V Liptovskom Sv. Mikuláši 31. októbra 1915.

V y c h o d í každú d r u h ú n e d e ľ u v L i p t o v s k o m S v . M i k u l á š i .

ROČNÍK V. D A J , B O Ž E , D O B R Ý D E Ň ! ČÍSLO 18. a 19.

KeďTen, ktorý s neba nesie spásu svetu... (Izaiáš, 9, 1—2.)

Keď Ten, ktorý s neba nesie spásu svetu, Boh i človek, prejde bývať z Nazaretu ku Jordánu, do pohanskej Galileje, v tôni smrti živším svetlo sa zaskveje.

Keď Spasiteľ príde na zem s vysokosti, ten ľud, ktorý chodí dnes v tme a v temnosti, uvidí tam svetlo veľké, svetlo spásy, svetlo Toho, ktorý celé ľudstvo spasí.

Leštínský.

Str. 274. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

K pamiatke reformácie. W£Vo výročitý pamätný deň reformácie rozpomínáme sa na dobu, v ktorú JTI povstala cirkev čistého slova Bozk ho, cirkev naša evanjelická. —

Pred očitr.a našima stoja hrdinské postavy Luthera, Melanchtona a ostatných ich pomocníkov, ktorí na vzdor celému svetu boli v stave vytýčiť, udržať a k víťazstvu priviesť zástavu pravdy Kristovej, pravdy evanjelickej.

Ale tu ponúkajú sa nám vážné otázky. Či sme hodní potomci týchto slávnych predkov? Či sme vďační

dedičia ich dedictva ? Či si vieme vážiť, vysoko vážiť a k spaseniu vlastnej duše obracať,

čo nám vydobyli a zanechali? Zanechali nám cirkev očistenú, obnovenú, pravú nevestu Kristovu,

ozaj ústav milosti spasiteľnej, aby sme mohli v nej konať spasenie vlast­nej duše: ale koľkí ju neverné opúšťajú a koľkí sú oproti nej ľahostajní?

Slovo Božie, evanjelium Kristovo vyniesol Luther na svetlo: ale koľkým na ňom nezáleží?!

Bibliu nám reformácia dala do rúk; v mnohých domoch najdeme ju i dnes, snáď na prednom, aby sme sa tak vyslovili: na čestnom mieste, snáď i v nádhernej väzbe, ale zabudnutú, zaprášenú, neupotrebovanú!

Zanechala nám reformácia kázeň o milosti Božej spasiteľnej, o ospra­vedlnení z milosti, za darmo, skrze živú vieru; radostnú zvesť o Bohu, ako našom milujúcom Otcovi, o dostatočných zásluhách Kristových: ale — koľkí ju počúvajú s pohrdlivým úsmevom, s patrnou ľahostajnosťou, s výslovnou nechuťou a nedbanlivosťou ?!

A kde je duch, ktorý reformátorov našich naplňoval? Kde láska Kristova, ktorá ich viazala? Kde horlivosť, ktorá ich oduševňovala ? Kde sila povedomia, presvedčenia, kt< rá svet premáhala? Kde hotovosť trpieť i život položifza poznanú pravdu, ktorou víťazili? Ó, mdlí sme a slabí, zmalátnelí, zosvetáčtení! S hanbou musíme

uznať: nie sme hodní svojich slávnych predkov; nie sme hodní dedictva, ktoré nám zanechali; nevieme si vážiť ovocie ich práce, ich obetí. Po-znajme to a uznajme. 1 to bude kus n formačnej práce, aspoň prvý krok k náprave, k novej obnove, k novej reformácii, ktorá nám je taká potrebná, ako kus vozdajšieho chleba!

Ě í o- -o i

Čo je reformácia? 1¾¾ elsasskom Míihlhausene stála vofakedysi kaplnka sv. Michala. Bola l§/ veľmi chýrna. Chýrni ľudia v nej kázávali. A mnoho sa v nej spie­

valo. Vtrhli do Elsaska Francúzi a kaplnku z p lovice srúcali, na koniec predali ju takú srúcanú na licitácii jednomu mešťanovi. N >vý ma­jiteľ kaplnky bol človek usilovný. Poskladal d<> nej slamu a seno. Za­riadil si v nej kováčsku dieľnu a kuval a \ ŕtal v nej usilovne. — Po rokoch napadlo farárovi: „Ale veď to bol voľakedy kostol. Pravda, teraz

Cis. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 275.

nevyzerá ako kostol." A nedalo mu to pokoja. Šiel ku kováčovi a od­kúpil od neho bývalú kaplnku. — Povyhadzoval z nej slamu i seno. — Vyhodil z nej i kováčsku dieľnu, i všetko, čo nepatrí do kostola. Obno­vil oltár a kazateľnu. A dnes je z budovy tej zase kostol. Káže sa v ňom; spieva sa v ňom. A zbožný ľud slúži v ňom Trojjedinému Hospodinu.

Vidíte, milí čitatelia, tak to bolo i pri reformácii. Ako tento farár nevystavil nový kostol, ale len obnovil starý, porúchaný a všeličím po­škvrnený ; práve tak urobil i dr. Martin Luther. Obzrel si vtedajšiu cirkev, pozoroval život v nej, pri svetle slova Božieho skúmal učenie cirkevné, a videl, že tú starokresfanskú — apoštolskú cirkev ľudia porúchali. — Miesto slova Božieho naplnili ju slamou a senom ľudských bludov a pá­pežských výmyslov. Miesto velebných sviatostí, pri ktorých sa ľudu ve-riacemu podáva spasiteľná milosť Božia, zariadili v nej dieľnu na dobré skutky a za peniaze predávali odpustenie hriechov. A tak poškvrnili, zne­svätili v nej oltár i kazateľňu. Jedným slovom: videl Martin Luther, že je to už viac ani nie cirkev. Postavil sa tedy na základ slova Božieho a povyhadzoval z cirkve všetko, čo do nej nepatrilo: i seno a slamu ľud­skej múdrosti, i kováčsku dieľnu dobrých skutkov a obnovil kazatefnu, aby sa s nej kázalo čisté slovo Božie, a obnovil oltár, aby veriaci ľud dosiahol pri ňom odpustenie hriechov z milosti Božej, skrze vieru. — A teraz je to zase cirkev. Ale nie n o v á cirkev, lež len o b n o v e n á , od blud v a výmyslov ľudských očistená, a tak v skutočnosti tá s tará, apo­š t o l s k á cirkev.

Nuž, vidíte: to je reformácia!

I / Radujte sa s radujúcimi |^d posledného rozhovoru zdála sa byť priateľka Amálkina pokojnejšia.

Večer sedávaly spolu v malej izbietke pri čítaní alebo pri ručnej práci. Boly veselé. S> smiechom líhaly a hneď zaspaly. V noci, keď

sa dostavily trápne myšlienky, a Amálka počula, že sa úbohá priateľka prehadzuje v posteli a ťažko dýcha, len zavolala na ňu tichým hlasom: „Zajtra príde list; uvidíš," — a priateľka uverila, uspokojila sa a zase zaspala.

Tak to trvalo asi týždeň. Po týždni už ani toto nebolo v stave upokojiť nešťastnú ženu. Prezeraly chýry v novinách, zprávy s bojišťa, výkazy ranených, padlých, zajatých, len práve tých dvoje mien nemohly nájsť nikdy, ktoré ich .zaujímaly. A čas sa míňal. A list nedochodil . . .

,.No. teraz sme už asi jednako," přehodila jedno ráno Amália. „Už ani ja nedostávam listy."

Priateľka pozorovala tvár dievčaťa. Bola pokojná a veselá. „Všetko jedno;" pokračovala Amália, „tak sú dnes mnohé snú­

benice!" Vzdychla a sklonila hlavu.

Str. 276. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

Ale jednu noc, keď priateľka Amálkina nespala, počula, že ani Amália nespí, ale sa ustavične prehadzuje v posteli, boľastne vzdychá a jednostaj si napráva hlavnicu pod hlavou.

Prihovorila sa jej: „Nemôžeš spaf, Amálka?" „Len práve čo som sa prebudila" odpovedalo dievča. „A na čo myslíš?" pýtala sa ďalej priatefka. „Na všeličo. Medzi iným na to, že na žatvu predsa len budem

musef ísť domov. Budem potrebná. Vieš, málo je mužských pracovných síl. Zídem sa i ja, keď nastane žatva."

.,Čo, ty ma chceš opustiť?" vykríkla nalákaná žena. A zamyslela sa: či Amália skutočne myslela na žatvu, keď sa prebudila? ČI by to mohlo byť možné? Snúbenica, ktorá má snúbenca na bojišti a už štyri týždne nedostala o ňom zprávy?!"

Neverila jej. Myslela si: „Len ma chce zaviesť. Nechce byf úprimná. Práve tak sa bojí, ako i ja; ale sa pretvára, Ó, dievčence sú silné. Ale ja som slabá, lebo som chorá. Bože môj, len keby mi srdce tak netrepalo! Ach, nešťastné srdce . . . ! "

Od tejto noci pilnejšie pozorovala priateľku. A zbadala, že sa zmenila. Často sa zamyslí... A nie je ani taká veselá, ako predtým.

Konečne ju oslovila: „Vieš, čo, Amálka? Buďme raz úprimné a priznajme sa, že myslíme obe na jedno. A obe sa bojíme. Vieš, čo? Odložme na stranu múdrosť a vyplačme sa, tak od srdca, akoby sme obe boly už vdovy; i ty, i ja! Vdovy . . . na vždy... !"

V očiach jej zrkadlila sa taká hrôza, že v žilách priateľkiných mrzla krv.

„Nie," — volala, — „to nesmieme. Nesmieme sa dať. Zúfanie bolo by hriechom. Musíme dúfať, veriť. Všetci tak robia."

„Ale ty sa tiež bojíš!" vpadla jej do reči priateľka. „Aspoň to netaj!"

Amália neodpovedala. Vzala si modlitebnú knižku a modlila sa. Potom, keď seděly pri večeri, hovorila zase o žatve, o robotníkoch, o ženskej čeľadi, ktorá musí konať prácu i miesto mužov; hovorila o plá­noch do budúcnosti a všemožne sa usilovala rozveseliť priateľku, vyhnať jej z hlavy trúdné myšlienky a na iné obrátiť jej pozornosť.

Jedno ráno prekvapila ju' snovým nápadom. „Vieš, čo mi napadlo? Zakúpim si a dám si ušiť celú výbavu, ako mamička o tom nebude vedieť. To bude znamenité! Keď sa mi snúbenec vráti domov, určíme si deň svadby, o tri týždne. Mamička sa naľaká, bude si zúfať: „Ale, dieťa, čo myslíš? O tri týždne svadbu?! Ktože ti vyhotuje výbavu —za tri týždne? Za tri týždne sa nič nedá spraviť, zhola nič!" A ja jej poviem vtedy: „Jamám hotovú výbavu!" Mamička sa bude stavať, že sa hnevá. Ale otecko sa zasmeje a povie mi, ako voľakedy, keď som bola ešte celkom malá: „Ty huncút, ty!"

Priateľke sa páčil nápad. A táto neochvejná dôvera, neohrožená viera Amálkina vzbudila i v nej nové nádeje do budúcnosti a dodala jej akoby novej sily a chuti k životu.

Amália sa dala hneď do práce. Chodila zo sklepu do sklepu; vy­berala, objednávala, i domov prinášala vzorky a radila sa s priateľkou. O krátky čas mala velikú čiastku výbavy hotovú. Vybrala si náradie do izieb, náčinie stolové i kuchyňské. Vždy bola veselá. Zabávala priateľku,

is. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 277.

hrala sa s malým deckom . . . A zavše rozhovorila sa o časoch, keď i sama bude mať také modrooké, štebotavé dievčatko . . .

Medzitým čas utekal. Ani nezbadaly, že sa minuly zase 2—3 mesiace, a listu nič. Ani jedna, ani druhá nedostala žiadnu zprávu.

Zase seděly pri raňajkách. Amália sa prehŕňala v novinách, preze-rajúc chýry, zprávy, výkazy o ranených, padlých a zajatých. Odrazu zbledla. V očiach sa jej zotmilo. Noviny jej vypadly z ruky. Medzi pad­lými našla meno, meno jednoho mladého — poručíka . . . . Prešla do su­sednej izby pod záminkou, že jej prišlo zle. Viac sa len dovlekla, ako prišla ku pohovke. Tam klesla — bez seba. . .

Trvalo hodnú chvíľu, kým precitila a prišla k sebe. Otvorila oblok a vyhla sa von ním. Žiadalo sa jej trocha čerstvého povetria. — Pod oblokom ihraly sa dietky. Nahla sa ešte väčšmi, aby si priateľka, ktorá ju prišla volaf zase ku raňajkám, myslela, že sa im prizerá.

„Čie je to čiernooké a kučeravé chlapča?" pýtala sa v rozpakoch priateľky. Ale pýtala sa to takým hlasom, akoby ju v tom okamžení ozaj nič iné nebolo zaujímalo, ako ihrajúci sa, kučeravý chlapček . . .

Vrátily sa ku raňajkám. Amália žalovala sa na hlavu a raňajkovala bez slova.

