FILOZOFIA RoC. 55, 2000, Ë. 7

MORITZ SCHLICK: OBRAT FILOZOFIE

Moritza Schlicka poznáme z dejÌn filozofie predovöetk˝m ako zakladateæa novo-

pozitivistickej ökoly a profesora "filozofie induktÌvnych vied" na viedenskej univerzite,

zo seminára ktorého v roku 1929 vziöiel tzv. "Viedensk˝ krúûok". VzdelanÌm bol fyzik,

doktorát zÌskal u Maxa Plancka za svoju precÌznu prácu o fyzike svetla. Volba ötu-

dijného odboru u Schlicka nebola náhodná: uû od svojich gymnaziálnych Ëias bol fasci-

novan˝ hæadanÌm poznania. Jeho snahu o jasnosù a rigoróznost' mohla uspokojiù jedine

"najstriktnejöia" z vied, ktorá zároveÚ sprÌstupÚuje najvöeobecnejöie princÌpy reality.

Veril vo fundamentálnu úlohu poznania prÌrody na pôdoryse matematickej stavby

prÌrodn˝ch zákonov, ale práve tak mu bol prÌstupn˝ i svet dejÌn, aréna æudského sveta.

Jeho filozofická tvorba zah‡Úa prakticky celú oblasù filozofie - od etiky a teórie umenia

aû po filozofické problémy matematiky.

Pod vplyvom Ludwiga Wittgensteina sa Schlick vo svojej druhej tvorivej fáze

dostáva cez problematiku "vöeobecnej vedy o poznanÌ" stále viac k problematike mo-

dernej logiky a anal˝zy jazyka. Ústrednú myölienku Schlickovej filozofie moûno v˝stiûne

priblÌûiù na prÌklade jednej poznámky z jeho pozostalosti: "Predt˝m sa p˝tala filozofia

na prazáklad súcna, na existenciu boha, nesmrteænosù a slobodu duöe, na zmysel sveta

a zásady konania - my sa vöak uû nep˝tame niË iné neû: »»o máö vlastne na mysli?«

Kaûdému, nech je to ktokoævek a nech aj hovorÌ o Ëomkoævek, kladieme otázku: »»o je

zmysel tvojho hovorenia?« VäËöina je t˝m patriËne vyvedená z rovnováhy. Ale to nie je

naöa vina, my sa p˝tame celkom otvorene a nikomu nechceme nastavovaù pasce." ([1],

XXIII) Nemôûeme tu prehliadnuù zreteæn˝ novopozitivistick˝ pôdorys tohto programu:

existuje iba realita prÌstupná v zmyslovej skúsenosti (a teda neexistuje niË, Ëo by bolo

akousi "meta-empirickou" realitou, metafyzikou), preto vöetky "metafyzické" v˝povede

sú "zmysluprázdne" vety bez poznávacej hodnoty vo vzùahu k realite. Filozofia u novo-

pozitivistov chce predstavovaù skúmanie zmyslu viet v starostlivom pouûÌvanÌ slov

a pravidiel pre tieto slová, obmedzuje sa radikálne na logiku a vedeckú kritiku. Realitu

skúmajú iba vedy, nie filozofia - jej úloha spoËÌva iba v tom, aby logicky preskúmavala

jazyk vied. Zdrojom poznania je jedine skúsenosù; úlohou logiky je zas poskytnúù pra-

vidlá, podæa ktor˝ch moûno túto skúsenosù "spracovaù". Filozofia má odhaæovaù metafy-

zické problémy ako obyËajné pseudoproblémy s faloön˝m nárokom na rozöirovanie

obsahu poznania. Kritériom je tu skúsenosù: ako zmysluplné moûno uznaù iba tie

(neanalytické) v˝povede, o ktor˝ch moûno aspoÚ uviesù, ako by sa dali skúsenosùou

potvrdiù (verifikovaù) alebo vyvrátiù, samozrejme na princÌpe intersubjektivity poznania.

