ČASOPIS ŠTUDENTOV FAKULTY HUMANITNÝCHCH VIED ŽU 2_2013 5. ročník

622

10

36

14

4

30

34

18

38

32

8

2416

12 12

20

9

ERASMUS V GRÉCKUVEĽKONOČNÉ OSTROVY

ČAS JE ZLATOU KLIETKOU ČLOVEKA

Prof. Ing. MILAN KONVIT, PhD.

IT ZDATNÍ

BÁSNE

NEŽNÁ REVOLÚCIA- SKRYTÉ SKUTOČNOSTI

TO NAJLEPŠIE PRE ZDRAVIE

VIANOČNÉ TRHY- KDE JE NAJLACNEJŠIE?

PERO KTORÉ UPOZORNÍ NA CHYBY

KRÁSY VEĽKÉHO JABLKA ZA 7 DNÍ

NEHAŇME ĽUD SVOJ

DLHÁ CESTA

SVEDECTVO INTERNET NEWS

FILMOVÉ TIPY HUDOBNÉ TIPY

VARENÉ VÍNO

27

28

SUDOKU

AKO FOTOGRAFOVAŤ AKČNÉ ŠPORTY

KONTAKTÚ

VO

DN

ÍK3

KONTAKT

Voľba – kedy ju ešte máme, kedy je iluzórna a kedy neexistuje? Prečo si myslíme, že keď zvolíme, tak sme vlastne volili podľa vlast-nej vôle a prečo zvolení (či vyvolení?) z nás robia volov? Prečo si stojíme za tým, čo je podľa všetkého (či všetkých?) správne a neu-robíme vlastný myšlienkový postoj? Lebo ako sa hovorí, je lepšie mať postoj, ako len tak stáť. Aj keď mnohí len stoja a čakajú na rady, do pŕs sa bijúc, že majú vlastné zásady a že sú tak slobodní, že to už viac ani nejde. A pritom sú pravidelnými klientmi toľko populárnych masáží, mediálnych a názoro-vých a rodinne tradičných, že keby náhodou mali chuť, aby ich to vypľulo na chodník, postavilo na nohy, radšej sedia v tých teplých izbách pohodlnosti a všeobecnej lži. Lebo keď povieme, že tam vonku to bolí a z tých vecí ti príde zle na, už aj tak dosť rozvrátený (či zvrátený?) žalúdok, je lepšie pokrčiť plecami a starať sa tak maximálne o seba.

Mária Ondrášovášéfredaktorka

26

ČAS JE ZLATOU KLIETKOU ČLOVEKA

Prof. Ing. MILAN KONVIT, PhD.

IT ZDATNÍ

BÁSNE

NEŽNÁ REVOLÚCIA- SKRYTÉ SKUTOČNOSTIVIANOČNÉ TRHY- KDE JE NAJLACNEJŠIE?

PERO KTORÉ UPOZORNÍ NA CHYBY

KRÁSY VEĽKÉHO JABLKA ZA 7 DNÍ

INTERNET NEWS VTIPY

VARENÉ VÍNO

KONTAKT14

RO

ZHO

VO

R Garant odboru Mediamatika a kultúrne dedičstvo, obávaný, ale aj vážený, prísny, no i ľudský, zábavný a vzdelaný, no zároveň skromný. Čo všetko prezradi o svojej mladosti, živote a štúdiu? Profesor Milan Konvit tak, ako ho nepoznáme.

Odkiaľ pochádzate? Kde ste vyrasta-li?Pochádzam z Liptova a tvrdím, že je to najkrajšie miesto na svete. Kto sa tam nenarodil, ten o tom nevie. Moja rodná dedinka sa volá Okoličné. Tam som vy-rastal, behal som popri Váhu, chytal ryby a samozrejme nás potom chytali rybári. Jednoducho, robili sme všetky hlúpos-ti, ktoré sa dali. Naháňali nás dokonca aj žandári. Keď sme boli na odvode ako regrúti, tak vždy bolo pravidlom, že noc predtým sa musela urobiť nejaká hlú-posť. Tak my sme na autobusovú zastáv-ku vytrepali taký ten klasický konský voz. Bol z toho celkom zaujímavý „poprask“, ale tým, že sme boli regrúti, bralo sa to tak, že sa to smie.

Čím ste chceli byť ako dieťa?Takú nejakú konkrétnu predstavu, že bu-dem napríklad hasičom, som nemal. Ono to vychádzalo z toho, že som vyrastal na dedine a tam všetko išlo automatic-ky. Keď sa človek naučil behať, tak za-čal hrať futbal. Tým pádom či chcel, či nechcel, musel sa pokúšať byť futbalis-ta. Keď v zime napadol sneh, tak bolo treba hrať hokej. To nebolo o tom, či som chcel byť tým futbalistom alebo ho-kejistom. Ale hrával som to. Avšak mávali sme pionierske krúžky a jednému z nich sa hovorilo rádioamatérsky. Tam som sa naučil zostrojiť si vlastné rádio. A z toho vyliezla moja kariéra, že som šiel cez slaboprúdovú techniku ďalej. Takže chcel som byť asi tým. Nemal som nap-ríklad za cieľ skončiť na vysokej škole

ako starý dedko (smiech). To vy-šlo tiež nejako tak automaticky.

Ako prebiehali vaše študijné časy?Na strednú som chodil do Lip-tovského Hrádku na elektro-technickú priemyslovku. Keď sme do nej nastúpili, tak v podstate ešte nebola (podobne ako základná škola). Začínala sa ešte len stavať. Učili sme sa v budove starej lesníckej píly. Takže naša trieda vyzera-la tak, že sme mali namiesto pána prezidenta vypchatého tetrova (smiech). Triedy boli urobené takým spôsobom, že to bola jedna veľká miestnosť rozdelená tenkými drevenými priečkami. Takže sme sa všetci perfektne počuli. To však ešte bolo obdobie, kedy sa poriadne nevedelo, čo to tá elektrotech-nika vôbec je. Takže sme mali kopu strojariny a práce v dielni. Po skončení som začal študovať tu v Žiline na Dopravnej, vtedy sa to volalo telekomunikácie. Potom som prestúpil do Prahy na ČVUT na diaľkový prenos dát a tam som to aj skončil. A to je vlastne celá moja študijná ka-riéra.Po škole som istý čas pracoval v Ženeve ako expert a odtiaľ som sa dostal prakticky do celého sveta. Pracovne som bol v Afri-ke, v Ázii, v Amerike, do Rigy som chodil ako na hodiny kla-víru. Vtedy to bolo niečo. Dnes je to však už viac módne. Dnes každý tvrdí, že potrebuje ces-tovať a robiť treky po Himalá-jach.

Vidíte rozdiely medzi štú-diom vtedy a teraz?Rozdiely sú určite. Paradoxne,

Prof. Ing. Milan Konvit, PhD.

vtedy to bolo voľnejšie. Keby ste tie hlúposti, čo sme robili my, robili teraz vy, tak vyletíte zo školy (smiech). Dovolili sme si veci, ktoré by ste si vy dnes nemohli dovoliť. A tak isto spô-sob života, ktorý sme mali my, bol trošku iný. Väčšina študentov teraz chodí pracovať, pretože musí. My sme chodili po večeroch vykladať vagó-ny, lebo sme potrebovali niečo na víno. Lebo keď sa išlo do vinárne, tak bolo treba aspoň nejakú stokorunu, ktorú sme zarobili akurát za jednu noc.Jeden taký z ďalších zvykov bol, že na 1. mája sa hrával futbal – učitelia katedry vs. študenti. Bolo to o tom, že študenti sa medzi sebou po-skladali, kúpili sud piva, uvaril sa guláš a mali právo nás, učiteľov, dokopať (smiech). Teraz sa to, žiaľ, už vytratilo. Takou ďalšou tradíciou boli posledné prednášky. Študenti v piatom ročníku mali právo každému povedať tému, na akú má

KONTAKT5

RO

ZHO

VO

R

rozprávať na poslednej prednáške. A to potom boli celkom pekné prednášky!

Bývali ste na internáte?Áno, býval som na Hlinách. Najskôr na bloku II a potom na XIII. Keď sme bývali ešte na dvojke, tak zvolili Husáka za ge-nerálneho tajomníka. Mávali sme vo zvy-ku vždy si niečo doniesť z Menzy na ta-nieri. Takže to skončilo tak, že nikto vte-dy nesmel ísť popod okná, lebo odtiaľ padali taniere. Bola to taká adekvátna reakcia. Na druhý deň technické služby zametali chodníky, ktoré boli plné rozbi-tého porcelánu.

Určite si spomeniete na nejakú vtip-nú príhodu zo študentských čias...To sú príbehy s piatimi hviezdičkami (smiech). To sa naozaj nedá... len te-legraficky: bol robený experiment, bez čoho sa človek zaobíde dlhšie – bez jedla alebo bez sexu. Experimentovali tri baby a traja chalani. Výsledok: bez žrádla sex nechutí.

Existoval predmet, ktorý vám narobil vrásky?Tak v podstate, študenti nemajú radi žiadny predmet. Správna otázka by mala znieť, že ktorý z tých čo som nemal rád som mal najradšej.Za mojich študentských čias tu existo-vala katedra, ktorá sa volala „katedra u siedmich volov“. Teda, volali sme ju tak, prirodzene, len my. Bolo to dané počtom pedagógov, ktorí tam pôsobili a mali rôz-ne zvyky. Jeden mal napríklad takú opič-ku na špagáte, ktorá sedela na strome. A

keď skúšal a človek už bol na tom tak, že sa rozhodoval, čo s ním, tak mu dal pos-lednú možnosť, aby potiahol za šnúrku. A podľa toho, ako sa silno ťahalo, tak tá opička vyšla hore a tam to cinklo. Lenže každý sa bál, že s tým niečo urobí, tak každý ťahal len tak slušne, opica vyliezla do polovice a tým pádom človek vyletel zo skúšky. Alebo ďalší profesor na deskriptíve uro-bil to, že povedal študákovi, aby si zo-bral kriedu a ťahal priamku po stene. Tak ťahal, ťahal, ťahal, až kým sa ne-dostal ku dverám. A potom mu povedal, tak teraz otvorte dvere a pokračujte... (smiech). To by sme si dnes samozrejme nemohli dovoliť.

A priateľstvá na vysokej škole? Mys-líte si, že sú to tie, čo pretrvajú naj-dlhšie?Samozrejme priateľstvá boli. Ale neviem nejako posúdiť, či tie naozaj pevné sú zo základnej, strednej alebo vysokej školy. Na vysokej som už mal len troch, štyroch kamošov a to bolo o tom, že sme spolu hrávali volejbal, spolu sme chodili za ba-bami, na pivo. To nás tak zjednocovalo. Ale na tej strednej to bolo také bezpro-strednejšie. Napríklad dodnes sa kama-rátim s jedným chlapom, ktorý bol môj spolužiak zo strednej a v 89. zdrhol do Ameriky. Ešte teraz keď príde na Sloven-sko, tak lozíme spolu po horách. Osobne si myslím, že z tých začiatkov mladosti sú také pevnejšie vzťahy ako na vysokej. Na tej výške to už smeruje k tomu, že za chvíľu tu končíme a budem musieť hľa-dať robotu a budem sa ženiť, vydávať. V tom veku od 15 – 20 je to také voľnejšie. Vtedy si človek môže vymyslieť, čo chce.

Ste úspešný človek. Čo by ste odpo-ručili študentom, aby sa z nich v bu-dúcnosti stali úspešní ľudia?Ja osobne sa necítim byť úspešný človek. Lebo kritériá úspechu sú rôzne a nefun-gujú všade. V jednej liptovskej dedine mám chalupu. Keď poviete na dedine, že ste profesor, tak málokto vie, že čo to vôbec je. Lebo „profesorov“ máme aj na strednej škole a viac si napríklad vážia

docenta. Lebo docent, to už je niečo. A keď prídete do krčmy, tak profesor už nie je vôbec nič. Takže ak chcete ukázať, že niečo viete, musíte dokázať aj niečo viac. Buď musíte veľa vypiť, zaspievať alebo niečo podobné. Tak sme to tak so susedom kombinovali, že sme šli na pivo a keď sme boli v najlepšom speve, tak sa otvorili dvere, vošla moja diplo-mantka, že: „Dobrý večer pán profesor!“ (smiech). Takže to len na margo toho, že nie vždy je ten profesorský titul považo-vaný za kritérium úspešnosti. A aby bol človek úspešný... Je to klišé, ale na to neexistuje recept. Jednoducho, človek musí vedieť, čo chce a ísť za tým.Ďakujeme za rozhovor!

Text: Mária PalugováFoto: Súkromná zbierka prof. Konvita

KONTAKT

REP

OR

TÁŽ

6

Prečo Erasmus? Lebo zlepšenie angličti-ny, lebo living on my own, lebo spoznáva-nie nových ľudí a ostatné blablabla, ktoré som napísal v motivačnom liste. Až teraz spätne si uvedomujem, aké veľké pravdy a múdrosti som tam napísal. Seriózne váž-ne. Prečo Grécko? Lebo nie Portugalsko. A prečo nie Portugalsko? Lebo prospech. Prečo nie úplne dobrý prospech? Lebo To-máš Turek. Či ľutujem, že mi moja prvá voľba nevyšla kvôli prospechu? Ak som si niekedy v slabšej chvíľke túto možnosť čo i len pripustil, tak pohár gréckeho vína okamžite rozohnal moje mračná pochyb-ností. Akú som mal vôbec predstavu o Grécku? Samozrejme plnú klišé. Veď som Slovák a Slováci majú radi klišé. Tak ako si predstavujem Francúza - chudý chlapík s jemným fúzikom pod nosom v čiernej ba-retke, červeno-bielom pásikavom tričku s dlhým rukávom a šatkou na krku, ktorý sedí v malej útulnej kaviarničke pod Eiffe-lovou vežou, popíja červené víno z vlnitých svahov Bordeaux, popritom si vychutnáva zapáchajúci camembert a voňavý croissant a fajčiac cigaretu na špičke si pri pohľa-

ERASMUS V GRÉCKU

de na prázdnu papierovú tašku zašomre: „Sakrblé, zabudol som kúpiť bagety a ža-bie stehienka.“ Tak typického Gréka som si predstavoval ako tučného, primerane le-nivého štyridsiatnika s hustými čiernočier-nymi vlasmi poprášenými šedinami a ešte hustejším čiernočernejším strniskom, se-diaceho v svetlomodrej košeli s odhalenou chlpatou hruďou, ktorú zdobí hrubá zlatá reťaz (keďže je kríza, tak reťaz môže byť aj z mačacieho zlata) v lokálnej taverne, ako sa počas siesty skláňa nad tanierom s pita gyrosom a šalátom s feta syrom, pi-júcim ouzo, fajčiacim ušúľanú cigaretu a s transparentom opretým o stôl priprave-ný vyraziť ihneď do štrajku a kričať: „Bez práce chceme koláče“!Každé klišé má nejaký reálny podklad. Aj to moje malo, moje predstavy neboli až natoľko vzdialené gréckej skutočnosti. Až na jeden rozdiel – nevidel som ani je-den transparent opretý o stôl, pripravený zapojiť sa do štrajkovej pohotovosti. To-tižto transparenty už boli dávno v akcii. Neopierali sa nečinne o stôl, ale hrdo sa tý-čili na budovách. Jedna z budov, ktorú zdo-

bili, bola aj administratívna budova školy. Mojej novej školy. Dôvodom štrajku je roz-hodnutie Gréckeho parlamentu, ktorý sa v rámci úsporných opatrení chystá prepustiť až tretinu administratívnych pracovníkov na ôsmich gréckych univerzitách. Štrajk už trvá viac ako mesiac a pol a nevyzerá to tak, že by sa niektorej strane chcelo veľmi ustupovať. Toto je obdivuhodné na Grékoch, ak sú pres-vedčení, že sú v nepráve alebo sa im stala krivda, tak za svoju pravdu skutočne bojujú. Niet sa čomu čudovať – Sparťanskí vojaci pat-rili k tomu najlepšiemu, čo vtedajšia bojová scéna ponúkala. Podľa všetkého stále koluje v žilách Grékov niečo zo sparťanskej odhod-lanosti, viery vo víťazstvo a nechuti vzdať sa. A ako pôsobí štrajk na môj lenivý študentský grécky život? Okrem toho, že sa nemôžem ísť najesť do menzy, využívať študentské zľavy na dopravu, či nemám komu zaplatiť za uby-tovanie, tak oficiálne ešte nie som študen-tom University of Patras. A pritom by ma už dávno mohli obviniť za poškodenie školského majetku – toľko škol-ských lavíc a stoličiek som za svoj krátky po-byt už zodral.

