ňom svoj nečakaný portrét,hroznú tvár,akoby fotografovanú cez zreničku diabla.Tak plynie čas,dážď nevšímavo odpočítava kvapky na nespavosť noci,ponáhľame sa domov, odkladámeživot ako nohavice,v ktorých tak jasne vidieť kolená,ako keby sme tisícročia prekľačalina schodíkoch nejakých tajných kalvárií,ponáhľame sa, zhasíname,v mesačnom svetle pijeme svoj bróma rozveseľujeme saúslužným bľabotaním plynu.

vystupovali neuveriteľné tanečnice,medené medičky v žltom stĺpe ohňaa poslucháčky konzervatória s takou hudbou v lýtkach,že aj drevo zabúdalo na svoj absolútny sluch.Zneli mužom v očiach,siali semená,bosým palcomšteklili hlinu na zápästí,jedli chlieba ako zo sna usmievali sa.

Pri zastávke trolejbusu číslo osemnásťza ohradou cintorínastará žena kosti hľadala,pri zastávke trolejbusu číslo osemnásťstará ženado čiernej sukne usedavo plakala.

B o l o slnko, b o l o oranžové.Bolo veľa slnka na takýto deň.

Neuvidelaani jamku na temene hlavy,ani malíček,ako keby nebol ani pochovaný,ani vlastnú ruku pred očamineuvidela.

A slnko bolo také oranžovéa tak hrozne bilo do hlavy!Príležitostný hrobár ležal v tráve,pil lacný rum a spieval:„A kto videla kto videl

202 203

Bože, nevstal si z mŕtvych.Bože, teba už niet.Bože, ty si nebol?!

Už zasa zvuk trúbky za oknom svetlá podráža.Nejaký šialený džez. Opití svätíležia na chodníkoch.Ticho.Nespíš, mama?Tma. Vietorsi huhle do dlaní.

Dnes v noci, nahý, krvavýsom z ohňa vyšľahol a vzlietol:

Boh medzi hviezdami bol iba namaľovaný.

Ja viem: istota.Na klinec čierny klobúk zavesím.(Nie to, že nebudeš, ale to, že si.)

Nezdvíhaj.Prikry rukou.Pod klobúkomtma.

Láska nás z čistej vody uživí.Buď stále so mnou,a viac než seba miluj ma.

Tak teda žiť. Stáť na nohách,podobať sa moru,nepočítať odlivy.

Tak zbohom.Padáš do modrého okvetia,len prsty ešte žlto zasvietia,len čnelky nad hladinou indigových vôní.Tam slza v oku slzy plače,tam lúskaš v zuboch biele vypínače,tam tma mat tvojej pleti rozopína,tam, tam, kde drevo bolí hlina,kde s jazýčkami od hadieho jedu duje z prázdna kostí,tam, trocha nikde, trocha vo večnosti,budeš sám.

Zamurovaní v múroch pokľaklia z pohrebu sa vracia kapela.Kôň v snehu. Ľudia ako sadze.

Noc temnou tvárou padá na mosadze.Vo vzduchu sa sklí.

Kde je tá žena, ktorú okradli?Tá žena v čiernej sukni, ktorá chodíjak číra rosa cestičkami vodyza každou rakvou sveta, v každom sprievode,už taká priezračná,že viacej podobá sa nevode,už skoro rosa rosy, púhe nič.A nosí v sebe práskajúci biča krokom – len čo by tráva upažila –ba ešte o trávičku kratším,peši celú večnosť prechodí,ten slepý kruh si točiac na prste jak kľúčik,zamyká svet, otvára si nebo,v samote života svojho boha mučí:

204 205

Zub za zub.Čo za oko?Za skulinu v okne?Za kľúč, ktorý spoľahlivo odomyká?Angelika,ty sladké jahňa,choď do hája,nech ťa stromy ihličkami zošijú,buď panna!

Ja viem, už je rozkričanépo bylinkách a po poliach,už vo výťahu vezú nahú snežienku,ach, áno: už sa musí...Už cengá v tráve perleťový klíček,už vzala rybka lesklú udičku.

Smeje sa v tebe malý trpaslíčeka celý deň ti strúha mrkvičku.

V kruhu

Všadeprítomné oko škrtiča detíslzí nad ružovou mašľou.Už ju vidí, ako vybledá,akoby v diaľke, ako za sklom, vlastne v budúcnosti– ale na pohľadje ešte stále krása večná.

Ja viem: strach.Netrpezliví,rátajú si do tisíc.

Už cítiš v sebe cudzie obrysy.Utekaj –

Óda na Angeliku

Môže to byť zapísané do semienkaa do hliny,môže byť jasné čo a kde,môže byť už rozdelená strana dal a strana má dať,vždy sa nájde niekto, kto to pošpiní,nejaká čierna čiara,nejaký krt cez rozpočet záhrad.

A môžu o tom luhať noviny,môžu ti to trúbiť ľaliovo,môžu ti to odprisahať pod ľadom. Zlá hraje zlá hra! Všetko sa to rozkričí!Budeš jarnej vode na očiach,budú ťa mať na britvičkách holiči...A tvoje lásky? Ach,pravda! Spredu nízko, vzadu vysoko...

Už puká zem,už je koniec mrazua za lýtkami cmukajú ti bahná.

206 207

Spev

Večer ťa bielo poprestiera.Som unavený ako zviera,ako kôň s lunou,stúpajúci do vysokého vrchu.Ó, hrbáčikovia, ktorí ťa lovia na luničkáchjeleních kopýt!

Je len ich cval.Je krv býčka.Je len ich tanec nad pohlavím.

Modli sa slovo, ktorým ťa zakrvavím.

Nahota leta,tvoja píšťala ma dojíma.Nahota leta, tvoje slúžtičky, tvoji bosí králi!

Ó, láska:náhoda tela, ktorého sme sa dotýkali.

Postoj!Je čosi viac v tom speve:dym, oheň, voda, slepéhviezdy, strom...Postoj, veď vidíš, že neviem!

Ozubený Mesiac sa točí.Noc v nízkom drepemočí nad mestom.

To dáva nádej.Teší sa, necháva zmiznúť Mesiac v rukáve,zamyká,skrýva ju k sebe pod kabát a volá:„Vy, rohaté a parohaté veci, preč!Vy, motýle a húsenice, z domu preč!“Vo vlasoch mu erdží koníček so striebornou hrivou.

Ó, kúzelník!Ó, dobrý, starý pán!Má v uchu husle,čaruje:pri celkom malej sviečke,ba aj v tme mu nahlas rastú prsty.

Potom je už veľmi ospalá,sama v kruhu,bojí sa,dvanásť čiernych mačiek okolo nej tancujea spieva tenulinkým hlasom:„Vrana letí,

nemá deti,a my máme,

nepredáme,a my mame nepredáme,a myma nerped a,amymema erpenad,ane memy, ane memy,ane mad.“

208 209

Slovo

p. 208 vakát

210

211

Komunistickejstrane,ktorá ma učístať sa človekom

1

Prečítajú ju, zívnu z hĺbky sál,akoby zívli levy: „Napísal.O všetkom niečo. Báseň. Slovíčka.“Ó, poézia, krásna vdovička,toľkých si mala! Teba nemal nik?

Ani ten blázon, čudák, romantik,ktorý si tebou svietil v tmavom byte;stačilo škrtnúť telom o teloa žilo sa, aj keď to bolelo?

Približné je to, je to neurčité;podivuhodné curriculum vitae.Milujete sa, ale neľúbite,no vcelku prosté: treba čím skôr ísť.

To je tá láska: táto nenávisť;veď on vie, že zasa s niekým spíš,že to, čo hladká, je len hebký plyš,že patrí ti, že ty mu nepatríš.A spravila si, len čo robia sny:

p. 210 vakát

212 213

Chcite ju menej mať a viacej rozlúštiť.Je báseň lož a báseň čistý štít,no každá chodí v inom kabátea vaša je, len keď ju nemáte.

3

Zomrela pravda. A poézia s tvárou v závoji.Aj v najlacnejšom slove veje čierny flór.Predbiehajú sa ako divé: ktoré skôrúdesnú ranu sveta zahojí?

Ono sa ľahko povie: Ži!No slovo ozaj málo zaváži.Ba takmer nič. Len povedz: Ži a ver!Noc, jednoznačná ako revolver.A celá pravda v jednom náboji.

Už obzerá ťa mlčanlivá tma,cynickým okom luny si ťa skúma,okrúhlym ako Judášova suma;ešte je nemá, ale už ťa má.

A ticho chodí po uliciach strach.Ba aj strach akoby sa trocha bál– či predlžujúc hrôzu, iba vyčkáva?

Ach,demokracia je krvavá!Ten starý žonglér slabý jea zabíjaný zabije.Páľ!Dve hrdličky v piesku manéže,kvety a nôž, ktorý zareže.

Prázdny kút v srdci, vôňa po básni.

A istota, že zas sa budú vracaťnádeje, lásky, dažde jesenné.Iba tá pieseň, len tá pieseň nie.

Idú piesne dokola,okolo stola–la–la...

Len jedna pieseň kdesi zaspala.A jedna horko plakala.

2

Tak si ju berte, keď sa ponúka.Ťahajte si jej meno z klobúka.No to sa vie, že ide o hazard!A čo je život? Možno tiež len žart.

Že chránila si pre vás všetok peľ?Že preplakal ju, prežil, prebolel?No vidíte: už k sláve privoňal!Cha! Poznáme to: profesionál.Znova si zloží, čo mu napadne– raz ostýchavé a raz nápadné.A ona predsa je tu pre rozkoš.

Zadržte, prosím. Slovo je aj nôž.Zmiernite radšej ľahkovážny tón.Je slovo nad smrť, slovo nad zákon.A že s ňou toľkí žili intímne?Raz budú pri nej stáť jak pri hymne.

214 215

Aj oči sôchblednú od úžasu.Dnes ukrižovali sme zasa tisíc kristovodrazu.Asepticky, čisto,podľa rozkazu.Zostalo len pár komunistov.Škoda.

No generálsám je boh.Sám so seboupartiu šachu hráa miesto slovlen mávne rukou: nazajtra!A dodá:„Nemusia ma milovať,kým sa boja.Buď vôľa moja.Mat.“

Bielym ránom beží čierny pes. Hádaj, hádaj, kde to bolo, hádaj ešte dnes.Kde to bolo, na tom nezáleží, takých miest je dosť. A čierny pes bielymránom beží ako čiernou ranou. Pre šťastie a pre radosť, bielu, bielu ľud−skú kosť nesie svojim pánom...

Komunisti?Áno!Pre vás tu máme zvláštnu výsadu:život za zradu,za zradu život.Prisahajte falošne aj krivo,ale hneď.Mlčanie je jed.

Páľ!Úbohý anjel sa k spánku uložila vtáčiu hlavu ukryl pod krídla.Páľ!

Krváca mesto z podrezaných žíl.Vôňa vencova vôňa kadidla.Páľ!Do milencov.(Popol lásky, buď im ľahučký.)Páľ!Lesklé oči detskej horúčky,prsty katedrál,znamenia putujúce po nebi,označujúce boha,čo sa zdráha.Páľ!Do dverí vsunula sa nohavraha.Páľ!Horí rieka.Zemeguľa piští ako brok,fontána hlúpo striekado výšok.Páľ!

Do človeka.Rok:(Doplňte vždy podľa potreby.)

Pán generál,niet hodín, ktoré byukázali veľkosť nášho času.

216 217

To ty si dobrá zvesť.

Ja som päsťv tvári harmóniestarého sveta, ktorý hormóny jea chce byť bez vrások.

To ja som ten potkan, ktorý hlodá.Ja som tá mútna vodajeho stôk.

Ty si belásokv čiernej nocí čiernych otázok.

Ó, sladký Paríž!Mám horký dych z tvojich vína v očiach dymvypálených ukrajín.Čo desí ma, nevidím?

Chcel som ti zahrať nežne, ale je to v dur,Opéra, Odéon, Orly? Oradour!Po svete ohne lidíc, ohne kremničiek.Svet je chorý, potrebuje liek.A pri uchu vesmíru čas bzučí ako hmyz.Dejiny klamú, klame zemepis:

To nebolo včera. Ku−klux−klan iba chystáatentát na Ježiša Krista!Ó, Cassius Clay, aliasvoľný ringslobodného biznisu:kedy bude zavraždený Martin Luther Kinga ktorí mŕtvi naši blížni sú?Ó, Muhammad Ali, alias

Tak z rúčky do rúčky:kto chceš, ber.Porozumeli ste?

Ježišu Kriste,akí tichučkí!Do slučkytú zver!

4

To ja tam svetielkujem v prítmípodkrovného bytu.To ja ti vzlykám rytmybrutálneho beatu.

To ty si slovo láskanapísané na tabuli svetabielou kriedou.

To ja som plný narkotíka jedov.Spím iba s najhoršími,to sú: hnev a nenávisť.

To ty po krutej smrti zimyvstaneš svieža, zelená.To ty si úsvit, zažíhanie hviezd.

To ja som suchý listPaula Verlaina,hnaný víchrompozdĺž tvojich ciest.

218 219

Komunizmus?Červený jazykvyplazenýna Západ!“

Nechaj ten svet, nad ktorým sa mračí,kde čas sú peniaze. A kde je čas račí.Kde slnko na teba sa díva spopod obočia,kde naopak plynú stáročia.

Nechaj jeho sýtosť, jeho hlas,kŕčové žily jeho autostráda k plátenkám konopným sa vráť!Tvár spotenú si do nich poutieraja načúvaj: tam každá verajinú hudbu skrýva.Tam je aj skala citlivá a živáa pre každého sa tam nájde pekné slovo.Ach, zázračný je to dážď, keď prší ovos!

Tam voda ako voda, chladná je a dobráa slnko ako jastrab padá do brála blýska sa a hromy divo bijú,les svoje litánie tam odriekaa tam aj o polnoci stretneš človeka.

Potichu si hraj tú melódiu,potichu si tie slová opakuj:„Kde je tá krásna zem, kde domov můj?“

A nechaj ešte staré striebro na trávea odpočítaj dlane láskavé.Len ticho spievaj: tichšie, potichu.Neprišla ešte chvíľa oddychu.

basPaula Robesona:Kto bude ďalší, komu odzvonia?Ó, čierne shaw,aliasbarbiturát,aliasAchillova pätanadradených snov:nechaj to biele dieťa– už spalo by!

Tak zasa vyťahuješ staré žaloby?My little boy! Týka sa ťa predvolebný boj?Modli sa a pracuj. A trocha sa aj boj.

Raz ráno opitý muž kričal na pláži:„Kto mi chcel brániť? Nech sa neopováži!Budem sa kúpať s nahou lunou v mori!Dajte mi pokoj, nech si zahýrim.Svet otravný je ako starý rým.Svet potrebuje idol? Nech ho stvorí!– Ceterum autem censeo... – Senátori:Nová Angola!

Aj Trója padla. Aj veľryba zhltla Jonáša.Hlasujem za smrť. Za pomalú. Tá viac vynáša.A komunistické hlavy nech nás nebolia.

Ach, ako blízko to je. Až to mrazí.Zasa nejaké zmeny?Zasa pád?

220 221

Taká vec sa nevyrieši nožom.Telo muža a telo ženylíši sa len málo.Ešte nalej!Poviem, čo sa nestalo, aj čo sa stalo.

No navždycky:tú vec cháplen apoliticky!

Ach, všetko je relatívne totožné,pravda, ako v kom.Sú isté veci pod slnkom...Veď vieme.

Komunista napríkladabsolútne vymyká sa schéme.To sú tie taje anatómie:Nepríjemný je živýa mŕtvy nebezpečný je.

Nechajte ich, nech vyhynú sami.Nech idú ako teľce za heslamia nedržia sa svojho rozumu.

Nalejte ešte rumu do rumu,nech sa jed jedom ničí!A čí bude svet? Ničí.

Čiže náš!Odstúp, satanáš!Tá mašina je ešte príliš zložitá.Flintičku zatiaľ skryme do žita

Viem, široká si, proletárska vlasť,a krvavá je ešte tvoja luna!Vstať musíš aj zo smrteľných únav.Nenapísať ani lista ísťtam, kde sa oheň s ohňom stretá,s dychom dych.Ešte stále je svet zlata a svet chudobných.Choď teda dymom sčernetýa s tvárou bledou.

To ty si slovo láskanapísané na tabuli svetabielou kriedou.

To ja tam svetielkujem v prítmípodkrovného bytu.To ja ti vzlykám rytmybrutálneho beatu.

5

Istý chirurg nakreslil mapu človeka,no človeka znútra.Telo je aj tak dosť mizerný futrál.

Boli tam priepasti i výšky,cundričky aj mníšky,kardináli,ktorí s nimi spaliv mene božom,zlodeji v solídnom postavenía tak ďalej...

222 223

ako myšnahlodáš aj svet.Sadni si a píš!Ach, písmenká anonymných abecied,pijeme váš anonymný jed.

Anonym je mím.Zdržanlivým gestom niečo naznačí– a dosť. Ako keď utne.Anonym je vždycky sám.Anonymom byť je smutné.Anonym, ten malý hrbáčikv ušľachtilej duši.Anonym, tá horká mandľa v koláči– jazyk ju len tuší.Ó, anonym, kvietok zlatistý,ktorý zdobí ušizávisti!

Ešte všetko nespísal.Ešte toho vie!Ani z domu nehni sa:anonym ťa zje!

Bože anonymov,stoj vždy pri mne.

Verne.Anonymne.

Napokonto, čoho nedotkne sa skona zánik:návod na výrobu paník.

a nalaďme svoje sladké mandolíny.Nech to za nás všetko spravia iní.Tí, čo sú za súkromný raj.

Ty iba ber a ponúkaj:oliva olovachutíaj smrti!

Ale ňou šetri. V tom buď lakomec!To až naposledy.Kov až nakoniec.S diablom sa miluj v matnom svetle sviec,nech narodí sa lož.Veď čo je lož?Len pravda s kratšou nohou!Kde hľadal si jej stopy? V kom?To v tebe klopká svojím kopýtkom.

Lož?Sedíš ako žiačik nad úlohoua márne rátaš straty.Lož svätá je a platí.

Zvoľ si teda lož!V správnom časedo správnych úst ju vlož;dbaj, nech sa obtrie pravde o rukáv.Nech nie je ako páv.Spravlož nenápadnou.

Potom siahni na dno:tam sú anonymy.Áno, nimi

224 225

jdi sa trocha po histórii! Dojčatá tvoje kojil oheň krematórií. Tvoje fos−forové vlasy žiarili tak nevinne a naho, a ty rodila si vrahov...„Nie! Nie! Nie! Vy všetci ste moje deti a kŕmilo vás moje vlastné telo.To pre vás moje slnko svieti, to pre vás moja nočná obloha je plná hviezd.Kto z vás je hladný? Kto chce jesť?“

„My, národy z každého kúta Zeme a každej pleti, žalujeme a v menesveta, čo sa narodí v bolesti a kŕči, chceme s ostatnými do jedného raduvystáť si svoje šťastie. Zub múdrosti nám rastie. Vlčí. Stále väčšie sú očinášho hladu. A stále menší je náš strach. Bite na poplach!“

„Stáť! Kam vediete tie deti zakované v železách?“ „Tie deti kradli, pane.Že sú malé? Od malička pásli po lyžičkách; lákal ich lesk striebra. Početlyžíc je obmedzený a každá má už pána. A každý pán má pána svojichlyžíc. Spravodlivý, kto nedával, ale spravodlivejší, kto nebral. Kradli,pane. Viem, nie z roztopaše. Každý chce byť živý. Ale je pravda, čistáako vaše zrenice a ťažšia nad náhrobný kameň: vo svete, kde je málokaše, nemôže byť spravodlivosť lyžice. Amen.“

Hovor vždy pravdu,aj keď slovo vyhýbavébolo by právelákavé.Nepridávaj ho k veciamako cukor ku káve.

Hovor pravdu,aj keď oči kole.Pravdy holébývajú občas horké.Nezníž sa nikdy k výhovorke!

Napríklad:„Zasa vraj bude od utorka hlad.“

„Civilizácii zasa hľadí z očúnejaká vraždaa každázasiahne ťa!

(Aha, o tom si už počul).“

„Určite ale bude koniec sveta.A prostý človek je tu bez nádeje.“

„Opäť sa vraj hore niečo deje.Zasa vraj budú noví svätí.“

„Revolúcia zhltne vlastné deti.“

Už sa varí kašička. Pre každého trošička. Svet je malý. Aj pravda jemaličká. Svet je ako lyžička. Krásna, lesklá lyžička. Kto tú pravdu ukradne– už to máme úradne – ten sa navždy prepadne.Prepadnú sa všetci spolu, prepadne sa každý zvlášť. Odkiaľ chodí dážď,odkiaľ chodí dážď? A kam slnko zapadne? Bú, bú, bú, za vodu, za zele−nú jahodu. Bú, bú, bú...

„Európou obchádza strašidlo komunizmu...“ Ticho, pomaličky. Národyidú ako deti zo škôlky. Národy sa držia za ručičky...Čo sa toho týka, vtedy si, Európa, nerobila také okolky. Vtedy, keď nachrbte býka rozdávala si sa. Ave, Európa, gratia plena: no, len sa pozrido zrkadla! Prsníky ti visia, tvoje lono je vypálené a tvoje boky – domi−nus tecum – iba kopce sadla. Panna? A v tvojom veku? Ale, moja milá!Prečo si taká dolámaná? A koho si nakŕmila! Hordy Džingischána. Pre−

226 227

Ak sa ti zdá, že si príliš na výslní,zhasni!Nemáš právo na súkromné luny.Ani v láske neklam,ani v básni.

Vždy buď láskyplnýk tým, čo vrátili sa z peklasamoty.Poznali aspoň toľko ako ty.

Nauč sa rozoznávať ozajstnú tvár ľudí.Váž si tých, čo sa k zlu obracajú čelom.A buď tvrdýlen k nepriateľom.

Nadovšetko miluj rodný jazyk,svoju reč.Je zamata je mečNevhodný dotyk nech ju nepokazí.

So slovami hovor, iba keď ste sami.Vyberaj ich ako drahokamy.Nie každé je také ako včera.Ustavične hľadaj slová pravdivé a nové.Zavrhni nezrozumiteľné,aj tie, čo rodia nudu.

Ber slová priamo z dielnekonštruktéra:z ľudu!

Nehovor:Vec riešiť sa dátakto aj takto.A cieľ vždyna podstatufaktov.

No predovšetkým vyhýbaj sa fráze.Nevoď ju všade ako psíka na povraze.Neschovávaj sa za pamiatkua necituj ho v každom druhom riadku.

Lenin žijea oslepí ťa bleskom svojej irónie.Lenin, to sú myšlienky a činy.Pozeraj sa svetu na hodinya buď vždy o pol kroka vpredu.

Uč sa,no nepreskakuj triedu.Komunista je v doživotnej škole;neprepadni!Trpezlivo stúpaj po rebríku vôle.

Čím viacej vieš,tým buď menej chladný.Cudzí osud nech ťa bolíviac než vlastný.Nedaj ho ako cenu do tomboly.Vedz: žiješ, aby iní bolišťastní.

228 229

Teraz sa teda vraciam ako z prvohôr.Nahý a čistý, nedotknutý tvor.Čo mám, to delím. Tebe? Mne?Nie, všetko iným. Nech je súkromné,len čo je v básni: prosba o milosťtvojho pochopenia.

Daj mi ho ako darček na meniny.Daj mi ho ako starodávny skvostvykopaný z hliny.Vždy je dosťiných, čo sa menia.Ale ja nikdy nebudem už iný.

Čas plynie. Svet sa krúti, krúti...Čas liečivejší je než sliny.Vždy budem k tebe láskavý. A krutývo chvíli smrti?

Za oknomzáhrada.V záhrade hviezda padá.Človek len chodí, hľadá.Čo? A v kom?

A komu vďačiť za to,aký som?

Komunistickej strane, ktorá ma učístať sa človekom?

6

Raz v temnej noci udrel do mňa bleska v dyme a ohni uvidel som Slovo.A nebo bolo nebo Kainovo.Nie, nenapísal som to pre potleska nezabil som v sebe svojho brata.Len človeka som zazrel takým, aký je.

Čas milosrdný všetko zakryje.Odvtedy často myslím na zvieratá,ktoré svet chápu, nakoľko v ňom sú,kým človek je len n a t o ľ k o, nakoľko ho chápe.

Ach, ako ťažko číta sa v tej mape!Aj bezhraničnú vernosť videl som tam. Psiu.Aj pretvárku som videl, zášť a faloš.V sebe. A čísi hlas mi stále šepkal: Založto ad acta a ži si normálne.Nezízaj do seba jak cudzím do spálne.

A vtedy v hrdle básne vzpriečilo sa slovo.Lož pravdu presiahla, predbehla život, smrť,ako vždy: presne o olovo.Ale to slovo bolo: buď!A slovo a ja sme boli súčasne,aj spoločne, aj osve.To práve vtedy oťažel som o svet.A ty si bosá prišla do básne.

Vtedy? Nie, toto všetko bolo skôr.Padal som k tebe ako meteora minul som tvoj svet len o vlások,svet plný vrások od lások.

230 231

a motor beží na vysoké obrátky?Načo ten úsmev, pohľad vyhýbavý?– A vôbec...

Vôbec sa nechce prispôsobiť dobe;skôr dobu svojim predstavám.„Ach, to je ošúchané ako zástavaa staré ako heslo májové.“

Prečo tak naraz lipnúť na slove?Slovo je iba motýľ. Uletí.A mohli ste mať výhru ako z rulety,no vyhli ste sa rizikám.Ako sa teda pohnúť z miesta? Kam?

Začnime hoci u detí:na začiatku je krvi prúd,rieka mlieka,bolesť telai skvelárovnováha pŕs.

Skús,uhádniženské sny!

Bež,pozri na detia povedz: Čo je v kom?Je ťažké stať sa človekom.Úlohu svoju hrá v tom doba.A bolesť tiež.

7

Nie. Rady nie. Lesk kovov, hodváb stužky...A potom doma plakať do poduškyod hanby?Aj pohan byuveriť musel v boží trest!Je ťažko zniesťniekedy aj seba samého.Aj bez tej príťaže.Sotvažesa začal stávať človekom,sotvažepresvedčiť sa chcel, čo dokáže,zakázali mu súťažea oznámkovali ho,ani okom nemihol.Ľúto je mi ho.Je tvárny ako polyetylén.Dajte mu ešte možnosť zmien!

Je, aký je. Snáď trocha naivný,nesmej sa mu a nezívni,ak vykladať ti bude svoje plány.Nebuď odmeraný.Sleduj jeho reč:až príliš verí v ľudské možnosti!Pohostiho a pošli preč.

Je ako každý: prototyp.Ale má množstvo vlastných chýb.Vy neveríte, že sa ich raz zbaví?Život je prikrátky

232 233

Chcem človeka,čo ním zostaneaj v radosti, aj v žiali,keď činí pokánie,aj keď je v siedmom nebi.

A komunista mohol by ním nebyť?Nie!

Až po zem pokloniť satým, ktorým patrí uznanie,tým, ktorí z ruín stavali nám dom.Nie, nenechajme ich napospas hrdzi.Svet vedy možno im bol cudzí,lež vedu sveta zvládli svojím životom.

Rad matkám. Za lásku a za život.A milujúcim ženám zlato!Za to len, že sú. Za čírunežnosť. Za ten pevný bodnášho vesmíru.

A deti nech si večer berú do posteležiarivú medailu– slnko, to skvelélízatko.Nie, nevydajme zludieťatko;kruté slovo nech ho nikdy neporaní.

No podvodníci s legitimáciou strany,čo myslia: ja – a vravia: strana,čo vravia: strana – a myslia: ja,nech idú do hája!

Ale to sa ti nepodobá.Chcešrýchly výsledok.A čo je rok?Nič, iba posunokčasu, v ktorom ty možno uplynieš,niekto sa narodí;no človek nie je dielom náhodya okamihu.A nemusí byť podľa tvojho strihu.Na človeka majú ľudia svoje nároky.

Človek je projekt na roky.Človek je výtvor kolektívny.Nič neovplyvnítento zákon prostý.V tom sú zarátanénočné bdenia, roky samotyaj vlastný pohyb z nedokonalosti.

Človeka chcem, ktorý ako tyz mäsa je a kostí!Nie anjela a nie stroj– božemôj –nech ako ty sa raduje či zlostí,ak náhodou stúpi vedľa,ak prehrá boj,či ak ho zviedlakrása úlisná.A nech ho morí strach,ak sa neprizná,že ho nalapalina hruškách!

234 235

Toho snehu! Kto ho poodhŕňa?A v ňom ako olejová škvrnasvieti tvár černošského vyslanca.

Zo zámoria parta na motorkách,naladených na vysoké c,ako svorka, ako vlčia svorka,loví ľudí ako zajace.

No ich oči chladno horiacea zasklené za stoličnou vodkouzhasínajú pomaly a krotko.Ale kto tie smeti odprace?

V turistoch jak sviece horia grogy– toľko liehu by aj slona zabilo.Jazyky sa pletú. Ó, ten babylon!A kamery vrčia ako dogy.

Pred Mauzóleom stojí strohá stráža mŕtvy Lenin nad živými bedlí.Sláčiky zimy zo strieborných jedlítenučko a nežne zazneli,hviezdy cengli ako činely.

Postoj, Moskva, kam sa ponáhľaš?

Ako ten čas letí!Kým ja v dave chytám druhý dych,Lenin, živý v ľuďoch sovietskych,dávno uzly sveta roztína.

Ani nevieš, kde si, čí si.Celkom nízko nad hlavou ti visíluna, bledá nočná zmrzlina.

Netrpezlivosť k nim bola trpezlivá– k falošným vykladačom karát,ale aj oni prídu na rad.Život ich sfúkne ako penu z piva.

Ach, načo si nechať zarásť báseň burinou?Za čistou hviezdou mieri, za inou!

Nie. Rady nie. Lesk kovov?Hodváb stužky?Veď stačilo by možno dobré slovo.Slovo. No slová sú len slúžkychladných úvah,ak pri pôrode nepomáhal cit.No je aj slovo, ktoré trvá,ktorého nedotkli sa ústa...Slová a slová,spŕškybanalít.To si mal na mysli, od toho si tak ustal.

Ber klobúk, zamkni byta poďme medzi ľudí,svetu, čo vstáva, aspoň zakývať.Nech každý so sebou má vlastný rad:čisté srdce v hrudi.

8

Akoby odkrúcali z balu plátna;bolia ma oči od tej bieloby.Zastav sa, mesto. Mesto chcelo by,lež Červené námestie sa krúti ako platňa;víchor z nej hvízda ako do tanca.

236 237

Deň bol ešte malýa vlhký sneh podobal sa plaču.

Až potom som začulženičky spievajúce tenulinkým hlasom:„Fialôčky, fialôčky, fialky...“

To ruská zima posielala mestunavoňané obálky.A všetkým bolo jasné: je v nich jar.A všetci ľutovali, že nechali si doma jarnú tvár.Aj moskovské vrabce na holých konároch stromovpustili sa do škriepky.

Ale ja zrazu pocítil som domov.Videl som, ako liptovské ženy na námestí v Prahepredávajú oštiepky.A hneď mi boli oveľa viac drahékupoly pražských veží,aj slovenské piesne, prenikajúce až ku kosti.

A počul som,ako vo mne snežínekonečné moretichej ľútosti.

Vzduch v Moskve bol naraz ako z topásu.A ženy blikali v ňom ľahko, gracióznea všetky boli choréna krásu.

Hrozné,ako sa mi zachcelo byť nežným k jednej dáme.„Prepáčte, ale my sa nepoznáme.“

Ako letí čas!V uličkách to hučí ako v hrdlách fliaš.Tvoje noci pil som ako kvas;postoj, Moskva, kam tak utekáš?

Ó, Moskva!Ešte svoje maslo krájaš na diely,aby aj inde deti boli šťastnéa najedli sa? Vlastne:tak násobí sa, čo sa rozdelí?

Márne som jej hľadel pod blúzku;mala celkom nevšímavú tvár.Model sveta ako hodinárskladala si kúsok po kúsku.

Pod hviezdamistromy v tmavom sadeknísali sa ako alkoholici.Šiel som, ale nevedel som kade.Pochodil som všetky bulvárya na Kyjevskej staniciustatú tvár som ukryl do dlaní.Havarovanýako auto v rampách som tam stál.Jediná veľká slza na tvárihorela mi ako pouličná lampa.Hanbil som sa za svoj náhly žiaľako za záchvatchronického kašľa.

Tak ma tam aj ranná Moskva našla:ako balíkv oddelení nálezov a strát.

238 239

Viem, neišli sme na bál ani z bálu.(Balónik Zeme, ale príliš ťažký.)No komunizmus mladý je a svieži.Povzbudzujte bežca cez prekážky!Beží aj za vás, aj za nás beží.Nie, na sláve mu nezáleží,nepotrebuje ničiu radua nebojí sa zrážky.Len nechce zostať vzadu.Chce byť prvý.

Chce zastaviť stálu stratukrviproletariátu!

Viem. Svet býva aj ustatýa otrhaný.Lež liečiť svetu rany– aj to je politika strany.

Viem,ruská zemhustejšia než zrnom obsiata je mŕtvymi,a kde sa len potkneš, sa zabelejú kosti.

Ó, Moskva,oči utri mi,aby som lepšie videl svetlá budúcnosti.

Moja milá,ja som ten bludný kôň, čo prišiel o podkovy,ja som ten, čo sa vracia z túloka hľadá správny pereulok,nejaké miesto známe,odkiaľ by trafil domov, k mame,aby tulákoviuvariladobrý silný čaj,čo v samovare šumí a ako ruská duša žalostí.Aby vrátila sa k nemu silastálosti.

Ach, Moskva! Byť tebou plný až po okraj,znamenalo – nedívať sa inam.Nie, nevnímal som to, čo teraz vnímam,nie, nevedel som to, čo teraz viem.

To, že Zemsa čoraz viacej točípodľa moskovského času.

Kde som len mal oči?Ešte stále sa v nich trasúohníky tvojich rubínových hviezd?

Ale svet hladných musí jesť.Svet ponížených za slobodou siaha.Pravda chudobných je krvavá a nahá.Iná je pravda kapitálu.

Preto to tvoje: áno,to tvoje: nie.Preto to tvoje večné náhlenie!

240 241

A večer bol. A mŕtvy Hamlet pri zábradlí stál.

Úbohý princ. Nie, vaša dilema,tá nezomrela s vami.Svet ešte stále ťažké chvíle máa stále je dosť zrady pod hviezdami.

Vy ste to ešte netušili vtedy,a prečítali ste tak veľa kníh!Dnes vaše: byť, či nie – sa stalo vecou triedya problém váš je problém pre všetkých.

Osudy sveta visia na vláskua človek je tvor bezbranný a nahý?Nie, slepá spravodlivosť nemá v rukách váhya nezodpovie vašu otázku.

Čas beží, beží. Sú nás miliónya s nami je aj strana Leninaa čo chce žiť, to s ňou sa prelína.A na otázku odpovedia ony.

Čo sa to deje? Také divné tóny,akoby na mňa padal vodopád!Ach, nenechajú ani mŕtvych spať.Čo sa to deje? Pane, iba zvony.

No zvonia tak, jak nikdy nezvonili,a udierajú rovno do tyla.Tak sa tá pieseň predsa vrátila,tak predsa, hoci v predposlednej chvíli.

9

Čakáte hostí? Kto dnes asi príde?Smrť. A už sa teší, že tromfy vyhodí.Má krásnu čiernu ružu na kabáte.Obraciate sa, kord svoj odkladáte.Je múdre zbavovať sa svojej výhody?

Neberiete ju proste na vedomie,či nechcete sa dívať na jej tvár?Je to váš život. Váš aj tento dom je,ale sú chvíle, keď aj smrť je dar.

Vymeňme mŕtve veci za živé,život aj tak je trocha nestály.Čo ste to vtedy práve čítali?Slová, slová, slová. Sladké, mámivé...

Tak lovec volá srnku. Tak vábi ju.Kam vlastne nás tie slová vedú?V každom slove je aj štipka jedu?A sú aj slová, ktoré zabijú?

A bolo ticho za dverami spálne.Zazneli len dva čisté akordy;to asi keď ste siahli na kordy.Riešili ste to prísne individuálne.

Snáď málilo sa tým, čo mali málo,či vplyvom toho, čo všetkým oplýval,ostatní žali iba samý žiaľ.Čo dokonalé bolo, dávno dokonalo?

242 243

Z vody

Je málo času. Sviece dohoria.Si bledý. Taký bledý si.Počúvaj dobre, čo to hovoria,veď všetko možno začína sa znova.

Nič, pane,len slová, slová, slová...Lež celkom iné ako kedysi.

244245

I

Navykol som si ako na alkoholna tvoju tvár. A nikdy nemám dosť.Jej pravé meno je však nespavosť.Vzal som si prášok, ale nepomohol.

Spomenul som si náhle na lákavúmožnosť. A píšem súrny telegram,aby si prišla. (O koľkej. A kam.)A pijem ťa jak horkú čiernu kávu.

Ak inde ľúbiš, vedz, že tikajúvo všetkých láskach práve natiahnutéhodiny: kruté, kruté, kruté, kruté...Milosrdný, kto nenavyká ju.

Mám ustatú a ťažkú hlavu ako po plyne.Čas jednej lásky plynie, odplynie.Čas inej práve nastáva.

Nad tvojím srdcom biela zástava.

II

Na jar bolo rieke vidieť do spálne,zastreli ju vertikálnym tŕstím,ale rieka spí si ako v plsti.Na všetko hľadí horizontálne.

p. 244. vakát

246 247

Noc prišla s čiernym dáždnikoma klope láska. Ty máš zbalené.Chcel by si ešte skúsiť? Ale nie.Ach, beda, beda márnotratníkom.

Tak trocha ešte ako pred stvoreníma zamyslená, až to zabolí.Rozdeľme si to prázdno napoly;ja ti ho horkým slovom okorením.

Večerné ticho padá na vody,čas uplýva a ona nechodí.Tichučko ako myška v mokrej slame.Je plná teba? Plná seba samej.

IV

Tam rozhadzuje slnko šperky zo zlata,milenci za svet nemajú kam ísť.Napísala mu hrozne smutný lista pred zrkadlom čítala ho dojatá.

Ona je taká. A tak sa náhle mení,až ľaká sa, že raz sa nespozná.Na veci siaha znútra. Nervózna.A nenechá v ňom kameň na kameni.

Zástavy leta sú už zvesené.Vták ešte spieva. Ale celkom ináč.Čas ľahkú ruku kladie na vypínač,zažíha ťažké lustre jesene.

Škovránok s bombou, ktorý z neba visel,ešte zatiaľ nezosadol, zatiaľ nie.Láska, vieš, že často býva fatálne,čo spočiatku nemá jasný zmysel?

Oranžový peľ, čo k tvojim šľapám ľne,nebezpečná výbušnina jaripristane ti k prvej rannej tvári.Láska, moje telo je dnes zápalné.

Láska, zbohom. Písala si mame,že som pri tom ani nezaplakal? Nie?Ach, láska! Tá len neklame, že klame.

III

Je teda rieka. Stromy poskrúcanéakoby ešte v kŕčoch pôrodu;breh udrel o breh, voda o vodu.Ale to iným zatlieskali, pane.

Ty si sa nahol nad jej zrkadláa hodinky ti spadli do vody.Čas uplýva a ona nechodí.Láska ťa háda? Už ťa uhádla.

Je plná teba, plná seba sameja od teba má, čo si vynúti.Meškáme v sebe len pol minúty,ale aj tak už nemáme, čo máme.

248 249

VI

Polož mi ruku na srdce. Si bledá.Tu je tá chvíľa, čo nám nanútiúnik, no do iného času. Beda,sme iba jedným z jeho mávnutí.

A márne denne prekračuješ rieku,kde si ľady brúsia kly jak mamuty,márne vždy pred sebou, vždy na úteku.Hodiny idú opačne a klamú ti.

Náhle zomrela láska. Čuť ešte súkolia,no to, čo tak v sebe hýčkaš, je len mŕtvola.Stroj času škrípe. Dni sa zastaviaa obrátia sa všetky prúdy spodné.Strieborný ráčik ticho cúva po dne,voda sa zdvíha ťažká, ťarchavá.

VII

Chvíľku by aj chcela, chvíľku ani nie.Oprela si hlavu o rám dverí.Chvíľku mala oči ako Viery,chvíľami to boli oči Annine.

A všetky mená sveta mala bezmála;mená nemých rýb a mená kvetov.Odbil si to ľahkovážnou vetou.Keď usmiala sa, hviezda padala.

A ako nočný expres prišla únava.Aj ospalá je. Ale radšej bdelá.Počúva tichý tikot svojho tela.A najbdelejšia je, keď zaspáva.

V

A ešte niečo nežné nakoniec:akoby snežili v nej matné sklá,akoby bola dvere zaplesla.A bolo to len pokrčenie pliec.

Tak zľutuj sa, keď prosí skrúšene;aj súcitná lož bola by mu vhod.Keď zostupujú veci do nahôt,dobré by bolo aj zlé tušenie.

A tu je ticho. Je tak čisto tu.Tu každý prášok z teba pozmetá.Stačila by mu aj polveta.Istotu mu daj, že nemá istotu.

Ó, ona vie, kde veci sú a v kom,že láska je len pohyb do kruhu,že dve z nej vravia, jedna cez druhú.A všetko zaprie jedným posunkom.

A potom veľké, chladné oko Mesiacaa jej tvár vo mne ako obraz v rámezhasína, planie, bledne, krváca.Ako lúč svetla vo vode sa láme.

250 251

Mal si byť k sebe prísnejšía presný.Spoliehal si sa príliš na pamäť.Na pamäť prstov hladkajúcich pleťkaždého slova, krásy nestálej.(Tie gestá jej!)Vždy viacej cení, čo sa zabudne.Je ticho v básnia je záludné.

Ak si už všetko skúsil,aj žene ver.Žena je ako jednoduchá veta.Nič nepridaj k nej, nič z nej neuber;len aká je, sa navždy zapamätá.

Ó, koľko tvárí v jednom zrkadle!

Neupínaj sa tak na slovíčka;láska má predsa celkom inú reč.Podrž ju trocha. Zlesa jej práve teraz stojí.A celý život hľadá zábradlie.

A netráp ju. A nechaj na pokojijej farbičky, jej sklíčka.Bolo raz jedno leto, jedna lastovička...A sú preč.

Len sa lieč.Z čoho tak asi budeš variť? Z vody– nemôžeš sa oprieť o nič konkrétne!Keď človek s človekom sa nestretne,báseň aby umývala schody.

Ach! Koľko sa v nej vystriedalo žien!A každá pristihla ťa pri nevere.Mal si pred ňou zamknúť všetky dvere,no nepovedal si jej ani n.

Viem, učaroval ti jej útly drieka ona, sama v sebe premenlivá,odprosuje si ťa z úpenliva,úbohá, smutná sesternička riek.

Riek krvi, ktoré cez ňu pretiekli,akoby porodila potomkov aj predkov.Ona, čo všetko vie, zabudnúť chce všetko,osamotená v svojom predpeklí.

A teba zrazu zachvacuje plač,akoby niekto cudzí v tebe plakal.Akoby išla inam, odinakiaľ,tak neprítomne prekračuje prah.

Akoby stála mŕtvym na hlavách.

VIII

Už si prišiel na to, čo je prelietavé:najnovšiu báseň zabudol si práve.O čom tá báseň bola? Bola o žene?Mal si si všetko písať. Písať!Chuť, farbu, vôňu, zloženie,aj koľko a akých prísadpridáva sa k piesni.

252 253

IX

Dámaso závojom.Noc je daždivá.A máočú dvojoa je dráždivá.

Celá tajuplnáa v tých očiach spleen.Lunapopri vlakuako bernardín.Beží zo zvyku.Ani lístok nemá.Je noc.A je nemá.Dáma v rýchliku.

Priletela kavkaa hovorí čosiv cudzom jazyku.

Kto si,netýkavka?Ten vták je nadaný.Veští. Predpovedá.Pozri, miesto tratíčiary na dlani.

Mlčí a je bledá.Na smrť bledá. A tyvieš už v srdci svojom,že niet úniku.

Obliekal si ju iba do záplat.Ku komu teraz krása chodíspať?Stoj v daždi,záviď mu a plať:dosť si si toho nazhromaždil.

Nie, kto báseň zradil, už ju nezíska,zbytočne bude striedať schodiská:jeho vlastné slová, ako keby kradli,spúšťať sa budú pred ním po zábradlí.

A lásky, lásky budú ako klziskáa ustavične bude padať na tvár,nemý,krvavý.Počuje nás, no nevraví.On iba poskytuje témypre iných,je na dnea deti jeho kníhsú hladné.

Dajte mu pokoj, už ho zlomili.

Nešťastné počty! Vlastnenezaplatil ani svoje omyly,nemá dosť striebra, ani zlata niea nevyjde mu na to ani z básne.Ach, všetky neznáme sú dávno známe.Má to zrátané.

Do kruhu toč sa, rybka v čiernej jame.

254 255

X

Za kúsok chleba, za hlt čistej vodyvšetko, čo máš, vďačne vymeníš.Človek len chodí, do zúfania chodí.

A nenájde domov. To si píš!Aspoň to málo, o čo žiada, daj mu.Chce sa ukryť ako v zime myš.

Zober si úbožiaka do podnájmu,schovaj ako kufor pod posteľ.Ó, nech ho tvoje biele ruky zajmú.

Všetkých úpenlivo poproste;nech sa to vie, no nech sa radšej mlčí.Čo ich po tom, čí ste, koho ste?

A budeš ho mať na krku jak kľúčik.Čí by bol, ak tvoj byť nemôže?Veď každú noc sa tvoje telo učí;

celá si mu vsiakla do kože.Možno, že si a možno práve taká.Práve taká. Bože, prebože.

Už ani smrť ho z domu nevyláka.A môžeš prísť preňho do rečí:ulakomila si sa na tuláka.

Ak stratí ťa, bude ktovie čí.A nebo miesi mračná popolavé.Ak bude tvoj, bude človečí.

Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve.

Osudso závojom.Dáma v rýchliku.

A tmaza oblokom.Navždychce ťa mať?Hmat másvoje oko,vidí cez zamat.

Rýchlik s dámou.V daždi.Padá do tunelaako kométa.Ona rozumela.Dáma odmieta.

A závory.A zápory.Sadza na rukáve.A chce ťa mať.A navzdory.A práve.

256 257

Aj tvoja je. Aj cudzia.Je ľad. Jej chlad je horúci.Je hrdzana srdci.

A trpezlivo hlodá.Je bdelá v tebe, v sebe spiac.A celé noci skúma, kto dáviac.

Oplakávaš ju. Lež koho?V tej jednej ich bolo mnoho.Máš výhodu času. Má čas výhod.Na jednej strane váh je kat;tam sa slzy zlata rinú.Nešťastnica, rýchlo prihoďna druhú stranu – hoci slinu.A môžeš ho zariekať.

Aj odmieta. Aj sľúbi.A hrotmi pŕs keď presne zacieli,je nebo prázdne. Padlí anjelijej hrajú na medené trúby.

A to je už noc tisíca a prvá.Noc, keď veci samy seba prezradia:jej dokonalé telo speje do záhuby?Veď príbeh ešte trvá.Hovor, Šeherezáda.

Už z ničoty sa k tebe naklonía prekračujúc čas i zákony,vrúcne ti šepne, že ťa nerada.

XI

Aj vystríha. Aj zvádza.Ak pre ňu si, si sadzav jej oku. Tam: v kútiku.Ak vôbec si, si iba odraz.Si belasý,ak je ona modrá.Si iba prázdno po jej úniku.

A možno predsa ťa len ľúbi.Neskonale. Na smrť.Plnú hlavu pesničiek jej nasmúť.A pod súhvezdím Labute ju ubi,zo seba ju vyzleč ako tuniku,ako džínsy, ako dres,ako obnosené sako.

Ako suchý lesju zapáľ,ako jedvyvrhni ju pred prvého chlapaa ľaliami detstvaveď ju na spoveď.

Ó, smutný spev sťahovavých vtákov;už sa chystážltý karneval!Raz sa vrátinevinná a čistá,akú si ju vzal.

258 259

Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,a čo nám ešte zostáva?Ešte je toho nadostač,čo zostalo a zahrdzavie.Len sa mi pre to nerozplač.Len si ju nechráň ako oko v hlave.

XIII

Jazýček váh je tesne pri nule,kde sú, ach, kde sú veci minulé?Kde sú tie lampióny v oku?Kde rána plné jazmínu?Utíš sa, srdce, neprovokuj.Už nenarazíš na mínu,už nevybuchnú orgovány,už je ten chlapec pochovaný,hlboko, dolu, dolu v tebe.

Ani som nebol na pohrebe,ani som vlastne nezbadal.A bol by som aj seba dalza dobré slovo, za lásku...

Za taký vzťah, čo visí na vlásku?

Ach, už je aj láska dospelá?A vždy tak krásne bolela.

XII

Les odkladá si všetky staré listy,aj tie bez adries.Les je les a nik ho neprerobí.A čo má byť? Má svoje hobby.

Ale ty radšej neblúď po lese;naplakal si sa do zásoby.A vôbec: tu si na zlej adrese.Les má dosť práce s prezliekaním stromov.Choď domov.

Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.Uletel ti biely balónik.A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.Dni idú, idú ako rieky k moru,dni idú, idú a ty tak hrozne sámpripínaš krídla predstavám.

Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.Máš pod klobúkom krásny kolotoč.Niekto sa pýta. Neodpovedaj.Pozri, je jeseň zlatá ako čaj.Pristáva práve tma, vypína motory.Niekto len chodí, hovorí, hovorí...To ty sám so sebou začínaš rozhovora je už pozde a je už neskoro.Vybieha líška z hrdzavého lesa.Nerozumiete sa.

260 261

tak ako rieka spáva, s rukami na prsiach.A úzkostný krik páva. A čo tam videl? Ach!

To, čo on videl, neuvidíte.Sneženie krídel v rannom úsvite.To, čo ste videli vy, on nebadá:už tichá voda do Dunajka nepadá.

XV

Nad tvojím srdcom biela zástava.Ach, láska! Tá len neklame, že klame.Je plná teba? Plná seba samej.A najbdelejšia je, keď zaspáva.

Ako lúč svetla vo vode sa láme,voda sa zdvíha ťažká, ťarchavá,akoby stála mŕtvym na hlavách.Do kruhu toč sa, rybka v čiernej jame.

A chce ta mať. A navzdory. A práve.Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve,vrúcne ti šepne, že ťa nerada.

Len si ju nechráň ako oko v hlave.Už odleteli vtáky sťahovavé,už tichá voda do Dunajka nepadá.

Jazýček váh je tesne pri nule.Kde sú, ach, kde sú veci minulé?Ó, ako toho bolo máloa aj to málo odplávalo,ako keď niekto do vodysvoj starý klobúk odhodí.

Plač, láska, plač len, ak máš za kým.Už odleteli sťahovavé vtáky,aj slnka ešte ubudne,už miznú vody zo studne,už obracia sa zrkadlo.Tých pár sĺz, čo ti vypadlo,vzrušené naše zmysly mámi.Bože môj, iba drahokamy!Možnože pozdné, ale pravé.

Už odleteli vtáky sťahovavé.

XIV

To stále šumenie vody nás opije.Pád vzducholodí. Dážď. Kopije.Melancholické slnko sadá za hory, za doly.Ó, clivá serenáda žabích mandolín!A vodička, voda, voda umýva korytá.Úplne náhodná zhoda: úplne odkrytá,

262 263

Obrazáreň

p. 262. vakát

264

265

1

Ten hnus, tie reči šteklivé,tie brady, z ktorých kvapká pena!Vyzliekajú ju pri pive.

Vyzliekajú ju do lupeňa,akoby všetci trhali.Kam podeje sa olúpená?

Už odtrúbili halalia počítajú padlé lane.Bolo to trocha podlé, pane.Zo zálohy ste strieľali.

Len smiali sa z nej trúfalí,ale jej prsia v kalnom ráne,jak pomaranče olúpanésladko a prudko voňali.

2

Vystúpila zo sonetu– akoby struna zaznela.Ten sonet nestál zaveľaa nemal hlavu ani pätu.

p. 264. vakát

266 267

4

Nenapíšem s ňou ani slovka,je v ústach ako anízovka.To ja si brnkám na gitarenie pesničky, ale tváre.

Ach, všetko je už hotovéa láska je lož nehorázna,držia ma iba ako blázna:veď nevie sa len, čo sa vie.

Tajne si kvapkám na ranuliečivý extrakt šafranu,tak predčasne sa ožltne.

O veci hrajme. O smutné.Predávam všetko, kožu nie.Kúpte si hlavu baraniu.

5

Dolieha naňho únava.Vystúpi ako obraz z rámua na husličkách smutno hrá muneskutočná a krvavá.

A on sa iba díva, dívatak hrozne z diaľky. Z minula.Usmiala sa a plynula.Ó, chvíľa, buď k nim ľútostivá.

Len jeden blázon s husličkami,len jedny husle pre bláznaa jeho hra je otázna,ale tú strunu na nej mámi.

Spáva len v hudbe, spáva nahá,raz chcela by a raz sa zdráha.Nechajte ju, je dospelá.

Šla za láskou jak na popravu,pätí sa, ale stráca hlavu.Aj tak ju vždycky bolela.

3

Všetko to boli iba mýlky;je ako tuha verzatilky:stačí, keď jemne pritlačíš,a ak chceš písať, tak si píš.

Presvitalo jej cez blúzku– božemôj, iba kúsok pleti,ale jej pleť mi práve svieti.Potrebujem tú ceruzku.

Boli to týždne medové.Žul som ju ako tvrdú kôrku,aspoň mám dobrú výhovorku.

Tak míňa sa ten stredoveka nevie sa len, čo sa vie.Môžeš sa zblázniť v takom horku.

268 269

Ach, cudzia vôňa pod vankúšom,ach, iba telo! A čo s dušou?Nenávidí tie prístelky!

Mohol ti radšej pustiť plyn,nasypať piesok do hodín;neverila si, že je to navždy.A on bol v tebe ako v daždi,

otĺkal sa tam o kútyzahanbený a zmoknutý.Ukrutné leto, ktoré vraždíaj osy spité od malín.

8

Čo ona vie, to iný nedokáže;vie veľké veci ukryť do malých,v noci, keď stromy zadŕžajú dych,luna ju dráždi v krku ako dražé.

Vie, že prehltnúť sa dá všetko a žebolo by márne myslieť na spánok;noc vyzúva sa z čiernych topánok,uprostred záclon lesklý bodák stráže.

A iba on jej svieti do celya iba ona sa tak rada zdobíbelasým, chladným šperkom ocelí.

Ach, a už počuť krásnu hudbu ruží,pamäťou idú zabudnutí muži.Záhrada ráno preberá sa z mdloby.

Stačí, aby len kývol rukoua krása je už donaha.Tá bojazlivosť, odvaha!

Nie, nesiahajte na jablko,mráz zostrelí ho ranným lukom.Čas, času, ktorý pomáha.

6

Tak zostal iba číry tón,len číra hudba napokon.Škrtá nás čistou rovnou čiarou.

Už zasa siaha za gitarouten vrah, ten podlý škrtič strún– má plné oči čistých lún.

A kade chodí – rozdáva,a kade chodí – všade plač.Vydajte na plač zatykač.Ten komediant. Ohava.

Keď si si kľakla, tak si kľač!On sa len trocha pohráva;hrá presne podľa pohlavia.Falošný hráč je, ale hráč.

7

Rumelky leta pre maliny!Daj ti svoj život, nemal iný– tieň času bol už priveľký.

270 271

Ostatné básne a varianty

9

Tí iní išli so striedkoua pre mňa boli iba kôrkya život ako čaj bol horký.Veď o nič nešlo, šlo o všetko.

Čo by ste chceli od básne?Sú to len slová. Obyčajné.Slabučký čaj, ba ani čaj nie.Len obyčajné je obrazné.

A vyšlo slnko ako pivo,studené, žlté. Bolo clivo.Chytali chlapci sýkorku.

Na sladké slovká, na cukríčeka na ružičky do sukničiek.Tí iní. A ja na kôrku.

272

273

Lúčenie

Smútočný závoj na tvár. Ruku na kľučku.Bolo by treba odísť. Blednú oči hviezd.Zoťali predvčerom brezu. Staručkú.Už nebudú k vám chlapci do okienka liezť.

Ešte sa zažni, mladosť, hviezda zázračná!Tak vidíš, moja krásna, stihlo ťa to tiež.Pozerám k modrým výškam, kde sa za mračnápichľavé zimné slnko guľa ako jež.

Polnočný víchor fučí ako vlak,o rohy domov vykrúca si fúzy.Nesvitá, ale zahrkoce roleta,nespí tá žena o múr opretá,včerajší deň ju mrzí.

Ľúbili sa, a preto je to škoda.Keby sa boli aspoň objali.

Za oknom tma a tma a padá chladná voda.Je to dážď, alebo sú to slzy?Je to mračno, čo sa chystá na odchod?

Je to loďa milého jej vezie do diali.

p. 272. vakát

274 275

Juh

Zrazu je jeseň a ja som veľký vták,nemotorný a smiešny vo svojom čiernom zimníku.Chcel by som letieť na juh tvojho srdca.Kde je juh?

V poslednej chvíli pred odletom,keď sa už hýbe pod nohami zem,kreslím ti prstom na dlaň presnú mapu,aby si ju mala stále poruke,kreslím do nej vzduch,pi ho v čas smútku,pi lejaky, čo šliapuza pätami dedín na žeravý pluh.

Kreslím teda jar,jej večné znamenie,planúci oheň zeme,krv, krv,jej plamene.

Príď, ak ma ľúbiš!

Príď za šera, keď noc už temne duní,obloha vyťahuje vysoké C Mesiaca,deň padá tvárou na slnečné strunya nebo ako rana krváca.

Príď pred ránom.Kopce si kľaknú, strhnú vietor z hlavy,strom položí ti k nohám svoju korunu

Citliví

Zrkadlo aby bolo za chrbtom,ruka v rukavici,noha pod stolom.

Nedívajte sa.To sú hrbatí,s kratšou nohou,s rukou, čo sa končí v zápästí.

Sedia, počúvajú.Z rozhovoru, ktorý sa ich netýka,zo slov, čo im nenáležia,si každý vyberie to svoje,napríklad:... človek aby mal oči vzadu...... žije na vysokej nohe...... spočítaj si to na prstoch...

Stačí.Ustavične im to každý pripomína,v budúcnosti to bude opačne.

Dobrí ľudia,veď aj ja som prednedávnom sedem nocí pil,bál som sa slova visiaceho vo vzduchu,na všetko som odpovedal:To je nič,moja žena utiekla s klaviristom z Bristolu.

Teraz sám neviem,či to bolo zúfalstvo citlivého srdcaalebo zbabelý postoj podliaka.

276 277

Z kamennej doby našej slobodyprivážame siprvé písmeno napísané ťažkou rukou,literu zákona:VŠETKA MOC PATRÍ ĽUDU!

Pokloňte sa mu, veže univerzít,postavené tou istou rukou,pokloň sa mu aj ty, ktorá prichádzaša ktorej sa všetko klania,pokloň sa hlboko a vďačne,to je náš život,juh môjho srdca,Slovensko.

Prvý verš

1

Myslená priamka medzi dvoma bodmi.Nepredstaviteľne presnágeometria milencov:Viem, kde si.Vieš, čo teraz robím.

Ale večer položený krížom cez cestuje ako strom,v ktorého korune spáva červený kohúts hlavou pod krídlami.

Neuvidíš ma.

a ryby zaviazané sľubom mlčaniaotvoria ústa, aby ti vyslovili svoj obdiv:jediné veľké Ó!

O takomto čase nastupujem do vlaku.Sadám si medzi ranné novinya koše so sliepkami,medzi vrecia plné orechových hrkálok a maku,počúvam, ako hustne vzduch,voňavý, žltý od tabaku,počúvamnárazy koliesv hlave,zvuk kladív búchajúcich do skaly.

Vlak ide na juh.

Zarastení a ospalísledujeme otáčanie zeme,zem otočená o desaťtisíc stupňov Celziazarastá všade fantastickou vegetácioubetónu a ocelea polieva ju tropická horúčava zlievarenských pecí.Vietor, špiniaci sa o popol a o sadze,pomaly češe plavé vlasy pšenice,potichu si spievaa nad tým všetkým visípuknutý zvon nebaz hluchej mosadze.

Vlak ide na juh.

278 279

VRAŽDA ZO ŽIARLIVOSTIBomba na palube krížnikaV kolóniách sa zasa chýli k vojneV kolóniách sa zasa chýli k vojneV kolóniách sa zasa chýli k vojneV kolóniách sa zasa chýli k vojneV kolóniách sa zasa chýli k vojne

Kde som toa čo tu vlastne hľadám?

V hlave mi hučíveľké čierne mesto, do prasknutia natiahnutý gramofón,noviny opakujú známe príbehy,takže keď niekto povie,že videl prst, ktorý písal po povrchu Mesiaca,nemám, čo by som k tomu dodal.

4

Myslená priamka medzi dvoma bodmi.Nepredstaviteľne presná jegeometria milencov,preto sa ťa pýtam:Ako vysoko je ľudská myšlienka, ktorá nám vraví:

mier, a nie vojna,mier, nie smrť,chlieb miesto bomby?

A v ktorej galaxii je planéta, kde sa toto stalo?

Potom si sadám k stolua píšem báseň o mesačnej rakete.Prvý verš prvej strofy:

Človek je dobrý.

Tma beží po prstochs ťažkým múčnym vrecom mesačného svetla,bude ho osievaťv okne so záclonoua bude noca izba bude celá pehavá.

2

Už spíš.Ale čo to tu tak zvoní?To som ja, prsteň,zabudnutý na stole,zvoníma zvoním večným právom kovuz pocitu samotya krutej dokonalosti kruhu,ktorý zamykávšetko, čo vidísvojím temným okom:konkrétne sny o trvalom šťastílásky a labutelietadlá a hviezdy.

3

Počúvam smutné monológy vecí.Noviny opakujú známe príbehy,všetko sa pohybuje v uzavretom kruhu:

280 281

Allegro ma non troppo...Guajacuran, hysteps, thiamin forte!Spať!

O šiestej ráno,keď do čistého neba sirény bľačia ako stádo oviec,z otvoreného okna, v slnečnom svetle vystupuje muž.Na prstoch stojí,s hlavou proti múru,ako vždyčuje pravidelné a hlučné otáčanie mesta,ktoré sa nezastaví ani na chvíľu,potom sa vystrie,ramená zdvihne ako pred orchestrom:piano o poschodie nižšiea ešte nižšie hlasný ženský smiech.Pád anjela,či opačný let Ikara zo slnka k zemi?

A on tu leží bez prilby a bez skafandra,bravúrny pilot v prúžkovanom pyžame,tak dokončil svoj strmhlavý útok na asfalt,komu by pripomínal muža, ktorý padol,a komu anjela?Je to len malý, skvelý natierač,kresliaci svoju čiaru zhora nadol.

A mesto hrá jak fakírova flauta,nikoho nedojalpodivný osud podivného astronauta.A mesto hrá jak čierny gramofón,pomaly krúti sa námestie s labuťami,

Pohyb proti slnku

V zeleni záhrad je pohodená ryšavá čiapka októbra.Zem teda sa zhruba drží svojej dráhy.Vanádium a mangán,irídium a arzén,olovo a jód,a všetky prvky v známom poradído istej miery poslúchajú dávne zákony.Spí stepná tráva a vŕby počúvajúmárny nárek vody,oceány sa ešte kníšu v bedrách,v krčahu Zeme hlasno mľaská naftaa v popolavom trasúcom sa vzduchu práve obesilijesenné husle Paula Verlaina.

Ani som dobre nepočul ten plač.Noc spúšťa svoje dynamá,čosi mi vravíš,nerozumiem ťa.

Vyhasli hviezdya za štvorcom izbymesto si už ladípíšťaly neuróz,hlboko, hlboko,až na dno mojej studnezostupuje strach.

A hore, nad ním,oproti nebu hroznému jak vražda,otvára tma svoj ťažký, čierny klavír.Zase ten koncertdesných kakofóbií!

282 283

No potom neskôr,keď sa už toto všetko stalo detstvoma ešte neskôr,keď prišiel časa vlajky leta klesli na pol žrde,v ďalekej krčme som sedela, čierne kruhy pod očami,pil som žltý grog.

Pil som štvrtý rok.A ešte nič, nič nestalo sa,neprišiel vietor, trávu nezohola nezahasil ohne v pamäti.Až jedného dňa na začiatku zimy,okolo lustrov zakrúžila lastovička,potichu zvoniac, akoby roznášala nápoje,ale vy hluchísedeli ste na stoličkách,na ľudské šťastie mysleli ste. Na svoje.A ja som videl vietor práve vtedyutekať bosou nohou po kvetocha naraz som mal tisíc odpovedív úbohej hlave, horiacej jak stoh.A vedel som už, ako chutí zradaa vedel som, že láska predsa jea vedel som, že čistá je.

Vtedy ste vstali, pristúpili ku mne,prezreli si ma znútra ako džbán,potisli prstom,a naspäť položilis nemou výhradou.

do nekonečna reprodukuje mivždy tú istú hudbu tvojich nôh.Zemeguľa pláva v šírom priestore jak sukňaroztočená okolo bokov Galiny Uľanovovej.Muž s vedrom v rukách zaspal na najvyššej priečke rebríka,sníva sa mu Yma Sumac, premenená na kolibríka,bez váhania pokračuje vo výstupe za hviezdou,nikomu sa to nezdá neobyčajnéa nik si ho nepomýli so stíhačkou,pretože deň je modrý ako oko králika,je fantastický deňa každý má mať svoju hviezdu, svoj sena svoj pohyb nahor.

Ustúpte z cesty mužovi idúcemu po hrebeni strechy.Kým ešte trvá pohyb proti slnku,bolo by smiešne zvoniť na mŕtveho.Sám dobre vie, čo skrýva v sebe let.Ak rozhodol sa vzletieť, spraví to.

Za dávnych čias mojej pamäti,keď kdekto vo mne videl naivného chlapca,akým sa v reči mužov ani nedávajú mená,ja som už prelamoval ľady Antarktídy,s polárkou pod hlavou som spával v holej púštia závidel som všetkým robinsonom.Večer, keď si už naši doma ľahli,potajomky som odchádzal a chodil po prístavoch.Hľadal som loď, ktorá by stroskotala,hľadal som vietor,hľadal som svoj ostrovvečne zelený.

A všade tam len ty si bola so mnou.

284 285

Tak teda vznikla óda na raketu.

A ten pasák múz,ten nebol pri toma nebolelo ho to,keď ona jasná vyletela z lebky,až všetko vôkol ofŕkalo mozgom,vrchy sa zohli,vyschli jazeráa zľaknutá, krotká suka lyrika,zavýjajúc vrhla slepé šteňa.

No Robinson mlčal,navždy medzi ľuďmi,a človek dokončovalpohyb nad seba.

Afrika

Noc prišla ako z pekárne,bielu múku trúsi,noc veľkomiest, noc striptízu,noc omamných jedov.Noc ako školáčkaje zamazaná kriedou.

Kľúčmi strachu točiac,kráľovná matka chodí po paláci,celú noc zase tŕpne o Brusel.Ale on mlčí, čierny, zlý a spiaci– v lepkavej hmleodťatá hlava na čipkovom obruse.

Ja som tam sedel,na kosť vyzlečený,zovšadiaľ do mňa vstupovala hanba,počul som v sebe zosúvanie hliny,videl sompomalý a dunivý pád slnka za obzor.Zavrel som očia strmhlav skočil,našiel som svoj ostrov,na všetky strany sveta zamkol more,ležal som a mlčal,aby som okúsil horkosť popola a zeme,otvorenej pre slabých.

Potom som zdvihol hlavua na šiji nesúc ťarchu prelomenej oblohy,postavil som sa na nohy.

Zase som hrozne zatúžil byť s vami,zase som počulspev sentimentálneho slávikaa videl nebo,na ktorom žltá baterka luna signalizuje svoje SOS,pod ktorým v nocimŕtvi básnicina asfalt ulíc vracajú sahusím pochodomposledný raz nakosiť si mesačného sena.

Videl som, ako na druhý deň ránoplochonohý básnik,ktorý išiel tade čírou náhodou,s mesačným steblom v ústach sedel v Tulipánea koketne pilčerešňový mušt.

286 287

Správa

Napokonjedno malé zemetrasenie– nezaznamenajú ho seizmografy všetkých štátov sveta,nebude o ňom písať denná tlač:Dnesv skorých ranných hodinách,rozkvitol naraz všetok orgován,červený, biely a fialový mrakvystúpil náhle nad bezbranné mesto,deti v kolískachvynechali jedno dýchnutie,začal sa im snívaťúplne nový, širokouhlý sen.Ženy mladli za chrbtom svojich mužovjak v kozmetickom salóne,muži si v spánku položili ruku na srdce.

Nebol to infarktani jarná únava,veď všetko bolo práve chlorofylovanéa vzduch plný vitamínu C.

A bolo také ráno po tom výbuchu– obloha bola priesvitná jak v liehu,Zem točila sa so zrýchleným pulzom,svet akoby strácal rovnováhu –že bolo jasné:treba ho vziať do rúka dať mu správny smer.

Ó, klaksóny! Ó, zavýjanie vetra!Požiare neónov!– Nenecháte ani stopypo človeku?

Kto zabil toho černochatu, vprostred Európy?

Veterné mlyny snov,ó, krídla vízií,veže televízií,oceľové katedrály nášho veku!Stĺpy demokracie sa trasú!

Kto zabil toho černochav poslednej chvílistrateného času?

To Afrika vtrhla do ulíc,to Afrika je všade!

Továrne zdvihli komíny a trúbiajak stádo slonovpred útokom na palác!Mesiac, malý nosorožec,stratený medzi hviezdami,sa bojí bez mamyzísť dolu, kde sa strieľa.

To Afrika je krvavá,pretože je biela!

288 289

Povedz, čo ťa trápi!„Nič, nič.“„Len, že sme asi bezstarostní blázni,že pridlho nám nad balkónom visel balón prázdnina že nám všetko vyfúkalo z hlavy,že len to cenglo v mračnách,už opúšťame triedu...“

Dosť! Viac nečítaj!Sústredíme sa na základné pojmy,preberieme si všetko odznova.Lekcia prvá:

Kain zabil Ábela,nepokračuj, viem,strach má veľké oči,vidím, bojím sa– všetko holé vety.A ľudské šťastie?A krv?A pravda?– Slovíčka!

Ale ja ťa prosím o súvislú reč,aby už bolo všetko celkom jasné.Čaká nás práve úplné opakovanie ohňa,od prvej zápalky,až po totálny fotoblesk,pri ktorom získavame definitívny portrétjednej smutnej hviezdyz konca storočia.Preto ťa prosím,hovor potichšie

Medzitýmuž slnko rozsvietilo vlčie maky na jačmeňových letiskách,všetky letky lastovičiekvyleteli do vzduchu,vietor už prefúkol si svoje píšťaly,6 hodín 15podľa času kvetov– práve jar.

Opakovanie ohňa

A boli pohľadya boli slováa boli lásky horúcea urážkya kruté žartyzapisované na manžetu storočia.

Nič, nič.Len vietor dúfa,sedí nad slovníkoma listuje si v osikách.Už to má. A je to presné:„Život – (krásny),Láska – (trvalá).“

Si svetlom svetla,keď sa usmeješ...„Som šťastná,“klameša potom tajne plačeš do poduškya ráno márne skúšaš nový úsmeva potieraš si čelo zmizíkom.

290 291

muškát z obloka,lunu z oblohya pehu z tváre,odpočítajsvoj život,svoje nádeje a svoje sny,odpočítajrozum človeka,odpočítaj aj človekaa pokračuj,ó, odpočítavanie,opak odvahy,opakovanie ohňa,pod ktorým sa aj hroby otvoria,ožijú skrčenci,vystúpia a uchopia sa vlády.

Vtedy za zvukov elektronickej hudby,spoľahlivo konzervovaná,dokonalá a čistázostúpi k nimMYŠLIENKA.

Čo s ňou?Iskru s tým nevykrešeša nedá sa to zjesť,neovplyvní to výskyt stronciových dažďov.

Potom celá svorka smutno zavyjea pohne sa k obzoru,za ktorým, ako vravia, zachovalo sajediné zrnko ryže,v ktorom je napísanétajomstvo života.

– iba na pol kroka –češ si hladko vlasya topánky nos o pol čísla menšie,bude na zaduseniea bude tesno.

Primálo je – vravia –na planéte miestaa príliš veľa nôh!Dupocú stáda.Šialení účtovníci manželských postelía opatrovníci nezletilých lásoklen pripisujúa násobia!Zemeguľa, do zúfania tehotná,sa pýši svojím bruchom,ó, hanbaohanbia!Pod sukňami dejín prešľapujú plemená,všetci chcú prísť na rad,plodové vody zaplavujú svet,potomok smrti, poponáhľaj sa,– po nás potopa!

Preto ťa prosím,buduj šťastnú budúcnosťa odpočítajmoju ruku zo svojho prsníka,odpočítajvšetky lásky, na ktoré si spomenieš,odpočítajsvoje sestry a svojich bratov,odpočítajsvoje deti žijúce, pravdepodobné aj možné,odpočítaj

292 293

Zbožňujem tvoje štvorrozmerné oči.V úplnom tichu,osamote,milujem ťa dvojručnea nahlas.Viem o tvojom zvieratku.Uprostred noci, uvidel sompo stehnách prebehnúť ti líšku.Zbožňujem tvoje štvorrozmerné oči.Prosím ťa,nezarastaj srsťou vedľa mňa,buď ku mne dobrá.

Niekto zvoní za dverami bytu.Nie, nie, nie!Padám tvárou do dlaní.Ticho priezračné jak z igelitu.Kto to zvoní za dverami môjho bytu?Mlčím, ako keby som bol odcestovaný.

Priznávam:skúšal som chodiť po štyroch,ja, tieň,ja, úbohá napodobenina vtáka.Bojím sa, že ma prezradí,nie to, čoho sa odriekam,ani to, čo ma láka,ale že príliš mäkký som,z ničoho nič sa rozplačema všetko sa ma týka.

Len jedzte ma ako koláče!Sám sebe predsa nadarmounikám ako vážka.

Štvornožci

Štyri milióny slnečných sústava štyri hviezdy,padajúce o štvrť na štyri.Čosi tu chýba. Čohosi mi je ľúto.Všetko je v poriadku. Všetko spočítané:Pondelok, utorok, streda...Vo štvrtok večer sa bojím:za oknom indigo nocia za ním štyri oblohy.A štyri luny!A štyri západy slnka!Počujem, ako štvorhlasne kvíliš.Svet je štvornohý!

Vy,baleríny,povrazolezci,pokrývači striech– pripažiť!

Nastal čas položiť sa na vlastné nohy.Ruky dolu!Vzdajte sa!

Osamelosť,osamelosť,osolený sneh:štvornožci prichádzajú na svojich autách.Piatym kolesom na vozeje láska.