„A kedy mi už prezradíš, ako sa volá tvoj snúbenec?" pýtala sa žena dievčaťa. „Prečo to tak veľmi tajíš i predomnou, najlepšou a naj­úprimnejšou svojou priateľkou?"

„Sľúbili sme si to, dušička." Odpovedala Amália, ešte vždy hľadiac do novín. „A len nechceš, aby som zrušila sľub, daný snúbencovi!"

Po raňajkách Amália odišla z domu. Ale tento raz nešla do sklepov. Utiahla sa do malého, odľahlého kostolíka, hodila sa na kolená pred oltá­rom a plakala . . . plakala . . .

Len na obed sa vrátila domov. Umylav sa, aby priateľka nezbadala, že plakala. A hovorila zase o výbave... Čo jej ešte chybuje... Čo si kúpi teraz a čo len potom, po vojne... Rozprávala živo, veselo; pozo­rujúc, aby sa neprezradila . . . A keď priateľka v noci zase vzdychala, trápená trudnými, strašlivými myšlienkami, potešovala, posmelovala ju, ako predtým: „Len sa netráp; zajtra ti pride list; uvidíš!"

A skutočne list prišiel. Dlhý, obšírny a srdečný. Hovoril o ťažkých bojoch, o skvelých víťazstvách; o tom, ako túži domov.v Spytoval sa všeličo: čo doma nového? Čo decko? Či už narástlo? Či už hovorí? Či sa už poberá chodiť? Či mu zúbky idú? A jako sa má ona? Či sa netrápi? . . .

Radosť šťastnej ženy nemala konca—kraja. Smiala sa i plakala razom. Bozkávala hneď Driateľku, hneď zase dieťatko. Len keď pominul prvý nával radosti, prišlo jej na um, aká je sebecká, keď sa tak veľmi raduje.

Veď i Amália čaká list a ho ešte nedostala. A chudinka, jaká je bledá a od istého času i smutná... I oči má neobyčajné, tmavé pod­kovy . . .

Objala ju, hľadila ju po čele, bozkávala na líce. Teraz ju už ona chcela potešiť: „No, a teraz už príde tebe list, Amália, uvidíš."

Amália sa usmiala. Áno, list od neho.. . Zdalo sa jej, že nevydrží. Tajený žiaľ že vypukne v hlasitý plač,

v šialený krik. Že vyzradí všetko... Mala snúbenca, ale ho viac nemá.

Str. 278. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

Ani list od neho nedostane. Ani ho viac neuvidí. Lebo ho už vôbec niet ľ Padnul.. . umrel na bojišti.. .!

Ale pohlad na úbohú, trpiacu a teraz blaženú priateľku jej dodal sily. „Nie, — hovorila sama v sebe, — nesmiem sa prezradiť. Ona nesmie

o ničom vedieť. Dostala list. Raduje sa mu. Nech si myslí, chudinka, že každý vyčká, kto čaká. Ztrátu svoju musím sama oplakať Bôľ svoj musím sama preniesť. — Nezarmútim ju. Je manželka, matka . . . A kto vie, čo ešte i ju č a k á . . . ? ! "

A radovala sa s radujúcou . . . Amália porozumela napomenutie apoštolovo: „Radujte sa s radu­

júcimi!" Dľa: U u.

Myšlienky na počiatku školského roku. Vznešenosť povolania učiteľského.

'hýrny spisovateľ Viktor Hugo hovorí: „Kto kŕmi lačného a napája smädného, aby nezahynuli, koná skutok milosrdenstva. — Kto vedie slepého, aby nezablúdil s cesty, koná skutok šľachetný. — Kto podá

ruku topiacemu sa, koná skutok krásny. — Kto v boji za vlasť život po­loží, koná skutok hrdinský. — Ale kto učí dieťa poznávať dobré a zlé; kto mu otvára oči, aby videlo; kto v duši jeho kladie základy dobrého, pravdy a lásky a krásy, — koná skutok najšľachetnejší, v pravde: božský."

A prorok Boží Daniel píše: „Tí, kteříž jiné vyučují, stkvíti se bu­dou jako blesk oblohy, a kteříž k spravedlnosti přivozují mnohé, jako-hvězdy na věčné věky." (12, 3.)

Škola.

O istej Rekyni starého sveta sa vypravuje, že vysťahuj úc sa z vlasti,, vystúpila na breh Afriky, zastala si na najkrajšom mieste a žiadala si len toľký kus zem, kofký obsiahne kožou s jednoho vola. Dovolili jej. Ale Rekyňa porezala kožu na úzké remienky, pospájala ich a obsiahla nimi veliký kus zeme, na ktorom povstalo slavné mesto Kartago, ktoré vyvo­dilo potom nad širokými krajinami.

To obraz školy. I škola je takým tenkým remienkom, ktorým ten, kto ju má, vždy ďalej a ďalej, vždy v širšom a v širšom kruhu zaujíma priestor života. A z prvých počiatkov školy povstává obec, cirkev, ná­rod, krajina, ríša.

Škola a krčma.

Niekde v dobrej obci vysliedi si chatrný krčmárik príhodné miesto-pre krčmu. V menšej plachtičke, než bola oná koža volova, prinesie celý svoj majetok. A za krátky čas padne prvý dom, ktorý uhospodil krčmu

Cis. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 279.

pod svoju strechu, a padá dom za domom, a nastane všeobecné sťaho­vanie. Také je „požehnanie" krčmy!

A škola? Ako krčma pôsobi vo zlom, — tak pôsobí škola v dobrom: budí

vieru, rozširuje mrav, čistotu, vernosť, úprimnosť, majetnosť. A dom po­vstává za domom. Rodina za rodinou sa vzmáha v blahobyte. A všetko zlé musí sa sťahovať preč!

A predsa čo vidíme? Nech hovoria čísla: koncom roku 1908 bolo u nás 16 tisíc 547 škôl elementárnych a 66 tisíc 220 krčiem. Tedy: jedna škola padla na 1800 duší a jedna krčma na 250 duší. Čoho je to dôkazom ? Že je u nás ešte vždy väčší záujem, väčšia zaujatosť za krčmu, ako za školu. Ľahko by sme počítali obce, v ktorých niet krčmy. — Ale ohromný je počet obcí takých, ktoré nemajú školy! Preto u nás tolko biedy . . . .

Dobrá škola.

Stalo sa to v Nemecku za panovania Bedřicha. V jednej z naj­menších škôl berlínskych učil staručký, ale veriaci učitef za 6 pfennigov týždenne. Cisár bol zvedavý, čo je v stave preukázať taká nepatrná škola. Navštívil ju raz, neočakávajúc vefké výsledky. Vyvolal malého chlapca a spýtal sa ho:

„Kde sme teraz?" „V škole." „Kde je vaša škola?" „V Berlíne." „A Berlín kde leží?" „V Brandenburku." „A Brandenburk?" „V Prusku." „A Prusko?" „V Nemecku!" „A Nemecko?" „V Europe." „A Európa?" „Vo svete." „A svet?" „V rukách Božích." Cisár sa zadivil rozumnej odpovedi malého žiačka. Pohladil ho po

líci, a spokojný odišiel zo školy. Tak je to všade, v každej škole, ktorú spravuje muž dľa srdca Božieho!

Sú toto všetko vážne myšlienky na počiatku školského roku. Ó, by si ich povšimli rodičia i dietky. Rodičia, aby vedeli, kam chodia ich dietky, keď ich vypravujú do školy. A dietky, aby vedely, po čo chodia do školy. A tak i rodičia i dietky aby vedeli oceniť a vážiť si úmornú prácu učiteľovu, a nikdy v živote aby nezabudli, čo všetko môžu ďakovať škole, ktorá vychovala z nich ľudí a položila základ ich životného blaha a šťastia.

Str. 280 tVANjĽLIC<Ý POSOL ZHÔD TATIER tik 18. a. 19 •

O

o

C/5 < N

3 <T>

H

£0 C/í

O

3

O

<<< 3

Čís. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 281.

Kázeň v'chráme prírody. 6\^o sparnom, letnom dni tichá, príjemná noc sa spustila na polia. O

[^ polnoci pozdvihnul sa jeden snop a zavolal tichým, šírym pórom: „Pripravme Hospodinovi sviatok poďakovania za úrody!" Jeden za

druhým dvíhaly sa snopy dôkazom toho, že súhlasia. . Prvý snop hovoril: „Vzdajte Hospodinovi česť a slávu. Oslavujte

Ho, lebo je dobrý, lebo na veky trvá milosrdenstvo Jeho. Slnku Svojmu rozkazuje vychodif na dobrých i na zlých a dáva dážď na spravodlivých i na nespravodlivých. Oči všetkých dúfajú v Neho a On dáva im pokrm ich v čas príhodný. Otvára ruku Svoju a nasycuje všetky živočíchy dľa dobrolúbeznej vôle Svojej. Tisícročia přeletěly nad zemou, a každý rck priniesol žatvu a pripravil pokrm. Hospodin ešte vždy prikrýva stôl a sýti milfiony. Dobrota Jeho sa obnovuje deň po deň. Vzdajte Hospodi­novi česť a slávu!"

Druhý snop hovoril: „Daromné je včas ráno vstávaf, dlho sedaf a jesť chlieb bolesti: všetko závisí od požehnania Božieho. Roľník pracuje v potu tvári, brázdi, bráni a rozsieva semeno, — ale Hospodin dáva vzrast. Mnohé studené noci a mnohé horúce dni ležia medzi sejbou a žňou. Ruka človeka nenasháňa mračien, aby nebesá vydaly rosu, keď pod sparom slnka vädne a hynie všetko. Ani nerozoženie mrákavy, keď leje sa dážď vtedy, keď bý slniečko malo svietiť a zahrievať. Ani neod-vráti kamenec a inú pohromu, keď hrozia zkázou úrode. Pravica Hospo­dinova ostrihá i zrno v lone zeme, i zelenú siatinu, i zrejúce klasy. Ne­bojte sa! Hospodin je s nami! Od požehnania Božieho závisí všetko!"

Tretí snop pokračoval: „Ti, ktorí so slzami rozosievali, s prespe-vovaním budú žať. S ťažkým srdcom vyšiel na p^'e siať — mladý syn. Otec mu v hrobe . . . Matka doma plače . . . lety neúprosní veritelia vy­prázdnili stoky, sobrali i posledné zrno . . . Milosrdný sused ju pofutoval a požičal jej semena. Viac sĺz padalo do brázd, ako zrna. A teraz znie stonásobne! — Tí, ktorí so slzami rozosievali, s prespevovaním žnú; sem-tam chodiaci ľud s plačom rozosieva drahé semeno, ale potom prí-duc, s plesaním snáša snopy svoje!"

Štvrtý snop hovoril ďalej: „Na dobročinnosť a na milosrdenstvo nezabúdajte, lebo ochotného darcu miluje Pán. Ó, by to počuli v domoch, v ktorých majú hojnosť všetkého! Keď Hospodin požehnal, ani človek nemá byť skúpy. Na dobročinnosť a na milosrdenstvo nezabúdajte!"

Piaty snop dokončil kázeň: „Čo človek seje, to bude žať! Kto skúpo seje, i žať bude skúpo. Kto rozosieva požehnanie, požehnanie bude žať. Nedivte sa. že najdete kukol medzi pšenicou. Povedzte: siali ste čisté semeno? Kto rozosieva telu, z tela bude žať porušenie; ale kto rozosieva duchu, z ducha bude žať život večný!"

A všetky snopy sa hlboko poklonily, a poľom zašumelo: „Amen! Amen!"

* *

Táto milá žňová rozprávočka nech je na mysli všetkým, ktorí sa po skončenej žni postavujú pred nebeským Chlebodarcom. Nech nikomu ani nenapadne chcieť s Nim účtovať: koľko dal a koľko zostal dlžný, lebo čo máme, od Neho máme všetko; On dal, požehnal, požičal na večnť

Str. 282. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

splátku. A len to žiada, aby sme Mu úroky platili riadne — v hodnom požívaní Jeho požehnania.

A kedy budeme požívať hodne, čo nám Otec nebeský požehnal? Na túto otázku najdete odpoveď v kázni snopov. Prečítajte si ju ešte raz a potom toľko ráz, až vám prejde do krve,

aby ste nezabudli ani na chválu, ktorú Jemu máte prinášať; ani na lásku, ktorú k bližným, menovite ku chudým a núznym, máte preukazovať; ani' na vlastnú dušu, ktorú si máte vyššie ceniť nad všetky zemské statky a poklady!

Biblia. 19. storočí žil istý prirodozpytec, ktorý napísal toto: „Prišiel som raz do jednoho mesta, v ktorom boly krásne, domy, nádherné pa­láce, vybudované z dreva, z kameňa, z tehly, z mramoru a pritom

postavené riadne a cieľu primerane, pevne. Prostred mesta stála malá, nepatrná, chudobná chalupa. Kto ju videl, iste sa usmial a si pomyslel: no, ty sotva uvidíš zajtrajší deň. — A keď som prišiel do mesta po sto rokoch, vide! som, že nepatrná, chudobná chalupa ešte vždy stojí taká, ako pred sto rokmi; ale okolo nej staré domy, paláce zmizly, a na ich mieste stály nové. A po 200, 300, 400, ba po tisíc rokoch videl som to isté: stará chalupa stála a okolo nej všetko nové! Tu som si pomyslel: nemôže byť inak; moc Božia ju drží!"