KONTAKTR

EPO

RTÁ

Ž7

Okrem lavíc a stoličiek si človek zoderie aj podrážky. Patras je prístavné mesto, v ktorom našlo útočisko 160-tisíc Gré-kov, nejakí tí Erasmáci, skupiny opitých námorníkov, sem-tam nejaký zblúdilý turista, keďže toto mesto si s krásou prí-liš nepotykalo, a tak ako v každom väč-šom meste, tak aj tu sa nájdu pochyb-né existencie, ktoré ani samé netušia, odkiaľ prišli. Celé mesto je roztiahnuté pozdĺž pobrežia a to fakt, že veľmi, tak-že ak má človek záujem dostať sa nie-kde pešo, čo sa tu veľmi často nestáva, tak to skutočne potrvá. Ale to nevadí, na čase tu až tak veľmi nezáleží. Času je tu vždy dosť. Aj ouza a fety. Možno aj to je ten dôvod, prečo je servis aj v poslednej zapadnutej gréckej taverne príjemnejší či lepší ako v reštauráciách slovenských. Alebo je to preto, že zisky z cestovného ruchu tvoria až 15% z HDP Grécka, a to ich naučilo, že návštevní-ka treba pohostiť a nie na ňom zarobiť? Osobne mi na dôvode, prečo dostanem čistý obrus, vodu, predjedlo a dezert zadarmo až tak veľmi nezáleží. Iba si to užívam a to stačí. Jedlo je tu preto, aby sme si ho užili. A ja si ho dokážem užívať v Grécku dvojnásobne.

Text: Tomáš TurekFoto: Zuzana Čižmanská

Ďalšie, neviem, či z milých, ale každopádne jedno z mnohých, prekvapení som stretol na ceste. Nemyslím počas cesty do Grécka autom, rikšou, letom na Falcovi a na os-tatných dopravných prostriedkoch, ktoré ma tu bezpečne dopravili, ale na tej as-faltovej veci, po ktorej chodia autá, auto-busy a skútre, teda hlavne skútre. Na Slov-ensku je taký čudný zvyk, podľa ktorého by sa na ceste mali dodržiavať zákony cestnej premávky. Zatiaľ nie som úplne celkom presvedčený o tom, že v Grécku niečo také uznávajú, rešpektujú či vôbec poznajú. Grécka cestná prevádzka mi pri-pomína na prvý pohľad rýchly pohyb mrav-cov k roztopenému nanuku na chodníku – nekončiaca húšť v pohybe. Ibaže mravce chodia pekne za sebou, Gréci nie – o tom ma presvedčil môj druhý pohľad. Na druhý pohľad mi to pripomínalo skôr oceľovú guľu, do ktorej vojdú traja motorkári, ktorí jazdia ako zbesilí. Krúžia a krúžia, obie-hajú sa navzájom, sú hluční, tŕpne vám z nich krv v žilách, každú chvíľu čakáte, že sa musia zabiť a hoci si to vaše zlé a ska-zené ja tak trochu želá, tak sa to nestane. Presne takí istí sú aj Gréci na cestách, s tým rozdielom, že nie sú traja, ale je ich tak trilión, robia to na skútroch a nieže

sa pritom nezabijú, oni pri tom nespôso-bia čo i len najmenšiu dopravnú nehodu. Hotoví cestní akrobati. No namôjdušu.Nakoľko mesto, v ktorom žijem, nepatrí medzi žiadne klenoty antického Grécka a zrejme žiadne klenoty vôbec, o to väčšiu som mal chuť na spoznávanie pekných mi-est. Tých ozajstne pekných. Moje chute estetického charakteru boli uspokojené, dokonca nadmieru. Som ten typ človeka, ktorý pri pohľade na fotku bábätka oblečeného v roztomilom kostýme v objatí so spiacim šteniatkom povie: „Preboha, prečo toto niekto robí a vôbec fotí?“ Ale pri niektorých miestach, som sa neovládol a bol som ohromený. Nemo a neveriacky som krútil hlavou ako keby som zbadal Omiet-kového démona. Jeden príklad za všetky – Navagio beach na Zakynthose. Jeden z milión dôvodov prečo ísť na Erasmus do Grécka. A keď nie do Grécka, tak kdekoľvek inde. V každej krajine čaká miesto, človek, počasie, les, dom, ktorý je dôvodom odpovedať: „Áno!“ na otázku: „Erasmus?“

KONTAKT

AU

TOBI

OG

RA

FIA

8

istom. Ako malý som si hovoril, že nikdy nebudem klamať, kradnúť, nadávať, piť a drogovať. Do 21. roku života som skoro všetko toto okúsil vo veľkej miere. Milova-nie klamstiev, ústa plné nadáviek, krádeže, vyskúšanie mäkkých a tvrdých drog, množ-stvo alkoholu, ktoré ma priviedli takmer do závislosti, noci strávené na diskotékach a nezáväzné vzťahy s dievčatami. Šesť rokov života som počas toho trávil v tréningoch bojových umení a stal sa zástupcom tréne-ra. Päť rokov z toho, však, bolo mojou naj-väčšou túžbou stať sa nájomným vrahom. Pýcha, túžba po moci a denné premýšľanie o možnosti zomrieť ma priviedlo do strachu o svoj život, a to ma motivovalo byť lepším a lepším, aby som o život neprišiel. Okrem toho bol v mojom živote rozšírený okultiz-mus, ktorý siahal od východných nábožen-stiev, ktoré sú typické pre bojové umenia, cez mágiu, čítanie satanistickej literatúry a dnešné “nevinné pozitívne myslenie“, ku ktorému si človek vystačí k šťastiu aj sám so svojou mysľou bez Boha. Ja som bol člo-vek, čo tvrdil, že si vystačí bez Boha a do-káže byť aj bez neho šťastný. Pri tom všet-kom som vyzeral ako normálny mladý člo-vek, ktorý má len svoje koníčky. Prečo to všetko tak opisujem? Nie preto, že by som sa mal čím chváliť, ale aby bolo zjavné, že to, čo malo nasledovať v mojom živote, nie je dielo ľudskej sily.V jeden deň prišiel na internát nový sused, ktorý sa dobre poznal s mojím spolubývajúcim. Tento chlapec bol kresťan. Neznášal som Boha a posmieval sa mu. Bol pre mňa imaginárnou predstavou

SVEDECTVOtých, čo boli slabí a potrebovali sa o nie-koho psychicky oprieť. Neznášal som všet-ko, čo súviselo s kresťanstvom. Prišiel je-den deň, keď mi tento chlapec začal hovo-riť o Bohu, ktorý ma miloval a Jeho Syn za mňa zomrel. Vôbec som tomu nerozumel a po minúte som ho stopol a umlčal, so slova-mi nesúhlasu a odmietnutia. Veril som to-tiž, že pravda je to, v čo verím JA.Medzičasom prebehlo medzi nami niekoľ-ko takýchto výmen názorov. Onedlho na to som sa veľmi opil a v opitom stave som ro-bil výtržnosti na mojom internáte. Zobu-dil som sa na psychiatrii. Odvtedy som si dal záväzok – alkoholu koniec, nerobí mi to dobre a mám predsa silnú vôľu. O pol roka moja “silná vôľa“ povolila... a tak som sa chystal na ďalšiu párty s dievčatami na in-ternáte. No tento deň bol veľkým milníkom v mojom živote. Daný večer som sa stretol s tým kresťanom a povedal mu, že si idem “vyčistiť hlavu“. On ma úprimne prosil aby som sa nešiel opiť so slovami záujmu o môj život a ponukou modlitby na jeho izbe. Ne-prijal som to, no dievčatá zrušili párty a išli spať. Z čistého záujmu som ho teda nav-štívil. Modlil sa za mňa a ja som bol hlbo-ko pohnutý. Od toho dňa som bol ako člo-vek, ktorému dali dole šatku z očí a zra-zu vidí. Nepamätal som si slová toho chlap-ca, ale bol som hlboko presvedčený, že je tu Boh. Bol úplne všade, nedalo sa to ďalej popierať. Slovo hriech mi až dovtedy pripa-dalo ako smiešne sugestívne slovo, ktorým sú manipulované davy. Ale teraz bolo živé a tlačiace ma do prachu. Uvedomoval som si, že On, ten spravodlivý, videl môj život a bude ma súdiť a ja budem naveky niesť odplatu. Nikto z ľudí mi nevedel odpovedať na moje nasledovné existenčné otázky. Nič ma neuspokojovalo, všetko bolo nedostaču-júce. Zrazu som vedel, že to všetko, čo som pokladal vo svete za cenné, bolo ako sme-tie, ktoré bude aj so mnou zakopané v hro-be.Jedného dňa som stretol tohto kresťana a povedal mi o zmene života jeho kamarát-ky, ktorú našla u Boha. Bolo to pre mňa ako zapálenie nádeje v mojom bezmocnom sta-ve. Hneď som mu povedal, že aj ja chcem ísť za Ježišom, o ktorom mi hovoril a ne-chodiť viac starými cestami. Ten deň sme sa išli modliť do kuchynky. Povedal mi, že

keď budem prosiť Pána Ježiša, môže mi odpustiť všetky moje hriechy. A volal som v modlitbe na Boha, aby sa nado mnou zľuto-val. V jednej chvíli som bol premožený veľ-kou a dokonalou láskou, ktorú som nepo-znal. Bremeno výčitiek bolo preč a môj ži-vot sa od tohto dňa radikálne zmenil.Prečo to Boh spravil takému ako som bol, a prečo som si ho zamiloval? Manipulácia? Bol som dobrý? Pre modlitbu? Pre ľútosť, moje roz-hodnutie alebo silnú vôľu? Nie, ani jedno z toho! Dôvod tejto záchrany a následnej zmeny môjho života smeroval na to hrozné miesto zvané Golgota. Tam na to miesto, kde pred 2000 rokmi sám Syn Boží, zvaný Ježiš Kristus platil svojou smrťou trest za tých, čo urazili Boha svojimi životmi bez Neho. A On naplnil svoj sľub na mne a na mnohých ďalších, že totiž tí, čo ľutujú svo-je hriechy voči nemu a spoľahnú sa na vieru v Ježiša Krista, ktorý platil za hriechy, do-stanú ako dar večný život, ktorý im on svo-jou krvou kúpil. Prečo by som veril v nieko-ho, kto zomrel pred 2000 rokmi? Lebo na tretí deň vstal z mŕtvych a žije. Tento živý Boží Syn sa zaujíma o stroskotaných vyso-koškolákov a nechce aby na Božom súde zahynuli pre svoje hriechy.Následný deň potom, ako som uveril, bolo moje mysle-nie úplne premenené na nepoznanie. Do-stal som nové srdce od Boha, ktoré sľúbil v Písmach zachráneným. Strach zo smrti bol preč a vedel som, že keby som zomrel, bu-dem isto s Pánom. Moja nenávisť k Bohu sa premenila na vďačnosť. Nenávisť k ľu-ďom na lásku. Agresivita a nepokoj sa pre-menil na pokoj prevyšujúci rozum. V samo-te som rozpoznával, že On je so mnou. Bol som posilnený opustiť staré cesty a hrie-chy, ktorými bola spútaná moja myseľ, túžby a vôľa. Skutočná radosť ma naplni-la, keď som bol oslobodený opustiť svet-ské napodobeniny radosti. Môj život dostal večný rozmer. Biblia ako Božie slovo mi za-čala dávať veľký zmysel a zmenila môj ži-vot. Napriek mnohým ťažkostiam a nepria-teľstvám zo strany ľudí a situácií, ktoré ma počas ďalších (skoro štyroch) rokov stretli, ma nikdy Boh neopustil a nesklamal. Neľu-tujem ani jeden deň odkedy mu patrím, no ľutujem každý deň a hodinu, ktorú som bez neho premárnil.

Text: Jakub Rišian

Od smrti k životuMoje meno je Jakub Ri-šian a študu-jem na Fa-kulte huma-nitných vied odbor me-diamatika a kultúrne de-dičstvo. Vy-rástol som v ate i s t ickej rodine a sám som bol ate

KONTAKT9

Som mediamatik! Vyhlasujem to o sebe hrdo už päť rokov. Dobre, nie celých, pretože moje štúdium bolo poznačené rôznymi, povedzmeže, epizódkami. Napriek tomu na sklonku môjho pô-sobenia na tejto škole o sebe hrdo tvrdím to, čo v prvej vete tohto článku.

Niekde som čítal, že ľudia si najlepšie za-pamätajú to, ako sa vo vašej spoločnosti cítili. Neviem, či je to skutočne pravda, pretože som to čítal na Facebooku a ako hovorí ujco Einstein, neverte všetkému, čo je na xichtoknihe. Pravdu má. Ale nech to povedal aj Fero z Kysaku, tá informácia má niečo do seba. Bystrý čitateľ (každý čitateľ) si teraz môže klásť otázku, prečo sem ple-tiem nejaké pocity a sociálne siete. Je to preto, že napriek silne národoveckému nad-pisu mám v pláne rozprávať práve o nich.

Na konci tretieho ročníka, tesne pred písaním bakalárskej práce, mi v školskej pošte pristála správa, ktorá sprostred-kovala čerstvé skúsenosti z pracovného po-hovoru. Už predmet ma zaujal: “Dúfam, že neštudujete mediamatiku!” - no povedzte, neotvoríte to? Neodolal som a v správe na mňa čakal opis situácie, do ktorej sa môže dostať každý z nás, dokonca bez ohľadu na študijný program. Uchádzačka pri pohovore dostala takúto otázku od

nového zamestnávateľa, pričom odpoveď na ňu mala priamo ovplyvniť „áno“ alebo „nie“ v prípade jej pracovnej zmluvy. Takéto riadky sa nečítali ľahko, no bral som ich ako štatisticky nevýznamný jav.

O niekoľko mesiacov neskôr som sa sám ocitol v zaujímavej situácii. Môj pohov-or prebiehal viac než sľubne, kým sa ma jeden človek (dnes môj šéf) nespýtal: “Čo hovoríš na tú školu? Mám kamoša, ktorý to študoval a nebol moc nadšený.” Presne toto bol moment, ktorý mohol rozhodnúť všetko. Nepoviem vám, čo som odpovedal.

Oveľa dôležitejšie je totiž niečo iné - druhá časť otázky. Niekto môjmu budúcemu zamestnávateľovi hovoril o mojej škole. Negatívne. Už v momente otvárania dverí som bol nevedomky v symbolickej nevýhode. Nie vlastnou vinou. Ani vinou firmy.

Posledná skúsenosť je čerstvá len niekoľko dní: bol som pozvaný do Trstenej (áno, tam na sever) rozprávať pred stredoškolákmi o mojej osobnej skúsenosti s výberom školy a povolania. Keď som sa pochválil na Face-

booku, jeden môj priateľ ironicky zadúfal v to, že som nepropagoval mediamatiku. Lebo to s ňou ide dolu vodou. Vtedy som si uvedomil, že nestačí odpovedať len in-dividuálne a začal som písať tento článok.

Obraz o škole v povedomí nášho okolia tvoríme my sami. Nikto nesleduje to, čo robíme na hodinách, nik sa nezaujíma o to, aké známky máme zo zápočtov a skúšok. Svet tam vonku, mimo akademického akvária, kde je stabilná klíma a známe tváre, chce vidieť diplom, na ktorom budeme mať už do smrti napísanú Fakultu

humanitných vied. A študijný program, ktorého súčasťou sme sa na niekoľko ro-kov stali my sami. My sme tí prví, ktorí máme ukazovať svetu, že za niečo sto-jíme. A ak sa budeme sami už počas štúdia odpisovať v očiach druhých, nemôžeme byť prekvapení, keď druhí odpíšu nás.

Útržky, ktoré som spomenul, určite nie sú jediným obrazom nášho štúdia. Pe-vne verím, že po škole mnoho absolven-tov nájde zamestnávateľov, ktorí budú o študentoch tejto školy hovoriť v dobrom. Ale je to aj na snahe nás všetkých, ako sa vyjadrujeme vonku: s kamošmi pri pive, pred známymi v autobuse či na sociál-nej sieti. Kritika, keď je objektívna, sa dá pochopiť a vie posunúť dopredu. Musí byť však vyslovená tam, kde má šancu. Nikoho dopredu neposunulo rezignu-júce nečinné hundranie na svet okolo.

Preto vás chcem poprosiť: nehaňme ľud svoj - aký je on, takými sme aj my. Ak sa nám nepáči, tak ho zmeňme. Tak sa zmeňme.

