Les ako ekosystém

Vladimír Čaboun

NÁRODNÉLESNÍCKECENTRUM

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu

výzkumu a vývoja na základe zmluvy . LPP-0053-07

Les ako ekosystém3

4

ÚvodLes je jedným z najcennejších bohatstiev, ktoré

ľudstvo vďaka jeho samo obnoviteľným schop-nostiam môže trvalo a nepretržite využívať. Rôzno-rodý, veľký a nenahraditeľný je jeho vplyv na životné prostredie ľudí, ale aj na životné prostredie mnohých ďalších organizmov. Lesy sú najvýznamnejším zdrojom obnoviteľných prírodných surovín a vďaka svojim funk-ciám zohrávajú významnú úlohu pri tvorbe a ochrane jednotlivých zložiek prírodného prostredia (ovzdušie, voda, pôda, biota), antropogénne pozmeneného i antropického (človekom vytvoreného) životného prostredia

5

Stromy a kry ako krajinotvorný prvok a umelecké diela prírody

Dreviny, a najmä stromy, upútavajú už z diaľky svo-jou monumentálnou rôznotvarovou siluetou s rôznymi tvarmi. Z bližšia zaujmú farebnosťou a tvarom svojich nadzemných častí – kmeňmi, korunami a konármi a pri bezprostrednom pozorovaní tvarom, farbou a unikát-nou funkčnosťou svojich orgánov – listov, kvetov, plo-dov, kôry kmeňa, ostňov a pod. Dreviny sú často také zvláštne, že pred ich architektúrou a výtvarnou hodno-tou musí človek skloniť hlavu. Veď, koľko stavieb, ktoré vybudoval človek, a je na ne taký hrdý, môže z funkčné-ho či estetického hľadiska konkurovať stromom?

Habitus – ceľkový vzhľad dreviny je teda to prvé, čo nás na drevine zaujme. Napriek tomu, že zdrevna-tená stonka je najtvárnejší a najpremenlivejší orgán dreviny, riadi sa podobne ako výstavba koruny dreviny presnými dedičnými zákonitosťami. Vonkajšie eko-logické vplyvy, alebo patologické fyziologické stavy však môžu spôsobiť značné zmeny vo vzhľade jedinca. Kombináciou genetických zdedených daností a rozma-nitého vplyvu prostredia vytvárajú z každého jedinca neopakovateľné originálne umelecké dielo.

Dreviny sú rastliny so zdrevnatenými stonkami a koreňmi. Sú viacročné až dlhoveké, plodia mnoho-krát a ich stonky sa obyčajne rozkonárujú. Možno ich rozdeliť podľa vzhľadu na nasledovné rastové typy:

6

Strom je drevina s vysokou zdrev natenou ston-kou, v dolnej časti nerozkonárenou, označovanou ako kmeň, ktorý prechádza do rozkonárenej koru-ny. Za stromček sa pokladá drevina do výšky sedem metrov, nízky strom meria sedem až pätnásť metrov, stredne vysoký strom má pätnásť až dvadsaťpäť metrov, vysoký strom je dvadsaťpäť až päťdesiatmet-rový, veľmi vysoký, či obrovský strom je jedinec s výškou nad 50 metrov. Podľa Čemana 2001, ako to uvádza v encyklopedickej publikácii Živý svet – rastliny, ktorá vyšla v edícii Rekordy a z ktorej je aj obrázok 2, za najvyšší strom je pokladaná duglaska tisolistá, ktorá bola v roku 1895 zoťatá v Britskej Kolumbii, na ostrove Vancouver.

Mala výšku 128 m a priemer kmeňa pri koreni bol 7,5 m. David Attenborough (1996) však vo svojej pub-likácii Súkromný život rastlín píše, že pravdepodobne najvyšší zmeraný strom bol spadnutý kmeň eukalyptu kráľovského, ktorý zmeral v Austrálskej Tasmánii v ro-ku 1880 úradný lesný inšpektor a mal 133 m. Aj súčasné výškové prvenstvo patrí pravdepodobne eukalyptom. V Tasmánii v Styx Valley bol zmeraný 99,13 m rastúci exemplár. V svetoznámom Kalifornskom národnom parku Sequoia rastie v súčasnosti najvyšší sekvojovec mamutí, nazývaný Generál Sherman, ktorý je vysoký 83,8 m a vo výške 1,5 m má obvod kmeňa 34,9 m. V šesťdesiat metrovej výške má konáre hrubé 3 m.

7

Jeho vek sa odhaduje na 2 500 rokov. Hoci má pomer-ne ľahké drevo, hmotnosť jeho asi 17 000 m2 dreva, aj s koreňovým systémom, sa odhaduje na 2 500 ton.

Drevnatá liana je drevina s drevnatou, ale pruž-nou stonkou. Nikdy nie je taká pev ná, aby mohla rásť do výšky bez opory. Zachytáva sa o podložku pomocou úponiek (napríklad vinič hroznorodý), alebo pomo-cou priliepavých adventívnych koreňov (naprí klad brečtan), alebo sa o podložku (susednú drevinu) opie-ra bočnými konármi či hákovitými ostňami (nie ktoré ruže). Ovíjavé liany sa šplhajú nahor závitnico vým otáčaním okolo opory.

Ker je drevina so zdrevna tenými stonkami a už od zeme vo väčšine prípadov rozkonárenými. Rôzne spô-soby rozkonárenia tvoria osobit né typy krov, napríklad metlovitý, prútnatý, jedno kmenný a viackmenný.

Poloker je trváca rastlina, ktorej drev natie len dolná časť konárov, zatiaľ čo horná, kveto nosná časť, zostáva bylinná.

Prirodzenou vlastnosťou stoniek drevín je rozkoná-rovanie; len tak môže dlhoveká rastlina najlepšie využiť priestor a najvhodnejšie nastaviť listy slnečným lúčom.

Nové dcérske stonky – konáre vyrastajú z púčikov materskej stonky. Púčiky sú rastové vrcholy s hrbolče-kovitými základmi ďalších stoniek a listov a sú proti ne-priaznivým poveternostným vplyvom obalené kry cími šupinami. Len výnimočne sú púčiky drevín nahé alebo polonahé. Púčiky sú dôležité orgány drevín, ale tiež sú dôležitými pomocníkmi pri určovaní drevín najmä v zi-me, keď nemajú listy, pretože sú pre väčšinu druhov charakteristické.

8

Korunu stromu tvorí sústava konárov, ktoré vy-rastajú z kme ňa. Tvar koruny najskôr prirovnávame ku geometric kým telesám. Hovoríme preto o korune kužeľovitej, valcovitej, vretenovitej, vajcovitej, elipso-idnej a guľo vitej, v niektorých prípadoch možno tvar koruny vyjadriť tiež špeciálnymi termínmi, ako dáždni-kovitá, smútočná, alebo ovisnutá, zástavovitá, poscho-dovitá (rozdelená alebo zložená akoby z niekoľkých menších korún nad sebou), nepravidelná (niektoré staré duby), atď.

Listy drevín sú významnými orgánmi pre život rastlín a sú tiež dôležitým rozpoznávacím znakom pri určovaní drevín. Podľa tvaru okraja môžu byť listy ce-listvookrajové, pílkovité, zúbkaté, vrúbkované, alebo vykrajované. Na opis tvaru listov sa používa terminoló-gia geometrických tvarov. Podľa listovej čepele sa listy rozdeľujú na jednoduché a zložité.

