Upload
mareking
View
345
Download
6
Embed Size (px)
Citation preview
ÚVOD
Občas je dobré byť chvíľu sám, len tak sa anonymne prechádzať v dave ľudí,
sadnúť si na lavičku, posedieť v kaviarni, ísť na športové podujatie...a prijímať zvuky
ľudských hlasov okolo seba. Len tak nevtieravo, čo práve v danej chvíli sluch zachytí.
Sme spoločenské bytosti, takže bez toho, aby sme si uvedomovali, prečo tomu tak
je, pocit spolupatričnosti nás akosi automaticky, podvedome púta k druhým ľuďom.
Vyhľadávame ich spoločnosť hoci si to nepotrebujeme racionálne zdôvodňovať.
Počas týchto stretnutí, často krát náhodných zachytávame v krátkych útržkoch
príbehy každodennosti, ponosy na svojich blížnych, susedov, „politické múdrosti“,
naše „jedine“ správne vyhlásenia na adresu športovcov, rozhodcov, spovedáme sa
zo svojich zdravotných problémov... ,jednoducho hovoríme o svojom živote, to čo
nám každodenne ponúka, menej už to, čo ponúkame mi jemu. Čo je na týchto
okamihoch stretnutí nelichotivé, že bezstarostných úsmevov na tvárach ľudí je málo
a zachytiť v rozhovoroch radosť, prípadne šťastný výraz tváre, alebo osobnú
výpoveď o šťastí je niečo tak výnimočné, ako nájsť samotný symbol šťastia,
štvorlístok ďateliny. Prečo?
Všetci túžime byť šťastní, chceme prežívať radostné chvíle, ale akosi sa nám
to nedarí. V čom tkvie tajomstvo prežívať šťastie? Prečo sa nám ho dostáva tak
málo? Azda preto, že si ho nezaslúžime? Alebo trochu inak, vieme ho prežívať tak,
aby sme si ho aj uvedomili? Je to vôbec potrebné! Šťastie nás láka, zvádza nás
a keď si myslíme, že ho máme na dosah ruky uniká nám. Poznám ľudí, ktorí túžili po
byte, dome a verili, že keď ich budú mať, budú šťastní. A keď dosiahli svoj cieľ, pocit
šťastia sa nedostavil, možno na chvíľu. Iný príklad z ulice „Bol by som šťastný, keby
som mal vo vrecku 20 korún“, vyhlásil bezdomovec. Nemyslím si, že bude šťastný.
V televízii som počula rozhovor reportéra, ktorý navštívil „horúcu politickú pôdu“ a po
návrate vyhlásil, že je šťastný, že sa mu nič zlé nestalo. Sú šťastné deti na
pieskovisku pri svojich „tiež vážnych hrách“? Ich smiech to často krát nasvedčuje, ale
je tomu naozaj tak?
Zrejme pochopenie významu byť šťastný je zložitejšie ako sa na prvý pohľad
väčšine ľudí zdá a možno aj v tom tkvie úskalie prečo si prežívanie šťastia často krát
neviem uvedomiť. Vieme ho prežívať, keď sa nás dotkne?
Je rozdiel mať šťastie a vyhrať v lotérii, alebo byť naozaj šťastný? Človek je
šťastný len tak sám pred sebou zo svojej bytosti ako žije, ako prežíva radostné
chvíle, alebo je pocit šťastia podmienený odozvou od ľudí ktorých stretávame či už
pravidelne alebo len tak náhodou. Potrebujeme pre uvedomenie si pocitu šťastia túto
odozvu? Je teda šťastie výsostne osobnou záležitosťou našich pocitov, vnemov,
zážitkov alebo je produktom spoločenského, sociálneho sebauvedomenia sa. A čo
tak kolektívne šťastie?
V celej tejto súvislosti sa vynára azda viac otázok ako jednoznačných
odpovedí.
Keďže však človek je možno jedinou mysliacou bytosťou v prírode je kladenie
si otázok v procese poznávania dôležitejšie ako iba samotné prijímanie informácií,
faktov, skutočností nášho života, ktoré často krát iba „konzumujeme“. Nazdávam sa
preto, že odhaľovanie „trinástej komnaty“ podstaty šťastia je založené práve na
kladení si otázok. Uvedomujem si, že toto pátranie je osobnou záležitosťou a že
význam a hodnota šťastia sú každým človekom prežívané individuálne. Podľa M.
Chlupáča „Sme jediné živé tvory, ktoré majú rozvinutí duševný svet. Máme city,
predstavy, sme schopní myslieť, vyslovujeme svoje priania, snažíme sa o niečo.
Poznávame, uvedomujeme si svoje schopnosti, sme si vedomí svojich záujmov,
máme pamäť a obrazotvornosť. Pritom sa vo všetkom tom navzájom líšime
intenzitou jednotlivých dispozícií, utváraním charakteru, schopností poznávať
a vyvodzovať z poznaného pohnútky k jednaniu“.
Na počiatku vedomej cesty za odhaľovaním tajomstva tohto pojmu musí
vychádzať každý zo svojej osobnej skúsenosti tak, ako nám ju život priniesol, ako
nás postupne utváral a ako sme šťastné chvíle prežívali.
Svoju každodennosť prežívam podobne ako väčšina ľudí zamestnanie, práca,
rodinné povinnosti, nákupy, domácnosť, chvíľkové radosti, trápenia... Tiež mám pocit
ako väčšina ľudí, že šťastie sa na mňa „lepí“ akosi málo. Prečo?
Azda aj preto som prijala výzvu témy svojej záverečnej práce Šťastie – stav
spokojnosti so svojim životom, aby som sa pokúsila lepšie spoznať samu seba a ak
to bude možné, hľadať a možno tak trochu aj nájsť, svoju cestu k pochopeniu
významu, dúfam, že nie len slova šťastie.
Definovať šťastie je obtiažne, preto bude potrebné kvôli úplnejšiemu
pochopeniu jeho významu započúvať sa do rôznych ľudských skúseností, príbehov,
názorov, postojov, výrokov...prežitých a zaznamenaných v rôznych dobách. Ďalej
bude potrebné zamyslieť sa nad už vyrieknutými definíciami tohto krásneho slova,
nechať v sebe rezonovať citáty múdrych ľudí, ktorí v niekoľkých slovách zachytili
esenciu pojmu šťastia. Ak sa chceme dostať hlbšie k jadru tohto pojmu nemôžeme
zabudnúť ani na jeho výklady náboženstvom a filozofiou.
Podľa
Šťastie – už na začiatku dejín západnej filozofie nachádzame diela, ktoré dokladajú,
že filozofia sa zaoberala otázkou šťastia. Aj keď túžba po šťastí, želanie dosiahnuť
tento stav zaiste nie je ani dnes o nič slabšia, filozofovanie o šťastí ustúpilo do
úzadia. Pokusy všeobecne zdôvodniť šťastie z dnešných diskusií takmer zmizli.
Túžba po šťastí je želanie dosiahnuť stav úplnej spokojnosti a harmónie, zjednotenia
so svetom a so sebou. Aká cesta by nás k tomu mala doviesť a aké podmienky by
mali byť splnené, aby sme šťastie zakúsili, o týchto otázkach sa oddávna rôznia
názory ľudí, ale aj filozofické predstavy.
V antike sa šťastie pokladalo za nemateriálne “vlastníctvo“, ktoré prebýva v duši.
Platón odlišuje bežné chápanie šťastia od filozofického pojmu šťastia. Tento pojem
podlieha etickému učeniu. Pravé šťastie súvisí s božským poznaním, lebo iba z tohto
poznania môže prameniť šťastie. Jeho obraz sa stáva vzorom, lenže môže ho
nazerať len niekoľko mudrcov, filozofov. Tí sa zriekajú úsilia o pozemské bohatstvá
a moc. Svoju energiu venujú poznaniu božského poriadku a žijú podľa neho.
Spájajúcim článkom k božskému poriadku je politický poriadok, polis (mestský štát)
ako združenie jednotlivcov do pospolitosti. Aby štát čo najviac zodpovedal božskému
poriadku, aby sa jeho zriadenie čo najviac priblížilo k tomuto poriadku, vyžaduje
Platón spoločné pôsobenie filozofov a politických vládcov. Jeho cieľom je dosiahnuť
zriadenie takého politického poriadku, ktorý sa orientuje podľa idey dobra. Každý
jednotlivý člen má konať len to, čo mu prislúcha, aby bol v súlade s týmto ideálom.
Aristoteles vo svojom myslení ešte viac vyhrotil požiadavku, že pre šťastie jednotlivca
je potrebná pospolitosť. Človek je človekom až ako občan politického usporiadania.
Tým sa odlišuje od ostatných živočíchov. Úsilie, ktoré vedie k priblíženiu
k najvyššiemu dobru, je možné iba ako praktické úsilie. Uskutočnenie šťastia
(blaženosti) sa stáva otázkou rozumnej praxe v mestskom štáte (polis).
Epikureizmus, ktorý nastúpil po Aristotelovi, sa vo všeobecnosti označuje ako
„filozofia šťastia“. Je to však prinajmenšom nepochopenie charakteru Epikurovho
uvažovania. Hoci Epikuros kladie do centra ľudského života úsilie po slasti – pravda,
nie ako nezmyselnej požívačnosti – predsa u neho nachádzame aj myšlienku, že
šťastie znamená taký stav, v ktorom je človek zbavený strachu, v ktorom obyčajne
žije. Filozofia mu môže ponúknuť pomoc tak, že mu poskytuje osvietené vedenie.
Stredoveké, náboženstvom ovplyvnené myslenie zápasí s problémom ako rozvinúť
predstavy o pozemskom, ľudskom šťastí. Šťastie je Boh, nazerať po smrti Boha
znamená pre človeka blaženosť.
V osvietenstve sa téma šťastia znova dostáva do filozofie. Lenže úloha, ktorá sa
pripisuje filozofii pri objasňovaní tejto otázky, je vymedzená veľmi úzko, rovnako ako
oblasť možností pre všeobecné pojmové postihnutie šťastia. Na jednej strane sa od
seba oddeľuje šťastie a pravda; na druhej strane sa tento pojem vzťahuje už iba na
individuálny rozmer jednotlivca, ktorý pociťuje šťastie. Kant sa rozišiel s predstavou,
že by konanie (prax) mohlo viesť k blaženosti. Blaženosť by bola prejavom
zjednotenia s nejakým prirodzeným stavom. Ľudia sú však kultivované, rozumné
bytosti, ktoré tento prirodzený stav vždy už presahujú.
Aj pre Hegela je pojem šťastia (blaženosti) veľmi nestály, aby bol hodný alebo
schopný svojho skutočne pojmového postihnutia. Šťastie je iba pominuteľný moment,
súhrn náhodného, vždy rozlíšený vo forme a obsahu. Podľa Hegela nevyhnutná je
však práve ich nerozlíšenosť ako výraz sprostredkovanej jednoty. A tak u Hegela je
pojem šťastia nahradený pojmom slobody (bytie pri sebe vo svojom inom).
Nietzscheho predstavy o šťastí sa vo všetkých smeroch rozchádzajú s tradíciou.
Nemajú nijaký vzťah k všeobecnosti, pospolitosti a sú oddelené aj od duše ako
miesta, v ktorom máme mať pocit šťastia. Aj keď u Nietzscheho je „tvorba,
vytváranie“ médiom skúsenosti šťastia, nemá to už nič spoločné s aristotelovským
pojmom praxe. Šťastie je skúsenosť stupňovania životných síl, ktorú nadobúdame
v tvorbe ako prejave stupňovania moci, neustáleho prekonávania prekážok.
Freudov pojem šťastia sa podobne ako u Nietzscheho rozchádza s tradíciou,
ale v inom smere. Šťastie, ktorého obraz je založený na pohlavnej láske a v nej
prežívanom pocite slasti, je nepochybne účelom života. Lenže je ním práve v spojení
so slasťou, čo však podľa Freuda nie je obsiahnuté v nijakom pláne tvorenia, tvorby.
Keby aj život, ktorý slúži pociťovaniu a stupňovaniu slasti, prinášal ľuďom šťastie,
predsa celé ľudské spolunažívanie – ako kultivované v najširšom zmysle – ostane
založené práve na nevyhnutnom odriekaní slasti (sublimácia). Lenže aj tak by sme
sa mali vždy usilovať o šťastie a hľadať spôsob ako ho dosiahnuť.
Pre porovnanie uvádzam aj nasledovnú definíciu šťastia podľa Ateistického
slovníka
Šťastie – vnútorná vyrovnanosť (spokojnosť) so životom, vedomie plnosti
svojho bytia, naplnenie cieľov a túžob. Predstavy ľudí o šťastí, o tom, čo je k šťastiu
potrebné, sú veľmi rozdielne, čo je podmienené historickými a sociálnymi príčinami,
ako aj individuálnymi náklonnosťami. Náboženské učenia vyhlásili pokusy dosiahnuť
šťastie v pozemskom živote za márne, ba dokonca za hriešne, poukazovali na
iluzórnosť, „nepravdivosť“ bytia, žiadali, aby sa pozemský život nepokladal za
nezávislý, samostatný, prikazovali „nemilovať pozemský svet“ a ani to, čo k nemu
patrí. Tým sa pokúšali utešovať ľudí v ťažkostiach a zároveň potláčať ich úsilie
o zmenu skutočnosti. Mnohí súčasní teológovia hovoria o boji za pozemské šťastie,
o vytvorení pozemského raja, čím sa dostávajú do protirečenia s jedným zo základov
náboženského chápania sveta, t.j. s princípom zrieknutia sa sveta ako nepravého
a hriešneho. Najradikálnejší teológovia (protest.) idú ešte ďalej, k odmietaniu
záhrobného života. Vedecký ateizmus, vychádzajúci z ideálov komunizmu, uznáva
právo človeka na šťastie a jeho reálne dosiahnutie. V podmienkach
vykorisťovateľskej spoločnosti sa túžby o šťastí spájali u väčšiny ľudí v podstate
s materiálnymi statkami, vonkajšími podmienkami. Šťastie však závisí aj od
subjektívnych faktorov. Splnenie želaní ešte nezaručuje šťastie, nevyhnutné sú
vnútorné predpoklady, schopnosť človeka byť šťastným. V procese revolučnej
prestavby sveta, kom. výstavby sa utvárajú objektívne a subjektívne podmienky
šťastia, mení sa aj vnútorný svet osobnosti.
Podľa Synonymického slovníka definuje pojem šťastný nasledovne:
ktorý je plný šťastia, radosti a spokojnosti; ktorý je prejavom šťastia (op.
nešťastný), šťastlivý: šťastný, šťastlivý výherca, blažený: šťastná, blažená matka;
mať na tvári šťastný, blažený úsmev, blaživý, kniž. blahý, poet. zried. preblahý:
usínať s blaživým, blahým, preblahým pocitom, radostný, jasavý, expr. plesavý:
radostný, jasavý, plesavý smiech, veselý, natešený, rozjasaný, rozjasnený,
rozjarený, rozšťastnený: veselá, rozjasaná, rozjarená tvár: láska sa zračí v jeho
rozjasnených, rozjarených očiach, kniž. blahoslavený (Kukučín, Smrek), dobrý,
vydarený: šťastný, dobrý, vydarený rok, radostiplný: radostiplné Vianoce,
úspešný, požehnaný, priaznivý, žičlivý, expr. svetlý: mať za sebou úspešný deň,
po šesťdesiatke prežil ešte pár požehnaných rokov; očakávala priaznivú, svetlú
budúcnosť, príjemný: spomínať na príjemné chvíle spoločného života,
závideniahodný: závideniahodný osud, život, expr. zlatý: staré zlaté časy, zlatá
mladosť, expr. prešťastný, prešťastlivý (veľmi šťastný).
V knihe Vzorec šťastia sa uvádza
„Radosť pôsobí nie len na ducha, ale predovšetkým na telo. Nešťastie ho ničí, šťastie
ho stavia na nohy. Dobré pocity pôsobia proti stresu a jeho zdravotným následkom.