Text: Juraj GrečnárFoto: Internet

jNEHAŇME ĽUD SVOJ

NÁZ

OR

KONTAKT

ČLÁ

NO

K

10

Keď sa na čas pozrieme ako na celok, čo si predstavíme? Bežnému človeku ihneď na-padnú náramkové, či iné, hodinky; napad-ne mu taktiež, že je to možno niečo, čo neustále plynie, všetko okolo nás sa deje v akoby nejakej časovej súslednosti. Filozof ako Aristoteles by vám na túto na prvý po-hľad jednoduchú otázku odpovedal už zlo-žitejšie: „Čas je podmienka pohybu, je to miera pohybu podľa zásady ‚predtým a po-tom‘.“ Tvorca transcedentalizmu Immanu-el Kant tvrdil, že čas je apriórna nazeracia forma, čisto formálna podmienka pozna-nia, ktorá zabezpečuje jeho všeobecnosť a nevyhnutnosť. Vo fyzike by vám bol čas vy-svetlený ako charakteristika hmotných ob-jektov určujúca následnosť udalostí. Z fy-zikálneho hľadiska je určený tzv. štandard-ný časový interval (zvaný aj konvenčná se-

kunda alebo jednoducho sekunda) defino-vaný ako 9 192 631 770 oscilácií špecifi-kovaného prechodu v atóme Cs-133. Už v mladom veku sa na školách vyjadruje aká-si gramatická kategória zvaná „čas“ a to v troch sférach: minulý, prítomný, budúci.Čas jednoducho je. Jestvuje všade okolo nás, ako neviditeľný závoj zahaľuje všet-ko navôkol. Riadia sa ním všetky veci, by-tosti, organizmy, zákony, javy. Nič a nikto si nemôže jednoducho povedať: „Teraz sa nebudem riadiť časom!“, pretože ten je skrátka daný. Deň má 24 hodín, týždeň má 7 dní, mesiac obvykle 30 či 31 dní, rok 365 dní (ten neprechodný) a tak ďalej. Hovo-ríme tu o akomsi univerzáliu, ktoré akoby nemožno pochopiť, treba sa mu len pod-dať. Aj Platón sa pýtal: „Ako sa môže ob-medzená ľudská myseľ dostať k univer-

ČAS JE ZLATOU KLIETKOU ČLOVEKA zálnym skutočnostiam?“ Taktiež Aristote-les si kládol otázku ako môže v usporiada-nom vesmíre existovať čas a zmena. Exis-tuje nejaký prvý hýbateľ, ktorý dal všetko do pohybu?Už deti v útlom veku sa stretávajú s poj-mom „čas“. Na rozdiel od nás, dospelých, deti neprežívajú čas v troch dimenziách. Žijú len pre jeden čas a to prítomný. Ne-rozlišujú pojmy „včera“ či „zajtra“, ne-prikladajú im nijakú dôležitosť; pre nich frázy ako blížia sa Vianoce či onedlho máš narodeniny nič neznamenajú. Prežívajú bu-dúcnosť teraz, nepotrebujú vyčkávať. Po-kiaľ hovoríme s dieťaťom o niečom, na čo musí čakať, vyvoláme u neho maximálne tak frustráciu, pretože dimenziu budúceho času nepozná. Dieťa odchádzajúce do škôl-ky akoby zanechávalo za sebou celý svoj

KONTAKTČ

LÁN

OK

11

doterajší život, neodchádza s pocitom, že sa do tohto známeho miesta zvaného „do-mov“ ešte niekedy vráti. Preto majú často malé deti s odchodom do škôlky či jasličiek obrovské problémy – držia sa jedinej zná-mej osoby – rodiča, kým ich zmysly neupú-ta niečo zaujímavejšie - nejaká vec či jav v triede. Určite z vlastnej skúsenosti po-znáte, keď sa malé dieťatko drží neustále nejakej hračky alebo malej prikrývky. Ta-kéto predmety uľahčujú dieťaťu prechod z jedného prostredia do druhého, pretože sú niečím známym, stabilným, niečím, čo ne-odíde.Čas plynie, prichádza škola základná, stred-ná, vysoká. Čas postupne začína plynúť pocitovo rýchlejšie. Poctivým študentom prestáva stačiť 24 hodín bežného dňa, ne-stíhajú vyučovanie v škole, domácu prípra-vu na ďalší školský deň, koníčky, prípadne brigádu za týchto „pár“ hodín. Je akýmsi nepísaným pravidlom v súčasnej dobe, že všetci sú v zhone, akoby nikto nič nestíhal a neplatí to iba o plnoletých s vekom nad 30 rokov a s trvalým pracovným pomerom, kto-rí žijú v omyle, že mladší dospelí ľudia majú času nad hlavu a nemusia riešiť problémy tohto typu. Áno, s vekom akoby čas plynie rýchlejšie, ale v dnešnej dobe to už až taký enormný rozdiel nie je. Pýtal som sa svojho starého otca a mamy, že či aj oni vnímajú rýchlejšie plynutie času v ich veku, v staro-be. Ako som čakal, prišla kladná odpoveď. Tvrdili, že v minulosti, keď boli mladší, išlo všetko ľahšie. Ihneď ako „padla“ v práci veľká ručička na dvanástku a malá sa zasta-vila na štvorke, práca skončila. Starý otec spolu s kolegami odišli z firmy, „sadnúť si“ po práci, prehodiť zopár slov nad pohárom piva, nakúpiť, doma ich čakala žena a deti a spolu mohli stráviť zostávajúce dlhé hodiny dňa. Dnes je tomu úplne naopak, staroba sa odrazila na tele – už nie sú takí svižní v prá-ci, všetko dlhšie trvá a tak čas beží rýchlej-šie. Dnes starý otec príde z práce večer, za tmy, ľahne si do obývačky, hodinku si pospí, vstane, pozrie si v televízii správy, zapne počítač a ďalej pracuje do hlbokej noci. Musí si umelo predlžovať každý deň kvôli práci, aby uživil rodinu. Toto je jeho denná rutina, jeho údel času.S pýtaním sa som neostal iba pri starých rodičoch. Otázku „Máte pocit, že čím ste

starší, tým menej máte času na akékoľvek činnosti cez deň - akoby vám už nestači-lo, že deň má 24 hodín?“ mi zodpovedalo zopár mojich priateľov na sociálnej sieti Facebook. Názory sa tentokrát rôznili. Ob-javili sa jednoduché odpovede typu „áno“ – raz ladené pousmiatím sa, druhýkrát smut-ným emotikonom. Komplexnejšia odpoveď prišla od mojej bývalej spolužiačky z gym-názia; mala podstatu v tom, že teraz keď je na vysokej škole v Českej republike, má oveľa viacej povinností, pociťuje, že sa na ňu všetko valí a ak sa aj nájde chvíľka voľ-ného času, nezostáva jej na adekvátne vy-užitie možnosti energia. Denne dodržiava-me hodiny určené na umývanie, vstávanie, obliekanie, prácu, jedlo, pre ďalšiu prácu, umývanie, jedlo, spánok a tak ďalej. Občas si človek nájde v tejto časovej rutine aj ho-dinu pre TV či denník, obľúbený časopis a iné. Dnes má všetko svoje cykly, svoje „ho-diny“. S narušením prichádza frustrácia. Keď ochorieme, snažíme sa, čo najrých-lejšie z tohto stavu dostať, pretože je tým narušená naša „prirodzená“ denná rutina, všetko sa nám rúca priamo pred očami. Preto hneď bežíme za doktorkou, od kto-rej intenzívne žiadame, čo najrýchlejšiu a zároveň najefektívnejšiu liečbu v podobe 3-dňových antibiotík, ktoré sú v dnešnej dobe tak obľúbené. Ide tu o udržanie časo-vej rutiny, zdravie ide bokom. Neuvedomu-jeme si pritom, že vlastne skoro všetko je v našich životoch pominuteľné, iba pár vecí s nami zostáva neustále a zdravie patrí me-

dzi ne. Biologické hodiny v nás „bijúce“ neustále vypíname. Veď predsa nezáleží na tom, že organizmus je hladný, že chce spať, že potrebuje oddych – časový sys-tém, v ktorom žijeme, je dôležitejší ako čokoľvek iné.„Nietzsche v Nečasových úvahách píše, že v každom človeku je zakódovaný odveký smútok, ktorý sa však pri pohľade na pa-súce sa kravy zmení na závisť a vzrušenie. Každý z nás svojím spôsobom stále hľa-dá v živote útechu, vyrovnanosť a pokoj, vlastnosti, ktoré krava symbolizuje vďa-ka tomu, že nemyslí.“ – autor Jozef Bed-nár vo svojom článku spomína, že podľa poľského filozofa Krzysztofa Michalského sa Nietzsche vo svojej metafore o kravách dotkol veľkého ľudského sna o prekonaní času. Ten tvrdí, že práve pri pohľade na pasúce sa kravy si človek uvedomí všet-ky ťažkosti, ktoré ho sužujú. Pocíti neko-nečnú ťarchu, ktorú so sebou ťahá živo-tom – starosti, trápenia, nezhody, nevy-riešené problémy, … Uvedomí si čas. Ve-ličinu, ktorá ovláda životy nás všetkých.Sám Benjamin Franklin raz povedal: „Ak je čas najvzácnejšia vec zo všetkých, tak jeho premrhanie je premrhaním najväč-ším, pretože stratený čas nemožno znova nájsť a to, čo voláme dostatkom času, sa vždy ukáže ako dosť málo.“ Preto žime naplno, každú minútu pretvorme na ne-konečno - akoby tu ani žiaden čas nebol.

Text: Michal BartaFoto: Internet

MÁTE PRE NÁS NEJAKÉ TIPY?

PÍŠTE NA:CASOPIS.KONTAKT@GMAIL.COM

KONTAKT12

Už ukážka na film ma celkom nabudila, hlavne vďaka hercom a motívu, no mal som strach, ako túto tému Leterrier spracu-je. Po jeho priemernom Neuveriteľnom Hulkovi a Súboji Titanov sa mu konečne podarilo šokovať filmom Podfukári. Film je o ilúziách a „mágii“ štyroch elitných kúzel-níkov, nečudujme sa teda, že sme šokovaní. Pozerať sa na triky Eisenberga bolo živé a uveriteľné a Harrelsonove manipulá-cie nesmierne vtipné, no škoda zvyšných dvoch postáv, ktoré mi neprišli ako dobre rozvinuté. Našťastie nám to zachráni Free-man s Cainom, a to ako záporné postavy. Film pre všetkých, čo sa radi pozerajú na kúzelnícke triky a bádajú nad ich predve-dením, zlatý klinec do truhly Mark Ruffalo.

V tomto čísle nechávam priestor aj roman-tickému filmu, ktoré veľmi často nepo- zerám. Povedal by som, že každý, kto je na tom podobne, by sa mohol nechať odradiť, ale pozor, ono to totiž nie je ro-mantické tak obyčajne, ako sme zvyknutí. Párik na dovolenke čo sa chvíľu háda, po-tom zas miluje a potom zas háda. Toto je v podstate zhrnutie deja a znie to cel-kom prázdne, ale väčšina chápe, že to je taký ten normálne zdravý vzťah. Nie je dôležité čo, ale ako. Ide práve o konkrétne zážitky, problémy a riešenia páriku, ktoré sú na ňom také atraktívne. Filmu sa po-darilo veľmi pekne zobraziť realitu a paradoxne najdlhšia scéna (posedenie) sa stala jeho najkrajšou. Musím tu uplatniť, že lepšie raz vidieť ako sto-krát počuť.

Maniak super! Eliah Wood ako maniak, čože? Aspoň moje prvé pocity, až kým som si to neuvedomil, kto by lepšie mo-hol zobraziť riadneho psycháča, ako tvár Wooda? A presne tak to aj je, jeho výzor a povaha zabraňuje človeku podozrievať ho z akéhokoľvek násilného činu a všetko som mu celý film žral. Subjektívna kamera pomoh-la režisérovi výborne zachytiť maniakove komplexy (hlavné prvé rande) a úchylky, čo tvorilo neuveriteľnú atmosféru. Film nie je len o riadnom masakrovaní ľudí, ale pôsobí aj dosť psychologicky, a to hlavne po prích-ode slečny fotografky, ktorá dá maniakovi potrebné pochybnosti na osvieženie deja. Odporúčam hororovým klasikom, ktorí si radi pozrú aj niečo pomalšie a psycho.

REC

ENZI

AFILMOVÉ TIPY

[4/5] [4/5] [4/5]

KONTAKT13

Povedal by som, že film je zaujímavý hlavné tým, čo ponúka vizuálne a nie ani tak príbehom. Partia hippiesakov z lesa sú rebel organizáciou, ktorá sa rozhodla bojovať proti dieram v systéme. Systém im totiž každému vzal niečo iné, tak sa spoja a idú sa poriadne pomstiť, každý svojmu. Radosť je ale pozerať sa, ako sa hlavná postava, agentka tajnej služby, dokáže do partie infiltrovať a následne strácať prehľad. Čo títo zálesáci vo svojej chatrči a v jazere vyvádzajú ju začne natoľko priťahovať, že sa začne cítiť ako doma a zabudne na svoj mestský život, dokonca aj na priateľa. Ani jej to nezazlievam, celý čas som sa zabával spolu s nimi.

V podstate som k filmu prišiel len pre Halle Berry a vďaka jej účesu skoro aj odišiel. Afro Berry je profesionálna a vyrovnaná operátorka na tiesňovej linke, až kým jed-ného dňa cez telefón nezabráni vražde, kedy sa na pár minút filmu úplne zrúti. Film sa správa celkom priemerne, nejaký ten zabijak mladých dievčat má strašnú smolu a furt mu tie obete volajú na tiesňovú linku. Berry sa podarí spoznať jeho hlas (keďže má z neho stále riadne depresie) a aj keď so strachom, rozhodne sa vziať to do vlast-ných rúk. Sami si pozrite ako Berry navigu-je obeť cez telefón a či sa jej podarí ju zachrániť. Nebyť toho konca, dám tomu 2.

Na záver čísla tu máme opäť niečo výnimočné. Určite nie pre všetkých, film sa môže zdať veľmi pomalý, ale napínavý svojou tajomnosťou. Keď hovorím o ta-jomnosti, myslím hlavne hlavnú postavu Iana, ktorý prichádza učiť slepých, ako sa lepšie orientovať a prípadne chodiť bez paličky. Aby to bolo ešte ťažšie, sám Ian je slepý, nuž nie je to vôbec jeho slabi-na. Práve naopak, dokazuje ostatným, že je to všetko naozaj možné. Film ponúka nádherný pohľad na Ianove netradičné techniky, ktoré týmto ľuďom pomáhajú postupne sa zlepšovať. Nie je to však také jednoduché a čím ďalej chcú ísť, tým sa to stáva náročnejšie a dej sa začne pekne zaplietať. Vyústi to dokonca až v pochyb-nosti v Ianove schopnosti, ale krásny koniec je prispôsobený pre vlastný názor diváka.

Text: Pavel SopkoFoto: Internet

REC

ENZI

AR

ECEN

ZIA

[4/5] [3/5] [5/5]

KONTAKTKONTAKT

ČLÁ

NO

K

14

TO NAJ PRE NAŠE ZDRAVIEZdravie je len jedno. Je to klišé, no i svätá pravda. Keď sme zdraví, na zdravie sa zabúda (česť výnimkám). No keď sme chorí, vyhadzujeme ťažké peniaze za rôzne lieky. V prvej časti rubriky To NAJ pre naše zdravie vám prinášame (možno pre niekoho neznáme) plody, ktoré sú označované za vitamínové bomby, prírod-né zázraky alebo imunitné stabilizátory. Jednoducho, to NAJ pre naše zdravie. GOJI – NAJZDRAVŠIE OVOCIE SVETAInak nazývané aj Kustovnica čínska. V tomto prípade však našťastie neplatí, že všetko, čo pochádza z Číny, musí byť naozaj zlé. Pestuje sa v severnej časti centrálnej Číny na úpätí skalného masívu, ktorý nadväzuje na Himaláje. Tomuto ovociu právom patrí prívlas-tok najzdravšie ovocie sveta. Plody sú červené a podlhovasté a chuťou pri-pomínajú hrozienka. V našich obcho-doch sa stretávame najmä so sušenými plodmi, no výnimkou nie je čaj, šťava či víno z Goji. K produktom sa dostaneme v špecializovaných bio predajniach, ale aj v bežných potravinových reťazcoch.

Čo robí z Goji prírodný zázrak?Mnohí odborníci označujú toto ovocie za vitamínovú bombu. Je bohaté na veľké množstvo vitamínov (B1, B2, E), ami-nokyselín a stopových prvkov. Obsahuje dokonca viac vitamínu C než pomaranče. Okrem toho je „ložiskom“ antioxidan-tov, ktoré, ako dobre vieme, pomáhajú organizmu bojovať proti voľným ra-dikálom, ktoré zapríčiňujú jeho star-nutie a tvorbu rakovinových buniek. Vplyv na naše zdravieGoji pôsobí na rôzne oblasti ľudského tela. Okrem toho, že je silný antioxi-dant, blahodarne pôsobí aj na imunitný systém. Zlepšuje metabolizmus tukov, stimuluje tvorbu červených a bielych krviniek, chráni pečeňové bunky pred niektorými chemickými látkami a taktiež pôsobí na činnosť čriev. Ľudský organiz-mus dokonca chráni pred cukrovkou a kardiovaskulárnymi chorobami. Dôležité je aj to, že je vhodné pre diabetikov.Dá sa povedať, že pomáha tam, kde to práve potrebujeme. Ak chceme schudnúť, podporí chudnutie. (Obsahuje menej

kalórií ako ostatné druhy sušeného ovocia.) Keď trpíme dlhodobou únavou, pôsobí proti nej. Blahodarne vplýva na kožu a bojuje dokonca aj proti psoriáze. Medzi hlavné pozitíva patrí aj to, že zlepšuje zrak, pamäť a bojuje proti starnutiu. Hovorí sa, že v tej časti Číny, kde sa pestuje Goji, žije najviac najstarších ľudí v rámci celej krajiny.