9

Obr. 3. V zime možno dreviny rozlišovať podľa charakteristickej stavby púčikov a – nahé púčiky kaliny siripútkovej, b – dlhé šidlovité šupinami kryté striedavé púčiky buka, c – kompaktné zamatovočierne protistojné púčiky jaseňa, d – veľké protistojné púčiky pagaštana s nápadnými listovými jazvami, e – striedavé púčiky dubov nakopené na konci konárov, f – mladý konárik bresta poľného so striedavými púčikmi, g – starší konárik bresta poľného s korkovými lištami

10

Obr. 4. Tvary korún drevín a – kužeľovitá koruna, b – úzko vretenovitá koruna, c – etipsoidná koruna, d – vajcovitá koruna, e – guľovitá koruna, f – dáždnikovi tá koruna, g – nepravidelná koruna

11

Obr. 5. Listy jednoduché delené 1a – pérovito laločnaté, 1b – dlaňovito laločnaté, 2a – perovito zárezové, 2b – dlaňovito zárezové, 3a – perovito dielne, 3b – dlaňovito dielne

12

13

Obr. 6. Pinus aristata

Život a vývoj stromovDreviny, najmä stromy, dosahujú značné rozmery.

V porovnaní s najvyššími stromami sveta sú európske dreviny „malé stromčeky,“ hoci môžu merať i päťde-siat metrov. Aj vekom sa stromy odlišujú od ostatných organizmov. Druhov dožívajúcich sa 100 rokov je toľ-ko, že ich nemožno ani všetky vymenovať. Tých, ktoré sa dožívajú päťsto rokov, už nájdeme menej. Niektoré stromy však žijú oveľa dlhšie. Za najstaršie stromy na zemi sa dlhé roky pokladali obrovské americké sek-voje. Dožívajú sa okolo dvetisíc rokov! Primát dlhove-kosti však patrí inak nenápadným boroviciam ostitým (Pinus aristata) a ich príbuzným, Pinus longaeva, ktoré rastú v suchých oblastiach Bielych vrchov (White Mo-untains) Spojených štátov amerických v nadmorskej výške okolo 3 000 m.

Ich vek stanovili na štyritisíc až štyritisíc sedemsto rokov. Bol tu objavený strom, ktorý má 4 850 rokov (v roku 2007). Tieto prastaré stromy sú značne zakrpa-tené. Najvyšší z nich meria iba 10 m. Kôra im odpadáva a odhaľuje vysušené a zjazvené drevo. Na niektorých konároch však rastú zväzočky ihličia, čo dokazuje, že stromy sú stále nažive.

Keď sa zamyslíme nad vekom týchto stromov, uve-domíme si, že boli staré už vtedy, keď v Amerike pristál Kolumbus. V plnom rozkvete boli v dobe vlády prvých

14

egyptských faraónov. A vyklíčili asi v rovnakej dobe, keď sa ľudia niekde vo východnom Stredomorí po prvýkrát rozhodli zasiať zrno a usadiť sa ako poľnohospodári.

Podmienky v tomto vysokom pohorí sú veľmi drs-né. Ročne tu spadne len 25 mm zrážok a pôda je samý kameň. V zime je tu veľmi chladno, v lete zasa sucho. Preto tieto borovice rastú mimoriadne pomaly.

Život každého stromu sa začína splynutím samčej a samičej pohlavnej banky a vytvorením zárodku, seme-na a plodu. Aby pohlavné bunky mohli splynúť, musela predchádzajúca generácia kvitnúť. Kvitnutie je dôle-

žitý životný prejav vyšších rastlín a prináša stále veľa nových poznatkov. Ukazuje sa, že tradičné rozdelenie drevín na vetroopelivé a hmyzoopelivé už nestačí, rovnako, ako rozdelenie na dreviny s obojpohlavný-mi a jednopo hlavnými kvetmi (jednodomé či dvoj-domé). Pri po drobnom výskume sa ukazujú stále nové výnimky. Ako príklad môžu slúžiť kvety javora mlieč-neho, ktoré sa pokladajú všeobecne za obojpohlavné, a napriek tomu sa nachádzajú kvety so zakrpatenými tyčinkami, teda funkčne samičie, a kvety s nedokonale vyvinutým piestikom – samčie kvety.

Obr. 7. Kvety drevín majú skutočne širokú paletu tvarov, farieb a vôní

15

Tvorba kvetov úzko súvisí nielen s vekom, ale aj s vonkajšími vplyvmi a kondíciou jedinca v čase tvo-renia kvetných základov. Všeobecne platí, že horúci a suchý jún podporuje nasadenie kvetov pre budúci rok. Platí to najmä pre ovocné stromy a pre tie, ktoré nekvitnú pravidelne každý rok (napr. buk).

Veľa stromov patrí medzi vetroopelivé dreviny. Znamená to síce nadmernú produkciu peľu (naprík lad borovice produkujú až štyrikrát toľko peľu ako zodpo-vedá ich zastúpeniu vo vegetácii), ale je to pre stromy

výhodné. Vetroopelivé dreviny kvitnú veľmi skoro, ešte pred olistením listnatých drevín, takže vietor unášajúci peľové zrná má možnosť ľahšie prenikať korunami list-natých stromov aj v zapojenom lese. Samičie šištičky ihličnatých drevín bývajú v horných častiach korún (samčie v spodných). Takže vetrom unášaný „mrak“ peľu sa vrcholcami ihličnanov doslova preče sáva ako hrebeňom a opeľuje samičie šištičky. Vzhľadom na výš-kový rozdiel, je malá pravdepodobnosť opelenia vlast-ným peľom.

16

Pri niektorých drevinách (napríklad boroviciach) uplynie medzi opelením a oplodnením dlhý čas.

Veľa drevín nekvitne každý rok, ale má medzi plodnými, semennými rokmi, určitú dosť pravidelnú prestávku. Každý rok kvitnú a plodia napríklad breza, hrab, jarabina. Semenné roky v troj až štvorročných in-tervaloch sa dostavujú pri borovici, smreku a jedli. Ešte dlhšiu prestávku – päť až šesť rokov má dub a šesť až osem rokov buk. Samozrejme, tieto čísla sú iba orien-tačné. Musia však s nimi rátať tí, ktorí majú na starosti produkciu sadeníc pre lesy a okrasné škôlky.

Obr. 8. Podobná rozmanitosť ako pri kvetoch, je aj pri semenách a plodoch drevín

17

Produkcia semien niektorých lesných drevín je pozoruhodná a svedčí o jednej zo stratégií pre zacho-vanie druhu. Porast borovice, alebo smreka napríklad vyprodukuje na jeden hektár viac ako dva milióny semien. Smrekovec päť až desať miliónov, breza do-konca stotri miliónov, ale dub len dvestopäťdesiattisíc. Tieto údaje pochádzajú z východnej Európy alebo Ázie a predstavujú len hrubý odhad.

To, že semeno dozrie a oddelí sa od stromu, ešte nie je rozhodujúce. Nový život môže vyklíčiť až vo vhodných podmienkach. Klíčivosť semena závisí predovšetkým od jeho zrelosti. Niektoré semená sú klíčivé hneď po dozretí (topoľ, vŕba, brest), iné potre-bujú dlhšie obdobie vegetačného pokoja vo vhodnom prostredí, aby vyklíčili. Tento vegetačný pokoj je regu-lačné opatrenie, ktoré zabezpečuje vyklíčenie semena v podmienkach najvhodnejších pre klíčiacu rastlinu. Pri breze, napríklad, včasné letné semená klíčia bez-prostredne, zatiaľ čo neskoršie dozreté semená asi pol roka „preležia“ a vyklíčia až vo vhodných pod-mienkach nasledujúceho roka. Niekto ré dreviny majú semená preliehavé aj dlhšie ako jeden rok. Napríklad, ak sa tis okamžite po dozretí nevyse je, vyklíči až o dva až štyri roky.

