KTO NAOZAJ VLÁDOL V RUSKU PO VOSR? AKO SA STALIN VZBÚRIL PROTI KAGANOVI

„Prešlo už viac ako osemdesiat rokov odvtedy, ako sa v dôsledku boľševického prevratu moc v Rusku ocitla v rukách židovskej menšiny. Mnohí doteraz nechápu, ako sa vôbec čosi také mohlo stať v mnohomiliónovom pravoslávnom Rusku. Odpoveď na túto otázku do istej miery dáva kniha V. Uškujnika „Kagan a jeho Bek“, vydaná v zahraničí ešte v sovietskych časoch, ktorú uverejňujeme v mierne skrátenej podobe,“ píše sa v knihe „Vojna po zakonam podlosti“ (Vojna podľa zákonov podlosti), ktorú v roku 1999 vyšla vo Vydavateľstve ZAO „Pravoslavnaja iniciatíva“ v Minsku v Bielorusku.

Dielo pomáha spoznať desaťročia utajované fakty a súvislosti, ktorých poznanie má ohromný význam pre celoruskú, všeslovanskú a svetovú históriu, súčasnosť i budúcnosť. Častí diela uverejňujeme v čase, ked USA a jeho poskokovia kvôli kohosi záujmom terorizujú a

VYVRAŽĎUJÚ JEDEN NÁROD A ŠTÁT ZA DRUHÝM a zároveň v období, kedsi Rusko i svet pripomenuli 50, výročie smrti (presnejšie zavraždenia) Josifa Visarionoviča Stalina. Médiá kontrolované po celom svete príslušníkmi aktívnej menšiny už desaťročia podávajú o ňom krajne jednostranný a krajne negatívny obraz. Nie náhodou. Aká je pravda o VOSR, o ZSSR, o komunizme, o Rusku a o Stalinovi?

***

Prešlo už viac ako 80 rokov od boľševického prevratu v Rusku, po ktorom sa moc ocitla v rukách židovskej menšiny • Mnohí dosiaľ nechápu, ako sa čosi také mohlo stať v mnohomiliónovom pravoslávnom Rusku • Po dlhých rokoch mlčania prehovoril Žid Grigorij Aronson: Revolúcia v Rusku bola dielom rúk ruských tajných slobodomurárskych lóži, dcérskych lóži židovsko-francúzskej „Lóže Veľkého Východu“

V. UŠKUJNIK: KAGAN I JEHO BEK (1) 1. VÍŤAZSTVO SLOBODOMURÁROV

Hmla všemožných planých výmyslov a zámerných skreslení tak pokryla históriu Ruska, že nielen cudzinci, ale aj samotní Rusi už dávno stratili všestrannú orientáciu a nechápu skutočný zmysel ani tých udalostí, ktoré sa udiali, ani tých, ktoré sa dejú. Ako sa to všetko stalo?

Po dlhých rokoch mlčania odpoveď na túto otázku dal Žid Grigorij Aronson. V jeho dlhom článku, ktorý vyšiel v židovskom časopise „NRS“, Aronson poznamenal, že februárová revolúcia v Rusku bola dielom rúk ruských tajných slobodomurárskych lóži, „dcérskych“ lóži židovsko-francúzskej „Lóže Veľkého Východu“ (Grand Orient). Kerenskij, ktorý vtedy ešte žil, nielenže vtedy plne potvrdil slová Aronsona,

Hmla všemožných výmyslov a zámerných skreslení tak pokryla históriu Ruska, že nielen cudzinci, ale i Rusi už stratili orientáciu ale i dodal, že keďže bol pod slobodomurárskou „prísahou“, on sám nemal právo hovoriť o tejto otázke. Ako informuje Aronson, bez výnimky všetci členovia Dočasnej vlády, vrátane samotného Kerenského, boli slobodomurármi. Inak povedané, „víťazi“ mali po ruke

DOPREDU PRIPRAVENÉ KÁDRE, ktoré sa, využijúc ľudové vystúpenia, okamžite zmocnili moci.

Sféra činnosti slobodomurárskych lóži v Rusku do prvej revolúcie bola úplne nepozorovateľná pre prostého obyvateľa, no zahŕňala široké sféry, najmä medzi tými skupinami, ktorých činnosť mohla vplývať na funkcie štátneho aparátu. Byť tajným slobodomurárom sa považovalo za veľmi módne a užitočné v zmysle kariérneho napredovania a nadobudnutia všemožných pozemských bláh. Slobodomurári zaujímali mnohé kľúčové posty v administrácii impéria a mali plnú možnosť vplývať na chod udalostí. Fakticky nejestvovali žiadne štátne tajomstvá, ktoré by neboli známe slobodomurárom, ktoré by sa neodovzdávali vedeniu do Paríža, do ich „materskej lóže“.

V knihe svojich spomienok veľké knieža Aleksandr Michajlovič spomína na jeden neobyčajne vážny fakt, málo známy širokej verejnosti, že trinásť gardových jazdeckých (plukov?) malo byť na osobný príkaz cára premiestnených z frontu do Petrohradu, aby potlačili možné neporiadky. No, ako píše velké knieža: „Neskôr som sa dozvedel, že zradcovia, ktorí sedeli v Stavke, sa pod vplyvom vodcov Štátnej Dumy opovážili tento príkaz porušiť.“

Slová cára z jeho denníka o tom, že

„NAVÔKOL JE ZRADA, ZBABELOSŤ A PODVOD“ sa pravdepodobne vzťahovali na túto udalosť, ktorá zmenila celý chod histórie a v konečnom dôsledu samotného imperátora a takisto celej jeho rodiny.

Slobodomurári, títo neviditeľní nepriatelia ruského impéria, začali svoju prácu na zničení Ruska od začiatku 19. storočia, keď garda po návrate z Francúzska priniesla do vlasti tie semená, z ktorých vyrástla februárová revolúcia. (Ruské vojská vyháňajúce zločinca, francúzskeho národného hrdinu Napoleona a jeho okupantské

vojská, sa dostali až do Paríža, ktorému sa však nepomstili za vynútené vypálenie Moskvy a iné francúzske „vyspelé“ „osvietenecké“ rabovačky a barbarstva v Rusku - pozn. ZMENY)

Samozrejme, jednotlivé slobodomurárske lóže jestvovali v Rusku i predtým, no ich činnosť bola nevýznamná. Organizovanie Severnej a Južnej lóže a ich vetiev možno datovať k obdobiu 1815-1820.

V decembri 1825, keď nezverejnené zrieknutie sa prestolu veľkého kniežaťa Konštantína Pavloviča vytvorilo zmätok v Petrohrade, sa slobodomurári rozhodli, že čas prevratu nastal a vyviedli niektoré oddiely gardy na Senátne námestie. Ako je známe, zle pripravené povstanie bolo potlačené najmä vďaka osobným energickým postupom imperátora Nikolaja I. Slobodomurárska organizácia bola rozprášená a utiahla sa do ilegality. Skrytá v mraku a obkolesená tajomstvom neši ustále pokračovala vo svojej podrývačskej činnosti.

2. PRÁCA SLOBODOMURÁROV

V osobe Pjotra Arkaďjeviča Stolypina (pozn. ZMENY - od roku 1906 ruský ministerský predseda), človeka výnimočnej vôle, administratívneho talentu a nebojácnosti, videli slobodomurári svojho smrteľného nepriateľa. Tak, ako i Lenin, oni veľmi dobre chápali, že kým je Stolypin pri moci, žiadne „veľké otrasy“ nie sú možné. Poľovali na neho ako na divoké zviera. A on bol zabitý v Kyjeve 1. septembra 1911.

Prísažný poverenec Mordka (Michail) Bogrov, syn bohatých kyjevských Židov, sa tajomným a nepochopiteľným spôsobom stal tajným agentom v radoch kyjevskej polície a bol vymenovaný medzi tých agentov, ktorí mali ochraňovať imperátora i Stolypina prítomných na divadelnom predstavení, ktoré sa premenilo na tragédiu.

Bogrov podišiel k Stolypinovi, ktorý sedel na prízemí a smrteľne ho zranil výstrelom zo služobného brovvningu. Stolypin, pritláčajúc si pravou rukou zranené miesto, sa obrátil k lóži imperátora a ľavou rukou ho prekrižoval znamením kríža. Je možné, že v tieto predsmrteľné minúty dopredu pocítil, že i jeho panovník, ktorému bol taký verný, v neďalekej budúcnosti zahynie rukami tých istých temných síl a posielal mu svoje posledné blahoslovenie (požehnanie).

Bogrov na výsluchu nikoho neprezradil a čoskoro bol obesený. Rozzúrené obyvateľstvo Kyjeva sa hotovalo pobiť všetkých Židov, a iba energické opatrenia vlády, ktorá zavolala do Kyjeva tri kozácke pluky, zastavili tento úmysel.

Ako potom vyšlo najavo, ráno,

V DEŇ VRAŽDY, mal Bogrov schôdzku s Bronštejnom-Trockým v jednej z kyjevských kaviarní, očividne preto, aby dostal posledné inštrukcie. Je tu vhodné pripomenúť, že na začiatku svojej politickej kariéry bol Trockij slobodomurárom deviateho stupňa.

Na pochmúrne úvahy nabáda fakt viac ako zvláštneho vymenovania takej očividne podozrivej osoby ako Bogrov do zostavy ochranky imperátora a Stolypina. Toto menovanie bolo, samozrejme, kýmsi úmyselne pripravené. Lopuchin, náčelník oddelenia polície, bol slobodomurár.

Vražda Stolypina bola prvým úderom zvonu, ktorý svetu oznamoval skorý koniec imperátorského Ruska. Je dosť možné, že Stolypin, ktorý chápal lepšie ako iní všetko nebezpečenstvo vojny pre Rusko, by sa jej mohol vyhnúť, ak by žil v lete roku 1914, keď

TEMNÉ SILY ORGANIZOVALI vraždu následníka rakúskeho trónu v Sarajeve. Ako svojho času tvrdili teroristi organizácie „Čierna ruka“, ku ktorej patril mládenček Gavrilo Princíp, ktorý zabil Franza Ferdinanda, ich vedenie malo spojenie so slobodomurárskymi lóžami Európy. (Pozn. ZMENY: Ruský cár, svätý mučeník Nikolaj II., vstúpil do 1. svetovej vojny na základe volania o pomoc srbského kráľa Alexandra, potom, čo Srbsku Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vypovedali vojnu. Hoci svätý cár Nikolaj II. chápal krajné nebezpečenstvo vojny pre Rusko a ruské pravoslávne cárstvo, z mravného hľadiska považoval za nemožné neposkytnúť pomoc napadnutému pravoslávnemu slovanskému národu a štátu.)

Petrohradský „slobodomurársky prevrat“ v roku 1917 bol úplne nečakaný pre armádu, ktorá ho v svojej mase prijala s veľkou nedôverou, nechápaním a strachom o budúcnosť Ruska. Autor tejto knihy, ktorý v tom čase slúžil v jednej delostreleckej brigáde, to môže osobne potvrdiť... Armáda bola počas prvých dní revolúcie prosto zmeravená nečakanou novinou o tom, že cár sa zriekol prestolu a cítila, že všetkých čaká

V NEĎALEKEJ BUDÚCNOSTI NIEČO STRAŠNÉ. Mimochodom, ešte pred Aronsonom, v roku 1955, jeden z vodcov ľavých kadetov, slobodomurárka J. Kuskovová, takisto poukázala na úlohu slobodomurárskych kruhov Ruska nasledujúcou vetou, ktorá vyšla v časopise „Rossija“ 30. júla 1971: „Slobodomurárstvo hralo velikánsku úlohu v príprave revolúcie svojím vplyvom vo vyšších spoločenských kruhoch a v ozbrojených silách...“

Príprava na revolúciu sa robila systematicky a neprestajne.

ZA HLAVNÚ OBEŤ KLEBETY bola vybraná cárovná. Jedovaté pletky, ktoré slobodomurári púšťali do obehu vo „vyšších kruhoch“, rýchlo prenikali „dolu“ a pripravovali rozklad. (...)

Zúrivé útoky na vládu zo strany ľavicových poslancov Štátnej Dumy a najmä samotného Kerenského,

nafukované „pokrokovou“ tlačou, ktorej spolupracovníkmi v tých časoch takmer bez výnimky boli Židia, mali takisto svoj vplyv na rozloženie más.

Najhlavnejším faktorom, ktorý mal vplyv na rozpad vládneho aparátu v hlavnom meste impéria, bol jed slobodomurárstva, systematicky zavádzaný do všetkých administratívnych orgánov, ktoré z tohto dôvodu nemohli dalej normálne fungovať a v najkritickejšej minúte priviedli k „chlebovému povstaniu“ a dovolili prerásť do všeruskej revolúcie. To, že slobodomurári ju provokovali a boli na ňu pripravení, dokazuje i samotná skutočnosť zostavy Dočasnej vlády, ktorej členmi sa stali iba slobodomurári.

Podnet bol ten najnevýznamnejší, no čakať už nebolo možné. Ak by Rusko vyhralo vo vojne, stalo by sa silným štátom a všetky milióny medzinárodného sionizmu, minuté na rozvrátenie Ruska a upevnenie pozícií židovstva, by bolo treba zapísať medzi výdavky ako čistú stratu.

Nie nadarmo sa známy americký Žid bankár Jacob Schiff po rozvrátení Ruska často chvastal, že záhuba Ruska je najmä dielo jeho rúk, ktoré jeho i jeho spoločníkov stálo veľké peniaze. (...)

Ako je známe, úlohou Dočasnej vlády s Kerenským na čele bolo doviesť štát do Ustanovujúceho zhromaždenia, ktoré malo podľa plánov slobodomurárov odhlasovať rozdelenie impéria na mnohé časti.

Známy americký politický činiteľ a komentátor, Žid Weinthal, na stránkach časopisu Newsweek povedal úplne jasne, že svet nemôže byť spokojný, kým Rusko ostáva nerozdelené.

To, čo v Amerike nazývajú „Establishment“ alebo „Svetová vláda“, získalo vďaka ruským slobodomurárom

KONTROLU NAD ROZLOHOU NAJVÄČŠÍM ŠTÁTOM SVETA. Je pochopiteľné, no ani zďaleka nie pre všetkých, že bolo priamym záujmom „Establishmentu“ zachovať tento štát v celku, nevystavujúc ho nijakým socialistickým experimentom. V pláne bola premena Ruska na konglomerát maličkých „demokratických“ republík a ich pokojné ovládanie zvonku s veľkým úžitkom pre „Establishment“. No neudialo sa celkom to, čo predpokladali.

Slobodomurári, ktorí mali obrovskú skúsenosť v tajnej podrývačskej, ničivej činnosti, preukázali veľmi slabú predstavu o práci budujúcej. Kerenskij v posledných týždňoch svojho „čarovania“ v úplnom zúfalstve vykrikoval, že až teraz pochopil, akú administratívnu skúsenosť mala imperátorská vláda, ktorá dokázala Rusko udržať v poriadku.

3. „SPOJENCI“ BOĽŠEVIKOV

Ako bolo možné očakávať, jedným z prvých aktov slobodomurárskej vlády v Rusku bolo darovanie plných občianskych práv všetkým Židom, ktorí v tom čase žili na území štátu, pričom ich počet predstavoval tri percentá obyvateľstva Ruska. Okrem toho bola ihneď vytvorená osobitná komisia pozostávajúca najmä zo samotných Židov, aby boli nájdené tie osoby v administrácii, ktoré - podľa židovskej legendy, ktorá sa dávno zakorenila v celom svete - bola vinná organizovaním protižidovských pogromov na juhu Ruska. Avšak výsledok bol trápny: takých vinníkov nenašli, a kauzu veľmi rýchlo zamietli pod koberec. No legenda ostala veľmi živá...

S takou úplnou otvorenosťou, ako Aronson napísal o účasti slobodomurárov vo Februárovej revolúcii, ďalší Žid, Samuil Goľdeľman napísal takisto článok o tom, ako „Židia na miestach“, ktorým akože Lenin ako prvý v Rusku daroval všetky občianske práva,

PODPORILI LENINOVU REVOLÚCIU. Článok vyšiel v bulletine „Inštitútu pre výskum ZSSR“, rok 1959, č. 4/30, Mníchov. V nej sú uvedené slová Lenina, ktoré povedal svojmu priateľovi Židovi Dimanštejnovi: „Tieto židovské elementy boli mobilizované proti sabotážam, a takto mali možnosť pomôcť revolúcii v tej dobe. My sme mali možnosť získať do svojich rúk štátny aparát iba preto, že sme mali k dispozícii túto zásobu rozumnej a organizovanej pracovnej sily.“ Všetko je jasné a úplne presné. Tí nemnohí z Rusov, ktorí ostali nažive, ktorí na svoje oči videli spomínanú „silu“, vedia, ako kruto nakladala s ruským národom. Značná časť „revolúciou mobilizovaných“ Židov si to nasmerovala do radov formovanej ČK (boľševická tajná služba - skratka ČEKA v istom blízkovýchodnom jazyku znamená jatky - pozn. ZMENY) a zaujala v nej

VŠETKY VEDÚCE POSTY... Trockij z New Yorku s pomocou Židov-bankárov priviezol do Ruska

NIEKOĽKO STOVIEK KVALIFIKOVANÝCH „REVOLUCIONÁROV“,

bez výnimky Židov, ktorí po prevrate zaujali mnohé administratívne posty. Veľmi bohatý Žid Parvus s mnohými tajomnými zväzkami hral veľkú úlohu v temných machináciách súvisiacich s dovozom tohto nebezpečného tovaru na ruskú pôdu...

Ťažko si predstaviť, že medzi Židmi v tých časoch zmätku jestvovala nejaká tajná dohoda a že mali jedno, pre všetkých spoločné vedenie. Najskôr možno predpokladať, že sa rozhodli využiť víťazstvo v Októbrovej revolúcii na uskutočnenie svojich cieľov. Zatiaľ čo Dočasná vláda ich urobila „rovnými medzi rovnými“, tak

KOMUNIZMUS IM SĽUBOVAL UŽ NIE ROVNOSŤ, ale úplné panovanie nad Rusmi, ich životmi a majetkom. To plne zodpovedalo plánom židovstva vyjadreným v nasledujúcej formule: „Pevná nádej Izraela má dve opory. Prvá: že niekedy sa vrátime do zasľúbenej kanaánskej zeme. Druhá: že sa zjaví v Izraeli mesiáš, ktorý prinúti celý svet pokoriť sa jeho bohu a svoj

národ urobí vládcom sveta.“ Tento citát nie je prebratý zo „Sionských protokolov“, ale z v Amerike veľmi rozšírenej „Kolumbijskej encyklopédie“, kde ho možno nájsť na strane 1026, vydanie roku 1950, pod termínom „judaizmus“. Ostáva dodať, že funkciu tohto „kniežaťa mesiáša“ na seba prevzal

MEDZINÁRODNÝ SIONIZMUS...