294 295

Zápisnice s Ikarom

(Úryvky)

Akoby slovo na jazyku ohňaspaľovalo si krídla.V čích ústach more– šialená, slaná, čierna vodička?Ó, áno, práve na boľavý zub,na kľúčik s dierkoupriložiť a udrieť.(A nesie tú hlavu,nesie, skuvíňa,nesie tú hlavu domov pod kabátom...Štipľavo ako pušný prachčpejú kvety zo záhrad.)A akoby práve na jazyku ohňabolo slovo dymom,zapiera všetko,už tým, že hovorí.

*

Na otázku: čomu sa to najviac podobá,vypovedá, že najviac je to náhoda,čiže telo, čiže niča najmenej hudba, ktorú zahrá.Zaľúbený blázon je šťastnejší.– A vinný iba tušením,že je tým, čím je,približuje sa k tomu, čo je podstatné,tak príliš, až to ľaká.

Sám sebe som si závažím,jak ťažkáhudba v hlave býka.

Ó, škrtenie!Ó, štvrtenie!A pod horami popola,ach, pod horami popola,pod kopýtkami kozliatok,pod sladkým zápachom jahňacej kože,pod ohňom, pod ohňom,pod spálenou srsťou– odtlačky mojich prstov!

A štvornožcia štvorčatá,štvorice milencov kričia: „Zabiť!“Koho?Štvornásobne počatáláska už hrabekuracou nohou.A plechový kohútikna štyri svetové stranysa krúti.

Ó, neviditeľné krídlabeznohej smrti!

296 297

*

V nejakom absurdnom nebi,ktoré možno je,tak, ako sú ustrice a hviezdy,nejaký smutný bohtiež by chcel mať krídla.Ale hmota odmietaslasť v božích rukách,hmota sa bráni zľahčovaniu ducha,hmota, stvorená sama pre seba,sa zdráha.Prisahám, videl som toho boha,mal božský hrb,hrbatí anjeli strážili jeho spánok.Ó, bol to ľudský boh!Chcelo sa mi volať:„Príď kráľovstvo tvoje“a počul som jeho hlas:„Vystúp na nebesia!Nie si, ale buď!“

V nejakom absurdnom nebi,niekde v sebe,nejaký okrídlený chlapec...

Spomienkou popola je plameňa smrť sa vlastnou smrťou zohrieva.

*

Sny stromov sú zelené.Kameň sníva tmavšie.Ale nie je isté,či snívajú sa navzájom,

Vyzvaný, aby odpovedal,č o t o t e d a j ea kde to ukrýva,úplne svoje telo odhalía telo sa ho zrieka.Potom privedený k nástroju,aby splnil, čo prisľúbil,ani nie nahý, skôr priesvitný,viacej anjel ako vták,zdesený ukazuje na klavír a volá:„Čo má klavír spoločné s tým zvieraťom?Je to hroch, ktorý zíva na hudbu!“

*

A že aj veci majú svoje pohlavie,skrývané, ale nepochybné,ako kozí chlp pod pazuchou diabla– ale je to vlastne on, čo obchádza? –a že aj ony sa nás zbavujú a naopak,to je pravda.Ale komu treba pripomínať,ó, láska,že ak váham medzi vodou a kameňom,je to len zámienka,je to len pokuszdať sa, kde nie sme.

Veď aj jesenná labuť s hlavou pod krídlomje podozrievaná,nie preto, že skrýva svoj tajný adresár,lež pre krídla.

298 299

Cín, cín padá k zemi.Cín zvoníc,vyzváňanie cínov,cín ďalekých cintorínov.

Kľakni si a kľač.Jar ťa teraz na kľúč cínu

uzamyká.

Prší. Prší. Je to plačcínového vojačika.

Známa hra.Čo zasa? Aká?Hra, ktorá sa nás nedotýka.Všetko len naoko– a ešte k tomu na šikmé.Všetko len tak, nie naozaj.Prosím vás!Je to ten pozdný večer,ten lásky čas.Je to ten krásny

mesiac máj.

Z prechádzok

Hmla.Len sem−tam kvapky krvi,akoby cez šípkové kríkyprebehla jelenia laň.

či kameň stromu,strom kameňuodpovedá na pozdrav.Úplne abstraktný kameňaj vo sneniekomu leží na srdci:Človeku,ktorému sa sníva človek.

Ó, hrôza!Obloha bez jediného vtáka,strom plný píšťalako veľký zelený rušeňvchádza do zeme.

Jarné hry

Jar na jeden dotyka vôňa tvojho tela všade okolo.

Pršízo zelených gotíktopoľov.

Cín, cín,cín sa leje.Cín, cínpadá na aleje.Chcel by som sa schovať, nemám pri kom.Ako štíhla lampatvoja nahá ruka pod dáždnikom.Skry ma, smutno je mi.

300 301

Teba cítiť na jazyku,teba potrebovať,tebaako horký liek si kvapkať do šálky.A mňa – panebože –a mňa zabúdať si ako zápalky.

Tebe ametysty.Tebe v tomto dome druhý breh,tebe čiernu vodua mne číročistýhadí lieh.

Ako omámenýsiaham na kľučky:Mne to prázdno.Tebe cyklámenymojej horúčky.

Óda na psa s krivými nohami

On, čo si dobrovoľne zvolil pokorua jedným uchom čuje, ako chodia krty po zamate,má v druhom ešte stále sladkú nočnú hudbu.

Jeho telesnosť je preto trocha iná;tak sa dotýkazeme len človek medzi životom a smrťou,ó, áno, takto našľapuje,ale už viac z tej druhej strany,už takmer odnikiaľ.

A kdesi hlboko v lesena tenkej píšťale pískazáludný drevený boh.

Utekaj, bež za tým hlasom.Neskoro. Les sa už stráca v diaľkeako posledný večerný vlak.

Ó, beda!Ako keby sa nejakí mužipodrezávali potichu britvou,tak tenučko blýska sa,keď cudzím životom kráčaša pred tebou a za tebou hmla.

Cyklámeny

Tebe ametysty,tebe cyklámena mne iba,čo si vyklamem.

Tebe vyzvoniť toľahkou rolničkoua mnea mne mlčíš každým slovíčkom.

Tebe do zblázneniaopakovať kvet.(Tebe, tebe, tebeteba závidieť).

302 303

Radostnes ihličkami kyslých vôní v nozdráchloví pes to, čo loví pán.A   č o l o v í p á n a ?

Ako vždy po západe slnkanastala chvíľa,keď sa sami v sebe podobáme koristi,a bolo počuť, ako znehybnieva časso zdvihnutou nohou

– položil –

a náhle nad vrcholky stromovvybehla luna ako kľučkujúci zajac.

Hrášok

Antarktídy a atlantídy,autostrády a letiská,sahary a barysú preplnené ľudstvom, až to bolí.Ľudstvo je odolnéako polyvinylchlorid.Nešťastné lásky? Smiešne!Neublížia mu kyseliny soľnéani lúh. A slzy? Slzy!Dajte mu more, nech sa napije.Ó, bože, čo tak stvoriť to všetko ešte raz,no podľa inej choreografie?Pozri, na zemiako na dedinskom bálesa spotené ľudstvo tlačí.

Pes beží po zelenej tráve,svieti si červeným svetlom jazyka,peľ nad poľami ako pušný prach,v šalviáchčosi, čo mámi hlavya opíja.Pes beží po zelenej tráve a bojí sa.

Aký anjel mu skučí za pätami?Pred čím uniká?Čia ruka to siahla do psej srsti?Prečo sa objavujú zlé znamenia?

Ach, s bruchom pri zemi tak rád by uhol,tak rád by sa ešte viacej hline podobal!Hrabať, ó, hrabať!

Niečo nájsť, niečo ukryť,niečo pred niekým zakopať,A chváliť sa!A priniesť mŕtvolu!

Ale nebolo nijaké prebúdzanie hliny,žltý dážď k nebu nepršal,nebola jamaa nenašli sa v nejnáušnice s ružovým očkom.

To telo – to iba telo bojí sa.Ale psia duša nemá krivé nohy;vznáša sa nad zemou,čistá a krásna,tak dôverčivo vstupujúca do smrtiako do zrkadla.

304 305

Literárny spevokol

Jeden spieva smutným hlasompieseň koktavúa tí druhí tiež tak vyjú.Ty si od nich, bratku, vyššieo jedinú Oktáviu.

Mladí básnici

Vyšli verše, čo sa páčia,píšu v jednom kuse.Odvtedy ich stále tlačia– v trolejbuse.

Priateľský vzdych pre Gustáva Hupku

Vzdych tento dajte do kameňa vryť!„Nech žije ten, kto uzná Gusta Hupku,tí ostatní nech...Amen.“

Vysvetlenie

tomu, čo sa diví,že tá moja satira je krotká:Autor je len z honorárov živý.Bodka.

(A ľuďom nezostalo miesta ani za pätáčik).A ľudia by tak chcelibyť už na chvíľku bez ľudstva.Ľudia majú doma súrnu prácu.Ach, byť sami!Ako ten hrášok, v kŕčovitom plačisa ovíjame ramenami.Do−re−mi−fa−sol−la−si−do−– doslabikované, pieseň doznela, leto je preč.September, krutý hltač gladiol,si vyhadzuje žlté meče.A vaša hlava, pane, odrazu je ťažkáa plná hudby ako rádio,počuje, ako sa šesťdesiatimi jazykmi v éteri ľudstvo vadí.Vylaďte inú vlnu.To nevadí, že ladí každý inú.Aspoň do tmy zaznie –Zem.Zem? Akýsi hrášok sa vesmírom gúľa.Ticho. A vytrvalo ako slepé kurazobe čas v tom prázdne.Ale už svitá.Slovo narazilo o slovo,mlyn zimníc všetko drvil.Bolo to ináč:olovo bolo ťažké ako olovoa krv sa podobala krvi.A boli, za ktorými zavierali brány osudu.Bez slova. Ticho. Inakšie ako v básni.

306 307

VERŠE PRE DETI

p. 306. vakát

308309

Kúzla pod stolom

Chce mať knižku? Kúpte mu ju!V tejto knižke vystupujú:Otecko, mamička, Katka,Dunčo psík,teta Betaa viac nik.

Teta Beta chodí do školy,to znamená,že vie písať všelijaké písmená.Píše na jar, píše v lete,píše celý rok,ku každému nakreslí mi pekný obrázok:A – obyčajný rebrík a nič iné,B – bocian, čo chodí po barine,K – strakatá krava, dala by nám mlieka,ale Dunčo na ňu už zďaleka šteká.

p. 308. vakát

310 311

Namojveru vidím sama:ten oriešok kolesá má,ťahajú ho naozajstné malé koníky.Počkaj, oriešok!Ďalej ani krok!Neboj sa, veď nik ťa nezje.Kto sa v tebe vlastne vezie?Možno dáka krásna pani,možno sám pán kráľ,možno obaja.Možno som to ja...

Dunčo na mňa spoza bukaudivene okom mrká,chvostom vrtí, chvostom krútia škrabe sa za uchom.A nás zastať neprinútiani skala, ani strom.Hijó, kone, koníčky,dávajte si dobrý pozorna podkovičky.Pobežíme, poletíme,kam nás oči povedú.

Katka, Katka, k obedu!Otecko sa na mňa smeje.Ale kde je, ale kde jezlatý hrad a koníkya oriešok zo zlata?Už je všetko preč!Ale čoby, ale čoby,

Dunčo šteká,ale strážiť sa mu neuráči.My sme s Dunčom dvaja sedmospáči.Ja viem písaťtakúto jedničku ,také es ,a to mi stačí.Ja som naša maličkáa Dunčo je náš pes.

V kockovanej sukni, to je mamička,oblieka mi šaty,smeje sa a hovorí:Kde sa zase mlynček na orechypodel z komory?

A ten mlynček na orechyleží v izbe pod stolom.Nemá okien ani strechy,má len dvoje vrát.Aký mlynček na orechy?Je to zlatý hrad.Dunčo a ja,sami dvajabývame si v ňom.V izbe pod stolom.

Jednou rukouzakrútime na ňom kľukoua z brány sa vykotúľa...Čo sa z brány vykotúľa?Zlatý oriešok.

312 313

Pozrime sa do prírody,kto osoží a kto škodí

Škorec a jastrab

Škorec, škorec, nebuď smiešny!Prečo sedíš na čerešni?V domku dvoje vtáčatjesť by chcelo začať.

Škorec vraví, že sa nehne,že tu kdesi jastrab striehne,červíka mu zje.

Kde ten jastrab je?

Kým tu škorec narieka,jastrab kričí zďaleka,že nechce jesť červíka,že sa ho to netýka,že on striehne skrátkaradšej na kuriatka.

každý človek iné robí,každá vec má svoju prácu:Mlynček musí mlieť,zvonček musí znieť– a tak, Katka rozmilá,rozprávka sa skončila.

314 315

Vraví jež:Čo ty vieš!Len čo uzrú ježa,všetky zmije bežiaskryť sa ostopäť...

A on lesom chodí,jemu neuškodíani hadí jed.

Drozd a červík

Čo to ťahá drozd?Je to myší chvost?

Je to červík z čiernej hliny,je to červík spod kvetiny.Korienky jej obžierado samého večera,aj v noci, keď spíš.

Dobre, a tá myš?

Nad tým si ty nelám hlavu,tá má veru lepšiu stravu!Nájdi myš – uvidíš!

Húsenice a včely

To sa každý nazlostí,keď má toľko starostí!Tajne, lístok za lístkom,húsenice žrali strom.Teraz každá včielka žiali,nektár z kvetov nevybralia už vidia, biedne,že celý strom vädne.

Pomôž, prosia čmeliaka...Toho práca neláka;sotva krídlom hnul, že tú prosbu čul.A tak na to vážne dielouž tisíc včiel odleteloa ešte aj včuľje ich plný úľ.

Jež a zmija

Strýčko jež,skryť sa bež!Za hubou sa zvíjajedovatá zmija.Aj iní mali ihlya zmijam sa vyhli.Skryť sa bež!

316 317

Kde žijú vtáčky

Lastovička

Lastovička vo frakua v hlinenom baraku?

Veď vidí aj slepý,že si z blata lepídom.

Zašpiní si krídla,nemá kúska mydlav ňom.

Zato pekne v suchuzje si svoju muchu,keď ukončí lov.

Už nezmokne v daždi,už má ako každýstrechu nad hlavou.

Sýkorka a škrečok

Prišla bieda na sýkorku,nik jej nedá ani kôrku.A škrečok sa v teplej skrýšinakradnutým zrnom pýši.

Sýkorka ho prosí:Daj mi zajesť čosi!

Nedám! Čo si robila,keď bolo dosť obilia?

Nazbierala som v ňom, bratku,celé vrece chrobače,aby mali ľudia múkuna sladučké koláče.

318 319

Trsteniarik

Pletie košík v tŕstí,odnesieš ho v hrsti.Iné nevie. Od maličkapletie koše na vajíčka.Mne sa taký košík páči;už ich máš dosť, milý vtáčik?Už sa trápiš celý rok,prines ich k nám na jarmok!

Vrabec

Aj v cudzom sa dobre býva,dobre spí a dobre sníva.Aký to dnes padá dážď?

Ťažké ako z kameňaklopú zrnká jačmeňa.Každé zrnko klope zvlášť.

Zapcháva si vrabčiak uši.Taký dážď by ho mal rušiť?

„Pár zrniek nič neznamená:až napadá po kolená,potom môžem vstať.“

A vonku len prší, prší,padá do záhradvoda ako ľad.

Sojka

Chválila sa na návšteve,že jej nieto páru v speve.Ponúkli ju koláčom:„Tak zaspievaj voľačo!“

Spievala jak v opere,prišla skoro o perie.Narobili reči,že priveľmi škrečí.

Rybárik

Ryby ráta, neporáta,vždy je jedna zvyšná.„Poď, rybička, von z rybníčka,nebuď taká pyšná.

Čo tá ryba, komu chýba?Načo robiť krik!Veď ja nie som žiadny rybár,iba rybárik!“

320 321

Straka

Či je deň, či mesiac svieti,ani z hniezda nevyletí.Kúpila si nové šaty,šaty ako na kniežati,lesknú sa jak zo zlata.Ach, straka je bohatá!

Vyjdi, straka, vyjdi z hniezda,či sa ti to iba nezdá,či si ozaj krásna dnes!Zdúpnel, zhíkol celý les:

Kabát samá záplataa košeľa strakatá.

Ďateľ

Nemôže nájsť byt.Nemá sa kde skryť.

„Diera v zemi – načo mi?“Klop, klop, klope na stromy.

Bieda je to na svete,stromy majú zavreté.

Sýkorka

Už je jar. A aký teplý vzduch!Len keby sa urodilo múch!Prečo sa tí druhí stále smejú?Ja viem aj tak, že sa muchy sejú.

Že mi to nik neuverí? Nech!A čo je to, keď padá v zime sneh?Ja to vidím každučičký rok,čo rastie z tých malých bielych semienok.

Ťažko čakať, kým úroda dozreje,ale v lete, ale v lete dobre je!

Sova

Celý deň len spí si v skrýši.Aký sen má asi? Myší.Myška beží, rozmýšľa:„Pôjde za mnou?“ Čoby šla!Nedovidí naskutkuna myšaciu pochúťku.

Nech sa živí v potu tváre,keď stratila okuliare!

322 323

Veľká cestovná horúčkapre malých cestovateľov

Vlak

Kto to píska na chlapčiská,aký je to chuligán?Pozri naň!Čierny, samé sadze, celý upískaný,píska, čo len vládze, blýska očiskami!

Píska vlak, iskrí vlak,zrátaj, koľko hviezd tu je!Dnes večer si píska každý,kto v ňom cestuje:Deti, ktoré čaká more,aj tie, čo sa vezú ibana prázdniny k babke,strapaté aj učesané,bez čiapky aj v čiapke.Aj výpravca na stanicina vlak píska, celkom zblízka,lebo ľúto mu je,aj kuriatko, čo spí v koši,si pí, pí, pí, píska, píska,len tak popiskuje.

Vraví stará vŕba žiaľne:„Mám byt, ale bez jedálne!“

Milý ďateľ, ber –nemáš na výber!

Žlna

Žlna píska pesničku.Ani dlhú, ani krátku,bez konca a bez začiatku,bez ladu a bez skladu,proste, že má náladu.

Aká je tá pieseň?Taká:

Ani dlhá, ani krátka,ani horká, ani sladká,bez ladu a bez skladu...

A vždy ďalej a vždy smelšievypiskuje žlna v jelšeo tom, že má náladu.

324 325

Auto

Čo by robil automobil,keby nemal kolesá?Šiel by sa pásť do lesa?Pane!To je nápad!

To by bolo všade vyvesené:NA TRÁVU ŠLIAPAŤA NIČIŤ SPEVAVÉ AUTÁZAKÁZANÉ!To by od jari až do jeseneautá hrkútali, čvirikali, trilkovali, tokali...Na koho by psíci štekali?

Našťastie také auto, to je prísny tvor,okuliare ako doktor, ako profesor!Keď ťa večer reflektorom pripne o stenu,akoby si išiel z röntgenu.

A to auto samý lesk a samý lak,pod fúzy si čosi šomre, za roh zahýna:„Je to pekná horúčka a angína!Tak,

tak,tak,

tak,

tak...“

Za oknami cestabeží do diaľky.Telegrafné stĺpyako píšťalky.Že sa bojíš tmy?Pískaj si aj ty!Večer škrtá koľajniceako zápalky.

Loď

Cestuj loďou.Nastúp na loď jednoducho,len sa pozri, aké má loď brucho!Tá prehltne desať tvojich vlakova má píšťal, že by si sa zľakol!V lodi je dosť miestana spaniea na vstávanie,na váľanie dubovaj na čistenie topánok a zubov...Aj na lodi sa ti môže snívať,spadneš z postelenie do mora, lež na zem.Aj v lodi je ihrisko a bazén.Keď ti bude smutno, do bazéna choď,tam si môžeš púšťať naozajstnú loď.

Už tá jedna loď v tej druhej pláva...Mne sa z toho kolísania točí hlava.

326 327

Trolejbus

Kto má taký dlhý krk,kto má väčšiu silu rúk,kto má samé iskry v pästi,kto to zastal na námestí,akoby ho k zemi prikul,akoby stál v železe?Kto predsa jak na drôtikuvšetkých domov zavezie?

Tiež som bežal cesty kus,ustal som jak trolejbus.

Lietadlo

Čo by som všetko videl,keby som letel lietadlom:Obloha je misa, kde sa kúpehrom.Alebo najnovšia platňa,z ktorej znie veselý džez.

Lietadlo, lietadlo hlúpe,nevrč na gramofón ako zlý pes!Vrčí, až je nebo na belaso od strachua natriasa sa, ako keby celý život spalo na hrachu.A padá, padá. Kamienok do vody.

Skúter

Rád by som sa vozil na skútri,rád by som mal skúter,ba aj tri.Jedným by som chodil do školy,druhým by som chodil zo školya tým tretím, kam mi mama dovolí.

Kúp mi, prosím, aspoň malý skútrik,rád by som sa pozrel, čo je vnútri...

Pozrel som – a ktovie, čo sa stalo:či skrutky v skútriboli zaskrutkované,či zaskutrované?– všetko sa mi v hlave pomotalo.Takže keď chceš vedieť, čo je vlastne vnútri,sám sa kutriv skútri!

328 329

Električka

Na čo myslí električka?Na belasé tričká!To je nuda,ľudia,– ustavične nosiť iba červené!A tak duní a tak búcha,dlažbu z toho rozboleli kamene,električke na tom málo záleží.Električka, aká si dnes hrubá!Mestu hučí vo vežijak pri vŕtaní zuba.

Čo ja viem,kde je nebo a kde zem?Električka skúša,či jej slušiamodré nebesá...Ak stojíte, držte sa!

Lietadlo, ustatá hviezdana siedmom poschodí!Lietadlo? Ani sa nezdá– a je to dobrý vtáčik!Lietadlo, dosť! Už stačí!Sadni nám pod nohy!

Lietadlo, pripináčikna rube oblohy!

Bicykel

Celá trieda vykríkla,keď som spadol z bicykla.Jeden ujo zvolal: „Krk si zlom“,keď som už bol pod tým bicyklom.Všetci ľudia na ulici zhíkli,keď som ležal na bicykli.Len ma to tak potriaslo a mykloa zrazu som sedel za bicyklom.V tom musí byť ale pekný fígeľ:„Ako som sa dostal pred bicykel?“So svojimi kolobežkami môžete sa schovať.Ako je dobre, keď sa vie človek bicyklovať!

330 331

mlčí pravýa mlčí aj ľavý.Akáže to bola vlastne ária?Tramtará!Tramtária!Tramtarárija!

Čudujú sa tri kapustné hlavy.

Ozvena

Za horami,za dolami,tam, kde je tráva zelená,kde sa mokrá voda suší,kde sa na jar topí sneh,plače smutná ozvena.Plače, že má veľké uši,že je všetkým na posmech,že nikto nič na ňu nedá,že je škaredá...

Zmäkli by aj kamene.Ozvite sa ozvene!Je to malé dievčatko,ostrihané nakrátko.

A to sa mu len zdá!

Že nikto nič na ňu nedá?Že je škaredá?

Dá! Dá! Dá!

Do Tramtárie

Do Tramtárie

Traja múdri idú do Tramtárie,spievajú si tri kapustné árie:

Tramtará!Jedzte kyslú kapustu, je zdravá!Jedzte zdravú kapustu, je kyslá!Zdravte kyslú kapustu, je jedlá!Každá správna kapusta je kapustová!Tramtará!A znova:

Traja múdri idú do Tramtárie?Spievajú si tri kapustné árie.Možno sú to trocha iné slová,no každá tá ária je kapustová.Tramatará!A znova:

Traja múdri idú do Tramtárie,spievajú si tri kapustné árie.Nespievajú.Mlčí stredný,

332 333

Tára dve na tri,ba aj na štyri:že má zápal pneumatík,že je z neho reumatik,že mu ľavým okom myká,že má angínu.

„Netúlať sa po klinikách,nejesť zmrzlinu,trikrát denne dvadsať kvapiek benzínu.“Ó, ako je autu dobre, koľko úľavy!Vo dne v noci si to trúbi do hlavy:

„Netúlať sa po zmrzlinách,nejesť kliniku,trikrát denne dvadsať kvapiek zmizíku.“

Hurá!Zabrala tá zmizíková kúra.

Neviditeľné auto! Ach!Neviditeľné auto – je to v novinách.

Neviditeľné autor po uliciach chodí,neviditeľné auto všetko dokáže,neviditeľné auto, víťaz súťaže:„Ani jeden kilometer bez nehody.“

Neviditeľné auto, fantóm mesta.Neviditeľnému autu nestačí už cesta.Neviditeľné auto straší chodcov,mamy, staré mamy, ba aj starých otcov:„Múdrejšie by bolo sadnúť do koča.“Neviditeľné auto, škandál storočia.

Že je na smiech?Že je bledá?Že má trápenie?

Nie! Nie! Nie!

Za horami,za dolami,tam, kde je tráva zelená,kde sa suší mokrá voda,kde sa na jar topí sneh,spieva malá ozvena.Škoda, škoda, škoda, škoda,že je všetkým na posmech!

Neviditeľné auto, viditeľný strom

Všetko sa začalo tým, že viditeľné autonarazilo do neviditeľného stromu.To sa niekedy stáva. Ako kedy,ako kde a ako komu.

Viditeľné auto leží v nemocnicipriviazané viditeľným povrazom.Viditeľné autos viditeľným úrazom.

Asistenti s hrôzou na tvári,pacienti, primári,vrátnici a psychiatri– zbehla sa ta celá klinikapozrieť, čím to auto vyniká.

334 335

Radili sa otcovia a mamy,radili sa všetci dospelí.Radili sa spolu,radili sa sami– a kam dospeli?Nedospeli nikam.Dospeli ta, že si každý s každým vyká.

Nakoniec sa pán riaditeľradil s pánom ministrom:„Treba autu do cesty daťviditeľný strom.“

A ostatné je už jasné:auto dali do dielne.To je koniec tejto básne.Lebo čo sa v dielni dialo,bolo neviditeľné.

Lízatko

Lízal jeden liliputánlilavkasté lízatko,chutilo mu trocha sladko,trocha nesladko.

To lízatko bolo veľké,lilipután nie.Ešte menšie boli rukyliliputánie.

Ale:neviditeľné auto – o tom ani muk –vozí malé deti zdarmaa väčšie deti vozí za nanuk.

Každý týždeň vozí detiplných sedem dní.Kto sa zvezie, tiež sa staneneviditeľný.

V neviditeľných školáchto bzučí ako v úľoch.V neviditeľných zošitochplnoneviditeľných úloh.

Viditeľný pán riaditeľchodí do riaditeľnepiť kofolu.Neviditeľní žiacineviditeľnechodia za školu.

Len čo sa obchod otvorí,hneď sa ta dohrnú.Kupujú viditeľnú čokoláduza neviditeľnú korunu.

Neviditeľné deti privedú svet do záhuby.Neviditeľné detineskoro chodia k večeri.Neviditeľné deti nečistia si zuby.

Hrozné pomery!

336 337

Ťava

Prichádzava ťava do bufetu,hovorieva stále jednu vetu:„Nehnevajte sa, prosím si trocha vody,som smädná ako ťava.“

Muž v bufete vraví:„Ale čoby,to sa stáva!Želáte si vodu len tak na vypitie,alebo do zásoby?“

To bola ťava zo zverincaa vozievala maličkého princa.Čo na tom, že vždycky iba kúštik!V piesku cirkusu sa cítila jak v púšti.

A pretože v púšti, ako zdá sa,servítka nedáva sapred hubu,hovorí ťava ľahostajne:„Dnes si dám trocha do hrbu!Do predného suda do zadného dva či tri– nebudeme sa škriepiť o sud.Voda je predsa ťaví osud!“

Muž v bufete spraví všetko v krátkom čase.Ťava sa ukláňa mužovia odchádza v plnej ťavej kráse.

Svet je pre ňu naraz jasnýa celý ružový.

Neudvihli lízatko, ach,ani nakrátko.Lízatko ho malo v hrsti,nie on lízatko.

Pritláča si liliputánjazyk k lízatku,líže od troch od soboty,do troch do piatku.

To je ale ozaj škandáls takým poriadkom:Lililíže liliputánlililízatko.

Čo si to len neboráčikzobral do hlavy!Lililililililížecelý lilililavý.

Celý lili, lili, lili,celý lili, lilili.Pomôžte mu:Lili, lili,lili, lili, lililia tak ďaleja tak ďalej,kým sa niekto nezmýli.

338 339

Jedna veľká opica a dve malé

Jedna veľká opica a dve malétancovali na povraze.Nešťastnou náhodou skoro spadli na zem.Jedna veľká opica a dve malétancovali stále.

Veľká opica kývala slnečníkomna dve malé.Napätie v sále:„Skoro spadli na zem,zachytili sa na povraze,ale akým trikom– a čo ďalej?“

Malé opice nevedeli veľa,opýtali sa krotiteľa.Krotiteľ práska ľahostajne bičom:„To je vec pomerne častá,“

pričomsi krúti fúzy.Čosi ho tajne mrzí.

Jedna veľká opica a dve malétancovali stále.Napätie v cirkuse vzrastá!Žofka, Zuzka, Marka, všetci, i ja s tebousme totiž videli, že povraz pre opice tam vôbec nebol.

Koník

Rýchlo, rýchlo, koníkdaj sa do klusu,povoz všetky detikolo cirkusu!

Koník beží, zvoní,obloha sa leskneako zo sklíčka.Každý má– aj každý taký koník –svojho koníčka.

Tak napríklad koníček toho koníka,čo s nami tak letí,vozí zasa koníkove detizavčas rána,keď sa bránana cirkuse odmyká.

A kto vozí deti koníčka, čo vozí koníkove deti?Deti koníčka, čo vozí koníkove deti,vozí taký malý koniníček,čo by sa vám zmestil do zreničiek.

Už je tam.Mesiac ako hrášok svieti,aby spali dobré detispolu s koníkom.Aby sa im nesnívalo o nikom!

340 341

Ešte šťastie, že spomenul si na rebrík.Zabehol poň,oprel o jabloň,hľadí, hľadí,robí krik:Haló, je niekto na tom strome?Nik!

Kubo sedí na tráve, premýšľa ostošesť:„Keďže nie som na strome,nemôžem z neho zliezť!“Je to jednoduché, je to tak. Áno, áno!Keďže nemôžem z neho zliezť,musím zostať na ňom!

„Je to fakt! Je to rozhodnuté! Platí!“A tak sa Kubo stratil.

Kto má kľúč

Kto má kľúč?Od čoho?Od toho, čo sa zamyká,keď nie je doma slečna Klárika.A kam ho dáva? Do pohárika?(Ak vieš, mlč.)

Kto má kľúč?A čo sa vlastne zamyká?Trafikaso slepým trafikantoma dvere s vŕzgajúcim pántom.Kam tie dvere vedú? Do uličky.A to v nich hrdza hráva na husličky.

Tak jedna veľká opica a dve malézískali si slávu.Tlieskajú všetci v sále,iba krotiteľ si láme hlavua zlostne myká briadkou:

„Prečo dnes jedna veľká opica a dve malétancovali tak krátko?“

Ako sa Kubo stratil

Je to pravda,je to fakt,je to svätosvätetak!Koncom zimy,v lete,15. septembra,– je to príliš vážne,aby to bola hra –presne o polnoci(slnko lialo, len tak hrmelo).Kubo zobudil sa, Kubo prestal chrápať,Kubo dostal nápad– jednoduchšie,Kubovi sa zachcelo zrelých hrušiek.

Išiel do záhrady,vyliezol na ten orech a bol pyšný,že natrhal štyri kilá višní.Vyliezol na ten orech– vravím pravdu holú –ale ako dolu?

342 343

Kto má kľúč?Od čoho?Od kufríka,ktorý sa na sto zámkov nezamyká.Čo v ňom leží? Rukavičky.Čie sú? Ničie.A kde sú ruky z rukavičiek?V rukách slepého trafikanta.Kto ich ta dal? Slečna Klárika.Ty si to videl? – Uhm. – Z rýchlika.Takže to sa ma netýka.Aj tak mlč.Nech si o tom voda žblnká,nech si to prezradí...Ty len mlč.Zamkni to radšej na tri západyslnka.

Dobre, ale kto má kľúč?

Kohút

Pozerá smutný kohút z kútaa rozmýšľa a kokohúta:Kvočka? Ach, pozri toho vtáka– kotkotkodáka na kuriatka,skrátka –nech vraví, čo chce, kto chce,už aj ten vrabec o tom kokce,aj hlúpym už vhuplo do hlavy,že celý svet je kokoktavý.

A kohút? Čo sa jeho týka,on jediný správne kikikiríka.

Panpulóni

Bol som doma sám.Aby sa mi dobre čakalo,pil som kakao.A tiež, aby som sa nebál.

Už som sa aj nebál,naraz ktosi zvoní.Joj! Ešte to mi bolo treba!To určite budú Panpulóni.

Panpulóniz Panpulónie– až to srdce zovrie;majú biele košele,čierne panpulóvre.

Čierny panpulóver,čierna papuľa,čierne oči na mňa panpúlia.

Už niekoľkokrát prišlia sa schovalia zvonili a zvonilia panpulovali.

Každý Panpulónec,ktorý vidí zvonec,zvoní, zvoní, zvoní,až sa spanpulóni.

344 345

a bola blondína,oh, yes,mala vlasy žlté ako z pravej slamy.

„Mami,“plače najmenšia z myšičiek,„majú na to liek,alebo je to celkom márne?Zanesme tie myšky radšej do čistiarne.“

V bielej zimebiele myškybiele miestačítajú siz bielej knižky.

A z bieleho nebíčkapadá biela kašička.

Kocúr

Varila myšička kašičku,čierny kocúr skladal pesničku.Že ju skladal? Mal ju v malíčku!Jedna nota dlhá,druhá kratučká...Čierny kocúrv bielych papučkách.O čom bola pieseň? O myšičke.Kocúr si to spieva kdekoľvek,že tá kaša bola ako liek,že ju jedol iba po lyžičke.

Zapchaj si uši,rob, čo chceš,skry sa pod svoj panpulón– všade čuješ zvon.

Je noc a je panpuloká,ale ja už nezažmúrim oka.

Čoho sa bojíš?Kto ťa straší?Veď to som jaa klamem, až sa panpuláši.

Myšky

Jedna biela myšhráva celú zimu na klavíri.Jedna, dve, tri, štyribiele myškyčítajú si z knižky.Biela myš hrá na bielych klávesoch,štyri biele myšky čítajú len biele miesta.Och, a šiesta,tá najmúdrejšia, tá len ruky spínaa píše to čiernou kriedou do komína.

Lebo:V Zelenči sú myšky zelené,v Ružomberku ružové,v Modre modréa z Londýnaprišla istá myš

346 347

mali− mali− malíček.

Bubnovali, bubnovali,zlámali sto paličiek.

Zima?Fuj! A aká!

Snehuliačku snehuliak si do vlniakazakrúca.Bubnovali...A mne spadol veľký kameňzo srdca.

Námesačný rak

Námesačný rakklame každý zrak.

Keď sa vracia, odchádza,keď odchádza,tak sa vlastne vracia.Zložitá je drobná račia práca.

Celý mesiachľadí na mesiaca o mesiachľadí ešte viac:

Bubnovali

Čo to tu tak funí?Čo to tu tak fiká?Videli ste bubeníkabez baranice?

Zima?Fuj! A aká!

Nevyhnali by sme psíkado fu− do fu− do fujaka,do fujavice!

Snehuliakasnehuliačka čakávprostred ulice.

Bubnovali,že ho nieto,že nepríde nik,že až v lete,že ho skorej nenájdete,že je veľký záletník.Bubnovali, bubnovaliže ho niet, že ho niet,že to vedia naspamäť,že keď sa jej všetko máli,keď je taká,nech len čaká,až jej zmrzne

348 349

Vraj postupuje.Ustupuje!

Je to správny mesiac.Račí.Len ráčte, ráčte,nactiutŕhači.Aha, ako cúva!Račia fajta je na svete prvá.Podľa nej sa riadia aj nebeské telesá.

Dajte sa,páni,k rakom,choďte naopak!Námesačný rakklame každý zrak.Strihá nite.Použitie?Na mesačný frak.

Strihá nite mesačné,všetko robí opačne.Čo sa z toho klbka odmotá,to on na to klbko namotá,takže mesiac,tá nebeská obluda,sa nezmenšuje,ale pribúda.

Už je veľký ako Košice.Už sú tupé račie nožnice.Strihá, strihá všetko do radu,strihá, ale nemá náladu.

Strihá, strihá, hocipadá od hladu.A dlhé sú noci.A ručičky račích hodín chodia dozadu.

Námesačný rak,trocha strihnutý,ráta minúty.Idú, idú mraky,mesiac zakryjú.Námesačné rakypijú rakiju.

Kozmonauti

Prvé správy vysielané z Mesiaca:Tu nikto čas nudnou vedou nestráca.Po prvé: je v týždni mesiac voľna,po druhé: je škola prísne dobrovoľná.Povinný je futbal, hokeja podobné náuky,obedujú sa len kakaové nanuky.No a čo sa podrobností týka,neučia sa počty ani gramatika,o ostatnom ani nevraviac.Ba čo viac,niet tu ani školských konferenciía k všeobecnej závisti,známky dávajú tu iba na listya skúšajú len šaty u krajčíra.Také správy z Mesiaca sa šíria.

350 351

Knižne neuverejnené verše

Tiger

Ty by si sa tigra bál,keď ho stretneš v lese?Práve ide na futbalv pruhovanom drese.

Čo ten všetko pochytá– strely celkom zblízka.Keď sa nahrá dosýta,zaspí vprostred hriska.

Tanečnice

Tancujú,tancujú...Štyri tanečnice cítia pomaly,že sa utancovali.Jedna plavovlasá,druhá čiernovlasá,tretia s vlasmi ako oheňa tú pichá v nohe.

P. S.

Tieto správy vysielalidvaja chlapci z tretej C.ktorí išli na mesiacku starej mame,najesť sa riadne kýšky.Ďalej nech si pridá, čo kto chce.Ale to už bude báseň o inoma z inej knižky.

352 353

Január

Čáry, máry,v januárisvet sa zmení na biely.Všetky domy v bielych šatkácha na všetkých križovatkáchstoja bieli anjeli.

Vľavo, vpravo, vľavo, vpravo,všade je dnes biely svet,biely svet, biely deň,biely, biely, biely sen.A na celom svete právesušia bielu bielizeň.

Je to tak, je to tak,hľadím ako na zázrak:V januárikominárinosievajú biely frak.

Január,umy tvárcelému mestu!Ene, bene,už je všetko vymetené,už si niekde marec prášizelenú vestu.

Kde je štvrtá? Nieto po nej stôp...Sedí v šatni pred zrkadlom,zapletá si cop.

Obecenstvo kričí: Sláva! Sláva!Štyri tanečnice pred oponu vyvoláva.Jednu bolí hlava,druhú v nohe pichá,tretia vzdychá,že tá štvrtá tancovala menej,že už to má všetko zapletené.

Štyri tanečnice sa za oponu schovali.Tancovali, dotancovali.

Kolotoč

Kolotoč sa točí,strach má veľké oči.Koho otočí,ten je bez očí.Nebuď bezočivá,nevyplazuj jazyk,kolotoč ťa zrazí.

Ach, veď smutno je tu.Poďme do bufetu.Tak tu máte stovku:Všetkým ešte jedno koloa mne malinovku!

354

355

PRÓZY

Vlk

Vlk stojí v lese,čosi vám nesie.Neverte vlkovi,to vás klame zrak.Nesie, nesie,na koláč makový,nesie vlčí mak.Nie, nie, nie,klame, až sa hora červenie.

Červená, zelená,nech je, aká chceš.My sme už ospalía ty, vĺčko, bež!

356

357

Obyčajná príhoda

Drahá moja,tu na horách už od včerajška sneží. Ako som sťahoval žalúzie, padla

mi na ruku malá snehová vločka. Máš ju v liste. Ibaže sa roztopilaa nevidieť ju. Ale je tu a pozdravuje Ťa. Ozaj, nezabudla si ešte? Nehne−váš sa? Veď vieš, že som nechcel písať skôr, než sa budem môcť vrátiť.Teraz si už balím veci a onedlho sa uvidíme.

Pamätáš sa ešte na naše prechádzky u vás doma? Vtedy som Ti pove−dal, že nezabudnem, že mi musíš veriť, že prídem, že určite prídem. Po−znali sme sa len niekoľko dní a Ty si sa neodvážila dúfať. Bolo leto. Keďsom sa naklonil nižšie, počul som, ako Ti bije srdce. Mocne a spýtavo.Akoby sa spytovalo: „Prídeš, prídeš?“ Potom zaševelil vietor, zo stromuspadol list a to bolo všetko. Dnes, akoby som nebol ani nikdy odišiel,vidím všetky známe veci. Chodníčky, po ktorých sme chodievali, strom,pod ktorým sme sa lúčili, i Tvoju tvár, sklonenú nad týmto listom. Teraz,keď sme tak blízko, vedľa seba, chcel by som sa Ťa niečo spýtať: „Budešma čakať, drahá? Prídem.“

Tvoj Ján

Pri obloku stojí dievča, v ruke list a plače. Nezazlievajme mu to. Veďnevieme, čo sa stalo. Nie, nie, nič zvláštneho, celkom obyčajná príhoda.Ale keď chcete, zadržte na chvíľu dych, aby ste ju nevyrušili, a počúvajte:

Volala sa Mária Jozefína a mala pred ostatnými len jednu výhodu:svoju škaredú tvár. To bolo dobre, lebo takto sa za ňou neobzerali ľudiaa nemusela sa červenať za svoje úbohé šaty. Keď vychodila školu, lepilav kancelárii známky na listy. Za 500 korún mesačne. Vždy jedna znám−ka kúsok sna... Anna má nové šaty... túto som prilepila opačne... videlasom ich: držali sa za ruky a boli takí šťastní... Vždy jedna známka, kúsoksna. Lebo Mária nemohla mať nič.

p. 356. vakát

358 359

Bola letná rozprávka

V sobotu popoludní, keď je tridsať stupňov Celsia, prichádzajú na mňadriemoty. Roky sú roky, nič sa nedá robiť. A predsa si niekedy myslím –či sa mi tá mladosť nevráti? Zlaté oči, čo to uvidia, ja viem. Ale keď jetak horúco, všade ticho a pokoj, noviny nikto nekupuje, má aj stará žen−ská čas na bláznivé myšlienky.

Viečka mi oťažievajú a tak sa mi zdá, že to všetko vlastne nie je anitak ďaleko. Keď sa to tak vezme a nejaká tá vráska sa odráta, je to presnemoja tvár, čo sa díva na vás z obrázku. Uznajte, milí moji, pre také diev−ča je život krajší ako sen a leto – leto to je proste rozprávka.

V sobotu poobede človek všetkým praštil a šlo sa na kupko. Chlapcovtam bolo ako maku a každý mal oči na stopkách. Ale ja som tak ľahkonezmäkla, na mňa žiadne fóry neplatia, a kým som nezbadala toho svoj−ho, bola som celá ľadová. Ani potom som sa nerozbrečala, to je jasan, nataké veci treba taktiku. Prejsť tri−štyri razy celkom nevšímavo okoloa dívať sa pekne zvrchu, to je tá správna metóda.

No, čo vám budem rozprávať, bola z toho láska ako hrom, a keď mapohladkal po tvári, podlamovali sa mi kolená.

Tak som bola šťastná celých štrnásť dní, až sa do toho zaplietla Yvona.Tá zmija bola moja najlepšia priateľka, kto by si to bol myslel, že sa jejtak zapáči to hladkanie.

Keď som ich tam zazrela, bolo mi to celkom ľahostajné, prisahám.Takých hlupákov môžem mať na každý prst desať, pomyslela som si a šlasom do kina.

Také to bolo leto. Také už nikto nezažije. Vzduch bol samá iskra, vrelakrv, keď pršalo, ako keby padali zrelé klasy obilia alebo milióny celkommalých hviezd, také to bolo leto ako v rozprávke.

Prirodzene ma čakal na zastávke, bolo vidno, ako za bieleho dňa.Mesiac musel byť v úplnku, ale mala som tak málo času, aby som si ho

Potom večer, keď išla domov, si vytkla nohu. Posadil ju do koča. „Akosa voláte?“ „Mária Jozefína...“ „Ja som Ján...“ „Keď vás to bolí, môžetesa o mňa oprieť... Nehnevajte sa, ale vaše vlasy, viete...“ „Nie, nie, tošípové ruže; sú ich tu plné koše. Kytička 20 korún...“ „Zastavte!“

Prišla domov s kyticou ruží a plným srdcom lásky. Za tri dni odchá−dzal. „Nezabudneš?“ „Vrátim sa!“

Potom už nelepila známky. Nie, že by sa jej to zdalo prinudným, aletri dni nemohli čakať. Robila teda, čo sa dalo, a verila. Tri mesiace súdlhý čas. Ale kto verí, vydrží. Veriť sa dá aj s prázdnym žalúdkom. Veriťáno, pracovať nie.

Teraz už teda nepracuje. Teraz stojí pri obloku, v ruke list a plače. Tood šťastia. Trochu hádam i od slabosti, lebo sa jej chvejú nohy a musí sisadnúť.

„Od hladu sa dá aj ochorieť?“„Hovoria, že áno; vari na pľúca.“„Ktovie.“To je teda všetko. Mária je šťastná; nezáviďte jej! Má sotva dvadsať

rokov preč a zaslúži si to. – Aby som nezabudol. Mária má dnes ozajšťastlivý deň. Popoludní dostala zamestnanie. V reklamnom oddelení.Potrebujú ľudí s pekným rukopisom.

„Tu máte adresár, tu je papier, hneď vám prinesiem knihu. Treba napí−sať 100 listov za deň. Áno, na 20. strane Mária otvára knihu a píše.

Drahá moja... tu na horách už od včerajška sneží... Ako som sťahovalžalúzie...

Tak začína prvý list. A takto ešte jeden, ktorý odošlú na druhý deň:Vážená slečna,dovolili sme si použiť nového spôsobu reklamy a zaslali sme Vám

ukážku z románu, ktorý práve vyšiel. Poznačte na pripojenom lístku...Potom zase ten prvý: Drahá moja... tu na horách už od včerajška sne−

ží... Ako som sťahoval žalúzie, padla mi na ruku malá snehová vločka...Máš ju v liste...

A naozaj! Na papieri sa topí malá snehová vločka. Iba že je červenáa podobá sa krvi. Ktovie, odkiaľ sa tu vzala? Azda bolo otvorené okno.Treba ho zavrieť, lebo je chladno a Mária kašle.

360 361

Z ČLÁNKOV AROZHOVOROV

mohla prezerať. Skončilo sa to, ako to už býva, ale nič si o mne nemys−lite. Keby to bolo viacej ako bozk, hanbila by som sa vám pozrieť do očí.

Ale teraz, keď sa tak dívam, je to celkom obyčajný dážď, trocha užvonia jeseňou. Moji milí, je koniec sneniu, musím niečo robiť, lebo mizmoknú noviny.

362

363

Niečo o sebe

Z príkazu niektorých dám a pánov od Plameňa – nech im to Pán Bohodplatí na deťoch – mám napísať niečo o sebe. Dopredu konštatujem, žeje to strašne fádna téma, ale čo sa dá robiť. Najsamprv to najzávažnejšie:

Pijem zásadne nesladenú kávu a veľmi sladký čaj. Chodím na vysokúobchodnú, mám trvalú onduláciu a odfarbené vlasy, ale ináč som zdra−vý. Začínal som v Plameni, ale nechcel by som tam skončiť. Tá rozpráv−ka, to bol môj prozaický debut, no napísal som už aj horšie veci. Ak stesi všimli, viete, že väčšinou sa pokúšam písať básne. Na viac hriechov sauž nepamätám.

Nakoniec celkom vážne, keď už to nemôžem spraviť osobne, aspoňtakto úprimne gratulujem ostatným výhercom.

(1948)

Debut jedného z nás

Mihálikova básnická tvorba, ktorú sme mali možnosť sledovať v roz−ličných literárnych časopisoch, bola výrečným svedkom jeho neustále−ho rastu, no vhodný materiál pre jej dôkladné zhodnotenie nám poskytolaž debut Anjeli. A pri tejto príležitosti musíme zdôrazniť jednu závažnúskutočnosť: debut, ktorý prišiel v pravý čas. Veď zbierky básní, vydáva−né príliš skoro, tieto „vlaky, ktoré prichádzali predčasne a boli prázdne“,stali sa v posledných rokoch u mnohých mladých básnikov takmer smut−ným pravidlom. Tým radostnejšie konštatujeme skutočnosť, že Miháliksa „neučil spievať priamo na koncerte“, a to mu treba pripísať k dobru.

Zbierka Anjeli skladá sa z dvoch častí: V nedeľu ráno a DvadsaťročnýJób a predchádza ju úvodná báseň Zákon. Tematikou 26 básní zbierky je

p. 362. vakát

364 365

Glosa k Turčányho zbierkea mladej poézii vôbec

Niet pochybností o tom, že sa dnes čoraz nástojčivejšie začína hovoriťo potrebe tvoriť poéziu novú, inú ako doteraz. Takúto oprávnenú požia−davku nastoľovali, ako je známe, všetky generácie básnikov. Ovocie,ktoré na tomto „strome túžob“ dozrelo, nebolo však vždy rovnaké. Čas−to to boli nezrelé a trpké plody, ktorými, vulgárne povedané, kŕmili lite−rárni producenti svojich konzumentov až do zadrhnutia. Avšak súčasnýspoločenský vývoj si novú poéziu skôr či neskôr vynúti. Situácia je zlo−žitejšia ako hocikedy predtým. Nenastala len zmena kritérií, ale zmenilsa, a rýchlejšie než hocikedy predtým, aj literárny vkus. Nie je to náhod−né, že niektorí mladí básnici v Čechách cítili potrebu proklamovať poé−ziu novú – poéziu všedného dňa. Poéziu všedného dňa, ktorej programje ostatne priúzky, a ktorú nemožno prijímať bezvýhradne, nebolo trebaproklamovať preto, že sa značná časť básnikov vzďaľovala „...od skuteč−nosti k nepříliš charakteristické poesii přírodní a milostné...“ ako tvrdíM. Holub v článku Náš všední den je pevnina, z ktorého sa v poslednomčase často cituje. Toto Holubovo tvrdenie nie je napokon ani pravdivé.Nijaké vážne tendencie úniku od skutočnosti v českej ani v slovenskejpoézii v posledných rokoch nenastali. Je pravda, že v poslednom časevznikala záplava poézie s prírodnou alebo ľúbostnou tematikou. Mnohíautori sa azda mylne domnievali, že sa takéto verše píšu ľahšie. Prírodaa láska, to však ešte nie je nič neskutočné. To je časť skutočného života,ktorý nás obklopuje a ktorým žijeme.

Spomenul som už, že kritériá sa zmenili. Podstata lásky, práve tak akonapríklad – prepáčte mi toto prirovnanie – podstata poľnohospodárskejvýroby, ostala nezmenená. Zmenili sa však vnútorné vzťahy v láske, názo−ry na lásku, spoločenská funkcia lásky a – dokončime prirovnanie – ajspoločenská funkcia poľnohospodárskej výroby. A tu sa zrazu ukazuje, žeforma, tá stará zdedená a nezveľaďovaná forma nestačí vyjadriť nový ob−sah. Myslím, že v našej poézii nastalo čosi také, ako je kríza formy. Alebo– aby sa toto tvrdenie mylne nevysvetľovalo – keďže nemôže existovaťforma bez obsahu, ani obsah bez formy, nastala kríza kvality formy vo

človek, duša, Boh, láska, to sú všetky veci okolo nás, vzťahy, ktoré náss nimi spájajú, a priepasti, ktoré nás od nich delia. No priepastí je meneja ak sú, sú jasné, lebo poézia Anjelov je hlboko ľudská, vyrovnanáa vyrovnávajúca. Ak búri, búri preto, aby našla utíšenie. Ak žaluje, žalu−je preto, aby poznala odovzdanie. Je mystická, je vizionárska, miestamisi zahalaškuje a vzápätí zasmúti v rozpakoch: „Skuvíňa víchor srdcami /pod nebom hniezdo, kaštieľ môj, / popŕcha, prší doň, / chcel by som / JežišuKriste... / Čo ja viem, čo ja viem...?“ No v podstate je vždy povznášajúca,vyrovnaná a vyrovnávajúca. Je plná očakávania anjelov, pod čím myslísa úplný pokoj. Kladom Mihálikovho básnického poznania je, že vieurčite, skade tento pokoj, anjeli prichodia, a neobyčajnú dravosť jehoveršom dodáva to, že o tento pokoj vie aj jakubovsky bojovať. Jeho po−ézia je v základe vždy modlitbou o dokonalosť a pokoj v duši.

Rovnováha nielen ideová, ale i formálna. Motív anjelov, ktorýmv zbierke Mihálik tak virtuózne narába, to nie je iba čaro pojmu. To jei veľmi účinný kompozičný prostriedok, ktorý zbierku tak pekne sceľu−je. Pri výbere slov dokázal autor zladiť extrémy v harmonický celoka stavia vedľa klasických symbolov, ako napr. srdce, hviezda, ruža atď.výrazy doslovne bulvárnej chuti (žumpa, blbý, hnus, trus atď.) bez toho,že by ste ich nonšalantnosť, ktorou dýchajú osamotené, čo len najmenejpobadali. Naopak. Okrem toho, že si Mihálik takýmto spôsobom vo veľ−kej miere obohatil slovník, dosiahol ešte neobyčajne sviežeho, originál−neho a presvedčivého výrazu.

Nemôžeme si nevšimnúť Mihálikovu záľubu v určitých epitetách (múd−ry, dobrý), ktoré síce nenaštrbujú celkovú kvalitu zbierky, ale skrývajúv sebe jedno, zatiaľ ešte veľmi vzdialené nebezpečenstvo – stereotyp−nosť.

Celkove možno povedať, že zbierkou Anjeli dostala sa na knižný trhjedna z najlepších kníh roku. Škoda, že dojem kazí nie príliš vkusnáobálka a nedbalá korektúra.

(1948)

366 367

Cesty poézie

Kde je život, tam je aj poézia.No život je len tam, kde je idea.

Belinskij

„...u pal ma gal neor si len...“ To sú slová, lepšie povedané zhluky hlá−sok, aj vo francúzštine bez zmyslu. Malá ukážka veršov, aké ešte predpár rokmi produkovali príslušníci básnickej skupiny lettristov vo Fran−cúzsku. Ich krédom bolo „Sme za úplnú deštrukciu slov, až k hláskam.Rozbijúc slovo, nájdeme nový materiál, rovnako poetický, ako bol sta−rý...“ Komentár je iste zbytočný. Príklad uvádzam pre tých, ktorí hovo−ria: Využívajme v poézii formálne výdobytky surrealizmu! Znie to akozvonenie na poplach. Ale tieto zvony si už svoje odzvonili. Formálnevýdobytky surrealizmu dávno prešli do básnického aparátu súčasnýchbásnikov. Jeho oneskorené recidívy v Juhoslávii a Poľsku, to sú skôrpríznaky literárneho delíria tremens ako vážne umelecké snahy. Aj kriti−ci a poslední pozostalí surrealizmu vo Francúzsku prišli na to, že „...nietsurrealistickej poézie. Surrealizmus je tendenciou modernej poézia a tiežsa mení“ (Jules Monnerot: La poésie moderne). Alebo, ako píše MauriceBlanchot v článku Autour du surréalisme (Arche, č. 8): „...Surrealizmus sadávno rozplynul, nie je už ani tu, ani tam, je všade. Je to fantóm, je−dinečný literárny jav. Vďaka svojej záslužnej premene stratil irealitu...“

Prestal byť nereálny, čiže naozaj sa rozplynul, stratil svoju podstatu,vo svojej pôvodnej podobe zmizol. Aj keď pred desiatimi rokmi básniciako Eluard, René Char, Prévert, Tzara, Desnos, Reverdy vydávajú v spo−ločnom zborníku svoje surrealistické verše, traja najvýznamnejší z nich– Eluard, Desnos a Prévert – napokon dávajú surrealizmu zbohom. Tonie je špecifická črta francúzskej poézie. Príklon k realite je v posled−ných rokoch charakteristickým znakom svetovej poézie vôbec. Aspoňtej časti svetovej poézie, ktorú reprezentujú najtalentovanejší básnici.

Je čosi osudového v tejto skutočnosti. Fakt, že sa umelci začali dívaťpriamo do očí životu, je čosi ako znamenie doby, znamenie doby naprelome. S odvrátenou tvárou, v čase krajne vypätého individualizmu

vzťahu k obsahu. Príčiny nie sú iba v tom, že formálna tradícia sa neprehl−bovala a nezveľaďovala. Príčiny sú aj v zákonitom zaostávaní formy zaobsahom, ktoré sa pociťuje vždy, keď je spoločenský vývoj rýchlejší akolikvidácia vžitých predstáv a názorov v mysliach ľudí.

Ivan Mojík vo svojom článku Dnešok je naša pevnina, uverejnenomv 3. čísle Mladej tvorby, nastoľuje voči poézii správnu požiadavku, aby„bola pravdivá, bojovná, aby hovorila k človeku dneška jeho rečou“.Ide o to, aká je reč dnešného človeka? Chcel by som sa Ivana Mojíkaspýtať, či pozná túto reč. Domnievam sa, že nie. Domnievam sa, že dnešoknemá ešte svojho básnika. Vo svojom článku v Mladej tvorbe sa IvanMojík – okrem iných – spytuje aj Viliama Turčányho, či cesta, ktorou sajeho poézia doteraz uberala, vedie aj ďalej? Je to oprávnená otázka. Okreminých – konštatuje Ivan Mojík aj o Viliamovi Turčánym, že forma jehopoézie je dokonalá, avšak námety, ktorými sa táto poézia zaoberá, súneaktuálne a nesúčasné. Som toho názoru, že ak forma prerastá obsah,prichádza k úpadku umeleckého diela, k jeho bezobsahovosti, k forma−lizmu. Ale ak forma zaostáva za obsahom, vznikajú diela umelecky ne−účinné, s malým alebo nijakým spoločenským dosahom. Viliam Turčány,ako som sa to usiloval v tomto článku dokázať, si zvolil cestu znovuoži−venia, prehĺbenia a zdokonalenia starých formálnych tradícií našej poé−zie. Pokúša sa tieto v pravom slova zmysle ľudové a našské tradície vy−zdvihnúť z prachu zabudnutia a postaviť do služieb človeka, dnešnéhočloveka. Ivan Mojík, tak sa mi zdá, si zvolil cestu formálneho experi−mentu na doteraz neprebádanej, panenskej pôde. O veršoch Ivana Mojí−ka napísal ktosi, že sú to najzaujímavejšie verše, uverejnené v Mladejtvorbe. Myslím, že sú to najzaujímavejšie verše, uverejnené v poslednomčase vôbec. Hrozí im možno nebezpečenstvo, že zostanú len zaujímavé.O veršoch Viliama Turčányho aj Ivan Mojík súdi, že sú technicky dokona−lé. Hrozí im možno nebezpečenstvo, že zostanú veršami len technickydokonalými.

Cesty, ktoré v umení vedú k jednému cieľu, môžu byť rozličné. Nievždy je hrdinom ten, kto cieľ dosiahne, a nie vždy zbabelcom ten, komusa to nepodarí.

(1957)

368 369

k jednotlivcovi, vzťahu, ktorý zo skúsenosti a z vedomia človeka začínaodstraňovať ono strašné homo homini lupus. To bude špecifikum poé−zie, dané spoločenskými pomermi, v ktorých vzniká.

Toto nepoddávanie sa vlastnej bolesti predpokladá schopnosť vyspie−vať radosť ostatných a poznačí novú poéziu znakom každodenného ci−vilného heroizmu, príznačného pre dni, v ktorých žijeme. Opakujem:bude to poézia realistická.

Pretože bude vznikať v spoločnosti, ktorá buduje socializmus, budeto poézia tejto spoločnosti, poézia socialistická. To okrem iného zname−ná, že bude cítiť osudovosť doby, bude sa zachvievať pôrodnými kŕčminovej éry ľudstva, ale bude všetkými pórmi sať do seba presvedčenie, žeto bude éra šťastná, a bude to všetkými hlasmi hlásať. Bude zbavovaťčloveka pocitu strachu a osamelosti. Bude optimistická aj tam, kde budeplakať.

Aj napriek všetkému, čo bolo povedané, sa moderná poézia nebudevyhýbať známym veciam. Nebude sa im vyhýbať ani v oblasti poetiky.Nevyhlasuje, že starý poetický arzenál patrí do múzea. Potrebuje všetkyzbrane. Bude s nimi, pravda, ináč zachádzať. Bude stavať slová do inýchsúvislostí, bude pre ne vytvárať nové vzťahy. Určí im nové funkcie. Starétvárne prostriedky budú v novej poetike iba linkami, ktorými bude bás−nik podčiarkovať to, čo chcel zdôrazni. B u d ú i b a d r u h ý m p ó −l o m, p o t r e b n ý m k u k o n t r a s t u .

Hovorilo sa už o tom, že moderná poézia si vynúti rozšírenie pojmurealizmus. Metafora v modernej poézii bude niekedy taká prekvapujúcaa uvoľnená, že sa bude môcť zdať na prvý pohľad nezrozumiteľná. Budeto v poriadku potiaľ, pokiaľ to bude podporovať zrozumiteľnosť celej bás−ne, zrozumiteľnosť idey. Lebo: „Poézia je v ideách...“ hovorí Aragonv eseji Victor Hugo, básnik realistický. My zdôrazňujeme: nielenže jepoézia v ideách, ale idea je nositeľom poetického v básni. Teda nie užpriama emócia slov, ale idea. Všetko ostatné bude smerovať k tomu, abyúčinnosť a zrozumiteľnosť idey podporilo. To, pravda, neznamená, že byhociktorý stavebný prvok básne, včítane metafory, mohol byť skutočnebez zmyslu, bez vnútornej logiky, bez vzťahu k idei básne. Ani náhodou.Ale jednotlivé obrazy, metafory, alebo dokonca verše môžu byť zdanli−vo bez logiky, môžu byť – odtrhnuté od celkovej idey – bez poézie, bez

vchádzali umelci temer celého sveta do hrozných rokov druhej svetovejvojny. Bdejúci vstupujú do atómového veku ľudstva. Je nepochybné, žeto má svoje politické pozadie. Ale nám ide teraz o iné.

Príklon k realite. Teda moderná poézia bude reálna? Bolo by to málo,bola by to stagnácia. Bude realistická. Bude realistická a vybojuje sinevyhnutne širšiu základňu pre tento pojem. Vymkne sa chápaniu vul−garizátorov realizmu. Teda chápaniu tých, na ktorých nezáleží. Budúnad ňou krútiť hlavami a budú ju odsudzovať. Tí, ktorí v mene novéhopáchajú staré. Básnici hľadiaci do zrkadla vlastných veršov. Krasokor−čuliari fráz a falošní vykladači slova. Teda tí, ktorých ona odsúdi.

Príde ako nepozvaný hosť do dobrej spoločnosti. Výtržníci jej budútlieskať, ostatní budú sklamaní. Neskôr to bude naopak. Dovtedy však,na šťastie pre ňu, sa nebude páčiť. Neovplyvňovaná súčasným vkusombude ho ovplyvňovať.

Odkiaľ teda príde táto poézia? Príde z ulice a bude hovoriť rečou uli−ce. Príde z tovární, z polí, z kaviarní, z autobusov, príde zo súčasnéhoživota a bude hovoriť jeho rečou.

Bude mať udivené a trocha detské, ale vidiace oči. Bude objavovaťsvet okolo seba a v sebe. Objaví veci netušené a nové, a bude chcieť o nichhovoriť. To preto jej nebude stačiť to, čo bolo, ani to, čo je. Odkojenásúčasnou poéziou bude si vážiť jej tvorcov, ale ich poéziu bude popierať.Zrúti staré múry, ale svoj dom nebude stavať vo vzduchu. Začne tam,kde ešte rezonujú najlepšie verše Plávku, Kostru, Horova, Žáryho, Mihá−lika, verše, ktoré prerástli poetickú koncepciu doby svojho vzniku. Ostatnéponechá histórii. Zo začiatku bude azda priveľmi prudká v gestách. Budevyužívať a zneužívať voľný verš, neskôr sa bude disciplinovať a budehľadať 999 neobjavených možností verša tradičného. Vtedy však už slo−vá impresionizmus a symbolizmus budú znieť ako mená dávnych a za−vrhnutých bohov.

Známe staré veci: neuspokojí sa s fotografiou. Bude odrážať odchádza−júce mračná aj vychádzajúce slnko. To znamená, že bude popri inom ajnaďalej hovoriť o individuálnych smútkoch, lebo mračná odchádzajúpomaly. A tragédie tu ešte sú. Tragédie ľudských vzťahov budú ešte po−kračovať. Ale pieseň smutného srdca prerastie osobnú tragédiu svojhotvorcu. V mene toho, čo je tu nového, v mene vzťahu spoločnosti

370 371

„Prestíž amerických románopiscov je taká veľká a preklady kníh si zís−kali takú obľubu u čitateľov, že istý počet francúzskych spisovateľov sausiluje písať podľa amerického vkusu, zabúdajúc pritom, že forma nemôžebyť ľubovoľná, ale musí byť pevne spojená s ľudským a spoločenskýmmateriálom, ktorý spracúva...“ (Robert Kanters, Almanach des lettres, 1947).Ajhľa! To, o čom sme si mysleli, že je výlučne slovenskou špecialitou,poznajú aj inde. A ani tam sa to rozumným ľuďom nepáči. Aj u nás sav súvislosti s prózou vyslovujú mená ako Joyce, Hemingway, Caldwell,Saroyan a ďalšie, a v súvislosti s poéziou sa vyslovujú iné, rovnako cudzoznejúce mená. Vyslovujú sa s obdivom niekedy neoprávneným, vychá−dzajúcim z nekritických sympatií, z neznalosti. Počujem v duchu zbor roz−ladených hlasov, ktorý vyčíta: „Upiera literatúre právo na kontakt so sú−časnými prúdmi svetového umenia!“ Nie. Aj moderná poézia bude hľadaťtento kontakt. Bude sa učiť nielen od americkej poézie (Masters), nielenod francúzskej poézie (Aragon, Eluard), ale aj od poézie sovietskej, od tejsovietskej poézie, ktorá je pre nás ešte stále neznámou pevninou, a ktorástojí za to, aby bola objavovaná a objavená. Obsahovosť, dôraz na ideubásne, to je predsa charakteristickým znakom sovietskej poézie.

Predovšetkým však nebude moderná poézia zabúdať na to, že „...člo−vek žijúci mimo národného básnictva je prízrak...“ (Belinskij), a že poé−zia bez vlasti je poézia mŕtva.

Zopakujem najdôležitejšie:Moderná poézia zavrhne každú koncepciu, ktorá nie je schopná vy−

sloviť myšlienku. Nositeľom poetického v básni bude idea. Jednotkouvýznamu bude báseň ako celok a len od tohto celku bude možno žiadaťumelecký účinok.

Moderná poézia bude zákonite pracovať so stále zložitejším básnic−kým aparátom, pričom to, pravda, neznamená, že ju čitateľ musí nevy−hnutne vnímať ako zložitú.

Bude vyrastať z národných tradícií. Bude však ťažiť z fondov moder−nej svetovej poézie. Bude obrátená tvárou k súčasnosti a bude zasaho−vať všetky tematické oblasti.

Bude realistická.Pokúsil som sa načrtnúť zhruba cesty, ktorými pôjde moderná poézia.

Tú to názory čisto subjektívne a nerobia si nijaký nárok na úplnosť, tým

významu. Idea dáva veršom básne nielen existenčné oprávnenie a zmysel,ale „prepožičiava“ im osobitnú, špecifickú, práve pre túto príležitosťvytvorenú emotívnosť. Tak to bolo vždy. Lenže moderná poézia budesvoj slovník, svoju metaforu, svoje tvárne prostriedky používať zámernetak, aby emócia, vychádzajúca z idey, bola čo najmocnejšia. Samotnéžiarenie slov pre modernú poéziu už nestačí.

„Moderná poézia,“ hovorí ďalej Aragon v spomínanej eseji, „sa môžepribližovať k próze...“ Áno, bude sa približovať k próze. Do určitej mie−ry a v určitom zmysle. Prejaví sa to v slovníku, vo vetnej skladbe ajv kompozícii básne. Ale udrží si verš a bude pracovať so stále zložitej−ším poetickým aparátom. So stále zložitejším znamená v tomto prípadeso stále dokonalejším. Moderná koncepcia poézie, v ktorej sa poetickosťvytvára špecifickým pôsobením idey na slovný materiál, to priamo pred−pokladá. Použil som termín „špecifické pôsobenie idey na slovný mate−riál“. Chcel by som ho bližšie vysvetliť. Dovoľte, aby som ešte raz cito−val Aragona. V úvode k básnickej zbierke Le Musée Grévin Aragonnapísal: „Hľa, žijeme v dobe, keď vládne podivný námesačný názor, žepoézia nezávisí od okolností, nech o tom povedal Goethe, čo chcel; žepoézia začína tam, kde sa okolnosti strácajú...“ (Citoval som z knihyManifesty francúzskych realistov XIX. a XX. storočia – Čs. spisovatel, Praha1950.) Myslím si, že nežijeme v takej dobe. A pretože doba je iná, mô−žeme na svoje uspokojenie povedať, že poézia sa začína tam, kde sazačínajú okolnosti. Je teda nesmierne dôležité, za akých okolností sa čopovie, v akých okolnostiach sa čo nachádza. Vyslovme obraz. Naprí−klad: „Zlatý háj kvitne v regáloch...“ Každé zo slov obrazu je v určitomzmysle a do určitej miery emotívne. Avšak obraz, ktorý vznikol spoje−ním týchto slov, je sám osebe nelogický, absurdný, skoro komický. Ažkeď sa dozvieme okolnosti, za ktorých „zlatý háj kvitne v regáloch“, ažkeď sa dozvieme, že zlatý háj, to sú balíky látok v krajčírskej dielni ožia−renej slnkom, vnímame obraz ako poetický a oprávnený (citát z básneIvana Mojíka V krajčírskej dielni). A okolnosti sú dané ideou, myšlien−kou, obsahom básne. Skúsme porovnať dva vzdialené extrémy: pre kla−sický surrealizmus bolo podstatné priame žiarenie slov, jednotkou vý−znamu bolo slovo. Pre modernú poéziu je vlastná emócia slov druhoradá,podstatná je emócia vychádzajúca z idey, jednotkou významu je báseň.

372 373

pri vydávaní diel mladých autorov plní vydavateľstvo Slovenský spiso−vateľ a veľmi pomáha pri ich výchove aj časopis Mladá tvorba. Domnie−vam sa však, že bez samostatnej edície, ktorej redaktori by pracovalinaozaj iniciatívne, sa situácia nezlepší. A bolo by dobré, keby sa literár−ne úsilie mladých autorov využívalo intenzívnejšie, keby sa usmernilotak, aby sa v celom svojom rozsahu zaoberalo problémami nášho súčas−ného života. To by mala byť nielen úloha, ale aj program edície mladýchautorov, keby taká existovala.

Ako, podľa vášho názoru, plní svoje úlohy literárna kritika?

Nie som literárny kritik, chcel by som však aj napriek tomu povedaťniekoľko všeobecne známych vecí. Úloha literárnej kritiky je – myslím,že o tom niet sporu – úloha výsostne politická. Dobre ju bude plniť lite−rárna kritika vtedy, ak bude odborná, a nie odbornícka, podnecujúca,a nie podceňujúca, a ak v nej bude viac štýlu, a menej štylizovania, čookrem iného znamená – viac vlastných myšlienok, a menej cudzích slov.

Necítim sa byť povolaný hodnotiť prácu literárnej kritiky, považujemvšak za škodlivý zjav, že sa u nás tak málo pracuje na teoretických prob−lémoch súvisiacich s prekladaním, že sa tak zriedka zjaví v tlači zasvä−tená recenzia prekladu literárneho diela, najmä poézie, že sa, pokiaľ ideo recenziu, niekedy zabúda na to, čo má byť hlavným kritériom prácerecenzenta pri hodnotení literárneho diela – totiž na jeho spoločenskýdosah a mnohé ďalšie veci, ale to už hádam stačí.

A aké sú vaše ďalšie tvorivé plány?

Chcem veľa prekladať. Rád by som spravil výber z poézie Antokol−ského, Bezymenského, Lukonina a výber z Francúzskych balád PaulaForta. O vlastnej tvorbe je lepšie hovoriť, až keď sa stane skutkom.

(1959)

menej na neomylnosť. Som si vedomý toho, že predpovedať budúcnosť nieje najvýnosnejšie remeslo ani v literatúre. Pretože viem, že najmä v tejtooblasti je vždy ťažšie niečo formulovať ako formulované popierať, uvedo−mujem si diskutabilný charakter svojich vývodov. O námietkach platí všakto isté čo o tvrdeniach: rozhoduje čin! V tomto prípade básnický čin naj−mladšej generácie, ktorá tak netrpezlivo klope na dvere poézie.

(1958)

Chvíľka s básnikom Miroslavom Válkom

Tohto roku má vyjsť váš básnický debut. Čo by ste nám mohli o ňom pove−dať?

Mohol by som povedať to, čo sa obyčajne v takých prípadoch hovorí:že pracujem už na celkom iných veršoch, formálne aj tematicky odliš−ných. Ale to čitateľa vôbec nezaujíma. Čo som mohol, povedal somv samotnej knihe. O nej budú hovoriť hádam recenzenti a ak to bude stáťza to, aj čitatelia. To by bolo najlepšie.

Ste redaktorom edície mladých autorov. Mohli by ste nás informovať, čov nej vyjde a aká je situácia vo vydávaní diel mladých autorov vôbec?

Nie som redaktorom takejto edície. Vo vydavateľstve Mladé letá, kdekrátky čas pracujem, existovala takáto edícia, ale nebude sa ďalej v jejvydávaní pokračovať. Nebola by to chyba, keby túto úlohu prevzalo inévydavateľstvo (napríklad Smena). Ide nielen o vydávanie ponúknutýchkníh, ale aj o isté organizovanie autorov, o tvorivé podnety zo stranyvydavateľstva, o podnety, ktoré by vznik takýchto kníh napomáhali. Pripráci so skúsenými spisovateľmi ide takmer vždy o rukopisy, ku ktorýmmôže mať síce vydavateľstvo svoje pripomienky, ale ktoré sú v podstatedokončeným literárnym dielom. Pri práci s mladými autormi ide mnohoráz o rukopisy nedotvorené a úlohou vydavateľstva je spolupracovaťs autormi na dotváraní ich rukopisov až po definitívnu podobu. Časť úloh

374 375

takáto veta: „So stavebným podnikom miestneho hospodárstva sme sadohodli, že nám postaví rodinný domček na kľúč...“

Kde je tu poézia? Predsa v doslovnom chápaní obrazu: postaviť ro−dinný domček na kľúč. Mala by nám tu pomôcť asociácia s ľudovou roz−právkou, kde sa vyskytuje čosi veľmi podobné: dom na stračej nôžke.

