KRIMINALISTICK` TECHNIKA PRE BEZPE¨NOSTNÝ · PDF filePredmet : Kriminalistická technika, 3. ročník, akad. rok : 2003/2004 Dočasná učebná pomôcka. Určené len pre poslucháčov

Predmet : Kriminalistická technika, 3. ročník, akad. rok : 2003/2004

Dočasná učebná pomôcka. Určené len pre poslucháčov externého štúdia na ŽU, FSI, detašované pracovisko Košice

© Žilinská univerzita v Žiline, Fakulta špeciálneho inžinierstva, detašované pracovisko Košice, Mlynárska 15, Košice

1

éilinská univerzita v éiline

Fakulta öpeciálneho inûinierstva

JUDr. Jozef Petráö, CSc. JUDr. ätefan Dzurèanin

KRIMINALISTICKÁ TECHNIKA PREBEZPEÈNOSTNÝ MANAéMENT

Koöice 2004




2

JUDr. Jozef Petráš, CSc., 2004

JUDr. Štefan Dzurčanin, 2004

Oponent :

Za odbornú a jazykovú stránku tohto vysokoškolského učebného textu zodpovedajú autori.

Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.




3

O B S A H Predslov 5

1. PREDMET, SYSTÉM A METÓDY KRIMINALISTIKY 7

1.1 Predmet kriminalistiky 7

1.2 Systém kriminalistiky 9

1.3 Metódy kriminalistiky 12

2. KRIMINALISTICKÉ STOPY 15

2.1 Podstata a pojem stopy v kriminalistike 15

2.2 Klasifikácia kriminalistických stôp 16

2.3 Význam a hodnota kriminalistických stôp 20

3. KRIMINALISTICKÁ IDENTIFIKÁCIA 23

3.1 Podstata a pojem kriminalistickej identifikácie 23

3.2 Objekty kriminalistickej identifikácie 25

3.3 Druhy kriminalistickej identifikácie 27

3.4 Spôsoby identifikačného skúmania 29

3.5 Výsledky kriminalistickej identifikácie 31

4. KRIMINALISTICKÁ DOKUMENTÁCIA 33

4.1 Miesto kriminalistickej dokumentácie v kriminalistickej technike

a a jej všeobecná charakteristika 33

4.2 Základné zásady spracovania kriminalistickej dokumentácie

a jej druhy 34

5. KRIMINALISTICKÁ DAKTYLOSKOPIA 37

5.1 Základné daktyloskopické pojmy a zákonitosti 37

5.2 Vznik a druhy daktyloskopických stôp 38

5.3 Vyhľadávanie, zviditeľňovanie a zaisťovanie daktyloskopických stôp 40

5.4 Daktyloskopické zbierky 45

5.5 Kriminalisticko-daktyloskopická identifikácia 47




4

6. PORTRÉTNA IDENTIFIKÁCIA 51

6.1 Pojem, podstata a objekty skúmania portrétnej identifikácie 51

6.2 Základné spôsoby získavania informácií o vonkajších

znakoch objektu opisovania 53

6.3 Ďalšie metódy identifikácie osôb 59

6.4 Identifikácia osôb a mŕtvol 61

7. KRIMINALISTICKÁ BIOLÓGIA 65

7.1 Metódy a objekty kriminalistickej 65

7.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie biologických 67

7.3 Skúmanie biologických stôp a ich identifikácia 69

8. KRIMINALISTICKÁ TRASOLÓGIA 77

8.1 Pojem a objekty kriminalistickej trasológie 77

8.2 Postup a zásady vyhľadávania a zaisťovania trasologickych stôp 81

8.3 Kriminalistická identifikácia podľa trasologickych stôp 84

9. MIKROSTOPY 91

9.1 Pojem a klasifikácia mikrostop 91

9.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie mikrostop 92

10. KRIMINALISTICKÁ MECHANOSKOPIA 97

10.1 Pojem, význam a objekty kriminalistickej mechanoskopie 97

10.2 Vznik a klasifikácia mechanoskopických stôp 101

10.3 Vyhľadávanie a zaisťovanie mechanoskopických stôp 102

10.4 Kriminalistická identifikácia podľa mechanoskopických stôp 104

11. KRIMINALISTICKÁ BALISTIKA 105

11.1 Pojem a objekty kriminalistickej balistiky 105

11.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie balistických stôp 108

11.3 Kriminalistická identifikácia podľa balistických stôp 110

Použitá literatúra 113




5

PREDSLOV

Učebný text „Kriminalistická technika“ je určený poslucháčom 3. ročníka diaľkového

štúdia odboru bezpečnostný manažment na Fakulte špeciálneho inžinierstva Žilinskej

univerzity, Detašované pracovisko v Košiciach, ako študijná pomôcka.

V porevolučnom období sa naskytli možnosti, ktoré umožnili jedincom nekontrolovane

a nepodloženými subjektívnymi názormi na vedecké atribúty kriminalistiky preniknúť medzi

kriminalistickú verejnosť. Základné kategórie kriminalistiky ako predmet, systém a metódy sú

aj v súčasnej dobe neustále prehodnocované.

Znalosti kriminalistiky sú potrebné nielen pre orgány činné v trestnom konaní, ale aj pre

ďalšie subjekty, ktoré môžu prísť do kontaktu s touto problematikou .

Skriptá zohľadňujú študijný program, potreby poslucháčov a sú základným východiskom

pre ich ďalšie vzdelávanie. V potrebnej miere sprístupňujú študijný materiál, ktorý vysvetľuje

a obsahuje predmet, systém a metódy kriminalistiky. Kriminalistické stopy, ktoré sú

dominantným zdrojom informácií o kriminalisticky relevantnej udalosti a východiskom

poznávacieho procesu, zákonitosti procesu kriminalistickej identifikácie a problematika

kriminalistickej dokumentácie. Významné sú aj problémy kriminalistickej daktyloskopie,

portrétnej identifikácie, kriminalistickej biológie a trasológie, mikrostôp a v neposlednom

rade kriminalistickej mechanoskopie a balistiky.

Pri spracovávaní skrípt nebolo možné obsiahnuť všetky metódy procesu kriminalistického

objasňovania, ale boli spracované len tie, ktoré sa najčastejšie využívajú v procese

kriminalistického objasňovania v súvislosti so závažnosťou nápadu trestnej činnosti. Výklad

jednotlivých problematík obsiahnutý v skriptách nie je vyčerpávajúci vzhľadom na širokú

teoretickú základňu a bohatú kriminalistickú prax.

Košice 2004 Autori




6




7

1 PREDMET, SYSTÉM A METÓDY KRIMINALISTIKY

1.1 Predmet kriminalistiky

Kriminalistika je považovaná za samostatnú vedu. Všeobecne vedu charakterizujeme ako

oblasť ľudskej činnosti, sústavne vytvárajúcu usporiadaný súbor pravdivých poznatkov

o prírode, spoločnosti a myslení. Príroda, spoločnosť a myslenie predstavujú pre vedu

komplexy reálnych objektov skúmania. Kriminalistika spoločne s trestno-právnou vedou,

kriminológiou, penelógiou a rôznymi forenznými vedami najmä so súdnym lekárstvom,

súdnou psychológiou a psychiatriou patrí do skupiny vied, ktoré sa zaoberajú zločinnosťou.

Spoločenská funkcia kriminalistiky spočíva v ochrane spoločenských vzťahov pred trestnými

činmi. Postavenie kriminalistiky vychádza z vymedzenia jej skúmania, čím sa zaoberá t.j.

z vymedzenia objektov materiálneho sveta, ktoré je schopná poznávať prostredníctvom

svojich metód. Kriminalistika skúma nasledujúce reálne objekty materiálneho sveta :

- trestné činy a ich následky,

- páchateľov trestných činov,

- činnosť páchateľov trestných činov,

- činnosť pracovníkov polície, prokuratúry a súdov,

- činnosť znalcov a znaleckých inštitúcií,

- obete trestných činov.

Kriminalistická veda tieto objekty skúma z hľadiska sebe vlastných, špecifických okruhov

zákonitosti, ktoré nie sú skúmané žiadnou inou vednou disciplínou. Jedna sa o dva

nasledujúce okruhy zákonitostí objektívneho sveta :

1. zákonitosti vzniku a zániku kriminalistických stôp, iných súdnych dôkazov

a kriminalistický relevantných skutočnosti o spáchaných trestných činoch (odraz

objektov),

2. zákonitosti vyhľadávania, zaisťovania, skúmania a využívania kriminalistických

stôp, iných súdnych dôkazov a kriminalistický relevantných skutočnosti

v záujme rýchleho, úplného a objektívneho odhaľovania, vyšetrovania

a prevencie trestných činov.




8

Vyššie uvedené dva okruhy zákonitosti objektívneho sveta sú špecifickým predmetom

kriminalistickej vedy. Na základe odhalenia a poznania uvedených zákonitosti kriminalistická

veda vypracováva nové metódy alebo modifikuje už existujúce metódy, prostriedky

a postupy. Tieto metódy, prostriedky a postupy potom doporučuje kriminalistickej praktickej

činnosti za účelom efektívneho odhaľovania a zisťovania objektívnej pravdy o trestných

činoch a taktiež za účelom opatrení pri potieraní zločinnosti.

Za účelom pochopenia predmetu kriminalistiky je potrebné vymedziť niektoré základné

kriminalistické pojmy, s ktorými sa predmet viaže. Sú to nasledujúce pojmy :

- kriminalistický relevantná udalosť,

- kriminalistický relevantná informácia,

- proces kriminalistického objasňovania

Kriminalistický relevantná udalosť je dej (proces, jav), ktorý sa stal v minulosti,

prípadne ešte trvá a prejavy ktorého je možné skúmať metódami kriminalistického

objasňovania. Za základné druhy kriminalistický relevantných udalosti je možné považovať :

- trestné činy,

- priestupky,

- iné spoločenský nežiaduce udalosti,

- iné spoločenský zaujímavé javy, ktoré je možné skúmať kriminalistickými metódami.

Medzi základné prvky kriminalistický relevantnej udalosti patria

1. Objekt na ktorý sa pôsobilo a ešte sa pôsobí – objektom je určitý priestor a materiálne

predmety, ľudia a zvieratá nachádzajúce sa v ňom. Objektom sú tiež javy a procesy,

ktoré sú vyvolané prírodnými silami alebo ľudskou činnosťou.

2. Pôsobiaci objekt - pôsobiacim objektom je ten objekt, ktorý v miestnej a časovej

súvislosti určitým spôsobom vyvolal zmeny na inom objekte.

3. Povaha pôsobenia - je rôznorodá v závislosti na zdroji pôsobenia, ktorý môže byť

človek, zviera alebo prírodné sily, prejavujúce sa v rôznej energetickej podobe.

4. Zmeny - ako dôsledky pôsobenia, sa prejavujú tak na objektoch, na ktoré sa pôsobilo,

ako aj na pôsobiacich objektoch Zmeny sa prejavujú v podobe kriminalistických stôp,

ktoré obsahujú určitým spôsobom zakódované informácie

Kriminalistický relevantná informácia sa týka okolnosti vzniku, priebehu a zániku

kriminalistický relevantnej udalosti. Zisťovanie kriminalistický relevantných informácií

pomocou kriminalistických metód tvorí obsah procesu kriminalistického objasňovania.

Kriminalistický relevantné informácie sprostredkujú získanie právne významných informácií,




9

viažu sa vždy k určitej kriminalistickej situácií a ich zistenie, zadokumentovanie a využívanie

je nevyhnutným predpokladom riešenia danej situácie. Za kriminalistický relevantné

informácie je možné považovať informácie :

- nachádzajúce sa v kriminalistických stopách,

- nachádzajúce sa mimo kriminalistických stôp (rôzne katalógy, ale aj teoretické

zovšeobecnenia praxe a vedecké odporúčania pre kriminalistickú prax).

Ku kriminalistický relevantným informáciám je možné zaradiť predovšetkým nasledovné

informácie :

- o mieste a čase vzniku kriminalistický relevantnej udalosti,

- o spôsobe spáchania a utajovania danej udalosti,

- týkajúce sa osoby páchateľa, resp. spolupáchateľov,

- týkajúce sa poškodeného (obetí) a pod.

Kriminalistické objasňovanie je proces aplikácie kriminalistických metód na

odhaľovanie, objasňovanie a prevenciu kriminalistický relevantných udalosti. Medzi základné

formy kriminalistického objasňovania patria :

- odhaľovanie kriminalistický relevantných udalosti,

- procesné objasňovanie kriminalistický relevantných udalosti,

- predchádzanie kriminalistický relevantných udalosti.

-

Ak zhrnieme doposiaľ získané informácie môžeme kriminalistiku definovať ako :

samostatný vedný odbor, ktorý skúma a objasňuje zákonitosti vzniku, zániku,

vyhľadávania, zaisťovania, skúmania a využívania kriminalistických stôp, iných

súdnych dôkazov a kriminalistický relevantných skutočnosti a vypracováva podľa

potrieb trestného zákona a trestného poriadku metódy, postupy, prostriedky a operácie

v záujme úspešného odhaľovania, vyšetrovania a predchádzania trestnej činnosti.

1.2 Systém kriminalistiky

Systém kriminalistiky predstavuje vnútorné členenie poznatkov kriminalistickej vedy, je

daný objektívne a vychádza z vymedzenia predmetu kriminalistickej vedy a má nasledovnú

štruktúru :




10

I. Všeobecná teória kriminalistiky.

II. Kriminalistické metódy procesu kriminalistického objasňovania :

a) Kriminalistická technika.

b) Kriminalistická taktika.

III. Kriminalistická metodika :

a) Všeobecná časť.

b) Osobitná časť.

Všeobecná teória kriminalistiky rozoberá otázky, významné pre celú kriminalistickú

vedu. Patrí sem definovanie pojmu a predmetu, metód, histórie atrendov súčasného rozvoja

kriminalistiky. Dôležitou časťou všeobecnej teórie je vymedzenie základného

kriminalistického pojmového aparátu využívaného vo všetkých častiach kriminalistiky. Sú to

nasledujúce pojmy :

- metódy kriminalistického objasňovania,

- kriminalistické stopy,

- kriminalistická identifikácia,

- znalec a odborník v kriminalistickom objasňovaní,

- kriminalistická expertízna činnosť,

- kriminalistická informatika,

- kriminalistická dokumentácia.

Kriminalistické metódy procesu objasňovania kriminalistický relevantných udalosti sú

obsiahnuté v dvoch základných skupinách.

Do prvej skupiny sú zaradené metódy kriminalistickej techniky :

- kriminalistická daktyloskopia,

- portrétna identifikácia,

- mechanoskopia,

- trasológia,

- kriminalistická biológia,

- kriminalistická balistika,

- kriminalistická pyrotechnika,

- kriminalistické skúmanie písma,

- antropologická identifikácia,

- kriminalistické skúmanie listín,

- kriminalistická fonoskopia,




11

- kriminalistická defektoskopia,

- mikrostopy,

- kriminalistická odorológia,

- kriminalistická chémia,

- fotografické metódy v expertíznej činnosti.

Do druhej skupiny sú zaradené metódy kriminalistickej taktiky :

- ohliadka,

- prehliadka,

- výsluch,

- kriminalistické verzie, plánovanie a organizácia kriminalistického objasňovania,

- konfrontácia,

- rekognícia,

- pátranie a zadržanie,

- experiment,

- rekonštrukcia.

Kriminalistická metodika, ako relatívne samostatná časť kriminalistickej vedy

rozpracováva odporúčania aplikácie kriminalistických metód v procese kriminalistického

objasňovania. Pri rozpracovaní prihliada na zvláštnosti jednotlivých kategórií kriminalistický

relevantných udalosti a na zvláštnosti postavenia a rozsah oprávnení jednotlivých subjektov

daného procesu.

Všeobecná časť kriminalistickej metodiky rozpracováva kriminalistické inštitúty, ktoré

sa viažu k celej metodike. Sú to najmä :

- ojem, systém a zásady kriminalistickej metodiky,

- kriminalistická charakteristika a jej prvky najmä spôsob páchania a utajovania,

- podnety kriminalistického objasňovania,

- proces kriminalistického objasňovania a kriminalistické situácie,

- kriminalistická prevencia

Osobitnú časť kriminalistickej metodiky tvoria jednotlivé čiastkové metodiky.

Základnými kritériami konštituovania čiastkových kriminalistických metodík sú

kriminalistické charakteristiky určitých kategórií kriminalistický relevantných udalosti

a špecifické postavenie a rozsah oprávnení jednotlivých subjektov procesu kriminalistického

objasňovania využívať kriminalistické doporučenia.




12

Systém čiastkových kriminalistických metodík je veľmi dynamický a je otvorený

neustálym zmenám, ktoré vyvoláva kriminalistická prax a rozvoj kriminalistickej vedy.

Čiastkové kriminalistické metodiky majú svoju vlastnú štruktúru, ktorá je tvorená

nasledujúcimi prvkami :

- kriminalistická charakteristika jednotlivých kategórií kriminalistický relevantných

udalosti,

- kriminalistická podstata jednotlivých oprávnení a úkonov, vykonávaných špecifickými

subjektmi procesu kriminalistického objasňovania,

- štruktúra procesu kriminalistického objasňovania tvorená kriminalistickými situáciami

a kriminalistickými odporúčaniami na ich riešenie.

Systém kriminalistiky ako vedy nie je vždy v plnom súlade so systémom kriminalistiky

ako pedagogickej disciplíny a s rozdelením učebných materiálov, ktoré sú determinované

predovšetkým didaktickými požiadavkami. V tomto zmysle prevláda klasické členenie

kriminalistiky na tri časti :

- kriminalistickú techniku,

- kriminalistickú taktiku,

- kriminalistickú metodiku.

1.3 Metódy kriminalistiky

Pre kriminalistiku ma význam aj otázka skúmania a rozpracovania učenia o metódach

kriminalistického vedeckého skúmania.

Metóda v najširšom zmysle slova je určitý postup, cesta alebo spôsob pomocou, ktorého

človek niečo poznáva, dosiahne alebo vyrobí. Táto činnosť sa skladá z úkonov, operácií a jej

súčasťou sú často rôzne nástroje, predmety, aparatúry, technické zariadenia začlenené do

fyzickej a psychickej činnosti človeka.

Metódy kriminalistickej vedy slúžia kriminalistike ku skúmaniu svojho predmetu,

k tvorbe metód kriminalistického objasňovania a metodík ich aplikácie v procese

kriminalistického objasňovania. Metódy kriminalistickej vedy je potrebné rozlišovať od

metód kriminalistickej praktickej činnosti, ktorými sú metódy vyhľadávania, zaisťovania,




13

skúmania a využívania kriminalistických stôp a iných dôkazov a kriminalistický relevantných

skutočnosti.

Subjektmi kriminalistickej praktickej činnosti sú orgány činné v trestnom konaní, znalci

a odborníci z odboru kriminalistiky. Rozmanitosť subjektov kriminalistickej praktickej

činnosti predurčuje i rozmanitosť použitých metód.

Proces poznania kriminalistický relevantnej udalosti sa bude zrejme riadiť všeobecnými

zákonitosťami poznávacích procesov všeobecne využívaných inými vednými disciplínami.

Zároveň je však tento proces ovplyvnený špecifickými podmienkami, v ktorých poznanie

kriminalistický relevantnej udalosti prebieha..

Práve podľa stupňa prispôsobenia využívaných metód špecifickým podmienkam môžeme

metódy kriminalistickej praktickej činnosti rozdeliť do troch skupín :

Všeobecné poznávacie metódy majú všeobecnú platnosť a používajú sa i v ostatných

vedných disciplínach bez významných zmien, resp. modifikácií. Všeobecná platnosť je daná

najmä účelnosťou v procese poznávania. Patria medzi ne metódy logiky, psychológie,

abstrakcie, zovšeobecnenia, analýzy, syntézy, dedukcie, hypotézy a pod. Medzi všeobecné

poznávacie metódy taktiež patria :

- pozorovanie,

- meranie,

- porovnávanie,

- popisovanie,

- experiment,

- modelovanie.

Metódy prevzaté z iných vedných disciplín sú špeciálne prispôsobené, možno ich

využívať všestranné a sú vhodné k riešeniu rôznych praktických úloh aj mimo špeciálnu

oblasť, v ktorej pôvodne vznikli (matematika, fyzika, chémia, biológia, kybernetika,

sociológia a pod.). Metódy a poznatky týchto vied sú využívané v kriminalistike priamo,

alebo čiastočne modifikované a kriminalistika ich využíva k skúmaniu svojho špecifického

predmetu a špecifických cieľov. Ich uplatnenie je v kriminalistike veľmi široké a vzhľadom

na rýchly rozvoj týchto vied veľmi dynamické.

Špecifické metódy sú tie, ktoré vznikli v kriminalistike alebo sa uplatňujú prevažne

v kriminalistike. Významné miesto v tejto skupine zaberajú metódy kriminalisticko

technického charakteru, ktoré sú využívane najmä k vyhľadávaniu, zaisťovaniu a skúmaniu




14

materiálnych stôp a iných súdnych dôkazov. Tieto metódy kriminalistika vypracovala

špeciálne pre účely poznania svojho predmetu skúmania. Ako príklad možno uviesť metódy

daktyloskopie, balistiky, mechanoskopie, kriminalistickej biológie (skúmanie suchej krvi), ale

tiež metódu ohliadky miesta činu, rekognicie, výsluchu a pod.

Viaceré špecifické kriminalistické metódy sú využívané tiež v iných odvetviach (napr.

skúmanie historických listín, pravosti písomnosti, skúmanie kostrových nálezov a pod.),

V závere je treba spomenúť, že kriminalistické metódy musia rešpektovať právny poriadok,

musia mať prísne vedecký charakter, musia byť overené a uznavané v kriminalistickej

praktickej činnosti a v prípade pochybnosti musia byť ich výsledky preveriteľné. Kriminalistická technika využíva pri skúmaní stôp celý rad fyzikálnych, fyzikálne –

chemických a chemických metód a prostriedkov. Každá samostatná kriminalistická metóda

ma svoju techniku a metodiku prípravy, prevedenia a fixácie výsledku. Kriminalisticko

technické metódy a postupy tvoria jednotný systém Význam tohto systému spočíva

v zhromažďovaní skúmaní trestne procesných dôkazov a iných kriminalistický relevantných

udalosti v záujme rýchleho, úplného a objektívneho odhaľovania, vyšetrovania

a predchádzania trestnej činnosti. Vo vývoji kriminalistických metód a prostriedkov došlo

z hľadiska ich technických aspektov v ostatnom období k podstatnému rozvoju. Používané

metódy a prostriedky sú stále citlivejšie, spoľahlivejšie, presnejšie a zložitejšie.

Kriminalisticko-technické prostriedky sú rôznorodé a pod nimi rozumieme rôzne

technické zariadenia, prístroje, materiály, nástroje, postupy, spôsoby a pravidla ich

používania.

Pod kriminalisticko-technickým postupom rozumieme spôsob kriminalisticko-technickej

činnosti pri vyhľadávaní, zaisťovaní, skúmaní, hodnotení a využitiu dôkazov ale taktiež aj pri

prevencií trestnej činnosti.

Kriminalistickou operáciou rozumieme usporiadaný systém činnosti spojený s priebežným

cieľom aplikácie príslušnej metódy.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky.

1) Vysvetlite predmet kriminalistiky.

2) Čo je kriminalistická udalosť.

3) Čo je kriminalistická informácia.

4) Čo je kriminalistické objasňovanie.

5) Vysvetlite metódy kriminalisticko-praktickej činnosti.




15

2 KRIMINALISTICKÉ STOPY 2.1 Podstata a pojem stopy v kriminalistike

Kriminalistické stopy, ich teória, vznik, podmienky existencie, zánik, využívanie a ďalšie

aspekty tvoria základnú súčasť modernej kriminalistiky. Pojem „kriminalistická stopa“

vychádza filozofický z teórie odrazu, ktorá učí, že pokiaľ na seba súčasne pôsobia dva alebo

viac objektov, odovzdávajú si navzájom informácie o svojich vlastnostiach. V praktických

prípadoch to znamená, že napr. Vystrelená nábojnica preberá informáciu o funkčných častiach

zbrane, z ktorej bola vystrelená a súčasne táto nábojnica odovzdáva informáciu o sebe

jednotlivým funkčným častiam zbrane, s ktorými bola vo fyzickom kontakte. Iným príkladom

môže byť mäkký (blatový) povrch vozovky, do ktorého sa vtláča dezén pneumatiky, ktorý je

opačne ovplyvňovaný materiálom vozovky alebo nôž, ktorým je odkrajovaný krajec chleba

a pod.

Z hore uvedenej úvahy vychádzali kriminalistickí teoretici pri koncipovaní pojmu

kriminalistická stopa. Akákoľvek kriminalistický relevantná udalosť vzniká na určitom

mieste, v určitom čase, pôsobením určitého subjektu, na určitom objekte a z určitých príčin.

Typickými objektmi z tohto hľadiska sú osoba páchateľa, napadnutý objekt, použité

nástroje, poškodená osoba a ďalšie objekty. Tieto objekty sa v priebehu kriminalistický

relevantnej udalosti mechanický stretávajú, dochádza k kontaktom medzi nimi a zároveň

dochádza k vzájomnému odovzdávaniu informácií.

Z uvedeného vyplýva záver, že nie je možné, aby existovala kriminalistický relevantná

udalosť, počas ktorej by neboli vzájomne medzi jednotlivými objektmi odovzdávané

informácie vzťahujúce sa k jednotlivým objektom. Podľa uvedených úvah je kriminalistická

stopa vymedzená nasledovne :

Kriminalistická stopa je každá zmena v materiálnom prostredí kriminalistický

relevantnej udalosti, ktorá s ňou súvisí príčinne (miestne alebo časovo) a je zistiteľná,

zaistiteľná a využiteľná v procese objasňovania tejto udalosti za pomoci kriminalistikou

uznávaných praktický dostupných metód, prostriedkov a postupov.

Za zmeny v materiálnom prostredí sú považované všetky zmeny materiálnej povahy.

Okrem nich sa za kriminalistické stopy považujú aj zmeny (odrazy) vo vedomí človeka, aj

keď ich charakter je od stôp materiálnych odlišný. Stopy uložené vo vedomí človeka sú

ovplyvňované subjektom, ktorý ich prijíma, uchováva a reprodukuje.




16

Požiadavka príčinnej súvislosti vyjadruje, že zmeny iného druhu sú z kriminalistického

hľadiska na objasnenie udalosti nepodstatné.

Požiadavka zistiteľnosti, zaistiteľnosti a využiteľnosti vychádza z praktickej možnosti

zmenu ako stopu nájsť, zachovať jej informačný obsah a posúdiť jej kriminalistickú

relevantnosť.

Platí preto všeobecná zásada, že na miestach kriminalistický relevantných udalosti

a v súvislosti s ich objasňovaním sa zisťujú všetky zmeny. Až ich nasledujúcim skúmaním sa

zistí, či majú ku konkrétnej udalosti vzťah a môžu napomôcť pri jej objasňovaní.

Vzájomné pôsobenie medzi objektmi sa uskutočňuje buď odovzdaním energie,

odovzdaním hmoty alebo odovzdaním energie aj hmoty súčasne. Z tohto hľadiska je možne

stopy rozčleniť na :

a) stopy, ktoré vznikli odovzdaním energie – sa tvoria tak, že vznikajú zmeny

deformáciou vonkajšej štruktúry odrážajúceho objektu t.j. hmotného nositeľa stopy.

V týchto stopách sa môžu odrážať všeobecné aj špeciálne vlastnosti vonkajšej

štruktúry odrážaného objektu,

b) stopy, ktoré vznikli odovzdaním a prijatím hmoty - vznikajú navrstvením a

odvrstvením. Sem môžeme zaradiť aj stopy periférne

c) stopy, ktoré vznikli odovzdaním energie a hmoty - súčasným odovzdaním hmoty

a energie vznikajú zmeny deformáciou vonkajšej štruktúry so súčasným navrstvením

alebo odvrstvením, prípadne zmeny vonkajšej štruktúry a deformácie časti

monolitného celku,

Nevyhnutným a dôležitým aspektom vzniku stopy je vzájomná mechanická interakcia

objektov identifikácie. Vzájomnou mechanickou interakciou sa rozumejú všetky účinky,

prejavujúce sa u objektov identifikácie pri relatívnom pohybe odrážaného, odrážajúceho alebo

odrážaného i odrážajúceho objektu.

2.2 Klasifikácia kriminalistických stôp

Klasifikačný systém prispieva k pochopeniu podstaty, vzniku a charakteru

kriminalistických stôp. Podáva prehľad ich druhov a informačnej podstaty, poskytuje

všeobecnú orientáciu pre voľbu spôsobu využitia ich informačného obsahu.




17

Podľa charakteru nositeľa informácií rozlišujeme .

A. Stopy materiálne (hmotnej povahy).

B. Stopy pamäťové (vo vedomí človeka).

Materiálne stopy (kriminalisticko-technické) sa klasifikujú podľa druhov informácií,

ktorých je stopa nositeľom :

a) Stopy obsahujúce informácie o znakoch vonkajšej stavby objektu. Tieto stopy sú

významné pre určenie konkrétneho objektu schopného za určitých okolnosti po sebe

zanechať obraz znakov jeho povrchu (obuvi, nástrojov, papilárne línie, pneumatík, časti

zbrane, odevu).

b) Stopy obsahujúce informácie o znakoch vnútorného zloženia, stavby a stavu objektu.

Patrí sem väčšina stôp biologických, chemických, časť stôp fyzikálnej podstaty (zmeny

energetického stavu, zmeny metalografického, defektoskopického charakteru) a celý rad

ďalších. Všetky stopy spravidla umožňujú len určenie skupinovej príslušnosti .

c) Stopy obsahujúce informácie o funkčných a pohybových vlastnostiach objektu. Ide

o stopy rôznych aktivít a prejavov človeka (chôdza a jej špecifika, gestikulácia a mimika,

ručné písmo, hlas). Časť týchto stôp môže viesť k určeniu konkrétneho objektu

d) Stopy obsahujúce združenú informáciu o objektoch. Tieto stopy obsahujú informácie

najmenej dvoch uvedených druhov (stopa obuvi s obsahom prenesených substancií

umožňuje vyhodnotenie niektorých špecifík chôdze, daktyloskopická stopa vytvorená

krvou).

Podľa druhu pôsobenia poznáme stopy :

- Stopy chemické (vznikajú pôsobením chemických látok),

- stopy tepelné (vznikajú pôsobením tepla),

- stopy explózie (vznikajú pri výbuchu trhavín, výbušných pár, parných kotlov),

- stopy hnilobné (sú podmienené biochemickým procesom),

- stopy pachové (zápach alkoholu, benzínu, hniloby),

- stopy mechanické (úlomky, ryhy).

Pamäťové stopy (psychické, myšlienkové, obrazné, ideálne) vznikajú odrazom udalosti

vo vedomí človeka a sú fixované mozgovou hmotou človeka.

Z hľadiska priestorového usporiadania rozlišujeme :

1. Stopy zobrazenia.

2. Stopy separácie.




18

3. Stopy ostatné

1. Stopy zobrazenia vznikajú vzájomným pôsobením dvoch objektov, pri ktorom dochádza

k prenosu hmoty alebo energie. V stope sa zobrazuje (odráža) predovšetkým vonkajšia

štruktúra (povrch, reliéf) objektu, ktorý stopu vytvoril (odrážaného objektu). Podľa voľným

okom pozorovateľného charakteru stopy môžeme stopy zobrazenia rozdeliť na :

A. Stopy plošné.

B. Stopy plastické (objemové).

Stopy plošné (odtlačky) vznikajú priamym dotykom dvoch objektov, pri ktorom sa malé

množstvo hmoty prenesie z jedného objektu na druhy. Nedochádza pritom k voľným okom

pozorovateľnej zmene vonkajšej štruktúry objektov, nedochádza k ich deformácií Najčastejšie

sú to odtlačky prstov, dlaní, obuvi a pneumatík. Do tejto skupiny zahrňujeme aj stopy :

- prašné (navrstvené), kedy zaprášený objekt sa dotkne objektu čistého,

- v prachu (odvrstvené), kedy sa predmet odtlačí na zaprášenom objekte,

- tzv. periférne, ktoré vznikajú odstránením predmetu zo zaprášeného objektu, po

ktorom zostal v prachu obrys jeho tvaru.

Stopy plastické (objemové vtlačky) sú to stopy mnohotvárne, ktoré vznikajú

mechanickým tlakom tvrdšieho predmetu (objektu) do mäkšieho predmetu (objektu), pri

ktorom dochádza k narušeniu vonkajšej štruktúry (deformácií) predmetu (objektu).

V prípade, že pôsobíme predmetom (objektom) v jednom smere (spravidla kolmo na

podložku) vznikajú statické plastické stopy (vtlačky) Typickými stopami sú vtlačky :

- papilárnych línií v mydle, vosku apod.,

- obuvi v mäkkej zemine,

- pneumatiky v zmäknutom asfalte,

- páčidla v dreve zásuvky,

- opornej časti hasáku v pancieri ohňovzdornej pokladne,

- sekáča v kovovom predmete a pod.

V prípade, že pôsobíme predmetom (objektom) v dvoch smeroch (spravidla kolmo

i vodorovne vzhľadom na podložku) vznikajú dynamické plastické stopy. Ak sa predmet

pohybuje v objekte, alebo ak sa posunul objekt v okamihu zaborenia predmetu, vznikajú :

a) stopy skĺznuté – ryhy, - sústava rýh.

b) stopy zmliaždené.




19

Ryhy vznikajú spravidla pôsobením malej plochy odrážaného objektu (hrana, hrot) tak, že

nedochádza k zobrazeniu špecifických znakov objektu (napr. ryhy po manipulácií nepravým

kľúčom v zámku, rez diamantom v skle a pod.). U týchto stôp je spravidla mala identifikačná

hodnota.

Sústava rýh vzniká zaborením väčšej plochy predmetu (nástrojov) do napadnutého

objektu, pričom objekt stopu vytvárajúci alebo prijímajúci sa posunie jedným smerom.

Uvedeným vznikne zbrázdené pole súvislých a veľmi typických prehĺbenín a vyvýšenín, ktoré

zodpovedajú typickým prehĺbeninám a vyvýšeninám tej časti predmetu, ktorá stopu vytvorila

(napr. pôsobenie hasáka na cylindrickú profilovú vložku pri jej vylamovaní). U týchto stôp je

najvyššia identifikačná hodnota.

Stopy zmliaždené vznikajú tiež zaborením predmetu do mäkšieho objektu, opakovane

v jednom mieste alebo opakovanými údermi na jednom mieste (napr. pri opakovaných

úderoch kladiva na objekt, každý ďalší úder prekryje (zmliaždená stopa) stopu vytvorenú

predošlým úderom : Pri pílení pílkou stopu v objekte, ktorú vytvorí jeden zub listu pílky

zmliaždi nasledovný listu zubu pílky). Špecifické znaky zbrázdeného poľa sú u týchto stôp

rozrušené. Tieto stopy spravidla neumožňujú individuálnu identifikáciu použitého predmetu

(nástroja).

2.Stopy separácie (oddelenie od celku) vznikajú pri oddelení časti predmetu (objektu) od

celku a môžeme ich rozdeliť na :

- stopy mechanického oddelenia z pevného celku (napr. úlomok nástroja alebo úlomok

ostria nástrojov),

- stopy zanechanej látky ( napr. vysypaný prášok).