Väčšina východný Židov nie sú Semiti, ale turkotatárski potomkovia tých Chazarov, ktorých najprv rozprášil Svjatoslav a potom boli dobytí Džingischánom a ušli do východnej Európy pod tlakom jeho hôrd. • Keďže takmer úplne všetci významní predstavitelia judaizmu a sionozmu patria ku skupine „východných“ Židov, je plne pochopiteľné, že táto historická pravda sa u nich neteší veľkej popularite.

V. UŠKUJNIK: KAGAN I JEHO BEK (2) 4. „HRAB ULÚPENÉ!“

Materiálny rozmer mal svoju veľmi príťažlivú stránku pre židovské kádre, ktoré uchvátili moc a dostali sa do zostavy novej vlády. Je si ťažké i predstaviť, aké rozmery nadobudlo lúpeme ruského národného bohatstva novými židovskými „gazdami“, ktorí sa prebili k moci. Lúpili všetko, kde mohli a čo mohli. Žiadne, ani tie najpribližnejšie sumáre tejto

ORGANIZOVANEJ LÚPEŽE NÁRODA

„víťazmi“ vôbec nie sú možné.

Uvedieme niekoľko príkladov týchto krádeží. Neoceniteľnú zbierku známok zabitého cára ukradol z paláca osobne sám Bronštejn-Trockij. Podľa správ táto zbierka sa dosiaľ nachádza v trezoroch jednej zo židovských bánk New Yorku. Najlepšiu kolekciu ruských mincí na svete, ktorú zozbieralo veľké knieža Georgij Michajlovič, ukradla skupina Židov, tajne ju odniesli do Ameriky a tam ju po častiach rozpredali bohatým numizmatikom. Kódex Sinaiticus, ktorý našiel barón Tischendorf v jednom z monastierov na Sinaji, predali Židia za 100 000 funtov šterlingov Britskému múzeu. Tento kódex bol v knižnici Ermitáže a považoval sa za jednu z najdrahocennejších kníh na svete. Známy Žid Soľ Varnato bol hlavným sprostredkovateľom pri rozpredaji cenností nakradnutých z palácov, chrámov a od súkromných osôb. Bolo ich také neuveriteľné množstvo, že meracou jednotkou drahocenných kameňov nebol jeden karát, ako je to zvyčajné, ale drevené škatuľky od cigár.

5. VYHUBENIE NAJLEPŠÍCH SPOMEDZI GÓJOV

Keď Židia dostali do svojich rúk celý administratívny aparát štátu, stali sa jeho úplnými pánmi. Róbert Wilton, Angličan, ktorý žil v Rusku a bývalý korešpondent novín Times, oznámil, že čoskoro po tom, čo boľševici získali moc, z 556 osôb, ktorí zaujali najvyššie administratívne posty v Rusku, 447 boli Židia. Keď Židia uchvátili moc do svojich húževnatých rúk, vôbec nemali v úmysle ju z nich vypustiť, čo dokazuje etnická zostava sovietskeho vedenia pred Druhou svetovou vojnou: z 500 členov najvyššej sovietskej administrácie bolo 83% Židov,

5% RUSOV, 6% LOTYŠOV A 6% INÝCH NÁRODNOSTÍ.

Pokiaľ ide o percentuálny podiel Židov na zostave vládneho aparátu - pred vojnou ich bolo dokonca o niečo viac ako v prvom období po revolúcii.

Bolo by úplne neprimerané predpokladať, že tí „Židia na miestach“, ktorí podporili revolúciu kvôli dosiahnutiu svojich prisľúbených cieľov, po tom, čo sa ocitli pri kormidle moci, sa všetci „náhle“, ako na mávnutie čarovnej paličky Lenina, zmenili na úplne presvedčených marxistov-komunistov-ateistov. Je bez akýchkoľvek pochýb, že zdrvujúca väčšina z nich ostala tým, kým boli aj predtým, „Židmi na miestach“, synmi a vnukmi obchodníkov, predavačov, rabínov, so všetkou na nich vplývajúcou vierou, tradíciou a kultúrou. V duchu ostali práve takými pseudoboľševikmi (hoci i vstúpili do boľševickej strany), ako portugalskí a španielski marani ostali, i po ich stáročnej asimilácii katolicizmom, pseudokatolíkmi. Novučičké stranícke preukazy

AKO FIGOVÉ LÍSTKY

iba trošku-trošičku prikrývali ich skutočnú židovskú podstatu.

Práve „skutoční“ židia-komunisti sa považujú za zradcov judaizmu, pretože pre takých je sionizmus iba národným predsudkom a klaňanie sa Jahvemu (Jehovovi) považujú za lživý religiózny fanatizmus škodlivý pre komunizmus (ozaj, kto asi finančuje Svedkov Jehovových, ktorí bohorúhačsky odmietajú Božstvo Ježiša Krista a Svätú Trojicu? - pozn. ZMENY).

Ku dňu smrti Lenina (ben Uljacha), ktorý bol - čo je veľmi možné - otrávený - Židia-pseudoboľševici už spoznali svoju silu a začali uskutočňovať svoju politiku.

Práve tak, ako to urobili víťazi slobodomurári vo februári roku 1917, keď postavili svojich predstaviteľov na čelo štátu, víťazi Židia dosadili svojich ľudí na všetky najdôležitejšie posty v novej vláde.

Keďže chápali výnimočnú dôležitosť orgánov vnútornej ochrany pre svoju moc, široko prenikli do týchto orgánov, ktoré sa čoskoro stali

„ŠTÁTOM V ŠTÁTE“,

ktorý mal svoju úplne autonómnu organizáciu a taktiež druh armády, bezprostredne podriadenej hlave ochranky. Známy anglický politický komentátor Krankšoj (prepis z azbuky - pozn. ZMENY), znalec Sovietskeho zväzu, vo svojich článkoch neraz spomínal, že tajná milícia ZSSR je kľúčom k vyššej moci v ZSSR. A tento „kľúč“ bol celkom a úplne vo vrecku Židov, ktorí ho využívali na upevnenie a podporovanie svojej moci.

Ďalší „expert“ na sovietske záležitosti, sám bývalý komunista, Žid Isaac Deutscher, urobil

VEĽMI DÔLEŽITÉ PRIZNANIE,

keď na stránkach ľavicového amerického časopisu Reportér vydávaného Židom Ascolim oplakával predčasnú a preň nečakanú smrť Beriju, „liberála“ a „vynikajúceho administrátora“, ako ho nazýval. Podľa slov Deutschera sa sovietske ozrojené sily po víťazonosnej vojne stali, „v súlade so starou ruskou tradíciou, nositeľmi ideí šovinizmu a nacionalizmu“ a „nepriateľmi liberálnych princípov“. K tejto téme sa ešte vrátime neskôr, zatiaľ je logické na doplnenie uviesť, že tie isté noviny raz uverejnili článok Clair Sterlingovej, v ktorej spomínali, že vo všetkých sovietskych štátoch-satelitoch bola tajná služba pod kontrolou Židov, čo silne poslúžilo rastu „antisemitizmu“ v týchto štátoch. Sterlingová dokonca vopred varovala v roku 1956, že v Maďarsku, kde 70% tajnej polície a všetci náčelníci boli v tom čase Židia, sa záležitosť môže skončiť strašným pogromom, čo sa i stalo v čase maďarského povstania. Dav hrdúsil Židov na uliciach, zabíjal ich na mieste a vešal na stĺpoch a plotoch.

2 obrázky (hviezdy)

Pri vykopávkach mesta Pompeje v Taliansku boli nájdené zobrazenia päťcípej a šesťcípej hviezdy s nadpismi v starom židovskom jazyku: na šesťcípej - „Naša moc nad nami“, na päťcípej - „Naša moc nad nimi“. Päťcípu hviezdu prilepil ruskému vojakovi na čelo Lejba Trockij (Bronštejn), okrem iného slobodomurár 33. stupňa. Teraz chce túto hviezdu ruskému vojsku prinavrátiť na Západe populárny Vladimír Putin... Päťcípe hviezdy majú na vlajke USA i Európska únia, bola aj v štátnom znaku Československa a sú všelikde inde.

Starí „leninskí“ boľševici predstavovali veľké nebezpečenstvo pre „Židov na miestach“. Ich zverské vyhubenie v Rusku, ktoré bolo pričítané, ako je zvykom, na účet obetného baránka Stalina, bolo vykonané na príkaz zhora. Medzi nimi

ZAHYNULI AJ BOĽŠEVICI SPOMEDZI ŽIDOV,

ktorí, podľa mienky sionisticko-slobodomurárskeho centra, zradili judaizmus. Je logické povedať s presvedčením, že represie 20-30-tych rokov sa stali logickým pokračovaním teroru, ktorý začal Kannegisser proti Urickému a Kaplan proti Leninovi a v ktorom pokračoval sionizmus v podobe „červeného teroru“ proti najlepším predstaviteľom ruského národa a ďalších národností štátu. Pritom židovskí kati mučili a vyvršovali sa aj nad svojimi spolurodákmi, ktorých považovali za „zradcov“ sionizmu, tým najnižším a najpodlejším spôsobom. A tak, keď Kameneva-Rozenfeľda dovliekli pred súd, jeho žalobcami boli nasledujúci ľudia: Oľdberg, Dávid, Berman, Rejnhoľd, Pikeľ. Sudcami boli náčelníci oddelení NKVD: Sluckij, Frinovskij, Pauker a Redens. Všetci deviati - Židia - žiadali najkrutejší trest pre Kameneva. Zvláštne - či nie? Toto by, samozrejme, nikdy nerobili, keby boli iba vykonávateľmi vôle „aziatského despotu“ Stalina.

6. ZNIČENIE NEJESTVUJÚCEHO „VOJENSKÉHO SPRISAHANIA“

Možnosť vojenského sprisahania v oddieloch Červenej armády bola tým najreálnejším a smrteľným nebezpečenstvom pre „Židov na miestach“, ktorí sa dostali k moci.

To, čo sa udialo v lete 1953, sa mohlo stať o 15 rokov skôr a zmeniť celý chod udalostí sveta. Ostrie armádneho sprisahania by bolo, samozrejme, nasmerované nie proti „diktátorom“ a „otcovi národov“, ale proti Berijovi s jeho židovským obkolesením a proti všetkým „Židom na pozíciách“ na čele s Kaganovičom. Slobodomurári, nepochybne, prejavovali podstatnú podporu dvom Židom: Berijovi a jeho najbližšiemu kolegovi Izrailovičovi - vo fabrikovaní falošných obvinení, ktoré znamenali záhubu tisícov ľudí.

Koncom roku 1938, keď už Židia končili čistku armády, jej straty predstavovali približne 30 000 ľudí veliteľskej zostavy. Medzi nimi bolo 186 z 220 veliteľov brigád, 110 zo 195 veliteľov divízií, 57 z 85 veliteľov zborov, 13 z 15 veliteľov armád, a všetkých ná-

čelníkov vojenských okruhov.

Ako vidíme, „čistka“ bola hlboká a radikálna a ako je všetkým zrozumiteľné, mala podstatne podťať bojaschopnosť armády. Nemecké pramene teraz potvrdzujú, že táto

„ČISTKA“ URÝCHLILA ROZHODNUTIE HITLERA

napadnúť ZSSR. Kto by mohol predpokladať, že na prahu vojny poteciálny nepriateľ Nemecka zrazu zbaví svoju armádu velenia, a tým otvorí vráta na vtrhnutie protivníka? Paradox najvyššieho stupňa!

Zahraniční historici, ktorí sa už dávno neopovažujú hovoriť pravdu „kvôli strachu zo Židov“, nijako nemôžu vyriešiť problém týchto krvavých „čistiek“ v armáde tvárou v tvár smrteľnému nepriateľovi a pokus Stalina uzavrieť mier s Nemeckom - ako prímerie s ním.

Skutočná „podšívka“ tohto príbehu je však jasná, ako správne poznamenáva Deutscher: medzi „konzervatívnymi“ sovietskymi vojenskými kruhmi bolo už v dovojnovej dobe silné hnutie proti „židovskému jarmu“, ktoré bolo

MNOHOKRÁT HORŠIE AKO JARMO TATÁRSKE.

Židia to chápali. Stáli pred tvárou dvoch nepriateľov: vnútorného i vonkajšieho. S nepriateľom vonkajším bola maličká nádej nejako sa dohovoriť a na nejaký čas oddialiť jeho útok. No

VNÚTORNÝ NEPRIATEĽ

predstavoval úplne reálne a okamžité nebezpečenstvo. Na výber jednoducho nebolo: alebo my (Židia), alebo armáda (Rusi).

Verzia, podľa ktorej sprisahanie (ak jestvovalo) bolo nasmerované proti Stalinovi, a nie proti tým, ktorí dávali príkazy Stalinovi a stáli za jeho chrbtom, je úplne absurdná. Môže azda niekto pripustiť, že ocitnúc sa pred hrozným nebezpečenstvom, ktoré pre nich predstavovalo hitlerovské Nemecko, by Židia išli do strašného rizika spojeného s ničením velenia sovietskych ozbrojených síl kvôli záchrane Stalina? Ak by nešlo o ich vlastnú „kožu“, „pretoriánska garda“ v ZSSR by pridusila (ako to urobila potom) okamžite svojho „vodcu“, ak by ten nešiel do rizika pred tvárou neľútostného nepriateľa Židov - hitlerovského Nemecka - zničiť najlepšie kádre svojej armády.

7. NEROZUMNÍ CH AZARI

Teraz, pre lepšie pochopenie tých udalostí, ktoré sa diali v Rusku v našich časoch, musíme urobiť odbočku do ďalekej minulosti, keď Rusko ako jednotný štát ešte nejestvovalo.

V dávnych predkresťanských časoch, pred viac ako tisíc rokmi, v nížinách Volgy jestvovalo bohaté a silné chazarské chánstvo. Chazari boli svojím

PÔVODOM TURKOTATÁRI.

Ostávali polokočovníkmi, no pritom mali na tú dobu veľké mestá a viedli obšírny obchod so svojimi susedmi. Obchod so „živou silou“, teda otrokmi, bol ich hlavnou špecializáciou. Kvôli doplneniu zásob Chazari často robili nájazdy na slovanské plemená a zmocňovali sa zajatcov kvôli predaju! V 8. a 9. storočí začal cez konštantinopolských rabínov k Chazarom prenikať judaizmus, najprv medzi vyššie vrstvy obyvateľstva, a potom sa rozšíril i medzi národom. Je zaujímavé, že v ruských bylinách sa niekedy spomína „Velikij židovin“, s ktorým ruskí bohatieri zápasili na „Divokom poli“. Je jasné, že tento „židovin“ nebol palestínskym Židom-semitom, ale divokým chazarským nájazdníkom, ktorý plienil slovanské dedinky.

Slovania, dovedení až do úfania, opd vedením svojho kniežaťa Svjatoslava a za pomoci Byzancie, ktorej Chazari tiež spôsobili mnoho nepríjemností, uskutočnili v roku 965 veľký nájazd na Chazáriu, vypálili a vyplienili ich hlavné mestá Itiľ, Beluju, Vežu a Semender, a s bohatou korisťou sa vrátili domov. Viac ako 80% Židov žijúcich na celom svete patrí k takzvanej skupine Aškenazy - skupine východných Židov, ktorí sa v mnohom odlišujú od západnej skupiny - Sefardov - nielen obyčajami, ale aj výzorom.

Niektorí ruskí historici dávno predpokladali, že väčšina východných Židov

NIE SÚ SEMITI,

ale turkotatárski potomkovia tých Chazarov, ktorých najprv rozprášil Svjatoslav a potom boli dobytí Džingischánom a ušli do východnej Európy pod tlakom jeho hôrd. I v samotnom Izraeli sú dnes neveľké skupiny ľudí, ktorí sú presvedčení o pravdivosti tejto teórie. Keďže takmer úplne všetci významní predstavitelia judaizmu a sionizmu patria k skupine „východných“ Židov, je plne pochopiteľné, že táto historická pravda sa u nich neteší veľkej popularite.

8. TRINÁSTY BOD

Na veľké rozhorčenie predstaviteľov judaizmu a sionizmu, spisovateľ Artu, pôvodom Žid, predstavujúci veľký okruh židovskej inteligencie, vydal nedávno svoju novú knihu pod názvom „Trinásty rod“, v ktorej jasne a presvedčivo dokazuje, že on sám i všetci jeho krajania sú Židia-Aškenazyovia, a že oni vôbec nemôžu byť Semitmi, ale sú priamymi potomkami Chazarov.

Ako správne tvrdí Kestler, také silné a životaschopné plemeno ako Chazari nemohlo úplne bez stopy zmiznúť z povrchu zeme. Ako kočovníci sa jednoducho pustili na Západ pod tlakom Mongolov a

USÍDLILI SA V STREDNEJ EURÓPE,

čím zväčšili počet svojich rodákov, ktorí boli dovlečení násilne Svjatoslavom. Tí, čo sú v Poľsku i na Ukrajine (a nielen tam - pozn. ZMENY) známi ako „Židia“, títo presídlenci s nížin Volgy, boli práve tými „Židmi“, ktorých spomínajú naše byliny.

Ako to často býva, neofyti (novoveriaci) po prijatí novej viery začali plniť jej obrady s ešte väčším úsilím, ako to robili samotní Židia semitské-ho pôvodu, pričom k týmto obradom dodali i svoje, cha-zarské zvyky.

Je, samozrejme, ťažké predpokladať, že u východných Židov vôbec niet prímesy semitskej krvi. Mnoho Židov-Semitov žilo v Chazárii, a časť západných Židov sa na úteku pred križiakmi presunula do východnej Európy a zmiešala sa svojimi súvercami - Chazarmi. No turkotatárska krv ostala u takzvaných „aškenázskych Židov“ dominujúca.

Kestler ani nerušil, že svojimi historickými bádaniami poodkryl kúsok tej opony, ktorá až dosiaľ skrývala pred zrakom nezasvätených

ZVLÁŠTNE OBYČAJE CHAZARSKÝCH VLÁDCOV KREMĽA.