Alebo postupuje básnik pri písaní básne predsa len ináč? Prečítajte sitieto dva verše:

Hodiny jedna za druhouZvolna jak pohřební průvod jdou...

(Apollinaire: Ve vězení, preklad H. Jelínka)

Tento básnický obraz je predsa založený práve tak na doslovnom chá−paní ako náš príklad s domčekom.

A tak znova opakujem: Poézia je všade okolo nás.A napokon niečo o účele tejto poznámky: bola nevyhnutná, pretože

v budúcom čísle uverejníme Poznámku o metafore. Prečítajte si ich po−tom obe ešte raz spolu.

*

Motto:Treba postihnúť vnútorné žiarenie vecí; treba formovať veci,aby zvnútorneli.

(K. Čapek: Čo a ako)

METAFORA patrí medzi trópy. Trópy sú tvárne prostriedky, ktoré meniazákladný význam slova. Prenášajú pôvodné znaky, vlastnosti vecí na veciiné, napr. „horúce líca“ (vlastnosť ohňa prenesená na líca). Ale to je meta−fora, ktorú by ste nemali v básni použiť. Častým používaním sa tak opotre−bovala, že sa z nej vytvorilo klišé – ošúchaný tvárny prostriedok, ktorý užnemôže plniť svoju funkciu. A aká je vlastne funkcia metafory v poézii?

„Metafora, nástroj básnickej transfigurácie“, „rýchlopis básne“, odha−ľuje vnútorné žiarenie vecí, odhaľuje existujúce vzťahy a súvislosti me−dzi vecami a vytvára súvislosti nové. Dáva básni štvrtý rozmer.

Poznámky o remesle

Motto: Svet, ako ho poznáme z obrazov, kníh, hudby, to jesvet, ktorý prešiel človekovou zmyselnosťou a citovosťou...

(Josef Čapek: Umenie a život)

PREDSTAVIVOSŤ, čiže fantázia a senzibilita, čiže – vzrušivosť, to súveci, o ktorých si musíme pohovoriť skôr, než budeme pokračovať v na−šich Poznámkach o remesle.

Poézia je všade okolo nás. Niekto z nás ju cíti a vníma, niekto nie.Nikdy sa nestaneme dobrými básnikmi ani dobrými čitateľmi poézie, aknebudeme neustále zjemňovať svoje zmysly, ak sa nenaučíme používaťsvoju predstavivosť tak, aby sme jej okolo seba vnímali čo najviacej.„Básnik je ten,“ povedal ktosi slávny, „kto vidí v neobyčajnom obyčajnéa v obyčajnom neobyčajné.“

Napísal som, že poézia je všade okolo nás. Pousilujem sa používať čonajmenej citátov z básnických kníh, aby som vám dokázal pravdivosťtohto tvrdenia.

V telefónnom zozname som našiel takúto vetu: „V telegramoch doväčších miest píšte presnú adresu – urýchlite ich doručenie.“ Aj napriektomu, že väčšina čitateľov telefónneho zoznamu v tejto vete nijakú poé−ziu neuvidí, myslím si, že by ju bolo možno prevziať doslova alebo takmerdoslova do básne, bolo by ju však treba chápať tak, že ide nie o doruče−nie telegramov, ale o doručenie miest. Alebo hádam nie je lákavá pred−stava mesta zabaleného do celofánu? To nie je predsa najhorší darčekpre niekoho, koho ľúbime. Pri troche fantázie by mohli prvé verše tejtobásne znieť aj takto:

Pošli mi svoju presnú adresua ja ti pošlem veľmi krásne mesto.Atď.

Napokon, netreba sa škriepiť – možno nájsť aj rukolapnejší príklad.V nedeľňajšom čísle Práce z 1. 10. t. r. je v rubrike V čom si neviete rady

376 377

Práca nás ešte čaká

Nechcem hovoriť o veciach zásadných a zvrchovane dôležitých. Môjdiskusný príspevok bude tvoriť skôr niekoľko poznámok, vzťahujúcichsa na súčasnú literárnu situáciu. Dovoľte mi, aby som sa predovšetkýmzmienil o tom, o čom tu hovorili už toľkí – o úlohe kultu osobnosti v čes−kej a slovenskej literatúre. O týchto veciach hovoríme v poslednom časečasto a dalo by sa povedať dôkladne, ba dokonca neohrozene, najmävtedy, ak ako príklad používame nie seba, svoje konanie a činy, ale ko−nanie a činy niekoho iného, napríklad človeka, ktorý už nezastáva funk−ciu, čo zastával a pod. Na seba obraciame pozornosť už menej často.Viem iba o jedinom slovenskom spisovateľovi, ktorý vstal na verejnejschôdzi a povedal: Súdruhovia, môj podiel na období kultu osobnosti jetakýto a takýto.

Viem, v slovenskej i českej literatúre existoval celý rad sústavnýchpokusov a hádam aj činov vzoprieť sa pôsobeniu kultu – príklady dúfamnemusím uvádzať. Nie o tom a nie o nich hovorím. Hovorím o tých, prektorých sa obdobie kultu stalo nevyčerpateľnou príležitosťou pre rečníc−ke bravúry, a ktorí v najrozličnejších obmenách, s rozhorčením, ba nie−kedy aj s dojatím opakujú: Povedali, urobili, nedovolili, zakázali... všet−ko v perfektných plusquamperfektách, alebo aspoň perfektách, v časedávnominulom, či minulom, ktorý bol síce dusivý a strašný, ale ktorý jepredsa len viacmenej za nami. Chápem, že treba o tom hovoriť, chápem,že treba skúmať príčiny a ich následky, hoci aj ex post. Dobre, poučmesa z minulosti, ktorú sme prežili, ale majme odvahu hovoriť o prítom−nosť, ktorú žijeme. Nedomnievam sa, že je u nás už všetko v poriadku.

Myslím si, že mnohí ľudia, ktorí boli nositeľmi kultu, zastávajú svojemiesta aj naďalej a v ich myslení sa máločo zmenilo. Možno vstávajúa kričia: Dolu s kultom! Zdvíhajú prísny, kritický prst a hovoria: Súdru−hovia, prežili sme hrozné obdobie, na ktorom všetci máme svoj podielviny – a myslia pritom: Sám sa už nejako vyviním! Stručne povedané,riadia sa známym príslovím: Nepovedz ty, povedia tebe. Pripomína mito kŕmenie levov, pri ktorom sa krotiteľ bojí najmä o svoju kožu. Prepáč−te mi toto trocha hrubé prirovnanie, chcel som iba povedať, že v tomto

Ale metafora môže byť aj prostriedkom opisu, môže plniť aj funkciutvárneho prostriedku, zotierajúceho konkrétnu podobu a zmysel obrazu.

Z toho logicky vyplýva: iba dobrá metafora má právo na svoje miestov poézii.

A čo je to dobrá metafora? Podľa učebníc poetiky je veľa druhov me−tafor. Ale teraz sa nimi nebudeme zaoberať. Pokúsme sa vymedziť sinajpodstatnejšie znaky dobrej metafory. Sú tri:

1. Metafora musí byť konkrétna.2. Metafora musí byť presná.3. Metafora musí pôsobiť novo.Metaforu nevymysleli súčasní mladí básnici, ako by sa dalo predpo−

kladať pri čítaní niektorých recenzií. Metafora je stará ako samotná poé−zia, možno staršia. Vymysleli ju ľudia, ktorí chceli hovoriť obrazne.A hovoriť obrazne, to znamená vysloviť čosi s použitím minimálnehopočtu slov; v nijakom prípade to neznamená hovoriť kvetnato.

V istej učebnici poetiky sa hovorí: „Metafora je taký výraz, ktorýv styku, v kontexte s inými slovami vyjadruje podobné a totožné preja−vy života...“ Ide nám iba o dve slová z tohto citátu: p o d o b n é at o t o ž n é prejavy života. Podľa vlastnej skúsenosti totiž vieme, žev modernej poézii (približne od čias Apollinaira) je to práve naopak.„Logika je práve to, čo robí zo svietiacich slov frázy. Logicky patrí po−hár stolu, hviezda nebu, dvere schodom. Preto ich nevidíme. Bolo trebapoložiť hviezdu na stôl, pohár do blízkosti pianína a anjelov, dvere dosusedstva oceánu...“ hovorí Nezval. Možno dodať, že ide o narušenieustálenej logiky, lepšie povedané – poriadku, v záujme vnútornej logikyvecí. V tomto prípade vysvetľuje vnútornú logiku vecí sám autor citátu.„Preto ich nevidíme,“ hovorí. Teda: nelogickosť – ale v záujme logiky.

O metafore by bolo možno napísať knihu. Ale predpokladáme, že vy,ktorí tieto poznámky čítate, máte v úmysle napísať skôr knihu s metafo−rami. Želáme vám, aby to boli d o b r é metafory.

(1961)

378 379

Čo je poézia

Narodil si sa... Vyrástol... Kedy si vydal svoju prvú knihu?

Narodil som sa... Svoju prvú knihu Dotyky som vydal roku 1959, dru−hú, Príťažlivosť, roku 1961 – toto je moja tretia kniha. Či som vyrástol,neviem.

Čo je to poézia?

Poézia je poznanie plus ilúzia. Preto sa poézia tak podobá životu. Aleiba mladí, bez ohľadu na vek, veria ilúzii, napriek poznaniu. To sú típraví čitatelia poézie.

Veríš v budúcnosť poézie?

Ďalšia večná otázka. Poézia nemá budúcnosť. Budúcnosť poézie jebudúcnosťou človeka. Dúfam, že som to povedal zrozumiteľne.

Nesústreďuj sa na otázky. Skôr na odpovede. Uvedom si, že čitateliabudú porovnávať tvoje názory, vyslovené v tomto rozhovore, s názormi, ktorési vyslovil v knihe.

Ďakujem. Veľmi mi lichotíš. Budem sa sústreďovať na odpovede.

Čo si chcel povedať čitateľom touto knihou?

Spoľahni sa na čitateľov. To je v knihe.

Si rád, keď sa tvoje verše páčia?

Som radšej, keď znepokojujú.

prípade nemôžeme byť spokojní s nijakým pars pro toto, že v obrodnoma očisťujúcom procese, ktorý začala naša strana, bude treba zrejme po−kračovať smerom dolu aj smerom hore, proste každým smerom, akým tobude treba, že ho však musí zavŕšiť predovšetkým každý sám v sebe.

Pred niekoľkými rokmi, keď mladí slovenskí spisovatelia vstupovalido literatúry, bola situácia podstatne iná. Takmer každý z nich, bojujúcza seba a za svoju tvorbu, bojoval za vec samu, teraz mnohí z nás bojujúnajmä za seba. Stali sme sa dokonca nedotkliví a podráždení a to, čo sadotkne nás a našej tvorby, považujeme často za urážku celej literatúry.To je vec, nad ktorou sa hodno zamyslieť. A predsa osudy literatúrya osudy jej tvorcov nemožno od seba odlúčiť. Svojho času nevyšla zbierkamladého básnika Jána Ondruša. Svojho času – vďaka administratívnemuzásahu – nevyšlo v úplnej podobe číslo Mladej tvorby, ktoré pripravilaskupina mladých básnikov: Feldek, Stacho, Ondruš, Mihalkovič. Nevy−šli ani iné dobré knihy. Boli to veci, ktoré sa dotýkali osudov literatúry.Možno iba jemne – pávím perom – ako hovorí istý slovenský spisovateľ,ale predsa. Chcel by som iba, aby sme vedeli rozlíšiť, kedy sa toto „páviepero“ – používam tento výraz zrejme v negatívnom zmysle – dotýkanás, a kedy sa cez nás dotýka literatúry.

Budú prichádzať a možno už prichádzajú do literatúry nové, mladétalenty. A tak ako v nedávnej minulosti u nás, ani u nich nejestvuje takáosudná rozdvojenosť, o akej som hovoril. Nestačili nadobudnúť patričnúdávku sebavedomia, onú dávku sebavedomia, ktorá by sa ako na teplo−mere mala značiť červeným číslom, a ktorá znamená chorobný príznakzdravého organizmu. Prichádzajú s nevinnými a prísnymi očami a boju−júc za seba, bojujú za literatúru – to je našťastie boj, ktorý treba vybojo−vať vždy znova, boj, ktorý sa nikdy nekončí. Prichádzajú. Porozmýšľaj−me teda, aké sme im my, ktorí sme aspoň jednou nohou stáli v obdobíkultu, ako to tu ktosi nazval, pripravili podmienky.

(1963)

380 381

nevylučoval práve tzv. veľké politické témy. (Napríklad problém západ−ného Nemecka, problém Berlína a pod.) Práve takéto problémy dávajúcelkom nové možnosti poézii. Jednak sú to možnosti technické, ďalejmožno použiť celkom iný slovník ako pri bežných témach, ale čo je hlav−né, môže sa tu uplatniť nový pohľad na svet. Inak si myslím, že básniko−vi vôbec nemožno predpisovať, o čom má písať a ako má písať. Cestya spôsoby poézie sú naozaj rozličné. Mňa osobne vôbec nezaujíma to,čomu sa hovorí formálna otázka. Myslím, že je to zbytočné, a že by ľudímalo zaujímať predovšetkým to, čo chcú povedať.

V ideálnych prípadoch, keď básnik nájde tému ako vhodnú príležitosťpre to, čo chce vysloviť, môže sa stať, že sa forma stáva do istej mieryobsahom. Dokonca si myslím, že je to ten ideálny stav, aký by mal exis−tovať pri vzniku každej básne.

V súčasnej poézii vidím dve možnosti, dva vznikajúce prúdy: jedným jecesta, o ktorú sa pokúša Ján Stacho. To znamená: absolútne zhustené ver−še; pravdaže, nie je to žiadna revolúcia, skôr pokračovanie v starej cestezhusťovať poéziu tak, aby sa, obrazne povedané, podobala vodíkovej bom−be. Druhá cesta je taká, ktorú by som mohol prirovnať hre na klavír. Osob−ne sa mi viac páči. Časť výrazových prostriedkov tu predstavuje pravúa časť ľavú ruku. Pritom to, čo nie je melódia, teda akýsi sprievod, pomáhapráve vytvárať vnútorné napätie v básni. Celkom ľubovoľne sa tu dá vy−tvoriť zdanie času, jeho spomaľovanie a urýchľovanie. O túto cestu sa po−kúša najnovšie Jozef Mihalkovič. Ide na to živelne, inak sa to ani nedá, alepostupne si iste z toho vyvodí dôsledky pre svoju tvorbu.

Poézia nie je to, čo sa píše vo veršoch, hoci táto fikcia panovala dlhéroky. Práve tým, že prenikajú prvky iných druhov do poézie, jasnejšiea presnejšie sa ozrejmuje aj sama podstata poézie. Tvrdím, že v poéziineexistujú nijaké zákony alebo takmer nijaké. To, čo považujeme v sú−časnom období za protibásnické a antiestetické, nepôsobivé atď., môžesilná básnická osobnosť zrušiť a z toho záporu spraviť práve klad. Možnosi to overiť práve na mladej slovenskej poézii a na čitateľskom vzťahuk nej pred takými štyrmi rokmi a dnes.

Čo myslíš, ktorá báseň z tejto knihy je najlepšia? Ktorá sa bude najviacpáčiť, či znepokojovať?

Poézia sa robí na mieru. Konfekciu možno dostať inde.

Na čo myslievaš pri takýchto rozhovoroch o poézii?

Na iné, ostré nástroje.

A na čo budeš myslieť vo chvíli, keď budú čitatelia čítať túto knihu?

Na nič. Budem mať trému.(1963)

Myslím, že otázka, ako písať báseň, by mala byť aktuálna v tom okamihu,keď básnik vie, čo chce písať. Básnik by mal cítiť ustavičnú túžbu, malby vynakladať ustavičné, energické úsilie zmocniť sa kúska sveta okoloseba alebo v sebe, a spôsob, ako to spraviť, by mal vyplývať z jeho predsta−vy alebo tušenia podoby tohto sveta, mal by ho mať do istej miery v krvi.

(1962)

Človek sa nachádza v cudzom svete. V podstate v celkom cudzom svete,pretože je na jednej strane odtrhnutý – použime ten konvenčný výraz –od prírody, na strane druhej ho ďaleko predbehol vývin techniky a ostat−ných vied. Termín o d c u d z e n i e je podľa mňa priliehavý, a myslím si,že existuje aj v podmienkach socializmu. Človek si musí uvedomovať sámseba v tomto svete, hľadať v ňom svoje miesto a vyrovnávať sa so všet−kými nárazmi okolitého sveta. Toto teraz robí, mala by robiť aj poézia.

Ja v tomto štádiu nerozoznávam, čo je politickou a čo nepolitickou poé−ziou. Myslím, že téma, najmä v poézii, nie je rozhodujúca. Téma je lenpríležitosť pre básnika, aby vyslovil to, čo chce vysloviť, ak vôbec niečovysloviť môže a vládze. Každá dobrá báseň je v tomto zmysle aj politic−kou básňou. Na druhej strane sa zasa domnievam, že najväčšie možnostidáva súčasnému básnikovi práve súčasná téma. Nijako by som z toho

382 383

jednou z krutých vecí dvadsiateho storočia a ak je poézia narkotikom,nie je to rozhodne morfium.

(1965)

Slová prestávajú byť prostriedkom dorozumenia, lebo veľmi často prestá−vajú byť nositeľom svojho pravého obsahu a stávajú sa často nositeľmiprotikladného obsahu. Básnik by mal vždy pociťovať nedôveru k slovuv záujme určenia jeho presného obsahu. Zároveň by sa mal naliehavospytovať, v akom svete žije. Úloha poézie sa mi vidí v tom, čo by samohlo nazvať pokusom o uvedomenie si svojho postavenia, postaveniačloveka vo svete. V takomto zmysle literatúra a umenie môžu sa javiťako deštrukcia, ale iba na prvý a povrchný pohľad. Každé skutočné ume−nie je v podstate pozitívne, ale jeho pozitívnu funkciu si nemožno pred−staviť bez istého radu deštrukcií, negácií, ktoré predchádzajú. Nie je rozho−dujúce, aké pocity vládnu nami, či sú to pocity márnosti, alebo optimizmu,alebo nejaké iné pocity – to je iba prirodzené. Sme však v situácii, keď sakaždý má rozhodnúť, či človek bude pokračovať v ovládnutí prírodnýchsíl, alebo či bude iba pasívnou súčasťou prírody. Ak uvažujeme takto,prestáva ma zaujímať otázka o okamžitom alebo nepriamom pôsobeníumenia, lebo ak pripustím, že sa človek stane pasívnou, nevládnou zlož−kou prírody, pripustím vtedy zároveň aj to, že sa ocitne v stave, v ktorommu bude napríklad kategória morálky úplne neznáma. Pozitívny zmyselslova – umenia vidím v tom, aby pomáhalo človeku uvedomiť si svojemiesto vo svete, aby mu pomáhalo uvedomiť si pravý stav vecí a možnoaj zaujať postoj k nemu.

(1965)

Dobré a úspešné interview

Má 36 let, střapatou hlavu, v hnědošedozelených, zdánlivě beránčích očíchje trochu ironie, trochu stesku, stejně jako v jeho slovech, skoupých a řeče−ných jen na půl úst. Podobná je i jeho poezie: Hravá malými člověčími prob−lémy, láskami a vzruchy, dravá otázkami života a vědomím odpovědnosti za

Práve mladá slovenská poézia, jej najvýraznejší predstavitelia posunuliveci ta, kde pôvodne mali byť. Do značnej miery sa napríklad pričinilio návrat metafory do poézie. Teraz je otázne, čo bude ďalej.

Bohužiaľ v umení je to tak, že tu nemožno nič preskočiť. Keď niečo pre−skočíme, zaznávame, neberieme na známosť, nakoniec sa k tomu vždymusíme vrátiť.

(1964)

Vždy znova a znova sa presviedčam, že v poézii, možno aj v živote, jedôležitejšie hľadanie, než nachádzanie, aj keď hľadáme preto, aby smenašli. Nájdené je relatívne a často fiktívne, ale proces hľadania je skutoč−ný, pomáha nám vysvetliť samých seba. [...]

Na počiatku mnohých vecí v tomto storočí stál exaktný ľudský rozum.Ak si však predstavíme následky týchto vecí, dostaneme sa naraz dosveta mýtov, ktorý nie sme schopní alebo ktorý aspoň odmietame po−chopiť, a v ktorom to, čo sa deje, deje sa zdanlivo bez hocijakej logikya bez zmyslu. Poézia, ktorá vie, že sme až príliš zúčastnení na veciach,vie súčasne, že logika vecí existuje, aj keď je krutá. Preto ktokoľvekpovie pravdu o sebe, povie súčasne pravdu o veciach. [...]

Prepáčte, ak bude to, čo poviem, znieť ako rúhanie: Poetika ma v tejtochvíli zaujíma najmenej. Keby som mohol, vyvesil by som nad pracov−né stoly básnikov heslo: „Opovrhujte poetikou“. Ak je pravdou, že poe−tika je pre poéziu „všetkým“, je pravdou aj to, že poetika je pre poéziu„ničím“. Vo chvíli, keď si uvedomíte, že máte nohy, prestávate si ichvšímať, a zaujíma vás najmä chodenie. Poetika je vec relatívna. Neexis−tuje „lepšia“ a „horšia“ poetika. Poetika buď je, alebo nie je. Systematic−ky a na úrovni sa opakujúci nedostatok jednej poetiky stáva sa estetic−kou normou poetiky inej. A tak, aby som bol trochu ironický sám k sebe:ak začnete písať básne, nestarajte sa o poetiku, ale o to, „ako“ to, čochcete povedať, povedať najlepšie.

[...]Pokiaľ ide o to, čo je úlohou básnika, povedal by som, že poézia má

skôr narúšať vedomie súčasného človeka, neponechávať mu falošné ilú−zie, poskytovať mu poznanie, aj keď obmedzené a neúplné. Poézia je

384 385

Zdá se mi, že jsem v tom zcela normální. Každý nový verš, obraznebo dokonce slovo, zvuk nabízí básníkovi další možnosti. Jde však o to,aby měl básník v tomto proudu iniciativu, aby měl, řekl bych „přehledo věcech“. Při tvorbě by měly působit obě složky – vědomí a podvědo−mí – v nutném poměru a vzájemné souhře. Jak vidíte, jsem vlastně dostzaostalý, protože ještě věřím na kompozici.

Každá báseň, ať už to básník chtěl, anebo nechtěl, má svoji kompozici,nemyslíte?

Když nemá, je kritik ochotný si ji dodatečně vymyslet. V určitémsmyslu je i dekompozice kompozicí. Z nedostatku se tak stávají estetic−ké normy a – při trošce štěstí – může se touto cestou zrodit i nový literár−ní směr.

Chápu to raději tak, jak jste to myslel – jako žert.

Ponechme si iluze a chápejme to jako žert.

Vraťme se však k našemu tématu. Jak hodnotíte pohyb, který v současnéliteratuře vyvolali mladí?

To, co dělají mladí, je vždycky dobré. Což je i vysvětlením úkazu, žese nám to často nelíbí. Ostatně, co to znamená mládí? Pro některé kritikyjsem i já stále ještě mladým básníkem. Kritika má v hlavě setrvačník.

Zdá se, že k literární kritice nechováte dostatečnou úctu. Dokonce jstenevděčný.

Naše současná kritika – čest výjimkám – se pomalu, těžkopádně, alepřece jen učí vnímat poezii. Z každého svého objevu má takovou radost,že zapomene na všechno ostatní. To dělají i děti. Nejdřív si prohlédnoukostky a potom si z nich pokoušejí postavit budovu. Já si kritiky vážím.

to, kam se řítí tento svět. S Válkovým debutem v devětapadesátém roce sespojuje nástup slovenské básnické generace, která se z tehdejšího rozpačitéhopřešlapování ostře vydělila myšlenkovou soustředěností i vůli nalézt neotře−lé možnosti básnického tvaru. První otázka básníkovi, který vůbec na básní−ka nevypadá, proto zněla, proč debutoval poměrně tak pozdě.

Začínal jsem téměř jako každý – jako student – a uveřejňoval jsem,kde se dalo. Několik let jsem neuveřejnil nic anebo téměř nic. Znovujsem začal publikovat až okolo roku 1957.

První sbírka Dotyky vyšla dva roky poté, za další dvě léta jste vydalPřitažlivost a v roce 1963 Nepokoj.

Ano a v těchto dnech by měla vyjít moje čtvrtá sbírka Milování v husíkůži. Je to divný název, že?

To je, ale neodpověděl jste na první otázku.

Co to vůbec znamená, řekne−li se, že básník vydal svou první sbírkupozdě? Zřejmě je to shoda společenských okolností a osobních dispo−zic. Mně se tenkrát zdálo, že požadavky, které se kladou na poezii, ne−mohu plnit; prostě se mi nelíbily. Pracoval jsem samozřejmě dál, ale jerozdíl psát verše, které chcete publikovat, a jiné je pracovat jen pro sebe.

Rozumím−li dobře, čekal jste jako básník na svůj čas. Jste spokojen s tím,jak vaši poezii pochopila kritika?

Kritika mne přeintelektualizovala. Se zahanbením zjišťuji, že jsem sev jistém období stal v jejích očích téměř kybernetickým strojem na výro−bu poezie. Ve skutečnosti jsem měl s matematikou vždy velké těžkostia jako básník jsem na tom přesně tak jako většina mých kolegů: kdyžzačnu psát báseň, obyčejně nevím, jak ji skončím.

Je to dobře nebo špatně?

386 387

Když mi například nejde práce tak, jak bych chtěl. Občas to ani nenípráce. Ne, že by to nebyla dřina, ale občas mi psaní básní připomíná,jako bych byl učitelem tance. Víte, je to takové trochu nemužské.

Proč?

Nevím.

A kdybyste si měl ještě jednou volit zaměstnání?

Poezie není zaměstnání. Kdybych však mohl znovu volit, asi bychzase psal poezii. To je na tom nejhorší.

Od té doby, co vyšla vaše první kniha, vydáváte každý druhý rok novoubásnickou sbírku. Budete pokračovat v tomto tempu? Nemáte strach, že sebudete opakovat?

Jsou básníci, kteří celý život zbásňovali jediné téma, a neopakovalise. A jsou jiní, kteří psali vždy o jiném – zdánlivé o jiném a vždy jinak –a opakovali se. Téma je nakonec jen příležitost k básni a opravdovýchtémat je jen několik. Už několik tisíc let se tato témata v literatuře „opa−kují“. Ale stejné není vždy stejné. Doufám, že jsem to řekl srozumitelně.

Velmi srozumitelně. Myslím, že to byl „dobrý“ rozhovor, nemyslíte?

„Úspěšný“ rozhovor.(1965)

O poézii v dnešnom svete

Kritika, vo vzácnom súlade s kultivovaným čitateľom, si právom myslí, žetvoja básnická tvorba, kniha za knihou, realizuje celkom určitý estetickýplán. Aj v tomto zmysle je zrejmé, že sa tvorbe venuješ celý a bezo zvyšku.

Vám tak věřit! Nejste náhodou z těch, kteří popírají jakýkoli vliv kritikyna tvorbu?

Ani náhodou! Protože v současné literární kritice koluje jen několikmyšlenek, které ti šťastnější vymysleli a ti méně šťastní používají (a zne−užívají), tvrdí vlastně celá kritika – opět čest výjimkám – unizono jednoa totéž. Kdyby se jí zachtělo, přesvědčila by nás třeba i o tom, že nejlepšíbásně jsou v telefonním seznamu. Můj přítel, literární kritik, kterého jeopravdu třeba brát vážně, mi důvěrně prozradil, že je zhnusený ze svýchvlastních myšlenek, které v značně rozředěné podobě četl aspoň v tucturecenzí svých kolegů. Sice se tak devalvují myšlenky, zato kritika roz−kvétá.

Vidím, že s vámi nic nepořídím, a nechme proto kritiku spát. Raději miřekněte, co je to literární úspěch?

To je noha, kterou veřejné mínění nastavuje spisovateli. Ti, kteří nosínos nahoru, přijdou k úrazu.

Vy jste nesporně úspěšný básník. Proč se ošíváte?

Podívejte se, myslím, že bychom měli rozhovor ukončit. Nerozlišuje−te mezi slovy „úspěšný“ a „dobrý“ a to se dotýká mé samolibosti.

Cožpak nemůže být úspěšný básník dobrým básníkem a naopak?

Je to sice vždycky podezřelé, ale někdy se to stává.

Mohu se ještě něco zeptat? Jaká otázka by vás vyprovokovala?

Třeba jaký má smysl psát poezii? Nejsem vždy úplně přesvědčenýo tom, že to má smysl.

Kdy o tom nejste přesvědčen?

388 389

Dovoľ, aby som sa k tejto zásadnej otázke vyslovil menej zásadne,možno polemicky.

1. Súčasná poézia pôsobí v kontakte s vnímavým čitateľom ako istýdruh psychoanalýzy, presnejšie povedané, vyvoláva proces pripomínajúcipsychoanalytický proces: regenerujúc pamäť, obnovujúc schopnosť pô−vodných reakcií na elementárne podnety, navracajúc zmyslom citlivosť,robí človeka samému sebe zrozumiteľnejším. V tejto fáze vyvoláva poé−zia v čitateľovi pocit náhleho zviditeľnenia neviditeľného, avšak dobreznámeho.

2. V ďalšej fáze svojho pôsobenia môže mať poézia ambície sproble−matizovaním zdanlivých istôt prinútiť čitateľa, aby človeka, t. j. seba,vnímal ako intelektuálny problém. V takomto prípade robí poézia to istéčo filozofia, ale inými prostriedkami a iným spôsobom.

Medzi oboma pólmi pôsobenia poézie môže byť značná vzdialenosť,zapríčinená odlišnosťou, až diametrálnou typologickou rozdielnosťoupoézie. Pokiaľ ide o mňa, usilujem sa o poéziu, ktorá túto vzdialenosťskracuje.

V čom teda vidím sociálne funkcie súčasnej poézie? Myslím, žez povedaného možno aspoň niektoré ľahko vyvodiť.

Na čo by si upriamil pozornosť pri svojej osobnej konfrontácii sloven−skej poetickej súčasnosti s okolitým básnickým svetom.

Vo svetovej poézii ma zaujal najmä ten prúd, ktorý sa celkom bada−teľne pokúša o určenie miesta človeka vo svete, jeho situácie, jeho per−spektív a jeho zmyslu v súčasných dejinách. Je to poézia, ktorá či užvzniká v tej alebo v onej krajine, má mnohé spoločné znaky. Za pozoru−hodnú považujem napríklad skutočnosť, že tieto spoločné črty možnovystopovať v súčasnej poézii americkej a sovietskej (Corso, Ferlinghetti,Voznesenskij, Ajgi atď.). Je len pochopiteľné a prirodzené, že za týmvšetkým je, ako vždy, nielen to, čo spája, ale aj to, čo odlišuje. Pokiaľ ideo diagnostikovanie toho najzákladnejšieho v ľudskom osude, konštatujetáto poézia, že človek na celej zemeguli je len jeden. Politikum celejveci sa prejavuje tam, kde poézia naznačuje riešenie. Špecifickosť tej čionej poézie, daná rozdielnymi spoločenskými podmienkami, v ktorých

A predsa ti zvyšuje čas i energia na prácu verejnú. Po Mladej tvorbe a Zväzespisovateľov si opäť zakladajúcim šéfredaktorom nového časopisu...

Otázka obsahuje protirečenie: ak sa niekto venuje niečomu „bezozvyšku“, nemôže mu zostať čas na nič iné. Chcel by som dodať, že viacako o protirečenie v otázke ide tu o protirečenie v samotnom probléme –o protirečenie alebo skôr o dilemu, toľko ráz riešenú a nevyriešenú, lebonijaké objektívne a všeobecne platné riešenie tejto dilemy neexistuje.Spisovateľ, či verejný činiteľ?

Nesúhlasím s tými, ktorí sa domnievajú, že od spisovateľa už eo ipsomožno, ba treba čakať, že bude „verejne činný“ v onom konvenčnomzmysle slova. Je to jeho právo, ale nie povinnosť.

Spisovateľ predsa je verejne činný, stáva sa verejným činiteľom odokamihu publikovania svojho diela, od chvíle, keď sa toto dielo stávafenoménom spoločenským, a keď ako také začne pôsobiť. Verejné po−vinnosti spisovateľa vyplývajú z toho.

Všetky ostatné tzv. verejné povinnosti spisovateľa súvisia s mnohýmiinými osobnými danosťami a často s mierou talentu, svojím charakte−rom takého odlišného od talentu, podmieňujúceho podstatu jeho spiso−vateľskej činnosti.

Toľko všeobecne. Pokiaľ ide o mňa v súvislosti s tým, čo si v mojomprípade označil za verejnú činnosť, by som – parafrázujúc tvoju štylizá−ciu – rád podotkol, že hoci mi aj napriek tejto činnosti zostáva čas i energiana tvorbu, aj jedného, aj druhého mi zostáva dosť málo. Aby som úplnesklamal tvoje ideálne predstavy o rovnováhe verejnej a tvorivej činnostiu mňa, podotýkam, že sa mi často zdá, akoby jedna druhej prekážali,akoby jedna druhú vylučovali. A tak venujúc sa jednému, bolestne poci−ťujem neprítomnosť druhého, takže je možné, že toto napätie je prirodze−né a osožné, že jedno druhé podmieňuje, a že protirečenie, o ktoromsom hovoril, je iba relatívne. Neviem. Pristihol som sa, že odpovedajúckladiem vlastne otázku, začnime teda radšej od začiatku.

Dobre, začnime od začiatku. Napríklad takto: V čom si ochotný vidieťv súčasnosti sociálne funkcie umenia?

390 391

čiara nemá opodstatnenie pre trvalú existenciu, pretože literatúra je živýorganizmus, ktorý nemožno mechanicky rozdeliť na časť, ktorá sa vyví−ja, a na časť, ktorá atrofuje.

Aj vďaka súčasnej slovenskej literárnej kritike sa stala slovenská po−ézia pre literárnu a čitateľskú verejnosť tým, čím dnes je, takmer výhrad−ne zásluhou literárnej kritiky je značná časť súčasnej slovenskej poézieschopná pôsobiť, je komunikatívna už dnes, oveľa skôr, než by sa tostalo bez jej prispenia.

Čo mi dnes v slovenskej literárnej kritike najviac chýba, je, po prvénedostatok „umenia čítať“, povedané so Sainte−Beuvom, a po druhé ne−schopnosť alebo nechuť objektívne vykladať básnický text. Takmerv celom rozsahu platia Šaldova slová: „Nikoho nedonútiš dnes k tomu,aby sa držal básnikovho textu a rozlišoval aspoň: toto povedal básnik,a toto tu som povedal ja, keď som ho nedbalo čítal a podsúval mu svojefantastickosti a nehoráznosti.“ Namiesto toho, aby sa pokúsil o pocho−penie literárneho diela a o jeho výklad, vykladá kritik sám seba, čo jeiste zaujímavé, ale z hľadiska posúdenia kvality literárneho diela a z hľa−diska pochopenia jeho zmyslu nepodstatné.

Aká je teda tvoja „koncepcia“ poézie, tvoja básnická konfesia? Čo odpoézie čakáš a čo chceš poéziou dať?

Koncepcia mojej poézie je azda dosť zreteľná z toho, čo som tu užpovedal – a pre čitateľa tejto poézie hádam aj z nej. Chcel by som dodaťiba toto: aj keď sú prostriedky, ktoré dnes poézia používa a spôsoby,akými ich používa, stále zložitejšie a mnohostrannejšie, aj keď súčasnýbásnik necúva ani pred zásahom do štruktúry jazyka, aj keď je štylistickéa sémantické zaradenie slova v básni mnohovrstevné, aj keď používabásnik ako istý druh básnického rýchlopisu nápovede, ktoré sú odvode−né z ľudových prísloví, práve tak ako môžu byť odvodené z tanečnýchšlágrov atď. atď. – skrátka aj poézia vznikajúca v samom slovnom mate−riáli, aj poézia z neho vytvorená má svoje existenčné oprávnenie lenvtedy, ak niečím prispieva k ozrejmeniu vzťahu človeka a sveta, sveta ačloveka.

človek vo svete existuje, je v tomto prípade zreteľnejšia. Iné už je, ako sato pokúša poézia robiť. Je jasné, že samotná poézia veci nerieši. Prispie−va k ich riešeniu tým, že kladie otázky a spôsobuje, že si čitateľ kladieotázky, že ho provokuje, že ho núti zaujať osobné stanovisko a vytvoriťsi vlastný názor, v konečnom dôsledku teda zaujať postoj. Takejto poéziinestačí „tvorba krásy“, nezmocňuje sa sveta v sebe a okolo seba v ruka−vičkách, robí to často násilím a surovo, hovorí často zajakavo a kŕčovito– ale poézia a elegancia, to nie sú veci totožné.

Ani v porovnaní s týmto prúdom svetovej poézie neobíde slovenskásúčasná poézia najhoršie. Výrazné úsilia v nej s týmito tendenciami sve−tovej poézie zjavne korešpondujú.

Je logické, že istá časť slovenskej súčasnej poézie je „zaujatá pre svojvlastný spôsob“. Je to osožné a zodpovedá to podmienkam normálneholiterárneho vývoja. Trvalá prítomnosť experimentu v súčasnej sloven−skej poézii je ďalším momentom, ktorý hovorí v jej prospech, aj pri kon−frontácii so súčasnou svetovou literatúrou, a to tým viac, že v literatúre –a v umení vôbec – neexistuje nič podobné tomu, čomu sa vo vede hovoríexperimentum crucis, skrátka – je veľa možností a mnohé z nich môžuviesť k cieľu. Neobíde sa to, pravda, bez toho, že sa niekedy za experi−mentátorstvo považuje márna hra so slovom, nie p r á c a so slovoma na slove, ale hra, ktorá spočíva v zámene spôsobu za podstatu, prostried−ku za účel. Je však úlohou literárnej kritiky, aby rozoznala, kedy ideo perfektné rozmnožovanie prototypov, o reprodukovanie schém a kedyo tvorbu.

Aká je podľa teba kompetencia kritiky pri výklade básne a básnika? Mávôbec súčasná kritika, tá esejistická i tá analytická, primerane účinnéprostriedky poznania básne, jej textu, zmyslu, filozofie?

Slovenská literárna kritika rozpoznala včas a správne pohyb v slo−venskej poézii a prispela k jeho urýchleniu. Možno bolo nevyhnutnýmsprievodným javom, že v procese prudkého vývoja slovenskej poéziev posledných rokoch prišlo k istému posunu kritérií, pri ktorom, podľamojej mienky, zostali niektorí dobrí básnici za čiarou oddeľujúcou poé−ziu dobrú od poézie zlej, nehovoriac už o tom, že táto myslená deliaca

392 393

Pod oknom mojej izby hrajú celý rok chlapci hokej. Hrajú s tenisovouloptičkou, rýchlo, skoro by som povedal moderne – na jeden dotyk.V poézii sa takto so slovami zaobchádzať nedá. Pre báseň treba slovástarostlivo skúmať. Treba ich vyberať podľa chuti, farby váhy a čistoty.Nijaký omyl sa neuznáva, nikto neprihrá.

Ale vlastne aký to má zmysel? Aký zmysel má hocijaká, aj tá najlep−šia báseň? Slnko kvôli nej skorej nevyjde, neprestane pršať, nič na svetesa nezmení. Aký má zmysel zaoberať sa poéziou vtedy, keď väčšina spo−luobčanov robí iné, pre osud a existenciu národa naozaj nevyhnutné veci?

Čo je poézia? Rozptýlenie? Nezáväzná hra? Šarlatánstvo?A kto je básnik? Koho nasýtil? Koho obliekol?Na akých váhach možno vážiť jeho prácu?Mohol by som odpovedať zoširoka a s pátosom. Mohol by som pove−

dať, že poézia je súčasťou ľudskej kultúry. Že poézia je prostriedkomcitovej výchovy, posolstvom, pamäťou doby. Mohol by som takto po−kračovať dlho a dlho.

Namiesto toho sa spolu s ostatnými pýtam: Naozaj, aký to má zmy−sel? Kladiem si túto otázku často a so znepokojením. Výsledkom básni−kovej práce sú slová na papieri. Všetko ostatné je nehmatateľné, nezvá−žiteľné, neviditeľné.

Vlastne – je očividnou skutočnosťou, že poézia sa číta.Pravda, chodíme do divadla, na výstavy, na koncerty, a nie vždy, nie

vždy a za každých okolností je to výrazom našej vnútornej potreby. Alepoézia sa číta väčšinou v samote, v ústraní, v tichu vlastného súkromia,kde sa netreba „zdať“, kde netreba nič predstierať.

Teda – dovoľte, aby som sa spýtal teraz ja: Ak niekto niečo potrebuje,ak skutočne niekto niečo potrebuje – má to zmysel?

Nerád píšem listy. A nerád na listy odpovedám. Našťastie, v poriadku,ktorý sa ženské ruky mojej domácnosti vždy znova a znova, a vždy bez−výsledne pokúšajú v mojej pracovni obnoviť, sa mnohé z listov stratia.Jeden zo stratených listov som našiel pred dvoma dňami. Kladie sa miv ňom otázka: „a napíšte mi, prosím, čo je to poézia...“ Ach, je to starýlist – no otázka je ešte staršia. Odpovedám teda tak, ako by som bol

Možno to nie je objektívny zákon, platiaci pre celú oblasť poézie, aleje to zákon, ktorý je pre moju poéziu predbežne určujúci. Ak to možnopovažovať za básnickú konfesiu, je to teda moja konfesia.

(1966)

Sám doma so svojou poéziou

Zvykol som si pracovať v noci. Je to zlý zvyk, ale nevyhnutný v panelo−vom dome plnom hudobných nástrojov. Život s hudbou nemusí byť vždypríjemný, ale nikdy som sa neopovážil povedať to nahlas – človek nevie,kto vedľa neho vyrastá. A tak keď mám výnimočne čas, nádejní klavírnivirtuózi idú do školy a ja sa pokúšam pracovať cez deň, sťahujem si role−tu a zažíham svetlá.

Keby som chcel byť sám k sebe zlomyseľný, chápal by som to akosymbol a mohol by som ukazovať na seba prstom: Aha, zasa jeden bás−nik, ktorý sa uzaviera pred životom! Našťastie by to bolo nielen zlomy−seľné, ale aj nepresné. Vo chvíli, keď treba napísať báseň, je neskorozískavať životné skúsenosti. Ale isté skúsenosti možno získať aj pri písa−ní básní. Na základe jednej z nich, zaiste bezvýznamnej a nepatrnej, nikdynapríklad neprepisujem báseň strojom skôr, kým nie som presvedčený,že je definitívne dokončená. Báseň napísaná strojom sa zdá byť krajšia –a vytlačená báseň môže byť niekedy už malým podvodom. S básňou jeto teda tak ako so všetkým ostatným, čo nás v živote stretá: ako s láskou,ako s priateľstvom, ako s mnohými ďalšími vecami, ktoré bývajú častoiné, než na prvý pohľad vyzerajú. Báseň je aj mlčanie, aj to, čo je zaslovami. Ba hádam predovšetkým to, čo je za slovami, robí báseň bás−ňou. Báseň sa, pravda, skladá zo slov. Ale aj napriek tomu: nedôverujemslovám. Nedôverujte slovám. Slová nielen znamenajú, ale aj sú. Sú nie−kedy proti zmyslu vecí, proti pravde, proti človeku. Sú slová predajnéako láska a zákerné ako vražda. Sú slová, ktoré mlčia, a je aj mlčanie,ktoré hovorí. Nedôverujte slovám.

394 395

kej práci strany, po druhé, ľahostajnosť a pasivita vo vzťahu k súdobýmmetódam psychologickej vojny, uplatňovaným u nás západnými ideolo−gickými a propagandistickými centrami. A predsa už v tridsiatych ro−koch tohto storočia rozpracovali v USA princípy tzv. riadenej spoloč−nosti, z ktorých mnohé, patrične modifikované, sa uplatnili roku 1968v deštruktívnom spoločenskom pohybe u nás. Už v päťdesiatych rokochdefinoval americký sociológ Leswel politickú propagandu ako „použi−tie hromadných oznamovacích prostriedkov v záujme moci“. Mohol bysom v podobných citátoch pokračovať; za aktuálnejšie však považujemhovoriť o súčasných problémoch, predovšetkým o dvoch mýtoch, dvochlegendách, ktoré ako dymovú clonu šíri okolo seba okruh tvorivej inteli−gencie.

Prvý mýtus sa zrodil z tvrdenia, že skoro každému príslušníkovi ume−leckej inteligencie sa politicky krivdí, že teda sa netreba čudovať, ak jepasívny, ak vyčkáva.

Druhý mýtus, ktorý možno charakterizovať otázkou „Prečo práve ja“,spočíva v presvedčení, že príslušníkom tvorivej inteligencie sa krivdínielen kolektívne, ale každému jednotlivcovi okrem toho aj individuál−ne s mimoriadnym dôrazom na jeho osobu. Vznik týchto mýtov nie jenáhodný a okruh osôb, v ktorom vznikajú, takisto nie. Chápem ich citli−vosť. Roku 1968 boli menej citliví, ale napriek tomu by som rád na ichadresu pokojne a nepozdvihnúc hlas, zato však jasne povedal, že na tých,čo počínajúc IV. zjazdom spisovateľov zhruba do konca roku 1969 sle−dovali konkrétne politické ciele, zneužívali svoju mravnú autoritu nado−budnutú cez umenie, ale nepoužívali umenie, používali naopak prostried−ky politickej praxe – na tých sa v tých súvislostiach nepozeráme a aninemôžeme pozerať ako na predstaviteľov umenia. Pozeráme sa na nichako na predstaviteľov politickej pravice. A za politickú činnosť treba niesťaj politickú zodpovednosť. Mnohých z nich možno zneužili, mnohí ne−chápali, o čo ide, ale dnes už prešiel dostatočne dlhý čas, aby jasne po−vedali, že vidia veci ináč, ak ich tak vidia.

Československí emigranti v zahraničí, najmä emigranti z publicistic−kých a spisovateľských kruhov, čoraz častejšie píšu o tzv. českosloven−skom experimente roku 1968. S čím experimentovali? S národom, s osud−mi miliónov občanov tohto štátu ako s pokusnými králikmi. Myslím, že

odpovedal pred rokom: „Neviem, čo je poézia. Keby som to vedel, nepí−sal by som básne.“

Poézia je možno – okrem iného – aj spôsobom hľadania seba, hľada−nia svojho zmyslu v živote a zmyslu života. Nie je to jediný spôsob. Súiní, ktorí hľadajú ináč, a iní, ktorým sa zdá, že našli. Mnohí z nich, mno−hí z nás – je to takto presnejšie, žijeme životom, ktorý sa podobá zlejpoézii. Rozhodujúce je pre nás to, čo je na povrchu, čo je viditeľné, a pod−stata vecí nám uniká. Zdá sa nám užitočnejšie, bezpečnejšie a dosiahnu−teľnejšie potvrdiť samých seba nie vo vzťahu k inému človeku a k inýmľuďom – skôr vo vzťahu k veciam. Veci, ktoré sme ovládli, nás nepopie−rajú, nekladú odpor – zdanlivo. V skutočnosti však ovládajú ony nása my, podrobujúc si stále väčšie množstvo vecí, sme nimi stále väčšmiovládaní. Stávame sa v istom zmysle sami vecami. Už nepoužívame,sme používaní.

Verte slovám. Slovo poľudšťuje. Práve tak ako bolesť a krása.Ale poézia je bolesť aj krása.Len ľahostajní nepotrebujú poéziu.Ale ľahostajnosť je choroba, na ktorú sa zomiera už za živa.

(1967)

Správne vidieť problémy kultúry

Situácia v oblasti kultúry vzbudzuje oprávnený záujem, pozornosť, ne−spokojnosť, niekedy aj obavy mnohých, ktorí premýšľali nad tým, čosme prežili, čo prežívame a čo nás očakáva. Je to pochopiteľné. Veďnajmä oblasť hromadných oznamovacích prostriedkov a oblasť umeniaboli azda najviac, ale celkom iste najviditeľnejšie zasiahnuté tým, čodnes nazývame pravicovooportunistickým myslením, a v istom časea v istom rozsahu sa aktívne zúčastnili na boji o zvrátenie spoločenské−ho poriadku v Československu.

Ak si kladieme otázku, ako k tomu mohlo prísť, treba najprv zdôraz−niť, že korene tohto javu siahajú pravdepodobne ďaleko za január 1968.Na vine je – po prvé – dlhodobá bezkoncepčnosť a utilitarita v ideologic−

396 397

Mnohé zväzy spravili dosť. Domnievam sa, že na rozdiel od situáciespred roka je dnes najďalej Zväz slovenských skladateľov, ktorý vyriešilv podstate všetky organizačné a inštitucionálne problémy a zostáva muto, čo považujeme za hlavné – pracovať medzi svojimi členmi tak, abynamiesto prázdnych diskusii nastúpila cieľavedomá tvorba. Zväz slo−venských spisovateľov očakávajú v najbližšom čase aj inštitucionálne,štrukturálne a organizačné problémy. Zloženie orgánov Zväzu sloven−ských spisovateľov nezodpovedá súčasnému politickému vývoju. V júni1969 bolo možno také zloženie výboru považovať za víťazstvo, dnesvšak predstavuje určité zaostávanie a ja, aj ako člen tohto výboru, sadomnievam, že treba, aby tam nastali vážne zmeny. Nie zmeny pre zme−ny, ale preto, aby tieto zmeny znamenali začiatok prudkého ideologic−kého nástupu v tejto oblasti.

Chcel by som uviesť na ilustráciu súčasného stavu v kultúrnej oblastiniekoľko príkladov. Sú to možno fakty vytrhnuté z celkových súvislostí,no jednako sú to príznaky.

Jedným z najzložitejších problémov v oblasti kultúry bola konsolidá−cia divadelníctva. Zdá sa, že máme pred sebou pripravenú celkom dobrúkoncepciu rozvoja divadelníctva, že sú pripravené nie zlé repertoárovéplány. Súčasne sa však sústavne stretávame s tým, že doznievajú ten−dencie, ktoré boli doteraz prevládajúce, a ktoré možno vcelku označiťveľmi mierne za tendencie pre socialistickú spoločnosť málo prijateľné.Príklad: na nedávnej premiére Dürrenmattovej hry Kráľ Ján, spracova−nej podľa Shakespeara, divadelná postava – cirkevný hodnostár – odpo−vedá na otázku, čo robiť v tejto situácii, takto: „Modliť sa, modliť sa,modliť sa.“ Neviem, kto parafrázoval Lenina, Shakespeare asi nie, mož−no Dürrenmatt, možno prekladateľ, možno režisér, možno herec.

V časopise Naše divadlo, ktorý vydáva Slovenská akadémia vied, ječlánok Rudolfa Hasmana, ktorý hodnotí filmovú produkciu poslednýchrokov. Prečítam veľmi krátky citát z tohto článku: „Uplynulý rok všakpriniesol aj film, ktorý patrí medzi vrcholy nielen slovenskej, ale aj čes−koslovenskej kinematografie. A patrí sem formálnou, remeselnou doko−nalosťou i závažnou myšlienkovou výpoveďou. Je to film Juraja Jaku−biska Vtáčkovia, siroty a blázni.“ – Nasleduje dlhá stať, v ktorej sa hovorío formálnej dokonalosti tohto filmu. Pretože ma zaujímalo, kedy autor

za takýto experiment sa môžeme pekne poďakovať. Mimochodom, ne−majú byť na čo hrdí. V tomto tzv. experimente nebolo pôvodných myš−lienok ani pôvodných koncepcií. Varilo sa podľa cudzích receptov a cu−dzieho vkusu. Išlo o rozriedené a prispôsobené myšlienky západnýchšpecialistov na ideologickú diverziu. Napríklad známu teóriu intelektu−álnych elít nachádzame podrobne rozpracovanú v knihe amerického so−ciológa Daniela Bella, vydanej v roku 1965 v New Yorku. Autor v nejmedziiným píše: „Ako kontrast tradičnej neorganizovanosti, nedostatkusystému, amorfnosti ruských más je tu elita.“ A prechádzajúc potom odproblematiky ruskej k problematike sovietskej, čo takisto nie je náhod−né, tvrdí, že strana – rozumej strana v Sovietskom zväze – sa stáva ibaparazitickým príveskom ekonomiky. Zaiste sa nám tieto slová zdajú byťznáme, zaiste sme ich počuli v mnohých variantoch, raz adresované doSovietskeho zväzu, inokedy prispôsobované na naše politické, spolo−čenské a ekonomické podmienky.

To, čo som uvádzal, je zaiste iba zlomok z príkladov, ktoré by bolomožno uviesť. Chcel som iba charakterizovať atmosféru a korene, z kto−rých vyrástla situácia a prejavy politickej aktivity v oblasti kultúry. Jednouz hlavných a zásadných otázok v tejto oblasti bola otázka tvorivých zvä−zov. Slovenské tvorivé zväzy, najmä Zväz slovenských spisovateľov, vstu−povali do nového obdobia po auguste 1968 a ďalej koncom roku 1968,najmä však po zjazde 1969, so značným politickým predstihom v porovnanís tvorivými zväzmi v Čechách. Zväz slovenských spisovateľov bol vždycentrálnym ideovým zväzom spomedzi tvorivých zväzov na Slovenskua v podstate – doterajšie skúsenosti tomu nasvedčujú – určoval trend vý−voja. Nemožno povedať, že od zjazdu Zväzu slovenských spisovateľov sanič nestalo. Vývoj sa však spomalil a treba povedať celkom otvorene, žena vavrínoch sa ani v tejto oblasti spať nedá. Zväzy, najmä Zväz sloven−ských spisovateľov, mali dve výhody na rozdiel od českých zväzov. Poprvé, celý čas od roku 1968 existovala na Slovensku kompaktná a organi−zovaná sila, ktorá bránila prenikaniu tendencií pravicového oportunizmu.Po druhé – táto sila sa napokon prejavila v tom, že roku 1969 sa podarilov podstate vyhrať zjazd, prijať platformu, ktorá podporovala politiku stra−ny, a – ako sa zdalo – na tejto platforme sa vytvorili všetky podmienky,aby sa politika zväzov priaznivo rozvíjala.

398 399

Nikto nechce zakazovať maliarom maľovať takou alebo onakou metó−dou, ale treba veľmi jasne povedať, že štát bude podporovať také umenie,aké je v súlade so zásadnými ideami, na ktorých štát stojí.

V čom sú teda zásady našej kultúrnej politiky a ako ju mienime v bu−dúcnosti uskutočňovať? Zásady presadzovania marxistickej kultúrnej po−litiky spočívajú predovšetkým v tom, že treba používať metódy politickejpráce. Kultúrna politika, ktorá ako hlavnú, prevažujúcu metódu používametódu administratívnych zásahov, je v stave permanentnej krízy. Pritomvšak človek, ktorý si predstavuje, že možno robiť kultúrnu politiku bezadministratívnych zásahov, je politicky naivný. Stačí si prelistovať za−hraničné časopisy a možno uviesť každý deň tucet prípadov, že na Západeadministratívne zásahy používajú v miere oveľa väčšej ako u nás. Po−sledné číslo časopisu Der Spiegel uverejnilo dvojstránkový článok, akov Izraeli zakázali satirickú hru, ktorá kritizuje izraelskú armádu. Najprvprinútili predstaviteľov divadla z hry vyškrtať text a potom hru zakázali.

Je isté, že štátne orgány aj u nás budú musieť robiť administratívnezásahy. Treba ich prijať tam, kde sú nevyhnutné, no to nemôže byť cie−ľom marxistickej kultúrnej politiky.

Cieľ musí byť: ovplyvňovať kultúrnu klímu adekvátnymi prostriedka−mi. Za adekvátny prostriedok považujem umeleckú kritiku. Tam, kde saprejavuje absencia umeleckej kritiky, tam sa vytvára prostredie, ktoréprovokuje štátne orgány k administratívnym zásahom.

Kultúrna politika je aj tvorbou. Nemožno ju uskutočňovať, treba juvytvárať. Pravda, na to treba, aby fungoval celý mechanizmus politiky.Kultúrnu politiku od ostatnej politiky odlúčiť nemožno. Ozajstná kultúr−na politika sa začína tam, kde sa môžu formovať pozitívne ciele, a kde savytvoria objektívne podmienky na ich dosiahnutie. Ak chápeme kultúrupodľa marxistických definícií ako súhrn materiálnych a duchovných hod−nôt, ktoré dosiahlo ľudstvo v procese historického vývoja, tak je kultúrazaiste vecou, ktorá sa týka každého z nás. To však nikoho neoprávňuje,aby bokom trúsil nekvalifikované poznámky. Problémy kultúry provo−kujú, aby sme v nich rozdelili veci na čierne a biele. V podstate sú všakoveľa zložitejšie.

Kultúra nemôže byť ani obetným baránkom, ktorý bude snímať hrie−chy celej spoločnosti. Povedal som na začiatku veľmi jasne, že každý si

povie, v čom spočíva jeho závažná myšlienková výpoveď, dočítal somtúto stať do konca a našiel som iba toto: „Pozoruhodná je pritom skutoč−nosť, že nové významy, nové súvislosti sa zjavujú pri každom novomzhliadnutí filmu.“ – Je naozaj pozoruhodné, aké nové významy a súvis−losti možno odhaliť pri pozornom sledovaní tohto filmu. Nechcem, užsom to spomínal úvodom, kvalifikovať veci, vyslovujem iba mierne po−čudovanie nad tým, prečo v rozpore so straníckou a štátnou politikoučasopis akadémie vied, vysoko oficiálneho pracoviska, uverejňuje von−koncom odchodné stanoviská.

Nedávno som mal schôdzku s redaktormi kultúrnych rubrík našichčasopisov. Povedal som im, že mám dojem, že v mnohých kultúrnychrubrikách našich denníkov nie je dosť principiálnosti, že sa nevychádzazo základných marxistických pozícií, že to umožňuje hrať istú hru naobjektivizmus, posudzovať veci objektivisticky, a nie zaujato, ako by tomal robiť marxistický kultúrny publicista.

Napriek tomu, čo sa spravilo v tejto oblasti – a ja si myslím, že v pod−state mnoho – nemôžem neupozorniť na nedobrý stav v niektorých kultúr−nych rubrikách. Nemožno predsa dnes v kultúrnych rubrikách predstie−rať, nemožno hrať záujem o problémy marxistickej estetiky, o problémysúvisiace s pobytom súborov zo Sovietskeho zväzu alebo socialistic−kých krajín u nás.

Aj v kultúrnej publicistike treba mať názor práve tak ako v politike,ako v umení. Bez názoru nijaký redaktor nemôže robiť kultúrnu publi−cistiku.

Veľmi závažnou a veľmi aktuálnou otázkou sa stáva otázka výtvarné−ho umenia. Jeden z redaktorov, s ktorými som sa stretol, vyslovil tézu,že Ministerstvo kultúry by malo byť svojho druhu ochrancom nefigura−tívneho, abstrakcionistického umenia. Odpovedal som mu asi takto: po−zrite si výtvarné časopisy, skúmajte, aký duch vládne v statiach výtvar−ných teoretikov, pozrite si, aká bola výstava k 25. výročiu oslobodeniav Prahe, aká je súčasná výstava v Piešťanoch a povedzte mi, proti komutreba brániť predstaviteľov nefiguratívneho maliarstva? Osobne sa do−mnievam, že treba skôr brániť štátnu pokladnicu.

Viem, že tieto moje slová sa budú v kultúrnej obci všelijako interpre−tovať, možno aj zneužívať, no myslím si, že veci musia byť úplne jasné.

400 401

Povedal som, že vývoj tohto modelu sa v podstate podobal, alebo boltotožný s vývojom celej spoločnosti. V „podstate“ preto, lebo spomínanýmodel neskôr presiahol sám seba, svoje vlastné možnosti – stál v centredeštruktívneho spoločenského pohybu neskorších mesiacov.

Pre naše vlastné poučenie, ale aj pre každý ďalší krok politiky v tejtooblasti je dôležité vedieť, ako sa to mohlo stať, ako k tomu došlo.

Dôvodov je niekoľko. Mohlo sa to stať preto, lebo po prvé, pravicav tejto oblasti – v oblasti umeleckých zväzov – mala k dispozícii dosta−točnú materiálnu základňu a dobre vybudované mocensko−politické ná−stroje, vydavateľstvá, časopisy, fondy atď.

Po druhé, ideologická pasivita tohto obdobia uľahčovala prenikanieprvkov idealistických filozofických systémov do myslenia umeleckýcha kultúrnych pracovníkov a umožňovala ich sústavné korumpovaniezápadnými pseudokultúrnymi inštitúciami.

Po tretie, pravici v umeleckej oblasti sa podarilo uskutočniť dve veľmizávažné mystifikácie.

Prvá z týchto mystifikácií spočíva v tom, že v súlade s trendom západ−ných filozofov, alebo aspoň ich väčšiny, sa podcenila revolučná úlohamás a precenila úloha tvorivej osobnosti. Postupne, nebadane, ale cel−kom cieľavedome sa vytváral stav, že kedykoľvek sa vyslovilo slovo kul−túra, vnímali sme ho ako slovo umenie – a naopak, kedykoľvek sa vyslovi−lo slovo umenie, obsahovalo celý obsah pojmu kultúra. Zabudli sme naMarxovu definíciu, podľa ktorej „kultúra je súhrn materiálnych a du−chovných hodnôt vytvorených ľudstvom v procese historického vývo−ja“, zabudli sme, že prijímatelia kultúrnych hodnôt sú súčasne aj ichtvorcami a tvorcovia kultúrnych – v tomto prípade umeleckých – hodnôtsú nevyhnutne aj prijímateľmi kultúrnych hodnôt, že teda nestoja nad„masou“, ale sú jej súčasťou, aby som sa vyjadril zjednodušene a stručne.

Takmer súbežne s prvou mystifikáciou sa podarilo pravici z umeleckejobce v Čechách realizovať mystifikáciu druhú, na ktorú, domnievam sa,doplácame dnes. Mystifikácia spočívala v tom, že pravica z tejto oblasti –sama v menšine – vmanipulovala na svoje pozície väčšinu tvorcov ume−nia a vytvorila tak zdanie, že tu existuje jednotný a celistvý front pravico−vo orientovanej umeleckej obce. Náš omyl spočíva, myslím si, v tom, žesme boli ochotní manéver pravice považovať za fakt, že sme neodlíšili

musí za svoju činnosť odniesť to, čo si zaslúži, bez ohľadu na to, či ideo predstaviteľa kultúrnej oblasti alebo nie.

(1970)

Rešpektovať leninské princípy kultúrnej politiky

Každý kultúrny politik sa radšej pozerá do budúcnosti než do minulosti.Budúcnosť býva obyčajne lákavejšia než súčasnosť, ktorá je plná problé−mov a otázok.

Boli by sme však nezodpovednými fantastami, keby sme si neuvedo−mili, že sú tu isté danosti, ktoré musíme vziať do úvahy, ak sa chcemepohnúť z miesta, ak chceme aktívne a účinne zasahovať do vývoja.

Tieto danosti sa nachádzajú nielen v polohe materiálnej a ekonomic−kej, ale aj v polohe spoločensko−historickej a politicko−ideologickej.

Všetci vieme aspoň približne, akým vývojom prešla oblasť kultúryv posledných rokoch. Odohrávalo sa v nej v zmenšenom meradle a namalej ploche v podstate to isté, čo v celej spoločnosti. Tento zmenšenýmodel spoločnosti mal byť, mohol byť a v niektorých fázach svojho vý−voja hádam aj bol poučným a výstražným mementom pre politiku a pretých, ktorí ju realizovali. Istým spôsobom sa v ňom anticipovalo to, čosa potom v celospoločenskom meradle a v zhubnejšej podobe tak výraz−ne zopakovalo. Napríklad IV. zjazd Zväzu československých spisovate−ľov v lete roku 1967 bol jedným z prvých, ak nie vôbec prvým verejnýmvystúpením politickej pravice. Rečou zďaleka nie literárnou sa tu formo−vali zásady politického programu, ktoré ako zlovestný refrén zaznievaliroku 1968 z rozhlasu, televízie, zo stránok dennej tlače a kultúrnychčasopisov. Už vtedy mohlo byť jasné, že pôjde:

a) o otvorený antisovietizmus,b) o popretie vedúcej úlohy strany,c) o negáciu socialistického spoločenského vývoja.Dodatočne je, pravda, každý múdry. Ak sme však vtedy nevideli veci

celkom zreteľne, tušili sme už aspoň, že ide o viac než o obvyklú salón−nu revoltu proti cenzúre.

402 403

jedine v dôslednom rešpektovaní leninských princípov kultúrnej politi−ky, v ich dôslednom uvádzaní do praxe tak, aby sa nikdy nemohla opa−kovať etická kríza tejto oblasti, kríza z nedostatku dôslednosti, ani krízaz hlúposti, ani kríza z nedostatku pochopenia.

Cesta k čistote vzťahov, cesta k poctivej práci, to je to, čo nás aj v tejtooblasti po zjazde KSČ očakáva.

(1971)

Vieme, kde je budúcnosť

Schádzame sa, aby sme my komunisti, pracujúci v oblasti kultúry a ume−nia, bilancovali svoju prácu za posledný rok, aby sme sa poradili, pouči−li navzájom a hľadali nové východiská. Nachádzame sa približne v polo−vici obdobia medzi dvoma zjazdmi našej strany. Zvykli sme si, že zjazdykomunistickej strany sú miľnikmi v živote celej našej spoločnosti: ta−kým bol aj XIV. zjazd KSČ.

Ak bol tento zjazd vyvrcholením celospoločenského konsolidačnéhoprocesu, nemohlo to byť ináč ani v oblasti kultúry. Prácu, ktorá sa usku−točnila na našom úseku, nemožno nikdy odtŕhať od úsilia miliónov ro−botníkov, družstevníkov, pokrokovej inteligencie vo výrobe, vede a vý−chove. Ak XIV. zjazd konštatoval plnú obnovu dynamického rastuekonomiky, zaznamenal aj prvé úspechy novej socialistickej orientáciekultúry. Súčasne však zjazdové dokumenty konštatovali, že pre plnúobnovu socialistického charakteru kultúry treba urobiť ešte veľa.

Dnes sú výsledky nášho úsilia ešte viditeľnejšie. Aj dnes však vidímebiele miesta, ba nedostatky a nedôsledné riešenia sú ešte zreteľnejšiepráve v súvislosti s dosiahnutými výsledkami. Ak je niečo, čo právev tejto etape nemôžeme trpieť, tak je to akékoľvek uspokojovanie sas dosiahnutým, je to falošná predstava, že po mocenských presunochv oblasti kultúry v prospech socializmu, po tom, keď sa ukázalo, že väč−šina umelcov podporuje politiku KSČ svojou tvorbou i svojimi postoj−mi, je už všetko v poriadku a naša práca by mala byť jednoduchšia. Nietvhodnejšej príležitosti na presakovanie liberalizmu v hocijakej podobe,

manipulátorov od manipulovaných, že sme nepodali včas a možno aj dosťenergicky ruku tým, ktorí chceli, mohli a mali objektívne predpokladyprejsť z toho vzdialenejšieho brehu na ten bližší – na náš.

Tento český – presnejšie povedané – pražský príklad má aj slovenskýpendant. Ak sa na Slovensku nepodarilo vytvoriť ani zdanie jednotnéhopravicového frontu v umeleckej oblasti, ak sme do obdobia konsolidá−cie vstupovali s istým mravným kapitálom vo vrecku, prejavujú sa teraztendencie žiť z úrokov.

Tento druh kapitálu má však nepríjemnú vlastnosť: veľmi skoro sarozplynie, ak ho nezveľaďujeme. Slovo zveľaďovať je v tomto prípadesynonymom výrazu robiť si nepríjemnosti. Čo sa dá robiť? Hovoriť prav−du je niekedy nepríjemné. Ale inej možnosti niet.

Z hlavných atribútov kultúrnej politiky, operujúcej vo sfére umelec−kej inteligencie, atribútov, ktoré možno vyjadriť troma slovami, totiž:zásadovosť, trpezlivosť, veľkorysosť, si niektorí súdruhovia z tejto sféryvybrali iba posledný. Sami chcú byť veľkorysí a pre ostatných nechali toostatné. Tieto atribúty však nemožno, najmä v tomto prípade nie, odseba oddeľovať. Kto chce jesť striedku, musí požuť aj kôrku, hocijako bybola horká.

Komunistickej strane Československa sa podarilo to, na čo ťažko nájsťv histórii obdobu. Výlučne politickými metódami vyviedla naše národyz hlbokej krízy, zo spoločenského a ekonomického rozvratu. Toto rieše−nie, ktoré má pre budúcnosť socializmu u nás nedozerný význam, kladiena členov strany, na politických pracovníkov každého druhu neobyčaj−né nároky. Spolu s týmto riešením sme ako nevyhnutnosť museli akcep−tovať metódu, ktorá je politicky oveľa zložitejšia, náročnejšia a vyžadujesi dlhodobé systematické úsilie nás všetkých. Pracujeme, dalo by sa po−vedať, vo frontovom pásme. Nepriateľ sa nám pozerá na prsty a čaká,kedy sa zmýlime. Voľba politického riešenia československého problé−mu predpokladala teda hlbokú dôveru v silu marxisticko−leninských ideí,v hlbokú zakorenenosť myšlienok socializmu v spoločenskom vedomí.Predpokladala súčasne aj vysoký stupeň politického uvedomenia más,ich schopnosť pozitívne myslieť. Pozitívne myslieť – to v našom prípadeznamená spájať každú myšlienku s riešením konkrétneho problému.Nehovoriť o politike, realizovať ju, to je devízou týchto dní. Záruka je

404 405

stránku ideologickú, umeleckú úroveň, hľadať nové formy a nové metó−dy v realizovaní kultúrno−výchovnej činnosti a zamerať celú oblasť kul−túry na sústavné a cieľavedomé uplatňovanie kultúrno−výchovnej funk−cie socialistického štátu.

Cieľ tkvie teda v presadzovaní dôslednej preferencie kultúrnopolitic−kých kritérií, ktorým treba podriadiť všetky nástroje a metódy riadenia.Vychádzajúc z tejto zásady treba formulovať konkrétne kultúrnopolitic−ké úlohy a v nadväznosti na ne stanoviť ekonomické nástroje. Pri uplat−ňovaní týchto opatrení treba plne rešpektovať hospodárnosť a racionálnevyužívanie spoločenských prostriedkov.

Ak sme, ako som povedal, mocensky zvíťazili, ak sa nám podarilorozvinúť pozitívnu prácu, a ak možno nástup do realizácie pozitívnehoprogramu označiť za úspešný, neznamená to ešte, že môžeme zložiť rukydo lona. Iba vtedy, ak bude priaznivá atmosféra pôsobiť trvalo, ak sajednotlivé kladné javy stanú nie náhodnými, ale systematickými, bude−me môcť hovoriť o dobrej úrovni riadiacej práce.

Na druhom mieste našich pozitív možno zaznamenať výrazný kvali−tatívny zlom v hodnotiacich kritériách v celej oblasti umenia. Možnokonštatovať, aj keď to pre všetky druhy umenia neplatí rovnako intenzív−ne, že do umenia sa opäť vrátil pracujúci človek ako hlavný hrdina našejsúčasnosti. Pamätáme sa, aký vkus a aké kritériá sa nám vnucovali ešteprednedávnom. Malomeštiakom sa nadbiehalo raz akýmisi výhrami ab−surdného divadla, inokedy verbalistickou ekvilibristikou časti mladejpoézie, teóriou antikrásy vo filme, bezobsažným abstrakcionizmom vovýtvarníctve, modernistickými extrémami v hudbe atď. Kampane protirealizmu a zrozumiteľnosti pod zástavami antidogmatizmu mali postup−ne pochovať či odsunúť do zákulisia všetky tie hodnoty, ktoré utváraliskutočnú podstatu nášho umenia. Zmyslom tejto hry, ktorej nechýbalona jednej strane potláčanie národnej tradície, na druhej strane nadbieha−nie pochybným vzorom meštiackej kultúry Západu, bolo vnútiť nášmuľudu to, čo mu nepatrí, čo ho malo aj prostredníctvom umenia odvádzaťod skutočných problémov doby, od socializmu, od pokrokových revo−lučných perspektív.

Dnes možno konštatovať, že prišlo k výraznému posunu v hierarchiiideovo−estetických hodnôt. Umenie ako jedna zo živých foriem spolo−

ako je ochabnutie našej práce, tlmenie našich triednych, straníckych,socialistických princípov, ako je utváranie falošných idýl a bezkonflikt−ných selaniek.

Dovoľte preto, aby moje dnešné vystúpenie nebolo iba vyratúvanímúspechov, ale predovšetkým nastoľovaním otázok a problémov, hľada−ním východísk. Domnievam sa, že v etape pred XV. zjazdom KSČ mámehovoriť predovšetkým o tom, čo nás ešte čaká, čo sme z programu XIV.zjazdu nesplnili, alebo nedostatočne splnili, o tom, ako treba rozvíjaťnašu ideovo−výchovnú prácu, ako treba upevňovať dosiahnuté úspechy,ako treba rozvíjať leninské princípy v umení a kultúre vôbec, ako trebavysvetľovať a dôsledne presadzovať v oblasti celého umenia metódu so−cialistického realizmu.

Pravdaže, vychádzame z dosiahnutých pozitív. Aj keď ich chápemes komunistickou vecnosťou a skromnosťou, nemôžeme ich neevidovať,lebo práve na nich sa dá, práve na nich treba budovať ďalej. Ktoré súpozitívne výsledky našej činnosti?

Predovšetkým bolo treba zabezpečiť jednotnú kultúrnu politiku, jejjednotné východiská, ciele, jej praktickú realizáciu. Pamätáme sa pred−sa, aká inštitucionálna organizačná atomizácia vládla v oblasti kultúryešte pre niekoľkými rokmi, pamätáme sa, ako zámerne a koncepčne satáto atomizácia utvárala, ako sa napríklad propagovala a uvádzala dopraxe myšlienka autonómnosti tvorivých zväzov, pamätáme sa aj na to,s akým cieľom sa to robilo, k čomu to smerovalo a aké to malo následky.Zaiste si spomíname na obdobie vlastne celkom nedávne, keď v oblastivydavateľskej činnosti ako následok týchto snáh platil plne zákon ponu−ky a dopytu, princíp voľného trhu, a keď sa vďaka tomu naše kníhkupec−tvá zapĺňali knižným odpadom. Len preto, aby vydavateľstvá mali väčšízisk. Zisk ako záväzný ukazovateľ už od budúceho roku platiť nebude.Aj to je jeden z dôležitých prejavov dekomercionalizácie kultúry. A akésú jej ciele? Jej ciele, stručne povedané, sú predovšetkým tieto: materiálneprostriedky na kultúru a umenie vynakladať na podporu angažovanejstraníckej tvorby, nepodporovať malomeštiacky nevkus a brak, a zabrá−niť antisocialistickým tendenciám. Súčasná kultúrnopolitická situácia,ale aj potreby budúcnosti vyžadujú zvýrazniť vo všetkých odboroch kul−túrnych činností vo väčšej miere hľadiská kvalitatívne, t. j. predovšetkým

406 407

cialistického realizmu poskytuje možnosti pre mnohotvárny výraz, premnohorakosť štýlov a foriem. To však neznamená, že diela, pri kolískektorých stál všelijaký iný, len nie socialistický názor na svet, možnourobiť socialistickými politickým názvom, primaľovaným revolučnýmsymbolom a pod. Socialistický realizmus nie je kulisou ani kampaňou.Nie je ani rozmarom kultúrnej politiky, je nevyhnutnou potrebou socia−listického umenia. Pod mnohoštýlovosťou nemôžeme teda trpieť scestnúvýlučnosť, duchovnú prázdnotu, kurizovanie abstrakcionizmu atď., ajkeď to všetko prifarbíme na červeno.