CHIA – RASTLINA BUDÚCNOSTIChcete získať energiu a zároveň chudnúť bez pocitu hladu? Potom musíte rozhodne siahnuť po Chia semenách! Tieto semená boli označované za „super potravinu“ už za čias Aztékov a Mayov. V našich končinách sa o nich začalo intenzívnejšie hovoriť (žiaľ) len v posledných rokoch. Pestovanie Chia semien je pomerne náročné a vyžaduje konkrétnu nadmorskú výšku, preto po nich siahnite radšej v obchodoch.

Čo obsahujú?Chia semená sú taktiež veľmi silným an-tioxidantom, obsahujú veľké množstvo Omega 3 a Omega 6 mastných kyselín, vitamíny B (B17) a čo je veľmi dôležité, sú zdrojom veľkého obsahu vápnika. Je vedecky dokázané, že obsahujú 5-krát viac vápnika než mlieko. Jednoducho, sú ideálne takmer pre každého, samoz-rejme ako doplnok stravy. Medzi ďalšie výhody pre ľudský organizmus patria: stála energia počas celého dňa, zvýšená psychická koncentrácia, chudnutie bez pocitu hladu, detoxikácia organizmu.

Chudnutie a energiaUž bolo spomínané, že Chia semená pomáhajú chudnúť bez toho, aby sme trpeli trýznivým hladom. Ako je to vôbec možné? Je to možné tak, že Chia veľmi úzko „spolupracuje“ s cukrom. Semien-ka majú schopnosť absorpcie viac ako deväťnásobku svojho objemu vo vode (2 ČL za zalejú vodou a nechajú asi 15 minút odstáť), a tak sa z nich vytvorí akýsi gél. Tento gél spôsobuje to, že sa sacharidy pomalšie menia na glukózu, ktorú využívame ako zdroj energie.

KONTAKT15

ČLÁ

NO

K

V praxi to znamená, že sa v tejto pre-mene podporuje budovanie vytrvalosti, pretože sacharidy sú palivom na výrobu energie v tele. Preto sú semená veľmi vhodné pre športovcov. Čím je dlhšia táto premena na jednoduchý cukor, tým viac sa ustaľuje metabolizmus v našom tele. To má za následok to, že sa znižujú náh-le rasty a poklesy hladiny cukru v tele, to je dlhšie zásobované energiou a tak sa udržuje pocit plnosti po dlhú dobu.

Je dokázané, že pravidelnou konzumá-ciou, kedy úplne stačia 2 ČL denne, či už do vody, jogurtu, pečiva a pod., si človek môže výrazne zlepšiť svoje zdravie. Samozrejme, popri toľkých výhodách sa uchytilo aj pár nevýhod, a to: Chia semená nie sú vhodné pre ľudí s nízkym tlakom, pretože tlak znižujú. Takisto by ich nemali užívať ľudia, ktorí majú srdcové problémy alebo užívajú lieky na riedenie krvi.Takže či už ste športovec, pokúšate sa schudnúť alebo len jednoducho chcete dať svojmu telu niečo extra zdravé, určite siahnite po Chia semenách!

ARÓNIA – NAŠE NAJHODNOTNEJŠIE OVOCIE A konečne niečo, čo si môžete vypestovať sami vo svojich záhradkách. Tento nenáročný ker prežije v našich geo-

grafických podmienkach a rodí bobuľovité plody, ktoré sú podobné ja-rabine (ľudovo sa tiež nazýva Jarabina čierna). Arónia sa najčastejšie konzu-muje sušená, avšak výborné je tiež aróniové víno, šťava, džús či sirup.Vitamínová bombaTieto plody môžeme taktiež označiť

za vitamínovú bombu! Obsahujú veľké množstvo vitamínu C, vitamíny B2, B9 a P vitamín, ktorý je tiež nazývaný rutín. Rutín vplýva na pevnosť a pružnosť ciev, bojuje proti kŕčovým žilám, zlepšuje krvný obraz, znižuje hladiny choles-terolu a preventívne pôsobí pri liečení vysokého krvného tlaku. Okrem toho

obsahuje triesloviny (pochádzajú zo šupiek, jadierok, stoniek a sú antioxi-dantom), karotény, železo a veľmi veľa jódu - až 400mg na 100g plodov. Dospelí potrebujú jód na správnu činnosť štítnej žľazy a hormonálnu rovnováhu, deti zas na správny vývoj mozgu a inteligencie.Zamierené na imunitu

Vďaka vysokému obsahu vitamínu C, bla-hodarne vplýva na náš imunitný systém. Posilňuje ho, udržiava a preto by bolo vhodné konzumovať aróniu častejšie (stačí 1 PL sušených plodov denne). Okrem toho má vplyv aj na emocionálny stav, zmierňuje vzruchy a útlmy a tak prináša duševnú rovnováhu. Je vhodná pri liečbe reumy a detoxikácii organizmu. Vďaka všetkým týmto priaznivým účinkom je Arónia často používaná pri výrobe liečiv.

Po prečítaní všetkých možných aj nemožných vplyvov na naše zdravie ste si možno povedali, že za pokus by to stálo. Chceme byť predsa stále zdraví, plní energie a ešte k tomu krásni. Preto neváhajte a skúste! Riaďme sa heslom: prevencia naša každodenná!

Text: Mária PalugováFoto: Internet

ČLÁ

NO

K

KONTAKT16

IT &

PC

INTERNET NEWSJolidrive – cloudové spojenieNenechajte sa pomýliť názvom, táto služ-ba nie je ďalším online úložiskom, ako by ste podľa slova „drive“ usúdili. Ale nemá od úložísk ani ďaleko. O čo teda ide?Jolidrive je vedľajší projekt, ktorý vznikol pri vytváraní JoliOS, veľmi jednoduchého, na hardware a zručnosti používateľa ne-náročného systému, ktorý je prispôsobený pre potreby moderného človeka. Je prepo-jený asi na všetky cloudové služby, úložiská a sociálne siete, ktoré existujú.Poznáte to, máte YouTube, Dropbox, Goog-le Drive, niektorí Skydrive, Soundcloud, nedajbože Flickr či Tumblr. Veľa služieb, veľa prihlasovania, veľa otvorených okien v prehliadači. Práca s viacerými takýmito službami je veľmi neefektívna. Samoz-rejme, bez Jolidrive. Táto služba spája všetky vyššie spomenuté služby, a mnoho ďalších iných, do jednej. Po pridaní a pr-vom spustení vami vybraných služieb je, samozrejme, nutné prihlásiť sa do každej zvlášť, neskôr sa na vaše údaje už Jolidrive pýtať nebude. Prehľadné a jednotné pou-žívateľské rozhranie, diagramy týkajúce sa využitia prideleného úložného priesto-ru, možnosť prihlasovať sa cez Facebook aj Google účet, notifikácie a priebežné pridávanie podpory pre ďalšie cloudové služby, si určite nájdu svojich priazniv-cov. Za nevýhodu môžu niektorí považovať skutočnosť, že nie všetky služby sú 100% funkčné. Ako príklad môžem uviesť Mic-rosoft SkyDrive, ktorý v rozhraní Jolidrive

podporuje len funkcie nahrávania a preze-rania obsahu. Nie je možné vytvárať doku-menty Microsoft Office. Na druhej strane však Google Docs túto možnosť ponúkajú. Jolidrive je možné používať na PC/lapto-poch, tabletoch a dokonca aj mobilných zariadeniach, takže je možné mať všetky svoje online úložiská pekne pokope a ne-ustále so sebou. Ak často pracujete s clou-dovými úložiskami, Jolidrive rozhodne stojí za vyskúšanie - www.jolicloud.com

Múdra sociálna sieť QuoraQuora – pre niekoho úplne neznámy pro-jekt, pre niekoho kráľovná sociálnych sie-tí. Sociálna sieť Quora je relatívne mladá. Vznikla v roku 2009 a takmer presne o rok už bola sprístupnená verejnosti. Určite sa teraz pýtate, prečo by ste mali čítať o ne-jakej sociálnej sieti, keď už aj tak všetci máme Facebook, niektorí dokonca aj Twit-ter. Ona ale nie je každá sociálna sieť rov-naká a Quora je toho jasným príkladom. Nie je založená na zdieľaní fotiek mačia-tok, bábätiek či vtipných výrokov, ktoré vám môžu ostatní lajkovať.Quora je založená na princípe otázky a odpovede. Primitívne jednoduché. Po pri-hlásení sa cez Facebook účet, Google účet alebo klasickú registráciu priamo na webe služby sú vám ponúknuté oblasti záujmu. Zaujímate sa o technológie? Médiá? Hľadá-te životné rady? Tu nájdete takmer všetko. Vyberiete si oblasti, o ktoré máte záujem. Pre lepšie chápanie to môžeme prirovnať k skupinám na Facebooku, ktoré lajkuje-te, lebo od nich chcete dostávať novinky. Takže, po výbere toho, čo vás zaujíma, môžete začať veselo využívať službu. Mô-žete čítať otázky druhých a odpovede na ne. Relevanciu odpovediam pripisujú prá-ve užívatelia, čiže aj vy. To sa robí tak, že odpoveď ohodnotíte. Jednoducho – šípkou hore alebo šípkou dole. Taktiež môžete otázky klásť, ale obmedzene. Autori to to-tiž prešpekulovali a vymysleli to tak, že za vaše kladne hodnotené odpovede dostáva-te body. Čím viac ľuďom sa páči vaša od-poveď, tým viac bodov získate. Položenie

otázky stojí istý počet bodov, takže nikto nemôže len brať, ale musí aj dávať. To nás privádza k tomu, že sa okolo tejto siete buduje pomerne silná komunita ľudí, ktorí spolupracujú a nemajú problém podeliť sa o svoje vedomosti či skúsenosti.Aby ste si to vedeli predstaviť, uvediem pár príkladov otázok.Istý mladík, čerstvý absolvent, sa pýtal, ako najlepšie využiť obdobie 6 mesiacov na budovanie zručností, aby ho mohli pri-jať do Facebooku alebo Googlu. Najlepšie mu vedel poradiť chlapík, ktorý sa v po-dobnej situácii ocitol pred tromi rokmi. Jeho siahodlhá odpoveď bola podporená vyše 1300 používateľmi tejto služby.Ako ďalší príklad môžeme uviesť otázku, kde sa jej autor pýta, čo veľké a prevratné príde po Twittri a Facebooku. Odpovede na túto otázku sú samozrejme subjektív-ne, avšak autori odpovedí tu jasne vysvet-ľujú, argumentujú a zamýšľajú sa. Naj-vyššie umiestnená odpoveď si získala pria-zeň viac ako 400 ľudí.Príklady uzavrieme poslednou ukážkou. Dotyčného zaujímalo, čo je v súčasnosti s účinkujúcimi seriálu Priatelia, na čom pra-cujú a tak podobne. Obšírna odpoveď ob-sahujúca fotky, linky na imdb a podobne, sa tešila viac ako 700 „lajkom“.Najväčšou nevýhodou a výhodou zároveň je to, že väčšina obsahu Quory je v anglič-tine. Kto s ňou nemá problémy, má vyhra-té a múdrosť môže nasávať od ľudí z ce-lého sveta.

Text: Vladimír PlachýFoto: Internet

KONTAKT17

HU

DBA

HUDOBNÉ TIPY

Delik- Sloboda

M.I.A. sa vlastným menom volá Mathangi „Maya“ Arulpragasam. Odtiaľ asi ten ná-zov Matangi. S touto britskou speváčkou a raperkou srílanského pôvodu spolupra-covali na albume aj mená ako Switch, Hit-Boy, Surkin, Danja a The Partysquad. Už po vypočutí skladby s rovnomenným náz-vom, ako je album sám – Matangi, budete vedieť, že nejde o obyčajnú hudbu. Ale to sme o Mathangi vždy vedeli. Jednoducho ako z iného sveta.

Arctic Monkeys

AMO tento rok oslavujú už desiate naro-deniny! Síce už nie sú v pôvodnej zosta-ve, dvojica Opak a Moe však oživili svoju hudbu zakomponovaním živej hudby. AMO stále prináša hip-hop v netradičnej kom-binácii s inými žánrami, čo im kvitujeme. Rozmanitú zmes hudby nám ponúkajú aj na svojom štvrtom albume Rok Nula. Aj keď sa viac pozornosti venovalo dissova-niu medzi rapermi ako tomuto albumu, na kvalite mu to určite neubralo. Presvedčte sa sami!

schizofréniám. Prvá časť bola romantickej-šia, ospevoval tu lásku v celej svojej kráse. Druhá, jesenná časť, je ale trochu temnej-šia, živelnejšia. Ako sám vyhlasoval pred jej vydaním, táto kolekcia by mala byť temnej-šou a zvýrazňovať všetko to zlé a skazené na láske. Na prvom albume bolo síce, na prvý pohľad, viac výrazných hitov, ani tento sa zahanbiť nedal. Jednoducho Justin je Jus-tin.

M.I.A.- Matangi

Justin Timberlake The 20/20 experience 2 of 2

Jeden z najlepších albumov čo priniesol tento rok. To si myslia kritici, hitparády aj ja. Arctic Monkeys trošku ušli z indie sféry a posunuli sa do inej polohy. Vraj sexi. Na albume nájdete viac falzetového spevu ako by ste čakali. Kapela sa netají tým, že sa inšpirovala tvorbou Black Sabbath, Aaliyah či Outkast, o hudobnú a žánrovú pestrosť teda na albume nie je núdza. Album je na každé počutie lepší a lepší. Že ste ho ešte nepočuli? Tak do toho!

AMO- Rok Nula

Spevák, ktorý nedávno získal cenu MTV za celoživotný prínos populárnej hudbe, nadvojici tohtoročných albumov čelí viacerým

Sloboda je debutový album slovenského rapera Delika, ktorý vyšiel pod I Love Party Production. Delik nám ukázal, že na albume bude pár naozaj silných son-gov ešte pred jeho vydaním. Konkrétne singlami Slzy šťastia, Iba ja a Nostalgia. Na albume je 17 skladieb, medzi hos-ťami nechýbajú Supa, Majk Spirit, Igor Kmeťo ml. a Tina. My len dúfame, že Delik si pôjde stále svoje a nevydá sa na zlatú cestu party hitov, ako napr. Ego. Doska bude mať aj vychytanú podobu USB kľúča. Čo viac? Už snáď ostáva len otázka, že prečo Supa nevydal sólový al-bum?! Lebo nemá čas.

Autor: Soňa HrnčiarováFoto: Internet

KONTAKT18

VIA

NO

CE Chýry o vianočných trhoch sa nám v

tomto (reklamne) predvianočnom čase dostávajú do uší čoraz častejšie. O tých najkrajších, najväčších a najnoblesnej-ších vie už snáď každý, preto ich de-tailne opisovať netreba. Čo však bez-podmienečne patrí k akýmkoľvek via-nočným trhom? Správne. Varené víno, punč a ostatné zahrievacie nápoje. Z mnohých cien sa nám však občas zakrú-ti hlava. Preto vám prinášame porovna-nie cien v našich susedných metropo-lách, ktoré nám aj tento rok pripravia určite nezabudnuteľnú vianočnú atmo-sféru. Ak stále váhate, ktoré mesto ten-to rok navštíviť, možno vám práve ten-to článok bude nápomocný. (Ceny sú z roku 2012, preto dúfajme, že sa tento rok veľmi nezvýšia...)

VIANOČNÉ TRHY – KDE JE NAJLACNEJŠIE?Bratislava202 km od ŽilinyNa začiatok zostaňme doma. Vianočné trhy v našom hlavnom meste budú od 22. no-vembra do 23. decembra. Navštíviť ich mô-žete na troch námestiach - na Hlavnom, na Hviezdoslavovom a na Františkánskom námestí. Ak nemáte možnosť vycestovať za hranice, tieto trhy určite splnia vaše „vianočné požiadavky“.

Varené víno 0,2 l - 1 €Punč 0,2 l - 1,50 €Čaj s rumom 0,2 l - 1,50 €Medovina 0,1 l - 1 €

Viedeň276 km od ŽilinyTieto trhy sú označované za jedny z naj-krajších trhov v Európe. Sú situované na viacerých miestach, preto si každý môže

prísť na svoje. Asi najznámejší je trh pod viedenskou radnicou (auf dem Rathauspla-tz), ktorý sa otvoril 16. novembra a trvá až do 24.12. Neopakovateľnú vianočnú at-mosféru ponúka aj trh v Schönbrunne, kto-rý otvára svoje brány 23.12. a navštíviť ho môžete až do Nového roku. Najdlhšie otvo-rený (už od 8. novembra) je v časti Am Hof. Ceny z Radničného námestia:

Varené víno 0,25 l - 3,50 €Punč 0,25 l - 3,50 €Čaj s rumom 0,25 l - 3,50 €Medovina 0,1 l - 3 €

Avšak netreba zabúdať na to, že pokiaľ si k vínu či punču priplatíte 2€, zostane vám na pamiatku aj krásny hrnček.

Praha411 km od Žiliny

Aj u našich „bra-tov Čechov“ si môžete po-chutnať na rôz-nych delikate-sách. Trhy sú roz-miestnené vo via-cerých častiach, avšak všetky sa sústreďujú v tes-nej blízkosti Sta-romestského ná-mestia. Na tomto námestí sa celá paráda rozpú-ta 1.12. a trvať bude až do kon-ca roka.