V tom zachádza novopozitivizmus dokonca tak Ôaleko, ûe ignoruje aj osobitosti du-

chovn˝ch vied a ich "odliönosù" od prÌrodn˝ch vied sa snaûÌ interpretovaù ako "metodo-

logickú zaostalosù": aj v duchovn˝ch vedách sa má postupovaù na základe vysvetæujúcej

metódy - kauzálneho vysvetæovania - s cieæom dospieù k poznávaciemu a metodolo-

Filozofia 55, 7 585

gickému ideálu "jasnosti" prÌrodn˝ch vied (fyziky). Filozofia tu vöak platÌ privysokú daÚ: aj keÔ na jednej strane vÔaka novopozitivistickej poûiadavke na pojmovú jasnosù a intersubjektÌvnu overiteænosù vedeck˝ch a filozofick˝ch v˝povedÌ a vÔaka dôrazu na striktné oddeæovanie vedeckého poznania a politicko-svetonázorov˝ch hodnotenÌ prispel novopozitivizmus k zredukovaniu iracionálnych öpekuláciÌ vo filozofii, priniesol na dru-hej strane priveæké zredukovanie oblasti zmyslupln˝ch v˝povedÌ, a teda priveæké zúûenie oblasti záujmu filozofie.

Staù Obrat filozofie (Die Wende der Philosophic) publikoval Schlick v roku 1930 v Ëasopise ERKENNTNIS, v jeho prvom ËÌsle pod t˝mto názvom, ktor˝ vznikol premeno-vanÌm ANN ALEN DER PHILOSOPHIE od ich deviateho zväzku (roËnÌka) potom, Ëo re-dakciu prevzali Rudolf Carnap a Hans Reichenbach a Ëasopis sa stal popri SpoloËnosti pre empirickú filozofiu v BerlÌne aj tlaËov˝m orgánom Spolku »Ernsta Macha« vo Vied-ni. Ako v úvode staronového Ëasopisu pri tejto zmene ohlásil Reichenbach, malo Ìsù o "úlohu pestovaù filozofiu v zmysle vedeckej kritiky a prostrednÌctvom vedecko-analy-tick˝ch metód zÌskaù schopnosù nahliadnuù do zmyslu a v˝znamu æudského poznania, ktoré filozofia historick˝ch ökôl, formulovaná zakaûd˝m v nov˝ch systémoch a opie-rajúca sa o p¯isvojované právo vlastné rozumu, márne hæadala" ([2], 1). Filozofia tu vystupuje ako "filozofia vedy", oËakáva sa, ûe "t˝m zároveÚ filozofia ako veda prejde na nové základy" ([2], 2): jej cieæom má byù poznanie (a preto aj nov˝ názov pre Ëasopis, ktor˝ tieû "chce poznanie" ([2], 3)). Prvou staùou tohto Ëasopisu a tohto programu je práve Schlickova rozprava o obrate filozofie ako obrate vo filozofii. Nie je len progra-mov˝m "manifestom " Ëasopisu, ale zároveÚ aj programom nového obdobia v Schlicko-vom diele. Stredobodom filozofie sa tu stáva proces objasÚovania a prem˝öæania, tento proces sám sa tu vöak eöte len naznaËuje.

Schlickov˝m v˝chodiskom v jeho stati je "zistenie", ûe filozofia doteraz oproti öpe-ciálnym vedám nemôûe preukázaù nijak˝ pokrok v poznanÌ, pretoûe na rozdiel od "vied" je iba "chaosom systémov" jednotliv˝ch filozofov. Schlick vöak vidÌ pred sebou koniec "neplodného sporu systémov" - pretoûe vÔaka rozvinutiu logick˝ch metód anal˝zy dochádza vo filozofii k "definitÌvnemu obratu". Jeho podstatou je práve "preniknutie do logickej formy" poznania, do "hlbok˝ch vnútorn˝ch pravidiel logickej syntaxe" náöho jazyka. Filozofia takto upratuje svet, ale nerozöiruje jeho poznanie, iba overuje (myölienkovú) verifikovateænosù podnetov prichádzajúcich z jednotliv˝ch vied.