Druhá tendencia spočíva v tom, že poniektorí tvorcovia či kritici sanás usilujú presvedčiť, že socialistický realizmus je uzákonením jediné−ho štýlu, jediného uhla pohľadu. Nešlo nám a ani v budúcnosti nám ne−pôjde o umelecký priemer. Tí autori, ktorí pod zástavou socialistickéhorealizmu chcú staticky fotografovať, ktorí redukujú umenie len na poli−tickú frázu, socialistický realizmus nerozvíjajú, ale ochudobňujú hoa v krajných prípadoch i diskreditujú. Nehovorím o tom preto, aby somstrašil. Skôr preto, aby sme si uvedomili, aká zložitá je otázka tvorivejmetódy socialistického realizmu a ako veľmi záleží na tom, aby sme jusprávne pochopili a interpretovali. Hlásiť sa k socialistickému realizmunie je a nemôže byť vecou kritiky, ale vecou hrdosti tvorcu socialistické−ho umenia a občana socialistického štátu. V tomto zmysle je otázka so−cialistického realizmu pre umelca nielen otázkou estetických východísk,ale aj etických postojov.

Ide a pôjde o to, aby sme v budúcnosti sprístupnili pracujúcim čonajviac vrcholných umeleckých hodnôt. Práve nedávno sme u nás naministerstve kultúry dotvorili projekt šírenia kultúrnych hodnôt. Jednouz jeho zásad je: čím masovejší divák alebo čitateľ, tým väčší záväzok pretvorcu aj šíriteľa jeho diel. Musí sa teda oveľa lepšie rozvíjať prácas knihou, oveľa širšie a dôslednejšie organizovať hudobný život, oveľapremyslenejšie realizovať výstavná politika atď. Pokladáme za dobréa užitočné, že mnohí tvorcovia sa stretávajú s pracujúcimi na besedách,na výstavách a na koncertoch, ale pokladáme za lepšie niektoré výstavyalebo koncerty organizovať priamo v závodoch, niektoré závažné prob−lémy riešiť v úzkej spolupráci s tými organizáciami, ktorých sa priamotýkajú, napríklad so zväzom mládeže, so Zväzom slovenských žien,

čenského vedomia sa opäť stalo a stáva nenahraditeľnou súčasťou proce−su premeny spoločnosti. Miesto umenia nie je a nemôže byť niekde po−vedľa života, ale v ňom, ak pravda chce umenie samo žiť a rozvíjať sa.

Vedenia tvorivých zväzov by mali teda aspoň raz za rok či za dvapreveriť, ako si ich členovia plnia aj svoje spoločenské záväzky, danéstanovami jednotlivých zväzov. Domnievame sa, že takýto pohľad načlenstvo v tvorivom zväze zaväzuje všetkých, aby ich občianske, poli−tické a etické postoje boli v súlade s tvorbou či naopak, pre komunistutento záväzok platí dvojnásobne.

Akcentujeme a budeme akcentovať overené zásady straníckosti, ľudo−vosti a pravdivosti umenia. Nejde, pravdaže, o to, aby tieto zásady zvíťa−zili iba teoreticky, ide najmä o to, aby prenikli do celej umeleckej praxe.

V tejto súvislosti niekoľko slov o socialistickom realizme ako tvorivejmetóde, ktorej návrat do nášho umeleckého života zaznamenávame prá−ve v posledných rokoch, v týchto dňoch. Už neraz sme zopakovali, žesocialistický realizmus nie je deformovaný výplod päťdesiatych rokov,ani importovaný exkluzívny tovar duchovného charakteru, ako sa to usi−lovali tvrdiť naši ideoví nepriatelia. Táto revolučná metóda pravdivéhoa dynamického zobrazovania spoločnosti, ku ktorej sa tak vehementneprihlásili u nás Jilemnický, Fraňo Kráľ a iní veľkí tvorcovia už v medzi−vojnových rokoch, nadväzuje na všetko pokrokové a hodnotné, čo pred−chádzajúce generácie tvorcov doma aj v cudzine dosiahli. Aj na päťde−siate roky hľadíme predovšetkým ako na roky búrlivého rozvoja našejkultúry, na obdobie dosahovania prenikavých výsledkov v rozvíjaní kul−túrnej revolúcie, hoci nezastierame ani chyby a omyly tejto historickejetapy našich kultúrnych dejín.

Všetky tvorivé zväzy sa v rezolúciách svojich zjazdov i vo svojichprogramoch plne prihlásili k metóde socialistického realizmu. Treba tedaurobiť všetko, aby sme dosiahli jeho úplnú renesanciu, jeho úplné víťaz−stvo. Nemôžeme súhlasiť s nijakým otáľaním, či „cudnosťou“ v otázke,ktorá pre všetkých tvorcov, ale najmä pre nás komunistov má zásadnývýznam. Niekedy sme však, žiaľ, svedkami dvoch tendencií, hoci sa anijedna z nich neprejavuje zvlášť výrazne. Prvá nesprávna tendencia spo−číva v tom, že sa pod nálepkou socialistického realizmu chcú skryť ajdiela, ktoré ani zďaleka nemajú socialistický charakter. Áno, metóda so−

408 409

dňa a že sme nezačínali od nuly. Aj keď deštrukcie v našej kultúre boliznačné a pokusy zotrieť jej socialistický charakter mali za následok dl−hodobé „zmätenie myslí“, aspoň u tých predstaviteľov našej kultúry, ktorísa neradi zaoberajú minulosťou, treba podčiarknuť, že súčasná kultúrnapolitika a prax majú dlhoročnú a dobrú kontinuitu. Musíme si pripome−núť, že nadväzujeme na tie črty kultúrnej politiky, ktoré už od dvadsia−tych rokov prebojúvali také osobnosti ako Wolker, Nejedlý, Fučík, No−vomeský, Jilemnický, Urx, Václavek, Fraňo Kráľ a ďalší, že nadväzujemena pokrokovú líniu proletárskej kultúry, ktorú títo a ďalší pokrokoví pred−stavitelia českej a slovenskej kultúry prebojúvali, že realizujeme tie cie−le kultúrnej politiky, ktoré vždy tvorili súčasť programu Komunistickejstrany Československa. Hlásime sa k tejto kontinuite, k veľkým tradíci−ám, ktoré nám zanechali tvorcovia komunisti aj ostatní predstaviteliačeskoslovenskej kultúry, ktorá je pre nás príkladom skutočnej bohatostiumenia spätého s ľudom, hlásime sa k pokrokovému umeniu sveta, v kto−rom čoraz väčšmi a čoraz výraznejšie počuť hlas revolúcie.

Aspoň krátko o situácii v tvorivých zväzoch.Dnes, tak ako aj pred rokom vysoko hodnotíme výsledky, ktoré pri−

niesli zjazdy umeleckých zväzov. Platia ich pozitívne programy, v kto−rých sa prihlásili k vedúcej úlohe strany a k jej kultúrnej politike, a v kto−rých načrtli aj spôsob, ako vo svojej pôsobnosti túto politiku realizovať.Zaznamenali sme aj fakt ďalšej konsolidácie týchto zväzov, lepšie pove−dané ďalšieho rozšírenia ich pôsobnosti, čo sa prejavilo vznikom celo−štátnych výborov umeleckých zväzov. Utvorenie týchto orgánov iba uľah−čí kontakty našich bratských kultúr so zahraničím, pomôže ich ďalšiemuzbližovaniu. Vnútorný život všetkých zväzov sa prehĺbil, rady členov saupevnili. Jasnosť programu, pravdaže, automaticky neznamená, že v praxiide všetko priamočiaro, že nevznikajú nové problémy. Od orgánovvšetkých zväzov však dôsledne vyžadujeme, aby sa vznikajúce problé−my nehromadili, ale riešili. Dnes už naozaj nestačí iba opätovne sa pri−hlasovať k správnym zásadám a deklarovať ich, dnes treba utvárať stáleoptimálnejšie podmienky pre uplatnenie týchto zásad v praxi.

Tvorivé zväzy nie sú ideovými preto, že by sa mali zaoberať abstrakt−nými ideami, veľkými, no od života odtrhnutými myšlienkami. Ideovésú preto, lebo celú svoju činnosť spájajú s najhlavnejšími problémami

s odborovými organizáciami atď. Tvoriví pracovníci, členovia tvorivýchzväzov, vedenie týchto zväzov sa nemôžu uzatvárať sami do seba, riešiťsvoje vlastné, „špecifické“ problémy, pretože ich najvlastnejšími prob−lémami sú problémy pracujúceho človeka. Nemienime sa vracať k zdis−kreditovaným metódam minulosti. Nemienime ani utvárať zdanie úzkejsúčinnosti tvorcov a pracujúcich. Nie sme za formálnosť, sme proti nej.Práve preto zdôrazňujeme, že nie sme proti tomu, ak sa naozaj odborný−mi a špecifickými problémami zaoberajú odborníci, ale zaoberať sa prob−lémom iba pre problém samotný, iba pre jeho zložitosť či krásu, vedie dozávozu, vedie – v tvorivých zväzoch – k dobre známemu vareniu sa vovlastnej šťave, k formálnosti. Umenie je natoľko veľké, nakoľko dobreslúži socialistickej spoločnosti, robotníckej triede, našim ideálom.

Umenie sa rozvíja a dosahuje dobré výsledky aj napriek tomu, že satak ešte stále deje v podmienkach zložitého ideologického boja, v pod−mienkach, keď treba rátať s politicky a mocensky porazenou, ale svojichnádejí sa nevzdávajúcou pravicou. Netreba skrývať skutočnosť, že pred−stavitelia pravicového oportunizmu a revizionizmu v kultúre neprestalipracovať, utvárať nové koncepcie, pripravovať si plány a pokúšať sa o ichrealizáciu. Robia tak, pravda, metódami, ktoré sú adekvátne ich súčas−nému postaveniu. Hlásajú napríklad svoje tézy ústami niektorých pred−staviteľov kultúry, niektorých vedúcich pracovníkov rozličných kultúr−nych inštitúcií, ktorí si tieto tézy osvojili a považujú ich za správne, aleboktorí pre nedostatok času či z túžby vyniknúť požičiavajú si rozumu špecialistov, ktorí sú – ako si myslia – dočasne „mimo prevádzky“, alektorí práve preto majú dosť času utvárať ich „mozgový trust“. Pravica sapokúša o prielom frontu aj inými spôsobmi. Jeden z nich je známy spô−sob „rozbehnutého vlaku“. V takomto prípade sa predstavitelia kultúr−nej pravice vehementne hlásia s podporou kultúrnej politiky v mylnejnádeji, že myšlienky nemožno tak rýchlo diferencovať a identifikovať,a že kultúrnej politike viac záleží na samotnej podpore ako na tom, z čo−ho ona pozostáva a kto sú jej nositelia. Je nepochybné, že v konečnomdôsledku sa na „rozbehnutom vlaku“ nepovezú, skôr spadnú pod kolesá.

Nielen pre potešenie srdca, ale aj preto, aby sme povedali pravduo veciach, treba pripomenúť, že kultúrna politika, ktorú dnes realizuje−me, nie je teoretickou abstrakciou ani schémou vymyslenou pre potrebu

410 411

ale aj dlhoročnú prosperitu a perspektívu. Mier je nedeliteľný a všetko,čo vychýli jazýček váh v prospech i neprospech mieru, sa nás dotýka.Svojím spôsobom a v istej miere sa to týka aj kultúry a umenia. V oblastikultúry je, pravda, oveľa zložitejšie hovoriť o integrácii, aj keď aniv ekonomickej oblasti nie je realizácia integrácie celkom jednoduchouvecou. Aj v kultúre sú však úseky, na ktorých v budúcnosti nevystačímesami, kde pri trende zvyšujúcich sa nárokov na výmenu kultúrnych hod−nôt budeme môcť obstáť iba pri dôkladnej koordinácii s kultúrami ostat−ných socialistických krajín.

Vieme, na čej strane je budúcnosť. Vieme, že dvadsiate storočie jecharakteristické predovšetkým narastaním revolučných a demokratic−kých síl, že trvalý svetový mier prestáva byť vidinou, po ktorej márnetúžili najväčší duchovia ľudstva, a stále zreteľnejšie sa stáva reálnoumožnosťou. Vieme, že socializmus je zárukou skutočne slobodnej bu−dúcnosti ľudstva a imperializmus hrozbou tejto budúcnosti.

Ešte nedávno vzrušovali naše srdcia zverstvá imperializmu vo Viet−name, kde, ako vieme, porušujú uzavretý mier práve krajné sily impe−rializmu. Len čo si ľudstvo vydýchlo od tejto hanebnej vojny, ktorá saskončila nie z vôle agresorov, ale z vôle mierových síl socializmu, užimperializmus odkryl karty na iných miestach našej planéty. Krvavépotlačenie demokratickej vlády Ľudovej jednoty v Chile, ako aj nováagresia na Blízkom východe sú pre nás krutým varovaním.

Nemôže byť statočného človeka, nemôže byť čestného umelca, ktorýby neodsúdil nové zverstvá imperializmu. Umenie nikdy nestálo na roz−hraní ideologických táborov. Čestné a ozajstné umenie nestojí nikdyv zemi nikoho. Najväčší umelci v dejinách vždy stáli na strane pokroku,na strane ľudskosti. Najväčší umelci tohto storočia sa práve pre svojunenávisť k zlu a násiliu dostali napokon na pôdu socializmu, k princí−pom marxizmu, k jeho chápaniu kultúry. Z praxe vieme, kam vedie libe−ralizmus, oportunizmus a revizionizmus. Vieme, aké smrteľne nebez−pečné je čo len jediný deň nebojovať za svoje idey, za svoje ideály. Nietväčšej zásluhy v našich časoch, ako dať všetok svoj talent, všetku svojuprácu do služieb veľkých myšlienok, pre ktoré aj dnes žijú, ale žiaľ, eštestále aj zomierajú najlepší ľudia našej planéty.

(1973)

našej spoločnosti, lebo sú schopné ako organizácie zaujať kvalifikovanýpolitický postoj k súčasnej tvorbe. Ideové sú preto, lebo dôsledne vy−chádzajú z najpokrokovejšej ideológie našich čias, ideológie marxizmu−−leninizmu. Byť členom takéhoto zväzu je mravným záväzkom. Byť čle−nom takéhoto zväzu predpokladá akceptovať jednotu občianskycha umeleckých postojov. Netreba zaiste osobitne zdôrazňovať, že tvorco−via umenia nie sú ani kastou, ani výsadnou skupinou. Domnievame sanaopak, že prišiel čas, aby sa zvýšili nároky predovšetkým na umelcov−−komunistov. Je pochopiteľné, ak pripomíname, že nijaký oportunizmusv praxi umeleckých zväzov nemožno trpieť, nech už je motivovaný ho−cijako starostlivo zoštylizovanou frázou o sociálnej zhovievavosti, o cit−livosti a pod. Sme, pravda, za citlivý vzťah voči ľuďom, ale domnievamesa, že citlivosť a principiálnosť sú veci, ktoré sa nevylučujú.

Vstupujeme do roku tridsiateho výročia Slovenského národného po−vstania. Tento rok by mal byť rokom intenzívnej politickej a tvorivejpráce. Doterajšia bilancia umeleckých súťaží k tridsiatemu výročiu SNPnaznačuje, že tvorivá aktivita českých a slovenských umelcov naďalejrastie. Doteraz prišlo do súťaží 130 literárnych a 50 hudobných práca skladieb, na výstavu k 30. výročiu SNP sa prihlásilo 110 slovenskýchvýtvarníkov. Nechceme sa však zaoberať štatistikou. Dôležitá a rozho−dujúca bude kvalita umeleckých diel. Sme presvedčení, že tento rok budeznamenať aj novú kvalitu v práci tvorivých zväzov, v práci všetkých ichčlenov – komunistov i nestraníkov.

Hoci stále zostáva neodškriepiteľný fakt, že svet je rozdelený, „mier“,ako povedal L. I. Brežnev na Svetovom kongrese mierových síl v Moskve,„je naozaj nedeliteľný“. A tak všetko, čo sa odohrá na hociktorom vzdia−lenom kútiku našej planéty, sa svojím spôsobom týka aj nás. Nielen sym−bolicky a nielen v polohe mravnej. Týka sa nás celkom reálne a hmata−teľne. Ak pozrieme na súčasné ekonomické problémy západného sveta,ak si uvedomíme, že ceny západných surovín z roka na rok rastú, akzoberieme do úvahy existujúcu energetickú krízu, je nám celkom zrej−mé, v akej situácii by sme sa dnes ako štát nachádzali, keby sme – našťastie, na rozdiel od nedávnych tvrdení niektorých našich pravicovoorientovaných ekonómov – neboli spojení pevným priateľským putomso Sovietskym zväzom, putom, ktoré nám zaručuje nielen bezpečnosť,

412 413

Možno to bude znieť pre niekoho šokujúco, ale tento totálny lyrik bolpolitickým básnikom. Nie preto, že nepohŕdal politickou témou, že hovzrušovali motívy, ktoré – ako sa obyčajne usudzuje – sú vhodné iba akna politický komentár. Skôr preto, že roztavené v jeho laboratóriu vraca−li sa k nám v novej podobe čistého ľudského slova, dobrého ako mäkkýchlieb. Ale ak to bolo treba, zneli jeho slová aj prísne a drasticky. Jeholúčavka bola naozaj kráľovská. Vkladal do nej surové fakty, ozdoby z fa−lošného zlata, polopravdy a mýty a vracal nám pravdu prostú ako prav−da. Čo viac môže človek ešte spraviť? Hádam treba dodať, že národnýumelec Ján Kostra, komunista a básnik, nestál nikdy bokom od politic−kých zápasov. Nemiloval diskusné príspevky, hoci jeho myslenie v teo−retickej i politickej polohe bolo presné a logické. Mal jasné názorya postoje a jeho reč bola v takýchto prípadoch biblicky stručná: áno, áno– nie, nie.

Chcel by som vám, Ján Kostra, za seba a za všetkých, ktorí milujúvašu poéziu, podať ruku a povedať: Ďakujem. Žiaľ, zostáva nám len mož−nosť vysloviť toto slovo: Ďakujem vám teda v mene Ústredného výboruKomunistickej strany Slovenska, v mene vlády Slovenskej socialistic−kej republiky, v mene všetkých tých, ktorí sa chcú k tomuto poďakova−niu pripojiť, za krásu, ktorú nám tu nechávate ako dar z úprimného srd−ca. Nechávate nám ho ticho a bez slov, skromne a zdržanlivo, takývzdialený vo svojej samote a taký hmatateľný v našej súčasnosti. Priveľ−mi ste sa ponáhľali, akoby už bolo všetko povedané, akoby medzi vamia nami boli už vyrovnané všetky dlhy. Ale nám je smutno, pretože vie−me, že vám nebudeme môcť vrátiť ani časť z toho, čím ste nás obdarova−li. Možno by sme mali byť statočnejší. Ale v tejto chvíli je nám smutnoa do sĺz. Čo sa dá robiť: človek je taký.

(1976)

Za Lacom Novomeským

Akosi prirýchlo a predčasne, tak ako aj ostatné obdobia tohto zvláštnehoroku, prišla jeseň. Búrlivý svet, v ktorom sa stále niečo deje, naraz one−

Človek je taký

Odišiel básnik a poézia spúšťa zástavy na pol žrde. Už nedopíše ani jedi−ný verš. Nedodá ani slovo k tomu, čo už povedal. Jeho dielo je uzavreté.Nebol márnotratníkom slov. Viac povedal, než vravel. A predsa ako dobreby bolo, keby mohol hovoriť. Ale toto jeho mlčanie je posledné a defini−tívne. Hovoriť bude už iba jeho poézia. Nie, básnik nezomiera. Odchá−dza. Ako odchádzajú vody riek. S tvárou obrátenou k nám, potichu, bezslov cúval, tak ako cúvajú stromy do jesene. Ešte nedávno sám zdvíhalzo zeme žltý list v Jasnej Poľane. A jeseň je už tu. Ani sme nezbadali, anisme nepočuli pád listov. Odišiel. Alebo možno je iba niekde na návštevepo dlhých rokoch. Býval vždy účastný a vedel pozorne počúvať. Alečasťou svojej osobnosti bol často neprítomný. Akoby strážil lesné stud−ničky, v ktorých sa umýva tvár poézie. Akoby bol na prechádzke porodnom kraji. Akokoľvek číry bol sublimát jeho básnickej tvorby, patrilvždy súčasnosti. Poznal ľudské slabosti a vášne, sny a túžby, presilysmútku i horké chvíle samoty. Ale svet, v ktorom žil, bol časťou jehosúkromného vesmíru. A jeho súkromný vesmír, to bol svet, v ktorom žil.Kto môže charakterizovať Jána Kostru ako básnický typ? Kto označíjeho poéziu prívlastkom, nech by bol hocijako výstižný? Hovorím tocelkom nesmelo: bol to absolútny básnik. Nech sú slová akokoľvek rela−tívne, ťažko nájsť v tejto chvíli nejaké iné, pravdivejšie.

V celom jeho diele cítiť obavu o človeka, o život, o svet, v ktoromžije. V celom jeho diele cítiť úpornú snahu udržať zemeguľu v obehu,zabrániť tomu, aby zložitý stroj sveta podľahol deštrukcii a skaze. Toneznamená, že nechápal nevyhnutnosť revolučných premien, že stál mimonich a nad nimi. Už som povedal, že vždy patril súčasnosti, k jej problé−mom sa vyslovoval jasne a nekompromisne, aj keď nemal rád veľké slo−vá a dramatické gestá. Jeho myslenie bolo zložité, reč prostá. Nie každývie, aká veľká je vzdialenosť medzi týmito dvoma pólmi, koľko bezsen−ných nocí, koľko ťažkej ľudskej práce treba na to, aby ju básnik preko−nal. Ján Kostra to vedel, ale nevravel o tom. Nedodával polotovary. Ne−usporadúval exkurzie do svojej dielne. Pri pôrode slov bol radšej sám.Lebo slovo nebolo uňho na počiatku, ale na konci.

414 415

s výsledkom, že vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Žeste rovnako slovenský ako československý a rovnako československýako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných vízprekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúš−ťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste – konštatovalo sa to už dávnejšie– kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstnápodoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle.Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás,a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký.

Drahý súdruh Novomeský, v posledných rokoch boli vaše dialógys nami ojedinelé a lakonické. Akoby ste boli už všetko povedali a akobysme ešte na mnohé nevedeli odpovedať. Dovoľte nám, aby sme to domys−leli. Odchádzate. Ale vyzerá to tak, akoby ste nás jemne odtláčali odhranice, ktorú ste prekročili. Akoby ste nám naznačovali, že pre nás všet−kých zostalo ešte dosť práce. Vy ste svoju už dokončili. Oddýchnite si.

(1976)

Čím je mi poézia pre deti

Poézia pre deti nie je nijaký osobitný druh poézie. Je to poézia ako kaž−dá iná, kladie na autora rovnaké nároky, aj keď sa nazdávam, že má maťsvoje špecifické znaky, ktoré jej umožňujú, aby sa stala zrozumiteľnoupre detských čitateľov. Preto je niekedy ťažko napísať poéziu, ktorú siobľúbia deti. Príliš „vážny“ autor to iste ani nedokáže. V istom slovazmysle je umenie dohovor medzi autorom a čitateľom. Pre poéziu toplatí dvojnásobne. A poézia pre deti podlieha tomuto zákonu takmerabsolútne. Bez toho, aby sa autor s čitateľom niekedy videli, platí medzinimi akási nevyslovená konvencia. Detský čitateľ veľmi rád a ochotneuverí všeličomu, čo by sa v bežnom rozhovore mohlo zdať logicky ne−prijateľné, ako napríklad slávnemu veršu J. Tuwima „spievala krava nazelenej lúke“. Autor, ktorý pozná túto schopnosť poézie hovoriť o nelo−gickom ako o logickom a o nepravdepodobnom ako o skutočnom, sidokáže dieťa získať definitívne.

mel. Možno je toto ticho iba v nás samotných, aby sme lepšie vnímaližiaľ v srdci, kovový zvuk padajúcich listov jesene, aby sme cítili, ako sazvierajú štíhle prsty hudby na našom hrdle, aby sme si aj proti svojejvôli museli uvedomiť: toto je chvíľa lúčenia. Polouschnutá kvapka povčerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala poďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári,ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídlačiernych labutí nás mrazivo ovievajú.

Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trochačakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofaminiekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie.Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna.

Veľa slov si podávalo kľučku vašich dverí, ale nenaplnila sa biblickápravda a máloktorým z tých, ktorí klopali, bolo otvorené. Navykli smesi v živote i v umení dívať sa iba na výsledok, na konečnú podobu, nabrilantný tvar a všetko to, čo im predchádzalo: zložitý proces hľadania,hrubú tesársku prácu pri stavaní lešení sme nevnímali. Ktovie prečo prá−ve u vás to bolo naopak. Ktovie prečo práve vy ste museli svojím živo−tom i básnickým dielom tak viditeľne dokázať, že ani v živote, ani v poéziinie je nič zadarmo? Skúsenosť, ktorá predchádza básni, bola vo vašomprípade často až priveľmi zrejmá. A niekedy – akoby zo zbytočných obáv,že to, čo je, je iné než to, čo vidíme – potvrdzovali ste pravdu svojhoslova ešte ďalšou životnou skúsenosťou. Akoby na dôvažok a dodatočne.Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke. A bolichvíle, keď sme ich od seba takmer nerozoznávali, tak prísne a presneste jedným platili za druhé.

Od čias vášho návratu do poézie slovo v nej nadobudlo opäť svojupravú váhu. A niektorí z básnikov, ktorí sa s ním do tých čias pohrávaliako cvičené tulene s loptou, sa zahanbili. Aj vy ste mohli byť eskamoté−rom krásy, žonglérom slova, aj vy by ste boli mohli meniť účes poéziepodľa toho, ako by sa vám zachcelo. Ale vaše životné presvedčenie boloiné a pravda, pre ktorú ste žili, si vyžadovala, aby sa o vážnych veciachhovorilo vážne. Ešte o tom budú vravieť iní a pri iných príležitostiach.Chcem iba zjednodušene a bez argumentácie, ktorá je v tejto chvíli zby−točná, poznamenať, že u vás sa ako u málokoho stotožňuje projekt

416 417

možno potrebuje zaznieť do ticha básne. Vcelku teda sa rovnako ťažkoprekladá viazaný i voľný verš. Pravda, ak ide naozaj o poéziu. Ale či sadobrá próza prekladá ľahšie?

Slovenčina má podobnú významovú hustotu ako francúzština, ale väč−šiu ako ruština a nemčina. Priemerný rozmer slovenského slova je okolo2,5 slabiky, v ruštine sú to však 3 slabiky. Pocíti prekladateľ tento rozdielpri práci so slabične viazanou básňou? Ak áno, ako rieši priestor, ktorýmu „vystane“?

Toto tvrdenie platí len všeobecne. V skutočnosti sú veci oveľa relatív−nejšie. To isté možno povedať stručne, lakonicky alebo obšírnejšie. Priprvom type poézie nezostáva veľa voľného priestoru; pokiaľ predsa lennejaký priestor zostane, musí sa aj prekladateľ vyjadrovať viacslabičný−mi slovami. Ale to nebýva ani príjemné, ani dobré pre poéziu ani preprekladateľa.

Od básnikov−prekladateľov možno počuť, že povahy tvorby pôvodnejbásne a tvorby prekladu mávajú natoľko podobné znaky, že sa dá uvažovaťo ich splývaní. Predsa však pri hodnotení diela, napríklad v recenziách, saprekladateľskej aktivite často venuje minimálna pozornosť. Skutočnosť jepritom taká, že mnohé v diele, hoci po autorovi, predsa však len akosi zaňho,spravil prekladateľ. Je to v poriadku?

Máte pravdu. Prekladanie poézie má naozaj povahu pôvodnej tvorby.Často prekladateľ, ak je aj básnikom, obetuje prekladu nápad, rým, me−taforu, slovnú hru a pod. Už sa mi stalo, že som autorovi, ktorého somprekladal, závidel to, čo som mu dal „z vlastnej zásoby“, a tak som nie−kedy darované bral späť a vracal do prekladu a zasa som sa ľutoval a hľadalsom niečo iné, aby to, čo je moje, zostalo pre vlastnú poéziu – ale napo−kon vždy rozhodne, či to, čo dávate, zodpovedá zmyslu a poetike pre−kladaného básnika. A zaiste som z prekladaných autorov aj niečo pre−vzal, modifikoval a použil vo vlastnej básni, ani o tom nevediac. Je tonapokon prirodzené a logické, pretože básnik prekladá básnika, ale cezseba samého. Treba sa vyvarovať pokušeniu urobiť niečo „za básnika“,

Osobne mi poézia pre deti prináša dvojnásobné uspokojenie. Raz akokonštruktérovi „hry“, druhý raz ako jej účastníkovi. Navyše ma vraciado čias môjho detstva. A táto jej schopnosť je predsa príliš vzácna, nežaby som sa jej mohol zrieknuť.

(1970)

Báseň pre deti, ako je napríklad moja báseň Panpulóni, nie je nijakýmexperimentom. Je to poézia pre istý vek, povedzme pre deti od ôsmichrokov. Deti sú výbornými čitateľmi poézie, lebo to, čo potom škola a životpokazia, v deťoch ešte existuje. Preto sa niektorým veciam vôbec neču−dujú. Sú to veci, ktorým sa my dospelí už čudujeme, a ktoré nám pripa−dajú nelogické, absurdné a pod. Poézia pre deti je tvorba ako každá iná,poézia pre deti musí mať všetko, čo má poézia pre dospelých, a okremtoho si myslím, že pre autora je tu ešte čosi navyše: v podstate je tojediný druh poézie, na ktorom, ak sa báseň podarí, sa po istom časovomodstupe zabávame sami.

(1977–85)

O prekladaní poézie

Prekladali ste prísne rytmicky aj eufonicky organizované verše, prekladaliste aj verše „voľné“. Je pravda, že prekladanie voľného verša má povahuprekladania koncentrovanej prózy, alebo i tu platí zásada známa z praxepísania pôvodnej básne, že totiž napísať účinný voľný verš býva obťažnej−šie, ako napísať verš viazaný?

Napísať dobrý verš býva ťažko. V zásade nevidím rozdiel medzi tým,či ide o verš „viazaný“ alebo o verš „voľný“. Oba druhy verša majú svo−je špecifiká a svoje zákonitosti. Voľný verš, myslím si, musí obsahovaťisté napätie, ktoré možno dosiahnuť rozličnými spôsobmi. Napríkladmetaforickým nábojom zvukovou organizovanosťou, metrickým pôdo−rysom atď. Ak voľný verš toto napätie neobsahuje, má to byť len preto,aby uvoľnil priestor nasledujúcemu veršu, ktorý je dôležitejší, a ktorý

418 419

ne a krásne – slovo krásne treba v tomto príklade chápať ako ekvivalentslova dobre. Domnievam sa, že je to po prvý raz v dejinách slovenskejliteratúry, keď sa prekladanie poézie ocitlo v takých dobrých okolnos−tiach, a bolo by škoda, keby táto škola nemala svojich nasledovníkov.

S podobnými prekladovými sériami, ale ani zo zreteľnejším prekladateľ−ským programom sa nehlásia mladší básnici...

Hádam je ešte predčasné robiť definitívne závery. Ale môže byť tro−cha pravdy na tom, že „mladí“ začínajú trocha ľahkomyseľnejšie akomy, že sa menej trápia prácou na sebe samých, a keby to bola pravda,pre prekladanie poézie by takáto situácia nebola príliš nádejná. Potencio−nálny prekladateľ poézie musí obetovať mnoho voľného času, kým saz neho, ako z prekladateľa, stane osobnosť. Ale prekladateľské talentyexistujú aj medzi mladými.

Z češtiny ste prebásňovali verše pre deti, preložili ste aj Nezvalovu hruNový Figaro. Potreby detského čitateľa i potreby javiska sú špeciálnea samy si vynucujú preklad. Sú však dostatočné dôvody aj pre prekladaniebásní vôbec z takého blízkeho jazyka a z natoľko podobnej literárnej kul−túry?

Česká poézia sa na Slovensku bude vždy čítať aj v origináli, ale maliby sme mať možnosť čítať ju aj v dobrých prekladoch. Ak aj nie celú,aspoň rozhodujúce diela. To, že ide o natoľko blízku kultúru, nie je argu−ment proti prekladaniu, aj keď prekladanie českej poézie do slovenčinyje mimoriadne obťažné.

Súčasná teória prekladu je sama osebe zaujímavá a ex post nesporneozrejmuje prekladateľskú problematiku. Potrebuje ju však skúsený prekla−dateľ pri riešení konkrétnych praktických problémov?

Prekladateľ by sa mal zaoberať teóriou prekladu. Ušetrí si veľa omy−lov. A pokiaľ prekladá dobre, sám vlastne teóriu prekladu rozvíja.

nech by sme videli akékoľvek lákavé možnosti. Dobrého básnika netre−ba „vylepšovať“. A zlých by sme nemali prekladať.

Možno v nejakom zmysle pripustiť, že prekladanie je pre básnika aktív−nym oddychom, ľahším cvikom, že prekladá vo fáze naberania dychu pretvorbu vlastnej básne?

Prekladanie poézie je ťažká práca a potrebuje celého človeka. Ale pri−znávam sa, že rád robím dve veci súčasne. Prekladám i píšem. Ale anijedno, ani druhé by som nepovažoval práve za oddych.

Aký je váš názor na prekladanie už preložených básnikov?

Záleží na tom, o akých básnikov a o aké preklady ide. Ale ani dobré−mu prekladu dobrého básnika nezaškodí, keď má po čase svoj nový va−riant. Preklad sa nemôže zbaviť osobnosti prekladateľa. Aj keď musí byťadekvátny, a aj keď v ňom musí byť predovšetkým sám autor.

Preklad vraj rýchlejšie starne ako pôvodné dielo. Je to pravda? Je tovýhovorka?

Všeobecne by to nemala byť pravda. Veď dobrý preklad je vlastneoriginálom. A tak neprekladajme poéziu, ktorá je sama osebe predurče−ná na rýchlu smrť, a dobrú poéziu prekladajme tak, aby pôsobila akopôvodné dielo.

V novšej slovenskej literatúre charakterizujú jednotlivé generačné vrstvyaj prekladateľské výkony ich príslušníkov. Tento názor možno skonkretizo−vať napríklad menami Mihálik, Turčány, Válek, Feldek, Mihalkovič, Sta−cho... Ako je rôznorodá pôvodná tvorba vnútri „generácie“, tak badámeistú integráciu pri vytváraní predstavy o ideáli a funkcii prekladu. Akúvážnosť treba pripisovať tomuto faktu?

Myslím si, že je to pozitívny jav a že sa na Slovensku vytvorila istáprekladateľská škola. Jej hlavnou devízou je prekladať pokiaľ možno pres−

420 421

Poletím už skoro?Spadnem?

Budem ako orol?Ako kameň na dne?

Uleču li?Kanu ľ?

Sokolom li?Kamnem?

Prečo ste sa rozhodovali (nielen na tomto mieste) pre takúto substitúciu?

Táto otázka obsahuje v sebe širší problém, než ilustruje uvedený prí−klad. Ale ja sa musím držať iba príkladov. Nemýľte sa, ruské rýmy, ktorésa nám opticky zdajú menej dokonalé, znejú v ruštine veľmi výraznevďaka vlastnostiam ruského jazyka. V príklade, ktorý uvádzate, použilVoznesenskij krásne asonancie. Mne sa podarilo použiť asonancie. Aleto je všetko.

V prostredí nového jazyka prichádza pri jednotlivých prvkoch básnek zreteľným zmenám, k posunom. Možno o nich, napriek ich charakteru,povedať, že vznikajú práve v záujme adekvátnosti?

Dozaista však nie je jedno, čo sa v básni posúva. Jestvuje teda aj sférabásne, kde sa prekladateľ týmto zmenám zásadne vyhýba?

Na túto otázku sa mi veľmi ťažko odpovedá vo všeobecnej polohe.Zaiste prichádza pri preklade k posunom rozličného druhu. Niekedy ichprekladateľ robí sám preto, aby preklad zodpovedal súčasnému básnic−kému cíteniu, niekedy ho k tomu prinúti skutočnosť, že v danom obdobínenašiel iné východisko. Na prvý pohľad sa niektoré posuny môžu zdaťparadoxné. Povrchného recenzenta by to mohlo pomýliť. Ale iba ten,kto báseň preložil, teda rozobral na súčiastky a znova zložil, vie, čo muselspraviť, aby poézia „účinkovala“ aj v novom jazyku. Iba ak poznáte dobrecelého autora, môžete vedieť, aké posuny si možno dovoliť. Či zodpove−dajú systému jeho poetiky, alebo nie. Nesmie sa posúvať to hlavné: zmy−

Hovoria vaše básne preložené do cudzích jazykov s takou prirodzenos−ťou a lahodnosťou ako básne cudzích autorov, ktoré vy sprístupňujete slo−venskému čitateľovi?

Ani jedno, ani druhé nemôžem posúdiť. Akosi sa mi nezdá vhodnévyjadrovať sa k tomu.

Jestvuje pre vás ako pre básnika rozdiel v podávaní ruky svojmu kole−govi−súčasníkovi a spisovateľovi, ktorého estetika je už uzavretou historic−kou kapitolou?

Vieme celkom iste, že estetika žijúceho autora je už uzavretou kapito−lou? A ak by aj bola, čo to mení na vzájomných vzťahoch? Keby smeliteratúru nevnímali aj v jej historických súvislostiach, mnohé z toho, čosa nám páči, by sme museli považovať za zbytočné a za smiešne. Alev literatúre jedno dielo neškrtá druhé. Literatúra má zmysel práve vosvojej kontinuite. Vo svojej celistvosti.

V slovenskej literatúre dodnes udomácňujú diela inonárodných autorovpredovšetkým básnici. Je táto situácia jednoznačným a celkom neproble−matickým prínosom pre literatúru? Nemali by ľahšie formy alebo menejvýznamných autorov prekladať nebásnici?

Ľahšie formy alebo menej významní autori by sa mali prekladať lenpre špecifické potreby. A nebásnik nemôže prekladať poéziu. Pričomnetvrdím, že každý, kto prekladá poéziu – niekedy ju prekladá dobre –musí písať básne. Musí však poézii rozumieť, musí ju cítiť a musí ju ve−dieť transponovať z originálu do svojho prekladu.

Slovenčina ako syntetický jazyk poskytuje tvorcovi básnického textu bo−hatú zásobáreň rýmového materiálu. Spoliehate sa na tieto rezervy a rým povašom preklade zaznie často jasnejšie, ako znel v origináli, jeho echo saohlási dokonca na miestach, kde bol v pôvodnej básni iba rýmový náznak.Zisťujeme to pri konfrontácii ruského a slovenského variantu Voznesenské−ho básne. V Rubľovovej ceste rýmujete napríklad zreteľne:

422 423

jeho verša by mohol niektorého prekladateľa zvádzať k rozvravenosti.A z poézie by zostalo málo. Je to podobné, ako napríklad prekladanieJeffersovej poézie. Aj keď Jeffers je celkom iný básnik. U oboch všakprvé zdanie klame. A ich verš je organizovanejší, než sa nám na prvýpohľad zdá.

Tvorca pôvodnej básne osobne rozhoduje o všetkom: o téme, o jej roz−víjaní aj o technickom riešení. Pre prekladateľa tieto rozhodnutia urobilv zásade autor pôvodiny. Jestvuje i taký aspekt prekladania, že signálya príkazy z originálu zväzujú básnikovi−prekladateľovi ruky vo sférach, kdeich má ako autor pôvodnej básne voľné. Môže byť teda prekladanie v ne−jakom zmysle náročnejšie ako tvorba básne vlastnej?

Celkom iste. Prekladateľ musí pristupovať k originálu s potrebnou dáv−kou skromnosti, zdržanlivosti a pokory. A musí rešpektovať autorove„signály“ a „príkazy“. Musí vedieť odolať lákavým pokušeniam a istéhranice môže prekročiť len vtedy, ak bezpečne vie, že to robí v súlade sozámerom autora, aj keď v danom prípade, alebo vďaka zákonitostiamdaného jazyka sa mu to niekedy môže podariť realizovať lepšie než auto−rovi. To práve sú jemnosti – dalo by sa povedať chodenie po ostrí noža –ktoré rozhodujú o tom, či prekladateľ autora básnicky pretlmočí, aleboho sfalšuje.

V záujme riadneho fungovania preloženej básne v novom literárnomorganizme prekladateľ pôvodnú báseň aktualizuje, spríbuzňuje so súčas−ným básnením. Ako pôsobí pritom v procese prekladania problém mieryzachovania pôvodného koloritu a štýlu? Vo výsledku prichádza k obdivu−hodným kompromisom: Verlaine ostal Verlainom, a predsa jeho báseň nemáznaky rušivej storočnej patiny...

Držím sa zásady, že prekladáme pre súčasníkov. Usilujem sa teda pre−ložiť poéziu, a nie slová s ich patinou. Je prirodzené, že prekladám podľatoho, ako poéziu cítim. Ale isté prvky treba z originálu preniesť aj doprekladu. Preklad nemôže byť celkom zbavený dobovej atmosféry.

(1977)

sel, chuť, atmosféra básne. Bez príkladov je možno všetko, čo som po−vedal, málo presvedčivé. Ale nepíšeme štúdiu o prekladaní.

Podľa okrídleného citátu preklad býva alebo verný, alebo krásny. Ne−býva však predsa len podstatnou ctižiadosťou prekladateľa predložiť čita−teľovi dielo so súčasnou kvalitou vernosti i krásy?

Zdá sa mi, že už som povedal, že chceme mať preklad aj verný, ajdobrý – hoci v praxi prichádza ku kompromisom a je iba vecou zmyslupre mieru, na úkor čoho prekladateľ na kompromis pristúpi.

Pôsobením pravidla o stálom prízvuku na prvej slabike má naša rečmalú variabilitu prízvukovania a náš sylabotonizmus disponuje iba tromistopami. Pociťuje to prekladateľ ako obmedzenie pri prekladaní zo systé−mov bohatších? Z trojslabičných stôp sa napríklad ruský autor môže roz−hodnúť pre klesavý daktyl, stúpavoklesavý amfibrach alebo pre stúpavýanapest.

Nie. Každý druh verša možno v slovenčine úspešne nahradiť. Metric−ký pôdorys, to je len jeden z určujúcich znakov verša. Aby bol verš ver−šom, musí mať mnohé iné vlastnosti. A tak to, čo strácame na jednejstrane, môžeme na druhej nahradiť.

Vaše preklady Ritsosovej poézie boli doteraz publikované v časopisoch.Pamätlivý čitateľ vie, že napríklad Kronika bola svojho času príkladomodokrytia potenciálnych možností modernej slovenčiny. Navyše sa zdá, žepráve s Ritsosom sa neopakovateľne stretávajú echá podstatných tónovvašej poézie. Jednou z čŕt vašej básne je vzácne súčasné pôsobenie formo−vej náročnosti a výraznej komunikatívnosti textu. Možno si vysvetľovať vašeprekladateľské rozhodnutie pre tohto autora sympatiou k dialektike v jehobásnení?

Keď som prekladal Ritsosa, bol tento básnik objavom. Pôsobil v sú−časnej slovenskej poézii novo, a preto som ho prekladal so záujmom.Ale Ritsosa prekladať nie je najľahšie. A zdanlivo naratívny charakter

424 425

Hľadal som taký spôsob písania, pri ktorom by politická reč s vlast−nou terminológiou bola organicky spätá s jemnou i zložitou lyrikou. Vždysom vedel, že súčasné témy dávajú básnikovi možnosť, aby využil poli−tickú terminológiu. Na jednom mieste citujem v Slove úvod k Manifestukomunistickej strany, na iných miestach zasa uvádzam bez úvodzoviekcitáty z klasikov marxizmu−leninizmu alebo citáty z vystúpení súčas−ných politikov. A ani kritika, ani čitatelia to neprijali ako rušivý mo−ment. Vidno, že tieto politické výroky sa organicky vplietajú do poetic−kého tkaniva veršov...

A ako ste to dosiahli?

To všetko je podľa môjho názoru určené hĺbkou básnikovho presved−čenia, jeho viery. Vtedy všetko znie na jednej emocionálnej úrovni,v jednotnom citovom vzopätí. Skutočné tajomstvo poézie, povedal bysom, malý zázrak poézie spočíva v tom, že autorovo presvedčenie na−vždy zostáva vo veršoch ako vnútorná energia básne. V tomto zmyslebáseň je akumulátor, ktorý je schopný odovzdávať svoju energiu vníma−vému čitateľovi.

No prosím, boli ste proti rozhovoru o remesle, a už sme v ňom, a myslímsi, že v celkom zaujímavom...

Áno, už je to tak, čo sa budeme zariekať... Keď sa stretnú dvaja sú−stružníci, budú hovoriť o sústružení, reč dvoch stolárov sa bude krútiťokolo stolárčiny. A my hovoríme o slovách, hovoríme o slove v jehoušľachtilom a všestrannom význame. Mimochodom, v poéme Slovo somsa usiloval zbaviť sa poetického balastu, zbytočných, prikrášľujúcich slov.Ak sa nemýlim, Čechov napísal: „More je more.“ Možno to povedaťpresnejšie?! A navyše, ako umelec sa tu postavil do výhodnej pozície:táto prostá formulácia mu pomohla odhaliť celú čitateľovu skúsenosť,všetky jej asociatívne polohy, diferencované a s najbohatšími odtieňmi– každý si predstavoval more podľa svojich dispozícií. Pre lyrika, takako pre nikoho iného, je to ideálna pozícia. Veď lyrika sa nerobí akokonfekcia, lyriku treba „šiť“ na mieru... Umný čitateľ – a súčasný čitateľ

Poézia je súčasť života

Drahý Miroslav, ste mi blízky, povedzme aj preto, že patríme k jednémubásnickému pokoleniu, ale aj pre ducha vašich veršov. Ak mám byť úprim−ná, keď som sa chystala prekladať vaše Slovo, zdalo sa mi, že by to malrobiť skôr Andrej Voznesenskij. Slovo je zložité dielo. Je vytvorené podľazákonov asociatívneho zbližovania predmetov a javov, s metaforickou za−šifrovanosťou mnohých myšlienok a pocitov. No o to radšej som sa pustilado jeho prekladania. Slovo ma strhlo svojou podstatou, a tým, že som akoprekladateľka vnikla do jeho formy, odkryla som čosi nové, získala somnové profesionálne poznatky. Chcela by som sa od vás dozvedieť, ako stesa dali do písania Slova. Uvedomele, či živelne? Čo teraz píšete? A čo vásvôbec ako básnika vzrušuje? Pohovorme si o tom ako dvaja ľudia jednejprofesie, jedného povolania...

Najprv musím povedať, že v zásade nerád hovorím o poézii, o básnic−kom remesle, že nerád vysvetľujem, ako píšem verše. Nepokladám to zabásnikovu úlohu. No vy, ako prekladateľka mojich veršov, máte právona takéto otázky.

Ako som písal poému Slovo? Mal som obavu pustiť sa do tejto práce.Odkladal som ju na moje zvyklosti až pridlho. No pociťoval som neoby−čajnú zodpovednosť. Nebol som si istý, či forma, ktorú som si zvolil,unesie všetko, čo chcem do nej vložiť. Dlho som nosil túto knihu v sebe,uvažoval som aj o otázkach techniky, formy, aj o tom, čo by sa dalonazvať filozofiou súčasného sveta. Napísal som niekoľko predbežnýchvecí – každá z nich bola určitým experimentom: pokúšal som sa ujasniťsi pojmy „doba“ a „poézia“, uvažoval som, ako by bolo možno poémuskonštruovať, vystavať. Teda teoreticky som bol na napísanie poémy pri−pravený, aj keď počas práce, ako každý básnik, riadil som sa intuíciou.Vedel som však, že ma čaká ešte jedna ťažkosť: že na istých miestachknihy budem musieť hovoriť jasným politickým jazykom.

Áno, poéma ohromuje symbiózou lyrických, intímnych nálad s otvorenevyjadrenými politickými názormi.

426 427

ných kvalitách autora, svedčí o pravde komunistov, o tom, že pravda jena našej strane. Teraz je to jasné natoľko, ako nikdy predtým. Imperia−lizmus hrá s otvorenými kartami; aj keď sa chvíľami halí do rúcha vzneše−ných slov, svojimi činmi ich pošliapava. Súčasná medzinárodná politic−ká situácia vo mne ešte väčšmi upevnila komunistické presvedčenie, dalami istotu, že som zajedno s miliónmi tých, čo bojujú za skutočne ľudský,humánny svet. Ako čitateľ som vďačný dielu, ktoré zvučí takýmito stru−nami. A ako autor hľadám ľudí, ktorí tak ako ja bojujú za tieto ideály.

(1982)

O kultúre a kultúrnosti

Treba poukázať predovšetkým na to, čo je veľmi zjavné: Je to úsilie zá−padných ideologických centier vzbudiť vo svetovej verejnej mienke do−jem, že v socialistických krajinách, teda aj u nás, existujú dve kultúry.Jedna oficiálna alebo oficiózna, a teda nudná kultúra, ktorá je údajnepod štátnou kuratelou, a ktorá nikoho nezaujíma, a druhá neoficiálna,teda zaujímavá, ale zakázaná, a preto podporovaná v západných kraji−nách, ktoré sú predstaviteľmi „slobodného sveta“. To je prvý mýtus, kto−rý nemá nič spoločné so skutočnosťou. My, ktorí žijeme doma, si viemespočítať, čo vychádza na Západe v rozličných, či už exilových aleboiných vydavateľstvách, akí autori a aké diela, a čo vychádza u nás doma.Pravda, západná verejná mienka môže byť do značnej miery týmto zma−nipulovaná. Ďalej sa pokúšajú presvedčiť tamojšiu verejnú mienku, aleaj verejnú mienku v socialistických krajinách, že umenie v socialistic−kých krajinách v podstate nevyslovuje svoje myšlienky slobodne, a aktu vznikne niečo nadpriemerné, tak len v pozícii oponenta súčasnéhorežimu alebo v pozícii ostrej kritiky tohto režimu. To je veľmi priehľad−ný manéver a zase možno doložiť praktickými príkladmi, že to tak nie je,naopak, že – a to platí pre umenie vôbec – istá negácia je len prvou fázouvo vývoji umenia a umelca vôbec. Je jasné, že umelec musí aj negovať,ale skutočné hodnoty vznikajú až tam, kde prichádza s vlastným pozi−tívnym programom, kde sa pokúša o syntézu, pričom to, prirodzene,

je rozumný i vzdelaný – urobí si sám „skúšku“ svojej skúsenosti na tomsvojom „more je more“. Netreba si vymýšľať za neho a hromadiť predním to, čo je mu možno nanič.

Zaujímavé, len či sa mi to podarilo aj v preklade...

Ako prekladateľke vám tu bolo zaiste ťažko. No musím sa priznať, žekeď dopíšem knihu, nevrátim sa k nej, kým nenapíšem ďalšiu. Ba ani jejpreklady nečítam pozorne. Nevyhnutne sa musím zbaviť napísanej kni−hy, zabudnúť na ňu, a to sa mi podarí iba vtedy, ak sa zrodí nová kniha.Len vtedy – bez obavy, že to bude mať na mňa vplyv – môžem si juprečítať, či už v origináli, alebo v preklade. Myslím si, že každú knihutreba začínať tak, ako keby človek práve písal prvú knihu. Človek sanesmie opakovať. Básnik je vynálezca, tvorca prototypov; sériová výro−ba – to už je oblasť epigónstva.

Do akej miery mala forma Slova vplyv na jeho úspech?

Už na začiatku rozhovoru sme sa dotkli pojmu „jednoduchosť“. Akoje známe, jednoduchosť býva rozličná: jednoduchosť začínajúceho bás−nika a jednoduchosť, ku ktorej sa básnik dostáva zložitými cestami...Nemyslím si, že v poézii jestvuje nejaká jednotná metóda, že všetko satu určuje formou, dôležitosťou témy, vernosťou tradícií alebo novátor−stvu. To najdôležitejšie je básnik sám a hodnovernosť úspechu jeho die−la, ktorý ospravedlňuje aj formu, aj tému, aj spôsob básnikovho hľada−nia. Básnik môže malú tému urobiť veľkou, ale žiaľ, aj veľkú tému malou...

A čo sa týka Slova, súdiac podľa toho, čo píše kritika a podľa toho, akosa kniha rozobrala, ľudia ho čítajú. Slovo je dielo politické, ale všetkyzákladné politické aspekty poémy sú vlastne aspektmi ľudského života.Veď v Slove sa hovorí o dileme vojna, či mier, o mravnej čistote komu−nistického presvedčenia. To znamená, že ľudia chcú o tom hovoriť, chcúto vedieť a počuť, i uveriť tomu, v čo verí autor.

Myslím si, že v poézii sa nesmie klamať. To platí o umení vôbec, noo poézii dvojnásobne. Tu čitateľ vždy vycíti, kedy ho klamú. A pretopredovšetkým politicky aktívna poézia musí prameniť v určitých mrav−

428 429

nevylučuje, že to isté dielo obsahuje aj kritické prvky, že sa dokoncakritizujú veľmi vážne javy v spoločnosti. No tvorba, umelecká tvorba, toje aj projekcia budúcnosti. A budúcnosť nemožno projektovať len ceznegáciu, len tým, že budeme všetko popierať. To je predsa zjavný logic−ký nezmysel. A to je druhý mýtus, ktorý takisto odporuje skutočnosti.

*

Požiadavka občianskej spoluzodpovednosti umelca platila v minulosti, platíaj v súčasnosti. A v celom rozsahu. Ale to samozrejme neznamená, žetým, že sa vyslovila, sa súčasne aj plní. Vždy bude časť umelcov, ktoríbudú veci chápať úzko, a časť, ktorá ich bude chápať tak, ako to myslelidokumenty zjazdu strany. Ďalej by som chcel zdôrazniť, že môžu byť autori,ktorí občas niečo napíšu, skomponujú, skrátka, vytvoria nejaké dielo, alenemožno u nich hovoriť o skutočnej umeleckej tvorbe, pokiaľ túto spolu−zodpovednosť necítia. Myslím si, že tvorba sa začína až tam, kde ide o uve−domelý proces. A uvedomelý proces takúto spoluzodpovednosť predpo−kladá. Ale zjazdové dokumenty, domnievam sa, adresujú túto požiadavkuvšetkým členom strany a v podstate každému nášmu občanovi. Preto bysom mohol konštatovať, že kultúra a umenie je vecou celej spoločnostia rozvoj spoločnosti je vecou celej kultúry a všetkých tvorcov umenia.

*

Treba [...] zdôrazniť, že strana nevplýva na umenie a kultúru preto, abyvznikla nejaká kultúra a umenie len pre stranu. Strana je vedúcou silouspoločnosti predovšetkým s tým cieľom, aby sa rozvíjala sama spoloč−nosť. Pochopiteľne, že v tom optimálnom prípade, v tom kladnom prípa−de sa týmto faktom upevňuje a rozvíja aj samotná strana. Máme však ajtakých ľudí, ktorí so sebou nesú niečo z toho minulého a často je tov rozpore so socialistickou zákonnosťou alebo so socialistickou morál−kou. To je vhodný príklad na to, aby sme si pripomenuli, že každý nosív sebe čosi z minulosti, ale súčasne už je v ňom latentne prítomná bu−dúcnosť. Neexistujú vyabstrahované modely, schémy ľudí, neexistuje čistýčlovek v tom zmysle, že by sme ho mohli označiť za človeka tej a tej

epochy. Aj náš súčasník nesie so sebou čosi z minulosti, ale mnohí z nás,mnohí z našich súčasníkov už nesú so sebou aj prvky toho budúceho.A to je práve to, čo musí vzrušovať každého, kto sa zaoberá umením,pretože vedieť nájsť to, čo je ešte v stave zrodu v spoločnosti, v človeku,to je, povedal by som, veľmi vzrušujúca úloha aj pre kultúrneho politika,aj pre tvorcu umenia. Preto je to východisko k vyššej kvalite. A tá savždy dosahuje, ako napokon v každom vývoji, iba v boji protikladov.

*

Umenie má byť ako živel. Má ukazovať aj to dobré, aj to zlé, ale myslímsi, že nemá viesť k pesimizmu, k beznádejnosti a k vedomiu, že žiť nemávýznam; naopak, umenie má skôr pozdvihovať človeka a pri tom všet−kom sa nemá vyhýbať temným stránkam v živote. Má však nejako pre−svedčiť človeka, že stojí za to, aby sme žili, a že stojí za to, aby sme životmenili na lepší. Keby umelecké diela ukazovali iba negatívnych hrdi−nov, alebo naopak iba pozitívnych hrdinov, títo hrdinovia by nemohlimať nijaké rozmery. Rozmery vnímame predsa tým, že máme možnosťporovnávať. Práve porovnaním vecí vzniká ich rozmer. Preto treba, abyumelecké dielo, povedzme literárne dielo, nebolo chudobnejšie než život.Myslím si, pravda, že tzv. pozitívny hrdina je pre ľudí, najmä pre mla−dých ľudí, neobyčajne potrebný. Niekedy sa naozaj môže stať, že sa ocit−ne v situácii, ktorá sa nám zdá neriešiteľná. Mali by sme teda mať poruketaký príklad, aby nám pomohol túto situáciu prekonať. Mali by sme homať práve tak, ako máme svoj estetický ideál, ako by sme mali mať ajsvoje spoločenské alebo mravné ideály. A preto je pozitívny hrdina po−trebný. No to neznamená, že budeme obchádzať negatívne javy alebonegatívne postavy, ak ony v živote existujú. A isteže existujú. Je optimiz−mus zložitý, a je aj optimizmus lacný. Ku každému umeleckému dieluexistuje kľúč, no nebýva vždy poruke. Čo má však človek z lacnéhooptimizmu? Ten sa predsa rýchlo pominie. Ale optimizmus, ktorý vznikáz uvedomenia si toho, že život býva aj zložitý, aj ťažký, a napriek tomustojí za to, aby existoval, to je ten správny optimizmus, pretože v životevás nečakajú iba ružové oázy. Sem tam vám život podloží aj nohu, ajsklamania môžu prísť, a napriek tomu by mal byť človek optimista.

430 431

*

Otázka takzvanej slobody tvorby je veľmi stará a pre mňa osobne sa zdábyť už aj ošúchaná. Za každou tvorivou osobnosťou nevyhnutne musístáť nejaký svetonázor. Teda aj nejaký politický názor, nejaký názor nasvet, na ľudí, na to, čo má zmysel, čo nemá zmysel, a ak takýto umelecmá svetonázor v súlade so svetonázorom spoločnosti, v ktorej žije a tvo−rí, kto môže byť slobodnejší ako on? Ak ho nemá a napriek tomu sausiluje tváriť, že ho má, tak sa to na jeho tvorbe skôr alebo neskôr ukáže.Nikto si nerobí ilúzie, že všetko, čo sa u nás napíše, namaľuje, nafilmuje,je socialistický realizmus. Nikde nie je napísané, že všetci umelci sa užnarodili ako predstavitelia socialistického realizmu. Musia sa dopraco−vať k tejto pravde aj k tejto tvorivej metóde. Napriek tomu tvrdím, žemôže vyjsť napríklad dobrá kniha napísaná inou metódou, ale súčasnevravím, že to bude kniha, ktorá trochu zaostáva za vývojom, ktorá jetrochu retardovaná, pretože vidí svet z iného pohľadu, preto by ma takákniha sotva mohla vzrušiť.

Pokiaľ ide o údajnú tvorivú slobodu na Západe, myslím, že tam jekrutá cenzúra, veľmi krutá, aj keď má svoje kultivované alebo menejkultivované formy. Predovšetkým spočíva v tom, že tam vyjde tá kniha,ktorú sa súkromný vydavateľ alebo nejaká vydavateľská spoločnosť roz−hodne vydať, a táto spoločnosť alebo tento vydavateľ predstavuje istézáujmy a vydáva knihy, ktoré vyhovujú týmto záujmom; ak aj vydá od−lišnú knihu, aby si dodal zdanie objektívnosti, ubezpečujem vás, že jejautor sa slávnym nestane. A takisto sa robia výstavy obrazov, takisto saudeľuje slávny Oscar za filmové umenie, takisto sa vyhrávajú rozličnéfestivaly, jednoducho, priestor a odmenu dostáva to umenie, ktoré neo−hrozuje vládnúcu triedu spoločnosti. Kým my na jednej strane hovorí−me: sme za socialistický realizmus, to je metóda, ktorú považujeme zanajlepšiu na to, aby mohla ukázať súčasný svet taký, aký je vo všetkýchsvojich protirečeniach a protikladoch, ale tolerujeme aj umenie, ktorénetvorí metódou socialistického realizmu, pokiaľ je humanistické, po−kiaľ neohrozuje všeobecnú mravnosť našej spoločnosti, pokiaľ nepovzbu−dzuje k vojne atď., na druhej strane takáto široká tolerancia nie je. A v hy−perprodukcii kultúrneho tovaru veľmi ľahko zaniknú skutočné hodnoty,

pokiaľ nie sú manipulované, pokiaľ neslúžia istému konkrétnemu cieľu,pokiaľ nemajú svojho manažéra, ktorý ich presadí, aby dosiahli isté spo−ločenské, možno neskôr aj čitateľské alebo divácke uznanie.

Straníckosť umenia sa niekedy primitívne vysvetľuje tak, že autor musíbyť straník; ja si však myslím, že straníckosť umenia nie je nič iného, ibapoznanie cieľov strany a stotožňovanie sa s nimi, či už vedomé alebonevedomé, prirodzene, to vedomé je prioritné. Ľudovosť, to tiež nezna−mená zrozumiteľnosť pre každého alebo pre toho, kto má zlý vkus a ktosa sotva naučil čítať; ľudovosť – to znamená čerpať z najvzácnejšícha najhlbších zdrojov nášho ľudového umenia, našej tradície, našej minu−losti, a neprenášať tieto podnety mechanicky, ale nechať sa nimi inšpiro−vať a umelecky ich pretvoriť. Dať im vlastný umelecký tvar, ktorý zod−povedá tomu, čo všetci vo vnútri cítime ako náš spoločenský aj osobnýideál, ako čosi, za čo sa oplatí žiť. Moderné umenie je v súčasnosti toumenie, ktoré hovorí, že život má cenu, že človek má cenu, a že máprávo žiť, že my ako občania tohto štátu, ako občania tejto planéty mámeistú perspektívu.

*

Aké obmedzenia môže teda tvorca cítiť? Tvorca môže cítiť len obmedze−nie svojho talentu. A do talentu počítame aj také vlastnosti, ako je dobráfyzická kondícia, zdravie, čas a podobne, bez toho sa talent prejaviť ne−môže. A straníckosť umenia spočíva práve v tomto: uvedomene brať navedomie, že ideály, ktoré sa v konkrétnej politike pokúša realizovať ko−munistická strana, a ku ktorým priťahuje aj všetkých občanov, sú jehovlastnými ideálmi a cieľmi. Ja sa domnievam, že umelec, ktorý v tejtospoločnosti žije, nemôže sa k nej obracať chrbtom, lebo je jej súčasťou.A spoločnosť, ktorá má medzi sebou takýchto umelcov, nesmie byť k nimľahostajná, lebo sú jej nevyhnutnou súčasťou. V tom je jednota strany,ľudu a umenia. Je to jednota, ktorá rýchle získava nové kvality, ak sanejakým spôsobom umelo alebo ináč nenarušuje. A narušovať túto jed−notu by sme nemali dovoliť, lebo je cenným pokladom socialistickéhospoločenského zriadenia. V kapitalistických krajinách umelec a spoloč−nosť stoja často na extrémne vzdialených stranách, ktoré sú voči sebe

432 433

Viete, politik, ak ide o literatúru, a v tomto prípade ide o literatúru, jei čitateľ, ktorý má ešte jednu niekedy nepríjemnú, ale neodpustiteľnú po−vinnosť uvažovať, čo práve v tejto chvíli, práve v tomto štádiu rozvojaspoločnosti jej pomáha, a čo nie. Čiže dalo by sa povedať, niektoré dielapomáhajú rozvoju spoločnosti, keď prídu v pravý čas. Keď prídu nesko−ro, to už je niečo podobné, ako keď bežíme za odchádzajúcim vlakoma usilujeme sa naskočiť do posledného vagóna. A keď sa zjavia priskoro,umenie si musí dávať pozor, aby nespadlo pod kolesá a obrazne poveda−né, aby mu rušeň, povedzme, že v tomto prípade to budú dejiny, neodre−zal nohu. A tak v podobných prípadoch treba postupovať prísne indivi−duálne: toto áno, toto nie, toto za týchto okolností áno, a toto za týchtookolností nie. Ale to neznamená, že tento čitateľ, ktorý v danej chvíliplní aj funkciu kultúrneho politika, vynáša jednoznačné súdy: toto je dob−ré, toto je zlé, toto je škodlivé, to je užitočné. Veď ak sme postavení predúlohu rozhodnúť, a každý kultúrny politik pred takou úlohou stojí denne,tak sa máme opierať predovšetkým o úsudky odborníkov, v tomto prípadeliterárnej kritiky. No ak tu nie sú, alebo ak nie sú dosť kvalifikované, ajtak musíme rozhodnúť, pretože kniha povedzme je vytlačená a čaká nato, či sa bude predávať, alebo nie. Ja si myslím, že táto zodpovednosť jeniekedy dosť ťažká, a že práve kritika, vzdelanie čitateľov, tých, ktoríprijímajú umelecké hodnoty, môžu pri tomto rozhodovaní pomáhať.

*

Umelecká kritika by mala byť tiež tvorbou, a ak ňou nie je, nespĺňa svojúčel. Pokiaľ ide o originálnosť, osobitosť vyjadrenia, má to svoje výhodyaj nevýhody. Treba trvať na tom, aby sa kritik vyjadroval zaujímavo,neošúchane, aby nepoužíval príliš zabehané klišé, ktoré stratili hocijakýobsah, ale na jedno by nemal zabudnúť nikdy: že má používať presnúterminológiu. Sú isté základné termíny, ktorých zmysel musí byť jasný.Nehovorím, že terminológia sa nemá vyvíjať. Ona sa vyvíja. Kritik v sna−he, aby sa vyjadril novo, vytvorí si vlastný termín, to by však mala byťskôr výnimka, nemal by ním operovať ako termínom, ktorý je bežneprijatý, ktorý je už osvetlený zo všetkých strán.

nepriateľské. A umelec je obmedzovaný nielen svojím talentom, ale ajpožiadavkou trhu, požiadavkou nakladateľa, vkusom, ktorý sa vytvorila ktorý v tom širokom priemere obyčajne nebýva príliš vysoký. Ja simyslím, že tam sa ozajstný umelec musí cítiť naozaj neslobodne.

*

Môžeme sa teda dohodnúť, že súčasnosť vcelku, ak sa pohybujeme v oblastiumenia, nespočíva v kalendári, ale v súčasnom videní sveta, ľudí, problé−mov a udalostí. Možno to bude vyzerať, že si protirečím, ale vždy somzastával názor, že téma je iba príležitosť pre autora, a to aj téma, ktorá saňou iba stáva, ktorá, dalo by sa povedať, visí vo vzduchu, a záleží iba naautorovi, aby po nej siahol. Téma, ktorá nie je celkom jasná, ktorá, pove−dal by som, nemá ešte historický punc, od ktorej autor nemôže mať dosta−točný časový odstup, to je téma, ktorá prináša autorovi mnohé výhody, aleaj mnohé riziká. To je celkom prirodzené a v umení to vždy chodieva rukav ruke. Myslím si však, že lákavé na tom je práve to, že autor môže byťnielen analyzátor, nielen kronikár, ale do veľkej miery aj projektant. A toje tiež úlohou umelca, že môže ako jeden z prvých spoluvytvárať názor naživot, na niektoré jeho javy. Na postavenie človeka v spoločnosti a navzťah spoločnosti a človeka, a to už vôbec nehovorím o takých lákadlách,ako je súčasný jazyk a jeho vývoj, ako je vnášanie nových jazykových, aleaj motivických prvkov do literárneho diela. Preto si myslím, že dobrý au−tor skôr alebo neskôr vždy siahne po takej téme, ktorú by som nazvalžeravou. Možno si popáli prsty, ale možno sa mu podarí stvárniť čosi, čobude prispievať k tomu, aby spoločenský vývoj rýchlejšie postupoval do−predu, aby sa medziľudské vzťahy stali jasnejšími, aby sme jeden druhémulepšie rozumeli. Pretože vývoj vo svete je natoľko prudký, že niektorénaše súdy, povedané teraz, vlastne sú už súdmi o včerajšku. A domnievamsa, že prozaik, dobrý prozaik a dobrý spisovateľ vôbec, nemôže odolaťtakémuto lákaniu, takto chápanej súčasnosti, ktorú nechápeme ako pojem,ktorý vytvorila konvencia, ale ako tlak udalostí okolo nás, udalostí, ktoréaj nás samotných formujú.

*

434 435

k tomu, aby prerastali sami seba, aby nezostávali uzavretí vo svojomsúkromnom svete, aby sa usilovali o svoje vzdelanie a rast. A naše zria−denie k tomu ľudí nielen vedie, ale vytvára im aj potrebné podmienky.Ak sa kedysi jedinci z periférie spoločnosti stali napríklad vynikajúcimilekármi, boli to ojedinelé výnimky. Kto sa však dnes nemôže stať tým,čím chce, ak má talent, pripravuje sa a chce pracovať? Každý – aj na−priek tomu, že ho niekedy neprijmú práve do tej školy, ktorú si vybral.Lebo ani náš spoločenský stroj nie je dokonalý. Občas zaškrípe. A tomu,aby nefungoval, ako by mal, pomáhame neraz aj my sami.

*

Systém výberu žiakov na vysoké školy podľa môjho názoru nie je doko−nalý. Ale vmyslite sa do pozície nejakého dospelého človeka, ktorý po−zná nejakého absolventa strednej školy. Vie, že ide o usilovaného a ta−lentovaného človeka a vinou chýb existujúceho systému sa tento človeknedostane na vysokú školu. Treba mu pomôcť, alebo nie? Teda podľavás, treba mu spraviť protekciu? Myslím si, že mu treba pomôcť. Už sami stalo niekoľkokrát, priznávam sa k tomu otvorene, že som podľa svo−jich možností pomohol a veľmi ma teší, že potom ďalšie štúdium ukáza−lo, že som pomohol tým, ktorí si to zaslúžili.

*

Som presvedčený, že vyrastať, dospievať je obrovská práca. Práca v pra−vom zmysle slova a námaha. Popri tom byť ešte vzdelanejší než dospelí,získavať sociálne skúsenosti, pravdaže, postupne, ale aspoň v takej mie−re, ako má predchádzajúca generácia, a ešte vo všetkom akcelerovať a –povedané technickým termínom – inovovať. To sú neobyčajne veľkénároky. Pokiaľ si spomínam, keď sme my boli vo veku, keď nás oprávne−ne mohli nazývať mladou generáciou, takéto nároky sa na nás nekládli.Nevravím, aj vtedy mal svet svoje problémy, ale boli aj obdobia, keďsme mali čas vzdelávať sa, nebolo televízie a neboli diskotéky, a ostatnélákadlá, ktoré boli a dodnes sú, nám nebrali toľko času. A tak sme sav tých – tiež by sa dalo povedať – krušných a ťažkých časoch mladosti

Mali by sme sa však zamyslieť aj nad tým, v akej spoločenskej situáciikritika tvorí. Politická situácia je natoľko náročná, aby som sa tiež inovo−val a nepoužil slovo zložitá, že na jednej strane kladie na kritika obrovskénároky, ale na druhej ho to mravne zaväzuje, aby nemlčal, aby hovorilk veci a najmä aby nezamlčiaval podstatné veci. Či už si to kritika prizná,alebo neprizná, fakt je, že kultúra sa prudko zideologizovala, a taká musíbyť aj umelecká kritika. Ak sa pozeráme na všetko, čo vo svete vznikápovedzme v oblasti filmu, výtvarného umenia, športu, to všetko dostalov poslednom období zmerateľný politický náboj. To kritik nemôže obísť.Musí si uvedomiť, že dielo vzniká v tejto situácii, a preto musí mimoriad−ne pozorne skúmať, ako pôsobí. No kritici akoby sa ešte nezobudili. Poze−rajú len na jednu stranu, t. j. ako je dielo napísané alebo spravené, či profe−sionálne dobre, či nie, ale aký má politický dosah, o tom sa im hovoriť užnechce, alebo to nevedia. Aj umelecká kritika sa musí politicky angažovať.

*

Prirodzene umelec má hovoriť pravdu. Ale akú pravdu? Som proti tomu,aby umelec nastoľoval pravdu a problémy len zo svojho hľadiska. A akhovoríme o pravde v historickom zmysle slova, musí umelec hovoriť prav−du, ktorá je v súlade so spoločenským pokrokom. Či to vie, závisí aj odúrovne jeho vzdelania, životných skúseností a miery talentu. Vlastnýmživotom súčasne spoznáva pravdu svoju i spoločenskú ustavične hlbšie –a vôbec sa pritom nevylučuje, že aj napriek tomuto poznaniu bude jehoosobný postoj trochu iný, ako by sme čakali. V živote sa predsa ľudiadostávajú do konfliktných situácií, ba niekedy konajú dokonca v rozpores vlastnými ideálmi. To však nie je najhoršie. Najhoršie je zotrvávať natakýchto postojoch, nepriznať sa k svojim omylom a nenaprávať ich.

Pokiaľ ide o umenie, socializmus nepotrebuje umelecké diela vulgár−ne zjednodušujúce. Nikde predsa nie je povedané, že v socializme budúžiť ľudia absolútne dokonalí, bez chýb a nedostatkov, bez vášní. Ajv socializme sa ľudia milujú, nenávidia, niekedy sa dostanú do rozporuso zákonom, s morálkou, dokonca aj s vlastnou osobou, a napriek tomumôžu to byť v konečnom dôsledku ľudia spoločensky cenní. Socializ−mus je totiž také spoločenské zriadenie, ktoré má tendenciu viesť ľudí

436 437

a sebavýchova. A pravdaže, ustavičné úsilie o to, aby sa úroveň nášhovkusu dvíhala a neznižovala, pretože vkus, ako všetko, čo je dobré, samusí zveľaďovať a človek musí dávať dobrý pozor na to, aby sa mu tátokrásna topánka nestala príliš tesnou.