Varené víno 0,2 l - 1,98 €Punč 2 dl – 1,60€Čaj 0,3 l - od 0,99 do 1,58 €Medovina 0,1 l - 1,54 €

trhy - Bratislava

KONTAKT19

VIA

NO

CE

KONTAKT

Varšava452 km od ŽilinyNaši severní susedia nám brány vianočných trhov otvoria koncom novembra a navštíviť ich môžeme až do Troch kráľov. Na hlav-nom námestí ponúkajú aj tradičné poľské jedlá a výrobky. Z hľadiska značnej vzdia-lenosti by milovníci Poľska mohli prehodno-tiť aj návštevu trhov v Krakove.

Varené víno 0,2 l - 1,80 €Punč 2 dl – 1,60€Čaj 0,3 l – 0,90 €Medovina 0,1 l – 2,20 €

Budapešť262 km od ŽilinyAj trhy na budapeštianskom Vörösmar-ty námestí sú od nás na skok, tak prečo to nevyužiť? Krásne mesto pri Dunaji, spolu s cez kožu prenikajúcou vianočnou atmosfé-rou, nás vrelo vítajú už od 15. novembra. Trhy končia v prvý deň nového roku.

Varené víno 0,2 l - 2 €Punč 0,2 l - 1,70 €Čaj 0,3 l - 1,30 €Medovina 0,1 l – 0,70 €

V našom malom porovnávacom teste vyšla ako najvhodnejšia destinácia, z hľadiska vzdialenosti a cien, naša metropola, Bra-tislava. Ako „chudobní študenti“ tak môže-me zažiť príjemnú vianočnú atmosféru veľ-komesta iba 200 km na západ. Dostaneme tu, ako sa hovorí, za málo peňazí veľa mu-ziky. Preto, ak chcete zažiť o niečo väčšie a krajšie trhy, ako sú v našej Žiline, či vo vašom meste, smelo do toho! Študentské zľavy nám počas semestra poskytujú mož-nosť ušetriť pár eur, ktoré sa potom výbor-ne zúžitkujú v teplom vínku či punči.

Text: Mária PalugováFoto: Internet

trhy - Budapešť trhy - Praha

trhy - Varšava trhy - Viedeň

KONTAKTKONTAKT20

GA

STR

OVARENÉ VÍNO

1. 2.

3. 4.

5. 6.

kúpime sudové víno vo vieche (množstvo podľa rozvrhu na ďalší deň)

prepašujeme ho cez vrátnicu

potrebujeme: víno, cukor, klinčeky, celú škoricu, ovocie

na liter vína potrebujeme: 1 pomaranč, 1 mandarínku, 1 ks škorice, 8-10 klinčekov, 3 a viac lyžíc cukru

do hrnca dáme trochu vody, keď zovrie, pridáme škoricu, klinčeky, cukor a 5 minút povaríme

pridáme víno

KONTAKTKONTAKTG

AST

RO

21

7. 8.

9. 10.

11. 12.

ak bolo víno príliš kyslé, pridáme ešte cukor podľa chuti pridáme ovocie a čakáme, kým je víno horúce, nesmie však vrieť, pretože sa z neho vyparí alkohol, čo nikto z nás nechce

nezabúdajte: víno nesmie vrieť! víno je pripravené na servírovanie

naservírujeme na zdravie!Text, foto: Mária Ondrášová,

Mária Palugová

KONTAKT

VEĽKONOČNÉ OSTROVY

Ostrov, ktorý je 3600 kilometrov od naj-bližšej zeme a je teda najodľahlejším na svete, sa zrodil z masy lávy. Po poldruha tisícročí sem v roku 1722 dorazila plachet-nica s Yacobom Roggewegenom presne na Veľkú noc, podľa čoho ostrov dostal meno. Zo sôch ostali už len torzá a tajomný kmeň pôvodného náčelníka Hotu Motua zmizol. Zmizol náhle, ako mnohé tajomné kultúry, preto ľudia bažiaci po senzáciách a milujú-ci sience fiction publikujú názory o mimo-zemšťanoch či zásahu vyššej moci.V úplnej samote Veľkonočného ostrova sa týčia k oblohe záhadné sochy s obrovskými

tvárami, veľkými ušami a širokými očnica-mi. Aj dnes patria medzi najväčšie záhady archeológie. Tento kus zeme s rozlohou 163 km2 je posiaty približne 900 kolosálny-mi sochami. Veľkolepé portréty, fascinujú-ce pozostatky dávnej, málo známej civili-zácie, sa líšia od sôch, ktoré sa nachádzajú na ostatných ostrovoch Pacifiku.Sochy – moai, ktorých výška sa pohybuje v rozmedzí od jedného do dvadsaťjeden metrov, predstavujú celú siluetu. Ich tváre sú však natoľko veľké a nesúmerné, že telo ostáva nepovšimnuté. Sochy sú vytesané zo sopečného tufu, vulkánu Rano Rara-

ku, ktorý sa nachádza vo východnej časti ostrova. Vo vyhĺbenom priestranstve na úbočí sopky je asi dvesto nedokončených sôch. Anonymní autori týchto sôch sa ne-unúvali po sebe upratať, nástroje – dláta a kladivá sa našli na mieste, kde ich hodili a podľa všetkého už nikdy nepoužili. Do-dnes nevedno a nemožno s istotou tvrdiť, či sochy boli postavené na počesť mŕtvych alebo to boli modly. Niektorí sa domnie-vajú, že ich úlohou bolo strážiť ostrov pred nepriateľmi, ale toto tvrdenie vyvra-cia fakt, že sochy sú obrátené smerom do vnútrozemia ostrova. Domorodci nazývali

ČLÁ

NO

K

22

KONTAKT

ostrov „zemou vtáčieho muža“, vtáči muž bol prestaviteľom boha Make Make, ktorý vedel lietať na ostrov a z ostrova, ako sa mu chcelo. Legendy hovoria o lietajúcich mužoch, ktorí prichádzali na ostrov a pri-nášali domorodcom oheň. Dnešní obyva-telia Veľkonočného ostrova, viac-menej miešanci, tvrdia, že sochy predstavujú ich mocných, zasvätených predkov, nositeľov tzv. many – neobyčajnej duševnej sily. To podnietilo viacerých bádateľov s veľkou obrazotvornosťou, aby v nich videli vplyv mimozemšťanov na vysokom stupni vývo-ja, ktorí v dávnych dobách prišli na Zem zasvätiť domorodcov. Pre nich sú moai zo-sobnením vesmírnych návštevníkov.Písmo rongo-rongoNiekoľko drevených tabúľ, prezývaných „rongo-rongo“, ktoré sa na ostrove našli a unikli linčeniu misionárov, sú dôkazom, že pôvodní obyvatelia Veľkonočného ostrova poznali písmo. Toto písmo však nie je ešte ani dnes z veľkej časti rozlúštené. Texty majú formu vyrezávaných znakov uspori-adaných do vyrovnaných radov. V jednom rade sú znaky tvoriace slová písané zľava doprava. Nasledujúci riadok je písaný zas opačným smerom, ďalší zase naopak atď.Nachádzajú sa tu aj siluety ľudských i zvie-racích postáv. Dodnes sa nevie, či je to abeceda, ideogramy alebo hieroglyfy. Ne-mecký vedec Thomas Barthel sa rozlúšte-niu tabuliek venoval od roku 1950, no bez väčšieho úspechu.Obyvatelia používali rongo-rongo a písmo ešte v 19. storočí. Choroby, ktoré priniesli Európania a výpravy lovcov otrokov, však spôsobili záhubu vzdelanej vrstvy ľudí, ktorí toto písmo dokázali čítať. Prežilo ich len málo. Votrelci spálili aj veľa tabuliek pokrytých znakmi. Potom tabuľky záhadne zmizli - buď ich miestni ukryli, alebo zni-čili. Čilská vláda vypísala vysokú odmenu aspoň za jednu z nich, ale bezvýsledne. Existuje predpoklad, že miestni obyvatelia schovávajú veľa tabuliek, ale cudzincom ich nedajú. Katolícki misionári sa pokúšali prečítať tabuľky už okolo roku 1864. Vte-dy našli ešte pár domorodcov, ktorí písmo poznali. Odmietli však vysvetliť znaky, hoci odrecitovali obsah tabuliek v polynézskom jazyku.

Text: Mária OndrášováFoto: Internet

ČLÁ

NO

K23

KONTAKT

Dlhá cesta alebo ako sa dostať zo stanice na intráky a nikoho

pri tom nezabiť

Hneď po príchode mi padajú ružové oku-liare, pospriadané v mojej mysli z plánov a predstáv. Môj súkmeňovec a spolu-pustovník, ktorého pre zachovanie anony-mity budem označovať Z a prenechávam mu pre rovnaký účel stredný rod, sa v mo-mente, keď sa jeho noha dotkla zeme na pražskom nádraží, mení na malé upišťané decko, ktoré presne od tej istej chvíle bu-dem musieť vodiť za ručičku, hovoriť mu, čo má robiť a starať sa oň. Katastrofa.Ťahajúc so sebou ťažkú batožinu, ktorá váži prinajmenšom ako polovica dospelé-ho človeka, hľadáme východ. Oprava. Ja hľadám východ a Z sa pomaly šuchoce za mnou. Musím mu odpustiť jeho rýchlosť, respektíve pomalosť, pretože má kufor taký veľký, že keby sa skrútilo do klbka, poľahky ho tam zavriem a verím tomu, že vzduch by si vydýchalo až za pol dňa. Je pravda, že kufor má kolieska, ale aj napriek tomu sa jeho presun stáva pre Z nadľudským výkonom. Pred pražským ná-dražím to vyzerá asi ako pred všetkými železničnými stanicami, aké som doteraz mala tú česť vidieť. Možno o čosi multi-kultúrnejšie. Množstvo ľudí mi nápadne pripomína letisko v Amsterdame. Miešajú sa tu všakovaké národnosti, vekové ka-tegórie, farby pleti a azda i spoločenské triedy. Pomedzi japonských turistov sa prepletajú domáci bezdomovci, obklopení alkoholovým oparom. No... alkoholovým, v tom lepšom prípade. Keď sa mi konečne podarilo nájsť spásonosnú náhradu za zá-palky, teda zapaľovač, zapaľujem si svoju prvú pražskú cigaretu a nikotínovým oblá-čikom splachujem v ústach chuť päťhodi-novej cesty.Každý dobre vie, že na železničnej stani-ci je lepšie nestáť dlho na jednom mies-te, pretože sa stáva ľahkým cieľom pre stratené existencie, ktorým chýba pár drobných na cestu, na jedlo a ďalšie ma-

DLHÁ CESTAximálne dôležité záležitosti. A ani v Prahe to nie je inak. Už po troch minútach sa pri nás zastavuje mladá slečna, ktorá nás nechce otravovať, ale chýba jej 6 korun na jízdenku. Je mi jej ľúto, pretože vy-zerá akoby preflámovala minimálne celý týždeň a viem pochopiť, že po takejto pařbe netúži po ničom inom, len dostať sa... niekam. Ale žiaľ nepomôžem jej. Mám len koruny s dvomi nulami a nech som akokoľvek srdečná, nemôžem ich ni-komu darovať, lebo čoskoro ich sama bu-dem potrebovať. Z vybavilo celú situáciu so svojským šarmom. Odvrátilo pohľad a verilo, že sa tým pádom stalo neviditeľné.Zahasujem dofajčenú cigaretu a obzerám sa dokola. Absolútna absencia odpadko-vých košov a množstvo špakov na zemi ma mätie. Za neustálych Z-ových otázok typu:Čo budeme teraz robiť? Kadiaľ pôjdeme? Pôjdeme metrom?,prechádzam pár krokov a uhasenú pa-miatku na moju prvú pražskú cigaretu za-hadzujem do kanála.Rozmýšľam, čo ďalej. Pripadám si neuve-riteľne nepripravená. Cestu som síce ešte pred odchodom z domu skúmala na inter-nete, ale mapu som si so sebou pre istotu nevzala. Neviem, na ktorú stranu sa vy-dať a Z mi pomáha akurát lamentáciami. Už čoskoro mám zistiť, že Z je absolútne nesamostatné, a samo si nevie ani vybrať typ toaletného papiera v obchode.Navrhujem Z, aby ma počkalo spolu s batožinou, ktorej váha ma gniavi, pred stanicou, v nádeji, že nájdem na nádraží informácie. Avšak Z na moje prekvapenie nesúhlasí. Silou-mocou chce ísť so mnou, čo demonštruje hlasným výkrikom: „Ne-nechávaj ma tu samo!“A tak s povzdychom vlečiem batoh, ces-tovnú tašku, foťák, tašku cez plece a tašku s notebookom cez celú stanicu a hľadám informácie. Vystrašené Z ide tak pomaly, že sa mi miestami stráca. Každú chvíľu zastavujem, aby som sa mu nestra-tila z dohľadu.Informace na nádraží sú strategicky

umiestnené tak, aby ich človek hľadal minimálne pol hodinu a prešiel popri tom aspoň trikrát kol-dokola celú stanicu.Našťastie, entuziazmus ma neopúšťa a aj hľadanie tohto vykupiteľského miesta vnímam ako dobrodružstvo.Praha je veľká. Aj Hlavní nádraží je veľké. A aj Informace na nádraží sú veľké. Ne-spomínam si presne, ale myslím, že tam je asi desať chlievikov, v ktorých sedia ochotní zamestnanci železničnej stanice. Popisky sú nejasné, a tak si vyberám ne-utrálny stage a vystávam si radu na uži-točné rady. Nečakám dlho. Pracovník na infe sa ma pýta, akú mám požiadavku, ani na mňa nepozrúc a následne ma nenechá-va ani dohovoriť, kam sa potrebujem do-stať a odbíja ma niečím ako: „Takovéhle informace tady nedávame.“Pomyslím si, že ak sa budem vypytovať ďalej, nenarobím si snáď hanbu, keďže informátor mi nevenoval ani jeden po-hľad, a tak ma nebude vedieť nikdy viac identifikovať. S nádejou v hlase sa ho rýchlo pýtam, či mi nevie poradiť, kto by mi poradil a dúfam, že ma niekam nasme-ruje predtým, než ma pošle do p... preč.Informátor si povzdychne a vrhne na mňa taký otrávený pohľad, že ja sama nechá-pem, prečo ho otravujem. Ale našťastie namiesto vyhnania z jeho teritória sa roz-hodol pomôcť mi a smeruje ma k okienku číslo jeden. Také jednoduché!Cestou k okienku číslo jeden premýšľam o informátorovi, s ktorým som sa rozprá-vala. Pripadalo mi akoby trpel unudenos-ťou, nedocenenosťou a značnou dávkou arogancie. Pre zjednodušenie som tento nie príliš optimistický stav ľudskej duše nazvala syndróm UNA.Žena za priehradkou číslo jeden je ove-ľa prívetivejšia, i keď aj na nej je badať stopy syndrómu UNA a ja v duchu premýš-ľam, či to nie je nákazlivé, keďže to má už druhý zamestnanec železníc. Dostá-vam do ruky reklamnú mapku na ktorej mám vyznačené, kadiaľ by sa mali moje kroky ďalej uberať a vraciam sa spolu so Z pred nádraží.