Tá stará, nepatrná chalupa je — Biblia. Ľudia popísali o nej, proti nej tisíce a tisíce kníh. Rozberali ju a boli by ju chceli roznosiť. Napádali ju a boli by ju chceli srútiť. Vymýšľali vždy nové veci, akoby v hej a na nej nebolo nič dobrého a užitočného. A čo vidíme ? Minuly sa storočia, přeletěly tisícročia, — a Biblia stojí nezmenená, nepodvrátená, nepřemo­žená; taká, aká bola na počiatku.

Ozaj divná kniha je tá Biblia! Je najstaršia a predsa i dnes naj­rozšírenejšia kniha na svete. A to je tým podivnejšie, že nebolo ešte na svete knihy, ktorá by bola mala v minulosti a mala by i v prítomnosti toľko nepriateľov ako Biblia.

Koľko ráz ju chceli už zničiť, aby nezostalo po nej ani pamiatky! A nepodarilo sa . . .

Aspoň niekoľko príkladov! Za posledného prenasledovania kresťanov, pod rimským cisárom Diokleciánom, bol vydaný rozkaz: zhabaf a zničiť všetky Biblie. Nepriatelia kresťanstva rátali na to, že keď zničia Bibliu, zničia tým i samé kresťanstvo. A nerátali zle. Ale ěo sa stalo? Keď pre­nasledovanie prestalo, vysvitlo, že Biblia bola o mnoho rozšírenejšia, než predtým.

Pozdejšie i sama cirkev (rozumej: cirkev katolícka!) odbočila od tohoto jediného, pravého, večného prameňa a pravidla viery a života kre­sťanského a ukryla, zakopala najdrahší poklad človečenstva: Slovo Božie. Už v 13. století po Kristu zakázala cirkev tak zvaným laikom, tedy ľuďom

D

Čís. 18. a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Str. 283.

svetským, neknazom, čítať Bibliu. Ale prišiel Luther, banícky syn z Izlebie, v knižnici kláštora erfurtského našiel refazmi okuvanú Bibliu, vyniesol ju na svetlo, preložil ju do reči ľudu a urobil všeobecným pokladom člove­čenstva. Ale len potom sa započalo to opravdové prenasledovanie Biblie a spolu i prenasledovanie otcov, predkov našich evanjelických — pre Bibliu. Po pôjdoch, pivniciach ju museli skrývať, skalami poprivalovať, aby ich nemohol pripraviť o ňu nenávistný nepriateľ. V jednom nemec­kom chráme v Salzburgu i dnes leží na oltári Biblia, tlačená roku 1548. Hovoria o nej, že 5 ráz bola v ohni a 20 ráz zakopaná do zeme. Táto kniha svedčí o tom, aký mala Biblia los na zemi. Ako ju nenávideli, ako prenasledovali. Koľko ráz ju chceli yyničif a koľko Biblií aj skutočne spálili. A všetko darmo!

A ozaj prečo? Prečo zloba ľudská nemohla ani lsťou, ani násilím vyničiť Bibliu?

Miesto priamej odpovede — počujte krátku históriu. — Bolo to pod panovaním 1. Leopolda, tedy v čase najukrutnejšieho prenasledovania evanjelikov. Jednotliví zemskí páni a medzi nimi menovite z viery ev. na katolícku sa obrátivši Franc Nádašdy, ako len mohli, prenasledovali evan­jelikov. Nejednu kvetúcu ev. cirkev spustošili. Nejednoho ev. farára vy­hnali z cirkve. Nejednu majetnú ev. rodinu obrali o majetok a vyhnali po žobraní do sveta. A nejednu Bibliu spálili! I spomenutý Nádasdy menovite dvoje nenávidel: ev. farárov a Bibliu. A kde len mohol, dal pocítiť obom svoju neskrotiteľnú zášť a nenávisť. — Roku 1660 vyhnal z fary beckovského farára Štefana Pilárika, odobral mu majetok a jeho krásnu a drahocennú knižnicu dal spáliť. Medzi mnohými knihami našiel i Bibliu. Túto dal nastrčiť na osobitný ražeň a kochal sa, vidiac, ako oheň ničí stranu za stranou v svätej knihe kresťanstva. Vtedy sa stalo, že vietor vytrhnul z plameňov ohňa jednu stranu Biblie a prihnal ju až k nohám Nádasdyho. Nádasdy ju zodvihnul, chcejúc i ju postrčiť do žeravej pahreby, ale v tom utkvel mu zrak na slovách, práve na tej

• karte vytlačených: „Usychá tráva, květ prší, ale slovo Boha našeho zů­stává na věky!" (Iz. 40, 8.)

Tu máte odpoveď na otázku, pre čo ani tá najzúrivejšia zloba ľudská nemohla vyničiť Bibliu. — Preto, lebo je ona slovo Božie, — a slovo Boha našeho zůstává na věky. Nebe i země pominou, ale slovo Bpžie nikdy nezahyne!

A keď i dnes vidíme, ako sa svet búri a zúri proti Biblii, ako ju nenávidí, ňou pohŕda, ju prenasleduje a chcel by ju zničiť, aby ani pa­miatky po nej neostalo: nech sú nám vždy v živej pamäti slová: „Ale slovo Boha našeho zůstává na věky!" Svet zahyne, slovo Božie nepomine. I my pomineme, ale ono zostane na veky. O, vážme si ho tedy, milujme ho, nepohŕdajme ním, aby jednúc nemuselo byť žalobníkom naším, sved­čiac o našej ľahostajnosti, alebo práve o našej nenávisti oproti nemu.

Pamiatka reforrqácie, zachránivšej nám a navrátivšej Bibliu, napo­mína nás podobne: vážte si, milujte a čítajte Bibliu!

tr. 284. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

Jezuiti pália Bibliu. by si milí čitatelia Posla nemysleli, že sa to, o čom nižšie bude

reč, stalo voľakedy v stredoveku, keď cirkev katolícka pálila nielen Bibliu, ale i tých, ktorí si Bibliu, tedy slovo Božie, vyvolili za

svetlo nohám svojim a za pravidlo pre život, — vopred poznamenávame, že sa udalosť táto stala roku 1914 po narodení Pána Krista. Nenávisť cirkve katolíckej oproti Biblii je dávna a všeobecne známa. A že je dnes nie menšia, než bola pred 200—300 rokami, ukazuje nám nasledovný prípad.

Medzi ostrovami filipínskými leží ostrov Luson a na ňom mestečko Vigan. Americká biblická spoločnosť poslala i ta svojich odpredavačov Biblií a jej jednotlivých kníh. Aby si i tento polodivý ľud čím väčšmi obľúbil Bibliu, odpredavači vzali sebou i stroj, na ktorom mu predstavili jednotlivé prenikavšie výjavy a deje z Písma svätého v podobe sveteľ­ných obrázkov. Biblie predávali lacno, za 10—20 centov. A každý, kto si kúpil Bibliu, mohol za darmo vidieť pohyblivé sveteľné obrázky, predstavujúce tie najzaujímavejšie udalosti z Biblie. Výsledok bol neča­kaný : za tri dni predali vyše 6 tisíc Biblií.

Keď sa o tomto dozvedeli tamejší jezuiti, naľakali sa. Vedeli, že darmo* budú prednášať svoje vymyšleniny ľudu, ktorý má Bibliu v rukách. A dlho si lámali hlavy na tom, akoby mohli dostať do rúk a zničiť roz­predané Biblie. Lstivým jezuitom sa konečne i podarilo vynájsť spôsob prefíkaný, ozaj diabolský. Zariadili zábavný večierok, spojený tiež s po­hyblivými sveteľnými obrázkami. Na večierku sa mohol zúčastniť len ten, kto riaditeľovi priniesol svoju Bibliu. Ľudia ani pochopu nemali, čo tým chcú prefíkaní jezuiti. Takto ukoristili jezuiti asi 2 tisíc Biblií, a nasledu­júceho dňa všetky spálili prostred mesta. Ľudia len vtedy začali chápať cieľ jezuitov. Pohoršenie bolo všeobecné a také neslýchané, že paliči Písma svätého temer životom zaplatili svoju nenávisť oproti Biblii.

Ale čo chceli, nedosiahli. Pobúrený ľud hrnul sa húfne k odpre-davačom Biblií; každý chcel mať tú nenávidenú knihu. Za krátky čas rozpredali odpredavači celú zásobu, čo mali, ešte vyše 3000 výtiskov.

Zloba sveta dokázala sa zase márnou oproti múdrej prozreteľnosti Božej. „Kníže světa toho, ač bouří mnoho, co chce, nespraví, moc Boží ho dáví, slovíčko jej porazí!"

o H o olHlo

U A prečo nie ja?

dalosť táto je zo starších časov, keď ľudia pri požiaroch utvorili tak zvanú reťaz od miesta požiaru k vode, z ruky do ruky si podávajúc nádoby s vodou.

Professor prednáša študentom, keď zrazu zavznejú výkriky: H«rí, horí! Všetci vyhrnú sa na ulicu. Z blízkeho domu šľahajú plamene. Kto je na ulici, vriadený je do reťaze a čo'skoro letia krhly z ruky do ruky. Reťaz tiahne sa od ulice až po rieku, z ktorej napĺňajú sa nádoby vodou.

Čís. 18., a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Str. 285.

V rieke ako posledný v reťazi stojí slabý, bledý študent, professor, — „vy vo vode?" „Áno," — zneje odpoveď, byť, a prečo by som to nebol práve j a ? "

,Čo?" — zvolá — „jeden musí

Tak zneje odpoveď pri každej bezzištnej práci. Lenivosť, nedvižnosf hovorieva: „Á prečo práve ja? Veď sa chytí do toho iný!" — a tým uchľácholí v sebe výčitky svedomia. Naproti tomu: kto zapre seba samého a nehľadá len svojich vecí, ale to, čo je iného, kedykoľvek najde sa zoči voči „bezzištnej" nutnosti, zavše riekne: „Ktosi to musí urobiť, prečo by som to nebol práve j a ? " — A za tým nasleduje skutok!

PIESEŇ V CAS VOJNY. A k o : Aj nyni se den n a c h ý l i l . . .

Svätý Bože, Hospodine, prečo nás tak tresceš? A pokoja proseného prečo nám dať nechceš ?

Prosíme Ta vo dne, v noci, velikí i malí; neprestáva sa niesť k Tebe krik biednych zúfalý.

Ci nečuješ? A či vari nás už ani neznáš? My s m e ! — Tvoje slabé dietky! Tys' mocný Otec náš . . ,

Shliadni tedy s t rónu Svojho, shliadni na nás, Bože! Veď ak sa Ty nesľutuješ, ktože nám spomôže?

Nehfaďna množstvo našich vín, rútostivý Pane, pohroz búri, zastav hrozné krve prelievanie!

O, neodvracaj sa od nás v tomto hroznom čase, smiluj sa, smiluj nad nami, vráť nám pokoj z a s e !

Hynú v boji sily ľudské v plnom žitia kvete . . . Ešte vždy sa majú množiť nevinné obete? !

Shliadni, Otče, s t rónu Svojho na vdovy, siroty . . . Aspoň pre ne zachráň mocne tie drahé životy!

Shliadni s t rónu a zastav už tento beh časov zlých! By sme mohli zas prebývať v príbytkoch pokojných . . .

Ale ak za dobré uznáš nás i ďalej trestať: vôľa Tvoja nech sa stane, na nej chceme prestať!

Veď si sľúbil, že kto verí, mocný Pane, v Teba, hoc cestou žitia tŕnistou, príde v radosť neba . . .

Nuž, koříme sa pred Tebou i v tej hrúze, P a n e ! Len nech láska Tvoja verná vždy pri nás z o s t a n e !

Marienka Kcllo.

Str. 286. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a. 19.

Ako v obci P. zahanbili baptistických mudrlantov.

VII. Druhý večer v škole.

(Dokončenie.)

f arár na chvíľku zastal v reči, aby si i sám i poslucháči trochu od­dýchli. Slová jeho urobily na poslucháčov mocný dojem. Baptisti sa nevrle hnieždili. Bol to silný úder na nich, ktorý zničil práve

ich učenie o krste svätom, o ktorom sa nazdávali, že je nepodvratné. „No, čo povieš nato, Mišo?" pošepnul presbyter Jano Kováč vedľa

sediacemu baptistovi, Mišovi Zahradníkovi. — „Vidíš, vidíš, tak rozfúknu slová pravdy vaše mudrovanie, ako vietor plevu."