Stimulujú dokonca imunitný systém. Šťastní ľudia sú tvorivejší. Mnoho štúdií ukazuje,
že lepšie a rýchlejšie riešia problémy. Šťastie robí človeka bystrejším a to nie iba na
okamih, ale natrvalo. Šťastie môže nájsť iba ten, kto ho pozná.“
Kde sú teda jeho zárodky? Ako dôležitú teoretickú pomôcku, ktorá mi pomohla
orientovať sa a analyzovať tento pojem som využila knihu „Knížka o radosti“
(Mrkvička). Proces utvárania šťastia je zakotvený v každom človeku, v jeho
ontogenéze. Vnímanie a prejavy radosti sú nám dané genetikou človeka ako
živočíšneho a spoločenského druhu, pričom v biologickej ríši, je človek jediným
druhom, na ktorého tvári krátko po narodení, už v piatom týždni jeho vývoja, sa
objavuje úsmev, ako prejav radosti a to nezávisle na tom, v akom prostredí dieťa
vyrastá. Je to pozoruhodné, vedecky potvrdené zistenie, podľa ktorého sme
„odsúdený“ k šťastiu.
Riekou života sa plavíme každý na svojej lodi, kde môžeme meniť smer, avšak
v jeho prúde nás pevne držia naše:
Priania – pri nich máme žiadúci predmet pred očami, ale vieme, že jeho dosiahnutie
nie je v našej moci. Niektoré priania sa nám splniť môžu, niektoré sú nesplniteľné. Ak
si prajeme, aby nám budúcu nedeľu nepršalo – to je predsa banálne, ale inštruktívny
príklad priania – potom to je niečo iného, než či si prajeme, aby k nám prišiel priateľ
na návštevu, pretože sme v duševnej tiesni.
Túžby - na rozdiel od prianí pociťujeme pri túžbach, že dosiahnutie ich cieľa závisí
i na nás, na našej aktivite. Medzi našou túžbou a jej naplnením sa môžu stavať do
cesty prekážky a my ich môžeme zdolávať s vynaložením všetkých síl, môžeme
dokonca stroskotať uprostred cesty. Vieme to, ale ak je naša túžba dosť silná, predsa
sa na cestu vydáme.
Ašpirácie – často sa o nich píše v psychológii. To je označenie, ktoré znie veľmi
„civilne“. Človek ašpiruje na to, aby si získal lepšie postavenie v zamestnaní, aby sa
jeho návrh stretol s pochopením, aby si pre seba získal nejakú materiálnu výhodu,
ale tiež aby bol prospešný iným alebo aby svoj život nerozdrobil. Ašpirácia je
snahové napätie zamerané na nejaký predmet, ktorý je pre nás žiaduci. Až príliš
býva spájaná s výkonom; v každom prípade predpokladá naše voľné snaženie.
Priania, túžby, ašpirácie môžu byť chvíľkové. Teraz však pohovorme o dynamických
tendenciách pomerne stálych: o postojoch a záujmoch. Namietnete, že sa predsa
hovorí i o záujme chvíľkovom alebo o zmenách postoja „kam vietor, tam plášť“. Ale
sami cítite, že i v týchto prípadoch sa stálosť mlčky počíta ako „plus“, ako niečo, čo
patrí k veci, zatiaľ čo chvíľkovosť sa hodnotí ako „mínus“: ide skôr o defekt.
Postoje – vraj je to termín psychológie dvadsiateho storočia a vystúpil na scénu, keď
sa v laboratórnych experimentoch ukázalo, že nezáleží len na sile podnetu, ktorému
je pokusná osoba vystavená, ale i na jej vnútornom stave: na stanovisku, ktoré
zaujala, podľa ktorého veci hodnotí a podľa ktorého je i pripravená konať. Držme sa
pevne myšlienky, že ide o vnútorné hľadisko. Potom platí, že z tohto hľadiska môže
náš pohľad kĺzať z predmetu na predmet, že môžeme postupovať od problému
k problému a že si pritom uchovávame vnútornú stálosť pohľadu, jeho vnútornú
konzistentnosť. Je to dané tým, že postoj je zakotvený v hodnote. Alebo sa tiež
hovorí: postoj je individuálnym výrazom hodnoty.
Záujem – čo má spoločné postoj so záujmom a čím sa od neho líši? Mohli by sme
povedať, že tam, kde zisťujeme kladný postoj k nejakému objektu, môžeme tiež
hovoriť o záujme o tento objekt. Nie je to úplne presné. V oboch prípadoch ide
o trvalú zameranosť k objektu. Záujem pritom má len pozitívnu stupnicu, od nulového
záujmu k jeho vyšším hodnotám; tým sa líši od postoja, ktorý má kladný i záporný
pól. K charakteristike záujmu nutne patrí, že sa predmetom aktívne zaoberáme, že
sa snažíme o účasť a že sme ochotní pre to niečo obetovať. U postoja (ani
u pozitívneho postoja) takto rozvinutú aktivitu nepredpokladáme. Naše záujmy sa
prejavujú rôznou silou, majú rôznu hĺbku, rôzne vnútorné bohatstvo. Sú vzájomne
prepletené, a tak sa niekedy ťažko dohadujeme, aký záujem – a skôr: aké záujmy –
motivujú jednanie druhého človeka. Záujmy človeka tvoria zložité siete, premenlivé
v priebehu života, meniace sa od človeka k človeku.
Motivácia – ak o nej uvažujeme, máme na mysli predovšetkým rozbor jednotlivého,
celkom konkrétneho činu. Ale ukazuje sa, že v pozadí tejto aktuálnej motivácie je
skrytá akási trvalá dispozičná základňa, trvalá (alebo aspoň relatívne trvalá)
zameranosť. Máme pre ňu označenie motivačná štruktúra osobnosti. Čím zrelšia
osobnosť, tým je táto štruktúra výraznejšia.
City - niekedy sa ich význam znižuje. City vnášajú farebnosť do nášho života
a zapudzujú šedivosť. Ale láska a nenávisť, hnev a strach, naozaj veľké city, veľké
vášne – tie nás štvú ako jazdcove ostrohy. Namiesto „citov“ sa nám ponúka iné
slovo, dynamickejšie, bežne dnes v odbornej literatúre používané: emócie.
Emócie - je to slovko pohybom priam nabité. Lebo „movere“ znamená v latinčine
hýbať a predpona „e“ – znamená pohyb von, „z“. To, čo sa z vnútra prediera
navonok. Ale čo presne emócie sú? Strach, hnev, nenávisť, láska, smútok, úžas,
hanblivosť, radosť, hnus. Sprítomnite si tieto slová v nejakej reálnej situácií a viete,
čo sú to emócie v celej ich bezprostrednosti. Svojimi koreňmi sú emócie zachytené
hlboko vo vitálnej vrstve pudov a základných životných potrieb. Celé bohatstvo
a rozmanitosť nášho citového života pravdepodobne kedysi – mienené z rady
fylogenetickej – vyrástli z vrstvy pudovej. Pre lepšie vysvetlenie si načrtnime celkom
jednoduché lešenie. Vertikálne vztýčime základnú dimenziu vzrušenia, na ňu
horizontálne položíme dimenziu ľúbosti – neľúbosti. Tieto dva nosné trámy nám
podoprú celé emočné kontinuum, celé bohatstvo nášho citového života. Radosť,
úžas, lásku prežívame ako ľúbostné city, hanba, hnus, strach ako neľúbivé. Smútok
a hnev nesieme spravidla neľúbo. Ale sú i krásne smútky a spravodlivý hnev, ktoré
môžu byť prízvukované príjemne. Je tu teda určitá voľnosť v pohybe emócií po
horizontále. Vždy však musí byť prítomný určitý stupeň vzrušenia, buď príjemného
alebo nepríjemného. Bez toho sú city mŕtve.
Horizontálny rozmer, je konštitutívny pre prežívanie emócií. Nesmieme si to však
vysvetľovať tak, že sa kvalita ľúbosti či neľúbosti akosi prilepí na pôvodnú vertikálu
aktivácie, že emócie sú niečím sekundárnym a nepodstatným. Každá emócia je
svojbytný útvar s vlastným dynamickým nábojom. Ak povieme, že náš zážitok alebo
vzťah je citovo zafarbený, potom to znamená, že tento citový prízvuk je niečo, čo
môžeme alebo dokonca musíme odčítať, aby sme sa dostali k vlastnému jadru
zážitku. Emočná kvalita práve k jadru zážitku patrí, ňou je tvarovaný
a dynamizovaný.
Emočné ladenie – má najbližšie k vitalite. Spolu s ňou prepožičiava zvláštny kolorit
všetkým našim akciám i osobitú trvalú atmosféru celému nášmu životu. I ono
podlieha životnej periodicite. Niekedy je jeho periodické vlnenie menej zreteľné,
inokedy zreteľnejšie. Niekedy, pri určitých duševných poruchách, bije do očí. To je
jedna vec. A druhá: stretávame sa s ľuďmi, ktorých nič nevyvedie z miery –
rozumejme: z ich obvyklého ladenia – a s inými, ktorých vyvedie z miery skoro
všetko. Vedľa periodicity teda zisťujeme aj rôznu labilitu emočného ladenia.
Ukážme si význam tohto javu na príklade: Každý sme sa už stretli napríklad so
životným mrzútom; tí bývajú najnápadnejší vo svojej nedôverčivosti, nevľúdnosti,
nespokojnosti a v nedostatku životnej pohody. Tým je formovaná i podoba ich
životnej cesty: takí ľudia provokujú – a provokujúci bývajú provokovaní, takže sa ich
nevraživosť len posilňuje. Vzniká začarovaný kruh – a životná izolácia týchto ľudí sa
stále prehlbuje.
Nálady – prichádzajú a odchádzajú; sú situačne podmienené. Životné ladenie však
tvorí ich živnú pôdu, uľahčuje ich vznik. A ako vlastne nálady vznikajú? Príčinou
môže byť nejaká ranná nevoľnosť, zlý telesný pocit. Niekedy taká nálada môže byť
motivovaná polo vedomým očakávaním nejakej nepríjemnosti. Ale najčastejšie
vzniká ako reakcia na nejakú udalosť, nedoznie však s touto udalosťou, predlžuje sa,
rozlieva.
Afekt – prebieha celkom inak. Ak sa nálada vynára, afekt vybuchuje. Ak je nálada
ako vzdialené hučanie, afekt je explózia. Ak nálada pretrváva, afekt rýchle doznieva.
Ak sa nálada rozlieva, afekt býva vyhranený, zameraný na určitú situáciu, určitý
objekt. Ak nás nálada “ladí“ k akcii, afekt nás do nej slepo vženie. Býva reakciou na
nejakú neočakávanú udalosť. Takú, ktorá sa nás dotýka zvlášť významne, siaha
takmer na našu existenciu: ohrozuje náš život, našu sebaúctu alebo nás zase
neočakávane obohacuje a tak strhuje k nadšeniu.
Výchova nás núti afekty ovládať. Nedopraje nám ich voľné odreagovanie; musíme
ich potláčať.
Vášne – majú silu afektov a sú trvalejšie než nálady. Láska, oddanosť, obdiv,
nenávisť, pohŕdanie, pýcha i pokora môžu jednak znamenať vystupňovanie nášho
života do jeho najvyšších polôh a k vysokým životným cieľom, ale môžu tiež
znamenať jeho pokrivenie, skomolenie, márnosť zaslepeného potácania v kruhu. Na
ich sile máva svoj podiel i vitalita – sú tiež ľudia vášne neschopní. Pri ich vzniku však
rozhodujúcu úlohu hrá veľký citový zážitok, emočná skúsenosť, pod ktorých vplyvom
človek ďalej žije. Môže to byť i zážitok zlý, urážka, poníženie, sprevádzané utajeným
návalom nenávisti. Potom už stačí len málo, aby nenávisť bola posilňovaná, sama sa
znovu nabíja. Zachváti celý náš duševný život, ale predovšetkým tiež fantáziu a z nej
čerpá nové a nové podnety. Všetko je iné, než bývalo, kde dochádza k prelínaniu
vlastných predstáv so skutočnosťou. Veci sa rozdeľujú do nových zoskupení podľa
toho, či vášeň podporujú, alebo či sa jej stavajú do cesty. Sú potom veci priateľské
a nepriateľské. I ľudia. Hlavne ľudia.
Extáza – vášeň hľadá vystupňovanie, naplnenie. Smeruje k extáze, k chvíli vytrženia,
premenenia. V extatickom zážitku sa zbavujeme svojej vlastnej životnej ťažoby,
lámeme putá svojej uzavretosti, svojej izolovanosti, smoly. Je to chvíľa víťazného
úniku a priblíženia; splynutia, prestúpenia. Sú extázy lásky. Sú extázy pokory. Ale sú
i extázy pýchy. I nenávisti. Vášeň je najprirodzenejšou cestou k nim. Ostatné cesty
sú neprirodzené. Extáza však znamená i víťazstvo nad strachom. Ak nás vháňa
strach za pevné hradby, ktoré sa premieňajú na väzenie, potom extáza nás
oslobodzuje. Preto hľadáme i falošné cesty k jej dosiahnutiu. Preto si niekedy vášne
nahovárame. Ale preto predovšetkým túžime po ich skutočnosti.
Fantázia – city nás zraňujú. Rozohrávajú našu predstavivosť. Medzi emóciami
a fantáziu je bezprostredný vzťah. Vo svojej pretváracej, kreatívnej potencii,
ponorenej v emočnej hĺbke osobnosti, je fantázia výrazom našich najvlastnejších
potrieb, prianí a ašpirácií. Vďaka nej sa zbavujeme diktátu prítomnej chvíle.
Skutočnosť v nej nie je popretá, ale obohatená, rozvinutá: oslobodzujeme sa z pút
danej situácie, lebo to, čo prežívame ako „dané“, sa pred našim zrakom vynára len
ako ostrov z mora možného.
Sotva môžeme doceniť tento fakt: Skutočnosť sa otvorila. Nie je niečím navždy
daným, neustále sa dotvára; lebo je nedotvorená. A vo svojej nedotvorenosti sa
stáva človeku výzvou k akcii. K tvorivým činom. Najväčší podiel na odkrývaní našich
možností, na skusmom dotváraní nedotvorenej skutočnosti má práve fantázia. Je
nástrojom nášho životného rozvinutia a naplnenia, našej sebarealizácie.
Sen - fantázia nemusí brať ohľad na skutočnosť; je voľná. Jej najvlastnejším výrazom
je sen, vystupujúci vždy ako najzaprisahanejší protivník toho, čo je dané. Ale ani
v sne nie sme od skutočnosti celkom oslobodení. Pretvorená do podoby nášho srdca
vracia sa k nám späť. Ale práve že pretvorená, stáva sa niečím nesmierne
vzrušujúcim, stáva sa skutočnosťou, ktorá nie je. A každý máme svoje „miesto, ktoré
mení“, svoju utópiu. Sme utopisti, pretože sme snívci.
Vízia – má všetky vlastnosti sna, má i jeho voľnosť. A predsa sa v nej objavuje i nový
prvok: istá naliehavosť. Výzva otvorenej skutočnosti sa realizuje víziou, ktorá túto
skutočnosť dotvára. Vízia dáva tvar našej túžbe bez ohľadu na možnosť
uskutočnenia.
Projekt – stáva sa ním vízia presvetlená rozumom. Rozum pôsobí ako reflektor,
ktorý fantáziu chladným svetlom svojej triezvosti orientuje v teréne.
Revéria – označuje zvláštnu, pološerú a kúzelnú sféru v našom vnútornom živote,
v našom prežívaní, niekde na hraniciach medzi emocionalitou, fantáziou a myslením.
Prevzali sme ho z francúzštiny a znamená „snenie“. Môžeme však k tomu doplniť
i hĺbavosť, dumanie, rozjímanie. Zatiaľ čo naše normálne myslenie je prevažne
abstraktné, pojmové, prebiehajúce v súdoch a úsudkoch, je revéria voľný,
nekontrolovateľný, spontánny a nesústavný sled myšlienok, predstáv, názorných
obrazov. Revéria postihuje širší priestor nášho bdelého snenia. V hre sú naše
priania, túžby, nádeje, vízie, možnosti. Revéria je základom našej tvorivosti a živnou
pôdou našich činov.
Každý máme svoju osobnú citovú výbavu; niečo z nej je vrodené, to ostatné sme
získali dobrými a zlými skúsenosťami: nimi bola naša emocionalita vymodelovaná do
celkom osobitej podoby, so špecifickou odolnosťou i zraniteľnosťou.