LITERATÚRA

[1] SCHLICK, M.: Gesammelte Aufsätze 1926-1936. ViedeÚ, Gerold & Co. Verlag 1938, s. VII-XXXI.

[2] REICHENBACH, H.: Zur Einfúhrung. In: ERKENNTNIS (Lipsko) 1 (1930-1931), s. 1-3. Peter Zigman

Text vyöiel tieû in: Moritz Schlick: Gesammelte Aufsätze 1926-1936. Gerold & Co. ViedeÚ, Verlag 1938, s. 31-39 a in: Kurt äalamún (vyd.): Was ist Philosophie. J. C. B. Mohr (Paul Sie-beck) Tubingen, Verlag 1980 (31992), s. 13-19. StaröÌ slovensk˝ preklad, dnes uû mieme zasta-ran˝, vyöiel pod názvom Obrat vo filozofii v 9. zväzku Antológie z diel filozofov. Logick˝ empirizmus a filozofia prÌrodn˝ch vied. Bratislava, Vydavateæstvo politickej literatúry 1968, s. 211-216 (preklad V. Thieben).

586

Z Ëasu na Ëas sa zvyknú vypÌsaù rieöiteæské úlohy spojené s otázkou, ak˝ pokrok

dosiahla filozofia v urËitom Ëasovom úseku. »asov˝ úsek zvykne byù vymedzen˝ na

jednej strane menom nejakého veækého mysliteæa, na druhej strane "súËasnosùou".

Zrejme sa teda predpokladá, ûe vo veci filozofického pokroku æudstva aû po onoho

mysliteæa j e viac-menej vöetko jasné, ûe aû od tohto medznÌka j e sporné, aké nové v˝do-

bytky priniesla ostatná doba.

V tak˝chto otázkach sa zreteæne prejavuje nedôvera voËi filozofii bezprostredne

predchádzajúcej epochy a vzniká dojem, ako keby vyt˝Ëená úloha bola iba nesmel˝m

formulovanÌm otázky: Dosiahla teda filozofia v onom obdobÌ vôbec nejaké pokroky?

Keby totiû bolo isté, ûe sú tu nejaké prÌnosy, zrejme by sa tieû vedelo, v Ëom spoËÌvajú.

Ak sa skúma staröia minulosù s menöou nedôverËivosùou a ak máme sklon skôr

k tomu, ûe v j e j filozofii uznávame vzostupn˝ v˝voj, tak by to mohlo spoËÌvaù v tom, ûe

k vöetkému, Ëo sa uû historicky udialo, pociùujeme väËöiu bázeÚ. Navyöe staröie filo-

zofémy uû preukázali prinajmenej svoje historické pôsobenie, takûe pri ich skúmanÌ

moûno za základ namiesto ich vecného v˝znamu vziaù ich historick˝ v˝znam - radöej

neû, ako sa to Ëasto stáva, vôbec sa neodváûiù rozliöovaù medzi obidvoma v˝znamami.

Práve tie najlepöie hlavy medzi mysliteæmi vöak zriedkakedy verili na neochvejné

a pretrvávajúce v˝sledky filozofovania predoöl˝ch epoch Ëi dokonca a j klasick˝ch vzo-

rov. Vidno to z toho, ako v princÌpe kaûd˝ nov˝ systém zaËÌna opäù úplne od zaËiatku,

ako kaûd˝ mysliteæ hæadá svoju vlastnú pevnú pôdu a nerád sa stavia na plecia svojich

predchodcov. Descartes sa sám cÌti (nie neprávom) celkom ako zaËiatok, Spinoza verÌ,

ûe zavedenÌm (pravdaûe, znaËne vonkajöej) matematickej formy objavil definitÌvnu filo-

zofickú metódu a Kant bol presvedËen˝ o tom, ûe na nÌm vyt˝Ëenej ceste by filozofia

teraz koneËne mohla nabraù bezpeËn˝ kurz vedy. œalöie prÌklady sú triviálne, pretoûe

takmer vöetci veækÌ myslitelia nejakú radikálnu reformu filozofie pokladali za nevyh-

nutnú a sami sa o Úu pokúöali.