Dreviny sa v prírode rozmnožujú a rozširujú najčastej-šie pohlavným, generatívnym spôsobom. V niekto rých prípadoch sa však rozširujú aj vegetatívne.

18

Obr. 9. Tvarovú a veľkostnú rozmanitosť semien a plodov drevín umocňujú skupiny nahosemenných a krytosemenných drevín

19

Už klíčiaca rastlinka mladého stromu má charakteris-tické znaky svojej systematickej príslušnosti. Listnaté dreviny sú dvojklíčnolistové rastliny. Znamená to, že ako prvé sa na semenáčiku objavujú dva klíčne listy a až neskoršie sa tvoria prvé pravé listy. Tie sa pri niektorých drevinách výrazne líšia od neskorších normálnych listov.

Obr. 10. Niektoré semenáčiky dvojklíčnolistových drevín

20

Pri drevinách so zloženými listami sú niekedy prvé pravé listy ešte jednoduché, nedelené (napríklad ruža). Ihličnaté dreviny mávajú obyčajne väčší počet nahromadených úzko ihlicovitých primárnych listov. Úzke čiarkovité ihlice sú charakteristické pre juvenil né štádiá aj tých ihličnanov, ktorých neskoršie trváce listy sú šupinovité (napríklad tuja).

Obr. 11. Semenáčiky jednoklíčnolistových drevín

21

Charakteristickou črtou mladého stromu v normál-nych podmienkach je intenzívny výškový rast. Rýchlosť rastu drevín v ranej mladosti je často charakteristická pre daný druh. V prvých desiatich rokoch života, pri-rastajú z európskych drevín najrýchlejšie jelše a brezy, pomalšie rastú jasene, lipy, duby, smrekovce a boro-vice, veľmi pomaly prirastajú buky, smreky a jedle. Najpomalšie rastie z európskych drevín v mladostí tis, ktorý vo veku desať rokov nie je väčší ako sedemdesiatpäť centi-metrov (jedľa 95, smrek 100, buk 180, dub 270, javor mliečny 280, jeseň 290, borovice 300, smreko-vec 340, lipa 350 a jelša až 400 cm). Výškový rast závisí nielen od dru-hu dreviny, ale mení sa aj podľa stanovištných podmienok. Podľa dynamiky rastu počas roka sa dre-viny delia na dreviny s rytmickým rastom a dreviny s nepretržitým rastom. Podmienky na nepretržitý rast sa však vysky-tujú na Zemi len v obmedzenom rozsahu, napríklad v tropickom dažďovom pralese. Dreviny s rytmickým rastom rastú najintenzívnejšie v máji a v júni, po vypu-čaní púčikov. V tomto období môžu niektoré dreviny

prirastať denne jeden až tri centimetre. Vtedy tiež naj-viac čerpajú vodu. Obdobie takého intenzívneho rastu však nebýva dlhé, trvá najčastejšie dva až tri týždne. Počas neho sa vytvorí najväčšia časť nových výhonkov. Väčšina drevín mierneho pásma má ročný predlžovací rast jednovrcholový. Naraz rastú napríklad buky, jase-ne, smreky, borovice. Dĺžka denných prírastkov priamo závisí od intenzity a celko vého trvania predlžovacieho

rastu. Dreviny s veľkým denným prírastkom prirastajú kratšie, dre-viny s po malším prírastkom rastú aj viac ako tri mesiace. Priemerné obdobie predlžovacieho rastu drevín mierneho pásma je tridsať až štyridsať dní, od prebudenia púčikov päťdesiat až šesťdesiat dní. Najviac novej hmoty priras-tá vo dne (66 %), zvyšok v noci (34 %). Pri väčšine drevín nastáva po jarnom období rýchleho rastu

krátke obdobie pokoja a rastová činnosť sa potom obnovuje v júli. Vtedy vyrastajú letné, jánske výhonky, obyčajne kratšie ako jarné výhonky.

Opísaný spôsob predlžovacieho rastu drevín súvisí s klimatickými podmienkami mierneho pásma. Jeho

22

charakteristickou črtou je teda periodicita, ktorá závisí od priebehu počasia a od zemepisnej šírky. Úzko s tým súvisí tiež obdobie vegetačného pokoja, ktoré je pri rozličných drevinách rozlične dlhé. Toto obdobie je geneticky fi xované a veľmi nápadne sa prejavuje pri drevinách pestovaných v inej klimatic kej oblasti

Dreviny, pravdaže, nerastú len do výšky, ale aj hrubnú. Nielen nadzemné výhonky, ale aj mladé ko-rene rastú veľmi rýchlo. Medzi rastom nadzemných a pod zemných častí drevín je priama súvislosť. Dynami-ka rastu koreňov je do istej miery určujúcim faktorom pre rast a existenciu dreviny ako celku. Rast koreňov je síce tiež periodický, nezávisí však natoľko od vonkaj šej klímy ako rast nadzemných orgánov.

Dreviny sú dlhoveké organizmy. Preto pohlavne do-zrievajú oveľa neskôr ako krátkoveké rastliny. Dozretie do reprodukčného veku je rôzne a opäť závisí od dre-viny. V mladosti rýchlorastúce dreviny (brezy, jelše, osi-ky) začínajú tiež skoro kvitnúť a plo diť, ale aj niektoré borovice začínajú plodiť už v desiatom až dvadsiatom roku, javory, lipy a hraby začínajú v dvadsiatom až tri-dsiatom roku a pomaly rastúce druhy až v tridsiatom či štyridsiatom roku.

Z európskych lesnícky dôležitých drevín najneskor-šie „dospievajú“ buk a jedľa, takmer až v päťdesiatom roku.

Aj keď sú stromy dlhoveké organizmy aj strom čaká staroba a zánik.

Obr. 12. Vývojový cyklus smreka obyčajného – Picea abies (L.) Karst.

23

Dreviny a ich spoločenstvá v ekosystémoch

Keď sledujeme určitý organizmus, populáciu alebo spoločenstvo spolu s jeho prostredím, teda s komple-xom všetkých biotických i abiotických faktorov dané-ho stanovišťa a ich vzájomnými väzbami, hovoríme o ekologickom systéme či skrátene o ekosystéme. Tansley (1935) defi noval ekosystém ako systém, v kto-rom sú vo vzájomných vzťahoch všetky spoločenstvá organizmov (rastlinných i živočíšnych spolu s kom-plexom všetkých fyzikálnych a chemických faktorov, ktoré vytvárajú prostredie týchto organizmov. Každý ekosystém nižšej úrovne je súčasťou ekosystému úrovne vyššej.

Ekosystémy nie sú v smere vertikálnom ani horizon-tálnom jednoznačné. Ich hranice sú spravidla vytvára-né a defi nované subjektívne z hľadiska pozorovateľa.

