Embed Size (px)
Citation preview
MÁRIA VALTORTA
EVANJELIUM, AKO MI BOLO
ODHALENÉ
PRVÝ DIEL
Kapitoly 1-78
Centro Editoriale Valtortiano s.r.l.
JACOBS LIGHT COMMUNICATION s. r. o.
EVANJELIUM,
AKO MI BOLO
ODHALENÉ
7 ČASTÍ
L Narodenie a skrytý ţivot Márie a Jeţiša
kapitoly 1-43
2. Prvý rok Jeţišovho verejného ţivota
kapitoly 44-140
3. Druhý rok Jeţišovho verejného ţivota
kapitoly 141-312
4. Tretí rok Jeţišovho verejného ţivota
kapitoly 313-540
5. Príprava na Jeţišovo umučenie
kapitoly 541-600
6. Jeţišovo umučenie a smrť
kapitoly 601-615
7. Oslávenie Jeţiša a Márie
kapitoly 616-651
Rozlúčenie s Dielom,
kapitola 652
10 DIELOV
PRVÝ DIEL, kapitoly 1-78
DRUHÝ DIEL, kapitoly 79-159
TRETÍ DIEL, kapitoly 160-225
ŠTVRTÝ DIEL, kapitoly 226-295
PIATY DIEL, kapitoly 296-363
ŠIESTY DIEL, kapitoly 364-432
SIEDMY DIEL, kapitoly 433-500
ÔSMY DIEL, kapitoly 501-554
DEVIATY DIEL, kapitoly 555-600
DESIATY DIEL, kapitoly 601-652
© Centro Editoriale Valtortiano s.r.l, 2008
©JACOBS LIGHT COMMUNICATION s.r.o., 2008
La pubblicazione delia presente edizione slovacca delľopera „ĽEvangelo
comemiéstato rivelato"é stata autorizzata dal Centro Editoriale Valtortiano s. r.
L,
al quale sono riservati tutti i diritti sulla stessa e su ogni altra opera di Maria
Valtorta, sia nella lingua originale italiana ehe in ogni traduzione, in Itália e nel
mondo intero. II Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, con sede in viale Pscicelli
89-91, 03036 Isola del Liri FR, Itália, tel: +39.776807032, fax +39.776809789,
[email protected], ha affidato la stampa e la diffusione delia presente edi-
zione slovacca alla casa editrrice JACOBS LIGHT COMMUNICATION s.r.o.,
Sklabinska 16, 831 06 Bratislava, Slovák Republic.
Vydanie diela Evanjelium, ako mi bolo odhalené v slovenskom jazyku
povolila
spoločnosť Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, ktorá disponuje všetkými
právami
na toto dielo, ako aj na ďalšie diela Márie Valtorty, v Taliansku a na celom svete.
Spoločnosť Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, so sídlom na viale Pscicelli 89-
91,
03036 Isola del Liri FR, Itália, tel: +39.776807032, fax +39.776809789,
[email protected], zverila vydanie a rozširovanie tohto diela v slovenskom
jazyku spoločnosti JACOBS LIGHT COMMUNICATION s.r.o., Sklabinska 16,
831 06 Bratislava, Slovenská republika, www.mariavaltorta.sk.
ISBN 978-80-89386-01-7
ISBN 978-80-89386-00-0 (súbor)
5
OBSAH PRVÉHO DIELU NARODENIE A SKRYTÝ ŢIVOT MÁRIE A JEŢIŠA
1. Úvodná myšlienka, Boh chcel nepoškvrnené lono .................................................. 9
2. Joachim a Anna dávajú sľub Pánovi ...................................................................... 10
3. Na sviatku Stánkov, Joachim a Anna vlastnili múdrosť ......................................... 14
4. Anna oznamuje svoje materstvo chválospevom,
v jej lone je nepoškvrnená duša Márie ...................................................................19
5. Narodenie Márie, jej panenstvo bolo vo večnom pláne Otca ........................ . ...... 24
6. Očisťovanie Anny a obetovanie Márie,
ktorá je dokonalá deva pre nebeské kráľovstvo ......................................................37
7. Malá Mária s Annou a Joachimom,
na jej perách je uţ Synova Múdrosť ....................................................................... 41
8. Mária je prijatá do chrámu, vo svojej pokore nevedela,
ţe je plná múdrosti .............................................................................. • ................. 47
9. Smrť Joachima a Anny bola blaţená
po ţivote v skúškach a v múdrej vernosti Bohu .................................................... 53
10. Máriin chválospev, spomínala na to, čo jej duch videl v Bohu .............................. 57
11. Mária zveruje svoj sľub veľkňazovi ...................................................................... 64
12. Jozef je vyvolený za ţenícha Panny ....................................................................... 68
13. Svadba Panny s Jozefom, ktorý bol poučený Múdrosťou,
aby bol stráţcom tajomstva ...................................................................................73
14. Manţelia prichádzajú do Nazareta ......................................................................... 80
15. Na záver Predevanjelia .......................................................................................... 85
16. Zvestovanie (Lk 1, 26-38) ......................................................................................87
17. Neposlušnosť Evy a poslušnosť Márie ................................................................... 90
18. Mária oznamuje Jozefovi materstvo Alţbety
a zveruje Bohu úlohu ospravedlniť svoje ..............................................................98
19. Mária s Jozefom na ceste do Jeruzalema (Lk 1, 39) ............................................. 103
20. Odchod z Jeruzalema, blaţený výzor Márie,
dôleţitosť modlitby pre Máriu a Jozefa ................................................................105
6
21. Máriin príchod do Hebronu
a jej stretnutie s Alţbetou (Lk 1, 40-55) .............................................................. 108
22. Dni v Hebrone, ovocie Máriinej lásky k Alţbete (Lk 1, 56) ................................. 113
23. Narodenie Jána Krstiteľa,
kaţdé utrpenie sa zmierňuje v náručí Márie (Lk 1, 57-58) ..................................
120
24. Obriezka Jána Krstiteľa, Mária je prameň milosti pre toho,
kto prijme Svetlo (Lk 1, 59-79)............................................................................126
25. Obetovanie Jána Krstiteľa v chráme
a odchod Márie, Jozefovo utrpenie ...................................................................... 130
26. Jozef prosí Máriu o odpustenie. Pre prijatie Boha sa vyţaduje
viera, láska a poníţenosť (Mt 1, 18-25) .............................................................. 136
27. Nariadenie o súpise ľudu, poučenia o láske k manţelovi
a o dôvere v Boha (Lk 2, 1 -3) ............................................................................ 140
28. Príchod do Betlehema (Lkl, 4-5) ........................................................................ 145
29. Jeţišovo narodenie, spásonosná účinnosť
Boţieho materstva Márie (Lkl, 6-7) .................................................................... 149
30. Zvestovanie pastierom, oni sa prví klaňajú Slovu,
ktoré sa stalo Človekom (Lkl, 8-20) .................................................................. 156
31. Zachariášova návšteva, Jozefova svätosť a poslušnosť kňazom ........................... 164
32. Obetovanie Jeţiša v chráme, čnosť Simeona
a proroctvo Anny (Lk 2, 22-28) .......................................................................... 170
33. Uspávanka Panny Márie ....................................................................................... 175
34. Klaňanie sa mudrcov je „evanjeliom viery" (Mtl, 1-12)...................................... 178
35. Útek do Egypta, poučenia k poslednému videniu
spojenému s Jeţišovým príchodom (Mtl, 13) .................................................... 189
36. Svätá rodina v Egypte, ponaučenie pre rodiny (Mtl, 14-15) ................................ 198
37. Prvá pracovná lekcia Jeţiša,
ktorý mal schopnosti primerané svojmu veku ..................................................... 205
38. Mária - učiteľka Jeţiša, Júdu a Jakuba ................................................................. 209
39. Prípravy na Jeţišovu plnoletosť a odchod z Nazareta ......................................... 215
40. Skúška plnoletého Jeţiša v chráme....................................................................... 210
41. Jeţišova dišputa s učiteľmi v chráme,
matkina úzkosť a Synova odpoveď (Lk 2, 41 -50) .............................................. 224
7
42. Jozefova smrť, Jeţiš je pokojom pre trpiacich a zomierajúcich ............................ 234
43. Na záver skrytého ţivota ...................................................................................... 240
• PRVÝ ROK JEŢIŠOVHO VEREJNÉHO ŢIVOTA
44. Rozlúčka s matkou a odchod z Nazareta,
plač a modlitba spoluvykupiteľky ........................................................................ 245
45. Kázanie Jána Krstiteľa a Jeţišov krst, Boţie zjavenie
(Mt l , l-17;Afól,2-12;L*3, 1-18. 21-22;> 1, 19-34) ........................................... 252
46. Jeţiša pokúša na púšti Satan; spôsob, ako zvíťaziť
nad pokušeniami (Mt4, 1-11; M: 1, 12-13; Lk4, 1-13) ..................................... 257
47. Stretnutie s Jánom a Jakubom;
Ján Zebedejov je čistý medzi učeníkmi .................................................................263
48. Ján a Jakub referujú Petrovi o stretnutí s Mesiášom (Jn 1, 37-39) ........................268
49. Stretnutie s Petrom a Ondrejom po reči v synagóge,
Ján Zebedejov je veľký aj v pokore (Jn 1, 42) ...................................................... 273
50. V Betsaide v Petrovom dome,
stretnutie s Filipom a Natanaelom (Jn 1,43-51) ................................................... 280
51. Mária posiela Júdu Tadeáša pozvať Jeţiša na svadbu do Kány ............................. 288
52. Svadba v Káne; Syn uţ nie je podriadený matke,
ale vykoná pre ňu prvý zázrak (Jn 2, 1-11) .......................................................... 292
53. Vyhnanie kupcov z chrámu (Jn 2, 12-25) ........................................................... 297
54. Stretnutie s Judášom z Kariotu a s Tomášom;
Šimon Horlivec je uzdravený z malomocenstva .................................................. 302
55. Poverenie zverené Tomášovi ............................................................................... 308
56. Šimon Horlivec a Júda Tadeáš sú zjednotení v spoločnom údele ........................ 313
57. V Nazarete s Júdom Tadeášom a s ostatnými šiestimi učeníkmi ......................... 319
58. Uzdravenie slepého v Kafarnaume po poučení o rybolove,
aplikovanom na duše ........................................................................................... 322
59. Uzdravenie posadnutého v synagóge v Kafarnaume
na záver dišputy (Mk 1, 21 -28; Lk 4, 31 - 37) .................................................. 328
60. Uzdravenie svokry Šimona Petra
(Afr8, 14-15; Aftl, 29-31; Lk4, 38-39) ............................................................... 334
8
61. Jeţiš obdaruje chudobných potom, ako im povedal podobenstvo
o kráľovom milovanom koňovi (Mt8,16-17; Mk 1, 32-34; Lk4,40-41) ................ 339
62. Učeníci hľadajú Jeţiša, keď sa v noci modlí
(Mk 1, 35-39; Lk4, 42-44) ............................................................................... 345
63. Uzdravenie malomocného pri Korozaine
(AfM,40-45;L*5, 12-16) ..................................................................................... 348
64. Uzdravenie ochrnutého v Kafarnaume
(Mt % 1-8; Mk2, 1-12; Lk5,17-26) ................................................................... 352
65. Zázračný rybolov a vyvolenie prvých štyroch apoštolov
(M4, 18-22; JMtl, 16-20; Lk5, 1-11) .................................................................... 358
66. Judáš z Kariotu sa v Getsemani stáva učeníkom .................................................... 360
67. Zázrak s polámanými čepeľami pri Rybnej bráne.................................................. 363
68. Jeţiš v chráme s Iškariotským, vyučuje ................................................................. 367
69. Jeţiš poúča Judáša Iškariotského ........................................................................... 373
70. V Getsemani s Jánom Zebedejovým,
porovnanie medzi milovaným učeníkom a Judášom z Kariotu ........................... 378
71. Jeţiš predstavuje Judáša Iškariotského Jánovi
a Šimonovi Horlivcovi......................................................................................... 384
72. Do Betlehema s Jánom, Šimonom Horlivcom
a Judášom Iškariotským ....................................................................................... 387
73. V Betleheme, v dome roľníka a v jaskyni narodenia ............................................ 391
74. V betlehemskom hostinci a na zrúcaninách domu Anny ...................................... 400
75. Jeţiš nájde pastierov Eliáša a Léviho .................................................................. 410
76. V Jote u pastiera Izáka, Sára a jej deti .................................................................. 416
77. V Hebrone v dome Zachariáša, stretnutie s Aglae ............................................... 423
78. V Kariote, smrť starého Šavla ............................................................................ 430
Tematický index základných poznámok a odkazov ................................................... 441
(„Prvý rok" pokračuje v druhom diele)
DODATKY:
Ţivot a diela Márie Valtorty .......... „ i ■ TT ,
xr, . , K. . y ................................................................ na konci II. dielu Vývoj názvu Diela ................. i
/. * * . . . t _ . , .............................................................................. na konci V. dielu Cirkevne stanoviská k Dielu ....... _ < . , ~ ,. .
............................................................. na konci VI. dielu
9
NARODENIE A SKRYTÝ ŽIVOT MÁRIE A JEŽIŠA
1. Úvodná myšlienka, Boh chcel nepoškvrnené lono
„Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest.K
{Šalamún - Kniha Prísloví i , 22)
22. august 1944 1 Jeţiš mi prikazuje: „Vezmi si úplne nový zošit. Prepíš na prvú stranu 1.1
diktát zo 16. augusta. V tejto knihe sa bude hovoriť o nej."
Poslúcham a prepisujem.
16. august 1944 2Jeţiš hovorí:
1.
2
„Dnes napíšeš iba toto. Čistota má takú hodnotu, ţe lono človeka
mohlo obsiahnuť Neobsiahnuteľného, pretoţe malo najväčšiu čistotu,*
akú Boţí tvor môţe mať.
Najsvätejšia Trojica vo svojej dokonalosti zostúpila, prebývajúc vo
svojich troch osobách, a svoje nekonečno uzavrela v malom priestore.
Tým sa však nezmenšila, pretoţe láska Panny a Boţia vôľa rozšírili tento
priestor, aţ z neho urobili nebo - a prejavila sa svojimi vlastnosťami:
Otec tým, ţe sa znovu stal Stvoriteľom človeka tak ako na šiesty deň
stvorenia**, a tým, ţe mal ozajstnú a hodnú ,dcéru£ stvorenú na svoju do-
konalú podobu. Boţia stopa bola vtlačená do Márie tak verne, ţe iba v pr-
vorodenom Otca ju prevyšovala. Máriu moţno nazvať ,druhorodenouc
* Najväčšia čistota, namiesto absolútna čistota, je oprava spisovateľky Márie Val tor-
ty (ktorú ďalej budeme označovať skratkou MV) na jednej strojopisnej kópii. Toto
vydanie jej diela prináša originálny text rukopisu a v poznámkach uvádza jednak
úpravy vydavateľa, ako aj úpravy MV, ktoré urobila na strojom prepísanej kópii,
o ktorej je poznámka v 174. kapitole v 10. časti (ďalej 174.10) a 335.7.
** Gn 1,24-31.
10
Otca pre dokonalosť, ktorú dostala a vedela si uchovať, ako aj pre dôstoj-
nosť Boţej nevesty a matky, a kráľovnej neba; je druhá po Synovi a druhá
vo večnom zámere Otca, ktorý od večnosti mal v nej zaľúbenie;
Syn tým, ţe bol aj pre ňu ,synom' a učil ju svoju pravdu a múdrosť, skr-
ze tajomstvo milosti, keď bol ešte len plodom, ktorý rástol v jej lone;
Duch Svätý tým, ţe pre anticipované dlhodobé Turice sa zjavil me-
dzi ľuďmi ako láska v ,tej, ktorú milovaľ, ako útecha ľuďom skrze plod
jej lona, ako posvätenie skrze materstvo Svätého. 3 Aby sa Boh zjavil ľuďom v novej a úplnej forme, ktorou sa začína
éra Vykúpenia, nevyvolil si za svoj trón nebeskú hviezdu ani kráľovský
palác nejakého mocnára. Nechcel ani krídla anjelov za podnoţku pre
svoje nohy. Chcel nepoškvrnené lono.
Aj Evu stvoril Boh bez poškvrny. Chcela sa však skaziť z vlastnej
vôle. Mária, ktorá ţila v skazenom svete - Eva naopak bola v čistom
svete nechcela porušiť svoju čistotu ani len myšlienkou smerujúcou
k hriechu. Vedela, ţe hriech jestvuje. Videla jeho rôzne a hrozné preja-
vy. Videla ich všetky. Aj ten najstrašnejší - bohovraţdu. Poznala ich však
preto, aby ich odčinila a aby bola vo večnosti tou, ktorá má súcit s hrieš-
nikmi a prosí o ich vykúpenie. 4 Táto myšlienka bude úvodom pre ďalšie sväté veci, ktoré dám tebe
a mnohým na útechu."
2. Joachim a Anna dávajú sľub Pánovi
22. august 1944 1 Vidím vnútrajšok domu. Pri krosnách sedí ţena stredného veku.
Keď ju tam vidím s vlasmi kedysi iste čiernymi, teraz prešedivenými,
s tvárou bez vrások, ale uţ plnou onej váţnosti, ktorá prichádza s ve-
kom, povedala by som, ţe môţe mať päťdesiat aţ päťdesiatpäť rokov.
Nie viac.
Pri určovaní veku ţien beriem za základ tvár svojej matky, ktorej ob-
raz mám po tieto dni pred sebou viac ako inokedy a ktorý mi pripomí-
na jej posledné dni pri mojej posteli... Pozajtra bude tomu rok, odkedy
ju uţ nevidím... Moja mamička mala mladistvú svieţu tvár, ale predčas-
ne zošedivené vlasy. V päťdesiatich rokoch bola taká šedivá ako na kon-
ci ţivota. Okrem zrelosti pohľadu však nič neprezrádzalo jej vek. Preto
sa môţem aj mýliť, keď odhadujem vek starším ţenám.
11
Ţena tká v miestnosti úplne zaliatej svetlom, ktoré preniká dnu cez do-
korán otvorené dvere do rozľahlej záhrady - sadu, povedala by som ma-
lého hospodárstva, lebo sa tiahne po zvlnenom teréne zeleného svahu.
Je pekná a má výrazné ţidovské rysy. Čierne a hlboké oči, ktoré, neviem
prečo, mi pripomínajú oči Jána Krstiteľa. Hoci pohľad jej očí tají v sebe
hrdosť kráľovnej, je zároveň neţný. Akoby sa po jeho iskrivých orlích zá-
bleskoch rozprestieral blankytný závoj. Neţný pohľad s nádychom smút-
ku, ako u toho, kto premýšľa a oplakáva veci dávno stratené. Farba tváre
je jemne hnedastá. Širšie a pekne tvarované ústa majú prísny, nie však tvr-
dý výraz. Nos je dlhý a jemný, mierne klenutý. Tento orlí nos dobre har-
monizuje s očami. Ţena je silnejšia, ale nie tučná. Postavu má súmernú
a myslím, ţe je dosť vysoká, usudzujúc podľa toho, ako ju vidím sedieť.
Zdá sa mi, ţe tká záves alebo koberec. Pestrofarebné člnky sa rýchle
pohybujú po tmavohnedej osnove a utkaný kus ukazuje pôvabnú spleť
ornamentov a ruţíc, v ktorých sa prepletajú zelená, ţltá, červená a tma-
vomodrá a zlievajú sa akoby do mozaiky. Ţena má oblečené jednodu-
ché tmavé šaty. Akoby ich fialovočervená farba bola odozvou pochmúr-
nych myšlienok. 2 Keď počuje klopanie na dvere, vstane. Skutočne je vysoká. Otvorí.
Prichádzajúca ţena sa jej spýta: „Anna, dáš mi svoju amforu, nabe-
riem ti vody."
Ţena má so sebou malého, asi päťročného chlapca, ktorý sa ihneď
chytí šiat ţeny oslovenej ako Anna. Tá ho pohladká a prejde do inej
miestnosti, odkiaľ sa vráti s peknou medenou amforou. Podá ju ţene
so slovami: „Ty si stále taká dobrá k starej Anne. Nech ti to Boh odpla-
tí na tomto chlapcovi a na deťoch, ktoré máš a budeš mať, ty poţehna-
ná!" Anna si povzdychne.
Ţena na ňu hľadí a nevie, čo povedať na ten povzdych. Chce odvrátiť
pozornosť od bolesti, o ktorej vie, a povie: „Nechám ti Alfeja, ak ti nebude
na obtiaţ. Aspoň prídem rýchlejšie a naplním ti viac dţbánov a krčahov."
Alfej sa veľmi poteší, ţe môţe zostať, a hneď sa ukáţe dôvod. Keď
matka odišla, Anna ho objíma okolo krku a vedie do záhrady. Zdvih-
ne ho aţ po pergolu s hroznom zlatistým ako topás a povie: „Jedz, jedz,
je dobré." A bozkáva ho po tváričke zamazanej šťavou z hrozna, ktorú
dieťa dychtivo cucá. Anna sa pritom chutne smeje a keď sa jej pri úsme-
ve objavia krásne biele zuby, hneď vyzerá mladšia. Aj od radosti, ktorá
jej rozţiari tvár a zotrie roky, keď sa jej dieťa opýta: „A čo mi dáš teraz?"
upierajúc na ňu svoje šedomodré okále.
12
Smeje sa a ţartuje s ním. Sklonená na kolená mu povie: „Čo mi
dáš, keď ti dám... keď ti dám... hádaj!" A dieťa tlieska rúčkami a sme-
je sa: „Bozky, bozky ti dám, krásna Anna, dobrá Anna, mamička An-
na...!"
Keď Anna počuje: „Mamička Anna," zvolá radostne s nepredstiera-
nou nehou a privinie si ho k sebe: „Ó, radosť moja! Miláčik! Miláčik!
Miláčik!" A pri kaţdom oslovení „miláčik" ho pobozká na ruţové líčka.
Potom idú k polici a berú si z taniera medové koláče. „Upiekla som ich
pre teba, krása úbohej Anny, pre teba, lebo ma máš rád. Ale povedz mi,
ako ma máš rád?" A dieťa mysliac na to, čo naň najviac zapôsobilo, vra-
ví: „Ako Pánov chrám." Anna ho znova bozkáva na ţivé očká, na červe-
né ústočká a dieťa sa k nej túli ako mačička.
Prichádza matka s plným dţbánom a opäť odíde. Usmieva sa, no ne-
povie nič. Neruší ich v ich dôverných radostiach. 3 Zo záhrady vchádza starší muţ, s hustými úplne bielymi vlasmi,
o niečo niţší neţ Anna. Jasnú tvár mu lemuje do štvorca pristrihnutá
brada, na nej svetlogaštanové, takmer plavé obočie s azúrovo modrými
očami. Má na sebe tmavohnedý odev.
Anna ho nevidí, lebo je obrátená chrbtom k východu. Spoza chrbta
sa jej prihovorí: „A mne nič?" Anna sa obráti a povie: „Ó, Joachim! Uţ
si skončil svoju prácu?" Zároveň mu malý Alfej objíme kolená a vraví:
„Aj tebe, aj tebe." Keď sa starec zohne a pobozká ho, dieťa sa mu okrú-
ti okolo krku a ručičkami a bozkami mu strapatí bradu.
Aj Joachim má preň darček. Vytiahne spoza chrbta ľavú ruku a po-
dá mu také krásne jablko, akoby bolo z porcelánu, smeje sa a prihová-
ra sa dieťaťu, ktoré dychtivo naťahuje rúčky: „Počkaj, pokrájam ti ho na
kúsky. Takto ho nemôţeš jesť. Je väčšie neţ ty." A záhradníckym no-
ţom, ktorý má na opasku, ho krája na menšie kúsky. Akoby kŕmil vtá-
čatko v hniezde, tak starostlivo mu vkladá kúsky jablka do otvorených
ústočiek a dieťa ich s pôţitkom chrúme.
„Pozri, Joachim, na tie oči! Nevyzerajú ako dva kúsky Galilejského
mora, keď večerný vietor priţenie na oblohu závoj mrakov?" Anna ho-
vorí s rukou poloţenou na manţelovom pleci a zľahka sa oňho oprie -
prejav, ktorý prezrádza jej hlbokú lásku manţelky, nenarušenú ani mno-
horočným manţelstvom.
Joachim na ňu hľadí s láskou a vyjadrí svoj súhlas slovami: „Prekrás-
ne! A tie kučery? Nemajú farbu na slnku dozretého obilia? Pozri na tú
zmes zlata a medi."
13
4 „Ó, keby sme mali dieťa, chcela by som takéto, s takými očkami 2.4
a vláskami..." Anna sa skloní, ba si pokľakne a s povzdychmi bozkáva
azúrovošedé očká.
Aj Joachim si vzdychne. Chce ju však utešiť. Poloţí jej ruku na kuče-
ravé prešedivené vlasy a vraví: „Ešte treba dúfať. Boh môţe všetko. Po-
kiaľ ţijeme, môţe sa stať zázrak, najmä keď milujeme Boha a keď milu-
jeme jeden druhého? Joachim zdôrazní najmä posledné slová.
Anna však mlčí, skormútená, so sklonenou hlavou, aby zakryla dve slzy,
ktoré sa jej skotúľali a ktoré vidí len malý Alfej. Prekvapia ho a príde mu ľúto,
ţe jeho veľká priateľka plače ako občas on. Zdvihne ručičku a zotrie jej slzy.
„Neplač, Anna! Aj tak sme šťastní. Aspoň ja, pretoţe mám teba."
„Aj ja som šťastná, ţe ťa mám. Ale nedala som ti syna... Myslím, ţe
som sa znepáčila Pánovi, keď urobil moje lono neplodné..."
„Ó, ţena moja! Čím by si sa mu ty znepáčila, taká svätá? Počúvaj.
Pôjdeme ešte raz do chrámu. Kvôli tomuto. Nielen kvôli sviatku Stán-
kov. Budeme sa veľa modliť... Moţno sa ti prihodí ako Sáre... ako An-
ne Elkánovej.* Obe dlho čakali a mysleli si, ţe sú zavrhnuté, lebo boli
neplodné. Ale Boh im v nebi zatiaľ pripravoval svätého syna. Usmievaj
sa, ţena moja. Tvoje slzy mi spôsobujú väčšiu bolesť neţ to, ţe nemáme
potomka... Vezmeme so sebou aj Alfeja. On nevinný sa bude modliť...
a Boh prijme jeho i našu modlitbu a vypočuje nás."
„Áno. Dajme Pánovi sľub. Ak sa dieťa narodí, bude patriť jemu. Po-
kiaľ nám ho daruje... Ó, počuť, ako ma volá ,mamička!'"
A Alfej, prekvapený a nevinný divák: „Ja ťa tak predsa volám!"
„Áno, moja radosť... ale ty máš svoju mamičku, a ja... ja nemám dieťa..."
Tu prestáva videnie. 5 Pochopila som, ţe sa začal cyklus Máriinho narodenia. A mám 2.5
ohromnú radosť, lebo som si to veľmi ţelala. Myslím, ţe i vy sa tomu
budete tešiť.**
* G//17, 15-21; 18,10-15; 21, 1 -3; 1 Sam 1; 2,1 -10. Obe spomínané ţeny do-
stali dar materstva napriek vysokému veku a neplodnosti (Sára je matkou Izáka,
Anna Elkánova je matkou proroka Samuela), budú sa spomínať ešte v 104.4,
138.4, 300.2, 346.4, 473.8, 486.4, 561.15, 569.4.
** Teda duchovný poradca pisateľky, páter Romualdo M. Migliorini, z Rehole slu-
ţobníkov Panny Márie (OSM), na ktorého sa MV často obracia v celom Diele.
Niekedy vyhovie jeho prosbe (44.7 a 45.10), alebo mu je určená nejaká epizóda
(58.1), alebo mu je dané poučenie (180.5 a 234.10), alebo mu je niečo dôverne
povedané (185.1 a 212.3). Prináša spisovateľke sväté prijímanie (108.3).
14
Prv, neţ som začala písať,* počula som, ako mi Mamička hovorí:
„Dcéra, píš teda o mne. Poteším ťa v kaţdom tvojom trápení." A ako
hovorila, poloţila mi ruku na hlavu a jemne ma pohladila. Potom priš-
lo videnie. Ale na začiatku, teda kým som nepočula volať päťdesiatničku
po mene, nechápala som, ţe stojím pred matkou Mamičky, a teda pred
milosťou jej narodenia.
3. Na sviatku Stánkov, Joachim a Anna vlastnili
múdrosť
23. august 1944
3.1 1 Prv neţ príde ďalšie, urobím jednu poznámku.
Dom sa mi nezdal ako dobre známy nazaretský dom. Aspoň prostre-
die bolo úplne iné. Aj záhrada je väčšia a vidieť za ňou polia. Nie mno-
hé, ale sú tam. Potom, keď bola Mária nevestou, bola tam len veľká
záhrada. Ani izbu, ktorú som videla teraz, som v inom videní predtým
nevidela. Neviem, či si mám myslieť, ţe z finančných dôvodov Máriini
rodičia predali časť svojho majetku, alebo či Mária po odchode z chrá-
mu prešla do iného domu, ktorý jej azda dal Jozef. Nespomínam si, či
som v predchádzajúcich videniach a poučeniach dostala spoľahlivé zna-
menie, ţe nazaretský dom bol jej rodným domom.
Od únavy mi veľmi oťaţela hlava. A potom, najmä keď ide o diktáty,
zabúdam hneď slová, hoci príkazy mi zostávajú vryté do pamäte a v du-
ši zostáva svetlo. Podrobnosti však ihneď miznú. Keby som ich mala po
hodine zopakovať, okrem jednej či dvoch hlavných viet by som uţ nič
nevedela. Naopak, videnia mi zostávajú v mysli ţivé, lebo som ich mu-
sela sledovať ja sama. Diktáty dostávam, videnia však musím vnímať.
Preto mi zostávajú ţivé v pamäti, ktorá ich namáhavo zaznamenáva tak,
ako prebiehajú.
Dúfala som, ţe dostanem diktát o včerajšom videní. Avšak nič.
3.2 2 Začínam vidieť a píšem.
Na pahorkoch za jeruzalemskými hradbami uprostred olivových sa-
dov je veľa ľudí. Vyzerá to ako obrovské trhovisko. Ale nie sú tam pul-
ty ani stánky. Chýbajú aj hlasy vyvolávačov a predavačov. Nijaké hry.
Celý tento odstavec je uvedený ako anotácia na začiatku zošita rukopisu, na
vnútornej strane, ale umiestnili sme ho na koniec tejto kapitoly, lebo je jasné,
ţe sa vzťahuje na ňu.
15
Je tam veľa stanov z hrubej vlnenej tkaniny, sú určite nepremokavé, na-
tiahnuté na tyčiach osadených do zeme. K nim sú pripevnené zelené
konáre, slúţiace na osvieţenie a výzdobu. Ďalšie stany sú postavené zo
zelených konárov zapichnutých do zeme a uloţených proti sebe takto
y\ , takţe vytvárajú malé zelené tunely. Sú v nich ľudia kaţdého veku
a stavu a počuť z nich len tichý a sústredený hovor prerušovaný iba ob-
časným krikom detí.
Zvečerieva sa a svetlá olejových lámp uţ tu a tam osvecujú čudné
táborisko. Okolo lámp sediac na zemi večerajú niektoré rodiny, mat-
ky v lone so svojimi najmenšími ratolesťami, a mnohé deti usínajú ešte
s kúskom chleba v ruţových prštekoch a hlavička im padá na matkine
prsia. Sú ako kuriatka pod kvočkou. Matky dojedajú večeru ako môţu,
iba s jednou voľnou rukou, kým druhou si pridrţiavajú svojho drobče-
ka pri srdci. Iné rodiny ešte nevečerajú a v pološere súmraku pri rozho-
vore čakajú, kým bude jedlo hotové. Tu i tam sa zapaľujú ohníky a ţeny
okolo nich majú veľa práce. Ťahavé, veľmi pomalé uspávanky, takmer
nariekavé, uspávajú batoľatá, ktoré zaspávajú ťaţko.
Krásna modrá a jasná obloha vysoko hore je čoraz tmavšia, aţ sa ja-
ví ako obrovská mäkká zamatová čiernomodrá opona, na ktorú nevidi-
teľní umelci a dekoratéri pomaly kladú drahokamy a svetielka, niektoré
osamotene, iné v čudesných geometrických tvaroch. Medzi nimi vyni-
ká Veľká a Malá Medvedica v tvare voza s ojom opretým o zem po vy-
priahnutí volov zo záprahu. Polárna hviezda sa smeje v celom svojom
trblietavom jase.
Pochopila som, ţe je október,* pretoţe to povedal silný muţský hlas:
„Krásny je tento október, ako máloktorý predtým!"
* Október je mesiac nášho kalendára, ktorý sa riadi slnečným rokom. Ale MV čas-
to uvádza i názvy ţidovského kalendára, ktorý sa riadi lunárnym rokom ä kto-
rý sa začína na jar (ako sa uvádza v 68.4). Vzťah medzi ţidovskými a našimi me-
siacmi je pribliţne takýto: 1. nísan (abíd) (marec - apríl), 2. ziv (apríl - máj),
3. sívan (máj - jún), 4. tamúz (jún - júl), 5. ab (júl - august), 6. elúl (august -
september), 7. tišrí (etaním) (september - október), 8. tnarchešvan (búl) (október
- november), 9. kislev (november - december), 10. tebet (december - január),
11. šebat (január - február), 12. adar (február - marec). Mesiac tnarchešvan (búl)
sa nikdy nespomína v Diele, ktoré moţno necháva ôsmemu mesiacu meno eta-
ním, oddeľujúc ho od tišrí. Mesiace sa začínali novom. Na doplnenie chýbajú-
ceho lunárneho cyklu k slnečnému roku sa kaţdý tretí rok zdvojil mesiac adar
(tzv. druhý adar veadar) a prestupný rok (v 114.8) mal takto trinásť mesiacov.
16
3 Od ohňa prichádza Anna a v rukách nesie dajaké veci naloţené na
veľkom plochom chlebe podobnom nášmu osúchu, ktorý slúţi aj ako
tácka. Alfej sa jej pridrţiava za sukňu a šteboce svojím jemným hláskom.
Joachim sa rozpráva na prahu svojho malého prístrešku, zhotoveného
len z konárov, s muţom okolo tridsiatky, na ktorého Alfej z diaľky vo-
lá piskľavým hláskom: „Ocko!" Keď Joachim vidí prichádzať Annu, po-
náhľa sa rozsvietiť lampu.
Anna prechádza pomedzi rady stanov sťaby kráľovná. Jej drţanie te-
la a vzhľad sú slávnostné, kráľovské, predsa však skromné. Voči nikomu
sa nespráva povýšené. Zdvihne malé dieťa istej chudobnej, veľmi núdz-
nej ţeny, ktoré nemotorne beţalo okolo Anny, potklo sa a padlo pria-
mo k Anniným nohám. Tváričku má celú zablatenú a plače, tak mu ju
Anna utiera, utešuje ho a vráti ho matke, ktorá práve pribehla a osprave-
dlňuje sa. Vraví jej: „To nič nie je! Som rada, ţe si neublíţil. Je to pekné
dieťa. Koľko má rokov?"
„Tri roky. Je predposledný a onedlho budem mať ďalšie dieťa. Mám
šesť chlapcov. Teraz by som chcela dievčatko... Pre mamu znamená
dievčatko veľa..."
„Najvyšší ťa veľmi potešil, ţena!" povzdychne Anna.
A tá: „Áno. Som chudobná, ale deti sú našou radosťou a tí najstar-
ší nám uţ pomáhajú pracovať. A ty, pani (všetko naznačuje, ţe Anna je
z vyššej spoločenskej vrstvy a ţena si to všimla), koľko máš detí?"
„Ani jedno."
„Ani jedno?! Toto nie je tvoje?"
„Nie, je jednej veľmi dobrej susedky. Je mojou útechou..."
„Zomreli ti alebo..."
„Nikdy som nemala dieťa."
„Oh!" Chudobná ţena hľadí na ňu so súcitom.
Anna ju s povzdychom pozdraví a ide do svojho prístrešku.
„Nechala som ťa čakať, Joachim. Zdrţala som sa s istou chudobnou
ţenou, matkou šiestich chlapcov. Len si predstav! A čoskoro bude mať
ďalšie dieťa."
Joachim si vzdychne.
Alfejov otec volá svojho syna, ale on odpovie: Ja zostanem s An-
nou, budem jej pomáhať." Všetci sa zasmejú.
„Nechaj ho, nebude mi na obtiaţ. Ešte nie je viazaný Zákonom. Či
tu alebo tam, zje toho len ako vtáčik," vraví Anna a sadne si s chlapcom
v lone. Dá mu koláč a hádam pečenú rybu. Vidím, ţe dačo s ňou robí
17
skôr neţ mu ju dá. Asi z nej vyberá kosti. Najprv však obslúţila manţe-
la. Ona sa naje posledná. 4 Nočnú oblohu obsypávajú ďalšie a ďalšie hviezdy a v tábore je čo- 3.4
raz viac svetiel. Potom mnohé svetlá pomaly zhasínajú. Svetlá tých, čo
večerali prví a teraz sa ukladajú na spánok. Aj hluk pomaly tíchne. Uţ
nepočuť hlasy detí. Ozve sa iba akési dojča s hláskom jahniatka, ktoré
hľadá mamičkino mlieko. Noc dýcha svoj vánok na veci a ľudí a zahá-
ňa starosti i spomienky, nádeje i hnev. Ba, moţno nádeje a roztrţky eš-
te preţívajú v sne, hoci ich spánok zmierňuje.
Anna pestuje zaspávajúceho Alfeja v náručí a vraví manţelovi: „Tú-
to noc sa mi prisnilo, ţe na budúci rok prídem do Svätého mesta na dva
sviatky namiesto jedného. A jedným bude obetovanie môjho dieťaťa
v chráme... Ó! Joachim...!"
„Dúfaj, dúfaj, Anna. Nič iné si nepočula? Pán ti uţ nič iné nepošep-
kal do srdca?"
„Nič, iba sen..."
„Zajtrajšok je posledným dňom prosieb. Všetky obety sme uţ vykona-
li. Ale zajtra ich ešte slávnostne obnovíme. Nakloníme si Boha vernosťou
našej lásky. Stále si myslím, ţe sa ti prihodí to isté ako Anne Elkánovej."
„Kieţ by to Boh chcel... a keby som mala niekoho, kto by mi teraz po-
vedal: ,Choď v pokoji. Boh Izraela ti udelil milosť, o ktorú si ho prosila'!"
„Ak dostaneme túto milosť, povie ti to tvoje dieťa, keď sa prvý raz
pohne .v tvojom lone; a bude to hlas nevinného, teda Boţí hlas."
Teraz uţ tábor mlčí v tme. Aj Anna prenesie Alfeja do susednej chy-
ţe a poloţí ho na lôţko zo sena k jeho spiacim súrodencom. Potom si
ľahne vedľa Joachima a zhasne aj ich lampu. Jedna z posledných hviez-
dičiek zeme. Najkrajšie hviezdy na nebeskej oblohe zostávajú bdieť nad
všetkými spiacimi.
3.5 5Jeţiš hovorí:
„Spravodliví sú vţdy múdri, lebo ako priatelia Boha ţijú v spoločen-
stve s ním a on ich poúča; on, nekonečná múdrosť.
Moji starí rodičia boli spravodliví, a preto vlastnili múdrosť. Oprav-
divo mohli povedať to, čo hovorí Kniha, keď spieva chvály na múdrosť
v knihe o nej: Ju miloval som a po nej túţil od mladi, túţobne som si
prial priviesť si ju domov ako nevestu/*
* Múd^l .
18
Anna z Áronovho rodu bola silná ţena, o akej hovorí náš predok.*
A Joachim, potomok kráľa Dávida, nevyhľadával ani tak pôvab a bohat-
stvo ako čnosť. Anna vlastnila veľkú čnosť: všetky sväté vlastnosti spoje-
né ako voňavá kytica kvetov, aby sa stali jedinou prekrásnou vecou, kto-
rou bola Čnosť. Kráľovská čnosť, hodna stáť pred trónom Boha.
Joachim sa teda oţenil dvakrát s múdrosťou ,milujúc ju viac neţ kaţ-
dú inú ţenu' - s Boţou múdrosťou uzavretou v srdci spravodlivej ţeny.
Anna z Áronovho rodu sa neusilovala o iné, len o spojenie svojho ţi-
vota so ţivotom čestného muţa, presvedčená o tom, ţe v bezúhonnos-
ti spočíva radosť rodín.6 A k tomu, aby bola vzorom ,silnej ţeny', chý-
bala jej len koruna detí, sláva vydatej ţeny, odôvodnenie manţelstva,
o ktorom hovorí Šalamún. A aj k jej šťastiu nechýbalo nič iné len tie de-
ti, kvety stromu, ktorý sa stal jedno so susedným stromom a dostal za to
hojnosť nových plodov, v ktorých sa dve dobrá zlievajú do jedného. Le-
bo pokiaľ ide o manţela, nebola nijako sklamaná. 7 Anna, ktorá sa uţ blíţila k starobe, dlhoročná manţelka Joachima, bo-
la stále pre neho ,ţena jeho mladosti, utešená laň a srnka pôvabná',** ktorej
prejavy neţnosti mali vţdy svieţi pôvab prvej svadobnej noci. Skrášľova-
li jej lásku, udrţiavali ju v svieţosti ako kvietok, ktorý zavlaţuje rosa, a roz-
túţenú ako oheň, ktorý ustavične blčí. A preto v svojom smútku z bezdet-
nosti si vzájomne hovorili ,slová útechy v myšlienkach i námahách'. 8 A večná Múdrosť ich vo vhodnom čase po ţivotných skúsenostiach
osvietila snami noci, zorničkou poémy o sláve, ktorá z nich mala vzísť,
a ňou bola presvätá Mária, moja matka. Hoci vo svojej pokore na to ani
nepomysleli, ich srdcia sa chveli nádejou na prvý zvuk Boţieho sľubu.
Istota bola uţ v Joachimových slovách: ,Dúfaj, dúfaj... Nakloníme si
Boha vernosťou našej lásky.' Snívali o synovi, a dostali Boţiu matku. 9Zdalo by sa, ţe slová Knihy múdrosti boli napísané pre nich: ,Pre ňu
nadobudnem váţnosť u ľudí a česť u starších... nesmrteľnosť nadobud-
nem pre ňu a tým, ktorí po mne prídu, nechám večnú pamiatku.'***
Ale aby to všetko získali, museli si majstrovsky osvojiť opravdivú tr-
valú čnosť, ktorej ţiadna udalosť neuškodí. Čnosť viery. Čnosť lásky.
Čnosť nádeje. Čnosť čistoty. Čistota manţelov! Oni ju mali, pretoţe
byť čistými a bezúhonnými si nevyţaduje byť panenskými. A čisté
* Šalamún v Prís 31, 10-31.
** Prís5, 18-19.
***Múii$ 10-13.
19
svadobné lôţka stráţia anjeli a z nich vychádzajú dobré deti, ktoré si
z čností rodičov urobia normu svojho ţivota. 10
Ale kde sú čnosti teraz? Teraz sa nechcú deti, no nechce sa ani čis- 3.10
tota. Preto hovorím, ţe láska i manţelstvo sú znesvätené."
4. Anna oznamuje svoje materstvo chválospevom,
v jej lone je nepoškvrnená duša Márie
24. august 1944 1 Znova vidím dom Joachima a Anny. Vo vnútri sa nič nezmenilo, ak 4.1
nepočítame mnoţstvo rozkvitnutých halúzok vo vázach rozostavaných
na mnohých miestach. Určite pochádzajú z prerezávania stromov v zá-
hrade, ktoré sú teraz všetky v plnom rozkvete. Sú ako oblak hýriaci far-
bami od snehobielej po korálovo červenú.
Teraz sa Anna venuje inej práci. Na krosnách, menších ako pred-
chádzajúce, tká krásne lanové plátno a spieva, pričom pohybuje nohou
v rytme spevu. Spieva a usmieva sa... Na koho? Na seba samu, na nie-
čo, čo vidí vo svojom vnútri.
Pieseň je pomalá, a predsa veselá. Zapísala som ju zvlášť, aby som ju
mohla sledovať, lebo Anna ju viackrát opakuje, akoby z nej sálala blaţe-
nosť. Spieva stále hlasnejšie a presvedčivejšie, akoby objavila vo svojom
srdci rytmus. Najskôr si pieseň šepká tlmene, a potom s istotou spieva
hlasnejšie a vo vyšších tónoch. Prepisujem ju, pretoţe je vo svojej jedno-
duchosti nesmierne neţná. Spieva:
„Sláva všemohúcemu Pánovi, ktorý miluje Dávidových potom-
kov. Sláva Pánovi!
Navštívila ma jeho nesmierna milosť z nebies.
Zo starého stromu vypučala nová ratolesť a ja som blaţená.
Nádej zasiala semeno na sviatok Svetiel;
vône mesiaca nísan vidia, ako pučí.
Ako mandľovník rozkvitne moje telo na jar.
V podvečer svojho ţivota cíti, ţe prinesie svoj plod.
Na tejto ratolesti je ruţa, je jablko, jedno z najsladších.
Je na nej trblietajúca sa hviezda, nevinné dieťatko.
Je to radosť domu, manţela a manţelky.
Chvála Bohu, môjmu Pánovi, ktorý sa nado mnou zmiloval.
20
Jeho svetlo mi to oznámilo: ,Príde k tebe hviezda.'
Sláva, sláva! Tvoj bude plod tohto stromu,
prvý a posledný, svätý a čistý ako dar Pána.
Bude tvoj a skrze neho príde na zem radosť a pokoj.
Leť, člnok. Vlákno utká plátno pre dieťa. Ono sa narodí! K Bohu nech sa s jasotom vznáša spev môjho srd-
ca!"
2Joachim vchádza dnu, keď Anna svoju pieseň začína spievať štvrtý raz.
„Anna, si šťastná? Pripomínaš mi vtáčatko, ktoré si pospevuje na jar. Aká je
to pieseň? Nepočul som ju ešte nikoho spievať. Odkiaľ pochádza?"
„Z môjho srdca, Joachim." Anna vstane, usmieva sa a ide v ústrety
muţovi. Vyzerá mladšia a krajšia.
„Nevedel som, ţe si poetka," vraví manţel a pozerá sa na ţenu s ne-
skrývaným obdivom. Nevyzerajú ako dvaja starší manţelia. V ich po-
hľadoch ţiari neţnosť mladomanţelov. „Keď som počul, ako spievaš,
prišiel som aţ zozadu zo záhrady. Uţ roky som nepočul tvoj hlas zami-
lovanej hrdličky. Nechceš mi tú pieseň zaspievať ešte raz?"
„Zaspievala by som ti ju, i keby si ma o to neprosil. Synovia Izrae-
la vţdy zverovali piesni úprimné výkriky svojich nádejí, radostí a boles-
tí. Ja som svojej piesni zverila úlohu, aby oznámila tebe i mne veľkú ra-
dosť. Áno, i mne. Je to čosi úţasné, a hoci som si tým úplne istá, stále
sa mi to zdá neskutočné..." Anna sa znova rozospieva a keď sa dosta-
ne k veršom: „Na tejto ratolesti je ruţa, je jablko, jedno z najsladších, je
na nej trblietajúca sa hviezda...," jej zvučný kontraalt sa najskôr rozo-
chveje, potom sa zlomí a Anna sa s radostným vzlyknutím zahľadí na
Joachima, zdvihne ruky a zvolá: „Som matkou, môj milovaný!" A pri-
vinie sa mu k srdcu do jeho roztvoreného náručia. Joachim objíme svo-
ju šťastnú manţelku. Je to najneţnejšie a najšťastnejšie objatie, aké som
v ţivote videla. Cudné a vrúcne vo svojej čistote.
A neţná Joachimova výčitka do šedín Anniných vlasov: „A mne si to nepovedala?"
„Chcela som mať najprv úplnú istotu. Stať sa v mojom veku... mat-
kou... Tomu som naozaj nechcela veriť... a nechcela som ti spôsobiť
trpké sklamanie. Od konca decembra pociťujem, ţe sa moje vnútro ob-
novuje a v jeho hĺbke sa utvára, ako hovorím, nová ratoliestka. Ale teraz
je na nej určite plod... Vidíš? Toto plátno je uţ pre toho, kto príde."
„Nie je to ľan, ktorý si kúpila v októbri v Jeruzaleme?"
21
Je. Potom som ho upriadla v očakávaní a v nádeji... Dúfala som.3 Po- 4.3
sledný deň, keď som sa v chráme modlila čo najbliţšie pri Boţom prí-
bytku, ako je to len ţene dovolené... bolo uţ neskoro... spomínaš si,
keď som povedala: ,Ešte, ešte chvíľku/ Nemohla som sa odtiaľ odtrhnúť
bez toho, aby som dostala milosť! A tak v šere toho posvätného miesta,
na ktoré som upierala zrak príťaţlivosťou svojej duše, aby som si od Bo-
ha, ktorý je tam prítomný, vymámila jeho súhlas, zbadala som vychádzať
svetlo, nádhernú iskru. Bola jasná a biela ako mesačné svetlo, a predsa ma-
la v sebe ţiaru všetkých perál a drahokamov zeme. Zdalo sa, akoby sa jed-
na drahocenná hviezda z opony, z hviezd poloţených pod nohami che-
rubínov odpojila a začala ţiariť nadprirodzeným svedom... zdalo sa, ţe
spoza posvätnej opony, zo samotnej Slávy zletel ku mne ako blesk oheň,
prerezával vzduch, a pritom v ňom znel nebeský hlas: ,Splní sa ti, o čo si
prosila.' Práve preto spievam: ,Príde k tebe hviezda/ Aké len bude to na-
še dieťa, ktoré sa zjavuje ako svetlo hviezdy v chráme a ktoré na sviatok
Svetiel vraví: ,Tu som/? Ţeby si správne videl, keď si o mne uvaţoval ako
o novej Anne Elkánovej?4 Ako nazveme toto naše dieťa, ktoré pociťujem 4.4
vo svojom lone ako neţný ţblnkot potôčika a ktoré sa mi prihovára svo-
jím srdiečkom bijúcim ako hrdlička, keď ju človek drţí v dlaniach?"
„Ak to bude chlapec, budeme bo volať Samuel. Ak dcéra, nazveme
ju Hviezda. Slovo, pri ktorom si sa vo svojom speve zastavila, keď si ma
chcela potešiť a oznámiť mi, ţe som otcom. Tvar, ktorý na seba vzala,
aby sa prejavila v posvätnom prítmí chrámu."
„Hviezda. Naša hviezda! Neviem, ale tak si myslím, myslím si, ţe to
bude dievčatko. Zdá sa mi, ţe také neţné láskanie môţe pochádzať len od
neţnej dcérky. Veď ja ju ani nenosím, ani nemám ťaţkosti. To ona nesie
mňa po blankytnej a rozkvitnutej cestičke, ako keby som bola nadnášaná
svätými anjelmi a zem by bola uţ vzdialená... Ţeny som počula vţdy vra-
vieť, ţe počatie a tehotenstvo je bolesť. Ja však nepociťujem nijakú bolesť.
Cítim sa silná, mladá a svieţej šia neţ v mladosti, keď som ti darovala svo-
je panenstvo. Boţia dcéra - lebo je viac Boţia ako naša, ktorá klíči z vy-
schnutého kmeňa - nespôsobuje svojej mamičke nijakú bolesť. Prináša jej
len pokoj a poţehnanie: ovocie Boha, svojho pravého Otca."
„Budeme ju teda volať Mária. Hviezda nášho mora, perla, šťastie.
Meno prvej veľkej ţeny Izraela.1 Ona sa však nikdy neprehreší proti
1 Sestra Árona a Mojţiša, o nej sa hovorí v Ex 15, 20-21; Nm 12, 1-15; 20, 1;
26, 59. Iné zmienky o Márii, Áronovej sestre, pozri v 131.2, 525.7, 609.3.
22
Pánovi a len jemu sa bude vznášať jej spev, lebo jemu je obetovaná, obe-
ta uţ pred narodením."
Jemu je obetovaná, áno. Či to bude chlapec alebo dievča, budeme
sa tešiť z tohto nášho stvorenia a po troch rokoch ho darujeme Pánovi.
Aj seba s ním ako obety, na Boţiu slávu."
Viac uţ nevidím ani nepočujem.
5Jeţiš hovorí:
„Keď ich Múdrosť, ktorá ,je výdych Boţej moci a je čistý výron slá-
vy Vševládneho'*, osvietila snami noci, zostúpila a stala sa slovom pre
neplodnú. Ten, ktorý videl blízky čas vykúpenia, ja, Kristus, vnuk An-
ny, po temer päťdesiatich rokoch prostredníctvom slova budem konať
zázraky na neplodných a chorých, na posadnutých, na opustených, na
všetkých biedach zeme.
Zatiaľ však od radosti, ţe mám matku, šepkám tajomné slovo v še-
re chrámu, v ktorom sú nádeje Izraela. Chrámu, ktorý je uţ na sklon-
ku svojho ţivota, pretoţe nový a pravý chráiji, ktorý uţ neobsahuje len
nádeje jedného národa, ale istotu raja pre ľudí celej zeme a pre celé stá-
ročia aţ do konca sveta, práve prichádza na zem. A toto slovo koná zá-
zrak, pretoţe robí plodným to, čo bolo neplodné. Dá mi matku, ktorá
mala nielen vynikajúcu prirodzenosť, čo bolo jej údelom, keďţe sa zro-
dila z dvoch svätých; ktorá mala nielen dobrú dušu, ako ju ešte mnohí
majú, ktorá skrze svoju dobrú vôľu ustavične rástla nielen v tejto dobro-
te. A ktorá mala nielen nepoškvrnené telo, ale jediná z tvorov mala ne-
poškvrneného ducha. 6 Videla si,** ako Boh ustavične plodí duše. Teraz uvaţuj, aká muse-
la byť krása tejto duše, ktorú si Otec túţobne ţelal ešte prv, neţ nastal
jej čas. Táto duša spôsobovala takú rozkoš Trojici, ţe tá horela vrúcnou
túţbou ozdobiť ju svojimi darmi, aby nimi obdarovala seba samú. Ce-
lá svätá, ktorú Boh stvoril pre seba a potom pre spásu ľudí! Nositeľka
Spasiteľa, ty si bola prvou spásou. Ţijúci raj, ty si svojím úsmevom za-
čala posväcovať zem.
Duša stvorená preto, aby bola dušou Boţej Matky! Keď z najţivšieho
tlkotu trojjedinej Lásky vyrazila táto ţivotodarná iskra, najţivšie svetlo,
aké kedy raj videl, jasali z nej anjeli. Ako nehmotný a vzácny lupienok
* Múd 7 ,25 .
** 25. mája 1944, v diele Zošity z roku 1944.
23
vznešenej ruţe, ktorý bol drahokamom a ohňom, dychom Boha, ktorý
zostúpil oţiviť jedno telo úplne ináč ako ostatné, ktorý tak mocne zo-
stúpil vo svojom ohni, ţe hriech ju nemohol nakaziť, rútil sa priestorom
a uzavrel sa vo svätom lone.
Zem mala, hoci to ešte nevedela, svoj kvet. Opravdivý, jediný kvet,
ktorý kvitne večne: ľalia a ruţa, fialka a jazmĺn, slnečnica a cyklámen,
zliate dovedna a s nimi všetky kvety zeme v jedinom kvete, v Márii,
v ktorej sa hromadí kaţdá čnosť a milosť.
V apríli sa zem Palestíny podobala na obrovskú záhradu a jej vône
a farby dávali radosť ľudským srdciam. Ale najkrajšia ruţa ešte nebo-
la známa. Ona uţ kvitla Bohu v skrytosti materského lona, lebo moja
matka milovala, odkedy bola počatá. Ale ako keď hrozno dáva svoju krv,
aby z nej bolo víno, a vôňa muštu a cukru je taká silná, ţe napĺňa lisy
a nozdry, aj ona sa usmievala najprv Bohu a potom svetu, vraviac svojím
celkom nevinným úsmevom: ,Hľa, vinič, ktorý vám dá hrozno, aby bolo
vytlačené v lise a stalo sa večným liekom na vaše zlo, je medzi vami/
Povedal som: ,Mária milovala, odkedy bola počatá/ Čo dáva duchu
svetlo a poznanie? Milosť. Čo odníma milosť? Dedičný hriech a smrteľ-
ný hriech; Márii, nepoškvrnenej, nikdy nechýbala spomienka na Boha,
jeho blízkosť, jeho* láska, jeho svetlo, jeho múdrosť. Preto mohla chá-
pať a milovať, lebo jej telo sa utváralo okolo ustavične milujúcej nepo-
škvrnenej duše. 7 Neskôr ti doprajem v duchu rozjímať o hĺbke panenstva v Márii. Do-
staneš z neho nebeský závrat, ako keď som ti dal uvaţovať o našej večnos-
ti. Medzitým uvaţuj, ako nosenie pod srdcom stvorenia nepoškvrnené-
ho hriechom, ktorý (hriech) odníma Boha, dalo matke najvyššiu múdrosť
a urobilo z nej prorokyňu, hoci ho počala prirodzene, ľudsky. Prorokyňu
svojej dcéry, ktorú ona volá: ,Boţia dcéra/ A premýšľaj, čo by bolo, keby
sa z nevinných prvých rodičov rodili nevinné deti, ako to chcel Boh.
Ó, ľudia, hovoríte, ţe sa vydávate na cestu k ,superčloveku', a svoji-
mi neresťami sa vydávate jedine k superdiablovi. Prostriedkom, ktorý by
vás priviedol k ,superčloveku', by bolo ţiť bez Satanovej nákazy a prene-
chať Bohu riadenie ţivota, poznania, dobra, neţiadajúc si viac, neţ koľ-
ko - a bolo toho takmer nekonečne - by vám Boh dal. Takto v ustavič-
nom raste k dokonalosti by ste mohli plodiť deti, ktoré by boli ľuďmi
telom a deťmi Múdrosti duchom, čiţe obrami, čiţe silákmi, čiţe víťazmi
nad Satanom. A ten by bol zhodený mnoho tisíc storočí pred hodinou,
v ktorej bude zhodený a s ním aj všetko jeho zlo."
24
5. Narodenie Márie, jej panenstvo bolo vo večnom pláne Otca
26. august 1944
1 Vidím Annu vchádzať do záhrady. Opiera sa o rameno svojej príbuz-
nej. Určite to bude príbuzná, lebo sa na ňu podobá. Anna je uţ veľmi širo-
ká a vyzerá unavená, azda aj zo sparná, presne takého, čo vysiluje aj mňa.
Hoci záhrada je tienistá, vzduch je rozpálený, ťaţivý. Dal by sa krá-
jať ako mäkký, horúci koláč, taký je hustý pod neľútostne jasnou mod-
rou oblohou s povetrím, v ktorom zľahka cítiť prach. Uţ dlho tu musí
byť veľmi sucho, pretoţe pôda sa tam, kde nie je zavlaţovaná, celkom
zmenila na veľmi jemný, takmer biely prach pozvoľna sa meniaci na
temnejší ruţový, zatiaľ čo pri koreňoch rastlín, kde je pôda polievaná,
je tmavá, červenohnedá. Rovnako aj na krátkych záhonoch s hriadkami
zeleniny a okolo ruţových kríkov, jazmĺnov a iných kvetín a drobných
kvietkov, ktoré rastú najmä pred peknou pergolou a okolo nej. Pergola
pretína na polovicu záhradu tiahnucu sá aipo začiatok polí, z ktorých
uţ zobrali úrodu obilia. Aj tráva na lúke na konci majetku je vyschnutá
a riedka. Iba na samom konci, kde je plot z divého hlohu, uţ celý obsy-
paný rubínmi drobných plodov, je tráva zelenšia a hustejšia a tam si tieţ
hľadajú pastvu a tieň ovce s malým pastierom.
Joachim pracuje na hriadkách zeleniny a okolo olivovníkov. Pomá-
hajú mu dvaja muţi. Napriek vyššiemu veku sa pohybuje sviţne a s chu-
ťou pracuje. Práve otvárajú malé stavidlá na okraji poľa, aby priviedli
vodu vysmädnutým rastlinám. Voda si razí cestu ţblnkotajúc medzi trá-
vou a vysušenou zemou a vytvára kruhy, ktoré sa farbou chvíľu podoba-
jú ţltkastému kryštálu, ale potom sú z nich iba tmavé kruhy vlhkej pôdy
okolo plodmi obťaţkaného viniča a olivovníkov.
Anna kráča pomaly pozdĺţ tienistej pergoly, pod ktorou bzučia zla-
té včely nad sladkou šťavou zo zlatistých bobúľ hrozna, a ide smerom
k Joachimovi, ktorý hneď, ako ju zbadá, ponáhľa sa jej naproti.
„Aţ sem si prišla?"
„V dome je horúco ako v peci."
„A ty tým trpíš."
„To je jediné utrpenie mojich posledných chvíľ tehotenstva. Je to
utrpenie všetkých, ľudí i zvierat. Nerozhorúč sa veľmi, Joachim."
„Toľko vytúţený dáţď, ktorý sa uţ tri dni ukazuje, ešte neprišiel a po-
lia sú rozpálené. Máme šťastie, ţe je tu blízko prameň, a taký výdatný.
25
Otvoril som kanály. Je to len malá úľava pre zaprášené rastliny so zväd-
nutým lístím. Ale aspoň toľko, čo ich udrţí pri ţivote. Keby len zaprša-
lo...!" Joachim skúma oblohu so starosťou roľníka, kým unavená Anna
sa ovieva vejárom, ktorý sa mi vidí, je zo suchého palmového listu, pre-
pleteného pestrofarebnými niťami, aby pevne drţal.
Príbuzná vraví: „Tam, spoza Veľkého Hermonu sa rýchlo vynárajú
mraky. Dvíha sa severný vietor. Osvieţi a azda aj prinesie vlahu."
„Uţ tri dni sa dvíha a s východom mesiaca sa utíši. Zase to tak bu-
de," Joachim je skľúčený.
„Vráťme sa domov. Ani tu sa nedá dýchať a myslím si, ţe by bolo
dobre vrátiť sa...," vraví Anna, ktorá zrazu náhle zbledla a jej tvár nado-
budla ešte výraznejšiu olivovú farbu. 2 „Máš bolesti?"
„Nie. Ale cítim onen veľký pokoj ako vtedy v chráme, keď sa mi do-
stalo milosti. Tento pokoj som pocítila aj vtedy, keď som sa dozvede-
la, ţe budem matkou. Som akoby vo vytrţení. Sladká ospalosť tela, kým
duch jasá a utišuje sa v pokoji, ktorý sa s ľudským nedá porovnať. Milo-
vala som ťa, Joachim, a keď som vošla do tvojho domu, povedala som
si: ,Som nevestou spravodlivého' a získala som pokoj. A takto to bolo
vţdy, keď sa tvoja prezieravá láska postarala o svoju Annu. Tento pokoj
je však iný. Myslím si, ţe je to pokoj, ktorý ako utišujúci olej ducha mu-
sel preniknúť nášho otca Jakuba, keď mal sen o anjeloch.* Alebo ešte
lepšie, podobá sa radostnému pokoju oboch Tobiášov, keď sa im zjavil
Rafael.** Keď sa doň vhĺbim, aby som ho vychutnala, rastie ešte väčšmi.
Je to, ako keby som vystupovala cez blankytné výšavy neba... a, neviem
prečo, odkedy mám v sebe tú upokojujúcu radosť, v srdci mi znie spev,
spev starého Tobiáša. Akoby bol napísaný pre túto hodinu... pre túto
radosť... pre izraelskú zem, ktorá ho prijíma... pre hriešny Jeruzalem,
ktorému sa uţ odpustilo... Ale... - ale nesmejte sa blúzneniu matky... -
keď hovorím: ,Ďakuj Pánovi za tvoje dobrá a veleb Boha vekov, aby si si
vybudoval v sebe jeho svätostánok/ myslím, ţe ten, ktorý znovu vybu-
duje v Jeruzaleme stánok pravého Boha, bude ten, ktorý sa má práve na-
rodiť... A ešte si myslím, ţe uţ nie o Svätom meste, ale o mojom dieťati
je prorokované, keď spev hovorí: Jasné svetlo zaţiari vo všetkých kon-
činách zeme. Prídu k tebe mnohé národy zďaleka, obyvatelia zo samého
* Gn 28,10-16.
** Tob 12 - 13.
26
kraja zeme prídu k tebe, k príbytku tvojho svätého mena, a v rukách bu-
dú mať dary pre Kráľa nebies. Nespočetné pokolenia sa v tebe budú ra-
dovať a meno vyvoleného mesta bude trvať na veky vekov. Nuţ, raduj sa
a plesaj nad synmi spravodlivých, lebo sa všetci zhromaţdia a dobrore-
čiť budú večnému Pánovi. Blaţení sú, čo ťa milujú, blaţení tí, čo sa te-
šia z tvojho pokoja...!' A prvá, kto sa z neho teší, som ja, jeho blaţená
matka..."
Keď Anna hovorí tieto slová, zmení sa farba jej tváre a rozţiari sa ako
človek, čo vyšiel z mesačného svetla k veľkému ohňu a späť. Po lícach
jej stekajú neţné slzy, ktoré si ani nevšimne, a šťastne sa usmieva vo svo-
jej radosti. Kráča k domu sprevádzaná manţelom a príbuznou, ktorí ju
s dojatím a mlčky počúvajú. 3 Ponáhľajú sa, pretoţe mračná hnané silným vetrom sa kopia a pre-
háňajú po oblohe, kraj potemnieva a zachvieva sa, ohlasujúc búrku. Keď
prídu k prahu domu, zbrázdi oblohu prvý modravý blesk a hluk prvého
hromu zaduní ako hukot obrovského bubna, ktorý sa mieša s melódiou
harfy prvých kvapiek padajúcich na vyprahnuté listy.
Všetci vojdú dnu a Anna sa utiahne, kým Joachim sa pri dverách roz-
práva s dvoma sluhami o toľko očakávanom daţdi, ktorý je poţehnaním
pre vysmädnutú zem. Radosť sa však mení na strach, pretoţe ide veľmi
prudká búrka s bleskami a mračnami nabitými krúpami. „Ak sa mračno
pretrhne, hrozno a olivy budú dotlčené ako v ţarnove. My chudáci!"
Ďalšiu úzkosť preţíva Joachim kvôli manţelke, ktorej prišla hodina
priviesť na svet dieťa. Príbuzná ho uisťuje, ţe Anna vôbec nemá bolesti.
On je však rozrušený a vţdy, keď príbuzná alebo iné ţeny, medzi kto-
rými je aj Alfejova mama, vychádzajú z Anninej izby po horúcu vodu,
misy a plátno vysušené pri ohni, veselo horiacom v kozube rozľahlej
kuchyne, ide, vypytuje sa a neuspokojí sa ani po ich opätovných uiste-
niach. Starosť mu robí aj to, ţe Anna vôbec nekričí. Vraví: Ja som muţ
a nikdy som nevidel rodiť. Ale pamätám si, ţe sa povrávalo, ţe keď nie
sú pri pôrode bolesti, je to veľmi zlé..."
Nastáva večer, ktorému predchádza s ohromnou silou zúriaca búrka.
Voda sa valí v prúdoch, vietor, blesky, je tam všetko okrem krupobitia,
ktoré sa odišlo vybúriť inam.
Jeden zo sluhov upozorní na vyčíňanie búrky a povie: „Zdá sa, ţe
z pekla vyšiel Satan so svojimi diablami. Pozri, aké čierne mračná! Cítiš
ten zápach síry vo vzduchu a počuješ ten piskot, sykot, kvílenie a preklí-
nanie? Ak je to on, dnes večer riadne zúri!"
27
Druhý sluha sa zasmeje a povie: „Asi mu ušla veľká korisť alebo ho
Michal udrel ďalším Boţím bleskom a má z toho useknuté rohy a spá-
lený chvost."
Pribehne jedna ţena a kričí: Joachim! Uţ prichádza na svet! A všet-
ko išlo rýchlo a šťastne!" A zmizne s malou amforou v rukách. 4 Po poslednom blesku, takom silnom, ţe troch muţov odhodí k pro- 5.4
tiľahlej stene, búrka náhle ustane. A v záhrade pred domom zostáva po
blesku pamiatka v podobe čiernej dymiacej diery v zemi. Medzitým pre-
nikne spoza Anniných dverí plač podobný náreku hrdličky, ktorá po pr-
výkrát uţ nepípa, ale hrkúta, a obrovská dúha rozprestrie svoj polkruho-
vý pás po celej šírke oblohy. Vychádza, alebo aspoň sa zdá, ţe vychádza
z vrcholu Hermonu, ktorý bozkávaný slnečnými lúčmi sa podobá ala-
bastru veľmi jemnej bieloruţovej farby. Dvíha sa aţ k najjasnejšej sep-
tembrovej oblohe, prechádza ovzduším zbaveným kaţdej nečistoty, vy-
pína sa nad galilejskými výšinami a rovinou, ktorá sa objavuje na juhu
medzi dvoma figovníkmi, a potom ešte nad ďalším vrchom. Druhý ko-
niec dúhy sa ustáli ďaleko na obzore, tam, kde reťaz vysokých hôr uza-
tvára kaţdý ďalší výhľad.
„Niečo takého som ešte nevidel!"
„Pozerajte, pozerajte!"
„Vyzerá to, akoby dúha objala vo svojom kruhu celú izraelskú zem,
a tam, pozrite, tam uţ vyšla jedna hviezda, hoci ešte nezašlo slnko. Aká
to hviezda! Trblieta sa ako obrovský diamant...!"
„A mesiac, tam, je v splne, hoci spln by mal dosiahnuť aţ o tri dni.
Pozerajte, ako ţiari!" 5 Znenazdajky prichádzajú radostne naladené ţeny s ruţovým bacu- 5.5
Fatým dieťatkom v bielom plátne.
Je to Mária, Mamička! Maličká Mária, ktorá by mohla spať v náručí
dieťatka, Mária nie dlhšia ako rameno, s hlavičkou zo slonoviny sfarbenej
jemne doruţova, s karmínovočervenými perami, ktoré uţ neplačú, ale in-
štinktívne sa nastavujú na sanie, sú však také maličké, ţe človek nevie, ako
sa im podarí uchopiť prsník. Drobný noštek medzi dvoma okrúhlymi líč-
kami, a keď ju pošteklením prinútia otvoriť očká, objavia sa medzi jemný-
mi zlatavými mihalnicami dva kúsky neba, dva nevinné blankytné body,
ktoré hľadia a nevidia. Aj vlásky na okrúhlej hlavičke pôsobia ako ruţovo-
plavý závoj podobný istému druhu takmer bieleho medu.
Ušká, to sú dve malé ruţové a priesvitné lastúry, dokonalé. A ručič-
ky... čo sú tieto dve vecičky, ktoré sa trepocú vo vzduchu a potom sa
28
pchajú do úst? Teraz sú zavreté ako dva púčiky ruţe, ktoré sa preseka-
li cez zeleň okvetných lístkov a vytŕčajú svoje jemné hodvábne hlávky.
A keď sú otvorené, sú ako dva šperky zo slonoviny alebo z ruţovkavé-
ho alabastru s piatimi bledými granátovými nechtíkmi. Ako dokáţu tie-
to ručičky osušiť toľké slzy?
A noţičky? Kdeţe sú? V tejto chvíli práve kopkajú ukryté v plátne.
Ale teraz si príbuzná sadá a odkrýva ich... Ó, noţičky! Asi štyri centi-
metre dlhé chodidlá z lastúr korálovej farby, priehlavky z lastúr sneho-
vobielej farby pretkaných modrými ţilkami, prstíky majstrovské dielo
filigránskeho sochárstva, i ony korunované maličkými lupienkami ble-
dého granátu. Ako len nájdu sandáliky, keď tieto noţičky bábiky budú
robiť prvé krôčiky, noţičky také maličké, ţe sa človek čuduje, ako moţ-
no na nich stáť? Ako len dokáţu tieto nôţky kráčať po takej tvrdej ceste
a zniesť toľkú bolesť pod kríţom?
Ale teraz sa o tom nevie a všetci sa usmievajú a smejú pri pohľade
na to kopkanie krásnych akoby vymodelovaných nôţok, na miniatúr-
ne bacuľaté stehná s jamkami a výstupkami, na okrúhle bruško, na do-
konalý malý hrudník, spod ktorého ako spod belostného hodvábu vid-
no pohyby dýchania a určite počuť búchať srdiečko, keď sa naklonia
ústa k bozku, ako to práve robí šťastný otec... Srdiečko, ktoré je naj-
krajšie, aké kedy bilo na zemi v priebehu stáročí, jediné nepoškvrnené
ľudské srdce.
A chrbátik? Hľaďte, ako maličkú obracajú a vidieť jej zaoblené bo-
ky, potom bacuľaté pliecka, ruţové hrdielko. Hľa, hlavička sa dvíha na
oblúku drobnučkej chrbtice, akoby to bola hlavička vtáčika pozorujúce-
ho a objavujúceho nový svet okolo seba. Jemným zaplakaním protestu-
je, ţe ju takto ukazujú pred očami toľkých. Ju, čistú a cudnú, ju, ktorú
uţ nikto nikdy neuvidí nahú, navţdy pannu, svätú a nepoškvrnenú. Pri-
kryte, prikryte tento púčik ľalie, ktorý sa na zemi nikdy nerozvinie a kto-
rý vydá svoj kvet ešte krajší neţ je sám, a predsa zostane púčikom. Iba
v nebesiach roztvorí ľalia trojjediného Pána všetky svoje lupienky. Lebo
tam hore nie je prach viny, ktorý by hoci aj nechcene mohol zneuctiť
túto čistotu. Lebo tam hore bude prijatý pred zrakom celého neba troj-
jediný Boh, ktorý čoskoro o niekoľko rokov bude ukrytý v nepoškvrne-
nom srdci, bude v nej: Otec, Syn, Ţeních.
Teraz je znova v plienkach a v náručí svojho pozemského otca, na
ktorého sa podobá. Vlastne ešte nie. Teraz je len malým človiečikom.
Chcem povedať, ţe sa mu bude podobať, keď dospeje na ţenu. Z matky
29
nemá nič. Od otca dostala farbu pleti, očí a určite i vlasov, ktoré má Joa-
chim teraz biele, ale v mladosti boli určite plavé, ako o tom svedčí obo-
čie. Po otcovi má aj rysy tváre, avšak dokonalejšie a jemnejšie, pretoţe je
ţena, a aká ţena! Aj úsmev, pohľad, postoj, chôdzu i postavu má po ot-
covi. Keď myslím na Jeţiša, ako ho vidím, zisťujem, ţe Anna dala svo-
ju postavu a farbu pleti trochu tmavšieho odtieňa slonovej kosti vnuko-
vi. Hoci Mária nemá onú vznešenosť Anninej postavy vysokej a pruţnej
palmy, má otcovu ušľachtilosť. 6 Aj ţeny ešte rozprávajú o búrke, o nevídanom úkaze mesiaca, 5.6
hviezdy, o obrovskej dúhe a vchádzajú spolu s Joachimom k šťastnej
matke a odovzdávajú jej dieťatko.
Anna sa usmieva svojej myšlienke: Je to Hviezda," vraví. Jej zna-
menie je na nebi. Mária, dúha pokoja! Mária, hviezda moja! Mária, čis-
tá luna! Mária, naša perla!"
„Nazvala si ju Mária?"
„Áno. Mária, hviezda a perla, svetlo a pokoj..."
„Ale to meno znamená aj horkosť... Neobávaš sa, ţe jej prinesie ne-
šťastie?"
„Boh je s ňou. Je jeho ešte prv, neţ začala ţiť. On ju povedie po svo-
jej ceste a kaţdá horkosť sa zmení na rajský med. Teraz buď u svojej ma-
mičky... ešte chvíľu, kým budeš úplne Boţia..."
A videnie sa končí prvým spánkom matky Anny a dieťaťa Márie.
27. august 1944 7Jeţiš hovorí:
5.
7
„Vstaň a poponáhľaj sa, malá priateľka. Vrúcne túţim vziať ťa so
sebou do nebeského blankytu kontemplácie o Máriinom panenstve.
Vyjdeš odtiaľ so svieţou dušou, ako by si bola ty práve stvorená Otcom,
malá Eva, ktorá si ešte neuvedomuje telo. Vyjdeš z nej s duchom plným
svetía, lebo sa ponoríš do majstrovského Boţieho diela. Celá tvoja by-
tosť z nej vyjde nasýtená láskou, lebo pochopíš, ako vie milovať Boh.
Hovoriť o Máriinom počatí, o Nepoškvrnenej, znamená ponoriť sa do
blankytu, do svetla, do lásky. 8 Poď a čítaj slová slávy o nej v Knihe Predkov: ,Pán vládol nado 5.8
mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľ-
vek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet.
Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja uţ zrodila, nebolo ešte
iriediel obťaţených vodami. Prv ako povstali vrchy, pred pahorkami
30
som sa zrodila, prv ako nivy urobil a planiny, a prvé hrudy na ze-
mekruhu. Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam, keď odmeriaval
klenbu nad priehlbinami morskými, keď upevňoval mraky vo výši,
keď dával duţieť ţriedlam morskej hlbiny, keď vymedzoval moru je-
ho hranicu, by vody neprelievali cez svoj breh, keď ustaľoval základy
zeme, ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozko-
šou a hrala som sa pred ním v kaţdý čas; hrávala som sa na okruhu je-
ho zeme../* Vzťahovali ste ich na Múdrosť, ale hovoria o nej: krásnej
matke, svätej matke, panne, Matke Múdrosti, ktorou som ja, čo s te-
bou hovorím. 9 Chcel som, aby si napísala prvý verš tohto hymnu do záhlavia kni-
hy, ktorá hovorí o nej, aby bola uznaná a známa ako útecha a radosť
Boha. Ako príčina jeho stálej, dokonalej, dôvernej radosti, radosti tohto
jediného a trojjediného Boha, ktorý vám vládne a miluje vás, ktorému
však človek dal toľko dôvodov na smútok. Je dôvodom, pre ktorý sa
ľudský rod udrţal, aj keď si pri prvej skúške** zaslúţil byť zničený; je dô-
vodom pre odpustenie, ktoré ste dostali.
Mať Máriu, ktorá ho milovala! Ó! Oplatilo sa stvoriť človeka a ne-
chať ho ţiť a prikázať, aby mu bolo odpustené, aby mohol mať krásnu
pannu, svätú pannu, nepoškvrnenú pannu, zamilovanú pannu, milova-
nú dcéru, najčistejšiu matku, milovanú nevestu! Toľko a ešte viac vám
dal a bol by vám dal Boh, len aby mal Stvorenie svojho potešenia, Sln-
ko svojho slnka, Kvet svojej záhrady. A naďalej vám toľko dáva skrze
ňu, na jej príhovor, pre jej radosť, lebo jej radosť sa vlieva do radosti Bo-
ha a zväčšuje ju leskom, ktorý napĺňa ţiarením svetlo, veľké svetlo ra-
ja. Kaţdé zaţiarenie je milosťou pre vesmír, pre ľudský rod, pre samých
blahoslavených, ktorí odpovedajú svojím nadšeným prevolávaním „ale-
luja" kaţdej generácii Boţieho zázraku, stvoreného túţbou trojjediného
Boha, aby videl ţiarivý úsmev radosti Panny. 10
Boh chcel postaviť kráľa do vesmíru, ktorý stvoril z ničoho. Kráľa,
ktorý prirodzenosťou hmoty bol prvý medzi všetkým tvorstvom stvore-
* Prís 8, 22-31. MV poznamenáva na jednej strojopisnej kópii: Inšpirované au-
torovi Prísloví na oslavu Múdrosti, moţno ich pouţiť aj na Máriu, Matku Múdros-
ti, lebo Mária bola vţdy, odvţdy v úmysle a kontemplácii Boha. S Múdrosťou, kto-
rej bola matkou, bola Mária stále zjednotená, ako zdôrazňuje poznámka MV
v 196.7.
** G»6-9.
31
ným z hmoty a hmotou obdarený. Kráľa, ktorý prirodzenosťou ducha
bol o niečo menej ako boţský, ponorený do milosti, ako bol vo svojom
nevinnom prvom dni. Ale najvyššia Múdrosť neomylne pozná všetky, aj
tie najvzdialenejšie udalosti v storočiach. Jej pohľad ustavične vidí všet-
ko, čo bolo, je a bude, a kým rozjíma o minulosti a pozoruje prítomnosť,
ponára pohľad do poslednej budúcnosti a je jej známe, aká bude smrť
posledného človeka. Preto vţdy vedela, ţe kráľ, ktorého ona, najvyššia
Múdrosť stvorila, aby bol poloboţský po jej boku v nebi ako dedič Ot-
ca, ktorý do dospelosti v jeho kráľovstve dozrel po svojom ţivote v do-
me matky - zeme, z ktorej bol utvorený -, za svojho detstva ako chlap-
ček večného Otca počas svojho dňa na zemi sa dopustí zločinu voči
sebe tým, ţe zabije v sebe milosť, a krádeţe tým, ţe sa ukradne z neba.
Prečo ho teda stvoril? Určite sa to mnohí pýtajú. Boli by ste radšej,
keby ste nejestvovali? Či si tento deň - hoci je taký biedny a obnaţený
a pre vašu zlobu krutý - nezaslúţi aj pre seba, aby bol preţívaný preto,
aby sa spoznávala a obdivovala nekonečná krása, ktorú Boţia ruka za-
siala vo vesmíre?
Pre koho by stvoril tieto hviezdy a planéty, ktoré letia ako blesky
a šípy po nebeskej oblohe, brázdiac nebeskú klenbu, alebo sa majestát-
ne rútia ako meteority a darúvajú vám svetlo a ročné obdobia a dávajú
vám večné, nemenné a predsa menlivé, vţdy novú stránku na čítanie na
blankyte, kaţdý večer, kaţdý mesiac, kaţdý rok, akoby vám chceli po-
vedať: ,Zabudnite na väzenie, nechajte svoju tlač plnú temných, hni-
lých, špinavých, otravných, lţivých, rúhavých a skazených vecí, a as-
poň pohľadom sa pozdvihnite do nekonečnej slobody nebeskej oblohy.
Rozjasnite si dušu pohľadom na toľký pokoj oblohy, vytvorte si záso-
bu svetla, aby ste ho priniesli do vášho tmavého väzenia, čítajte slovo,
ktoré píšeme, keď spievame v našom hviezdnom zbore, ktorý je melo-
dickejší neţ zvuk, čo vydáva organ katedrály. Slovo, ktoré píšeme ţia-
riac, slovo, ktoré píšeme milujúc, pretoţe s nami je ustavične ten, kto-
rý nám dal radosť z jestvovania, a milujeme ho za to, ţe nám dal našu
existenciu, tento jas. Za to ţe sa skvieme, ţe sa hýbeme, ţe sme slobod-
ní a krásni uprostred tohto jemného blankytu, za ktorým vidíme ešte
vznešenejší blankyt - raj -, z ktorého napĺňame druhú časť príkazu lásky
tým, ţe vás, našich vesmírnych blíţnych, milujeme. Milujeme vás tým,
ie vám dávame orientáciu a svetlo, teplo a krásu. Čítajte slovo ktoré
vyslovujeme. Je to slovo, na ktoré zameriavame svoj spev, svoj jas, svoj
smiech: Boh'?
32
Pre koho by stvoril to modré more, zrkadlo oblohy, cestu pre pev-
ninu, úsmev vôd, hlas vln, slovo, ktoré so šuchotom pohybujúceho sa
hodvábu, so smiechom spokojných dievčat, so vzdychmi starcov, kto-
rí spomínajú a plačú, s fackami násilníka, s údermi, revom a burácaním,
stále vraví: ,Boh£? More i nebo a hviezdy sú pre vás. A s morom jazerá
a rieky, rybníky a potôčiky i čisté pramene, ktoré slúţia všetkým, aby vás
viedli, ţivili, zaháňali smäd a očisťovali, a ktoré vám slúţia tým, ţe slú-
ţia Stvoriteľovi bez toho, ţe by vás potopili, ako si zasluhujete.
Pre koho by stvoril všetky tie nespočetné druhy zvierat, nádherne
sfarbených vtákov, ktorí lietajú a spievajú, kým iní sú sluhovia, ktorí slú-
ţia behom, prácou, ţivia vás a pomáhajú vám, kráľom?
Pre koho by stvoril všetky tie nespočetné druhy rastlín a kvetov, kto-
ré sú ako motýle, ako drahokamy a vtáčiky, ovocie, ktoré sú ako náhr-
delníky alebo skrinky so šperkami, ktoré sú kobercom pod vašimi no-
hami, ochranou pre vaše hlavy, zábavou, úţitkom, radosťou pre myseľ,
údy, zrak a sluch?
Pre koho by stvoril nerasty v útrobách zeme a soli rozpustené v ľado-
vých či vriacich prameňoch, síru, jód, bróm, ak nie preto, ţe sa mu zapá-
čil jeden, ktorý nebol Boh, ale syn Boha? Jeden - človek.
Nič nebolo treba, aby Boh mal radosť, nič nepotreboval. On si vysta-
čí sám so sebou. Stačí mu len rozjímať o sebe, aby sa urobil šťastným,
aby sa ţivil, ţil a odpočíval. Celé stvorenstvo nezväčšilo ani o atóm jeho
nekonečnosť v radosti, kráse, ţivote, moci. Ale všetko urobil pre stvore-
nie, ktoré chcel postaviť ako kráľa v diele, ktoré urobil: pre človeka.
Oplatí sa ţiť, aby ste videli toľké Boţie dielo a uznali jeho moc, ktorú
vám darúva. Aj za to, ţe ţijete, musíte byť vďační. To by ste mali byť, aj
keby ste boli vykúpení iba na konci vekov, pretoţe aj keď ste boli v pr-
vých rodičoch zneuţívateľmi moci, pyšní, zmyselní, vrahovia, a takí ste
jednotlivo doteraz, Boh vám umoţňuje tešiť sa z krásy a z dobra vesmí-
ru, a zaobchádza s vami, ako keby ste boli dobrí synovia, ktorých všetko
naučil a ktorým všetko dovolil, len aby váš ţivot bol lepší a zdravší. To,
čo viete, viete skrze Boţie svetlo. To, čo objavíte, objavíte, lebo vám to
ukáţe Boh - v Dobre. Ostatné poznanie a objavy, ktoré nesú znamenie
zla, pochádzajú od najvyššieho zla - od Satana. 11
Najvyššia Múdrosť, ktorá vie o všetkom, vedela skôr neţ človek
jestvoval, ţe človek bude sám sebe zlodejom a vrahom. A keďţe večná
Dobrota je bezhraničná vo svojej dobrote, prv neţ došlo k hriechu, vy-
myslela prostriedok na zničenie hriechu. Prostriedok som Ja. Nástrojom,
33
aby sa z prostriedku stal účinný nástroj, je Mária. A Panna bola stvorená
vo vznešenej Boţej mysli. 12
Všetky veci boli stvorené pre mňa, milovaného Syna Otca. Ja - Kráľ,
mal by som mať pod svojimi nohami boţského Kráľa koberce a kleno-
ty, aké nemal nijaký kráľovský palác, a mali ma obklopovať piesne a hla-
sy sluţobníctva, aké nemal nijaký vládca, a kvety a drahokamy, všetko to
vznešené, veľkolepé, láskavé, jemné, čo je moţné vyvodiť z mysle Boha.
Ale musel som byť telom okrem toho, ţe som Duch. Telom, aby
som spasil telo. Telom, aby som povýšil k vznešenosti telo a priniesol
ho do neba pred mnohými storočiami. Lebo telo, v ktorom prebýva
duch, je majstrovským dielom Boha, a preň bolo stvorené nebo. Aby
som sa stal telom, potreboval som matku. Aby som bol Bohom, potre-
boval som, aby Otec bol Bohom.
A hľa, Boh si stvoril Nevestu a povedal jej: ,Poď so mnou. Po mo-
jom boku hľaď, koľko robím pre nášho Syna. Hľaď a jasaj, večná pan-
na, večná deva, a nech tvoj smiech naplní nebesia a nech dá anjelom
základný tón a nech naučí raj nebeskej harmónii. Hľadím na teba. A vi-
dím ťa, aká budeš, ó, nepoškvrnená Ţena, ktorá si teraz iba duchom: du-
chom, v ktorom mám zaľúbenie. Hľadím na teba a dávam blankyt tvoj-
ho pohľadu moru a nebesiam, farbu tvojich vlasov posvätnej pšenici,
tvoju belosť ľalii a ruţovú farbu tvojej hodvábnej pleti ruţi. Kopírujem
perly podľa tvojich zúbkov, hľadiac na tvoje ústa tvorím sladké jaho-
dy, slávikom vkladám do hrdla tvoje noty a hrdličkám tvoj plač. A číta-
júc tvoje budúce myšlienky, načúvajúc tlkotu tvojho srdca nachádzam
motív postupu v svojej stvoriteľskej činnosti. Poď, moja Radosť, vezmi
si svety pre zábavu, pretoţe mi budeš svetlom tancujúcim v mysli, sve-
ty pre tvoj úsmev, upevni vence hviezd a hviezdne náhrdelníky a poloţ
si Mesiac pod láskavé nohy, zahaľ sa do hviezdneho šálu Mliečnej ces-
ty. Hviezdy a planéty sú pre teba. Poď a teš sa, keď uvidíš kvety, s kto-
rými sa bude hrať tvoje Dieťa a ktoré budú poduškou Synovi tvojho lo-
na. Poď a uvidíš tvoriť ovečky a baránky, orly a holuby. Buď pri mne,
kým budem tvoriť priehlbne morí a riek a budem dvíhať pohoria a ma-
ľovať ich snehom a lesmi, kým zasejem obilniny, stromy a vinič a uro-
bím pre teba olivovníky, moja Pokojná, a vinič pre teba, môj Výhonok,
ktorý ponesie eucharistický strapec hrozna. Beţ, leť, jasaj, moja Krásavi-
ca. A vesmírny svet, ktorý sa tvorí z hodiny na hodinu, sa od teba naučí
milovať ma, Milovaná, a pre tvoj smiech sa stane krajším, matka môj-
ho Syna, kráľovná môjho raja, láska tvojho Boha.' A ešte, vidiac omyl
34
a hľadiac na Neomylnú: ,Poď ku mne, ty, ktorá odstraňuješ horkosť ľud-
skej neposlušnosti, ľudského smilstva so Satanom a ľudského nevďaku.
S tebou zvíťazím nad Satanom.' 13
Boh, Otec Stvoriteľ, stvoril muţa a ţenu takým dokonalým záko-
nom lásky, ţe tú dokonalosť nemôţete ani pochopiť. A uţasli by ste pri
pomyslení, ako by vyzeral ľudsky druh, keby človek nebol prijal učenie
Satana.
Hľaďte na rastliny s plodmi a semenami. Vari dostávajú semená
a plody prostredníctvom smilstva, prostredníctvom jedného oplodnenia
na sto kopulácií? Nie. Zo samčieho kvetu vychádza peľ a vedený atmo-
sférickými zákonmi a zákonmi príťaţlivosti sa dostane na bliznu sami-
čieho kvetu. Tá sa otvorí, prijme ho a plodí. Nezašpiní sa a na druhý
deň odmietne tešiť sa z toho istého pocitu, nie tak ako to robíte vy, kto-
rí chcete vychutnávať ten istý pocit znova a znova. Vytvára plod a aţ do
novej sezóny nezakvitne, a ak zakvitne, tak preto, aby plodil.
Pozrite sa na zvieratá. Všetky. Videli ste uţ niekedy samca a sami-
cu, aby išli jeden k druhému pre neplodné objatie a necudný obchod?
Nie. Zblízka či zďaleka, letiac, plaziac sa, skáčuc alebo beţiac pristupujú
k obradu oplodnenia, keď nastane čas. Nezdrţiavajú sa pri pôţitku, ale
idú ďalej, k váţnym a svätým dôsledkom potomstva, jedinečnému úče-
lu, pre ktorý človek, poloboh pre pôvod milosti, ktorú som udelil úpl-
nú, prijíma ţivočíšnosť aktu, nevyhnutného odvtedy, čo ste zostúpili
o jeden stupeň k ţivočíchom.
Vy nekonáte ako rastliny a ţivočíchy. Vy ste mali za učiteľa Satana,
chceli ste a chcete ho za učiteľa. A skutky, ktoré konáte, sú hodné uči-
teľa, ktorého ste chceli. Ale keby ste boli verní Bohu, mali by ste radosť
synov, sväto, bez bolesti, bez oslabovania v obscénnom, nedôstojnom
sexuálnom spojení, ktoré nepoznajú ani zvieratá, zvieratá bez rozumo-
vej a duchovnej duše.
Proti muţovi a ţene, skazených Satanom, Boh chcel postaviť Muţa
zrodeného zo Ţeny, ktorú Boh nadovšetko povzniesol, aţ tak, ţe poro-
dila bez toho, aby poznala muţa: Kvet, ktorý zrodí Kvet bez účasti se-
mena, iba jediným bozkom Slnka na neporušený kalich Ľalie - Márie. 14
Boţia odplata!
Satan, syč nenávisťou, kým sa ona rodí. Táto dievčinka ťa porazi-
la! Prv neţ si sa stal vzbúrencom, úskočníkom, hubiteľom, uţ si bol
porazený a ona sa stala víťazkou nad tebou. Celé šíky vojsk zoradených
do boja nič nezmôţu proti tvojej moci, padajú zbrane z rúk muţov proti
35
tvojmu zúrivému hnevu, ó, večný, a niet takého vetra, ktorý by rozptýlil
zápach tvojho dychu. A predsa táto detská päta, taká ruţová ako vnútro
ruţovej kamélie, taká hebká a mäkučká, ţe hodváb je v porovnaní s ňou
drsný, taká maličká, ţe by vošla do kalicha tulipánu, táto ťa bez strachu
gniavi, táto ťa vháňa do tvojej skrýše. A jej plač ťa obracia na útek, teba,
čo sa nebojíš armád, a jej dych očisťuje svet od tvojho zápachu. Si pora-
zený. Jej meno, jej pohľad, jej čistota sú kopijou, bleskom a skalou, kto-
ré ťa zasahujú, ktoré ťa poráţajú a väznia v tvojom pekelnom brlohu.
Ó, zlorečený, ktorý si odobral Bohu radosť byť Otcom všetkých stvore-
ných ľudí!
Márne si ich však skazil, tých, čo boli stvorení nevinní, a priviedol si
ich k poznaniu a k plodeniu prostredníctvom pokrivenej zmyselnosti,
oberúc Boha v jeho milovanej stvorenej bytosti, aby sa stal darcom de-
tí podľa pravidiel, ktoré keby boli rešpektované, boli by udrţali na zemi
rovnováhu medzi pohlaviami a rasami, a tak by sa vyhlo vojnám medzi
národmi a nešťastiam v rodinách.
Keby boli poslúchali, tieţ by boli spoznali lásku. Iba keby boli po-
slúchli, spoznali a aj by mali lásku. Získali by úplne a pokojne toto Bo-
ţie vyţarovanie, ktoré od nadprirodzeného zostupuje na niţšie, aby aj
telo sväto jasalo, telo, ktoré je spojené s duchom a stvorené tým istým,
ktorý mu stvoril ducha.
A teraz vaša láska, ó ľudia, vaše lásky, aké sú? Buď zmyselnosť ode-
tá do lásky, alebo neuzdraviteľný strach, ţe stratíte lásku manţelského
partnera pre zmyselnosť jeho a iných. Nie ste si nikdy istí vlastníctvom
srdca manţela alebo manţelky, odkedy je na svete zmyselnosť. A chveje-
te sa, plačete a stávate sa bláznami od ţiarlivosti, niekedy aj vrahmi, aby
ste sa pomstili za zradu. Inokedy ste zúfalí či apatickí, inokedy šialení.
Toto si urobil, Satan, Boţím deťom. Títo, ktorých si skazil, by po-
znali radosť mať deti bez bolesti, radosť z narodenia bez strachu zo smr-
ti Ale teraz si porazený v Ţene a skrze Ţenu. Odteraz ten, kto ju bu-
de milovať, znova sa stane Boţím, prekoná tvoje pokušenia, aby mohol
hľadieť na jej nepoškvrnenú čistotu. Odteraz, hoci matky nemôţu po-
čať bez bolesti, budú mať ju na útechu. Odteraz ju budú mať manţel-
ky za veliteľku, čo ich vedie, a umierajúci za matku, takţe bude sladké
zomrieť v jej lone, ktoré je záštitou proti tebe, zlorečený, a proti Boţie-
mu súdu.
Mária, malý hlások, videla si narodenie Syna Panny a narodenie Pan-
ny pre nebo. Teda si videla, ţe tí, ktorí sú bez viny, nepoznajú bolesť,
36
keď dávajú ţivot, ani bolesť, keď sa odovzdávajú smrti. Ale ak najnevin-
nejšej Boţej Matke bola vyhradená dokonalosť nebeských darov, potom
všetci, ktorí by v prvých rodičoch zostali nevinnými Boţími deťmi, by
mali moţnosť plodiť bez bolestí, čo by bolo spravodlivé, pretoţe by sa
spájali a počali bez zmyselnosti a umierali by bez trápenia.
Vznešená Boţia odplata za Satanovú pomstu spočívala v tom, ţe
priviedla dokonalosť svojho milovaného stvorenia k najvyššej dokona-
losti, ktorá zničila aspoň v jednom stvorení akúkoľvek spomienku na
ľudstvo vnímavé na Satanov jed, skrze ktorú prišiel na svet Syn nie
z čistého objatia muţa, ale z boţského objatia, ktoré mení farbu ducha
v extáze Ohňa. 15
Panenstvo Panny...!
Poď. Rozjímaj o tomto hlbokom panenstve, pri kontemplácii ktoré-
ho sa dosahujú priepastné hĺbky! Čím je biedne nútené panenstvo ţe-
ny, s ktorou sa neoţenil nijaký muţ? Menej ako nič. Čím je panenstvo
tej, ktorá chcela byť pannou, aby bola Boţia, ale dokáţe byť pannou len
v tele, a nie v duchu, do ktorého nechá Vchádzať toľké cudzie myšlien-
ky, a mazná sa a prijíma maznanie sa s ľudskými myšlienkami? Začína
byť zárodkom panenstva. Ale ešte je to veľmi málo. Čím je panenstvo
rehoľníčky v kláštore, ktorá ţije iba pre Boha? Veľa. Ale stále to ešte nie
je dokonalé panenstvo v porovnaní s panenstvom mojej matky.
Vţdy jestvovalo nejaké spojenie, aj v tom najsvätejšom. Pôvodné
spojenie medzi duchom a vinou. Spojenie, ktoré sníma len krst. Sníma,
ale nevracia úplné panenstvo, ktoré mali prví rodičia pred hriechom, po-
dobne ako ţene oddelenej smrťou od manţela. Jazva zostala a bolí, ob-
čas sa ohlási a môţe sa kedykoľvek znova rozrásť na ranu ako určité cho-
roby, ktoré pravidelne vyvolávajú vírusy. V Panne nie je toto znamenie
sňatého spojenia s hriechom. Jej duša je krásna a neporušená ako vtedy,
keď ju Otec tvoril a vlial do nej všetky milosti.
To je Panna. Je jediná. Je dokonalá. Je úplná. Taká bola myslená. Ta-
ká bola splodená. Ostala taká. Taká je korunovaná. Večne taká. To je
Panna. Je hlbinou nedotknuteľnosti, čistoty, milosti, ktorá sa stráca v hl-
bine, z ktorej vzišla: v Bohu, najdokonalejšej nedotknuteľnosti, čistote
a milosti.
To je odplata trojjediného a jediného Boha. Proti znesväteným stvo-
reniam stavia túto Hviezdu dokonalosti. Proti nezdravej zvedavosti tú-
to skromnú pannu, spokojnú iba s tým, ţe miluje Boha. Proti poznaniu
zla túto vznešenú Nevedomú. Ona pozná len pokornú lásku. Nepozná
37
lásku, ktorú Boh dal manţelom, ba viac, nepozná ani zlú náklonnosť,
dedičstvo hriechu. Pozná len ľadovú a rozpálenú múdrosť Boţej lásky.
Oheň, ktorý obrňuje telo ľadom, aby bolo prihľadným zrkadlom pre ol-
tár, na ktorom sa Boh snúbi s Pannou, čím sa nepokoruje, lebo jeho do-
konalosť objíma tú, ktorá ako sa patrí pre nevestu, je iba o jediný stupeň
niţšie neţ Ţeních, je mu podriadená lebo je ţena, ale bez poškvrnenia,
tak ako je on."
6. Očisťovanie Anny a obetovanie Márie, ktorá je dokonalá deva pre nebeské kráľovstvo
28. august 1944 1 Vidím Joachima a Annu spolu so Zachariášom a Alţbetou. Vychá-
dzajú z istého domu v Jeruzaleme, určite z domu priateľov alebo prí-
buzných, a uberajú sa do chrámu na obrad očisťovania.
Anna má v náručí dievčatko zavinuté do plienok a zabalené do veľ-
kej ľahkej vlnenej deky, ktorá je určite mäkká a teplá. Nedá sa ani pove-
dať, s akou starostlivosťou a láskou nesie a opatruje svoje malé stvore-
nie. Kaţdú chvíľku dvíha okraj deky a pozerá sa, či Mária dobre dýcha,
a potom ju znova zakrýva, aby ju ochránila pred studeným vzduchom
pekného, ale chladného dňa uprostred zimy.
Alţbeta nesie v rukách balíčky. Joachim ťahá na povraze dva okrúhle
bielučké baránky, uţ skôr barany ako jahniatka. Zachariáš nemá nič. Je
veľmi pekný vo svojom ľanovom odeve, ktorý moţno zahliadnuť spod
ťaţkého, tieţ bieleho vlneného plášťa. Zachariáš je omnoho mladší ako
vtedy, keď som ho videla pri narodení Jána Krstiteľa, a v plnej muţnej
sile. Alţbeta je ţena zrelého veku, ale ešte stále má svieţi vzhľad. Vţdy,
keď sa Anna pozrie na dievčatko, aj ona sa skloní vo vytrţení nad spia-
cu tváričku. Je veľmi pekná v azúrovo modrých šatách s nádychom do
tmavofialovej farby a so závojom, ktorý jej pokrýva hlavu a splýva na ra-
mená a na plášť o čosi tmavšieho odtieňa.
Joachim a Anna sú oblečení veľmi slávnostne vo sviatočných šatách.
Joachim proti svojmu zvyku nemá na sebe tmavohnedú tuniku, ale dlhý
odev veľmi tmavej červenej farby, my by sme povedali „červená svätého
Jozefa", a strapce na jeho plášti sú úplne nové a krásne. Na hlave má len
akýsi pravouhlý závoj, obtiahnutý kruhovou koţenou páskou. Celé ob-
lečenie je nové a elegantné.
38
Anna, ó! Dnes sa veru neobliekla do tmavého! Má na sebe jemne ţlté
šaty, takmer farby starej slonoviny, v páse, pri krku a na zápästiach stiah-
nuté striebristo zlatou stuţkou. Na hlave má veľmi jemný závoj akoby
z damasku, ktorý na čele pridrţiava jemná a drahocenná spona. Na krku
má zlatý filigránsky náhrdelník a na zápästiach náramky. Vyzerá ako krá-
ľovná, aj pre dôstojnosť, s akou sa nesie v krásnych šatách a najmä v ble-
doţltom plášti, ktorého okraje lemuje krásna pestrofarebná výšivka.
„Ako keby som ťa videla v deň tvojej svadby. Bola som vtedy ešte len
dievča, ale spomínam si, aká si bola krásna a šťastná," vraví Alţbeta.
„Ale teraz som ešte šťastnejšia... a chcela som si obliecť na tento
obrad tie isté šaty. Stále som si ich odkladala pre túto udalosť... a uţ
som ani nedúfala, ţe si ich niekedy oblečiem kvôli tomu? 2„Pán ťa veľmi miluje...," vraví s povzdychom Alţbeta.
„A preto mu dávam to, čo mi je najdrahšie. Tento môj kvietok."
„Ako si ju budeš vedieť nechať vytrhnúť z náručia, keď nastane čas?"
„Spomeniem si, ţe som ju nemala a ţe mi ju dal Boh. Budem potom
ešte šťastnejšia ako teraz. Keď budem vedieť, ţe je v chráme, poviem si:
,Modlí sa pred svätostánkom, modlí sa k feohu Izraela aj za svoju ma-
mičku/ A to mi dodá pokoja. A ešte väčší pokoj pocítim, keď poviem:
Je celá jeho. Keď tu uţ nebudú títo dvaja šťastní starci, ktorí ju dostali
z neba, on, Večný, jej bude stále Otcom/ Ver mi, som pevne presvedče-
ná, ţe táto maličká nie je naša. Ja som uţ nemohla urobiť nič... To on
mi ju vloţil do lona, boţský dar na zotretie mojich slz a posilnenie na-
šej nádeje a modlitby. Preto patrí jemu. My sme jej šťastní opatrovníci...
Nech je za to velebený!" 3 Prišli k múrom chrámu.
„Choďte k Nikanorovej bráne a ja pôjdem zatiaľ upovedomiť kňaza.
Potom prídem za vami," vraví Zachariáš. A zmizne za arkádou, ktorou
sa ide do veľkého nádvoria obklopeného podlubiami.
Skupinka pokračuje po stupňovitých terasách. Neviem, či som to uţ
niekedy povedala, no hradby chrámu nie sú v rovine, ale sa postupne
dvíhajú a rozkladajú stále vyššie. Na kaţdú úroveň sa vystupuje po scho-
doch. Na kaţdej sú nádvoria, umelecky vypracované podlubia a portály
z mramoru, bronzu a zlata.
Prv neţ prišli na dohodnuté miesto, zastavili sa a vybalili prinese-
né veci: koláče, veľké, nízke a veľmi mastné, bielu múku, dve hrdličky
v klietke z vŕbového prútia a veľké strieborné mince, pätáky, také ťaţké,
ţe by nebolo moţné ich nosiť vo vreckách, ako je to dnes.
39
Hľa, krásna Nikanorova brána, nádherné umelecké dielo z masív-
neho bronzu, celá vykladaná striebrom. Zachariáš uţ stojí pri nej vedľa
kňaza vznešeného vo svojom ľanovom odeve.
Annu pokropia vodou, domnievam sa, ţe očistnou, a potom jej pri-
káţu pristúpiť k obetnému oltáru. Uţ nedrţí dcérku v náručí. Vzala ju
Alţbeta, ktorá s ňou zostala pred bránou.
Joachim ide za svojou ţenou a ťahá za sebou bľačiaceho baránka.
A ja... urobím tak ako pri očisťovaní Márie: zavriem oči, aby som nevi-
dela to zabíjanie.
Teraz je Anna očistená. 4 Zachariáš hovorí potichu čosi svojmu kolegovi, ktorý s úsmevom 6.4
prikyvuje. Potom sa pripojí ku skupinke, ktorá sa znovu utvorila, a bla-
hoţelá matke i otcovi v ich radosti a vernosti v sľube a prijíma druhého
baránka, múku a koláče.
„Táto dcéra je teda zasvätená Pánovi? Nech ju i vás sprevádza jeho
poţehnanie. Pozrite, prichádza Anna. Bude jednou z jej učiteliek. An-
na, Fanuelova dcéra z Aserovho rodu. Poď, ţena. Táto maličká je obeto-
vaná chrámu ako obeta chvál. Ty budeš jej učiteľkou a pod tvojím vede-
ním bude rásť vo svätosti."
Anna Fanuelova, celá v bielom, hladká dievčatko, ktoré sa zobudilo
a pozerá sa svojimi nevinnými a prekvapenými očkami na všetku tú be-
losť a zlato, ţiariace na slnku.
Ceremónia sa uţ zrejme skončila. Nevidela som osobitný obrad obe-
tovania Márie. Azda to stačilo povedať na tomto posvätnom mieste kňa-
zovi a predovšetkým Bohu. 5 „Chcela by som dať obetu pre chrám a pozrieť sa tam, kde som pred 6.5
rokom videla svetlo."
Idú v sprievode Anny Fanuelovej. Nevojdú do vlastného a skutočné-
ho chrámu; keďţe sú ţeny a ide o dievča. Pravdaţe, nejdú ani tam, kam
išla Mária, keď obetovala Syna. Ale stoja tesne pred dokorán otvore-
nou bránou a hľadia dovnútra do tienistého chrámu, odkiaľ počuť tichý
spev dievčat a kde ţiaria zlatistým jasom drahocenné svietniky nä dva
rady hlavičiek pokrytých bielymi závojmi, na dva ozajstné záhony ľalií.
„O tri roky aj ty budeš tam, moja ľalia," sľubuje Anna Márii, ktorá
akoby hľadela dovnútra celkom očarená a usmiata pri tiahlom speve.
„Zdá sa, ţe rozumie," vraví Anna Fanuelova. Je to krásne dievčatko!
Bude mi taká drahá, akoby vzišla z môjho tela. Sľubujem ti to, matka.
Ak mi to vek dopraje."
40
„Budeš tu, ţena," vraví Zachariáš. „Ty ju prijmeš medzi zasvätené
dievčatá. Aj ja tu budem. Chcem tu byť v ten deň, aby som jej pove-
dal, aby sa modlila za nás hneď od prvej chvíle..." A hladí na manţel-
ku, ktorá chápe a vzdychne.
Obrad je ukončený a Anna Fanuelova odchádza, kým ostatní vychá-
dzajú z chrámu a rozprávajú sa.
Počujem Joachima, ako hovorí: „Nielen svoje dva najlepšie baránky,
ale všetky by som dal za túto radosť a na Boţiu chválu!"
Uţ nevidím nič iné.
6.6 6Jeţiš hovorí:
„Šalamún dáva prehovoriť Múdrosti: ,Ten, kto je pochabý, nech
uchýli sa sem/* A naozaj, večná Múdrosť hovorila zo skaly, z múrov
svojho mesta večnej deve: ,Poď ku mne/ Vrúcne túţila ju mať. Neskôr
Syn najčistejšej devy povie: ,Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráň-
te im, lebo takým patrí Boţie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto ne-
prijme Boţie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň/** Hlasy sa zbiehajú
a kým hlas z neba volá k maličkej Márii: ,Poď ku mne,' hlas Človeka
prehovorí a myslí tým na svoju matku: ,Poďte ku mne, ak dokáţete byť
malé deti/
Vzor vám dám vo svojej matke. Hľa, dokonalá deva so srdcom pros-
tej a čistej holubice, hľa, tá, ktorú roky ani kontakt so svetom nezdivo-
čia na barbarstvo skazeného, krivolakého, klamného ducha. Lebo ona to
nechce. Poďte ku mne a hľaďte na Máriu.
6.7 7 Ty ju vidíš, nuţ povedz mi: Líši sa veľmi jej pohľad malého dieťa-
ťa od pohľadu, ktorý si videla pri päte kríţa alebo pri jasote Turíc ale-
bo v hodine, keď viečka zaclonili jej nevinné oči posledným spánkom?
Nie. Tu je neistý a prekvapený pohľad dieťaťa, potom to bude prekva-
pený a cudný pohľad pri Zvestovaní, potom blaţený pohľad betlehem-
skej matky, potom pohľad klaňania sa mojej prvej vznešenej učeníč-
ky a utrápený pohľad mučenej na Golgote. A potom ţiarivý pohľad pri
zmŕtvychvstaní a na Turice, a napokon zaclonený pohľad z vytrţenia
posledného videnia. Ale či uţ sa jej oči otvoria pri prvom pohľade, či
sa unavené zavrú pri poslednom svetle, po tom, čo toľko toho videli,
radostného i ţalostného, zostávajú jasným, čistým, pokojným kúskom
* Prís 9, 4.
** MklO, 14-15; pozri 378.8.
41
neba, ktoré ţiari vţdy rovnako pod Máriiným čelom. Svojimi dymový-
mi mračnami ich nikdy nezašpiní hnev, klamstvo, pýcha, zmyselnosť,
nenávisť, zvedavosť.
Sú to oči, ktoré hladia na Boha s láskou, či plačú alebo sa smejú,
a ktoré z lásky k Bohu pohladkajú, odpúšťajú a všetko znesú. Pre lásku
k svojmu Bohu sú neprístupné útokom Zlého, ktorý si často poslúţi
očami, aby prenikol do srdca. Čisté oči, ktoré rozdávajú pokoj a poţeh-
nanie, oči, ktoré majú čistí, svätí, zamilovaní do Boha.
Povedal som: ,Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude ce-
lé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo
tme.'* Svätí mali takéto oko, ktoré je lampou pre ducha a spásou pre te-
lo, lebo tak ako Mária hľadeli po celý ţivot iba na Boha. Ba ešte viac:
spomínali si na Boha.
Vysvetlím ti, malý hlas, aký je zmysel týchto mojich slov."
7. Malá Mária s Annou a Joachimom,
na jej perách je uţ Synova múdrosť
29. august 1944 1 Opäť vidím Annu. Uţ od včera večera ju vidím zahĺbenú do šitia,
ako sedí na začiatku tienistej pergoly. Má na sebe jednoduché voľné ša-
ty šedopieskovej farby, azda kvôli veľkej horúčave.
Na konci pergoly vidno koscov, ako kosia trávu. Nebude to však má-
jová kosba, lebo hrozno sa uţ vyfarbilo do zlatistá a veľká jabloň ukazu-
je medzi tmavými listami svoje plody, lesklé ako ţltý a červený vosk. Na
pšeničnom poli zostalo len strnisko, kde sa jemne vlnia plamienky vl-
čieho maku a kde sa týčia nevädze so svojimi hviezdnymi hlávkami be-
lasými ako nebo na východe.
Z tienistej pergoly prichádza maličká Mária, ale uţ vrtká a samo-
statná. Cupitá malými istými krôčikmi a vo svojich bielych sandáli-
koch sa nepotkýna o kamienky. Uţ sa rysuje jej neţná ľahko zvlnená
chôdza holubice. Je celá v bielom ako holubička, v ľanových šatôčkach
po členky. Sú široké a pri krku nabraté a stiahnuté belasou mašličkou,
s krátkymi rukávmi, ktoré umoţňujú vidieť jej ruţové a bucľaté pred-
laktia. So svojimi hodvábnymi a jemne zvlnenými medovoplavými
* Mt6 , 22-23 (pozri 174.9); Lk 11, 4-35 (pozri 413.7).
42
vláskami, ktoré sa naspodku stáčajú do kučier, s nebeskými očami
a neţnou jemne ruţovou a usmievavou tváričkou sa podobá na malé-
ho anjelika. Aj vánok, ktorý povieva jej širokými rukávmi a nadúva jej
na ramenách šatôčky, jej pridáva anjelský výzor s krídlami roztvorený-
mi na let.
V rúčkach drţí vlčí mak, nevädzu aj iné kvietky, ktoré rastú v obilí,
ale ktorých mená nepoznám. Kráča a keď je uţ blízko matky, pustí sa
do behu. Radostným hláskom zvolá a ako malá hrdlička zastaví svoj let
na matkiných kolenách, ktoré sa trochu pootvoria, aby ju prijali. Mat-
ka odloţí prácu nabok, aby sa Mária nepichla, a roztvorí náručie, aby
ju objala.
Aţ potiaľto včera večer; dnes ráno sa videnie predstavuje znovu
a takto pokračuje.
„Mamička! Mamička!" Biela hrdlička je celá zaborená do hniezda
matkiných kolien, s nôţkami na nízkej tráve a s hlavičkou sklonenou do
matkinho lona. Teraz je vidieť len svetlé zlato jej vláskov na jemnom kr-
ku a Anna sa skloní, aby ho s láskou pobozkala. 2 Potom hrdlička zodvihne hlavičku a podá matke kvietky. Všetky sú
pre mamičku a ku kaţdému kvietku povie vymyslený príbeh.
Tento veľký kvet krásnej modrej farby je hviezda, ktorá zostúpila
z neba, aby priniesla mamičke Pánov bozk. Pobozkaj ho tam, na srd-
ce, na srdce, tento nebeský kvietok, a pocítiš, ţe je v ňom vôňa Bo-
ha.
Tento druhý, bledomodrý ako oteckove oči, má na listoch napísané,
ţe Pán má veľmi rád otecka pre jeho dobrotu.
A tento malý, maličký kvietok, našla iba jediný (je to nezábudka), ten
urobil Pán, aby povedal Márii, ţe ju má rád.
A tieto červené, pozná mamička, aké sú to? Sú to kúsky šiat kráľa
Dávida, zmáčané v krvi nepriateľov Izraela a rozosiate na víťazných bo-
jových poliach. Vyrástli z cípov kráľovských šiat, roztrhaných v hrdin-
skom boji pre Pána.
Zato tento milý biely kvet, ktorý akoby tvorilo sedem voňavých hod-
vábnych kalíškov pozerajúcich do neba, ktorý sa zrodil tam, pri prame-
ni - a ktorý odtrhol otecko medzi tŕním -, je vytvorený zo šiat kráľa
Šalamúna, ktoré mal na sebe pred mnohými a mnohými rokmi v tom
istom mesiaci, v ktorom sa narodila jeho malá vnučka. Ó, pred toľký-
mi rokmi, keď kráčal vo vznešenom bielom odeve pred zástupmi Izrae-
litov a pred archou a svätostánkom a jasal, lebo oblak sa vrátil a zahalil
43
svätostánok svojou slávou. Šalamún zaspieval radostnú pieseň a mod-
litbu.*
„Chcem byť vţdy ako tento kvet a ako múdry kráľ chcem spievať po
celý ţivot pieseň a modlitbu pred svätostánkom," zakončia Máriine ús-
točká.
„Radosť moja! Odkiaľ poznáš tieto sväté veci? Kto ti ich hovorí?
Otecko?"
„Nie. Neviem, kto to je. Myslím, ţe som ich odjakţiva vedela. Ale
moţno je ktosi, kto mi ich vraví, ale ja ho nevidím. Moţno jeden z an-
jelov, ktorých Boh posiela, aby sa rozprávali s dobrými ľuďmi.3 Mamič-
ka, budeš mi o tom ešte rozprávať...?"
„Ó, dcérka moja! Ktorý príbeh chceš ešte poznať?"
Mária premýšľa, je váţna a sústredená. Bolo by ju treba namaľovať,
aby sa zvečnil jej výraz. Na detskej tváričke sa odráţajú jej myšlienky.
Úsmevy a vzdychy, slnečné lúče i tiene mračien, keď premýšľa o de-
jinách Izraela. Potom si vyberie: „Ešte ten o Gabrielovi a Danielovi,
v ktorom je prisľúbený Kristus."5*"*
Počúva so zavretými očami a pomaly si opakuje matkine slová, ako-
by si ich chcela lepšie zapamätať. Keď Anna skončí, opýta sa: „Koľko ča-
su ešte chýba do príchodu Emanuela?"
„Asi tridsať rokov, moja drahá."
„Ešte tak veľa! A ja budem v chráme... Povedz mi, keby som sa mod-
lila veľmi, veľmi, veľmi veľa, vo dne v noci, v noci a vo dne, a na tento
úmysel by som chcela po celý ţivot patriť len Bohu, doţičil by mi Več-
ný tú milosť, ţe by dal Mesiáša svojmu ľudu skôr?"
„To neviem, moja. Prorok vraví: ,Sedemdesiat týţdňov.' Myslím, ţe
proroctvo sa nemýli. Ale Pán je taký dobrý," ponáhľa sa dodať Anna,
keď vidí, ako sa zlatisté mihalnice jej dievčatka zarosili slzami, „myslím,
ţe ak sa budeš veľmi, veľmi, veľmi veľa modliť, vypočuje ťa."
Tvárička obrátená k matke sa znova rozsvieti úsmevom a v záblesku
slnka prenikajúceho pomedzi viničové lístky zaţiaria ako kvapky rosy
visiace na krehkých stebielkach alpského machu dve uţ zabudnuté sl-
zičky.
* I K r S , 1-5.
44
4 „Tak sa teda budem modliť a stanem sa kvôli tomu pannou."
„Vieš ty ale, čo to znamená?"
„To znamená nepoznať lásku muţa, ale len lásku Boha. To zname-
ná nemyslieť na nič iné, len na Pána. To znamená zostať v tele dieťa-
ťom a v srdci anjelom. To znamená mať oči len na to, aby hľadeli na
Pána, uši, aby ho počúvali, ústa, aby ho chválili, ruky, aby prinášali obe-
ty, nohy, aby ho rýchlo nasledovali, to znamená oddať svoje srdce a ţi-
vot jemu."
„Ty poţehnaná! Ale potom nebudeš mať nikdy deti, ty, ktorá máš tak
veľmi rada deti a baránky a hrdličky... Vieš? Dieťa je pre ţenu ako bie-
ly kučeravý baránok, ako hrdlička s hodvábnym perím a korálovým zo-
báčikom. Deti môţeš milovať, bozkávať a počúvať, ako ti hovoria: ,Ma-
ma.
„Na tom nezáleţí. Ja budem Boţia. V chráme sa budem modliť.
A azda jedného dňa uvidím Emanuela. Tá panna, ktorá mu má byť mat-
kou, ako to hovorí veľký prorok, sa uţ musela narodiť a je v chráme...
Budem jej spoločníčkou... a sluţobnicou... Ach, áno! Keby som ju moh-
la prostredníctvom Boţieho svetla spoznať, chcela by som jej slúţiť, tej
blahoslavenej! A ona by mi priniesla Syna, priviedla by ma k svojmu Sy-
novi a slúţila by som aj jemu. Len si predstav, mamička...! Slúţiť Me-
siášovi...!" Mária je uchvátená touto myšlienkou, ktorá ju povznáša, ale
zároveň robí pokornou. S ručičkami skríţenými na hrudi a s hlavičkou
naklonenou trochu dopredu od vzrušenia celá rozpálená pripomína det-
skú reprodukciu Zvestovania Panny Márie,* ktorú som videla. Pokračuje:
„Ale dovolí mi Kráľ Izraela, Boţí Pomazaný, aby som mu slúţila?"
„O tom nepochybuj. Či nehovorí kráľ Šalamún: ,Kráľovien jesto
šesťdesiat a osemdesiat bočných ţien a mladíc bez počttCI2 Uvidíš, ţe
na kráľovskom dvore bude bezpočetné mnoţstvo panien, ktoré budú
slúţiť svojmu Pánovi."
„Ó, vidíš teda, ţe musím byť pannou? Musím. Ak si on ţelá mať
za matku pannu, to je znamením, ţe nadovšetko miluje panenstvo.
Chcem, aby mňa, svoju sluţobnicu, miloval pre panenstvo, ktoré ma
urobí aspoň trocha podobnou jeho milovanej matke... Áno, toto si ţe-
lám... 5 Chcela by som byť aj hriešnicou, veľkou hriešnicou, keby som
2 Dan 9, 20-27, o proroctve bude reč v 10.5 a v 41.3/4. Čísla oddelené lomkou
označujú časti kapitoly, v ktorej je reč o danom predmete - pozn. prekladate-
ľa.
Zvestovanie Panny Márie je posvätný obraz, uctievaný v Bazilike Zvestovania
vo Florencii, ako uvidíme aj v 27.1.
Pies 6, 8.
45
sa neobávala, ţe urazím Pána... Povedz mi, mamička, môţe byt' niekto
hriešnikom z lásky k Bohu?'
„Ale, čo to hovoríš, poklad môj? Nerozumiem ti."
„Chcem tým povedať - hrešiť, aby ma mohol milovať Boh, ktorý sa
stane Spasiteľom. Zachraňuje sa predsa ten, kto sa stratil, však? Chce-
la by som, aby ma zachránil Spasiteľ, aby na mňa hľadel s láskou. Preto
by som chcela zhrešiť, ale neurobiť taký hriech, ktorý by sa mu ošklivil.
Ako ma môţe zachrániť, ak sa nestratím?"
Anna je zmätená. Nevie, čo na to odpovedať.
Na pomoc jej príde Joachim, ktorý sa potichu priblíţil spoza nízke-
ho ţivého plota. „Teba zachránil vopred, lebo vie, ţe ho miluješ a ţe
chceš milovať len jeho. A preto si uţ vykúpená a môţeš byť pannou,
ako chceš," vraví Joachim.
„Naozaj, otecko?" Mária sa mu pritúli ku kolenám a hľadí naňho
svojimi jasnými hviezdami očí, ktoré sa tak veľmi podobajú na jeho a sú
také šťastné pre nádej, ktorú jej otec dal.
„Naozaj, láska moja. Pozri. Priniesol som ti tohto malého vrabčeka,
ktorý po prvý raz letel k studni. Mohol som ho nechať bez povšimnu-
tia, ale jeho slabé krídelká a hodvábne nôţky nemali silu znova vzliet-
nuť alebo zastaviť sa na klzkých kameňoch pokrytých machom. Bol by
padol do studne. Nečakal som, kým sa to stane. Vzal som ho a darujem
ti ho. Urob s ním, čo chceš. Dôleţité je, ţe bol zachránený skôr, neţ sa
dostal do nebezpečenstva. To isté urobil Boh s tebou. Teraz mi povedz,
Mária. Mal som vrabčeka radšej, keď som ho zachránil vopred, alebo by
som ho mal radšej* keby som ho zachraňoval po páde?"
„Mal si ho radšej práve teraz, lebo si nedovolil, aby si ublíţil v ľado-
vej vode."
„Aj teba Boh miloval viac, lebo ťa zachránil skôr, ako by si zhreši-
la."
„A ja ho teda budem milovať nadovšetko. Nadovšetko. Vrabček môj
pekný, ja som ako ty. Pán nás oboch miloval rovnako, keď nám daroval
spásu... Teraz sa budem o teba starať a potom ťa nechám, aby si odle-
tel. A ty budeš spievať Bohu chvály v lese a ja v chráme a budeme pro-
siť: ,Pošli, pošli svojho Prisľúbeného tomu, kto ho očakáva/ 6 Ó, otecko
môj! Kedy ma zavedieš do chrámu?"
„Skoro, perla moja. Ale nebude ti ľúto, ţe opustíš svojho otca?"
„Veľmi! Ale ty prídeš... a potom, keby to nebolelo, aká by to bola
obeta?"
46
„Budeš si na nás spomínať?"
„Stále. Po modlitbe za Emanuela sa budem modliť za vás. Aby vám
Boh doprial radosť a dlhý ţivot... aţ do dňa, keď on bude Spasiteľom.
Potom mu poviem, aby vás vzal a priviedol do nebeského Jeruzalema."
Videnie prestáva vo chvíli, keď sa Mária ocitne v otcovom náručí...
7Jeţiš hovorí:
„Uţ počujem komentáre zádrapčivých učencov: ,Ako môţe takto
rozprávať dieťa, ktoré nemá ani tri roky? To je prehnané.' A neuvedo-
mujú si, ţe oni robia zo mňa prízrak, keď falšujú moje detstvo pripisu-
júc mu skutky dospelého.
Inteligencia nie je daná všetkým rovnakým spôsobom a v tom istom
veku. Cirkev stanovila hranicu zodpovednosti za konanie na šesť rokov,
lebo to je vek, v ktorom aj zaostávajúce dieťa môţe aspoň v základoch
rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ale sú aj deti, ktoré sú schopné omno-
ho skôr rozlišovať, chápať a chcieť uţ dostatočne rozvinutým rozumom.
Malá Imelda Lambertini, Ruţena z Viterba, Nelly Organ, Nennolina
nech sú pre vás dôkazom, ó, zádrapčiví učenci, aby ste uverili, ţe mo-
ja matka mohla takto myslieť a rozprávať. Vybral som náhodne len štyri
mená z tisícok svätých detí, ktoré obývajú môj raj, ktoré uţ v útlom ve-
ku na zemi uvaţovali ako dospelí. 8 Čo je rozum? Boţí dar. Boh ho teda môţe dávať v takej miere, ako
chce, komu chce a kedy chce. Rozum je dokonca jedna z vecí, ktoré vás
najviac pripodobňujú Bohu, rozumnému a uvaţujúcemu Duchu. Boh dal
človeku chápavosť a rozumnosť ako milosti v pozemskom raji. A aké boli
ţivé, keď ešte milosť ţila neporušená a činná v duchu prvých rodičov!
V Knihe Sirachovho syna sa hovorí: ,Všetka múdrosť je od Pána, Bo-
ha, vţdy bola u neho (a je pred vekmi).'* Akou múdrosťou by teda oplý-
vali ľudia, keby zostali Boţími deťmi?!
Vaše medzery v inteligencii sú prirodzeným ovocím vášho úpad-
ku v milosti a počestnosti. Stratou milosti ste sa vzdialili na stáročia od
Múdrosti. Ako meteorit, skrývajúci sa uprostred vzdialenej obrovskej
hmloviny, ani Múdrosť k vám uţ neprišla vo svojom čistom jase, ale cez
temnoty, ktoré sa vašimi previneniami stále zväčšujú.
Potom prišiel Kristus a navrátil vám milosť, vrcholný dar Boţej lásky.
Dokáţete si však zachovať túto perlu čistú a nepoškvrnenú? Nie. Pokiaľ
Str h 1-8.
47
ju nerozbíjate svojou vôľou hrešiť, tak ju špiníte stálymi menšími vina-
mi, slabosťami, hriešnymi náklonnosťami a sympatiami, ktoré, i keď nie
sú priamo spojené so siedmimi hlavnými hriechmi, zoslabujú svetlo mi-
losti a jej činnosť. Nádherný lúč inteligencie, ktorú Boh dal prvým ro-
dičom, po celé stáročia skazenosti sa zoslaboval a táto skazenosť sa ni-
čivým spôsobom odrazila na vašich telesných silách a intelektuálnych
schopnostiach. 9 Mária však nebola len čistá, nová Eva, znovu vytvorená pre Boţiu
radosť - bola super Eva, bola majstrovským dielom Najvyššieho, bola pl-
ná milostí, bola Matkou Slova v Boţej mysli.
,Prameňom múdrosti je slovo nebeského Boha/ vraví Sirachov syn.
Nevloţil by teda Syn svoju múdrosť na matkine pery?
Ak boli prorokovi, ktorému Slovo, Múdrosť zverila slová, aby ich
ohlasoval ľuďom, očistené ústa ţeravým uhlíkom,* nemala dať Láska
svojej detskej Neveste, ktorá mala priniesť Slovo, jasnú a vznešenú reč,
aby uţ nehovorila ako dieťa a potom ako ţena, ale jedine a vţdy ako ne-
beský tvor, pretavený vo veľkom Boţom svetle a múdrosti?
Zázrak nie je vo vysokej inteligencii, ktorá sa v detskom veku preja-
vila u Márie a potom aj u mňa. Zázrak je v tom, ako tam prebývala ne-
konečná Múdrosť v takom rozsahu, aby neohurovala ľudí a nevzbudi-
la satanskú pozornosť.
Ešte budem hovoriť o tom, čo patrí medzi ,spomienky* svätých ľu-
dí na Boha."
8. Mária je prijatá do chrámu,
vo svojej pokore nevedela, ţe je plná múdrosti 30. august 1944
1 Vidím Máriu, ako medzi otcom a matkou kráča po jeruzalemských
uliciach.
Okoloidúci sa zastavujú a pozerajú na krásne dievčatko obleče-
né v snehobielych šatách a zahalené závojom pavučinovo jemnej lát-
ky. Podľa vzoru na látke, ktorý tvoria vetvičky a kvety, presvitajúce na
* Iz 6, 6-7. Tento fakt sa viackrát cituje v Diele priamo (ako tu a napr. v 166.8
a v 626.2) alebo nepriamo (ako v 364.8). Predovšetkým sa však pripomínajú
Izaiášove mesiášske proroctvá, ako uvádzajú poznámky v 561.11 a v 577.4.
48
tenkom podklade, sa domnievam, ţe je to ten istý závoj, ktorý mala An-
na v deň svojho očisťovania. Kým však Anne nesiahal ani po pás, malič-
kej Márii spadá takmer aţ na zem a zahaľuje ju ako ľahký a ţiarivobiely
obláčik nevšedného pôvabu.
Rozpustené plavé vlásky spadajúce na plecia, lepšie povedané na útlu
šiju, presvitajú na miestach, kde závoj nemá výšivku, ale len veľmi jem-
ný podklad. Závoj pridrţiava na čele stuţka svetlobelasej farby, na kto-
rej sú striebornou niťou vyšité drobné ľalie, ktoré určite vyšívala ma-
mička.
Ako som povedala, šaty sú dlhé aţ po zem, takţe pri chôdzi ledva vi-
dieť nôţky v bielych sandálikoch. Z dlhých rukávov vykukajú rúčky sťa-
by dva lupienky magnólie. Okrem belasej stuţky nemá na sebe nijakú
inú farbu. Všetko je biele. Mária je odetá akoby do snehu.
Joachim má na sebe ten istý odev ako pri očisťovaní a Anna má ša-
ty veľmi tmavej fialovej farby. Aj plášť, ktorý jej zakrýva i hlavu, je tma-
vofialový. Má ho stiahnutý aţ na oči. Úbohé oči matky, červené od slz,
ktoré by nechceli plakať a predovšetkým by nechceli, aby bolo vidieť, ţe
plačú, ale ktoré nemôţu neplakať pod ochranou plášťa. Táto ochrana je
tu pre okoloidúcich, ale aj pre Joachima. Napokon i jeho oči, vţdy jas-
né a spokojné, sú dnes začervenané a poznačené slzami, ktoré uţ vyro-
nil a ktoré ešte padajú. Kráča veľmi zhrbený, na hlave má šatku uprave-
nú do tvaru turbanu, ktorého cípy padajú pozdĺţ tváre.
Teraz je uţ Joachim ozajstný starec. Kto ho vidí, môţe si pomys-
lieť, ţe je to starý, ba azda i prastarý otec maličkej, ktorú drţí za ruku.
Zármutok, ţe ju stratí, spôsobuje, ţe úbohý otec sa takmer vlečie. Celé
drţanie tela i chôdza prezrádzajú jeho ochabnutosť, a to ho robí starším
aj o dvadsať rokov. Je taký ustatý a smutný, ţe v tvári vyzerá nielen zo-
starnutý, ale aj chorý. Ústa, dnes lemované dvoma výraznými vráskami
tiahnúcimi sa od nosa, sa mu jemne chvejú.
Obaja sa usilujú skrývať svoje slzy. Ak sa im to však darí pred mno-
hými, nemôţu ich ukryť pred Máriou. Pre svoju malú postavičku ich vi-
dí zdola hore a dvíhajúc svoju hlávku sa pozerá striedavo na otca a mat-
ku. Vţdy, keď sa na nich pozrie a usmeje, snaţia sa opätovať jej úsmev
chvejúcimi sa ústami a silnejšie stlačiť jej rúčku vo svojej. Určite si mys-
lia: „Nuţ, opäť o jeden úsmev menej." 2 Kráčajú pomaly. Zvoľna. Akoby chceli cestu čo najviac predĺţiť. Vy-
uţívajú všetko, aby sa mohli zastaviť... Cesta sa však musí raz skončiť!
A táto sa práve končí. Hľa, tam na kopci, na ktorý stúpa posledný úsek
49
cesty, sú uţ múry chrámu. Anna si povzdychne a silnejšie stisne Márii-
nu ručičku.
„Anna, moja drahá, som s tebou!," zaznie hlas vychádzajúci z tie-
ňa nízkeho podlubia na kriţovatke. A Alţbeta ju dostihne a objíme ju.
A keďţe Anna plače, vraví jej: „Poď, poď na chvíľu do tohto domu pria-
teľov. Potom pôjdeme spolu. Je tam aj Zachariáš."
Všetci vchádzajú do nízkej tmavej miestnosti, v ktorej ţiari veľký
oheň. Pani domu, určite Alţbetina priateľka, ktorú Anna nepozná, sa
zdvorilo vzdiali a ponechá príchodiacich osamote.
„Nemysli si, ţe ľutujem alebo ţe nerada dávam svoj poklad Pánovi,"
vysvetľuje Anna so slzami v očiach... „Ale to srdce... ó, to moje srdce,
akú len bolesť cíti moje staré srdce, ktoré sa opäť vracia do svojej bez-
detnej osamelosti...! Keby si cítila..."
„Chápem to, Anna moja... Ale ty si dobrá a Boh ťa poteší v tvojej
osamelosti. Mária sa bude modliť za pokoj svojej mamičky, všakţe?"
Mária hladká a bozkáva mamine ruky, kladie si ich na tvár, aby ju
matka pohladila, Anna zviera jej tváričku oboma rukami a bozkáva ju
a bozkáva. Nemôţe sa nasýtiť tých bozkov.
Vchádza Zachariáš a zdraví: „Pokoj Pánov spravodlivým."
„Áno," vraví Joachim, „vyprosuj nám pokoj, lebo naše vnútro sa
chveje pri tejto obeti. Je to ako obeta otca Abraháma, keď vystupoval na
vrch,* ale my nenájdeme inú obeť na vykúpenie našej. Ani by sme to ne-
chceli, lebo sme verní Bohu. Ale bolí nás to, Zachariáš. Boţí kňaz, po-
chop nás a nepohoršuj sa."
„Vôbec nie. Práve vaša bolesť, ktorú dokáţete udrţať, aby neprekro-
čila dovolenú mieru a nepriviedla vás k nevernosti, je pre mňa školou
lásky k Najvyššiemu. Dôverujte však. 3 Prorokyňa Anna sa bude veľmi
dobre starať o tento Dávidov a Áronov kvietok. Teraz je jedinou ľaliou
svojho svätého rodu, ktorý má Dávid v chráme, a bude o ňu postarané
ako o kráľovskú perlu. Hoci sa čas chýli k naplneniu a matky Dávidov-
ho rodu by sa mali starať o to, aby zasvätili svoje dcéry chrámu, preto-
ţe Mesiáš vzíde z panny Dávidovho potomstva, pre ochabnutie vo vie-
re sú miesta vyhradené pannám prázdne. Je ich veľmi málo v chráme
a z tohto kráľovského rodu nie je ani jedna, odkedy z neho odišla Sára
Elizejova, lebo sa vydala. Je síce pravda, ţe chýba ešte tridsať rokov do
* Gn 22, 1 -18. Pri obetovaní syna Izáka je obsiahnutý Boţí prísľub, ktorý sa pri-
pomenie v 24.2.
50
stanoveného času, ale... No, dúfajme, ţe Mária bude prvá z mnohých
Dávidových panien pred posvätnou oponou. A potom... kto vie..Za-
chariáš uţ nevraví nič. Ale zamyslene hľadí na Máriu. Potom pokračuje:
Ja tieţ budem bdieť nad ňou. Som kňaz a mám tam istú moc. Vyuţi-
jem ju pre tohto anjela. A Alţbeta ju bude často navštevovať..."
„Ó, samozrejme! Tak veľmi potrebujem Boha a prídem to hovoriť
tomuto dievčatku, aby to ono povedalo Večnému."
8.4 4 Anna sa vzchopila. Alţbeta ju chce ešte viac povzbudiť, a tak sa jej
pýta: „Nie je to tvoj svadobný závoj? Alebo si utkala nový?"
Je môj. Zasvätím ho s ňou Pánovi. Uţ mi neslúţia oči... A potom,
náš majetok sa kvôli daniam a pohromám veľmi zmenšil... Nemohla
som si dovoliť veľké výdavky. Pripravila som iba bohatú výbavu pre jej
pobyt v Boţom dome a na neskoršie... lebo si myslím, ţe ja ju uţ ne-
budem obliekať na svadbu... a chcem, aby to bola ruka jej matky, kto-
rá jej pripraví veno a utká jej bielizeň a šaty nevesty, hoci potom budem
uţ studená a nehybná."
„Ach, prečo takto uvaţuješ?!"
„Som uţ stará, sesternica. Nikdy som ťo tak nepocítila, ako teraz
v tejto bolesti. Dala som posledné sily svojho ţivota tomuto kvietku,
aby som ju vynosila a dojčila, a teraz... teraz... bolesť, ţe ju strácam, mi
berie aj posledné sily."
„Nesmieš takto hovoriť, kvôli Joachimovi."
„Máš pravdu. Budem sa snaţiť ţiť pre svojho muţa."
Joachim sa zatváril, ţe nepočul a ţe je zahĺbený do počúvania Zacha-
riáša, ale počul to a silno si vzdychol s očami lesklými od slz.
Je medzi treťou a šiestou. Myslím, ţe by bolo dobré, keby sme uţ
išli," vraví Zachariáš.
Vstávajú, obliekajú si plášte a odchádzajú.
8.5 5 Ale skôr ako vyjdú, Mária si pokľakne na prah s roztvorenými ruka-
mi ako malý prosiaci cherubín: „Otecko, mamička, vaše poţehnanie!"
Neplače, drţí sa statočne. Ale pery sa jej chvejú a hlas, zlomený zadr-
ţiavanými vzlykmi, vydáva ako nikdy predtým chvejúce sa stony hrdlič-
ky. Tvárička jej zbledla a oči nadobudli výraz úzkostlivej odovzdanosti.
Aţ takej, ţe naň nemoţno pozerať bez toho, aby človek nepocítil hlbo-
kú bolesť. Túto odovzdanosť uvidím na Kalvárii a pri hrobe.
Rodičia ju poţehnajú a bozkávajú, raz, dva razy, desaťkrát. Nedoká-
ţu prestať... Alţbeta tichučko plače a Zachariáš je veľmi dojatý, hoci to
nechce dať najavo.
51
Vychádzajú. Mária ako predtým medzi otcom a matkou. Pred nimi
Zachariáš so svojou ţenou.
Uţ sú za múrmi chrámu. „Idem k veľkňazovi. Vy vystúpte aţ na veľ-
kú terasu."
Prechádzajú cez tri nádvoria a tri predsiene. Stoja pred obrovskou
mramorovou kockou ovenčenou zlatom. Kaţdá kupola, vydutá ako
polovica obrovského pomaranča, ţiari na slnku, čo teraz napoludnie
dopadá kolmo na rozsiahle nádvorie obklopujúce majestátnu budovu
a zaplavuje svojimi lúčmi voľné priestranstvo a široké schodište vedúce
k chrámu. Iba portál oproti schodišťu pozdĺţ priečelia je v tieni a vyso-
kánska bronzová a zlatom vykladaná brána je ešte tmavšia a slávnostne
kontrastuje so záplavou svetla.
Na prudkom slnku Mária ešte väčšmi pripomína sneh. Teraz sto-
jí pod schodišťom medzi otcom a matkou. Ako im všetkým trom musí
búšiť srdce! Alţbeta stojí vedľa Anny, asi pol kroka za ňou. 6 Strieborný zvuk trubiek a bronzové pánty dverí pri otváraní zne-
jú ako citary. Objaví sa vnútrajšok chrámu vo svojej kráse a s lampami
v pozadí. So svetlami a za zvuku strieborných trúb prichádza zvnútra
nádherný sprievod zahalený v oblakoch kadidla.
Uţ je na prahu. Vpredu bude asi veľkňaz. Slávnostne pôsobiaci sta-
rec oblečený do jemného ľanového rúcha, na ňom krátka ľanová tunika
a na nej akýsi pestrofarebný ornát, niečo medzi ornátom a diakonským
odevom - purpurová a zlatá, fialkastá a biela sa striedajú a blýskajú sa
ako drahokamy na slnku. Dva pravé drahokamy sa jagajú na ňom ešte
ţivšie hore na pleciach. Moţno sú to sponky vsadené do vzácneho kovu
s drahokamom. Na hrudi veľká brošňa so skvejúcimi sa drahokamami,
prichytená zlatou retiazkou. Naspodku krátkej tuniky sa trblietajú prí-
vesky a ornamenty. Zlato sa jagá aj vpredu na pokrývke hlavy, ktorá mi
pripomína mitru pravoslávneho biskupa, lebo má tvar kupoly, a nie špi-
catý, akú má mitra katolíckeho biskupa.
Vznešená osobnosť ide dopredu sama aţ po začiatok schodišťa v zlatis-
tom svede slnka, v ktorom sa skvie ešte viac. Ostatní čakajú zoradení v kru-
hu pred bránou pod tienistým portálom. Vľavo je skupina dievčat v bie-
lom s prorokyňou Annou a ďalšími staršími ţenami, určite učiteľkami.
Veľkňaz sa pozrie na maličkú a usmeje sa. Musí sa mu zdať veľmi
malá pod týmto veľkým schodišťom hodným egyptského chrámu! Dví-
ha ruky k nebu a modlí sa. Všetci skláňajú hlavu v najhlbšej pokore pred
kňazským majestátom spojeným s večným Majestátom.