Na 5. strane jeho knihy je takáto veta: „Súčasní arabskí historici súhlasia, že chazarský systém vládnutia mal dvojaký charakter: Kagan bol predstaviteľom religióznej moci a bek občianskej.“ Kestler dodáva, že hoci bol Kagan pre oči bežných smrteľníkov takmer neviditeľný, v skutočnosti bol plnoprávnym vládcom Chazárie a bek bol iba jeho pomocníkom, ktorý vykonával administratívne funkcie.

Keď potomkovia Chazarov získali moc v Rusku, dodržiavajúc svoje staré obyčaje nielenže tu zaviedli rovnaký dvojitý systém vlády v nimi porobenej krajine, ale - čo už je celkom neuveriteľné a udivujúce - dosadili za

svojho kagana potomka chazarských chánov - Žida

LAZÁRA MOJSEJEVIČA KAGANOVIČA, „BLEDÉHO STRÁŽCU KREMĽA“,

ako ho nazývali starí emigranti, a Stalina-Džugašviliho vymenovali za jeho beka.

Kaganovič bol jedným z nemnohých komunistov-Židov, ktorí nikdy nemenili svoje skutočné priezvisko, pozostávajúce z dvoch častí -

„KAGAN“, TO JEST CHAZARSKÝ CHÁN,

a z prípony „ovič“ - označujúca pôvod. Inými slovami - Lazár Kaganovič bol po mužskej línii priamym následníkom posledných chánov Chazárie, alebo chazarského chanátu, ktorého predkovia sa presídlili na Ukrajinu, kde sa on narodil a boli mu „znovuvrátené práva“ chána pod maskou jedného z tajomníkov Ústredného výboru Komunistickej strany. Či si mnohí pamätajú na tú dvojitú moc v ZSSR, kde na čele strany stál nielen generálny tajomník, všetkým známy Stalin, no i druhý, v hlbokom tieni skrytý kagan Kaganovič? Práve Stalin i Kaganovič podpisovali všetky najdôležitejšie rozhodnutia strany a vlády. Hoci Kaganovič bol takmer neviditeľný, v skutočnosti bol práve on najvyšším vládcom - kaganom, a bek Stalin bol iba jeho administrátorom a pomocníkom. Moc Kaganoviča nebola ilúziou, pretože „kľúč k moci“, teda celý zložitý a mohutný aparát tajnej služby, bol v rukách jeho človeka, Kaganovičovho bratranca, gruzínskeho položida Lavrentija Beriju, ktorý bol potom i na čele komisie pre atómové zbrane.

Kestler tiež píše, že Chazari mali

ZVYK RITUÁLNYCH VRÁŽD,

a v niektorých prípadoch zabíjali dokonca svojho vlastného chána.

Tu treba dodať, že i v našej dobe Chazari, alebo Židia východnej Európy, ku ktorým patrí takmer všetko židovské obyvateľstvo New Yorku, ktorého počet prevyšuje 3 milióny, pokračujúc v dodržiavaní tradícií svojich predkov, jedia iba „kóšer“ mäso rituálne zabitých zvierat, ktorých hrdlo je prerezané v tvare kríža za prítomnosti špeciálnych „cadikov“, ktorí za to poberajú peňažnú mzdu. Ešte zaujímavejšia je tá skutočnosť, že v New Yorku a v jeho okolí z obavy pred „poškvrnením“ židovských konzumentov mäsa sa nijaké iné okrem „kóšerného“ vôbec nepredáva a nepodáva v reštauráciách. Inými slovami, nežidovské obyvateľstvo tohto mesta, ktorého počet niekoľkonásobne prevyšuje počet Židov v ňom žijúcich, sa musí podrobovať vôli menšiny.

„CÁR“ PRINESENÝ NA OBETU

Vo svojej knihe na strane Kestler hovorí o rituálnych vraždách toto: „Vidíme, že Chazari praktizovali aj prinášanie ľudských obiet, vrátane rituálnych vrážd na konci ich kraľovania.“

Tieto slová dovoľujú pochopiť skutočný význam

NAJSTRAŠNEJŠIEHO ZLOČINU NÁŠHO STOROČIA (20.)

- vraždu posledného ruského panovníka a celej jeho rodiny v noci na 17. júla 1918 v meste Jekaterinburg. Oficiálna verzia prijatá v encyklopédiách a rôznych „vedeckých“ historických prácach, že boľševici sa údajne obávali oslobodenia zajatcov postupujúcimi oddielmi bielogvardejcov, a preto sa rozhodli ich zahubiť, protirečí pravde.

V skutočnosti mesto v tom čase nebolo obkrúžené bielogvardejcami. Všetky cesty na západ boli v rukách boľševikov, a tí mohli zajatcov ľahko odviezť. Okrem toho - telegrafné spojenie s Moskvou nebolo prerušované ani na minútu a úrady v Jekaterinburgu by sa nikdy nerozhodli pôsobiť samostatne v takej dôležitej otázke.

Na začiatku nášho storočia, ešte pred 1. svetovou vojnou, maličké obchodíky v Kráľovstve Poľskom často predávali pod pultom

DOSŤ NAHRUBO VYTLAČENÉ POHĽADNICE

so zobrazením židovského cadika s Tórou v jednej ruke a s bielym vtákom - v druhej. Vták mal hlavu cára Nikolaja II. s imperátorskou korunou. Dole bol v židovskom jazyku nasledovný nápis: „Toto obetné zviera nech bude mojou očistiteľnou obetou...“

V priebehu vyšetrovania vraždy panovníka a jeho rodiny bolo zistené, že deň pred týmto zločinom do Jekaterinburgu z Centrálneho Ruska prišiel špeciálny vlak, ktorý mal

IBA PARNÝ RUŠEŇ A JEDEN VAGÓN PRE CESTUJÚCICH.

V ňom pricestoval človek v čiernom odeve veľmi podobný židovskému rabínovi. Táto osoba si prezrela pivnicu Ipaťjevovho domu, kde boli zadržiavaní zajatci a zanechala na stene kabalistický nápis, ktorí špecialisti rozšifrovali takto: „Cár prinesený ako obeta - cárstvo je zničené!“

Ako potvrdzujú sovietske pramene a ako svedčili niektorí z vrahov, príkaz na vraždu panovníka, jeho rodiny a

tých, ktorí boli s nimi - spolu 11 ľudí - vydal osobne Žid Jakov Sverdlov, ktorý ho vydal na splnenie Ščajovi Gološčekinovi, ktorý bol v tom čase predsedom Jekaterinburského sovietu.

Jekaterinburg potom

„NA POČESŤ“ HLAVNÉHO VRAHA

premenovali na Sverdlovsk. Sverdlov prežil svoje obete o menej ako o rok. Ako sa hovorí, zbili ho v čase mítingu robotníci jedneijz morozovských manufaktúr a on zomrel v marci 1919 ako 34-ročný, v dôsledku týchto úderov.

Oficiálne Sverdlovovu smrť pripísali zápalu pľúc.

Za bezprostredného vykonávateľa zločinu Ščaj Gološčekin určil Žida Jankeľa Jurovského, syna Chaima Jurovského, poslaného na Sibír za veľké rozkrádanie. Jankeľ

SI PRIZVAL BANDU VRAHOV-ČEKISTOV,

ktorá pozostávala najmä z maďarských Židov. Hovorí sa, že medzi týmito Maďarmi, ktorí mali účasť na vražde, bol Imre Nagy, miláčik západnej tlače, ktorého v roku 1956 zastrelili sovietske vojská pri potlačení maďarského povstania,

Jurovskij osobne revolverom zastrelil panovníka a následníka, ktorého otec držal na rukách. Cárovič Alexij, trpiaci hemofíliou, mal v tom čase 14 rokov.

Vo svetle všetkých vyššie spomenutých faktov sa stáva úplne zjavné, že jekaterinburský zločin bol

PREMYSLENOU RITUÁLNOU VRAŽDOU,

premyslenou vopred pred jeho vykonaním a uskutočneným výlučne Židmi - Sverdlovom, Gološčekinom a Jurovským. Pri tom východný Žid Jurovskij plnil úlohu toho cadika, ktorý vlastnoručne „priniesol ako obetu“ panovníka i následníka trónu najväčšieho kresťanského štátu.

• Iba USA a ZSSR mali vtedy jadrové zbrane: vďaka „obrovskej náhode“ sa výroba tejto „ultimatívnej“ zbrane nachádzala y rukách Židov: Straussa v USA a Beriju v ZSSR • Nevelká skupina „vyvolených“ mohla za pomoci jadrových zbraní ľahko drat v strachu a podrobení celý svet a diktovať svoju vôľu • Na svete vtedy nejestvovala nijaká pre nich nebezpečná organizovaná sila • No zrazu svet šokoval ruský maršal Žukov!

V. UŠKUJNIK: KAGAN I JEHO BEK (3)

10. KAGAN A BEK

Ako bolo ustanovené podľa zvyku Chazarov, všetka činnosť kagana, Lazára Kaganoviča, ostávala v hlbokom tajomne. Bek Stalin bol stále na očiach a ako neobmedzený v svojich právach niesol plnú zodpovednosť za všetku vonkajšiu i vnútornú politiku štátu.

Radový čitateľ, tak ruský, ako zahraničný, roky vykrmovaný primitívnymi lžami, šírenými tlačou, ktorú kontrolujú (...), si jednoducho nemôže predstaviť iný,

SKUTOČNÝ OBRAZ TOHO, ČO SA V SKUTOČNOSTI DIALO

za kulisami sovietskej histórie. Zahraničná tlač takmer nikdy nespomínala meno druhého, a presnejšie by bolo povedať hlavného tajomníka komunistickej strany a emigranti iba cítili, že tento

ZÁHADNÝ TAJOMNÍK

robí niečo veľmi dôležité, no nikdy nemohli dospieť k tomu, čo konkrétne. Kestler na to vo svojej pozoruhodnej knihe dal jasnú odpoveď: do svojho neúspešného pokusu zvrhnúť moc kagana bol jeho bek iba maskou skutočného pána štátu a jeho židovského okruhu. Z ďalších udalostí čitateľ pochopí pravdivosť týchto slov.

Osobne Kaganovičovi sa pripisujú „iba“ dve udalosti, ktoré v sebe niesli určitý rituálny zmysel. Bol ním rozkaz o zničení veľkolepého a grandiózneho Chrámu Krista Spasiteľa v Moskve, ktorý bol vybudovaný z darov národa na pamiatku víťaznej vojny v roku 1812 (s Napoleonom). Skrášlený najlepšími umelcami Ruska bol neocenitelhým historickým pamätníkom, srdcom nielen Moskvy, no i celého Ruska, ako Chrám Matky Božej v Paríži, alebo Chrám svätého Petra v Ríme. Chrám vybudovaný „na veky“ ničili len s ťažkosťami, a len

S POMOCOU VÝBUŠNÍN

sa ho po dlhých úsiliach podarilo rozbiť na základné časti a niektoré materiály využiť na stavbu moskovského metra. Nebola absolútne žiadna potreba zničiť ho, tak, ako nemala žiadny zmysel vražda 11 ľudí v pivnici domu Ipaťjeva v Jekaterinburgu (práve tam rituálne vyvraždili ruskú cársku rodinu a jej najvernejších - pozn.

ZMENY).

NA MIESTE CHRÁMU UROBILI KÚPALISKO.

Chrám bol zničený preto, lebo bol symbolom zahynuvšej kresťanskej ríše, moci nad ktorou sa zmocnili Židia.

Druhým významným a známym rozhodnutím kagana bolo zničenie najlepšej častí ruského roíníctva, ktoré sa uskutočnilo pod hlavičkou „rozkula-čovania“ najpracovitejších roľníkov. Výsledkom tejto akcie bol strašný hlad a smrť desiatok miliónov najvernejších kresťanov.

Podpis kagana-chána pod týmto rozhodnutím možno objasniť nielen ideou vyhubenia kresťanov, no i o celé tisícročie oneskorenou pomstou Chazarov-judaistov ich pradávnym nepriateľom, knieža ktorých Svjatoslav tak rozdrvil ich krajinu - Chazáriu.

Pre ľudí, ktorí pochybujú, že také veci sú možné v našom 20. storočí, pripomenieme ešte raz, že Chazari roztrúsení po celom svete až dosiaľ posvätne dodržiavajú svoj starý rituál zabíjania zvierat, ktoré neužívajú ako pokrm. Židia v Amerike sa považujú za „najkultúrnejšiu“, „najpokrokovejšiu a najslobodomyseľnejšiu“ etnickú skupinu krajiny, a i tak, ako už bolo povedané, títo liberáli a ateisti sa úporné podrobujú „kódu obradností“, ktorý k nim prešiel od vzdialených stepných predkov, ktorí prijali judaizmus pred mnohými stáročiami.

Zverské vyzabíjanie poradcov Lenina a čistka kádrov v armáde v značnej miere utvrdili moc „Židov na miestach“ v Sovietskom zväze. Obraz administratívneho aparátu štátu pred druhou svetovou vojnou bol vo všeobecných črtách takýto:

V skrytej forme bola moc v rukách kagana Kaganoviča a jeho najbližšieho židovského okolia. Výkonná moc prináležala jeho bekovi Džugašvilimu, ktorý navyše v prípade potreby slúžil

AKO OBETNÝ BARÁNOK.

Nijaké vážne rozhodnutia samostatne neprijímal a jeho bezhraničný despotizmus bol adresovaný „prostému ľudu“, ako hovoria Poliaci. Bezhraničná moc kagana nebola založená na Komunistickej strane štátu, nie na jej Ústrednom výbore, no na obludnej v zložitosti i v sile organizácii vnútornej ochranky, ktorej hlavný štáb sa nachádzal v Moskve, na Lubjanke. V priebehu 16 rokov stál na čele tejto ochranky gruzínsky položid Lavrentij Berija, ktorého, ako raz povedal Deutscher, veľmi nenávidel a bál sa celý štát.

Možno povedať s plným presvedčením, že počas celej histórie ľudstva nikto a nikdy nedokázal vytvoriť niečo podobné onomu systému tajnej polície, ktorá prenikala do všetkých zákutí života a svojich agentov, takzvaných seksotov, mala v každej bunke štátneho aparátu, v každej skupine ľudí, vrátane Severnej

polárnej stanice, kde žijú štyria ludia a jeden pes. Táto polícia ovládala i všetky pracovné tábory ZSSR, v ktorých tak efektívne zomieľali pracovnú silu krajiny a

KALIČILI ĽUDSKÉ DUŠE.

„Česť“ vynájdenia týchto významných táborov smrti patrí Židovi Natanovi (Naftalijovi) Aronovičovi Frenkeľovi, o čom sa západná tlač „zo skromnosti“ nikdy nezmieňuje, váľajúc tábory na „obetného baránka“ Stalina. V skutočnosti by si aj spomínaný Frenkeľ teda tiež zaslúžil Nobelovu cenu, ktorú si zaslúži nie menej ako jeho spolubrat položid Henry Kissinger, ktorý v Ázii vydal na smrť a vymieranie v táboroch milióny.

Celá skupina „Židov na miestach“ stála, samozrejme, plne na strane kaganátu a prejavovala mu výraznú podporu a pomoc najmä tým, že viedla neustále pozorovanie gójov a donášala „náčelníkom“, ak zbadala niečo podozrivé v ich správaní.

Akokoľvek paradoxne by to vyznievalo, východní Židia si zmysleli uprostred 20. storočia obnoviť systém vlády, ktorý jestvoval v ich rodnej Chazárii do 10. storočia po Kristovi, no pod spôsobom boľševického ko-munizmu!

Celá kostra moci bola obtiahnutá červenou kožou - kagan - ako najvyššia, nedostupná a takmer neviditeľná moc, a bek, vykonávateľ vôle kagana, podporujúci jeho, chána a držiaci v železnom zovretí porobených otrokov z iného plemena.

Ako na stránkach známej „Britskej encyklopédie“ z roku 1953 napísal Žid, profesor Jakov Markus: „Bolo vyvinuté obrovské úsilie, aby bol rozdrvený mimo zákona daný antisemitizmus.“

Trest zaň bol minimálne 3 roky nútených prác v táboroch, čo pre ľudí so slabým zdravím

ZNAMENALO TREST SMRTI.

Mojše Sertog a další zakúšali

„CHRONICKÉ VYTRŽENIE“ ZO SOVIETSKEHO SYSTÉMU MOCI,

a ako na stránkach Readers Digest v decemri 1968 napísal známy americký spisovateľ Lester Beli. Keďže sami boli potomkami Chazarov a chápali podstatu sovietskeho systému, nemohli nezakúšať nadšenie pri pohľade na to, ako ich spolubratia vládnu najväčšiemu štátu sveta.

Zopakujme si ešte raz: pred útokom nepriateľa (teda hitlerovského Nemecka - pozn. ZMENY) nebola Sovietska armáda zbavená svojho velenia „divokým aziatskym despotom“ Stalinom, ale východnými Židmi na čele s kaganom, ktorí zachraňovali svoje zriadenie a svoju kožu pred nebezpečenstvom nastupujúcim nie zo Západu, ale z ich vlastného štátu, ktorého pánmi boli.

Udial sa ešte jeden paradox: položid Berij a inšpirovaný kaganom priniesol

N A ZLATE J TÁCKE „KOLEKTÍVNU HLAVU“

nepriateľských ozbrojených síl štvrtinovému Židovi Hitlerovi, čo bolo začiatkom záhuby jedného i druhého.

Čitateľom, ktorí pochybujú o židovskom pôvode fuhrera, sa odporúča prečítať si alebo jeho životopis, ktorú napísal profesor Gottingenskej univerzity G. Kessler, alebo knihu Cardella „Hitler - zakladateľ Izraela“. Otec Hitlera, Schickelgruber, bol nezákonným synom židovského bankára z Grazu a jeho slúžky. Bankár sa volal Frankenberger.

Je zaujímavé, že Cardell, keď písal svoju knihu vydanú v roku 1974, ani nevedel o Kesslerovej brožúre, ktorá okamžite zmizla z knižného trhu - skúpená Židmi. Cardell píše, že takmer celé najbližšie okolie Hitlera pozostávalo z ľudí, ktorí mali prímes židovskej krvi, s výnimkou Rôhma, zabitého na samom začiatku kariéry fuhrera, ktorý bol „čistým Árijcom“. Dvaja, poľný maršal Milch a Eichmann, vyvezení a zabití Židmi v Izraeli, boli čistokrvnými Židmi.