Obr. 13. Charakteristickou črtou pre dreviny je ich rast v spoločenstvách

24

Ekosystémy sú teda priestorové jednotky, súčasne však zložité komplexy, s množstvom vzájomných vzťa-hov medzi živou zložkou (biocenózou) a prostredím (biotopom). V praxi sa ako synonymum termínu bio-top používa aj termín ekotop, ale najmä stanovište. Krajina je spravidla pestrou mozaikou ekosystémov, prepojených vzájomnými vzťahmi. Je preto možné ju považovať za ekosystém vyššieho rádu. Konečne aj celá biosféra, to znamená obal Zeme osídlený organiz-mami, je ekosystémom najvyššieho rádu.

Tak ako sa rozvíjajú, menia a rôznia predstavy o drevinách a ich spoločenstvách, teda aj lese, tak sú rôzne aj používané defi nície. Z uvedenéhoo vyplýva značná neurčitosť pojmov ako strom, krík, les ... a z to-ho vyplývajúce problémy so zaraďovaním niektorých, rastových foriem, ale najmä riedkych stromových a krí-kových útvarov pod pojem les, či pod pojmy iné – par-ky, aleje, lesoparky, lesostep stromové plantáže a pod.

Napriek uvedeným problémom budeme rozobe-rať spoločenstvá drevín ako ekosystém – teda priestorovo a časovo defi nované spoločen-stvo zložené z biotic-kých a abiotických zložiek, ktorého do-minantnou zložkou

Obr. 14. Najzložitejšími suchozemskými ekosystémami sú lesné ekosystémy, pričom najväčšou druhovou rozmanitosťou organizmov sa vyznačujú tropické pralesy

sú dreviny. Nevyhnutnou podmienkou nášho po-hľadu na takéhoto spoločenstva je ich schopnosť plniť od nich požadované funkcie.

Potom, môžeme povedať, že les je najzložitejšie suchozemské spoločenstvo drevín tvorené rozsiahlym súborom rastlinných a živočíšnych organizmov a ich prostredia, kde určujúcou zložkou sú dreviny stromo-vého vzrastu. 25

Aby toto spoločenstvo mohlo byť označené za les, je nutné, aby zaujímalo určitú minimálnu plochu, potrebnú k vy-tvoreniu vlastných špecifi ckých podmienok prostre-dia,

malo určitú minimálnu hustotu stromov, čo umožňu-je vzájomné ovplyvňovanie sa jednotlivých zložiek spoločenstva,

malo zabezpečenú určitú dobu existencie (dlhove-kosť),

plnilo základné funkcie, ktoré má les v krajine plniť.Ekológia lesa sa zaoberá štúdiom vzťahov na úrov-

ni organizmov (autekológia), populácií (demekológia) a spoločenstiev (synekológia).

Vertikálne je možné členiť spoločenstvá drevín na jednotlivé vrstvy – etáže: atmosféru, stromovú vrstvu, krovinovú, bylinnú a machovú vrstvu, ďalej potom opadanku, pôdu s horizontom koreňov a nižšie vrstvy pôdy spolu s podložím. Tieto vrstvy sú osídlené špecifi ckými spoločenstvami organizmov, ktoré radíme do určitých funkčných skupín – primárni producen-ti organickej hmoty (zelené rastliny), konzumenti (spotrebitelia), a dekompozítory (rozkladači), orga-nizmy rozkladajúce organickú hmotu (predovšetkým baktérie a huby). Všetky tieto skupiny organizmov sú pochopiteľne tesne vzájomne späté cez potravinové reťazce.

26

Primárna produkcia – schopnosť zelených rastlín vytvárať fotosyntetickou asimiláciou (za využitia slneč-nej energie) organickú hmotu, je základom všetkých ďalších životných procesov v biosfére. Energia preme-nená fotosyntézou sa v potravinovom reťazci postup-ne uvoľňuje, pretože každý článok spotrebováva určitú časť energie pre svoje životné pochody. Posledný člá-nok reťazca – skupina dekompozítorov (rozkladačov) – dokončí remineralizáciu organických látok; energia z primárnej produkcie je tak vyčerpaná a kolobeh látok v rámci látkovo – energetickej premeny je uzatvorený.

V zložito organizovaných ekosystémoch drevín je vytváraná zložka primárnych producentov predo-všetkým drevinami, ktoré v priebehu svojho života akumulujú značné množstvá biomasy a energie. Na rozdiel od jednoduchšie organizovaných prírod-

ných ekosystémov (napr. trávnych spoločenstiev) ne-slúžia dreviny spravidla za potravu bylinožravcom, ale po dosiahnutí vysokého veku prirodzene odumierajú a ich naakumulovaná organická hmota je rozkladaná príslušnou skupinou dekompozítorov. Často však nie je vývoj cyklu ukončený prirodzenou smrťou stromov a rozkladom organickej hmoty, ale ťažbou dendro-masy a jej spotrebou v iných ekosystémoch. Z tohto dôvodu sú spoločenstvá drevín, najmä lesné ekosys-témy v prevažnej väčšine zemí sveta silno ovplyvňo-vané človekom. V takom prípade, keď človek značne ovplyvnil pôvodné prírodné ekosystémy, hovoríme o pozmenených ekosystémoch. Veľké množstvo lesov je antropicky ovplyvnené do takej miery, že hovoríme o zmenených (niekedy v literatúre označovaných ako náhradných, alebo umelo založených) lesných ekosys-témoch.

27

Areál a šírenie druhovAreál druhu je oblasť, ktorú druh obýva. Pozna-

nie areálu druhu nám umožňuje posúdiť nároky a vlastnosti druhu. Preto je predmetom štúdia fyto-geografi e. Znalosť areálu dreviny nám odhaľuje infor-mácie o prirodzených životných podmienkach dreviny, najmä o jej nárokoch na jednotlivé charakteristiky, klímu a pôdu.

Obr. 15. Ekologická amplitúda a tolerancia druhu

28

Z najnižších a najvyšších klimatických hodnôt z protiľahlých hraníc areálu určitého druhu je možné posúdiť rozpätie podmienok v ktorých sa daný druh vyskytuje, ktoré znáša a potrebuje (obr. 15. )

Veľkosť areálov, teda plocha na ktorej sa jednot-livé druhy, alebo spoločenstvá nachádzajú, môže byť rôzna. Druh rozšírený na značnej časti súše, teda veľmi rozšírený druh označujeme ako kozmopolitný – eu-rychórny, naopak druh s obmedzeným rozšírením označujeme ako stenochórny. Krajným prípadom je zastúpenie druhov na malom území, na jednom mies-te, vtedy ide o endemit.

Veľkosť areálu sa mení v čase v závislosti od rých-losti meniacich sa podmienok a schopnosti migrácie dreviny do oblastí, v ktorých nachádza priaznivé pod-mienky (obr. 16.).

Napríklad areál buka je takmer celá Európa, s ťa-žiskom v západnej, strednej a juhovýchodnej časti kontinentu. Nevyskytuje sa vo východnej Európe.

Na Slovensku pokrýva väčšinu územia, vyhýba sa nížinám a oblastiam s extrémnou kontinentálnou klí-mou. Nevyskytuje sa v Záhorskej, Podunajskej a Výcho-doslovenskej nížine a vo vysokohorských oblastiach.

Podklady Centrum vedeckého turizmu na Slovensku pri ÚEL SAV podľa Krüssmanna (1968).

Obr. 16. Zmena areálu buka Fagus silvatica v poľadovom období

29

Lesné dreviny sa počas ľadových dôb až na výnimky v priestore Západných Karpát nevyskytovali. Obdobie zaľadnenia prežili v tzv. glaciálnych refúgiách, t. j. na chránených lokalitách s najpriaznivejšími klimatic-kými podmienkami, spravidla v južnej Európe.