POV

IED

KA

24

KONTAKT

Ešte stále ma neopúšťa predstava, že sa mi podarí presvedčiť Z, aby sme šli na ko-leje pešo. Mapka v mojej dlani podporuje môj optimizmus. Jemný jesenný vánok k nám zavieva pach moču a fekálií. Neviem však určiť, či tá aróma pochádza z ka-nálov alebo sa odparuje z rohov a zákutí budovy nádražia. Mapku stískam v dlani pevne ako drahocenný poklad, aby mi ju náhodou vietor neodvial.Presviedčam Z, aby sme využili na presun len naše nohy, no Z ma odzbrojí tým, že chce ísť taxíkom. TAXÍKOM! V Prahe! A zo stanice! Začínam si pripúšťať, že pešo sa tam nedostaneme, ale veľmi to neľutu-jem. Uvedomujem si, že moja batožina, ktorá váži asi toľko ako malý slon, by ma po ceste možno rozpučila. Pre pokoj Z-ovej duše sa pýtam taxikárov postávajú-cich pri svojich žltých zdrojoch obživy, koľko by sme zaplatili za cestu na koleje. Počúvam svoj hlas, keď vyslovujem ten dotaz a uvažujem, že to možno nie je až taký zlý nápad, zobrať si taxi. Avšak ta-xikár ma odzbrojuje svojou odpoveďou – 700 Kč. Sedemsto Kč!!!Katastrofa.Vraciam sa k Z, ktoré som presvedčila, nech stráži batožinu, kým sa povypytu-jem, s radostným vyhlásením, že som nám práve ušetrila 700 Kč, pretože som sa rozhodla, že sa, predsa len, budeme riadiť radou informátorky. Vezmeme si tramvaj a potom autobus. Bez prestupu to proste nejde.Z začína prejavovať výraznú nevôľu a podráždenosť. Ono chce ísť taxíkom a chce, a chce! Presviedčam ho, že tramvaj je tiež skvelá a dávam do tých slov všet-ku materinskú nehu, akej som schopná, vzhľadom na fakt, že deti nemám.Z je nasrdené, ale nechá sa mnou viesť na zastávku, ktorú nachádzam len intuitív-ne. Ďalší problém nastáva, keď si chceme zaobstarať jízdenku. Automat žerie drob-né, ktoré nemáme.Zanechávam Z na zastávke s batožinou a behám po neznámom okolí s naliehavou potrebou rozmenenia peňazí. V nedeľu.Ale mám šťastie. Hádam ani nie po päť-sto metroch narážam na nejakú večierku, kde dokonca predávajú aj jízdenky. Táto šťastná náhoda ma hreje pri srdci. Zaob-

POV

IED

KA

25

starávam cestovné lístky pre seba i Z a nadšene sa vraciam na zastávku.Rozčarované Z, zrejme zabúdajúc na poplatky za hovor, telefonuje so Sloven-skom. Po mojom návrate skladá telefón a osopuje sa na mňa so slovami: „Môj otec povedal, že sme mali ísť metrom. Že tak-to sa tam nedostaneme ani do zajtra.“Na moje argumenty, že ja som sa teraz aktuálne informovala, ako sa tam dostať, a okrem toho Z-ov otec pravdepodobne ani nebol v časti, kam sa chystáme, sa mi dostala odpoveď, že ja som v Prahe ešte nikdy nebola, a preto nás určite stratím.Na malý moment som zvážnela. Podáva-júc Z jízdenku za 32 Kč, mu navrhujem, aby sme z toho spravili hru s názvom Kto tam bude skôr a rozdelili sa. Ak by chcelo, môžeme sa aj staviť. Neschádza mi úsmev z tváre, pretože si predstavujem, ako sa Z samo snaží dostať na metro. Ha ha.Napriek mojej snahe, zostať za každú cenu v dobrej nálade a obklopiť ňou aj Z, sa Z rozplače. Chce ísť domov, chce mamu a chce svojho psíka a už nechce ťahať ten kufor. Pomyslím si, že to Z rýchlo vzdalo a snažím sa ho upokojiť, napriek tomu, že by som ho najradšej prefackala. Cítim sa urazená, že sa na mňa osopuje po tom, čo behám ako blázon, vypytujem sa a za-riaďujem veci, zatiaľ čo ono nepohlo ani prstom, len lamentovalo a nariekalo. Pre-dýchavam túto skutočnosť a s predstiera-nou veselosťou hovorím Z, že nie je prečo sa opúšťať. Máme predsa lístky, vieme cestu a stojíme na správnom mieste. Z sa nechá upokojiť a odovzdane ma nasleduje k tramvajovému ostrovčeku, kde čakáme na tramvaj číslo 9. Prvá, ktorá prichádza nám aj zdrhá, pretože je natoľko obsade-ná, že s našou batožinou sa tam jednodu-cho nevtrepeme. Oprava. Vtrepali by sme sa, keby sa Z aspoň snažilo dostať tam svoj kufor. No jeho stratégia bola - psími očami hypnotizovať vystupujúcich a na-stupujúcich, aby mu ho tam vtrepali oni. Samozrejme bezvýsledne.Keď prichádza ďalšia tramvaj číslo 9, Z je už poučené a samo sa pasuje so svo-jou batožinou. Chvatne vbehnem do vo-zidla za Z. Cítim sa vyčerpane, z vláčenia ťažkých vecí a neustáleho hýčkania Z. No môžem si len predstavovať, ako príšerne

sa moje rozpoloženie prejavuje navonok, keď ma jeden mladý sympatický Čech púšťa na svoje miesto. Odhadujem, že je v mojom veku, možno o čosi starší. Chcem ho s mávnutím ruky, širokým úsmevom a hlasným poďakovaním odmietnuť, no je pravda, že keď si sadnem, nebudú moje veci toľko prekážať ostatným cestujúcim. A tak vo svojich dvadsiatich šiestich ro-koch prvýkrát prijímam ponúknuté miesto v tramvaji. Z ostáva stáť a čaká, kým mu pokyniem, že prestupujeme. Konečne sa začína sprá-vať disciplinovane a počúva ma. Ďalší presun prebieha v poriadku. Katastrofa nastáva až potom, čo omylom vystúpime o zastávku skôr.Začínam byť unavená a pomaly sa vlečúc k miestu, kde sme mali vystúpiť rozmýš-ľam, či by bolo lepšie tú nenormálne ťaž-kú cestovnú tašku zahodiť alebo rovno spáliť. Z je úplne odpálené. Mlčí. Ale to mi vyhovuje. Netrvá dlho a dostávame sa na vysnívané koleje.Cestu, o ktorej mi google mapa povedala, že pešo trvá 32 minút, sme zvládli za ne-celé štyri a pol hodiny.Trikrát sláva!Na oslávenie, samozrejme, chcem vyraziť na pivo, no Z ma odbíja s tým, že ono je unavené a musí si ísť ľahnúť. Snažím sa ho presvedčiť, že ísť spať pred 17:30 by mu nemuselo dobre padnúť, no ono ma znova odbíja vyhlásením, že ono nie je z tých, čo chodia chľastať po krčmách. A tak aj ja, chudák ožran, ostávam na izbe kolejí a čítam Zásady muštárne od Johna Irvinga, ktoré sa stávajú mojou zábavou po ďalších päť hodín. Občas ma myšlienky odvedú od príbehu a, dva či trikrát, skĺ-zavam pohľadom k tej malej blonďavej hlave spiaceho Z a predstavujem si, ako ho udusím vankúšom. No zaháňam takéto predstavy a venujem sa radšej Irvingovým zásadám, až pokým aj mňa neskolí únava.

Text: Katarína Fusková

KONTAKT

ZÁBA

VA

26

VTIPY

Kreslia deti v škôlke. Vychovávateľka príde k dievčatku, ktoré čosi veľmi úporne maľuje. Pýta sa:- Čo to maľuješ?- Pánaboha!- Pánaboha? Ale veď nikto nevie, ako ten vy-zerá...- ...teraz sa to dozvedia!

Hovorí dcéra otcovi:- Oci, nemali by sme 3 tisíc eur na silikóny do mojich prsníkov?- To teda nemali, ale skús si ich masírovať záchodovým papierom.- A pomôže to?- Neviem, ale pozri sa, aký máš veľký zadok!

Ako tak pozerám po včerajšku do peňaženky, za tie peniaze sme mohli mať tú opicu živú..

Rok 2036, juhozápad Slovenska. V jaskyni sedí otrha-ný špinavý muž a pri ohníku rozpráva deťom: „... A jedného dňa sa Východniari po sviatkoch do Bratislavy nevrátili...“

Kúpia Rusi od Nemcov motorové píly, ktoré vraj napília za ho-dinu 10 kubíkov dreva. Po čase Rusi zavolajú Nemca, lebo nikdy nenapília viac ako 8 kubíkov, aby im to predviedol. Nemec naštartuje pílu a reže. Prvý, druhý, tretí až desiaty kubík. Keď skončí Hovorí: - Tak vidíte že to ide. Rusi nechápavo: - To sa aj štartuje?

- Móricko, prečo si ockovi nakreslil zelené vlasy?- Pretože nemám plešatú pastelku...

- „Haloooo dovolala som še do radia???“- „Áno nech sa páči.“- „A to me budu čuc všadzi?“- „Áno všade paní.“- „Aj v obchodoch?“- „Áno aj.“ - „Jaňču, nekupuj vajca bo mi Gita donesla. Opaku-jem. Nekupuj vajca!“

Ona: - Ty si ten najväčší lenivec, akého som kedy poznala!! Zbaľ si kufre a vypadni!!On: - Ty mi zbaľ

- Denne chodíš domov opitý, vyčíta Anka svojmu mužovi. A čo ja a deti?!- Maj rozum, žena, predsa nebudeme slo-pať všetci.

Ráno:-“Drahý vstávaj, už ide autobus!“-“A čo ležím na ceste?“

Pasú sa dve kravy na lúke a jedna z nich zožerie mínu. Tá jej vybuchne v papuli a druhá krava sa na ňu otočí a hovorí:„Ty krava, ty sa smeješ, ale ja som sa zľakla!“

KONTAKTSU

DO

KU

27

Návod pre neznalých Sudoku.Hracie polia musíte vyplniť tak, aby v kaž-dom riadku a v každom stĺpci boli napísané čísla od 1 do 9. Rovnako v každom šedom a bielom štvorci musia byť čísla od 1 do 9. Čísla sa nesmú opakovať. To isté platí aj o písmenkovom Sudoku.

Text:Lucia Uhliariková

SUDOKU

KONTAKT

KONTAKT

Spoločnosť Nikon spravila celkom pekný ťah a oslovila profesionálnych fotogra-fov, aby dali nám amatérom nejaké do-bré rady, ako fotografovať akčné športy. Aby to nemali také ľahké, dostali do ruky amatérsku zrkadlovku Nikon D5200. Ste zvedaví, aké tipy a výsledky spravili? Niektorým začínajúcim fotografom by sa mohlo zdať, že na dobrú fotografiu okrem samozrejme citu a zmyslu pre kompozíciu už potom stačí iba kvalit-ná technika. Samozrejme sa s Full-Frame zrkadlovkami fotí oveľa lepšie a aj svetelne náročnejšie scény sa ňou zvládajú ľahšie, tu je dôkaz, že aj s cenovo dostupným aparátom sa dajú spraviť profesionálne fotografie.

ParkourAko prvý mal tú česť ukázať svoje

umenie Claudiu Voicu (26-ročný fotograf a kameraman z Rumunska). Ako teen-ager zistil, že môže s priateľmi skákať medzi betónovými základmi domov a využívať svoju fyzickú zdatnosť k vlast-nej zábave – objavili tzv. „freerunning“.

Fotoaparát Nikon D5200 je preňho ideálne vyváženým nástrojom na zhoto-vovanie statických snímok vo vysokom rozlíšení a HD videosekvencií. Neváha vyšplhať aj na tie najdesivejšie archi-tektonické konštrukcie kvôli kompozícii snímky. Často pri tvorbe tesných kom-pozícií so špičkovým vyznavačom fre-erunningu Samom Parhamom využíva výklopný a otočný monitor fotoaparátu D5200, čo mu umožnilo získať nevšedné zábery, ktoré by sa len ťažko po-darili pri fotografovaní cez hľadáčik.Aby oddelil objekt od pozadia, volí Voi-

cu kontrast medzi neutrálnymi farbami ošúchanej architektúry a sýtymi farebný-mi plochami oblečenia svojich objektov.Voicu povedal: „Metóda pokusu a omylu sprístupňuje fotografovanie parkouru každému. Parkouristi sami sa prejavujú slobodne, a to sa odráža aj v spôsobe fotografovania freerunningu. Park-our samotný je o sebazdokonaľovaní, posúvaní dosiahnuteľných limitov. Používam širokouhlý objektív na zdôraznenie šou odohrávajúcej sa pre-do mnou. Ak musí freerunner prekonať veľký výškový rozdiel alebo znepokojivo veľkú medzeru, odhalenie týchto nástrah môže do statických snímok vniesť emotívny kontext vo forme adrenalínu.“

Claudiu Voicu a jeho tipy, ako fotiť parkour:• Fotografujte do RAWu – majte

k dispozícii vysokokapacitnú 28

AKO FOTOGRAFOVAŤ AKČNÉ ŠPORTYFO

TO

KONTAKT

pamäťovú kartu, aby ste mohli zhotovovať snímky vo formáte RAW.

• Investujte do širokouhlého ob-jektívu

• Vyberte si inšpirujúce prost-redie – vašou prekážkovou dráhou je mestská krajina, preto je dôležitým prvkom vizualizácia prostredia

• Zachytávajte nápadne farebné oblečenie – premýšľajte o oblečení fotografovaných objek-tov, aby ste ho mohli výrazne oddeliť od okolitého prostredia

Freestyle futbalDruhý sa nám predstaví Olly Burn (29 rokov, Anglicko) je profesionálny re-portér a fotograf športu. Začínal s Nikonom D70 a jadrom jeho digitálnej práce je vzájomná harmónia medzi ľuďmi. Jeho snímky vznikajú pod vply-vom spontánnosti a prekvapenia, rád experimentuje so svetlom. Je zau-jatý kreatívnosťou a premenlivosťou, ktoré charakterizujú freestyle futbal.

Vďaka rýchlym pohybom uprednostňuje nastavenie zrkadlovky na automatické zaostrovanie. U snímok s futbalovým freestylerom Abbasom Faridom nastav-il Burn na zrkadlovke Nikon D5200min-imálnu hodnotu citlivosti ISO, zvolil malé zaclonenie pre malú hĺbku ostros-ti a starostlivo sledoval čas uzávierky.

„Veľa profesionálnych špičkových funkcií je teraz k dispozícii aj na jednoduchších a menších fotoapará-toch, ktoré umožňujú dosiahnuť viac za menej peňazí. 39 bodové auto-matické zaostrovanie fotoaparátu Nikon D5200 je skvelým príkladom.“

Záznam jedinečných obratov proti škvrnitému pozadiu ulice robí z foto-grafovania freestyle futbalu jednu z najťažších fotografických disci-plín v oblasti pouličných športov. Na zvýšenie pôsobivosti snímal Burn pri-amo do slnka a použil tieň miestnej architektúry na zvýraznenie svojho

štýlu, s cieľom vniesť do snímok závoj.Olly Burn a jeho tipy, ako fotiť freestyle futbal:• Buďte na pozore – nezmeškajte neočakávané triky• Príliš sa neobmedzujte – radšej

zhotovte viac snímok• Zachyťte okolité prostredie – do

snímok zahrňte, ak je to možné, aj pozadie a počasie

SkateboardingPosledným adeptom je anglicko-ho-landský profesionálny fotograf Tom Van Schelven (28 rokov). Najradšej fotografuje medzi betónovými ram-pami slnkom zaliateho skateparku. Ako obdivovateľ pouličných športov zis-til, že množstvo rôznych kompozícií pri fotografovaní skateboardingu by mu mohlo zaistiť vlastné portfólio sní-mok. Techniky ako flip, grab, grind a air vyžadujú extrémne krátke časy uzávierky a Schelvenov grafický štýl fotografie vystihuje tvrdé osvetlenie a plynulé pohyby, ktoré hľadá pri izolácii objektov a redukcii všetkých objektov, ktoré by mohli narušovať koncentráciu.S využitím manuálnych nastavení zhoto-vuje perfektné snímky. Aby zachytil pro-fesionálneho skatera Jaka Tongea, posadil sa na vrcholok rebríka na okraji rampy a

plazil sa do hlbín graffitmi pomaľovaného bazénu, aby získal nové uhly záberu.

„Nikon D5200 má pre mňa dostatočnú veľkosť obrazu, aby som mohol robiť širokouhlé snímky z nestabilných miest a následne vytváral potrebné výrezy bez straty kvality obrazu. Môj obľúbený ob-jektív je NIKKOR 24–70 mm f/2,8, pretože mi poskytuje dostatočnú všestrannosť pre adaptáciu na rýchle pohyby skaterov.“

Tom van Schelven a jeho tipy, ako fotiť skateboarding:• Spoznajte fotografovaný objekt

– aby ste mohli predvídať pohyby skaterov, študujte reč ich tela

• Venujte pozornosť osvetleniu – tiene a reflexy na ploche môžu zvýšiť pôsobivosť vašich snímok

• Snažte sa o jednoduchosť – hľadajte ostré a jasné kon-trasty a minimalizujte tému

Tak okrem toho, že nám prezradili títo fotografi zaujímavé tipy, ktoré keď dodržíme pri našom ďalšom fotení, nám dajú nový pohľad na snímky zhotovené pri akčných športoch, dozvedeli sme sa aj zopár vlastností o Nikone D5200.Pekné snímky a dobré svetlo vám želám.

Text: Andy SynákFoto: Internet

29FO

TO

KONTAKT

ZÁBA

VA

IT zdatníIT „zdatní“

Subject: how women communicate with computer

Login: yesPassword: i dont have onepassword is incorrect

Login: yesPassword: incorrect

<krain> Prosím, neviete, aký program si

mám stiahnuť na to, aby mi šiel internet? Myslím tie čísla ako napríklad IP!

<blackrider> Tá hra nejde<Ramedlav> Možno to bude preto, lebo máme odlišné verzie... Ja mám 1.07<Ramedlav> Ty máš akú verziu?<blackrider> Českú

Ja mám taky starý DVD prehrávač, že ten prehrá všetko, nasypem do neho uhlie a na obrazovke mi naskočia plamene.

<a> Odoslaný súbor: Clipboard014.jpg Veľkosť: 550,43 kB<b> hmmmm...super, ja nemám repráky!

<a> Včera som viedol ten počítačový kurz.<b> Áno? aké to bolo? <a> Bolo tam pár ženských z finančného oddelenia na rekvalifikácii. Predstavil som sa im, povedal niečo na úvod, potom vravím: „Začneme tak, že presuniete myš do ľavého dolného rohu obrazovky, kde sa nachádza tlačidlo Štart“. Z desiatich žien, dve chytili tú myšku a pritiskli ju na moni-

30

KONTAKTZÁ

BAV

Ator. Skoro ma trafil šľak.

<a> Me Myself and Irene<a> Aký by bol ekvivalent s you?<b> You Yourself and Urine

<a> a v akom jazyku teda programuješ?<b> no hlavne v slovenčine, ale ak niekto niečo chce, tak aj v angličtine<a> Jéžiš, ja myslím programovací jazyk<b> windows<a> omg, c++ alebo čo?<b> asi to omg

<a> Dobrý deň, mám takú špecifickú otáz-ku. Chcel by som sa stať poskytovateľom internetu, ale neviem, čo na to potrebu-jem a ako mám začať. Môžete mi poradiť? <b> Dobrý deň, kúpte si wi-fi router a nezadávajte heslo na sieť.

<a> Preboha, ja a angličtina - nevieš čo je: Hints for youtube?<b> Tipy pre teba, trúba.

<a> ahoj, prosím ťa, nevieš nejakú stránku, kde stiahnem pesničky vo formáte winamp?

Najvtipnejšie hlášky z infoliniek

Operátor: “Akým spôsobom ste si dobíjal kredit?”Zákazník: “Nooo, ja som si dobíjal kredit cez ten terminátor!”

Operátor: Vy ste priamo zriaďovateľ tej linky?

Zákazník (cca 80 rokov): Ako to myslíte?Operátor: Na koho je tá linka písaná.Zákazník: Ako kto tu je?Operátor: Hmm, dajme tomu.Zákazník: Ja a môj pes.Operátor: Ale ja by som potreboval meno.Zákazník: Ťapina.

Operátor: Máte tam ten kurzor?Zákazník: Ja neviem. To malo byť v tom inštalačnom balíčku?Operátor: Dobrý deň, chceli by sme Vám ponúknuť našu špeciálnu jesennú ponuku ...Zákazník: Počkajte, počkajte, ja tu mám návštevu - zavolajte v lete.

Sekretárka: Hovoríte teda, že nemám v prístupovom hesle používať veľké písmená, je to tak?Hotline: Presne.Sekretárka: A číslice mám písať tiež malé?

Klient: Dobrý deň, nedarí sa mi k vám pripojiť.Hotline: Dobre, hneď to zariadime, zo všetkého najskôr by som potreboval vedieť, či ste v 3.1, 95, 98, XP, 7 alebo alebo v Linuxe.Klient: Nie, pane, som v Brne, 602 00.

Klient: Práve sa prihlasujem na vašu stránku, ale nerozumiem tam úplne všetkému ...Hotline: Dobre, pozrieme sa na to spolu.Klient: Chce po mne, aby som zadal údaje o meste, z ktorého volám, telefónne číslo. Čo tam mám napísať?Hotline (učiteľským tónom): Zadáte tele-fónne číslo miesta, odkiaľ sa prihlasujete ... Asi od vás z domu, nie?Klient: Dobre ... Už to je ... A teraz sa ma to pýta na nejaké mesto ...Hotline: Zadajte názov mesta, odkiaľ voláte.Klient: Takže tam mam napísať moje mesto ...Hotline: Áno ...Klient: Už to je ... A teraz sa to pýta na poštové smerovacie číslo ...

Hotline: ...Klient: Haló??? Čo tam mám dať?Hotline (podráždene): Vaše poštové smero-vacie číslo!Klient (s úprimnou ľútosťou): Prepáčte mi, ak vás otravujem, ale viete, ja sa v infor-matike veľmi nevyznám ...

Hotline: Pane, zadajte CONTROL ALT DEL.Klient: A áno, toto poznám (v pozadí je počuť: klik klik klik klik ...)Hotline: Čo sa deje na monitore?Klient: No nič ...Hotline: Skúste to znova: CONTROL ALT DEL.Klient: (klik klik klik klik klik ...)Hotline: A teraz?Klient: Stále nič ...Hotline: Ako presne zadávate tento príkaz?Klient: No, stlačím klávesy C, O, N, T, R, O, L a potom A, L, T potom D, E a nakoniec L.Asi má byť CONTROL s K, nie?

Klient: Stále mi to ukazuje, že je zlé meno používateľa alebo heslo.Hotline: Zatvorte prosím okno, pane.Klient: No áno, to je pravda, vonku je naozaj dosť hluk ...

Zákazník: Ja by som kričal, ja by som plakal, ale ani na jedno už nemám silu. Už len volám.

Foto: Internet

31

KONTAKT

KRÁSY „VEĽKÉHO JABLKA“ ZA 7 DNÍ

Vždy som rozmýšľala, prečo sa New York zvykne nazývať Veľké jablko. Povedala som si teda, že to pôjdem zistiť osobne. Veď vôbec nie je jednoduchšie vygoogliť to, však?Náš výlet sa začal týždňami plánovania a hľadania čo najlacnejších leteniek, ale zá-roveň cez spoľahlivú leteckú spoločnosť. Predsa len, 9 hodín sedieť v nejakej nebez-pečnej škatuli, nie je sranda. Taktiež ho-tel musel spĺňať nekonečne veľa požiada-viek, ako napríklad: cena, čo najbližšie k centru, raňajky, 4 postele atď. Zháňali sme New York Pass, vďaka ktorému by sme mali otvorené dvere každého múzea a pamiat-ky. Amerika nám uľahčila aspoň povolenia na vycestovanie – už viac nie je potrebné

zdĺhavé vybavovanie víz, ale stačilo vypl-niť údaje a jednoduchý dotazník cez inter-net, zaplatiť $14 a ak podľa toho kompe-tentní neusúdia, že ste pre krajinu nebez-pečný, povolenie máte vo vrecku. Keď sme všetky tieto počiatočné prekážky zdolali, mohlo sa vycestovať.Hneď v prvý deň, keď sme si ani nevybalili kufre, sme sa rozhodli prejsť sa aspoň po Central Parku a ochutnať prvý newyorský cheesecake. Po zistení, že s mapou sa v tom obrovskom meste nestratí ani 5 ročné dieťa, sme si našli správnu metro linku a mohlo sa ísť. Vystúpili sme na 57. ulici a vyšli sme z neklimatizovanej metro stanice na ulicu. Bol to pohľad na nezaplatenie. Na jednej strane typicky úzke, žltými taxík-

mi preplnené ulice, s nekonečne vysokými mrakodrapmi siahajúcimi až do neba, na druhej strane jediný kúsok prírody vo veľ-komeste. A že ten kúsok bol obrovský. Len prejsť vzdušnou čiarou celý park by trvalo tak pol dňa. V momente, keď sme uznali za vhodné, že prírody stačilo, otvorili sme múdru mapu a zistili sme, že nie sme až tak ďaleko od Time Square. Akurát sa začalo stmievať, keď sme začali pozorovať ne-prirodzene silnú svetelnú žiaru. A tam bol v celej svojej kráse. Tisíce ľudí, svetiel a obchodov. Nezažili sme síce povestný Flash Mob, ale aj napriek tomu to bolo úžasné. Ani sme nemuseli ísť na Liberty Island a stretli sme niekoľko Sôch slobody. Hello Kitty, Mickey Mouse, Super Mario, ale tiež

REP

OR

TÁŽ

32

KONTAKT

Votrelec alebo marvelovský Spiderman či Batman. Všetky tieto postavičky si zarábali na živobytie vďaka fotkám, ktoré si každý turista chcel s postavičkami spraviť. Po pár dňoch sa ale voči všetkým stanete imúnni.New York z vtáčej perspektívy sme si po-zreli hneď niekoľkokrát. Z 86. poschodia na Empire State Building a 70. poschodia na vyhliadke Top of the Rock, ktorá je súčas-ťou svetoznámej Rockefellerovej budovy. Výhľady to boli kráľovské. Mali sme celý New York ako na dlani. Budúcim návštev-níkom odporúčam prísť tam pred západom slnka, pretože vidieť celé to divadlo stmie-vania sa je krásne.Jediná vec, z ktorej nás všetkých mrazilo, bol pamätník 9/11. Bolo to smutne krásne. Celým areálom, kde sa kedysi pýšili dve najvyššie budovy sveta, nás sprevádzalo veľa policajtov. Namiesto dvoch budov tu sú vybudované dve fontány, po okrajoch ktorých sú napísané mená všetkých obetí. Po tomto dojemnom zážitku sme sa roz-hodli, že sa vrátime do prítomnosti a prej-deme ulicou nepretržitého toku peňazí. Wall Street. Je to úzka ulička, na ktorej ste mohli stretnúť len dva druhy ľudí. Stovky turistov (ako všade) a významných pánov v oblekoch. Bola to zaujímavá prechádzka svetom finančnej burzy, ale to, čo prišlo potom, bolo o kus lepšie. Bola to len jedna

jediná budova, ale poviem vám, stálo za to ju vidieť. Vedeli ste, že vo svojom najuž-šom bode meria len neuveriteľné 2 metre? Áno, reč je o Flatiron building, po našom o Žehličkovej budove. Z pohľadu architektú-ry (a môjho) to bola, bez debaty, najpozo-ruhodnejšia stavba celého New Yorku.Počas púte týmto nikdy nespiacim mestom sme nemohli vynechať ani objekt, ktorý v minulosti vítal každú loď po dlhej plavbe aj z Európy. Titanic sa tohto napríklad nikdy nedožil. My sme to šťastie mali a Socha slo-body sa nám ukázala v celej svojej kráse. Z Ostrova slobody bol neuveriteľný výhľad na panorámu celého mesta.Nemohli sme vynechať ani svetoznáme Guggenheimovo múzeum moderného ume-nia, kde musíte prísť s otvorenou mys-ľou, aby ste prišli na chuť niektorým ob-jektom (pozerať sa s obdivom na pás svet-la na stene jednoducho neviem), ale boli tam aj svetoznáme zbierky umeleckých diel Pabla Picassa alebo Vincenta van Go-gha. V Metropolitnom múzeu ste mohli prejsť vývojom každej svetovej kultú-ry a tým, čo nám tu zanechali. Ak ho ale chcete prejsť celé, vyhraďte si na to as-poň deň. Najzaujímavejšie múzeum bolo bez debaty Madame Tussauds. Tam ste si mohli podať ruku s niektorým z amerických

REP

OR

TÁŽ

33

prezidentov, Gándhím, samotnou Madame Tussauds, ale tiež s Brangelinou, Johnnym Deppom, Juliou Roberts, Lady Gaga či mar-velovskými superhrdinami.Keď už sme boli v Amerike, vyskúšali sme aj niekoľko ich le-gendárnych reštaurácií. Krevety v Bubba Gumpovi, hamburger v Hard Rock Cafe ale-bo rebierka v Dallas BBQ. Každé jedno je-dlo určite stálo za ochutnanie.Na záver sme si nechali jeden obrovský zá-žitok – baseballový zápas New York Yankees vs. San Francisco Giants. Bolo to presne také ako vo filmoch, len ešte lepšie. Štadi-ón bol obrovský a počas celých dvoch hodín sa o návštevníkov starali zamestnanci, ktorí pravidelne chodili so škatuľami na hlavách, plnými piva, hotdogov, cukrovej vaty a iné-ho občerstvenia. Bolo to všetko síce trikrát drahšie ako inde, ale ľudia s tým problém nemali. Po ďalšej výhre NY Yankees sme si počkali, kým sa 30 000 ľudí dostane von, a tým sa náš úžasný týždeň blížil ku koncu.Napriek tomu, že sme videli veľmi veľa, sme ani zďaleka nevideli všetko, a preto som si istá, že sa tam raz vrátime znova. A či som tam zistila prečo sa New York volá Veľké jablko? Nie. Nabudúce sa to možno podarí.

Autor: Lenka ProkšováFoto: Internet

KONTAKT

Dvaja a jedenRozpoviem vám jeden príbeh.

Príbeh o veľkej láske a sklamaní,príbeh možno vymyslený a možno

pravdivý,príbeh o túžbe a neprestajnom sníva-

ní.

Žena mladá, pekná, úspešná,každý chlap jej ležal pri nohách,

v oblasti lásky, žiaľ, trochu naivná,zo samoty mala obrovský strach.

Byt bol prázdny, všade bolo ticho.Ticho tak kľudné a pritom neznesiteľ-

né,čas jej plynul neuveriteľne rýchlo,

len pod svojím srdcom cítila sladké búšenie.

Do malej izby prenikal prvý ranný lúč,zatvorila oči a nadstavila mu tvár,

priala si, aby to bol na jej otázky kľúča nežila viac ako samotár.

Pomaly vstala z postele, chcela ten lúč chytiť do svojho obja-

tia,nech jeho teplo stále preniká po jej

telea nech ju pevne vezme do svojho za-

jatia.

Náhle pocítila akúsi úzkosť,potrebovala sa zhlboka nadýchať čer-

stvého vzduchu.Milovanej osoby uvedomovala si ne-

prítomnosť,pri myšlienke naňho stále cítila tisíce

motýľov v bruchu.

Natiahla na seba hriešne drahé šaty,na pery rubínový rúž,

cez obnažené ramená prehodila kabát ako pre ňu ušitý,

keď kráčala po ulici, otočil sa za ňou nejeden muž.

Vonku sa jar predvádzala vo svojej najväčšej kráse,

všetko prekrásne kvitlo a rozvoniava-lo,

koruny stromov vytvárali akési súvis-lé reťaze,

pri pohľade na tú nádheru pri srdci prí-jemne hrialo.

Prechádzala sa dlho, veľmi dlho.Zrazu jej srdce naplnila veľká clivota,stála na mieste, kde presne pre rokom

stretla jeho,od prvej chvíle vedela, že to bude

muž jej života.

Okúzlil ju jediným pohľadom,bol tak nekonečne hlboký a prenikavý,od tej chvíle mu bola oddaná celou

dušou, celým telom,ten pohľad bude mať navždy do hla-

vy vpísaný.

Začiatkom jari jej písal básne.O tom, ako neuveriteľne krásne sa cíti

v jej náručí,ako stále myslí na ňu a ich noci plné

vášne,že jej po svojom boku rozprávkový ži-

vot zaručí.

Len oni dvaja, sami.Svet sa im otvára, k nepoznaniu mení.Nežne uchopil jej tvár do mocných

dlaní,vzduch navôkol voňal po milovaní.

Tak ako sa jar premieňa v leto, premieňal sa tak aj ich vzťah,

bez neho v jej života šťastia nieto,obrátil by sa len na márny prach.Za letných nocí jej nosil kvety,

pri mesiaci šepkal nežné: „Milujem Ťa!“,

vraj stretli sa dva krásne svety,vraj: „Si len moja a nikomu inému ne-

dám Ťa!“

Šteklil ju po chrbte steblom trávy,slastne sa tomu oddávala.

„Nech nás vidí celý svet! Nech nám závidia davy!“,

na plné hrdlo radostne kričala.

Tak ako letné slnko jagavo žiarilo,tak ako sa rozbúrené more vrhalo na

skaly,tak sa jej srdce láskou stále viac na-

pĺňaloa sľub vernosti za splnu mesiaca si

dali.

Verili, že bude už navždy len ona a on.

Boli si tým celkom istí!V ich láske nepripúšťali žiadny skon,

až kým nepadli prvé listy.

Keď prišla jeseň začal šetriť nehou,zúfalo žiadala ďalšiu dávku.

Na duši utrápenej cítila bolesť čer-stvých stehov,

ich srdcia uzavreli akúsi čudnú stáv-ku.

Mĺkvo kráčali tichou ulicou,studený vietor cuchal im vlasy,

stávali sa čoraz vzdialenejšou dvoji-cou,

tá krutá jeseň priniesla bolesť na-miesto krásy.

Z jeho dotykov viac necítila nehu,v očiach vyhasla mu tá láska,

hodiny sa dívala do vody a stála na brehu,

oči plné sĺz a nebola schopná vydať ani hláska.

Stromy takmer úplne obnažené, akosi prísne sa týčili k nebu.

Spolu s vetrom spievali smutnú pie-seň žene,

na holé konáre padli prvé vločky sne-hu.

V zimnom šere jej už pustil ruku,

BÁSN

E

34

KONTAKT

ďalej kráčala bezvládne a sama.Zrazu nastalo ticho v nekonečnom

hluku,z romance sa stala veľká dráma.

„Prosím, nie! Nesmieš ma opustiť!Si môj život, si moje všetko!

Nemôžem odrazu, len tak, bez teba žiť!

Po tvojom boku ide všetko tak ľah-ko.

Odpusť mi! Prepáč, ak som vinná!Prosím, skús ešte raz mať ma rád!Alebo je za tým snáď nejaká iná?Nechcem, aby si bol len kamarát!

Pohlaď ma! Pobozkaj! Pritiahni si ma bližšie!

Už predo mnou viac ďalej neute-kaj!

Skry sa vo mne! Ja som tvoja skrýš, tvoje útočište!“

BÁSN

E35

Poslednýkrát pozbierala všetky sily,poslednýkrát chcela zabojovať,

na ten pohľad však nezabudne nikdy,pred očami sa jej asi navždy bude vy-

nárať.

Inú ženy v náručí už držal,inej žene šepkal nežné slová,

inú ženu láskou zahŕňal,iná žena prijíma jeho pohladenia.Dáva jej to, čo predsa patrí jej!

Celou svojou dušou ho vtedy nenávi-dela!

To, prečo žila, dáva teraz inej,zrazu pominulo všetko, čomu tak ve-

rila.

Zošmykli sa jej ružové okuliare,silná víchrica zničila všetky vzdušné

zámky,muž, ktorého milovala mal odrazu dve

tváre,viac sa necítila ako princezná z roz-

právky.Srdce prelomené napoly ticho krváca-

lo,duša sa zmietala v bolestnom zovretí,„Nech tá bolesť pominie...“, nič viac

nežiadalo,nech jej narastú krídla a rýchlo ďale-

ko odletí.

Tak plynuli dni a týždne,rany sa pomaly hojili,

odchádzali bezsenné noci, časy plné trýzne,

no jazvy po nich navždy zostali.

Prečo vie láska tak krutá byť,prečo sa s krehkými srdcami nemilo-

srdne zahráva,prečo nedovolí všetkým ľuďom šťast-

ne žiť,prečo pravú tvár často schováva.

Občas si klame vo svojej fantázii,sníva o tom, čo nikdy nebolo,

ako za jasu hviezd, v spoločnej har-mónii,

hovoria o tom, čo by sa im páčilo.

Čas zahojí všetky rany.V knihe spomienok však zostáva zapí-

sané,že aj keď život otvára nové brány,

tie staré necháva stále mierne pood-chýlené.

Títo dvaja sú si vzdialení, no predsa niečím blízki.

Naveky zostanú zviazaní malým uzlí-kom,

ktorý vznikol z niekdajšej veľkej lásky,a ktorý teraz rastie pod jej srdcom.

Text: Mária PalugováFoto: Internet

KONTAKT

V deň študentstva – 17. novembra 1989, sa ako po iné roky konala manifestácia, ktorú organizoval Socialistický zväz mládeže. Funkcionári vytýčili trasu pochodu, miestne Zbory medzinárodnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie. Ustanovilo sa, že napriek určitým protisocialistickým náladám niektorých študentov nesmie dôjsť k zásahu bezpečnostných jednotiek.

Študentskú manifestáciu otvoril pre-jav Martina Klímy, zástupcu nezávislých študentov, nasledoval príhovor rečníka So-cialistického zväzu mládeže a následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na Národnej triede ich však zastavil policajný kordón, kde sa do izolácie medzi zásahové jed-notky dostalo okolo dvetisíc študentov. Tí sa napriek vypätej situácii správali pokojne a neprejavovali žiadne známky agresivity. Študentky na prejav pokory rozdávali kvety, mnohí plakali a prosili, aby ich prepustili.

O niečo neskôr, okolo o pol deviatej, boli študenti zatlačení k postranným uličkám, bolo použité vodné delo a veľa mladých bolo surovo zbitých. Po deviatej bola mani-festácia rozpustená. Nezávislá lekárska komisia následne zistila, že bolo zranených päťstošesťdesiatosem ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Medzi ľudí sa dostala falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napä-tia a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo. V rokoch 1969 – 1970 bolo približne tisíc

funkcionárov KSČ formou vylúčenia z KSČ prevedených do tzv. zálohy, čo znamenalo na použitie v takých situáciách, aká vznikla po založení Charty 77, po 17. novem-bri 1989 a pre ďalšie situácie, ktoré boli pripúšťané ako varianty. Tieto osoby emi-grovali do zahraničia s poslaním pôsobiť v politike so spravodajským určením. Organizovali v zahraničí malé lobistické skupiny, ktoré si postupne vytvárali kon-takty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali nakladateľstvá a vydavateľstvá, nadácie, organizova-li zbierky finančných prostriedkov.

Charta 77 vyhlásila, že nechce škodiť ko-munistickému režimu, ale chce viesť so štátnou a politickou mocou konštruktívny dialóg. Upozorňovala na rôzne konkrétne prípady porušovania ľudských práv, vied-la ich dokumentáciu a tiež navrhovala riešenia. Reakcia, ktorú proti Charte 77 rozpútal Ústredný výbor KSČ, mala za cieľ upozorňovať na Chartu a popularizovať ju v protikomunisticky zmýšľajúcej časti verejnosti. Hlavnú činnosť popularizá-cie prevzali vysielače Slobodná Euró-pa, Hlas Ameriky a BBC. Napriek tomu, že vydavateľská činnosť Charty bola podľa vtedajších zákonov protizákonná, poškodzovali záujmy republiky v cudzine, nikto proti vydavateľom nikdy nezakročil.

Dňom 17. novembra 1989 sa skončilo prijí-manie signatárov Charty 77, keď ich počet dosiahol tisícdeväťsto. Väčšina členov pod-písala Chartu 77 zo vzdoru proti režimu bez toho, aby tušila čokoľvek o charak-tere a poslaní tejto organizácie. Riadilo ju približne sedemdesiat až osemdesiatpäť ľudí a pozostávala z príslušníkov niekoľkých rodín – navzájom spútaných príbuzen-skými a finančnými zväzkami. Boli to predovšetkým rodiny Havlova, Dienstbiero-va, Šabatova, Němcova, Paloušova, Mar-vanova, Hromádkova, Rumlova, Černova, atď. Po nežnej revolúcii približne sto týchto rodín, ich príbuzných a priateľov zaujalo pozície v najvyšších štátnych, dip-

lomatických a hospodárskych funkcií štátu.

Občasné odsudzovanie a väznenie členov Charty 77 sa stávalo podnetom pre ob-rovskú medzinárodnú propagačnú kampaň, ktorú viedli zahraničné vysielače. Oby-vatelia Československa sa takýmto spô-sobom zoznamovali s ľuďmi, o ktorých by v novembri 1989 nevedel nikto. Organizovaná propaganda z nich uro-bila hrdinov, veľkých spisovateľov, poli-tikov a demokracii oddaných štátnikov.

Riadenie Charty 77 prebiehalo kom-plikovaným spôsobom, ktorý dovoľoval kontrolu zo strany USA, pričom hlavnú funkciu vykonávali osoby poverené KGB. Hlavnou kontaktnou osobou bol poverený vedúci Ústredného výboru KSČ Rudolf He-genbart, ktorý bol priamo zaangažovaný na príprave prevratu od augusta 1988 až po jeho vykonanie. Deň 17. novem-ber 1989 bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom na to, že je medzinárodným sviatkom študentstva a zaručoval medz-inárodnú odozvu. Tak isto to bol posledný termín pred schôdzkou Gorbačov – Bush, kde sa mal prerokovať postup pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokla-dalo aj politickú zmenu v Československu. Dôležitým faktom bola aj zlá finančná si-tuácia Štátnej banky československej, ktorá dlho fungovala vďaka podpore zahraničných finančných inštitúcií.

Dve hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek a Národná trieda bola úplne vyprataná a ľudoprázdna. Pohotovostné

36

ČLÁ

NO

KNEŽNÁ REVOLÚCIA- SKRYTÉ SKUTOČNOSTI

KONTAKT

oddiely boli v strehu už tri hodiny pred príchodom sprievodu, hodinu pred prícho-dom boli uzamknuté všetky domové brá-ny od Perštýna až k Národnému divadlu. Zásahová čata Útvaru rýchleho nasadenia dostala osem hodín pred nasadením tele-fonický odkaz okamžite sa vrátiť k út-varu, kde im bola nariadená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovacích unifor-mách, dostala rozkaz nasadiť si červené barety, ktoré boli súčasťou vychádzkovej uniformy. Čatu previezli na Bartolome-jskú ulicu na sústredenie, kde prebiehala inštruktáž vedená dôstojníkmi ŠtB a bola zameraná na zákrok pri Národnom diva-dle – čo bolo v čase, keď sa manifestácia začínala. Čatu inštruovali, že dôstojníci ŠtB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré mali vytiahnuť a zadržať.

V popoludňajších hodinách opustilo Prahu celé vedenie Charty 77, vrátane rodín. V Prahe zostali iba Uhl, Benda a Němcová. Existovalo nebezpečenstvo ich poza-týkania, ak by sa Hegenbartovi nepodarilo paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich Ústredného výboru KSČ a Federál-neho ministerstva vnútra, ktorí do operácie neboli zasvätení. Už v sobotu napoludnie sa však všetci vrátili späť. Hegenbartovi sa podarilo odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milíc, ktoré Jakeš mobilizoval.

Cieľom operácie nebolo iba odstrániť Jakeša, ale zariadiť ústup komunistov na vopred pripravené pozície. Približne v tom čase, po zatknutí Václava Havla, Hegen-bart začal mobilizovať hercov, spevákov a ďalších na podpisové akcie za jeho pre-pustenie. Všetci iniciátori boli komunisti.

Manifestáciu a neskôr aj organizovanie študentstva riadili prevažne deti promi-nentov (až 86% detí malo rodičov vo vysokých funkciách KSČ, na ministerstve, v diplomatických službách, vysokoškolských profesorov). Títo študenti boli inštruovaní svojimi rodičmi a už začiatkom roka 1989 mali vypracované heslá, ako „Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“ a pod.

Koncepcia Občianskeho fóra bola dohodnu-tá asi pol roka pred prevratom a schválil ju sám Hegenbart. Občianske fórum oficiálne vzniklo v nedeľu podvečer a vyhlásil ho Havel v Realistickom divadle. Poverení dôstojníci ŠtB na toto vyhlásenie zvážali súkromnými autami všetkých hlavných členov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protest-ných štrajkov organizovala ŠtB prostred-níctvom svojich agentov medzi hercami a základnými organizáciami KSČ v divadlách.Vedením Občianskeho fóra boli výhradne poverení kmeňoví členovia Charty 77. V rámci dohôd o kontinuite moci komunis-

tickej oligarchie bola činnosť Občianskeho fóra od začiatku až k voľbám vedená k likvidácii akejkoľvek potenciálnej opozí-cie, ktorá by mohla vzniknúť. Preto bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie, vyradené z politickej konkurencie a učinené pasívnym. Rôznymi kauzami boli postupne zdiskreditované KDÚ - Kresťanská a demokratická únia, Československá strana socialistická, Re-publikánska strana, Lidová strana a ďalšie. V polovici roku 1988 bolo o príprave poli-tického prevratu v Československu infor-movaných dvanásť ľudí z najvyššieho orgánu KSČ. V októbri 1989 sa tento počet zvýšil na približne deväťdesiat – z ktorých väčšina nebola priamo členmi Ústredného výboru KSČ. Úplná väčšina členov KSČ bola pre-vratom a stratou svojej moci prekvapená a označovala postup svojho vedenia za zradu. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra sa sta-la utajenou a nikdy nebola uverejnená. Všetky najdôležitejšie materiály týka-júce sa Charty 77 a ďalších významných ľudí boli z Federálneho ministerstva vnú-tra odstránené ešte pred 17. novembrom a zvyšok bol zlikvidovaný do marca 1990. Priebeh „nežnej revolúcie“ bol doko-nale pripravený. Negatívne však pôsobí skutočnosť, že ani v súčasnej dobe žiaden z českých či slovenských politikov verejne nepriznal celú pravdu o nežnej revolú-cii a 17. november 1989 sa stále osla-vuje ako symbol študentskej revolúcie.

Text: Eva MatejičkováFoto: Internet

Zdroje: ONDRUŠ, M. 2009. Atentát na nežnú revolúciu. Bratislava: IKAR, 2009. 296 s. ISBN

978-80-551-1898-7

ŽATKULIAK, J. – Hlavová, V. – Sedliaková, A. – Štefanský, M. 1999. November 1989 a Slovensko. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku a Historický

ústav SAV, 1999. 622 s. ISBN 80-967588-8-8

GROSMAN, S. 17. november 1989 - nežná revolú-cia alebo ďalší podvod na občanoch?. Sven Gros-

man [online]. 2005 [cit. 2013-10-12]. Dostupné na internete: http://www.svengrosman.szm.

com/Demokracia/17november.htm

37Č

LÁN

OK

KONTAKT

PERO, KTORÉ UPOZORNÍ NA CHYBYViete si predstaviť, že by ste mali takéto pero na ZŠ a dokázali ho prepašovať na diktáty či päťminútovky z gramatiky? To by bola bomba! Ale ako by to ovplyvnilo výučbu, už radšej ani nejdem polemizovať. Elektronické peroDvaja nemčúri si povedali, že posunú tie bachraté perá, ktoré sú teraz dostupné na trhu pre naše deti ešte na vyšší level…Dali do nich bater-ky, niekoľko m i k r o č i p o v a senzorov a spravili z toho gramat-ic- kého po-radcu. Tento spôsob by mal naučiť používateľov tohto fantas-tického pera s p i s o v n e j a správnej g r a m a t i k e . Aby to ne-bolo len také o b y č a j n é pero, ktoré d o k á ž e o p r a v i ť zopár chýb a zavibruje pri tom, pripojili ho aj na Wi-Fi. To už je niečo kúzelné. Čo poviete? Deti budú z toho šalieť.

Predstavím aj tvorcov tohto pera a určite vysmiatých oteckov svojich detí – Falk Wolsky a Daniel Käsmach-er. Daniel je fakt macher, pretože tvrdí, že pero by malo naučiť okrem hláskovania a gramatiky aj kraso-pis. To si neviem zrovna predstaviť ako, ale dajme tomu, že v tom pere je možno viac mágie ako technológií.

Pomenujme ho Lernstift peroSkúsim o ňom písať trošku ľudskejšie, ako len keď opisujem kúsok hardvéru, pretože

ani kamarát vám nie vždy poradí – toto pero práve naopak. Môžete sa na neho spoľahnúť vďaka senzorom, ktoré sledujú pohyb pera po papieri a napísané slová porovnávas tými, ktoré má uložené v slovníku. Ak zbadá chybu, zavibruje ;) Ideálne na ti-ché diktáty, kedy by pípanie upozornilo striehnúcu učiteľku. Len aby si ho dievčatá neobľúbili viac ako chlapci… Myslíte, že by to nešlo?Pero dokáže totiž kontrolovať

pohyb na ktoromkoľvek povrchu a to aj vo vzduchu. Má vymeniteľnú náplň či už vo forme guľôčkového pera alebo atramentového. Otco-via pracujú aj na tretej verzii, ktorá bude mať tuhu z grafitu – na ceruzke.

Dajme mu Wi-Fi, bude sa lepšie predávať!Kto už by nechcel pero s Wi-Fi v dnešnej dobe? Asi iba dôchodca ale-bo blázon. Veď môžete s ním písať somariny a potom vďaka online pri-pojeniu to postnúť na sociálne sie-te. WOW. To chcem aj ja….koniec fotografií jedál z reštaurácií, teraz začne zaplavovať facebook vlna detí píšucich super-bomba-špica-perami.

Ortografický mód: kontroluje pravopisKaligrafický mód: sleduje krasopis

Falk a Daniel potvrdili aj fakt, že pracujú aj na funkcii kontrolovať gramatické chyby vrátane nesprávneho slovosledu celej vety.

Ako projekt vznikol?Vraj všetko vzniklo v hlave Wolského manželky, keď kontrolovala domáce úlohy

ich syna. Bol len nápad a jej manžel to dotiahol už takmer do finálnej podo-by. Projekt Kickstarter, ktorý pomáha umel- lcom, či podnikateľom rozbehnúť svoj biznis, posunul nemeckých “vynálezcov” do druhého kola – to znamená, že vyro-bené perá sa začnú testovať

na školákoch. Pardón to znelo trošku nevhodne, začnú ich testovať samotní školáci.

Spočiatku okrem angličtiny a nemčiny by pero malo zvládnuť 40 jazykov. Perá sa do sériovej výroby dostanú začiatkom roka 2014 a ich ceny by sa mali pohybovať v rozmedzí 130 - 150 eur. Vďaka voľne dostupným slovníkom, ktoré vytvorila ko-munita používateľov slobodných softvérov, by sa k jazykom, ktoré dokáže pero opraviť, mohla čoskoro pridať aj slovenčina.

Text: Andy SynákFoto: Internet

IT N

EWS

38

Redakčná rada:

Šéfredaktor:Radaktori:

Titulná strana:Fotograf:Grafik:Jazykové korektúry:

Vydáva: Fakulta humanitných vied Žilinskej univerzityUniverzitná 8215/1, 010 26 Žilina IČO 00 397 563Príspevky posielajte na: casopis.kontakt@gmail.comFacebook: fb.com/casopis.kontakt

Vychádza raz sa zemester.Tlač: Vydavateľstvo EDIS, ŽU

ISSN: 1338-0605EV 3862/09

PhDr. Slávka Pitoňáková, PhD.Peadr. Silvia Antolová, PhD.Tel.č.: 041/513 6343

Mária OndrášováMária PalugováVladimír PlachýPavel SopkoSoňa HrnčiarováMaroš Neon KozlíkMaroš Neon KozlíkŠtefan Mihálka, Adam MajkoEva Matejičková