Skúsenosti – otvoriť sa im znamená prijať výzvu sveta a vydať sa na skusy. V
každej skúsenosti sme bezprostredne konfrontovaní so skutočnosťou. Vstupujeme
v priamy dotyk s vecami i ľuďmi. Skúsenosť nám nemôže byť darovaná. Musíme ju
získať na vlastnú päsť. Skúsenosť nás mení. Utvára. Skúsenosti môžu byť:
traumatizujúce (zraňujúce), korektívne (naprávajúce), kľúčové (opak
traumatizujúcich) a emočné (citové).
Pamäť emočná – ovplyvňuje všetky ostatné druhy pamäti a tiež nás vie niekedy
poriadne potrápiť. Nemáme ju totiž pod svojou kontrolou; je to spontánny duševný
proces, v ktorom sa uplatňujú rôzne dielčie mechanizmy.
Ranná skúsenosť – formuje sa v období, ktoré býva označované ako „obdobie
duševného zrodenia“, medzi piatym a tridsiatym šiestym mesiacom života dieťaťa.
V tomto veku dieťaťa má ranná skúsenosť výrazne emocionálnu povahu. Ranná
skúsenosť rozhodujúcim spôsobom určuje celý ďalší vývoj osobnosti – asi tak, ako
pevné alebo labilné základy rozhodujú o celej ďalšej stavbe domu.
Láska – statočné srdce je srdce ozbrojené láskou. Zdroje lásky bývajú psychologicky
vysvetľované rôzne. Podľa jedného názoru sa učí dieťa milovať toho – alebo stroho
povedané – mať kladný vzťah k tomu, kto uspokojuje jeho základné životné,
fyziologické potreby. Podľa druhého je základ lásky hľadaný v sexuálnom pude
a všetky prejavy lásky sú vydávané len za odvodeniny lásky sexuálnej. Tretí názor
poukazuje na zvláštnu potrebu citového kontaktu – hovorí sa jej tiež potreba afiliácie
(pridruženia) – ktorá je samostatná a neodvodená.
Potreba afiliácie je iba prirodzeným základom stretnutí v láske. Známkou zrelej lásky
je, že ponecháva druhému, čo jeho je, ba naopak, že je obdarovávaná. Lebo láska je
život pre druhého. Je to zodpovednosť za šťastie druhého. A ešte inak to bolo
povedané: láska je aktívna starostlivosť o život a rast toho, čo milujeme. K jej
základným zložkám patrí starostlivosť, zodpovednosť, úcta a porozumenie. Ak chýba
čo len jedna z týchto zložiek, získavame obraz pokrivený; láska zostáva torzom.
Láska nie je len „slepý cit“, láska je viditeľná. V láske sme zúčastnení celou svojou
bytosťou. Náš život sa obohacuje.
Láska nie je stav, ale rast a premena. Láska má mnoho tvárí, mnoho podôb. Láska
svieti. Presvetľuje celý náš život. Spočiatku to sú svetelné záblesky, oslepujúce až
skoro k bolesti. Potom je to už len veľké a jasné svetlo, ktoré v sebe nesieme, ktoré
nami presvetľuje a svieti navonok. Tým sa naša láska stáva viditeľnou aj pre iných
ľudí.
Radosť – je svetlo lásky. Je to slovo pre zážitok vnútorného jasu. Jas radosti zaháňa
tiene životnej cesty. Radosť je stav nášho srdca. Svieti z vnútra navonok a prejavuje
sa úsmevom. Úsmev je odraz vnútorného jasu v našej tvári.
Radosť sa však životným cieľom stať nemôže: Je však sprievodkyňou, ktorá
k svojmu cieľu mieri, sprevádza všetky naše zmysluplné životné prejavy. Radosť
zvyšuje životnú energiu. Vitalizuje nás. Premáha únavu. Radosť nám dopraje naplno
prežiť prítomnú chvíľu.
Slasť – je intenzívny vnútorný zážitok, o ktorom sa hovorí takmer jedným dychom
zároveň s radosťou. Slasť je pocit ľúbosti, rozkoše, ktorý zakúsime pri uspokojovaní
svojich potrieb. Slasť sa môže stať životným cieľom a život bažením po slasti.
Humor – je zvnútornený úsmev. Nie je to nič iného, než úsmevný pohľad na svet.
A v úsmeve je skryté naše emocionálne hodnotenie ľudí a vecí okolo nás – i nás
samých. Humor je istý zorný uhol, pod ktorým veci vidíme. Ale je to aj istý spôsob,
istá životná „technika – filozofia“, ako k veciam pristupujeme, ako riešime svoje
problémy, ako sa vysporiadame s rôznymi životnými situáciami. Humor tiež rozbíja
kŕčovitosť a strnulosť, zbavuje nás úzkostného napätia a vnáša do situácie
uvoľnenie.
Radosť sa chce prejaviť. Hľadá priestor a otvorenosť. Vytvára tak okolo seba akési
silové pole. A byť v silovom poli radosti znamená zachovať si srdce otvorené: mať
dôveru v ľudí. Uchovať predovšetkým v sebe základnú dôveru. Zachovať a rozvinúť
ju navzdory tomu, že sa v živote stretneme s ľudskou ľahostajnosťou, zlobou
i nenávisťou. Lebo dobro v človeku je predsa len silnejšie než zlo. Keby to totiž tak
nebolo, potom by sa ľudia už dávno sami zničili: zlo je deštruktívne.
Altruizmus – je nezištná starostlivosť o blaho iných ľudí, láska k blížnym,
ľudomilnosť. Vzájomná pomoc býva najčastejšie založená na princípe sociálnej
výmeny: Dnes pomáham ja tebe, pretože viem, že zajtra pomôžeš ty mne – si mojou
pomocou zaviazaný. Je to tak bežné, je to i morálne regulárne. Ibaže by to viedlo
k akémusi stavu spoločenskej rovnováhy, bez dynamiky, bez možnosti pohybu
vpred. Našťastie vždy boli, sú a budú rušitelia takej rovnováhy; to sú tí, ktorí sú
ochotní dávať viac, než sami prijímajú.
Hra – radosť je hravá. A preto: ak patrí radosť k životu, patrí k životu aj hra. Neverme
tomu, že hra končí tam, kde starosť a práca začínajú, a že pre dospelého môže byť
hra len rozptýlením a reakciou. A hovorí sa tiež, že hra je reakciou: že je osviežením
a načerpaním nových síl v prestávke pracovnej činnosti. Hra nás naozaj vytrháva zo
zabehnutého mechanizmu každodenného fungovania. Tvorivá túžba vyrastá len
v bezpečí lásky a silovom poli radosti. Radosť totiž prebúdza krásu, ktorá drieme vo
veciach. Pod jej dotykom veci ožívajú. V zrkadle našej radosti sa celý svet stáva
jednou veľkou básňou: prebúdza sa naše poetické videnie sveta. V odbornom jazyku
sa tomu hovorí „zaujať estetický postoj“. Estetický postoj vylučuje všetky ohľady na
užitočnosť predmetu, všetky praktické zretele. I všetky detaily odstupujú akosi do
pozadia, skôr nám padne do oka, ako všetko hrá dohromady, v estetickom postoji ide
predovšetkým o celistvosť, o tvar, o napätie a rovnováhu častí vnútri celistvého tvaru.
Ide o hlbokú skúsenosť, v ktorej vidíme to všetko, a vo všetkom, uprostred toho
všetkého vidíme seba. Stretnúť sa s krásou v nejakom tvare znamená zažiť chvíľu
naplnenia životných hodnôt. Stačí nám, že vidíme poeticky veci tohto sveta, napr. v
umení. Umenie môže byť užitočné len skrz krásu. V umení ide o jedno: o tú vzácnu
chvíľu, v ktorej sa znovu farebne rozžiari život, ktorý už hrozil zošednutím. Ale to sa
nesmie stať. Náš život nesmie zošednúť. I nudu prijímame ako životný postoj. Lebo
nuda je pocit únavy z jednotvárnosti. Nejde teda len o nedostatok podnetov.
Aj prebytok podnetov môže znudiť. Nakoniec i šťastie, keby trvalo príliš dlho, by nás
nudilo. Ako blízko k sebe hra a umenie majú? Tak blízko, že niekedy bývajú
stotožňované.
Tvorba – nemôžeme ju ponímať inak než v jednote s dielom: je procesom
stvárnenia; vteľuje ideu do materiálu. Kreatívna skúsenosť mieri k vnútornému
obohateniu a potrebuje priestor: vnútorný (ovzdušie je vyplnené radosťou
a spontánnosťou) a vonkajší (to je naša otvorenosť svetu). Kreatívna skúsenosť
môže byť blokovaná v samom zárodku, môžu byť blokované cesty k nej. To sú
výchovné vplyvy, ktoré formujú detskú osobnosť (dieťa je poddajné a poslušné – ale
netvorivé). Radosť je tvorivá. Láka ju nové a neznáme. Človek naplnený radosťou
nechce byť iba nesený, sám chce niesť. Radosť prekonáva životnú mdlobu tvorivým
činom. Od tvorivosti hravej k tvorivosti pracovnej dôjdeme len tak, že výsledok našej
práce, naše dielo, sa stane statkom pre ostatných. Ak sa môjmu dielu dostáva
spoločenského uznania, tak sa práca stáva prostriedkom osobného a spoločenského
seba uplatnenia, tvorivej sebarealizácie. Všetci túžime po ocenení, všetci túžime po
pracovných úspechoch. Chceme vyrásť nad priemer, vyniknúť nad inými.
Tvorivosť – znamená vykročiť do neistoty, žiada si odvahu k dobrodružstvu a riziku.
Jej jadrom nie je prispôsobenie, ale pretváranie: materiálu, prírody, seba. V tom
zmysle je tvorivosť revolučná. Je to cesta inovácie. Jadrom tvorivosti je nápad.
Správny nápad v správnej chvíli; to je všetko. Riešiť úlohy tvorivo znamená ísť na
vec nápadito a vynaliezavo. Uviaznutie v rutine nás ohrozuje. Rozhodujúce je, či sa
nám podarí uchovať si záujem o nové.
Tak ako vstupujeme skúsenosťou do bezprostredného kontaktu so svetom,
vstupujeme ňou i do kontaktu sami so sebou.“
Z obsahu uvedených pojmov je zrejmé, že utváranie osobnosti človeka, teda
bytosti, ktorá dokáže prežívať šťastie, je veľmi zložitý a nestály proces, ktorý
poukazuje aj na to, že pri objasňovaní pojmu šťastia nevystačíme len s prvoplánovou
škálou zažitých vnemov, pocitov a citov.
Telo je rovnako dôležitým faktorom utvárajúcim osobnosť tej – ktorej bytosti ako samotný mozog (vrátane jeho citových, pocitových a nadstavbových sfér).
Coelho Paulo - O tempe a o Putovaní
„Všimla som si, že väčšina pútnikov, či už na ceste do Santiaga alebo aj na obyčajnej ceste životom, sa snaží prispôsobiť tempu iných.Na začiatku putovania som sa snažila ísť spolu so svojou skupinou. Bola som však unavená, od tela som žiadala viac, ako bolo schopné dať. Uvedomila som si, že do Santiaga dôjdem len vtedy, ak prijmem také tempo, aké vyhovuje môjmu telu.Trvalo mi to dlhšie ako ostatným, počas dlhých úsekov som putovala celkom sama, ale len vďaka tomu, že som rešpektovala rytmus svojho tela, som došla do cieľa. Odvtedy sa týmto pravidlom riadim pri každej činnosti: rešpektujem svoje tempo“.
Podľa DCD – Typy myslí „ Nemôžete ma odlúčiť od môjho tela, urobiť pekný,
čistý rez, ako sa často domnievali filozofi. Moje telo obsahuje práve toľko mňa,
hodnoty, nadanie, spomienky a sklony, ktoré ma robia tým, kým som, koľko ma
obsahuje nervový systém. Aj tí z nás, čo zápolia s Descartovou predstavou, majú
silnú tendenciu považovať myseľ (to znamená mozog) za šéfa tela, za kormidelníka
lode. Držiac sa tohto štandardného spôsobu uvažovania, ignorujeme významnú
alternatívu: pohľad na mozog (a teda aj myseľ) ako na jeden orgán medzi mnohými,
na relatívne neskorého uchvatiteľa moci, ktorého funkcie nemôžeme správne
pochopiť, kým sa naň nebudeme pozerať nie ako na šéfa, ale iba ako na ďalšieho tak
trochu nespoľahlivého sluhu, pracujúceho na presadzovaní záujmov tela, ktoré mu
poskytuje prístrešie, energiu a dáva jeho aktivitám význam.“ Teda náš riadiaci
systém – mozog je neoddeliteľný od tela, pretože je aj ním spätne formovaný. Teda
príjemné zážitky (Poznámka autora: izolujem slovo príjemné, pretože téma je o
šťastí) sú pociťované a „zapisované“, prípadne zapamätávané aj telom, teda nie len
telom ako sprostredkovateľom. O povahe vzťahu mysle a tela, o skutočnosti, že
myseľ nie je izolovaná t.j. že „umožňuje aby naše telá samotné (bez nervových
systém, ktoré obsahujú) mali v sebe mnoho múdrostí, ktoré my využívame
v priebehu každodenného rozhodovania“ píše vo svojej knihe „Tak hovoril
Zarathustra“ Friedrich Nietzsche.
„Telo som a duša“ – tak hovorí dieťa. A prečo nehovoriť, ako hovoria deti? Precitnutý,
znajúci však hovorí: telo som a telo nič viac; a duša je len slovo pre čosi na mojom
tele. Telo je veľký rozum, mnohosť s jediným zmyslom, vojna a mier, jedno ovčie
stádo a jeden pastier. Nástrojom tvojho tela, brat môj, je i malý tvoj rozum, ktorý
nazývaš „duchom“; je to malý nástroj, hračka je to tvojho veľkého rozumu... Za tvojimi
myšlienkami a citmi, brat môj, stojí mohutná vládkyňa, neznáma múdra bytosť –
ktorej meno je ona sama. V tvojom tele prebýva, je tvojím telom. Je viac rozumu
v tvojom tele než v najlepšej tvojej múdrosti.“
„Evolúcia obsahuje informácie v každej časti každého organizmu. Vnútornosti
a hormonálne systémy zvierat obsahujú množstvo informácií o svete, v ktorom žili ich
predkovia. Tieto informácie sa vôbec nemusia kopírovať do mozgu. Nemusia byť
reprezentované v dátových štruktúrach nervového systému. Môže ich však využívať
nervový systém projektovaný tak, aby dôveroval alebo využíval informácie
obsiahnuté v končatinách a očiach. Existuje teda poznanie hlavne o preferenciách,
ktoré je obsiahnuté vo zvyšku tela. Descart o dôležitosti jednoty tela a mysle píše:
„Prostriedkami týchto pocitov bolesti, hladu, smädu atď. príroda tiež učí, že ja som
prítomný vo svojom tele nie iba tak, ako je námorník prítomný na svojej lodi, ale že
som pevne spojený a takpovediac zmiešaný s ním do takej miery, že s ním tvorím
jednu jedinú vec.“
„Keď ide všetko dobre, vládne harmónia a rôzne zdroje múdrostí v tele spolupracujú
pre úžitok celku, ale my všetci až príliš dobre poznáme konflikty, ktoré môžu vyvolať
zvláštny pocit typu: „Moje telo má svoju vlastnú myseľ!“ Niekedy je očividne lákavé
považovať časť týchto obsiahnutých informácií za samostnantú myseľ. Prečo? Lebo
je organizovaná takým spôsobom, že niekedy môže robiť akoby nezávislé rozlíšenia,
zohľadňovať preferencie, rozhodovať, stanoviť postupy, ktoré súťažias vašou
mysľou. V takýchto prípadoch je karteziánska predstava vlastného ja ako bábkára,
ktorý sa zúfalo pokúša viesť nepoddajnú bábku – telo, veľmi silná. Vaše telo môže
aktívne prezradiť tajomstvá, ktoré sa vy zúfalo snažíte udržať - červenáte sa,
chvejete alebo potíte, aby som spomenul len tie najzreteľnejšie prípady. Môže sa
„rozhodnúť“, že napriek vašim premysleným plánom je teraz vhodný čas na sex a nie
na intelektuálny rozhovor, a potom urobí trápne veci ako prípravu na získanie moci.