11. MARŠAL ŽUKOV

Vierolomný útok Hitlera na Sovietsky zväz bol strašným úderom pre „Židov na miestach. Ako je známe, v Kremli ani nechceli veriť tejto neočakávanej správe, ktorá znamenala nevyhnutnú smrť všetkým východným Židom, a dokonca nie z rúk Hitlera, ale všetkých národov obývajúcich sovietske Rusko. Kým v starom Rusku bol takzvaný „antisemitizmus“ zjavom sporadickým a nemal také ostré formy, tak teraz, podľa svedectva sa-motných Židov, všetko obyvateľstvo štátu malo k nim postoj nepriaznivý, s výnimkou „disidentov“, samozrejme.

Paradox prehry vojny, ktorú malo Nemecko už takmer vyhratú, dosiaľ ostáva záhadou. Nemci po vzore Napoleona teraz často obviňujú mrazy, ktoré ich zahubili pod Moskvou. Sovietski historici až do „odvenčenia“ Stalina pripisovali víťazstvo „géniu“ generalissima, a teraz ho pripisujú Komunistickej strane ako celku. Pokúsme sa nájsť čiastočné objasnenie chodu udalostí v charaktere tých dvoch osôb, na ktorých záviseli najdôležitejšie rozhodnutia v súvislosti s vedením grandióznej operácie. Ako píše Kesstler v svojej knihe o Chazaroch, ich

BEK, A NIE KAGAN,

sa v čase vojnových udalostí staval do čela ozbrojených síl štátu. V súlade s týmto zvykom bol bek Stalin vyhlásený za Najvyššieho hlavného veliteľa všetkých armád ZSSR.

Kto vymenoval maršála Georgija Konstantinoviča Žukova do funkcie náčelníka Generálneho štábu, nám nie je známe. Najpravdepodobnejšie to bol výber samotného Stalina, výber výnimočne úspešný. Žukov bol vo

vojenských kruhoch známy ako „antisemita“, a preto jeho vymenovanie do tejto funkcie nemohlo vyjsť zo „židovského“ okruhu Stalina. V prvých dňoch vojny boli všetci Židia v úplnej panike a zmätku a nakoľko to len bolo možné, dávali prednosť neupozorňovaniu na seba. Stalin, ktorý podľa svedectva samotného Žukova vôbec nebol nejakým pologramotným hlupákom neschopným čítať ani zemepisné mapy, úplne rozumne odovzdal celé vedenie vojnových udalostí svojmu náčelníkovi štábu a iba podporoval jeho rozhodnutia svojou autoritou.

Sovietsky zväz vyhral vojnu, napriek jej úplne tragickému začiatku, pretože

VLASTENECTVO RUSKÉHO NÁRODA JE NEZDOLATEĽNÉ,

a preto, že ponad hlavu amatéra Stalina vojenské udalosti riadil výnimočne talentovaný profesionál maršal Žukov.

Žukov, tak ako Suvorov,

VYNIKAJÚCO CHÁPAL PSYCHOLÓGIU VOJAKA.

Samozrejme, chápal, že duch armády je silne podlomený procesom stínania hláv jej náčelníkov pred vojnou.

Keď už boli Nemci neďaleko od Moskvy, mnohé intendatské sklady mesta sa ukázali byť rozkradnuté obyvateľstvom, pretože ich ochranka sa rozutekala. V tejto chvíli Žukov vydal príkaz, pod ktorým bol podpísaný iba on, o okamžitom odvolaní vinníkov z funkcií a ich zastrelení. Všetky mená zastrelených bez výnimky boli židovského pôvodu - Rosenberg, Blumenthal, a tak ďalej. Všeobecné pravidlo bolo také, že o po-dobných zastreleniach sovietske agentúry nikdy neinformovali. Bolo jasné, že Žukov týmto príkazom, uverejneným na jeho osobné nariadenie, chcel podčiarknuť, že Židia teraz úľavy mať nebudú a

ŽIADNE NEMIESTNE ZHOVIEVAVOSTI IM PREJAVOVAŤ NEMÔŽE.

Je bez akýchkolvek pochybností, že tento príkaz ihneď zdvihol jeho prestíž na veľkú výšku a zabezpečil dôveru vojakov a dôstojníkov voči nemu.

Nie bez Žukovovho vplyvu boli zavedené náplecníky, niektoré nové rady, otvorené niektoré chrámy.

Všetko toto ohrozovalo vládu Židov, no v čase vojny, od výsledku ktorej závisela celá ich budúcnosť i samotný život, sa museli zmierovať so situáciou. Okrem toho, kým „kľúč k moci“, tajná polícia, bol v ich rukách, na obavy o budúcnosť nemali osobitné príčiny. Berija bol navyše náčelníkom sovietskej vojenskej kontrarozvied-ky a cez ňu držal celú armádu pod svojou kontrolou.

Zverské vyvraždenie poľských dôstojníkov v Katyni, ktoré sa sprvu pripisovalo Nemcom, potom Rusom (dodnes to robí „oficiálna“ tlač pod kontrolou na Západe i Východe - pozn. ZMENY), v skutočnosti organizoval Berija a jeho židovskí agenti kontrarozviedky. Skôr spomenutá Clair Sterlingová nazvala v svojom článku poľský antisemitizmus „klasickým“. Poľskí dôstojníci boli práve nositeľmi tohto „klasického antisemitizmu“, a oni boli zničení ako potenciálni nepriatelia Židov. Zničenie sovietskych vojenských kádrov pred vojnou a vražda poľských dôstojníkov v Katyni sú sú prejavmi toho istého „poriadku“.

Víťazstvo, rozhodujúce o údele sveta, stálo neuveriteľné obete a vyžiadalo si milióny ľudských životov. Zo všetkých etnických skupín ZSSR

NAJVIAC UTRPELI RUSI

- Veľkorusi, Malorusi (tak sa po stáročia nazývali Ukrajinci, kým ich západnícka propaganda nezačala odtŕhať od spoločných všeruských koreňov siahajúcich až ku Kyjevskej Rusi - pozn. ZMENY) i Bielorusi - a najmenej Židia, ktorí obsadili funkcie rezervistov v tyle, oddieloch ochranky, v radoch tajnej polície, ktorá rozšírila svoju činnosť zahrnutím vojenskej rozviedky.

No, ako to vždy býva po vyhratých vojnách, v masách obyvateľstva sa búrlivou vlnou zdvihol cit vlastenectva a národnej hrdosti, alebo - ako to pomenúva Deutscher - cit „šovinizmu“. Tu možno poznamenaj že západná tlač týmto menom nikdy nenazýva divoké vystúpenie sionistov, no nikdy nevynechá príležitosť nazvať ruské vlastenectvo „šovinizmom“.

Zrážka ruského „šovinizmu“ s židovským „internacionalizmom“ bola iba otázkou času. Zadúšajúca nadvláda „Židov na miestach“ sa stávala neznesiteľná a Rusi, začínajúci si uvedomovať svoju silu, oduševnení víťazstvom nad nepriateľom vonkajším, sa vážne pustili do zvrhnutia nepriateľa vnútorného.

12. VYHUBENIE RUSKÝCH „ŠOVINISTOV“

Vďaka sústredenému úsiliu západnej tlače nachádzajúcej sa pod plnou sionistickou kontrolou, obdobie ruskej histórie približne od roku 1945 do roku 1950 ostáva pokryté závesom hmly. Príčina tohto „bieleho miesta“ v histórii je celkom jednoduchá: hovoriť pravdu a spomínaťboj ruského vedenia so židovským, bolo čo najprís-nejšie zakázané, lebo to mohlo vyvolať rad „najchúlostivejších“ otázok, ako, napríklad, odkiaľ sa vzala židovská moc a kým a ako bola podporovaná?

Avšak, ako sa hovorí,

ŠIDLO SA VO VRECI NEUTAJÍ.

Americký časopis, ktorého vydavateľom bol Žid Dávid Lawrence, uverejnil rozhovor so známym prebehlíkom Nikolajom Chochlovom, agentom sovietskej tajnej polície. Objavil sa v Amerike a bol pozvaný do redakcie časopisu na rozhovor. Rozhovor bol nahratý a v plnosti uverejnený v čísle tohto časopisu 21. januára 1954:

Uvádzame časť z tohto rozhovoru:

Chochlov: V roku 1938, keď sa Berija stal hlavou NKVD, vytvoril okolo seba skupinu jemu oddaných ľudí.

Otázka: To boli čekisti?

Chochlov: Väčšina z nich boli čekisti, no židovského pôvodu. V roku 1940 sa Avvakumov stal jeho pomocníkom. Slúžil Berijovi úplne oddane. Fakticky Berija držal v svojich rukách všetku silu tajnej polície. Avvakumova vymenoval za šéfa špeciálneho oddielu, ktorý mal agentov v každej častí armády.

Otázka: Ako sa Avvakumov zúčastňoval na týchto udalostiach?

Chochlov: Teraz sme sa dostali k židovskej otázke v Sovietskom zväze. Židia sa často považujú nielen za občanov štátu, v ktorom žijú, ale i za členov medzinárodného hnutia sionistov. Majú svoju vlastnú históriu a tradície a v Sovietskom zväze sú nezriedka zainteresovanejší v otázkach svojho národa, ako v otázkach sve-tového komunizmu. A. A. Ždanov a jeho skupina nemohli toto Židom zabudnúť. Preto v roku 1948 on a niektorí ďalší začali boj proti Židom.

Otázka: Čo sa stalo s týmto bojom, so Ždanovom?

Odpoveď: V tom istom roku, 1948, Ždanov zomrel a Berija a Avvakumov okamžite začali

„LENINGRADSKÚ KAUZU“.

Tvrdili, že skupina na čele so Ždanovom, ktorá obviňovala Židov z kozmopolitizmu, nie sú naozajstní komunisti, ale ruskí šovinisti. A osoby, ktoré boli vo velŕni vysokých funkciách, sa ocitli pred súdom. Niektorí z nich boli postrieľaní a ďalší sa dostali do väzenia.

Otázka: Kedy to bolo?

Chochlov: Na začiatku roku 1949. Avvakumov bol vtedy ministrom Štátnej bezpečnosti a stál na čele tohto „procesu“. To bolo dočasné víťazstvo Kaganoviča, Beriju, Malenkova a Avvakumova. Sprisahanie proti Židom bolo zlikvidované. Bolo to v rokoch 1945-53.

Chochlov plne potvrdzuje, že Židia na teplých miestečkach ostali tým, kým boli i do ich „mobilizácie“ do strany boľševikov, teda judaistami a sionistami, a nijako sa nemohli stať naozajstnými (a nielen podľa mena) komunistami. Ešte aj po víťazonosnej vojne ruského národa zostávali v ZSSR natoľko silní, že mohli začať masový proces v Leningrade proti svojim nepriateľom, ktorý trval tri roky. Vieme, že súd v ZSSR bol v tých časoch veľmi „rýchly“, hoci i nie spravodlivý a milosrdný, možno si ľahko domyslieť, aké množstvo obvinených bolo možné v Leningrade „spracovať za takéto obdobie. Zaujímavé porovnanie: v dňoch, keď sa píšu tieto riadky, noviny informujú, že v Sovietskom zväze súdia dvoch Židov: Ginzburga a Ščaranského. „Celý svet“, ako možno v takýchto príkladoch predpokladať, začal prejavovať nevôľu.

USA SA VYHRÁŽAJÚ RÔZNYMI REPRESIAMI

za porušenie „ľudských práv“. V rámci protestu sa zastavuje cesta vedcov do ZSSR, a tak ďalej. No hľa, keď nie dvaja „Židia na miestach“ boli odsúdení, ale desiatky tisíc ruských ľudí obvinených zo „strašného zločinu šovinizmu“ boli vyhubené Židmi v Leningrade, nikto zo západných „humanistov“ ani nepípol. Ešte i emigrantská tlač akosi považovala za múdrejšie ponechať tieto veľmi významné „leningradské procesy“ bez osobitnej pozornosti.

Keďže otvorene súdiť Ždanova, populárneho v straníckych kruhoch, bolo nebezpečné, Židia ho

JEDNODUCHO OTRÁVILI.

Násilná smrť Ždanova bola očakávaným signálom na začiatok čistky straníckych orgánov od elementu nebezpečného pre Židov...

„Čistka“ radov strany od „šovinistov“ sa diala v časoch vrcholu slávy „generalissimusa“ Stalina, keď ten, zdalo by sa, bol neohraničeným despotom. No, ako hovorí úplne jasne Chochlov, „leningradská kauza“ a likvidácia „šovinistov“ neboli víťazstvom Stalina, ony boli víťazstvom Beriju a jeho podriadených.

Ždanov bol, ako je známe,

OSOBNÝM PRIATEĽOM STALINA,

a je mimo akejkoľvek pochybnosti, že svoju protižidovskú činnosť začal nie bez súhlasu Stalina, ako jasne potvrdzujú nasledujúce udalosti v Sovietskom zväze. Inými slovami, leningradské porátanie sa Židov s „ruskými šovinistami“ bolo tým najhroznejším varovaním samotnému „despotovi“, ak sa pokúsi podniknúť niečo podobné.

Židia-Chazari, vyhubujúc pánov toho štátu, v ktorom žijú, teda v Rusku, podporili tak tradície svojich vzdialených predkov Židov-semitov, ktorí zničili viac ako 75 000 Peržanov „šovinistov“ pred asi 2500 rokmi, čo je opísané v knihe Ester. Na počesť týchto krvavých jatiek Židi a ustanovili veselý sviatok Purim, slávený až dosiaľ všetkými Židmi na celom svete. Treba povedať, že by ustanovili i Purim2 na počesť „leningradského procesu“, keby sa ich víťazstvo neobrátilo na porážku. Pre úplnú analógiu medzi týmito udalosťami v Sovietskom zväze bola vybratá i vlastná „Ester“ - Róza Kaganovičová, posledná žena Stalina. Róza bola sestrou kagana Kaganoviča!

Že Stalin, tak ako i posledný perzský kráľ za čias Estery, bol plne v rukách obkolesujúcich ho Židov, potvrdzuje ešte i naledujúci historický fakt. V čase začiatku historických procesov v Leningrade sa Stalin dožil 70 rokov. Pri tejto príležitosti mu Ben-Gurion poslal taký nadšený pozdravný telegram, že ani „despota“ nemohol zniesť nadšené pochvaly Ben-Guriona a tento dokument nazval

NAJHNUSNEJŠÍM V HISTÓRII DIPLOMACIE

Izraela. To dokazuje, že vtedy, koncom 40-tych rokov, bol Stalin ešte pod kontrolou sionistov a nezačal svoj boj s nimi.

Leningradský proces dáva právo tvrdiť, napriek mienkam všelijakých „expertov“ a „sovietológov“, že ani čistka strany, ani čistka armády v dovojnových rokoch neboli dielom rúk Stalina, ale Kaganoviča a Beriju, samozrejme, za činnej účasti celej skupiny „Židov na miestach“ bezočivo potvrdzujúcich svoju moc.

V sovietskej tlači sa istý čas veľmi často objavovali články-nekrológy v súvislosti s úmrtiami rôznych ľudí, ktorí zahynuli v čase pomsty Beriju a Izraeloviča. Takmer všetky tieto články obsahovali jednu a tú istú stereotypnú frázu o obetiach tejto pomsty: „stal sa obeťou kultu Stalina“.

Je zvláštne, že dosiaľnik nevenoval osobitnú pozornosť posledným slovám tejto frázy. Nebolo by jednoduchšie povedať: „stal sa obeťou Stalina“. Prečo sa tu spomína kult?

V skutočnosti je v týchto slovách vložený úplne konkrétny zmysel: „kult“ hovorí o jestvovaní

SKUPINY „KULTISTOV“,

ktorí ho vytvorili a podporujú pre svoje vlastné výhody. Napríklad Semiti mali kult bôžika Molocha, do ohnivej útroby ktorého Semiti hádzali živé dojčatá. Každý chápe, že tieto nešťastné deti neboli obeťami samotného Molocha, ale jeho „kultistov“. Bez nich by nebolo ani Molocha, ani prinášania obiet Molochovi.

Stalin bol tým Molochom, prikrývajúc sa kultom ktorého Židia hubili svojich vlastných nepriateľov pod maskou „obety bôžikovi“. Je to i pohodlné, i bezpečné, a odpútava to pozornosť nerozumných „humanistov“ od temných a krvavých činov samotných kultistov.

V Prahe bol na jeseň 1952, úplne neočakávane pre všetkých, uväznený hlavný tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany, Žid Rudolf Slánsky, a spolu s ním celá skupina známych Židov. Súdili ich bleskovo, od 20. do 25. novembra, a 13 funkcionárov, z ktorých 11 boli Židia, odsúdili na smrť a ihneď postrieľali. Medzi zastrelenými bol i samotný Slánsky. Proces začal Klement Gottwald, priateľ Stalina, a je mimo akýchkoľvek pochybností, že s jeho súhlasom a po jeho usmerneniach.

Skutočné meno Slánskeho bolo Salzmann. Po prvýkrát počas celej existencie komunizmu bolo oficiálne oznámené, že „sionisti a vláda Izraela sú agentmi amerického imperializmu“. (Alebo naopak - pozn. ZMENY)

Táto akcia bola otvoreným vyhlásením vojny svetovému židovstvu, ktoré, ako obyčajne, ostalo úplne nezaznamenané.

Stalin Gottwalda podporil „krymskou kauzou“, a potom začal „proces so židovskými lekármi“. O začiatku čistky oznámila TASS 13. januára 1953. Je zaujímavé uviesť tu krátky úryvok z článku istého VVhitea - zrejme Žida - uverejnený v Readers Digest v júni 1967: „13.januára 1953 sa udial najstrašnejší úder. Titulky novín kričali, že deväť vynikajúcich moskovských lekárov (väčšinou Židov) sa priznalo, že

TRÁVILI SVOJICH PACIENTOV V KREMLI

na príkaz Americko-židovského Zjednoteného organizačného výboru, pracujúc v prospech všesvetového židovského sprisahania. V priebehu troch mesiacov bolo uväznené nespočetné množstvo Židov. Potom milostivo Stalin zomrel 5. marca 1953.“

Nie je ťažké dovtípiť sa, kto zabezpečil tento „akt milosrdnosti“. Delegácia francúzskych komunistov, ktorá navštívila Moskvu čoskoro po smrti Stalina, hovorila úplne otvorene, že Stalin mal srdcovú príhodu v čase návalu zlosti, keď sa vyhrážal, že všetkých Židov vysídli do Birobidžanu (hlavné mestečko malej Autonómnej židovskej oblasti na ruskom Ďalekom východe - pozn. ZMENY). Agenti Beriju, ktorí ho obkolesovali, schmatli svojho „vladyku“ (teda Stalina - pozn. ZMENY), uložili do postele a udusili poduškami.

(„Berija vedel, že Stalin plánoval 5. marca začať deportácie židov z Moskvy. (...) Niektorí videli autobusy parkujúce okolo Moskvy, ktoré boli pripravené na deportáciu židov.“ - Nový deň)

9. marca Stalinov syn - Vasilij - náhle kdesi zmizol. V časopise Time bolo napísané, že jeho zmiznutie je spojené s tým, že „vyjadroval pochybnosti o prirodzenosti smrti svojho otca“. A 14. marca, po obede, v Kremli

NÁHLE ZOMREL KLEMENT GOTTVVALD,

otrávený agentmi Beriju, ako vtedy všetci hovorili.

13. 113 DNÍ BERIJU

Tak sme krok za krokom došli k najdôležitejšiemu obdobiu súčasnej histórie, podstata ktorého sa starostlivo ukrýva pred „demosom“ vládcami sveta a ostáva až dosiaľ v hlbokej tme.

Po poprave „zradcu“ beka Džugašviliho bol na jeho miesto okamžite vymenovaný náčelník „prétoriánskej gardy“ Lavrentij Berija, kvôli zamaskovaniu verejne prikrytý Malenkovom, ktorý na pôsobenie nemal nijakú moc.

Samotný chán alebo kagan Lazár Kaganovič i naďalej, ako sa od neho očakáva, ostával v tieni, no je bez akýchkoľvek pochybností, že najvyššia moc, ako i predtým, sa plne nachádzala v jeho rukách.

Teraz bude namieste pripomenúť si jednu epizódu z americkej histórie tej doby... V Amerike prichytili na mieste zločinu dvoch Židov, manželov Rosenbergovcov, ktorí ukradli tajomstvá novej atómovej zbrane a odovzdali ich do rúk Moskvy, teda svojmu krajanovi Berijovi, ktorý bol predsedom výboru pre atómové zbrane ZSSR (...) V Amerike predsedom takého istého výboru bol ďalší Žid, „admirál“ Strauss, ktorý nikdy nebol

námorníkom, no ktorého prezident Roosevelt vymenoval za admirála. (...)

Keď boli Júlia a Etel Rosenbergovci na základe zákona odsúdení na smrť, petície o milosť prichádzali zo všetkých krajín zemegule, ba i z Vatikánu. Najhlučnejšia bola (slobodomurárska - pozn. ZMENY)

„LÓŽA VEĽKÉHO VÝCHODU“,

ktorá požadovala opätovné posúdenie kauzy.

Okrem toho, Rosenbergovci boli hlboko religiózni ľudia a po celý čas ich navštevoval rabín Kozlov, aby upevnil ich ducha, keď boli uväznení. Rabín na ich prosbu nad nimi uskutočnil i obrad pohrebu podľa všetkých pravidiel judaizmu. Z toho možno vyvodiťpriamy záver, že Rosenbergovci neboli komunisti.

Aj rozsudok smrti nad nimi vyniesol Žid, menom Kaufmann, a toto, ako otvorene písali americké noviny, bol svojím spôsobom rituálny akt: nie gój, ale vlastný, Žid, priniesol ako obetu dvoch svojich súplemenníkov. (...)

„Pretoriánska garda“ posilnená atómovou zbraňou nového typu by sa mohla nebáť svojich vnútorných nepriateľov a ľubovoľné povstanie, zamerané proti diktatúre židovského kagana, by bolo potlačené.

Po poprave „zbuntujúceho sa“ beka Džugašviliho sa začala epocha „100 dní Beriju“, ako ju nazval spomínaný Isaac Deutscher v článku, ktorý sa objavil v časopise Reportér z 1. septembra 1953, teda čoskoro po smrti Beriju. Oplakávajúc jeho smrť, Deutscher píše, že Berija zahynul práve v čase, keď robil hlboké reformy, ktorých konečným cieľom bola decentralizácia vládnutia štátu a vytvorenie autonómnych celkov (niečo ako Vyšších územných celkov?- pozn. ZMENY)

Inými slovami povedané, Židia-sionisti, ktorí úplne dostali do ruky moc, začali uskutočňovať svoj

ZÁKLADNÝ PROGRAM - ROZČLENENIE RUSKA,

čo ešte len malo, no nestihlo urobiťv zárodku zaniknuvšie Zakladajúce zhromaždenie.

V svojom článku Deutscher ani nespomína Malenkova, považujúc ho za pešiaka, ktorý nemá nijakú moc. „Čarovanie“ diumvirátu Kaganovič-Berija v skutočnosti pokračovalo nie 100 dní, ako píše Deutscher, aby túto cifru prirovnal k 100 dňom Napoleona po jeho návrate na ostrov Elba, ale 113 dní: od 6. marca do 27. júna 1953. Globálny význam týchto 113 dní je skrytý pred zrakmi nezasvätených nepreniknuteľnou oponou. Nakoľko mi je známe, zo všetkých politických komentátorov sveta iba jeden človek správne hodnotil tieto udalosti v časopise „Zdravý zmysel“. Bol to autor tejto knihy.

Veci sa diali takto. Ihneď po smrti Stalina na príkaz Kagana, Beriju a Avvakumova, ako potvrdzuje Chochlov, začali rozdrvovanie nových „šovinistov“, na čele ktorých stáli Ignaťjev a Rjumin. Všetci Židia boli vypustení z väzníc a vyhlásení za nevinných. Keď „liberál“ Berija upevnil svoju moc vlnou teroru, pustil sa do uskutočňovania spomínaných vnútorných reforiem. Všetko vyššie uvedené je dobre známe a je podchytené históriou.

No jestvuje i druhá strana mince, na ktorú prostí smrteľníci nemajú právo pozrieť ani jedným okom.

Búrky druhej svetovej vojny zmazali z povrchu zemského vojenskú silu takých štátov ako Japonsko a Francúzsko, oslabili Francúzsko a Anglicko a nechali na vrchole dva štáty - víťazov: USA a ZSSR. Okrem toho, iba tieto dva štáty mali v tých rokoch jadrové zbrane: vďaka „obrovskej náhode“ sa výroba tejto „ultimatívnej“ zbrane nachádzala v rukách Židov - Straussa v USA a Beriju v ZSSR.

Ďalej: všetci, ktorí sa zaujímajú o medzinárodnú politiku, dávno vedia, že Amerika je zachvátená nepriateľom vnútorným - židovskou klikou. Sovietska tlač niekedy nazýva túto temnú silu „sionistickou mafiou“ diktujúcou administrácii svoju vôľu. Táto mafia

DOSADZUJE NA „TRÓN“

jej vyhovujúceho prezidenta a ona i zvrháva jej nevyhovujúcich prezidentov, ktorí sa pokúšajú pôsobiť príliš samostatne.

Údel Kennedyho, Nixona a Agnewa slúžia ako jasný dôkaz toho, ako židovská nadvláda trestá svoje neposlušné figúrky. Nie celkom rozumný „Jimmy“ raz priamo povedal, že on dobre vie, od koho závisí jeho postavenie prezidenta Spojených štátov a že nikdy sa neopováži pôsobiť proti záujmom Židov. Predvolebné reči Cartera a Forda boli plné takého podlého a hnusného podlizovačstva vo vzťahu k Židom, že je odporné ich čítať. Nixon pred svojím pádom často opakoval: „Židovská kabala“ na mňa siaha, aby ma zahubila.“

Neveľká skupina „vyvolených“ mohla za pomoci jadrových zraní ľahko držať v strachu a podrobení celý svet a diktovať svoju vôľu.

Myšlienka novej, strašnej zbrane sa zrodila v hlavách ich súplemenníkov a podľa práva predstaviteľov „Bohom vyvoleného národa“ museli zožať plody prác svojich „mudrcov“ a zotročiť silou zbraní celý svet Všetci nepriatelia Židov ležali v prachu. Na svete nejestvovala nijaká organizovaná sila, ktorá by pre nich mohla byť nebezpečná.

Zjednotená moc Ameriky a Sovietskeho zväzu bola plnou zárukou bezpečnosti Židov pred všetkými potenciálnymi nepriateľmi.

Ozbrojené sily ZSSR preplnené až do krajnosti „tajnými“ nemohli byť využité na boj so Židmi. Nebezpečné elementy boli vyčistené po likvidácii generalissima Stalina.

Obzor bol úplne čistý a bezoblačný. Zostávalo iba začať perestrojku sveta na nový, židovský poriadok a zožínať plody kolosálneho víťazstva v priebehu prichádzajúcich stáročí. S plným právom a bez akýchkoľvek námietok a nebezpečenstva mohli židovskí vladári skríknuť: „Cár prinesený ako obeť - cárstvo je zničené!“ No

celosvetovému chazarsko-židovskému kaganátu nadišiel náhly koniec.

14. LIKVIDÁCIA ŽIDOVSKÉHO KAGANÁTU

Začiatok bol veľmi jednoduchý a nenápadný. Nadišla sezóna zvyčajných letných manévrov a maršál Žukov požiadal, aby mu dovolili presunúť k Moskve dve tankové divízie rozmiestnené na Urale. Súhlas bol daný a čoskoro dve divízie prišli k hlavnému mestu.

TIETO TANKOVÉ DIVÍZIE

Rozložené pri Moskve po ich presunutí z Uralu poslúžili Žukovovi ako glavná „oporná sila“ pri likvidácii centra židovskej moci v Sovietskom zväze – štábu tajnej polície na Lubjanke. Bez tejto reálnej sily by nijaké pokusy povstania proti hegemónii Židov jednoducho neboli možné.

Pre tých, ktorí nemajú poňatia, aká sila bola sústredená v rukách Beriju, treba prečítať a zamyslieť sa nad nasledujúcimi riadkami, ktoré čoskoro po jeho páde uverejnila americká tlač. V čísle židovského časopisu Newsweek z 20. júla 1953 bolo povedané, že vo chvíli pádu Beriju jeho „štát v štáte“ alebo Ministerstvo vnútra, tvoril 1 milión ľudí, z ktorých polovica bola organizovaná ako naozajstná armáda s vlastným delostrelectvom, tankami, letectvom. Berija bol jediným a úplným vlastníkom tejto armády. Zajať takého človeka holými rukami bolo jednoducho nemožné.

Hoci už prešlo viac ako štvrť storočia od krachu judaisticko-sionistického jarma v Sovietskom zväze (pozor, táto kniha bola písaná ešte pred nástupom Gorbačova, Jeľcina a Putina... - pozn. ZMENY), a svet zažíva v stále ostrejšej podobe priame následky tohto strašného úderu na kaganát, nik ešte nepozná všetky podrobnosti moskovského prevratu.

• Vpád tankov s pechotou sediacou v nich na Lubjanku sa mohol uskutočniť bleskurýchlo • Jeden z veliteľov divízie bol v hlavnom tanku a cez rádio dával príkazy svojej kolóne • Sprvu nik z nižšej veliteľskej zostavy a z radových vojakov nemal ani poňatia, že sa zúčastňuje na historickej udalosti, grandióznej a výnimočne dôležitej, ktorá má zmeniť celý ďalší údel sveta, a nie na obyčajných „letných manévroch“

V. UŠKUJNIK: KAGAN I JEHO BEK (4)

ZVLÁŠTNOSŤ

Je zvláštne pomyslenie na to, že my so všetkými podrobnosťami vieme o násilnej smrti imperátora Pavla Prvého, zabitého v Petrohrade 1. marca 1801 v Michajlovskom zámku, teda pred takmer dvoma storočiami, no to, čo sa udialo za nášho života, nevieme presne. Ktosi sa úmyselne snaží zatušovať a

VYMAZAŤ Z ĽUDSKEJ PAMÄTE

túto veľmi vážnu udalosť.

Verziu, ktorú autor počul od jedného zahraničného „očitého svedka“, že centrum Moskvy bolo odrezané od sveta v priebehu niekoľkých dní Žukovovými tankami, ktoré vraj stáli tesne pri Bulvárnom koľci, treba po-važovať za vymyslenú, založenú na neveľkej dávke pravdy.

V americkom časopise Time z 20. júla 1953 sa článok pod titulkom „Rusko“ začína takto:

„ČISTKA TOHO, KTO ČISTIL.

Po Sadovom bulvári, živom širokom prejazde v severnej Moskve, prešiel oddiel sovietskych tankov a nákladiakov s vojakmi.

ČAS: PÄŤ HODÍN POOBEDE 27. JÚNA.

Podobné obrázky nevidno v Moskve často, a preto si to zahraniční diplomati všimli „so záujmom“. Ďalej časopis informuje, že večer toho dňa sa uskutočnilo parádne predstavenie novej opery „Dekabristi“ v Boľšom teatre, na ktorom bola prítomná najvyššia „šľachta“ Kremľa - všetka, s výnimkou Beriju.

Z toho sa robí záver, že cieľom tejto kolóny tankov bola

LIKVIDÁCIA BERIJU.

O niekoľko dní neskôr Prezídium Najvyššieho Sovietu formálne uvoľnilo Beriju zo všetkých funkcií a vydalo príkaz postaviť ho pred súd. Obvinenie - zrada Vlasti. No všetky podrobnosti ostávali skryté pred zrakmi širokej verejnosti, a až 6.júla Izvestija krátko oznámili, že jeden z členov vlády dostal zaslúžený trest za odklonenie od línie strany.

Časopis Newsweek z toho istého dňa popisuje moskovské udalosti takto: „27. júna, popoludní, tanky a nákladiaky s ozbrojenými vojskami prehrmeli po Sadovom Koľci v Moskve... Tanky bolo vidno z okien novej budovy amerického veľvyslanectva. Smerovali ku Kremľu. Neďaleko od Kremľa a niekoľko štvrtí od Sadového Koľca sa nachádza Lubjanské námestie. Na jednej jeho strane je rozpoložená masívna a pochmúrna budova štábu Ministerstva vnútorných vecí. Kdesi vo vnútri budovy mal Lavrentij Berija svoju oficiálnu rezidenciu - dobre zariadený byt so 16 izbami...“ Ďalej sa tiež spomína predstavenie opery „Dekabristi“, na ktorej spozorovali neprítomnosť Beriju. Za rým nasleduje veta: „Je plne opodstatnené predpokladať, že Berija bol uväznený 27. júna a že Sovietskej armáde bol daný príkaz odvrátiť odpor vojsk Ministerstva vnútra.“

Napokon, v najvplyvnejších amerických novinách New York Times, ktoré patria židovským spríbuzneným rodinám

OCHS-DREYFUSS-SULZBERGER,

z 11. júla 1953, sa objavil článok, ktorý napísala samotná hlava klanu Sulzberger, kde bolo povedané nasledujúce: „Predpokladá sa, že zatknutie Beriju sa udialo 27. júna, keď sa tanky objavili v Moskve. V priebehu niekoľkých hodín popoludní bolo vidno vojakov v ten deň, keď bola spozorovaná neprítomnosť Beriju na opernom predstavení.“

Treba poznamenať, že všetky tieto tri vedúce orgány americkej tlače mali v tej dobe v Moskve svojich vlastných korešpondentov. V tých istých novinách zo.14. júla je významná veta, že Sovietska armáda v Moskve, teda maršal Žukov, „je kľúčovým faktorom pádu Beriju“.

Londýnske Večerné Noviny z 29. júla 1953 písali, že moc v Moskve sa nachádza v rukách vojenského triumvirátu, na čele ktorého sa nachádza maršál Žukov. Podľa oficiálnych sovietskych údajov bol Berija kdesi a kýmsi uväznený pre zradu, súdený po niekoľkých mesiacoch a potom popravený.

Jeden z rakúskych žurnalistov autorovi povedal, že Berija bol uväznený 27. júna v Moskve priamo v Kremli, prevedený podzemnou chodbou do Bu-tyrského väzenia a tam bol večer toho istého dňa zabitý.

Podľa iných údajov Beriju ktosi zabil v Kremli, zrejme 27. júna a celá jeho kolosálna organizácia sa po strate svojho vodcu rozpadla sama od seba, bez akéhokoľvek tlaku zvonku. To sa zdá byť málo pravdepodobné.

Veci sa skôr udiali ináč. Nijaké veľké sprisahanie nebolo, a ani byť nemohlo. Inak by ho ihneď odhalili agenti Beriju a zlikvidovali by všetkých jeho účastníkov.

Je očividné, že do Žukovových plánov bolo

ZASVÄTENÝCH IBA NIEKOĽKO VYŠŠÍCH DÔSTOJNÍKOV

dvoch tankových divízií, ktoré zavolal z Uralu. Niekto z nich, a možno i samotný Žukov, zastrelil Beriju v čase zasadania Politbyra v Kremli. To sa mohlo udiať medzi 16.00 a 16.30 popoludní. Ihneď po jeho zabití Žukovovi dôstojníci obsadili telefónnu stanicu v Kremli a na príkaz Žukova sa oddiel tankov a obrnených transportérov s pechotou vypravil na Lubjanku. Objavenie sa tejto ozbrojenej sily bolo natoľko

NEOČAKÁVANÉ A BLESKOVÉ,

že nik z vedenia Ministerstva vnútra nestihol a ani sa neosmelil organizovať odpor, a celý štáb Beriju bol zajatý v okamihu, vrátane pravej ruky Beriju - Izraeloviča, ktorý sa iba nedávno vrátiľ zo sibírskeho tábora, kde presedel mnoho rokov.

Ako je známe, nik z obyvateľov Moskvy nepočul na uliciach mesta v ten deň streľbu, neudiali sa nijaké neporiadky, ba ani premiéra opery „Dekabristi“ nebola zrušená.

Inými slovami - „Veľká ruská revolúcia“ si nebrala príklad z „Veľkej kultúrnej revolúcie“ Maa, ktorá trvala roky za veľkého hluku a tresku, ale sa vkradla do histórie ako „zlodej v noci“, a hoci jej výsledky sú neviditeľné vo všetkých kútoch sveta, takmer všetko obyvateľstvo planéty nechápe jej význam, ba ani ju nechce uznať za skutočnosť, ktorá sa udiala!

Keďže moc Židov v ZSSR nemala hlboké korene a zakladala sa na holom terore tajnej polície, tak zničenie jej lubjanského centra za pomoci Žukovových tankov znamenalo okamžité a nevyhnutné rozloženie tejto moci a postupné vytlačenie Židov zo všetkého administratívneho aparátu štátu.

Možno s presvedčením povedať, že Berija bol zabitý na mieste a súd s ním, ktorý sa dial niekoľko mesiacov neskôr, bol iba inscenovaný. Neobyčajne opatrný a predvídavý maršal Žukov nemohol nechať nažive takého nebezpečného nepriateľa, akým bol Berija.

Je nepochybné, že pri náhlom útoku na lubjanské centrum tajnej polície sa Žukovovi dôstojníci zmocnili najtajnejších archívov tejto z hľadiska zložitosti ozrutnej organizácie, vrátane korešpondencie so sionistickými organizáciami mimo ZSSR.

V rokoch predtým ako hlavní dôstojníci spojenia medzi sovietskymi sionistami a sionistami Európy slúžili Molotov a jeho žena, známa „Žemčužnaja“, ktorá bola Židovkou, rodným priezviskom Karpová. Či nie preto jej dali rybársku funkciu? (Karp znamená po rusky kapor - pozn. ZMENY) Mimochodom, v Amerike mala mnoho bohatých židovských príbuzných, tiež Karpov, ktorých mala vo zvyku často navštevovať. Tu bude namieste uviesť jednu zauímavú podrobnosť. Ihneď po likvidácii Beriju a po zlomení židovského centra v Moskve na Lubjanke sa Molotov objavil v Amerike. Jeho prvá návšteva mierila k Baruchovi, s ktorým sa dlho zhováral.

BARUCH SI AKURÁT PREDTÝM ZLOMIL NOHU

a nemohol sa hýbať. No keď dostal podrobnú informáciu o strašnej novine - smrti Beriju - ihneď si dal pristaviť auto a vybral sa k Eisenhowerovi, ktorý bol vtedy prezidentom a dlho sa s ním osamote o čomsi zhováral.

Ponúka sa zaujímavá otázka. Ako mohol berijovský aparát tajnej služby nespozorovať „sprisahanie“ maršala Žukova a nezlikvidovať jeho i všetkých jeho účastníkov, ako sa to neraz dialo v minulosti? Odpoveď na túto otázku, ako bolo povedané vyššie, bude úplne jednoduchá: všadeprítomní tajní neodhalili sprisahanie len preto, že, v podstate, sprisahania nebolo. V Chruščovových memoároch vydaných v USA sa toto „sprisahanie“ spomína, no tieto „memoáre“ vyfabrikovali, o čom niet pochybností, newyorskí Židia, ktorí si ani nedali námahu zoznámiť sa, ako treba, s problematikou toho, o čom písali.

Napríklad Stalinovi hostia si „dochucujú“ servírovaného sleďa a samotný Chruščov sedí za stolom vedľa Nadeždy Allilujevovej, ktorá v tom čase už bola dávno v mohyle!

Čoskoro po Stalinovej smrti v západnej tlači preblesli správy, že v niektorých vojenských posádkach na Sibíri boli povstania a rozširovali sa zvesti o tom, že „otec národov“ nezomrel prirodzenou smrťou, ale bol zabitý. Tieto povstania boli, samozrejme, rýchlo potlačené. Je zaujímavé, že keď sa Svetlana Allilujevová-Stalinová objavila v „slobodnom svete“, ihneď na stretnutie s ňou nakomandovali istého Žida Gribauma, ktorý ju privítal v Londýne. Keď dostala inštrukciu, o čom možno hovoriť, a

O ČOM TREBA MLČAŤ,

obmedzila sa iba na to, že nazvala Beriju „zlým duchom“ jej otca, ktorý ho nabádal na rozmanité zločiny. V skutočnosti tento „zlý duch“ nenabádal Stalina, ale mu rozkazoval a odovzdával mu príkazy hlavného šéfa - kagana Kaganoviča a jeho židovského okolia, ktoré bek Stalin musel presne plniť.

Svetlana navyše

TROCHU PREHNALA SVOJU HORLIVOSŤ

v ulahodzovaní Židom, keď opisovala posledné hodiny svojho otca, „umierajúceho na porážku“. Hovorí, že tvár Stalina bola celá pokrytá čiernymi pijavicami. Možno si predstaviť, že by najlepší lekári v Moskve liečili diktátora na spôsob stredovekých holičov, keď na výveskách holičstiev často písali: „Striháme, holíme a vypúšťame krv“? A napokon, kde títo moskovskí doktori dokázali za okamih v zime naloviť také množstvo pijavíc, aby ich bolo dosť na celú Stalinovu tvár? Alebo ich mali už vopred špeciálne pripravené v kremeľskej nemocnici kvôli obsluhe diktátora? Takéto maličké prerieknutia niekedy odhaľujú pravdu nie menej ako priame dôkazy.

Zvyk napojiť mentorov z radov Židov k tým gójom, ktorí môžu byť pre nich užitoční alebo nebezpeční, ako napríklad Svetlana Stalinová, praktizujú Židia od nepamäti. Aj Solženicyn, ktorí sa stal „známym a bohatým“ z milosti sionistických protektorov, má za svojho tajomníka-mentora Žida Ginsburga.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nič z tohto nemá osobitný vzťah k Žukovovej revolúcii. No, v skutočnosti, ak budeme naďalej veriť tým, ktorí sa nachádzajú pod kontrolou mentorov, nikdy nedokážeme odhaliť pravdu. Preto je potrebné, aby čitateľ vyvinul osobitné úsilie a snažil sa vyhodiť zo svojho vedomia všetko to, čo mu za posledné desaťročia vtĺkali do hláv židovské pramene a pozrieť sa na historické udalosti poď iným uhlom pohľaďu. Iba vtedy bude môcť pochopiť pravdu a postupovať tak, ako mu prikazuje rozum a svedomie, a nie tak, ako mu našepkáva zamaskovaný Žid skrytý pod slobodomurárstvom. Výsledky možno budú tie najneočakávanejšie.

15. GEORGIJ VÍŤAZONOSEC

Teraz sa v mysli prenesme do Moskvy a predstavme si, že sme na mieste maršala Žukova, spolubojovníka generalissima Stalina, jeho najbližšieho spolupracovníka, známeho „antisemitu“, ktorý, sa samozrejme, plne stotožňoval so želaniami Ždanova, Rjumina, Ignaťjeva a mnohých stoviek tisícov ďalších ruských „šovinistov“, ktorí sa túžili zbaviť všetkými nenávideného „židovského jarma“.

I samotnému Žukovovi i mnohým ďalším dôstojníkom Červenej armády bolo úplne jasné, že v najbližšej dobe nadíde ďalšia, ešte radikálnejšia čistka vojenských kádrov, ako aká bola za čias Tuchačevského.

Po víťazstve nad Hitlerom a po smrti Stalina Židia nielenže už vonkoncom nemali potrebu mať po boku ozbrojenú silu „inoplemenných“, ale, ako ukázali predchádzajúce roky, táto sila bola pre nich krajne nebezpečná.

Ako možno predpokladať, po vytvorení takzvaných „autonómnych oblastí“, ktoré mali prispieť k úplnému rozčleneniu Ruska a likvidácii najaktívnejších „šovinistov“ (nie náhodou boli po roku 1990 od Ruska odpojené rozsiahle západoruské územia Ukrajina/Malorusko s matkou ruských miest Kyjevom i Bielorusko - pozn. ZMENY), sa Židia chystali vytvoriť namiesto regulárnej armády miestnu ľudovú milíciu, bezprostredne podriadenú orgánom Štátnej bezpečnosti.

Po tom, čo Židia zlikvidovali Stalina, Georgij Žukov bol jedným z prvých na rade na vyhubenie a neustále bol pod bdelým dozorom agentov Beriju. Ťažko by sa odhodlali súdiť ho otvorene (Bol predsa víťaz nad Hitlerom - pozn. ZMENY). Najpravdepodobnejšie je, že sa plánovalo

OTRÁVIŤ HO NA JEDNOM Z OBEDOV,

ako to bolo urobené s Gottwaldom.

Organizovať nejaké „sprisahania“ v Žukovových podmienkach bolo jednoducho technicky nemožné. Aj on, aj všetci ostatní velmi dobre chápali, že každý z dôstojníkov a štábnych vojakov, s ktorými prichádza do kontaktu, mohol byť agentom Beriju a významné percento z nich aj bolo. Akcia víťazstva nad Berijom a jeho štábom sa najskôr udiala takto.

Žukov poznal osobne veliteľov dvoch tankových divízií a bol presvedčený, že oni splnia akýkoľvek jeho rozkaz. Keď sa divízie pripravovali na manévre, Žukov si zavolal k sebe do štábu veliteľov a osobne im odovzdal svoj rozkaz začať okamžite po návrate k svojim oddielom útok na Lubjanku!

RIZIKO BOLO OBROVSKÉ,

ale Žukov jednoducho nemal na výber: cítil sa byť človekom, ktorý je odsúdený na smrť a jasne si to uvedomoval.

Je plne možné, že prvá časť programu a najmä obkolesenie Moskvy sa udiali pod maskou manévrov, čo nebolo až také ťažké urobiť.

Vpád tankov s pechotou sediacou v nich z vnútorného Bulvárneho Koľca na Lubjanku sa mohlo uskutočniť bleskurýchlo. Jeden z veliteľov divízie bol v hlavnom tanku a cez rádio dával príkazy svojej kolóne. Možno s plným presvedčením tvrdiť, že do tejto zlomovej chvíle, keď „kocky boli hodené“ a ustúpiť nebolo kde, nik z nižšiej veliteľskej zostavy a z radových vojakov nemal ani poňatia, že sa zúčastňuje na historickej udalosti grandióznej a úplne výnimočnej z hľadiska dôležitosti, ktorá má zmeniť celý ďalší údel sveta, a nie na oby-čajných „letných manévroch“. Je ťažké si aj predstaviť, aký vskutku „mýtický“ strach zakúšalo celé obyvateľstvo Sovietskeho zväzu z Beriju a jeho „orgánov štátnej bezpečnosti“. Oni zlikvidovali starú gardu Lenina a možno i jeho samého (čo neznamená, že Lenin - ben Uljach - nebol zločinec veľkého kalibru a nemal v sebe významnú dávku „správneho pôvodu“. Jednoducho, niekedy „svoji“ požierajú aj „svojich“ - pozn. ZMENY.) Oni zlikvidovali velenie sovietskych ozbrojených síl pred začiatkom vojny s Hitlerom. Oni v koncentračných táboroch Natana Frenkeľa zahubili milióny najlepších synov Ruska. Oni otrávili Ždanova a zlikvidovali tisíce „ruských šovinistov“ v Leningrade. Oni si vymysleli svojho neporaziteľného „generalissima“ a pripravili krvavé jatky pre tých, ktorí ho podporili v boji so Židmi. Oni koniec-koncov odstránili i samotného „generalissima“, keď narazili na jeho úpornú snahu

ZVRHNÚŤ ZO SEBA ŽIDOVSKÉ JARMO.

Zahlušiť tento pocit strachu v masách národa bolo úlohou takmer neriešiteľnou, čomu geniálny vojvodca Žukov rozumel veľmi dobre. No vojenské masy privyknuté na jeho železnú disciplínu slepo išli za hlavným tankom, podporili ho, keď vtrhol do lubjanskej pevnosti a začali drviť Berijových ochrancov.

Keďže útok bol úplne nečakaný, „orgány“ nestihli prejaviť nijaký organizovaný odpor. Keď velitelia tankov pochopili, že víťazstvo nad berij ovcami bolo

DOSIAHNUTÉ JEDNÝM ÚDEROM,

prepadom, dali sa, samozrejme, do dorážania svojich pradávnych nepriateľov s veľkou horlivosťou a uspokojením. Tento proces sa nedial iba v hlavnom meste, ale aj na periférii...

Ruské impérium sa budovalo v priebehu 300 rokov a slobodomurári ho zničili v priebehu šiestich mesiacov. Židovské jarmo v Sovietskom zväze vybudované „na kostiach a krvi“ sa upevňovalo 35 rokov a tanky maršala Žukova ho zmietli doslova za niekoľko hodín.

Žukov uskutočnil prevrat sám • Jeho víťazstvo bolo možné preto, že za jeho chrbtom stáli milióny „ruských šovinistov“ • Preto je „mesiánska“ nenávisť namierená na Rusko ako celok, čo možno stále vidieť v tlači, v televízoroch • Zločinecký Kissinger, Žid, ktorý dostal Nobelovu cenu mieru, vyzval Američanov, aby skoncovali s Ruskom bez vyhlásenia vojny, masívnym úderom jadrových rakiet (ostáva 7 rokov? – otázky čitateľovi)

V. UŠKUJNIK: KAGAN I JEHO BEK (5)

S ČÍM PÁNI NERÁTALI Keďže moc Židov nemala hlboké korene v radoch obyvateľstva a bola založená iba

NA ŠIROKO ROZVETVENOM REPRESÍVNOM APARÁTE, úder Žukovových oceľových strojov zameraný do samotného srdca tohto aparátu okamžite ukončil jeho tlkot a spôsobil pád všemocného židovského kaganátu.

„Lubjanská pevnosť“ bola silno opevnená, schopná vydržať útok vzbúrených más v priebehu dlhého času. No Židia nerátali s tým, že je možný náhly útok tankov, a že tanky sa môžu nečakane objaviť v sanotnom centre Moskvy.

Lubjaknské víťazstvo je svojím globálnym významom neporovnateľne vyššie ako znamenité víťazstvo na ľade svätého kniežaťa Alexandra Nevského, ktoré zničilo túžbu nemeckých rytierov zotročiť Slovanov. Lebo Žukov nerozdrvil iba túžbu, ale už uskutočnený fakt zotročenia celej zemegule sionistami.

Po smrtí Beriju sa po nejakom čase pokúšali obnoviť svoju moc cez stranu, no ten istý maršal Žukov ju

PREŤAL PRI KORENI, keď na vojenských lietadlách dopravil do Moskvy poslancov z provincií, ktorí hlasovali proti Židom a ich pomocníkom na pléne strany a prekazili tento pokus.

Po rozdrvení Lubjanky postavil Žukov Kremeľ pred uskutočnený fakt a navrhol „šovinistom“, ktorí ešte ostali nažive, aby vytvorili novú vládu.

Nový bek - Berija, ktorý nahradil Stalina, bol zabitý. Všemocný kagan - Lazar Kaganovič, bol

VYHNANÝ DO NEJAKÉHO ZÁVODU ZA RIADITEĽA. Molotova, ktorý bezchybne plnil funkciu sionistickej bábky, vypravili do Mongolska.

Keďže drvivá väčšina sovietskej administrácie pozostávala zo Židov a nimi dosadených ľudí, proces ich vytláčania sa odohrával pomerne pomaly, najmä na nižšej úrovni, v provincii. No tak, či tak, v dôsledku Žukovovho víťazstva bol grandiózny aparát tajnej polície, ktorý bol vytvorený najmä vďaka úsiliam Kaga-noviča a Beriju a ktorý svojho času založil ešte Žid Urickij, zničený, prebudovaný od vrchu až nadol. A je jasné, že terajšia KGB (pozn. ZMENY - kniha bola napísaná v 1970-tych rokoch) je iba bledým tieňom tej strašnej inštitúcie, na čele ktorej stál najnenávidenejší človek v Sovietskom zväze - Lavrentij Berija. Napríklad v známych Frenkeľových táboroch, kde sa za „starých, dobrých čias“ vlády Beriju počet zatvorených vyšplhal do 20 miliónov, sa teraz znížil na niekoľko desiatkov tisíc.

16. „MESIÁNSKA“ NENÁVISŤ

Úder, ktorý dostalo svetové židovstvo, bol natoľko tvrdý, že verchuška na čas stratila hlas a nevedela, ako má reagovať na všetky zmeny. „Dole“ ešte dobre nechápali túto pre nich strašnú tragédiu, ktorá sa udiala „hore“ a mnohí naďalej s nadšením hovorili o štáte, ktorý porazil Hitlera. Možno bez pochýb povedať, že v prvých rokoch krachu židovstva v Sovietskom zväze medzinárodné sily sionizmu využívali všetky možnosti na jeho znovuobnovenie, a až keď sa presvedčili, že vec je prehraná, boli napokon nútení vyhlásiť Rusku „studenú vojnu“. Je zaujímavé poznamenať, že svetová tlač na-chádajúca sa pod kontrolou sionistov teraz takmer

VŽDY NAZÝVA SOVIETSKY ZVÄZ „RUSKOM“, teda tým menom, ktoré podľa starých zvykov vyvoláva priam reflex nenávisti v ich dušiach.

18. júlaj 1957, štyri roky po začiatku „Žukovovej revolúcie“, Ben Gurion, rodený Žid z Vilniusu, pôvodným menom Dávid Griin, povedal nasledujúce veľavýznamne slová, ktoré uverejnila agentúra United Press: „Hoci na začiatku svojej existencie mal Izrael morálnu podporu Ruska a materiálnu podporu Československa, teraz, na náš veľký žiaľ a rozhorčenie, sa oba tieto štáty, bez akéhokoľvek dôvodu, zmenili na najhorších nepriateľov Izraela.“

Toto krátke, ale úplne jasné vysvetlenie, ako Židia teraz hľadia na Sovietsky zväz, bolo o dva roky, v septembri 1959, doplnené dlhým úvodníkom v londýnskych Times - ako je v týchto novinách zvykom, bez podpisu - v ktorom sa podrobne a presne objasňovalo, že situácia Židov v Sovietskom zväze sa úplne zmenila. V článku je, napríklad, takáto veta: „Niet pochýb, že vplyv Židov v sovietskej hierarchii, významný v rokoch bezprostredne po revolúcii v roku 1917, teraz zmizol.“

Niekoľko rokov predtým známy americký spisovateľ James Mitchener povedal vetu, ktorej plný význam on sám ťažko chápal: „Židia celého sveta nenávidia sovietsku moc mesiánskou nenávisťou.“

Ani Hitler sa nestal dôstojným takej „cti“ ako sovietska moc. Kde sa vzala taká nenávisť?

Ako je známe, pogromov v Sovietskom zväze niet. Židov

NEVYSÍDĽUJÚ DO BIROBIDŽANU, ako sa to chystal urobiť Stalin. Neokrádajú ich a neutláčajú. Bez akejkoľvek pochybnosti je, že oni žijú v Sovietskom zväze mnohokrát lepšie ako Rusi a Semiti-Arabi v Izraeli.

Židov nielenže nevyháňajú zo štátu, ako sa to mnohokrát stalo v dejinách židovského národa, no, naopak, bránia im v emigrácii Ako je možné, že v ich dušiach sa zrodila „mesiánska“ nenávisť k tým vo vlasti, u ktorých sa cítia ako doma? Vysvetlenie tohto zvláštneho javu môže byť iba jedno: objekt „mesiánskej“ nenávisti sa opovážil uskutočniť akt, ktorý spôsobil nenapraviteľnú škodu „mesiánskej misii“ židovského národa ako celku.

Touto misiou bola vláda nad svetom, vybojovaná s takými ťažkosťami súčasným židovským „mesiášom“ Berijom, a tak neľútostne a nečakane zvrhnutá ruským mužíkom v maršálskej uniforme - Georgijom Žukovom.

ŽUKOV USKUTOČNIL PREVRAT SÁM,

ale jeho úžasné víťazstvo bolo dosiahnuté iba preto, že za jeho chrbtom stáli milióny „ruských šovinistov“. Práve z tohto dôvodu je plameň „mesiánskej nenávisti“ namierený na Rusko ako celok a jeho odraz možno teraz každodenne vidieť na stránkach medzinárodnej tlače, na obrazovkách televízorov a často ho počuť z úst vodcov „slobodného sveta“.

Intenzitu tejto nenávisti nemožno dokonca porovnávať s tou, ktorú Židia v minulosti prejavovali voči cárskemu Rusku. Je to nenávisť nerozumná, ktorá sa môže prejaviť rôznymi spôsobmi. Nie nadarmo všetkým dobre známy zločinecký Žid Kissinger, ktorý dostal Nobelovu cenu mieru, vo svojej knihe „Nevyhnutnosť voľby“, o ktorej sa teraz považuje za nepatričné hovoriť, vyzval Američanov, aby skoncovali s Ruskom bez akéhokoľvek vyhlásenia vojny, masívnym úderom jadrových rakiet. „Time“ písal, že túto knihu sa musia pozorne učiť generáli Pentagónu a, treba predpokladať, že sovietsky Generálny štáb takisto!

Na to sa udiala ešte jedna úplne neuveriteľná vec, ktorej dosiaľ chýba akýkoľvek logický základ. Treba poznamenať, že post ministra obrany sa v USA považuje za tretí najdôležitejší. Zrazu si v jeden prekrásny deň prezident Ford pozýva k sebe, do Bieleho domu, ministra obrany, veľmi bezočivého, sebavedomého a hrubého Žida Schlesingera, Žida, a vyhadzuje ho zo zostavy členov vlády.

Americká tlač bola úplne zmätená a nevedela si vymyslieť nič iné, ako vysloviť nezmyselný dohad, že dvaja Židia sa povadili medzi sebou a Kissinger prinútil Forda vyhnať Schlesingera. Podobný prípad nemal precedens v celej histórii Ameriky a všetky tlačové orgány dali prednosť dať naň

„PEČAŤ MLČANLIVOSTI“.

A pritom celá kauza spočívala v tom, že Schlesinger, vyplňujúc vôľu svojich naozajstných pánov príliš priamočiaro, hrubo, a sám, vydal príkaz všetky rakety ďalekého doletu, predtým namierené na obývané objekty v Sovietskom zväze, „prcieliť“ na raketové zariadenia.

Admirál Elmo Zumwald, Žid, ženatý s Ruskou, ktorý bol svojho času jedným z náčelníkov štábov Ameriky a poznal celú „podšívku“ vojnových operácií na Blízkom východe, povedal v knihe, ktorú vydal, že Sovietsky zväz svojimi hrozbami aktívneho zasahovania do vojnových záležitostí

NERAZ VYRVAL Z RÚK IZRAELA

zaslúžené víťazstvo nad Arabmi...

V kauze Schlesingera je ťažké mať podozrenie na bezprostredné sovietske zasahovanie..., ale skôr nepriame. Pripusťme, že rozumný, rozhodný a chrabrý generál Brown sa dozvedel, že jeho bezprostredný nadriadený Žid Schlesinger je skutočne pripravený rozpútať jadrovú vojnu, výsledok ktorej samotný Brown už vopred predpovedal, vyhlásiac, že v súčasnej vojne víťazov nebude, ale budú iba porazení. Ford, človek krátkozraký, bol iba pešiakom v rukách židovského okolia a spoliehať sa naň nebolo možné. Keď Brown získal podporu svojich kolegov v štábe, odovzdal Fordovi ultimátum: ihneď, bez akýchkoľvek ceremónií vyhnať Schlesingera zo služby. Ultimátum bolo posilnené hrozbami, o podstate ktorých

Si možno robiť iba dohady. No tieto hrozby boli takého rozhodného harakteru, že Ford si pozval k sebe, do Bieleho domu, nič netušiaceho ministra obrany a ihneď ho vyhodil z postu...

Kvôli pozláteniu takejto horkej pilulky Židia donútili umom nevynikajúceho Jimmyho dať im prísľub, že za ich podporu vo voľbách urobí zo zahanbujúco vyhnaného Schlesingera nič väčšie a nič menšie ako nekorunovaného „kráľa“ Ameriky, čo sa i stalo. Ako je známe, bola preň vytvorená predtým nejestvujúca, nikomu nepotrebná a po odchode Jimmyho ihneď zrušená ustanovizeň - ministerstvo energetiky, s kolosálnym rozpočtom a obrovským počtom slúžiacich zamestnancov zodpovedajúcemu „kráľovskému“ postaveniu židovského predstaviteľa. V tlači bolo dokonca osobitne podčiarknuté, že na svojom poste bude mať Schlesinger plnú možnosť vplývať na Pentagon a pre posilnenie tohto vplyvu Židia donútili vymenovať do funkcie ministra obrany newyorského Žida Harolda Browna.

Ďalší prípad. V čase karibskej krízy, keď americké vojenské sily už smerovali na Kubu, v židovskom okolíprezidenta Kennedyho prepukla divá panika a donútili ho, aby ihneď zastavil účasť na tejto avantúre. Kennedymu oznámili, že sovietske letectvo zaútočí na Izrael približne tak silno, ako sa americké letectvo chystá spôsobiť úder Kube.

Kennedy nikdy nemohol Židom odpustiť toto poníženie, ktoré sa sčasti stalo príčinou jeho vlastnej záhuby.

17. ŽUKOV A RUSKO

Rozruch celosvetových rozmerov, ktorý vyvolali Židia v súvislosti s kauzou Ščaranského, nestabilita Izraela na Blízkom Východe, plná závislosť prezidentov slabej vôle od židovských kaganov nepredzvestujú nič dobré. Skôr to vyzerá tak, že svet sa blíži k svojmu tragickému rozuzleniu. Nie je známe, či je teraz v Sovietskom zväze vojvodca takého kalibru, akým bol zosnulý maršal Žukov. Je zaujímavé poznamenať, že ani doma vo vlasti, ani mimo nej, nikto nikdy neurobil plné ocenenie bojovej činnosti tohto úplne výnimočného vojvodcu, ktorému v histórii niet rovného.

To nie je omyl ani zveličenie. Víťazstvá Žukova radikálne zmenili chod histórie a trikrát úplne rozprášili

TRI ZAKORENENÉ MÝTY:

Prvý mýtus - o neporaziteľnosti skvelej japonskej armády. Bola rozdrvená v krvavých bojoch pod Chalkin-Golom a vo Východnom Mongolsku. Druhý mýtus - o neporaziteľnosti železných légií hitlerovského wehrmachtu. Boli rozdrvené pod Moskvou. Tretí mýtus - to je strašný, mnohostáročný mýtus o tom, že raz dobyjúc celý svet, sú Židia samotným osudom vybraní mu večne vládnuť. Tento mýtus rozbil Žukov v čase „lubjanského pogromu“. Víťazstvo nad Nemeckom bolo priamym dôsledkom bitky na rieke Chalkin-Gol v roku 1936. Táto úplne klasická bitka podľa zámeru i uskutočnenia stojí omnoho vyššie ako významné víťazstvo Hannibala nad Rimanmi. No kto si na ňu spomenie teraz, po 40 rokoch? Hannibal svojím víťazstvom dosiahol iba taktický úspech, no Žukov dosiahol strategický, a Japonsko,

PAMÄTAJÚC NA MONGOLSKÚ PRÍUČKU,

sa neopovážilo začať ani neveľkú diverznú akciu proti Sovietskemu zväzu pri útoku na ZSSR, a to pomiešalo všetky Hitlerove karty.

Žukov v najťažšej situácii pre štát šiel do rizika, presunul pod Moskvu sibírske pluky a nimi zlomil útok Nemcov iba preto, že Japonsko ostávalo pasívne, a napriek elementárnemu zdravému zmyslu tak nepodporilo Hitlera z východu.

V mongolských bojoch Japonsko stratilo 50 000 svojich najlepších vojakov. Japonci, ako majú vo zvyku, sa bili do konca, obrovské tisíce spomedzi nich boli zabité. Urny s prachom zabitých vojakov a dôstojníkov vozili cez Charbin do vlasti po nociach, aby pred obyvateľstvom utajili straty. Sovietska armáda stratila 10 000 vojakov, z ktorých boli mnohí ranení a potom sa vrátili na svoje miesto. Podstata, samozrejme, nespočívala v stratách, ale v samotnom fakte rozdrvenia a úplného zničenia najlepších častí japonskej armády za rovnakých podmienok boja v teréne. Bol to manévrovací boj, v ktorom Žukov preukázal svoje

MAJSTROVSTVO VOJVODCU...

Japonsko dostalo tvrdú príučku, ktorá mala silný vplyv na psychológiu japonského veliteľského zboru.

Keby mal Žukov v povahe nejaké „napoleonské črty“, aké mal Tuchačevskij, mohol by úplne zmeniť chod histórie. Možnosti na to mal, ale on ich nevyužil.

Nová, poberijovská vláda, ktorá za svoje jestvovanie vďačila iba a výlučne Žukovovi, sa mu čoskoro odplatila zradou, keď bol odvolaný zo svojej funkcie „poza chrbát“. V čase jeho cesty na Balkán. To slúži ako priamy dôkaz toho, že sa ho báli „hore“ a pre bezpečnosť sa rozhodli zobrať z jeho rúk tú zbraň, teda ozbrojené sily štáty, ktorú tak mastrovsky ovládal. Sionistická mafia sa po lubjanskom rozdrvení spamätala a po niekollsých rokoch, keď si upevnila svoje postavenie v straníckom i sovietskom aparáte, uskutočnila nekrvavý sionistický prevrat.

Teraz meno maršála Žukova potichúčky vymazávajú zo stránok histórie na Západe i v Rusku. Plameň „mesiánskej“ nenávisti sa snaží vypáliť meno Žukova z ľudskej pamäti na Západe. Ak sa on na stránkach sionistami kontrolovanej americkej tlače aj spomína, tak ako krutý veliteľ, akýsi vyvrheľ, ktorý pre nič za nič naháňal svojich vojakov na mínové polia, krutý v styku s dôstojníkmi...

V Rusku prosionisticky naladení historici, spisovatelia a publicisti všemožne

ZMENŠUJÚ A FALZIFIKUJÚ ZÁSLUHY ŽUKOVA,

často zamieňajú jeho meno menami jemu podriadených generálov a pripisujú im víťazstvá Žukova. Možno predpokladať, že meno človeka, ktorý radikálne zmenil chod historických udalostí, bude úplne zabudnuté a vymizne zo stránok oficiálnej sovietskej histórie. No vojaci, ktorí útočili na pevnosť judaizmu na Lubjanke, ktorí drvili Japoncov v Mongolsku a ktorí pod vedením Žukova dobýjali Berlín, odovzdajú svojim deťom a vnukom legendy o súčasnom „Víťazonosnom Georgijovi“ (Jurajovi), pod vedením ktorého slúžili a víťazili.

(pokračovanie)

• Iba na živelnosť sa v boji proti dobre organizovanej mafii nádejal nemožno • Ruský národ prinajmenšom musí mať správnu predstavu o základných centrách nepriateľov Ruska a chápal' ich ciele a stratégiu • Je nutné doniesť k národu naše znalosli o medzinárodnom sionizme a varovať ho pred hroziacim velkým nebezpečenstvom zotročenia Ruska „svetovou vládou“ a následnej úplnej genocídy všelkých Slovanov

V. UŠKUJNIK: KAGAN I JEHO BEK (6) Americkí pozorovatelia, ktorí oceňujú vojenskú moc ZSSR, sa pre čosi vyhýbajú spomínať, zjavne vedome, veľmi vážnu skutočnosť, mimochodom, všeobecne známu. Podľa štatistických údajov mnohokrát uverej-nených v sovietskych novinách, početnosť žien takmer o 20% prevyšuje početnosť mužov. Niekedy sa dodáva, že v skupinách stredného veku táto „nerovnováha dosahuje na taký veľký štát neuveriteľných 50%

NA 100 MUŽOV PRIPADÁ 150 ŽIEN.

Ako priame svedectvo tohto sa pôrodnosť zmenšuje a prírastok obyvateľstva v niektorých častiach štátu prichádza k nule.

Každému je jasné, že Sovietsky zväz si pri súčasnom zložení svojho obyvateľstva nemôže dovoliť „rozkoš“ ešte jednej „veľkej“ vojny. Tá by bola samovraždou rasy v najpriamejšom zmysle tohto slova.

Ako je známe, aj Nemecko utrpelo obrovské straty, bojujúc na frontoch v čase prvej a druhej svetovej vojny. No napriek tomu sa v tomto štáte počet mužov nezmenšil tak katastrofálne, ako sa to stalo v Sovietskom zväze. V čom je príčina?

„Najlepší spomedzi gójov,“ - hovorí sa v.... (názov knihy v demokracii nemožno uviesť) - musia byť zničení!“ Takto obyvateľstvo stráca i vojakov, i vodcov a môže byť podrobené málopočetnej skupine pánov. Cez Frenkel'ove jatky každoročne prechádzali milióny najlepších ruských ľudí,

NIČIACICH PLÁNOVITO A SYSTEMATICKY.

Všetky tieto obete sa pripisovali na účet „obetného baránka“, na účet Stalina, a tak to ostalo dodnes. Práve ony zmenili tak výrazne percentuálny pomer medzi mužmi a ženami v Sovietskom zväze.

Podstata tejto strašnej moci nebolo potrestanie za priestupky, ale zničenie gójov, a preto bola neľútostná ako mor.

No koľko ruských ľudí rôznych etnických skupín (Veľkorusov, Malorusov, Bielorusov) bolo vyhubených v koncentračných táboroch Natana Frenkeľa a mučiarňach Beriju - to navždy ostane temnou záhadou. Jedno možno povedať s istotou: bolo ich neporovnateľne viac, ako (tu autor použil epiteton, ktorý v demokracii nemožno uvádzať) 6 miliónov Židov - obetí Hitlera.

„Práca“ židovských katov ruského národa bola kvôli maskovaniu prikrytá „divokým aziatskym despotizmom“ „otca národov“, a nik sa osobitne nesnažil, ani nesnaží dozvedieť, akým spôsobom a za pomoci akých síl „otec národov“ Džugašvili držal v slepom podčinení nie desiatky verných služobníkov, ale stovky tisícok ozbrojených ľudí, na čele ktorých stáli vonkoncom nie hlúpe, veľmi rozhodné a navzájom pevne pospájané židovské elementy. Ako je známe, viac ako 80% predstaviteľov najvyššej sovietskej administrácie pozostávalo tiež zo Židov. Azda by celá táto sionistická mafia neprijala opatrenia na založenie uzdy svojmu bekovi (ako sa to stalo v roku 1953), ak by stalinské čistky neinšpirovala a neorganizovala ona sama?

Takéto zjednodušovanie a znásilňovanie histórie je v našich časoch možné za pomoci svojho druhu masovej hypnózy, ktorú svetová tlač teraz má

NAD ĽUDSKÝM ROZUMOM.

Tie najdivšie a najneuveriteľnejšie veci, systematicky opakované na stránkach periodickej tlače, sa po čase stávajú „dogmami viery“, o ktorých pochybovať nie je dovolené. Sionisti to výborne berú do úvahy a vždy využívajú pre svoje záujmy.

Zopakujme so všetkou jasnosťou ešte raz: do svojej povojnovej „vzbury“ na začiatku 50-tych rokov bol Stalin iba sionistickým Molochom, ktorému za obetu prinášali tie osobnosti, ktoré sionisti považovali za nevyhnutné vyhubiť (medzi nimi aj samotných Židov) z takých alebo onakých príčin. Ako úplne správne poznamenala Svetlana Stalinova, Berija bol hlavným vykonávateľom vôle Kaganoviča a tým sionistickým žrecom, ktorý hádzal do ohňa ľudí, ktorých sionisti odsúdili na smrť.

V jednej zo svojich rečí Chruščov hovoril, že Berija a jeho klika prekonali všetky hranice výmyslov, vznášajúc obvinenia proti tým ľuďom, ktorých sa rozhodli zničiť. Všetko sa to robilo, samozrejme, nie s cieľom ulahodiť „despotovi“, no s cieľom zabezpečiť svoju vlastnú kožu pred možným útokom „ruských šovinistov“.

18. SIONISTICKÁ TLAČ

V Amerike žije jeden umný a informovaný Žid, profesor Daniel Burstin, hlavný knihovník Kongresu. Raz vyslovil takúto významnú vetu: „Američania žijú vo svete pseudofaktov, ktoré umelo pre nich vytvorila ich vlastná tlač.“ Nepoužil slovo tlač, ale slovo „médiá“, ktoré zahŕňa všetky prostriedky propagandy a informácie, presnejšie - dezinformácie, teda televízia, rádio, tlač, a tak ďalej, ktoré spracúvajú americkú „verejnú mienku“ v smere užitočnom pre sionistov.

Noviny Time zo 7. augusta 1978 napísali, že len v samotnom Washingtone na spracovaní „verejnej mienky“, teda na jej kúpenie si, špeciálni vysoko kvalifikovaní agenti, najmä Židia, míňajú ročne okolo miliardy dolárov.

Pred mnohými rokmi americký žurnalista John Swinton, ako jeden z redaktorov najvplyvnejších amerických

novín New York Times, ktoré patria židovskej rodine Ochs-Dreyfuss-Sulzberger, raz vyhlásil, že v Amerike nejestvuje nezávislá a pravdivá tlač. Nik nemôže povedať pravdu.

ŽURNALISTI PREDÁVAJÚ SEBA I SVOJU RODINU

za doláre a stávajú sa otrokmi boháčov, ktorí stoja za ich chrbtom. „Títo ľudia ťahajú nite, a my poskakujeme. Náš čas, naše talenty, naše životy, naše schopnosti - všetko toto je majetkom týchto bohatých ľudí. My nie sme nič iné, ako intelektuálne prostitútky,“ tak zakončil svoju reč...

Sú v Rusku sily, ktoré sú pripravené zvrátiť koleso dejín na opačnú stranu a obnoviť moc „vyvoleného národa“ v Sovietskom zväze? Odpoveď musí byť kladná, hoci okolnosti, ktoré sa vytvorili po slobodomurárskej revolúcii na jar 1917, boli úplne výnimočné a ťažko sa už môžu zopakovať v budúcnosti. Avšak Židia-sionistí našli iné spôsoby obnovenia svojho vplyvu.

Zatiaľ čo v dorevolučných časoch iba neveľká skupina ľudí jasne videla narastajúce nebezpečenstvo a nazývala ho úplne správne „sionoslobodomurárskym“, tak teraz ruský národ,

POUČENÝ HORKOU SKÚSENOSŤOU,

musí pochopiť, kto bol vinníkom všetkých mnohomiliónových strát našej vlasti.

Ako je známe, sionistická tlač, opisujúc „ruský antisemitizmus“, z neho neobviňovala národ ako taký, ale štyri „černosotenské“ (čiernostotnícke) sily - vládu, Cirkev, políciu a „štábnych gójov“. Podľa mienky židovskej tlače by bolo všetko dobré a prekrásne, ruskí ludia by ľúbili svojich Židov z celej duše a nebolo by nijakých príznakov „antisemitizmu“, keby nebolo týchto „černosotencov“ (čiernostotníkov).

No čože teraz vidíme? „Černosotenské sily reakcie“ dávno odišli do minulosti. V Rusku vyrástlo úplne nové pokolenie ľudí, slobodné od vplyvu náboženstva a „černosotenstva“. No ukázal sa nový, pre Židov veľmi nepríjemný paradox. Zatiaľ čo v minulosti bol „antisemitizmus“ sporadickým javom, lokalizovaným v určitých oblastiach, tak teraz nadobudol stály charakter a je rozšírený po celom Sovietskom zväze, a všetky etnické skupiny, bez výnimky, nemajú v obľube svojich spoluobčanov Židov. Medzi spojencami ZSSR je situácia ešte horšia, a keby ich vlády nezadržiavali svoje národy, tak záležitosť by sa skončila veľkým pogromom, ako sa to stalo v Maďarsku v roku 1956. Opakujúc starú odrhovačku na nový spôsob americká tlač teraz tvrdí, že hnutie „antisemitizmu“ podporujú teraz z politických dôvodv vlády komunistických štátov, ináč povedané, vychádza zhora. No v skutočnosti pozorujeme úplne opačný jav. Ako s horkosťou priznal istý Žid Elie Wiesel v článku časopise Saturday Evening Post z 19. novembra 1966 o Židoch v ZSSR, títo „opúšťajú svoje domy nie preto, že sú protivníkmi režimu alebo kvôli ťažkým podmienkam jestvovania, ale chcú odcestovať iba pre protižidovskú atmosféru, ktorá teraz jestvuje v ich rodnom štáte.“

No pán Wiesel sa s čitateľmi nepodelil s príčinami „antisemitizmu“ a nepovedal, kto zavinil tento „antisemitizmus“ v ZSSR a u jeho spojencov.

Teraz sa mnohí mladí sionisti s úmyslom sionizácie Ruska ženia s Ruskami a pri registrovaní sobáša

PRIJÍMAJÚ PRIEZVISKO SVOJICH ŽIEN.

Deti akože dostávajú ruskú výchovu a takýmto spôsobom tisícky sionistov nasycujú etnické skupiny Sovietskeho zväzu, aby rozmyli národné city a oslabili „ruského ducha“. Reakcia asimilácie sa akože deje pod náporom „protižidovskej atmosféry“.

Keďže východní Židia nie sú Židia, ale Turko-Tatári, z toho vyplýva, že Rusko uprostred 20. storočia opäť prežíva

EŠTE JEDNO „TATÁRSKE JARMO“,

akurát, takpovediac, v súčasnom moslimsko-židovskom uskutočnení.

Sionisti v USA zaslepení „mesiánskou nenávisťou“ sa môžu odhodlať začať jadrovú vojnu, dokonca vediac, že oni sami zahynú. Ostáva veľkou otázkou pozícia Pentagónu, či Pentagón podporí sionistov. Je plne možné, že s mienkou generála Browna sa stotožňujú mnohí iní predstavitelia štábu ozbrojených síl, ktoré sa vôbec nechystajú podrobovať sa „sionistickej mafii“ a ísť na záhubu. Zahanbujúce vyhnanie Žida Schlesingera slúži ako nepriame potvrdenie tohto. Napriek tomu však divoká myšlienka predísť ZSSR prvým jadrovým úderom nedovoľuje s istotou hľadieť do budúcnosti.

V zásobe ešte ostáva „čínska karta“, no tu čosi zaškrípalo. Vyhnanie „bandy štyroch“ a predčasná smrť Lin Bjaa niekoľko rokov predtým zamiešali všetky karty sionistov.

V súčasnosti, teda koncom roku 1979, sa celosvetový boj Iľju Muromca s „Velikim Židovinom“ nachádza v nasledujúcom stave.

S Číňanmi sa akosi nedarí, no pokus vyvolať vojenský konflikt medzi ZSSR a Čínskou ľudovou republikou nie je zanechaný. Mimochodom, túto myšlienku ako prvý pustil do obehu Ben Gurion.

Pokračuje intenzívna práca medzi spojencami ZSSR na vytvorenie „stredových“ síl, ktorá by ich dokázala vyviesť zo sféry vplyvu ZSSR (podarilo sa na jeseň 1989 - pozn. ZMENY). Povzbudzuje sa a morálne i ma-teriálne sa podporuje hnutie „disidentov“ vo vnútri štátu.

V Amerike tlač dostala pokyn štvať obyvateľstvo proti ZSSR, proti ruskému národu a pripravovať národ na „vojenskú psychológiu“. Na celom svete prebieha skrytý boj svetového sionizmu s ruským princípom.

Konečným cieľom svetového sionizmu je úplné rozčlenenie Ruska na jeho jednotlivé časti a vytvorenie skupiny „nezávislých demokratických štátov“ na jeho území. (Podarilo sa po roku 1990 - odčlenením Bieloruska i Maloruska-Ukrajiny, ako aj vytvorením množstva republík na území Ruska. Vzhládom na uvedené

je pochopiteľná nenávisť „západných“ médií i politikov voči bieloruskému prezidentovi Aleksandrovi Lukašenkovi, ktorý je za obnovenie Všeruského zväzu i za všeslovanské spojenectvo - pozn. ZMENY)

No teraz sa na horizonte zjavuje pre sionistov nová hrozba.

PREBUDILA SA ČÍNA.

Zhadzuje zo seba ťažké reťaze osobitnej pseudokomunistickej herézy známej pod menom „maoizmus“.

Vydala sa na racionálnejšiu cestu pragmatizmu, ku ktorému Číňania vždy mali velké sklony...

Aj ruskí ľudia sa musia konečne zobudiť a neuzatvárať okruh svojich záujmov „vlastným stolom“, kam ich tak horlivo zaháňajú súčasní sionoslobodomurári v rámci svojho „nového“ programu dosiahnutia svetovlády v roku 2000. Kto dožije - uvidí!

DOSLOV

Bude namieste zakončiť túto knihu neuveritelhým historickým paradoxom. Na začiatku 20. storočia ruské černosotenské (čiernostotnícke) noviny Veče, Kolokol, Ruskoje znamja, Kijevľanin a ďalšie varovali svojich nemnohopočetných čitateľov, že Rusku hrozí záhuba od sionistov.

No i rozvíjajúca sa spoločnosť má svoje zákony, ktoré napriek všetkému nemohla predvídať ani taká skúsená organizácia ako všesvetový Sion.

Stalin posilnený víťaznou armádou bol zabitý pri zúfalom pokuse zvrhnúť zo seba nakoniec sionistické okovy. Priblíženie celonárodnej katastrofy zrodilo hrdinu - maršála Žukova, ktorý uskutočnil svoju hlavnú úlohu. Nový bek - Berija - bol zabitý. Kagan Kaganovič so svojimi vazalmi bol odstránený od moci, no potom odstránený z funkcie „Georgij Víťazonosec“ Žukov zomrel, bez toho, aby dotiahol dielo do konca. Zobrať moc do svojich rúk sa neosmelil. Spočiatku bol komunistom, a potom ruským človekom. A preto semená a korene siono-slobodomurárstva ostali v hojnosti v ruskej zemi. Zradcovia, ktorí zradili národy Ruska za možnosť bezpečne vládnuť a beztrestne lúpiť svoj štát pod ochranou tajných slobodomurárskych lóži, obnovili svoje čierne dielo. Sionoslobodomurárska elita obnovila svoju plnú kontrolu nad Akadémiou vied, nad medicínou, vyšším školstvom, orgánmi súdu i prokuratúry! „Židia na miestach“, členovia gójskych rodín sionizovaných cestou zmiešaných manželstiev a ich deti prenikajú na stále väčší počet výhodných a vplyvných postov štátnej ad-ministrácie. Sionoslobodomurári opäť žijú v najlepších bytoch, oddychujú v špeciálne pre nich vybudovaných a pred gojskými očami ohradených sanatóriách, využívajú rozličné privilégiá, nedostatkový tovar širokej spotreby, výrobky, ba majú pridelené i osobitné čísla osobných áut, aby sa „svoji“ navzájom poznali.

50% Židov získava vyššie vzdelanie po predchádzajúcej výuke v privilegovaných školách, do ktorých sú deti prostých robotníkov zaradení ako jednotlivci kvôli demonštrácii „rovnosti“. Čo sa týka Rusov, tak

IBA 1,5% RUSOV SA DOSTÁVA NA UNIVERZITY,

ba i to do veľkej miery z rodín „gójov-slobodomurárov“.

Školské programy sú pritom zostavené tak, aby negramotnosť gójskej masy bola dovedená na najnižšiu úroveň.

Celý rad štátnych ustanovizní, ako Výbor pre vedu a techniku, Štátny plán a ďalšie sú prakticky nedostupné pre prácu v nich gójov z robotníckych a roľníckych rodín, ktoré neprešli previerkou lojálnosti sionoslobodomurárskemu bratstvu. Všetko nielenže ostalo po starom, ale nadobudlo ešte vyhrotenejšie podoby, navonok neprotirečiace základom štátneho usporiadania, určeného základným zákonom a spoločenským vzťahom v súlade so straníckym programom.

No súčasne sa pod pláštikom slušného správania horúčkovito pripravuje revanš (odveta) v roku 2000. Zjavne sa nastoľuje program postupného obsadenia všetkých vážnych štátnych postov sionoslobodomurármi k momentu „hodiny H“, ktorá je svojou organizačnou podstatou v mnohom podobná programu

TALIANSKEJ TAJNEJ LÓŽE

„Propaganda sionizmu - 2“ -“Po-2“, odhalenej v roku 1982.

V čase júnovej operácie v roku 1953 maršál Žukov nezachránil Rusko. On zachránil iba svoju stranu od diktátu židovského kaganátu nad ňou - i to nie v plnej miere. Po bleskovom útoku na hlavný štáb katov strana prestala byť úplne nástrojom chazarského kagana, no i tak sa nedokázala očistiť od „nomenklatúrnych“ Židov a sionoslobodomurárskych agentov rozkladajúcich národ.

Hnutie židovských disidentov ukazuje, že strana skutočne prestala byť nedeliteľným vlastníctvom sionistov - strojom na

VYKÁNTRENIE NÁRODNE MYSLIACICH ĽUDÍ

gójskeho národa. V tom tkvie zásluha maršala Žukova. Mnohí sionisti sa stali disidentmi, pretože prestali byť úplnými pánmi Ruska. No je toto vôbec nejaká zásluha?

Ide o to, že predtým bola komunistická strana poslušným nástrojom „vyvoleného národa“ vo veci vytvorenia „Všesvetového Izraela“. Po tom, ako už prestala byť čisto židovskou stranou, prestala byť zjavne cudzou a zjavne nepriateľskou voči všetkým národnostiam - stala sa populárnejšou, najmä v očiach ateistov. Tak sa stala silnejšou. Preto bolo omnoho ťažšie pomýšlať na víťazstvo jednotlivých vodcov nad stranou. Strana sa stala silnejšia. No prestala byť strana nástrojom v rukách sionistov?

Príchod Žida Andropova-Erenštejna k moci, hoci i nie na dlhý čas, dokazuje opak. No ako hlava už nie všemocného KGB sa Andropov zdržal toho, že by na trón dosadil nového kagana a obmedzil sa na pokus

obnoviť bývalú slávu KGB. A keby sa mu to podarilo, tak víťazstvo Žukova by bolo bývalo Pyrrhovým víťazstvom.

Kým komunistická strana dovoľuje, aby po jej boku jestvovala judaistická ideológia, naďalej jestvuje i možnosť jej plného podrobenia si židovským kaganom. Sú na to reálne predpoklady: v strane sú silné židovské elementy, na všetky rozhodnutia strany má silný vplyv judaizmus Západu, jedným z predstaviteľov ktorého je Armand Hammer - faktický rozkazovateľ všetkým sovietskym vodcom: strana sa až dosiaľ nachádza pod značným vplyvom židovského západníctva. Kým toto jestvuje, sionisti majú reálnu možnosť kontrolovať štát a využiť ho na dobytie celého sveta.

Pustí sa teraz niekto do toho,

ABY DOKONČIL, ČO ZAČAL ŽUKOV?

Medzi vojakmi zatiaľ takých ľudí nevidno. To je hanba! Medzi politickými predstaviteľmi sa tiež ťažko nájde človek, ktorý by to mohol urobiť.

Ostáva nádej už iba na sovietsky národ ako celok, no aby to národ mohol urobiť, musí byť na to pripravený, musí presne vedieť, kto je jeho nepriateľ, a akým spôsobom ho poraziť.

Iba na živelnosť vo veci boja proti dobre organizovanej sionoslobodomurárskej mafii sa nádejať nemožno.

Ruský národ prinajmenšom musí mať správnu predstavu o základných silách a centrách nepriateľov Ruska a chápať ich ciele, a takisto aj ich stratégiu ne ceste k dosiahnutiu týchto cieľov. Je nevyhnutné doniesť k národu naše znalosti o medzinárodnom sionizme a varovať ho pred hroziacim veľkým nebezpečenstvom zotročenia Ruska „svetovou vládou“ (čoho sa tak veľmi dovoláva Andrej Sacharov) a následnej úplnej genocídy všetkých Slovanov. Táto úloha leží na nás, ruských politických emigrantoch, ktorých predkovia sa po októbri 1917 stali obeťami masového sionistického teroru proti ruskej inteligencii a proti ruskému národu ako celku, známeho pod názvom „červený teror“, ktorého iniciátormi a inšpirátormi boli Židia Sverdlov, Zinovjev, Radek, Trockij. Nachádzame sa najbližšie zo všetkých k prameňom medzinárodného sprisahania sionizmu proti štátu sovietov. No nemáme nijaké prostriedky doniesť pravdu k ruskému národu - nemáme ani tlač, ani rádio, ani osobné kontakty s naším národom v Rusku. Zriedkavo sa tam dostávajúce naše noviny, časopisy a knihy nemôžu vykonať túto misiu. „Hlas Ameriky“ a

ĎALŠIE RÁDIOHLASY - TO NIE SÚ NAŠE HLASY.

Ony sú v rukách nepriateľov Ruska.

Solženicyn má hlas. Mohol by skríknuť do celého sveta. Niekedy sa aj pokúša kričať, no nie vždy to, čo je nevyhnutné. Definitívne sa ohradil veľkým plotom od Ruska, od ruskej emigrácie. Ba on azda ani nevie o stratégii sionizmu vo vzťahu k Rusku. Neustále opakuje

FALOŠNÝ POSTULÁT O TOM, ŽE ZÁPAD „NECHÁPE“

podstatu komunizmu. Príčinou tohto je jeho izolovanosť od sveta. Izolovala ho a drží ho v zajatí jeho židovské okolie. Sionisti vždy využívali a využívajú silných ľudí v svojich záujmoch. Využili ministrov, prezidentov, kráľov, rímskych pápežov.

No akokoľvek žalostné prostriedky by sme mali, musíme ich využiť v plnej miere.

Nie každá historická doba môže dať vynikajúcich ľudí, veľkých hrdinov. Alexandrovia Nevskí, Dmitrijovia Donskí, Bohdanovia Chmeľnickí, maršáli Žukovovia sa nerodia sami od seba. Objavujú sa v potrebnej historickej dobe z hlbiny národného ducha - nadchnutí a silní zväzkom s národom, vidiaci ďaleko dopredu, pripravení ísť do hocijakého ohňa kvôli veľkej idey záchrany svojej Otčiny.

Sionizmus už spútal celý svet a ak sa Rusko dnes aj pokúsi vzdať socializmu, tak sionizmus to už neuspokojí, on sa ho snaží zničiť, využijúc na to celý arzenál atómových zbraní sionizovaného západného sveta. Práve svetový sionizmus je hlavným nepriateľom všetkých národov sveta.

Hlavnou zbraňou proti sionizmu musí byť idea všesvetového protisionistického bratstva. Aby mohlo byť zachránené Rusko, treba predovšetkým vzkriesiť v ňom nášho ruského ducha. Nie nadarmo všetka nečistota, všetka démonská sila neznáša nášho ruského ducha.

Nech zutekajú i teraz pred ruským duchom všetci nepriatelia Ruska!

(Niva č. 6-8,1984) V. UŠKUJNIK: KAGANAJEHOBEK

Zborník: VOJNA PODĽA ZÁKONOV PODLOSTI Vydal: ZAO

Pravoslávna] a iniciatíva, Minsk, 1999