Nepretržitou selekciou vznikli v priebehu tisícročí spo-ločenstvá drevín dobre prispô-sobené týmto podmienkam. Toto prispôsobenie prebehlo jednak v ustálení drevinové-ho zloženia pre určité pásmo vymedzené nadmorskou výš-kou a jednak vyselektovaním ekotypov v rámci jednotlivých druhov drevín optimálne adaptovaných na podmienky stanovišťa – klimatop a eda-fotop.

Migrácia druhu sa uskutoč-ňuje diasporizáciou – roz-širovaním rozmnožovacích častíc, súhrnne označovaných diaspóry. Výtrusy, semená, alebo plody sú diaspóry gene-ratívne, pri rastlinách schopné rozmnožovania z úlomkov sto-

niek, konárikov, púčikov, pacibuliek a pod. hovoríme o vegetatívnych diaspórach. Rozlišujeme tieto hlavné spôsoby rozširovania sa drevín:

Anemochória – rozširovanie diaspór vzdušnými prúdmi – vetrom.

Zoochória – je rozširovanie drevín prostredníc-tvom živočíchov.

Hydrochória – rozširovanie diaspór vodou.Automechanofória (autochória) – rozširovanie

diaspór vlastnými mechanizmami.Antropochória – rozširovanie diaspór človekom.

Areály jednotlivých druhov môžu byť súvislé – kontinuálne, alebo nesúvislé – diskontinuálne, alebo disjunktívne. Disjunkcia – prerušenie areálu môže byť rôzne veľká, často väčšia ako veľkosť jednot-livých subareálov drevín.

30

Areály vzniknuté pôsobením prírodných fakto-rov môžeme považovať za areály prirodzené často označované ako pôvodné – autochtónne. Opakom sú areály nepôvodné – allochtónne, vzniknuté dru-hotne priamym, alebo nepriamym pôsobením človeka. Rastliny zavlečené človekom označujeme ako antro-pofyty. Ak sa tieto šíria na úkor pôvodných druhov, hovoríme o inváznych druhoch.

Lesy karpatského oblúka patria medzi najcennej-šie lesné ekosystémy Európy, a to tak z hľadiska zachovalosti ich pôvodného drevinového zloženia, ako aj ich genetickej hodnoty. V rámci celého kar-patského oblúka, Slovensko nevynímajúc, je pomerne častý výskyt primárnych genetických zdrojov v podobe pralesovitých zvyškov a prirodzených lesných spo-ločenstiev, ako aj výskyt sekundárnych zdrojov s pod-statne nezmenenými genetickými štruktúrami.

Introdukcia je súhrn metód a spôsobov, pomocou ktorých človek napomáha úspešnému priebehu akli-matizačnému procesu rastlín, urýchľuje ho, alebo núti rastliny, aby týmto procesom prechádzali. Intro-dukcia je teda zámerná činnosť človeka zaviesť druhy, odrody či varianty jednotlivých rastlín mimo ich pri-rodzeného areálu. Na zmeny vonkajšieho prostredia môže organizmus reagovať adaptáciou, deformáciou, alebo až úhynom.

31

32

Štruktúra lesa a lesnatosťPod štruktúrou lesa sa rozumie súhrn znakov

spoločenstva, ktoré na ňom pozorujeme k určitému časovému momentu. Je odrazom predchádzajúcich vlastných vnútorných zmien a vonkajších vplyvov.

Štruktúra lesa sa z lesníckeho hľadiska chápe širšie so zreteľom na celý súbor lesných porastov vzťahu k tzv. vonkajšiemu priestorovému poriadku lesa. Ako lesný porast je označovaná časť lesa s rovnakou štruktúrou, v ktorej sa uplatňujú rovnaké pestovné opatrenia.

Štruktúra lesného porastu je celé vnútorné uspo-riadanie, výstavba a kompozícia zložitého súboru drevín. Musí teda zachytiť všetky znaky porastu k urči-tému okamihu, aby bolo možné porovnávať rôzne po-rasty i ten istý porast v rôznych časových obdobiach. Je to statické zachytenie všetkých kvantitatívnych znakov ako výslednice rastu a vývoja porastu.

Pri charakterizovaní štruktúry je treba zohľadniť nasledujúce znaky porastu:

1. pôvod porastu a jeho zložiek,2. drevinové zloženie,3. zmiešanie porastu,4. vekové členenie porastu,5. hrúbkové a výškové členenie porastu,6. zápoj porastu,7. vnútorná výstavba porastu (priestorové členenie).

Prirodzený výskyt lesov na Zemi je do určitej miery obmedzený prirodzenými hranicami. Prevažne sa roz-lišujú tri hlavné typy hranice lesa: polárna, vysoko-horská a kontinentálna.

Prvé dve hranice lesa majú podobný charakter. Sú dané predovšetkým poklesom teplôt pod nevyhnutné minimum – označujú sa preto niekedy spoločným ná-zvom ako hranica termická – a majú aj rad ďalších podobných znakov. Kontinentálna hranica lesa je daná predovšetkým nedostatkom vlahy v pôde; označuje sa preto niekedy tiež ako suchá hranica lesa.

33

Pre polárnu a vysokohorskú hranicu lesa je cha-rakteristické postupné rednutie lesa, neskôr prechod do skupín a hlúčikov stromov. Súčasne strácajú stro-my výšku (v menšej miere aj hrúbku), až nadobudnú krovinový vzhľad. Pretože strata zápoja sa s poklesom teplôt dostavuje skôr ako strata výšky stromov, rozli-šuje sa u týchto termických hraníc okrem hranice lesa (presnejšie povedané hranice lesných porastov) ešte hranica stromová, ktorá je daná poklesom výš-ky roztrúsených stromov pod určitú hranicu, väčšinou

pod 5 m. Stromová hranica leží asi o 50 – 150 m vyššie v horách, resp. o 1 – 1,5 stupňa zemepisnej šírky bližšie k pólu.

Lesy na Slovensku majú pestré drevinové zlože-nie s najvyšším zastúpením buka (31,2 %), smreka (25,9 %) a dubov (13,4 %). V dlhodobom vývoji možno pozorovať postupné znižovanie zastúpenia ihličnatých drevín, vrátane menej odolného smreka. Z hľadiska stability lesov možno túto skutočnosť hodnotiť pozi-tívne.

Tab. 1. Zastúpenie drevín v lesoch Slovenska

Drevina / %

SM JD BO SC KS ∑ I DB CR BK HB

25,9 4,0 7,1 2,4 1,1 40,5 10,9 2,5 31,2 5,8

JV JS AG BR JL LP TD TS OL ∑ L

2,0 1,4 1,7 1,4 0,8 0,4 0,4 0,5 0,5 59,5

Prameň: Správa o lesnom hospodárstve v SR (Zelená správa) 2008Vysvetlivky: SM – smrek, JD – jedľa, BO – borovica, SC – smrekovec, KS – kosodrevina, ∑ I – ihličnaté spolu, DB – dub, CR – dub cerový, BK – buk, HB – hrab, JV – javor, JS – jaseň, AG – agát, BR – breza, JL – jelša, LP – lipa, TD – topoľ domáci, TS – topoľ šľachtený, OL – ostatné listnaté, ∑ L – listnaté spolu

34

Lesy Slovenska sa podľa podmienok na ktorých rastú rozdeľujú do ôsmich vegetačných stupňov (tab. 2)

Tab. 2. Rozdelenie lesov podľa vegetačných stupňov a ich charakteristiky

Vegetačnýstupeň

Nadmorskávýška (m)