*

Treba prerušiť doterajšiu prax, keď sa pomerne málo výtvarných dielpredá povedzme mladým ľuďom, ktorí si zariaďujú byt. Takýto obraz,kúpený v mladých rokoch, keď sa obyčajne počíta s každou korunou, porokoch je niečo viac než iba výtvarné dielo. Stane sa istým symbolom,istou trvalou spomienkou. To je tak, ako keď si prezeráte knižnicu a prikaždej knihe si spomeniete: tú som si kúpil, ale potom som nemohol ísťna obed, túto som dostal povedzme od nejakého dievčaťa a túto somdostal za dobrý výkon v práci atď. Takéto spomienky, ktoré označujúisté obdobie v našom živote, môžu byť pre pocit životnej spokojnostidosť dôležité.

*

Albín Brunovský je jeden z najlepších európskych grafikov a bol by somveľmi rád, keby v budúcnosti, ak sa mi podarí niečo napísať, uznal za vhodnéto ilustrovať. Ja, pravda, mám zvyk, že si nikdy nedávam podmienku, žemoju knihu musí ilustrovať ten alebo onen výtvarník. Nezdá sa mi dosťvhodné, aby som si takto preberal, najmä v situácii, že som zhodou okol−ností ministrom kultúry, a preto sa musím spoliehať na dobrý vkus výtvar−ných redaktorov vo vydavateľstvách. Neviem, ako sa vám páči Brunov−ský, ja si ho veľmi vážim ako výtvarníka. Napokon ako človeka tiež.

*

Aby človek veril autorovi, musí ho dobre poznať. Ale niekedy uverítejedinému riadku. A poznáme aj také prípady, že ľudia uverili dvojveršiu,hoci nepoznali jeho autora. V zložitých životných situáciách si človeksám v sebe najlepšie preverí, čo z umenia je pre neho naozaj platné.

mali čas aj vzdelávať. Vzdelávať, to znamená získavať informácie a po−stupne ich uvádzať do nejakého systému a v tom najlepšom prípade zís−kať schopnosť využiť tento systém pri riešení praktických problémova neskôr prípadne aj problémov teoretických. Dnešní mladí ľudia musia,alebo aspoň by mali byť rozhľadenejší, ako sme boli my. Objektívnyvývin spoločnosti a sveta k tomu smeruje.

*

Ak je oblečenie speváka krikľavé, alebo ak má nepríjemný hlasový pre−jav, potom sa to nezhoduje s tým, čo by sme si želali vidieť na obrazov−ke. Ale my dospelejší vieme, že spevák nemá, ani nemôže byť modelomči vzorom. Pravda, je zbytočné vysvetľovať to mládeži na istom veko−vom stupni, mládeži, pre ktorú títo speváci vzorom sú. Nechcem vyzeraťako moralista alebo suchár, ale prihováram sa za to, aby sa na obrazov−ke, ale i na verejných koncertoch objavovali speváci, ktorých vzhľad jeslušný a správajú sa slušne, a myslím si, že nie je taký problém dosiah−nuť to, a že tí najlepší speváci takto naozaj aj vyzerajú.

*

Dovoľte, aby som najprv reagoval na to, že mne sa džez páči a autorkelistu je džez protivný: umenie sa šije na mieru, a aj džez a džez bývaniekedy rozdielny, a krásne melódie bývajú tiež rozdielne. Preto si mys−lím, že s pisateľkou listu by sme sa celkom zhodli, že každý má počúvaťto, čo sa mu páči. Ja napríklad dobrý džez a ona krásne melódie, hoci jasi s radosťou vypočujem aj krásne melódie, aj vážnu hudbu – podľa toho,akú mám náladu. A pretože autorke listu tieto melódie pripomínajú mla−dosť, rád by som dodal, že mne istý druh džezu tiež pripomína mladosť.Sčasti som teda odpovedal na otázku, a to kladne: to, čo sme prežili,naozaj môže ovplyvňovať náš vkus, ale povedal by som, že ani nie takjeho úroveň, ako skôr našu vkusovú orientáciu. To, čo sme prežili, väč−šmi ovplyvňuje naše postoje, pomáha vytvárať alebo spoluvytvárať nášživotný názor. Vkus sa utvára trochu ináč. Pôsobia na to mnohé objek−tívne i subjektívne faktory, v nemalej miere i cieľavedomá výchova

438

439

V ZRKADLE KRITIKY

Mnohé z toho, čo sa patrí poznať, čo sme čítali, videli a počuli, automa−ticky odpadne a zostane iba to, čo má pre nás naozaj osobnú hodnotu.A to sú práve tie diela, tí autori, ktorým veríme.

*

Viete, dalo by sa povedať, že Čechov je láska mojej mladosti. A právepreto, že je v ňom aj kus môjho života, podobný vzťah asi nebudem maťči pociťovať k nijakému súčasnému autorovi. Je veľa autorov, ktorýchmám rád a ktorých si vážim. Napríklad Novomeský, Kostra alebo z čes−kých autorov Hrubín či Halas, pričom nechcem spomínať žijúcich, pre−tože u živých autorov sa niekedy ťažko dá oddeliť dielo a osobnosť. Je−den veľmi starý klasik prosil iného: Dovoľ mi tešiť sa z tvojho génia, alezbav ma svojej osobnosti. Tento problém je aktuálny aj dnes. Chcel bysom povedať, že pre súčasného prijímateľa kultúrnych hodnôt je dôležitáaj osobnosť autora, aj keď pre ďalšie generácie môže byť táto osobnosťcelkom pominuteľná, hoci neverím, že by sa nejakým spôsobom nepre−mietla do jeho diela. A preto som presvedčený, že autorov, ktorých dielamám rád, by som mohol mať rád aj ako ľudí.

*

Človek vo svojom hlavnom snažení sa má pozerať viacej dopredu neždozadu – pokiaľ sa nechce opakovať, pokiaľ nechce rýchlo starnúť, pokiaľchce viac dokázať. Ale zakázať ľuďom spomínať, ba vyhlásiť to za škodli−vé, to nemožno. Pretože ľudia majú pamäť a spomínanie patrí, povedal bysom, k duševnému zdraviu. A napokon pre tých, ktorí chcú napríklad byťumelcami, je nevyhnutné pamätať si a vedieť si pripomenúť, pretože ume−lecké dielo sa nerobí z toho, čo práve zažívame, ale z mnohých skúsenostízažitých nedávno i veľmi dávno a nejakým spôsobom sa spájajúcich. Je−den zážitok je málo na to, aby sme ho mohli použiť. Povedal by som, žeumelci to robia tak, že istý počet, istý rad podobných zážitkov uvedú naspoločného menovateľa, a že vznikne z toho verifikovaný, overený sta−vebný prvok, ktorý je natoľko presvedčivý, že mu uveria aj ostatní.

(1976–85)

440

441

Odkazujeme...

M. Válek: Život by básnicky zodpovedal. Druhé už nemali ten miernya jasný výraz. Hľadieť treba pri každej básni na spev, slová a myšlienky.Ty máš predpoklady pre dobrý spev.

Plameň (1. 2. 1942)

M. Válek: Priklonili ste sa celkom k nadrealizmu? Vybrali sme BásnikPaľo Oliva.

Plameň (15. 9. 1942)

M. Válek: Vtáky na rázcestí nemajú jasnú pointu. Prvšia ide.Plameň (1. 2. 1943)

M. Válek: O jednom nachádzaní – ide. Všade je hra a málo myšlienky.Dilong sa stal veľkým vzorom. Viac nestihneme. Si na začiatku cesty,ktorá je iste sľubne začatá, ale vždy ešte dlhá.

Plameň (15. 3. 1943)

*

Odkazy redakcie

M. Valek, Trnava: Áno, i ja mám rád niektoré básne Dilongove. A vôbecTi nezazlievam ten melancholický tón. Len treba sa usilovať byť samýmsebou. Z Tvojich veršov dýchajú Dilongove obrazy – ten istý tón zazvu−čal (Je ešte jeden obrázok). No si mladý, prejdeš aj cez to. Pošli ďalšie.

Rozvoj (február 1943)

p. 440. vakát

442 443

Zbierka Dotyky nič nehovorí o Válkovi−začiatočníkovi, o prvých stupien−koch, po ktorých sa básnik dostáva k vlastnej poetickej a názorovej kon−cepcii. Je to kniha zrelá; definitívny tvar, ktorý znesie aj najprísnejšiemeradlá. Kniha s chrbtovou kosťou, s uceleným názorom na svet. Válkazaujíma najmä človek vnútorný, jeho dráma, kríza, citový otras. Usilujesa sprostredkujúcimi slovami a obrazmi tlmočiť „nepochopiteľné veciv nás“, ono fluidum medzi mužom a ženou, ktoré trvá alebo zaniká, a kto−ré sa povrchnému pozorovateľovi javí často ako nezmyselné, nelogické,nevysvetliteľné. Kdesi tu je podstata lyrickej poézie i jej oprávnenie:z hlbín psychiky, z jej nezmerateľných rozlôh vystopovať zákon ľudské−ho činu a citu. Válkove verše majú tento tretí rozmer a znamenajú návratk básnickej citlivosti, ktorú mnohí naši autori opustili, produkujúc veršesuché, hladké a studené, zracionalizované a zmatematizované. Nemož−no si neklásť otázku, prečo je Válkova poézia v Dotykoch taká ozvenná,citovo šokujúca a provokujúca, pravý opak neutrálnosti. Vidí sa mi, žeokrem iného aj preto, že jeho básnický princíp vychádza zo súvzťažnostivecí a ľudí, z ich neprestajnej afinity, z ich neviditeľného dramatickéhonapätia. Válek si viac než iní všimol reč predmetov, s ktorými sme v den−nom styku, a práve preto ich registrujeme len ako čosi obyčajné a ne−poetické. V jeho básnickom uchopení všetko toto dostáva zvláštne čaro,výsostne dramatickú funkciu. Válek je krajinárom ľudského vnútra,a pritom nikde neupadá do subjektivizmu, lebo vyslovuje problematikuvšeobecnej platnosti: snaha o dorozumenie sa v základných veciach živo−ta, o prosté porozumenie medzi jednotlivcami je práve oným dotykom,z ktorého vzniká pocit istoty a životného kladu. Válkova lyrika vyjadru−je smútok a melanchóliu nie z nejakej potreby literárnej módy, ale prostez osobnej skúsenosti; nie je uzavretá do sebapitvy, ale smeruje k širšímobzorom myšlienkovým, ktorých výrazom je cyklus Rovina, pripomí−najúci už svojím lokalizovaním Mihálika z Plebejskej košele.

Jozef Bžoch (1960)

*

Človek je poznateľný, isteže, vyplýva z Válkovej poézie; človek je všaksúčasne nepoznaný, ešte skrýva tajomstvá, bude i zajtra, napozajtre tiež.

M. Valek, Trnava: Pri dobrých zásielkach netreba žiadať zavše odkaz.Hovoriť kritiku každej básne extra netreba a bolo by to veľmi zdĺhavé.Stačí, že poézia je súca na uverejnenie.

Rozvoj (apríl 1943)

M. Válek, Trnava: Priveľa píšete. Mechanicky. Kresby a kresbičky sakaždému nevracajú. Prajete si, aby Rozvoj vychádzal týždenne. To jefantastické. Čo by sa nehodilo pre Rozvoj, dám do iného časopisu.

Rozvoj (máj–jún 1944)

*

Válek je predovšetkým lyrik, melodik a harmonizátor, jeho základnýživotný postoj je reakcia citová, je neintelektuálny, melancholický, jehobáseň pri dosiahnutí emotívnosti sa zastaví, nechce hodnotiť. [...] Jediné,o čo v básni ide: melancholickú emóciu, istú, neomylnú účinnosť.V melodických erotických básňach dosiahol Válek hranice svojich mož−ností. [...]

Na strane 47 sa Válek zreteľne hlási k socializmu, zdôrazňuje to. Aletieto verše, tento „životný pocit“ nám čosi pripomína! Zrazu sa ocitámev dobre známom svete básnických vyznaní a osláv nového života,v protiklade k zatracovaniu včerajška. Je to ten istý „étos“, ako ho po−známe z veršovačiek našich „socrealistov“, schematikov. Ani slovko k ichvideniu sveta Válek nepridal. [...] Aj v ďalšej básni z cyklu Rovina, v Zemipod nohami sa dopracúva iba k vedomiu, že predtým, včera, v staromsvete – sa žilo zle. A toto vedomie má nároky tvoriť „istotu poznania,pevný bod, zem pod nohami“! [...] Prečo teda jeho príklon k tomuto dru−hu polodlhej básne, svojou podstatou zrejme reflexívnemu? Medzi mla−dými básnikmi sa dnes veľmi rozšírila. Považuje sa za najvhodnejšiuformu básne politickej, publicistickej. Do jej širokého toku, beztak dosťnudného, sa ľahko zmestia aj všeobecne vyslovené heslá o socializmebez ich pretavenia do silného umeleckého výrazu, do obrazu, do aforizmu.

Ján Ondruš (1959)

444 445

Keď Július Lenko požiadal Miroslava Válka, aby povedal niečo o svojejknihe, dostal takúto odpoveď: „Keby som mal o nej hovoriť, musel bysom podávať argumenty proti nej, v čom s ňou nie som spokojný. A kdemám zaručené, že tieto argumenty nepoužijete proti mojej druhej zbier−ke? Vymyslite ich preto radšej sami!“ A sadol si.

Mladá tvorba (1961)

*

Východiskom, odrazovým mostíkom a zároveň aj protikladom v hodno−tení a rozbore nám bude zistenie, podľa ktorého v poézii tesných pred−chodcov (Mihálik, Rúfus, o starších už ani nehovoriac) báseň rozvíja užvopred určenú tému. Táto „apriórnosť“ témy vo vzťahu k nižším význa−movým jednotkám – k pomenovaniu, vete atď. je daná ideovo poznanímideálu (teraz nezáleží na tom, že u Mihálika má podobu prevažne poli−tickú a u Rúfusa zasa prevažne etickú), ktorým básnici merajú svet,a ktorý neustále v rôznych obmenách tlmočia. Báseň rozvíja dôslednelen potenciálne možnosti témy, ktorá stojí na začiatku.

Pravda, takáto poézia má nevyhnutne deduktívny charakter. Skutoč−nosť, bezprostredná, vnútorná i vonkajšia realita je vo vzťahu k nej se−kundárna. Veľa z nej sa nedostáva do zorného poľa básne, ba stráca saniekedy bezprostredný kontakt s realitou vôbec.

Na tento stav reaguje z mladej slovenskej poézie najucelenejšie a naj−cieľavedomejšie, prekonávajúc stav pocitovosti, najmä jeden z jej pred−staviteľov – Miroslav Válek.

Proti monotematickosti a „apriórnosti“ témy Válek vychádza zo stavutematickej pluralitnosti, možno povedať tematickej dekompozície. Bá−seň obsahuje niekoľko zdanlivo rovnocenných tematických celkov,z ktorých sa vyvinie jedna téma, a tá nadobudne potom prevahu a spätnepodriaďuje významovo ostatné témy. Uvádza ich do sémantickej štruk−túry, v ktorej sa podriadia jednotnej významovej integrácii. Zároveň sivšak jednotlivé tematické celky podržiavajú čiastočnú sémantickú sa−mostatnosť, ktorá je výrazom mnohotvárnosti vonkajšieho a vnútornéhosveta. Hierarchicky nadradená téma býva obyčajne na konci básne. Všet−ky predchádzajúce témy možno z hľadiska integrálnej témy hodnotiť aj

Preto je Válkovo poetično v psychologických hodnotách umeleckej prav−dy; preto sú jeho básne malými drámami, tragédiami i jednoaktovkami.V koreňoch tejto poézie dostávame skutočne nový prvok do poznáva−cieho aparátu modernej poézie, najmä tej jej časti, ktorá sa usilujeo vedomé a rýchle zblíženie svojho výrazu s inými tvarmi umenia; mohloby to dostať aj meno: dramatizovanie lyriky.

Pavol Števček (1960)

*

Zobrazovanie skutočnosti – citovej aj sociálnej – nedeje sa u Válka anipriamočiaro, ani celistvo, v celej úplnosti. Zo zložitej problematiky žera−vej skutočnosti zaznamenávajú sa iba „dotyky“ s ňou, metódou „doty−kov“ vytvára sa celkový obraz. Skutočnosť nevstupuje do jeho poézierealisticky stroho videná, ale pretváraná: trochu ošiaľ, trochu vízia, tro−chu horúčka [...].

Metódou Válkovej poézie nie je samoúčelné rozbíjanie formy, ale tvo−rivá syntéza starších i najnovších básnických postupov, podložená do−konalou kultúrou verša. (Len veľmi zriedka stretávame sa napríkladv našej novšej i staršej poézii s takými bohatými a funkčne zaťaženýmizvukosledmi ako je tomu u Válka.) Čo však v zbierke [Dotyky, pozn. ed.]predsa trochu zaráža, je jej tvarovo dostatočne nevyhranený charakter.Treba si taktiež uvedomiť, že konvencia môže byť aspoň dvojakého dru−hu a existuje aj „moderná“ konvencia. Takou sú napríklad verše: „Od−nechcelo sa mi myslieť na rýmy, / preberám svoje svedomie / ako starýalbum s tvojimi fotografiami, / ktorým sa už nepodobáš...“, „chvíľu s te−bou medzi ružami / tam sa ťa učím celú naspamäť, / tam ťa dýcham“. Aksa básnik uspokojí iba s viac−menej vtipným nápadom, alebo nápadom,ktorý už hraničí s konvenciou, a nie je podložený bohatým citovým ná−bojom a myšlienkou, je to málo na báseň a je to pod Válkove schopnosti(Počasie, Ohýbači železa). Nápadovosť je silnou stránkou Válkovej poé−zie, ale aj jej nebezpečenstvom.

Michal Gáfrik (1960)

*

446 447

básnického debutu. Skôr než predohrou zdajú sa dohrou, zhrnutím nie−čoho, čo bolo, čo sa už stalo. Pravé východisko je mimo nich, v novomživotnom pocite, z ktorého sa rodí nové poňatie poézie: Ohýbači železa.Poézia ako vec natoľko konkrétna, že by sa mohla stať pre ľudí hodnotoucelkom praktickou, ktorá by sa dala pohladiť ako štyri steny držiace člo−veku strechu nad hlavou.

[...] Príťažlivosť nie je iba pokračovaním Dotykov – je aj ich popreníma umocnením. Poprením v zmysle negácie izolovaných, do seba uzavre−tých citových drám jednotlivca a umocnením poznatku o nedeliteľnostiprotikladnej jednoty človeka a sveta okolo neho. To vôbec neznamená,že by sa v tejto poézii bola oslabila „dynamická dramatičnosť“ Válkov−ho lyrizmu. Každá báseň má predsa silný dramatický nerv, na ktorý saako na základnú kompozičnú osnovu navliekajú dejové zlomky, vytvá−rajúce napokon istú epickú koncepciu. A všetky básne spolu nesú vyso−kú klenbu dramatického oblúka od počiatočnej mileneckej idyly podprastarou oblohou letného slnka k záverečnému obrazu nového ránazeme, nezničiteľného, vždy sa obrodzujúceho zo sily ľudského spolo−čenstva.

Stanislav Šmatlák (1962)

*

Válkove verše, to je v svojej podstate svet jasného vedomia sily robot−níckych pracujúcich rúk, vedomia, že sila je na strane socializmu, žesvetu nebudú vládnuť zbrane, ale ľudia činu, morálne silní, zdraví, čistía ľudskí (báseň Robinson). Jeho poéziou vtrhuje do vedomia čitateľa nášnový svet: je v ňom aj to rýchle mestské prelínanie neónov, zrýchľujúcisa rytmus životných prejavov, ale aj, a to predovšetkým, zastavenie sanad ľudským osudom, nad osudom dnešného sveta, ktorý mieri kuhviezdam a je stále ešte obkľúčený barbarskou hrozbou. [...] V Doty−koch, v cykle Rovina bol svoj práve tam, kde jeho metafora zhlukovalabohatý pocitový svet, intímny a jedinečný, no slabší bol tam, kde sapokúšal o evokovanie minulosti kraja, opisoval a konfrontoval s dneš−kom. Tam môže hroziť pre Válka nebezpečenstvo popisnosti, opakova−nia. Nič mu tak málo nesedí ako široké gesto a póza, zvolanie, úsilie

ako jej predstupne. To znamená, že ich výber nie je náhodný a básnikich volí tak, aby zodpovedali jeho poznávaciemu, integrujúcemu úsiliu.

[...]M. Válek využíva metódu poetistického i nadrealistického záznamu –

voľný, rozbiehavý prúd vytvárajúcich sa tematických celkov, ktoré vzni−kajú buď plynulým pohybom kontextu (v tom je využitie postupov sur−realizmu), alebo jeho narušením a tematizáciou určitého pomenovania(v tom je zasa využitie postupov nadrealizmu). Pre väčšinu básní [zbier−ky Príťažlivosť, pozn. editora] je charakteristické aditívne priraďovaniejednotlivých významových a tematických celkov zdanlivo bez hierar−chizácie. Stačí upozorniť na spájanie syntagiem a vetných celkov na prin−cípe syntaktického paralelizmu. Tak napríklad typickým postupom poe−tizmu je pozvoľný, nebadaný prechod z jedného motívu do iného; motívsa stráca v nasledujúcom, aby sa znova objavil obohatený o nové vý−znamové hodnoty, o nové vzťahy: „Tam bolo treba práve začať. / Tam,pod košeľou, pri pokožke dýchajúcej ako les, / v ktorom sa ukrývame / samipred sebou a navzájom, / kde číhame / na jeleňa, pijúceho v brode.“ Motívpokožky sa nebadane stráca v motíve lesa. Pre nadrealistický postup jecharakteristická zasa tematizácia jednotlivých pomenovaní, ktoré sa ob−javia v kontexte. Napríklad tematizácia pomenovania ruky, tvár, oceľalebo pot: „Pot lejúci sa dolu tvárou, / pot maratónskych bežcov predcieľom, / pot ťažných koní / a pot drevorubačov, / ó, pot, chvejúca sa vodaúzkosti, / kto ťa pozbiera?“

No Válek spomínanú rozbiehavosť, dekomponovanosť viaže vnútor−ne významovo a nakoniec aj jednou témou, ktorá v rade tém stojí vý−znamovo najvyššie. Táto téma je výsledkom básnikovho životného pro−cesu poznania, a tak celkom organicky zväzuje všetky ostatné dojednotnej sémantickej štruktúry.

Milan Hamada (1962)

*

Válek skrátil cestu od seba k svetu na minimum. Aspoň na ploche svojejprvej zbierky. Scenérie pľuští, jesenných dažďov, chryzantém a osamo−tenosti človeka sú tu tak trochu aj preto, aby sa zachovali isté náležitosti

448 449

a zasa na druhej strane, aby ani jedna dejinná udalosť neprekračovalamieru skúsenosti, akú môže na vlastnej koži dosiahnuť iba jednotlivec.Preto tu nič nepôsobí násilne: dosiahla sa potrebná rovnováha, z básnenetrčia historické rekvizity, ale ani to, čo sa nazýva privatissimom bás−nikovým. [...]

Slovom, Válek dobre zvládol aj vnútorný zemepis človeka, a to hlav−ne preto, lebo v Príťažlivosti jestvuje lyrický hrdina v množnom čísle; nieje jeden, je ich viac, pohybujú sa vo viacerých psychologických rovi−nách, ich osudy, monológy a reflexie sa prelínajú natoľko, až to spôso−buje istú neprehľadnosť textu. Zdá sa mi, že pre budúcnosť bude musieťVálek trochu upustiť od simultánnosti básnických dejov a dbať viac naich následnosť; hoci dobre viem, že mu záležalo na tom, aby na najmen−šom priestore zhustil maximum životných obsahov, predsa len vzdiale−nosť medzi nimi je prikrátka, nemajú, tak vraviac, vzduchu, nedovoľujúodstup.

Jozef Bžoch (1962)

*

Ešte to nie je knižka poézie celkom zrelej, hotovej, dokonalej, múdreja jedine správnej, hodnej bezvýhradnej chvály a slávy, a pôct; ale je toknižka, pri čítaní ktorej nadobúdaš istotu, že sa tu uskutočňuje energic−ký pohyb, pohyb v hľadaní moderného verša, dnešného básnického ja−zyka, slovníka, obrazu, pohyb myšlienok a fantázie, pohyb pri objavo−vaní životnej reality, pri uplatňovaní pretvárajúcej vôle, pri vytváranínového, pokrokovejšieho, aktívnejšieho a konkrétnejšieho pomeru k svetua k životu.

Jiří Šotola (1962)

*

Aj v súvislosti s Válkom sa hovorilo o tzv. konkrétnej poézii. Oproti apri−oristickým konštrukciám, do ktorých sa vtesnávala zobrazovaná skutoč−nosť v poézii, prišiel ku cti reálny, zmyslovo vnímateľný, i keď zdanlivoneveľký fakt. Odpor proti vopred daným témam i viac−menej ustáleným

o monumentalitu námetu a obrazu. Čo je jeho silou, je skratka, zrážkaasociácie s pocitom, pocitu s asociáciou, metafora, strih, verš, ktorý ho−vorí len toľko, koľko cíti básnický subjekt.

Břetislav Truhlář (1962)

*

Válek na spôsob prísnej vedeckej analýzy rozkladá svet na elementy,preniká na dno, t. j. robí prenikavú bezohľadnú analýzu, nad ktorou saklenie oblúk pevnej neiluzórnej a opravdivej syntézy. To je cesta, naktorej sa v záujme pozitívnych ľudských hodnôt a ideálov nič nezaml−čuje a neobchádza.

Milan Hamada (1962)

*

Ak boli Dotyky vnútornou históriou človeka, ktorý je málo obrnený protináhodným citovým katastrofám, tak Príťažlivosť je vnútornou histórioučloveka, ktorý síce pozná aj hroznejšie katastrofy než iba citové, no kto−rý už vie, kde je jeho sila, a práve preto to vie, že nazrel do hlbín ľudskejhistórie, že sám seba s touto históriou konfrontoval a je ňou preniknutýskrz−naskrz. Nepovažujem za náhodné, ak sa Válkovi vracia v podobedetskej spomienky rok 1938, ak veľmi vytrvalo zdôrazňuje, že odtiaľtotreba začať: od chvíle, keď do človeka vstúpili dejiny; a nech už boliz hľadiska detského vnímania akokoľvek nepochopiteľné a neskutočné,tu sa začína konštituovať človek ako súčasť širšieho sveta; tu je počiatoksúvislostí historických, ktoré nie sú vo Válkovej knihe štafážou ani aktu−álnou výplňou, ale nevyhnutnou podmienkou toho, aby vyslovil celéhočloveka. V týchto partiách vytvoril Válek nový žáner spomienkovej bás−ne: nedojíma sa vlastným detstvom a nepovažuje ho za čosi, čo zaniklobez úžitku; no viac než toto bude, myslím, dôležité zdôrazniť spôsob,akým sa tu navzájom prestupujú dejinné a subjektívne skutočnosti: ústred−ný zámer skladby si vyžadoval, aby sa mu podriadilo všetko, i to najin−tímnejšie, aby každá vec nadobudla v celom systéme básne – lebo Prí−ťažlivosť je jedna báseň, nie zbierka – význam nadosobný a neosobný,

450 451

dologickým princípom vedy – postup od všeobecného ku konkrétnemu:„Otočili ho k stene, aby premýšľal. / Otočili ho k stene ako vec. / Otočili hok stene ako zrkadlo“, alebo od ľahšieho k ťažšiemu: „Och, nevydržím! /Och, zošaliem! / Och, zomriem!“ To približuje Válkovu poéziu exaktné−mu poznávaniu, to robí z jeho poézie exaktnú, modernú záležitosť. A pri−tom je táto alebo podobná charakteristika len veľmi čiastková, lebo Vá−lek vytvára [...] vzťahy mnohovýznamové, poéziu polyfónnu. Je v ňomhumor a je v ňom tragika, je v ňom nepokoj.

Milan Šútovec (1964)

*

„Modro pod očami“ to sú teda aj „sinky pod okom“. A to je ten presnejšízmysel názvu druhej časti Válkovej zbierky: zrážky s tvrdou realitou,ktorá uštedruje aj údery medzi oči. Údery, po ktorých ostávajú sinky, aleaj presnejšie poznanie o tom, s kým mám tú česť.

Július Noge (1964)

*

To však znamená, že ľudská obraznosť je nekonečná a že je najtvorivej−šia vo vybičovaných chvíľach života, nielen pod mukami, zoči−voči smrti,v kŕčovitosti strachu a v bezbrehosti žiaľu, ale aj v opačných polohách –v ľúbostnom rozochvení, v situáciách najväčších radostí a šťastia. Oso−bitosť Válkových básnických obrazov spočíva v tom, že si najradšej volítieto mimoriadne vysunuté a napnuté ľudské situácie, a pritom neopisu−je ich vonkajškovú objektívnu podobu, ako sa javia očiam a zmyslombežného diváka, ale vnútorný obraz, skrytú drámu, ktorá sa svojou kva−litou i intenzitou podstatne líši od registrujúceho mechanizmu.

Zlatko Klátik (1964)

*

Máme v našej poézii diabolského analytika v Miroslavovi Válkovi.Milan Hamada (1965)

návodom na ich spracovanie niesol so sebou v oblasti verša jeho uvoľ−ňovanie zo stereotypných metrických schém i z rýmovej väzby. Pole−mický charakter tejto novej poézie oproti predošlej statickosti zdôrazňo−val pohyb skutočnosti, jej premenlivosť v samej sebe i v nazeraní na ňu.Tak vzlet, ako to už nespočetne ráz objavila kritika pri Válkovi, nazera−ný z iného, opačného stanoviska sa javí ako pád. Najväčšie technickéobjavy, na jednej strane dvíhajúce ľudstvo temer k netušeným možnos−tiam, zvyšujú na druhej strane jeho obavy o holú existenciu. Bodaj byich nemala generácia, ktorej spoločným menovateľom sú vojnové a po−vojnové otrasy, rúcajúce starý svet, rozkladajúce jeho stavbu na zlomky,na elementárne prvky života stále ohrozovaného. Ak slúži ku cti tejtopoézii, že nezakrýva ani trosky v sebe, treba jej podať ruku predovšetkýmza to, že zo základných prvkov chce aj zložiť nový, spravodlivý svet.Chce poznať pravdu vždy a vo všetkom, za cenu každej bolesti. [...] Válekpodobne ako básnici všedného dňa prináša množstvo detailov zo sku−točnosti, ktoré vystupujú predovšetkým so svojou vlastnou hodnotou.Každý jav braný v jeho úplnosti je jedinečný, neopakovateľný, to je síce tápravá skutočnosť najskutočnejšia, no básnik usilujúci sa o vyšší stupeňpoznania musí aj abstrahovať a povyšovať isté javy na typické – so vše−obecnou platnosťou. Niet pochýb, že pri Válkovi máme do činenia so sil−ným realistom, preňho konkrétne fakty sú mimoriadne dôležité, také sku−točné a tak skutočne prežité, že možno dešifrovať ich modely. No z týchskutočnostných koreňov vyrastajú až v symboly a práve táto druhá ten−dencia stáva sa mierou zmyslovej názornosti určitého detailu v obraze čimotíve. Práve ona núti dostať javy do takej polohy a obnažiť ich pomeno−vaním len natoľko, aby prinášali aj zovšeobecňujúci, presný poznatoko zobrazovanej dobe. Pri súboji týchto tendencií niekedy musí ustúpiť kon−krétny záber pojmovému označeniu v systéme Válkovej poetiky.

Viliam Turčány (1963)

*

Válkova kniha [Nepokoj, pozn. ed.] sa dá dešifrovať. Ako vo všetkom,čo má logickú stavbu, dá sa v nej vyhmatať nejeden skrytý princíp. Naniektorých miestach napríklad princíp nie nepodobný základným meto−

452 453

bezpochyby dávno nevídané priestory, je to poézia, ktorej len tak ľahkonenájdeme konkurenciu, a to nielen u nás doma. Je z rodu tých, čo čita−teľa uvedú do svojich priestorov, ale nemusia ho tam vodiť za ruku, lebomajú dosť hodnôt pre mnohých a rozličných. Na dôkaz by sme mohliuviesť celý rad originálnych veršov a básnických obrazov, mohli by smeinterpretovať hĺbku Válkovho poznania a videnia osudov človeka a sveta.(Hoci – popravde – kompozične si to aj často zahmlieva: „Človek jevečný!“ stojí na konci Bubnovania na opačnú stranu a celej zbierky Ne−pokoj; táto báseň aj celá zbierka hovorí však o človeku a svete čosi inéa nepochybne čosi výrečnejšie a podstatnejšie.) No verše Miroslava Válkasú napriek všetkému takým kompaktným organizmom, že neuchvacujúiba tým, čo do nich vložil sám básnik, resp. čo do nich vložil vedome,ale aj tým, čo objavujú ony samy. Ich princíp dialektického asociatívne−ho videnia skutočnosti má totiž dosť síl, aby z myšlienok i súvislostí,ktoré sú ním organizované, pripravoval a organizoval myšlienky a sú−vislosti ďalšie, takže možno povedať, že nielen básnik básni, ale aj báseňsama, ako aj ten, kto ju vníma.

Michal Nadubinský (1965)

*

Novú básnickú knihu Miroslava Válka [Milovanie v husej koži, pozn.ed.] chápem – i odporúčam chápať – ako akt absolútneho splývania člo−veka s poéziou, a to rovnako v procese jej tvorby, v básnikovi, ako aj vofáze jej vnímania, v čitateľovi.

Vstupujeme do kontaktu s poéziou s tými najväčšími túžbami: súcsama sebou, smeruje k poetickému absolútnu, t. j. k takému nastoleniuvzťahov básnika, človeka a poézie, kde už niet ničoho okrem slov a vý−znamov, aké sa vždy znova narodia pri vpáde slova do ľudskej psychiky.Aby to znelo podľa možnosti neduchársky, treba dodať napríklad to, žeVálek je človek blízky a zrozumiteľný, priezračne čistý práve netajenímsvojej prírodnosti, telesnosti, svojím až uvzatým zverejňovaním hrie−chov človeka vo zvrátenom svete.

Pavol Števček (1966)

*

Logická výpoveď a metaforická sublimácia sa všade vzájomne prestu−pujú, aj keď sa ich pomery od básne k básni značne menia. [...] Lenžetreba povedať, že nie vždy prichádza k takej tesnej a vzájomnej spoluú−časti oboch prvkov vo Válkovej poézii, aby jedno vždy obsahovalo ajdruhé, aby sa oba princípy prejavovali kompaktne, implicitne, aby na−ozaj tvorili nový princíp, svojskú a jedinečnú jednotu. Vzhľadom na celújeho tvorbu aj vzhľadom na jej vývin možno povedať, že takéto prípadysú skôr zriedkavé ako časté. Pri väčšine básní máme pocit rozpoltenostivýpovede, pocit porušenej rovnováhy medzi dvoma plánmi jeho poézie,alebo aspoň zjavných medzier. Dosť často sa dáva strhnúť možnosťamijedného plánu tak, že pritom súčasne nemyslí aj na druhý. Vždy je viacako pásmový, ale veľmi často menej ako implicitný, hoci zrejme k tomusmeruje. Akoby každá báseň bola ináč vymodelovaná, akoby jej koneč−ný tvar závisel skôr od básnikovho momentálneho rozhodovania než odsústredeného úsilia dôsledne presadiť svoju vôľu, teda svoju predchá−dzajúcu skúsenosť aj tušenú budúcu podobu. Zdá sa mi, že je menej spon−tánny, než sa o ňom myslí, ba aj menej vyhranený – a ešte vždy viacmôže, než to ukázal doteraz. [...]

Myslím, že toto je hlavný problém básnickej tvorby Miroslava Válka.Pri doterajšom „rozpoltení“ básnickej metódy, v ktorej sa oba prvky na−priek všetkému uplatňujú predsa len dosť samostatne, stále mu hrozí, žebude buď veľmi triezvy, vecný, jednoznačný, alebo priveľmi rozmazaný,hmlistý, neurčitý, mnohoznačný. V každom prípade časť Válkových ver−šov ostáva „nedopovedaná“, hoci nie preto, že by ich dopovedať neve−del, ale preto, že by to nebolo viac, skôr menej, čo – pravda – na podsta−te veci veľmi nemení.

Pravdaže, toto sa vzťahuje viac na formálnu, kompozičnú stránku Vál−kovej poézie. Na mnohých, aj rozhodujúcich miestach jeden verš nedá−va vždy dosť výrazne do pohybu verš nasledujúci, takže často je medzinimi málo napätia a viac hravosti, nie celkom zapriahnutej do vnútornejorganizácie básní ako celkov. Ale to nám nesmie zastrieť skutočnosť, žejeho poézia napriek tomu narába plnovýznamovými hodnotami, že svo−jím myšlienkovým obsahom, ktorého hranice zasahujú v našej poézii

454 455

ňuje, že veriť ilúzii napriek poznaniu je akousi podmienkou pravéhovnímania poézie, sám, ako jej tvorca, dospel do takého štádia poznania,ktoré už ilúziu ani „napriek poznaniu“, ani inak nepripúšťa. Alebo ajnaopak a celkom paradoxne: do takého štádia poznania, ktoré aj predo−šlé istoty robí iluzívnymi, takže vlastne to nie je ilúzia, ale dezilúzia.

Július Noge (1966)

*

V predposlednej zbierke povedal Miroslav Válek: „Človek je večný.“V poslednej hovorí: „Ach, človek! Slnečník slnečnice, dáždnik dážďoviek,barlička pod pazuchami hliny!“ Teda nič, skoro nič. A toto gesto ničova−nia vytvára základný básnikov postoj. Namiesto zložitého mechanizmupohybu – i vzostupu, nastupuje mechanika pohybu ako pádu. „Pád zo−strelenej hviezdy. Pád hviezdy. Pád bez začiatku a bez konca.“ Príznačnáje aj redukcia absolutizujúca samotný pád. Pád, ničota a tma. Všetko, čobolo pre Válka súčasťou celistvejšieho videnia sveta, sa zjednostraňuje,zdanlivo zintenzívňuje, ale v skutočnosti tiež oslabuje.

Aktivita beztvarého živlu je na postupe, sily entropie sa zvyšujúa zrýchľujú. V človeku i vo svete. Zachvacujú jeho činnosť, ktorou saproti nim bráni. Napríklad aj poéziou. Nie náhodou je dnešná Válkovapoézia až na výnimky zachvátená amorfnosťou, torzovitosťou, fragmen−tárnosťou. [...] Čriepky krásneho sveta už fungujú bez voľakedajšej ima−ginatívnosti. Na ich miesto sa tlačí predmetný svet v chaotickom tvare.Okrem iného sa vo Válkovi vlastne uskutočňuje pád jedného typu poé−zie – poézie poetistickej proveniencie. A básnik nám ho odhaľuje.

Na druhej strane sa Válkova báseň viac ako doteraz dostáva do mocivypracovanej a často samočinne pracujúcej metódy. Pracuje v nej pres−nosť stroja. Program doň vložený sa uskutočňuje bez poruchy. Stačí upo−zorniť na kompozíciu Štvornožcov. Vízia premeny človeka na zviera (Vá−lek je touto predstavou priam posadnutý) je v nich vypracovaná ažs automatizovanou presnosťou, s presnosťou hodnou chvály veľkého kon−štruktéra. Vidno na nej vplyv konštruktivizmu, ktorý bol Válkovi vždyblízky. Jemu vďaka vedel zvládnuť chaos ohrozujúci modernú poéziua uviesť ho do pevného tvaru. Teraz ho už jeho konštruktivistická vášeň

*

Zbierka Nepokoj sa končila zvolaním „Človek je večný!“. Milovanie v hu−sej koži sa začína Ódou na večnosť. Ódou a pochybnosťou zároveň, hociposlaním ódy nie je pochybovať. Táto nadväznosť jednotlivých skladiebi celých básnických kníh je u Válka zákonitá a taká pevná, že vlastnecelá jeho doterajšia poézia tvorí nielen voľný vývinový prúd, ale pevnekomponovaný, jednoliaty cyklus, v ktorom dosiahnuté poznanie sa ne−stáva pevnou a nemennou veličinou pre nasledujúci básnický prieskum,naopak, stáva sa len jeho východiskom, zdrojom nových znepokojujú−cich otázok. [...] Kritici už charakterizovali Válkovo úsilie v Príťažlivos−ti ako „pohyb nad seba“ a Válek tento pohyb od seba k ľuďom, k dejinámsám často priamo vyslovoval. A všetky jeho doterajšie zbierky o člove−ku spoločenskom a „dejinnom“ napriek prehrám a pochybnostiam sakončievali víťazným zvolaním a posolstvom. [...] Milovanie v husej kožiani takéto posolstvo, ani takúto víťaznú istotu nemá. Pokus dostať sanielen nad seba, ale i nad dejiny, nad večnosť a pominuteľnosť človeka sakončí ináč – v kruhu; tak sa volá predposledná báseň.

[...]Ak sa v Nepokoji pýtal básnik „kde som?“, v novej knihe sa pýta „kto

som?“ Tam pokus orientovať sa v čase, v dejinách, v priestore, vo vonkaj−ších súvislostiach, tu pokus orientovať sa v sebe, v človeku, vo vnútor−ných súvislostiach. Tam strácanie, rozplývanie sa „vecí, na ktoré sa dalospoľahnúť“, tu „každý deň nejaká pevnina na dno v niekom padá“. Tampúšť okolo človeka, tu púšť v človeku: „Luna, nula na oblohe / osvetľujeunylo / vek vnútorných prvohôr, / komfortnú púšť nylonu.“

Motív smrti vo Válkovej poézii nie je nový; u básnika, ktorý žil a žijevo svete naplnenom smrťou, ktorý intenzívne vníma tento svet je to po−chopiteľné. V Milovaní v husej koži sa však smrť z roviny empirickej,skúsenostnej posúva do roviny filozofickej: už nie smrť okolo človekaa smrť človeka, ale smrť v človeku, smrť v nás ako súčasť našej existen−cie, ako kritérium kritérií.

[...]To nie je móda (lebo je u nás aj taká móda), práve u Válka je to záko−

nitá cesta poznania – lebo aj keď v jednej z citovaných definícií zdôraz−

456 457

k poézii rozmnožujúcej napríklad katastrofické vízie a pod. Zoči−vočiskutočnosti, ktorá nám ich skoro dennodenne pripravuje, bude treba hľa−dať v človeku silu odporu, schopnosť obrany. Povinnosťou básnika nie jelen priepasti otvárať, odkrývať (sám som bol dlho o tom presvedčený),ale aj chrániť pred nimi človeka. Aj pri tejto Válkovej poézii sa presvied−čam, že iba poznanie človeka neoslobodzuje. Najmä nie poznanie ľud−skej bezmocnosti. Keďže hovorím o poézii, poviem to takto: básnik, ktorýdemaskuje nezmyselnosť ľudského života, musí vyvinúť všetko úsilie,aby jej sám nepodľahol. Je príznačné, že zatiaľ čo Rúfus privoláva: „Bá−seň, buď spravodlivosť tvoja!“, Válek privoláva: „Príď, báseň, buď prav−divá!“ Za každú cenu.

Milan Hamada (1966)

*

Tak tedy za prvé, čerta starého je básník povinen. Není předem zavá−zán k žádné nemilosrdnosti ani k žádnému soucitu, ani k otvírání pro−pastí, ani k jejich oplocování, vždyť přece dovedeme mít rádi básníkyobou typů, a ostatně propasti a ploty jsou tu i bez básníků. K čemu jebásník nikoli povinen, ale co k němu ex definitione patří, je vytvořitbáseň, tj. umělecky intenzívní výpověď. A umělecky intenzívní, toovšem znamená i významově bohatou, mnohorozměrnou, nereduko−vatelnou na jedinou tezi. Umělecky intenzívní výpověď, ať vyrůstáz absolutního nihilismu nebo z absolutního optimismu, je vždycky zá−roveň ustavením nějaké komplexnější skutečnosti, obsahuje významovévrstvy, které se „absolutnosti“ názorových ismů vymykají a dávají mož−nost, aby obsah dané výpovědi byl spoluprožíván i člověkem, který jeautorovu světonázorovému východisku na hony vzdálený. Pokudpřijmeme na okamžik představu, že jistý názorový systém se prověřu−je mj. i uměleckou intenzitou básníků, kteří z něho vycházejí, pakmusíme připustit i paradoxní situaci: v básni se prověřuje názor tím,že je schopen souznít i s názory jinými a protikladnými, že je s to od−stoupit sám od sebe, vyvolat v život významový prostor, v němž onsám je korigován a konec konců ve své tezovitosti popírán nevyčerpa−telností života a lidské osobnosti.

začína ohrozovať, pretože vonkajšia organizácia dusí vnútorný organiz−mus básne. Ako druhý extrém sú v zbierke verše, ktoré majú zasa vyslo−vene improvizačný charakter. Ako črepiny nejakého celistvého predme−tu, obrazu. V oboch prípadoch je to ovládaná „halucinácia“ (spôsobvýstavby básne má halucinačnotorzovitý, fragmentárny charakter), čovytvára podozrenie z mechanizmu.

Ešte pri Nepokoji Miroslav Válek definoval poéziu ako poznanie a ilú−ziu. V Milovaní v husej koži urobil radikálny zásah: odstránil ilúziu. Najej prázdne miesto nedosadil nič, ba predsa niečo; akési voluntárne ges−to, ktoré dosť nahlas manifestuje existenciu ničoho. Viem, že naša historic−ká aj individuálna skúsenosť prinášajú dosť dokladov na takýto životnýpostoj. Ale napriek tomu práve na mieste autorovho radikálneho zásahuvzniká s ním môj spor. Spor, na dne ktorého je nedôvera, nie nedôverav poznanie, veď dnešné Válkovo poznanie nie je nové, ale nedôvera v ges−to, ktoré toto poznanie sprevádza a programovo dovádza do krajnosti.To je bod, v ktorom sa porozumenie rozchádza so stotožnením.

Nikdy som nepochyboval o tom, že tragédia je najobvyklejším žán−rom skutočnej hry skutočného života. Rovnako však verím, že ozajstnéumenie proti tomuto osudu vytvára antiosud. Miroslav Válek nevládzea možno ani nechce, pretože, domnievam sa, poézia tejto zbierky je užnielen vecou života, ale je záležitosťou rozumu alebo ináč povedanéprogramu. Básnik akosi bez obáv, bez strachu a utrpenia vŕši panopti−kum hrôzy, úžasu, do krajnosti dovádza obraz ľudskej bezmocnosti, vy−prázdneného sveta bez boha a napokon aj bez človeka. Ovláda ho akásistrašná hra, ktorá sa stala obeťou seba samej. Nemôžem sa ubrániť poci−tu, že nás básnik vťahuje do nebezpečnej hry, v ktorej je človek nielenbezmocný, ale je zbavený akejkoľvek ľudskej túžby. Niet v nej, v tej hre,človeka, ktorý tento neľudský svet ľudsky prežíva. Vášeň, akási chladnávášeň ho vedie v odhaľovaní zvieracieho sveta ľudí. Nejedno gesto jenám známe; Óda na boha zvierat – tá modlitba tzv. moderného sveta jeotrasná, ale predsa čosi tu chýba...

[...]Už pri inej príležitosti som citoval slová českého básnika Jiřího Ko−

lářa, ktoré veľmi presne zodpovedajú aj môjmu presvedčeniu. Ideo Kolářom vyslovenú nechuť k poézii umelo dráždiacej, epatizujúcej,

458 459

gom. Poéziu Miroslava Válka zodpovedne naozaj nemožno chápať ináčnež to „odporúča“ Pavol Števček: „ako akt absolútneho splývania člo−veka s poéziou“ (Kulturní tvorba 1966, č. 4), z čoho vyplýva aj novákompozícia Válkových básní a veršov. Je to dialektický rytmus kontras−tov, nerozlučne spájaný klad a zápor, pri ktorom jeden bez druhého nemásvoj význam, a to tak v rámci verša ako aj v rámci celej básne.

Michal Nadubinský (1966)

*

Pred obnaženou tvárou tejto poézie zabúdam na posledné zvyšky naiv−nej detskej viery, že krása je druhou stranou pravdy, jej rodnou sestrou,a že tieto dve hodnoty si vraj nikdy nemajú protirečiť. Verili v to roman−tici – a boli sentimentálni alebo priepastne rozorvaní, ak sa presviedčali,že v skutočnosti to tak nie je. Chceli tomu uveriť ako svojej veľkej utópiisurrealisti – tento posledný výbežok romantizmu do storočia ozbrojenej(a vyzbrojenej) civilizácie – lenže aj oni si museli priznať, že krásav skutočnosti sa vyskytuje iba v podobe kŕča na tvári zjazvenej pozna−ním. Lebo čím môže a má byť poézia v tomto storočí, v tejto „našej ére“každodenne sa opakujúcich „skáz Titanicu“, každodenných pádov „ne−jakých pevnín na dno v niekom“, v tomto čase temer neobmedzenýchmožností rozumového ovládania prírody, takže sa tieto možnosti už dnes,teraz, teraz, v túto chvíľu môžu zvrátiť na absolútne nerozumné totálnezničenie celej tej maličkej enklávy života, ktorá krúži vo vesmíre podnázvom Zem? Môže a má poézia vytvárať proti osudu „antiosud“ najmä„tvorbou novej krásy“? Povedzme, ale z čoho ju má vytvárať, z akéhokonkrétneho materiálu? Z vecí, handier, kostí, súčiastok tela alebo z „čis−tej“ prostoduchej túžby po kráse, súc peknotou nadšená? („...ach achJděte do háje“) Alebo zo sklíčok „pekných“ slov, z tých slov, ktoré „Sou−loživá Těkavá / Samolibá Stonavá / Paličatá Sirotčí / Zárodečná Kočičí /Nedomrlá Troufalá / Jsou“, ako povedal ten istý Halas – a on dobre po−znal túto háveď pelešiacu v duši básnika?! Preto bol – „rozkmotřený s krá−socity“ – taký krutý voči takzvanej kráse slova i kráse poézie, preto sinapokon neželal nič iné, len aby dokázal „sám sebe psát / vytržen z Poé−zie“. A podobné úsilie, dokonca motivované podobnou nenávisťou voči

Moralismus „básníkových povinností“ dovádí Hamada v citovanépasáži k těžko pochopitelné rozluce mezi noetikou pravdivého básnic−kého poznání a pragmatikou osvobodivého působení poezie. Válkovaabsolutizace negativní stránky života se přijímá jako pravda pravdoucía vzniká tedy potřeba „doplnit“ takto chápanou pravdivost ještě něčímjiným. Strnulost tohoto způsobu myšlení je snad dost zřejmá, takže ne−musím připojovat sociologickou úvahu o tom, zda člověk a jeho osvo−bozování potřebuje něco jiného než neiluzivní poznání vlastní situace.Nezapomínejme však, že o pravdu a poznání v tomto případě běží jen vevelmi omezené míře. Pravda a poznání to prostě zase jednou zchytaly zasvé náhražky.

Hamada tedy rozeznal – podle mého názoru velmi správně – negativ−ní stránky Válkovy sbírky, ale nespokojil se tím a proti jednomu volun−tarismu postavil druhý, vlastní.*

Miroslav Červenka (1966)

*

Naozaj to nie je radostný obraz, ale ani nie nezodpovedne vykonštruo−vaný, či svojvoľne habkavý. Mottom k nemu by mohli byť verše z básneŽmúračka ešte z predchádzajúcej zbierky: „Tak sme teda bez nebíčka...a hľadá nás niekto voskový.“ Lebo Válek v Milovaní v husej koži sa dívanaozaj odtiaľ, od konca, od výsledku. A ak s ním Milan Hamada chceviesť spor v tom zmysle, že „povinnosťou básnika nie je len priepastiotvárať, odkrývať (sám som bol o tom dlho presvedčený), ale aj chrániťpred nimi človeka“, ak ho nabáda, aby hľadal „v človeku silu odporu,schopnosť obrany“, tak ho navádza na niečo, čo nie je v básnikovýchsilách ani v kritikovej kompetencii. Nie je totiž len vecou básnika, žetakáto konfrontácia života a smrti, lásky a sexu, túžby a činu, úsilia a vý−sledku, sna a skutočnosti neuspokojuje dnešného človeka, ale bolestneznepokojuje, aj keď to iste nik nerobí natruc mravokárcom a pedagó−

* Ve své replice (KŽ č. 10), kterou jsem mohl číst až po ukončení těchto řádek, se Hama−da více soustředil k Válkovu textu a obohatil tak prvou, kriticky analytickou část svéhopůvodního vystoupení. Zdá se, že nyní se jeho a moje pozice podstatně sblížily.

460 461

možno chápať onen výrok tiež v určitej rozkolísanosti medzi jeho for−málne korektným pozitívnym zmyslom a skrytým, pochybovačsky ne−gatívnym významom. Novou knižkou Válek túto možnosť dvojakéhovýkladu odstraňuje, dávajúc za pravdu tomu druhému významu, nega−tívnemu, deziluzívnemu, skeptickému a dovádzajúc seba i svoju poéziuopäť do krajnej polohy, protikladnej nie Nepokoju, ale Príťažlivosti.

Stanislav Šmatlák (1966)

*

Vôbec sa mi zdá, že Válek básňou supluje neraz poznanie, ktoré možnovysloviť iným spôsobom omnoho presnejšie. Báseň všeličo vraví, aleprestáva to hovoriť ako báseň. Zasiahnutá je jej podstata. Áno, nevieme,čo je poézia, ale snažíme sa to zistiť. Válek sa uspokojil s anarchiou,ktorú mu toto poznanie poskytlo: Keďže nevieme, čo je báseň, báseň jevšetko. Tak sa mu do nej hrnie skutočnosť, ktorú môže zvládnuť formál−ne, ale podlieha jej vnútorne. Z tohto hľadiska je Milovanie v husej kožinajviac zaťažené nestvárnenou empíriou. Zásadný rozchod básnika s on−tologickou základňou poetizmu ho vsotil do postavenia opozičného bezpôdy pod nohami. Odtiaľ tá kŕčovitosť, prevaha predmetov nad básňou,prevaha slov nad poéziou, prevaha gesta nad tichom. Všetko, alebo takmervšetko, sa tu odohráva na povrchu. Neviem sa s tým zmieriť, a pretovediem spor s básnikom. [...]

Válek ide v demaskovaní človeka omnoho ďalej, ako sa nazdáva Šmat−lák, pretože on nestráca len istotu o budúcnosti človeka, ale aj o jehoprítomnej existencii a rovnako uvádza do pochybností aj ľudskú túžbu,o ktorej som hovoril podobne ako Šmatlák. Náznak túžby sa vzápätístráca pod tlakom pádu a ničoty. Nič z toho som nezamlčal, odmietamvšak výklad, podľa ktorého možno v tejto Válkovej poézii a v jeho po−stoji hovoriť o vzdore. Ani nevyhnutnosť žiť človek na seba neberie, aleona si berie jeho. Ako vzdoruje básnik a poézia v tejto zbierke ničivýmsilám vo svete a v človeku? Šmatlák hovorí, že tým, že ich pomenúvaa identifikuje. Lenže tieto sily pomenoval a doslova všetky už v pred−chádzajúcej zbierke. Tu všetky tieto situácie znova zopakoval jedno−značnejšie a jednostrannejšie, ale aj aranžovanejšie. V Milovaní akoby

perfídnosti krásnych slov, nachádzam aj u Válka: „...liahlo sa slovo v hrd−lách hrdličiek, // sladké a oplzlé. // Príď, báseň, buď pravdivá!“

Kritikovi, ktorý vedie „spor“ s básnikom, sa akosi nepozdáva totoprivolávanie pravdivosti básne, tuší v ňom nejakú efektnú pózu, pridá−vajúc svoje tak trochu ironické: „Za každú cenu.“ Akoby existoval neja−ký cenník pravdivosti alebo akoby bolo možno o túto vlastnosť básnevoľne licitovať! Akoby sa za pravdivosť básne neplatilo vždy len jednýmjediným: rozhodnutím byť vnútorne opravdivým, odvahou odhodiť pa−pierové masky rozmanitých krycích sebalások a sebamilosrdenstiev,vôľou byť sám pred sebou absolútne úprimný. Akoby sa „spravodlivosť“básne mohla zaobísť bez pátrania po takejto pravdivosti! Ani Rúfus ne−vraví prosto len „Báseň, buď spravodlivosť tvoja!“, ako to iste popamäticituje Hamada, to miesto znie vo vstupnej básni Rúfusovej knižky Aždozrieme nie trochu, lež podstatne inak: „Ale ty báseň, neodpúšťaj. Buďspravodlivosť tvoja.“

Rúfus a Válek predstavujú nepochybne protikladné básnické typy, nojedno podstatné majú spoločné: úsilie, aby sa „spravodlivosť“ básne krylas jej opravdivosťou, aby sa báseň z prostého výberu slov vždy premie−ňala na akt hľadania pravdivosti. „...len schody chrámové sú slová. Vysokonad nimi je mlčanie. Na jeho prahu, básnik, pravda sedí“ – hovorí Rúfusv básni nie náhodne venovanej pamiatke Františka Halasa. Válek pre−kračuje prah tohto mlčania, a vôbec nie s ľahkým srdcom, ani trochu niesmelo a ľahostajne, z márnomyseľnej snahy napodobňovať nejaké beat−nické gestá. Je mi veru až trápne zdôrazňovať takéto banality a polemic−ky ich adresovať kritikovi, ktorý porozumel básnikovmu „nepokoju“,no ktorý, zdá sa, stratil vôľu rozumieť aj básnikovej „skľúčenosti“. A pretoradšej hľadá kontradikcie tam, kde nie sú, a kde ani nemôžu byť.

Predošlú zbierku zakončil Válek pateticky znejúcim výrokom „Člo−vek je večný“. No pri všetkých Válkových patetických a parnasistickyvznosných veršoch musí byť čitateľ opatrný: spravidla v nich uviazolhrot irónie poukazujúci na zámerný nesúlad medzi formou výroku a jehoskutočným obsahom. V tomto prípade je výrok sám osebe zdanlivo sícejednoznačný, avšak na pozadí nepokojne rozkolísanej rovnováhy medzivýznamom symbolu a podobou konkrétnej skutočnosti, medzi predsta−vou „nekonečnosti človeka“ a konečnosťou jeho skutočnej existencie bolo

462 463

prázdné: vyplňoval je svět, úskočný, barvitý, pozemský kosmos. Právě přijeho utváření se rozvinuly nejoriginálnější stránky Válkova talentu, podi−vuhodná směs slobody a konstruktérství, schopnost překvapovat nečeka−nými obraty v rozvoji lyrického tématu a zároveň přesvědčovat o jejichnaprosté vnitřní nutnosti a zákonitosti. Válek vytváří náhlé a přitom velmivýrazně motivované přechody od jedné vrstvy skutečnosti ke druhé, odmotivu k motivu, od vlastního významu k obraznému. Intenzita Válkovastylu se neomezuje na překvapivost konfrontací a obratů, opírá se o mno−hotvárnost, vynalézavost a systematičnost samotné jejich motivace. Tatomotivace se Válkovu umění stala i základním prostředkem kompozičníhosjednocení básně, a nejen kompozičního: trvalá aktivita ryze fantazijníhoa zároveň konstruktivního typu způsobila, že předmětný svět Válkovypoezie byl sémanticky uzavřený a noeticky otevřený zároveň, byl pro−stoupen volními a racionálními prvky a tak byl s to navazovat mnohostran−né kontakty s neklidným, hledajícím subjektem, odrážet jeho oscilace,stát se vodivým prostředím, v němž se děje onen pohyb mezi zoufal−stvím a triumfem, o němž jsme se zmiňovali na počátku. Díky tomutoživotnímu prostoru se Válek uchránil až dosud schematismu a mohl na−cházet materiál, při jehož využití opakovaná volba jednoho nebo druhé−ho z protikladných pólů přestává být pouhým sebevyvracením a sebe−utvrzováním a stává se zacházením s objektivitou slov a věcí.

Milovanie v husej koži přináší především tu změnu, že rozhodovánía oscilace byly nahrazeny jedinou a jednoznačnou volbou: Válkův člověkzanechává vší naděje a stojí tváří v tvář vlastní nicotě. Přijímá se abstrakt−ní formulace otázky po smyslu života a příčinném uspořádání světa, a dáváse tedy stejně abstraktivní, a to negativní odpověď. Tak ovšem docházík principiálnímu posunu ve výstavbě básnické skutečnosti. Jednotlivémotivy ztrácejí svou mnohovýznamovost a začíná převládat tendencek tomu, aby se staly novými a novými argumenty pro zdůvodnění jedinétrýznivé a subjektivní pozice básníkovy. Rozličnost motivací, tento akti−vizující a estetizující živel Válkovy tvorby je nahrazována přísnou a skoromechanickou motivací jedinou. Specifická váha jednoho motivu klesá,mohlo by se přidat i ubrat a změnila by se jen kvantitativní stránka roz−lehlé hyperboly, jejího smyslu by se to nedotklo.

Miroslav Červenka (1966)

namaľoval ten istý obraz dráždivejšími a krikľavejšími farbami. (BáseňSkľúčenosť tvorí naozaj výnimku.)

[...]Na dne každej opravdivej duchovnej činnosti človeka je dnes napísa−

né, že nemôžeme zvíťaziť, ale nemusíme byť porazení. Na to však nesta−čí konštatovať stav rozkladu, najmä keď ho poézia nemôže analyzovať.Subjekt Válkovho Milovania je rozbitý, zredukovaný často do polohypasívnej animality, v ktorej stráca schopnosť lásky a túžby, a charak−teristické je preňho očakávanie. Ešte v predošlej zbierke sa stretnemes výpoveďou „milujem ťa...“ a teraz už len „miluj ma aj tak...“ A každýmilostný dotyk má v sebe čosi zvieracieho, ničivého. Tu ide priamoo fatálnu posadnutosť Válka predstavou človeka ako zvieraťa. V takomtosvete naozaj niet nijakej nádeje. Tu si už človek nespresňuje svoju situá−ciu, ale padá do nej, stráca sa v nej. Demystifikácia môže splodiť novúmystifikáciu. Mystifikáciu o páde, proti ktorému sa nemôže človek brá−niť. Válek v tejto zbierke hovorí, že ísť až na koniec znamená prijať bez−nádejnosť ako perspektívu. Dnešný Válkov postoj je blízky Sartrovmuz obdobia „hnusu“. Podobne ako Sartre aj Válek s chladnou vášňou sle−duje proces rozkladu človeka a totálnu ľudskú degradáciu. Rovnako akoSartre lokalizuje všetko do ľudského mäsa. Proces fyziologickej degra−dácie zastupuje degradáciu človeka vôbec. Proces degradácie je totálny,a preto niet čo od čoho odlišovať, ako sa o to pokúša Šmatlák. Človek samôže iba vzoprieť a hľadať v sebe schopnosti ochrany a obrany tak, akosa o to pokúšal povedzme Camus. Na to, aby sa stal zo „zvieraťa“ člo−vek, nestačí si uvedomiť svoju degradáciu, treba provokovať v sebe ľud−skú dôstojnosť, a najmä vnútornú silu víťaziť nad absurditou sveta.

Milan Hamada (1966)

*

Už od druhé sbírky Príťažlivosť se Válkova představa člověka pohybujemezi sebevraždou a triumfem. Člověk je jednou umísťován do pozice zou−falství, jednou do pozice slávy, přičemž argumenty pro obě pozice jsoučerpány z oblastí takřka totožných. Pro člověka samého, zdá se, není střed−ních poloh. A přece prostory mezi oběma krajními póly nebyly pro Válka

464 465

a budeš stúpať po oblúku dúhy, poletíš, aj bosou nohou pôjdeš po vesmírnom skle, umelé slnká zažíhajúc pred sebou. Atď...

Ak to aj niekde nevyjadrí tak lapidárne, predsa cítiť z viacerých miestjeho básnických textov, že ilúzia je tam ešte prítomná, že je akýmsi bo−dom, umožňujúcim rovnováhu, alebo že je aspoň východiskom pri hľa−daní rovnováhy. Pravda, intenzita otrasov v jeho vedomí postupne čorazviac, od knihy ku knihe, relativizuje tento oporný bod, túto vôľu preme−nenú na vieru. Stáva sa to najmä vďaka tomu, že nie je básnikom záhu−mienkovým a nezužuje svoju pozornosť o nič. Ak si všimneme šírkupriestoru, ktorý má vo svojich väčších skladbách, zistíme, že je to ne−konečný priestor, obmedzený kdesi tam, vo vesmíre, iba schopnosťamipredstavivosti, a na druhej strane, stredom zemegule. A čas? Historický,predhistorický i budúci. A všetko, priestor i čas, t a m i v t e d y , jesústredené do t u a t e r a z . Teda veľké oči, ktoré nemajú ohraničenie,oči metodické, čo pri svojom pozorovaní nepoznajú chaos, postupujú povytýčenej trase: od širšieho k užšiemu alebo opačne, a práve preto, že súmetodické, objavia chaos našej existencie. Vlastne nie. Dá sa to nazvaťchaosom? Sotva. Skôr je to usporiadané nič, zúfalosť, nedostatok pevné−ho bodu. Toto veľké objavenie ničoho platí predovšetkým pre Válkovuzbierku básní Milovanie v husej koži. A je to názov nie náhodný, nie jeiba estetickým kontrapunktom k tomu, čo je v knihe.

Válek už dávno objavil, že jedinou našou ľudskou záchranou môžebyť dotyk s kýmsi alebo čímsi. Za tým dotykom sa totiž skrýva čosi, čoje v prvých troch Válkových zbierkach všadeprítomné, tak ako naprí−klad u Rúfusa: súcit. Unamuno definoval lásku ako súcit.

V novej knižke Válek zistil, sám pre seba a možno aj pre mnohýchnás, že aj dotyk je iba iluzórny. Už z tej prostej príčiny, že ľudské vedo−mia sú od seba oddelené priepasťou, ktorú nevidia iba tí, ktorí sú „naro−dení pre šťastie“. (To nie je zaľúbenie vo vykoľajenosti, to je hrdosť tých,ktorí dokážu udržať otvorené oči aj vtedy, keď by bolo oveľa jednoduch−šie a príjemnejšie zavrieť ich a spať, alebo obmedziť ich na oči štvornož−cov.) Teda niet ani dotyku. Niet ničoho. Totálna existencia sa mení na

*

Nikdy dosť nepochopím, čomu vďačí Miroslav Válek za taký jednoznač−ný úspech u kritiky aj u širokej čitateľskej verejnosti. Rozhodne nie pre−to, že by si to nezaslúžil – musím hneď povedať, že jeho poéziu obdivu−jem –, ale preto, že je básnikom centrálnych pocitov ohromne rozvinutéhovedomia, pocitov, ktoré na priemernú inteligenciu nevyhnutne pôsobiaexcentricky. Ak uznáme pravdivosť vety, že netúžime po ničom, čo bysme predtým neboli poznali, museli by sme priznať, že mladé dievčatká,ktoré recitujú Válkovu poéziu, poznajú tie mučivé a krvavé vnútornéstavy, ktoré sú pohonnou hmotou jeho poézie. Áno? Potom by sme bolinárodom géniov. Šťastie, ak je to tak. Ale bojím sa, že Válkova poézia sanezaslúžene stala módou, a tým viac je obdivovaná, čím menej sa jejrozumie. Idol s neznámou tvárou.

Napokon nie je to také zlé, skôr podivné a skoro neuveriteľné. A mož−no namietať, že poézii netreba vlastne rozumieť, ale nechať pri jej úto−koch otvorené brány našich zmyslov, že tušenie je pre poéziu viac akovedenie, že krása slovných kombinácií postačí; aby som si čosi prispô−sobil z poetistickej viery. Lenže poéziu Miroslava Válka nijako nemož−no ani len priblížiť k takému typu poézie, ktorý by sme mohli nazvaťasémantickým. Válek je filozof a je sémanticky rozlúštiteľný. Myslím,že si na to vedome nárokuje.

Válek už v prvých troch zbierkach nachádza neomylne existenciálnusituáciu človeka, ale ešte sa bojí, ešte je v ňom tá chlapčenská dobrác−kosť, ktorá pred neprijateľnými vecami zatvára oči v nádeji, že pominú.Pri inventúre svojho vnútra nachádza tam, v sebe, hádam ešte naozajst−ne žijúcu ilúziu (nie: poézia je ilúzia a poznanie, ale: ilúzia miesto po−znania), alebo aspoň trocha ilúzie, a verí jej. Ináč by to nebola ilúzia,a keďže jej verí, ona mu umožní vytvoriť básnicky krásne, emotívne sil−né, ale z hľadiska premýšľavosti pochybné verše, verše nádeje, vlastneistoty, skoro istoty. Napríklad záverečná časť básne Robinson zo zbierkyPríťažlivosť.

A predsa budeš rásť, budeš sa zdvíhať

466 467

zie je pre antropologicky najvyvinutejších jedincov kdesi tam, kde tostanovil Válek:

Začína sa to vtedy,keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec...

Radodajní majitelia optimizmu si možno takéto Válkove verše vy−svetlia ako sklon k mizantropii, ale myslím si, na vec treba ísť z druhéhokonca: uvedomovať si ustavične prítomnosť smrti v nás je jedine ospra−vedlniteľné, krásne sebectvo žijúceho indivídua. Sebectvo z opačnej stra−ny. Je uvedomelým a uvedomelo márnym pokusom človeka bojovaťo svoju nesmrteľnosť. Nie nesmrteľnosť chimérickú, narodenú na politic−kom plagáte, ale skutočnú a skutočne nemožnú: to znamená so zachova−ním kontinuity vedomia, bez základného porušenia jeho terajších pro−porcií. Neustále a nádherné donkichotstvo. Do krvi veľká túžba stále siuvedomovať svet (ktorý sa nám v mnohom ani tak veľmi nepáči): Je tohorúci mráz. Čím životaschopnejšie vedomie (ako vedomie, nie ako ce−lok človeka), tým väčšia túžba po sebazáchove (nemožno to stotožniťs pudom sebazáchovy), tým väčšie poznanie možnosti nebyť. Preto Vá−lek s filozofickou presnosťou mohol povedať:

Smrť nemá koniec. Má len začiatok.

Tým začiatkom smrti je celý náš život; naša husia koža. Čo je to smrť?Na túto otázku môže odpovedať buď biológ, alebo nikto, hoci otázka sasvojou nezodpovedateľnosťou neruší.

František Andraščík (1966)

*

Vytýčila sa napríklad požiadavka jednej poézie, chápaná aj ako najvý−raznejšie špecifikum modernej poézie pre deti, ale zároveň nebolo mož−no nájsť konkrétne paralely medzi tvorbou pre dospelých a tvorbou predeti. Aspoň nie v slovenskom kontexte. A tak sa dokazovala opodstatne−nosť tejto tézy buď na českom materiáli, alebo sa nedokazovala vôbec.

totálnu neexistenciu, emotívne vedomie básnika je z emotívneho, najmäz emotívneho hľadiska, v solipsistickej situácii, hoci túžba po dotykuostáva, ba zároveň s našou triaškou, našou husou kožou rastie. Ale uve−domuje si, že je to iba túžba, že dotyku niet, niet lásky – súcitu. A nao−zaj, Milovanie v husej koži je knihou, z ktorej sa stratil súcit. Dodajme,aby to bolo zrejmé a presné: spolu s ilúziou. Prečo? Lebo bol nehumán−ny, ak jeho existencia bola podmienená nedostatkom poznania pravdy:áno, Válek pozná súcit aj teraz, ale je to súcit, ktorý sa už nedotýka kon−krétnych vecí, je zavesený ako samostatná temná hviezda do priestorua vyplýva z toho, že si uvedomujeme večný otáznik, ktorý dávame več−nosti. A že sme v tom všetci. Einsteinovský údiv s ním súvisí.

Tak teda:

Často celé týždne neotvoríš ruku;bolí ťa úzkosť očakávania:čo by si v nej videl?

Nič, to je to hrozné!

A láska?... Narážanie ľadov...V. Hugo v Robotníkoch mora povedal, že najlepšiu vec nájde len naj−

lepší človek. Ktovie, či najlepšia vec nie je: Nič. Čo v opačnom zmysleznamená status quo všetkého.

Nie, tento situačný bod človeka nescynizuje, naopak, zušľachtí, lebosamota, najmä tá dokonalá, rodí túžbu po nesamote, po dotyku, rodípríťažlivosť, aj keď táto príťažlivosť je iba jednostrannou gravitáciou nášhoja k čomusi, čo neexistuje, ale čo potrebujeme.

Sú u nás na Slovensku viacerí mladí básnici, ktorí sa pred tým več−ným stavom ľudského ohrozenia zabarikádovali do slov, vlastne tentostav ani nezbadali. Ale podľa môjho pevného presvedčenia sa umenievtedy mení na remeslo, na technickú zručnosť, keď za ním stojí už lenakýsi zúžený človek. Nesúhlasím totiž s definíciou, že umenie je iba –ak môže viac? Válek vyjadril moje dávne presvedčenie, keď v novej kni−he napísal, že nevie, čo je poézia. Ale ak preskúmame poéziu, ktorápretrvala veky, a ktorú ešte cítime ako poéziu, zistíme, že začiatok poé−

468 469

slovo „skrátka“.) Vo vtipnej básni o lízanke sa neviem prečo stále pou−žíva menej dobrý termín „lízatko“.

Najvydarenejšie básne sú tie, v ktorých sa využívajú bystré objavyz rozprávok (Ako sa Kubo stratil) a kde sám jazyk v spontánnej hre vy−tvára dômyselné, inšpirované konštrukcie.

Cipárove obrázky veľmi šťastne dotvárajú charakter knihy, ktorá pô−sobí sviežo a zábavne. Maliar i básnik sa vzácne zhodujú vo svojompochopení chlapčenských recesií, túžob a snov.