52
Potom kňaz dáva Márii znamenie. Ona sa odpojí od matky a otca
a vystupuje po schodoch ako vo vytrţení. Usmieva sa. Usmieva sa do
tieňa chrámu, tam, kde sa vznáša drahocenná opona... Uţ je hore na
schodišti pri nohách veľkňaza, ktorý jej kladie ruky na hlavu. Obeta je
prijatá. Bola vôbec niekedy v chráme čistejšia obeta?
Potom sa obráti a poloţí jej ruku na plece, akoby ju, ovečku bez po-
škvrny, chcel zaviesť k oltáru. Dovedie ju k bráne chrámu. Skôr, ako jej
dovolí vstúpiť, spýta sa: „Mária z Dávidovho rodu, poznáš svoj sľub?"
Potom, ako povie svoje strieborné: „Áno," zavolá: „Noţe vstúp. Kráčaj
v mojej prítomnosti a buď dokonalá?
A Mária vstupuje, pohlcuje ju šero a stále viac ju zakrýva a oddeľuje
zástup panien a učiteliek, a za nimi leviti... Uţ jej niet...
Teraz sa brána znova otáča a zahrá svoju melódiu. Otvor, ktorým
moţno vidieť sprievod postupujúci dopredu smerom k Svätyni, je stále
uţší. Teraz je to uţ len malá štrbina. Teraz uţ nič. Zavretá.
Poslednému akordu zvukov pántov odpovie vzlyk obidvoch star-
cov a jediný výkrik: „Mária! Dcéra!" Potom počuť dva stony: „Anna!"
a Joachim!" A obaja nakoniec: „Vzdajme slávu Pánovi, ktorý ju prijal
do svojho domu a povedie ju po svojej ceste."
Takto sa všetko končí.
7Jeţiš hovorí:
„Veľkňaz povedal: ,Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalá/ Veľ-
kňaz nevedel, ţe hovorí so Ţenou, ktorá je v dokonalosti hneď po Bohu.
Ale hovoril v mene Boha, a preto jeho príkaz bol posvätný. Vţdy po-
svätný, ale osobitne, keď sa týkal plnej Múdrosti.
Mária si zaslúţila, aby ju ,Múdrosť predišla a ukázala sa najprv jej',
pretoţe ,uţ od počiatku svojho dňa ona bdela pri jej dverách a z lásky
túţila po poučení. Chcela byť čistá, aby dosiahla dokonalú lásku, a za-
slúţila si ju mať za učiteľku*.
Vo svojej pokore nevedela, ţe ju vlastnila ešte pred narodením a ţe
spojenie s Múdrosťou bolo iba pokračovaním boţského pulzu v raji.
Nevedela si to predstaviť. A keď jej v tichosti srdca Boh hovoril vzneše-
né slová, vo svojej pokore sa domnievala, ţe sú to myšlienky pýchy,
a pozdvihujúc svoje nevinné srdce k Bohu, úpenlivo prosila: ,Pane, zmi-
luj sa nad svojou sluţobnicou!'
Ó, naozaj, pravá Múdra, večná Panna, mala uţ od úsvitu svojho dňa
iba jedinú myšlienku: ,Obracať k Bohu svoje srdce od úsvitu svojho
53
ţivota a bdieť pre Pána a modliť sa v prítomnosti Najvyššieho' a prosiť
o odpustenie za slabosť svojho srdca, ako jej to vnukala jej pokora. Ne-
vedela, ţe vopred prosí o odpustenie pre hriešnikov, ako to urobila pri
päte kríţa spolu s umierajúcim Synom.
,Lebo ak náš všemohúci Pán bude tak chcieť, bohato jej nadelí rozum-
ného ducha/* a tak pochopí svoje vznešené poslanie. Nateraz je iba ma-
lým dieťaťom, ktoré v posvätnom pokoji chrámu opätovne vytvára stále
dôvernejšie vzťahy s Bohom, city k nemu a spomienky na neho.
Toto je pre všetkých.8 Ale tebe, malá Mária, nemá tvoj Učiteľ pove-
dať nič osobitného? ,Kráčaj v mojej prítomnosti, a preto buď dokonalá/
Pozmeňujem trochu posvätnú vetu a dávam ti ju ako príkaz. Dokonalá
v láske, dokonalá vo veľkodušnosti, dokonalá v utrpení.
Pozri sa ešte raz na matku. A rozjímaj o tom, čo mnohí nevedia alebo
nechcú vedieť, lebo bolesť je pre ich chuť a ducha príliš nepriateľský po-
krm. Mária pociťovala bolesť od prvej chvíle ţivota. Byť dokonalou, ako
bola ona, znamenalo byť aj dokonale cidivou. A preto jej obeta muse-
la byť bolestnejšia, ale preto aj omnoho zásluţnejšia. Kto vlastní čistotu,
vlastní lásku; kto vlastní lásku, vlastní múdrosť; kto vlastní múdrosť, vlast-
ní veľkodušnosť a hrdinstvo, pretoţe pozná dôvod, pre ktorý sa obetuje.
Pozdvihni svojho ducha, aj keď ťa kríţ zohýna, drví a ubíja. Boh je
s tebou."
9. Smrťjoachima a Anny bola blaţená po ţivote v skúškach a v múdrej vernosti Bohu
31. august 1944 JJeţiš hovorí:
„Ako v náhlom zimnom súmraku, keď vietor plný snehu hromadí
mračná na oblohe, ţivot mojich starých rodičov sa rýchlo ocitol v noci
potom, čo ich Slnko začalo ţiariť pred posvätnou oponou chrámu. 2 Nebolo vari povedané: ,Múdrosť vdychuje ţivot svojim synom, pri-
jíma tých, ktorí ju hľadajú... Kto ju miluje, miluje ţivot: ktorí k nej pri-
chádzajú za rána, získajú jej obľubu. Ktorí sa jej pevne drţia, obsiah-
nu ţivot... Ktorí jej slúţia, slúţia svätyni, a aj Boh miluje takých, čo ju
milujú... Kto má k nej dôveru, dostane ju a pevne si ju udrţia aj jeho
* Sir 39, 8; pre predchádzajúce citáty pórov. Prís 8.
54
potomkovia. Lebo aj počas skúšky kráča vedľa neho a medzi prvými si
ho vyberá. Bázeň a strach zosiela na neho na skúšku, suţovať ho bude
trápením svojej náuky, aţ vyskúša jeho zmýšľanie, či sa môţe zveriť je-
ho duši. Potom znova pôjde k nemu po pevnej a rovnej ceste a obvese-
lí ho. Odhalí mu svoje tajomstvá a zahrnie ho vedou a poznaním spra-
vodlivosti'?*
Áno, všetko to bolo povedané. Knihy múdrosti sa dajú aplikovať na
všetkých ľudí, ktorí v nich nachádzajú zrkadlo svojho správania a vod-
cu. Šťastní sú však tí, ktorých moţno uznať za duchovných milovníkov
Múdrosti.
Obklopil som sa múdrymi ľuďmi z môjho smrteľného príbuzenstva.
Nie sú azda Anna, Joachim, Jozef, Zachariáš, a ešte väčšmi Alţbeta a po-
tom Ján Krstiteľ skutočne múdri? A to nehovorím o svojej matke, v kto-
rej Múdrosť mala svoj príbytok. 3 Od mladosti aţ po hrob Múdrosť vdychovala mojim starým rodi-
čom spôsob ţivota milý a príjemný Bohu a chránila ich pred nebezpe-
čenstvom hriechu ako stan, ktorý chráni pred vyčíňaním ţivlov. Svätá
Boţia bázeň je základom pre strom múdrosti, ktorý z tejto bázne vy-
háňa všetky svoje ratolesti, aby vo svojom vrchole dosiahol tichú lás-
ku v jej pokoji, pokojamilovnú lásku v jej istote, spoľahlivú lásku v jej
vernosti, vernú lásku v jej sile, úplnú, veľkodušnú a činorodú lásku svä-
tých.
,Kto ju miluje, miluje ţivot... Ktorí sa jej pevne drţia, obsiahnu ţi-
vot,' hovorí Sirachov syn.** A to sa spája s mojím: ,Kto stratí svoj ţivot
pre mňa, nájde ho.'*** Lebo nehovorí sa o biednom ţivote na tejto ze-
mi, ale o večnom, nie o pominuteľných radostiach, ale o nesmrteľných.
Joachim a Anna milovali múdrosť v tomto zmysle. A bola s nimi vo
všetkých ich skúškach.
No vy, ľudia, nechcete trpieť a plakať iba preto, lebo si myslíte, ţe nie
ste úplne skazení! A koľko skúšok museli podstúpiť títo spravodliví, kto-
rí si zaslúţili mať Máriu za dcéru! Politické prenasledovanie, ktoré ich
vyhnalo z Dávidovej zeme a priviedlo takmer na mizinu. Smútok, keď
videli, ako im roky plynú v bezdetnej prázdnote bez toho, aby im aspoň
jeden kvietok povedal: Ja som vaším pokračovaním.' A potom úzkosť,
* Str4,12-21.
** S/r 4,13-14.
***Mt 16, 25; Mk 8, 35; Lk 9, 24 (346.9).
55
keď sa im narodilo dieťa v pokročilom veku a bolo isté, ţe ju neuvidia
rozkvitnúť v ţenu. A neskôr, keď si ju museli odtrhnúť od srdca, aby ju
priniesli Bohu na oltár. A ešte ţivot v stále ťaţivejšom tichu potom, čo
si zvykli na štebotanie svojej hrdličky, na zvuk jej drobných krôčikov,
na úsmevy a bozky svojho dievčatka, a v týchto spomienkach očakáva-
li Boţiu hodinu. A ďalšie a ďalšie skúšky. Choroby, pohromy, panovač-
nosť mocnárov... Toľké tvrdé údery do ich skromného domčeka po-
zemského jestvovania. A to ešte nestačilo: zármutok, ţe ich vzdialené
dieťa zostane samo a chudobné a ţe napriek ich starostlivosti a obetám
mu zostane len zvyšok otcovského majetku. A v akom stave ho nájde,
ak zostane po celé roky bez opatery, zavretý, v očakávaní na ňu? Oba-
vy, strach, skúšky a pokušenia! A pritom neustála vernosť, vernosť, ver-
nosť Bohu. 4 Najsilnejšie pokušenie: neupierať si na sklonku svojho ţivota pote-
šenie z dcérinej blízkosti. Deti však patria predovšetkým Bohu, až potom
rodičom. A kaţdé dieťa môţe povedať, čo som ja povedal svojej matke:
^Nevedeli ste, ţe mám byť tam, kde ide o môjho Otca?'* A kaţdá mat-
ka a kaţdý otec by si mali osvojiť ich postoje a poučiť sa pri pohľade na
Máriu a Jozefa v chráme, na Annu a Joachima v nazaretskom domče-
ku, ktorý je zo dňa na deň prázdnejší a smutnejší, ale v ktorom sa jed-
no nezmenšuje nikdy, ba naopak, stále rastie - svätosť dvoch sŕdc, svä-
tosť manţelstva.
Aké svetlo zostáva chorému Joachimovi a jeho utrápenej manţelke
na dlhé tiché večery starcov pociťujúcich blízkosť smrti? Malé šatôčky,
prvé sandáliky, chudobné hračky ich vzdialenej maličkej, a spomienky,
spomienky, spomienky. A s nimi pokoj, ktorý prichádza a vraví: ,Trpím,
ale splnil som svoju povinnosť lásky voči Bohu/
A práve z toho pramení nadľudská radosť, ktorá ţiari nebeským svet-
lom, neznáma ľuďom sveta. Jej jas sa nezatemní ani tým, ţe dopadá na
ťaţké viečka, na dve umierajúce oči, ale práve v poslednú hodinu ţiari
ešte väčšmi a osvetľuje pravdy, ktoré boli po celý ţivot v ich vnútri. Bo-
li uzavreté ako motýle vo svojich kuklách, keď sa prejavovali len jemný-
mi pohybmi a sotva poznateľnými zábleskami, ale teraz roztvárajú svo-
je krídla na slnku a ukazujú na nich slová, ktoré ich ozdobujú. A ţivot
zhasína v poznaní blaţenej budúcnosti pre nich a ich potomstvo, s po-
sledným dobrorečením Bohu na perách.
* 1*2,49(41.12).
56
5 Taká bola smrť mojich starých rodičov. Zaslúţili si ju za svoj svä-
tý ţivot. Pre svoju svätosť si zaslúţili, aby boli prvými opatrovníkmi
Bohom milovanej. A aţ keď sa ukázalo väčšie Slnko na sklonku ich ţi-
vota, vytušili milosť, ktorú im Boh udelil.
Pre ich svätosť Anna nepocítila pôrodné bolesti, ale extázu z toho, ţe
priviedla na svet tú, ktorá je bez hriechu.* Pre obidvoch umieranie ne-
bolo agóniou, ale ochabnutím, ktoré zhasína, ako keď pri východe sln-
ka za svitania neţne zhasne hviezda. A hoci nemali tú útechu, ako mal
Jozef, ţe by som bol pri ich umieraní ja, vtelená Múdrosť, predsa som
bol pri nich ja, neviditeľná Prítomnosť, ktorá vravela vznešené slová, zo-
hnutý nad ich poduškou, aby som ich uspal v pokoji a v očakávaní ví-
ťazstva.
Niekto si povie: ,Prečo by nemali trpieť pri pôrode a umieraní, keď
boli Adamovými synmi?' Takým odpovedám: ,Keď bol Ján Krstiteľ po-
svätený ešte v matkinom lone preto, ţe sa priblíţil ku mne, on, Adamov
syn, počatý v dedičnom hriechu, či nemala dostať milosť svätá matka
Svätej, v ktorej nebolo poškvrny? Matka t^j, ktorá bola Bohom chráne-
ná, ktorá nosila v sebe Boha vo svojom temer boţskom duchu a v zá-
rodku svojho srdca? Tá, ktorá sa nikdy od neho neodlúčila, odkedy bola
v Otcovej mysli, bola počatá v lone a vrátila sa, aby vlastnila Boha na-
plno v nebi po celú slávnu večnosť? Vari nemala dostať milosť?' Takým
odpovedám: ,Čisté svedomie zabezpečuje pokojnú smrť a modlitby svä-
tých vám takú smrť vyprosia.'
Joachim a Anna mali za sebou ţivot preţitý s čistým svedomím
a ono sa vynímalo ako pokojná panoráma a priviedlo ich aţ do neba.
Za svojich vzdialených rodičov sa pred Boţím svätostánkom modli-
la Svätá. Na druhom mieste po Bohu, najvyššom Dobre, ich milovala
nadprirodzene dokonalou láskou, tak ako si to vyţadoval Zákon a srd-
ce."
To pripúšťajú - uvádza MV na strojopisnej kópii - a j niektorí teológovia v ma-
teriálnom zmysle pôrodných bolestí. Extatická radosť, ţe priviedla na svetlo
Máriu, prevládla nad prirodzeným ţenským utrpením rodičky natoľko, ţe An-
na porodila bez úzkosti a charakteristických pôrodných bolestí.
57
10. Máriin chválospev, spomínala na to, čo jej duch videl v Bohu
2. september 1944 1 Iba včera večer, v piatok, sa moja myseľ osvietila videním. Nevidela
som iné, len veľmi mladučkú Máriu, najviac dvanásťročnú. Jej tvárička
uţ nemá onú zaoblenosť, typickú pre detstvo, ale vo svojom predlţujú-
com sa ováli uţ prezrádza budúce rysy ţeny. Ani vlasy uţ nemá voľ-
ne rozpustené okolo krku v jemných vlnách, ale sú zapletené do dvoch
ťaţkých, zlatistých vrkočov, spadajúcich cez plecia aţ po boky. Sú také
svetlé, akoby v nich bolo striebro. Tvár je zamyslenejšia, zrelšia, ale je to
ešte stále tvár dievčatka, krásneho a čistého dievčatka. Je oblečená v bie-
lom, sklonená nad šitím v malej izbietke, tieţ celej bielej. Zo široko roz-
tvoreného okna vidno impozantnú hlavnú budovu chrámu, schodištia,
nádvoria, portály a za múrmi hradieb mesto s jeho ulicami, domami
a záhradami a celkom vzadu hrbatý zelený vrchol Olivovej hory.
Šije a tichým hlasom spieva. Neviem, či je to posvätný spev. Spieva:
„Ako hviezda na tmavom nebi
ţiari mi svetlo v hĺbke srdca.
Nikdy sa neodlúči odo mňa
a s neţnou láskou vedie ma.
V svojom srdci počujem spev,
ale odkiaľ prichádza len?
Človeče, ty to nevieš?
Prichádza odtiaľ, kde prebýva Svätý.
Hľadím na svoju jasnú hviezdu
a neţelám si nič iné,
len aby to bolo to najneţnejšie a najdrahšie,
iba toto ţiarivé svetlo, ktoré je celé moje.
Ty, Hviezda, z nebeských výšin priniesla si ma
do jedného materského lona.
Teraz vo mne ţiješ, však za závojom
vidím ťa, ó, slávna tvár Otcova.
Kedy poctíš svoju sluţobnicu,
aby sa stala pokornou Spasiteľa sluţobnicou?
Zošli z nebies, zošli nám Mesiáša,
prijmi, Otče svätý, obetu Márie."
58
10.2 2 Mária zmlkne, usmeje sa a vzdychne, potom si pokľakne k modlit-
be. Jej tvárička je celkom rozţiarená. Pozdvihnutá k jasnému blankytu
krásneho letného neba vyzerá, akoby do seba vdychovala všetko svetlo
a vyţarovala ho. Alebo lepšie, akoby z jej vnútra akési skryté slnko vyţa-
rovalo lúče a zapaľovalo jej bielu zľahka zruţovenú pleť a rozlievalo sa
ďalej na veci a na slnko, ktoré ţiari na zem, ţehnajúc a sľubujúc mno-
ho dobra.
Kým sa Mária chystá vstať po svojej láskyplnej modlitbe a na jej tvá-
ri pretrváva ţiara extázy, vchádza stará Anna Fanuelova. Zarazene sa za-
staví alebo prinajmenšom obdivne hľadí na Máriu.
Potom ju osloví: „Mária." A deva sa obráti s úsmevom, uţ iným, ale
stále prekrásnym, a pozdraví: „Anna, pokoj tebe."
10.3 3 „Modlila si sa? Nikdy nemáš dosť modlitby?"
„Modlitba by mi stačila. Ale ja sa rozprávam s Bohom. Anna, ty
si ani nevieš predstaviť, ako blízko ho cítim. Viac neţ blízko, v srd-
ci. Nech mi Boh odpustí túto pýchu. Ja sa však necítim sama. Vidíš?
Tam v tom dome zo zlata a snehu za dvojitou oponou prebýva Najsvä-
tejší. A nikdy nijaké oko okrem oka veľkňaza nemôţe utkvieť na oltári
zmierenia, na ktorom spočíva Pánova sláva. Ja však nepotrebujem po-
zerať všetkou úctou svojej duše na dvojitú vyšívanú oponu, ktorá sa vl-
ní pri zvuku spevov panien a levitov a vonia drahocennými kadidlami,
ako keby chcel preniknúť cez materiálnu štruktúru a vidieť vyţarovať
Svedectvo. Samozrejme, ţe sa naň pozerám! Neboj sa, ţe na ňu nehľa-
dím s úctou ako kaţdá dcéra Izraela! Neobávaj sa, ţe ma oslepuje pý-
cha a vedie ma k myšlienkam, o ktorých ti práve hovorím. Hľadím naň
a niet pokorného sluţobníka v Boţom ľude, ktorý by hľadel na dom
svojho Pána pokornejšie ako hľadím naň ja, presvedčená, ţe som tá naj-
nehodnejšia zo všetkých. Ale čo vidím? Oponu. Čo si predstavujem za
Oponou? Svätostánok. A čo v ňom? Keď sa zahľadím do svojho srdca,
vidím Boha ţiariť vo svojej sláve lásky, ako mi vraví:,Milujem ťa/ A ja
mu hovorím: ,Milujem ťa/ A rozplývam sa a oţívam pri kaţdom úde-
re srdca v tomto vzájomnom bozku... Som medzi vami, milými uči-
teľkami a druţkami. Ale ţiarivý kruh ma oddeľuje od vás. V kruhu je
Boh a ja. A ja vás vidím skrze Boţí oheň a takto vás milujem... ale ne-
môţem vás milovať telesne, ani nikoho nebudem môcť milovať teles-
10.4 ne. Ale jedine Toho, ktorý ma miluje, a to duchovne. 4 Poznám svoj
údel. Svetský izraelský Zákon si vyţaduje, aby z kaţdého dievčaťa bo-
la nevesta a z kaţdej nevesty matka. Ale ja, hoci poslúcham Zákon,
59
poslúcham hlas, ktorý mi hovorí: ,Chcem ťa.ť A pannou som, aj pan-
nou zostanem. Ako to budem môcť dosiahnuť? Táto neţná neviditeľná
Prítomnosť, ktorá je so mnou, mi pomôţe, lebo ona si to ţelá. Nebo-
jím sa. Uţ nemám otca ani matku... a iba Večný vie, ako sa v tejto bo-
lesti spálilo všetko, čo bolo vo mne ľudské. Spálilo sa to hlbokou bo-
lesťou. Teraz mám len Boha. A tak ho slepo poslúcham... Konala by
som tak i proti svojmu otcovi a matke, pretoţe hlas ma poúča, ţe ten,
kto ho chce nasledovať, musí ísť nad príkazy otca a matky, milujúcich
stráţcov, ktorí hliadkujú pri hradbách srdca svojho dieťaťa, ktorí ho
chcú viesť k šťastiu podľa svojich ciest... a nevedia, ţe jestvujú iné ces-
ty vedúce k nekonečnej radosti... Nechala by som im šaty i plášť, len
aby som mohla nasledovať hlas, ktorý mi hovorí: ,Poď, ó, moja milova-
ná, ó, moja nevesta!' Všetko by som im bola zanechala; a perly slz, le-
bo by som plakala, keby som ich musela neuposlúchnuť, a rubíny mo-
jej krvi, lebo by som musela vzdorovať aj smrti, aby som nasledovala
hlas, ktorý volá, toto všetko by im povedalo, ţe je tu niečo väčšie neţ
láska otca a matky, niečo ešte sladšie, a tým je Boţí hlas. Jeho vôľa ma
však teraz zbavila aj tohto puta milosrdnej lásky dieťaťa. Puto by uţ ani
nebolo. Moji rodičia boli dvaja spravodliví a Boh určite v nich hovoril
tak, ako hovorí so mnou. Nasledovali by cestu spravodlivosti a prav-
dy. Keď o nich rozmýšľam, myslím, ţe sú v pokojnom očakávaní me-
dzi patriarchami a ponáhľam sa svojou obetou urýchliť príchod Mesi-
áša, aby im otvoril brány neba. Na zemi sa teda riadim sama, čiţe je to
Boh, ktorý riadi svoju úbohú sluţobnicu a oznamuje jej svoje príkazy.
A ja ich plním, lebo plniť ich je moja radosť. Ak príde čas, poviem snú-
bencovi svoje tajomstvo... a on ho prijme."
„Ale Mária... aké slová nájdeš, aby si ho presvedčila? Budeš mať pro-
ti sebe lásku muţa, Zákon a ţivot."
„Boh bude so mnou... Boh otvorí srdce môjho manţela svetlu... ţi-
vot stratí svoje ostne zmyslov a stane sa čistým kvietkom, ktorý bude ší-
riť vôňu milosrdnej lásky.5Zákon... Anna, nehovor mi, ţe sa rúham. Ja
si myslím, ţe Zákon sa ide práve zmeniť. Kto, myslíš, ţe ho zmení, keď
je to Boţí zákon? Iba jeden ho môţe zmeniť. Boh. Čas je bliţšie neţ sa
nazdávate, hovorím vám. Lebo keď som čítala Daniela, zalialo ma veľ-
ké svetlo. Vychádzalo zo stredu môjho srdca a myseľ pochopila zmy-
sel tajuplných slov. Sedemdesiat týţdňov sa pre modlitby spravodlivých
skráti. Zmení sa počet rokov? Nie. Proroctvo neklame. Mierou proro-
kovaného času však nebude obeh slnka, ale obeh mesiaca. Preto vám
60
hovorím: ,Blízko je čas, keď budete počuť plač narodeného z Panny/ Ó,
keby mi chcelo toto Svetlo, ktoré ma miluje a hovorí mi toľko vecí, ke-
by mi chcelo povedať, kde je tá šťastná, ktorá porodí Bohu Syna a svoj-
mu ľudu Mesiáša!* Bosá by som prešla celú zem, ani zima, ani mráz, ani
prach, ani horúčava, ani šelmy, ani hlad by mi neprekáţali, aby som pri-
šla k nej a povedala jej: ,Dovoľ svojej sluţobnici a sluţobnici sluţobní-
kov Krista ţiť pod tvojou strechou. Budem krútiť mlynom a lisom, daj
ma za otrokyňu k mlynu, za pastierku k svojmu stádu, za práčku plienok
tvojmu narodenému, daj ma do svojich kuchýň, daj ma k peciam... kam
chceš, ale prijmi ma. Aby som ho videla! Aby som počula jeho hlas! Aby
som videla jeho pohľad/ A keby ma nechcela, ţila by som ako ţobrác-
ka pri jej dverách, z almuţien a posmechov, pod šírym nebom a v horú-
čave, len aby som počula hlas dieťaťa Mesiáša a ozvenu jeho smiechu,
a potom videla ho prechádzať okolo... A azda by som jedného dňa do-
stala od neho kus chleba ako almuţnu... Ó, keby mi hlad suţoval útro-
by a cítila by som, ţe po toľkom pôste strácam vedomie, nejedia by som
ten chlieb. Pritlačila by som si ho k srdcu aka vrecúško perál a bozkávala
by som ho, aby som cítila vôňu Kristovej ruky. A uţ by som viac nebo-
la hladná, ani by som necítila zimu, pretoţe ten dotyk by ma priviedol
do extázy a zohrial by ma a nasýtil..." 6 „Ty by si mala byť Kristovou matkou, ty, ktorá ho tak veľmi milu-
ješ! To preto chceš zostať pannou?"
„Ó, nie! Som len bieda a prach. Neodváţim sa ani pozdvihnúť zrak
k Sláve. A preto rada hľadím do svojho srdca, radšej neţ na dvojitý
závoj, za ktorým pociťujem neviditeľnú prítomnosť Jahveho. Tam je
hrozný Boh zo Sinaja. Tu, v sebe, vidím nášho Otca, láskavú tvár, kto-
rá sa na mňa usmieva a ţehná ma, lebo som maličká ako vtáčatko, kto-
ré vietor dvíha bez toho, ţeby cítil jeho váhu. A slabá ako steblo poľ-
nej konvalinky, čo vie len kvitnúť a vydávať vôňu, a stavia proti vetru
len silu svojej neţnej vône a čistoty. Boh, môj milujúci Vietor! Nie pre-
to. Ale preto, ţe tomu, kto sa zrodí z Boha a z panny, Svätému Najsvä-
tejšieho, sa môţe páčiť iba to, čo bolo v nebi vybraté pre matku a čo
Nesmie nás udivovať - poznamenáva MV na strojopisnej kópii - táto Máriina
nevedomosť o svojej budúcnosti Jeţišovej matky. Boh, ktorý jej zjedinečnej výsady
udelil
múdrosť primeranú jej stavu nepoškvrnenej a predurčenej matky vteleného Slova, z
dô-
vodov, ktoré nedokáţeme preskúmať, chcel, aby Mária nepoznala niektoré veci (d do
vhodnej chvíle. Táto mienka bude potvrdená v 10.10, 17.9, 108.2.
61
mu na zemi bude hovoriť o nebeskom Otcovi - čistota. Keby o tomto
uvaţoval Zákon, keby rabíni, ktorí rozobrali jeho učenie do všetkých
podrobností, obrátili svoju myseľ k vyšším obzorom, ponorili sa do
nadprirodzeného a zanechali to ľudské a prospechárske, ktoré sledu-
jú, a pritom zabúdajú na najvyšší cieľ svojho hľadania, museli by ob-
rátiť svoje učenie na čistotu, aby ju Kráľ Izraela našiel pri svojom prí-
chode. S olivovými ratolesťami Pokojamilovného, s palmami Víťaza
rozhadzujte ľalie, ľalie, ľalie... Koľko krvi bude musieť preliať Spasi-
teľ, aby nás vykúpil! Koľko! Z tisícok a tisícok rán, ktoré Izaiáš videl
na muţovi bolesti, padá ako rosa z pórovitej vázy dáţď krvi. Nech tá-
to boţská krv nepadá tam, kde je znesväcovanie a rúhanie, ale do ka-
lichov voňavej čistoty, ktoré ju budú prijímať a hromadiť, aby ju po-
tom rozliali na chorých na duchu, na duševne malomocných, na tých,
ktorí sú mŕtvi pre Boha. Prinášajte ľalie, prinášajte ľalie, aby ste osuši-
li pot a slzy Krista nevinným šatom čistých kalichov! Prinášajte ľalie,
prinášajte ľalie na oheň jeho horúčky mučeníka! Ó, kde bude tá ľalia,
ktorá ťa ponesie? Kde bude tá, ktorá uhasí tvoj smäd? Kde tá, ktorá
sa zafarbí tvojou krvou a bude umierať bolesťou, keď ťa uvidí umie-
rať? Kde tá, ktorá bude plakať nad tvojím nehybným telom? Ó, Kris-
te! Kriste! Môj dych.,.!"
Mária zmlkne v plači, celkom vyčerpaná. 7 Anna chvíľu mlčí a potom pohnutým hlasom dojatej starostlivej ţe-
ny povie: „Máš ešte niečo, o čom by si ma mohla poučiť, Mária?"
Mária precitne. Vo svojej pokore si iste myslí, ţe ju učiteľka napomí-
na a povie: „Ó, odpusť! Ty si učiteľka, ja som úbohé nič. Ale tento hlas
mi vystupuje zo srdca. Dávam si veľký pozor, aby som nehovorila. Ale
ako rieka, ktorá nárazom vln trhá hrádze, tak ma teraz vzala a vyliala sa
z brehov. Neposudzuj moje slová a umŕtvuj moju domýšľavosť. Tajom-
né slová by mali zostať v tajnej arche srdca, ktoré Boh vo svojej dobro-
tivosti poţehnáva. Viem to. Táto neviditeľná Prítomnosť je však taká
príjemná, ţe som ňou úplne opojená... Anna, odpusť svojej malej slu-
ţobnici!"
Anna si ju privinie k sebe a jej zvráskavená tvár sa chveje a leskne pla-
čom. Slzy sa vpíjajú do vrások ako voda do zbrázdenej zeme. Stará uči-
teľka však nevyvolá úsmev, naopak, jej plač vzbudzuje tú najvyššiu úc-
tu.
Mária je v jej náručí, tvárou na prsiach starej ţeny, a takto sa všetko
končí.
62
10.8 8Jeţiš hovorí:
„Mária sa rozpomínala na Boha. Snívala o Bohu. Myslela si, že sníva.
Ale len znovu videla to, čo jej duch uţ videl v nádhere Boţieho neba
vo chvíli, keď bola stvorená, aby sa spojila s telom počatým na zemi.
Mala podiel s Bohom na jednej z Boţích vlastností, hoci omnoho men-
šou mierou ako chcela spravodlivosť. Touto vlastnosťou bola schopnosť
spomínať, vidieť a predvídať prostredníctvom mocnej a dokonalej inte-
ligencie, lebo nebola ranená hriechom.
10.9 9 Človek je stvorený na Boţí obraz a podobu. Jedna z podôb je
v moţnosti spomínať si, vidieť a predvídať skrze ducha. Toto vysvetľuje
schopnosť vedieť čítať v budúcnosti. Schopnosť, ktorá prichádza z Bo-
ţej vôle veľakrát a priamo, inokedy prostredníctvom spomienky, ktorá
sa dvíha ako ranné slnko, keď osvecuje daný bod obzoru stáročí dopre-
du videný z Boţieho lona.
Jestvujú tajomstvá, ktoré sú príliš vznešené na to, aby ste ich mohli
pochopiť úplne. Ale uvaţujte.
Táto najvyššia Múdrosť, táto Myšlienka, ktorá všetko vie, ten Pohľad,
ktorý všetko vidí, ktorý vás tvorí hnutím svojej vôle a dychom svojej ne-
konečnej lásky a robí vás svojimi synmi skrze pôvod a svojimi synmi
skrze váš cieľ, môţe vám dať azda niečo, čo by bolo od neho odlišné?
Dáva vám to v neskutočne malej čiastke, lebo stvorenie nemôţe obsiah-
nuť Stvoriteľa. Ale táto čiastka je dokonalá a úplná vo svojej nekoneč-
nej malosti.
Aký poklad múdrosti dal Boh človeku, Adamovi! Hriech ho zmen-
šil, ale moja obeta ho obnovuje a otvára vám ţiaru múdrosti, jej rieky,
jej poznanie. Ó, vznešenosť ľudskej mysle, ktorá je skrze milosť spojená
s Bohom, ktorá sa podieľa na Boţej schopnosti poznávania...! Ľudskej
mysle, ktorá je skrze milosť spojená s Bobom.
Nejestvuje iný spôsob. To nech si zapamätajú tí, ktorí sú zvedaví na
(nadľudské) tajomstvá, presahujúce človeka. Kaţdé poznanie, ktoré pri-
chádza do duše, ktorá nie je v milosti - a nie je v milosti ten, kto je pro-
ti Boţiemu zákonu, ktorý je vo svojich príkazoch veľmi jasný môţe
prísť len od Satana a sotva sa zhoduje s pravdou, keď sa vzťahuje na ľud-
ské argumenty, ale nikdy nezodpovedá pravde, ak sa vzťahuje na nad-
ľudské, lebo diabol je otec lţi a strháva so sebou na cestu lţi. Niet nijaké-
ho iného spôsobu na poznanie pravdy okrem toho, ktorý prichádza od
Boha. Boh vraví a volá alebo pripomína tak, ako keď otec pripomína sy-
novi otcovský dom vraviac: ,Pamätáš si, keď si so mnou robil toto, videl
63
ono, počul tamto? Pamätáš si, keď som ťa pobozkal na rozlúčku? Pamä-
táš si, keď si videl prvýkrát ţiarivé slnko mojej tváre na svojej panenskej
duši práve vo chvíli, keď bola stvorená a ešte čistá, lebo práve vyšla zo
mňa? Pamätáš si, keď si v tlkote lásky pochopil, čo je láska? Aké je ta-
jomstvo nášho bytia a konania?' A tam, kde obmedzená schopnosť člo-
veka v milosti nechápe, tam je Duch poznania, ktorý hovorí a poúča.
Avšak pre získanie Ducha je potrebná milosť a aj pre získanie prav-
dy a poznania je potrebná milosť. Aj na to, aby mal človek so sebou
Otca, je potrebná milosť. Príbytok, v ktorom tri Osoby prebývajú, ol-
tár zmierenia, na ktorom spočíva a hovorí Večný, nie zvnútra oblaku,
ale odhaľuje svoju tvár vernému synovi. Svätí sa rozpamätúvajú na Bo-
ha. Na slová, ktoré počuli v tvorivej Myšlienke a ktoré Dobrota oţivu-
je v ich srdciach, aby ich povzniesla ako orly v kontemplácii o pravde,
v poznávaní času. 10
Mária bola plná milostí. Všetka milosť jediná a trojjediná bola 10.10
v nej. Všetka milosť jediná a trojjediná ju pripravovala ako nevestu na
svadbu, ako manţelské lôţko pre potomstvo, ako boţskú pre jej mater-
stvo a pre jej poslanie. Ona je tá, ktorá uzatvára cyklus prorokýň Starého
zákona a otvára cyklus ,hovorcov Boha' v Novom zákone.
Pravá archa Boţieho Slova, keď sa pozerala do svojho od večnosti ne-
porušeného lona, objavovala slová večnej múdrosti načrtnuté Boţím prs-
tom vo svojom nepoškvrnenom srdci, a rozpamätúvala sa, tak ako všetci
svätí, ţe ich uţ počula, keď bola so svojím nesmrteľným duchom splode-
ná Bohom Otcom, Stvoriteľom všetkého, čo ţije. A ak sa nerozpamätala
na všetko o svojom budúcom poslaní, bolo to preto, ţe Boh ponecháva
v kaţdej ľudskej dokonalosti medzery, a to kvôli zákonu boţskej opatr-
nosti, ktorá je pre človeka a voči človeku dobrom i zásluhou.
Druhá Eva, Mária, si musela vydobyť svoj podiel zásluh, aby sa stala
matkou Krista, vernou, dobrou vôľou, ktorú Boh chcel aj u svojho Kris-
ta, aby ho urobil Vykupiteľom.
Máriin duch bol v nebi. Jej mravnosť a jej telo na zemi. A musela
pošliapať zem aj telesnosť, aby dosiahla svojho ducha a aby sa napokon
spojila s Boţím Duchom v plodnom objatí."
11
Moja poznámka. Celý včerajšok som si myslela, ţe uvidím upove- 10.11
domenie o smrti rodičov, a ktovie prečo, ţe to príde oznámiť Zacha-
riáš. Tak som si tieţ svojím spôsobom myslela, ako by Jeţiš vysvetlil
tému „spomienka na Boha zo strany svätých". Dnes ráno, keď začalo
64
videnie, povedala som: „Aha, teraz jej povedia, ţe je sirota" a uţ som
sa zľakla, lebo... to bol môj smútok týchto dní, ktorý som cítila a vide-
la. Avšak nestalo sa nič z toho, čo som predpokladala, ţe uvidím a po-
čujem. Ani len slovíčko. Utešuje ma to, lebo pre mňa to znamená, ţe
tam nie je nič moje, ani čestná sugescia ohľadne danej témy. Všetko
prichádza z iného zdroja. Môj ustavičný strach prestáva... aţ do bu-
dúceho razu, lebo strach z toho, ţe som klamaná alebo klamem, ma
bude sprevádzať stále.
11. Mária zveruje svoj sľub veľkňazovi
3. september 1944 1 Aká pekelná noc! Akoby diabli prechádzali po zemi. Kanonáda,
dunenie, blesky, nebezpečenstvo, strach, utrpenie z toho, ţe nie som na
svojej posteli, a v tom všetkom, ako kvietok, celý biely a jemný, v pla-
meňoch a súţeniach, prítomnosť Márie. Je trošku dospelejšia neţ vo
včerajšom videní, ale stále veľmi mladučká, s plavými vrkočmi na ple-
ciach, v bielych šatách a so svojím miernym, sústredeným úsmevom,
vnútorným úsmevom zameraným na slávnostné tajomstvo, ktoré do-
stala do srdca. Trávim noc tým, ţe porovnávam jej neţný vzhľad so zú-
rivosťou, ktorá je vo svete, s nenávisťou, ktorá sa prediera, a znova pre-
mýšľam o jej slovách z včerajšieho rána, o speve ţivej lásky...
Dnes ráno, keď som sa vrátila do ticha svojej izby, som prítomná pri
tomto výjave. 2 Mária je stále v chráme. Teraz vychádza s ostatnými pannami
zo skutočného a vlastného chrámu.
Musel sa tam konať nejaký obrad, lebo ovzduším, ktoré je pekným
západom slnka sfarbené doruţova, sa šíri vôňa kadidla. Zdá sa mi, ţe je
pokročilá jeseň, lebo nebo zahalené jemným oparom, aké býva za jas-
ných októbrových dní, sa klenie nad jeruzalemskými záhradami, kde
okrovo ţlté lístie čoskoro bude opadávať, no teraz ešte vytvára plavoru-
ţové škvrny na striebristej zeleni olivovníkov.
Zástup, či skôr biely kŕdeľ panien prechádza po zadnom nádvorí,
vystupuje po schodoch, prechádza cez prah portálu, vchádza do ďal-
šieho, skromnejšieho štvorcového nádvoria jeho jediným vchodom.
Zaiste je to nádvorie, vyhradené pre malé príbytky panien bývajúcich
v chráme, lebo kaţdá dievčina smeruje do svojej cely ako holubička do
65
svojho hniezda. Vyzerá to ako kŕdeľ holubíc, ktorý sa práve rozlieta. Te-
mer všetky sa potichu, no veselými hlasmi rozprávajú. Mária mlčí. Iba
predtým, ako sa odlúči od ostatných, srdečne ich pozdraví a potom za-
mieri do svojej izbičky v pravom rohu. 3 Tam k nej podíde učiteľka, nie taká stará ako Anna Fanuelova, ale
uţ dosť stará. „Mária. Veľkňaz ťa očakáva."
Mária sa na ňu pozrie trochu prekvapená, ale na nič sa nepýta. Od-
povie len: „Poponáhľam sa k nemu."
Neviem, či veľká sieň, do ktorej vstupuje, je v kňazovom dome alebo
je súčasťou príbytkov ţien ubytovaných v chráme. Vidím, ţe je rozľahlá
a plná svetla, pekne zariadená, a ţe okrem nádherne oblečeného veľkňa-
za je tam Zachariáš a Anna Fanuelova.
Mária sa na prahu hlboko ukloní a nevojde dnu, kým jej veľkňaz ne-
povie: „Poď ďalej, Mária. Neboj sa." Mária sa vzpriami a pomaly kráča
vpred akosi slávnostne, čo jej dodáva ţenskejší vzhľad.
Anna sa na ňu povzbudivo usmeje a Zachariáš ju pozdraví: „Pokoj
tebe, sesternica."
Veľkňaz si ju pozorne prezerá a povie Zachariášovi: „Je na nej po-
znať, ţe pochádza z Dávidovho a Áronovho rodu."
„Dcéra, viem otvojej milote a dobrote. Viem, ţe kaţdým dňom si rást-
la v poznaní a milosti v očiach Boţích i ľudských. Viem, ţe Boţí hlas šep-
ká v tvojom srdci najneţnejšie slová. Viem, ţe si kvetom Boţieho chrámu
a ţe odkedy si tu, stojí pred Svedectvom tretí cherubín. A chcel by som,
aby tvoja vôňa naďalej stúpala spolu s kadidlom kaţdému novému dňu.
Ale Zákon hovorí iné slová. Uţ nie si dievčatko, ale ţena. A kaţdá ţena
v Izraeli musí byť nevestou, aby priniesla Pánovi svojho syna. I ty budeš
nasledovať príkaz Zákona. Neboj sa, nečervenaj sa. Dobre si uvedomujem
tvoj kráľovský pôvod. Chráni ho aj Zákon, ktorý prikazuje, aby kaţdé-
mu muţovi bola daná ţena z jeho rodu. Ale i keby tomu tak nebolo, uro-
bil by som to, aby sa nepoškvrnila tvoja vznešená krv. Nepoznáš niekoho
z tvojho rodu, Mária, kto by mohol byť tvojím ţeníchom?"
Mária pozdvihne tvár celú červenú od studu. Na mihalniciach sa jej
zatrblieta slzička a chvejúcim hlasom odpovie: „Nikoho."
„Nemôţe poznať nikoho, lebo sem vstúpila ako dieťa a Dávidov rod
je príliš prenasledovaný a rozptýlený na to, aby mohlo dôjsť k zjedno-
teniu jeho jednotlivých vetiev a aby zaodial kráľovskú palmu ratolesťa-
mi," vraví Zachariáš.
„Tak ponecháme voltu na Boha."
66
4 Zadrţiavané slzy vytrysknú a tečú aţ na chvejúce sa pery. Mária vrh-
ne prosebný pohľad na svoju učiteľku.
„Mária sa zasľúbila Pánovi na jeho slávu a spásu Izraela. Bola ešte
dieťaťom, ktoré sotva slabikovalo, a uţ sa zaviazala sľubom...," vraví
Anna, aby jej pomohla.
„Tvoj plač je teda kvôli tomu? Nie preto, ţe by si odporovala Záko- nu?"
„Kvôli tomu... nie pre iné. Poslúchnem ťa, Boţí kňaz."
„To potvrdzuje, čo mi vţdy o tebe hovorili. Koľko rokov si panna?"*
„Myslím, ţe odjakţiva. Ešte som nebola v tomto chráme a uţ som sa
darovala Pánovi."
„Ale nie si ty tá maličká, ktorá sem prišla pred dvanástimi zimami
a poţiadala si ma o vstup?"
„Som to ja."
„A ako teda môţeš povedať, ţe uţ vtedy si patrila Bohu?"
„Ak sa pozerám dozadu, vidím sa ako panna... Nespomínam si na
hodinu, keď som sa narodila, ani ako som začala milovať svoju matku
a vravieť otcovi: ,Ó, otče, ja som tvoja dcéra...' Ale spomínam si - ani
neviem, kedy to začalo -, ţe som dala Bohu svoje srdce. Azda to bo-
lo s prvým bozkom, ktorý som vedela dať, s prvým slovom, ktoré som
vedela vysloviť, s prvým krokom, ktorý som dokázala urobiť... Áno, to
je ono. Myslím, ţe prvú spomienku na lásku nachádzam so svojím pr-
vým istým krokom... Môj dom... môj dom mal záhradu plnú kvetov...
mal ovocný sad a polia... a bol tam prameň, vzadu, pod horou a vy-
tryskol z vyhĺbenej skaly, ktorá tvorila jaskyňu... bola plná dlhých jem-
ných rastlín, ktoré padali ako zelené kaskády zo všetkých strán a akoby
plakali. Bolo to tým, ţe na všetky ľahučké lístky a konáriky, pripomínaj-
úce výšivku, ustavične pršali kvapôčky vody, ktoré padajúc zvonili ako
drobučké zvončeky. Aj prameň spieval. A na olivách a jabloniach, kto-
ré rástli nad prameňom, švitorili vtáky a do čistého zrkadla fontány sa
chodili kúpať biele holubice... Uţ som sa nepamätala na toto všetko,
lebo som oddala celé svoje srdce Bohu, a okrem otca a matky, ktorých
som milovala, kým ţili i po smrti, všetky ostatné pozemské veci zmizli
Povedané v zmysle - si sa zasvätila ako panna, zaviazala si sa sľubom panen-
stva, ako v 12.7; podobne ako tvrdenie stanem sa pannou (v 7.4) znamená zosta-
nem pannou z vlastnej vôle. Panenstvo najsvätejšej Márie sa osobitne potvrdzuje
a oslavuje v 5.7/15, 35.10/11, 100.12, 136.6.
67
z môjho srdca... Ale ty, kňaz, ma vedieš k zamysleniu... Musím hľa-
dať, kedy som sa oddala Bohu... a vracajú sa mi spomienky z prvých ro-
kov... Milovala som tú jaskyňu, pretoţe som tam počula hlas, ktorý bol
neţnejší ako spev vody a vtákov, a prihováral sa mi: ,Poď, moja milova-
ná/ Mala som rada tie rastliny s kvapkami hlaholiacich diamantov, le-
bo som v nich videla znamenie svojho Pána. V zabudnutí na svet som
si hovorila: ,Vidíš, duša moja, aký je veľký tvoj Boh? Ten, ktorý kvôli
severným vetrom stvoril libanonské cédre, pre radosť tvojich očí a pre
ochranu tvojich noţičiek urobil aj tieto lístočky, čo sa ohýbajú pod vá-
hou mušky.' Páčilo sa mi to ticho čistých vecí: jemný vetrík, striebristá
voda, čistota holubíc... mala som rada ten pokoj, ktorý bdel nad jasky-
ňou, ktorý sa znášal z jabloní a olivovníkov, raz kvitnúcich, inokedy za-
sa obťaţkaných vzácnymi plodmi... A neviem... zdalo sa mi, ţe ten hlas
mi hovoril, práve mne: ,Poď, ty nádherná oliva; poď, ty sladké jabĺčko;
poď, ty zapečatený prameň; poď, ty moja holubička...' Neţná je láska
otca a matky... neţný bol ich hlas, ktorým ma volali... ale tento hlas!
Tento hlas! Ó, myslím, ţe takto ho počula v pozemskom raji tá, ktorá sa
previnila, ale neviem, ako mohla uprednostniť nejaký sykot pred týmto
hlasom lásky, ako mohla túţiť po inom poznaní, ktorým nebol Boh...
Perami, ktoré ešte poznali materské mlieko, ale so srdcom opojeným ne-
beským medom som teda povedala: ,Hľa, prichádzam. Som tvoja. Ni-
jaký iný pán nebude mať moje telo okrem teba, Pane, tak ako môj duch
nemá nijakú inú lásku...' A ako som to hovorila, zdalo sa mi, ţe znova
hovorím veci, ktoré uţ boli povedané, a vykonávam obrad, ktorý uţ bol
uskutočnený. Ani mi nebol cudzí vyvolený Ţeních, lebo som uţ pozna-
la vrúcnosť jeho lásky, môj zrak sa utváral v jeho svetle a moja schop-
nosť milovať sa dovŕšila v jeho náručí. Kedy? Neviem... Akosi... mimo
ţivota, lebo cítim, ţe som ho vţdy vlastnila a ţe i on ma vţdy vlastnil,
a ţe ja jestvujem preto, lebo on ma chcel pre radosť svojho i môjho Du-
cha... 5Teraz poslúchnem, kňaz. Ale povedz mi, čo mám robiť... Ne-
mám otca, ani matku. Ty buď mojím vodcom."
„Boh ti dá ţenícha a bude svätý, pretoţe si sa zverila Bohu. Ty mu
povieš o svojom sľube."
„A prijme ho?"
„Dúfam v to. Modli sa, dcéra, aby vedel pochopiť tvoje srdce. Teraz
choď. Boh nech ťa vţdy sprevádza."
Mária odchádza s Annou. A Zachariáš ostáva s veľkňazom.
Takto sa videnie končí.
68
12. Jozef je vyvolený za ţenícha Panny
4. september 1944 1 Vidím bohatú sieň s krásnou dlaţbou, závesmi, kobercami a s in-
tarzovaným nábytkom. Musí ešte byť súčasťou chrámu, pretoţe sú tam
kňazi, medzi nimi Zachariáš, a veľa muţov rôzneho veku, teda pribliţ-
ne medzi dvadsiatimi a päťdesiatimi rokmi.
Rozprávajú sa potichu, ale v ţivej, vzrušenej atmosfére. Zdá sa, ţe ich
čosi znepokojuje, ale neviem, čo. Všetci sú sviatočne oblečení, v nových
alebo aspoň čerstvo vypraných odevoch, ako keby sa vyparádili na osla-
vu. Mnohí si zloţili turban, ktorý im slúţi ako pokrývka hlavy, iní ho eš-
te majú na hlave, najmä tí starší, kým mladí sa ukazujú s odkrytými hla-
vami. Niektorí majú vlasy hnedé, iní tmavé, niekoľkí zasa úplne čierne
a iba jeden má vlasy ryšavé. Účesy sú väčšinou krátke, ale sú medzi ni-
mi i dlhé, padajúce aţ po plecia. Muţi sa pravdepodobne navzájom ne-
poznajú, lebo sa zvedavo pozorujú. Pôsobia však dojmom, ţe sú si blíz-
ki, lebo vidno, ţe ich ťaţí jediná myšlienka. 2 Naboku vidím Jozefa. Rozpráva sa s nejakým veľmi vrtkým starče-
kom. Jozef má asi tridsať rokov. Pekný muţ s krátkymi, mierne kučera-
vými vlasmi tmavogaštanovej farby, akej je i brada a fúzy, ktoré zatieňu-
jú pekne formovanú bradu a vystupujú aţ k hnedočerveným lícam bez
oného nádychu olivovej farby, ako u iných tmavých muţov. Má tmavé
oči, dobré a hlboké, veľmi váţne, povedala by som takmer trochu smut-
né. Ale keď sa usmeje, ako práve teraz, rozveselia sa a omladnú. Je oble-
čený v svetlohnedom, veľmi jednoducho, ale elegantne. 3 Vchádza skupina mladých levitov. Zaujímajú miesto medzi dvera-
mi a dlhým, úzkym stolom, stojacom pri stene, uprostred ktorej sú na-
široko roztvorené dvere. Vchod zakrýva iba záves, ktorý končí asi dvad-
sať centimetrov od zeme.
Zvedavosť rastie. Narastie ešte viac, keď akási ruka rozhrnie záves
a uvoľní priechod levitovi, ktorý nesie v náručí zväzok suchých konárov,
no medzi nimi je rozkvitnutá ratolesť. Pokrýva ju ľahučká pena bielych lu-
pienkov s jemným nádychom do ruţová, čo sa stráca na okrajoch lupien-
kov. Levita poloţí zväzok konárov na stôl veľmi opatrne, aby nepoškodil
halúzku, ktorá zázračne rozkvitla ako jediná spomedzi suchých ratolestí.
V sieni to zašumí. Krky sa naťahujú, zraky spozornejú, aby lepšie vi-
deli. Aj Zachariáš s kňazmi, ktorí sú najbliţšie pri stole, sa usiluje viac vi-
dieť. Ale nevidí nič.
69
Jozef vo svojom kúte sa sotva pozrie na zväzok konárov a keď mu je-
ho spoločník čosi hovorí, odmietavo naznačí, ako keby povedal: „Ne-
moţné!" A usmeje sa. 4 Za závesom zaznie trúbka. Všetci stíchnu a zoradia sa do pravidel-
ného radu tvárami smerom k vchodu, ktorý je teraz celkom otvorený,
lebo odhrnuli záves. Vchádza veľkňaz obklopený ďalšími staršími kňaz-
mi. Všetci sa hlboko ukláňajú. Veľkňaz ide k stolu, zastane a povie:
„Muţi z Dávidovho rodu, ktorí ste sem prišli na moju výzvu, po-
čúvajte. Prehovoril Pán, nech mu je chvála! Z jeho slávy zostúpil lúč
a ako jarné slnko dal ţivot suchej ratolesti. Táto zázračne rozkvitla,
kým nijaká iná ratolesť na zemi teraz, v posledný deň sviatku Posväte-
nia chrámu, nerozkvitla. Zatiaľ sa ešte neroztopil sneh na judejských
výšinách a je jedinou bielobou medzi Sionom a Betániou. Boh preho-
voril a stal sa otcom a poručníkom Dávidovej panny, ktorá nemá nija-
kú inú ochranu len jeho. Svätá dievčina, sláva chrámu a svojho rodu,
si zaslúţila, aby jej Boţie slovo dalo spoznať meno manţela, ktorý sa
zapáčil Večnému. Veľmi spravodlivý musí byť ten, koho si Pán vyvolil
na ochranu panny jemu takej drahej! A preto sa utišuje i naša bolesť,
ţe ju strácame, a prestáva kaţdá starosť o jej údel manţelky. A pannu,
na ktorej spočíva Boţie i naše poţehnanie, zverujeme so všetkou isto-
tou tomu, koho určil Boh. Meno manţela je Jozef Jakubov z Betlehe-
ma, z Dávidovho rodu, stolár v galilejskom Nazarete. Predstúp, Jozef.
Veľkňaz ti to prikazuje."
Veľký šum. Hlavy sa obracajú, oči a ruky vyjadrujú sklamanie i uľah-
čenie. Niektorí, najmä zo starších, sa potešili, ţe ich nestihol tento
osud.
Jozef, celý červený a v rozpakoch, kráča vpred. Teraz stojí pred sto-
lom oproti veľkňazovi a úctivo ho pozdraví.
„Poďte si všetci pozrieť meno vyrezané na ratolesti. Kaţdý nech si
vezme svoju vetvičku, aby sa presvedčil, ţe to nie je nijaký podvod."
Muţi uposlúchnu. Hľadia na vetvičku, ktorú opatrne drţí veľkňaz,
a kaţdý si vezme svoju. Niektorí ju zlomia, iní si ju ponechajú. Všetci
hľadia na Jozefa. Niektorí mlčky, iní mu blahoţelajú. Starček, ktorý sa
predtým prihováral Jozefovi, mu povie: „Nevravel som ti to, Jozef? Ví-
ťazí ten, kto cíti najmenšiu istotu!" Teraz uţ všetci prešli. 5 Veľkňaz podá Jozefovi rozkvitnutú ratolesť a potom mu poloţí ru-
ku na plece so slovami: „Nie je bohatá nevesta, ktorú ti Boh darúva, a ty
to vieš. Má však všetky čnosti. Buď jej stále väčšmi hoden. V Izraeli niet
70
takého pôvabného a čistého kvetu, ktorý by sa jej vyrovnal. Teraz všetci
odíďte. Jozef zostane. A ty, Zachariáš, príbuzný, priveď nevestu."
Všetci okrem veľkňaza a Jozefa odchádzajú. Nad vchodom opäť
spustia záves.
Jozef stojí pokorne pri vznešenom kňazovi. Ticho, a potom mu kňaz
vraví: „Mária ti má povedať o svojom sľube. Pomôţ jej plachosti. Buď
k nej dobrý, takej dobrej."
„Dám k jej sluţbám všetku svoju muţskú silu a nijaká obeť pre ňu mi
nebude ťaţká. Buď si tým istý."
Vchádza Mária so Zachariášom a Annou Fanuelovou.
„Poď, Mária," vraví veľkňaz. „Hľa, tvoj ţeních, ktorého ti určuje Boh.
Je to Jozef z Nazareta. Vrátiš sa teda do svojho mesta. Teraz vás opus-
tím. Nech vás Boh poţehnáva. Nech vás Pán chráni a ţehná vám, nech
vám ukáţe svoju tvár a nech má vţdy s vami zľutovanie. Nech k vám
obráti svoj pohľad a udelí vám pokoj."
Zachariáš odprevádza veľkňaza. Anna blahoţelá ţeníchovi a tieţ od-
chádza. y
6 Obaja snúbenci stoja oproti sebe. Mária, celá červená, má sklonenú
hlavu. Jozef, tieţ s ľahkým rumencom, ju pozoruje a hľadá vhodné slo-
vá, ktoré by jej mal povedať na začiatok.
Napokon ich nájde a na jeho tvári zaţiari úsmev. Povie: „Pozdra-
vujem ťa, Mária. Videl som ťa ako dieťatko, keď si mala len niekoľko
dní... Bol som priateľom tvojho otca a mám synovca od môjho brata,
Alfeja, ktorý mal tvoju matku veľmi rád. Bol jej malý priateľ, lebo te-
raz má uţ osemnásť rokov. Kým si ešte nebola na svete, bol ozaj malý
chlapec a rozptyľoval smútok tvojej matky, ktorá ho mala veľmi rada.
Ty nás nepoznáš, lebo si sem prišla ešte veľmi maličká. Ale v Nazarete
ťa majú všetci radi, myslia a hovoria o malej Márii Joachimovej, kto-
rej narodenie bolo Boţím zázrakom, lebo Pán dal rozkvitnúť neplod-
nej... Pamätám si na večer, keď si sa narodila... Všetci si naň pamä-
táme pre zázrak veľkého daţďa, ktorý zachránil polia, aj pre strašnú
búrku, v ktorej však údery bleskov nepolámali ani len steblo na divo-
kom vrese a ktorá sa skončila veľkou dúhou, od ktorej väčšiu a krajšiu
nikto nikdy nevidel. A potom... kto by sa nepamätal na Joachimovu
radosť? Pestoval ťa a ukazoval susedom... Obdivoval ťa, akoby si bola
kvietok, ktorý prišiel z neba, a chcel, aby ťa všetci obdivovali. Šťastný
a starý otec, ktorý i pri umieraní rozprával o svojej krásnej a dobrej
Márii plnej múdrych a láskavých slov... Mal pravdu, keď ťa obdivoval
71
a rozprával, ţe niet krajšej ako si ty! A tvoja matka? Svojím spevom
napĺňala okolie domu a keď ťa nosila a potom pridájala, vyzerala ako
škovránok na jar. Ja som ti urobil kolísku. Kolísku celú ozdobenú vy-
rezávanými ruţami, lebo tak si to ţelala tvoja matka. Azda ešte bude
vo vašom zavretom príbytku... Mám uţ svoje roky, Mária. Keď si sa
narodila, robil som prvé práce. Uţ som pracoval... Kto by to bol po-
vedal, ţe ťa dostanem za manţelku! Azda by tvoji najbliţší spokojnej-
šie umierali, keby to vedeli, lebo sme boli priatelia. Pochoval som tvoj-
ho otca a oplakával som ho s úprimným srdcom, lebo mi bol dobrým
učiteľom ţivota."
Mária pomaly dvíha tvár a stále väčšmi sa upokojuje, keď počuje Jo-
zefa rozprávať. Keď spomenie kolísku, na tvári sa jej mihne nepatrný
úsmev. A keď Jozef rozpráva o jej otcovi, vystrie k nemu ruku a povie:
„Ďakujem, Jozef." Ostýchavé „ďakujem" plné nehy.
Jozef berie jej jazmĺnovú rúčku do svojich krátkych a silných rúk sto-
lára a s láskou ju hladká, aby jej dodával stále väčšiu istotu. Azda očaká-
va ďalšie slová. Ale Mária sa odmlčala. Začne teda znova hovoriť: „Vieš,
ţe dom zostal nedotknutý okrem časti, ktorú zbúrali na príkaz konzu-
la, aby urbbili z cestičky hradskú pre rímske vozy? Ale pole, čo ti zosta-
lo, pretoţe vieš... choroba otca si vyţiadala veľkú časť tvojho majetku,
je trochu zanedbané. Prešli uţ tri jari, keď stromy ani vinič nevideli zá-
hradnícky nôţ a pôda je neobrábaná a tvrdá. Ale stromy, ktoré si ťa pa-
mätajú ako maličkú, tam ešte sú a ak mi dovolíš, hneď sa začnem o ne
starať."
„Vďaka, Jozef. Ale ty uţ pracuješ..."
„V tvojej záhrade budem pracovať v skorých ranných a neskorých
večerných hodinách dňa. Teraz sa deň stále predlţuje. Chcel by som,
aby do jari bolo všetko v poriadku, aby som ti urobil radosť. Pozri, to-
to je halúzka z mandľovníka, ktorý stojí oproti domu. Chcel som odlo-
miť túto... - dá sa tam vojsť zo všetkých strán, lebo plot je zvalený, ale
teraz ho opravím, aby bol pevný - chcel som odlomiť túto halúzku, le-
bo som si myslel, ţe keby voľba padla na mňa - hoci som v to nedú-
fal, pretoţe som nazirejec,* a poslúchol som len preto, ţe išlo o príkaz
* Nazirejec bol zasvätený Pánovi sľubom naziredtu, ktorý je opísaný
v Nm 6,1 -21. Okrem Jozefa, ţenícha Panny Márie, stretneme iných nazirejcov
v 156.4, 323.7 (posledné riadky), 363.3 (vzťahuje sa na apoštola Tomáša). Spo-
menie sa tieţ naziredt Samsona v 94.8 a 467.9.
72
kňaza, nie z túţby po svadbe -, myslel som si, ţe by si mala radosť, keby
si dostala kvet z tvojej záhrady. Tu ho máš, Mária. S ním ti dávam svo-
je srdce, ktoré ako ten kvet aţ doteraz kvitlo iba pre Pána a teraz kvitne
pre teba, nevesta moja." 7 Mária si vezme halúzku. Je dojatá a hľadí na Jozefa s tvárou stále is-
tejšou a ţiarivejšou. Cíti sa ním istá. Keď povie: „Som nazirejec," jej tvár
sa celá rozţiari a dodá si odvahu: „I ja celá patrím Bohu, Jozef. Neviem,
či ti veľkňaz o tom povedal..."
„Povedal mi iba, ţe si dobrá a čistá a ţe mi máš niečo povedať o svo-
jom sľube. A aby som bol k tebe dobrý. Hovor, Mária. Tvoj Jozef ťa
chce urobiť šťastnou v kaţdej tvojej túţbe. Nemilujem ťa telom. Milu-
jem ťa svojím duchom, sväté dievčatko, ktoré mi darúva Boh! Viď vo
mne okrem manţela i otca a brata. A maj ku mne dôveru ako k otcovi
a zver sa mi ako bratovi."
„Uţ od detstva som sa zasvätila Bohu. Viem, ţe to sa v Izraeli nero-
bí. Počula som však v sebe hlas, ktorý ma ţiadal obetovať moje panen-
stvo ako obetu lásky za príchod Mesiáša. ^Izrael ho uţ tak dlho očaká-
va...! Nie je preto ťaţké zriecť sa radosti byť matkou!"
Jozef na ňu uprene hľadí, akoby chcel čítať v jej srdci, potom ju
uchopí za obe rúčky, ktoré ešte drţia medzi prstami rozkvitnutú halúz-
ku, a vraví: „A ja pripojím svoju obetu k tvojej a budeme svojou čisto-
tou tak veľmi milovať Večného, ţe dá Spasiteľa skôr na zem a dovolí
nám uvidieť ţiariť jeho svetlo vo svete. Poď, Mária. Pôjdeme pred jeho
dom a zloţíme tam prísahu, ţe sa budeme milovať tak, ako sa medzi se-
bou milujú anjeli. 8 Potom pôjdem do Nazareta pripraviť všetko pre te-
ba, v tvojom dome, ak chceš ísť tam. Alebo niekde inde, ak chceš ísť
niekde inde."
„V mojom dome... Bola tam jaskyňa, vzadu... Je tam ešte?"
„Ešte tam je, ale uţ nie je tvoja... Ale urobím ti podobnú, kde sa
osvieţiš a nájdeš ticho v hodinách horúčavy. Urobím ju podľa moţnos-
ti rovnakú. A povedz mi, koho chceš mať pri sebe?"
„Nikoho. Nebojím sa. Alfejova matka, ktorá ma chodí stále navšte-
vovať, mi bude robiť trocha spoločnosť cez deň a v noci chcem zostať
radšej sama. Nemôţe sa mi prihodiť nič zlého."
„A napokon, teraz tam budem ja... Kedy mám prísť po teba?"
„Kedy ty chceš, Jozef."
„Prídem teda, len čo dám do poriadku dom. Nedotknem sa ničo-
ho. Chcem, aby si našla všetko tak, ako ti to zanechala tvoja matka. Ale
73
chcem, aby dom bol plný slnka a pekne čistý, aby ťa prijal bez smútku.
Poď, Mária. Poďme povedať Najvyššiemu, ţe mu dobrorečíme."
Nič iné nevidím. Ale v srdci mi ostáva pocit bezpečia, ktorý preţí-
va Mária...
13. Svadba Panny s Jozefom,
ktorý bol poučený Múdrosťou, aby bol stráţcom tajomstva 5. september 1944
1 Aká je krásna Mária vo svojich svadobných šatách medzi radostne
naladenými priateľkami a učiteľkami! Je medzi nimi aj Alţbeta.
Mária je oblečená v snehobielom ľanovom plátne, takom hebkom
a jemnom, akoby bolo z drahocenného hodvábu. Gravírovaný opasok
zo zlata a striebra, z medailónov, ktoré sú pospájané retiazkami - a kaţ-
dý medailón je ako zlatá výšivka na ťaţkom striebornom podklade, kto-
rý časom stmavol -, jej sťahuje štíhly driek. Azda preto, ţe je pre ňu, ešte
veľmi mladučkú, príliš široký, visia z neho vpredu tri posledné medailó-
ny. Máriine šaty sú veľmi dlhé, takţe vytvárajú vlečku. Na nôţkach má
sandále z bieloskvúcej koţe so striebornými sponkami.
Šaty má na krku prichytené retiazkou zo zlatých ruţičiek so striebor-
ným filigránom, na ktorej sa v malom opakuje motív opasku. Retiazka
prechádza cez veľké dierky lemujúce široký výstrih a naberá šaty do zá-
hybov, ktoré vytvárajú malú ozdobu. Máriin krk sa vynára z tejto na-
zberkanej bieloby s pôvabom stonky zavinutej do drahocenného závoja
a pôsobí ešte útlejším a belším dojmom. Stonka ľalie ukončená ľaliovou
tvárou, teraz ešte bledšou a čistejšou pre preţívané vzrušenie. Tvár naj-
čistejšej obety.
Vlasy uţ nemá rozpustené na pleciach. Má ich pôvabne upravené
do uzla vytvoreného z vrkočov, ktoré sú na vrchu hlavy upevnené dra-
hocennými sponami zo stmavnutého striebra spracovaného do filigrán-
skej ozdoby. Na vrkočoch je poloţený matkin závoj, ktorý spadá dolu
v jemných záhyboch spod drahocennej čelenky, ktorá obopína alabas-
trové čelo. Spadá aţ po boky, lebo Mária nie je taká vysoká ako jej mat-
ka, a závoj jej presahuje boky, kým Anne závoj siahal len po pás.
Na rukách nemá nič, na zápästiach náramky. Zápästia sú však také
jemné, ţe ťaţké matkine náramky jej padajú aţ na chrbát ruky a keby
nimi potriasla, azda by spadli na zem.
74
13.2 2 Druţky si ju prezerajú zo všetkých strán a obdivujú ju. Štebotavým
otázkam a prejavom obdivu niet konca-kraja.
„Patrili tvojej matke?"
„Veľmi staré, však?"
„Aký krásny je tento opasok, Sára!" „A ten závoj, Zuzana! Len pozri, ako je jemne vypracovaný! Pozri,
tie votkané ľalie!"
„Ukáţ mi svoje náramky, Mária! Patrili tvojej matke?"
„Nosila ich. Sú však po matke môjho otca Joachima."
„Ó, pozri! Majú Šalamúnovu pečať so zapletenou palmovou a oli-
vovou halúzkou medzi ľaliami a ruţami. Ó, kto urobil takú dokonalú
a jemnú prácu?"
„Pochádzajú z Dávidovho domu," vysvetľuje Mária. „Uţ po stáro-
čia ich nosia ţeny z tohto rodu, keď sa vydávajú, a dedia sa z pokolenia
na pokolenie."
„Veď áno! Ty si dcérou dedičkou..."
„Všetko ti priniesli z Nazareta?"
„Nie. Keď mi zomrela matka, moja sesternica vzala výbavu k sebe,
aby ju uchovala neporušenú. Teraz mi ju priniesla."
„Kde je? Kde je? Ukáţ ju svojim priateľkám!"
Mária nevie, čo urobiť... Chcela by byť zdvorilá, ale nechcela by ani
všetko rozhádzať, lebo je to pekne uloţené v troch ťaţkých debnách.
Prichádzajú jej na pomoc učiteľky: „Kaţdú chvíľu príde snúbenec.
Teraz nie je čas porozhadzovať veci. Nechajte ju na pokoji, veď ju una-
vujete, a choďte sa i vy pripraviť."
Štebotavý kŕdeľ dievčat sa nie veľmi ochotne vzdiali. Mária sa môţe
teraz v pokoji tešiť so svojimi učiteľkami, ktoré ju chvália a ţehnajú. 3 Aj Alţbeta sa priblíţila. A keď sa Mária od dojatia rozplače, lebo
Anna Fanuelova ju nazvala „dcérou" a bozkáva ju s ozajstným mater-
ským citom, Alţbeta jej povie: „Mária, tvoja matka tu nie je, ale predsa
je tu. Jej duch jasá s tvojím. Pozri, veci, ktoré máš na sebe, ti pripomenú
jej láskanie. Nájdeš v nich ešte vôňu jej bozkov. Raz dávno, v ten deň,
keď si prišla do chrámu, mi povedala: ,Pripravila som jej svadobné ša-
ty a výbavu, lebo chcem, aby som to bola ja, kto jej utká plátno a ušije
svadobné šaty, aby som nechýbala v deň jej radosti/ A ešte niečo. V po-
slednom čase, keď som jej pomáhala, chcela kaţdý večer pohladiť tvoje
prvé šatôčky a tie, ktoré máš práve na sebe, a vravela: ,Tu cítim jazmĺno-
vú vôňu mojej maličkej a chcem, aby tu ona pocítila bozk svojej mamy/
13.3
75
Koľko bozkov je na tomto závoji, ktorý ti zakrýva čelo! Viac bozkov neţ
vlákien! A keď si budeš obliekať látky, ktoré ti utkala, pamätaj na to, ţe
viac neţ tkáčsky stav ich utkala láska tvojej matky. A tieto náhrdelníky...
Aj v ťaţkých časoch ich uchránil otec pre teba, aby ťa okrášlil pre túto
chvíľu, ako sa patrí na Dávidovu princeznú. Buď veselá, Mária. Nie si
sirota, lebo tvoji najbliţší sú s tebou a máš snúbenca, ktorý ti je otcom
i matkou, taký je dokonalý..."
„Ach, áno! To je pravda! Na neho sa určite nemôţem sťaţovať. Za
necelé dva mesiace sem prišiel dva razy a dnes príde po tretíkrát, napriek
daţdivému a veternému počasiu, aby prijal odo mňa rozkazy... Len si
pomysli: rozkazy! Odo mňa, od úbohej ţeny a o toľko mladšej od ne-
ho! A nič mi neodmietol. Ba ani nepočká, kým o niečo poţiadam. Ako-
by mu anjel hovoril, čo si ţelám, a mne to povie skôr, ako prehovorím.
Naposledy povedal: ,Mária, myslím, ţe ty by si radšej zostala v tvojom
otcovskom dome. Keďţe si dcérou dedičkou, tak to môţeš urobiť, ak
myslíš. Prídem ja do tvojho domu. Len kvôli zachovaniu obyčaje pôj-
deš na týţdeň do domu môjho brata Alfeja. Mária ťa má uţ veľmi rada.
A odtiaľ pôjde v deň svadby sprievod, ktorý ťa privedie domov.c No po-
vedz, nie je láskavý? Nezáleţalo mu ani na tom, ţe ľudia si budú roz-
právať, ţe on nemal* ani dom, ktorý by sa mi páčil... A mne by sa vţdy
páčil, pretoţe je tam on, taký dobrý. Ale iste... radšej budem vo svojom
dome... kvôli spomienkam... Ó, aký dobrý je Jozef!"
„Čo'povedal na sľub? Ešte si mi nič o tom nepovedala."
„Nič nenamietal. Ba keď sa dozvedel dôvod, povedal: ,Pripojím svo-
ju obetu k tvojej.""
,Je to mladý svätec!" zvolá Anna Fanuelova. 4 V tejto chvíli „mladý svätec" vchádza v sprievode Zachariáša.
Je doslova nádherný. A ţiari radosťou. V zlatoţltom vyzerá ako orien-
tálny vládca. Krásny nový plášť ozdobený strapcami mu dodáva majes-
tátnosti. Na nádhernom opasku mu visí koţený mešec a dýka. Mešec
je vyšívaný zlatom a dýka je tieţ v koţenej pošve dekorovanej zlatými
ozdobami. Na hlave má turban, teda pokrývku zo zvyčajného plátna. Je
upravený ako kapucňa, ako sa to ešte dnes nosí v niektorých afrických
krajinách. Turban je upevnený drahocenným kruhom z jemnej zlatej
šnúry, na ktorej sú uviazané kytičky myrty. V rukách má kytičku roz-
kvitnutej myrty.
„Pokoj tebe, snúbenica moja!" pozdraví. „Pokoj všetkým." A ďa-
lej vraví: „Videl som tvoju radosť v onen deň, keď som ti dal vetvičku
76
z tvojej záhrady. Pomyslel som si, ţe ti prinesiem myrtu odtrhnutú pri
jaskyni, ktorá je ti taká drahá. Chcel som ti priniesť ruţe spred tvojho
domu, ktoré uţ začínajú mať prvé púčiky. Ale ruţe nevydrţia viac dní
cesty... Prišiel by som len s tŕňmi. A ja, milovaná, chcem ti ponúknuť
len ruţe a mäkkými a voňavými kvetmi chcem ti vystlať cestu, aby si
mohla po nej chodiť a nestretla sa na nej s nečistotou a tvrdosťou."
„Ó, vďaka ti, môj dobrý! Ako sa ti podarilo priniesť tú kyticu takú
svieţu?
„Priviazal som k sedlu vázu a vloţil som do nej halúzky s púčikmi.
Počas cesty rozkvitli. Vezmi si ich, Mária. Nech sa tvoje čelo ovenčí čis-
totou, symbolom nevesty, ktorá je však omnoho, omnoho menšia neţ
čistota tvojho srdca."
Alţbeta a učiteľky zdobia Máriu rozkvitnutým venčekom. Pripevnia
ho k drahocennej čelenke a do bielych kvetov myrty zapletú malé biele
ruţičky z vázy postavenej na jednej z debničiek.
Mária sa práve chystá prehodiť si svoj široký biely plášť cez rame-
ná. Ale snúbenec ju predbehne a pomôţe jej upevniť plášť na ramenách
dvoma striebornými sponkami. Učiteľky ochotne a s láskou upravujú
záhyby plášťa. 5 Všetko je pripravené. Kým sa na čosi čaká, neviem však, na čo, Jo-
zef vraví (s Máriou sa trochu vzdialiac od ostatných): „Myslel som po
tieto dni na tvoj sľub. Povedal som ti, ţe sa budem na ňom podieľať.
Ale čím viac na to myslím, tým viac chápem, ţe nestačí iba dočasný
nazireát, i keď viackrát obnovovaný. Pochopil som ťa, Mária. Ešte si ne-
zaslúţim slovo Svetla. Ale istý šum sa mi uţ dostáva. A ten mi pomáha
rozumieť tvojmu tajomstvu, aspoň v najhrubších rysoch. Som úbohý
nevedomec, Mária. Som jednoduchý remeselník. Nemám vzdelanie,
ani nevlastním poklady. Ale k tvojim nohám poloţím svoj poklad. Na-
vţdy. Moju absolútnu čistotu, aby som bol hodný stáť vedľa teba, Bo-
ţia panna. ,Sestrička moja, nevesta, si zatvorenou záhradou, zapečate-
nou studienkou,6 ako hovorí náš predok,* ktorý napísal Pieseň piesní,
hádam keď videl teba... Budem stráţcom tejto voňavej záhrady, v kto-
rej sú najvzácnejšie plody a odkiaľ pramení ţriedlo ţivej vody s tvojou
neţnosťou, ó, snúbenica, ktorá si svojou nevinnosťou dobyla môjho
ducha, ó, ty prekrásna. Krajšia neţ zornička, ţiarivé slnko, lebo to ţiari
tvoje srdce, ó, plná lásky k Bohu a k svetu, ktorému chceš dať Spasiteľa
* Čiţe Šalamún v Pies 4, 12.
77
svojou obetou ţeny. Poď, moja milovaná." A berie ju jemne za ruku
a vedie k dverám.
Všetci ostatní idú za nimi a vonku sa k nim pripoja rozradostené dru-
ţičky, všetky v bielom a so závojmi. 6 Prechádzajú cez nádvoria a portály pomedzi zástup ľudí, ktorí ich
pozorujú, na miesto, kde uţ nie je chrám, ale akási sieň určená na obra-
dy, lebo sú tam lampy a pergamenové zvitky ako v synagógach. Snúben-
ci pristúpia aţ pred vysoký stojan, akoby katedru, a čakajú. Ostatní sa
zoradia za nimi. Ostatní kňazi a zvedavci sa odoberú dozadu.
Slávnostne vchádza veľkňaz. Medzi zvedavcami zašumí: „To on bu-
de sobášiť?"
„Áno, pretoţe ona je z kráľovského a kňazského rodu. Nevesta je
kvet Dávidov a Áronov, a je pannou z chrámu. Ţeních je z rodu Dávi-
dovho."
Veľkňaz vloţí pravú ruku nevesty do ruky ţenícha a slávnostne ich
poţehnáva: „Boh Abraháma, Jakuba a Izáka nech je s vami. Nech vás
spojí a uskutoční vo vás svoje poţehnanie, dá vám svoj pokoj a počet-
né potomstvo s dlhým ţivotom a blaţenou smrťou v lone Abrahámo-
vom." A potom sa slávnostne vzdiali tak, ako prišiel.
Sľub je zloţený. Mária je Jozefovou manţelkou.
Všetci vychádzajú a stále zoradení vchádzajú do sály, kde je spísaná
manţelská zmluva, v ktorej sa hovorí, ţe Mária, dcéra dedička Joachima
z Dávidovho rodu a Anny z Áronovho rodu prináša muţovi do vena
svoj dom s majetkom, ktorý k nemu patrí, a svoju osobnú výbavu, ako
i všetok ostatný majetok, zdedený po otcovi.
Všetko sa skončilo. 7 Manţelia vychádzajú na nádvorie a z neho prechádzajú ďalej k vý-
chodu popri izbách ţien bývajúcich v chráme. Čaká ich pohodlný, ťaţ-
ký voz. Je na ňom natiahnutá ochranná plachta a sú uţ v ňom Máriine
ťaţké truhlice.
Lúčenie, bozky a slzy, poţehnania, rady, odporúčania a potom Mária
vystúpi s Alţbetou a usadia sa vo vnútri voza. Jozef a Zachariáš si sadnú
dopredu. Vyzliekli si sviatočné plášte a zavinuli sa do tmavých plášťov.
Voz sa pohýna ťaţkým cvalom mocného tmavého koňa. Múry chrá-
\ mu sa vzďaľujú, potom i mestské hradby. A uţ sú tu polia, nové, svie-
ţe, rozkvitnuté na prvom jarnom slnku. Zelené obilie, vysoké na dobrú
f piaď, vyzerá ako smaragdy vlniace sa v ľahkom vetríku voňajúcom roz-
kvitnutými broskyňami a jabloňami, ďatelinou a divokou mätou.
78
Mária ticho plače pod závojom a občas odhrnie plachtu a hľadí na
uţ vzdialený chrám a na mesto, ktoré opustila...
Videnie sa takto končí.
8Jeţiš hovorí:
„Čo sa hovorí v Knihe Múdrosti vo chválospevoch na Múdrosť? ,Veď
v nej je duch chápavý, svätý, jedinečný, mnohonásobný, jemný/ A po-
kračuje vypočítavaním darov ducha a končí týmito slovami:všemo-
húci, vševediaci, prenikajúci všetkých duchov, obdarených umom, čis-
tých, najjemnejších. Lebo múdrosť je pohyblivejšia... Pre svoju čírosť
prechádza a preniká všetko. Veď je výdych Boţej moci... Preto sa jej nič
nečisté nikdy dotknúť nemôţe... je obraz Boţej láskavosti. Hoci je len
jedna, predsa vládze všetko, obnovuje všetko, hoci v sebe zostáva tá istá,
prenáša sa v duše svätých a robí z nich Boţích priateľov a prorokov/* 9 Videla si, ako Jozef vedel čítať v zapečatenej knihe bezúhonnej pan-
ny nie svojimi ľudskými vedomosťami, ale nadprirodzeným poučením,
a ako sa blíţil k prorockým pravdám svojím .videním' nadľudského ta-
jomstva tam, kde ostatní videli jedine veľkú čnosť. Preniknutý touto
múdrosťou, ktorá je výdychom Boţej moci a určitým vyţarovaním Vše-
mohúceho, vyberá sa s pevným duchom do mora tohto tajomstva mi-
lostí, ktorým je Mária. Vhlbuje sa do nej duchovnými vzťahmi, v kto-
rých viac neţ ústa rozprávajú dvaja duchovia v posvätnom tichu duší,
kde počuje hlasy jedine Boh. A vnímajú ich tí, čo sú vďační Bohu, lebo
sú jeho vernými sluţobníkmi a sú ním naplnení.
Múdrosť Spravodlivého, ktorá sa zväčšuje pre spojenie a blízkosť
s Plnou milostí, ho pripravuje, aby vnikol do najvyšších Boţích tajom-
stiev a mohol ich ochraňovať a obraňovať pred úkladmi človeka a diab-
la. A medzitým ho obnovuje. Zo spravodlivého robí svätého, zo sväté-
ho stráţcu Nevesty a Boţieho Syna.
Bez pozdvihnutia Boţej pečate on, čistý, ktorý teraz nesie svoju čistotu
k anjelskému hrdinstvu, môţe čítať ohňové slovo napísané Boţím prstom
na panenskom diamante a číta tam to, o čom jeho rozváţnosť nehovorí,
ale čo je omnoho väčšie neţ to, čo čítal Mojţiš na kamenných tabuliach.
A aby sa svetácke oko poľahky nedotklo tajomstva, on si postaví pečať na
pečať, archanjela ohňa na prah raja, v ktorom Večný preţíva svoje slas-
ti, keď ,sa prechádza za denného vánku po záhrade' a rozpráva sa s tou,
* Múd 7, 22-27.
79
ktorá je jeho láskou, záhradou rozkvitnutých ľalií, vánkom preniknutým
vôňami, vetríkom svieţosti skorého rána, roztúţenou hviezdou, slasťou
Boha. Nová Eva je tam, pred ním, nie kosť z jeho kostí ani mäso z je-
ho mäsa, ale druţka jeho ţivota, ţivá Archa Boha, ktorú on prijíma pod
ochranu a ktorú musí vrátiť Bohu čistú, ako ju dostal.
,Nevesta pre Boha' bolo napísané v tej tajomnej knihe s nepoškvrne-
nými stranami... A keď mu podozrenie v hodine skúšky zasipelo svo-
ju bolesť, on ako muž a ako Boží služobník trpel ako nikto pre podozre-
nie zo znesvätenia. Avšak táto skúška ešte len príde. Teraz, v tomto čase
milosti, vidí z stavia sa do najvernejšej Boţej sluţby. Potom príde búrka
skúšky, ako je to u všetkých svätých, aby boli vyskúšaní a mohli sa stať
Boţími spolupracovníkmi. 10
Čo čítame v Knihe Levitikus? ,Povedz svojmu bratovi Áronovi, ţe ne- 13.10
smie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponu, čo je pred zľutovni-
cou na arche, aby nezomrel; lebo ja sa nad zľutovnicou ukazujem v oblaku.
Áron vstúpi do svätyne iba tak, ţe prinesie býčka na obetu za hriech a bara-
na na celostnú ţertvu. Oblečie si posvätnú ľanovú rízu, na nohy si navlečie
Fanové spodky, opáše sa ľanovou povojkou a pripevní si ľanovú mitru/*
A skutočne, Jozef vstupuje, keď Boh chce a koľko razy Boh chce,
do Boţej svätyne za závoj zakrývajúci Archu, nad ktorou sa vznáša Bo-
ţí Duch. A prináša seba za obetu a obetuje Baránka ako celostnú ţertvu
za hriech sveta a na odčinenie tohto hriechu. Koná to oblečený do ľa-
nového odevu a s umŕtvenými muţskými údmi, aby v nich zrušil zmy-
selnosť, ktorá raz, na počiatku vekov, zvíťazila, čím porušila právo Boha
nad človekom, a ktorá teraz bude ujarmená v Synovi, v matke a v pes-
túnovi, aby navrátili ľudí k milosti a vrátili Bohu jeho právo nad člove-
kom. Koná to svojou ustavičnou čistotou.
Nebol Jozef na Golgote? Zdá sa vám, ţe nie je medzi spoluvykupi-
teľmi? Veru, hovorím vám, ţe on bol medzi nimi prvý, a preto je veľký
v Boţích očiach. Veľký pre obetu, trpezlivosť, stálosť a vieru. Aká viera je
väčšia neţ táto, ktorá uverila bez toho, aby videla Mesiášove zázraky? 11
Buď chvála môjmu pestúnovi, ktorý je vám príkladom toho, čo 13.11
vám najviac chýba - čistoty, vernosti a dokonalej lásky. Vynikajúcemu
čitateľovi zapečatenej Knihy, ktorý bol poúčaný Múdrosťou, aby vedel
pochopiť tajomstvá milosti, a vyvolenému starať sa o Spásu sveta proti
úkladom kaţdého nepriateľa."
f * IÍ>16,2-4.
80
14. Manţelia prichádzajú do Nazareta
6. september 1944 1 Najjasnejšie blankytné nebo mierneho februára sa klenie nad pahorkami
Galiley. Zvlnené kopce, ktoré som v tomto cykle Panny ako dievčaťa ešte ne-
videla, sa stali môjmu oku teraz také dôverné, akoby som sa tam narodila.
Hlavná cesta, vlhká od nedávneho daţďa, čo spŕchol azda minu-
lú noc, nie je prašná, ale ani blatistá. Je pevná a čistá ako mestská ulica
a vinie sa medzi dvoma ţivými plotmi kvitnúceho hlohu. Hloh pôsobí
ako zasneţený a vychádza z neho príjemne horkastá lesná vôňa. Mies-
tami ho prerušujú obrovské zhluky kaktusov s tučnými plochými lista-
mi, ostrými pichliačmi a zdobené zvláštnymi obrovskými granátovými
plodmi, ktoré sa zrodili priamo na vrchole listov, bez stebiel. Svojou far-
bou a tvarom vyvolávajú vo mne obrazy morských hlbín a korálových
lesov s medúzami a inými ţivočíchmi hlbokých morí.
Ţivé ploty majú za úlohu ohradiť pozemky jednotlivých vlastníkov,
preto sa tiahnú všetkými smermi a vytvárajú podivný geometrický obraz
kriviek, uhlov, kosoštvorcov, štvorcov, polkruhov, trojuholníkov s neu-
veriteľne ostrými či tupými uhlami. Obraz celý postriekaný bielou far-
bou, ako rozmarná stuha, ktorú natiahli len tak pre radosť pozdĺţ polí,
nad ktorými poletujú, švitoria a spievajú stovky vtáčikov všetkých dru-
hov v radosti z lásky a zo stavania hniezd. Za ţivými plotmi sú polia so
zeleným obilím, ale tu uţ vyšším ako v Judei, a kvitnúce lúky a na nich
stovky a stovky rastlinných oblakov tvorených z ovocných stromov -
bielych, ruţových, červených a vo všetkých odtieňoch týchto troch fa-
rieb. Tieto pozemské oblaky sú odpoveďou na jemné nebeské obláčiky,
ktoré zapadajúce slnko sfarbuje do ruţová jemnej orgovánovej, tmavej
modrofialovej, opálovo modrej a pomarančovo korálovej farby.
V ľahkom večernom vetríku poletujú a padajú prvé lupienky rozkvit-
nutých stromov a pripomínajú roje motýlikov hľadajúcich peľ na poľ-
ných kvetoch. A medzi stromami girlandy viniča, ešte holé, bez listov,
ale na ich vrcholcoch, kde ich najviac zasahuje slnko, sa nevinne, pre-
kvapene roztvárajú a hýbu prvé lístočky.
Slnko pokojne zapadá na oblohe, takej neţnej vo svojom blanky-
te, ktorý svetlo robí ešte jasnejším. A v diaľke sa trblieta sneh Hermonu
a iných vzdialených vrcholkov. 2 Po ceste ide voz. Voz, ktorý priváţa Jozefa a Máriu s jej príbuzný-
mi. Cestovanie sa končí.
81
Mária sa pozerá dychtivým pohľadom človeka, ktorý chce poznať, ba
rozpamätať sa na to, čo uţ videl a na čo si uţ nepamätá. Usmeje sa, keď sa
jej vynorí čo len náznak spomienky a zachytí sa ako svetlo na tej či onej
veci, na tom či onom mieste. Alţbeta spolu so Zachariášom a Jozefom jej
pomáhajú v rozpamätávaní sa, ukazujúc na jednodivé kopce a domy.
Domy, lebo uţ sa ukazuje Nazaret rozprestierajúci sa na zvlnenom
kopci. Mesto, oţiarené zľava zapadajúcim slnkom, ukazuje svoje biele
domčeky, široké a nízke, s terasami zafarbenými doruţova. Niektoré do-
my, do ktorých sa slnko opiera naplno, majú také červené fasády, ţe vy-
zerajú, akoby boli zachvátené poţiarom. Slnko oţaruje i vodu kanálov
a nízkych studní takmer bez múrikov, z ktorých sa dvíhajú škrípajúce
vedrá s vodou pre domácnosť či mechy na zavlaţovanie záhrady.
Deti a ţeny prichádzajú na kraj cesty, nakukujú do voza a zdravia Jo-
zefa, ktorého dobre poznajú. Ale pred ďalšími troma zostávajú rozpači-
tí a stiesnení.
Len čo však vojdú do mestečka, uţ niet rozpakov ani obáv. Tu na po-
kraji obce sa pod vidieckou slávobránou z kvetov a konárov zišlo veľ-
mi veľa ľudí kaţdého veku. Len čo sa voz vynorí spoza posledného
vidieckeho domu stojaceho našikmo, zdvihne sa hluk prenikavých hla-
sov a šelestu mávajúcich konárov a kvetov. To nazaretské ţeny, dievča-
tá a deti zdravia nevestu. Váţnejší muţi stoja za nepokojnou a hlučnou
dačenicou a dôstojne zdravia.
Z voza zloţili plachtu ešte prv, neţ vošli do obce, lebo slnko uţ ne-
obťaţuje a chcú, aby Mária dobre videla svoju rodnú zem. Mária je krás-
na ako kvet. Biela a plavovlasá ako anjel sa láskavo usmieva na deti,
ktoré jej hádţu kvety a posielajú bozky, na dievčatá v jej veku, ktoré ju
volajú po mene, na manţelky, matky a na starenky, ktoré ju ţehnajú
svojimi spevavými hlasmi. Ukláňa sa muţom a osobitne jednému, kto-
rý je zrejme rabín alebo starší obce.
Voz pomaly postupuje po hlavnej ulici a za ním dosť dlho značná
časť zástupu, pre ktorý je príchod udalosťou. 3 „Pozri sa, Mária, tu je tvoj dom," vraví Jozef a bičom ukazuje na
domček, ktorý je priamo dolu na úpätí zvlneného kopca. Za ním je krás-
na rozľahlá záhrada, celá v kvete, a na jej konci maličký olivový sad. Za
olivami je zvyčajný ţivý plot z hlohu a kaktusov, ktorý ohraničuje maje-
tok. Polia, kedysi Joachimove, sú za nimi...
„Vidíš, málo ti toho zostalo," vraví Zachariáš. „Choroba tvojho ot-
ca bola zdĺhavá a stála veľa. Vysoké boli i výdavky na opravu škôd,
82
spôsobených Rímom. Vidíš? Pre cestu odstránili tri hlavné prístavby
a dom sa zmenšil. Na rozšírenie domu bez veľkých výdavkov sa zobra-
lo z časti kopca, ktorý tvorí jaskyňu. Joachim v nej mával zásoby a An-
na svoje krosna. Ty urobíš, čo budeš povaţovať za vhodné."
„Ó, nezáleţí na tom, ţe je toho málo! Mne to vţdy bude stačiť. Bu-
dem pracovať..."
„Nie, Mária," vraví Jozef. >Ja budem pracovať. Ty budeš len tkať a šiť
veci do domu. Som mladý a silný a som tvoj muţ. Neponiţuj ma tvo-
jou prácou."
„Urobím, ako ty chceš."
„Áno, v tejto veci chcem takto. Vo všetkom ostatnom sú všetky tvoje
ţelania pre mňa zákonom, ale v tomto nie." 4 Prišli. Voz zastavil. Pri vchode stoja dve ţeny a dvaja muţi, štyrid-
siatnici a s nimi mnoho detí a mladých.
„Nech ti Boh dá pokoj, Mária," vraví starší muţ a jedna ţena podíde
k Márii, objíme ju a pobozká.
„To je môj brat Alfej a Mária, jeho ţena, a toto sú ich deti. Prišli ťa
privítať a povedať ti, ţe ich dom je tvojím, ak chceš," povie Jozef.
„Áno, príď, Mária, ak ti bude ťaţké bývať samej. Na jar je vonku
krásne a náš dom je uprostred rozkvitnutých polí. Ty budeš najkrajším
kvietkom na nich," vraví Mária Alfejova.
„Ďakujem ti, Mária. Prídem veľmi rada. Prídem občas a určite prí-
dem kvôli svadbe. Ale teraz veľmi túţim vidieť a opäť spoznať svoj dom.
Odišla som z neho ako maličká a zabudla som, ako vyzerá... Teraz ho
znovu nachádzam... a zdá sa mi, akoby som v ňom našla svoju matku,
ktorú som stratila, milovaného otca, akoby som znova našla ozvenu ich
slov... a vôňu ich posledného výdychu. Vidí sa mi, ţe uţ nie som sirota,
lebo cítim okolo seba objatie týchto stien... Pochop ma, Mária." V Má-
riinom hlase cítiť dojatie a na mihalniciach má slzy.
Mária Alfejova odpovie: „Ako chceš, drahá. Chcem, aby si ma pova-
ţovala za sestru a priateľku, a tak trochu i za matku, pretoţe som od te-
ba omnoho staršia."
Podíde druhá ţena: „Mária, pozdravujem ťa. Som Sára, priateľka tvo-
jej matky. Videla som ťa, keď si sa narodila. A toto je Alfej,* synovec
* Alfej, ktorého sme stretli ako dieťa v 2.2/3 a osemnásťročného v 12.6, stále sa
bude v Diele volať Alfej Sdrin.
83
Alfeja a veľký priateľ tvojej matky. Čo som robila pre tvoju matku, bu-
dem robiť i pre teba, ak chceš. Vidíš? Môj dom susedí s tvojím domom
a tvoje polia sú teraz naše. Ale keď budeš chcieť, môţeš kedykoľvek
prísť. Urobíme priechod v plote a budeme spolu, a pritom kaţdá vo
svojom dome. Toto je môj muţ."
„Ďakujem vám všetkým za všetko. Za všetko dobré, čo ste urobili
mojim rodičom a čo chcete teraz robiť mne. Nech vás ţehná všemohú-
ci Boh." 5 Ťaţké truhlice uţ zloţili a odniesli do domu. Vstupujú dovnútra
a ja spoznávam teraz nazaretský domček, aký je neskôr za Jeţišovho ţi-
vota.
Jozef berie Máriu za ruku - ako zvyčajne - a takto vchádza do do-
mu. Na prahu jej povie: „A teraz, na tomto prahu, chcem, aby si mi nie-
čo sľúbila. Nech sa ti prihodí čokoľvek alebo čokoľvek budeš potrebo-
vať, nemáš nijakých iných priateľov, nikoho, na koho by si sa obrátila
o pomoc, len svojho Jozefa. V nijakom prípade sa netráp sama. Som tu
celý pre teba, pamätaj si to, a budem mať radosť, ak ťa urobím šťastnou
na tvojej ceste. A keďţe šťastie nie je vţdy v našej moci, aspoň sa budem
snaţiť urobiť ti ju pokojnou a bezpečnou."
„Sľubujem ti to, Jozef."
Otvárajú dvere a okná. Dovnútra zvedavo nakúka zapadajúce sln-
ko.
Mária si vyzliekla plášť i závoj, pretoţe okrem venčeka z myrty má
ešte stále na sebe svadobné šaty. Vychádza do kvitnúcej záhrady. Roz-
hliada sa, usmieva a s Jozefom, stále sa drţiac za ruky, sa prejdú po zá-
hrade. Akoby znova zaberala stratené miesto.
A Jozef jej ukazuje výsledky svojej práce: „Pozri, tu som urobil jamu
na zachytávanie daţďovej vody, lebo tento vinič je stále smädný. Z tejto
olivy som odpílil najstaršie konáre, aby mala väčšiu silu. Tu som zasadil
jablone, lebo dve uţ vyschli. Tam som zasadil figovníky. Keď vyrastú,
budú chrániť dom pred ostrým slnkom a zvedavými pohľadmi. Pergola
je stará, vymenil som len zhnité tyče a obstrihal ju. Dúfam, ţe dá mno-
ho hrozna. A pozri sa tu," hrdo ju vedie k svahu, ktorý sa dvíha za chrb-
tom domu a ukončuje ovocný sad zo západnej strany. „Tu som vyhĺbil
jaskynku a spevnil som ju. A keď sa tieto stromy ujmú, bude takmer rov-
naká ako tá, ktorú si mala. Nie je tam prameň... ale rád by som tam za-
viedol pramienok vody. Budem pracovať cez dlhé letné večery, keď ťa
prídem navštíviť..."
84
6 „Ale ako to?" povie Alfej. „Nebudete mať svadbu tohto leta?"*
„Nie. Mária si ţelá utkať vlnené prikrývky, jediné, čo chýba vo vý-
bave. A ja som tomu rád. Mária je taká mladučká, ţe vôbec nevadí, ak
počkáme rok alebo dlhšie. Medzitým si privykne na dom..."
„Ach. Ty si bol vţdy trochu iný neţ ostatní a taký si aj teraz. Neviem,
kto by sa nepoponáhľal mať za ţenu taký kvet, ako je Mária. A ty chceš
čakať ešte celé mesiace...!"
„Radosť dlho očakávaná, radosť hlbšie preţívaná," odpovie Jozef
s jemným úsmevom.
Brat pokrčí plecami a spýta sa: „No a kedy teda pomýšľaš na svadbu?"
„Keď bude mať Mária šestnásť rokov. Po sviatku Stánkov. Budú to
neţné zimné večery pre novomanţelov...!" A opäť sa usmeje a pozrie
sa na Máriu. Úsmev plný tajného porozumenia a nehy, bratskej cudnos-
ti, ktorá potešuje.
Potom pokračuje v obchôdzke: „Toto je veľká miestnosť vo svahu.
Ak súhlasíš, urobím si z nej dielňu, keď prídem. Je spojená s domom,
ale nie je priamo v dome. Tak nebudem rušiť hlukom a v dome nebude
neporiadok. Ale ak si to ţeláš ináč..."
„Nie, Jozef. Takto to bude výborné." 7 Vracajú sa do domu a rozsvecujú lampy.
„Mária je unavená," vraví Jozef. „Nechajme ju, nech si uţije pokoja
so svojimi príbuznými."
Všetci odchádzajú a zdravia sa. Jozef zostane ešte zopár minút a po-
tichu sa rozpráva so Zachariášom.
„Tvoj bratranec ti ponechá nejaký čas Alţbetu. Si spokojná? Ja áno.
Lebo ti pomôţe... aby sa stala z teba dokonalá domáca pani. S ňou si
budeš môcť usporiadať svoje veci i nábytok podľa svojho. A ja ti prídem
kaţdý večer pomôcť. Ona ti pomôţe obstarať vlnu a všetko potrebné. Ja
sa postarám o platenie. Pamätaj si, čo si mi sľúbila, ţe so všetkým prídeš
za mnou. Zbohom, Mária. Spi svoju prvú noc ako pani vo svojom dome
a nech ti ju Boţí anjel urobí pokojnú. Pán nech je vţdy s tebou."
Svadba (alebo odddvký) - podľa hebrejského zvyku nasledovala po zdsnubdch -
spočívala v právnej zmluve (videli sme to v 13.6), ktorá uţ zaväzovala ako man-
ţelstvo, ale ktorú bolo treba zavŕšiť spoločným bývaním odo dňa svadby (ako
uvidíme v 26.5). O svadbe, ktorú treba ešte zavŕšiť, sa hovorí napríklad v 300.2,
tak ako zase v 374.6 sa hovorí o Annalii, neveste Samuelovej, hoci sa ešte neko-
nala ich svadba.
85
„Zbohom, Jozef. Aj ty buď pod krídlami Boţieho anjela. Ďakujem
ti, Jozef. Za všetko. Nakoľko budem môcť, budem opätovať tvoju lás-
ku svojou."
Jozef pozdraví bratrancov a odíde.
S jeho odchodom prestáva videnie.
15. Na záver Predevanjelia
6. september 1944 1
Jeţiš hovorí:
15.1
„Cyklus sa skončil. A ním, takým neţným a príjemným cyklom, ťa
tvoj Jeţiš vyviedol von bez otrasov z týchto búrlivých dní. Ako dieťa za-
vinuté do mäkkých plienok a poloţené na jemné vankúše si bola zavi-
nutá do týchto blaţených videní, aby si necítila a nemala hrôzu z ukrut-
nosti ľudí, ktorí sa nenávidia namiesto toho, aby sa milovali.* Niečo by
si nemohla zniesť a ja nechcem, aby si z toho zomrela, lebo sa starám
o svojho ,hovorcuc.
2 Vo svete práve končí dôvod, pre ktorý sú obete mučené všetkým 15.2
moţným zúfalstvom. Preto i tebe, Mária, prestane čas strašného utr-
penia pre mnohé príčiny, ktoré sú v takom protiklade s tvojím zmýš-
ľaním. Utrpenie ti neprestane - si obetou. Ale jeho časť, táto, prestane.
Potom nastane deň, keď ti poviem, ako som povedal umierajúcej Má-
rii Magdaléne:** ,Odpočívaj. Nastal pre teba čas odpočívať. Daj mi
svoje tŕne. Teraz je čas ruţí. Odpočívaj a očakávaj. Ţehnám ťa, po-
ţehnaná/
Toto som ti povedal. No bol to prísľub, ktorý si nepochopila, keď
nadišiel čas, lebo si bola ponorená, zvalená, priviazaná reťazami, na-
plnená aţ do najhlbších skrýš tŕňmi... Toto ti teraz opakujem s rados-
ťou, ktorú môţe zakusovať iba Láska, ktorou som, keď môţe ukončiť
bolesť svojmu milovanému. To ti hovorím teraz, keď sa končí toto ob-
dobie obetovania. A ja, ktorý viem, ti vravím pre svet, ktorý nevie, pre
* Lebo vyčíňala Druhá svetová vojna (iné odkazy na ňu v 11.1 a 606.13). MV mu-
sela evakuovať z Viareggio do SanťAndrea di Cômpito, malej dedinky, ktorá tak
bude pomenovaná o niekoľko riadkov, a ktorá sa ešte raz spomenie v 128.6 (ako
Cômpito) a v poznámke k 361.7.
** Vo videní z 30. marca 1944, v diele Zošity z roku 1944.
86
Taliansko, pre Viareggio, pre túto malú dedinku, do ktorej si ma prinies-
la - rozjímaj o zmysle týchto slov -, vravím poďakovanie tým, ktorí sa
obetovali ako celopal, za ich obetu. 3 Keď som ti ukázal pannu - manţelku Cecíliu,* povedal som ti, ţe
ona celá nasiakla mojimi vôňami a za nimi ťahala manţela, švagra, slu-
hov, príbuzných, priateľov. Ty si splnila - a ty to nevieš, ale ti to hovo-
rím,/d, ktorý viem - úlohu Cecílie v tomto pobláznenom svete. Ty na-
sýtená mnou, mojím slovom, priniesla si moje túţby ľuďom a tí najlepší
pochopili. A za tebou, obetou, povstali mnohí a mnohí. To, ţe celá tvo-
ja vlasť aj miesta, ktoré sú ti najdrahšie, nie sú zničené, je preto, ţe podľa
tvojho príkladu a tvojho poslania sa mnohí obetovali ako ty.
Vďaka, poţehnaná. Ale pokračuj ešte. Veľmi potrebujem zachrániť
zem. Znovu kúpiť zem. A peniazmi ste vy, obety. 4 Tá Múdrosť, ktorá poúčala svätých a teba poúča priamym učením,
ťa dvíha stále vyššie v chápaní a uplatňovaní poznania ţivota. Rozloţ si
aj ty svoj malý stan pri dome Pánovom. Ba zatlč pilóty svojho príbytku
do príbytku Múdrosti a prebývaj tam bez tpho, aby si odtiaľ vyšla. Ako
vtáčik v rozkvitnutých konároch budeš odpočívať pod ochranou Pána,
ktorý ťa miluje, a bude ťa ochraňovať pred kaţdou duchovnou nepoho-
dou. A budeš vo svetle Boţej slávy, z ktorej budú pre teba zostupovať
slová pokoja a pravdy.
Choď v pokoji. Ţehnám ti, poţehnaná."
5 Hneď potom prehovorí Mária:
„Márii darček od Mamičky k jej sviatku. Reťaz darov. A ak nejaký tŕň
tam bude protestovať, nenariekaj pred Pánom, ktorý ťa miluje tak, ako
miluje len niekoľkých.
Povedala som ti na začiatku: ,Píš o mne. Dostaneš útechu na kaţdú
bolesť.' Vidíš, ţe to bola pravda. Tento dar bol odloţený pre teba na ten-
to čas úzkosti a nepokojov, lebo sa nestaráme iba o ducha, ale vieme sa
postarať aj o hmotu, ktorá nie je kráľovnou, ale užitočnou slúţkou pre
ducha, aby mohol plniť svoje poslanie.
Buď vďačná Najvyššiemu, ktorý ti je skutočne Otcom aj v zmysle ľud-
skej náklonnosti a kolíše ťa v jemných extázach, aby skryl pred tebou to,
čo ťa naľakalo.
Vo videniach a v diktátoch z 22. a 23. júla 1944, v diele Zošity z roku 1944.
87
Maj ma stále viac rada. Priniesla som ťa so sebou do tajomstva mo-
jich prvých rokov. Teraz uţ vieš všetko o Mame. Maj ma rada ako dcéra
a sestra v údele obety. A miluj Boha Otca, Boha Syna, Boha Ducha Svä-
tého dokonalosťou lásky.
Poţehnanie Otca, Syna i Ducha Svätého prechádza cez moje ruky,
naberá vôňu mojej materskej lásky k tebe a zostupuje a ostáva na tebe.
Buď nadprirodzene blaţená."
16. Zvestovanie
8. marec 1944 1 Vidím Máriu, veľmi mladučkú, má najviac pätnásť rokov. Je v malej 16.1
obdĺţnikovej izbe. V ozajstnej dievčenskej izbe. Pozdĺţ jednej z dlhších
stien je lôţko: nízke leţadlo bez peľastí, pokryté vysokými rohoţami ale-
bo kobercami. Sú rozprestreté buď na akomsi stole alebo na rákosovom
výplete, lebo sú pevné a nerobia sa na nich záhyby, ako to býva na na-
šich posteliach. Pozdĺţ druhej steny je polička s olejovou lampou, per-
gamenové zvitky, starostlivo poskladané šitie, azda nejaká výšivka.
Vedľa poličky pri dverách, ktoré sú otvorené do záhrady, ale zakryté
závesom, pohybujúcim sa v ľahkom vánku, sedí na nízkej stoličke Pan-
na. Pradie bielučký ľan, jemný ako hodváb. Jej drobné rúčky, iba o troš-
ku tmavšie neţ ľan, šikovne otáčajú vretenom. Drobná tvár, mladá a ta-
ká krásna, je mierne sklonená a jemne sa usmieva, akoby čosi hladkala
alebo sledovala nejakú neţnú myšlienku.
V domčeku i v záhrade vládne hlboké ticho. Hlboký pokoj vyţaru-
je tak z Máriinej tváre, ako aj z prostredia, ktoré ju obklopuje. Pokoj
a poriadok. Všetko je čisté a usporiadané. Prostredie je svojím vzhľa-
dom a zariadením veľmi skromné, prázdne takmer ako cela. Má v sebe
niečo prísne, ale zároveň i kráľovské, práve pre veľkú čistotu a starostli-
vosť, s akou sú vystreté látky na lôţku, poukladané zvitky, lampa, mede-
ný dţbánik vedľa lampy s kytičkou rozkvitnutých halúzok broskyne ale-
bo hrušky. Neviem. Určite to budú halúzky ovocných stromov s kvetmi
bielej a bledoruţovej farby. 2 Mária sa púšťa do tichého spevu, neskôr spieva trochu hlasnejšie. Nie 16.2
je to hlasný spev, ale rozozvučí malú izbičku a cítiť v ňom, ako sa jej za-
chvieva duša. Nerozumiem slovám, ktoré určite spieva po hebrejsky. Ale
keďţe sa zavše opakuje slovo Jahve, tuším, ţe to bude nejaký posvätný
88
spev, azda ţalm. Moţno si Mária spomína na spevy v chráme. Musí to byt'
neţná spomienka, pretoţe skladá ruky drţiace niť a vreteno do lona, dvíha
hlavu a opiera si ju o stenu za sebou. Tvár sa jej rozţiari krásnym rumen-
com a oči sa strácajú ktovie v akej neţnej myšlienke. Zalesknú sa návalom
sĺz, ktoré jej nepadajú z očí, ale ich zalejú. A predsa sa tieto oči smejú, us-
mievajú sa nad myšlienkou, ktorú sledujú, a prestávajú vnímať okolie. Má-
riina ruţová tvár sa vynára z veľmi jednoduchých bielych šiat. Ovíjajú ju
vrkoče, ktoré má ako korunu okolo hlavy. Vyzerá ako krásny kvietok.
Spev sa mení na modlitbu: „Pane, najvyšší Boţe, neotáľaj uţ a zo-
šli svojho Sluţobníka, aby priniesol na zem pokoj. Vzbuď vhodný čas
a čistú a plodnú pannu pre príchod tvojho Krista. Otče, svätý Otče, do-
voľ svojej sluţobnici, aby na tento úmysel obetovala svoj ţivot. Dovoľ
mi, aby som zomrela aţ potom, keď uvidím tvoje svetlo a tvoju spra-
vodlivosť na zemi a keď spoznám, ţe vykúpenie sa zavŕšilo. Ó, svätý
Otče, zošli na zem túţbu prorokov. Zošli svojej sluţobnici Vykupiteľa.
Aby sa v hodine, keď sa ukončí môj posledný deň, otvoril pre mňa tvoj
príbytok, lebo jeho brány uţ otvorí tvoj Kristus pre všetkých, ktorí dú-
fali v teba. Príď, príď, Duch Pána. Príď k svojim verným, ktorí ťa očaká-
vajú. Príď, Knieţa pokoja!" Mária zostáva takto pohrúţená... 3 Záves sa hýbe viac, akoby ktosi za ním robil prievan alebo by ním
zatriasol, aby ho rozhrnul. Biele svetlo farby perál zliatych s čistým
striebrom rozjasní jemne ţlté steny, zvýrazní farby látok a ešte väčšmi
preduchovní Máriin obličaj. Vo svetle, bez toho, ţeby sa záves rozhrnul
pred tajomstvom, ktoré sa uskutočňuje - a záves sa uţ prestal hýbať, vi-
sí úplne nehybne medzi verajami, ako keby bol stenou, ktorá oddeľuje
vnútrajšok od vonkajšku -, v tomto svetle pokľakne archanjel.
Nutne musí vziať na seba ľudský výzor. Ale tento výzor presahuje
všetko ľudské. Z akého tela je utvorená táto prekrásna ţiarivá postava?
Z akej látky ho zhmotnil Boh, aby ho mohli vnímať zmysly Panny? Iba
Boh môţe vlastniť tieto látky a pouţiť ich takým dokonalým spôsobom.
Je to tvár, je to telo, sú to oči, ústa, vlasy a ruky ako naše. Ale nie je to
naša nepriehľadná hmota. Je to svetlo, ktoré si vzalo farbu tela, očí, vla-
sov, úst, svetlo, ktoré sa pohybuje, usmieva, hľadí a rozpráva. 4„Zdravas
5, Mária, milosti plná, zdravas'!" Hlas je neţným zvukom
harfy, ako keď perly padajú na vzácny kov.
Mária sa zachveje a sklopí zrak. Zachveje sa ešte väčšmi, keď vidí toto
ţiarivé stvorenie kľačiace vo vzdialenosti asi jedného metra od nej, ako
s rukami skríţenými na prsiach hľadí na ňu s nekonečnou úctou.
89
Mária vstane a pritisne sa k stene. Zbledne a vzápätí sa červená. Jej
tvár vyjadruje údiv a úľak. Nevedomky si pritíska ruky na prsia, skrýva
ich do dlhých rukávov, skláňa sa, aby podľa moţnosti skryla svoje telo.
Postoj ľúbeznej cudnosti.
„Nie. Neboj sa. Pán je s tebou! Si poţehnaná medzi všetkými ţenami."
Ale Mária sa stále bojí. Odkiaľ prišla táto mimoriadna bytosť? Je to
posol Boha alebo Podvodníka?
„Neboj sa, Mária!" opakuje archanjel. ,Ja som Gabriel, Boţí anjel.
Môj Pán ma k tebe poslal. Neboj sa, lebo si našla milosť u Boha. A te-
raz počneš v svojom lone a porodíš Syna a dáš mu meno Jeţiš. On bu-
de veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho (a taký aj skutočne bude)
a Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Ja-
kubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. Pochop, ó, svätá Pan-
na, Pánom milovaná, jeho poţehnaná dcéra, povolaná byť matkou jeho
Syna, akého Syna porodíš."
„Ako sa to stane? Veď ja muţa nepoznám? Azda Pán Boh uţ ne-
prijme obetu svojej sluţobnice a nechce, aby som z lásky k nemu zosta-
la pannou?"
„Nebude to dielo muţa, aby si bola matkou, ó, Mária. Ty si večná pan-
na, Boţia svätá. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.
A preto ten, ktorý sa zrodí z teba, sa bude nazývať Svätý, Boţí Syn. Všetko
je moţné Pánovi, nášmu Bohu. Neplodná Alţbeta počala vo svojej staro-
be syna, ktorý bude prorokom tvojho Syna, tým, ktorý mu pripraví cesty.
Pán z nej sňal potupu a jej pamiatka zostane v národoch spojená s tvojím
menom, ako i s menom jej syna a s menom tvojho Svätého. A aţ do kon-
ca vekov vás budú národy nazývať blahoslavené pre Pánovu milosť, kto-
rá k vám prišla, a osobitne k tebe; milosť, ktorá príde k národom tvojím
prostredníctvom. Alţbeta je v šiestom mesiaci a plod v jej lone ju dvíha
k radosti a jej radosť bude ešte väčšia, keď spozná tvoju radosť. Bohu nie je
nič nemoţné, Mária, milosti plná. Čo mám povedať svojmu Pánovi? Nech
ťa neznepokojuje myšlienka na tento údel. Pán bude ochraňovať tvoje
záujmy, ak sa mu zveríš. Svet, nebesia, Večný očakávajú tvoje slovo!"
Mária, skríţiac teraz ruky na prsiach a skloniac sa do hlbokého úklo-
nu, povie: „Hľa, sluţobnica Pána. Nech sa mi stane podľa jeho slova."
Anjel zaţiari radosťou. Klania sa, pretoţe on určite vidí, ako Boţí
Duch zostupuje na Pannu sklonenú na znamenie súhlasu. Potom anjel
zmizne bez toho, aby pohol závesom, a necháva ho zatiahnutý za svä-
tým tajomstvom.
90
17. Neposlušnosť Evy a poslušnosť Márie
5. marec 1944 1 Jeţiš hovorí:
.[...].• Nepíše sa v Knihe Genezis,** ţe Boh urobil človeka pánom nad
všetkým, čo bolo na zemi, čiţe nad všetkým okrem Boha a jeho anjel-
ských sluţobníkov? Nepíše sa, ţe stvoril ţenu, aby bola druţkou muţo-
vi v radosti a v spravovaní všetkého ţijúceho? Nepíše sa, ţe mohli jesť
zo všetkého okrem ovocia zo stromu poznania dobra a zla? Prečo? Aký
je skrytý zmysel v slovách ,nech vládne? Aký v strome poznania dobra
a zla? Pýtali ste sa uţ na to niekedy? Vy, ktorí sa pýtate na toľké neuţi-
točné veci, a neviete sa nikdy spýtať svojej duše na nebeské pravdy?
Keby bola vaša duša ţivá, povedala by vám, ţe keď je v milosti, ako
kvietok ju drţia ruky vášho anjela. Keď je v milosti, je ako kvietok boz-
kávaný slnkom a zavlaţovaný rosou skrze Ducha Svätého, ktorý ju zo-
hrieva a osvetľuje, zavlaţuje a ozdobuje^ nebeskými svetlami. Koľko
právd by vám povedala vaša duša, keby ste sa vedeli s ňou rozprávať, ke-
by ste ju milovali ako tú, ktorá vkladá do vás podobnosť s Bohom, kto-
rý je Duch, tak ako je duchom i vaša duša. Akú veľkú priateľku by ste
mali, keby ste milovali svoju dušu namiesto toho, ţe ju nenávidíte aţ
na smrť; akú veľkú vznešenú priateľku, s ktorou by ste sa mohli rozprá-
vať o nebeských veciach, vy, ktorí ste takí dychtiví rozprávať sa a ničíte
sa navzájom priateľstvami, ktoré ak nie sú nehodné (niekedy sú), takmer
vţdy sú neuţitočné a menia sa na márny alebo škodlivý hluk slov, úpl-
ne pozemských slov.
Táto značka označuje vynechanie textu, ktorý nepatrí sem, ktorý sa však uvádza
v jednom z diel Zošity z roku... alebo na inom mieste Diela.
Dejiny pôvodu (stvorenie vesmíru a človeka, hriech Adama a Evy a jeho ná-
sledky), pre ktoré treba pozrieť Gn 1-3. Téma stvorenia zaţiari v Jeţišovej reči
v 244.5/8 a v 506.2 a znovu v 540.8/10 a 651.14/15. O dedičnom hriechu sa ho-
vorí okrem tejto kapitoly v 5.14/15, 29.7/12, 45.6, 47.6 (s poznámkou), 122.8,
126.3, 131.2, 140.3, 174.9 (s dlhou poznámkou), 188.6, 196.5 (s poznámkou),
207.10, 242.6 (v poznámke), 265.4, 267.3, 286.7, 307.6/7, 317.4, 365.6, 381.6,
406.10, 412.2, 414.8, 420.10/11, 477.3 (posledné riadky), 511.3, 515.3, 527.7,
553.6, 554.10 (vysvetlené v podobenstve), 567.19/23 (v poznámke), 593.6,
596.29 (s poznámkou), 600.36, 606 (celá kapitola), 620.5, 635.2, 642.8, 643.2,
645.12.
91
Nepovedal som: ,Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj
Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok?*
Duša v milosti vlastní lásku. A tým, ţe ju vlastní, vlastní i Boha, čiţe Ot-
ca, ktorý ju uchováva, Syna, ktorý ju poúča, a Ducha, ktorý ju osvecu-
je. Vlastní teda poznanie, vedu, múdrosť. Má svetlo. Premýšľajte teda,
aké vznešené rozhovory by mohla viesť s vami vaša duša. Sú to rozho-
vory, ktoré naplnili ticho väzení, ticho ciel, ticho pustovní, ticho izieb
chorých svätých. Sú to rozhovory, ktoré potešovali väzňov v očakávaní
mučeníctva, rehoľníkov v kláštoroch pri hľadaní pravdy, pustovníkov
túţiacich poznať Boha, chorých v znášaní utrpenia, ba čo hovorím?,
v láske k svojmu kríţu. 2 Keby ste sa vedeli pýtať svojej duše, povedala by vám, ţe pravý, 17.2
presný, ako stvorenie rozsiahly význam oného slova ,vládoľ, je tento:
,Aby človek vládol nad všetkým. Nad všetkými svojimi troma zložkami**
Nad najniţšou zloţkou, živočíšnou. Strednou zloţkou, morálnou. Naj-
vyššou zloţkou, duchovnou. A aby všetky tri zloţky zameral na jediný
cieľ: vlastniť Boha.' Vlastniť ho tým, ţe si ho zaslúţite ţelezným seba-
ovládaním, ktoré podriaďuje všetky sily vlastného ja z zapája ich do slu-
ţieb tohto jediného cieľa: zaslúţiť si vlastniť Boha. Povedala by vám, ţe
Boh zakázal poznanie dobra a zla, lebo dobro rozšíril na stvorenstvo ne-
zištne, a nechcel, aby ste poznali zlo, lebo pre ústa je to sladké ovocie,
ale keď zostúpi so svojou šťavou do krvi, vzbudzuje horúčku, ktorá za-
bíja a spôsobuje pálčivý smäd. A čím viac sa pije z tejto klamlivej šťavy,
tým je smäd väčší. 3 Budete namietať: ,A prečo ho tam dal?' Prečo! Pretoţe zlo je si- 17.3
la, ktorá sa zrodila sama od seba, ako isté obludné zlá v najzdravšom
tele.
* Jn 14, 23 (600.27).
** Tak to chápe aj svätý Pavol v 1 So/5, 23. V Diele sa často predstavuje trojaké
rozdelenie človeka - telo (mäso, matéria, zmysel), duša (myseľ, myšlienka, mrav-
nosť, srdce), duch (duchovná duša, duchovná podstata). Stále zachovávajúc pod-
statné odstupňovanie troch častí, často nazýva „dušou" duchovnú dušu alebo
ducha, a v 651.1 ju zvlášť definuje ako „vyvolenú časť ducha". Trojaké rozde-
lenie človeka sa predstavuje v tejto kapitole a v 35.10, 36.9, 37.8, 46.13, 47.4,
69.1/3, 80.9, 122.8, 125.2, 137.5, 174.9 (v poznámke o dedičnom hriechu),
196.4, 204.5, 209.6, 212.2, 225.8, 237.2, 243.10, 272.4, 275.13, 286.7, 346.5,
406.10, 465.4, 473.9, 524.7/8, 527.7, 548.18, 555.6 (poznámka), 567.21, 601.1,
608.13, 610.16, 613.9, 651.4/17.
92
Lucifer bol anjel, najkrajší z anjelov. Dokonalý duch, niţší len od
Boha. A predsa sa v jeho ţiarivej bytosti zrodil opar pýchy, ktorý nero-
zohnal. Ba tým, ţe ho prechovával a utajoval, zväčšoval svoju pýchu.
A z tejto nákazy sa zrodilo zlo. Existovalo pred človekom. Boh vyho-
dil von z raja zlorečenú liaheň zla, špiniteľa raja. Ale on zostal večným
zdrojom zla a keďţe uţ nemohol znečisťovať raj, tak znečistil zem. 4 Tento metaforický strom poukazuje na túto pravdu. Boh pove-
dal muţovi a ţene: ,Poznáte všetky zákony a tajomstvá stvorenia. Ne-
chcite si však uzurpovať právo byť Stvoriteľom človeka. Na rozmno-
ţenie ľudského pokolenia postačí moja láska, ktorá bude prúdiť vo vás
a bez zmyselnej túţby, len tlkotom lásky vzbudí nových Adamov ro-
du. Všetko vám dám. Uchovám si iba toto tajomstvo stvorenia člove-
ka/ 5 Satan chcel človeku odobrať toto rozumové panenstvo. Preto svo-
jím úlisným jazykom láskal a lichotil Eviným údom a očiam, a tak
v nich vzbudzoval úvahy a dôvtip, ktoré predtým nemali, lebo ich zlo-
ba ešte neotrávila. * é
Ona ,uvidela\ Keď uvidela, chcela skúsiť. Telo sa prebudilo. Ó, keby
zavolala Boha! Keby mu beţala povedať: ,Otče! Som chorá. Had ma po-
hladil a vyvolal vo mne znepokojenie.' Otec by ju svojím dychom očis-
til a uzdravil, lebo tak, ako jej vdýchol ţivot, mohol jej znova vdýchnuť
nevinnosť, dať jej zabudnúť na hadí jed, ba mohol do nej vloţiť odpor
voči Hadovi, aký majú tí, ktorých keď napadlo zlo, z ktorého sa uzdravi-
li, majú k nemu inštinktívny odpor. Ale Eva nejde k Otcovi. Eva sa vra-
cia k Hadovi. Ten pocit je pre ňu sladký. ,A ţena videla, ţe strom je na
jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuţ vzala z je-
ho ovocia a jedla.'
A ,pochopila\ Potom zloba zostúpila a rozoţierala jej vnútro. Videla
novými očami a počula novými ušami zvyčaje a hlasy šeliem. A baţila
po nich šialenou dychtivosťou. 6 Hriech začala sama. Dovŕšila ho so svojím druhom. Preto ţenu ťa-
ţí väčšie odsúdenie. Pre ňu sa muţ vzbúril proti Bohu a spoznal zmy-
selnosť a smrť. To pre ňu uţ nevedel ovládnuť svoje tri stavy: duchovný,
pretoţe dovolil, aby duch neuposlúchol Boha; morálny, pretoţe dovolil,
aby ho ovládli vášne; telesný, pretoţe ho poníţil na pudové zákony še-
liem. ,Had ma naviedol,' vraví Eva. ,Ţena... mi dala zo stromu a ja som
jedol,' vraví Adam. A od tej chvíle trojnásobná ţiadostivosť sa zmocni-
la troch stavov človeka.
93
7 Iba milosť môţe povoliť zovretie tejto neľútostnej obludy. A ak je ţi- 17.7
▼á, veľmi ţivá, stále viac udrţovaná ţivou vôľou verného syna, dospeje
k tomu, ţe zahrdúsi obludu a uţ sa nebude mať čoho báť. Ani vnútorných
tyranov, teda tela a vášní, ani vonkajších tyranov, teda sveta a svetských
mocnárov. Ani prenasledovania. Ani smrti. A ako hovorí apoštol Pavol:
,Svoj ţivot si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a sluţbu,
ktorú som dostal od Pána Jeţiša: svedčiť o evanjeliu Boţej milosti/*
[ . . . ] «
8. marec 1944 8 Mária hovorí:
17.8
„Keď som pochopila poslanie, ku ktorému ma povolal Boh, bola som
naplnená radosťou. A v tejto radosti sa mi otvorilo srdce ako uzavretá ľa-
lia a vyliala sa naň tá krv, ktorá sa stala pôdou pre Pánov Zárodok. 9 Radosť byť matkou.
17.9
Zasvätila som sa Bohu od raného detstva, lebo svetlo Najvyššieho mi
osvietilo príčinu zla vo svete. A chcela som, pokiaľ to bolo v mojej mo-
ci, vymazať v sebe Satanovú stopu.
Nevedela som, ţe som bez hriechu. Nemohla som si ani pomyslieť,
ţe taká som. Uţ len- myšlienka na to by bola domýšľavosťou a pýchou,
i Narodila som sa z ľudských rodičov, a tak som si nemohla myslieť, ţe
práve ja som vyvolená, aby som bola bez poškvrny.
Boţí Duch ma poučil o Otcovej bolesti spôsobenej skazenosťou Evy,
ktorá súhlasila so svojím poníţením, a tak klesla z bytosti obdarenej mi-
losťou na úroveň niţších stvorení. Bola vo mne túţba zmierniť túto bo-
lesť tým, ţe pozdvihnem svoje telo k anjelskej čistote, aby som sa ucho-
vala čistá od ľudských myšlienok, túţob a vzťahov. Iba pre Boha bilo
moje srdce, iba pre neho ţila celá moja bytosť. Ale ak som nemala v se-
be pálčivý smäd tela, predsa tu bola obeta nestať sa matkou.
Materstvo, zbavené toho, čo ho dnes poniţuje, dal Otec Stvoriteľ
i Eve. Neţné a čisté materstvo bez ťarchy zmyslov! Ja som ho zakúsi-
la! O koľko sa ochudobnila Eva, keď sa zriekla tohto bohatstva! Väč-
šmi neţ nesmrteľnosti. Nepovaţujte to za prehnané. Môj Jeţiš, a s ním
ja, jeho matka, sme poznali slabosť smrti. Ja príjemnú slabosť toho,
kto unavený zaspí. On krutú slabosť odsúdenca na smrť. Teda i k nám
prišla smrť. Ale materstvo bez akéhokoľvek porušenia som zakúsila len
* 5*20,24.
94
ja sama, nová Eva, aby som mohla povedať svetu, aký sladký by bol
údel ţeny povolanej byť matkou bez telesného utrpenia. A táto túţba
po čistom materstve mohla jestvovať a aj jestvovala v Panne, ktorá sa ce-
lá odovzdala Bohu, lebo materstvo je slávou ţeny. Ak si uvedomíte, akej
úcte sa tešila u Izraelitov ţena - matka, lepšie pochopíte, k akej obete
som sa odhodlala, keď som sa rozhodla zrieknuť sa materstva.
Teraz večná Dobrota obdarúva svoju sluţobnicu týmto darom bez
toho, aby ma zbavila nevinnosti, do ktorej som bola odetá, aby som bo-
la kvietkom na jeho tróne. A ja som jasala dvojakou radosťou, ţe budem
matkou človeka a Matkou Boha. 10
Radosť byť tá, prostredníctvom ktorej sa nastolil pokoj medzi nebom a zemou.
Ó, môcť túţiť po tomto pokoji z lásky k Bohu a k blíţnemu a vedieť,
ţe prostredníctvom mňa, úbohej sluţobnice Mocného, pokoj prichádza
na svet! Ó, môcť povedať: ,Ľudia, uţ viac neplačte. Nosím v sebe ta-
jomstvo, ktoré vás urobí šťastnými. Nemôţem vám ho povedať, lebo je
v mojom srdci zapečatené, ako je zavretý Syn v neporušenom lone. Ale
uţ ho prinášam medzi vás a uplynutím kaţdej hodiny sa pribliţuje chví-
ľa, keď ho uvidíte a spoznáte jeho sväté meno/ 11
Radosť z toho, že som potešila Boha: radosť veriaceho z toho, že svoj- ho Boha urobil šťastným.
Ó, môcť odstrániť zo srdca Boha horkosť z Evinej neposlušnosti! Z Evinej pýchy, z jej nevery!
Môj Jeţiš vysvetlil, akým hriechom sa poškvrnil prvý pár. Ja som ten
hriech zničila tým, ţe som išla opačne po stupienkoch zostupu páru,
aby som vystúpila hore. 12
Počiatok hriechu bol v neposlušnosti: ,Nejedzte z neho, ani sa
ho nedotýkajte/ povedal Boh. A muţ a ţena, králi stvorenstva, ktorí sa
mohli dotýkať a jesť zo všetkých stromov okrem tohto, lebo Boh ich
chcel urobiť menších iba od anjelov, nedbali na tento zákaz.
Strom: prostriedok na preskúšanie poslušnosti detí.
Čo je poslušnosť voči Boţiemu príkazu? Je dobrom, lebo Boh pri-
kazuje len dobro. Čo je neposlušnosť? Je zlom, lebo disponuje ducha
k vzbure, na ktorej Satan môţe stavať.
Eva ide k stromu, z ktorého by bolo prišlo jej dobro, keby bola od
neho utiekla, alebo jej zlo, keď sa k nemu priblíţila. Ťahá ju tam det-
ská zvedavosť vidieť, čo má v sebe zvláštneho, nerozumnosť, v dôsled-
ku ktorej sa jej Boţí príkaz zdá neuţitočný, lebo ona je silná a čistá,
95
kráľovná raja, v ktorom ju všetko poslúcha a v ktorom jej nič nemôţe
ublíţiť. Domýšľavosť ju zničí. Domýšľavosť je uţ kvasom pýchy.
Pri strome nachádza zvodcu, ktorý na jej neskúsenosť, na jej takú
krásnu panenskú neskúsenosť, na ňou zle opatrovanú neskúsenosť, spie-
va pieseň klamstva. ,Myslíš, ţe tu je zlo? Nie. Boh ti to povedal, lebo
vás chce drţať v svojej moci ako otrokov. Myslíte si, ţe ste králi? Nie ste
ani takí slobodní ako zvieratá. Im je dovolené milovať sa pravou láskou.
Nie vám. Im je dovolené byť tvorcami, ako je Boh. Oni splodia mláďa-
tá a uvidia rozrastať sa rodinu na svoju radosť. Nie vy. Vám je táto ra-
dosť odoprená. Načo vás teda stvoril ako muţa a ţenu, keď musíte ţiť
takto? Buďte bohmi. Neviete, aká je to radosť byť dvoma iba v jednom
tele, ktoré z toho tvorí tretie a mnohé ďalšie tretie? Neverte Boţím prí-
sľubom, ţe budete mať radosť z potomstva, keď uvidíte synov vytvárať
si nové rodiny, pre ktoré zanechajú otca i matku. Dal vám zdanlivý ţi-
vot - pravý ţivot znamená poznať zákony ţivota. Potom budete podob-
ní bohom a budete môcť povedať Bohu: »Sme rovní tebe.«'
A zvádzanie pokračovalo, lebo nebolo vôle, aby sa prerušilo, ba na-
opak, bola vôľa v ňom pokračovať a poznať to, čo nepatrilo človeku.
Takto sa zakázaný strom stáva pre ľudstvo skutočne smrteľným, preto-
ţe z jeho konárov visí ovocie trpkého poznania, ktoré prichádza od Sa-
tana. A ţena sa stáva ,samicou' a s kvasom satanského poznania v srdci
ide skaziť Adama. Takto poníţeným telom, skazenou mravnosťou, de-
gradovaným duchom spoznali bolesť a smrť ducha zbaveného milosti
a tela zbaveného nesmrteľnosti. A Evina rana splodila utrpenie, ktoré sa
neutíši, kým nevyhynie posledný pár na zemi. 13
Ja som prešla cestu obidvoch hriešnikov naopak. Poslúchla som. Po- 17.13
slúchla som za kaţdých okolností. Boh ma ţiadal, aby som bola pan-
nou. Poslúchla som. Keď som si zamilovala panenstvo, ktoré ma urobilo
čistou, akou bola prvá zo ţien prv, neţ spoznala Satana, Boh ma poţia-
dal, aby som bola manţelkou. Poslúchla som a pozdvihla som manţel-
stvo na taký stupeň čistoty, na akom bolo v úmysle Boha, keď stvoril
dvoch prvých. Bola som presvedčená, ţe mojím údelom bude bezdetné
manţelstvo a pohŕdanie blíţnych pre moju svätú neplodnosť. Vtedy ma
Boh poţiadal, aby som bola matkou. Poslúchla som. Uverila som, ţe to
bude moţné a ţe tieto slová pochádzajú od Boha, pretoţe ma zaplavil
pokoj, keď som ich počula. Nepomyslela som si: ,Zaslúţila som si to/
Nepovedala som si: ,Teraz ma bude svet obdivovať, lebo som podobná
Bohu, keď utváram Boţie telo/ Nie. Umŕtvila som sa v pokore.
96
Radosť sa mi rinula zo srdca ako stonka rozkvitnutej ruţe. Ale hneď
sa obklopila ostrými tŕňmi a bola som zahalená zvierajúcou bolesťou
ako konáre, ktoré svojimi plazivými výhonkami pokryl pupenec. Bolesť
z bolesti manţela: to bola uprostred radosti veľká ťaţkosť. Bolesť z bo-
lesti môjho Syna: to sú tŕne mojej radosti.
Eva chcela rozkoš, triumf, slobodu. Ja som prijala bolesť, pokore-
nie, otroctvo. Zriekla som sa svojho pokojného ţivota, manţelovej úc-
ty, svojej vlastnej slobody. Pre seba som si nenechala nič. Stala som sa
sluţobnicou Pánovou - telom, dušou i duchom. A spoľahla som sa na
neho nielen vo veci panenského počatia, ale aj pri obrane mojej cti, pri
úteche manţela, pri spôsobe, akým priviesť aj jeho k vznešenosti man-
ţelstva tak, aby urobil z nás tých, ktorí vrátia muţovi a ţene stratenú
dôstojnosť.
17.14 14
Prijala som Boţiu vôľu za seba, za manţela a za moje Dieťa. Pove-
dala som: ,Ánoť za všetkých troch s istotou, ţe Boh nesklame vo svojom
sľube pomôcť mi v mojej bolesti manţelky, ktorú povaţujú za vinnú,
a v bolesti matky, ktorá porodí, aby vydala Syna bolesti.
,Áno,' povedala som. Áno. Stačí. Toto lano' anulovalo Evino ,nieevo-
či Božiemu príkazu. ,Áno, Pane, ako ty chceš. Budem poznať to, čo ty
chceš. Budem ţiť, ako ty chceš. Budem sa tešiť, ak to ty chceš. Budem tr-
pieť za to, čo ty chceš. Áno, vţdy áno, môj Pane, od chvíle, v ktorej tvoj
lúč urobil zo mňa matku, aţ do chvíle, keď si ma povolal k sebe. Áno,
vţdy áno. Všetky hlasy tela, všetky vášne môjho správania sa boli pod
ťarchou tohto môjho neustáleho áno. A nad tým, ako na diamantovom
piedestáli, môj duch, ktorému chýbajú krídla, aby letel k tebe, ale kto-
rý je pánom všetkého skroteného »ja« a tvojím sluţobníkom. Sluţobní-
kom v radosti, sluţobníkom v bolesti. Len sa usmievaj, ó, Boţe. A buď
* šťastný. Hriech je premoţený. Je odňatý, je zničený. Leţí pod mojou pä-
tou, je omývaný v mojom plači, zničený mojou poslušnosťou. Z môjho
lona sa zrodí nový Strom, ktorý prinesie Plod a spozná všetko zlo, aby
ho mohol v sebe pretrpieť, a dá všetko dobro. Ľudia budú môcť k ne-
mu prichádzať a ja budem šťastná, ak z neho budú oberať bez toho, ţe
si pomyslia, ţe sa narodil zo mňa. Aby človek bol spasený a Boh milo-
vaný, nech sa z jeho sluţobnice urobí to, čo sa robí zo zeme, na ktorej
rastie strom: stupienok na výstup.'
17.15 15
Mária, treba vţdy vedieť byť stupienkom, aby ostatní stúpali k Bohu.
Nič to, ak nás pošliapu. Len nech sa im darí ísť ku kríţu. To je nový strom,
ktorý má ovocie poznania dobra a zla, lebo hovorí človeku, čo je zlé a čo
97
dobré, aby si vedel vybrať a ţiť. Zároveň vie urobiť zo seba tekutinu na
uzdravenie tých, ktorí sa otrávili zlom, čo chceli okúsiť. Naše srdce nech
je pod nohami ľudí, len aby počet vykúpených rástol a krv môjho Jeţi-
ša nebola vyliata bez toho, aby nepriniesla ovocie. Taký je údel sluţobníc
Pána. Ale potom si zaslúţime prijať do lona svätú Hostiu a pri päte kríţa
pokropeného jeho krvou a naším plačom povedať: ,Hľa, Otče, nepoškvr-
nená obeta, ktorú ti obetujeme za spásu sveta. Pozri na nás, ó, Otče, sply-
nuté s ňou, a pre jej nekonečné zásluhy daj nám svoje poţehnanie/
A ja ti dávam svoje pohladenie. Odpočiň si, dcéra. Pán s tebou."
16
Jeţiš hovorí: 17.16
„Slovo mojej matky by malo rozptýliť kaţdú váhavosť mysle aj u ľu-
dí najviac spútaných vo formulách.
Povedal som ,metaforický strom'. Teraz poviem ,symbolický strom'.
Hádam pochopíte lepšie. Jeho symbol je jasný: z toho, ako by sa dve
Boţie deti správali voči nemu, by sa dalo pochopiť, aké v nich bolo na-
smerovanie k dobru alebo k zlu. Ako lúčavka kráľovská, ktorá skúša zla-
to, a váhy zlatníka, ktorý na nich váţi karáty, tento strom sa stal ,posla-
ním' kvôli Boţiemu príkazu voči nemu, a poskytol mieru čistoty kovu
Adama a Evy. 17
Uţ počujem vašu námietku: ,Nebolo odsúdenie prehnané a pouţi- 17.17
ty prostriedok nebol detinský, aby sa dospelo k ich odsúdeniu?'
Nebolo a nebol. Neposlušnosť, ktorú máte teraz v sebe, ktorí ste ich
dedičmi, je menej závaţná, neţ bola v nich. Vy ste boli mnou vykúpení.
Ale Satanov jed zostane vţdy pripravený povstať ako niektoré choroby,
ktoré z krvi nikdy úplne nevymiznú. Oni, dvaja prvorodičia, vlastnili
milosť a nikdy neupadli do nemilosti. Preto boli silnejší, viac podporo-
vaní milosťou, ktorá plodila nevinnosť a lásku. Dar, ktorý im Boh dal,
bol nekonečný. Pre tento dar bol ich pád omnoho ťaţší. 18
Symbolické bolo aj ponúknuté a zjedené ovocie. Bolo to ovocie 17.18
dobrovoľnej skúsenosti prostredníctvom satanského štvania proti Božiemu
prikázaniu. Ja som nezakázal ľuďom lásku. Chcel som jedine, aby sa mi-
| lovali bez hriechu. Ako som ich ja miloval svojou svätosťou, tak sa mali
milovať i oni svätosťou citov, ktoré nezašpiní nijaká zmyselnosť. 19
Nesmie sa zabúdať, ţe milosť je svetlo a ten, kto ju má, pozná to, 17.19
čo je uţitočné a dobré poznať. Plná milostí poznala všetko, lebo ju uči-
la Múdrosť. Múdrosť, ktorá je milosťou, a vedela ţiť sväto. Eva poznala
98
to, čo bolo pre ňu dobré poznať. Nie iné, pretoţe je zbytočné poznať
to, čo nie je dobré. Neverila v Boţie slová a nebola verná svojmu sľubu
poslušnosti. Verila Satanoví, porušila sľub, chcela poznať nie dobro, mi-
lovala ho bez výčitiek, premenila lásku, ktorú som jej dal takú svätú, na
skazenosť, na poníţenú vec. Padnutý anjel sa zaboril do bahna a hnoja,
hoci mohol šťastne pobehovať medzi kvetmi pozemského raja a vidieť
kvitnúť okolo seba potomstvo tak, ako sa strom pokrýva kvetmi, a pri-
tom nezohýna korunu do močariská. 20
Nebuďte ako hlúpe deti, na ktoré som poukázal v evanjeliu, kto-
ré počuli spievať, a zapchávali si uši, počuli hudbu, a netancovali, po-
čuli plač, a chceli sa smiať.* Nebuďte malicherní a neklaďte odpor. Pri-
jímajte, prijímajte svetlo bez zloby a tvrdohlavosti, bez irónie a nevery.