Suma ročných

zrážok (mm)

Vegetačnéobdobie

(dni)

Priemerná ročná

teplota (oC)

Výmera

(ha) (%)

1. Dubový pod 300 600 a menej 180 8,5 a viac 140 373 7,27

2. Bukovo-dubový 200 – 500 600 – 700 165 – 180 6,0 – 8,5 265 332 13,74

3. Dubovo-bukový 300 – 700 700 – 800 150 – 165 5,5 – 7,5 457 063 23,66

4. Bukový 400 – 800 800 – 900 130 – 160 5,0 – 7,0 401 346 20,78

5. Jedľovo-bukový 500 – 1 000 900 – 1050 110 – 130 4,5 – 6,5 419 371 21,71

6. Smrekovo-bukovo-jedľový 900 – 1 300 1 000 – 1 300 90 – 120 3,5 – 5,0 186 434 9,65

7. Smrekový 1 250 – 1 550 1 100 – 1 600 70 – 100 2,0 – 4,0 41 141 2,13

8. Kosodrevinový 1 500 a viac 1 500 a viac 60 a menej 2,5 a menej 20 585 1,06

Spolu porastová pôda 1 931 645 100

Prameň: Správa o lesnom hospodárstve v SR (Zelená správa) 2008

35

Celková lesnatosť podľa Národnej inventarizácie a monitoringu lesov SR (NIML SR), ktorá bola vykona-ná v rokoch 2005-2006 je 44,3 %. Z tabuľky 3 vidíme, že keď berieme do úvahy lesy nachádzajúce sa na les-nej pôde (LP) je lesnatosť SR 38,7 %, ale pri započítaní lesov rastúcich na nelesnej (NP) pôde je lesnatosť úze-mia SR o 5,6 % vyššia.

Lesné pozemky sú pozemky trvale určené na pl-nenie funkcií lesov a ostatné pozemky, ktoré slúžia lesnému hospodárstvu. Patrí k nim porastová pôda využívaná priamo na lesnú produkciu, lesné pozemky s obmedzeným využitím a tzv. bezlesie (lesné cesty, zvážnice, lesné sklady a pod.).

Pod pojmom les sa pre potreby NIML SR chápe plo-cha, ktorá spĺňa nasledovné kritériá:• je porastená lesnými drevinami,• jej minimálna výmera je 0,3 ha,• jej minimálna šírka je 20 m,• pokryvnosť – zápoj stromov na tejto ploche je väčší

ako 20 %,• potencionálna výška drevín na tejto ploche je vyššia

ako 5 m (s výnimkou porastov kosodreviny).Ako neles boli zahrnuté

• parky a záhrady s lesnými drevinami a krovinami, ak nevyhovujú defi nícii lesa, alebo sú súčasťou zastava-ných a obytných priestorov – intravilánov,

• rady lesných stromov (aleje, vetrolamy) na nelesných

pozemkoch užšie než 20 m pozdĺž ciest a vodných tokov,

• plantáže vianočných stromčekov a stromov pestova-ných na ozdobnú čačinu na nelesných pozemkoch,

• pozemky s lesnou sukcesiou, • lesné škôlky a semenné sady na nelesných pozem-

koch.Ak pripočítame plochu jednotlivo i hlúčikovito

rastúcich roztrúsených drevín a ich spoločenstiev vo vidieckej i urbanizovanej krajine, zistíme, že dreviny a ich spoločenstvá sa vyskytujú takmer na polo-vici územia našej republiky.

36

Tab. 3. Lesnatosť Slovenska podľa jednotlivých krajoch

Lesnatosť podľa krajov (lesné a nelesné pozemky)

Kraj

Kategória Les na LP Kategória Les na NP Kategória Les

lesnatosť výmera SR lesnatosť výmera SR lesnatosť výmera SR

% ha % ha % ha

Bratislava 36,6 75 181 1,1 2 176 37,7 77 358

Trnava 14,8 61 559 0,8 3 195 15,6 64 754

Trenčín 49,1 220 976 5,3 23 643 54,3 244 619

Nitra 13,4 85 092 0,8 4 938 14,2 90 031

Žilina 51,5 350 659 8,0 54 180 59,5 404 839

B. Bystrica 47,6 450 425 6,0 56 939 53,7 507 364

Košice 37,5 252 993 6,8 45 716 44,2 298 709

Prešov 44,9 402 534 9,3 83 773 54,2 486 307

Spolu 38,7 1 899 419 5,6 274 561 44,3 2 173 980

Prameň: Národná inventarizácia a monitoring lesov SR 2007

37

Les nie sú iba stromyZachovanie rozmanitosti prírody, najmä množstva

druhov rastlín a živočíchov, ich regionálnych a lokál-nych populácií, geneticky podmienených variantov, je jednou zo základných úloh nielen ochranárskych, vedeckých a kultúrnych aktivít, ale aj lesníckych.

Biologická diverzita, bola defi novaná ako varia-bilita živých organizmov v každom prostredí, ktorého sú súčasťou. Patrí sem biodiverzita v rámci druhu, medzi druhmi, ako aj diverzita ekosystému ako celku a diverzita ekosystémov. Biologickú diverzitu v lesných ekosystémoch je potrebné chápať ako rozmanitosť spektra všetkých organizmov počínajúc mikroorganiz-mami, cez nižšie a vyššie rastliny a živočíchy, až po do-minantnú zložku – lesné dreviny. Z uvedeného vyplýva aj dôležitosť zachovávania rozmanitosti biotopov.

Lesné ekosystémy pri zachovaní biodiverzity majú nenahraditeľné miesto. Na Slovensku je pomerne za-chovaná biologická diverzita. Nachádza sa tu viac ako 11 000 druhov rastlín, húb a rias a 28 000 živočíšnych druhov. Medzi najviac poškodené ekosystémy patria mokrade a lesy. Vtáky a cicavce, vrátane druhov zara-dených medzi zver, sú integrovanou súčasťou lesných ekosystémov. Zver má teda aj v intenzívne obhospoda-rovaných lesoch svoje miesto, pravda v primeranej po-četnosti, aby nespôsobovala neúnosné škody na lese a poľnohospodárskych kultúrach.

38

V Slovenskej republike, rovnako ako aj v ostatných európskych krajinách, výrazne narástlo v posledných desaťročiach poškodenie lesných porastov. Popísaných bolo viac ako 200 príčin hynutia lesov.

Najzávažnejším faktorom poškodzovania sloven-ských lesov na našom území boli v nedávnej minulosti imisie pochádzajúce z miestnych zdrojov, ale aj zo za-hraničia. Koncentrácie väčšiny znečisťujúcich látok v ovzduší (najmä SO2 a ťažkých kovov) oproti koncu osemdesiatych rokov značne poklesli. Priame účinky znečisteného ovzdušia na dreviny a lesné porasty sú teda vo všeobecnosti minimálne. Rizikom zostávajú vo vyšších polohách vysoké koncentrácie tróposférické-ho ozónu. Najväčším problémom súčasnosti a blízkej budúcnosti sú predpokladané negatívne vplyvy očakávaných globálnych a regionálnych klima-tických zmien.

Štruktúra činiteľov ovplyvňujúcich zdravotný stav lesov je členená na abiotické, biotické a antropo-génne. Tieto činitele pôsobia samostatne, synergicky (súčasne s väčším efektom ako súčet jednotlivých efektov) alebo sukcesne (postupné striedanie činiteľov v nadväznosti na predchádzajúci činiteľ), resp. v rôz-nych kombináciách na jednej ploche.

Abiotické škodlivé činitele predstavujú naj-významnejší faktor destabilizujúci lesy. Vo väčšine prí-padov sú príčinou rozpadu lesných porastov. Hovoríme

39

im aj primárne škodlivé činitele. V poslednom období sa ich pôsobenie stáva intenzívnejším. Súvisí to so zme-nami klímy, ktoré prinášajú extrémy počasia, búrky, veterné smršte, snehové kalamity, dlhotrvajúce suchá. Možnosti človeka znižovať ich katastrofi cké dôsledky sú obmedzené. Zo samostatne pôsobiacich činiteľov každoročne najväčšie škody na lesných porastoch spô-sobuje vietor.

K ďalším faktorom z tejto skupiny patria skoré a ne-skoré mrazy. Námraza – vzniká namrznutím vodnej pary na konáriky stromov, pri niekoľko centimetrových vrstvách ľadu vzniká ľadovica, konáriky sú nadmieru zaťažené, ohýnajú sa a lámu. Pri defi cite zrážok stro-my trpia suchom. Pri náhlom presvetlení porastu sú priamemu slnečnému žiareniu vystavené kmene stro-mov – hovoríme o kôrnej spále, alebo úpale kôry. Pri

záplavách, alebo nadmernom množstve vody v pôde dochádza k defi citu kyslíka a odumretiu koreňov.

Medzi najvýznamnejšie biotické škodlivé činite-le patria hmyz, huby a lesná zver. Ich pôsobenie má rozličnú intenzitu a charakter. Zväčša pôsobia inten-zívnejšie na také stromy, ktoré už boli nejakým spôso-bom poškodené alebo oslabené. Preto sú označované ako sekundárni škodcovia. Majú tendenciu sa výrazne premnožovať (zvyšovať v krátkom čase svoju počet-nosť. Ich premnoženie súvisí so zmenami klímy, do-statkom potravy alebo neprítomnosťou prirodzených nepriateľov. Človek má pomerne veľa možností ako regulovať ich početnosť. Hlavné opatrenia spočívajú v prevencii. Cieľom lesného hospodára bolo vždy znížiť ich početnosť na únosnú úroveň. Pokiaľ sa preventívne opatrenia nevykonávajú a biotické škodlivé činitele sa premnožia, ani najprísnejšie opatrenia už potom ne-musia byť účinné. Gradácie väčšiny biotických škodcov skončia až vtedy, keď milióny jedincov skonzumujú všetku dostupnú potravu alebo sa premnožia ich pri-rodzení nepriatelia, ktorí ich šírenie zastavia.

Pôsobenie človeka na les môže byť priame, alebo nepriame, pričom je neraz veľmi škodlivé. Vtedy ho-voríme o antropogénnych škodlivých činiteloch. Tieto vplyvy môžu pôsobiť globálne, alebo regionálne (skleníkové plyny, imisie...), inokedy lokálne (požiare, turistika, krádeže dreva, pastva a pod.).

40

Význam lesov a ich funkcií Pod funkciou lesa rozumieme vplyv lesa na základ-

né zložky ekosystému rôznej úrovne. Ide o základné funkcie lesa pôsobiace na základné abiotické zložky ži-votného prostredia (vzduch, vodu, pôdu) a na biotické zložky (rastliny, živočíchy, mikroorganizmy a človeka).

Tento vplyv závisí od množstva faktorov, medzi ktorými zohráva dominantné postavenie štruktúra lesa, resp. sledovaného ekosystému. Pritom máme na mysli štruktúru druhovú, vekovú a priestorovú, kto-rá s ďalšími ukazovateľmi je tesne naviazaná na ekolo-gickú rovnováhu a ekologickú stabilitu predmetného ekosystému.

Uvedené funkcie je možné využívať v hospodárskej oblasti a vtedy hovoríme o využívaní drevín a ich spo-ločenstiev v lesnom hospodárstve, poľnohospodárstve, vodnom hospodárstve, poľovnom hospodárstve, ener-getike, potravinárstve, v stavebníctve, drevospracu-júcom priemysle, v chemickom priemysle, kozmetika a v iných hospodárskych oblastiach. Tie isté funkcie je však možné využívať aj v sociálnej oblasti a potom je možné hovoriť o využívaní lesa, resp. drevín a ich spoločenstiev na rekreáciu, liečenie, hygienu, ochranu prírody, vedu a výskum, estetiku a umenie, výchovu a vzdelávanie, kultúru, históriu, tvorbu a ochranu ži-votného prostredia človeka a podobne.

41

Hospodárenie a starostlivosť o lesyPrírodné, alebo prírode blízke lesy sa vyznačujú

autoregulačnou schopnosťou. Čím viac je ich štruktúra zmenená, tým dôležitejšia je ľudská komplexná starost-livosť o tieto lesy. Cieľavedomé hospodárenie a sta-rostlivosť o lesy má na Slovensku už bohatú tradíciu. Vzhľadom k rozdielnym ekologickým podmienkam, v ktorých jednotlivé lesy rastú na Slovensku musí byť v širšom merítku uplatňovaný diferencovaný prístup k štruktúre porastov, k spôsobu pestovania a k uplat-ňovaniu metód používaných pri pestovaní lesa.

Poslaním hospodárskej úpravy lesov je zisťo-vať stav lesa, sledovanie a hodnotenie vývoja lesov a plánovanie hospodárenia v nich tak, aby bolo trvale zabezpečované plnenie všetkých ich funkcií pri zacho-vaní súladu verejnoprospešných záujmov a záujmov vlastníkov lesa.

Medzi najdôležitejšie a zároveň najnáročnejšie činnosti v lesnom hospodárstve patrí pestovanie lesa, ktoré je súborom dômyselne skĺbenej činnosti lesného hospodára so zámerom dať lesným porastom taký stav, pri ktorom sa trvalo a podľa možnosti v op-timálnej miere využívajú produkčné schopnosti drevín, vlastnosti a účinky lesa v prospech spoločnosti, pri primeranej (minimálnej) spotrebe živej práce a fi nanč-ných nákladov.

Pestovanie lesa je základným prostriedkom a ne-vyhnutným predpokladom na to, aby les plnil nielen hlavné úlohy lesného hospodárstva, ale tiež základné funkcie lesov. Významnou je skutočnosť, že práve prostredníctvom pestovania lesa sa cielene usmerňuje využívanie produktov a účinkov lesa.

Pestovanie lesa zahrňuje viacero činností, ktoré možno rozčleniť na:• činnosti pri zakladaní lesa (semenárstvo, škôlkar-

stvo, zalesňovanie, šľachtenie lesných drevín),• činnosti pri usmerňovaní rastu a vývoja lesa (vý-

chova lesa, obnova lesa, premeny a prevody, zlepšo-vanie funkčného účinku lesa).

42

Základnom existencie lesa je získanie dostatočného a kvalitného semena lesných drevín, z ktorého vyrastú stromy. Tejto činnosti sa venuje semenárstvo, ktoré predstavuje súbor poznatkov o plodnosti lesných dre-vín a ich periodicite, spôsoboch stimulácie kvitnutia a fruktifi kácie, metódach zisťovania a hodnotenia úrody, technológiách zberu, spracovania a skladovania osiva, anatómii a morfológii semien, klíčení semien, klíčnom kľude a metódach predosevnej prípravy osiva, akosti semien a postupoch jej zisťovania. Reprodukcia a trvalo udržateľné využívanie genofondu patria me-dzi veľmi dôležité lesohospodárske činnosti. Zdrojmi lesného reprodukčného materiálu sú uznané porasty, semenné porasty, rodičovské – výberové stromy, se-menné sady, klony a zmesi klonov.

Ďalšou činnosťou, ktorá sa významne podieľa pri procese zakladania lesa je škôlkarstvo, ktoré je za-merané na pestovanie sadbového materiálu pre účely zalesňovania, resp. umelej obnovy lesa, ktorá sa rea-lizuje v lesných škôlkach, ktorými sú špeciálne plochy slúžiace na dopestovanie výsadby schopných sadeníc potrebných na umelú obnovu lesa a na zalesňovanie nezalesnených plôch, ale aj na účely parkovníctva a sadovníctva. Úlohou škôlkarstva je zabezpečiť do-statočný počet výsadby schopných sadeníc lesných drevín v požadovanom druhovom zastúpení pre kaž-doročnú výsadbu. Výmera lesných škôlok na Slovensku

je asi 800 ha a ročne sa z nich vyprodukuje 200 mil. sadeníc.

Bezprostredne škôlkarskú činnosť nadväzuje zales-ňovanie, o ktorom hovoríme vtedy, ak výsevom alebo výsadbou zalesníme dovtedy nelesnú pôdu. V prípade, že ide o znovuzaloženie lesného porastu na lesnej pôde a to pod ochranou starého porastu, alebo na holej predtým vyťaženej ploche, hovoríme o umelej obnove. Zalesňovanie aj umelú obnovu môžeme vyko-návať dvoma spôsobmi: sejbou semena alebo plodov priamo na plochu, kde má porast vzniknúť alebo vý-sadbou rozlične starých stromčekov – sadeníc, ktoré sa získali vybratím z prirodzeného zmladenia pod materským porastom, alebo boli dopestované v lesnej škôlke. Na Slovensku sa ročne umelou obnovou zalesní asi 10 tis. ha plôch.

43

Neoddeliteľnou súčasťou založenia kvalitného a funkčného lesa je šľachtenie lesných drevín, ktoré predstavuje činnosť zameranú na zlepšovanie populácií lesných drevín z hľadiska hospodárskych cieľov a potrieb človeka využívajúc poznatky lesníckej genetiky v praxi.

Každý les po svojom založení rastie a vyvíja sa podľa určitých zákonitostí, ktoré podľa svojich pred-stáv a požiadaviek viac alebo menej usmerňuje človek zasahovaním do jeho vývoja. Uskutočňuje to prostred-níctvom výchovy lesa, ktorá zahrňuje všetky opat-

renia, ktorými sa systematicky a zámerne ovplyvňujú (usmerňujú) rastové a vývojové procesy jedincov, alebo súboru jedincov v poraste, aby sa dosiahli stanovené prevádzkové ciele. Výchova lesných porastov je jednou z najdôležitejších činností v rámci obhospodarovania lesa, lebo zaberá najdlhšie časové obdobie vo vývoji porastu, spravidla 60 až 70 rokov, pri jeho predpokla-danej 100 až 120 ročnej existencii. Prakticky sa výchova lesných porastov uskutočňuje prostredníctvom výchov-ných zásahov, ktoré sa vykonávajú podľa určitých zá-sad, metód a postupov.

44

45

Na konci obdobia výchovy lesa je potrebné uvažo-vať už s pokračovaním nepretržitosti existencie lesa činnosťou, ktorú nazývame obnova lesa. Realizuje sa v dospelých porastoch spravidla nad 80 rokov a sleduje sa ňou zabezpečenie výmeny starých stromov novým pokolením lesných drevín. Člení sa na prirodzenú, umelú a kombinovanú obnovu.

V prípade, že existujúci les nespĺňa požiadavky z hľadiska drevinového zloženia, alebo jeho hospo-dárskeho tvaru pristupujeme k premene lesného porastu, čo je zásadná zmena drevinovej skladby predčasnou obnovou na cieľové zastúpenie drevín,

resp. k prevodu lesného porastu, t. z. zámernej zmene tvaru lesa na iný, ktorý sa realizuje súborom pestovných a iných lesohospodárskych opatrení.

Predpokladom realizácie správnych pestovných opatrení je dokonalá znalosť skutočného stavu lesa, zákonitostí rastu, vývoja a formovania lesných poras-tov a v neposlednom rade aj ekologických nárokov jednotlivých lesných drevín a jasná predstava ako má vyzerať budúci les. Pestovnými zásahmi meníme a ovplyvňujeme štruktúru lesa, resp. vnútorné vzťahy jeho zložiek navzájom a vzťahy k okolitému prostre-diu s cieľom zlepšovania funkčného účinku lesa.

46

Neoddeliteľnou súčasťou hospodárenia v lese je ťažba dreva. Každoročne je veľká časť vyťaženého dreva (priemerne 40 %) rozličným spôsobom znehod-notená. Deje sa tak ako dôsledok pôsobenia celého spektra škodlivých činiteľov. Hlavnou úlohou ochrany lesov je včas rozpoznať príznaky ich pôsobenia, vy-konávať preventívne a v prípade nutnosti uskutočniť obranné opatrenia proti nim.

Cieľom obhospodarovateľa lesa musí byť udržanie dobrého zdravotného stavu lesa. Jedným zo spôsobov ako tento stav dosiahnuť je uplatniť postupy známe pod pojmom „integrovaná ochrana lesa“ v zahra-ničnej literatúre uvádzané ako Integrated Pest Mana-gement (IPM).

„IPM predstavuje súbor opatrení a metód na zvlád-nutie problémov spôsobovaných hmyzom, hubami, burinou a inými škodlivými činiteľmi. IPM zahŕňa metódy prevencie, monitoringu, použitie atraktantov a repelentov, biopesticídov a syntetických organických pesticídov. Vyžaduje informácie o prognóze výskytu škodcov a využíva aj ďalšie vhodné postupy“.

47

48

LiteratúraAttenborough, D., 1996: Soukromný život rostlin. Columbus, Praha, 320 s.

Čaboun, V., 2003: Dendrológia. Štúdijné texty, Univerzita Mateja Bela, Prírodovedecká fakulta, (elektronická forma-CD), 255 s.

Čaboun, V., 2007: Základné fakty o lesoch a lesníctve na Slovensku. Viete, že ..., NLC Zvolen, 28 s.

Čaboun, V. a kol., 2008: Lesy a lesníctvo Slovenska. NLC Zvolen, 85 s.

Čeman, R., 2001: Živý svet – rastliny. Geografi cká encyklopédia, edícia Rekordy, vyd. Mapa Slovakia, 334 s.

Moravčík, M. a kol., 2008: Správa o lesnom hospodárstve v Slovenskej republike 2008 (Zelená správa).Bratislava, MP SR a NLC-LVÚ Zvolen. 164 s.

Tansley, A.G., 1935: The use und abuse of vegetation concepts and terms. Ecology, 16, s. 284–307.

LES AKO EKOSYSTÉM

Autor: Prof. Ing. Vladimír Čaboun, CSc.Autor fotografi í: Vladimír Čaboun

Grafi cký dizajn: Mária GálováSadzba a tlač: NLC, oddelenie reprografi e, 2008

49

Les ako ekosystém

Vladimír Čaboun

NÁRODNÉLESNÍCKECENTRUM

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu

výzkumu a vývoja na základe zmluvy . LPP-0053-07