Aj iní sa ozvali: „ Či vám je nie žial, bez krstu svätého nechať tie malé, nevinné

nemluvniatka, aby tak rástly, ako pohania?" Rozumnejší zpomedzi baptistov skutočne aj začali nahliadať, že je

to veru omyl a blud, čomu ich učili v dome Jura Straku. Martin Chován aj prehovoril:

„Nuž, veru prosím, teraz už inakšie vidím celú vec, keď nám to pán farár takto objasnil. S hanbou síce, ale uznávam, že je to blud, čo mi baptisti o krste svätom nahovorili. — Ale tí hneď nahovoria človeku plnú hlavu, a kto je v tých veciach málo sběhlý, nevie hneď rozoznať pravdu. Tak som sa aj ja stal baptistom a veru už dvoje dietok som si nedal pokrstiť. Ale — chvála Bohu — ešte je nie pozde odvrátiť sa od cesty, po ktorej som blúdil. Hneď zajtra dám pokrstiť deti, to tu pred všetkými osvedčujem a preklial by som toho, kto mi radil, aby . . . "

„Nepreklínajte, priateľu, přetrhnul ho farár; kresťan nesmie preklínať." „A veru i ja len to poviem, — ozvala sa Tomanova, ktorá tiež

chodila do shromaždenia ku Strakovi, — žeby sa mi taký svodca viac neukazoval v mojom dome, lebo chytím naň metlu!"

„To už múdre urobíte, odpovedal jej farár. Lebo ako zbojníka od­háňame od domu, keď treba i palicou, tak nezaslúži krajšieho spôsobu ani*ten, kto kradmou rukou siaha na naše duchovné poklady a svádza nás k odpadlíctvu od viery. 1 krotký a lásky plný Ján apoštol nás vy­stríha pred falošným prorokom a napomína: „PřicházMi kdo k vám, a tohoto učení nepřináší, nepřijímejte ho do domu, aniž ho pozdravujte. Nebo kdož takového pozdravuje, obcuje skutkům jeho zlým." (II. Jána. 1. 10—11.).

„Nuž, prosím úctivé, — prehovoril ešte aj Pavel Kubala — ja tiež začínam nahliadať, že je to s tým krstením dietok inakšie, ako som sa od baptistov naučil, ale predsa sa nazdávam, že je to nie dľa Biblie, keď sa dietky pri krste svätom len pokropia vodou, ako sa to robí v kostole. Lebo, tak nám to hovoril nedávno kazateľ, v Biblii je vraj také slovo, ktoré znamená, že človeka treba pri krste celého ponoriť do vody."

„Práve o tom chcem dnes ešte prehovoriť, — odpovedal farár. Majte tedy ešte trocha trpezlivosti, aby sme i s touto vecou prišli na čisto a aby sme sa presvedčili, že je mylne mudrovanie baptistov, keď učia, že moc a účinok krstu svätého závisí od množstva vody.

Čís. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 287.

Pri sviatosti rozoznávame dve veci, totižto zovňajší prostriedok a vnútornú podstatu, účinok, požehnanie sviatosti. Zovňajší prostriedok je pri večeri Pánovej: chlieb a víno, a pri krste: voda. Človek so zdravým rozumom nemôže tvrdiť, že účinok a moc sviatosti závisí od množstva alebo od velikosti zovňajších prostriedkov; tedy: že čím viac užije človek chleba a vína pri večeri Pánovej, tým účinlivejšia že je pri ňom tá sviatosť, a čím viac je vody pri krste, tým lepší že je krst. Ale baptisti si i tu pomôžu.

Odvolávajú sa na to, že v apoštolskom veku krstili ponorením do vody v potokoch. Ale to je len polovičatá pravda. Pravda je, že apošto­lovia i tak krstili; ale nie je pravda, že len tak krstili. Že i v potokoch krstili, je prirodzené; lebo veď chrámy s krstiteľnicami hneď hotové ne­mali. Ale nekrstili vždy v potokoch. Pozrime hneď na prvý krst v deň soslania Ducha Svätého na apoštolov. Tam bolo pokrsteno odrazu do 3000 duší v Jeruzaleme. Pri Jeruzaleme je len malý potôčik Kidron; do toho 3000 rudí ponoriť je holá-čistá nemožnosť. A snáď sa to ani nestalo v tom potoku, lebo do neho tiekla všetka nečistota z velikého mesta, a tak by krstenie v tej nečistote ani nebolo bývalo dôstojné. Vieme tiež, že i apoštolovia i ich bezprostrední nástupcovia v prvých časoch cirkve krstili mnohých aj v žalároch. A do žalára len nemohli voviesť potok? Museli tedy krstiť aj len pokropením. Ale preto ten ich krst nebol menej cenný, lebo nie voda, a tým menej množstvo vody, dáva účinok a cenu krstu svätému. Vie to každé dieťa.

Hľa, tu je práve chlapec pána rychtárov. „Povedz že mi, Miško: či to voda pôsobí pri krste svätom také veľké veci?" Chlapec vstal a odpovedal: „Voda to sama nepôsobí, ale slovo Božie, ktoré je pri vode a s vodou, a potom viera, ktorá takému slovu Božiemu, k vode prida­nému verí; lebo voda bez slova Božieho je len obyčajná voda a nie je krst svätý."

„Dobre, syn môj; dosť!" — pokračoval zase farár. „Tak to stojí v Lutherovom malom katechizme na základe Písma svätého. Z toho môžete poznať všetci, že je voda pri krste svätom nie hlavná vec, a tak ani to nemôže mať žiadneho vplyvu na účinok krstu svätého, či toho, koho krstíme, ponoríme do vody alebo ho len pokropíme vodou. Apo­štolovia a prví kresťania krstili i ponorením i pokropením, ako kedy mohli a uznali z* vhodné. My sme si v cirkvi našej evanjelickej vyvolili tento posledný spôsob, totižto pokropenie. Ale veru nie z nevedomosti, ako si to baptisti myslia, ale celkom z iných príčin, dľa našich pomerov a okol­ností. Na juhovýchode, kde ležala krajina židovská a kde je podnebie vždy teplé, mohli krstiť aj ponorením pod vodu; u nás, alebo ešte vyššie na severe, kde je podnebie vždy chladné a voda v potoku málo kedy do­statočne teplá, prečo by sme museli tento zdraviu nebezpečný spôsob krstenia voliť, keď na tom nezáleží a keď apoštolovia krstili tiež na oba spôsoby, vždy dľa daných okolností V takýchto pobočných, zovňajších veciach má cirkev slobodnú ruku. Na príklad: ku večeri Pánovej si nepoži­čiavame od židov veľkonočný „maces", len preto, že Spasiteľ taký upo­trebil pri prvej večeri, ale si sami dľa svojho spôsobu upečieme oblátky. Ani nepožívame večeru Pánovu len večer, ako ju Pán ustanovil, ale kedy­koľvek. A či by preto niekto mohol tvrdiť, že je také požívanie večere Pánovej neplatné? Ani z ďaleká to nikomu nenapadne, iba ak nejakému,

Str. 288. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Cis 18. a 19. • ĚS

•

KSl yy

< n> ex 3

"D

o CO

|§1 : ;, ^IIĚĚSmřffĚ

3fek^E«H

mm i;':; ijii^.. TMKBI

i -$i I #«11! . Í Ä H H B H B Í L - J

•ľ"1

-4ilrf!NI

1 f ^ * ^ 'wMrflflli

H

pIKU

yy

lis. 18. a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Str. 289.

baptistom podobnému poblúdilcovi. Tak tedy množstvo vody a krstenie či ponorením, či pokropením je vec pobočná. Škoda sa o to hádať. Ale i sami baptisti si protirečia a nepokračujú dôsledne. V 31. bode ich ústavy totižto stoji, že prijímanie údov do ich spoločnosti môže sa staf i bez krstu, v tom páde, keď patričný, ktorý chce medzi nich vstúpiť, je nesúci na ponorenie; keď je na príklad telesne mrzák, alebo dlho smrteľne ne­mocný." Aká to hrozná protimluva! Raz im je krst neplatný pre málo vody a druhý raz, keď ide o ich záujem, je im dosť aj „nič" vody. Pre také prevrátené mudrovanie baptistov nezavrhneme my veru svoj mnohostoročný spôsob krstenia, ktorý sa Písmu svätému v ničom ne­protiví a nebudeme merať účinok krstu svätého dľa viac alebo menej litrov vody. „Voda ovšem toho nepůsobí" hovorí dobre Luther.

Nech sa haptisti i na ďalej kúpu v svojich kaďách a potokoch, keď sa im tak páči; ale my ich veru v tom nebudeme nasledovať!

Tak tedy, myslím, že sme si dostatočne dokázali, drahí moji, že je učenie baptistov o krste svätom mylné a ďaleké od pravého smyslu Písma svätého. Na budúce si poukážeme ešte na iné ich bludy. Končím dnes slovami Pavla apoštola a odporúčam si vám ich vštepiť do srdca: „Jestliže kdo jinak učí, a nepovoluje zdravým řečem Pána našeho Jezu Krista, a tomu učení, kteréž jest podlé pobožnosti, nadutýť jest, nic neuměje, ale nemoudrost provodí při otázkách a hádkách o slova, z kterýchž po­chází závisť, svár, rouhání, zlá domnění, marné, hádky lidí na mysli poru­šených a pravdy zbavených... takových se varuj!" (I. Tim. 6. 3—5.).

Po týchto slovách všetci vyšli zo školy. Von ešte mnohí obkľúčili svojho farára a ďakovali mu za také dokonalé vysvetlenie. Aj odpor prítomných mnohých baptistov bol zlomený; nemohli ďalej odolať pravde. Niektorí aj išli ku farárovi ä hovorili mu:

„Ej, veru ste nás vyctili, pán farár, ale sme si to aj zaslúžili, keď sme tak nerozumne opustili svoju evanjelickú cirkev."

„Ale ku pochvale vám slúži, — hovoril farár, — že ste si nezavreli srdcia pred rozumnými dôvodmi. Neviem ani pochopiť, že sa niekto k vôli prevrátenému mudrovaniu pár nevedomých ľudí tak ľahko môže dať odtrhnúť od takej cirkve, ako je naša evanjelická. Veď keďby v učení čirkve našej bola chyba, či by ju neboli zbadali a neboli by ju napravili Luther, Melanchton alebo^po- nich mnohí iní, slávni, učení a hlboko vzde­laní cirkevní mužovia ? Či by svet ozaj bol musel čakať na to, aby mu ukazovali cestu k spaseniu samozvaní proroci baptistickí, ktorí sa ani sami nerozumejú do veci? Veliká krátkozrakosť je potrebná k tomu, aby človek toto všetko nevidel! — A prečo že neprišiel aj slavný majster a vodca, Straka, aby videl tieto veci aj v inom svetle?"

„Hovorili sme mu, prosím, — odpovedal jeden z bývalých baptistov, ale nám povedal, že on vie, čo vie, a že jemu netreba poučenie od nikoho, lebo že jemu sám Spasiteľ zjavuje Svoje tajomstvá." |

„Myslel som si, že tak smýšľa, — poznamenal farár, — lebo taká zaťatosť a namyslenosť je vrodená všetkým baptistom. Títo úbohí rojkovia sa vždy s tým chlúbia, že sa Pán shovára s nimi, ako kamarát s kama­rátom. Akoby Pán ani nemal inej práce, len za nimi chodiť. Človek, ktorý tak hovorí, mal by sa obrátiť rovno na lekára — choromyseľných. No, .ale teraz už — dobrú noc!"

„Dobrú noc, pán farár!" zaďakovali prítomní a rozišli sa domov.

Str. 290. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER čfa. 18. a Ift

Paberky s bojišťa. Vážna otázka.

>ri obloku prijemnej, pohodlne zariadenej izby sedela mladá pani v hl­bokom smútku. Oproti nej sedel mladý muž v námorníckej rovno­šate. Obaja mlčali. Zdalo sa, že si povedali už všetko, čo si po­

vedať mali. Z oči mladej panej rinuly horúce slzy . . . Mladý námorník priniesol jej posledný pozdrav od brata, ktorý bol

tiež námorníkom a v jednej bitke na mori padnul hrdinskou smrťou v obrane drahej otčiny. So sklonenou hlavou, s trasúcimi sa rtami počú­vala skormúcená sestra jeho vypravovanie, ako všeobecne milovaný a vážený mladý poručík hrdinsky bojoval až do posledného okamihu, ako padnul a ako ho slávnostne a pri všeobecnej sústrasti pochovali do spo­ločného hrobu všetkých námorníkov, do hlbokej prepasti bezdného mora.. — Veľmi ho milovala a mnoho sa zaňho modlila . . .

Keď mladý námorník vykonal smutnú povinnosť a sdělil všetko, čo mal sdeliť, vstal a odporúčal sa. Príležitosť ho už čakala predo dveřmi.

„Ešte jedno slovo!" prosila skormútená sestra. „Ešte jednu vážnu otázku mám k vám, na ktorú mi ako jeho najlepší priate! najskôr budete môcť dať odpoveď. Hovoríte, že svojmu zemskému cisárovi bol verný až do smrti a priateľom svojim bol vždy oddaným kamarátom: ale, prosím vás, ako slúžil svojmu najvyššiemu, nebeskému Kráľovi a svojmu naj­vernejšiemu, nebeskému Priateľovi, Pánu Ježíši Kristu?"

Mladého námorníka prekvapila otázka. Ale mladá tázateľka hľadeiai naňho tak prísne a tak ustarostené, že nemohol vyhnúť odpovedi.