Štefan Moravčík (1970)

*

Teda konštruktér a zároveň účastník hry... Ako však rozumieť tejto si−multánnej zdvojenosti alebo dokonca dvojjedinosti básnika píšuceho predeti? Domnievam sa, že v tom nie je nič nelogického a tým menej ta−jomného. Ak je detská poézia svojho druhu estetickou komunikácioumedzi dospelým a dieťaťom (autor je tu vysielateľom básnickej „sprá−vy“, ktorú má prijať detský čitateľ), potom je zrejmé, že pri umeleckom„kódovaní“ básnického textu, ktorý je nositeľom tejto komunikácie, musíbyť nevyhnutne a vedome prítomná autorská anticipácia príjemcu, tedato, čomu sa bežne vraví „zreteľ“ či ohľad na detského čitateľa“. Pre dnešné−ho básnika však vedomý zreteľ na detského čitateľa už neznamená ibamožnosť jednosmerného pôsobenia „na dieťa“, ale nadobúda aj funkciu„spätnej väzby“, stáva sa neodmysliteľným predpokladom vecného reš−pektovania psychiky dieťaťa, no zároveň i zdrojom inšpirácie, živýchpodnetov pre tvorbu nových básnických „správ“. Básnik nazval tentodvojsmerný komunikačný vzťah „hrou“, pričom zrejme myslel na to, žetáto hra čerpá svoje „pravidlá“ práve z „recipročného“ charakteru život−ného vzťahu medzi dospelým a dieťaťom. Vskutku, básnik svojím tex−tom pripravuje „hru“ pre dieťa, je „konštruktérom“ hry, avšak zásluhoudvojsmernosti anticipačnej predstavy o príjemcovi textu píše svoju bá−seň tak, že ju akoby prežije s dieťaťom, stáva sa „účastníkom“ hry.V schopnosti nájsť optimálnu mieru i spôsob umeleckého vyjadrenia tejtodialektickej jednoty „dospelého“ a „detského“ aspektu spočíva tvorivé

Bol to vlastne jedine možný spôsob, ako obísť skutočnosť, že modernýbásnik nemusí byť ešte moderným aj v poézii pre deti. Tak sa napríkladprecenili Válkove Kúzla pod stolom (1959) a premlčali dve tradičné, ne−výrazné knižky toho istého autora Pozrime sa do prírody, kto osoží a ktoškodí (1960) a Kde žijú vtáčky (1961). Príležitosť mať vo Válkovi opo−nenta tradičnej poézie bola príliš lákavá a príliš efektná.

Ondrej Sliacky (1964)

*

Válek, ako viem, je taký istý motorista ako námorník – a predsa v jehomotoristických básňach [v knižke pre deti Veľká cestovná horúčka premalých cestovateľov, pozn. ed.] je nápad, vtip, hravosť. Neporodil ichzážitok, ale slovo. Ono „prihráva“ básnikovi ďalšie verše, jeho obsah,zvuk, zmysel (i nezmysel) uvoľňuje nové predstavy. Radostné i hravé –asi preto, že Válek nemá otrasné zážitky s opravami defektov, s rapľujú−cim motorom a s našimi autoservismi.

Július Noge (1964)

*

Válkova kniha [Do Tramtárie, pozn. ed.] patrí k tomu priebojnému prú−du v poézii pre deti, ktorý nestavia na sentimentálno−poučných rýmo−vačkách, ale vychádza z nápadu jazykovej hry, zo zvláštneho detskéhovidenia sveta.

[...]Básnik si básni tak, ako mu to prináša so sebou rozbehnutá hra slov,

vytvára celé roztočené mlyny rečí, z ktorých vystreľuje iskry nápadova roztopašnej zábavy. „A pretože v púšti, ako zdá sa, / servítka nedáva sa/ pred hubu, / hovorí ťava ľahostajne: / ‘Dnes si dám trocha do hrbu!...’“

Na básničkách mi trochu prekáža, že sú príliš naširoko rozostavané,azda aj zdĺhavé. Autora to potom ťahá k hľadaniu slovnej vaty, k spoma−ľujúcim konštatovaniam a napochytrým rýmom. V detskej knihe sa ta−kéto nešikovnosti pociťujú ako relikvie. (Napríklad dosť frekventované

470 471

vojnových a ktorej prínos do slovenskej lyriky je podnes dobre garanto−vaný okrem Válka ešte menami Mihálik, Turčány, Rúfus. [...]

Ak totiž východiskový bod básnickej aktivity spomenutých individua−lít bol poznačený zreteľným vedomím generačnej postavantgardnosti – čov našom literárnom kontexte treba dešifrovať ako neskrývane antinadrea−listické naladenie – potom práve Válek vari najviditeľnejšie dokazuje, ževychádzať z tohto bodu znamenalo dívať sa dopredu a anticipovať i tvarovúbudúcnosť slovenskej poézie. Pritom Válek to dokazuje nielen súhrnomsvojho doterajšieho básnického diela, ale naznačuje už svojimi literárny−mi začiatkami, do ktorým nám dáva teraz aspoň trocha nahliadnuť.

Domnievam sa, že pramene sviežosti týchto dávnych poetických tex−tov Válkových možno hľadať nielen v spontánnosti ich mladistvej senzibi−lity – potom by neboli ničím iným ako milo naivnou básnickou hračkou;ak sú však aj niečím viac – akože vskutku sú – tak za to vďačia prítomnos−ti, čo aj zárodočnej, toho umeleckého syntetizmu a synkretizmu, ktorý jepríznačný pre Válkovu zrelú poéziu. Napríklad mladistvý návrat k pevnej„viazanosti“ veršovej formy nijako neobmedzuje prirodzený, až hovorovouvoľnený tok Válkovej básnickej vety, prúdiaci výrazne ľahko, bez akých−koľvek tradične parnasistických deformácií. Alebo lyrická spontánnosťneznamená tu nikde príklon k subjektivistickej introspektívnosti ťažkéhosymbolistického razenia, ale je skôr popudom k nesprostredkovanémudotýkaniu sa blízkych vecí a ľudí, z ktorého vznikajú akési náznakové prí−behy, vteľované do básní. A napokon, sklon k básnickej hravosti, hoci jecelkom viditeľný a prirodzený, nevyúsťuje tu do samoúčelnej kalambúr−nosti (ako to neraz býva u mladých básnikov, ktorí sú obdarení slovnýmtalentom, ale menej prenikavým intelektom), pretože sa nedostáva do roz−poru s tušením mimoverbálneho, teda životného významu básne.

Stanislav Šmatlák (1971)

*

Vedel som o jeho veršoch skôr, ako som vedel o ňom. Vedel som, žeprichádza z onej skupiny talentov, z ktorej som už poznal Mihálika i Tur−čányho. S ním som sa stretol o pár rokov neskoršie. Bolo mi veľmi blíz−ke to, čo písal v predhistorickom štádiu našej známosti a čo potom našlo

„tajomstvo“ simultánnej zdvojenosti umeleckej roly básnika, píšucehopre deti.

Stanislav Šmatlák (1974)

*

Od básní, ktoré sú jednoduché ako riekanky či detská poézia, smerujejeho poézia k básňam, ktoré priam sršia iróniou, básnickým espritom čiakýmsi básnickým pendantom čiernej komédie – „čiernou výpoveďou“,hlavne v jeho poslednej zbierke Milovanie v husej koži. Válkova poéziaje výsostne intelektuálna: pripomína hru; keď ju však človek odhalí, zis−tí, že sa v nej nachádza väčšia, vysoká hra – osud človeka. [...] Válkovebásne nie sú ukončené, sú v neustálom pohybe – smerujú k syntéze toho,čo si človek ešte prednedávnom nevedel vysvetliť. Preto Válek často volívo svojej básnickej hre paradoxné ťahy; je to majster paradoxu, na hlavuobrátených významov či zdanlivých nezmyselností, ktoré vždy v sebeskrývajú osteň: pointu.

[...] Trochu menej vydarené sa mi zdajú Válkove dlhé skladby, ktoréchcú mať silný spoločenský aspekt: tam sa Válkovi občas stane, že sklz−nú do roviny, ktorá má nebezpečne blízko k rečneniu, okrem toho, žeľahko sa niektoré pasáže stávajú pasé, pretože chcú reagovať bezprostred−ne na svoju dobu.

Kamil Peteraj (1969)

*

Takto sa vyjasňujú prinajmenšom dve veci: jednak to, že „prekvapujúca“umelecká zrelosť Dotykov (1959) nebola podmienená súhrou šťastnýchvonkajších okolností básnikovho debutu, ale predovšetkým jeho predchá−dzajúcim dlhodobým vnútorným súžitím s poéziou a kontinuitným úsilímo formovanie vlastného básnického výrazu; a jednak to, že Válek – na zá−klade vročenia prvej knižky a na základe redaktorského účinkovania čas−to priraďovaný ku generácii Mladej tvorby – v skutočnosti patrí (a to nie−len geneticky, ale aj štruktúrne) ku generácii o jedno pokolenie staršej,teda k tej, ktorá svoje prvé básnické vety vyslovovala v rokoch hneď po−

472 473

ce. Pretože najmä mladým je potrebný a blízky nielen Miroslav Válekzhudobnenej Smutnej rannej električky, ale paralelne s týmto všetkým i Mi−roslav Válek práve v tomto výbere, básnik páliaci si prsty v ohni skutoč−nosti.

Vojtech Kondrót (1973)

*

Verše o Moskve v predposlednom, ôsmom speve Slova, sú azda doteraj−ším Válkovým vrcholom, syntézou osobnej i občianskej lyriky.

Vzduch v Moskve bol naraz ako z topásu.A ženy blikali v ňom ľahko, gracióznea všetky boli choréna krásu.

Občiansky pátos rozihral v básnikovi aj jeho najosobnejšie struny. Svetsa stal krajší, reč tichšia.

Prostá a zvláštna je Válkova básnická reč v Slove. Knihu môžeme čítaťako jedno jediné básnické slovo. Môžeme ju čítať aj v jednotlivých jejdeviatich častiach, napokon aj ako úryvky umiestnené vždy na jednustranu. Či k nej pristúpime znútra, či zvonku, či z celku alebo z častí,vždy nás uchváti a niečo nám povie. Lyrickou encyklopédiou moderné−ho človeka je Válkovo Slovo. Je to slovo znepokojujúce i uspokojujúce.

Viktor Kochol (1976)

*

V porovnaní s predchádzajúcou zbierkou Milovanie v husej koži (1965),od ktorej delí túto skladbu takmer už celý vek, nie je lyrické „ja“ Vál−kovho Slova o nič menej dramatické, ale je viditeľne koherentnejšie, vnú−torne súdržnejšie, takmer sa chce povedať, že je absolútne zvrchované.Pevne drží v rukách všetky motivické línie skladby a všetky jej význa−movo i štýlovo diferencované roviny, no integruje ich nie vladárskymgestom suveréna v ríši poézie, ale zváracím plameňom pravdivého po−

svoje miesto v prvej časti Dotykov. To bolo duchovné príbuzenstvo. Ne−budem ho charakterizovať, netreba. Potom boli naše cesty dosť odlišné.Obidvom nám prestalo vyhovovať to, čo sme robili dovtedy. On roztočilprudkú a prenikavú obraznosť modernej poézie a snažil sa zapriahnuťtúto parádnu kobylku do ťažkých nákladov. A podarilo sa mu to. Dotia−hol do poézie svoju rozporuplnú dobu. Mne sa ideálna báseň začala čímviac približovať a podobať sa mlčaniu. Ale keďže mlčaniu rozumejú ibazvieratká, človek musí hovoriť. Tento rozpor som riešil tak, že už rok podebute začal som sa prepracovávať k zovretej, drobnej básni, kde sa ho−vorí iba to najnevyhnutnejšie, a kde verš už neznie ako hudobné ladenie,plné pocitového čerenia, ale ako výrok. Kadiaľ som prešiel, než som sata dostal, to som si nechával pre seba, spoliehajúc sa na presnosť slovaa na múdrosť čitateľa. Keď som čítal Absolútny denník z Milovania v husejkoži, mal som pocit, že sme sa k sebe opäť priblížili. Aj tam znel verš užako výrok a takzvaná krása počítala sa k márnostiam sveta.

Milan Rúfus (1971)

*

Válek [...] bol v určitom zmysle syntetik, ktorý dokázal zamalgamovať,pretvoriť a pre svoj spôsob básnickej reči využiť obe základné tradícieslovenskej poézie 20. storočia, tradíciu symbolistickú i avantgardnú;a ktorý okrem toho vedel dať nový výraz aj tradičnej spoločenskej anga−žovanosti slovenského básnika, jeho bytostnej zúčastnenosti na veciach.

Stanislav Šmatlák (1971)

*

Teda vedomie spätnosti, kontinuity, to je to, čo robí tento výber opodstat−neným a potrebným – i v súvislosti s edíciou Máj, masovou edíciou mla−dých čitateľov. Nepochybne tríbi ich vkus, ukazuje príklad dobre, vý−sostne angažovanej poézie, pritom poézie zvrchovane moderneja pocitovo blízkej práve tomuto mladému čitateľovi.

Navyše ešte to, že Súvislosti boli zaradené medzi vybrané knihy v spoji−tosti so získavaním zväzáckeho čitateľského odznaku, je viac než potešujú−

474 475

On, básnik, chce byť tiež takým ako Moskva a chce, aby bol takým ajjeho čitateľ:

Cudzí osud nech ťa bolíviac než vlastný.Nedaj ho ako cenu do tomboly.Vedz: žiješ, aby iní bolišťastní. [...]

A zreteľne, už vo venovaní knihy, hovorí, s čou pomocou svoje krédonadobudol: skladba Slovo je venovaná „Komunistickej strane, ktorá maučí stať sa človekom.“

Zaiste – vonkoncom nejde v poézii Miroslava Válka o postoj nový.[...] Predsa sa však zdá, že Válek ešte nikdy nevyslovil svoje krédo s takounaliehavou jednoduchosťou a s takým mohutným pôvabom. To, čo drží−me v rukách, je čosi viac ako kniha. Je to Slovo. Berme ho do písmenka.

Ľubomír Feldek (1977)

*

Autor buduje a vytvára svoj umelecký štýl ako harmonickú ideovo−este−tickú koncepciu sveta a človeka, koreniacu prepevne v materialistickomsvetonázore a v jeho reálnych humanistických ideáloch.

Daniel Okáli (1977)

*

Hovorí, ako vždy hovorila skutočná poézia, ale i tak, ako ešte nik v nejneprehovoril. Na tejto knihe možno sledovať, ako sa pretvárajú poetickétechniky, ako vznikajú a zanikajú, znova ožívajú v novom lesku a novomzmysle, čoho sú schopné v službe zrelého talentu a v službe socialistic−kého realizmu. Válek v svojom Slove nepochybne dosiahol istú klasic−kosť; nie predovšetkým dopracúvaním klasických poetických techník,ale najmä uplatňovaním rozhodujúcich kategórií klasickosti – prísnosti

znania. Je to lyrické „ja“, ktorého vnútorná súdržnosť vyjadruje mierustotožnenosti básnika s dejinnou pravdou revolučnej triedy a komunis−tickej strany.

Stanislav Šmatlák (1977)

*

Válek si vždy myslel o poézii to, čo si myslel o žene, a naopak. Báseňi lásku vie počastovať rovnako márnym prívlastkom. Tu i tam je plnoomeškávania, nevypovedania, no najmä tvrdenia, že nemožno jednoi druhé v l a s t n i ť . Práve táto poloha – a nie iba ako dvojica paralel−ných tém, ale ako dve témy na nerozdvojenie skĺbené do jednej metafo−ry (tak ich už nachádzame v Ohýbačoch železa v podobe modrookej poin−ty alebo v básni Z absolútneho denníka I, kde sa hovorí o ochote „vyspaťsa s každou lepšou básňou“, či v básni Z absolútneho denníka II, v me−tafore „párenia slov“) začína dominovať v skladbe Slovo od samého za−čiatku.

[...]I keď môžeme tvrdiť, že o zvládnutie tejto dvojtémy sa Válek už

v minulosti úspešne usiloval, ťažko by sme i v jeho predchádzajúcichbásňach našli miesta, ktoré by zneli brilantnejšie. Napriek tomu však satýmto zistením naša úvaha ešte nekončí. Tie slová „celkom iné ako ke−dysi“ vidíme ešte kdesi inde.

Domnievame sa, že v skladbe Slovo urobil Válek ešte kolosálnejší ťahpri skĺbovaní tém: myšlienku, že nemožno vlastniť ženu ani báseň, mohut−ným oblúkom spojil so svojím politickým presvedčením. Zdanlivo je tonezvyčajné, a predsa – napokon aké samozrejmé. Veď to nie je náhoda, žebásnik, ktorý sa odmieta pozerať na čokoľvek na svete vlastnícky, sa vy−znáva zo svojho vzťahu k hlavnému mestu socializmu práve takto:

Ó, Moskva!Ešte svoje maslo krájaš na diely,aby aj inde deti boli šťastnéa najedli sa? Vlastne:tak násobí sa, čo sa rozdelí?

476 477

poznaniu a chce sa zúčastniť na prestavbe sveta. Válkov lyrický subjektvyšiel z pozície pozorovania a kontemplácie na pôdu činu a práce.

Albín Bagin (1979)

*

Roku 1967 ho (práve štyridsaťročného) zvolili za predsedu Zväzu slo−venských spisovateľov a v tejto funkcii mu ihneď prišlo zviesť ostrý po−litický zápas o existenciu spisovateľskej organizácie: zápas, ktorý bolnie zanedbateľnou súčasťou vytvárania hrádze marxisticko−leninskéhoodporu proti náporu kontrarevolúcie, siahajúcej na samotné korene so−cialistického spoločenského systému u nás. Ak sa pravicovým silámnepodarilo načisto deštruovať a likvidovať Zväz slovenských spisovate−ľov ako socialistickú kultúrnu inštitúciu, stalo sa tak – okrem iného – ajzásluhou neústupčivosti jeho vtedajšieho vekom relatívne mladého pred−sedu, ktorý cez takmer denne sa vyostrujúce zrážky a konflikty „prekva−pujúco“ rýchlo dozrel – na údiv a zlosť kondotiérov pravice – ku komu−nistickej principiálnosti a politickej dospelosti. Bolo preto celkom logické,že po absolvovaní tejto tvrdej a neobyčajne konkrétnej školy politickejpraxe poveruje strana Miroslava Válka zodpovednou riadiacou prácouna jednom z ideologicky najzložitejších úsekov pri konsolidácii a obno−ve socialistického vývinu našej spoločnosti. A tak roku 1969 začína širokáverejnosť u nás – teda nie iba tá bezprostredne zainteresovaná – pozná−vať básnika M. Válka predovšetkým ako politika, ako ministra kultúrySlovenskej socialistickej republiky, ako jedného z markantných predsta−viteľov nového revolučného vedenia komunistickej strany na čele s Gustá−vom Husákom.

(Stanislav Šmatlák, 1977)

*

Poučenie z krízového vývinu v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČa z neho vyplývajúce uznesenia a dokumenty vytýčili začiatkom sedem−desiatych rokov pred pracovníkov v oblasti literatúry úlohu kriticky savyrovnať s krízovými deformáciami a obnoviť socialistický charakter

a precíznosti, disciplíny, sústredenosti, nádhernej pregnancie a prostoty,ktorá je sladkým plodom bolestne prežívanej zložitosti.

Vincent Šabík (1977)

*

Ústredným motívom skladby, ako to vyplýva už z názvu, je slovo. Jed−nou zo základných vecí, ktoré tu Válek skúma, je jeho hodnota, silaa slabosť. Keďže je básnikom činným aj vo sfére spoločenskej praxe,táto otázka je preňho – ako kedysi pre Novomeského – kardinálna. Akéje miesto poézie v súčasnom svete? Je čas pre básnické slovo v epocheostrého zápasu dvoch spoločenských sústav? Čo zveriť slovu poézie,a čo slovu všedného dňa? Prieskum týchto problémov je ideovo−tema−tickým, ale aj kompozičným spojivom Válkovej skladby. V čase „hnevua nenávisti“, „chorého sveta“ musí básnik ako občan „vstať aj zo smrteľ−ných únav“, nájsť si svoje miesto v onom zápase a zúčastniť sa na ňombez toho, že by stratil zo zreteľa posolstvo bratstva, ktoré má šíriťv prítomnosti a pestovať pre budúcnosť. Tu je priestor i pre tichý spev.Z tohto zorného uhla je poéma Slovo Válkovou novou Estetikou či Arspoeticou a zároveň novou praxeológiou a morálkou, lebo tu ide práveo to – zjednotiť myšlienku s činom. Preto básnik formuluje záver piatejčasti skladby ako súbor imperatívov, prikázaní. Poézia už nemá byť ozdo−bou či reflexom reality, ale jej neoddeliteľnou a nevyhnutnou súčasťou.Z toho takisto vyplýva básnikov odpor proti slovám „sladkým a mámi−vým“, pričom tento zápas proti zvodnosti reči a neprijateľnosti čírej este−tiky vrcholí v poslednej časti skladby prihlásením sa k slovám „celkominým ako kedysi“. Tým sa završuje básnikov zápas so sebou samým, aletakisto jeho reflexia o mieste poézie v súradniciach dneška. V konfliktedvoch spoločenských sústav ide o všetko – o bytie a nebytie, o budúcnosťľudstva. Táto situácia už sama osebe si žiada slová „iné ako kedysi“.Válek sa usiluje nájsť novú funkčnosť poézie, ktorá by nebola efemérnaani vtieravá, a predsa si zachovala vysokú účinnosť a presvedčivosť.

[...]Po „štyroch knihách nepokoja“ vytvoril Miroslav Válek poémou Slo−

vo piatu; tentoraz však ide o nepokoj človeka, ktorý dospel k novému

478 479

v uplynulom desaťročí a poznali tak konkrétnejšie, ako si poézia postup−ne ozrejmovala a do konkrétnych básnických úloh pretransformúvalaprogram prehlbovania svojho socialistického charakteru.

[...]Avšak takou zbierkou, na ktorej možno demonštrovať proces obnovy

socialistického charakteru poézie i vývinovej kontinuity v celom rozsa−hu i naliehavosti, je Slovo (1976) M. Válka.

Poéma svojím tematickým záberom aktualizuje všetky interakčné po−lia socialistického subjektu so skutočnosťou, tak ako sme si ich určili priproletárskej poézii. V druhej až šiestej časti nás básnik postupne konfron−tuje so všetkými stránkami súčasného imperializmu i s dôsledkami na životčloveka na Západe, i u nás. Pred našimi očami sa odvíjajú znepokojujúceobrazy vojnových hrôz, beštiality súčasných fašistických generálskychrežimov i života obyčajného človeka Západu v strachu, biede a ponížení,i v ohlupujúcom cirkuse propagandy a reklamy, aj s iluzórnosťou poku−sov nájsť východisko v utiekaní sa k bohu, do súkromia, k sexu a narko−tikám. Od tohto takmer nulového bodu nádeje sleduje básnik zrod revo−lučnej myšlienky zo vzdoru jednotlivca až po stálu prítomnosť Leninaa Moskvy v každodennom konaní obyčajného budovateľa socializmu.Válek sa pritom nepokúsil načrtnúť nejakú sústavnú históriu revolúcie,ale podobne ako Novomeský vo Vile Tereze sprostredkúva nám revoluč−ný zdvih prostredníctvom autentického záznamu procesu vlastného tried−neho uvedomovania. V tejto osnove sa v kondenzovanej podobe objavujúvšetky základné motívy socialistickej lyriky, akými sú láska k domovu,obdiv k pracujúcemu človeku, viera v zmysel jeho práce, obdiv k jehoreči, oddanosť strane, podnecujúci vplyv sovietskej skutočnosti atď.

[...]Vzhľadom na súčasný stav našej poézie ide o „posledné slovo“ v zmysle

komplexnosti a hĺbky pohľadu na dejinnú situáciu dnešného človeka, alei v zmysle straníckej otvorenosti a precíznosti básnického výkonu.

Viliam Marčok (1981)

*

našej literatúry. Konkrétne to znamenalo: vymýtiť z literatúry prvky pro−tisocialistických postojov, apolitickosti, elitárstva a pod.; upevniť mar−xistické presvedčenie autorov natoľko, aby z nich boli aktívni a otvoreníbojovníci za vec socializmu a politiku strany; vymaniť literatúru z krážovsubjektivizmu a ahistorizmu, a orientovať ju na závažné aktuálne spolo−čenské problémy; namiesto indivíduí odcudzených svojej podstate po−staviť do centra umeleckého záujmu spisovateľov reálneho človeka na−šej prítomnosti – najmä pracujúceho človeka ako hlavnú dejinnú silua tvorcu základných ekonomických a politických hodnôt našej súčas−nosti; urobiť prietrž podliehaniu zvodom buržoázneho umenia (módnymexperimentátorstvom začínajúc a komerčnosťou končiac) a obnoviť tvor−bu v duchu základných princípov socialistického realizmu – pravdivostia straníckosti; všestranne napomáhať vznik diel, ktoré by svojou ideolo−gickou vyhranenosťou a tvarovou primeranosťou obnovili výchovné pô−sobenie literatúry na širšie vrstvy pracujúcich.

[...] 15. zasadnutie ÚV KSČ a aprílové zasadnutie ÚV KSS k ideolo−gickým otázkam (1980) popri zhodnotení nepochybných úspechov priplnení tejto historickej direktívy však zároveň pripomenuli, že netrebapodliehať pocitom sebauspokojenia a treba vidieť aj isté prejavy vleklos−ti a nedôslednosti. Člen predsedníctva ÚV KSS a minister kultúry SSRM. Válek vo svojom zamyslení sa nad úlohami kultúry vo svetle spomí−naných plén presne pomenoval to, s čím ešte v našom území nemôžemebyť spokojní: „V praxi sa však často stretávame s umeleckými dielami, priktorých si ako hlavnú otázku nekladieme to, či boli, alebo neboli vytvorenémetódou socialistického realizmu, ale predovšetkým to, či ide, alebo nejdeo umenie. V značnom počte súčasných umeleckých diel sa pohybujú ľudia,presnejšie povedané figúrky, ktoré nemajú nič spoločné s tým, čo je prenašu spoločnosť prevažujúce a ústredné. Čudácke a vykoľajené osobnosti,trpiace všemožnými komplexmi, sa v našej literatúre šíria, akoby boli roz−množované cyklostylom, pri tom však každý na vlastné oči vidí, koľkoozajstnej práce sa vykonalo, aké veľké diela vytvorili naši pracujúci, koľkopracovného hrdinstva a obetavosti si to vyžiadalo.“ (Nové slovo 1980/24).

Práve toto vedomie tvorby nových hodnôt i pretrvávania niektorýchnežiaducich javov nás nabáda, aby sme sa namiesto jednoduchého bi−lancovania pokúsili nazrieť hlbšie do vývinového procesu literatúry

480 481

Válek zdanlivo vlastne pokračoval v tom, čo bolo charakteristické prepoéziu päťdesiatych rokov, pretože aj on prijal ideu socializmu ako zá−väzné svetonázorové východisko. V skutočnosti (musíme totiž vidieť jehoprogram a tvorbu v ich komplexnosti a súvzťažnosti) tu šlo o nové po−ňatie ideovosti, pretože dôraz na ideu sa neoddeliteľne spájal so spome−nutou prítomnosťou tvorivého subjektu a jeho poznávacou mohutnosťouv básni. Válek teda „neobrodzoval“ socialistickú poéziu v polemike sozúženým ponímaním socialistického realizmu opúšťaním ideovosti, alejej hlbším, povedzme, jedine možným spôsobom, ktorý však neobme−dzoval, ale naopak, predpokladal rozličnú umeleckú realizáciu. Preto sajeho tvorba pri svojej jedinečnosti mohla stať všeobecným „programom“.

Ludvík Patera (1983)

*

Dva atribúty podstatne vystihujú doterajšiu tvorivú aj ľudskú Válkovubiografiu: básnik a politik. I keď pritom je dosť dôvodov nezanedbávaťďalšie výstižné atribúty, s prvými dvoma rodne súvisiace: kritik, publi−cista, mysliteľ, filozof socialistickej kultúry, marxistickej kultúrnej poli−tiky. Jav i zjav v histórii slovenskej poézie často sa vyskytujúci, od štú−rovcov skoro nepretržite, predsa však válkovsky nový: zrodený totižsocialistickou epochou a dobou, kde celistvosť vášnivej tvorivej osob−nosti stiera švíky medzi jednotlivými nápormi človečích aktivít. A predsajav i zjav historicky odlišný, inšpirovaný dynamikou socialistickej re−volúcie a jej dosahmi na intelektuálnu skladbu socialistickej tvorivejosobnosti. Určuje ju na pôde umenia a myslenia o ňom ťažký zápaso rovnováhu racionality a emocionality. Preto nie div, že Válkova kul−túrne mnohoobsažná osobnosť tak prirodzene navodzuje myšlienku narevolučný mysliteľský typ osobnosti veľkého predchodcu, na Novomes−kého. [...] Válkova tvorivá osobnosť v celej svojej všestrannosti a ideovejintegrite je teda živo inšpiratívnym pokračovaním a uskutočňovanímmodernity slovenského socialistického básnictva; mnohovýznamovýmvýrazom jej veľkosti.

Pavol Števček (1984)

Existujú dva základné typy chybného čítania Slova, ktoré sa zjavne roz−chádzajú s autorovým zámerom i so štruktúrou textu. Jeden vidí v skladbejedine politickú poéziu, čím ju neprípustne ochudobňuje. Druhý, naopak,preceňuje moment relativizácie. Nazdávam sa, že dielu je najadekvát−nejší náš dvojstupňový výklad, podľa ktorého relativizujúci aspekt jepodriadený socialistickej ideovosti a presvedčovaciemu zámeru. Zod−povedá to spoločensky angažovanému chápaniu nadradenej témy – „slo−va“, aj slova básnického.

Pavol Winczer (1982)

*

Rovnako však mnohovravné slovo „dotyky“ by mohlo iným odtienkomsvojho významu naznačovať, že Válek sa nechcel ani tak pripojiť k prog−ramu svojich generačných kolegov, ako sa skôr zblížiť s poetikou mlad−šieho básnického pokolenia – teda napríklad i s mojou. Či je také ťažkévycítiť v slove „dotyky“ príbuzenstvo so slovom „asociácia“, ktoré sazjavovalo v programových vyhláseniach, sprevádzajúcich našu mladosť?

Treba prezradiť na Miroslava Válka, že bol nielen priateľom tých šty−roch mladíkov, ktorí na sklonku roku 1957 utvorili literárnu skupinu: onmožnosť vytvorenia takejto skupiny sám prvý nahlas vyslovil. A pritommu ani na um nezišlo, že by mal do nej patriť. Tak ako koncepciou svojejpoézie nesplynul, iba sa dotýkal básnických koncepcií svojich rovesní−kov Rúfusa a Turčányho, na druhej strane sa ňou zas iba dotýkal poetic−kého programu nás mladších.

Zaiste – v jednej básni Dotykov to bol dotyk priam manifestačný. Is−totne práve chuť urobiť radosť mojej programotvornej duši viedla Válkovprst, ktorý mi osobitne ukazoval posledný verš básne Minútu pred usnu−tím v deň, keď si ju doniesol, ešte „teplú“, na jedno z našich posedení doŠtefánky. Ten verš znel: „Fantázia purpurový vták.“

Ľubomír Feldek (1982)

*

482 483

vtedy vládnucej strany spolu so svojimi spolupracovníkmi vykonal die−lo skazy na ľuďoch, ktorí chceli byť a mali byť v čase povyšovania lži napravdu strážcami základných ľudských a morálnych hodnôt. Toto bolskutočný výsledok jeho „dlhej a systematickej práce“.

Milan Hamada (1989)

*

Boh sa nad básnikom zmiloval tentoraz osobitným spôsobom. Zbavil hopokušenia siahnuť si na život, badateľného už v jeho dávnejšej poézii –zbavil ho takého pokušenia tým, že mu život vzal on sám. Vzal to naseba a básnik neutiekol, len prijal údel.

Smrť si však prišla po básnika v čase, ktorý ešte nemá na to, aby sivytvoril o ňom presný a spravodlivý obraz.

[...]Nechcem robiť súvahu, a predsa cúvnem do spomienky na prvé osob−

né stretnutie s básnikom, vtedy ešte naskrze živým.Na tomto stretnutí čítal mne a nášmu generačnému súpútnikovi Vil−

kovi Turčánymu jednu z básničiek svojej vtedy ešte len budúcej prvoti−ny. Ostal vo mne zvláštny pocit príjemnej disharmónie medzi tvarovousuverenitou čítanej básne a medzi neistotou jej autora vo vzťahu k nej.Bolo mi jasné, že mám pred sebou autentického básnika. Pretože práveobdarovaní nebývajú si svojím darom istí, zatiaľ čo suverénna istota jeslepeckou palicou nevidiacich.

Odvtedy prešlo veľa nie príliš veselého času. No moje tušenie manesklamalo: po prvý raz som sa osobne stretol s básnikom, ktorý malposunúť vývin slovenskej poézie.

Už vtedy, na tom dávnom stretnutí v prvej polovici päťdesiatych ro−kov, cesta každého z nás troch bola iná. Snažili sme sa obnoviť splavnosťschematizmom zabahnenej riečky poézie, každý na svoj spôsob. Turčá−ny a ja sme to robili tvarovo vo vzťahu k prameňom riečky, k básnickýmgeneráciám, ktoré národnou i svetovou poéziou už prešli. Válek sa osa−dil v poézii na hranici medzi jej vtedajšou prítomnosťou a budúcou bu−dúcnosťou. Tak sa dostal s básňou do blízkosti generácií, ktoré mali prísťa posunul slovenskú poéziu smerom k budúcemu. A uspel, pravdaže.

*

Angažovaná tvorba květnovcov zo začiatku šesťdesiatych rokov tvoríbadateľný literárny kontext Válkovej Príťažlivosti a Feldekovho Sever−ného leta, vyrastá z toho istého ovzdušia. Pri všetkej zdanlivej i skutočnejnovosti celý tento komplex květnovsko−válkovskej tvorby z rokov 1959–1962 má oveľa viac spoločného – v negácii a prehodnotení, ale i vo vcelkuneskeptickom videní človeka a sveta, a v historickom optimizme –s poéziou päťdesiatych rokov ako s básnictvom po r. 1963, vyjadrujú−com iný životný pocit a nadväzujúcom na iné tradície.

Pavol Winczer (1985)

*

Nepokoj Miroslava Válka vyšiel po prvý raz roku 1963 v smenárskejzošitovej edícii Mladá tvorba – v období, keď sa mladá moderná sloven−ská poézia šesťdesiatych rokov dostávala do varu. Napriek tomuto faktumožno smelo povedať, že kniha, ktorú práve máte v rukách – a ktorá,ako to už dávno konštatovali povolanejší, predstavuje jednu zo základ−ných hodnôt našej socialistickej lyriky – je kniha vrchovato súčasná.

A takto žeravo súčasne pôsobila vtedy, na začiatku šesťdesiatych rokovaj na nás, ešte celkom „zelených“, ktorí sa v behu a s krikom, bez pred−sudkov púšťali do písania na stránkach Mladej tvorby. Bola z tých niekoľ−kých kníh, ktoré mali pre nás priam iniciačný význam. Pravda, my smemuseli ešte prejsť dlhou závažnou skúsenosťou na vlastných nohách. Do−kázateľný vplyv mala aj na dospelejšiu, „feldekovskú generáciu“ lyrikov.

Ivan Štrpka (1986)

*

Tento cynický nihilista bol strojcom rafinovanej a najbezohľadnejšejdemoralizácie spisovateľskej a vôbec kultúrnej obce v dejinách našejkultúry po druhej svetovej vojne. Mnohí spisovatelia sa ponižujúcimisebakritikami vzdávali svojej mravnej integrity v prospech rôznych vý−hod. Bývalý minister kultúry a člen predsedníctva ústredného výboru

484 485

tou básnika v jednej osobe. Nie je to azda tiež jedna z podôb prekliatehobásnika?

Milan Hamada (1993)

*

Polemiku o výklad a hodnotenie štvrtej zbierky M. Válka Milovanie v hu−sej koži (1965) viedli M. Hamada a S. Šmatlák. Povrchovo to bol akobynáhly obrat kritika, ktorý dovtedy v určujúcej miere spoluvytváral obrazpoézie M. Válka. Pri zbierke Milovanie v husej koži M. Hamada hovorilzrazu tvrdo o nihilizme a umeleckej amorfnosti. Pod nihilizmom rozu−mel stratu životného zmyslu, resp. rezignáciu naň, neprítomnosť básnic−kého transcendovania životnej dezilúzie a s ňou zviazaných existencia−listických téz. Oproti tomu S. Šmatlák postavil svoju obhajobu poézieM. Válka, ak zostane bokom argument ad personam o nedomyslenej su−verenite kritikovho súdu, na dvoch momentoch: na štrukturálne analy−tickej anticipácii, resp. preukázateľnosti významovej umeleckej súdržnostiVálkových textov a na dialektickom, resp. integrálnom humanizme, ktorýmá ambície integrovať aj tzv. domnele nihilistické momenty nedeštruk−tívne do svojej syntézy alebo vízie človeka a sveta. Kým Šmatlákovoobranné gesto v dodatočne ideologizovanej podobe sa stalo súčasťou ofi−ciálneho obrazu básnika v 70. a 80. rokoch, Hamadove formulácie o ni−hilizme nachádzali pre niekoho smutné, pre niekoho satisfakčné potvr−denie v životnom príbehu M. Válka ako kultúrneho politika a ďalejv ideologicky voluntárnych pasážach skladby Slovo (1976), v jej dedikáciia intencii. Zároveň však M. Válek publikoval cykly Z vody (1977) a Obra−záreň (1980), v ktorých sa akoby ponad oblúk rokov vracal pod príkro−vom tvarovej virtuozity k svojmu poetologickému východisku v exis−tenciálne prehĺbenej katolíckej moderne 40. rokov. S istým rizikom samožno z odstupu času spýtať, či skrytým, vtedy ešte nepomenovaným„hrdinom“ sporu o Milovanie v husej koži a vôbec o vyústenie jedného typuneoavantgardnej poézie nebola dnes nadužívaná predpona „post−“?

Fedor Matejov (1994)

*

Kto by jeho vtedajšiu popularitu chcel vysvetľovať jeho neskorším spo−ločenským postavením, nebol by spravodlivý.

Toto si treba pripomenúť v smutnej chvíli, poznačenej smrťou, ktorási prišla po básnika.

Všetko ostatné už bude súdiť čas.Ale dovolím si zopakovať: ten čas dnes ešte na to nemá.Kiež by hnev v ňom bol menej pohotový a poznanie rýchlejšie. Bolo by

to na prospech nás živých. I na prospech mŕtveho, s ktorým sa lúčime.Milan Rúfus (2001)

*

Môj spor s básnikom mal svoju intelektuálnu podobu. Po Milovaní v husejkoži som pocítil, že Válek sa v nihilizme kochá, pohráva sa s ním, že ideo takzvaný cynický nihilizmus, čo sa neskôr prejavilo aj v životnej praxiVálka politika. Miroslav Válek dospel v našej poézii najďalej. Dospelbásnicky k poznaniu, že stojíme pred Ničím, a toto poznanie vyslovil.Tento postoj založený na zážitku ničoty som nazval nihilizmom. A teraznamiesto dlhého výkladu, prečo Válkov nihilizmus nazývam cynickým,uvediem presnú charakteristiku cynického nihilizmu od Carla Friedri−cha von Weizsäckera, ktorý hovorí, že cynický nihilizmus „je si v podstatejasne vedomý nezmyselnosti svojej existencie, odmieta však toto po−znanie uplatniť na vlastné spády. Necháva sa zviesť ku hre moci, pretoževlastná vina a utrpenie iných sú preň práve tak málo skutočné ako šťastie,viera alebo láska.“ Jedine cynicky nihilista sa totiž v nihilizme kochá.Poznáme aj nihilistu Becketta, aby som uviedol príklad spred dvadsia−tich rokov. Ide však o prejav takzvaného úprimného nihilizmu, ktorýspomínaný nemecký filozof charakterizuje ako nihilizmus, ktorý je „uzna−ním nevierohodnosti všetkých nádejí, rozpadu hodnôt, nezmyselnostiexistencie. To je jeden z najpoctivejších postojov, aký dnes človek môžemať. Sotva však možno v ňom žiť ďalej.“ Válek reagoval na môj intelek−tuálny spor s ním spôsobom cynického nihilistu a príkladne sa mi pom−stil, len čo sa dostal k moci. Je mojím najväčším ľudským sklamaním,a čiastočne aj básnickým. Nikdy si nebudem vedieť celkom vysvetliťnezlučiteľné spojenie ľudského zlyhania človeka s básnickou suvereni−

486 487

vždy, ak si dobre pamätám, s výkričníkom. Najzúfalejšia prosba alebojednoducho príkaz? Vždy som to chápala skôr ako výkrik stroskotanca,ako prejav človeka súkromne nie celkom šťastného.

Viera Prokešová (1997)

*

Dotyky M. Válka priniesli do poézie samozrejmosť spontánneho rečové−ho gesta, civilnú obraznosť a svet súdobého človeka, podávaný cez pa−radoxné fragmenty jeho každodennosti, cez jeho intímne túžby a utopicképrojekcie. Dotyky vo svojich početných vydaniach, zvlášť ich intímnalyrika, stali sa preto „citovou výchovou“ generácií čitateľov (svedčí o tomaj zhudobnenie viacerých lyrických textov tohto Válkovho debutu).

[...]Príťažlivosť M. Válka je kľúčovou zbierkou poetologicky poavantgard−

ného, civilisticky urbánneho a hodnotovo sekularizovaného obratu slo−venskej poézie 60. rokov. Jej miesto v tomto obrate neanulovali zrejmeani fatálne konce utópií, ktoré poskytovali odrazovú plochu pre Válkovoexponovanie vzájomnej „príťažlivosti“ človeka a sveta.

[...]Nepokoj ako „najčasovejšia“ zo „štyroch kníh nepokoja“ prináša ci−

vilistickú poéziu sekulárneho, technizovaného, politicky a ideologickymanipulovaného sveta; zároveň do tradičných lyrických domén, ako súsebareflexia, vzťah k druhému, príroda a jej cykly, vnáša obnaženú prob−lémovosť, ktorú poézia M. Válka dokáže však ešte krehko vyvažovaťsvojím čírym lyrickým živlom.

[...]V zbierke Milovanie v husej koži M. Válek premyslene budovaný svet

svojej poézie, „sémanticky uzavretý a noeticky otvorený zároveň“ (M.Červenka) riskantne vystavil viacerým dobovým tendenciám a suges−ciám, ako bol existencializmus v podobe populárnych filozofických tézi životného pocitu, resp. významovej atmosféry textu, absurdné divadlo,inscenujúce stratu životného zmyslu, beatnická poézia protestného zhnu−senia zo súdobého sveta, pop−artovské citovanie odpadkov konzumnejcivilizácie ako svedectva o miznúcom človeku, negatívne utópie ako rub

Nechajme bokom špinu. Nemeditujme nad tým, ako sa komunistickýkáder znáša s básnikom. Nehrajme sa na majiteľov pravdy a nestrkajmenos do vecí, ktoré si Válek zobral so sebou do hrobu. Bol to skutočnýbásnik. A je. Pretože skutoční básnici sú, aj keď nie sú. Skutočného bás−nika spoľahlivo poznám podľa toho, že po prečítaní jeho vecí mám chuťzahodiť tie svoje do koša a napísať všetko vrátane vlastného života od−znova. A neviem sa hrať na objektivitu.

Budem teda subjektívny. Možno to nie je správne, ale je to pekné.[...]Ako čitateľ mám rád, keď ma básnik presvedčí, že smútok je nevy−

hnutný, že bez smútku by to nebolo ono. Zakaždým, keď sa oddávamilúziám o bezproblémovej farbotlačovej Arkádii, spomeniem si na očis−ťujúci smútok Válkových Zápaliek a mám aspoň na okamih pocit, že somčosi pochopil. Smutná ranná električka, ktorej sa chopila dvojica Varga –Hammel, sa stala legendou; Jesenná láska v podaní Mekyho Žbirku za−rezonovala natoľko, že nikomu ani na um nezišlo vyčítať Mekymu Vál−ka. A to ani v časoch, keď sa o Válkovi v najlepšom prípade mlčalo, a aniu českej kritiky, tradične citlivejšej na všetko, čo bolo akýmkoľvek spô−sobom späté s bývalým režimom.

Vo Válkovom smútku som si pre seba našiel istý druh nádeje (myslím,že nádejí je viacero druhov): ak za čímsi smútime, znamená to, že sme tomali. Život zobral, ale najprv musel dať. Ak je údelom človeka strácanie,musí mať najprv čo stratiť, a ak má stratiť zas, musí medzitým čosi získať.

Jozef Urban (1995)

*

Medzi jeho básňami nenájdeme takú, pri ktorej by sme mohli podľahnúťdojmu, že to autor odflákal, vykašlal sa, naopak, za všetkým vidieť vy−sokú koncentrovanosť, a niekedy až sebazničujúce úsilie využiť všetkymožnosti, ktoré báseň v sebe obsahuje, ktoré autorovi ponúka. Válek bolzvláštny básnik – vynikajúco poznal a aj používal všemožné riešeniarýmovanej poézie, tie však rafinovane spájal často s drsným jazykomulice, námestia, syntetizoval formy, aby vznikla báseň čo najpôsobivej−šia. Válek sa nebál – v živote ani v literatúre. Ťažko povedať, či bol pokor−ný – vo veršoch toľkokrát použité spojenie „Miluj ma“ formuloval azda

488 489

*

Kontext španielskej poézie ponúka aj možnosť iného chápania Válkovejzbierky [Milovanie v husej koži, pozn. ed.], než priniesol tzv. „spors básnikom“, ktorého hlavnými aktérmi boli M. Hamada a S. Šmatlák:obrazom radikálnej dehumanizácie sa paradoxne nastoľuje humanistic−ké smerovanie poézie.

Ján Zambor (2003)

*

Kým teda v poetickej tvorbe, najmä v zbierke Milovanie v husej koži,dominoval existenciálny motív – konfrontácia človeka s hraničnými si−tuáciami – v literárnej publicistike zo začiatku sedemdesiatych rokov jemotív smrti, konečnosti ľudskej existencie „prekonávaný“ dobovou ide−ologickou rétorikou (napríklad potrebu „víťaziť nad krutým uplývanímčasu“ spája s príležitostnými politickými výročiami – „jubilejný lenin−ský rok“, „mesiac československo−sovietskeho priateľstva“ a pod.). Válektým akoby mimovoľne „uviedol na správnu mieru“ Hamadove výhradyvoči poetickej antiiluzívnosti Milovania v husej koži [...] – antiiluzívnybásnik sa mení na propagátora jednej z najväčších ilúzií, agitátora a dekla−mátora optimisticko−patetických fráz a okázalo našuchorených perifráz– idea o myšlienkovej koncentrovanosti a „exaktnosti“ verša, ktorú bás−nik proklamoval v šesťdesiatych rokoch, sa tu rozlieva do riavy pokles−nutého žurnalizmu normalizácie.

[...]Na vzťah medzi „intímno−reflexívnou“ a „občiansky−angažovanou“

rovinou Válkovej tvorby môžeme nazerať z rôznych perspektív a rôznychuhlov pohľadu – na strane jednej je to Šmatlákova snaha ho účelovoideologicky zdôvodniť ako istú podobu „integrálnej básnickej výpove−de“, ktorá „ruší pomyselnú hranicu medzi lyricko−intímnym a politicko−−občianskym štatútom básnickej výpovede“ (V siločiarach básne, s. 109),na strane druhej na súvislosť medzi týmito dvoma pólmi upozorňujeV. Mikula, podľa ktorého ide o „sebadeštruktívne tendencie“, o „sebazá−chovné úteky pred vlastným silným vnímaním iracionality a prázdnoty

dobového technického optimizmu a teórií o konvergencii oboch hemisférpoliticky rozdeleného sveta. Z mnohotvárnej skutočnosti a jej polytema−tického stvárnenia sa stáva fragment, z ľudskej nádeje a spoločenskej utó−pie vedomie katastrofy – „nejakým spôsobom sme zúčastnení na potopesveta“, z poetisticky oslnivej metafory „technicky“ alebo „fyziologicky“šokujúci obraz: „Videl si lásku... / ako na všetkých kríkoch visia jej krvavélôžka!“ Vypätá intencia Válkovej charakteristickej polytematickej kom−pozície sa mení na zjednoznačňujúci „pád“ alebo dekomponujúci pohyb„v kruhu“. Fragmentárne texty vystužujú okrem obrazových leitmotívovhlavne argumentačná rétorika a významovo−zvukové hry.

Fedor Matejov (1998)

*

Je ale pozoruhodné, že nihilistická amorfnosť sa neprejavuje len vo filo−zofickej, teologickej alebo morálnej rovine, ale aj v takej formálnej ob−lasti, ako je výstavba verša. Válkovo postupné približovanie sa k nihilizmutotiž zreteľne korešponduje aj s uvoľňovaním pôvodnej viazanej formya s príklonom k voľnému veršu. Táto línia je jasne viditeľná od pôvodné−ho myšlienkového východiska katolíckej moderny a od cyklu ranýchbásní Zápalky, v ktorom sú takmer všetky básne klasického pôdorysu,cez zbierku Dotyky (1959), kde je táto tendencia v istej miere ešte za−chovaná v prvej časti (Nite), v druhej časti (Rovina) však prevládne uvoľ−ňovanie štýlu, ktoré je stále viac potvrdzované nasledujúcimi zbierkamiPríťažlivosť (1961), Nepokoj (1963). V knihe Milovanie v husej koži (1965)je príklon k myšlienkovej a formálnej amorfnosti ešte výraznejší.

Naproti tomu sa tu nachádzajú rôzne podoby vyjadrenia poetickéhonihilizmu, ktorého najtypickejším výrazom je: „Boli sme dvaja. Hľadalisme dvoch. / Vo štvrtok večer náhle zomrel boh.“ „Bože, nevstal si z mŕtvych./ Bože, teba už niet. / Bože, ty si nebol?! // Už zasa zvuk trúbky za oknomsvetlá podráža. / Nejaký šialený džez. Opití svätí / ležia na chodníkoch. / .../ Dnes v noci, nahý, krvavý / som z ohňa vyšľahol a vzlietol: // Boh medzihviezdami bol iba namaľovaný.“

Erik Markovič (2003)

490 491

Ja, hoci zredukované, sa navonok javí ako imunizované, zocelené, čovidno zvlášť dobre na príklade Válkových konštelácií páchateľ−obeť,v ktorých lyrický subjekt často zaujíma práva postavenie páchateľa, takako napríklad v básni Zabíjanie králikov z tretej zbierky Nepokoj.

Adam Bžoch (2005)

ľudského bytia k nadosobným ‘istotám’“ – tento moment nachádza Mi−kula predovšetkým vo „významovo exponovaných záveroch prvých trochVálkových zbierok“ (Slovenská literatúra 2002, č. 1) a najmä v neosche−matickom Slove (Mikulova kritika tu akoby potvrdzovala Miłoszove slováo túžbe intelektuálov Východu po sebazničení intelektu).

Zdanlivý „rozpor“ medzi osobne intímnym, súkromným a verejnýmnemusí byť teda vôbec rozporom, nemusí mať charakter akejsi tvorivejschizmy, rozdvojenosti, ale môžeme ho vnímať ako jeden z aspektov „in−tegrálnosti“, hoci táto „integrálnosť“ môže mať rozdielne znamienka.Alebo inak povedané – pocity odcudzenia, hnusu, ničoty, zmaru a neod−vratnosti smrti sú raz „prekonávané“ originálnym tvorivým výkonom,neodškriepiteľnou expresívnosťou a existenciálnosťou jeho básnickéhojazyka, inokedy aktívnou participáciou na „hrách mocných“ so snahouvymaniť sa z profánnosti malých „dejín trávy“.

Na problém rozpornosti, resp. integrity týchto dvoch modov Válko−vej tvorby však možno nazerať z oveľa prozaickejšej perspektívy – sú−časťou odpovede by ani nemusel byť zložitý filozofický či literárnoteo−retický aparát, prostredníctvom ktorého by sme hľadali kontúry tohtoprepojenia, azda by stačilo konštatovanie, že formu a mieru „politicko−−občianskeho“ statusu Válek utilitárne vždy prispôsobil aktuálnej spolo−čensko−politickej situácii, resp. vlastnej agende verejného činiteľa.

Pavol Matejovič (2004)

*

Lyrický subjekt, tak ako sa u Válka utváral od šesťdesiatych rokov, mož−no označiť ako nesentimentálny, po mnohých redukciách vmanévrova−ný do polohy „chladného“ pozorovateľa. Vysávanie vonkajšieho svetaa jeho sekundárne poetické spracovanie pritom neprináša nijaké hierar−chie: juxtapozície ohrozujúcich civilizačných skutočností produkujú es−tetiku hrôzy, ktorá programovo neprináša nijaké explicitné hodnotiacesúdy a ani nijakú metafyziku, ktorá je ešte typická pre lyriku neskorejmoderny; azda to oprávňuje, aby sme ju nazvali nihilistickou. Lyrické

492 493

Kovalčík. 188 s., náklad 1 800, cena viaz. v plátne 14,50 Kčs, v koži 29 Kčs.– TKN 1967.

Dotyky. Tatran, Bratislava 1971. Doslov Stanislav Šmatlák, ilustrovala VieraGergeľová. Tretie [v skutočnosti štvrté, pozn. ed.] rozšírené vydanie,v Tatrane prvé. 10. zv. edície Darčeky, zodp. red. Július Lenko. 156 s., ná−klad 3 000, cena 22 Kčs. – Dotyky 1971.

Štyri knihy nepokoja. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971. Doslov StanislavŠmatlák. Vydanie prvé. 2. zv. edície Knižnica Slovenského spisovateľa, zodp.red. Ján Buzássy. 208 s., náklad 5 000, cena 10 Kčs. – ŠKN 1971. (Ďalšievyd. 1973, 1975.)

Dotyky. Tatran, Bratislava 1972. Doslov Stanislav Šmatlák, ilustrovala VieraGergeľová. Vydanie tretie [v skutočnosti šieste], v Tatrane druhé doplnené.14. zv. edície Darčeky, zodp. red. Július Lenko. 164 s., náklad 5 000, cena22 Kčs. – Dotyky 1972. (Ďalšie vyd. 1977.)

Súvislosti. (Výber z poézie.) Smena, Bratislava 1973. Zostavil a doslov napí−sal Stanislav Šmatlák, ilustroval Rudolf Fila. Vydanie v Smene prvé. 199.zv. edície Máj, zodp. red. Jozef Gerbóc. 120 s., náklad 5 000, cena 8 Kčs. –Súvislosti 1973.

Zakázaná láska. Výber z lyriky. Smena, Bratislava 1977. Zostavil StanislavŠmatlák, ilustroval Albín Brunovský. Zodp. red. Jozef Gerbóc. 104 s., ná−klad 15 000, cena 23 Kčs. – ZL 1977.

Zakázaná láska. Výber z lyriky. Smena, Bratislava 1980. Zostavil Stanislav Šmat−lák, ilustroval Albín Brunovský. Druhé doplnené vydanie. Zodp. red. JozefGerbóc. 120 s., náklad 10 000, cena 23 Kčs. – ZL 1980. (Ďalšie vyd. 1987.)

Básne. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981. Doslov Vincent Šikula, ilustrá−cie Ján Valach. Vydanie prvé. Zodp. red. Vlastimil Kovalčík. 188 s., náklad7 000, cena 25 Kčs. – Básne 1981.

Básne. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1983. Doslov Vincent Šikula, ilustro−val Karol Ondreička. Vydanie druhé. Zodp. red. Oľga Hirnerová. 232 s.,náklad 5 000, cena 25 Kčs. – Básne 1983.

Básne. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1988. Doslov Vladimír Mináč, foto−grafie Ľuba Lauffová. Vydanie tretie. Zodp. red. Oľga Hirnerová. 238 s.,náklad 6 000, cena 25 Kčs. – Básne 1988.

Ďalšie publikácie, na ktoré sa odvolávame:Básnik sám doma. Zostavil a úvodné slovo napísal Ondrej Laciak. Doslov

Daniel Okáli. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1977, 200 s. – Ďalej ako BSD.

Komentáre a vysvetlivky

Ťažiskom tejto knihy je básnické dielo Miroslava Válka, ktoré dopĺňame o výberz jeho ďalších textov (próza, literárna a politická publicistika, rozhovory). Prelepšiu orientáciu a informovanosť čitateľa zaraďujeme i prehľadné kalendáriumautorovho života a diela, výber z textov o ňom, fotodokumentáciu z Archívuliteratúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine a tieto komentárea vysvetlivky. Záverečná interpretačná esej ponúka osobný pohľad editora tohtovydania na Válkovu básnickú tvorbu.

Aj keď ide o čitateľské vydanie, neexistencia kritickej edície diela tohto autoranás pri básnických textoch prinútila kriticky preskúmať väčšinu doterajšíchknižných i časopiseckých vydaní a pokúsiť sa nájsť optimálnu edičnú verziu.O našom rozhodovaní v relevantných prípadoch informujeme v komentári napríslušnom mieste. Z ohľadu na dnešného, najmä mladého čitateľa príležitost−ne pridávame aj vysvetlivky k Válkovým umeleckým textom.

M. Válek bol jedným z najvydávanejších slovenských básnikov. Viaceréknižné reedície či výbery však boli len prostým znovuvydaním bez autorskejči editorskej intervencie, takže sú bez relevancie pre rozhodovanie o textovejpodobe. Na tomto mieste uvádzame zoznam tých vydaní, na ktoré sa v komen−tároch odvolávame. Neuvádzame tu však prvé vydania Válkových básnickýchzbierok, resp. pôvodných básnických kníh – ich bibliografické údaje čitateľnájde na príslušnom mieste komentára.

Dotyky. Príťažlivosť. Nepokoj. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1964. Ilustro−val Marián Čunderlík. Druhé vydanie. Edícia Pôvodná poézia, zodp. red.Milan Kraus. 156 s., náklad 2 500 výtlačkov, cena 14 Kčs. – Ďalej v texteako DPN 1964.

Tri knihy nepokoja. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1967. Vydanie prvé. Ilu−strovala Agnesa Sigetová. 8. zv. edície Zlatá jabloň, zodp. red. Vlastimil

494 495

s publikovaním, takže zrejme všetky texty, ktoré chcel (čo aj dodatočne) uve−rejniť, uverejnené boli.

Válkove básne (i keď nie všetky a nie v rovnakej miere) prechádzali od pr−vého časopiseckého uverejnenia istými zmenami. Niektoré zmeny sú evident−ne dielom autora (najmä medzi časopiseckým znením a prvým knižným vyda−ním, resp. medzi prvým a druhým vydaním), iné nesú znaky redaktorskýchzásahov. Pokiaľ ide o autorské zmeny, najväčšie odlišnosti sme našli medzičasopiseckou a knižnou verziou. Všetky významnejšie autorské variantyv poznámkach uvádzame, keďže môžu mať svoju dôležitosť pre interpretáciubásne či aspoň parciálne ilustrovať básnikov vývin. Redakčné zásahy sa týkalilexikálnych úprav smerom k „spisovnému“ zneniu (napr. tázavo – spýtavo),ale najmä prispôsobenia pravopisu aktuálnej norme a často aj tzv. jazykovémuúzu redakcie. Z tohto ohľadu najväčšia rozkolísanosť sa prejavuje v interpunkcii,čomu sa nemohlo celkom vyhnúť ani naše vydanie. Tam, kde išlo o evidentnéchyby či o nedôslednosť (predovšetkým v prvotinách), urobili sme zásahy,no pokúšať sa o radikálne „zjednotenie“ Válkovho pravopisu by vlastne zna−menalo vytvárať ďalší úzus mimo vôle (a tentoraz i mimo vedomia) autora.

Ďalšou zložkou Válkových textov, v ktorej zaznamenávame veľkú rozkolí−sanosť, je strofické členenie básní. To je spôsobené hádam ani nie tak autor−skými či redakčnými zásahmi, ako typografickými okolnosťami. Máme na myslinajmä prípady, keď medzistrofický predel pripadol na rozhranie strán, čov ďalších vydaniach často viedlo k jeho zrušeniu a zároveň k výskytu takejtokoincidencie na inom mieste s ďalšími rovnakými následkami atď., ale aj zried−kavejšie prípady, keď medzistránkový predel pripadol do vnútra strofy a tá bolav nasledujúcich vydaniach rozdelená. Tam, kde sa nám podarilo podobné tra−dované omyly preukazne vypátrať, odstránili sme ich. Pravda, nie všetky me−dzistrofické predely majú rovnakú významovú dôležitosť (a v poznámkach aninezachytávame všetky úpravy), takže k „rekonštrukcii“ sme sa odhodlali naj−mä tam, kde to má istý význam pre lepšie pochopenie básne. Aby sme všakk šíreniu omylov tohto druhu neprispievali nechtiac aj my, uvádzame všetkyrozhrania strán, ktoré v tomto vydaní spadajú dovnútra strof, a strofu tak roz−deľujú: 69–70, 84–85, 86–88 (všetky), 98–99, 108–10, 112–13, 117–18, 125–26, 127–28, 129–32, 133–37, 139–42, 144–46, 153–54, 155–64, 174–75, 178–80, 181–82, 185–88, 191–92, 193–94, 195–96, 197–98, 199–201, 202–03,213–16, 217–18, 221–23, 224–25, 230–31, 237–38, 253–54, 260–61, 275–76, 280–82, 289–91, 293–94, 297–99, 303–04, 311–12, 330–32, 344–45, 346–47, 348–49, 351–52.

Miroslav Válek: O literatúre a kultúre. Zostavil Stanislav Šmatlák. Slovenskýspisovateľ, Bratislava 1979, 316 s. – OLK.

Miroslav Válek v personálnej typodokumentácii (Biobibliografia) Zostavil Au−gustín Maťovčík. Matica slovenská, Martin 1988, 156 s. – Biobibliografia.

Cyklámeny. Cyklus básní autorom do zbierok nepojatých. Zostavil ImrichVaško. Bibliofílie Akademického Prešova, SUTV 1987, 32 s. – Cyklámeny.

Okrem skratiek či skrátených názvov vyššie uvedených kníh používamev poznámkach i ďalšie zaužívané skratky, ako napr.: brož. – brožované, čas. –časopis, časopisecky, fr. – francúzsky, Kčs – korún československých, kn. –kniha, knižne, pozn. ed. – poznámka editora, s. – strana, strán (za číslovkou),v. – verš, viaz. – viazané, vyd. – vydanie, vydavateľstvo, zodp. red. – zodpo−vedný redaktor, zv. – zväzok. Pri citovaní z prameňov, ktoré boli publikovanéviackrát, stranu udávame iba pri tom zdroji, z ktorého citujeme. Plný biblio−grafický údaj uvádzame len pri prvom výskyte prameňa. Pri prvom výskytevlastného mena osôb uvádzame krstné meno v plnom znení, pri ďalšom už lenjeho iniciálu.

Básne

Situácia pri edičnej príprave básnických textov M. Válka by sa mohla zdať naprvý pohľad jednoduchá: za autorovho života vychádzali jeho básne opakova−ne v rôznych knižných vydaniach, ktoré mali často súborný charakter, takžestačilo by siahnuť po poslednom takomto „súbornom vydaní“ a doplniť hoo básne, ktoré boli publikované iba časopisecky. V skutočnosti nie vždy smemohli uplatňovať edičnú zásadu „poslednej ruky“ (posledného publikovanéhoznenia za autorovho života), pretože najmä vo vydaniach zo 70. a 80. rokovsme nachádzali tradované i novovzniknuté tlačové chyby. Zdá sa, že pri väčši−ne týchto vydaní sa autor ako „zaneprázdnený“ vysoký štátny činiteľ spoľaholna redakciu a na jej náležito vysokú pozornosť voči jeho textom a osobne ko−rektúry nerobil. Museli sme sa preto orientovať najmä na počiatočné knižnévydania, ktorým básnik prirodzene venoval väčšiu pozornosť, a kde je najväč−ší predpoklad, že ide o jeho vlastné textové zásahy. V niektorých prípadochsme brali zreteľ aj na časopisecké znenie. S rukopismi (resp. strojopismi) akopramenným materiálom sme nepracovali: jednak ich existencia je otázna (bás−nik si rukopisy neuschovával), a jednak nešlo o autora, ktorý by mal ťažkosti

496 497

ŽIVOT. Plameň, 9, 15. 3. 1942, č. 14, s. 221. Kn. v nezmenenej podobe v Bio−bibliografii (1988), s. 46. – Prvá publikovaná báseň mladého, 14−ročnéhoautora. Vyústenie básne je možno vzdialeným ohlasom na rovnomennúKraskovu báseň zo zbierky Verše (1912). – Otáznik na konci 7. v. nahra−dzujeme čiarkou a veľké l na začiatku 11. v. malým. – Sťa nektár sladký napovrch sa zdáš, malá „básnická“ licencia začínajúceho autora, používajúcakvôli rytmu nesprávnu predložkovú väzbu (správne: na povrchu), možnonie je až taká neobratná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať: toto spojeniemôžeme vnímať aj ako novotvar príslovkového určenia spôsobu – napo−vrch, t. j. napohľad.

MISIONÁRI. Plameň, 9, 5. 5. 1942, č. 18, s. 283.ÚSMEV. Plameň, 10, 15. 9. 1942, č. 2, s. 24. – Na konci 7. v. doplňujeme čiarku.BÁSNIK PAĽO OLIVA. Plameň, 10, 1. 10. 1942, č. 3, s. 37. – Podľa Jána Zambora

(Miroslav Válek, in Portréty slovenských spisovateľov 3, Univerzita Komen−ského Bratislava 2003, s. 52) mladý autor „synekdochicky vyjadril“ toutobásňou „svoju blízkosť ku katolíckej moderne“. – Pavol Ušák Oliva (1914– 1941), príslušník katolíckej moderny, umrel predčasne na tuberkulózu.

PIESEŇ NEDOSPIEVANÁ. Plameň, 10, 15. 11. 1942, č. 6, s. 91. – Na konci 7. v.doplňujeme čiarku vzhľadom na odporovací význam nasledujúcej spojky a.

ROKOM NA CESTU. Plameň, 10, 1. 12. 1942, č. 7, s. 102.KORZO. Rozvoj, 20, január 1943, č. 5, s. 112. Túto báseň Maťovčíkova Biobib−

liografia neregistruje.ZIMA A JEDNO STRETNUTIE. Plameň, 10, 15. 2. 1943, č. 12, s. 187. – V tomto

období autor nepoužíval interpunkciu, odstránili sme preto bodky na konci2. a 3. strofy.

O JEDNOM NACHÁDZANÍ. Plameň, 10, 5. 6. 1943, č. 19–20, s. 307.LIST DO BIELEHO DOMU. Rozvoj, 20, september 1943, č. l, s. 13. – ruženec zo

Šaštína, obec Šaštín na Záhorí je pútnické miesto.JESEŇ A SMRŤ. Rozvoj, 20, október 1943, č. 2, s. 30.DIEVČATKO. Rozvoj, 20, december 1943, č. 4, s. 96. – V 2. v. opravujeme zrej−

mú tlačovú chybu druža na družka.MUŠKÁTY. Plameň, 11, 15. 2. 1944, č. 4–5, s. 60.LIST POVAŽSKÉHO DROTÁRA. Plameň, 11, 1. 4. 1944, č. 10–11, s. 167.KEĎ NA JAR PRŠÍ. Plameň, 11, 15. 4. 1944, č. 11–12, s. 187.MADONA. Plameň, 11, 1. 5. 1944, č. 14–15, s. 233.FRAGMENT. Rozvoj, 20, č. 9–10, máj–jún 1944, s. 229. Ani existenciu tejto bás−

ne Maťovčíkova Biobibliografia nezaznamenáva.

Istú variantnosť konštatujeme aj v typografii Válkových inovatívnych stro−fických typov (strofy odsadené vpravo, pasáže písane ako próza a pod.). Keď−že zrejme išlo väčšmi o intervenciu jednotlivých typografov ako autora, na−zdávame sa, že sme sa nedopustili násilia na autorskej intencii, keď sme tútozložku zjednotili.

Válkova básnická tvorba sa stala predmetom značného množstva literár−nokritických, literárnovedných i esejistických textov. Tieto i ďalšie metatextyspolu s Válkovými prácami, publikovanými do roku 1986, môže čitateľ nájsťsúhrnne evidované (veríme) v Maťovčíkovej Biobibliografii. V našich komen−tároch k jednotlivým zbierkam a básňam si preto ohlas na ne všímame len vý−berovo – upozorňujeme najmä na práce (staršie i novšie), ktoré sa venujú in−terpretácii konkrétnej básne.

Pri poznámkach k jednotlivým básňam, ktoré vyšli v rámci zbierok, za ná−zvom básne uvádzame strany, na ktorých sa nachádza v 1. knižnom vydaní,a tiež – ak bolo – aj jej časopisecké uverejnenie pred vyjdením knihy.

PRVOTINYDo tejto časti zaraďujeme básnické prvotiny, uverejňované časopisecky preddebutom Dotyky (1959). Radíme ich chronologicky. Za názvom básne uvá−dzame jej prvé časopisecké a – ak bolo – i prvé knižné uverejnenie. Pri vyhľa−dávaní autorových juvenílií sme pôvodne vychádzali z Maťovčíkovej Biobib−liografie, no našli sme viacero básní, ktoré v nej nie sú zachytené, čo nás nútilospätne preverovať (a občas korigovať) Maťovčíkom už excerpované údaje.Nevylučujeme pritom možnosť existencie ďalších textov z tohto obdobia. Tre−ba poznamenať, že v časoch komunistického režimu autor i jeho editori skôrzahládzali stopy, vedúce ku katolícky orientovaným časopisom (Plameň, Novápráca, Jas), v ktorých Válek v štyridsiatych rokoch publikoval, takže publiko−vaných písomných svedectiev (zmienok, spomienok, literárnokritických prác)o tomto období je veľmi málo. Novší pokus o zmapovanie (i keď nie úplné)tejto fázy Válkovej tvorby predstavuje diplomová práca Zuzany KubičárovejBásnické prvotiny Miroslava Válka (Filozofická fakulta UK Bratislava 2003).

Keďže v tejto časti ide prevažne o texty staršieho dáta, v básňach upravuje−me podľa súčasného jazykového úzu kvantitu, mäkčene, písanie predpôn s–z(zpät – späť) a koncovku –ly v minulom čase (dlane pozaspaly – pozaspali).Na ostatné závažnejšie úpravy oproti časopiseckej verzii upozorňujeme nižšiev poznámkach.

498 499

PIESEŇ TRAKTORISTU. Práca, 5, 4. 2. 1950, č. 62, s. 4. Spoluatorom básne je IvanMojík (* 1928). – Na konci 1. a 10. v. doplňujeme čiarku.

ODPOVEĎ. Ľud, 3, 4. 3. 1950, č. 54, s. 4. – Na začiatku 2. v. P meníme na p, v 3.v. odstraňujeme čiarku pred ako a v 19. v. doplňujeme čiarku za ó.

BOTANIKA. Ľud, 3, 25. 3. 1950, č. 72, s. 5. – V 5. v. odstraňujeme čiarku predako, v 8. v. mojim opravujeme na mojím.

JAR. Kultúrny život, 6, 1951, č. 15, príloha „Začínajúci autori sa predstavujú“,č. 2, s. 2. – V 5. v. ponechávame ako „básnickú licenciu“ nesprávny tvartopoly. – Doplnili sme čiarku v 30. v. pred predložkou po. – Pod básňouredakcia uverejnila nasledujúci text:

Posudok:Tvoj verš je básnicky pomerne vyspelý. Cítiš prírodu ako máloktorý zo

začínajúcich autorov a nebojíš sa o nej povedať nové veci v smelých bás−nických obrazoch. V celej tvojej básni tlkoce srdce mladosti a veľkého život−ného optimizmu. Máme spolu s tebou radosť zo svojej vlasti, ktorá sa „celáblýska lešeniami“. Nadchýnaš a strhuješ tvárou obrátený aj k lenivcoma váhavcom.

Zbav sa zvyšku formalizmu, buď originálnejší; menej impresií a viac re−ality. Nemysli si, že v novej poézii nebude vanúť vietor. Bude, ale nie samo−účelne. A tak je to aj s tým snením. Ak má styčné body so životom, tak nie žeby sme ho nepotrebovali, ale priam pomkýňa do usilovnejšej práce. Čímviac takéhoto snívania, hovorí Lenin.

Ctibor Štítnický

S. Šmatlák uvádza, že „po tomto napomenutí a poučení prestal sa Válekuchádzať o priazeň vtedajších literárnych oficialít“ (Pozvanie do básne,Smena, Bratislava 1971, s. 188). V skutočnosti však uverejnil ešte nasledu−júcu báseň.

ARMÁDNY ROZKAZ 1951. Kultúrny život, 6, 1951, č. 21, s. 2, príloha „Noví au−tori k slov. sjazdu ČSM“, č. 3, s. 3. – Tlačovú chybu násilim v 19. v. opra−vujeme na násiliu, odstraňujeme čiarky na konci 19. a 20. v., v predposled−nom v. stranníkov meníme na straníkov. – rozviňte slávu mičurinskej vedy,Ivan Vladimirovič Mičurin (1855 – 1935), sovietsky biológ a šľachtiteľ.

RÁNO. Slovenské pohľady, 72, 1956, č. 10, s. 1033–34. Tiež in Cyklámeny, s. 10.RÁNO. Predvoj, l, 1957, č. 14, s. 15. – Odstraňujeme čiarku na konci 9. v.,

doplňujeme čiarku v 24. v. pred jak.

SO SMRŤOU DIEŤA VRAVELO. Rozhľady, l, 1945, č. 3–4, s. 11.REZIGNÁCIA. Rozhľady, l, 1945, č. 3–4, s. 11.ROZLÚČKA. Rozhľady, l, 1945, č. 8, s. 8. Tiež in Cyklámeny, s. 7. – Báseň sa

neskrýva s väzbou na českého básnika Jiřího Wolkera (1900–1924), píšuo tom i Miloš Tomčík (Inšpirujúci Jiří Wolker, Nové slovo, 17, 1975, č. 13,s. 8–9) a Vladimír Ognev (Hviezda s padákom, Romboid, 17, 1982, č. 4,s. 42). – N na začiatku 14. v. meníme na n.

NA DRUHÝ DEŇ. Rozhľady, l, 1945, č. 8, s. 8.SIRÉNY. Rozhľady, l, 1945, č. 10, s. 8.DVE ŽENY. Rozhľady, 1, 1945, č. 11–12, s. 18. – Tlačovú chybu vegáre v 5. v.

opravujeme na vejáre.NOČNÝ DÁŽĎ. Rozhľady, 2, 1946, č. 3, s. 40.NAD ODCHODOM. Rozhľady, 2, 1946, č. 8–9, s. 105.SEDLIAK ZOMREL. Plameň, 12, 1. 9. 1946, č. l, s. 12.DIALÓG NAD RUŽENCOM. Plameň, 12, 15. 9. 1946, č. 2, s. 35.DÝCHNUTIE. Nová práca, 3, 1947, č. 4, s. 210. Tiež in Cyklámeny, s. 8.SMRŤ SV. VOJTECHA. Plameň, 12, 15. 4. 1947, č. 16, s. 247. – Príležitostná báseň

uverejnená k 950. výročiu smrti sv. Vojtecha (957–23. 4. 997), pražskéhobiskupa, ktorý bol zabitý na misijnej ceste k Prusom; po smrti bol vyhlásenýza patróna Poľska. – Deväťsto päťdesiat deväťkrát – jednotlivé zložky čís−lovky ponechávame oddelené kvôli zachovaniu vizuálneho pôdorysu verša.

PRSTY VO VETRE. Nová práca, 4, 1948, č. l, s. 28.DVE ŽENY POZERAJÚ NA MŇA AKO SLEPNEM. Borba, 2, 29. 5. 1948, č. 14, s. 4. –

Odstránili sme bodku na konci posledného v. básne.AK BY VÁM TO BOLO NIEKEDY ĽÚTO, NEPLAČTE. Plameň, 13, 1948, č. 1, s. 3. Tiež

in Cyklámeny, s. 9.POCHOD ŠTUDENTOV. Plameň, 13, 1948, č. 19–20, s. 359. – Týmto textom sa

Válek zrejme zúčastnil na súťaži o študentskú pieseň, ktorú vypísala redak−cia Plameňa v č. 13. Pieseň mala byť „hymnická“, no „v prípade, že prídetext, ktorý by sa hodil na pochodovú študentskú pieseň, redakcia autoratakejto piesne odmení hodnotnými knihami“.