Pri inej príležitosti, to je ešte pokorujúcejšie a frustrujúcejšie, sa môže odmietavo
postaviť k vášmu vlastnému úsiliu získať ho pre sexuálnu kampaň, prinúti váš
zvyšovať hlasitosť, krútiť číselníkmi a skúšať všetky spôsoby nezmyselného
prehovárania, aby ste ho presvedčili.
Ale prečo sa vôbec pokúšajú naše telá, ak už majú svoje vlastné mysle, získavať
ďalšie mysle – naše mysle? Nestačí jedna myseľ pre jedno telo? Nie vždy. Ako sme
videli, staré mysle v tele odviedli dobrú prácu, keď po miliardy rokov udržiavali v tele
život, sú však relatívne pomalé vo svojich rozlišovacích schopnostiach. Ich
intencionalita je krátkodobá a ľahko sa dá oklamať. Pre sofistikovanejšie správanie
vo svete treba pohotovejšiu myseľ, ktorá dovidí ďalej, myseľ, ktorá môže vytvárať
viac a lepšej budúcnosti.
Podľa Spaemanna Roberta platí:
Samotná „vec“, život je reflektujúci /odrážať sa, odzrkadľovať sa/. Iba život,
ktorý si sám seba uvedomuje, sa môže podariť. A poznanie podmienok
vydareného života musí seba sama rozpoznať ako podmienku najdôležitejšiu.
To však znamená, že podmienku je možné poznať až vtedy, ak je splnená, a opačne:
ak je splnená, je tiež poznaná.
Antická etika – EUDAIMONIA – vydarený vlastný život (umenie žiť)
- horizont, ktorý zahrňuje naše konkrétne ciele
Čo je fenomenálnym základom myšlienky posledného, všetky dielčie ciele
presahujúceho smerovania nášho chcenia? Je to ona, často zakúsená skutočnosť,
že po dosiahnutí niečoho, čo sme chceli, máme zrazu pocit, že to, čo sme skutočne
chceli, sme vlastne nedosiahli. Zrejme sme v chcenom a s chceným chceli ešte niečo
iné.
I v normálnom živote sa stáva, že keď dosiahneme to, o čo sme sa usilovali, stráca
to pre nás pôvodnú hodnotu. Sú ľudia, ktorí majú tú nešťastnú vlastnosť, že si
naďalej nevedia vážiť to, čo už vlastnia alebo čoho dosiahli; pre takých ľudí spočíva
šťastie len v „postupovaní od žiadosti k žiadosti“ (Thomas Hobbes). To, čo im chýba,
je ono oslobodenie sa od seba samého, bez neho nie je možné mať pravú skúsenosť
nejakého objektívneho hodnotového obsahu. Jediné, čo môžu zakúsiť, je vždy iba
okamžité subjektívne uspokojenie.
Vychádzame z predstavy, že veci, na ktoré sa chceme pozerať, z ktorých chceme
mať pôžitok alebo ktoré chceme vlastniť, sľubujú ešte niečo iného než „sami seba“.
Keby to tak nebolo, ako by potom mohol niekto tvrdiť, že nenašiel to, čo hľadal aj keď
to, čo našiel, bolo presne to, o čom sa predtým domnieval, že to hľadá. Čo je toto
„iné“? To že ľudia a veci prebúdzajúce našu túžbu sľubujú niečo iného, väčšieho, než
samy seba, teda niečo, čomu ony sami principiálne nemôžu dostať, je základná
skúsenosť, na nej je založená Platónova náuka o „dobre samom“. Je na nej založený
i známy Augustiánov výrok: „Nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe,
Bože!“ Nech už toto „väčšie“ nakoniec vymedzíme akokoľvek, je fenomén
relativizácie cieľov nášho jednania prostredníctvom objímajúceho „k čomu“ zrejmý –
dokonca i keď toto „k čomu“ chápeme len ako „postupovanie bez zábran od žiadosti
k žiadosti“. Tomuto horizontu, ktoré zahŕňa naše konkrétne jednotlivé ciele, hovorili
naši predkovia eudaimonia. My tu hovoríme o „ vydarenom živote“.
„Cieľ“, telos – rozlišujeme medzi tým, o čo sa usilujeme, a tým, kvôli čomu o niečo
usilujeme. Určité ciele jednania odkazujú totiž na ciele vzdialenejšie. Ale i v prípade,
že sa zameriame na konečný cieľ, stále tu ešte zostáva diferencia medzi týmto
cieľom a tým, „z lásky ku komu“ si tento cieľ prajeme dosiahnuť. Ak si prajeme, aby
náš život bol vydarený, je to cieľ zvrchovaný. Komu však prajeme, alebo z lásky ku
komu si prajeme dosiahnuť tento cieľ? Odpoveď: „každý z lásky k sebe“ nie je nijako
samozrejmá.
Možno, že sme život strávili radostne, alebo sme síce nedosiahli to, čo sme chceli,
ale dosiahli sme niečo iné, rovnako potrebné. Alebo sme tak v sebe rozvinuli
schopnosti, ktoré nám môžu byť užitočné pri inej príležitosti. Zdar života nie je
proste funkciou dosahovať ciele, ale samotný proces (spôsob) ich
dosahovania.
Hedonizmus – hlavným zmyslom života ja rozkoš. Otázka o šťastnom živote sa
môže stať hľadiskom, ktoré je relevantné pre jednanie, až keď starosť
o bezprostredné prežitie neabsorbuje všetky naše sily. Samozrejme že tam, kde tlak
núdze nemá prírodný charakter, ale je sprostredkovaný spoločnosťou, môže byť
postavenie sa proti nemu dôležitejšie než iba prežitie. „Viac sa báť zlého života než
smrti“ (Bertolt Brecht) platilo oddávna ako vyššia múdrosť. Avšak odpor proti otroctvu
ako životnému spôsobu, ktorý nie je zameraný na vydarenosť vlastného života, ale
iba k úžitku tých, ktorí určujú rámcové podmienky, je väčšinou až následkom istého
uvoľnenia týchto podmienok. Až to umožní postihnutým, aby nabrali rozvahu
a nepozerali sa na život očami svojich pánov. Rovnako bezpredmetné je hovoriť
o šťastí vlastného života, ak nad všetky pochybnosti platia tradičné, náboženské
a sociálne horizonty životnej orientácie a pokiaľ zvyky, ktorými sa tieto horizonty stali
vnútornými , majú charakter „druhej prirodzenosti“. Iba tam, kde sa uvoľní ich
donucovacia sila, môže sa „prvá prirodzenosť“ uplatniť proti druhej. A tam, kde sa to
deje reflektovane, vyvstáva otázka po podmienkach šťastného života, zrejme keď
tieto podmienky môžu byť našim vlastným jednaním naplnené alebo nenaplnené.
Nuda – ide o jeden zvláštny pocit, ktorý ani vo vlastnom zmysle slova nemá
intencionálny (predom určený) obsah, ani ho nie je možné popísať iba ako
momentálna nevoľnosť. V tomto pocite sa ako nespokojnosť prejavuje práve
absencia obsahu, ktorý by človeka angažoval k sebatranscendencii. K ľudskému
šťastiu neoddeliteľne patrí naplnená intencionalita (zameranie ľudského snaženia na
určitý cieľ).
Ozajstnému priateľstvu sa nemôže dariť tam, kde jeden považuje druhého iba za
prostriedok vlastného potešenia a je pripravený kedykoľvek ho ponechať svojmu
osodu, ak cena za priateľstvo presiahne zisk z neho, t.j. pôžitok, aký z neho máme.
Plný pôžitok z priateľstva môže teda dosiahnuť len ten, kto na tento pôžitok nie je
fixovaný.
Antinómia (protirečenie) šťastia – niečo také, ako je vydarenosť života, zjavne
nemôže byť definované ani v pohľade zvnútra ani v pohľade zvonku. Antinómia
spočíva v tom, že ľudský život videný iba od konca a zvonku nemôže vytvoriť celok.
Pri porovnávaní šťastia a spokojnosti sa spokojnosť javí ako nezvratná skutočnosť
a svojim spôsobom krajnosť. Ak spokojný človek vo svojej spokojnosti zotrváva,
každý argument, že si to najlepšie necháva ujsť, pre neho zostáva vnútorný.
Argument tohto druhu ho nemôže osloviť, lebo k tomu, aby ho oslovil, musel by on už
byť nespokojný so svojou spokojnosťou. Spokojnosť je uzatvorenie sa subjektivity
(osobné hľadisko) do seba.
S otrasmi lásky je samozrejme táto neotrasiteľnosť nezlučiteľná. Milujúci by nechcel
meniť s niekým, kto je spokojný bez lásky, a ten zase s ním. Tiež rozdiel medzi
spokojnosťou a blaženosťou má základ v rozdiele medzi reflexiou (úvahou)
a bezprostrednosťou, ktorý je konštitutívny (utvárajúci, výstavbový) pre vedomý život.
Spokojnému, dokedy je spokojný, nič nechýba. Dokiaľ sa mu darí plne sa uzatvárať
do vnútorného priestoru svojej autarkie (duševný pokoj), všetko, čo sa prihodí jemu
a druhým ľuďom darí sa mu vymedzovať ako adiaforon (NEROZUMIEM) a naplnenie
svojho života neporovnáva s naplnením života iných. Do tej doby zostávajú všetky
námietky len námietkami zvonku; nedotýkajú sa ho. Intenzívna telesná bolesť však
dokáže narušiť takmer každú spokojnosť. Lebo potreby organizmu nie sú niečím
čisto vnútorným. Nedisponujeme nimi slobodne. Nemôžeme ich však tiež radiť
k svetu obyčajných adiaforai, obyčajných objektov. Stoici preto radili slobodne
ukončiť život, ktorý takým spôsobom ohrozuje neotrasiteľnosť človeka. Samovraždu
je tak najuspokojivejšou formou sebapotvrdenie autarkie. Zároveň však ukazuje
rozporuplnosť ideálu autarkie. Ten, kto pácha samovraždu, zmení sám seba na
obyčajnú vec, aby tak sám seba potvrdil ako subjekt. Pretože chce bezpodmienečne
potvrdiť svoju spokojnosť, je nespokojný s pobytom samým, lebo ten mu plnú
spokojnosť neumožňuje.
Spokojná osoba sa musí zaistiť predovšetkým proti vpádu skutočnosti druhého, proti
otrasom láskou a súcitom, ale tiež veľkým umením. Spokojnosť ako náhrada za
šťastie žije z toho, že iné sa jej nestalo skutočným. Tak, kde sa to stane, človek už
totiž nemôže spieť k spokojnosti, a ani to nemôže chcieť. Šťastie ako naplnenie
strháva subjekt na nekonečnú púť, ktorá je v podmienkach konečnosti neoddeliteľná
od bolesti z nedostatočnosti. Antinómia spokojnosti a blaženosti je preto
nezrušiteľná.
Vôľa k dobru – predpokladá dve veci. Najskôr predpokladá teologickú
štruktúrovanosť živej bytosti, ktorej o niečo ide, pre ktorú je niečo dobré, prospešné,
príjemné. Len potom je možné pre ňu chcieť dobro. Je tu však ešte druhý
predpoklad, totiž že ona bytosť, o ktorej dobro ide, je viditeľná ako ona. Aristoteles
rozlíšil jedno od druhého ako finis quo a ako finis cuius gratia, ako „k čomu“ a „kvôli
čomu“. Zdalo by sa, že toto rozlíšenie nemá praktický význam tam, kde ide o záujem
druhého. Sme schopní vnímať jeho záujem, keď nevnímame jeho samého? Potom
však možno nechápeme jeho skutočný záujem a sledujeme iba svoj záujem v tom,
o čom súdime, že je to istotne jeho záujem.
Filozofickú a pojmovú komplikovanosť významov termínov z knihy Roberta
Spaemanna - Štěstí a vule k dobru, máme možnosť jednoduchšie prijať cez životné
príbehy, názory a postoje ľudí vyrozprávané veľkým francúzskym spisovateľom
a filozofom Antoane Saint – Exuperym. Aj vďaka svojmu povolaniu letca dokázal
vnímať udalosti a vzťahy nie len z ich vnútornej stránky, ale aj z „nadhľadu“. Pre
ilustráciu jeho „filozofie života“ uvádzam niekoľko úryvkov z knihy Citadela.
Niekto je šťastný v mieri, niekto vo vojne, niekto túži po samote, ktorá ho inšpiruje,
iný potrebuje k inšpirácii ruch slávnosti, niekto hľadá radosť v uvažovaní o vede,
ktorá je odpoveďou na kladené otázky, iný ju nachádza v Bohu, kde žiadna otázka už
nemá zmysel.
Keby som chcel vysvetliť, čo je šťastie, povedal by som možno, že pre kováča je
šťastím kuť, pre námorníka plaviť sa, pre boháča získavať bohatstvo, a nepovedal by
som tým nič, čo by ťa nejako poučilo. Napokon pre boháča môže byť niekedy šťastím
plaviť sa, pre kováča získavať bohatstvo a pre námorníka nič nerobiť. A tak sa len
snažíš zachytiť prázdny prízrak, ktorý ti uniká.
Ak chceš tomu slovu porozumieť, musíš ho chápať ako odmenu, nie ako cieľ, lebo
v tom prípade nič neznamená. Rovnako ako viem, že je nejaká vec krásna, ale krása
pre mňa nie je cieľom. Počul si snáď niekedy sochára povedať: Z tohto kameňa
vytesám krásu? Bezobsažným lyrizmom sa balamutia len mizerní sochári. Skutočný
sochár ti povie: Snažím sa vydobyť z kameňa čosi podobné tomu, čo leží v mojom
vnútri. Neviem tomu dať priechod inak než tesaním. A nech je skutočná tvár ťažká
a stará, alebo neforemná, alebo nech je to spiaca mladosť, ak je sochár veľký, vždy
povieš, že je dielo krásne. Lebo ani krásna nie je cieľom, ale odmenou.
A keď som predtým povedal, že pre boháča je šťastím obohacovať sa, vlastne som ti
klamal. Lebo ide o plameň radosti, ktorý korunuje nejaké víťazstvo, a odmeňované je
úsilie a námaha. Ak na okamih život pred človekom vystúpi ako opojný, je to preto,
že ťa napĺňa radosťou krajina zhliadnutá z výšky hôr, ktorú vybudovalo tvoje úsilie.
Strana 171
Ale, príde za mnou kováč z mojej dediny a povie mi:
„Čo sa mňa priamo týka, na tom mi nezáleží. Keď mám svoj čaj a cukor a dobre
živeného osla a po boku ženu, a keď moje deti prospievajú na duchu i na tele, som
celkom šťastný a viac si nežiadam. K čomu všetko to utrpenie?“
Ako by však mohol byť šťastný, keby bol na svete sám a mal iba svoj dom? Keby žil
so svojou rodinou pod stanom strateným v púšti? Vediem ho preto k tomu, aby
poznal svoj omyl:
„Keď nájdeš večer pod ostanými stanmi priateľov, keď ti majú čo povedať
a rozprávajú ti, čo je nového v púšti...“
Veď som vás videl, na to nezabudnite! Videl som vás okolo nočných ohňov, ako
opekáte barana alebo kozu, a vaše hlasy ku mne doliehali. V tichu svojej lásky som
sa k vám zvoľna priblížil. Isteže, hovorili ste o synoch, ako jeden rastie a iný aký je
chorý, hovorili ste o dome, ale nie príliš naliehavo. A začali ste ožívať, až keď k vám
prisadol cestujúci z ďalekej karavány a rozvinul pred vami zázraky diaľok, keď vám
rozprával o bielych slonoch toto a toho kniežaťa a o svadbe ženy na tisíc kilometrov
odtiaľto, aj keď ste sotva poznali jej meno. Alebo o pohybe nepriateľov. Alebo
o nejakej kométe, urážke, láske či odvahe čeliť smrti, alebo o nejakej nenávisti voči
vám či o nejakom veľkom trápení. Náhle ste boli plní priestoru a spätí s toľkými
vecami a váš stan, milovaný a nenávidený, ohrozený a chránený, nadobudol náhle
zmysel. A boli ste zajatí v zázračnej spleti, ktorá i vás premenila v čosi väčšie, ako
ste boli vy sami...
Pretože potrebujete priestor, a ten vo vás môže uvoľniť jedine reč.
Dlho som v tichu svojej lásky pozoroval tie príslušníčky svojho ľudu, ktorí vypadali
šťastne. A vždy som zisťoval, že šťastie ich navštívilo nehľadané, ako krása sochu.