„Milosť pani, je meno vaše Alžbeta?" pýtal sa po chvíli. „Áno!" znela odpoveď. Námorník siahol do bočného vrecka, vytiahol z neho malú knižočku,

hovoriac: „Túto knižočku dal mi zosnulý brat váš na pamiatku, keď umieral. Ale zdá sa mi, že vám patrí. Oddávam vám ju. V nej najdete najlepšiu odpoveď na svoju otázku."

Oddal knihu, poklonil sa, vrelo poľúbil podanú mu ruku a opu­stil izbu.

Skormútená sestra zostala samotná. Posledné papršleky zapadajú­ceho slnka osvietily prvú stranu malej knižočky. Bol to ten istý Nový Zákon, ktorý mu ona bola dala dávno, pred rokami. Vlastnou rukou zo­snulého stálo v ňom napísané: „Najprv som ho čítal k vôli Alžbete; potom k vôli svojmu spaseniu a naposledy som si ho obľúbil — pre drahého Spasiteľa."

Oči sestrine sperlily sa zase slzami. Ale to boly slzy radosti. — Teraz už mala odpoveď na vážnu otázku; vedela, že brat jej predsa na­šiel konečne tú pravú cestu . . .

Máľučko, ale zo srdca;

V istom mestečku stála gruppa ranených vojakov. Dopravili ich do­mov, aby sa zotavili. V okamžení boli predmetom všeobecnej pozornosti. Menovite panie sa přetékaly, aby ich niečim občerstvily. Susední ovo­cinári a mäsiari mali pri tom pekné zárobky.

Čís. 18. a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Str. 291.

Tou istou ulicou kráčalo malé dievčatko, asi 7—8-ročná žiačka. — Šla práve do školy. Na chrbte mala knižky, v ruke malý balíček. Za­stala pri gruppe a prizerala sa, čo sa to okolo nej robi. Od rázu pre­drala sa k jednomu z ranených hrdinov, zastala pred ním, rozbalila malý balíček a, hľadiac milo na neho, podala mu svoj chatrný — predobed.

Máličko, ale zo srdca!

ô]g[o 23SLÔ LÔ- m Čo píšu naši vojaci?

"orlivý kurátor dcérocirkve zavážno-porubskej, Ján Šarafín, píše o svojom poranení a zachránení nasledovne:

„Že sú pravdivé slová Žalmistově: „Vzývati mne bude, a vy­slyším jej; já s ním budu v soužení, vytrhnu a oslavím jej" (Žalm 91, 15.), svedčí i môj pobyt na bojišti, moje poranenie a divná ochrana Hospo­dinova.

Dňa 16. júla, o tretej hodine ráno, vydaný bol rozkaz: aby sme boli pripravení napredovať oproti nepriateľovi, ktorý stál v dobre opev­nených zákopách a pritom na výhodnom mieste. Tak sa započal boj. Smelo sme začali napredovať. Ale akonáhle to nepriateľ zbadal, tak silno začal páliť na nás šrapnelami a granátmi, že sme boli nútení zastať. — Ale sme sa s pomocou Božou nepohli s miesta. Zakopali sme sa a čakali sme nový rozkaz. O krátky čas dostali sme druhý rozkaz: napredovať, a to šturmom! To bolo asi o jednej hodine po poludní. Bojovali sme už celú hodinu, keď okolo druhej hodiny po obede traťila ma nepriateľská guľka do nohy. Padnul som na zem, ani nevediac od bolesti, či ešte mám nohu na svojom mieste a či mi ju na celkom odstřelilo. Volal som o pomoc. Kamarát môj pritiahol sa potichu ku mne a hneď mi pomáhal vo veľkom boli. Vzal obväzok, ktorý má každý vojak pri sebe, a horko-ťažko obviazal mi ranu, z ktorej na ďaleko striekala krv, lebo som mal prestrelené žily. — S kamarátom sme sa rozlúčili. Musel ďalej do boja. Privolal som mu: s Bohom! a porúčajúc ho i seba do ochrany milého Pána Boha, pomýšľal som na odstúpenie. Chcel som sa dostať na bez­pečnejšie miesto. Ale to bola ťažká úloha. Ťahajúc sa na rukách a na kolenách, vliekol som sa pomedzi žito, ktoré ma ukrývalo pred nepriateľom, tak že ma nespozoroval. Na koniec tohoto žita som sa horko-ťažko dostal. Ale tu ma čakala cesta ešte ťažšia a nebezpečnejšia. Bol som pred veľkým močariskom a na otvorenom poli, na rovine, kde som sa nemal za čo skryť a bol som v ustavičnom nebezpečenstve, že ma nepriateľ zbadá a zastrelí. K tomu bolo mi treba prejsť ponad vodu, cez hodne strmý potok. — Sadol som si a zamyslel som sa, prosiac Pána Boha o ďalšiu pomoc a záchranu. Tak vrúcne a skrúšene som sa snáď nikdy predtým nemodlil. Přišly mi na um slová zo Žalmu: „Vzývej mne v den soužení, a vytrhnu tě." Ony ma potěšily a posilnily. Veril som, že Pán Boh i mňa vytrhne a zachráni. Neďaleko stál majer. Len ta sa dostal Tam už budem bez­pečnejší a dostane sa mi i pomoci. Oddal som sa do vôle Božej; vzal som do ruky flintu a na ňu sa podopierajúc, prešiel som i ponad vodu

Str. 292. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

i cez močariská, na jednej nohe a v ustavičnom, hustom daždi nepria­teľských guliek. Chránil ma Hospodin: ani jedna sa ma nedotkla. A po­darilo sa mi šťastne sa dostať ku spomenutému majeru. Tu mi sanitéti znova obviazali ranu. Ale ako mi krv chladla, cítil som vždy väčšie a väčšie bôle. V domku som našiel už mnoho spolukamarátov v podobnom boli volať o pomoc Božiu. A keď sme sa už začali tešiť, že sme na bez­pečnom mieste, hrozilo nám nové nebezpečenstvo. Nepriateľ začal gra-nátovať práve na ten dom, ktorý bol preplnený ranenými. Boli sme blízki zúfalstva. Nemysleli sirie, že zostaneme pri živote. Čakali sme každú chvíľu, že padne medzi nás nejaký šrapnel alebo granát a usmrtí nás.

Anjel života.

V tejto smrteľnej úzkosti volali sme všetci k Bohu o pomoc. A On nás zase vytrhnul. Dom zostal nepoškodený, a na mrkaní nastalo utíšenie. Sanitéti nás po biede vo tme poprenášali do blízkej dediny, kde sme aj prenocovali. Ráno nás odniesli k lekárovi, ktorý sa s ochotou dal do práce a popreväzoval nám rany.— Okolo 12-tej na obed nás po dvoch pokladli na vozy, na ktorých vozia muníciu, a nastúpili sme ďalšiu cestu, ale veľmi trpkú. — Rany nás pálily, a na zlej ceste na každej skale a na každom hrbe cítili sme kruté bolesti. Ozaj, veľká milosť Božia, že sme prežili tieto útrapy a dostali sme sa ku našej hranici, na železničnú stanicu. Tam nás oddali na vlak. Ó, ako sme ďakovali Pánu Bohu, že zase vidíme svoj kraj! Ani rany nás tak nebolely, od radosti, že sa čo skoro dostaneme do svojej drahej otčiny. — Cesta na vozoch trvala tri

Čís. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 2

dni a tri noci. Ale ani cesta železnicou nebola o mnoho príjemnejšia. Ako sme sa pohli s vlakom, otriasaly sa nám rany, tak že sme cítili veľkú bolesť. Konečne sme sa dostali do mesta Jaroslavy, kde sme po dvoch dňoch boli odvedení každý do iného špitala. Tu nás začali riadne liečiť.

Ale ďalej nebudem opisovať. Len to pripomeniem ešte, že teraz ležím v Košiciach, v nemocnici Červeného kríža. Tu prosím teraz Pána Boha, a proste ho i vy, milí čitatelia, aby nám čím skôr udelil toho žia­daného a potrebného, stáleho pokoja. Aby sme sa čim skôr mohli navrátiť domov a sisť sa so svojimi milými a tak spoločne ďakovať Pánu Bohu, že nás tak předivné chránil prostred mnohonásobného nebezpečenstva. Pokoj Boží nech je so všetkými milými čitatefmi „Posla!"

Mnohovážny Pán Učiteľ! Za vašu ochotu, že ste mi odoslali nie­koľko adries mojich spoluobčanov vo vojne, — chcem im totiž písať, — vám úprimne ďakujem. — Milo mi padlo, keď som sa z listu vášho do­zvedel niečo i o mojej rodinke i o celej obci. Janko môj sa tedy dobre učí, ste s ním spokojný. Veru som sa potešil tu v tomto cudzom svete, že sa moje dieťa dobre drží a je poslušné a úctivé. — Len vás prosím, majte i na ďalej naň ohľad, keď otec mu je nie doma, veď matky sú mnohoráz prislabé oproti dietkam. — A teraz vám sdělím v krátkosti niečo o mojom stave. Z milosti Božej a pri Jeho ochrane minulo 8 me­siacov, že sa mi v tom velikom boji nič nestalo: ruka Božia bez úrazu ma zachránila A veru často len tak hvižďaly okolo mňa guľky nepria­teľské. Konečne na nohe mal som palec odmrazený, ale za to som mo­hol ďalej bojovať, až ostatného marca dostal som ranu do pravej ruky, ale rana — buď Bohu chváľa — nie je nebezpečná, lebo kosť mi nera-nilo. — Teraz som tu za Viedňou v nemocnici. Rád by som sa dostať bližšie k nášmu kraju. Človekovi je hneď akosi voľnejšie okolo srdca, keď vidí svojeť.

III. Na našu prosbu a žiadosť chodí nám Posol až sem na bojiště. Za

to úctivú a vrelú vďaku vzdávame ctenej redakcii. Práve aj z našej obce bol dopis v ňom, z ktorého sme sa dočítali, že už aj v našej dcérocirkvi začínali baptisti rozsievať nesvár, a v rodinách našich robiť rozkol. Že sa Pána Boha neboja títo ľudia! Ešte aj v dnešné smutné a žalostiplné časy, keď každý má dosť trápenia, chcú zmutky robiť a cirkev našu, ktorá nás vychovala, potupovať!? Ale sme sa s radosťou dočítali, že ich kukol ne­našiel pôdy u nás. — A bola by to bývala pre nás najväčšia rana, keďby sme sa boli dočítali, že našli sa ľahkoverní ľudia, ktorí im uverili. — My sme tu 4 z J. a sme ešte pri živote a zdraví. Za to aj ďakujeme milému Pánu Bohu a chceme i na ďalej byť vernými kresťanmi v našej evanje­lickej cirkvi. Na toľko nám je tu ťažko a smutne, že nemáme kde, ani kedy do chrámu Božieho ísť. Tým nám je milšie, že si môžeme prečítať aspoň Posla. Buďte tak laskavý a posielajte nám ho i na ďalej.

Í IV.

Velebný Pane ! Prijmite odo mňa srdečný pozdrav. Posiaľ som z mi­losti Božej zdravý. Začiatkom apríla sme vyšli na bojiště a tu v našom

Str. 294. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 16. a 17.

regimente som sa sišiel s viacerými našimi občanmi. — Mali ste vidief, aká to bola radosť, keď sme sa uvítali. — 2. mája sme mali všeobecný nápad na Rusov. Po bitke sme sa sišli všetky stotiny a tu som počul od známych, že niekoľkí z našich občanov padli pri tomto útoku. Ťažko nesiem, že od začiatku apríla nemám žiadnej zprávy o mojich milých do­mácich, ačkolvek im dosť často píšem. Ó, prosím vás, potešujte a zastá­vajte opustenú, utrápenú rodinku moju! Snáď skoro budú pozbavení svojho zástanca. — Potešujte i tých osiralých, o ktorých som vám písal, že im otcovia, manželia padli.

Bože, buď nám všetkým milostivý!

•

X Pravá cesta spasenia.

'to chce poznať pravú cestu spasenia a chodiť po nej, treba mu poznať

príbytku zemského pokušenia.

Jedno pokušenie je, ktorým ľudia pokúšajú jedon druhého, a druhé pokušenie, ktorým ľudia bývajú pokúšaní. Lebo pokúša Boh, pokúša člo­vek a pokúša,, diabol. Boh pokúša vždy dobre, lebo keď pokúša, pokúša spravodlivé. Človek pokúša niekedy dobre a niekedy zle. Diabol pokúša vždy zle, lebo pokúša vždy k zatrateniu. Diablovo pokušenie je najhor­šie; preto sa ho má človek najväčšmi varovať. A veď, že diabol nikdy nepokúša dieťa, ktoré ešte nemá rozum, ani nepokúša blázna, ktorý je bláznom od dětinstva. Diabol pokúša len človeka, ktorý má dobrý rozum a môže rozoznať dobré od zlého, a pokúša človeka, ktorý má svobodnu vôľu, takže si môže voliť medzi dobrým a zlým. Preto každý hriech koná sa vôľou a má hniezdo vo vôli človeka. Ako i sám Spasiteľ náš hovorí, že zo srdca, to jest z vôle srdca pochádzajú zlé myslenie, vraždy, cudzo­ložstva, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie a druhé hriechy. Keď tedy diabol pokúša človeka ktorýmkoľvek hriechom, nikdy je nie hriech smrteľný, ak človek neprivolí k nemu. Už pohári Aristoteles hovorí, že žiadny človek nebýva zlý bez vôle, to jest, ak nechce byť zlý a nevolí si hriech; a žiadny človek nebýva blahoslavený bez vôle, to jest, ak si nevyvolí blahoslavenstvo. Žiadno pokušenie nemôže poškodiť človeku, ak mu neprivolí, ale sa mu statočne bráni. Na toto má pamätať každý a nemá privolovať diablu a zlej žiadosti. Lebo má človek vedieť, že diabol chce, aby bol človek zatratený. Preto najväčšmi o to stojí, aby človek privolil k hriechu, a zvláště, aby si človek zúfal, ako diabol, a konečne sa ani nekajal z hriechu.