SVITANIE. Práca, 4, 27. 8. 1949, č. 231, s. 9. Kn. in: Óda na horách. Propagačnýbulletin k 30. výročiu SNP. Slovenský knižný veľkoobchod, Bratislava 1974,s. 31.

MYŠLIENKA. Ľud, 2, 17. 12. 1949, č. 294, s. 5. Upravili sme písanie čiarok, nakonci predposledného v. bodkočiarku nahrádzame dvojbodkou.

500 501

NÁVŠTEVA. Nová práca, 2, 1946, č. 12–13, s. 193. Kn. Dotyky 1971, s. 12–13.TICHO NAD KRAJOM. Nová práca, 2, 1946, č. 15–16, s. 245. Kn. Dotyky 1971,

s. 14–15. – Vo vyd. Básne 1983 a 1988 je v 4. v., zrejme ako zásah jazyko−vého redaktora, spýtavo namiesto tázavo. – V 7. v. z rozličných variantovpán boh (Dotyky 1971, 1972), pánboh (Básne 1983, 1988) prikláňame sak pôvodnému Pán Boh (čas., ŠKN 1971, Básne 1981). – ... v podvečer dojabloní, v čas. verzii v predvečer.

SONET NA OPAKOVANIE. Nová práca, 3, 1947, č. 6, s. 340. Kn. Dotyky 1971,s. 16–17. – Podľa S. Šmatláka táto báseň v „embryonálnej“, pocitovej po−dobe vovádza „otázku o umelcovej zodpovednosti nielen za podobu ume−nia, ale aj za vývin spoločnosti“ (Doslov in ŠKN 1971, s. 192). Podľa JánaŠtevčeka je báseň „priamou alúziou na Novomeského verše“ (Nové skice,Slovenský spisovateľ, Bratislava 1982, s. 186). Zrejme mal na mysli veršez úvodnej Básne v debute Laca Novomeského Nedeľa (1927): „Tá pieseňchlapca / podobu sveta nezmenila.“

SKLENENÝ SONET. Kn. Dotyky 1972, s. 18–19. Pri prvom knižnom uverejneníbásne S. Šmatlák v Doslove uvádza, že „básne tohto cyklu boli časopiseckypublikované“ (s. 139). V prípade básní Sklenený sonet, Dym a Ticho nadkrajom ich časopisecké uverejnenie však Maťovčíkova Biobibliografia ne−uvádza a v prípade prvých dvoch sa nám ho ani nepodarilo zistiť.

LIST PRE PRINCEZNÚ. Nová práca, 3, 1947, č. 11, s. 676. Kn. Dotyky 1971, s. 18–19.SKLAMANIE. Plameň, 12, 1. 5. 1947, č. 17, s. 268. Kn. Dotyky 1971, s. 20–21.

Pri uverejnení básne v rámci súboru Zápalky S. Šmatlák zvlášť upozorňujena jej prvé verše ako na dôkaz toho, že mladý básnik „sa nebál byť sám vočisebe ironický“ (in Dotyky 1971, s. 117).

MOŽNO. Plameň, 13, 1948, č. 2, s. 33. Kn. Dotyky 1971, s. 22–25. – V čas.znení v 4. v. nie je chlapec, ale šuhaj. – V ŠKN 1971 i v niektorých ďalšíchvydaniach v 1. v. 3. strofy vypadlo opakujúce sa slovo darmo; vraciamepôvodné znenie.

HMLISTÁ NOC. Jas, l, február 1948, č. 3, s. 57. Kn. Dotyky, s. 26–27. – Vydaniav Slovenskom spisovateli (ŠKN, Básne) majú v 1. v. poslednej strofy jed−nako namiesto jednak.

DYM. Kn. Dotyky 1972, s. 30–31. Pozri pozn. k básni Sklenený sonet.ZÁPALKY. Jas, l, marec 1948, č. 4–5, s. 76. Kn. Dotyky 1971, s. 28–30.JESENNÁ LÁSKA. Plameň, 14, 15. 9. 1948, č. 2, s. 23. Kn. Dotyky 1971, s. 31–

34. – V ŠKN 1971 zrejmou tlačovou chybou vypadla prvá veta 9. v. V na−sledujúcich vydaniach v Slovenskom spisovateli bol verš rytmicky oprave−

13. XI. 1957. Mladá tvorba, 2, 1957, č. 11, s. 321. – Dátum v nadpise básne jedňom úmrtia prezidenta ČSR a prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Zápo−tockého (* 1884). Pri tej príležitosti Mladá tvorba, ktorej bol M. Válek re−daktorom, uverejnila smútočný blok, pozostávajúci z Válkovej básne, glo−sy Jozefa Kota (* 1936) Nezabudneme a z básne Jána Stachu (1936–1995)Zakliate mesto (Päť malých rekviem za súdruhom Antonínom Zápotockým).– Doplňujeme čiarky v 20., 21. a 32. v.

ZÁPALKYZ prvotín vyčleňujeme oddiel Zápalky tak, ako sa prvýkrát objavil v „rozšírenomvydaní“ zbierky Dotyky (1971). Podľa ústnej informácie S. Šmatláka, súborZápalky pre toto vydanie zostavil a pomenoval on. V Doslove Šmatlák uvá−dza, že ide o „cyklus básní“, ktorý „zaraďuje autor [...] na čelo zbierky“ a žeide o „prísny výber najmä z toho, čo Válek napísal dávno pred svojím kniž−ným debutom“ (s. 133–34). V tom istom roku vyšiel aj súbor Štyri knihy nepo−koja (ŠKN 1971), ktorý edične pripravil S. Šmatlák a ktorý obsahuje spolus nezmeneným oddielom Zápalky aj všetky štyri dovtedy vydané Válkove bás−nické zbierky. Názov tohto súboru („štyri“, a nie päť kníh) jasne naznačuje, žeautor Zápalky ani dodatočne nepovažoval za „knihu“ či „zbierku“, ale za spät−ný výber zo starších básní. V „druhom doplnenom“ vydaní Dotykov v Tatrane(Dotyky 1972) boli do Zápaliek zaradené ďalšie básne: Sklenený sonet, Dyma List do vetra. Túto zostavu, ktorá sa opakuje i v ďalšej tatranovskej reedícii(Dotyky 1977) a ktorá bola akiste aprobovaná autorom, preberáme i do nášhovydania. Uveďme ešte, že ani ďalšie vydania Štyroch kníh nepokoja (ŠKN 1973,1975), ani vydania Básní (Básne 1981, 1983, 1988) zmienené tri básne neob−sahujú. Vysvetľujeme si to tým, že ide o iné vydavateľstvo (Slovenský spiso−vateľ), ktoré reedovalo „svoju“ verziu zo ŠKN 1971.

Doteraz súbor Zápalky ucelene (s vyššie uvedenými edičnými variantmi)vyšiel v rámci deviatich knižných súborov: Dotyky 1971, ŠKN 1971, Dotyky1972, ŠKN 1973, 1975, Dotyky 1977, Básne 1981, 1983, 1988.

OKIENKO. Jas, l, december 1947, č. l, s. 9. Kn. Dotyky 1971, s. 9–10. – až budešležať, v čas. verzii je odpočívať.

OBRÁZOK Z POSLEDNÉHO PLESU. Plameň, 13, 1948, č. 4, s. 67. Kn. Dotyky 1971,s. 11. – V tejto básni Albín Bagin nachádza „jesenskovské poetizmy“ – starýklavír, krásna žena, kader (Slovo Válkovej poézie, Slovenská literatúra 1977,č. 4; tiež v jeho kn. Vitalita slovesnej tvorby, Tatran, Bratislava 1982, s. 222).

502 503

Dotyky sú najčastejšie vydávanou Válkovou zbierkou. Samostatne alebov rámci väčších súborov vyšli doteraz trinásťkrát. Ďalšie ucelené vydania zbier−ky: DPN 1964, TKN 1967, Dotyky 1971, ŠKN 1971, Dotyky 1972, ŠKN 1973,1975, Dotyky 1977, Básne 1981, Dotyky (Slovenský spisovateľ, Bratislava,28. zv. edície Klenoty, 101 s.) 1982, Básne 1983, 1988.

Podľa svedectva Válkovho súčasníka a jeho celoživotného interpretátoraS. Šmatláka vyjdenie zbierky „bolo v pravom slova zmysle udalosťou, ktorározvírila hladinu nášho vtedajšieho literárneho života“ (in ŠKN 1971, s. 191).Debut mal osem recenzií (pozri Biobibliografia, s. 23), napospol kladných.

Pri poznámkach k jednotlivým básňam, ktoré vyšli v rámci zbierok, za ná−zvom básne uvádzame strany, na ktorých sa nachádza v 1. knižnom vydaní,a tiež (ak bolo) jej časopisecké uverejnenie pred vyjdením knihy.

NITE. Celú prvú časť zbierky báseň po básni interpretuje J. Zambor in StudiaAcademica Slovaca 30, Stimul, Bratislava 2001, s. 426–40.

PREHLIADKA, s. 7. Mladá tvorba, 2, 1957, č. 6–7, s. 169. – V čas. verzii je medzi3. a 4. v. medzistrofický predel.

S HLAVOU V OHNI, s. 8–9.VEČER, s. 10. – Na margo tejto básne S. Šmatlák napísal, že „rovnako dobré

básne v podobnej náladovej a obrazovej tónine písal už kedysi Ivan Krasko“(Príťažlivosť poézie, Kultúrny život 1962, č. 2; tiež v jeho kn. Pozvanie dobásne, c. d., s. 106).

DÁŽĎ, s. 11–12.MYŠÍ SONET, s. 13. Báseň interpretoval Peter Zajac: Sonet zo žánrového hľadis−

ka. In: Jazyk a literatúra. Interpretácie lyrických, epických a dramatickýchtextov. KPÚ, Bratislava 1981, s. 89–99. Na margo piesňovosti tejto Válko−vej básne i básne Po písmenku J. Števček poznamenáva: „Spev vyblkuje voVálkovej ranej lyrike ako samostatný živel len tam, kde sa láska končí, kdesa s ňou lyrický hrdina lúči“ (Ján Števček číta ľúbostnú poéziu MiroslavaVálka, Romboid 1977, č. 7; tiež v jeho kn. Skice, Slovenský spisovateľ,Bratislava 1977, s. 190).

NEPOCHOPITEĽNÉ VECI, s. 14–15. – Básni venoval interpretačnú pozornosť S.Šmatlák (Pozvanie do básne, c. d., s. 193–95) a považuje ju za nepriamuodpoveď „na otázku o podstate poézie“. Básnik Ján Ondruš (1932–2000)naproti tomu báseň označil za „nudnú, nestráviteľnú“. (In: S dlaňou v ohni.

ný: Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba. Vraciame sa k pôvodnémuzneniu.

PRÍHODA. Plameň, 13, 1948, č. 4, s. 87. Kn. Dotyky 1971, s. 35–36. Túto báseňS. Šmatlák uvádza ako príklad toho, že „mladý básnik píše síce poéziu váž−nu, ale pritom odmieta tváriť sa zachmúrene: začína totiž poznávať význa−mový efekt ironického paradoxu, v ktorom prítomnosť intelektu vyvažujejednostrannosť emocionálnej inšpirácie lyrického prejavu“ (Doslov in Do−tyky 1971; tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d., s. 202).

HRDLIČKA. Slovenské pohľady, 72, 1956, č. 10, s. 1032. Kn. Dotyky 1971, s. 37–38. – Vo vyd. Dotyky 1971, 1972 na konci 6. v. je výkričník.

LIST DO VETRA. Plameň, 12, 1. 12. 1946, č. 7, s. 99. Kn. Dotyky 1972, s. 43–44.– Za báseň dostal autor odmenu redakcie časopisu Plameň: knihu Ali An−droviča Ruženec bolestný. – V čas. znení je báseň bez interpunkcie, tá bolapri kn. vydaní dodatočne zavedená (spolu s niekoľkými z toho vyplývajúci−mi zmenami v písaní veľkých písmen).

UŽ KOĽKÚ NOC. Slovenské pohľady, 72, 1956, č. 10, s. 1032–33. Kn. Dotyky1971, s. 39–40.

KAPLNKA. Slovenské pohľady, 72, 1956, č. 10, s. 1034. Kn. Dotyky 1971, s. 41–42. – V pôvodnom čas. znení sa 5. v. začína A tie nohy... – V ŠKN 1971a v niektorých ďalších vyd. sa v 1. v. poslednej strofy objavilo mával na−miesto mal; pravdepodobne ide o tlačovú chybu.

SVADBA. Slovenské pohľady, 73, 1957, č. 5, s. 503. Kn. Dotyky 1971, s. 43–45.LYNČOVANÝ. Mladá tvorba, 2, 1957, č. 6–7, s. 169. Kn. Dotyky 1971, s. 46–48.ŠACHY. Mladá tvorba, 2, 1957, č. 6–7, s. 169. Kn. Dotyky 1971, s. 49–50. –

V čas. znení je pripojené venovanie: (J. Z.). – V Dotykoch 1971 i ŠKN 1971v 4. v. namiesto víťazstvo je šťastie. V rozličných ďalších vydaniach obeverzie alternujú. Prikláňame sa k pôvodnému čas. zneniu aj kvôli tomu, žedruhá verzia je rytmicky nekorektná a štylisticky nevynachádzavá (opaku−júce sa slovo šťastie); je teda možné, že išlo o tlačovú chybu (v Dotykoch1972 je už víťazstvo).

PROBLÉM. Mladá tvorba, 2, 1957, č. 6–7, s. 169. Kn. Dotyky 1971, s. 51–52.

DOTYKYMladé letá, Bratislava 1959. Ilustroval Jozef Baláž. Edícia mladých autorov,zodp. red. Ján Turan. 64 s., náklad 1 260, cena brož. 4,20, viaz. 7,70 Kčs.Sadzba v júli, tlač v novembri 1959.

504 505

ziou, pre ktorú tvorba je alebo má byť nástrojom spoluvytvárajúcim ľudskéšťastie.“ (S. Šmatlák: Príťažlivosť poézie, Kultúrny život 1962, č. 2; tiež inPozvanie do básne, c. d., s. 108.) Interpretačne sa jej vo väčšom či menšomrozsahu venovali okrem Šmatláka (ten v Pozvaní do básne tiež na s. 192–93)napr. J. Števček (Nové skice, c. d., s. 186–88), Ľubomír Feldek (Homoscribens, Smena, Bratislava 1982, s. 55–60) a i. Podľa recenzenta debutu M.Gáfrika Válek v nej „zobrazuje históriu svojej básnickej cesty“ (Dotyky poé−zie, c. d., s. 114). – V čas. verzii 4. v. znie: Popíjame, popíjame dažde jesene.

ROVINA. Druhú časť zbierky interpretuje Valér Mikula (Slovenská literatúra, 49,2002, č. 1, s. 20–30). Pavol Števček v recenzii Válkovho debutu napísal, žev troch básňach tejto časti autor „vytvoril jedinečné skvosty našej súčasnejsocialistickej básnickej tvorby“ (Kultúrny život, 1960, č. 10; tiež v jeho kn.Návrat k literatúre, Smena, Bratislava 1967, s. 54).

DOTYKY, s. 44–49. Pod názvom Rovina (úryvok) báseň uverejnená v Mladejtvorbe, 4, 1959, č. 1, s. 16–17. V kn. vydaní (v ktorom je niekoľko drob−ných odlišností) báseň premenovaná na Dotyky, keďže názov Rovina autorprisúdil celej druhej časti svojho kn. debutu.

ZEM POD NOHAMI, s. 50–54. – Čierny okruch chleba, v niektorých vyd. okruh,zrejme chybne. – Kde si, rovina bírešská, bíreš, nemajetný poľnohospodár−sky robotník.

KRÍDLA, s. 55–60. – Slepci v Báhoni, ide o slepecký ústav v Báhoni, ktorý vi−dieť z vlaku na trati Bratislava – Trnava. – Chválili sme ťa, slepota, vo vyd.ŠKN 1971 i Básne 1981, 1983 je Chytili, zrejme chybne. – robotníkov z Ko−vosmaltu a z atómovej elektrárne, Kovosmalt bola trnavská továreň. Pokiaľide o atómovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach, Válek tam bol robiťrozhovor s jej riaditeľom ako delegátom XI. zjazdu KSČ, takže možno bolzasvätený aj do problémov s úplatkami, ktoré spomína o štyri verše nižšie.Článok sa začína poetickou evokáciou: Atómová elektráreň. Slová, ktoré sastali síce už trvalou súčasťou nášho slovníka, ale ktoré ešte stále znejú ro−manticky. Zapaľujú fantáziu, vyvolávajú zápaly predstáv. Vyslovíte: ató−mová elektráreň – a myslíte na sovietske sputniky, na medziplanetárne lie−tadlá, zdá sa vám, že máte všetky nekonečne vzdialené a hviezdne svety nadlani. (Delegát sjazdu. Mladá tvorba, 3, 1958, č. 6–7, s. 3.)

Básnické dielo Jána Ondruša a hodnotové kritériá. Občianske združenieStudňa, Bratislava 2002, s. 30.)

JABLKO, s. 16–17.PO PÍSMENKU, s. 18.SMUTNÁ RANNÁ ELEKTRIČKA, s. 19–20. – Na margo opakujúceho sa adjektíva

smutný Michal Gáfrik konštatoval: „To je predsa obnovenie túžby symbo−listov po básni na jedno slovo.“ (Dotyky poézie. Mladá tvorba, 5, 1960,č. 3, s. 115.)

STARNUTIE, s. 23. V Slovenských pohľadoch, 72, 1956, č. 10, s. 1033 bola pub−likovaná báseň Lúčenie (uverejňujeme ju v oddieli Ostatné básne a varianty),ktorej prvé dve strofy, nepatrne pozmenené, zaradil autor do debutu už podnovým názvom Starnutie. V niektorých vydaniach (ŠKN 1971, ZL 1977)názov básne znie – zrejme nedopatrením – Stretnutie. V 1. vyd. bola báseňumiestnená za básňou Minútu pred usnutím; tu ju zaraďujeme v súlade s dru−hým a ďalšími vydaniami. – Zoťali pred večerom brezu, v čas. verzii pred−včerom, v 1. a niektorých ďalších vyd. predvečerom. – Pozerám k modrýmvýšinám, v čas. verzii a v 1. vyd. výškam.

MINÚTU PRED USNUTÍM, s. 21–22. Mladá tvorba, 3, 1958, č. 6–7, s. 43.NITE, s. 24. Báseň interpretoval Braňo Hochel: Interpretačné čítanie básne

(M. Válek: Nite). Slovenské pohľady, IV.+117, 2001, č. 6, s. 33–36.CITLIVÍ, s. 25–26. Pôvodná verzia básne uverejnená v Slovenských pohľadoch,

74, 1958, č. 4, s. 346–47 (odtláčame ju v oddieli Ostatné básne a varianty).Pre kn. vyd. autor zmenil záverečné strofy básne.

STROM, s. 27–28. Pozri pozn. k básni Óda na večnosť (Milovanie v husej koži).OHÝBAČI ŽELEZA, s. 29. Slovenské pohľady, 74, 1958, č. 4, s. 346. – Literárnou

kritikou jedna z najčastejšie spomínaných Válkových básní (S. Šmatlák:Pozvanie do básne, c. d., s. 191–92, a mnohí ďalší).

SLUCH, s. 30–31. Slovenské pohľady, 74, 1958, č.4, s. 347–48. – V čas. znenív 11. v. nie je slovo konečne.

OSUDY, s. 32–35.POČASIE, s. 36. Pod názvom Pohreb báseň uverejnená v Slovenských pohľa−

doch, 73, 1957, č. 5, s. 504. – V čas. znení 7. v. znie: Tomu je už všetkojedno.

ESTETIKA, s. 37–40. Mladá tvorba, 3, 1958, č. 1, s. 1. – Jedna z  literárnou kri−tikou najčastejšie reflektovaných Válkových básní (ak neberieme do úvahydobovo konjunkturálne odvolávky na Slovo), keďže je považovaná za tzv.programovú. „Je to program zjednocujúci Válka s celou našou dnešnou poé−

506 507

Ivan Hrozný (1530–1584), prvý ruský cár. – dejiny vytvára sila osobnostia udalosti sa len prispôsobujú vôli génia, podľa A. Bagina (Vitalita sloves−nej tvorby, c. d., s. 229) je báseň polemikou s touto myšlienkou. – Už predprvou púnskou vojnou, púnske vojny viedli Rimania proti Kartágu o ovlád−nutie západného Stredomoria; v čas. znení i v prvých troch vyd. je druhou.Zmena na prvú púnsku vojnu sa objavila vo vyd. ŠKN 1971 a tradovala vovšetkých vyd. Básní (1981, 1983, 1988). Ponechávame nové znenie, aj keďnevedno, či nejde o redakčné nedopatrenie. – a miloval Helenu Daňkovúz III. B, podľa Viktora Kochola tu ide o „kronikárske vyrozprávanie vlast−ného autorovho zážitku z vojnových stredoškolských rokov“ (Válek päťde−siatročný, Romboid, 12, 1977, č. 7, s. 7). – Gallia est omnis divisa..., lat.celá Galia je rozdelená..., úvodné slová Zápiskov o vojne v Galii od G. I.Caesara (100–44 pr. n. l.), súčasť vtedajšej gymnaziálnej látky. – xylolit,krycia hmota na podlahu. – Peši, peši, peši, narážka na dobový slogan povzniku slovenského štátu: Češi peši do Prahy. – Napokon, V. Turčány uvá−dza, že pôvodne bolo Ostatne (vtedy považované za nespisovné), a že Vá−lek synonymum napokon prijal „na nátlak korektorov“ (Súčasná slovenskápoézia v českom preklade, c. d., s. 72). – Memento, homo, quia pulvis es...,biblický citát: Pamätaj, človek, že si prach a na prach sa obrátiš. – presýpa−nie piesku v okenných tabuliach, v niektorých vyd. v Slovenskom spisova−teli tablách. – krv Kremničky, krv Lidíc, obce vypálené v 2. sv. vojne nem.vojskami. – Pokorné a tiché bratstvo kľúčov, v 1. vyd. Pokojné.

NEDEĽA, s. 18–21. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 4, s. 4–5. – no opakujúcu sa akopesnička, počnúc vyd. DPN 1964 sa tradovala, zrejme chybne, namiesto nopredložka na.

OSLNENIE, s. 22–28. – Podľa dobovej marxistickej kritiky autor v básni „vyjad−ruje zložitý, v svojom výsledku optimistický pomer dnešného človeka kusvetu práce“ (B. Truhlář: Nad poéziou Miroslava Válka, c. d., s. 87). – sva−dobná noc je len jediná!, v 1. vyd. za týmto v. nasledoval verš Život je slad−ký ako reklama, ktorý sa v ďalších vyd. už neobjavil. – Ne pas se pencher endehors..., nápisy, ktoré boli na oknách železničných vagónov. – nenahýbaj−te sa z okien, počnúc ŠKN 1971 nenahýnajte. – družičky sa hlúpo chichocú,v 1. vyd. za týmto v. ešte nasleduje verš: Poďme ďalej! – Les naraz dvíha,v 1. vyd. zdvíha.

VZDUCHOLOĎ, s. 29–34. Slovenské pohľady, 77, 1961, č. 8, s. 1–3. – redaktor,holohlavý Sokrates, ten nedoučený sochár, autor tu používa historické menogréckeho filozofa Sokrata (469–399 pr. n. l.) zrejme s persiflážnym zame−

PRÍŤAŽLIVOSŤSlovenský spisovateľ, Bratislava 1961. Obálka Marián Čunderlík. Edícia Pô−vodná poézia, zodp. red. Vojtech Mihálik. 48 s., náklad 1 500, cena 8,20 Kčs.

Ďalšie vydania: DPN 1964, TKN 1967, ŠKN 1971, 1973, 1975, Básne 1981,1983, Príťažlivosť (Slovenský spisovateľ, Bratislava, 42. zv. edície Klenoty, 68s.) 1984, Básne 1988.

Na margo výšky nákladu knihy český básnik Jiří Šotola (1924–1989)v recenzii zbierky poznamenal, že sa mu zdá „mierne povedané, trochu pod−kalkulovaná: je to poézia, ktorá si nepochybne skoro nájde svoj pomerne širo−ký čitateľský okruh.“ (Kríza a nekríza. Slovenské pohľady, 78, 1962, č. 7, s. 131.)Aj náklad 1. vyd. Dotykov bol podľa dobových svedectiev rýchlo vypredaný.

OSLNENIE

SLNKO, s. 7–9. Naša práca, 12, 1962, č. 1, s. 25. Báseň vyšla samostatne akobibliofília vo vyd. LITA, Bratislava 1982, spolu s jej prekladmi do 9 jazy−kov. – A ja by som ti kúpil / letnú búrku s kvetinami, / krotký blesk, čo by sav nich pásol, tieto verše (spolu s ďalšími z básne Robinson) uvádza MilanHamada ako príklad parafrázy či napodobeniny dobových šlágrov (Význa−mový rozbor poézie Miroslav Válka, Slovenská literatúra, 9, 1962, č. 1; tiežv jeho kn. V hľadaní významu a tvaru, Smena, Bratislava 1966, s. 78).

DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ, s. 10–17. Mladá tvorba, 4, 1959, č. 10,s. 2–4. – Báseň interpretoval M. Hamada (Báseň ako dianie zmyslu, Sloven−ský jazyk a literatúra v škole, 17, 1970, č. 1, s. 9–15; tiež v jeho kn. Sizyfov−ský údel, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1994, s. 113–22). Množstvo za−svätených interpretačných postrehov k tejto básni je aj v článku ViliamaTurčányho Súčasná slovenská poézia v českom preklade (Slovenská literatú−ra, 10, 1963, č. 1, s. 65–77). Marxistický kritik Břetislav Truhlář o básni napí−sal: „Táto báseň je protiimperialistickým, protifašistickým protestom, bytost−ným nesúhlasom so svetom vojny a krivdy“ (Nad poéziou Miroslav Válka,Slovenské pohľady, 78, 1962, č. 3, s. 87). – V porovnaní s čas. znením v kn.vydaní autor miestami zmenil strofické a veršové členenie a vypustil jednusamostatnú strofu, ktorá nasledovala za veršom Tak sa teda obrátila na prach:

Chodili po nej,dýchali ju,nosili ju celý život na rukácha nestali sa ani o vlas lepšími.

508 509

veršov, počnúc v. Nárazy zvonov, zvony nárazníkov, interpretuje Július Nogev recenzii zbierky: „Válkov verš stavia na celej reťazi asociácií, ktoré môževyvolať určitý pojem, jeho obsah a rozsah, zvuk, tvar či iná vlastnosť, ktorása s ním spája. ‘Dešifrovaný’ sled asociácií citovaného úryvku by bol po−tom takýto: nedeľné zvony – vlak – horiaci vlak, čiže: vojnová nedeľa; v nej(a to aj ako potvrdenie, aj ako kontrast) sviatočne oblečené ženy (sukne šité‘do zvona’) a básnikova erotická predstava. Svoju ‘rovnováhu’ hľadá tedabásnik medzi dvoma protikladnými pólmi žena – vojna.“ (Spomienka nabudúcnosť. Slovenské pohľady, 80, 1964, č. 5, s. 36.) – „Répétez−moi cettephrase encore une fois...“, Opakujte mi túto vetu ešte raz, fr., doplňujemespojovník. – Zvoní zvon / strateného leta, vo vyd. Básne 1981, 1983 sanamiesto strateného objavuje starého. Ide zrejme o chybu vzniknutú priprepisovaní textu.

ŽMÚRAČKA, s. 18. K tejto básni Michal Nadubinský poznamenáva, že „je sotvadešifrovateľná“ (Básnik dvoch pólov, Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 4;tiež v jeho kn. Kritický zápisník, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999,s. 27.) – plonkoví, kartový výraz: byť bez iných kariet tej istej farby; v širšomzmysle byť bez peňazí.

POVIEDKA S OSOU, s. 19–27. Slovenské pohľady, 79, 1963, č. 10, s. 3–7. – J.Noge v recenzii zbierky slovo osa z názvu interpretuje: „Tri významy slovaosa sú takéto: skutočná osa, hmyz; Osa ako pomenovanie ženy−krajčírkya konečne os, ‘osa’ ako asociácia k pomenovaniu ‘mocnosti Osi’, čo zna−menalo fašistické vojnové zoskupenie, ‘os’ Berlín – Rím – Tokio.“ (Spo−mienka na budúcnosť, c. d., s. 38.) – Valinka je chudobná krajčírka v našommeste. / Chudobná, ale čestná, v čas. znení je namiesto chudobná oba razynajkrajšia. – V tej chvíli v parku zavoňali azalky, v čas. znení a v 1. vyd.nahlas zavoňali... – ružovými prstami si zapínali blúzky / podpätkami zvo−nili..., medzi tieto dva v. je v čas. znení vsunutý verš: – tá stredná gombič−ka, veď vieš –; – voňalo v nej sidolom, v prvých dvoch vyd. písané ešteSidolom, značka čistiaceho prostriedku na kovový riad a kľučky. – TheoLingen (1903–1978), nemecký komik a predstaviteľ charakterových úloh.– Opel−Kapitan, značka nem. auta, v neskorších vyd. písané s dĺžňom: Opel−Kapitán.

KALENDÁR, s. 28. Báseň charakterizuje S. Šmatlák ako „enklávu tichého spoči−nutia, chvíľu hlbokého oslobodzujúceho výdychu, keď všetky drobné i veľkédravce v človeku spia“ („Ale ty, báseň, neodpúšťaj...“, Kultúrny život 1966,č. 8; tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d., s. 118).

raním voči aktuálnej dobe. – Protagoras, filozof a holič, to isté, Protagoras,grécky filozof (490–420 pr. n. l.).

ROBINSON

ROBINSON, s. 37–46. V 1. kn. vyd. báseň nemá samostatný názov. V ďalšíchvydaniach bude mať názov Robinson aj oddiel knihy, aj báseň. V Sloven−ských pohľadoch 77, 1961, č. 2, s. 16–19 pod názvom Pohyb proti slnku(Úryvky z básne Robinson) bola uverejnená verzia, ktorá sa v mnohom od−lišuje od knižného znenia. Pretláčame ju preto celú v časti Ostatné básnea varianty. – Guajacuran, hysteps, thiamin forte, názvy psychofarmák. –Galina Uľanovová (* 1910), slávna sovietska primabalerína. – Yma Sumac(* 1928), peruánska speváčka, preslávená mimoriadnym hlasovým rozsa−hom (5 oktáv), vedela tiež napodobňovať hlasy vtákov. – Chcel by somletieť na juh tvojho srdca; hľadal som vietor, / hľadal som svoj ostrov / večnezelený, aj tieto verše sú podľa svedectva M. Hamadu parafrázou dobovéhošlágra (pozri pozn. k básni Slnko).

NEPOKOJSmena, Bratislava 1963. Obálka a typografická úprava Jozef Gális, frontispiceMichal Studený. Edícia Mladá tvorba, zv. 3, zodp. red. Ľudo Slušný. 63 s.,náklad 2 000, cena 5,50 Kčs.

Ďalšie vydania: DPN 1964, TKN 1967, ŠKN 1971, 1973, 1975, Básne 1981,1983, Nepokoj (Slovenský spisovateľ, Bratislava, 61. zv. edície Klenoty, 96 s.)1986, Básne 1988.

DEJINY TRÁVY, s. 7–10. – Báseň interpretoval František Miko (Poézia, človek,technika. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1979, s. 212–24). – Oldřich Mi−kulášek (1910–1985), český básnik; podľa Miroslava Zelinského (OldřichMikulášek a Miroslav Válek: dva básnické světy, Slovenská literatúra, 40,1993, č. 4, s. 285–291) sú Dejiny trávy „básnickou polemikou“s Mikuláškovou básňou Tráva zo zbierky Divoké kačeny (1955): oprotiMikuláškovmu kolektivisticky pozitívnemu vyústeniu Válek zdôrazňujeexistenciálnu rovinu.

ROVNOVÁHA

ZVONY NA NEDEĽU, s. 13–17. Kultúrna tvorba, 1, 1963, č. 20, s. 9. – Báseň inter−pretoval J. Zambor (Romboid, 39, 2004, č. 4, s. 46–53). Sekvenciu piatich

510 511

(Cesty k poézii, Bratislava 1976, s. 225–34.) – keď je vzduch asi na polces−te, počnúc vydaním TKN 1967 pribudla častica asi. – Viedenský modrý, kstrofe začínajúcej týmto veršom J. Noge interpretačne poznamenáva: „Súto naozaj len názvy druhov? Necítiť tu aj analógiu k tomu, ako začal nemec−ký fašizmus svoje ‘zabíjanie králikov’ – Rakúsko, Belgicko, Francúzsko,Československo?“ (Spomienka na budúcnosť, c. d., s. 39.) – a usnúť na jejústach, v 1. vyd. a DPN 1964 namiesto usnúť je zaspať.

BUBNOVANIE NA OPAČNÚ STRANU, s. 50–60. Kultúrny život, 18, 1963, č. 8, s. 7. –Podľa A. Bagina v  básni „ide o prvý Válkov pokus básnicky zmapovať baš−tu kapitalistického sveta – Ameriku“ (Vitalita slovesnej tvorby, c. d., s. 232).Pavol Winczer upozorňuje, že „literárnym podnetom tu mohol byť Vozne−senského americký cyklus, ktorý Válek začiatkom šesťdesiatych rokov pre−kladal“ (Slovenská občianska poézia v rokoch 1956 – 1976, Slovenská lite−ratúra, 32, 1985, č. 1, s. 51). Válkove preklady Andreja Voznesenského(* 1933) kn. vyšli pod názvom Trojuholníková hruška (Slovenský spisova−teľ, Bratislava 1964). – krásna Brunhilda, valkýra, postava zo staronemec−kého eposu z 13. stor. Pieseň o Nibelungoch. – maršal Ney (1769 – 1815),fr. napoleonský vojvodca. – Scipio Africanus (185–129 pr. n. l.), rímskyvojvodca, za 3. púnskej vojny dobyl Kartágo. – Džingischán (1161 – 1227),mongolský dobyvateľ. – triasla osikami, celý večer / padal hlúpy dážď, v čas.znení je čiarka umiestnená inak: triasla osikami celý večer, / padal hlúpydážď. – „Drahí rodičia, chvíľočku sa oneskorím...“, v čas. znení i v prvýchtroch vyd. je „o chvíľočku“; v čas. znení tiež veta nie je v úvodzovkách. –FOR LADIES FOR GENTLEMEN, v čas. znení bola pravopisná chybav angličtine: FOR GENTLEMAN. – holia sa exkluzívnym strojčekom znač−ky Philips a pijú gin, v tých časoch boli západné výrobky a alkohol len veľ−mi ťažko dostupné, preto exkluzívnym. – tancujúca ako slon [...], nehraj sas tou blúzkou, v niektorých vyd. sú oba tieto verše odsadené vpravo, v nie−ktorých len druhý z nich; prikláňame sa k verzii bez odsadenia z Básní 1983.– jatky Chicaga, narážka na tzv. chicagské jatky, krvavú represiu generálnejstávky z 1. 5. 1886; na pamiatku bol 1. máj vyhlásený za sviatok práce. –jatky Laosu, jatky Vietnamu a jatky Malajska – narážka na vojnové konflik−ty v období studenej vojny. – Ó, bubon, beľmo oblohy, v 1. vyd. slepé okooblohy. – Krátko pred smrťou, a predsa na polceste, v čas. znení a v 1. vyd.na pol cesty. – A hádam práve to je zmysel všetkého – v čas. znení a v 1. vyd.toho všetkého. – Poznávame sa v jazdcovi s napnutou tvárou na zákrute,v čas. znení a v 1. vyd. na zátačke. – pozerajte, ako horí slák, v 1. vyd. jak.

ZAKÁZANÁ LÁSKA, s. 29–30.JESEŇ, s. 31–32.ZIMA, s. 33–34. – a belasosti všade, vo vyd. Básne 1971 sa objavilo, pravdepo−

dobne chybne, belosti, ktoré sa potom tradovalo. – Ešte sú iné zimy, z ktorýchspomeniem, v neskorších vyd. počnúc DPN 1964 je namiesto z predložkav. Ťažko posúdiť, či ide o autorskú zmenu, alebo tradovaný preklep. Vzhľa−dom na hovorovú dikciu verša sa nám však zdá náležitejšia verzia z 1. vyd.

SENTIMENTÁLNE VIANOCE, s. 35–37. – blesk v krvi, okrem 1. vyd. a DPN 1964 jev neskorších verziách blesk krvi; aj tu, rovnako ako v predchádzajúcej bás−ni, sa prikláňame k pôvodnej verzii: ide tu o polohalucinačné výjavy, ktoréje síce ťažko jednoznačne dešifrovať, no v strofe (i v básni) jasne dominujepostup opisu rýchle sa striedajúcich vízií/obrazov, ktorému by protirečilopoužitie retardujúcej a v tomto kontexte básnicky trochu ťarbavej (zastara−nej) metafory blesk krvi.

Modro pod očami. Táto časť zbierky je podľa Zlatka Klátika „príkladom veľmivýraznej občianskej lyriky“ (Príťažlivosť nepokojov, Pravda 2. 8. 1964, s. 2).

ELEMENTÁRNA BÁSEŇ, s. 41.KAMENNÍ MUŽI, s. 42–43. – Naša cesta je priama: ponechávame dvojbodku

namiesto čiarky, ktorá sa vyskytuje vo vyd. Básne 1981, 1983.ODSTRAŇOVANIE SÔCH, s. 44–46. – Báseň interpretoval B. Hochel (Interpretačné

čítanie básne. RAK, 8, 2003, č. 6, s. 16–22). Ide v nej o básnikovu reakciuna odstránenie sochy Josifa Vissarionoviča Stalina (1879–1953) z dnešnéhonámestia SNP v Bratislave. Podľa názoru recenzenta Nepokoja Z. Klátikasa táto báseň „svojou umeleckou silou vyrovná povestnej Jevtušenkovejbásni o Stalinových dedičoch, ba jasnejšie mieri k jadru veci“ (Príťažlivosťnepokojov, c. d., s. 2). – nejaký Jesse Owens z Kambodže, Jesse Owens(1913–1980), šprintér a diaľkár, štvornásobný olympijský víťaz 1936a svetový rekordér, bol však občanom USA, nie Kambodže. Ide zrejmeo zámerný básnikov anachronizmus či kamufláž podobného typu ako re−daktor, holohlavý Sokrates v básni Vzducholoď.

VERŠE, s. 47. Ladislav Novomeský (1904–1976), slov. básnik, publicista a po−litik, 1951–55 bol z politických dôvodov väznený a jeho dielo bolo tabui−zované, 1963 rehabilitovaný; na tieto okolnosti šifrovane naráža aj báseň.

ZABÍJANIE KRÁLIKOV, s. 48–49. Báseň interpretovali A. Bagin (in O interpretáciiumeleckého textu 1, SPN, Bratislava 1968, s. 55–70) a Dušan Slobodník

512 513

tragédia a ako – zdá sa – politická udalosť negatívneho charakteru“ (KŽ1963, č. 51–52, s. 7). – S. Šmatlák vo svojej interpretácii Štruktúra angažova−nej básne túto báseň nazýva „politickou“ (in O interpretácii umeleckého textu3, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1972, s. 68; rozšírenáverzia tiež v jeho kn. V siločiarach básne, Smena, Bratislava 1983). Neskôrjej venoval interpretačnú pozornosť i F. Miko, zhrňujúco konštatujúc, že „bás−nik Válek“ v nej „ako socialistický človek musí nedvojznačne zaujať stano−visko ku kapitalistickému svetu“ (Poézia, človek, technika, c. d., s. 241). P.Winczer však báseň uvádza (spolu s básňou Bubnovanie na opačnú stranu)ako príklad „obžalobne−plagátovej politickej publicistiky“ (Slovenská ob−čianska poézia v rokoch 1956 – 1976, c. d., s. 51). – John Fitzgerald Kennedy(1917 – 1963), americký prezident, zavraždený 22. 11. 1963 v Dallase (Te−xas). Báseň je pomerne čerstvým ohlasom na túto udalosť (KŽ s básňou vy−šiel 14. 12.) – Hannibal (247 – 183), kartáginský vojvodca, ktorý v 2. pún−skej vojne cez Alpy zo severu prenikol na rímske územie. – Einstein, Albert(1879 – 1955), svetoznámy fyzik, nositeľ Nobelovej ceny (1921). – Attila( 453), vodca Hunov pri ich vpáde do Európy, nazývaný tiež bič boží. –William Shakespeare (1564 – 1616), anglický dramatik, o. i. autor drámyHamlet, na ktorú autor v ďalších veršoch naráža. – „Čas nepracuje pre nás“,citát z Kennedyho prejavu. – jacquelíny, zrejme narážka na Kennedyho man−želku Jacqueline. – svoje Termopyly, narážka na porážku Sparťanov Peržanmipri Termopylách (480 pr. n. l.). – madona na predaj, / – pravda!, v čas. zneníje medzi týmito v. ešte verš: sirota s mašličkou. – Tu nahé víchry, v čas. vetry.– Posledné dve strofy básne majú v čas. verzii čiastočne odlišné znenie (tútoodlišnosť komentuje S. Šmatlák vo svojej interpretácii):

More vyložilo na breh čierne rukavice,hydroplány znehybneli vo vzduchu,zastavil sa čas,New York zatriasol hrivou,zareval ako zviera.

My sa nenáhlime?Čas pracuje pre nás?Máme čas,je to naše storočiea naša éra.

– „Imperialisti si pília konár...“, citát z prejavu sovietskeho komunistické−ho vodcu Nikitu Sergejeviča Chruščova (1894 – 1971). – Človek je večný!,tento posledný v. básne bol v čas. znení iný: A Zem sa točí!

MILOVANIE V HUSEJ KOŽISlovenský spisovateľ, Bratislava 1965. Ilustrácie Rudolf Fila. Edícia Kruh mi−lovníkov poézie, zv. 10, zodp. red. Ján Stacho. 80 s., náklad 11 000, cena 14 Kčs.

Ďalšie vydania: ŠKN 1971, 1973, 1975, Básne 1981, 1983, 1988.

ÓDA NA VEČNOSŤ, s. 7–8. Pokiaľ ide o žánrový charakter tejto i ďalších „ód“, M.Hamada tvrdí, že „každá óda v zbierke je celým svojím charakterom vlast−ne antiódou“ (Spor s básnikom, Kultúrny život 1966, č. 5; tiež v jeho kn.Básnická transcendencia, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968, s. 41). –A strom sa ukláňa, na margo tejto pasáže S. Šmatlák poznamenáva: „Stromu Válka – i v tejto knihe – veľmi často zastupuje pomenovanie človek“ („Alety, báseň, neodpúšťaj...“, c. d.; tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d., s. 123).

Z ABSOLÚTNEHO DENNÍKA I, s. 9–18. Predvoj, 1, 1965, č. 15, s. 8. V Predvoji podnázvom Z absolútneho denníka uverejnené iba časti 2, 4 a 7. – posolstvov podobe semena, v čas. znení a v 1. vyd. nie je predložka v, ale o.

ŠTVORNOŽCI, s. 19–30. – Prvá, oveľa kratšia a v mnohom odlišná verzia básnevyšla v Kultúrnom živote 1964, č. 38. Uverejňujeme ju v časti Ostatné bás−ne a varianty. – Strofické členenie básne sa v jednotlivých vyd. líši, tu za−chovávame podobu z 1. vyd. – Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch. / Voštvrtok večer náhle zomrel boh, podľa Fedora Matejova „Válek tu spontán−ne siaha ku klasickej motivike európskeho nihilizmu (Nietzsche, Dostojev−skij) [...] v nonšalantne ironickej podobe (Slovenská literatúra, 45, 1998,č. 4, s. 300). – aleaiactaest, alea iacta est, lat. kocky sú hodené, Caesaroveslová pred prekročením Rubikonu. – Kráčaj si, krásna nevesta, v 1. vyd.i vo vyd. Básne 1981, 1988 je čiarka umiestnená inak: Kráčaj, si krásnanevesta. Prikláňame k verzii, ktorá je častejšia a ktorá aj väčšmi zodpovedásarkastickému tónu básne.

ÓDA NA BOHA ZVIERAT, s. 31–35.Z ABSOLÚTNEHO DENNÍKA II, s. 36–38. Predvoj, 1, 1965, č. 15, s. 8.SKAZA TITANICU, s. 39–47. Kultúrny život, 18, 1963, č. 50, s. 3. – M. Válek

krátko po uverejnení básne v odpovedi na koncoročnú anketovú otázkuKultúrneho života „Ktorá tohoročná udalosť doma či vo svete na vás zvlášťzapôsobila?“ na treťom mieste uviedol: „Smrť J. F. Kennedyho. Ako ľudská

514 515

československej hymny. – Lenin žije, zrejme synekdochické oživenie jed−ného z hesiel 50. rokov: Lenin žil, Lenin žije, Lenin bude žiť. – Pred Mau−zóleom stojí strohá stráž, doteraz jedna z turistických atrakcií Moskvy,v mauzóleu je prechovávané mumifikované telo Vladimíra Iľjiča Lenina(1870 – 1924), vodcu boľševickej revolúcie z r. 1917. – Tvoje noci pil somako kvas, ruský mierne alkoholický nápoj. – a hľadá správny pereulok, rus.ulička.

Z VODYSlovenský spisovateľ, Bratislava 1977, 40 s. Ilustroval Dušan Kállay. Zodp.red. Ján Šimonovič. Náklad 3 200, cena 8 Kčs.

Ďalšie vydania: Pieseň o lese (Slovenský spisovateľ, Bratislava, foto Jindroa Zdeno Vlach; cyklus tvorí textovú časť publikácie) 1978, 1980, ZL 1980,Básne 1981, Z vody / Obrazáreň (Smena, Bratislava) 1983, Básne 1983, 1987,ZL 1987, Jesenná láska (Slovenský spisovateľ, Bratislava) 1999, 2003, 2004.

BÁSEŇ I: a pred zrkadlom čítala ho dojatá, v niektorých vyd. je čiarka preddoplnkom dojatá. V súlade s prevažujúcim básnikovým spôsobom pone−chávame bez čiarky. – Báseň VII: odprosuje si ťa z úpenliva, vo vyd. Básne1983, 1988 je si ťa úpenlivá. – Báseň IX: Sadza na rukáve, v niektorýchvyd. sadze, nemožno jednoznačne rozhodnúť. – Báseň XIII: Táto báseň bolapublikovaná v čas. Tvorba, 1976, č. 45, príloha LUK č. 11, s. I. – Za básňouuvedené: „Z připravované knihy Pieseň o Dunaji.“ – Jazýček, vo väčšinekn. vydaní jazýčok. – V čas. 20. v.: Aj to málo odplávalo.

OBRAZÁREŇCyklus pod týmto názvom bol prvýkrát uverejnený v 2. vyd. výberu z lyrikyZakázaná láska (ZL 1980). V edičnej poznámke S. Šmatlák uvádza: „Druhévydanie Zakázanej lásky je doplnené o cyklus sonetov Obrazáreň, ktorý publi−kujeme z rukopisu“ (s. 113). Druhýkrát cyklus vyšiel v spoločnom vydaní dvochcyklov Z vody / Obrazáreň (Smena, Bratislava 1983. Ilustroval Dušan Kállay.56 s., náklad 4 700, cena 15 Kčs). „Ich spojením do osobitnej knižnej jednotkyvzniká čosi ako nová básnická zbierka,“ píše S. Šmatlák na prebale tejto knihy.

Ďalšie vydania: Básne 1983, ZL 1987, Básne 1988.

Sonet č. 1: Len smiali sa z nej trúfalí, vo vyd. Básne 1983, 1988 je čiarka zanej. Ponechávame bez čiarky (pozri poznámku k cyklu Z vody, báseň č. 4).

LEN TAK, s. 48–50. Kultúrna tvorba, 2, 1964, č. 31, s. 1.ÓDA NA LÁSKU, s. 51–52.SKĽÚČENOSŤ, s. 53–72. – Báseň interpretoval S. Šmatlák (Romboid, 2, 1967, č.

4, 5; tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d., s. 128–183). – Pred Vianoca−mi, / v tisícdeväťstošesťdesiatom štvrtom / Holofernesova hlava cestovalavo vlaku, narážka na svojho času známy prípad Čubírková, ktorá zavraždilamanžela a hlavu pohodila vo vlaku na WC. – V tom istom čase ležal Ram−ses II. / pod betónovou dlážkou na Topoľovej ulici, pravdepodobne ďalšíprípad vraždy manžela, nepodarilo sa nám zistiť podrobnosti.

ÓDA NA ANGELIKU, s. 73–74.V KRUHU, s. 75–76.SPEV, s. 77–78.

SLOVOSmena, Bratislava 1976, 94 s. Ilustrácie a typografia Jozef Gális. Zodp. red.Jozef Gerbóc. Náklad 7 000, cena 12 Kčs.

Ďalšie vydania: Básne 1981, Päť poém (Tatran, Bratislava, 90. zv. edícieKvety, 133 s.) 1982, Básne 1983, 1988.

Kniha bola bohato recenzovaná a v nasledujúcom období i obsiahlo inter−pretovaná, vždy v rámcoch oficiálnej dobovej ideológie.

Paul Verlaine (1844 – 1896), fr. symbolistický básnik, ktorého Válek pre−kladal (kn. Božská láska, 1969, Vôňa tvojho tela, 1977). – Opéra, Odéon,prestížne parížske stavby, v 1. vyd. písané v poslovenčenej podobe Opera,Odeon. – Orly, parížske letisko, v čase vyjdenia Slova už nie najväčšie. –Oradour, Oradour−sur−Glane, fr. obec vyhladená v 2. sv. vojne nemeckýmvojskom. – Ku−klux−klan, protičernošská organizácia v USA. – Cassius Clay(* 1942), americký černošský pästiar, olympijský víťaz 1960 a viacnásobnýprofesionálny majster sveta; po prijatí islamu používa meno MuhammadAli. – Martin Luther King, americký černošský politik (1929 – 1968), bo−jovník za občianske práva černochov nenásilnou cestou; bol zavraždený. –Paul Robeson (1898 – 1976), americký černošský spevák, vystupoval ajv ZSSR. – Ó, čierne shaw, nejasné, aj keď slovo shaw sa opakuje vo všetkýchvydaniach; pravdepodobne malo byť show. – Ceterum autem censeo, lat.,začiatok Catonovho výroku (M. P. Cato 234 – 149 pr. n. l.) v súvislostis púnskou vojnou: „Ostatne však myslím, že Kartágo musí byť zničené“. –„Kde je tá krásna zem, kde domov můj?“, parafráza českej časti vtedajšej

516 517

ŠTVORNOŽCI, s. 19–30. Kultúrny život, 19, 1964, č. 38, s. 1. Ide o pôvodnú ver−ziu rovnomennej básne zo zbierky Milovanie v husej koži. Keďže oprotiknižnej verzii má mnoho odlišností, odtláčame ju tu celú.

ZÁPISNICE S IKAROM. Mladá tvorba, 10, 1965, č. 11, s. 6–7. Kn. Súvislosti 1973,s. 105–107. Aj v čas., aj v kn. publikovaní text je v podtitule označený (Úryv−ky). Keďže nemusí ísť len o „technické“, ale aj o sémanticko−štylistické ozna−čenie, podtitul ponechávame ako teraz už integrálne znenie textu básne. –Podľa Vojtecha Kondróta Zápisnice s Ikarom sú „obnaženejšou paralelou,myšlienkovo zhustenejším variantom Skľúčenosti“ (Človeku sa sníva o člo−veku, Romboid, 8, 1973, č. 8, s. 85).

JARNÉ HRY. Kulturní tvorba, 4, 1966, č. 18, s. 1. Tiež in Cyklámeny, s. 17–18.Z PRECHÁDZOK. Predvoj, 3, 1967, č. 17, s. 8. Kn. in BSD, s. 173. – V čas. názov

Z prechádzky. Pre kn. vydanie autor zrejme názov zmenil.CYKLÁMENY. Predvoj, 3, 1967, č. 17, s. 8. Kn. in BSD, s. 174.ÓDA NA PSA S KRIVÝMI NOHAMI. Predvoj, 3, 1967, č. 17, s. 9. Kn. in BSD, s. 175.

– V čas. názov Óda na jazvečíka. Pre kn. vydanie autor zrejme názov zme−nil. – Čia ruka to siahla do psej srsti?, v čas. znení je predložka po. – V kn.verzii je vypustených šesť záverečných veršov poslednej strofy:

Niekto tam bola kdesi vo vnútritak úpenlivo skuvíňal,až psovi v jeho magnetických očiach zablikali skláa vypadla z nich nahlasľudská slza.

HRÁŠOK. Odtláčame podľa uverejnenia v čas. Javisko, 15, 1983, č. 7, s. 353,ale báseň je evidentne staršieho dáta. Prvé uverejnenie sa nám nepodarilozistiť a neuvádza ho ani Maťovčíkova Biobibliografia.

LITERÁRNY SPEVOKOL. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 8–9, s. 68. – o jedinú Oktáviu,značka vtedy luxusného auta Škoda−Oktávia.

MLADÍ BÁSNICI. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 8–9, s. 73.PRIATEĽSKÝ VZDYCH PRE GUSTÁVA HUPKU. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 8–9, s. 73. –

Gustáv Hupka (* 1925), slovenský básnik.VYSVETLENIE. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 8–9, s. 73.

– Sonet č. 9: v 1. v. vo vyd. Básne 1983 je prišli namiesto išli; ide zrejmeo tlačovú chybu.

OSTATNÉ BÁSNE A VARIANTYDo tohto oddielu v chronologickom poriadku umiestňujeme básne, ktoré au−tor nezaradil do zbierok, ako aj varianty básní, ktoré sa podstatne odlišujú odneskoršej knižnej podoby, zachovávajúc si pritom charakter samostatnej bás−ne. Na koniec zaraďujeme i štyri básničky satirického žánru, ktorý zrejme ne−bol autorovou silnou stránkou.

LÚČENIE. Slovenské pohľady, 72, 1956, č. 10, s. 1033. Prvé dve strofy ako samo−statnú báseň pod názvom Starnutie zaradil autor do zbierky Dotyky (1959).

CITLIVÍ. Slovenské pohľady, 74, 1958, č. 4, s. 346–47. Prepracovanú verziubásne zaradil autor do zbierky Dotyky (1959). – V 4. v. od konca klavíris−tom upravujeme podľa súčasného pravopisného úzu na klaviristom.

JUH. Slovenské pohľady, 75, 1959, č. 5, s. 447–449. Kn. Súvislosti 1973, s. 20–22. – Prvé štvorveršie autor použil v básni Robinson v zbierke Príťažlivosť(1961). – V 1. v. poslednej strofy pridávame čiarku pred veže.

PRVÝ VERŠ. Slovenské pohľady, 75, 1959, č. 9, s. 885–887. Kn. Súvislosti 1973,s. 23–25.

POHYB PROTI SLNKU. Slovenské pohľady, 77, 1961, č. 2, s. 16–19. Text uvedenýako Úryvky z básne Robinson obsahuje 1. a 3. časť básne Robinsons mnohými podstatnými odlišnosťami oproti knižnej verzii. Keďže nie jevnútorne členený na číslované časti (ako Robinson v knižnom vydaní), mož−no ho považovať aj za samostatnú báseň−pásmo, ktorá má v porovnaní s Ro−binsonom v mnohých aspektoch aj odlišné významové vyústenie. – Na bá−seň po jej vyjdení upozornil M. Hamada v článku s tým, že „sľubuje skladbuhodnú veľkého ľudského zápasu s vesmírom“ (Mladá poézia nastupuje,Mladá tvorba 1961, č. 5; tiež v jeho kn. V hľadaní významu a tvaru, c. d.,s. 9). – s mesačným steblom v ústach sedel v Tulipáne, kaviareň na Štúro−vej ulici v Bratislave.

AFRIKA. Život, 11, 1961, č. 9, s. 17. – stripteasu meníme na striptízu. – Kľúča−mi opravujeme na Kľúčmi. – Opravili sme tiež písanie čiarok.

SPRÁVA. Kultúrny život, 18, 1963, č. 21, s. 12. – Správa, čas. podľa vtedajšiehopravopisu Zpráva.

OPAKOVANIE OHŇA. Kultúrny život, 19, 1964, č. 16, s. 1. Kn. ZL 1977, s. 63–66.– a potieraš si čelo zmizíkom, prípravok na vymazanie atramentového písma.

518 519

VEĽKÁ CESTOVNÁ HORÚČKA PRE MALÝCH CESTOVATEĽOVMladé letá, Bratislava 1964. Ilustroval Miroslav Cipár. 24 s. Náklad 3 000,cena brož. 4,50 Kčs.

VLAK. V recenzii knižky J. Noge báseň pochválil: „Koľkože to už tých vlakovpremáva v detskej fantázii, a predsa na tomto Válkovom, ktorý je zo všetkýchnajválkovatejší, vlastne najvlakovatejší, sa človek zvezie rád. Je to takýveselý a intímne známy vláčik ešte aj s tými našimi slovenskými kuriatka−mi...“ (Zdravá horúčka, c. d., s. 71).

LOĎ. Tento text sa J. Nogemu páčil už menej: „Prudký, ale plytký zážitokz bratislavského propelera zrejme nestačil ako inšpirácia, a tak v tejto básnisa žiadne čaro nekoná, ak zaň nepovažujeme menšie čarodejstvás bazénikom“ (Zdravá horúčka, c. d., s. 71).

LIETADLO. Básnička v skrátenej a upravenej verzii pre zhudobnenie (Igor Bázlik)bola pod názvom Letecká publikovaná v Ohníku, 37, 1985, č. 21, s. 14.

DO TRAMTÁRIEMladé letá, Bratislava 1970. Ilustroval Miroslav Cipár. Edícia Klub mladýchčitateľov. 56 s., náklad 7 000, cena 15 Kčs.

Podľa hodnoverného tvrdenia S. Šmatláka sa „texty tejto knižky formovalidávno pred dátumom jej vydania, niekde v časovej blízkosti vzniku Veľkejcestovnej horúčky (Aby bol svet jasný..., c. d., s. 93).

KOZMONAUTI. Zornička 15, 1962/63, č. 6, s. 13. V čas. verzii pod názvom As−tronauti mala posledná strofa odlišný záver:

Tieto správy vysielalidvaja chlapci z tretej C.ktorí išli na mesiack tete do Trenčína.Ďalej nech si pridáčo kto chce.Ale to už bude báseň o inoma iná.

Verše pre deti

Znovu tu odtláčame všetky Válkove knižky veršov pre deti s doplnením nie−koľkých básní, ktoré boli uverejnené len časopisecky. Uvedomujeme si pri−tom, že toto vydanie je ochudobnené o výtvarnú zložku, s ktorou na viacerýchmiestach autor už vopred rátal, resp. ktorá bola primárna (pri vzniku leporel).Pri rozhodovaní o textovom znení sme do úvahy brali prvé súborné vydanieVálkových veršov pre deti Panpulóni (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1975,doslov Stanislav Šmatlák, ilustrácie Ivan Popovič) s prihliadnutím aj na 2. vyd.,a tiež prvé, resp. ďalšie vydania jednotlivých knižočiek či leporel. Pri vyhľadá−vaní iba časopisecky uverejnených básničiek sme sa opierali o Biobibliografiu.Bibliograficky zachytávame časopisecké uverejnenia iba tam, kde ide o textovévarianty.

KÚZLA POD STOLOMMladé letá, Bratislava 1959. Ilustroval Albín Brunovský. Edícia Knižnica prenajmenších. 24 s., náklad 20 260, cena 8,60 Kčs. Tlač v októbri 1959.

Báseň stručne interpretuje S. Šmatlák (Aby bol svet jasný..., Zlatý máj, 18,1974, č. 10; tiež in M. Válek: Panpulóni, Slovenský spisovateľ, Bratislava1975, s. 85–86).A – obyčajný rebrík a nič iné, v tomto a nasledujúcich veršoch autor nazna−čuje hru s grafickou podobou písmen A, B, C na spôsob Nezvalovej Abece−dy, no ilustrátor A. Brunovský sa k tejto hre nepridáva.

POZRIME SA DO PRÍRODY, KTO OSOŽÍ A KTO ŠKODÍMladé letá, Bratislava 1960. Ilustroval Luděk Maňásek. 12. s. Leporelo.

KDE ŽIJÚ VTÁČKYMladé letá, Bratislava 1961. Ilustroval Luděk Maňásek. 12 s. K dispozícii smemali len 2. vyd. tohto leporela z r. 1969, zrejme však identické s prvým.

J. Noge na adresu tohto leporela poznamenal: „Bola to knižka napísanák vopred nakresleným presným a prísnym obrázkom, a preto s vtákmiuhniezdila sa vo Válkovej poézii aj poučnosť“ (Zdravá horúčka, Mladátvorba, 9, 1964, č. 8–9, s. 71). Treba však poznamenať, že Maňáskoveobrázky nie sú nijako „prísne“, čokoľvek už pod tým recenzent myslel.

520 521

KNIŽNE NEUVEREJNENÉ BÁSNETIGER. Zornička, 15, 1962/63, č. 6, s. 5.TANEČNICE. Zornička, 15, 1962/63, č. 6, s. 12.KOLOTOČ. Zornička, 15, 1962/63, č. 6, s. 12.JANUÁR. Zornička, 16, 1963/64, č. 6, s. 1.VLK. Zornička, 20, 1967/68, č. 5, s. 72.

Prózy

OBYČAJNÁ PRÍHODA. Plameň, 13, 1. 3. 1948, č. 13, s. 245. Kn. in Biobibliogra−fia, s. 63–64. V zátvorke pod titulom prózy uvedené: Práca odmenená IV.cenou novelistickej súťaže Plameňa 1947. – Súťaž bola vypísaná v Plamenič. 4, cena za 4. miesto bola „100 Kčs v hotovosti“.

BOLA LETNÁ ROZPRÁVKA. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 8–9, s. 44–46. Texty k piatimžánrovým fotografiám B. Puskailera. Hlavná téma mladého dievčaťa (napláži, na ulici a pod.) je tu rámcovaná „príbehom“ staršej predavačky v tra−fike. – Ale keď je tak horúco, opravili sme pôvodné horko. – Viečka mioťažievajú, opravili sme pôvodné víčka.

Z článkov a rozhovorov...

V tejto časti prinášame výber z Válkových recenzií, literárnych i kultúrnopoli−tických článkov, rozhovorov, z jeho vystúpení v diskusiách i z ďalších textovpublicistického charakteru. Uverejňujeme ich buď v úplnom, alebo v skrátenomznení. Obsiahly výber textov tohto druhu s dôrazom na obdobie po roku 1968priniesla kniha O literatúre a kultúre (OLK, 1979). Z nej preberáme niektorétexty, vrátane dodatočných či zmenených názvov, ktoré im dal zostavovateľS. Šmatlák.NIEČO O SEBE. Plameň, 13, 1. 3. 1948, č. 13, s. 245. Kn. in Biobibliografia. Text

bol v Plameni zaradený za prózou Obyčajná príhoda.DEBUT JEDNÉHO Z NÁS. Jas, 1, február 1948, č. 3, s. 67. – Recenzia zbierky V. Mi−

hálika Anjeli (Obálka Štefan Cpin, vyd. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1947). –že o tento pokoj vie aj jakubovsky bojovať, slovom pokoj nahrádzame pôvod−né slovo boj, ktoré sa do textu zrejme dostalo redakčnou či tlačovou chybou.

GLOSA K TURČÁNYHO ZBIERKE A MLADEJ POÉZII VÔBEC. Slovenské pohľady, 73,1957, č. 5, s. 512–16. Kn. OLK, s. 16–23. Článok sa skladal z dvoch častí –

prvú, rozsiahlejšiu časť tvorila recenzia debutu V. Turčányho Jarky v kraji(1957). Zaraďujeme iba druhú časť, týkajúcu sa „mladej poézie vôbec.“

CESTY POÉZIE. Mladá tvorba, 3, 1958, č. 3, s. 2–3. Kn. OLK, s. 9–15. Vari naj−viac spomínaný Válkov článok, keďže je považovaný za programový. Ľ. Fel−dek nepochybuje o tom, že článok bol „načasovaný a napísaný tak, aby pri−pravil verejnosť na skupinové číslo Mladej tvorby, ktoré má vyjsť v apríli“(Homo scribens, c. d., s. 63). Iný názor v súvislosti so skupinovým číslomkonkretistov (Mladá tvorba 1958, č. 4) tlmočí Miloš Ondrus: „Ak takýtomanifest M. Válka vyšiel v 3. čísle Mladej tvorby (v marci 1958), potombolo vylúčené, aby sa dostali do tlače v plnom rozsahu názory členov tr−navskej skupiny. Títo odmietali Válkove upozornenia, aby zaradili ‘ideovústránku’ do programových materiálov, lebo inak budú nepriechodné. Váleksvojim článkom ich zaskočil.“ (Formovanie a rozchod trnavských konkre−tistov. In: S dlaňou v ohni, c. d., s. 28.)

CHVÍĽKA S BÁSNIKOM MIROSLAVOM VÁLKOM. Pripravil (ad). Ľud, 12, 13. 6. 1959,č. 140, s. 5. – keby sa usmernilo tak, pôvodnú spojku aby štylisticky opra−vujeme na keby.

POZNÁMKY O REMESLE. Mladá tvorba, 6, 1961, č. 11, s. 42, č. 12, s. 31. Kn. OLK,s. 59–62. – Z Válkovho „kurzu“ pre začínajúcich básnikov vynechávame 1.a 2. časť venované rýmu a versológii.

PRÁCA NÁS EŠTE ČAKÁ. Kultúrny život, 18, 1963, č. 23, s. 4. Kn. OLK, s. 63–65.– Vystúpenie v diskusii na 3. zjazde Zväzu československých spisovateľov(Praha 22.–24. 5. 1963). – Svojho času nevyšla zbierka mladého básnikaJána Ondruša, ide o zbierku Vajíčko, ktorá údajne nie je identická s jej re−konštruovaným vydaním z r. 1984. – nevyšlo v úplnej podobe číslo Mladejtvorby, ide o č. 4/1958, pozri tiež pozn. k článku Cesty poézie.

ČO JE POÉZIA. Záložka zbierky Nepokoj (1963). Kn. Miroslav Válek: Inšpirá−cie. Zostavil Pavol Števček. Národné literárne centrum, Bratislava 1999,s. 35–36. – Pôvodne bez názvu, ten preberáme z Inšpirácií. Partner v roz−hovore neuvedený, bol ním pravdepodobne zodp. red. knihy Ľudo Slušný.

„MYSLÍM, ŽE OTÁZKA, AKO PÍSAŤ BÁSEŇ...“ Kultúrny život, 17, 1962, č. 42, s. 4.Vyberáme z Válkovho vystúpenia v diskusii v redakcii KŽ života nazvanejPoézia v zrkadle diskusie.

„ČLOVEK SA NACHÁDZA V CUDZOM SVETE...“ Kultúrny život, 19, 1964, č. 4, s. 3.Uverejňujeme podstatný výber z Válkových vstupov do diskusie o poéziiv redakcii KŽ (spoludiskutujúci Pavel Bunčák a Milan Hamada). Diskusiauverejnená pod názvom Dialógy (zapísal Jozef Bob).

522 523

„VŽDY ZNOVA A ZNOVA...“ Na slovo s Miroslavom Válkom. Slovenské pohľady,81, 1965, č. 6, s. 20–21. Kn. in Július Vanovič: Antidialógy, Slovenský spi−sovateľ, Bratislava 1968.

„SLOVÁ PRESTÁVAJÚ BYŤ PROSTRIEDKOM DOROZUMENIA...“ Kultúrny život, 20, 1965,č. 52, s. 3. Vyberáme z Válkovho vystúpenia v diskusii nazvanej Slovok človeku a o človeku (spoludiskutujúci Alexander Matuška, Vincent Šabík,Ján Rozner, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Jozef Kot, Ján Šimonovič).

DOBRÉ A ÚSPEŠNÉ INTERVIEW. Hovoříme s Miroslavem Válkem. ZaznamenalaHelena Chudíková. Kulturní tvorba, 3, 1965, č. 49, s. 6.

O POÉZII V DNEŠNOM SVETE. Otázky kládol Pavol Števček. Impuls, 1, 1966, č. 6,s. 426–429. Kn. OLK, s. 77–83. V čas. pod názvom S Miroslavom Válkom.– Mierne krátené. – si opäť zakladajúcim šéfredaktorom nového časopisu,ide o časopis Romboid.

SÁM DOMA SO SVOJOU POÉZIOU. Predvoj, 3, 1967, č. 17, s. 8–9. Kn. in BSD, s. 173–76. V čas. znení pod názvom Miroslav Válek sám doma so svojou poézious podtitulom Vysielané v Československom rozhlase. – Z textu vypúšťametri básne, ktoré sú zaradené v časti Ostatné básne a varianty: básňou Z pre−chádzok sa celý text začína, báseň Cyklámeny je na mieste prvej výpustkyvyznačenej voľným riadkom a Óda na psa s krivými nohami na mieste dru−hej. – Našťastie, v poriadku, ktorý [...] stratia, celé toto súvetie v BSD chý−ba, pravdepodobne z vôle autora. – Posledné tri odseky−vety textu boli v čas.verzii oddelené medzerou a vysádzané kurzívou ako básne.

SPRÁVNE VIDIEŤ PROBLÉMY KULTÚRY. Z diskusného príspevku na pléne ÚV KSS9. 7. 1970. Pravda, 51, 24. 7. 1970, s. 5. Kn. OLK, s. 98–105.

REŠPEKTOVAŤ LENINSKÉ PRINCÍPY KULTÚRNEJ POLITIKY. In: Zjazd KSS 13.–15. mája1971. Bratislava 1971. Tiež OLK, s. 115–20. – Vypúšťame päť úvodnýchodsekov.

VIEME, KDE JE BUDÚCNOSŤ. Z prejavu člena Predsedníctva ÚV KSČ MiroslavaVálka na aktíve komunistov, členov umeleckých zväzov. Pravda, 54, 20.12. 1973, s. 3. Kn. OLK, s. 177–88.

ČLOVEK JE TAKÝ. Za národným umelcom Jánom Kostrom. Slovenské pohľady,92, 1976, č. 1, s. 111–12. Kn. OLK, s. 231–33. – Na margo Válkových po−hrebných rečí z pozície ministra kultúry (vo výbere OLK je zaradený ešte ajnekrológ za A. Matuškom) Ľ. Feldek čoskoro nadšene napíše: „Boli to bás−ne. Väčšie, skutočnejšie, než mnohé ‘básne’, ktoré sa v tom istom čase vy−dávali za poéziu a vychádzali v knihách“ (Slovo, ktoré berieme do písmen−ka, Romboid, 12, 1977, č. 1, s. 8). – ... zabrániť tomu, aby zložitý stroj sveta

podľahol deštrukcii, v súlade s logikou výpovede opravili sme pôvodnénepodľahol.

ZA LACOM NOVOMESKÝM. Pravda, 57, 9. 9. 1976, č. 215, s. 2. Kn. in: Panychídaza Ladislavom Novomeským. Pravda, Bratislava 1977, s. 26–27. Tiež OLK,s. 256–58.

ČÍM JE MI POÉZIA PRE DETI. In: Dcérka a mať. Pre edíciu Gramofónový klub vy−dal Supraphon, Bratislava 1970. Tiež in OLK, s. 109. K textu publikované−mu v OLK pridávame ďalšiu výpoveď zachytenú v kn. O kultúre a kultúrnostis Miroslavom Válkom (bibl. údaje pozri nižšie), s. 117. Datovanie editorknihy vymedzuje rokmi 1977–85.

O PREKLADANÍ POÉZIE. Otázky: Ján Šimonovič. Romboid, 12, 1977, č. 12, s. 2–7. Pôvodný názov S Miroslavom Válkom o prekladaní poézie. Kn. pod ná−zvom Dvadsať otázok Miroslavovi Válkovi in: M. Válek: Preklady. Sloven−ský spisovateľ, Bratislava 1977, s. 493–501. Tiež in OLK, s. 277–86 podnázvom, ktorý preberáme.

POÉZIA JE SÚČASŤ ŽIVOTA. Pripravila Rimma Kazakovová. Nové slovo, 24, 1982,č. 7, s. 15. Kn. Miroslav Válek: Čas básne. Zostavil a doslov napísal Stani−slav Šmatlák. Tatran, Bratislava 1987, s. 230–33. Krátené. – Rozhovor pô−vodne vyšiel v čas. Literaturnaja gazeta, 11. 11. 1981, č. 46, s. 2.

O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI. Úryvky z knihy O kultúre a kultúrnosti s MiroslavomVálkom. Záznamy rozhovorov. Zostavil Emil Holečka. Slovenský spisova−teľ, Bratislava 1987, 208 s. – V knihe ide o prepisy rozhlasových besieda dialógov s M. Válkom ako ministrom kultúry v r. 1976 – 85 (editor nievšetky vystúpenia časovo presne identifikuje). Vybrali sme pasáže zo str.21–22, 31, 59–60, 33–34, 44–46, 69, 77–78, 65–66, 105, 130–31, 149, 139,201, 181, 191, 118, 174, 177, 27–28.

V zrkadle kritiky...

Do tejto časti nevyberáme celé články (aj z priestorových dôvodov), iba úryv−ky, z ktorých si čitateľ môže poskladať mozaiku recepcie – predovšetkým lite−rárnokritickej – M. Válka. Texty radíme prevažne chronologicky, niekde smevšak uprednostnili zoskupenie do tematických blokov. V poznámkach za inci−pitom článku uvádzame jeho časopisecké a príp. knižné uverejnenie. Preberá−me z toho prameňa, pri ktorom sú uvedené strany.

524 525

ODKAZUJEME... Pod týmto názvom redakcia časopisu Plameň uverejňovala od−kazy prispievajúcim autorom. Redaktorom Plameňa bol v tom čase ValérVnuk (1894 – 1958), tajomník Spolku sv. Vojtecha v Trnave, ktorý časopisvydával, je však pravdepodobnejšie, že odkazy písal básnik Ján Haranta(1909 – 1983) figurujúci v zozname redakčných spolupracovníkov. Vybe−ráme z odkazov adresovaných M. Válkovi.

ODKAZY REDAKCIE. Vyberáme z odkazov redakcie Rozvoja, „časopisu stredoškol−ských študentov“.

„VÁLEK JE PREDOVŠETKÝM LYRIK…“ Citácie preberáme – vo viere v ich spoľahli−vosť – z článku Miloša Ondrusa: Formovanie a rozchod trnavských konkre−tistov. In: S dlaňou v ohni. Básnické dielo Jána Ondruša a hodnotové krité−riá. Občianske združenie Studňa, Bratislava 2002, s. 25, 30–31. Autor článku,brat básnika Jána Ondruša uvádza, že po vyjdení Dotykov „J. Ondruš napí−sal roku 1959 [ich] rozsiahly rozbor (nepublikovaný)“.

„ZBIERKA DOTYKY...“ Jozef Bžoch: Miroslav Válek, Dotyky. Slovenské pohľady,1960, č. 1; tiež v jeho kn. Kontakty, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1970,s. 313–14.

„ČLOVEK JE POZNATEĽNÝ...“ Pavol Števček: Tu prehovoril básnik. Kultúrny život,15, 1960, č. 10. Tiež v jeho kn. Návrat k literatúre, c. d., s. 56.

„ZOBRAZOVANIE SKUTOČNOSTI...“ Michal Gáfrik: Dotyky poézie. Mladá tvorba, 5,1960, č. 3, s. 114, 115.

„KEĎ JÚLIUS LENKO...“ Okolo seminára. [Nepodpísané.] Mladá tvorba, 6, 1961,č. 6–7, s. 78. Reportáž zo školenia mladých básnikov 23.–27. 4. 1961 v chatena Červenom Kameni,

„VÝCHODISKOM, ODRAZOVÝM MOSTÍKOM...“ Milan Hamada: Významový rozborpoézie Miroslava Válka. Slovenská literatúra, 9, 1962, č. 1. Tiež v jeho kn.V hľadaní významu a tvaru, c. d., s. 57–58, 65–66.

„VÁLEK SKRÁTIL CESTU...“ Stanislav Šmatlák: Príťažlivosť poézie. Kultúrny život,16, 1962, č. 2. Tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d., s. 107, 109.

„VÁLKOVE VERŠE...“ Břetislav Truhlář: Nad poéziou Miroslava Válka. Sloven−ské pohľady, 78, 1962, č. 3, s. 89.

„VÁLEK NA SPÔSOB PRÍSNEJ...“ Milan Hamada: Myslenie rozhoduje. Kultúrny život1962, č. 12. Tiež v jeho kn. V hľadaní významu a tvaru, c. d., s. 124.

„AK BOLI DOTYKY...“ Jozef Bžoch: Od Dotykov k Príťažlivosti. Slovenské po−hľady, 78, 1962, č. 5. Tiež v jeho kn. Kontakty, c. d., s. 328–30.

„EŠTE TO NIE JE KNIŽKA...“ Jiří Šotola: Kríza a nekríza. Slovenské pohľady, 78,1962, č. 7, s. 131.

„AJ V SÚVISLOSTI S VÁLKOM...“ Viliam Turčány: Súčasná slovenská poézia v čes−kom preklade. Slovenská literatúra, 10, 1963, č. 1, s. 66. – básnici všednéhodňa, autor má na mysli tzv. poéziu všedného dňa, deklarovanú českou bás−nickou skupinou okolo časopisu Květen (1955 – 59). Jeden z jej príslušní−kov Miroslav Červenka preložil do češtiny zbierku Príťažlivosť (Přítažli−vost, Mladá fronta, Praha 1962). Turčányho článok je vlastne recenziou tohtoprekladu.

„VÁLKOVA KNIHA...“ Milan Šútovec: Nepokoj zvona (K novej knihe M. VálkaNepokoj). Smena, 17, 28. 1. 1964, č. 24, s. 4.

„MODRO POD OČAMI...“ Július Noge: Spomienka na budúcnosť. Slovenské po−hľady, 80, 1964, č. 5, s. 40.

„TO VŠAK ZNAMENÁ...“ Zlatko Klátik: Príťažlivosť nepokojov. Pravda, 45, 2. 8.1964, s. 2.

„MÁME V NAŠEJ POÉZII...“ Milan Hamada: Na obranu tvorby. Kultúrny život, 19,1965, č. 10. Tiež v jeho kn. Básnická transcendencia, c. d., s. 59.

„LOGICKÁ VÝPOVEĎ...“ Michal Nadubinský: Básnik dvoch pólov. Slovensképohľady, 81, 1965, č. 4. Tiež v jeho kn. Kritický zápisník, c. d., s. 26–28.

„NOVÚ BÁSNICKÚ KNIHU...“ Pavol Števček: Pohyb k človeku. Kulturní tvorba, 4,1966, č. 4. Tiež v jeho kn. Návrat k literatúre, c. d., s. 196–97.

„ZBIERKA NEPOKOJ SA KONČILA...“ Július Noge: Z epochy sťahovania zvierat doľudí. Mladá tvorba, 11, 1966, č. 2, s. 55, 56. Tiež v jeho kn. Literatúrav pohybe, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968. – aj keď v jednej z citova−ných definícií, Noge predtým citoval Válkove slová zo záložky zbierky Ne−pokoj (1963): „Poézia je poznanie plus ilúzia. Preto sa poézia tak podobáživotu. Ale iba mladí, bez ohľadu na vek, veria ilúzii, napriek poznaniu.“(Pozri v časti Z článkov a rozhovorov stať Čo je poézia.)

„V PREDPOSLEDNEJ ZBIERKE...“ Milan Hamada: Spor s básnikom. Kultúrny život,20, 1966, č. 5. Tiež v jeho kn. Básnická transcendencia, c. d., s. 38–40, 42.

„TAK TEDY ZA PRVÉ…“ Miroslav Červenka: Spor s básníkem. Literární noviny,15, 1966, č. 12, s. 5. Porušujeme chronológiu diskusie o Milovaní v husejkoži a na toto miesto zaraďujeme tú časť Červenkovho článku, ktorou bez−prostredne reaguje na vyššie citované Hamadove slová. Ďalšiu (úvodnú)pasáž z Červenkovho článku, prinášajúcu charakteristiku Válkovej poézie,zaraďujeme na príslušné miesto. – Text indexovaný hviezdičkou bol uverej−nený pod čiarou.

„NAOZAJ TO NIE JE RADOSTNÝ OBRAZ...“ Michal Nadubinský: Spor o básnika. Kul−túrny život, 21, 1966, č. 6, s. 10.

526 527

„PRED OBNAŽENOU TVÁROU...“ Stanislav Šmatlák: „Ale ty, báseň, neodpúšťaj...“.Kultúrny život, 21, 1966, č. 8. Tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d.,s. 119–22. – Ide o repliku na Hamadov Spor s básnikom. – ten istý Ha−las, básnika Františka Halasa (1901 – 1949) autor vo svojej replike už pred−tým citoval.

„VÔBEC SA MI ZDÁ...“ Milan Hamada: Pokračovanie sporu. Kultúrny život, 21,1966, č. 10. Tiež v jeho kn. Básnická transcendencia, c. d., s. 50–51, 54–55.

„UŽ OD DRUHÉ SBÍRKY...“ Miroslav Červenka: Spor s básníkem. Literární novi−ny, c. d., s. 5.

„NIKDY DOSŤ NEPOCHOPÍM...“ František Andraščík: Lesk a bieda poézie. Sloven−ské pohľady, 82, 1966, č. 4, s. 21–23.

„VYTÝČILA SA NAPRÍKLAD POŽIADAVKA...“ Ondrej Sliacky: Mýtom odzvonené? Slo−venské pohľady, 80, 1964, č. 7, s. 132–33.

„VÁLEK, AKO VIEM...“ Július Noge: Zdravá horúčka. Mladá tvorba, 9, 1964, č. 8–9, s. 71. – Recenzia Válkovej knihy pre deti Veľká cestovná horúčka premalých cestovateľov (1964).

„VÁLKOVA KNIHA PATRÍ...“ Štefan Moravčík: Do Tramtárie. Nové slovo, 12, 1970,č. 35, s. 15.

„TEDA KONŠTRUKTÉR A ZÁROVEŇ...“ Stanislav Šmatlák: Aby bol svet jasný... (Naddetskou poéziou Miroslava Válka). Zlatý máj, 18, 1974, č. 10; tiež in MiroslavVálek: Panpulóni, 1975, c. d., s. 84–85.

„OD BÁSNÍ, KTORÉ SÚ JEDNODUCHÉ...“ Kamil Peteraj: Poézia Miroslava Válka.Televízia, 5, 1969, č. 37, s. 8.

„VÁLKOV VÝVIN...“ Albín Bagin: Miroslav Válek dnes. In A. B.: Priestory textu.Smena, Bratislava 1971, s. 58.

„TAKTO SA VYJASŇUJÚ...“ Stanislav Šmatlák: Doslov. In Miroslav Válek: Dotyky.Tatran, Bratislava 1971. Tiež v jeho kn. Pozvanie do básne, c. d., s. 200–02.Citovaná pasáž sa dotýka prvýkrát knižne publikovaného súboru Zápalky.

„VEDEL SOM O JEHO VERŠOCH...“ Milan Rúfus in Stanislav Šmatlák: Pozvanie dobásne. Smena, Bratislava 1971, s. 236. Odpoveď na otázku S. Šmatláka najeho osobný vzťah k poézii M. Válka.

„VÁLEK BOL V URČITOM ZMYSLE...“ Stanislav Šmatlák: Pozvanie do básne. C. d.,s. 230.

„TEDA VEDOMIE SPÄTNOSTI...“ Vojtech Kondrót: Človeku sa sníva o človeku.Romboid, 8, 1973, č. 8, s. 85. Recenzná poznámka k vydaniu kn. Súvislosti1973.

„VERŠE O MOSKVE...“ Viktor Kochol: Moc a bezmoc slova. Práca 18. 12. 1976.Tiež v jeho kn. Literárne reflexie. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1979,s. 380.

„V POROVNANÍ S PREDCHÁDZAJÚCOU ZBIERKOU...“ Stanislav Šmatlák: Integrálnabáseň. Nové slovo 1977, č. 1. Tiež v jeho kn. V siločiarach básne, c. d.,s. 109.

„VÁLEK SI VŽDY MYSLEL...“ Ľubomír Feldek: Slovo, ktoré berieme do písmenka.Romboid, 12, 1977, č. 1, s. 11–13.

„AUTOR BUDUJE...“ Daniel Okáli: Miroslav Válek, Slovo. Slovenské pohľady,93, 1977, č. 3, s. 125.

„HOVORÍ, AKO VŽDY HOVORILA...“ Vincent Šabík: Premena a nezmeniteľnosť poé−zie. Romboid, 12, 1977, č. 7. Tiež v jeho kn. Čítajúci Titus, Slovenský spi−sovateľ, Bratislava 1982, s. 51.

„ÚSTREDNÝM MOTÍVOM SKLADBY...“ Albín Bagin: Na pôde činu. Romboid, 14, 1979,č. 1. Tiež in J. Števček, A. Bagin: Obrazy a myšlienky. Smena, Bratislava1979, s. 151–52, 156.

„ROKU 1967...“ Stanislav Šmatlák: Básnik a politik, Romboid, 12, 1977, č. 3,s. 7.

„POUČENIE Z KRÍZOVÉHO VÝVINU...“ Viliam Marčok: Vývinové problémy sloven−skej poézie sedemdesiatych rokov. Romboid, 16, 1981, č. 1, s. 28–29, 37–38.

„EXISTUJÚ DVA ZÁKLADNÉ TYPY...“ Pavol Winczer: Slovo vo Válkovom Slove.Romboid, 17, 1982, č. 4, s. 37.

„ROVNAKO VŠAK MNOHOVRAVNÉ SLOVO...“ Ľubomír Feldek: Dotyky Dotykov. Do−slov in Miroslav Válek: Dotyky. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1982. Tiežv jeho kn. Homo scribens, c. d., s. 89.

„VÁLEK ZDANLIVO...“ Ludvík Patera: Slovo do svedomia epochy. Doslov in Mi−roslav Válek: Opakování ohně. Československý spisovatel, Praha 1983.Preložené do slov. v jeho kn. Hodnoty súčasnej slovenskej literatúry. Slo−venský spisovateľ, Bratislava 1988, s. 364.

„DVA ATRIBÚTY...“ Pavol Števček: Miroslav Válek. In Milan Pišút a kol.: Dejinyslovenskej literatúry. Obzor, Bratislava 1984, s. 684.

„ANGAŽOVANÁ TVORBA KVĚTNOVCOV...“ Pavol Winczer: Slovenská občianska poé−zia v rokoch 1956 – 1976. Slovenská literatúra, 32, 1985, č. 1, s. 45.

„NEPOKOJ MIROSLAVA VÁLKA...“ Ivan Štrpka: Náš nepokoj. Doslov in MiroslavVálek: Nepokoj. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986, s. 87–88.

528 529

Kalendárium života a diela Miroslava Válka

1927 – 17. júla narodil sa v Trnave. Otec Ján (1895 – 1972) pochádzal z Lišnepri Brne, pracoval v spotrebnom družstve, po februári 1948 bol ako funkcio−nár demokratickej strany väznený. Matka Jozefína, rod. Staneková(1900 –1970) pochádzala z Nového Mesta nad Váhom, bola domáca. Staršiasestra Mária (1925 – 2004) žila v Bulharsku, mladšia Eva (* 1935) žijev Trnave.

1933 – Začína chodiť do základnej školy v Trnave. Ako dieťa vyrastal v trnavskejštvrti Špiglsál, ako dospievajúci a dospelý postupne býval v dvoch bytochna Hlavnej ulici, naposledy na č. 37 oproti radnici.

1939 – Začína študovať na biskupskom gymnáziu v Trnave.1942 – Z kvinty gymnázia prechádza na Obchodnú akadémiu v Trnave.1942 – Publikuje prvú báseň Život v marcovom čísle „časopisu slovenskej

mládeže“ Plameň, ktorý vydával Spolok sv. Vojtecha v Trnave. V tom is−tom roku uverejní v Plameni ešte ďalších päť básní a bude v ňom pravidelnepublikovať do roku 1948.

1943 – Básňou Korzo uverejnenou v januárovom čísle Rozvoja sa začína jehospolupráca s týmto „časopisom stredoškolských študentov“.

1945 – Básňou So smrťou dieťa vravelo uverejnenou v dvojčísle 3–4 novoza−loženého „časopisu slovenskej mládeže“ Rozhľady po kultúre a umení sazačína jeho spolupráca s týmto dvojtýždenníkom.

1946 – Ako študent 3. ročníka Obchodnej akadémie v Trnave sa zúčastnilv rámci činnosti samovzdelávacieho krúžku Štefánik na krajskej súťaživ Piešťanoch a získal za prednes vlastnej tvorby druhé miesto.V decembrovom čísle Plameňa uverejňuje báseň List do vetra, za ktorúzíska knižnú odmenu redakcie.

1947 – 22. marca ako študent 4. ročníka Obchodnej akadémie predniesol naspoločnej schôdzi trnavských stredných škôl vlastnú novelu Videl som tan−

„TENTO CYNICKÝ NIHILISTA...“ Milan Hamada: Na prahu nenásilnej revolúcie. Li−terárny týždenník, 2, 1989, č. 50. Tiež v jeho kn. Sizyfovský údel, c. d.,s. 40.

„BOH SA NAD BÁSNIKOM ZMILOVAL...“ Milan Rúfus: Smrť si ide po básnika. Lite−rárny týždenník, 4, 1991, č. 5, s. 5. – Nekrológ, z ktorého vypúšťame úvod−né časti.

„MÔJ SPOR S BÁSNIKOM...“ Milan Hamada: Kto odchádza, kto zostáva. [Rozho−vor.] SME na nedeľu 7. 10. 1993, č. 39. Tiež v jeho kn. Sizyfovský údel, c.d., s. 290–91.

„POLEMIKU O VÝKLAD A HODNOTENIE...“ Fedor Matejov: Nad kritikami M. Hama−du. Doslov in Milan Hamada: Sizyfovský údel, Slovenský spisovateľ, Bra−tislava 1994, s. 308–09.

„NECHAJME BOKOM ŠPINU.“ Jozef Urban: Svet podľa Válka. Doslov in MiroslavVálek: Len tak. Hevi, Bratislava 1995, s. 203, 204.

„MEDZI JEHO BÁSŇAMI...“ Viera Prokešová: Iskriace roviny duše. Literika, 2,1997, č. 1–2, s. 189–90.

„DOTYKY M. VÁLKA...“ Fedor Matejov: Dotyky. Príťažlivosť. Nepokoj. Milova−nie v husej koži. Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 4, s. 287, 291, 298–299,300. Ide o heslá z pripravovaného Slovníka diel slovenskej literatúry 20.storočia.

„JE ALE POZORUHODNÉ...“ Erik Markovič: Pripomenutie Sporu o nihilizmus(Z pohľadu duchovného aristokratizmu). In: Hľadanie zmyslu. Dielo lite−rárneho vedca, kritika a historika kultúry Milana Hamadu a hodnotové kri−tériá. Literárna nadácia Studňa, Bratislava 2003, s. 78–79.

„KONTEXT ŠPANIELSKEJ POÉZIE…“ Ján Zambor: Miroslav Válek. In: Portréty slo−venských spisovateľov 3. Univerzita Komenského Bratislava 2003, s. 64.

„KÝM TEDA V POETICKEJ TVORBE...“ Pavol Matejovič: Kamenný anjel s tvároucynika. Romboid, 39, 2004, č. 4, s. 42, 43.

„LYRICKÝ SUBJEKT...“ Adam Bžoch: Miroslav Válek a poetika Studenej vojny.Slovenská literatúra, 52, 2005, č. 1, s. 68–69.

530 531

a politika. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšla básnická zbierkaPríťažlivosť.

1962 – Vstúpil do komunistickej strany. Od č. 4 je šéfredaktorom Mladej tvor−by (až do roku 1966).

1963 – Bol zvolený aj za člena výboru Zväzu slovenských spisovateľov a začlena Ústredného výboru Zväzu československých spisovateľov. Vo vyda−vateľstve Smena vyšla básnická zbierka Nepokoj.

1964 – Vo vydavateľstve Mladé letá vyšla zbierka pre deti Veľká cestovná ho−rúčka pre malých cestovateľov.

1965 – Stal sa tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Koncom roku vovydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšla básnická zbierka Milovanie v husejkoži.

1966 – Stáva sa šéfredaktorom novozaloženého literárneho mesačníka Rom−boid (bol ním až do konca ročníka 1967).

1967 – Od 1. októbra je predsedom Zväzu slovenských spisovateľov (do roku1968).

1968 – V marci vystupuje (spolu s L. Novomeským a V. Mihálikom) z redakčnejrady Kultúrneho života kvôli nesúhlasu s jeho jednostranne protiarabskoua proizraelskou orientáciou a s vnútropolitickým presadzovaním tézy „naj−prv demokratizácia, potom federalizácia“.

1969 – Od januára minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky.1970 – Vo vydavateľstve Mladé letá vychádza zbierka básní pre deti Do Tram−

tárie, za ktorú dostal cenu Zväzu slovenských spisovateľov. Získava i cenuJána Hollého za preklad básní Paula Verlaina Božská láska.

1971 – Bol zvolený za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromažde−nia.

1973 – Dostal cenu Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež.1975 – Po rozvode s manželkou Zorou sa žení s právničkou Katarínou Ružič−

kovou (* 1944). Bol mu udelený titul zaslúžilý umelec.1976 – Bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady. Vo vydavateľstve

Smena vyšla básnická skladba Slovo, ktorá bola odmenená cenou RudolfaJašíka a výročnou cenou Zväzu slovenských spisovateľov.

1977 – Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel cyklus básní Z vody. V tomistom vydavateľstve mu vychádza súbor básnických prekladov Preklady,odmenený prekladateľskou cenou Jána Hollého. Pri príležitosti 50. narode−nín mu bol udelený titul národný umelec. Bývalá manželka Zora spáchalasamovraždu.

čiť Jitterboogie, ktorá sa nezachovala. Zmaturoval na Obchodnej akadémii.V jeseni začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, kde dopolovice roku 1949 absolvoval štyri semestre. Vzniká „časopis katolíckejmládeže“ Jas, ktorý vydáva Apoštolská administratúra v Trnave, a hneďv 1. čísle (december) Válek uverejňuje báseň Okienko.

1948 – V Plameni č. 13 (1. marca) uverejnená poviedka Obyčajná príhoda, zaktorú získal 4. cenu v „novelistickej súťaži“ redakcie.

1949 – Od 1. apríla pracuje ako vedúci tlačového oddelenia a zástupca vedú−ceho kultúrno− propagačného oddelenia Ústredného výboru Jednotného zvä−zu slovenských roľníkov v Bratislave. V novinách Práca 27. 8. uverejňujesvoju prvú socialistickorealistickú báseň Svitanie.

1950 – Od 15. mája je redaktorom časopisu Slovenský roľník vo vydavateľstveOráč v Bratislave.

1951 – Žení sa s učiteľkou Mariannou Mihalkovičovou (1932 – 1959), sestroubásnika Jozefa Mihalkoviča. Od 15. mája je redaktorom časopisu Týždeň aždo jesenného nástupu na základnú vojenskú službu v Tábore. C. Štítnickýho v Kultúrnom živote č. 15 v posudku k uverejnenej básni Jar chváli za„životný optimizmus“, ale aj napomína k zbaveniu sa „zvyškov formaliz−mu“. V Kultúrnom živote č. 21 uverejní ešte báseň−agitku Armádny rozkaz1951 a potom sa na päť rokov publikačne odmlčí.

1952 – 11. júna sa narodila dcéra Miroslava.1953 – 26. októbra sa vracia zo základnej vojenskej služby, od 1. novembra

pracuje ako redaktor časopisu Družstevný obzor v Bratislave.1956 – Po istom politickom uvoľnení publikačný návrat, a to hneď piatimi bás−

ňami v Slovenských pohľadoch č. 10 (Hrdlička, Už koľkú noc, Lúčenie, Ráno,Kaplnka).

1957 – Od 1. júla redaktor časopisu Mladá tvorba, začas redaktor vydavateľ−stva Mladé letá.

1958 – Objavuje sa tuberkulóza, na ktorú sa opakovane lieči, o. i. v Podu−najských Biskupiciach.

1959 – Vo vydavateľstve Mladé letá vyšla jeho prvá knižka veršov pre detiKúzla pod stolom a v novembri prvá básnická zbierka Dotyky.

1961 – Začiatkom roku sa sťahuje do Bratislavy na Riazanskú ul. č. 58. Neskôrkrátko býval na Sládkovičovej ul. a potom až do smrti na sídlisku v Dúbravkena ul. Karola Adlera 7. Po tragickej smrti prvej manželky sa žení s literárnouvedkyňou Zorou Zorinovou (1933 – 1977), dcérou sovietskeho diplomata

532 533

Básnik medzi zúfalstvom a triumfomDoslov

U Miroslava Válka ako básnika (ale aj ako človeka, nakoľko to možno usudzo−vať z jeho textov a vonkajších prejavov) môžeme rozoznať viacero stavov a si−tuácii „medzi“, ale i niekoľko takých, v ktorých prijal jasné rozhodnutie a plnesa doň esteticky či inak situoval. Pomedzné situácie sú pre nás ako čitateľovesteticky vždy zaujímavejšie, priťahujú náš záujem svojou nerozhodnutosťou,cítime v nich chvejivé doznievanie starých impulzov i skusmé, niekedy až sle−po odhodlané pokusy o zmenu tejto nerovnováhy, z ktorých jedny budú viesťk nájdeniu „zeme pod nohami“, iné, našťastie, k jej takmer úplnej stratea k ďalším krajne nerovnovážnym stavom.

Tie stavy, ku ktorým my dodávame „našťastie“, však básnický subjekt ne−prežíva ako „šťastie“. Sú to situácie, z ktorých by chcel najradšej ujsť, lenženiet kam, len do pasce banálneho alebo pomstivého života. Vôbec, predstavašťastia zaberá tak málo miesta v autorovom citovom registri, že keď výnimoč−ne na túto tému básni neironicky, zväčša musí siahnuť po cudzej, najčastejšieštátno−oficiálnej predstavivosti (napr. „pohár šťastia“ v Piesni traktoristu –ale tu možno ide aj o „mojíkovskú“ predstavivosť). Nie žeby sa cítil v nešťastíako ryba vo vode, ale ako básnik akoby ani nepoznal „iné vody“ ako „chlad−né“, „hluché“, „ťažké“, „smutné“, „osamelé“, „stojaté“, „čierne“, „nečita−teľné“ či „mútne“ . Ba áno, raz nájdeme i „živú“ vodu (báseň Nite), ale je to„živá voda rozumu“, vecnejšie povedané, hlas rozumu, ktorý nás chce vyviesťz bolesti tým, že nám našepkáva – tá hrôza – „nehľaď na srdce“. A zrejmepráve tento hlas počúval Válek pri svojom občianskom a politickom (veru hrôza)rozhodovaní.

Jeho živlom, ktorý si nevybral, ale ktorým je postihovaný ako pravidelnýmiprívalmi búrky (ďalšie obľúbené slovo), sú neisté, neurčité, až protikladné situ−ácie. Aby sa s nimi zmieril, či skôr aby ich uhranul, znehybnil, zaklína ich do

1978 – Bol zapísaný na Čestnú listinu H. Ch. Andersena za preklad knihyJ. Tuwima Pán Malilínček a veľryba.

1979 – Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel výber z jeho publicistikyO literatúre a kultúre.

1982 – Pri príležitosti 55. narodenín mu Zväz slovenských spisovateľov udelilMedailu Laca Novomeského.

1987 – Pri príležitosti 60. narodenín vyznamenaný Radom Víťazného februára.1988 – 25. marca sa v Bratislave konalo vopred ohlásené zhromaždenie za

náboženskú slobodu (tzv. sviečková manifestácia). V. je členom komisieÚV KSS pre „alternatívy priebehu demonštrácie a patričné protiopatrenia”,ktorá zo 4. poschodia hotela Carlton sledovala a riadila zásah polície protiobčanom. V decembri prestal byť ministrom kultúry.

1989 – V marci sa stáva predsedom Zväzu československých spisovateľovv Prahe. Po novembrovej revolúcii odchádza z verejného života.

1991 – 27. januára zomrel v Bratislave.

534 535

bola schematická. Milovanie v husej koži už považuje len za mincu s rubovoustranou – ak je to tak, môžeme dodať, že o jedenásť rokov neskôr básnik svojímSlovom (1976) pustí zase do obehu mincu iba s lícovou stranou, lenže tie dve„polmince“ už nijako nepôjde zlepiť dokopy...

A ešte by sa žiadalo dodať, že Válkove „ruby“ sú hodnovernejšie ako jeho„líca“. Povedali by sme (pravda, je tu jedno malé ale), že sú to tie najautentic−kejšie miesta v jeho poézii, podávajúce niekedy až otriasajúce svedectvo o kom−plikovaných stavoch občas ešte naďalej poddajne citlivého, no stále väčšmizúfalo agresívneho (i sebaagresívneho) subjektu. To ani nie tak „Zem sa točístále zbesilejšie“ (ako sa píše v plagátovej koláži Bubnovanie na opačnú stra−nu), to skôr zbesilosť básnika rozkrúca jeho apokalyptickú obraznosť na plnéobrátky – iste sa podučil najmä u nadrealistov, ako sa obrazovo „odviazať“, notí sú len hravými deťmi oproti tejto nekontrolovanej vôli ničiť.

Alebo žeby predsa len kontrolovanej? O Válkovi sa často a zväčša pochval−ne konštatovalo, že báseň stavia racionálne, že je v dobrom slova zmysle bás−nickým konštruktérom, ktorý drží v rukách významové smerovanie textu. Chvá−ly boli najmä v súvislosti s tzv. veľkými básňami („veľkými“ rozsahom i témou,hoci tá téma bola skôr objednávková ako veľká) – s montážovými skladbamiRovina, Krídla, Robinson, Poviedka s osou, ale najmä a do omrzenia Domovsú ruky, na ktorých smieš plakať. Veru, vtedy chodili „na montáže“ nielen ro−botníci, ale po ich a po sovietskom vzore aj básnici. Tieto skladby sú – rovna−ko ako montované činžiaky – typickými „modernými“ stavbami svojej doby,a dnes už ťažko pochopíme, prečo sa nimi – jednými i druhými – doba pýšila.Neskrývaná, či skôr nepozakrývaná konštruovanosť, neopracovanosť, drsnosť(teraz hovoríme o činžiakoch), cicanie z dobových tém, falošný súcit i falošnánenávisť, kozmická či skôr kozmonautická obraznosť (teraz hovoríme o bás−ňach, a nielen Válkových) – nie, nebola to nijaká cúvajúca secesia, ktorá predetail zabúda na celok (ak tým celkom sú „osudy sveta“, o ktoré sa i Válek takrád a čím ďalej, tým falošnejšie starostil), tu sa kvôli napredovaniu celku, kvôli„novému spravodlivému svetu“ (ako veril i veriaci V. Turčány) nespravodlivozabúdalo na detaily. V štýle doby už nebolo ukazovať rany, ale hrany – a práveto muselo nášmu básnikovi, prechádzajúcemu z mladosti do dospelosti, vyho−vovať. Potreboval zdrsnieť, ošúchať sa – a lepšieho spoluhráča, ako dobu, v ktorejžil, by nenašiel.

Našli sa! Ten úspech u kritiky, ktorá vycítila, že Válek je tá pravá dúha,ktorá najlepšie vyklenie „dramatický oblúk“ (S. Šmatlák) epochy! A potom –ale pre nás je to predovšetkým – aj úspech u čitateľov, u prvej „generácie socia−

podoby jazykovo−logických figúr, paradoxov („Človek je pre všetkých a nie jepre nikoho“, „Plakal by som, ale nemám za čím. / Myslel by som, nemám nakoho.“) a uzamkýna do chiazmov („...ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo skla−mal, ľúbi“, „Smutno zvonia pred nami / a za nami smutno zvonia“). Zvyknetak robiť vo svojom najartistnejšom, „zápalkovom“ období koncom štyridsia−tych rokov (a vtedy to robí aj najlepšie) – až si postupne zvykne aj na stavy,ktoré tieto oxymorické figúry označujú, a tie sa stanú súčasťou jeho tempera−mentu, stavom jeho ducha. Pohodlný stav to však nie je a odháňa ho napríkladaj tým, že ho projektuje mimo seba, premieta na okolie – to je tá symbolistická(a on sa v symbolizme veľa naučil) „krajina ako obraz duše“. Ibaže počnúcRovinou, druhou časťou debutu Dotyky (1959), tú krajinu už nemaľuje symbo−listickým, ale skôr surrealistickým či konštruktivistickým (v čom je aj socialis−tický realizmus) spôsobom. Namiesto impresívnosti nastupuje expresívnosť:„povetrie je plné ekrazitu“, „nejaké hrozné veci visia vo vzduchu“. Vždy všakostáva „krajinárom ľudského vnútra“ (J. Bžoch) – v tom zmysle, že svoj psy−chický stav vydáva za stav „krajiny“, sveta, o ktorom on len podáva správu, čiuž vecnú, alebo vzrušenú.

Ale poznáme z jeho poézie, tej „socialistickej“, aj opačný postup: keď stavsveta, tak ako ho „videla“ komunistická propaganda, vydáva za stav svojhoducha. Koľko odmietania, až odpadlíckej nenávisti k vlastnej duši sa musí skrý−vať za gestom básnika s citovou výbavou symbolistu, ktorý sa odhodlá k také−muto sebagumovaniu! Je to presne tak, ako v tej prechválenej básni Estetika:„Píšeme – zotierame, zotierame, zotierame“. V tejto básni tiež vidíme, ako saautor – a urobí to častejšie – nepekne skrýva za „my“, keď ide o nepekné veci,aby sa potom jeho znovuzrodené „ja“ o to skromno−pôvabnejšie vynímalo:„To som ja, / zafúľaný večný učeň múz. / Zavesil som sa na krk životu, / napilsom sa jeho horkej krvi. / A teraz vystupujem zo seba / jak rieka z brehov…“,a tak ďalej a tak peknejšie. Časom, keď pôjde o „veľké“ a „nadosobné“ veci,skromnosť bude musieť ísť nabok a napokon v štvrtej zbierke Milovanie v husejkoži (1965) už naplno prepukne megalomanský fénixovský komplex, ktorýmzrejme trpí väčšina avantgardistov (medzičasom sa ním stane): „Dnes v noci,nahý, krvavý / som z ohňa vyšľahol a vzlietol“ (Skľúčenosť). Po toľkom „ničo−vaní“ (M. Hamada) všetkého okolo, a najmä seba, vlastne už nič iné ako peri−odické znovuzrodenie neostáva...

Druhou stranou, rubom tej istej mince sú válkovské „periodické samovraž−dy“. M. Červenka pritom zdôrazňuje, že musí ísť naozaj o jednu mincu s dvo−ma stranami, o „pohyb medzi zúfalstvom a triumfom“, aby Válkova báseň ne−

536 537

V tom možno videl dobovo obozretný Válek „zmysel“ svojej „práce taktrocha básnickej“: ukázať, že ten rub – ktorý nemohol neukázať, lebo to jepravá téma jeho básní – nie je až takým rubom. Pravda, už v tom, že ho vôbecukázal, sa videlo nóvum – a nie neoprávnene, pokiaľ by sme dejiny literatúryzačali odpočítavať od roku 1948. Nemožno zazlievať literárnym historikom,ktorí isteže väčšmi ľúbia „vývin literatúry“ ako literatúru, že dodnes pre nichargumentom hodnoty prvých Válkových knižiek (i knižiek niektorých jeho pred−chodcov – Bednára, Rúfusa) je najmä ich „príspevok k prekonaniu schematiz−mu”. Lenže ani takto „vývinovo“ motivovaný estetický relativizmus nezachránioptimistické, „vzletové fázy“ Válkových básní, ktoré dnes už trhajú uši – ktoby ešte počúval o tom, že „človek medzi ľuďmi“ a že „krv obyčajná, ľudská,červená“ a že „robotníci ... opravujú klenbu oblohy“ a že „človek je večný!“a že „mať väčšie svaly...“ Aj sám musel mať toho dosť, keď v Milovaní v husejkoži dal pred štvorstupom (Robinson) prednosť Štvornožcom, „antidarwinov−skej“ básni o zostupe človeka na všetky štyri, básni, v ktorej anaforicky zdô−razňuje: „Pád... Pád... Pád“ – iste, trochu okázalo, ale v tejto fáze Válek básniťneokázalo, „len tak“, skoro už ani nevie. Mám dokonca pocit, že aj tú nešťast−nú Skazu Titanicu napísal najmä preto, aby mohol splna vŕšiť apokalyptickúskazu na svet pod zámienkou, že ide o svet kapitalistický. Ten chruščovovsko−−komunistický koniec básne si, pravdaže, mohol odpustiť, ale keď on je už te−raz na seba taký prísny, že si nič neodpustí...

Aj z básní o ľudstve (Dejiny trávy) a človeku (Zabíjanie králikov) sa stratiloveľa dakedajšej „esenciálnosti“ a akosi pribudlo rétoriky či moralizovania.Niektoré boli, pravda, moralitami hneď od začiatku (Citliví). A pokiaľ ide o užspomínané básne o „svete“ (Skaza Titanicu, Bubnovanie na opačnú stranu),od tých už nie je ďaleko k Slovu.

Dosť má teda Válek básní, ktoré boli „výstižným výrazom doby“, no s do−bou aj odišli, a my sa budeme musieť porozhliadať po výstižnejších výrazochpre ňu. Aj tak však ostáva pekná kôpka básní, ku ktorým sa oplatí vracať – ajanalyticky, ale predovšetkým čitateľsky. Pretože sú to práve básne, ktoré sa ajnajviac čítali a čítajú, tie, za ktoré sa bolo treba v avantgardných „šesťdesia−tych“ a angažovaných „sedemdesiatych“ dobreže nehanbiť, pretože sa – páčili.Ich téma je básnicky veľmi stará, ale veľmi kultúrna: ja. A potom ešte: ja a láska.Primálo strún na kvalitné husličky? Ale kdeže!

Treba zdôrazniť, že mladučký, začínajúci básnik Válek sa predovšetkýmusilovne učil písať. Posielal svoje texty do redakcií, od redaktorov mámil názora znovu písal a písal. Áno, v Estetike mal pravdu, keď sa vyhlásil za „učňa

lizmu“, ktorá začala pociťovať nostalgiu po „starom“, i keď nepoznanom – tívšak čítali iného Válka ako kritici: Válka plačúceho, Válka, ktorý hovoril „ne−plač“, skrátka, Válka vojny citov. Ako to, že si dobová kritika nevšimla, žeVálek je vari najväčším prelievačom sĺz v modernej slovenskej poézii? Zrejmepreto, že dobovým heslom – a nielen komunistickým, ale aj básnickým – bolo:„pokrokovejšie, aktívnejšie, konkrétnejšie“ (J. Šotola).

Hľa, šesťdesiate roky! Roky, ktoré sa ešte nezbavili potešení z lešení, roky,v ktorých sovietsky „hlavný konštruktér“ bol tajomnejší ako boh. A Boh? Tenbol zbavený tajomstva a profanovaný na úchylného brikoléra: „Boh, skladajú−ci nový stroj / zo súčiastok tela.“ Ale inak konštrukcie, tie veľké, vtedy nikomuneprekážali – ani v básňach.

A ani dnes nám zvlášť neprekáža, že Válek vo svojich veľkých montážovýchskladbách má „inžiniersky“ všetko pod kontrolou, keďže nám v nich prekážatakmer všetko. Ale (to je to ale) ľúto nám je, že aj tie básne, ktoré už v prvýchautorových knižkách exponujú stavy neistoty, bezmocnosti, ba až smrteľnej úzkos−ti, končia sa ak už nie triumfálne, tak aspoň „neškodne“ idylicky v štýle „poézievšedného dňa“. Je to náhoda, že Vzducholoď (zo zbierky Príťažlivosť, 1961),ktorá sa začína motívom nešťastnej lásky, následnej samoty a príprav na samo−vraždu, končí sa ako básnička pre deti? („Raketa na Mars odletela podľa ces−tovného poriadku.“) Tá úzkosť v nej smie byť smrteľná len preto, lebo sa ukáže,že nie je smrteľná. Takto to chcela doba, ale takto to chcel aj básnik, presnejšie,jeho spásny rozum. K charakteristike Válkovej racionálnosti treba dodať, žeona znamená nielen premyslenú výstavbu básne, ale premyslenú tak, aby podkontrolou rozumu, ktorému básnik zveril ochranu nad a pred sebou samým,účinne spĺňala aj túto sebazáchovnú funkciu. Povedané jednoducho, lyrickýsubjekt Vzducholode už počúvol inštrukciu Nití. Ale nielen ich.

Nie žeby sme chceli, aby sa vo Válkovej poézii „úspešne“ vešalo, ale istenie je bez súvisu s dobovými požiadavkami (čo dielu na umeleckej samostat−nosti nikdy nepridá), že aj keď sa – najmä v prvých troch knižkách – Válkovabáseň „zle“ začína, „dobre“ sa končí. Z hľadiska doby (a strany, a vlády) horšieby to bolo naopak. A ktovie, či všetky tie Válkove „naopak“, spätné chodyvody i času, nerozlíšiteľnosť letu a pádu, príťažlivosti a stavu bez tiaže nie sútak bohato inscenované aj preto, aby básnik−estét sebe i nám znejasnil tútolineárnu, predurčenú a životne nepravdivú schému a básnik−stratég kritikomposkytol materiál na úvahy o „nedeliteľnosti protikladnej jednoty človeka a svetaokolo neho“ (S. Šmatlák), o „celom človeku“ (J. Bžoch) či o „neiluzórneja opravdivej syntéze“ (M. Hamada).

538 539

kov, je jeho schematické obdobie naozaj efemérne. Nešlo pritom ani tak, na−zdávam sa, o zábrany morálne, ako estetické. Rozum by aj chcel (ach, tenrozum!), ale cit – ten estetický – mu nedá. Jednoducho, nejde to: ruka zvyknu−tá na jemnejšie nástroje, nevie poriadne uchytiť volant bezproblémovosti, a takz magistrály oslavnej básne o SNP zbehne do úvozu makabrických predstávo tom, ako pod „plesnivou zemou hnijú ... telá“ a „chlad hlinou preniká“. Ažkeď si autor privolá na pomoc skúseného básnického traktoristu, riadky veršovsa vinú jedna radosť (Pieseň traktoristu). Potom ešte napíše dve schematickébásne, v tej druhej, vojenskej, sa vydráždi až k záverečnej výzve „na bodák!“,čoho sa iste najviac zľakne on sám – a už si dá s tým pokoj. Radšej celých päťrokov nepublikuje, čo pre mladého básnika, ktorý ešte nemal za sebou prvúknižku, musela byť celá večnosť!

Vracia sa v roku 1956 až po istom uvoľnení politickej situácie a pokračujev „zápalkovských“ básňach. No nielen v nich – vo Válkovej poézii sa začínavešať! V Mladej tvorbe mu roku 1957 vyšla báseň, ktorá, usudzujem, mohlabyť uverejnená len vďaka svojmu názvu – Lynčovaný. Ten v prvom pláne od−kazoval na vtedy také populárne (u nás, nie v Amerike) lynčovanie černochov,v skutočnosti však metaforicky pomenúva životný pocit lyrického subjektu.Predstavme si: roku 1957 sa v krajine kolektívne budujúcej socializmus niektocíti ako lynčovaný! A predstavovať sme si museli ešte viac a konkrétnejšie:„Zdalo sa mi, že som visel na povraze, / bez myšlienok, bez slov, bez sily. /Čierna tvár sa pozerala do hviezd; / čierna tvár / a všetci sa jej desili.“ Tá„čierna tvár“ je tam zjavne preto, aby cenzora ubezpečila, že báseň sa odohrá−va v USA; môže však ísť aj o sčernetú tvár dlho visiaceho obesenca−samovra−ha – a ďalší text to nijako nevyvracia. V poslednej strofe sa naznačuje, že sa−mota lyrického subjektu nie je dôsledkom jeho obesenia, ale, naopak, príčinoujeho úvah o samovražde, ktorú si takto dokonanú dokonalo predstavuje.

Túto báseň v Dotykoch nenájdeme. Nevedno, či na druhýkrát už cenzúrou„neprešla“, ale skôr usudzujeme, že sám autor ju kvôli jej silnej tematickeja obrazovej expresívnosti do debutu nezaradil. „Nahrádza“ ju báseň Stroms podobne hyperbolizovanou, i keď už nie takou naturalistickou víziou samotyi s naznačeným motívom samovraždy. Ale hlavne, ako jej ideový protipól, autorpre zbierku programovo (podľa nej nazval celý oddiel knihy) napísal báseň Nite,v ktorej sa namiesto kníšuceho „mŕtveho“ už kolíšu „zvony poézie“. Ale to užpoznáme, rovnako ako sú dobre známe ďalšie cesty Válkovej poézie...

Možno by však bolo užitočné pozrieť sa, ak už nie z nadhľadu, tak aspoňz odstupu rokov, z čoho sú tie cesty urobené, ako sú vrstvené, stratifikované.

múz“ – ale „zafúľaný“ mohol byť akurát od atramentu. „Priveľa píšete,“ už toraz ktorýsi redaktor nevydržal a odsekol mu. Ale oplatilo sa.

Prirodzene, ako začínajúci básnik nieže „nemá iné témy“, ale nemá témyvôbec – berie si ich teda z poézie. Keďže vyrastal na stránkach katolíckychčasopisov, aj témy sú katolícke, resp „katolíckomoderné“. Nie náhodou mubásnickí radcovia v časopisoch opakovane pripomínajú, že priveľmi pripomí−na Dilonga. No kdesi od básne Dýchnutie sa začína črtať jedna z jeho definitív−nejších tém, ktorej vie dať aj básnicky definitívnejší výraz: „Nič neviem ničsom nepoznal / nikto ma nemal rád a nik mi neublížil / život mi málo málo dal/ ja som aj s málom vyžil“. Nie každou básňou sa uberá priamo k svojim té−mam, no zdokonaľuje sa aspoň v prostriedkoch. V Odpovedi si overí „zľahču−júci tón“, v kratučkej básni s dlhým názvom Ak by Vám to bolo niekedy ľúto,neplačte sa precvičí v umení „lyricky klamať“ („Nie, nebolo to nič, / netrebasa Vám starať, / za čím to do ďaleka /potichučky kričím. /… / Nie, naozaj,neublížili ste mi ničím.“), a to sme si z obdobia konca štyridsiatych rokovvšimli len básne, ktoré sa neskôr neocitli vyňaté do Zápaliek. Tie sú už dobreznáme, takže k nim len jednu poznámku. V Sonete na opakovanie autor priná−ša tému básnika, ktorý „nemá, čo by vyslovil“ – a to práve vo chvíli, keď už„má“! To je typické pre Válka obdobia Zápaliek a aj prvej časti Dotykov –ľahkosť, básnická virtuozita, ktorej sa naučil, mu umožňuje aj „ťažké“ a trvaloproblémové veci podať tak, akoby nešlo o nič, akoby išlo o efemeridu, viaco hru ako o skutočnosť, viac o poéziu ako o život – a to práve v čase, keď sa užozývali prvé výzvy, že treba vniesť „viac života“ do literatúry (J. Felix).

Po februári 1948 to „viac života“ začalo znamenať „nijakú literatúru“, naj−mä nie tú „úpadkovú“, „spiatočnícku“ či „formalistickú“, na ktorej Válek rás−tol. Bolo sa treba zbaviť „starej príťaže“. Válek, na rozdiel od mnohých „spolu−bojovníkov“ zo „spisovateľského frontu“, naozaj mal čo odhadzovať. Našťastie,tak, ako sa mu nikdy nepodarilo celkom zahodiť „starý klobúk melanchólie“,nepodarilo sa mu ani zbaviť estetickej jemnosti: v každej knihe má okrem veľ−kých aj drobné básne, v ktorých – práve preto, že sú drobné – nestihne rozme−niť na drobné svoje básnické vynálezy, svoju extrémnu citovosť, svoje nešťastiei šťastie a svoju iróniou, ktorou sa pred oboma bráni, takže toto všetko je tamzachované v koncentrovanej podobe, čo uňho zväčša znamená v podobe ne−koncentrovaného, zmäteného lyrického subjektu, ktorý má plné ruky svojejhlavy – kde by v nich ešte udržal celé veľké básnisko alebo nimi „ohýbal plech“!

Hádam práve kvôli tomuto estetickému „tradicionalizmu“, ktorý bol uňhooveľa silnejší (pretože nedávno nadobudnutý) ako u mnohých starších básni−

540 541

Celé sa to dá povedať aj inak. Kto veľa chce, aj veľa nedosiahne a výsled−kom je depresia. No sú aj takí, čo by sa uspokojili s málom, a ani to málo nie jeuspokojené – tí potom upadajú do smútku a melanchólie. Válek je aj taký, ajtaký. Maniakálnosť Milovania v husej koži je len inverziou depresívnych sta−vov – a keď „stavy“ odišli, ostali len posty a funkcie. Melanchólia však nepo−trebuje hľadať svoj opačný pól, na ktorom by sa vybila, tá si už dávno našlasvoj výraz, svoj „výlev“ – spev. „V melodických erotických básňach dosiaholVálek hranice svojich možností,“ veľmi presne zisťuje už pri Dotykoch Válkovbásnický konkurent Ján Ondruš. Zistil to i Válek, preto tá neposednosť, pokú−šanie všetkého, nepokoj, až hnevlivá posadnutosť – čomu sa vtedy hovorilo„hľadanie“. Predčasne dosiahol dokonalosť a s tým (aj s dokonalosťou, ajs dosiahnutím) sa v neľútostne avantgardných šesťdesiatych rokoch jednodu−cho nedalo zmieriť. Lenže nič iné už nenájde, akokoľvek bude montovať novúbáseň (ako ten Boh, ktorému sa vysmieva) „zo súčiastok tela“ i z množstvaďalších poetických či antipoetických dielcov. Válek je jeden z najväčších slo−venských básnikov nie tam, kde vyjadruje svoju dobu, ale tam kde stelesňujenašu mentalitu, ktorá sa tak ľahko nemení – a on ju predsa dokázal ľahko, ľahúčkoposunúť. Nie je len jej súčasťou, ale aj jej súčasťou – bez Válka by už našamentalita nebola úplná.

Ale možno v Milovaní v husej koži Válek až taký maniak nie je, možno sazaňho väčšmi vydáva – odtiaľ pocit teatrálnosti, hry, ktorá sa M. Hamadoviešte zdala „strašnou“ a „nebezpečnou“, no nemusí sa takou javiť z pohľadudnešného, postmoderne ľahkovážneho čitateľa, ktorý „už“ vie, že nič nie jetaké strašné (aby nemohlo byť ešte strašnejšie). Podozrievame básnika, že ak sipredtým predsavzal milosrdne „luhať lásku“ tým, čo ho ľúbili, teraz si trochunaluháva nenávisť k sebe, ktorého predsa len celkom neprestal mať rád... Tenzmar, ten des a bes je taký extrémny, že musí byť aj chcený. Sú v tom aj pretekys Mihálikom v neznabožstve, aj s Holanom v lacných existenciálnych efek−toch („Začína sa to vtedy, keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec“) a ajso sebou samým vo vymýšľaní hlavolamov, ktoré Hamada nazval „povrchný−mi hrami rozumu“ („to je ten slávny výstup blázna, ktorý prichádza, aby sapresvedčil, že tu už nie je, no vracajúc sa vidí, že neodišiel“). Aj o márnosti užskôr len reční („Život je iba prenášanie lampy v tmavej miestnosti: vždy trochasvetla z trocha inej strany ale je to stále tá istá tvár, ktorú vidíme“), aj obrazo−tvornosť pomaly odchádza: „Niekedy sa mi zdá, že aj Zem je hlava, oddelenáod obrovského trupu a hodená do niečoho, čomu tak zhruba hovorí sa vesmír.“

Najhlbším podložím, ktoré vždy zachráni Válkovu poéziu, keď sa vrchný avant−gardný asfalt zoderie, je vrstva modernistická (v zmysle moderny, napríklad ajslovenskej, a aj s jej symbolisticko−impresionistickou výbavou, a tiež moder−ny katolíckej – tá však už sama je zmesou všeličoho). Na ňu sa potom na−vrstvujú (aj v chronologickom zmysle) avantgardné postupy (asociácie, mon−táže, asambláže atď.) a svetonázory (ľavicové), pochádzajúce jednak z českéhopoetizmu, jednak z nadrealizmu a napokon i zo sovietskeho konštruktivizmu –z toho najmä v neokonštruktivistickom, sovietsko−beatnickom podaní Vozne−senského (Válek ho i prekladal), Jevtušenka či Roždestvenského.

Tieto vrstvy, predovšetkým tú modernistickú, však „dospelý“ Válek použí−va takým ironicko−dištančným spôsom, že nesmelo k nim môžeme pridať pred−ponu „post“. A napokon treťou vrstvou (ktorá je niekedy i druhou) je česká„poézia všedného dňa“, avizujúca na prahu druhej polovice päťdesiatych ro−kov návrat k civilizmu po ére „štátotvorného“ uniformizmu. Hádam najvýstiž−nejšie ju stelesňujú slávni Ohýbači železa, Válek však napísal aj lepšie básnev jej duchu (Jablko, Slnko, Nedeľa, Len tak).

Vyššie uvedeným typologicko−historickým vrstvám akoby zodpovedali ajvrstvy mentálno−osobnostné. S modernou korešponduje melancholickosť,s avantgardou (avantgardami) dva krajné stavy: bezbrehý optimizmus a (keď−že skutočnosť sa mu nechce prispôsobiť) totálne sklamanie, znechutenie (sar−trovské „la nausée“), zúfalstvo. Moderna skutočnosť prijíma a zvnútorňuje,avantgarda ju premáha, láme, prerába – raz ju plánovito rekonštruuje, inokedypraští do nej kladivom. Moderna je „moderovaná“ (modérée) čiže umiernená,avantgarda dobýja póly – a občas na nich aj zamrzne. Jej depresívno−euforickéoscilovanie totiž vedie raz k suverénnej, až horúčkovitej tvorivosti, raz k jejzablokovaniu. Tieto avantgardné stavy sú natoľko tenzívne, že priam zákonitemuseli vyústiť do veľkej socialistickorealistickej detenzie.

Moderna nikam nevyúsťuje, pretože nie je prúdom, ale skôr jazerom, ktoréprúdy prijíma. Jej prijímajúce naladenie (aj vo vzťahu k literárnej tradícii)a „tekutý“ (likvidný) charakter nevedie v prípade konfliktných situácií k nára−zom, ale k zvlneniu. „Hranatý“ charakter avantgardy s jej negativizmom (naj−mä voči tradícii) nemôže viesť k inému, ako k „nárazom priamym centrickým“(D. Chrobák); ba zrážky, šoky, strety sú ňou priam progamovo vyhľadávané.Výsledkom modernistického náladového vlnenia je estetizácia (estetická sub−limácia) ontologického. Výsledkom „naliehavosti“ avangardy je estetická dok−trína.

542 543

Ale dosť bolo komunizmu – povedal si to asi aj Válek, aspoň pokiaľ išloo jeho poéziu, a čoskoro po tejto knihe „mohutného pôvabu“ (Ľ. Feldek), potomto „poslednom slove“ našej poézie (V. Marčok) vydáva (aha, tak nebolo„posledné“) ešte dva knižné cykly – Z vody (1977) a Obrazáreň (1980) –,ktorými sa zrejme chcel ako básnik trošku „porehabilitovať“ najmä vo vlast−ných očiach (lebo svojimi okiadzačmi – a iní vtedy neboli – musel právompohŕdať). Lenže Válek v Slove „nepohorel“ len ako básnik, ale zdá sa, že mutam zhorel aj ten jeho fénix. Autor tuší, že vtáčik by už viac nemusel vzlietnuť,a tak sa do nijakej skazy radšej nerúti a navyknutou rukou vymaľúva krotkébásne o krotkej láske. Veď inak ako ornamentálne sa takmer ani nedalo písaťv tej dobe, ktorú sám ako minister kultúry pomáhal krotiť. Ale jeho vrcholnékrotiteľské číslo nastane 25. marca 1988, keď tento v mladosti katolícky bás−nik bude dozerať z okna hotela Carlton, či hasičské autá dostatočne zalievajúnábožné babičky aj s ich sviečkami a či policajti primerane búšia po katolíc−kych hlavách. Nuž nie je to veru triumfálne finále jedného života. Aké peknézačiatky a aký nepekný koniec!

Začiatky sú vždy pekné a sľubné, lebo sú neurčité, lebo mladý človekv úprimnej bezradnosti ostáva nerozhodný, keďže tuší, že o mnohých možnos−tiach ani netuší. Pekné a obdivuhodné je to i vtedy, keď zrelý autor, dokonaleovládajúci repertoár básnických možností, nepodľahne lákaniu využiť svojuvirtuozitu na prekrytie neistôt a pochybností. Keď sa však estetika inštrumen−talizuje (napríklad hneď v básni Estetika), keď sa básnik rozhodne urobiť z nejokázalý nástroj na odpútanie pozornosti od toho, že problémové veci sa užnaliehavo nevracajú, povedzme, s každým škrtnutím zápalky, ale „riešia“ saškrtnutím pera, vtedy „klame ako knižka“ (tá jeho – Slovo). Bolo by prehnanétvrdiť, že Válkov život i dielo je len radom chybných rozhodnutí, no rozhodnetam, kde ostal nerozhodný, a kde tú nerozhodnosť nechce či nedokáže prehlu−šiť, zanechal i pekné, i silné, i otriasajúce básne.

Valér Mikula

(To všetko by nás mohlo módne priviesť i na myšlienku, či tu už moderna nie jetaká „unavená“, že sa pomaly transformuje do podoby „post“. Tak či tak, ajtento unavený, či priam uštvaný optimizmus musíme pripojiť k obrazu šesťde−siatych rokov, najmä ich hlbších vrstiev.) Skrátka, v Milovaní v husej koži bás−nik nie je až takým „bohom zvierat“, akým by rád bol, jeho vlčí „žltý pohľad“už nie je taký nebezpečný ako v orgiastických Sentimentálnych Vianociachz Nepokoja (1963), ovečka sa báť nemusí... Zozvieračtenie sa vlastne nekona−lo, v poslednej básni knihy (Spev) to autor aj nepriamo priznáva – je síce „akozviera“, ale už len „unavený“ (žeby naozaj postmoderná únava?): „Večer ťabielo poprestiera. / Som unavený ako zviera...“ A ako milo sa to rýmuje! Bás−nik cíti, že jeho démoni už nemajú takú silu, preto ich môže vypustiť.

Nejakí mu, pravda, ostali, ale tých už, žiaľ, nezapriahol do jarma estetiky,lež do „služieb politiky“, kde ho posmeľovali v ujarmovaní životov druhých.Vlastne po tom, čo „vo štvrok večer“ roku 1965 na 19. strane Milovania v husejkoži „náhle zomrel boh“, bolo (mu) už dovolené všetko, resp. všetko si uždovolil. Aj napísať poému Slovo s venovaním, ktoré by sme radi čítali akojeden z ďalších válkovských sarkazmov, lenže nie – s týmto tigrom sa on zachvost nikdy neťahal: „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“.Autor tu naozaj „pevne drží v rukách všetky motivické línie skladby a všetkyjej významovo i štýlovo diferencované roviny“ (S. Šmatlák), lenže práve to jejej najväčší kaz. Všetky pochybnosti a váhania sú hrané, rétorické; ba aj básni−kova opitosť v nočnej Moskve, posledný to prejav jeho „nestálosti“, je riadená(iste z pozadia aj KGB, no najmä ním samým): jeho nočná púť sa končí v bez−pečí Kyjevskej stanice, kde ho „ranná Moskva našla: ako balík v oddelenínálezov a strát“. „My“ sme však vtedy vedeli, že to treba čítať z druhej strany,„dialekticky“: to on sa konečne „našiel“ – a kde inde, ak nie v Moskve!

Dnes je až neuveriteľné, koľko tentoraz už nie milosrdných, ale bezočivýchklamstiev Slovo šírilo, a koľko ďalších vyvolalo k životu – tí, čo chcú, sa eštepamätajú (tým, čo nechcú, to trochu pripamätáme) na celé roky trvajúce šašov−ské tance okolo Slova−va−va... Vraj – napríklad – „sladký plod bolestne preží−vanej zložitosti“ (V. Šabík)! A pritom v Slove – ak ponecháme bokom otázkusladkosti plodov – niet ani zložitosti, ani nie je nijako prežívaná, nie to eštebolestne! Na jeho začiatku bola jednoduchá odpoveď, ku ktorej sa hľadali otáz−ky, boli pripravené slogany, ku ktorým sa hľadali efektné rýmy – a potom salen prehodilo poradie: „Zasa nejaké zmeny? / Zasa pád? / Komunizmus? //Červený jazyk / vyplazený na Západ!“

544 545

Obrazová príloha

Portrét zo 60. rokov Pri podpisovaní svojej knihy

546 547

V pracovni (1966)

Na konferencii Zväzu slovenských spisovateľov 30. apríla 1968pri referáte ako predseda

V redakcii Kultúrneho života 7. januára 1964 pri diskusii, z ktorejzáznam pod názvom Dialógy bol uverejnený v č 4/1964. ZľavaPavel Bunčák, Milan Hamada a M. V.

Momentka zo 14. mája 1965

548 549

S básnikmi (zľava) Valentínom Beniakom a Theom H. Florinom

Konferencia Zväzu slovenských spisovateľov 30. apríla 1968. ZľavaLibor Knězek, Alexander Richter, Miroslav Válek, Vladimír Žabkay, ?,Matej Andráš, pri vedľajšom stole zľava Vojtech Mihálik, Zora Jesen−ská a Karol Rosenbaum

Karikatúra od Alexandra Richtera

550 551

S predsedom Zväzu sloven−ských spisovateľov AndrejomPlávkom pri preberaní cenyZSS za knihu Slovo(23. december 1976)

Blahoželanie Milanovi Rúfusovi k udeleniu Štátnej cenyKlementa Gottwalda (14. máj 1970)

Pri odovzdávaní titulu zaslúžilý umelec 17. apríla 1970Dominikovi Tatarkovi (druhý sprava)

Pri prejave na pohrebe Ladislava Novomeského 8. septembra 1976

552 553

Podobizeň z 19. januára 1977 Na jednej zo svojich návštev ako minister kultúry v Matici slovenskej

v Martine za úslužného sprievodu vtedajšieho správcu

554 555

Obsah

BÁSNE

PrvotinyŽivot .......................................................................................................... 11Misionári ................................................................................................... 12Úsmev ....................................................................................................... 12Básnik Paľo Oliva ..................................................................................... 13Pieseň nedospievaná ................................................................................. 14Rokom na cestu ........................................................................................ 14Korzo ........................................................................................................ 15Zima a jedno stretnutie ............................................................................. 16O jednom nachádzaní ............................................................................... 16List do bieleho domu ................................................................................ 17Jeseň a smrť ............................................................................................... 18Dievčatko .................................................................................................. 19Muškáty .................................................................................................... 20List považského drotára ........................................................................... 20Keď na jar prší .......................................................................................... 21Madona ..................................................................................................... 22Fragment ................................................................................................... 23So smrťou dieťa vravelo ............................................................................ 23Rezignácia ................................................................................................ 24Rozlúčka ................................................................................................... 25Na druhý deň ............................................................................................ 25Sirény ........................................................................................................ 26Dve ženy ................................................................................................... 27Nočný dážď ............................................................................................... 27Nad odchodom ......................................................................................... 28Sedliak zomrel .......................................................................................... 28Dialóg nad ružencom ............................................................................... 29

p. 554. vakát

556 557

Lynčovaný ................................................................................................ 60Šachy ........................................................................................................ 61Problém ..................................................................................................... 62

DotykyNite ................................................................................................................ 65

Prehliadka ................................................................................................. 65S hlavou v ohni ......................................................................................... 65Večer ......................................................................................................... 66Dážď .......................................................................................................... 67Myší sonet ................................................................................................ 67Nepochopiteľné veci ................................................................................. 68Jablko ........................................................................................................ 69Po písmenku ............................................................................................. 70Smutná ranná električka ........................................................................... 71Starnutie .................................................................................................... 71Minútu pred usnutím ................................................................................ 72Nite ........................................................................................................... 73Citliví ........................................................................................................ 73Strom ........................................................................................................ 74Ohýbači železa .......................................................................................... 76Sluch ......................................................................................................... 76Osudy ........................................................................................................ 78Počasie ...................................................................................................... 80Estetika ..................................................................................................... 80

Rovina ........................................................................................................... 83Dotyky ...................................................................................................... 83Zem pod nohami ....................................................................................... 86Krídla ........................................................................................................ 88

PríťažlivosťOslnenie ......................................................................................................... 95

Slnko ......................................................................................................... 95Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať ................................................. 96Nedeľa ..................................................................................................... 102Oslnenie .................................................................................................. 104Vzducholoď ............................................................................................ 109

Dýchnutie ................................................................................................. 30Smrť sv. Vojtecha ...................................................................................... 30Prsty vo vetre ............................................................................................ 31Dve ženy pozerajú na mňa ako slepnem .................................................. 32Ak by Vám to bolo niekedy ľúto, neplačte ............................................... 32Pochod študentov ..................................................................................... 33Svitanie ..................................................................................................... 33Myšlienka ................................................................................................. 35Pieseň traktoristu ...................................................................................... 35Odpoveď ................................................................................................... 36Botanika .................................................................................................... 37Jar .............................................................................................................. 38Armádny rozkaz 1951 .............................................................................. 39Ráno .......................................................................................................... 40Ráno .......................................................................................................... 4113. XI. 1957 .............................................................................................. 43

ZápalkyOkienko .................................................................................................... 47Obrázok z posledného plesu .................................................................... 47Návšteva ................................................................................................... 48Ticho nad krajom ...................................................................................... 49Sonet na opakovanie ................................................................................. 49Sklenený sonet .......................................................................................... 50List pre princeznú ..................................................................................... 50Sklamanie ................................................................................................. 51Možno ....................................................................................................... 52Hmlistá noc ............................................................................................... 53Dym .......................................................................................................... 53Zápalky ..................................................................................................... 54Jesenná láska ............................................................................................ 55Príhoda ...................................................................................................... 56Hrdlička .................................................................................................... 56List do vetra .............................................................................................. 57Už koľkú noc ............................................................................................ 58Kaplnka ..................................................................................................... 58Svadba ...................................................................................................... 59

558 559

SLOVO ........................................................................................................... 209Z VODY ......................................................................................................... 243OBRAZÁREŇ ................................................................................................... 263

Ostatné básne a variantyLúčenie ................................................................................................... 273Citliví ...................................................................................................... 274Juh ........................................................................................................... 275Prvý verš ................................................................................................. 277Pohyb proti slnku ................................................................................... 280Afrika ...................................................................................................... 285Správa ..................................................................................................... 287Opakovanie ohňa .................................................................................... 288Štvornožci ............................................................................................... 292Zápisnice s Ikarom ................................................................................. 295Jarné hry ................................................................................................. 298Z prechádzok .......................................................................................... 299Cyklámeny .............................................................................................. 300Óda na psa s krivými nohami ................................................................. 301Hrášok ..................................................................................................... 303Literárny spevokol .................................................................................. 305Mladí básnici .......................................................................................... 305Priateľský vzdych pre Gustáva Hupku ................................................... 305Vysvetlenie ............................................................................................. 305

VERŠE PRE DETI

Kúzla pod stolom ........................................................................................ 309Pozrime sa do prírody, kto osoží a kto škodí .............................................. 313

Škorec a jastrab ...................................................................................... 313Húsenice a včely ..................................................................................... 314Jež a zmija .............................................................................................. 314Drozd a červík ........................................................................................ 315Sýkorka a škrečok .................................................................................. 316

Kde žijú vtáčky ........................................................................................... 317Lastovička ............................................................................................... 317Sojka ....................................................................................................... 318

Robinson ..................................................................................................... 114Robinson ................................................................................................. 114

NepokojDejiny trávy ............................................................................................ 125

Rovnováha ................................................................................................... 129Zvony na nedeľu ..................................................................................... 129Žmúračka ................................................................................................ 132Poviedka s osou ...................................................................................... 133Kalendár ................................................................................................. 140Zakázaná láska........................................................................................ 141Jeseň........................................................................................................ 143Zima ........................................................................................................ 144Sentimentálne Vianoce ........................................................................... 145

Modro pod očami ........................................................................................ 148Elementárna báseň .................................................................................. 148Kamenní muži ........................................................................................ 149Odstraňovanie sôch ................................................................................ 151Verše ....................................................................................................... 153Zabíjanie králikov ................................................................................... 153Bubnovanie na opačnú stranu ................................................................ 155

Milovanie v husej kožiÓda na večnosť ....................................................................................... 167Z absolútneho denníka I ......................................................................... 168Štvornožci ............................................................................................... 174Óda na boha zvierat ................................................................................ 181Z absolútneho denníka II ........................................................................ 183Skaza Titanicu ........................................................................................ 185Len tak .................................................................................................... 190Óda na lásku ........................................................................................... 191Skľúčenosť ............................................................................................... 193Óda na Angeliku ..................................................................................... 204V kruhu ................................................................................................... 205Spev ........................................................................................................ 207

560 561

Kolotoč ................................................................................................... 352Január ...................................................................................................... 353Vlk .......................................................................................................... 354

PRÓZY

Obyčajná príhoda ................................................................................... 357Bola letná rozprávka ............................................................................... 359

Z ČLÁNKOV A ROZHOVOROV

Niečo o sebe ........................................................................................... 363Debut jedného z nás ............................................................................... 363Glosa k Turčányho zbierke a mladej poézii vôbec ................................ 365Cesty poézie ............................................................................................ 367Chvíľka s básnikom Miroslavom Válkom .............................................. 372Poznámky o remesle ............................................................................... 374Práca nás ešte čaká ................................................................................. 377Čo je poézia ............................................................................................ 379„Myslím, že otázka, ako písať báseň...“ ................................................. 380„Človek sa nachádza v cudzom svete...“ ............................................... 380„Vždy znova a znova...“ ......................................................................... 382„Slová prestávajú byť prostriedkom dorozumenia...“ ............................ 383Dobré a úspešné interview ..................................................................... 383O poézii v dnešnom svete ...................................................................... 387Sám doma so svojou poéziou ................................................................. 392Správne vidieť problémy kultúry ............................................................ 394Rešpektovať leninské princípy kultúrnej politiky .................................. 400Vieme, kde je budúcnosť ........................................................................ 403Človek je taký ......................................................................................... 412Za Lacom Novomeským ........................................................................ 413Čím je mi poézia pre deti ....................................................................... 415O prekladaní poézie ................................................................................ 416Poézia je súčasť života ............................................................................ 424O kultúre a kultúrnosti ............................................................................ 427

Rybárik ................................................................................................... 318Trsteniarik ............................................................................................... 319Vrabec ..................................................................................................... 319Sýkorka ................................................................................................... 320Sova ........................................................................................................ 320Straka ...................................................................................................... 321Ďateľ ........................................................................................................ 321Žlna ......................................................................................................... 322

Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov ...................................... 323Vlak ........................................................................................................ 323Loď .......................................................................................................... 324Auto ........................................................................................................ 325Skúter ...................................................................................................... 326Trolejbus ................................................................................................. 327Lietadlo ................................................................................................... 327Bicykel .................................................................................................... 328Električka ................................................................................................ 329

Do Tramtárie ............................................................................................... 330Do Tramtárie ........................................................................................... 330Ozvena .................................................................................................... 331Neviditeľné auto, viditeľný strom ........................................................... 332Lízatko .................................................................................................... 335Ťava ......................................................................................................... 337Koník ...................................................................................................... 338Jedna veľká opica a dve malé ................................................................. 339Ako sa Kubo stratil ................................................................................. 340Kto má kľúč ............................................................................................ 341Kohút ...................................................................................................... 342Panpulóni ................................................................................................ 343Myšky ..................................................................................................... 344Kocúr ...................................................................................................... 345Bubnovali ............................................................................................... 346Námesačný rak ....................................................................................... 347Kozmonauti ............................................................................................ 349

Knižne neuverejnené verše ......................................................................... 351Tiger ........................................................................................................ 351Tanečnice ................................................................................................ 351

562 563

V ZRKADLE KRITIKY

Odkazujeme... .............................................................................................. 441Odkazy redakcie .......................................................................................... 441„Válek je predovšetkým lyrik…“ (J. Ondruš) ............................................ 442„Zbierka Dotyky...“ (J. Bžoch) ................................................................... 443„Človek je poznateľný...“ (P. Števček) ........................................................ 443„Zobrazovanie skutočnosti...“ (M. Gáfrik) ................................................. 444„Keď Július Lenko...“ .................................................................................. 445„Východiskom, odrazovým mostíkom...“ (M. Hamada) ............................ 445„Válek skrátil cestu...“ (S. Šmatlák) ............................................................ 446„Válkove verše...“ (B. Truhlář) ................................................................... 447„Válek na spôsob prísnej...“ (M. Hamada) ................................................. 448„Ak boli Dotyky...“ (J. Bžoch) .................................................................... 448„Ešte to nie je knižka...“ (J. Šotola) ............................................................ 449„Aj v súvislosti s Válkom...“ (V. Turčány) ................................................. 449„Válkova kniha...“ (M. Šútovec) ................................................................. 450„Modro pod očami...“ (J. Noge) ................................................................. 451„To však znamená...“ (Z. Klátik) ................................................................ 451„Máme v našej poézii...“ (M. Hamada) ...................................................... 451„Logická výpoveď...“ (M. Nadubinský) ..................................................... 452„Novú básnickú knihu...“ (P. Števček) ....................................................... 453„Zbierka Nepokoj sa končila...“ (J. Noge) ................................................. 454„V predposlednej zbierke...“ (M. Hamada) ................................................ 455„Tak tedy za prvé…“ (M. Červenka) .......................................................... 457„Naozaj to nie je radostný obraz...“ (M. Nadubinský) ............................... 458„Pred obnaženou tvárou...“ (S. Šmatlák) .................................................... 459„Vôbec sa mi zdá...“ (M. Hamada) ............................................................. 461„Už od druhé sbírky...“ (M. Červenka) ....................................................... 462„Nikdy dosť nepochopím...“ (F. Andraščík) ............................................... 464„Vytýčila sa napríklad požiadavka...“ (O. Sliacky) .................................... 467„Válek, ako viem...“ (J. Noge) .................................................................... 468„Válkova kniha patrí...“ (Š. Moravčík) ....................................................... 468„Teda konštruktér a zároveň...“ (S. Šmatlák) ............................................. 469„Od básní, ktoré sú jednoduché...“ (K. Peteraj) ......................................... 470„Takto sa vyjasňujú...“ (S. Šmatlák) ........................................................... 470„Vedel som o jeho veršoch...“ (M. Rúfus) .................................................. 471

„Válek bol v určitom zmysle...“ (S. Šmatlák) ............................................. 472„Teda vedomie spätnosti...“ (V. Kondrót) ................................................... 472„Verše o Moskve...“ (V. Kochol) ................................................................ 473„V porovnaní s predchádzajúcou zbierkou...“ (S. Šmatlák) ....................... 473„Válek si vždy myslel...“ (Ľ. Feldek) .......................................................... 474„Autor buduje...“ (D. Okáli) ....................................................................... 475„Hovorí, ako vždy hovorila...“ (V. Šabík) .................................................. 475„Ústredným motívom skladby...“ (A. Bagin) ............................................. 476„Roku 1967...“ (S. Šmatlák) ....................................................................... 477„Poučenie z krízového vývinu...“ (V. Marčok) ........................................... 477„Existujú dva základné typy...“ (P. Winczer) .............................................. 480„Rovnako však mnohovravné slovo...“ (Ľ. Feldek) ................................... 480„Válek zdanlivo...“ (L. Patera) .................................................................... 481„Dva atribúty...“ (P. Števček) ...................................................................... 481„Angažovaná tvorba květnovcov...“ (P. Winczer) ...................................... 482„Nepokoj Miroslava Válka...“ (I. Štrpka) ................................................... 482„Tento cynický nihilista...“ (M. Hamada) ................................................... 482„Boh sa nad básnikom zmiloval...“ (M. Rúfus) ......................................... 483„Môj spor s básnikom...“ (M. Hamada) ..................................................... 484„Polemiku o výklad a hodnotenie...“ (F. Matejov) ..................................... 485„Nechajme bokom špinu...“ (J. Urban) ...................................................... 486„Medzi jeho básňami...“ (V. Prokešová) ..................................................... 486„Dotyky M. Válka...“ (F. Matejov) ............................................................. 487„Je ale pozoruhodné...“ (E. Markovič) ....................................................... 488„Kontext španielskej poézie…“ (J. Zambor) .............................................. 489„Kým teda v poetickej tvorbe...“ (P. Matejovič) ........................................ 489„Lyrický subjekt...“ (A. Bžoch) .................................................................. 490

Komentáre a vysvetlivky ............................................................................ 492Kalendárium života a diela Miroslava Válka .............................................. 529Básnik medzi zúfalstvom a triumfom

Doslov (Valér Mikula) ............................................................................. 533Obrazová príloha ......................................................................................... 544

564 565

Miroslav Válek: Básnické dieloVydali Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005. Grafickáúprava Studio GB spol. s r. o., Dunajská Streda. Návrh obálky Tibor Hrapka.Prvé vydanie. Počet strán 568. Vytlačila Svornosť a. s., Bratislava.

p. 564. vakát

566 567

p. 566. vakát p. 567. vakát

568

p. 568. vakát