Tento svojsk˝ osud filozofie sa tak Ëasto lÌËi a oplakáva, ûe j e uû oöúchané o tom

vôbec hovoriù a ûe sa zdá, ûe skeptické mlËanie a rezignácia sú jedin˝m postojom

primeran˝m tejto situácii. éiadne pokusy o skoncovanie s chaosom systémov a o zmenu

osudu filozofie uû nemoûno - a zdá sa, ûe to potvrdzuje skúsenosù viac ako dvoch

tisÌcroËÌ - braù váûne. Poukázanie na to, ûe Ëlovek napokon rozrieöil a j tie najùaûöie

problémy, podobné tomu Daidalovmu, neposkytuje znalcovi ani tú najmenöiu útechu,

pretoûe sa obáva práve toho, ûe filozofia nikdy nedospeje k nejakému pravému

"problému".

Dovolil som si poukázaù na túto tak Ëasto lÌËenú anarchiu filozofick˝ch názorov,

aby som nepripustil nijakú pochybnosù o tom, ûe si úplne uvedomujem dosah

a závaûnosù presvedËenia, ktoré by som teraz rád vyslovil. Som totiû presvedËen˝ o tom,

ûe sa nachádzame uprostred definitÌvnej zmeny filozofie a ûe vecne a oprávnene

môûeme neplodn˝ spor systémov pokladaù za ukonËen˝. SúËasnosù - ako tvrdÌm - uû

disponuje prostriedkami, ktoré ukáûu, ûe kaûd˝ tak˝to spor j e v princÌpe nepotrebn˝;

zostáva iba razantne tieto prostriedky pouûiù.

Tieto prostriedky sa utvorili v úplnej tichosti, bez toho, aby si to mnohÌ uËitelia fi-

lozofie a spisovatelia povöimli, a tak vznikla situácia neporovnateæná so ûiadnou z pre-

doöl˝ch situáciÌ. To, ûe táto situácia j e skutoËne jedineËná a ûe nastúpená zmena j e

skutoËne definitÌvna, moûno uznaù iba tak, ûe sa oboznámime s nov˝mi cestami a z

Filozofia 55, 7 587

pozÌcie, ku ktorej vedú, sa ohliadneme späù na vöetky tie aktivity, ktoré sa kedy pokla-

dali za "filozofické".

Tieto cesty vychádzajú z logiky. Ich zaËiatok videl neostro uû Leibniz, ich dôleûité

dráhy vyhÂbili v ostatn˝ch desaùroËiach Gottlob Frege a Bertrand Russell, avöak

k najrozhodnejöiemu obratu dospel aû Ludwig Wittgenstein vo svojom Traktáte

(Traktatus logico-philosophicus, 1922).

Ako j e známe, v ostatn˝ch desaùroËiach rozvinuli matematici nové logické metódy,

najprv na rieöenie svojich vlastn˝ch problémov, ktoré sa pomocou tradiËn˝ch foriem lo-

giky nedali zvládnuù; potom vöak takto vzniknutá logika uû dávnejöie dokázala a j inak

svoju prevahu nad star˝mi formami logiky a zaiste ich Ëoskoro úplne vytlaËÌ. Je teda

táto logika t˝m veæk˝m prostriedkom, o ktorom som pred chvÌæou povedal, ûe nás

dokáûe v princÌpe zbaviù vöetk˝ch filozofick˝ch sporov, prinajmenöom vöak princi-

piálne rozrieöiù vöetky tradiËné otázky filozofie?

Ak by to tak bolo, potom by som mal sotva právo povedaù, ûe nastala akási celkom

nová situácia, pretoûe by iölo iba o nejak˝ postupn˝, takpovediac technick˝ pokrok - po-

dobne ako vynález benzÌnového motora napokon umoûnil vyrieöenie problému lietania.