3. Stopy ostatné sú to stopy fyzikálneho a chemického pôsobenia (napr. tepelné pôsobenie,

poleptanie a pod.) a taktiež aj priestorové zmeny (napr. zmena polohy predmetu, zmiznutie

predmetov, prítomnosť nových predmetov a pod.)-

Ak budeme brať v úvahu mechanizmus vzniku stôp, druh mechanického namáhania,

pravdepodobnosť výskytu identifikačných znakov, možnosť ich komparácie ako kritéria

ďalšej klasifikácie stôp, je možné tieto stopy členiť nasledovne :

a) podľa závislosti od deja trestného činu : - primárne, - sekundárne.

b) podľa systematičnosti mechanizmu vzniku : - systematické,




20

- náhodné.

c) podľa časovej závislostí v priebehu stopového kontaktu : - časovo závislá, - časovo nezávislá.

d) podľa časovej závislosti po ukončení stopového kontaktu : - relatívne stále, - nestále.

e) podľa tvaru : - plošné, - priestorové (objemové) makro, - priestorové (objemové) mikro

f) podľa skreslenia tvaru : - neskreslené, - redukované.

g) podľa smeru pôsobiacej sily : - tlakové, - šmykové, - kombinované.

h) podľa počtu zúčastnených objektov : - dvojica zúčastnených objektov, - neurčitý počet zúčastnených objektov, - prítomnosť médií.

Význam dôslednej klasifikácie kriminalistických stôp je daný predovšetkým rýchlou

a systematickou orientáciou bezprostredne po zaistení kriminalistických stôp.

2.3 Význam a hodnota kriminalistických stôp

Kriminalistická stopa je kriminalistický využiteľná iba v prípade, ak sme schopní

informácie v stope obsiahnuté dekódovať (dešifrovať, odhaliť, vysvetliť) a využiť. To je

možné iba vtedy, ak sme schopní stopu vyhľadať, zaistiť a skúmať súčasnými kriminalisticko-

technickými prostriedkami. Množstvo informácií, ktoré sme schopní dekódovať a využiť

závisí od mnohých okolnosti. Predovšetkým to závisí od stupňa súčasných vedecko-

technických poznatkov a možnosti pri vyhľadávaní, zaisťovaní a najmä skúmaní

kriminalistických stôp, ale tiež od ich druhu, kvality, spôsobu a podmienok ich vzniku. Práve




21

od množstva využiteľných informácií závisí význam a hodnota kriminalistických stôp pri

objasňovaní kriminalistický relevantných udalosti.

Každá kriminalistická stopa má svoju

- kriminalisticko-taktickú hodnotu,

- kriminalisticko-technickú hodnotu,

- procesnú hodnotu.

Kriminalisticko-taktická hodnota kriminalistických stôp sa uplatňuje najmä pri

posudzovaní a kriminalistickom využívaní spôsobu páchania kriminalistický relevantných

udalosti. Informačný obsah kriminalistických stôp dovoľuje posúdiť rad okolnosti vzniku

a priebehu kriminalistický relevantných udalosti, príčin a podmienok, ktoré ju umožnili, alebo

ktoré k nej viedli.

Kvality informačného obsahu stôp, ktoré sa viažu k možnosti bezprostredne z nich

odvodiť závery kriminalisticko-taktického charakteru, predstavujú ich „taktickú“

hodnotu.

Bezprostrednosťou chápeme fakt, že kriminalista je sám, alebo za pomoci odborníka,

schopný vyhodnotiť ich kriminalistickú relevanciu aj obsah a to spravidla už na mieste

v priebehu ohliadky.

Závery kriminalisticko-taktického charakteru sú výsledkom poznávacieho procesu,

sprevádzaného vytvorením si hodnovernej a odôvodnenej predstavy najmä :

- o fyzických a psychických vlastnostiach a schopnostiach páchateľa,

- o dôvodnostiach a znalostiach páchateľa,

- o počte páchateľov,

- o znalosti miesta kriminalistický relevantnej udalosti,

- o spôsobe spáchania kriminalistický relevantnej udalosti (príchod, odchod, príprava),

- o možnostiach vypátrania a zadržania páchateľa,

- o určení celkového postupu v kriminalistickom objasňovaní.

Ako príklad k horeuvedeným predstavám je možné uviesť :

- odhad telesných proporcií páchateľa podľa veľkosti otvoru, ktorým vošiel do objektu,

- odhad znalosti zabezpečovacích zariadení podľa spôsobu ich prekonania,

- odhad počtu páchateľov podľa odlišujúcich sa trasológických stôp,

- odhad počtu páchateľov podľa zistených krvných skupín zo zaistených biologických stôp,

- odhad fyzických schopnosti páchateľa podľa spôsobu vniknutia do objektu.




22

Informačný obsah materiálnych a pamäťových stôp je analyzovaný, dokumentovaný,

odvodený a kriminalistický pretransformovaný v priebehu aplikácie metód rozpracovaných

kriminalistickou taktikou. Taktiež aj stopy, ktoré obsahujú združenú informáciu o objektoch

či už sú to stopy materiálne alebo pamäťové majú významnú taktickú hodnotu.

Kvality informačného obsahu stôp, ktoré sa viažu k zisteniu skupinovej príslušnosti

alebo identity, osoby, veci, zvieraťa a iných vlastnosti za pomoci kriminalisticko-

technických metód, prostriedkov a postupov, predstavujú ich technickú

(kriminalisticko-technickú) hodnotu.

Kriminalisticko-technická hodnota kriminalistickej stopy spočíva v možnosti stopu

zistiť, zaistiť a skúmať. Prejavuje sa najmä vo vzťahu k možnostiam stotožnenia alebo

vylúčenia totožnosti objektu, ktorý ju zanechal. Výsledok skúmania má spravidla zásadný

význam pre objasnenie kriminalistický relevantnej udalosti.

Pri zistení skupinovej príslušnosti podľa materiálnych stôp môžeme zistiť rod, druh, triedu

a skupinu do ktorej je možné zaradiť :

- objekt individuálne určený (osoba, nástroj),

- objekt len druhovo určený (klasifikácia látok pevných, kvapalných, plynných).

Kriminalisticko-technická hodnota materiálnych stôp sa viaže aj k možnosti zistenia

stavu, pôvodu, poslania objektu, na zistenie technických aspektov mechanizmu udalosti,

vzniku stôp a pod. Uvedené skutočnosti je možné splniť až po dekódovaní ich informačného

obsahu, číže až po skončení kriminalistického alebo iného odborného skúmania.

Kriminalisticko-technickú hodnotu majú taktiež z uvedeného pohľadu aj niektoré stopy vo

vedomí človeka.

Technická kvalita materiálnych stôp nájdených, zistených v súvislosti s kriminalistický

relevantnou udalosťou sa posudzuje predbežne ešte pred ich zaistením. Záver o technickej

kvalite nie je rozhodujúci pre vykonanie zaistenia. Aj stopa vynikajúcej technickej kvality

môže byť bezvýznamná pre objasnenie kriminalistický relevantnej udalosti (napr.

daktyloskopická stopa „domácej“ osoby na mieste kriminalistický relevantnej udalosti)..

Procesná hodnota kriminalistickej stopy znamená, že zaistená stopa na mieste

kriminalistický relevantnej udalosti môže mať v trestnom konaní za určitých podmienok

hodnotu dôkazu. Podmienkou je, že stopa musí byť zaistená a zdokumentovaná tak, aby

nevznikla žiadna pochybnosť u orgánov činných v trestnom konaní, (polícia, prokuratúra,

súd) najmä v konaní pred súdom v tom, že sa jedná o stopu, ktorá bola zaistená na mieste

kriminalistický relevantnej udalosti, ktorý je predmetom trestného konania. Dokumentácia




23

stopy sa vykonáva popisom stopy v zápisnici o ohliadke miesta trestného činu,

fotografovaním a jej zakreslením v náčrte a následne prekreslením do plánu miesta trestného

činu.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:

1) Vysvetlite podstatu vzniku kriminalistickej stopy a jej pojem.

2) Klasifikujte kriminalistické stopy.

3) Vysvetlite hodnotu kriminalistickej stopy.

3 KRIMINALISTICKÁ IDENTIFIKÁCIA

3.1 Podstata a pojem kriminalistickej identifikácie

Teoretický základ kriminalistickej identifikácie je tvorený systémom pojmov, zásad

a metód. Tento systém umožňuje vedecký určovať totožnosť materiálnych objektov podľa ich

odrazu a využitia takto získaných výsledkov pre účely trestného konania.

Základným východiskom identifikácie v kriminalistike je teória odrazu. Z tejto teórie

využíva kriminalistická identifikácia tézu o tom, že materiálne objekty, ktoré sa podieľajú na

kriminalistický relevantnej udalosti (páchateľ, nástroje, obuv páchateľa a pod.) pôsobia

v priebehu kriminalistický relevantnej udalosti na obklopujúce vonkajšie prostredie –

odrážajú sa v ňom, čím na ňom vytvárajú určitú zmenu – odraz. V kriminalistike tieto zmeny

majú najčastejšie podobu stôp. Pri kriminalistickej identifikácií sa využívajú jak stopy vo

vedomí človeka, tak aj ostatné druhy stôp v materiálnom prostredí.

Základom kriminalistickej identifikácie je učenie o totožnosti, individuálnosti

a relatívnej stálosti objektov identifikácie.

Totožnosť chápe dialektická logika ako vzťah medzi dvoma alebo viacerými prejavmi

jedného a toho istého objektu vystupujúceho v rôznych formách. Premeny rôznych prejavov

sú považované za výraz vzťahu totožnosti len v rámci určitého systému. Takýmto systémom

v rámci kriminalistickej identifikácie je systém odrážania (zobrazovania), ktorý existuje

medzi odrazeným a odrážajúcim objektom (napr. stopou a objektom, ktorý stopu vytvoril).

Hlavne poslanie teórie kriminalistickej identifikácie spočíva v objasnení spôsobu, ako skúmať

konkrétne objekty, aby bola objasnená ich spojitosť s kriminalistický relevantnou udalosťou.




24

Pojem totožnosť v procese poznania zaujíma veľmi dôležité miesto a chápeme ho

v kriminalistickej identifikácií ako individualizovaný vzťah medzi stopou a objektom, ktorý

ju vytvoril. Stotožňovanie v rámci kriminalistickej identifikácie sa týka nielen predmetov ako

materiálnych objektov, ale aj prejavov ľudského myslenia (tzv. „logických“ objektov), ktoré

sú taktiež objektmi materiálnymi a môžeme s nimi uskutočniť proces kriminalistickej

identifikácie.

Je potrebné rozlišovať pojem „totožnosť“ a pojem „zhodnosť“, ktoré sú blízke, ale

odlišné. Zhodnosť je vlastné zhoda predmetov vo všetkých znakoch, ktoré sú stanovené

podmienkou zhodnosti. Dve nábojnice vystrelené z jednej zbrane sú zhodné a pre obidve

nábojnice je totožná daná zbraň. Cieľom kriminalistickej identifikácie je určiť vzťah objektu

k stope alebo inému zobrazeniu. Základom kriminalistickej identifikácie je vzťah totožnosti

medzi objektmi identifikácie, ktorú chápeme ako individualizovaný vzťah medzi odrazeným

objektom a jeho odrazom.

Individuálnosť vychádza z axiomu, že každý objekt materiálneho sveta s relatívne

stálymi priestorovými hranicami je individuálny, neopakovateľný. Variabilita objektov živej

a neživej prírody je tak vysoká, že je vylúčene aby dva objekty boli absolútne zhodné.

Objekty materiálneho sveta poznávame prostredníctvom ich vlastnosti. Jedinečnosť

objektu je odôvodňovaná tým, že každý objekt je nositeľom veľkého počtu rôznych vlastnosti

(fyzikálnych, biologických a pod.). Nekonečné množstvo kombinácií, ktoré je možné z týchto

vlastnosti vytvoriť je nenapodobiteľné a tým aj individuálne u každého hmotného objektu. Pre

individuálnosť objektu ma význam veľký počet často krát sa vyskytujúcich vlastnosti objektu.

Čím sa určitá vlastnosť objektu menej vyskytuje tým je vzácnejšia a špecifickejšia.

Vlastnosti, ktoré individualizujú (vyčleňujú) objekt zo skupiny podobných objektov (rod,

druh) sa nazývajú vlastnosťami špecifickými. V kriminalistike sa špecifické vlastnosti

objektu, ktoré sa odrážajú v kriminalistickej stope nazývajú identifikačné znaky (markanty).

Tieto špecifické znaky ako odraz v stope sa vyskytujú náhodne a majú potrebnú identifikačnú

hodnotu.

Relatívna stálosť spočíva v nemennosti objektu kriminalistickej identifikácie po určitú

dobu Na objekty kriminalistickej identifikácie pôsobia rôzne poveternostné, fyzikálne,

chemické vplyvy, zmeny ktoré vznikli používaním objektov, prípadné zmeny, ktoré vznikli

úmyselným zásahom páchateľa. Objekty kriminalistickej identifikácie podliehajú zmenám.

Ak chceme zistiť totožnosť v procese kriminalistickej identifikácie, musia byť skúmané

objekty relatívne stále. Dialektická totožnosť nevylučuje zmeny. Preto aj v kriminalistickej




25

identifikácií nechápeme totožnosť ako navždy danú a nemennú. V procese kriminalistickej

identifikácie sa vyjasňujú tie okolnosti, ktoré súvisia so zameniteľnosťou objektu v dôsledku

dialektických zmien. Aby bolo možné skúmané objekty považovať za relatívne stále, nesmú

podliehať rýchlym a podstatným zmenám

Z uvedeného možno vymedziť obsah pojmu kriminalistická identifikácia :

Kriminalistická identifikácia je poznávacia metóda, ktorou sa určuje vzťah medzi

stopou a objektom, ktorý stopu vytvoril s cieľom identifikovať tento objekt tak, aby

bolo nepochybné, že stopu skutočne vytvoril.

3.2 Objekty kriminalistickej identifikácie

V procese kriminalistickej identifikácie sa nepodrobujú rozboru všetky vlastnosti

odrážaného (identifikovaného) objektu (osoby, veci). Skúmajú sa len tie vlastnosti, ktoré sa

odrazili v objektoch identifikujúcich, ktoré stopu prijímajú. Z tohto hľadiska sa delia

vlastnosti identifikovaného objektu na identifikačné a neidentifikačne.

Objektmi kriminalistickej identifikácie môžu byť len jedinečné materiálne objekty, ktoré

majú stabilné priestorové hranice a sú charakterizované neopakovateľným súhrnom vlastnosti.

Patria k ním osoby, zvieratá, predmety, výrobné a ostatné hmotné komplexy a pod. V procese

kriminalistickej identifikácie sa stretávame s nasledujúcimi objektmi :

Objekt identifikovaný (stotožňovaný) je objekt, ktorý sa odrazil v stope alebo inom

odraze, každý ďalší objekt o ktorom sa predpokladá, že sa odrazil v stope alebo inom odraze

a je to potrebné kriminalistickou identifikáciou preveriť. Aby sme mohli správne analyzovať

trestno-procesné dokazovanie je potrebné odrazené objekty rozlišovať na :

a) objekt, ktorý skutočne zanechal stopu, podľa ktorého je objekt zisťovaný alebo

hľadaný,

b) objekt, ktorý mohol zanechať nájdenú stopu, je to potrebné preveriť, t.j. preverovaný

objekt.

Vlastnosti zisťovaného objektu môžu byť stanovené podľa jeho stôp, (napr. vlastnosti

nástroja použitého na mieste kriminalistický relevantnej udalosti je možné určiť skúmaním

nájdených mechanoskopických stôp).

Vlastnosti preverovaného objektu sa spravidla zisťujú :




26

a) podľa porovnávacích materiálov (vzorov), napr. podľa pokusné vytvorených

experimentálnych mechanoskopických stôp preverovaného nástroja,

b) podľa fotografií alebo popisu,

c) priamym ohľadaním a skúmaním objektov in nátura.

Nakoľko určenie totožnosti je zamerané na preverované objekty a ich prostredníctvom

na zisťované (hľadané) objekty, nazývame obidva odrazené objekty identifikovanými

(stotožňovanými)

Objekt identifikujúci (stotožňujúci) je taký objekt, ktorý odráža vlastnosti

identifikovaných (stotožňovaných) objektov. Prostredníctvom identifikujúcich objektov je

riešená otázka totožnosti. Stopy sú najčastejším a najdôležitejším nositeľom (predstaviteľom)

informácie o identifikovanom objekte. Stopy môžu byť nahradené svojimi kópiami, (napr.

stopa obuvi je nahradená sadrovým odliatkom stopy obuvi). Porovnávací materiál obsahuje

informácie o bezpečné známom identifikovanom objekte. Porovnávacie materiály sa musia

dôkladné líšiť od stôp zisťovaného (hľadaného) objektu aj keď podľa vonkajších znakov

môžu byť celkom zhodné.

Porovnávacie materiály môžu vzniknúť a vyskytovať sa ako prirodzené vzorky,( ukážka

ručného písma, ktorá vznikla náhodne bez súvislosti s kriminalistický relevantnou udalosťou).

Porovnávacie materiály (pokusné vyhotovené) majú byť vyhotovované na základe

znalosti mechanizmu vzniku stopy v podmienkach čo najpriaznivejších pre zobrazenie

vlastnosti preverovaných objektov.

Objektmi kriminalistickej identifikácie nie sú jednotlivé vlastnosti týchto objektov ale sú

to osoby a veci ako nositelia neopakovateľného súhrnu vlastnosti. Nemôžeme preto hovoriť

o identifikácií písma ale o identifikácií osoby podľa písma, nem§žeme hovoriť o identifikácií

vystrelenej nábojnice alebo strely, ale o identifikácií zbrane podľa vystrelených nábojníc

a striel.

Identifikačné znaky vznikajú vzájomným pôsobením identifikovaného

a identifikujúceho objektu čo vedie k vzniku odrazu, t.j. stopy. Prenos informácií

o identifikovanom objekte pomocou znakov identifikujúceho objektu je spojený so stratou,

zmenou alebo deformáciou týchto informácií. Identifikačné znaky sú tie vlastnosti

stotožňovaného objektu, ktoré sa odrazili v stope alebo inom zobrazení a ktoré využívame

k identifikácií.




27

Podstata identifikačných znakov spočíva jednak v ich relatívnej stálosti, originálnosti,

v ich špecifičnosti pre daný objekt, v ich riedkom výskyte, jednak v ich možnostiach

odhalenia, t.j. nájdenia a možnosti porovnávacieho skúmania. Identifikačné znaky delíme na:

- všeobecné (skupinové),

- zvláštne (individuálne, detailné) .

Súhrn všeobecných a zvláštnych znakov ma len určitý objekt a len týmto

neopakovateľným súhrnom je daná jeho totožnosť. Odrazené znaky sa zisťujú najčastejšie

v rôznych stopách (zobrazeniach), ktoré slúžia ako objekty bezprostredného skúmania.

3.3 Druhy kriminalistickej identifikácie

V procese kriminalistickej identifikácie majú veľký význam závery nad skúmanými

objektmi. Proces kriminalistickej identifikácie prispieva k usvedčeniu páchateľov z trestnej

činnosti. Kriminalistickú identifikáciu môžeme deliť podľa rôznych hľadísk predovšetkým :

a) podľa toho, či dospejeme k zisteniu totožnosti alebo nedospejeme k zisteniu

totožnosti,

b) podľa subjektu, ktorý vykonáva proces identifikácie,

c) podľa oblasti odborných znalosti potrebných k skúmaniu a podľa použitých metód,

d) podľa druhu identifikačných znakov, využívaných k identifikácií,

e) podľa stotožňovaných objektov a pod.

Podľa toho, či dospejeme k zisteniu totožnosti alebo nedospejeme k zisteniu

totožnosti poznáme :

- individuálnu identifikáciu (dovŕšenú),

- skupinovú identifikáciu (nedovŕšenú).

Individuálna identifikácia je výsledkom zistenia totožnosti individuálneho

(konkrétneho) objektu, (napr. zistenie, že daktyloskopická stopa má taký istý súhrn

identifikačných znakov papilárnych línií ako jeden z otlačkov na daktyloskopickej karte). Z

uvedeného vyplýva záver, že stopu vytvoril objekt (človek), ktorého otlačky sú na uvedenej

daktyloskopickej karte. Individuálna identifikácia je z hľadiska dôkazného najcennejšia.




28

Skupinová identifikácia znamená, že proces identifikácie nie je ukončený zistením

totožnosti individuálneho (konkrétneho) objektu odrazeného v stope, alebo inom odraze .

V týchto prípadoch hovoríme len o zisťovaní skupinovej príslušnosti objektov. Výsledkom

procesu kriminalisticko-identifikačného skúmania je zistenie skupinovej príslušnosti objektu,

teda jeho klasifikovanie, zaradenie do určitej triedy, skupiny, rodu, druhu a podobne. Závery

o zistení skupinovej príslušnosti tohto procesu sú trestne procesnými dôkazmi, pretože sa

jedná o samostatný spôsob dokazovania. Príkladom takéhoto skúmania je (napr. určenie

charakteru neznámej látky, určenie spôsobu zhotovenia objektu, zistenie zdroja odkiaľ

skúmané objekty pochádzajú, zistenie príslušnosti niekoľkých objektov v tej istej skupine

a podobne.

Podľa subjektu uskutočňujúceho proces identifikácie poznáme tri druhy identifikácie :

- vyšetrovateľskú

- expertíznu,

- evidenčnú.

Vyšetrovateľskú identifikáciu vykonáva vyšetrovateľ (napr. identifikáciu celého dopisu

podľa niekoľkých priložených častí využíva k stotožňovaniu evidenčných znakov objektu.

V týchto prípadoch pri identifikačnom skúmaní spravidla nie je potrebné zvláštnych

odborných technických metód, prostriedkov a postupov).

Expertízna (znalecká) identifikácia, (napr. identifikácia osoby podľa odtlačkov

papilárnych línií, identifikácia pisateľa podľa ručného písma a podobne . V týchto prípadoch

znalec pri identifikačnom procese potrebuje odborné znalosti z rôznych vedných odborov).

Evidenčná identifikácia (napr. identifikácia neznámej mŕtvoly, nezvestnej osoby

a podobne. Vykonáva ju pracovník evidenčného pracoviska a v rámci identifikačného procesu

využíva evidenčné údaje - informácie).

Podľa oblasti odborných znalostí a použitých metód rozlišujeme tieto základné druhy

kriminalistických identifikácii :

- daktyloskopickú,

- portrétnu,

- trasologickú,

- balistickú atď.

Podľa druhu identifikačných znakov využívame k identifikácii rôzne odrazené

vlastnosti. Spravidla sú to :




29

- vlastnosti, ktoré obsahujú informácie o vonkajšej stavbe objektu,

- vlastnosti, ktoré obsahujú informácie o vnútornom zložení objektu,

- funkčné a dynamické vlastnosti.

Uvedené vlastnosti majú pre identifikáciu význam len vtedy, pokiaľ sú relatívne trvalé

a odrazili sa v stope formou identifikačných znakov.

Podľa stotožňovaných objektov identifikáciu triedime na :

- identifikáciu osôb,

- identifikáciu vecí,

- identifikáciu zvierat.

Identifikácia osôb sa vykonáva na základe :

a) anatomických a antropologických znakov ľudského tela (tvár, postava, hlava, vlasy,

oči, nos ústa a podobne),

b) znakov papilárnych línií,

c) znakov ručného písma,

d) znakov ľudského hlasu,

e) znakov ľudskej gestikulácie, mimiky a spôsobu lokomócie (chôdza, beh, skok)

Identifikácia vecí sa vykonáva na základe skúmania odrazu identifikačných vlastností

vonkajšej stavby a vnútorného zloženia. Najcharakteristickejšie skupiny objektov, ktoré sa

vyskytujú v súvislosti s kriminalisticky relevantnými udalosťami sa skúmajú v procese

kriminalistickej identifikácie špeciálnymi kriminaliticko-technickými odvetviami. Napríklad

(kriminalistická balistika, mechanoskopia, daktyloskopia).

Identifikácia zvierat sa v podmienkach slovenskej kriminalistickej praktickej činnosti

vyskytuje veľmi vzácne a vykonáva sa podľa rovnakých princípov, ako pri zisťovaní

totožnosti iných hore uvedených objektov.

3.4 Spôsoby identifikačného skúmania

Kriminalistické identifikačné skúmanie je v podstate skúmaním porovnávacím, kedy

zisťujeme prítomnosť tých charakteristický znakov na objekte alebo v porovnávacom

materiály, ktoré sú zobrazené v stope. Vzhľadom na veľkú rozmanitosť stôp pozná

kriminalistika viaceré spôsoby identifikačného skúmania. Najčastejšie sú požívané tieto

spôsoby :

- položenie vedľa seba s popisom znakov,




30

- prekrytím zobrazení,

- spojením zobrazení,

- geometrickým meraním.

Položenie vedľa seba s popisom znakov (tzv. bodovanie), spočíva v umiestnení

porovnávaných objektov do jedného zorného poľa podľa potreby zväčšených, alebo

zmenšených. Na vytvorenie optimálnych podmienok sa používajú rôzne technické

prostriedky, ako je porovnávací mikroskop, lupa a podobne. V inom prípade sa skúmané

objekty zobrazia v príslušnom merítku fotograficky a skúma sa ich zobrazenie. Vybrané

znaky sa popíšu, vyznačia sa priamo na objekte, alebo na matnici príslušného optického

zariadenia, alebo na inom zobrazení daného skúmaného objektu. Jedná sa o najjednoduchší

a najrozšírenejší spôsob porovnávania v kriminalistickom skúmaní.

Prekrytie zobrazení spočíva v tom, že jedno z vytvorených zobrazení dvoch skúmaných

objektov sa vyhotoví na prehľadnú podložku. Zobrazenia sa prekrývajú a hľadajú sa polohy

spoločných znakov. Podľa pozorovania sa vyhodnotia či sú jednotlivé znaky umiestnené na

rovnakých miestach. Tento spôsob porovnávania sa využíva v prípadoch, kedy je tvar znakov

ťažšie definovateľný a nie je ich možné jednoznačne popísať ani odmerať.

Spojenie zobrazení spočíva v tom, že sa jedno zo zobrazení dvoch objektov rozstrihne (

rozstrihnutie zobrazenia nemusí byť uskutočnené priamočiaro a vedie sa tak, aby prechádzal

pokiaľ možno miestami s najväčším počtom charakteristických znakov), alebo sa fyzický

priloží k zobrazeniu druhého skúmaného objektu a hľadá sa na ňom pokračovanie prvého

zobrazenia. Tento spôsob skúmania sa využíva pri skúmaní mikroreliefu objektov, stôp

zošmyknutia v balistike a mechanoskopii. Za rovnaké považujeme zobrazenia objektov vtedy,

ak línie jedného zobrazenia prechádzajú plynulo do zobrazenia druhého skúmaného objektu.

Geometrické meranie spočíva v tom, že sa na skúmaných objektoch, alebo ich

zobrazeniach vyberú charakteristické a vzájomne si zodpovedajúce body. Tieto body sa na

jednotlivých zobrazeniach prepoja priamočiaro a merajú sa vzdialenosti jednotlivých úsečiek

a geometrické uhly medzi jednotlivými úsečkami. Tento spôsob porovnávania sa využíva pri

skúmaní stôp obuvi, portrétu osoby, cestičky chôdze osoby.




31

3.5 Výsledky kriminalistickej identifikácie

Výsledkom procesu kriminalistickej identifikácie je :

- individualizácia objektu, ktorý vytvoril stopu,

- určenie skupinovej príslušnosti objektu, ktorý vytvoril stopu,

- zistenie, že skúmaný objekt stopu nevytvoril,

- pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopu vytvoril,

- pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopy nevytvoril,

- zistenie, že funkciu stopy a objektu nevieme riešiť,

- zistenie, že funkcia stopy a objektu nie je známa.

Individualizácia objektu, ktorý vytvoril stopu. Tento výsledok kriminalistickej

identifikácie znamená, že je známy vzťah (funkcia) medzi kriminalistickou stopou

a konkrétnym objektom, ktorý stopu vytvoril. Individualizácia objektu je najvyšší stupeň

kriminalistickej identifikácie s konkrétnym záverom o tom, že kriminalistickú stopu vytvoril

daný objekt.

Určenie skupinovej príslušnosti objektu, ktorý vytvoril stopu. Tento výsledok

znamená, že je určený vzťah kriminalistickej stopy a určitej skupiny objektov, ktoré stopu

mohli vytvoriť. Je to nižší stupeň kriminalistickej identifikácie s konkrétnym záverom.

Zistenie, že skúmaný objekt stopu nevytvoril. Je tretím stupňom kriminalistickej

identifikácie s konkrétnym záverom. Tento výsledok znamená, že je nájdený taký vzťah (

funkcia ) medzi kriminalistickou stopou a objektom, ktorý vylučuje, aby ju daný objekt

vytvoril.

Pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopu vytvoril. Tento štvrtý stupeň

kriminalistickej identifikácie už neposkytuje jednoznačný konkrétny záver. O vzťahu

kriminalistickej stopy a objektu, ktorý ju vytvoril, vypovedá údajom o hodnote

pravdepodobnosti zistenej na základe údajov, ktoré nasvedčujú vzťah stopy a skúmaného

objektu.




32

Pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopu nevytvoril. Tento piaty stupeň

kriminalistickej identifikácie taktiež neposkytuje konkrétny jednoznačný záver. O vzťahu

kriminalistickej stopy a objektu, ktorý ju vytvoril vypovedá údajom o hodnote

pravdepodobnosti, ktorá sa zisťuje z údajov, ktoré vylučujú vzťah stopy a skúmaného objektu.

Zistenie, že funkciu stopy a objektu nevieme riešiť znamená, že vzťah medzi

kriminalistickou stopou a objektom nie je súčasnými kriminalistickými metódami riešiteľný,

lebo nie sú k dispozícii všetky potrebné údaje o veličinách.

Zistenie, že funkcia stopy a objektu nie je známa. Vzťah medzi kriminalistickou stopou

a objektom sa nenašiel. (Vzťah ostáva neurčitý, na rozdiel od tretieho stupňa – zistenie, že

skúmaný objekt stopu nevytvoril ).


1) Vysvetlite podstatu kriminalistickej identifikácie.

2) Charakterizujte objekty kriminalistickej identifikácie.

3) Charakterizujte jednotlivé druhy kriminalistickej identifikácie.

4) ysvetlite spôsoby identifikačného skúmania.

5) Aké poznáme výsledky kriminalistickej identifikácie.




33

4 KRIMINALISTICKÁ DOKUMENTÁCIA

4.1 Miesto kriminalistickej dokumentácie v kriminalistickej technike

a jej všeobecná charakteristika

Aby sa vytvorená stopa na mieste kriminalistický relevantnej udalosti stala dôkazom pre

súd a mohla poslúžiť ako dôkazný prostriedok k úspešnému odhaleniu a usvedčeniu

páchateľa, musí byť najprv vyhľadaná. Po vyhľadaní musí byť zvážená otázka jej

najúspešnejšej fixácie a dokumentácie pomocou najvhodnejšej kriminalisticko-technickej

metódy alebo metód. Až po dokumentácií môže nasledovať vyhodnotenie zaistenej stopy

spolu s ostatnými stopami a dôkazmi zaistenými v rámci celého objasňovaného prípadu, ktoré

môže poslúžiť súdu k objektívnemu zhodnoteniu celého prípadu.

Kriminalistická dokumentácia sa neobmedzuje len na problematiku dokumentovania

rôznych stôp ale v celom procese objasňovania je potrebne dokumentovať rôzne údaje

o kriminalistický relevantnej činnosti páchateľa, o vzniknutej škode, o spôsobe prevedenia

kriminalistický relevantnej udalosti, o spoločenskej nebezpečnosti. Z vykonanej

dokumentácie musí byť jasne, aké kriminalistické metódy boli pri dokumentácií použite.

Kriminalistická dokumentácia je špecifická metóda kriminalistického objasňovania,

ktorá verbálne a obrazovo za pomoci technických prostriedkov dokumentuje priebeh

a výsledky vyšetrovacích úkonov a znaleckého skúmania, dostupnými formami

zaznamenáva v zmysle kriminalistických doporučení materiálnu situáciu a stav

kriminalistický relevantných objektov.

Kriminalistická dokumentácia je verbálne a obrazovo-grafické podchytenie vykonávanej

činnosti, celkového prostredia a taktiež vlastnosti, stavov a znakov jednotlivých prvkov a to

formou prípustnou podľa zákona. Od kvality, úplnosti, správnosti a objektívnosti

dokumentácie závisí možnosť jej využitia v priebehu ďalšieho kriminalistického objasňovania

a dokazovania, v konečnom dôsledku pri rozhodovaní vo veci.




34

Kriminalistická dokumentácia pokiaľ je správne vyhotovená, musí spĺňať nasledovné

požiadavky :

- Musí zachytiť vernosť obrazu situáciu na mieste vyšetrovanej udalosti a to ako

celkovo, tak aj jej jednotlivé charakteristické časti alebo znaky,

- musí poskytnúť názornú predstavu všetkých zadokumentovaných skutočnosti situácie

tomu, kto bude dokumentáciu neskôr študovať,

- musí zabezpečiť možnosť obnoviť pôvodnú situáciu na mieste ako predpoklad ďalšie

kriminalistické úkony, napr. rekonštrukcia,

- musí poskytnúť obraz o priebehu a výsledkoch realizovaných úkonov a činnosti

v danom čase, priestore a podmienkach,

- musí zaznamenať metódy, spôsoby a prostriedky používané pri dokumentovaných

úkonoch.

4.2 Základné zásady spracovania kriminalistickej

dokumentácie a jej druhy

Kriminalistická dokumentácia vykonávaná v priebehu kriminalistického objasňovania sa

musí riadiť základnými zásadami, ktoré zabezpečujú správnosť postupu a efektívnosť

výsledku. Sú to nasledujúce zásady :

a) včasnosť dokumentovaných informácií a ich nenahraditeľnosť,

b) objektívnosť vykonanej dokumentácie,

c) účinnosť použitých dokumentačných metód,

d) úplnosť vykonanej dokumentácie,

e) komplexnosť dokumentácie.

Včasnosť je odôvodnená faktom, že okamihom vzniku dôkazov nastáva aj opačný proces

zánik dôkazov (hodnota dôkaznej informácie sa môže značné znížiť, zničiť, poškodiť alebo

úplne stratiť). Vzhľadom k potrebe odhalenia, podchytenia a uchovania čo najväčšieho

množstva potrebných informácií je potrebné akceptovať požiadavku včasnosti. Dôkazné

informácie, ktoré nie sú včas zafixované sa postupom času nedajú ničím nahradiť.




35

Objektívnosť je vyjadrená zadokumentovanými informáciami /situácia, predmety, stopy)

bez medzier, chýb, omylov, ktoré sú závisle na subjektívnych vlastnostiach osoby, ktorá

situáciu, prostredie, činnosť alebo jav vníma a dokumentuje. Zistenie, že situácie (udalosti)

prebehla je možné zistiť na základe odrazu v materiálnom prostredí a na základe odrazu

poznať aj jej podstatu. Aby poznanie mohlo byť objektívne, musí byť objektívne podchytený

odraz materiálnej situácie v kriminalistickej dokumentácií.

Účinnosť použitých dokumentačných metód je daná predovšetkým v procese

zhromažďovania informácií potrebných k odhaleniu ich nositeľov a k rozšifrovaniu

zhromaždených informácií. K zhromažďovaniu informácií sú využívané rôzne metódy

(pozorovanie, meranie, popisovanie) s cieľom predísť, aby sa v kriminalistickej dokumentácií

nevyskytli chyby, omyly zo strany osoby. ktorá situáciu vníma a dokumentuje.

Úplnosť vykonanej kriminalistickej dokumentácie prispieva v každom konkrétnom

prípade k poznaniu objektívnej pravdy.

Komplexnosť spočíva v posudzovaní prípadu podľa úplného a komplexného materiálu.

Vzhľadom k tomu, že dokumentácia je vykonavaná viacerými kriminalistickými metódami,

prostriedkami a postupmi je potrebné vždy dokumentačný materiál posudzovať

z komplexného dokumentačného materiálu vo všetkých vzájomných súvislostiach.

V procese kriminalistického objasňovania podľa charakteru povahy a významu úkonov

v rámci realizovaných činnosti, vznikli rôzne druhy kriminalistickej dokumentácie.

V súčasnej dobe je možno stanoviť nasledujúce druhy dokumentácie, ako slovné a obrazové

vyjadrenie všetkých zistených skutočnosti :

- písomná dokumentácia – zápisnica,

- fotografická dokumentácia,

- topografická dokumentácia,

- filmová a televízna (zvuková) dokumentácia,

- dokumentácia počítačovým systémom.

Jednotlivé druhy kriminalistickej dokumentácie budú obsiahnuté v predmete

„Kriminalistická taktika pre bezpečnostný manažment“ v problematike ohliadky.




36


1) Charakterizujte kriminalistickú dokumentáciu.

2) Vysvetlite zásady spracovania kriminalistickej dokumentácie.




37

5 KRIMINALISTICKÁ DAKTYLOSKOPIA

5.1 Základné daktyloskopické pojmy a zákonitosti

Daktyloskopia patrí medzi najstaršie disciplíny kriminalistickej techniky, ktorá sa zaoberá

identifikáciou osôb. Identifikácia osôb v oblasti daktyloskopie vychádza z existencie

papilárnych línií, ktoré sú vytvorené na niektorých častiach povrchu ľudského tela. Jedna sa

o vnútornú stranu koncových článkov prstov obidvoch rúk, dlaní obidvoch rúk a koncových

článkov prstov a chodidiel na obidvoch nohách. Na iných miestach povrchu ľudského tela sa

papilárne línie nevyskytujú.

Kriminalistická daktyloskopia je náuka o obrazcoch papilárnych línií na vnútornej

strane koncových článkoch prstov, na dlaniach a chodidlách. Je to metóda umožňujúca

identifikáciu osôb.

Je nesporné, že útvary na vnútornej strane rúk a nôh zaujímali ľudí už od pradávna.

Najstarším známym nálezom zobrazujúcim determatoglyfické útvary sú v skale vyryté obrazy

ruky tzv. „petroglyfy“ v Novom Škótsku. Identifikačnú hodnotu papilárnych línií prstov

zrejme poznali už staré ľudské kultúry. V starom Babylone sa používali odtlačky palca na

hlinenom valčeku ako osobná pečať a známka..

Vedeckým základom kriminalistickej daktyloskopie sú poznatky dermatológie

a zákonitosti ktorá sformuloval Francois Galton v 90. rokoch 19. storočia :

Zákonitosť individuálnosti – neexistujú na svete dvaja jedinci (ľudia), ktorí by mali

zhodné obrazce papilárnych línií Matematicko-štatistickými metódami bolo dokazané

a kriminalistická prax to potvrdila, že variabiliuta obrazcov papilárnych línií je taká veľká, že

vylučuje existenciu dvoch jedincov s úplne rovnakým usporiadaním papilárnych línií.

Predpokladajme existenciu len dvadsať charakteristických znakov v kresbe papilárnych línií

na jednom koncovom článku prsta a zistime, že je možných 64 miliárd rôznych variant

obrazcov. Toto veľmi vysoké číslo svedčí o tom, že výskyt dvoch celkom zhodných kresieb

u rôznych osôb je vysoko nepravdepodobný. A preto je možné daktyloskopický obrazec

považovať pre praktickú potrebu kriminalistiky za dostatočné individuálny.

Zákonitosť nemennosti – obrazce papilárnych línií zostávajú po celý život človeka

relatívne nemenné. Je dokázané, že papilárne línie sa u človeka začínajú vytvárať už od 4.




38

mesiaca embryonálneho života. Týmto je daný základ kresby papilárnych línií, ktorý sa

zachová nezmenený po celý život človeka a ostáva zachovaný aj po smrti človeka až kým sa

telo (konkrétne koža) nerozloží. Pokusy, pri ktorých boli odtlačky prstov tej istej osoby

porovnávane v mnohoročných odstupoch ukázali, že obrazce zostávajú nemenné so všetkými

charakteristickými znakmi, len u vysokého veku sú niekedy narušené vráskami.

Zákonitosť neodstrániteľnosti – papilárne línie sú neodstrániteľné, pokiaľ nie je

odstránená zárodočná vrstva pokožky. Názor, že spálením, opotrebovaním alebo zrezaním

povrchovej vrstvy pokožky je možné papilárne línie trvalé odstrániť a tým znemožniť

daktyloskopickú identifikáciu je nesprávny. To by bolo možné iba v tom prípade, keď by bola

odstránená aj zárodočná vrstva pokožky. Odstránenie zárodočnej vrstvy pokožky (ktorá je

nositeľom informácie o zvaroch papilárnych línií) je veľmi silný zásah do integrity osoby

a naviac tento zásah je ťažko uskutočniteľný bez zásahu odbornej lekárskej pomoci. Samotná

kriminalistická prax potvrdila, že tieto prípady odstraňovania zárodočnej vrstvy pokožky sú

výnimočné až raritné.

5.2 Vznik a druhy daktyloskopických stôp

Daktyloskopické stopy vznikajú v okamihu bezprostredného pôsobenia – v okamihu styku

dvoch objektov materiálneho sveta – človeka, ktorý tu vystupuje ako jeden z objektov a iného

predmetu (druhy objekt), ktorý je schopný prijať a po určitú dobu uchovať odraz papilárnych

línií. Daktyloskopická stopa môže vzniknúť viacerými spôsobmi :

Vytvorením zrkadlovo obráteného reliéfu povrchovej štruktúry papilárnych línií.

Tento spôsob vzniku daktyloskopických stôp sa vyskytuje najmä vtedy, ak objektom ktorý

stopu prijíma sú látky schopné v okamihu dotyku (pôsobiaceho tlaku) plastickej deformácie,

(napr. plastelína, ktorá sa využíva na pečatenie trezorov a skladov, čokoláda, maslo, tuhnucí

pečatný vosk, zasychajúci lak a pod.). V niektorých prípadoch reliéf papilárnych línií môže

vzniknúť aj na tele človeka,(napr. telo obete). Celá táto skupina daktyloskopických stôp sa

označuje pojmom plastické daktyloskopické stopy.

Prenesením látky z povrchu predmetu na papilárne línie následkom čoho dôjde

k porušeniu povrchovej štruktúry nositeľa stopy. V miestach medzi papilárnym

priestorom ostáva pôvodný povrch nositeľa neporušený. Pôsobením vlhkosti (vodnej zložky




39

potu) sa rozpustí nepatrné množstvo látky a vzniknutý roztok ma schopnosť prichytiť sa na

koncoch papilárnych línií (napr. lepiaca páska). Na koncoch papilárnych línií sa prichytia

látky, ktoré majú sami lepiace schopnosti (napr. čerstvo natretý lak, krv a pod.). Na koncoch

papilárnych línií sa prichytí mikroskopické množstvo látky, ktoré tvorí súvislú plochu na

inom spravidla hladkom predmete (napr. jemná vrstva prachu na nábytku, skle a pod.)

Pri uvedenom mechanizme vzniku daktyloskopických stôp dochádza vždy k prenosu

určitého množstva látok zo súvislého povrchu nositeľa na papilárne línie objektu, ktorý stopu

vytvoril. Táto skupina daktyloskopických stôp sa označuje pojmom odvrstvené

daktyloskopické stopy.

Prenesením látky nachádzajúcej sa na povrchu papilárnych línií na vhodný nositeľ.

Na rôzne predmety sa z koncov papilárnych línií prenesie látka, ktorá sa predtým na nich

prichytila (napr. farba, krv, prach a pod.) pretože je dostatok týchto látok na rukách alebo

preto, že neustálym vylučovaním potu sa vlastnosti látok na rukách menia. Podľa toho či

daktyloskopické stopy sú voľným okom pozorovateľné sa delia na viditeľné a neviditeľné

(latentné). Táto skupina daktyloskopických stôp sa označuje pojmom navrstvené

daktyloskopické stopy.

Významným kritériom pre delenie daktyloskopických stôp je počet identifikačných

znakov obsiahnutých v stope. Podľa tohto hľadiska môžu byť zaistené daktyloskopické stopy:

- upotrebiteľné k identifikácií, kde patria stopy, ktoré obsahujú najmenej 10

identifikačných znakov a môžu slúžiť ako dôkazný prostriedok po vykonanom

identifikačnom skúmaní,

- čiastočné upotrebiteľné, ktoré obsahujú 7–9 identifikačných znakov a tieto stopy

nemôžu byť použité ako dôkazný prostriedok, (alebo len vo výnimočných prípadoch)

ale môžu poskytnúť informácie taktického charakteru a pomoci ních môžeme vylúčiť

celú radu podozrivých osôb,

- neupotrebiteľné, ktoré obsahujú menej než 7 upotrebiteľných znakov, nakoľko sú

vytvorené buď odrazom veľmi malej časti prsta alebo sú inak znehodnotené (napr, sú

rozmazané, podkladový materiál ma nevhodnú povrchovú štruktúru a pod.). Tieto

stopy však obsahujú dôležité informácie (napr. môžeme zistiť stopy a ich

umiestnenie.).




40

Daktyloskopické stopy predstavujú relatívne malé objekty, často krát sa ľahko poškodia

alebo zničia neodborným zásahom. Ich výskyt je bežný na miestach kriminalistický

relevantných udalostiach. Môžu sa vyskytovať na najrôznejších predmetoch a veciach :

- na predmetoch tvoriacich prostredie, kde došlo k trestnému činu (napr. zariadenie

domu, bytu, skladu a pod.), na jednotlivých častiach budov (dvere, okna, steny a pod.),

na jednotlivých veciach napadnutej osoby a pod.,

- na nástrojoch, prostriedkoch a zbraniach použitých k vykonaniu trestného činu (napr.

nástroj na páčenie, kliešte, dopravný prostriedok, písomností a pod.),

- na ukradnutých predmetoch (napr. ukradnutý tovar zo skladu, z obchodu a pod.), na

ukradnutých veciach osoby a pod.,

- na tele osoby, ktorá sa stala predmetom útoku,

- na všetkých veciach páchateľa, kde sa môžu nachádzať daktyloskopické stopy

poškodeného

Daktyloskopická stopa je každý náhodný odtlačok alebo vtlačok prsta, dlane alebo

chodidla, ktorý vznikne dotykom časti tela na predmet, ktorý ma vlastnosti a schopnosti

stopu prijať a uchovať.

Trvanlivosť daktyloskopických stôp závisí na celej rade faktorov. Zásadným spôsobom

ovplyvňuje trvanlivosť daktyloskopickej stopy okolité prostredie v ktorom sa stopa nachádza

(napr. teplota, vlhkosť, slnečné žiarenie a pod.). Svoj podiel ma aj nositeľ daktyloskopickej

stopy, číže predmet na ktorom stopa vznikla najmä pokiaľ sa jedna o predmet (materiál),

ktorý môže prijímať vlhkosť (napr. pôsobením vlhkosti sa môže stopa „rozpustiť“ a de facto

tak zanikne.). Nemenej dôležitá je aj osoba, ktorá nám stopu vytvorila a zanechala a taktiež aj

doba, kedy stopa vznikla a kedy bola zaistená. Z kriminalistickej praxe sú známe prípady, keď

sa pre identifikačné účely podarilo využiť stopy staré i niekoľko rokov dokonca aj stopy,

ktoré boli vytvorené na objektoch ponorených do vody. Z uvedeného vyplýva, že nie je

možné jednoznačne uviesť podmienky, ktoré kvalifikujú vplyvy na daktyloskopické stopy

a dopredu rozhodnúž či môže daktyloskopická stopa existovať alebo nie.




41

5.3 Vyhľadávanie, zviditeľňovanie a zaisťovanie daktyloskopických stôp

Daktyloskopické stopy s ktorými sa stretávame na mieste kriminalistický relevantnej

udalosti môžeme rozdeliť na viditeľné a neviditeľné. Vyhľadávanie viditeľných

daktyloskopických stôp spravidla nerobí žiadne problémy. Neviditeľné alebo latentné

daktyloskopické stopy sa vyskytujú omnoho častejšie. Pri bežnom osvetlení sú voľným okom

vôbec neviditeľné alebo sú ťažko viditeľné. Niekedy je možné tieto stopy zviditeľniť vhodne

voleným osvetlením (napr. šikmým). Latentné stopy sú vytvorené najčastejšie na hladkých

predmetom potom pri dotyku prstov, dlane alebo bosých nôh. K ich riadnemu zviditeľneniu

využíva praktická kriminalistická daktyloskopia určité vlastnosti niektorých zložiek potu.

Kriminalistická technika vypracovala celu radu metód, ktoré sa používajú pri

zviditeľňovaní latentných daktyloskopických stôp, ich zaisťovaní a dokumentácií. Pri

voľbe určitej metódy je potrebné brať v úvahu druh stopy, kvalitu jej nositeľa, predpokladanú

dobu jej vzniku (starosť) a niektoré ďalšie faktory. Kriminalistická technika využíva

nasledujúce metódy :

- fyzikálne,

- chemické,

- fyzikálno-chemické.

Fyzikálne metódy. Týmito metódami sa zisťuje najviac daktyloskopických stôp. Sú

založené na poznatku, že odparok potu, ktorý tvorí vlastnú stopu má lepkavý charakter. Na

odparok sa prichytávajú jemné práškovité hmoty, ktoré zviditeľňujú obrazec papilárnych línií.

V kriminalistickej praktickej činnosti sa využíva veľké množstvo jemných práškov vo vode

nerozpustných. Typickým predstaviteľom týchto práškov je argentorát (jemné mletý kovový

hliník), železo, mosadzné a bronzové prášky, grafit, tkanol a ďalšie. Výber práškov je

podmienený podkladovým materiálom a vyberá sa tak aby bol zabezpečený kontrast medzi

vyvolanou stopou a podkladom.

Zviditeľnenie latentných daktyloskopických stôp sa vykonáva spravidla za pomoci

jemných vlasových štetcov, ktorým sa daktyloskopický prášok nanáša na preverované miesto

tak, že štetcom ľahko v jednom smere pretierame miesto s predpokladanou latentnou

daktyloskopickou stopou. Prášok sa zachytí na latentnej stope a tým jú zviditeľni. Pretieranie




42

štetcom musí byť veľmi ľahké a jemné, aby sme nepoškodili vyvolané obrazce papilárnych

línií. Používajú sa taktiež aj rôzne rozprašovače s obsahom jemných práškov.

Vyvolaná daktyloskopická stopa (odtlačok) po fotografickom zadokumentovaní sa

zaisťuje na daktyloskopickú fóliu. Po vyvolaní latentnej daktyloskopickej stopy s fólie sa

odstrihne potrebná veľkosť pre pokrytie vyvolanej stopy. Po odstrihnutí jedného rožka fólie

sa odlepí ochranná časť fólie a fólia sa valivým spôsobom želatínovou vrstvou nanesie na

vyvolanú stopu. Pritlačením želatínovej vrstvy na vyvolanú stopu sa odtlačok presné so

všetkými podrobnosťami prenesie na želatínovú vrstvu ale v zrkadlovom obraze. Pri

pritláčaní želatínovej vrstvy dbáme na to, aby nedošlo k posunutiu fólie na nositeľovi stopy,

pretože by mohlo dôjsť k poškodeniu stopy. Po odobratí odtlačku sa tento zakryje ochrannou

časťou fólie tak, aby medzi želatínovou vrstvou a ochrannou časťou fólie neboli vzduchové

bubliny. Takto odobratá daktyloskopická stopa sa na druhej strane označí číslom.

Argentorát sa používa najčastejšie pri vyvolávaní latentných daktyloskopických stôp.

Vyvolávajú sa ním odtlačký na pevných, hladkých až lesklých predmetoch, najmä na skle,

porceláne, leštených plochách nábytku, rámoch okien a pod.

Kovové prášky, sadza, grafit sa používajú k vyvolávaniu daktyloskopických stôp vtedy,

keď podklad (papier) ma byť zachovaný v nepoškodenom stave a týka sa to najmä peňazí,

cenných papierov, dokladov, známok, šekov, významných dokumentov a pod. Ak nie je

potrebné zachovať papier k jeho pôvodnému účelu je možné pre vyvolávanie stôp využiť

jemné mletého pečatiaceho vosku, asfaltu alebo xeroxového farebného prášku. Tieto sa

nanesú na miesto, kde je predpoklad daktyloskopickej stopy. Po jej zviditeľnení sa zaistí pred

poškodením tak, že na druhu stranu papiera necháme krátko pôsobiť tepelný zdroj a tým sa

stopa „pripečie“ a je takmer neporušiteľná.

Tkanol sa používa na vyvolávanie daktyloskopických stôp z látok, ktoré majú hladký

povrch (napr. silon, hodváb, popelín a pod.). Vyvolávanie stôp sa vykonáva tak, že na látku

v miestach predpokladaného výskytu daktyloskopickej stopy nasypeme tkanol. Ak je tam

prášku naviac, tak ho miernym, jemným opatrným poklopaním na látku odstránime. Tkanol

sa prichytí na látke v tých miestach, kde boli pri dotyku prsta, dlane s látkou zanechané

papilárne línie. Takto vyvolané stopy sa zaisťujú na transparentnú daktyloskopickú fóliu. Túto

stopu môžeme zaistiť aj fotografický.




43

Chemické metódy. Tieto metódy sú založené na chemickej reakcií medzi niektorou

zložkou potu a chemickou látkou. Chemické metódy sa používajú k vyvolávaniu

daktyloskopických stôp hlavné na papieri. Sú pomerné náročne a spravidla sa na mieste

kriminalistický relevantnej udalosti nepoužívajú. Použitie týchto metód závisí od konkrétnych

okolnosti v jednotlivých prípadoch. Medzi najčastejšie používané chemické metódy patrí

použitie dusičnanu strieborného a ninhydrinu. Podstata použitia dusičnanu strieborného

spočíva v reakcií chemickej látky s chloridmi, ktoré sa nachádzajú v potnej substancií.

V dôsledku toho sa časti papilárnych línií v miestach, kde je zostatok potu zafarbia do čierna

a vyvolá sa kresba papilárnych línií. Zviditeľnenie daktyloskopických stôp je trvalé ale

dochádza k značnému poškodeniu pôvodného vzhľadu papiera. Použitie ninhydrinu spočíva

v reakcií s aminokyselinami, ktoré sú vylučované do potu.. Roztok ninhydrinu sa na pater

nanáša pomocou tampónu alebo častejšie vo forme spreja. Doba vyvolávania

daktyloskopických stôp je pomerné dlha a pri normálnej teplote trvá 24-48 hodín. Pomocou

ninhydrinu je možné zviditeľniť na papierových nositeľoch i veľmi staré daktyloskopické

stopy abol vykonaný pokus, kde sa vyvolali odtlačky prstov na papieri staré až 30 rokov.

Fyzikálno-chemické metódy. Sú vhodné k vyvolávaniu daktyloskopických stôp na

papieri. Do tejto skupiny je možné zahrnúť metódu založenú na využití jódových pár.

Podstata uvedenej metódy spočíva v tom, že jód sublimuje zo skupenstva pevného do

skupenstva plynného a prichytáva sa na miestach kontaktu prstov s papierom. Efektívnosť

tejto metódy spočíva v tom, že pomocou sklenenej rúrky, ktorá je v strede vydutá s náplňou

jódových kryštálikov, môžeme na akomkoľvek mieste vyvolať daktyloskopické stopy bez

toho aby predmet bol prevážaný do laboratória.. Na mieste kriminalistický relevantnej

udalosti môžeme touto metódou zistiť, či sa nachádzajú daktyloskopické stopy na veľkých

papierových plochách (napr. noviny, veľké množstvo listín a pod.). Pri práci s popísaným

prostriedkom sa ústami vháňa vzduchdo sklenenej rúrky, ktorý spolu s jódovými parami

vychádza na nositeľa, kde sa prichytí na stope.

V rámci policajnej praxe k zviditeľňovaniu daktyloskopických stôp sa využíva aj metóda

kyanoakrylátových pár. Touto metódou sa dokonalé vyvolávajú latentné daktyloskopické

stopy praktický na všetkých možných materiáloch. Je vhodné túto metódu využiť na

plastických hmotách, na zbraniach a strelive, galvanizovaných kovoch, dreve a pod.




44

Vyvolaný odtlačok je biely, pevný a stály. Zaistenie vyvolaného odtlačku najmä fotografický.

Vyvolaný odtlačok môžeme taktiež zaistiť na fóliu pomocou obyčajných alebo

fluorescenčných práškov.

Kriminalistika pri vyhľadávaní a zviditeľňovaní latentných daktyloskopických stôp

využíva aj nové laserové metódy. Laserová metóda spočíva v ožiarení predmetu argonovým

laserom, pri ktorom dochádza k luminiscencií potu. Nevýhodou tejto metódy je, že môže

dôjsť k poškodeniu materiálu. Výhodou je, že môžeme vyhľadať daktyloskopické stopy na

najrôznejších objektoch. V zahraničí sa metóda využíva aj pri vyhľadávaní daktyloskopických

stôp na automobiloch, kde za tým účelom sa automobily prevezú do príslušných priestorov

polície za účelom skúmania.

Viditeľné daktyloskopické stopy sa vyhľadávajú starostlivou prácou, pretože tieto stopy

sú bežné voľným okom viditeľné. V prípade ťažkosti môžeme použiť rôzne osvetľovacie

prostriedky, príp. jednoduché optické prostriedky, najmä lupu.

Zaisťovanie daktyloskopických stôp nasleduje po ich vyhľadaní resp. po ich

zviditeľnení. Daktyloskopické stopy sa zaisťujú :

- in natura (v pôvodnom stave),

- na daktyloskopickú fóliu,

- fotografický,

- odlievaním.

In natura sa zaisťujú stopy, ktoré môžeme ľahko odobrať a zaslať na skúmanie aj s ich

nositeľmi. V minulosti sa takto zaisťovali predovšetkým rôzne drobné predmety (zbrane,

nástroje a pod.). V súčasnej dobe sa takto zaisťuje najmä rôzne listinné materiály. Pri

zaisťovaní stôp in natura vždy existuje nebezpečenstvo poškodenia alebo zničenia stôp, ktoré

je spôsobené špatnou manipuláciou, špatným zabalením stôp pred odoslaním na skúmanie

a pod.

Na daktyloskopickú fóliu sa zaisťujú stopy, ktoré boli zviditeľnené daktyloskopickými

práškami, výnimočne viditeľné daktyloskopické stopy vytvorené prachom alebo v prachu.

Podklad a tým aj farba daktyloskopickej fólie je čierna, biela alebo transparentná. Farba fólie




45

sa volí tak, aby bola čo v najväčšom farebnom kontraste s použitým daktyloskopickým

práškom. Daktyloskopické fólie sa využívajú pri zaisťovaní stôp s objektov, ktoré majú

rovných a hladkých povrch. Nevýhodou zaisťovania daktyloskopických stôp na

daktyloskopickú fóliu je, že tento postup nie je možné opakovať pokiaľ sa stopa nezaistí na

prvý krát. Prax túto zásadu často krát spochybňuje a niekedy opakovaný postup pri zaisťovaní

daktyloskopických stôp je výhodnejší. Za účelom zaisťovania daktyloskopických stôp okrem

daktyloskopických fólií v ostatných rokoch sa vyrábajú aj priesvitné daktyloskopické

pásky. Pásky sa vyrábajú v šírkach od 2,5 cm do 19 cm. Po odobratí pásky so zaistenou

daktyloskopickou stopou sa táto zakryje kartou bielej alebo čiernej lesklej farby.

Fotografický sa zaisťujú predovšetkým daktyloskopické stopy, ktoré sú zviditeľnené

daktyloskopickými práškami, laserom a pomocou kyanoakrylátových pár. Taktiež sa zaisťujú

aj stopy už pôvodne viditeľné.

Odlievaním sa zaisťujú predovšetkým plastické daktyloskopické stopy. Pri staršom

spôsobe odlievania bola využívaná sadra avšak jej použitie bolo obmedzené. Nové spôsoby

odlievania daktyloskopických stôp využívajú rôzne druhy silikonových kaučukov (napr.

Lukopren, Dentaflex). Na predmet s vyvolanou daktyloskopickou stopou sa nanesie

primerané množstvo silikonovej pasty, ktorá sa prípravy tesne pred jej použitím. K príprave

pasty sa použije určitý pomer kaučuku Lukopren a katalyzátora. Obidve látky sa premiešajú

v nádobke z PVC pomocou sklenej tyčinky. Po premiešaní sa pasta nanesie na nositeľa

s daktyloskopickou stopou, kde dochádza k vulkanizácií silikonového kaučuku. Tento proces

závisí od množstva použitého katalyzátora a trvá 30-60 minút. Po uvedenej dobe silikonová

pasta je už pevná, pružná hmota, ktorú môžeme z nositeľa oddeliť podobne ako

daktyloskopickú fóliu.

5.4 Daktyloskopické zbierky

Pre účely kriminalistických evidencií sa zhromažďujú údaje o osobe s daktyloskopickými

odtlačkami vo forme daktyloskopických zbierok. Daktyloskopické zbierky obsahujú :

- daktyloskopickú zbierku odtlačkov prstov a dlaní známych páchateľov,

- daktyloskopickú zbierku stôp z neobjasnených trestných činov.




46

Daktyloskopická zbierka odtlačkov prstov a dlaní známych páchateľov sa

zhromažďuje registračným spôsobom na daktyloskopických kartách medzinárodne

dohodnutého formátu a tvaru. Daktyloskopická karta okrem mená, priezviska a základných

údajov o osobe, obsahuje políčka pre váľané odtlačky každého jednotlivého prstu, políčka pre

kontaktné odtlačky I-IV prstu pravej a ľavej ruky a zvlášť políčka pre kontaktné odtlačky

palcov pravej a ľavej ruky. Na druhej strane je miesto pre odtlačok dlaní. V daktyloskopickej

zbierke odtlačkov prstov a dlaní sa evidujú daktyloskopické odtlačky osôb, ktoré sú stíhané

pre trestný čin. Povinnou prílohou evidenčnej karty je trojdielna kriminalistická fotografia

osoby. Z tejto evidencie sa vyraďujú karty s odtlačkami staršími ako 65 rokov.

Daktyloskopická zbierka stôp z neobjasnených trestných činov zhromažďuje všetky

vhodné a využiteľné daktyloskopické stopy z neobjasnenej trestnej činnosti, ktoré boli

zaistené v súvislosti s touto trestnou činnosťou a u ktorých nebol zistený ich pôvodca. Pri

dodatočnom zistení s odtlačkami podozrivej osoby sa tieto zo zbierky vyraďujú a zakladajú

do konceptu znaleckého posudku archivovaného v expertíznom ústave. Pri dodatočnom

zistení zhodnosti založených stôp s odtlačkami domácich osôb sa tieto zo zbierky vyraďujú

a odosielajú žiadateľovi.

Daktyloskopické línie a nimi vytvorené obrazce na koncových článkoch prstov rúk

umožňuje klasifikáciu a triedenie týchto obrazcov a vytvárať rôzne systémy. K tomuto účelu

je v kriminalistickej daktyloskopií zavedený systém klasifikácie obrazcov koncových článkov

prstov rúk. Pri triedení daktyloskopických odtlačkov koncových článkov prstov rúk sa

využíva fakt, že základné tvary obrazcov papilárnych línií sa opakujú a vytvárajú základné

daktyloskopické vzory. Niektoré z nich sa potom podrobnejšie triedia (subklasifikácia) .

Medzi základné daktyloskopické vzory zaraďujeme :

- vzor č. 1 - oblúkový,

- vzor č. 2 – otvorená slučka vľavo, delta vpravo,

- vzor č. 3 – otvorená slučka vpravo, delta vľavo,

- vzor č. 4 – dvoj a viac deltový,

- vzor č. 5 – uzavretá slučka vľavo, delta vpravo,

- vzor č. 6 – uzavretá slučka vpravo, delta vľavo.




47

V súčasnosti sa upúšťa od väčšinou manuálne ovladaných systémov vzhľadom k tomu, že

vyžadovali veľa priestoru a obrovské množstvo ľudskej činnosti pre ich systematické

budovanie, správu a využívanie.

Rozmach výpočtovej techniky a možnosti elektronického spracovania obrazu umožňujú

vytvárať registračné systémy, v ktorých sa nevyžaduje klasifikácia daktyloskopických

obrazcov a zaradenie do systému sa deje u každého jednotlivého obrazca elektronickým

spracovaním. Výpočtová technika dovoľuje nahradiť ručné vedenie daktyloskopických

registrácií počítačovým systémom AFIS (automatický systém identifikácie odtlačkov prstov).

Princípom uvedeného systému je zaznamenanie odtlačku prsta kamerou ajeho prevod do

digitálnej (číslicovej) podoby. Digitálny obraz sa počítačovým programom spracuje

s vyznačením markantov a uloží sa v pamäti počítačového systému.

Ak do počítača vkladame odtlačky prstov nového páchateľa, sú tieto automatický

porovnávané so stopami z miest doposiaľ neobjasnenej trestnej činnosti (zbierka stôp

z neobjasnených trestných činov) a prípadné zhody sú zaznamenané vo výstupe. Pri vkladaní

stôp do zbierky sú tieto automatický porovnávané s odtlačkami všetkých prstov známych

páchateľov uložených v registrácií. Uvedený systém značne zjednodušuje vyhľadávanie, ale

nenahrádza vlastné kriminalistické skúmanie, ktoré v konečnej fáze musí vykonať expert.

5. 5 Kriminalisticko – daktyloskopická identifikácia

V praktickej kriminalistickej činnosti proces kriminalistickej identifikácie sa skladá

z troch štádií, ktoré môžeme charakterizovať následovne :

V prvom štádiu znalec skúma objekty identifikácie z hľadiska ich vhodnosti pre

identifikačné skúmanie. Zisťuje, či tieto objekty obsahujú vhodné identifikačné znaky, ich

počet a kvalitu. Na základe skúmania vzniku mechanizmu daktyloskopickej stopy určuje

skupinovú príslušnosť (určenie prstu z ktorého daktyloskopická stopa pochádza).

Kriminalisticko-technické skúmanie v tomto štádiu skúmania poskytuje okrem poznatkov

technickej hodnoty aj cenné taktické informácie, ktoré sú vhodne k operatívno-pátracej

činnosti po páchateľovi trestnej činnosti. Poznatky môžu taktiež objasniť podmienky

vzniknutia stopy a ďalšie okolnosti, ktoré súvisia s trestným činom a procesom vlastného

porovnávacieho skúmania.




48

V druhom štádiu kriminalistickej identifikácie vykonáva znalec vlastné porovnávacie

skúmanie, ktorého základom je vedecký a logický zdôvodnené hodnotenie jednotlivých

identifikačných znakov obsiahnutých v identifikujúcich objektoch. Hodnotenie

daktyloskopických identifikačných znakov sa vykonáva rozdielnosťou znakov. Súčasne sa

konštatuje odôvodnené vysvetlenie zistených rozdielov za účelom vyslovenia niektorého

druhu kategorického rozhodnutia.

V treťom záverečnom štádiu daktyloskopickej identifikácie znalec na základe

analytického a syntetického skúmania vykonaného v predchádzajúcich štádiách vykoná

súhrne zhodnotenie všetkých jednotlivých záverov. Podľa kvantity a kvality

daktyloskopických identifikačných znakov rozhodne o zhodnosti resp. rozdielnosti

skúmaných objektov z hľadiska pôvodu ich vzniku.

Z využitím formálnej a dialektickej logiky môže znalec vysloviť štyri druhy kategorických

rozhodnutí :

- kategorický kladné rozhodnutie (stopa z miesta činu a porovnávací odtlačok boli

vytvorené jednou osobou),

- kategorický záporné rozhodnutie (stopa z miesta činu a porovnávací odtlačok, boli

vytvorené dvoma osobami),

- čiastočné kladné a čiastočné záporné rozhodnutie (v stope z miesta činu

a porovnávacej vzorke boli zistené rozdiely, ktoré musí znalec vysvetliť predtým ako

rozhodne o celkovom závere daktyloskopického skúmania),

Posudzovať informačnú hodnotu daktyloskopickej stopy na mieste činu v podstate

nie je možné. Len expert môže rozhodnúť o tom, že stopa nie je použiteľná, pretože

jednoznačné neobsahuje dostatočné množstvo individuálnych identifikačných znakov.

V niektorých prípadoch môžu aj technický nekvalitné stopy mať svoj kriminalistický význam,

(napr. ako stopy biologické alebo pachové). Z uvedeného vyplýva, že je v podstate potrebné

zaistiť všetky vyhľadane daktyloskopické stopy a zaslať ich na skúmanie.

Porovnávacie odtlačky koncových článkov prstov rúk, dlaní príp. chodidiel a prstov na

nohách sa najčastejšie zabezpečujú pomocou daktyloskopickej černe. Táto čerň sa nanesie

v tenkej vrstve na vhodnú rovnú, pevnú podložku (spravidla sklo) a na túto plochu sa pritlačí

príslušná časť pokožky, na ktorej sa nachádzajú papilárne línie (koncové články prstov rúk,




49

dlaní, príp. chodidiel a prstov nôh). V súčasnej dobe sa pre tieto účely využívajú fólie

z plastickej hmoty, na ktorých je už nanesená optimálna vrstva daktyloskopickej černe. Takto

časti pokožky, na ktorých sa nachádza daktyloskopická čerň sa prenesú na vyznačené miesta

daktyloskopických kariet. V prípade koncových článkov prstov rúk tieto sa prenesú vaľavým

spôsobom, v ostatných prípadoch jednoduchým pritlačením. Porovnávacie odtlačky, ktoré

vzniknú sú čierne, dostatočne kontrastné (vzhľadom k papierovej podložke) a stále.

Daktyloskopovaná časť pokožky sa pred daktyloskopovaním dôkladné umyje (za použitia

umývacích prostriedkov napr. mydla)

Porovnávacie odtlačky koncových článkov prstov osôb neznámej totožnosti alebo

mŕtvolám sa odoberajú analogický ako v prípadoch živých ľudí. Používa sa taktiež

daktyloskopická čerň a rôzne tvarované daktyloskopické lyžice, ktoré umožňujú s pomocou

vloženého kúska papiera dokonalejšie odobratie odtlačku koncového článku prsta. Pokiaľ je

pokožka mŕtvoly zvráskavená je možné pod ňu injekčnou striekačkou vstrieknuť vhodnú

kvapalinu aby došlo k vypnutiu pokožky. U niektorých starších mŕtvol je výhodne odstrániť

(odpreparovať) pokožku s papilárnymi líniami a následne z nich získať odtlačky, príp. túto

pokožku fotografovať. Odobraté porovnávacie odtlačky sú archivované a stávajú sa súčasťou

daktyloskopickej zbierky.

V kriminalistickej praktickej činnosti sú najčastejšie navzájom porovnávané :

a) daktyloskopické stopy zaistené na mieste kriminalistický relevantnej udalosti

s kontrolnými odtlačkami prstov (dlaní) osôb vytypovaných, podozrivých alebo tzv.

domácich osôb (ktoré sú po vyhodnotení a skončení daktyloskopickej expertízy

znehodnotené a nie sú ďalej evidované),

b) daktyloskopické stopy zaistené na mieste kriminalistický relevantnej udalosti

s odtlačkami prstov /dlaní) osôb, ktoré sú fixované na daktyloskopických kartách

a tieto sú uložené v daktyloskopických zbierkach,

c) odtlačky prstov (dlaní) určitej osoby s odtlačkami prstov uložených

v daktyloskopických zbierkach,

d) odtlačky prstov (dlaní) osoby neznámej totožnosti (ktorou môže byť osoba duševne

chorá, osoba utajujúca svoju totožnosť, napr. cudzinci, rómovia a pod.) alebo mŕtvoly

s odtlačkami, ktoré sú fixované na kartách v daktyloskopických zbierkach.

V kriminalistickej praktickej činnosti daktyloskopia umožňuje .




50

- identifikáciu osôb (páchateľa, podozrivého, domácich a ďalších osôb) podľa stôp

a odtlačkov zanechaných na mieste kriminalistický relevantných udalosti,

- identifikáciu mŕtvol neznámej totožnosti, pokiaľ obrazce papilárnych línií na ich

prstoch a dlaniach sú spôsobilé k získaniu technický kvalitných odtlačkov, ktoré budú

využiteľné v procese kriminalistickej technickej identifikácie,

- identifikáciu osôb, ktoré nechcú alebo nemôžu preukázať svoju totožnosť (napr.

v dôsledku duševnej poruchy, stavu bezvedomia, snahy úmyselné sa vyhýbať

spolupráci s políciou a pod.),

- zistenie, či zaistená daktyloskopická stopa nebola vytvorená osobou, ktorá sa už

v minulosti dopustila doposiaľ neobjasnenej trestnej činnosti (s využitím stôp z miest

neobjasnených trestných činov),

- v niektorých prípadoch rozhodnúť o tom, ktorým prstom alebo ktorou časťou

pokožky, ktorá je pokrytá papilárnymi líniami bola daktyloskopická stopa vytvorená,

- vo výnimočných prípadoch odlíšiť stopy človeka a odtlačky ľudoopa (podľa zložitosti,

veľkosti a ďalších charakteristík obrazcov papilátnych línií).

V procese kriminalistickej technickej identifikácie osôb podľa daktyloskopických stôp je

treba v súlade s teóriou identifikácie porovnavať objekty identifikované a identifikujúce t.j.

daktyloskopické stopy a porovnávací materiál. Vlastná identifikácia sa vykonáva podľa

daktyloskopických markantiv (individuálnych znakov).


1) Vysvetlite zákonitosti daktyloskopie.

2) Vysvetlite vznik daktyloskopických stôp.

3) Charakterizujte metódy vyhľadávania a zviditeľňovania daktyloskopických stôp.

4) Vysvetlite spôsoby zaisťovania daktyloskopických stôp,

5) Charakterizujte daktyloskopické zbierky.

6) Štádia daktyloskopickej identifikácie.

7) Ktoré daktyloskopické stopy sa v kriminalistike porovnávajú.

8) Čo môžeme zistiť z daktyloskopických stôp.




51

6 PORTRÉTNA IDENTIFIKÁCIA

6.1 Pojem, podstata a objekty skúmania portrétnej identifikácie

Z antropologického hľadiska možno každého človeka charakterizovať súborom

morfologických a metrických znakov. Porovnávaním bolo zistené, že v jednotlivých znakoch

sú medzi jedincami väčšie alebo menšie rozdiely, ale komplex zhodných znakov sa

nevyskytuje u žiadnej z porovnávaných osôb. Súhrne tieto znaky nazývame vonkajšími

znakmi človeka.

Súhrn znakov ako kvantitatívnych tak aj kvalitatívnych, ktoré charakterizujú zovňajšok

človeka možno z hľadiska ich podstaty a možnosti využitia rozdeliť na :

- základné – t.j. také vonkajšie znaky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou konkrétnej

osoby. Patria sem anatomické znaky celkovej stavby tela, hlavy, tváre a jeho časti,

ako aj ich prirodzené a umelé zvláštnosti. Druhú skupinu tvoria funkčné znaky

pohybu a stavu tela a ich špecifické prejavy,

- doplňujúce – sú to znaky, ktoré nie sú vždy príslušenstvom konkrétnej osoby, patria

sem napr. odev, obuv, veci osobnej potreby, rôzne iné doplnky a ich zvláštnosti,

- zvláštne znamenia – sú také vonkajšie znaky, ktoré vznikajú ako anomálie, buď

vrodené alebo získané počas života. Pre svoju nápadnosť a jedinečnosť majú

mimoriadny význam pri identifikácií osôb. Možno ich podobne ako v prípade

základných znakov rozdeliť na anatomické (hrb, skrátenie končatín, bradavice,

tetovanie) a funkčné (ráčkovanie, krívanie, mimovoľné zášklby svalov tváre a pod.).

Pod pojmom vonkajšie znaky človeka rozumieme súhrn jeho anatomických

a funkčných znakov, zvláštnych znamení, nápadných znakov a tetovania.

Nie všetky znaky majú rovnakú identifikačnú hodnotu. Ich význam je závislý od ich

individuálnosti a relatívnej stálosti. Individuálnosť znakov je vyjadrená ich kvantitou

a kvalitou a relatívna stálosť dĺžkou ich trvania. Všetky vonkajšie znaky človeka nemajú

rovnakú identifikačnú hodnotu. Pre identifikáciu osôb majú anatomické znaky väčší význam

než znaky funkčné.




52

Anatomické znaky najmenej podliehajú zmenám, pretože sú podmienené kostným

a chrupavkovým základom. Súhrn vonkajších znakov sa pri identifikácií pokladá za

postačujúci vtedy, ak výskyt tohto komplexu znakov u iných osôb je vylúčený.

Pre pozorovanie a opisovanie funkčných znakov sú potrebné určité podmienky (napr. ak

chceme opísať spôsob chôdze alebo reči, musíme človeka vidieť pri chôdzi alebo počuť

rozprávať.). Funkčné znaky nie sú dostatočne trvalé a môžu sa meniť (napr. na spôsob chôdze

človeka má vplyv obuv, stav cesty, únava a pod.). Taktiež môžu byť podmienené

anatomickými znakmi (napr. krívanie kratšou nohou, šušlavosť vypadnutým zubom a pod.).

Význam funkčných znakov sa prejavuje pri pohybe svalov alebo orgánov ľudského tela.

Tieto sú bezprostredne podmienené zvláštnosťami anatomickej stavby tela alebo sa

sformovali na základe získaných návykov, (napr. spôsob chôdze, mimika, gestikulácia

a pod.). Napriek tomu, že anatomické znaky majú prvoradý a zásadný význam pre

identifikáciu osoby, funkčné znaky v spojení s anatomickými vystihujú pomerne presne

charakteristiku človeka a sú svojím dlhodobým návykom typické len pre danú osobu.

Zvláštne znamenia majú veľký význam pre identifikáciu osôb, pretože obsahujú zvlášť

charakteristické znaky, ktoré sú ľahko zapamätateľné, dlho sa v pamäti človeka uchovávajú

a schopnosť ich opisu je možná aj po dlhšom časovom období. Ich osobitná identifikačná

a informačná hodnota spočíva v ojedinelosti ich výskytu a v ich nápadnosti.

Portrétnu identifikáciu, podstatu ktorej tvoria vonkajšie znaky človeka, možno

charakterizovať ako metódu kriminalistickej techniky, pomocou ktorej sa skúmajú

a opisujú vonkajšie znaky človeka, s cieľom ich využitia pri pátraní po osobách, pri

zisťovaní totožnosti neznámych osôb, mŕtvol a kostrových nálezov.

Portrétna identifikácia je jediná metóda kriminalistickej techniky, ktorá okrem

materiálnych stôp skúma i stopy pamäťové, ktoré si osoby uchovali vo vedomí v súvislosti

s kriminalistický relevantnou udalosťou. Už z názvu metódy vyplýva, ktorými objektmi sa

portrétna identifikácia zaoberá. Metódu portrétnej identifikácie môžeme využiť pri

identifikácií nasledujúcich objektov :

Sporné objekty :

- živé osoby,

- mŕtvoly,

- fotografie osôb,

- lebka človeka.

Porovnávacie objekty :




53

- živé osoby,

- fotografie osôb,

- kreslené modelovanie alebo skladané portréty.

Medzi základné činnosti v rámci skúmania objektov kriminalistickej portrétnej

identifikácie patrí najmä :

- vyhotovenie portrétu páchateľa na základe opisu svedka,

- vyhotovenie úradného opisu páchateľa pre potreby kriminalistickej evidencie,

- vyhotovenie úradného opisu neznámej mŕtvoly,

- potvrdenie, alebo vylúčenie zhody dvoch osôb na fotografiách z rôzneho obdobia,

- spracovanie úradného opisu osoby na základe predloženej fotografie,

- vytvorenie predpokladaného portrétu osoby na základe fotografie z mladosti,

- vytvorenie portrétu a identifikácia osôb na základe rekonštrukcie vypreparovanej

lebky,

- identifikácia osôb na základe zvláštnych znamení a pod.

Rôznorodosť úloh, ktoré portrétna identifikácia rieši, je veľmi široká nakoľko každý

prípad je určitým spôsobom individuálny, jedinečný a vyžaduje si preto špecifický prístup.

6.2 Základné spôsoby získavania informácií o vonkajších znakoch

objektu opisovania.

V kriminalistickej praxi sa rozlišujú dva základné spôsoby získavania informácií o objekte

opisovania :

- priamy zdroj informácií – objektívny, (ak sa objekt opisovania nachádza priamo,

objektívne pred pozorovateľom),

- sprostredkovaný zdroj informácií – subjektívny, (ak informácie o objekte

opisovania získavame sprostredkované od inej osoby ).

Na základe získaných informácií o vonkajších znakoch človeka môžeme vyhotoviť opis.

Opis je slovom vyjadrený obraz objektu a je výsledkom opisovania. Opisovanie je verbálne

poukazovanie na súhrn charakteristických znakov pozorovaných a zároveň skúmaných

objektov. Spôsoby opisovania zodpovedajú spôsobom pozorovania. Poznáme opisovanie




54

priame a sprostredkované. Podľa rôznych zdrojov informácií pri opisovaní vonkajších znakov

človeka rozoznávame dva spôsoby opisovania, ktorých výsledkom sú dva druhy opisu :

- kvalifikovaný (úradný) opis osoby, kde zdrojom informácií je samotný opisovaný

objekt (živá osoba, mŕtvola, alebo ich fotografia), teda zdroj priamy – objektívny,

- nekvalifikovaný (laický) opis osoby, kde zdrojom informácií o vonkajších znakoch

opisovaného objektu je osoba, ktorá videla alebo pozná objekt opisovania (svedok,

poškodený, známy, príbuzný). Jedna sa teda o zdroj sprostredkovaný – subjektívny.

Úradný opis vyhotovuje úradná osoba, spravidla kriminalistický technik, ktorý je na to

špeciálne vyškolený. Táto činnosť vyžaduje schopnosť cieľavedomého pozorovania

a vnímania jednotlivých charakteristických znakov a podrobnú znalosť terminológie k čo

najpresnejšiemu a jednoznačnému vystihnutiu jednotlivých charakteristík znakov (jednotný

systém popisovania). Úradný opis sa zaznamenáva do „Formulára na opis osoby“ Pred

začatím opisu je potrebné vyhotoviť z opisovanej osoby najskôr trojdielnu fotografiu. Pre opis

osoby sa volí vhodná dobre osvetlená miestnosť, aby si pracovník vyhotovujúci oopis osobu

mohol dôkladné prehliadnuť zblízka a zo všetkých strán. Pri opise osoby používa metodiku

priameho pozorovania. V procese vlastného opisovania využíva pojmový aparát jednotného

systému opisovania osôb. Je potrebné sa vyvarovať nič nehovoriacim výrazom (napr.

približne, asi, pravdepodobné, normálny, súmerný a pod.). Už pred vlastným opisom je

potrebné si všímať jeho chôdzu, pretože na spôsob a zvláštnosti chôdze môžeme uviesť

nepravdivú odpoveď. Opisovaná osoba musí stáť. K zisteniu spôsobu vyjadrovania, chýb

v reči, artikulácie a pod. je vhodné nadviazať s opisovanou osobou rozhovor. Pri opisovaní sa

používajú technické pomôcky (váhy, meradla, vzorkovnice vlasov, farieb a pod.). Opis je

potrebné doplniť kartami krycích mien, prezývok, zvláštnych znamení a fotografiou celej

postavy (s doplnkami, čiapka, okuliare). Pred vykonaním opisu a taktiež aj počas vlastného

opisovania osoby pozorujeme reakcie opisovaného, či nemá zášklby svalov, či sa nepotí,

negestikuluje rukami a pod. Uvedené vlastnosti sa overujú ešte pred tým než začneme opis

a to najmä pri výsluchu, pri rozhovore so známym u príbuzných a pod. Stáva sa, že vlastné

pozorovanie nie je vždy pravdivé, pretože páchateľ môže mať schopnosť na krátku dobu

určité funkčné znaky potlačiť. Ak osoba nedáva pozor, tak tieto vlastnosti nepotláča a preto je

potrebné pri opisovaní osoby odpútať jej pozornosť (napr. viesť rozhovor na tému, ktorá

osobu zaujíma) a pokusy o zakrytie týchto prejavov minimalizovať.

Úradný opis osoby obsahuje nasledujúce anatomické a funkčné vonkajšie znaky človeka:




55

- telesná výška –zisťuje sa presným meraním v cm. Ak nie je možné osobu zmerať bez

obuvi, zmera sa obutá a odpočíta sa výška podpätkov. Mŕtvola sa meria vo vodorovnej

polohe pozdĺž tela. Telesná výška má pomerné vysokú identifikačnú hodnotu, pretože

od určitého veku sa v podstate výška tela nemení.,

- hmotnosť – sa zisťuje presným vážením, pokiaľ možno bez odevu, alebo sa odpočíta

približná hmotnosť odevu. Hmotnosť osoby sa môže časom meniť,

- postava – hodnotia sa telesné proporcie, pričom rozlišujeme postavu slabú, strednú,

zavalitú a silnú. Zvláštne postavy sú abnormálne tučné, chudé alebo nepravidelného

rastu,

- zdanlivý vek – sa uvádza iba vtedy, ak existuje nepomer medzi skutočným

a zdanlivým vekom, t.j. osoba vyzerá mladšie alebo staršie vzhľadom na skutočný

vek. Odhad veku sa vykonáva ešte pred zistením osobných údajov, inak môže pri

odhade dôjsť k omylu,

- tvár – je ohraničená prirodzenou hranicou vlasov, spánkovými a lícnymi kosťami,

dolnými čeľusťami a bradou. Tvár sa opisuje podrobne a venuje sa jej veľká

pozornosť. Opisuje sa jej tvar (elipsovitý, rôznobežníkový, okrúhly, vajcovitý, oválny,

päťuholníkový, kosodlžníkový, obdĺžníkový), farba (uvádza sa iba nápadná – bledá,

tmavá, snedá, žltá, hnedá, červená) a plnosť (podľa mohutnosti tukovej vrstvy – tvár

chudá, plná). Opisujú sa aj vrásky (ich poloha, dĺžka a tvar) a zvláštnosti tváre (pehy,

bradavice a pod.),

- vlasy – opisuje sa ich tvar (rovné, vlnité, kučeravé), farba (podľa vzorkovnice vlasov

v rozsahu 13 farieb), strih (krátke, dlhé vlasy), hojnosť (husté, riedke, plešatosť-

čelová, postranná, temenná, holohlavosť), účes a zvláštnosti (farbené vlasy a pod.).

Tvar vlasov je charakteristický pre jednotlivé etnicko-antropologické typy

obyvateľstva,

- čelo – opisuje sa výška (v pomere k celkovej výške tváre- vysoké, nízke), šírka (v

pomere k celkovej šírke tváre – široké, úzke), klenutie a sklon (pri pohľade zboku –

rovné, vypuklé, šikmé, kolmé), vrásky (kolmé, priečne, nadočnicové, nad koreňom

nosa, uvádza sa ich počet, tvar a hĺbka),

- obočie – uvádza sa tvar (oblúkovité, lomené, rovné, nepravidelné), sklon (priamy,

šikmy), dĺžka (krátke, dlhé), hustota (široké, úzke), a farba (uvádza sa ak je odlišná od

vlasov), zvláštnosti (upravené, vyholené obočie a pod.),




56

- oči – opisuje sa farba dúhovky, postavenie oči (rovné, vonkajší kútik nižšie alebo

vyššie), tvar (vretenovitý, polovretenovitý, mandľovitž, polomandľovitý)veľkosť

očnej štrbiny (úzka, stredná, široká), zvláštnosti (škúlenie, zákal, slzenie oči),

- uši – spravidla sa opisuje pravé ucho. Opis ucha má vysokú identifikačnú hodnotu,

pretože je dokázané, že i jednovaječné dvojčatá majú rozdielny tvár ušníc. Ľavé ucho

sa opisuje iba vtedy ak je napadne odlišné od pravého. Opisuje sa tvar ucha

(trojhranné, štvorhranné, oválne, okrúhle), lalok (klinovitý, pravouhlý, okrúhly, voľný,

prirastený), lišty (tvar- pravidelný, nepravidelný, inak tvarovaný), zvláštnosti

(priľahlé, odstávajúce uši),

- nos – veľmi dôležitý identifikačný znak, ktorý ľahko utkvie v pamäti. Opisuje sa jeho

výška (v pomere k celkovej dĺžke tváre – vysoký, ktorý zaberá viac ako 1)3 tváre,

nízky), šírka (široký, úzky), profil chrbta (priamy, vlnitý), základňa (zdvihnutá hore,

rovná, sklonená dole), koreň (plochý, hlboký, úzkyširoky) a hrot nosa (úzky, široký,

rozpolený),

- fúzy – sa opisujú podobne ako vlasy a pre určenie farby fúzov sa využíva rovnaká

vzorkovnica farieb ako pre vlasy. Vzhľadom k tomu, že fúzy sú znakom nestálym sú

pre identifikáciu menej významné. Opisuje sa tvar, farba, strih a hustota fúzov.

Rozoznávame plnofúz, briadku, alebo fúzy rôznych tvarov (previsnuté-„mrožie“,

rovné, dohora-„mušketier“, francúzsky, stočené hore-„maďarský“),

- ústa a pery – opisuje sa ich tvar (kútiky smerujú hore, rovno, dole), šírka (sa

posudzuje podľa šírky nosu – malá, stredná, veľká), veľkosť pier (tenké, stredné, silné,

mäsité), zvláštnosti (zajačí pysk, horná alebo dolná pera prečnievajúca a pod.),

- zuby – sú dobrým identifikačným znakom. Značia sa iba poškodené, chýbajúce

a opravované zuby. Uvádza sa aj veľkosť zubov, ich nápadné medzery a náopadná

farba prípadne deformácia zubov,

- brada – opisuje sa jej tvar spredu (špicatá, oblá, hranatá), z profilu (priama oblá,

priama vypuklá, vystupujúca, ustupujúca). Za zvláštnosť sa považuje dvojitá brada,

nepravidelná brada, ryhy a jamky v nej ako aj iné prirodzené zvláštnosti,

- ruky a nohy – opisujú sa v tom prípade ak majú znaky trvalého charakteru. Hodnotí

sa ich dĺžka v pomere k telu (nápadne dlhé alebo nápadne krátke). Pri nohách sa

hodnotí ich tvar do „X“ alebo „O“ a tiež sa meria dĺžka chodidla,

- chôdza a držanie tela – sú dva na seba naväzujúce znaky. Chôdza môže byť priama,

lomená, prekladaná, krivoľaká a môže sa prejavovať kolísavosťou, vratkosťou,




57

krívaním, podopieraním sa palicou a pod. Chôdza je spravidla určovaná držaním sa

tela. Držanie tela môže byť priame, nachýlenie dopredu, dozadu alebo do strán,

- spôsob reči a znalosť jazykov – v tomto prípade sa udávajú nápadné funkčné znaky

(rýchlosť, koktavosť, ráčkovanie, gestikulácia, nárečie, používanie nárečových alebo

cudzojazyčných slov, mimika, hlboký, zachrípnutý alebo vysoký hlas a pod.).

Zaznamenáva sa aj znalosť cudzích jazykov, úplná alebo čiastočná a to slovom aj

písmom, aktívne alebo pasívne,

- zvláštne znamenia a tetovania – majú veľmi vysokú identifikačnú hodnotu a preto je

potrebné tieto markanty veľmi starostlivo zadokumentovať. Môžu to byť jazvy,

bradavice, materské znamienka, amputácie, tetovania a môžu byť prirodzeného –

anatomického alebo umelého pôvodu. Všetky zvláštne znamenia a tetovania, aj tie

ktoré sú skryté starostlivo opíšeme a zakreslíme.

Laický opis získava odborné vyškolený pracovník výsluchom osoby, ktorá opisovanú

osobu videla alebo pozná. Pracovník sa musí snažiť o získanie čo najpresnejšieho opisu

všetkých znakov, zvláštnych znamení a údaje osoby previesť do terminológie úradného opisu.

Pri získavaní informácií o vonkajších znakoch páchateľa prostredníctvom inej osoby, ide

o informácie sprostredkované. Pracovník získavajúci opis popisovanú osobu sám nevidel, ale

určitým spôsobom môže ovplyvniť celkový výsledok spracovaného opisu. Od dobrého

pracovníka je potrebné prirodzený umelecký talent a mimoriadnu schopnosť, aby mohol

dobre interpretovať neodborné a subjektívne popisy osôb. Preto je potrebné, aby tento

pracovník mal určité praktické skúsenosti s vypracovaním takéhoto materiálu a dodržiaval

pritom zásadné pravidla nevyhnutné pre kvalitné vyhotovenie opisu. V prvom rade by sa mal

vyvarovať nevhodné položeným otázkam. Takzvané sugestívne alebo kapciózne otázky,

môžu u osoby opisujúcej (svedka, poškodeného), vyvolať určité predstavy, ktoré sa

nezhodujú so skutočnosťou.

Vplyvom procesu zabúdania si opisujúca osoba nedokáže spomenúť na rôzne okolnosti

a detaily opisovanej osoby a preto je potrebné vhodne volenou otázkou pomôcť opisujúcej

osobe, aby si spomenula na určité okolnosti. Zo strany pracovníka by nemala byť položená

otázka : „Bola to čierna farba vlasov ?“ Otázka by mala znieť : „Ukažte mi na vzorkovnici

akej farby boli tie vlasy, mala niečo tzá osoba na hlave, aká bola vysoká?“a pod.

Pri spracovávaní laického opisu je potrebné nadviazať s vypočúvaným vhodný kontakt

a zbytočné osobu nestresovať. V miestnosti v ktorej je opisujúca osoba, je nutné odstrániť

rušivé vplyvy, aby sa osoba poskytujúca informácie cítila príjemne a uvoľnene. Počas




58

výpovede by nemal nikto vstupovať do miestnosti. Vypočúvaného je treba nechať aby plynulé

rozprával a v jeho výpovedi ho neprerušovať a až potom, je možné klásť doplňujúce otázky.

Pokiaľ zistíme, že vypočúvaný ma trému pred mikrofónom, tak od nahrávky v danom prípade

upustíme.

Všetky údaje získané o vonkajších znakoch opisovanej osoby zakódujeme podľa

jednotného systému popisovania osôb. Uvedené údaje a údaje o osobe, ktorá nám poskytovala

informácie k opisu zaznamenávame do protokolu, ktorý sa potom stáva súčasťou spisu a slúži

ako základ pre vyhlásenie pátrania.

Na kvantitu a kvalitu opisovania a jeho výsledok – opis vonkajších znakov človeka,

pôsobia rušivo rôzne objektívne, subjektívne a iné okolnosti (faktory). Pracovník

vykonávajúci opis osoby musí tieto okolnosti bezpodmienečne poznať a znížiť ich pôsobenie

pri vytváraní opisu osoby na minimum.

Za objektívne okolnosti (faktory) možno považovať :

- osvetlenie pri pozorovaní (denné svetlo, umelé alebo iné prírodné osvetlenie),

- počasie pri pozorovaní (dážď, hmla, sneženie, zima, teplo, zmrákanie sa ),

- poloha pozorovanej a pozorujúcej osoby (osoba leží, stojí, pohybuje sa),

- miesto pozorovania (terén, miestnosť),

- smer pozorovania (zdola nahor, zhora nadol),

- dĺžka pozorovania (10 sekúnd, 2 minúty),

- vzdialenosť pozorovania (5m, 100m),

- doba, ktorá uplynula od pozorovania,

- stav technických prostriedkov používaných pri pozorovaní a opisovaní a druh týchto

technických prostriedkov.

Medzi subjektívne okolnosti (faktory) možno zaradiť :

- stav zmyslov (zraku, sluchu a celý proces zapamätania si, spomínania a reprodukcie,

vyjadrovania),

- psychický a zdravotný stav pri pozorovaní a opisovaní,

- vzdelanie a vzťah k pozorovanej osobe (príbuzný, známy, neznámy),

- povolanie, zamestnanie (holič, krajčír, lekár),

- voľba vhodných technických prostriedkov a pomôcok pri pozorovaní a opisovaní,

- odborná erudovanosť a skúsenosti pracovníka, ktorý opis získava,




59

- kladenie vhodných doplňujúcich otázok.

Medzi iné okolnosti (faktory) možno zaradiť :

- neodbornosť pracovníka, ktorý získava informácie k opisu osoby,

- nevhodné položenie otázok,

- nadviazanie kontaktu,

- osoba pri poskytovaní informácií k opisovanej osobe je vyrušovaná,

- osoba pri poskytovaní informácií k osobe opisovanej je prerušovaná.

V súvislosti s opisom osoby je potrebné si uvedomiť, že pri získavaní informácií

o vonkajších znakoch opisovanej osoby, môžeme získať aj „klamný obraz“. Tento klamný

obraz o vonkajších znakoch človeka môže vzniknúť vo vedomí človeka napr. tým, že

páchateľ úmyselné spôsobil zmenu týchto znakov alebo aj sama osoba, ktorá poskytuje

informácie môže poskytnúť falošné informácie. V takýchto prípadoch získaná informácia

stráca na svojej identifikačnej hodnote.

6.3 Ďalšie metódy identifikácie osôb

Po získaní čo najpresnejších a najobjektívnejších informácií k opisovanej osobe a po ich

spracovaní podľa jednotného systému popisovania je možné pristúpiť k zostaveniu portrétu

osoby (páchateľa). Medzi najznámejšie metódy, prostriedky, zariadenia a pomôcky na

vyhotovenie portrétu osoby patria :

Grafická metóda – ktorej podstata spočíva v tom, že charakteristické znaky opisovanej

osoby sú ihneď kreslené grafikom, ktorý podľa informácií (výpovede) osoby vyhotoví

kreslený portrét. Kreslený portrét vyhotovuje grafík počas stálej kontroly a korekcie osoby,

ktorá poskytuje informácie k opisovanej osobe. Metóda predpokladá, že je k dispozícií osoba,

ktorá objekt opisovania videla a dokáže ho presne a výstižne popísať a taktiež, že je

k dispozícií skúsený grafik, ktorý nakreslí portrét opisovanej osoby. Takto vzniká skutočný

obraz opisovanej osoby. Vzhľadom k tomu, že vyhotovenie portrétu si vyžaduje špeciálne

schopnosti portrétistu od tejto metódy v praxi bolo upustené a využíva sa iba zriedkavo.




60

Plastická metóda – spočíva vo vytvorení plastického modulu tváre z vhodnej látky na

modelovanie. Je jednou z najnáročnejších metód. Pri praktickom využití tejto metódy sa musí

podobné ako u grafickej metódy vyhotoviť kreslený portrét, ktorý je vypracovaný podľa

informácií (výpovede) osoby. Následné sa z vhodného materiálu modeluje tvar hlavy a tváre

opisovanej osoby. Do modelu sa vsadia umelé oči a nasadí sa parochňa a nakoniec sa ešte

upraví podľa korekcie osoby, ktorá poskytuje informácie. Táto metóda si vyžaduje špeciálne

znalosti z odboru anátomie a sochárstva, čo je jej veľkou nevýhodou.

Metóda skladaného portrétu – je založená na princípe prekrývania jednotlivých časti

tváre. Tieto jednotlivé časti tváre sú zadokumentované zväčša na pásoch filmu alebo

priesvitných fóliách. Portrét osoby je špecialistom postupne zostavovaný na základe

informácií (výpovede) osoby (svedka). Jednotlivé časti tváre sa postupne prikladajú

z obrazovej kartotéky až po vytvorený obraz, najviac sa podobajúci znovu poznávanej osobe.

V záverečnej fáze jje možné dokreslenie rôznych detailov, prípadne zvláštnych znamení.

Jednotlivé časti obrazovej kartotéky sú zväčša očíslované a preto je možné obraz kedykoľvek

rekonštruovať. Takto zostavený obraz sa fotografický zadokumentuje. Na tomto princípe sú

založené nasledujúce zariadenia :

- MIMIC – USA, portrét sa vytvára pomocou 6 diapásov na ktorých sú

nafotografované znaky tváre a 6 diaprojektorov. Jednotlivé znaky tváre sa premietajú

na matnicu prístroja v skutočnej veľkosti,

- IDENTI-KIT – USA, jednotlivé prvky tváre sú nakreslené na priesvitných fóliách

formátu A4 a ich skladaním na seba sa vytvára portrét osoby,

- IRK – II – Poľsko, je to verzia Identi-kitu, ktorý sa úspešne využíva aj u nás,

- MINOLTA – Japonsko, vytváraný obraz je snímaný televíznou kamerou a je ho

možné pozorovať na monitore alebo prenášať na veľké vzdialenosti vo forme TV

signálu,

- FOTO-FIT – Anglicko, jednotlivé prvky tváre umiestnené na kartónoch alebo fóliách

sú rozdelené na vnútorné a vonkajšie. Vnútorné sa vkladajú do vonkajších a je nimi

možné v určitom rozsahu pohybovať,

- PORIDOS – ČR, systém pre zostavenie portrétov pomocou výpočtovej techniky.

Princíp systému je postavený na základnom súbore portrétov jednotlivých znakov

tváre v našej populácií, z ktorých sa vytvorila základná databáza tvárí. Po výbere

vhodného typu tváre sa postupne dopĺňajú čiastkové partie (oči, nos, ústa), ktoré sú

uložené v obrazovom katalógu počítača. Základnú databázu tvárí a katalóg




61

čiastkových partií tváre je samozrejme možné pomocou pomocného programu

doplňať. Po vytvorení základného obrazu je možné pomocou myši doplniť ďalšie

detaily, meniť polohu, veľkosť, jas a kontrast jednotlivých partií alebo celého obrazu.

Pripravujú sa aj katalógy okuliarov, brady, fúzov a pod.,

- E-FIT - Anglicko, pracuje pod operačným systémom WINDOWS, ktorý je rozdielny

ako systém PORIDOS. Tvár je rozdelená na niekoľko samostatných časti. Pre

jednotlivé časti tváre sa ponúkajú pojmy jednotného systému popisovania

v základnom menu, v ktorom ich označujeme myšou. Presne podľa takto označených

pojmov počítač vytvorí portrét osoby. Vytvorený základný portrét je možné rôznym

spôsobom editovať.

Výpočet uvedených prístrojov nie je však úplný. Existujú aj ďalšie a založené na iných

princípoch, napr. fotorobot, fotomontáž, kompozičný obrázkový identifikátor, kinorobot,

diskový fotorobot, poliprojektor, poliprojektor a mikrovider a ďalšie.

U všetkých uvedených prístrojov bez ohľadu na jednoduchosť metodiky a techniky

kriminalistická prax poukazuje na potrebu vyškolenia pracovníka, ktorý podľa údajov svedka

portrét zostavuje. Úspešné vyhotovenie portrétu predpokladá okrem iného aj dobrú orientáciu

vo veľkom množstve zobrazení. Orientácia umožňuje rýchlo nájsť tie prvky, ktoré

zodpovedajú predstave svedka. Pracovník musí byť schopný zostaviť portrét osoby aj v tom

prípade, keď svedok nevie opísať vonkajšie znaky osoby vzhľadom na jeho vyjadrovacie

schopnosti, pričom ale môže tvrdiť, že osobu bezpečne pozná. Ďalej pracovník, ktorý

vyhotovuje portrét osoby mal by mať znalosti s morfológie hlavy, etnickej antropológie

a psychológie.

Všetky uvedené spôsoby umožňujú kriminalistom v ich práci zostaviť portrét osoby .

Každá použitá metóda alebo technický prostriedok ma svoje kladné a záporné stránky, číže

výhody a nevýhody. Vytvorený portrét nám vystihuje tvár len v hlavných rysoch a nikdy

nemôže byť fotografickou kópiou popisovanej osoby a preto takýto obraz nám slúži ako

pomôcka pri pátraní alebo ako ďalší pomocní materiál v kriminalisticko-praktickej činnosti.

6.4 Identifikácia osôb a mŕtvol

Identifikácia osôb podľa fotografie – sa vyskytuje v kriminalistike pomerné často a to

najmä pri pátraní po hľadaných osobách, osobách vystupujúcich s nepravými dokladmi (alebo




62

s pravými, vystavenými na nepravé meno). Cieľom identifikácie osôb podľa fotografií je

zistiť, či dve alebo viac fotografií zobrazujú jednu a tu istú osobu, prípadné či osoba na

fotografií je osoba fyzická, ktorej totožnosť sa skúma (napr. väčší časový odstup fotografie).

Pri porovnávaní fotografie musíme si uvedomiť, že ľudská tvár je nesúmerná a že pre

skúmanie sú zriedkavo dané fotografie, ktoré sú vyhotovené s rovnakou polohou hlavy.

Ďalšou nevýhodou pri identifikácií osôb podľa fotografie je, že fotografie sú vyhotovené

s dlhším časovým odstupom (niekedy aj 20-30 rokov). Za túto dobu vzniknú vrásky, posunie

sa vlasová hranica, tvár sa zväčší alebo zmenší, vzniknú stopy po úraze alebo operácií a pod.

Identifikáciu osoby podľa fotografie vykonávame :

Metódou opisu, ktorej prvý prístup spočíva vo vyhľadávaní charakteristických znakov

jednotlivých častí tváre, ich vzájomnom porovnávaní a súčasnom určovaní ich zhodnosti

alebo rozdielnosti. Pri tomto prístupe je treba venovať pozornosť predovšetkým

morfologickým znakom, ktoré sa vplyvom starnutia alebo zmenou prostredia nemenia.

U ostatných znakov je potrebné brať zreteľ na zmeny, ktoré vznikli postupom doby. Týmto

spôsobom sa posudzuje celkový výraz tváre, vlasová hranica nad čelom a na spánkoch, čelo,

obočie, oči, ústa, nos, pery, uši. Mimoriadny význam ma tvar ucha so všetkými jeho

podrobnosťami.

Druhý prístup spočíva vo vyhotovení opisu pomocou jednotného systému popisovania

osôb zvlášť u každej fotografie. Vyznačia sa zhodné alebo rozdielne znaky a potom sa

prikročí k priamemu porovnávaniu na oboch fotografiách. Jediný odlišný znak totožnosť

vylučuje.

Metóda somatometrická – používa sa v antropologických skúmaniach pri zisťovaní

rastových zmien jednotlivca a populačných skupín, vplyvom prostredia, práce, výživy

a športu na telesný stav človeka. Túto metódu môžeme v kriminalistike aplikovať vtedy, ak je

tvár na oboch fotografiách rovnako situovaná. Na porovnanie a premeriavanie jednotlivých

charakteristík tváre sa používajú antropometrické body, k čomu je potrebná znalosť anatómie,

pretože body na lebke sa premietajú na povrchu tváre. Pre antropometrické skúmanie sú

najvhodnejšie fotografie, ktoré zachytávajú osobu v rovnakom postavení. Tieto fotografie sa

musia reprodukčnou technikou upraviť na rovnakú veľkosť tak, aby neboli nadmerným

zväčšením zastreté charakteristické znaky. Aj pri tejto metóde významným prvkom




63

porovnávania je podobne ako u metódy opisu ucho, pretože relatívne nemení svoj tvar ani

charakteristiku.

Identifikácia mŕtvol neznámej totožnosti – je pre objasnenie daného prípadu

mimoriadne dôležitá. Mŕtvola na mieste nálezu sa spolu s okolím nálezu fotografický

a topografický dokumentuje za dodržania všetkých zásad kriminalistickej dokumentácie. Pri

opise mŕtvoly sa dodržujú tie isté zásady ako pri opisovaní osoby pri daktyloskopovaní

a fotografovaní osôb pre účely kriminalistických evidencií. Na mieste nálezu mŕtvoly

k ohliadke mŕtvoly sa povinné priberá lekár, ktorý mŕtvolu prezrie a popíše telesné

poškodenia, zranenia a pod.. Pri identifikácií mŕtvoly môžeme postupovať týmito základnými

spôsobmi :

Daktyloskopovanie mŕtvoly ktoré sa vykonáva pomocou daktyloskopickej lyžice

a podľa zásad daktyloskopovania osôb. V prípade, že je potrebné položku na koncových

článkoch prstov upraviť (utopenec) vstriekne sa vhodná tekutina pod pokožku. Niekedy sa

prsty pri pitve amputujú alebo sa z nich stiahne pokožka a potom sa vyhotoví odtlačok.

Fotografovanie mŕtvoly pre identifikačné účely sa vykonáva po jej predbežnej ohliadke

a vykonaní potrebných úkonov na mieste nálezu mŕtvoly. Pred fotografovaním portrétu

mŕtvoly, mŕtvolu upravíme tak, že ju očistíme od blata a iných nečistôt, umyjeme, učešeme,

upravíme a zošijeme potrhané alebo inak poškodené miesta pokožky, tváre. Mŕtvolu

fotografujeme posediačky, chrbát a hlava mŕtvoly musí byť opretá o múr a oči musia byť

otvorené. Ďalšie úpravy tváre sa vykonávajú na negatíve – retušou. V niektorých prípadoch sa

vyhotoví sadrový odliatok tváre tzv. „posmrtná maska“.

Vlasy sa zaisťujú pre potreby ďalšieho identifikačného skúmania z piatich miest na hlave

(spánky, temeno, zátylok a vrchol vlasatej časti). Jednotlivé pramienky sa balia zvlášť, pričom

sa označí miesto z ktorého boli zaistené.

Pitva je v každom prípade povinná nakoľko súdny znalec (lekár) môže zistiť cenné

poznatky nielen k príčine smrti ale taktiež aj k identifikácií mŕtvoly. Sú to (napr. vrodené

chyby, bývalé zlomeniny, amputácie rôznych orgánov, jazvy po špeciálnych operáciách,

následky rôznych chorôb a pod.). Opis zubov mŕtvoly je významným identifikačným

prostriedkom.

Poznávací svedkovia (príbuzní alebo známi) môžu podľa predložených veci, odevu,

fotografií, posmrtnej masky a iných skutočnosti spoľahlivo potvrdiť totožnosť mŕtvoly.

Identifikácia mŕtvoly pomocou poznávacích svedkov sa vykonáva pred pitvou. Pri hľadaní

poznávacích svedkov sú využívané aj hromadné oznamovacie prostriedky.




64

Evidenčná karta obsahuje opis mŕtvoly, odevu a veci, ktoré mala u seba a opis okolnosti

za ktorých bola mŕtvola nájdená. Evidenčná karta sa vyhotovuje pri každom náleze mŕtvoly

neznámej totožnosti.

Operatívno-pátracie úkony sa využívajú vtedy, ak sa totožnosť mŕtvoly nezistí ani po

vyhodnotení evidencie nezvestných osôb alebo pomocou daktyloskopickej registrácie alebo

inými metódami. Spravidla sa vyhlasuje celoštátne pátranie za účelom zistenia totožnosti

neznámej mŕtvoly.

Antropologická identifikácia sa vykonáva až po všetkých neúspešných identifikáciách

neznámej mŕtvoly. Táto identifikácia spočíva vo vyhodnotení základných antropologických

znakov pre vek, pohlavie, dobu smrti a iné.

Pri antropologickej identifikácií sa využívajú metódy :

a) metóda superprojekcie – spočíva v prekrytí a komparovaní obrazu lebky a fotografie

konkrétnej osoby. Metódu možno uskutočniť len vtedy, ak fotografia konkrétnej

osoby poskytuje dostatok znakov, ktoré možno pri komparácií využiť. Ako jediná

vedie k jednoznačnej identifikácií človeka podľa lebky.

b) plastická Gerasimová metóda – je náročnejšou metódou identifikácie človeka

rekonštrukciou tváre podľa lebky. Vychádza z tvarových charakteristík jednotlivých

časti lebky, na ktorú sú podľa presných pravidiel nanášané mäkké časti tváre z zhodnej

plastickej hmoty. Zhotovený model – portrét slúži ako podklad pre identifikáciu

pomocou poznávacích svedkov.


1) Charakterizujte vonkajšie znaky človeka.

2) Pri identifikácií ktorých objektov využívame metódu portrétnej identifikácie.

3) Charakterizujte úradný opis osoby.

4) Charakterizujte laický opis osoby a faktory, ktoré ho ovplyvňujú.

5) Ktoré metódy, prostriedky, zariadenia sa používajú k vyhotoveniu portrétu osoby.

6) Aké metódy a prostriedky sa používajú pri identifikácií osôb a mŕtvol.




65

7 KRIMINALISTICKÁ BIOLÓGIA

7.1 Metódy a objekty kriminalistickej biológie

Kriminalistická biológia je aplikovanou biologickou vedou a vo svojom vedeckom

základe sa opiera o poznatky serológie, biochémie, genetiky, mikrobiológie, zoológie

a botaniky, ktoré rozvíja a modifikuje na metódy kriminalistického skúmania. Kriminalistická

biológia rieši všetky otázky spojené s vyhľadávaním, zaisťovaním, skúmaním

a vyhodnocovaním biologických stôp. Predmetom skúmania kriminalistickej biológie sú

biologické materiály pochádzajúce zo živých organizmov, organizmu človeka, zvierat

a ostatných živočíchov a rastlín. Najčastejšie biologické materiály sú skúmané z dôvodu

identifikácie osoby ale aj ďalších dôvodov (napr. stanovenie doby smrti pomocou hmyzu

alebo rastlinnej flóry na mŕtvole, preukázanie pohybu osoby v určitom priestore pomocou

zistenia a preukázania rastlinných alebo živočíšnych stôp na odeve a pod.). V minulosti

z biologických stôp nebolo možné jednoznačné identifikovať ich nositeľov. Kriminalistická

biológia sa vývojom vyčlenila od súdneho lekárstva ako dôsledok vzniku vlastných

vedeckých metód. Základnými metódami kriminalistickej biológie sú metódy, ktoré vznikli

priamo pre potreby kriminalistiky, alebo boli kriminalistikou modifikované a môžeme ich

rozdeliť na :

a) Uhlenhutova metóda stanovenia druhovej príslušnosti, ktorá umožňuje rozlíšiť

biologické materiály ľudského a zvieracieho pôvodu,

b) Therkelsenova metóda (vysycovacia) stanovenia krvných skupinových vlastnosti,

ktorá umožňuje stanoviť krvné skupinové vlastnosti systému ABO(H) u tých

materiálov, ktoré neobsahujú mikroskopicky pozorovateľné erytrocyty,

c) Metóda analýzy deoxyribonukleovej kyseliny (DNA), vyplýva z poznatku, že každé

dve osoby sa od seba líšia štruktúrou DNA (okrem jednovaječných dvojčiat). Tato

metóda umožňuje svojimi výsledkami dedukovať závery o najvyššom stupni výsledku

kriminalistickej identifikácie osoby – individuálnej identifikácií. Metóda je založená

na analýze jednotlivých úsekov deoxyribonukleovej kyseliny, nositeľa dedičných

vlastnosti, ktorá sa nachádza v bunkách organizmov počas ich života ale aj po ňom.

Okrem výsledku o individuálnej identifikácií osoby umožňuje stanoviť pohlavie osoby




66

z vhodnej biologickej stopy. Metóda analýzy DNA znamenala prevrat

v kriminalistickej biológií preto, že doposiaľ používané metódy neumožňovali

individuálnu identifikáciu osoby. Daná metóda umožňuje dokonca skúmanie bez

porovnávacieho materiálu od danej osoby tak, že porovnávací materiál možno zaistiť

od rodičov či potomkov danej osoby.

Objektom skúmania kriminalistickej biológie sú biologické materiály ľudského,

zvieracieho a rastlinného pôvodu. Biologický materiál ako objekt skúmania kriminalistickej

biológie môžeme rozdeliť následovné :

Biologický materiál ľudského pôvodu – je kriminalistickou biológiou skúmaní

najčastejšie. Podľa spôsobu oddelenia od organizmu je možne ho rozdeliť:

a) materiál, ktorý sa samovoľné oddelí od organizmu (bez účasti vonkajšieho násilia). Do

tejto skupiny patrí najmä moč, stolica, pot, sliny, slzy, ejakulát, vypadnuté vlasy

a chlpy, nosný hlien, ušný maz, zvratky, menštruačná krv, materské mlieko, placenta

a plodová voda. Ide predovšetkým o produkty výmeny látkovej alebo o produkty

odumierania povrchových časti organizmu.

b) materiál, ktorý je pôsobením vonkajšieho násilia násilne oddelený od organizmu (od

minimálneho mechanického pôsobenia až po devastáciu).Patrí sem predovšetkým krv,

časti tkaniva a orgánov, vytrhnuté alebo oddelené vlasy, chlpy a nechty, časti

pokožky. Pôvodcom vonkajšieho násilia môže byť páchateľ trestného činu, ale taktiež

aj sama osoba, ktorá biologickú stopu vytvorila, zviera alebo iné vonkajšie vplyvy

(prírodné – pád kameňa, blesk, požiar, umelé – elektrický prúd a pod.),

c) biologický materiál z organizmu, ktorý zanikol (po smrti osoby). Patria sem celé tela

osôb, ktoré zomreli, časti mŕtvol, kostrové nálezy, jednotlivé kosti.

Biologický materiál zvieracieho pôvodu – s ktorým sa najčastejšie stretávame v rámci

kriminalistickej biológie pri skúmaní mikrostop zaistených na mieste činu pri podozrení, že sa

jedna o materiál pochádzajúci z človeka (najčastejšie zvieracia krv a chlpy). Po zistení, že sa

nejedná o stopu človeka, spravidla sa skúmanie končí. V ojedinelých prípadoch je biologická

stopa zvieracieho pôvodu dôkazným materiálom (krádež zvierat, týranie zvierat). Pomerné

často objektom kriminalisticko-biologického skúmania je hmyz, ktorý sa nachádza na

mŕtvolách, ktorý slúži na odhalenie doby smrti..

Biologický materiál rastlinného pôvodu – kriminalistická biológia skúma v ojedinelých

prípadoch, podobne ako v prípadoch skúmania materiálov zvieracieho pôvodu. Najčastejšie sa

skúma pri zaistení ak si myslíme. že sa jedna o materiál ľudského pôvodu. .




67

7.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie biologických stôp

Za biologickú stopu môžeme považovať každý výlučok alebo časť ľudského, zvieracieho

a rastlinného organizmu. Biologické stopy sa vyhľadávajú cieľavedomou, taktickou

a podrobnou prehliadkou miesta udalosti. Využívajú sa pritom poznatky o vzhľade, sfarbení,

zápachu a ďalších vlastnostiach, ktoré nadobudajú jednotlivé biologické materiály reakciou

s podložným materiálom vplyvom času, svetla, tepla a ďalších vplyvov prostredia v ktorom sa

biologická stopa nachádza.

V prípade, že prehliadka voľným okom nebola úspešná, resp, je treba prehľadať veľký

priestor, použijeme k prehľadaniu technické prostriedky, pomôcky a postupy na vyhľadanie,

zviditeľnenie alebo zvýraznenie biologických stôp v teréne. K vyhľadaniu biologických stôp

sa používa ultrafialové žiarenie, ktorým sa zvýraznia (zvyšujú svoj kontrast s okolím) najmä

stopy krvi (pohlcujú UV svetlo a javia sa ako tmavé škvrny na bledšom podklade) a stopy

ejakulátu (v UV svetle svetielkujú modravým opaleskujúcim svetlom). Použitie UV svetla

vyžaduje zatemnenie a preto ho možno využiť na prehľadávanie terénu iba v noci alebo v

dostatočne zatemnenej miestnosti. Ďalším technickým prostriedkom pre vyhľadávanie

a zviditeľňovanie biologických stôp(najmä krvných stôp), je roztok luminolu. Reakcia

luminolu s hemoglobínom v prostredí peroxidu vodíka vyvolá fosforeskujúce modrasté

žiarenie dobre pozorovateľné v tme alebo pri dostatočnom zatemnení. Pri použití luminolu

treba byť opatrný, pretože jeho použitie do určitej miery znehodnocuje krvnú stopu

a znemožňuje jej ďalšie skúmanie.

Pred samotným zaisťovaním biologických stôp, tieto je nutné presne

dokumentovať(popíše sa tvar, farba, poloha stopy, zakreslí sa do náčrtu a odfotografuje sa).

Postupuje sa pritom pozdĺž tzv. chodníčka činu t.j. zaznamená sa presne výskyt stôp od

miesta vstupu, ďalej na mieste udalosti a naposledy na mieste odchodu.

Zásady zaisťovania biologických stôp :

- každá biologická stopa sa musí označiť,

- pred zaistením sa musí stopa zadokumentovať,

- pri zaisťovaní biologického materiálu je treba dodržiavať zásady bezpečnosti.

S biologickým materiálom je nutné vždy pracovať ako s infekčným materiálom,




68

- je nevyhnutné zabrániť kontaminácií biologickej stopy. Kontaminácií zabránime

používaním (napr. sterilných rukavíc, rúšiek na ústa a pod.). Ďalej dbáme na to aby

nedochádzalo ku kontaminácií biologickej stopy slinami, potom osoby, ktorá stopu

zaisťuje,

- zaisťujú sa všetky biologické stopy,

- každá biologická stopa sa zaisťuje osobitne,

- vlhké stopy je nutné pred zabalením vysušiť pri izbovej teplote (nikdy nepoužívame

tepelné zdroje),

- tkaniva alebo krv sa dopravia bezodkladne na skúmanie, ak to nie je možné,

konzervujú sa chladom (ale nie mrazom), nikdy nie konzervačnými látkami,

- ku každej stope je nutné zaistiť porovnávací materiál,

- aj naďalej pokračuje dokumentácia materiálu, ak sa odkrytím jednej stopy, objaví

ďalšia stopa.

Spôsoby zaisťovania biologických stôp :

Krvné stopy –v tekutom stave sa zaisťujú na bavlnené vlákna (napr. štvorček obväzu, gázy), .

Zaschnutá krv sa zaisťuje zoškrabaním a prenesením materiálu do sterilnej nádoby

(mechanický), alebo prenesením (nasatím) krvného materiálu do vhodného materiálu (drobné

kúsky látky bielej farby – gáza), mierne navlhčeného v destilovanej vode, ktorými sa krvná

stopa zotrie a vysuší sa pri izbovej teplote (fyzikálne). Krv na tkaninách sa zaisťuje

odstrihnutím časti látky s krvnou stopou. Na malých predmetoch (nôž, tyč) zaschnutá krv sa

zaisťuje s celým predmetom (in natura).

Stopy slín – môžu byť prítomné na predmetoch, ktoré prichádzajú do styku so slinami (napr.

ohorky s cigariet, obálky, známky, žuvačky) zaisťujú sa do papierových obálok alebo

vrecúšok.

Stopy ejakulátu – sa zaisťujú podobne ako stopy krvi, na navlhčenú gazu, zoškrabaním,

odstrihnutím časti materiálu alebo zaistením celého materiálu.

Stopy potu – sa môžu nachádzať na šatstve alebo drobných odevných súčiastkach, ako sú

rukavice, čiapky. Tieto predmety sa zaisťujú celé.

Vlasy a chlpy – sa zaisťujú holými rukami alebo rukami v gumených rukaviciach. Nesmú sa

chytať pinzetou alebo iným nástrojom, aby sa predišlo ich poškodeniu. Balia sa do

papierových obálok.




69

Tkaniva a kosti – zaisťuje buď súdny lekár (mŕtvola v rôznych štádiách rozkladu) alebo

antropológ (kosti). Pri zaisťovaní tkanív je potrebné mať na rukách rukavice. Balia sa do

plastikových vreciek. Kosti sa balia do papierových vreciek alebo papierových krabíc.

7.3 Skúmanie biologických stôp a ich identifikácia

Skúmaním biologického materiálu zisťujeme, či sa jedná o sérologickú zhodu (určíme tak

skupinovú príslušnosť). Zhoda sa zisťuje porovnaním nájdenej stopy s porovnávacím

materiálom. Porovnávacím materiálom v prípade krvnej stopy je vzorka krvi, ktorú u živých

osôb odoberá do skúmavky lekár, u mŕtvol súdny lekár. Porovnávací materiál slín sa odoberá

na cigaretový prípadne iný papier tak, že papier sa v polovičke preloží a osoba od ktorej sa

zaisťuje porovnávací materiál si ho vezme a položí do úst na dobu niekoľkých sekúnd.

Porovnávací materiál u vlasov sa zaisťuje z viacerých miest hlavy vytrhnutím nikdy nie

odstrihnutím vlasov.. U ejakulátu sa porovnávací materiál neodoberá, miesto neho sa použije

vzorka krvi. Skúmanie biologického materiálu sa vykonáva za účelom získania odpovede na

otázky :

- či sa vôbec jedná o daný biologický materiál,

- či sa skutočne jedná o určitý biologický materiál,

- či je tento materiál ľudského alebo živočíšneho pôvodu,

- aká je krvná skupina osoby, ktorá materiál zanechala,

- či je možné z daného materiálu získať DNA,

Zodpovedanie na tieto otázky vychádza z pozorovania tvaru, materiálu, farby, zápachu,

z poznania okolnosti vzniku a nálezu stopy, ale najmä z výsledkov skúmania v tomto poradí :

- skúšky orientačné – overenie, či sa jedná o ten druh stopy, za ktorý je považovaná,

- skúšky špecifické – potvrdenie, že sa jedná o stopu, za ktorú je považovaná,

- stanovenie druhovej príslušnosti – Uhlenhutová skúška,

- stanovenie krvných skupinových vlastnosti,

- stanovenie pohlavia,

- stanovenie niektorých znakov DNA analýzou DNA a porovnanie jej štruktúry

prostredníctvom stanovených znakov.




70

Skúšky orientačné – medzi ktoré zaraďujeme pozorovanie voľným okom, pozorovanie

pod mikroskopom, senzorické posúdenie, biochemické a chemické reakcie. Orientačné

skúšky biochemickými a chemickými reakciami sa uskutočňujú vtedy, ak je dostatok

biologického materiálu, v opačnom prípade sa vykonávajú skúšky špecifické.

Orientačná skúška na krv.

- skúška s peroxidom vodíka pri ktorej pôsobením peroxidu vodíka dochádza

katalytickým pôsobením hemoglobínu k prudkému rozkladu peroxidu a vznikajúci

kyslík spôsobuje vznik bohatej bielej peny, čo je sprievodným znakom pozitívneho

výsledku tejto orientačnej skúšky,

- skúška s luminolom pri ktorej reakciou roztoku luminolu s hemoglobínom

obsiahnutým v krvnej stope dochádza ku vzniku fosforescencie, ktorá je

pozorovateľná v tme ako modré svetielkovanie miesta reakcie,

- skúška s UV žiarením pri ktorom krvná stopa pohlcuje ultrafialové žiarenie a preto sa

javí ako čierna škvrna na podložke, s ktorou obyčajne dobre kontrastuje,

- skúška s UV žiarením a koncentrovanou H2SO4 pri ktorej reakciou hemoglobínu

s kyselínou sírovou a súčasným pôsobením UV žiarenia vznika v mieste reakcie

fluorescencia a v tme je pozorovateľné červené sfarbenie miesta reakcie,

- skúšky peroxidázové (s benzidínom alebo orto-tolidínom) pri ktorých reakciou

peroxidu a hemoglobínu obsiahnutom v krvi dochádza k uvoľneniu kyslíka, ktorý

reakciou s farbotvornou zložkou (benzidín, orto-tolidín) vytvára modré, resp.

modrozelené sfarbenie. Reakcia je mimoriadne citlivá a zaregistruje aj minimálne

množstvo hemoglobínu aj vo veľmi zriedených roztokoch.

Orientačná skúška na moč– (Ureázová skúška) dokazuje sa ňou prítomnosť močoviny v močí,

kde pomocou enzýmu ureáza sa prítomná močovina štiepí za vzniku amoniaku, ktorá

reakciou s farbotvorným činidlom vytvára modré zafarbenie.

Orientačná skúška na ejakulát.

- (Fosfatázová skúška) dokazuje prítomnosť kyslej fosfatázy – enzýmu, ktorý tvorí

súčasť ejakulátu. Prítomná kyslá fosfatáza v stope štiepi príslušný substrát, z ktorého

uvoľní farbotvornú zložku, ktorá spôsobí indikáciu pozitívnej reakcie.

- (Ferrichloridová skúška) spočíva v dôkaze prítomnosti prostatických výlučkov

pomocou komplexnej zlúčeniny železa, s ktorými vytvára farebné, komplexné

zlúčeniny. Toto je zároveň detekcia pozitívneho výsledku skúšky.




71

Orientačná skúška na pot – (Halogenidová skúška) pri ktorej sa preukazuje prítomnosť

zvýšenej koncentrácie halogenidov pomocou roztoku dusičnanu strieborného, ktorý vytvára

s prítomnými halogenidmi bielu zrazeninu, ktorá sa v prípade nižšej koncentrácie prejaví ako

biely zákal.

Orientačná skúška na sliny- spočíbva v dôkaze prítomnosti rodanidov (SCN) v slinách. Na

sliny in natura, resp. na navlhčené a zriedené miesta, kde sa pradpokladá výskyt slín, sa

nanesie zriedeného roztoku chloridu železitého. Reakcia je veľmi citlivá a v prípade

pozitívnej reakcie vzniká intenzívne červené sfarbenie rodanidu.

Skúšky špecifické – sa často označujú aj ako dôkazy prítomnosti jednotlivých druhov

biologických stôp a materiálov. Niektoré biologické stopy sú tak charakteristické, že je možné

vynechať v postupe skúmania nielen skúšky orientačné, ale aj skúšky špecifické. Niektoré

stopy v dôsledku rôznych vplyvov menia svoje fyzikálne vlastnosti tak, že je nevyhnutné

posúdiť ich totožnosť špecifickými chemickými reakciami

Špecifické skúšky na krv - vychádzajú z dôkazu prítomnosti porfyrinovej štruktúry komplexne

viazaného železa, ktoré tvorí súčasť molekuly hemoglobínu. Takto je zabezpečený pozitívny

dôkaz aj v prípade, že bielkovinová časť molekuly hemoglobínu zdenaturovaná alebo zničená.

- skúšky kryštalochemické, ktorých princípom je vytvorenie charakteristických

kryštálikov zlúčenín, ktoré vzniknú reakciou hemoglobínu a príslušného chemického

činidla. Prítomnosť kryštálikov zisťujeme pozorovaním pod mikroskopom. Podľa

použitého kryštalochemického činidla poznáme skúšku :

a) Takaymovú, kde kryštalochemickým činidlom je pyridín,

b) Bertrandovú, kde kryštalochemickým činidlom je kyselina octová,

c) Teichmanovú, kde kryštalochemickým činidlom je chlorid sodný,

- skúška spektroskopická, ktorej princíp spočíva v reakcií hemoglobínu s kyslým

siričitanom sodným za vzniku višňovo-červeného sfarbenia, ktoré má presné

špecifické absorbčné maximá vlnových dĺžok. Vyšetrením týchto maxim je

dosiahnutý pozitívny nález,

- skúška menštruáčnej krvi, spočíva v prvej fáze v mikroskopickom vyšetrení

centrifugátu macerátu vo fyziologickom roztoku príslušnej stopy. Nájdené poševné

epitélie možno považovať za orientačný výsledok. Špecifická skúška však vychádza

zo stanovenia fibrinolytickej aktivity menštruačnej krvi. Táto sa zisťuje pôsobením




72

a následným rozpúšťaním (lýza) fibrinovej platničky. Pozitívny nález je daný vznikom

deformácií pôvodne rovného povrchu.

- Skúška tehotenskej krvi, spočíva v dôkaze prítomnosti hormónu choriogonadotropinu,

ktorý má okrem hormonálnych vlastnosti aj antigénnu povahu, a preto je možný jeho

serologický dôkaz,

- Skúška krvi plodovej, novorodeneckej a kojeneckej, spočíva v stanovení prítomnosti

alfa-I-fetoproteinu, ktorý obsahuje maximálnu koncentráciu v období11-14 týždňa

vnútro-maternicového života plodu. U plodov od 6. mesiaca, u narodených detí

a dospelých jedincov sa uvedený protein nenachádza. V ďalšom období vývoja sa

preto k dôkazu krvi tohto druhu využíva nárast alkalickej rezistencie fetálneho

hemoglobínu.

Špecifická skúška na moč.

- dôkaz moču všeobecne. Špecifický dôkaz moču je založený na chromatografickom

stanovení tenkovrstvou chromatografiou, jeho troch hlavných zložiek a to : močoviny,

kreatinu a kyseliny hippurovej,

- dôkaz moču tehotnej ženy. Metóda je založená na zistení prítomnosti hiormónu

choriogonadotropinu, ktorý sa stanovuje serologickým postupom rovnakým ako pri

dôkaze tehotenskej krvi.

Špecifická skúška na ejakulát.

- mikroskopická skúška, ktorej podstatou je mikroskopický dôkaz prítomnosti aspoň

jednej spermie alebo jej časti. Spermie sa zviditeľňujú histologickým ofarbením

mikroskopického preparátu kryštalvioleťou a erytrosínom,

- dôkaz spermie a cholínu. Spermín a cholín sú súčasťou sekrétov prostaty a sú teda

prítomné v ejakuláte. Ich prítomnosť sa považuje za špecifický dôkaz ejakulátu.

Metóda spočíva v chromatografickom stanovení (papierovou chromatografiou)

prítomností cholínu a spermínu.

Špecifické skúšky na pot – (dôkaz serologickej aktivity). Pot je nositeľom serologický

aktívnych látok, napr. látok, ktoré charakterizujú krvné skupinpvé vlastnosti. Dôkaz

prítomnosti týchto látok je zároveň považovaný za špecifický dôkaz potu.

Špecifická skúška na sliny – (Alfa-amylázová skúška). Dôkaz prítomnosti slín je založený na

dôkaze prítomnosti enzýmu alfa-amyláza, ktorý sa nachádza v slinách v značnej koncentrácií

vzhľadom k tomu, že sa podieľa v tráviacom systéme na enzymatickom štiepení

polysacharidov. Princíp vlastného dôkazu spočíva v prídavku škrobového substrátu




73

a následnej jódoškrobovej reakcie. Pozitívny dôkaz amylázy sa prejaví výrazným modrým

sfarbením.

Špecifické skúšky na stolicu – vyhodnocuje sa prítomnosť zbytkov potravy, ale aj nález

črevných parazitov, poprípade ich vajíčok. Taktiež sa vyhodnocuje zmena vo farbe stolice,

poprípade okultné krvácanie do črevného traktu. Používa sa metóda makroskopického

a mikroskopického pozorovania s histologickým farbením preparátov.

Špecifické skúšky na zvratky a zvyšky potravy – materiál, ktorý je značné heterogénny sa

veľmi ťažko vyhodnocuje. Vzhľadom k veľkému množstvu prímesi nie je možné serologické

vyhodnotenie tohoto materiálu. Vyšetrenie začína dôkazom prítomnosti slín a pokračuje

popisom makroskopických zbytkov potravy a taktiež popisom drobnej drte. Používa sa

histologické farbenie mikroskopických preparátov.

Stanovenie druhovej príslušnosti – znamená v rámci kriminalistickej biológie určenie

pôvodu živočíšnych bielkovín, ktoré sú prítomné v biologickej stope vo vyšetrovanom

biologickom materiály. Vzhľadom k významnosti dôkazu sa v prvej etape diferencuje, či ide

o materiál ľudského pôvodu, ktorý môže byť ďalej vyšetrovaný v rámci komplexného

kriminalisticko-biologického skúmania. V prípade, že ide o materiál zvieracieho pôvodu,

možno ho diferencovať v tom zmysle, že je možné určiť, o ktorý druh zvieraťa sa jedna.

Diferenciácia zvieracích bielkovín je však imunologický obmedzená. Toto obmedzenie je

dané rozsahom špecifického spektra precipitačných sér. Tieto na jednej strane umožňujú

rozlíšiť bielkovinu hovädzej krvi a hovädzieho mlieka, na druhej strane imunologický

nedovoľujú rozlíšiť príbuzné rody zvierat (napr. srnec – jeleň . daniel, ovca – koza – muflón).

Niektoré séra prekrývajú dokonca svojím špecifickým imunologickým spektrom celú skupinu

zvierat (napr. sérum anti – hydinové).

Vlastnú metódu stanovenia druhovej príslušnosti po prvýkrát do praxe zaviedol Paul

Uhlenhut, ktorý vypracoval aj postupy na získavanie imunoprecipitačných sér imunizáciou

zvierat. Princípom tejto metódy je reakcia bielkoviny so svojou protilátkou a vznik zrazeniny.

Táto reakcia je prísne špecifická a umožňuje bezpečne rozlíšiť bielkoviny ľudského pôvodu

a bielkoviny zvieracieho pôvodu, ale aj bielkoviny jednotlivých zvieracích druhov.

Uhlenhutová skúška sa realizuje v niekoľkých modifikáciách podľa toho, koľko

biologického materiálu je k dispozícií a aká je jeho kvalita. Pri každej modifikácií tejto

skúšky ide o zabezpečenie kontaktu k reakcií pripraveného macerátu biologickej stopy

a diagnostického precipitačného séra. Podľa vlastného usporiadania metódy rozlišujeme:




74

Skúmavkovú kontaktnú metódu, pri ktorej dochádza v tenkej sklenej skúmavke

k priamemu kontaktu vyšetrovanej vzorky precipitačného séra. V prípade pozitívnej reakcie

dochádza na kontaktnej ploche k vytvoreniu bielej zrazeniny, ktorá je pozorovateľná na

čiernom pozadí ako biely prstenec.

Imunodifúznu metódu, ktorá v porovnaní s predchádzajúcim postupom značné znižuje

spotrebu precipitačného séra a vyšetrovanej vzorky. Nevyžaduje sa tu kladné vyčírenie

vzorky, čo niekedy značne urýchľuje vyšetrenie. Na pripravenú agarovú vrstvu na sklenenej

platní sa do vykrojených otvorov nanesie vyšetrovaná vzorka a diagnostické séra. Postupnou

difúziou dochádza ku kontaktu precipitačného séra a vyšetrovanej vzorky, vytvoreniu

precipitačných zón, vytvoreniu zrazeniny, ktoré je dôkazom pozitívnej reakcie metódy. Toto

usporiadanie spomaľuje priebeh vyšetrenia, no na druhej strane umožňuje naraz vyšetriť

niekoľko vzoriek.

Elektroimunodifúzna metóda je realizovaná podobne ako v prípade imunodifúznej metódy

na agarovej platni s tým, že usporiadanie precipitačných sér a vyšetrovaných vzorkov sa

modifikuje tak, aby bolo možné elektrostatický urýchľovať vzájomný postup difúzie séra

a vyšetrovanej vzorky. Elektrostatickým napätím sa značne urýchli vyšetrovanie a metóda

nadobudne obidve výhody predošlých usporiadaní, výhodu rýchleho dosiahnutia výsledku

a nízkej spotreby vzorky a precipitačného séra.

Stanovenie krvných skupinových vlastnosti – krvné skupinové vlastnosti sú vlastnosti

celého organizmu, ktoré spôsobujú príslušné antigény nachádzajúce sa v telesných tekutinách

a tkanivách. Názov krvné skupinové vlastnosti sa zaužíval preto, že po prvý raz boli tieto

antigény objavené v krvi. Antigény, ktoré určujú krvné skupinové vlastnosti, majú známe

dedičné zákonitosti a ostávajú po celý život osoby nemenné. Z uvedeného dôvodu tieto znaky

poskytujú mnoho informácií, ktoré sú významné pre kriminalistickú biológiu. V krvi človeka

je známych okolo 23 krvno-skupinových systémov s veľkým množstvom antigénov, nie

všetky majú význam v kriminalistickej praxi. Mnohé krvné skupinové vlastnosti sú

stanoviteľné iba za špeciálnych podmienok odberu materiálu a serologická aktivita mnohých

antigénov je tak nepatrná, že nie je možné počítať s tým, že sa zachová na materiáloch

hemolyzovaných, vysušených a často aj hnilobne degradovaných, s ktorými často pracuje

kriminalistická prax.

Krvné skupinové vlastnosti rozdeľujeme do štyroch skupín podľa toho, na ktorom mieste

sú príslušné antigénové zložky viazané:




75

Erytrocitárne systémy povrchové, tvoria antigény, ktoré sú naviazané na vonkajšej časti

erytrocytov. Patria medzi najvýznamnejšie a serologický najaktívnejšie systémy s najväčším

významom pre kriminalistickú prax

Erytrocitárne systémy enzymatické, tvoria jednotlivé enzýmy, ktoré sa nachádzajú

v erytrocytoch, ich polimorfizmus je genetický podmienený, a preto je ich možné využiť pre

diferenciáciu krvného materiálu. Tieto systémy sú prístupné len po hemolýze erytrocytov,

preto sa stupeň hemolýzy krvného materiálu často umelo zvyšuje.

Leukocitárne systémy, tvorí skupina antigénov, ktoré sú viazané na biele krvinky -

leukocity. Táto skupina buniek, ktorá sa delí na lymfocyty, granulocyty a monocyty, tvorí

jeden z najdôležitejších obranných mechanizmov organizmu. S touto funkciou organizmu

súvisí aj bohatá antigénna výbava leukocytov, ktorá je vytvorená zložitým systémom dedične

podmienených krvných vlastnosti, ktorý sa nazýva HLA systém (human leukocyte antigens).

Uvedený systém bol objavený a po prvý raz použitý v súvislosti s transplantáciou tkanív

a orgánov.

Systémy krvného séra tvoria látky, ktoré sú zároveň základom dedičných krvných

vlastnosti ľudskej krvi a sú viazané na bielkoviny krvného séra. Tieto látky v organizme plnia

určitú fyziologickú funkciu Podobné ako u ostatných systémov dedičných krvných

skupinových vlastnosti aj tieto systémy sú navzájom nezávisle, to znamená že príslušný

fenotyp jedného systému nie je viazaný fenotypom dedičných vlastnosti iného systému.

Stanovenie pohlavia – osoby z biologického materiálu je založené na princípe dôkazu

prítomnosti štruktúry 24 páru chromozomálnej výbavy ľudských buniek. Ak je štruktúra tohto

chromozomálneho páru XX, jedná sa o ženu, ak je jeho štr0uktúra XY, jedná sa o muža.

Uvedená štruktúra chromozómov sa pri mikroskopickom pozorovaní bunky a jej jadra

prejavuje ako Baarové teliesko v prípade konštitúcie XX, a ako Y- chromatín v prípade

konštitúcie XY. Z uvedeného vyplýva, že nález Baarového telieska v mikroskopickom

preparáte biologickej stopy svedčí o tom, že stopa pochádza od ženy, a nález Y – chromazínu

svedčí o tom, že stopa pochádza od muža. Metodický je dané vyšetrenie usporiadané ako

mikroskopické pozorovanie biologický zafarbeného biologického preparátu v UV svetle.

Uvedená metóda sa však vyznačuje vysokým stupňom nepresnosti a dosahuje hodnoty až 50

percentnej nepresnosti.

Stanovenie niektorých znakov DNA analýzou DNA a porovnanie jej štruktúry

prostredníctvom stanovených znakov – Metódy analýzy DNA predstavujú najmladšiu, ale

rapídne rýchlo sa rozvíjajúcu oblasť kriminalistickej biológie. Zanedlho po objavení štruktúry




76

DNA ( v r- 1953) boli metódy analýzy DNA zavedené i do kriminalistickej praxe a odvtedy

zaznamenali značné zdokonalenie.

Objavením DNA ako materiálneho nosiča dedičných a nededičných znakov živých

organizmov a človeka, odhalením chemickej štruktúry a metód štúdia jej stavby, sa dospelo

k poznaniu, že štruktúra molekuly DNA (DNA tvorai usporiadané nukleotidy, ktoré sa

schématicky označujú podľa svojích základných báz A - alanín, C - cytozín, G – gvanín, T –

tymín) je u každého ľudského jedinca jedinečná s výnimkou jednovaječných dvojčiat.

Reťazec molekuly DNA v každej bunke obsahuje rovnaký počet približne 3 miliarky

nukleotidov(stavebných časti reťazca DNA).

Dvaja ľudskí jedinci sa od seba odlišujú mnohými dedičnými znakmi, číže odlišuje sa aj

ich DNA poradím nukleotidov v reťazci ich DNA. Porovnaním DNA dvoch ľudí, ktorí neboli

v príbuzenskom vzťahu bolo zistené, že jeden nukleotid z 300 je odlišný. Keďže v reťazci je

približne 3 miliardy nukleotidov, z toho vyplýva, že dvaja jedinci sa odlišujú približne v 10

miliónoch nukleotidov. Aby dvaja ľudia mali rovnakú stavbu DNA je veľmi

nepravdepodobné, praktický nulové. Všetky rozdiely v stavbe DNA sa navonok neprejavia

v dedičných znakoch človeka z dôvodu, že väčšia časť reťazca DNA nekóduje priamo

dedičné znaky, ale má inú funkciu. Na základe uvedeného možno jednoznačne povedať, že

dvaja ľudia sa odlišujú v stavbe DNA viac ako vo svojich dedičných znakoch. To

znamená, že metóda analýzy DNA je z hľadiska identifikácie ľudského jedinca dokonalejšia

ako metódy, ktoré k tomu účelu využívajú znaky človeka dedične podmienené (napr. krvné

skupinové systémy).

Pri vyšetrovaní biologických materiálov má analýza DNA rad výhod oproti metódam

serologickým. Molekula DNA je oveľa stabilnejšia než antigény a enzýmy skúmané

serologickými metódami. Napríklad krvné skupiny ABO systému je síce možné určovať aj vo

vzorkách niekoľko desiatok rokov starých, ale vyšetrenie ostatných krvných skupín vyžaduje

väčšinou krv čerstvú, pretože ich proteinové molekuly rýchlo denaturujú. Naopak molekuly

DNA (ak nie sú uložené vo vlhkú či na priamom slnečnom svetle) vydržia veľmi dlho a sú

známe prípady analýzy úsekov DNA vo vzorkách starých niekoľko tisíc rokov (egyptské

múmie). Molekuly DNA sú rovnaké (identické) vo všetkých bunkách daného jedinca, zatiaľ

čo antigenné zloženie buniek sa odlišuje podľa druhu skúmaného tkaniva. Metódy analýzy

DNA sú omnoho citlivejšie než metódy serologické (k analýze DNA stačí aj nepatrné

množstvo DNA obsiahnuté v jedinej bunke). V DNA sa vyskytuje obrovské množstvo miest,

v ktorých sa môžu dvaja jedinci odlišovať (výnimkou sú len jednovaječné dvojčatá).




77

Pomocou analýzy Dna možno určovať pohlavie, zisťovať príbuznosť alebo identifikovať

osobu.


1) Vysvetlite metódy a objekty skúmania kriminalistickej biológie.

2) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní biológ. stôp a zásady zaisťovania biologických stôp.

3) Charakterizujte orientačné skúšky biologického materiálu.

4) Charakterizujte špecifické skúšky biologického materiálu.

5) Charakterizujte druhovú príslušnosť biologického materiálu.

6) Charakterizujte krvné skupinové vlastnosti biologického materiálu.

7) Charakterizujte stanovenie pohlavia osoby z biologického materiálu.

8) Charakterizujte metódu DNA.

8 KRIMINALISTICKÁ TRASOLÓGIA

8.1 Pojem a objekty kriminalistickej trasológie

Trasológia skúma stopy ako zobrazenie vonkajšej stránky objektov za účelom ich

identifikácie alebo zistenia ich skupinovej príslušnosti a k objasneniu všetkých okolnosti

spojených so vznikom trasologickej stopy. Vonkajšia stavba každého objektu je individuálna.

Pri pôsobení jedného objektu na druhy vhodný objekt sa časť individuálnej stavby prvého

objektu odráža v druhom. Výsledkom odrazu sú stopy, ktoré sú nositeľom znakov stavby

povrchu pôsobiaceho objektu. Podľa vonkajších podmienok vzniku sa rozlišujú trasologické

stopy na : plošné, ktoré vznikajú na hladkých rovných predmetoch (sklo, papier a pod.)

a môže sa jednať o stopy (navrstvené – prašné, farebné, odvrstvené – v prachu, periferné,

objemové, ktoré vznikajú v materiáloch mäkších, ako je objekt, ktorý sa v nich odráža,

v sypkých hmotách (v zemine, v piesku, v blate, snehu a pod.), latentné.

Trasológia je metóda kriminalistickej techniky, ktorá sa zaoberá vyhľadávaním,

zaisťovaním a skúmaním stôp bosých nôh, obuvi, dopravných prostriedkov a iných stôp.




78

Kriminalistická trasológia skúma kriminalistické stopy obuvi, bosých nôh, dopravných

prostriedkov, uši, zubov, kolien, lakťov a trasu vytvorenú chôdzou a pohybom osoby. Podľa

objektu, ktorý nám stopu vytvoril v trasológií rozlišujeme tieto objekty skúmania :

- stopy bosých nôh,

- stopy obuvi,

- stopy ľudskej chôdze (lokomócie),

- stopy iných časti ľudského tela, stopy zvierat a predmetov,

- stopy dopravných prostriedkov.

Stopy bosých nôh – vznikajú kontaktom bosej nohy s podložkou a sú výsledkom odrazu

vonkajšej stavby plochy nohy (chodidla). V rámci trasológie sú stopy bosých nôh skúmané

iba vtedy, keď sa v nich neodrážajú upotrebiteľné papilárne línie.

Stopy obuvi – vznikajú pri mechanickej interakcií chodiaceho objektu (človeka) s okolím

a sú dané všetkými mechanickými podnetmi, ktorými objekt pôsobí na okolie. Sú výsledkom

odrazu vonkajšej stavby podošvy (ktorá pokrýva spodnú časť obuvi od špičky až k opätku.

Podľa tvaru a spôsobu výroby poznáme podošvy: monolitné, tvárnicové, váľané,

vstrekolísované, kolíčkované, prešívané), podpätku (u niektorých druhov obuvi je súčasťou

podošvy – monolitnej – alebo tvorí samostatnú súčasť spodku obuvi) alebo podrážky (kryje

spodnú časť obuvi od špičky k výklenku) obuvi. V týchto stopách sa odrážajú : - všeobecné

znaky – ktoré sú zdrojom pre určenie veľkosti, geometrického tvaru a ďalších rozmerov

štruktúry povrchu, pre určenie skupinovej príslušnosti. –špecifické znaky – ktoré sa vzťahujú

ku konkrétnemu objektu a sú zdrojom pre určenie identity objektu, ktorý danú stopu vytvoril.

Individuálnosť každého konkrétneho objektu je daná súhrnom všeobecných a špecifických

znakov odrážaných v stopách obuvi. Stopy obuvi obsahujú v závislosti od mechanizmu ich

vzniku tzv. združenú informáciu, ktorá môže podať základné informácie napr. :

- o vonkajšej stavbe podošvy topánok páchateľa,

- o výške hmotnosti páchateľa, o hmotnosti bremena ním neseného,

- o počte páchateľov, o smere a rýchlosti ich postupu,

- o mechanických a fyzikálnych vlastnostiach podložky, na ktorej bola zaistená stopa.

Stopy ľudskej chôdze (lokomócie) – sa najčastejšie vyskytujú v teréne – na mieste

kriminalistický relevantnej udalosti alebo v jeho blízkom alebo širšom okolí. Ide o pohybový




79

prejav odrážajúci sa v materiálnom prostredí v podobe tzv. cestičky chôdze. Proces chôdze

predstavuje zložitý pohybový akt, behom ktorého obe nohy plnia opernú funkciu, ktorá sa

uplatňuje plne alebo čiastočne. Premiestňovanie nohy v priestore z jednej opernej polohy do

druhej predstavuje jeden krok. Dĺžka kroku je u rôznych ľudí odlišná, ale pre jednotlivca je za

určitých podmienok rovnaká. Mechanizmus chôdze podmieňuje vznik zvláštnosti

zobrazovaných v stopách. Objasňuje prečo sa v stope slabo odráža stredná časť obuvi, zatiaľ

čo sa podpätok alebo špička obuvi odráža výrazne.

Stopy iných časti ľudského tela, stopy zvierat a predmetov – s ktorými sa stretávame na

mieste kriminalistický relevantnej udalosti. Predovšetkým pôjde o stopy :

Predlaktia, ruky a chrbtovej strany ruky môžu byť nájdené na povrchu lešteného nábytku,

na dverách a stenách natretých farbou, na parapetoch a iných objektoch, o ktoré sa osoba

opierala rukami.

Odtlačky čela sa nachádzajú ako trasologické stopy len veľmi zriedkavo. Obdobne

môžeme hovoriť o odtlačkoch tvári. Tento druh stôp nemôžeme vylúčiť a ich skúmanie je

možné.

Odtlačky pier patria k relatívne častým nálezom na mieste kriminalistický relevantných

udalosti. Stopy pier je možné nájsť na celom rade objektov (napr. poháre, šálky, podšálky,

misky a pod.).

Odtlačky ušného boltca človeka vznikajú spravidla priložením ucha, na plochý a hladký

predmet. Jedným z najčastejších stôp výskytu sú mušle telefónnych slúchadiel, vonkajšia

strana dverí vo výške závislej od predpokladanej výšky človeka.

Stopy uhryznutia sa môžu vyskytovať na tele živej osoby ale aj mŕtvoly. Na ľudskom tele

sa stopy uhryznutia nachádzajú najčastejšie na rukách a predlaktiach alebo na ženských

prsníkoch, krku, stehnách a pod. Stopy na ľudskom organizme vykazujú spravidla určité

deformácie spôsobené jednak mechanizmom ich vzniku a jednak pružnosťou tkaniva a jeho

únikovým pohybom. Obraz stopy uhryznutia na koži sa rýchlo mení. Rozsah porušenia

kontinuity kože závisí na lokalizácií uhryznutia, na množstve mäkkých tkanív a ich

pružnosti,, na anatomickom tvare zubov, na veľkosti žuvacích plôch a pôsobiacej sily i na

mechanizme uhryznutia. Na neživých objektoch je stopa výraznejšia, zreteľnejšia. Ak nie je

koža prehryznutá je miesto uhryznutia a jeho okolia začervenané, stopy zubov sú zreteľné

počas doby asi 30 minút. Stopy uhryznutia, spôsobené na človeku pred smrťou sa menia




80

s vývojom posmrtných zmien. Stopy spôsobené zažíva možno odlíšiť zistením vitálnej

reakcie. Ak tieto reakcie chýbajú, boli stopy uhryznutia spôsobené po smrti.

Stopy chrupu a jednotlivých zubov môžu vzniknúť jednorazovo na ľudskom tele (obeť

alebo páchateľ) alebo v potravinách (syr, čokoláda, jablko) a tiež opakovane (žuvaním). Stopy

chrupu (zubov) si môže na svojom tele spôsobiť aj osoba sama, neúmyselne alebo aj

úmyselne, sebapoškodzovaním. Stopy chrupu sú dvojakého druhu a to - vtlačky a odtlačky

jednotlivých zubov alebo zubného oblúka a – zošinuté stopy jednotlivých zubov alebo určitej

časti chrupu, najčastejšie predných zubov, ktoré odrážajú špecifickú nerovnosť.

Iné stopy podobného druhu sú stopy kolien, lakťov, pästi a dlaní, rukavíc, ponožiek,

batožiny, barlí, oporných palíc a pod., ak odrážajú morfologické znaky pôsobiaceho objektu.

Vznikajú za vhodných podmienok pri styku s inými objektmi (napr. opretím o zaprášenú

stenu, podložku alebo okenný rám, v zemine a pod.).

Stopy zvieracích nôh, stopy konských kopýt, podkov, stopy paznechtov dobytka alebo láb

psov a iných zvierat, sa v súčasných podmienkách kriminalistickej praxe zaisťujú a skúmajú

sporadický. Stopy zvieracích nôh môžu byť jak plošné tak aj objemové.

Stopy dopravných prostriedkov – sa vyskytujú v kriminalistickej praxi veľmi často.

Vznikajú dotykom behúňov kolies, pásov alebo klzných plôch dopravných prostriedkov

s terénom. Zo stôp dopravných prostriedkov, z ich rozmerov a štruktúry možno za určitých

podmienok získať významné informácie o objektoch, ktoré ich vytvorili, o ich konštrukčných

prvkoch a technických vlastnostiach. V týchto stopách sa odrážajú:

- všeobecné znaky, ktoré sú významné z hľadiska zisťovania skupinovej príslušnosti.

Sú to znaky relatívne stálych a nemenných tvarov a rozmerov niektorých časti

pneumatík, základných konštrukčných prvkov ako rozvor a rozchod voizidla. Tieto

znaky sú však spoločné iba určitému druhu pneumatík alebo vozidiel, zatiaľ čo

u iných druhov sa v tejto kvalite nevyskytujú.

- špecifické znaky, ktoré sa vzťahujú ku konkrétnemu objektu, ktorým bola stopa

vytvorená. Tieto znaky sú náhodné a neopakovateľné. Vznikajú opotrebovaním

a rôznymi opravami styčných plôch kolies dopravných prostriedkov. Do tejto skupiny

trasologických stôp patria stopy:

a) pneumatík automobilov, motocyklov, traktorov, bicyklov,

b) železných obruči kolies poľnohospodárskych a iných strojov,

c) pásových vozidiel,




81

d) šmykových vozidiel (sane, lyže).

Stopy pneumatík automobilov sa vyskytujú najčastejšie. Vznikajú otáčaním kolies vozidla

pri pohybe (alebo pri jeho stati) na podložke. V závislosti od mechanických vlastnosti

podložky vznikajú stopy plošné alebo plastické (objemové). Šmykom behúňa pneumatiky

vznikajú na podložke šmykové stopy, ktoré nedostatočné odrážajú špecifické znaky

pneumatiky väčšinou sa nehodia ku kriminalistickému skúmaniu.

Stopy obruči kolies poľnohospodárskych a iných strojov sú v kriminalistickej praxi

ojedinelé. Mechanizmus ich vzniku je podobný odrazu behúňa pneumatiky.

Stopy pásových vozidiel sú v prevažnej miere objemové stopy, ktoré majú obvyklé,

vzhľadom k značnej hmotnosti výrazný tvar a hĺbku vtlačku v podložke (najčastejšie zemina).

Stopy šmykových vozidiel (sane, lyže) sú zväčša stopy objemové, ktoré vznikajú kĺzaním,

šmykom klznej časti najčastejšie v snehu a spravidla nie sú vhodné k individuálnej

identifikácií. Len vo výnimočných prípadoch sú objektmi kriminalisticko-technického

skúmania.

8.2 Postup a zásady vyhľadávania a zaisťovania trasologických stôp

Pri vyhľadávaní trasologických stôp je potrebné postupovať systematický od okamžiku

vstupu do priestoru ohliadky, či už vo vnútri objektu alebo v teréne. Starostlivo sa musia

prehliadnuť tie miesta, na ktorých sa predpokladá existencia trasologických stôp. Z dôvodu

pohybu osôb v priestore ohliadky je veľké nebezpečenstvo zničenia vytvorených stôp, ale

najmä nebezpečenstvo vytvorenia falošných stôp a preto je potrebné vyhľadané stopy ihneď

označiť číselnou značkou. Po označení sa hneď nezaisťujú, ale chránia sa pred nepriaznivými

poveternostnými vplyvmi alebo poškodením (napr. pošliapaním) a taktiež pre účely využitia

nasadenia služobného psa.

Pri vyhľadávaní je potrebné venovať pozornosť nielen ojedinelým stopám a ich

fragmentom, ale aj súboru stôp – chodníčku stôp. Jeho vyhľadávanie je náročné, lebo treba

nájsť viac dobre viditeľných plynulé a súvislé radených stôp. Podľa mechanizmu vzniku stôp

sa na mieste kriminalistický relevantnej udalosti stretávame so stopami plošnými

a objemovými.




82

Plošné stopy sa najčastejšie vyskytujú vo vnútri objektov. Ak sú vytvorené navrstvením,

alebo odvrstvením materiálu na podložke, sú viditeľné voľným okom. Ak sú stopy vytvorené

v tenkej vrstve materiálu a naviac rovnako sfarbené ako podložka, také stopy sa vyhľadávajú

pomocou šikmého osvetlenia.

Objemové stopy sa najčastejšie vyskytujú v teréne. Vyhľadávanie týchto stôp nie je

náročné, no vyžaduje si praktické skúsenosti. Tieto stopy sú viditeľné voľným okom. Pri ich

vyhľadávaní sa nemožno obmedzovať len na miesto udalosti, ale je nutné vyhľadávať ich

v širšom okolí. Vyhľadávanie stôp chôdze je obťažnejšie a náročnejšie, nakoľko je potrebné

vyhľadať väčšie množstvo dobre viditeľných, rovnobežne, plynulo a súvislo radených stôp.

Hneď po vyhľadaní trasologických stôp sa predbežne hodnotí ich technická a taktická

hodnota. Rozhodnúť na mieste kriminalistický relevantnej udalosti, ktoré stopy odrážajú

významné a vhodné identifikačné znaky nie je vôbec jednoduché. Vo väčšine prípadov treba

ak je to možné odfotografovať obidva druhy stôp a zaistiť ich čo najviac. Zaisťovanie

plošných a objemových stôp sa vykonáva vždy najskôr odfotografovaním s priloženým

meradlom. Trasologické stopy sa zaisťujú „in natura“ (v origináli), odfotografovaním,

odobratím na daktyloskopickú fóliu alebo odliatím.

Pri zaisťovaní stopy v origináli sa zaisťuje celý predmet alebo jeho časť, na ktorom sa

nachádza trasologická stopa. Týmto spôsobom sa zaisťujú najmä stopy, ktoré sa vyskytujú na

papieri, dreve, skle a pod.

Zaisťovanie plošných stôp fotografovaním – sa vykonáva vždy s priloženým meradlom,

ktoré sa prikladá tesne pozdĺž stopy. Na fotografovanie sa používa statív a objektív sa

umiestňuje tak, aby jeho os smerovala kolmo na rovinu stopy. Ak je stopa dobre viditeľná,

fotografuje sa za normálneho osvetlenia. Ak odtlačok poskytuje málo detailov potrebných

k porovnaniu je potrebné zvýrazniť kontrast medzi stopu a podložkou šikmým osvetlením

(uhol 10 – 15 stupňov), alebo metódu kontrastnej fotografie (u čiernobielych fotografií použiť

filtre za účelom zvýraznenia alebo potlačenia určitých farieb).

Zaisťovanie plošných stôp na daktyloskopickú fóliu – sa vykonáva až po

odfotografovaní. Plošnú stopu (prašnú alebo v prachu), ktorá obsahuje vhodné identifikačné

znaky je možné zaistiť snímaním na daktyloskopickú fóliu. Farba fólie sa zvolí podľa farby

materiálu, ktorým je plošná stopa vytvorená tak, aby sa zaistil dostatočný kontrast obrazu

stopy a použitej fólie. Snímanie na fóliu je vhodné vtedy, keď sa zaisťuje stopa z hladkého




83

povrchu objektu (napr. sklo, dlaždice, linoleum, papier a pod.). Zaistenie plošných stôp

snímaním na fóliu je spoľahlivé, pohotové a vhodné pre následné znalecké skúmanie. Pre

zaisťovanie plošných trasologických stôp vyhovuje čierna daktyloskopická fólia. Pre trvalé

uchovanie zaistenej stopy na fólií je vhodné túto stopu opäť odfotografovať vzhľadom k

vlastnostiam fólie.

Osobitnú pozornosť je treba venovať latentným stopám, ktoré vznikajú najčastejšie

pôsobením obuvi s gumovou podrážkou tak, že osoba prejde po papieri, alebo inej podložke.

V týchto prípadoch je potrebné stopu zviditeľniť. Zviditeľňovanie na hladkých podložkách sa

uskutočňuje navrstvením (rozptýlením) jemného prášku (xerografický, grafit) na

predpokladané miesto výskytu stopy a prebytočné množstvo vyvolávacieho prášku sa odstráni

odsatím alebo odvrstvením.

Zaisťovanie objemových stôp fotografický – je analogické k zaisťovaniu plošných stôp.

Pri fotografovaní treba však zohľadniť niektoré faktory, ktoré ovplyvňujú kvalitu záberu

(vlastnosti nositeľa objemovej stopy, hĺbka deformácie materiálu, poloha stopy, množstvo

a smer slnečného svetla a pod.). Pred samotným fotografovaním treba zo stopy opatrne

odstrániť napadané predmety (lístie, ihličie) a použiť také osvetlenie, aby reliéf stopy bol

presvetlený tak, aby vyvýšeniny boli presvetlené a priehlbiny naopak trochu zatienené. Svetlo

musí preto dopadať na jednotlivé ryhy, či ich súbor priečne alebo aspoň šikmo. Okrem

dostatočného osvetlenia je dôležité zvoliť aj vhodný negatívny materiál a správnu hĺbku

ostrosti.

Zaisťovanie objemových stôp odliatím - sa vykonáva až po zaistení fotografovaním.

Odliatie stôp obuvi, dopravných prostriedkov a iných stôp podobného druhu sa vykonáva

pomocou alabastrovej sadry alebo rôznych umelých hmôt známych pod názvom lukopren,

dentakryl, dentaflex. Odlievacie hmoty pri správnom namiešaní veľmi dobré vyplnia všetky

nerovnosti stopy a sú schopné prijať jemné znaky štruktúry odrážaného reliéfu. Lukopren sa

použije vždy pri odlievaní stôp, ktoré podliehajú teplu (napr. stopy zubov v masle, čokoláde

a pod.). Pri zaisťovaní je potrebné zabezpečiť, aby nebol poškodený povrch stopy. Za tým

účelom je potrebné dodržiavať zásadu, že do stopy sa nevloží žiadny objekt, ktorý by mohol

poškodiť povrch stopy (napr. k zisteniu, či stopa odpovedá svojimi dĺžkovými a šírkovými

parametrami, parametrom obuvi zaistenej u podozrivej osoby).




84

Samotnému odlievaniu trasologickej stopy predchádza jej úprava. Ak je stopa plytká,

treba zvýšiť okraje a stopu ohraničiť pásikom mäkkého plechu alebo tvrdého papiera. Ak je

v stope príliš veľa vody, treba určitú jej časť odstrániť (odsávaním), pričom dbáme na to aby

sa nepoškodil povrch stopy.

Pred odlievaním objemových stôp v sypkých materiáloch je potrebné zvýšiť súdržnosť

materiálu (piesok). Na tento účel možno použiť fixačné spraye (Akutol spray alebo lak na

vlasy). Ich rozprášením vznikne tenký povlak, ktorý dostatočne spevní povrch stopy a po jeho

zaschnutí možno stopu odliať. Pri odlievaní objemových stôp v snehu je pottrebné zohľadniť

skutočnosť, že tuhnutie sadry je proces, pri ktorom sa uvoľňuje teplo. Vzniknuté teplo môže

znehodnotiť trasologickú stopu (sneh by sa skôr roztopil ako by sadra stuhla). Preto je

potrebné dobu tuhnutia sadry skrátiť pomocou rôznych urýchlovačov tuhnutia (pomocou

chloridov alebo síranov alkalických kovov), prípadne nanášať sadru do stopy neskoršie až

začne tuhnúť, alebo je ešte stále vláčna.

Pri zaisťovaní objemových stôp pomocou sadry sa obyčajné zvyšuje a ohraničuje okraj

stopy. Po nanesení základnej vrstvy sadry sa stopa spevňuje drevenou alebo drôtenou

výstužou. Po nanesení druhej konečnej vrstvy sadry sa počká až odliatok uschne. Po uschnutí

odliatku sadry sa odstráni ohraničenie okraja stopy a odliatok sa opatrné vyberie, očisti sa od

hrubých nečistôt, označí a zašle na skúmanie.

V niektorých prípadoch je potrebné ku skúmaniu stopy zaistiť pozitív trasologickej stopy

z odliatku. V takomto prípade sa na sadrový alebo lukoprenový odliatok nanesie vrstva

vazelíny alebo oleja a na túto vrstvu (vazelína, olej) sa nanesie vrstva lukoprenovej hmoty bez

obavy, že by sa vrstva spojila a došlo tak k poškodeniu a porušeniu stopy.

8.3 Kriminalistická identifikácia podľa trasologických stôp

Vedeckým základom kriminalistickej trasologickej identifikácie sú poznatky o vonkajších

znakoch telies:

- vonkajšie znaky telies na úrovni makroreliefu, ktoré vznikli opotrebovaním, sú

jedinečné a nenapodobiteľné,

- biochemické charakteristiky chôdze osoby sú pre danú osobu jedinečné

a nenapodobiteľné.




85

Kriminalistická identifikácia zo stôp bosých nôh. Skúmanie stopy bosých nôh spravidla

umožňuje len zistenie skupinovej príslušnosti hlavné v prípadoch, kedy je v stope odrazený

a skúmaný jedine tvar a veľkosť chodidla a jeho časti. Tu má veľký význam rôzne

vytvarovanie prstov a ich zoskupenia. Všetky prvky chodidla, ktoré sa odrazili v stope musia

byť presne premerané. Získané tvary a rozmery chodidla sú skupinovými identifikačnými

znakmi a umožňujú vytvoriť bližšiu charakteristiku osoby, ktorý skúmanú stopu vytvoril.

Kriminalistická identifikácia zo stôp obuvi. Trasologické stopy vytvorené obuvou

obsahujú znaky pre určenie skupinovej príslušnosti obuvi a znaky pre individualizáciu obuvi,

znaky o osobe ktorá stopu s danou obuvou vytvorila. (Individualizácia osoby na základe stôp

obuvi nie je možná). Rozlíšiť či ide o obuv pánsku alebo dámsku je v niektorých prípadoch

obtiažne, lebo sa často zhodujú vo veľkosti a taktiež aj vzorom. V niektorých prípadoch je

odlišnosť spodku pánskej obuvi od dámskej výrazná (napr. v šírke, podpätkoch, jemnejšom

vzorovaní a pod.). Stanovenie skupinovej príslušnosti obuvi nie je vždy jednoduchou úlohou.

V procese určovania skupinovej príslušnosti obuvi sa využívajú poznatky základnej

výrobnej technológie a evidencie obuvi, fotografie vzorov podošiev. Na zistenie skupiny

obuvi nepotrebujeme stále mať k dispozícií odtlačok celej podrážky. Veľkosť obuvi môžeme

zistiť taktiež aj podľa stopy vzorovaného tvárnicového a hlavné monolitného podpätku. Na

základe stôp dezénov týchto druhov spodkov obuvi je možné presne určiť hlavne veľkosť,

spravidla aj druh, tvar spodku a zvršku obuvi.

Technická hodnota a kvalita skupinových identifikačných znakov, ktoré sú vykazované

veľkosťou a tvarom podošvy a podpätku, ich dezénom, ako aj spôsob pripevňovania sú

rozhodujúce na určenie skupinovej príslušnosti. Stopa obuvi, obsahuje určité infoprmácie

o obuvi, o osobe, ktorá túto obuv (za normálnych okolnosti) nosila, predovšetkým jej telesnú

výšku. Určiť výšku osoby na základe veľkosti obuvi je možno na úrovni stochastickej zhody,

ako stupňa kriminalistickej identifikácie.

Individualizácia obuvi je založená na prítomnosti špecifických znakov povrchovej

štruktúry podošvy, podrážky alebo podpätku odrážaných v stope. Špecifikum týchto znakov

spočíva v individuálnej, úplnej, náhodnej, neopakovateľnej a nenapodobniteľnej nerovnosti

povrchu spodku každej konkrétnej individuálnej obuvi. Tieto nerovnosti vonkajšej stavby




86

povrchu spodku obuvi sú spôsobené výrobou, opravami obuvi ( pri pripevňovaní podrážky,

oprave podošvy, podrážky, podpätku a pod.) a jej používaním (zošľapaním, zodratím,

vniknutím rôznych predmetov do dezénu a pod.).

Individualizácia osoby je daná nepravidelnosťou jej chôdze a charakterizovaním

individuálnych znakov danej osoby, ktoré sa odrážajú v biomechanických znakoch cestičky

stôp. Vady nôh vrodené, získané alebo i návyky môžu spôsobiť, že osy jednotlivých stôp sú

neobvykle orientované vzhľadom k ose chôdze. Chôdza na klzkej pôde, na námraze alebo

chôdza človeka, ktorý nesie ťažký predmet je široká a ma krátky sled a stopy sú orientované

rovnobežne. Pri primeranom behu je zvlášť vyznačená predná časť obuvi. Pri behu veľkými

skokmi zanecháva zadná časť obuvi (podpätok) hlboké stopy a špička nie je v stope takmer

vyznačená.

V prípade, že osoba sa zastaví alebo zmení svoje stanovisko, možno túto skutočnosť zistiť

a na mieste rozoznať podľa väčšieho počtu stôp zanechaných na mieste. Taktiež je možné

poznať zmenu v rýchlosti chôdze, vyhýbanie sa počas chôdze, ťažkú alebo ľahkú chôdzu

a v neposlednom rade aj chôdzu spiatočnú.

Predstierané stopy chôdze v praxi sa vyskytujú pomerne zriedka. V prípade, že si človek

obuje väčšiu obuv než je veľkosť jeho nohy, našľapuje pri chôdzi skôr na päty a naopak, ak si

obuje menšiu obuv, našľapuje skôr na špičky. Ak stopy na mieste kriminalistický relevantnej

udalosti vzbudzujú podozrenie, že osoba smer chôdze predstierala, odporúča sa sledovať os

chôdze osoby do väčšej vzdialenosti, kde je predpoklad, že po vzdialení sa z miesta nebude už

obozretná bude kráčať sebe vlastným spôsobom.

Kriminalistická identifikácia zo stôp chôdze. V stopách chôdze podľa výskumov

posledných rokov možno zistiť systém biomechanických znakov. Biomechanický obsah je

tvorený:

- geometrickými znakmi (priestorovo usporiadané stopy),

- kinematickými znakmi (frekvencia výskytu stôp, rýchlosť chôdze),

- dynamickými znakmi (deformácia podložky a pôsobiacej sily).




87

Z cestičky chôdze (dĺžky kroku, prípadne dvojkroku) je možné pomerne presne zistiť

telesnú výšku osoby, ktorá stopy vytvorila. Z porovnania geometrických biochemických

znakov chôdze osoby je možné individualizovať osobu. Mechanizmus lokomócie podmieňuje

vznik zvláštnosti zobrazovania stôp, objasňuje prečo sa v stope slabo odráža stredná časť

obuvi, zatiaľ čo sa výrazne odráža vhlbená stopa podpätku a špičky obuvi.

Pri vyhodnocovaní cestičky stôp chôdze sa vychádza z charakteristických

a individuálnych prejavov chôdze. Vyhodnocovanie parametrov je závisle na predbežnom

posúdení vzájomných vzťahov medzi parametrami a na ich identifikačnej hodnote (na

informačnom význame jednotlivých znakov). Z mechanizmu procesu vytvárania stopy počas

pohybu je možné predpokladať, že jednotlivá stopa ako aj súhrn stôp (cestička) sa budú líšiť:

- od mechanizme vytvárania stopy pri chôdzi rôzneho druhu,

- od materiálu podložky,

- od situácie na mieste kriminalistický relevantnej udalosti,

- od veľkosti neseného bremena,

- od spôsobu chôdze .

Tieto stopy môžu byť využité k vytipovaniu určitej osoby číže k stanoveniu skupinovej

príslušnosti alebo k vylúčeniu konkrétnej osoby. Pre stanovenie skupinovej príslušnosti

a individualizáciu osoby sú dôležité znaky obsiahnuté v trasologickej stope alebo súbore stôp

a sú to najmä tieto informácie o subjekte:

- o svalovo-kostrovom aparáte osoby (výška tela, hmotnosť, vek, pohlavie, zvláštnosti

stavby tela, oslabenie alebo zníženie niektorej pohybovej funkcie),

- o situačnom motorickom chovaní a pohybovej zdatnosti (rýchlosť, vytrvalosť pohybu,

iné prejavy motorického chovania napr. subjekt stál, vyčkával, obchádzal a menil

stanovisko, prešľapoval a pod., prejavy zdatnosti v rýchlosti pohybu, skoku a pod.),

- o použití rôznych pomôcok a ustrojení (obuv, protéze, palica a pod.)

- o rôznych fyzikálnych vplyvoch, ktoré menia stopu zanechanú subjektom

(atmosferické vplyvy, voda, vlastnosti podložky, vek stopy a pod.).

Pre praktické skúmanie trasologických stôp lokomócie sú dôležité informácie, ktoré

priamo nemôžeme odhaliť, ale dajú sa získať prostredníctvom kombinovaného vyšetrenia




88

mechanických znakov, v ktorých sa môžu premietať niektoré vlastnosti motorického chovania

subjektu.

Skúmanie biomechanického obsahu trasologických stôp umožňuje zistiť, kade osoba na

miesto kriminalistický relevantnej udalosti prišla, kade odišla, kde sa zastavila, či nepoužívala

nejakú ortopedickú pomôcku, či sa na mieste nepohybovalo niekoľko osôb, či pri odchode

prenášala nejaký ťažší predmet a pod. Dôležitou skutočnosťou je aj určenie výšky a odhad

hmotnosti a rýchlosti pohybu objektu, ktorý zanechal na mieste trasologické stopy.

Kriminalistická identifikácia zo stôp iných časti ľudského tela, stôp zvierat

a predmetov. Stopy po uhryznutí už vo viacerých prípadoch boli využité k individualizácií

páchateľov rôznych trestných činov. Pre určenie skupinovej príslušnosti a pre individualizáciu

osoby podľa stôp zubov sú rozhodujúce nasledujúce identifikačné znaky:

- veľkosť a tvar zubného oblúka,

- veľkosť a postavenie jedmotlivých zubov,

- veľkosť, tvar a opotrebovanie žuvacích plôch,

- špecifická nerovnosť povrchu zubnej skloviny.

Pre individualizáciu jedinca alebo jeho vylúčenie z totožnosti je nutné preukázať

objektívnu zhodu alebo rozdiel podľa súčasných názorov najmenej 4 zubov. Záver posudku

môže byť formulovaný: a) totožnosť bola bezpečne preukázaná, alebo b) totožnosť osoby

podľa stôp chrupu nemožno preukázať.

Zisťovanie skupinovej príslušnosti a individualizácia zvierat podľa stôp nôh je spravidla

uskutočňovaná v našich podmienkáchlen u stôp konských kopýt, podkov, ojedinelé

paznechtov dobytka a celkom výnimočne láb psov. Za skupinové identifikačné znaky sa

považujú:

- vzájomný vzťah, zoskupenie a vzdialenosť stôp medzi sebou,

- anatomická stavba rohoviny kopýt, paznechtov, láb a pazúrov psov z hľadiska celkových

tvarov a rozmerov,

- tvary a rozmery podkov.




89

Podľa uvedených identifikačných znakov môžeme ľahko určiť zo stôp skupinovú

príslušnosť niektorého z uvedených zvierat. Na základe výsledkov skúmania je možné

odvodiť ďalšie závery (napr. veľkosť zvieraťa, hmotnosť, vek a pod.).

Individualizácia zvierat podľa odrážaných stôp môže byť vykonaná vtedy, ak je na stope

dostatok špecifických znakov v reliéfe kopyta, paznechtov a pod. v takej individuálnej

a neopakovateľnej podobe, ktorá môže byť vlastná iba konkrétnemu zvieraťu. Pôvod týchto

individuálnych špecifických znakov spočíva v zvláštnostiach stavby, detailných tvaroch

a rozmeroch spodných plôch kopýt, podkov, paznechtov alebo láb.

Zisťovanie skupinovej príslušnosti a individualizácie iných objektov sa najčastejšie

vykonáva u ľudskej dlane alebo päste, kolena, lakťa, opernej palice, barly, rôzne pomocné

nástroje, ponožky, textilné látky, rukavice, batožina a pod. Toto zisťovanie sa vykonáva

v prípade určenia skupinovej príslušnosti na základe všeobecných typických znakoch

odrážaných v plošných alebo objemových stopách. V prípade, že znaky na povrchovej

štruktúre možno pokladať za znaky špecifické, ktoré daný objekt bezpečne individualizujú od

všetkých ostatných objektov rovnakej skupiny (druhu) je možné toto zistenie pokladať za

individualizáciu objektu.

Objekty uvedeného druhu skúmania sa v kriminalistickej praxi vyskytujú zriedka.

Skupinové identifikačné znaky sú rôznorodé a neposkytujú často vhodné rozlišovacie kritéria

pre triedenie a pre proces určenia skupinovej príslušnosti alebo individualizácie. Vo väčšine

prípadov na základe uvedených skutočnosti výsledok skúmania má iba taktický význam.

Výsledky určovania skupinovej príslušnosti z technického hľadiska sú využívané buď pre

vylúčenie, resp. zúženie okruhu preverovaných objektov. Špecifickými identifikačnými

znakmi sú rôzne nerovnosti na povrchu týchto objektov, ktoré sa za vhodných podmienok

odrážajú v stopách. Najčastejšie v praxi sa vyskytujú a skúmajú objemové stopy a to vtedy, ak

obsahujú vhodné a výrazné znaky individuálnej povahy.

Kriminalistická identifikácia zo stôp dopravných prostriedkov.

Individualizácia pneumatík kolesových vozidiel spočíva na kvantite a kvalite nerovnosti

povrchovej štruktúry behúňa pneumatiky, ktorá nemohla vzniknúť na dvoch alebo viacerých

objektoch podobného druhu používaných v odlišných podmienkach. Znaky zobrazené v stope




90

sú zákonite pokladané za znaky neopakovateľné a náhodné. Svojou jedinečnosťou a podstatou

svojho vzniku sú znaky vlastné iba individuálnemu povrchu jediného, konkrétneho behúňa

pneumatiky. Špecifické znaky vznikajú: - opotrebovaním pneumatiky,

- opravami.

Znaky spôsobené opotrebovaním pneumatiky sú rôzne a sú to najmä rezy, praskliny,

trhliny, ryhy a pod. Do pneumatiky môžu byť vtlačené rôzne menšie predmety, ako sú klince,

úlomky skla, kovu, kamene. Svojimi tvarmi, umiestnením a rozmermi v povrchu pneumatiky

sú významné a rôzne zvláštne opotrebovania behúňa pneumatiky (napr. zodratie, ojazdenie

v detailných častiach). Znaky, ktoré sú spôsobené opravou behúňa pneumatiky sú lokálne

a dané individuálnou opravou v priebehu používania pneumatiky (napr. v dôsledku prerazenia

alebo iného poškodenia pneumatiky).

Individualizácia pásového vozidla je možná na základe špecifických znakoch odrážaných

v stope. Tieto znaky sú rôznych tvarov a vznikajú opotrebovaním, deformáciou pásu,

výmenou jednotlivých článkov pásu.

Zisťovanie skupinovej príslušnosti kolesových vozidiel s kovovými obručami je možné na

základe skupinových identifikačných znakov ako sú: šírka stôp obruči, rozmer vonkajšieho

obvodu obruče a rozchod vozidla. Tieto znaky slúžia k bližšiemu charakteristickému

označeniu vozidla s kovovými obručami. Vzhľadom k charakteru týchto vozidiel nemožno

podľa zobrazených stôp bližšie určiť ich tvar, podobu.

Individualizácia kovových obručí kolesových vozidiel je možné uskutočniť spravidla iba

výnimočne, pretože odrážané stopy vo väčšine prípadov vykazujú len veľmi málo

upotrebiteľných špecifických znakov (tvar zvaru obruče, výrazné opotrebenie alebo

def.ormácia obruče).

Zisťovanie skupinovej príslušnosti saní je možné uskutočniť iba podľa zobrazených

profilov a šírky saníc, ich rozchodu a klznej plochy zobrazenej v stope. Rovnako ako pri

zisťovaní skupinovej príslušnosti lyží podľa odrážaných stôp v snehu je obmedzená možnosť

využitia stôp pre určenie skupiny týchto objektov.

Individualizácia saní a lyží je praktický obmedzená na existenciu takých zvláštnosti

vykazovaných klznými plochami saníc a lyží ako sú predmety z kovania saníc, miesta




91

náhodilých deformácií klzných plôch saní a lyží a pod. Tieto zvláštnosti je možné za určitých

podmienok zistiť a môžu byť takej kvality, tvaru a rozmerov, že je ich možné pokladať za

špecifické znaky vlastné len jednému konkrétnemu objektu, ktorými boli v stope odrazené.


1) Charakterizujte objekty skúmania kriminalistickej trasológie.

2) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní trasologických stôp.

3) Vysvetlite spôsoby zaisťovania plošných trasologických stôp.

4) Vysvetlite spôsoby zaisťovania objemových trasologických stôp.

5) Vysvetlite jednotlivé kriminalistické identifikácie podľa trasologických stôp.

9 MIKROSTOPY

9.1 Pojem a klasifikácia mikrostôp

V dôsledku premyslenej a logickej činnosti páchateľov dochádza stále častejšie

k situáciám, kedy sa na mieste kriminalistický relevantnej udalosti a v súvislosti s týmito

udalosťami nachádza stále menší počet „klasických“ kriminalistických stôp, ktoré páchateľ

pri svojej činnosti buď vôbec nevytvoril, alebo cieľavedomou činnosťou ich znehodnotil

alebo zničil. V mnohých prípadoch zostávajú a sú k dispozícii len stopy resp. zmeny spravidla

„malé “, ktoré uniknú pozornosti páchateľa, prípadne páchateľ si vôbec neuvedomí, že ich

vytvoril. Na základe uvedeného boli kriminalistikou vypracované nové metódy, postupy

a operácie, ktorých cieľom je takéto stopy vyhľadať, zaistiť, vyhodnotiť a skúmať. Postupom

času pre tento druh kriminalistických stôp bol zaužívaný pojem „ mikrostopy “.

Za mikrostopy sa v súčasnosti považujú hmotné častice (častice látky), ktoré majú tak

nepatrné rozmery, že sú ľudským zrakom ťažko postrehnuteľné. Jedná sa praktický

o textilné vlákna a ich fragmenty, čiastočky priemyselných odpadov rozptyľovaných

v atmosfére, vlasy a chlpy, nečistoty zaistené spod nechtov podozrivých osôb a obetí zločinov

a povýstrelové splodiny.




92

Určujúce kriminalistické hľadiská pre definovanie mikrostôp ako osobitného druhu

kriminalistických stôp, sú metódy skúmania, ale najmä kriminalisticko-taktické hľadisko o ich

neodstrániteľnosti na mieste zločinu, vzhľadom k ich nepatrným rozmerom a obťažnej

postrehnuteľnosti.

Všeobecné a jednotné kritérium delenia mikrostôp neexistuje. Podľa ich vzniku delíme ich

do dvoch skupín:

Kontaktné mikrostopy - vznikajú pri priamom kontakte dvoch objektov prenosom

hmoty, kedy sa mikroskopické častice zachytia z povrchu jedného objektu na druhý.

K prenosu hmoty dochádza v jednom, prípadne v oboch smeroch. Množstvo prenesených

častíc je priamo závislé od veľkosti sily, pevnosti povrchu pôsobiacich objektov a ich

drsnosti.

Mikrostopy jednostranne nanášané – vznikajú pri pohybe buď uvoľňovaním, alebo

„zbieraním “ rôznych hmôt charakteristických pre životné alebo pracovné prostredie

páchateľa, alebo obete. Zachytávajú sa spravidla na ich odeve, obuvi, vlasoch, ako ich

charakteristická nečistota. Patria sem i mikrostopy charakteristické pre miesto činu, miesto

nálezu, dopravný prostriedok a podobne.

9.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie mikrostôp

Najviac a najdlhšie diskutovanou problematikou pri konštituovaní pojmu mikrostôp bolo

vyhľadávanie mikrostôp. Zásluhou kriminalistickej praxe sa podarilo prijať zásady, ktoré

vyplynuli z hodnotenia doterajších skúseností. Pri vyhľadávaní a zaisťovaní mikrostôp je

potrebné dodržiavať :

a) zásadu priority,

b) zásadu optimálnosti,

c) zásadu efektívnosti.

Zásada priority vychádza z požiadavky zaisťovať mikrostopy podľa možnosti

prednostne, pred uskutočňovaním všetkých druhov kriminalisticko-technických

a kriminalisticko-taktických úkonov na mieste činu. Pod prioritou rozumieme základné




93

kritéria rozhodujúce o poradí prác pri zaisťovaní jednotlivých stôp. Dodržiavanie zásady

priority sleduje dva základné ciele :

- zabezpečiť, aby neboli mikrostopy znehodnotené, alebo zničené pri úkonoch

uskutočňovaných na mieste činu,

- zabezpečiť, aby neboli pri týchto úkonoch vytvorené nové stopy.

Zásada priority stanoví poradie prác na mieste činu, nesmie však byť chápaná ako zásada

bezvýhradná. Okrem poskytnutia pomoci zraneným osobám a osobám, ktoré sú ohrozené na

zdraví a živote možno túto zásadu porušiť iba vtedy, ak sa ukáže, že je potrebné prednostne

zaistiť iné druhy kriminalistických stôp, nakoľko budú mať väčší význam pri

kriminalistickom objasňovaní a hrozí nebezpečenstvo ich znehodnotenia. ( napríklad stopy

pachové, trasologické v snehu a podobne ).

Zásada optimálnosti vychádza z požiadavky zaisťovania mikrostôp iba z tých miest, kde

sa môžu nachádzať. Mikrostopy vyhľadávame cieľavedome, nikdy nie náhodne. Inak by sa

zaistilo mnoho častíc, ktoré s trestným činom nesúvisia a boli by to iba nečistoty, ktoré by

sťažovali prácu expertov. So zásadou optimálnosti úzko súvisí aj požiadavka systematického

postupu pri vyhľadávaní mikrostôp, pri výbere miest vhodných pre odber vzoriek.

Systematický postup musí vychádzať z myšlienkového modulu priebehu trestného činu, ktorý

umožňuje vytypovať a priestorovo vymedziť miesta, kde možno nájsť mikrostopy. Niekedy je

účinné rekonštruovať ich priebeh, najmä konanie páchateľa a obete.

Zásada efektívnosti určuje kedy a v ktorých prípadoch je vhodné mikrostopy zaisťovať

a v ktorých prípadoch mikrostopy skúmať. Skupina prípadov, kedy sa mikrostopy zaisťujú je

väčšia, lebo proces vyhľadávania a zaisťovania mikrostôp je menej náročný ako nákladný

proces skúmania a tiež preto, že zaistené mikrostopy možno uchovávať vo väčšine prípadov

neobmedzenú dobu a vyhodnocovať ich až vtedy, keď informácie získané z ostatných stôp

neviedli ku kriminalistickému objasneniu udalosti.

Aké množstvo látok je potrebné odobrať ako porovnávaciu vzorku nie je možné

jednoznačne stanoviť a často krát je určované možnosťami a situáciou na mieste činu. Na

preukázanie zhodnosti alebo rozdielnosti, či vylúčenie mikrostôp, ktoré s prípadom nesúvisia

slúži porovnávací materiál z miesta činu a od zúčastnených osôb. Odoberá sa aj v tom

prípade, ak niektoré mikrostopy nebolo možné zatiaľ zistiť (páchateľ uniká). Z odevných




94

súčiastok je možné porovnávacie vzorky odobrať i bez poškodenia odevu. Materiálové

a farebné zloženie však musí zodpovedať skutočnému stavu.

Podobne ako ostatné druhy kriminalistických stôp aj mikrostopy musia byť pred

zaisteným zadokumentované, alebo aspoň miesto ich výskytu. Okrem špecifických zásad

vyhľadávania a zaisťovania mikrostôp je potrebné venovať pozornosť aj negatívnym

faktorom, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť informačnú hodnotu mikrostôp a v konečnom

dôsledku znižovať alebo anulovať ich dôkaznú hodnotu. Ide o faktory :

- všeobecne pôsobiace – uplatňuje sa u všetkých druhov mikrostôp, z ktorých najvýznamnejší

je vplyv času, prostredia a samotná manipulácia s mikrostopami,

- selektívne pôsobiace – uplatňujú sa u konkrétnych druhov mikrostôp. U mikrostôp, ktoré

majú charakter vonkajšej stavby objektu, ktorý ich vytvoril sa jedná napríklad o koróziu

nástroja a nositeľa mikrostôp, o zmeny, ktoré vznikli na pracovnej časti nástroja v dôsledku

jeho ďalšieho používania, alebo jeho ďalšej úpravy. Informačnú hodnotu mikrostôp, ktoré

podávajú informáciu o vnútornom zložení negatívne ovplyvňuje napríklad nehomogenitá

heterogénnych materiálov.

Spôsoby zaisťovania mikrostôp. Možnosti ďalšieho skúmania mikrostôp závisia od

spôsobu ich zaistenia a použitých prostriedkov. Voľba spôsobu zaistenia a zaisťovacieho

prostriedku závisí od :

- druhu a kvality zaisťovanej mikrostopy,

- druhu a kvality podložného materiálu, z ktorého sú mikrostopy zaisťované.

Najčastejšie sa mikrostopy zaisťujú týmito spôsobmi :

- zaisťovaním predmetov, ktoré sú nositeľmi mikrostôp,

- zaisťovaním vlastného materiálu mikrostôp in natura,

- zaisťovaním mikrostôp pomocou priesvitnej lepiacej pásky, alebo daktyloskopickej

fólie,

- zaisťovaním pomocou špeciálne upraveného nástavca vysávača.

Zaisťovanie predmetov, ktoré sú nositeľmi mikrostôp – je veľmi výhodné preto, že

vlastné oddelenie mikrostôp možno uskutočniť v laboratórnych podmienkach, kde sú

k tomuto účelu prispôsobené podmienky. Určitou nevýhodou je zničenie mikrostôp buď

mechanickým oddelením alebo stratou, alebo inými vplyvmi. Aby nedošlo k vzájomnému




95

zotretiu, vytrepaniu, alebo inému poškodeniu mikrostôp z jednotlivých predmetov, každý

predmet sa zabalí osobitne a vhodne sa zaistí proti pohybu. Obalový materiál sa vyberá tak,

aby nebol zdrojom nových (falošných) mikrostôp. Ako obalový materiál sa používajú čisté

doposiaľ nepoužité obalové materiály, ktoré môžu byť priedušné. Zaistené predmety musia

byť pred zabalením vysušené, lebo v opačnom prípade hrozí zničenie mikrostôp plesňou,

hnilobou alebo koróziou.

Zaisťovanie vlastného materiálu mikrostôp in natura – pri tomto spôsobe sa zaisťujú

mikrostopy priamo a to buď na mieste udalosti, alebo na trase pohybu páchateľa trestnej

činnosti (napríklad textilné vlákna zachytené na ostrých hranách, na odeve páchateľa, na

odeve obete, spod nechtov obete, spod nechtov podozrivého). K tomuto spôsobu patrí aj

zaistenie povýstrelových spodín pomocou špeciálnych lepiacich terčíkov priamo na rukách

a odeve podozrivého.

Zaisťovanie mikrostôp pomocou prehľadnej lepiacej pásky, alebo daktyloskopickej

fóĺie – je veľmi rozšírený a zároveň plní funkciu vyhľadávania mikrostôp. Je spôsobom veľmi

jednoduchým, no praktickým a veľmi účinným, čo potvrdila doterajšia prax. Lepiacou páskou

oblepíme skúmané miesto, mierne pásku pritlačíme a naspäť odlepíme. Potom sa páska nalepí

aj so zachyteným materiálom na sklenenú alebo inú vhodnú priesvitnú podložku. Takto sa

zaisťujú a vyhľadávajú mikrostopy na sedadlách automobilov, nábytku a podobne.

Zaisťovanie mikrostôp pomocou daktyloskopickej fólie je technicky aj takticky rovnaké

ako zaisťovanie pomocou lepiacej pásky. Rozdiel je v tom, že menšia lepivá schopnosť

daktyloskopickej fólie sa využíva na zaisťovanie mikrostôp z málo súdržných podložiek

(papier). Najvhodnejšia je biela daktyloskopická fólia. Použitie daktyloskopickej fólie na

snímanie mikrostôp je čiastočne obmedzené, nakoľko sa používa len na snímanie mikrostôp

z rovných povrchov, bez výraznejších prehĺbenín. Vzhľadom k tomu, že želatínová vrstva

vlhne a boptná, nemôžme ju použiť k zaisťovaniu mikrostôp, ktoré sú rozpustné vo vode.

Zaisťovanie mikrostôp pomocou špeciálne upraveného nástavca vysávača používa sa

v prípadoch, kedy je potrebné zaistiť mikrostopy z väčších plôch a ťažko prístupných miest.

Použije sa vysávač, ktorý má v prúde nasávaného vzduchu umiestnený špeciálny nástavec so

špeciálnym filtrom. Vysaté častice sa zaisťujú na daktyloskopickú fóliu, alebo na lepiacu

pásku. Najčastejšie sa tento spôsob používa na zaisťovanie mikrostôp priemyselných




96

exhalátov vo vlasoch a odevoch ako aj pre zaistenie vlasov a chlpov z nábytku, priestoru

bytov a čalúnenia a priestoru motorových vozidiel. Pri tomto spôsobe sa často zaistí veľké

množstvo častíc, ktoré s objasňovanou udalosťou nesúvisia, hľadané mikročastice prekryjú

a tým značne predlžujú skúmanie mikrostôp. Obligatórne je nutné prikročiť k zaisťovaniu

mikrostôp v prípade vraždy, lúpeže, znásilnenia, pohlavného zneužitia, neposkytnutia pomoci

(predovšetkým u dopravných nehôd). Fakultatívne sa mikrostopy zaisťujú predovšetkým

z hľadiska závažnosti prípadu, výšky spôsobenej škody, či iného spoločenského záujmu. Je

potrebné zvážiť pri rozhodovaní, či vynaložené sily a prostriedky nebudú v značnom

nepomere k očakávanému výsledku.


1) Čo rozumieme pod pojmom mikrostopy a aké druhy mikrostôp poznáme.

2) Charakterizujte zásady vyhľadávania a zaisťovania mikrostôp.

3) Vysvetlite spôsoby zaisťovania mikrostôp.




97

10 KRIMINALISTICKÁ MECHANOSKOPIA

10.1 Pojem, význam a objekty kriminalistickej mechanoskopie

V kriminalistickej praxi sa často stretávame s krádežami vlámaním do objektov, do

pancierových skríň a trezorov, pri prekonávaní zámkov a mechanických zabezpečovacích

zariadení . Pri uvedených udalostiach sa stretávame so stopami, ktoré vzniknú na napadnutých

objektoch. Problematikou vzniku stôp na napadnutých objektoch vplyvom pôsobenia iného

objektu sa zaoberá mechanoskopia. Najčastejšie stopy na objektoch vznikajú po použití

nástroja, ktorým mechanickým pôsobením sa prekonáva prekážka k násilnému vniknutiu do

objektu, alebo sa poškodí nejaký objekt.

Mechanoskopia je metóda kriminalistickej techniky, ktorou sa skúmajú zákonitosti

vzniku, metodika vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp nástrojov, za účelom

zisťovania spôsobu ich použitia, mechanizmu pôsobenia a ich identifikácie v procese

kriminalistického objasňovania trestných činov.

Mechanoskopia využíva poznatky všeobecnej fyziky, mechaniky, technológie ručného

a strojového obrábania, teórie opotrebovania, technológie výroby nástrojov a zabezpečovacích

mechanizmov, náuky o materiáloch a celý rad ďalších technických disciplín. Pri akomkoľvek

silovom kontakte nástroja s predmetom dochádza k ich vzájomnému pôsobeniu a ku zmenám,

ktoré majú charakter prenosu znakov nástroja na predmet pôsobenia. Taktiež naopak

dochádza k prenosu znakov z predmetu na pôsobiaci nástroj. Mechanoskopia skúma obidve

tieto súvislosti.

Význam mechanoskopie spočíva v tom, že výsledok skúmania mechanoskopických stôp,

nástrojov a iných funkčných predmetov umožňuje :

a) vytvoriť si správnu predstavu o situácii za akej došlo k spáchaniu trestného činu, alebo

pokusu, o jeho jednotlivých detailoch i celom charaktere, o niektorých fyzických

vlastnostiach páchateľa a najmä o druhu a charakteristických zvláštnostiach nástroja

použitého v súvislosti s objasňovaným trestným činom .

b) určiť skupinovú príslušnosť použitého nástroja,

c) identifikovať konkrétny nástroj a cez tento nástroj zistiť osobu páchateľa,




98

d) skúmanie mechanoskopických stôp umožňuje zistiť mechanizmus vzniknutia týchto stôp,

podmienky ich vytvorenia a ich súvislosť (príčinnú, miestnu, časovú) s udalosťou

trestného činu .

Zistenie spôsobu a mechanizmu vytvorenia mechanoskopickej stopy páchateľom, určenie

skupinovej príslušnosti nástroja, jeho prípadná identifikácia, alebo vyhľadanie stôp tohto

nástroja v zbierke stôp z miest neobjasnených trestných činov môže mať značný význam pre

objasnenie veci, ale smeruje len k určeniu vzťahu „stopa – nástroj, ktorým bola stopa

vytvorená“. Vzťah „ nástroj –osoba, ktorá nástroj použila “ musí byť zistený inými metódami.

Nerovnosti na povrchu nástroja sú rozmiestnené nerovnomerne a sú mnohotvárne.

Vytvárajú základ k vzájomnému porovnávaniu. Vznikli rôznym spôsobom . Z hľadiska

mechanoskopie je ich možné rozdeliť do troch základných skupín :

znaky polotovaru, ktoré vznikli premenou základného materiálu na polotovar. Sú to

hrubé znaky na nástrojoch, profilovom materiále, drôtoch, ktoré vznikli odlievaním, kovaním,

ohýbaním, valcovaním a ďalšími technológiami,

znaky obrábania sú zmeny na povrchu nástroja vytvorené v ďalšom procese

opracovávania polotovaru. Sú vytvorené pilníkom, frézou, sústružníckym nožom a podobne,

znaky opotrebovania predstavujú zmeny na činných plochách nástroja vplyvom jeho

používania.

Všetky tieto skupiny znakov môžeme nájsť v stopách zanechaných na mieste činu. Stopy

môžu byť v rôznej forme, ale dôležité je najmä to, že ich nachádzame na rôznych objektoch.

V rámci mechanoskopického skúmania môžeme objekty skúmania rozdeliť na tieto tri

skupiny :

- nástroje,

- napadnuté objekty, na ktorých sú stopy nástrojov,

- úlomky nástrojov a iných predmetov.

Nástroj je upravený predmet do určitého tvaru, ktorý uľahčuje a urýchľuje prácu.

Z hľadiska kriminalistiky je za nástroj považovaný každý predmet, ktorým možno prekonať

určité prekážky a rozdeľujú sa na :

- nástroje vyrábané priemyselne (sériovo)

- nástroje vyrábané priemyselne a upravené pre použitie k trestnému činu

- nástroje vyrobené individuálne




99

K rozdeleniu nástrojov môžeme pristupovať z rôznych hľadísk. Najzaužívanejšie prístupy,

ktoré sa uplatňujú pri kvalifikácii nástrojov s ohľadom na kriminalistiku sú hľadiská ich

remeselného určenia, mechanizmu pôsobenia, pôvodu a účelu použitia.

Podľa remeselného určenia – sú to náradia: kováčske, stolárske, elektrikárske, inštalatérske,

hodinárske, murárske .Špeciálne skupiny nástrojov tvoria napríklad : nástroje chirurgické,

nástroje údržbárov a opravárov v rôznych špecializovaných odboroch.

Podľa mechanizmu pôsobenia - môžeme nástroje klasifikovať na nástroje :

- s jedným ostrým, s jednou reznou hranou (nože, sekery, sekáče, ihly, šidlá, dláta, lopaty),

- s dvomi ostriami, s dvomi väčšinou protichodne pôsobiacimi čelusťami (nožnice, zveráky,

kliešte, strihače svorníkov),

- s viacerými ostriami, s niekoľkými alebo viacerými činnými plochami pôsobiacimi vo

vzájomnom slede po jednom mieste povrchu (pilníky, píly, rašple, vrtáky, frézy, brusné

kotúče),

- nástroje na páčenie a iný druh pôsobenia (vyťahovače klincov, skrutkovače, maticové

kľúče rôznych druhov, rozlamovače cylindrických vložiek).

Podľa pôvodu - môžeme nástroje klasifikovať na :

- predmety, ktoré svojim pôvodom nie sú nástrojom (kameň, kovová tyč, noha zo stola,

žehlička),

- sériovo vyrábané nástroje pre všeobecné alebo špeciálne použitie (kombinované kliešte,

sekera, skrutkovač, kladivo, lopata).

- sériovo vyrábané nástroje bežné alebo špeciálne, ale upravené pre konkrétne použitie

v súvislosti s kriminalisticky relevantnou udalosťou (planžeta vyrobená z pilníka na

nechty, zubárska vŕtačka upravená k prekonaniu cylindrickej vložky, automobilový

zdvihák upravený ako nástroj k rozopreniu zárubní),

- individuálne vyrobené k určitému účelu súvisiacemu s udalosťou kriminalistického

významu (rozlamovač cylindrických vložiek, natrhovače, hasáky z listov pružín, nástroje

na vyrezanie otvoru do stien pokladní).

Podľa účelu použitia - ide o nástroje slúžiace napríklad k nasledujúcim pracovným

postupom (meranie, strihanie, sekanie, rezanie, ohýbanie, vŕtanie).

Napadnuté objekty, na ktorých sú stopy nástrojov tvoria v kriminalistickej praxi veľmi

široké spektrum objektov. Z hľadiska kriminalistického významu a frekvencie napádania

jednotlivých skupín objektov, ich môžeme rozdeliť na : zámky a uzávery, skrine na úschovu

hodnôt, plomby a pečate, ostatné predmety z kovových a nekovových materiálov.




100

(plasty, drevo) nesúce stopy poškodenia, alebo násilnej manipulácie (mreže, stavebné kovania

nábytkové prístroje, rozvodné zariadenia, pneumatiky, hadice, odevné súčiastky).

Zámky a uzávery tvoria zabezpečovacie zariadenia, zabraňujúce vstupu nepovolaných

osôb do uzatvorených priestorov alebo objektov. Sú to tie najjednoduchšie až po špeciálne

uzamykanie zariadenia. Zámky sú zabezpečovacie zariadenia ovládané spravidla kľúčom

a zaistené závorou. Zámkami sa zaisťujú najrôznejšie objekty, dvere, zásuvky, mreže,

rozvodné zariadenia, automobily, schránky na úschovu hodnôt, batožiny a podobne. Podľa

účelu použitia rozdeľujeme zámky na: zámky stavebné, nábytkové, visiace, špeciálne.

Stavebné zámky podľa konštrukcie uzamykacieho mechanizmu delíme na zámky : obyčajné,

dózické, s cylindrickou vložkou. Podľa spôsobu montáže na dvere rozoznávame zámky :

vrchné, zapustené a zámky zadlabovacie.

Skrine na úschovu hodnôt (pokladníčky, pokladne, plechové skrine, trezory) do ktorých

sa uschovávajú cenné predmety, ako sú peniaze, šperky, vzácne zbierky, dokumenty

a podobne. Vyrábajú sa ako ohňovzdorné pokladne a trezory,(hrúbka plášťa 5 mm),

nedobytné trezory (železobetónová výplň), zamurované trezory .

Plomby a pečate chránia objekty, ktoré nie sú alebo nemôžu byť uzamknuté. Ich význam

spočíva v tom, že :

- signalizujú neoprávnený zásah do chráneného objektu,

- umožňujú zistiť, či je plomba, pečať pôvodná, poškodená alebo bolo s ňou manipulované,

- z hľadiska výroby nevyžaduje vysoké náklady.

Ostatné predmety sú všetky predmety, ktoré nejakým spôsobom súvisia s kriminalisticky

relevantnou udalosťou a je predpoklad, že nástroje použité pri spáchaní trestného činu

zanechali na napadnutom objekte svoj odraz. Môže ísť napríklad o rôzne časti predmetov

a zariadení, ktoré nemožno zaradiť do predchádzajúcich skupín, ďalej skúmanie stôp na

odevných súčiastkach, alebo kostrosvalovom aparáte obete, časti motorových vozidiel

v súvislosti s dopravnými nehodami, predmety súvisiace s úmyselným poškodzovaním

zariadení, stopy nástrojov v dreve a podobne.

Úlomky nástrojov a iných predmetov sa nachádzajú na mieste činu po spáchaní trestnej

činnosti. Úlohou je určiť z akého objektu pochádzajú, prípadne identifikovať konkrétny

objekt a zistiť, či nejakým spôsobom súvisí s trestným činom. Najčastejšie ide o úlomky

vonkajšieho vybavenia motorových vozidiel (svetlomety, skupinové svetlá, ozdobné lišty,

nárazníky, spätné zrkadlá), vrátane úlomkov laku. U nástrojov sú to časti vrtákov, zubov píl,

skrutkovačov, páčidiel, čeľustí klieští, kľúčov do zamykacích mechanizmov a podobne. Môže




101

ísť aj o úlomky pochádzajúce z rozbitých predmetov dennej potreby, krytov schránok,

plastických hmôt, dlaždíc a podobne.

10.2 Vznik a klasifikácia mechanoskopických stôp

Kriminalistické mechanoskopické stopy sú odrazom vonkajších znakov objektov,

makroreliéfu a mikroreliéfu jeho povrchu. Vznikajú priamym pôsobením objektov,

vzájomným odrazom svojich vonkajších znakov. Odrážajú nielen vonkajšie znaky, ale často

aj vlastnosti predmetov. Najčastejšie sa vyskytujú na miestach, kde páchateľ použil nástroje,

alebo pomôcky na prekonanie prekážok zabraňujúcich v prístupe do objektu. Môžu byť na

bežne prístupných miestach a objektoch, pokiaľ sa ich páchateľ snažil poškodiť, oddeliť ich

časti, premiestniť a pokiaľ sa s nimi dostal prostredníctvom použitého nástroja do kontaktu

akýmkoľvek spôsobom. (nástroj odložil, spadol mu, náhodne oprel, skĺzol pri manipulácii,

odlomila sa jeho časť, alebo sa snažil uviesť porušený objekt do pôvodného stavu).

Pri pozorovaní činnej časti nástroja pod mikroskopom zistíme, že zdanlivo hladká plocha

sa vyznačuje mnohými nerovnosťami, rýhami a zrnitosťou. Bolo zistené, že tieto nerovnosti

sú úplne náhodné a nepodliehajú žiadnej zákonitosti. Tieto nerovnosti vytvárajú znaky, ktoré

vlastne charakterizujú objekt, na ktorom sa nachádzajú. Znaky je možné rozdeliť na :

- znaky všeobecné, ktoré môžu byť spoločné niekoľkým nástrojom (druh, veľkosť, tvar

nástroja, tvar a počet zubov, spôsob jeho zhotovenia ),

- znaky zvláštne (špecifické), sú vlastné len jednému nástroju. (rôzne rýhy, zúbky,

prehĺbeniny, výstupky a pod.).

Pri vzájomnom kontakte objektu a nástroja sa všeobecné a špecifické znaky nástroja

prenášajú na napadnutý objekt vo forme mechanickej stopy. Mechanizmus vzniku stopy je

najčastejší, pretože nástroj je obvykle vyrobený z kvalitnejších materiálov, ako napadnuté

objekty. Stopy sa prejavujú v rôznych formách.. Z hľadiska priestorového usporiadania

mechanoskopické stopy rozdeľujeme do dvoch základných skupín :

- stopy objemové ( plastické ) sú to vtlačky, stopy skĺznuté, stopy zmliaždené

- stopy plošné

Vtlačky zobrazujú vonkajšiu štruktúru objektu. Vznikajú pri kolmom pôsobení činnej

časti nástroja na objekt, pričom nedochádza k ich vzájomnému posunutiu. Stopy sú stranovo

i výškovo prevráteným zobrazením činnej plochy pôsobiaceho objektu a podľa nich si




102

môžeme spraviť predstavu o jeho tvare a reliéfe povrchu. Podľa takto vzniknutých stôp je

možná individuálna identifikácia nástroja, ktorý takúto stopu vytvoril.

Stopy skĺznuté vznikajú posunom väčšej plochy nástroja v napadnutom objekte, alebo ak

sa v momente vzájomného kontaktu posunie napadnutý objekt. Reliéf stopy je vytvorený

nerovnosťou povrchu nástroja a prejaví sa sústavou rýh, ktorá nám umožňuje jednoznačne

identifikovať nástroj, ktorý takéto zobrazenie vytvoril. V prípade, že je kontakt nástroja

s objektom nepatrný, dochádza ku vzniku stôp, ktoré nie sú vhodné skupinovej príslušnosti

nástroja, ale ani na jeho individuálnu identifikáciu. Sú to stopy – rýhy- vznikajúce pohybom

tenkého hrotu alebo ostria nástroja pozdĺžne po povrchu objektu.

Stopy zmliaždené majú neurčitý tvar a ohraničenie. Vznikajú zaborením nástroja do

mäkšieho objektu pri jeho súčasnom pohybe. Tento pohyb je v jednom mieste opakovaný.

Špecifické znaky, ktoré sú vytvorené pri prvom pôsobení sa v miestach opakovaného

pôsobenia nástroja prekrývajú novými znakmi. Tieto stopy spravidla neumožňujú

individuálnu identifikáciu použitého nástroja. (opakované údery kladivom).

Stopy plošné vznikajú vzájomným dotykom dvoch objektov a umožňujú len zistenie

skupinovej príslušnosti nástroja. Sú to stopy :

- odvrstvené, ktoré vznikajú (pri odložení nástroja), kde dochádza k preneseniu farieb,

prachu a iných nečistôt na podložku. Pri odstránení nástroja z takejto plochy ostane na nej

jeho zobrazenie,

- stopy periférne vyznačujú obrys nástroja položeného na ploche, na ktorú sadal prach,

náterové látky a iné nečistoty. Po odobratí objektu z tejto plochy zostane vyznačený jeho

obraz.

10.3 Vyhľadávanie a zaisťovanie mechanoskopických stôp

Pre vyhľadávanie mechanoskopických stôp obyčajne postačí pozorná prehliadka

zodpovedajúcich objektov a miest. V niektorých prípadoch sa použijú zväčšovacie optické

prostriedky. V procese vyhľadávania a zaisťovania mechanoskopických stôp je potrebné

vyhľadať všetky stopy, ktoré môžu pomôcť pri objasňovaní trestného činu. Dôležitú úlohu

zohráva dokonalé zadokumentovanie mechanoskopických stôp, celej ohliadky miesta

a zabezpečiť podmienky, ktoré umožňujú uchovať v plnej miere informačný obsah stôp. Pri

vyhľadávaní veľmi malých mechanoskopických stôp sa osvedčujú aj jednoduché vreckové




103

mikroskopy. Ako osvetľovacie zariadenia sa používajú halogénove minireflektory, vreckové

lampáše s vysokou svietivosťou. Feromagnetické úlomky nástrojov, časti oddelených

objektov a materiálu môžu byť vyhľadané pomocou magnetického podávača, alebo štetca.

Magnet môže byť použitý na vyzdvihnutie odhodených kovových predmetov z ťažko

prístupných miest. Na odchodových trasách páchateľov, na vyhľadávanie odhodených

predmetov je vhodné použiť služobného psa, alebo detektory prítomnosti kovov.

Pri zaisťovaní mechanoskopických stôp je veľmi dôležitá dokumentácia stavu objektu.

Musia byť zachované všetky správne zásady kriminalistickej dokumentácie, najmä využitie

všetkých možností fotodokumentácie, spracovania zápisnice s dodržaním správnej

terminológie, alebo nakreslením náčrtu. Zadokumentované by mali byť aj všetky zmeny, ku

ktorým došlo na objekte v priebehu jeho zaisťovania. Pri vlastnom zaisťovaní objektov

skúmania mechanoskopie je potrebné dodržiavať niektoré zásadné pravidlá . Objekty na

mechanoskopické skúmanie je potrebné zaisťovať zásadne v origináli (celé a so všetkými

nájdenými stopami, ktoré sa na nich vyskytujú). Pokiaľ to nie je možné oddeľujú sa časti

objektu so stopami a vyznačí sa zaisťovací rez, pritom je potrebné brať ohľad na vznik

neprimeranej škody, alebo iné okolnosti. Objekty, ktoré nie je možné zaistiť celé sa ponechajú

na mieste, nemanipuluje sa s nimi a vyžiada sa konzultácia so znalcom o vhodnom spôsobe

zaistenia stôp. Výber materiálu pre odliatie mechanoskopickej stopy sa volí vzhľadom na

veľkosť stopy, štruktúru povrchu nositeľa stopy. (použijeme lukoprén, alebo sadru). Plošné

mechanoskopické stopy zaisťujeme sňatím pomocou fólie.

Objekty so stopami, odliatky, alebo odtlačky stôp, nástroje a ich úlomky sa pred

odoslaním na skúmanie balia tak, aby nemohlo dôjsť k ich poškodeniu pri preprave, prípadne

k ich vzájomnému kontaktu. V opačnom prípade by mohlo prísť k vzniku ďalších zmien na

nich, ktoré znehodnotia mikroreliéf pôvodných stôp. Na zaisťovaných objektoch

zachovávame aj všetky nečistoty, použité konzervačné prostriedky, zvyšky oddeľovaného

materiálu, triesky, tuky, nátery a podobne. K znaleckému skúmaniu zasielame i pôvodné

obaly, tašky a vrecká, pokiaľ v nich boli nástroje nájdené, alebo predmety uložené. Medzi

čeľuste zasielaných nástrojov sa vloží kúsok mäkkého materiálu, aby sa ich činné časti

vzájomne nedotýkali. Nástroje a predmety, na ktorých sa nachádzajú cudzie látky sa balia celé

do vrecúšok. Aby objekty skúmania nemohli byť zamenené ku každému predmetu skúmania

prikladáme štítok s údajmi, podľa príslušnej normy. (označenie útvaru, číslo jednacie,

označenie veci, dátum, číslo stopy, miesto odkiaľ pochádzajú).




104

10.4 Kriminalistická identifikácia podľa mechanoskopických stôp

V súvislosti so skúmaním mechanoskopických stôp je možné riešiť rad otázok. Napríklad:

akým spôsobom bol objekt napadnutý, či bol použitý nástroj, spôsobilosť stôp na

mechanoskopické skúmanie, určenie skupinovej príslušnosti nástroja, ktorý stopu vytvoril,

identifikácia nástroja, použitie rovnakého nástroja v súvislosti s iným trestným činom

(porovnanie so zbierkou nástrojov a mechanoskopických stôp z miest dosial neobjasnených

trestných činov), aký bol mechanizmus poškodenia objektu, čas potrebný k prekonaniu

prekážky, miera profesionálnej zručnosti a údaje o telesnej dispozícii a výške páchateľa, či ide

len o pokus o prekonanie prekážky, či nie je prekonanie prekážky len predstierané a mnoho

iných.

V niektorých prípadoch je možné skúmaním mechanoskopických stôp zistiť i rad ďalších,

kriminalisticky relevantných skutočností, ako napríklad : akým spôsobom bola stopa

vytvorená (či ide o stopy seku, strihu, rezu, úderu, prerazenia, predratia), rozlíšiť stopy

nástroja od iných mechanizmov pôsobenia (strojového obrábania, účinkov elektrického

výboja, striel), v akom poradí boli stopy vytvorené, kedy boli stopy vytvorené (orientačne

určiť, ako sú staré podľa stupňa korózie, nečistôt, zaprášenia v stope alebo porovnania s inými

v rovnakom prostredí).

Pri skúmaní úlomkov nástrojov a rôznych predmetov sa riešia otázky súvisiace s cieľom

zistiť : z akého predmetu pochádzajú, či pochádzajú z jedného objektu, či tvorili všetky

úlomky pred oddelením jeden celok a podobne.

Vlastná identifikácia objektov podľa stôp v mechanoskopii vychádza z troch základných

princípov, ktoré sú vedecky a empiricky preukázané.:

a) žiadny materiálny objekt a teda ani nástroj nie je vo svojej vonkajšej stavbe absolútne

hladký a na jeho povrchu sa vyskytujú nerovnosti,

b) je vylúčené, aby u dvoch, prípadne viacerých materiálnych objektov bola štruktúra

povrchu na úrovni mikroreliéfu úplne zhodná. To znamená, že každý materiálny

objekt je vo svojej vonkajšej stavbe individuálny.

c) špecifické znaky sa pri vzájomnom kontakte materiálnych objektov odrážajú na ich

povrchu. Zobrazenie vonkajšej stavby pôsobiaceho objektu je zrkadlové, stranovo aj

výškovo prevrátené.




105


1) Vysvetlite v čom spočíva význam mechanoskopie.

2) Charakterizujte objekty skúmania kriminalistickej mechanoskopie.

3) Charakterizujte druhy mechanoskopických stôp a vznik týchto stôp.

4) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní a zaisťovaní mechanoskopických stôp.

5) Uveďte, ktoré skutočnosti je možné zistiť kriminalistickou identifikáciou

mechanoskopických stôp.

6) Vysvetlite princípy kriminalistickej mechanoskopickej identifikácie. .

11 KRIMINALISTICKÁ BALISTIKA

11.1 Pojem a objekty kriminalistickej balistiky

Kriminalistická balistika sa historicky konštituovala ako jedno z najstarších tradičných

odvetví kriminalistickej vedy. Pri riešení svojich špecifických úloh tvorivým spôsobom

rozpracováva poznatky vojenskej balistiky a aplikuje ich pre svoje potreby. Rozvoj

kriminalistickej balistiky ovplyvnila aj narastajúca trestná činnosť páchaná ručnými strelnými

palnými zbraňami, ktoré sa po prvej svetovej vojne nachádzali v ilegálnej držbe u obyvateľov

vo veľkom počte. Balistika je odborom mechaniky zaoberajúci sa otázkami pohybu telies

v prostredí, ktoré týmto telesám kladie určitý odpor. Jednou z hlavných úloh kriminalistickej

balistiky je na základe skúmania stôp na zasiahnutom objekte a nájdenom strelive

identifikovať zbraň, ktorá bola použitá a učiť stanovište strelca. Kriminalisticko-technické

balistické skúmanie prichádza do úvahy vtedy, keď bola použitá strelná zbraň a výsledkom

streľby bola ujma na zdraví, alebo na životoch ľudí, alebo táto hrozila, prípadne bola

spôsobená škoda na majetku. S tým súvisí aj neoprávnená držba, nosenie a používanie zbrane,

aj keď ku škodám na majetku alebo ohrozeniu života nedošlo. Ďalej je preverovaná aj

možnosť, či zbraň nebola použitá v súvislosti so spáchaním doteraz neobjasneným trestným

činom. Riešia sa aj otázky mechanizmu vzniku kriminalistických stôp v priebehu výstrelu,

otázky dráhy strely a účinky zásahu.

Kriminalistická balistika je metóda kriminalistickej techniky, ktorá sa zaoberá

skúmaním zbraní, streliva, ich súčastí, objektov zasiahnutých streľbou, zákonitosťami

vnútornej, prechodovej, vonkajšej a terminálnej balistiky s cieľom zistiť skupinovú




106

príslušnosť zbrane, identifikovať ju a objasniť všetky okolnosti súvisiace s jej použitím

v súvislosti s kriminalisticky relevantnou udalosťou.

Z pohľadu skúmania pohybu strely môžeme balistiku rozdeľujeme na tieto základné

oblasti :

- vnútorná balistika - zaoberá sa pohybom strely v hlavni až do okamihu, kedy strela opustí

ústie hlavne, procesom výstrelu a vznikom zmien (stôp zobrazení) vonkajšej štruktúry časti

zbrane, ktoré sa dostávajú do kontaktu so strelou i s nábojnicou. Skúma častice látok

uvoľnené zo zbrane a náboja, spálené častice traskaviny a streliviny, častice kovov, z ktorých

sú strely, nábojnice, zbrane vyrobené,

- prechodová balistika - zaoberá sa pohybom strely bezprostredne po opustení hlavne,

pokiaľ na ňu ešte pôsobia uvoľnené plyny. Dej výstrelu sprevádza zvukový, svetelný

a tepelný efekt, ktorý spôsobuje opal a odymenie,

- vonkajšia balistika -zaoberá sa skúmaním pohybu strely po celej dráhe letu strely po

balistickej krivke až do nárazu na prekážku ale i pohybom po odraze od prekážky. Počas letu

na strelu pôsobí odpor prostredia, ktoré ma vplyv na jej dráhu, rýchlosť a energiu.

- terminálna balistika – zaoberá sa pohybom strely v cieli a jej významnou súčasťou je

skúmanie ranivosti a smrtiaceho účinku strely.

Medzi objekty skúmania, ktorými sa kriminalistická balistika zaoberá patria :

a) strelné zbrane všetkého druhu, t.j. vyrobené priemyselne alebo zhotovené ručne

trebárs i primitívnym spôsobom,

b) strelivo všetkého druhu (nábojnice, strely),

c) predmety so stopami zásahu a účinku strely :

- vstrel t.j. miesto kadiaľ strela vnikla do objektu,

- výstrel t.j. miesto kadiaľ strela z objektu vyšla,

- priestrel t.j. strelný kanál spájajúci vstrel a výstrel,

- nástrel t.j. miesto, kde sa strela od objektu odrazila,

- zástrel t.j. miesto, kde strela v objekte uviazla.

d) predmety so stopami tzv. vedľajších produktov výstrelu (plameň, popálenina, dym,

spálené i nespálené zrnká strelného prachu).

Rozdelenie zbraní z kriminalistického hľadiska :

a) palné (pištole, revolvery, flobertky, malorážky, brokovnice, guľovnice, pušky,

samopaly a podobne)

b) plynové (vzduchovky, plynovky)




107

c) mechanické (prak, luk)

d) expanzné prístroje (vstreľovacie, tvarovacie, štartovacie, jatočné)

e) zvláštne (k vystreľovaniu pyrotechnických striel a chemických látok)

f) nedovolené (zákerné) – maskované, ako tužka, dáždnik, palica

- prispôsobené na ťažké zranenia

- zbrane s tlmičom .

Palné zbrane sú charakteristické tým, že strela je uvádzaná do pohybu energiou, ktorá vzniká

zhorením strelného prachu na základe princípu zapálenia prachu. Podľa účelu použitia ich

delíme : na vojenské, lovecké, športové, krátke, dlhé. Podľa konštrukcie na jednoranové,

opakovacie, automatické, poloautomatické.

Plynové zbrane sú charakteristické tým, že strela je uvádzaná do pohybu stlačeným

vzduchom, alebo plynom.

Expanzné prístroje sú charakteristické tým, že sa z nich nevystreľuje strela, ale tŕň, ktorý

pôsobí do určitej vzdialenosti od ústia. K dosiahnutiu žiadaného účinku musí nastať kontakt

ústia s objektom, na ktorý má pôsobiť. Tŕň je uvádzaný do pohybu vystrelením nábojky.

(slepý náboj ).

Strelivo používajú všetky druhy ručných strelných zbraní. V súčasnej dobe ako strelivo sa

používajú náboje. Náboje sa rozdeľujú na guľové a brokové. Guľové náboje sú náboje

s jednou strelou, ktoré sa používajú zásadne do guľových zbraní s drážkovaným vývrtom

hlavne (puška, pištoľ, revolver). Guľové náboje používajú zásadne kovovú nábojnicu, ktorej

tvar zodpovedá nábojovej komore.

Nábojnica je puzdro, ktoré spája všetky časti náboja do jedného celku a slúži k utesneniu

nábojovej komory pri výstrele. Môžu byť kovové alebo kombinované z kovu, papiera alebo

plastickej hmoty. Podľa tvaru rozoznávame valcové, alebo kužeľové, tvaru fľaše so súženým

hrdlom alebo rovné. Podľa dna sa dajú rozlíšiť nábojnice na okrajové (s okrajom

prečnievajúcim cez priemer tela), bezokrajové (majú drážku pre vyťahovač), s dosadacím

nakrúžkom (bezokrajové, ktoré majú nad drážkou nákružok, ktorým dosadá do nábojovej

komory ).

Strela je predmet, ktorý pri výstrele opúšťa hlaveň. Svojou konštrukciou je prispôsobený

k dosiahnutiu potrebného účinku. Jednotná strela podľa konštrukcie môže byť bezplášťová,

poloplášťová, celoplášťová, expanzívna, alebo špeciálna. Hromadnú strelu tvorí v jednej

nábojnici uzatvorený väčší počet striel (brokov), ktoré sa po výstrele pohybujú relatívne

samostatne v tzv. brokovom roji.




108

Prachová náplň (pri výstrele sa chemickou reakciou) horením uvolní energiu, ktorá uvádza

strelu do pohybu. Zdroj energie v nábojnici tvorí tzv. bezdymový prach. Je to strelivina

koloidného typu na báze želatinovej nitrocelulózy, obsahujúca prímesy stabilizátorov,

zmäkčovadiel, želatinátorov, minerálnych prímesí a pod. Je trikrát účinnejšia ako čierny prach

a pri výstrele vzniká oveľa menšie množstvo povýbuchových splodín.

Zápalka obsahuje zmes traskavín a pomocných látok, ktoré reagujú na náraz a využíva sa

k iniciácii strelného prachu. Rozoznávame zápal ihlový, kde zápalka je uložená vo vnútri

nábojnice tesne u jej dna a kolmo k jej osi. Zapaľovacia ihla prechádza radiálne stenou

nábojnice. Na vyčnievajúcu časť pôsobí úder kohútika. Používa sa len v historických

zbraniach. - zápal stredový, v stredovej časti dna nábojnice je sedlo, do ktorého je vlisovaná

zápalka vyhotovená zväčša z mosadzného plechu. Má tvar klobúčika a je to v súčasnosti

najvyužívanejšie konštrukčné riešenie. - okrajový zápal, zápalná zmes je uložená po celom

obvode dutého okraja dna nábojnice. Úderník dopadá excentricky na okraj nábojnice. Tento

spôsob zápalu využívajú náboje do malokalibroviek, flobertiek, poplašných zbraní.

11.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie balistických stôp

Vyhľadávanie balistických stôp je neoddeliteľnou súčasťou kriminalistickej praxe

a predpokladom úspešnej kriminalisticko-balistickej expertízy je dokonalé ohľadanie miesta

činu a dokumentácia výsledkov ohľadania. Zbrane sa najčastejšie vyhľadávajú na mieste

kriminalistický relevantnej udalosti, na trase úteku páchateľa, pri osobných a domových

prehliadkach a pod. vyhľadávanie vystrelených nábojníc a striel je pomerné náročný proces.

V čase ohľadania vo viacerých prípadoch nie je známe stanovište strelca, smer streľby,

niekedy ani pôvodná poloha zasiahnutého objektu. Niekedy je potrebné prehľadávať aj veľké

priestranstva vzhľadom na relatívnosť dostrelu. K vyhľadávaniu nábojníc a striel sa pristupuje

vždy po vyhodnotení situácie na mieste samotnom. Je vhodné a efektívne k vyhľadávaniu

nábojníc v zložitom a neprehľadnom teréne využiť špeciálne vycvičených služobných psov.

Taktiež je možné použiť k vyhľadávaniu nábojníc a striel i detektory kovových predmetov.

Využitie detektorov kovových predmetov je obmedzené, vzhľadom na ich citlivosť

a charakter hľadaných objektov. Pokiaľ je možné vymedziť malý priestor pre vyhľadavanie

tak je možné využiť aj silný magnet (v prípade oceľových nábojníc a striel), alebo priestor

rozdeliť na menšie priestory a postupne ich prehľadávať. V danom prípade povrch terénu sa




109

prehľadáva podrobným skúmaním z malej vzdialenosti. Ak hľadáme vystrelené nábojnice

v snehu, je treba roztopiť snehovú pokrývku, nakoľko teplá nábojnica sa prepadá pod povrch

a nie je možné určiť v akej je hĺbke. Obdobná je situácia aj pri vyhľadávaní odrazených striel.

Pri vyhľadávaní objektov, ktoré mohli byť zasiahnuté účinkami strelných zbraní je treba

zamerať pozornosť na osoby, ktoré môžu mať na tele stopy po strelných poraneniach, ako aj

stopy po splodinách výstrelu. Tieto stopy sa môžu nachádzať na ich odevných súčiastkach,

poprípade na iných objektoch (pes, aktovka, auto), ktoré nemusia zostať po streľbe na mieste

na ktorom boli zasiahnuté.

Pozornosť je potrebné venovať aj prostriedkom, ktoré slúžili na laboráciu nábojov. Tieto

sa nemusia nachádzať len u strelca ale aj u iných osôb, od ktorých ich mohol strelec získať.

Objekty kriminalistickej balistiky pri ich zaisťovaní je potrebné presné zadokumentovať

na mieste ich nálezu. Pred zaistením je potrebne určiť prioritu zaistenia iných druhov

kriminalistických stôp ako sú stopy pachové, daktyloskopické, biologické, mikrostopy

a ďalšie. Ručné strelné palné zbrane sa najčastejšie zaisťujú pri osobnej alebo domovej

prehliadke, na mieste činu, na trase úteku páchateľa a pod. V rámci ohľadania miesta, kde

bola zbraň nájdená, sa najprv miesto opíše s dôrazom na polohu nájdenej zbrane, zbraň sa

označí a fotografický sa zadokumentuje vrátane detailných záberov s priloženým meradlom.

Dokumentuje sa aj poloha jednotlivých ovládacích prvkov, stav zbrane, výskyt stôp na zbraní

(krvi, farby, nečistôt) a v jej okolí. Poloha zbrane sa zameria a nakreslí do náčrtu pre potreby

vyhotovenia plánu. Počas vykonávania uvedených činností sa zásadne so zbraňou

nemanipuluje.

V prípade, že zbraň je nabitá po ohľadaní a dokumentácii je potrebné ju opatrne vybiť,

čiže vybrať z nej zásobník, odstrániť náboj z nábojovej komory, náboje a nábojnice

z valcového zásobníka revolvera a podobne. Predtým však musíme presne poznamenať

polohu valca, označiť v ktorej komore bol náboj alebo nábojnica. Ak je zásobník odnímateľný

nie je vhodné náboje z neho vyberať. Keď nie je možné zbraň vybiť alebo pri jej vybíjaní by

sa poškodili dôležité stopy, zasielajú sa na kriminalistické skúmanie v pôvodnom stave,

pričom sa urobia bezpečnostné opatrenia, aby počas ich prepravy nedošlo k výstrelu, ako aj

opatrenia na zamedzenie vzniku škodlivých následkov v prípade nepredpokladaného výstrelu.

V niektorých prípadoch je možný ďalší postup dohodnúť so znalcom.. Vybitá zbraň sa už na

mieste zabalí, najlepšie do čistého papiera alebo vrecúška, zásobníky a náboje sa balia zvlášť

tak, aby nemohlo pri preprave dôjsť k ich vzájomnému poškodeniu alebo strate. Zaisťujú sa




110

všetky zásobníky a náboje. Ak zbraň bola nájdená v obale (puzdro, aktovka) zaisťuje sa aj

obal.

Vystrelené nábojnice a strely sa nachádzajú na miestach kriminalisticky relevantných

udalostí. Miesta nálezu sa označia, zadokumentujú. Nábojnice a strely sa nečistia, zabalia sa

každá zvlášť. V prípade streľby hromadnou zbraňou sa zaisťujú aj zátky, krytky, zvyšky

chrániča brokov z plastických hmôt a podobne. Strely uviaznuté v zasiahnutom objekte je

potrebné zaistiť tak, aby nedošlo k ich ďalšiemu poškodeniu. ( podľa možnosti časť objektu

oddeliť i so strelou). Pri drobivých materiáloch (hlina, murivo) vydrobiť okolitý materiál,

pričom je nutné vylúčiť kontakt strely s kovovými nástrojmi. Z tela osôb vyberá strely lekár.

Objekty zasiahnuté streľbou sa zaisťujú zásadne v orginále a celé. Odev sa v prípade

vlhkosti vysuší, nepráši sa a chráni sa pred znečistením. V dokumentácii sa vyznačia stopy

streľby, prípadne aj ich orientácia vzhľadom na stanovište strelca. Ak bol rozmerný objekt

zasiahnutý hromadnou strelou môžeme zreteľne (kriedou) vyznačiť miesto zásahu

jednotlivých brokov a celý objekt vyfotografovať s priloženým meradlom s udaním zistených

vzdialeností ako vo vodorovnom, tak aj vo zvislom smere dvoch najvzdialenejších zásahov

brokového roja. Broky, ktoré uviazli v prekážke, prenikli prekážkou alebo sa od nej odrazili

sa zaisťujú až po ofotografovaní.

11.3 Kriminalistická identifikácia podľa balistických stôp

Kriminalisticko-balistické skúmanie vystrelených nábojníc, striel, zbraní a objektov

zasiahnutých streľbou je založené na podobných princípoch, ako mechanoskopia a hlavnou

úlohou je identifikácia zbraní podľa vystrelených nábojníc a striel. Zbraň sa chová ako

komplex nástrojov, ktoré sa svojim špecifickým spôsobom odrážajú na všetkých produktoch

výstrelu. V rámci kriminalisticko-identifikačného skúmania ručných strelných palných zbraní

sa zisťuje a určuje : či podozrivý predmet je strelnou zbraňou, druhová alebo skupinová

príslušnosť zbrane (druh, značka, pôvod, doba výroby, výrobca, skušobná inštitúcia, ktorá

overovala technické vlastnosti, druh dodatočnej úpravy, alebo opravy), technické vlastnosti

zbrane (konštrukcia, stupeň automatizácie mechanizmu), spôsobilosť k streľbe, presnosť

streľby, činnosť mechanizmov, spôsob jej ovládania, odpor spúšťa, činnosť poistiek, závady

na súčiastkach a ich opotrebovanosť, možnosť nežiadúceho výstrelu, úroveň ošetrovania,

použiteľnosť optických pomôcok (druh zameriavacieho ďalekohľadu a jeho technické




111

vlastnosti, druh optických zariadení pre streľbu za znížených svetelných podmienok),

technické vlastnosti pomôcok na utlmenie zvukového efektu výstrelu (druh použitého tlmiča

výstrelu a jeho výrobcu, účinnosť utlmenia zvukového efektu), dobu poslednej streľby,

príčinu trvalej deformácie, totožnosť zbrane podľa vystrelených nábojníc a striel, skutočnosti

charakterizujúce streľbu (stanovište strelca, smer a dráhu strely, počet a poradie výstrelov,

vzdialenosť streľby jednotnou alebo hromadnou strelou, bezprostredná vzdialenosť medzi

zasiahnutým objektom a ústím hlavne podľa splodín výstrelu, účinnosť strely v rôznych

bodoch dráhy jej balistickej krivky), či konkrétna zbraň nebola použitá v minulosti pri

spáchaní trestného činu.

Ak sa zbraň považuje za nástroj, ktorý v styku s nábojnicou vytvára na jej povrchu stopy,

tak princíp vzniku takýchto stôp je rovnaký, ako stôp mechanoskopických . Z funkcie ručných

strelných palných zbraní je známe, že po stisnutí spúšte sa uvolní úderník, ktorého zápalník

udrie na zápalku na dne nábojnice. Obsah zápalky sa vznieti, zapáli vlastnú prachovú náplň,

ktorá vyvinie veľké množstvo plynov, čím je strela vytláčaná veľkou rýchlosťou z hlavne

a spätný tlak plynov pritlačí nábojnicu do lôžka pre dno nábojnice. Uvedeným procesom

vznikajú na strele i nábojnici charakteristické znaky, nakoľko jednotlivé časti zbrane, ktoré sa

dostali do kontaktu s nábojnicou a strelou majú sami na svojom povrchu individuálne znaky,

ktoré vznikli pri výrobe, opotrebovaní, čistení, zlou údržbou, alebo neodbornou manipuláciou.

Tieto znaky sú rozhodujúce pre individuálnu identifikáciu zbrane podľa vystrelených

nábojníc a striel. Na nábojnici vznikajú tieto stopy od :

- úderníka

- lôžka pre dno nábojnice

- vyťahovača resp. jeho záchytky

- vyhadzovača

- hrany a stien nábojovej komory

- okienka vyhadzovača

- vývodu zásobníka.

Takto vymenované stopy nie sú v chronologickom poradí ich vzniku, ale sú vymenované

podľa ich významu pre identifikáciu zbrane. Stopy úderníka vykazujú špecifické nerovnosti

vzniknuté pri výrobe alebo opotrebovaním. Odchýlky úderu sú typickým znakom zbrane

z ktorej bola nábojnica vystrelená. Pre identifikáciu zbrane je dôležitý ako tvar, tak aj veľkosť

a umiestnenie tejto stopy. Tvary lôžok pre dno nábojnice majú svoje vlastné a zvláštne

usporiadanie predovšetkým vo vybraní pre vyťahovač, vyhadzovač a veľakrát sú

charakteristické pre príslušnú zbraň. Tieto stopy vznikajú na okruhovej ploche zápalky,

jednak na vlastnom dne nábojnice a majú zásadný význam pre identifikáciu zbrane podľa

vystrelenej nábojnice. Záchytka vyťahovača zanecháva typickú stopu v dráhe a na prednom




112

okraji dna nábojnice. Z tvaru a umiestnenia tejto stopy môžeme usúdiť aj typ použitej zbrane.

Stopa vyhadzovača vystrelených nábojníc je umiestnená na dne nábojnice neďaleko hrany

obruby. Tvar a poloha stopy vyhadzovača je jednou z najdôležitejších stôp na nábojnici

a umožňuje určenie druhu použitej zbrane. Hrany nábojovej komory zanechávajú stopy na

nábojnici po jej dorazení do nábojovej komory. Stopy okienka vyhadzovača vznikajú na plášti

nábojnice vtedy, ak sa nábojnica otrie o ostrú hranu okienka. Stopy vývodu zásobníka resp.

jeho hrán sú vyznačené na protiľahlých stranách plášťa nábojnice a identifikačný význam

majú len vo výnimočných prípadoch. Pre jednotlivé druhy a systémy ručných strelných

palných zbraní sú charakteristické nielen tvary a veľkosti uvedených stôp, ktoré vznikajú pri

výstrele na nábojnici. Veľký význam má tiež vzájomná poloha niektorých stôp, predovšetkým

uhol medzi stopou vyťahovača a stopou vyhadzovača.

Po zaistení podozrivej zbrane zodpovedajúcich parametrov je potrebné s touto zbraňou

vykonať pokusnú streľbu, pokiaľ je možné rovnakým druhom streliva, pričom získame

porovnávaciu strelu a nábojnicu. Stopy na nábojnici z miesta činu a stopy na nábojnici

pokusne vystrelenej sa potom porovnávajú pod komparačným mikroskopom.

Identifikácia zbrane podľa vystrelených striel je obdobná ako identifikácia zbraní

podľa vystrelených nábojníc. Porovnávané charakteristické znaky sú v stopách rýh a polí na

plášti strely, ktoré vznikli pri jej prechode vývrtom hlavne. Hlaveň s hladkým vývrtom nemá

špecifické znaky a preto je identifikácia nemožná. Podarí sa len vo výnimočných prípadoch.

Porovnávanie striel je omnoho náročnejšie ako porovnávanie nábojníc, pretože sa tu uplatňujú

vplyvy, ktoré pôsobili na stav vývrtu hlavne pred výstrelom alebo po ňom. Ak bolo

zanedbané ošetrenie hlavne je vývrt čiastočne alebo celkom hrdzavý, takže v poliach i ryhách

vznikajú značné zmeny. Uvedenou skutočnosťou je veľmi ovplyvnené tvorenie stôp na strele.

Skúmanie strely je však častejšie znemožnené jej deformáciou, ku ktorej dochádza nárazom

na tvrdý predmet, alebo otretím strely počas letu o takýto predmet. K identifikácii zbrani

podľa vystrelených striel sa používa porovnávací mikroskop (komparátor), alebo špeciálne

fotografické zariadenie nazývané strelofot. Zo stôp na strele môžeme zistiť: kaliber, počet

drážok, uhol stúpania závitu.

Z hlavne zbrane po výstrele vyletujú vedľajšie produkty, ktoré sa vo veľmi krátkej

vzdialenosti rozptyľujú a vytvárajú stopy na zbrani, okolitých predmetoch a strelou sa môžu

preniesť aj na zasiahnutý objekt. Uzáverom zbrane sa dostávajú častice i na ruky, tvár i odev

strelca. V súvislosti so skúmaním zasiahnutých objektov je dôležité určiť vzdialenosť

streľby od objektu, prípadne určiť smer streľby. Pri streľbe na veľmi krátku vzdialenosť sa na




113

zasiahnutom objekte prejavia účinky ošľahnutia plameňom a tlakové účinky unikajúcich

plynov. Určenie vzdialenosti streľby má význam pri posudzovaní možnosti seba

poškodzovania, účasti inej osoby, sebaobrany a podobne. Časť vedľajších produktov výstrelu,

ktoré sa zachytili na plášti strely sa prenášajú strelou na zasiahnutý objekt. Vniknutím strely

do objektu sa trením častice zachytávajú na objekte. Skúmaním strelového otvoru a strelného

kanála môžeme zistiť povýstrelové splodiny na zasiahnutom objekte. Analýzou týchto častíc

možno zistiť z akého materiálu bola strela vyrobená, určiť druh strelného prachu a zápalkovej

náplne, či bola zbraň nakonzervovaná, alebo hlaveň zbrane skorodovaná.


1) Vysvetlite pojem balistika v kriminalistike.

2) Charakterizujte objekty skúmania kriminalistickej balistiky.

3) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní balistických stôp.

4) Vysvetlite postup pri zaisťovaní balistických stôp.

5) Vysvetlite, čo sa zisťuje a určuje krim.-identif. skúmaním ručných strelných zbraní.

6) Vysvetlite identifikáciu zbraní podľa vystrelených nábojníc a striel.

Použitá literatúra :

1) Šimovček,I. a kolektív : Kriminalistika, Akadémia PZ SR Bratislava 1997

2) Porada,V. a kolektív : Kriminalistika, Akademické nakladatelství CERM, s.r.o. Brno 2001

3) Krajník,V. a kolektív : Kriminalistika, Akadémia PZ SR Bratislava 2002

Documents

KRIMINALISTICK` TECHNIKA PRE BEZPE¨NOSTNÝ · PDF filePredmet : Kriminalistická technika, 3. ročník, akad. rok : 2003/2004 Dočasná učebná pomôcka. Určené len pre poslucháčov