S pokúšaním diablovým je to celkom tak, ako keď sa dvaja ľudia potýkajú a zápasia medzi sebou o víťazstvo. I diabol do tých čias sa tepe s vôľou človeka, kým ju neodrazí od dobrého a nepritiahne ku zlému;

čís. 16. a 17. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Str. 295.

a do vtedy dusí človekav kým sa neprizná, že sa konečne nechce kajať z hriechov a nepovie: „Čerte, poddávam sa ti už!"

A má diabol mnoho vtipov (fíglov) a mnoho chytrosti (lsti), kto­rými pokúša Iudí, svodí ich a premáha. Preto pokúša jednoho jedným, druhého druhým a iného zase iným hriechom, — každého dfa příchyl­nosti a dľa znamení, ktoré pri nich zbadal. — Na príklad: Pána Ježiša pokúšal vo tri vrhy. Lakotou, keď videl, že zlacnel; pýchou, keď zbadal, že je učený; a lakomstvom, ktoré učených veľmi klame. Na iný spôsob pokúšal Evu, na iný Jóba a na iný iných.

A najradšej pokúša tam, kde môže najviac poškodiť. Preto vyhľa­dáva menovite prelátov a kniežatá, aby ich sviedol s cesty Božej; a vô­bec mužov svätých a zvláště tých, ktorí slovom Božím vzdelávajú krá­ľovstvo Božie, lebo tí rušia najväčšmi kráľovstvo jeho. — Tak popudil biskupov a kňazov i zákoníkov proti Kristovi, aby Ho zamordovali. My­slel si, že tým premôže moc Jeho. —Ale sa sklamal. Lebo, keď by bol vedel, že smrf Kristova bude jeho porazením a duší vysvobodením, bol by radšej prekazil usmrtenie Spasiteľovo.

Ale nadovšetko tým chce diabol dosiahnuť svoj cieľ, že přivodí človeka k tomu, aby sa nekajal z hriechov.

A pri tom používa rôzne dôvody. Prvý dôvod diablov je, že namieta človeku: Boh fa predvedel k za­

trateniu. A čo Boh predvie, sa musí stať. Darmo ti tedy hľadať spasenie! Druhý dôvod diablov je, že poukazuje na ťažkosť hriechu, ktorého

sa človek dopustil a na spravodlivosť Božiu, ktorá nemôže nechať bez trestu taký ťažký hriech.

Tretí dôvod diablov je, že svádza človeka: si mladý, požívaj sveta; ku pokániu máš ešte dosť času; keď budeš nemocný, dosť času potom oželieť, hriechy.

Štvrtý dôvod diablov je: Na čo by si sa staral o spasenie? Veď Boh trpel za teba a urobil zadosť. Si syn Boží, vyvolený ku spaseniu, iste budeš spasený; ži, ako chceš, vo veselí, v rozkoši a v radosťach telesných.

Piaty dôvod diablov je: Aký ťažký zákon vydal Boh! Ktože ho je v stave naplniť!? Zakazuje každú radosť a nakladá niesť kríž; káže, aby sa človek nenávidel. A ty, súc slabý, krehký človek, chcel by si ho naplniť?!

Aj iné dôvody má diabol, ale menovite tieto používa, aby sviedol, oklamal a zatratil človeka. — A aby človek vedel odpovedať k jeho dô­vodom, musí byť osvietený vierou, nádejou a láskou; musí byť osvietený Písmom svätým, aby s'a ním mohol brániť, ako sa i Kristus Pán slovom Božím bránil na púšti. — A ďalej má byť ustavičný na službe Božej, modliac sa, ak vie, píšuc, alebo spievajúc a obcujúc s ľuďmi rozumnými, ktorí milujú Pána Boha. A nado všetko nemá zostávať o samote a za-mestknávať sa mnoho s vecmi, ktoré sú nie potrebné k spaseniu, lebo keď diabol najde človeka samého, pokúša ho tým úsilnejšie. Evu našiel v raji samú, pokúšal a sviedol ju. I Pána Krista pokúšal o samote. Na toto keď človek pamätá, premôže diabla i jeho dôvody. Lebo, ako Pavel, apoštol svedčí, Boh nedopustí človeka pokúšať nad jeho možnosť. A mi­lostivý Spasiteľ i z pokúšania vyvedie prospech, keď sa len človek neza­tvrdl v tme hriechov. Preto stojme v svetle viery, lásky a milosti Božej a odpovedzme diablovi na jeho dôvody:

Str. 296. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

Keď nám namieta, že nás Boh predvedel k zatrateniu, povedzme mu: Diable, vieme, že si lhár a lžou si už mnohých sklamal. I teraz lžeš, lebo my vieme zo samého Písma svätého, že Boh nikoho nepredvedel k zatrateniu, ale chce, aby všetci ľudia boli spasení.

Keď poukazuje na vefkosf hriešnosti ľudskej a na svätosf spravodli­vosti Božej, povedzme mu: Lžeš, diable! Lebo tak hovorí Hospodin, že keď hriešny učiní pokánie, Boh zabudne na všetky hriechy jeho, a bude žif a neumrel

Keď nás nahovára: ste mladí, požívajte sveta. Ešte čas na pokánie t — odpovedzme mu: Lžeš, diable! Je pravda, že Boh milostivý dal člo­veku dosť času ku pokániu, v ktorom sa môže kajať z hriechov, ale preto, diable, my nechceme hrešiť; ani čakať na nemoc, aby sme sa v nej ka­jali; ani si zakladať na mladosti, ako by sme vo veku mladom nemohli zomrieť. Vidíme každý deň, že mladí mrú práve tak, ako starí.

Keď nás ubezpečuje, že sa nám netreba starať o spasenie, lebo Spasiteľ, trpiac za nás, vykonal všetko, — povedzme mu: Diable, zase lžeš. Vieme, že Spasiteľ trpel za nás a nás vykúpil. Ale nám sa treba starať o to, aby smrť Jeho pri nás zmarená nebola. Hovoríš, že sme sy­novia Boží, vyvolení ku spaseniu. Úfame Bohu, že sme. Ale práve preto nechceme ťa poslúchať v zlom, aby sme si nerozhnevali milého Otca ne­beského. A preto nechceme žif ani vo veselí, v rozkoši a v radosťach telesných, lebo vieme, že boháč, ktorý takto žil, umrel a pochoval si ho v pekle.

Keď nám hovorí, že je zákon Boží fažký, nenaplniteľný, — po­vedzme mu: Lžeš, diable! Lebo Boh hovorí: Jho mé sladké jest a břímě mé-lehké. A v skutku: čo môže byť pre syna Božieho sladšie a ľahšie, ako milovať Pána Boha nado všetky veci a blížneho svojho, ako seba samého? A Pán Boh nám ani nezakázal každé veselie a každú radosť, len veselie marné a radosť hriešnu, ktorá je ani nie radosť, ale márnosť. — Aj, diable, dôvody tvoje za nič nestoja; ak nemáš lepších, ako ich ani nemáš, odíď od nás, lebo my lhára poslúchať nechceme; ale budeme poslúchať Otca svojho a Spasiteľa milého, Ježiša Krista, ktorý je večná pravda!

„Běda vám, když by o vás dobře mluvili všickni lidé." (Luk. 6, 26.)

TĚ keď by všetci ľudia dobre hovorili o nás, čo nám prospeje, jestliže J^ Pán, sudca celého sveta, privolá nám: „Beda vám!?" A keď by svet

hovoril o nás všetko možné zlé, čo nám to poškodí, ak že Pán slávy prizná sa k nám, ako k svojim a blahoslaví nás? Ak chceš byť pravým kresťanom, musíš sa snažiť, aby si sa ľúbil Pánovi, — a ak sa za týmto snažíš, nesmieš hľadať márnu česť a slávu sveta. Kto takú váhu kladie na priazeň sveta, že chce, aby ho všetci chválili, ten zapre pravdu, musí byť pokrytcom a musí lichotit ľudom. — Beda tým, ktorí mlčia, kde by mali svedčiť; a ľahodia, kde by mali príkre trestať!

Beda ti, ak takto hľadáš priazeň zástupov svetáckych! Ty si Božie dieťa, — ty musíš premáhať svet a nie ísť s ním a za ním; mesmieš hovoriť ľuďom po vôli, ani spolu zavýjať s vlkmi hltavými! Jozef ostal

Čis. 18. a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER

poctivým v dome Putifárovom, Daniel bohabojným v bezbožnom Babylone. — Len mrtvé, hnilé ryby plávajú vždy s prúdom; živé a zdravé ryby vedia plávať aj proti prúdu. — Neplávaj s prúdom, ale proti prúdu hrie­šneho sveta.

Christofor Vischer, Lutherov súdruh, farár v Meiningách, z osobných svojich rozpomienok na Luthera podáva nasledovné: „Roku 1544 odba­voval som vo Witenbeigu sobáš, a tam prítomní veľkí páni, moji poslu­cháči, veľmi ma chválili. Tu střetnul som sa s Lutherom, ktorý ma pozval na večer k sebe s tým, že mi má sdelif niečo dôležité a vystříhat ma pred škodou. — Keď som prišiel k nemu, povedal mi, že ma môj mešťanosta veľmi chváli! pred ním, čo on s nevôľou počúval, lebo keď synovia to­hoto sveta chvália kazateľa, to je znamením toho, že ich dostatočne ne­umývá pravdou, ale len cez prsty hľadí na ich hriechy Svet že nemôže a ani nechce sniesf pravdu Preto ma napomenul, aby som s veľkou vážnosťou plnil povinnosti svojho Dovolania a tak vydobil si to, čo býva vďakou a odmenou pre všetkých verných učiteľov a kazateľov, totižto zášť a nenávisť synov tohoto svela.

Katechizmus v obrázkoch. „Nebudeš míti bohů jiných přede Mnou!"

•v ila raz pekná, až čarokrásna pani. Ľudia ju obdivovali a so závisťou

hľadeli na ňu. I sama bola povedomá svojej krásy. Často si za­stala pred zrkadlom a kochala sa v očarujúcich ťahoch tváre. Oči

jej radosťou iiarily, akoby boly chcely povedať: ,.Radosť je byť takou krásnou!"

Mala synáčka-jedináčka, ktorého milovala nesmierne. „I dušu by som dala za neh> " — hovorievala. •— A chlapča vinulo sa k nej tiež láskou nevýslovnou.

Jednoho dňa, keď sa vracala domov s dlhšej vychádzky, oznámili jej služobní, že je chlapec chorý, a to ťažko chorý; lekár povedal, že má „čierne kiahne." Akoby smyslov pozbavená, letela^do izby, vidieť svoj poklad. Ale vo dverách sa spamätala. Zastala. „Čierne kiahne!? Bože môj!" Striasla sa na celom tele. A čoho sa obávala, to videla v duchu. Videla si tvár premenenú, špatnú, fľakavú . . . Váhala. Chcela ďalej, ale nemohla. Láska materinská, tá jej nesmierna láska k jedinému dieťaťu, bojovala v nej s láskou ešte silnejšou, s láskou k svojej kráse telesnej.

A dieťa-chúďa — tak túžilo za ňou! V horúčkových trapoch obra­calo zrak ku dverám, kedy sa otvoria, a vstúpi dnu tá, za ktorou túži, za ktorou vystiera rúčky, ktorej meno šeptajú jeho rozpálené rty: „mama, mama!"

Tri dni bojovala so sebou márnivá žena. V tretí deň večer jej ozná­mili, že dieťa mrie. Ako strela schytila sa k nemu. Aspoň v poslednom

• Str. 298. EVANJELICKÝ POSOL ZOD TATIER Čís. 18 a 19.

okamihu byf pri ňom! Chcela prekročiť prah, . . . nemohla. Ako bláznivá utekala k obloku: aspoň cez oblok ho vidieť!

A videla ho. Či ju aj ono videlo, nevedieť. Ale jej sa zdálo, že hľa­delo na ňu s trpkým, boľastným úsmevom na tvári. „Ach, koť ká boľesť,. aká výčitka v tom pohľade!"

Dieťa zomrelo. A ona? Nešťastná tiež dokonala v niekoľkých dňoch — v blázinci. Kamkoľvek hľadela, všade videla len ten posledný, trpký, boľastný pohľad svojho jedináčka. Pohľad tento ju hnal do zúfalstva, až sa zbláznila. A v ošalovom záchvate vlastnými nechtami si sdriapala — predtým čarokrásnu tvár . . .