Nech by sme vöak hodnotu novej metódy oceÚovali akokoævek vysoko, iba vytvorenÌm

nejakej metódy nikdy nemoûno dospieù k Ëomusi tak principiálnemu. Teda nie tomuto

faktu samotnému treba, Ôakovaù za veæk˝ obrat, ale Ëomusi inému, tomu, Ëo sa zrejme

stalo moûn˝m aû vÔaka tomuto faktu, tomu, Ëo tento fakt vyvolalo, Ëo sa vöak odohráva

v oveæa hlböej sfére: j e to preniknutie do podstaty logického ako takého.

To, ûe logické j e v kaûdom zmysle Ëisto formálne, sa tvrdilo Ëasto uû a j predt˝m;

v skutoËnosti vöak nebola jasná otázka podstaty Ëist˝ch foriem. Aby sa v tom dosiahlo

jasno, treba vychádzaù z toho, ûe kaûdé poznanie j e v˝raz, zobrazenie. Vyjadruje totiû

podstatu stavu, ktor˝ v Úom rozpoznávame, a to môûe maù mnohé podoby

v æubovoæn˝ch jazykoch, prostrednÌctvom æubovoæn˝ch znakov˝ch sústav. Vöetky tieto

moûné druhy zobrazenia, ak inak vyjadrujú skutoËne to isté poznanie, musia maù práve

preto nieËo spoloËné, a to spoloËné j e ich logická forma.

Takto j e celé poznanie poznanÌm iba vÔaka svojej forme. Jej prostrednÌctvom zo-

brazuje rozpoznané stavy vecÌ, forma sama vöak na druhej strane nemôûe byù znovu zo-

brazená; pri poznávanÌ záleûÌ jedine na nej, vöetko ostatné j e potom nepodstatn˝

a náhodn˝ materiál v˝razu, trebárs ako atrament, ktor˝m napÌöeme nejakú vetu.

Tento prost˝ poznatok má tie naj Ôalekosiahlej öie dôsledky. Jeho prostrednÌctvom

predovöetk˝m moûno skoncovaù s tradiËn˝mi problémami "teórie poznania". Na miesto,

ktoré zaberali skúmania æudskej "poznávacej schopnosti", nastupuje - do tej miery, do

akej tieto skúmania nemôûu byù prenechané psychológii v najvöeobecnejöom zmysle

slova - uvaûovanie o podstate v˝razu, zobrazenia Ëiûe kaûdého moûného "jazyka"

v najvöeobecnejöom zmysle slova. P˝tanie sa na "platnosù a hranice poznania" odpadá.

Poznateæné j e vöetko, Ëo sa dá vyjadriù, a to j e vöetko, na Ëo sa moûno zmysluplne

sp˝taù. Preto nejestvujú nijaké principiálne nezodpovedateæné otázky, nijaké princi-

piálne nerieöiteæné problémy. To, Ëo sa za takéto problémy pokladalo doteraz, nie sú ni-

jaké pravé otázky, ale len rady zoskupenÌ slov bez zmyslu, ktoré sÌce navonok vyzerajú

ako otázky, keÔûe sa zdá, ûe vyhovujú zauûÌvan˝m pravidlám gramatiky, v skutoËnosti

vöak pozostávajú z prázdnych zvukov, pretoûe sa prehreöujú proti hlbok˝m vnútorn˝m

pravidlám logickej syntaxe, ktoré odkryla nová anal˝za.