A vždy sa mi javilo ako známka ich dokonalosti a hodnoty ich srdca. A svoj dom otvor
pre život iba tej žene, ktorá ti môže povedať: Cítim sa tak šťastná, lebo šťastie, ktoré
jej rozžiarilo tvár, svedčí o jej hodnote, je to šťastie odmeneného srdca.
Nežiadaj preto odo mňa, hlavy ríše, aby som pre svoj ľud dobýval šťastie. Nežiadaj
odo mňa, od sochára, aby som prenasledoval krásu: usadol by som a nevedel, kam
bežať. I krása sa takto mení v šťastie. Žiadaj odo mňa len, aby som im budoval dušu,
v nej taký oheň môže planúť.“
Strana 172
Ale ty vidíš slobodu i násilie príliš zjednodušene. A balansuješ medzi nimi, lebo
pravda nie je v jednom ani v druhom ani uprostred, ale inde. Aká by to ale musela
byť náhoda, aby si svoju vnútornú pravdu zachytil jediným slovom! Slová sú
chudobné schránky. A prečo by mala na to, čo nutne potrebuješ k svojmu rastu,
stačiť chudobná schránka?
Ale ak máš byť slobodný, ako je slobodný spevák, improvizujúci na svojom nástroji,
nie je azda potrebné, aby ti najskôr vycvičil prsty a naučil ťa speváckemu umeniu?
A to znamená boj a násilie a vytrvalosť.
A ak máš byť slobodný, ako je slobodný horal, nie je azda potrebné, aby si si vycvičil
svaly? A to znamená boj a násilie a vytrvalosť.
A ak máš byť slobodný, ako je slobodný básnik, nie je azda potrebné, aby si si
vycvičil mozog a ukul štýl? A to znamená boj a násilie a vytrvalosť.
Čo si už zabudol, že podmienkou šťastia je nikdy šťastie nehľadať? Lebo potom by si
usadol a nevedel, kam bežať. Môžeš jedine tvoriť a šťastie je ti udelené ako odmena.
A podmienkou šťastia je boj a násilie a vytrvalosť.
Čo si už zabudol, že podmienkou krásy je nikdy krásu nehľadať? Lebo potom by si
usadol a nevedel kam bežať. Môžeš jedine vytvoriť dielo a krása je ti udelená ako
odmena. A podmienkou krásy je boj a násilie a vytrvalosť.
Strana 285
Modlitba osamelej ženy:
„Zmiluj sa nado mnou, Pane, ťaží ma samota. Nič neočakávam. Sedím tu v pokoji
a nič ku mne nehovorí. Predsa však to, po čom túžim, nie je prítomnosť ľudí, pretože
uprostred davu sa cítim ešte viac stratená. Ale iná žena, mne podobná, rovnako
osamelá v podobnom pokoji, sa predsa cíti naplnená, keď sa niekde po dome
pohybujú tí, ktorých má rada. Nepočuje ich ani nevidí. Ničoho sa jej v tej chvíli od
nich nedostáva. Stačí jej k šťastiu vedomie, že jej dom je obývaný.
Ani ja, Pane, nežiadam nič, čo je možné vidieť či počuť. Tvoje zázraky nie sú určené
zmyslom. Stačí len, aby si môjho ducha osvietil svetlom domova, a budem
uzdravená.
Strana 243
„A uvedomil som si, že tým najdôležitejším darom je dar cesty, po ktorej má človek
ísť, aby dospel k slávnosti. A ak chce posúdiť tvoju kultúru, chce od teba v prvom
rade počuť, aké sú tvoje slávnosti – a ako ich pociťuje srdce a – alebo slávnosť je
okamih prechodu, prekročenie prahu, vylúpnutie z kukly, keď došlo k premene –
odkliať prichádzaš a kam ideš. Až vtedy poznám, akým si človekom, a ak stojí za
námahu podporovať tvoje zdravie, tvoj objem brucha a tvoju početnosť.
Lebo je tomu tak, že láska je túžba po láske, kultúra je túžba po kultúre a radosť
obradu potápania za čiernou perlou je túžba po čiernej perle na dne morí.“
Strana 421
Človek chcel čosi získať. Získal to. A je teraz šťastný? Šťastie bolo predsa v onej
ceste za niečím. Pozrite na rastlinu, ktorá vytvára kvet. Je šťastná, že vytvorila kvet?
Je iba dovŕšená. A nemôže si priať nič, len smrť. Viem, čo je túžba a pracovná
vášeň. A pocit úspechu. A potom odpočinok. Ale odpočinok nie je potrava a nedá sa
z neho žiť. Niečo iné je potrava a niečo iné je cieľ. Niekto uteká rýchlejšie a vyhrá.
Ale z vyhratého behu nemôže byť živý. Rovnako ako nemôže ten, kto miluje more,
byť živý z jedinej búrky, ktorú premohol. Tá jedna premožená búrka je jedno tempo
ruky v jeho plavbe. Jedno tempo, ktoré volá po ďalšom. A radosť z vytvárania kvetu,
z premáhania búrky a z budovania chrámu je niečo iného než radosť z kvetu, ktorý je
hotový, z búrky, ktorú sme premohli, z chrámu, ktorý už sme postavili. Čakať, že
nájdeme radosť v niečom, čo sme pôvodne odsudzovali, myslieť si, že by sa mohol
bojovník tešiť radosťami lenivca, je ilúzia. Ale bojovník predsa bojuje zdanlivo za to,
z čoho je lenivec živý. Nemá však právo byť sklamaný, ak sa potom stane lenivec
z neho. Lebo nariekať nad tým, že túžba nikdy nedosiahne uspokojenie, je klam. Je
to klam, pokiaľ ide o predmet túžby. Povieš, že to, čo večne prenasleduješ, sa večne
vzďaľuje...
Strana 86
I keď som mal tú skúsenosť, že šťastných ľudí je možné vidieť omnoho častejšie na
púšti, v kláštoroch a tam, kde prinášajú obete, než medzi lenivcami v úrodných
oázach či na takzvane šťastných ostrovoch, bolo by napriek tomu hlúpe z toho
vyvodzovať, že hodnota potravy je v protiklade k hodnote šťastia. Znamená to teda
len toľko, že kde je viac statkov, tam sa človeku ponúka viac možností, aby sa mýlil
v povahe svojich radostí. Naozaj to totiž vyzerá, ako keby pochádzali z vecí, zatiaľ čo
pramenia len zo zmyslu, ktorého veci nadobúdajú v určitej ríši, v určitom príbytku
alebo panstve. Práve preto sa v blahobyte ľudia zmýlia oveľa ľahšie a omnoho
častejšie sa pachtia za márnym bohatstvom.
Strana 265
Epidémia depresie ukazuje podľa autora knihy Stefana Kleina - Vzorec šťastia ako
naliehavo spoločnosť potrebuje práve šťastie.
Radosť pôsobí nielen na ducha, ale predovšetkým na telo. Nešťastie ho ničí, šťastie
ho stavia na nohy.
Mozog nehodnotí na základe racionálnej úvahy, ale emocionálne. Na toto slúžia časti
predného mozgu. Práve tu sa inscenujú rôzne možnosti, a keď si mozog predstaví,
ako by sme sa cítili v tom či onom prípade, padne rozhodnutie.
Mozog pracuje v okamihoch veselosti iba ľavou polovicou.
Efektívne riadenie pocitov uvádza do chodu istý druh reťazovej reakcie. Ak sa
u človeka s vyššou aktivitou ľavej časti predného mozgu objavujú negatívne emócie
menej často a netrvajú dlho, tak jeho telo produkuje menej stresových hormónov.
Stresové hormóny, ako je kortizol, môžu preukázateľne a trvale oslabiť imunitu.
Naučiť sa kontrolovať vlastné negatívne pocity znamená zvýšiť aktivitu ľavej strany
predného mozgu. Kto sa o to snaží, žije nie len šťastnejšie, ale robí aj niečo pre
svoje zdravie.
Podľa Davidsonovho odhadu je počet ľudí so šťastne, nešťastne a neutrálne
zameranou mysľou zhruba rovnaký. Prevaha jednej alebo druhej strany predného
mozgu nesúvisí s okamžitými okolnosťami – je znakom osobnosti.
Gény majú iste vplyv na našu osobnosť, a tým aj na sklony k veselosti alebo
skľúčenosti. Je napr. dobre doložené, že depresie majú čiastočne dedičné príčiny:
ľudia príbuzní v prvom stupni s ľuďmi, ktorí depresiami trpia, majú štyrikrát vyššiu
pravdepodobnosť, že budú v živote tiež postihnutí depresiami. Podobné čísla platia
i pre iné duševné poruchy, napr. schizofréniu. Ukazuje sa zreteľné genetické
ovplyvňovanie schopnosti byť šťastný. Tým, že gény ovplyvňujú vznik a priebeh
chorôb, môžu spôsobiť pocit nešťastia.
Gény teda neurčujú náš osud. Ľudia však nie sú raz navždy predurčení svojim
ranným detstvom. Všimol si to neuropsychológ Davidson, ktorý vo svojom laboratóriu
skúmal činnosť mozgu u osôb, ktoré prvýkrát testoval v detskom veku a potom znovu
o desať rokov neskôr. Deti, ktoré medzitým chodili do školy, by už teraz nebolo
možné rozpoznať podľa predchádzajúceho encefalografického záznamu. Mnoho
detí, u ktorých v mozgu najprv prevládala aktivita ľavej časti, teraz vykazovala vyššiu
aktivitu pravá strana; u ďalších to bolo presne naopak. Zážitky detí z uplynulých
desiatich rokov celkom ovplyvnili ich temperament.
Nešťastie môžeme kontrolovať, šťastiu sa môžeme naučiť.
Aby sa zmenilo naše správanie alebo emócie, musí sa zmeniť stavba mozgu. A jeho
premena vychádza práve z neurónov. Bunky sivej hmoty totiž nevydávajú signály
v podobe rovnomerného toku, ale vysielajú ich v jednotlivých dávkach. Tým, že
v určitom čase vyšlú signál vždy iba dva neuróny, sa medzi nimi posilňuje spojenie,
synapsia. Aj za učenie sú zodpovedné jednotlivé neuróny (meníme stovky spojení
v mozgu).
Dlhodobé posilnenie stojí bunku energiu. Preto sa uskutoční ďalší krok – ale len
vtedy, keď sa náklady vyplatia. Nové mosty sa vytvoria v mozgu len vtedy, keď sa
podnety, ktoré majú zostať uchované v pamäti, spoločne objavujú dosť dlhý čas.
Toto je dôvod, prečo si môžeme niečo trvale zapamätať len opakovaným cvičením.
Serotonín a dopamín, dva hormóny, ktoré sú v rozhodujúcej miere zodpovedné za
existenciu dobrých pocitov. Tieto látky, ktoré nám umožňujú prežívať radosť, pôžitok
a sympatie, zohrávajú kľúčovú rolu pri prestavbe mozgu. Nie je to náhoda, učenie
a prežívanie šťastia sú spolu neoddeliteľne späté.
Keď sme skleslí, hladina serotonínu klesá; pri depresii bunky sivej hmoty odumierajú.
Šťastie je pre mozog studňou mladosti.
Talent, ktorý nepodporujeme, zakrpatie. Platí to pre všetky výkony mozgu: schopnosť
cvičiť sa pre väčšiu mieru šťastia môžeme trénovať tak, ako napr. písanie na stroji
plynulou angličtinou alebo presnosť svojho vnímania.
Emócie sú nevedomé stavy organizmu, pocity sú ich vedomé vnímanie.
Nesmieme sa okamžite snažiť zmeniť okolnosti, ale seba. Nesporné je: po prvé –
naše vnímanie šťastia záleží viac na spôsobe, akým náš mozog pociťuje, než na
vonkajších okolnostiach. Po druhé – jednorazové úsilie nestačí na to, aby sme
zmenili spôsoby svojho pociťovania. Na to aby sme zmenili mozog, sú nevyhnutné
zvyky a opakovanie. Predpokladá to schopnosť vynaložiť určité úsilie. Dalajláma
hovorí: „Tajomstvo cesty ku šťastiu je odhodlanie, úsilie a čas.“
Emócie sú program, ktorý prebieha automaticky. Väčšinou sa na ňom zúčastňuje
telo. Pocit zaznamenávame vtedy, keď si uvedomíme priebeh emócie.
Dejiny mesta sa podobajú vývoju ľudského mozgu aj v tom, že neprebiehajú
pozvoľna, ale v skokoch. Na jeho stavbe sa dajú rozoznať tri fázy búrlivej expanzie.
Tieto mozgové vrstvy sa nazývajú podľa tvorov, v hlavách ktorých sa prvý raz
masívne rozšírili: mozog plazov, mozog starších cicavcov a mozog mladších
cicavcov. Najstarší je mozog plazov. Kruhové obvody mozgového kmeňa hrajú
najdôležitejšiu úlohu pri vzniku emócií. Práve tu sa rodí hlad a strach: vysvetľuje sa
tak skutočnosť, že strachu je schopná aj jašterica. Bez tejto prastarej oblasti mozgu
by boli nemysliteľné nielen panika a zlosť, ale i radostné vzrušenie a slasť.
K centrám, ktoré sa rozvíjali v mozgu starších cicavcov patrí hippokampus
a amygdala, ktoré uchovávajú spomienky na pocity a miesta. Tieto štruktúry nám
umožňujú flexibilné správanie. Zvieratá sa teraz mohli ľahšie učiť, kto je priateľ a kto
nepriateľ, kde je potrava a ktorá strava chutí najlepšie. Výrazné zväčšenie veľkého
mozgu, ktorý preklenul staršie oblasti mozgu, charakterizuje mozog mladších
cicavcov. Zvieratá, u ktorých sa táto časť mozgu rozšírila, sa mohli v doteraz
nevídanej miere prispôsobovať meniacim sa životným podmienkam. Aj taký pocit,
ako je súcit, má svoje korene vo veľkom mozgu. Tento poznatok je jeden
z významných vedeckých prekvapení minulých rokov: altruizmus (nezištná
starostlivosť o druhých)nie je vymoženosť ľudskej kultúry, je výkonom mozgu
mladších cicavcov, ale sú ho schopné aj iné stvorenia. I keď sú naše pocity rôzne,
všetky spočívajú na základných pohnútkach, ako sú žiadostivosť alebo strach.
Dopamín je malá molekula zložená iba z 22 atómov – vodíka, uhlíka, kyslíka
a dusíka. Akokoľvek nepatrne môže molekula dopamínu vyzerať, v mozgu pôsobí
skutočne mimoriadne. Podieľa sa na riadení bdelosti a zameriava pozornosť. Zvyšuje
zvedavosť, schopnosť učenia, fantáziu, kreativitu a túžbu po sexe. Mozog túto látku
vylučuje vždy, keď po niekom alebo niečom túžime. Dopamín je molekula túžby.
Uvádza do chodu aj systémy nutné na dosiahnutie našich cieľov. Vďaka nej sa cítime
motivovaní, optimistickí a plní sebadôvery. Dopamín vedie mozog k tomu, aby sa
odhodlal k činu – je nepostrádateľný pri podriadení sa svalov vôli. Krátko povedané:
dopamín je látka, ktorá nás poháňa. Uvádza nás do stavu vibrujúcej radosti, vábi nás
vidinou cieľa a ponúka nám predstavu, že cieľ máme na dosah, preto prispieva viac
ako iné látky pôsobiace v mozgu k vytvoreniu euforickej nálady. Alkohol a nikotín
ovplyvňujú zvýšené uvoľňovanie dopamínu v mozgu. Dopamín ovplyvňuje udalosti
v mozgu hneď tromi spôsobmi. Po prvé, upozorní nás na zvlášť zaujímavé situácie –
dopamín prebúdza. Po druhé, vyzýva aby sa vštepili do pamäti dobré skúsenosti –
dopamín podporuje učenie. A po tretie, slúži na to, aby riadil svaly a aby telo
podriadil vôli – dopamín aktivuje. Nedostatok dopamínu človeka utlmuje. Nadbytok
tejto látky vedie ku skaze: túžba sa vystupňuje k posadnutosti, úsilie o dosiahnutie
cieľa k opojeniu mocou, sebadôvera k šialenstvu veľkosti a bohatstvo nápadov
k posadnutosti. Aj dobré pocity majú svoje temné stránky. Dopamín môžeme
považovať za akéhosi hlavného chemického sprostredkovateľa túžby.