Koľko je i dnes ľudí, ktorých bohom je (hrozné i len vypovedať!) — ich krásne telo; ktorí k vôli svojej telesnej kráse všetko vykonajú,, všetko obetujú, — keď treba, i krásu a spásu duše!

Pred nádherným domom stáli dvaja páni. -Ozaj, čo mohol stáť tento-majetok?" pýtal sa jedon. Druhý odpovedal: „Čo stál terajšieho majiteľa, neviem. Ale ak chceš vedieť, čo dal zaň predošlý jeho majiteľ, môžem ti povedať." „Čo ozaj? Som predsa zvedavý!" Len svoju — dušu!"

Zomrel v dedine otrhaný žobrák. Posledná žiadosť jeho bola, aby ho ani neumyli, ani nepreobliekli, ale v tej košeli a v tom kabáte, v kto­rých chodil po žobraní, aby ho vložili do rakve. — Ľudia mali súcit s ním. A aspoň poslednú počestnosť mu chceli pripraviť počestnú. Chceli ho pre­obliecť. A vtedy čo vysvitlo ? Na holom tele nosil priviazaných 500 dol-lárov, s ktorými sa nechcel rozlúčiť ani po smrti . . .

Nuž, i dnes platia slová: „Kteříž chtí zbohatnouti, upadají v poku­šení a v osidlo, a v žiadosti mnohé a nerozumné a škodlivé, kteréž po­hřižuji lidí v zahynutí a v zatracení. Kořen zajisté všeho zlého jestiť mi­lování peněz, kterýchž někteří žádostiví byvše, pobloudili od víry, a sami se naplnili bolestmi mnohými" (I. Tim. 6, 9—10.) „Nebo co jest plátno-člověku, by všecken svět získal, své pak duši by uškodil? Aneb kterou dá člověk odměnu za duši svou?" (Mat. 16, 26.)

K lekárovi prišiel pijan, ktorého zdravie úplne podkopala pálenka. Rada lekárova bola krátka a rozhodná: „Alebo prestanete piť alebo zo­mriete." Pijan šiel domov. — S úsmevom na tvári zastal pred skriňou, v ktorej stálo jeho potešenie,. jeho svetlo, jeho všetko: fľaša so silným nápojom. Vyňal fľašu, položil ju na stôl, a hovoril: „Tedy: alebo fľaša — alebo život? To je veru vážna vec!" Ale neváhal dlho. — Ráno našli ho susedia — mrtvého. V ruke kŕčovite stískal fľašu, vyprázdnenú až na dno. A účinok nevystal . . .

Akože to hovorí apoštol? „Neboť mnozí chodí, ô nichž jsem často­kráte pravil vám, a nyni s pláčem pravím, že jsou nepřátelé kříže Kri­stova; jichžto konec jest zahynutí, jejichž Bůh jest břicho, a sláva v mrz­kostech jejich, kteříž o zemské věci stoji." (Filip. 3, 18. 19.).

Blahej pamäti dr. Martin Luther povedal: „Každý kraj musí mar svoju „mátohu." Bohužiaľ, í my musíme povedať, že i v našom kraji, i

s Čís. 18. a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER

medzi naším ev. fudom, mátajú tri hrozné mátohy: márnivosť <a s ňou* spojený prepych!), lakomstvo a opilstvo. Pre márnivosť a opilstvo hynie náš slovenský ľud — telesne, hmotne; pre lakomstvo zaostáva velmi často — duševne. — A ani len nepomyslíme na to, akú páchame tým ohavnú modloslužbu!

Ó. by nám ustavične znely v uši hromové slová Hospodinove. „J á f j sem H o s p o d i n , Bůh tvů j ; nebudeš míti bohů jiných přede Mnou!" — a.

S L E IĚ Šili: o [č£ as cnrä m „Vzývej mne v den soužení, vytrhnu tě

a ty mne budeš slaviti."

& k

(Žalm. 50. 15.)

k ma Boh zachráni pri živote, budem Mu slúžiť do posledného dychu."-Takto hovoril roku 1689. v Briisseli jeden 22 ročný oficier k svoj-mujsluhovi. — Vo válečnom ťažení proti Francúzom, ťažko onemoc­

něl na črvienku. Oblednutá tvár, hlboko vpadnuté oči a nekonečná telesná slabosť svědčily, že medzi smrťou bola medzera už len na dlaň široká. — Oficier tento bol barón Karol z Kansteinu, najstarší syn braniborského-kniežacieho dvorného maršala, dedič velikého a výnosného majetku. Od svojho otca, skrz na skrz bohabojného človeka, naučil sa kresťansky žif, a keď tento 9 rokami pred tým zomrel, poznal i to ako treba kresťansky umierať. V skutočnosti nevedel nič o hrô^e, aká popadne mnohých my­šlienka na blízku smrť. A predsa v tak mladom veku nemohol neprosiť s Dá­vidom: „Můj Bože, neber mne uprostřed dnů mých!" (Žalm. 102. 25.). A Pán ho vyslyšal a vyvolil ho pre mnohých za vodcu k onej úzkej ceste a tesnej bráne, ktorou sa vchádza do blahoslavenstva večného.. Tým sa stal skrze oné početné milliony výtiskov Biblie, ktoré do dnes vyšly z jeho ústavu v meste Halle a rozšírené buly po všetkých zemiach nemeckých.

Z milosrdenstva naproti chudobným, medzi ktorými z tisíc sotva jeden mal Bibliu, založil na jar r. 1712. prevažne zo svojho majetku kníh-tlačiareň na rozširovanie Biblie za lacný peniaz. Tento ústav až do dnes jestvuje. A kto by mohol vypočítať, že skrze rozširovanie Biblie koľko duší vychvátil z moci temnosti a uviedol v kráľovstvo Božie?! Ale je až do dnes aj hlasitým svedkom o vďake šľachetného muža, ktorý takto slávil Boha, ze Ho v deň súženia vyslyšal a vytrhnul z neho.

Či ozaj prítomná válka donesie podobné dôkazy vďaky ? Ktorým vám prídu tieto riadky do rúk tam na bojištiach, alebo vo

vojenských nemocniciach, a ktorí vzývate Hospodina v súžení svojom, či nezapomeniete na vďaku potom, keď vás vytrhne a zachráni? Či dosved­číte vďaku svoju tak a po tú mieru, ako vám sám Boh dal k tomu vnú­tornej spôsobnosti i zovňajších prostriedkov?!

Str. 300. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER čis. 18. a 19.

„Neboj se, toliko věr!" (Marek 5. 36.)

• jl^áto krátka odpoveď upravená bola na fažko navštíveného otca, kto-jl[ rému smrť odjala milú dcérečku; povedal ju Pán Ježiš, keďsaubie-

ral s otcom do domu jeho. My rozumieme bôľu nešťastného otca, lebo my, dietky 20. stoletia, práve tak nemáme proti smrti žiadnej moci, ako ľudia pred 1900 rokami. — Ale ak na životnej púti spolu ideme s Pánom, v podobnom položení aj nám privolá: ,.Neboj se, toliko věř!" Len On môže takto hovoriť a onomu hlboko skľúčenému otcovi skutkom dokázal, že kto sa spolieha na Neho, nebude zahanbený, ani opustený. Túto zkúsenosf máme iste i my všetci. Keď sa ohliadneme na svoj život, či nemusíme vyznať: neviditeľné ruky nás niesly, aby sme si neurazili nohy o kameň? Vzdor mnohému, snáď horkému utrpeniu či sme nena-budli zavše útechy, občerstvenia a posily ? — Hľa, to je Ježiš a v Ňom Otec náš nebeský! — On snášal nás s velikou trpezlivosťou a chce, aby sme aj čo do budúcnosti Jemu sa porúčali a s dôverou prijímali Jeho slová: „Neboj se, toliko věr!"

Vezmime si malý príklad zo života dietok. Malý chlapček stojí pred otcom, vážne hľadí mu do tvári, akoby skúmal spoľahlivosť otcovu. — V ručičkách drží svoj poklad, škatuľu s olovenými vojakmi. „Otecko, či ti môžem toto sverit?" — spytuje sa, a otec s úsmevom sľúbi, že ani jeden úd nesmie sa skíviť jeho oloveným vojakom. Maličký len potom odriekne večernú modlitbu a zaspí s pokojom. Otcovi pri jeho posíielke prídu na um všelijaké myšlienky: ako sa nejeden málomyseľný človek práve tak chová oproti svojmu nebeskému Otcovi. Ako často váha, či Mu ozaj môže dôverovať či sa môže na Neho spoľahnúť so všetkým svojím bytím a žitím. A mnohý prv, ako by sa naučil nebáť sa a nestarať sa, ale Jemu bezpodmienečne dôverovať, — skloni hlavu svoju k po­slednému spánku. — Nuž: „Neboj se, toliko věř!"

m~\r Zprávy. T7" Sv. P e t e r . Vyučovanie dietok

l/t celej našej rozsiahlej cirkvi sa v mesiaci októbri riadne započalo. — Školský rok sme započali ran­nými službami Božími dna 11. ok­tóbra. Dietok máme hodne: v Sv. Petre: 94. v Dovalove 120, vo Vav-rišove 115, v Jamníku 80, v Jaku-bovänoch 72. — V hrádockej štátnej škole máme 86 ev. žiakov. — Títo poslední sú zväčša zo susedných cirkví, a len malý počet patrí k nám. V dcérocirkvi Jamníku bude vyučo­vať dietky slečna Jolánka Majoro-šova, ktorú sa nám podarilo naklo­niť, aby prevzala túto ťažkú úlohu.

A veríme, že bude ochotnou a ver­nou vychovávateľkou jej svěřených dietok. V ostatných cirkevných ob­ciach ide výučba hladko, lebo pp. učitelia nenarukovaii. Minister výučby totiž osvobodil od vojanskej služby i dovalovského p. učiteľa Viliama Kováča, i jakubovänského Pavla Šintaja. — Eduard Blišťan, kántor-učiteľ z Vavrišova, odišiel 26. aug. na severné bojiště a posiaľ — buď Bohu chvála — je zdravý. Prajeme tomuto vernému deľníkovi, aby ho ruka Božia i na ďalej ochraňovala k radosti jeho rodinky, ako i celej našej cirkvi.

Cis. 18. a 19. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Str. 301.

Vavr i šovo. V minulom čísle som čítala v našich milých novin­kách dopis zo susednej Pribyliny a to ma pohlo, aby som aj ja napí­sala o našom živote jedno-druhé. Zvlášť jedno nemôžem zamlčať, čo sa u nás nedávno stalo, a myslím, že udalosť tá poslúži všetkým dra­hým a milým čitateľom k tomu, aby sme opravdivým kresťanským živo­tom žili, aby sme nie len ústami hlásali, ale i skutkami dokdzovali slovo Písma svätého: „miluj blíž­neho svojho, ako seba samého." — I v našej obci máme baptistov, ktorí voľakedy boli veľmi horliví, ale — teraz čím ďalej, tým viacej vidíme, že daromný bol u mnohých ten druhý krst, za ktorým tak veľmi tú­žili, že ich nepremenil, ba mnohí sa stali horšími, než boli predtým. — Svedčí o tom príklad, ktorý rozpo­viem milým čitateľom. — Už od dávna v ťažkom kríži sa nachodí istá naša spolusestra; opatruje ju syn, ktorý je chybný na rozume, bývajú už dávnejšie v dome istého baptistu. — Árendu, to jest bytné riadne piati. A tu zrazu príde roz­kaz od baptistu — ako domového pána, — aby sa na skutku pako­vala z bytu (ona, ktorá nevládze s postele sísť!!). lebo že ju ináče sám vynesie von. Darmo sa úbohá odvolávala na svoju nemoc, na svoje súženie; to všelko nestálo nič. Šiel ku okresnému, aby ju pomo­cou tohoto odstránil zo svojho domu. Chcela som vám, mií čitatelia, uká­zať, ako vyzerá u nás „baptistické" kresťanstvo. A že naša úbohá spolu­sestra spolu so svojím synom ešte aj teraz je pod strechou baptistu, to môže ďakovať iba prísnemu za­kročeniu p. rychtára. — Nuž, či je to nie smutné a pre nás kresťanov zahanbujúce, keď takéto veci sa dejú? Rodina nemocnej ujistila majiteľa domu, že všetko statočne vynahradí, zaplatí, a predsa sa takým nemilo­

srdným dokázal oproti smrteľne cho­rej kresťanke. (A má dva domy, nie je utisnutý na tento). — Ja tak poznám Bibliu, že ona inakšie učí. Ona hlása u Jakuba v 1. kap. v 27. verši: „Náboženství čisté a nepo­škvrnené pred Bohem a Otcem to-toť jest: navštěvovati (ale nie vy­háňať) sirotky a vdovy v souže­ních jejích". A môj drahý Spasiteľ zase žiada: „Prikázaní nové dávám vám, aby jste se milovali vespolek, jakož já miloval jsem vás, aby jste i vy milovali jeden. druhého." — Dúfam, že tieto riadky všetcia po­chopíme a chrániť sa budeme ta­kéhoto kresťanstva!