588

Kdekoævek sa vyskytne nejak˝ zmyslupln˝ problém, moûno vûdy teoreticky ukázaù aj cestu, ktorá vedie k jeho rozrieöeniu, pretoûe sa ukazuje, ûe stanovenie tejto cesty sa v podstate zhoduje s odhalenÌm zmyslu; praktické postupovanie po tejto ceste môûu, pri-rodzene, pritom prekaziù reálne pomery, napr. nedostatok æudsk˝ch schopnostÌ. Akt verifikácie, pri ktorom sa napokon konËÌ cesta rieöenia, j e vûdy ten ist˝: predstavuje ob-javenie sa urËitej situácie, ktoré konötatujeme prostrednÌctvom pozorovania, bezpros-tredného záûitku. Tak sa skutoËne v kaûdodennom ûivote, ako a j v kaûdej vede stanovuje pravdivosù (alebo chybnosù) kaûdej v˝povede. Nejestvuje teda nijaké iné pre-verovanie a potvrdzovanie právd neû prostrednÌctvom pozorovania a skúsenostnej vedy. Kaûdá veda (ak pri tomto slove myslÌme na obsah, a nie na praktické kroky æudÌ za úËe-lom jeho zÌskania) j e systémom poznatkov, t.j. pravdiv˝ch skúsenostn˝ch viet; a celok vied spolu s v˝poveÔami kaûdodenného ûivota j e on˝m systémom poznatkov ako tak˝m. Mimo neho nejestvuje nijaké Ôalöie pole "filozofick˝ch" právd, filozofia nie j e ani systémom viet, n ie je to veda.

»o j e teda filozofia? Hoci to nie je veda, j e to predsa len Ëosi tak v˝znaËné a veæké, ûe môûe byù a j naÔalej, ako kedysi, uctievaná ako kráæovná vied. Pretoûe nikde predsa nie j e napÌsané, ûe kráæovná vied musÌ sama byù vedou. Spoznávame v nej teraz - a t˝m j e pozitÌvne poznaËen˝ veæk˝ obrat v súËasnosti - namiesto systému poznatkov systém aktov. Je totiû tou Ëinnosùou, prostrednÌctvom ktorej sa konötatuje Ëi odkr˝va zmysel

v˝povedÌ. ProstrednÌctvom filozofie sa vyjasÚujú vety, prostrednÌctvom vied sa verifi-kujú; tu ide o pravdivosù v˝povedÌ, vo filozofii vöak ide o to, Ëo sa v˝poveÔami vlastne myslÌ. Obsah, duöa a duch vedy spoËÌvajú prirodzene v tom, Ëo sa napokon ich vetami mieni; filozofická Ëinnosù udeæovania zmyslu j e preto alfou a omegou celého vedeckého poznania. To filozofi azda a j správne tuöili, keÔ hovorili, ûe filozofia poskytuje práve tak základy, ako a j zav‡öenie budovy vied; myln˝ bol iba názor, ûe fundament tvorili "fi-lozofické vety" (vety teórie poznania) a ûe stavba j e korunovaná akousi kupolou z filozofick˝ch viet (naz˝vanou metafyzika).

ºahko pripustÌme, ûe práca filozofie nespoËÌva v produkovanÌ viet, ûe teda udeæovanie zmyslu v˝povediam sa nemôûe opätovne diaù prostrednÌctvom v˝povedÌ. KeÔ totiû naprÌklad uvediem v˝znam mojich slov vysvetæovacÌmi vetami a definÌciami, teda za pomoci nov˝ch slov, musÌm sa Ôalej p˝taù na v˝znam t˝chto ÔalöÌch slov atÔ. Tento proces nemôûe Ìsù donekoneËna, svoj koniec nachádza vûdy iba v skutoËn˝ch sprÌstupneniach, v preukázaniach mieneného, teda v skutoËn˝ch aktoch. Iba tieto uû Ôalej nemoûno nijako objasniù a ani to nepotrebujú. Posledné udeæovanie zmyslu sa deje teda zakaûd˝m prostrednÌctvom aktov konania, ktoré predstavujú filozofickú Ëin-nosù.

Jedn˝m z najzávaûnejöÌch omylov minul˝ch dôb bolo presvedËenie, ûe vlastn˝ zmysel a posledn˝ obsah sa opätovne formuluje prostrednÌctvom v˝povedÌ, teda ûe ich moûno zobraziù v poznatkoch: bol to omyl "metafyziky". Úsilie metafyzikov sa odjakûi-va orientovalo na nezmyseln˝ cieæ (pozri moju staù Zaûitie, poznanie, metafyzika v Kant Studien, zv. 31, s. 146') vyjadriù obsah Ëist˝ch kvalÌt ("podstatu" vecÌ) poznatkami, teda

' Erleben, Erkennen, Melaphysik. In: Kant-Studien, zv . 31. BerlÌn 1930, s. 146; staù v y ö l a a j

in: Schlick, M.: Cesammelte Aufsätze 1926-1936. Gerold & Co. Verlag, V i e d e Ú 1938, s. 1-17 -

pozn. prekl.

Fi lozof ia 5 5 , 7 589

povedaù nevypovedateæné. Kvality sa nedajú povedaù, dajú sa iba sprÌstupniù v záûitku, poznanie vöak s t˝m nemá niË do Ëinenia.

Takto odpadá metafyzika - nie preto, ûe by rieöenie j e j úlohy bola dobrodruûstvom, na aké æudsk˝ rozum nedorástol (ako asi myslel Kant), ale preto, ûe táto úloha vôbec ne-jestvuje. OdhalenÌm zlého kladenia otázky sa vöak zároveÚ stávajú zrozumiteænejöÌmi i dejiny metafyzick˝ch sporov.

Celkovo sa musÌ naöe ponÌmanie, ak j e správne, legitimizovaù a j historicky. MusÌ sa ukázaù, ûe j e v stave do istej miery niesù zodpovednosù v˝znamového obratu slova fi-lozofia.

To teraz naozaj nastáva. Ak bola v staroveku - a vlastne aû do novöÌch Ëias - filozo-fia jednoducho identická s ak˝mkoævek Ëisto teoretick˝m vedeck˝m bádanÌm, tak práve to poukazuje na to, ûe sa veda nachádzala v ötádiu, v ktorom musela svoju hlavnú úlohu vidieù eöte len vo vyjasÚovanÌ vlastn˝ch základn˝ch pojmov. A emancipácia jednot-liv˝ch vied od spoloËnej matky filozofie j e v˝razom toho, ûe zmysel urËit˝ch základn˝ch pojmov sa dostatoËne vyjasnil a mohlo sa s nimi pracovaù úspeöne Ôalej. A k sa aj v súËasnosti eöte stále naprÌklad etika Ëi estetika, ba niekedy dokonca a j psy-chológia pokladajú za vetvy filozofie, tieto disciplÌny t˝m preukazujú, ûe eöte nedispo-nujú dostatoËne jasn˝mi základn˝mi pojmami, ûe ich snahy smerujú skôr a predovöetk˝m k zmyslu ich viet. A napokon, ak sa niekde v pevne konsolidovanej vede zrazu v nejakom bode ukáûe nevyhnutnosù zamyslieù sa nanovo nad prav˝m v˝znamom fundamentálnych pojmov a ak sa tak hlböie vyjasnÌ zmysel, tak sa tento v˝kon ihneÔ hodnotÌ ako eminentne filozofick˝. Vöetci sú zajedno v tom, ûe naprÌklad Einsteinov

poËin, ktor˝ vychádzal z anal˝zy zmyslu v˝povedÌ o Ëase a priestore, bol skutoËne filo-zofick˝m poËinom. Tu môûeme eöte dodaù, ûe tie najv˝znamnejöie epochálne pokroky vedy vûdy predstavujú vyjasÚovanie zmyslu fundamentálnych viet, a preto sa podaria iba t˝m, Ëo majú nadanie na filozofické v˝kony. To znamená, ûe veæk˝ bádateæ j e vûdy a j filozofom.

OznaËenie filozofia Ëasto nesú a j také duchovné Ëinnosti, ktoré nie sú zacielené na Ëisté poznanie, ale na to, ako viesù ûivot - a to j e tieû pochopiteæné, pretoûe múdry sa odliöuje od nerozumnej masy práve t˝m, ûe dokáûe zmysel v˝povedÌ a otázok o ûivotn˝ch pomeroch, o skutoËnostiach a ûelaniach odhaliù jasnejöie neû filozofia.

Veæk˝ obrat filozofie znamená tieû definitÌvny návrat zo scestia, na ktorom sa od druhej polovice 19. storoËia ocitol j e j v˝voj nevyhnutne smerujúci k celkom zvrátenému hodnoteniu a oceÚovaniu filozofie: mám na mysli pokusy pripisovaù j e j ak˝si induktÌvny charakter, teda veriù, ûe pozostáva v˝luËne iba z t˝chto viet s hypotetickou platnosùou. Myölienka uplatniù na j e j vety iba pravdepodobnosù bola predchádzajúcim mysliteæom cudzia, boli by j u ako nezluËiteænú s váûnosùou filozofie odmietli. V tom sa prejavil zdrav˝ inötinkt pre to, ûe filozofia má tvoriù najzákladnejöiu oporu vedenia. Teraz, prav-da, musÌme v dogme popierajúcej tézu, ûe filozofia prináöa bezpodmieneËne pravdivé apriórne pouËky, vidieù ak˝si nanajv˝ö neöùastn˝ prejav tohto inötinktu, najmä preto, ûe vôbec nepozostáva z viet. Ale a j my sme presvedËenÌ o váûnosti filozofie a vyluËujeme, ûe by mohla maù charakter neistého a iba pravdepodobného. Sme radi, ûe tento veæk˝ obrat bráni tomu, aby sme j e j pripisovali tak˝to charakter. Na akty udeæovania zmyslu, ktoré sú obsahom filozofie, nemoûno pojem pravdepodobnosti alebo neistoty nijako

590

aplikovaù. Ide predsa o akty kladenia, ktoré udeæujú vöetk˝m v˝povediam zmysel ako Ëosi úplne základné. Tento zmysel buÔ máme - a potom vieme, Ëo sa pod t˝mito v˝poveÔami rozumie - alebo ho nemáme - a potom pred nami stoja v˝znamovo prázdne slová, ktoré eöte nie sú nijak˝mi v˝poveÔami. Tretia moûnosù nejestvuje. A o pravdepo-dobnosti platnosti nemôûe byù ani reËi. Takto prejavuje filozofia po veækom obrate svoj charakter definitÌvnosti zreteænejöie neû kedykoævek predt˝m.

Iba vÔaka tomuto charakteru moûno skutoËne ukonËiù a j spor systémov. Opaku-jem, ûe na základe naznaËen˝ch zistenÌ ho uû dnes môûeme pokladaù v princÌpe za ukonËen˝, a dúfam, ûe sa to bude Ëoraz v˝raznejöie prejavovaù a j na stránkach tohto Ëasopisu2 v jeho novej etape existencie.

Nepochybne budú eöte nejaké hádky v zadn˝ch radoch, urËite sa budú eöte po stároËia mnohÌ uberaù a j naÔalej v zabehnut˝ch koæajách; filozofickÌ autori budú eöte dlho pretriasaù staré pseudootázky, ale napokon ich uû nebude nikto poËúvaù a budú ako herci, ktorÌ eöte nejak˝ Ëas hrajú, k˝m si vöimnú, ûe diváci sa postupne vytratili. Potom uû nebudeme musieù hovoriù o "filozofick˝ch otázkach", pretoûe sa bude filozoficky, t.j. zmysluplne a jasne hovoriù o vöetk˝ch otázkach.

Z nemeckého originálu Moritz Schlick: Die Wende der Philosophie. In: ERKENNTNIS

(Lipsko) 1 (1930/1931), s. 4-11 preloûil Peter Zigman.

2

»asopis ERKENNTNIS (Lipsko); Schlickova staù vyö la v j e h o prvom ËÌsle pod t˝mto

nov˝m názvom s oznaËenÌm 1930-1931 (pozn. prekl.).

591 Filozofia 55, 7