Neuróny nevedie k aktivite potrava, ale iba jej radostné očakávanie, t.j. nazývame ho
systém očakávania. Jedno príslovie hovorí: Najväčšia radosť spočíva očakávaní.
Samotnú odmenu, ktorá je nám prisľúbená, tak prijímame bez zvláštneho pohnutia.
Prečo urobí pár cukríkov z testovaných osôb oveľa šikovnejších a nápadnejších
diagnostikov? Neočakávaný dar v mozgu lekára ľahko zvýši hladinu dopamínu.
Dopamín podnecuje bunky sivej hmoty ku spracovaniu informácií - rovnaký
mechanizmus vyvoláva aj zvedavosť. Dopamín vyvoláva zvláštnu aktivitu pracovnej
pamäti, ktorá je uložená v prednom mozgu. Dopamnín súčasne pôsobí na hlboko
uložené centrá, ktoré riadia pozornosť, a zaisťujú tak zvýšenú koncentráciu. Príjemné
prekvapenie môže týmto spôsobom rozhýbať myslenie.
Spojenie zvedavosti a túžby, ktoré podporuje dopamín, je súčasťou kreativity. Bez
neobvyklého množstva týchto neurotransmitérov, vyvolaného buď prirodzene, alebo
pomocou drog, by nikdy nevzniklo mnoho umeleckých diel. Jean–Paul Sartre písal
svoje posledné knihy v umeleckom tvorivom opojení. Francúzsky filozof totiž
v starobe postupne strácal zrak. Aby vyhral svoje preteky so slepotou, užíval
amfetamín, drogu, ktorá zvyšuje hladinu dopamínu. Nálada teda ovplyvňuje
výkonnosť ducha.
Každý pôžitok je opojením. Na vzniku všetkých pôžitkov sa podieľajú opioidy.
Charles Baudelaire: „Opíjajte sa! Treba byť večne opitý. Vínom, poéziou alebo
cnosťou, ako chcete. Ale opíjajte sa.“ Opioidy chemickými cestami ovplyvňujú
prežívanie času: organizmus akoby zdanlivo zastavil čas.
Coelho Paulo - Hudba zaznievajúca z kaplnky
„Uvedomujem si, že prežívam jeden z nezabudnuteľných okamihov života, ktoré
oceníme často až potom, keď magický okamih uplynie. Som tu prítomný celou svojou
bytosťou, bez minulosti, bez budúcnosti, prežívam iba toto ráno, hudbu, slasť,
nečakanú modlitbu. Dostávam sa do akéhosi stavu milosti, extázy, vďačnosti za to,
že žijem.“ Týmito slovami autor knihy zachytil esenciu radosti, keď sa započúval do
hry pianistky, ktorá hrala v „Malej kaplnke“, ležiacej kdesi uprostred lesa, sebe
a Bohu.
Naproti tomu v poviedke Pianista v nákupnom centre opisuje príbeh pianistu, ktorý
hrá tak, že nevníma okolitý svet „konzumentov“ v nákupnom centre, ale hľadí na
magický svet skladateľov, ktorí hudbu zložili. Počúva ho len Boh prítomný v duši
a v rukách tohto pianistu „lebo on dáva to najlepšie, čo v ňom je, nezáleží mu na
uznaní ani na zarobených peniazoch. Hrá, akoby bol v milánskej La Scale alebo
v parížskej Opere. Hrá, lebo hra je jeho osudom, jeho radosťou, jeho životným
poslaním.
Podľa knihy Vzorec šťastia autora Stefana Kleina
„V roku 1973 výskumné skupiny objavili, že neuróny v našich hlavách majú
receptory, teda miesta pre chemický príjem opiátov, k nim patrí morfium a heroín.
Najskôr boli telu odhalené vlastné opiáty – drogy, ktoré si organizmus sám
pripravuje. Pomenované boli endorfíny a skoro sa objavila aj ďalšia látka – enkefalín.
Nakoniec boli objavené dynorfíny, ktoré pôsobia úplne opačne ako endorfíny:
„vypínajú“ pocit blaženosti, spôsobený endorfínmi a enkefalínom. Opioidy sú
takzvané neuropeptidy, molekuly, ktorú sú oveľa väčšie a zložitejšie vystavané ako
substancia radosti dopamín. Opioidy sú obsiahnuté i v mozgu psov, hlodavcov,
hmyzu, pôsobia dokonca i v jednoduchom nervovom systéme dážďoviek. Je vari celá
príroda posadnutá hľadaním šťastia?
Eufória zamilovanosti je celkom porovnateľná s účinkami opojenia heroínom alebo
kokaínom. Z hľadiska neurobiológie nie je výsledok udivujúci, pretože drogy na
jednej strane a elixír lásky – oxytocín a vazopresín – na druhej strane pôsobia
v mozgu na tie isté spoje. Oboje pôsobia na systémy, v ktorých hrá podstatnú rolu
dopamín, hormón túžby. Pre vznik väzby k partnerovi je to nevyhnutné, dopamín
riadi pozornosť a prebúdza žiadostivosť.
Deti robia človeka súčasne šťastným i nešťastným – šťastie totiž nie je opakom
nešťastia a nevylučuje ho.“
Podľa knihy Lidský živočich od autora Desmonda Morrisa je obzvlášť dôležitý úsmev
v detstve. Ľudské mláďatá sa nemôžu držať žiadnej matkinej srsti a tak musia hľadať
iný spôsob, ako si zaistiť zotrvanie u všeochraňujúcej matky. Úsmev sa objavuje
skoro, približne vo štvrtom týždni života, a matka je ním okúzlená. Ak sa na ňu
dieťatko usmeje, chce ho matka okamžite pritisnúť k sebe, alebo aspoň byť blízko
neho. Týmto udržovaním matky na blízku si dieťa vynahradzuje chytanie sa srsti.
Mnoho matiek sa domnieva, že dieťa sa naučí usmievať, pretože napodobňuje jej
vlastný výraz tváre, ale nie je tomu tak. Úsmev je vrodená reakcia a deti by sa
usmievali bez ohľadu na to, či matka robí to isté alebo nie. Vieme to spoľahlivo,
pretože i deti, ktoré sa narodili slepé a nemohli teda nikdy matkinu tvár vidieť, sa
začínajú automaticky usmievať , keď dosiahnu vek štyroch týždňov. Úsmev je príliš
dôležitý ľudský signál na to, aby bol ponechaný náhode.
Základom „dobrého chovania“ je vzájomný altruizmus. Medzi obyvateľmi mesta platí
nepísané pravidlo „Ty mňa poškriabeš na chrbte a ja teba tiež.“ Deťom nejaký čas
trvá, než sa tomuto systému naučia, a môžeme počuť, ako im rodičia hovoria, aby
„sa chovali slušne“. Je to zvláštne použitie slova „chovať sa“. V podstate tento príkaz
znamená „chovať sa k cudzím ľuďom, ako by to boli priatelia“. Na začiatku pripadá
deťom ťažké túto zvyklosť dodržiavať, ale postupom času sa stanú dospelými
mladými ľuďmi, ktorí sú obvykle schopní prijať lož a hrať túto spoločenskú hru.
Podľa Konrada Lorenza „Kto chce ešte vôbec prejavovať srdečný a vrelý cit k ľuďom,
musí sa sústrediť na malý počet priateľov, lebo nie sme utváraní tak, aby sme mohli
milovať všetkých ľudí, akokoľvek je taká požiadavka správna a etická. Musíme si
teda vyberať, to znamená, že si musíme voči niektorým iným ľuďom, ktorí by si práve
tak zaslúžili naše priateľstvo, udržovať odstup.
Nahustenie množstva ľudí v tesnom priestore vedie nie len cez vyčerpanie a rozklad
medziľudských vzťahov nepriamo k prejavom odľudštenia, ale bezprostredne tiež
vyvoláva agresívne chovanie.
Človek sa chce udržať na uzde a snaží sa každý deň a každú hodinu chovať sa
zdvorilo – to znamená priateľsky – k ľuďom, s ktorými spriatelený nie je, stupňuje sa
jeho stav utrpenia. Všeobecná nevľúdnosť, ktorú môžeme pozorovať vo všetkých
veľkomestách, je jasne úmerná hustote ľudských más nakopených na tom ktorom
meste. Preľudnenie prispieva nepriamo k všetkým chorobným stavom a prejavom
rozpadu. Vieru, že by sa snáď vhodným vytrvalým pôsobením vo forme
„podmieňovania“ podarilo vytvoriť nový typ ľudí odolných proti účinkom preľudnenia,
považujem za nebezpečné bláznovstvo.
Ekológia človeka sa mení niekoľkokrát rýchlejšie nech ekológia ostatných
organizmov. Tempo diktuje technologický pokrok, ktorý naberá obrátky
geometrickým radom.
Chvat dnešných dní neponecháva ľuďom čas na to, aby si vopred premysleli
a overili, čo sa chystajú robiť. A potom sú ešte naivne hrdí na to, že sú muži činu,
a zatiaľ v skutočnosti prírodu a seba sami ničia.“ Naproti tomu šťastná spoločnosť
podľa S. Kleina - Vzorec šťastia necháva na každom svojom členovi, aby sám
rozhodoval o čo možno najväčšom počte malých i veľkých životných otázok.
Napomáha jednotlivcovi uskutočniť jeho plány a nádeje. Dokonca je zmyslom
každého spoločenského vývoja rozšíriť možnosti voľby indivídua. Ďalšie ciele, akým
je zvýšenie blahobytu, sú druhoradé.
Drvivá väčšina ľudí si dnes cení len to, čo prináša zisk a čím je možné pretromfnúť
svojho blížneho v bezuzdnom súťažení. Každý prostriedok slúžiaci tomuto cieľu
sa klamne zdá byť hodnotou. Ničivý blud utilitarizmu možno definovať ako zámenu
prostriedkov a cieľa.
Pokladám však za pravdepodobné, že okrem túžby po majetku a vyššom sociálnom
postavení hrá tu tiež podstatnú rolu strach. Strach, že budú pristihnutí v súťaži,
strach z chudoby, strach, že sa chybne rozhodnú a nebudú už na vyčerpávajúce
situácie stačiť. Človek sa ponáhľa nie len pre svoj hlad; sebalákavejšia slasť by ho
neprimäla k sebapoškodzovaniu; ponáhľa sa, pretože je čímsi hnaný. Čo ho ženie, to
môže byť jedine úzkosť.“ Ekonomický trhový systém „sa stále rovnakej krátkozrakej
politiky: odmeňujú spotrebiteľov vyššou „životnou úrovňou“ za to, že pokračujú
v nervy drásajúcou a krvný tlak zvyšujúcou súťažou so svojimi blížnymi.
Aparát, ktorý u všetkých vyšších organizmov zaisťuje túto životne dôležitú adaptáciu
chovania na „tržnú situáciu“, má bezpochyby tiež tie základné fyziologické vlastnosti,
ktoré nájdeme takmer u všetkých podobne zložitých neurosenzorických organizácií.
Po prvé: podlieha princípu privykania alebo senzorickej adaptácie, tzn. že
kombinácia podnetov, ktorá sa vyskytuje veľakrát po sebe, postupne stráca svoju
účinnosť. Druhou všeobecne platnou vlastnosťou zmieneného adaptačného
mechanizmu je zotrvačnosť.
Za týchto podmienok bolo mnohé z toho, čo dnes považujeme za hriešne alebo
prinajmenšom opovrhnutia hodné, úplne správnou, ba životne nutnou stratégiou
prežitia. Prežieranie bolo cnosťou, lebo keď konečne padlo do pasce veľké zviera,
najrozumnejšou vecou, ktorú mohol človek urobiť, bolo napchať sa, ako len to šlo. To
isté platilo i o smrteľnom hriechu lenivosti: ulovenie koristi bolo natoľko
vyčerpávajúce, že nebolo vhodné vydávať viac energie, než bolo bezpodmienečne
nutné. Nebezpečie obklopujúce človeka na všetkých stranách bolo natoľko hrozivé,
že bolo nezodpovednou pochabosťou podstupovať akékoľvek zbytočné riziko
a úzkostlivá opatrnosť hraničiaca so zbabelosťou bola jedinou rozumnou zásadou
všetkých jednaní.
Fylogeneticky vyvinutý mechanizmus slasti a strasti nútil človeka dôsledne sa
vyhýbať nebezpečiu a výdaju energie, kde to len šlo, čo boli teda princípy naozaj
účelné.
S postupujúcim ovládaním svojho okolia zmenil moderný človek tržnú situáciu svojej
ekonomie slasti a strasti v smere stále vzrastajúcej precitlivelosti ku všetkým
nepríjemným situáciám a práve takej otupelosti voči nepríjemným zážitkom.
Z najrôznejších dôvodov má tento stav skazonosný efekt.
Ľudia strácajú schopnosť vkladať nepríjemnú prácu do diela, ktoré sľubuje slasť až
niekedy v budúcnosti.
Bez zaplatenia ceny vytrvalého prekonávania nepríjemného môžeme ešte tak
dosiahnuť slasť, nie však radosť, tej iskry božej.
Stručne povedané, táto neochota niesť strasti plodí smrteľnú nudu.
Čo nám chýba, sú prirodzené prekážky, ktorých prekonávanie skôr zoceľovalo
človeka tým, že sa naučil znášať strasť ako predpoklad dosiahnutia radosti
z úspechu. Hlavný problém je v tom, ako som už povedal, že táto prekážka nám
musí stáť v ceste prirodzene. Žiadne uspokojenie nevzíde z prekonávania úmyselne
vytvorených prekážok.
Obtiažnych prekážok, ktoré musia byť prekonané, ak nemá ľudstvo zahynúť, nie je
málo, a tak sa každému ponúka dosť príležitostí, ako dokázať svoju odvahu a cenu.
Je nevyhnutnou, a pritom reálnou úlohou výchovy zoznámiť všetkých ľudí s týmito
prekážkami.
Podľa S. Kleina – Vzorec šťastia „Pri posudzovaní vlastného šťastia sa často
dopúšťame chyby: zamieňame si spokojnosť so šťastím. V čom spočíva rozdiel?
Šťastie prežívame v rovnakom okamihu, v ktorom s ním máme čo do činenia. Šťastie
existuje iba v prítomnosti. Spokojnosť je to, čosi z nej uchováme v hlave, vzniká pri
pohľade naspäť.
Žiadna objektívna forma spokojnosti neexistuje. Meradlom, ktorým hodnotíme
skutočnosť, sú nádeje a obavy. Ten, kto sa porovnáva s inými, prehráva. Pohľady
inde robia človeka závislým od druhých, ale naviac môžu viesť k zlým rozhodnutiam.
Vo svojom každodennom živote si však musíme sami uvedomiť, do akého veľkého
omylu nás môže zvyk porovnávania priviesť.
Nestačí byť šťastný – človek si musí svoje šťastie všimnúť. Na to, aby sa život obrátil
k lepšiemu, nie je potrebná žiadna veľká zmena. Spokojnosť sa skladá podobne ako
mozaika z mnohých šťastných okamihov. Istým prostriedkom proti nešťastiu je
uvedomenie si okamihu šťastia.
Každý musí prísť sám na to, čo u neho vyvoláva dobré pocity. Život nie je beh na sto
metrov, pri ktorom všetci vybehnú z rovnakého miesta a prebehnú rovnakým cieľom.
Početné štúdie dokladajú, že medzi dobrou náladou – teda neprítomnosť stresu –
a priemernou dĺžkou života existuje priama súvislosť. Životný štýl človeka určuje vek,
aký pravdepodobne dosiahne, a to dokonca viac než dedičná výbava, prostredie
a lekárska starostlivosť. Jeho vplyv je omnoho silnejší než vplyv všetkých ostatných
faktorov dokopy! Telo je senzorom šťastia.
Magický trojuholník spokojnosti v spoločnosti tvorí spoločný cieľ občanov, sociálna
vyrovnanosť a kontrola nad vlastným životom. Tieto tri zložky pozitívne ovplyvňujú
dobré rozpoloženie, pretože znižujú stres, ktorému sú ľudia vystavení v priebehu
spoločného života. Súčasne vedú ku slobodnému utváraniu vlastného života podľa
talentu a možností.
Nečinnosť a pocit bezmocnosti sú najväčší nepriatelia šťastia. Kľúčom
k dobrým pocitom je činnosť. Šťastný život nie je dar osudu: musíme preň
niečo urobiť.
Radosť zo života je nám vrodená. Pociťovať rozochvené očakávanie, radostnú
extázu a vrúcnu sympatiu patrí k základnému vybaveniu mozgu. Tieto dary sú
dokonca potrebné pre život. Ľudia môžu byť šťastní takmer v každej situácii.
Spokojnosť je okolnosťami určovaná oveľa menej, než sme sa domnievali. Pri
hľadaní šťastia sa potkýname o vlastné nohy.
Som presvedčená, že na každej životnej križovatke, príp. aj v rámci každodenných
povinností sú možné vždy minimálne 2 spôsoby rozhodnutia sa ako pokračovať
ďalej. Čo je však určujúci kritériom samotného aktu rozhodnutia sa, že vykročíme
práve tou a nie inou cestou? Mám tým na mysli do akej miery je určujúcim faktorom
práve sebarealizácia môjho šťastia, ktorým v poradí, pri takýchto rozhodnutiach, je
samotné kritérium šťastia a vôbec, dá sa odčleniť ako samostatný rozhodujúci počin?
Zo svojej skúsenosti si skôr myslím, že okolností, ktoré nás každodenne utvárajú
a určujú, ktorou cestou sa vydáme, je veľa a aj keď sa nazdávame, že máme
slobodnú vôľu, niekedy musíme prijať to (napr. z existenčných dôvodov) čo nám
situácia prináša. Istý čas som bola nezamestnaná a naskytla sa mi možnosť terajšej
práce, v ktorom som už 9 rokov. Netušila som do čoho idem, ale keďže ako
nezamestnaná som zažívala zložité psychické stavy súvisiace s pocitmi osobnej
neschopnosti, nepotrebnosti, bola som nakoniec rada, že prácu mám, ale či to bol
správny krok v súvislosti so šťastím, to neviem zhodnotiť ani teraz. Kritérium šťastia
ako prioritnej hodnoty som pri rozhodnutí sa nastúpiť do tohto zamestnania určite na
mysli nemala. Preto si myslím, že v životných situáciách skôr hodnotíme všeobecné
existenčné kritériá a až potom v rámci samotnej cesty, ktorou sme sa rozhodli ísť,
hľadáme spôsob si ako urobiť túto cestu príjemnou, radostnou, príp. šťastnou. Teda
nie je to problém voľby na križovatke, ale spôsob akým kráčame po svojej, už
zvolenej ceste.
Denne zažívame rôzne situácie, v ktorých sa ocitáme ako diváci. Ak zostaneme
v tejto pozícii nezúčastneného pozorovateľa , alebo len diváka (pozorovateľ pozoruje
a hodnotí situáciu, ale nezasahuje do nej, divák sa díva, vníma a ak mu situácia
zahrá na citlivú strunu, reaguje na ňu pocitovo napr. radosťou alebo hnevom). Ak
však do situácie vstúpime aktívne či už verbálne alebo akčne, môžeme ovplyvniť
alebo zmeniť priebeh udalosti. Ako ju zmeníme záleží aj na nás. Môžeme ju zmeniť
na radostnú, pocitovo šťastnú pre druhých a spätnou väzbou aj na seba, alebo aj
naopak.
P. Coleho - O umení meča
Kto porozumel zmyslu života, vie, že nič nemá začiatok a nič nemá koniec, preto
netrpí úzkosťou. Bojuje za to, v čo verí, nesnaží sa nikomu nič dokazovať, udržiava
sa tichý pokoj človeka, ktorý mal odvahu vybrať si vlastný osud.
Toľko sa sústreďujeme na to, čo považujeme za najlepší postoj, že zabúdame na
čosi oveľa dôležitejšie: na dosiahnutie svojich cieľov potrebujeme aj iných ľudí. Preto
je potrebné svet nielen pozorovať, ale vedieť sa vžiť aj do pocitov iných a naučiť sa
nasledovať ich myšlienky.
Teda pocity radosti a šťastia sa nemusia dostavovať len pasívnym spôsobom
prijímania, už hotových situácií v ktorých sa ocitneme, ale vytvárať také situácie,
udalosti vlastným pričinením. To sa nám však podarí len keď sme na to dostatočne
vybavený duševne (psychicky).
Stretnutie v Galérii Dentsu
Pretože svoj život prežíval naplno,
suchá tráva ešte stále púta pozornosť okoloidúcich.
Kvety iba kvitnú,
a robia to najlepšie, ako dokážu.
Biela ľalia v údolí, ktorú nik nevidí,
nemusí nikomu nič vysvetľovať;
žije iba pre krásu.
Ľuďom však spolužitie s „iba“ nestačí.
Keby rajčiny chceli byť melónmi,
bola by z toho fraška.
Preto ma nesmierne prekvapuje,
keď sa toľko ľudí zaoberá iba tým,
že chcú pôsobiť ako ktosi, kým nie sú;
čo pekné vidia v premene na frašku?
Nemusíte predstierať, že ste silný,
nemusíte si dokazovať, že všetko je v najlepšom poriadku,
nemôžete sa zaoberať tým, čo si o vás myslia ostatní,
ak cítite potrebu plakať, plačte,
je dobré vyplakať sa do poslednej slzy
(lebo potom sa môžete znovu usmievať).
SÚHRN: Miznutie všetkých silných citov spôsobené .........................Pokroky
v technológii a farmakológii podporujú neschopnosť znášať i tú najmenšiu
nespokojnosť. Ľudia tak strácajú schopnosť prežívať radosť , ktorú je možné
dosiahnuť len po trpkej námahe pri zdolávaní prekážok. Prirodzené kontrastné vlny
utrpenia a radosti sa rozplývajú do nepoznaných oscilácií nevýslovnej nudy.
U ľudí sa náklonnosť a antipatie (odpor, nechuť k dačomu alebo dakomu) vyvíjajú
takisto na základe skúseností z kontaktov s príslušnými osobami. Tieto stavy môžu
vznikať bez vedomých spomienok na predchádzajúce udalosti. Náklonnosť je teda
výkonom implicitnej (zahrnutý v dačom bez slovného, jasného vyjadrenia) pamäti.
Spočíva skôr v emóciách ako vo vedomých spomienkach. Dôvera vzniká vtedy, keď
umožňuje stále väčšie skutky brania a dávania.
Vášne určujú náš život viac ako všetky myšlienky. Vášne má však človek pevne
vštepené. Musíme ich brať také, aké sú. Spôsob života, ktorý zodpovedá ľudskej
prirodzenosti, bude trvale produktívnejší a urobí nás šťastnejšími než život, ktorý sa
prieči našim schopnostiam.
..........................................
Pri posudzovaní vlastného šťastia sa často dopúšťame chyby: zamieňame si
spokojnosť so šťastím. V čom spočíva rozdiel? Šťastie prežívame v rovnakom
okamihu, v ktorom s ním máme čo do činenia. Šťastie existuje iba v prítomnosti.
Spokojnosť je to, čosi z nej uchováme v hlave, vzniká pri pohľade naspäť.
Strana 188: ..................................................
Žiadna objektívna forma spokojnosti neexistuje. Meradlom, ktorým hodnotíme
skutočnosť, sú nádeje a obavy. Ten, kto sa porovnáva s inými, prehráva. Pohľady
inde robia človeka závislým od druhých, ale naviac môžu viesť k zlým rozhodnutiam.
Vo svojom každodennom živote si však musíme sami uvedomiť, do akého veľkého
omylu nás môže zvyk porovnávania priviesť.
Nestačí byť šťastný – človek si musí svoje šťastie všimnúť. Na to, aby sa život obrátil
k lepšiemu, nie je potrebná žiadna veľká zmena. Spokojnosť sa skladá podobne ako
mozaika z mnohých šťastných okamihov. Istým prostriedkom proti nešťastiu je
uvedomenie si okamihu šťastia.
Každý musí prísť sám na to, čo u neho vyvoláva dobré pocity. Život nie je beh na sto
metrov, pri ktorom všetci vybehnú z rovnakého miesta a prebehnú rovnakým cieľom.
Početné štúdie dokladajú, že medzi dobrou náladou – teda neprítomnosť stresu –
a priemernou dĺžkou života existuje priama súvislosť. Životný štýl človeka určuje vek,
aký pravdepodobne dosiahne, a to dokonca viac než dedičná výbava, prostredie
a lekárska starostlivosť. Jeho vplyv je omnoho silnejší než vplyv všetkých ostatných
faktorov dokopy! Telo je senzorom šťastia.
Magický trojuholník spokojnosti v spoločnosti tvorí spoločný cieľ občanov, sociálna
vyrovnanosť a kontrola nad vlastným životom. Tieto tri zložky pozitívne ovplyvňujú
dobré rozpoloženie, pretože znižujú stres, ktorému sú ľudia vystavení v priebehu
spoločného života. Súčasne vedú ku slobodnému utváraniu vlastného života podľa
talentu a možností.
Šťastná spoločnosť necháva na každom svojom členovi, aby sám rozhodoval o čo
možno najväčšom počte malých i veľkých životných otázok. Napomáha jednotlivcovi
uskutočniť jeho plány a nádeje. Dokonca je zmyslom každého spoločenského vývoja
rozšíriť možnosti voľby indivídua. Ďalšie ciele, akým je zvýšenie blahobytu, sú
druhoradé.
Nečinnosť a pocit bezmocnosti sú najväčší nepriatelia šťastia. Kľúčom k dobrým
pocitom je činnosť. Šťastný život nie je dar osudu: musíme preň niečo urobiť.
Radosť zo života je nám vrodená. Pociťovať rozochvené očakávanie, radostnú
extázu a vrúcnu sympatiu patrí k základnému vybaveniu mozgu. Tieto dary sú
dokonca potrebné pre život. Ľudia môžu byť šťastní takmer v každej situácii.
Spokojnosť je okolnosťami určovaná oveľa menej, než sme sa domnievali. Pri
hľadaní šťastia sa potkýname o vlastné nohy.
Šťastie je niečo viac než len neprítomnosť nešťastia. Radosť a slasť pritom pôsobia
proti negatívnym emóciám, ako sú strach a smútok. Rozháňajú ich ako vietor hmlu.
Žiť svoj život tak, aby sme z neho mali radosť môžeme dvoma princípmi. Pomocou
vedomého cvičenia môžeme posielať spoje pre dobré pocity. Zámerne si môžeme
pripravovať situácie, na ktoré reagujeme s radosťou.
Podľa knihy Lidský živočich od autora Desmonda Morrisa je obzvlášť dôležitý je
úsmev v detstve. Ľudské mláďatá sa nemôžu držať žiadnej matkinej srsti a tak musia
hľadať iný spôsob, ako si zaistiť zotrvanie u všeochraňujúcej matky. Úsmev sa
objavuje skoro, približne vo štvrtom týždni života, a matka je ním okúzlená. Ak sa na
ňu dieťatko usmeje, chce ho matka okamžite pritisnúť k sebe, alebo aspoň byť blízko
neho. Týmto udržovaním matky na blízku si dieťa vynahradzuje chytanie sa srsti.
Mnoho matiek sa domnieva, že dieťa sa naučí usmievať, pretože napodobňuje jej
vlastní výraz tváre, ale nie je tomu tak. Úsmev je vrodená reakcia a deti by sa
usmievali bez ohľadu na to, či matka robí to isté alebo nie. Vieme to spoľahlivo,
pretože i deti, ktoré sa narodili slepé a nemohli teda nikdy matkinu tvár vidieť, sa
začínajú automaticky usmievať , keď dosiahnu vek štyroch týždňov. Úsmev je príliš
dôležitý ľudský signál na to, aby bol ponechaný náhode.
Strana 21
Základom „dobrého chovania“ je vzájomný altruizmus. Medzi obyvateľmi mesta platí
nepísané pravidlo „Ty mňa poškriabeš na chrbte a ja teba tiež.“ Deťom nejaký čas
trvá, než sa tomuto systému naučia, a môžeme počuť, ako im rodičia hovoria, aby
„sa chovali slušne“. Je to zvláštne použitie slova „chovať sa“. V podstate tento príkaz
znamená „chovať sa k cudzím ľuďom, ako by to boli priatelia“. Na začiatku pripadá
deťom ťažké túto zvyklosť dodržiavať, ale postupom času sa stanú dospelými
mladými ľuďmi, ktorí sú obvykle schopní prijať lož a hrať túto spoločenskú hru.
Strana 88
Rozverne výstredná architektúra ľudí dráždi, rovnako ako ich myseľ otupuje
architektúra jednotvárna a okukaná, ktorá nudí tým, že je iba praktická. Vo výzdobe
miest sa môžu objaviť odvážne i premrštene vynaliezavé nápady, ale sťažka ich
nájdeme v stavebníctve. Cieľavedome neobvyklá a príťažlivá architektúra je
ozajstnou vzácnosťou.
Keď sa navrhujú veľké stavby alebo špecializované strediská voľného času, dostanú
vynaliezaví architekti voľnú ruku. Z určitých dôvodov však je sotva kedy pociťovaná
potreba vniesť tento prvok radosti do obvyklej mestskej krajiny. Keď je náhodou
nejakému umelcovi dovolené vytvoriť vynaliezavú budovu v strede mesta ako
v prípade Hundertwasserovho domu vo Viedni alebo Gaudího stavieb v Barcelone,
ľudia sa k nim hrnú, aby ich videli a vychutnali si ich zvláštnosť. Navzdory ich
reakciám sa však zdá, že na úradoch sa nikto nestará o to, ako môžu takéto projekty
na ľudí pôsobiť.
Strana 111
Konrad Lorenz
Kto chce ešte vôbec prejavovať srdečný a vrelý cit k ľuďom, musí sa sústrediť na
malý počet priateľov, lebo nie sme utváraní tak, aby sme mohli milovať všetkých ľudí,
akokoľvek je taká požiadavka správna a etická. Musíme si teda vyberať, to znamená,
že si musíme voči niektorým iným ľuďom, ktorí by si práve tak zaslúžili naše
priateľstvo, udržovať odstup.
Nahustenie množstva ľudí v tesnom priestore vedie nie len cez vyčerpanie a rozklad
medziľudských vzťahov nepriamo k prejavom odľudštenia, ale bezprostredne tiež
vyvoláva agresívne chovanie.
Človek sa chce udržať na uzde a snaží sa každý deň a každú hodinu chovať sa
zdvorilo – to znamená priateľsky – k ľuďom, s ktorými spriatelený nie je, stupňuje sa
jeho stav utrpenia. Všeobecná nevľúdnosť, ktorú môžeme pozorovať vo všetkých
veľkomestách, je jasne úmerná hustote ľudských más nakopených na tom ktorom
meste. Preľudnenie prispieva nepriamo k všetkým chorobným stavom a prejavom
rozpadu. Vieru, že by sa snáď vhodným vytrvalým pôsobením vo forme
„podmieňovania“ podarilo vytvoriť nový typ ľudí odolných proti účinkom preľudnenia,
považujem za nebezpečné bláznovstvo.
Ekológia človeka sa mení niekoľkokrát rýchlejšie nech ekológia ostatných
organizmov. Tempo diktuje technologický pokrok, ktorý naberá obrátky
geometrickým radom.
Chvat dnešných dní neponecháva ľuďom čas na to, aby si vopred premysleli
a overili, čo sa chystajú robiť. A potom sú ešte naivne hrdí na to, že sú muži činu,
a zatiaľ v skutočnosti prírodu a seba sami ničia.
Niektoré odvetvia chemického priemyslu nevyberavo ťažia z túžby po okamžitom
uspokojení požiadaviek a distribuujú s ľahkomyseľnosťou až zločinnou prostriedky,
ktorých dlhodobý účinok nemožno vôbec predvídať.
Civilizované ľudstvo si asi začne uvedomovať svoje chyby, až keď ich pocítia
ekonomicky, to však už bude asi neskoro. Najmenej zo všetkého si všíma to,
ako .........................poškodzuje tento barbarský proces myseľ.
Bunka zhubného nádoru stratila tú genetické informáciu, ktorú potrebuje, aby bola
schopná hrať svoju rolu ako užitočný člen záujmovej komunity celého tela. Zhubná
bunka sa tak chová ako jednobunkový živočích alebo lepšie povedané ako mladá
embryonálna bunka.
Podobnosti medzi obrazom mestskej periférie a nádorom sú očividné.
Zvláštny prípad pozitívnej spätnej väzby nastáva, keď spolu súťažia jedinci toho
istého druhu prostredníctvom selekcie. Na rozdiel od selekcie pôsobiace
faktory .........................prostredia pôsobí vnútro druhová selekcia zmeny genofondu,
ktoré nielen že neposilňujú vyhliadky druhu na prežitie, ale ju vo väčšine prípadov
znateľne oslabujú.
Drvivá väčšina ľudí si dnes cení len to, čo prináša zisk a čím je možné pretromfnúť
svojho blížneho v bezuzdnom súťažení. Každý prostriedok slúžiaci tomuto cieľu
sa klamne zdá byť hodnotou. Ničivý blud utilitarizmu možno definovať ako zámenu
prostriedkov a cieľa.
Pokladám však za pravdepodobné, že okrem túžby po majetku a vyššom sociálnom
postavení hrá tu tiež podstatnú rolu strach. Strach, že budú pristihnutí v súťaži,
strach z chudoby, strach, že sa chybne rozhodnú a nebudú už na vyčerpávajúce
situácie stačiť. Človek sa ponáhľa nie len pre svoj hlad; sebalákavejšia slasť by ho
neprimäla k sebapoškodzovaniu; ponáhľa sa, pretože je čímsi hnaný. Čo ho ženie, to
môže byť jedine úzkosť.
Každý výrobca sa zo zrejmých dôvodov snažia u spotrebiteľa vystupňovať potrebu
práve toho tovaru, ktorý sám vyrába.
Dôsledky prepychu, ku ktorému vedie bludný kruh stúpajúcej ponuky a dopytu, skôr
či neskôr zruinujú západný svet, najmä Spojené štáty americké. Národy západu
nakoniec nebudú schopné obstáť v súťaži s národmi východu, menej zhýčkanými
a zdravšími. Kapitalistickí držitelia sa držia stále rovnakej krátkozrakej politiky:
odmeňujú spotrebiteľov vyššou „životnou úrovňou“ za to, že pokračujú v nervy
drásajúcou a krvný tlak zvyšujúcou súťažou so svojimi blížnymi.
Aparát, ktorý u všetkých vyšších organizmov zaisťuje túto životne dôležitú adaptáciu
chovania na „tržnú situáciu“, má bezpochyby tiež tie základné fyziologické vlastnosti,
ktoré nájdeme takmer u všetkých podobne zložitých neurosenzorických organizácií.
Po prvé: podlieha princípu privykania alebo senzorickej adaptácie, tzn. že
kombinácia podnetov, ktorá sa vyskytuje veľakrát po sebe, postupne stráca svoju
účinnosť. Druhou všeobecne platnou vlastnosťou zmieneného adaptačného
mechanizmu je zotrvačnosť.
Za týchto podmienok bolo mnohé z toho, čo dnes považujeme za hriešne alebo
prinajmenšom opovrhnutia hodné, úplne správnou, ba životne nutnou stratégiou
prežitia. Prežieranie bolo cnosťou, lebo keď konečne padlo do pasce veľké zviera,
najrozumnejšou vecou, ktorú mohol človek urobiť, bolo napchať sa, ako len to šlo. To
isté platilo i o smrteľnom hriechu lenivosti: ulovenie koristi bolo natoľko
vyčerpávajúce, že nebolo vhodné vydávať viac energie, než bolo bezpodmienečne
nutné. Nebezpečie obklopujúce človeka na všetkých stranách bolo natoľko hrozivé,
že bolo nezodpovednou ...............................podstupovať akékoľvek zbytočné riziko
a úzkostlivá opatrnosť hraničí so zbabelosťou bola jedinou rozumnou zásadou
všetkých jednaní.
Fylogeneticky vyvinutý mechanizmus slasti a strasti nútil človeka dôsledne sa
vyhýbať nebezpečiu a výdaju energie, kde to len šlo, čo boli teda princípy naozaj
účelné.
S postupujúcim ovládaním svojho okolia zmenil moderný človek tržnú situáciu svojej
ekonomie slasti a strasti v smere stále vzrastajúcej precitlivelosti ku všetkým
nepríjemným situáciám a práve takej otupelosti voči nepríjemným zážitkom.
Z najrôznejších dôvodov má tento stav skazonosný efekt.
Ľudia strácajú schopnosť vkladať nepríjemnú prácu do diela, ktoré sľubuje slasť až
niekedy v budúcnosti.
Bez zaplatenia ceny vytrvalého prekonávania nepríjemného môžeme ešte tak
dosiahnuť slasť, nie však radosť, tej iskry božej.
Stručne povedané, táto neochota niesť strasti plodí smrteľnú nudu.
Čo nám chýba, sú prirodzené prekážky, ktorých prekonávanie skôr zoceľovalo
človeka tým, že sa naučil znášať strasť ako predpoklad dosiahnutia radosti
z úspechu. Hlavný problém je v tom, ako som už povedal, že táto prekážka nám
musí stáť v ceste prirodzene. Žiadne uspokojenie nevzíde z prekonávania úmyselne
vytvorených prekážok.
Obtiažnych prekážok, ktoré musia byť prekonané, ak nemá ľudstvo zahynúť, nie je
málo, a tak sa každému ponúka dosť príležitostí, ako dokázať svoju odvahu a cenu.
Je nevyhnutnou, a pritom reálnou úlohou výchovy zoznámiť všetkých ľudí s týmito
prekážkami.
Človek je tu na to, aby prekonával
prekážky. .................................................................................
SÚHRN: Miznutie všetkých silných citov spôsobené .........................Pokroky
v technológii a farmakológii podporujú neschopnosť znášať i tú najmenšiu
nespokojnosť. Ľudia tak strácajú schopnosť prežívať radosť , ktorú je možné
dosiahnuť len po trpkej námahe pri zdolávaní prekážok. Prirodzené kontrastné vlny
utrpenia a radosti sa rozplývajú do nepoznaných oscilácií nevýslovnej nudy.
Som presvedčená, že na každej životnej križovatke, príp. aj v rámci každodenný
povinností sú vždy možné minimálne 2 spôsoby rozhodnutia sa ako pokračovať
ďalej. Čo je však určujúci kritériom samotného aktu rozhodnutia sa, že vykročím
práve touto cestou? Mám tým na mysli do akej miery je určujúcim faktorom práve
sebarealizácia môjho šťastia, ktorým v poradí pri takýchto rozhodnutiach je samotné
kritérium šťastia a vôbec, dá sa odčleniť ako samostatný rozhodujúci počin? Tieto
otázky si môžem klásť, pretože nepoznám na ne odpoveď, nakoľko pri výbere
príslušnej školy, ktorú by som chcela študovať alebo napr. práce – zamestnania je
možné uplatňovať ako prvoradé naplnenie šťastia? Skôr si myslím, že okolností,
ktoré nás každodenne utvárajú a určujú, ktorou cestou sa vydáme, je veľa a aj keď si
myslíme, že máme slobodnú vôľu, niekedy musíme prijať to (napr. z existenčných
dôvodov) čo nám situácia prináša. Istý čas som bola nezamestnaná a naskytla sa mi
možnosť terajšieho zamestnania, v ktorom som už ...............rokov. netušila som do
čoho idem, ale keďže ako nezamestnaná som zažívala ťažké psychické stavy
súvisiace s osobnou neschopnosťou, nepotrebnosťou, ....................bola som rada,
že ju mám, ale či to bol správny krok v súvislosti so šťastím, to neviem zhodnotiť ani
teraz. A určite kritérium šťastia ako prioritnej hodnoty som pri rozhodnutí sa nastúpiť
do tohto zamestnania nemala na mysli. Preto si myslím, že v životných situáciách
skôr hodnotíme všeobecné existenčné kritériá a až potom v rámci samotnej cesty,
ktorou sme sa rozhodli ísť hľadáme spôsob ako urobiť túto cestu príjemnou,
radostnou, príp. šťastnou. Teda nie je to problém voľby na križovatke, ale spôsobu
akým kráčame po svojej už zvolenej ceste.
Denne zažívame rôzne situácie v ktorých sa ocitáme ako diváci. Ak zostaneme
v tejto pozícii nezúčastneného pozorovateľa , alebo len diváka (pozorovateľ pozoruje
a hodnotí situáciu, divák sa díva a vníma a ak mu situácia zahrá na citlivú strunu
reaguje pocitovo napr. radosťou alebo hnevom) len ťažko môžeme zmeniť chod
udalosti, ktorú pozorujeme. Ak však do situácie vstúpime aktívne či už verbálne
alebo akčne, môžeme zmeniť a niekedy zásadne priebeh udalosti. Ako ju zmeníme
záleží na nás. Môžeme ju zmeniť na radostnú, pocitovo šťastnú pre druhých
a spätnou väzbou aj na seba, alebo aj naopak.
Teda pocity radosti a šťastia sa nemusia dostavovať len pasívnym spôsobom
prijímania, už hotových situácií v ktorých sa ocitneme, ale vytvárať také situácie,
udalosti vlastným pričinením. To sa nám však podarí len keď sme na to dostatočne
vybavený duševne (psychicky). A to priamo súvisí s vývojom našej osobnosti
(ontogenéza) od dieťaťa až do smrti. Sme samoformovateľní.
Podľa DCD - Typy myslí
Telo je rovnako dôležitým faktorom utvárajúcim osobnosť tej – ktorej bytosti ako
samotný mozog (vrátane jeho citových, pocitových a nadstavbových sfér). Dokonca
z fylogenetického hľadiska bolo primárnym formovateľom vnemov práve telo. Podľa
DCD – Typy myslí „ Nemôžete ma odlúčiť od môjho tela, urobiť pekný, čistý rez, ako
sa často domnievali filozofi. Moje telo obsahuje práve toľko mňa, hodnoty, nadanie,
spomienky a sklony, ktoré ma robia tým, kým som, koľko ma obsahuje nervový
systém. Aj tí z nás, čo zápolia s Descartovou predstavou, majú silnú tendenciu
považovať myseľ (to znamená mozog) za šéfa tela, za kormidelníka lode. Držiac sa
tohto štandardného spôsobu uvažovania, ignorujeme významnú alternatívu: pohľad
na mozog (a teda aj myseľ) ako na jeden orgán medzi mnohými, na relatívne
neskorého uchvatiteľa moci, ktorého funkcie nemôžeme správne pochopiť, kým sa
naň nebudeme pozerať nie ako na šéfa, ale iba ako na ďalšieho tak trochu
nespoľahlivého sluhu, pracujúceho na presadzovaní záujmov tela, ktoré mu
poskytuje prístrešie, energiu a dáva jeho aktivitám význam.“ Teda náš riadiaci
systém – mozog je neoddeliteľný od tela, pretože je aj ním spätne formovaný. Teda
príjemné zážitky (izolujem slovo príjemné, pretože téma je o šťastí) sú pociťované a
„zapisované“, prípadne zapamätávané aj telom, teda nie len telom ako
sprostredkovateľom. O povahe vzťahu mysle a tela, o skutočnosti, že myseľ nie je
izolovaná t.j. že „umožňuje aby naše telá samotné (bez nervových systém, ktoré
obsahujú) mali v sebe mnoho múdrostí, ktoré my využívame v priebehu
každodenného rozhodovania“ píše vo svojej knihe „Tak hovoril Zarathustra“ Friedrich
Nietzsche.
„Telo som a duša“ – tak hovorí dieťa. A prečo nehovoriť, ako hovoria deti? Precitnutý,
znajúci však hovorí: telo som a telo nič viac; a duša je len slovo pre čosi na mojom
tele. Telo je veľký rozum, mnohosť s jediným zmyslom, vojna a mier, jedno ovčie
stádo a jeden pastier. Nástrojom tvojho tela, brat môj, je i malý tvoj rozum, ktorý
nazývaš „duchom“; je to malý nástroj, hračka je to tvojho veľkého rozumu... Za tvojimi
myšlienkami a citmi, brat môj, stojí mohutná vládkyňa, neznáma múdra bytosť –
ktorej meno je ona sama. V tvojom tele prebýva, je tvojím telom. Je viac rozumu
v tvojom tele než v najlepšej tvojej múdrosti.“
„Evolúcia obsahuje informácie v každej časti každého organizmu. Vnútornosti
a hormonálne systémy zvierat obsahujú množstvo informácií o svete, v ktorom žili ich
predkovia. Tieto informácie sa vôbec nemusia kopírovať do mozgu. Nemusia byť
reprezentované v dátových štruktúrach nervového systému. Môže ich však využívať
nervový systém projektovaný tak, aby dôveroval alebo využíval informácie
obsiahnuté v končatinách a očiach. Existuje teda poznanie hlavne o preferenciách,
ktoré je obsiahnuté vo zvyšku tela. Descart o dôležitosti jednoty tela a mysle píše:
„Prostriedkami týchto pocitov bolesti, hladu, smädu atď. príroda tiež učí, že ja som
prítomný vo svojom tele nie iba tak, ako je námorník prítomný na svojej lodi, ale že
som pevne spojený a takpovediac zmiešaný s ním do takej miery, že s ním tvorím
jednu jedinú vec.“
„Keď ide všetko dobre, vládne harmónia a rôzne zdroje múdrostí v tele spolupracujú
pre úžitok celku, ale my všetci až príliš dobre poznáme konflikty, ktoré môžu vyvolať
zvláštny pocit typu: „Moje telo má svoju vlastnú myseľ!“ Niekedy je očividne lákavé
považovať časť týchto obsiahnutých informácií za samostnantú myseľ. Prečo? Lebo
je organizovaná takým spôsobom, že niekedy môže robiť akoby nezávislé rozlíšenia,
zohľadňovať preferencie, rozhodovať, stanoviť postupy, ktoré súťažias vašou
mysľou. V takýchto prípadoch je karteziánska predstava vlastného ja ako bábkára,
ktorý sa zúfalo pokúša viesť nepoddajnú bábku – telo, veľmi silná. Vaše telo môže
aktívne prezradiť tajomstvá, ktoré sa vy zúfalo snažíte udržať - červenáte sa,
chvejete alebo potíte, aby som spomenul len tie najzreteľnejšie prípady. Môže sa
„rozhodnúť“, že napriek vašim premysleným plánom je teraz vhodný čas na sex a nie
na intelektuálny rozhovor, a potom urobí trápne veci ako prípravu na získanie moci.
Pri inej príležitosti, to je ešte pokorujúcejšie a frustrujúcejšie, sa môže odmietavo
postaviť k vášmu vlastnému úsiliu získať ho pre sexuálnu kampaň, prinúti váš
zvyšovať hlasitosť, krútiť číselníkmi a skúšať všetky spôsoby nezmyselného
prehovárania, aby ste ho presvedčili.
Ale prečo sa vôbec pokúšajú naše telá, ak už majú svoje vlastné mysle, získavať
ďalšie mysle – naše mysle? Nestačí jedna myseľ pre jedno telo? Nie vždy. Ako sme
videli, staré mysle v tele odviedli dobrú prácu, keď po miliardy rokov udržiavali v tele
život, sú však relatívne pomalé vo svojich rozlišovacích schopnostiach. Ich
intencionalita je krátkodobá a ľahko sa dá oklamať. Pre sofistikovanejšie správanie
vo svete treba pohotovejšiu myseľ, ktorá dovidí ďalej, myseľ, ktorá môže vytvárať
viac a lepšej budúcnosti.
..........................
..........................
.................
Citácia F. Pessoa – Kniha neklidu
- Ach, žiadny smútok nebolí toľko ako smútok po niečom, čo nikdy nebolo! To, čo
cítim, keď myslím na minulosť svojho skutočného času, keď plačem nad mŕtvolou
života svojho zašlého detstva..., to nikdy nedosiahne onoho bolestného
a rozochveného zanietenia, s nímž plačem nad tým, že nie sú skutočné tie prosté
predstavy z mojich snov, aspoň tie vedľajšie, ktoré som vo svojom pseudoživote
zhliadol náhodou, len raz, keď zahýbali za roh mojich vidín alebo prechádzali
dverami v jednej ulici, ktorou som v tom sne chodieval.
Str. 17
- Vysnívané veci majú len stranu obrátenú k nám...Druhú stranu u nich vidieť
nemôžeme...Nedá sa okolo nich chodiť...Na veciach života je zlé to, že si ich
môžeme prehliadnuť zo všetkých strán...Veci v sne majú iba tú stranu, ktorú
vidíme...Mať len lásky čisté ako naše duše...