Úrody s poľa' sme už sobrali. — Pán Boh bohaté nám požehnal, len by sme dary Jeho bohumile i užívali a pri nich na tie nebeské nezapomněli. Srdečné a milé po­zdravenie všetkým čitateľom posiela

čitateľka zpod Kriváňa.

J a k u b o v a n y . Dňa 10. októbra mali sme jasenný kvartál v pamiat­ku posvätenia školy. — Hodovní-kov Pánových bolo 130. Ale bolo badať, že žijeme v čase neobyčaj­nom, lebo z týchto 130 účastníkov stolu Pánovh i bolo 90 žien a len 40 mužského pohlavia. — Videli sme samých zošedivelých starcov, a nedospelú mlaď, všetko ostatné je bezmála na bojišti. — I na riad­nych službách Božích bola škola naša preplnená a teraz cítime a vi­díme, aký vzácny poklad máme na našej škole, keď sa v nej nielen dietky naše učia a cvičia, ale i my ostatní sa môžeme v nej vzdelávať a poučovať na službách Božích. Dobrovoľných obetí bolo v túto nedeľu vyše 100 kor. — Teraz i na „urlaub" často prichádzajú naši vojaci. Po jednoročiom pobyte vo vojne milo padne stráviť niekoľko dní v tichom domácom krúžku.

I Str. 302. EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER Čís. 18. a 19.

Ž a š k o v . Milo nás prekvapili naši piati bratia na bojišti. Ďaleko od rodného domu i od rodnej" cirkve, vystavení stálemu nebezpečenstvu smrti, rozpomenuli sa na svoju du­chovnú matku a na jej potreby, a poslali nám vďačnú obeť v sprie­vode nasledujúceho listu: „Velebná cirkev žaškovská! My, ktorí sme dňa 28. januára opustili svoju milú a drahú cirkev, i svoje milé rodin­ky a museli sme nastúpiť ťažkú vo-janskú službu v dňoch velmi ne­bezpečných, z vďaky oproti Pánu Bohu a láske Jeho k nám, ktorú sme až do dnes zkušovali, oferu­jeme zo svojej malej mzdy 20 kor. na chrám Boží, 3 kor. slova Božieho kazatelovi a 2 kor. p. učiteľovi. Pri tom ďakujeme milostivému Hospo­dinovi za Jeho dobrotu, že nás až dosiaľ zdržoval pri dobrom zdraví a zachránil nás od všetkého zlého. Lebo keďby Jeho láska a dobrota neboly bývaly s nami, ako často by sme boli upadli v osidla diablo­ve. Veru nám to veľmi ťažko pa­dne, keď si pomyslíme na milú našu domovinu a zvláště na naše malé siroty, a pri tom, keď si spomneme na to, čo sme už zkusili a prežili a čo nás ešte očakáva. Prosíme vás, modlite sa i vy za nás k Otcovi nebeskému, aby nás chránil i na ďalej a prinavrátil nás domov ži­vých a zdravých. — Porúčame vás všetkých do ochrany všemohúceho. V Neho dúfajúc vám privolávame: do videnia ! Dňa 30. septembra 1915. Andrej Chmára, Andrej Macák, An­drej Strapec, Andrej Bariet a An­drej Slušný."

Keď štedrým darcom ďakujeme i na tomto mieste tak za milé, vrelé riadky, ako i za vďačnú ich obeť, prosíme všemohúceho a dobrotivého Otca nebeského, aby ich sám chrá­nil i na ďalej a zachránil ich i ro­dine i cirkvi. A vám, milí čitatelia, keď budete čítať tieto riadky, nech

prídu na um slová Spasiteľove: „Jdi i ty; učiň podobné!" /y,

- - ^ B u d a p e š ť . Predovšetkým ďa­kujem ctenej redakcii Posla za po­slané čísla. Dostal som všetky a aj som ich prečítal. Veru mi veľmi dobre padlo môcť čítať v tieto ťažké, nebezpečné časy niečo takého, čo ma potešilo, posilnilo vo viere a povzbudilo k smelej, dúfanlivej ná­deji. Už sú tomu štyri mesiace, ako ležím tu nemocný, a ešte vždy nemôžem opustiť posteľ. Sme tu traja evanjelici; jedon z Liptova, jedon z Nitry a ja zo Zemplína. — Práve včera som čítal číslo od 28. marca, v ktorom je vypočítané, kde koľkí čítajú Posla. Našiel som, že v tej stolici ho čítajú toľkí, v druhej toľkí, v tretej toľkí. Bol som zvt-davý, koľko Poslov chodí k nám, do Zemplína. Ale našu stolicu som darmčT hľadäTvo výkaze. Zarmútilo ma to. Veď u nás jest hodne evan­jelických cirkví, na príklad i cirkev Kladzianská, z ktorej ja pochádzam. Maltre~cTrrařň Boží, máme farára, školu i učiteľa. Obec je čisto evan­jelická, ale okolo sú samí katolíci. Práve nám by boli potrební takí „Poslovia", čo by nás upevňovali v ev viere a v evanjelickom pove­domí, aby sme neutonuli v okoli­tom mori katolíckom. Ale musím povedať pravdu: o nás platia slová knihy Zjevení: Vím skutky tvé, (totiž) že máš jméno, že jsi živ, ale jsi mrtvý." Milo u nás života; preto i takých malo čo by si chceli predplatiť nejaký poučný, nábožen­ský časopis. A i kto by si ho chcel predpl itif, nevie o ňom a nevie, kam by mal oň písa . Nemáme nikoho, kto by nám poradil.

I s našimi školskými dietkami to smutne vyzerá. Pán učiteľ odišiel na bojiště hneď na p čiatku vojny. Kto vie, či je ešte vôbec medzi živými? A dietky zostaly bez vy-

Čís. 18. a 19. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER Str. 303.

ičovania. Už sa započal i nový školský rok a neviem, či sa niekto postaral o icb vyučovanie. Lebo ttože sa bude zaujimaf o školu, keď äa nezaujíma p. farár?!

Čítal som i o večierkoch nábo­ženských, ktoré boly v jednotlivých •cirkvách. Pomyslel s om si: prečo toho niet u nás? Či je to u nás nie potrebné? Či sa nám netreba vzdelávať? Ale nás nemá kto shro­mažďovat . . . Kde je zaujatosť, tam je i prospech; a kde niet Zaujatosti, tam niet prospievania, prospechu, tam všetko zaostáva, hynie.

Mnoho by som mohol ešte na­písať, ale radostného málo, a v tieto bez tak smutné časy nechcem ešte väčšmi zarmucovať milých čitateľov Posla.

Keď sa vojna skončí, dá milý Pán Boh, že sa i u nás čo-to na­praví, a potom budem môcť sdeliť radostnejšie zprávy i z našej cirkve. Dovtedy prosím Pána Boha, aby nám všetkým pomáhal a zachránil nás od všetkého zlého. On nech pomáha i pánu redaktorovi „Posla" a dá mu zdravia, prospechu a vy-trvanlivosti v jeho vznešenej práci.

J. Miklóš.

G Ä I E ^ILHiC^ < [ ] [ Ô : č) Odkazy administrácie.

M. Macek, Felka. Poslaných 6 korún sme dostali. 4 sme obrátili na vyrovnanie závislosti s predošlých rokov, a 2 sme zapísali čo pred-platok na bežný ročník. Do 1. decembra máte vyplatené. J. K—sz, Uj-szeged. Predplatok na tento i na budúci ročník prišiel; čísla sme poslali. Za dôveru vďaka, prosíme i o dalšiu priazeň. Vp. I. H., Ipolymagyari. S radosťou sme prijali Váš nový predplatok na 15 čísel. Srdečná vďaka Vám za horlivosť; daj Bože, aby ona slúžila ku vzdelaniu Vašich cirkev-níkov, a ku povzbudeniu mnohých „ešte predpojatých" bratov. — Ve­selá spoločnosť. Obnos napodporu nášho Posla sme dostali. Vo „váž­nej" veselosti neklesať. Bár by si to aj. iní povšimli, a pri podobných príležitostiach rozpomenuli sa na naše cirkevné a národné ustanovizne. Takáto veselosť je požehnaná.

Znovu s prosebným hlasom sa obraciame ku niektorým predplati­teľom nášho Posla, ahy svoju snád' už i viacročnú podlžnosť vyrovnať ráčili, poneváč v protivnom páde ďalšie posielanie Posla na ich adressu zastavíme.

Ďalej prosíme tých ct. predplatiteľov, ktorí náš časopis hromadne odberajú, že by nám zvyšné čísla tohoto ročníka dľa možnosti navrátili čím skôr.

Na podporu Posla: Veselá Spol čnosť 2 kor., Michal Lacko pri Pastierni, Važec 2 kor.,

Samuel Tošal, Irtványos 1 kor., Pavel Ledziny, B. Laba 1 kor., Žiaci mikulášských št. škôl 3 kor., Mária Húska Števko, Smrečany 50 hal. — Spolu 213 kor. 90 hal.

o O

tr. 304. EVANJELICKY POSOL ZPOD TATIER 5ís. 18. a 19:

Jediný nás evanjelický kalendár slovenský:

„TRRnOU5KÝ" na rok 1916 už uyšiel.

Odporúčame ho všetkým našim rodinám. O r ? Ľ Q I—J . Kalendárium. — K roku 1916. M. Braxatoris. — Pomoz nám,

• ^ *-* I ľ ' • Bože, spasení našeho. — Štarajme sa o svoje školy. — Na zemi pokoj, (obr.) — Matúš Blaho, (obr.) — Ako a kedy máme deti trestať? Albert Martiš. — Samuel Kupčok. (obr.) M. B a. — Keď je Boh s nami, kto proti nám!? Vladimir Čobrda. — Oslava 500-ročnej pamiatky mučedlníckej smrti Jána Husa u nás. (obr.) Čo je život? Prel. B. — Matka. Martin Rdzus. — Udajne „husitsky kostol haluzický"- (5 obr.) /. L. Holuby. — Kliatba. Obrázok z dedinského_života. Bukovinský. — Prečo? M. B—s. — Ján Šalamún Petian. Michal Bodický. - 1?Í\TÍ\ 93. Latinský. — Anna Prprokyňa. Poslov. Horal. — Z cirkve kokavskej v Malom Honte. Samuel Bancik. Žalm 133. Leštinský. Nákazlivé choroby. Pavel Neckdr. — Žalm 130. Le-

"stinský. Služby Božie ná bojišti. (2 obr.) — O potravných, úverkových a hospodár­skych spolkoch. M. J. V žatve. M. B—s. — Vojna a alkohol. — Legenda o ja­hode. Horal. — Právne rady. — Hospodárske a domáce rady. — Naše úrody r. 1914 a r. 1915. — Michal Mišura. (2 obr.) M. M. Ján Hajdu. (obr.) — Spomienky z ciest, (obr.) M. Rdzus. — Naše sirotince. M. B~a. — Vojáčkova odbierka. M. Rdzus. Diakonisský ústav v Frešporku (obr.). — Posledný požrav. M. B—s. — Vzdych vo vojne. Otecc. — Obrázky z Izlandu (2. obr.) — Drobnosti. Svetová vojna. Ako zahy­nul farár Andrej Palkovič — Šeniatismus evanj. a. v. cirkve v Uhrách. — Trhy. Inscráty Vyobrazenia krém tých, čo sú vyššie v Obsahu označené. Jeho cis. a kr. ap. Veli­čenstvo František Jozef I. — Svetová vojna. Konrád z Hotzendorfu. - 30 5 cm. mo­torový mažiar. — Lekárska prehliadka „maródov" na bojišti. — Typy rakúsko-uhorského vojska. — Husári a delostrelci v línii. — Zásobovací sbor. — Pionieri v práci. — Poľná kuchyňa. — Zakopané namecké obliehacie delo. — Pohľad na pa­lubu pancierového križiaka. — Nemeckí pešiaci v zákopoch. Rakúsko-uhorské delo­strelectvo. — Nad hrobom padnutého, druha. — Prišla pošta. — Ženy pri poľnej

práci. — Ženy v žatve —

Cena 6 0 halierou. Kníhkupcom a knihárom dávame 30%. ostatným odpredavačom 20%

srážky. Každý účastinár dostane kalendár zdarma. V terajších výnimečných pomeroch máme s rozposielaním vefké ťažkosti, preto prosíme zavčasu sa prihlasovať a objednávať, aby sme i my mohli

čím skôr každému vyhovieť.

Spráua spolku »Tranosciu5« u Lipt. 5 u . ÍDikuIási.

Redaktor: Vladimír P. Čobrda, farár a dekan v Smrečanoch. — Hlavní spolupra­covníci: Ján Bezek, farár v Liptovskom Sv. Petre a Ján Jamnický, farár nemecko-ľupčiansky. — Vydáva spolok „Tranoscius" v Liptovskom Sv. Mikuláši. — Rukopisy posielajú sa redaktorovi, predplatky spolku „Tranoscius". :: Predplatná cena 2 kor na rok, pri hromadných objednávkach 1 kor. 50 hal., do Ameriky 3 kor. (70 cent.)

Tlačil F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši.