Aglaia 1

MAKROEKONOMICKÁ TEÓRIA

Aglaia 2

Dvadsiata tretia kapitola

ÚVOD DO MAKROEKONÓMIE

PREDMET SKÚMANIA MAKROEKONÓMIE

Makroekonómia sa zaoberá súhrnnými agregátnymi ekonomickými javmi. Vývoj ekonomiky charakterizujeme pomocou veličín nazývaných makroekonomické

ukazovatele, makroekonomické agregáty. Medzi najdôležitejšie makroekonomické ukazovatele patrí HDP, miera nezamestnanosti, miera inflácie, platobná bilancia.

Makroekonómia ako súčasť ekonomickej teórie analyzujeme a charakterizujeme fungovanie ekonomiky ako celku.

ALTERNATÍVNE PRIŚTUPY K MAKROEKONÓMIE

Vznik makroekonómie súvisí s klasickou ekonómiou, ktorá predpokladá, že automatické fungovanie trhu a trhového mechanizmu zabezpečuje dokonalú pružnosť cien a miezd a makroekonomická rovnováha sa dosahuje pri plnom využívaní všetkých výrobných zdrojov. Základy klasického prístupu položil A. Smith, D. Ricardo, J. B. Say, J. S. Mill. Východiskovým prístupom je predstava, že hospodárstvo má svoje vlastné vnútorné prirodzené zákony, ktoré ovplyvňujú hospodársky vývoj. Táto idea je teoretickým základom hospodárskeho liberalizmu, ktorý odmieta zásahy štátu do ekonomiky

Klasická ekonómia sa sústredila najmä na analýzu rastu hmotného bohatstva spoločnosti a zdroje jeho rastu z hľadiska dlhého obdobia

Základy modernej makroekonómie položil J. M. Keynes. Podľa Keynesoveho prístupu cena a mzdy sú nepružné a makroekonomická rovnováha sa môže dosahovať pod úrovňou potenciálneho produktu pri nedobrovoľnej nezamestnanosti. Preto podľa Keynesa vláda môže regulovať ekonomiku pomocou nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky. Keynes vo vysvetlení teórie efektívneho dopytu zdôvodňuje význam investícií ako rozhodujúceho faktora.

Keynesova makroekonómia zásadne ovplyvnila prax hospodárskej politiky, ktorá sa začala orientovať prostredníctvom aktívnych štátnych zásahov na zvyšovanie ekonomickej aktivity. Začiatkom 70 rokov 20. storočia sa ukázalo, že keynesovské hospodárske opatrenia stimulujú viac infláciu ako ekonomickú aktivitu, že sa trhová ekonomika destabilizuje, do popredia sa dostávali prístupy, ktoré zdôraznili význam trhových síl.

Monetaristi kritizujú keynesovský prístup. Ich najvýznamnejším predstaviteľom je M. Friedman. V monetaristickom chápaní makroekonomických procesov kľúčový význam patrí peniazom a monetárnej politike.

Vláda má do ekonomiky zasahovať minimálne, pretože trhové sily sú schopné udržiavať ekonomiku v stave optimálneho využívania výrobných zdrojov.

Nová klasická makroekonómia inovuje klasickú ekonómiu a zavádza teóriu racionálnych očakávaní (Zucas Barro), ktorá vychádza z predpokladu, že ekonomické subjekty tvoria svoje očakávania racionálne a všetky trhy nepretržite čistia, pretože cena a mzdy sú veľmi pružné.

Ekonómia strany ponuky sa dostala do popredia začiatkom 80. rokov 20. storočia a poukazovala na význam podnetov k práci, úsporám a investíciám a navrhuje zníženie daní.

Výkonnosť ekonomiky je determinovaná efektívnou činnosťou a vzájomnou spoluprácou 4 sektorov a vzájomne závislý systém vzťahov, domácností, firmy, štát a zahraničie.

MAKROEKONOMICKÉ SUBJEKTY A MAKROEKONOMICKÝ KOLOBEH

Domácnosti ako vlastníci výrobných faktorov vystupujú na trhu ako kupujúci. Svoje dôchodky rozdeľujú na nákup spotrebných statkov a služieb, na úspory a platbu daní. Domácnosti môžu mať aj príjmy od štátu (prídavky na deti, starobné a invalidné dôchodky)

Aglaia 3

čiže transferové platby. Transferové platby sú platby štátu jednotlivcom, za ktoré štát nezíska žiadnu protihodnotu.

Firmy kupujú od domácností výrobné faktory a domácnostiam platia za ich používanie mzdu, rentu, úrok. Výrobné faktory využívajú na výrobu tovarov a poskytovanie služieb. Zároveň domácnosti predávajú spotrebné statky a služby. Tržby z predaja predstavujú dôchodky firiem, ktoré používajú na úhradu nákladov za výrobné faktory. Z hrubého zisku platia firmy dane.

Štát je špecifickým trhovým subjektom. Príjmy vlády tvoria najmä dane. Celkové výdavky vlády môžeme zjednodušene rozdeliť na vládne nákupy tovarov a služieb a transferové platby. Vládne výdavky majú aj podobu transferových platieb, také platby, za ktoré nezíska ekvivalentnú protihodnotu. K transferovým platbám patria aj subvencie firmám... Štát má príjmy v podobe daní len od domácností. Za tieto príjmy štát kupuje tovary a služby a vypláca transferové platby. Príjmy štátu môžu byť vyššie, ako sú výdavky. Vtedy má štát pozitívne úspory.

Zahraničie cudzinci nakupujú spotrebné statky a služby, ako aj investičné statky u nás. Domáce subjekty dovážajú tovary a služby zo zahraničia. Rozdiel vývozu a dovozu sa nazýva čistý export.

Domácnosti, podniky a vláda reprezentujú domáce subjekty, ktoré označujú pojmom

rezidenti (tuzemci). Sú to také subjekty, ktoré majú sídlo v danej krajine a to sú aj ekonomicky závislé. Zahraničné subjekty, podniky, domácnosti sídliace v zahraničí a zahraničné vlády sa nazývajú nerezidenti (cudzozemci).

Dvadsiata štvrtá kapitola

AGREGÁTNY DOPYT A AGREGÁTNA PONUKA – MAKROEKONOMICKÁ ROVNOVÁHA

AGREGÁTNY DOPYT A KRIVKA AGREGÁTNEHO DOPYTU

Agregátny dopyt predstavuje celkový objem produkcie tovarov a služieb, ktoré spotrebitelia, podniky, vláda a cudzinci sú ochotní kúpiť pri určitej cenovej hladine.

AD=C+I+G+NX

Agregátny dopyt sa rovná celkovým výdavkom v ekonomike, ktoré sú súčtom výdavkov domácností na nákup spotrebných tovarov a služieb (C), výdavky na nákup investičných statkov (I), vládnych výdavkov na nákup tovarov a služieb (G) a čistý export (NX). ▪ Výdavky domácností C- tvoria dopyt domácností po finálnych tovaroch a služieb ▪ Výdavky podnikov I- tvoria dopyt podnikateľov po investičných statkoch a službách ▪ Výdavky vlády G- tvoria dopyt vlády po tovaroch a službách ▪ Čistý export NX- tvorí čistý dopyt po zahraničných subjektov po domácom tovare.

Vzťah medzi agregátnym dopytom a cenovou hladinou možno graficky znázorniť

v podobe krivky agregátneho dopytu. Na horizontálnej osi je celkový output HDP danej ekonomiky a na vertikálnej osi celková cenová hladina. Krivka agregátneho dopytu vyjadruje aké množstvo tovarov a služieb si jednotlivé ekonomické subjekty kúpia pri rôznej úrovni cenovej hladiny.

Krivka AD klesá zľava doprava, to znamená, že ak cenová hladina klesá, reálne nakupované množstvo rastie a naopak.

Aglaia 4

Krivka agregátneho dopytu klesá nadol v dôsledku pôsobenia efektu ponuky peňazí.

Krivka AD má negatívny stav. AGREGÁTNA PONUKA, POTENCIÁLNY PRODUKT A KRIVKA AGREGÁTNEJ PONUKY

Agregátna ponuka predstavuje objem produkcie tovarov a služieb, ktorú firmy ochotné

vyrobiť pri určitej cenovej hladine a danej výrobnej kapacite. Potenciálny produkt predstavuje taký objem výroby, ktorý môže dosiahnuť daná

ekonomika pri plnom a efektívnom využívaní existujúcich výrobných zdrojov. Maximálny produkt, ktorý môže ekonomika vytvoriť pri prirodzenej miere nezamestnanosti.

Rozdiel medzi skutočným a potenciálnym produktom v danom časovom období sa nazýva produkčná medzera, medzera HDP Yp – Y.

Ak je skutočný produkt nižší ako potenciálny produkt ak, Yp>Y, teda produkčná medzera má kladnú hodnotu, vtedy hovoríme o recesnej medzere.

Ak je skutočný produkt vyšší ako potenciálny produkt, ak Yp<Y, teda produkčná medzera má zápornú hodnotu, vtedy hovoríme o expanzívnej medzere.

Závislosť medzi celkovým objemom výroby a cenou hladinou možno graficky znázorniť pomocou agregátnej ponuky. Samotný tvar krivky agregátnej ponuky je predmetom diskusie medzi jednotlivými prúdmi ekonomickej vedy.

KLASICKÝ MODEL AGREGÁTNEJ PONUKY

Klasický model agregátnej ponuky vychádza z predpokladu, že ceny všetkých tovarov a služieb sú dokonale pružné v krátkom aj dlhom časovom období. Predpokladá sa, že existuje plná nezamestnanosť, neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť, ekonomika sa trvale nachádza na úrovni potenciálneho produktu. Preto podľa klasického modelu je krivka agregátnej ponuky vertikálna a totožná s krivkou znázorňujúcou úroveň potenciálneho produktu.

Z dlhodobého hľadiska je agregátna ponuka určená úrovňou potenciálneho produktu

a nezávisí od cenovej hladiny. Automaticky nastoľuje rovnováhu na úrovni Yp.

KLASICKÝ MODEL MAKROEKONOMICKEJ ROVNOVÁHY

Klasický model tvrdí, že trhový systém je vnútorne stabilný a automaticky nastoľuje makroekonomickú rovnováhu. Ekonomika funguje na úrovni potenciálneho produktu pri plnej zamestnanosti a krivka AS je vertikálna. Makroekonomická rovnováha sa v klasickom modeli dosahuje na úrovni potenciálneho produktu.

Aglaia 5

Pretože agregátny dopyt sa zvýšil, ale agregátna ponuka sa nemení, zvýši sa cenová hladina z P0 na P1. v priesečníku kriviek AD1 a AS sa dosahuje rovnováha ekonomiky v bode E2. Z klasického modelu vyplýva, že skutočný output sa nemení vplyvom zmien agregátneho dopytu.

KEYNESOVSKÝ PRÍSTUP K AGREGÁTNEJ PONUKY

J. M. Keynes analyzuje ekonomiku v krátkom časovom období, pričom predpokladá, že ekonomika sa môže nachádzať pod úrovňou potenciálneho produktu. Predpokladá, že trhová ekonomika môže byť v krátkom období nestabilná a trhový mechanizmus sám o sebe nie je vždy pripravený obnoviť makroekonomickú rovnováhu. Predpokladá existenciu nedobrovoľnej nezamestnanosti.

Keynesovský model agregátnej ponuky predpokladá, že mzdy sú v krátkom období fixné a nepružné. Ceny tovarov a služieb sú podľa Keynesa v krátkom období rigidné. V extrémnom prípade je Keynesova krivka agregátnej ponuky v krátkom časovom období horizontálna. Podľa Keynesových nasledovníkov krivka agregátnej ponuky nie je úplne horizontálna, ale je mierne rastúca, pretože nominálne mzdy sa v priebehu 2-3 rokov pomaly prispôsobujú.

Horizontálna krivka AS sa nazýva aj extrémna Keynesova krivka AS. Rastúca krivka AS sa nazýva ako základná keynesovská verzia krivky AS.

KEYNESOVSKÝ MODEL MAKROEKONOMICKEJ ROVNOVÁHY

Na vysvetlenie keynesovského modelu makroekonomickej rovnováhy použijeme krivku agregátneho dopytu, ktorá je klesajúca a keynesovskú krivku agregátnej ponuky, ktorá je horizontálna, alebo rastúca.

Krátkodobá makroekonomická rovnováha vzniká v priesečníku krivky AD a AS. Čím ďalej je bod rovnováhy od úrovne potenciálneho produktu, tým menšie je využitie výrobných zdrojov. Ak sa zvýši agregátny dopyt, krivka AD0 sa posúva do polohy AD1 a bod makroekonomickej rovnováhy sa posúva z E0 na E1.

Makroekonomická rovnováha v bode E0, E1 nie je však rovnováha pri plnom využívaní existujúcich výrobných zdrojov. Z Keynesovho modelu vyplýva, že trhová ekonomika predstavuje systém, ktorý je vnútorne nestabilný.

Aglaia 6

NEOKLASICKÝ PRÍSTUP K AGREGÁTNEJ PONUKE A MAKROEKONOMICKEJ ROVNOVÁHE

V krátkom období je potom krivka AS horizontálna, mierne stúpajúca. Dlhodobá krivka AS

je potom vertikálna. Neokeynesova krivka AS je kombináciou keynesovskej a klasickej krivky AS a jedna jej časť je typická pre krátke obdobie, keď sú ceny a mzdy nepružné a krivka AS sa nachádza naľavo od úrovne potenciálneho produktu. To je keynesovské pole.

Keynesovské pole trvá dovtedy, kým sa nedosiahne úroveň potenciálneho produktu. V keynesovskom poli je teda skutočný produkt nižší ako potenciálny, ceny sú rigidné a existujú nevyužité zdroje.

Ak skutočný produkt dosiahne úroveň potenciálneho produktu, môže byť rast skutočného produktu len minimálny. Je to klasické pole, keď je skutočný produkt vyšší než potenciálny a zvyšovaním AD dochádza k rastu cien.

Krivka AS z dlhodobého hľadiska je teda vertikálna, ceny výrobkov, služieb a výrobných faktorov sú pružné.

Ak krivka AD pretína krivku AS v keynesovskom poli, znamená to nižší output, nižšie využitie výrobných kapacít a nezamestnanosť. Ak je rovnovážny bod v klasickom poli, stimulovaním AD sa nezvýši output. V krátkom období je krivka AS horizontálna, pretože ceny a mzdy sa nedokážu včas úplne prispôsobiť.

MONETARISTICKÝ PRÍSTUP K AGREGÁTNEJ PONUKE A MAKROEKONOMICKEJ ROVNOVÁHE

Východiskom monetarizmus je predpoklad, že trhový systém je vnútorne stabilný a je schopný v dlhom období obnovovať a nastoľovať makroekonomickú rovnováhu. Monetaristický model krátkodobej krivky agregátnej ponuky vychádza z predpokladu, že nominálne mzdy sú dokonale pružné, reagujú na zmenu situácie medzi dopytom a ponukou. Zamestnanci sú ochotní zvyšovať množstvo ponúkanej práce v závislosti od očakávanej reálnej mzdy.

Vo vysvetlení Friedmanovho modelu rovnováhy vychádzame z bodu dlhodobej rovnováhy ekonomiky E0, ktorý vzniká v priesečníku krivky agregátneho dopytu AD0 a krivky krátkodobej agregátnej ponuky SRAS0 pri cenovej hladine P0, ktorú očakávajú zamestnanci. Centrálna banka zvýši neočakávane ponuku peňazí. V dôsledku tohto opatrenia sa posúva krivka agregátneho dopytu doprava do polohy AD1. V priesečníku krivky AD1 a SRAS0 vzniká bod krátkodobej makroekonomickej rovnováhy E1 pri vyššej cenovej hladine P1. V tejto situácií zamestnanci očakávajú, že ich reálna mzda rastie, a preto ponúkajú viac práce. Firmy zasa vedia, že reálna mzda klesá, a preto zamestnávajú viac ľudí, v dôsledku čoho sa zvyšuje produkt na úroveň Y1. Rozdiel medzi skutočnou a očakávanou cenovou hladinou sa udržuje

Aglaia 7

tak dlho, pokým zamestnanci nezistia, že nesprávne vnímali výšku cenovej hladiny. Teraz budú zamestnanci očakávať zvýšenie cenovej hladiny. Teraz budú zamestnanci očakávať zvýšenie cenovej hladiny. Budú považovať zvýšenie nominálnych miezd tak, aby sa neznížila ich reálna mzda. Ak sa zvýšia nominálne mzdy, krivka krátkodobej agregátnej ponuky sa posúva doľava tak dlho, až sa dosiahne bod dlhodobej rovnováhy ekonomiky E2 v priesečníku AD1 a SRAS1 pri cenovej hladine P2. Dochádza k zníženiu skutočného produktu z Y1 na úroveň potenciálneho produktu Yp do bodu dlhodobej rovnováhy ekonomiky.

Túto situáciu znázorňuje krivka dlhodobej agregátnej ponuky LAS, ktorá sa nazýva krivka správnych očakávaní.

Na základe uvedených poznatkov môžeme konštatovať, že skutočný produkt sa rovná potenciálnemu produktu vtedy, keď očakávaná úroveň cenovej hladiny sa rovná skutočnej úrovni cenovej hladiny.

Z Friedmanovho modelu makroekonomickej rovnováhy vyplýva, že kolísanie skutočného produktu okolo potenciálneho produktu je vo veľkej miere ovplyvnené nedokonalými informáciami zamestnancov a ich mylnými očakávaniami o vývoji cenovej hladiny a reálnej mzdy.

Dvadsiata piata kapitola

MERANIE CELKOVÉHO VÝSTUPU EKONOMIKY

Makroekonomickú výkonnosť ekonomiky možno vyjadriť a merať niekoľkými spôsobmi a pomocou niekoľkých makroekonomických veličín agregátnych veličín.

Základnou makroekonomickou veličinou, ktorá sa používa nameranie výkonnosti ekonomiky, je veličina hrubý domáci produkt HDP a hrubý národný produkt HNP.

HRUBÝ DOMÁCI PRODUKT A HRUBÝ NÁRODNÝ PRODUKT

Hrubý domáci produkt je súhrn finálnych statkov a služieb vyrobených a poskytnutých za určité časové obdobie výrobnými faktormi na území danej krajiny, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Hrubý domáci produkt zohľadňuje územný princíp. HDP predstavuje trhovú hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb vyprodukovaných na území danej krajiny.

Hrubý národný produkt predstavuje hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb vyrobených národnými výrobnými faktormi, pričom ne je dôležité, na území ktorého štátu tieto vyrobené faktory pôsobia.

Ak je HDP vyšší ako HNP, znamená to, že občania danej krajiny zarábajú v zahraničí menej, ako cudzinci zarábajú v danej krajine.

Merať výkonnosť ekonomiky pomocou HDP má niekoľko výhod. Predovšetkým je to skutočnosť, že tento ukazovateľ používa väčšina krajín sveta, čo zjednodušuje medzinárodné porovnanie.

HDP na jedného obyvateľa vypočítame tak, keď celkový objem HDP vydelíme počtom obyvateľov. HDP na jedného obyvateľa ukazuje, aký objem produkcie ekonomiky by v priemere dostal každý obyvateľ, keby sa HDP rovnomerne rozdeľoval medzi všetkých obyvateľov.

FINÁLNE STATKY, HRUBÁ PRODUKCIA, PRIDANÁ HODNOTA A MEDZIPRODUKT Aby sme získali presné údaje o HDP, je potrebné rozlišovať medziprodukty a finálne statky. Finálny statok je taký produkt, ktorý spotrebitelia, podnikatelia, štát a cudzinci

vyrábajú a predávajú na konečnú spotrebu alebo investovanie. Hrubá produkcia predstavuje hodnotu výrobkov a služieb, ktoré sú výsledkom

činnosti rezidentských jednotiek počas daného obdobia na území Slovenska. HDP neobsahuje medziprodukt, také statky, ktoré sú určené na ďalšie spracovanie alebo

predaj, teda statky, ktoré sa používajú na výrobu ďalších statkov.

Aglaia 8

Medziprodukt predstavuje hodnotu statkov a služieb kúpených a použitých s cieľom vyrobiť nové statky a služby.

V praxi môžeme viacnásobnému započítaniu medziproduktov zabrániť tak, že budeme pri výpočtoch používať pridanú hodnotu. To znamená, že v každej etape výroby sa do HDP započíta len taká hodnota, aká bola v konkrétnej výrobnej etape k hodnote daného statku pridáva.

Pridanú hodnotu danej firmy vypočítame ako rozdiel medzi hrubou produkciou a nákladmi firmy vynaloženými na nákup surovín, materiálov, služieb, energie od iných firiem.

V každej výrobnej etape odpočítame od hodnoty výroby hodnotu medziproduktov, a tak dostaneme pridanú hodnotu získanú ďalším spracovaním.

METÓDY VÝPOČTU HRUBÉHO DOMÁCEHO PRODUKTU Na vypočítane HDP používame tieto tri metódy: ▪ produkčnú (tovarovú) metódu: všetky finálne statky a služby, ktoré sú vyjadrené

v bežných trhových cenách, tvoria HDP. Pri výpočte HDP pomocou tejto metódy sa všetky finálne statky a služby, ktoré sa za určité časové obdobie vyrobili na území daného štátu, vynásobia ich cenou a získané údaje sa agregujú.

▪ dôchodkovú metódu: odmena za služby výrobných faktorov patrí vlastníkom týchto

výrobných faktorov a predstavuje ich dôchodok. Ak spočítame tieto dôchodky, získame veličinu HDP vypočítanú dôchodkovou metódou. Výkonnosť ekonomiky sa meria a vyjadruje pomocou dôchodkov jednotlivých subjektov, ktoré sa získavajú za služby výrobných faktorov. Sú to:

o mzdy a iné zamestnanecké príjmy o renty, dôchodky vlastníkov pôdy o hrubý zisk firiem o dôchodky živnostníkov, roľníkov o amortizácia o nepriame dane

▪ výdavkovú metódu: ak meriame HDP pomocou výdavkov spojených s jeho realizáciou,

môžeme ho vyjadriť ako súčet týchto položiek: o výdavky domácností na osobnú spotrebu tovarov a služieb C: výdavky, ktoré

vynakladajú domácnosti na spotrebu, možno rozdeliť na tri hlavné skupiny: výdavky domácností na nákup predmetov krátkodobej spotreby výdavky domácností na nákup predmetov dlhodobej spotreby výdavky domácností na služby, ktoré tvoria nemateriálne zložky spotreby

domácností o súkromné hrubé domáce investície firiem I: súčasťou hrubých domácich

investícií sú aj výdavky vynaložené na výstavbu rodinných domov a bytov. Hrubé investície: zahŕňajú v sebe obnovovacie investície Io a čisté investície Ič,

potom platí: I = Io + Ič Čisté investície: vypočítame ako rozdiel hrubých investícií a odpisov.

Vychádza sa z predpokladu, že odpisy sa rovnajú obnovovacím investíciám. o výdavky štátu na nákup tovarov a služieb G: zahŕňajú výdavky štátu na nákup

finálnej produkcie. Výdavky za tovary, ktoré štát kupuje od súkromného sektora, výdavky na výstavbu ciest, diaľníc.... Súčasťou štátnych výdavkov nie sú transferové platby, čiže rôzne sociálne dávky.

o čistý export NX: rozdiel medzi exportom a importom. Vývoz – dovoz. HDP = C + I + G + NX

Aglaia 9

HRUBÝ A ČISTÝ PRODUKT

Čistý domáci produkt vypočítame tak, keď od HDP odpočítame amortizáciu. ČDP zahŕňa len čisté investície, ktoré rozširujú množstvo existujúcich investičných statkov. ČDP = HDP – amortizácia

Čistý národný produkt vypočítame ako rozdiel HNP a amortizácie. ČNP = HNP - amortizácia Národný dôchodok predstavuje celkový dôchodok, ktorý získali vlastníci výrobných

faktorov. Vypočítame ho, keď od ČDP vypočítaného dôchodkovou metódou odpočítame nepriame dane. ND = HDP – amortizácia – nepriame dane

NOMINÁLNY A REÁLNY PRODUKT Ak meriame a vyjadrujeme hodnotu výstupu v danom období v trhových cenách toto

obdobia, v bežných trhových cenách, hovoríme o nominálnom hrubom domácom produkte. Nominálny HDP sa z roku na rok mení z dvoch rôznych dôvodov:

- každoročne sa mení fyzický výstup statkov a služieb, mení sa množstvo vyrobených a predaných statkov a služieb.

- každoročne sa v dôsledku inflácie menia bežné trhové ceny. Zmeny nominálneho HDP neposkytujú objektívny údaj o výkonnosti ekonomiky. Preto sa

na meranie výkonnosti ekonomiky a na porovnávanie HDP v rôznych rokoch používa veličina reálny HDP.

Ak meriame a vyjadrujeme hodnotu výstupu v danom období v stálych cenách základného roka. Získame veličinu reálny hrubý domáci produkt. Reálny HDP meria a vyjadruje zmeny vo fyzickom výstupe ekonomiky medzi rôznymi časovými obdobiami tak, že ocení všetky statky a služby vyrobené v rôznych sledovaných časových obdobiach rovnakými, stálymi cenami základného roka.

OSOBNÝ DÔCHODOK A DISPONIBILNÝ DÔCHODOK Individuálny blahobyt obyvateľstva možno posúdiť pomocou kategórie osobný dôchodok

a disponibilný dôchodok. Osobný dôchodok PI predstavuje hrubý príjem jednotlivca. Čiže obsahuje dôchodky

výrobných faktorov, ale aj transferové platby, všetky dôchodky jednotlivca. Disponibilný dôchodok DI predstavuje taký dôchodok, s ktorou už jednotlivec môže

disponovať podľa vlastného uváženia. DI predstavuje takú výšku dôchodku, ktorú majú jednotlivci k dispozícii na spotrebu a úspory. DI vypočítame keď od PI odpočítame priame dane, ktoré jednotlivec platí.

Od výšky DI závisí, akú jeho časť použije jeho príjemca na nákup spotrebovaných statkov a akú časť usporí.

ČISTÝ EKONOMICKÝ BLAHOBYT A PRAVÝ EKONOMICKÝ ROZVOj Ekonómovia vytvorili ukazovateľ čistý ekonomický blahobyt. Je upravené meradlo HDP,

ktoré obsahuje len tie statky a služby, ktoré priamo ovplyvňujú ekonomický blahobyt. Pri kvantifikácii čistého ekonomického blahobytu treba HDP pripočítať tieto aktivity:

- statky a služby pre domácnosť a v domácnosti vyprodukované. (nerealizujú sa prostredníctvom trhu)

- produkcia tieňovej ekonomiky (ilegálne aktivity, obchod s drogami, s bielym mäsom) - hodnota voľného času nie je súčasťou HDP

Negatívne na ekonomický blahobyt vplývajú choroby z povolania, zlé životné prostredie

a iné negatívne aktivity. Pravý ekonomický rozvoj GPI tento ukazovateľ zahŕňa viac ako 20 činiteľov, ktoré nie sú

obsiahnuté v HDP. Ukazovateľ pravý ekonomický rozvoj sa snaží odstrániť vplyv faktorov, ktoré sa započítavajú do prírastku HDP, ale v skutočnosti nejde o ekonomický rast.

INDEX ĽUDSKÉHO ROZVOJA – HDI

Aglaia 10

Index ľudského rozvoja HDI je najpoužívanejším ukazovateľom, pomocou ktorého možno merať a vyjadrovať dosiahnutý stupeň ľudských vzťahov rozvoja.

Ľudský rozvoj je viac ako byť zdravý, vzdelaný. Je to schopnosť ľudí využívať tieto príležitosti v každodennom živote. Pri výpočte ľudského rozvoja sa berú do úvahy tieto činitele:

- dĺžka života obyvateľstva danej krajiny - dosiahnutá vzdelanostná úroveň - kvalita života ľudí vyjadrená reálnym HDP pripadajúca na jedného obyvateľa vyjadrená

v USD Index ľudského rozvoja určuje minimálnu a maximálnu úroveň pre každý čiastkový

ukazovateľ. Index = (Skutočná hodnota xi – minimálna hodnota xi ) / Maximálna hodnota xi – minimálna hodnota xi

Vypočítaná úroveň indexu sa pohybuje v rozpätí od 0 po 1. výsledná hodnota ukazuje, ako ďaleko sa krajina posunula smerom k maximálnej úrovni 1 a zároveň možno porovnať ekonomickú vyspelosť danej krajiny s týmito krajinami.

Rozpätie Stupeň ľudského rozvoja 0,000 – 0,5 nízky 0,501 – 0,8 stredný 0,801 – 1,0 vysoký

Index ľudského utrpenia od roku 1992. Index ľudskej hodnoty, ktorého cieľom je merať stupeň ekonomickej slobody vo vzťahu

k celkovej výkonnosti ekonomiky.

Dvadsiata šiesta kapitola

SPOTREBA, ÚSPORY A INVESTÍCIE Nespotrebúvame celý dôchodok a sporíme preto, aby sme mohli investovať. Investujeme

preto, aby sme zvýšili celkový objem outputu a životnej úrovne.

SPOTREBNÁ FUNKCIA Celkový objem spotreby závisí od veľkosti DI a jednak od výšky úrokovej miery. Úroková

miera má vplyv na to, ako domácnosti rozdeľujú svoj dôchodok na spotrebu a úspory. Čím je úroková miera vyššia, tým menší bude sklon k spotrebe. To znemená, že spotreba C je klesajúcou funkciou reálnej úrokovej miery. Zároveň s rastom dôchodku rastie aj spotreba. Tvar spotrebnej funkcie je: C=F(Yp, r)

Spotreba tvorí najväčšiu časť hrubého domáceho produktu. Zahŕňa spotrebu domácností a konečnú spotrebu štátu. Jej súčasťou sú statky dlhodobej spotreby, statky krátkodobej spotreby, služby. Ak rastie dôchodok, rastie aj dopyt po spotrebovaných statkoch. Domácnosti s vyšším dôchodkom spotrebúvajú viac ako domácnosti s nižším dôchodkom.

Keynesova spotreba funkcia: C=f(Y) Ak rastie dôchodok, spotreba absolútne rastie, ale jej podiel na dôchodku sa znižuje.

Spotreba je teda funkciou dôchodku, ale podľa J. M. Keynesa klesajúcou funkciou, čiže rastie pomalšie ako dôchodok.

Aglaia 11

Rodiny s nízkym dôchodkom vynakladajú väčšiu časť, prípadne aj celý svoj dôchodok na nevyhnutné spotrebné predmety. Od určitej výšky dôchodku použijú na nákup spotrebných statkov len časť dôchodku a zostávajúcu časť dôchodku usporia.

Z uvedeného vyplýva, že úspory S predstavujú tú časť dôchodku, ktorá sa nespotrebuje. S = Y – C

Krivka prechádza medzi bodmi A, B..F je spotrebná funkcia. Priamka zvierajúca s ňou uhol

45 ° má tú vlastnosť, že v každom bode tejto priamky je vzdialenosť od horizontálnej osi presne taká istá ako od vertikálnej osti. Potom každý bod ležiaci na tejto priamke znázorňuje, že spotreba sa rovná DI.

Pomocou priamky zvierajúcej uhol 45 ° môžeme zistiť, či výdavky na spotrebu sú väčšie alebo menšie ako DI.

Bod A vyjadruje, že domácnosť vynakladá na spotrebu viac, ako je jej dôchodok. Domácnosť si požičiava a vykazuje negatívne úspory. Bod B na priamke ukazuje, že domácnosť je v rovnováhe, výdavky na spotrebu sa prsne rovnajú DI. Domácnosti si nič nepožičiavajú, nič neusporia. Všetky ostané body sa ukazujú, že spotreba je menšia ako dôchodok. Domácnosť vykazuje pozitívne úspory.

Keynesova teória spotreby predpokladá, že spotreba je lineárnou funkciou DI (Engelov zákon)

Keynes implicitne predpokladá, že spotrebu ovplyvňuje ďalších 24 činiteľov. Podľa neho spotreba závisí od bežného reálneho disponibilného dôchodku. Keynes analyzuje aj vplyv úroku na spotrebu.

Viacerí ekonómovia kritiky reagovali na Keynesovu teóriu spotreby a úspor. Predmetom kritiky Keynesovej teórie je najmä tvrdenie, že spotreba a úspory sú funkciou bežného dôchodku.

Najvýznamnejšou postkeynesovské teórie spotreby vypracovali americký ekonómovia S Duesenberry, M. Friedman, F. Modigliani. Tieto teórie kritizujú Keynesov predpoklad, že spotreba a úspory sú funkcia DI.

TEÓRIA RELATÍVNEHO DÔCHODKU

Duesenberryho teória relatívneho dôchodku vychádza z predpokladu, že spotreba

nezávisí od absolútnej výšky dôchodku, ale je určovaná relatívnou výškou dôchodku. Duesenberry predpokladá, že spotreba jednotlivca závisí od spotreby iných ľudí a od jeho minulej spotreby. Relatívny dôchodok takej úrovne spotreby, na akú si ľudia zvykli, že ich dôchodok klesne, usilujú sa zachovať si danú úroveň spotreby a radšej znížia úspory.

TEÓRIA PERMANENTNÉHO DÔCHODKU Friedmanova teória permanentného dôchodku podľa ktorej celková spotreba je daná

úrovňou minulého, bežného a budúceho očakávaného dôchodku. Ľudia spotrebovávajú rovnomerne počas celého obdobia. Permanentný dôchodok je taká stála úroveň spotreby. V dôchodku jednotlivca rozlišuje M. Friedman stálu, permanentnú časť a prechodnú časť. Úroveň závisí len od stáleho, permanentného dôchodku. Spotreba je podľa M. Friemana úmerná veľkosti permanentného dôchodku: C = c.Yp

TEÓRIA ŽIVOTNÉHO CYKLU

Teória životného cyklu od F. Modigliani, hovorí, že životný cyklus plánujú jednotlivci svoju spotrebu a úspory na dlhé obdobie s cieľom rozdeliť svoju spotrebu najlepším možných

Aglaia 12

spôsobom počas celého svojho života. Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim rozhodnutia o spotrebe a úsporách je veková štruktúra obyvateľstva.

Likvidné obmedzenie sa prejavuje vtedy, keď si spotrebiteľ nemôže požičať peniaze na to, aby si pri očakávanom vyššom budúcom dôchodku zabezpečil bežnú spotrebu.

Existenciu citlivosti spotreby na bežný dôchodok naznačuje hypotéza krátkozrakosti. Ako sa zvýšený dôchodok vyplatí, dôchodcovia zvýšia svoje výdavky na nákup spotrebných predmetov.

ÚSPORY A FUNKCIA ÚSPOR

Z Keynesovej teórie vyplýva, že úspory predstavujú nespotrebovanú časť DI. Rozdiel medzi príjmov štátneho rozpočtu a výdavkov štátneho rozpočtu predstavuje vládne úspory. Súkromné úspory = úspory domácnosti + úspory firiem Hrubé národné úspory = súkromné úspory + vládne výdavky.

Ľudia sporia pre: - úspory na celoživotné ciele, preventívne úspory, úspory pre dedičov. Významnou veličinou je reálna úroková miera. Miera úspor ovplyvňuje aj psychologický

faktor. Vzťah medzi úsporami a dôchodkom opisuje funkcia úspor: S = f(Y). úspory sú funkciou

dôchodku. Ak rastie dôchodok, rastú aj úspory a ich podiel na dôchodku sa zvyšuje. Úspory predstavujú najluxusnejší statok. Z toho vyplýva, že úspory sú rastúcou funkciou. Je zrejmé, že ľudia s nízkym dôchodkom nesporia. Ľudia s vyšším dôchodkom sporia viac ako chudobní. Funkcia úspor môže znázorniť ako zrkadlový obraz spotrebnej funkcie. V bode A sú negatívne úspory, v bode B domácnosti nič neusporia a v ostatných bodoch domácnosti dosahujú pozitívne úspory. Funkcia úspor možno vypočítať, ako rozdiel DI a výdavkov na spotrebu.

HRANIČNÝ SKLON K SPOTREBE A HRANIČNÝ SKLON K ÚSPORÁM

Vzťah medzi spotrebou C a dôchodkom Y sa nazýva sklon k spotrebe, ktorý nám vyjadruje podiel spotreby na dôchodku, ukazuje aká časť dôchodku sa spotrebuje. Pomer medzi prírastkom spotreby ΔY a prírastok dôchodku ΔY sa nazýva hraničný

sklon k spotrebe: YC

∆∆ ; ak je funkcia spojitá a diferencovateľná, potom:

dYdC

. Ukazuje, že

o koľko sa zvýši spotreba ľudí, ak ich dôchodok vzrastie o jednu peňažnú jednotku.

Sklon k úsporám: YS . Hraničný sklon k úsporám

YS

∆∆ .

Hraničný vzťah k spotrebe a sklonu k úsporám platí:

YC

YS

YS

YC

−=⇒=+ 11

Hraničný sklon k spotrebe a hraničného sklonu k úsporám:

1=∆∆

+∆∆

YS

YC

YC

YS

∆∆

−=∆∆ 1

ÚSPORY A INVESTÍCIE

Dôchodok, ktorý jednotlivé trhové subjekty nespotrebujú, usporia. Zdrojom dynamického dlhodobého rozvoja ekonomiky sú úspory. Proces sporenia a investovania je kľúčovým problémom makroekonómie.

Úspory a investície sú najdôležitejšími faktormi ekonomického rastu.

Efekty investícií

Aglaia 13

Skúsenosti ukazujú, že dynamicky sa rozvíjajúce ekonomiky obyčajne investujú väčšiu časť hrubého domáceho produktu ako pomaly rozvíjajúce sa ekonomiky. Produktom investícií je:

▪ dôchodkový efekt: rast investícií spôsobuje rast agregátneho dopytu, a tým aj rast HDP, zamestnanosti a dôchodkov.

▪ kapacitotvorný efekt: rast investícií vytvára novú výrobnú kapacitu, ktorá zvyšuje akumuláciu kapitálu, úroveň potenciálneho produktu a ekonomický rast. Investovaním rozumieme nákup finančných alebo reálnych aktív, investície do ľudského kapitálu.

Za investície považujeme také výdavky, ktoré zvyšujú reálnu tvorbu kapitálu, t. j. rozširujú fyzické zásoby kapitálu.

Investičné výdavky možno rozčleniť:

- investície do fixného kapitálu: výdavky na nákup strojov, technologických zariadení - investície do bytovej výstavby: byty, obytné domy - investície do prírastku zásob: zvýšenie množstva tovaru

Obnovovacie a čisté investície

Investície sa členia na:

▪ Obnovovacie investície slúžia na obnovenie opotrebovaných kapitálových statkov. ▪ Čisté investície slúžia na rozširovanie hospodárskej aktivity a predstavujú nákup

dodatočných kapitálových statkov ▪ Hrubé investície súčet čistých a obnovovacích investícií Ič + Io = Ih

▪ Medzera úspor investície sú nižšie ako úspory ▪ Medzera investícií uvažované investície sú vyššie ako úspory

Autonómne a indukované investície

Autonómne investície sú vyvolané rastom počtu obyvateľstva, inovačnou aktivitou. Možno povedať, že sú vyvolané exogénnymi činiteľmi. Nezávisí od momentálnych ekonomických podmienok.

Indukované investície závisia od veľkosti dôchodku.

ČINITELE PÔSOBIACE NA VÝŠKU INVESTÍCIÍ

Podnikatelia investujú vtedy, keď očakávajú, že vložené investície im prinesú zisk, teda investičné rozhodnutia podnikateľov ovplyvňujú tieto činitele: príjmy, náklady investovania, očakávania a dane.

Príjmy závisia od vývoja hospodárskeho cyklu. Ak sa existujúce výrobné zdroje dostatočne nevyužívajú, podnikatelia nie sú nútení investovať. Pri plnom využívaní existujúcich výrobných zdrojov majú podnikatelia záujem investovať a ďalej zvyšovať výrobu.

Náklady investovania ovplyvňuje investičné rozhodnutia podnikateľov, sú náklady investovania. Preto podnikatelia majú väčší záujme investovať vtedy, keď je úroková miera nízka.

Očakávania investičné rozhodnutia môžu byť často ovplyvnené aj tým, ako optimisticky, pesimisticky sú podnikatelia naladení. Preto očakávania hospodárskeho, sociálneho a politického vývoja tiež významne ovplyvňujú investičné rozhodnutia podnikateľov.

Dane a daňový systém ovplyvniť záujem firiem investovať. Vysoké daňové zaťaženie brzdí podnikateľov investovať. Nízke daňové sadzby môžu zasa spôsobiť problémy pre hospodársku politiku štátu.

I=s1(MPK,i) Dopyt po investíciách je priamoúmerný čistému očakávanému zisku a nepriamo úmerný

vývoju úrokovej miery. Každá investícia predstavuje vo veľkej miere dobrodružné rozhodnutie a riziko. Z hľadiska

realizácie investícií je dôležitý vzťah medzi hraničným produktom kapitálu a úrokovou

Aglaia 14

mierou. Ak je hraničný produkt kapitálu vyšší ako úroková miera, za ktorú si možno na konkrétnu investičnú akciu vypožičať úver, bude táto investícia rentabilná a motív investovať bude tým vyšší. Ak by bol zahraničným produktom kapitálu a úrokovou mierou vyšší. Ak by bol hraničný produkt kapitálu nižší ako úroková miera, za ktorú si možno na investíciu zobrať úver, nebude podnikateľ ochotný uskutočniť túto investičnú akciu.

Vplyv daní na úspory

Výšku úspor a investícií ovplyvňuje popri úrokovej miere aj miera zdanenia.

Ponuku úspor znázorňuje krivka S, ktorá je stúpajúca (rastúca), pretože ak rastie reálna úroková miera, zvyšuje sa objem úspor. Dopyt po úsporách znázorňuje krivka I, ktorá je klesajúca, pretože ak rastie reálna úroková miera, klesá dopyt po úveroch.

Ak sa zníži miera zdanenia domácností, domácnostiam sa zvýši disponibilný dôchodok a môžu viac usporiť, čím sa krivka ponuky úspor S1 posunie doprava do polohy S2. Ak nižšia miera zdanenia zvýši ponuku úspor, vyvolá to pokles úrokovej miery a zvýšenie dopytu po úveroch (investíciách).

Vplyv daní na dopyt po investíciách

Ak sa zníži miera zdanenia pre firmu a ak sa poskytujú daňové úľavy. Neovplyvňuje to výšku úspor domácností pri danej úrovni úrokovej miery. To znamená, že ponuka úspor sa nemení.

Zníženie miery zdanenia zvýši ponuku úspor v dôsledku čoho klesne úroková miera z 8 % na 6 %

Aglaia 15

Krivka dopytu po investíciách (úveroch) sa posunie doprava z polohy I1 do polohy I2. Zvýšený dopyt po úveroch a investíciách zvýši úrokovú mieru v dôsledku čoho sa zvýši aj ponúkané množstvo úspor.

INVESTIČNÝ MULTIPLIKÁTOR

Zvýšenie investícií vyvolá zvýšenie dôchodku a zamestnanosti, zníženie investícií zasa povedie k ich poklesu. Tieto výkyvy umožňuje vysvetliť investičný multiplikátor.

Investičný multiplikátor ukazuje, že celkový výstup sa mení, ak sa menia autonómne výdavky. Je koeficient, ktorý udáva, o koľko sa zvýši dôchodok, ak sa zvýšia investície. Vyjadruje dôchodkotvorný účinok investícií.

Veľkosť muliplikátora závisí od veľkosti hraničného sklonu k spotrebe, prípadne od jeho doplnku hraničného sklonu k úsporám.

ΔY = k. ΔI

k = IY∆∆

ΔI = ΔY – ΔC potom platí: ΔI=ΔS.

YS

YI

∆∆

=∆∆

k možno vypočítať ako prevrátenú hodnotu hraničného sklonu k úsporám:

1,,1

11=

∆+

∆∆

∆∆

−=

∆∆

=YS

SCžeakplatí

YC

YSk

Multiplikátor je teda obrátená hodnota hraničného sklonu k úsporám. Čím vyššie sú dodatočné spotrebované výdavky, teda, čím vyšší je hraničný sklon k spotrebe, tým vyšší je multiplikátor.

Multiplikačný proces rastu dôchodku však prebieha len vtedy, ak sú splnené určité podmienky.

Predovšetkým je potrebné, aby investície, ktoré majú multiplikačný účinok, vystupovali len ako zdroj dodatočného dôchodku. Investície majú multiplikačný účinok len vtedy, ak existujú nevyužité zdroje.

MECHANIZMUS AKCELERÁTORA Mechanizmus akcelerátora ukazuje, že prírastok dôchodkov vyvolá rast, zrýchlenie

dopytu po investíciách, rast dôchodkov, ešte rýchlejšie tempo rastu investícií. Pokles dôchodku je sprevádzaný oveľa rýchlejším poklesom investícií.

ΔI = a. ΔY Akcelerátor je technicko-ekonomická veličina, ktorú možno vyjadriť pomocou

kapitálového koeficientu. Kapitálový koeficient ukazuje, koľko jednotiek výrobných fondov treba vynaložiť na jednotku dodatočnej výroby.

Podľa teórie akcelerátora rast dopytu, dôchodkov, pôsobí akceleračne na mieru rastu investícií. Preto dopyt po investíciách je vždy väčší ako prírastok spotrebiteľského dopytu, ktorý ho vyvolal. Akcelerátor teda ukazuje závislosť medzi rastom dôchodkov a rastom investícií.

Pôsobenie princípu akcelerácie predpokladá splniť niekoľko zjednodušujúcich podmienok a predpokladov:

1. v národnom hospodárstve neexistujú nevyužité výrobné kapacity 2. neexistujú zásoby hotových výrobkov, ktorých zmenšením by bolo možné pokryť

rastúci dopyt po spotrebných statkoch

Aglaia 16

3. ide o rast celkového dopytu po spotrebných statkoch 4. očakáva sa, že bude pokračovať rastu dopytu, pretože inak by podnikatelia neboli

ochotní investovať do rozšírenia výrobných kapacít

Dvadsiata siedma kapitola

EKONOMICKÝ RAST A NOVÁ EKONOMIKA PODSTATA A CHARAKTERSTIKA EKONOMICKÉH RASTU

Ekonomický rast predstavuje také zmeny v hospodárstve, ktoré sa prejavujú v prírastku

základných makroekonomických veličín v čase. V krátkom období ide o prírastok reálneho HDP, v dlhom období ide o rast potenciálneho produktu. Ekonomický rast sa vyjadruje pomocou reálnych ekonomických veličín. Ekonomický rast predstavuje rast potenciálneho HDP.

O ekonomickom raste môžeme hovoriť vtedy, keď celkový objem reálneho hrubého domáceho produktu v danom období Yt je väčší ako v predchádzajúcom období (Yt-1). Yt >Yt-1

Ekonomický rast môžeme vyjadriť troma spôsobmi: ▪ V absolútnej hodnote: ako prírastok reálneho produktu medzi dvoma obdobiami:

ΔY=Yt-Yt-1 ▪ Ako koeficient ekonomického rastu: ktorý možno vyjadriť ako podiel hodnoty

reálneho HDP v čase t a hodnoty reálneho HDP v čase t-1.

r = %100*1−t

t

YY

▪ Ako tempo ekonomického rastu: tento ukazovateľ vyjadruje, akým tempom rastie

reálny HDP:

G= %100*1

1

−

−−

t

tt

YYY

ZDROJE EKONOMICKÉHO RASTU

Rast reálneho HDP závisí od ratu produktivity práce a od počtu ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Z toho vyplýva, že hlavným zdrojom ekonomického rastu na Slovensku i v ďalších krajinách je v novej ekonomike rast produktivity práce. Produktivita práce rozumieme pod ňou množstvo tovaru vyrobené za určitý čas.

Ekonomický rast závisí od množstva používaných výrobných faktorov, čo sa považuje za kvantitatívne, extenzívne zdroje rastu, a od kvality a ich efektívnosti, čo sa považuje za kvalitatívne, intenzívne zdroje rastu. V podmienkach, keď sa vyčerpávajú extenzívne faktory rastu, rozhodujúcim sa stávajú intenzívne faktory rastu, predovšetkým produktivita práce.

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE PODUKTIVITU PRÁCE Medzi najvýznamnejšie faktory ovplyvňujúce produktivitu práce patria: ľudský kapitál,

fyzický kapitál, technologické zmeny a inovácie, pôda a prírodné zdroje, podnikateľské a manažérske schopnosti, spoločenskoinštitucionálne a právne prostredie .

Ľudský kapitál

Aglaia 17

Ľudským kapitálom sa rozumie súhrn vrodených a získaných vedomostí, schopností, zručností, ktorými ľudia disponujú. Rozlišujeme všeobecný ľudský kapitál, ktorý je využiteľný v rôznych zamestnaniach a v rôznych firmách ide o vedomosti, zručnosti.....získané vo všetkých stupňoch vzdelávacej sústavy a špecifický kapitál, ktorý je využiteľný v konkrétnej firme a získaná kvalifikácia sa získava formou ďalšieho vzdelávania v konkrétnej firme.

Investície do ľudského kapitálu prispievajú k zvyšovaniu odborných a profesionálnych schopností ľudí, ich tvorivosti, čo napomáha rastu produktivity práce zamestnancov danej firmy. To je interný efekt investícií do ľudského kapitálu. Zároveň sa tým zvyšuje aj produktivita práce iných ľudí, iných pracovníkov a firiem, ako ja efektívnosť a výkonnosť ekonomiky ako celku, čo je externý efekt investícií do ľudského kapitálu.

Fyzický kapitál

Produktivita práce nezávisí len od vzdelania a kvalifikácie ľudí, ale aj od množstva a technickej úrovne strojov, zariadení a budov, čiže od celkového objemu fyzického kapitálu. V novej ekonomike významné miesto patrí informačným a telekomunikačným technológiám.

Vládne investície smerujúce do spoločnej infraštruktúry a investície na ochranu životného prostredia, zdravia.

Lepšia a modernejšia vybavenosť práce kapitálovými statkami je jedným za najdôležitejších faktorov zvyšovania produktivity práce.

Technologické zmeny a inovácie Produktivitu práce ovplyvňujú schopnosti a pripravenosť ľudí vyvíjať a využívať nové,

modernejšie a efektívnejšie technológie. Racionálne a efektívne rozmiestenie výrobných faktorov. K rastu produktivity práce významne prispievajú technologické a tovarové inovácie, ktorým predchádzajú inovácie.

Invenciou sa rozumie nová myšlienka, vynález, ktorá je dôležitým, ale len začiatočný momentom procesu technologickej zmeny.

Inovácia znamená, že dochádza ku konkrétnej aplikácií, uplatneniu invencie v praxi. Je to realizácia invencie v hospodárskom živote. Technologické inovácie zdokonaľujú výrobný proces a kvalitnejšie tovary.

Pôda a prírodné zdroje Pôda a ďalšie prírodné zdroje nie sú hlavným faktorom rastu produktivity práce

a ekonomického rastu. Bohatstvo prírodných zdrojov však napomáha ekonomický rast. Existujú dve skupiny prírodného bohatstva: obnoviteľné prírodné bohatstvo a neobnoviteľné prírodné bohatstvo. Dôležité je využívanie vzájomnej substitúcie prírodných zdrojov kapitálovými statkami.

Podnikateľské a manažérske schopnosti Hnacím motorom ekonomického rastu sú tvorivosť, podnikavosť, iniciatíva a aktivita ľudí.

Významným zdrojom dynamizácie ekonomiky je podnikavosť, ktorá je produktom ľudského rozumu.

Podnikatelia sú ľudia, ktorí zakladajú nové podniky, zavádzajú do výroby nové typy výrobkov, zdokonaľujú moderné technológie. Popri podnikateľoch významná úloha patrí manažérom, ktorí organizujú a riadia výrobný proces, čim môžu významne ovplyvňovať produktivitu práce.

Spoločenskoinštitucionálne a právne prostredie Dôležitým zdrojom ekonomického rastu je ekonomická aktivita ľudí, ktorá má svoj pôvod

v ľudskej slobode. Významným faktorom ratu produktivity práce je aj kvalita a dôveryhodnosť právneho systému, typ vládnej hospodárskej politiky, sociálna a kultúrna úroveň krajiny, významnou úlohou vlády je jasné definovať vlastníckych práv a ich ochrana.

Aglaia 18

NEOKEYNESOVSKÉ TEÓRIE EKONoMICKÉHO RASTU Keynes predpokladá, že k problémom ekonomického rastu treba pristupovať zo strany

dopytu. Tieto keynesovské modely ekonomického rastu (E. D. Domar, R. F. Harrod) vychádzajú zo strany dopytu považujú sa hlavný faktor ekonomického rastu investície ako súčasť agregátneho dopytu. Základným predpokladom rovnovážneho rastu v Domarrovom modeli je tempo rastu investícií. Prírastok investícií musí byť podľa Domara taký veľký, aby pôsobením multiplikátora vyvolal rast dopytu, ktorý zabezpečí plné využívane rastúcej výrobnej kapacity. Harrod pomocou teórie akcelerátora vysvetľuje, ako možno dosiahnuť a udržať rovnovážne tempo rastu.

Domarov model rastu Domar využíva pritom princíp investičného multiplikátora. Ak investície zvyšujú výrobnú

kapacitu a vytvárajú aj nový dôchodok, akým tempom majú rásť, aby zvýšenie dôchodku rovnalo zvýšenie výrobnej kapacity.

Rovnica ponuky ΔP = I.δ Celkové investície I vynásobíme ich priemernou produktivitou.

Rovnica dopytu ΔY=ΔI. α1

; −=YSα sklon k úsporám

Prírastok dôchodku (ΔY) vypočítame tak, že prírastok investícií vynásobíme

multiplikátorom α1

, pričom −=YSα je sklon k úsporám

Rovnica vyjadrujúca rovnosť medzi prírastkom ponuky (ΔP) a prírastkom dopytu

(ΔY).

ΔI. α1

=I. δ; δα.=∆II

Podľa Domara rovnovážne tempo rastu investícií vypočítame ako súčin sklonu k úsporám

a priemernej produktivity . Harrodov model rastu

Harrod využíva princíp akcelerátora, podľa ktorého prírastok dôchodku vyvolá prírastok investícií. Akcelerátor v tomto modeli je tzv. kapitálový koeficient c.

Podľa Harroda tempo rastu dôchodkov G, keď podiel úspor na dôchodku s delíme

kapitálových koeficientom c: G=cs

Harrod rozoznáva tri miery rastu dôchodkov: - zaručené miera rastu znamená, že všetky úspory sa používajú na investície - prirodzená miera rastu je maximálna možná miera rastu, pri ktorej sa maximálne

využívajú všetky výrobné faktory. - skutočná miera rastu sa obyčajne odchyľuje od zaručenej aj od prirodzenej miery rastu,

nemôže však byť vyššia ako prirodzená miera rastu.

NEOKLASICKÉ TEÓRIE EKONOMICKÉHO RASTU Neoklasické teórie rastu, ktoré pristupujú k vysvetľovaniu týchto otázok z hľadiska ponuky

výrobných faktorov. Rozvíjanie neoklasických teórií rastu malo rešpektovanie vplyvu technického pokroku na ekonomický rast.

Novú etapu vo vývoji týchto teórií predstavujú nové endogénne teórie rastu, ktoré chápu vzdelanie, technický pokrok a ľudský kapitál ako endogénne činitele rastu.

Neoklasický model rastu sa snaží vysvetliť, ako akumulácia kapitálu a technický a technologický pokrok determinujú ekonomický rast.

Základom a východiskom neoklasických teórií rastu je produkčná funkcia. Množstvo výrobkov, ktoré môže byť vyrobené za určité obdobie, závisí od množstva práce a kapitálu, ktoré môže byť vyrobené za určité obdobie, závisí od množstva práce a kapitálu, ktoré sa vo

Aglaia 19

výrobe využívajú, a dosiahnutého stupňa rozvoja techniky a technológie. Vzájomný vzťah medzi celkovým objemom vstupov a celkovým výstupom vysvetľuje produkčná funkcia.

Poznáme komplementárne a substitučné produkčné funkcie: Komplementárna produkčná funkcia: vyjadruje vzťah medzi vytvorením produktom

a jednotlivými výrobnými faktormi – prácou a kapitálom. Y=a.L a Y=b.K Cobbova-Douglasova substitučná produkčná funkcia vychádza z predpokladu, že

celkový objem výroby je funkciou dvoch výrobných faktorov – práce a kapitálu, medzi ktorými existuje možnosť neobmedzenej vzájomnej substitúcie. Existuje lineárna závislosť. To znamená, že objem výroby sa zväčšuje proporcionálne s rovnakým rastom oboch výrobných faktorov.

Y = f(L,K); Y = A. βα KL . faktormi rastu v tejto produkčnej funkcii je rast množstva práce, rast objemu kapitálu a technický pokrok.

R. M. Solow zaviedol do produkčnej funkcie technický pokrok ako faktor ratu.

Y = f(K,L,t). Y = A. rteKL .. βα Z toho vyplýva, že ak je ekonomický rast založený len na akumulácií kapitálu, pri ktorej sa

obnovujú kapitálové statky na rovnakej technickej a technologickej úrovni.

TEÓRIE ENDOGÉNNEHO RASTU A NOVÁ EKONOMIKA Vznikajú nové teórie ekonomického rastu, ktoré sa zameriavajú na zdroje technologických

zmien, a tak sa pokúšajú modernizovať a zdokonaľovať neoklasický model rastu. Teórie endogénneho rastu, sa snažia vymedziť technické a technologické zmeny. Vedu, výskum, vzdelanie, technický a technologický pokrok, invencie, inovácie a investície do týchto oblastí predstavujú endogénny faktor ekonomického rastu.

Technický pokrok a technologické zmeny ako endogénne faktory ekonomického rastu napomáhajú dlhodobý ekonomický rast akumuláciou vedomostí a tvorivých schopností.

Podľa teórií endogénneho ekonomického rastu sa na investíciách, ktoré majú zabezpečiť dlhodobý ekonomický rast, majú podieľať súkromné aj verejné investície.

Tie krajiny, ktoré nebudú dostatočne investovať do ľudského kapitálu, vedy, výskumu a moderných technológií, budú ekonomicky a sociálne stále viac zaostávať za vyspelými ekonomikami.

Dvadsiata ôsma kapitola

CYKLICKÝ VŹVOJ EKONOMIKY – KRÁTKOBOBÉ VÝKYVY TRHOVÉHO SYSTÉMU Striedanie vzostupných a zostupných fáz vývoja ekonomicky sa nazýva cyklický vývoj

ekonomiky. V priebehu cyklického pohybu možno pozorovať dve základné vývojové tendencie – striedanie obdobia rastu skutočného HDP s obdobím poklesu skutočného HDP. Body zvratu sa nazývajú vrchol a dno. Celkový dlhodobý trend vývoja svetovej ekonomiky sa prejavuje vo zvyšovaní úrovne potenciálneho produktu.

Ekonomický cyklus sa charakterizuje ako striedanie vzostupných a zostupných fáz vývoja ekonomiky okolo dlhodobého vývojového trendu ekonomiky. Na označenie cyklického vývoja ekonomiky sa niekedy používa názov hospodársky cyklus, konjunktúrny cyklus. Pre ekonomický cyklus sú typické dve základné fázy – expanzia a recesia a dve ohraničujúce fázy – dno a vrchol.

Cyklický vývoj má pravidelne sa opakujúci a predvídateľný priebeh.

KLASIFIKÁCIA CYKLICKÉHO VÝVOJA Z ČASOVÉHO HĽADISKA

Aglaia 20

Ekonomická teória rozlišuje cyklický vývoj s rôznou periodicitou a rôznou dĺžkou trvania. Môžeme vymedziť tri základné typy ekonomických cyklov: ▪ Krátkodobé cykly (Kitchinove cykly) ktorých dĺžka trvania sa odhaduje na 2 až 3

roky. Krátkodobé kolísanie reálneho produktu ako dôsledok sezónnych vplyvov a výkyvov produkcie.

▪ Strednodobé cykly (Juglarove cykly) s dĺžkou trvania 6 až 10 rokov. Vznik a priebeh cyklického pohybu súvisí so zmenami dopytu po investíciách statkoch.

▪ Dlhodobé cykly (Kondratievove, Kuznetsove cykly) s dĺžkou trvania 40 až 60 rokov. Vznik a priebeh súvisí so zásadnými zmenami vo vývoji a využívaní moderných progresívnych technológií ako výsledok inovácií do praxe.

FÁZY EKONOMICKÉHO CYKLU

Ekonomický cyklus má: - dve základné fázy: recesiu a expanziu - dve ohraničujúce fázy: dno a vrchol

Recesia nastáva, keď poklesne reálny HDP počas dvoch po sebe nasledujúcich

štvrťrokov. Mnoho ekonómov dnes nesúhlasí s týmto názorom a hovoria, že recesia vzniká vtedy, keď tempo rastu reálneho HDP je zreteľne nižšie ako je normálne tempo ekonomiky. Príliš dlhá recesia sa nazýva depresia. Vtedy skutočný HDP klesá hlboko pod úroveň potenciálneho produktu. Na označenie fázy recesie sa používa aj názov kontrakcia a kríza. Vo fáze recesie sa výrazne znižuje agregátny dopyt, znižuje sa výroba, rastie nezamestnanosť, znižujú sa dôchodky zamestnancov aj podnikateľov, znižujú sa nákupy spotrebných tovarov predovšetkým dlhodobej spotreby. Podnikom klesajú zisky, mnohé firmy krachujú, najmä malé. Znižuje sa dopyt po úveroch a preto klesá aj úroková miera.

Dno (sedlo) je dolnou ohraničujúcou fázou ekonomického cyklu. Najnižšiu úroveň skutočného HDP, najvyššiu nezamestnanosť, najnižšou ekonomickú aktivitu podnikateľských subjektov a najnižšiu úroveň spotrebiteľského dopytu. Firmy a ekonomika sa pripravujú na obnovu ekonomickej aktivity. Dno signalizuje koniec recesie a začiatok vzostupu ekonomiky.

Expanzia (rozmach, zotavenie) keď ekonomika rastie výrazne nadpriemerným tempom. Veľmi silná a dlhá expanzia sa nazýva boom. Vo fáze expanzie rastie celková ekonomická aktivita, zvyšuje sa investičná aktivita podnikateľov, rastie výroba a klesá nezamestnanosť. Zvyšuje sa spotrebiteľský dopyt, najmä po predmetoch dlhodobej spotreby. Skutočný produkt sa dostáva nad úroveň potenciálneho produktu a vzniká produkčná medzera. Ak expanzia trvá príliš dlho a agregátny dopyt rastie tak prudko, že naň agregátna ponuka nedokáže reagovať, môže dôjsť k prehriatiu ekonomiky.

Vrchol ekonomika je na najvyššej úrovni ekonomickej aktivity. Vo fáze vrcholu skutočný produkt dosahuje svoje maximum. Všetky výrobné kapacity sa maximálne využívajú, často aj nad svoju optimálnu úroveň, pretože rastie dopyt v prudkom raste cenovej hladiny. MECHANIZMUS KRÁTKODOBÝCH VÝKYVOV VYVOLANÝ ZMENAMI AGREGÁTNEHO

DOPYTU A AGREGÁTNEJ PONUKY Cyklus vyvolaný zmenami agregátneho dopytu

Zmeny agregátneho dopytu môžu vyvolať dopytové šoky, ku ktorým môže dôjsť pre pesimistické, optimistické očakávania spotrebiteľov a podnikateľov v dôsledku politických

Aglaia 21

a vojnových udalostí. Dopytový šok môžu vyvolať aj zmeny vládnych výdavkov, miery zdanenia, ale aj zmeny zásoby a úrokovej miery.

Cyklus vyvolaný zmenami agregátnej ponuky Príčinou cyklických výkyvov na strane ponuky sú ponukové šoky, ako zmeny

v produktivite práce, nepriaznivé počasie, zmeny cien surovín a materiálov, zvyšovanie alebo znižovanie ekologických nákladov a teda celkové zvýšenie, zníženie výrobných nákladov.

Ak príde k celkovému zvýšeniu výrobných nákladov, podniky budú vyrábať a dodávať na trh menšie množstvo tovarov a služieb, čím sa zníži úroveň agregátnej ponuky.

Ekonomiku charakterizuje stagnácia (zníženie skutočného produktu), alebo inflácia (zvýšenie cenovej hladiny). Vzniká recesia. Taká situácia, keď sa v krátkom období zníži skutočný produkt a súčasne sa zvýši cenová hladina, sa nazýva stagflácia.

Ak chce vláda čo najskôr zvrátiť dôsledky, využíva nástroje fiškálnej alebo monetárnej politiky na regulovanie agregátneho dopytu.

Hospodárska politika akomoduje posun agregátnej ponuky, pretože umožní, aby náklady stále ovplyvňovali vývoj cenovej hladiny.

PRÍČINY CYKLICKÉHO VÝVOJA EKONOMIKY V RÔZNYCH TEORETICKÝCH KONCEPCIÁCH

Podľa Keynesovej ekonomickej teórie za hlavný zdroj cyklických výkyvov ekonomiky považujú zmeny agregátneho dopytu súvisiace s vnútornou nestabilitou trhovej ekonomiky. Výkyvy agregátneho dopytu vyvolávajú ďalej výkyvy výroby, zamestnanosti, HDP a ďalších makroekonomických veličín.

Investície majú kľúčovú úlohu ako súčasť agregátneho dopytu. Ak agregátny dopyt klesá, znižujú sa najskôr čisté investície, dokonca sa znižujú obnovovacie investície.

Monetárne teórie cyklu, ktoré odmietajú, že cyklický vývoj spôsobuje vnútorná nestabilita trhovej ekonomiky. Príčiny cyklického kolísania nachádza vo vonkajších exogénnych faktoroch.

Aglaia 22

Monetárne teórie považujú za hlavnú príčinu cyklického kolísania ekonomiky zmeny množstva peňazí a zmeny úrokovej miery, čo vyvoláva dopytové šoky v ekonomike. K najznámejším predstaviteľom týchto teórií patrí F. A. Hayek.

Monetaristická teória M. Friedman považuje za hlavnú príčinu cyklických výkyvov nesprávnu peňažnú a úverovú politiku štátu, zmeny v ponuke peňazí.

Podľa monetaristov pri neočakávanom zvýšení ponuky peňazí dochádza k rastu cien a nominálnych miezd. Pod vplyvom tejto peňažnej ilúzie preto ponúkajú viac práce pri rastúcich nominálnych mzdách. Podnikatelia si uvedomujú, že pre nich je to výhodná situácia, ktorá im umožňuje zvyšovať zisk, a preto rozširujú svoje podnikateľské aktivity. Nastupuje fáza expanzie, ktorá trvá do vtedy, pokým zamestnanci nepochopia, že v skutočnosti sa ich reálne mzdy nezvýšili, a preto požadujú zvýšenie nominálnych miezd, alebo znižujú ponuku práce.

Naopak, ak sa neočakávane zníži ponuka peňazí, pracovníci aj podnikatelia reagujú opačným spôsobom ako pri expanzii a začína fáza recesie, je ponuka peňazí.

Za hlavnú príčinu cyklických výkyvov považujú dopytové šoky, ktoré vznikajú ako dôsledok zmien peňažnej zásoby.

Podľa F. A. Hayeka ekonomickú nerovnováhu vyvolávajú peniaze, konkrétne bankové úvery. Ak centrálna banka zvyšuje množstvo peňazí v obehu, komerčné banky zvyšujú ponuku úverov, čo sa prejaví v znižovaní úrokovej miery na poskytovanie úveru. Lacné úvery napomáhajú investičnej aktivity podnikateľov. Rast investícií zrýchľuje rast dôchodkov, expanziu peňazí. Podnikatelia zisťujú, že ponuka úverových zdrojov sa vyčerpala, že banky začínajú poskytovať už drahšie úvery. Záujem o úvery klesá, vzniká recesia.

Podľa rakúskej školy príčiny cyklického vývoja ekonomiky spočíva vo fáze expanzie, pretože práve vtedy sa zvyšujú zlé úvery a investície.

Príčiny ekonomického vývoja ekonomiky na strane agregátnej ponuky hľadajú teórie reálneho ekonomického cyklu, ktoré vznikli v 80. rokoch 20. storočia. Stúpenci teórie považujú za hlavné príčiny výkyvov ekonomiky zmeny v používaní technológií, v organizácií práce, v kvalite používaného kapitálu.

EXOGÉNNE A ENDOGÉNNE TEÓRIE CYKLICKÉHO VÝVOJA EKONOMIKY Ukazuje sa, že existujú rôzne príčiny vzniku cyklických výkyvov. Podľa toho, kde vzniká

príčina cyklických výkyvov, možno hovoriť o exogénnych (externých) teóriách a endogénnych (interných) teóriách cyklického vývoja.

Exogénne teórie cyklického vývoja považujú za hlavné príčiny výkyvov ekonomiky exogénne, vonkajšie faktory, nachádzajúce sa mimo ekonomického systému.

Endogénne teórie predpokladajú, že trhová ekonomika je vnútorne nestabilný systém. Vnútorné faktory, ktoré sú vnútornou súčasťou ekonomického systému (pokles dopytu po spotrebných tovaroch)

S týmito teóriami súvisí pôsobenie princípu multiplikátora a akcelerátora. Podľa princípu multiplikátora prírastok investícií vyvolá prírastok výroby, zamestnanosti, dôchodku a prírastok dôchodku stimuluje rast investícií, až sa dosiahne najvyšší bod. Tento proces pôsobí aj opačne.

Dvadsiata deviata kapitola

PODSTATA A FUNKCIA PEŇAZÍ Peniaze patria k najvýznamnejším objavom v ľudských dejinách. Vznikli evolučne ako

prirodzený výsledok rozvoja výroby, deľby práce a výmeny tovarov. Sú všeobecným ekvivalentom, ktorý sprostredkúva výmenu všetkých ostatných statkov na

trhu. Peniaze treba odlišovať od pojmu bohatstvo. Bohatstvo je širší pojem, ktorý zahŕňa

okrem peňazí v hotovosti aj cenné papiere, nehnuteľnosti, spotrebné predmety dlhodobého používania i bežnej spotreby, či ľudský kapitál.

Aglaia 23

Takisto je potrebné rozlišovať pojmy peniaze a dôchodok. Peniaze sú stavovou veličinou, vypovedajú o tom, aké množstvo peňazí má človek v danom okamihu. Dôchodok je tokovov veličinou, vyjadruje tok príjmov za určité časové obdobie. Peniaze sú aktívum, ktoré má špecifické vlastnosti: ▪ peniaze majú nulovú elasticitu výroby a substitúce, nie sú voľne reprodukovateľným

statkom a nemožno ich nahradiť iným statkom ▪ sú dokonale likvidné, pri ich výmene za iné aktíva netreba vynaložiť dodatočné náklady

(transakčné náklady), alebo niesť určité riziká

FUNKCIE PEŇAZÍ Peniaze tvoria tri funkcie: ▪ prostriedok výmeny: Uľahčujú výmenu tovarov a služieb. Jeden statok sa priamo vymieňal za iný statok. Táto výmena sa nazývala barter. Predpokladá obojstranný záujem účastníkov výmeny o statkov. Keď sa rozšíril sortiment výrobkov, stávala sa priama naturálna výmena stále zložitejšou. Funkciu výmenného prostriedku tak plnia hotové peniaze. ▪ zúčtovacej jednotky: Je spojená s ich schopnosťou byť mierou hodnoty celej masy tovarov a služieb. Hodnota tovaru vyjadrená pomocou peňazí je cena tovaru.

▪ uchovávateľa hodnoty: Umožňujú prenášať hodnotu do budúcnosti, udržiavať kúpnu silu v čase. Peniaze možno odložiť a nákupy uskutočniť neskoršie. Vo funkcii uchovávateľa hodnoty môžu okrem peňazí vystupovať aj ďalšie statky –nehnuteľnosti, šperky, umelecké predmety. Veľká prednosť peňazí oproti týmto alternatívnym formám uloženia bohatstva je však v tom, že peniaze sú okamžite použiteľné (likvidné), peniaze majú vyššiu likviditu. Sú všeobecne uznávaným ekvivalentom, sú skladné, pričom s ich držbou nie sú spojené dodatočné udržiavacie náklady a riziko, vo fungujúcich trhových ekonomikách uskutočňujú plynulý obeh. V období inflácie plnia peniaze funkciu uchovávateľa hodnoty nedokonale, v podmienkach hyperinflácie znehodnotené peniaze môžu úplne stratiť schopnosť uchovávať hodnotu.

VÝVOJ FORIEM PEŇAZÍ

Vo výmennom obchode v staroveku a stredoveku vystupovali v úlohe všeobecného

ekvivalentu rôzne tovary. Tieto tovarové peniaze predstavovali zvláštny statok, ktorý bili ochotní prijímať za svoje výrobky všetci ľudia. Drahé kovy boli zriedkavé a ťažko množiteľné. Začali sa raziť mince zo zlata, z medi, zo striebra. Preto predstavovali plnohodnotné peniaze.

Použitie mincí zo vzácnych kovov malo však aj svoje nedostatky. Boli veľmi ťažké, opotrebúvanie peňazí. Z plnohodnotných penazí sa stávali neplnohodnotné peniaze. Zlato vo funkcii peňazí môžu nahradiť iné transakčné prostriedky, neplnohodnotné mince a papierové peniaze, ktoré sú len známkami skutočných peňazí. Do obehu ich dáva štát, ktorý zákonom určoval ich nominálnu hodnotu.

Papierové peniaze sú ľahšie prenosné ako kov, lacnejšie vyrobiteľné, rozmnožiteľné i nenahraditeľné než kovové mince. Papierové peniaze mali neskôr podobu bankoviek. Banky ich vydávali ako potvrdenky o uložení určitého množstva zlata v banke. Tieto bankovky boli ešte plne kryté zlatom a vymeniteľné za zlato.

Štátovky vydával štát na krytie svojich výdavkov. Neboli kryté zlatom a vymeniteľné za zlato.

Aglaia 24

Neplnohodnotné mince a papierové peniaze sa označujú ako peniaze s núteným obehom zabezpečeným štátnom mocou. Ich akceptovanie ekonomickými subjektmi je založené na autorite vlády, ktorá ich vydáva ako legálne platidlo a garantuje ich hodnotu.

Vznik bankových peňazí bol ďalšou etapou vo vývoji peňazí. Sú to peniaze, ktoré sa tvoria na základe bankovo-úverových operácií. Ide o bezhotovostné peniaze, ktoré nemajú vecnú podobu ale existujú v podobe neterminovaných bakových účtov.

Ponuka peňazí v moderných trhových ekonomikách má dnes rôznorodú štruktúru, ktorú tvoria formy peňazí.

- drobné kovové mince - papierové peniaze – bankovky, štátovky - bankové (depozitné) peniaze – ide o vklady bez výpovednej lehoty, ktoré možno

kdykoľvek vybrať, a o iné vklady premeniteľné na šeky - kvázipeniaze – sú prostriedky s nižším, ale stálym relatívne vysokým stupňom

likvidity spolu s termínovanými vkladmi, vkladmi na devízových účtoch, likvidné cenné papiere, vládne obligácie

Papierové peniaze čoraz viac nahrádzajú elektronické peniaze, platobné karty a iné

moderné formy peňazí. Iné elektronické peniaze prinášajú mnohé výhody – sú rýchlejšie, spoľahlivejšie.

Príkladom používania medzinárodných bezhotovostných peňazí sú tzv. osobitné práva čerpania – SDR v rámci Medzinárodného menového fondu, ECU v rámci Európskeho menového systému, alebo bezhotovostné euro v rámci eurozóny.

TEORETICKÉ A EMPIRICKÉ VYMEDZENIE PEŇAZÍ. PEŇAŽNÉ AGREGÁTY

V ekonomickej teórii existujú dva prístupy k vymedzeniu peňazí: Teoretický prístup zdôrazňuje skutočnosť, že ekonomická teória pokladá za kľúčovú

vlastnosť peňazí ich používanie ako prostriedok výmeny, a preto do veličiny peňažnej zásoby zaraďujeme len aktíva, ktoré plnia túto funkciu.

Empirický prístup podľa neho o vymedzení peňazí sa rozhoduje na základe pozorovania, ktorá veličina najlepšie slúži ako indikátor inflácie či hospodárskeho cyklu. Z toho je zrejmé, že sa pripúšťa viacvariantné chápanie peňazí a použitie viacerých peňažných agregátov.

PEŇAŽNÉ AGREGÁTY

Peňažné agregáty sú ukazovatele peňažnej masy, ktoré sa líšia navzájom stupňom

likvidity, pohotovosti na platobné operácie. Peňažný agregát M1: najlikvidnejšie formy peňazí. Agregát M1 sa pokúša merať skutočné

prostriedky výmeny. Je súhrnom obeživa a bankových vkladov na požiadanie. (mince a papierové peniaze, bankové vklady bez výpovednej lehoty, vklady na šekových účtoch, cestovné šeky)

Peňažný agregát M2: modelovo je súhrnom aktív vyjadrených peňažným agregátom M1

a termínovaných vkladov a úspor v peňažných ústavoch. (M1, termínované vklady) Peňažný agregát M3: pripočítava k M2 trochu menej likvidné aktíva, ako sú veľké

terminované vklady. (M2, veľké terminované vklady, ďalšie zložky s nižším stupňom likvidity) Konečná veličina likvidných aktív L: pridáva k M3 druhy cenných papierov, čo sú najmä

vysoko likvidné obligácie, krátkodobé pokladničné poukážky, bankové zmeny. Niektoré krajiny používajú špecifické, modifikované peňažné agregáty. NBS v menovej politike monitoruje peňažný agregát M2 (M1+kvázipeniaze).

SÚVISLOSŤ MEDZI KÚPNOU SILOU PEŇAZÍ A ICH MNOŽSTVOM

Aglaia 25

Peniaze slúžia na nákup tovarov a služieb. Čím viac ich možno za jednu peňažnú jednotku kúpiť, tým je ich hodnota „kúpna sila“ vyššia. Kúpna sila peňazí sa považuje za stálu vtedy, keď množstvo tovarov a služieb nakúpených za peňažnú jednotku zostáva rovnaké. Jeho veľkosť závisí od úrovne cien.

Platí, že ak má kúpna sila zostať stabilná, musí sa množstvo peňazí a celková produkcia (HDP) meniť v rovnakej miere. Rýchlosť obehu peňazí sa nesmie meniť. Existujúce platobné prostriedky nesmú unikať mimo obehu.

KVANTITATÍVNA TEÓRIA PEŇAZÍ

Kvantitatívna teória peňazí vznikla v 16. storočí J. Bodino. Vychádza z toho, že peniaze nemajú vnútornú reálnu hodnotu. Kúpna sila závisí od množstva peňazí v obehu a od ceny tovarov – stanoví sa v obehu ich stretávaním.

Podstata kvantitatívnej teórie peňazí spočíva v zdôvodnení príčinnej závislosti medzi množstvom peňazí v obehu a cenami. Zvýšenie množstva peňazí v obehu vyvolá zvýšenie cien, pretože to isté množstvo tovaru sa teraz vymieňa za väčšie množstvo cien. Rovnica výmeny I. Fisher: M. V = P. Y Podľa Fishera je cenová hladina jednoduchou funkciou množstva peňazí v obehu. Prístup ekonómov cambridgeskej školy bol prevažne mikroekonomický, veľkú pozornosť venovali motiváciám držby peňazí u ekonomických subjektov.

Keynesova teória peňažnej likvidity je svojráznym protipólom kvantitatívnej teórie. Dopyt

po peniazoch nie je výlučne závislý od vývoja dôchodku, rýchlosť obehu je konštantná. Monetaristi sa opierajú o dôchodkovú verziu kvantitatívnej teórie peňazí M. Friedmana.

KEYNESOVSKÉ A MONETARISTICKÉ NÁZORY NA ÚLOHY PEŇAZÍ V EKONOMIKE

Hospodárske subjekty podľa M. Keynesa dávajú prednosť držbe peňazí pred držbou

cenných papierov alebo reálnych aktív, pretože peniaze vykazujú najvyššiu likviditu. Úlohou štátu je regulovať množstvo peňazí v obehu tak, že na jednej strane vyvolá tlak na

zníženie úrokovej miery a na druhej strane zvýšenie miery zisku. Význam peňazí bol u väčšiny neokeynesovcov pomerne malý. Peňažná politika sa

chápala len ako súčasť. Monetarizmus zameriaval svoju pozornosť na peňažné agregáty a zdôraznil aktívnu

úlohu peňazí a monetárnej politiky. Ťažiskom ich protiinflačnej reštriktívnej politiky je preto regulácia peňažného obehu.

Dodržiavanie peňažného pravidla, podľa ktorého množstvo peňazí v obehu má rásť takým tempom, ako dlhodobo priemerne rasti skutočne dosiahnutý HDP.

Tridsiata kapitola

PEŇAŽNÝ TRH A BANKOVÁ SÚSTAVA

BANKOVÁ SÚSTAVA

Bankovú sústavu tvorí zvyčajne centrálna banka a sieť komerčných bánk. V jednostupňovej bankovej sústave všetky operácie vykonáva jedna banka. Ostatné

banky sú veľmi blízko špecializované a úplne závislé od rozhodnutia centrálnej banky. Hlavnými oblasťami špecializácie bývajú zahraničný obchod, sektor obyvateľstva

Aglaia 26

a investičná výstavba. Takáto banková sústava bola charakteristická pre bývale centrálne riadené ekonomiky. (1950 – 1990).

Dvojstupňová banková sústava je charakteristická pre väčšinu vyspelých krajín. Prvý stupeň tvorí centrálna banka, ktorá predstavuje makroekomické centrum, zamerané na stabilitu cenovej hladiny a dohľad nad činnosťou komerčných bánk. Druhý stupeň tvoria ostatné komerčné banky. Ich činnosť má väčšinou obchodno-podnikateľský charakter s cieľom dosahovať zisk.

Banková sústava je zodpovedná za tvorbu peňazí.

Centrálna banka

Centrálna banka zodpovedá v štáte za emisiu obeživa a priamo alebo nepriamo aj za množstvo úverov v obehu a za výšku úrokových sadzieb. Zákonnou povinnosťou CB je zabezpečiť cenovú stabilitu. CB plní tieto funkcie:

▪ je emisnou bankou – zo zákona má výsadné právo vydávať na území svojej krajiny hotovostné peniaze (bankovky, mince)

▪ je vrcholným subjektom menovej politiky - určuje a uskutočňuje menovú politiku ▪ je banka bánk – pôsobí ako banka pre ostatné komerčné, ktorým poskytuje úvery ▪ je banka štátu – vedie účty štátneho rozpočtu, spravuje štátny dlh ▪ je reprezentantom štátu v menovej oblasti – zabezpečuje vzťahy s CB iných krajín

a s medzinárodnými finančnými inštitúciami ▪ zabezpečuje správu devízových rezerv a ovplyvňuje menový kurz ▪ vykonáva dohľad nad činnosťou komerčných bánk

Na zabezpečenie svojích úloh CB využíva prieme a nepriame nástroje, prostredníctvom ktorých sa usiluje regulovať ponuku peňazí a podmienky úverovania.

Predpokladom efektívneho fungovania CB a plnenia jej funkcií je nezávislosť CB od vlády.

Komerčné banky

Komerčné banky sú finančný sprostredkovateľom, prijímajú vklady od tých, poskytujú pôžičky. Komerčná banka tvorí tieto funkcie:

- prijímanie vkladov - poskytovanie úverov - realizácia platobného styku - poskytovanie ďalších finančných a poradenských služieb - ovplyvňovanie emisie úverových peňazí Komerčné banky môžeme rozdeliť na univerzálne (vykonávajú všetky operácie)

a špecializované (sústredia sa len na jednu operáciu).

Banková sústava na Slovensku

Slovensko má v súčasnosti dvojstupňovú bankovú sústavu. CB je NBS, ktorá vznikla so vznikom SR 01. 01. 1993. Je PO so sídlom v Bratislave a jej hlavnou úlohou je zabezpečovať menovú stabilitu a udržiavanie cenovej stability. Najvyšším orgánom je osemčlenná banková rada, ktorá sa skladá z guvernéra, 2 viceguvernérov, 2 vrchných riaditeľov a 3 ďalších členov. Guvernéra a vicguvernéra menuje prezident SR, ostatných členov banvkoej rady menuje a odvoláva vláda na návrh guvernéra. Sú volení na 6 rokov, ostatní členovia na 4 roky.

Na Slovensku v roku 2004 pôsobilo 24 komerčných bánk. Okrem týchto bánk pôsobí na SR ešte sedem zastúpení peňažných ústavov zo zahraničia banky s univerzálnou licenciou. Vo väčšine bánk je zastúpený zahraničný kapitál.

Aglaia 27

KREÁCIA BANKKOVŹCH PEŇAZÍ. MULTIPLIKÁTOR PONUKY PEŇAZÍ

V modernej ekonomike existujú vo všeobecnosti 2 výrobcovia peňazí a to CB a KB.

Hotové peniaze zavádza od obehu CB, bankové peniaze vznikajú poskytovaním úverov komerčným bankám, pričom CB tento proces ovplyvňuje pomocou monetárnej politiky.

KB držia časť peňažných prostriedkov, ktoré získajú ako vklady na účte CB (nemôžu nimi disponovať). Tieto povinné rezervy sa vyvárajú na základe zákonných požiadaviek. Okrem nich môžu KB držať dodatočné rezervy, ktoré predstavujú najlikvidnejšie aktíva obchodné aktíva. Slúžia na každodenné obchodné potreby a ralizáciu záväzkov banky.

Moderné banky uplatňujú systém čiastočného krytia vkladov. Keď banka získa vklad, časť z neho musí povinne odviesť vo forme zákonných rezerv v CB a zvyšnú časť vkladov môže poskytnúť vo forme úverov klientom alebo vynaložiť portfóliové investície. Poskytnuté prostriedky sa vracajú do bankového systému ako vklad a proces sa opakuje. Reťazová reakcia vedie k multiplikácii bankových vkladov a k rozšíreniu peňazí.

Proces tvorby nových peňazí bankovým systémom sa označuje ako multiplikovaná expanzia bankových peňazí.

Rr

M ∆=∆ .1

Bankový systém je založený na čiastočnom krytí vkladov prostredníctvom povinných minimálnych rezerv. Vytvára to priestor pre tvorbu bankových peňazí, ktoré rozširujú ponuku peňazí. Prírastok vytvorených vkladov je daný prírastkom rezerv, vynásobeného multiplikátorom ponuky peňazí, ktorý sa rovná recipročnej hodnote miere povinných rezerv.

Schopnosť niekoľkonásobne zvýši bankové vklady zo základných vlastností bankového systému. Úplná expanzia vkladov by nastala len vtedy, keby boli splnené dve podmienky:

a) všetky nové peniaze sa vracajú do bankového systému b) žiadna banka nedrží prebytočné rezervy Uvedený multiplikačný proces môže prebiehať aj v opačnom smere, keď odlev zdrojov

redukuje bankové peniaze – kontrakcia bankových peňazí. Ak vkladatelia vyberajú svoje vklady, banky strácajú zároveň rovnaké množstvo rezerv.

Na expanziu či kontrakciu množstva peňazí v obehu pôsobí, aj zmena miery povinných

rezerv. Ak sa miera povinných rezerv zníži, vyvolá to prudký rast celkového prírastku vkladov, jej zvýšenie vedie naopak k prudkému poklesu ponuky peňazí.

Na ovplyvňovanie činnosti KB, teda regulovanie bankových zdrojov, môže CB využívať operácie na voľnom trhu a diskontnú politiku.

PONUKA PEŇAZÍ

Ponuka peňazí predstavuje množstvo peňazí v obehu, ktoré má ekonomika k dispozícií. Zahŕňa dve zložky – obeživo a bankové vklady.

Monetaristi považujú ponuku peňazí za exogénne danú veličinu, necitlivú na zmenu výšky úrokových sadzieb. Predpokladá sa, že CB využíva svoje nástroje tak, aby udržiavala ponuku peňazí na danej úrovni, čo možno graficky znázorniť vertikálnou priamkou fixovanou v bode M´ pre každú úrokovú mieru v keynesovskom chápaní sa ponuka peňazí nepovažuje za exogénnu danú veličinu stanovenú rozhodnutím CB ale determinovanú vnútri ekonomického systému správaním ekonomických subjektov, teda endogénnu veličinu. Ponuka peňazí je vo veľkej miere výsledkom úverovej kreácie. CB nemôže plne určovať množstvo peňazí v obehu, môže ho len ovplyvňovať. Krivka MS je rastúca, pretože banky stimulované poskytovať úvery rastom úrokových sadzieb.

Aglaia 28

DOPYT PO PENIAZOCH A KRIVKA DOPYTU PO PENIAZOCH

Dopyt po peniazoch je dopyt po reálnych hotovostiach. Dopyt po peniazoch vysvetľuje teória preferencie likvidity od J. M. Keynesa, ktorá je spojená s troma motívny držby peňazí:

- Transakčným motívom: vyplýva z časového nesúladu medzi príjmom dôchodkov a ich vydaním.

- Opatrnostným motívom: vyplýva z nutnosti držať nejaké peniaze pre prípad neočakávaných výdavkov.

- Špekulačným motívom: súvisí s funkciou peňazí ako uchovávateľa hodnoty. Je nepriamo úmerný úrokovej miere.

Dopyt po peniazoch teda závisí od výšky dôchodkov a od výšky úrokových sadzieb. Peňažný trh je trhom, kde sa poskytuje a vypožičiavajú krátkodobé fondy so splatnosťou

nepresahujúcou 1 rok. Na peňažnom trhu sa stretáva ponuka peňazí a dopyt po peniazoch a formuje sa trhová

úroková miera.

S držbou peňazí sú spojené náklady – náklady obetovanej príležitosti.

ROVNOVÁHA NA PEŇAŽNOM TRHU A JEJ FORMOVANIE

Trhovú rovnovážnu úrokovú mieru určuje priesečník kriviek ponuky a dopytu peňazí. Bod E je bodom rovnováhy na peňažnom trhu.

Rovnováha na peňažnom trhu sa teda dosahuje pohybom úrokovej miery. Tá musí dosiahnuť takú úroveň, pri ktorej sú subjekty spokojné s peňažnými zostatkami, ktoré držia.

Aglaia 29

Tridsiata prvá kapitola

NEZAMESTNANOSŤ V SÚČASNEJ EKONOMIKE

VYMEDZENIE ZAMESTNANOSTI A NEZAMESTNANOSTI

Jedným z najrozšírenejších problémov súčasnej trhovej ekonomiky je nezamestnanosť. Všetko práceschopné obyvateľstvo sa člení na 3 základné skupiny:

1. zamestnaní: sú ľudia, korí vykonávajú akúkoľvek platenú prácu, ale aj tí, ktorí majú prácu, ale pre chorobu, či štrajk do nej nechodia

2. nezamestnaní: ide o ľudí, ktorí nie sú zamestnaní, ale aktívne si hľadajú prácu, sú zaregistrovaný v sprostredkovateľniach práce. Zamestnaní a nezamestnaní tvoria pracovnú silu.

3. všetci ostatní: (mimopracovná sila) časť obyvateľstva, ktorá navštevuje školu, vedie domácnosť, nemôže pracovať pre chorobu – je v invalidnou dôchodku, alebo jednoducho vôbec prácu nehľadá

MIERA NEZAMESTNANOSTI

Miera nezamestnanosti: 100(%) ∗=LUu

Pracovná sila: L = E + U

V SR už niekoľko rokov existujú dva oficiálne metodické prístupy k meraniu nezamestnanosti.

Národný úrad práce (NÚP) pri sledovaní nezamestnanosti vychádza z evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie, ktoré vedú okresné úrady práce.

Štatistický úrad SR od roku 1993 zisťuje nezamestnanosť prostredníctvom výberových zisťovaní pracovných síl.

RÔZNE FORMY NEZAMESTNANOSTI

Frikčná, štruktúrna a cyklická nezamestnanosť

Frikčná nezamestnanosť vzniká ako dôsledok pohybu ľudí medzi regiónmi, pracovnými miestami alebo rôznymi etapami životného cyklu.

Štruktúrna nezamestnanosť vzniká vtedy, keď existuje nesúlad medzi ponukou

pracovníkov a dopytom po nich. Takýto nesúlad môže vzniknúť, preto, že dopyt po určitom druhu práce rastie, kým dopyt po inom druhu práce klesá a ponuka sa neprispôsobí dostatočne rýchlo.

Cyklická nezamestnanosť sa vyskytuje vtedy, keď celkový dopyt po pracovníkoch je

nízky. Keď celkové výdavky a output po pracovníkoch v určitých sektoroch a regiónoch v celej ekonomike. Tento rast nezamestnanosti je prevažne cyklický. Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, keď zamestnanosť klesá v dôsledku nedostatočného agregátneho dopytu.

Dobrovoľná a nedobrovoľná nezamestnanosť

Dobrovoľná nezamestnanosť pri pružných mzdách, ktoré sa zvyšujú alebo znižujú, aby vyčistili trh, neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť. Priesečník, v ktorom sa trh vyčisťuje,

Aglaia 30

je v bode E, firmy zamestnávajú všetky kvalifikované pracovné sily, ktoré sú ochotné za túto mzdu pracovať. Úsečka AE predstavuje počet zamestnaných. Úsečka EF predstavuje tie pracovné sily, ktoré by chceli pracovať, ale len za vyššiu mzdu – dobrovoľne nezamestnaní. Za prirodzenú mieru nezamestnanosti možno považovať takú mieru nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest.

Nedobrovoľná nezamestnanosť ak je počet voľných pracovných síl absolútne väčší,

než je počet voľných pracovných miest. Hovoríme o nedobrovoľnej nezamestnanosti. Mzdová sadzba W´ na trhu práce je príliš vysoká a nepružná smerom dole. W´ je vyššia

ako rovnovážna mzdová sadzba W. Pri príliš vysokej mzdovej sadzbe bude chcieť pracovať viac kvalifikovaných pracovných síl, než je voľných miest. Krivka dopytu D1, ukazuje, že firmy sú ochotné pri mzde W´ zamestnať len H pracovných síl. Úsečka JH predstavuje počet zamestnaných, úsečka HG predstavuje nedobrovoľne nezamestnaných.

Príčiny nepružnosti miezd trh práce je regulovaným trhom. Mzdy a platy na tomto trhu určujú firmy podľa platobných taríf na dlhšie časové obdobie (zásahy odborov, zásahy štátu).

PRIRODZENÁ MIERA NEZAMESTNANOSTI

Prirodzená miera nezamestnanosti: je taká miera, pri ktorej sú trhy práce a výrobkov v rovnováhe. Pri prirodzenej nezamestnanosti je inflácia stabilná a nemá tendenciu sa zrýchľovať, ani spomaľovať. Prirodzená miera nezamestnanosti na nerovná nule a je úzko spojená s procesom inflácie. Predstavuje najnižšiu mieru nezamestnanosti. Je to úroveň, pri ktorej inflácia ani nerastie dôsledku nadbytočného dopytu, ani neklesá v dôsledku nadbytočnej ponuky. Ukazovateľ NAIRU indikuje rovnovážnu mieru nezamestnanosti, ktorá sa dosahuje pri stabilnej inflácií.

Nezamestnanosť je vážny ekonomický, sociálny a politický problém. Vlády sa preto snažia o to, aby miera nezamestnanosti bola, pokiaľ možno, čo najnižšia. Toto úsilie sa niekedy nazýva politika plnej zamestnanosti (Keynes), ktorou sa rozumie nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. Tieto opatrenia môžu byť zamerané buď na zvýšenie dopytu po práci, alebo na zníženie ponuky práce. VÝVOJ NEZAMESTNANOSTI V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A MOŽNOSTI JEJ RIEŠENIA

Aglaia 31

Nezamestnanosť, ako jeden z významných ekonomických a sociálnych javov so závažnými dôsledkami, sa na SR v otvorenej forme prejavil prvý krát v roku 1990.

Prvé obdobie rastu nezamestnanosti 1990-1991, je charakteristické prudkým zvýšeným frikčnej a štruktúrnej nezamestnanosti.

Druhé obdobie rastu nezamestnanosti postupom stabilizácie slovenskej ekonomiky. Miera inflácie sa postupne v rokoch 1992 – 1994zvyšovala a 1995-1996 sa znižovala. Hlavným nástrojom znižovania počtu nezamestnaných však boli vládou realizované verejnoprospešné práce. Roku 1998 začala nezamestnanosť stúpať.

Tretie obdobie rastu nezamestnanosti bolo poznačené problémami súvisiacimi s výraznými prejavmi makroekonomickej nerovnosti. Celkovým poklesom výkonnosti slovenskej ekonomiky, miera nezamestnanosti dosiahla v decembri 1999 úroveň 19%.

Výrazným špecifikom vývoja nezamestnanosti v podmienkach SR sú zreteľné regionálne diferencie medzi mierou nezamestnanosti v jednotlivých regiónoch Slovenska.

Na zníženie miery nezamestnanosti sa využívajú aktívne a pasívne opatrenia. Aktívne opatrenia: ich cieľom je pomôcť ľuďom zostať na trhu práce. sú zamerané na

nezamestnaných a na rizikové skupiny zamestnaných. Pasívne opatrenia: sú dvojakého druhu. Jedným je príspevok v nezamestnanosti ako

sociálna pomoc nezamestnaných s cieľom udržať určitú životnú úroveň. Druhým je skorší odchod od dôchodku z dôvodu situácie na trhu.

Medzi konkrétne opatrenia na riešenie problému nezamestnanosti SR možno zaradiť aj zameranie aktívnej politiky trhu práce na konkrétne skupiny uchádzačov o prácu.

VZÁJOMNÝ VZŤAH NEZAMESTNANOSTI A INFLÁCIE

V reálnom ekonomickom živote existuje významný vzťah medzi mierov zmeny miezd a mierou nezamestnanosti. Táto závislosť nepriameho charakteru sa v ekonomickej literatúre označuje ako Phillipsova krivka. Teoreticky možno očakávať, že čím je nižšia miera nezamestnanosti, tým vyššia je miera rastu miezd. Pôvodný tvar krivky.

Charakteristickými znakmi tejto krivky sú záporný sklon, hyperbolický tvar a priesečník s vodorovnou osobu zodpovedá asi 6% nezamestnanosti.

V roku 1960 P. A. Samuelson a R. M. Solow nahradili mieru zmeny nominálnych miezd mierou inflácie. Vychádzame z predpokladu, že vláda môže fiškálnymi alebo monetárnymi opatreniami meniť mieru inflácie, môžeme si zvoliť medzi dvoma zlami: vysokou nezamestnanosťou alebo vysokou infláciou. Tempo mzdovej inflácie klesá s rastom miery nezamestnanosti.

Prirodzená miera nezamestnanosti od M. Friedmana a B. Phelpsa.. M. Friedman vytvoril vlastnú verziu Phillipsovej krivky. Monetaristická interpretácia Phillipsovej krivky je založená na samoregulačnom charaktere trhovej ekonomiky. Výsledkom je podľa monetaristov prirodzené tempo rastu HDP, prirodzená miera nezamestnanosti, prirodzená miera zamestnanosti. Podľa tejto teórie žiadna nedobrovoľná nezamestnanosť v trhovej ekonomike neexistuje, nezamestnanosť má iba dobrovoľný a frikčný charakter.

Podľa M. Friedmana môže vláda pomocou expanzívnej alebo reštriktívnej rozpočtovej a peňažnej i úverovej politiky odchyľovať skutočnú mieru nezamestnanosti.

Aglaia 32

Tridsiata druhá kapitola

INFLÁCIA Hlavnými aspektmi v novej ekonomike sa stáva vyššia stabilita v ekonomickom raste pri stabilnej nízkej inflácii, stabilná inflácia pri rovnovážnej miere nezamestnanosti, resp. znižovanie nezamestnanosti bez výrazných zmien inflácii.

VYMEDZENIE INFLÁCIE, JEJ PODSTATA A MERANIE

Inflácia je makroekonomický jav, ktorý zaujíma významné miesto v ekonomickej teórií. Vo

všeobecnosti sa vzťahuje na trhové ceny a ich vzostup. Inflácia sa prejavuje dlhodobým rastom cenovej hladiny tovarov a služieb, prípadne

trvalým znižovaním kúpnej sily peňažných jednotiek. Inflácia zmenšuje množstvá tovarov a služieb, ktoré si môžeme kúpiť za peňažnú jednotku.

Celkovú úroveň cien tovarov a služieb, ktoré sa v národnom hospodárstve predávajú a nakupujú, označujeme pojmom cenová hladina.

Inflácia je vzrast celkovej cenovej hladiny a nie jednotlivých cien. S infláciou úzko súvisia ďalšie pojmy a to sú dezinflácia a deflácia.

Dezinflácia znamená pokles miery inflácie. Dezinflácia neznamená pokles cenovej hladiny, ale situáciu, keď cenová hladina rastie pomalším tempom.

Deflácia hovoríme o nej, ak celková cenová hladina poklesla. Ide o znižovanie celkovej cenovej hladiny. Najčastejšie sa deflácia vyjadruje ako opak inflácie.

Cenové indexy na meranie inflácie

Na meranie inflácie sa používajú cenové indexy. Cenový index je vážený aritmetický priemer individuálnych cien vybraného koša

reprezentatívnych výrobkov a služieb v dvoch porovnávaných obdobiach. Medzi najvýznamnejšie cenové indexy patria:

Index životných nákladov je založený na výbere tovarov a služieb tzv. spotrebný kôš. Index spotrebiteľských cien (CPI) je jeden z najrozšírenejších indexov, ktorý sa používa

na vyjadrenie vplyvu zmien cenovej hladiny na domácnosti a ich životné náklady.

100...

11

21

PQPQCPI =

100.1

1

−

−−=

t

ttt CPI

CPICPII

Miera inflácie je to zmena celkovej hladiny, meranej napr. CPI.

Index cien výrobcov (PPI), ktorý sa využíva najstaršie pravidelné štatistické meranie. Meria sa ním hladina cien na úrovni obchodu, výroby. Je to veľmi podrobný index, ktorý zahŕňa približne 3400 rôznych cien tovarov.

Deflátor HDP súhrnný cenový index, pretože porovnáva nominálny a reálny produkt.

Deflátor HDP = (%)100...

01

11

PQPQ

Pri porovnaní CPI a deflátora HDP môžeme konštatovať, že deflátor HDP odráža vývoj cenovej hladiny úplnejšie. Predstavuje súhrnný cenový index. Preto sa CPI používa častejšie.

Aglaia 33

Položky spotrebného koša boli rozdelené na tovary, ktoré sa považujú za obchodovateľné so zahraničím, a služby, ktoré sa vnímajú ako neobchodovateľné. Obe skupiny sa členia na podskupiny:

Obchodovateľné: potraviny (okrem alkoholických nápojov) a ostatné obchodovateľné tovary.

Neobchodovateľné: regulované ceny a trhové služby Okrem predchádzajúcich meraní inflácie možno vykazovať čistú infláciu a jadrovú infláciu. Na tento účel je užitočný rozklad inflácie na príspevky, ktorými sa jednotlivé položky spotrebného koša podieľajú na celkovej miere inflácie. Položky spotrebného koša boli rozdelené na tovary, ktoré sa používajú za obchodovateľné so zahraničím, a služby, ktoré sa vnímajú ako neobchodovateľné.

Položky spotrebného koša 1. Obnoviteľné 2. Neobchodovateľné 1.1 potraviny (okrem alkohol.nápojov) 2.1 regulované ceny 1.2 ostatné obchodovateľné tovary 2.2 trhové služby

Čistá inflácia je zabudovaná v trhu a jej vývoj je ovplyvniteľný zmenami v ponuke a dopyte, rast ceny vyvoláva pokles dopytu po tovare a v spotrebnom koši. Čistá inflácia tvorí v podmienkach SR asi 55% tovarov a služieb spotrebného koša. Súčasťou čistej inflácie sú prevažne administratívne opatrenia.

Čistá inflácia = ostané obchodovateľné tovary + trhové služby.

Jadrová inflácia kvantifikuje mieru rastu cenovej hladiny očistenú od vplyvu regulovaných cien, zmien nepriamych daní a dotácií a zahŕňa všetky položky spotrebného koša.

Jadrová inflácia = čistá inflácia + potraviny Jadrová inflácia = ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby + potraviny.

Základ pre výpočet jadrovej inflácie zahŕňajú aj potraviny a je očistený od vplyvu:

- administratívnych opatrení - daňových zmien - dotácií - regulovaných cien.

Jadrová inflácia sa líši od celkovej medziročnej inflácie a závisí od zvyšovania regulovaných cien. Súčasná inflácia nemá svoj základ len v peňažnej sfére, t.j. v nadmernej emisii peňazí na krytie deficitov ŠR, ale predovšetkým v poruchách vynikajúcich v reálnej ekonomike v dôsledku zmien v mechanizme jej fungovania.

DRUHY INFLÁCIÍ Infláciu môžeme členiť:

- z kvantitatívneho hľadiska:

o mierna: je charakterizovaná ako jednociferné ročné tempo rastu cenovej hladiny. Takáto inflácia je v rámci ekonomického systému akceptovateľná.

o cválajúca: znamená, že dvojciferné až trojciferné ročné tempo rastu cenovej hladiny. Spôsobuje to veľké ťažkosti v peňažnom obehu. Jej dôsledkom je klesajúca kúpna sila peňazí.

Aglaia 34

o hyperinflácia: považuje sa za extrémny prípad. Je to štvor- a viacciferné ročné tempo rastu cenovej hladiny a znamená rozpad peňažného systému.

Inflačný impulz môže prichádzať tak zo strany dopytu, ako aj zo strany ponuky.

Východiskom na pochopenie dopytovej inflácie je pochopenie pojmu inflačná medzera. Ak v ekonomike rastie agregátny dopyt a prekračuje rámec potenciálneho produktu ekonomiky, vzniká ekonomická nerovnováha. Agregátny dopyt rýchlo rastie a prevyšuje výrobný potenciál ekonomiky, ceny rastú čoraz rýchlejšie.

Inflačná medzera je vzdialenosť, rozdiel medzi skutočným a potenciálnym HDP. Je to stav krátkodobý. Vysoký agregátny dopyt vedie k zvyšovaniu skutočného produktu nad potenciálny. Vzdialenosť medzi skutočným a potenciálnym produktom je inflačná medzera.

- z hľadiska príčin: o dopytová - inflácia ťahaná dopytom.

Súvisí zo vznikom dopytového inflačného impulzu a z jeho akomodácie centrálnou bankou. Ak CB akomoduje inflačný dopyt zvýši peňažnú zásobu, vzniká inflácia. Pri existencií inflačnej medzery chcú teda domácnosti firmy i štát spotrebúvať väčšie množstvo produktu, než je ekonomika schopná dlhodobo produkovať a vzniká inflačný impulz. Agregátny dopyt rýchlo rastie až nad výrobný potenciál ekonomiky a cenová hladina produktu vzrástla.

Príliš veľký rast AD v porovnaní s AS je vyvolaný zvýšením výdavkov spotrebiteľov, investorov alebo štátu a v trhovej ekonomike sa prejavuje ako dopytová inflácia. Tento typ inflácie predpokladá vzostup agregátneho dopytu nad úroveň potenciálneho produktu. Výsledkom je, že mzdy a ceny na trhoch vzrastú a vzniká inflácia.

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že teoretici jednotlivých makroekonomických smerov sa zhodujú v názore, že podstatou dopytovej inflácie je príliš vysoká úroveň výdavkov vzhľadom na danú ponuku tovarov.

o Nákladová - nákladmi tlačená inflácia.

Na rozdiel od dopytovej inflácie môže byť nákladová inflácia vyvolaná aj za situácie, keď skutočný produkt nedosahuje úroveň potenciálneho produktu. Spôsobuje to zvýšenie nákladov a preto sa nazýva nákladová inflácia. Tento typ inflácie je vyvolaný zvyšovaním cien vstupov a to sú jej inflačné impulzy. Ide o nákladmi tlačenú infláciu. Inflácia vzniká až vtedy, keď je inflačný impulz akomodovaný centrálnou bankou, ktorá zvýši peňažnú zásobu v dôsledku tohto impulzu. Nákladová inflácia sa spájala najmä s rastom nominálnych miezd,

Aglaia 35

preto sa označuje aj ako mzdová inflácia. Za vinníkov sa považovali odbory, ktoré presadzovali zvyšovanie miezd nad úroveň prevyšujúcu tempo rastu produktivity práce. Inflácia tlačená nákladmi vzniká na strane agregátnej ponuky. Jednou z príčin, ktorá vyvoláva takýto typ inflácie je nedokonalá konkurencie, politické udalosti.

Slumpflácia: dochádza k posunu AS vľavo a súčasne dochádza k poklesu skutočného produktu a súbežne rastu cenovej hladiny.

Stagflácia: ďalším typickým prejavom trhových ekonomík, spojené stagnácie s infláciou. Importovaná inflácia: vychádza z predpokladu, že inflácia sa prelieva medzi jednotlivými

krajinami podľa miery závislosti krajina od zahraničného obchodu.

- z hľadiska proporcionality, tempa rastu cenovej hladiny: inflácia má tendenciu k zotrvačnosti o proporcionálna: znamená situáciu, keď absolútne rastie cenová hladina, ale

vzájomný pomer sa nemení. Je to extrémny príklad, ktorý v reálnom živote nenastáva.

o neproporcionálna: je taká, keď absolútne rastie cenová hladina a zároveň sa menia aj pomery medzi cenami jednotlivých tovarov.

o anticipovaná: znamená to, že sa v ekonomike nič mimoriadne nedeje. Takáto inflácia nemá vplyv na reálny produkt, efektívnosť, ani na rozdeľovanie dôchodkov.

o inertnej: Ak si všetky ekonomické subjekty v priebehu času zvykli na pretrvávajúcu mieru inflácie, snažia sa brániť svoje ekonomické postavenie tým, že do všetkých kontraktov zabudovávajú očakávanú mier inflácie. Firmy sa snažia zvyšovať ceny svojich produktov takým tempom, ktoré zodpovedá existencii miery inflácie. Najznámejším príkladom tohto javu je cenovo-mzdová špirála, ktorej podstata spočíva v predpoklade, že náklady na výrobu rastú každý rok. To znamená, že krivka AS bude ďalší rok o x % vyššia a ďalší rok o ďalších x % vyššia.

Cielenie inflácie predstavuje určitý spôsob riadenia menovej politiky, kde menová politika reaguje na priebežné zisťované rozdiely medzi prognózou vývoja inflácie a inflačným cieľom.

- z hľadiska viditeľnosti: o otvorená (zjavná) o skrytá o potlačená (blokovaná)

ÚČINKY A DÔSLEDKY INFLÁCIE

Dôsledky inflácie ovplyvňujú všetky sféry ekonomického života a vyvolávajú sociálne

napätie. Má vplyv na sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Sú ovplyvňované nielen fixné náklady, ale aj mzdy a platy, lebo cenová hladina tovarov a služieb rastie rýchlejšie ako nominálne mzdy.

Úzka je spojitosť medzi infláciou, výrobou a ekonomickým rastom. Rýchle tempo inflácie brzdí ekonomický rast. Rast cien znižuje kúpyschopnosť spotrebiteľov.

Aglaia 36

Inflácia má podstatný vplyv na zahraničnú ekonomickú rovnováhu. Rýchlejší rast cien v jednej krajine v porovnaní zo zahraničím posilňuje tendencie k pasívnej platobnej bilancii, lebo vývoz sa stáva nevýhodný a klesá, zatiaľ čo dovoz narastá.

Cválajúca inflácia nepriaznivo ovplyvňuje medzinárodný obchod, lebo stagnácia výroby vedie k obmedzovaniu vzájomných importov a brzdí sa rozvoj medzinárodnej deľby práce. zapríčiňuje rast nezamestnanosti, vyvoláva sociálne problémy poklesom reálnej mzdy.

Inflačné javy môžu mať aj stimulačné účinky, ale len pri miernej a očakávanej inflácií, ktorá pôsobí na rovnováhu a ekonomický rast pozitívne. Inflácia má prerozdeľovací efekt, čo znamená, že jej dôsledok je dvojaký:

- postihovaní sú majitelia peňazí a veritelia - zvýhodnení sú majitelia tovarov a dlžníci

Otvorená inflácia je relatívne najmenším zlom. Skrytá a potlačená inflácia sú podstatne horšie. Dôsledkami otvorenej inflácie sú:

- znehodnotenie informácie skrytej v cenách - znehodnotenie finančných aktív - zásah do rozdeľovacích procesov Dôsledky skrytej inflácie sú rovnaké ako pri otvorenej inflácie, hlavným dôsledkom je

však obrovská strata efektívnosti ekonomiky. Skrytá inflácia pôsobí na spotrebiteľa jednak priamo, znižuje jeho reálny príjem.

Pri potlačenej inflácií vo vzťahu k spotrebiteľovi jediným efektom je zníženie blahobytu.

Najnebezpečnejšia je hyperinflácia. Ide o zvyčajne nákladovú infláciu, vyvolanú nadmernou emisiou peňazí a vysokými deficitmi štátnych rozpočtov.

Existuje viacero opatrení, ktoré by hyperinfláciu mali odstrániť: - zníženie fiškálneho deficitu a to prostredníctvom predaja stratových štátnych

podnikov, zníženie verejných výdavkov - zavedenie prísnej úverovej reštrikcie - zmrazenie miezd a cien

Náklady na infláciu

- znovu rozdeľuje dôchodky - v dôsledku inflácie sa zosilňujú sociálne nerovnosti a dáva sa do pohybu boj

medzi rôznymi sociálnymi skupinami.

Výhľad vývoja inflácie v SR

Predpokladá sa, že pôde o zvyšovanie spotrebiteľského dopytu a dynamický rast úverov,

čo sa premietne v cenovom vývoji.

Tridsiata tretia kapitola

EKONOMICKÁ TEÓRIA A HOSPODÁRSKA POLITIKA

Hospodárska politika sú to všetky opatrenia štátu v určitom období, ktoré majú

ovplyvňovať hospodársky život krajiny. Hospodárska politika sa vymedzuje ako súhrn cieľov, nástrojov, rozhodovacích procesov a opatrení štátu v jednotlivých oblastiach ekonomiky.

Aglaia 37

Teoretickým základom hospodárskej politiky predovšetkým po 2.sv. vojne bolo keynesovstvo, neokeynesovstvo. Od začiatku 70 a 80 rokov 20. storočia sa výraznejšie presadzuje skôr neokonzervatívny prúd modernej ekonómie.

Vzťah medzi hospodárskou politiku a ekonomickou teóriou nie je úplne bezprostredný.

CIELE A NÁSTROJE HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Treba rozlišovať dva druhy cieľových premenných: - tie, ktorých optimálne hodnoty sú v oblasti dosiahnuteľných hodnôt - tie, ktorých optimálne hodnoty sú mimo dosiahnuteľnej oblasti

Dôležitá je konzistencia cieľov. Veľký význam m voľba nástrojov na dosiahnutie určeného súboru cieľov. Možno povedať, že pri tvorbe hospodárskej politiky treba rešpektovať dve pravidlá: ▪ prvá Tinbergenova teoréma, ktorá hovorí o hospodárskej politike, že musí používať

najmenej toľko nástrojov, koľko má cieľov. Nemožno dosiahnuť dva kvantitatívne ciele len jedným nástrojom. Keď si zvolíme tri ciele, potrebujeme tri nástroje.

▪ Druhá Tinbergenova teoréma, ktorá hovorí, že pre každý cieľ je potrebné zvoliť nástroj, ktorý je najefektívnejší.

Ciele hospodárskej politiky

Ciele hospodárskej politiky možno členiť z dvoch hľadísk: - z časového hľadiska:

o krátkodobé o strednodobé (viac ako 1 – 5 rokov) o dlhodobé (5 – 20 rokov)

- z pohľadu jednotlivých teoretických prístupov: hospodárskej politiky za základné ciele možno považovať:

o vysoká nezamestnanosť o cenová stabilita dosiahnuť miernu infláciu o udržateľný ekonomický rast také tempo rastu, ktoré nám umožňuje, aby sme

dosiahli predchádzajúce ciele o rovnováha platobnej bilancie stabilné menové kurzy.

Pri cieli zamestnanosť sa pozornosť sústreďuje na dosiahnutie plnej zamestnanosti, čo však neznamená 100 % zamestnanosť, ale nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti.

Tieto ciele sú v určitej miere protikladné, teda optimálne realizovanie celého súboru cieľov je veľmi ťažké, ak nie nemožné.

Nicolas Kaldor vypracoval graf v ktorom sa v podobe štvoruholníka zobrazujú dosiahnuté makroekonomické ukazovatele krajiny. Magický štvoruholník by v ideálnej podobe mal podobu štvorca. Veľkosť jeho plochy by mala vyjadrovať maximálne dosiahnuteľný pozitívny vývoj ekonomiky, vysoké tempo rastu HDP pri nulovej nezamestnanosti a nulovej inflácií.

G – tempo rastu HDP (v %) u - miera nezamestnanosti (v % aktívneho obyvateľstva) P – miera inflácie (v %) B – zahraničná ekonomická rovnováha (zodpovedajúca saldu obchodnej bilancie)

Spojením všetkých štyroch bodoch sa vytvorí štvoruholník, ktorého tvar a plocha sú špecifické pre každú sledovanú krajinu a obdobie. Čím viac sa konkrétny tvar a plocha štvoruholníka líšia od ideálneho štvorca, tým je hospodárska situácia krajiny horšia. Čím je

Aglaia 38

plocha väčšia, tým je stabilizačná politika úspešnejšia. Tvar štvoruholníka ukazuje, v ktorých smeroch je úspešnejšia a v ktorých menej úspešná.

Nástroje hospodárskej politiky

Štát zasahuje do hospodárskeho života prostredníctvom nástrojov usporiadaných do systémov skupín ako čiastkové hospodárske politiky. Jednotlivé čiastkové politiky sa odlišujú tým, ktoré faktory ovplyvňuje a aké konkrétne nástroje na to využívajú: ▪ monetárna politika: využíva nástroje súvisiace so zmenou úrokovej sadzby, emisiou

peňazí, množstvom peňazí a úverom ▪ fiškálna politika: využíva nástroje súvisiace so štátnym rozpočtom (výdavky, dane) ▪ dôchodková politika: využíva nástroje súvisiace so znovurozdeľovaním dôchodkov,

vývojom dôchodkov a majetku ▪ zahraničný hospodárska politika: využíva nástroje súvisiace s medzinárodným

obchodom, medzinárodnými platbami, pohybom kapitálu a menovým kurzom.

TEORETICKÉ ZÁKLADY MAKROEKONOMICKEJ HOSPODÁRSKEJ POLITIKE

Makroekonomickú politiku možno definovať ako hospodársku politiku štátu (vlády) pri zabezpečovaní základných ekonomických cieľov spoločností, vyjadrených magickým štvoruholníkom.

Dopytovo orientovaná makroekonomická politika

Pri vysvetľovaní teoretického základu dopytovo orientovanej hospodárskej politiky – keynesovstvo verzus monetarizmus.

Keynesovská ekonómia je založená na predstave, že trhová ekonomika je vnútorne nestabilný systém, nie vždy schopný využívať zdroje, ktoré má k dispozícii. Nevyhnutne vyžaduje zásahy vlády. Za základný zdroj nestability sa považuje pokles agregátneho dopytu, ktorý vedie k nevyužívaniu výrobných kapacít a spôsobuje nedobrovoľnú nezamestnanosť.

Podstatnou črtou keynesovskej hospodárskej politiky je udržanie dodatočného efektívneho dopytu pomocou vládnych výdavkov. Keynesovská hospodárska politika zdôrazňuje úlohu fiškálnej politiky, pričom monetárna politika ustupuje viac – menej do úzadia.

Môžeme teda zhrnúť že tento typ hospodárskej politiky sa označuje ako dopytová stimulácia. Ide najmä o stimuláciu investícií súkromných firiem prostredníctvom ovplyvňovania úrokových sadzieb a dopĺňanie agregátneho dopytu vládnymi nákupmi tovarov a služieb.

Neokeynesovský typ hospodárskej politiky je vývojovým prúdom široko chápaného keynesovstva. Neokeynesovstvo sa usiluje o účinné pôsobenie kombinácie nástrojov

Aglaia 39

fiškálnej politiky a monetárnej politiky, na vývoj ekonomiky. Za hlavný cieľ považuje plnú zamestnanosť. Pozornosť venuje aj cenovej stabilite.

Neokonzervatizmus pod týmto pojmom sa zaraďujú monetarizmus a nová klasická

makroekonómia. Tieto smery spája predstava, že samoregulačný mechanizmus trhu vytvára optimálne podmienky pre vývoj ekonomiky a zaisťuje sa jej maximálna výkonnosť. Za hlavný zdroj nerovnováhy sa považujú štátne zásahy do ekonomiky.

Podľa M. Friedmana hlavnou príčinou problémov vo vývoji ekonomiky sú chyby v monetárnej politike. Jediným účinným prostriedkom stimulácie ekonomiky je monetárna politika opierajúca sa o kvantitatívnu teóriu peňazí.

Predstavitelia novej klasickej makroekonómie berú do úvahy teóriu racionálnych očakávaní, opisujú mechanizmus, ktorým ekonomické subjekty hodnotia informácie o vývoji ekonomických veličín, že konajú racionálne, sa z omylu poučia a chyby neopakujú.

Nekonzervatívny typ hospodárskej politiky v súčasnosti sa ako nástroj monetárnej politiky využívajú úrokové sadzby.

Ponukovo orientovaná makroekonomická politika

Podľa ekonómov strany ponuky by sa mala hospodárska politika zamerať na jediný cieľ – na podporu podnikania odstraňovaním všetkých prekážok, vytvorením liberálneho hospodárskeho prostredia.

Medzi základné hospodársko-politické opatrenia patria: - politika znižovania daní (Lafferova krivka) - podpora konkurencie - obmedzovanie dvojitého zdanenia - boj proti reštriktívnym praktikám odborov.

Dôchodková politika je intervecionistickou hospodárskou politikou. Je zameraná na boj

proti inflácií. Dôchodková politika môže mať rôznu formu imperatívnu, indikatívnu, kooperatívnu.

Imperatívna je donucujúca, indikatívna sa snaží o dlhodobejšiu orientáciu v súlade s makroekonomickými zámermi vlády a kooperatívna znamená takú dôchodkovú politiku, ktorá sa usiluje o vzájomnú dohodu, je podmienená vznikom a fungovaním špeciálnych inštitúcií, ktoré sa zúčastňujú na procese vyjednávania (napr. tripartita – zamestnávatelia, odbory a štát) .

Konkrétna hospodárska prax využíva najčastejšie tieto typy dôchodkovej politiky: - mzdová a cenová regulácia: pre množstvo rokovaní medzi vládou, odbormi

a zamestnávateľmi o mzdových otázkach. - mzdové a cenové moratória: znamená, že zvyšovanie miezd a cien je nezákonné.

Moratórium má za cieľ zabrániť prudko sa vyvíjajúcej inflácií. V súčasnosti sa dôchodková politika využíva veľmi zriedkavo. Je to predovšetkým preto, že

je dlhodobo neúčinná.

Aglaia 40

Tridsiata štvrtá kapitola

FIŠKÁLNA POLITIKA

Fiškálna politika je využívanie štátneho rozpočtu – verejných financií na makroekonomickú stabilizáciu. Štátny rozpočet je základným nástrojom fiškálnej politiky. Jeho príjmová a výdavková stránka sa využíva na dosiahnutie cieľa stabilizačnej politiky, tie prirodzenej miery nezamestnanosti a cenovej stability. Ekonomická teória rozlišuje rozpočtovú a fiškálnu politiku.

Rozpočtová politika ako ekonomická kategória sa začala používať v súvislosti so vznikom štátneho rozpočtu. Uskutočňuje ministerstvo financií

Fiškálna politika vznikla neskôr a realizuje ju vláda. Medzi rozpočtovou politikou existuje niekoľko odlišností, ale majú aj veľa spoločného. V praxi však hľadanie týchto odlišností bolo veľmi ťažké.

Štát zasahuje do ekonomiky tým, že prostredníctvom príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu ovplyvňuje agregátny dopyt a agregátnu ponuku. Štátny rozpočet je toková veličina.

Štátna rozpočet je centralizovaný peňažný fond, ktorý bilancuje príjmy a výdavky. Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu sú dane ako povinné platy do štátneho alebo miestneho rozpočtu. Výdavky štátneho rozpočtu sú určené na udržiavanie štátnej správy, armády, školstvo, zdravotníctvo, veda a výskum.

Štátny rozpočet môže vykazovať: ▪ rozpočtový prebytok výdavky štátneho rozpočtu sú nižšie ako príjmy: T>G ▪ rozpočtový deficit výdavky štátneho rozpočtu sú vyššie ako príjmy: T<G ▪ vyrovnaný rozpočet: príjmy štátneho rozpočtu sa rovnajú výdavkom: T = G

Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu sú dane.

Daň je povinná platba, ktorú jednotlivé subjekty odvádzajú do štátneho rozpočtu v stanovenej výške a lehote. Dane členíme na priame a nepriame.

Priame dane: sa platia v závislosti od výšky príjmu alebo majetku. Hlavné priame dane sú individuálna dôchodková daň (daň z príjmu FO a PO).

Nepriame dane: sú zahrnuté v cene tovarov a služieb. Hlavné nepriame dane sú univerzálne DPH a selektívne spotrebné dane.

Výdavky štátneho rozpočtu predstavujú transferové platby a výdavky na nákup tovarov a služieb (podpory v nezamestnanosti, invalidný a starobný dôchodok)

Deficit štátneho rozpočtu môže štát financovať predajom štátnych obligácií súkromnému sektoru, do zahraničia a pôžičkami od CB. Opakovaním deficitu štátneho rozpočtu vzniká štátny dlh (verejný dlh).

ŠTÁTNY (VEREJNÝ) DLH

Ak sa zdĺži štát, hovoríme o štátnom, vládnom alebo verejnom dlhou. Rozpočtový deficit je príčinou verejného dlhu – verejný dlh je dôsledkom rozpočtového deficitu. Rozpočtový deficit nemusí nutne vyústiť do dlhu, môžu sa vyskytnúť mimorozpočtové príčiny vzniku verejného dlhu

Verejný dlh je súhrn pohľadávok ostaných ekonomických subjektov voči štátu, bez ohľadu nato, či vznikli rozpočtovou cestou, alebo inak.

VYTLÁČACÍ EFEKT

Aglaia 41

Vytláčací efekt vládne výdavky vytláčajú súkromné investície. Štát sa zadlžuje a čerpá úvery z bánk, je nedostatok úverových zdrojov pre súkromný sektor, rastie úroková miera.

NÁSTROJE FIŠKÁLNEJ POLITIKY Nástroje fiškálnej politiky:

- zabudované stabilizátory sú nástroje fiškálnej politiky, ktoré po prijatí pôsobia v ekonomike automaticky a nevyžadujú ďalšie rozhodnutia príslušných štátnych orgánov. Ako zabudované stabilizátory pôsobia: o progresívna dôchodková daň

Pri progresívnej dôchodkovej dani sa progresívne daňová sadzba zvyšuje postupne s rastom základu dani. V období expanzie rastú dôchodky, zvyšuje sa daň a v dôsledku toho rastú príjmy do ŠR.

o poistenie v nezamestnanosti V čase cyklickej expanzie rastie zamestnanosť a zvyšujú sa platby na poistenie

v nezamestnanosti. o subvencie k cenám poľnohospodárskych produktov o štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov

Subvencie k cenám poľnohospodárskych produktov a štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov klesá, lebo v čase expanzie ceny aj dopyt rastú.

- zámerné diskrétne opatrenia sú opatrenia fiškálnej politiky, ktoré vyžadujú jednorazové rozhodnutie štátneho orgánu. o zmena daňových sadzieb o zmeny v štruktúre vládnych výdavkov o zmeny vo veľkosti jednotlivých položiek rozpočtových výdavkov

Tlmením cyklických výkonov fiškálna politika sleduje cieľ, podporu ekonomického rastu, zamestnanosť a cenovú stabilitu.

FIŠKÁLNE MULTYPLIKÁTORY

Ekonomická teória rozlišuje tri základné fiškálne multiplikátory, ktoré vyjadrujú zmenu v agregátnom dopyte a v reálnom produkte ak sa zmenia výdavky, dane a vládne výdavky.

- multiplikátor vládnych výdavkov: vyjadruje o koľko sa zvýši produkt, ak sa vládne výdavky na nákup tovarov a služieb zvýšia o jednu jednotku. Multiplikátor vládnych výdavkov sa označuje e:

• MPC

e−

=1

1 GeY ∆=∆ .

- daňový multiplikátor vládnych výdavkov: vyjadruje vplyv zmeny daní na agregátny

dopyt a úroveň outputu. Zvýšenie daní vedie k zníženiu disponibilného dôchodku, čo vedie k zníženiu spotrebných výdavkov. Multiplikačný efekt vzniknutý v súvislosti so znížením daní sa nazýva daňový multiplikátor t. daňový multiplikátor udáva, o koľko jednotiek sa zvýši produkt, ak sa dane znížia o 1 jednotku.

• MPCMPC

t .1

1−

= t=e.MPC Tt ∆=∆ .

Medzi daňovým multiplikátorom a výdavkovým multiplikátorom je súvislosť, ktorá je vyjadrená vzťahom: t = e – 1

- multiplikátor vyrovnaného rozpočtu, predpokladajme, že vládne výdavky (G) vzrastú

o 1 peňažnú jednotku a súčasne sa zvýšia dane o tú istú 1 peňažnú jednotku – tieto dve zmeny sa anulujú a ich výsledný efekt by mal byť vyrovnaný. Znamená to, že nevzniká rozpočtový deficit. ∆G = ∆T Úroveň dôchodku sa zvýši práve o prírastok vládnych výdavkov a multiplikátor vyrovnaného rozpočtu sa rovná 1.

TYPY FIŠKÁLNEJ POLITIKY

Aglaia 42

Typy fiškálnej politiky:

Expanzívna fiškálna politika podporuje rast agregátneho dopytu. Znížením daní sa zvýši DI, zvýšia sa výdavky na spotrebu. Spotrebné výdavky sú súčasťou agregátneho dopytu, čo vyvolá jeho rast, ide teda o expanzívnu fiškálnu politiku. Pokles daní sa prejaví aj na strane agregátnej ponuky, ak znížia vysoké dane, vláda motivuje k podnikaniu, zvýši agregátnu ponuku. Predstavitelia ekonómie strany ponuky poukazujú na skutočnosť, že zníženie miery zdanenia zvýši príjmy štátneho rozpočtu. Lafferova krivka, ktoré vyjadruje závislosť medzi daňovými výnosmi štátneho rozpočtu a mierou zhodnotenia.

Lafferova krivka znázorňuje, že vzťah medzi daňovým výnosom a mierou inflácie zdanenia

nie je lineárny. Vysoké dane znižujú motiváciu ľudí k práci a k úsporám. Keď miera zdanenia rastie, prírastky daňového výnosu štátu sú stále menšie.

Z dlhodobého pohľadu účinkom expanzívnej fiškálnej politiky sa zvýši produkt na úroveň potenciálneho produktu. Výkon ekonomiky na tejto úrovni je sprevádzaný vytláčaním efektom, keď rastúce vládne výdavky znižujú úroveň súkromných investícií. F

Fiškálnu expanziou sa sleduje zvýšenie agregátneho dopytu, čo možno dosiahnuť priamo zvýšením vládnych výdavkov na nákup tovarov a služieb a investičných výdavkov.

reštriktívna fiškálna politika obmedzuje rast agregátneho dopytu, alebo ho znižuje. Je orientovaná opačným smerom. Nástrojmi fiškálnej politiky je obmedzovanie vládnych výdavkov a zvyšovanie daňového zaťaženia. Jej účinky sa krátkodobo prejavia: o znížením reálneho produktu a zemastnanosti o poklesom cenovej hladín

A v prípade dlhodobej politiky spôsobí: o pokles cenovej hladiny o pokles nominálnej a reálnej úrokovej sadzby.

NEPRIAME DANE Daň z pridanej hodnoty (DPH) Spotrebné dane - spotrebná daň z vína

- spotrebná daň z piva - spotrebná daň z liehu - spotrebná daň z tabaku

a tabakových výrobkov - spotrebná daň z minerálnych

olejov PRIAME DANE Daň z príjmov - daň z príjmov FO

- daň z príjmov PO Miestne dane - daň z nehnuteľností (daň

z pozemkov, daň zo stavieb, daň z bytov)

- daň z motorových vozidiel - daň za psa - daň z verejného priestranstva - daň za ubytovanie - daň za predajné automaty - daň za nevýherné hracie prístroje

Aglaia 43

- daň za vjazd a zotrvanie motorových vozidiel v historickej časti mesta

- daň za jadrové zariadenie

Tridsiata piata kapitola

MONETÁRNA POLITIKA

CIELE A NÁSTROJE

Monetárna politika je taká forma hospodárskej politiky, ktorá je zameraná na kontrolu množstva peňazí v obehu a úrokovej miery s cieľom ovplyvňovať rozhodujúce makroekonomické veličiny.

Východiskové determinanty sú: - úloha peňazí v ekonomike a pri rozhodovaní ekonomických subjektov - postavenie centrálnej banky - existujúca štruktúra bankového systému - rozsah a intenzita platobného styku so zahraničím a systém menového kurzu.

Sprostredkujúcim cieľom monetárnej politiky je ochrana integrity národného finančného systému a kontrola inflácie. Hlavným subjektom monetárnej politiky je CB.

Základným ekonomickým cieľom štátu je dosiahnutie plnej zamestnanosti, stabilnej cenovej hladiny, udržateľného ekonomického rastu a pevnej pozície platobnej bilancie.

Centrálne banky vo väčšine vyspelých trhových ekonomík uskutočňujú svoju činnosť nepriamo, iba v niektorých situáciách môžu CB použiť priame nástroje. Medzi priame nástroje patria:

▪ regulácia investičnej činnosti: CB presne určuje obchodným bankám úverové limity a ďalšie podmienky, za ktorých môžu poskytovať podnikateľským subjektom úvery na realizovanie ich podnikateľských zámerov.

▪ regulácia spotrebného úveru: CB vymedzuje limity a podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov pre nákup spotrebných statkov.

Najdôležitejším nepriamym nástrojom sú: ▪ operácie na voľnom trhu ▪ úrokové sadzby CB ▪ stanovenie minimálnej miery povinných rezerv ▪ intervencie na devízových trhoch

TYPY MONETÁRNEJ POLITIKY

Prostredníctvom predaja štátnych obligácií na voľnom trhu, zvyšovaním úrokových sadzieb

centrálnej banky alebo zvyšovaním miery povinných rezerv CB vyvolá rast úrokových mier, zníženie peňažnej zásoby. Ide o reštriktívnu monetárnu politiku.

V dôsledku peňažnej reštrikcie sa krivka ponuky peňazí posúva doľava.

Reštriktívna monetárna politika

Aglaia 44

Ak v ekonomike hrozí recesia, môže CB vtlačiť do ekonomiky ďalšie peňažné zdroje, čim sa zvýši ponuka peňazí a zníži sa úroková sadzba. To znamená, že CB urobí opačné opatrenia. Ekonomické subjekty budú investovať, spotrebúvať – zvýši sa úroveň AD, porastie HDP, zamestnanosť ako aj NX, čo vyvolá zlepšenie pozície platobnej bilancie. Vtedy ide o expanzívnu monetárnu politiku.

Expanzívna monetárna politika

CB postupne opustili využívanie aktivistickej monetárnej politiky (niekedy označovaná ako aj politika stop and go), ktorej cieľom bolo zmierňovať cyklické výkyvy. To znamená, že v čase expanzie siahli k menovej reštrikcii a v čase recesie k menovej expanzii.

Inflačné cielenie je nový typ monetárnej politiky. CB vyhlási inflačný cieľ, v ktorom sa môže pohybovať miera inflácie. Tým sa monetárna politika opäť stáva aktívna, pretože CB sa musí tomuto cieľu podradiť sprostredkujúce ciele ako aj nástroje svojej politiky.

PEŇAŽNÝ TRANSMISNÝ MECHANIYMUS

Tri základné transmisné mechanizmy – menový, úverový a kurzový. V praxi možno stretnúť aj rôzne kombinácie týchto peňažných transmisných mechanizmov. Vyššia ponuka peňazí a nižšie úrokové sadzby zabezpečujú vyššiu dostupnosť úverov. Tým rastú súkromné investície firiem, domácnosti nakupujú viac predmetov dlhodobej spotreby, čistý export rastie. Pri nízkych úrokových sadzbách klesá kurz koruny a čistý export rastie. Tieto zmeny sa prejavia posunom krivky AD smerom doprava hore, porastie aj reálny produkt, zamestnanosť a cenová hladina. V prípade expanzívnej monetárnej politiky platí:

Expanzívna monetárna politika posunie krivku AD doprava nahor. Ak je krivka AD relatívne horizontálna, znamená to, že existujú nevyužité výrobné zdroje, vedie to k rastu reálneho produktu, pričom ceny rastú len v malej miere bod E´.

Vplyv na zahraničný obchod a menový kurz. Ak totiž v ekonomike rastú úrokové sadzby, priťahuje to záujem finančných investorov o CP danej ekonomiky, čo vedie k zhodnoteniu meny. Vysoký kurz meny stimuluje dovoz a brzdí vývoz, pretože domáce tovary sú relatívne drahšie. Klesá čistý export, a teda aj reálny HDP, a klesajú ceny.

V ekonomickej teórií však existujú odlišné pohľady na vplyv nástrojov a sprostredkujúcich cieľov monetárnej politiky na základné makroekonomické ciele. Najčastejšie sa uvádzajú:

- monetaristický prístup: je založený na predpoklade, že ekonómia je vo svojej podstate stabilná a má tendenciu k plnej zamestnanosti bez inflácie v prípade, že do nej nie sú uskutočňované žiadne zásahy. Peniaze uplatňujú nezávislý kauzálny vplyv na ekonomické podmienky. Ide tu o menový transmisný mechanizmus, pri tomto transmisného mechanizmu CB prostredníctvom svojich nástrojov reguluje menové agregáty,

Aglaia 45

aby mohla ovplyvňovať konečný cieľ – stabilitu cenovej hladiny. Monetaristi odmietajú regulujúcu úlohu úrokovej miery. Keynesovskom prístupe množstvo peňazí v obehu ovplyvňuje zo strany dopytu tým, že zmeny úrokovej miery vyvolávajú zmeny v dopyte po peniazoch. Zástupcovia monetarizmu navrhujú regulovať množstvo peňazí zo strany ponuky peňazí prostredníctvom nepriamych nástrojov monetárnej politiky.

- neokeynesovský prístup: rozhodujúcu úlohu má úroková miera. Rast úrokovej miery zníži dopyt po investíciách, spomalí rast zamestnanosti, príjmov a cien. Naopak nižšie úrokové miery budú stimulovať dopyt po investíciách, čo zvýši príjem a zamestnanosť. Úverový transmisný mechanizmus v ktorom operatívnym cieľom je úroková miera.

NÁSTROJE MONETÁRNEJ POLITIKY

1. operácie na voľnom trhu: a. sú rýchle a pružné b. vopred možno určiť presnú zmenu množstva peňazí c. týmto nástrojom možno meniť ponuku peňazí aj o malé sumy.

Ich podstata spočíva v nákupe alebo predaji štátnych cenných papierov CB, čím sa znižuje alebo zvyšuje ponuka peňazí. Ekonomike hrozí inflácia – v obehu je viac peňazí než tovarov. Tieto prebytočné peniaze treba z obehu stiahnuť. CB sa rozhodne znížiť množstvo peňazí v obehu prostredníctvom predaja štátnych CP na voľnom trhu, kde ich môžu kúpiť komerčné banky.

Ekonomika sa dostáva do recesie, alebo ponuka peňazí je pod potrebnou úrovňou je potrebné ju zvýšiť, preto teraz musí CB nakúpiť CP od komerčných bánk a iných finančných inštitúcií na voľnom trhu.

2. úrokové sadzby centrálnej banky: diskontná sadzba a reposadzba.

Diskontná sadzba je úroková sadzba, za ktorú poskytuje úvery CB KB v prípade, že nemajú dostatok zdrojov. Ak je diskontná sadzba nízka, rastie ponuka peňazí a úrokové sadzby klesajú. Ak chce CB obmedziť celkové bankové zdroje, zvyšuje diskontnú sadzbu, zvýšenie diskontnej sadzby vedie k poklesu ponuky peňazí a k rastu úrokových sadzieb.

V súčasnosti v dôsledku prudkého rozvoja finančných trhov, sa diskontná sadzba stala menej významných nástrojom monetárnej politiky.

Repo operácie sú operácie, pri ktorých CB poskytuje KB úvery so zaisťujúcim prevodom CP. Repo sadzba je priemerná úroková sadzba na sekundárnom trhu so štátnymi pokladničnými poukážkami a pokladničnými poukážkami CB, ktorý je organizovaný formou tendra medzi CB a KB

Základnou úrokovou sadzbou väčšiny CB sa tak stala sadzba štandardného dvojtýždňového repo tendra.

3. stanovenie minimálnej miery rezerv: Povinné minimálne sú nástrojom CB na ovplyvňovanie množstva peňazí, teda ponuky peňazí. Politika povinných minimálnych rezerv sa považuje za najdrastickejší spôsob ovplyvňovania množstva peňazí, pretože pomocou neho možno dosiahnuť príliš veľkú a náhlu zmenu. Zmena povinných rezerv veľmi rýchlo mení finančné úverové podmienky a následkom toho sa menia aj základné makroekonomické veličiny. CB zvýši pomer povinných rezerv. Pri vysokých úrokových sadzbách, následne v poklese investícií, v znížení zamestnanosti a HDP.

4. intervencie na devízových trhoch: Intervencia na devízových trhoch predstavujú transakcie spojené s nákupom alebo predajom mien iných krajín CB na účely ovplyvňovania nových kurzov alebo iného ovplyvňovania menových trhov.

POSTAVENIE A ÚLOHA CB V EKONOMIKE

Aglaia 46

Jednou z najdôležitejších finančných inštitúcií v modernej ekonomike je CB, ktorej hlavnou úlohou je zabezpečiť stabilitu meny.

Stabilná mena je výrazným atribútom štátu, reprezentantom jeho ekonomickej sily a konsolidovanosti, výrazom jeho dôveryhodnosti v ekonomike aj politickom zmysle. Ako prvá centrálna banka vznikla v Anglicku roku 1694. Dokonalý model CB nie je možné vytvoriť.

1. finančná nezávislosť: spočíva v samostatnom rozhodovaní CB o jej rozpočte, ktorého hlavnou úlohou musí byť zabezpečenie stability meny

2. funkčná nezávislosť: plná zodpovednosť CB 3. inštitucionálna nezávislosť: CB nemôžu prijímať ani požadovať pokyny od

výkonných alebo iných orgánov štátu 4. personálna nezávislosť: predstavitelia vrcholových orgánov CB prakticky nemôžu

byť odvolaní výkonnou mocou Funkcie CB:

1. emisia peňazí: CB má výhradné právo emitovať vlastnú menu 2. banka pre štát: fiškálny agregát vlády, spravuje účty štátneho rozpočtu. Je

zodpovedná za udržanie stability na trhu so štátnymi CP, ktoré od nej nakupuje najmä v súvislosti s krytím výkyvov v hospodárení štátneho rozpočtu.

3. banka pre KB a iné úverové inštitúcie: vedie účty KB a poskytuje im úvery 4. uskutočňovanie monetárnej politiky: 5. správkyňa menových rezerv v zlate a iných devízových hodnôt: 6. orgán bankového dohľadu nad činnosťou KB a ostaných úverových inštitúcií:

Hlavným cieľom NBS je udržiavanie cenovej stability. NBS určuje:

- menovú politiku - vydáva bankovky a mince - riadi peňažný obeh - vykonáva dozor nad výkonom bankových činností v rozsahu určenom týmto

zákonom - zastupuje SR v medzinárodných menových inštitúciách - zastupuje SR v operáciách na svetových trhoch peňazí

Tridsiata šiesta kapitola

VPLYV MONETÁRNEJ A FIŠKÁLNEJ POLITIKY NA AGREGÁTNY DOPYT A AGREGÁTNU PONUKU

Budeme skúmať, aké sú: - dôsledky fiškálnej politiky pri nezmenenej monetárnej politike - dôsledky monetárnej politiky pri nezmenenej fiškálnej politike. Celú analýzu rozdelíme pritom do dvoch etáp. V prevej etape budeme predpokladať, že

ceny sú fixné, zatiaľ čo v druhej etape budú dokonale pružné.

DÔSLEDKY FIŠKÁLNEJ POLITIKY PRI FIXNŹCH CENÁCH

Analýza pri fixných cenách nie je nereálnou analýzou. Zodpovedá takej situácii v ekonomike, keď jedna časť ekonomicky činného obyvateľstva nedobrovoľne nezamestnaná a súčasne je časť výrobných zariadení nevyužitých. V takomto prípade je možné zvyšovať zamestnanosť pri nezamenených mzdových sadzbách a zvyšovať úroveň produktu bez toho, aby sa zvyšovala cenová hladina.

Keynesovská analýza zdôrazňuje, že za predpokladu existencie nedobrovoľnej nezamestnanosti je veľkosť AS určený objemom AD. To znamená, že každý nástroj hospodárskej politiky, ktorého použitie má za následok rast (pokles) AD, bude zároveň spôsobovať aj rast AS.

Aglaia 47

a) Účinnosť automatických stabilizátorov

Automatické stabilizátory pôsobia proticyklicky. Existencia automatických stabilizátorov stimuluje teda spotrebu domácností, ktorá je súčasťou AD. Každé zvýšenie AD vedie k väčšiemu prírastu AS. Rast AD a AS spôsobujú totiž zvýšenie daní.

Nižšie príjmy ŠR v čase recesie a zároveň jeho vyššie výdavky vyvolajú vznik rozpočtového deficitu. Rast AD a AS, ktoré boli vyvolané pôsobením automatických stabilizátorov, spôsobujú zvýšenie daní. Nemusia sa prijímať žiadne opatrenia, pretože ŠR sa automaticky dostane do vyrovnaného stavu.

b) Účinnosť vládnych výdavkov Dôsledok automatického zvýšenia vládnych výdavkov na AD a AS možno názorne

vyjadriť pomocou diagramu pod uhlom 45 stupňov. Dodatočné vládne výdavky umožnia v období recesie odstrániť recesnú medzeru (YE – Yp ). Multiplikátor vládnych výdavkov má na AD a AS analogický efekt ako investičný multiplikátor.

c) Účinnosť zníženia daní

Ak vláda zníži mieru zdanenia príjmov, DI domácnosti sa zvýšia. V dôsledku toho vrastú spotrebné výdavky domácností, a teda aj AD. Bude sa zvyšovať aj AS.

Akákoľvek expanzívna fiškálna politika vedie k rastu AD v otvorenej ekonomike. To

znamená, že import sa zvyšuje. Na druhej strane predpokladáme, že export ostáva

Aglaia 48

konštantný, pretože to, koľko domáci výrobcovia vyvezú do zahraničia, nie je ovplyvnený vývojom domáceho AD. Čistý export krajiny, ako rozdiel jej vývozu a dovozu klesá.

V otvorenej ekonomike bude AD menej výrazný ako v uzavretej ekonomike, lebo v prípade expanzívnej politiky.

Budeme predpokladať, že spotreba domácností nezávisí od ich DI, ale aj od bohatstva, pričom domácnosti držia časť svojho bohatstva vo forme akcií. d) Fiškálna politika pri fixných cenách a vytláčací efekt

Expanzívna fiškálna politika znižuje dane, alebo zvyšuje vládne výdavky, vedie k rastu AD ako aj k rastu národohospodárskeho outputu (AS). Rast národohospodárskeho outputu zvýši dopyt po peniazoch, čo vyvolá rast úrokovej miery. V dôsledku toho sa zníži dopyt po spotrebných a investičných statkoch, a teda aj AD.

Vytláčací efekt je vlastne zvýšenie vládnych výdavkov do určitej miery vytlačí časť

spotrebných výdavkov domácností, ako aj časť investičných výdavkov firiem. Účinnosť fiškálnej politiky je v skutočnosti nižšia a to je jednak v dôsledku pôsobenia

vonkajšieho obmedzenia, ako aj v dôsledku pôsobenia vytláčacieho efektu. DÔSLEDKY MONETÁRNEJ POLITIKY PRI FIXNÝCH CENÁCH

rastASrastADrastIpoklesirastM →→→→

Prírastok množstva peňazí v obehu má za cieľ vyvolať pokles úrokovej miery. Tým, že domácnosti umiestnia na finančných trhoch viac peňazí ako predtým. Budú sa snažiť kúpiť akcie a obligácie, pokles úrokovej miery bude podniky stimulovať k investovaniu, čo zvyšuje reálny dôchodok a zamestnanosť.

Dopyt po peniazoch MD e rozdelený na transakčný dopyt M1, ktorý je funkciou dôchodku Y a špekulačný dopyt M2, ktorý je funkciou úrokovej miery I: )()( 2121 iLYLMMMD +=+=

Hypotéza absolútne nízkej úrokovej miery V tomto prípade ponuka peňazí pretína dopytu po peniazoch na úrovni pasce likvidity.

Hypotéza relatívne vysokej úrokovej miery i>r, potom expanzívna monetárna politiky vyvolá pokles úrokovej miery, ale nenastáva zvýšenie objemu investícií a v dôsledku toho AD aj AS ostávajú konštantné. Jedná sa o investičnú pascu.

DÔSLEDKY FIŠKÁLNEJ POLITIKY PRI DOKONALE PRUŽNÝCH CENÁCH Ceny a mzdy sú absolútne pružné, čiže budeme predpokladať, že ceny sa prispôsobujú

takým spôsobom, že na každom trhu vyrovnávajú dopyt a ponuku. Vplyv fiškálnej politiky na AD a AS nebude ten istý, ako sme mohli očakávať v situácii,

ktorá vychádzala z predpokladu existencie fixných cien. Budeme uskutočňovať expanzívnou fiškálnu politiku.

DÔSLEDKY MONETÁRNEJ POLITIKY PRI DOKONALE PRUŽNÝCH CENÁCH

Expanzívna fiškálna politika posúva krivku AD smerom nahor. Zvýšenie cenovej hladiny spôsobí zníženie reálnej peňažnej masy, čo má okrem iného vyvolá rast úrokovej miery. Úroková miera sa zvýši presne na takú úroveň, že sa prejaví vytláčací efekt. Prírastok vládnych výdavkov a objem súkromných investícií sa budú rovnať.

V klasickom modeli makroekonomickej rovnováhy, ktorý je založený na predpoklade pružných cien, bude použitie nástrojov fiškálnej politiky ovplyvňovať len cenovú hladinu, nie však úroveň celkovej produkcie a zamestnanosti. Preto fiškálna politika bude absolútne neúčinná, lebo nie je schopná vyvolať ani rast AS, ani rast reálneho AD.

Aglaia 49

Expanzívnu monetárnu politiku uskutočňuje CB, aby zlepšila situáciu v zamestnanosti. Zvyšuje teda peňažnú masu. Zvýšenie peňažnej masy neovplyvňuje reálne premenné a spôsobuje proporcionálne zvýšenie cenovej hladiny.

VPLYV FIŠKÁLNEJ A MONETÁRNEJ POLITIKY NA AD A AS V KONCEPCII NOVEJ KLASICKEJ MAKROEKONÓMIE

Nová klasická makroekonómia patrí tiež k tým prúdom ekonomického myslenia, ktoré

uvažuje s dokonalou pružnosťou cien. Jej základnou tézou je tvrdenie, že ak trhy fungujú bez štátnych zásahov, potom majú tendenciu vyčisťovať sa vďaka racionálnymi očakávaniam ekonomických subjektov.

Tvar krivky AS v modeli novej klasickej makroekonómie je vertikálny. Hospodárske politiky zamerané na zmenu objemu AD teda skutočne nemajú žiadnej účinok.

Podľa predstaviteľov novej klasickej makroekonómie by monetárna alebo fiškálna politika vlády mohla mať určitý vplyv na AD a AS len vtedy, keby bola veľmi nestabilná, a tým by ekonomické subjekty zmiatla. VPLYV FIŠKÁLNEJ A MONETÁRNEJ POLITIKY NA AD A AS V PODMIENKACH NOVEJ

EKONOMIKY

Mnohí ekonómovia sa domnievajú, že v podmienkach novej ekonomiky sa bude hospodársky cyklus zmierňovať. Nebudú výkyvy v ekonomickej aktivite príliš výrazné. O toto tvrdenie sa opierajú dve tézy:

- čoraz viac sa presadzuje istá modifikovaná podoba Sayoho zákona trhov: odvolávajú sa na J. B. Saya, ktorý zdôrazňoval, že dlhodobá masová nezamestnanosť môže existovať len v spoločnosti, v ktorej sú obmedzené slobody. Slobodná spoločnosť normálne zabezpečuje samoreguláciu zamestnanosti. Podľa teoretikov novej ekonomiky je tento stav zapríčinený najmä byrokratickou ťažkopádnosťou štátnych úradníkov.

- trh práce sa v dôsledku globalizácie a využívania internetu stáva menej rigidným: východisko z uvedenej situácie vidia v minimalizácií štátnych zásahov do ekonomiky, ktorá bude sprevádzaná rozvojom informačných technológií. Práve vďaka globalizácií a internetu je podľa nich možné zmierniť určité rigidnosti trhu práce, ktoré plodia nezamestnanosť. Podľa nich by sa rozpočtové príjmy mali využívať cielene a to najmä na účely: o podľa teoretikov novej ekonomiky jednotlivci, ktorí nebudú mať žiadnu kvalifikáciu

sa stanú súčasťou novej chudoby, neoproletariátu. Štát by im mal pomáhať, teda mal by predovšetkým stimulovať podnikateľov k tomu, aby prijímali do práce mladých nekvalifikovaných ľudí. Štát by mal hrať prvoradú úlohu vo vzdelaní. Mládež by mala mať od útleho veku prístup k informačným techonológiam

o štát by mal poskytovať rôzne daňové úľavy potenciálnym zahraničným investorom o vlády by sa mali snažiť riešiť problémy o štát by mal stimulovať vytváranie nových podnikov, a to znižovaním daňového

a odvodového zaťaženia.

Tridsiata siedma kapitola

HOSPODÁRSKO POLITICKÝ MIX

PODSTATA HOSPODÁRSKOPOLITICKÉHO MIXU

Aglaia 50

Hospodársky mix alebo zmiešaná politika slúži na charakterizovanie situácií, v ktorých sa využívajú rôzne kombinácie hlavných nástrojov monetárnej politiky a fiškálnej politiky. Pojem sa zaviedol v 80. rokoch 20. storočia.

Je možné dokázať, že národohospodársky output je nižší ako potenciálny produkt. Použitím hospodársko-politického mixu sa zmiernia negatívne dôsledky ktoré so sebou monetárna a fiškálna politika prinášajú.

Medzi nástrojmi fiškálnej a monetárnej politiky je rozdiel, ktorý je z asymetrického vplyvu, ktorý majú na úrokovú mieru.

- v prípade expanzívnej fiškálnej politiky a nezmenenej monetárnej politiky sa zvyšuje tak národohospodársky output ako aj úroková miera

- v prípade expanzívnej monetárnej politiky však národohospodársky output rasti, ale v súčasnosti klesá úroková miera.

Z uvedeného vyplýva, že fiškálna a monetárna politika nie sú vzájomne zameniteľné.

HĽADANIE OPTIMÁLNEHO HOSPODÁRSKOPOLITICKÉHO MIXU

Existujú dva ciele, ktoré bude hospodársko-politický mix sledovať (objem národohospodárskeho outputu a výška úrokovej miery) a dva typy nástrojov, pomocou ktorých ich bude možné realizovať (fiškálna a monetárna politika). Môžu nastať štyri rozdielne podoby hospodársko-politického mixu:

a) expanzívna fiškálna a reštriktívna monetárna politika: rast vládnych výdavkov vedie k zvýšeniu rovnovážnej úrovne národohospodárskeho outputu, v dôsledku čoho rastie dopyt po peniazoch.

Dopyt po peniazoch rastie a súčasne sa znižuje ich ponuka na peňažnom trhu sa zvyšuje

úroková miera z úrovne i0 na úroveň i1. nevyhnutne sa teda prejaví vytláčací efekt. Pôsobenie vytláčacieho efektu bude de facto oslabovať účinok fiškálnej expanzie na

veľkosť národohospodárskeho outputu.

b) reštriktívna fiškálna a expanzívna monetárna politika: fiškálna reštrikcia sa prejaví poklesom rovnovážnej úrovne národohospodárskeho outputu. To bude viesť k poklesu dopytu po peniazoch, ktorý sa prejaví na peňažnom trhu

Aglaia 51

Aj rast ponuky spôsobí zníženie rovnovážnej úrokovej miery.

c) expanzívna fiškálna a expanzívna monetárna politika: vplyv na úrokovú mieru sa

nedá jednoznačne určiť. Zmena úrokovej miery bude závisieť od elasticity dopytu po peniazoch a od veľkosti peňažnej masy.

a. zvýši sa úroková miera b. výška úrokovej miery sa nezmení c. úroková miera klesne

Prirodzene, že tieto tri rozdielne situácie budú mať vplyv na konečnú úroveň národohospodárskeho outputu. V prvom prípade sa čiastočne prejaví vytláčací efekt.

reštriktívna fiškálna a reštriktívna monetárna politika: fiškálna reštrikcia povedie k poklesu rovnovážnej úrovne národohospodárskeho outputu. V dôsledku tejto skutočnosti sa na peňažnom trhu zníži dopyt po peniazoch.

Aglaia 52

Fiškálna a monetárna politika vedie k poklesu úrokovej miery. Ten bude mať za následok zvýšenie dopytu po investíciách, a teda aj AD a následne AS. V konečnom dôsledku sa úroveň národohospodárskeho outputu bude pohybovať niekde v intervale Y1 a Y0.

Takýto vplyv fiškálnej a monetárnej reštrikcie však nie je jediný možný. V prípade silnejšej monetárnej reštrikcie sa úroková miera nezmení.

ĎALŠIE FAKTORY VPLÝVAJÚCE NA VOĽBU HOSPODÁRSKOPOLITICKÉHO MIXU

Vplyv hospodársko-politického mixu na štruktúru národohospodárskeho outputu: predpokladáme, že národohospodársky output sa nachádza nad úrovňou potenciálneho produktu a že vláda chce dosiahnuť zvýšenie prostredníctvom hospodársko-politického mixu. Môžeme zvoliť minimálne dve kombinácie hospodárskej politiky:

d) fiškálnu expanziu spolu s monetárnou reštrikciou e) fiškálnu reštrikciu spolu s monetárnou expanziou.

Hospodársko-politický mix pri uspokojivej úrovni AD Ak si vláda myslí, že úroveň AD je relatívne uspokojivá, potom by pri voľbe hospodársko-

politického mixu mala prekročiť horizont krátkodobej analýzy. V krátkom období sa totiž vláda môže zamerať na dosahovanie určitej úrovne AD-

Vplyv časového oneskorenia a neistoty na účinnosť hospodársko-politického mixu Voľba hospodársko-politického mixu v prípade šoku: uvažuje, že daná ekonomika

utrpí šok, ktorý bude mať napríklad podobu zdvojnásobenia cien ropy. Jeho vplyv na zamestnanosť bude závisieť od toho, ako sa bude správať vláda. Vláda sa riadi pravidlami a na šok nebude reagovať.

REALIZÁCIA HOSPODÁRSKOPOLITICKÉHO MIXU V EKONOMICKY VYSPELÝCH KRAJINÁCH

V 50. a 60. rokoch 20. storočia v USA ako aj západných krajinách EU sa realizovala

monetárna politika, akomodovaná monetárna politika, pretože poskytovala bez obmedzenia toľko peňažných prostriedkov, koľko ekonomika potrebovala, zatiaľ čo sama fiškálna sa menila závislosti od vývoja hospodárskeho cyklu.

V 80. rokoch 20. storočia, keď v USA prijali reštriktívnu monetárnu politiku, aby sa prudko znížila miera inflácie. Táto politika vyvolala recesiu, a preto už od leta 1982 sa začala kombinovať s expanzívnou fiškálnou politikou.

Kombinácia expanzívnej fiškálnej politiky a reštriktívnej monetárnej politiky spôsobila veľmi prudký rast úrokovej miery, ktorý vedie k značnému zhodnoteniu dolára.

Krajiny západnej EU na to reagovali reštriktívnou monetárnou politikou, takže rast úrokových mier sa rozšíril na všetky priemyselné vyspelé krajiny. Snažili sa tak bojovať proti importovanej inflácii a za udržanie menových kurzov v rámci EMU.

Od polovice 90. rokov 20. storočia sa fiškálne politiky stávajú menej expanzívnymi.

Tridsiata ôsma kapitola

MEDZINÁRODNÝ OBCHOD, MEDZINÁRODNÝ POHYB TOVAROV, SLUŽIEB A KAPITÁLU

Aglaia 53

V novej ekonomike geografická poloha a vzdialenosti nie sú prekážkou v medzinárodnej ekonomike.

Otvorenosť ekonomiky spočíva v jej zapojení do medzinárodných ekonomických vzťahov, ktoré predstavujú pohyb tovarov, služieb a kapitálu medzi rezidentmi rôznych národných ekonomík. V novej ekonomike sa svetový trh s tovarmi, službami, kapitálom a pohybom osôb stáva čoraz globálnejším.

Medzinárodný obchod ako najstaršia forma medzinárodných ekonomických vzťahov umožňuje zvýšiť životnú úroveň a blahobyt všetkých participujúcich krajín tým, že každá krajina sa môže špecializovať na výrobu toho tovaru alebo služby, v ktorých dosahuje komparatívnu výhodu.

Uzavretá ekonomika je ekonomika, ktorá neprichádza do kontaktu a obchodných vzťahov so zahraničnými ekonomikami. Pre uzavretú ekonomiku platí nasledujúca identita: HDP: Y = C + I + G

Otvorená ekonomika je ekonomika, ktorá má voľné väzby so zahraničnými ekonomikami. Vymieňa tovary, služby alebo kapitál. Otvorenosť môžeme merať ako pomer vývozu alebo dovozu domácej ekonomiky a HDP. Úroková miera v malej ekonomike je vo väčšej miere ovplyvnená svetovou úrokovou mierou ako úroková miera vo veľkej ekonomike. Y = C + I + G + NX

Vzťahy medzi domácou ekonomikou a zahraničnými ekonomikami prebiehajú prostredníctvom nákupu a predaja tovarov a služieb na svetových trhoch a prostredníctvom nákupu a predaja aktív na svetových finančných trhoch a prostredníctvom nákupu a predaja aktív na svetových finančných trhoch a prostredníctvom medzinárodného pohybu pracovných síl.

Vývoz – export je hodnota tovarov a služieb, ktoré boli vyprodukované v domácej ekonomike a predávajú sa v zahraničí.

Dovoz – import predstavuje hodnotu tovarov a služieb, ktoré boli vyrobené v zahraniční a predávajú sa na domácom trhu.

Čistý vývoz je rozdiel medzi hodnotou vývozu a hodnotou dovozu domácej ekonomike. Čistý vývoz sa nazýva aj obchodná bilancia.

Ak čistý vývoz nadobúda kladné hodnoty, vývoz je väčší ako dovoz, krajina má v tomto prípade prebytok obchodnej bilancie.

Ak čistý vývoz nadobúda záporné hodnoty, vývoz je menší ako dovoz a krajina predáva v zahraničí menej tovarov a služieb, ako nakupuje. Domáca ekonomika má deficit obchodnej bilancie.

Ak sa čistý vývoz rovná nule, vznikne vyrovnaná obchodná bilancia.

Krivka produkčných možností krajiny a medzinárodný obchod

Krivka produkčných možností krajiny vyjadruje, aké množstvo rôznych statkov ekonomika môže vyrobiť.

Spotrebné možnosti krajiny predstavujú kombinácie tovarov a služieb, ktoré môžu spotrebitelia v domácej ekonomike spotrebúvať. Preto v uzavretej ekonomike sa spotrebné možnosti rovnajú výrobným možnostiam krajiny, to znamená, že krajina je sebestačná. Tento stav sa nazýva autarkia.

V otvorenej ekonomike spotrebné možnosti sú väčšie ako výrobné možnosti. Je známe, že krivka produkčných možností krajiny je konkávna a dotyčnica k nej v každom bode vyjadruje náklady príležitosti. Ak sa krajina zapojí do medzinárodného obchodu, spotrebné možnosti krajiny sú znázornené na priamke SD, ktorá sa dotýka krivky produkčných možností v bode E. Po otvorení sa medzinárodnému obchodu spotreba krajiny môže nachádzať v akomkoľvek želanom bode na priamke CD, pretože v otvorenej ekonomike spotreba môže byť väčšia ako produkčné možnosti krajiny.

Aglaia 54

TEÓRIA KOMPARATÍVNYCH VÝHOD Teória komparatívnych výhod, ktorú rozvinul D. Ricardo. Krajina bude vyvážať tie

tovary, ktoré je schopná vyprodukovať relatívne efektívnejšie a dovážať bude tie tovary, ktoré vyrobí relatívne menej efektívne.

Absolútna výhoda sa používa pri porovnaní produktivity krajiny s inou krajinou. Ak výrobca potrebuje na výrobu určitého produktu menej vstupov, dosahuje absolútnu výhodu pri výrobe tohto statku.

Náklady obetovanej príležitosti daného statku sa rovnajú tomu, čoho sa musíme vzdať na jeho získanie.

Relatívna cena kávy, vyjadruje akého množstva áut sa musí krajina vzdať, aby získala tonu kávy. Relatívna cena auta predstavuje množstvo kávy, ktorej sa musí krajina vzdať, aby mohla vyprodukovať druhý statok – auto. Teda krajina má komparatívnu výhodu vo výrobe áut. Krajina B má komparatívnu výhodu v produkcii kávy.

Každá krajina by sa mala zameriavať na výrobu a vývoz tých produktov, pri ktorých má nižšie náklady príležitosti, a dovážať tie statky, pri ktorých dosahuje vyššie náklady príležitosti.

Krajina A Krajina B Cena auta 4 000 40 000

Cena kávy (t) 800 4 000 Relatívna cena auta 4 000 / 800 = 5 40 000 / 4 000 = 10 Relatívna cena kávy 800 / 4 000 = 0,2 4 000 / 40 000 = 0,1

Krajina A – komparatívna výhoda v produkcii áut

Krajina B – komparatívna výhoda v produkcii kávy

VPLYV MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU NA OTVORENÚ EKONOMIKU

V uzavretej ekonomike, ktorá nemá žiadne obchodné vzťahy s inými krajinami, nemožno tovary ani dovážať, ani vyvážať. Ak ekonomika neobchoduje na svetových trhoch, prispôsobuje sa cena tak, aby sa domáca ponuka rovnala domácemu dopytu.

Ak sa krajina rozhodne otvoriť svoje trhy, zmení svoju obchodnú politiku a vstúpi na svetové trhy, musí porovnať cenu svojich produktov s produktmi na svetových trhoch. Výsledok tohto porovnania určí, či krajina bude dovozcom alebo vývozcom na svetových trhoch.

Svetová cena je cena určitého statku, ktorá prevláda na svetovom trhu tohto produktu. Ak svetová cena tovaru je vyššia ako domáca cena, domáca krajina sa stane vývozcom tovarov, pretože domáci výrobcovia budú mať záujem predávať svoj tovar za vyššie ceny, ktoré môžu získať na svetových trhoch. Ak svetová cena tovaru je nižšia ako domáca cena, domáca ekonomika bude dovážať tovar, pretože spotrebitelia budú radšej nakupovať tovar zo zahraničia za nižšiu cenu.

Domáca cena odráža náklady obetovanej príležitosti na výrobu tovaru, pretože znamená, čoho sa spotrebiteľ musí vzdať, aby získal jednu jednotku tohto tovaru.

Aglaia 55

Importujúca krajina

Domáca cena sa nachádza nad úrovňou svetovej ceny. Krivka ponuky znázorňuje množstvo tovarov, ktoré sú vyprodukované v domácej ekonomike. Krivka dopytu vyjadruje množstvo tovarov, ktoré sa do domácej ekonomike spotrebujú. Ak krajina nie je zapojená do medzinárodného obchodu, trhová rovnováha nastáva v bode E, v ktorom pretína krivka dopytu s krivkou ponuky. Ak sa krajina zapojí do medzinárodného obchodu domáca cena sa prispôsobí svetovej cene. Úsečka AB vyjadruje veľkosť dovozu zo zahraničia. Ak cena výrobku alebo služby je v uzavretej ekonomike vyššia ako svetová cena a táto ekonomika sa zapojí do medzinárodného obchodu, potom sa krajina stáva dovozcom tohto výrobku alebo služby. Exportujúca krajina

Ak cena domáceho tovaru je nižšia než svetová ceny, po otvorení ekonomiky voľnému obchodu sa domáca cena musí rovnať svetovej cene. Zvýšenie ceny spôsobuje, že spotrebitelia znižujú dopyt po tovaroch a výrobcovia rozširujú produkciu tovarov. Ak krajina nie je zapojená do medzinárodného obchodu, trhová rovnováha nastáva v bode E. veľkosť vývozu vyjadruje úsečka XY.

PROTEKCIONALISTICKÁ POLITIKA V MEDZINÁRODNOM OBCHODE

Vyskytujú sa aj protekcionizmus názory (ochranárstvo), ktoré tvrdia, že vláda by sa mala snažiť o ochranu domáceho trhu, že voľný obchod je škodlivý a mal by sa obmedzovať a vláda by mala legálnym spôsobom obmedziť dovoz do krajiny. Medzi najvýznamnejšie protekcionistické opatrenia vlád patria clá a kvóty.

Clo je daň uvalená na dovezený tovar. Uvalenie cla na dovážaný tovar zvýši cenu tohto tovaru v ekonomike na úroveň svetovej ceny plus clo. Zavedenie cla, znamená zvýšenie ceny dovážaných tovarov, čo môže spôsobiť, že domáci výrobcovia zvýšia cenu aj domácich produktov.

Aglaia 56

Účinky cla získavajú domáci výrobcovia, ktorí môžu predať viac tovarov za vyššiu cenu. Domáci spotrebitelia strácajú, keďže v dôsledku zvýšenej ceny obmedzujú spotrebu. ´ďalším subjektom, ktorý získava zo zavedenia dane je vláda, pretože clo predstavuje príjem do štátneho rozpočtu

Kvóty je to pre limit pre množstvo alebo hodnotu statkov, ktoré možno vyrobiť v zahraničí a doviezť do domácej ekonomiky. Pred zavedením kvót spotrebitelia platia za tovar svetovú cenu a do ekonomiky sa dováža množstvo produkcie.

Účinky kvót sa prejavia v týchto aspektoch: kvóta zvýši domácu cenu tovarov nad svetovú úroveň, zníži dopyt. Je teda jasné, že kvóta, podobne ako clo, umožňuje domácim výrobcom zvýšiť výrobu a cenu tovarov. Súčasne má negatívny účinok na spotrebiteľov, pretože musia zaplatiť vyššiu cenu za tovary a znižujú spotrebu.

Clo aj kvóty majú rovnaký účinok na domácu cenu, domáci dopyt, domácu výrobu a dovoz. Existuje však medzi nimi rozdiel. Iba clo predstavuje príjem do štátneho rozpočtu. Ak vláda stanoví kvótu, príjme plynie firmám, ktoré získajú dovoznú licenciu. Držiteľ dovoznej licencie môže tovary v zahraniční nakúpiť za svetovú cenu, ale na domácom trhu predať za vyššiu cenu.

Okrem ciel a kvót existujú ďalšie obmedzenia (plnenie zdravotných noriem).

MEDZINÁRODNÝ POHYB KAPITÁLU

Ekonomické subjekty v otvorených ekonomikách sa zúčastňujú na transakciách aj na medzinárodných finančných trhoch. Krajiny môžu obchodovať, podobne ako s tovarmi a so službami, aj s reálnymi a finančnými aktívami (finančná alebo reálna hodnota). Nákupy alebo predaje reálnych a finančných aktív medzi národnými ekonomikami sa nazývajú medzinárodné kapitálové toky, ktoré môžu vystupovať v podobe prílevu alebo odletu kapitálu. Nákup domáci aktív zahraničím nazývame prílevom kapitálu. Nákup zahraničných aktív domácimi subjektmi nazývame odlev kapitálu. Prílev a odlev kapitálu sa nezapočítava do dovozu a vývozu domácej ekonomiky.

Ak je prílev kapitálu vyšší ako odlev kapitálu, hovoríme, že ide o čistý prílev kapitálu. Ak odlev kapitálu je vyšší ako prílev kapitálu, hovoríme, že ide o čistý odlev kapitálu.

Čisté zahraničné investície (NFI) je rozdiel medzi nákupom zahraničných aktív domácimi rezidentmi a nákupom domácich aktív zahraničnými rezidentmi. Zahraničné investície a zahraničné portfóliové investície.

Medzi základné faktory, ktoré ovplyvňujú vývoj medzinárodných kapitálových tokov patria: - reálna úroková miera: a k sa investor rozhodne medzi domácimi a zahraničnými obligáciami, porovnáva domáce a zahraničné úrokové miery. Ak je v domácej ekonomike vysoká reálna úroková miere, finanční investori budú preferovať držbu domácich obligácií, pretože im prináša vysoká výnos. Vysoká reálna úroková miera v domácej ekonomike

Aglaia 57

znamená prílev kapitálu. a ekonomické a politické riziká: pri rozhodovaní o investovaní musí brať investor do úvahy aj faktor rizika, politickú a ekonomickú nestabilitu. Zvýšenie rizika povedie k zvýšeniu odlevu kapitálu a zníženiu čistého prílevu kapitálu. Zahraniční investori začínajú preferovať nákup aktív v zahraničí.

Krajiny, ktoré sú politicky a ekonomicky nestabilné a chránia práva zahraničných investorov, dokážu prilákať viac zahraničného kapitálu, a preto aj môžu rásť rýchlejšie ako nestabilné ekonomiky.

Vzájomný vzťah úspor, investícií a medzinárodného pohybu kapitálu Otvorená ekonomika prichádza do styku so zahraničnými dvoma kanálmi:

prostredníctvom trhu tovarov a služieb a prostredníctvom svetového finančného trhu. Meradlo nerovnováhy na týchto dvoch trhoch je čistý vývoz (NX) a čistý kapitálový prílev (NCI). Čistý vývoz meria nerovnováhu medzi dovozom a vývozom v domácej ekonomike. Obchodná bilancia je rozdiel medzi hodnotou tovarov a služieb vyvezených z domácich krajín a hodnotou tovarov a služieb dovezených do domácej ekonomiky. Rozdiel medzi nákupom domácich aktív cudzincami a nákupom zahraničných aktív domácimi subjektmi vyjadruje čistý prílev kapitálu NCI=-NFI. Tieto dve nerovnováhy by sa mali navzájom vyrovnávať. To znamená, že počas určitého obdobia by sa účet salda obchodnej bilancie a čistého prílevu kapitálu mal rovnať nule, teda NX+NCI=0

V uzavretej ekonomike platí rovnosť medzi investíciami a úsporami (S=I). V podmienkach otvorenej ekonomiky musíme tento vzťah upraviť. Suma úspor určených pre domáce investície zahŕňa v otvorenej ekonomike národné úspory, ale aj úspory zahraničných spotrebiteľov.

I=S+NCI Domáce úspory sa musia rovnať domácim investíciám a čistým zahraničným investíciám.

S=I+NFI

V krajine s nízkou miernou národných úspor sú príliš vysoké výdavky a domácností v porovnaní s dôchodkom a výrobnou. Vývoz krajiny s nízkymi úsporami býva malý, pretože väčšina produkcie krajina spotrebuje.

Nízka miera domácich úspor súvisí aj s čistým prílevom kapitálu. Krajiny s nízkou mierou úspor vyvolá rast domácej reálnej úrokovej miery, čo vyvolá prílev zahraničného kapitálu. Prílev kapitálu sa považuje za nebezpečenstvo pre ekonomiku, pretože krajina musí platiť úroky a dividendy zahraničným veriteľom.

PLATOBNÁ BILANCIA

Platobná bilancia je súhrnným výkazom transakcií obyvateľov a inštitúcií sídliacich v domácej ekonomike počas určitého obdobia, v ktorom sa zachytáva medzinárodný pohyb tovarov, služieb, pohľadávok a záväzkov. Tento výkaz sa zvyčajne vedie v domácej mene, obvykle za rok.

Štruktúra platobnej bilancie sa skladá z troch účtov: bežný účet, finančný účet a kapitálový účet.

Bežný účet: zachytáva obchod s tovarmi a službami a transferové platby. Obchodná bilancia bežného účtu zaznamenáva iba obchod s tovarmi. Ak k obchodnej

bilancii pripočítame obchody so službami, čisté transfery dostaneme bežný účet platobnej bilancie. Bežný účet je v prebytku, keď vývoz je vyšší než dovoz.

Ak má krajina väčšie výdavky smerujúce do zahraničia než príjmy z predaja do zahraničia vzniká deficit bežného účtu, ktorý musí byť financovaný predajom aktív alebo požičiavaním zo zahraničia.

Prebytok bežného účtu sa môže riešiť dvoma spôsobmi: využije sa na splácanie dlhov v zahraničnej mene a na nákup aktív v zahraničí, alebo CB nakupuje zahraničnú menu.

Kapitálový účet: zachytáva kapitálové transfery. Patria sme prevody nevýrobných nefinančných hmotných aktív (patenty).

Aglaia 58

Finančný účet vyjadruje vývoj pohľadávok a záväzkov rezidentov danej ekonomiky voči zahraničiu. Finančný účet sa člení: priame zahraničné investície, portfóliové investície: nákup obligácií zahraničných podnikov a nákup akcií, ostatné investície krátkodobý a dlhodobý kapitál so splatnosťou do jedného roka, ktorý zahŕňa vládne úvery.

Chyby a omyly ide o účtovné vyrovnávanie nesúladu medzi výsledkom bežné,

kapitálového a finančného účtu. Oficiálne medzinárodné rezervy sú zahraničné aktíva, ktoré sú v držbe CB krajiny. Sú

určené na vyrovnanie platobnej bilancie prostredníctvom nákupov alebo predaja oficiálnych rezervných aktív do krajín, s ktorými má krajina pasívnu platobnú bilanciu.

Všetky transakcie, ktoré znamenajú platby smerujúce do domácej ekonomiky sa zaznamenávajú ako kreditné položky, kým všetky transakcie znamenajúce platby smerujúce mimo domácej ekonomiky sa zaznamenávajú ako debetné položky. Na kapitálovom účte odlev kapitálu znamená debetnú položku a podobne kapitálový prílev znamená kreditnú položku. Vývoz tovarov a služieb vyvolá ponuku zahraničnej meny a preto je kreditnou položkou vývoz kapitálu je debetnou položkou.

Vyrovnanú platobnú bilanciu berieme do úvahy nielen bežný, ale aj finančný účet platobnej bilancie, pričom sa nemenia menové rezervy CB. Pri tomto prístupe vonkajšiu rovnováhu ovplyvňuje nielen medzinárodný pohyb tovarov a služieb, ale aj medzinárodný pohyb kapitálu. Platobná bilancia je vyrovnaná vtedy, keď súčasne je vyrovnaný bežný aj finančný účet platobnej bilancie, alebo sa vzájomne vykompenzuje saldo bežného účtu a saldo finančného účtu platobnej bilancie.

Tridsiata deviata kapitola

MECHANIZMUS MENOVÝCH KURZOV A MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY

Medzinárodné menové vzťahy sú založené na pohybe peňazí v pohybe medi národnými ekonomikami v súvislosti s medzinárodným obchodom, pohybom kapitálu, pracovnej sily atď.

Cena ovplyvňuje správanie spotrebiteľov a výrobcov. Rozhodnutia kupujúcich a predávajúcich na svetových trhoch ovplyvňujú medzinárodné ceny. za najdôležitejšiu medzinárodnú cenu možno označiť menový kurz, ktorý predstavuje vzájomný pomer rôznych mien.

MENOVÝ KURZ

Pri obchode so statkami a aktívami na území národnej ekonomiky sa používa jedna mena, ale pri obchodovaní medzi národnými ekonomikami sa používajú rôzne meny. Pri medzinárodných transakciách je potrebné vymeniť jednu menu za inú, aby sa mohol zrealizovať obchod.

Pomer v akom sa vymieňajú dve meny sa nazýva nominálny menový kurz. Menové kurzy môžu byť určené dvoma spôsobmi:

f) priamy spôsob: menový kurz sa vyjadruje ako cena zahraničnej meny v domácej mene: množstvo domácej meny potrebnej na nákup 1 jednotky zahraničnej meny

g) nepriamy spôsob: menový kurz sa vyjadruje ako cena domácej meny vyjadrená v zahraničnej mene: množstvo zahraničných peňazí potrebných na nákup 1 jednotky domácej meny. Oba spôsoby sú ekvivalentné.

Zvýšenie hodnoty meny voči ostatným menám sa nazýva zhodnotenie (apreciácia) menového kurzu. Zhodnotenie meny domácej ekonomiky znamená, že jej tovary sa stávajú drahšie pre zahraničie a domáci spotrebitelia platia menej za zahraničné produkty.

Aglaia 59

Zníženie hodnoty meny voči zahraničnej mene sa nazýva znehodnotenie (depreciácia) menového kurzu. Znehodnotenie domácej meny znamená, že tovary tejto krajiny sa stávajú lacnejšími pre zahraničie a domáce obyvateľstvo považuje dovoz zo zahraničia za drahší.

FORMOVANIE MENOVÉHO KURZU NA DEVÍZOVOM TRHU

Menový kurz sa určuje vzájomnými vzťahmi medzi domácnosťami, firmami a finančnými inštitúciami, ktoré kupujú a predávajú zahraničné meny na uhrádzanie zahraničných platieb. Trh, na ktorom sa obchoduje s medzinárodnými menami, sa nazýva devízový trh. Na devízovom trhu pôsobia KB, korporácie zapojené do medzinárodného obchodu, nebankové finančné inštitúcie. Účastníci na devízovom trhu sú jednotlivci.

Dopyt po domácej mene krajiny tvoria účastníci trhu ktorí chcú nakúpiť domácu menu za zahraničnú menu. Dopyt po domácej mene je odvodený od vývozu tovarov a služieb domácej krajiny do zahraničia. Dopyt po domácej mene tvorí aj kapitálový prílev do danej krajiny.

Krivka dopytu po domácej mene je klesajúca, pretože čím nižšia je cena jednej jednotky domácej meny v zahraničnej mene, tým väčší je dopyt zahraničných subjektov po domácej mene.

Ponuka domácej meny tvoria ju účastníci trhu, ktorí ponúkajú domácu menu výmenou za zahraničnú menu.

Krivka ponuky domáce meny je rastúca, čo znamená, že domáce subjekty sú ochotné ponúkať na devízovom trhu tým viac domácej meny, čim viac zahraničnej meny môžu získať za jednu domácu peňažnú jednotu.

Rovnovážny menový kurz je vytvorení v bode E0, v ktorom sa dopyt po domácej mene rovná ponuke domácej meny

Zvýšenie hodnoty EF/D – teda posun po vertikálnej krivke smerom nahor – znamená

zhodnotenie domácej meny.

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE DOPYT A PONUKU NA DEVÍZOVOM TRHU

Medzi základné faktory, ktoré ovplyvňujú dopyt po mene a ponuku po určitej mene patria: h) zmena reálneho HDP ak sa rýchlejším tempom zvyšuje HPD v domácej krajine,

zvyšujú sa rýchlejšie aj domáce dôchodky v porovnaní so zahraničnými dôchodkami B. Spotrebitelia domácej krajiny budú nakupovať viac tovarov a služieb, medzi ktoré budú patriť aj statky zahraničnej krajiny. V domácej krajine sa zvyšuje dopyt po vývoze krajiny B, a teda po mene krajiny B. mena krajiny B bude zhodnocovať.

i) Zmena cien ak v domácej krajine rastú ceny rýchlejšie ako v zahraničnej krajine, spotrebitelia v domácej krajine budú mať záujem o lacnejší dovážaný tovar. Mena krajiny B sa bude zhodnocovať.

j) Zmena v dostupnosti výrobkov ak domácu krajinu postihne ekonomický šok, bude nútená domáca ekonomika zvýšiť dovoz týchto plodín. Statky budú dovážané z krajiny B, zvýši sa dopyt po zahraničnej mene B, zahraničná mena B sa bude zhodnocovať.

k) Zmena reálnych úrokových sadzieb ak úroková miera v domácej krajine A vzrastie, domácnosti a firmy zo zahraničnej krajiny B budú mať záujem uložiť svoje bohatstvo do meny domácej krajiny, alebo nakúpiť aktíva tejto krajiny. Domáca mena sa bude zhodnocovať

l) Špekulácie niektorí investori nakupujú menu aj s cieľom špekulácie

REÁLNY MENOVÝ KURZ

Predstavuje pomer domácich cien k zahraničným cenám meraný v tej istej mene. Výpočet reálneho menového kurzu môžeme vyjadriť nasledujúcim vzorcom:

Aglaia 60

Reálny menový kurz = fPPE.

Zo vzorca vyplýva, že reálny menový kurz závisí od nominálneho menového kurzu a od cien statkov v oboch krajinách meraných v jednotkách národných mien. Od reálneho menového kurzu závisí, koľko bude krajina vyvážať a koľko dovážať.

Vysoký reálny menový kurz komplikuje domácim producentom vývoz do zahraničia, pretože domáce tovary sú príliš drahé, ale zahraničné výrobky sa na domácom trhu predávajú vo zvýšenej miere, pretože sú v porovnaní s cenami domácich výrobkov lacnejšie. Vysoký reálny menový kurz môže spôsobiť obmedzenie vývozu tovarov a zvýšenie dovozov, čo znamená, že pri vysokom reálnom menovom kurze bude NX dosahovať menšie hodnoty.

Nízky reálny menový kurz bude ľahšie pre domácich producentov vyvážať, pretože cena vývozu bude nižšia než cena zahraničných výrobcov.

TEÓRIA PARITY KÚPNEJ SILY

Najstaršou a najjednoduchšou teóriou určenia nominálneho menového kurzu je teória parity kúpnej sily (PKS).

Teória parity kúpnej sily je založená na princípe, ktorý sa nazýva zákon jednej ceny. zákon jednej ceny znamená, že za podmienok dokonale konkurenčného trhu a pri neexistovaní dopravných nákladov, iných prekážok medzinárodného obchodu, identické tovary sa musia predávať v rozličných krajinách za rovnakú cenu. Identické tovary sa predávajú za rovnakú cenu na celom svete.

Na pôsobení tohto zákona je založená teória parity kúpnej sily. Táto teória tvrdí, že mena musí mať rovnakú kúpnu silu všade na svete. Podľa teórie PKS sa nominálny menový kurz rovná pomeru zahraničnej cenovej hladiny meranej v jednotkách zahraničnej meny a domácej cenovej hladiny meranej v jednotkách domácej meny. Teória PKS tvrdí, že nominálny menový kurz medzi dvoma menami musí odrážať vplyv rozdielnej cenovej hladiny v týchto krajinách. Nominálne menové kurzy sa menia vtedy, keď sa menia cenové hladiny.

Ak domáca CB zvýši ponuku peňazí, a tým zvýši cenovú hladinu v domácej ekonomike, vyvolá tým znehodnotenie meny v domácej ekonomiky v porovnaní s ostatnými ekonomikami. Ak CB emituje veľké množstvo peňazí, peniaze strácajú svoju hodnotu vyjadrenú nielen v tovaroch, ale aj v ostaných zahraničných menách.

ZÁKLADNÉ SYSTÉMY MENOVÝCH KURZOV

Medzi hlavné systémy menových kurzov môžeme zaradiť plávajúce menové kurzy, riadený floating a pevné menové kurzy.

Plávajúce menové kurzy nie sú oficiálne fixované a ich hodnota je určená bez obmedzení výhradne dopytom a ponukou na devízovom trhu. Reagujú na vývoj inflácie, úrokových mier... sú určené

bez zásahov centrálnej banky. Ak krajina uplatňuje tento čistý floating, uskutočňuje nezávislú kurzovú politiku. Plávajúci kurz má tieto výhody:

▪ pružné a včasné prispôsobenie sa domácich výrobných nákladov a cien zahraničným výrobným nákladom a cenám

▪ uskutočňovanie nezávislej menovej politiky. Voľne pohyblivé kurzy nevytvárajú stabilné prostredie na rozvoj medzinárodného

obchodu a investovania a sú spojené s kurzovými rizikami. Systém voľne pohyblivých kurzov bez akéhokoľvek ovplyvňovania štátom treba chápať skôr ako teoretický model.

Riadený floating jeho pružnosť je riadená pomocou intervencií CB na devízovom, peňažnom, kapitálovom trhu, ktoré sa však nemusia uskutočňovať na základe nejakej dohody

Pevný menový kurz jeho hodnota je stanovená centrálnou bankou. Pevný menový kurz sa stanovuje v jednotkách jednej meny, alebo v pomere ku košu mien, ktoré predstavujú meny najvýznamnejších obchodných partnerov.

Aglaia 61

Ak je pevný menový kurz stanovený, snaží sa CB o jeho udržanie. Existujú však situácie, keď CB musí menový kurz zmeniť.

Zhodnotenie a znehodnotenie meny znamená pokles alebo rast menového kurzu v podmienkach plávajúceho menového režimu. Pri pevnom kurze je to devalvácia a revalvácia. Devalvácia znamená zníženie oficiálnej hodnoty meny. Revalvácia ide o oficiálny rast ceny.

Bretton - Woddsky menový systém

Vznikol na základe dohody uzatvorenej 22. 07. 1944 v Bretton Woods tento systém bol založený na systéme pevného menového kurzu a jeho súčasťou bola aj dohoda o vytvorení MMF a MBOR. Povinnosťou členský krajín bolo stanoviť a udržiavať parity svojich mien v hraniciach rozpätia 1 %, menové rezervy mali členské krajiny udržiavať v zlate a v US dolároch. Jedinou menou vymeniteľnou za zlato, zlatý štandard. US dolár sa používal ako medzinárodná rezervná a transakčná mena. 1969 vytvoril MMF umelú peňažnú jednotku SDR a osobitné práva čerpania. SDR mali charakter menových rezerv, boli vedené na špeciálnych účtoch MMF a slúžili na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami. Kríza MMF vyvrcholila roku 1971, keď sa USA rozhodli zrušiť vymeniteľnosť US dolára za zlato.

NADHODNOTENÝ MENOVÝ KURZ Nadhodnotený menový kurz je oficiálne stanovená hodnota menového kurzu je vyššia

ako rovnovážny menový kurz. CB má niekoľko možností riešenia uvedeného stavu: ▪ devalvovať svoju menu ▪ obmedzenie medzinárodných transakcií (obmedzenie dovozu do krajiny zníženie

ponuky domácej meny na devízovom trhu) ▪ nákup domácej meny na devízovom trhu. Pre udržanie nadhodnoteného menového kurzu nákupom domácej meny na devízovom

trhu potrebuje CB aktíva v zahraničných menách, ktoré sa nazývajú medzinárodné devízové rezervy. Tieto aktíva CB použije na nákup domácej meny. ▪ monetárna politika: nadhodnotený kurz sa dá udržať aj spôsobom, že sa zvýši

rovnovážny menový kurz na úroveň nadhodnoteného menového kurzu. CB zvýši domácu reálnu úrokovú mieru, čím sa stanú domáce aktíva zaujímavé pre zahraničné subjekty a zvýši sa dopyt po domácej mene.

Ak má krajina podhodnotený menový kurz, potom intervencia jej CB, ktorá má zabrániť

zhodnoteniu meny, vedie k získaniu menových rezerv. Vyhnúť sa tomu dá uskutočnením revalvácie, t.j. stanovením parity menového kurzu na vyššej úrovni.

ŠPEKULAČNÝ ÚTOK NA MENU

Existuje situácia nazvaná špekulačný útok na domácu menu, pri ktorej je CB so svojimi nástrojmi bezmocná. Ide o rozsiahli predaj aktív v domácej mene domácimi, ako aj zahraničnými investormi, ktorý je vyvolaný napr. obavami investorov z devalvácie nadhodnotenej meny, a teda zo straty. Preto sa investori snažia zbavovať všetkých aktív (akcií, dlhopisov, vkladov) v domácej mene.

MEDZINÁRODNÉ MENOVÉ SYSTÉMY V EURÓPE

Aglaia 62

Medzinárodný menový systém možno charakterizovať ako súhrn pravidiel a opatrení

spojených s pohybom peňazí medzi štátmi. Jeho úlohou je sprostredkúvať platby medzi jednotlivými krajinami a teda vyrovnávať platobné bilancie.

Európsky menový systém

EMS predstavuje zoskupenie, ktoré oficiálne začalo svoju činnosť 13. 03. 1979, jeho členmi sa stali všetky členské štáty ES (B, D, F ,Í, L , H , N , VB, Š , T, R, Švédsko, Fínsko). Hlavným dôvodom vzniku EMS bola snaha zabrániť negatívnemu pôsobeniu nestabilného US dolára na členské štáty ES. Cieľom bolo nastoliť pevné menové vzťahy medzi členskými krajinami. EMS sa skladal z troch vzájomne prepojených prvkov: ECU (EU menová jednotka) – mechanizmus devízových kurzov a úverových mechanizmus.

ECU bola vytvorená ako abstraktná rezervná a zúčtovacia jednotka a predstavovala kôš mien členských štátov ES. Používala sa pri platobných transakciách medzi CB členských krajín EMS.

Mechanizmus výmenných kurzov

Úverový mechanizmus bol realizovaný formou veľmi krátkodobých a krátkodobých úverov prostredníctvom Európskeho fondu menovej spolupráce a formou strednodobých finančných úverov mimo tejto inštitúcie.

Zmeny menových kurzov na začiatku fungovania EMS boli pomerne malé. Najvážnejšia kríza v rámci EMS vznikla roku 1992 a v júli 1993 nastala druhá kríza.

Ekonomická menová únia

EMU vznikla 01. 01. 1999 na základe Maastrichtskej zmluvy. EMÚ znamená vytvorenie spoločnej meny EURO, vznik spoločnej CB a realizáciu spoločnej menovej politiky. Stratégia Maastrichtskej zmluvy bola založená na dvoch základoch a to:

▪ princíp gradualizmu ▪ princíp konvergencie

Ekonomická únia sa mala dosiahnuť v troch štádiách: I. Štádium do 31. 12. 1994 dovŕšenie vnútorného trhu, úplného voľného pohybu tovaru,

osôb a kapitálu. Krajiny EMS rušia zostávajúcu kapitálovú kontrolu. II. Štádium do 21. 12. 1998 prijatie viacročných konvergenčných programov, založenie

EMI, ktorý koordinoval menovú politiku a pripravoval založenie ECB. III. Štádium od 01. 01. 1999 založenie ESCB a ECB.

Krajiny, ktoré mali záujem o vstup do EMÚ, museli splniť nasledujúce konvergenčné kritéria:

- inflácia maximálne o 1,5 % vyššia než je priemer inflácie troch krajín s najnižšou infláciou

- dlhodobé úrokové sadzby nemajú byť vyššie o 2 %, než priemer sadzieb v troch krajinách s najnižšou infláciou,

- žiadna devalvácia v posledných dvoch rokoch pred vstupom do EMÚ - deficit štátneho rozpočtu nemá byť vyšší než 3 % HDP - celkový štátny dlh nemá prevyšovať 60 % HDP

Členmi EMU sa stalo všetkých 12 krajín, ktoré spĺňali všetky kritéria. VB,Š, D získali vyňaciu klauzulu, ktorá znamená, že tieto krajiny si môžu ponechať svoje rozhodnutie odlišné od EÚ. Teória optimálnej menovej oblasti od R. Mundell definujeme ju ako súbor oblastí a regiónov, ktoré sú tesne previazané vzájomným obchodom s tovarmi a službami a mobilitou výrobných faktorov. Podľa teórie optimálnej menovej oblasti krajina by sa mala pričleniť k menovej únií vtedy, keď náklady z pripojenia sú nižšie ako úžitky z členstva v menovej únií. Za najväčší náklad pre členské štáty považuje strata nezávislej monetárnej politiky.

Aglaia 63

Štyridsiata kapitola

MEDZINÁRODNÁ EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA A GLOBALIZÁCIA

VYMEDZENIE POJMU EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA

Ekonomická integrácia je proces rozvoja hlbokých stabilných vzájomných vzťahov a deľby práce medzi národnými ekonomikami a vytvárania medzinárodných hospodárskych komplexov v rámci skupiny štátov. Ekonomická integrácia najvyššieho stupňa internacionalizácie hospodárskeho života a prejavom medzinárodnej ekonomickej spolupráce.

Politický a ekonomické podmienky po 2. sv. vojne výrazne posilnili internacionalizáciu hospodárskeho života. Reprodukčný proces jednej krajiny zapájal a prenikal do reprodukčného procesu druhej krajiny. Tým sa vytváral mechanizmus obchodných, kapitálových, úverových, menových medzinárodných ekonomických vzťahov. Vytvárajú sa hlboké ekonomické vzťahy, uskutočňuje sa prestavba a vzájomné dopĺňanie ekonomických štruktúr. Formujú sa regionálne hospodárske komplexy.

Regionálny hospodársky komplex predstavuje skupinu krajín, ktorých ekonomiky vzájomne sa prispôsobujú a procesy, ktoré sa v nich uskutočňujú sa vzájomne prelínajú a zrastajú. Ekonomická integrácia má tieto znaky:

- jej vznik je podmienený určitým stupňom ekonomického rozvoja a deľby práce - integrácia je charakterizovaná vzájomným prispôsobovaním sa jednotlivých

odvetví - integračné procesy majú regionálny charakter - integrácia je regulačný proces v tom zmysle, že vyžaduje vedomú činnosť

subjektov - integráciou sa dosahujú významné ekonomické efekty.

Tri prúdy medzinárodnej ekonomickej integrácie: - liberálny: integrácia sa spája s odstraňovaním prekážok pre voľný pohyb tovarov,

služieb a VF. Poľa názoru liberálov, štát nemusí zohrávať významnú úlohu v integračnom procese. Objektom integrácie má byť predovšetkým sféra výmeny.

- Neoliberálny: pripúšťa určité zásahy štátu, ale len s cieľom zabezpečiť nevyhnutné podmienky pre fungovanie ekonomiky založenej na konkurencii

- Neokeynesovský: zdôrazňuje aktívnu úlohu štátu v integračnom procese, odstraňovanie diskriminačných prekážok, národnú hospodársku politiku.

Prvé dva prúdy predstavujú v ekonomickej teórií funkcionalistický prístup: vychádza z dominantnej a určujúcej úlohy trhu. Predpokladá, že trh je schopný zabezpečiť optimálnu alokáciu zdrojov v národnom priestore a tretí inštitucionálny prístup: presadzuje nutnosť regulácie integračných tendencií pôsobením štátnych i nadštátnych orgánov.

FORMY EKONOMICKEJ INEGRÁCIE

Mikroekonomická integrácia tvorí základ integračných procesov a uskutočňuje sa na úrovni firiem. Nadobúda tieto formy:

- dohody o spolupráci a kooperácie - spoločné projekty firiem zameraná na rôzne sféry podnikateľskej činnosti - fúzie a organizačné formy, ktoré umožňujú realizovať monopolnú výhodu - transnacionálne korporácie – firmy s nadnárodnou pôsobnosťou

Na makroekonomickej úrovni sa uzatvárajú mnohostranné dohody medzi integrujúcimi

sa ekonomikami a nadobúdajú tieto formy: - pásmo voľného obchodu: rušia sa clá, obmedzenia v obchode s tovarmi a službami

Aglaia 64

- colná únia: zrušenie colných taríf a kvantitatívnych opatrení sa určuje spoločná colná tarifa vo nečlenským štátom

- spoločný trh: zrušenie obchodných reštrikcií, voľný pohyb kapitálu a pracovných síl - hospodárska únia: zjednotenie harmonizácie hospodárskych politík - menová únia: predpokladá spoločnú menu, prijímajú sa jednotné pravidlá peňažného

obehu, spoločná menová politiky. - Úplná ekonomická integrácia: zjednotenie menovej, fiškálnej a sociálnej politiky.

INEGRÁCIE V EURÓPE

Začiatky integrácie v západnej Európe spadajú do rokov ´45 - ´50, keď vznikli

Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu a Rada Európy, založené v roku 1949. vznikom tejto organizácie vyvrcholilo povojnové úsilie o politický spoluprácu medzi západoeurópskymi štátmi. Členskou krajinou je aj SR.

9.5. 1950 – R. Schuman – plán Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, ktoré vzniklo v 1953 ESUO Parížske dohody, zámerom bolo vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ montánne výrobky.

1957 Rímske dohody EUROATOM – ES pre jadrovú energiu a EHS – Európske hospodárske spoločenstvo.

1. 1. 1993 sa pôvodná zmluva o založení EHS nahradila zmluvou o EÚ, na základe Maastrichtskej dohody z roku 1991 a namiesto ES sa od roku 1993 používa názov EÚ.

o Zakladajúce krajiny: Nemecko, FR, Taliansko, Benelux (Luxembursko, Belgicko, Holansko)

o 1973 – VB, Dánsko, Írsko o 1981 – Grécko o 1985 – Fínsko, Švédsko, Rakúsko o 1986 – Španielsko, Portugalsko o 2005 – ČR, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, SR, Slovinsko, Poľsko, Malta, grécka

časť Cypru, o 2007 – Rumunsko, Bulharsko

Na realizáciu stanovených cieľov má EÚ vytvorené inštitúcie:

Rada EÚ – hlavným rozhodujúcim orgánom, zodpovedá za koordináciu hospodárskych politík členských štátov Európska komisia – výkonným a správnym orgánom, navrhovať zákony a smernice Európsky parlament – poradná a kontrolná funkcia Súdny dvor . urovnávať spory medzi členskými štátmi Dvor audítorov – kontroluje prijíma, správnosť výdavkov, riadenie finančných záležitostí Európska rada – zaoberá sa aktuálnymi medzinárodnými otázkami Hospodársky a sociálny výbor Konzultatívny výbor

DOSIAHNUTÉ VÝSLEDKY EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE

V prevej etape integračného procesu sa zamerala pozornosť na zabezpečenie voľného pohybu tovarov a služieb, kapitálu a pracovných síl.

60. roky 20. storočia sa zaviedla spoločná poľnohospodárska politika, začali sa spoločné programy v jadrových výskumoch, prijali sa pravidlá regulujúce podnikateľskú činnosť.

V druhej etape 70. roky 20. storočia stanovil prechod k hospodárskej a menovej únií Roku ´91 podpísali predstavitelia členských štátov Maastrichtskú dohodu. Spoločnú menu Euro zaviedla EÚ od 1.1. 1999, a roku 2002 sa 12 členských štátov

zrieklo vlastnej meny a používa spoločnú menu.

EURÓPSKE ZDRUŽENIE VOŇÉHO OBCHODU - EZVO

Aglaia 65

Roku 1959 založila VB spolu so šiestimi štátmi Európske združenia voľného obchodu.

Zámerom EZVO bolo vytvoriť pásmo voľného obchodu v oblasti obchodu s priemyselným tovarom. V súčasnosti má EVZO tieto členské štáty, Island, Nórsko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko.

ASOCIAČNÉ DOHODY

Asociačné dohody EÚ sledujú rozšírenie ekonomických vzťahov odstraňovaním obchodných prekážok a postupné vytvorenie colnej únie.

EÚ je najväčším ekonomickým partnerom rozvojových krajín. Rozvojovým krajinám sa poskytuje potravinová pomoc, ďalej sa financujú strategické potravinové programy s cieľom znížiť závislosť tretieho sveta od zahraničných zdrojov potravín. Dlhodobá pomoc je orientovaná na rozvoj vidieka a podporu hospodárskeho rozvoja efektívnym riadením zdrojov. Partnerskými vzťahmi medzi EÚ a 70 africkými, karibskými a tichomorskými krajinami.

Slovensko od roku 1993 podpísalo EÚ dohodu o pridružení k ES, od 1. 5. 2004 sme členskou krajinou.

SLOVENSKO A EURÓPSKA ÚNIA

Slovensko po vstupe do EÚ má povinnosť splniť konvergenčné kritéria pre vstup do hospodárskej a menovej únie. Realizovať hospodársku politiku v koordinácií s ostanými členskými štátmi so zameraním na spoločné ciele. Súčasťou hospodárskej politiky by malo byť aj prijatie jednotnej meny euro, podieľať sa na budovaní hospodárskej a menovej únie.

Po zavedení eura musí byť Slovensko podľa platnej európskej legislatívy členom EÚ a musí plniť maastrichtské konvergenčné kritéria vrátane zlučiteľnosti právnych predpisov v oblasti hospodárskej a menovej únie.

Členstvom v EÚ Slovensko získa práva aj povinnosti v inštitucionálnych štruktúrach menovej únie. NBS sa stala členom ESCB a zaviazala sa uplatňovať menovú politiku zodpovedajúcu zásadám jednotnej menovej politiky ECB.

GLOBALIZÁCIA, INTERDEPENDENCIA A INEGRÁCIA

Globalizácia sa chápe ako proces rozvoja ekonomických vzťahov v celosvetovom meradle. Prejavuje sa rýchlym rastom svetového obchodu, rastom objemu medzinárodnej produkcie, rastom počtu nadnárodných spoločností, rastúcou integráciou medzinárodných finančných trhov.

Má tri základné dimenzie: - ekonomickú - politickú - sociálnu

K týmto trom možno pridať ďalšie dimenzie ako kultúrnu, ekologickú. Globalizácia je vo všetkých aspektoch dlhodobý historický proces. Rozvoj informatiky, vytváranie informačnej spoločnosti sa považujú za hlavné faktory

globalizačného procesu. Sú urýchľovačmi globalizácie, jej ekonomickej podstaty. Rozdeľovanie ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami,

medzinárodná deľba práce interdependencii. Globalizácia, interdependencia integrácia ako javy a proces spolu úzko súvisia.

Globalizácia obsahuje v sebe integrácie. Integrácia ako najvyššia forma internacionalizácie hospodárskeho života. Globálna ekonomika predpokladá nielen voľný obchod, ale liberalizáciu v celom

komplexe ekonomických vzťahov. Kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji európskej integrácie zohráva voľný obchod, cez colnú úniu, spoločný trh, ekonomickú a menovú úniu k politickej únii

Aglaia 66