O tomto stačí. 21
Aby som vám dal pochopiť, za koľko musíte byť vďační tomu, kto-
rý za vás zomrel, aby vás znova pozdvihol do neba a aby zvíťazil nad ţia-
dostivosťou Satana, chcel som vám rozprávať v tomto prípravnom čase
na Veľkú noc o tom, čo sa stalo prvým článkom na retazi, ktorou bo-
lo Slovo Otca ťahané na smrť, Boţí Baránok na zabitie. Chcel som vám
o tom hovoriť, lebo teraz deväťdesiat percent medzi vami sa podobá Eve
otrávenej Luciferovým dychom a slovom. A neţijete preto, aby ste sa
milovali, ale aby ste sa nasýtili zmyselnosťou. Neţijete pre nebo, ale pre
bahno, uţ nie ste stvoreniami obdarenými dušou a rozumom, ale bezdu-
chými a nerozumnými psami. Dušu ste zabili a rozum skazili. Veru, ho-
vorím vám, ţe zvieratá vás prekonajú čestnosťou svojich lások."
18. Mária oznamuje Jozefovi materstvo Alţbety
a zveruje Bohu úlohu ospravedlniť svoje
25. marec 1944 1 Zjavuje sa mi nazaretský domček a v ňom Mária. Mária je veľmi
mladá, ako vtedy, keď sa jej zjavil Boţí anjel. Uţ samotné videnie mi
napĺňa dušu panenskou vôňou tohto príbytku. Anjelskou vôňou, ktorá
pretrváva v prostredí, kde anjel zamával svojimi zlatými krídlami. Boţ-
skou vôňou, ktorá sa celá sústredila na Máriu, aby z nej urobila matku,
a ktorá sa teraz z nej šíri.
* Mt 11, 16-17, Lk 7, 31 -32 (266.12). Tento citát je i v 45.9.
99
Je večer, lebo do miestnosti, kde predtým zostúpilo z neba toľko
svetla, začínajú sa vkrádať tiene.
Mária sa modlí na kolenách pri svojej posteli, s rukami skríţenými na
prsiach a s tvárou hlboko sklonenou k zemi. Je oblečená rovnako ako
pri zvestovaní. Všetko je rovnaké ako vtedy. Kvitnúca halúzka vo váze,
nábytok v rovnakom poriadku. Len kolovrátok a vreteno sú opreté v ro-
hu s česanou vlnou a navinutými lesklými niťami.
Mária sa prestáva modliť a vstáva s tvárou rozpálenou ako oheň. Ús-
ta sa usmievajú, ale jej modré oči sa lesknú slzami. Berie olejovú lampu
a kresadlom ju rozsvecuje. Dohliadne, aby v izbičke bolo všetko v po-
riadku. Vyrovná prikrývku na posteli, ktorá sa trochu posunula. Do vá-
zičky s kvitnúcou halúzkou prileje vodu a vynáša ju von na svieţi noč-
ný vzduch. Potom znovu vchádza dnu. Vezme výšivku poskladanú na
poličke a rozsvietenú lampu, vyjde a zatvorí dvere.
Urobí pár krokov v záhradke pozdĺţ domu a potom vojde do izbičky,
v ktorej som predtým videla rozlúčku Jeţiša s Máriou.* Spoznávam ju,
hoci teraz tam chýbajú nejaké kusy nábytku, ktoré tam boli vtedy. Má-
ria odíde, berúc so sebou svetlo do ďalšej susednej miestnôstky, a ja zo-
stávam tu„ Mojím jediným spoločníkom je jej ručná práca poloţená na
rohu stola. Počujem Máriin ľahký krok prechádzať sem a tam, počujem
špliechanie vody, ako keď niekto dačo umýva, potom lámanie konárikov
a podľa zvuku spoznávam, ţe štiepe drevo. Počujem, ţe zakuruje.
Potpm sa vráti. Vyjde do záhradky. Vráti sa s jablkami a zeleninou.
Jablká poloţí na stôl do gravírovanej kovovej misy, asi medenej. Vráti
* Ide o prv napísanú epizódu, uvedenú na svojom mieste (kapitola 44) v poriadku
rozprávania. Toto platí aj pre podobné výrazy, ktoré moţno stretnúť uţ od pr-
vých stránok Diela, ako v 5.14 (videla si narodenie Syna Panny...), v 6.1 (. ..videla
pri narodení Jána Krstiteľa), v 6.3/4 (odvolanie na očisťovanie Márie), v 6.7 (rôz-
ne odkazy na nasledujúce, ale uţ napísané epizódy), v 14.5 (spoznávam teraz na-
zaretský domček..) a pre podobné prípady, ktoré stretneme, napríklad v 20.1/4,
21.7, 27.1, 29.2, 31.1, 54.1 (naráţka na Večeradlo), 76.8, 84.2, 106.5, 107.1 (od-
volanie na Longina), 110.4, 140.1, 155.10, 169.3, 208.10, 232.3, 234.1, 283.1,
373.4,411.2 (odvolanie na Bartolomeja), 473.1, 515.6, 549.6, 604.2, 608.11. Epi-
zódy napísané v inom poriadku, neţ ako nasledovali udalosti, a neskôr znovu
napísané, sa nachádzajú hlavne v úvodnom cykle o Skrytom ţivote a v závereč-
ných cykloch o umučení a oslávení (posledné sú často dvojito opísané, ako vy-
svetlíme v poznámke k 587.13). Zriedkavo sa nachádzajú v rozsiahlom centrál-
nom cykle troch rokov verejného ţivota, kde samotný Jeţiš vraví pisateľke, kde
treba vsunúť uţ napísané videnie. Vysvetlenie k tomu je v 43.5, 44.7/8, 468.1.
100
sa do kuchyne (určite je tam kuchyňa). Teraz plameň kozubu vrhá cez otvorené dvere radostnú ţiaru a vytvára roztancované tiene po stenách miestnosti.
Pb krátkej chvíli sa Mária vráti s malým tmavým chlebom a šál-
kou teplého mlieka. Sadne si a namáča kúsky chleba v mlieku. Spo-
kojne a pomaly je. Potom nechá nedopitú polovicu šálky, znovu vojde
do kuchyne a vráti sa so zeleninou, poleje ju olejom a je ju s chlebom.
Zapije ju mliekom. Potom si vezme jablko a zje ho. Večera pre diev-
čatko.
Mária je a premýšľa, pričom sa usmieva nejakej vnútornej myšlienke.
Zdvihne a obráti zrak na steny, akoby im zverovala akési tajomstvo. Ob-
čas však zváţnie, takmer zosmutnie. Potom sa jej úsmev znova vráti. 2 Počuť zaklopanie na dvere. Mária vstane a otvorí. Vchádza Jozef.
Pozdravia sa. Potom si Jozef sadne na stoličku z druhej strany stola oproti Márii.
Jozef je pekný muţ v najlepších rokoch. Má najviac tridsaťpäť rokov.
Tmavogaštanové vlasy a brada rovnakej farby rámujú jeho pravidelnú
tvár s dvoma neţnými gaštanovými očamŕ, takmer čiernymi. Má hladké
široké čelo, jemný, mierne ohnutý nos, okrúhle líca skôr hnedej neţ oli-
vovej farby. Nie je veľmi vysoký, ale silný a dobre stavaný.
Predtým, neţ si sadne, vyzlečie si plášť okrúhleho tvaru (takto uši-
tý plášť vidím prvýkrát), ktorý sa zapína pri krku akousi sponkou alebo
niečím podobným a má kapucňu. Je svetlej gaštanovej farby a zdá sa, ţe
z nepremokavej látky zo surovej vlny. Vyzerá ako plášť horala pouţíva-
ný ako ochrana v nečase. 3 Skôr neţ si sadne, ponúkne Márii dve vajíčka a strapec hrozna, tro-
chu zvädnutý, ale dobre zachovaný. Usmieva sa a vraví: „Doniesli mi
ho z Kány. Vajíčka mi dal stotník za prácu, ktorú som mu urobil na vo-
ze. Zlomilo sa mu koleso a ich robotník je chorý. Vajíčka sú čerstvé.
Vzal ich zo svojho kurína. Vypi ich. Urobia ti dobre."
„Zajtra, Jozef. Práve som dojedla."
„Ale hrozno si môţeš, vziať. Je dobré. Sladké ako med. Niesol som ho
opatrne, aby sa nepoškodilo. Zjedz ho. Mám ešte ďalšie. Prinesiem ti ho
zajtra. Dnes večer som nemohol, lebo idem rovno z domu stotníka."
„Tak si ešte nevečeral."
„Nie, ale to nič."
Mária rýchlo vstane, odíde do kuchyne a vráti sa s mliekom, olivami
a syrom. „Nič iného nemám," vraví. „Vezmi si vajíčko."
101
Jozef nechce. Vajíčka sú pre Máriu. S chuťou je chlieb so syrom a pi-
je ešte vlaţné mlieko. Potom prijme jablko. Večera sa skončila.
Mária odloţí riady zo stola a vezme si výšivku. Jozef jej pomáha a zo-
stane v kuchyni, aj keď ona odtiaľ odíde. Počujem ho, ako všetko ukladá
na miesto. Prikladá na oheň, lebo večer je chladný. Keď sa vráti, Mária
sa mu poďakuje. 4 Rozprávajú sa. Jozef hovorí, ako strávil deň. Hovorí o svojich sy- 18.4
novcoch. Zaujíma sa o Máriinu prácu a o jej kvety. Hovorí, ţe jej prine-
sie krásne kvety, ktoré mu sľúbil stotník. „Sú to kvety, aké my nemáme.
Priniesli si ich z Ríma. Sľúbil mi priesady. Teraz, keď je mesiac priazni-
vý, zasadím ti ich. Sú peknej farby a veľmi príjemne voňajú. Videl som
ich vlani v lete, lebo vtedy kvitnú. Bude ti z nich rozvoniavať celý dom.
Potom vo vhodnú dobu oreţem stromy. Je čas."
Mária sa usmieva a ďakuje. Ticho. Jozef hľadí na Máriinu plavú hla-
vu sklonenú nad výšivkou. Pohľad anjelskej lásky. Keby anjel miloval
ţenu manţelskou láskou, určite by sa pozeral na ňu takto. 5 Mária, ako keď sa niekto rozhodne, poloţí vyšívanie do lona a po- 18.5
vie: Jozef, aj ja ti chcem niečo povedať. Nikdy nemám čo povedať, veď
vieš, ako tu ţijem v ústraní. Ale dnes mám jednu novinku. Dozvedela
som sa, ţe naša príbuzná Alţbeta, Zachariášova manţelka, čaká dieťa..."
Jozef sa prekvapene pozrie na Máriu a vraví: „V jej veku?"
„V jej veku," odpovie s úsmevom Mária. „Pán môţe všetko a teraz
chcel dopriať túto radosť našej príbuznej."
„Ako to vieš? Je to zaručená správa?"
„Prišiel posol a je to niekto, kto nemôţe klamať. Chcela by som ísť
k Alţbete, aby som jej pomohla a povedala jej, ţe sa teším spolu s ňou.
Ak to ty dovolíš..."
„Mária, ty si moja ţena a ja som tvoj sluţobník. Všetko, čo robíš, ro-
bíš dobre. Kedy by si chcela odísť?"
„Čo najskôr, ale zostanem tam niekoľko mesiacov."
„A ja ťa budem čakať a počítať dni do tvojho návratu. Choď spokoj-
ne. O tvoj dom a záhradku sa postarám. Nájdeš si svoje kvety také pek-
né, ako keby si sa o ne starala ty. Iba... počkaj. Pred Veľkou nocou mu-
sím ísť do Jeruzalema nakúpiť niečo, čo potrebujem k práci. Ak počkáš
pár dní, odprevadím ťa aţ tam. Ďalej nie, pretoţe sa musím ihneď vrá-
tiť. Ale aţ potiaľ môţeme ísť spolu. Budem spokojnejší, keď budem ve-
dieť, ţe nie si na ceste sama. Pokiaľ ide o návrat, daj mi vedieť a prídem
ti naproti."
102
„Si taký dobrý, Jozef. Nech ti to Boh odplatí svojím poţehnaním
a uchráni ťa pred bolesťami. Stále ho o to prosím." i
6 Obaja cudní manţelia sa anjelsky usmievajú. Na chvíľu opäť zavlád-
ne ticho.
Potom Jozef vstane, oblečie si plášť a dá si na hlavu kapucňu. Pozdra- ví Máriu, ktorá tieţ vstala, a vychádza.
Mária sa pozerá, ako odchádza, a vzdychne si, akoby ju niečo trápi-
lo. Pozdvihne oči k nebu. Určite sa modlí. Starostlivo zavrie dvere. Zba-
lí výšivku. Ide do kuchyne. Zhasne alebo prikryje oheň. Rozhliadne sa,
či je všetko na svojom mieste. Vezme lampu a vychádza zatvárajúc dve-
re. Rukou si chráni plamienok, ktorý sa chveje v studenom nočnom vet-
re. Vchádza do svojej izby a ešte sa modlí.
Videnie sa takto končí.
7 Mária hovorí:
„Drahá dcéra, keď sa skončilo vytrţenie, ktoré ma naplnilo nevýslov-
nou radosťou, moje zmysly sa znova vrátili k pozemským veciam. Pr-
vou myšlienkou, ktorá ma pichla ako ostrý tŕň ruţe do srdca zavinutého
do ruţí Boţej lásky, ktorá sa nedávno stala mojím Ţeníchom, bola myš-
lienka na Jozefa.
Uţ som ho milovala, svojho svätého a pozorného ochrancu. Odkedy
si Boţia vôľa prostredníctvom slov svojho kňaza ţelala, aby som sa stala
Jozefovou manţelkou, mohla som spoznať tohto spravodlivého a oce-
niť jeho svätosť. Spojená s ním som pocítila, ako vymizla moja opuste-
nosť siroty, ani som uţ neoplakávala stratené útočište chrámu. Bol neţ-
ný ako stratený otec. Pri ňom som sa cítila v bezpečí ako pri kňazovi.
Všetka váhavosť padla, nielen padla. Zabudla som na ňu, tak sa vzdiali-
la z môjho panenského srdca. Pochopila som, ţe nemusím váhať ani sa
ničoho báť vo vzťahu k Jozefovi. Moje panenstvo zverené Jozefovi bo-
lo bezpečnejšie neţ dieťa v náručí matky. 8 Ale ako mu teraz povedať, ţe som matkou? Hľadala som slová, ako
by som mu to oznámila. Ťaţké hľadanie. Nechcela som sa chváliť Bo-
ţím darom a nemohla som nijako ospravedlniť svoje materstvo, aby
som pritom nepovedala: ,Pán si ma zamiloval spomedzi všetkých ţien
a urobil zo mňa, svojej sluţobnice, svoju Nevestu/ Klamať ho a skrývať
svoj stav som tieţ nechcela.
Kým som sa modlila, Duch, ktorým som bola naplnená, mi pove-
dal: ,Mlč. Mne zver starosť o tvoje ospravedlnenie u tvojho manţela/
103
Kedy? Ako? Nepýtala som sa. Vţdy som sa spoliehala na Boha tak, ako
sa kvietok spolieha na vlnu, ktorá ho unáša. Nikdy ma Večný nenechal
bez svojej pomoci. Jeho ruka ma podopierala, chránila a viedla aţ sem.
Tak to urobí aj teraz. 9 Dcéra moja, aká krásna a povzbudzujúca je viera v nášho večného, 18.9
dobrého Boha! Berie nás do svojho náručia ako do kolísky, nesie nás
ako loďku do ţiarivého prístavu dobra, rozohrieva nám srdce, utešuje
nás, ţiví nás. Poskytuje nám odpočinok a radosť, dáva nám svetlo a ve-
die nás. Dôvera v Boha je všetko a Boh dá všetko tomu, kto mu dôveru-
je. Dáva seba samého.
V ten večer som doviedla svoju dôveru stvorenia k dokonalosti. Te-
raz som to mohla urobiť, lebo Boh bol vo mne. Predtým som mala dô-
veru úbohého stvorenia, akým som bola. Vţdy som bola ničím, i keď
som bola tak veľmi milovaná, ţe som bola bez poškvrny. Ale teraz som
mala boţskú dôveru, lebo Boh bol môj: môj Ţeních, môj Syn! Aká ra-
dosť! Byť jedno s Bohom! Nie pre moju slávu, ale pre to, aby som ho
milovala v bezvýhradnom spojení, aby som mu mohla povedať: ,Ty,
iba ty, ktorý si vo mne, konaj so svojou boţskou dokonalosťou vo všet-
kom, čo robím/
Keby mi nebol povedal: ,Mlčľ, moţno by som sa s tvárou sklonenou
k zemi odváţila Jozefovi povedať: ,Prenikol ma Duch a mám v sebe Zá-
rodok Boha/ A on by mi uveril, pretoţe si ma váţil, lebo ako všetci, kto-
rí nikdy neklamú, neuveril by, ţe iný klame. Áno, aby som ho nezranila
bolesťou v budúcnosti, bola by som prekonala odpor k tomu, ţe si pri-
svojím takú slávu. Ale poslúchla som boţský príkaz.
A od tejto chvíle som po celé mesiace pociťovala prvé zranenie, pre
ktoré mi krvácalo srdce. Prvá bolesť môjho údelu spoluvykupiteľky.
Obetovala som ju a znášala, aby som vás chránila a dala vám pravidlo,
ako sa správať v ţivote v podobných chvíľach utrpenia, keď musíte ml-
čať o udalosti, ktorá vás vrhá do zlého svetla pred niekým, kto vás mi-
luje. 10
Zverte Bohu starosť o svoju dobrú povesť a citové záujmy. Zaslúţ- 18.10
te si svätým ţivotom Boţiu ochranu a potom kráčajte s istotou. I keby
bol celý svet proti vám, Boh vás obháji pred tým, kto vás miluje, a po-
stará sa, aby pravda vyšla najavo.
Odpočívaj teraz, dcéra. A buď stále viac mojou dcérou."
104
19. Mária s Jozefom na ceste do Jeruzalema
27. marec 1944 1 Prizerám sa Máriinmu odchodu k Alţbete.
Jozef prišiel po Máriu s dvoma sivými oslami: jeden pre neho a dru-
hý pre Máriu. Obe zvieratá majú beţné sedlá, ale jedno je zvýšené
o akési zvláštne zariadenie. Ako pochopím neskôr, je určené na nesenie
nákladu. Ide o akýsi druh nosiča batoţiny, na ktorý Jozef upevňuje ma-
lú drevenú truhlicu, dnes by sme povedali kufrík, ktorý priniesol Márii,
aby si doň uloţila šatstvo.
Počujem, ako Mária srdečne ďakuje Jozefovi za tento predvídavý dar- ček, do ktorého ukladá všetko, čo vyberá z batohu, ktorý si predtým pri-
pravila. 2 Zatvárajú domové dvere a vydávajú sa na cestu. Práve sa brieţdi, le-
bo vidím, ako zore sfarbujú východ doruţova. Nazaret ešte spí. Oba-
ja ranní cestujúci stretnú iba pastiera, ktorý poháňa pred sebou bečiace
hopkajúce ovce, vráţajúce jedna do druhej. Barančeky bľačia prenika-
vými a tenkými hlasmi viac neţ ostatné a aj keď kráčajú, chceli by nájsť
materské vemeno. Ale matky sa ponáhľajú na pašu a silnejším bľačaním
ich vyzývajú, aby aj ony cupkali.
Mária sa pozerá a usmieva. Zastane, aby nechala prejsť čriedu, potom
sa zohne v sedle a hladká krotké zvieratká, ktoré prechádzajú a otiera-
jú sa o osla. Keď príde pastier v náručí s ovečkou, ktorá práve prišla na
svet, a zastaví sa, aby ich pozdravil, Mária sa usmeje, pohladká ruţovú
papuľku zúfalo bľačiaceho baránka a vraví: „Hľadá mamu. Pozri, tam
je mama. Ona ťa neopustí, nie, maličký." A ozaj, ovca matka sa otiera
o pastiera a stavia sa na zadné nohy, aby olízala papuľku svojho novo-
rodenca.
Črieda prechádza hrmotne ako voda naráţajúca na breh a zanechá-
va za sebou prach zvírený klusajúcimi kopýtkami a celú výšivku šľapa-
jí v zemi na ceste.
Jozef s Máriou pokračujú v ceste. Jozef má na sebe široký plášť. Má-
ria je zahalená do akéhosi pásikavého šálu, lebo ráno je veľmi chladné.
Teraz sú uţ na poliach a idú vedľa seba. Prehovoria zriedka. Jozef
premýšľa o svojich záleţitostiach, kým Mária sleduje svoje myšlienky
a ako je v nich pohrúţená, usmieva sa nad nimi. Keď po tomto sústre-
dení myšlienok obráti svoj pohľad na okolie, usmieva sa na to, čo vidí.
Občas sa pozrie na Jozefa a závoj smutnej váţnosti jej zatieni pohľad.
105
Potom sa jej vráti úsmev aj pri pohľade na svojho predvídavého man-
ţela, ktorý rozpráva síce málo, ale ak niečo povie, je to preto, aby sa jej
spýtal, či sa cíti dobre a či niečo nepotrebuje. 3 Teraz je uţ na cestách viac ľudí, najmä v blízkosti niektorých osád
alebo v nich. Ale ľudia, ktorých stretajú, sa o dvojicu veľmi nezaujíma-
jú. Idú si na svojich klusajúcich osloch, ktoré svojimi spieţovcami robia
veľký hluk. Zastavia sa len raz v tieni lesíka, aby si zajedli kúsok chleba
s olivami a napili sa z prameňa, ktorý vyteká z malej jaskynky. Druhý
raz sa zastavia, aby sa schovali pred prudkým lejakom, ktorý sa náhle
spustil z temného mračna.
Schovali sa v kopci, pod výčnelkom balvanu, ktorý ich chráni pred
najprudším daţďom. Jozef však nástojčivo poţaduje, aby si Mária ob-
liekla jeho vlnený nepremokavý plášť, po ktorom voda len steká a ne-
premočí ho. Mária musí ustúpiť starostlivému naliehaniu manţela, kto-
rý, aby ju uistil, ţe ani on nezmokne, pokrýva si hlavu a plecia malou
béţovou pokrývkou, ktorú mal na sedle. Je to pravdepodobne pokrývka
pre oslíka. Teraz Mária vyzerá ako minorita, s kapucňou, čo jej lemuje
tvár, a v hnedom plášti, ktorý sa zatvára pri krku a celú ju zakrýva.
Lejak sa zmiernil, ale prechádza do nepríjemného drobného daţďa.
Znova vyráţajú na cestu, teraz uţ celkom blatistú. Ale je jar a po krát-
kom čase sa ukáţe slnko, ktoré urobí cestu pohodlnejšou. Oba osly dup-
kajú po ceste radostnejšie.
Nevidím iné, lebo videnie tu prestáva.
20. Odchod z Jeruzalema, blaţený výzor Márie, dôleţitosť modlitby pre Máriu a Jozefa
28. marec 1944 1 Sme v Jeruzaleme. Poznám ho uţ dobre, s jeho ulicami a bránami.
Obaja manţelia sa najprv uberajú k chrámu. Spoznávam stajňu, kde
Jozef nechal osla v deň obetovania v chráme. Aj teraz tam necháva oboch
oslov, keď ich predtým obriadil, a s Máriou sa idú pokloniť Pánovi.
Potom vychádzajú von a Mária s Jozefom ide do domu asi nejakých
známych. Tam sa občerstvia a Mária odpočíva, kým sa Jozef nevráti
s akýmsi starčekom. „Tento muţ ide tou istou cestou ako ty. Iba kú-
sok cesty ti zostane ísť samej k tvojej príbuznej. Môţeš mu dôverovať,
poznám ho."
106
20.2
20.3
2 Nasadajú na oslíkov a Jozef odprevádza Máriu aţ k bráne (nie k tej,
ktorou vošli, ale k inej) a tam sa rozlúčia. Mária ide sama so starčekom,
ktorý rozpráva o to viac, o čo bol Jozef mlčanlivejší, a zaujíma sa o tisíc
vecí. Mária mu trpezlivo odpovedá.
Teraz má pred svojím sedlom malú truhlicu, ktorú predtým stále
niesol Jozefov osol, a uţ nemá plášť. Nemá ani šál, ktorý je zloţený na
truhličke. Vo svojich tmavomodrých šatách s bielym závojom, ktorý ju
chráni pred slnkom, je veľmi pekná. Aká je krásna!
Starček je zrejme trochu nahluchlý, lebo Mária, ktorá vţdy hovorí
potichu, musela teraz rozprávať veľmi nahlas, aby ju počul. No rýchlo
sa unavil. Vyčerpal celý svoj repertoár otázok a správ a teraz podriemka-
va v sedle. Nechá sa viesť svojím oslom, ktorý cestu dobre pozná.
Mária sa počas tejto prestávky pohrúţila do svojich myšlienok a do
modlitby. Hľadí do blankytného neba, ruky má zloţené v lone. Potichu
si pospevuje a je to určite modlitba, lebo jej tvár vyţaruje vnútorné za-
nietenie a blaţenosť.
Uţ nevidím nič iné. > 3 Aj teraz, keď sa mi videnie preruší ako včera, zostávam s Mamič-
kou, ktorá je pri mne, veľmi zreteľne viditeľná môjmu vnútornému zra-
ku. Aţ tak, ţe môţem opísať jemnú ruţovú farbu jej líc, ţivú červeň jej
malých úst a neţnú ţiaru jej krásnych belasých očí orámovaných tmavo
plavými mihalnicami.
Zlatisté vlasy rozdelené na polovicu na vrchu hlavy jej padajú na ple-
cia v troch vlnách po oboch stranách a sčasti zakrývajú malé uši a stráca-
jú sa so svojím bledým, jagavým zlatom pod závojom, ktorý jej pokrýva
hlavu (pretoţe ju vidím oblečenú do šiat z rajského hodvábu a v jem-
nom plášti tenkom ako závoj, avšak nepriehľadnom, z tej istej látky ako
šaty, prehodeným cez hlavu).
Šaty sú pri krku stiahnuté ozdobou, v ktorej je navlečená šnúrka
a jej konce sú zviazané vpredu pod krkom, v ţivôtiku sú šaty nazbera-
né hrubšou šnúrkou z rovnakého bieleho hodvábu, ktorý visí vo dvoch
strapcoch po boku.
Môţem vám dokonca povedať, ţe šaty, stiahnuté pri krku a v ţivô-
tiku, jej vytvárajú na hrudi sedem okrúhlych a mäkkých záhybov, ktoré
sú jedinou ozdobou jej veľmi cudných šiat.
Môţem vám povedať o čistote, ktorá vyţaruje z celého Máriinho
vzhľadu, z jej takých harmonických a vyberaných tvarov, ktoré ju robia
tak veľmi anjelsky ţenou.
107
4 Čím viac sa na ňu pozerám, tým väčšmi trpím, keď si pomyslím, koľ-
ko ju nechali trpieť. A pýtam sa, ako mohli nemať s ňou súcit, takou mier-
nou a láskavou, takou jemnou aj fyzickým vzhľadom. Hľadím na ňu a zno-
vu počúvam všetky tie výkriky z Kalvárie aj proti nej, všetok ten výsmech
a hrubosti. Všetky preklínania preto, ţe bola matkou odsúdeného. Teraz
ju vidím krásnu a pokojnú. Ale jej terajší vzhľad mi nemôţe vymazať spo-
mienku na jej tragickú tvár v hodinách agónie a na jej bezútešný obličaj
v jeruzalemskom dome po Jeţišovej smrti. A ţelala by som si ju pohladkať
a bozkávať na jej neţne ruţové a mäkké líca, aby som svojím bozkom moh-
la vymazať túto ţalostnú spomienku, ktorá je iste v nej, tak ako aj vo mne. 5 Nemôţete si predstaviť, aký pokoj cítim, keď je nablízku. Myslím
si, ţe umierať pozerajúc sa na ňu je sladšie neţ najsladšia hodina ţivota.
V tom čase, keď som ju nevidela takto, celú pre seba, trpela som jej ne-
prítomnosťou, ako keď vám chýba matka. Teraz znova pociťujem tú ne-
výslovnú radosť, ktorá ma sprevádzala v decembri a v prvých januáro-
vých dňoch. A som šťastná. Šťastná napriek tomu, ţe som videla útrapy
umučenia, ktoré vrhali na kaţdú moju radosť závoj bolesti.
Ťaţko vypovedať a vysvetliť to, čo zakusujem a čo sa udialo od 11.
februára, od večera, keď som videla trpieť Jeţiša pri jeho umučení. Bol
to pohľad, ktorý ma radikálne zmenil. Či by som zomrela teraz ale-
bo o sto rokov, toto videnie zostane vţdy s rovnakou silou a účinkami.
Predtým som premýšľala o Kristových bolestiach. Teraz ich preţívam,
lebo mi stačí jedno slovo, jeden pohľad na obrázok, aby som znovu
preţila to utrpenie, ktoré som preţívala v ten večer, desila sa tých múk
a preţívala úzkosť z jeho bezútešného utrpenia. A aj keď ho nič nepri-
pomína, spomienka ma trýzni.
Mária začína rozprávať a ja mlčím.
6 Mária hovorí:
„Budem hovoriť málo, lebo si veľmi unavená, úbohá dcéra.
Len obrátim tvoju pozornosť a pozornosť tých, čo čítajú, na stályjo-
zefov a môj zvyk klásť vţdy na prvé miesto modlitbu. Únava, zhon, sú-
ţenie, starosti, boli veci, ktoré nezabraňovali modlitbe, ba práve jej na-
pomáhali. Modlitba bola vţdy kráľovnou našich starostí. Naša útecha,
naše svetlo, naša nádej. Ak bola v smutných chvíľach potešením, v šťast-
ných chvíľach bola spevom. Ale vţdy bola stálou priateľkou našej duše.
Bola tým, čo nás vytrhávalo zo zeme, z vyhnanstva, a čo nás vynášalo
do výšin, do neba, do vlasti.
108
Nielen ja sama, ktorá som uţ mala v sebe Boha a mohla som sa po-
zerať na svoje lono, aby som sa klaňala Svätému svätých, ale aj Jozef sa
cítil spojený s Bohom, keď sa modlil. Lebo naša modlitba bola ozajst-
ným klaňaním celého bytia, ktoré sa v poklone spájalo s Bohom a kto-
ré on objímal.
A hľaďte, ani ja, hoci som uţ mala v sebe Večného, necítila som sa
oslobodená od úctivého vzdávania pocty chrámu. Ani najvyššia svätosť
neoslobodzuje od toho, ţe sa človek cíti ničím vo vzťahu k Bohu a ţe
pokoruje to svoje nič, lebo on nám to dovoľuje ustavičným prevoláva-
ním na jeho slávu. 7 Ste slabí, úbohí, s chybami? Vzývajte Pánovu svätosť: ,Svätý, svätý,
svätý!' Volajte ho, tohto poţehnaného Svätého, k vašej biede. On príde
a premení vás vliatím svojej svätosti. Ste svätí a bohatí na zásluhy v je-
ho očiach? Rovnako vzývajte Pánovu svätosť. Ona, nekonečná, bude
stále zväčšovať vašu svätosť. Anjeli, bytosti povýšené nad slabosti ľud-
stva, neprestanú ani na chvíľu prespevovať svoje ,Svätý' a ich nadpriro-
dzená krása sa zväčšuje pri kaţdom vzývaní svätosti nášho Boha. Napo-
dobňujte anjelov.
Nikdy sa nevzdávajte ochrany modlitby, proti ktorej sa zameriavajú
Satanové zbrane, zloba sveta, chúťky tela a pýcha mysle. Neodkladajte
nikdy túto zbraň, prostredníctvom ktorej sa otvárajú nebesia a zosiela-
jú milosti a poţehnania.
Zem potrebuje obmytie modlitbami, aby sa očistila od hriechov,
ktoré priťahujú Boţie tresty. A pretoţe sa iba málo ľudí modlí, musí
sa tých málo modliť tak, ako keby ich bolo veľa. Rozmnoţujte ich ži-
vé modlitby, aby sa z nich vytvorilo mnoţstvo, ktoré je potrebné pre
získanie milostí. Modlitby sú ţivé, ak sú okorenené skutočnou láskou
a obetou. 8 A ţe ty, dcéra, trpíš okrem svojho utrpenia aj pre moje utrpenie
a utrpenie môjho Jeţiša, je dobrá vec. Príjemná Bohu a zásluţná. Tvo-
ja súcitná láska je mi veľmi milá. Ty ma chceš bozkávať? Bozkávaj rany
môjho Syna. Naplň ich balzamom svojej lásky. Ja som duchovne cítila
útrapy bičovania a tŕnia a mučenie klincov a kríţa. Ale rovnako duchov-
ne cítim všetky pohladenia prejavované môjmu Jeţišovi, a to sú mnohé
bozky, ktoré dostávam. A potom príď. Som Kráľovnou neba. Ale vţdy
som Mamičkou..."
A ja som blaţená.
109
21. Máriin príchod do Hebronu a jej stretnutie s Alţbetou
1. apríl 1944 1 Som v hornatom kraji. Nie sú to vysoké hory, ale ani nie pahorky. 21.1
Majú uţ vrcholy a chrbty ozajstných hôr, aké moţno vidieť v našich
toskánsko-umbrijských Apeninách. Vegetácia je bujná a nádherná, lebo
vody, čo udrţiava pasienky zelené a ovocné sady úrodné, je tu hojne.
V takmer všetkých sadoch pestujú jablone, figovníky a okolo domov vi-
nič. Pokiaľ ide o ročné obdobie, musí to byť na jar, lebo strapce hrozna
sú uţ naliate ako bobule viky a na jabloniach uţ odkvitli kvety a vyze-
rajú ako zelené guľôčky. A na koncoch konárov figovníkov sa uţ obja-
vujú prvé plody, síce ešte v zárodkoch, ale uţ pekne tvarované. Lúky sú
ozajstným mäkkým kobercom tisícich farieb. Pasú sa alebo odpočívajú
na nich ovce, biele škvrny na trávnatom smaragde. 2 Mária stúpa so svojím somárikom po dosť dobrej ceste, ktorá bude 21.2
asi hlavnou hradskou. Stúpa, pretoţe celkom pekná dedina je poloţená
vyššie. Môj vnútorný poradca mi vraví: „Toto miesto je Hebron." Vy ste
mi hovorili o hornatom kraji. Neviem, čo robiť. Mne je označené tým-
to menom. Neviem, či Hebron je celá oblasť, alebo Hebron je dedina.
Takto to počujem a takto hovorím.
Mária vchádza do dediny. Ţeny vo dverách - chýli sa k večeru - po-
zorujú príchod cudzinky a hovoria o tom medzi sebou. Sledujú ju očami
a neuspokoja sa, kým ju nevidia zastaviť sa pred jedným z najkrajších do-
mov postavených uprostred obce. Vpredu je zeleninová záhrada a vzadu
a okolo domu dobre udrţovaný ovocný sad. Ten sa v kopci mení na stú-
pajúcu a klesajúcu rozľahlú lúku. Na jej konci je uţ les s vysokými stroma-
mi, za ktorými neviem, čo je. Pozemok je ohradený plotom z divokých
ostruţín alebo šípových ruţí. Nerozoznám ich dobre, pretoţe, ako viete,
kvety a konáre týchto tŕnistých kríkov sa veľmi podobajú, a kým nie sú na
nich plody, dá sa ľahko pomýliť. Pred domom, na strane obrátenej do de-
diny, je pozemok ohradený bielym múrikom, na ktorom sa popínajú ko-
náre skutočných ruţových kríkov, nateraz bez kvetov, ale uţ s púčikmi.
Uprostred je zavretá ţelezná brána. Vidno, ţe je to dom váţenej a zámoţ-
nej osobnosti obce, lebo všetko v ňom poukazuje ak nie na bohatstvo
a prepych, tak určite na blahobyt. Dom je v peknom poriadku. 3 Mária zosadne zo somárika a priblíţi sa k bráne. Pozerá sa pomedzi 21.3
mreţe, ale nevidí nikoho. Pousiluje sa, aby ju počuli. Nejaká ţenička,
110
najzvedavejšia zo všetkých, prišla k nej a ukazuje jej čudné zariadenie,
ktoré slúţi ako zvonček. Sú to dva kúsky kovu nasadené na akúsi rovno-
váţnu tyčku, spojenú s povrazom. Keď sa potiahne za povraz, kovové
doštičky udierajú do seba a vydávajú zvuk ako zvonček alebo gong.
Mária potiahne za povraz, ale tak jemne, ţe zvonček vydá len ľahučký
cengot, ktorý nikto nepočuje. Nato sa starenka s výrazným nosom, ostrou
bradou a s jazykom, ktorý vydá za desať naraz, zavesí na povraz a ťahá, ťa-
há a ťahá. Zvonenie, ktoré by zobudilo aj mŕtveho. „Tak sa to robí, ţena.
Ako chcete ináč, aby vás počuli? Viete, Alţbeta je uţ stará a starý je i Za-
chariáš. A teraz nielenţe je hluchý, ale aj nemý. Starí sú aj obidvaja sluho-
via, viete? Uţ ste tu boli niekedy? Poznáte Zachariáša? Ste..."
Vynorí sa krívajúci starček, aby zachránil Máriu pred záplavou infor-
mácií a otázok. Bude to asi záhradník alebo roľník, lebo má v ruke mo-
tyčku na pletie a okolo pásu má uviazaný krivý záhradnícky nôţ. Otvorí
a Mária vstúpi, poďakuje sa starenke, ale... fíha, nechá ju bez odpovede.
Aké sklamanie pre zvedavú!
Sotva je Mária vnútri, povie: „Som Mária Joachima a Anny z Naza-
reta.* Sesternica vašich pánov." 4 Starček sa ukloní, pozdraví a zavolá: „Sára, Sára!" Opäť otvorí brá-
ničku, aby mohol vojsť oslík, ktorý zostal vonku, pretoţe Mária, aby sa
zbavila dotieravej starenky, vkĺzla dovnútra veľmi rýchlo a záhradník
rovnako šikovne ako ona zavrel bráničku pred nosom kmotry. A pokým
necháva vojsť oslíka, vraví: „Ó, veľké šťastie a veľké nešťastie v tomto
dome! Nebesia dali neplodnej dieťa, nech je zvelebený za to Najvyšší!
Ale Zachariáš sa vrátil asi pred siedmimi mesiacmi z Jeruzalema nemý.
Dorozumieva sa posunkami a písaním. Vedeli ste to azda? Moja pani po
vás toľko túţila uprostred tejto radosti i bolesti! Stále o vás rozprávala
so Sárou a vravela: ,Keby som tak mala pri sebe svoju malú Máriu! Ke-
by bola ešte v chráme! Poslala by som Zachariáša, aby ju priviedol. Ale
teraz si Pán ţelal, aby sa stala ţenou Jozefa z Nazareta. Iba ona by ma
utešila v tejto bolesti a pomohla by mi modliť sa k Bohu, pretoţe ona je
taká dobrá. A v chráme ju všetci oplakávajú. Na posledné sviatky, keď
som išla so Zachariášom naposledy do Jeruzalema, aby som sa poďako-
vala Bohu, ţe mi daroval dieťa, jej učiteľky mi povedali: »Od tej doby,
MV v Diele často píše odlišne vlastné mená (napr. Giovacchino - Gioacchino
a pod). Na rozdiel od talianskeho originálu sa v našom preklade vlastné mená
uvádzajú jednotne (pozn. prekladateľa).
111
čo Máriin hlas uţ neznie v týchto múroch, chrám ako keby stratil che-
rubínov Slávy.«' Sára! Sára! Moja ţena je trochu nahluchlá. Len poď,
poď, ja ťa zavediem." 5 Miesto Sáry sa však hore na schodoch, ktoré vedú po jednej strane
domu, vynorí veľmi staručká ţena, celá vráskavá s veľmi prešedivený-
mi vlasmi, ktoré boli kedysi čierne, lebo mihalnice a obočie má čierne
ešte doteraz. O tom, ţe bola tmavovláskou, jasne svedčí farba jej pleti.
Jej výrazný poţehnaný stav, napriek širokým a voľným šatám, zvláštne
kontrastuje s jej viditeľne pokročilým vekom. Pozerá sa a zacláňa si oči
rukou. Spoznáva Máriu. Zodvihne ruky k nebu s prekvapeným a radost-
ným „ó!" a ponáhľa sa v ústrety Márii, ako len vládze. Aj Mária, ktorá sa
vţdy pohybuje pokojne, sa teraz rozbehne sviţne ako srnka a dostane sa
k spodnej časti schodov naraz s Alţbetou. Mária si veľmi srdečne privi-
nie k srdcu svoju sesternicu, plačúcu od radosti, ţe ju vidí.
Zostanú chvíľu v objatí a potom sa Alţbeta vymaní a vydá zo seba
„ach", ktoré je zmesou bolesti a radosti. Poloţí si ruky na zväčšené bru-
cho. Skloní tvár a striedavo bledne a červená sa. Mária i sluha vystrú ru-
ky, aby ju podopreli, pretoţe sa zapotácala, akoby jej bolo zle.
Ale Alţbeta po krátkom sústredení pozdvihne svoju rozţiarenú tvár,
ţe pôsobí celkom omladnutá. Hľadí na Máriu s úsmevom a s úctou,
akoby videla anjela, potom sa hlboko ukloní na pozdrav a vyriekne:
„Poţehnaná si medzi všetkými ţenami! A poţehnaný plod tvojho ţi-
vota! (Vraví takto: dve jasne oddelené vety.) Čím som si zaslúţila, ţe
ku mne, tvojej sluţobnici, prichádza matka môjho Pána? Hľa, pri zvu-
ku tvojho hlasu sa od radosti zachvelo dieťa v mojom lone a keď som ťa
objala, Duch Pánov vyjavil môjmu srdcu veľkú pravdu. Blahoslavená si,
lebo si uverila, ţe Bohu je moţné aj to, čo sa ľudskej mysli javí ako ne-
moţné! Poţehnaná si, lebo svojou vierou umoţňuješ, aby sa splnili veci,
ktoré predpovedal Pán a proroci pre túto dobu! Poţehnaná si pre spásu,
ktorú splodíš Jakubovmu rodu! Poţehnaná si, lebo si priniesla svätosť
môjmu synovi, ktorý, cítim, poskakuje od radosti v mojom lone ako ja-
sajúce kozliatko, lebo cíti, ţe je vyslobodený z ťarchy hriechu a povola-
ný byť tým, ktorý predchádza, posvätený pred vykúpením od Svätého,
ktorý rastie v tebe!"
Mária so slzami stekajúcimi ako perly z usmievajúcich sa očí k ús-
tam, tieţ usmiatym, s tvárou pozdvihnutou k nebu a aj s rukami po-
zdvihnutými v postoji, ktorý neskôr toľkokrát zaujme jej Jeţiš, zvolá:
„Velebí moja duša Pána" a pokračuje v chválospeve tak, ako nám bol
112
zanechaný.* Na konci pri verši „ujal sa Izraela, svojho sluţobníka..." si
skríţi ruky na hrudi, sklonená si pokľakne na zem a klania sa Bohu.
) 6 Sluha, ktorý sa prezieravo vytratil, keď videl, ţe Alţbeta sa uţ cí-
ti dobre, ba zdôveruje sa so svojimi myšlienkami Márii, vracia sa zo zá-
hrady s dôstojným starcom s úplne bielymi vlasmi i bradou, ktorý uţ
z diaľky veľkými gestami a hrdelnými zvukmi zdraví Máriu.
„Prichádza Zachariáš," vraví Alţbeta a dotkne sa ramena Panny po-
hrúţenej do modlitby. „Môj Zachariáš je nemý. Boh ho potrestal, preto-
ţe neuveril. Poviem ti o tom neskôr. Ale teraz dúfam v Boţie odpuste-
nie, lebo si prišla ty. Ty, plná milostí."
Mária sa zodvihne a kráča v ústrety Zachariášovi. Ukloní sa pred ním aţ po zem a pobozká okraj jeho bieleho rúcha, ktoré mu splýva aţ po zem. Odev je veľmi široký, v páse stiahnutý širokým vyšívaným opaskom.
Zachariáš ju privíta posunkami a obaja spolu podídu k Alţbete.
Všetci vojdú do priestrannej, veľmi pekne upravenej miestnosti na prí-
zemí. Posadia tam Máriu a dajú jej priniesť šálku čerstvo nadojeného
mlieka - ešte má penu - a malé koláče. v
Alţbeta dáva príkazy slúţke, ktorá sa konečne objaví so zamúčenými
rukami a vlasmi ešte belšími neţ v skutočnosti, pretoţe ich má zamúče-
né. Azda miesila na chlieb. Dáva príkazy aj sluhovi - počujem, ţe ho vo-
lajú Samuel -, aby odniesol Máriinu truhlicu do miestnosti, kde ju uby-
tujú. Plní si všetky povinnosti panej domu voči hosťovi.
Mária medzitým odpovedá na otázky, ktoré jej Zachariáš píše rydlom
na voskovú tabuľku. Z odpovedí rozumiem, ţe sa jej pýta na Jozefa a na
to, ako sa cíti po výdaji zaňho. Ale chápem aj to, ţe Zachariáš nemá ni-
jaké nadprirodzené svetlo o Máriinom stave a jej poslaní ako matky Me-
siáša.
Alţbeta podíde k svojmu muţovi, poloţí mu neţne ruku na rameno,
aby ho cudne pohladkala, a povie mu: „Aj Mária je matkou. Teš sa z jej
šťastia." Nepovie nič iné. Hľadí na Máriu. Mária zasa na ňu, ale nevyzý-
va ju, aby povedala niečo viac, a tak Alţbeta mlčí. 7 Neţné, veľmi neţné videnie! Zbavuje ma hrôzy, ktorá mi zostala pri
pohľade na Judášovu samovraţdu.
Včera večer, predtým ako som zadriemala, videla som, ako sa Mária sklá-
ňa nad kameňom pomazania, nad vyhasnutým telom Vykupiteľa, a plače.
1,46-55.
113
Bola po jeho pravom boku, chrbtom k otvoru do pohrebnej jaskyne. Svet-
lo fakieľ jej osvecovalo tvár, a tak som mohla vidieť, aká je tá tvár zúbo-
ţená, poznačená bolesťou a plačom. Mária drţala Jeţišovu ruku, hladkala
a pritískala si ju na líce, aby ju zohriala. Bozkávala ju, vystierala nehybné
prsty... bozkávala ich jeden po druhom. Potom mu hladkala tvár, zohla sa,
aby mu pobozkala pootvorené ústa, privreté oči, doráňané čelo. V ruţo-
vom svede fakieľ sa rany celého zmučeného tela javia ešte ţivšie a krutosť
podstúpeného mučenia a skutočnosť, ţe je mŕtvy, ešte pravdivejšia.
A tak som zostala v rozjímaní, kým som mala jasný rozum. Keď som
sa prebrala z driemot, modlila som sa a pokojne som sa uloţila ku sku-
točnému spánku. A vtedy začalo vyššie uvedené videnie. Mamička mi
však povedala: „Nehýb sa. Len sa pozeraj. Napíšeš to zajtra." V spánku
sa mi potom znova všetko snívalo. Keď som sa o pol siedmej zobudila,
znova som videla to, čo som uţ videla v bdelosti i vo sne. A písala som,
kým som mala videnie. Potom ste prišli vy a mohla som sa vás opýtať,
či mám vloţiť to, čo nasleduje. Sú to oddelené listy o Máriinom poby-
te v Zachariášovom dome.
22. Dni v Hebrone, ovocie Máriinej lásky k Alţbete
2. apríl 1944 1 Zdá sa, ţe je ráno. Vidím Máriu sedieť vo dvorane a šiť. Alţbeta 22.1
chodí sem a tam, vykonáva svoje kaţdodenné práce okolo domu. Keď
vojde dnu, nikdy nezabudne podísť k Márii a pohladiť jej plavú hlavu,
ktorá je ešte plavšia medzi dosť tmavými stenami a v lúčoch jasného sln-
ka, prenikajúcich cez dvere otvorené do záhrady.
Alţbeta sa skláňa, aby si pozrela Máriinu výšivku, čo mala v Nazare-
te. Pochváli jej krásu.
„Mám aj ľan na pradenie," vraví Mária.
„Pre tvoje Dieťa?"
„Nie. Mala som ho uţ, keď som nemyslela..." Mária nedopovie, ale
ja rozumiem: „... keď som nemyslela, ţe budem Boţou Matkou."
„Ale teraz ho pouţiješ pre neho. Je pekný? Jemný? Vieš, deti potre-
bujú veľmi jemné plátno."
„Viem."
Ja som začala... neskoro, lebo som si chcela byť istá, ţe to nie je
ošiaľ Zlého. Predsa však... cítila som v sebe takú radosť, ţe to nemohlo,
114
naozaj nemohlo pochádzať od Satana. Potom... som veľmi trpela. Som
stará, Mária. Som stará na to, aby som čakala dieťa.2 Veľa som vytrpe-
la. Ty netrpíš..."
Ja nie. Nikdy som sa necítila tak dobre."
„Naozaj! Ty... si bez poškvrny, keď si ťa Boh vyvolil za svoju matku.
A preto nepodliehaš Eviným bolestiam. Tvoj nosený je Svätý."
„Vidí sa mi, akoby som mala v srdci krídla, a nie ťarchu. Akoby som
mala vo svojom vnútri všetky kvety a všetko vtáctvo spievajúce na jar,
a sladkosť medu a ţiaru slnka... Ó, som šťastná!"
„Poţehnaná! Ani ja, odkedy som ťa uvidela, uţ necítim ťarchu, úna-
vu ani bolesť. Zdá sa mi, akoby som sa obnovila, cítim sa mladá, zbave-
ná úbohosti svojho ţenského tela. Moje dieťa, po tom, čo sa pri zvuku
tvojho hlasu zachvelo šťastím, teraz pokojne odpočíva vo svojej rados-
ti. Zdá sa mi, akoby som ho mala v sebe, v ţivej kolíske, a ţe ho vidím
sýteho a blaţeného spať a dýchať ako šťastného vtáčika pod matkiným
krídlom... 3Teraz sa pustím do práce, uţ ma nebude zaťaţovať. Slabo
vidím, ale..."
„Nechaj, Alţbeta! Ja spradiem a utkárh pre teba a tvoje dieťa. Práca
mi ide od ruky a vidím dobre."
„Ale ty musíš myslieť na svoje..."
„Ó, na to budem mať dosť času...! Najprv sa postarám o teba, lebo
porodíš skôr. A potom budem myslieť na svojho Jeţiša."
Presahuje ľudské moţnosti opísať vám nehu v Máriinej tvári a hlase
a ako sa v jej očiach zaperlia neţné slzy šťastia. A ako sa usmieva, keď
vysloví meno dieťaťa, hľadiac pritom na ţiarivé blankytné nebo. Zdá sa,
akoby upadla do vytrţenia uţ pri vyslovení mena Jeţiš. Alţbeta povie: „Aké krásne meno! Meno Boţieho Syna, nášho Spa-
siteľa!"
„Ó, Alţbeta!" Márie sa odrazu zmocňuje čoraz väčší smútok a uchopí
Alţbetu za ruky skríţené na vypuklom bruchu. „Povedz mi, ty, ktorú na-
plnil Duch Pánov pri mojom príchode a ktorá si prorokovala to, čo svet
nepozná. Povedz mi, čo bude musieť vykonať moje Dieťa, aby spasilo
svet. Proroci... Ó, proroci, hovoriaci o Spasiteľovi! Izaiáš... pamätáš na
Izaiáša? Je to muţ bolesti. Jeho ranami sme uzdravení. Bol prebodnutý
pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti... Pánovi sa však páči-
lo zdrviť ho utrpením... Po odsúdení bol vyvýšený...' O akom vyvýše-
ní hovorí? Nazývajú ho Baránok a ja myslím... ja myslím na veľkonoč-
ného baránka, na Mojţišovho baránka a spájam ho s hadom, ktorého
115
Mojţiš vyzdvihol na kríţ.* Alţbeta...! Alţbeta...! Čo urobia môjmu
Dieťaťu? Čo bude musieť vytrpieť, aby spasil svet?" Mária plače.
Alţbeta ju utešuje. „Neplač, Mária. Je to tvoj Syn, ale je aj Boţí Syn.
Boh sa postará o svojho Syna aj o teba, ktorá si mu matkou. A ak budú
mnohí k nemu krutí, mnohí ho budú milovať. Mnohí! Na večné veky.
Svet sa bude pozerať na tvojho Narodeného a bude ťa s ním zvelebovať.
Teba, prameň, z ktorého vytrysklo vykúpenie. Údel tvojho Syna! Pový-
šeného za Kráľa všetkého stvorenstva. Mysli na to, Mária. Bude Kráľ,
lebo vykúpi všetko stvorenie a ako taký bude Kráľom vesmíru. A bu-
de milovaný v priebehu stáročí aj na zemi. Môj narodený predíde tvoj-
ho a bude ho milovať. Anjel to povedal Zachariášovi a ten mi to napí-
sal...4
Ach! Aká bolesť vidieť ho nemého, môjho Zachariáša! Ale ja dúfam,
ţe keď sa dieťa narodí, bude aj otec oslobodený od svojho trestu. Mod-
li sa, ty, ktorá si sídlom Boţej moci a príčinou radosti sveta. Aby som to
dosiahla - to, čo môţem, obetujem Pánovi. Moje dieťa, veď je jeho, le-
bo on ho iba poţičal svojej sluţobnici, aby jej urobil radosť, ţe ju budú
volať matka. Je svedectvom toho, čo mi Boh urobil. Chcem, aby sa vo-
lal Ján. Nie je azda moje dieťa milosťou? A nie je to sám Boh, ktorý mi
ju udelil?" . .,
„Boh ti udelí túto milosť, som o tom presvedčená. Budem sa mod-
liť... s tebou."
„Tak ma bolí, keď vidím, ţe Zachariáš je nemý!" Alţbeta plače. „Keď
mi píše na tabuľku, pripadá mi to, ţe medzi mnou a mojím Zachari-
ášom sú hory a moria. Po toľkých rokoch neţných slov sú teraz jeho
ústa mlkve. A práve teraz, keď by bolo také krásne hovoriť o tom, čo
má prísť. Ba sa i zdrţiavam rozprávania, aby som nevidela, ako sa na-
máha odpovedať mi posunkami. Toľko som sa naplakala! Toľko som
* Nm 21, 8-9. Citácia sa bude často opakovať v Diele od 116.9. O iných Moj-
ţišových skutkoch sú poznámky v 114.6 (zázraky), 119.4 (desatoro prikázaní),
212.5 (zlaté teľa, obnovená zmluva, tabule zákona), 229.3 (narodenie a detstvo),
295.5 (s Jozuem), 324.10 (formula poţehnania), 340.9 (prechod cez Červené
more), 354.9 (manna na púšti), 354.12 (archa zmluvy), 411.6 (smrť), 436.2 (pro-
rok Krista), 457.2 (vody Meríby, zavrhnutie Edomu, smrť Árona), 506.3 (Boţie
zjavenia), 588.6 (kliatby), 625.6 (útlak Hebrejov v Egypte). Iné citácie v epizó-
de o Premenení v 349 a v 402.6, 483.9, 549.8, 594.6, 630.5, 635.7. Poznámky
k Mojţišovým zákonom sú v tematickom indexe na konci knihy pod heslom
Sviatky a Zákon.
116
po tebe túţila! Dedina pozerá, rozpráva, posudzuje. Svet je uţ taký.
Keď niekoho suţuje bolesť alebo preţíva radosť, potrebuje chápajúceho,
a nie kritika. Teraz sa mi však zdá, ţe ţivot bude lepší. Odvtedy, čo si
tu, cítim v sebe radosť. Cítim, ţe skúšku uţ čoskoro zvládnem a ţe sko-
ro budem úplne šťastná. Bude to tak, všakţe? Všetkého som sa vzdala.
Len keby Boh odpustil môjmu manţelovi! Keby som ho znovu mohla
počuť modliť sa!" 5 Mária ju hladká, utešuje a aby ju rozptýlila, pozve ju prejsť sa tro-
chu do záhrady plnej slnka.
Prechádzajú popod dobre udrţiavanú pergolu aţ po veţičku z kresa-
ného dreva, v otvoroch ktorej hniezdia holuby.
Mária rozsýpa zrno a smeje sa, lebo holuby sa k nej náhlivo a s hlas-
ným hrkútaním zlietajú a vytvárajú okolo nej rôznofarebné kruhy. Usa-
dzujú sa jej na hlave, na pleciach, na predlaktiach i na rukách a naťahu-
jú svoje ruţové zobáky, aby si uchmatli zrnká z jej dlaní a pôvabne zobú
do ruţových perí a zubov Panny, lesknúcich sa na slnku. Mária vyťahuje
svetlé zrno z vrecka a smeje sa uprostred tohto dychtivého zhonu.
„Ako ťa majú rady!" vraví Alţbeta. „Si u nás len niekoľko dní a majú
ťa radšej neţ mňa, ktorá sa o ne stále starám."
Prechádzajú sa aţ po uzavretú ohradu na konci ovocného sadu, kde
je zo dvadsať kôz s kozliatkami.
„Vrátil si sa z paše?" pýta sa Mária malého pastierika a pohladká ho.
„Áno, pretoţe otec mi povedal: ,Choď domov, lebo o chvíľu bude
pršať, a sú tu ovce, ktoré čochvíľa budú mať mladé. Dozri, aby mali pri-
pravené seno a podstielku.' Tam uţ ide." Ukáţe smerom k lesu, odkiaľ
zaznieva chvejúci sa bľakot.
Mária hladká kozliatko svetlé ako dieťa a ono sa o ňu obtiera. S Alţ-
betou vypije čerstvo nadojené mlieko, ktoré jej ponúka pastierik.
Prichádzajú ovce s pastierom chlpatým ako medveď. Ale určite je
to dobrý človek, pretoţe nesie na chrbte nariekajúcu ovcu. Opatrne ju
zloţí na zem a vysvetlí: „Bude mať jahniatko. Uţ nevládala od náma-
hy chodiť. Vzal som ju na plecia a ponáhľal sa, aby som dobehol včas!"
Chlapec odvádza ovcu krívajúcu od bolestí do ovčinca.
Mária si sadla na kameň a hrá sa s kozliatkami a baránkami, ponú-
ka ich ruţovým papuľkám kvitnúcu ďatelinu. Jedna čiernobiela kozička
si vyloţí kopýtka na jej rameno a oňucháva jej vlasy. „To nie je chlieb,"
smeje sa Mária. „Zajtra ti prinesiem korku. Teraz buď dobrá."
Aj upokojená Alţbeta sa smeje.
117
6 Vidím Máriu ako šikovne tká pod pergolou, kde dozrieva hrozno.
Musel prejsť nejaký čas, pretoţe jablká na stromoch sa začínajú červenať
a včely bzučia pri zrelých plodoch figovníka.
Alţbeta je uţ vo vysokom stupni tehotenstva a kráča ťaţko. Mária na
ňu hľadí pozorne a láskavo. Aj ona, keď vstane zdvihnúť odkotúľané
klbko, vyzerá uţ oblejšia v bokoch a výraz jej tváre je zmenený. Je zrel-
ší. Predtým bola dievčina, teraz je ţena.
Zvečerieva sa a ţeny vchádzajú do domu. V miestnosti zaţínajú lam-
py. V očakávaní večere Mária tká.
„ Neunavuje ťa to?" pýta sa starostlivo Alţbeta a ukazuje na krosna.
„Nie. Buď si tým istá."
„Mňa táto horúčava vysiluje. Uţ som nemala bolesti, ale teraz poci-
ťujem silnú záťaţ svojich starých obličiek."
„Maj odvahu. Čoskoro sa od toho oslobodíš. Aká budeš potom šťas-
tná! 7 Nemôţem sa dočkať byť matkou. Moje Dieťa! Môj Jeţiš! Aký bu-
de?"
„Krásny ako ty, Mária."
„Ó, nie! Krajší! On je Boh. Ja som jeho sluţobnica. Ale hovorila som
si: Bude plavý alebo tmavý? Bude mať oči ako pokojné nebo alebo ako oči
horských jeleňov? Ja* si ho predstavujem krajšieho ako cherubína, s kuče-
ravými vlasmi zlatej farby, s očami farby nášho Galilejského mora, keď sa
hviezdy začínajú ukazovať na kraji neba. S malými červenými ústočkami
ako rez "granátového jabĺčka, ktoré dozreté na slnku práve praská, s líčka-
mi ruţovými ako - hľa! - ako farba tejto bledej ruţe. Bude mať ručičky ta-
ké maličké a krásne, akoby boli v dutine ľalie, noţičky, ktoré sa zmestia do
dlane ruky, mäkučké a hladšie neţ okvetný lístok. Vidíš. Dávam predsta-
ve, ktorú som si o ňom urobila, všetky krásy, ktoré mi vnuká zem. A poču-
jem jeho hlas. Pri plači - pretoţe moje Dieťa bude trochu plakať od hladu
alebo ospanlivosti a bude to vţdy veľká bolesť pre jeho mamičku, ktorá ho
nebude môcť, ó, nebude môcť počuť plakať bez toho, ţe by jej to nepre-
bodlo srdce - pri plači podobnom náreku práve narodeného baránka, kto-
rý hľadá vemeno a teplo materského rúna, aby v ňom zaspal. V smiechu,
ktorý mi nebom naplní srdce zamilované do môjho Synáčika - môţem
byť doňho zamilovaná, pretoţe je môj Boh a milovať ho ako milovaného
neznamená protirečiť môjmu zasvätenému panenstvu -, v smiechu bude
taký, ako je toto slávnostné hrkútanie šťastného holúbka za to, ţe sa nasý-
til a spokojne odpočíva v teplom hniezdočku. Myslím na jeho prvé krôči-
ky. .. vtáčika poskakujúceho po rozkvitnutej lúke. Lúkou bude srdce jeho
118
mamy, ktoré bude pod jeho ruţovými noţičkami s celou svojou láskou,
aby sa nestretol s ničím, čo by mu spôsobilo bolesť. Ako ho budem milo-
vať, moje Dieťatko! Môjho Syna!8 Aj Jozef ho bude milovať!"
„Ale budeš to musieť povedať Jozefovi!"
Mária zosmutnie a vzdychne. „Budem mu to musieť predsa pove-
dať. .. Chcela by som, aby mu to povedali nebesia, pretoţe je veľmi ťaţ-
ké povedať to."
„Chceš, aby som mu to povedala ja? Pozveme ho na Jánovu obriez- ku..."
„Nie. Prenechala som na Boha úlohu, aby ho oboznámil s jeho šťast-
ným údelom ţiviteľa Boţieho Syna, a on to urobí. Duch mi v ten večer
povedal: ,Mlč. Mne zver úlohu, aby som ťa ospravedlnil/ A urobí to.
Boh nikdy neklame. Je to veľká skúška. Ale pomocou Večného ju zvlád-
nem. Z mojich úst nikto okrem teba, ktorej to zjavil Duch, nesmie ve-
dieť, aké dobro Pán vykonal svojej sluţobnici."
„Stále som mlčala aj pred Zachariášom, ktorý by bol jasal od radosti.
On ťa povaţuje za matku podľa prírody.",
„Viem to. A tak som to chcela z prezieravosti. Boţie tajomstvá sú svä-
té. Anjel Pánov nezjavil Zachariášovi moje boţské materstvo. Mohol by to
urobiť, keby to Boh chcel, pretoţe Boh vedel, ţe uţ je blízko čas vtelenia
jeho Slova vo mne. Ale Boh ponechal skryté toto svetlo radosti Zachariá-
šovi, ktorý odmietol ako nemoţnú skutočnosť, ţe budete mať dieťa v ne-
skorom veku. Ja som sa prispôsobila Boţej vôli. A vidíš. Ty si pocítila ta-
jomstvo ţijúce vo mne. Jeho nič neupozornilo. Kým nespadne clona jeho
nevery pred Boţou mocou, bude odlúčený od nadprirodzeného sveda."
Alţbeta vzdychne a mlčí. 9 Vstúpi Zachariáš. Ponúkne zvitky Márii. Je čas modlitby pred veče-
rou. Mária sa nahlas modlí namiesto Zachariáša, potom si sadnú k stolu.
„Ako budeme oplakávať, ţe uţ nemáme nikoho, kto by sa za nás mod-
lil, keď tu uţ nebudeš," povie Alţbeta hľadiac na svojho nemého muţa.
„Ty sa budeš potom modliť, Zachariáš," vraví Mária.
Zachariáš potrasie hlavou a napíše: „Nebudem sa môcť uţ nikdy
modliť za druhých. Stal som sa toho nehodným, odkedy som zapochy-
boval o Bohu."
„Zachariáš, ty sa budeš modliť. Boh odpúšťa."
Starec si zotrie slzu a vzdychne. Po večeri sa Mária vráti ku krosnám. „Stačí!" vraví Alţbeta. „Veľa sa
namáhaš."
119
„Čas sa blíţi, Alţbeta. Chcem urobiť tvojmu dieťaťu výbavu hodnú
toho, ktorý predchádza Kráľa z Dávidovho rodu."
Zachariáš napíše: „Z koho sa narodí? A kde?"
Mária odpovie: „Tam, kde predpovedali proroci, a z toho, koho si
vyvolí Večný. Všetko je dobré, čo robí náš Pán, Najvyšší."
Zachariáš napíše: „Teda v Betleheme! V Judei. Pôjdeme si ho uctiť,
ţena. Prídeš aj ty s Jozefom do Betlehema?"
A Mária prikývne hlavou nad krosnami: „Prídem."
Videnie sa takto končí.
10
Mária hovorí: 22.10
„Prvú z lások k blíţnemu treba uskutočňovať voči blíţnemu. Ne-
povaţuj to za slovnú hračku. Máme lásku voči Bohu a voči blíţnemu.
V láske voči blíţnemu je zahrnutá aj láska voči nám. Ale ak sa miluje-
me väčšmi, neţ milujeme druhých, uţ nie sme milujúci. Sme egoisti. Aj
v dovolených veciach treba, aby sme boli takí svätí, ţe stále uprednost-
níme potreby svojich blíţnych. Synovia, uisťujem vás, ţe Boh šľachet-
ným vynahradí prostriedkami svojej moci a dobrotivosti. 11
Táto istota ma poháňala do Hebronu pomáhať svojej príbuznej 22.11
v jej poţehnanom stave. A k mojej pozornosti ľudskej pomoci Boh dá-
vajúc nad mieru, ako to on zvyčajne robí, pripája nečakaný dar nadpri-
rodzenej pomoci. Išla som poskytnúť materiálnu pomoc, a Boh posvä-
tí môj čistý úmysel tak, ţe urobí z neho posvätenie plodu v Alţbetinom
lone. A prostredníctvom tohto posvätenia, pre ktoré bol Ján Krstiteľ po-
svätený ešte pred narodením, zbaví fyzického utrpenia zrelú Evinu dcé-
ru rodiacu v nezvyčajnom veku.
Alţbeta, ţena neochvejnej viery a dôverného odovzdania sa do Boţej
vôle, si zasluhuje, aby pochopila tajomstvo skryté vo mne. Duch k nej
prehovorí prostredníctvom pohybov v jej lone. Ján Krstiteľ vyjadril svo-
ju prvú reč ohlasovateľa Slova prostredníctvom blán a membrán ţíl a te-
la, ktoré ho oddeľujú a zároveň spájajú so svojou svätou rodičkou.
Ani ja nepopieram jej, ktorá je toho hodná a ktorej to vyjavuje Svet-
lo, ţe som matkou Pána. Popierať by znamenalo odmietať vzdávať Bohu
chválu, ktorú mu bolo správne vzdávať. Chválu, ktorú som nosila v sebe.
A keďţe som o nej nemohla povedať nikomu, rozprávala som o nej rast-
linám, kvetom, hviezdam, slnku, spevavým vtáčikom a trpezlivým oveč-
kám, ţblnkotajúcej vode a zlatému svetlu zostupujúcemu z neba, ktoré
ma bozkávalo. Ale modliť sa v dvojici je sladšie, neţ odriekať modlitbu
120
osamote. Bola by som chcela, aby celý svet vedel o mojom údele, nie
kvôli mne, ale preto, aby sa so mnou spojil a chválil môjho Pána.
Prezieravosť mi zabránila, aby som Zachariášovi odhalila pravdu. To
by znamenalo porušiť zámer Boţieho diela. A hoci som bola jeho Ne-
vesta i Matka, stále som bola jeho sluţobnica a nemohla som si dovoliť
- lebo on ma nesmierne miloval - postaviť sa na jeho miesto a prestú-
piť tak jeho nariadenie.
Alţbeta vo svojej svätosti chápe a mlčí. Lebo kto je svätý, je vţdy po-
korný a vie odpúšťať.
22.12 12
Boţí dar nás musí robiť vţdy lepšími. Čím viac od neho dostá-
vame, tým viac máme dávať. Lebo čím viac dostávame, tým je to väč-
ší znak, ţe on je v nás a s nami. A čím on je väčšmi v nás a s nami, tým
viac sa musíme usilovať dosahovať jeho dokonalosť.
Preto som odloţila svoju prácu a pracovala pre Alţbetu. Nenecha-
la som sa ovládnuť strachom, ţe nebudem mať čas. Boh je pánom času.
A kto v neho dúfa i v beţných veciach, tomu čas poskytne. Egoizmus sa
neponáhľa, otáľa. Láska nemešká, ponáhľa sa. Majte to stále na mysli.
22.13 13
Aký pokoj v Alţbetinom dome! Keby som nemala starosť o Jozefa
a tú veľkú, preveľkú starosť o svoje Dieťa, ktoré bolo Vykupiteľom sve-
ta, bola by som šťastná. Ale kríţ uţ vrhal svoj tieň na môj ţivot a ako
pohrebné zvuky som počula hlasy prorokov...
Mária bolo moje meno. Trpkosť bola vţdy zmiešaná so sladkosťou,
ktorú mi Boh vlieval do srdca. A stále sa zväčšovala, aţ po smrť môjho
Syna. Ale keď nás volá Boh, Mária, k údelu obetí na jeho počesť, ó, je
príjemné byť rozdrveným ako zrno na ţarnove, aby sme zo svojej bo-
lesti urobili chlieb, ktorý posilňuje slabých a robí ich schopnými prísť
do neba!
Teraz stačí. Si unavená a blaţená. Odpočívaj s mojím poţehnaním."
23. Narodenie Jána Krstiteľa,
kaţdé utrpenie sa zmierňuje v náručí Márie
3. apríl 1944
23.1 1 Uprostred odpudzujúcich vecí, ktoré nám ponúka dnešný svet, zo-
stupuje z neba - len neviem, ako to môţe robiť, lebo som ako slam-
ka v zajatí vetra v týchto neprestajných úderoch ľudskej zloby, v takom
rozpore s tým, čo ţije vo mne - zostupuje z neba toto videnie pokoja.
121
2 Ešte stále Alţbetin dom. Krásny letný podvečer, osvetlený zapada-
júcim slnkom, hoci ho uţ zdobí kosáčik mesiaca na nebi, podobajúci sa
na striebornú čiarku pripevnenú na veľkom sýtomodrom závese.
Ruţové kríky omamné voňajú a včely ako bzučiace kvapky zlata ešte
lietajú v pokojnom a horúcom večernom vzduchu. Z lúk vanie prenika-
vá vôňa sena sušeného na slnku podobná vôni horúceho, práve upeče-
ného chleba. Vôňa prichádza moţno aj z mnohých kusov plátna rozve-
šaných na sušenie všade, kde sa len dá, ktoré Sára teraz skladá.
Mária sa prechádza a drţí sesternicu pod pazuchou. Kráčajú pomaly
hore-dole v pološere pod pergolou.
Ale Mária má oči všade a hoci sa stará o Alţbetu, vidí, ţe Sára sa
pokúša poskladať dlhý kus plátna, ktorý zvesila z plota. „Počkaj ma tu
a sadni si," vraví Alţbete a odíde pomôcť starej slúţke. Vyťahuje plát-
no, aby ho vyrovnala, a potom ho starostlivo skladá. „Cítiť z neho sln-
ko, ešte je teplé," povie s úsmevom. A aby ţenu potešila, dodá: „Po tvo-
jom vybielení je toto plátno také krásne ako nikdy. Iba ty to vieš urobiť
tak dobre."
Sára odchádza radostná s nákladom voňavého plátna.
Mária sá vráti k Alţbete a povie: „Ešte zopár krokov. Urobí ti to dob-
re." A keďţe unavenej Alţbete sa uţ nechce hýbať, tak jej vraví: „Poďme
sa ešte pozrieť, či tvoje holuby sú všetky vo svojich hniezdach a či majú
čistú vodu v miske. Potom sa vrátime domov." 3 Holuby budú určite Alţbetinými obľúbencami. Keď holuby zba-
dajú ţeny prichádzajúce pred drevenú veţičku, zahrkútajú ešte na po-
zdrav. Alţbeta je dojatá. Slabosť jej stavu ju premôţe a vzbudí v nej oba-
vy, a tak sa rozplače. Oprie sa o sesternicu. „Keby som mala umrieť...
moje úbohé holúbky! Ty tu nezostaneš. Keby si zostala v mojom dome,
tak by mi nebolo také ťaţké zomrieť. Dostalo sa mi tej najväčšej radosti,
akú môţe ţena mať, radosti, ktorej som sa vzdala, lebo som si myslela,
ţe ju uţ nikdy nespoznám. Ale ani keď zomriem, nemôţem sa sťaţovať
Pánovi, lebo to on ma zahrnul svojou dobrotou. Nech je za to zvelebe-
ný. Ale je tu Zachariáš... a bude tu dieťa. Prvý - starec, ktorý bude ako
stratený na púšti bez svojej ţeny. A druhý taký maličký, ţe by bol ako
kvietok odsúdený na smrť mrazom, lebo by bol bez svojej matky. Úbo-
hé dieťa bez matkinho pohladenia...!"
„Ale prečo ten smútok? Boh ti daroval radosť, ţe budeš matkou,
a nevezme ti ju teraz, keď sa má naplniť. Malý Ján dostane všetky bozky
svojej mamičky a Zachariáš všetku starostlivosť manţelky vernej aţ do
23.2
23.3
122
najpokročilejšej staroby. Ste dva konáre toho istého stromu. Jeden nezo-
mrie, aby nechal druhého samotného."
„Ty si dobrá a utešuješ ma. Ale ja som veľmi stará na to, aby som ma-
la dieťa. A teraz, keď nastáva tá chvíľa, bojím sa."
„Ale nie! Veď je tu Jeţiš! Netreba sa báť tam, kde je Jeţiš. Moje Die-
ťa ti odstránilo bolesti, veď si to povedala, keď bolo ešte utvárajúcim sa
púčikom. Teraz, keď sa vyvíja stále viac a u ţ ţije vo mne ako moje dieťa
- cítim tĺcť jeho srdiečko v hrdle a zdá sa mi, akoby som tam bola polo-
ţila hniezdiaceho vtáčika s ľahko tlčúcim srdiečkom teraz ťa ochráni
pred kaţdým nebezpečenstvom. Musíš mať vieru."
„Mám ju. Ale keby som zomrela... neodíď hneď od Zachariáša.
Viem, ţe myslíš na svoj dom. Ale zostaň ešte chvíľu. Aby si pomohla
môjmu muţovi v prvých bolestných dňoch."
„Zostanem, aby som sa tešila z tvojej a jeho radosti, a odídem od te-
ba, aţ keď budeš silná a veselá. Ale buď pokojná, Alţbeta. Všetko dobre
dopadne. Tvoj dom nebude trpieť ničím, kým budeš ty trpieť. Zachariá-
šovi bude posluhovať najláskyplnejšia sluţobnica, o tvoje kvety a ho-
luby bude postarané a nájdeš ich všetky radostné a krásne, aby oslávili
šťastný návrat panej domu.4 Ale poďme dnu, lebo si zbledla..."
„Áno, zdá sa mi, ţe znova mám bolesti. Azda uţ nastala moja hodi- na. Mária, modli sa za mňa..."
„Budem ti pomáhať modlitbou, kým sa tvoje bolesti nezmenia na ra- dosť."
Obe ţeny vchádzajú do domu. Alţbeta sa odoberá do svojich izieb.
Mária, šikovná a predvídavá, dáva príkazy a pripravuje všetko, čo treba,
a utešuje ustarosteného Zachariáša.
V dome, ktorý v túto noc bdie a kde počuť hlasy cudzích ţien privo-
laných na pomoc, Mária zostáva na stráţi ako maják v búrlivej noci. Ce-
lý dom smeruje k nej. A ona, neţná a usmievajúca sa, dozerá na všetko.
A modlí sa. Pokiaľ ju nevolajú na to či tamto, pohrúţi sa do modlitby.
Je v miestnosti, kde sa vţdy zhromaţďovali stolovať a pracovať.
Zachariáš je s ňou. Vzdychá a nepokojne sa prechádza po miestnosti.
Uţ sa spolu pomodlili. Potom Mária pokračuje v modlitbe sama. Aj te-
raz, keď si unavený starec sadol do svojho kresla vedľa stola a ospanlivý
mlčí, ona sa modlí. A keď zbadá, ţe uţ celkom zaspal s hlavou na skríţe-
ných rukách poloţených na stôl, vyzuje si sandále a chodí bosá, aby ho
nerušila. Je tichšia ako motýľ lietajúci v miestnosti. Vezme Zachariášov
plášť a tak jemne ho naňho rozprestrie, ţe starec ďalej spí v teple vlny,
123
čo ho chráni pred chladným nočným vzduchom prúdiacim cez dvere.
Potom sa opäť vracia k modlitbe. Modlí sa na kolenách, s rozpaţenými
rukami, stále sústredenejšie, keď bedákanie rodičky naberá na sile. 5 Vojde Sára a volá ju. Mária vyjde do záhrady bosá. „Pani vás vo-
lá," vraví.
„Idem," odvetí Mária a ide okolo domu, vystupuje po schodoch...
Vyzerá ako biely anjel poletujúci v tichej hviezdnatej noci. Vchádza
k Alţbete.
„Ó, Mária! Mária! Aká bolesť! Uţ nevládzem, Mária! Koľko bolesti
treba vytrpieť, aby sa ţena stala matkou!"
Mária ju s láskou hladká a bozkáva.
„Mária! Mária! Dovoľ, aby som poloţila svoje ruky na tvoje lono!"
Mária berie do svojich hladkých a jemných rúk Alţbetine ruky, vrás-
kavé a napuchnuté, kladie ich a pritláča na svoje zaoblené brucho. A te-
raz, keď sú samé, hovorí potichu: Jeţiš je tam, počuje ťa a vidí. Dô-
veruj, Alţbeta. Jeho sväté srdce bije silnejšie, pretoţe teraz pracuje pre
tvoje dobro. Cítim, ako tlčie a chveje sa, akoby som ho drţala v rukách.
Rozumiem slovám, ktoré mi hovorí moje Dieťa tlkotom svojho srdca.
V tejto chvíli mi hovorí: ,Povedz ţene, aby sa nebála. Ešte trocha boles-
ti a potom, pri východe slnka, medzi toľkými ruţami, ktoré čakajú na je-
ho ranné lúče, aby sa roztvorili na svojich stonkách, jej dom bude mať
najkrajšiu ruţu a bude ňou Ján, môj predchodca.'"
Alţbeta si poloţí a j tvár na Máriino lono a ticho plače.
Mária zostane ešte chvíľu takto, pretoţe sa jej zdá, ţe bolesť sa vo
chvíľke úľavy utišuje. Dáva všetkým znamenie, aby boli ticho. Zostá-
va vzpriamená, biela a krásna v jemnom jase svetla olejovej lampy, ako
anjel bdejúci pri trpiacom. Modlí sa. Vidím, ako pohybuje perami. Ale
i keby som nevidela ich pohyb, podľa výrazu jej obličaja by som pocho-
pila, ţe sa modlí vo vytrţení. 6 Čas plynie. Alţbetu zachváti nová bolesť. Mária ju pobozká a vzdia-
li sa. Zíde rýchlo dolu vo svite mesiaca a beţí sa pozrieť, či starec ešte
spí. Spí a stoná zo spánku. Mária sa naňho súcitne pozrie a znova sa zač-
ne modliť.
Čas pokročil. Starec sa strhne zo spánku a zdvihne svoju zmätenú
tvár ako človek, ktorý sa len ťaţko rozpamätáva, kde je. Potom si spo-
menie, urobí posunok a hrdelným hlasom čosi vykríkne. Potom napí-
še: „Ešte sa nenarodil?" Mária naznačí, ţe nie. Zachariáš napíše: „Aká
bolesť! Moja úbohá ţena! Podarí sa jej to a nezomrie?"
124
Mária vezme starého muţa za ruku a uisťuje ho: „Dieťa sa narodí o chvíľu,
za úsvitu. Všetko pôjde dobre. Alţbeta je silná. Aký bude tento deň krásny -
lebo sa uţ brieţdi - deň, keď tvoje dieťa uvidí svedo! Najkrajší deň tvojho ţi-
vota! Pán ti zveruje veľké milosti a tvoje dieťa bude ich ohlasovateľom."
Zachariáš potrasie smutne hlavou a ukáţe na svoje nemé ústa. Chcel
by toho toľko povedať, a nemôţe.
Mária chápe a odpovie: „Pán urobí, tvoju radosť úplnou. Len mu
úplne ver, nekonečne dúfaj a bezvýhradne miluj. Najvyšší ťa vypočuje
väčšmi, neţ sa odváţiš dúfať. Chce od teba absolútnu vieru, aby zmy-
la tvoju predchádzajúcu nedôveru. Povedz vo svojom srdci spolu so
mnou: , Verím.' Hovor to pri kaţdom tlkote srdca. Tomu, kto verí v Bo-
ha a v jeho všemohúcu dobrotu, sa otvárajú jeho poklady." 7 Do pootvorených dverí začína prenikať svetlo. Mária ich otvorí.
Svitanie zarosí celú zem do biela. Cítiť silnú vôňu vlhkej zeme a zelene
a počuť prvé švitorenie vtákov.
Starec a Mária podídu k dverám. Po prebdenej noci sú bledí a svetlo
úsvitu ešte zvýrazňuje ich bledosť. Máriami obuje sandále, ide k podes-
te schodišťa a načúva. Keď sa objaví jedna zo ţien, kývne na ňu a po-
tom sa vráti. Zatiaľ nič.
Mária odíde a o chvíľu sa vráti s teplým mliekom. Dá ho vypiť star-'
covi. Ide za holubmi, vráti sa a zasa odíde. Azda do kuchyne. Áno, cho-
dí po kuchyni a na všetko dozerá. Teraz vyzerá, akoby sa výborne vyspa-
la, taká je vrtká a pokojná.
Zachariáš sa nervózne prechádza po záhrade. Mária naňho súcitne
pozerá. Potom znovu vojde do známej miestnosti, kľakne si pri kros-
nách a vrúcne sa modlí, pretoţe stonanie rodičky sa stupňuje. V úpen-
livej prosbe k Večnému sa skloní aţ po zem. Vojde Zachariáš a keď ju
zbadá takúto sklonenú, rozplače sa. Mária vstane a vezme ho za ruku. Je
o toľko od neho mladšia, ale zdá sa, akoby ona bola matkou tohto opus-
teného starčeka. Vlieva doňho svoju útechu. 8 Stoja takto vedľa seba na slnku, ktoré sfarbuje ranný vzduch do
ruţová, a takto ich zastihne radostná správa: „Narodil sa! Narodil sa!
Chlapec! Šťastný otec! Chlapec rozvitý ako ruţa, krásny ako slnko, silný
a dobrý ako matka. Raduj sa, otče poţehnaný Pánom, ktorý ti dal syna,
aby si ho obetoval jeho chrámu. Sláva Bohu, ktorý udelil potomka to-
muto domu! Buď poţehnaný ty a syn, ktorý sa ti narodil! Nech jeho po-
tomstvo udrţuje tvoje meno po všetky veky vekov cez pokolenia a po-
kolenia, a nech vţdy dodrţuje zmluvu s večným Pánom."
125
Mária so slzami radosti dobrorečí Pánovi. A potom títo dvaja dosta-
nú maličkého, ktorého priniesli otcovi, aby ho poţehnal. Zachariáš nej-
de za Alţbetou. Prijíma plačúce dieťa, ale nejde za ţenou.
Ide tam Mária. S láskou nesie maličkého a ten zmlkne hneď, ako ho
vezme do náručia. Kmotra, ktorá ide za ňou, si to všimla. „Ţena," vra-
ví Alţbete, „tvoje dieťa ihneď zmlklo, keď ho ona vzala. Pozri, ako po-
kojne spí. A nebo vie, aké je nepokojné a silné. Teraz, pozri! Vyzerá ako
holúbok."
Mária poloţí dieťa vedľa matky, hladká ju a upravuje jej šedivé vlasy.
„Ruţa sa narodila," povie jej ticho. „A ty ţiješ. Zachariáš je šťastný."
„Hovorí?"
„Ešte nie. Ale dúfaj v Pána. Teraz si odpočiň. Zostanem pri tebe."
9 Mária hovorí: 23.9
„Ak moja prítomnosť posvätila Krstiteľa, neodňala z Alţbety odsúde-
nie pochádzajúce od Evy. ,V bolesti budeš rodiť deti/ povedal Večný.
Iba ja, bez poškvrny, ktorá som nemala ľudského manţela, bola som
zbavená rodenia v bolesti. Smútok a bolesť sú ovocím viny. Ja som bo-
la nevinná, no tieţ som musela poznať bolesť a smútok, lebo som bo-
la spoluvykupiteľka. Ale nepoznala som útrapy rodenia. Nie. Tieto ťaţ-
kosti som nepoznala.
Ale ver mi, dcéra, ţe neboli ani nikdy nebudú útrapy rodičky podob-
né mojim útrapám mučenice duchovného materstva, ktoré sa uskutočni-
lo na najtvrdšom lôţku, na lôţku môjho kríţa, pri päte dreva môjho umie-
rajúceho Syna. Ktorá matka je nútená rodiť takto? Zlúčiť utrpenie lona,
ktoré trýzni bolesť pre chrčanie jej umierajúceho Syna, s mukami lona,
ktoré musí prekonať hrôzu, aby mohlo povedať vrahom Syna narodené-
ho z najvznešenejšej lásky, akú kedy videlo nebo, z lásky Boha k panne,
z bozku Ohňa, z objatia Sveda, ktoré sa stalo telom a z lona ţeny urobilo
svätostánok Boha: ,Milujem vás. Príďte ku mne, svojej Matke'...
,Koľko bolesti, aby sa ţena stala matkou!' vraví Alţbeta. Koľko! Ale
nič v porovnaní s mojou bolesťou. 10
,Nechaj, aby som poloţila svoje ruky na tvoje lono!' Ach, keby ste 23.10
ma vo svojom utrpení vţdy o to ţiadali!
Ja som večná nositeľka Jeţiša. On je v mojom lone, ako si ho vide-
la minulého roku, ako Hostiu v monštrancii.* Kto príde ku mne, nájde
* Vo videní z 23. júna 1943, v diele Zošity z roku 1943.
126
jeho. Kto sa opiera o mňa, dotýka sa jeho. Kto sa obráti na mňa, hovorí
s ním. Ja som jeho Odev. On je moja Duša. Viac, ešte viac je spojený
môj Syn so svojou mamičkou teraz, neţ bol počas deviatich mesiacov,
keď mi rástol v lone. Kto príde ku mne a poloţí si hlavu do môjho lo-
na, tomu sa upokojí kaţdá bolesť, rozkvitne kaţdá nádej a vleje sa mu
kaţdá milosť.
Modlím sa za vás. Pamätajte si to. Blaţenosť, ţe som v nebi a ţijem
v ţiari Boha, mi nedáva zabudnúť na moje deti, ktoré trpia na zemi. A ja
sa modlím. Celé nebo sa modlí. Pretoţe nebo miluje. Nebo je láska, kto-
rá ţije. A Láska sa zmilúva nad vami. Ale aj keby som sa modlila len ja,
moja modlitba by postačila pre potreby toho, kto dúfa v Boha. Lebo ja
sa neprestávam modliť za vás všetkých, svätých i zlých, aby som svätým
darovala radosť a zlým aby som dala ľútosť, ktorá zachraňuje. Poďte, poďte, deti mojej bolesti. Čakám na vás pri päte kríţa, aby
som vám dala milosť."
24. Obriezka Jána Krstiteľa, Mária je prameň milosti pre toho, kto prijme Svetlo
4. apríl 1944 1 Vidím dom v deň slávnosti. Je deň obriezky.
Mária sa postarala, aby všetko bolo v poriadku a pekne upravené.
Miestnosti ţiaria svetlom, všade sú najkrajšie obrusy a závesy, a najkraj-
ší nábytok. Je tu veľa ľudí. Mária sa sviţne pohybuje medzi skupinami,
veľmi krásna vo svojich najkrajších bielych šatách. Alţbeta, uctievaná ako matróna, je šťastná a teší sa zo slávnosti. Die-
ťa je nasýtené a spočíva v jej náručí. 2 Nastáva chvíľa obriezky.
„Dáme mu meno Zachariáš. Si starý a bude dobré, keď sa tvoje me- no dá dieťaťu," vravia muţi.
„Vôbec nie!" zvolá matka. „Nie! Bude sa volať Ján. Jeho meno má vy- dávať svedectvo o Boţej moci."
„Ale kedy bol v našom príbuzenstve nejaký Ján?"
„Na tom nezáleţí. Musí sa volať Ján."
„Čo povieš ty, Zachariáš? Chceš, aby mal tvoje meno, však?"
Zachariáš naznačí posunkami, ţe nie. Vezme tabuľku a napíše: Ján
sa bude volať." A len čo dopíše, dodá svojím rozviazaným jazykom:
127
f .Pretoţe Boh preukázal veľkú milosť, mne, jeho otcovi, i matke i tomuto
svojmu novému sluţobníkovi, ktorý preţije svoj ţivot na slávu Pánovu,
bude nazývaný veľkým vo svete i v očiach Boha, pretoţe bude obracať
srdcia k najvyššiemu Pánovi. Povedal to anjel a ja som tomu neuveril.
| Ale teraz verím a svetlo sa rozlieva vo mne. Svetlo je medzi nami, ale vy
r ho nevidíte. Jeho údelom bude, aby nebolo videné, pretoţe ľudia ma-
' jú ducha zatemneného a lenivého. Ale môj syn to Svetlo uvidí a bude
o ňom hovoriť a k nemu bude obracať srdcia spravodlivých v Izraeli.
Ó, blahoslavení, ktorí Svetlu uveria a vţdy budú veriť slovu Pánovmu.
A nech si zvelebený ty, večný Pán, Boh Izraela, lebo si navštívil a vykú-
pil svoj ľud a vzbudil si nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho
sluţobníka. Ako si odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov,
ţe nás oslobodíš od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávi-
dia. Aby si preukázal milosrdenstvo našim otcom, pamätajúc na svoju
svätú zmluvu. Na tú prísahu, ktorou si sa zaviazal nášmu otcovi Abra-
hámovi, ţe nás vyslobodíš z rúk nepriateľov, aby sme ti bez strachu slú-
ţili vo svätosti a spravodlivosti pred tvojou tvárou po všetky dni nášho
ţivota," a pokračuje aţ do konca.* (Opísala som to aţ potiaľ, lebo, ako
vidíte, Zachariáš sa obracia priamo na Boha.)
Prítomní sú zarazení. Z mena, zo zázraku aj zo Zachariášových slov.
Alţbeta, ktorá pri prvom Zachariášovom slove vykríkla od radosti, te-
raz plače a rozradostená Mária ju drţí v objatí a pohládza ju. 3 Nevidím obriezku. Vidím iba prinášať Jána, ktorý zúfalo kričí. Ani 24.3
matkino mlieko ho neutíši. Kope ako ţriebätko. Ale vezme ho Mária,
pohojdá ho a on zmlkne a uspokojí sa.
„Pozrite!" vraví Sára. „Utíši sa, len keď ho ona vezme!"
Ľudia sa pomaly rozchádzajú. V miestnosti zostáva len Mária s ma-
ličkým v náručí a celá blaţená Alţbeta. 4 Vchádza Zachariáš a zatvára dvere. Hľadí na Máriu so slzami 24.4
v očiach. Chce hovoriť, ale mlčí. Pristúpi bliţšie. Pokľakne pred Má-
riou. „Poţehnaj úbohého sluţobníka Pánovho," vraví jej. „Poţehnaj ho,
lebo ty to môţeš urobiť, ty, ktorá ho nosíš vo svojom lone. Boţie Slovo
ku mne prehovorilo, keď som uznal svoj omyl a uveril som všetko, čo
mi bolo povedané. Vidím teba a tvoj šťastný údel. Klaniam sa v tebe Bo-
hu Jakubovmu. Ty, môj prvý chrám, kde kňaz, ktorý sa navrátil, môţe
sa znovu modliť k Večnému. Ty, poţehnaná, ktorá si dostala milosť pre
* Do konca chválospevu uvedeného v Lk 1, 67-79.
128
svet a prinášaš mu Spasiteľa. Odpusť svojmu sluţobníkovi, ţe nespozo-
roval skôr tvoju dôstojnosť. Svojím príchodom si nám priniesla všetky
milosti, lebo kadiaľ chodíš, ó, plná milosti, tam Boh koná zázraky. Svä-
té sú steny, kam vkročíš, svätými sa stávajú uši, ktoré počujú tvoj hlas, aj
telá, ktorých sa dotýkaš. Sväté sú srdcia, pretoţe ty dávaš milosť, Matka
Najvyššieho, Panna ohlasovaná prorokmi a očakávaná, aby si dala Bo-
ţiemu ľudu Spasiteľa." 5 Mária sa usmieva, celá rozpálená od rozpakov. Hovorí: „Chvála
Pánovi, jedine jemu. To od neho, nie odo mňa prichádza kaţdá mi-
losť. A on ti ju udeľuje, aby si ho miloval a slúţil mu čo najdokonalej-
šie v zostávajúcich rokoch, aby si si zaslúţil jeho kráľovstvo, ktoré môj
Syn otvorí patriarchom, prorokom a Boţím spravodlivým. Ty, keď sa
môţeš teraz modliť pred Svätým, modli sa za sluţobnicu Najvyššieho.
Lebo keď byť matkou Boţieho Syna je blaţený údel, byť matkou Vyku-
piteľa musí byť údel krutej bolesti. Modli sa za mňa, lebo cítim, ako sa
z hodiny na hodinu zväčšuje ťarcha mojej bolesti. A budem ju musieť
niesť po celý ţivot. Hoci nevidím jej podrobnosti, cítim, ţe to bude väč-
šia ťarcha, ako keby bol na moje ţenské plecia poloţený svet a ja by som
ho mala obetovať nebu. Ja, iba ja, úbohá ţena! Moje Dieťa! Môjho Sy-
na! Ó, teraz tvoj syn neplače, lebo ho kolíšem. Budem však môcť kolí-
sať svojho Syna, aby som utíšila jeho bolesť...? Modli sa za mňa, Boţí
kňaz. Moje srdce sa chveje ako kvietok vo víchrici. Pozerám sa na ľudí
a milujem ich. Ale vidím, ako sa za ich tvárami zjavuje nepriateľ a robí
z nich nepriateľov Boha, Jeţiša, môjho Syna..." Videnie prestáva pohľadom na bledú Máriu a jej slzy, ktorými sa
lesknú jej oči.
6 Mária hovorí:
„Tomu, kto uzná svoju chybu, ľutuje ju a kajá sa s pokorou a úprim-
ným srdcom, tomu Boh odpúšťa. Nielen odpúšťa, ale aj nahrádza. Ó,
aký je dobrý môj Pán k úprimnému a pokornému človeku! K tomu, kto
v neho verí a spolieha sa naňho! 7 Vyprázdnite svojho ducha od toho, čo mu prekáţa a robí ho leni-
vým. Urobte ho ochotným prijať svetlo. Svetlo je ako maják vo tmách
vodcom a svätou útechou.
Ó, priateľstvo s Bohom, blaţenosť tvojich veriacich, bohatstvo, kto-
rému sa nič nevyrovná, kto ťa vlastní, nie je nikdy sám ani necíti horkosť
zúfalstva. Neberieš bolesť, sväté priateľstvo, lebo bolesť bola údelom
129
vteleného Boha a môţe byť údelom človeka. Ale robíš túto bolesť slad-
kou v jej trpkosti a pridávaš do nej svetlo a pohladenie, ktoré ako nebes-
ký dotyk dvíhajú kríţ.
A keď vám Boţia dobrota udelí milosť, pouţite dobro, ktoré ste do-
stali, na vzdávanie slávy Bohu. Nebuďte ako šialenci, ktorí si z dobrej
veci urobia škodlivú zbraň, alebo ako márnotratníci, ktorí si z bohatstva
urobia biedu. 8 Spôsobujete mi veľkú bolesť, deti, za obličajmi ktorých vidím obja- 24.8
vovať sa nepriateľa, toho, kto sa stavia proti môjmu Jeţišovi. Veľa boles-
ti! Chcela by som byť pre všetkých prameňom milosti. Mnohí z vás však
nechcú milosť. Ţiadate milosti, ale s dušou pozbavenou milosti. A ako
vám môţe milosť pomôcť, ak ste jej nepriateľmi? 9 Blíţi sa veľké tajomstvo Veľkého piatku.* Všetko v chrámoch ho 24.9
pripomína a oslavuje. .Treba ho však oslavovať a pripomínať vo vašich
srdciach a biť sa do pŕs ako tí, ktorí zostúpili z Golgoty, a povedať: ,On
je naozaj Boţí Syn, Spasiteľ/ A povedať: Jeţiš, pre tvoje meno, zachráň
nás/ A povedať: ,Otče, odpusť nám.' A napokon povedať: ,Pane, nie
som hoden. Ale ak mi ty odpustíš a prídeš ku mne, moja duša ozdravie
a ja nechcem, naozaj uţ nechcem hrešiť, aby som sa nevrátil k tebe cho-
rý a s nenávisťou/. •
Modlite sa, deti, slovami môjho Syna. Hovorte Otcovi za vašich ne-
priateľov: ,Otče, odpusť im/ Volajte k Otcovi, ktorý sa stiahol rozhorče-
ný pre vaše chyby: ,Otče, Otče, prečo si ma opustil? Ja som hriešnik, ale ak
ma ty opustíš, zahyniem. Vráť sa, svätý Otče, aby som sa zachránil/ Zver-
te Jedinému, ktorý môţe uchovať vaše večné dobro - neporušené zlým
duchom -, svojho ducha: ,Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha/
Ó, ak pokorne a láskyplne oddáte svojho ducha Bohu, on ho povedie ako
otec svojho maličkého a nedovolí, aby niečo ublíţilo vášmu duchu.
Jeţiš sa vo svojej agónii modlil, aby vás naučil modliť sa. Pripomí-
nam vám to po tieto dni Umučenia. 10
A ty, Mária, ty, ktorá vidíš moju radosť matky a si z nej vo vytrţe- 24.10
ní, uvaţuj a pamätaj, ţe som vlastnila Boha prostredníctvom ustavične
rastúcej bolesti. Zostúpila do môjho lona so Zárodkom Boha a vyrást-
la ako obrovský strom, aţ sa vrcholcom dotýkala neba a koreňmi pekla,
vtedy, keď som dostala do lona bezduchú mŕtvu schránku tela z môjho
Ako poznamenáva MV na strojopisnej kópii, najsvätejšia Panna Mária diktova-
la tieto slová v stredu Veľkého týţdňa.
130
tela a videla som a počítala na ňom rany. Vtedy, keď som sa dotýkala ro-
zorvaného Srdca, aby som vypila bolesť aţ do poslednej kvapky."
25. Obetovanie Jána Krstiteľa v chráme a odchod Márie, Jozefovo utrpenie
5.-6. apríl 1944 1V noci zo stredy na štvrtok Veľkého týţdňa vidím toto.
Z pohodlného voza, ku ktorému je priviazaný aj Máriin oslík, vidím vy-
stupovať Zachariáša, Alţbetu, Máriu s malým Jánom v náručí a Samuela
s baránkom a s holubom v klietke. Vystupujú pred stajňou, kde sa zvyčajne
zastavujú všetci pútnici idúci do chrámu, aby tam ponechali svoje zvieratá.
Mária zavolá starčeka, ktorý je majiteľom stajne, a pýta sa, či deň
predtým alebo dnes skoro ráno neprišiel nejaký Nazaretčan. „Nikto, ţe-
na," odpovie starček. Mária sa začuduje, ale nepovie nič.
Poţiada Samuela, aby zaopatril somárika, potom dobehne Alţbetu
so Zachariášom a vysvetľuje im Jozefovo oneskorenie: „Iste ho niečo
zdrţalo, ale dnes určite príde." Vezme opäť dieťa, ktoré dala predtým
Alţbete, a všetci sa vydajú do chrámu. 2 Stráţe vítajú Zachariáša s poctou a ostatní kňazi ho pozdravujú a bla-
hoţelajú mu. Zachariáš je dnes nádherný vo svojom kňazskom rúchu,
naplnený radosťou šťastného otca. Pripomína patriarchu. Myslím, ţe <
naňho sa podobal Abrahám, keď sa tešil z obetovania Izáka Bohu.
Vidím obrad obetovania nového Izraelitu a očisťovanie matky. Je
ešte úchvatnejší ako pri obetovaní Márie, pretoţe kňazi pripravili pre
kňazovho syna veľkú oslavu. Prichádzajú vo veľkom a venujú sa skupin-
ke ţien s novorodencom.
Zo zvedavosti prichádzajú aj obyčajní ľudia a počujem ich komentá-
re. Keďţe Mária nesie v náručí dieťa, ľudia si myslia, ţe ona je matka.
Ale jedna ţena povie: „Nemôţe byť. Nevidíte, ţe je tehotná? Dieťa
má len niekoľko dní a ona je uţ dosť silná."
„A predsa len ona môţe byť matkou," vraví ďalší. „Tá druhá je uţ sta-
rá, to bude príbuzná, ale v takom veku nemôţe byť matkou."
„Poďme za nimi a uvidíme, kto má pravdu."
A zachváti ich veľký úţas, keď vidia, ţe obrad očisťovania podstupu-
je Alţbeta. Obetuje bľačiaceho baránka ako zápalnú obetu a holuba za
hriech.
131
„Tamtá je matka. Videl si?"
„Nie!"
„Áno."
Ľudia si ešte šepocú a nechce sa im veriť. Šepot natoľko silnie, ţe zo
skupiny kňazov prítomných na obrade sa ozve prísne: „Pst!" Ľudia na
chvíľu stíchnu, ale keď Alţbeta, ţiariaca svätou hrdosťou, vezme dieťa
a vchádza do chrámu, aby ho obetovala Pánovi, vrava opäť zosilnie.
„Tak predsa je to ona."
„Vţdy vykonáva obetu matka."
„Čo je to za zázrak?"
„Kým bude to dieťa, ktoré dostala ţena v takom pokročilom veku?"
„Čo je to za znamenie?"
„Neviete?" vraví muţ, ktorý prišiel celý zadychčaný. „To je syn kňa-
za Zachariáša z Áronovho rodu, ten, čo onemel, keď obetoval kadidlo
vo svätyni."
„Tajomstvo! Tajomstvo! A teraz uţ zasa hovorí! Narodenie syna mu
rozviazalo jazyk!"
„Ktorý duch k nemu prehovoril a umŕtvil mu jazyk, aby sa naučil ml-
čať o Boţích tajomstvách?"
„Tajomstvo! Akú pravdu pozná Zachariáš?"
„Nebude jeho syn Mesiášom, ktorého očakáva Izrael?"
„Narodil sa v Judei. Ale nie v Betleheme a nie z panny. Nemôţe to
byť Mesiáš."
„Kto to teda je?"
Ale odpoveď zostáva v Boţom tichu a ľudská zvedavosť nie je uko-
jená.
Obrad je skončený. Kňazi teraz vychvaľujú matku i dieťa. Jedine Má-
riu si ľudia málo všímajú, ba takmer s odporom sa jej vyhýbajú, keď zba-
dajú jej stav.*
* Tehotná ţena bola nečistá podľa zákona, ktorý pre šestonedieľku predpiso-
val očisťovanie a pre syna obriezku - pozri Gn 17, 9-14; Lv 12. Prvorodený
syn bol zasvätený Pánovi a potom vykúpený, ako je predpísané v Ex 13, 1-2.
11-16; 34, 19-20; Nm 3, 13; 18, 15-16. U ţeny sa uvádzajú aj iné nečistoty
v Lv 15, 18-30, na ktoré sa poukáţe napríklad v 230.3 a 262.8. Okrem zvlášt-
nych prípadov predpokladaných zákonom (hlavne v oblasti manţelstva a roz-
vodu) ţena vo všeobecnosti bola diskriminovaná rabínskou tradíciou, ako sa
uvádza v poznámke 316.5.
132
3 Keď sa všetky blahoţelania skončia, väčšina sa vydáva na cestu
a Mária sa chce pozrieť do stajne, aby sa dozvedela, či prišiel Jozef. Ne-
prišiel. Mária je sklamaná a ustarostená.
Alţbeta si robí o ňu starosti. „Môţeme zostať aţ do šiestej hodiny,
ale potom uţ musíme odísť, aby sme boli doma pred prvou stráţou. Je
ešte príliš malý na to, aby zostal vonku v noci."
A Mária, tichá a smutná: „Zostanem na nádvorí chrámu. Pôjdem
k svojim učiteľkám... Neviem. Niečo urobím.""
Zasiahne Zachariáš s návrhom, ktorý ihneď prijmú ako dobré rieše-
nie. „Pôjdeme k príbuzným Zebedeja. Jozef ťa určite bude hľadať tam,
a keby aj neprišiel, ľahšie tam nájdeš niekoho, kto by ťa sprevádzal do
Galiley. Cez ten dom ustavične prechádzajú genezaretskí rybári."
Vezmú osla a idú k týmto Zebedejovým príbuzným, u ktorých Jozef
s Máriou uţ pobudli asi pred štyrmi mesiacmi.
Hodiny rýchle ubiehajú a Jozef sa neobjavuje. Mária ovláda svoj
zármutok tým, ţe pestuje maličkého, ale vidno, ţe je zamyslená. Akoby
chcela skryť svoj stav, vôbec si nevyzliekla j>lášť napriek silnej horúčave,
v ktorej sa všetci potia. 4 Konečné silné zaklopanie na dvere ohlasuje Jozefa. Máriina tvár
spokojne zaţiari.
Jozef ju pozdraví po tom, ako ho ona s úctou pozdravila ako prvá:
„Nech spočinie Boţie poţehnanie na tebe, Mária!"
„Aj na tebe, Jozef. A nech je Bohu chvála, ţe si prišiel! Pozri, Zacha-
riáš a Alţbeta sú práve na odchode, aby prišli domov pred nocou."
„Tvoj posol prišiel do Nazareta, keď som bol ešte za prácou v Káne.
Dozvedel som sa to predvčerom večer. Ihneď som odišiel. Hoci som
išiel bez zastávky, oneskoril som sa, pretoţe osol stratil podkovu. Od-
pusť mi."
„Ty mi odpusť, ţe som bola tak dlho preč z Nazareta! Ale oni boli
takí šťastní, ţe ma majú u seba, tak som im chcela urobiť radosť a zosta-
la som aţ doteraz."
„Dobre si urobila, ţena. A kde je dieťa?"
Vchádzajú do miestnosti, kde Alţbeta pred odchodom pridája Jána.
Jozef blahoţelá rodičom, ţe majú také silné dieťa. Alţbeta odtiahne die-
ťa od prsníka, aby ho ukázala Jozefovi, a ono kričí a kope, ani čoby ho
zodierali z koţe. Všetci sa smejú z jeho protestov. Aj Zebedejovi príbuz-
ní, ktorí pribehli a priniesli čerstvé ovocie, mlieko, chlieb a veľkú misu
rýb, sa smejú a pripoja sa k rozhovoru ostatných.
133
5 Mária rozpráva veľmi málo. Sedí pokojne a ticho vo svojom kúte
s rukami na lone pod plášťom. Aj keď pije šálku mlieka a je zlatistý stra-
pec hrozna s kúskom chleba, hovorí málo a takmer sa nehýbe. Pozerá sa
na Jozefa so zmiešaným ustarosteným a skúmavým pohľadom.
Aj on na ňu hľadí. Po istej chvíli sa zohne k jej plecu a spýta sa: „Si
unavená alebo ťa niečo bolí? Si bledá a smutná."
„Bolí ma, ţe sa musím rozlúčiť s malým Jánom. Mám ho rada. Pesto-
vala som ho na srdci od prvých chvíľ jeho narodenia..."
Jozef sa uţ na nič iné nepýta.
Nastala hodina Zachariášovho odchodu. Voz sa zastaví pri dverách
a všetci idú k nemu. Sesternice sa s láskou objímajú. Mária vybozkáva
maličkého a potom ho vloţí do lona matky, ktorá uţ sedí vo voze. Po-
tom pozdraví Zachariáša a poţiada ho o poţehnanie. Keď si pred kňa-
zom pokľakne, plášť sa jej sklzne z pliec a tvary jej tela sa zvýraznia
v prudkom svetle letného popoludnia. Neviem, či si ich Jozef v tejto
chvíli všimne, lebo sa práve lúči s Alţbetou. Voz odchádza. 6Jozef sa vracia do domu s Máriou, ktorá opäť zaujme svoje miesto
v polotmavom kúte. „Ak ti nie je proti vôli cestovať v noci, navrhoval
by som, aby sme odišli za súmraku. Cez deň je silná horúčava. V noci je
čerstvo a pokojne. Hovorím to kvôli tebe, aby si sa príliš nevystavovala
slnku. Mne prudké slnko neprekáţa. Ale ty..."
„Ako chceš, Jozef. Aj ja si myslím, ţe bude dobre cestovať v noci."
„Dom je úplne v poriadku, aj záhrada. Uvidíš, aké krásne sú kvety!
Prídeš včas, aby si ich videla všetky kvitnúť. Jabloň, figovník a vinič sú
obťaţené ovocím ako nikdy a na granátovníku som musel podoprieť ko-
náre, toľko je na nich plodov uţ tak dobre vyvinutých, ako nikdy ne-
zvyknú byť v tomto čase. A potom oliva... Budeš mať oleja nadostač.
Zakvitla priam zázračne a ani jeden kvet sa nestratil. Uţ sú z nich ma-
lé olivy. Keď budú zrelé, strom bude vyzerať, akoby ho pokrývali tmavé
perly. Iba tvoja záhrada v Nazarete je taká krásna. Aj príbuzní sa tomu
čudujú. A Alfej vraví, ţe je to zázrak."
„Vytvorila to tvoja starostlivosť."
„Ale kdeţe! Som len úbohý človek! Čo som len ja uţ urobil? Trochu
som sa staral o stromy a trochu polieval kvety... Vieš čo? Urobil som ti
vzadu prameň, pri jaskynke, a umiestnil som tam nádrţ. Tak uţ nebu-
deš musieť chodiť po vodu. Vyviedol som ju z toho prameňa, ktorý je
nad Matejovým olivovým sadom. Je čistý a výdatný, tak som malý potô-
čik odviedol k tebe. Prehĺbil som kanálik, dobre ho zakryl a teraz prúdi
134
a spieva ako harfa. Trápilo ma, keď si chodila k prameňu v dedine a vra-
cala si sa obťaţená amforami plnými vody."
„Ďakujem, Jozef. Si naozaj dobrý!" Manţelia teraz stíchnu, akoby boli unavení. Jozef si aj zdriemne. Má-
ria sa modlí. 7 Nastáva večer. Hostitelia naliehajú, aby sa obaja pred odchodom eš-
te najedli. Jozef si zaje chlieb a rybu, Mária len ovocie a mlieko.
Odchádzajú. Nasadajú na oslov. Jozef priviazal na svojho osla Má-
riinu truhlicu, ako pri príchode, a skôr neţ Mária vysadne na osla, pre-
svedčí sa, či je sedlo dobre upevnené. Vidím, ţe Jozef pozoruje Máriu,
keď si sadá do sedla. Nepovie však nič.
Cesta sa začína, keď sa na nebi objavujú prvé hviezdy. Ponáhľajú sa
hádam aj preto, aby prišli k bránam prv neţ ich zavrú. Keď vychádzajú
z Jeruzalema a idú po hlavnej ceste vedúcej do Galiley, hviezdy uţ oţa-
rujú celú jasnú oblohu. Na poliach vládne hlboké ticho. Počuť len spev
slávikov a dupot kopýt obidvoch somárikov po tvrdej zemi vyprahnu-
tej letným suchom.
Mária hovorí: 8 „Je vigília Zeleného štvrtku. Niekomu bude pripadať nemiestne to-
to videnie. Ale tvoja bolesť milovníčky môjho ukriţovaného Jeţiša je
v tvojom srdci a zostane v ňom, aj keď sa ukáţe neţné videnie. Je ako
mierne teplo, vychádzajúce z plameňa, ktorý je ešte ohňom, ale zároveň
uţ ním nie je. Oheň je plameň, nie mierne teplo z neho. Teplo je len je-
ho odvodenina. Ţiadne oblaţújúce alebo upokojujúce videnie ti neod-
níme tú bolesť zo srdca. A povaţuj ju za drahšiu ako svoj ţivot. Preto-
ţe to je najväčší dar, ktorý Boh môţe udeliť tomu, kto verí v jeho Syna.
Okrem toho moje videnie nenarúša kaţdoročné udalosti tohto týţdňa. 9 Aj môj Jozef mal svoje utrpenie. Zrodilo sa v Jeruzaleme, keď si uve-
domil môj stav. Trvalo po celé dni, tak ako utrpenie Jeţišovo i moje.
Ani duchovne nebolo menej bolestné. A jedine pre svätosť môjho spra-
vodlivého manţela malo takú dôstojnú a tajuplnú formu, ţe po stáročia
prešlo takmer bez povšimnutia.
Ó, naše prvé utrpenie! Kto môţe opísať jeho tichú vnútornú intenzi-
tu? Kto dokáţe opísať moju bolesť, keď som zistila, ţe nebesia ma ešte
nevypočuli a nevyjavili Jozefovi tajomstvo?
Ţe o ňom nevedel, pochopila som ihneď, keď som videla, ţe sa ku
mne správa úctivo ako zvyčajne. Keby bol vedel, ţe nosím v sebe Boţie
135
Slovo, bol by sa tomu Slovu, zavretému v mojom lone, poklonil a pre-
javil by Bohu patričnú úctu. Určite by to nevynechal a rovnako ani ja
by som prejavy úcty neodmietla prijať. Nie pre seba, ale pre toho, ktorý
bol vo mne a ktorého som nosila tak, ako archa zmluvy mala v sebe ka-
menné tabule Zákona a nádoby s mannou.
Kto môţe opísať môj boj so sklučenosťou, ktorá ma chcela premôcť,
aby ma presvedčila, ţe som dúfala v Pána zbytočne? Ó, myslím, ţe to bo-
la Satanová zúrivosť! Cítila som, ako sa vo mne vynára pochybnosť a na-
ťahuje svoje ľadové pazúry, aby mi uväznila dušu a zastavila ju v jej mod-
litbe. Pochybnosť, taká nebezpečná, smrteľná pre ducha. Smrteľná, lebo
je prvým pôsobením smrteľnej choroby nazývanej zúfalstvo, proti ktorej
sa treba vzoprieť zo všetkých síl, aby duša nezahynula a nestratila Boha.
Kto môţe presne opísať pravdu o Jozefovej bolesti, jeho myšlienky,
zmätok v jeho citoch? Ako lodička vo veľkej víchrici sa zmietal vo víre
protikladných rozháraných myšlienok, v chaose tých najzhrýzavejších
a najkrutejších úvah. Vyzeralo to, ţe je muţ, ktorého zradila vlastná ţe-
na. Videl, ako sa rúca jeho dobré meno a úcta u ľudí. Cítil, ako kvôli
nej budú na neho ukazovať prstom a ako ho celá dedina bude ľutovať.
Uţ videl, aŕko pred zjavnosťou tejto skutočnosti umiera jeho láska i úc-
ta voči mne. 10
Tu jeho svätosť ţiari ešte viac neţ moja. Ja o tom s láskou manţelky 25.10
vydávam svedectvo, lebo chcem, aby ste milovali môjho Jozefa, tohto
múdreho a prezieravého, trpezlivého a dobrého muţa, ktorý nie je od-
delený od tajomstva vykúpenia, ba práve je k nemu dôverne pripojený,
pretoţe preň obetoval bolesť a obetoval seba samého. A tým vám za-
chránil Spasiteľa za cenu vlastnej obety a vlastnej svätosti.
Keby bol menej svätý, bol by konal ľudsky a udal by ma ako cu-
dzoloţnicu, aby ma ukameňovali a aby syn môjho hriechu zahynul so
mnou. Keby bol menej svätý, Boh by mu neudelil svoje svetlo, ktoré
by ho viedlo v takej ťaţkej skúške. Ale Jozef bol svätý. Jeho čistý duch
ţil v Bohu. Milosrdná láska v ňom bola rozpálená a silná. A tou láskou
vám zachránil Spasiteľa vtedy, keď ma neobţaloval pred staršími, ako aj
potom, keď všetko zanechal a s okamţitou poslušnosťou odviedol Jeţi-
ša do Egypta. 11
Tri dni Jozefovho utrpenia neboli dlhé pokiaľ ide o čas, ale boli 25.11
hrozné intenzitou utrpenia. Boli aj mojím prvým utrpením. Lebo ja som
chápala jeho utrpenie, ale nemohla som ho nijakým spôsobom z neho
odstrániť kvôli poslušnosti Boţiemu príkazu, ktorý mi povedal: ,Mlč!'
136
A keď sme prišli do Nazareta a videla som, ako po lakonickom po-
zdrave odchádza, zhrbený a zostarnutý v krátkom čase, a ţe ku mne ve-
čer ani nepríde, ako mal vo zvyku, hovorím vám, deti moje, srdce mi
zvierala ostrá bolesť. Zavretá vo svojom dome, sama, v dome, kde mi
všetko pripomínalo zvestovanie a vtelenie a kde mi všetko pripomínalo
Jozefa zosobášeného so mnou v bezúhonnom panenstve, musela som
odolávať náporom skľúčenosti, Satanovým úskokom a dúfať, dúfať, dú-
fať. A modliť sa, modliť sa, modliť sa. A odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať -
Jozefovi jeho podozrenie, jeho vzburu spravodlivého opovrhnutia.
Deti, treba dúfať, modliť sa, odpúšťať, aby ste dosiahli, ţe Boh zakro-
čí vo váš prospech. Aj vy ţijete svoje utrpenie. Zasluhujete si ho za svoje
hriechy. Učím vás, ako ho prekonať a premeniť na radosť. Dúfajte bez-
hranične. Modlite sa s dôverou. Odpúšťajte, aby vám bolo odpustené.
Boţie odpustenie, ó, deti, bude pokojom, po ktorom túţite.
25.12 12
Nič viac vám teraz nepoviem. Aţ do veľkonočného víťazstva bude
ticho. Je Umučenie. Majte súcit so svojím Vykupiteľom. Počúvajte jeho
nárek a počítajte jeho rany a slzy. Kaţdá z nich vytiekla pre vás a pre vás
bola vytrpená. Kaţdé iné videnie nech sa stratí pred týmto, ktoré vám
pripomína vykúpenie uskutočnené pre vás."
26. Jozef prosí Máriu o odpustenie.
Pre prijatie Boha sa vyţadujú viera, láska a poníţenosť
31. máj 1944
26.1 1 Po päťdesiatich troch dňoch sa Mamička znova zjaví s týmto vide-
ním, ktoré mi káţe zaznamenať do tejto knihy. Znova sa vo mne rozlie-
va radosť. Lebo vidieť Máriu znamená mať radosť.
26.2 2 Vidím teda nazaretskú záhradku. Mária pradie v tieni košatej jablo-
ne bohato obťaţkanej plodmi, ktoré sa uţ začínajú červenieť a vyzerajú
ako bucľaté ruţové detské líčka.
Mária však vôbec nemá ruţovú farbu. Pekná farba, ktorá oţivovala
jej líca v Hebrone, sa stratila. V tvári je bledá ako slonová kosť a iba pery
naznačujú krivku bledého koralu. Pod spadnutými viečkami sú dva tma-
vé tiene. Okraje očí má napuchnuté, akoby plakala. Oči nevidím, preto-
ţe má sklonenú hlavu - je zahĺbená do svojej práce. No ešte väčšmi do
svojich myšlienok, ktoré ju zarmucujú, lebo ju počujem vzdychať ako
človeka, ktorý preţíva bolesť srdca.
137
Je celá v bielom, v bielych plátenných šatách, lebo je veľmi horúco
napriek tomu, ţe ešte nedotknutá svieţosť kvetov mi vraví, ţe je ráno.
Lístie jablone sa zachvieva v ľahkých poryvoch vetra a slnko ho svojimi
lúčmi presvecuje. Tie dopadajú aj na hnedú zem aj na Máriinu nepokry-
tú plavú hlavu. Jej vlasy sa v ţiari slnka skvejú sťa zlato.
Z domu ani z blízkeho okolia nevychádza nijaký zvuk. Počuť len
ţblnkot prúdu vody stekajúcej do nádrţe vzadu v záhrade. 3 Mária sa zachveje, keď počuje rázne zabúchanie na domové dvere. 26.3
Odloţí pradeno a praslicu, vstane a ide otvoriť. Hoci má voľné a široké
šaty, nepodarí sa jej úplne zakryť okrúhle bruško.
Ocitne sa pred Jozefom. Mária zbledne aj na perách. Teraz sa jej tvár
podobá hostii, taká je bez krvi. Mária hľadí očami, ktoré sa smutne pý-
tajú. Jozefov pohľad pôsobí prosebné. Obaja mlčia a pozerajú sa na se-
ba. Potom Mária otvorí ústa: „V túto hodinu, Jozef? Potrebuješ niečo?
Čo mi chceš povedať? Poď ďalej."
Jozef vojde a zavrie dvere. Ešte neprehovorí.
„Hovor, Jozef. Čo si praješ?"
„Tvoje odpustenie." Jozef sa skloní, akoby si chcel kľaknúť. Ale Má-
ria, vţdy taká zdrţanlivá, pokiaľ ide o dotyk, ho rázne chytí za ramená
a zabráni mu v tom.
Farba Máriinej tváre sa mení, chvíľu je celá červená a chvíľu biela ako
sneh. „Moje odpustenie? Nemám ti čo odpustiť, Jozef. Musím sa ti len
poďakovať za všetko, čo si tu urobil v mojej neprítomnosti, a za lásku,
ktorú mi dávaš."
Jozef na ňu hľadí, a vidím, ako sa v jeho hlbokých očiach utvárajú
dve veľké kvapky slz. Drţia sa tam ako na okraji vázy a potom sa sko-
túľajú dolu na líca a bradu. „Odpustenie, Mária. Nedôveroval som ti.
Teraz to viem. Nie som hodný mať taký poklad. Previnil som sa voči
milosrdnej láske, obvinil som ťa vo svojom srdci. Obvinil som ťa nespra-
vodlivo, pretoţe som sa ťa nespýtal na pravdu. Prehrešil som sa voči Bo-
ţiemu zákonu, lebo som ťa nemiloval tak, ako by som miloval seba..."
„Ó, nie! Neprevinil si sa!"
„Previnil, Mária. Keby som ja bol obvinený z takého zločinu, bránil
by som sa. Ty... Ja som ti nedovolil, aby si sa bránila, lebo som sa roz-
hodoval bez toho, aby som ťa vypočul. Previnil som sa voči tebe, lebo
som ťa urazil podozrením. Aj samotné podozrenie je uráţkou, Mária.
Kto podozrieva, nepozná. Nepoznal som ťa tak, ako som mal. Ale pre
bolesť, ktorú som pretrpel..., tri dni múk, odpusť mi, Mária."
138
„Nemám ti čo odpúšťať. Ale predsa, ja ťa prosím o odpustenie za bo-
lesť, ktorú som ti spôsobila."
„Ó, áno, aká to bola bolesť! Aká bolesť! Pozri, dnes ráno mi poveda-
li, ţe mám šediny na spánkoch a na tvári vrásky. Viac neţ desať rokov
ţivota mi vzali tieto dni!4 Ale prečo si, Mária, bola taká pokorná, ţe si
mlčala, ţe si mne, svojmu manţelovi, zatajila svoju slávu a dovolila, aby
som ťa podozrieval?"
Jozef nekľačí, ale je veľmi hlboko sklonený* takţe to vyzerá, akoby
kľačal. Mária mu poloţí ruku na hlavu a usmieva sa. Vyzerá to, akoby
ho rozhrešovala. Vraví: „Keby moja pokora nebola dokonalá, nezaslú-
ţila by som si počať Očakávaného, ktorý prichádza zrušiť hriech pýchy,
čo zničila človeka. A potom, bola som poslušná... Boh ma ţiadal o túto
poslušnosť. Stála ma veľa... kvôli tebe, kvôli bolesti, ktorú si kvôli tomu
zakusoval. Ale musela som poslúchnuť. Som sluţobnica Boţia a sluţob-
níci nediskutujú o príkazoch, ktoré dostávajú. Vykonávajú ich, Jozef, aj
keď im spôsobujú krvavé slzy."
Mária ticho plače, kým to hovorí. Plače tak tichučko, ţe Jozef tak,
ako je sklonený, si to ani nevšimne, kým jej jedna slza nespadne na zem.
Vtedy zodvihne hlavu - a je to prvýkrát, čo vidím, ţe to urobí -, zovrie
Máriine rúčky do svojich silných tmavých rúk a pobozká končeky jej
jemných ruţových prstov, ktoré vystupujú zo zovretia Jozefových rúk
ako púčiky broskyňových kvetov. 5 „Teraz treba všetko vybaviť, pretoţe..." Jozef nepovie uţ nič viac,
ale hľadí na Máriino telo. Ju zaleje rumenec a ihneď si sadne, aby jej po-
stava nebola vystavená skúmavému pohľadu. „Bude treba konať rýchlo.
Prídem sem... Dovŕšime sobáš... Budúci týţdeň, dobre?" „Všetko, čo robíš, je dobré, Jozef. Ty si pánom domu, ja som tvo-
ja slúţka."
„Nie. Ja som tvojím sluhom. Ja som blaţeným sluţobníkom môjho Pá-
na, ktorý rastie v tvojom lone. Ty si poţehnaná medzi všetkými ţenami
Izraela. Dnes večer upozorním príbuzných. A potom... keď tu budem,
budeme pracovať, aby sme všetko pripravili na prijatie... Ó, ako budem
môcť prijať vo svojom dome Boha? Do svojho náručia Boha? Umriem
z toho od radosti...! Nebudem sa ho môcť odváţiť ani len dotknúť...!"
„Budeš to môcť urobiť rovnako ako ja, s Boţou milosťou."
„Ale ty si ty. Ja som len biedny muţ, najbiednejší z Boţích synov!"
Jeţiš prichádza pre nás, biednych, aby nás urobil bohatými v Bohu,
prichádza k nám dvom, lebo sme najbiednejší a uznávame, ţe takými
139
sme. Raduj sa, Jozef! Dávidov rod má očakávaného Kráľa a náš dom
bude nádhernejší neţ Šalamúnov kráľovský palác, lebo tu bude nebo
a my sa budeme s Bohom podieľať na tajomstve pokoja, o ktorom sa
ľudia dozvedia neskôr. Bude vyrastať medzi nami a naše náručie bude
kolískou pre dospievajúceho Vykupiteľa a naša námaha mu zabezpečí
chlieb... Ó, Jozef] Budeme počuť Boţí hlas, ako nás volá ,otec a mat-
ka'! Ó...!"
Mária plače od radosti. Aký šťastný plač! A Jozef, teraz kľačiaci pri
jej nohách, plače s hlavou takmer ukrytou v širokých Máriiných šatách,
ktorých záhyby padajú na jednoduché dlaţdice izbičky.
Tu sa videnie končí.
6 Mária hovorí:
„Nech si nikto nevysvetľuje nesprávne moju bledosť. Nebola spôso-
bená ľudským strachom. Ľudsky by som musela očakávať ukameňova-
nie. Ale nie preto som sa bála. Trpela som pre Jozefovu bolesť. Ani myš-
lienka, ţe by ma obţaloval, ma netrápila kvôli mne samej. Len sa mi
nepáčilo, ţe keby trval na obţalobe, mohol by sa previniť voči milosrd-
nej Láske. Keď som ho videla, všetka krv mi týmto zaplavila srdce. Bola
to chvíľa, v ktorej by spravodlivý Jozef mohol uraziť Spravodlivosť tým,
ţe by sa previnil voči milosrdnej Láske. A pomyslenie, ţe by sa spravod-
livý Jozef previnil - ten, ktorý sa nikdy neprevinil mi spôsobovalo tú
najvyššiu bolesť. 7 Keby som nebola pokorná aţ do krajnosti, ako som povedala Jozefo-
vi, nezaslúţila by som si nosiť v sebe toho, ktorý poníţil seba, Boha, ta-
kým poníţením, ţe sa stal človekom, aby zotrel pýchu v ľudskom rode. 8 Ukázala som ti tento výjav, ktorý neprináša ani jedno evanjelium,
lebo chcem obrátiť príliš skazenú pozornosť ľudí na podstatné pod-
mienky pre to, aby sa páčili Bohu a prijímali jeho ustavičný príchod do
srdca.
Viera. Jozef slepo uveril slovám nebeského posla.* Chcel iba veriť,
lebo bol úprimne presvedčený, ţe Boh je dobrý a ţe naňho, ktorý dú-
fal v Pána, by Pán nemohol dopustiť bolesť, ţe by ho jeho blíţny zra-
dil, sklamal a vysmial. Chcel iba uveriť mne, lebo bol čestný a nemohol
si myslieť, iba s bolesťou, ţe druhý by bol nečestný. On žil podľa Záko-
na a Zákon hovorí: ,Miluj svojho blíţneho ako seba samého/ My sa tak
* Mt 1,20-21.
140
veľmi milujeme, ţe si myslíme, ţe sme dokonalí, aj keď takí nie sme. Pre-
čo teda nemilovať blíţneho mysliac si o ňom, ţe je nedokonalý?
Absolútna milosrdná láska. Láska, ktorá vie odpúšťať, ktorá chce od-
púšťať. Odpúšťať vopred, ospravedlňujúc vo vlastnom srdci nedostatky
blíţneho. Odpúšťať hneď tak, ţe uzná vinníkovi všetky poľahčujúce
okolnosti.
Pokora, absolútna ako milosrdná láska. Vedieť si uznať, ţe sme sa
previnili aj obyčajnou myšlienkou, a nemať pýchu ešte škodlivejšiu
neţ predchádzajúca vina, tým, ţe nechceme povedať: ,Zmýlil som sa/
Okrem Boha sa všetci mýlia. Kto môţe povedať: Ja sa nikdy nemýlim?
A najťaţšia pokora - pokora, ktorá vie mlčať o Boţích zázrakoch v nás,
keď nie je nevyhnutné ohlasovať ich, aby sme za ne vzdávali chvály. Ml-
čať, aby sme neponíţili blíţneho, ktorý nemá také zvláštne dary od Bo-
ha. Ak Boh chce, ó, ak chce, zjaví seba samého vo svojom sluţobníkovi!
Alţbeta ma , videla', aká som bola, môj manţel poznal, kým som bola,
keď nadišiel preňho čas, aby to spoznal. 9 Nechajte na Pána starosť, aby vás vyhlásil za svojich sluţobníkov.
On je v tom láskyplne náhlivý, lebo kaţdé stvorenie, ktoré vezme na se-
ba osobitné poslanie, je novou slávou pridanou k jeho nekonečnej slá-
ve, lebo je svedectvom toho, nakoľko je človek takým, akým si ho Boh
ţelal - menšou dokonalosťou, ktorá odzrkadľuje svojho Pôvodcu. Zo-
staňte v tieni a v tichu, ó, milovaní Milosťou, aby ste mohli počuť jedi-
né slová, ktoré sú ,slová ţivota', aby ste si mohli zaslúţiť, ţe budete mať
nad sebou a v sebe Slnko, ktoré večne ţiari.
Ó, prevelebné Svetlo, ktoré si Boh, ktoré si radosťou svojich sluţob-
níkov, osvecuj týchto svojich sluţobníkov a oni nech vo svojej pokore
jasajú nad tým, chváliac teba, len teba, ktorý poniţuješ pyšných. Ale po-
korných, ktorí ťa milujú, povyšuješ k jasu svojho kráľovstva."
27. Nariadenie o súpise ľudu, poučenia o láske k manţelovi a o dôvere v Boha
4. jún 1944
1 Opäť vidím nazaretský dom. Malú miestnosť, kde Mária zvyčajne
jedáva. Práve robí niečo s bielym plátnom. Odloţí prácu a ide rozsvietiť
lampu, pretoţe sa chýli k večeru a uţ dobre nevidí v zelenkavom svetle,
ktoré vchádza z pootvorených dverí vedúcich do záhrady. Zavrie ich.
141
Vidím, ţe je uţ vo veľmi vysokom stupni tehotenstva, ale stále veľmi
krásna. Chodí sviţne a kaţdý jej pohyb je jemný. Nemá ani jednu z tých
ťaţkostí, ktoré badať u ţien, keď sa blíţi čas ich pôrodu. Len tvár má
zmenenú. Teraz je uţ „ţena". Predtým, v čase zvestovania bola mladou
dievčinou s pokojnou úprimnou tváričkou, s tvárou nevinného dieťaťa.
Potom v Alţbetinom dome v čase narodenia Jána Krstiteľa tvár nadobud-
la jemnosť a zrelší pôvab. Teraz má tvár pokojnú, ale s výrazom neţnej
vznešenosti ţeny, ktorá v materstve dosiahla svoju plnú dokonalosť.
Uţ nepripomína „Zvestovanie" vo Florencii, vám také milé, otče.
Keď bola dievčinou, nachádzala som ju v tom obraze. Teraz je jej tvár
dlhšia, menej plná, oči zamyslenejšie a - veľké. Vskutku má takú tvár,
akú má Mária aj teraz v nebi. Lebo jej tvár nabrala teraz výzor aj vek tej
chvíle, keď sa narodil Spasiteľ.
Mária je večne mladá ako ten, kto nielen nepoznal porušenie smr-
ti, ale ani plynutie rokov. Čas sa nedotkol tejto našej Kráľovnej a matky
Pána, ktorý stvoril čas. A ak v útrapách počas Umučenia - v útrapách,
ktoré pre ňu začali omnoho, omnoho skôr, mohla by som povedať, od-
kedy Jeţiš začal evanjelizovať - sa javila zostarnutá, toto zostarnutie bo-
lo ako závoj poloţený bolesťou na jej neporušiteľnú osobu. Vskutku od
chvíle, keď Mária uvidela vzkrieseného Jeţiša, stala sa opäť svieţou a do-
konalou, akou bola pred týmto utrpením, takmer ako keby bozkávaním
najsvätejších rán bola vypila balzam mladosti, ktorý odstraňuje pôsobe-
nie času a* ešte viac neţ času pôsobenie bolesti.
Naozaj, veď prešlo len osem dní, odkedy som videla zostúpenie Du-
cha Svätého v deň Turíc. Videla som Máriu „krásnu, krásnu, krásnu a náh-
le omladnutú", ako som napísala - a predtým som napísala: „Podobá sa
na modrého anjela." Anjeli nepoznajú starobu. Sú večne krásni vo večnej
mladosti, vo večnej Boţej prítomnosti, ktorú v sebe odráţajú.
Anjelská mladosť Márie, modrého anjela, sa dovršuje a dosahuje do-
konalý vek - ktorý si vzala so sebou do nebies a ktorý si uchová nave-
ky vo svojom svätom oslávenom tele, keď Duch Svätý obdarí svoju Ne-
vestu prsteňom a korunuje ju pred očami všetkých - teraz (v deň Turíc),
a uţ nie v tajnosti izby neznámej svetu s jediným svedkom, archanje-
lom.
Chcela som trochu odbočiť, lebo sa mi to zdalo potrebné. Teraz sa
vrátim k opisu.
Mária sa teraz stala naozaj ţenou plnou dôstojnosti a pôvabu. Aj jej
úsmev sa zmenil na neţnosť a vznešenosť. Aká je krásna!
142
2 Vchádza Jozef. Zrejme prichádza z dediny, pretoţe vchádza domo-
vými dverami, a nie z dielne. Mária zdvihne hlavu a usmeje sa naňho. Aj
Jozef sa usmeje na ňu. Ale akoby sa usmial nasilu, akoby bol ustarostený.
Mária ho skúmavo pozoruje. Potom vstane, aby vzala plášť, ktorý si Jo-
zef vyzlieka, poskladá ho a uloţí na truhlicu.
Jozef si sadne k stolu. Oprie sa oň lakťom a rukou si podoprie hla-
vu, zatiaľ čo druhou rukou si striedavo hladí a strapatí bradu. Vidno, ţe
premýšľa.
„Trápia ťa nejaké starosti?" spýta sa Mária. „Môţem ťa utešiť?"
„Ty ma vţdy utešuješ, Mária. Ale tentoraz mám veľkú starosť... Kvô-
li tebe."
„Kvôli mne, Jozef? A čo sa deje?"
„Na dverách synagógy vyvesili nariadenie. Je nariadené sčítanie ľudu
celej Palestíny. A treba, aby sa kaţdý išiel zapísať do miesta, z ktorého
pochádza. My musíme ísť do Betlehema..." 3 „Ó!" preruší ho Mária a poloţí si ruku na brucho.
„Rozrušilo ťa to, však? Je to ťaţké. Viem."
„Nie, Jozef. Nie preto. Myslím... myslím na Sväté písma* - na Rá-
chel, Benjamínovu matku a Jakubovu manţelku, z ktorých sa zrodí
Hviezda, Spasiteľ. Na Ráchel pochovanú v Betleheme, o ktorom je po-
vedané: ,A ty, Betlehem, Efŕata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba
mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli/ Vládca, ktorý bol prisľúbený Dá-
vidovmu rodu. On sa tam narodí..."
„Myslíš... myslíš si, ţe ti uţ nastáva čas? Ó! Ako to urobíme?"
Jozef je úplne preľaknutý. Ľútostivo hľadí na Máriu.
Ona si to všimne. Usmeje sa. Je to úsmev skôr pre ňu ako pre neho.
Úsmev, ktorý chce povedať: „Je to človek, spravodlivý, ale človek. A vi-
dí ako človek. Myslí ako človek. Zľutuj sa nad ním, duša moja, a veď ho,
aby sa pozeral prostredníctvom ducha." Ale jej dobrota ju povzbudzuje,
aby mu dodala istoty. Neklame, ale usiluje sa uľahčiť jeho utrápenosť.
„Neviem, Jozef. Čas je uţ veľmi blízko. Ale nemohol by ho Pán spoma-
liť, aby ťa zbavil tejto starosti? On môţe všetko. Neboj sa."
„Ale tá cesta...! Ktovie, aký nával ľudí bude! Nájdeme dobré uby-
tovanie? Stihneme sa včas vrátiť? A ak... ak by si sa mala stať mat-
kou tam, čo urobíme? Nemáme tam dom... Uţ tam nikoho nepozná-
me...
* Gn 35, 16-20; 48, 7; Nm 24,17; Mich 5, 1. Ráchelina hrobka v 73.1.
143
„Neboj sa. Všetko pôjde dobre. Boh dá nájsť útulok zvieraťu, ktoré
plodí mladé. A myslíš, ţe by to neurobil pre svojho Mesiáša? Spoľah-
neme sa na neho. Všakţe? Vţdy sa spoliehame na neho. Čím je skús-
ia ťaţšia, tým väčšmi mu dôverujme. Ako dve deti vloţme svoju ruku
do jeho, Otcovej. On nás vedie. Sme mu celkom odovzdaní. Pozri, ako
nás s láskou doviedol aţ sem. Ani ten najlepší otec by to nemohol uro-
biť s väčšou starostlivosťou. Sme jeho deti a jeho sluţobníci. Plníme je-
ho vôľu. Nič zlého sa nám nemôţe stať. Aj toto nariadenie je jeho vôľa.
Veď kto je cisár? Boţí nástroj. Odkedy sa Otec rozhodol odpustiť člo-
veku, predurčil udalosti, aby sa jeho Kristus narodil v Betleheme. Ono,
najmenšie mestečko Judey ešte nejestvovalo, a jeho sláva uţ bola ohlá-
sená. Aby sa táto sláva udiala a Boţie slovo nemôţe byť klamlivé - a bo-
lo by, keby sa Mesiáš narodil inde hľa, nejaký mocnár povstal ďaleko ŕ odtiaľto, podmanil si nás a teraz chce poznať svojich poddaných, tez,
keď na svete vládne pokoj... Ó, čo je naša malá námaha, ak si pomyslí-
me na krásu tohto času pokoja? Premýšľaj, Jozef. Čas, v ktorom nie je na
svete nenávisť! Môţe byť šťastnejšia hodina, aby povstala ,Hviezda\ kto-
rej svetlo je boţské a ktorej pôsobenie je vykúpenie? Ó, neboj sa, Jozef.
Ak sú cesty neisté, ak nával ľudí sťaţí cestu, anjeli nás ochránia a budú
nás stráţiť. Nie nás - svojho Kráľa. Ak nenájdeme útulok, urobia nám
stan svojimi krídlami. Nič zlého sa neprihodí. Nemôţe sa nám nič stať
-Boh je s nami." 4 Jozef hľadí na ňu a blaţený počúva. Vrásky na čele sa mu vyrovna-
jú, vracia sa úsmev. Vstáva a uţ necíti únavu ani smútok. Usmieva sa.
„Ty poţehnaná, slnko môjho ducha! Ty poţehnaná, lebo vieš všetko vi-
dieť skrze milosť, ktorej si plná! Nestrácajme teda čas. Lebo nám treba
vyraziť čo najskôr a... vrátiť sa čo najskôr, lebo tu je uţ všetko priprave-
né pre... pre..."
„Vrt nášho Syna, Jozef. Musí byť takým v očiach sveta, pamätaj si to.
Otec zahalil jeho príchod tajomstvom a my nesmieme odhaliť z neho
závoj. On, Jeţiš, to urobí, keď nastane tá hodina..."
Krása Máriinej tváre, pohľadu, výrazu a hlasu, keď vyslovuje Jeţiš",
sa nedá opísať. Uţ to je vytrţenie. A v ňom sa končí videnie.
5 Mária hovorí:
„Nepripojím veľa, lebo uţ moje slová sú poučením.
Obraciam však pozornosť ţien na jednu vec. Mnohé manţelstvá sa
rozpadajú vinou manţeliek, lebo nemajú takú lásku, ktorá je všetkým -
144
27.6
27.7
láskavosťou, súcitom, potechou - vo vzťahu k manţelovi. Muţa neza-
ťaţuje fyzické utrpenie, ktoré ťaţí ţenu. Ale zaťaţujú ho všetky starosti
morálneho rázu. Nevyhnutnosť práce, prijímanie rozhodnutí, zodpo-
vednosť pred ustanovenou mocou a pred vlastnou rodinou... ó, koľko
vecí len zaťaţuje muţa! A ako veľmi potrebuje aj on útechu! A taký veľký
je egoizmus, ţe unavenému, malomyseľnému, ustarostenému manţelo-
vi, ktorý stratil sebadôveru, ţena pridá ťarchu neuţitočným a často i ne-
spravodlivým nariekaním. To všetko preto, lebo je sebecká. Nemiluje.
Milovať neznamená uspokojovať seba samých, pokiaľ ide o zmysly
a prospech. Milovať znamená uspokojovať toho, koho milujeme, viac
neţ zmyslami a pre vlastný osoh tým, ţe dávame jeho duchu takú po-
moc, ktorú potrebuje, aby mohol mať ustavične roztvorené krídla v ne-
bi nádeje a pokoja. 6 Ďalší bod, na ktorý upozorňujem. Uţ som o tom hovorila. Ale zdô-
razňujem - dôvera v Boha.
Dôvera obsahuje teologálne čnosti. Kto má dôveru, je to znak, ţe má
vieru. Kto má dôveru, je to znak, ţe dúfa. Kto má dôveru, je to znak, ţe
miluje. Keď niekto miluje, dúfa, verí v druhého, má dôveru. Inak nie. Boh
si zasluhuje túto našu dôveru. Ak ju vkladáme do biednych ľudí, ktorí po-
chybia, prečo by sme ju mali odoprieť Bohu, ktorý sa nikdy nemýli?
Dôvera je aj pokora. Pyšný hovorí: ,Urobím to sám. Nedôverujem
tamtomu, pretoţe je neschopný, klamár, panovačný...' Pokorný vraví:
,Dôverujem. Prečo by som nemal dôverovať? Prečo si mám myslieť, ţe
som lepší neţ on?' A oprávnene hovorí o Bohu: ,Prečo by som nemal
dôverovať tomu, kto je dobrý?' Boh sa darúva pokornému. Ale od pyš-
ného sa odvracia.
Dôvera je aj poslušnosť. A Boh miluje poslušného. Poslušnosť je zna-
kom, ţe uznávame, ţe sme jeho deti a uznávame ho za Otca. A otec
môţe milovať, len ak je pravým otcom. Boh je naším pravým a dokona-
lým Otcom. 7 A chcem, aby ste rozjímali aj o tretej veci. Aj tá sa zakladá na dôvere.
Nijaká udalosť sa nemôţe udiať, ak to nedovolí Boh. Máš moc? Máš
ju preto, lebo to Boh dovolil. Si poddaný? Si ním, pretoţe to Boh do-
volil. Usiluj sa teda, ty, mocný, aby si neurobil zo svojej moci zlo. Bolo
by to stále ,tvoje zlo', hoci by sa na počiatku zdalo, ţe je to zlo pre dru-
hých. Lebo ak Boh dovolí, nedovolí nad mieru, ale ak ty prekročíš mie-
ru, zasiahne a rozdrví ťa. Usiluj sa teda, ty, poddaný, urobiť zo svojho
postavenia magnet, aby si na seba pritiahol nebeskú ochranu. A nikdy
145
kezloreč. Prenechaj v tom starostlivosť na Boha. Jemu, Pánovi všetkých,
Jwináleţí dobrorečiť a zlorečiť svojim stvoreniam.
Choď v pokoji."
I
28. Príchod do Betlehema
5. jún 1944 1 Vidím hlavnú cestu. Pohybuje sa po nej veľa ľudí. A osly, obťaţe-
né vecami a ľuďmi. Osly, ktoré sa vracajú. Ľudia poháňajú svoje zviera-
tá a ten, kto ide pešo, ponáhľa sa, lebo je zima.
Vzduch je čistý a suchý, nebo jasné, ale všetko má ostrú svieţosť dní
uprostred zimy. Prázdne polia vyzerajú rozsiahlejšie. Na pasienkoch je
len nízka tráva, ošľahaná zimnými vetrami. Stáda oviec tu hľadajú tro-
chu obţivy a slnko, ktoré len pomaly vychádza. Ovce sa tlačia k sebe, le-
bo aj im je zima. Bľačia, dvíhajúc svoje papuľky. Hľadia na slnko, akoby
chceli povedať: „Len uţ príď, lebo je zima!" Terén je zvlnený a zvlnenia
sú stále výraznejšie. Je to ozajstný kopcovitý kraj. Sú tam trávnaté kotli-
ny a úbočia,*malé údolia a horské hrebene. Cesta vedie uprostred nich
smerom na juhovýchgd.
Mária sedí na sivom oslovi. Je celá zakrytá hrubým plášťom. Pred se-
dadlom je ten nosič, ktorý sme uţ videli na ceste do Hebronu, a na ňom
truhlica s.najpotrebnejšími vecami.
Jozef kráča po boku a drţí uzdu. Zavše sa spýta: „Si unavená?"
Mária sa naňho pozrie s úsmevom a vraví: „Nie." Na tretí raz pripo-
jí: „Skôr ty musíš byť unavený, lebo ideš pešo."
„Ó, ja? Pre mňa to nič nie je. Myslím, ţe keby som bol našiel ešte jed-
ného osla, mohla si ísť pohodlnejšie a prišli by sme rýchlejšie. Ale nena-
šiel som. Kaţdý teraz potrebuje zviera. Len odvahu. Čoskoro budeme
v Betleheme. Za týmto kopcom je Efrata."
Stíchnu. Keď Panna nehovorí, zdá sa, ţe je pohrúţená do vnútornej
modlitby. Mierne sa usmeje akejsi svojej myšlienke a ak sa pozrie na ľu-
dí, nevníma ich takých, akí sú - ako muţa, ţenu, starca, pastiera, boha-
tého či chudobného -, ale pohľadom, ktorým vidí iba ona.
Je ti zima?" pýta sa Jozef, lebo sa zdvihol vietor.
„Nie. Ďakujem."
Ale Jozef sa s tým neuspokojí. Dotkne sa jej nôh, obutých v sandá-
loch, ktoré jej sotva vidno vykúkať spod dlhých šiat, visiacich po boku
146
osla. Cíti, ţe sú studené, pretoţe pokrúti hlavou a berie deku, ktorú má
prehodenú cez plece, a zabalí do nej Máriine nohy. Deku jej natiahne
tak, aby aj ruky v lone mala pekne v teple pod ňou i plášťom. 2 Stretajú pastiera, ktorý so svojím stádom prechádza cez cestu z pa-
sienka na pravej strane na pasienok vľavo. Jozef sa k nemu nakloní a čosi
mu vraví. Pastier kývne na súhlas. Jozef berie osla a vedie ho za stádom na
pasienok. Pastier vytiahne z tašky neforemný hrnček a podojí silnú ovcu
s naliatym vemenom. Podá hrnček Jozefovi a ten ho ponúka Márii.
„Nech vás obidvoch Boh poţehná," vraví Mária. „Teba za tvoju lás-
ku a teba za tvoju dobrotu. Budem sa za teba modliť."
„Prichádzate zďaleka?"
„Z Nazareta," odpovie Jozef.
„A idete?"
„Do Betlehema."
„Dlhá cesta pre ţenu v tomto stave. To je tvoja manţelka?"
„Áno , je to moja manţelka."
„Máte kam ísť?"
„Nie."
„To je zlé! Betlehem je plný ľudí, prichádzajúcich zo všetkých strán,
aby sa zapísali alebo išli na zápis na iné miesto. Neviem, či nájdete uby-
tovanie. Vyznáš sa tam?"
„Nie veľmi."
„Dobre... vysvetlím ti... kvôli nej (a ukáţe na Máriu). Vyhľadajte
hostinec. Bude plný. Hovorím vám to, aby som vás nasmeroval, kam
máte ísť. Je na najväčšom námestí. Ide sa tam po tejto hlavnej ulici. Ne-
môţete sa pomýliť. Pred hostincom je studňa. Hostinec je veľký a nízky
a má veľkú bránu. Bude plný. Ale ak nenájdete nič v hostinci ani v do-
moch, prejdite za hostinec smerom k poliam. Sú tam maštale v stráni,
ktoré občas slúţia obchodníkom, idúcim do Jeruzalema, na ustajnenie
zvierat, ak nenájdu miesto v hostinci. Viete, sú to maštale, v kopci - sú
vlhké, studené a nemajú dvere. Ale predsa sú len útulkom, pretoţe ţe-
na... nemôţe zostať na ceste. Azda tam nájdete miesto... aj seno na spa-
nie a pre osla. Nech vás sprevádza Boh."
„A tebe nech Boh dá radosť," odpovie Mária.
Jozef mu odpovie: „Pokoj nech je s tebou." 3 Opäť sa vydajú na cestu. Zo strminy, ktorou prechádzajú, vidno
rozľahlejšiu dolinu. V nej, hore i dolu na miernych svahoch, čo ju ob-
klopujú, sú samé domy. To je Betlehem.
147
„Uţ sme tu, v Dávidovej zemi, Mária. Teraz si odpočinieš. Vyzeráš
veľmi unavená..."
„Nie. Myslela som... Myslím..." Mária chytí Jozefa za ruku a povie
mu s blaţeným úsmevom: „Myslím, ţe práve nastala tá chvíľa."
„Milosrdný Boţe! Ako to urobíme?"
„Neboj sa, Jozef. Zachovaj pokoj. Vidíš, aká som ja pokojná?"
„Ale veľa trpíš."
„Ó, nie. Som plná radosti. Taká radosť, taká silná, taká krásna, taká
neudrţateľná, ţe mi srdce silne bije a vraví mi: ,Uţ sa narodí! Uţ sa na-
rodí!' Hovorí to pri kaţdom údere. To moje Dieťatko klope na srdce
a vraví: ,Mamička, som tu a prišiel som ti dať boţský bozk.ť Ó, aká ra-
dosť, Jozef môj!"
Ale Jozef sa neteší. Myslí na to, ţe musí okamţite nájsť nejaký prístre-
šok a zrýchli krok. Z dverí do dverí pýta prístrešok. Nič. Všetko obsade-
né. Prichádzajú k hostincu. Je plný. Dokonca i pod neomietnutou arká-
dou, ktorá obklopuje veľký vnútorný dvor, sú ľudia, ktorí tu trávia noc.
Jozef nechá Máriu na oslovi vo dvore a odchádza hľadať do ďalších
domov. Vráti sa skľúčený. Nič nenašiel. Náhly zimný súmrak začína
prestierať svoj závoj. Jozef úpenlivo prosí majiteľa hostinca. Prosí cestu-
júcich. Sú to zdraví muţi. A tu je ţena, ktorá čoskoro privedie na svet
dieťa. Nech sa zľutujú. No nič.
Je tam istý bohatý farizej, ktorý pozerá na nich so zjavným pohŕda-
ním. A keď sa Mária priblíţi, odstúpi, akoby sa k nemu priblíţila malo-
mocná. Jozef hľadí naňho a tvár mu očervenie od hnevu. Mária poloţí
ruku na Jozefovo zápästie, aby ho upokojila, a vraví: „Nenaliehaj. Poď-
me. Boh sa postará." 4 Vychádzajú a idú pozdĺţ múra hostinca. Zabočia do uličky vedúcej
medzi hostincom a chudobnými domami. Obchádzajú hostinec. Hľa-
dajú. Aha, sú tam akési jaskyne či pivnice, povedala by som skôr neţ
maštale, také sú nízke a vlhké. Tie ako-tak vyhovujúce sú uţ obsadené.
Jozef je zronený.
„Hej, Galilejčan!" zakričí naňho zozadu akýsi starec. „Tam vzadu
pod tými sutinami je jedna nora. Moţno tam ešte nik nie je."
Poponáhľajú sa k tej „nore". Je to naozaj nora. Medzi sutinami spad-
nutej stavby je akýsi otvor a za ním je jaskyňa, väčšmi akási vyhlbeni-
na v kopci neţ jaskyňa. Dalo by sa povedať, ţe sú to základy akejsi sta-
rej stavby, ktorej slúţia za strechu trosky podopreté otesanými kmeňmi
stromov.
148
Je tam veľmi slabé svetlo a preto Jozef, aby lepšie videl, vezme prách-
no a kresadlo a zapáli lampičku, ktorú vyberie z tašky prevesenej cez
plece. Vojde a pozdraví ho zabučanie. „Poď, Mária. Je prázdna. Je tu len
jeden vôl." Jozef sa usmeje. „Lepšie ako nič...!" 5 Mária zosadne zo somárika a vojde dnu.
Jozef zavesil lampičku na klinec zatlčený do jedného z kmeňov, ktoré
slúţia ako piliere. Vidieť klenbu plnú pavučín, podlaha - zem z ubitej hli-
ny - je celá rozbitá, s dierami, dlaţobným kamením, odpadkami, hnojom
a s roztrúsenou slamou. Vzadu sa obráti vôl a hľadí svojimi pokojnými
očami, z papule mu visí seno. V jednom kúte blízko akejsi štrbiny je hru-
bá lavica a dva kamene. Čerň tohto kúta prezrádza, ţe sa tu robí oheň.
Mária sa priblíţi k volovi. Je jej zima. Poloţí si ruky na jeho krk, aby
pocítila teplo jeho tela. Vôl zabučí, ale nehýbe sa. Ako keby porozumel.
Aj keď ho Jozef odstrčí nabok, aby zobral hojne sena z válova a urobil
Márii lôţko - válovy sú dvojaké, jeden, z ktorého ţerie vôl a nad ním
akási polica s ďalšou zásobou sena, z ktorého Jozef zoberie -, vôl ho ne-
chá na pokoji. Urobí miesto aj pre unaveného a vyhladovaného osla,
ktorý hneď začne ţrať.
Jozef nájde aj prevrátené pokrivené vedro. Vyjde, lebo vonku si všimol
potôčik, a vráti sa s vodou pre osla. Potom nájde v ďalšom kúte otiepku
konárov a pokúsi sa trochu pozametať podlahu. Potom v najsuchšom
a najchránenejšom kúte, hneď vedľa vola, rozostelie seno a urobí z neho
lôţko. Cíti však, ţe to biedne seno je vlhké, a povzdychne si. Zapáli oheň
a s trpezlivosťou kartuziána ho nad ním po hrstiach suší.
Unavená Mária sedí na stoličke, pozerá sa a usmieva. Hotovo. Mária
sa čo najlepšie usadí na mäkkom sene a chrbtom sa oprie o brvno. Jozef
dokončuje... zariaďovanie tak, ţe zavesí svoj plášť ako záves na otvor,
ktorý slúţi za vchod. Prístrešok veľmi provizórny. Potom ponúkne Pan-
ne chlieb a syr a dá jej napiť sa vody z čutory.
„Teraz spi," povie jej napokon. „Budem bdieť, aby oheň nevyhasol.
Je tu našťastie drevo, dúfajme, ţe postačí a bude horieť. Ušetrím olej do
lampy."
Mária sa poslušne natiahne. Jozef ju prikryje jej plášťom a dekou,
ktorú mala predtým na nohách.
„Ale tebe... tebe bude zima."
„Nie, Mária. Som pri ohni. Skús odpočívať. Zajtra bude lepšie."
Na Máriu netreba naliehať, aby zavrela oči. Jozef sa utiahne do svojho
kúta a sadne si na peň vedľa raţdia. Je ho málo. Nemyslím, ţe vydrţí dlho.
149
Sú rozmiestnení takto - Mária vpravo, chrbtom ku vchodu, napoly
schovaná za brvnom a telom vola, ktorý sa učupil na podstielku. Jozef
vľavo a smerom ku vchodu, avšak v uhlopriečke, tvárou k ohňu a chrb-
tom k Márii. Podchvíľou sa však obracia a pozerá sa na ňu. A vidí, ţe je
pokojná, akoby spala. Pomaly láme halúzky a hádţe ich jednu za dru-
hou na ohník, aby nevyhasol, aby dával svetlo a aby tá troška dreva vy-
drţala. Sú tu len záblesky ohňa, raz ţivšieho, inokedy takmer zhasnuté-
ho. Lebo lampičku zhasli a v polotme sa črtá iba bledosť vola a Jozefova
tvár a ruky. Všetko ostatné sa zlialo do jednej hmoty a stráca sa v hus-
tej tme. 6 „To nie je diktát," hovorí Mária. „Videnie hovorí samo za seba. Aby
ste z neho pochopili poučenie o láske, pokore a čistote, ktoré tu vyţaru-
jú. Odpočívaj. Odpočívaj v bdení, ako som ja bdela, keď som očakávala
Jeţiša. On príde a prinesie ti svoj pokoj."
29. Jeţišovo narodenie, spásonosná účinnosť Boţieho materstva Márie
6. jún 1944 • '
1 Opäť vidím vnútrajšok toho úbohého kamenného útulku, kde Má-
ria s Jozefom našli útočište, zblíţení v údele so zvieratami.
Ohník podriemkava a s ním aj jeho stráţca. Mária pomaly zodvih-
ne hlavu a rozhliada sa. Vidí Jozefa so sklonenou hlavou na hrudi ako-
by premýšľal a uvedomí si, ţe únava premohla jeho dobrú vôľu zostať
bdieť. Mária sa milo usmeje, posadí sa a zo sedu sklzne na kolená, pri-
čom spôsobí menej hluku neţ motýľ, keď si sadá na ruţu. Modlí sa
s blaţeným úsmevom na tvári, s rozopätými rukami, nie úplne, ale sko-
ro ako na kríţi, s dlaňami obrátenými hore a dopredu, pritom vôbec ne-
vyzerá, ţe by ju táto namáhavá poloha unavovala. Potom sa tvárou sklo-
ní aţ po seno v ešte intenzívnejšej modlitbe. Dlhej modlitbe.
Jozef sa preberie. Vidí, ţe oheň skoro vyhasol a v maštali je takmer
tma. Hodí na oheň za priehrštie veľmi jemných vetvičiek vresu a ten
sa spamätá. Prihodí hrubšie halúzky a neskôr ešte hrubšie, lebo musí
byť tuhá zima. Chlad pokojnej zimnej noci preniká do tejto zrúcaniny
zo všetkých strán. Úbohý Jozef, tak ako je pri dverách - nazvime takto
otvor, na ktorom jeho plášť slúţi ako záves -, musí byť premrznutý.
Vystiera ruky nad oheň, vyzúva si sandále a pritiahne si k ohňu nohy.
150
Zohrieva sa. Keď sa oheň dobre rozhorí a vydáva dosť svetla, obráti sa.
Nevidí nič, ani len svetlé obrysy Máriinho plášťa, ktoré sa prv črtali na
tmavom sene. Vstane a pomaly sa blíţi k Máriinmu lôţku.
„Nespíš, Mária?" spýta sa.
Spýta sa tri razy, kým sa Mária preberie a odpovie: „Modlím sa."
„Nepotrebuješ nič?"
„Nie, Jozef."
„Snaţ sa trochu si pospať. Aspoň si odpočinúť."
„Pousilujem sa. Ale modlitba ma neunavuje."
„Zbohom, Mária."
„Zbohom, Jozef."
Mária opäť zaujme modlitbovú polohu. Jozef si kľakne na kolená pri
ohni, aby ho uţ nezmohol spánok, a modlí sa. Modlí sa s rukami na tvá-
ri. Občas ich odtiahne a priloţí na oheň. Potom sa vráti k svojej vrúcnej
modlitbe. Okrem praskotu ohňa a občasného oslovho dupnutia kopy-
tom o zem nepočuť nič. 2 Zo škáry na povale sa prediera mesačjté svetlo. Lúč vyzerá ako ne-
hmotná strieborná čepeľ hľadajúca Máriu. S postupným stúpaním me-
siaca po oblohe sa predlţuje, aţ napokon ju dosiahne. Hľa, uţ je na hla-
ve modliacej sa Márie. Vytvára okolo nej belostnú svätoţiaru.
Mária zodvihne hlavu ako na nebeské zavolanie a znova sa vyrovná
na kolenách. Ó, ako je tu krásne! Dvíha hlavu, ktorá akoby ţiarila v bie-
lom mesačnom svetle, a úsmev, ktorý uţ nie je ľudský, ju premieňa. Čo
vidí? Čo počuje? Čo zakúša? Iba ona by mohla povedať, čo videla, po-
čula a zakúsila v ţiarivej hodine svojho materstva. Ja vidím len, ako svet-
lo okolo nej vzrastá a vzrastá. Akoby zostupovalo z nebies, akoby vyţa-
rovalo z úbohých vecí, ktoré ju obklopujú, ale nadovšetko sa ukazuje,
ţe vyţaruje z nej.
Jej tmavomodré šaty vyzerajú teraz ako neţná nebeská modrá farba
nezábudiek a ruky a tvár azúrové, akoby boli preţiarené ohňom obrov-
ského jasného zafíru. Táto farba, i keď jemnejšia, mi pripomína farbu,
ktorú vídam vo videniach svätého raja, a tieţ tú, ktorú som videla vo vi-
dení príchodu troch mudrcov. Šíri sa stále väčšmi na veci i šaty. Očisťu-
je a rozjasňuje ich.
Z Máriinho tela sa uvoľňuje stále viac svetla, pohlcuje mesačné svet-
lo, akoby priťahovala do seba svetlo, ktoré jej môţe prísť z nebies. Uţ
je opatrovateľkou Svetla. Tá, ktorá má dať toto Svetlo svetu. A toto
oblaţujúce, neudrţateľné, nezmerateľné, večné, boţské Svetlo, ktoré má
151
Ibyť dané, sa ohlasuje úsvitom, precitnutím, s chórom ţiarivých atómov,
ktoré sa rozrastajú, šíria ako príliv, ktoré stúpajú, stúpajú ako vôňa kadi-
dla, ktoré zostupujú ako príval, ktoré sa vznášajú ako plachta...
Klenba plná trhlín, pavučín, vyčnievajúcich úlomkov, ktoré sa udr-
ţujú v rovnováhe len zázrakom statiky, čierna, zadymená, odpudzujúca,
vyzerá ako klenba kráľovského paláca. Kaţdý kameň je hrudou striebra,
kaţdá škára je jasom opálu, kaţdá pavučina je drahocenným baldachý-
nom pretkaným striebrom a diamantmi. Veľká jašterička spiaca medzi
dvoma balvanmi ţiari ako smaragdový náhrdelník, čo tam zabudla neja-
ká kráľovná, strapec spiacich netopierov ako vzácny jas ónyxu. Seno vi-
siace z horného válova uţ nie je suchou trávou, ale jemnými vláknami
čistého striebra, ktoré sa trblietajú a chvejú vo vzduchu s pôvabom roz-
pustených kučier.
Dolný válov z tmavého dreva je zrazu kvádrom hnedastého striebra.
Steny sú pokryté brokátom, na ktorom sa belosť hodvábu stráca pod vý-
šivkami z perál. A zem... čím je teraz zem? Je kryštálom jagajúcim sa
v bielom svetle. Výčnelky vyzerajú ako ţiariace ruţe hádzané na zem na
znak pocty, a diery sú drahocennými čašami, z ktorých sa vznášajú aró-
my a vône.' 3 A svetlo stále silnie. Oči ho nedokáţu zniesť. V ňom, akoby pohl-
tená závojom rozpáleného svetla, sa stráca Panna... a vynára sa z neho
matka.
Áno". Keď sa svetlo znova stane môjmu zraku znesiteľné, vidím Má-
riu s novonarodeným Synom v náručí. Malé ruţové a bacuľaté Dieťatko
pohybuje okrúhlymi ručičkami, nie väčšími ako ruţové púčiky, a kope
noţičkami, ktoré by sa zmestili do kalicha ruţe. Plače chvejúcim sa hlás-
kom, presne takým, ako má práve narodené jahniatko. Otvára ústočká
červené ako lesná jahoda a ukazuje pritom svoj jazýček, čo sa chveje pri
dotyku s ruţovým podnebím. V pohybe je aj hlavička, taká plavá, ţe vy-
zerá akoby bez vlasov. Okrúhla hlavička, ktorú Mamička pridrţuje dla-
ňou jednej ruky, zatiaľ čo hľadí na svoje Dieťatko a klania sa mu plačúc
a smejúc sa zároveň. Skláňa sa, aby ho pobozkala, nie na nevinnú hláv-
ku, ale do stredu hrude, tam, kde bije jeho srdiečko, bije pre nás... tam,
kde jedného dňa bude rana... Mamička tú ranu uţ dopredu lieči svojím
nepoškvrneným bozkom.
Vôl, prebudený jasom, vstáva s hlučným hrmotom kopýt a bučaním,
oslík dvíha hlavu a híka. Prebudilo ich svetlo, ale mne sa páči myšlienka,
ţe chceli pozdraviť svojho Stvoriteľa za seba a za všetky zvieratá.
152
4 Aj Jozef, ktorý sa takmer vo vytrţení modlil tak pohrúţené, ţe bol
oddelený od toho, čo ho obklopovalo, sa zachveje a cez prsty, ktorý-
mi si zakrýva tvár, vidí prenikať zvláštne svetlo. Odtiahne ruky z tváre,
zodvihne hlavu a obráti sa. Vôl, ktorý sa uţ postavil, zakrýva Máriu. Ale
ona zavolá: Jozef, poď."
Jozef podíde k nej. Pri pohľade na to, čo sa udialo, sa s úctou zastaví
ako zasiahnutý bleskom a padá na kolená tam, kde je. Mária však nalie-
ha: „Poď sem, Jozef." Ľavou rukou sa vzoprie na sene a pravou si pridr-
ţuje a pritíska Dieťa k srdcu. Vstane a zamieri k Jozefovi, ktorý kráča roz-
pačito, zmietaný túţbou pristúpiť bliţšie a bázňou, ţe by bol neúctivý. Pri lôţku sa manţelia stretnú a hľadia na seba s očami plnými radost-
ných slz.
„Poď, obetujme Jeţiša Otcovi," vraví Mária. Zatiaľ čo Jozef si po-
kľakne, Mária vzpriamená na nohách medzi dvoma brvnami, podopie-
rajúcimi klenbu, dvíha svojho Syna v náručí a vraví: „Hľa, tu som. Za
neho, ó Boţe, ti hovorím tieto slová. Hľa tu som a chcem plniť tvoju
vôľu. A s ním, ja, Mária, a Jozef, môj ţeních. Hľa, tvoji sluţobníci, Pa-
ne. Nech vţdy konáme, v kaţdej chvíli a pri kaţdej príleţitosti, tvoju
vôľu, na tvoju slávu a lásku."
Potom sa Mária zohne a povie: „Vezmi si ho, Jozef." A ponúkne mu Dieťa.
Ja? Mne? Ó, nie! Nie som toho hoden!" Jozef je doslova zdesený pri
myšlienke, ţe by sa mal dotknúť Boha.
Ale Mária s úsmevom nalieha: „Si toho naozaj hoden. Nikto viac
neţ ty, a preto si ťa Najvyšší vyvolil. Vezmi ho, Jozef, a podrţ ho, kým
nájdem plienky."
Jozef, červený ako purpur, vystrie ruky a berie si malé klbko tela, kto-
ré plače od zimy. Keď ho uţ má v náručí, nevydrţí v úmysle drţať ho
z úcty od seba, ale privinie si ho k srdcu. S veľkým vzlykom vraví: „Ó,
Pane! Boţe môj!" A skláňa sa, aby mu pobozkal noţičky. Pocíti, ţe sú
studené, a tak si sadne na zem a pritúli si ho do lona. Svojím hnedým
odevom a rukami sa ho usiluje pozakrývať a zohriať, ochrániť ho pred
nočným chladom. Chcel by ísť k ohňu, ale tam je práve prievan od
dverí. Lepšie je zostať tu. Ba ešte lepšie je ísť medzi obe zvieratá, ktoré
ochránia pred prievanom a trochu zohrejú. Ide medzi vola a osla, chrb-
tom k dverám, skloní sa nad Novorodeniatko, aby mu svojou hruďou
vytvoril výklenok, ktorého bočnými stenami sú sivá hlava s dlhými uša-
mi a veľká papuľa s pariacimi sa nozdrami a dobrými vlhkými očami.
153
5 Mária otvorila truhlicu a vybrala z nej plátno a plienky. Išla ich na-
hriať k ohňu. Teraz prichádza k Jozefovi a zavíja Dieťa do ohriateho
plátna a potom mu ochráni hlavičku svojím závojom. „Kde ho teraz
uloţíme?" spýta sa.
Jozef sa pozerá okolo seba, premýšľa... „Počkaj," vraví. „Odsunieme
kúsok ďalej obe zvieratá aj so senom. Sem stiahneme seno, čo je hore,
a vloţíme ho do jaslí. Drevené boky jaslí ho ochránia od prievanu, seno
mu poslúţi ako vankúšik a vôl ho svojím dychom trochu zohreje. Rad-
šej vôl. Je trpezlivejší a pokojnejší." A Jozef sa pustí do práce, kým Má-
ria pestuje Dieťa, pritíska si ho k srdcu a prikladá si líce na jeho hlavič-
ku, aby ho zahriala.
Jozef kriesi oheň a nešetrí drevom, aby sa rozhorel pekným plame-
ňom. Nahrieva seno a po hrstiach ho suší a dáva do lona, aby nevychlad-
lo. Keď ho nahromadí toľko, aby mohol z neho urobiť malý matrac pre
Dieťa, podíde k jasliam a upraví ich, aby boli ako kolíska. Je to hoto-
vé," vraví. Teraz by sme potrebovali nejakú prikrývku, aby sme ho za-
kryli, lebo seno pichá..."
„Vezmi môj plášť," povie Mária.
„Bude ti zima."
„Ó, to nič! Prikrývka je príliš drsná. Plášť je mäkký a teplý. Vôbec mi
nie je zima. Len aby on uţ netrpel!"
Jozef berie široký plášť z mäkkej vlny tmavomodrej farby a poloţí ho
dvojmo na seno tak, ţe jeho okraj visí von z jasieľ. Prvé Spasiteľovo lôţ-
ko je pripravené.
A matka svojím neţným vlnivým krokom prináša Dieťa, vkladá ho
do jasieľ, zakrýva ho lemom plášťa, do ktorého obalí aj holú hlavičku.
Tá sa zabára do sena, od ktorého ho jemný Máriin závoj sotva chráni.
Iba drobná tvárička, veľká ako päsť, zostáva odokrytá a dvojica, sklone-
ná nad jasľami, blaţené hľadí na Dieťa, ako spí svoj prvý spánok. Teplo
plienok a sena upokojilo plač a prinieslo spánok milému Jeţišovi.
6 Mária hovorí:
„Sľúbila som ti, ţe príde a prinesie ti svoj pokoj. Spomínaš si na po-
koj, ktorý ťa napĺňal počas vianočných dní? Keď si ma videla s Dieťa-
ťom? Vtedy bol tvoj čas pokoja. Teraz je tvoj čas bolesti. Ale ty to uţ
vieš. A v bolesti sa získava pokoj a všetky milosti pre nás a pre blíţneho.
Jeţiš-Človek sa po hrozných bolestiach umučenia vrátil ako Jeţiš-Boh.
Vrátil sa Pokoj. Pokoj v nebi, z ktorého prišiel a z ktorého teraz zosiela
154
svoj pokoj tým, ktorí ho na svete milujú. Ale v hodinách umučenia, on,
Pokoj sveta, bol zbavený tohto pokoja. Nebol by trpel, keby ho mal.
A musel trpieť. Dokonale trpieť. 7Ja, Mária, som vykúpila ţenu svojím boţským materstvom. Ale to
bol len začiatok vykúpenia ţeny. Sľubom panenstva som si odoprela
kaţdý ľudský manţelský zväzok a odmietla som kaţdé uspokojenie ţia-
dostivosti, aby som si zaslúţila milosť od Boha. Ale to ešte nestačilo. Le-
bo Evin hriech bol stromom so štyrmi konármi - pýchou, lakomstvom,
ţiadostivosťou a zmyselnosťou. A všetky štyri bolo treba obsekať prv,
neţ sa strom zničil od koreňov. 8 Tým, že som sa pokorovala až do hĺbky, zvíťazila som nad pýchou.
Pokorovala som sa pred všetkými. Nehovorím o svojej pokore voči
Bohu. Touto je povinné voči Najvyššiemu kaţdé stvorenie. Pokoru ma-
lo i jeho Slovo. Tú som musela mať aj ja, ţena. Ale premýšľala si nie-
kedy, aké poníţenia som musela zakusovať od ľudí, a nijako som sa ne-
mohla brániť? Aj Jozef, hoci bol spravodlivý, ma obvinil vo svojom
srdci. Ostatní, ktorí neboli spravodliví, hrešili tým, ţe reptali proti môj-
mu stavu a hlučnosť ich slov prichádzala ako trpká vlna, aby sa roztrieš-
tila na mojom človečenstve.
A boli to prvé z nekonečných poníţení, ktoré mi pripravil môj ţi-
vot Jeţišovej matky a Matky ľudského rodu. Pokorenia biedy, pokorenia
úteku, pokorenia pre výčitky príbuzných a priateľov, ktorí nepoznajúc
pravdu pokladali moje správanie sa matky voči môjmu Jeţišovi, keď bol
mladý muţ, za slabošstvo. Pokorenia počas troch rokov jeho verejné-
ho pôsobenia, kruté poniţovania v hodine Kalvárie, pokorenia v tom,
ţe som musela uznať, ţe nemám za čo kúpiť miesto a voňavé masti na
pohreb svojho Syna. 9 Zvíťazila som nad lakomstvom prvých rodičov tým, že som sa vopred
zriekla svojho Syna.
Matka sa nikdy nezrieka svojho dieťaťa, iba ak z donútenia. Nech ho
ţiada od jej srdca vlasť, láska manţelky alebo sám Boh, zatne sa a bude
vzdorovať rozlúčeniu. Je to prirodzené. Dieťa nám rastie v lone a nikdy
sa úplne nepretrhne puto, ktoré drţí jeho bytosť spojenú s našou. Aj keby
sa zničil ţivotný kanál pupočnej šnúry, ostáva vţdy nerv, ktorý vychádza
z matkinho srdca, duchovný nerv, ţivší a citlivejší neţ nerv telesný, ktorý
sa zaštepí do srdca dieťaťa. A cítiť, ako sa naťahuje aţ do kŕča, ak Boţia lás-
ka alebo láska nejakého stvorenia alebo poţiadavky vlasti vezmú syna od
matky. A roztrhne sa a trýzni srdce, keď smrť vytrhne matke syna.
155
A ja som sa zriekla svojho Syna vo chvíli, keď som ho dostala. Dala
som ho Bohu. Vám som ho dala. Ja som sa vzdala plodu svojho lona,
aby som odčinila Evinu krádeţ Boţieho plodu. 10
Zvíťazila som nad žiadostivosťou poznávať a užívať si a prijala som
vedieť jedine to, čo Bob chcel, aby som vedela, a nepýtať sa seba alebo je-
ho viac, neţ mi bolo povedané. Verila som bez vypytovania sa. Zvíťazi-
la som nad ţiadostivosťou uţívania, pretoţe som sa zriekla kaţdej rados-
ti zmyslov. Telesnosť, Satanov nástroj, som odsunula so Satanom pod
svoju pätu, aby som si z neho urobila schodík a priblíţila sa k nebu. Ne-
bo! Moja méta. Tam, kde je Boh. Môj jediný hlad. Hlad, ktorý nie je
paţravosťou, ale Bohom poţehnanou nevyhnutnosťou, ktorý chce, aby
sme vychutnávali jeho. 11
Zvíťazila som nad zmyselnosťou, ktorá je ţiadostivosťou privede-
nou do chtivosti. Pretoţe kaţdá neskrotená neresť vedie k väčšej neres-
ti. A Evina maškrtnosť, hodná pokarhania, ju priviedla k zmyselnosti.
Uţ jej nestačilo, aby sama mala zadosťučinenie. Chcela pohnať svoj zlo-
čin do rafinovanej intenzity a spoznala a stala sa učiteľkou zmyselnos-
ti svojmu druhovi. Ja som obrátila pojmy a namiesto klesania som stále
stúpala. Namiesto toho, aby som nechala klesnúť, som stále priťahovala
do výšky a zo svojhodruha, z čestného, som urobila anjela.
Teraz, keď som vlastnila Boha a s ním jeho nekonečné bohatstvo,
poponáhľala som sa zbaviť sa ich a povedala som: ,Hľa, nech sa stane
skrze neho a od neho tvoja vôľa.' Čistý je ten, kto je zdrţanlivý nielen
telom, ale aj citom a myšlienkami. Ja som musela byť čistou, aby som
zničila necudnosť tela, srdca a mysle. A neporušila som svoju zdrţanli-
vosť ani len tým, ţeby som povedala o svojom Synovi - jedine mojom
na zemi, ako bol jedine Boţím v nebi: ,Tento je môj a chcem ho.' 12
A predsa ani to nestačilo, aby ţena nadobudla pokoj, ktorý strati-
la Eva. Tento pokoj som dostala pre vás pri päte kríţa pri pohľade na
umieranie toho, ktorého si ty videla narodiť sa. Keď som cítila, ako sa
moje útroby trhajú pri výkriku môjho umierajúceho Syna, zbavila som
sa akejkoľvek ţenskosti - uţ som nebola telom, ale anjelom. Mária, Pan-
na vydatá za Ducha Svätého, v tej chvíli zomrela. Zostala Matka milos-
tí, tá, ktorá vám svojimi útrapami zrodila Milosť a dala vám ju. ,Ţena-
-samica,' ktorú som znova posvätila za ţenu vo vianočnú noc, pri päte
kríţa dostala prostriedky, aby sa stala stvorením nebies.
To som urobila pre vás, keď som odmietla kaţdé uspokojenie, aj svä-
té. Z vás, ktoré Eva zníţila na ,samice' nie vyššie neţ druţky ţivočíchov,
29.10
29.1
1
29.1
2
156
som urobila, len ak si to ţeláte, Boţie sväté. Vystúpila som za vás. Ako
som urobila s Jozefom, aj vás som priviedla vyššie. Skala na Kalvárii je
mojou Olivovou horou. Odtiaľ som vzala rebrík, aby som priviedla do
neba znovu posvätenú dušu ţeny spolu s mojím telom. S mojím osláve-
ným telom, lebo nosilo Boţie Slovo a zničilo vo mne aj poslednú sto-
pu Evy, posledný koreň oného stromu so štyrmi jedovatými konármi
a s koreňom zasadeným do zmyslov, ktorý pritiahol ľudstvo do pádu
a ktorý aţ do konca vekov a aţ do poslednej ţeny vám bude hrýzť útro-
by. Odtiaľ, kde teraz ţiarim v lúčoch Lásky, vás volám a ukazujem vám
liek, aby ste zvíťazili nad sebou samými - milosť môjho Pána a krv môj-
ho Syna.
29.13 13
A ty, môj hlas, vloţ svoju dušu do svetla tohto Jeţišovho svitania,
aby si mala silu pre budúce kriţovania, ktorých nebudeš ušetrená. Lebo
chceme ťa tu mať a tu sa prichádza cez bolesť, lebo chceme, aby si bo-
la tu, a tým vyššie sa prichádza, čím viac sa prinieslo bolestí pre získa-
nie milosti pre svet.
Choď v pokoji. Som s tebou."
30* Zvestovanie pastierom, oni sa prví klaňajú Slovu, ktoré sa stalo Človekom
7. jún 1944. Vigília Boţieho tela.
[ . . . ] .
30.1 1 Trochu neskôr vidím rozľahlé pole. Mesiac je v zenite a pokojne plá-
va po nebi plnom hviezd. Pripomínajú diamantové špendlíky zapichnu-
té do obrovského tmavomodrého zamatového baldachýnu. Uprostred
nich sa usmieva mesiac so svojou belostnou tvárou, z ktorej vychádza
záplava mliečneho svetla a sfarbuje zem dobiela. Stromy bez listov vy-
zerajú vyššie a tmavšie v tejto belosti zeme, zatiaľ čo múriky, ktoré sa tu
i tam vynárajú, majú farbu mlieka a vzdialený domček pripomína blok
kararského mramoru.
Po svojej pravici vidím miesto z dvoch strán ohradené ţivým plotom
z ostruţín a z ďalších dvoch nízkym a drsným múrikom. Tieto múri-
ky drţia strechu akéhosi širokého a nízkeho prístrešku, ktorý je vo vnú-
tornej časti ohrady sčasti murovaný a sčasti postavený z dreva. V lete
sa drevená časť môţe odstrániť a prístrešok sa zmení na arkier. Z tohto
uzavretého priestoru sa občas ozve krátke prerušované bľačanie. Sú to
157
asi ovce, ktorým sa sníva alebo v nich silný mesačný svit vyvoláva pred-
stavu skorého rána. Jas mesiaca je nezvyčajný, veľmi silný a stále rastie,
akoby sa nejaká planéta pribliţovala k zemi alebo akoby ţiaril akýmsi
báhadným poţiarom. 2 Z dverí vychádza pastier. Jednu ruku si priloţí na čelo, aby si chrá-
nil oči, a hľadí do výšky. Zdá sa nemoţné, ţe sa musí chrániť pred prud-
kým svetlom mesiaca. Je však také ţivé a veľmi oslňuje najmä toho, kto
vyjde z uzavretej miestnosti, kde je tma. Všade je ticho. Toto svetlo však
5 udivuj e.
Pastier volá svojich druhov. Všetci sa nahrnú k dverám. Húf drsných
muţov rôzneho veku. Sú medzi nimi dospievajúci, ale aj šediví. Hovo-
ria o tomto zvláštnom jave a tí najmladší sa boja. Najmä jeden z nich,
asi dvanásťročný chlapec sa pustí do plaču, čím pritiahne na seba po-
smech starších.
„Čoho sa bojíš, hlupáčik?" opýta sa najstarší. „Nevidíš, ţe vzduch
je pokojný? Čo si nikdy nevidel svietiť mesiac? Vţdy si sa drţal mami-
nej sukne ako kura pod kvočkou, všakţe? Ale ešte uvidíš veci! Raz ma
to hnalo aţ k libanonským horám, ba ešte ďalej, vyššie. Bol som mladý
a chôdza ma nezaťaţovala. Bol som vtedy aj bohatý... Jednej noci som
videl také svetlo, ţe som si pomyslel, ţe sa to Eliáš vracia na svojom oh-
nivom voze. Celé nebo bolo ako v ohni. Nejaký starec - vtedy bol star-
com on - mi povedal: ,Na svete dôjde skoro k veľkej udalosti/ A pre nás
to bolo-nešťastie, lebo prišli rímski vojaci. Ó, ešte uvidíš, ak budeš...!" 3 Ale pastierik ho uţ nepočúva. Zdá sa, ţe sa uţ ani nebojí, lebo zíde
z prahu, vyklzne spoza chrbta silného pastiera, za ktorým sa schovával,
a vyjde do trávnatej ohrady pred prístreškom. Hľadí dohora a ide ako
námesačný alebo ako keby bol zhypnotizovaný niečím, čo ho úplne pri-
ťahuje. V istej chvíli vykríkne: „Ó!" a zostane ako skamenený s mierne
roztvoreným náručím.
Ostatní hľadia na seba úplne zarazení.
„Čo má ten hlupáčik?" vraví jeden.
„Zajtra ho pošlem späť k jeho matke. Nechcem bláznov na stráţenie
oviec," vraví druhý.
A starec, ktorý predtým hovoril, povie: „Poďme sa pozrieť prv, neţ
budeme súdiť. Zavolajte i ostatných, ktorí spia, a vezmite si palice. Aby
to nebola nejaká dravá šelma alebo zbojníci..."
Vojdú dnu, zavolajú ostatných pastierov a odchádzajú s fakľami
a palicami. Dostihnú chlapca.
158
„Tam, tam," zamrmle a usmieva sa. „Pozrite nad stromom na to svet-
lo, čo prichádza. Akoby kráčalo po mesačnom lúči. Hľa, ako sa blíţi.
Aké je krásne!"
Ja vidím len trochu ţivý jas."
Ja tieţ."
„Aj ja," vravia ostatní.
„Nie. Ja vidím čosi ako postavu," vraví ďalší. Spoznávam v ňom pastiera, ktorý dal mlieko Márii.
Je to... je to anjel!" kričí dieťa. „Pozrite sa, ako zostupuje a pribliţu-
je sa... Dolu! Na kolená pred Boţím anjelom!"
Zo skupiny pastierov, ktorí padajú tvárou na zem, sa ozve zdĺhavé
úctivé „ó!" Čím sú pastieri starší, tým väčšmi vyzerajú ohúrení ţiarivým
zjavením. Mladí sú na kolenách, ale hľadia na anjela, ktorý je čoraz bliţ-
šie pri nich. Zastaví sa vo vzduchu nad múrom ohrady s veľkými roz-
prestretými perleťovo bielymi krídlami v bielom mesačnom svite, čo ho
obklopuje.
„Nebojte sa. Neprinášam vám nešťastie. Nesiem vám veľmi radostnú
zvesť pre ľud Izraela a pre všetkých ľudí na zemi." Anjelský hlas je har-
móniou harfy, na ktorej spievajú hrdlá slávikov.
„Dnes sa v Dávidovom meste narodil Spasiteľ." Pri týchto slovách
anjel roztvorí ešte väčšmi krídla a radostne nimi zamáva, pričom akoby
z nich spŕchol dáţď zlatých iskier a drahocenných kameňov. Skutočná
dúha, ktorá vytvára víťazný oblúk nad biednou ohradou.
„... Spasiteľ, ktorý je Kristus." Anjel zaţiari ešte prenikavejším svet-
lom. Jeho dve krídla, teraz nehybné a vystreté k nebu ako dve nehybné
plachty na zafírovom mori, pôsobia ako dva dvíhajúce sa plamene.
r „... Kristus, Pán." Anjel si zloţí obe jagavé krídla a prikryje sa nimi
ako diamantovým plášťom prehodeným na odeve z perál, skloní sa ako
na poklonu s rukami skríţenými na srdci a tvárou sklonenou na prsiach,
ktorá sa skrýva v tieni vrcholov zloţených krídel. Vidno len podlhovas-
tú ţiarivú postavu, nehybnú po dobu jedného „Glória".
Ale hľa, uţ sa znova hýbe. Rozprestiera krídla, dvíha tvár, ktorej svetlo
sa rozlieva do rajského úsmevu, a vraví: „Spoznáte ho podľa týchto zna-
mení - v biednej maštali za Bedehemom nájdete dieťa v plienkach uloţe-
né v jasliach pre zvieratá, lebo pre Mesiáša sa v Dávidovom meste nenašla
strecha nad hlavou." Pri týchto slovách anjel zváţnie, ba aţ zosmutnie. 4 Ale teraz z nebies zlieta toľko, ó, toľko anjelov, jemu podobných,
zostupuje celý zbor jasajúcich anjelov, ktorí svojou rajskou ţiarou
159
zatieňujú mesiac. Zhromaţďujú sa okolo anjela zvestovateľa, mávajú
krídlami, šíria vôňu a ľúbezný zvuk, v ktorom sa zlievajú najkrajšie hlasy
stvorených bytostí, dovedené k dokonalému súzvuku. Ak je maľba úsi-
lím hmoty, aby sa stala svetlom, tu je melódia úsilím hudby, aby umoţ-
nila ľuďom spoznať záblesk krásy Boha. Počúvať túto melódiu zname-
ná poznávať raj, kde je všetko harmóniou lásky, ktorá pramení od Boha,
aby potešovala blaţených ľudí a aby sa od nich navracala k Bohu a vra-
vela mu: „Milujeme ťa!"
Anjelské „Glória" sa rozlieva spolu so svetlom v stále väčších vlnách
po tichom kraji. Vtáky svojím spevom a ovce svojím bľačaním sa pripája-
jú pozdraviť toto predčasné svetlo. Ale mne sa páči myšlienka, ţe podob-
ne ako v jaskyni vôl a somárik zvieratá pozdravujú svojho Stvoriteľa, kto-
rý prišiel k nim, aby ich miloval nielen ako Boh, ale aj ako Človek.
Spev i svetlo slabne, zatiaľ čo anjeli vystupujú do nebies... 5... Pastieri prichádzajú k sebe.
„Počul si?"
„Ideme sa pozrieť?"
„A zvieratá?"
„Ó, nič sa im nestane! Poďme a poslúchnime Boţie slovo...!"
„Ale kam pôjdeme?"
„Povedal, ţe sa narodil dnes? A ţe nenašiel nocľah v Betleheme?"
Teraz hovorí pastier, ktorý dal mlieko. „Poďte, ja viem. Videl som ţenu
a bolo mi jčj ľúto. Vysvetlil som im, kde nájdu miesto pre ňu, lebo som
si myslel, ţe nenájdu nocľah. A muţovi som dal mlieko pre ňu. Je mla-
dá a krásna a musí byť dobrá ako anjel, ktorý k nám prehovoril. Poďte,
poďte. Vezmime mlieko, syr, baránkov a vypracovanú koţušinu. Určite
sú veľmi chudobní... a ktovie, ako je zima tomu, ktorého sa neopová-
ţim menovať! A keď si pomyslím, ţe som s matkou hovoril ako s neja-
kou chudobnou ţenou...!"
Idú do prístrešku a o chvíľu opäť vychádzajú, niektorí s nádobami
mlieka, iní so sieťkami, v ktorých majú okrúhle syry, ďalší s košíkmi
s bľačiacimi baránkami a ďalší s vypracovanou ovčou koţušinou.
Ja beriem so sebou ovcu. Pred mesiacom mala malé a má výborné
mlieko. Môţe im poslúţiť, ak ţena nemá mlieko. Pripadala mi ako diev-
čatko, a taká bledá...! Tvár mala ako jazmĺn v mesačnom svite," vraví
pastier, čo nesie mlieko a vedie ich. 6 Zavrú prístrešok a ohradu a kráčajú za svetla mesiaca a fakieľ. Idú
po poľných chodníkoch medzi ţivými plotmi, teraz v zime bez lístia.
160
Obídu Betlehem. Prídu k maštali, nie však z tej strany, z ktorej priš-
la Mária, ale z opačnej, takţe neprechádzajú okolo krajších maštali, ale
nájdu túto ako prvú. Priblíţia sa k diere.
„Vojdi!"
„Neopováţim sa."
„Vojdi ty."
„Nie."
„Aspoň pozri."
„Ty, Lévi, si prvý videl anjela, čo je znakom, ţe si lepší neţ my. Po-
zri!" Najskôr ho mali za blázna... ale teraz im vyhovuje, ţe on sa odvá-
ţi na to, na čo sa oni neodváţia.
Chlapec váha, ale potom sa rozhodne. Priblíţi sa k diere, trochu od-
hrnie plášť, hľadí... a ostáva vo vytrţení.
„Čo vidíš?" dychtivo sa ho potichu pýtajú.
„Vidím mladú a krásnu ţenu a muţa, obaja sú sklonení nad jasľami
a počujem... počujem plakať malé bábätko a ţena sa mu prihovára hla-
som... ó, akým hlasom!"
„Čo hovorí?"
„Hovorí: Jeţiš, maličký! Jeţiš, mamičkina láska! Neplač, Synček
môj!' Hovorí: ,Ó, keby som ti mohla povedať: Vezmi si mliečko, môj
maličký! Ale ešte ho nemám!' Vraví: Je ti taká zima, láska moja! A pi-
chá ťa seno. Aká je to bolesť pre tvoju mamičku, keď ťa počuje takto pla-
kať a nemôţe ti urobiť pohodlie!' Hovorí: ,Spinkaj, dušička moja! Srd-
ce mi puká, keď ťa počujem plakať a vidím, ako roníš slzy!' A bozká ho
a iste mu zohrieva noţičky svojimi rukami, lebo je zohnutá a ruky má
v jasliach."
„Zavolaj na ňu! Nech ťa počuje!"
„Ja nie. Zavolaj ty, čo si nás viedol a poznáš ju."
Pastier otvorí ústa, ale dokáţe zo seba vydať len akýsi ston. 7Jozef sa obráti a ide k dverám. „Kto ste?"
„Pastieri. Nesieme vám jedlo a vlnu. Prichádzame pokloniť sa Spasi- teľovi."
„Poďte ďalej."
Vojdú dnu a maštaľ sa rozjasní svetlom fakieľ. Starí postrkujú pred sebou deti.
Mária sa obráti a usmeje sa. „Poďte," vraví. „Poďte!" a pozýva ich
rukou i úsmevom. Vezme za ruku toho, čo videl anjela, a pritiahne ho
k sebe, takmer aţ k jasliam. A chlapec sa pozerá celý blaţený.
161
Ostatní, pozvaní aj Jozefom, pristúpia bliţšie so svojimi darmi a v hl-
kom dojatí so stručnými slovami ich kladú k Máriiným nohám. Po-
tom sa pozerajú na Dieťatko, ktoré ticho plače, a usmievajú sa dojatí
m blaţení.
A jeden, smelší, povie: „Vezmi si, matka. Je jemná a čistá. Pripravo-
val som ju pre svoje dieťa, ktoré sa má narodiť. Ale darujem ju tebe. Po-
loţ svojho Syna na túto vlnu, bude mäkká a teplá." A ponúka jej ovčiu
koţušinu, krásnu koţušinu s hustou a dlhou bielou vlnou.
Mária zodvihne Jeţiša a zavinie ho do nej. Ukazuje ho pastierom,
ktorí kľačiac na zemi so senom hľadia naň vo vytrţení.
Osmelia sa viac a jeden navrhne: „Bolo by mu treba dať dúšok mlie-
ka alebo radšej vodu s medom. Ale med nemáme. To sa dáva maličkým.
Mám sedem detí a viem..."
„Tu je mlieko. Vezmi si, ţena."
„Ale je studené. To by chcelo teplé. Kde je Eliáš? On má ovcu."
Eliáš je určite ten pastier s mliekom. Ale nie je tam. Zostal vonku
a pozerá sa cez štrbinu, no v nočnej tme sa stráca.
„Kto vás sem priviedol?"
„Anjel iíám povedal, aby sme išli sem, a Eliáš nás sem doviedol. Ale
kde je teraz?"
Prezradí ho zabľačanie ovce.
„Poď ďalej, teba tu treba."
Vojde so svojou ovcou, zahanbený, ţe si ho najviac všímajú.
„To si ty?" vraví Jozef, ktorý ho spozná, a Mária sa naň usmeje a vra-
ví: „Si dobrý."
Podoja ovcu a Mária ovlaţí pery Dieťaťa končekom plátna namoče-
ného do teplého a peniaceho sa mlieka. Dieťa saje túto smotanovú slad-
kú dobrotu. Všetci sa usmievajú a ešte väčšmi, keď Jeţiš zaspí v teple vl-
ny, ešte s končekom plátna v ústach. 8 „Ale tu nemôţete zostať. Je tu chladno a vlhko. A potom... je tu 30.8
veľký zápach od zvierat. Nerobí to dobre... a... nehodí sa to pre Spa-
siteľa."
„Viem," vraví Mária so silným povzdychom. „Ale v Betleheme nie
je pre nás miesto."
„Neklesaj na mysli, ţena. Nájdeme ti nejaký dom."
„Poviem to svojej pani," vraví Eliáš.
,Je dobrá. Prijme vás, aj keby vám mala prepustiť vlastnú izbu. Len
čo sa rozodní, poviem jej to. Dom má plný ľudí, ale vám dá miesto."
162
30.9
„Aspoň pre Dieťa. Ja s Jozefom môţeme spať aj na zemi. Ale pre ma-j ličkého..."
„Netráp sa, ţena. Postarám sa o to. A budeme rozprávať mnohým
o tom, čo nám bolo povedané. Nebude vám nič chýbať. Nateraz si
vezmite to, čo vám naša chudoba môţe poskytnúť. Sme pastieri..."
„My sme tieţ chudobní. A nemôţeme vám to odplatiť," vraví Jozef.
„Ó, my nič nechceme! Aj keby ste mohli, nechceli by sme nič! Pán
nám to uţ odplatil. Sľúbil všetkým pokoj. Anjeli hovorili takto: ,Pokoj
ľuďom dobrej vôle.' A nám ho uţ dal, lebo anjel povedal, ţe toto Dieťa
je Spasiteľ, Kristus, Pán. My sme chudobní a nevzdelaní, ale vieme, ţe
proroci hovoria, ţe Spasiteľ bude Knieţa pokoja. A nám povedal, aby
sme sa mu išli pokloniť. A preto nám dal svoj pokoj. Sláva Bohu na vý-
sostiach a sláva jeho Kristovi! Buď poţehnaná ty, ţena, ktorá si ho po-
rodila! Si svätá, lebo si si zaslúţila nosiť ho! Rozkazuj nám ako kráľovná
a my ti radi poslúţime. Čo môţeme urobiť pre teba?" „Milovať môjho Syna a mať vţdy v srdci myšlienky, ktoré v ňom
máte teraz."
„Ale pre teba? Nič si neţeláš? Nemáš príbuzných, ktorým treba dať vedieť, ţe sa narodil?"
„Áno, mám. Ale nie tu nablízku. Sú v Hebrone..."
„Ja tam pôjdem," povie Eliáš. „Kto sú to?"
„Kňaz Zachariáš a Alţbeta, moja sesternica."
„Zachariáš? Ó, toho poznám dobre. V lete chodievam do tých hôr,
pretoţe sú tam bohaté a krásne pasienky a som priateľom jeho pastiera.
Keď uvidím, ţe si sa uţ niekde ubytovala, pôjdem k Zachariášovi."
„Vďaka, Eliáš."
„Niet za čo. Pre mňa, biedneho pastiera, je to veľká česť ísť ku kňazo-
vi a povedať mu: ,Narodil sa Spasiteľ/"
„Nie. Povieš mu: ,Mária z Nazareta, tvoja sesternica, povedala, ţe Je-
ţiš sa narodil, a aby si prišiel do Betlehema.'"
„Tak poviem."
„Boh ti to odplatí.9Budem si spomínať na teba, na vás všetkých..."
„Povieš o nás aj svojmu Dieťaťu?"
„Poviem mu."
,Ja som Eliáš."
„A ja Lévi."
Ja Samuel."
Ja Jonáš."
163
j „A ja Izák."
\ „A ja Tobiáš."
Jajonatán."
„A ja Daniel."
Ja som Simeon."
Ja sa volám Ján."
Ja sa volám Jozef a môj brat Benjamín, sme dvojčatá."
„Budem si pamätať vaše mená."
„Musíme uţ ísť... Ale vrátime sa... A privedieme ďalších, aby sa pri-
[fli pokloniť...!"
„Ako sa môţeme vrátiť do ovčinca a nechať tu toto Dieťa?"
„Sláva Bohu, ţe nám ho ukázal!"
„Dovoľ, aby sme mu pobozkali šaty," vraví Lévi s úsmevom anjela.
Mária pomaly dvíha Jeţiša a sediac na sene ponúkne pastierom, aby
mu bozkali noţičky zavinuté do plátna. A pastieri sa poklonia aţ po
zem a bozkávajú tie maličké noţičky zakryté plátnom. Ten, kto má bra-
du, najprv si ju utrie a takmer všetci plačú. Vychádzajú pospiatky a za-
nechávajú tam svoje srdcia...
Videnie jbrestáva tak, ţe Mária sedí na slame s Dieťaťom v lone a s Jo-
zefom, ktorý sa lakťom opiera o jasle a hľadí a klania sa.
10
Jeţiš hovorí:
„Dnes budem hovoriť ja. Si veľmi unavená, ale maj ešte trocha trpez-
livosti. Je vigília Boţieho tela. Mohol by som ti rozprávať o Eucharistii
a o svätých, ktorí sa stali apoštolmi jej úcty, tak ako som ti rozprával o svä-
tých, ktorí sa stali apoštolmi Najsvätejšieho Srdca.* Ale chcem ti rozprávať
o inom, o kategórii ctiteľov môjho tela, ktorí sú predchodcami tejto úcty.
Sú to pastieri. Prví ctitelia môjho tela zo Slova, ktoré sa stalo Človekom.
Raz som ti povedal, a to hovorí i moja Cirkev, ţe sväté Neviniatka sú
prvomučeníci Krista. Teraz ti vravím, ţe pastieri sú prví ctitelia Boţieho
tela. Majú všetky vlastnosti potrebné na to, aby boli ctiteľmi môjho te-
la, tieto eucharistické duše.
Pevnú vieru - okamţite a slepo uveria anjelovi.
Veľkodušnosť - dajú všetko svoje bohatstvo svojmu Pánovi.
Pokoru - prídu k ľuďom ľudsky chudobnejším neţ sú oni sami, so skrom-
ným správaním, ktoré neponiţuje, a vyhlásia sa za ich sluţobníkov.
* 2. júna 1944, v diele Zošity z roku 1944.
164
Túžbu - keď nemôţu dať zo svojho, usilujú sa svojou horlivosťou a námahou zabezpečiť to inde.
Okamžitú poslušnosť - Mária si ţelá, aby oznámili Zachariášovi,
a Eliáš tam ihneď ide. Neodkladá to.
A nakoniec lásku - nevedia sa odtiaľ odtrhnúť a ty hovoríš: ,Zane-
chávajú tam svoje srdce/ Správne hovoríš.
Ale netreba sa tak správať aj voči mojej sviatosti? 11
Ďalej, len pre teba - všimni si, komu sa ako prvému zjaví anjel
a kto si zaslúţi, aby počul láskyplné Máriine city. Malý chlapec - Lévi.
Tomu, kto má dušu dieťaťa, sa ukáţe Boh a ukáţe mu i svoje tajom-
stvá. Dovolí mu, aby počúval Boţie a Máriine slová. A kto má dušu die-
ťaťa, má i svätú vrúcnosť Léviho a vraví: ,Dovoľ mi pobozkať Jeţišove
šaty.ť Hovorí to Márii, pretoţe Mária je vţdy tou, ktorá vám dáva Jeţiša.
Ona je nositeľkou Eucharistie. Ona je ţivé cibórium.
Kto ide k Márii, nájde mňa. Kto ma od nej ţiada, od nej ma dostane.
Úsmev mojej matky, keď ju nejaké stvorenie ţiada: ,Daj mi svojho Jeţi-
ša, aby som ho miloval,' rozţiari nebesia ejäte ţivšou a radostnejšou nád-
herou, taká je z toho šťastná.
Povedz jej teda: ,Dovoľ mi pobozkať Jeţišove šaty. Dovoľ mi poboz-
kať jeho rany/ A odváţ sa ešte viac. Povedz: ,Dovoľ mi poloţiť si hlavu
na Srdce tvojho Jeţiša, aby som bola blaţená/
Poď. A odpočívaj. Ako Jeţiš v jasliach medzi Jozefom a Máriou."
31. Zachariášova návšteva, Jozefova svätosť a poslušnosť kňazom
8. jún 1944 1 Vidím dlhú miestnosť, v ktorej som videla stretnutie mudrcov s Je-
ţišom a ich klaňanie. Pochopila som, ţe sa nachádzam v pohostinnom
dome, kde prijali Svätú rodinu. Sledujem príchod Zachariáša. Alţbeta
neprišla.
Majiteľka domu vybieha von na krytú chodbu v ústrety prichádzajúce-
mu hosťovi. Vedie ho k dverám a zaklope, potom sa ohľaduplne vzdiali.
Jozef otvorí a keď zbadá Zachariáša, vykríkne od radosti. Pozve ho
ďalej do malej miestnosti, podobnej chodbe: „Mária práve dojčí Dieťa.
Počkaj chvíľu a posaď sa, určite si unavený." Urobí miesto hosťovi na
svojom lôţku a posadí sa vedľa neho.
165
Počujem, ţe Jozef sa pýta na malého Jána a Zachariáš mu odpovedá:
stie a prospieva ako ţriebätko. Ale teraz ho trochu trápia zúbky. Pre-
to sme ho nechceli vziať so sebou. Je veľmi chladno. Preto neprišla ani
Alţbeta. Nemohla ho nechať bez mlieka. Bolo jej to ľúto, ale zima je ta-
ká drsná!"
„Naozaj je drsná," odpovie Jozef.
„Muţ, ktorého ste poslali, mi povedal, ţe ste nemali dom, keď sa
Dieťa narodilo. Veru, dosť ste si museli vytrpieť."
„Áno, skutočne veľa. Strach bol však väčší neţ nepohodlie. Báli sme
sa, ţe to uškodí Dieťaťu. A prvé dni sme museli zostať tam. Nič nám ne-
chýbalo, nám, pretoţe pastieri oznámili radostnú zvesť Betlehemčanom
a mnohí nám priniesli dary. Ale chýbal nám dom, vyhovujúca izba, lôţ-
ko... a Jeţiš veľmi plakal, najmä v noci, pre vietor, ktorý tam vnikal zo
všetkých strán. Udrţoval som malý ohník. Ale ozaj len malý, lebo dym
dráţdil Dieťa na kašeľ... a stále bola zima. Dve zvieratá zohrejú málo,
najmä tam, kde vzduch prúdi zo všetkých strán! Nemali sme teplú vo-
du, aby sme ho mohli umývať, chýbala nám suchá bielizeň na prezle-
čenie. Ó, ako veľmi trpel! A Mária trpela, keď videla, ako trpí on. Keď
som trpel jä... môţeš si predstaviť jeho matku. Dávala mu mlieko a sl-
zy, mlieko a lásku...- Tu je to uţ lepšie. Pripravil som pohodlnú kolís-
ku a Mária dala do nej mäkký matrac. Lenţe je v Nazarete! Ach, keby sa
tam narodil, bolo by to iné!"
„Lenţe Kristus sa musel narodiť v Betleheme. Tak to bolo proroko-
vané." 2 Vojde Mária, lebo počula hlasy. Má na sebe biele vlnené šaty. Uţ
odloţila tmavý odev, ktorý mala na ceste a v jaskyni, a celá ţiari belos-
ťou vo svojich šatách, ako som ju uţ videla inokedy. Na hlave nemá nič
a v náručí drţí spiaceho a nasýteného Jeţiša v bielych plienkach.
Zachariáš úctivo vstane a hlboko sa pokloní. Potom pristúpi bliţšie
a hľadí na Jeţiša s prejavmi najhlbšej úcty. Je sklonený, ani nie tak pre-
to, aby ho lepšie videl, ale aby mu vzdal úctu. Mária mu ho podá a Za-
chariáš ho berie s takou úctivosťou, akoby dvíhal monštranciu. Veď ten,
koho berie do náručia, je skutočne Hostia, obeta, ktorá uţ bola obetova-
ná a ktorej obeta bude dovŕšená, keď bude daná ľuďom ako pokrm lás-
ky a vykúpenia. Zachariáš vráti Jeţiša Márii. 3 Všetci si sadnú a Zachariáš zopakuje Márii dôvod, pre ktorý Alţbeta
nemohla prísť a ako jej to je ľúto. „Po tieto mesiace pripravovala bielizeň
pre tvojho poţehnaného Syna. Priniesol som ti ju. Je dolu, vo voze."
166
Vstane a vyjde von, vracia sa s veľkým balíkom a ešte s jedným, men-
ším. Potom z oboch balíkov vybaľuje dary - mäkkú vlnenú ručne tkanú
prikrývku a detskú bielizeň a oblečenie. Z menšieho balíka vyberá med,
veľmi bielu múku, maslo a jablká pre Máriu a koláče, ktoré miesila a na-
piekla Alţbeta, ako i veľa iných drobností, ktoré hovoria o materskom
cite vďačnej sesternice voči mladej matke.
„Povedz Alţbete, ţe som jej vďačná. A tebe som tieţ vďačná. Bola by
som ju veľmi rada videla, ale chápem jej dôvody. A tieţ by som chcela
zase vidieť malého Jána..."
„Uvidíte ho na jar. Prídeme vás navštíviť."
„Nazaret je veľmi ďaleko," vraví Jozef.
31.4 4 „Nazaret? Ale musíte zostať tu. Mesiáš musí vyrastať v Bedeheme. Je
to Dávidovo mesto. Najvyšší ho sem zaviedol prostredníctvom cisárovej
vôle, aby sa narodil v kraji Dávidovom, v svätej zemi Judei. Prečo ho brať
do Nazareta? Viete, aký názor majú Ţidia na Nazaretčanov. Toto Dieťa
bude zajtra Spasiteľom svojho ľudu. Nemôţe byť, aby hlavné mesto opo-
vrhovalo svojím Kráľom, pretoţe pochádza okraja, ktorým pohŕda. Viete
práve tak ako ja, aká je veľrada zádrapčivá a aké sú tri hlavné spoločenské
vrstvy pohŕdavé... A okrem toho tu, blízko mňa, vám budem môcť po-
máhať, pretoţe všetko, čo mám, a to nielen hmotný majetok, ale i morál-
ne dary dám do sluţieb tohto Novorodeného. A aţ dospeje do veku, keď
bude chápať, budem šťastný, ak mu budem môcť byť učiteľom ako svoj-
mu synovi, aby keď dospeje, ma poţehnal. Musíme si uvedomiť, ţe je ur-
čený na veľký údel, a preto sa musí predstaviť svetu so všetkými tromfami,
aby ľahšie vyhral svoj zápas. Určite bude vlastniť múdrosť. Ale uţ len sa-
motná skutočnosť, ţe jeho učiteľom bude kňaz, mu umoţní, aby ho pri-
jali neprístupní farizeji a zákonníci, a to mu uľahčí poslanie."
31.5 5 Mária pozrie na Jozefa a Jozef na Máriu. Nad nevinnou hlávkou
Dieťaťa, ktoré ruţové a nevedomé spinká, sa rozvinie nemá výmena otá-
zok. Sú to otázky poznačené smútkom. Mária myslí na svoj domček.
Jozef na svoju prácu. Tu by všetko musel začínať odznova, veď sú na
mieste, kde ich pred niekoľkými dňami ešte nikto nepoznal. Nič tu nie
je z tých milých vecí, ktoré tam zanechali a ktoré s toľkou láskou pripra-
vovali pre Dieťa.
Mária to povie: „Ale ako to urobiť? Tam sme nechali všetko. Jozef
toľko pracoval pre môjho Jeţiša, nešetril námahu ani peniaze. Praco-
val v noci, aby cez deň mohol pracovať pre druhých a mal za čo kúpiť
to najkrajšie drevo, najjemnejšiu vlnu, najbelší ľan, aby bolo pre Jeţiša
167
hrsetko pripravené. Zhotovil úle a dokonca zvládol i murárske práce pri
{prestavbe domu, aby kolíska mohla byť v mojej izbe, kým Jeţiš vyrastie,
i potom aby tam mohla byť posteľ, aby Jeţiš zostal so mnou, kým ne-
-bude mládencom."
Jozef môţe ísť a vziať, čo ste tam nechali."
„A kde to dáme? Ty predsa vieš, Zachariáš, ţe sme chudobní. Máme
f len prácu a dom. Oboje nám umoţňuje ţiť tak, aby sme nehladovali,
j Ale tu... prácu azda nájdeme, stále však budeme musieť myslieť na dom.
[Táto dobrá ţena nám nemôţe ustavične poskytovať prístrešie. A ja ne-
môţem ţiadať od Jozefa ešte väčšie obety, neţ ich pre mňa uţ urobil."
„Ach, ja! Pre mňa to nič nie je! Myslím na Máriinu bolesť, na bolesť,
í ţe nebude môcť bývať vo svojom dome..."
Márii sa v očiach zalesknú dve veľké slzy.
„Myslím, ţe ten dom musí byť pre ňu drahý ako raj kvôli zázraku,
l ktorý sa tam udial... Hovorím síce málo, ale dokáţem veľa porozumieť.
Netrápil by som sa, keby to nebolo práve pre toto. Budem pracovať
dvojnásobne, to je všetko. Som silný a mladý, aby som mohol pracovať
dvakrát toľko neţ predtým a postarám sa o všetko. A ak Mária nebude
príliš trpieť...* a ak ty povieš, ţe bude dobré urobiť to takto... čo sa týka
mňa... prosím. Urobím to, čo sa vám bude zdať najsprávnejšie. Stačí, ţe
to bude uţitočné pre Jeţiša."
„Určite to bude uţitočné. Premyslite si to a pochopíte tie dôvody."
„Vraví-sa, ţe Mesiáš sa bude nazývať Nazaretský...,"* namietne Mária.
„To je pravda. Ale aspoň kým nie je dospelý, nech vyrastá v Judei.
Prorok vraví: ,A ty, Betlehem, Efrata... z teba mi vyjde ten, čo má vlád-
nuť v Izraeli/ Nehovorí o Nazarete. Tento prívlastok mu moţno bude
daný z neviem akého dôvodu. Ale jeho zem je táto."
„To hovoríš ty, kňaz, a my... a my... ťa s bolesťou počúvame... a dá-
vame ti za pravdu. Ale s akou bolesťou...! Kedy uvidím ten dom, kde
som sa stala matkou?" Mária ticho plače. A ja chápem tento jej plač. Ó,
ako ho len chápem!
Videnie mi končí s týmto Máriiným plačom.
Mt 2 23 hoci sa priamo neodvoláva na prorokov. Preto sa zdá významný vy-
raz Vraví sa namiesto zvyčajneho Je povedané alebo/, napísané Pravé preto ze
Nazaretský (tak pomenovaný zvlášť v 604.35 a 608.2), teda z Nazareta v Gahlei,
Jeţiš je nazývaný aj Galilejčan, ako v 404.4 (kde sa však uvádza ,eho narodenie
v Judei) a na iných miestach. Sám Jeţiš sa nazýva „Galilejčan v 590.21.
168
31.6 6 Mária hovorí:
„Chápeš to. Viem. Ešte ma však uvidíš plakať silnejšie.
Pre túto chvíľu ti pozdvihnem ducha tým, ţe ti poukáţem na svätosť
Jozefa. Jozef bol človek, čiţe nemal nijakú inú pomoc pre svojho ducha,
len svoju svätosť. Ja som mala všetky Boţie dary v stave nepoškvrnenej.
Nevedela som, ţe takou som. Ony však pôsobili v mojej duši a dávali
mi duchovnú silu. Ale on nebol nepoškvrnený. To ľudské bolo v ňom
s celou svojou ťarchou a on sa musel dvíhať-k dokonalosti s celým tým
bremenom za cenu ustavičnej námahy všetkých svojich schopností, keď
chcel dosiahnuť dokonalosť a zaľúbiť sa Bohu.
Ó, môj svätý manţel! Svätý vo všetkom, aj v tých najpokornejších ţi-
votných veciach. Svätý pre svoju anjelskú čistotu. Svätý pre svoju muţ-
skú počestnosť. Svätý pre svoju trpezlivosť, pre svoju pracovitosť, pre
svoj ustavične rovnaký pokoj, pre svoju skromnosť, pre všetko.
Táto svätosť ţiari aj v tejto udalosti. Kňaz mu povie: ,Bude dobré, ak
sa tu usadíš.' A on, hoci vedel, akej veľkej námahe ide v ústrety, povie:
,Pre mňa to nič nie je! Myslím na Máriinij bolesť. Netrápil by som sa,
keby to nebolo práve pre toto. Stačí, ţe to bude uţitočné pre Jeţiša.'Je-
ţiš, Mária - jeho anjelské lásky. Nemiloval nič iné na zemi, tento môj
svätý manţel. A pre túto lásku urobil zo seba sluţobníka.
Urobili ho ochrancom kresťanských rodín, robotníkov a iných povo-
laní. Ale nielen umierajúcich, manţelov, robotníkov, ale mali by ho uro-
biť aj patrónom zasvätených. Kto medzi zasvätenými na zemi v akejkoľ-
vek sluţbe Bohu sa zasvätil sluţbe svojmu Bohu tak ako on? Kto prijal
všetko, zriekol sa všetkého, znášal všetko, vykonal všetko okamţite, s vese-
lým duchom, so stále dobrou náladou, ako to robil on? Nie, niet takého.
31.7 7 A ešte jednu vec si všimni, ba dve.
Zachariáš je kňaz. Jozef nie. Len si však všimni, ako ten, ktorý ním
nie je, má ducha v nebi viac neţ kňaz. Zachariáš myslí po ľudsky a ľud-
ským spôsobom aj vysvetľuje Písma, pretoţe sa nechá príliš viesť dob-
rým ľudským úmyslom, a nie je to prvýkrát, čo tak koná. Bol za to po-
trestaný. Ale znova padá, hoci nie tak ťaţko. Ohľadne narodenia Jána
povedal: ,Veď ja som starec a moja manţelka je v pokročilom veku.' Te-
raz vraví: ,Kristus musí rásť tu, aby si urovnal cestu.' A týmto korienkom
pýchy, ktorý sa uchováva aj v najlepších, si myslí, ţe on bude môcť byť
uţitočný Jeţišovi. Nie uţitočný tak, ako chcel byť Jozef tým, ţe mu slú-
ţil, ale uţitočný tak, ţe mu bude učiteľom... Boh mu odpustil pre jeho
dobrý úmysel. Ale potrebuje Učiteľ mať učiteľov?
169
Ja som sa usilovala ukázať mu svetlo v proroctvách. Ale on sa cítil
Itfenejší neţ ja a to, čo odo mňa počul, pouţil svojím spôsobom. Moh-
la som naliehať a vyhrať. Ale - a to je druhý poznatok, ktorý ti dávam -
icšpektovala som kňaza pre jeho dôstojnosť, nie pre jeho vedomosti.
- 8 Kňaza vo všeobecnosti vţdy osvecuje Boh. Povedala som ,vo vše-
obecnosti'. Osvecuje ho, ak je pravý kňaz. Odev nie je tým, čo posväcu-
e, ale srdce. Pri posudzovaní, či je niekto pravý kňaz, treba posudzovať
to, čo vychádza z jeho srdca. Ako povedal môj Jeţiš, zo srdca vychádza-
li veci, ktoré posväcujú alebo poškvrňujú, veci, ktoré informujú o ce-
om spôsobe konania jednotlivca. Alebo ak je niekto pravý kňaz, vo vše-
obecnosti ho vţdy inšpiruje Boh. K ostatným, ktorí takí nie sú, treba
mať nadprirodzenú milosrdnú lásku a modliť sa za nich.
Ale môj Syn ťa uţ postavil do sluţby tohto vykúpenia a ja uţ viac ne-
poviem. Buď šťastná, ţe môţeš trpieť preto, aby sa zväčšoval počet pra-
vých kňazov. A odpočívaj na slove toho, kto ťa vedie. A ver a poslúchaj
jeho radu.9 Poslušnosť vţdy zachraňuje. Aj keď rada, ktorú človek prijí-
ma, nie je vo všetkom dokonalá.
Vidíš, my sme poslúchli. A bolo to dobré. Je pravda, ţe Herodes sa
obmedzil na vyhladenie detí z Betlehema a okolia. Ale nemohol by Sa-
tan posúvať a šíriť tieto vlny nevraţivosti ďalej a presvedčiť k rovnaké-
mu zločinu všetkých mocných v Palestíne, aby zničil budúceho Kráľa
Ţidov? Mohol by. A bolo by sa to prihodilo v prvých časoch Krista, keď
by opakované zázraky vzbudili pozornosť zástupov a obozretnosť moc-
ných. Keby sa to udialo, ako by sme mohli prejsť celou Palestínou, kým
by sme prišli z ďalekého Nazareta do Egypta, pohostinnej zeme pre pre-
nasledovaných Ţidov, a k tomu s malým dieťaťom, a navyše kým by stá-
le zúrilo prenasledovanie? Ľahší bol útek z Betlehema, aj keď bol rov-
nako bolestný.
Poslušnosť vţdy zachraňuje. Pamätaj si to.10
A úcta ku kňazovi je
vţdy znakom kresťanskej formácie. Beda - povedal Jeţiš - beda kňa-
zom, ktorí stratia svoj apoštolský oheň! Ale beda aj tomu, kto si mys-
lí, ţe je dovolené nimi pohŕdať! Lebo oni premieňajú a rozdávajú pra-
vý Chlieb, ktorý zostupuje z neba. A toto spojenie ich robí svätými ako
svätý kalich, aj keď nie sú svätí. Budú sa za to zodpovedať Bohu. Vy
ich povaţujte za takých a o iné sa nestarajte. Nebuďte neústupnejší neţ
váš Pán Jeţiš, ktorý na ich príkaz zanecháva nebo a zostupuje, aby bol
ich rukami pozdvihnutý. Učte sa od neho. A ak sú slepí, ak sú hluchí,
ak majú ochrnutú dušu a choré myslenie, ak sú malomocní pre mnohé
31.8
31.9
31.10
170
previnenia, ktoré sú v rozpore s ich poslaním, ak sú Lazárovia v hrobe,
volajte Jeţiša, aby ich uzdravil, aby ich vzkriesil.
Volajte ho svojimi modlitbami a utrpením, ó, duše, obete. Zachrániť
dušu znamená predurčiť svoju dušu pre nebo. Ale zachrániť dušu kňaza \
znamená zachrániť veľké mnoţstvo duší, lebo kaţdý svätý kňaz je sie- \
ťou, ktorá ťahá duše k Bohu. A zachrániť kňaza, čiţe posvätiť, znovu po-
svätiť, znamená vytvoriť túto tajomnú sieť. Kaţdá jeho korisť je svetlom,
ktoré sa pripojí k vašej večnej korune. .
Choď v pokoji."
32. Obetovanie Jeţiša v chráme,
čnosť Simeona a proroctvo Anny
1. február 1944 1 Vidím, ako z veľmi skromného domu vychádza dvojica. Po úzkom
vonkajšom schodišti zostupuje mladučká matka, v náručí s dieťaťom za-
vinutom do bieleho plátna.
Spoznávam v nej našu Mamičku. Je to stále ona, bledá a plavovla-
sá, šikovná a veľmi láskavá vo všetkom, čo robí. Má oblečené biele šaty
a zahaľuje ju bledomodrý plášť. Na hlave má biely závoj. Svoje Dieťat-
ko nesie veľmi pozorne.
Dolu pri schodišti na ňu čaká Jozef s tmavosivým oslom. Jozefova
tunika i plášť sú svetlohnedé. Hľadí na Máriu a usmieva sa. Keď Mária
podíde k oslovi, Jozef si prehodí uzdu do ľavej ruky a vezme na chvíľu
spokojne spiace Dieťa, aby umoţnil Márii lepšie sa usadiť do sedla. Po-
tom jej Jeţiša vráti a vydajú sa na cestu.
Jozef kráča vedľa Márie a stále drţí somárika za uzdu. Dáva pozor, aby
zviera kráčalo rovno a nepotklo sa. Mária drţí Jeţiša v lone a akoby z oba-
vy, ţe by mu mohla uškodiť zima, prestrie naňho koniec svojho plášťa.
Manţelia sa rozprávajú veľmi málo, zato sa však často na seba usmievajú.
Idú po nie veľmi dobrej ceste, ktorá sa vinie krajom, v tomto ročnom
období pustom. Z času na čas míňajú pocestných alebo ich niekto do-
honí. Cestujúcich je však málo. 2 A uţ sa ukazujú domy a hradby obklopujúce mesto. Manţelia
vchádzajú doň bránou a začína sa púť po hrboľatej mestskej dlaţbe.
Putovanie je teraz omnoho ťaţšie, tak pre premávku, ktorá núti somárika
171
kaţdú chvíľu zastavovať, ako aj pre cestu samotnú s kameňmi a dierami
spôsobujúcimi ustavičné otrasy, ktoré rušia Máriu a Dieťa.
Cesta nevedie po rovine, ale mierne stúpa. Je úzka medzi vysokými
domami s rovnako úzkymi a nízkymi vchodmi a s maličkými oknami
vedúcimi do ulice. Hore sa medzi domami, ba medzi terasami, ukazu-
jú kúsky azúrovej oblohy. Dolu na ceste sú ľudia a vládne tam huriavk.
Stretávajú sa tam pocestní, idúci pešo alebo na oslíkoch alebo sprevá-
dzajúci osly naloţené nákladom. Ďalší kráčajú za poriadne naloţenou
karavánou tiav. V jednej chvíli prechádza s veľkým dupotom konských
kopýt a rinčaním zbraní hliadka rímskych legionárov a stráca sa za arká-
dou preklenujúcou úzku a kamenistú uličku.
Jozef zabočí doľava a pokračuje po širšej a lepšej ceste. Na jej konci
zbadám ohradu s cimburím, ktorú uţ poznám.
Mária zosadne z osla pri bráne, kde je stanovište na ustajnenie oslov.
Hovorím „stanovište", pretoţe je to akýsi druh chatrče, lepšie povedané
prístrešku, v ktorom je rozhádzaná slama a koly s kruhmi na priviazanie
štvornohých zvierat.
Jozef dáva zopár mincí chlapcovi, ktorý pribehol k nim. Dostáva za ne
trocha šena, potom naberie vedro vody z akejsi beztvarej studne v rohu.
Dáva piť oslovi. Pridá sa k Márii a obaja vstúpia do priestoru chrámu. 3 Najprv smerujú k arkieru, kde sú tí, ktorých neskôr Jeţiš rázne vyhnal
von - predavači hrdličiek a baránkov a peňazomenci. Jozef kúpi dvoch
bielych holúbkov. Nevymieňa peniaze. Určite má také, aké potrebuje.
Jozef s Máriou sa uberajú k bočnému vchodu, ku ktorému vedie
osem schodíkov. Tak sa mi zdá, ţe sú pred kaţdým vchodom, akoby
kváder budovy chrámu bol vyvýšený nad okolitým terénom. Za týmto
vchodom je átrium, aké mávajú brány na našich mestských domoch, ale
rozsiahlejšie a zdobenejšie. Vpravo a vľavo sú akési dva oltáre - dve ob-
dĺţnikové konštrukcie, ktorých účel spočiatku nechápem. Vyzerajú ako
nízke vane, lebo vnútrajšok je o niečo niţší neţ vonkajší okraj, ktorý je
vyzdvihnutý o niekoľko centimetrov.
Prichádza kňaz, neviem, či na Jozefovo zavolanie alebo sám ôd seba.
Mária obetuje dvoch úbohých holúbkov a ja, keďţe viem, aký bude ich
osud, odvraciam pohľad inam. Prezerám si ozdoby mohutného portá-
lu, stropu, siene. Kútikom oka zbadám, ţe kňaz pokropí Máriu vodou.
Musí to byť voda, lebo nevidím škvrny na jej šatách. Keď Mária zároveň
spolu s holúbkami dala kňazovi za hrsť mincí (zabudla som to povedať),
vstupuje s Jozefom do samotného chrámu, sprevádzaná kňazom.
172
Obzerám sa na všetky strany. Miesto je bohato zdobené. Hlavy an
jelov, palmové ratolesti a ornamenty tiahnuce sa po stĺpoch, stenách
i na povale. Svetlo preniká cez zvedavé dlhé, úzke okná, prirodzene bez
skiel, umiestnené uhlopriečne v stene. Predpokladám, ţe je to tak proti
vnikaniu vody pri lejakoch.
32.4 4 Mária dôjde aţ na určité miesto, potom sa zastaví. Niekoľko met-
rov od nej sú opäť schodíky, na nich iný typ oltára a za ním ďalšia kon-
štrukcia.
Pochopila som, ţe nie som v chráme, ako som mylne predpoklada-
la, ale ţe som na mieste, ktoré obklopuje samotný chrám, čiţe Svätyňu.
A zdá sa, ţe do nej okrem kňazov nesmie nik vstúpiť. To, čo som po-
vaţovala za chrám, je iba uzavretý vestibul, ktorý z troch strán lemuje
chrám, kde je uloţený svätostánok. Neviem, či som sa vyjadrila dobre.
Ale nie som architekt ani inţinier.
Mária obetuje kňazovi Dieťa - ktoré sa zobudilo a svojimi nevinný-
mi očkami sa s prekvapeným pohľadom niekoľkodňového novoroden-
ca obzerá dookola. Kňaz stojí oproti oltáru na schodíkoch, berie ho do
náručia a s vystretými rukami ho pozdvihne tvárou k chrámu. Obrad je
dovŕšený. Kňaz vracia Dieťatko matke a odchádza.
32.5 5 Sú tam ľudia, ktorí sa zvedavo prizerajú. Medzi nimi si ťaţkým kro-
kom razí cestu zhrbený starček opierajúci sa o palicu. Musí byť veľ-
mi starý, povedala by som, ţe má viac neţ osemdesiat rokov. Priblíţi
sa k Márii a poţiada ju, aby mu dala na chvíľu Maličkého. Mária mu
s úsmevom podá Dieťa.
Je to Simeon. Vţdy som si myslela, ţe patrí ku kňazskej triede, a pri-
tom je to obyčajný veriaci, aspoň pokiaľ moţno súdiť podľa jeho odevu.
Vezme Dieťa a pobozká ho. Jeţiš sa naňho usmeje neistým stiahnutím
tváričky dojčaťa. Vyzerá to tak, akoby si ho zvedavo prezeral, pretoţe
starček plače a striedavo sa usmieva a slzy mu vytvárajú na vráskavej tvá-
ri sťaby výšivku z perličiek. Perlia sa na jeho dlhej bielej brade, ku kto-
rej Jeţiš naťahuje ručičky. Je to Jeţiš, ale ešte je stále Dieťa. A čo sa pred
ním hýbe, priťahuje jeho pozornosť a vzbudzuje chuť zmocniť sa toho,
aby lepšie pochopil, čo to je. Mária a Jozef sa usmievajú a rovnako i prí-
tomní, ktorí chvália krásu Maličkého.
Počujem slová svätého starčeka* a vidím zarazený pohľad Joze-
fa, Máriino pohnutie i reakcie skupinky prítomných osôb. Niektorí sú
* Lk2,27-35.
173
slovami starčeka zarazení a dojatí, iných sa zmocní bláznivá veselosť.
Medzi skupinkou veselých ľudí sú bradatí a povýšeneckí členovia veľra-
dy, ktorí krútia hlavou, pozerajúc na Simeona s ironickým súcitom. Ur-
čite si o ňom myslia, ţe sa v starobe pomiatol. 6 Máriin úsmev pohasne a jej tvár zbledne, keď jej Simeon oznámi 32.6
bolesť. Hoci ona to trie, aj tak jej jeho slová prebodávajú dušu. Priblíţi sa
väčšmi k Jozefovi, akoby chcela nájsť pri ňom útechu a vášnivo si pritis-
ne svoje Dieťa v náručí. Vpíja sa ako vysmädnutá duša do slov Anny,3
ktorá tieţ prišla, a ktorá ako ţena má súcit s jej utrpením. Sľubuje jej, ţe
Večný hodinu jej bolesti zmierni tým, ţe jej dá nadprirodzenú silu. „Ţe-
na, tomu, ktorý dal svojmu ľudu Spasiteľa, nebude chýbať moc dať svoj-
ho anjela, aby ťa potešil v tvojom plači. Boţia pomoc nikdy nechýbala
veľkým ţenám Izraela a ty si omnoho väčšia neţ Judita a Jahel. Náš Boh
ti dá srdce z prečistého zlata, aby si odolala moru bolesti, pre ktorú bu-
deš najväčšou ţenou stvorenia, matkou. A ty, Dieťa, spomeň si na mňa
v hodinu svojho poslania."
Tu mi prestáva videnie.
2. február 1944 7Jeţiš hovorí:
32.
7
„Dve poučenia vyplývajú pre všetkých z opisu, ktorý si urobila.
Prvé - pravda sa nezjavuje kňazovi zahĺbenému do obradu, ale du-
chom neprítomnému ale jednoduchému veriacemu.
Kňaz ustavične spojený s Boţstvom, zaoberajúci sa všetkým, čo má
vzťah k Bohu, oddaný všetkému, čo je povznesené nad telo, by musel
ihneď vycítiť, kto je Dieťa, ktoré bolo v to ráno obetované v chráme.
Aby to však mohol spoznať, bolo by treba, aby mal ţivého ducha. Nie
iba odev, zakrývajúci ducha, ak nie mŕtveho, tak veľmi uspaného.
Boţí Duch môţe, ak chce, hrmieť a otriasať ako bleskom a zemetrase-
ním aj najotupenejšieho ducha. To môţe. Ale pretoţe je Duchom poriad-
ku, ako je poriadkom Boh v kaţdej svojej osobe a v spôsobe konania, on sa
zvyčajne vlieva a hovorí nie tam, kde sú dostatočné zásluhy na získanie je-
ho vliatia - to by sa vlial iba v zriedkavých prípadoch, a ani ty by si nepo-
znala jeho svedo -, ale tam, kde vidí ,dobrú vôľu' zaslúţiť si jeho vyliatie.
Ako sa rozvíja táto dobrá vôľa? Ţivotom ţitým, podľa vašich moţ-
ností, úplne v Bohu. Vo viere, v poslušnosti, v čistote, v láske, vo
3 Anna Fanuelova.
174
veľkodušnosti, v modlitbe. Nie vo vonkajších úkonoch, ale v modlitbe.
Je menší rozdiel medzi nocou a dňom ako medzi obradmi a modlitbou.
Modlitba je spoločenstvo ducha s Bohom, z ktorého vyjdete posilnení
a rozhodnutí stále väčšmi patriť Bohu. Úkony sú čírym zvykom, sú ko-
nané s rôznym cieľom, avšak vţdy sebeckým, ktoré vás nechajú takých,
akými ste, ba vás zaťaţia hriechom klamstva a lenivosti.
32.8 8 Simeon mal túto dobrú vôľu. Ţivot ho neušetril námah a skúšok.
Ale on svoju dobrú vôľu nestratil. Roky a udalosti sa nedotkli a neotrias-
li jeho vierou v Pána, v jeho prísľuby a neunavili jeho dobrú vôľu byť
vţdy viac hodným Boha. A Boh prv ako sa zavreli oči verného sluţob-
níka pred svetlom slnka v očakávaní, ţe sa otvoria Boţiemu Slnku, ţia-
riacemu z otvorených nebies pri mojom vystúpení po mučeníctve, zo-
slal mu lúč Ducha, ktorý ho doviedol do chrámu, aby uvidel Svetlo,
ktoré prišlo na svet.
,Z vnuknutia Ducha Svätého/ hovorí sa v evanjeliu. Ó, keby ľudia
vedeli, aký dokonalý Priateľ je Duch Svätý! Aký Vodca, aký Učiteľ! Ke-
by ho milovali a vzývali, túto Lásku Najsvätejšej Trojice, toto Svetlo
svetla, tento Oheň ohňa, túto Inteligenciu, túto Múdrosť! O čo viac by
poznali to, čo je nevyhnutné vedieť!
Pozri sa, Mária, pozrite sa, synovia. Simeon čakal celý svoj dlhý ţi-
vot, aby ,uvidel Svetlo', aby spoznal, ţe sa splnil Boţí prísľub. Ale nikdy
nepochyboval. Nikdy si nepovedal: Je zbytočné zotrvávať v nádeji
a v modlitbe.' Vytrval. A dostalo sa mu ,vidieť' to, čo neuvidel kňaz ani
členovia veľrady, plní pýchy a zaslepenosti - Boţieho Syna, Mesiáša,
Spasiteľa v detskom tele, z ktorého sálalo teplo a úsmevy. Dostal úsmev
Boha - prvú odmenu za svoj čestný a zboţný ţivot - prostredníctvom
mojich úst Dieťaťa.
32.9 Druhé poučenie - slová Anny. Aj ona, prorokyňa, vidí vo mne, no-
vorodencovi, Mesiáša. Pri jej prorockých schopnostiach je to prirodze-
né. Ale počúvaj, počúvajte, čo vraví mojej matke, hnaná vierou a láskou.
A utvorte si z toho svetlo pre vášho ducha, ktorý sa trasie v tomto čase
temnôt a v tento sviatok Svetla. ,Tomu, ktorý dal Spasiteľa, nebude chý-
bať moc dať svojho anjela, aby ťa potešil v tvojom, vo vašom plači.'
Myslite na to, ţe Boh dal seba samého, aby zničil dielo Satana v du-
choch. A nebude môcť teraz zvíťaziť nad diablami, ktorí vás trápia? Ne-
bude môcť osušiť váš plač zničením týchto diablov a poslať znovu po-
koj svojho Krista? Prečo ho oň neprosíte s vierou? Vierou opravdivou,
všemocnou, vierou, pred ktorou prísnosť Boha, rozhorčeného z toľkých
175
vašich hriechov, padne s úsmevom a dostane sa vám odpustenia, ktoré
je pomocou, dostane sa vám jeho poţehnania, aby bolo dúhou nad tou-
to zemou, ktorá sa topí v záplave krvi chcenej vami samými.
Premýšľajte: Keď Otec potrestal ľudí potopou, povedal sebe samé-
mu a patriarchovi: ,Uţ nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, le-
bo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto uţ nikdy nevy-
hubím všetko ţivé, ako som to urobil.'* A zostal verný svojmu slovu.
Uţ neposlal potopu. Ale vy, koľkokrát ste si povedali a povedali ste aj
Bohu: ,Ak sa teraz zachránime, ak nás zachrániš, uţ nebudeme viesť
vojny, uţ nikdy,' a potom ste ich viedli stále hroznejšie? Koľkokrát, ó,
falošní a bez úcty k Pánovi a k svojmu slovu? A predsa by vám Boh
pomohol znova, keby ho väčšina veriacich s vierou a všemocnou lás-
kou vzývala.
Poloţte - ó, vy všetci, ktorých je príliš málo na to, aby ste boli pro-
tiváhou tým mnohým, ktorí udrţujú ţivú prísnosť Boha, zostaňte však
oddaní jemu napriek hroznej dobe, ktorá hrozí a rastie z minúty na mi-
nútu - poloţte svoje námahy k nohám Boha. On vám bude vedieť po-
slať svojho anjela, ako poslal na svet Spasiteľa. Nebojte sa. Buďte zjed-
notení-pri kríţi. Kríţ vţdy zvíťazil nad úkladmi diabla, ktorý prichádza
so surovosťou ľudí a so ţivotnými smútkami, aby dotlačil k zúfalstvu,
čiţe k oddeleniu od Boha tie srdcia, ktoré nemôţe získať iným spôso-
bom."
33. Uspávanka Panny Márie 28. november 1944
[...]. 1 Dnes ráno som mala neţný budíček. Keď som sa preberala z drie-
mot, začula som veľmi čistý hlas neţne spievať pomalú uspávanku. Bola
naozaj pomalá a starodávna a pripomínala mi vianočnú koledu. Počú-
vala som jej motív a hlas, ktorý ma svojím vlnením stále väčšmi napĺ-
ňal šťastím a rozjasňoval myseľ. Napokon sa úplne rozjasnila a pochopi-
la som. Povedala som: „Zdravas', Mária, milosti plná!", lebo to spievala
Mamička. A ona mi povedala: „Aj ja ťa zdravím, Mária. Poď a buď šťast-
ná!" A začala spievať hlasnejšie.
* G* 8,21.
176
33.2
A zbadala som ju. V betlehemskom dome, v jej izbe, ako práve kolí-
še Jeţiša, aby ho uspala. V izbe boli Máriine krosna a šitie. Vyzeralo to,
akoby prerušila prácu, aby nakojila Dieťa, prebalila ho, lepšie poveda-
né prezliekla ho, lebo uţ to bolo niekoľkomesačné Dieťa, povedala by
som šesť, najviac osem mesiacov, a ţe chce opäť pokračovať v práci, keď
Dieťa zaspí.
Chýlilo sa k večeru. Súmrak uţ takmer úplne padol a zanechal na
pokojnej oblohe zlaté chumáčiky. Stáda sa vrátili do ohrád a na roz-
kvitnutej lúke si ešte naposledy uhryzovali z trávy, bľačali a dvíhali svo-
je papuľky.
Dieťa zaspávalo ťaţko. Vyzeralo trochu nepokojné, akoby mu išli
zúbky alebo ho trápila nejaká iná detská „boľačka". 2 Napísala som pieseň na kúsok papiera, ako sa mi dalo v šere nastá-
vajúcej rannej hodiny, a teraz ju tu prepisujem:
„Zlaté obláčiky - vyzeráte ako stáda Pánove.
Na rozkvitnutej lúke - sa pasie a pozerá iné stádo.
Ale i keby som mala všetky stáda - jestvujúce na zemi,
mojím najdrahším baránkom - budeš vţdy len ty...
Haj aj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
A uţ neplačkaj...
Na nebi hľadia - a ţiaria tisícky hviezd.
Nech len uţ neplačú - tvoje neţné zreničky.
Tvoje zafírové očká - sú hviezdami môjho srdca.
Tvoj plač je mojou bolesťou! - Och, uţ neplač...
Haj aj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
A uţ neplačkaj...
Všetci ţiariví anjeli - čo sú v raji,
pletú veniec tebe, nevinnému - aby sa tešili z tvojho pohľadu.
Ale ty plačeš. Chceš mamičku. - Chceš mamičku, mamičku...
aby pri tebe spievala uspávanku. - Uspávanku, uspávanku...
Haj aj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
A uţ neplačkaj...
A keď nebo zruţovie - lebo uţ znova svitá,
mamička je stále s tebou - aby si neplakal.
177
Keď sa prebudíš, zvoláš: ,Mamičkaľ - ,Synáčikľ poviem ja
a s bozkom lásku a ţivot - i s mliekom ti dám...
Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
A uţ neplačkaj...
.........
Bez mamičky nemôţeš byť - aj ked snívaš o nebi.
Poď, poď! Pod závojom - tam mi zaspíš.
Prsia moje budú tvojou poduškou - náručie kolískou.
Len sa ničoho neboj - veď som tu s tebou...
Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
A uţ neplačkaj...
A s tebou navţdy zostanem - veď si ţivot môjho srdca...
On uţ spí... ako kvietok - leţiaci na hrudi...
On uţ spí... tak buďte ticho! - azda vidí Otca, Svätého...
Ten pohľad osuší slzy - môjho sladkého Jeţiša...
Uţ haja, búva, spinká, buvinká...
A uţ neplačká..."
3 Vypovedať pôvab tohto výjavu nie je moţné. Je to len matka, kto-
rá kolíše dieťa. Ale to je táto matka a toto Dieťal Môţete si len pomys-
lieť, koľko neţnosti, koľko lásky, koľko čistoty a koľko neba je v tejto
nenápadnej, ale grandiózne ľúbeznej scéne. Potešuje ma spomienka na
ňu, na ktorej potvrdenie zostáva melódia, ktorú si opakujem. Aby ste ju
mohli počuť aj vy. Ale ja nemám Máriin prečistý strieborný hlas, panen-
ský hlas Panny...! A bude sa to podobať zachrípnutému malému verklí-
ku. To nič. Urobím, čo budem môcť. Aká by to bola pekná koleda, ke-
by sa spievala pri vianočných jasliach!
Mamička najprv pomaly kolísala drevenú kolísku. Keď videla, ţe Je-
ţiš sa neutíšil, vzala ho k sebe, sadla si k otvorenému oknu vedľa kolís-
ky a jemne ho hojdala v rytme spevu. Uspávanku opakovala dvakrát,
aţ kým malý Jeţiš nezavrel očká, otočil hlavičku k materským prsiam
a takto zaspal, s tváričkou pritlačenou k teplým prsiam, jedna rúčka pri
svojom ruţovom líčku opretá na nich a druhá mu voľne padala do lona.
Máriin závoj zakrýval sväté Dieťa.
Potom Mária vstala a s nesmiernou starostlivosťou uloţila svoj-
ho Jeţiša do kolísky. Prikryla ho prikrývkami, rozprestrela závoj, aby
ho ochránila od múch a prievanu a zostala kontemplovať svoj spiaci
178
Poklad. Usmievala sa, mierne sklonená, blaţeným úsmevom. Jednu ru-j
ku si drţala na srdci, druhou sa opierala o kolísku, pripravená pohojdať]
ju, keby azda hrozilo, ţe sa Dieťa prebudí. Súmrak a ticho padali na zem-
a vnikali do panenskej izby.
Aký pokoj! Aká krása! Som z toho blaţená!
33.4 4 Nie je to veľkolepé videnie a azda sa bude povaţovať za neuţitoč-
né v tom mnoţstve ostatných videní, lebo nezjavuje nič zvláštne. Viem
to. Ale pre mňa je to veľká milosť a také si ho budem pamätať, lebo mi
očisťuje a upokojuje ducha a napĺňa ho láskou, akoby bol znovu stvo-
rený v rukách Mamičky. Myslím, ţe v tomto zmysle sa bude páčiť aj
vám. My sme „deti". Tak je to lepšie! Páčime sa Jeţišovi. Ostatní, učení
a komplikovaní, nech si myslia, čo chcú, a nech o nás hoci hovoria „de-
tinskí". My sa o to nestaráme, však?
34. Klaňanie sa mudrcov je,.evanjeliom viery"
28. február 1944
34.1 1 Môj vnútorný poradca mi hovorí:
„Nazvi tieto kontemplácie,* ktoré máš a ktoré ti budem hovoriť,
,evanjeliá viery5, lebo tebe a iným ukáţu silu viery a jej plody a posilnia
vás vo viere v Boha."
34.2 2 Vidím Betlehem, malý a celý biely, učupený ako kvočka s kuriatka-
mi vo svetle hviezd. Pretínajú ho kríţom dve základné cesty, jedna hlav-
ná, ktorá prichádza spoza obce a vedie ďalej za obec, a druhá, vedúca
z jedného konca obce na druhý, kde končí. Ostatné uličky pretínajú to-
to mestečko, ktoré sa ani v najmenšom nepodobá našej predstave mesta,
ale sú prispôsobené kopcovitému terénu a domom, ktoré sa tu a tam vy-
nárajú podľa zvlnenia terénu a staviteľa domov. Niektoré domy sú ob-
rátené doprava, iné doľava, či umiestnené na okraj vedľa cesty, ktorá sa
vinie ako stuha, raz hore, raz dolu, a nie priamočiaro a bez zákrut. Sem-
-tam je malé námestie, či uţ kvôli trhu alebo kvôli studni, alebo pri zá-
stavbe bez pravidiel tam, kde zostal zvyšok skrúteného terénu, na kto-
rom sa uţ nič nedá postaviť.
i prvá z kontemplácií je časťou Diela, ostatné „evanjeliá viery" nie sú epizó-
uvedene v evanjeliu a sú napísané v diele Zošity z roku 1944.
179
Práve na mieste, kde, predpokladám, sa zvlášť zastavíme, je jedno z ta-
kých nepravidelných námestí. Malo byť štvorcové alebo aspoň obdĺţni-
kové, ale namiesto toho vyšla z neho akási visutá hrazda, taká zvláštna,
ţe má podobu ostrouhlého trojuholníka pred vrcholom otupeného. Na
najdlhšej strane - základni trojuholníka - je rozľahlá a nízka budova.
Najrozsiahlejšia v obci. Zvonku je hladký a holý múr, z ktorého vedú
dve brány, teraz dobre zavreté. Zvnútra, na jej širokom štvorci, je veľa
okien na prvom poschodí, zatiaľ čo pod nimi sú arkiere, ktoré ohradzu-
jú nádvoria s rozhodenou slamou a smeťami, s nádrţami na napájanie
koni a ostatných zvierat. Pri neomietnutých stĺpoch portálov sú kruhy
na priviazanie zvierat a na jednej strane je veľká stajňa ako prístrešok pre
stáda a jazdné zvieratá. Pochopila som, ţe ide o betlehemský hostinec.
Na ďalších dvoch rovnakých stranách sú domy a domčeky, niekto-
ré s kúskom prednej záhrady, iné bez nej, pretoţe medzi nimi je dom,
z ktorého smeruje na námestie priečelie, a iný, z ktorého zas na námestie
smeruje zadná časť. Na ďalšej, uţšej strane, ktorá je oproti tomu útulku
pre karavány, je jediný domček s vonkajším schodišťom, ktoré vedie do
izieb na poschodí. Všetky miestnosti sú zavreté, lebo je noc. Ani na uli-
ciach nie je v túto nočnú hodinu nik. 3 Vidím, ako sa zväčšuje svetlo noci padajúce z oblohy posiatej
hviezdami Východu, takými krásnymi, ţivými a veľkými, ţe vyzerajú,
akoby boli úplne blízko, ţe sa ich dá dotknúť, týchto ţiarivých kvetov
na zamatovej oblohe. Zdvihnem zrak, aby som zistila zdroj tohto rastú-
ceho svetla. Po betlehemskej oblohe sa pohybuje hviezda nezvyčajnej
veľkosti, ako malý mesiac. Ostatné hviezdy akoby pohasli a uvoľnili jej
dráhu ako sluţobnice, keď prechádza kráľovná, tak ich prekrýva a za-
temňuje ţiara tejto hviezdy. Z gule, podobajúcej sa obrovskému svet-
lému zafíru vnútorne rozpálenému slnkom, vychádza ţiarivá brázda,
v ktorej s prevládajúcou farbou svetlého zafíru sa zlieva ţiara plavých
topásov, zelených smaragdov, jagavých opálov, krvavo trblietavých ru-
bínov a neţne iskriacich ametystov. Všetky drahokamy zeme sú v tejto
brázde, ktorá sa vinie po oblohe rýchlym vlnivým pohybom, ako keby
bola ţivá. Prevládajúcou farbou je farba padajúca z hviezdnej gule, raj-
ská farba svetlého zafíru, ktorá zostupuje na zem a azúrovým striebrom
sfarbuje domy, cesty, betlehemskú zem, kolísku Spasiteľa. Betlehem uţ
nie je biednym mestečkom, pre nás menším neţ vidiecka osada. Je to
nádherné rozprávkové mesto, v ktorom je všetko zo striebra. A voda
v prameňoch a nádrţiach je ako tekutý diamant.
180
Hviezda sa v ţivej jagavej ţiare zastaví nad malým domom, ktorý
je na najuţšej strane námestia. Nevidia ju ani jeho obyvatelia, ani Bet-
lehemčania, pretoţe spia vo svojich domoch. Jej ţiarivé trblietanie sa
zrýchľuje a chvost sa jej chveje a vlní silnejšie, aţ vytvára takmer polkru-
hy. Celá obloha vzplanie sieťou hviezd zoradených ako sprievod, sie-
ťou plnou ţiariacich drahokamov, ktoré sfarbujú ostatné menej výrazné
hviezdy, akoby im chceli sprostredkovať radostné slovo.
Domček je celý zaliaty týmto tekutým-ohňom drahokamov. Strecha
malej terasy, malé schodište z tmavého kameňa, dvere, všetko je ako kus
čistého striebra posypaného prachom z diamantov a perál. Nijaký krá-
ľovský palác na zemi nemal a nebude mať schodište podobné tomuto,
postavené na to, aby prijalo kroky anjelov, aby poslúţilo matke, ktorá je
Matkou Boha. Jej malé nohy nepoškvrnenej Panny sa môţu postaviť na
túto jasnú ţiaru, jej malé nohy určené na to, aby sa postavili na schodíky
Boţieho trónu. Ale Panna o tom nevie. Bdie pri Synovej kolíske a modlí
sa. V jej duši je ţiara, ktorá prekonáva ţiaru hviezdy krášliacej domček. 4 Z hlavnej cesty sa pribliţuje sprievod. Kone osedlané alebo vedené
za uzdu, dromedáre a ťavy osedlané alebo nesúce náklad. Dupot kopýt
vytvára zvuk pripomínajúci ţblnkot a špľachot tečúcej vody naráţajúcej
na kamene. Keď prídu na námestie, zastavia sa. Sprievod je pod ţiari-
vým lúčom hviezdy nádherný. Ornamenty bohatých konských postro-
jov, odev ich jazdcov, obličaje, batoţina, všetko sa blyští v ţiare hviezdy
a spája sa a oţivuje so ţiarou kovu, koţe, hodvábu, drahokamov, srsti.
Oči ţiaria, ústa sa usmievajú, lebo v srdciach sa zapálila iná ţiara, ţiara
nadprirodzenej radosti.
Kým sluhovia sa vybrali so zvieratami do útulku pre karavány, tra-
ja z karavány zosadnú zo svojich zvierat, ktoré ihneď jeden zo sluhov
odvádza preč, a idú pešo k domu. Pokľaknú čelom k zemi a pobozka-
jú prach. Sú to traja mocnári, čo prezrádza aj ich veľmi bohatý odev.
Keď jeden z nich, muţ veľmi tmavej pleti zostúpil z ťavy, celý sa zaha-
lil do šiamy - etiópskeho odevu zo ţiarivého bieleho hodvábu. Na če-
le i v páse ju pridrţiava drahocenný opasok, z ktorého visí dýka či meč
s rukoväťou zdobenou šperkami. Aj ďalší zosadli z krásnych koni. Jeden
v odeve z prekrásnej pásikavej látky s prevládajúcou ţltou farbou, ktorý
je ušitý ako dlhé domino ozdobené kapucňou a stuhou, obidvoje vyší-
vané zlatom a vyzerajúce ako filigránska zlatnícka práca. Tretí má na se-
be hodvábnu košeľu, široké a dlhé nohavice, dole zúţené, a je zahalený
do veľmi jemného šálu, ktorý pôsobí ako rozkvitnutá záhrada, také ţivé
181
sú kvety, ktoré ho celý zdobia. Na hlave má turban, ktorý obopína re-
tiazka vykladaná diamantmi.
Keď sa poklonia domu, v ktorom je Spasiteľ, vstanú a odoberú sa do
hostinca, na ktorý uţ sluhovia zabúchali a poţiadali o otvorenie.
Tu prestáva videnie. 5 Po troch hodinách pokračuje výjavom klaňania sa mudrcov Jeţišovi.
Teraz je uţ ráno. Na juţnej oblohe svieti krásne slnko. Jeden zo slu-
hov tých troch prechádza po námestí a vystúpi po schodíkoch malého
domu. Vchádza a zanedlho vychádza. Vracia sa do hostinca.
Vychádzajú traja mudrci, kaţdého nasleduje jeho sluha. Prechádza-
jú po námestí. Zriedkaví okoloidúci sa obracajú a pozerajú sa na vzneše-
né osobnosti, kráčajúce pomalým, slávnostným krokom. Odvtedy, čo
sluha vošiel dnu ohlásiť hostí, prešla dobrá štvrťhodina, ktorá umoţnila
obyvateľom domu pripraviť sa na ich prijatie.
Hostia sú oblečení ešte bohatšie neţ predchádzajúci večer. Hodváb sa
leskne, šperky ţiaria, veľký drahocenný chochol zo vzácneho peria, obsypa-
ný ešte cennejšími zrnkami, sa natriasa a ligoce na hlave muţa s turbanom.
Jeden sluha nesie truhlicu zdobenú intarziami a spevnenú kovaním
z gravírovaného zlata. Druhý nesie kalich veľmi jemne vypracovaný,
prikrytý vrchnákom z ešte krajšie opracovaného zlata. Tretí akúsi širo-
kú a nízku amforu, tieţ z čistého zlata s uzáverom v tvare pyramídy, do
vrcholu ktorej je vsadený briliant. Predmety musia byť ťaţké, lebo slu-
hovia ich nesú s námahou, najmä ten, ktorý nesie truhlicu.
Traja mudrci vystupujú po schodoch a vojdú dnu. Vstúpia do miest-
nosti, ktorá vedie od cesty do zadnej časti domu. Z otvoreného okna
vidno záhradku za domom. Vo dvoch ďalších stenách sa otvárajú dvere
a z nich vykúkajú majitelia domu - muţ, ţena a tri či štyri deti. 6 Mária sedí s Dieťaťom v lone a Jozef stojí vedľa nej. I ona hneď
vstane a pokloní sa, keď vidí vstupovať troch mudrcov. Je celá v bielom.
Taká je krásna vo svojich prostých ţiarivých šatách, ktoré ju pokrývajú
od krku k nohám, od ramien po zápästie, taká je krásna s hlavou oven-
čenou plavými vrkočmi, s tvárou, ktorej dojatie prezrádza ţivší rume-
nec, s očami, ktoré sa neţne usmievajú, a ústami, ktoré sa otvoria pri
pozdrave: „Boh s vami." Traja mudrci sa na okamih zarazia. Potom pri-
stúpia bliţšie, pokľaknú k jej nohám a prosia ju, aby si sadla.
Oni si nesadnú, hoci ich Mária o to poţiada. Zostanú kľačať opre-
tí o päty. Za nimi, tieţ na kolenách, sú traja sluhovia, hneď za prahom.
Pred seba postavili tri predmety, ktoré niesli, a čakajú.
182
Traja mudrci kontemplujú Dieťa. Nazdávam sa, ţe môţe mať deväf
mesiacov aţ rok, také je čulé a silné. Sedí v mamičkinom lone, usmieva sa
a šteboce hláskom ako vtáčatko. Je podobne ako mamička celé v bielom
a na nohách má maličké sandáliky. Odev je veľmi jednoduchý - malá tu-
nika, z ktorej vystupujú pekné nepokojné noţičky, bucľaté rúčky, ktoré by
chceli všetko chytať, a najmä prekrásna tvárička, z ktorej ţiaria tmavé mod-
ré oči, ústočká a líčka s jamkami, keď sa usmieva a odhaľuje prvé malé zúb-
ky. Kučeravé vlásky vyzerajú ako zlatý prach, také sú ţiarivé a priesvitné. 7 Najstarší z mudrcov prehovorí za všetkých. Vysvetľuje Márii, ţe vla-
ni v jednu decembrovú noc zbadali vzplanúť na nebi novú, nezvyčaj-
ne jasnú hviezdu. Mapy oblohy nikdy nezaznamenali túto hviezdu ani
o nej nehovorili. Jej meno nebolo známe, lebo nemala meno. Zrode-
ná teda z Boţieho lona rozkvitla, aby oznámila ľuďom blaţenú prav-
du, Boţie tajomstvo. Ale ľudia si ju nevšimli, pretoţe mali duše zatla-
čené v blate. Nepozdvihli svoj zrak k Bohu a nevedeli čítať slová, ktoré
vyznačil - nech je za to naveky zvelebený - ohnivými hviezdami na ne-
beskej klenbe.
Oni uvideli hviezdu a usilovali sa porozumieť jej hlasu. Radi obeto-
vali trochu spánku, ktorý odopreli svojim údom, a zabúdajúc na jedlo
zahĺbili sa do štúdia zverokruhu. Zoskupenie planét, čas, ročné obdobie,
výpočty uplynulých dôb a astronomické kombinácie im vyjavili meno
a tajomstvo hviezdy. Jej meno: „Mesiáš." Jej tajomstvo: „Mesiáš prišiel
na svet." A vydali sa na cestu, aby sa mu poklonili. Navzájom o sebe ne-
vedeli. Putujúc aj v noci, cez hory a púšte, údolia a rieky, prišli do Pales-
tíny, lebo hviezda išla tým smerom. Kaţdému z nich, prichádzajúcich
z troch odlišných miest zeme, išla hviezda tým smerom. Tak sa všetci
stretli pri Mŕtvom mori. Spojila ich tu Boţia vôľa a odtiaľ pokračovali
po ceste spolu. Boţím zázrakom si navzájom rozumeli, napriek tomu,
ţe kaţdý hovoril svojím vlastným jazykom, a rozumeli a hovorili aj re-
čou Palestíny.
Spolu sa vybrali do Jeruzalema, lebo Mesiáš má byť Kráľ Jeruzalema,
Kráľ Ţidov. Ale hviezda sa na oblohe nad týmto mestom skryla. Pocíti-
li, ako im puká srdce od bolesti, a skúmali sa, aby sa dozvedeli, či sa ne-
stali nehodnými Boha. Ale keď sa ich svedomie uspokojilo, obrátili sa
na kráľa Herodesa a spýtali sa ho, v ktorom paláci sa narodil Kráľ Ţidov,
ktorému sa prišli pokloniť. A kráľ si zvolal popredných veľkňazov a zá-
konníkov a spýtal sa ich, kde sa mal narodiť Mesiáš. Oni mu odpoveda-
li: „V judejskom Betleheme."
183
A tak sa vydali do Betlehema. Len čo odišli zo svätého mesta, hviezda
sa znova zjavila pred ich očami a minulého večera sa jej ţiara zväčšila aţ
tak, ţe nebo akoby horelo. Potom sa zastavila nad týmto domom a do
svojej ţiary pohltila všetko svetlo ostatných hviezd. A oni pochopili, ţe
tu je narodené boţské Dieťa. Teraz sa mu prišli pokloniť a priniesli mu
svoje skromné dary, ale predovšetkým mu prinášajú svoje srdcia, ktoré
nikdy neprestanú dobrorečiť Bohu za udelenú milosť a milovať jeho Sy-
na, ktorého sväté človečenstvo videli. Potom sa majú vrátiť a podať sprá-
vu kráľovi Herodesovi, lebo aj on sa mu chce pokloniť. 8 „Tu je zlato, ako sa patrí, aby ho Kráľ vlastnil, tu kadidlo, ako sa slu-
ší na Boha, a pozri, ó, matka, tu je myrha, pretoţe tvoje Dieťa, hoci je
Boh, je aj človek a na svojom tele a v ľudskom ţivote spozná horkosť
a nevyhnutný zákon smrti. Naša láska by chcela, aby sa nepovedali tie-
to slová, a chcela by ho povaţovať aj s telom za večného, ako je večný
jeho Duch. Ale, ţena, ak sa naše mapy a ešte väčšmi naše duše nemý-
lia, on, tvoj Syn, je Spasiteľ, Boţí Kristus, a preto bude musieť pre spá-
su zeme vziať na seba zlo zeme, z ktorého jedným trestom je smrť. Tá-
to ţivica je pre tú hodinu. Aby telá, ktoré sú sväté, nepoznali hnilobu
rozkladu a uchovali si celistvosť aţ do ich vzkriesenia. Nech sa pre ten-
to náš dar na nás rozpamätá a spasí svojich sluţobníkov a dá nám svo-
je kráľovstvo. A teraz - aby nás posvätil - nech ona, matka, zverí svo-
je Dieťa našej láske. Aby zostúpilo na nás nebeské poţehnanie, keď mu
pobozkáme noţičky."
Mária, ktorá prekonala úľak spôsobený slovami mudrca a úsmevom
zakryla smútok z ohlásenej smrti, ponúkne im Dieťa. Vloţí ho do ná-
ručia najstaršieho, ktorý ho pobozká, a Jeţiš ho pohladí, potom ho po-
dá ďalším dvom.
Jeţiš sa usmieva a hrá sa s ich retiazkami a strapcami. Zvedavo hľadí
na otvorenú skrinku naplnenú čímsi ţltým, čo sa trblieta, a smeje sa, keď
vidí, ako slnko vytvára dúhu na ţiarivom vrchnáku nádoby s myrhou. 9 Potom mudrci vrátia Dieťa Márii a zdvihnú sa. Aj Mária vstane.
Najmladší z mudrcov dá rozkaz svojmu sluhovi, aby vyšiel, potom sa
všetci vzájomne ukláňajú. Mudrci ešte trocha rozprávajú. Nevedia sa
odhodlať odísť z tohto domu. V očiach majú slzy dojatia. Napokon sa
poberú k východu a Mária s Jozefom ich vyprevádzajú.
Dieťa chcelo zísť dolu a podať najstaršiemu z nich svoju ručičku,
a takto si teraz vykračuje, drţiac za ruku Máriu a mudrca, ktorý sa sklá-
ňa, aby ruka Dieťaťa dosiahla k tej jeho. Jeţiš kráča ešte neistým krokom
184
malého dieťaťa. Smeje sa a dupká noţičkami po páse slnečného sveda* ktoré sa odráţa na dlaţbe.
Keď prídu k prahu - nezabúdajme, ţe miestnosť je dlhá ako celý
dom -, traja sa znova lúčia pokľaknutím a pobozkajú Jeţišovi noţičky.
Mária, sklonená nad Dieťaťom, berie jeho malú ruku a vedie ju, aby ňou
urobil znak poţehnania na hlave kaţdého z mudrcov. Je to uţ znak krí-
ţa,* vyznačený Jeţišovými prštekmi, ktoré vedie Mária.
Potom zídu po schodoch. Karavána je uţ pripravená a čaká. Ozdo-
by koni ţiaria v zapadajúcom slnku. Ľudia sa zhromaţdili na námestíč-
ku a pozerajú sa na tento nezvyčajný výjav.
Jeţiš sa smeje a tlieska ručičkami. Mamička ho zdvihla a postavila
na široký múrik, ktorý lemuje terasu. Rukou si ho pridrţiava na prsiach,
aby nespadol. Jozef zostúpi s hosťami a pridŕţa kaţdému z nich strme-
ne, kým nasadajú na kone a ťavu.
Teraz sú uţ všetci v sedle, sluhovia i páni. Zaznie príkaz na pochod.
Mudrci sa sklonia aţ po krk zvierat na posledný pozdrav. Jozef sa uklo-
ní, Mária tieţ a znova vedie Jeţišovu rúčku, aby ňou zakýval na rozlúč-
ku a poţehnal.
34.10 10
Jeţiš hovorí:
„A teraz? Čo vám povedať teraz, ó, duše, ktoré cítite zomierať vieru?
Tí mudrci z Východu nemali nič, čo by ich ubezpečilo o pravde. Nič
nadprirodzeného. Iba astronomický výpočet a svoju úvahu, ktorú ich
celkový ţivot urobil dokonalou. Jednako však mali vieru. Vieru vo všet-
ko - vieru vo vedu, vieru vo svedomie a vieru v Boţiu dobrotu.
Prostredníctvom vedy uverili znameniu novej hviezdy, ktorá moh-
la byť len ,tou', ktorú ľudstvo očakávalo po stáročia: Mesiáš. Prostred-
níctvom svedomia mali vieru v hlas hviezdy, ktorá prijala ,nebeské'
hlasy a povedala im: ,To je hviezda, ktorá označuje príchod Mesiáša/
Skrze Boţiu dobrotu mali vieru, ţe Boh ich neoklame. A keďţe mali
čistý úmysel, verili, ţe im pomôţe v kaţdom prípade dosiahnuť svoj
cieľ.
A podarilo sa im to. Spomedzi toľkých učencov zaoberajúcich sa
znameniami iba oni pochopili toto znamenie, lebo len oni jediní mali
* Znak kríţa je Tau, ako uvádza MV v zátvorke na strojopisnej kópii. Písmeno
gréckej abecedy v tvare kríţa „tau" je znak spasených, uvedený v Ez 9, 4-6.
Stretneme sa s ním ešte v 397.3, 413.6, 491.3, 567.15, 635.4/11.
185
ww duši dychtivosť po poznaní Boţích slov s čistým úmyslom, ktorého
Ihlavným zmyslom bolo vzdať ihneď Bohu česť a chválu. 11
Nehľadali vlastný prospech. Ba išli v ústrety námahám a výdavkom
a nič, čo je ľudské, neţiadali ako náhradu. Ţiadali iba, aby Boh na nich
I pamätal a zachránil ich pre večnosť.
Tak ako si nerobili starosti o budúcu ľudskú náhradu, tak nemali ani
! nijaké ľudské starosti, keď sa rozhodli pre cestu. Vy by ste mali naporú-
dzi tisíce výhovoriek: ,Ako dokáţem urobiť takú cestu v krajinách a me-
í dzi národmi s rozdielnymi jazykmi? Uveria mi, alebo ma uväznia ako
\ vyzvedača? Akú pomoc mi poskytnú, keď budem prechádzať cez púš-
te, rieky a hory? A horúčavy? A vietor na náhorných plošinách? A ho-
rúčky v oblastiach so stojatou močaristou vodou? A rieky rozvodnené
daţďami? A iná strava? A odlišný jazyk? A... a... a.. .* Takto usudzujete
vy. Oni tak neusudzovali. Vraveli s úprimnou a svätou odvahou: ,Ty, ó,
Boţe, nám čítaš v srdci a vidíš, aký cieľ sledujeme. Zverujeme sa do tvo-
jich rúk. Dopraj nám nadľudskú radosť, aby sme sa poklonili tvojej dru-
hej Osobe, ktorá sa stala telom pre spásu sveta/
Stačí. A vydajú sa na cestu z ďalekých Indií.* Od mongolských hor-
ských retazí, po ktorých krúţia jedine orly a supy a kde sa Boh rozprá-
va s hukotom vetrov a horských bystrín a píše slová tajomstva na neko-
nečné stránky ľadovcov. Od krajín, v ktorých sa zrodil Níl a pokračuje
ako zelenkastá azúrová cieva v ústrety azúrovému srdcu Stredozemné-
ho mora. Neodradia ich od cesty ani údery, ani šelmy, ani štrky, ani vy-
schnuté oceány, ktoré sú nebezpečnejšie neţ morské. A hviezda im ţia-
ri za nocí a nedovolí im spať. Keď sa hľadá Boh, ţivočíšne zvyky musia
ustúpiť pred nadľudskou netrpezlivosťou a potrebami.
Hviezda ich privádza zo severu, z východu a z juhu a Boţím zázra-
kom postupuje pre všetkých troch k jednému bodu. Ďalším zázrakom
ich spojí po toľkých míľach na jednom mieste a ďalším, predchádzajúc
turíčnu múdrosť, im dá dar chápať a dorozumievať sa tak, ako je to v ra-
ji, kde sa hovorí jediným jazykom - Boţím. 12
Len v jedinom momente sa preľaknú - keď hviezda zmizne. Po-
korní, lebo sú skutočne veľkí, neuvaţujú, ţe to, čo sa prihodilo, je v dô-
sledku zla druhých, a ţe skazení ľudia v Jeruzaleme si nezaslúţia vidieť
34.11
34.12
Jeţiš mi potom hovorí- uvádza MV na konci strany zošitu rukopisu -, ţe pod In-
diami treba chápať juţnú Áziu, kde sa dnes nachádza Turkménsko, Afganistan a
Per-
zia - a dodáva: Vysvetlenie uviesť na spodok strany.
186
34.13
hviezdu Boha. Ale uvaţujú, ţe oni sami boli nehodní Boha, a skúmaj'
sa s bázňou a ľútosťou, ktorá je hneď pohotová poprosiť o odpustenie.
Ale svedomie ich ubezpečuje. Duše zvyknuté meditovať majú veľmi
cidivé svedomie, zjemňované ustavičnou pozornosťou, bystrým sebapo-
zorovaním, ktoré urobilo z ich vnútra zrkadlo, v ktorom sa odráţajú i tie najmenšie zárodky denných udalostí. Urobili z neho učiteľa, hlas, ktorý
upozorňuje a kričí i na najmenšiu nie chybu, ale i pohľad na chybu, na
to, čo je ľudské, na záľubu v tom, čo je ja. A preto keď sa postavia čelom
k tomuto učiteľovi, k tomuto prísnemu a čistému zrkadlu, vedia, ţe ono
neklame. Teraz ich o tom ubezpečuje a oni znova naberajú silu.
,Ó, aké je príjemné počuť, ţe nič v nás neprotirečí Bohu! Počuť, ţe
hľadí s úľubou na dušu verného syna a poţehnáva ho. Z tohto poču-
tia sa zväčšuje viera, dôvera, nádej, sila a trpezlivosť. Teraz je búrka. Ale
prejde, pretoţe Boh ma miluje a vie, ţe ho aj ja milujem, a nezabudne
mi ďalej pomáhať/ Tak hovoria tí, ktorí majú pokoj pochádzajúci z čis-
tého svedomia, ktoré je kráľom kaţdého ich konania. 13
Povedal som, ţe boli ,pokorní, lebo sú skutočne veľlď. Čo sa na-
miesto toho deje vo vašom ţivote? Človek, pretoţe nie je veľký, ale je
násilník a robí sa mocným svojou samovôľou a svojou bláznivou mod-
losluţbou, nie je nikdy pokorný. Jestvujú nešťastníci, ktorí iba preto, ţe
sú správcom nejakého násilníka, vrátnikom v nejakom úrade, predstave-
ným na nejakom oddelení, v podstate sluhom toho, kto ich takými uro-
bil, stavajú sa do pózy polobohov. A sú na zaplakanie...!
Títo traja mudrci sú skutočne veľkí. Po prvé nadprirodzenými čnos-
ťami, po druhé vedou a ako posledné bohatstvom. Ale povaţujú sa za
nič, za prach na prachu zeme vzhľadom k najvyššiemu Bohu, ktorý tvo-
rí svety svojím úsmevom a rozsýpa ich ako pšeničné zrno, aby nasýtil
oči anjelov náhrdelníkmi hviezd.
Ale cítia sa ako nič vo vzťahu k najvyššiemu Bohu, ktorý stvoril plané-
tu, na ktorej ţijú, a ktorý ju stvoril rôznorodo, lebo on - nekonečný So-
chár nekonečných diel - jej vloţil dotykom svojho prsta tu veniec neţ-
ných kopcov, tam horské chrbty a štíty, podobné rebrám zeme, tohto
nesmierneho tela, na ktorom sú cievami rieky, nádrţe a jazerá a srdcom
oceány. Šatom sú lesy, závojom mračná, ozdobami krištáľové ľadovce,
šperkami tyrkysy a smaragdy, opály a beryly všetkých vôd, ktoré spievajú
spolu so šelmami i vetrami veľký chorál chvály svojmu Pánovi.
Ale cítia sa ako nič so svojou múdrosťou vo vzťahu k najvyššiemu
Bohu, od ktorého pochádza ich múdrosť a ktorý im dal silnejšie oči,
187
neţ sú oči s dvoma zreničkami, ktorými vidia veci - oči duše, ktoré ve-
dia čítať vo veciach slovo nenapísané ľudskou rukou, ale vryté myšlien-
kou Boha.
Ale cítia sa ničím so svojím bohatstvom - atómom vo vzťahu k bo-
hatstvu Majiteľa vesmíru, ktorý rozsýpa kovy i šperky do hviezd a planét
a hojnosť nadprirodzeného, nevyčerpateľného bohatstva do srdca toho,
kto ho miluje. 14
Keď prišli pred chatrný dom v najbiednejšom z judejských miest, 34.14
nekrútia hlavou vraviac: ,Nemoţné,c ale zohnú chrbát, kolená a zvlášť
srdce, a klaňajú sa. Tam, za oným úbohým múrom je Boh. Ten Boh,
ktorého oni vţdy vzývali, neodvaţujúc sa nikdy, ani len vzdialene, dú-
fať, ţe ho uvidia. Ale vzývajú ho pre dobro celého ľudstva, pre ,svojec
večné dobro. Ó! Iba toto si ţelajú. Môcť ho vidieť, poznať, vlastniť v ţi-
vote, ktorý viac nepozná úsvit ani súmrak!
On je tam, za tým úbohým múrom. Ktovie, či jeho srdce Dieťaťa,
ktoré je však vţdy srdcom Boha, nepočuje tieto tri srdcia, ktoré sklone-
né v prachu cesty prespevujú: ,Svätý, Svätý, Svätý. Zvelebený Pán, náš
Boh. Sláva jemu na najvyšších nebesiach a pokoj jeho sluţobníkom. Slá-
va, sláva, sláva a poţehnanie'? Doţadujú sa ho s chvejúcou láskou. A ce-
lú noc a nasledujúce ráno si najţivšou modlitbou pripravujú ducha na
spoločenstvo s Bohom - Dieťaťom.
Nejdú k tomu oltáru, ktorým je panenské lono nesúce boţskú Hos-
tiu, ako chodíte vy s dušou plnou ľudských starostí. Oni zabúdajú na
spánok a jedlo a ak sa oblečú do najkrajších šiat, nie je to kvôli ľudské-
mu prepychu, ale preto, aby vzdali česť Kráľovi kráľov. Do palácov krá-
ľov vstupujú hodnostári v najkrajších šatách. A nemali by azda oni ísť
k tomuto Kráľovi vo svojom sviatočnom odeve? A ktorý sviatok je pre
nich väčší neţ tento?
Ó, vo svojich vzdialených krajinách sa museli veľakrát zdobiť kvô-
li ľuďom, ktorí im boli rovní. Aby ich poctili a oslavovali. Správne je
teda pokoriť sa pri nohách najvyššieho Kráľa v purpure a v šperkoch,
v hodvábe a vzácnom perí. Poloţiť ich k nohám, k neţným malým
nôţkam poloţiť tkaniny zeme, šperky zeme, perie zeme, kovy zeme
- veď sú jeho dielom aby tieţ ony, tieto veci zeme, sa klaňali svoj-
mu Stvoriteľovi. A boli by šťastní, keby im tento malý Chlapček pri-
kázal, aby sa vystreli na zem a stali sa ţivým kobercom pre jeho krôči-
ky Dieťaťa, a keby po nich šliapal, on, ktorý im nechal hviezdy, prach,
prach, prach.
188
15 15
Pokorní a veľkodušní. A poslušní ,hlasomť Najvyššieho. Hlasy pri-
kazujú, aby priniesli dary novorodenému Kráľovi. A oni ich prinášajú.
Nehovoria: ,On je bohatý a nepotrebuje ich. Je Boh a nebude poznať
smrť/ Poslúchajú. A sú tí, čo ako prví pomôţu Spasiteľovi v jeho chu-
dobe. Aké predvídavé je zlato pre toho, kto bude zajtra utečencom! Aká
významná je ţivica pre toho, kto bude čoskoro zabitý! Aké zboţné je
kadidlo pre toho, kto bude musieť pociťovať zápach ľudských zmysel-
ností, ktoré kypia okolo jeho nekonečnej čistoty!
Pokorní, veľkodušní, poslušní a navzájom ohľaduplní. Čnosti vţdy
plodia ďalšie čnosti. Z čností obrátených k Bohu, hľa, čnosti obrátené
k blíţnemu. Úcta, ktorá je potom milosrdnou láskou. Najstaršiemu sa
dáva česť, aby hovoril v mene všetkých, aby prijal ako prvý bozk Spa-
siteľa, aby ho podrţal za rúčku. Tí druhí ho ešte budú môcť vidieť. Ale
on nie. Je starý a deň jeho návratu k Bohu je nablízku. Uvidí ho, tohto
Krista, po jeho mučivej smrti a bude ho nasledovať po stope spasených
pri návrate do neba. Ale uţ ho neuvidí na tejto zemi. A tak na jeho ces-
tu do večnosti mu zostáva teplo malej rúčky, ktorá sa zveruje do jeho uţ
zvráskavenej ruky.
Ostatní nepociťujú nijakú závisť. Ba ich úcta k starému mudrcovi sa
zväčšuje. Určite si to zaslúţil väčšmi neţ oni a po dlhší čas. Boh - Dieťa
to vie. Slovo Otca ešte nehovorí, ale jeho postoj je slovo. Nech je zvele-
bené jeho nevinné slovo, ktoré vyznačuje toho ako svojho milovaného: 16
Ale, synovia, z tohto videnia sú tu ešte ďalšie dve poučenia.
Postoj Jozefa, ktorý vie stáť na ,svojomť mieste. Prítomný ako stráţca
a ochranca Čistoty a Svätosti. Ale nie uchvatiteľ ich práv. To Mária so
svojím Jeţišom prijíma pocty a slová. Jozef má z toho veľkú radosť kvô-
li nej a nevšíma si, ţe je druhoradou postavou. Jozef je spravodlivý - je
Spravodlivý. A je spravodlivý stále. Aj v tejto hodine. Opar tohto sviat-
ku mu nestúpne do hlavy. Zostane pokorný a spravodlivý.
Teší sa z tých darov. Nie kvôli sebe. Ale preto, ţe myslí, ţe s nimi
bude môcť zabezpečiť pohodlnejší ţivot Neveste a neţnému Dieťatku.
V Jozefovi niet závisti. Je robotník a bude ďalej robiť svoju prácu. Ale
aby ,oni\ jeho dve lásky, mali blahobyt a pohodlie. Ani on ani mudr-
ci nevedia, ţe tie dary im poslúţia pri úteku a v ţivote vo vyhnanstve,
v ktorom sa majetok rozplynie ako mračno rozbité vetrami, a pri návra-
te do vlasti potom, čo všetko stratili, zákazníkov i nábytok, a zachráni-
li sa len múry domu, ktorý Boh ochraňoval, pretoţe tam sa on spojil
s Pannou a stal sa telom.
189
Jozef je pokorný - on stráţca Boha a matky Boha a Nevesty Naj-
vyššieho - aţ po pridŕţanie strmeňa týmto Boţím vazalom. Je chudob-
ný stolár, lebo ľudská násilnosť pozbavila Dávidových dedičov ich krá-
ľovských majetkov. Ale je vţdy z kráľovského rodu a má kráľovské rysy.
Aj o ňom treba povedať: ,Bol pokorný, lebo bol skutočne veľký/ 17
Posledné, láskavé, významné poučenie.
To Mária berie Jeţišovu ruku, ktorá ešte nevie ţehnať, a vedie ju pri
svätom úkone.
To Mária vţdy berie Jeţišovu ruku a vedie ju. Aj teraz. Teraz Jeţiš uţ
vie poţehnávať. Ale občas jeho prebodnutá ruka padá únavou a nedô-
verou, pretoţe vie, ţe je zbytočné ţehnať. Vy ničíte moje poţehnanie.
Ruka padá aj rozhorčená, pretoţe vy mi zlorečíte. A vtedy ju práve Má-
ria pobozká a sníma z nej hnev. Ó, bozk mojej matky! Kto odolá tomu-
to bozku? A potom ma chytí za zápästie svojimi jemnými, ale tak lásky-
plne veliteľskými rukami, a núti ma ţehnať.
Nemôţem odmietnuť svoju matku. Treba však ísť k nej a ţiadať ju,
aby bola vašou Orodovnicou. Ona je mojou Kráľovnou prv, neţ sa stala
vašou, a jej láska k vám má takú moc odpustenia, akú nepozná ani mo-
ja. A ona, i keď bez slov, ale s perlami svojho plaču a so spomienkou na
môj kríţ, ktorého znak mi naznačí vo vzduchu, sa prihovára za vašu vec
a napomína ma: ,Si Spasiteľ. Zachraňuj/ 18
Hľa, deti, ,evanjelium viery' pri zjavení scény mudrcov. Rozjímajte
a napodobňujte. Pre vaše dobro."
35. Útek do Egypta, poučenia k poslednému videniu
spojenému s Jeţišovým príchodom
9. jún 1944 1 Môj duch vidí nasledujúcu scénu.
Je noc. Jozef spí na lôţku v malej izbičke. Spí pokojným spánkom člove-
ka, ktorý odpočíva po namáhavej práci, vykonanej poctivo a starosdivo.
Vidím ho v tme miestnosti, osvetlenej len lúčom mesačného svetla,
ktorý preniká cez štrbinu privretého okna. Moţno, ţe Jozefovi bolo tep-
lo v malej miestnosti alebo azda chcel tento lúč svetla, aby sa vedel zo-
rientovať na svitaní a rýchlo vstať. Leţí na boku a v spánku sa usmieva
ktovie akému snovému videniu.
190
Ale úsmev sa zmení na úľak. Zhlboka vzdychne, akoby ho prepadla
nočná mora, a prudkým trhnutím sa prebudí. Posadí sa na posteli, pre-
trie si oči a rozhliadne sa dookola. Pozrie sa smerom k okienku, z ktoré-
ho vychádza onen lúč svetla. Je hlboká noc, ale Jozef sa chopí šiat po-
loţených konca postele a stále ešte sediac na posteli si ich navlieka na
bielu tuniku s krátkymi rukávmi, ktorú mal na sebe. Odhrnie prikrýv-
ky, poloţí si nohy na zem a hľadá sandále. Obuje si ich a zaviaţe. Vsta-
ne a zamieri k dverám pred posteľou, nie k dverám vedľa nej, ktoré ve-
dú do miestnosti, kde boli prijatí mudrci.
Ticho zaklope, sotva ťuk-ťuk, špičkami prstov. Určite počuje pozva-
nie, aby vošiel, lebo opatrne otvára dvere a ticho ich zatvára. Prv ako
podišiel k dverám, zapálil malú olejovú lampičku a svieti si ňou. Vchá-
dza dnu. Ale v miestnosti len o trošku väčšej ako je jeho, v ktorej je níz-
ke lôţko a vedľa neho kolíska, horí uţ svetielko. Jeho plamienok bli-
kajúci v rohu miestnosti vyzerá ako jemná zlatistá hviezdička, ktorá
umoţňuje vidieť a pritom neruší toho, kto tam spí. 2 Ale Mária nespí. Kľačí vedľa kolísky vo svojich svetlých šatách
a modlí sa. Bdie nad Jeţišom, ktorý pokojne spí. Jeţiš je vo veku, ako
som ho videla vo videní s mudrcmi. Asi ročné dieťa, krásne, ruţové
a plavovlasé spí s kučeravou hlavičkou zaborenou do vankúša a so zo-
vretou pastičkou jednej ruky pod krkom.
„Nespíš?" pýta sa Jozef potichu a prekvapene. „Prečo? Nie je dobre Jeţišovi?"
„Ó, nie. Je v poriadku. Modlím sa. Ale určite potom budem spať.
Prečo si prišiel, Jozef?" Mária hovorí a zostáva kľačať na kolenách.
Jozef hovorí veľmi tichým hlasom, aby nezobudil Dieťa, ale znepo-
kojene. „Musíme ihneď odtiaľto odísť. Ihneď. Priprav truhlicu a nejaké
vrece a uloţ tam čo najviac vecí. Ja pripravím ostatné, vezmem čo naj-
viac... Na svitaní utečieme. Urobil by som to aj prv, ale musím hovoriť
s majiteľkou domu..."
„Ale prečo utiecť?"
„Potom ti to vysvetlím lepšie. Kvôli Jeţišovi. Anjel mi povedal: .Vez-
mi Dieťa a matku a uteč do Egypta.' Nestrácaj čas. Idem pripraviť, čo sa
dá." 3 Márii netreba hovoriť, aby nestrácala čas. Len čo počula hovoriť
o anjelovi, Jeţišovi a úteku, pochopila, ţe jej Dieťaťu hrozí nebezpečen-
stvo. Vyskočila na nohy, v tvári bledšia ako vosk, a v úzkosti si pritlačila
ruku na srdce. Rýchlo začala ukladať oblečenie do truhlice a do širokého
191
vreca, ktoré rozostrela na svoje ešte nedotknuté lôţko. Určite je rozruše-
ná, ale nestráca hlavu a pracuje rýchlo a po poriadku. Zavše, keď prechá-
dza okolo kolísky, pozrie sa na Dieťa, ktoré spí nevediac o ničom.
„Potrebuješ pomôcť?" spýta sa občas Jozef, keď pootvorenými dve-
rami nazrie dnu.
„Nie, ďakujem," odpovie zakaţdým Mária.
Iba keď je vrece uţ plné a určite aj ťaţké, zavolá Jozefa, aby jej pomo-
hol zaviazať ho a zodvihnúť z lôţka. Ale Jozef nechce, aby mu Mária
pomáhala. Urobí to sám, vezme dlhý balík a zanesie ho do svojej izby.
„Vezmem aj vlnené prikrývky?" pýta sa Mária.
„Vezmi koľko sa len dá. Zvyšok aj tak musíme nechať tu. Vezmi čo
najviac. Poslúţi nám to, lebo... lebo musíme odísť nadlho, Mária...!"
Jozef to hovorí bolestne. Môţeme si domyslieť, ako sa cíti Mária. S po-
vzdychmi skladá svoje i Jozefove prikrývky a on ich zviaţe povrazom.
JVešívané deky a rohoţe necháme tu," povie, keď zaväzuje prikrývky.
,jAk vezmem i troch oslov, nemôţem ich nadmerne zaťaţiť. Máme pred
sebou dlhú a namáhavú cestu, sčasti cez hory a sčasti cez púšť. Jeţi-
ša dobre obleč. Noci budú studené v horách i na púšti. Vzal som da-
ry mudrdov, lebo nám tam pomôţu. Všetko, čo mám, miniem na kúpu
dvoch oslov. Nemôţeme ich vrátiť, preto ich musím kúpiť. Idem, nebu-
dem čakať na svitanie. Viem, kde ich nájdem. Ty zatiaľ všetko priprav."
Odchádza.
Mária ešte vezme nejakú vec, pozrie sa na Jeţiša, vyjde von a vrá-
ti sa s malými šatôčkami, ktoré sú zrejme ešte vlhké, moţno deň pred-
tým oprate. Zloţí ich, zavinie do plátna a pridá k ostatným veciam. Uţ
tam nič nie je.
Obráti sa a v jednom kúte zbadá Jeţišovu hračku - ovečku vyrezanú
z dreva. So vzlykom ju berie do rúk a pobozká. Na dreve sú stopy po Je-
ţišových zúbkoch a ušká ovečky sú celé dohryzené. Mária hladká ten-
to bezcenný predmet vyrezaný zo svedého dreva. Pre ňu má však veľkú
hodnotu, pretoţe je výpoveďou o Jozefovej láske k Jeţišovi a hovorí o jej
Dieťati. I túto hračku poloţí k ostatným veciam na zavretú truhlicu. 4 Teraz tam uţ naozaj nie je nič. Iba Jeţiš vo svojej kolíske. Mária mys-
lí, ţe bude dobré pripraviť aj Dieťa. Podíde ku kolíske, trochu ňou pohy-
be, aby zobudila Maličkého. Ten si však len čosi zamrmle, obráti sa a spí
ďalej. Mária ho jemne hladká po kučeravých vláskoch. Jeţiš otvorí ústoč-
ká a zívne. Mária sa skloní a pobozká ho na líce. Jeţiš sa zobudí. Otvára
oči, zbadá mamičku, usmeje sa a vystrie ručičky k jej prsiam.
192
„Áno, láska svojej mamičky. Áno, mliečko. Prv neţ vo zvyčajnú hodi-
nu... Ale ty si vţdy pripravený papať od mamičky, baránok môj svätý!"
Jeţiš sa smeje a radostne kopká noţičkami a pohybuje ručičkami, aby
sa dostal von z prikrývok. Je to jedno z potešení batoliat, na ktoré sa
tak milo pozerá. Noţičkami zamieri na mamičkine brucho, skrúti sa do
oblúka a poloţí si plavú hlavičku na jej prsia. Potom sa hodí späť, smeje
sa a ručičkami uchopí šnúrku, ktorou má Mária pri krku stiahnuté šaty,
a pokúša sa ju uvoľniť. Vo svojej ľanovej košieľke vyzerá prekrásny, ba-
cuľatý, ruţový ako kvietok.
Mária sa skloní nad kolísku a zostane takto sklonená akoby na ochra-
nu, plače a smeje sa zároveň. Dieťa si pritom šteboce slová, vlastne to
ani nie sú slová, ale detský dţavot, v ktorom sa dá rozoznať opakova-
né slovo „mama". Pozerá sa na ňu prekvapene, ţe ju vidí plakať. Vystrie
ručičku k slzám, ktoré sa jej lesknú na tvári, a pri hladkaní si ju celú za-
mokrí. Je taký roztomilý, znova sa oprie o materské prsia, celý sa k nej
pritlačí a hladká ju svojou rúčkou.
Mária ho pobozká na vlasy, vezme ho, sadne si a oblieka ho. Na-
vlečie mu vlnené šatôčky, obuje mu miniatúrne sandáliky. Potom Jeţiš
dychtivo saje dobré mliečko svojej mamičky. Keď pocíti, ţe vpravo ho
uţ nie je dosť, ide hľadať vľavo a pritom sa smeje a pozerá šibalsky ho-
re na mamičku. Potom zaspí na jej prsiach, s ruţovým okrúhlym líčkom
proti bielemu okrúhlemu prsníku.
Mária pomaličky vstane a poloţí ho na prešívanú prikrývku na svo-
jom lôţku. Zakryje ho svojím plášťom. Vráti sa ku kolíske a poskladá
malé prikrývky. Uvaţuje, či by bolo dobré vziať aj matrac. Je taký malič-
ký! Môţe ho vziať. Poloţí ho spolu s vankúšikom k veciam, ktoré sú na
truhlici. A plače nad prázdnou kolískou, úbohá mamička, prenasledo-
vaná vo svojom Dieťati. 5 Vracia sa Jozef. „Si pripravená? Aj Jeţiš? Vzala si jeho prikrývky, je-
ho postieľku? Kolísku nemôţeme vziať, ale aby mal aspoň svoj matrac,
úbohý Maličký, ktorého hľadajú, aby ho zabili!"
„Jozef!" Mária vykríkne a zachytí sa Jozefovho ramena.
„Áno, Mária, aby ho zabili. Herodes chce jeho smrť... lebo má z ne-
ho strach... kvôli svojmu ľudskému kráľovstvu má strach z tohto Ne-
vinného, tá nečistá šelma. Neviem, čo urobí, keď sa dozvie, ţe utiekol.
Ale my uţ budeme ďaleko. Nemyslím si, ţe by sa mstil a hľadal ho aţ
v Galilei. Bolo by pre neho ťaţké zistiť aj to, ţe sme Galilejčania, a ešte
ťaţšie, ţe sme z Nazareta, a vôbec kto presne sme. Iba ak by mu pomohol
I
193
I Satan, aby sa mu poďakoval za to, ţe je jeho verným sluhom. Ale... aj
j keby sa to stalo... Boh nám pomôţe. Neplač, Mária. Vidieť ťa plakať ma
bolí ešte väčšmi neţ to, ţe musíme odísť do vyhnanstva."
„Odpusť mi, Jozef1. Neplačem kvôli sebe, ani pre tú trochu majet-
|ku, ktorú strácam. Plačem kvôli tebe... Uţ si sa musel toľko obetovať!
Í A teraz znova nebudeš mať ani zákazníkov, ani dom. Koľko ťa stojím,
Jozef!"
„Koľko? Nie, Mária. Nič ma nestojíš. Ty ma utešuješ. Vţdy. Nemysli
na zajtrajšok. Máme bohatstvo od mudrcov. Pomôţe nám na začiatku.
Potom si nájdem prácu. Poctivý a schopný remeselník si hneď prerazí
l cestu. Videla si to aj tu. Ani som na všetku tú prácu nestačil."
Ja viem. Ale kto ti zmierni clivotu?"
„A tebe kto zmierni clivotu v túţbe za domom, ktorý ti je taký drahý?"
Jeţiš. Keď mám jeho, mám ešte všetko, čo som zanechala tam."
„A ja keď mám Jeţiša, mám vlasť, po ktorej som túţil pred niekoľký-
f mi mesiacmi. Mám svojho Boha. Vidíš, ţe som nestratil nič z toho, čo
mi je nadovšetko drahé. Stačí nám, ţe zachránime Jeţiša, a potom nám
zostane všetko. Aj keby sme uţ nemali vidieť toto nebo, tieto polia, ani
tie ešte drahšie v Galilei, budeme mať vţdy všetko, lebo budeme mať je-
i ho.6 Poď, Mária, začína uţ svitať. Je čas pozdraviť našu hostiteľku a na- 35.6
loziť naše veci. Všetko pôjde dobre."
Mária poslušne vstane. Zahalí sa do plášťa, kým Jozef pripraví po-
sledný balík a vynesie ho von.
Mária jemne zodvihne Dieťa, zabalí ho do šálu a pritisne si ho k srd-
j cu. Pozerá sa na steny, ktoré im niekoľko mesiacov poskytovali prístre-
šie, a rukou sa ich ľahko dotkne. Poţehnaný dom, ktorý si zaslúţil, aby
ho milovala a poţehnala Mária!
Vychádza. Prejde cez izbičku, ktorá patrila Jozefovi, a vojde do väč-
šej izby. Majiteľka domu má v očiach slzy, pobozká ju a pozdraví, po-
tom nadvihne okraj šálu a pobozká na čelo Dieťa, ktoré spokojne spí.
Vychádzajú po úzkom vonkajšom schodišti.
Prvý jas svitania umoţňuje sotva vidieť. V tomto slabom svetle vid-
no troch somárikov. Na najsilnejšom z nich je naloţená batoţina. Ďalší
dvaja majú sedlá. Jozef si dá záleţať, aby dobre upevnil truhlicu a bato-
ţinu na nákladnom sedle prvého. Vidím pokope zviazané Jozefovo sto-
lárske náradie, poloţené navrchu batoţiny.
Opätovné pozdravy a slzy, potom Mária nasadne na svojho osla,
zatiaľ čo majiteľka podrţí Jeţiša, znova ho pobozká a potom ho podá
194
Márii. I Jozef nasadne, keď predtým priviazal k svojmu somárovi osla
s nákladom, aby mal voľnú ruku a mohol drţať za ohlávku aj Máriinho.
Útek sa začína, kým Betlehem sníva ešte o fantastickej scéne mudr-
cov a pokojne spí, netušiac, čo ho očakáva.
Takto sa končí videnie.
7Jeţiš hovorí:
„I táto séria videní sa takto končí. V pokoji od úzkoprsých učencov
sme ti ukázali scény, ktoré predchádzali, sprevádzali a nasledovali môj
príchod. Nie pre ne samotné, lebo tie sú dobre známe, hoci prekrútené
prvkami, ktoré sa v priebehu stáročí do nich dostali a to vţdy v dôsledku
ľudského spôsobu videnia. Tento spôsob videnia - ospravedlnený úsilím
vzdávať Bohu najväčšie chvály - robí nereálnym to, čo je také krásne ne-
chať reálnym. Lebo Máriino ani moje človečenstvo nevychádzajú z ne-
ho zmenšené, ako ani moje boţstvo a majestát Otca a láska Najsvätejšej
Trojice nie sú týmto videním vecí v ich realite urazené. Ba práve v ňom
ţiaria zásluhy mojej matky a mojej dokonalej pokory, a tieţ z nich vyţa-
ruje všemohúca dobrotivosť večného Pána. Ale ukázali sme ti tieto scény
preto, aby si mohla aplikovať na sebe a na iných nadprirodzený zmysel,
ktorý z nich vyplýva, a aby ste si ho vzali za normu ţivota.
Desatoro je zákon a moje evanjelium je náuka, ktorá vám objasňuje
tento zákon a robí ho príťaţlivejším na nasledovanie. Tento zákon a tá-
to náuka by stačili, aby sa z ľudí stali svätci.
Ale ste tak veľmi zahľadení do svojej ľudskej prirodzenosti - ktorá
v skutočnosti príliš potláča vo vás ducha -, ţe nemôţete nasledovať tie-
to cesty a padáte alebo sa odradení zastavíte. Hovoríte sebe i tým, ktorí
vás chcú viesť dopredu a citujú vám príklady z evanjelia: ,Ale Jeţiš, ale
Mária, ale Jozef (a ďalej, ďalej všetkých svätých) neboli ako my. Boli sil-
ní, veľmi rýchlo našli útechu v bolesti, aj v tej troške bolesti, čo mali, ne-
pociťovali vášne. Boli uţ mimozemské bytosti/
V tej troške bolesti! Nepociťovali vášne! 8 Bolesť bola našou vernou priateľkou a mala tie najrôznejšie podo-
by a pomenovania.
Vášne... Nepouţívajte toto slovo nesprávne, keď nazývate ,vášňamľ
neresti, ktoré vás zvádzajú z pravej cesty. Nazvite ich úprimne ,nerestľ,
a k tomu hlavné. Nie ţe by sme ich nepoznali. Mali sme oči a uši, aby
sme videli a počuli. A Satan nechával tancovať pred nami a okolo nás tie-
to neresti, ukazujúc nám špinavý výsledok ich konania alebo pokúšajúc
195
nás svojimi krivými obvineniami. Ale keďţe vôľa bola zameraná na to, aby
sme sa páčili Bohu - z tejto špiny a krivých obvinení, namiesto toho, aby
sa docielilo to, čo si predsavzal Satan -, dosiahla pravý opak. A čím viac on
pracoval, tým väčšmi sme sa utiekali k Boţiemu svedu, pre ošklivosť tem-
noty bahna, ktoré nám ukazoval pred telesným i duchovným zrakom.
Ale vášne, vo filozofickom zmysle, neboli v nás neznáme. Milovali
sme vlasť a v nej náš malý Nazaret viac neţ akékoľvek iné mesto v Pales-
tíne. Pociťovali sme lásku k nášmu domu, k príbuzným, priateľom. Pre-
čo by sme ich nemali pociťovať? Len sme sa nestali ich otrokmi, pretoţe
nič nesmie byť naším pánom okrem Boha. Ale stali sa našimi dobrými
spoločníkmi.
Moja matka zajasala od radosti, keď sa pribliţne po štyroch rokoch vrá-
tila do Nazareta, vkročila do svojho domu a bozkávala steny izby, v ktorej
jej ,Áno' otvorilo jej lono na prijatie Zárodku Boha. Jozef s radosťou po-
zdravoval príbuzných a synovcov, ktorí vyrásdi a rozrástli sa počtom. Po-
tešilo ho, ţe spoluobčania naň nezabudli a hneď ho začali vyhľadávať pre
jeho šikovnosť. Ja som bol cidivý na priateľstvá a pre Judášovu zradu som
vytrpel morálne ukriţovanie. A čo teda? Ani moja matka ani Jozef neklá-
dli svdju lásku k domu alebo k príbuzným pred Boţiu vôľu. 9 A ja som nešetril slovami, ak bolo treba hovoriť, hotový vziať na se-
ba nenávisť Ţidov a nepriazeň Judáša. Vedel som, a bol by som to mo-
hol urobiť, ţe by stačili peniaze, aby som si ho naklonil. Nie ako k Vy-
kupiteľovi, ale ku mne ako bohatému. Ja, ktorý som rozmnoţil chlieb,
mohol som rozmnoţiť aj peniaze, keby som chcel. Ale neprišiel som
preto, aby som uspokojoval ľudské potreby. Nikomu. A o to menej tým,
ktorých som si povolal. Ohlasoval som obetu, odstup od pozemských
vecí, čistý ţivot, postoj pokory. Aký by som bol Učiteľ a aký Spravodli-
vý, keby som jednému dal peniaze pre jeho duševnú a fyzickú zmysel-
nosť len preto, ţe to bol prostriedok, ako si ho udrţať?
Stať sa veľkými v mojom kráľovstve sa dosahuje tým, ţe sa robí-
me ,malýmľ. Kto chce byť , veľký' v očiach sveta, nie je hoden vlád-
nuť v mojom kráľovstve. To je slama pre lôţko diablov. Pretoţe veľkosť
podľa sveta je v protiklade s Boţím zákonom.
Svet nazýva ,veľkýmľ tých, ktorí prostriedkami takmer vţdy nedo-
volenými vedia zaujať najlepšie miesta; a aby to dosiahli, robia zo svoj-
ho blíţneho podnoţku, po ktorej vystupujú tak, ţe ho zašliapu. Nazýva
.veľkými* tých, ktorí dokáţu zabíjať, aby mohli vládnuť, zabíjať morálne
i fyzicky, a vydierajú miesta i krajiny a obohacujú seba tým, ţe druhých,
196
jednotlivcov i kolektívy, okrádajú o bohatstvo. Svet často nazýva ,veľkýmľ
zločincov. Nie, .veľkosť' nespočíva v zločinnosti. Spočíva v dobrote, čest-
nosti, v láske, v spravodlivostí. Vidíte vašich .veľkých', aké otrávené ovocie
vám ponúkajú, vypestované v ich vnútornej zlej diabolskej záhrade! 10
Posledné videnie, pretoţe chcem hovoriť o ňom a nie o inom - čo
je také neuţitočné, pretoţe svet nechce počuť pravdu, ktorá sa ho týka
osveďuje zvláštny citát vyskytujúci sa dvakrát v Matúšovom evanjeliu, jed-
na veta, zopakovaná dvakrát: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku,
ujdi do Egypta;' ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izrael-
skej krajiny.' A ty si videla, ţe Mária bola sama vo svojej izbe s Dieťaťom.
Veľmi je napádané - tými, ktorí preto, ţe sú zapáchajúcim blatom,
nepripúšťajú, ţe niekto z nich môţe byť krídlom a svetlom - Máriino
panenstvo po pôrode a Jozefova čistota. Sú to nešťastníci s takým skaze-
ným duchom a s mysľou natoľko predávajúcou sa telu, ţe nie sú schop-
ní ani len pomyslieť, ţe niekto ako oni si dokáţe váţiť ţenu a vidieť
v nej dušu, a nie telo, a pozdvihnúť seba samého a ţiť v nadprirodzenej
atmosfére a netúţiť po tele, ale po ťonj, čo je Boţie.
Nuţ teda tým, ktorí popierajú to najkrajšie, týmto červom neschop-
ným stať sa motýľom, týmto plazom pokrytým slizom ich zmyselnej
túţby, neschopným pochopiť krásu ľalie, hovorím, ţe Mária bola a zo-
stala pannou. Iba]t) duša bola vydatá za Jozefa, ako jej duch bol spojený
jedine s Boţím Duchom a jeho dielom bol počatý Jediný, ktorého nosi-
la: ja, Jeţiš Kristus, jednorodený Boţí a Máriin.
Toto nie je tradícia, ktorá rozkvitla neskôr pre láskyplnú úctu k Bla-
hoslavenej, ktorá mi bola matkou. To je pravda a bola známa uţ od pr-
vých čias.
Matúš sa nenarodil stáročia potom. Bol Máriiným súčasníkom. Ma-
túš nebol úbohým nevedomcom, ktorý ţil v pralese a ľahko uveril kaţ-
dému výmyslu. Bol zamestnancom daňového úradu, ako by ste teraz
povedali vy - mýtnik, ako sme vtedy vraveli my. Vedel vidieť, počú-
vať, chápať, odlíšiť pravdivé od nepravdivého. Matúš nepočul O veciach
z rozprávania tretej osoby. On ich zozbieral z pier Márie, ktorej kládol
otázky, a k tomu ho poháňala jeho láska k Učiteľovi a k pravde.
Nechcem ani spomenúť, ţe popierači neporušenosti Márie si myslia,
ţe by mohla klamať. Samotní moji príbuzní by to boli vyvrátili, ak by
tam boli ďalšie deti. Jakub, Júda, Šimon a Jozef boli Matúšovými spo-
luučeníkmi. Preto by mohol ľahko konfrontovať verzie, ak by ich bolo
viac. No Matúš nikdy nepovie: ,Vstaň a vezmi svoju manţelku.' Povie:
197
,Vezmi jeho matku/ Predtým vraví: ,Panna vydatá za Jozefa* a Jozef, jej
manţel/ 11
Nech mi títo ani nehovoria, ţe to bol spôsob, akým vraveli Ţidia,
takmer ako keby povedať ,manţelkac bolo čosi hanebné. Nie, vy, čo
popierate čistotu. Od prvých slov Biblie* čítame:a prilipne k svojej
manželke' Je nazvaná ,spoločníčkac do chvíle zmyslového dovŕšenia
manţelstva a potom je nazývaná ,manţelkať v rôznych opakovaniach
v rôznych kapitolách. A takisto sú nazvané i nevesty Adamových sy-
nov. Tak isto sa hovorí o Sáre, nazvanej Abrahámova ,manţelka{: ,Sarai,
tvoja manželka' A vezmi svoju ženu a obe dcéry' je povedané Loto-
vi. A v Knihe Rút sa píše: ,Machlonovu manželku, Moabku Rút/ V Pr-
vej knihe Samuelovej je napísané: ,Elkána ... mal dve manželky a ďalej
,Elkána potom poznal svoju manželku Annu' a ešte: ,Héli poţehnal El-
kánu i jeho manželku' Ďalej sa v Knihe Kráľov hovorí: ,Betsabe... man-
želka Hetejca Uriáša... sa stala Dávidovou manželkou a porodila mu sy-
na/ A čo čítame v azúrovej Knihe Tobiáš, v tej, z ktorej vám Cirkev
spieva pri svadbe, aby vám poradila, ako máte byť svätí v manţelstve?
Čítame tam:,... vrátili mi aj moju manželku Annu a môjho syna Tobiá-
ša;' a ešte: ,Ostala mi iba manželka Anna a môj syn Tobiáš/
A v evanjeliách, teda v čase, ktorého súčasníkom bol Kristus, kedy sa pí-
salo moderným jazykom v porovnaní s tamtými časmi, a preto nemoţno
mať podozrenie na chyby z prepisov, je povedané práve u Matúša v hlave
dvadsiatej druhej: ,Prvý sa oţenil a umrel. A pretoţe nemal potomka, zane-
chal svoju ženu svojmu bratovi/ A Marek v hlave desiatej:,... kto prepustí
svoju manželku.. / A Lukáš nazýva Alţbetu Zachariášovou manželkou šty-
rikrát za sebou, a v ôsmej hlave hovorí: Jana, žena ... Chúzu/
Ako vidíte, toto meno nebolo zakázaným slovom pre toho, kto krá-
čal po Pánových cestách, nebolo to slovo nečisté, ktoré nie je hodno,
aby bolo vyslovované, a o to menej napísané tam, kde ide o Boha a je-
ho obdivuhodné diela. A keď anjel vraví: ,Dieťa a jeho matka', dokazu-
je vám, ţe Mária bola jeho ozajstnou matkou, ale nebola Jozefovou man-
ţelkou. Vţdy zostala: Panna vydatá za Jozefa.
Toto je posledné poučenie z týchto videní. A je to svätoţiara, ktorá ţia-
ri na Máriinej a Jozefovej hlave. Neporušená Panna. Spravodlivý a čistý
muţ. Dve ľalie, medzi ktorými som vyrastal, vnímajúc iba vôňu čistoty.
* Na podporu častí u Mt 1, 16. 19; 2, 13. 20 nasledujú citáty z Gn 2, 24; 3, 17;
17, 15; 19,15; Rút A, 10; 1 Sam 1, 1 -2. 19; 2, 20; 2 Sam 11, 27; Tob 1, 9. 20.
198
12 Tebe, malý Ján,* by som mohol rozprávať o Máriinej bolesti pre
jej dvojaké vytrhnutie z domu a z vlasti. Slová však nie sú potrebné.
Chápeš a umieraš pre tú bolesť. Daj mi tvoju bolesť. Chcem len toto.
Je to viac neţ čokoľvek iné, čo mi môţeš dať. Je piatok, Mária. Mysli na
moju a Máriinu bolesť na Golgote, aby si mohla vydrţať svoj kríţ.
Náš pokoj a láska ostávajú s tebou."
36. Svätá rodina v Egypte, ponaučenie pre rodiny
25. január 1944 (polnoc) 1 Neţné videnie Svätej rodiny. Je to v Egypte. Nepochybujem o tom,
lebo vidím púšť a pyramídu.
Vidím malý, celkom biely prízemný domček. Chudobný domček
veľmi chudobných ľudí. Má čerstvo omietnuté steny obielené vápnom.
Domček má dvoje dverí, jedny vedľa druhých. Vedú do dvoch jediných
miestností domu; zatiaľ tam nevchádzam. Domček stojí uprostred ma-
lého piesčitého pozemku oploteného' ohradou z rákosia zapichnutého
do zeme, veľmi slabou ochranou proti zlodejom. Môţe slúţiť jedine ako
obrana proti túlavým psom alebo mačkám. Ale kto by uţ len chcel krad-
núť tam, kde je zrejmé, ţe niet ani stopy po bohatstve?
Tento malý pozemok, ohradený plotom z rákosia, ku ktorému vy-
sadili popínavé rastliny, aby ho urobili hustejším a menej úbohým -
nazdávam sa, ţe je to skromný poľný pupenec má na jednej stra-
ne kvitnúci jazmĺnový ker a kríček najobyčajnejších ruţí. Pozemok
je trpezlivo obrobený a zmenený na záhradku napriek tomu, ţe te-
rén je vyprahnutý a úbohý. Na niekoľkých záhonoch uprostred po-
zemku, pod jediným stromom s vysokým kmeňom, ktorého meno
však nepoznám a ktorý vrhá trochu tieňa na pozemok a domček vy-
stavený slnku, vidím rásť najskromnejšiu zeleninu. O strom je privia-
zaná čiernobiela koza, ktorá hryzie a preţúva listy z konárov hode-
ných na zem. 2 A tam blízko, na rohoţi natiahnutej na zemi, je Dieťa Jeţiš. Mys-
lím, ţe má asi dva roky, najviac dva a pol. Hrá sa s niekoľkými hrač-
kami vyrezanými z dreva, ktoré vyzerajú ako ovečky či koníky, a tieţ
Malý Ján je jedno z najuţívanejších mien daných Márii Valtorte. Vysvedenie ie v 70.8/9 a v 638.2. J
199
s hoblinami zo svetlého dreva, trošku menej skrútenými neţ sú jeho zla-
té kučery. Bucľatými rúčkami sa usiluje poloţiť tieto drevené náhrdelní-
ky na krk svojich zvieratiek.
Je pokojný a usmieva sa. Veľmi krásny. Na hlavičke husté zlaté kuče-
ry, jasná a jemne ruţová pleť, ţivé a ţiarivé tmavomodré oči. Ich výraz je
samozrejme odlišný, ale poznávam farbu očí môjho Jeţiša - dva tmavé
prekrásne zafíry.
Šaty predstavujú istý druh dlhej bielej košele, ktorá je určite jeho tu-
nikou. Rukávy mu siahajú aţ po lakeť. Na nohách nemá nič. Maličké
sandáliky sú na rohoţke a aj ony slúţia za hračku pre Dieťa. Na podo-
Svu jedného z nich Jeţiš poloţí svoje zvieratká a ťahá sandálik za remie-
nok, akoby to bol vozík. Sú to veľmi jednoduché sandále - podošva
a dva koţené remienky, jeden vychádzajúci od špičky nohy a druhý od
päty. Remienok od špičky sa potom rozdvojuje a jedna časť prechádza
cez dierku na remienku od päty a potom sa zviaţe spolu s druhou čas-
ťou, a vytvorí tak okolo nohy prsteň. 3 Kúsok ďalej, ale tieţ v tieni stromu, je Mária. Tká na domácich kros- 36.3
nách a dáva pozor na Dieťa. Vidím jej jemné biele ruky, ako sa zručne po-
hybujú a vedú člnok po osnove, a nohu v sandáloch, ako šliape na pedál.
Má na sebe tuniku farby kvetu slezu - ruţovofialovú ako niektoré ametys-
ty. Na hlave nemá nič, a tak vidím, ţe plavé vlasy má na hlave rozpolené
a učesané do dvoch vrkočov, z ktorých je utvorený pekný uzol na šiji. Má
dlhé, uţšie rukávy. Nijaká ozdoba okrem jej krásy a veľmi neţného výrazu
tváre. Farba pleti, vlasov a očí, tvar obličaja, všetko je stále tak, ako ju zvy-
čajne vidím. Tu sa zdá veľmi mladá, hádala by som jej dvadsať rokov.
Po chvíli vstane a skloní sa nad Dieťaťom, obúva mu sandáliky a sta-
rostlivo ich zaväzuje. Potom ho pohladká a pobozká na hlavičku a oč-
ká. Dieťa švitorí a ona mu odpovedá, ale slovám nerozumiem. Opäť sa
vráti ku krosnám, prehodí cez plátno a osnovu plachtu, vezme stoličku,
na ktorej sedela, a nesie ju do domu. Dieťa ju sleduje pohľadom a nedo-
biedza, keď ho nechá samo.
Vidno, ţe práca sa skončila a nastáva večer. Slnko sa skláňa k holým
piesčinám a celú oblohu za vzdialenou pyramídou zaplaví akoby sku-
točný poţiar.
Mária sa vráti, vezme Jeţiša za ruku a pomôţe mu vstať z rohoţe. Die-
ťa poslúchne bez odporu. Kým mamička zbiera hračky a rohoţ a nesie ich
do domu, Dieťa beţí cupkajúc na svojich nôţkach ku kozičke a ramenami
sa jej hodí okolo krku. Kozička bľačí a otiera si papuľku o jeho ramená.
200
Opäť prichádza Mária. Teraz má na hlave dlhý závoj a v ruke drţí
amforu. Berie Jeţiša za ruku a obaja obchádzajú okolo domčeka na dru-
hú stranu.
Sledujem ich a obdivujem pôvab tohto obrazu. Mária, ktorá prispô-
sobuje svoj krok kroku Dieťaťa, a Dieťa, ktoré cupitá po jej boku. Vidím,
ako sa ruţové pätičky dvíhajú a stúpajú v piesčitej cestičke s pôvabom
charakteristickým pre kroky detí. Vidím, ţe jeho malá tunika nie je dlhá
aţ po päty, ale siaha iba do polovice lýtok. Je veľmi čistá, jednoduchá,
v páse stiahnutá bielou stuţkou.
Vidím, ţe pred domom je plot prerušený jednoduchou bránkou,
ktorú Mária otvorí a vychádzajú na ulicu. Je to úbohá ulica na konci
mestečka či dediny. Cesta s niekoľkými ďalšími chudobnými domček-
mi ako tento a rovnako úbohými záhradkami sa tu končí a prechádza
do vidieckej krajiny, ktorá tu pozostáva z piesku.
Nevidím nikoho. Mária sa pozerá do dediny, nie do krajiny, akoby
niekoho očakávala, potom sa vydá k nádrţi či studni, ktorá je niekoľko
metrov povyše a nad ktorou palmy vytvárajú tienistý kruh. Vidím, ţe
i zem na tom mieste sa zelená rastlinami. 4 Tu vidím, ako prichádza po ceste nie príliš vysoký, ale mocný muţ.
Spoznávam v ňom Jozefa. Vyzerá mladší ako keď som ho videla vo vi-
dení raja,* najviac na štyridsať rokov. Má husté čierne vlasy i fúzy, opá-
lenú pleť a tmavé oči. Poctivá a sympatická tvár, ktorá vzbudzuje dôve-
ru. Usmieva sa.
Keď zbadá Jeţiša a Máriu, zrýchli krok. Na ľavom pleci má akúsi pílu
a hoblík a v ruke drţí ďalšie nástroje svojho remesla, nie ako tie dnešné,
ale dosť podobné. Zrejme sa vracia z nejakého domu, v ktorom praco-
val. Má na sebe odev hnedej farby, niečo medzi orechovou a gaštano-
vou, nie veľmi dlhý - siaha mu trochu nad členky - s krátkymi rukávmi
po lakeť. Okolo pásu asi koţený opasok. Ozajstný pracovný odev. Na
nohách má sandále so skríţenými remienkami na členkoch.
Mária sa usmieva a Dieťa radostne vykrikuje a vystiera voľnú rúč-
ku. Keď sa všetci traja stretnú, Jozef sa skloní a ponúkne Dieťaťu ovo-
cie. Podľa tvaru a farby si myslím, ţe je to jablko. Potom roztvorí náruč.
Dieťa nechá matku, vyšplhá sa do Jozefovej náruče a schúli si hlavičku
pod jeho krk. Jozef ho bozkáva a Dieťa mu bozky opätuje. Dojímavá
scénka plná neţných citov.
* 10. januára 1944, v diele Zošity z roku 1944.
201
Zabudla som povedať, ţe Mária sa poponáhľala vziať Jozefove pra-
covné nástroje, aby mal voľné ruky a mohol objať Dieťa.
Potom Jozef, ktorý si predtým čupol na zem, aby bol v rovnakej výš-
ke ako Jeţiš, vstane, vezme do ľavej ruky svoje nástroje a pravou rukou
pevne drţí malého Jeţiša na svojej mohutnej hrudi. Zamieri k domu,
kým Mária ide k studni naplniť amforu.
Keď Jozef vojde za ohradu domu, poloţí Dieťa, vezme Máriine kros-
na a zanesie ich do domu. Potom podojí kozu. Jeţiš pozorne sleduje tie-
to činnosti a pozerá sa, ako Jozef zatvára kozu do malého prístrešku po-
staveného na jednej strane domu.
Nastáva večer. Sledujem, ako červená farba zapadajúceho slnka nad
pieskom prechádza do fialovej a ako sa piesok v dôsledku horúčavy
chveje. Pyramída vyzerá tmavšia.
Jozef vchádza do domu, do miestnosti, ktorá je dielňou, kuchyňou
a zároveň i jedálňou. Vidno, ţe druhá miestnosť je určená na odpoči-
nok. Do nej však nevchádzam. V tejto miestnosti horí ohnisko, je tam
stolársky stôl, malý stolík, stoličky, poličky s niekoľkými kusmi riadu
a dvoma olejovými lampami. V kúte sú Máriine krosna. V izbe vládne
vzorný poriadok a čistota. Veľmi chudobný príbytok, ale veľmi čistý.
Mám takýto postreh: Vo všetkých videniach, týkajúcich sa pozemské-
ho ţivota Jeţiša, som si všimla, ţe on, podobne ako Mária, Jozef a Ján,
všetci sú vždy upravení a čistí, pokiaľ ide o odev a telo. Skromné odevy,
jednoduché účesy, ale takej čistoty, ţe im dodávajú vzhľad urodzenosti. 5 Mária sa vracia s amforou a zatvára dvere, lebo rýchlo nastáva sú-
mrak. Miestnosť osvetľuje lampa, ktorú Jozef rozsvietil a poloţil na svoj
stôl, nad ktorým sa skláňa v práci na nejakých malých doskách, zatiaľ čo
Mária pripravuje večeru. Aj oheň oţaruje miestnosť. Jeţiš sa opiera ru-
čičkami o stôl a hlavičkou dvihnutou hore pozoruje Jozefovu prácu.
Keď sa pomodlia, sadnú si k jedlu. Samozrejme, nerobia znamenie
. kríţa, ale modlia sa. Modlí sa Jozef a Mária mu odpovedá. Ale nič ne-
rozumiem. Bude to asi niektorý ţalm, ale recitujú ho v jazyku, ktorý mi
je úplne neznámy.
Posadia sa k stolu. Teraz je lampa na stole. Mária drţí Jeţiša v lo-
ne a dáva mu piť kozie mlieko. Namáča doň kúsky chleba odkrojené
z okrúhleho bochníka s tmavou kôrkou. I striedka chleba je tmavá, vy-
zerá na raţný alebo jačmenný chlieb. Obsahuje iste veľa otrúb, lebo je
tmavý. Medzitým Jozef je chlieb a syr, kúsok syra a veľa chleba. Potom
Mária posadí Jeţiša vedľa seba na malú stoličku a prinesie na stôl varenú
202
zeleninu. Vyzerá varená a upravená ako u nás. Najskôr sa ňou obslúţi
Jozef, potom je aj Mária. Jeţiš si pokojne hryzie jabĺčko a usmieva sa,
pričom odhaľuje svoje biele zúbky. Večera sa končí olivami alebo ďatľa-
mi. Neviem to presne, lebo na olivy sú príliš svetlé a na ďatle príliš tvr-
dé. Nijaké víno. Večera chudobných ľudí.
Ale aký hlboký pokoj je v tejto miestnosti, ktorý by mi nemohlo dať
videnie ani tej najnádhernejšej kráľovskej siene. Aká úţasná harmónia! 6 Jeţiš tento večer nehovorí. Nevysvetľuje mi výjav. Poúča ma svojím
darom videnia a stačí. Nech je vţdy a rovnako za to velebený!
26. január 1944 7Jeţiš hovorí:
„Veci, ktoré vidíš, dávajú lekciu tebe aj iným. Je to lekcia o pokore,
vnútornej sústredenosti a súlade. Návrh a príklad všetkým kresťanským
rodinám, a najmä kresťanským rodinám tejto zvláštnej a bolestnej doby. 8 Videla si chudobný dom. A bolestné na tom je, ţe ide o chudobný
dom v cudzine.
Mnohí iba preto, ţe sú ,dobn" veriaci, ktorí sa modlia a prijímajú
mňa - Eucharistiu, ktorí sa modlia a chodia na prijímanie pre ,svoje' po-
treby, nie pre potreby duše a na slávu Boha - lebo je naozaj vzácny člo-
vek, ktorý nie je v modlitbe egoista -, mnohí si nárokujú mať ľahký ma-
teriálny ţivot, prosperujúci, šťastný, dobre chránený pred kaţdým, i tým
najmenším trápením.
Jozef a Mária mali mňa, pravého Boha, ako svojho Syna, a predsa ne-
mali ani len to biedne zadosťučinenie byť síce chudobnými, ale vo svo-
jej vlasti, v dedine, kde ich poznali, kde bol aspoň malý domček ,ich'
a netrápila by ich starosť o strechu nad hlavou v krajine, kde bolo ľah-
šie zohnať si prácu a zaobstarať si ţivobytie. Sú dvaja utečenci práve pre-
to, ţe majú mňa. Iné podnebie, iná krajina, taká smutná vzhľadom na
krásny galilejský kraj, iný jazyk, iné zvyky... Sú medzi ľuďmi, ktorí ich
nepoznajú a ktorí prechovávajú zvyčajnú ľudskú nedôveru voči utečen-
com a neznámym ľuďom.
Zbavení milého a pohodlného nábytku ,svojhoť domčeka, mnohých
skromných a potrebných vecí, ktoré tam boli a ktoré ani nevyzerali také
potrebné, zatiaľ čo tu, v tej ničote, ktorá ich obklopuje, sa im zdajú priam
také krásne ako zbytočnosti, ktoré robia domy bohatých rozkošnými.
S clivotou za krajinou a za domom, s myšlienkami na tie skromné veci,
ktoré tam zanechali, na záhradu, v ktorej sa uţ asi nikto nestará o vinič,
203
figovník a ďalšie ovocné stromy. A s potrebou obstarávať kaţdodenné je-
dlo, šaty, oheň, a to deň čo deň, mne, Dieťaťu, ktorému si nemohli do-
voliť dávať pokrm, aký jedli oni sami. A s toľkými bolesťami v srdci. Pre
clivotu, pre neznámy zajtrajšok, pre nedôveru ľudí, ktorí najmä spočiat-
ku odmietali prijať ponuku dvoch neznámych ľudí na prácu.
A predsa, videla si. V tomto príbytku sa vznášal pokoj, úsmev, súlad
a spoločná zhoda v úsilí urobiť ho krajším, aj v tej úbohej záhrade, aby bo-
la príjemnejšia a čo najviac sa podobala tej, ktorú zanechali. Vládne tu len
jedna myšlienka - aby mne, Svätému, urobili krajinu menej nepriateľskou,
menej biednou, mne, ktorý prichádzam od Boha. Láska veriacich a rodi-
čov, ktorá sa prejavuje v tisícich starostiach, počnúc od kozy, obstaranej za
toľké hodiny práce navyše, cez malé hračky vyrezávané zo zvyškov dreva,
cez ovocie, ktoré kupovali len pre mňa a sebe odopierali aj hit jedla.
Môj milovaný pozemský otec, ako ťa miloval Boh, Boh Otec na ne-
besiach, Boh Syn, ktorý sa stal Spasiteľom na zemi!
V tomto dome nepoznali nervozitu, výrazy hnevu na tvári, zamrače-
né obličaje, ani nebolo vzájomných výčitiek a uţ vôbec nie výčitiek vo-
či Bohu, ktorý ich neobdaril materiálnym blahobytom. Jozef nevyčíta
Márii, ţe je príčinou jeho ťaţkostí, a Mária nevyčíta Jozefovi, ţe jej ne-
vie zabezpečiť väčší blahobyt. Milujú sa sväto, to je všetko, a preto ich
starosťami nie je vlastný blahobyt, ale blahobyt manţelského partnera.
Pravá láska nepozná sebectvo. A pravá láska je vţdy čistá, i keď nie je do-
konalá v čistote ako láska dvoch panenských manţelov. Čistota spojená
s láskou nesie so sebou celú výbavu ďalších čností, a preto robí z dvoch
bezúhonné sa milujúcich osôb dvoch dokonalých manţelov.
Láska mojej matky a Jozefa bola dokonalá. A preto bola prameňom
všetkých ďalších čností, a najmä čnosti lásky k Bohu. Jeho zvelebovali
v kaţdú hodinu napriek tomu, ţe jeho svätá vôľa bola bolestná pre te-
lo i pre srdce. Zvelebovali ho, lebo nad telom a srdcom v týchto dvoch
svätých bol ţivší a silnejší duch, a ten s uznaním zveleboval Pána za to,
ţe si ich vyvolil za ochrancov svojho večného Syna. 9 V tomto dome sa modlilo. Teraz sa v domoch modlí veľmi málo.
Začína deň a padá noc, začínate pracovať a sadáte si za stôl bez jedinej
myšlienky na Pána, ktorý vám dovolil uvidieť nový deň, doprial, aby ste
sa doţili novej noci, ktorý poţehnával vašu námahu a dovolil, aby sa
stala pre vás prostriedkom na zaobstaranie potravy, ohňa, šiat, strechy,
ktoré sú nevyhnutné pre vašu ľudskosť. Vţdy je ,dobré£ to, čo prichádza
od dobrého Boha. I keď je to chudobné a je toho málo, láska mu dáva
204
chuť a výţivnosť. Láska, ktorá vám umoţňuje vidieť vo večnom Stvori-
teľovi Otca, ktorý vás miluje.
V tomto dome vládne skromnosť. Bola by tu, i keby nechýbali pe-
niaze. Človek je preto, aby ţil, a neje preto, aby si uţívalo hrdlo s nená-
sytnosťou paţravcov a rozmarmi maškrtníkov, ktorí sa napchávajú tak,
aţ stučnejú. A premrhajú majetok na drahé jedlá bez toho, ţeby čo len
pomysleli na tých, ktorí nemajú čo jesť alebo majú jedla len poskromne,
bez toho, ţeby mysleli na to, ţe keby sa stravovali skromne, mnohí by
mohli byť vytrhnutí z hladu.
V tomto dome sa miluje práca. Milovali by ju, i keby mali hojnosť
peňazí, lebo v práci človek poslúcha Boţie prikázanie a oslobodzuje sa
od neresti, ktorá ako tvrdošijný brečtan zviera a dusí zaháľačov, podob-
ných nehybnej mase. Keď človek ochotne pracuje a dopraje si oddych
medzi jednou a druhou prácou, chutí mu jedlo, spokojne odpočíva
a má pokojné srdce. V dome a mysli toho, kto rád pracuje, sa nezakore:
ní zlo s mnohorakou tvárou. A keď sa zlo nezakorení, vzrastá láska, úc-
ta, vzájomný rešpekt, a v čistom ovzduší vyrastajú jemné výhonky, kto-
ré sa tak stávajú základom budúcich svätých rodín.
V tomto dome vládne pokora. Koľko poučenia o pokore pre vás, pyš-
ných! Mária by po ľudskej stránke mala tisíce a tisíce dôvodov vyvyšovať
sa a nechať, aby sa jej manţel klaňal. Mnohé ţeny to robia len preto, lebo
sú trochu vzdelanejšie alebo rodom vznešenejšie alebo s bohatšou peňa-
ţenkou, neţ má muţ. Mária je Boţou Nevestou a Matkou, a predsa slúţi
wmanţelovi - nenechá sa ním obsluhovať - a je plná lásky k nemu. Hla-
vou domu je Jozef, o ktorom Boh usúdil, ţe je hodný toho, aby sa stal
hlavou rodiny. Dal mu do starosdivosti vtelené Slovo a Nevestu večné-
ho Ducha. A predsa sa usiluje, aby uľahčil Márii jej prácu a námahu, a on
sám vykonáva tie najpodradnejšie práce okolo domu, aby Máriu ušetril
námahy. Nielen to, ale usiluje sa ju rozptýliť, ako a koľko môţe, a usiluje
sa jej v dome vytvoriť pohodlie a v záhradke radosť z kvetov.
V tomto dome sa rešpektuje poriadok. Nadprirodzený, morálny a ma-
teriálny. Boh je najvyššou Hlavou a jemu sa vzdáva úcta a láska: nadpri-
rodzený poriadok. Jozefje hlavou rodiny a jemu sa prejavuje náklonnosť,
úcta a poslušnosť: morálny poriadok. Dom je Boţím darom, ako i šatstvo
a zariadenie. Vo všetkých veciach sa prejavuje Boţia prozreteľnosť, proz-
reteľnosť toho Boha, ktorý dáva vlnu ovciam, perie vtákom, rasdiny lú-
kám, seno zvieratám, zrno a konáre hydine a tká šaty konvalinke. Dom,
šatstvo, zariadenie treba prijímať s vďačnosťou, s dobrorečením boţskej
205
e, ktorá ich obstaráva, a treba s nimi zaobchádzať s úctou ako s darom
Pána. Nepozerať na ne nevľúdne preto, ţe sú chudobné, nezaobchádzať
s nimi nešetrne, zneuţívajúc prozreteľnosť: materiálny poriadok. 10
Nerozumela si slová vyslovené v nazaretskom dialekte, ani slová
modlitby. Avšak videné veci boli veľkým poučením. Rozjímajte o nich
vy všetci, ktorí teraz tak veľmi trpíte, lebo ste sa v toľkých veciach previ-
nili voči Bohu, a medzi nimi i v tých, v ktorých sa nikdy neprevinili svä-
tí manţelia, ktorí mi boli matkou a otcom.
A ty buď blaţená pri spomienke na malého Jeţiša, usmievaj sa pri.
myšlienke na jeho detské krôčiky. Čoskoro ho uvidíš kráčať pod kríţom.
To bude videnie plaču."
37. Prvá pracovná lekcia Jeţiša, ktorý mal schopnosti primerané svojmu veku
21. marec 1944
1 Vidím, ako sa zjavuje môj Jeţiš, neţný ako slnečný lúč za daţdivé-
ho dňa. Je malý, asi päťročný chlapec, plavovlasý a krásny vo svojich
jednoduchých šatôčkach nebeskej farby, ktoré mu siahajú aţ do polovi-
ce bucľatých lýtok.
Hrá sa v záhradke s hlinou. Robí z nej malé kopčeky a sadí do nich
vetvičky, akoby chcel urobiť miniatúrny les. Cestičky robí z kamienkov
a potom sa pokúša urobiť malé jazierko na úpätí malých kopčekov. Pre-
to vezme akýsi starý tanier a zákope ho aţ po okraj do zeme. Potom ho
naplní vodou z malého hlineného dţbánika, ktorý ponorí do nádrţe
slúţiacej na pranie alebo polievanie záhradky. Výsledkom sú premočené
šaty, najmä rukávy. Voda z taniera s otlčeným okrajom a moţno i dera-
vým dnom vytiekla a... jazierko vyschlo.
Pri dverách sa objaví Jozef a potichučky chvíľu pozoruje, ako Dieťa pra-
cuje. Usmieva sa. Veď je to scénka, ktorá vyvoláva radostný úsmev. Aby
zabránil Jeţišovi ešte viac sa zamočiť, zavolá naňho. Jeţiš sa s úsmevom
obráti a keď zbadá Jozefa, rozbehne sa k nemu s vystretými rúčkami. Jozef
mu utrie spodkom svojich krátkych pracovných šiat zablatené a mokré ru-
čičky a pobozká ich. A rozvinie sa medzi nimi neţný rozhovor.
Jeţiš vysvetľuje svoju prácu i hru a ťaţkosti, s ktorými sa pritom
stretol. Chcel urobiť jazero, ako je Genezaretské. (Z tohto predpokla-
dám, ţe mu o ňom hovorili, alebo ţe ho tam zaviedli.) Chcel ho urobiť
206
v malom pre svoje potešenie. Tu bola Tiberiada, tam Magdala, tam za-
sa Kafarnaum. Toto bola cesta, ktorá prechádzala cez Kánu a viedla do
Nazareta. Chcel spustiť na vodu jazera malé lodičky - tieto listy sú lo-
dičky -, ktoré sa mali preplaviť na druhý breh, ale voda vytiekla...
Jozef pozorne sleduje a zaujíma sa o všetko, akoby to bola váţna vec
Potom mu navrhne, ţe zajtra urobí malé jazierko, ale nie z taniera s otlče-
ným okrajom, ale z malej drevenej nádrţky, dobre zglejenej, jazierko, na
ktoré by mohol spustiť na vodu ozajstné drevené lodičky, ktoré ho Jozef
37.2 naučí robiť.2 Práve mu priniesol malé pracovné náčinie, vhodné pre ne-
ho, aby sa mohol naučiť pouţívať ho bez veľkej námahy.
„Tak ti budem pomáhať!" povie Jeţiš s úsmevom.
„Tak mi budeš pomáhať a staneš sa šikovným stolárom. Poď sa naň
pozrieť."
Vojdú do dielne. A Jozef ukazuje malé kladivko, malú pílku, maličké
neboţiece, detský hoblík, poloţené na pracovnom stole budúceho tesá-
ra - pracovnom stole upravenom pre postavu malého Jeţiša.
„Pozri, aby si mohol píliť, musíš si drevo takto oprieť. Takto sa vez-
me pílka a takto sa píli. Ale treba dávať pozor na prsty. Skús to..."
Hodina učenia začína. A Jeţiš, červený od námahy a so zovretými
perami, pozorne píli a potom hobľuje malú doštičku. A hoci je trochu
vykrútená, pre neho je pekná. Jozef ho pochváli a učí ho pracovať trpez-
livo a s láskou.
37.3 3 Vracia sa Mária. Určite bola preč z domu. Pristaví sa pri dverách a poze-
rá sa. Tí dvaja ju nevidia, pretoţe sú k nej obrátení chrbtom. Mamička sa us-
mieva, keď vidí horlivosť, s akou Jeţiš hobľuje, a lásku, s akou ho Jozef učí.
Ale Jeţiš musel vycítiť ten úsmev. Obráti sa, zbadá mamičku a beţí
k nej so svojou napoly ohobľovanou doštičkou a ukazuje jej ju. Mária ju
obdivuje a skloní sa, aby Jeţiša pobozkala. Upraví mu rozstrapatené ku-
čery, zotrie mu pot z rozhorúčenej tváre a s láskou počúva, ako sľubuje,
ţe urobí malú stoličku, aby sa jej pracovalo pohodlnejšie.
Jozef stojí pri malom stolíku s rukou opretou vbok, hľadí a usmieva sa.
Zúčastnila som sa prvej hodiny pracovného vyučovania môjho Jeţi-
ša a mám v sebe všetok pokoj tejto Svätej rodiny.
37.4 4Jeţiš hovorí:
„Potešil som ťa, duša moja, videním z môjho šťastného detstva v jeho
chudobe, lebo bolo zahrnuté láskou dvoch svätcov, od ktorých väčších
svet nemá.
207
5 Hovorí sa, ţe Jozef bol mojím ţiviteľom. Ó, keďţe mi ako muţ ne-
mohol dať mlieko, ktorým ma kŕmila Mária, strhal sa celý v práci, aby
mi dal chlieb a útechu a oplýval láskavosťou citov skutočnej matky. Od
neho som sa naučil - a nikdy nemal ţiak lepšieho učiteľa - všetko to, čo
robí z dieťaťa muţa. Muţa, ktorý si musí zarábať na chlieb.
Ak moja inteligencia Boţieho Syna bola dokonalá, treba si uvedo-
miť a uveriť, ţe som nechcel veľmi nápadne prekračovať pravidlá veku.
A preto som zníţil svoju boţskú rozumovú dokonalosť na úroveň ľud-
skej rozumovej dokonalosti. Podrobil som sa tomu, ţe som mal za uči-
teľa človeka a ţe som potreboval mať učiteľa. Ţe som sa učil rýchlo a s
dobrou vôľou, to mi neodníma zásluhu, ţe som sa podriadil človeku
a spravodlivému muţovi, ktorý sa stal tým, kto ţivil moju malú myseľ
poznatkami nevyhnutnými pre ţivot.
Na milé hodiny strávené po Jozefovom boku, ktorý ma akoby hrou
viedol k osvojeniu si schopnosti pracovať, nezabúdam ani teraz v nebi.
A keď sa pozerám na svojho pestúna, znova vidím záhradku i zadyme-
nú dielňu a zdá sa mi, ţe vidím prichádzať mamičku so svojím úsme-
vom, ktorý premieňal to miesto na zlato a nás robil blaţenými. 6 Koľko by sa mohli naučiť rodiny z tejto dokonalosti manţelov, kto-
rí sa milovali tak, ako sa nemiloval nikto iný!
Jozef bol hlavou. V rodine, pred ktorou sa s úctou skláňala tá, ktorá
bola Nevesta a Matka Boha a podriaďoval sa jej Boţí Syn, sa o jeho auto-
rite nediskutovalo, áno, nebolo treba diskutovať. Všetko, čo sa Jozef roz-
hodol urobiť, bolo urobené dobre. Bez diskusií, bez malicherností, bez
odporu. Jeho slovo bolo naším malým zákonom. A napriek tomu koľká
pokora v ňom bola! Nikdy nezneuţil moc ani vôľu proti pravde len pre-
to, ţe bol hlavou rodiny. Manţelka bola jeho neţnou poradkyňou. A ak
sa vo svojej hlbokej pokore pokladala za slúţku manţela, manţel čerpal
z jej múdrosti plnej milostí vodcovské svetlo pre všetky udalosti.
A ja som vyrastal ako kvietok chránený dvoma silnými stromami,
medzi týmito dvoma láskami, ktoré sa splietali nado mnou, aby ma
ochraňovali a milovali.
Nie. Dokiaľ mi vek umoţňoval nepoznať svet, neoplakával som
raj. Boh Otec a Boţí Duch neboli neprítomní, lebo Mária bola nimi
naplnená. A anjeli tu mali príbytok, pretoţe nič ich neodďaľovalo od
tohto domu. A jeden, mohol by som povedať, si vzal na seba telo a bol
to Jozef, anjelská duša, oslobodená od ťarchy tela a zameraná len na
sluţbu Bohu a jeho dielu, a milujúca ma tak, ako ma milujú serafíni.
208
Jozefov pohľad! Pokojný a čistý ako pohľad hviezdy, čo nepozná po-
zemské ţiadostivosti. Bol naším oddychom, našou silou. 7 Mnohí si myslia, ţe ľudsky som netrpel, keď smrťou vyhasol pohľad
svätca bdejúceho nad naším domom. Keďţe som bol Boh a ako taký som
poznal šťastný osud Jozefa, netrápil som sa pre jeho odchod, ktorý mu po
krátkom pobyte v predpeklí otvorí nebo, no ako človek som plakal za je-
ho láskyplnou prítomnosťou v prázdnom dome. Plakal som nad zomre-
lým priateľom. A nemal som plakať nad týmto mojím svätým, na ktorého
hrudi som ako malý spával a od ktorého som dostával toľké roky lásku? 8 Napokon dávam rodičom do pozornosti, ako bez pomoci peda-
gogickej prípravy Jozef vedel urobiť zo mňa šikovného robotníka. Keď
som dospel do veku, v ktorom som mohol zaobchádzať s nástrojmi, ne-
zostal som leňošiť v záhaľke, ale pustil som sa do práce. A z mojej lás-
ky k Márii sa stala prvá pomocníčka na povzbudenie do práce. Urobiť
uţitočné predmety pre mamičku. Takto sa vštepovala povinná úcta vo-
či matke, ktorú by malo mať kaţdé dieťa. A o túto úctyplnú a láskyplnú
páku sa opierala výučba budúceho stolára.
Kde sú dnes rodiny, v ktorých učia malých milovať prácu ako prostrie-
dok na urobenie niečoho z vďačnosti k rodičom? Deti sú dnes despota-
mi domu. Rastú tvrdé voči rodičom, nevšímavé, nevychované. Rodičov
pokladajú za svojich sluhov. Za svojich otrokov. Nemilujú ich a aj rodi-
čia ich milujú málo. Lebo zatiaľ čo robíte z detí panovačných tyranov,
odlučujete sa od nich hanebným nezáujmom.
Deti patria všetkým. Len nie vám, ó, rodičia dvadsiateho storočia!
Patria dojke, vychovávateľke, internátu, ak ste bohatí. Patria kamarátom,
ulici, školám, ak ste chudobní. Ale nie vám. Vy, matky, ich porodíte,
a to je všetko. Vy, otcovia, robíte to isté. Ale dieťa nie je len telo. Má
aj myseľ, srdce a ducha. Verte, ţe nikto nemá väčšiu povinnosť a právo
formovať ich myseľ, srdce a ducha, ako ich otec a matka. 9 Rodina jestvuje a musí jestvovať. Ani teória, ani pokrok nemajú
moc zničiť túto pravdu bez toho, ţeby nespôsobili skazu. Z rozbitej in-
štitúcie rodiny môţu vzísť len budúci muţi a budúce ţeny stále väčšmi
mravne skazení, takí, čo sa stanú príčinou stále väčších pohrôm. A veru,
hovorím vám, ţe by bolo lepšie, keby ani nejestvovali manţelstvá a po-
tomkovia na zemi, ak majú byť rodiny menej jednotné, ako sú stáda
opíc. Rodiny, ktoré nie sú školami čností, práce, lásky, náboţenstva, ale
sú zmätkom, chaosom, v ktorom kaţdý ţije pre seba ako ozubené kole-
sá, ktoré nezapadajú do seba a napokon sa rozbijú.
209
Rozbíjajte len, rozbíjajte. Uvidíte ovocie tohto vášho rozbíjania naj-
svätejšej formy spoločenského spolunaţívania a budete znášať jeho dô-
sledky. Len pokračujte, ak chcete. Ale nebedákajte, ak sa táto zem bu-
de stále väčšmi stávať peklom, príbytkom oblúd, ktoré poţierajú rodiny
a národy. Vy to chcete. A tak nech sa vám stane."
38. Mária - učiteľka Jeţiša, Júdu a Jakuba 29. október 1944 1 Jeţiš hovorí:
„Poď, malý Ján, a pozeraj sa. Vráť sa späť do rokov môjho detstva
a drţ sa mojej ruky, ktorá ťa povedie. A to, čo uvidíš, mustbyi začlene-
né do evanjelia môjho detstva, kde chcem, aby bolo vloţené aj videnie
pobytu Rodiny v Egypte. Vloţíte to takto - Rodina v Egypte, potom pr-
vá pracovná hodina malého Jeţiša, potom táto, čo budeš teraz opisovať,
výjav skúšky dospelosti (dnešný prísľub 25. novembra),* posledné bude
videnie Jeţiša medzi učiteľmi v chráme pri jeho dvanástej Veľkej noci.
Aj to, čo teraz uvidíš, má svoj dôvod. Ba objasní niektoré miesta a vzťa-
hy v mojich prvých rokoch a medzi príbuznými. A to je môj darček te-
be na sviatok Krista Kráľa, darček pre teba, ktorá pociťuješ prelievanie
pokoja nazaretského domu na teba, keď ho vidíš. Píš."
2 Vidím miestnosť, v ktorej sa zvyčajne jedáva a kde Mária tká alebo
šije. Miestnosť susedí s Jozefovou dielňou, z ktorej počuť zvuk usilovnej
práce. Tu je, naopak, ticho. Mária zošíva pásy vlnenej látky, ktorú urči-
te sama utkala. Pásy sú asi pol metra široké a viac neţ dvojnásobne dlhé.
Budú asi na plášť pre Jozefa.
Gez otvorené dvere do záhradky vidno strapaté ţivé ploty z mod-
rofialových margarétiek, ktorým sa hovorí ,mária' alebo ,hviezdne ne-
bo'. Nepoznám ich presný botanický názov. Kvitnú, preto bude uţ je-
seň. Ale zeleň na stromoch a rastlinách je ešte hustá a pekná a včely
vylietajú z dvoch úľov opretých o múr zaliaty slnkom, tancujú a bzu-
čia na slnku, poletujú z figovníka na vinič, z viniča ku granátovníku pl-
nému okrúhlych plodov, ktoré uţ praskajú z nadbytku sily a ukazujú
* Vsuvka, ktorú MV vloţila medzi riadky, sa vzťahuje na prísľub, o ktorom hovo-
rí na začiatku nasledujúcej kapitoly.
210
náhrdelníky šťavnatých rubínov zoradených vo vnútri zeleno-červenej
skrinky so ţltými priehradkami. 3Jeţiš sa hrá pod stromami s dvoma chlapcami pribliţne rovnakého
veku. Majú kučeravé vlasy, ale nie plavé. Ba jeden z nich je úplne tma-
vý - hlavička ako čierny baránok zvýrazňuje ešte viac bledú pleť okrúh-
lej tváričky, v ktorej sa otvárajú dva krásne okále modrej aţ fialovej far-
by. Druhý chlapec je menej kučeravý, vlasy má tmavo gaštanové, oči
gaštanové a pleť hnedú, na lícach s odtieňom doruţova. Jeţiš so svojou
plavovlasou hlavičkou medzi dvoma tmavými vyzerá, akoby mal sväto-
ţiaru. Pekne sa hrajú s malými vozíkmi, na ktorých... je naloţený rôzny
tovar - listy, kamienky, hobliny, kúsky dreva. Hrajú sa na obchodníkov.
Jeţiš je zákazník, ktorý nakupuje pre mamku. Prináša jej raz to, inokedy
iné. Mária prijíma jeho nákupy s úsmevom.
Potom sa však hra zmení. Jeden z dvoch chlapcov navrhne: „Hrajme
sa na návrat z Egypta.* Jeţiš bude Mojţiš, ja Áron a ty... Mária."
„Ale ja som chlapec!"
„To nič! Buď ňou. Si Mária a budeš tancovať pred zlatým teľaťom
a ním bude tamten úľ."
Ja netancujem. Som muţ a nechcem byť ţenou. Som veriaci a ne-
chcem tancovať pred modlou."
Zasiahne Jeţiš: „Nechajme to tak. Budeme sa hrať iné - ako bol Jozue
vybraný za Mojţišovho nástupcu. Tak tam nebude ten ošklivý hriech
modlosluţby a Júda bude spokojný, pretoţe bude muţ a môj nástupca.
Všakţe si spokojný?"
„Áno, Jeţiš. Ale ty potom musíš zomrieť, pretoţe Mojţiš potom um-
rel. Ja nechcem, aby si umrel, lebo ma máš tak rád."
„Všetci musíme zomrieť... Ale ja, prv neţ zomriem, poţehnám
Izrael. A keďţe ste tu len vy, vo vás poţehnám celý Izrael."
Je to prijaté. Ale potom sa vynorí otázka. Mal izraelský ľud po takom
dlhom pochode ešte vozy, ktoré mal, keď odchádzal z Egypta? Názo-
ry sa rôznia.
Obrátia sa na Máriu: „Mamka, ja hovorím, ţe Izraeliti mali ešte vozy.
Jakub hovorí, ţe nie. Júda nevie, komu dať za pravdu. Ty to vieš?"
„Áno, Synček. Kočovný národ mal svoje vozy. Pri zastaveniach ich
opravovali. Na vozoch sa vozili najslabší a viezli na nich potraviny
* Scéna odvodená z Ex 32, namiesto ktorej bude nasledovať Nm 27, 12-23, DJ31-34.
211
a všetky veci, ktoré boli potrebné pre toľký ľud. Okrem archy, ktorú no-
sili v rukách, všetko ostatné bolo na vozoch." Otázka je vyriešená. 4 Chlapci idú dozadu do záhrady a odtiaľ za spevu ţalmov prichá- 38.4
dzajú k domu. Jeţiš je vpredu a spieva svojím strieborným hláskom ţal-
my. Za ním ide Júda a Jakub a nesú vozíček, ktorý je povýšený na hod-
nosť svätostánku. Ale keďţe okrem Árona a Jozueho majú predstavovať
aj časť ľudu, priviazali si rozviazanými opaskami k nohám ostatné ma-
ličké vozíky a takto postupujú, ako keby boli ozajstnými hercami.
Prejdú celú pergolu a keď prechádzajú okolo dverí izby, kde je Mária, Je-
ţiš zvolá: „Mamka, pozdrav archu, ktorá prechádza." Mária vstane s úsme-
vom a skloní sa smerom k Synovi, ktorý prechádza okolo v ţiari slnka.
Potom Jeţiš vystúpi na svah, ktorý ohraničuje dom, vlastne záhradu, po-
staví sa nad jaskynku a prehovorí k... Izraelu. Hovorí o Boţích príkazoch
a sľuboch, označuje Jozueho ako vodcu a volá ho k sebe. Rovnako i Júda
vystúpi na strminu. Posmeľuje ho a poţehnáva. Potom si nechá priniesť...
tabuľku (je ňou veľký list figovníka) a píše na ňu chválospev a prečíta ho.
Nie celý, ale veľkú časť a vyzerá to, akoby ho naozaj čítal z listu. Potom sa
rozlúči s Jozuem, ktorý ho s plačom objíma, a vystupuje vyššie, priamo na
vrchol strminy. A tam poţehná celý Izrael, teda obidvoch chlapcov sklone-
ných aţ po zem, potom sa natiahne na nízku trávu, zavrie oči a... umiera. 5 Mária zostala s úsmevom vo dverách. Keď však zbadá Jeţiša, ako 38.5
nehybne leţí, zvolá: Jeţiš, Jeţiš, vstaň! Nezostávaj tak! Tvoja mamka ťa
nechce vidieť mŕtveho!"
Jeţiš s úsmevom vstáva, beţí k nej a pobozká ju. Pribehne aj Jakub
s Júdom a Mária pohladká aj ich.
„Ako si môţe Jeţiš pamätať taký dlhý a ťaţký chválospev a všetky tie
poţehnania?" pýta sa Jakub.
Mária sa usmeje a odpovie jednoducho: „Má veľmi dobrú pamäť a je
veľmi pozorný, keď čítam."
Ja dávam pozor v škole. Ale potom ma berie na spanie so všetkými
tými ţalospevmi... Asi sa to nikdy nenaučím?"
„Naučíš, buď pokojný." 6 Niekto zaklope na dvere. Jozef prejde rýchlo cez záhradu a izbu 38.6
a otvorí.
„Pokoj tebe Alfej a Mária!"
„Aj vám a tieţ poţehnanie."
Je to Jozefov brat s manţelkou. Na ulici zastavil vidiecky voz ťaha-
ný silným oslom.
212
„Mali ste dobrú cestu?"
„Dobrú. A čo deti?"
„Sú v záhrade s Máriou."
Ale deti uţ pribiehajú a zdravia svoju mamku. Prichádza i Mária a dr-
ţí Jeţiša za ruku. Švagriné sa pobozkajú.
„Boli dobrí?"
„Veľmi dobrí a veľmi milí. Darí sa všetkým príbuzným dobre?"
„Všetkým. Pozdravujú vás a z Kány vám posielajú veľa darov. Hroz-
no, jabĺčka, syry, vajíčka, med. A... Jozef1. Našiel som presne to, čo si
chcel pre Jeţiša. Je to na voze, v tom okrúhlom košíku." Alfejova ţena sa
rozosmeje. Skláňa sa k Jeţišovi, ktorý hľadí na ňu s vyvalenými očami.
Pobozká ho na čelo nad tými modrými očami a vraví: „Vieš, čo mám
pre teba? Hádaj."
Jeţiš premýšľa, ale nevie uhádnuť. Myslím si, ţe to robí naschvál,
aby urobil radosť Jozefovi, ţe mu pripravil prekvapenie. Vchádza Jozef
a nesie košík. Poloţí ho na zem pred Jeţiša, rozviaţe povraz, ktorým je
upevnený vrchnák, zdvihne ho... a objaví sa malá biela ovečka, ozajstný
chumáč peny. Ticho spí na peknom čistom sene.
Jeţiš len vyhŕkne: „Oh!", prekvapený a celý blaţený. Uţ sa chce vrh-
núť na zvieratko, ale obráti sa a beţí k Jozefovi, ktorý je ešte sklonený
k zemi. Objíma ho, pobozká a ďakuje mu.
Bratrančekovia sa pozerajú s obdivom na zvieratko, ktoré sa zobudi-
lo, dvíha ruţovú papuľku, zabľačí a hneď hľadá mamu. Ovečku vytiah-
nu z košíka a dajú jej za hrsť ďateliny. Odhrýza si a krotkými očkami sa
obzerá dookola.
Jeţiš hovorí: „Pre mňa! Pre mňa! Otče, vďaka!"
„Tak sa ti páči?"
„Ó, ako! Biela, čistá... ovečka... ó!" a objíma ovečku okolo krku, po-
loţí si svoju plavú hlavu na jej hlavičku a zostane takto, šťastný.
„Aj vám som priniesol dve," vraví Alfej svojim synom. „Ale sú tma-
vé. Vy nie ste takí poriadni ako Jeţiš a keby boli biele, neudrţali by ste
ich čisté. Bude to vaše stádo a budete si ich stráţiť spoločne. Tak sa, vy
dvaja uličníci, uţ nebudete túlať po uliciach a hádzať kamene." Chlapci utekajú k vozu a prezerajú si ďalšie dve ovečky, väčšmi čier-
ne neţ biele.
Jeţiš zostal sám so svojou ovečkou. Berie ju do záhrady, dáva jej na-
piť a ovečka ide za ním, ako keby ho poznala odjakţiva. Jeţiš ju zavolá.
Pomenuje ju Sneh a ona mu odpovie radostným zabľačaním.
213
Hostia si sadli k stolu a Mária im prináša chlieb, olivy a syr. Prinesie
aj amforu s jablčnou šťavou alebo sladkou vodou, neviem, vidím len, ţe
je veľmi svetlej farby.
Rozprávajú sa spolu. Deti sa zatiaľ hrajú s troma ovečkami. Jeţiš
chce, aby ovečky boli spolu, aby sa aj ony napili a dostali meno. „Tvo-
ja, Júda, sa bude volať Hviezda, lebo má toto znamenie na čele. A tvoja
Plameň, pretoţe má farbu horiaceho vresu."
„Dobre."
Dospelí sa rozprávajú (hovorí Alfej): „Dúfam, ţe som takto vyriešil
všetky tie hádky medzi chlapcami. Bol to tvoj nápad, Jozef, ktorý ma
k tomu priviedol. Povedal som si: ,Môj brat chce pre Jeţiša ovečku, aby
sa trochu pohral. Vezmem dve aj pre svojich chlapcov, aby sa trochu
upokojili a aby kvôli rozbitým hlavám a kolenám uţ prestalo večné do-
hadovanie sa s ostatnými rodičmi. Trochu škola, trochu ovečky, a tak sa
mi podarí udrţať ich na uzde/ 7 Ale tohto roku budeš musieť aj ty posie- 38.7
lať Jeţiša do školy. Uţ je načase."
„Nikdy nepošlem Jeţiša do školy," povie rozhodne Mária. Zriedka ju
počuť hovoriť takto a predtým, ako sa ozve Jozef.
„Prečo? Dieťa sa musí učiť, aby bolo schopné zloţiť skúšku dospelos-
ti, keď nadíde čas..."
„Dieťa to bude vedieť, ale do školy nepôjde. Je rozhodnuté."
„Bola by si jediná v Izraeli, ktorá by tak konala."
„Budem jediná, ale urobím to tak. Všakţe, Jozef?"
Je to pravda. Jeţiš nepotrebuje chodiť do školy. Mária bola vycho-
vávaná v chráme a je ozajstnou učiteľkou v poznaní Zákona. Bude jeho
učiteľkou. Takto to chcem aj ja."
„Vy toho chlapca rozmaznávate."
„To nemôţeš povedať. Je najlepší v Nazarete. Počul si ho niekedy,
ţeby plakal, bol vrtošivý, odoprel poslušnosť alebo bol neúctivý?"
„To nie, ale bude taký, ak ho budete naďalej rozmaznávať."
„To nie je rozmaznávanie, keď sú deti pri rodičoch. To znamená milo-
vať ich s porozumením a z celého srdca. Práve takto máme radi nášho Jeţi-
ša. A keďţe Mária je vzdelanejšia neţ učiteľ, bude Jeţišovou učiteľkou."
„A keď sa stane tvoj Jeţiš muţom, bude z neho ustráchaná ţenička,
ktorá sa bude báť aj muchy."
„Nie, nebude. Mária je silná ţena a vie ho vychovávať k muţnosti.
A ani ja nie som slaboch a viem dávať príklady muţnosti. Jeţiš je stvore-
nie bez fyzických a morálnych chýb. A preto vyrastie priamy a silný na
214
tele i na duchu. Buď si istý, Alfej, ţe nepoškvrní rodinnú česť. A potom,
rozhodol som a to stačí."
„Mária rozhodla a ty..."
„A keby aj? Nie je to krásne, ţe dvaja ľudia, ktorí sa milujú, túţia mať
to isté zmýšľanie a tú istú vôľu, pretoţe si navzájom privlastňujú svoje
túţby? Keby si Mária ţelala niečo nerozumné, nesúhlasil by som. Ale
ţiada len múdre veci a ja ich schvaľujem a stotoţňujem sa s nimi. Má-
me sa radi ako v prvý deň... a tak to bude, kým budeme ţiť. Však, Má-
ria?"^
„Áno, Jozef. A keby aj jeden mal zomrieť bez druhého, stále sa bu- deme milovať."
Jozef pohladí Máriu po hlave, akoby ešte bola malé dievčatko, a ona
naňho pozrie pokojnými a láskyplnými očami. 8 Švagriná zasiahne: „Máte vlastne pravdu. Keby som ja mohla učiť!
V škole sa naši synovia naučia dobré i zlé veci. Doma iba dobré. Ale ja
neviem... Keby Mária..."
„Čo chceš, švagriná? Len to povedz pokojne. Vieš, ţe ťa mám rada
a ţe ma teší, keď ti môţem urobiť radosť."
„Povedala som... Jakub a Júda sú trochu starší neţ Jeţiš. Chodia uţ
do školy... ale to, čo vedia...! Jeţiš však uţ pozná veľmi dobre Zákon...
Chcela by som... no, čo by si povedala, keby si ešte pribrala ich, keď
učíš Jeţiša? Myslím, ţe by boli lepší a viac by sa naučili. Napokon, sú
bratranci a majú sa radi ako bratia... Bola by som taká šťastná!"
„Ak Jozef súhlasí a tvoj manţel tieţ, som ochotná. Hovoriť jednému
alebo trom je rovnaké. Preberať celé Písmo je radosť. Nech prídu." Traja chlapci, ktorí potichu vošli dnu, počúvajú a očakávajú rozhod-
nutie.
„Privedú ťa do zúfalstva, Mária," povie Alfej. „Nie! So mnou sú vţdy dobrí. Pravda budete dobrí, keď vás budem
učiť?"
Obaja k nej pribehnú, jeden sprava, druhý zľava a poloţia jej ruky
okolo krku, hlavy na plecia a sľubujú všetko moţné, akí len budú dobrí.
„Nechaj ich, Alfej, nech to skúsia a ja tieţ. Verím, ţe nebudeš nespo-
kojný, keď to vyskúšame. Budú chodiť kaţdý deň o šiestej večer. To bu-
de stačiť, ver tomu. Viem učiť tak, aby sa deti neunavili. Treba ich upútať
a zároveň i zabaviť. Treba ich chápať a milovať, aby si si získal ich lásku.
Potom moţno dosiahnuť od nich veľa! A vy ma máte radi, všakţe?"
Dva veľké bozky sú odpoveďou.
215
„Vidíš to?"
„Vidím. Môţem ti len poďakovať. A čo povie na to Jeţiš, keď uvidí
svoju mamku zaoberať sa s druhými? Čo povieš, Jeţiš?"
„Hovorím: ,Blahoslavený človek, ktorý ma počúva a bdie deň čo deň
pri mojich dverách!'* Ako to platí pre múdrosť, blahoslavený je i ten,
kto je priateľom mojej matky. Aj ja som šťastný, ţe tí, ktorých mám rád,
budú jej priatelia."
„Ale kto vkladá také slová na pery Dieťaťa?" pýta sa prekvapene Alfej.
„Nikto, brat. Nikto, kto by bol zo sveta."
Tu je koniec videnia.
9Jeţiš hovorí:
„A Mária bola učiteľkou mne, Jakubovi ajúdovi. To je i dôvod, pre-
čo sme sa mali radi ako bratia okrem toho, ţe sme boli príbuzní. Spo-
lu sme dostávali vedomosti, spolu sme rástli ako tri ratolesti na jednom
kmeni. Moja mamka. Učiteľka ako nikto iný v Izraeli, táto moja neţná
mamka. Stolica múdrosti a pravej múdrosti nás učila pre svet i pre nebe-
sia. Vravím ,učila nás', lebo ja som bol jej ţiakom a neodlišoval som sa
od bratrancov. A na pomýlenie Satana sa udrţala ,pečaťť nad Boţím ta-
jomstvom, ktoré sa skrývalo pod zdaním beţného ţivota.
Bola si blaţená pri tej neţnej scénke? Teraz zostaň v pokoji. Jeţiš je
s tebou."
39. Prípravy na Jeţišovu plnoletosť a odchod z Nazareta 25. november 1944
[ . . . ] • 1 Dostala som od Jeţiša prísľub. Povedala som mu: „Jeţišu, veľmi
by sa mi páčilo vidieť slávnosť tvojho prijatia medzi dospelých!" A on:
„Dám ti ho ako prvú vec, len čo budeme môcť byť ,svojľ tak, aby sa
nenarušovalo tajomstvo. Vloţíš ho hneď za videním výjavu s mojou
matkou, mojou učiteľkou a učiteľkou Júdu a Jakuba, ktoré som ti nedáv-
no dal (29. októbra) a pred videním dišputy v chráme."
[ . . . ] .
* Pm8,34.
216
19. december 1944 2 Vidím Máriu sklonenú nad dieţou či skôr nad nádobou z pálenej
hliny, v ktorej niečo mieša. Z nádoby vystupuje do chladného a pokoj-
ného vzduchu para, ktorá napĺňa nazaretskú záhradu.
Musí to byť uprostred zimy, pretoţe okrem olivovníkov sú všetky
stromy opŕchnuté a vyzerajú ako kostry. Hore je jasná obloha a krásne
slnko. Ale nezmierňuje ostrý vietor, ktorý fuka a naráţa do holých ko-
nárov a šedozelených korún olivovníkov.
Mária má oblečený hrubý odev hnedej aţ takmer čiernej farby
a vpredu si uviazala hrubú plachtu ako zásteru, aby si ochránila šaty.
Vyberá z nádoby palicu, ktorou miešala obsah, a vidím, ako z nej ste-
kajú kvapky krásnej rubínovo červenej farby. Mária ju skúma, namo-
čí si prst padajúcimi kvapkami a vyskúša farbu na zástere. Vyzerá spo-
kojná.
Vojde do domu a vyjde s niekoľkými pradenami snehobielej vlny.
Trpezlivo a šikovne ich jedno po druhom ponára do nádoby. 3 Ako tak pracuje, príde z Jozefovej dielne švagriná, Mária Alfejova.
Pozdravia sa a začnú rozhovor.
„Podarí sa to?" pýta sa Mária Alfejova.
„Dúfam."
„Tá pohanka* ma ubezpečila, ţe je to presne tá farba a spôsob, ktorý
pouţívajú v Ríme. Dala mi ju preto, ţe si to ty a ţe si urobila tú prácu.
Vraví, ţe ani v Ríme sa nenájde nikto, kto by vyšíval tak ako ty. Musela
si si vraj pokaziť zrak pri tej práci..." Mária sa usmeje a urobí hlavou pohyb, akoby povedala: „Nestojí to
V I tí
za rec!
Ide iste o rímsku ţenu, teda pohanku. Podstatné meno pohan, s ktorým sa často
stretneme, je v protiklade so Ţidom, a podľa hebrejskej terminológie znamená
príslušnosť k „pohanom", k tým, ktorí nie sú vyvoleným izraelským národom.
Preto, aby pochopili aj pohania, Jeţiš musí prispôsobiť učenie o pravdách, ako
sa hovorí v poznámke 154.7, v texte 272.5 a v poznámke 406.10. Pohanom Jeţiš
môţe viac dôverovať neţ Ţidom, ako často zdôrazňuje, dávajúc tomu aj biblic-
ký základ v 635.17. Mnohé epizódy Diela poukazujú (osobitne v kapitole 155),
ako sa Zidia cítia poškvrnení stykom s pohanmi. Táto nečistota podľa Zákona
mala základ v Jer 10, 25; Ez 4, 13; Oz 9, 3 a je potvrdená v niektorých statiach
Nového ZákonaJn 18,28; Sk 10, 28; 11,1-3; 21, 27-28. O skutočnom pohan-
stve hovorí Jeţiš v 116.2 a v 121.7.
217
Švagriná si prezerá ešte posledné pradená vlny predtým, ako ich podá
Márii. „Ako si ich upriadla! Vyzerajú ako vlasy, také sú jemné a pravidelné.
Ty robíš všetko dobre... a tak rýchlo! Tieto posledné budú svedejšie?"
„Áno, na šaty. Plášť bude tmavší."
Obe ţeny pracujú spolu pri farbení. Potom vytiahnu pradená, ktoré
majú krásnu purpurovočervenú farbu a rýchlo beţia ponoriť ich do ľa-
dovej vody, ktorou je naplnená nádrţka pod jemným prameňom zurčia-
cim akoby v ustavičnom tlmenom smiechu. Pláchajú, pláchajú, potom
pradená rozvešajú na rákosie a upevnia medzi konáre stromov.
„Na tomto vetre sa dobre a rýchlo vysušia," vraví švagriná.
„Poďme k Jozefovi. Tam je oheň. Musíš byť úplne skrehnutá," vraví
najsvätejšia Mária. „Bolo od teba milé, ţe si mi pomohla. Mám to rých-
lo hotové a s menšou námahou. Som ti vďačná."
„Ó, Mária! Čo by som pre teba neurobila! Byť pri tebe je sviatok.
A potom... všetka tá práca je pre Jeţiša. A tvoj Syn mi je taký drahý...!
Prichodí mi, akoby som mu i ja bola trochu mamou, keď ti pomáham
kvôli sviatku jeho dospelosti."
Ţeny vchádzajú do dielne, plnej vône ohobľovaného dreva, ako je to
v stolárskych dielňach. 4 Videnie sa zastaví... aby opäť pokračovalo výjavom odchodu dva-
násťročného Jeţiša do Jeruzalema.
Je veľmi pekný a dobre urastený, akoby bol mladším bratom svo-
jej mladej matky. Uţ jej siaha po plecia svojou plavovlasou a kučeravou
hlavou. Vlasy nemá krátke ako v prvých rokoch svojho ţivota, ale dlhé,
siahajú mu aţ pod uši a vyzerajú ako zlatá prilba, jemne cizelovaná ţia-
rivými kučerami.
Je oblečený v červenom. Krásne rubínovo červené dlhé šaty mu sia-
hajú aţ po členky a odhaľujú len nohy obuté v sandáloch. Šaty sú voľné,
s dlhými a širokými rukávmi. Pri krku, na konci rukávov a pri lemoch sú
zdobené prekrásnymi tkanými ornamentmi viacerých farieb...
(Pri prepisovaní vízie počkajte na zvyšok v novom zošite)
20. december 1944
Vidím Jeţiša spolu s mamkou vchádzať do miestnosti v Nazarete,
povedala by som, ţe do jedálne.
Jeţiš je krásny dvanásťročný chlapec, vysoký, dobre stavaný, silný, ale
nie tučný. Pre svoj vzrast vyzerá dospelejší, neţ v skutočnosti je. Je taký
vysoký, ţe siaha matke po plecia. Tvár má ešte okrúhlu a ruţovú, ako
218
keď bol Dieťa, tvár, ktorá v rokoch mladosti a muţnosti ešte zjemnie!
a nadobudne farbu pleti, ktorá je vlastne bezfarebná alebo má akúsi far-:
bu jemného alabastru s nádychom do ţltoruţova.
Oči, aj oči sú ešte očami dieťaťa. Veľké, pri pohľade pekne roztvo-i
rené, s iskierkou veselosti strácajúcej sa vo váţnom pohľade. Potom uţ
nebudú takto roztvorené... Viečka mu opadnú do polovice, aby Čis-
tému a Svätému zaclonili to prílišné zlo, ktoré vládne vo svete. Iba vo
chvíľach zázrakov budú otvorené a iskriace ešte väčšmi neţ teraz...
aby zahnali diablov a smrť, aby uzdravovali z chorôb a z hriechov. \
A nebudú uţ mať ani onú iskierku veselosti zmiešanú s váţnosťou...
Smrť a hriech sa budú stále viac objavovať a pribliţovať a s nimi i ľud-
ské poznanie o márnosti jeho obety pre odporujúcu vôľu človeka. Iba
vo veľmi zriedkavých chvíľach radosti, keď Jeţiš bude s vykúpenými,
a najmä s čistými, väčšinou s deťmi, budú tieto sväté a dobré oči ţia-
riť radosťou.
Ale teraz je Jeţiš so svojou mamkou doma. Oproti nemu stojí svätý
Jozef, ktorý sa naňho láskavo usmieva. Sú tu i jeho bratranci, ktorí ho
obdivujú, a teta Mária Alfejova, ktorá ho hladká... Je šťastný. Môj Jeţiš
potrebuje lásku, aby bol šťastný. A v tejto chvíli ju má.
Je oblečený vo voľných ľanových šatách jasnej rubínovo červenej far-
by. Mäkká, dokonale utkaná látka, veľmi jemná. Pri krku, vpredu, v dol-
nej časti širokých a dlhých rukávov a naspodku odevu, ktorý mu siaha
aţ po zem, má akýsi ornament, nie vyšívaný, ale utkaný tmavšou far-
bou na rubínovo červenej farbe šiat. Určite mu ho utkala mamka, lebo
švagriná ho obdivuje a chváli. Spod šiat vykukujú len nohy obuté v no-
vých a veľmi dobre ušitých sandáloch, nie vo zvyčajných - s podošvou
a koţenými remienkami na nohách.
Krásne plavé vlasy sú uţ hustejšie a farebne výraznejšie ako v jeho
detských rokoch, s medenými iskierkami v špirálovitých vlnkách, ktoré
spadajú aţ pod uši. Uţ to nie sú krátke priesvitné kučery dieťaťa. No nie
sú to ešte ani zvlnené pramene siahajúce aţ po plecia v jeho dospelosti.
Ale farbou a celkovým rázom uţ k nim smerujú. 5 „Tu je náš Syn," vraví Mária a dvíha svoju pravú ruku, v ktorej drţí
Jeţišovu ľavú ruku. Vyzerá to, akoby ho všetkým predstavovala a potvr-
dzovala otcovstvo Spravodlivého, ktorý sa usmieva. A pripája: „Poţeh-
naj ho, Jozef, pred odchodom do Jeruzalema. Obrad poţehnania pri pr-
vom kroku do ţivota pred návštevou školy nebol potrebný. Ale vykonaj
ho teraz, keď odchádza do chrámu, aby bol vyhlásený za plnoletého.
219
A mňa poţehnaj s ním. Tvoje poţehnanie... (Mária potlačí vzlyk) ho
posilní a mne tieţ dodá odvahu, aby som sa od neho zasa trochu od-
pútala..."
„Mária, Jeţiš bude vţdy tvoj. Obrad plnoletosti sa neodrazí na našich
vzájomných vzťahoch. Ani ja sa nebudem o tohto Syna, pre nás takého
drahého, s tebou prieť. Nikto si nezaslúţi viac neţ ty, aby ho viedol ţi-
votom, ó, moja svätá."
Mária sa skloní, uchopí Jozefovu ruku a pobozká ju. Oj, aká je to
manţelka, úctivá a láskavá voči svojmu manţelovi!
Jozef prijme tento znak úcty a lásky s dôstojnosťou, ale potom zdvih-
ne ruku, ktorú mu Mária pobozkala, poloţí ju na hlavu svojej manţelky
a hovorí jej: „Áno, ţehnám ťa, poţehnaná, a Jeţiša s tebou. Poďte, mo-
je jediné radosti, moja česť a zmysel ţivota." Jozef sa správa slávnostne.
Vystrie ruky s dlaňami obrátenými k zemi nad dvoma sklonenými hla-
vami, rovnako plavými a svätými, a prednesie poţehnanie: „Nech vás
Pán ochraňuje a poţehnáva. Nech sa nad vami zmiluje a dá vám svoj
pokoj. Pán nech vám dá svoje poţehnanie." Potom povie: „A teraz poď-
me. Je čas vyraziť." 6 Mária vezme širokú látku tmavočervenej farby granátovníka a ovi-
nie ňou Synovo telo. Keď to robí, akoby ho hladkala!
Odchádzajú, zatvárajú dvere a vydávajú sa na cestu. Aj ďalší pútni-
ci idú tým istým smerom. Za dedinou sa ţeny oddelia od muţov. Deti
idú, s kým chcú. Jeţiš zostáva s mamkou.
Pútnici prechádzajú, väčšinou za spevu ţalmov, po peknom kra-
ji v najveselšom a najradostnejšom jarnom čase. Svieţe sú lúky, obil-
né polia aj konáre stromov, ktoré len nedávno rozkvitli. Spevy ľudí po
poliach a cestách a ľúbostné spevy vtáčat v korunách stromov. Čisté
potôčiky, v ktorých sa zrkadlia kvety na brehoch. Baránky poskaku-
júce pri svojich matkách... Pokoj a radosť pod krásnou aprílovou ob-
lohou.
Takto sa končí videnie.
220
40. Skúška plnoletého Jeţiša v chráme
21. december 1944 1 Chrám počas sviatočných dní. Zástup vchádza a vychádza cez brá-
ny hradieb, prechádza nádvoriami, predsieňami a portálmi a mizne v tej
alebo onej stavbe umiestnenej na rôznych úrovniach, na ktorých sú roz-
trúsené budovy chrámu.
Za tlmeného spevu ţalmov sem vchádza aj skupina Jeţišovej rodiny.
Najprv všetci muţi, potom ţeny. Za nimi kráčajú ďalší, ktorí sa k nim
pripojili, azda z Nazareta, azda priatelia z Jeruzalema. Neviem.
Najprv sa všetci poklonili Najvyššiemu z miesta, na ktorom to, po-
chopiteľne, mohli urobiť muţi (ţeny sa zastavili o jednu úroveň niţ-
šie), potom sa Jozef oddelí a so Synom znova prechádza nádvoriami
opačným smerom. Na jednom mieste odbočí a vstúpi do rozsiahlej
siene, ktorá má vzhľad synagógy. Nerozumiem tomu. Boli aj v chrá-
me synagógy? Rozpráva sa s nejakým levitom, ten zmizne za pásika-
vým závesom a potom sa vracia so staršími kňazmi, myslím, ţe sú to
kňazi, no určite sú to učitelia Zákona, a teda poverení skúšaním ve-
riacich. 2 Jozef predstavuje Jeţiša. Najprv sa obaja hlboko uklonia desiatim
učencom, ktorí sa dôstojne posadili na nízke drevené stoličky. „Hľa,*
vraví. „Toto je môj syn. Pred tromi mesiacmi a dvanástimi dňami vstú-
pil do veku, ktorý Zákon predpisuje ako plnoletosť. Ale ja chcem, aby to
bolo podľa predpisov Izraela. Prosím, aby ste si všimli, ţe z jeho teles-
ného stavu je zrejmé, ţe vyrástol z detstva a maloletého veku. A prosím
vás, aby ste ho láskavo a spravodlivo preskúšali a posúdili, ţe to, čo tu ja,
jeho otec, tvrdím, je pravda. Pripravoval som ho na túto hodinu pre zís-
kanie dôstojnosti syna Zákona. Pozná prikázania, tradície, rozhodnutia,
zmysel kystiek a strapcov, vie prednášať kaţdodenné modlitby a poţeh-
nania. Keďţe pozná Zákon sám v sebe* a jeho tri vetvy Halachu, Midráš
a Haggadu,** môţe si teda počínať ako muţ. Preto si ţelám, aby som
bol oslobodený od zodpovednosti za jeho činy a jeho hriechy. Odteraz
Sám v sebe je vsuvka MV na strojopisnej kópii.
Tri vetvy predstavujú súhrn noriem správania (Halacha), sériu rabínskych ko-
mentárov Svätého písma (Midráš) a tie isté komentáre vyjadrené ľahším spôso-
bom pre ľud (Haggada). Nájdeme ich znova v 197.3, 225.9, 414.4, 625.4. O čin-
nosti rabínov sa bude hovoriť v 252.10 a 335.9.
221
nech je on podriadený predpisom a nesie tresty za previnenia voči nim.
Vyskúšajte ho."
„Urobíme to.3 Poď dopredu, chlapče. Voláš sa?" 40.3
„Jeţiš Jozefov, z Nazareta."
„Nazaretčan... Teda vieš čítať?"
„Áno, rabbi. Viem čítať slová napísané i tie, čo sú skryté v samot-
ných slovách."
„Čo si tým chcel povedať?"
„Chcem povedať, ţe chápem aj obrazný alebo symbolický význam,
ktorý sa utajuje pod vonkajším zjavom tak, ako sa perla neukáţe, ale je
uzavretá v škaredej lastúre."
„Nezvyčajná odpoveď a veľmi múdra. Zriedkavo ju moţno počuť na
perách dospelých, no u dieťaťa, a k tomu nazaretského...!"
Pozornosť desiatich sa prebudila. Ich zrak sa neprestáva ani na chvíľu
upierať na krásneho plavého chlapca, ktorý na nich hľadí isto, bez opo-
váţlivosti, no bez strachu.
„Robíš česť svojmu učiteľovi, ktorý bol určite veľmi učený."
„Boţia múdrosť sa zhromaţdila v jeho spravodlivom srdci."
„Ale počujte! Ty, šťastný otec takého syna!"
Jozef, ktorý je v zadnej časti siene, sa usmeje a ukloní. 4Jeţišovi dajú tri rôzne zvitky a hovoria mu: „Čítaj ten previazaný 40.4
zlatou stuţkou."
Jeţiš otvorí zvitok a číta. Je to Desatoro. Ale po prvých slovách mu jeden
sudca zoberie zvitok a povie: „Pokračuj naspamäť." Jeţiš to hovorí tak isto,
ţe sa zdá, akoby to čítal. Zakaţdým, keď menuje Pána, hlboko sa ukloní.
„Kto ťa to naučil? Prečo to robíš?"
„Lebo to meno je sväté a má sa vyslovovať s vnútornou i vonkajšou
úctou. Kráľovi, ktorý je len krátku dobu kráľom, sa klaňajú poddaní a je
prach. Vari sa nemá Kráľovi kráľov, najvyššiemu Pánovi Izraela, prítom-
nému, hoci viditeľnému len duchu, klaňať kaţdé stvorenie, ktoré od ne-
ho závisí, lebo mu je naveky poddané?"
„Výborne! Človeče, radíme ti dať vyučovať tvojho syna Hillelovi ale-
bo Gamalielovi. Je Nazaretčan..., ale jeho odpovede dávajú nádej, ţe
bude z neho nový veľký učenec."
„Syn je dospelý. Urobí podľa svojej vôle. Ja, ak to bude počestná voľ-
ba, mu nebudem protirečiť." 5 „Chlapče, počúvaj. Povedal si: ,Pamätaj, aby si zasvätil sviatky. No 40.5
nielen pre teba, ale i pre tvojho syna a dcéru, sluhu a slúţku, ba i pre
222
ťaţné zviera je povedané, aby v sobotu nekonali nijakú prácu.' Tak mi
povedz, ak sliepka znesie v sobotu vajíčko alebo ovca má mladé, bu-
de dovolené pouţiť plod jej lona, alebo sa bude povaţovať za poškvr-
nené?"
„Viem, ţe mnohí učitelia, posledne ţijúci Šammaj, tvrdia, ţe vaj-
ce znesené v sobotu sa protirečí príkazu. Ale ja si myslím, ţe iné je člo-
vek a iné je zviera, alebo kto plní ţivočíšny akt, akým je rodenie. Ak
ja nútim zviera pracovať, dopúšťam sa aj jeho hriechu, lebo si bičom
presadzujem, aby pracovalo. Ale ak sliepka znesie vajíčko, ktoré dozrelo
v jej vaječníku, alebo ovca porodí mláďa v sobotu, lebo práve dozrelo
k pôrodu, nie, taký akt nie je hriechom a v Boţích očiach nie je poškvr-
nené v sobotu znesené vajíčko alebo narodené jahňa."
„Prečo, ak všetko a kaţdá práca v sobotu je hriechom?"
„Lebo počatie a plodenie zodpovedá vôli Stvoriteľa a riadi sa zákon-
mi, ktoré dal kaţdému stvoreniu. Takţe sliepka len poslúcha onen zá-
kon, ktorý hovorí, ţe po toľkých hodinách utvárania sa vajíčka je hotové
a má byť znesené. A ovca tieţ poslúcha len zákony, ktoré ustanovil ten,
ktorý všetko stvoril. On ustanovil, ţe dvakrát ročne, keď sa jar usmie-
va na rozkvitnuté lúky a keď sa les vyzlieka zo svojich konárov a mráz
pritlačí hruď človeka, ovce sa paria, aby zase potom v príhodnom čase
- v mesiacoch tvrdej námahy pri ţatve, alebo v útrpnejších mrazivých
mesiacoch - dali mlieko, mäso a výdatné syry. Ak teda ovca, keď jej na-
stane čas a porodí svoje mladé, ó, toto môţe byť posvätné aj na oltári,
lebo je plodom poslušnosti Stvoriteľovi." 6 ,Ja by som ho uţ ďalej neskúšal. Jeho múdrosť udivuje a presahuje
múdrosť dospelých."
„Nie. Povedal, ţe rozumie aj symbolom. Vypočujme si ho."
„Najprv nech prednesie ţalm, poţehnania a modlitby."
„Aj prikázania."
„Áno. Povedz Midráš."
Jeţiš hovorí s istotou celé litánie: „Nerobiť toto... nerobiť tamto..."
Keby sme my, takí odbojníci, museli mať ešte všetky tieto obmedzenia,
uisťujem vás, ţe by sa nespasil nikto...
„Stačí. Otvor zvitok so zelenou stuţkou."
Jeţiš ho otvorí a púšťa sa do čítania.
„Ešte ďalej, ešte viac."
Jeţiš poslúchne.
„Stačí. Čítaj a vysvetli symbol, ak myslíš, ţe je tam."
223
„Vo svätom slove zriedkavo chýba. To my ho nedokáţeme vidieť
a uplatňovať. Čítam: Štvrtá kniha Kráľov, hlava dvadsiata druhá, verš
desiaty:* ,A pisár Safan oznámil kráľovi: »Kňaz Helkiáš mi dal knihu.«
A Safan ju čítal pred kráľom. Keď kráľ počul slová Knihy zákona, roztr-
hal si rúcho. A kráľ..."'
„Pokračuj bez mien."
„,... rozkázal...: »Choďte a dopytujte sa za mňa, za ľud a za celé
Júdsko Pána o obsahu tejto nájdenej knihy. Lebo je veľký Pánov hnev,
ktorý sa roznietil proti nám, pretoţe naši otcovia nepočúvali slová tejto
knihy, aby robili podľa toho, čo je v nej predpísané.«"'
„Stačí. Táto skutočnosť sa udiala pred mnohými storočiami. Aký
symbol nachádzaš v udalosti starovekej kroniky?"
„Nachádzam ten symbol, ţe pre to, čo je večné, nejestvuje čas. A več-
ný je Boh a naša duša, večné sú vzťahy medzi Bohom a dušou. A preto
to, čo spôsobilo trest vtedy, je to isté, čo spôsobuje tresty dnes, a násled-
ky hriechu sú rovnaké."
„Čo to znamená?"
* 2 Kr 22, 10-13 - citácie v Diele MV uvádza podľa Vulgáty (ako aj v 35.11), kto-
rá sa uţívala v časoch spisovateľky. V Novej Vulgáte, zavedenej po Druhom va-
tikánskom koncile, prvé dve knihy Kráľov dostali názov Prvá a Druhá kniha Sa-
muelova a následné dve knihy dostali názov Prvá a Druhá kniha Kráľov. Okrem
toho Knihy Paralipotnenon dostali názov Prvá a Druhá kniha Kroník, Druhá kni-
ha Ezdrášova dostala názov Kniha Nehemiášova. Ekleziastes dostala názov Kaza-
teľ, Eklesiastikus dostala názov Kniha Sirachovho syna. Konečne v Novej Vulgáte
Z 9 bol rozdelený na dva, čím sa zvýšilo o jedno očíslovanie nasledujúcich ţal-
mov aţ po Z 145 (ktorý sa stal Z 146), zatiaľ čo staré číslovanie opäť pokračuje
od Z 147, ktorý spája Z 146 -147 z Vulgáty. Iné rozdiely medzi Vulgátou a No-
vou Vulgátou budú označené poznámkou tam, kde to bude potrebné - v 50.9,
68.6 (o názve Betsaidá), 266.1, 272.4, 368.6 (o výraze gazojilacio - pokladničná
sieň), 413.3,434.6,439.2, 457.2, 463.2, 476.9, 487.6, 520.9, 544.8 (dve poznám-
ky). Text tohto vydania Diela, ktorý prináša verne originálny rukopis MV, za-
chováva biblické odkazy podľa Vulgáty. Ale poznámky, ktoré majú uľahčiť či-
tateľovi hľadanie, prinášajú biblické odkazy podľa Novej Vulgáty, aj v prípade,
ţe tieto odkazy sú vzaté z poznámok MV vzťahujúcich sa na Vulgátu. - V Die-
le MV spôsob citovania Svätého písma (kniha, hlava, verš) nie je z doby Jeţiša,
ale z doby spisovateľky a z našej doby, takisto ako Jeţiš nehovorí jazykom svojej
doby pozemského ţivota, ale jazykom našej doby. Aj v spôsobe citovania Svä-
tého písma bolo teda treba Dielo rovnako prispôsobiť prekladu, aby lepšie po-
slúţilo tým, ktorým je určené.
224
„Izrael uţ nepozná múdrosť, ktorá prichádza od Boha. A od neho,
nie od úbohých ľudí, treba ţiadať svetlo, no svetlo nebude, ak nebude
spravodlivosť a vernosť Bohu. A preto sa hreší a Boh vo svojom hneve
trestá."
„My uţ nepoznáme? Ale čo to hovoríš, chlapče? A šesťsto trinásť prí- kazov?"
„Príkazy sú, ale sú to slová. Poznáme ich síce, ale neuvádzame ich do
ţivota. A preto nepoznáme. Symbol je tento: Kaţdý človek kaţdej doby
sa potrebuje poradiť s Pánom, aby poznal jeho vôľu a pridŕţal sa jej, aby
si nepri volal jeho hnev." 7 „Chlapec je dokonalý. Ani len pasca nastraţenej otázky ho nezmiat-
la. Nech ho odvedú do ozajstnej synagógy."
Prechádzajú do ešte väčšej a honosnejšej siene. Tu mu najprv ostri-
hajú vlasy. Jozef si vezme jeho kučery. Potom mu stiahnu červený odev
dlhým skrúteným opaskom, obtočeným niekoľkokrát okolo pásu, a da-
jú mu remienky na čelo, na rameno a plášť. Pripevnia mu ich akýmisi
sponkami. Potom zaspievajú ţalmy a Jozef vzdáva chvály Pánovi a v dl-
hej modlitbe zvoláva na Syna všetky dobrá.
Obrad sa končí. Jeţiš vychádza s Jozefom. Vracajú sa tam, odkiaľ pri-
šli, a pripoja sa k muţom z rodiny, kúpia a obetujú baránka. Potom so
zabitou obeťou sa pripoja k ţenám.
Mária pobozká svojho Jeţiša. Vyzerá, akoby ho uţ roky nevidela.
Prezerá si ho, muţnejšieho v tom odeve a účese. Pohladí ho...
Vychádzajú a všetko sa končí.
41. Jeţišova dišputa s učiteľmi v chráme,
matkina úzkosť a Synova odpoveď
28. január 1944
1 Vidím dospievajúceho Jeţiša. Je oblečený v tunike z bieleho plátna,
dlhej aţ po členky. Na nej visí hodvábna látka pravouhlého tvaru ble-
dočervenej farby. Jeţiš je prostovlasý, vlasy mu siahajú do polovice uší,
hustejšie a tmavšie ako keď bol dieťa. Je urastený chlapec, na svoj vek
veľmi vysoký a ako prezrádza tvár, ešte veľmi mladý.
Hľadí na mňa, usmieva sa a drţí mi ruky. Avšak je to úsmev, ktorý
sa uţ podobá jeho úsmevu muţa: neţný a skôr váţny. Je sám. Zatiaľ iné
nevidím. Opiera sa o múrik na kamenistej cestičke, ktorá striedavo stúpa
225
a klesá. Stredom cestičky vedie priekopa, ktorá sa v čase daţďa určite
premení na potôčik. Teraz je však cestička suchá, lebo je krásny deň.
Zdá sa mi, ţe aj ja sa blíţim k múriku a pozerám sa dookola a dolu,
ako to robí Jeţiš. Vidím skupinku domov. Neusporiadanú. Niektoré do-
my sú vysoké, iné nízke a ťahajú sa na všetky strany. Je to veľmi slabé
prirovnanie, ale i veľmi výstiţné, keď poviem, ţe vyzerajú ako hrsť bie-
lych kamienkov hodená na tmavú zem. Cesty a cestičky sú ako cievy
v tej bielobe. Tu a tam vykúkajú spoza múrika stromy. Mnohé z nich sú
rozkvitnuté a mnohé uţ majú nové lístie. Musí byť jar.
Vľavo odo mňa je veľký komplex budov, vystavaný na troch úrov-
niach terás, ktoré tvoria budovy, veţe, nádvoria a portály. V ich strede
sa vypína vyššia, majestátna budova, bohato zdobená okrúhlymi kupo-
lami, ţiariacimi na slnku akoby boli pokryté kovom - meďou alebo zla-
tom. Komplex budov je obohnaný hradbami s cimburím, ktoré je také-
to akoby to bola nejaká pevnosť. Rozsiahlemu komplexu budov
jasne dominuje veţa vyššia neţ ostatné, postavená obkročmo na pomer-
ne úzkej a strmej ceste. Vyzerá ako prísna stráţ.
Jeţiš sa uprene pozerá na to miesto. Potom sa obráti a znova zaujme
postoj ako predtým, keď sa opieral chrbtom o múrik. Pozerá sa na paho-
rok, ktorý je oproti komplexu stavieb. Domy stoja aţ po jeho úpätie, vrchol
ostal prázdny. Vidím, ţe cesta sa tam končí zákrutou, za ktorou je dláţdená
uţ iba štvorhrannými nepravidelnými a nesúvislými kameňmi. Nie sú príliš
veľké, nie ako kamene na rímskych dláţdených cestách. Vyzerajú skôr ako
klasické dlaţobné kamene starých chodníkov vo Viareggio (neviem, či ešte
jestvujú), ale nespevnené. Biedna cesta. Jeţišova tvár natoľko zváţnela, ţe
sa zahľadím na tú hromadu a hľadám v nej príčinu tejto trudnomyseľnosti.
Nenachádzam však nič zvláštne. Je tam prázdno. Stačí. Strácam však Jeţiša,
lebo keď sa obrátim, uţ ho tam niet. A s týmto videním zaspávam. 2... Keď sa zobudím so spomienkou v srdci na toto videnie - uţ
sa mi trocha vrátili sily a pokoj, lebo všetci spia -, nájdem sa na mies-
te, ktoré som nikdy nevidela. Sú tu nádvoria, fontány, portály a domy,
či skôr pavilóny, lebo majú charakter väčšmi pavilónov ako domov. Je
tu veľa ľudí oblečených po staroţidovský a veľký krik. Keď sa poobze-
rám dookola, uvedomím si, ţe som vo vnútri toho komplexu, na ktorý
sa pozeral Jeţiš, lebo vidím hradby s cimburím, ktoré ho obopínajú, ve-
ţu, ktorá ho stráţi, a honosnú budovu, ktorá sa vypína uprostred. Opro-
ti nej sa tiahnú veľmi krásne a mohutné portály. Pod portálmi je veľký
zástup a ľudia sa venujú tomu i onomu.
226
Pochopila som, ţe som vo vnútri jeruzalemského chrámu. Vidím
farizejov v dlhých vlniacich sa odevoch, kňazov oblečených do plát- s na s drahocenným štítkom hore na hrudi a na čele a ďalšie trblieta- 1 júce sa body rozptýlené tu a tam na rôznych veľmi širokých bielych ]
odevoch stiahnutých v páse drahocennými opaskami. Potom ďalších,
ktorí sú síce menej vyzdobení, ale určite patria ku kňazskej triede. Sú
obklopení mladšími učeníkmi. Chápem, ţe sú to učitelia Zákona. Me-1 dzi všetkými týmito osobnosťami sa cítim stratená, lebo vôbec neviem,
čb tu robím. 3 Pristúpim ku skupine učiteľov, kde sa začala teologická dišputa.* I
Mnoho ľudí robí to isté.
Medzi „učiteľmi" je skupinka, ktorú vedie muţ nazývaný Gamaliel I a ďalší, starý a takmer slepý, ktorý ho v debate podporuje. Počujem, ţe 1 ho volajú Hillel, a pripadá mi ako učiteľ alebo príbuzný Gamaliela, le-
bo ten sa k nemu správa dôverne a zároveň úctivo. Gamalielova skupina
má širšie pohľady, zatiaľ čo druhú, početnejšiu skupinu vedie muţ nazý-
vaný Šammaj, ktorý je obdarený onou nenávistnou a spiatočníckou ne- |
ústupnosťou, ktorú nám tak dobre vykresľuje evanjelium.
Gamaliel, obklopený početnou skupinou učeníkov, hovorí o prícho-
de Mesiáša a opierajúc sa o proroctvo Daniela tvrdí, ţe Mesiáš sa uţ mu-
sel narodiť, lebo uţ je asi zo desať rokov, ako sa naplnilo sedemdesiat jj prorokovaných týţdňov odvtedy, ako vyšlo nariadenie o opätovnom
vybudovaní chrámu. Šammaj naňho zaútočí tvrdením, ţe hoci je prav-
da, ţe chrám bol obnovený, je tieţ pravda, ţe otroctvo Izraela sa zväčši-
lo a pokoj - ktorý mal priniesť so sebou ten, ktorého proroci označovali
ako „Knieţa pokoja" - je veľmi ďaleko od toho, aby bol na svete a oso-
bitne v Jeruzaleme. Veď Jeruzalem je utláčaný nepriateľom, ktorý sa od-
vaţuje šíriť svoju nadvládu aţ do vnútra chrámu, ovládaného z pevnosti
Antónia, plnej rímskych legionárov pripravených mečom potlačiť kaţ-
dú vzburu za nezávislosť vlasti.
Dišputa, plná zádrapiek, sa naťahuje. Kaţdý učiteľ sa honosí svojou
učenosťou, ani nie preto, aby zvíťazil nad súperom, ale skôr aby sa vy-
stavil na obdiv poslucháčov. Tento úmysel je zjavný.
Dišputa sa týka biblických častí, ktoré uvádzame podľa kanonického poriadku,
a nie v poradí, ako sú citované - Gn 35, 16-18; Ex 14, 21 -22; 24; Nm 24 17-
2Kr2, 11; & 9, 5; 40, 1-5; 52, 13-15; 53, 1-12;>31, 15; Don 9, 24-27;
Jon2;Mid>53 1; Ag2, 7-9; Zach 9, 9; Mal3 , 1.
227
4 Z početnej skupiny veriacich sa ozve svieţi chlapčenský hlas: „Ga-
maliel má pravdu."
V zástupe i v skupine učiteľov nastane pohyb. Hľadá sa ten, ktorý
prerušil debatu. Netreba ho však hľadať. Neskrýva sa. Razí si cestu sám
a prichádza ku skupine „rabínov". Spoznávam môjho dospievajúceho
Jeţiša. Kráča s istotou a smelo, inteligentné oči mu ţiaria.
„Kto si?" opýtajú sa ho.
„Syn Izraela, ktorý prišiel splniť to, čo prikazuje Zákon."
Odváţna a istá odpoveď sa zapáči a získava súhlasné a dobroprajné
úsmevy. Vzbudil sa záujem o mladého Izraelitu.
„Ako sa voláš?"
Jeţiš z Nazareta."
Náklonnosť Šammajovej skupiny mizne. Ale láskavejší Gamaliel po-
kračuje v dialógu spolu s Hillelom. Ba práve Gamaliel úsluţne vraví star-
covi: „Spýtaj sa niečo chlapca."
„Na čom zakladáš svoju istotu?" opýta sa Hillel.
(Budem uvádzať mená na začiatku odpovedí, aby sa text skrátil a bol
jasný).
Ježiš: „Na proroctve, ktoré sa nemôţe mýliť v epoche, a na zname-
niach, ktoré ho sprevádzali, keď nastal čas jeho uskutočnenia. Je pravda,
ţe cisár nás ovláda. Ale vo svete vládol taký mier a Palestína bola taká
pokojná, keď sa naplnilo sedemdesiat týţdňov, ţe cisár mohol na svo-
jich územiach nariadiť sčítanie obyvateľstva. Nemohol by to urobiť, ke-
by bola v Impériu vojna a vzbury v Palestíne. Tak, ako sa naplnil ten
čas, tak sa napĺňa ďalší zo šesťdesiatich dvoch plus jedného od dokonče-
nia chrámu, aby bol Mesiáš pomazaný a uskutočnilo sa vzápätí proroc-
tvo o ľude, ktorý ho nechce. Môţete mať pochybnosti? Nespomínate
si, ţe mudrci z Východu videli hviezdu, ktorá išla a zastavila sa na ob-
lohe priamo nad Betlehemom v Judei? A ţe proroctvá a videnia počnúc
od Jakuba poukazujú na toto miesto ako určené prijať narodenie Mesiá-
ša, syna zo syna Jakubovho syna, prostredníctvom Dávida, ktorý bol
z Betlehema? Nespomínate si na Balaama? ,Hviezda vychádza z Jaku-
ba/ Mudrci z Východu, ktorých čistota a viera im otvárala oči a uši, vi-
deli hviezdu a pochopili jej meno: ,Mesiáš\ A prišli sa pokloniť Svetlu,
ktoré zostúpilo na svet." 5 Šammaj\ so zamračeným pohľadom: „Hovoríš, ţe Mesiáš sa narodil
v čase Hviezdy v Betleheme - Efŕate?"
Ježiš: „To hovorím."
228
Šammaj: „Potom uţ nie je. Nevieš, chlapče, ţe Herodes dal zavraţ-
diť všetkých, ktorí sa narodili zo ţeny v Betleheme a v okolí vo veku od
jedného dňa do dvoch rokov? Ty, taký zbehlý v Písme, musíš vedieť aj
toto: ,Čuj, v Ráme počuť vzdychanie... Ráchel narieka nad svojimi deť-
mi.' Betlehemské údolia a vrchy, ktoré zachytili plač umierajúcej Rá-
chel, zostali plné slz a matky zavraţdených detí opakovali tento plač.
Určite medzi nimi bola aj matka Mesiáša."
Ježiš: „Mýliš sa, ó, starec. Ráchelin plač sa zmenil na oslavu, lebo
tam, kde Ráchel priviedla na svetlo sveta ,syna svojej bolesti', nová Rá-
chel dala svetu Benjamína nebeského Otca, Syna jeho pravice, toho,
ktorý je určený, aby pod svojím ţezlom zjednotil Boţí ľud a oslobodil
ho z najhroznejšieho otroctva."
Šammaj: „A ako, ak bol zavraţdený?"
Ježiš: „Nečítal si o Eliášovi? Ohnivý voz ho uniesol do neba. A ne-
mohol zachrániť Pán, Boh, svojho Emanuela, aby bol Mesiášom jeho
ľudu? Ten, ktorý otvoril more pred Mojţišom, aby Izrael mohol prejsť
suchou nohou do svojej zeme, nemohol poslať svojich anjelov, aby za-
chránili jeho Syna, jeho Pomazaného, pred zúrivosťou človeka? Veru,
hovorím vám: Kristus žije a je medzi vami. A kedpríde jeho hodina, zjaví
sa vo svojej moci." Keď Jeţiš hovorí tieto slová, ktoré zdôrazňujem, má
v hlase tón, ktorý napĺňa priestor. Jeho oči iskria ešte väčšmi a gestom
príkazu a prísľubu vystrie pravé rameno a ruku a drţí ich ako na prísa-
hu. Je chlapec, ale je slávnostný ako muţ. 6Hillel: „Chlapče, kto ťa naučil tieto slová?"
Ježiš: „Boţí Duch. Nemám ľudského učiteľa. Toto je slovo Pána, kto-
rý k vám hovorí prostredníctvom mojich pier."
Hillel: „Príď medzi nás, aby som ťa skoro uvidel, ó, Chlapče, a mo-
ja nádej oţije v spojení s tvojou vierou a moja duša bude osvietená v ja-
se tvojej."
Jeţiša posadia na vysokú stoličku medzi Gamalielom a Hillelom
a prinesú mu zvitky, aby ich čítal a vysvetľoval. Je to skúška podľa riad-
nych pravidiel. Zástup sa natlačí a počúva.
Ježišov chlapčenský hlas číta: „,Potešujte, potešujte môj ľud. Hovor-
te k srdcu Jeruzalema a volajte mu, ţe sa skončilo jeho otroctvo... Ktosi
volá: »Na púšti pripravte cestu Pánovi... A zjaví sa Pánova sláva...«'"
Šammaj: „Vidíš to, ó, Nazaretčan! Tu sa hovorí o skončenom otroc-
tve. Nikdy sme neboli natoľko zotročení, ako sme teraz. Tu sa hovorí
o predchodcovi. Kde je? Ty blúzniš."
229
Ježiš: „Hovorím ti, ţe tebe viac ako ostatným sa predloţí pozvanie
predchodcu. Tebe a tebe podobným. Ináč neuvidíš Pánovu slávu ani ne-
pochopíš Boţie slovo, lebo nízkosť, pýcha, neúprimnosť ti budú preká-
ţať, aby si videl a počul."
Šammaj: „Takto hovoríš s učiteľom?"
Ježiš: „Takto hovorím. A takto budem hovoriť aţ do smrti. Lebo
nad mojím záujmom je záujem Pána a láska k Pravde, ktorej som Sy-
nom. A pripájam ti, ó, rabbi, ţe otroctvo, o ktorom hovorí prorok a o
ktorom hovorím, nie je to, na ktoré myslíš, ani kráľovstvo nebude to,
o akom uvaţuješ. Zásluhou Mesiáša bude oslobodený človek z otroctva
zla, ktoré ho oddeľuje od Boha. A Kristov znak bude na duchoch oslo-
bodených spod kaţdého jarma, ktorí sa stanú poddanými večného krá-
ľovstva. Všetky národy zohnú hlavu, ó, Dávidov rod, pred Výhonkom
zrodeným z teba, ktorý sa stane stromom a pokryje celú zem a pozdvih-
ne sa k nebu. A kaţdé ústa na nebi i na zemi budú chváliť jeho meno
a zohnú koleno pred Boţím Pomazaným, pred Knieţaťom pokoja. Pred
Vojvodcom, pred tým, ktorý sebou samým opojí kaţdú unavenú dušu
a nasýti kaţdú hladujúcu dušu, pred Svätým, ktorý uzavrie zmluvu me-
dzi zemou a nebom. Nie ako zmluvu uzavretú s otcami Izraela, keď ich
Boh vyviedol z Egypta a zaobchádzal s nimi ešte ako so sluhami, ale
tak, ţe do ducha ľudí vtlačí nebeské otcovstvo s milosťou opätovne vlia-
tou pre zásluhy Vykupiteľa, skrze ktorého všetci dobrí spoznajú Pána
a Boţia svätyňa viac nebude dobytá a zničená."
Šammaj: „Nerúhaj sa, chlapče! Spomeň si na Daniela. Hovorí, ţe po
zabití Krista bude chrám a mesto zničené národom a vojvodcom, ktorý
príde. A ty tvrdíš, ţe Boţiu svätyňu uţ nedobyjú! Rešpektuj prorokov!"
Ježiš: „Veru, hovorím ti, ţe je tu niekto, kto je viac neţ proroci. A ty
ho nepoznáš ani ho nebudeš poznať, lebo ti k tomu chýba vôľa. A ho-
vorím ti, ţe to, čo som povedal, je pravda. Skutočná svätyňa uţ nebude
viac poznať smrť. Ale tak ako jej Posväťiteľ vstane z mŕtvych k večnému
ţivotu a na konci dní sveta bude ţiť y nebi." 7Hillel: „Počúvaj ma, Chlapče. Aggeus hovorí: naplním tento
dom slávou, hovorí Pán zástupov ... budúca sláva tohto domu bude
väčšia ako sláva toho prvého.. / Má to azda znamenať svätyňu, o kto-
rej hovoríš ty?"
Ježiš: „Áno, učiteľ. Toto znamená. Tvoja priamosť ťa vedie k Svetlu
a Ja ti hovorím: keď sa dovŕši Kristova obeta, príde ku tebe pokoj, pre-
toţe si Izraelita bez zloby."
230
Gamaliel: „Povedz mi, Jeţiš. Ako moţno dúfať v pokoj, o ktorom
hovoria proroci, ak na tento ľud príde vojnové ničenie? Hovor a daj aj
mne svetlo."
Ježiš: „Nespomínaš si, učiteľ, čo hovorili tí, ktorí boli prítomní
v noci pri narodení Krista? Ţe anjelské zbory spievali: ,Pokoj ľuďom
dobrej vôle'? Ale tento ľud nemá dobrú vôľu a nebude mať pokoj. Ne-
spozná svojho Kráľa, Spravodlivého, Spasiteľa, lebo dúfa v neho ako
v kráľa s ľudskou mocou, zatiaľ čo on je Kráľ ducha. Ľud ho nebu-
de milovať, lebo Kristus bude ohlasovať to, čo sa tomuto ľudu neľú-
bi. Kristus neporazí nepriateľov s ich vozmi a koňmi, ale nepriateľov
duše, ktorí chcú zlomiť srdce človeka stvoreného pre Pána, aby sa ho
zmocnili pre peklo. A to nie je víťazstvo, ktoré Izrael od neho očaká-
va. On príde, Jeruzalem, tvoj Kráľ, a ponesie sa ,na osliatku, mláďa-
ti oslice', čiţe na spravodlivých z Izraela a na pohanoch. Ale osliatko,
hovorím vám, bude mu vernejšie a bude ho nasledovať a predíde osli-
cu a bude rásť na ceste pravdy a ţivota. Izrael pre svoju zlú vôľu stra-
tí pokoj a bude trpieť v sebe po stáročia. To bude spôsobovať utrpenie
jeho Kráľovi, ktorého ľud takto zníţi na Kráľa bolesti, o ktorej hovo-
rí Izaiáš." 8 Šammaj: „Tvoje ústa poznajú spolu s mliekom i rúhanie, Naza-
retčan. Odpovedz: Kde je predchodca? Kedy ho budeme mať?"
Ježiš: „On uţ je tu. Nehovorí Malachiáš: ,Hľa, ja posielam svojho an-
jela, aby mi pripravil cestu. Hneď potom príde do svojho chrámu Pán,
ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po ktorom túţite'? Teda predchodca
bezprostredne predchádza Krista. On uţ je, tak ako je Kristus. Keby pre-
šli roky medzi tým, kto pripravuje Pánovi cestu, a Kristom, všetky cesty
by boli opäť zatarasené a pokrútené. Boh to vie a zariadi, aby predchod-
ca predchádzal Učiteľa len o jednu hodinu. Keď uvidíte tohto predchod-
cu, budete môcť povedať: ,Kristovo poslanie sa začalo.' A tebe hovorím:
Kristus otvorí mnoho očí a mnoho uší, keď príde na tieto cesty. Ale nie
tvoje a tebe rovných, ktorí mu dáte smrť za ţivot, ktorý vám prináša. Ale
keď vyšší ako tento chrám, vyšší ako svätostánok uzavretý vo Svätyni
svätých, vyšší ako sláva nesená cherubínmi, Vykupiteľ, bude na svojom
tróne a na svojom oltári, z jeho tisícok a tisícok rán bude prúdiť zloreče-
nie pre bohovrahov a ţivot pre pohanov. Lebo on, ó, nevedomý učiteľ,
nie je, opakujem, Kráľ ľudského kráľovstva, ale kráľovstva duchovného.
A jeho poddanými budú jedine tí, ktorí sa pre jeho lásku budú vedieť
znovuzrodiť v duchu, a ako Jonáš po svojom narodení sa znovuzrodia
231
na iných brehoch: na Boţích, prostredníctvom duchovného plodenia,
ktoré sa uskutoční skrze Krista, ktorý dá ľudstvu pravý Ţivot" 9 Šammaj a jeho prívrţenci: „Tento Nazaretčan je Satan!" 41.9
Hillel a jeho: „Nie. Tento chlapec je Boţí prorok. Zostaň so mnou,
Dieťa. Moja staroba pretaví to, čo vie, podľa tvojich vedomostí, a ty bu-
deš Učiteľom Boţieho ľudu."
Ježiš: „Veru, hovorím tí, keby boli mnohí, ako si ty, spása by prišla
na Izrael. Ale moja hodina ešte nenadišla. Ku mne hovoria nebeské hla-
sy a musím ich zhromaţďovať v samote, kým nenadíde moja hodina. Po-
tom prehovorím v Jeruzaleme perami aj krvou a môj osud bude ako osud
prorokov, ktorých Izrael ukameňoval a zavraţdil. Ale nad mojím bytím je
Pán, Boh, ktorému sa podriaďujem ako verný sluţobník, aby som bol pod-
noţkou pre jeho slávu v očakávaní, ţe urobí zo sveta podnoţku pre Kris-
tove nohy. Očakávajte ma v moju hodinu. Tieto kamene znovu počujú môj
hlas a budú sa triasť pri mojom poslednom slove. Blahoslavení tí, ktorí v tom
hlase budú počuť Boha a uveria v neho prostredníctvom toho hlasu. Tým
Kristus dá to kráľovstvo, o ktorom vo svojom sebectve snívate, ţe je ľud-
ské, zatiaľ čo ono je nebeské, a pre ktoré ja hovorím: ,Hľa, tvoj sluţobník,
Pane, prišiel som plniť tvoju vôľu. Dokonaj ju, lebo túţim ju plniť/"
Pohľadom na Jeţiša, ktorý pozdvihuje k nebu svoju tvár zapálenú
duchovnou horlivosťou, s roztvoreným náručím a vzpriamene stojacim
medzi uţasnutými učiteľmi, sa končí moje videnie.
(A je pol štvrtej ráno 29. januára.)
29. január 1944 10
Mala by som vám tu povedať dve veci, ktoré vás určite zaujíma- 41.10
jú a ktoré som sa rozhodla napísať, len čo sa preberiem z driemot. Je tu
však niečo iné, čo ma viac tlačí, a tak to napíšem potom.
[ . . . ] . Na začiatku som vám chcela povedať toto.
Dnes ste sa ma opýtali, ako som mohla poznať mená Hillel, Gama-
liel a Šammaj.
Je to hlas, ktorý nazývam „druhý hlas", a ten mi hovorí tieto ve-
ci. Hlas ešte menej počuteľný ako hlas môjho Jeţiša a ostatných, kto-
rí mi diktujú. Uţ som vám povedala a opakujem to znova, ţe to sú hla-
sy, ktoré môj duchovný sluch vníma rovnako ako ľudské hlasy. Počujem
ich neţné alebo nahnevané, silné alebo slabé, smejúce sa alebo smutné.
Ako keby niekto hovoril priamo blízko pri mne. No ten „druhý hlas" je
232
ako svetlo, ako intuícia, ktorá hovorí v mojom duchu. „V mojom", nie
„k môjmu" duchu. To uvádzam na spresnenie.
A tak, kým som sa priblíţila ku skupine dišputujúcich a nevedela
som, kto je tá vznešená osobnosť, ktorá diskutovala po boku starca s ta-
kou vrúcnosťou, toto vnútorné „čosi" mi povedalo: „Gamaliel - Hillel."
Áno. Najprv Gamaliel, potom Hillel. Nepochybujem o tom. Kým som
premýšľala, kto sú títo, vnútorný ukazovateľ mi označil tretiu nesympa-
tickú osobu práve vtedy, keď ho Gamaliel nazval menom. A tak som sa
dozvedela, kto je ten, čo má vzhľad farizeja.
[ . . . ] .
22. február 1944
[ . . . ] .
41.11 nJeţiš hovorí:
[...].
„Vrátime sa späť veľmi, veľmi ďaleko. Vrátime sa do chrámu, kde ako
dvanásťročný vediem rozhovory. Ba vrátime sa na cesty, ktoré vedú do
Jeruzalema a z Jeruzalema do chrámu.
Pozri sa na Máriinu úzkosť, keď sa spojili zástupy muţov a ţien a ona zistí, ţe nie som s Jozefom.
Nepustí sa do tvrdých výčitiek voči svojmu manţelovi. Všetky ţeny
by to boli urobili. Robíte to pre omnoho menšie veci, zabúdajúc pri-
tom, ţe muţ je vţdy hlavou rodiny. Ale bolesť, ktorá sa zračí v Máriinej
tvári, zasiahne Jozefa viac neţ akákoľvek výčitka. Mária neprepadne dra-
matickým scénam. Pre omnoho menšie veci to robíte, lebo chcete, aby
si vás ľudia všimli a ľutovali vás. Ale jej bolesť je očividná z chvenia, kto-
ré sa jej zmocnilo, z bledej tváre, z rozšírených očí, takţe to dojíma väč-
šmi neţ akákoľvek scéna plná náreku a kriku.
Necíti viac únavu ani hlad. A cesta bola dlhá a uţ veľa hodín sa ni-
čím neposilnila! Ale ona všetko nechala. Lôţko, ktoré si pripravuje, jed-
lo, ktoré sa práve ide podávať. Vracia sa späť. Je večer, prichádza noc.
Nezáleţí na tom. Kaţdý krok ju vedie späť k Jeruzalemu. Zastavuje kara-
vány, pútnikov. Vypytuje sa. Jozef ju nasleduje, pomáha jej. Deň cesty
späť a potom hľadanie po meste, plné útrap a námah.
Kde len môţe byť jej Jeţiš? A Boh dopustí, ţe dlhé hodiny nevie, kde
ma má hľadať. Hľadať dieťa v chráme nemalo zmysel. Čo by mohlo die-
ťa v chráme robiť? Nanajvýš, ak by sa stratilo v meste a svojimi malý-
mi krokmi by sa tam vrátilo a plačúcim hlasom by volalo mamku. Aby
[ . . . i -
233
tak upútalo pozornosť dospelých, kňazov, ktorí by sa pokúsili hľadať
rodičov vyvesením oznamov na brány. Ale nebol nijaký oznam. Nikto
v meste nevedel o tomto Dieťati. Krásne? Plavovlasé? Urastené? Ó, ta-
kých je! To je príliš málo, aby sa dalo povedať: ,Videl som ho. Bolo tam
a tam!' 12
Potom, po troch dňoch, ktoré sú symbolom troch dní budúcej 41.12
úzkosti, Mária z posledných síl vchádza do chrámu, rýchlo prechá-
dza nádvoriami a predsieňami. Nič. Beţí, beţí úbohá mamka, tam,
kde počuje detský hlas. I baránky so svojím bľačaním jej pripadajú
ako plač jej Synčeka, ktorého hľadá. Ale Jeţiš neplače. Vyučuje. Zrazu
Mária začuje za skupinou ľudí drahý hlas, ktorý hovorí: .Tieto kame-
ne sa budú triasť...' Pokúša sa predrať cez zástup ľudí a po značnej ná-
mahe sa jej to podarí. Hľa, Syn tam stojí s roztvoreným náručím, me-
dzi učiteľmi.
Mária je Panna múdra. Ale tentoraz zármutok zvíťazí nad jej zdrţan-
livosťou. Je ako príval, ktorý sa rúti cez všetko. Beţí k Synovi, objíma
ho, zloţí dolu zo stoličky a postaví na zem. Zvolá: ,Ó, prečo si nám to
urobil? Uţ tri dni ťa hľadáme. Tvoja mamka umiera od bolesti, Synu.
Tvoj otec je zničený od únavy. Prečo, Jeţiš?'
Tomu, kto vie, sa nekladie otázka ,prečo'. ,Prečo' o dôvode jeho ko-
nania. Tých, ktorí sú povolaní, sa nepýtame ,prečo' zanechávajú všetko
a nasledujú Boţí hlas. Ja som bol Múdrosť a vedel som. Bol som povo-
laný' na isté poslanie a splnil som ho. Nad pozemským otcom i matkou
je Boh, boţský Otec. Jeho záujmy presahujú naše, jeho city sú nadrade-
né nad všetkými ostatnými. Hovorím to svojej matke.
Poučovanie učencov končím poučením Márie, Kráľovnej učencov.
A ona na to uţ nikdy nezabudla. Slnko jej opäť zasvitlo v srdci, keď
ma drţala za ruku, pokorná a poslušná, ale moje slová jej predsa zosta-
li v srdci. Veľa slnka a veľa mračien ešte prejde po oblohe za tých dvad-
saťjeden rokov, čo budem tu na zemi. A veľa radosti a veľa plaču sa vy-
strieda v jej srdci za tých dvadsaťjeden rokov. Ale uţ sa nespýta: ,Prečo
si nám to urobil, Synu?'
Poučte sa, ó, spupní ľudia. 13
Poučil a objasnil som videnie, lebo ty uţ nie si schopná urobiť 41.13
viac.
234
42. Jozefova smrť, Jeţiš je pokojom pre trpiacich a zomierajúcich
5. február 1944, o pol druhej popoludní. 1 Nástojčivo sa vynára predo mnou toto videnie práve vtedy, keď som
pozadu s opravami zošita, presnejšie diktátu o terajších pseudonáboţen-
stvách. Zapisujem počas videnia.
Vidím vnútrajšok stolárskej dielne. Zdá sa mi, ţe dva múry dielne sú
vytvorené zo skalných stien, akoby sa pri stavbe domu vyuţili prirodze-
né jaskyne. Kamennými stenami sú tu presne severná a západná strana,
kým ďalšie dve, čiţe juţná a východná, sú omietnuté ako naše.
Na severnej strane je v skalnom výčnelku vyhĺbené jednoduché
ohnisko, na ktorom je hrniec s farbou alebo glejom, nerozoznám to
dobre. Drevo, ktoré tam po roky horelo, začiernilo stenu tak veľmi, ţe
vyzerá, akoby bola natretá dechtom. Diera v stene, nad ktorou je aká-
si hrubá pokrivená škridlica, slúţi za komín, ktorý odvádza dym. Urči-
te však plnila úlohu komína zle, lebo aj ostatné steny sú od dymu veľmi
začiernené a aj v tejto chvíli sa v miestnosti rozplýva mračno dymu. 2 Jeţiš pracuje pri stolárskom stole. Hobľuje dosky, ktoré potom
opiera o stenu za sebou. Potom vezme akúsi stoličku na dvoch stranách
upevnenú vo zveráku, uvoľní ju z neho, skúma, či je práca presná, pre-
meriava ju uholníkom vo všetkých smeroch, podíde k ohnisku, vezme
hrnček a mieša v ňom niečo paličkou alebo štetcom, neviem. Vidím iba
časť, ktorá vyčnieva a podobá sa na paličku.
Jeţiš je oblečený v tmavohnedom, tuniku má pomerne krátku, ruká-
vy vyhrnuté nad lakte a opásanú má akúsi zásteru, do ktorej si utiera prs-
ty, keď sa dotkol hrnčeka.
Je sám. Pracuje usilovne, ale pokojne. Nijaký zbytočný, netrpezlivý
pohyb. Je v práci presný a vytrvalý. Nič ho nevyrušuje, ani hrča v dreve,
ktorá sa nedá ohobľovať, ani neboţiec (zdá sa mi), ktorý uţ druhý raz
padol zo stola, ani dym rozptýlený v dielni, ktorý mu ide do očí.
Občas pozdvihne hlavu a pozrie sa smerom k juţnej stene, kde sú
zavreté dvere, akoby načúval. V istej chvíli podíde k dverám, ktoré sú
na východnej stene a vedú na ulicu. Vidím kúsok prašnej ulice. Vyze-
rá, akoby niekoho čakal. Nie je smutný, ale váţny. Zavrie dvere a vrá-
ti sa k práci. 3 Kým sa zaoberá zostavovaním niečoho, čo mi pripadá ako časti ko-
lesa, vchádza mamka. Vchádza dvermi v juţnej stene. Vchádza náhlivo
235
a beţí k Jeţišovi. Je oblečená v tmavomodrých šatách, na hlave nemá
nič. Jednoduchá tunika stiahnutá v páse stuhou rovnakej farby. Úzkost-
livo volá Syna a obidvoma rukami sa chytí jeho ramena pohybom vy-
jadrujúcim bolestnú prosbu. Jeţiš ju pohladí rukou po ramene a utešuje
ju. Ihneď zanechá prácu, zhodí zásteru a odchádza s ňou.
Myslím, ţe chcete vedieť aj slová, ktoré boli povedané. Z Máriinej
strany ich bolo veľmi málo: „Ach, Jeţiš! Poď, poď! Je mu zle!" Povie
to chvejúcimi sa perami a v jej začervenaných unavených očiach sa za-
blysknú slzy. Jeţiš povie iba: „Mamia!", ale v tom slove je všetko.
Vojdú do vedľajšej miestnosti ţiariacej slnkom, ktoré preniká dvera-
mi otvorenými do záhradky plnej slnka a zelene, v ktorej poletujú holu-
by medzi rozvešanou trepotajúcou sa bielizňou. Miestnosť je chudobná,
ale pekne uprataná. Je v nej nízke lôţko s malými matracmi (hovorím
malými matracmi, pretoţe sú vysoké a mäkké, ale nie je to ako naša
posteľ). Na lôţku leţí Jozef. Podopierajú ho viaceré vankúše. Umiera.
Jasne to prezrádza jeho sinavá bledá tvár, pohasínajúce oči, dychčiace
prsia a celková ochabnutosť tela. 4 Mária sa postaví vľavo od neho, berie do rúk jeho mozoľnatú ruku,
sinavú aţ po nechty, trie ju, hladká a bozkáva. Kúskom plátna mu zotie-
ra pot, stekajúci v lesklých pramienkoch na prepadnutých spánkoch, sl-
zu usadenú v kútiku oka. Zvlhčí mu pery plátnom namočeným do teku-
tiny, ktorá vyzerá ako biele víno.
Jeţiš sa postaví vpravo. Pohotovo a starostlivo nadvihne jeho ochab-
nuté telo a vystrie ho na vankúšoch, ktoré spolu s Máriou upravuje. Po-
hladí umierajúceho po čele a usiluje sa ho prebudiť k vedomiu.
Mária plače potichu, nehlučne. Po jej bledých lícach sa aţ na tmavo-
modré šaty kotúľajú veľké slzy a vyzerajú ako trblietajúce sa zafíry.
Jozef sa trocha preberie a uprene pozrie na Jeţiša, podáva mu ruku,
akoby mu chcel niečo povedať a aby dostal v tomto boţskom dotyku si-
lu pre poslednú skúšku. Jeţiš sa skloní k tejto ruke a pobozká ju. Jozef sa
usmeje. Potom sa obráti a pohľadom hľadá Máriu a aj na ňu sa usmeje.
Mária si pokľakne vedľa lôţka a pokúša sa usmiať. Ale nedarí sa jej to,
a tak skloní hlavu. Jozef jej poloţí ruku na hlavu a cudne ju pohladí, vy-
zerá to ako poţehnanie.
Počuť len poletovanie a hrkútanie holubov, šum lístia, zurčanie vody
a v miestnosti dych umierajúceho.
Jeţiš obíde okolo lôţka, vezme stoličku a usadí Máriu. Osloví ju je-
diným slovom: „Mamka." Potom sa vráti na svoje miesto a opäť vezme
236
Jozefovu ruku do svojich rúk. Tento výjav je taký skutočný, ţe plačem
pre Máriinu bolesť. 5 Potom sa Jeţiš skloní nad umierajúcim a šepká mu ţalm. Viem, ţe
je to ţalm, ale teraz vám nepoviem, ktorý.* Začína takto:
„,Ochráň ma, Boţe, k tebe sa utiekam...
Svätým a slávnym muţom v krajine patrí moja plná priazeň...
Velebím Pána, čo ma múdrosťou obdaril...
Pána mám vţdy pred očami; a pretoţe je po mojej pravici, nezako-
líšem sa.
Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva
v nádeji.
Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý vi-
del porušenie.
Ukáţeš mi cestu ţivota. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici
večná slasť."'
Jozef je uţ plne pri vedomí, oţiveným pohľadom sa usmieva na Je-
ţiša a stisne mu prsty.
Jeţiš odpovie na jeho úsmev úsmevom a pohladením na stisnutie
prstov. Sklonený nad svojím pestúnom neţne pokračuje:
„,Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túţi a zmiera moja du-
ša po nádvoriach Pánových.
Veď aj vrabec si nájde príbytok a lastovička hniezdo, kde vkladá svo-
je mláďatá: tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.
Blaţení tí, čo bývajú v tvojom dome...
Blaţený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť.
Aţ pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň, lebo ranný
dáţď ho odeje poţehnaním.
Pane, Boţe zástupov, čuj moju modlitbu...
Boţe, náš ochranca, pohliadni a pozri na tvár svojho pomazané-
ho..."'
Jozef so vzlykom pohliadne na Jeţiša a pohybuje perami, akoby ho
ţehnal. Ale nemôţe. Je zrejmé, ţe rozumie, ale slovo uţ nevydá. Aj tak
je šťastný a jeho pohľad na Jeţiša je ţivý a plný dôvery.
,„Pane,' pokračuje Jeţiš, „,svojej krajine si preukázal milosť, Jakuba si
zbavil poroby...
* Ale potom MV ceruzou poznamenáva na tých istých rukopisných stranách rôz-
ne odkazy, ktoré v Novej Vulgáte sú 116; 84; 85; 91; 112; 132.
237
Ukáţ nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu.
Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu
a svojim svätým a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne.
Naozaj: blízko je spása... a jeho sláva bude prebývať v našej krajine...
Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj
sa pobozkajú.
Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba.
Veď Pán dá poţehnanie a svoje plody vydá naša zem.
Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása/
Ty si videl túto hodinu, otče, a pre ňu si sa namáhal. Pomáhal si, aby
táto hodina prišla a Pán sa ti za ňu odmení. Ja ti to hovorím," dodáva Je-
ţiš a zotiera slzu radosti, ktorá pomaly steká Jozefovi po líci.
Potom opäť pokračuje:
„,Pane, pamätaj na Dávida a na jeho veľkú ochotu, ţe prisahal Páno-
vi a mocnému Bohu Jakubovmu zloţil sľub: »Do príbytku svojho do-
mu nevkročím, ani sa neuloţím na svoje lôţko; svojim očiam nedopra-
jem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia, kým nenájdem miesto pre
Pána, príbytok pre mocného Jakubovho Boha.«
Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci
(Mária pochopí a rozplače sa).
Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti a tvoji svätí nech plesajú.
Pre svojho sluţobníka Dávida neodmietaj tvár svojho pomazaného.
Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá:
»Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón.«
Lebo Pán si vyvolil Sion... za svoj príbytok...
Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím
svetlo/ 6 Vďaka, otče môj, za mňa aj za matku. Bol si mi spravodlivým ot-
com a teba Večný ustanovil, aby si sa staral o jeho Krista a jeho Archu.
Ty si bol pre neho zapálenou pochodňou a pre plod posvätného lona si
mal srdce milosrdnej lásky. Choď v pokoji, otče. Tvoja vdova nezosta-
ne bez pomoci. Pán sa postaral, aby nezostala sama. Choď v pokoji ha
miesto svojho odpočinku. Ja ti to hovorím."
Mária plače s tvárou zaborenou do prikrývok (podobajú sa na plášte)
natiahnutých na Jozefovom chladnúcom tele. Jeţiš sa ponáhľa so svojou
útechou, lebo dýchanie je namáhavejšie a pohľad sa opäť zahmlieva.
.„Blaţený muţ, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príka-
zoch...
238
Jeho spravodlivosť ostane naveky.
Spravodlivým ţiari svetlo v temnotách, milosrdný, milostivý a spra-
vodlivý. ..
Vo večnej pamäti bude spravodlivý... jeho dobročinnosť potrvá na-
veky a jeho moc a sláva budú stále rásť...'
Ty budeš mať túto slávu, otče. Skoro prídem a vovediem ťa s patriar-
chami, ktorí ťa predišli, do slávy, ktorá ťa očakáva. Nech jasá tvoj duch
pri mojich slovách.
,Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa
zdrţiava.'
Tam si, otče môj.
,Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru.
Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute.
Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy...
Nestihne ťa nijaké nešťastie..., lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe,
aby ťa stráţili na všetkých tvojich cestách.
Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň.
Budeš si kráčať po vretenici a po zmiji, leva i draka rozšliapeš.
Pretoţe sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo po-
zná moje meno.
Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súţení, za-
chránim ho i oslávim.
Obdarím ho dlhým ţivotom a ukáţem mu svoju spásu' a dá ti vstú-
piť do druhého ţivota skrze Spásu, ktorá ťa teraz utešuje a ktorá skoro,
ó, skoro príde, opakujem ti to, zovrieť ťa v boţskom objatí a vziať ťa so
sebou na čele všetkých patriarchov tam, kde je pripravený príbytok pre
Boţieho spravodlivého, ktorý mi bol poţehnaným otcom.
Predíď ma a povedz patriarchom, ţe Spása je na svete a ţe sa im sko-
ro otvorí nebeské kráľovstvo. Choď, otče. Nech ťa sprevádza moje po-
ţehnanie." 7 Jeţiš zvýšil hlas, aby prenikol k Jozefovej mysli, ktorá sa ponára do
hmly smrti. Smrť je blízka. Starec dýcha s veľkou námahou. Mária ho
hladká, Jeţiš si sadne na okraj lôţka, objíma a vinie k sebe umierajúce-
ho, ktorý úplne vysilený bez smrteľných kŕčov zomiera.
Scéna je plná slávnostného pokoja. Jeţiš upravuje patriarchu a objí-
ma Máriu, ktorá sa ku koncu priblíţila k Jeţišovi v úzkosti, čo ju obklo-
pila.
239
8Jeţiš hovorí:
„Všetky manţelky, ktoré mučí bolesť, poúčam, aby napodobňovali
Máriu v jej vdovstve: spojte sa s Jeţišom.
Tí, ktorí si myslia, ţe Mária netrpela pre zármutok srdca, sa mýlia.
Moja matka trpela. Vedzte to. Sväto, lebo všetko v nej bolo sväté, ale
prenikavo.
Rovnako sa mýlia aj tí, ktorí si myslia, ţe Mária milovala manţela
vlaţnou láskou, lebo bol pre ňu len duchovným manţelom, nie teles-
ným. Mária oddane milovala svojho Jozefa a venovala mu tridsať rokov
verného ţivota. Jozef bol pre ňu otcom, manţelom, bratom, priateľom,
ochrancom.
Teraz sa cítila sama ako ratolesť viniča, ktorému odpílili strom, na
ktorý sa upínala. Akoby jej dom zasiahol blesk. Rozdelil sa. Predtým
tvoril jeden celok, v ktorom sa členovia rodiny vzájomne podporovali.
Teraz začal chýbať oporný múr, prvý z úderov spôsobených tejto rodi-
ne, znak blíţiaceho sa odchodu jej milovaného Jeţiša.
Vôľa Večného, ktorý chcel, aby bola manţelkou a matkou, jej teraz
uloţila vdovstvo a zrieknutie sa svojho Dieťaťa. Mária vyslovuje v sl-
zách jedno zo svojich vznešených ,ánoc. ,Áno, Pane, nech sa mi stane
podľa tvojho slova/ A aby mala silu v tejto hodine, privinie sa ku mne.
Mária sa vţdy, v najťaţších hodinách svojho ţivota, vinula k Bohu.
V chráme povolaná vydať sa, v Nazarete povolaná k materstvu, opäť
v Nazarete v slzách vdovy, v Nazarete pri trýznivom odlúčení sa od Sy-
na, na Kalvárii pri mučení, keď ma videla umierať. 9 Učte sa, vy, čo plačete. Učte sa, vy, čo umierate. Učte sa, vy, čo ţi-
jete, aby ste zomreli. Usilujte sa zaslúţiť si slová, ktoré som povedal Jo-
zefovi. Budú vaším pokojom v smrteľnom boji. Učte sa, vy, čo umierate
a zasluhujete si, aby Jeţiš bol blízko vás, na vašu potechu. A keby ste si
ho aj nezaslúţili, majte rovnako odvahu volať ma, aby som bol nablíz-
ku. Prídem. S rukami plnými milostí a útechy, so srdcom plným odpus-
tenia a lásky, so slovami plnými odpustenia a povzbudenia na perách.
Smrť stráca akúkoľvek trpkosť, ak nastane v mojom náručí. Verte to-
mu. Nemôţem zrušiť smrť, ale zmierňujem ju tomu, kto umiera s dôve-
rou vo mňa.
Kristus povedal pre vás všetkých na svojom kríži: ,Otče, do tvojich
rúk porúčam svojho ducha/* Povedal to, keď vo svojom umieraní myslel
* Lk 23, 46 (609.22).
240
na vaše umieranie, na vašu hrôzu, vaše omyly, vaše obavy a vaše túţ-
by po odpustení. Povedal to so srdcom prebodnutým väčšmi súţením
neţ kopijou, viac z duševných útrap neţ z telesných, aby Pán zmiernil
agóniu tých, ktorí pri umieraní myslia na neho, a aby ich duch prešiel
zo smrti do ţivota, z bolesti do radosti, naveky. 10
Toto je, malý Ján, dnešná lekcia. Buď dobrá a neboj sa. Môj po-
koj bude vţdy prúdiť do teba prostredníctvom slova a prostredníctvom
kontemplácie. Poď. Uvedom si, ţe si ako Jozef, ktorý mal Jeţišovu hruď
za podušku a Máriu za ošetrovateľku. Odpočívaj medzi nami ako die-
ťatko v kolíske."
43. Na záver skrytého ţivota
10. jún 1944
43.1 1 Mária hovorí:
„Prv ako odovzdáš tieto zošity, pripájam svoje poţehnanie.
Teraz, ak to chcete s troškou trpezlivosti urobiť, môţete mať kom-
pletnú zbierku vnútorného ţivota môjho Jeţiša. Od zvestovania po
chvíľu, keď odchádza z Nazareta, aby kázal, máte nielen diktáty, ale aj
zobrazenie faktov, ktoré sprevádzali Jeţišov rodinný ţivot.
Detstvo, chlapčenstvo, dospievanie a mladosť môjho Syna majú iba
krátke črty v rozsiahlom obraze jeho ţivota opísaného v evanjeliách.
V nich je Učiteľ. Tu je Človek. Je Boh, ktorý sa z lásky k človeku poko-
43.2 ruje. 2 A ktorý zároveň koná zázraky aj v poníţenosti beţného ţivota.
Koná ich vo mne, takţe cítim, ako sa moja duša povznáša k dokonalos-
ti v spojení so Synom, ktorý mi rastie pod srdcom. Koná ich v Zachariá-
šovom dome, keď posvätí Jána Krstiteľa, keď pomáha Alţbete v jej utr-
pení a keď vracia reč a vieru Zachariášovi. Koná ich v Jozefovi, keď mu
otvára ducha pre svetlo takej výnimočnej pravdy, ktorú on sám nemo-
43.3 hol pochopiť, i keď bol spravodlivý.3 A po mne je Jozef najviac pote-
šovaný týmto daţďom boţských dobrodení.
Pozoruj, akú cestu vykoná. Duchovnú cestu, odkedy prišiel do môj-
ho domu aţ po útek do Egypta. Na začiatku bol len spravodlivým mu-
ţom svojej doby. Potom, v nastávajúcich fázach sa stal spravodlivým
kresťanskej doby. Nadobúda vieru v Krista a oddáva sa tejto pravej vie-
re tak, ţe od vety povedanej na začiatku cesty z Nazareta do Betlehe-
ma: ,Ako to urobíme?', vety, kde je úplne človekom, ktorý sa odhaľuje
241
so svojimi ľudskými obavami a ľudskými starosťami, prechádza k ná-
deji. V jaskyni pred narodením povie: ,Zajtra bude lepšie/Jeţiš, kto-
rý sa pribliţuje, ho uţ posilňuje touto nádejou, jedným z najkrajších
Boţích darov. Od tejto nádeje, keď ho spojenie s Jeţišom posväcuje,
prechádza k smelosti. Vţdy sa nechal viesť mnou z úctyhodného reš-
pektu, ktorý ku mne prechovával. Teraz on riadi veci materiálne a ťaţ-
šie a ako hlava rodiny rozhoduje o tom, o čom treba rozhodovať. Nie-
len to, ale v bolestnej hodine úteku, keď mesiace spojenia s boţským
Synom ho nasýtili svätosťou, je to on, kto utešuje moju bolesť a vra-
ví mi: ,Aj keby sme uţ nemali nič, budeme mať vţdy všetko, lebo bu-
deme mať jeho/ 4 Môj Jeţiš koná zázraky milosti v pastieroch. Anjel ide tam, kde je 43.4
pastier, ktorého krátke stretnutie so mnou pripraví pre milosť a privedie
ho k Milosti, aby ho Milosť spasila naveky.
Koná ich tam, kadiaľ prechádza, vyhnaný alebo vrátený do svojej ma-
lej nazaretskej vlasti. Lebo tam, kde bol on, svätosť sa šírila ako olej na
plátne a vôňa kvetov vo vzduchu. A kto sa jej dotkol, ak nebol diablom,
odchádzal od nej dychtivý po svätosti. Kde je táto dychtivosť, tam je zá-
klad večného ţivota, lebo kto chce byť dobrý, dosiahne dobro a dobro
vedie do Boţieho kráľovstva. 5 Vy ste teraz videli sväté človečenstvo môjho Syna po častiach, kto- 43.5
ré odráţajú rôzne momenty od jeho úsvitu aţ po západ. A ak otec M.
chce, môţe usporiadať časti tak, aby z toho vytvoril jeden celok, bez me-
dzier. Ak to povaţuje za uţitočné urobiť.
Mohli sme dať všetko spolu. Ale Prozreteľnosť usúdila, ţe je dobre
urobiť to takto. Pre teba, duša moja. V kaţdom diktáte sme ti dali liek
na rany, ktoré ti mali byť spôsobené. Dali sme ti ich vopred, aby sme ťa
pripravili. Zdá sa, ţe počas krupobitia nič nemôţe slúţiť ako ochrana.
Ale nie je to tak. Búrka spôsobí, ţe ľudstvo, ktoré spí pochované pod
duchovnými vodami, sa vyplaví na povrch, ale vynesie na hladinu aj
drahokamy nadprirodzeného učenia, ktoré padli do vášho srdca a ktoré
očakávajú práve tú hodinu búrky, aby znovu vyšli na hladinu a poveda-
li vám: ,Sme tu aj my. Pamätajte na nás.ť
Okrem Prozreteľnosti, duša moja, je tu aj dôvod dobra. Ako by si
bola mohla vidieť a počuť určité videnia a diktáty v terajšom stave sla-
bosti? Boli by ťa ranili tak, ţe by ťa urobili neschopnou vykonať tvoje
poslanie ,hovorkyne'. Preto sme ich dali najprv - lebo v nás je dobro-
ta -, a tak sme predišli tomu, aby ti neroztrhali srdce tie videnia a slová
242
príliš zhodné s tvojím utrpením, ktoré ho mohli zostriť aţ do kŕčovité-
ho stavu. Nie sme krutí, Mária. A konáme vţdy tak, aby ste dostali od
nás útechu, a nie úľak a rastúcu bolesť. Stačí, keď nám dôverujete. Stačí
nám, keď poviete s Jozefom: ,Ak mi ostane Jeţiš, všetko mi ostane/ le-
bo prichádzame potešiť vášho ducha nebeskými darmi.
43.6 6 Nesľubujem ti ľudské dary a útechy. Sľubujem ti tie isté útechy,
ktoré dostal Jozef - nadprirodzené. Lebo, nech to vedia všetci, dary mu-
drcov sa pri úţere, ktorá škrtí pod krkom chudobného utečenca, stenčili
rýchlo ako dúha na obstaranie si strechy a toho najpotrebnejšieho nára-
dia pre ţivot, na obţivu, ktorá tieţ bola nevyhnutná. Toto všetko pochá-
dzalo iba z toho zdroja, kým sme si nenašli prácu.
Ţidovské spoločenstvo si vţdy veľmi pomáhalo. Ale spoločenstvo,
ktoré sa pozbieralo v Egypte, bolo temer celé zloţené z prenasledova-
ných utečencov, a preto chudobných ako my, čo sme sa k nim pripoji-
li. A trochu z toho bohatstva, ktoré sme chceli ponechať pre Jeţiša, pre
nášho dospelého Jeţiša, a ktoré sme uchránili z nákladov na ubytovanie
v Egypte, sme opatrovali na návrat, a ledva postačilo na úpravu domu
a dielne v Nazarete, keď sme sa vrátili. Lebo časy sa menia, ale ľudská
chamtivosť je stále rovnaká a poslúţi si núdzou druhých, aby úţerníc-
kym spôsobom vycicala svoj podiel.
Nie. To, ţe sme mali so sebou Jeţiša, nám nezabezpečilo materiál-
ne dobrá. Mnohí z vás si na to nárokujú, len čo sa sotva spojili s Jeţi-
šom. Zabúdajú, ţe povedal: ,Hľadajte... najprv Boţie kráľovstvo... a to-
to všetko ostatné dostanete navyše/* Boh sa postará aj o pokrm. Tak
pre ľudí, ako i pre vtáky. Lebo vie, ţe potrebujete pokrm, dokiaľ telo je
stánkom vašej duše. Ale najprv proste o jeho milosť. Najprv ţiadajte pre
svojho ducha. Všetko ostatné sa vám pridá.
Jozef mal zo spojenia s Jeţišom, povedané ľudsky, útrapy, námahy,
prenasledovanie, hlad. Iné nemal. Ale keďţe smeroval iba k Jeţišovi, to
všetko sa zmenilo na duchovný pokoj, na nadprirodzenú radosť. Chce-
la by som vás priviesť k stavu, v akom bol môj ţeních, keď povedal: ,Aj
keby sme uţ nemali mať nič, budeme mať vţdy všetko, lebo máme Je- v • V (
zisa.
43.7 7 Viem, srdce sa láme. Viem, myseľ sa zahmlieva. Viem, ţivot sa stra-
vuje. Ale, Mária...! Si Jeţišova? Chceš ňou byť? Kde a ako zomrel Je-
ţiš? Dievča moje drahé, plač, ale vytrvaj pri sile. Mučeníctvo nespočíva
* Mt6 , 33 (173.7); Lk 12, 31 (276.8).
243
vo forme utrpenia. Spočíva v stálosti, s akou ho mučeník znáša. A pre-
to mučeníctvo je zbraň ako duchovná bolesť, keď sa znáša s rovnakým
cieľom. Ty ho znášaš z lásky k môjmu Synovi. Keď konáš pre bratov, je
to vţdy láska k Jeţišovi, ktorý ich chce mať spasených. A preto tvoje utr-
penie je mučeníctvom. Vytrvaj v ňom. Nechci konať sama od seba. Sta-
čí - pretoţe ťarcha je príliš silná, aby si mohla mať ešte dosť síl ovládať
sama seba a ovládnuť aj svoju ľudskú stránku, zabraňujúc plaču - sta-
čí, keď dovolíš, aby ťa bolesť mučila bez toho, aby si odporovala. Sta-
čí, keď povieš Jeţišovi: ,Pomôţ mi!' To, čo ty nemôţeš urobiť, to uro-
bí on v tebe. Zostaň v ňom. Vţdy v ňom. Nechci od neho odísť. Ak ty
nechceš, nevyjdeš od neho, a aj keď ti veľmi silná bolesť zabráni vidieť,
kde si, vţdy zostaneš v Jeţišovi.
Ţehnám ťa. Hovor so mnou: ,Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.'
Nech je to vţdy tvojím výkrikom. Kým to nebudeš hovoriť v nebi. Mi-
losť Pána nech je vţdy v tebe."
245
PRVÝ ROK JEŽIŠOVHO VEREJNÉHO ŽIVOTA
44. Rozlúčka s matkou a odchod z Nazareta, plač a modlitba spoluvykupiteľky
9. február 1944, o pol desiatej dopoludnia.
(Videnie sa začalo počas svätého prijímania.) 1 Vidím vnútro nazaretského domu. Vidím miestnosť, zrejme jedá-
leň, kde sa rodina schádza stolovať a oddychuje vo chvíľach odpočinku.
Je to veľmi malá izbička s jednoduchým obdĺţnikovým stolom oproti
akejsi truhlici pri stene. Truhlica slúţi z jednej strany stola ako lavica na
sedenie. Pri ďalších stenách sú krosna so stoličkou bez operadla, potom
ďalšie dve stoličky a polica, na ktorej sú olejové lampy a iné predmety.
Dvere sú otvorené do záhradky. Bude uţ podvečer, lebo po slnku je uţ
len spomienka na vrcholci vysokého stromu, ktorý sa práve začína zele-
nať prvými listami.
Pri stole sedí Jeţiš. Večeria a Mária ho obsluhuje. Vchádza a vychá-
dza malými dverami, a tie, predpokladám, vedú do miestnosti s ohnis-
kom, ktorého ţiaru vidno cez pootvorené dvere.
Jeţiš dva či trikrát vyzval Máriu, aby si sadla... a aby sa aj ona naje-
dia. Ale Mária nechce, odvracia hlavu a smutne sa usmieva. Po varenej
zelenine, ktorú podáva zrejme namiesto polievky, prináša pečené ryby
a potom syr, pomerne mäkký, ako čerstvý ovčí syr v tvare okruhliaku,
aké moţno vidieť v potokoch, a malé tmavé olivy. Okrúhly chlieb, ši-
roký ako tanier a nie veľmi hrubý, je uţ na stole. Je dosť tmavý, akoby
v ňom boli otruby. Pred Jeţišom je postavený krčah s vodou a pohár.
Mlčky je a pozerá sa na matku bolestne a s láskou.
Mária je viditeľne skormútená. Pobieha, aby si dodala odvahy. Ho-
ci je ešte dosť vidno, rozsvecuje lampu a kladie ju pred Jeţiša, a ako
246
naťahuje ruku, letmo pohladká Synovu hlavu. Znova otvára batoh. Zdá
sa mi, ţe je z ručne tkanej vlnenej, surovej a tým nepriepustnej látky
orieškovej farby, a prehľadáva ho. Vychádza do záhradky, ide dozadu
do akejsi komôrky. Vracia sa s pomerne scvrknutými jablkami, určite
uschovanými od leta, a vloţí ich do batohu. Potom ešte pridá chlieb
a kúsok syra, hoci Jeţiš nechce. Vraví, ţe mu stačí to, čo má.
Potom Mária znova podíde k stolu, z uţšej strany vľavo od Jeţiša,
a pozerá sa, ako je. Hľadí naňho so zármutkom i s úctou, s tvárou ešte
bledšou ako zvyčajne, bolesťou akoby zostarnutou s kruhmi pod očami,
ktoré sú znakom vyplakaných slz. I oči akoby boli jasnejšie neţ zvyčaj-
ne, akoby vyumývané slzami, ktoré ich napĺňajú pripravené vyroniť sa.
Dve bolestné a unavené oči. 2 Jeţiš je pomaly a zjavne proti svojej vôli, len aby potešil matku. Je
zahĺbený do myšlienok väčšmi neţ zvyčajne. Zdvihne hlavu a pozrie sa
na ňu. Stretáva sa s pohľadom plným sĺz a znova sa odvráti, aby jej do-
prial slobody. Uspokojí sa s tým, ţe vezme jej jemnú ruku, ktorú má opre-
tú o okraj stola. Ľavou rukou si ju pritiahne k lícu, oprie si ju oň a chvíľu
si ňou zľahka pohládza líce, aby precítil nehu tejto poľutovaniahodnej
chvejúcej sa ruky. Potom s veľkou láskou a úctou pobozká chrbát ruky.
Vidím Máriu, ako si priťahuje voľnú ľavú ruku k ústam, akoby chce-
la udusiť vzlyk. Potom si zotrie prstami veľkú slzu, ktorá sa jej skotúľala
spod mihalníc a steká po líci.
Jeţiš sa znova pustí do jedla a Mária sviţne odchádza do záhradky,
kde je uţ len slabé svetlo, a stráca sa. Jeţiš si oprie ľavý lakeť o stôl, vloţí
čelo do dlane, prestane jesť a ponorí sa do svojich myšlienok.
Potom počúva. Vstane a aj on ide do záhrady. Keď sa poobzerá do-
okola, vydá sa doprava vedľa domu a cez puklinu v kamennej stene
vchádza do miestnosti, v ktorej rozoznávam stolársku dielňu, tentoraz
pekne upratanú, bez dosák, hoblín a zapáleného ohňa. Je tam len stolár-
sky stôl s nástrojmi, všetky na svojom mieste. To je všetko.
Mária plače sklonená nad stolom. Vyzerá ako dievčatko. Hlavu má
opretú o ľavú ruku a plače nehlučne, ale bolestne. Jeţiš vojde ticho
a podíde k nej tak ľahko, ţe ona si uvedomí jeho prítomnosť aţ vtedy,
keď jej Syn poloţí ruku na sklonenú hlavu a osloví ju hlasom láskavej
výčitky: „Mamka!"
Mária zodvihne hlavu, cez závoj plaču sa pozrie na Jeţiša a so zopä-
tými rukami sa oprie o jeho pravé rameno. Jeţiš jej okrajom svojho ši-
rokého rukávu zotrie slzy z tváre a potom ju objíma, pritiahne si ju na
247
hruď a pobozká na čelo. Jeţiš je majestátny, zdá sa muţnejší ako zvyčaj-
ne. Mária vyzerá viac na dievčinu, i keď jej bolesť poznačila tvár.
„Poď, mamka," hovorí jej Jeţiš, pravým ramenom si ju drţí tesne pri
sebe a vracia sa späť do záhrady, kde si sadnú na lavičku oproti múru do-
mu. Záhrada je tichá a uţ tmavá. Osvecuje ju iba svit mesiaca a svetlo,
ktoré vychádza z jedálne. Noc je pokojná. 3Jeţiš sa rozpráva s Máriou. Zo začiatku nepočujem slová, ktoré šepká
a na ktoré Mária prikyvuje hlavou. Potom počujem: „Nech k tebe prichá-
dzajú príbuzní. Nezostávaj sama. Budem pokojnejší, matka, a ty vieš, ţe
potrebujem byť pokojný, aby som splnil svoje poslanie. Moja láska ti ne-
bude chýbať. Prídem sem často a dám ti vedieť, keď budem v Galilei a ne-
budem môcť prísť domov. Potom prídeš ty za mnou. Mamka, táto hodina
musela prísť! Tu sa začala, keď sa ti zjavil anjel. Teraz nadišla a musíme ju
preţiť, či nie, mamka? Potom sa dostaví pokoj zo zvládnutej skúšky a ra-
dosť. Najskôr treba prejsť cez túto púšť ako praotcovia, aby sa dostali do
zasľúbenej zeme. Pán Boh nám však pomôţe, ako pomohol im. A poskyt-
ne nám svoju pomoc ako duchovný pokrm, aby ţivil nášho ducha v úsilí
zdolávať skúšku. Pomodlime sa spolu Otče náš..." A Jeţiš vstáva a Mária
s ním a dvíhajú tvár k nebu. Dve ţivé hostie, ktoré svietia v tme.
Jeţiš prednáša nedeľnú modlitbu* pomaly, zato však vyslovuje slová
jasne a výrazne. Veľmi zdôrazňuje dve vety: „Príď kráľovstvo tvoje, buď
vôľa tvoja," dôrazne ich oddeľujúc od ostatných. Modlí sa s roztvore-
nými rukami, nie do kríţa, ale v postoji kňazov, keď hovoria: „Pán s va-
mi." Mária má ruky zopnuté.
* Otče náš je nedeľná modlitba, ktorú Jeţiš naučí apoštolov v druhom roku svoj-
ho verejného ţivota (v 203.5). MV uvádza nasledujúcu poznámku na strojopis-
nej kópii: Ak Jeţiš naučil „Otče nás" svojich učeníkov, nemal ho tým skôr naučiť svoju
matkui Tú matku, ktorá ako prvá povedala, keď dostala do lona Boţie semeno: „Nech sa
mi stane podľa tvojho slova,"a ktorá toto,fiat" vţdy opakovala aj pre novorodeného Sy-
na f „ Otče náš" nebola Jeţišova improvizácia pre apoštolov. Bola to „jeho "zvyčajná mod-
litba natoľko, ţe apoštoli mu povedali: „Nauč nás modliť sa tak, ako sa ty modlil "Bola
to spoločná modlitba Jeţiša a Márie. Ţe išlo o zvyčajnú Jeţišovu modlitbu, vyplýva
aj z textu v 69.5. Prečo sa ju modlil s matkou prv, neţ ju naučil učeníkov (s ktorý-
mi sa ju bude modliť a komentovať ju posledný raz ako zmŕtvychvstalý v 630.21/
26), je vysvedené v poznámke k textu 62.2. V dobe MV bolo beţné modliť sa po
latinsky, keďţe latinčina bola liturgickým jazykom. V origináli Diela sa vyskytujú la-
tinské výrazy (napr. Sanctus, Glória Patri, Poter noster a iné). V našom preklade sa
tieto modlitby uvádzajú v slovenčine.
248
44.4 4 Potom sa vrátia domov a Jeţiš, ktorého som nikdy nevidela piť ví- |
no, nalieva do pohára trocha bieleho vína z krčahu, ktorý vzal z police.
Kladie ho na stôl, berie Máriu za ruku a prinúti ju sadnúť si vedľa neho
a piť z toho vína, do ktorého namočí kúsok chleba a dá jej ho jesť. Tak
nalieha, ţe Mária sa vzdáva. Jeţiš vypije zvyšok vína. Potom si matku
pritisne k svojmu boku a drţí ju na strane srdca. Ani Jeţiš, ani Mária ne-
leţia, ale sedia ako my. Uţ sa nerozprávajú. Čakajú. Mária hladká Jeţišo-
vu pravú ruku a kolená. Jeţiš pohládza Máriino rameno a hlavu.
44.5 5 Potom Jeţiš vstane a Mária s ním. Objímajú sa a znova sa láskyplne
bozkávajú. Zdá sa, ţe sa zakaţdým chcú rozísť, ale Mária si opäť pritis-
ne k sebe svojho Syna. Je Panna Mária, ale je napokon aj matkou, ktorá
sa musí odlúčiť od svojho Syna a ktorá vie, kam povedie toto odlúčenie.
Nech mi uţ nik nehovorí, ţe Mária netrpela. Predtým som tomu málo
verila, teraz uţ vôbec nie.
Jeţiš si berie tmavomodrý plášť, prehodí si ho na ramená a na hlavu
si dá kapucňu. Potom si prehodí cez rameno batoh tak, aby mu nepre-
káţal pri chôdzi. Mária mu pomáha a neprestane mu upravovať odev,
plášť i kapucňu, a pritom ho ešte pohládza.
Jeţiš urobí úkon poţehnania v izbe a zamieri k východu. Mária ide
za ním a pri otvorených dverách sa ešte pobozkajú.
44.6 6 Cesta je tichá a osamelá, svitom mesiaca sfarbená dobiela. Jeţiš sa
vydáva na cestu. Ešte sa dva razy obráti, aby sa obzrel za matkou, kto-
rá zostala opretá o veraje, bledšia neţ mesiac a celá ţiariaca mlčanlivým
plačom. Jeţiš sa stále väčšmi vzďaľuje po bielej cestičke. Mária stále pla-
če opretá o dvere. Potom sa Jeţiš stratí za zákrutou cesty.
Začala sa jeho cesta evanjelizátora, ktorá sa skončí na Golgote. Mária
vchádza nazad do domu. Plače a pomaly zatvára dvere. Aj pre ňu sa
začala cesta, ktorá ju privedie na Golgotu. A to pre nás...
44.7
7Jeţiš hovorí:
„Toto je štvrtá bolesť Márie, Matky Boţej. Prvá, obetovanie v chráme;
druhá, útek do Egypta; tretia, smrť Jozefa; štvrtá, moje odlúčenie sa od nej.
Poznajúc túţbu pátra povedal som ti včera večer, ţe urýchlim opis
,našich( bolestí, aby boli známe. Ale ako vidíš, boli uţ ukázané bolesti
mojej matky. Uviedol som skôr útek* ako obetovanie, lebo v ten deň to
Asi ide o omyl MV namiesto pobyt, lebo z dátumov napísania vyplýva, ţe obetova-
nie (v chráme) bolo vysvedené po pobyte (v Egypte) a pred útekom (do Egypta).
249
bolo potrebné tak urobiť. Ja viem. A ty chápeš a vysvetlíš pátrovi, pre-
čo. Ústne. 8 Mám v úmysle striedať tvoje kontemplácie a moje následné vysvet- 44.8
lenia s vlastnými a pravými diktátmi, aby som pozdvihol teba a tvojho
ducha a dal ti poţehnanie vo videní, a tieţ preto, ţe takto je zrejmý šty-
listický rozdiel medzi tvojou a mojou kompozíciou.
Okrem toho, pri toľkých knihách, ktoré hovoria o mne a ktoré opa-
kovanými úpravami, zmenami a prikrášľovaním stali sa nereálnymi, tú-
ţim dať tomu, kto vo mňa verí, videnie prenesené do pravdy môjho
smrteľného času. Nevychádzam z nich zmenšený, ba práve som väčší
vo svojej pokore, ktorá sa pre vás stáva chlebom, aby vás naučila byť po-
kornými a podobnými mne, ktorý som bol človek ako vy a ktorý som
nosil vo svojej ľudskej podobe dokonalosť Boha. Musel som byť vaším
vzorom a vzory musia byť vţdy dokonalé. V kontempláciách sa nebu-
dem pridŕţať časovej línie, ktorá by zodpovedala evanjeliám. Vezmem
body, ktoré budem povaţovať za najuţitočnejšie v ten deň pre teba a pre
iných, sledujúc pritom svoju líniu výučby a dobroty. 9 Poučenie, ktoré vyplýva z kontemplácie o mojom odlúčení, je ur- 44.9
čené najmä pre rodičov a deti. Ţe Boţia vôľa povoláva k vzájomnému
zriekaniu sa pre vyššiu lásku. Na druhom mieste je určené všetkým tým,
ktorí stoja pred nejakým bolestným zrieknutím.
Koľko ich nájdete v ţivote! Sú tŕňmi na zemi a prebodávajú srd-
ce, viem. Ale tomu, kto ich prijíma s odovzdanosťou - všimnite si, ne-
hovorím: ,Tomu, kto po nich túţi a prijíma ich s radosťou' (čo je uţ
dokonalosť), hovorím: ,S odovzdanosťou' sa premieňajú na večné
ruţe. Ale iba málo ľudí ich prijíma s odovzdanosťou. Protivíte sa vô-
li Otca ako trucovité somáriky a vzpierate sa, ak sa neusilujete udrieť
duchovnými kopancami a uráţkami, čiţe vzburou a rúhaním sa dob-
rému Bohu. 10
A nehovorte: ,Mal som len toto dobro, a Boh mi ho vzal. Mal som 44.10
len túto lásku, a Boh mi ju vytrhol.' Aj Mária, láskavá ţena, láskyplná
po dokonalosť, lebo v plnej milosti aj formy lásky a citov boli dokona-
lé, mala iba jedno dobro a jednu lásku na zemi: svojho Syna. Nezostával
jej nik, iba on. Rodičia jej zomreli uţ dávno, Jozef zomrel pred niekoľ-
kými rokmi. Bol som iba ja, kto ju ľúbil a dával jej pocítiť, ţe nie je sa-
ma. Príbuzní boli k nej kvôli mne nie veľmi priateľsky naklonení, keďţe
nevedeli o mojom boţskom pôvode. Správali sa k nej ako k matke, kto-
rá si nedokáţe presadiť svoje voči synovi, čo sa neriadi beţným zdravým
250
rozumom, čo odmieta navrhovanú svadbu, ktorá by mohla priniesť
dine slávu a tieţ pomoc.
Príbuzní, hlas beţného rozumu, ľudského rozumu - vy ho nazývaj
te zdravý rozum, ale je to len ľudský rozum, čiţe egoizmus -, by boli
chceli, aby sa také konanie rozvíjalo v mojom ţivote. V podstate sa vţcH
obávali, ţe jedného dňa budú mať kvôli mne nepríjemnosti, lebo pod-
ľa nich som sa odváţil vyjadriť príliš idealistické myšlienky, ktoré mohli
naraziť na synagógu. Ţidovské dejiny boli plné učenia o údele prorokov^
Prorocké poslanie nebolo ľahké a často prinášalo prorokovi smrť a prí-
buzenstvu nepríjemnosti. V podstate mali utkvelú myšlienku, ţe jedné-
ho dňa sa budú musieť postarať o moju matku.
A preto keď videli, ţe ona mi v ničom neprekáţa, a zdalo sa im, ţe)
je pred Synom v ustavičnej poklone, dráţdilo ich to. Tieto nezhody
narastali za tri roky môjho poslania, aţ vyvrcholili v otvorených vý-
čitkách, keď prišli za mnou medzi zástupy a hanbili sa za moju, pod-
ľa nich, mániu uráţania mocenských vrstiev. Výčitky mne a jej, ne-
šťastnej matke! 11
A predsa Mária, ktorá poznala náladu príbuzných - nie všetci boli
ako Jakub, Júda a Šimon, ani ako ich matka Mária Kleopasova - a kto-
rá predvídala ich neskoršiu náladu, Mária, ktorá poznala svoj údel po-
čas tých troch rokov a údel, ktorý ju očakával na ich konci, a poznala
i môj údel, sa neprotivila, ako to robíte vy. Plakala. A kto by nebol pla-
kal nad odlúčením sa od Syna, ktorý ju miloval, ako som ju len ja mi-
loval, nad perspektívou dlhých dní bez mojej prítomnosti v osamelom
dome, nad budúcnosťou Syna, ustanoveného udrieť proti zlému svedo-
miu vinníka, ktorý sa pomstil za to, ţe bol vinný, uráţajúc Nevinného
aţ tak, ţe ho zabil?
Plakala, lebo bola spoluvykupiteľka a Matka ľudského rodu znovu-
zrodeného pre Boha. A musela plakať za všetky matky, ktoré nevedia zo
svojej bolesti matiek urobiť korunu večnej slávy.
Koľkým matkám na svete smrť vyrve z náručia dieťa! Koľkým mat-
kám nadprirodzená vôľa vyrve z náručia dieťa! Mária plakala pre všetky
svoje dcéry ako Matka kresťanov, pre všetky svoje sestry bolesťou mat-
ky, ktorá prišla o dieťa. A pre všetkých synov, ktorí, zrodení zo ţeny, sú
určení stať sa apoštolmi Boha alebo mučeníkmi z lásky k Bohu, pre ver-
nosť Bohu alebo pre ľudskú krutosť. 12
Moja krv a slzy mojej matky sú zmesou, ktorá posilňuje týchto vy-
značených na hrdinský údel, ktorá v nich zničí nedokonalosti alebo
251
i hriechy spáchané z ich slabosti tak, ţe im dá okrem mučeníctva v kaţ-
dom prípade hneď aj Boţí pokoj a, ak trpeli pre Boha, i slávu neba.
Misionári ich nachádzajú ako plameň, ktorý zohrieva, v oblastiach,
kde vládne sneh, nachádzajú ich ako rosu tam, kde páli slnko. Slzy sú
vyronené z Máriinej milosrdnej lásky, prameniace v srdci čistom ako ľa-
lia. Preto z panenskej lásky, zosobášenej s Láskou, majú oheň a z panen-
skej čistoty voňavú svieţosť, podobnú svieţosti vody z nočnej rosy zo-
zbieranej v kalichu ľalie.
Nachádzajú ich zasvätení v onej púšti, ktorou je dobre chápaný kláš-
torný ţivot - púšti, lebo tam preţíva iba spojenie s Bohom a kaţdý iný
cit padá, pričom sa stáva čisto nadprirodzenou láskou - pre príbuzných,
priateľov, nadriadených, podriadených.
Nachádzajú ich zasvätení Bohu vo svete. Vo svete, ktorý ich nechá-
pe a nemá ich rád, púšti aj pre nich, v ktorej ţijú ako keby boli sami. Tak
ich nechápu a vysmievajú pre lásku ku mne.
Nachádzajú ich moje drahé ,obete', lebo Mária je prvá z obetí pre
lásku k Jeţišovi. A svojim nasledovníčkam dáva rukou Matky a Lekára
svoje slzy, ktoré osvieţujú a opájajú k ešte vyššej obeti.
Svätý plač mojej matky! 13
Mária sa modlí. Nezdráha sa modliť kvôli tomu, ţe Boh jej dá- 44.13
va bolesť. Pamätajte si to. Modlí sa spolu s Jeţišom. Modlí sa k Otcovi.
Nášmu i vášmu.
Prvý ,Otče náš' zaznel v nazaretskej záhrade, aby utešil Máriin zármu-
tok, aby sme obetovali ,svoje€vôle Večnému vo chvíli, keď sa pre tieto
vôle začínalo obdobie stále väčšieho odriekania, ktoré vyvrcholilo pre
mňa v obetovaní ţivota a pre Máriu v smrti Syna.
A hoci sme nemali nič, čo by nám mal Otec odpustiť, jedine z po-
kory my bez hriechu sme prosili o odpustenie Otca, aby sme s odpuste-
ním a rozhrešením aj povzdychu dôstojne kráčali v ústrety svojmu po-
slaniu. Aby sme vás naučili, ţe čím viac je človek v Boţej milosti, tým
je jeho poslanie poţehnanejšie a plodnejšie. Aby sme vás naučili úc-
te k Bohu a pokore. Pred Bohom Otcom aj naše dve dokonalosti muţa
a ţeny sa cítili byť ničím a prosili o odpustenie. Tak ako prosili o kaţ-
dodenný chlieb'.
Aký bol náš chlieb? Ó, nie chlieb vymiesený čistými rukami Má-
rie a upečený v malej piecke, do ktorej som veľakrát pripravoval otiep-
ky raţdia. Aj taký je potrebný, kým človek ţije na zemi. Ale ,nášf kaţdo-
denný chlieb bolo plniť deň čo deň náš podiel poslania. Nech nám ho
252
Boh dáva kaţdý deň, lebo plniť poslanie, ktoré dáva Boh, je radosťou
,nášhoť dňa, všakţe, malý Ján? Nehovoríš to i ty, ţe sa ti zdá deň prázd-l
ny, akoby ho ani nebolo, ak ťa dobrotivosť Pána nechá jeden deň bez
tvojho bolestného poslania?
44.14 14
Mária sa modlí spolu s Jeţišom. To Jeţiš vás ospravedlňuje, detí.
To ja spôsobujem, aby u Otca boli prijateľné a plodné vaše modlitby.
Ja som povedal: ,Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám
to.'* A Cirkev posilňuje svoje modlitby, keď hovorí: ,Skrze Jeţiša Kris-
ta, nášho Pána/
Keď sa modlíte, spojte sa vţdy, vţdy, vţdy so mnou. Ja sa budem na-
hlas modliť za vás, a tak prekryjem váš ľudský hlas mojím hlasom Člo-
veka-Boha. Vašu modlitbu vloţím do svojich prebodnutých rúk a po-
zdvihnem ju k Otcovi. Stane sa obetou nekonečnej hodnoty. Môj hlas
splynie s vaším a vystúpi k Otcovi ako synovský bozk a purpur mojich
rán dá vašim modlitbám hodnotu. Buďte vo mne, ak chcete, aby Otec
bol vo vás, s vami a pre vás.
44.15 15
Dokončila si rozprávanie slovami: ,A to pre nás.. / a chcela si po-
vedať: ,Pre nás, ktorí sme takí nevďační voči týmto dvom, čo vystúpi-
li na Kalváriu pre nás/ Urobila si dobre, ţe si zaznamenala tieto slová.
Zapíš ich vţdy, keď ti ukáţem našu bolesť. Buď ako zvon, ktorý zvoní
a zvoláva k rozjímaniu a k pokániu.
Stačí, nateraz. Odpočívaj. Pokoj nech je s tebou."
45. Kázanie Jána Krstiteľa a Jeţišov krst, Boţie zjavenie
[ . . . ] . Tieţ 3. februára 1944, večer.
45.1 1 Vidím pustú rovinu, bez osád a rastlinstva. Nie sú tu obrábané polia
a je tu iba veľmi málo rasdín, vytvárajúcich tu i tam trsy na miestach, kde je
pôda v hĺbke menej vyprahnutá ako inde. Predstavte si, ţe tento veľmi vy-
prahnutý a neobrábaný terén je po mojej pravici, pričom sever mám za chrb-
tom. Predlţuje sa smerom k oblasti, ktorá je vzhľadom ku mne na juhu.
Naľavo vidím rieku s veľmi nízkymi brehmi. Tečie pomaly zo seve-
ru na juh. Z veľmi pomalého toku vody usudzujem, ţe v jej riečisku by
* Jn 16, 23 (600.26/35).
253
nemal byť veľký spád a ţe rieka tečie v takej rovnej níţine, aţ vytvára
preliačinu. Tok postačuje práve na to, aby voda nestála ako v močiari.
(Voda je plytká, takţe vidno dno. Odhadujem nie viac ako meter, najviac me-
ter a pol Široká je ako Arno pri San Miniato-Empoli - odhadujem asi tak zo
dvadsať metrov. Nemám však presný odhad) Smerom k brehom prechá-
dza rieka z azúrovej farby do jemne zelenej, kde je v dôsledku vlhkosti
pôdy pás hustej zelene. Tá obveseľuje zrak unavený z jednotvárnej ble-
dosti kameňov a štrku, ktorá sa rozprestiera vpredu.
Ako som vám uţ vysvetlila, onen vnútorný hlas,* ktorý počujem
a ktorý mi naznačuje, čo si mám všímať a vedieť, tento hlas ma upozor-
ňuje, ţe vidím údolie Jordánu. Nazývam ho údolím, lebo tak sa hovorí
miestu, cez ktoré preteká rieka, ale tu sa to nehodí označiť ho takto, lebo
údolie predpokladá hory, a ja tu nablízku nevidím hory. Skrátka, som
pri Jordáne a bezútešný priestor, ktorý pozorujem po pravici, je Judej-
ská púšť. Ak je správne povedať o mieste, kde nevidno domy a ľudskú
činnosť, ţe je to púšť, tak toto miesto nie je púšťou podľa našich pred-
stáv o púšti. Nie sú tu zvlnené duny, ako ich poznáme my, ale iba ho-
lá zem s roztrúsenými kameňmi a sutinou tak, ako zaplavené územia po
povodni. V diaľke sú kopce.
Pri Jordáne je však úţasný pokoj, osobitný pokoj, väčší neţ zvyčajne,
ako pokoj, ktorý moţno pocítiť na brehoch jazera Trasimeno (v Talian-
sku). Je to miesto, ktoré vám pripadá, ţe si pamätá lety anjelov a nebes-
ké hlasy. Neviem dobre vyjadriť to, čo pociťujem. Cítim sa však ako na
mieste, ktoré sa prihovára duchu. 2 Zatiaľ čo som pozorovala tieto veci, vidím, ţe miesto na pravom
brehu Jordánu (vzhľadom na mňa) sa zaľudňuje. Je tu veľa rôzne oble-
čených ľudí. Niektorí vyzerajú ako vidiečania, iní ako boháči, nechýba-
jú takí, ktorí sa mi javia ako farizeji podľa odevov zdobených strapca-
mi a lemovkami.
Uprostred nich, na skale, stojí muţ, v ktorom hneď spoznávam Krs-
titeľa, hoci ho vidím prvý raz. Hovorí k zástupu a ubezpečujem vás, ţe
to nie je láskavá kázeň. Jeţiš nazval Jakuba a Jána ,synmi hromu'.** Ako
* Vnútorný hlas je vnútorný poradca (tak nazvaný v 21.2, 34.1, 46.2, 55.6, 106.1,
361.1, 605.2, 607.1), alebo druhý hlas (v 41.10), alebo vnútorný hlas (v 47.9
a 101.1), alebo vnútorná intuícia (poznámka k 396.8) alebo vnútorné svetlo
(v 608.1).
** Mk 3, 17 (330.3 a 575.8).
254
potom nazvať tohto zapáleného rečníka? Ján Krstiteľ si zaslúţi pome|
novanie ako úder blesku, lavína či zemetrasenie, taký je prudký a prísny
vo svojom prejave a v gestách.
Hovorí a ohlasuje Mesiáša. Nabáda k príprave sŕdc na jeho príchod
tak, ţe sa majú odstrániť prekáţky a treba napraviť zmýšľanie. Je to však
strhujúca a drsná reč. Predchodca nemá ľahkú Jeţišovu ruku na rany
sŕdc. Je lekár, ktorý obnaţuje, prezerá a neľútostne reţe. 3 Zatiaľ čo ho počúvam - a neopakujem slová, lebo sú to tie, ktoré za-
znamenali evanjelisti,* ale zosilnené prudkosťou rečníka - vidím, ako sa
po malej cestičke, vedúcej popri trávnatom a tienistom páse lemujúcom
Jordán, uberá môj Jeţiš. (Zdá sa, akoby túto vidiecku cestu, ba skôr chodník,
vy sliapali karavány a ľudia, ktorí po nej prechádzali po celé roky a stáročia, aby
sa dostali na miesto, kde sa dá ľahko prebrodiť, lebo je tu vyvýšené koryto rieky.
Chodník pokračuje na druhej strane rieky a stráca sa v zeleni na druhom brehu.)
Jeţiš je sám. Kráča pomaly, pribliţuje sa spoza Jánovho chrbta. Pribli-
ţuje sa nehlučne a pritom načúva hromový hlas kajúcnika púšte, ako ke-
by i Jeţiš bol jedným z mnohých, ktorí prichádzali k Jánovi, aby sa dali
pokrstiť a pripraviť sa, aby boli čistí pre príchod Mesiáša. Jeţiš sa ničím
nelíši od ostatných. Svojím odevom pripomína vidiečana, spôsobmi
a krásou pána, ale ţiadne boţské znamenie ho neodlišuje od zástupu.
A predsa by človek povedal, ţe Ján pociťuje akési zvláštne duchov-
né vyţarovanie. Obráti sa a ihneď spozná jeho zdroj. Rýchlo zostúpi zo
skaly, ktorá mu slúţila za kazateľňu, a sviţne kráča k Jeţišovi, ktorý sa
zastavil zopár metrov od skupiny ľudí a opiera sa o kmeň stromu. 4 Jeţiš a Ján chvíľu uprene hľadia na seba. Jeţiš svojím neţným pohľa-
dom azúrových očí, Ján svojimi prísnymi očami čiernymi ako uhoľ, pl-
nými bleskov. Pri pozornom pohľade zblízka sú títo dvaja vzájomným
opakom. Obaja vysokí - a to je jediná podobnosť - sa od seba všetkým
ostatným úplne odlišujú. Jeţiš, plavovlasý, s dlhými upravenými vlasmi,
s pleťou bledou ako zo slonoviny, azúrovomodrými očami, v jednodu-
chom, ale vznešenom odeve. Ján, drsný, s hladkými dlhými neupravený-
mi čiernymi vlasmi padajúcimi na plecia, s riedkou čiernou bradou, ktorá
mu pokrýva takmer celú tvár, pričom však svojím závojom nezakrýva jeho
líca prepadnuté od pôstu. S čiernymi horúčkovitými očami a tmavou, sln-
kom opálenou a nečasom ošľahanou pokoţkou s hustým páperím, polo-
nahý v odeve z ťavej srsti, v páse stiahnutom koženým opaskom, ktorý mu
* Mtl, 1-12; Aftl, 1-8; LA 3, 3-18; Jn 1, 19-34.
255
pokrýva trup. Odev padá i na vychudnuté boky, na pravej strane však ne-
cháva obnaţené rebrá, na ktorých je jedinou vrstvou jeho koţa ošľahaná
vzduchom. Pri pohľade zblízka títo dvaja vyzerajú ako divoch a anjel.
Ján preskúmal Jeţiša svojím prenikavým zrakom a zvolá: „Hľa, Bará-
nok Boţí. Ako to, ţe ku mne prichádza môj Pán?"
Jeţiš odpovie pokojne: „Aby som splnil obrad pokánia."
„Nikdy, môj Pane. Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichá-
dzaš ku mne?"
Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu, lebo Ján sa pred ním sklonil, a odpo-
vie: „Nechaj, nech sa stane, ako chcem, aby sa splnilo všetko, čo je spra-
vodlivé, a aby sa tvoj obrad stal počiatkom vyššieho tajomstva, a aby sa
ohlasovalo ľuďom, ţe Obeta je na svete." 5Ján sa na neho pozerá okom, ktoré zjemňuje stekajúca slza, a kráča
pred ním k brehu, kde si Jeţiš vyzlieka plášť, šaty a tuniku, takţe zostal
oblečený v akýchsi krátkych nohaviciach. Potom schádza do vody, kde
je uţ Ján. Ján ho krstí. Leje mu na hlavu riečnu vodu, nabratú zvláštnou
šálkou, ktorú má Krstiteľ zavesenú na opasku a ktorá mi pripomína lastú-
ru alebo vydlabanú vysušenú tekvicu.
Jeţiš je ozaj Baránok. Baránok čistotou tela, skromnosťou vystupova-
nia a neţným pohľadom.
Kým Jeţiš vystúpi na breh, oblečie sa a pohrúţi sa do modlitby, Ján
upozorňuje naň zástupy, a tak vydáva svedectvo, ţe ho spoznal podľa
znamenia, ktoré mu Boţí Duch ukázal ako neomylný znak Vykupiteľa.
Ja som však uchvátená pohľadom na Jeţiša, ktorý sa modlí, a mám
pred sebou len jeho ţiariacu postavu oproti zeleni na brehu.
4. február 1944 6Jeţiš hovorí:
„Ján nepotreboval znamenie pre seba. Jeho duch, ktorý bol uţ vo-
pred posvätený v lone jeho matky, mal onen pohľad nadprirodzenej in-
teligencie, ktorú by mali všetci ľudia, keby Adam nebol zhrešil.
Keby bol človek zostal v milosti, v nevinnosti, verný svojmu Stvori-
teľovi, bol by videl Boha skrze vonkajšie podoby. V Knihe Genezis sa
hovorí, ţe Pán Boh sa dôverne rozprával s nevinným človekom a ţe člo-
vek neomdlieval pri tom hlase, nepomýlil sa v jeho rozoznávaní. Taký
bol údel človeka - vidieť a chápať Boha tak, ako to robí dieťa vo vzťahu
k rodičovi. Potom prišiel hriech a človek sa uţ neodváţil pozerať sa na
Boha, uţ nevedel vidieť a chápať Boha. A vie to stále menej.
256
Ale Ján, môj bratranec Ján bol očistený od viny, keď sa plná milos|
ti s láskou sklonila a objala predtým neplodnú a teraz plodnú Alţbetu.
Chlapček v jej lone sa zachvel od radosti, keď počul, ako odpadávajú šul
piny hriechu z jeho duše ako chrasty z hojacej sa rany. Duch Svätý, kto-|
rý urobil z Márie matku Spasiteľa, začal svoje dielo spásy prostredníc-l
tvom Márie, ţivého cibória vtelenej Spásy. Začal ho v tomto rodiacoml
sa ţivote, ktorému Boh určil, aby bol so mnou spojený ani nie tak krH
vou, ako poslaním, čo urobilo z nás akoby pery, ktoré tvoria slovo. Ján
bol perami, ja Slovom. On, predchodca v evanjeliu a v údele mučeníc-
tva. Ja ten, ktorý svojou boţskou dokonalosťou zdokonaľujem evanje-
lium začaté Jánom a mučeníctvo pre obranu Boţieho zákona.
Ján nepotreboval nijaké znamenie. Ale pre obmedzené chápanie dru-
hých bolo znamenie potrebné. Na čom by Ján zaloţil svoje tvrdenie, ak
nie na nepopierateľnom dôkaze, ktorý by mohli vnímať oči ťarbavých
a uši ťaţkopádnych? 7Ja som nepotreboval krst. Ale Pánova múdrosť usúdila, ţe to bude
chvíľa a spôsob stretnutia. A vytiahla Jána z jeho jaskyne na púšti a mňa
z môjho domu, a spojila nás v tej chvíli, aby nado mnou otvorila nebe-
sia a nechala zostúpiť seba samu, Boţiu holubicu, na toho, ktorý bude
krstiť ľudí touto Holubicou. A nechala zostúpiť zvesť, ešte silnejšiu neţ
bola anjelská, lebo je to zvesť môjho Otca: ,Toto je môj milovaný Syn,
v ktorom mám zaľúbenie/ Aby sa ľudia nevyhovárali alebo nepochybo-
vali, či ma majú alebo nemajú nasledovať. 8 Bolo veľa zjavení Krista. Prvé, po narodení, bolo mudrcom, druhé
bolo v chráme, tretie na brehoch Jordánu. Potom prišli nespočetné ďal-
šie, ktoré ti dám spoznať, lebo moje zázraky sú prejavmi mojej boţskej
prirodzenosti, aţ po posledné zázraky vzkriesenia a vystúpenia do ne-
ba.
Moja vlasť bola plná mojich zjavení. Ako semeno hodené na štyri
svetové strany diali sa v kaţdej spoločenskej vrstve a na kaţdom mies-
te - pastierom, mocnárom, učencom, neveriacim, hriešnikom, kňazom,
vladárom, deťom, vojakom, Ţidom i pohanom. I dnes sa tieto zjavenia
opakujú. Ale tak ako vtedy, ani teraz ich svet neprijíma. Neprijíma teraj-
šie a zabúda na minulé. No ja sa nevzdávam. Opakujem sa, aby som vás
spasil, aby som vás priviedol k viere vo mňa. 9 Vieš, Mária, čo robíš? Či skôr, čo robím ja tým, ţe ti ukazujem evan-
jelium? Ráznejší pokus, aby som priviedol ľudí ku mne. Ty si si to ţela-
la vrúcnymi modlitbami. Neobmedzujem sa uţ len na slovo. Unavuje
257
ich a oddeľuje. Je to hriech, ale je to tak. Pristupujem k ukázaniu môjho
I evanjelia a vysvetľujem ho, aby som ho urobil jasnejším a pútavejším.
Tebe dávam potešenie vidieť ho. Všetkým poskytujem spôsob, aby
ma túţili poznať. A ak ani to nepomôţe a oni ako kruté deti zahodia dar
bez toho, aby pochopili jeho hodnotu, tebe zostane môj dar a im mo-
je rozhorčenie. Budem musieť opäť vzniesť starú výčitku: ,Pískali sme
vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.'*
Ale to nič. Nechajme, nech si oni, neobrátiteľní, hromadia na hlave
horiace uhlíky, a obráťme sa k ovečkám, ktoré sa usilujú poznať Pastie-
ra. Ja som Pastier a ty si palica, ktorá ich privádza ku mne." 10
Ako vidíte, poponáhľala som sa vloţiť tie podrobnosti,** ktoré mi 45.10 s pre svoju malosť ušli a ktoré ste si ţelali mať. [...].
46. Jeţiša pokúša na púšti Satan; spôsob, ako zvíťaziť nad pokušeniami
\ 24. február 1944. Štvrtok po Popolcovej strede.
1 Vidím kamenistú pustatinu, ktorú som uţ videla po svojej ľavici vo 46.1
videní Jeţišovho krstu pri Jordáne. Určite som však teraz vošla do nej
hlbšie, lebo vôbec nevidím peknú rieku s pomaly tečúcou azúrovou vo-
dou, ani stuhy zelene, ktoré lemujú oba brehy a ţivia sa z tejto vodnej
tepny. Je tu iba pustatina, balvany, veľmi spálená zem, premenená na
ţltastý prach, ktorý vietor čochvíľa metie v malých víroch. Pripadajú
mi ako dych horúčkovitých úst, také sú suché a horúce a obťaţujú pra-
chom, čo vniká do nozdier i hrdla. Iba tu a tam veľmi zriedkavo vidieť
malé tŕnisté krovisko. Je záhadou, ako preţíva v tejto púšti. Podobá sa
chumáčikom zvyšných vlasov na hlave plešatého človeka. Hore je neľú-
tostne modrá obloha, dolu vyprahnutá pôda, zôkol-vôkol balvany a ti-
cho. Takto vnímam prírodu. 2 Pokúšam sa nakresliť obrovský balvan, ktorý svo- ^^^^
462
jím zvláštnym zahnutým tvarom vytvára akúsi jaskyňu, y - A v jej priehlbine, na mieste označenom kríţikom, se- / ~*~J
dí na dovlečenom kameni Jeţiš a opiera sa o balvan, j
* Lk7, 32; ako v 266.12.
** Podrobnosti MV vsunula medzi riadky rukopisu alebo do zátvorky na stránku
zošitu rukopisu. My sme ich uviedli kurzívou v texte 45.1/5.
258
Chráni sa pred spaľujúcim slnkom. Vnútorný poradca ma upozorňujq
ţe kameň, na ktorom teraz sedí, je aj jeho kľakadlo aj poduška, keď si
zahalený do plášťa doţičí na niekoľko hodín krátky odpočinok vo svi
hviezd studenej noci. Tam nablízku je jeho batoh, ktorý som ho vid
vziať si pred odchodom z Nazareta. Všetok jeho majetok. Z toho, a
je batoh sploštený, usudzujem, ţe je prázdny a niet v ňom ani trocha j
dlä, ktoré doň vloţila Mária.
Jeţiš je veľmi chudý a bledý. Sedí s lakťami opretými o kolená^
s predlaktím natiahnutým dopredu, so zopnutými rukami a so zaklies^l
nenými prstami. Rozjíma. Podchvíľou zodvihne zrak, rozhliadne sa do-|
okola a na slnko, ktoré je vysoko, takmer kolmo na azúrovej oblohej
Zavše, a najmä potom, čo sa poobzerá po okolí a pozdvihne zrak k siq
nečnému svetlu, zavrie oči a oprie sa o skalu, ktorá mu slúţi ako stries-f
ka, akoby sa ho zmocňoval závrat. 3 Vidím, ako sa objavuje ohyzdná tvár Satana. Nezjavuje sa v takej po-
dobe, ako ho zobrazujeme my, s rohmi, chvostom a podobne. Vyzerá
ako beduín zahalený do šiat a plášťa, pripomínajúceho oblečenie z maš-
karného plesu. Na hlave má turban, ktorého biele záhyby mu padajú po
bokoch tváre na ramená, aby ho chránili pred slnkom. Takto mu z tvá-
re vidieť iba malý tmavohnedý trojuholník s úzkymi a vykrútenými pe-
rami, veľmi čiernymi vpadnutými očami, ktoré sú plné šľahajúcich mag-
netických zábleskov. Dve zrenice, ktoré ti prenikajú do hĺbky srdca, aleJ|
z ktorých nemôţeš vyčítať nič alebo len jedno slovo - tajomstvo. Opak
Jeţišovho oka, ktoré tieţ fascinuje svojím magnetizmom a preniká ti do
srdca, ale v ktorom čítaš, ţe v jeho srdci je láska a dobrota pre teba. Je-
ţišovo oko je pre dušu pohladením. Satanovo je ako dvojsečná dýka, čo
ťa prebodáva a spaľuje. 4 Priblíţi sa k Jeţišovi: „Si sám?"
Jeţiš sa naňho pozrie, ale neprehovorí.
„Ako si sa sem dostal? Zablúdil si?"
Jeţiš sa naňho znova pozrie a mlčí.
„Keby som mal vo fľaši vodu, dal by som ti. Ale ani ja ju nemám.
Zdochol mi kôň a uberám sa pešo k brodu. Tam sa napijem a nájdem
niekoho, kto mi dá chlieb. Poznám cestu. Poď so mnou. Povediem ťa."
Jeţiš uţ ani nezdvihne oči.
„Neodpovedáš? Vieš, ţe keď tu zostaneš, zomrieš? Uţ sa dvíha vie-
tor. Príde búrka. Poď!"
Jeţiš zviera ruky v nemej modlitbe.
259
„Á, to si teda ty? Tak dlho ťa uţ hľadám! A teraz ťa uţ dlho pozoru-
jem. Od chvíle, keď si bol pokrstený. Vzývaš Večného? Je ďaleko. Teraz
si na zemi a medzi ľuďmi. A v ľuďoch kraľujem ja. Len mi ťa je ľúto
a chcem ti pomôcť, lebo si dobrý a prišiel si sa obetovať za nič. Ľudia
ťa pre tvoju dobrotu znenávidia. Rozumejú len zlatu, jedlu a zmyslom.
Obeť, bolesť, poslušnosť, to všetko sú pre nich slová mŕtve viac neţ tá-
to zem tu dookola. Sú ešte vyprahnutejší neţ tento prach. Iba had sa
tu môţe schovať a číhať, aby niekoho uštipol, a šakal, aby niekoho roz-
trhal. Poď preč. Nezaslúţia si, aby si pre nich trpel. Poznám ich lepšie
neţ ty."
Satan sa posadil oproti Jeţišovi a prezerá si ho svojím hrozným po-
hľadom a usmieva sa svojimi hadími ústami. Jeţiš stále mlčí a v duchu
sa modlí. 5 „Ty mi nedôveruješ. Robíš zle. Ja som múdrosť zeme. Môţem ti byť 46.5
učiteľom a naučiť ťa víťaziť. Pozri - dôleţité je víťaziť. Potom, keď sme
si uţ zabezpečili váţnosť a očarili sme svet, potom ich môţeme viesť
tam, kam chceme. Najskôr však musíme byť takými, ako sa páči im. Ako
oni. Musíme ich zvádzať tak, aby uverili, ţe ich obdivujeme a nasledu-
jeme v ich zmýšľaní.
Si mladý a pekný. Začni od ţeny. Vţdy treba začať od ţeny. Urobil
som chybu, keď som naviedol ţenu na neposlušnosť. Mal som jej pora-
diť inak. Mal som z nej urobiť lepší nástroj a bol by som porazil Boha.
Ponáhľal som sa. Ale ty! Ja ťa poučím, lebo bol deň, keď som sa pozeral
na teba s anjelským jasotom a ešte mi zostalo čosi z tej lásky.* Len ma
* Jasot a láska sa vzťahujú na anjelov, čistých duchov, ktorých stvorenie a funkcia
(čo vylučuje privilégium, vyhradené pre človeka, môcť spolupracovať na vykú-
pení, ako sa vraví v 96.5) budú objasnené v 266.11 a v poznámke k 428.4. Luci-
fer ako odbojný anjel mal na začiatku anjelské prednosti. O jeho páde a vyhnaní
z neba, ktoré sa zdá naznačené v Iz 14, 12, Dielo hovorí v 17.3, 69.4, 96.2, 131.2,
244.6, 265.4, 317.4, 414.8, 448.2, 483.3, 486.4/5, 487.6/7 (hriech odbojných an-
jelov bez nádeje na vykúpenie), 507.9, 515.3, 537.7. K tejto časti o pokúšaní Je-
ţiša MV takto poznamenáva na strojopisnej kópii: Tu sa ukazuje naplno hadia po-
vaha Lucifera. Kaţdé slovo je klamstvo a chcelo by zvádzať. Aj tvrdenie, ţe sú v ňom
ešte
zvyšky lásky. Lebo nenávisť a len nenávisť voči Bohu, Kristovi a Človekovi, ho
pobáda
k tomuto pokusu skaziť a zničiť plod vtelenia. Nenávidí natoľko, ţe jeho zloba sa
stáva
hlúposťou myslieť si, ţe môţe naviesť na hriech Krista. - Ako Michal je meno
knieţaťa
anjelov (poznámka v 376.10), tak Lucifer, Satan a Belzebul sú mená knieţaťa diab-
lov; v 243.9 je stotoţnený s Hadom pokušiteľom. Iné diabolské mená sú Mamo-
na (zosobnené s materiálnym bohatstvom) a Leviatan (poznámka v 254.1).
260
počúvaj a vyuţi moje skúsenosti. Nájdi si spoločníčku. Tam, kde sa n
podarí tebe, podarí sa jej. Si nový Adam - musíš mať svoju Evu.
A potom, ako môţeš rozumieť a liečiť choroby zmyslov, ak nevi
čo sú? Nevieš, ţe ţena je jadro, z ktorého sa rodí rastlina ţiadostivo
a násilnosti? Prečo chce muţ vládnuť? Prečo chce byť bohatý, mocnýl
Aby vlastnil ţenu. Ţena je ako škovránok. Potrebuje ţiaru, ktorá by ju
priťahovala. Zlato a moc sú dve tváre zrkadla, ktoré priťahujú ţeny a su
príčinou zla vo svete. Pozri - za tisíckou zločinov najrôznejšieho druhu
je aspoň deväťsto takých, čo pochádzajú z túţby po ovládaní ţeny ale-
bo vo vôli ţeny spaľovanej vášňou, ktorú muţ ešte neuspokojuje alebo
uţ neuspokojuje. Choď za ţenou, ak chceš poznať, čo je ţivot. Len po-
tom budeš vedieť liečiť choroby ľudstva.
Vieš, ţena je krásna! Na svete niet nič krajšieho. Muţ je obdarený
myšlienkou a silou. Ale ţena! Jej myšlienka je vôňou, jej dotyk je pohla-
dením kvetov, jej pôvab je ako opojné víno, jej slabosť je v muţových
rukách ako hodvábne pradienko alebo kučeravé vlásky dieťaťa, jej po-
hladenie je sila, ktorá sa vlieva do našej sily a zapaľuje ju. Keď sa muţ
ocitne pri ţene, prestáva bolesť, únava a starosti, a ţena je v našom ná-
ručí ako kytica kvetov. 6 Ale aký som hlúpy! Ty si hladný, a ja ti rozprávam o ţene. Tvoja si-
la je vyčerpaná. Preto sa ti zdá bezcenná táto vôňa zeme, tento kvietok
tvorstva, tento plod, ktorý dáva a vzbudzuje lásku. Pozri sa však na tie-
to kamene. Aké sú guľaté a hladké, pozlátené ţiarou zapadajúceho sln-
ka. Nepripomínajú ti chleby? Stačí, keď ty, Boţí Syn, povieš: ,Chcem,c
a stanú sa voňavým chlebom. Takým, ako práve teraz vyťahujú z pece
gazdiné pre svoje rodiny. Keby si chcel, nemohli by tieto také vyprahnu-
té agáty zarodiť chutné jabĺčka, ďatle sladké ako med? Nasýť sa, ó, Bo-
ţí Synu. Ty si Pán zeme. A zem sa ti skláňa a skladá k nohám, aby utí-
šila tvoj hlad.
Vidíš, ako bledneš a potácaš sa, len čo počuješ slovo chlieb? Úbohý
Jeţiš! Si taký slabý, ţe nemôţeš ani rozkázať, aby sa stal zázrak? Chceš,
aby som ho ja urobil za teba? Nevyrovnám sa ti, ale niečo predsa doká-
ţem. Zrieknem sa na rok svojej sily, všetku ju pozbieram, budem ti slú-
ţiť, lebo ty si dobrý a stále si uvedomujem, ţe si môj Boh, hoci teraz si
nezaslúţim, aby som ťa takto nazýval. Pomôţ mi svojou modlitbou, aby
som mohol..."
„Mlč. ,Nielen z chleba ţije človek, ale z kaţdého slova, ktoré vychá-
dza z Boţích úst.ť"
261
Diabol dostáva záchvat zúrivosti. Škrípe zubami a zatína päste. Upo-
kojí sa však a škrípanie premení v úsmev.
„Chápem. Ty sa vieš povzniesť nad potreby zeme a pociťuješ od-
por, aby si pouţil moje sluţby. Zaslúţil som si to. 7 Ale poď teda a po-
zri sa, čo sa deje v Boţom dome. Uvidíš, ako ani kňazi neodmietajú
dohovor medzi duchom a telom. Veď sú napokon ľudia, a nie anjeli.
Urob duchovný zázrak. Vynesiem ťa na vrchol chrámu a tam hore sa
premeň na nebývalú krásu. Potom zavolaj zbory anjelov a povedz im,
aby zo svojich posplietaných krídel urobili podnoţku pre tvoje nohy,
a tak ťa zniesli dolu na hlavné nádvorie. Aby ťa uvideli a pripomenu-
li si, ţe Boh jestvuje. Občas je potrebné zjaviť sa, lebo človek má veľ-
mi slabú pamäť, najmä pokiaľ ide o duchovné veci. Vieš, akí budú an-
jeli blaţení, ţe budú môcť chrániť tvoje nohy a vytvoriť ti schodište,
aby si zostúpil!"
Je povedané: ,Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha/"
„Chápeš, ţe ani tvoje zjavenie by nezmenilo veci a chrám by i ďalej
bol trhoviskom a pohoršením. Tvoja boţská múdrosť vie, ţe srdcia slu-
ţobníkov chrámu sú hniezdom zmijí, ktoré sa navzájom poţierajú, len
aby mali moc. Sú posadnutí len ľudskou mocou. 8 Tak teda poď. Klaňaj sa mi. Dám ti zem. Alexander, Kýros, Cézar,
všetci najväčší vladári z minulosti alebo ţijúci budú sa podobať vod-
com úbohých karaván v porovnaní s tebou, lebo budeš mať všetky krá-
ľovstvá zeme pod svojím ţezlom. A s kráľovstvami aj všetko bohatstvo,
všetku krásu zeme, a ţeny, a kone, a vojakov i chrámy. Keď budeš krá-
ľom kráľov a pánom sveta, budeš môcť kdekoľvek vztýčiť svoje zname-
nie. Potom ťa budú poslúchať a uctievať národy a kňazi. Všetky spo-
ločenské vrstvy ťa budú uctievať a budú ti slúţiť, lebo budeš mocný,
jediný, pán.
Pokloň sa mi aspoň na chvíľočku! Zbav ma túţby, aby ma uctieva-
li! Veď to pre ňu som bol zatratený. Smäd však vo mne zostal a spaľu-
je ma. Pekelné plamene sú svieţim ranným vánkom v porovnaní s oh-
ňom, ktorý ma zvnútra spaľuje. Tento smäd je mojím peklom. Pokloň
sa mi len na chvíľočku, len na jediný okamţik, ó, Kriste, ty, ktorý si dob-
rý! Jediný okamţik radosti pre večne suţovaného! Daj mi pocítiť, čo
znamená byť bohom, a budem ti oddaný, poslušný ako sluha po celý
ţivot vo všetkom, čo podnikneš. Len na okamţik! Jediný okamţik, a uţ
ťa nebudem trápiť!"
A Satan sa vrhá na kolená a úpenlivo prosí.
262
46.9 9Jeţiš, naopak, vstane. V týchto dňoch pôstu ešte viac pochudol, pre-
to vyzerá ešte vyšší. Svojou prísnosťou a mocou Jeţišova tvár vyjadru-
je hrôzu. Oči má ako dva zafírové šľahajúce blesky. Hlas mu znie ako
hrom, ktorý sa odráţa v priehlbine balvanu a rozlieha po skaliskách
a pustej rovine, keď hovorí: „Odíď, Satan, lebo je napísané: ,Pánovi,
svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúţiť!"'
Satan vyskočí na nohy so srdcervúcim výkrikom odsúdenca a s neo-
písateľnou nenávisťou. Pohľad na neho, ako zúri a chrlí zlosť, vyvoláva
hrôzu. A po ďalšom výkriku zlorečenia zmizne.
46.10 10
Unavený Jeţiš si sadne a oprie si hlavu o skalu. Zdá sa vyčerpaný.
Potí sa. Prichádzajú však anjelské bytosti a svojimi krídlami povievajú
v dusnej horúčave jaskyne, očisťujú ju a osvieţujú vzduch. Jeţiš otvo-
rí oči a usmeje sa. Nevidím, ţe by jedol. Povedala by som, ţe sa obţivil
vôňou raja a odchádza odtiaľ ňou občerstvený.
Slnko zašlo za obzor. Jeţiš berie svoj prázdny batoh a sprevádza-
ný anjelmi, ktorí nad ním jemne svietia na cestu, lebo sa veľmi rých-
lo stmieva, vydáva sa smerom na východ, presnejšie na severovýchod.
Nadobúda opäť svoj zvyčajný výraz a svoj istý krok. Ako spomienka na
dlhý pôst mu zostáva len asketickejší vzhľad jeho chudej, bledej tváre
a oči unesené radosťou, ktorá nie je z tejto zeme.
46.11 nJeţiš hovorí:
„Včera si nemala silu, lebo taká je moja vôľa, a preto si bola poloţi-
vou bytosťou. Doprial som odpočinok tvojim údom a uloţil som ti je-
diný pôst, ktorý ťa ťaţí - pôst môjho slova. Chuderka Mária! Mala si
Popolcovú stredu. Vo všetkom si cítila chuť popola, lebo si bola bez
svojho Učiteľa. Nedal som sa ti pocítiť. Ale bol som tam.
Dnes ráno, keďţe clivota je vzájomná, som ti v tvojom polospánku
šepkal: ,Baránok Boţí, ty snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj/ a ne-
chal som ťa to veľa razy opakovať, ba i ja sám som ti to opakoval mno-
hokrát. Myslela si si, ţe budem hovoriť o tom. Nie. Najskôr tu bol bod,
ktorý som ti ukázal a ktorý ti budem komentovať. Potom dnes večer ti
vysvetlím to druhé.
46.12 12
Videla si, ţe Satan sa vţdy ukazuje s dobroprajným zovňajškom.
V obyčajnej podobe. Ak sú duše pozorné, a najmä v duchovnom styku
s Bohom, všimnú si toto upozornenie, ktoré ich robí ostraţitými a pri-
pravenými odolať diabolským nástrahám. Ale ak duše nie sú pozorné
na Boţie veci, ak sú od nich oddelené zmyselnosťou, ktorá ich premáha
263
a ohlušuje, a nedostáva sa im pomoc modlitby, ktorá ich spája s Bohom
a vlieva jeho silu do srdca človeka akoby cez potrubie, potom môţu iba
ťaţko postrehnúť pascu, ukrytú v neškodnej podobe, a padnú do nej.
A je veľmi ťaţké vymaniť sa z nej. 13
Dve najbeţnejšie cesty, po ktorých sa uberá Satan, aby vnikol do 46.13
duší, sú zmysly a nenásytnosť. Vţdy začína materiálnou stránkou. Keď ju
odhalí a podmaní si ju, zaútočí na vyššiu časť. Najskôr na morálnu - na
myšlienky a ich pýchu a ţiadostivosť; potom na ducha, odoberajúc mu
nielen lásku - tá uţ viac nejestvuje, odkedy človek nahradil Boţiu lás-
ku inými ľudskými láskami -, ale aj bázeň voči Bohu. A vtedy sa človek
opustí dušou i telom Satanovi, aţ dospeje k tomu, ţe si dopraje všetko,
čo chce, a dopraje si toho stále viac. 14
Videla si, ako som sa správal ja. Mlčanie a modlitba. Mlčanie. Lebo 46.14
keď Satan koná svoju úlohu zvodcu a obchádza nás, treba to prekonať
bez pochabej netrpezlivosti a zbabelého strachu. Treba však na jeho prí-
tomnosť reagovať zdrţanlivosťou a na jeho zvádzanie modlitbou.
Je zbytočné diskutovať so Satanom. Vyhral by on, lebo je silný vo
svojej výrečnosti. Len Boh ho môţe poraziť. Preto sa treba utiekať k Bo-
hu, ktorý bude hovoriť za nás a cez nás. Treba ukázať Satanovi toto me-
no a toto znamenie, nie však napísané na papieri alebo vyryté do dreva,
ale napísané a vyryté v srdci. Moje meno, moje znamenie. Odpovedať
Satanovi jedine vtedy, keď sa pretvaruje, ţe je ako Boh, pouţijúc Boţie
slovo.* On ho neznáša. 15
Potom, po boji prichádza víťazstvo a anjeli slúţia víťazovi a chrá- 46.15
nia ho pred nenávisťou Satana. Osvieţia ho nebeskou rosou, milosťou,
ktorú vylievajú plným priehrštím do srdca verného dieťaťa, a poţehna-
ním, ktoré je pohladením pre ducha.
K premoţeniu Satana treba mať vôľu a vieru v Boha a v jeho po-
moc. Vieru v silu modlitby a v Pánovu dobrotivosť. Vtedy Satan nemô-
ţe ublíţiť.
Choď v pokoji. Dnes večer ťa obveselím s ostatným."
* Boţie slovo na odpovede Satanovi Jeţiš vzal z Dt 6, 13. 16; 8, 3.
264
47. Stretnutie s Jánom a Jakubom; Ján Zebedejov je čistý medzi učeníkmi
25. február 1944 1 Vidím Jeţiša, ako kráča pozdĺţ zeleného pásu na brehu Jordánu.
Zrejme sa vrátil na miesto, kde bol pokrstený. K brodu, ktorým sa pre-í chádza do Perey a ktorý bol zrejme veľmi známy a navštevovaný. Ale
miesto, ktoré sa vtedy tak hemţilo ľuďmi, je teraz prázdne. Prechádza
tadiaľ iba niekoľko pocestných, pešo, na koni či somárikovi. Zdá sa, ţe
Jeţiš si ich vôbec nevšíma. Kráča svojou cestou vystupujúc na sever, ako-
by zahĺbený do svojich myšlienok.
Keď príde k brodu, prejde okolo skupiny muţov rôzneho veku, kto-
rí ţivo diskutujú. Potom sa rozdelia, časť z nich odchádza na juh a dru-
há časť stúpa na sever. Medzi tými, čo sa uberajú na sever, vidím Jána
a Jakuba. 2 Ján zbadá Jeţiša prvý a upozorní na neho brata a svojich druhov.
Chvíľu sa rozprávajú a potom sa Ján pustí do rýchlej chôdze, aby doho-
nil Jeţiša. Jakub ide za ním pomalšie. Ostatní mu nevenujú pozornosť.
Kráčajú pomaly a rozprávajú sa.
Keď je Ján blízko Jeţiša, dva či tri metre za jeho chrbtom, zvolá: „Ba-
ránok Boţí, ktorý snímaš hriechy sveta!"
Jeţiš sa obráti a pozrie sa na neho. Sú iba pár krokov od seba. Po-
zorujú sa. Jeţiš svojím váţnym a skúmavým pohľadom, Ján svojím čis-
tým a usmievavým zrakom na peknej mladíckej, takmer dievčenskej tvá-
ri. Môţe mať tak zo dvadsať rokov a na ruţových lícach vidno len plavé
páperie, ktoré pripomína zlatý závoj.
„Koho hľadáš?" pýta sa Jeţiš.
„Teba, Učiteľ."
„Ako vieš, ţe som Učiteľ?"
„Povedal mi to Krstiteľ."
„A prečo ma teda voláš Baránok?"
„Pretoţe som počul, ako ťa on takto oslovil, raz, keď si tadiaľ prechá-
dzal, pred viac ako mesiacom."
„Čo chceš odo mňa?"
„Aby si nám hovoril slová večného ţivota a aby si nás utešil."
„Ale kto si?"
„Som Ján Zebedejov a toto je môj brat Jakub. Sme z Galiley, rybá-
ri. Ale sme aj Jánovi učeníci. On nám hovoril slová ţivota a my sme ho
265
počúvali, lebo chceme nasledovať Boha a pokáním si zaslúţiť jeho od-
pustenie, a tak si pripraviť srdcia na príchod Mesiáša. A ty si ním. Ján to
povedal, lebo videl zostupovať na teba znamenie holubice. Nám pove-
dal: ,Hľa, Baránok Boţí/ A ja ti hovorím: Baránok Boţí, ktorý snímaš
hriechy sveta, daruj nám pokoj, lebo uţ nemáme, kto by nás viedol a na-
še duše sú znepokojené."
„Kde je Ján?"
„Herodes ho dal zajať. Je vo väzení, v Machere. Tí najvernejší z nás
sa ho pokúsili oslobodiť, ale nedá sa. Vraciame sa odtiaľ.3 Dovoľ nám
ísť s tebou, Učiteľ. Ukáţ nám, kde bývaš."
„Poďte. Viete však, čo ţiadate? Kto ma chce nasledovať, bude mu-
sieť všetko zanechať - dom, príbuzných, spôsob zmýšľania a tieţ svoj
ţivot. Ak chcete, urobím z vás svojich učeníkov a priateľov. Ja však ne-
mám bohatstvo ani styky. Som a budem ešte chudobnejší. Nebudem
mať ani kde hlavu zloţiť a budú ma prenasledovať viac neţ vlci stratenú
ovcu. Moje učenie je ešte prísnejšie neţ Jánovo, lebo zakazuje aj hnevať
sa. Nezaoberá sa ani tak veľmi vonkajšími vecami, ako skôr duchovný-
mi. Musíte sa znova narodiť, ak chcete byť moji. Chcete to?"
„Áno, Učiteľ. Iba ty máš slová, ktoré nám dajú svetlo. Zostúpia tam,
kde bola predtým temnota bezútešnosti zo straty vodcu, a prinesú sl-
nečný jas."
„Poďte, teda. Budem vás učiť po ceste."
4Jeţiš hovorí:
„Skupina, s ktorou som sa stretol, bola početná. Spoznal ma však iba
jeden. Ten, ktorý mal dušu, myslenie a telo čisté, bez akejkoľvek zmy-
selnosti.
Zdôrazňujem hodnotu čistoty. Čistota je vţdy ţriedlom jasnosti mysle-
nia. Panenstvo ďalej zjemňuje a udrţuje cidivosť inteligencie a náklonnosti
na stupeň dokonalosti, ktorý dosahuje iba ten, kto je panensky čistý. 5 Panenským moţno byť mnohými spôsobmi. Z donútenia, a ten-
to druh sa týka ţien, keď neboli vyvolené pre manţelstvo. Malo by to
byť i pre muţov. Ale nie je. A to je zle, lebo z mladosti predčasne ska-
zenej chlipnosťou môţe vzísť len hlava rodiny citovo a často i teles-
ne chorá.
Ďalej je chcené panenstvo, čiţe panenstvo tých, ktorí sa v rozlete du-
še zasvätia Pánovi. Krásne panenstvo! Obeta, ktorá sa páči Bohu! Nie
všetci však vedia zotrvať v bielosti ľalie, ktorá stojí pevne na stonke,
266
vystretá k nebu, v tej bielosti, čo nepozná bahno a je otvorená iba boz-
ku Boţieho slnka a jeho rosy.
Mnohí zostanú verní samotnému faktu fyzicky, avšak neverní v mys-
li, ktorá oplakáva a túţi po tom, čo obetovala. Títo ţijú len polovičaté
panenstvo. Ak aj telo je nedotknuté, srdce nie je také. Také srdce kvasí,
vrie, uvoľňuje oblaky ţiadostivosti, o to rafinovanejšej a zavrhovanejšej,
čím viac sa utvára zmýšľanie, ktoré pohládza, pasie a ustavične zväčšuje
obrazotvornosť o nedovolených uspokojeniach aj pre tých, čo sú slo-
bodní, a ešte väčšmi nedovolených pre tých, čo sú viazaní sľubom.
Potom dochádza k pokrytectvu v sľube. Navonok síce existuje, ale
chýba mu podstata. A veru hovorím vám, ţe medzi tým, kto ku mne
prichádza s polámanou ľaliou v dôsledku donútenia tyrana, a tým, kto
prichádza s ľaliou fyzicky nezlomenou, ale baţiacou po zmyselnosti,
pohládzanej a pestovanej, aby sa ňou vyplnili hodiny osamelosti, to-
ho prvého nazývam ,pannou-panicom' a ,nie pannou-panicomť toho
druhého. A prvému dám korunu panenstva a dvojnásobnú korunu mu-
čeníctva pre zranené telo a zronené srdce od nechceného zmrzačenia. 6 Hodnota čistoty je taká, ţe, ako si videla, Satan sa usiloval v prvom
rade priviesť ma k nečistote. On dobre vie, ţe hriech zmyselnosti obna-
ţuje dušu a robí z nej ľahkú korisť pre ďalšie hriechy. Úsilie Satana sa
obrátilo na tento hlavný bod, aby nado mnou zvíťazil.
Chlieb, hlad sú materiálne formy pre obrazné vyjadrenie chuti, chutí,
ktoré Satan vyuţíva pre svoje ciele. Úplne iný je pokrm, ktorý mi ponú-
kal, aby som mu ako opitý padol k nohám! Potom by bola prišla paţra-
vosť, peniaze, moc, modlosluţba, rúhanie, odpadnutie od Boţieho zá-
kona. Ale prvý krok ako ma dostať, bol tento. Ten istý, ktorý pouţil, aby
zranil Adama.* 7 Svet sa vysmieva čistým. Tí, čo sa dopúšťajú necudnosti, útočia na
nich. Ján Krstiteľ je obeťou chlipnosti dvoch zvrátených ľudí. Ale ak má
ešte svet trocha svetla, je to vďaka čistým vo svete. Oni sú sluţobníkmi
Boha, vedia chápať Boha a opakovať Boţie slová. Povedal som: ,Blaho-
slavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha/** Aj zo zeme. Títo, ktorým
Človek - syn Boţí- poznamenáva MV na strojopisnej kópii - uţ bol zranený pý-
chou a neposlušnosťou. Zostal len ţivočíšnym človekom a bol zranený chlipnosťou, le-
bo keď stratil milosť, hrešil ako prirodzený človek. Jeţíš bol Boh a človek.
Nedotknuteľ-
ný ako Boh. A preto len ako „človek" mohol byť pokúšaný Satanom.
Aft5, 8 (170.5/11).
267
dym zmyselnosti nenarušuje myslenie, ,vidia' Boha, počujú ho, nasledu-
jú ho a upozorňujú na neho druhých. 8Ján Zebedejov je čistý. Je čistý medzi mojimi učeníkmi. Aká roz- 47.8
kvitnutá duša v tele anjela! On ma volá slovami svojho prvého učiteľa
a prosí ma, aby som mu daroval pokoj. Ale on má pokoj v sebe pre svoj
čistý ţivot a ja som ho miloval pre túto jeho čistotu, ktorej som zveril
poučenia, tajomstvá a svoje najdrahšie stvorenie, aké som mal.
Bol môj prvý učeník, môj milovaný od chvíle, keď ma uvidel. Jeho du-
ša splynula s mojou uţ odo dňa, keď ma videl prechádzať popri Jordáne,
keď na mňa upozornil Krstiteľ. Keby ma nebol neskôr stretol pri mojom
návrate z púšte, bol by ma toľko hľadal, aţ by ma našiel. Lebo kto je čistý,
je pokorný a túţi vzdelávať sa v Boţej náuke a prichádza, ako prichádza
voda do mora, k tým, ktorých spozná ako učiteľov v nebeskej náuke."
9Jeţiš ešte hovorí:
47.
9
„Nechcel som, aby si hovorila o zmyselnom pokušení tvojho Jeţi-
ša. I keď tvoj vnútorný hlas ti dal porozumieť Satanovej pohnútke zvá-
biť ma zmyselnosťou, chcel som hovoriť o tom radšej ja. Uţ na to ne-
mysli. Bolo potrebné o tom hovoriť. Teraz choď ďalej. Nechaj Satanov
kvet na jeho piesku. Poď za Jeţišom ako Ján. Budeš kráčať medzi tŕňmi,
ale ako ruţe nájdeš kvapky krvi toho, kto ich za teba vyronil, aby i v te-
be premohol telo. 10
Upozorňujem ešte na jedno. Ján vo svojom Evanjeliu hovorí o stret- 47.10
nutí so mnou: ,V nasledujúci deň/* Zdá sa preto, ţe Krstiteľ poukázal
na mňa na nasledujúci deň po krste a Ján a Jakub ma hneď nasledova-
li. To je v rozpore s tým, čo povedali ostatní evanjelisti o štyridsiatich
dňoch strávených na púšti. Čítajte to však takto: ,(Keď Jána uväznili),
v nasledujúci deň dvaja učeníci Jána Krstiteľa, ktorým na mňa ukázal slo-
vami: »Hľa, Baránok Boţí«, keď ma znovu uvideli, oslovili ma a išli za
mnou/ Po mojom návrate z púšte.
A spolu sme sa vrátili na breh Galilejského jazera, kde som našiel útu-
lok, aby som odtiaľ začal svoju evanjelizáciu. Tí dvaja rozprávali o mne
- boli so mnou počas celej cesty a celý deň v pohostinnom dome istého
priateľa môjho domu, z príbuzenstva - ďalším rybárom.
Bola to však Jánova iniciatíva, ktorému túţba po pokání premeni-
la dušu, uţ nádherne priezračnú pre jeho čistotu, majstrovské dielo
* >i,35.
268
priezračnosti, v ktorom sa jasne odráţala Pravda. A dala mu aj svätú od-
vahu čistých a veľkodušných, ktorí sa nikdy neboja ísť dopredu tam, kde
vidia, ţe je Boh, a kde je Boţia pravda, náuka a cesta. Ako veľmi som ho
miloval pre tú jeho prostú a hrdinskú vlastnosť!"
48.1
48.2
48. Ján a Jakub referujú Petrovi o stretnutí s Mesiášom 12. október 1944
1 Veľmi pokojné svitanie nad Galilejským morom. Obloha a voda sa
trblietajú ruţovkastými tónmi. Podobajú sa svitu, ktorý nesmelo vyţa-
ruje spomedzi múrov malých záhradiek dedinky pri jazere. Záhradiek,
z ktorých sa dvíhajú a vykúkajú rozstrapatené a zahmlené koruny ovoc-
ných stromov, akoby sa chceli zrútiť na uličky.
Dedinka sa práve zobúdza. Zopár ţien kráča k studni alebo ide prať
k nádrţi na pranie, niekoľkí rybári vykladajú koše rýb a s krikom vyjed-
návajú s obchodníkmi, ktorí sa sem zovšadiaľ poschádzali, alebo si od-
nášajú ryby domov. Povedala som dedinka, ale nie je taká malá. Je skôr
učupená, aspoň na tom konci, ktorý vidím, ale je rozľahlá, z väčšej čas-
ti roztiahnutá pozdĺţ jazera. 2Ján sa vynára z jednej z uličiek a náhlivo kráča k jazeru. Jakub ide za
ním, ale omnoho pokojnejšie. Ján sa pozerá na loďky, ktoré uţ dorazili
na breh, ale nevidí tú, ktorú hľadá. Vidí ju ešte niekoľko stoviek metrov
od brehu, pripravenú na pristávací manéver, a s rukami na ústach silno
kričí tiahle „o-hé!", čo bude určite pouţívaný pokrik. A keď zbadá, ţe
ho počuli, zoširoka máva rukami na pokyn: „Poďte, poďte."
Ktovie, čo si myslia ľudia v loďke. Silnejšie zaberú veslami a loďka
sa plaví rýchlejšie ako s plachtou, ktorú sťahujú, azda preto, aby pri-
šli rýchlejšie. Keď sú zo desať metrov od brehu, Ján viac nečaká. Vyzle-
čie si plášť i dlhý odev, odhodí ich na štrkovitý breh, vyzuje si sandále,
nadvihne si spodný odev a pridrţiava si ho rukou takmer pri slabinách.
Schádza do vody v ústrety tým prichádzajúcim.
„Hej vy dvaja, prečo ste neprišli?" opýta sa Ondrej. Zamračený Pe-
ter nepovie nič.
„A ty si prečo nešiel so mnou a s Jakubom?" otázkou odpovedá Ján
Ondrejovi.
„Odišiel som na ryby. Nemôţem strácať čas. Ty si zmizol s tým člo-
vekom..."
269
„Naznačoval som ti, aby si prišiel.3 Je to on. Keby si počul, aké slo-
vá...! Boli sme s ním celý deň a dlho do noci. Teraz sme vám prišli po-
vedať: ,Poďte!"'
Je to naozaj on? Si si tým istý? Vtedy sme ho ledva zazreli, keď nám
ho ukázal Krstiteľ."
Je to on. Nepoprel to."
„Ktokoľvek môţe povedať to, čo mu vyhovuje, aby zaimponoval
ľahkoverným. Nie je to prvýkrát...," zamrmlal nespokojný Peter.
„Ach, Šimon, nehovor tak! Je to Mesiáš! Vie všetko! Počuje ťa!" Jáno-
vi spôsobia bolesť a skľúčenosť slová Šimona Petra.
„Len aby! Mesiáš! A ukáţe sa práve tebe, Jakubovi a Ondrejovi! Trom
úbohým nevzdelancom! Príde úplne iný Mesiáš! A počuje ma! Ale, chu-
dák chlapec! Prvé jarné slnko ti ublíţilo. Choď, poď robiť. To bude lep-
šie. A nechaj bájky."
Je to Mesiáš, hovorím ti. Ján hovoril sväté veci, ale tento hovorí ako
Boh. Ten, kto nie je Kristus, nemôţe hovoriť podobné slová." 4 „Šimon, ja nie som chlapec. Mám svoje roky a som pokojný a pre-
mýšľam. To vieš. V tých hodinách, keď sme boli s Boţím Baránkom,
som málo rozprával, ale veľa počúval a hovorím ti, ţe to naozaj môţe
byť len Mesiáš. Prečo neuveriť? Prečo to nechcieť uveriť? Ty tak mô-
ţeš urobiť, lebo si ho nepočul. Ale ja verím. Sme úbohí a nevzdela-
ní? Hovorí, ţe prišiel, aby ohlasoval dobrú zvesť o Boţom kráľovstve,
o kráľovstve pokoja chudobným, pokorným, skôr malým ako veľkým.
Povedal: ,Veľkí majú uţ svoje slasti. Nezávideniahodné slasti v po-
rovnaní s tými, ktoré prinášam ja. Veľkí majú uţ spôsob, ako dospieť
k pochopeniu samou silou vzdelania. Ale ja prichádzam k »malým«
Izraela a sveta, k tým, čo plačú a dúfajú, k tým, čo hľadajú svetlo a sú
lační po pravej manne. Učenci im nedajú svetlo a pokrm, ale iba ťar-
chy, temnoty, retaze a pohŕdanie. A volám »malých«. Prišiel som, aby
som prevrátil svet. Lebo zníţim to, čo sa teraz drţí vysoko, a pový-
šim to, čím sa teraz pohŕda. Kto chce pravdu a pokoj, kto chce večný
ţivot, nech príde ku mne. Kto miluje svetlo, nech príde. Ja som svet-
lo sveta/ Nepovedal to takto, Ján?" Jakub rozprával pokojne, ale s po-
hnutím.
„Áno. A povedal: ,Svet ma nebude milovať. Veľký svet, lebo ho ska-
zilo zlo a modlosluţobné obchody. Svet ma nebude chcieť. Lebo syn
temnoty nemiluje svetlo. Ale zem nie je utvorená len z veľkého sve-
ta. Sú na nej tí, ktorí, aj keď sú pomiešaní vo svete, nie sú zo sveta. Sú
270
tu niektorí, čo sú zo sveta, lebo tam boli uväznení ako ryby v sieti/ po-
vedal presne takto, lebo sme sa rozprávali na brehu jazera a on ukazo-
val na siete plné rýb, ktoré ťahali na breh. Ba povedal: ,Vidíte. Ani jed-
na z tých rýb nechcela padnúť do siete. Ani ľudia by úmyselne nechceli
padnúť za korisť Mamone. Ani tí najhorší, lebo tí vo svojej pýche, ktorá
ich oslepuje, si myslia, ţe majú právo robiť to, čo robia. Ich pravým hrie-
chom je pýcha. Z neho sa rodia všetky ostatné. Ale tí, ktorí nie sú úplne
zlí, ešte väčšmi nechcú patriť Mamone. Ale tam klesajú pre ľahostajnosť
a pre ťarchu, ktorá ich ťahá na dno, a tou je Adamov hriech. Ja som pri-
šiel odstrániť tento hriech a dať - v očakávaní hodiny vykúpenia - takú
silu tým, čo uveria vo mňa, ktorá je schopná vyslobodiť ich z puta, čo
ich drţí, a oslobodiť ich, aby išli za mnou, za Svetlom sveta."' 5 „Ak teda naozaj takto povedal, treba ísť ihneď za ním." Peter so svo-
jimi úprimnými reakciami, ktoré sa mi tak veľmi páčia, sa ihneď rozho-
dol a uţ koná. Ponáhľa sa dokončiť vykladanie, lebo medzitým sa loďka
doplavila k brehu. Pomocníci ju vytiahli takmer na súš a vyloţili siete,
povrazy a plachtu. „A ty, hlúpy Ondrej, prečo si nešiel s nimi?"
„Ale... Šimon! Ty si mi vyčítal, prečo som nepresvedčil týchto,
aby išli so mnou... Celú noc si hundral a teraz mi vyčítaš, ţe som ne-
šiel...?!"
„Máš pravdu... Ale ja som ho nevidel... ty však áno... a musel si vi-
dieť, ţe nie je taký ako sme my... Bude mať v sebe čosi príťaţlivé...!"
„Ach, áno!" hovorí Ján. „Má takú tvár! Má také oči! Však, Jakub,
aké oči?! A hlas...! Ach, aký hlas! Keď rozpráva, zdá sa ti, ţe snívaš
o raji."
„Rýchlo, rýchlo. Poďme ho nájsť. Vy (hovorí pomocníkom) odnes-
te všetko k Zebedejovi a povedzte mu, aby to dokončil. My sa vrátime
dnes večer na rybolov."
Všetci sa obliekajú a odchádzajú. 6Peter sa však po pár krokoch za-
staví, uchopí Jána za rameno a opýta sa: „Povedal si, ţe vie všetko a ţe
všetko počuje...?"
„Áno. Predstav si, ţe keď sme videli spln, povedali sme: ,Ktovie, čo
robí Šimon?' On povedal: ,Práve hádţe sieť a nevie sa uspokojiť, ţe musí
robiť sám, lebo vy ste nevyplávali s druhou loďkou, v taký večer s dob-
rým úlovkom... Nevie, ţe onedlho uţ bude loviť inými sieťami a inú
korisť.'"
„Milosrdenstvo Boţie! Je to naozaj pravda! Teda počul tieţ..., ţe
som ho skoro povaţoval za luhára... Nemôţem ísť za ním."
271
„Ach, je taký dobrý! Určite vie, ţe si tak zmýšľal. To uţ vedel. Lebo
keď sme od neho odchádzali a vraveli sme, ţe ideme k tebe, povedal:
,Choďte. Ale nenechajte sa premôcť prvými posmešnými slovami. Kto
chce ísť so mnou, musí sa vedieť povzniesť nad výsmechom sveta a nad
zákazmi príbuzných. Lebo ja som nad krvou a spoločnosťou a víťazím
nad nimi. A kto je so mnou, tieţ zvíťazí naveky.' Povedal tieţ: ,Neboj-
te sa rozprávať bez strachu. Ten, ktorý vás počuje, príde, lebo je to člo-
vek dobrej vôle.'"
„Tak povedal? Tak idem. 7 Hovor, hovor ešte o ňom, kým ideme.
Kde je?"
„V chudobnom dome, asi u svojich priateľov."
„Ale je chudobný?"
„Robotník z Nazareta. Tak povedal."
„A ako ţije teraz, keď uţ nepracuje?"
„Nepýtali sme sa ho. Azda ho vydrţujú príbuzní."
„Bolo by dobré priniesť ryby, chlieb, ovocie..., niečo. Ideme sa vypy-
tovať rabína, prečo a ako, a viac neţ rabína, s prázdnymi rukami...! Na-
ši rabíni to nechcú takto..."
„Ale on chce. Jakub a ja sme mali pri sebe iba dvadsať denárov a po-
núkli sme mu ich, ako je zvykom u rabínov. Nechcel ich. Ale keď sme
naliehali, povedal: ,Boh vám ich vráti v poţehnaniach chudobných.
Poďte so mnou.' A hneď ich rozdelil chudákom, o ktorých vedel, kde
bývajú. A nám, keď sme sa ho pýtali: ,A pre seba, Učiteľ, si neodloţíš
nič?' odpovedal:,Radosť z toho, ţe konám Boţiu vôľu a slúţim na jeho
slávu.' My sme tieţ povedali: ,Ty nás povolávaš, Učiteľ. Ale my všetci
sme chudobní. Čo ti máme priniesť?' Odpovedal s úsmevom, ktorý na-
ozaj dáva pocítiť raj: ,Chcem od vás veľký poklad'; a my: ,Ale ak ne-
máme nič?' A on: ,Máte poklad zo siedmich názvov, ktorý môţe mať
aj najbiednejší človek, a najbohatší kráľ ho nemusí vlastniť. Ten má-
te a ten chcem. Počujte jeho názvy: láska, viera, ochota, čistý úmysel,
miernosť, úprimnosť, obetavosť. To chcem od toho, kto ma nasleduje,
iba toto. A vy to máte. Tento poklad spí ako semeno pod zimnou-hru-
dou, ale slnko mojej jari mu dá urodiť sedemnásobný klas.' Tak pove-
dal."
„Ach, to ma ubezpečuje, ţe je skutočný Rabbi, sľubovaný Mesiáš.
Nie je tvrdý k chudobným, neţiada peniaze... To uţ stačí, aby sa volal
Boţí Svätý. Poďme spokojne."
A všetko sa končí.
272
49. Stretnutie s Petrom a Ondrejom po reči v synagóge. Ján Zebedejov je veľký aj v pokore
13. október 1944
[ . . . ] . 10 druhej popoludní vidím toto:
Jeţiš sa blíţi po úzkej cestičke, po chodníčku medzi dvoma poliami.
Je sám. Ján mu ide v ústrety z úplne inej cestičky medzi poľami a napo-
kon príde k nemu, keď prejde cez dieru v ţivom plote.
Ján, tak vo včerajšom ako i v dnešnom videní, je úplné chlapčiatko.
S ruţovou tvárou práve dozretého muţa, bez fúzov a na dôvaţok pla-
vovlasý. A preto ani stopy po fúzoch alebo brade, iba ruţovo sfarbené
hladké líca, červené pery a veselé svetlo krásneho úsmevu a čistého po-
hľadu, ani nie tak pre tmavú tyrkysovú farbu, ako pre čistotu panenskej
duše, ktorá z neho preniká. Vlasy svetlogaštanové, dlhé a hebké, vlniace
sa pri chôdzi, rýchlej takmer ako beh.
Keď má prejsť cez plot, zavolá: „Učiteľ!"
Jeţiš sa zastaví a s úsmevom sa obráti.
„Učiteľ, tak veľmi som po tebe túţil! V dome, kde si, mi povedali, ţe
si odišiel smerom do polí... Ale nepovedali kam. Bál som sa, ţe ťa ne-
uvidím." Ján hovorí z úcty mierne sklonený. A predsa jeho postoj i po-
hľad vyjadruje dôvernú náklonnosť, keď stojí s hlavou jemne sklonenou
k ramenu a dvíha svoj pohľad k Jeţišovi.
„Videl som, ţe ma hľadáš, a prišiel som ti naproti."
„Videl si ma? Kde si bol, Učiteľ?"
„Tam." A Jeţiš ukazuje na skupinku vzdialených stromov, podľa od-
tieňa koruny myslím, ţe to sú olivy. „Tam som bol. Modlil som sa a roz-
mýšľal, čo poviem dnes večer v synagóge. Len čo som ťa uvidel, hneď
som prestal."
„Ale ako si ma mohol vidieť, keď ja sotva vidím to miesto, ukryté za
tou vyvýšeninou?"
„A predsa ho vidíš! Išiel som ti naproti, lebo som ťa videl. To, čo ne-
dokáţe oko, dokáţe láska."
„Áno, láska dokáţe.2 Teda ma miluješ, Učiteľ?"
„A ty ma miluješ, Ján, syn Zebedejov?"
„Veľmi, Učiteľ. Zdá sa mi, ţe som ťa vţdy miloval. Skôr, ako som ťa po-
znal, ešte skôr ťa hľadala moja duša, a keď som ťa uvidel, povedala mi: ,Hľa,
ten, ktorého hľadáš!' Myslím, ţe som ťa stretol, lebo moja duša ťa počula."
273
„Ty to hovoríš, Ján, a hovoríš správne. Aj ja som ti prišiel v ústrety,
lebo moja duša ťa počula. Dokedy ma budeš milovať?"
„Navţdy, Učiteľ. Nechcem uţ milovať iných okrem teba."
„Máš otca a matku, bratov, sestry, máš ţivot a so ţivotom ţenu a lás-
ku. Ako môţeš zanechať všetko pre mňa?"
„Učiteľ... neviem... ale zdá sa mi, ak to nie je pýcha povedať, ţe tvo-
ja láska mi nahradí otca a matku, bratov a sestry a aj ţenu. Všetkého,
áno, všetkého budem sýty, ak ma budeš ty milovať."
„A ak ti moja láska spôsobí bolesti a prenasledovanie?"
„Nič sa nestane, Učiteľ, ak ma ty budeš milovať."
„A v ten deň, keď by som mal zomrieť..."
„Nie! Si mladý, Učiteľ... Prečo zomierať?"
„Lebo Mesiáš prišiel, aby ohlasoval Zákon v jeho pravde a aby dovŕ-
šil vykúpenie. A svet pociťuje odpor voči Zákonu, ani nechce vykúpe-
nie. Preto prenasleduje Boţích poslov."
„Ach, nech sa to nestane! Nehovor tomu, kto ťa miluje, túto predpo-
veď o smrti...! Ale aj keby si mal zomrieť, budem ťa stále milovať. Do-
voľ mi, aby som ťa miloval." Ján má prosebný pohľad. Sklonený viac
ako inokedy kráča vedľa Jeţiša a vyzerá, akoby ţobral o lásku.
Jeţiš sa zastaví. Prezerá si ho, preniká ho svojím hlbokým pohľadom
a potom mu poloţí ruku na sklonenú hlavu. „Chcem, aby si ma miloval."
„Ach, Učiteľ!" Ján je šťastný. I keď sa jeho zrenička leskne slzou,
smeje sa mladými, peknými ústami, vezme boţskú ruku, pobozká ju
a pritlačí si ju na srdce. 3 Pokračujú v ceste.
49.
3
„Povedal si, ţe si ma hľadal..."
„Áno. Aby som ti povedal, ţe moji priatelia ťa chcú poznať... a pre-
toţe, ach, ako sa mi chcelo zostať ešte s tebou! Odišiel som od teba pred
niekoľkými hodinami... ale uţ som nemohol bez teba viac vydrţať."
„Bol si teda dobrý ohlasovateľ Slova?"
„Ale aj Jakub, Učiteľ, rozprával o tebe tak..., aby ich presvedčil."
„Spôsobom, ţe aj ten, kto nedôveroval - neprevinil sa, lebo príčinou
jeho zdrţanlivosti bola opatrnosť -, ţe aj ten sa presvedčil. Poďme ho
úplne ubezpečiť."
„Trocha sa bál..."
„Nie! Zo mňa netreba mať strach! Prišiel som pre dobrých a viac pre
tých, ktorí ţijú ešte v omyle. Chcem zachraňovať. Nie odsudzovať. Pre
poctivých ľudí budem samé milosrdenstvo."
274
„A pre hriešnikov?"
„Aj. Pod nepoctivými mám na mysli tých, čo sú duchovne nepocti-
ví a pokrytecky sa vydávajú za dobrých, a pritom robia zlé skutky. Ro-
bia také veci a tak, aby z toho mali prospech a aby mali úţitok z blíţne-
ho. K týmto budem prísny."
„Ach! Šimon môţe byt' teda pokojný. Je úprimný ako nikto iný."
„Tak sa mi páči a chcem, aby ste boli všetci takí."
„Šimon ti chce veľa povedať."
„Vypočujem si ho po príhovore v synagóge. Okrem bohatých a zdra-
vých som to dal vedieť chudobným i chorým. Všetci potrebujú dobrú
zvesť." 4 Blíţia sa k osade. Deti sa hrajú na ulici a jedno z nich sa za čímsi
rozbehlo. Bolo by sa dostalo medzi Jeţišove nohy a spadlo by, keby ho
pohotovo nezachytil. Dieťa aj tak plače, ako keby si bolo ublíţilo. Je-
ţiš ho zoberie na ruky a prihovára sa mu: „Izraelita, a plače? Čo by mu-
seli robiť tisícky a tisícky detí, ktoré vyrástli na dospelých prechádzajúc
cez púšť za Mojţišom? A predsa Najvyšší zoslal sladkú mannu práve pre
týchto, viac pre nich ako pre druhých. Lebo Najvyšší miluje nevinných
a stará sa o týchto pozemských anjelikov, týchto vtáčikov bez krídel tak,
ako sa stará o vrabce v lese a na odkvapovej rúre. Máš rád med? Áno?
Tak teda, ak budeš dobrý, budeš jesť sladší med ako dávajú včeličky."
„Kde? Kedy?"
„Keď po ţivote vernosti Bohu prídeš k nemu."
„Viem, ţe tam nepôjdem, ak nepríde Mesiáš. Mama mi hovorí, ţe te-
raz my, Izraeliti, sme ako mnohí Mojţišovia a umierame s pohľadom na
zasľúbenú zem. Hovorí, ţe sme tu a očakávame, ţe do nej vojdeme, a ţe
iba Mesiáš nás vpustí."
„Aký šikovný malý Izraelita! Dobre. Hovorím ti, ţe keď zomrieš* vojdeš
ihneď do raja, lebo Mesiáš uţ otvoril brány neba. Ale musíš byť dobrý."
„Mama, mama!" Dieťa sklzne z Jeţišovho náručia a beţí v ústrety
mladej ţene, ktorá prichádza s medenou amforou. „Mama! Nový rab-
bi mi povedal, ţe prídem hneď do raja, keď zomriem a budem jesť veľa
medu... ale ak budem dobrý. Budem dobrý!"
„Kieţ by to dal Boh! Odpusť, Učiteľ, ak ťa obťaţoval. Je taký ţivý!"
„Nevinnosť neobťaţuje, ţena. Nech ťa ţehná Boh, lebo si matka, kto-
rá vychováva deti, aby poznávali Zákon."
Ţena zrumenie pri pochvale a odpovie: „Aj teba nech poţehnáva
Boh." A odíde so svojím malým.
275
5 „Máš rád detí, Učiteľ?"
„Áno, lebo sú čisté... a úprimné... a láskyplné."
„Máš synovcov, Učiteľ?"
„Mám len matku... Ale v nej je čistota, úprimnosť, láska najsvä-
tejších dietok, spolu s múdrosťou, spravodlivosťou a silou dospelých.
Mám všetko vo svojej matke, Ján."
„A opustil si ju?"
„Boh prevyšuje aj najsvätejšiu matku."
„Spoznám ju?"
„Spoznáš ju."
„A bude ma ľúbiť?"
„Bude ťa ľúbiť, lebo miluje toho, kto miluje jej Jeţiša."
„Teda nemáš bratov?"
„Mám bratrancov zo strany manţela mojej matky. Ale kaţdý človek
mi je bratom a prišiel som pre všetkých.6 Hľa, uţ sme pred synagógou.
Vojdem a ty prídeš so svojimi priateľmi za mnou."
Ján odíde a Jeţiš vchádza do štvorcovej miestnosti so zvyčajným
trojuholníkovým svietnikom a so stojanmi na čítanie s pergamenovými
zvitkami. Zástup uţ očakáva v modlitbe. Aj Jeţiš sa modlí. Zástup šep-
ká a rozpráva sa za ním. Jeţiš úklonom pozdraví predstaveného synagó-
gy a potom si nechá podať náhodne vybraný zvitok.
Jeţiš začína vyučovať. Hovorí:
„Toto mi káţe Duch, aby som prečítal pre vás. V siedmej hlave Kni-
hy Jeremiáša sa hovorí: ,Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Na-
pravte svoje cesty a svoje činy, tak vás nechám bývať na tomto mieste.
Nespoliehajte sa na takéto klamlivé reči: »Chrám Pánov, chrám Pánov,
chrám Pánov je toto!« Ak dôkladne napravíte svoje cesty a svoje činy,
ak budete ľuďom naozaj prisluhovať právo, cudzincov, siroty a vdovy
nebudete utláčať, nebudete vylievať nevinnú krv na tomto mieste a na
vlastnú záhubu nebudete chodiť za cudzími bohmi: nechám vás bývať
na tomto mieste v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov do ve-
kov/*
Počúvaj, Izrael! Hľa, ja prichádzam, aby som vám osvietil slová svet-
la, ktoré vaša zatemnená duša uţ nevie vidieť a pochopiť. Počúvajte. Ve-
ľa plaču zostupuje na zem Boţieho ľudu a plačú starci, ktorí pamätajú
starú slávu, plačú dospelí, ktorí sú ujarmení, plačú deti, ktoré neuvidia
* >7,3-7.
276
príchod budúcej slávy. Ale sláva zeme nie je ničím v porovnaní so slá-
vou, ktorú nemôţe odňať nijaký utláčateľ, iba ak Mamona a zlá vôľa.
Prečo plačete? Ako to, ţe Najvyšší, ktorý bol vţdy dobrý k svojmu ľu-
du, teraz odvrátil svoj pohľad inam a upiera svojim synom, aby videli je-
ho tvár? To uţ nie je Boh, ktorý otvoril more a nechal po ňom prejsť Iz-
rael a viedol ho po púšti, kŕmil a obraňoval ho pred nepriateľom, aby
nezblúdil z cesty do neba, a tak ako dal telu oblak, tak dal dušiam Zákon?
To uţ nie je Boh, ktorý osladil vody a zoslal mannu nevládnym? To uţ
nie je Boh, ktorý chcel, aby ste sa usadili na tejto zemi a uzavrel s vami
zmluvu Otca so synmi? A teda, prečo vás teraz cudzinec ovládol?
Mnohí medzi vami šomrú: ,A predsa tu je chrám!' Nestačí mať chrám
a chodiť doň modliť sa k Bohu. Prvý chrám je v srdci kaţdého človeka
a v tom sa má konať svätá modlitba. Modlitba však nemôţe byť svätá,
ak sa najskôr nenapraví srdce a ak sa so srdcom nenapravia zvyky, city,
normy spravodlivosti voči chudobným, voči sluhom, voči príbuzným,
voči Bohu.
Pozrite sa. Vidím bohatých s tvrdým srdcom, ktorí dávajú štedré obe-
ty na chrám, ale nevedia povedať chudobnému: ,Bratku, tu máš chlieb
a peniaze. Prijmi ich. Dávam ich zo srdca. A nech ťa neponíţi pomoc,
ako mňa nech nepremôţe pýcha, keď pomoc poskytujem.' Hľa, vidím
modliacich sa, ktorí sa sťaţujú Bohu, ţe ich hneď nevypočuje, ale po-
tom bedárovi - a niekedy je to vlastný príbuzný, ktorý mu povie: ,Počú-
vaj ma' - odpovedia s kamenným srdcom: ,Nie.' Hľa, vidím, ţe plačete,
lebo vládca vyţmýkal vašu peňaţenku. Ale potom vy vyţmýkate krv to-
mu, koho nenávidíte, a neštítite sa vycicať mu z tela krv a ţivot.
Ach, Izrael! Nadišiel čas vykúpenia. Pripravujte mu však cesty v sebe
svojou dobrou vôľou. Buďte čestní, dobrí, milujte sa navzájom. Boha-
tí, nepohŕdajte. Obchodníci, neokrádajte. Chudobní, nezáviďte. Máte
všetci jednu krv a jedného Boha. Všetci ste povolaní k rovnakému úde-
lu. Nezatvárajte si svojimi hriechmi nebo, ktoré vám Mesiáš otvorí. Hre-
šili ste aţ doteraz? Prestaňte uţ. Vzdajte sa kaţdého hriechu.
Jednoduchý, dobrý a ľahký je zákon, ktorý sa vracia k desiatim po-
čiatočným prikázaniam, ale ponoreným do svetla lásky. Poďte. Ukáţem
vám, ktoré to sú: láska, láska, láska. Láska Boha k vám, vaša k Bohu,
láska medzi blíţnymi. Vţdy láska, lebo Boh je láska a synovia Otca sú
tí, ktorí vedia ţiť lásku. Ja som tu pre všetkých, aby som dal všetkým
svetlo Boha. Hľa, Otcovo slovo, ktoré sa stáva vo vás pokrmom. Po-
ďte, ochutnajte, zameňte týmto pokrmom krv ducha. Kaţdý jed nech
277
opadne, kaţdá ţiadostivosť nech umrie. Nová sláva sa vám ponúka, tá
večná, a vojdú do nej tí, ktorých srdcia budú pravdivo skúmať Boţí zá-
kon. Začnite od lásky. Nie je nič väčšieho. Lebo keď budete vedieť milo-
vať, budete vedieť uţ všetko. A Boh vás bude milovať a Boţia láska zna-
mená pomoc proti kaţdému pokušeniu.
Nech je Boţie poţehnanie na tom, kto k nemu obráti srdce plné dob-
rej vôle."
Jeţiš sa odmlčí. Ľudia si šepkajú. Zborovo spievajú hymny a potom
sa zhromaţdenie rozchádza. 7 Jeţiš vychádza na malé námestie. Pri bráne je Ján a Jakub s Petrom
a Ondrejom.
„Pokoj s vami," hovorí Jeţiš a dodáva: „Pozrime sa, tu je človek, kto-
rý na to, aby bol spravodlivý, nesmie posudzovať, kým najprv nespozná.
Ktorý je však čestný a prizná si svoj omyl. Šimon, chcel si ma vidieť? Tu
som. A ty, Ondrej, prečo si neprišiel predtým?"
Dvaja bratia sa pozerajú na seba v rozpakoch. Ondrej zamrmle: „Ne-
odváţil som sa..."
Peter očervenie. Nepovie nič. Ale keď počuje, ţe Jeţiš hovorí brato-
vi: „Urobil si zle, keď si prišiel? Len zlo sa človek nesmie odváţiť konať,"
zasiahne úprimne: „To je moja vina. On ma chcel priviesť k tebe ihneď.
Ale ja... ja som povedal... Áno. Povedal som: ,Neverímť a nechcel som
prísť. Ach, teraz sa cítim lepšie...!"
Jeţiš sa usmeje. A potom povie: „Pre tvoju úprimnosť ti hovorím, ţe
ťa mám rád."
„Ale ja... ja nie som dobrý... nie som schopný konať to, čo si hovo-
ril v synagóge. Som hnevlivý a ak ma niekto urazí... ech! Som závistli-
vý a mám rád peniaze... a pri svojom obchodovaní s rybami... ech! nie
vţdy... nie vţdy som nekradol. A som nevzdelaný. A mám málo času,
aby som išiel za tebou a dostal svetlo. Ako to urobím? Chcel by som sa
stať takým, ako hovoríš, ale..."
„Nie je to ťaţké, Šimon. Poznáš trochu Písmo? Áno? No tak si spo-
meň na proroka Micheáša. Boh chce od teba to, čo hovorí Micheáš.* Ne-
ţiada ťa, aby si si vytrhol srdce, ani aby si obetoval najsvätejšie city. Na-
teraz ťa o to nežiada. Jedného dňa ty sám dáš Bohu aj seba samého bez
toho, aby ťa o to poţiadal. On očakáva, ţe slnko a rosa urobia z teba, zo
stebla trávy, mohutnú a slávnu palmu. Nateraz ťa ţiada o toto: Konať
* Micbé, 8.
278
spravodlivo, milovať milosrdenstvo, všemoţne sa starať o to, aby si nasle-
doval svojho Boha. Usiluj sa to robiť a Šimonova minulosť bude zrušená
a staneš sa novým človekom, priateľom Boha a jeho Krista. Uţ nebudeš
Šimon. Budeš sa volať Kéfas. Bezpečná skala, o ktorú sa opriem."
„To sa mi páči! Tomu rozumiem. Zákon je taký... je taký... aha, ja
ho neviem tak dodrţiavať, ako ho plnia rabíni! Ale to, čo hovoríš ty,
áno. Zdá sa mi, ţe sa mi to podarí. A ty mi budeš pomáhať. Tu bývaš?
Poznám domáceho pána."
„Tu. Ale teraz pôjdem do Jeruzalema a potom budem kázať po Pales-
tíne. Preto som prišiel. Ale budem sem chodiť často.
„Prídem si ťa ešte vypočuť. Chcem byť tvojím učeníkom. Trochu
svetla mi vojde do hlavy."
„Predovšetkým do srdca, Šimon. Do srdca. A ty, Ondrej, čo nič ne-
hovoríš?"
„Počúvam, Učiteľ."
„Môj brat je bojazlivý."
„Stane sa levom. Zvečerieva sa. Boh vás ţehnaj a nech vám dá dob-
rý úlovok. Choďte."
„Pokoj s tebou." Odchádzajú. 8 Len čo je Peter vonku, povie: „Ale čo chcel povedať predtým, keď
hovoril, ţe budem loviť inými sieťami a iné ryby?"*
„Prečo si sa ho na to nespýtal? Chcel si sa tak veľa pýtať, a potom si
takmer nehovoril."
„Hanbil... som sa. Tak sa líši od všetkých rabínov!"
„Teraz ide do Jeruzalema..." Ján to hovorí s veľkou túţbou a nostal-
giou. „Chcel som mu povedať, či by mi nedovolil ísť s ním... a neod-
váţil som sa..."
„Choď mu to povedať, chlapče," hovorí Peter. „Nechali sme ho
tak... bez milého slova... Nech aspoň vie, ţe ho obdivujeme. Choď,
choď. Tvojmu otcovi to vysvetlím."
„Idem, Jakub?"
„Choď."
Ján beţí... a behom sa vráti a jasá. „Povedal som mu: ,Chceš, aby som
išiel s tebou do Jeruzalema?' Odpovedal mi: ,Poď, priateľu.' Priateľu, po-
vedal! Zajtra v tomto čase prídem sem. Ach! Do Jeruzalema s ním!..."
... Videnie sa končí.
* O čom mu Ján hovoril v 48.6.
279
9 K tomuto videniu mi dnes ráno (14. októbra) Jeţiš hovorí: 49.9
„Chcem, aby si ty a všetci zdôrazňovali Jánovo správanie sa v jed-
nej jeho stránke, ktorá stále uniká. Obdivujete ho, lebo je čistý, láskavý
a verný. Ale nevšímate si, ţe bol veľký aj v pokore. On, prvý pôvodca
príchodu Petra ku mne, skromne zamlčuje túto podrobnosť.
Apoštolom Petra, a teda prvý z mojich apoštolov, bol Ján. Prvý
v tom, ţe ma spoznal, prvý v tom, ţe ma oslovil, prvý v tom, ţe ma
nasledoval, prvý v tom, ţe ma ohlasoval. A predsa, vidíte, čo hovo-
rí? Hovorí: Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali
Jeţiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho bra-
ta Šimona a povedal mu: »Našli sme Mesiáša«... A priviedol ho k Je-
ţišovi/*
Ján je nielen dobrý, ale aj spravodlivý a vie, ţe Ondrej sa suţuje pre
svoju uzavretú a bojazlivú povahu, ţe by tak veľmi chcel konať, ale ne-
darí sa mu, a chce, aby sa v pamäti potomstva uchovalo uznanie jeho
dobrej vôle. Chce, aby Ondreja povaţovali za prvého Kristovho apoš-
tola pri Šimonovi, hoci jeho bojazlivosť a poddanosť bratovi ho obme-
dzovali v apoštoláte. 10
Koľkí z tých, čo robia niečo pre mňa, vedia napodobňovať Jána 49.10
a nevyhlasujú sa za neprekonateľných apoštolov bez toho, aby si uve-
domili, ţe ich úspech pochádza z celého komplexu vecí, ktoré nie sú len
svätosť, ale aj ľudská odvaha, šťastie a občasná blízkosť tých menej od-
váţnych a šťastných, ale azda svätejších od nich?
Keď budete mať úspech v konaní dobra, nevystatujte sa, akoby to
bola všetko vaša zásluha. Vzdávajte vďaky Bohu, Pánovi apoštolských
robotníkov, a majte čistý zrak a úprimné srdce, aby ste videli a vzda-
li kaţdému pochvalu, ktorá mu prislúcha. Čistý zrak na rozlišovanie
apoštolov, ktorí prinášajú ţertvy a sú prvými ozajstnými pákami pri
konaní druhých. Iba Boh vidí týchto, ktorí sú bojazliví, budia dojem,
akoby nič nerobili, a zatiaľ sú uchvatiteľmi ohňa z neba, ktorý pomá-
ha v práci udatným. Úprimné srdce, ktoré hovorí: Ja konám. Ale ten
miluje viac ako ja, modlí sa lepšie ako ja, obetuje sa tak, ako sa ja ne-
viem a ako Jeţiš povedal: »... vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dve-
re a modli sa ... v skrytosti.«** Ja, keďţe vnímam jeho pokornú a svä-
tú čnosť, chcem ju urobiť známou a povedať: »Ja som aktívny nástroj;
* Jn 1,40-42.
** Mí6$ 6 (172.5/6).
280
no on je sila, ktorá ma pohýna, lebo je zaštepený do Boha, a tým je pre
mňa kanálom nebeskej sily.«'
A poţehnanie Otca, ktoré zostupuje odmeniť pokorného, čo sa v ti-
chosti obetuje, aby dodal silu apoštolom, zostúpi aj na apoštola, ktorý
úprimne uzná nadprirodzenú a mlčanlivú pomoc, prichádzajúcu k ne-
mu od pokorného, a jeho zásluhu, ktorú si ľudská povrchnosť nevšíma.
Učte sa všetci. 11
Je Ján môj milovaný? Áno. Ale nemá aj túto podobnosť so mnou?
Čistý, láskavý, poslušný, ale aj pokorný. Zrkadlil som sa v ňom a videl
som v ňom svoje čnosti. Miloval som ho preto ako svoje druhé ja. Videl
som na ňom pohľad Otca, ktorý ho uznával ako malého Krista. A moja
matka mi hovorievala: ,V ňom cítim druhého syna. Zdá sa mi, ţe vidím
teba, zobrazeného v tom človeku.'
Ach, Plná múdrosti, ako ťa poznala, ach, môj milovaný! A dva blan-
kyty vašich sŕdc čistoty splynuli do jedného závoja, aby ma ochraňovali
svojou láskou a stali sa jednou láskou ešte skôr, ako som dal matku Jáno-
vi a Jána matke. Milovali sa, lebo spoznali, ţe sa podobajú - deti a súro-
denci Otca a Syna."
50. V Betsaide v Petrovom dome,
stretnutie s Filipom a Natanaelom
15. október 1944
[ . . . ] . 1 Neskôr (o pol desiatej) musím opísať toto.
Ján klope na dvere domu, kde je Jeţiš hosťom. Prichádza ţena a keď
vidí, kto tam je, zavolá Jeţiša.
Pozdravia sa pozdravom pokoja. A potom Jeţiš hovorí: „Prišiel si rýchlo, Ján."
„Prišiel som ti povedať, ţe Šimon Peter ťa prosí, aby si išiel cez Betsai-
du. Hovoril o tebe mnohým... Nelovili sme túto noc. Modlili sme sa,
ako to vieme robiť, a zriekli sme sa zisku, lebo... sobota sa ešte neskon-
čila. Dnes ráno sme chodili po uliciach a rozprávali o tebe. Sú tam ľu-
dia, ktorí by ťa chceli počuť... Prídeš, Učiteľ?"
„Prídem. Aj tak musím ísť do Nazareta predtým, ako pôjdem do Je- ruzalema."
„Z Betsaidy do Tiberiady ťa odvezie Peter na svojej loďke. Prídeš skôr."
281
„Poďme teda."
Jeţiš si zoberie plášť a batoh. Ale Ján mu batoh vezme. Pozdravia do-
mácu pani a odchádzajú. 2 Vo videní sa mi ukazuje, ako vychádzajú z dediny a začiatok cesty
do Betsaidy. Nepočujem však rozhovor, ba videnie sa preruší a začne sa
znova pri vstupe do Betsaidy. Pochopím, ţe je to toto mesto, lebo vi-
dím Petra, Ondreja a Jakuba a s nimi ţeny, ktoré očakávajú Jeţiša na za-
čiatku obydlí.
„Pokoj s vami. Tak som tu."
„Vďaka, Učiteľ, za nás a za tých, čo čakajú. Nie je sobota, no nepri-
hovoríš sa tým, ktorí ťa čakajú, aby ťa počúvali?"
„Áno, Peter. Prihovorím sa im. V tvojom dome."
Peter sa poteší: „Poď, teda. Toto je moja ţena, toto je Jánova matka
a toto sú ich priateľky. Ale i ďalší ťa čakajú - naši príbuzní a priatelia."
„Upozorni ich, ţe odídem večer a predtým k nim prehovorím."
Zabudla som povedať, ţe odišli z Kafarnauma pri západe slnka a do
Betsaidy som ich videla prísť ráno.
„Učiteľ... prosím ťa. Pobudni jednu noc v mojom dome. Do Jeru-
zalema je dlhá cesta, aj keď ti ju aţ do Tiberiady skrátim na loďke. Môj
dom je chudobný, ale počestný a priateľský. Zostaň s nami túto noc."
Jeţiš hľadí na Petra a ostatných, všetkých v očakávaní. Hľadí na nich
skúmavo. Potom sa usmeje a povie:
Nová radosť pre Petra.
Ľudia pozerajú zo dverí a ţmurkajú. Nejaký muţ zavolá na Jakuba
a ticho s ním hovorí ukazujúc na Jeţiša. Jakub súhlasí a muţ odchádza
porozprávať sa s ostatnými, ktorí sú na kriţovatke.
Vchádzajú do Petrovho domu. Veľká a zadymená kuchyňa. V jed-
nom rohu sú siete, povrazy a koše na ryby. Uprostred široké a nízke
ohnisko, nateraz bez ohňa. Z dvoch protiľahlých dverí vidno cestu
a ovocný sad s figovníkmi a vinnou révou. Za cestou sa vlní belasé jaze-
ro. Za záhradkou vidno tmavý múr ďalšieho domu.
„Ponúkam ti to, čo mám, Učiteľ, a ako viem..."
„Lepšie a viac by si nemohol, lebo mi to ponúkaš s láskou."
Jeţišovi podávajú vodu, aby sa osvieţil, a potom chlieb a olivy. Jeţiš
ochutná niekoľko súst, aby ukázal, ţe prijíma, a potom ďakujúc odmieta.
Deti zvedavo nazerajú zo záhrady a z cesty. Ale neviem, či sú to Pet-
rove deti. Viem iba, ţe na ne Peter zagáni, aby udrţal malých votrelcov
vzadu. Jeţiš sa usmeje a povie: „Len ich nechaj."
282
„Učiteľ, chceš si odpočinúť? Tu je moja izba, tam je Ondrejova. Vy-
ber si. Nebudeme hluční, kým budeš odpočívať."
„Máš aj nejakú terasu?"
„Áno. A vinič, hoci je ešte takmer bez listov, tam dáva trocha tie-
na.
„Zaveď ma ta. Odpočiniem si radšej hore. Budem premýšľať a mod- liť sa."
„Ako chceš. Poď."
Zo záhrady vedú schody na strechu, ktorá slúţi ako terasa. Je ohra-
ničená nízkym múrikom. I tu sú siete a povrazy. Aké je tu však svetlo
z oblohy a aké nádherné blankytné jazero vidno!
Jeţiš si sadne na stoličku a chrbtom sa oprie o múrik. Peter vystiera
plachtu na vinič a po jeho boku, aby z nej urobil ochranu pred slnkom.
Povieva jemný vánok a vládne hlboké ticho. Jeţiš si ho očividne uţíva.
„Idem, Učiteľ."
„Choď. Ty a Ján choďte oznámiť, ţe po západe slnka tu budem ho- voriť."
Jeţiš zostáva sám a dlho sa modlí. Dva páry holubov podchvíľou pri-
lietajú k hniezdam a počuť čvirikanie vrabcov, inak nie je nijaký hluk
alebo ţivot okolo modliaceho sa Jeţiša. Hodiny plynú pokojne a ticho. 3 Potom Jeţiš vstane, prechádza sa a hľadí na jazero. Pozerá sa a us-
mieva sa na deti, ktoré sa hrajú na ceste a tieţ sa naňho usmievajú. Hľadí
na cestu smerom k námestiu, ktoré je asi sto metrov od domu. Potom zí-
de dolu. Smeruje do kuchyne: „Ţena, idem sa poprechádzať na breh."
Vychádza a ide k brehu, k deťom. Pýta sa ich: „Čo robíte?"
„Chceli sme sa hrať na vojnu. Ale on nechce, a tak sa hráme na lov."
Ten, čo nechce, je rozumné útle dieťa, avšak s veľmi ţiarivou tvárou.
Moţno vie, ţe útly, aký je, by pri hre na vojnu od druhých dostal, a pre-
to sa prihovára za mier.
Jeţiš to však vyuţíva ako podnet, aby sa porozprával s deťmi.: „Má
pravdu. Vojna je Boţí trest na potrestanie ľudí a znak, ţe človek uţ nie
je pravým Boţím synom. Keď Najvyšší stvoril svet, urobil všetko - sln-
ko, more, hviezdy, rieky, rastliny, ţivočíchy, ale neurobil zbrane. Stvo-
ril človeka a dal mu oči, aby jeho pohľady boli láskavé, dal mu ústa, aby
hovoril o láske, sluch, aby počul o láske, ruky, aby poskytovali pomoc
a hladkali, nohy, aby rýchlo beţali k bratovi, ktorý je v núdzi, a srdce
schopné milovať. Dal človeku rozum, slovo, city, chuť. Ale nedal mu
nenávisť. Prečo? Lebo človek, Boţie stvorenie, mal byť láskou, ako Boh
283
je láska. Keby človek zostal Boţím stvorením, zostal by v láske a ľudská
rodina by nepoznala vojnu a smrť."
„Ale on sa nechce hrať na vojnu, lebo vţdy prehrá" (uhádla som).
Jeţiš sa usmeje a povie: „Nie je potrebné nechcieť to, čo nám škodí,
lebo nám to škodí. Treba nechcieť niečo, čo škodí všetkým. Ak niekto
povie: ,Nechcem to, lebo prehrám,' je egoista. Ale dobrý Boţí syn po-
vie: ,Bratia, ja viem, ţe by som vyhral, ale hovorím vám - nehrajme sa
toto, aby to vám neuškodilo.' Ach, ako tento pochopil základné priká-
zanie! Kto mi ho vie povedať?"
Jedenásť úst povie zborovo: „Budeš milovať Pána, svojho Boha, ce-
lým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou a miluj
svojho blíţneho ako seba samého."
„Ó, ste šikovní chlapci.4 Chodíte uţ všetci do školy?"
„Áno."
„Kto je najšikovnejší?"
„On." To je ten útly chlapček, ktorý sa nechce hrať na vojnu.
„Ako sa voláš?"
Joel."
„Slávne meno! Ono hovorí:slaboch nech povie: »Som hrdina!«'*
Ale v čom hrdina? V zákone pravého Boha, aby som bol medzi tými,
ktorých on bude súdiť v Údolí rozsudku ako svojich svätých. Ale súd
je uţ blízko. Nie v Údolí rozsudku, ale na hore vykúpenia. Tam, me-
dzi slnkom a mesiacom zatemnenými hrôzou a hviezdami chvejúcimi
sa súcitným plačom budú rozsúdení synovia svetla od synov temno-
ty. A celý Izrael spozná, ţe prišiel jeho Boh. Šťastní tí, ktorí ho spozna-
jú. Med, mlieko a čisté vody im zostúpia do srdca a tŕnie sa stane več-
nými ruţami. Kto z vás chce byť medzi tými, ktorých Boh posúdi ako
svätých?"
Ja! Ja! Ja!"
„Budete teda milovať Mesiáša?"
„Áno, áno. Teba, teba! Teba milujeme. Vieme, kto si! Povedal to Ši-
mon a Jakub a aj našim mamám to povedal. Vezmi nás so sebou!"
„Veru, vezmem vás, ak budete dobrí. Uţ nikdy nehovorte škaredé
slová, nech nie je medzi vami násilie, roztrţky, neodpovedajte nepekne
rodičom. Modlitba, učenie sa, práca, poslušnosť. A ja vás budem milo-
vať a pôjdem s vami."
* JoelA, 10. Z nasledujúcich veršov sú prevzaté obrazy súdu.
284
Všetky deti stoja v kruhu okolo Jeţiša. Podobajú sa na korunku pes-
trofarebného kvetu vystierajúcu sa okolo dlhého tmavomodrého piesti-
ka. 5 Istý postarší muţ sa zvedavo priblíţil. Jeţiš sa obráti, aby pohladil
dieťa, ktoré ho ťahá za šaty, a zbadá muţa. Uprene sa naňho zahľadí.
Muţ ho pozdraví s rumencom na tvári, ale nič viac nepovie.
„Poď! Nasleduj ma!"
„Áno, Učiteľ."
Jeţiš poţehná deti a po boku Filipa (zavolá ho po mene) sa vracia do
domu. Sadnú si v záhrade.
„Chceš byť mojím učeníkom?"
„Chcem... a neodvaţujem sa dúfať, ţe ním budem."
„Povolal som ťa."
„Teda ním som. Tu som."
„Vedel si o mne?"
„Hovoril mi o tebe Ondrej. Povedal mi: ,Ten, po ktorom si túţil, pri-
šiel.' Lebo Ondrej vedel, ţe som si túţobne prial Mesiáša."
„Nesklamal si sa vo svojom očakávaní. Je tu pred tebou."
„Môj Učiteľ a Boh!"
„Si Izraelita s čistým úmyslom. Preto sa ti zjavujem.6 Ďalší tvoj pria-
teľ čaká, aj on je úprimný Izraelita. Choď mu povedať: ,Našli sme toho,
o ktorom písal Mojţiš a Proroci, Jeţiša z Nazareta, Jozefovho syna z Dá-
vidovho rodu.' Choď."
Jeţiš zostáva sám, kým sa nevráti Filip s Natanaelom-Bartolome-
jom.
„Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti. Pokoj s tebou, Natanael."
„Odkiaľ ma poznáš?"
„Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom."
„Učiteľ, ty si Boţí Syn, ty si Kráľ Izraela!"
„Veríš preto, ţe som ti povedal, ţe som ťa videl, keď si premýšľal pod
figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto. Veru, hovorím vám, ţe nebe-
sia sú otvorené a vy, skrze vieru, uvidíte anjelov zostupovať a vystupo-
vať na Syna človeka - na mňa, čo s tebou hovorím."
„Učiteľ! Nie som hodný toľkej priazne!"
„Ver vo mňa a budeš hodný neba. Chceš veriť?"
„Chcem, Učiteľ." 7Videnie sa prerušuje... a pokračuje na terase plnej ľudí, ďalší ľudia
sú v Petrovej záhrade. Jeţiš rozpráva:
285
„Pokoj ľuďom dobrej vôle. Pokoj a poţehnanie ich domom, ich ţe-
nám, ich deťom. Boţia milosť a svedo nech vládne v nich a v srdciach
tých, čo v nich bývajú.
Ţelali ste si ma počuť. Rozpráva Slovo. Čestným sa prihovára s rados-
ťou, nečestným s bolesťou, svätým a čistým milo, hriešnikom so súcitnou
láskou. Neodporuje si. Prišlo, aby sa vylialo ako rieka, ktorá zavlaţuje vy-
prahnutú zem vodou a prináša jej vlnami osvieţenie a bahnom výţivu.
Chcete vedieť, čo sa vyţaduje, aby ste sa stali učeníkmi Boţieho Slo-
va, Mesiáša, Otcovho Slova, ktoré prichádza zhromaţdiť Izrael, aby
znova počúval slová svätého a nezmeniteľného Desatora a sa nimi po-
sväcoval, aby uţ bol čistý - nakoľko to môţe človek sám urobiť - pre
hodinu vykúpenia a kráľovstva.
Hľa. Hovorím hluchým, slepým, nemým, malomocným, chro-
mým, mŕtvym: .Vstaňte, uzdravte sa, povstaňte. Choďte! Nech sa vo
vás otvoria rieky svetla, slova, zvuku, aby ste mohli vidieť, počuť, ho-
voriť o mne/ Ale skôr ako vášmu telu hovorím to vášmu duchu. Ľudia
dobrej vôle, poďte ku mne bez strachu. Ak je duch zranený, ja ho zota-
vím. Ak je chorý, ja ho uzdravím. Ak je mŕtvy, ja ho vzkriesim. Chcem
iba vašu dobrú vôľu.
Je ťaţké, čo od vás ţiadam? Nie. Neukladám vám stovky prikáza-
ní rabínov. Ja vám hovorím: Zachovávajte Desatoro. Zákon je jeden
a nezmeniteľný. Veľa storočí uplynulo odvtedy, ako bol daný - pekný,
čistý, svieţi ako práve zrodené stvorenie, ako ruţa, ktorá sa práve roz-
tvorila na stonke. Jednoduchý, čistý, láskavý, aby ho ľudia mohli nasle-
dovať. V priebehu storočí hriechy a náklonnosti ho skomplikovali zá-
konmi a menšími zákonmi, záťaţou a obmedzeniami, príliš bolestnými
dodatkami. Ja vás privediem k takému Zákonu, ako ho dal Najvyšší. Ale
pre vaše dobro vás prosím, prijmite ho s úprimným srdcom vtedajších
pravých Izraelitov.
Hundrete, väčšmi vo svojich srdciach ako ústami, ţe vina je viac
u vyššie postavených neţ vo vás, pokorných. Viem to. V Deuteronómiu
sa hovorí o všetkom, čo sa má urobiť. Nebolo treba viac. Ale neodsu-
dzujte tých, čo prikazovali iným, a nie sebe. Vy robte to, čo hovorí Boh.
A predovšetkým sa usilujte byť dokonalí v dvoch základných prikáza-
niach. Ak budete milovať Boha celou svojou bytosťou, nebudete hre-
šiť, lebo hriech je bolesť, ktorú spôsobujete Bohu. Kto miluje, nechce
spôsobiť bolesť. Ak budete milovať blíţneho ako seba samého, budete
úctivými synmi voči rodičom, vernými manţelmi svojim manţelským
286
partnerom, čestnými ľuďmi pri obchodovaní, nebudete krutí voči ne-
priateľom, nebudete klamať pri výpovediach pred súdom, nebudete zá-
vidieť tým, čo majú viac, nebude vás spaľovať oheň chlipnosti voči man-
ţelke druhého. Nechcite robiť druhým to, čo by ste nechceli, aby robili
vám. A preto nekradnite, nezabíjajte, neohovárajte a nevchádzajte ako
kukučky do hniezda druhého.
Ba ja vám hovorím: ,Veďte k dokonalosti svoju poslušnosť dvom zá-
konom lásky - milujte aj svojich nepriateľov.'
Ach, ako vás bude milovať Najvyšší, čo tak veľmi miluje človeka J
ktorý sa mu stal v dôsledku prvotného hriechu a pre osobné hriechy ne-
priateľom -, ţe mu poslal Vykupiteľa, Baránka, svojho Syna, mňa, ktorý
s vami hovorím, sľubovaného Mesiáša, aby som vás vykúpil z kaţdého
hriechu, ak budete vedieť milovať tak ako on.
Milujte. Nech je láska pre vás rebríkom, po ktorom budete ako ozaj-
stní anjeli vystupovať aţ do neba, ako to videl Jakub, a budete počuť ho-
voriť Otca ku všetkým a ku kaţdému: ,Hľa, ja som s tebou a budem ťa
stráţiť všade, kade pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny - do ne-
ba, do večného kráľovstva.'
Pokoj s vami." 8 Ľudia dojato hovoria slová súhlasu a pomaly odchádzajú. Zostáva
Peter, Ondrej, Jakub, Ján, Filip a Bartolomej.
„Odchádzaš zajtra, Učiteľ?"
„Zajtra na úsvite, ak ti to nebude prekáţať."
„Je mi ľúto, ţe odchádzaš. Ale neprekáţa mi hodina, to nie. Ba je
vhodná."
„Pôjdeš loviť?"
„Túto noc pri východe mesiaca."
„Urobil si dobre, Šimon Peter, ţe si minulú noc nešiel na lov. Ešte sa
neskončila sobota. Nehemiáš chcel vo svojich reformách,* aby sa v Ju-
dei zachovávala sobota. Aj teraz mnohí ľudia v sobotu lisujú hrozno,
nosia otepy, prepravujú víno a ovocie, predávajú a kupujú ryby a ba-
ránky. Máte na to šesť dní. Sobota patrí Pánovi. Iba jedno môţete ro-
biť v sobotu - dobré skutky svojim blíţnym. Ale zisk musí byť absolút-
ne vylúčený z tejto pomoci. Kto pre zisk porušuje sobotu, môţe dostať
od Boha len trest. Prinieslo mu to zisk? Príde o to stratami počas ďal-
ších šiestich dní. Neprinieslo mu to zisk? Zbytočne si namáhal telo,
* NA 13,15-22.
287
nedoprial mu ten odpočinok, ktorý preň stanovila Múdrosť a hnevom
si kazil ducha za to, ţe sa neuţitočné namáhal, aţ začal zlorečiť. Zatiaľ
čo Pánov deň treba tráviť so srdcom spojeným s Bohom v sladkej mod-
litbe lásky. Treba byť verný vo všetkom."
„Ale ... zákonníci a učitelia, ktorí sú k nám takí prísni..., nepracujú
v sobotu, nedajú ani chlieb blíţnemu, aby sa nenamáhali podávať ho,
ale úţeru robia aj v sobotu. Keďţe to nie je fyzická práca, môţe sa robiť
úţera v sobotu?"
„Nie. Nikdy. Ani v sobotu, ani v iný deň. Kto robí úţeru, je nečest-
ný a krutý."
„Zákonníci a farizeji, teda..."
„Šimon, neposudzuj. Ty to nerob."
„Mám však oči a vidím..."
Je tu len zlo, aby sme ho videli, Šimon?"
„Nie, Učiteľ."
„Prečo teda pozeráš iba na zlo?"
„Máš pravdu, Učiteľ." 9 „Teda zajtra na úsvite odídem s Jánom."
„Učiteľ..."
„Šimon, čo máš?"
„Učiteľ... ideš do Jeruzalema?"
„To uţ vieš."
„Aj ja tam idem na Veľkú noc... a aj Ondrej a Jakub..."
„No a? Chceš povedať, ţe by si chcel ísť so mnou? A rybolov? A zá-
robok? Povedal si mi, ţe máš rád peniaze, a ja budem dlho na cestách.
Najskôr idem k matke. A tam pôjdem pri návrate. Zdrţím sa, aby som
kázal. Ako to urobíš...?"
Peter je rozpačitý, premoţený... ale potom sa rozhodne: „Pre mňa...
pôjdem tam. Chcem radšej teba ako peniaze!"
„Aj ja pôjdem."
,Ja tieţ."
„A aj my, pravda, Filip?"
„Poďte teda. Budete mi pomáhať."
„Ó!" Petra zasiahne myšlienka pomáhať Jeţišovi ako blesk. „Ako to
budeme robiť?"
„Poviem vám to. Budete robiť iba to, čo vám poviem, aby ste konali
dobro. Ten, kto poslúcha, vţdy koná dobro. Teraz sa pomodlíme a po-
tom pôjde kaţdý za svojimi povinnosťami."
288
„Čo budeš robiť ty, Učiteľ?"
„Ešte sa budem modliť. Som Svetlo sveta, ale som aj Syn človeka.
Preto musím stále čerpať zo Svetla, aby som bol Človekom, ktorý vykú-
pi človeka. Pomodlime sa."
Jeţiš recituje ţalm. Ten, ktorý sa začína: „Kto pod ochranou Naj-1
vyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdrţiava, povie Pánovi: ,Ty
si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru Boţe môj.' Veď
on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru" atď. Nachá-
dzam ho v štvrtej knihe.* Je to druhý ţalm zo štvrtej knihy, zdá sa mi
číslo 90 (ak čítam dobre rímsku číslicu).
Takto sa videnie končí.
51. Mária posiela Júdu Tadeáša pozvať Jeţiša na svadbu do Kány
17. október 1944
^idím Petrovu kuchyňu. Okrem Jeţiša je v nej Peter s manţelkou,
Jakub a Ján. Vyzerá to, ţe práve dovečerali a rozprávajú sa. Jeţiš sa zau-
jíma o rybolov.
Vchádza Ondrej a povie: „Učiteľ, je tu ten muţ, u ktorého bývaš,
s jedným, čo vraví, ţe je tvoj bratranec."
Jeţiš vstane a kráča smerom k východu. Povie: „Nech vojdú." A keď
vo svetle olejovej lampy a ohňa v kozube vidí vchádzať Júdu Tadeáša,
zvolá: „Ty, Júda?!" T v v (( ajezis.
Pobozkajú sa. Júda Tadeáš je pekný muţ, v plnosti muţskej krásy.
Vysoký, i keď nie taký ako Jeţiš, s pevnou a dobre stavanou súmernou
postavou, olivovo tmavý, akým bol za mlada aj svätý Jozef. Oči majú
niečo spoločné s Jeţišovými, lebo sú azúrovo modré, ale s nádychom
do belasofialovej ako zimozel. Má štvorcovú hnedú bradu, zvlnené vla-
sy, menej kučeravé ako sú Jeţišove, hnedé ako brada.
„Prichádzam z Kafarnauma. Plavil som sa na loďke a sem som tieţ pri-
šiel na nej, aby som tu bol rýchlejšie. Posiela ma tvoja matka. Povedala:
J
* Biblia (Vulgáta), ktorú uţívala NÍV, uvádza staré delenie zbierky Ţalmov na päť
kníh. Druhý ţalm štvrtej knihy je Zalm 90, ktorý sa v číslovaní modernej verzie
(Nová Vulgáta) stal Ţalm 91.
289
.Zuzana sa zajtra vydáva. Prosím ťa, Synu, aby si prišiel na túto svadbu/
Mária tam príde a s ňou i moja matka a bratia. Všetci príbuzní sú pozvaní.
Iba ty by si chýbal. Príbuzní ťa prosia, aby si vyhovel novomanţelom." 2Jeţiš sa mierne skloní, roztvorí ruky a povie: „Ţelanie mojej matky
je môj zákon. Prídem však aj kvôli Zuzane a príbuzným. Iba... je mi to
ľúto kvôli vám..." a pozrie sa na Petra a ostatných. „To sú moji priate-
lia," vysvetľuje bratrancovi. A predstavuje ich, počínajúc Petrom. Pri po-
slednom povie: „A to je Ján." A povie to tak zvláštne, ţe to upúta po-
hľad Júdu a spôsobí rumenec na Jánovej tvári. Predstavovanie ukončí
slovami: „Priatelia, toto je Júda, Alfejov syn, môj bratranec podľa svet-
ských obyčají, lebo je synom brata manţela mojej matky. Môj dobrý
priateľ v práci i v ţivote."
„Môj dom je pre teba otvorený tak ako pre Učiteľa. Sadni si," vra-
ví Peter. A potom, obrátený k Jeţišovi, povie: „A teraz? Uţ nepôjdeme
s tebou do Jeruzalema?"
„Samozrejme, ţe pôjdete. Pôjdem tam po svadobnej oslave. Len sa
uţ nezastavím v Nazarete."
„Dobre urobíš, Jeţiš. Lebo tvoja matka bude na pár dní mojím hos-
ťom. Takto sme to dohodli, aj ona tam príde po svadbe." To povie muţ
z Kafarnauma.
„Urobíme to teda tak. Teraz pôjdem na Júdovej loďke do Tiberiady
a odtiaľ do Kány a na nej sa vrátim do Kafarnauma s matkou a s tebou.
Deň po nasledujúcej sobote prídeš, Šimon, ak ešte chceš prísť, a pôjde-
me do Jeruzalema na Veľkú noc."
„Pravdaţe budem chcieť! Ba prídem aj v sobotu, aby som ťa počul
v synagóge." 3 „Uţ vyučuješ, Jeţiš?" pýta sa Tadeáš.
„Áno, bratranček."
„A aké slová! Ach! Nie je ich počuť na perách druhých!"
Júda povzdychne. S podopretou hlavou, lakťom sa opiera o koleno,
pozerá sa na Jeţiša a vzdychá. Akoby chcel prehovoriť, ale neodváţi sa.
Jeţiš ho povzbudzuje: „Čo máš, Júda? Prečo sa na mňa pozeráš
a vzdycháš?"
„Nič."
„Nie. To nebude nič. Nie som uţ Jeţiš, ktorého si miloval? Ten, pred
ktorým si nemal tajomstvá?"
„Ale áno, si ním! A ako mi chýbaš, ty, Učiteľ svojho staršieho bratran-
ca..."
290
„A teda? Hovor."
„Chcel som ti povedať... Jeţiš... buď opatrný... máš matku... ktorá
nemá nikoho len teba... Chceš byť iný ,rabbic ako ostatní a ty vieš lep-
šie ako ja, ţe... mocní nedovolia veci, ktoré sa líšia od zvyklostí, ktoré
oni zaviedli. Poznám tvoj spôsob zmýšľania... je svätý... Ale svet nie je
svätý... a utláča svätých... Jeţiš... Ty poznáš údel svojho bratranca Krs-
titeľa. .. Väzenie. A ak ešte nie je mŕtvy, je to preto, lebo ten špinavý tet-
rarcha sa bojí ľudu a Boţieho blesku. Špinavý a poverčivý, ale aj krutý
a zmyselný. Ty... čo urobíš? Akému údelu chceš ísť v ústrety?"
Júda, to sa pýtaš ty, čo tak dobre poznáš moje zmýšľanie? Hovoríš
z vlastného popudu? Nie. Neklam! Poslali ťa, a určite nie moja matka,
povedať mi o týchto veciach..."
Júda skloní hlavu a mlčí.
„Hovor, bratranček."
„Môj otec... a s ním Jozef a Šimon... vieš... pre tvoje dobro... z lás-
ky k tebe a Márii... nepozerajú dobrým okom na to, čo si si predsavzal
robiť... a ... a chceli by, aby si myslel na svoju matku..." 4 „A čo si myslíš ty?"
Ja... ja..."
„Zmietaš sa v boji medzi hlasmi z výšin a hlasmi zeme. Nehovorím
nízkymi. Hovorím hlasmi zeme. Aj Jakub preţíva to isté, ešte viac ako
ty. Ale hovorím vám, ţe nad zemou je nebo a nad záujmami sveta sú
Boţie veci. Potrebujete zmeniť spôsob zmýšľania. Keď to budete vedieť,
budete dokonalí."
„Ale... čo tvoja matka?"
„Júda, len ona by mala právo pripomenúť mi moje synovské povin-
nosti vo svetle zeme - čiţe moju povinnosť pracovať pre ňu, aby som
zabezpečil jej materiálne potreby, moju povinnosť pomáhať jej a pote-
šovať ju svojou blízkosťou. A ona ma o nič z toho neţiada. Odkedy ma
má, vie, ţe ma stratila, aby ma znova našla v širšej miere, ktorá presa-
huje malý rodinný kruh. A odvtedy sa na to pripravovala. Táto bezvý-
hradná vôľa darovania sa Bohu nie je nová v jej krvi. Jej matka ju obeto-
vala v chráme prv, ako sa usmiala na svetlo sveta. A ona - povedala mi
to nespočetne veľa ráz, keď ma drţala v náručí pri svojom srdci počas
dlhých zimných večerov alebo za jasných letných nocí plných hviezd,
rozprávala mi o svojom svätom detstve - ona sa darovala Bohu uţ od
toho prvého svetla svojho úsvitu na svete. A odovzdala sa ešte viac, keď
ma mala, aby bola tam, kde som ja, na ceste poslania, ktoré mi dáva
291
Boh. V jednej chvíli ma opustia všetci - moţno iba na niekoľko minút,
a všetkých ovládne zbabelosť a budete si myslieť, ţe by bolo lepšie pre
vašu bezpečnosť, keby ste ma nikdy neboli poznali. Ale ona, ktorá po-
chopila a ktorá vie, ona bude vţdy so mnou. A vy sa vrátite, aby ste bo-
li moji skrze ňu. Silou svojej pevnej láskavej viery vás vdýchne do seba
a tým vás znovu vdýchne do mňa, lebo ja som v matke a ona je vo mne
a my sme v Bohu. Chcel by som, aby ste to vy všetci pochopili, príbuz-
ní podľa sveta, priatelia a synovia podľa nadprirodzená. Ty ani ostatní
neviete, kto je moja matka. Ale keby ste to vedeli, nekritizovali by ste ju
vo svojom srdci, ţe ma nevie udrţať v podriadenosti voči sebe, ale by
ste ju zvelebovali ako najdôvernejšiu Boţiu priateľku, mocnú, ktorá mô-
ţe dostať všetko od srdca večného Otca a od Syna svojho srdca. Určite
prídem do Kány. Chcem ju urobiť šťastnou. Pochopíte to lepšie po tej-
to hodine."
Jeţiš hovorí dôrazne a presvedčivo.
Júda na neho pozorne hľadí. Premýšľa. Povie: Ja určite pôjdem s te-
bou spolu s týmito, ak ma chceš... lebo cítim, ţe hovoríš o správnych
veciach. Odpusť mojej sleposti a sleposti bratov. Si omnoho svätejší ako
my...!"
„Neprechovávam nevraţivosť voči tomu, kto ma nepozná. Nepoci-
ťujem ju ani voči tomu, kto ma nenávidí. Spôsobuje mi to však bolesť
pre zlo, ktoré prináša jemu samému.5 Čo máš v tom vreci?"
„Šaty, ktoré ti posiela tvoja matka. Zajtra je veľký sviatok. Myslí si,
ţe jej Jeţiš ich bude potrebovať, aby na pozvaných neurobil zlý dojem.
Tkala neúnavne kaţdý deň od skorého rána do noci, aby ti ich pripra-
vila. Nestihla však ešte dokončiť plášť. Chýbajú na ňom ešte strapce. Je
z toho celá nešťastná."
„Netreba. Pôjdem v tomto a tamten si ponechám do Jeruzalema.
Chrám je ešte viac ako svadba."
„Bude z toho šťastná."
„Ak chcete byť na ceste do Kány na úsvite, potrebujete odísť ihneď.
Mesiac vychádza a budete mať dobrý prevoz," vraví Peter.
„Poďme, teda. Poď, Ján. Vezmem ťa so sebou. Šimon, Peter, Jakub,
Ondrej, zbohom. Čakám vás v sobotu večer v Kafarnaume. Zbohom,
ţena. Pokoj tebe a tvojmu domu."
Jeţiš s Júdom a Jánom odchádzajú. Peter ide za nimi aţ k brehu a po-
máha, aby loďka mohla vyplávať.
Videnie sa končí.
292
6Jeţiš hovorí:
„Keď príde čas usporiadať túto prácu, tu bude vsunuté videnie svad-
by v Káne. Napíš dátum (16. január 1944)."
52. Svadba v Káne; Syn uţ nieje podriadený matke*
ale vykoná pre ňu prvý zázrak
Večer 16. január 1944. Svadba v Káne. 1 Vidím dom. Typický orientálny dom - biely kváder, širší ako vyšší,
s niekoľkými otvormi - navrchu s terasou, ktorá slúţi ako strecha, oboh-
naná asi meter vysokým múrikom, zatienená pergolou z viniča, ktorý sa
šplhá aţ hore a vystiera svoje výhonky na viac neţ polovicu tejto slnkom
zaliatej terasy. Pozdĺţ fasády vedie vonkajšie schodište aţ do úrovne
dverí, ktoré sa otvárajú v polovičnej výške fasády. Dolu na úrovni terénu
je niekoľko nízkych dverí, nie viac ako dvoje na kaţdej strane. Vedú do .
nízkych, tmavých miestností. Dom sa vypína uprostred akéhosi humna
alebo skôr trávnatej plochy, uprostred ktorej je studňa. Sú tu figovníky
a jablone. Dom má výhľad na cestu, ale nie je pri nej. Je mierne posunu-
tý dozadu a chodník cez trávnik ho spája s cestou, ktorá je asi hlavná.
Dalo by sa povedať, ţe dom je na okraji Kány - dom roľníkov, kto-
rí ţijú uprostred svojho malého hospodárstva. Polia so svojou zeleňou
sa pokojne rozprestierajú ďaleko za domom. Slnko pekne svieti a belasá
obloha je úplne jasná. Spočiatku nevidím nič iné. Dom je osamotený. 2 Potom vidím dve ţeny v dlhých šatách a plášťoch, slúţiacich aj ako
závoje, ako sa pribliţujú po ceste a z nej po chodníku. Jedna je staršia,
môţe mať okolo päťdesiatky, v tmavých šatách tmavogaštanovej far-
by, akoby z prírodnej vlny. Druhá má na sebe bledoţlté šaty a modrý
plášť a vyzerá asi na tridsaťpäť rokov. Je veľmi pekná, štíhla, drţanie te-
la má plné dôstojnosti, lebo je celá láskavá a pokorná. Keď sa priblíţi,
všimnem si bledosť jej tváre, modré oči a plavé vlasy, ktoré sa objavujú
pod závojom na čele. Spoznávam najsvätejšiu Máriu. Kto je druhá ţe-
na, tmavovlasá a staršia, neviem. Ţeny sa rozprávajú a Mária sa usmie-
va. Keď sú uţ pri dome, niekto, koho určite poverili, aby dozeral na prí-
chod hostí, ich ohlásil. Sviatočne oblečení muţi a ţeny im prichádzajú
v ústrety a všetci ich srdečne vítajú, osobitne najsvätejšiu Máriu.
Vyzerá, ţe je ráno, povedala by som okolo deviatej, moţno i skôr, le-
bo polia majú ešte svieţi vzhľad prvých hodín dňa z rannej rosy, ktorá
293
robí zeleň ešte sýtejšou, a z ovzdušia, ktoré ešte nie je znečistené pra-
chom. Podľa všetkého je jar, lebo tráva na lúkách nie je spálená letnou
horúčavou a na poliach je ešte zelené obilie bez klasov. Lístie figovníka
i jablone je zelené a svieţe, takisto lístie viniča. Nevidím však kvety ani
plody na jabloni, ani na figovníku a viniči. Znak, ţe jabloň práve odkvit-
la a ešte nevidno mladé plody. 3 Mária, srdečne prijatá, kráča po boku staršieho muţa, ktorý je zrej-
me majiteľom domu. Vystupuje po vonkajšom schodišti a vchádza do
veľkej sály, ktorá zjavne zaberá celé poschodie alebo aspoň jeho veľkú
časť.
Chápem to asi tak, ţe priestor na prízemí tvoria vlastné obytné miest-
nosti, komory a pivnice. A toto je priestor vyhradený na zvláštne pou-
ţitie, ako sú výnimočné oslavy, alebo na práce, ktoré si vyţadujú veľký
priestor, alebo ako miesto na uskladnenie poľnohospodárskych produk-
tov. Na oslavy ho vyprázdnia od všetkých nepotrebných vecí a - tak ako
dnes - vyzdobia ho zelenými vetvičkami, rohoţami a prestretými stol-
mi. Uprostred sály je veľmi bohato prestretý stôl, na ktorom sú uţ am-
fory a misy plné ovocia. Napravo odo mňa pozdĺţ steny je ďalší prestre-
tý stôl, ale uţ nie tak bohato. Pozdĺţ ľavej steny je akýsi dlhý kredenc,
na ktorom sú misy so syrom a inými jedlami, vyzerajú na koláče po-
treté medom a iné sladkosti. Na zemi, vľavo odo mňa, sú ďalšie amfo-
ry a tri veľké nádoby v tvare medených krčahov (pribliţne). Nazvala by
som ich dţbány.
Mária láskavo počúva, čo jej všetci hovoria, potom si vyzlečie plášť
a pomáha dokončiť prípravu stola. Vidím ju, ako chodí sem a tam, upra-
vuje leţadlá - sedadlá pri stole, napráva kvetinovú výzdobu, vylepšuje
vzhľad ovocných mís, dozerá, aby v lampách bolo dosť oleja. Usmieva
sa a hovorí málo a veľmi ticho. Zato veľmi trpezlivo počúva druhých.
Od cesty je počuť veľký hluk hudobných nástrojov (pravdu povediac
málo harmonických). Všetci okrem Márie beţia von. Vidím, ako vstu-
puje nevesta - upravená a šťastná, obklopená rodičmi a priateľmi, po
boku ţenícha, ktorý jej prvý vybehol v ústrety. 4 Tu sa videnie zmení. Namiesto domu vidím nejakú obec. Neviem,
či je to Kána alebo niektorá susedná obec. A vidím Jeţiša s Jánom a ešte
s kýmsi, kto mi pripadá ako Júda Tadeáš, ale v tom druhom sa môţem mý-
liť. Pokiaľ ide o Jána, nemýlim sa. Jeţiš je oblečený v bielych šatách a má
na sebe tmavomodrý plášť. Keď začujú hluk hudobných nástrojov, Jeţi-
šov spoločník sa čosi spýta nejakého vidiečana a oznamuje to Jeţišovi.
294
„Poďme urobiť moju matku šťastnou," povie potom Jeţiš s úsmevom.I Vykročí so svojimi dvoma spoločníkmi kríţom cez pole smerom k do-1 mu. Zabudla som sa zmieniť o svojom dojme, ţe podľa dôverného sprá-P
vania je Mária buď príbuzná alebo blízka priateľka rodičov ţenícha.
Keď príde Jeţiš, známy hliadkujúci človek upozorní prítomných, j Pán domu spolu so svojím synom, ţeníchom, a s Máriou zíde v ústretyi
Jeţišovi a úctivo ho pozdraví. Pozdraví i jeho dvoch spoločníkov a ţe-
ních urobí to isté.
Čo sa mi však veľmi páči, je to, ako sa Mária a Jeţiš pozdravia. Je to l
pozdrav plný vzájomnej lásky a úcty. Nič prehnané, ale slová pozdra-
vu: „Pokoj s tebou" sprevádza taký pohľad a úsmev, ţe stojí za sto objatí
a sto bozkov. Bozk sa chveje na Máriiných perách, ale nedá mu ho. Iba
poloţí Jeţišovi na rameno svoju malú bielu ruku a jemne pohladí kade-
re jeho dlhých vlasov. Je to neha nadovšetko milujúcej matky. 5 Jeţiš vystupuje hore po boku matky, za ním učeníci a páni domu,
a vchádza do hodovnej sály, kde sa ţeny ponáhľajú pridať stoličky a pre-
stieranie pre troch, zdá sa, neočakávaných hostí. Povedala by som, ţe
Jeţišov príchod bol neistý a príchod jeho dvoch spoločníkov vôbec ne-
predvídali.
Počujem zreteľne Učiteľov plný, muţný, veľmi neţný hlas, ako hovo-
rí pri vstupe do sály: „Pokoj nech je v tomto dome a Boţie poţehnanie na
vás všetkých." Spoločný pozdrav všetkým prítomným, plný dôstojnosti.
Svojím vzhľadom a postavou sa Jeţiš vyníma nad všetkými. Je hosťom,
navyše neočakávaným, ale javí sa ako kráľ tejto hostiny, viac ako ţeních
a viac ako pán domu. A keďţe je skromný a vľúdny, upútava pozornosť.
Jeţiš zaujme miesto za hlavným stolom so ţeníchom, nevestou, ich
rodičmi a najvplyvnejšími priateľmi. Obidvaja učeníci dostávajú z úcty
k Učiteľovi miesto za tým istým stolom.
Jeţiš je chrbtom obrátený k stene, kde sú dţbány a kredence. Preto
ich nevidí a nevidí ani správcu domu, ktorý je zaujatý porciovaním pe-
čienky na taniere prinášané cez dvere vedľa kredencov.
Pozorujem jednu vec. Okrem matiek novomanţelov a okrem Márie
ani jedna ţena nesedí za hlavným stolom. Všetky ţeny sedia za druhým
stolom pozdĺţ steny a robia hluk za sto ţien. Obsluhujú ich aţ po skon-
čení obsluhy novomanţelov a významných hostí. Jeţiš sedí vedľa pána
domu, oproti Márii, ktorá sedí po boku nevesty.
Hostina sa začína. Uisťujem vás, ţe chuť k jedlu ani smäd nechý-
ba. Málo jedia a pijú len dvaja ľudia, Jeţiš a jeho matka, ktorá aj hovorí
295
veľmi málo. Jeţiš rozpráva trochu viac. Ale napriek tomu, ţe je v reči
zdrţanlivý, nie je vo svojom skromnom rozprávaní nevľúdny ani po-
hŕdavý. Je to zdvorilý muţ, no nie mnohovravný. Keď sa ho pýtajú, od-
povedá, ak s ním druhí o čomsi hovoria, zaujíma sa o to a prejaví svoj
názor, ale potom sa zahĺbi do seba ako človek zvyknutý na rozjímanie.
Usmieva sa, ale nikdy sa nesmeje. A ak počuje trochu štipľavejší vtip, tvá-
ri sa, akoby nepočul. Mária sa sýti nazeraním na svojho Jeţiša a rovnako
i Ján, ktorý sedí na konci stola a doslova visí na perách svojho Učiteľa. 6 Mária zbadá, ţe sluţobníci sa zhovárajú so správcom domu a ţe ten
je v rozpakoch, a tak pochopí, čo nepríjemné sa stalo. „Synu," povie po-
tichu, upútajúc týmto oslovením Jeţišovu pozornosť. „Synu, uţ nema-
ju vina.
„Ţena, čo je tu ešte medzi mnou a tebou?" Keď Jeţiš hovorí tieto slo-
vá, usmieva sa ešte neţnejšie a usmieva sa i Mária, ako dvaja, čo pozna-
jú pravdu, ktorá je ich radostným tajomstvom, čo je však všetkým ostat-
ným skryté. 7Jeţiš mi vysvetľuje význam tejto vety.
„Ono ,ešte', ktoré mnohí prekladatelia vynechávajú,* je kľúčom vety
a vysvetľuje jej pravý význam.
Bol som Synom podriadeným matke aţ do chvíle, keď mi vôľa môj-
ho Otca ukázala, ţe nadišla hodina, aby som bol Učiteľom. Od chvíle,
keď sa začalo moje poslanie, som uţ nebol Synom podriadeným mat-
ke, ale Boţím sluţobníkom. Pretrhli sa morálne zväzky voči mojej ro-
dičke. Pozmenili sa na iné, vyššie putá, a všetky našli útočište v duchu.
Tento vţdy nazýval Máriu ,mamičkac, moja svätá. Láska nepoznala pre-
stávky ani vlaţnosť, ba nebola nikdy taká dokonalá ako vtedy, keď od-
lúčený od nej akoby pri druhom zrodení ma dala svetu ako Mesiáša,
ako evanjelizátora. Jej tretie, vznešené, mystické materstvo bolo vtedy,
keď ma v mukách Golgoty porodila na kríţi a urobila zo mňa Vykupi-
teľa sveta.
,Čo je tu ešte medzi mnou a tebou?' Najprv som bol tvoj, jedine tvoj.
Ty si mi prikazovala, ja som ťa poslúchal. Bol som ti ,podriadený'. Te-
raz patrím svojmu poslaniu.
Azda som to nepovedal? ,Kto poloţí ruku na pluh a obzerá sa späť,
nie je súci pre Boţie kráľovstvo.'** Poloţil som ruku na pluh, aby som
* Vynechávajú v preklade u Jn 2, 4.
** Lk9 , 62 (178.4 a 276.6).
296
radlicou otváral nie hrudy, ale srdcia a zasieval do nich Boţie slovo.
Zodvihol by som ruku iba vtedy, keby mi ju z pluhu odtrhli, aby ju pri-
klincovali na kríţ a aby som svojím mučeníckym klincom otvoril srdce
svojho Otca a umoţnil, aby z neho vyšlo odpustenie pre ľudstvo.
Ono ,eštec, na ktoré mnohí zabúdajú, znamenalo toto: ,Bola si mi
všetkým, ó, matka, pokiaľ som bol jedine Jeţišom Márie z Nazareta, a si
mi všetkým v mojom duchu; ale odkedy som očakávaný Mesiáš, patrím
svojmu Otcovi. Počkaj ešte trocha a keď sa skončí moje poslanie, bu-
dem znova celý tvoj; budeš ma znova drţať v náručí, ako keď som bol
dieťa, a nikto ti uţ nebude brániť mať svojho Syna, povaţovaného za
hanbu ľudstva. Ba zhodia ti jeho mŕtve telo, aby aj teba pokryli han-
bou ako matku zločinca. A potom ma budeš mať znova, triumfujúceho,
potom ma budeš mať navţdy aj ty triumfujúca v nebi. Ale teraz patrím
všetkým týmto ľuďom. A patrím Otcovi, ktorý ma k nim poslal/
To znamená ono malé, ale také bohaté na význam ,eštee"
52.8 8 Mária prikáţe sluhom: „Urobte všetko, čo vám povie." Mária vyčí-
tala v usmievavých očiach Syna súhlas, zahalený veľkým poučením pre
všetkých „povolaných". A Jeţiš prikazuje sluhom: „Naplňte nádoby vo-
dou!"
Vidím sluhov, ako napĺňajú nádoby vodou prinesenou zo studne
(počujem škripot kladky, ktorou sa spúšťa a vyťahuje vedro na nalieva-
nie). Vidím, ako si správca domu s očami plnými úţasu nalieva trochu
tejto tekutiny, ochutnáva ju s prejavmi ešte väčšieho údivu, vychutnáva
ju a prihovára sa pánovi domu a ţeníchovi (ktorí boli vedľa seba).
Mária ešte stále hľadí na Syna a usmieva sa. Keď potom zachytí jeho
úsmev, skloní hlavu a jemne sa začervená. Je blaţená.
V sále zaznie šepot, všetky hlavy sa obracajú k Jeţišovi a Márii. Nie-
ktorí vstávajú, aby lepšie videli, iní idú k nádobám. Ticho, a potom zbo-
rové chvály Jeţišovi.
Ale on vstane a povie stručne: „Poďakujte Márii." A potom sa vzdiali
z hostiny. Učeníci idú za ním. Na prahu zopakuje: „Pokoj nech je v tom-
to dome a Boţie poţehnanie na vás." A dodá: „Matka, pozdravujem ťa."
Videnie sa končí.
52.9 9Jeţiš ma poúča takto:
„Keď som povedal učeníkom: ,Poďme urobiť moju matku šťastnou/
dal som týmto slovám vyšší zmysel, ako sa zdalo. Nie šťastnú preto,
ţe ma uvidí, ale ţe bude iniciátorkou mojej zázračnej činnosti a prvou
297
dobrodinkou ľudstva. Navţdy si to zapamätajte. Môj prvý zázrak som
vykonal pre Máriu. Prvý. Znak, ţe Mária je kľúč k zázraku. Neodopriem
nič svojej matke a na jej príhovor som anticipoval aj čas milosti. Po-
znám svoju matku, druhú v dobrote po Bohu. Viem, ţe prejaviť vám
milosť znamená urobiť ju šťastnou, lebo je celá láskou. A preto som po-
vedal, Ja, ktorý som vedel: ,Poďme ju urobiť šťastnou/
Okrem toho som chcel zjaviť jej moc vo svete spolu s mojou. Bolo
jej určené, aby bola so mnou spojená v tele, lebo sme boli jedno telo -
ja v nej, ona okolo mňa, ako lístky ľalie okolo voňavého piestika plného
ţivota. Bola spojená so mnou v bolesti, lebo sme boli na kríţi ja telom
a ona svojím duchom - tak, ako ľalia vonia a lepí korunku výťaţkom
vzatým z nej. A teda bolo spravodlivé, aby bola spojená so mnou aj mo-
cou, ktorá sa zjavuje svetu.
Hovorím vám to, čo som povedal aj tým hosťom: ,Pod'akujte Má-
rii. To pre ňu ste dostali Pána zázraku a máte moje milosti, najmä mi-
losť odpustenia.'
Odpočiň si v pokoji. Sme s tebou."
53. Vyhnanie kupcov z chrámu
24. október 1944
[ . . . ] . 1 Vidím Jeţiša, ako s Petrom, Ondrejom, Jánom, Jakubom, Filipom
a Bartolomejom vchádzajú do vnútra chrámu.
Vnútri aj vonku je veľký dav. Pútnici v zástupoch prichádzajú zo
všetkých strán mesta. Zhora z návršia, na ktorom je postavený chrám,
vidno úzke a krivolaké ulice mesta, mravenisko ľudí. Vyzerá to, akoby
sa medzi surovou bielobou domov rozprestierala pohyblivá stuha tisí-
cok farieb. Áno, mesto má vzhľad zvláštnej hračky vytvorenej z pestro-
farebných stúh medzi dvoma bielymi stuhami zbiehajúcimi sa do bodu,
z ktorého ţiaria kupoly Pánovho domu.
Vo vnútri chrámu je... skutočné trhovisko. Je vylúčené akékoľvek sú-
stredenie sa na svätom mieste. Ľudia pobehujú a volajú, iní dojednáva-
jú kúpu baránkov, rozkrikujú sa a preklínajú kvôli premrštenej cene, ďalší
poháňajú úbohé bečiace zvieratá do ohrád (sú to jednoduché ohrady vy-
tvorené povrazmi a stĺpikmi, pri ich vchode stojí obchodník alebo majiteľ
čakajúci zákazníkov). Údery palicami, bľakot, rúhanie, výkriky, nadávky
298
pomocníkom, ktorí nezhromaţďujú a nevyberajú zvieratá dosť rýchlo^
a kupcom, čo sa dohadujú o cene a čo napokon odchádzajú bez kúpy,
väčšie uráţky a nadávky tým, ktorí si prezieravo vzali so sebou baránka.
Okolo pultov peňazomencov vládne ďalší hluk. Neviem, či je to tak
stále alebo len teraz v tomto veľkonočnom čase, no je zrejmé, ţe chrám
fungoval ako... burza alebo čierny trh. Hodnota peňazí nebola pev-
ná. Existoval legálny kurz, ktorý bol určite stanovený, ale peňazomen-
ci presadzovali iný kurz a za výmenu si podľa ľubovôle privlastňova-
li istý diel. A uisťujem vás, ţe v úţerníckych operáciách neţartovali...!
Čím bol človek chudobnejší a z čím z väčšej diaľky prichádzal, tým väč-
šmi ho zodrali z koţe. Starých viac ako mladých, a tých, čo prichádzali
z krajov mimo Palestíny, oberali ešte viac ako starých.
Chudobní starci si znova a znova prezerali usporené peniaze, ktoré
si po celý rok s veľkým odopieraním odkladali nabok, stokrát ich vybe-
rali a zase schovávali pod košeľu, keď chodili od jedného peňazomenca
k druhému a keď sa napokon predsa vrátili k prvému, ktorý sa potom
pomstil za to, ţe uţ raz od neho odišli, a zvýšil výmenný kurz... A veľ-
ké mince opúšťali ruky majiteľa sprevádzané jeho povzdychmi a pre-
chádzali pozmenené na drobné mince do pazúrov úţerníkov. A po-
tom ďalšia tragédia pri výbere baránka, počítanie a povzdychy pred ich
predavačmi, ktorí dávali poloslepým starcom tie najúbohejšie kusy. 2 Vidím návrat dvoch starkých, on a ona, ako postrkávajú úbohého
baránka, ktorého obetníci museli označiť za chybného. Plač a úpenli-
vé prosby sa striedajú s hrubosťou a nadávkami, ale predavačom to ne-
pohne.
„Za to, čo chcete zaň minúť, Galilejčania, je baránok, čo som vám
dal, aţ príliš pekný. Choďte preč! Alebo pridajte ďalších päť denárov,
aby ste dostali krajšieho!"
„V mene Boţom! Sme chudobní a starí! Chceš nám zabrániť, aby
sme slávili Veľkú noc, ktorá je uţ azda posledná? Nestačí ti za malé zvie-
ratko to, čo si chcel?"
„Uvoľnite miesto, zafúľanci! Prichádza ku mne Jozef Starší. Je mi
cťou, ţe mi dáva prednosť. Boh s tebou! Poď, vyber si!"
Ten, ktorého nazval Jozef Starší, čiţe Jozef z Arimatey, vchádza do
ohrady a vyberie si krásneho baránka. Namyslene prechádza vo svo-
jom nádhernom odeve a na úbohých starcov, nariekajúcich pri bráne či
vchode do ohrady, ani len nepozrie. Takmer do nich vrazí, zvlášť keď
vychádza s tučným mečiacim baránkom.
299
3 Ale aj Jeţiš je uţ blízko. Aj on uţ nakúpil a Peter, ktorý pre neho
pravdepodobne dojednával cenu, ťahá za sebou celkom pekného barán-
ka. Peter by chcel ísť hneď na miesto, kde sa obetuje. Ale Jeţiš zaboču-
je doprava, smerom k dvom preľaknutým a plačúcim starkým, ktorí tam
nerozhodne stoja. Dav do nich naráţa a obchodník im nadáva.
Jeţiš, taký vysoký, ţe hlavy starčeka a starenky mu siahajú po srdce,
poloţí ţene ruku na rameno a spýta sa: „Prečo plačeš, ţena?"
Starenka sa obráti a vidí vysokého mladého muţa, slávnostne oble-
čeného v peknom, úplne novom a čistom snehobielom odeve a v plášti.
Tak podľa odevu, ako aj podľa vzhľadu ho povaţuje za učiteľa a hoci
zarazená - lebo učitelia a kňazi si nevšímajú ľudí, ani sa nestarajú o chu-
dobných a neochraňujú ich pred ziskuchtivosťou obchodníkov -, roz-
povie dôvody svojho plaču.
Jeţiš sa obráti k predavačovi: „Vymeň toho baránka týmto veriacim.
Nie je hoden oltára, ako nie je hodné ani teba, aby si sa obohacoval na
úkor dvoch starcov preto, ţe sú slabí a bezbranní."
„A ty si kto?"
„Spravodlivý."
„Tvoja reč a reč tvojich druhov prezrádzajú, ţe si Galilejčan. Môţe
byť v Galilei vôbec niekto spravodlivý?"
„Urob to, čo ti hovorím, a buď spravodlivý."
„Počúvajte! Počúvajte Galilejčana, obhajcu seberovných! On chce
poučovať nás z chrámu!" Muţ sa smeje a zosmiešňuje ho napodobňo-
vaním galilejského prízvuku, ktorý je spevavejší a jemnejší neţ judejský,
aspoň tak sa mi to zdá.
Ľudia vytvárajú okolo Jeţiša kruh a ostatní obchodníci a peňazo-
menci sa stavajú proti nemu na obranu svojho druha.
Medzi prizerajúcimi sú dvaja či traja posmešne sa tváriaci rabíni. Je-
den z nich sa pýta takým spôsobom, ţe i Jób by stratil trpezlivosť: „Si
učiteľ?"
„Ty si to povedal."
„Čo vyučuješ?"
„Toto učím: Aby sa Boţí dom znova stal domom modlitby, a nie
miestom úţery a trţnicou. To učím." 4Jeţiš pôsobí hrozivo. Vyzerá ako archanjel stojaci na prahu strate-
ného raja. Nemá v rukách plamenný meč, ale z očí mu sršia blesky a vr-
há ich na posmievačov a rúhačov. V rukách nemá nič. Iba svoj svätý
hnev. A s ním rýchlo a prísne vykročí pomedzi pulty peňazomencov,
300
rozhadzuje mince, ktoré boli tak starostlivo poukladané na pultoch pod-
ľa hodnoty, prevracia stoly a stolíky a všetko padá s veľkým rachotom
na zem za veľkého hluku a cvengotu kotúľajúceho sa kovu, lámaného
dreva a výkrikov hnevu, zdesenia, ale aj súhlasu. Potom vytrhne z rúk
stráţcov dobytka povrazy, ktorými priväzovali býkov, ovce a baránkov,
upletie z nich poriadny bič, ktorého tvrdé uzly sú skutočnou pohro-
mou. Dvíha ho, zatočí ním a nemilosrdne šľahá. Áno, ubezpečujem vás
- nemilosrdne. Na hlavy a chrbty dopadá netušená záplava úderov. Ve-
riaci odstupujú a obdivujú výjav. Vinníci prenasledovaní aţ po vonkaj-
šiu ohradu berú nohy na plecia, zanechávajú na zemi peniaze a za sebou
zvieratá a zvieratká vo veľkom zmätku nôh, rohov a krídel. Niektoré
utekajú, iné odlietajú. Mučanie, bečanie, hrkútanie holubov a hrdličiek
spolu so smiechom a výkrikmi veriacich za utekajúcimi úţerníkmi do-
konca prehlušujú aj smutný zborový nárek baránkov zabíjaných na ďal-
šom nádvorí. 5 Pribiehajú kňazi spolu s rabínmi a farizejmi. Jeţiš ešte stále stojí
uprostred nádvoria tak, ako sa vrátil z prenasledovania. Ešte má v ru-
kách bič.
„Kto si? Ako si dovoľuješ mariť predpísané obrady? Z ktorej školy
prichádzaš? Nepoznáme ťa, nevieme, kto si."
„Som ten, ktorý môţe. Ja môţem všetko. Zničte hoci tento pravý
chrám a ja ho znova vzkriesim, aby som Bohu vzdal chvály. Nie ja naru-
šujem svätosť Boţieho domu a obradov, ale vy ju narušujete, lebo dovo-
ľujete, aby sa jeho príbytok stal sídlom úţerníkov a obchodníkov. Mo-
ja škola je Boţia škola. Tá istá, ktorú mal celý Izrael skrze ústa Večného,
ktorý hovoril k Mojţišovi. Nepoznáte ma? Spoznáte ma. Neviete, od-
kiaľ prichádzam? Dozviete sa to." 6 Obrátil sa k ľudu a uţ si viac nevšímal kňazov. Vysoký v bielom
odeve s roztvoreným plášťom vejúcim okolo ramien a s roztvoreným
náručím ako rečník v najţivšom bode svojho prejavu prehovoril:
„Počúvajte, Izraeliti! V Deuteronómiu sa hovorí:* ,Ustanovíš pod-
ľa kmeňov sudcov a pisárov, aby súdili ľud spravodlivým súdom. Nech
sa nechýlia na jednu stranu, nebudeš brať ohľad na osobu a dary ne-
prijmeš, lebo dar zaslepuje oči múdrych a prevracia reči spravodlivých.
Statočne vyhľadávaj spravodlivosť, aby si ostal naţive a aby si si mohol
udrţať vo vlastníctve krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh/
* Dt 16, 18-20; 18, 1-2; 23, 19-20.
301
Počúvajte, Izraeliti! V Deuteronómiu sa hovorí: ,Kňazi - leviti, celý
kmeň Léviho, nebudú mať podiel ani dedičstvo s ostatnými Izraelitmi;
budú ţiť z Pánových obiet a darov. Nebudú mať dedičstvo medzi svoji-
mi bratmi, lebo sám Pán je ich dedičstvom.'
Počúvajte, Izraeliti! V Deuteronómiu sa hovorí: ,Ani peniaze, obilie,
ani nijakú inú vec nesmieš poţičiavať na úrok svojmu bratovi, len cu-
dzincovi. Svojmu bratovi poţičiaš bez úroku, čo potrebuje.'
Toto povedal Pán.
Teraz vidíte, ţe sudcovia sedia v Izraeli bez spravodlivosti voči chu-
dobnému. Nedrţia stranu spravodlivému, ale silnému. A byť chudob-
ným, byť z ľudu znamená byť utláčaný. Ako môţe ľud povedať: ,Ten,
kto nás súdi, je spravodlivý,' ak vidí, ţe vypočutí a uctievaní sú iba moc-
ní, zatiaľ čo chudobný nemá nikoho, kto by ho vypočul? Ako môţe mať
ľud v úcte Pána, keď vidí, ţe si ho nectia tí, ktorí by to mali robiť väčšmi
neţ ostatní? Je úcta k Pánovi porušením jeho prikázania? A prečo po-
tom kňazi v Izraeli vlastnia pozemky a dostávajú od mýtnikov a hrieš-
nikov dary, ktorí takto konajú preto, aby si naklonili kňazov, a kňazi to
prijímajú, aby si obohatili truhlice?
Boh je dedičstvom svojich kňazov. Pre nich je on, Otec Izraela,
omnoho viac Otcom a postará sa patrične o ich pokrm. Nie však viac,
ako je spravodlivé. Sluţobníkom svojej svätyne nesľúbil ani bohatstvo,
ani majetok. Za svoju spravodlivosť dostanú po celú večnosť nebo, ako
ho budú mať Mojţiš, Eliáš, Jakub a Abrahám, ale na tejto zemi majú
mať len ľanový odev a diadém z nehrdzavejúceho zlata - čistotu a lásku.
Aby telo bolo sluhom pre ducha, ktorý je sluţobníkom pravého Boha,
a nie aby telo ovládalo ducha a priečilo sa Bohu.
Pýtali sa ma, z akej moci toto robím. A oni z akej moci znesväcujú
Boţie prikázanie a v tôni svätých múrov dovoľujú úţeru voči izraelským
bratom, ktorí sem prichádzajú z poslušnosti voči Boţiemu prikázaniu?
Pýtali sa ma, z akej školy prichádzam, a ja som odpovedal: ,Z Boţej ško-
ly.' Áno, Izrael. Prichádzam, aby som ťa znovu priviedol do tejto svätej
a nemeniteľnej školy. 7 Kto chce poznať svetlo, pravdu, ţivot, kto chce znova počuť hlas
Boha hovoriaceho k svojmu ľudu, nech príde ku mne. Išli ste za Moj-
ţišom cez púšte, ó, Izraeliti! Nasledujte ma, lebo ja vás prevediem cez
omnoho horšiu púšť do skutočne poţehnanej zeme. Cez more, otvorené
na Boţí príkaz, vás privediem do nej. Keď zodvihnem svoje znamenie,
uzdravím vás z kaţdého zla.
302
Prišla hodina milosti. Patriarchovia na ňu čakali a v jej očakávaní
zomreli. Proroci ju predpovedali a v tejto nádeji zomreli. Snívali o nej
spravodliví a s útechou tohto sna zomreli. Tá hodina nastala.
Poďte. ,Pán bude súdiť svoj ľud a bude milosrdný voči tým, čo mu
slúţia/ ako sľúbil ústami Mojţiša."
Ľudia vytvorili okolo Jeţiša kruh a počúvali ho s otvorenými ústami.
Potom rozoberajú slová nového rabína a vypytujú sa jeho druhov.
Jeţiš zamieri na iné nádvorie, ktoré je od tohto oddelené arkádou.
Priatelia ho nasledujú a tým sa videnie končí.
54. Stretnutie s Judášom z Kariotu a s Tomášom; Šimon Horlivec je uzdravený z malomocenstva
26. október 1944 1 Jeţiš je spolu so svojimi šiestimi učeníkmi. Tak ako predchádzajú-
ci deň, ani dnes nevidím Júdu Tadeáša, ktorý predtým povedal, ţe tieţ
chce ísť do Jeruzalema s Jeţišom.
Ešte musia byť veľkonočné sviatky, lebo v meste je stále veľký nával
ľudí. Je podvečer a mnohí sa ponáhľajú domov.
I Jeţiš smeruje k domu, kde je hosťom. Nie je to dom Večeradla.
Ten sa nachádza ďalej v meste, i keď na jeho okraji. Toto je uţ pravý vi-
diecky dom postavený v poli, uprostred olivového sadu. Z malého vi-
dieckeho námestia pred domom vidno stromy zostupujúce v radoch aţ
k úpätiu návršia. Zastavujú sa na mieste, kde potôčik chudobný na vo-
du preteká cez roklinu vytvorenú medzi dvoma nízkymi pahorkami -
na vrchole jedného je chrám, na druhom sú len olivové sady. Jeţiš je te-
raz na úbočí tohto mierneho kopca, ktorý pozvoľna stúpa, zahalený do
ticha svojich pokojných stromov.
Ján, na tvojho priateľa tu čakajú dvaja muţi," hovorí starší muţ,
zrejme roľník alebo majiteľ olivového sadu. Povedala by som, ţe Ján ho
pozná.
„Kde sú? Kto to je?"
„Neviem. Jeden je určite Ţid. Druhý... neviem. Nepýtal som sa
ho."
„Kde sú?"
„Čakajú v kuchyni a... a... áno... hľa... tam je ešte jeden, ktorý je sa-
má rana... Prikázal som mu zostať tam, lebo... bol by som nerád, keby
303
bol malomocný... Hovorí, ţe chce vidieť proroka, ktorý hovoril v chrá-
me."
Jeţiš, ktorý aţ do tejto chvíle mlčal, povie: „Poďme najprv za týmto.
Ostatným povedz, aby prišli, ak chcú, porozprávam sa s nimi tu, v oli-
vovom sade." A uberá sa k miestu, ktoré označil muţ.
„A čo máme robiť my?" pýta sa Peter.
„Poďte, ak chcete." 2 Nejaký celkom zahalený muţ sa opiera o neomietnutý oporný mú-
rik pred strminou, úplne na pokraji pozemku. Zrejme sem vystúpil po
chodníku, ktorý vedie pozdĺţ oného malého potôčika.
Keď zbadá, ţe k nemu prichádza Jeţiš, zakričí: „Späť, späť!" Ale aj:
„Zmiluj sa!" Zhodí zo seba odev a odhalí svoje telo. Ak uţ tvár je pokry-
tá chrastami, trup je celý posiaty ranami. Niektoré rany sa uţ zmenili na
hlboké diery, iné sú ako červené popáleniny, iné zasa vyblednuté a prie-
svitné, ako by boli pokryté mliečnym sklom.
„Ty si malomocný! Čo chceš odo mňa?"
„Nezloreč mi! Nekameňuj ma! Povedali mi, ţe včera večer si sa pre-
javil ako Boţí hlas a nositeľ milosti. Povedali mi, ţe si ich ubezpečil, ţe
ak vztýčiš svoje znamenie, uzdravíš kaţdé zlo. Zdvihni ho nado mnou.
Prichádzam od hrobiek... tam... Plazil som sa ako had popri ostruţino-
vých kríkoch pozdĺţ potôčika, aby som sem prišiel nepozorovane. Ča-
kal som na večer, aby som to mohol urobiť, lebo v prítmí sa nezbadá
tak ľahko, kto som. Odváţil som sa... vyhľadal som pána tohto domu,
je dosť dobrý. Nezabil ma. Iba mi povedal: ,Čakaj pri múriku.' Aj ty maj
zľutovanie." Keďţe Jeţiš sa pribliţuje (sám, lebo šesť učeníkov a majiteľ
s dvoma neznámymi zostávajú obďaleč a jasne prejavujú svoj odpor),
malomocný ešte povie: „Uţ nechoď bliţšie! Uţ nie! Som nakazený!" Je-
ţiš však postupuje. Pozerá sa naňho s takým súcitom, ţe muţ sa rozpla-
če. Pokľakne s tvárou takmer sa dotýkajúc zeme a stoná: „Tvoje zname-
nie! Tvoje znamenie!"
„To bude vztýčené vo svojom čase. Ale tebe hovorím: Vstaň! Buď
uzdravený. Chcem to. A ty mi buď znamením v tomto meste, ktoré ma
musí poznať. Vstaň, hovorím ti! A z vďačnosti k Bohu uţ nehreš!"
Muţ veľmi pomaly vstáva. Vynára sa z vysokej kvitnúcej trávy, ako-
by sa zbavoval pohrebnej plachty... a je uzdravený. Prezerá sa v posled-
nom dennom svetle. Je uzdravený. Zakričí: „Som čistý! Ó, čo môţem
teraz pre teba urobiť?"
„Poslúchnuť Zákon. Vyhľadaj kňaza. Odteraz buď dobrý. Choď."
304
Muţ sa pohne, akoby sa uţ chcel vrhnúť Jeţišovi k nohám, uvedo-
muje si však, ţe podľa Zákona ešte nie je čistý a stiahne sa. Bozkáva si
však ruky a posiela bozky Jeţišovi. Plače od radosti. 3 Ostatní sú ako skamenení. Jeţiš sa obráti k uzdravenému chrbtom
a s úsmevom ich preberá z meravosti: „Priatelia, to bolo len malomocen-
stvo tela. Vy však uvidíte, ako mizne aj malomocenstvo zo sŕdc. To vy ste
ma chceli vidieť?" prihovorí sa dvom neznámym. „Tu som. Kto ste?"
„Včera večer sme ťa počuli... v chráme. Hľadali sme ťa v meste.
Niekto, kto hovorí, ţe je tvoj príbuzný, nám povedal, ţe si tu."
„Prečo ma hľadáte?"
„Aby sme ťa nasledovali, ak nás chceš, lebo ty máš slová pravdy."
„Mňa nasledovať? Viete však, kam smerujem?"
„Nie, Učiteľ, ale určite k sláve."
„Áno. Ale k sláve, ktorá nie je z tejto zeme. K sláve, ktorá prebýva
v nebi a ktorá sa dobýva čnosťami a obetou. Prečo ma chcete nasledo-
vať?" znova sa opýta.
„Aby sme mali účasť na tvojej sláve."
„Podľa neba?"
„Áno, podľa neba."
„Všetci tam nemôţu prísť. Lebo Mamona kladie nástrahy viac tým,
čo túţia po nebi, ako ostatným. Odolá iba ten, kto má pevnú vôľu. Prečo
ma chcete nasledovať, ak to znamená ustavičný boj s nepriateľom, ktorý
je v nás, s nepriateľským svetom a s nepriateľom, ktorým je Satan?"
„Pretoţe tak to chce náš duch, ktorého si si ty získal. Ty si svätý
a mocný. Chceme byť tvoji priatelia."
„Priatelia!!!" Jeţiš mlčí a vzdychne. Potom uprene pozrie na toho,
ktorý stále hovoril a ktorý si teraz sňal z hlavy plášť a ukázal sa s nepo-
krytou hlavou. Je to Judáš z Kariotu. „Kto si? Ty, čo hovoríš lepšie ako
niekto z ľudu?"
„Som Judáš, Šimonov. Som z Kariotu. Ale som z chrámu (alebo
v chráme). Očakávam Kráľa Ţidov a snívam o ňom. Z tvojich slov som
vycítil, ţe ty si Kráľ. V tvojich gestách som videl, ţe si Kráľ. Vezmi ma
k sebe."
„Vziať ťa? Teraz? Hneď? Nie*
„Prečo, Učiteľ?"
„Pretoţe je lepšie všetko si dobre zváţiť skôr, ako sa vydáš na strmú
cestu."
„Neveríš, ţe som úprimný?"
305
„To si povedal ty. Verím, ţe sa vieš náhle rozhodnúť. Ale neverím
v tvoju stálosť. Porozmýšľaj o tom, Judáš. Teraz odídem a vrátim sa na
Turice. Ak budeš v chráme, uvidíš ma. Rozváţ si to dobre. 4 A ty, kto 54.4
si?"
„Ďalší, čo ťa videl. Chcel by som byť s tebou. Ale teraz sa toho bo-
jim.
„Nie. Domýšľavosť je skazou. Bázeň môţe byť prekáţkou, ale ak vy-
chádza z pokory, je pomocou. Neboj sa. Aj ty si to rozmysli a keď prí-
dem..."
„Učiteľ, si taký svätý! Bojím sa, ţe nebudem hodný. Nie iné. Pretoţe
o svoju lásku sa nebojím..."
„Ako sa voláš?"
„Tomáš, zvaný Didymus."
„Zapamätám si tvoje meno. Choď v pokoji."
Jeţiš ich prepustí a odoberie sa večerať do domu, v ktorom je hos-
ťom. 5 Šiesti, ktorí sú s ním, chcú vedieť veľa vecí. „Prečo si, Učiteľ, uro- 54.5
bil rozdiel medzi tými dvoma...? Pretoţe rozdiel tu bol. Obidvaja prišli
z tej istej pohnútky...," pýta sa Ján.
„Priateľu, aj tá istá pohnútka môţe mať odlišný obsah a môţe vy-
volať odlišný účinok. Iste, obaja majú tú istú pohnútku. Ale obaja sa
líšia v cieli. Práve ten, čo sa zdá menej dokonalý, je dokonalejší, pre-
toţe ho nerozpaľuje túţba po ľudskej sláve. Má ma rád, pretoţe ma
má rád."
Ja tieţ."
„Aj ja."
„Aj ja."
„Ajja."
„Aj ja."
„Aj ja."
„Viem to. Poznám vás, akí ste."
„Sme teda dokonalí?"
„Ó, nie! Ale stanete sa takými, podobne ako Tomáš, ak vytrváte vo
svojej vôli milovať. Dokonalí?! Ó, priatelia! Kto je dokonalý okrem Bo-
ha?"
„Ty si taký!"
„Veru hovorím vám, ţe nie som dokonalý sám od seba, ak si myslíte,
ţe som prorok. Ani jeden človek nie je dokonalý. Ja som však dokonalý,
306
lebo ten, ktorý s vami hovorí, je Slovo Otca. Súčasť Boha,* jeho myšlien-
ka, ktorá sa stala Slovom, mám v sebe dokonalosť. A takto musíte vo mňa
veriť, ak veríte, ţe som Slovo Otca. A predsa vidíte, priatelia, chcem byť
nazývaný Syn človeka,** pretoţe poniţujem seba samého tým, ţe beriem
na seba všetku ľudskú biedu, hoci ju sám nemám, aby som ju niesol - to
je moje prvé ťaţké utrpenie. A keď ju vynesiem - aby som ju zničil. Aká
ťarcha, priatelia! Ale nesiem ju s radosťou. Je to moja radosť niesť ju, lebo
ako Syn ľudstva urobím z ľudstva Boţie dieťa. Ako v prvý deň."
Jeţiš rozpráva láskavo, sedí za chudobným stolom, pokojne gestikulu-
je rukami, s mierne sklonenou tvárou, ktorú mu zdola osvetľuje olejová
lampička poloţená na stole. Láskavo sa usmieva, svojimi črtami uţ Učiteľ
vzbudzujúci úctu a zároveň priateľ. Učeníci ho pozorne počúvajú. 6 „Učiteľ, prečo neprišiel tvoj bratranec, hoci vie, kde bývaš?"
„Môj Peter...! Ty budeš jeden z mojich kameňov, prvý. Nie všetky
kamene sa však dajú ľahko pouţiť. Videl si mramor na paláci Pretória?
S námahou vytrhnutý z horského masívu tvorí teraz súčasť Pretória. Na-
opak, pozri sa na tie okruhliaky, ktoré sa lesknú v mesačnom svite vo
vode Cedronu. Dostali sa tam do riečiska samy od seba a ak ich niekto
chce, hneď si ich môţe vziať. Môj bratranec je ako prvé kamene, o kto-
rých hovorím... Horský masív - rodina mu bráni ísť za mnou."
„Ja však chcem byť vo všetkom ako okruhliaky v potoku. Kvôli tebe
som ochotný zanechať všetko - dom, manţelku, rybolov, bratov. Všet-
ko pre teba, Rabbi."
„Viem, Peter. Práve preto ťa mám rád. Príde však aj Judáš."
„Kto? Judáš z Kariotu? Nemyslím. On je síce pekný pánko, ale...
ja mám radšej... dám radšej prednosť sebe samému..." Všetci sa smejú
* Súčasť'treba chápať nie ako „čiastku", ale ako „príslušnosť". Na rozdiel od člove-
ka, ktorý patrí Bohu nie prirodzenosťou, ale pre podobnosť (poznámka v 167.9),
Jeţiš patrí Bohu prirodzenosťou, teda je Boh ako Otec (v 487.4 povie: „Ja som
jeho, jeho súčasť a všetko s ním"). Svojou prirodzenosťou Jeţiš je aj Človek tým,
ţe je vtelené Slovo Otca. A preto nie v tom, ţe je prorok (ako povedal vyššie),
spočíva jeho dokonalosť, ale v tom, ţe je Človek-Boh, ktorý ľudskou časťou
vţdy prekonal pokušenia (ako povie v 80.10 a ako vyplýva na konci poznám-
ky v 174.9). O dvoch prirodzenostiach Jeţiša-boţskej a ľudskej - sú podstatné
prejavy v kapitolách 487 a 506.
** Syn človeka je hádam najčastejší titul dávaný Jeţišovi, ktorý dáva aj Jeţiš sám se-
be. Jeho všeobecný význam je vysvetlený v 343.4, ale jeho mesiášsky význam sa
nachádza tu a napríklad v 126.3 a 603.1.
307
nad týmto Petrovým uzáverom. „Nie je tu nič na smiech. Chcem pove-
dať, ţe dám prednosť Galilejčanovi, rýdzemu, neokrôchanému, rybáro-
vi, ktorý však neklame... mestským ľuďom, ktorí... neviem... Aha, Uči-
teľ rozumie, čo mám tým na mysli."
„Áno. rozumiem. Ale neposudzuj. Potrebujeme sa navzájom tu na
zemi. A dobrí sú zmiešaní so zlými ako kvety na poli - bolehlav vedľa
liečivého slezu." 7„Chcel by som sa niečo spýtať..."
„Čo, Ondrej?"
Ján mi rozprával o zázraku v Káne... Tak veľmi sme dúfali, ţe urobíš
nejaký v Kafarnaume... a ty si povedal, ţe neurobíš zázrak, kým najprv
nenaplníš Zákon. Prečo teda v Káne? A prečo tu, a nie v tvojej vlasti?"
„Kaţdé poslúchnutie Zákona je zjednotením s Bohom, a preto zväč-
šuje naše schopnosti. Zázrak je dôkaz spojenia s Bohom, jeho dobroti-
vej a schvaľujúcej prítomnosti. Preto som si chcel vykonať svoju povin-
nosť Izraelitu prv, neţ začnem konať sériu zázrakov."
„Ty si však nebol viazaný Zákonom."
„Prečo? Ako Boţí Syn nie. Ale ako syn Zákona áno. Izrael ma zatiaľ
pozná len takto... A aj potom takmer celý Izrael ma spozná len ako ta-
kého, ba ešte ako menšieho. Ja však nechcem dať Izraelu pohoršenie
a poslúchnem Zákon."
„Si svätý."
„Svätosť nevylučuje poslušnosť. Ba ju zdokonaľuje. Okrem toho tre-
ba dávať príklad. Čo by si povedal o otcovi, o staršom bratovi, o učite-
ľovi, o kňazovi, ktorý by nedával dobrý príklad?"
„A teda Kána?"
„Kánu bolo treba urobiť pre radosť mojej matky. Kána je preddavok, za
ktorý treba vďačiť mojej matke. Ona predchádza pred milosťou. Tu preja-
vujem česť svätému mestu tým, ţe ho verejne robím počiatkom svojej moci
Mesiáša. Ale tam, v Káne, som vzdal úctu Boţej svätej, celej svätej. Svet má
mňa skrze ňu. Preto je správne, aby jej patril môj prvý zázrak vo svete." 8 Niekto zaklope na dvere. Je to znova Tomáš. Vojde a hodí sa Jeţi-
šovi k nohám. „Učiteľ... nemôţem čakať na tvoj návrat. Nechaj ma pri
sebe. Mám veľa chýb, ale mám túto lásku, jedinú, veľkú, pravú, môj po-
klad. Je tvoj, je pre teba. Ponechaj si ma, Učiteľ..."
Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu. „Zostaň, Didymus. Nasleduj ma. Bla-
hoslavení tí, ktorí sú úprimní a majú pevnú vôľu. Ste poţehnaní. Ste mi
viac ako príbuzní, lebo ste pre mňa synovia a bratia nie podľa krvi, ktorá
308
je smrteľná, ale podľa Boţej vôle a podľa vašej duchovnej túţby. Teraz
vám hovorím, ţe nemám bliţšieho príbuzného ako toho, kto koná vôľu
môjho Otca. A vy ju konáte, pretoţe chcete dobro."
54.9 Videnie sa takto končí.9 Sú štyri hodiny popoludní a uţ na mňa do-
liehajú tiene mrákot, ktoré budú silné, čo je logický dôsledok včerajšej
bolestnej hodiny...
Ale i 24. októbra som sa cítila veľmi zle. Aţ tak, ţe keď sa skončilo
videnie, ktoré som zapisovala doslova s bolesťou hlavy ako pri zápale
mozgových blán, nemala som odvahu dodať, ţe konečne som videla Je-
ţiša oblečeného tak, ako sa mi zjavuje, keď je celý len pre mňa - v mäk-
kom vlnenom odeve bielej farby takmer ako slonová kosť a v rovnakom
plášti. Šaty, ktoré mal na sebe* pri svojom prvom prejavení sa v Jeruza-
leme ako Mesiáš.
55. Poverenie zverené Tomášovi
27. október 1944
55.1 1 Dnes ráno, keď som sa spamätávala z veľmi ťaţkých niekoľkoho-
dinových mrákot a v modlitbe očakávala rozodnenie, moje videnie sa
opakuje.
Hovorím, ţe sa opakuje, lebo sme ešte stále v tom istom prostredí -
široká a nízka kuchyňa, tmavá pre zadymené steny, ktorú ledva osvetľu-
je plamienok olejovej lampy poloţenej na dlhý a úzky vidiecky stôl, za
ktorým sedí osem ľudí. Jeţiš a šesť učeníkov plus majiteľ domu - štyria
na kaţdej strane.
Jeţiš obrátený na svojej stoličke - lebo tu sú len stoličky bez opera-
dla, na troch nohách, typický vidiecky nábytok - sa ešte rozpráva s To-
mášom. Jeţišova ruka skĺzla z jeho hlavy na jeho rameno. Jeţiš vraví:
„Vstaň, priateľu. Uţ si večeral?"
„Nie, Učiteľ. Išiel som niekoľko metrov s tým druhým, čo bol so
mnou, a potom som ho nechal a vrátil som sa späť. Povedal som mu,
ţe chcem hovoriť s človekom uzdraveným z malomocenstva... Povedal
som tak, lebo som si myslel, ţe sa bude štítiť zastaviť sa pri nečistom.
Uhádol som. Ja som však hľadal teba, nie malomocného... Chcel som
ti povedať: ,Vezmi ma!' ... Prechádzal som sa hore-dolu po olivovom
* V 53.3.
309
sade, kým sa ma nejaký mladík nespýtal, čo robím. Musel si o mne mys-
lieť, ţe mám zlý úmysel... Bol pri stĺpe, tam, kde sa začína pozemok."
Majiteľ domu sa usmeje. „To je môj syn," vysvetlí a potom dodá:
„Stráţi pri lise na olivy. Máme v jaskyni pod lisom ešte takmer celú roč-
nú úrodu. Bola veľmi dobrá. Priniesla nám veľa oleja. A v čase návalu
ľudí sa vţdy spolčujú zbojníci, ktorí vykrádajú nestráţené miesta. Pred
ôsmimi rokmi, práve cez Prípravný deň, nás okradli o všetko. Odvtedy
kaţdý stráţime po jednu noc. Matka mu išla zaniesť večeru."
„No a povedal mi: ,Čo chceš?', a to takým tónom, ţe aby som si zachrá-
nil chrbát pred jeho palicou, rýchlo som vysvedil: ,Hľadám Učiteľa, ktorý
tu býva/ Odpovedal mi: ,Ak je pravda, čo hovoríš, poď do domu/ A odpre-
vadil ma aţ sem. To on zaklopal a odišiel, len čo počul moje prvé slová."
„Bývaš ďaleko?"
„Bývam na druhom konci mesta, blízko Východnej brány."
„Si sám?"
„Bol som s rodičmi. Ale oni odišli k iným príbuzným na Betlehem-
skej ceste. Ja som zostal, aby som ťa hľadal vo dne i v noci, kým ťa ne-
nájdem."
Jeţiš sa usmeje a povie: „Takţe ťa nikto nečaká?"
„Nie, Učiteľ."
„Cesta je dlhá, noc tmavá, v meste sú rímske hliadky. Hovorím ti: Ak
chceš, zostaň s nami."
„Ach, Učiteľ!" Tomáš je šťastný.
„Urobte miesto. A všetci dajte niečo bratovi." Zo svojho Jeţiš dáva
kus syra, ktorý mal pred sebou. Vysvetľuje Tomášovi: „Sme chudobní
a večera sa takmer skončila. Ale v tom, kto daruje, je veľké srdce." A Já-
novi, ktorý sedí vedľa neho, povie: „Uvoľni miesto priateľovi."
Ján rýchlo vstane a ide si sadnúť na roh stola vedľa pána domu.
„Posaď sa, Tomáš. Jedz." 2 A potom všetkým: „Takto budete robiť
vţdy, priatelia, podľa zákona lásky. Pútnika chráni uţ Boţí zákon. Ale te-
raz, v mojom mene, ho budete musieť milovať ešte väčšmi. Keď vás niekto
v Boţom mene poţiada o kus chleba, o hit vody, o prístrešie, musíte to dať
v jeho mene. A dostanete za to od Boha odmenu. Takto sa musíte správať
k všetkým. Aj k nepriateľom. Toto je nový zákon. Aţ doteraz sa vám ho-
vorilo: ,Milovať budeš svojho blíţneho a nenávidieť svojho nepriateľa/Ja
vám hovorím: ,Milujte aj tých, ktorí vás nenávidia/ Ó! Keby ste vedeli, ako
vás bude milovať Boh, ak budete milovať tak, ako vám hovorím! Ak po-
tom niekto povie: ,Chcem byť vaším spoločníkom v sluţbe pravému Pánu
310
Bohu a nasledovať jeho Baránka/ potom vám musí byť drahší ako poknn
ný brat, lebo budete spojení večným, Kristovým putom."
„Ale ak sa pritrafí niekto neúprimný? Povedať: ,Chcem robiť toj
a ono' je ľahké. Ale slovo nie vţdy zodpovedá pravde," hovorí Peter tro-^
chu podráţdený. Zdá sa, ţe nemá svoj zvyčajný ţoviálny humor.
„Počúvaj, Peter. Hovoríš s dobrým úmyslom a spravodlivo. Ale po-
zri, lepšie je hrešiť z dobroty a dôvery, ako z nedôvery a tvrdosti. Ak
urobíš dobre nehodnému, aké zlo vyplynie z toho pre teba? Nijaké. Ba
na teba bude čakať Boţia odmena, zatiaľ čo jemu to bude zarátané ako
previnenie, lebo zradil tvoju dôveru."
„Nijaké zlo? Ach! Často ten, kto je nehodný, nezastaví sa pri nevďač-
nosti, ale ide ďalej a dopracuje sa aţ k tomu, ţe škodí na cti, na majet-
ku i na samom ţivote."
„To je pravda. Ale azda toto by zmenšilo tvoju zásluhu? Nie. I keby ce-
lý svet veril ohováraniam, i keby si sa stal chudobnejším ako Jób, i keby tí
ukrutník siahol aj na ţivot, čo by sa zmenilo v očiach Boha? Nič. Ba áno,
bola by tu zmena. Ale dobrá pre teba. Boh by k zásluhám dobroty pripo-
jil i zásluhy duchovného, hmotného i telesného mučeníctva."
„Dobre, dobre! Bude to tak." Peter uţ nehovorí. Namosúrené si po-
doprel hlavu. 3 Jeţiš sa obráti k Tomášovi: „Priateľu, povedal som ti predtým v oli-
vovom sade: ,Keď sa vrátim do týchto končín, ak ešte budeš chcieť, bu-
deš môj/ Teraz ti hovorím: ,Si ochotný urobiť Jeţišovi láskavosť?'"
„Bezpochyby."
„Ale ak táto láskavosť môţe vyţadovať obetu?"
„Nie je nijaká obeta tebe slúţiť. Čo si ţeláš?"
„Chcel som ti povedať... ale ty máš iste svoje obchody, záujmy..."
„Nič takého, nič! Mám teba! Hovor!"
„Počúvaj. Zajtra ráno na úsvite malomocný odíde z hrobiek, aby vy-
hľadal niekoho, kto to oznámi kňazovi. Ty pôjdeš k hrobom prvý. To
z lásky. A nahlas zakričíš: ,Ty, čo si bol včera očistený, vyjdi von. Po-
siela ma k tebe Jeţiš z Nazareta, Mesiáš Izraela, ten, ktorý ťa uzdravil/
Urob to tak, aby svet ,ţijúcich mŕtvych' poznal moje meno a zachvel sa
nádejou. A ten, kto k nádeji pripojí vieru, nech príde ku mne, aby som
ho uzdravil. To je prvá forma očistenia, ktorú prinášam, a vzkriesenia,
ktorého som pánom. Jedného dňa dám omnoho hlbšie očistenie... Jed-
ného dňa zapečatené hroby vychrlia skutočných mŕtvych, ktorí sa zja-
via, aby sa svojimi prázdnymi očnými jamkami a odhalenými čeľusťami
311
smiali pre vzdialenú radosť - hoci ju budú počuť od kostier - duchov
oslobodených z očakávania očistca. Zjavia sa, aby sa potešili tomuto
oslobodeniu a aby sa chveli, vediac, komu majú za to vďačiť... Choď.
On príde k tebe. Ty urobíš to, o čo ťa poţiada. Vo všetkom mu pomôţ,
akoby ti bol bratom. A povieš mu tieţ: ,Keď budeš úplne očistený, pôj-
deme spolu na cestu pri rieke, za Dokom a Efraimom. Tam teba aj mňa
čaká Učiteľ Jeţiš, aby nám povedal, v čom mu máme slúţiť.'"
„Urobím tak. A ten druhý?
„Kto? Iškariotský?"
„Áno, Učiteľ."
„Pre neho trvá moja rada. Nechaj ho, aby sa rozhodol sám, a na dlhý
čas. Ba vyhni sa i stretnutiu s ním."
„Budem s malomocným. V údolí hrobiek sa potĺkajú iba nečistí ale-
bo ten, kto sa s nimi stýka z ľútosti." 4 Peter čosi zamrmle. Jeţiš to počuje.
„Čo máš, Peter? Mlčíš alebo hundreš. Vyzeráš nespokojne. Prečo?"
„Som nespokojný. My sme prví, a ty nám nedaruješ zázrak. My sme
prví, a ty si posadíš vedľa seba cudzieho. My sme prví, a ty jemu, a nie
nám, dávaš poverenia. My sme prví, a... áno, a zdá sa, ţe sme poslední.
Prečo budeš na nich čakať na ceste pri rieke? Určite aby si im dal nejaké
poslanie. Prečo im, a nie nám?"
Jeţiš si ho prezerá. Nie je nahnevaný. Ba sa usmieva, ako sa usmieva
na chlapca. Vstáva, ide pomaly k Petrovi, poloţí mu ruku na plece a ho-
vorí s úsmevom: „Peter, Peter! Si jedno veľké, jedno staré dieťa!" A On-
drejovi, sediacemu pri bratovi, povie: „Choď na moje miesto." Posadí
sa vedľa Petra, jedným ramenom ho uchopí okolo pliec a hovorí s ním
takto, drţiac ho proti svojmu plecu: „Peter, zdá sa ti, ţe som nespravod-
livý, ale to nie je nespravodlivosť. Ba je to skúška, lebo viem, akú má-
te hodnotu. Pozri. Kto potrebuje skúšky? Ten, kto ešte nie je istý. O vás
však viem, ţe ste o mne natoľko istí, ţe som vám nemusel dávať dôkazy
svojej moci. Tu v Jeruzaleme sú potrebné skúšky, tu, kde neresť, bezboţ-
nosť, politika a veľa svetských vecí zatieňujú duchov natoľko, ţe oni ne-
môţu vidieť svetlo, ktoré prechádza. Ale tam, pri našom krásnom jazere,
takom čistom pod jasným nebom, tam medzi čestnými a dobroprajný-
mi ľuďmi nie sú potrebné skúšky. Budete mať zázraky. Vylejem na vás
milosti ako rieky. Ale pozri, ako som si vás uctil. Vzal som vás a ani som
nepoţadoval skúšky, ani som nepocítil nutnosť vás podrobiť skúškam,
lebo viem, kto ste. Drahí, veľmi drahí a mne takí verní."
312
Peter sa uspokojí: „Odpusť mi, Jeţiš."
„Áno, odpúšťam ti, lebo tvoj prejav hnevu je láska. Ale uţ nezáviď,
Šimon Jonášov. Vieš, čo je srdce tvojho Jeţiša? Uţ si dakedy videl more,
skutočné more? Áno? No a moje srdce je omnoho širšie ako šíre more!
A je v ňom miesto pre všetkých. Pre celé ľudstvo. A aj ten najmenší má
miesto ako najväčší. A hriešnik v ňom nachádza lásku tak ako nevinný.
Týchto poverujem poslaním. Určite. Chceš mi zakázať, aby som im ho
dal? Ja som si vás vyvolil. Nie vy. Som preto slobodný posúdiť, ako vás
pouţiť. A ak týchto tu nechám s poslaním - ktoré môţe byť aj skúškou,
tak ako môţe byť milosrdenstvom časové obdobie, ktoré som nechal Iš-
kariotskému -, môţeš mi to vyčítať? Vieš, či som tebe neponechal väč-
šie? A nie je ti najkrajšie počuť, keď ti poviem: ,Pôjdeš so mnou?"
„To je pravda, je pravda! Som hlupák! Odpusť..."
„Áno. Všetko odpúšťam. Ach, Peter...! Ale prosím vás všetkých: Ne-
diskutujte nikdy o zásluhách a o postavení. Mohol som sa narodiť ako
kráľ. Narodil som sa chudobný, v maštali. Mohol som byť bohatý. Ţil
som z práce a teraz z lásky. A predsa, verte to, priatelia, v očiach Boha nie
je nikto väčší odo mňa. Odo mňa, ktorý som tu - sluha pre človeka."
„Ty a sluha? Nie, nikdy!"
„Prečo, Peter?"
„Lebo ja ti budem slúţiť."
„Aj keby si mi slúţil ako matka slúţi dieťaťu, ja som prišiel, aby som slú-
ţil človeku. Budem Spasiteľom pre človeka. Aká sluţba sa vyrovná tejto?"
„Ach, Učiteľ! Ty vieš všetko vysvetliť. A to, čo sa zdalo temné, ihneď
sa vyjasní!"
„Si teraz spokojný, Peter?5 Tak ma nechaj dohovoriť s Tomášom. Si si
istý, ţe spoznáš malomocného? Nik iný tam nie je uzdravený, ale mohol
uţ odísť za svetla hviezd, aby našiel skorého pocestného. A ktosi iný by
sa mohol vydávať za neho, aby z clivoty vstúpil do mesta, aby videl prí-
buzných. Počúvaj, ako vyzerá. Bol som blízko neho a za súmraku som si
ho dobre všimol. Je vysoký a chudý. Tmavšej farby ako miešanec, hlboké
a veľmi čierne oči pod snehobielym obočím, vlasy biele ako plátno a tro-
chu kučeravé, dlhý nos, smerom ku špičke sploštený ako majú Líbyjča-
nia, veľké a vyčnievajúce pery, najmä spodná. Je taký olivovo hnedý, ţe
ústa majú sfarbenie do fialova. Na čele mu zostala staršia jazva, a to bude
jediná škvrna, teraz, keď bude očistený od chrást a špiny."
„To je starec, keď je celý biely."
„Nie, Filip. Zdá sa, ale nie je. Zošedivel z malomocenstva."
313
„Čo je? Miešanec?"
„Moţno, Peter. Je podobný ľuďom z Afriky."
„Bude teda Izraelita?"
„Dozvieme sa to. A keby nebol?"
„Ó! Keby nebol, nech odíde. Uţ aj tak si veľa zaslúţil, ţe bol uzdra- / CC
vený.
„Nie, Peter. I keby bol modlosluţobník, neodoţeniem ho. Jeţiš pri-
šiel pre všetkých. Veru, hovorím ti, ţe národy z temnôt predídu synov
národa Svetla..."
Jeţiš vzdychne. Potom vstane. Vzdáva vďaky Otcovi a dobrorečí mu
hymnom.
Takto sa končí videnie. 6 Chcem mimochodom poznamenať, ţe môj vnútorný poradca mi
uţ od včera večera, keď som videla malomocného, povedal: „To je Ši-
mon, apoštol. Uvidíš jeho i Tadeášov príchod k Učiteľovi." Dnes ráno
po svätom prijímaní (je piatok) otvorím misál a vidím, ţe práve dnes je
vigília sviatku svätých Šimona a Júdu a ţe zajtrajšie evanjelium hovorí
práve o láske takmer rovnakými slovami, ktoré som počula prv vo vide-
ní. Júdu Tadeáša som však zatiaľ ešte nevidela.
56. Šimon Horlivec a Júda Tadeáš sú zjednotení v spoločnom údele
28. október 1944
1 Ste skutočne krásne, brehy Jordánu, také, aké ste boli za čias Jeţiša!
Pozerám sa na vás a kochám sa z vášho vznešeného zelenomodrého po-
koja, ako melódia znejúceho neţnými tónmi vôd a korún stromov.
Som na pomerne širokej a dosť dobre udrţiavanej ceste. Bude to asi
nejaká hlavná či skôr vojenská cesta, postavená Rimanmi, aby spojila
rôzne oblasti s hlavným mestom. Vedie blízko rieky, nie však popri nej.
Oddeľuje ju od nej zalesnený pás, ktorého úlohou bolo zrejme spevňo-
vať brehy a zadrţiavať vody v čase ich vysokého stavu. Z druhej strany
cesty zalesnený pás pokračuje tak, ţe cesta pripomína prirodzený tunel,
nad ktorým sa splietajú konáre bohato pokryté lístím. Oblaţujúce ob-
čerstvenie pre pocestných v týchto krajinách páliaceho slnka.
Na mieste, kde sa nachádzam, tvoria rieka, a teda prirodzene i cesta
široký oblúk, takţe vidím, ako postupuje zalesnený násyp - ako zelená
314
hradba, vymedzujúca koryto pokojných vôd. Vyzerá takmer ako jazero
v prepychovom parku. Voda však nie je stojatá ako v jazere. Tečie, hoci
pomaly. Dôkazom toho je šelest, ktorý vzniká nárazom na prvé trstiny,
tie najodváţnejšie, ktoré sa zrodili vlastne dolu, v štrkovitom dne, ako aj
vlnenie, šíriace sa v dlhých stuhách listov trstín, čo sa skláňajú nad hla-
dinou vody. Aj skupina vŕb z pruţnými ovisnutými konármi zverila vr-
cholec svojho zeleného účesu rieke, a tá akoby ho pôvabne hladkala
a neţne vystierala po prúde.
V rannej hodine tu vládne ticho a pokoj. Ruší ich iba spev a hlasy
vtákov, šum vody a konárov stromov a krásne trblietanie rosy na zelenej
a vysokej tráve medzi stromami. Tá ešte nie je zoschnutá a zoţltnutá od
letného slnka, ale jemná a svieţa, lebo sa zrodila po jarnom vyliatí vody,
ktorá pôdu do hĺbky nasýtila vlhkosťou a úrodnými ţivinami. 2 Traja pocestní stoja v zákrute cesty, takmer v strede oblúka. Pozera-
jú hore i dolu, na juh, kde je Jeruzalem, na sever, kde je Samária. Vyze-
rajú medzi stromoradím, či neprichádza ten, na koho čakajú. Je to To-
máš, Júda Tadeáš a uzdravený malomocný. Rozprávajú sa.
„Nevidíš nič?"
Ja nie."
„Ani ja."
„A predsa toto je to miesto."
„Si si tým istý?"
„Istý, Šimon. Keď sa Učiteľ vzdialil po tom, čo mu zástup po zázrač-
nom uzdravení chromého ţobráka pri Rybnej bráne prevolával na slá-
vu, jeden z tých šiestich mi povedal: ,Teraz odchádzame z Jeruzalema.
Čakaj na nás pri ohybe rieky na piatej míli medzi Jerichom a Dokom,
na ceste lemovanej stromami/ Na tejto. Povedal tieţ: ,Budeme tam o tri
dni za svitania/ Dnes je tretí deň a štvrté bdenie nás zastihlo práve tu."
„Príde? Moţno by bolo lepšie, keby sme išli s ním uţ z Jeruzalema."
„Nemohol si ešte ísť medzi ľudí, Šimon."
„Ak vám môj bratranec povedal, ţe sem príde, tak príde. Vţdy dodr-
ţí, čo sľúbi. Zostáva nám len čakať." 3 „Bol si stále s ním?"
„Stále. Odkedy sa vrátil do Nazareta, bol mi dobrým spoločníkom.
Boli sme vţdy spolu. Sme v takmer rovnakom veku, ja som trocha star-
ší. A obľúbil si ma i jeho otec, brat môjho otca. I jeho matka ma mala
veľmi rada. Viac som vyrastal pri nej ako pri svojej mame."
„Mala ťa rada... Dnes ťa uţ nemá tak rada?"
315
„Ale áno! No odvtedy, ako sa on stal prorokom, sme tak trochu roz-
delení. Mojim príbuzným sa to nepáči."
„Ktorým príbuzným?"
„Môjmu otcovi a dvom starším bratom. Ďalší brat váha. Môj otec je
uţ veľmi starý a nemal som to srdce roztrpčovať ho. Ale teraz... Teraz je
to uţ iné. Teraz idem tam, kam ma priťahuje srdce a myseľ. Idem za Je-
ţišom. Nemyslím, ţe by som týmto konaním porušil Zákon. Okrem to-
ho... keby nebolo správne to, čo chcem urobiť, Jeţiš by mi to povedal.
Urobím, čo mi on povie. Má otec právo zabraňovať synovi v dobrom?
Ak cítim, ţe tam je spása, prečo mi má brániť, aby som ju mal? Prečo sú
otcovia niekedy nepriateľmi?"
Šimon si povzdychne ako pri smutných spomienkach a skloní hla-
vu, ale neprehovorí.
Namiesto toho odpovie Tomáš: Ja som uţ prekáţku odstránil. Otec
ma vypočul a pochopil ma. Poţehnal mi a povedal: ,Choď. Nech je tá-
to Veľká noc pre teba oslobodením z otroctva očakávania. Šťastný si, ţe
môţeš uveriť. Ja čakám. Ale ak je to naozaj on a ty to spozoruješ, keď ho
budeš nasledovať, príď k svojmu starému otcovi a povedz mu: »Poď. Iz-
rael má Očakávaného.«c"
„Si šťastnejší neţ ja. A povedať, ţe sme ţili po jeho boku! A neverí-
me, my z rodiny...! A hovoríme, teda oni hovoria: ,Stratil hlavu!'" 4 „Aha, aha, skupina ľudí," zakričí Šimon. „To je on, to je on! Spo-
znávam jeho svetlovlasú hlavu! Ó, poďte! Beţme!"
Rezko vykročia smerom na juh. Teraz, keď sa uţ dostali do stredu
zákruty, stromy zakrývajú zvyšok cesty tak, ţe obe skupinky sa ocitnú
takmer oproti sebe, keď to najmenej očakávajú. Zdá sa, akoby Jeţiš vy-
chádzal z rieky, lebo je medzi stromami na brehu.
„Učiteľ!"
„Jeţiš!"
„Pane!"
Zaznejú tri výkriky učeníka, bratranca a uzdraveného, velebiace
a slávnostné.
„Pokoj vám!" Hľa, ten krásny hlas, ktorý si nemoţno pomýliť s iným,
plný, zvučný, pokojný, výrazný, čistý, muţný, príjemný a prenikavý. 5 „Aj ty, Júda, bratranec môj?"
Objímajú sa. Júda plače.
„Prečo tento plač?"
„Ach, Jeţiš! Chcem zostať s tebou!"
316
„Vţdy som na teba čakal. Prečo si neprišiel?"
Júda skloní hlavu a mlčí.
„Nechceli. A teraz?"
Jeţiš, ja... ja ich nemôţem poslúchať. Chcem poslúchať len teba."
Ja som ti to však neprikázal."
„Nie, ty nie. Prikazuje mi to však tvoje poslanie! Ten, ktorý ťa po-
slal, mi tu hovorí, priamo v mojom srdci, a vraví mi: ,Choď k nemu.*
Tá, ktorá ťa porodila a ktorá mi bola neţnou učiteľkou, svojím holubi-
čím pohľadom bez slov mi vraví: ,Buď Jeţišov!' Môţem si neuvedomo-
vať tento vznešený hlas, ktorý mi prevrtáva srdce? Hlas modlitby sväti-
ce, ktorá sa určite úpenlivo modlí pre moje dobro? Len preto, ţe som
bratranec z Jozefovej strany, nesmiem ťa uznať za toho, kto si, zatiaľ čo
Krstiteľ ťa poznal? Ten, ktorý ťa nikdy nevidel, tu, na brehu tejto rieky
ťa pozdravil: ,Baránok Boţí.' A ja, ja, čo som s tebou vyrastal, ja, čo som
sa stal dobrým, keď som ťa nasledoval, ja, čo som sa stal synom Záko-
na zásluhou tvojej matky a od nej som vdychoval nie šesťstotrinásť zá-
konov rabínov, okrem Svätého písma a modlitieb, ale ducha všetkých
týchto zákonov, ja by som nemal byť vhodný na nič?"
„A tvoj otec?"
„Môj otec? Nechýba mu chlieb, ani pomoc, a potom... ty si mi dal prí-
klad. Ty si myslel na dobro ľudu viac neţ na malé Máriino dobro. A ona je
sama. Povedz mi, Učiteľ môj, nie je azda dovolené povedať otcovi, pri všet-
kej úcte: ,Otče, milujem ťa. Ale nad tebou je Boh a jeho nasledujem'?"
Júda, príbuzný a priateľ, hovorím ti: Si veľmi popredu na ceste Svet-
la. Poď. Je dovolené povedať otcovi takto, keď nás volá Boh. Nič nie je
nad Bohom. Aj pokrvné zákony ustupujú, totiţ strácajú sa, lebo svojimi
slzami dávame otcom, matkám rozsiahlejšiu pomoc a pre niečo vecnej-
šie, ako je deň na svete. Ak ich vynesieme so sebou do neba a tou istou
cestou obety citov k Bohu. Zostaň teda, Júda. Čakal som ťa a som šťast-
ný, ţe ťa znova mám, priateľ môjho nazaretského ţivota."
Júda je dojatý. 6Jeţiš sa obráti k Tomášovi: „Poslúchol si verne. Prvá čnosť učeníka."
„Prišiel som, aby som ti bol verný."
„A budeš takým. Ja ti to hovorím. Poď, ty, čo zostávaš hanblivo v tie-
ni. Neboj sa."
„Pane môj!" Bývalý malomocný je pri Jeţišových nohách.
„Vstaň. Ako sa voláš?"
„Šimon."
317
„Tvoja rodina?"
„Pane... bola mocná... aj ja som bol mocný... Ale bezohľadná zá-
visť siekt a... a chyby mladosti poškodili jej moc. Môj otec... Ach! Mu-
sím hovoriť proti nemu, pre ktorého som prelial toľko slz! Ty to vidíš,
ty si videl, aký dar mi daroval!"
„Bol malomocný?"
„Nebol malomocný, ani ja nie. Bol chorý na chorobu iného mena,
ktorú my, Izraeliti, priraďujeme k rôznym malomocenstvám. On... - vte-
dy triumfovala ešte jeho spoločenská vrstva - ţil a zomrel mocný vo svo-
jom dome. Ja... keby si ma nezachránil, zomrel by som v hrobkách."
„Si sám?"
„Sám. Mám verného sluhu, ktorý sa stará o to, čo mi zostalo. Dal
som mu uţ vedieť."
„Tvoja matka?"
„Zomrela." Zdá sa, ţe muţ je zmätený.
Jeţiš ho pozorne pozoruje. „Šimon, povedal si mi: ,Čo mám urobiť
pre teba?' Teraz ti hovorím: ,Nasleduj ma.c"
„Hneď, Pane...! Ale... ale ja... dovoľ, nech ti niečo poviem. Som, vola-
li ma Horlivec (Zelóta) kvôli spoločenskej vrstve* a Kananejský kvôli mat-
ke. Vidíš. Som tmavý. Prúdi vo mne krv otrokyne. Môj otec nemal synov
z manţelky a mňa mal s otrokyňou. Jeho dobrá manţelka ma vychovávala
ako syna a liečila ma z nekonečných chorôb, pokým nezomrela..."
„V očiach Boha niet otrokov alebo slobodných. V jeho očiach je je-
diné otroctvo - hriech. A ja som prišiel, aby som ho odstránil. Všetkých
vás volám, lebo kráľovstvo je pre všetkých. Si vzdelaný?"
„Som. Mal som i svoje postavenie medzi vysoko postavenými. Po-
kiaľ bola choroba ukrytá pod šatami. Ale keď vystúpila na tvár... Ne-
priateľom sa pozdávalo, ţe je pravá, a pouţili ju na to, aby ma poslali
do vyhnanstva medzi ,mŕtvychť, hoci, ako mi povedal istý rímsky lekár
z Cézarey, s ktorým som sa radil, moja choroba nebolo pravé malomo-
censtvo, ale istý druh dedičného lišaja, a stačilo by nesplodiť deti, aby sa
ďalej nešíril. Môţem teda nepreklínať otca?"
* Spoločenská vrstva zelótov (zelo = horlivosť), ktorých tak volali pre ich horlivosť
pri zachovávaní Zákona a pre odpor voči kaţdému ovládaniu vyvoleného ľudu
zo strany cudzincov. Ale MV význam tohto výrazu nepozná, lebo na rukopi-
se v zátvorke poznamenáva: Kto sú zelóti? Spisovateľka podobne nepozná slová
šemanfloraŠ (v 503.9/10) 2Lgulal(v 542.7).
318
„Nesmieš ho preklínať. Urobil ti veľa zla..."
„Ach, áno! Premárnil majetok, bol nerestný, krutý, bez srdca a ci-
tu. Odopieral mi zdravie, pohladenia, pokoj, označil ma menom, ktoré
je zneváţením, a chorobou, ktorá je znamením hanby... Všetko si pri-
vlastnil. Aj budúcnosť syna. Všetko mi zobral, aj radosť byť otcom."
„Preto ti hovorím: ,Nasleduj ma.' Po mojom boku, v mojom sprie-
vode nájdeš otca i deti. Zdvihni svoj pohľad, Šimon. Tam sa na teba us-
mieva pravý Otec. Hľaď na priestory zeme, na svetadiely, na krajiny. Je
tam detí a detí. Deti toho človeka, ktorý je pre všetkých tých, ktorí sú
bez detí. Očakávajú teba a mnohých takých, ako si ty. Pod mojím zna-
mením uţ niet opustenosti. V mojom znamení uţ niet osamelosti ani
rozdielov. Je to znamenie lásky. A dáva lásku.7 Poď, Šimon, ty, čo si ne-
mal synov. Poď, Júda, ktorý si stratil otca pre lásku ku mne. Spojím vás
v spoločnom údele."
Vzal ich obidvoch. Ruky poloţil na ich plecia, akoby si ich chcel pri-
vlastniť, akoby im chcel uloţiť spoločné jarmo. Potom povie: „Spájam
vás. Teraz vás však ešte oddelím. Ty, Šimon, zostaneš tu s Tomášom.
Pripravíš s ním cesty pre môj návrat. Onedlho sa vrátim a chcem, aby
ma očakávali veľké zástupy ľudu. Povedzte chorým, ty im to môţeš po-
vedať, ţe príde ten, ktorý uzdravuje. Povedzte čakajúcim, ţe Mesiáš je
medzi svojím ľudom. Povedzte hriešnikom, ţe je tu ten, ktorý odpúšťa,
aby dal silu vystúpiť..."
„Budeme to vedieť?"
„Áno. Stačí, keď poviete: ,Prišiel. Volá vás. Čaká vás. Príde, aby vám
dal milosť. Buďte tu pripravení, aby ste ho uvideli/ A k slovám pripojte
rozprávanie o tom, čo viete. A ty, Júda, bratranec, poď so mnou a s tý-
mito. Ty zostaneš v Nazarete."
„Prečo, Jeţiš?"
„Lebo mi musíš pripraviť cestu vo vlasti. Myslíš si, ţe je to malé po-
slanie? Veru, niet ťaţšieho..." Jeţiš si vzdychne.
„A podarí sa mi to?"
„Áno aj nie. Všetko však postačí, aby sme boli ospravedlnení."
„Z čoho? A u koho?"
„U Boha. Vo vlasti. V rodine. Nebudú nám môcť nič vyčítať, lebo
sme ponúkli dobro. A ak sa to bude vlasti a rodine protiviť, my nepone-
sieme vinu za to, ţe zahynú."
„A my?"
„Vy, Peter? Vy sa vrátite k sieťam."
319
„Prečo?"
„Lebo vás budem učiť pomaly a vezmem si vás, keď vás budem po-
vaţovať za pripravených."
„Uvidíme ťa však, pravda?"
„Určite. Budem k vám chodiť často alebo vás dám zavolať, keď bu-
dem v Kafarnaume. Teraz sa rozlúčte, priatelia, a pôjdeme. Tých, čo zo-
stávajú, ţehnám. Môj pokoj nech je s vami."
Videnie sa končí.
57. V Nazarete s Judom Tadeášom a s ostatnými šiestimi učeníkmi
31. október 1944 1 Jeţiš prichádza s bratrancom a šiestimi učeníkmi do blízkosti Naza- 57.1
reta. Z vrchu návršia, kde práve sú, vidno, ako po svahoch stúpa a klesá
biele mestečko uprostred zelene. Svahy sú jemne zvlnené, miestami sot-
va badateľne, inde výraznejšie.
„Prišli sme, priatelia. Tam je môj dom. Matka je tam, lebo z domu
stúpa dym. Azda pečie chlieb. Nehovorím vám: ,Zostaňte,ť lebo si mys-
lím, ţe je vám clivo za domovom. Keď však chcete lámať so mnou
chlieb a poznať tú, ktorú Ján uţ pozná, hovorím vám: ,Poďte.'"
Šiesti, ktorí boli uţ smutní pre nadchádzajúce odlúčenie, sa potešia
a srdečne prijímajú pozvanie.
„Poďme teda."
Zostupujú sviţne z kopca a idú po hlavnej ulici. Chýli sa k večeru. Ešte
je horúco, ale súmrak uţ sadá na polia, na ktorých dozrievajú obilniny.
Vchádzajú do dediny. Ţeny, ktoré prichádzajú a odchádzajú od stud-
ne, muţi na prahu maličkých dielní alebo v záhradkách pozdravujú Je-
ţiša a Júdu.
Deti sa zbiehajú okolo Jeţiša.
„Vrátil si sa?"
„Teraz tu zostaneš?"
„Znova sa mi zlomilo koleso na vozíku."
„Vieš čo, Jeţiš? Narodila sa mi sestrička a dali jej meno Mária."
„Učiteľ mi povedal, ţe viem všetko a ţe som ozajstný syn Zákona."
„Sára tu nie je, lebo má ťaţko chorú mamu. Plače, lebo sa bojí."
„Môj brat Izák sa oţenil. Bola veľká oslava."
320
Jeţiš počúva, hladká, pochváli, sľubuje pomoc.
57.2 2 Takto prichádzajú domov. Na prahu uţ stojí Mária, ktorú upozor-
nil jeden starostlivý chlapec.
„Syn môj!"
„Mamka!"
Matka a Syn si padnú do náručia. Mária, omnoho niţšia ako Jeţiš, si
opiera hlavu o Synovu hruď, zovretá v objatí jeho ramien. On ju bozká-
va na plavé vlasy. Vchádzajú do domu.
Učeníci, vrátane Júdu, zostanú vonku, aby im dopriali súkromie pri
zvítaní.
„Jeţiš! Syn môj!" Máriin hlas sa chveje ako hlas človeka, ktorý má
v hrdle slzy.
„Prečo, mamka, takto?"
„Synu! Povedali mi... V chráme boli v ten deň Galilejčania, Naza-
retčania... Vrátili sa... a rozprávali... Ó, Synu!"
„Mamka, veď vidíš, ţe som v poriadku! Nič zlého sa mi nestalo. Iba
prišla sláva Boha do jeho domu."
„Áno. To viem, Syn môjho srdca. Viem, ţe to bolo ako hlahol, ktorý
zobúdza spiacich. A pre Boţiu slávu som z toho veľmi šťastná... šťastná,
ţe tento môj národ sa prebúdza k Bohu... nevyčítam ti... neprekáţam
ti... chápem ťa... a... som šťastná... ale som ťa porodila, Synu môj!"
Mária je ešte stále v Jeţišovom objatí. Hovorila a opierala otvorené ruky
o Synovu hruď, s hlavou zdvihnutou k nemu, s očami lesklejšími pre plač,
ktorý má na krajíčku. Teraz mlčí a opäť si opiera hlavu o jeho hruď. Vyze-
rá ako šedá hrdlička vo svojich šedých šatách pod ochranou dvoch silných
bielych krídel, lebo Jeţiš je ešte stále vo svojom bielom odeve a plášti.
„Mamka! Chuderka mamka! Drahá mamka...!" Jeţiš ju ešte bozká-
57.3 va.3 Potom povie: „No vidíš? Som tu. A nie sám. Sú so mnou moji pr-
ví učeníci a ostatní sú v Judei. Aj bratranec Júda je so mnou a nasledu-
je ma..."
„Júda?"
„Áno, Júda. Viem, prečo si prekvapená. Určite medzi tými, čo roz-
právali o tej udalosti, bol aj Alfej a jeho synovia... a nepomýlim sa, keď
poviem, ţe ma kritizovali. Neboj sa však. Dnes takto, zajtra ináč. Člove-
ka treba zušľachťovať ako zem. A tam, kde sú tŕne, vyrastú ruţe. Júda,
ktorého miluješ, je uţ so mnou."
„Kde je teraz?"
„Tam vonku, s ostatnými. Máš chleba pre všetkých?"
321
„Áno, Synu. Mária Alfejova je pri peci, kde sa pečie. Mária je ku mne
veľmi dobrá a najmä teraz."
„Boh ju oslávi." Ide k dverám a zavolá: ,Júda! Je tu tvoja matka! Pria-
telia, poďte!"
Vchádzajú a zdravia. Júda však bozká Máriu. A potom beţí hľadať
svoju matku.
Jeţiš menuje piatich - Peter, Ondrej, Jakub, Natanael, Filip -, lebo
Ján, ktorý je uţ Márii známy, ju pozdravil hneď po Júdovi, pričom sa
sklonil a dostal od nej poţehnanie. 4 Mária ich pozdraví a pozve, aby si sadli. Je paňou domu, a hoci sa svo- 57.4
jím pohľadom klania Jeţišovi - zdá sa, ţe duša očami pokračuje v rozho-
vore so Synom -, stará sa o hostí. Chcela by priniesť vodu, aby sa osvieţili.
Ale Peter vyskočí: „Nie, ţena. To nemôţem dovoliť. Ty seď pri svojom Sy-
novi, svätá matka. Ja pôjdem, pôjdeme do záhrady a tam sa osvieţime."
Pribehne Mária Alfejova, červená a celá od múky a pozdraví Jeţiša,
ktorý ju poţehná. Potom odvedie šiestich do záhrady, k prameňu, a vra-
cia sa šťastná. „Ó, Mária!" hovorí Panne. Júda mi povedal. Aká som ra-
da! Kvôli Júdovi a kvôli tebe, švagriná moja. Viem, ţe ostatní budú na
mňa kričať. Ale na tom nezáleţí. Budem šťastná v ten deň, keď budem
vedieť, ţe všetci patria Jeţišovi. My matky vieme... cítime, čo je dobré
pre deti. A ja cítim, ţe dobro pre môjho syna si ty, Jeţiš."
Jeţiš ju pohladí po hlave a usmeje sa na ňu.
Učeníci sa vracajú a Mária Alfejova ponúka voňavý chlieb, olivy
a syr. A prináša amforu červeného vína, ktoré Jeţiš nalieva svojim pria-
teľom. Je to vţdy Jeţiš, ktorý najprv obetuje a potom rozdeľuje. 5 Učeníci, ktorí boli spočiatku trochu rozpačití, sú uţ istejší a rozpráva- 57.5
jú o svojich domoch, o ceste do Jeruzalema, o zázrakoch, ktoré sa udiali.
Sú plní horlivosti a láskavosti. Peter sa usiluje urobiť si z Márie spojenca,
aby dosiahol, ţe ich Jeţiš hneď, bez čakania, vezme do Betsaidy.
„Urobte, čo povie," povzbudzuje ich Mária s jemným úsmevom.
„Toto čakanie bude pre vás osoţnejšie ako okamţité pripojenie sa. Môj
Jeţiš všetko, čo robí, robí dobre."
Petrova nádej zomiera. Ale zdvorilo sa uspokojí. Iba sa opýta: „Potr-
vá dlho to čakanie?"
Jeţiš sa naňho pozrie s úsmevom, ale nepovie nič.
Mária si vysvetľuje jeho úsmev ako dobré znamenie a povie: „Šimon
Jonášov, on sa usmieva... preto ti hovorím: Rýchlo ako let lastovičky
nad jazerom uletí čas tvojho poslušného čakania."
322
„Vďaka, ţena."
57.6 6 „Nič nehovoríš, Júda? A ty, Ján?"
„Pozerám sa na teba, Mária."
„Aj ja."
„Aj ja sa na vás pozerám a... viete... Prichádza mi na um dávna ho-
dina. Aj vtedy sa s láskou upierali na moju tvár tri páry očí. Spomínaš si,
Mária, na mojich troch ţiakov?"
„Ach, ţe či! To je pravda! Aj teraz sa na mňa pozerajú so všetkou svojou
láskou tri páry očí, takmer v rovnakom veku. A ten, myslím Ján, sa mi zdá
ako Jeţiš vtedy, taký svedovlasý, s jemnou pleťou a mladší ako všetci."
Ostatní chcú vedieť viac, a tak čas ubieha pri slovách spomienok
a príbehov. Nastáva večer.
„Priatelia, nemám priestory na spanie. Ale tam je dielňa, kde som
pracoval. Ak chcete nájsť útulok tam... Sú tam však len lavice."
„To je pohodlná posteľ pre rybárov zvyknutých spať na úzkych dos-
kách. Vďaka, Učiteľ. Spať pod tvojou strechou je česť a poţehnanie."
Odoberajú sa k spánku s mnohými pozdravmi. Odchádza aj Júda so
svojou matkou - idú do svojho domu.
V tejto izbe zostáva Jeţiš a Mária. Sedia v objatí na truhlici. Vo svetle
lampičky Jeţiš rozpráva a Mária cíti jeho ruku na svojich pleciach, a po-
čúva. Blaţená, rozochvená a šťastná...
Tu prestáva videnie.
58. Uzdravenie slepého v Kafarnaume
po poučení o rybolove, aplikovanom na duše
7. október 1944
1 Jeţiš hovorí a ihneď sa vo mne rozhosťuje pokoj. Radosť z tohto
ţiarivého pokoja mi potešuje srdce: „Vidíš. Tak sa mu páčia príbehy
o slepých. Dajme mu ešte jeden." A ja vidím. 2 Vidím nádherný letný západ slnka. Obloha je ako v ohni a Geneza-
retské jazero je ako obrovská horiaca doska pod zapáleným nebom.
Ulice v Kafarnaume sa práve začínajú zapĺňať ľuďmi - ţeny, ktoré
kráčajú k studni, muţi, rybári, ktorí pripravujú siete a loďky pre nočný
lov. Deti pobehujú po uliciach a hrajú sa, pomedzi ne sa prepletajú so-
máriky s košmi. Zrejme majú namierené na polia, moţno priviezť zele-
ninu.
323
Jeţiš sa objaví pri vchode do dvora, zatieneného viničom a figovní-
kom, za ktorým je kamenistá cestička lemujúca jazero. Musí to byť Pet-
rov dom (je to však dom Petrovej svokry),* lebo ten s Ondrejom na bre-
hu pripravuje siete a koše na ryby, a v loďke ukladá sedadlá a zväzky lán.
Skrátka všetko pre lov. Ondrej chodí hore-dolu z domu k loďke a priná-
ša potrebné veci. 3Jeţiš sa pýta svojho apoštola: „Bude dobrý lov?"
„Čas je vhodný. Voda je pokojná a mesiac bude jasný. Ryby sa budú
vynárať z hĺbky na hladinu a moja sieť ich bude ťahať so sebou."
„Ideme sami?"
„Ó, Učiteľ! Ako to chceš urobiť, aby sme boli sami s týmito sieťami?"
„Nikdy som nebol na love a čakám, ţe ma to naučíš." Jeţiš pomaly
schádza k jazeru. Na brehu plnom štrku a veľkých kameňov, blízko loď-
ky zastane.
„Pozri, Učiteľ, takto sa to robí. Ja vyjdem po boku loďky Jakuba Ze-
bedejovho a tak v dvojici sa ide aţ na vhodné miesto. Potom spúšťame
sieť. Jeden koniec drţíme my. Povedal si, ţe ho chceš drţať ty."
„Áno, ak mi povieš, čo mám robiť."
„Ach! Treba len dozerať na spúšťanie. Aby sa sieť ponárala pomaly
a aby sa nepomotala. Pomaly, lebo budeme na vodách, kde sa loví, a prí-
liš prudký pohyb by mohol odplašiť ryby. A sieť musí byť bez uzlov, aby
sa neuzatvárala, keď sa má otvoriť ako vrece alebo ako plachta nadúvaná
vetrom, ak sa ti tak viac páči. Keď sa sieť celá ponorí, potom pomaly veslu-
jeme alebo podľa potreby pouţijeme plachtu, urobíme na jazere polkruh
a keď nám chvenie kolika naznačí, ţe lov je dobrý, nasmerujeme k pobre-
ţiu. A tam, takmer na brehu - nie skôr, aby sme zabránili riziku, ţe nám
úlovok unikne, ani neskôr, aby sme na skalách neporanili ryby a nepotr-
hali siete - tam vytiahneme sieť. A na to treba mať presný odhad, lebo
loďky musia prísť veľmi blízko seba, takţe z jednej loďky sa koniec sie-
te môţe vytiahnuť do druhej, ale nesmú sa zraziť, aby nerozmliaţdili sieť
plnú rýb.4 Dávaj pozor, Učiteľ, je to náš chlieb. Pozor na sieť, aby sa pri
otrasoch a nárazoch neroztvorila. Ryby si bránia svoj ţivot silnými úder-
mi chvosta a ak ich je veľa... Chápeš... Sú to malé ţivočíchy, ale keď sú
ich pospolu desiatky, stovky, ba tisíce, stávajú sa silné ako Leviatan."
„Tak ako to býva s hriechmi, Peter. V podstate jeden hriech nie je ne-
odčiniteľný. Ale ak si človek nedá pozor, aby sa obmedzil len na ten
* Text v zátvorke je opravou MV na strojopisnej kópii.
324
jediný, a ustavične ich hromadí, skončí tak, ţe malá vina, azda jednodu-
ché zanedbanie dobrého, obyčajná slabosť, stáva sa stále väčšou, stane sa
zvykom, stane sa ťaţkým hriechom. Niekedy sa to začína ţiadostivým po-
hľadom a končí sa dovŕšením cudzoloţstva. Niekedy sa to začína nelás-
kavým slovom voči príbuznému a končí sa to násilím proti blíţnemu. Be-
da, ak dovolíme, aby sa zvyšovala ťarcha hriechov ich počtom! Stanú sa
nebezpečnými a nadmerne mocnými ako sám pekelný had a sťahujú do
priepasti pekla."
„Dobre hovoríš, Učiteľ... Sme však takí slabí!"
„Obozretnosť a modlitba, aby ste boli silní a dostali pomoc, a pevná
vôľa nehrešiť. A potom veľká dôvera v láskavú spravodlivosť Otca."
„Hovoríš, ţe to nebude príliš náročné pre chudáka Šimona?"
„Pre starého Šimona by to aj mohlo byť náročné. Ale pre môjho Pet-
ra, nového človeka, človeka svojho Krista... nie, Peter. On ťa miluje
a bude milovať."
„A mňa?"
„Aj teba, Ondrej. A s tebou i Jána a Jakuba, Filipa a Natanaela. Ste
moji prví vyvolení." 5„Prídu ešte ďalší? Je tu tvoj bratranec a vjudei..."
„Ach, mnohí! Moje kráľovstvo je otvorené celému ľudskému poko-
leniu a veru, hovorím ti, ţe môj lov po nociach storočí bude hojnejší
ako tvoj najhojnejší lov... Kaţdé storočie je ako jedna noc, v ktorej vod-
com a svetlom nie je čisté svetlo Oriónu alebo svetlo putujúceho me-
siaca, ale Kristovo slovo a milosť, ktorá príde od neho. Noc, ktorá spo-
zná svitanie dňa, čo nikdy nezapadne, svetla, v ktorom budú ţiť všetci
veriaci, slnka, ktoré zaodeje vyvolených a urobí ich peknými, večnými,
šťastnými, ako sú bohovia. Malí bohovia, synovia Boha Otca a podob-
ní mne... Teraz to nemôţete pochopiť. Veru, hovorím vám, ţe váš kres-
ťanský ţivot vám udelí podobnosť s vaším Učiteľom a zaţiarite v nebi
jeho vlastnými znameniami. No, a ja budem mať, napriek Satanovej ne-
návisti a chabej vôli človeka, hojnejší lov ako ty."
„Budeme však len my tvojimi apoštolmi?"
„Ţiarliš, Peter? Nie. Neţiarli. Prídu ďalší a v mojom srdci bude láska
pre všetkých. Nebuď lakomý, Peter. Ty ešte nevieš, kto ťa miluje. Uţ si
niekedy spočítal hviezdy? A kamene na tomto dne? Nie. Ani by si nemo-
hol. Ale ešte menej by si mohol spočítať záchvevy lásky, ktorých je schop-
né moje srdce. Uţ si si niekedy uvedomil, koľko razy toto more pobozká
breh svojím bozkom vín v priebehu dvanástich mesiacov? Nie. Ani by si
325
nemohol. Ale ešte menej by si mohol spočítať vlny lásky, ktoré sa vylieva-
jú z tohto srdca, aby pobozkali ľudí. Mojou láskou si buď istý, Peter."
Peter uchopí Jeţišovu ruku a pobozká ju. Je dojatý.
Ondrej hľadí a neodváţi sa. Jeţiš mu však poloţí ruku do vlasov a po-
vie: „Aj teba veľmi milujem. V hodine svojho úsvitu uvidíš odraz na tvá-
ri nebies, uvidíš svojho Jeţiša, ktorý sa bude na teba usmievať, bez toho,
aby si zdvihol zrak. A povie ti: ,Milujem ťa. Poď a prechod do svitania
bude pre teba sladší ako vstup do svadobnej komnaty..." 6 „Šimon, Šimon! Ondrej! Idem..." Ján pribehne zadychčaný. „Ó,
Učiteľ! Nechal som ťa čakať..." Ján sa pozerá na Jeţiša pohľadom pl-
ným obdivu a lásky.
Peter odpovie: „Uţ som si veru začal myslieť, ţe neprídeš. Rýchlo
priprav svoju loďku. A Jakub?"
„Nuţ... oneskorili sme sa kvôli jednému slepému. Myslel si, ţe Jeţiš
je v našom dome, a prišiel. Povedali sme mu: Je inde. Moţno ťa uzdraví
zajtra. Počkaj/ Ale nechcel čakať. Jakub povedal: .Toľko si očakával svet-
lo, čo je pre teba počkať ešte jednu noc?' On však nechápe dôvod..."
Ján, keby si bol slepý, neponáhľal by si sa znova uvidieť matku?"
„Ó... iste!"
„Nuţ teda? Kde je slepý?"
„Ide s Jakubom. Chytil ho za plášť a nepustí ho. Ide však pomaly, le-
bo breh je skalnatý a potkýna sa... Učiteľ, odpustíš mi, ţe som bol ta-
ký tvrdý?"
„Áno. Na odčinenie však choď pomôcť slepému a priveď ho ku mne."
Ján beţí po slepca.
Peter potrasie trochu hlavou, ale mlčí. Pozerá sa na nebo, ktoré sa po
toľkej medenej sfarbuje do azúrovo modrej, hľadí na jazero a na loďky,
ktoré sa uţ vydali na lov, a povzdychne si.
„Šimon?"
„Učiteľ?"
„Neboj sa. Budeš mať hojný úlovok, aj keď sa vyberieš posledný."
„Aj tentoraz?"
„Vţdy, keď budeš láskavý, Boh ti dá milosť hojnosti." 7 „Tam je slepý."
Chudák kráča medzi Jakubom a Jánom. V rukách má palicu, ale te-
raz ju nepouţíva. Je lepšie, keď sa zveril obidvom sprievodcom.
„Hej, človeče, Učiteľ stojí pred tebou."
Slepý si kľakne: „Pane môj! Zmiluj sa!"
326
„Chceš vidieť? Vstaň. Odkedy si slepý?"
Štyria apoštoli utvoria okolo dvoch skupinku.
„Sedem rokov, Pane. Prv som videl dobre a pracoval som. Bol som
kováčom v Cézarei Prímorskej. Zarábal som dobre. Prístav a mnohí ob-
chodníci ma vţdy potrebovali na rôzne práce. Keď som však kul ţele-
zo na kotvu, a vieš si predstaviť, ţe bolo červené, aby bolo pri údere
poddajné, odskočila z neho ţeravá iskra a vypálila mi oko. Oči som uţ
mal aj predtým choré pre horúčavu v dielni. Stratil som postihnuté oko
a druhé mi vyhaslo po troch mesiacoch. Minul som úspory a teraz ţi-
jem z milosrdnej lásky..."
„Si sám?"
„Mám ţenu a tri malé deti..., jednému z nich ani nepoznám tvár...,
a mám starú matku. A tak ona a ţena zarábajú trocha na chlieb a s tým-
to a s almuţnou, ktorú prinesiem, neumierame od hladu. Keby si ma
uzdravil...! Vrátil by som sa k práci. Prosím len, aby som mohol praco-
vať ako dobrý Izraelita a poskytnúť chlieb tým, ktorých milujem."
„A prišiel si ku mne? Kto ti o mne povedal?"
„Malomocný, ktorého si uzdravil na úpätí vrchu Tábor, keď si sa vra-
cal k jazeru po tej krásnej reči."
„Čo ti povedal?"
„Ţe ty môţeš urobiť všetko. Ţe si zdravím pre telo a duše. Ţe si svetlom
pre duše a pre telá, lebo si Boţie Svedo. On, malomocný, sa odváţil za-
miešať sa do davu a pritom riskoval, ţe ho ukameňujú. Celý bol zahalený
v plášti, lebo ťa videl prechádzať smerom k vrchu a tvoj obličaj mu vlo-
ţil do srdca nádej. Povedal mi: ,V tom obličaji som videl niečo, čo mi po-
vedalo: »Tu je zdravie. Choď!« A išiel som.ť A tak mi zopakoval tvoju reč
a povedal mi, ţe si ho uzdravil, keď si sa ho bez akéhokoľvek odporu do-
tkol svojou rukou. Vracal sa od kňazov po očistení. Poznal som ho, lebo
som mu slúţil, keď bol obchodníkom s látkami v Cézarei. Pýtal som sa po
mestách a dedinách na teba. Našiel som ťa... Zľutuj sa nado mnou!" 8 „Poď. Svetlo je ešte príliš silné pre toho, kto vychádza z tmy!"
„Teda ma uzdravíš?"
Jeţiš ho vedie smerom k domu (Petrovej svokry)* do prítmia záhrad-
ky, postaví si ho pred seba, ale tak, aby uzdravené oči nevideli na prvý
* Text v zátvorke je vsuvkou MV na strojopisnej kópii. O dvoch Petrových do-
moch (vlastnom v Betsaide a svokrinom v Kafarnaume) sa bude hovoriť na via-
cerých miestach v 60. kapitole.
327
pohľad jazero, ešte celé zaplavené svetlom. Muţ sa správa ako veľmi
poddajné dieťa, hneď poslúchne a na nič sa nepýta.
„Otče! Tvoje svetlo tomuto tvojmu synovi!" Jeţiš vystrel ruky nad
hlavu kľačiaceho muţa. Takto zostane chvíľu. Potom si nasliní špičku
prstov a pravou rukou sa ľahko dotkne otvorených očí, v ktorých však
niet ţivota.
Okamih. Potom muţ pohne viečkami, ľahko si ich pretrie ako taký,
čo sa prebúdza zo sna a má ešte v očiach hmlu.
„Čo vidíš?"
„Ach...! Ach! Ach...! Večný Boţe! Zdá sa mi... zdá sa mi... ach! Ţe
vidím... vidím tvoje šaty... sú červené, však? Bielu ruku... ľanový opa-
sok... Ach! DobrýJeţišu... vidím stále lepšie, zvykám si čoraz lepšie vi-
dieť... Hľa tráva na zemi... a tamto je určite studňa, a tu vinič...!"
„Vstaň, priateľu."
Muţ sa smeje a plače, vstáva a po chvíľke boja medzi úctou a túţbou
dvíha tvár a stretáva sa s Jeţišovým pohľadom. Jeţiš sa súcitne usmieva,
ale jeho úsmev je plný lásky. Musí byť veľmi pekné znovu nadobudnúť
zrak a vidieť ako prvé slnko túto tvár. Muţ vykríkne a natiahne ramená.
Je to inštinktívny pohyb. Ale zabrzdí sa.
Jeţiš však roztvorí svoje náručie a pritiahne k sebe muţa omnoho niţ-
šieho ako on. „Choď teraz domov a buď šťastný a spravodlivý. Choď
v mojom pokoji."
„Učiteľ, Učiteľ! Pane! Jeţišu! Svätý! Poţehnaný! Svetlo... vidím...
všetko vidím... Hľa, belasé jazero, pokojné nebo a zapadajúce slnko,
a tam prvý náznak mesiaca... Ale najkrajší a najpokojnejší blankyt vi-
dím v tvojich očiach a v tebe vidím krásu najozajstnejšieho slnka a vi-
dím ţiariť čistotu najsvätejšieho mesiaca. Hviezda ubolených, Svedo sle-
pých, Zmilovanie, ktoré ţije a koná!"
Ja som Svetlo duchov. Buď synom Svetla."
„Vţdy, Jeţiš. Pri kaţdom mihnutí môjho viečka na znovuzrodenú
zreničku obnovím túto prísahu. Buď zvelebený ty a Najvyšší!"
„Nech je zvelebený najvyšší Otec! Choď."
A muţ odchádza šťastný, spokojný, zatiaľ čo Jeţiš a zarazení apoštoli
nastupujú do dvoch lodí. Začínajú robiť plavebné manévre.
Videnie sa končí.
328
59. Uzdravenie posadnutého v synagóge v Kafarnaume na záver dišputy
2. november 1944
59.1 1 Vidím synagógu v Kafarnaume. Je uţ plná čakajúceho zástupu. Ľu-
dia pri bráne pokukávajú na námestie, ktoré je ešte zaplavené slnkom,
hoci sa uţ zvečerieva.
Konečne výkrik: „Hľa, Rabbi prichádza!" Všetci ľudia sa obracajú
k východu, tí najniţší sa dvíhajú na špičky prstov alebo sa usilujú pretla-
čiť dopredu. Tu a tam hádka, tlačenica, napriek napomínaniam zriaden-
cov synagógy a starších mesta.
„Pokoj nech je na všetkých, ktorí hľadajú pravdu." Jeţiš je na prahu,
zdraví ľudí a ţehná ich rukami vystretými napred. Ţiarivé svetlo, kto-
ré je na námestí vystavenom slnku, lemuje jeho vysokú postavu. Jeţiš si
odloţil biely plášť a má na sebe svoj zvyčajný tmavomodrý odev. Postu-
puje dopredu cez zástup, ktorý sa roztvára a zatvára okolo neho ako vl-
na okolo lode.
59.2 2 „Som chorý, uzdrav ma!" vzlykne mladík, ktorý má podľa vzhľadu
asi tuberkulózu, a chytá Jeţiša za odev.
Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu a vraví: „Dôveruj. Boh ťa vypočuje.
Nechaj ma teraz, aby som prehovoril k ľudu, potom prídem k tebe."
Mladík ho nechá odísť a upokojí sa.
„Čo ti povedal?" pýta sa ho istá ţena s dieťaťom v náručí.
„Povedal mi, ţe keď prehovorí k ľudu, príde ku mne."
„Uzdraví ťa teda?"
„Neviem. Povedal mi: ,Dôveruj.' Dúfam."
„Čo povedal? Čo povedal?" Zástup chce vedieť. Jeţišova odpoveď sa
opakuje medzi ľuďmi.
„Tak aj ja idem vziať svoje dieťa."
„A ja sem prinesiem svojho starého otca."
„Ach! Keby tak Aggeus chcel prísť! Pokúsim sa... ale nepríde."
59.3 3Jeţiš prišiel na svoje miesto. Pozdraví predstaveného synagógy a on
mu odpovie na pozdrav. Je to nízky, tučný, staručký človiečik. Jeţiš sa
skláňa, aby s ním mohol hovoriť. Pripomína palmu, ktorá sa zohýna ku
kríku širšiemu ako vyššiemu.
„Čo chceš, aby som ti dal?" pýta sa predstavený synagógy.
„To, čo myslíš, alebo daj hocičo náhodne. Duch povedie."
„Ale... si pripravený?"
329
„Som. Daj na náhodu. Opakujem: Pánov Duch povedie voltu pre
dobro tohto ľudu."
Predstavený synagógy vystrie ruku nad hromadu zvitkov, vezme z nej
jeden, roztvorí ho a zastaví sa na istom mieste. „Toto," povie.
Jeţiš vezme zvitok a číta vyznačené miesto:* „Pán povedal Jozue-
mu: , Vstaň! Posväť ľud a povedz im: »Posväťte sa na zajtrajšok! Lebo to-
to hovorí Pán, Izraelov Boh: Uprostred teba je prekliatie, Izrael! Neodo-
láš svojim nepriateľom, kým neodstránite prekliatie zo svojho stredu.«"ť
Prestane čítať, zvinie zvitok a vráti ho späť.
Zástup načúva veľmi pozorne. Iba ktosi zašepká: „Budeme počúvať
pekné veci proti nepriateľom!" - Je to Kráľ Izraela, prisľúbený, ktorý
zhromaţdí svoj ľud!" 4 Jeţiš vystrie ruky vo zvyčajnom rečníckom postoji. Nastáva úplné
ticho.
„Ten, čo prišiel, aby vás posvätil, vstal. Vyšiel z tajomstva domu,
v ktorom sa pripravoval na toto poslanie. Očistil sa, aby vám dal príklad
očistenia. Zaujal svoje miesto pred mocnými chrámu a Boţím ľudom,
a teraz je medzi vami. Ja som to. Nie tak, ako niektorí medzi vami zmýš-
ľajú a dúfajú so zahmlenou mysľou a kvasom v srdci. Vyššie a väčšie je
kráľovstvo, ktorého som budúcim Kráľom a do ktorého vás pozývam.
Pozývam vás, Izraeliti, prv ako všetky ostatné národy, lebo vy ste tí, kto-
rí vo svojich praotcoch dostali prísľub tejto hodiny a zmluvy s najvyšším
Pánom. Toto kráľovstvo však nebude utvorené ozbrojenými zástupmi,
ani krviprelievaním, a prístup doň nebudú mať násilníci, ani mocní, ani
pyšní, hnevliví, závisdiví, chlipni, lakomí. Ale dobrí, mierni, zdrţanliví,
milosrdní, pokorní, trpezliví a milujúci blíţneho i Boha doň vstúpia.
Izrael! Nie si povolaný bojovať proti vonkajším nepriateľom, ale pro-
ti nepriateľom zvnútra. Proti tým, ktorí sú v srdci kaţdého z vás. V srd-
ciach desiatok a desiatok tisícov tvojich synov. Odstráňte prekliatie hrie-
chu všetci, kaţdý zo svojho vlastného srdca, ak chcete, aby vás Boh zajtra
zhromaţdil a povedal vám: ,Ľud môj, tebe dám kráľovstvo, ktoré uţ ne-
bude porazené, ani okupované, ani zaskočené úskočnosťou nepriateľov/
Zajtra. Ktoré zajtra? O rok alebo o mesiac? Ó, neskúmajte to! Neu-
silujte sa svojím nezdravým smädom dozvedieť budúcnosť prostredníc-
tvom toho, čo má chuť hriešneho bosoráctva. Nechajte pohanom veš-
teckého ducha. Nechajte večnému Bohu tajomstvo jeho doby. Vy sa od
* Joz7,13.
330
zajtra - od zajtra, ktoré povstane po tejto večernej hodine, a po hodine,
čo príde v noci, a ktoré vstane so spevom kohúta - vy sa poďte očistiť
v opravdivom pokání.
Kajajte sa zo svojich hriechov, aby ste dosiahli odpustenie a pripra-
vili sa pre kráľovstvo. Odstráňte zo seba prekliatie hriechu. Kaţdý má
svoj hriech. Kaţdý má taký, ktorý je v protiklade k desiatim prikázaniam
večnej spásy. Skúmajte sa kaţdý úprimne a nájdete miesto, v ktorom ste
sa dopustili chyby. V pokore sa úprimne z neho kajajte. Chcite sa kajať.
Nie slovami. Bohu sa nesmiete vysmievať a klamať mu. Kajajte sa však
s pevnou vôľou, ktorá vás povedie k zmene ţivota a k opätovnému vstú-
peniu do Pánovho Zákona. Nebeské kráľovstvo vás očakáva. Zajtra.
Pýtate sa: Zajtra? Ach! Boţia hodina znamená vţdy skorý zajtrajšok, aj
keď príde na konci dlhého ţivota ako u patriarchov. Večnosť nemá za ča-
sovú mieru pomalé plynutie presýpacích hodín. A tie časové miery, čo vy
nazývate dni, mesiace, roky, storočia, sú údery večného Ducha, ktorý vás
udrţuje pri ţivote. Vy ste však veční vo svojom duchu a musíte mať pre
ducha tú istú metódu merania času, akú má váš Stvoriteľ. Povedzte teda:
.Zajtra bude deň mojej smrti.' Ba pre veriaceho nie smrti. Ale odpočinku
v očakávaní, v očakávaní Mesiáša, ktorý otvorí nebeské brány.
Veru, hovorím vám, ţe z prítomných iba dvadsiati siedmi zomrú tak,
ţe budú musieť čakať. Ostatní budú súdení uţ pred smrťou. A smrť bu-
de prechodom k Bohu alebo k Mamone bez vyčkávania, lebo Mesiáš
prišiel, je medzi vami a volá vás, aby vám dal dobrú zvesť, aby vás učil
pravde, aby vás zachránil pre nebo.
Kajajte sa! ,Zajtrajšok' nebeského kráľovstva je blízko. Nech vás nájde
čistých, aby ste sa stali vlastníkmi večného dňa.
Pokoj nech je s vami." 5 Istý bradatý, prepychovo oblečený Izraelita vstane, aby mu opono-
val. Hovorí: „Učiteľ, zdá sa mi, ţe to, čo hovoríš, je v protiklade s tým,
čo sa o sláve Izraela hovorí v Druhej knihe Machabejcov. Tam sa ho-
vorí: ,Veď práve to je dôkazom veľkého dobrodenia, keď sa bezboţní-
ci neponechávajú na svojvôľu, ale ak ich hneď stíhajú tresty! U iných
národov zhovievavo čaká Pán s navštívením, aţ kým sa nenaplní miera
ich hriechov.'* Ty však hovoríš, ako keby Najvyšší mohol byť veľmi po-
malý v úsilí nás trestať a ţe nás očakáva, tak ako ostatné národy, v čase
Posledného súdu, keď sa naplní miera hriechov. Fakty ti v skutočnosti
* 2 Mach 6,13-14.
331
odporujú. Izrael je potrestaný, ako hovorí dejepisec Machabejcov. Ke-
by to však bolo tak, ako hovoríš, nie je tu potom nezhoda medzi tvojím
učením, a tým, ktoré je zahrnuté vo vete, čo som ti povedal?"
„Neviem, kto si.* Ale nech si ktokoľvek, odpoviem ti. Nie je nezho-
da v učení, ale v spôsobe interpretácie slov. Ty ich vysvetľuješ ľudským
* Toto Jeţišovo tvrdenie vysvetfuje MV nasledujúcou poznámkou na strojopisnej
kópii: Kristus ako Boh a ako Svätý svätých prenikal do svedomia videl a poznal ich skry-
té tajomstvá (dokonala introspekäa - dokonalé nazeranie do vnútra); ako človek poznával
iba ľudským spôsobom osoby a miesta, ak jeho Otec a jeho vlastná boţská prirodzenosť ne-
uznali za vhodné poznanie miest a osôb bez pýtania. Na tej istej strojopisnej kópii MV
uvádza nasledujúcu poznámku k slovám Aggeus! Poď dopredu..., ktoré sú na za-
čiatku 59.7: Tu, kedţe mal potvrdiť farizejovi svoju boţskú vševedúcnosť, volá po mene ne-
poznaného Aggea, o ktorom vie, ţe je posadnutý, zatiaľ čo na predchádzajúcej strane ako člo-
vek povedalfarizejovi: „Neviem, kto si."Dve poznámky MV sa potvrdia v texte 224.2,
357.3, 527.4/6, 554.7 a vysvedia vyhlásenia o „neznalosti" zo strany Jeţiša, s kto-
rými sa stretneme napríklad v 73.7, 75.3, 362.2, 365.10, 376.9, 377.2, 382.5, 395.2,
406.9, 413.8, 433.5, 472.4, 488.5, 583.23, 584.6. - Druhé vysvedenie k „neznalos-
ti" Jeţiša je dané v súvislosti so sériou otázok, ktoré poloţí Annalii v 156.3. Prísluš-
ná poznámka MV na strojopisnej kópii znie: Jeţiš vedel a pamätal, ale chcel, aby sa du-
še otvorili s najväčšou slobodou a dôverou. Toto vysvetlenie sa potvrdzuje v texte 128.1
a 153.1, a okrem toho v ojedinelom vyjadrení Iškariotského v 468.4: „Viem, ţe vieš,
avšak čakáš, ţe to ja poviem." - Tretie vysvetlenie je v dlhej poznámke MV k Jeţi-
šovmu tvrdeniu: „Neviem, kto to je," ktoré je v 175.5. Prinášame podstatnú časť ru-
kopisnej poznámky, ktorá zaberá štyri strany vsunuté do strojopisnej kópie: A večný
Otec, aby vyskúšal srdcia a oddelil synov Boţích, synov Svetla, od synov tela a temnoty, dovo-
ľoval- v prítomnosti apoštolov, učeníkov a zástupov - medzery vo vševedúcnosti Syna, v po-
dobných otázkach a odpovediach: „Kto toje? Nepoznám ho. ..".A to kvôli ľuďom, ale aj pre
svojho milovaného Syna, aby ho pripravil na veľkú zatemnenosťv hodine temnoty, na opus-
tenosť od Otca, stredné hodiny, v ktorýchJeţiš bol Človekom, a to Človekom odmietnutým Ot-
com, kedţe sa stal „pre nás kliatbou'... Vysvetlenie MV potvrdzujú slová apoštola Jána
v kontexte 334.2/3 ohľadom vyskúšania sŕdc. Príprava milovaného Syna na hodi-
nu temnoty sa potvrdzuje a prehlbuje v 582.14, 598.4, 602.5, 603.4, a je to zároveň
vysvedenie, ktoré dáva hlboký význam akejsi nerozhodnosti Jeţiša (ako v 302.4/7)
a hlavne jeho zaráţajúcej neistoty, ktorú nájdeme v 339.4 a v 464.14. - Okrem tých-
to zdôvodnených výnimiek dielo MV predstavuje Jeţiša ako vševediaceho a vševi-
diaceho, alebo „predvediaceho" a „predvidiaceho", ako je zvlášť zdôraznené v 48.6,
60.7, 78.3, 80.9/10, 89.2, 117.5, 133.2, 149.1/2, 160.6, 174.7, 203.1, 204.4, 218.1,
220.3, 224.2, 236.5, 317.3/5, 329.14, 335.13, 340.5, 351.4, 357.3, 371.9, 387.3,
391.8, 406.11, 409.3, 411.8, 471.3, 473.5, 503.2, 522.5, 524.8, 525.2, 531.10 po-
sledné riadky, 531.20 posledné riadky, 532.4/6, 534.9, 540.7,548.27, 555.4,561.14,
563.3, 565.3/4,566.18, 567.18/21, 580.2, 587.5/8, 595.6, 602.4/5.
332
spôsobom, ja podľa Ducha. Ty, predstaviteľ väčšiny, vidíš všetko vo
vzťahu k prítomnému a pomíňajúcemu. Ja, predstaviteľ Boha, všetko
vysvetľujem a vzťahujem na večné a nadprirodzené. Áno, Jahve116
vás
udrel v prítomnosti pre pýchu a nespravodlivosť, lebo sa povaţujete za
,nároď podľa sveta. Ale ako vás miloval a akú trpezlivosť má s vami,
väčšiu ako ku kaţdému inému národu, lebo vám doprial Spasiteľa, svoj-
ho Mesiáša, aby ste ho počúvali a zachránili sa pred hodinou Boţieho
hnevu! Uţ nechce, aby ste boli hriešnici. Keď vás však zasiahol v po-
míňajúcom, keď videl, ţe rana sa neuzdravuje, ba stále väčšmi otupuje
vášho ducha, hľa, neposiela vám trest, ale spásu. Posiela vám toho, kto-
rý vás uzdraví a spasí. To som ja, ktorý s vami hovorím."
59.6 6 „Nepovaţuješ za odváţne vyhlasovať sa za predstaviteľa Boha? Ani
jeden z prorokov sa tak neodváţil, a ty... Kto si, ty, čo hovoríš? Na čí
príkaz hovoríš?"
„Proroci nemohli hovoriť o sebe samých to, čo hovorím ja o sebe.
Kto som? Očakávaný, prisľúbený, Vykupiteľ. Uţ ste počuli povedať to-
ho, ktorý ho predchádza : ,Pripravte cestu Pánovi... Hľa, Pán, Boh, kto-
rý prichádza... Ako pastier bude pásť svoje stádo, hoci je Baránok pravej
Paschy.' Medzi vami sú tí, čo počuli tieto slová od Predchodcu a vide-
li, ako sa obloha zableskla svetlom, ktoré zostúpilo v podobe holubice,
a počuli hlas, ktorý povedal, kto som. Na čí príkaz hovorím? Na príkaz
toho, ktorý je a ktorý ma posiela."
„Povedať to môţeš, ale môţeš byť aj klamár alebo blúznivec. Tvoje
slová sú sväté, ale Satan pouţíva niekedy klamlivé slová zafarbené svä-
tosťou, aby priviedol do omylu. Nepoznáme ťa."
„Som Jeţiš Jozefov, z Dávidovho rodu, narodený v Betleheme Efŕate
podľa prísľubov, nazývaný Nazaretský, lebo v Nazarete mám dom. Toto
je podľa sveta. Podľa Boha som jeho poslaný. Moji učeníci to vedia."
„Ach, oni! Môţu hovoriť, čo chcú a to, čo im prikáţeš, aby hovorili."
„Iný prehovorí, ktorý ma nemá rád, a povie, kto som. Počkaj a zavo-
lám jedného z tu prítomných."
59.7 7Jeţiš sa rozhliada po zástupe, ktorý je zarazený dišputou, podráţdený
a rozdelený do protikladných prúdov. Svojimi zafírovými očami niekoho
hľadá, potom silno zvolá: „Aggeus! Poď dopredu. Prikazujem ti to."
116 MV uvádza nasledujúcu poznámku k menu Jahve: Galilejčania, s mäkkým dia-
lektom vyslovujú „Zeové", so „Z" veľmi mäkkým, akoby „sžť.Judejčania ,Javé", tvr-
do, úsečné.
333
Veľký šum nastáva v zástupe, ktorý sa roztvára, aby umoţnil prejsť
muţovi, celému roztrasenému zo záchvatov. Podopiera ho nejaká ţena.
„Poznáš tohto muţa?"
„Áno. Je to Aggeus, Malachiášov syn, tu z Kafarnauma. Je posadnutý
zlým duchom a ten ho pripravuje o rozum v náhlych záchvatoch zlosti."
„Poznajú ho všetci?"
Zástup zakričí: „Áno, áno."
„Môţe niekto povedať, ţe som s ním hovoril, hoci len pár minút?"
Zástup kričí: „Nie, nie, je temer slabomyseľný a nikdy nevychádza
z domu a nikto ťa v ňom nevidel."
„Ţena, priveď ho predo mňa."
Ţena ho postrkáva a ťahá, zatiaľ čo sa chudák stále silnejšie trasie.
Predstavený synagógy upozorní Jeţiša: „Daj pozor! Diabol sa ho
chystá trápiť... a vtedy sa hádţe, škriabe a hryzie."
Zástup sa tlačí k stenám a uvoľňuje miesto.
Dvaja sú uţ oproti sebe. Chvíľka boja. Zdá sa, ţe muţ, zvyknutý na
mlčanie, sa zdráha hovoriť a ručí, potom sa jeho hlas sformuje do slov:
„Čo ťa do nás, Jeţiš z Nazareta? Prečo si nás prišiel trápiť? Prečo nás
chceš zničiť, ty, Pán neba i zeme? Viem, kto si: Boţí Svätý. Nikto, zro-
dený v tele, nebol väčší ako ty, lebo v tvojom tele človeka je uzavretý
Duch večného Víťaza. Uţ si nado mnou zvíťazil na..."
„Mlč! Vyjdi z neho. Prikazujem to."
Muţa sa zmocní akoby zvláštny prudký záchvat. Zmieta a lomcu-
je ním, akoby tu bol niekto, kto ho mláti a šklbe. Reve neľudským hla-
som, pení sa mu z úst, a nakoniec ho hodí na zem. Potom vstane zo ze-
me prekvapený a - uzdravený. 8 „Počul si? Čo teraz odpovieš?" pýta sa Jeţiš svojho oponenta.
Bradatý, prepychovo oblečený muţ mykne plecom a porazený od-
chádza bez odpovede. Zástup sa mu vysmieva a tlieska Jeţišovi.
„Ticho. Sme na svätom mieste!" povie Jeţiš a potom prikáţe: „Mladý
muţ, ktorému som prisľúbil pomoc od Boha, nech príde ku mne."
Chorý príde. Jeţiš ho pohladí: „Mal si vieru! Buď uzdravený. Choď
v pokoji a buď spravodlivý."
Mladík vykríkne. Ktovie, čo pociťuje? Hodí sa k Jeţišovým nohám
a s vďakou ich bozkáva: „Ďakujem za seba a za svoju matku!"
Prichádzajú ďalší chorí - malý chlapec s ochrnutými nohami. Jeţiš ho
vezme do náručia, pohladká ho a poloţí na zem... a nechá ho. A dieťat-
ko nepadne, ale beţí k mame, ktorá si ho v plači pritíska k srdcu a silným
334
hlasom dobrorečí „Svätému z Izraela". Prichádza slepý starček, vedený
dcérou. Aj on je uzdravený pohladením chorých očných jamiek.
V zástupe sa rozlieha vrava dobrorečení.
Jeţiš sa s úsmevom prediera pomedzi zástup. Hoci je vysoký, ne-
predral by sa, keby mu Peter, Jakub, Ondrej a Ján nepreráţali cestu lakťa-
mi a keby si neotvorili priechod zo svojho kúta k Jeţišovi, aby ho potom
mohli ochraňovať aţ po východ na námestie, kde uţ nesvieti slnko.
Takto sa videnie končí.
60. Uzdravenie svokry Šimona Petra
3. november 1944
60.1 1 Peter hovorí Jeţišovi: „Učiteľ, chcel by som ťa poprosiť, aby si pri-
šiel do môjho domu. Neodváţil som sa ti to povedať minulú sobotu.
Ale... chcel by som, aby si prišiel."
„Do Betsaidy?"
„Nie, tu... do domu mojej manţelky, chcem povedať do jej rodné-
ho domu."
„Prečo táto prosba, Peter?"
„Ach... z mnohých dôvodov... a potom, dnes mi povedali, ţe moja
svokra je chorá. Keby si ju chcel uzdraviť, azda..."
„Dokonči, Šimon."
„Chcel som povedať... keby si sa k nej ty priblíţil, skončila by...
áno, vlastne vieš, iné je počuť hovoriť o niekom a iné je vidieť a počuť
ho, a ak sa ten človek potom uzdraví, vtedy..."
„Vtedy aj nenávisť padne, chceš povedať."
„Nie, nenávisť nie. Ale vieš... dedinu rozdeľujú mnohé postoje,
a ona... nevie, komu dať za pravdu. Poď, Jeţišu."
„Idem. Poďme. Oznámte tým, čo čakajú, ţe k nim prehovorím z tvoj-
ho domu."
60.2 2 Idú aţ po nízky dom, ešte niţší ako je Petrov v Betsaide. Tento je aj
bliţšie pri jazere, od ktorého je oddelený štrkovým pásom. Myslím, ţe
počas búrok sa vlny trieštia na stenách tohto domu. Je to nízky dom, no
veľmi rozľahlý, akoby ho obývali viacerí ľudia.
V záhrade pred domom, smerom k jazeru, je len starý, hrčovitý vi-
nič, rozpínajúci sa na jednoduchej.pergole, a starý figovník, ktorý úplne
ohli vetry, čo dujú od jazera. Strapatý vrcholec stromu sa zľahka dotýka
335
stien domu a naráţa na rámy okienok. Teraz sú zatvorené, aby chráni-
li pred prudkým slnkom. Je tu len tento figovník, vinič a nízka studňa
so zelenkavým múrikom.
„Vojdi, Učiteľ."
Ţeny sú v kuchyni, niektoré opravujú siete a iné pripravujú jedlo. Po-
zdravia Petra, potom sa zmätené uklonia pred Jeţišom a zvedavo ho po-
zorujú.
„Pokoj tomuto domu. Ako sa má chorá?"
„Hovor ty, veď si najstaršia nevesta," hovoria tri ţeny štvrtej, ktorá si
práve utiera ruky do spodku svojich šiat.
„Má veľmi vysokú horúčku. Ukázali sme ju lekárovi, ale ten hovo-
rí, ţe je stará na to, aby sa uzdravila, a ţe ak sa choroba dostane od kos-
tí k srdcu a spôsobí horúčku, najmä v jej veku, zomiera sa na to. Uţ ani
neje... Usilujem sa pripraviť jej dobré jedlo, aj teraz, vidíš, Šimon? Uva-
rila som jej polievku, ktorú má veľmi rada. Vybrala som najlepšiu rybu,
vzala som ju od švagrov. Nemyslím si však, ţe ju bude môcť jesť... A po-
tom... je taká nepokojná! Sťaţuje sa, kričí, narieka, hreší..." 3 „Buďte trpezliví, ako keby vám bola matkou, a budete mať zásluhy
u Boha. Zaveďte ma ku nej."
„Rabbi... Rabbi... neviem, či ťa bude chcieť vidieť. Nechce vidieť ni-
koho. Neodváţim sa jej povedať: ,Teraz ti privediem Rabbiho.'"
Jeţiš sa usmeje a nestráca pokoj. Obráti sa na Petra: „Rad je na tebe,
Šimon. Si muţ a najstarší zo zaťov, ako si mi povedal. Choď."
Peter urobí veľavravnú grimasu a poslúchne. Prejde cez kuchyňu, voj-
de do izby a cez dvere, ktoré za sebou zatvorí, počujem, ako sa dohadu-
je s nejakou ţenou. Vystrčí von hlavu a ruku a vraví: „Poď, Učiteľ. Poď
rýchlo." A tichšie, skoro nezrozumiteľne dodá: „Prv neţ si to rozmyslí."
Jeţiš prejde sviţne cez kuchyňu a dokorán otvorí dvere. Vzpriamený
na prahu povie svoj láskavý a slávnostný pozdrav: „Pokoj s tebou." Voj-
de, hoci mu nik neodpovedal. Ide k nízkemu lôţku, na ktorom je vystre-
tá malá ţenička, celá šedivá, vyziabnutá, zmorená vysokou horúčkou,
ktorá jej rozpaľuje prepadnuté líca.
Jeţiš sa skláňa nad lôţko a usmieva sa na starenku: „Cítiš sa zle?"
„Umieram!"
„Nie. Neumieraš. Môţeš uveriť, ţe ťa môţem uzdraviť?"
„A prečo by si to urobil? Nepoznáš ma."
„Pre Šimona, ktorý ma o to poprosil, ... a aj pre teba, aby som do-
prial čas tvojej duši, aby videla a milovala Svetlo."
336
„Pre Šimona? Urobil by lepšie, keby... Ako to, ţe si Šimon spome-
nul na mňa?"
„Lebo je lepší, ako si myslíš. Ja ho poznám a viem to. Poznám ho
a som rád, ţe ho vyslyším."
„Teda by si ma uzdravil? Uţ nezomriem?"
„Nie, ţena. Nateraz nezomrieš. Môţeš veriť vo mňa?"
„Verím, verím. Stačí, keď nezomriem!"
60.4 4 Jeţiš sa znova usmeje. Vezme ju za ruku. Zvráskavená ruka s na-
puchnutými ţilami sa stráca v Jeţišovej ruke mladého muţa. Jeţiš sa
vzpriami a nadobúda výzor, aký má, keď robí zázraky, a zvolá: „Buď
uzdravená! Chcem to! Vstaň!" A pustí jej ruku. Ruka padne bez toho,
aby starenka nariekala, zatiaľ čo predtým, hoci Jeţiš uchopil ruku a po-
hol ňou veľmi opatrne, to sprevádzali jej stony.
Krátka chvíľa ticha. Potom starenka silno vykríkne: „Ach, Boţe ot-
cov! Uţ mi nič nie je! Som uzdravená! Poďte! Poďte!" Pribehnú nevesty.
„Aha, pozerajte sa!" vraví starenka. „Hýbem sa a uţ necítim bolesť! Ani
nemám horúčku! Pozerajte sa, aká som svieţa. A srdce uţ nie je ako kla-
divo kováča. Ó! Uţ nezomriem!" Ani jedno slovo pre Pána!
Ale Jeţiš si to nepripustí. Najstaršej z neviest vraví: „Oblečte ju, aby
vstala. Uţ môţe." A zamieri von.
Šimon, pokorený, sa obráti na svokru: „Učiteľ ťa uzdravil. Nič mu
nepovieš?"
„Určite! Nemyslela som na to. Vďaka. Čo môţem urobiť, aby som
sa ti poďakovala?"
„Byť dobrá, veľmi dobrá. Lebo Večný bol k tebe dobrý. A ak ti to
nebude veľmi na obtiaţ, dovoľ mi odpočinúť si dnes v tvojom dome.
V týţdni som prešiel všetky blízke dediny a prišiel som dnes na svitaní.
Som unavený."
„Určite! Určite! Len zostaň, ak sa ti páči." V jej slovách však niet veľ-
kého nadšenia.
60.5 5Jeţiš si s Petrom, Ondrejom, Jakubom a Jánom idú sadnúť do záhrady.
„Učiteľ!"
„Peter môj?"
„Hanbím sa."
Jeţiš urobí gesto, akoby povedal: „Nechaj to tak." Potom povie: „Nie
je prvá a nebude ani posledná, čo necíti potrebu hneď sa poďakovať.
Mne stačí, ţe dávam dušiam spôsob, ako sa spasiť. Robím si svoju po-
vinnosť. Na nich je, aby si splnili svoju."
337
„Ach! Aj iní boli takí? Kde?"
„Zvedavý Šimon! Ale chcem ťa upokojiť, aj keď nemám rád neuţitoč-
nú zvedavosť. V Nazarete. Pamätáš si na Sárinu mamu? Bola veľmi cho-
rá, keď sme prišli do Nazareta a povedali nám, ţe dievčatko plakalo. Aby
som z dievčaťa, ktoré je dobré a tiché, neurobil sirotu a zajtra nevlastnú
dcéru, išiel som navštíviť ţenu... chcel som ju uzdraviť... Ale ešte som ani
nevkročil do domu, keď ma jej manţel a jeden z bratov vyháňali so slova-
mi: ,Preč, preč! Nechceme mať ťaţkosti so synagógou/ Pre nich, pre mno-
hých som uţ vzbúrenec... Predsa som ju však uzdravil... kvôli jej deťom.
A Sáre, ktorá bola v záhrade, som povedal, keď som ju pohladkal: ,Uzdra-
vím tvoju mamu. Choď domov. Uţ neplač/ A ţena sa uzdravila presne
v tej chvíli a dievčatko jej o tom povedalo, aj otcovi a strýkovi... A potres-
tali ju za to, ţe sa rozprávala so mnou. Viem to, lebo dievčatko beţalo za
mnou, keď som odchádzal z dediny... Na tom však nezáleţí."
,Ja by som jej vrátil chorobu."
„Peter!" Jeţiš je prísny. „Toto učím teba a ostatných? Čo si počul na
mojich perách, odkedy si ma prvýkrát počul? O čom som vţdy hovoril
ako o prvej podmienke, aby ste boli mojimi pravými učeníkmi?"
„To je pravda, Učiteľ. Som naozaj hlupák. Odpusť mi. Ale... nemô-
ţem zniesť, ţe ťa nemilujú!"
„Ach, Peter! Uvidíš inú nelásku! Zaţiješ toľko prekvapení, Peter! Ľu-
dia, ktorými takzvaný ,svätý' svet pohŕda ako verejnými hriešnikmi, bu-
dú príkladom pre svet, ktorý však nebudú nasledovať tí, čo nimi pohŕda-
jú. Pohania budú medzi mojimi najvernejšími. Neviestky, ktoré sa stanú
čisté vôľou a pokáním. Hriešnici, ktorí sa napravia..."
„Počuj, to, ţe sa napraví hriešnik... to ešte môţe byť. Ale neviestka
a verejný hriešnik...!"
„Ty tomu neveríš?"
Ja nie." 6„Mýliš sa, Šimon. Aha, tvoja svokra prichádza k nám."
„Učiteľ... prosím ťa, aby si si prisadol k môjmu stolu."
„Vďaka, ţena. Nech ti to Boh odplatí."
Vchádzajú do kuchyne, sadnú si k stolu a starenka obsluhuje mu-
ţov, štedro rozdeľuje rybu v polievke, aj upečenú. „Nemám iné ako to-
to," ospravedlňuje sa. A aby nevyšla z cviku, povie Petrovi: „Príliš veľa
robia tvoji švagrovia sami, odkedy si odišiel do Betsaidy! Keby to aspoň
poslúţilo tomu, ţe moja dcéra bude bohatšia... Počúvam však, ţe dosť
často tam nie si a nelovíš."
338
„Nasledujem Učiteľa. Bol som s ním v Jeruzaleme a v sobotu som
s ním. Nestrácam čas hýrením."
„Ale nezarábaš. Ak uţ chceš robiť sluhu prorokovi, urobil by si
lepšie, keby si sa sem znova presťahoval. Aspoň, toto chúďa, moja
dcéra, bude mať príbuzných, ktorí ju nakŕmia, zatiaľ čo ty budeš ro-
biť svätého."
„Nehanbíš sa takto hovoriť pred ním, ktorý ťa uzdravil?"
Ja nekritizujem jeho. On si robí svoje remeslo. Kritizujem teba, lebo
si darmoţráč. Aj tak nebudeš nikdy ani prorokom, ani kňazom. Si ne-
vzdelanec a hriešnik, veľká nula."
„Máš šťastie, ţe je tu on, ináč..."
„Šimon, tvoja svokra ti dala dobrú radu. Môţeš loviť aj odtiaľ. Aj
predtým si lovil v Kafarnaume, podľa toho, čo počúvam. Môţeš sa vrá-
tiť aj teraz."
„A znova tu bývať? Ale Učiteľ, ty ne..."
„Buď pokojný, Peter môj. Ak ty budeš tu, budeš na jazere alebo so
mnou. Teda čo na tom záleţí, byť či nebyť v tomto dome?" Jeţiš polo-
ţil Petrovi ruku na plece a zdá sa, ţe jeho pokoj prechádza na rozčúle-
ného apoštola.
„Máš pravdu. Máš vţdy pravdu. Urobím to. Ale... čo títo?" a ukazu-
je na Jána a Jakuba, svojich spoločníkov.
„Nemôţu prísť aj oni?"
„Ach! Náš otec a predovšetkým mama budú šťastní, keď sa dozvedia,
ţe sme ti dali prednosť pred nimi. Nebudú robiť prekáţky."
„Moţno príde aj Zebedej," vraví Peter.
Je to viac ako pravdepodobné. A s ním ďalší. Prídeme, Učiteľ, urči-
te prídeme." 7 Je tu Jeţiš z Nazareta?" pýta sa akési dieťa, ktoré sa zjaví vo vchode.
Je tu. Poď ďalej."
Vchádza dieťa, v ktorom spoznávam jedno z tých, čo boli pri prvých
videniach v Kafarnaume. Je to to dieťa, ktoré sa skotúľalo Jeţišovi pod
nohy a sľúbilo, ţe bude dobré... aby mohlo jesť v raji med.
„Poď, malý priateľu," vraví Jeţiš.
Chlapča, trochu vystrašené z toľkých ľudí, čo naň hľadia, sa napo-
kon osmelí a beţí k Jeţišovi. Ten ho objíme, posadí si ho na kolená a dá
mu na kúsku chleba zo svojej ryby.
„Pozri, Jeţiš. Toto je pre teba. Aj dnes mi ten človek povedal: Je so-
bota. Zanes to Rabbimu z Nazareta a povedz svojmu priateľovi, aby sa
za mňa modlil.' On vie, ţe si môj priateľ!" Dieťa sa šťastne smeje a uje-
dá si chlieb s rybou.
„Výborne, malý Jakub! Povieš tomu človeku, ţe moje modlitby zaň
vystupujú k Otcovi."
,Je to pre chudobných?" opýta sa Peter.
„Áno."
Je to stále ten zvyčajný dar? Pozrime sa."
Jeţiš odovzdá tašku. Peter vysype mince a počíta. „Stále tá istá veľká
suma! Kto však je ten človek? Povedz, chlapče. Kto je to?"
„Nesmiem to povedať, a tak to nepoviem."
„Aký silný! No, buď dobrý a dám ti ovocie."
„Nepoviem to, ani keď mi budeš ubliţovať, ani keď ma budeš
hladkať."
„Počujte, aký to má jazyk!"
Jakub má pravdu, Peter. Dodrţí slovo, ktoré dal. Nechaj ho na po-
koji."
„Ty, Učiteľ, vieš, kto je ten človek?"
Jeţiš neodpovie. Venuje sa dieťaťu, ktorému podáva ďalší kúsok pe-
čenej ryby, starostlivo očistenej od kostí. Peter však nalieha a Jeţiš musí
odpovedať. „Šimon, ja viem všetko."
„A my to nemôţeme vedieť?"
„A ty sa nikdy nevyliečiš zo svojej chyby?" Jeţiš vyčíta, ale usmieva
sa. A dodáva: „Skoro sa to dozvieš. Lebo ak zlo by chcelo zostať ukry-
té, a nemôţe také vţdy zostať, tak dobro, aj keď chce zostať utajené, aby
malo zásluhy, bude jedného dňa odhalené na slávu Boha, ktorého priro-
dzenosť zaţiari v jednom jeho synovi. Prirodzenosť Boha - láska. A ten
to pochopil, lebo miluje svojho blíţneho. Choď, Jakub. Odnes tomu
človeku moje poţehnanie."
Takto sa končí videnie.
61. Jeţiš obdaruje chudobných potom,
ako im povedal podobenstvo o kráľovom milovanom koňovi
4. november 1944 1 Jeţiš vystúpil na hromadu košov a povrazov pri vstupe do záhrady 61.1
domu Petrovej svokry. Záhrada je plná ľudí, ostatní sa zhromaţdili na
štrku pri jazere, časť z nich sedí na brehu a časť na loďkách vytiahnutých
340
na breh. Zdá sa, ţe uţ hovorí určitú dobu, lebo reč je v plnom prúde.
Počujem:
„... Určite ste veľa ráz vo svojom srdci takto zmýšľali. Ale nie je to
tak. Pánovi nechýbala dobrota k svojmu ľudu. Napriek tomu, ţe jeho
ľud porušil vernosť k nemu tisíc, ba desaťtisíckrát.
Počujte toto podobenstvo. Pomôţe vám to pochopiť.
Istý kráľ mal vo svojich stajniach veľmi veľa nádherných koni. Jed-
ného z nich však osobitne miloval. Túţil po ňom dávno predtým, neţ
ho získal. Potom, keď ho dostal, postavil ho na nádherné miesto a často
prichádzal obdivovať svojho vyvoleného očami i srdcom. Sníval, ţe ho
urobí pýchou svojho kráľovstva. Kôň sa však vzbúril proti príkazom, ne-
poslúchal a utiekol k inému pánovi. Kráľ napriek tomu vzbúrencovi pri-
sľúbil, hoci so zármutkom a prísne, ţe ho síce potrestá, ale vzburu mu od-
pustí. A verný sľubu, hoci na diaľku, bdel nad svojím vyvoleným, posielal
mu dary a ochrancov v nádeji, ţe uchovajú pamiatku naň v srdci koňa.
Ale kôň, hoci trpel vo svojom vyhnanstve z kráľovstva, nebol ver-
ný v láske a v túţbe po úplnom odpustení tak, ako bol kráľ. Niekedy
bol dobrý, inokedy zlý; ani jeho dobrota nebola väčšia neţ skazenosť.
Skôr naopak. A predsa kráľ bol trpezlivý a výčitkami i láskaním sa usilo-
val zmeniť svojho koňa na milšieho a poslušnejšieho priateľa. Ako však
plynul čas, zviera čoraz viac trucovalo. Kôň vyvolával svojho kráľa, pla-
kal pod bičom ostatných pánov, ale v skutočnosti nechcel patriť kráľovi.
Nebol ochotný byť jeho. Zničený, utláčaný, stonajúci kôň nepovedal:
,Vlastnou vinou som taký/ ale obviňoval za to svojho kráľa.
Keď kráľ uţ všetko vyskúšal, pristúpil k poslednej skúške. ,Doteraz/
povedal, ,som posielal poslov a priateľov. Teraz pošlem svojho syna.
Má rovnaké srdce ako ja, bude hovoriť s rovnakou láskou a bude ho po-
dobne hladkať a zahŕňať darmi, ako som dával ja, ba ešte láskavejšie, le-
bo môj syn je ako ja sám, a ešte zušľachtený láskou/ A poslal syna.
To je podobenstvo.2 Teraz povedzte vy. Myslíte si, ţe ten kráľ milo-
val svojho obľúbeného koňa?"
Ľudia jednohlasne vyriekli: „Nekonečne ho miloval."
„Mohol sa kôň sťaţovať na svojho kráľa za všetko zlo, čo musel zná-
šať, keď opustil svojho kráľa?"
„Nie, nemohol," odpovedá zástup.
„Odpovedzte ešte na toto: Čo si myslíte, ako prijal tento kôň syna
svojho kráľa, ktorý prišiel, aby ho vykúpil, uzdravil a priviedol znova na
nádherné miesto?"
341
„S radosťou, to je prirodzené, s vďakou a láskou."
„Ale keď kráľov syn povedal koňovi: ,Prišiel som preto, aby som ti
urobil to a to. Ale musíš byť teraz dobrý, poslušný, ochotný a mne ver-
ný/ čo myslíte, ako kôň odpovedal?"
„Ach, tu sa niet čo pýtať! Teraz, keď vedel, o čo prišiel tým, ţe bol
vylúčený z kráľovstva, povedal, ţe chce byť taký, ako hovoril kráľov
syn."
„Teda aká bola povinnosť tohto koňa podľa vás?"
„Byť ešte lepší ako sa od neho ţiadalo, láskavejší, poslušnejší, aby mu
odpustili minulé zlo, a z vďaky za dobro, ktorého sa mu dostalo."
„A ak by tak neurobil?"
„Bol by hoden smrti, lebo by bol horší ako divoká šelma."
„Priatelia, dobre ste usudzovali. Konajte však aj vy tak, ako by ste
chceli, aby konal ten kôň. Vy ľudia, milované stvorenia Kráľa nebies,
Boha, Otca môjho i vášho. Vy, ktorým po prorokoch Boh posiela svoj-
ho samého Syna, buďte, ó, buďte - zaprisahávam vás pre vaše dobro, le-
bo vás milujem, ako len Boh môţe milovať, ten Boh, ktorý je vo mne,
aby uskutočnil zázrak vykúpenia - buďte aspoň takí, ako usudzujete, ţe
by malo byť to zviera. Beda tomu, kto poniţuje seba, človeka, na stu-
peň niţší ako zviera! Ale ak by ešte mohlo existovať ospravedlnenie pre
tých, ktorí aţ doteraz hrešili - lebo veľa času prešlo odvtedy, ako vám
bol daný Zákon, a veľa prachu sveta sa na ňom usadilo -, odteraz uţ pre
nich nebude. Ja som prišiel, aby som vám znova priniesol Boţie slovo.
Syn človeka je medzi ľuďmi, aby ich znova priviedol k Bohu. Nasleduj-
te ma. Ja som cesta, pravda a ţivot." 3 Zvyčajný šum medzi zástupom.
Jeţiš prikáţe učeníkom: „Zariaďte, aby chudobní prišli dopredu.
Mám pre nich bohatý dar od istého človeka, ktorý sa na nich obracia,
aby dostal odpustenie od Boha."
Dopredu prichádzajú traja otrhaní starci, dvaja slepí a jeden zhrbený,
a potom vdova so siedmimi vyziabnutými deťmi.
Jeţiš na nich uprene hľadí, na jedného po druhom, usmeje sa na vdo-
vu a najmä na siroty. Ba prikáţe Jánovi: „Týchto postav tam, do záhra-
dy. Chcem sa s nimi porozprávať." Sprísnie však a v oku sa mu zablys-
ne, keď sa mu predstaví jeden starec. Zatiaľ však nepovie nič.
Zavolá Petra, aby mu dal tašku, ktorú krátko predtým dostali, a ďal-
šiu tašku plnú malých mincí, čo je almuţna vyzbieraná medzi dobrými
ľuďmi. Vysype všetko na lavičku, ktorá je pri studni, počíta a rozdeľuje.
342
Urobí šesť kôpok. Jednu veľmi veľkú, celú zo strieborných mincí, a päť
menších s mnohými bronzovými mincami a iba s niekoľkými väčšími
mincami. Potom zavolá chorých chudákov a opýta sa: „Nemáte mi čo
povedať?"
Slepí mlčia, zhrbený povie: „Nech ťa ochraňuje ten, od ktorého pri-
chádzaš." Nič viac.
Jeţiš mu vloţí almuţnu do zdravej ruky.
Muţ povie: „Nech ti to vynahradí Boh. Ale viac ako toto, hľa, chcel
by som od teba uzdravenie."
„Neţiadal si oň."
„Som chudobný, červík, po ktorom šliapu veľkí, neodváţil som sa
dúfať, ţe by si sa ty zľutoval nad ţobrákom."
Ja som zľutovanie, ktoré sa skláňa nad kaţdou biedou, ktorá ma vo-
lá. Nikoho neodmietam. Ţiadam iba lásku a vieru, aby som povedal: vy-
počujem ťa."
„Ó, Pane môj! Verím a milujem ťa! Zachráň ma teda! Uzdrav svoj-
ho sluhu!"
Jeţiš mu poloţí ruku na zhrbený chrbát, prejde mu po ňom, akoby
ho pohládzal, a povie: „Chcem, aby si bol uzdravený."
Muţ sa čulo narovná. Je uzdravený a nekonečne vďačný. 4Jeţiš dá almuţnu slepým a chvíľku sa s nimi lúči... Potom ich ne-
chá odísť.
Zavolá starcov. Prvému dá almuţnu, utešuje ho a pomáha mu vloţiť
si mince do opasku.
Súcitne sa zaujíma o nešťastie druhého, ktorý mu rozpráva o choro-
be svojej dcéry: „Nemám nikoho, len ju! A teraz mi umiera. Čo bude so
mnou? Ach, keby si ty prišiel! Ona nemôţe, nezvládne to. Chcela by...,
ale nemôţe. Učiteľ, Pane, Jeţišu, zmiluj sa nad nami!"
„Kde bývaš, otče?"
„V Korozaine. Spýtaj sa na Izáka Jonášovho, zvaného Dospelý. Isto
prídeš? Nezabudneš na moje nešťastie? A uzdravíš mi dcéru?"
„Môţeš uveriť, ţe ju môţem uzdraviť?"
„Ach, ţe či verím! Veď preto ti o nej hovorím."
„Choď domov, otče. Tvoja dcéra ťa privíta pri vchode."
„Ale ona leţí v posteli a nemôţe vstať uţ tri... Ó, rozumiem! Ó,
vďaka, Rabbi! Buď poţehnaný ty a ten, ktorý ťa poslal! Chvála Bohu
a jeho Mesiášovi!" Starec plače a odkrivkáva najsviţnejšie ako môţe.
Keď je však uţ takmer von zo záhrady, povie: „Učiteľ, ale prídeš aj tak
343
do môjho biedneho domu? Izák ťa bude čakať, aby ti pobozkal nohy,
umyl ich plačom a ponúkol ti chlieb lásky. Príď, Jeţišu, budem ľuďom
rozprávať o tebe."
„Prídem. Choď v pokoji a buď šťastný." 5 Prichádza tretí starec, ktorý sa zdá najotrhanejší. Ale Jeţiš má uţ len
jednu veľkú hromadu mincí. Hlasno zavolá: „Ţena, poď, aj so svojimi
malými."
Mladá vyziabnutá ţena prichádza dopredu so sklonenou hlavou. Vy-
zerá ako smutná kvočka so smutnými kuriatkami.
„Odkedy si vdova, ţena?"
„Tri roky sú to v mesiaci tišrí."
„Koľko máš rokov?"
„Dvadsaťsedem."
„Sú to všetko tvoje deti?"
„Áno, Učiteľ a... a nemám uţ nič. Všetko sa minulo... Ako môţem
pracovať, keď ma nikto nechce s toľkými deťmi?"
„Boh neopustí ani len červíka, ktorého stvoril. Neopustí ani teba, ţe-
na. Kde bývaš?"
„Pri jazere. Tri stadiá* od Betsaidy. On mi povedal, aby som prišla...
Môj muţ zomrel na jazere, bol rybárom..." On je Ondrej, ktorý sa za-
červená a chcel by utiecť.
„Urobil si dobre, Ondrej, ţe si povedal ţene, aby prišla ku mne."
Ondrej sa vzchopí a zamrmle: „Muţ bol mojím priateľom, bol dob-
rý a zahynul v búrke, keď sa stratila aj loďka."
„Vezmi si, ţena. To ti pomôţe na dlhý čas a potom príde ďalšie slnko
do tvojho dňa. Buď dobrá, vychovávaj svoje deti podľa Zákona a Boţia
pomoc ti nebude chýbať. Ţehnám ťa, teba a tvojich maličkých." A jed-
ného za druhým ich pohladká s veľkým súcitom.
Ţena odchádza so svojím pokladom pritisnutým k srdcu. 6 „A mne?" ţiada starec, ktorý zostal posledný.
Jeţiš naň hľadí a mlčí.
„Nič pre mňa? Nie si spravodlivý! Jej si dal šesť razy viac neţ ostat-
ným a mne nič. No hej... to bola ţena!"
Jeţiš naň hľadí a mlčí.
„Hľaďte všetci, či je tu spravodlivosť! Prichádzam zďaleka, lebo mi
povedali, ţe tu sa dávajú peniaze, a potom, aha, vidím, ţe niekto má
* Jedno štádium je asi 185 metrov (pozn. prekl.).
344
veľa, a mne sa neujde nič. Chudákovi starému, chorému! A chce, aby sa
v neho uverilo!"
„Starý, nehanbíš sa tak klamať? Máš smrť za chrbtom, a klameš
a chceš okradnúť toho, kto hladuje. Prečo chceš okradnúť bratov o al-
muţnu, ktorú som vzal, aby som ju spravodlivo rozdelil?"
„Ale ja..."
„Mlč! Z môjho mlčania a z môjho konania si mal pochopiť, ţe som
ťa spoznal, a mal si nasledovať môj príklad mlčania. Prečo chceš, aby
som ťa zahanbil?"
Ja som chudobný."
„Nie. Si lakomý a zlodej. Ţiješ pre peniaze a pre úţeru."
„Nikdy som nikomu nepoţičal na úţeru. Boh mi je svedkom."
„A či nie je úţera, jedna z naj ukrutnej ších, okrádať toho, kto je na-
ozaj v núdzi? Choď. Kajaj sa. Aby ti Boh odpustil."
„Prisahám ti..."
„Mlč! Prikazujem ti to! Je povedané: ,Nebudeš krivo prisahať/ Keby
som nemal úctu k tvojim šedinám, prehľadal by som ťa a našiel by som
ti v lone tašku plnú zlata - tvoje pravé srdce. Choď preč!"
Keď zahanbený starec zistil, ţe jeho tajomstvo je odhalené, odchá-
dza a ani nepotrebuje hromový tón, ktorý bol v Jeţišovom hlase.
Zástup sa mu vyhráţa a vysmieva sa mu, napáda ho ako zlodeja.
„Mlčte! Ak on pochybil, nechcite aj vy urobiť chybu. Jemu chýba
úprimnosť, je nečestný. Vám, keď ho napádate, chýba láska. Priateľa,
ktorý urobí chybu, neslobodno napádať. Kaţdý má svoje hriechy. Nik
nie je dokonalý okrem Boha. Musel som ho zahanbiť, lebo nikdy nie je
dovolené byť zlodejom, a uţ vôbec nie zlodejom voči chudobným. Ale
iba Otec vie, ţe som trpel, keď som to musel urobiť. Vy tieţ trpte pre to,
keď vidíte, ţe nejaký Izraelita poruší Zákon tým, ţe chce okradnúť chu-
dobného a vdovu. Nebuďte ţiadostiví. Vaším pokladom nech je duša,
a nie peniaze. Neprisahajte krivo. Nech je váš jazyk čistý a čestný, rov-
nako i vaše skutky. Ţivot nie je večný a hodina smrti príde. Ţite tak, aby
ste v hodine smrti mohli mať pokoj vo svojom duchu. Pokoj toho, kto
ţil spravodlivo. Choďte do svojich domovov..." 7 „Zmiluj sa, Pane! Tento môj syn je nemý pre diabla, ktorý ho suţuje."
„A tento môj brat sa podobá nečistému zvieraťu, zavŕta sa do bahna
a pojedá výkaly. K tomu ho vedie zlý duch a nechtiac robí nečisté veci."
Jeţiš ide ku skupine, ktorá ho úpenlivo prosí. Dvíha ruky a rozkazu-
je: „Vyjdite z neho. Nechajte Bohu jeho stvorenia."
345
V hluku a vresku sa uzdravia dvaja nešťastníci. Ţeny, ktoré ich pri-
viedli, sa poklonia a dobrorečia.
„Choďte domov a buďte vďační Bohu. Pokoj všetkým. Choďte."
Zástup sa rozchádza a komentuje udalosti. Štyria učeníci sa zomknú
okolo Učiteľa.
„Priatelia, veru, hovorím vám, ţe v Izraeli sú všetky hriechy a diabli
si tu urobili príbytok. Nie sú len tie posadnutia, ktoré spôsobujú nemo-
tu pier a nútia ţiť ako zvieratá a jesť odpadky. Ale najozajstnejšie a naj-
početnejšie sú tie posadnutia, ktoré robia srdcia nemé voči cti a láske
a robia zo sŕdc skrýšu nečistých nerestí. Ó, Otče môj!" Jeţiš si unave-
ne sadá.
„Si unavený, Učiteľ?"
„Nie unavený, Ján môj. Ale zarmútený zo stavu, v akom sú srdcia,
a z neochoty napraviť sa. Ja som prišiel... ale človek... človek... Ó, Ot-
če môj...!"
„Učiteľ, ja ťa milujem, my všetci ťa milujeme..."
„Viem to. Ale je vás veľmi málo... a moja túţba spasiť je taká veľká!"
Jeţiš objal Jána a poloţil si svoju hlavu na jeho. Je smutný. Peter, On-
drej a Jakub sú okolo neho a s láskou a smútkom na neho hľadia.
Takto sa končí videnie.
62. Učeníci hľadajú Jeţiša, keď sa v noci modlí
5. november 1944 1 Vidím Jeţiša, ako potichu vychádza z Petrovho domu v Kafar-
naume. Je pochopiteľné, ţe tu prenocoval, aby uspokojil svojho Petra.
Ešte je hlboká noc. Celá obloha je pokrytá hviezdami. Jazero ledva
odráţa trblietanie a skôr neţ by ho bolo vidieť, dá sa podľa jemného šu-
mu vody na štrku vytušiť, ţe ticho spí pod hviezdami.
Jeţiš privrie bránu, hľadí na oblohu, jazero a cestu. Premýšľa a po-
tom začne kráčať nie pozdĺţ jazera, ale smerom do dediny. Prejde cez
časť, ktorá vedie do polí, vchádza do nich, kráča a vchádza do nich stá-
le hlbšie. Vstúpi na cestičku vedúcu k prvým pahorkatinám s olivami,
vchádza do tohto zeleného a mlčanlivého pokoja a tam si kľaká k mod-
litbe.
Vrúcna modlitba! Modlí sa na kolenách a potom, akoby posilne-
ný, sa postaví a ešte sa modlí s tvárou pozdvihnutou hore, s tvárou,
346
ktorá je ešte väčšmi preduchovnená rodiacim sa svetlom, vychádzajú-
cim z pokojného letného brieţdenia. Teraz sa modlí usmievajúc sa, za-
tiaľ čo predtým silno vzdychal, akoby pre nejakú duševnú bolesť. Mod-
lí sa s otvoreným náručím. Vyzerá ako ţivý kríţ, vysoký, anjelský, taký
je jemný. Zdá sa, ţe poţehnáva polia, rodiaci sa deň, miznúce hviezdy,
jazero, čo sa prebúdza. 2„Učiteľu! Toľko sme ťa hľadali! Keď sme sa vracali s rybami, vide-
li sme, ţe brána bola zvonka privretá, a mysleli sme si, ţe si vyšiel von.
Nemohli sme ťa však nájsť. Napokon nám to povedal istý roľník, kto-
rý nakladal koše, aby ich odviezol do mesta. Volali sme na teba: Jeţi-
šu, Jeţišu!' a on povedal: ,Hľadáte Rabbiho, ktorý hovorí k zástupom?
Išiel tamtou cestičkou, hore, smerom na vrch. Musí byť v Micheášo-
vom olivovom sade, lebo tam často chodieva. Videl som ho aj inokedy/
Mal pravdu. Prečo si odišiel tak zavčasu, Učiteľu? Prečo si neodpočíval?
Azda si nemal pohodlnú posteľ..."
„Nie, Peter. Posteľ bola pohodlná a izba pekná. Ale toto robím často.
Aby som pozdvihol svojho ducha a zjednotil sa s Otcom. Modlitba je si-
la pre toho, kto sa modlí, i pre druhých. Človek dostane všetko v mod-
litbe. Ak aj nedostane milosť, ktorú Otec nie vţdy udeľuje - nemoţno
si však myslieť, ţe je to neláska, ale vţdy treba veriť, ţe je to vôľa istého
Poriadku, ktorá vedie údel kaţdého človeka pre jeho dobro -, modlit-
ba určite prináša pokoj a rovnováhu, aby človek mohol odolať mnohým
veciam, ktoré ho dráţdia, a pritom nezísť zo svätej cesty. Vieš, Peter, je
veľmi ľahké mať zatienenú myseľ a rozrušené srdce tým, čo nás obklopu-
je! A ako sa môţe cítiť Boh v zatienenej mysli a v rozrušenom srdci?"
„To je pravda. My sa však nevieme modliť! Nevieme hovoriť tie krás-
ne slová, ktoré hovoríš ty."
„Tie, ktoré viete, hovorte ako viete. Nie slová, ale hnutia, ktoré ich
sprevádzajú, robia modlitby milé Otcovi."
„Chceli by sme sa modliť, ako sa ty modlíš."
„Naučím vás* aj modliť sa. Naučím vás najsvätejšiu modlitbu. Ale
aby nebola prázdnou formulou na vašich perách, chcem, aby vaše srdce
Ak niekto - tak poznamenáva MV na strojopisnej kópii - mohol mať alebo má vý-
hrady voči „Otčenášu * ktorý sa modlil Jeţiš a Mária večer pri rozlúčke (v 44.3), nech
zváţi túto odpoveď. Maňa sa nepotrebovala pripravovať modliť sa Kristovu modlitbu.
Apoštoli áno. Preto sa Jeţiš modlil „ Otčenáš" s Máriou skôr ako s učeníkmi, lebo ona bo-
la plná milosti, svetla a múdrosti, a učeníci nie.
347
malo uţ v sebe aspoň minimum svätosti, svetla, múdrosti... Preto vás
poúčam. Potom vás naučím svätú modlitbu.3 Chceli ste niečo odo mňa,
keď ste ma hľadali?"
„Nie, Učiteľu. Sú tu však mnohí, ktorí chcú veľa od teba. Boli tu uţ
ľudia, ktorí prišli z Kafarnauma, boli chudobní, chorí, ľudia ubolení, ľu-
dia dobrej vôle s túţbou poučiť sa. Pýtali sa nás na teba, a tak sme im po-
vedali: ,Učiteľ je unavený a spí. Odíďte. Príďte na budúcu sobotu.'"
„Nie, Šimon. Tak netreba hovoriť. Pre zľutovanie nie je len jeden
deň. Ja som láska, svedo a spása po všetky dni týţdňa."
„Ale... ale doteraz si hovoril len v sobotu."
„Lebo som bol ešte neznámy. Ale postupne ako ma budú spoznávať,
kaţdý deň bude vyliatím Milosti a milostí. Veru, hovorím ti, ţe príde
doba, keď ani čas určený vrabcovi, aby si odpočinul na konári a nasý-
til sa obilím, nebude ponechaný Synovi človeka, aby si oddýchol a na-
jedol sa."
„Ale potom ochorieš! To nedovolíme. Tvoja dobrota ťa nesmie uro-
biť nešťastným."
„A ty si myslíš, ţe by som z toho mohol byť nešťastný? Ó! Keby aj
celý svet prišiel ku mne, aby ma počúval, aby oplakával svoje hriechy
a svoje bolesti na mojom srdci, aby sa uzdravil na duši i na tele, a ja by
som sa zodral tým, ţe mu budem rozprávať, odpúšťať, rozdávať svo-
ju moc, potom by som bol taký šťastný, Peter, ţe by som uţ neplakal
ani za nebom, v ktorom som bol u Otca...!4Odkiaľ boli tí, čo prišli za
mnou?"
„Z Korozainu, z Betsaidy, z Kafarnauma, ba aţ z Tiberiady a Gerge-
zy prišli, a zo stovák osád roztratených medzi jedným a druhým mes-
tom."
„Choďte k nim a povedzte im, ţe budem v Korozaine, Betsaide
a v osadách medzi nimi."
„Prečo nie v Kafarnaume?"
„Lebo som pre všetkých a všetci ma musia mať. A potom... je tu sta-
rý Izák, ktorý ma čaká... Nesmiem ho sklamať v jeho nádeji."
„Ty nás tu teda počkáš?"
„Nie. Ja pôjdem a vy zostanete v Kafarnaume, aby ste zástupy na-
smerovali ku mne. Potom prídem."
„Zostaneme sami..." Peter je zarmútený.
„Nebuď smutný. Poslušnosť a s ňou presvedčenie, ţe si pre mňa uţi-
točný apoštol, ťa urobí veselým. A s tebou a ako teba aj týchto ďalších."
348
Peter a Ondrej s Jakubom a Jánom sa upokoja. Jeţiš ich poţehná
a rozídu sa.
Takto sa končí videnie.
63. Uzdravenie malomocného pri Korozaine 6. november 1944*
1S presnosťou dokonalej fotografie mám od dnešného rána, ešte prv,
ako nastalo brieţdenie, v duchovnom pohľade úbohého malomocné-
ho.
Je to skutočná troska človeka. Nevedela by som povedať, koľko má
rokov, taký je zničený chorobou. Vychudnutý na kosť, polonahý, telo
scvrknuté ako rozpadajúca sa múmia, s deformovanými rukami a noha-
mi, okyptenými o niektoré časti tak, ţe tieto úbohé končatiny sa uţ ani
nepodobajú na ľudské. Ruky povykrúcané ako pazúry pripomínajú hná-
ty nejakého okrídleného netvora a nohy vyzerajú ako býčie kopytá, také
sú zdeformované a okyptené.
A potom hlava...! Myslím, ţe hlavu podobnú tejto by mohla mať
mŕtvola, ktorá nebola pochovaná a ktorú by mumifikovalo slnko a vie-
tor. Zopár chumáčov vlasov prilepených tu a tam na ţltej a chrastavej
koţi ako zaschnutý prach na lebke, oči sotva privreté a hlboko vpadnu-
té, ústa a nos ohlodané chorobou ukazujú uţ len chrupky a ďasna, uši
sú dva zvyšky ušnice, a na tom všetkom je natiahnutá priesvitná, ţltá po-
koţka, pod ktorou presvitajú kosti. Zdá sa, akoby jej úlohou bolo udr-
ţovať pohromade úbohé kosti vo svojom špinavom vreci, celom pokry-
tom jazvami či rozdriapanými hnisavými ranami. Úboţiak!
Pripomína mi priam smrť, ktorá sa potuluje po zemi, pokrytá prie-
svitnou koţou na kostre, zahalená do špinavého a úplne rozdriapaného
plášťa. V ruke však nemá kosu, leţ hrčovitú palicu.
Je na prahu odľahlého, ozajstného, natoľko spustošeného brlohu, ţe
nemôţem povedať, či pôvodne bol hrobkou alebo chatrčou pre lesní-
kov, alebo sú to trosky nejakého rozpadnutého domu. Hľadí smerom
* Číslo 6 nie je isté na originálnom rukopise, kde sa zdá, ţe je opravené na 8.
Upresňujeme, ţe dátumy/uvádzané MV na začiatku kaţdej kapitoly, sú uvádza-
né jednotne, teda je uvedené meno mesiaca, aj keď MV uvádza mesiac číslom,
a tieţ sa uvádza rok, aj ak ho MV neuvádza.
349
k ceste vzdialenej viac neţ sto metrov od svojej skrýše, k zaprášenej hlav-
nej ceste, ešte zaplavenej slnkom. Na ceste nie je nik. Kam len oko do-
vidí, na ceste je slnko, prach a samota. Hore, na severozápade, musí byť
nejaká dedina alebo mesto. Vidím prvé domy. Osada bude vzdialená as-
poň kilometer.
Malomocný sa pozerá a vzdychá. Potom vezme otlčený hrniec a pri
potôčiku ho naplní vodou. Pije. Vopchá sa do spleti černíc za skrýšou,
zohne sa a trhá zo zeme divú čakanku. Vráti sa k potôčiku, umyje ju od
hrubého prachu v skúpej vode potoka a pomaly si ju namáhavo kladie
do úst znetvorenými rukami. Musí byť tvrdá ako suchý konár. Usiluje sa
ju preţúvať a mnohé listy vypľúva, lebo ich nemôţe prehltnúť, aj keď sa
usiluje pomôcť si tým, ţe ich zapíja hitmi vody. 2 „Kde si, Ábel?" zakričí akýsi hlas.
Malomocný sa skrúti, na perách sa mu objaví čosi ako úsmev. Je-
ho pery sú však tak škaredo zdeformované, ţe i tento zárodok úsmevu
je beztvarý. Odpovie zvláštnym, priškrteným hlasom (pripomína mi
to škriekanie istých operencov, ktorých presné meno nepoznám): „Tu
som! Uţ som neveril, ţe prídeš. Myslel som si, ţe sa ti stalo niečo zlé,
bol som smutný... Ak nebudem mať ani teba, čo zostane chudákovi
Ábelovi?" Hovorí a pritom kráča smerom k ceste, zrejme pokiaľ môţe
podľa Zákona, lebo v polovici cesty sa zastaví.
V ústrety mu ide nejaký muţ. Takmer beţí, tak rezko kráča.
„Si to naozaj ty, Samuel? Ó, ak nie si ten, koho čakám, nech si kto-
koľvek, len mi neubliţuj!"
„To som ja, Ábel, naozaj ja. A zdravý. Pozri, ako beţím. Meškám,
viem to. A je mi to ľúto kvôli tebe. Ale ak sa dozvieš... ó! Budeš šťast-
ný. A tu mám nielen zvyčajné kúsky chleba. Ale celý čerstvý a dobrý
bochník, celý pre teba, a mám tieţ dobrú rybu a syr. Všetko pre teba.
Chcem, aby si mal sviatok, môj nešťastný priateľ, aby som ťa pripravil
na ešte väčší sviatok."
„Ale ako to, ţe si taký bohatý? Nerozumiem..."
„Hneď ti poviem."
„A zdravý! Uţ sa na seba nepodobáš!" 3 „Počuj, teda. Vedel som, ţe v Kafarnaume bol ten Rabbi, ktorý je
svätý, a išiel som..."
„Zastav sa, stoj! Som nakazený."
„Ale na tom nezáleţí! Uţ nemám z ničoho strach." Muţ, ktorý nie je
nik iný neţ biedny zhrbený, ktorého uzdravil a poţehnal Jeţiš v záhrade
350
Petrovej svokry, prišiel svojím rýchlym krokom na pár krokov pred ma-
lomocného. Kráčal k nemu, rozprával a šťastne sa usmieval.
Malomocný však znova povie: „Zastav sa, v mene Boţom. Ak ťa
niekto uvidí..."
„Uţ stojím. Pozri, poloţím tu jedlo. Jedz a ja budem zatiaľ rozprá-
vať." Poloţí na veľký kameň batôţtek a otvorí ho. Potom odstúpi na pár
krokov a malomocný zatiaľ podíde dopredu a vrhne sa na nezvyčajné
jedlo.
„Ó, ako dávno som uţ takto nejedol! Aké je to dobré! A predstav
si, ţe som si myslel, ţe sa odoberiem na odpočinok s prázdnym ţalúd-
kom. A dnes tu nikto súcitný nebol... ani ty... Tak som preţúval čakan-
ku..."
„Chudák Ábel. Myslel som si to. Ale hovoril som: ,Dobre. Teraz bu-
de smutný. Ale potom bude šťastný!'"
„Šťastný, áno, pre toto dobré jedlo. Ale potom..."
„Nie! Budeš šťastný navţdy."
Malomocný pokrúti hlavou.
„Počuj, Ábel. Ak môţeš mať vieru, budeš šťastný."
„Uveriť v koho?"
„V Rabbiho. V Rabbiho, ktorý ma uzdravil."
„Ale ja som malomocný a v poslednom štádiu! Ako ma môţe uzdra-
viť?"
„Ó, to môţe. Je svätý."
„Áno, aj Elizeus uzdravil malomocného Námana...* To viem... Ale
ja... Ja nemôţem ísť k Jordánu."
„Budeš uzdravený a nebudeš potrebovať vodu. Počúvaj, tento Rab-
bi je Mesiáš, rozumieš? Mesiáš! Je Boţí Syn. A uzdravuje všetkých tých,
ktorí veria. Povie: ,Chcem' a diabli zmiznú a údy sa narovnajú a slepé
oči vidia."
„Ó! Keby som ja mal vieru! Ale ako môţem uvidieť Mesiáša?"
„Pozri... preto som prišiel. Je tam, v tej dedine. Viem, kde je dnes ve-
čer. Ak chceš... Povedal som si: ,Poviem to Ábelovi a ak Ábel cíti, ţe má
vieru, privediem ho k Učiteľovi.'"
„Si blázon, Samuel? Ak sa priblíţim k domom, ukameňujú ma."
„Nie k domom. Nastáva večer. Privediem ťa aţ k tomu lesíku a po-
tom pôjdem zavolať Učiteľa. Privediem ti ho..."
* Pozri 2 Kr 5, 1-14.
351
„Choď, choď rýchlo! Dôjdem sám aţ k tomu miestu. Budem kráčať
vo vodnej priekope, medzi kríkmi, ale ty choď, choď... Ó, choď, pria-
teľu dobrý! Keby si vedel, čo to je mať túto chorobu! A čo je dúfať, ţe
budem uzdravený... !£t
Malomocný sa uţ nestará ani o jedlo. Plače a ges-
tami prosí priateľa.
„Idem a ty príď." Bývalý zhrbený odbieha preč. 4 Ábel namáhavo schádza do priekopy, ktorá lemuje cestu a je plná
krovia, čo rastie na vysušenom dne. V strede je ledva pásik vody. Nastá-
va večer a nešťastník sa prešmykuje pomedzi kríky a stále dáva pozor, či
nepočuť nejaké kroky. Dva razy sa skrčí k zemi - prvý raz kvôli jazdco-
vi, ktorý klusal po ceste, druhý raz kvôli trom muţom, ktorí sa uberajú
do dediny s nákladom sena. Potom pokračuje.
Jeţiš so Samuelom však prídu do lesíka prv neţ on. „O chvíľu tu bu-
de. Ide pomaly kvôli ranám. Buď trpezlivý."
„Neponáhľam sa."
„Uzdravíš ho?"
„Má vieru?"
„Ó! Umieral od hladu, videl to jedlo po rokoch odriekania, a predsa
po pár hitoch nechal všetko a utekal sem."
„Ako si ho spoznal?"
„Vieš... po tom mojom nešťastí som ţil z almuţny a putoval som
po cestách z jedného miesta na druhé. Tadiaľ som prechádzal kaţdých
sedem dní a spoznal som toho chudáka... jedného dňa, keď donútený
hladom za búrky, ktorá by zahnala aj vlkov, odváţil sa aţ na cestu ku de-
dine, aby si našiel niečo pod zub. Kutral medzi odpadkami ako pes. Mal
som so sebou v taške suchý chlieb, almuţnu od dobrých ľudí, a tak som
sa s ním rozdelil. Odvtedy sme priatelia a kaţdý týţdeň ho zásobujem.
S tým, čo mám... Ak mám veľa, veľa. Ak mám málo, tak málo. Robím
čo môţem, akoby bol môj brat. A od večera, keď si ma uzdravil - nech
si za to poţehnaný -, myslím na neho ... a na teba."
„Si dobrý, Samuel. Preto ťa navštívila milosť. Kto miluje, zaslúţi si
všetko od Boha.5 Ale, pozri, tam medzi konármi..."
„Si to ty, Ábel?"
„Som to ja."
„Poď. Učiteľ ťa čaká tu pod orechom."
Malomocný sa vynorí z priekopy a vylezie na breh, prejde cezeň,
vojde na lúku. Jeţiš je opretý chrbtom o vysokánsky orech. Očakáva
ho.
352
„Učiteľ, Mesiáš, Svätý, zmiluj sa nado mnou!" a hodí sa celý na trávu
k Jeţišovým nohám. Tvárou na zemi povie ešte: „Ó, Pane môj! Ak ty chceš,
môţeš ma očistiť!" A potom sa odváţi kľaknúť a vystrie na kosť vychudnu-
té ramená s poskrúcanými rukami, napína kostnatú, znetvorenú tvár... Sl-
zy mu padajú z chorých očných jamôk na rozpadávajúce sa pery.
Jeţiš naň hľadí s hlbokým súcitom. Pozerá sa na ten prízrak človeka,
ktorý zoţiera hrozná choroba a ktorý môţe zniesť blízko seba len sku-
točná milosrdná láska, taký je odpudzujúci a páchnuci. A predsa... Hľa,
Jeţiš vystiera ruku, svoju krásnu zdravú pravú ruku, akoby chcel pohla-
diť úboţiaka.
Ten bez toho, ţe by vstal, sa však hodí dozadu, na päty, a kričí: „Ne-
dotýkaj sa ma! Zmiluj sa nado mnou!"
Jeţiš však urobí krok vpred. Slávnostne, láskavo, vľúdne poloţí svoje
prsty na hlavu preţratú malomocenstvom a tichým, láskyplným, a pred-
sa aj rozkazujúcim hlasom povie: „Chcem to! Buď očistený!" Ruka zo-
stane nejakú dobu na úbohej hlave. „Vstaň. Choď ku kňazovi. Splň to,
čo predpisuje Zákon. A nerozprávaj, čo som ti urobil. Len buď dobrý.
Uţ viac nehreš. Ţehnám ťa."
„Ó, Pane! Ábel! Veď ty si úplne zdravý!" Samuel, ktorý vidí preme-
nu priateľa, kričí od radosti.
„Áno. Je zdravý. Zaslúţil si to pre svoju vieru. Zbohom. Pokoj nech
je s tebou."
„Učiteľu! Učiteľu! Učiteľu! Neopustím ťa. Nemôţem ťa opustiť!"
„Urob to, čo ţiada Zákon. Potom sa ešte uvidíme. Po druhýkrát nech
je na tebe moje poţehnanie."
Jeţiš sa vzďaľuje a Samuelovi dáva pokyn, aby zostal. A dvaja priate-
lia plačú od radosti a vo svetle štvrťmesiaca sa vracajú k pelechu, na po-
sledné zastavenie sa v tej nešťastnej skrýši.
Takto sa končí videnie.
64. Uzdravenie ochrnutého v Kafarnaume 9. november 1944
[ ••• ] •
V ten istý deň, 9. novembra, hneď potom. 1 Vidím brehy Genezaretského jazera. Vidím loďky rybárov vytiah-
nuté na breh. Peter a Ondrej sú na brehu. Sú zaujatí opravovaním sietí
353
a pritom sa opierajú o loďky. Pomocníci v jazere povyplachovali zo sie-
tí zvyšky, ktoré v nich zostali zachytené, a kvapkajúce im ich prináša-
jú. Ján a Jakub, vzdialení zo desať metrov, sú zohnutí nad svojou loď-
kou a robia v nej poriadok. Pomáha im pritom jeden pomocník a ešte
asi päťdesiat aţ päťdesiatpäťročný muţ, myslím, ţe to bude Zebedej, le-
bo pomocník ho volá „pán" a veľmi sa podobá na Jakuba.
Peter a Ondrej sa opierajú chrbtom o loďku a pracujú mlčky na opä-
tovnom viazaní povrazov a korkových značiek. Iba sem-tam si vymenia
pár slov o svojom love, ktorý, z toho, čo rozumiem, nebol úspešný.
Peter si sťaţuje nie pre prázdnu peňaţenku, ani pre zbytočnú náma-
hu, ale vraví: Je mi to ľúto, lebo... ako urobíme, aby sme nakŕmili tých
chudobných? My dostávame len zriedkavo dary a tých desať denárov
a sedem drachiem, čo sme po tieto štyri dni vybrali, sa nedotknem. Len
Učiteľ mi musí povedať, komu a ako treba dať tie mince. A on sa aţ do
soboty nevráti! Keby som bol mal dobrý lov! Najmenšie ryby som upie-
kol a dal som tým chudákom... a ak niekto v dome frflal, nič si z toho
nerobím. Zdraví ho môţu ísť hľadať. Ale chorí...!"
„A potom ten ochrnutý! Prešli uţ toľký kus cesty, aby ho sem pri-
niesli...," vraví Ondrej.
„Počuj, bratku. Myslím si... ţe by sme nemali byť rozdelení. A ne-
viem, prečo Učiteľ nechce, aby sme boli stále s ním. Aspoň... by som
uţ nevidel týchto chudákov, ktorým nemôţem pomôcť, a keby som ich
videl, mohol by som im povedať: ,On je tu.ť"
2 „Tu som!" Jeţiš sa priblíţil po mäkkom piesku.
Peter a Ondrej vyskočia. Vykríknu: „Ó, Učiteľ!" a volajú: Jakub!
Ján! Učiteľ! Poďte!"
Tí dvaja pribehnú. Všetci sa hrnú k Jeţišovi. Jeden mu bozkáva šaty,
iný ruky a Ján sa odváţi objať ho okolo pásu a poloţiť si hlavu na hruď.
Jeţiš ho pobozká na vlasy.
„O čom ste hovorili?"
„Učiteľ... hovorili sme, ţe ťa chceme."
„Prečo, priatelia?"
„Aby sme ťa videli a vidiac ťa milovali, a aj kvôli chudobným a cho-
rým. Čakajú na teba uţ dva i viac dní... Robil som, čo som mohol.
Umiestnil som ich tam. Vidíš tú búdu na tom neobrábanom poli? Tam
robia opravy lodní remeselníci. Uloţil som tam jedného ochrnutého,
ďalšieho s vysokou horúčkou a jedno dieťa, umierajúce v matkinom ná-
ručí. Nemohol som ich poslať, aby ťa hľadali."
354
„Dobre si urobil. Ale ako si im mohol pomôcť a kto ich priviedol?
Povedal si mi, ţe sú chudobní!"
„Určite, Učiteľ. Bohatí majú vozy a kone. Chudobní iba nohy. Ne-
môţu prísť rýchlo za tebou. Urobil som, ako som mohol. Pozri, to je al-
muţna, čo som dostal. Nedotkol som sa však ani jednej mince. To uro-
bíš ty."
„Peter, mohol si to urobiť aj ty. Určite... Peter môj, je mi ľúto, ţe sa
kvôli mne trápiš a namáhaš."
„Nie, Pane. To ti nesmie byť ľúto. Z toho ma srdce nebolí. Je mi
len ľúto, ţe som nemohol prejaviť väčšiu lásku. Ale ver mi, urobil som,
všetci sme urobili, čo sme mohli."
„Viem. Viem, ţe si pracoval a márne. Ak aj niet jedla, tvoja láska zo-
stáva - ţivá, činorodá, svätá v očiach Boha." 3 Pribehli deti a kričia: ,Je tu Učiteľ! Je tu Učiteľ! Aha, Jeţiš, aha, Je-
ţiš!" Tlačia sa k nemu a on ich hladká, i keď sa rozpráva s učeníkmi.
„Šimon, idem do tvojho domu. Ty a vy choďte povedať, ţe som pri-
šiel, a potom mi priveďte chorých."
Učeníci sa rýchlo rozbehnú rôznymi smermi. To, ţe prišiel Jeţiš, vie
uţ celý Kafarnaum zásluhou detí, pripomínajúcich včely, ktoré sa vyro-
jili z úľa na rôzne kvety - v tomto prípade na domy, ulice, námestia. Ra-
dostne pobehujú a nesú správu mamám, pocestným, starcom sediacim
na slnku. A potom sa vrátia, aby sa dali ešte pohladkať tým, ktorý ich
miluje. Jedno odváţne dieťa povie: „Dnes rozprávaj nám, pre nás, Jeţi-
šu. Máme ťa radi, vieš, a sme lepší ako tí veľkí."
Jeţiš sa usmeje na malého psychológa a sľubuje: „Budem hovoriť
práve pre vás." A nasledovaný deťmi ide do domu, vchádza a zdraví
svojím pozdravom pokoja: „Pokoj tomuto domu."
Ľudia sa zhromaţďujú vo veľkej zadnej miestnosti určenej pre sie-
te, konope, koše, vesla, plachty a zásoby. Vidno, ţe Peter ju dal Jeţišo-
vi k dispozícii, nahromadiac všetko do jedného kúta, aby urobil miesto.
Jazero odtiaľto nevidno. Iba počuť jeho šum. Namiesto toho vidieť ze-
lenkastý múrik záhrady spoza starého viniča a strapatého figovníka. Ľu-
dia sú aj na ceste, z preplnenej miestnosti išli do záhrady a zo záhrady
aţ na cestu. 4Jeţiš začína hovoriť. V prvom rade je päť ľudí... vysokopostavených
- vynútili si miesto panovačnými gestami a vďaka bázni, ktorú má pred
nimi vidiecky ľud. Honosné plášte s prílišnými ozdobami, bohatstvo
šiat a ich pýcha prezrádzajú, ţe sú to farizeji a učenci. Jeţiš však chce
355
mať okolo seba svojich maličkých. Koruna nevinných tváričiek, ţiari-
vých očí, anjelských úsmevov zdvihnutých a hľadiacich na neho. Jeţiš
hovorí a pri rozprávaní občas pohladí kučeravú hlávku dieťaťa, ktoré sa
mu posadilo k nohám a opiera si hlavu o jeho kolená. Jeţiš sedí na veľ-
kej hromade košov a sietí a hovorí.
„,Do svojej záhrady odišiel môj milý, k záhonom balzamu, kochať sa
v prekrásnej záhrade a trhať ľalie... on, ktorý pasie medzi ľaliami/* ho-
vorí Šalamún o Dávidovi, od ktorého pochádzam ja, Mesiáš Izraela.
Moja záhrada! Vari krajšia a Boha dôstojnejšia záhrada neţ nebesia,
kde sú kvetmi anjeli, ktorých stvoril Otec? A predsa! Inú záhradu chcel
jednorodený Syn Otca, Syn človeka, lebo kvôli človekovi mám telo, bez
ktorého by som nemohol vykúpiť** hriechy ľudského tela. Záhrada,
ktorá mohla byť len o niečo menej dobrá ako nebeská, keby sa zo zem-
ského raja boli vyrojili ako sladké včely z úľa Adamovi synovia, Boţí sy-
novia, aby zaľudnili zem svätosťou, ktorá bola celá určená nebu. Bod-
ľačie a tŕnie však zasial nepriateľ do Adamovho srdca a bodľačie a tmie
z tohto srdca prerástli na zem. Uţ nie záhrada, ale drsný a divoký les,
v ktorom sídli horúčka a hniezdi had.
Ale predsa Otcov Milovaný má ešte záhradu na tejto zemi, na kto-
rej vládne Mamona. Záhradu, do ktorej sa chodí kŕmiť svojím nebeským
pokrmom - láskou a čistotou. Záhon, z ktorého trhá jemu drahé kvety,
na ktorých nie je škvrna zmyselnosti, ţiadostivosti, pýchy. Tieto. (Jeţiš
pohladká čo najviac maličkých, prechádza rukou po korune pozorných
hlavičiek, jediné pohladkanie, ktoré sa ich ľahko dotýka a spôsobuje ra-
dostný úsmev). Hľa, toto sú moje ľalie.
Ani Šalamún nemal pri svojom bohatstve krajšie šaty ako ľalia, ktorá
zaplní vôňou údolie, ani nemal nádhernejší a jemnejší diadém, neţ má
ľalia vo svojom perlovom kalichu. A predsa pre moje srdce niet takej ľa-
lie, ktorá by bola cenná ako jedno z tých detí. Nie je záhon, ani záhra-
da boháčov plná pestovaných ľalií, ktorá by bola taká cenná ako jediné
z týchto čistých, nevinných, úprimných, jednoduchých detí.
* Pies6,2-3.
** Nie preto, ţe by bolo nemysliteľné vtelenie pre vykúpenie, ale preto, ţe vtelenie
zodpovedá vôli Otca, ku ktorej sa pripája poslušnosť Syna. Toto vyplýva z ce-
lého kontextu Diela. Skutočnosť vtelenia Slova je potvrdená napríklad v 207.11
a v 587.3, a dôvod jeho jestvovania je vysvetlený v 69.5, 96.5 (vykupiteľ nemo-
hol byť anjel), 126.3, 167.13, 281.16, 444.7, 487.6, 498.5, 567.23. (Celkom od-
lišný význam má vtelenie, o ktorom sa bude hovoriť v poznámke k 587.3).
356
Ó, muţi, ó, ţeny Izraela! Ó, vy, veľkí i pokorní majetkom a postave-
ním, počúvajte! Vy ste tu, lebo ma chcete poznať a milovať. Teda vedz-
te, aká je prvá podmienka, aby ste boli moji. Nehovorím vám ťaţké slo-
vá. Ani vám ešte nedávam ťaţšie príklady. Hovorím vám: Vezmite si
tieto deti za príklad.
Kto z vás nemá v dome syna, vnuka, malého brata v detskom či chlap-
čenskom veku? Či nie je odpočinkom, útechou, putom medzi manţelmi,
medzi príbuznými, medzi priateľmi jedno z týchto nevinných, ktorého
duša je čistá ako pokojný úsvit, ktorého tvár zaháňa mračná a dáva nádej
a ktorého pohladenia osušia slzy a vlej ú ţivotnú silu? Prečo je v nich toľ-
ká moc? V nich - slabých, bezbranných, ešte nevedomých? Lebo majú
v sebe Boha, majú Boţiu silu a múdrosť. Pravú múdrosť - vedia milovať
a veriť. Vedia veriť a chcieť. Vedia ţiť v tejto láske a v tejto viere. Buďte
ako oni - jednoduchí, čistí, láskyplní, úprimní, veriaci.
Nie je v Izraeli taký múdry, ktorý by bol väčší ako ten najmenší
z týchto, ktorého duša je z Boha a jej patrí jeho kráľovstvo. Poţehnaní
od Otca, milovaní Otcovým Synom, kvety mojej záhrady, nech je môj
pokoj s vami a s tými, ktorí vás napodobňujú skrze moju lásku."
Jeţiš skončil. 5 „Učiteľ," zakričí Peter z tlačenice ľudí, „tu sú chorí. Dvaja môţu
počkať, keď vyjdeš, ale tento je stlačený v zástupe a potom... uţ nevydr-
ţí. A nemôţeme prejsť. Poslať ho preč?"
„Nie. Spustite ho cez strechu."
„Dobre hovoríš. Hneď tak urobíme."
Počuť dupotanie na nízkej streche miestnosti, ktorá nemá nad sebou
pevnú terasu - lebo nie je riadnou časťou domu -, ale má len striešku
z konárov pokrytú úlomkami podobnými bridlici. Neviem, aký je to ka-
meň. Urobia otvor a prostredníctvom povrazov spustia nosidlá s cho-
rým. Spustia ich rovno pred Jeţiša. Ľudia sa ešte väčšmi nahrnú, aby vi-
deli.
„Mal si veľkú vieru a s tebou i ten, čo ťa priniesol."
„Ó, Pane! Ako ju nemať v teba?"
„Dobre, hovorím ti: Synu (muţ je veľmi mladý), odpúšťajú sa ti všet-
ky tvoje hriechy."
Muţ sa na neho pozerá a plače... Moţno je trocha sklamaný, lebo
dúfal, ţe sa uzdraví na tele.
Farizeji a učenci si medzi sebou šepkajú, s opovrhnutím ohŕňajú nos-
mi.
357
„Prečo frflete, väčšmi v srdci ako na jazyku? Podľa vás je ľahšie po-
vedať ochrnutému: .Odpúšťajú sa ti hriechy' alebo , Vstaň, vezmi si lôţ-
ko a chod"? Myslíte si, ţe len Boh môţe odpúšťať hriechy. Neviete však
odpovedať, čo je väčšia vec, lebo tento, chorý na celom tele, minul ma-
jetok a nemohol sa uzdraviť. Môţe ho uzdraviť len Boh. Teda aby ste
vedeli, ţe môţem všetko, aby ste vedeli, ţe Syn človeka má moc nad te-
lom i dušou, na zemi i v nebi, tomuto hovorím: ,Vstaň. Vezmi si svoje
lôţko a choď. Choď domov a buď svätý.'"
Muţ sa strasie, vykríkne a postaví sa na nohy. Hodí sa k Jeţišovým
nohám, bozkáva a hladká ich, plače a smeje sa. A s ním príbuzní a roz-
radostený zástup, ktorý sa potom rozdelí, aby uzdravený mohol prejsť
ako víťaz. Zástup, nie však päť závistlivcov, ktorí odchádzajú nadutí
a zatvrdnutí ako kremeň. 6 Tak môţe vojsť matka s maličkým a vychudnutým dieťaťom - ešte 64.6
dojčaťom. Drţí ho a iba vraví: Jeţiš, ty ich miluješ, týchto tu. Povedal
si to. Pre túto lásku a pre svoju matku...!" A plače.
Jeţiš vezme dojča, ktoré uţ umiera, priloţí si ho k srdcu a chvíľu pri-
drţí. Tvárička dieťatka je vosková, s modravými perami, jeho oči sú za-
vreté. Chvíľu ho tak drţí... a keď ho odtiahne od svojej plavej brady,
tvárička je uţ ruţová, ústočká sa našpúlia v neistom detskom úsmeve,
očká sa zvedavo a čulo rozhliadajú dookola. Ručičky, predtým zovre-
té a spustené, sa zamotávajú do Jeţišových vlasov a brady a Jeţiš sa us-
mieva.
„Ó, synu môj!" zvolá blaţená matka.
„Vezmi si ho, ţena. Buď šťastná a dobrá."
A ţena berie znovuzrodeného, pritláča si ho k srdcu a malý sa ihneď
prihlási o svoje právo jesť, hľadá, otvorí, nájde a poťahuje z prsníka ţia-
dostivo a šťastne.
Jeţiš ţehná a odchádza. Ide za chorým s vysokou horúčkou.
„Učiteľu! Buď taký dobrý!"
„A ty tieţ. Uţívaj si zdravie v spravodlivosti." Pohladí ho a vychá-
dza. 7 Vracia sa na breh a mnohí idú za ním, predbiehajú ho, ţehnajú mu 64.7
a prosia: „My sme ťa nepočuli. Nemohli sme vojsť. Rozprávaj aj nám."
Jeţiš urobí súhlasné gesto a keďţe zástup ho tlačí aţ do zadusenia, vy-
stúpi na Petrovu loďku. To nestačí. Obliehanie ho prenasleduje. „Zájdi
s loďkou na more a odraz trochu."
Videnie sa tu končí.
358
65. Zázračný rybolov a vyvolenie prvých štyroch apoštolov
10. november 1944 1A začína Jeţišovými slovami:
„Keď na jar všetko kvitne, roľník povie spokojný: ,Budem mať hoj-
nú úrodu.' A jasá vo svojom srdci pre túto nádej. Ale od jari do jesene,
od mesiaca kvetov po mesiac ovocia, koľko dní, koľko vetrov a daţďov
a slnka a búrok musí prejsť! A niekedy vojna alebo krutosť mocných
a choroby rastlín, a niekedy choroba roľníka spôsobujú, ţe uţ okopané
a znova okopané, zavlaţované, obrezávané, podopierané, čistené rast-
liny sľubujúce veľa ovocia krpatejú a hynú buď celkom, alebo vo svo-
jich plodoch!
Vy ma nasledujete. Vy ma milujete. Vy, ako rastliny na jar, ozdobujete
sa predsavzatiami a láskou. Naozaj, Izrael v tomto úsvite môjho apoštolá-
tu je ako naše neţné polia v ţiarivom mesiaci nísan. Počúvajte však. Ako
vyprahnutosť sucha, tak príde Satan spáliť vás svojím dychom, lebo mi zá-
vidí. Príde svet so svojím mrazivým vetrom, aby zmrazil váš rozkvet. Prí-
du vášne ako búrky. Príde mrzutosť ako nástojčivý dáţď. Všetci moji i vaši
nepriatelia prídu, aby urobili neplodným to, čo by malo vzísť z tejto vašej
svätej snahy kvitnúť v Bohu. Upozorňujem vás na to, lebo to viem.
Bude však všetko stratené, ak ja ako chorý roľník - viac neţ chorý,
mŕtvy - uţ vám nebudem môcť dať slová a zázraky? Nie. Ja sejem a ob-
rábam, pokiaľ je môj čas. Potom vo vás ovocie narastie a dozrie, ak si ho
budete dobre stráţiť.
Pozrite sa na figovník z domu Šimona Jonášovho. Ten, kto ho zasa-
dil, nenašiel správne a vhodné miesto. Zasadený pri vlhkom severnom
múre by uţ zahynul, keby sa nechcel udrţať pri ţivote sám od seba.
A hľadal slnko a svetlo. Aha ho tam, je celý pokrivený, ale mocný a hr-
dý, lebo pije za svitania slnko a robí z neho šťavu pre stovky svojich
sladkých plodov. Obránil sa sám. Povedal: ,Stvoriteľ chcel, aby som da-
roval človeku radosť a pokrm. Chcem, aby jeho vôľa mala za spoloční-
ka moju vôľu!' Figovník! Strom bez slov! Bez duše! A vy, Boţí synovia,
synovia človeka, budete menej neţ drevnatá rastlina?
Buďte dobrými stráţcami, aby ste dali ovocie večného ţivota. Ja vás
pestujem a nakoniec vám dám šťavu, od ktorej mocnejšej niet. Nekonaj-
te, nekonajte tak, aby sa Satan smial na troskách mojej práce, mojej obe-
ty a vašej duše. Hľadajte svetlo. Hľadajte slnko. Hľadajte silu. Hľadajte
359
ţivot. Ja som ţivot, sila, slnko, svetlo pre toho, kto ma miluje. Tu som
preto, aby som vás priviedol tam, odkiaľ som prišiel. Tu hovorím, aby
som vás všetkých zavolal a ukázal vám Zákon desiatich prikázaní, ktoré
dávajú večný ţivot. A s radou lásky vám hovorím: ,Milujte Boha a blíţ-
neho/ To je prvá podmienka, aby ste mohli splniť všetko ostatné dobro.
To je najsvätejšie zo všetkých svätých prikázaní. Milujte. Tí, ktorí budú
milovať Boha v Bohu a pre Pána Boha, budú mať na zemi i v nebi po-
koj pre svoj príbytok aj pre svoju krajinu."
Po Jeţišovom poţehnaní sa ľudia neradi vzďaľujú. Nie sú tam cho-
rí ani chudobní. 2Jeţiš povie Šimonovi: „Zavolaj aj tých druhých dvoch. Ideme na ja-
zero hodiť siete."
„Učiteľ, mám zodraté ruky, čo som hádzal a vyťahoval sieť celú noc,
a zbytočne. Ryby sú hlboko a ktovie kde."
„Urob to, čo ti hovorím, Peter. Počúvaj vţdy toho, ktorý ťa miluje."
„Urobím, čo hovoríš, z úcty k tvojmu slovu," a silným hlasom za-
volá pomocníkov a tieţ Jakuba a Jána. „Ideme na lov. Učiteľ to chce."
A pokiaľ sa vzďaľujú, hovorí Jeţišovi: „Učiteľ, ubezpečujem ťa však, ţe
nie je vhodná doba. Ktovie, kde ryby v túto hodinu odpočívajú...!"
Jeţiš, sediac na prove, sa usmieva a mlčí.
Urobia kruhovitý oblúk na jazere a potom hodia sieť. Niekoľko mi-
nút očakávania a potom loď pocíti nezvyklé otrasy, keďţe jazero je hlad-
ké ako tabuľa skla pod vysokým slnkom.
„Veď to sú ryby, Učiteľ!" zvolá Peter uţasnuto.
Jeţiš sa usmeje a mlčí.
„Ťahaj! Ťahaj!" prikazuje Peter pomocníkom. Ale loď sa nakláňa na
ten bok, kde je sieť. „Hej! Jakub! Ján! Rýchlo! Poďte! S veslami! Rých-
lo!"
Títo sa náhlia a s pomocou dvoch veslárov sa podarí vytiahnuť sieť
bez poškodenia úlovku.
Loďky prirazia k sebe. Sú celkom spojené. Jeden kôš, dva, päť, desať.
Všetky sú plné úţasného úlovku a ešte stále sa veľa rýb trepoce v sieti -
ţivé striebro a bronz, čo sa metá, aby unikol smrti. Teraz je uţ len jedi-
ná moţnosť - vysypať zvyšok na dno lodiek. Urobia tak a celý spodok
sa zmieta ţivotmi v agónii. Veslári sú vnútri tohto nadbytku aţ povyše
členkov a loďky sa pre nadmernú ťarchu ponárajú nad čiaru ponoru.
„K brehu! Obráť! Daj! S plachtou! Pozor na dno! Pripraviť tyče na
stlmenie nárazu. Ťarcha je nadmerná!"
360
65.3 3 Kým trvá manéver, Peter neuvaţuje. Ale len čo dosiahnu zem, pre-
mýšľa. Pochopil. Je vyľakaný. „Učiteľ, Pane! Odíď odo mňa! Som hrieš-
ny človek. Nie som hoden byť pri tebe!" A padne na kolená na vlhký
štrk.
Jeţiš naňho hľadí a usmieva sa. „Vstaň! Nasleduj ma! Uţ ťa nene-
chám! Odteraz budeš rybárom ľudí a s tebou títo tvoji druhovia. Uţ sa
ničoho nebojte. Ja vás volám. Poďte!"
„Hneď, Pane. Vy sa postarajte o loďky. Zaneste všetko Zebedejovi
a môjmu švagrovi. Poďme. Všetci za teba, Jeţišu! Nech je poţehnaný
Večný za toto vyvolenie."
Videnie sa končí.
66. Judáš % Kariotu sa v Getsemani stáva učeníkom 28. december 1944, dvanásť hodín.
[ . . . ] . 66.1 dopoludní vidím Jeţiša... pod olivami... Sedí na medzi vo svojej
zvyčajnej polohe, s lakťami opretými o kolená, s vystretými predlaktia-
mi a so zopätými rukami. Schyľuje sa k večeru a v hustom olivovom sa-
de sa čoraz väčšmi stmieva. Jeţiš je sám. VyzliekoLsi plášť, ako keby mu
bolo teplo, a jeho biele šaty sa jasne vynímajú na mieste plnom zelene,
ktorú súmrak robí veľmi tmavou.
Pomedzi olivy schádza nejaký muţ. Zdá sa, ţe niekoho alebo niečo
hľadá. Je vysoký, oblečený v šatách veselej ţltoruţovej farby, ktorá robí
plášť s vlniacimi sa strapcami ešte nápadnejším. Nevidím mu dobre do
tváre, lebo tomu bráni prítmie a vzdialenosť, a tieţ preto, ţe drţí okraj
plášťa veľmi stiahnutý do tváre. Keď zbadá Jeţiša, urobí pohyb, akoby
povedal: „Aha, tam je!" A zrýchli krok. Z niekoľkých metrov pozdraví:
„Buď pozdravený, Učiteľ!"
Jeţiš sa prudko obráti a zdvihne tvár, lebo nečakane prichádzajúci je
na hornej medzi. Jeţiš naň pozrie váţne a, povedala by som, smutne.
Druhý zopakuje: „Zdravím ťa, Učiteľ. Som Judáš z Kariotu. Nespo-
znávaš ma? Nepamätáš sa?"
„Pamätám a poznávam. Si ten, čo si tu so mnou a s Tomášom hovo-
ril minulú Veľkú noc."
„A ktorému si povedal: ,Rozmýšľaj, aby si sa vedel rozhodnúť pred
mojím návratom/ Rozhodol som sa. Prichádzam."
361
„Prečo prichádzaš, Judáš?" Jeţiš je skutočne smutný.
„Lebo... povedal som ti minule dôvod. Lebo snívam o kráľovstve Iz-
raela a videl som ťa ako kráľa."
„Preto prichádzaš?"
„Preto. Vkladám seba samého a všetko moje - schopnosti, vedomos-
ti, priateľstvá, námahy - do tvojich sluţieb a do sluţby tvojho poslania,
aby sa znovu vybudoval Izrael."
Obaja stoja teraz proti sebe, blízko, a uprene hľadia na seba. Jeţiš
s pohľadom váţnym aţ k slzám, druhý povznesený svojím snom, us-
mievavý, pekný a mladý, ľahkováţny a ambiciózny.
,Ja som ťa nehľadal, Judáš."
„Videl som to. Ale ja som ťa hľadal. Prešlo veľa dní, ako som staval
ľudí k bránam, aby mi oznámili tvoj príchod. Myslel som si, ţe prídeš
s nasledovníkmi, a preto bude ľahké všimnúť si ťa. Namiesto toho... Po-
chopil som, ţe si tam bol, lebo skupina pútnikov ti dobrorečila za uzdra-
venie chorého. Nik mi však nevedel povedať, kde si. Tak som si spome-
nul na toto miesto. A prišiel som. Keby som ťa nenašiel tu, bol by som
sa vzdal, ţe ťa uţ nenájdem..."
„Myslíš si, ţe je pre teba dobré, ţe si ma našiel?"
„Áno, lebo som ťa hľadal, túţil som po tebe a mám ťa rád."
„Prečo? Prečo si ma hľadal?"
„Však som ti to povedal, Učiteľ!2 Nepochopil si ma?"
„Pochopil som ťa. Áno. Pochopil som ťa. Chcem však, aby si aj ty
pochopil mňa, skôr neţ ma budeš nasledovať. Poď. Porozprávame sa
o tom na prechádzke." A vydajú sa na prechádzku jeden vedľa druhé-
ho hore dolu po cestičkách, ktoré pretínajú olivový sad. „Ty ma nasle-
duješ pre ideu, ktorá je ľudská, Judáš. Musím ťa od toho odradiť. Nepri-
šiel som pre to."
„Nie si však ty predurčený ţidovský kráľ? Ten, o ktorom hovorili
proroci? Aj iní povstali. Ale im chýbalo veľa vecí a popadali ako lístie,
ktoré uţ metie vietor. Ty máš Boha so sebou natoľko, ţe konáš zázraky.
Kde je Boh, tam je istý úspech poslania."
„To si povedal dobre. Mám Boha so sebou. Som jeho Slovo. Som
ten, o ktorom prorokovali proroci, ten, ktorý bol prisľúbený patriar-
chom a ktorého očakávajú zástupy. Prečo si však, ó, Izrael, tak oslepol
a ohluchol, ţe uţ nevieš čítať a vidieť, počúvať a chápať podstatu faktov?
Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta, Judáš. Zbav sa tej predstavy. Prichá-
dzam, aby som Izraelu priniesol svetlo a slávu. Nie však pozemské svetlo
362
a slávu. Prichádzam, aby som povolal do kráľovstva spravodlivých z Iz-
raela. Lebo z Izraela a s Izraelom sa musí vytvoriť a prísť strom večného
ţivota, ktorého miazgou bude Pánova krv, strom, ktorý sa rozšíri po ce-
lej zemi aţ do konca vekov. Moji prví nasledovníci budú Izraeliti. Moji
prví vyznávači budú Izraeliti. Ale aj moji prenasledovatelia budú Izraeli-
ti. Aj moji kati budú Izraeliti. A aj môj zradca bude Izraelita..."
„Nie, Učiteľ. To sa nikdy nestane. Keby ťa aj všetci zradili, ja ti zosta-
nem a budem ťa brániť."
„Ty, Judáš? A na čom zakladáš túto svoju istotu?"
„Na svojej muţskej cti."
„To je krehkejšia vec ako pavučina, Judáš. Od Boha musíme ţiadať
silu, aby sme boli čestní a verní. Človek...! Človek koná ľudské diela.
Na plnenie duchovných diel - a nasledovať Mesiáša v pravde a spravod-
livosti znamená konať duchovné dielo - treba umŕtviť človeka a znovu
ho zrodiť. Si aţ natoľko schopný?"
„Áno, Učiteľ. A potom... Nie celý Izrael ťa bude milovať. Ale katov
a zradcov pre svojho Mesiáša nedá Izrael. Očakáva ťa uţ stáročia!"
„Dá mi ich. Spomeň si na prorokov. Na ich slová... a na ich koniec.
Som určený, aby som sklamal mnohých. A ty si jedným z nich. Judáš,
tu pred sebou máš mierneho, pokojného, chudobného, ktorý chce zo-
stať chudobným. Neprišiel som, aby som sa nanútil a viedol vojnu. Ja
nebudem upierať silným a mocným nijaké kráľovstvo, nijakú moc. Len
budem bojovať o duše so Satanom a prišiel som polámať Satanové re-
taze ohňom svojej lásky. Prišiel som, aby som učil milosrdenstvo, obe-
tu, pokoru, striedmosť. Hovorím tebe a všetkým: ,Netúţte po ľudských
bohatstvách, ale pracujte pre večnú odmenu.' Vytriezvej z ilúzií, Judáš,
ak si ma predstavuješ ako víťaza nad Rímom a nad vládnucimi spolo-
čenskými vrstvami. Herodesovia ako aj cisári môţu pokojne spať, kým
hovorím k zástupom. Neprišiel som, aby som niekomu vytrhol ţezlá...
a moje ţezlo, večné, je uţ pripravené. Ale nikto, kto by nebol láskou ako
som ja, by ho nechcel vziať do ruky.3 Choď, Judáš, a premýšľaj..."
„Odmietaš ma, Učiteľ?"
„Neodmietam nikoho, lebo ten, kto odmieta, nemiluje. Povedz mi
však, Judáš, ako by si nazval čin človeka, ktorý vie, ţe má nákazlivú cho-
robu, keby povedal niekomu nevedomému, čo sa pristaví, aby sa napil
z jeho pohára: ,Uvedom si, čo robíš!?' Nazval by si to nenávisťou ale-
bo láskou?"
„Nazval by som to láskou, lebo nechce, aby si nevedomý zničil zdravie."
363
„Nazvi teda takto aj môj čin."
„Môţem si zničiť zdravie, ak pôjdem s tebou? Nie, nikdy."
„Môţeš si zničiť viac neţ zdravie. Lebo, rozmysli si to dobre, Judáš,
málo sa pripíše na ťarchu tomu, kto bude vrahom v presvedčení, ţe vy-
konáva spravodlivosť, a bude tomu veriť preto, lebo nepozná pravdu.
Ale veľa sa pripíše na ťarchu tomu, kto ju poznal, a nielenţe ju nenasle-
duje, ale stal sa jej nepriateľom."
Ja nebudem taký. Vezmi ma, Učiteľ. Nemôţeš ma odmietnuť. Ak si
Spasiteľ a vidíš, ţe som hriešnik, poblúdená ovečka, slepý mimo správ-
nej cesty, prečo ma odmietaš spasiť? Vezmi ma. Budem ťa nasledovať
aţ do smrti..."
„Do smrti! To je pravda. Toto je pravda. Potom..."
„Potom, Učiteľ?"
„Budúcnosť je ukrytá u Boha. Choď. Zajtra sa uvidíme pre Rybnej
bráne."
„Vďaka, Učiteľ. Pán nech je s tebou."
„A jeho milosrdenstvo nech ťa spasí."
Všetko sa končí.
67. Zázrak s polámanými čepeľami pri Rybnej bráne
31. december 1944 1 Vidím Jeţiša ísť osamoteného po tienistej ceste. Zdá sa, ţe je to svie-
ţe údolie bohaté na vodu. Hovorím údolie, lebo je vtesnané medzi ma-
lé kopčeky a stredom preteká potôčik.
Miesto je v rannej hodine opustené. Práve sa zrodil deň, pekný, po-
kojný deň skorého leta. A ak si odmyslíme spev vtákov na stromoch
a plačlivé hrkútanie divokých hrdličiek, ktoré sa zahniezdili v puklinách
nehostinnej hory, iné nepočuť. Sú tu väčšinou olivovníky, najmä na ľa-
vom kopci, zatiaľ čo druhý kopec je viac holý, pokrývajú ho nízke kry
pistáciových orechov, pichľavé agáty, agáve a iné. Ani potôčik so skrom-
ným mnoţstvom vody, ktorá zostala len v samom strede, nevydáva ni-
jaký šum, preteká a odráţa vo vodách okolitú zeleň, a preto pôsobí ako
tmavý smaragd.
Jeţiš prechádza cez jednoduchý mostík - napoly ohobľovaný kmeň,
hodený nad prúdom, bez opory, bez zábradlia - a pokračuje po dru-
hom brehu.
364
Teraz uţ vidieť hradby a brány. Vidno aj predavačov zeleniny a po-
travín, ako sa zhromaţďujú pri ešte zavretých bránach, aby vošli do
mesta. Vládne tam hlučné híkanie somárov a ruvačky medzi nimi, no
ani ich majitelia neţartujú. Nadávky, ba i zopár úderov palicami lieta
nielen po chrbtoch somárov, ale i po hlavách ľudí. 2 Dvaja sa váţne bijú kvôli somárovi jedného z nich, ktorý sa obslúţil
z koša druhého somára vynikajúcim šalátom a dobre sa z neho naţral!
Moţno je to len zámienka, aby sa popustila uzda starej nevraţivosti.
Faktom je, ţe spod krátkych šiat po lýtka vytasia dva krátke noţe široké
ako ruka. Vyzerajú ako useknuté, ale poriadne nabrúsené dýky. Svietia
na slnku. Výkriky ţien, hulákanie muţov. Avšak nikto nezasiahne, aby
oddelil tých dvoch, čo sú pripravení na drsný súboj.
Jeţiš, ktorý kráčal meditujúc, zodvihne hlavu, zbadá to a veľmi rýchlo
pribehne medzi dvoch bitkárov. „Zastav, v mene Boţom!" prikazuje.
„Nie! Chcem skoncovať s týmto prekliatym psom!"
„Aj ja! Bojíš sa o strapce? Urobím ti strapce a franforce z tvojich vnú-
torností."
Tí dvaja krúţia okolo Jeţiša, naráţajú doň, nadávajú mu, aby odstú-
pil, usilujú sa trafiť jeden druhého, ale neúspešne, lebo Jeţiš šikovnými
pohybmi plášťa odráţa rany a prekáţa úderom. Kvôli tomu uţ má roz-
trhaný plášť.
Ľudia vykrikujú: „Choď preč, Nazaretčan, lebo zasiahnu teba." Ale
on sa nepohne a snaţí sa upokojiť ich, pripomínajúc im Boha. Zbytoč-
né! Hnev robí z dvoch protivníkov bláznov.
Jeţiš chystá zázrak. Prikazuje posledný raz: „Rozkazujem vám pre-
stať!"
„Nie! Ber sa preč! Choď si svojou cestou, pes nazaretský!"
Jeţiš teda vystrie ruky. Jeho výzor vyţaruje moc. Nepovie ani slo-
vo. Ale čepele padajú rozdrvené na zem, akoby boli zo skla a narazi-
li na skalu.
Dvaja bitkári si prezerajú krátke, uţ zbytočné rukoväte, ktoré im zo-
stali medzi prstami. Údiv otupuje hnev. Aj zástup kričí od údivu. 3 „A teraz?" pýta sa Jeţiš prísne. „Kde je vaša sila?"
Aj vojaci na stráţi pri bráne, ktorí pribehli pri posledných výkrikoch,
pozerajú zarazene a jeden sa skláňa, aby zdvihol zo zeme úlomky čepe-
lí. Skúša ich na nechte a nemôţe uveriť, ţe sú z ocele.
„A teraz?" opakuje Jeţiš. „Kde je vaša sila? Na čom ste zakladali svo-
je právo? Na tých kúskoch kovu, ktoré sú teraz črepinami v prachu? Na
365
tých kúskoch kovu, ktoré nemali inú silu, neţ silu hriechu hnevu pro-
ti bratovi, odoberajúc vám za ten hriech všetko Boţie poţehnanie, a te-
da aj všetku silu? Ó, úbohí tí, čo si zakladajú na ľudských prostriedkoch,
aby zvíťazili, a nevedia, ţe nie násilie, ale svätosť nás robí víťazmi na ze-
mi a za ňou! Lebo Boh je so spravodlivými.
Počujte, vy všetci z Izraela, a vy tieţ, vojaci z Ríma! Boţie Slovo ho-
vorí všetkým synom človeka a Syn človeka ho neodmietne dať poha-
nom.
Druhé z prikázaní Pána je prikázanie lásky k blíţnemu. Boh je dobrý
a od svojich detí chce dobrotivosť. Ten, kto nie je dobrotivý voči svoj-
mu blíţnemu, nemôţe si povedať, ţe je Boţím synom a nemôţe mať
Boha so sebou. Človek nie je zviera bez rozumu, ktoré sa vrhne a hryzie,
lebo má právo na korisť. Človek má rozum a dušu. Rozumom sa mu-
sí vedieť správať ako človek. Dušou sa má vedieť správať ako svätý. Ten,
kto tak nerobí, klesá pod úroveň zvierat, sklzava do objatia s diablami,
lebo si nechá posadnúť dušu hriechom hnevu.
Milujte. Nič viac vám nepoviem. Milujte svojho blíţneho, ako chce
Pán, Boh Izraela. Nebuďte vţdy z Kainovej krvi. A prečo ju máte? Pre
trochu mincí vy, ktorí ste mohli byť vrahmi. Pre pár piadí zeme vy ostat-
ní. Pre lepšie miesto. Pre ţenu. Čo sú tieto veci? Večné? Nie. Trvajú
omnoho menej ako ţivot, ktorý trvá len okamih večnosti. A čo stratí-
te, ak ich nasledujete? Večný pokoj, ktorý je prisľúbený spravodlivým
a ktorý vám prinesie Mesiáš spolu so svojím kráľovstvom. Poďte na ces-
tu pravdy. Poďte za Boţím hlasom. Milujte sa. Buďte čestní. Buďte zdr-
ţanliví. Buďte pokorní a spravodliví. Choďte a uvaţujte o tom." 4 „Kto si, ţe hovoríš podobné slová a lámeš meče svojou vôľou? Iba
jediný robí tieto veci - Mesiáš. Ani Ján Krstiteľ nie je viac ako on. Si ty
azda Mesiáš?" pýtajú sa zo traja či štyria.
„Som."
„Ty? Ty si ten, ktorý uzdravuješ chorých a káţeš o Bohu v Galilei?"
„Ja som."
„Mám starú matku, ktorá umiera. Zachráň ju!"
„A ja, vidíš? Strácam sily pre bolesti. Mám ešte malé deti. Uzdrav ma!"
„Choď domov. Tvoja matka ti dnes pripraví večeru; a ty, uzdrav sa.
Chcem to!"
Zástup skríkne. Potom sa pýta: „Tvoje meno! Tvoje meno!"
Jeţiš z Nazareta!"
Jeţiš! Jeţiš! Hosanna! Hosanna!"
366
Zástup jasá. Somáre môţu robiť, čo chcú, lebo sa uţ nik o ne nesta-
rá. Matky pribiehajú z vnútra mesta a dvíhajú svojich maličkých, rozu-
mie sa, ţe zvesť sa rozniesla. Jeţiš poţehnáva a usmieva sa. A usiluje sa
preraziť kruh, ktorý mu prevoláva na slávu, aby vstúpil do mesta a išiel
tam, kam chce. Ale zástup nechce o tom počuť. „Zostaň s nami! V Ju-
dei! V Judei! Aj my sme Abrahámove deti!" kričia.
67.5 5 „Učiteľ!" Judáš pribehne k nemu. „Učiteľ, predišiel si ma. Ale čo sa
deje?"
„Rabbi urobil zázrak! Nie v Galilei, tu, tu s nami ho chceme."
„Vidíš to, Učiteľ? Celý Izrael ťa miluje. Je správne, aby si zostal aj tu.
Prečo sa odťahuješ?"
„Neodťahujem sa, Judáš. Prišiel som schválne sám, aby drsnosť gali-
lejských učeníkov nenarazila na judejskú jemnosť. Chcem zhromaţdiť
všetky ovce Izraela pod Boţiu vládu."
„Preto som ti povedal: ,Vezmi ma/ Som Judejčan a viem, ako zaob-
chádzať so seberovnými. Zostaneš teda v Jeruzaleme?"
„Niekoľko dní. Počkám jedného učeníka, on je tieţ Judejčan. Potom
budem chodiť po Judei..."
„Ó! Pôjdem s tebou. Budem ťa sprevádzať. Prídeš do mojej dediny.
Vezmem ťa k sebe domov. Prídeš, Učiteľ?"
67.6 „Prídem... 6 Ty si Judejčan a ţiješ blízko mocných; nevieš nič o Krs-
titeľovi?"
„Viem, ţe je ešte vo väzení, ale ţe ho chcú prepustiť, lebo zástupy sa
vyhráţajú vzburou, ak im nevydajú ich proroka. Poznáš ho?"
„Poznám ho."
„Miluješ ho? Čo si o ňom myslíš?"
„Myslím, ţe tu nebol nikto väčší ako on, rovný Eliášovi."
„Pokladáš ho naozaj za Predchodcu?"
„On ním je. Je ranná zornica, ktorá ohlasuje slnko. Blahoslavení tí,
ktorí sa pripravili na Slnko prostredníctvom jeho kázania."
Ján je veľmi prísny."
„Nie viac na druhých ako na seba."
„To je pravda. Ale je ťaţké nasledovať ho v pokání. Ty si lepší a je
ľahšie ťa milovať."
„A predsa..."
„A predsa, Učiteľ?"
„A predsa ako jeho nenávidia pre jeho prísnosť, mňa budú nenávi-
dieť pre moju dobrotivosť, lebo i prísnosť i dobrotivosť ohlasujú Boha,
367
a Boha ničomníci neznášajú. Je však zaznačené, ţe tak bude. Ako mňa
predchádza v ohlasovaní, tak ma predíde aj v smrti. Beda však vrahom
Pokánia a Dobrotivosti."
„Prečo, Učiteľ, stále tá pochmúrnosť v predpovediach? Zástup ťa mi-
luje, veď vidíš..."
„Lebo je to isté. Áno, zástup pokorných ma miluje. Ale nie celý zá-
stup je pokorný, ani nepozostáva z pokorných. Ja však nie som smutný.
Je to pokojné videnie budúcnosti a prilipnutie k vôli Otca, ktorý ma pre
to poslal. A ja som prišiel pre toto. Aha, sme pri chráme. Idem do Bel
Midráš vyučovať zástupy. Ak chceš, zostaň."
„Zostanem po tvojom boku. Mám len jeden cieľ - slúţiť ti, aby si
triumfoval."
Vchádzajú do chrámu a všetko sa končí.
68. Jeţiš v chráme s Iškariotským, vyučuje
1. január 1945 1 Vidím Jeţiša s Judášom po boku prechádzať cez hradby chrámu.
Keď prešiel prvou terasou, alebo stupňom, ak je vhodnejšie povedať
takto, zastaví sa na mieste so stĺporadím, ktoré je vedľa širokého nádvo-
ria, vydláţdeného rôznofarebným mramorom. Miesto je veľmi pekné
a preplnené ľuďmi.
Jeţiš sa poobzerá dookola a zbadá miesto, ktoré sa mu zapáči. Skôr
však, ako sa ta vydá, povie Judášovi: „Zavolaj mi úradníka tohto mies-
ta. Musím sa predstaviť, aby nehovorili, ţe zanedbávam tradície a chý-
ba mi úcta."
„Učiteľ, ty presahuješ zvyky a nikto nemá väčšie právo neţ ty hovo-
riť v Boţom dome, neţ ty, jeho Mesiáš."
,Ja to viem, ty to vieš, ale oni to nevedia. Neprišiel som, aby som po-
horšoval, ani aby som učil porušovať nielen Zákon, ale ani tradície. Ba
prišiel som práve preto, aby som učil úcte, pokore a poslušnosti a od-
straňoval pohoršenia. Preto chcem poţiadať, aby som mohol hovoriť
v mene Boha a aby ma úradník miesta uznal za hodného takto konať.
„Minule si to neurobil."
„Minule ma spaľovala horlivosť za Boţí dom, znesvätený mnohými
vecami. Minule som bol Syn Otca, dedič, ktorý v mene Otca a z lásky
k môjmu domu konal vo svojom majestáte, od ktorého úradníci a kňazi
368
sú menší. Teraz som Učiteľ Izraela* a učím Izrael aj tomuto. A potom,
Judáš, myslíš si, ţe učeník je viac neţ učiteľ?"
„Nie, Jeţiš."
„A ty si kto? A kto som ja?"
„Ty si Učiteľ, ja učeník."
„Teda ak uznávaš, ţe veci sa majú takto, prečo chceš poučovať Učite-
ľa? Choď a poslúchaj. Ja poslúcham svojho Otca. Ty poslúchaj svojho
Učiteľa. Prvá podmienka Boţieho Syna: Poslúchať bez diskusie a pamä-
tať, ţe Otec môţe dávať len sväté príkazy. Prvá podmienka učeníka: Po-
slúchať Učiteľa a mať na pamäti, ţe Učiteľ vie a môţe dávať len správ-
ne príkazy."
„To je pravda. Odpusť. Poslúcham."
„Odpúšťam. Choď. A, Judáš, počuj ešte niečo: Zapamätaj si to. V bu-
dúcnosti na to stále pamätaj."
„Poslúchať? Áno."
„Nie. Pamätaj si, ţe som bol úctivý a pokorný voči chrámu. Voči
chrámu, čiţe voči mocným vrstvám spoločnosti. Choď."
Judáš pozerá naňho zamyslene, spýtavo... ale uţ sa viac neodváţi pý-
tať. A odchádza zamyslený. 1... Vracia sa s honosne oblečenou osobnosťou. „Učiteľ, tu je úrad-
ník."
„Pokoj s tebou. Ţiadam o súhlas vyučovať Izrael medzi izraelskými
rabínmi."
„Ty si rabbi?"
„Som."
„Kto bol tvoj učiteľ?"
„Boţí Duch, ktorý mi hovorí svojou múdrosťou a ktorý mi osvecuje
svetlom kaţdé slovo svätých textov."
„Si viac ako Hillel? Ty, ktorý hovoríš, ţe bez učiteľa poznáš všetku
náuku? Ako sa môţe niekto formovať, ak nie je niekto, kto ho formuje?"
„Ako sa formoval Dávid, nevedomý pastier, ktorý sa stal mocným
a múdrym kráľom z vôle Pána."
„Tvoje meno."
Jeţiš, Jozefov syn z Jakubovho kmeňa, z Dávidovho rodu, a z Má-
rie, dcéry Joachima z Dávidovho rodu a z Anny z Áronovho rodu,
* Aj tu - poznamenáva MV na strojopisnej kópii - sa ukazujú dve prirodzenosti zjed- •
notené v jedinej osobe, ale jasne odlíšené: Boh a Človek.
369
Márie, panny zosobášenej v chráme veľkňazom, lebo bola sirota, pod-
ľa zákona Izraela."
„Kto to dosvedčí?"
„Ešte by tu mali byť leviti, ktorí sa pamätajú na tú udalosť a ktorí bo-
li vrstovníci môjho príbuzného Zachariáša, z Abiášovej triedy. Spýtaj sa
ich, ak pochybuješ o mojej úprimnosti."
„Verím ti. Kto mi však dosvedči, ţe si schopný vyučovať?"
„Počúvaj ma a posúdiš sám."
„Môţeš slobodne vyučovať... Ale... nie si Nazaretčan?"
„Narodil som sa v judejskom Betleheme v čase sčítania ľudu nariade-
ného cisárom. Dávidovi synovia, vypovedaní do vyhnanstva pre nespra-
vodlivé príkazy, sú všade. Ale rod je z Judey."
„Vieš... farizeji... celájudea... pre Galileu..."
„Viem to. Ale buď spokojný. V Betleheme som uzrel svetlo, v Betle-
heme Efrate, odkiaľ pochádza môj rod, a keď teraz ţijem v Galilei, je to
preto, aby sa naplnilo znamenie..."
Úradník sa vzdiali niekoľko metrov, odbehne tam, kde ho volajú. 3Judáš sa pýta: „Prečo si nepovedal, ţe si Mesiáš?"
68.
3
„Moje slová to povedia."
„Aké je znamenie, ktoré sa má naplniť?"
„Zjednotenie celého Izraela pod náukou Kristovho slova. Ja som
Pastier, o ktorom hovoria proroci. Prichádzam zhromaţdiť ovce z kaţ-
dej oblasti, prichádzam liečiť choré a vrátiť na dobrý pasienok poblú-
dené. Pre mňa nie je Judea alebo Galilea, Dekapol alebo Idumea. Je len
jedna vec - láska, ktorá hľadí jediným okom a spája v jedinom objatí,
aby spasila..."
Jeţiš má vnuknutie. Zdá sa, ţe uvoľňuje lúče, tak sa usmieva svojej
predstave. Judáš sa naňho pozerá s obdivom.
K týmto dvom, ktorých odlišný spôsob vzbudzovania váţnosti priťa-
huje a udivuje, sa priblíţili ľudia.
Jeţiš sklopí zrak, usmieva sa na tento malý zástup tým úsmevom,
ktorého neţnosť nebude môcť nikdy vystihnúť ţiaden maliar. A ţiaden
veriaci, ktorý ho nevidel, si ho nemôţe predstaviť. A povie: „Poďte, ak
vás pobáda túţba po večnom slove." 4 Zamieri pod oblúk arkiera a opretý o stĺp sa pustí do rozprávania. 68.4
Začína raňajšou príhodou.
„Dnes ráno, keď som vchádzal na Sion, som videl, ţe dvaja Abrahá-
movi synovia boli ochotní sa zabiť pre pár denárov. V mene Boha som
370
ich mohol prekliať, lebo Boh hovorí: ,Nezabiješ,' a hovorí tieţ, ţe ten,
kto ho neposlúcha v jeho Zákone, bude zlorečený. Ale zľutoval som sa
nad ich nevedomosťou voči duchu Zákona a len som zabránil vraţde,
aby som im dal moţnosť kajať sa, poznať Boha, slúţiť mu v poslušnosti
a milovať nielen toho, kto ich miluje, ale i toho, kto je ich nepriateľ.
Áno, Izrael. Vychádza pre teba nový deň a aj príkaz lásky sa stáva
ţiarivejším. Začína azda rok hmlistým mesiacom etaním alebo smut-
ným mesiacom kislev s dňami kratšími ako sen a s dlhými nocami ako
nejaká pohroma? Nie, začína sa rozkvitnutým, slnečným, veselým me-
siacom nísan, v ktorom sa všetko smeje. A srdce človeka, i keby bol naj-
biednejší a najsmutnejší, otvorí sa nádeji, lebo príde leto, obilie, slnko,
ovocie, je sladké spať aj na rozkvitnutej lúke s hviezdami ako s lampá-
šom, je ľahké sa uţiviť, lebo kaţdá hruda prináša trávu alebo plod na utí-
šenie hladu človeka.
Hľa, Izrael. Skončila sa zima, čas očakávania. Teraz je radosť z prísľu-
bu, ktorý sa napĺňa. Na utíšenie tvojho hladu sa pripravuje chlieb a ví-
no. Je v tebe Slnko. V tomto Slnku všetko naberá širší a neţnejší dych.
Aj prikázanie nášho Zákona - prvé, najsvätejšie zo všetkých prikázaní:
,Miluj svojho Boha a miluj svojho blíţneho/
V nejasnom svetle, ktoré si mal doteraz, bolo ti povedané - nemohol
si urobiť viac, lebo ťa ešte ťaţil Boţí hnev pre vinu Adamovej nelásky -
bolo ti povedané: ,Miluj tých, čo ťa milujú, a nenáviď svojho nepriate-
ľa.' A nepriateľom ti nebol len ten, kto prekročil hranice tvojej vlasti, ale
i ten, kto sa proti tebe previnil súkromne, alebo ten, o ktorom si predpo-
kladal, ţe sa proti tebe previnil. Preto sa vo všetkých srdciach prechová-
vala nenávisť, lebo ktorý človek chtiac či nechtiac neurazil brata? A aký
človek dospeje do staroby bez toho, aby ho neurazili?
Ja vám hovorím: Milujte aj toho, kto vás urazí. Konajte tak mysliac na
to, ţe Adam a skrze neho kaţdý človek je hriešnik, zneuţíva svoje postave-
nie voči Bohu a niet takého, kto by mohol povedať: Ja som neurazil Bo-
ha.' A predsa Boh odpúšťa nie raz, nie desať a desať ráz, ale tisíckrát i viac,
čoho dôkazom je existencia človeka na zemi. Preto odpúšťajte tak, ako od-
púšťa Boh. A ak to nemôţete urobiť z lásky voči bratovi, ktorý vám uško-
dil, urobte to z lásky k Bohu, ktorý vám dáva chlieb a ţivot, ktorý sa stará
o vaše pozemské potreby a ktorý pripravil kaţdú udalosť, aby vám zabez-
pečil večný pokoj vo svojom lone. Toto je nový Zákon, Zákon Boţej jari,
kvitnúceho času milosti, ktorá prišla medzi ľudí. Času, ktorý vám dá Plod,
akému sa nič nevyrovná, a ktorý vám otvorí brány neba.
371
5 Hlas, čo hovoril na púšti, nepočuť. Ale nie je nemý. Ešte prosí Boha
za Izrael a ešte sa prihovára srdcu kaţdého čestného Izraelitu. Po tom,
ako vás učil konať pokánie, aby ste pripravili cesty Pánovi, ktorý prichá-
dza, a aby ste súcitne milovali, aby ste dávali nadbytok tomu, kto nemá
ani to najnutnejšie, a aby ste boli čestní a nevydierali a nesuţovali, ho-
vorí vám: ,Baránok Boţí, ten, čo sníma hriechy sveta, ten, ktorý bude
krstiť ohňom Ducha Svätého, je medzi nami. On vyčistí svoje humno
a zhromaţdí svoju pšenicu/
Usilujte sa poznať toho, ktorého vám ukazuje Predchodca. Jeho utr-
penie pôsobí na Boha, aby vám dal svetlo. Viďte. Nech sa otvorí váš du-
chovný zrak. Spoznáte Svetlo, ktoré prichádza. Pozdvihujem hlas proro-
ka, ktorý ohlasuje Mesiáša, a mocou, ktorú mi dáva Otec, ho rozširujem
a pripájam k nemu svoju moc a volám vás k pravde Zákona. Priprav-
te si svoje srdcia na milosť blízkeho vykúpenia. Vykupiteľ je medzi va-
mi. Blahoslavení tí, ktorí budú hodní vykúpenia preto, lebo majú dob-
rú vôľu.
Pokoj s vami."
Ktosi sa pýta: „Si učeník Krstiteľa, ţe o ňom hovoríš s takou úc-
tou?"
„Prijal som od neho krst na brehoch Jordánu predtým, ako ho uväz-
nili. Ctím si ho, lebo je svätý v očiach Boha. Veru, hovorím vám, ţe me-
dzi synmi Abraháma nie je nikto väčší v milosti neţ je on. Od jeho prí-
chodu aţ po jeho smrť sa bude Boţí zrak upierať na tohto poţehnaného
bez akéhokoľvek znaku hnevu."
„Ubezpečil ťa o Mesiášovi?"
Jeho slovo, ktoré neklame, ukázalo prítomným uţ ţijúceho Mesiá-
ša."
„Kde? Kedy?"
„Keď bol čas ukázať ho." 6Judáš však povaţuje za svoju povinnosť povedať okolo seba: „Me-
siáš je ten, čo k vám hovorí. Ja vám to dosvedčujem, ja, ktorý ho po-
znám a som jeho prvým učeníkom."
„On...! Ó...!" Ľudia preľaknuto odstúpia. Jeţiš je však taký láskavý
ţe znova pristúpia.
„Ţiadajte zázraky. Je mocný. Uzdravuje. Číta v srdciach. Odpovie na
kaţdé prečo."
„Povedz mu ty, za mňa, ţe som chorý. Pravé oko mám mŕtve, ľavé
sa uţ vysušuje..."
372
„Učiteľ."
„Áno, Judáš." Jeţiš stojí pri malom dievčatku, hladká ho po hlave. Obráti sa.
„Učiteľ, tento človek je takmer slepý a chce vidieť. Povedal som mu, V A V V ((
ze ty mozes.
Ja môţem uzdraviť toho, kto má vieru. Máš vieru, človeče?
„Verím v Boha Izraela. Prichádzam sem, aby som sa ponoril do Bet-
saidy.* Je tam však vţdy niekto, kto ma predíde."
„Môţeš uveriť vo mňa?"
„Ak verím v anjela rybníka, či nemám uveriť v teba, o ktorom tvoj
učeník vraví, ţe si Mesiáš?"
Jeţiš sa usmeje. Nasliní si prst a zľahka sa dotkne chorého oka. „Čo
vidíš?"
„Vidím veci bez hmly, ktorú som mal predtým. A druhé neuzdravíš?"
Jeţiš sa znova usmeje. Zopakuje akt na slepom oku. „Čo vidíš?" opý-
ta sa a stiahne ruku zo spadnutého viečka.
„Ó! Pane Izraela! Vidím tak, ako keď som ako chlapec behával po lú-
kách! Ty poţehnaný naveky!" Muţ kľačí pri Jeţišových nohách a plače.
„Choď! Buď teraz dobrý z vďaky k Bohu." 7 Levita, ktorý prišiel na konci zázraku, sa pýta: „Akou mocou robíš
tieto veci?"
„Ty sa ma na to pýtaš? Poviem ti to, ak mi odpovieš na jednu otáz-
ku. Podľa teba je väčší prorok, ktorý prorokuje o Mesiášovi, alebo sám
Mesiáš?"
„Aká otázka! Mesiáš je najväčší - je Vykupiteľ, prisľúbený od Naj-
vyššieho!"
„A teda prečo proroci robili zázraky? Akou mocou?"
„Mocou, ktorú im dal Boh, aby zástupom dokázali, ţe Boh je s nimi."
„Nuţ, tou istou mocou robím zázraky ja - Boh je so mnou, Ja som
s ním. Dokazujem ľuďom, ţe je to tak, ţe Mesiáš môţe omnoho viac -
väčším právom a väčšou mierou - ako mohli proroci."
Levita odchádza zamyslený a všetko sa končí.
Menom Betsaida je pomenovaný v diele MV, podobne ako vo verziách Vulgá-
ty, jednak rybník v Jeruzaleme (Jn 5, 2), ako aj mesto na Genezaretskom jazere
{Jn 1, 44). V moderných verziách Svätého písma sa rybník nazýva Betsata.
373
69. Jeţiš poúča Judáša Iškariotského 3. január 1945 1 Po modlitbe na mieste najbliţšom k Svätostánku, ako je to dovole-
né muţom - Izraelitom, vychádza Jeţiš s Judášom z chrámu.
Judáš by chcel zostať s Jeţišom. Jeho túţba však naráţa na Učiteľov
odpor. Judáš, chcem zostať sám v nočných hodinách. V noci môj duch
čerpá výţivu od Otca. Modlitba, meditácia a samota sú pre mňa potreb-
nejšie ako hmotný pokrm. Ten, kto chce ţiť pre ducha a viesť druhých
k tomu, aby ţili rovnakým ţivotom, musí odsunúť telo, takmer by som
povedal, ţe ho musí zahubiť v jeho svoj vôli, aby mohol venovať všetku
svoju starostlivosť duchu. Všetci, Judáš. Aj ty, ak chceš byť skutočne Bo-
ţí, čiţe ak chceš patriť nadprirodzenému."
„My sme však ešte zo zeme, Učiteľ. Ako môţeme zanedbávať telo
a venovať sa len duchu? Nie je to, čo hovoríš, v protiklade s Boţím pri-
kázaním: ,Nezabiješ'? Nie je v tomto prikázaní tieţ zahrnuté nezabiť se-
ba? Ak je ţivot Boţím darom, musíme ho milovať. Alebo nie?"
„Neodpoviem ti, ako by som odpovedal jednoduchému človeku, kto-
rému stačí pozdvihnúť zrak duše alebo mysle do nadprirodzených sfér,
aby sa ním preniesol do kráľovstva ducha. Ty nie si jednoduchý. Ty si
sa formoval v prostredí, ktoré ťa zdokonalilo... ale aj znečistilo svojimi
spôsobmi a svojou náukou. Pamätáš si na Šalamúna, Judáš? Bol múd-
ry, vo svojej dobe najmúdrejší. Pamätáš si, čo povedal, keď spoznal všet-
ku múdrosť? ,Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Boha sa boj
a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť kaţdého človeka.'*
Teraz ti hovorím, ţe treba vedieť vyberať z jedál výţivu, ale nie otravu.
A ak nám nejaký pokrm škodí, a my vieme, ţe reakcie nášho tela to po-
tvrdzujú, a je silnejší ako naše dobré šťavy, ktoré by ho mohli zneutrali-
zovať, človek ho uţ nesmie jesť, aj keď je chutný. Lepšie je jesť obyčajný
chlieb a piť pramenitú vodu, ako ťaţké jedlá kráľovského stola, v kto-
rých sú drogy, čo škodia a otravujú."
„Čo musím zanechať, Učiteľ?"
„Všetko, o čom vieš, ţe ťa znepokojuje. Lebo Boh je pokoj a ak chceš
vykročiť na Boţiu cestu, musíš vyprázdniť svoju myseľ, svoje srdce a svo-
je telo zo všetkého, čo nie je pokoj a prináša so sebou rozrušenie. Viem,
ţe je ťaţké pretvoriť seba samého. Ale ja som tu preto, aby som ti v tom
* Kaz 1, 2; 12, 13.
374
pomohol. Som tu preto, aby som pomohol človeku znova sa stať Bo-
ţím synom, aby sa pretvoril akoby druhým stvorením, vlastným prero-
69.2 dením, ktoré chce on sám.2 Dovoľ však, aby som ti odpovedal, na čo si
sa pýtal, aby si nepovedal, ţe si mojou vinou zostal v omyle. Je pravda,
ţe zabiť seba je rovnaké ako zabiť. Či uţ vlastný ţivot alebo ţivot druhé-
ho je Boţím darom a iba Bohu, ktorý nám ho dal, je vyhradená moc zo-
brať ho. Kto sa zabije, vyznáva svoju pýchu a pýchu Boh nenávidí."
„Vyznáva pýchu? Ja by som povedal, ţe zúfalstvo."
„A čo je zúfalstvo, ak nie pýcha? Uvaţuj, Judáš. Prečo niekto zúfa?
Buď preto, ţe sa na neho nahromadí nešťastie a on ho chce sám preko-
nať, a nepodarí sa mu to. Alebo preto, ţe je vinný a usudzuje, ţe Boh
mu neodpustí. Nie je to vari v prvom i v druhom prípade pýcha, kto-
rá vládne? Ten človek, ktorý chce konať sám, nemá uţ pokoru, aby vy-
strel ruku k Otcovi a povedal mu: Ja nemôţem, ale ty môţeš. Pomôţ
mi, lebo všetko očakávam od teba a vo všetkom v teba dúfam/ Ten dru-
hý človek, ktorý vraví: ,Boh mi nemôţe odpustiť/ to vraví preto, lebo
porovnáva Boha so sebou a vie, ţe niekto urazený tak, ako on urazil, by
mu nemohol odpustiť. Čiţe pýcha je aj tu. Pokorný má súcit a odpustí,
aj keď trpí pre uráţku, ktorej sa mu dostalo. Pyšný neodpúšťa. Je pyšný
aj preto, lebo nevie skloniť hlavu a povedať: ,Otče, zhrešil som, odpusť
svojmu biednemu vinnému synovi/ Vari nevieš, Judáš, ţe Otec všetko
odpustí, ak človek poţiada o odpustenie s úprimným a skrúšeným srd-
com, poníţeným a ochotným povstať k dobru?"
„Určité zločiny sa však nedajú odpustiť. Nemôţu byť odpustené."
„To hovoríš ty. A bude to pravda, lebo takto to chce človek. Ale, ve-
ru, ó, veru, hovorím ti, ţe keby vinník pribehol k Otcovým nohám aj po
zločine zločinov - preto sa volá Otec, ó, Judáš, a je Otcom nekonečnej
dokonalosti - a s plačom by ho úpenlivo prosil o odpustenie a ponúkol
by sa na odčinenie hriechov, ale bez zúfalstva, Otec by mu dal spôsob
náhrady, aby si zaslúţil odpustenie a zachránil si ducha."
69.3 3 „Teda hovoríš, ţe ľudia, ktorých spomína Sväté písmo* a ktorí sa
zabili, urobili zle."
„Nie je dovolené robiť násilie druhému ani sebe samému. Urobili zle.
Vo svojom relatívnom poznaní dobra dosiahnu v určitých prípadoch eš-
te od Boha milosrdenstvo. Ale odkedy Slovo objasní kaţdú pravdu a dá
silu dušiam svojím Duchom, odvtedy sa uţ neodpustí tomu, kto zomrie
* Napríklad Sdc9, 54; / Som 31,4-5; 2 Sam 17,23; 1 Kr 16,18; 2 Mach 14,41-46.
375
v zúfalstve. Ani vo chvíli osobitného súdu, ani po stáročiach v pekle, ani
pri poslednom súde, nikdy. Je to Boţia tvrdosť? Nie - spravodlivosť. Boh
povie: ,Ty, stvorenie obdarené rozumom a nadprirodzeným poznaním,
ktoré som stvoril ako slobodné, si sa rozhodlo nasledovať cestu, ktorú si
si vyvolilo, a povedalo si: »Boh mi neodpustí. Som od neho navţdy od-
lúčený. Usudzujem, ţe musím podľa seba uplatniť spravodlivosť za svoj
zločin. Odídem zo ţivota, aby som unikol výčitkám.« A ani nepomys-
líš, ţe by ťa uţ neprepadli výčitky, keby si prišiel na moju otcovskú hruď.
A ako si usúdil, tak si maj. Neporuším slobodu, ktorú som ti dal/
Toto povie Večný samovrahovi. Premýšľaj o tom, Judáš. Ţivot je dar
a treba ho milovať. Ale aký je to dar? Svätý dar. A teda sa má milovať
sväto. Ţivot trvá, pokiaľ vládze telo. Potom začína veľký ţivot, večný ţi-
vot. Ţivot blaţenosti pre spravodlivých, zlorečenia pre nespravodlivých.
Je ţivot cieľ alebo prostriedok? Je prostriedok. Slúţi pre cieľ, ktorým je
večnosť. A teda dajme ţivotu to, čo mu umoţní, aby pretrval a poslú-
ţil duchu pre dosiahnutie večnosti. Zdrţanlivosť tela vo všetkých jeho
chúťkach, vo všetkých. Zdrţanlivosť mysle vo všetkých jej túţbach, vo
všetkých. Zdrţanlivosť srdca vo všetkých vášňach, ktoré sú ľudské. Na-
proti tomu nech je neobmedzený rozlet k vášňam, ktoré sú z neba - lás-
ka k Bohu a k blíţnemu, odhodlanie slúţiť Bohu a blíţnemu, poslušnosť
Boţiemu slovu, hrdinstvo v konaní dobra a v čnostiach. 4 Odpovedal
som ti, Judáš. Presvedčil som ťa? Stačí ti vysvetlenie? Buď vţdy úprimný
a pýtaj sa, ak ešte nevieš dosť - som tu na to, aby som bol Učiteľom."
„Pochopil som a stačí mi. Ale... je veľmi ťaţké konať to, čo som po-
chopil. Ty to môţeš, lebo si svätý. Ale ja... Som muţ, mladý, plný vi-
tality..."
„Prišiel som pre ľudí, Judáš. Nie pre anjelov. Tí nepotrebujú učite-
ľa. Vidia Boha. Ţijú v jeho raji. Nie sú im neznáme ľudské vášne, le-
bo Múdrosť, ktorá je ich ţivotom, im dáva vedieť všetko, aj tým, kto-
rí nie sú stráţcami človeka. Sú však duchovní a ako takí môţu mať len
jeden hriech - aký mal jeden z nich a stiahol so sebou menej silných
v dobročinnej láske -, pýchu, šíp, ktorý znetvoril Lucifera, najkrajšieho
z archanjelov, a urobil z neho obludu vzbudzujúcu hrôzu pekla. Ne-
prišiel som pre anjelov, ktorí sa po páde Lucifera hrozia uţ len pri zá-
rodku pyšnej myšlienky. Ale prišiel som pre ľudí. Aby som urobil z ľu-
dí anjelov.
Človek bol dokonalosťou stvorenia. Z anjela mal ducha a zo ţivo-
číchov mal úplnú krásu vo všetkých svojich telesných a duchovných
376
častiach. Nebolo tvora, ktorý by sa mu vyrovnal. Bol kráľom zeme, ako
je Boh kráľom neba. A jedného dňa, toho dňa, v ktorom by usnul po-
slednýkrát na zemi, stal by sa kráľom s Otcom v nebi. Satan vytrhol an-
jelovi-človekovi krídla a vloţil mu pazúry dravca a túţbu po nečistote
a urobil z neho kohosi, kto sa volá skôr človek-diabol neţ iba človek. Ja
chcem zničiť to, čo znetvoril Satan, odstrániť skazený hlad poškvrne-
ného tela, vrátiť človeku krídla, priviesť ho znovu k tomu, aby bol krá-
ľom, spoludedičom Otca a nebeského kráľovstva. Viem, ţe človek, ak
chce, môţe urobiť to, čo hovorím, aby sa opäť stal kráľom a anjelom.
Nehovoril by som vám veci, ktoré by ste nemohli urobiť. Nie som jeden
69.5 z rečníkov, ktorí ohlasujú neuskutočniteľné náuky.5 Vzal som si skutoč-
né telo, aby som na základe ľudskej skúsenosti vedel, aké sú pokušenia
človeka."
„A hriechy?"
„Pokúšaní môţu byť všetci. Hriešnikmi iba tí, ktorí nimi chcú byť."
„Nikdy si nezhrešil, Jeţiš?"
„Nikdy som nechcel zhrešiť. A to nie preto, ţe som Syn Otca. Ale
chcel som to a budem to chcieť preto, aby som ukázal človeku, ţe Syn
človeka nezhrešil, lebo nechcel zhrešiť, a ţe človek, ak nechce, môţe ne-
hrešiť."
„Bol si niekedy v pokušení?"
„Mám tridsať rokov, Judáš. A neţil som v nejakej jaskyni na hore. Ale
medzi ľuďmi. A keby som bol hoci aj na najosamelejšom mieste zeme,
myslíš, ţe pokušenia by neprišli? Všetko máme v sebe - dobro aj zlo.
Všetko nosíme so sebou.* A na dobro vanie Boţí dych a oţivuje ho ako
kadidlo milých a svätých vôní. A na zlo fúka Satan a rozpaľuje z neho
hranicu neskrotného ohňa. Ale pozorná vôľa a vytrvalá modlitba sú vlh-
kým pieskom na pekelný oheň - udusí ho a skrotí."
„Ale keď si nikdy nezhrešil, ako môţeš súdiť hriešnikov?"
„Som človek a som Boţí Syn. To, čo by som ako človek mohol neve-
dieť a zle posudzovať, to poznám a posudzujem ako Boţí Syn. A ostat-
ne...! Judáš, odpovedz mi na túto otázku: Ten, kto je hladný, trpí viac,
keď povie: ,Idem sa najesť/ alebo keď povie: ,Nemám čo jesť'?"
* Tieto tvrdenia sú presné, lebo sa vzťahujú na situáciu človeka vo všeobecnos-
ti. MV ich však opravila na strojopisnej kópii do nasledujúcej podoby, ktorá -
zdá sa - je v lepšom súlade s ľudsko-boţskou prirodzenosťou toho, ktorý hovo-
rí: Všetko máme okolo seba - dobro aj zlo. Všetko môţeme prijať do seba.
377
„Viac trpí v druhom prípade, lebo uţ len vedomie, ţe nemá jedlo,
pripomína mu vôňu potravín a útroby sa mu skrúcajú od hladu."
„Vidíš, pokušenie hryzie ako táto túţba, Judáš. Satan ho robí nalieha-
vejším, presnejším, zvodnejším neţ akýkoľvek uskutočnený čin. Okrem
toho čin uspokojuje a niekedy vzbudzuje odpor, zatiaľ čo pokušenie ne-
zanikne, ale ako orezaný strom vyháňa mohutnejší konár."
„A nikdy si sa nepoddal?"
„Nikdy som sa nepoddal."
„Ako si mohol?"
„Povedal som: ,Otče, neuveď ma do pokušenia.'"
„Ako? Ty, Mesiáš, ty, ktorý konáš zázraky, si prosil Otca o pomoc?"
„Nielen o pomoc, prosil som ho, aby ma neuviedol do pokušenia. Mys-
líš si, ţe ja, pretoţe som ja, môţem sa zaobísť bez Otca? Ó, nie! Veru, ho-
vorím tí, ţe Otec všetko umoţní Synovi, ale ţe aj Syn všetko dostáva od
Otca. A hovorím ti, ţe všetko, o čo poţiadate od Otca v mojom mene, do-
stanete. 6 Aha, tam sú Getsemani, kde bývam. Uţ je vidieť prvé olivovní-
ky za hradbami. Ty bývaš za Tofetom. Zvečerieva sa. Nemusíš vystúpiť aţ
tam. Uvidíme sa zajtra na tom istom mieste. Zbohom. Pokoj s tebou."
„Aj tebe pokoj, Učiteľ... Chcel by som ti však ešte čosi povedať. Od-
prevadím ťa aţ po Cedron, potom sa vrátim. Prečo bývaš na takom úbo-
hom mieste? Vieš, ľudia hľadia na všetko. Nepoznáš v meste niekoho, kto
by mal pekný dom? Ak chceš, môţem ťa zaviesť k priateľom. Z priateľstva
ku mne budú tvojimi hostiteľmi a boli by to príbytky hodnejšie teba."
„Myslíš? Ja si to nemyslím. Hodný a nehodný je v kaţdej vrstve.
A bez toho, aby som sa previnil voči láske, ale aby som neurazil spra-
vodlivosť, ti hovorím, ţe nehodný, a zlomyseľné nehodný, je často me-
dzi veľkými. Netreba a neprospieva byť mocní, aby sme boli dobrí ale-
bo aby sme ukryli hriešnosť pred Boţími očami. Všetko sa musí obrátiť
naopak pod mojím znamením. A veľký nebude ten, kto je mocný, ale
ten, kto je pokorný a svätý."
„Ale aby človeka uznávali, aby sa presadil..."
„Uznávajú Herodesa? A uznávajú cisára? Nie. Ľudia ich trpia a pery
i srdcia im zlorečia. Pri dobrých alebo pri tých, ktorí len túţia po dob-
rote, ver, Judáš, budem sa vedieť presadiť viac skromnosťou ako vzbu-
dzovaním váţnosti."
„Ale teda... vţdy budeš pohŕdať mocnými? Urobíš si z nich nepria-
teľov! Myslel som, ţe budem hovoriť o tebe mnohým, ktorých poznám
a ktorí majú meno..."
378
„Nebudem pohŕdať nikým. Pôjdem k chudobným aj k bohatým,
k otrokom aj ku kráľom, k čistým aj k hriešnikom. Ale ak budem vďač-
ný tomu, kto mi poskytne chlieb a strechu pri mojich námahách, nech
je uţ strecha i jedlo akékoľvek, vţdy dám prednosť tomu, čo je skrom-
né. Veľkí uţ majú mnoho radostí. Chudobní majú iba čisté svedomie,
vernú lásku, deti a radosť, ţe ich väčšinou poslúchajú. Ja sa budem vţdy
skláňať nad chudobnými, zarmútenými a hriešnikmi. Ďakujem ti za
tvoju dobrú vôľu. Nechaj ma však na tomto mieste pokoja a modlitby.
Choď. A Boh nech ťa inšpiruje k tomu, čo je dobré."
Jeţiš opúšťa učeníka, vchádza medzi olivy a všetko sa končí.
70. V Getsemani s Jánom Zebedejovým, porovnanie medzi milovaným učeníkom a Judášom z Kariotu
4. január 1945 1 Vidím Jeţiša. Uberá sa k nízkemu bielemu domčeku uprostred oli-
vového sadu. Pozdraví ho istý mladík. Je asi miestny, lebo má v rukách
nástroje na orezávanie stromov a pletie buriny.
„Boh s tebou, Rabbi. Tvoj učeník Ján prišiel a teraz znova odišiel,
aby ti išiel v ústrety."
„Dávno?"
„Nie, práve prešiel tadiaľ. Mysleli sme si, ţe prídeš od Betánie..."
Jeţiš sviţne vykročí, pri zráze sa otočí, zbadá Jána, ktorý takmer beţí
smerom do mesta, a zavolá naň.
Učeník sa obráti a s tvárou ţiariacou od radosti zakričí: „Ach, Učiteľ
môj!" A behom sa vracia.
Jeţiš roztvorí náruč a muţi sa láskyplne objímu.
„Išiel som ťa hľadať... Mysleli sme si, ţe si bol v Betánii, ako si po-
vedal."
„Áno. Chcel som tak urobiť. Musím začať evanjelizovať aj okolie Je-
ruzalema. Ale potom som sa zdrţal v meste... aby som poučil nového
učeníka."
„Všetko, čo robíš, je dobre urobené, Učiteľ. A vydarí sa. Vidíš to? Aj
teraz sme sa hneď našli."
Kráčajú, Jeţiš má ruku na Jánových pleciach a ten je blaţený za túto
dôvernosť. Hľadí zospodu, lebo je niţší. Takto sa vracajú k domčeku.
„Uţ dávno si prišiel?"
379
„Nie, Učiteľ. Odišiel som z Doku na svitaní spolu so Šimonom, ktoré-
mu som povedal to, čo chceš. Potom sme sa spolu zastavovali na poliach
Betánie, delili sme jedlo a rozprávali o tebe roľníkom, ktorých sme tam na-
šli. Keď slnko uţ tak nepálilo, rozdelili sme sa. Šimon išiel k istému priate-
ľovi, ktorému chce o tebe porozprávať. Je majiteľom takmer celej Betánie.
Pozná ho uţ dlhšie, odkedy ţili ich otcovia. Ale Šimon sem zajtra príde. Po-
prosil ma, aby som ti povedal, ţe je šťastný, ţe ti môţe slúţiť. Šimon je veľ-
mi schopný. Chcel by som byť ako on. Som však nevzdelaný chlapec."
„Nie, Ján. Aj ty to robíš veľmi dobre."
„Si naozaj spokojný so svojím biednym Jánom?"
„Veľmi spokojný, Ján môj. Veľmi."
„Ó, Učiteľ môj!" Ján sa s nadšením obráti, vezme Jeţišovu ruku, po-
bozká ju a prejde si ňou po tvári, akoby ju pohladil. 2 Prišli k domčeku. Vchádzajú do nízkej a zadymenej kuchyne. Maji- 70.2
teľ ich pozdraví: „Pokoj s tebou."
Jeţiš odpovie: „Pokoj tomuto domu, tebe a tým, ktorí s tebou ţijú.
Mám so sebou jedného učeníka."
„Chlieb a olej budú i pre neho."
„Priniesol som sušené ryby, čo mi dali Jakub a Peter. A keď som pre-
chádzal cez Nazaret, tvoja matka mi dala chlieb a med pre teba. Kráčal
som bez zastavovania, ale aj tak bude tvrdý."
„To nič, Ján. Vţdy bude mať vôňu maminých rúk."
Ján vyťahuje svoje poklady z batoha, ktorý mal na boku. A vidím,
ako zvláštnym spôsobom pripravujú sušené ryby. Na chvíľu ich namo-
čia do teplej vody, potom ich pomastia a dajú upiecť na ohni.
Jeţiš poţehná pokrm a s učeníkom si sadne k stolu. Za stolom je
i pán domu - počujem, ţe ho volajú Jonáš - a syn. Matka odchádza
a prichádza, prináša ryby, čierne olivy, varenú zeleninu ochutenú ole-
jom. Jeţiš ponúka aj med. A ponúkne ho matke natretý na chlieb. „Je
z môjho úľa," vraví. „O včely sa stará moja matka. Zjedz ho. Je dobrý.
Si taká dobrá ku mne, Mária, ţe si ho zaslúţiš. A aj iné," povie potom,
lebo ţena ho nechce obrať o sladký med.
Večera sa rýchlo skončí v krátkych beţných rozhovoroch. Keď doje-
dia, Jeţiš sa poďakuje za jedlo a povie Jánovi: „Poď. Vyjdime si trochu
do olivovej záhrady. Noc je teplá a jasná. Dobre nám padne, ak pobud-
neme trochu vonku."
Pán domu povie: „Učiteľ, dobrú noc. Som unavený, aj môj syn. Ideme
si oddýchnuť. Nechám dvere privreté a lampu na stole. Vieš, čo treba."
380
„Len choď, Jonáš. A zhasni aj lampu. Svetlo mesiaca je také jasné, ţe
budeme vidieť aj bez svetla."
„Ale kde bude spať tvoj učeník?"
„So mnou. Na mojej rohoţi je miesto i pre neho. Pravda, Ján?"
Ján sa pri myšlienke, ţe bude spať po Jeţišovom boku, dostáva do
vytrţenia.
70.3 3 Vychádzajú do olivového sadu. Najskôr však Ján vybral čosi z taš-
ky, poloţenej v kúte. Idú kúsok a prídu na okraj, odkiaľ vidno celý Je-
ruzalem.
„Sadnime si tu a porozprávajme sa," vraví Jeţiš.
Ján si však radšej sadne na nízku trávu k jeho nohám, ruku si poloţí
na Jeţišove kolená, hlavu má sklonenú k ramenu a podchvíľou hľadí na
svojho Jeţiša. Podobá sa na dieťa pri človeku, ktorý je preňho najdrah-
ší. „Aj tu je krásne, Učiteľ. Pozri, aké veľké sa zdá mesto za noci. Väč-
šie neţ cez deň."
„To preto, lebo svetlo mesiaca stiera jeho obrysy. Vidíš, zdá sa, ţe
hranice mesta sa rozširujú v striebristom svetle. Pozri sa na vrchol chrá-
mu, tam hore. Nezdá sa ti, akoby visel v priestore?"
„Zdá sa, akoby ho niesli anjeli na svojich strieborných krídlach."
Jeţiš vzdychne.
„Prečo vzdycháš, Učiteľ?"
„Lebo anjeli opustili chrám. Jeho vzhľad čistoty a svätosti je napísa-
ný len na stenách. Tí, ktorí by mu ho mali dať do duše - lebo aj kaţ-
dé miesto má svoju dušu, čiţe má ducha, pre ktorého bol postavený,
a chrám má, mal by mať dušu modlitby a svätosti -, tí sú prví, čo mu ho
odoberajú. Nemoţno dať to, čo sa nevlastní, Ján. A hoci je mnoho kňa-
zov a levitov, ktorí tam ţijú, ani desatina z nich nie je súca dať ţivot svä-
tému miestu. Dávajú smrť. Odovzdávajú mu smrť, ktorá je v ich duchu,
mŕtvemu voči tomu, čo je sväté. Majú formuly. Neţijú podľa nich. Sú
to mŕtvoly, ktoré sú teplé len pre hnilobu, čo ich nafukuje."
„Ublíţili ti, Učiteľ?" Ján je celý ustarostený.
„Nie. Ba dovolili mi hovoriť, keď som o to poţiadal."
„Poţiadal si o to? Prečo?"
„Lebo nechcem byť tým, čo vypovedá vojnu. K vojne aj tak dôjde.
Lebo niektorým naţeniem hlúpy ľudský strach a budem výčitkou pre
iných. Ale toto musí byť napísané v ich knihe. Nie v mojej."
70.4 4 Chvíľku je ticho, potom sa Ján vráti k rozhovoru. „Učiteľ... po-
znám Annáša a Kajfáša. Moja rodina mala s nimi obchodné kontakty
381
a keď som bol kvôli Jánovi v Judei, chodieval som aj do chrámu a oni
boli dobrí k Zebedejovmu synovi. Môj otec stále na nich pamätá s naj-
lepšími rybami. Je to zvyk, vieš? Keď ich chce mať človek za priateľov
a udrţať si ich, je treba takto konať..."
„Viem." Jeţiš je váţny.
„Nuţ, ak myslíš, porozprávam o tebe veľkňazovi. A potom... ak
chceš, poznám jedného, ktorý je v obchodnom styku s mojím otcom.
Je to bohatý obchodník s rybami. Má krásny veľký dom pri veţi Hippi-
kus, lebo sú to bohatí ľudia, ale aj veľmi dobrí. Mal by si sa tam pohodl-
nejšie a menej by si sa unavil. Aby sa človek dostal aţ sem, musí prejsť aj
cez predmestie Ofel, ktoré je veľmi nevľúdne a vţdy plné oslov a chlap-
cov bitkárov."
„Nie, Ján. Ďakujem ti. Cítim sa dobre tu. Vidíš, aký je tu pokoj? Po-
vedal som to aj inému učeníkovi, ktorý mi dal ten istý návrh. On pove-
dal: ,Aby ma povaţovali za váţenejšieho.'"
Ja som to povedal preto, aby si sa menej unavil."
„Neunavím sa. Budem veľa chodiť a nikdy sa neunavím. Vieš, čo ma
unavuje? Neláska. Ach, ako ma tá ťaţí! Akoby som niesol na srdci zá-
vazie.
Ja ťa mám rád, Jeţiš."
„Áno a potešuješ ma. Mám ťa veľmi rád, Ján, budem ťa mať vţdy
rád, lebo ty ma nikdy nezradíš."
„Zradiť ťa! Ó!"
„A predsa budú mnohí, čo ma zradia... 5Ján, počúvaj. Povedal som 70.5
ti, ţe som sa tu zdrţal, aby som poučil nového učeníka. Je to mladý Ju-
dejčan, vzdelaný a známy."
„Teda budeš mať omnoho menej námahy ako s nami, Učiteľ. Som
rád, ţe máš niekoho schopnejšieho neţ sme my."
„Myslíš si, ţe budem mať menej námahy?"
„Ó! Ak má väčšie schopnosti neţ my, lepšie ťa pochopí a lepšie ti po-
slúţi, najmä, ak ťa bude mať viac rád."
„To je ono. Dobre si povedal. Láska sa však neriadi vzdelaním ani
výchovou. Panenská osoba miluje všetkou silou svojej prvej lásky. To sa
týka aj panenstva v myslení. A milovaný sa vtláča a preniká viac do pa-
nenského srdca a myslenia, neţ do takého, ktoré uţ malo iné lásky. Ale
ak Boh bude chcieť... Počúvaj, Ján. Prosím ťa, aby si mu bol priateľom.
Chveje sa mi srdce pri myšlienke postaviť teba, neskúseného baránka,
k znalcovi ţivota. Ale sa mi aj utišuje, lebo vie, ţe ty budeš baránok, ale
382
aj orol. A ak znalec bude chcieť, aby si sa dotkol zeme, vţdy zablatenej,
zeme ľudsky dobrého zmyslu, ty jedným mávnutím krídla sa budeš ve-
dieť oslobodiť a chcieť len blankyt a slnko. Preto ťa prosím, aby si... sa
zachoval taký, aký si - aby si bol priateľom nového učeníka, ktorého Ši-
mon Peter a ani ostatní nebudú veľmi milovať, aby si ho inšpiroval svo-
jou láskou..."
„Ó, Učiteľ! Nestačíš ty?"
Ja som Učiteľ. Ktorému sa nepovie všetko. Ty si spoluučeník, tro-
chu mladší, voči ktorému je ľahšie sa otvoriť. Nehovorím ti, aby si mi
opakoval, čo ti povie. Neznášam sliedičov a zradcov. Prosím ťa však,
aby si ho evanjelizoval svojou vierou, svojou láskou, svojou čistotou,
Ján. Je to pôda znečistená mŕtvymi vodami. Treba ju vysušiť slnkom lá-
sky, očistiť poctivosťou myslenia, túţob a skutkov, zušľachtiť vierou.
Môţeš to urobiť."
„Ak si myslíš, ţe by som to mohol... ó, áno. Ak hovoríš, ţe to mô-
ţem urobiť, urobím to. Z lásky k tebe..."
„Vďaka, Ján." 6 „Učiteľu, hovoril si o Šimonovi Petrovi. Prišlo mi na um to, čo som
ti mal povedať ako prvé, ale od radosti, ţe som ťa počul, som na to za-
budol. Teda: Keď sme sa po Turíciach vrátili do Kafarnauma, hneď sme
našli zvyčajnú sumu toho neznámeho. Dieťa ju prinieslo mojej mat-
ke. Dal som ju Petrovi a on mi ju vrátil, aby som z nej pouţil trochu
na návrat a zastavenie v Doku, a zvyšok aby som odniesol tebe, preto-
ţe ju môţeš potrebovať... lebo aj Peter si myslel, ţe tu je to nepohodl-
né... ale ty hovoríš, ţe nie... Ja som vzal len dva denáre pre dvoch chu-
dákov, ktorých som našiel pri Efraime. A preţil som z toho, čo mi dala
moja matka a čo mi dali dobrí ľudia, ktorým som ohlasoval tvoje me-
no. Tu je taška."
„Zajtra to rozdelíme chudobným. Tak sa i Judáš naučí naše obyča-
je."
„Prišiel tvoj bratranec? Ako to, ţe bol taký rýchly? Bol v Nazarete
a nepovedal mi, ţe odchádza..."
„Nie. Judáš je nový učeník. Je z Kariotu. Ty si ho však videl na Veľkú
noc. Bolo to tu, večer, keď bol uzdravený Šimon. Bol s Tomášom."
„Ách! To je on?" Ján je trochu zarazený.
„On je to. A čo robí Tomáš?"
„Poslúchol tvoj príkaz, nechal Šimona Kananejského a išiel cez jaze-
ro v ústrety Filipovi a Bartolomejovi."
383
„Áno, chcem, aby ste sa milovali bez uprednostňovania, vzájomne si
pomáhali a súcitili jeden s druhým. Nikto nie je dokonalý, Ján. Ani mla-
dí, ani starí. Ale ak budete mať dobrú vôľu, dospejete k dokonalosti a to,
čo vám bude chýbať, doplním ja. Ste ako synovia svätej rodiny. V nej sú
mnohé odlišné povahy. Niekto je silný, iný milý, niekto odváţny, iný
bojazlivý, niekto impulzívny a iný veľmi rozváţny. Keby ste boli všetci
rovnakí, boli by ste silní v jednej vlastnosti a nedostatoční vo všetkých
ostatných. Zatiaľ čo takto tvoríte dokonalý celok, lebo sa navzájom do-
pĺňa. Spája vás láska, musí vás spájať - láska pre Boţiu vec."
„A k tebe, Jeţišu."
„Najprv je Boţia vec a potom láska k jeho Kristovi."
„Ja... čo som ja v našej rodine?"
„Si milujúci pokoj Boţieho Krista.7 Si unavený, Ján? Chceš sa vrátiť? 70.7
Ja sa zostanem modliť."
„Zostanem aj ja modliť sa s tebou. Dovoľ mi zostať pomodliť sa s te-
bou."
„Len zostaň."
Jeţiš recituje ţalmy a Ján sa modlí s ním. Ale hlas umlkne a apoš-
tol zaspí s hlavou poloţenou v Jeţišovom lone. Jeţiš sa usmieva, vystrie
svoj plášť na chrbát spiaceho a potom sa určite modlí v duchu.
Takto sa končí videnie. 8Jeţiš potom hovorí:
70.
8
„Ešte jedno porovnanie medzi mojím Jánom a druhým učeníkom.
Porovnanie, z ktorého vychádza vţdy jasnejšia postava môjho milova-
ného učeníka.
Ján sa zbavuje aj svojho spôsobu zmýšľania a usudzovania, aby sa
stal ,učeníkomť. Dáva sa a nechce si pritom zo seba ponechať - zo seba,
akým bol pred vyvolením - ani jednu molekulu. Judáš sa nechce zbaviť
seba samého. Jeho darovanie sa nie je preto skutočným darovaním. Ne-
sie so sebou svoje ja choré pýchou, zmyselnosťou a ţiadostivosťou. Po-
necháva si svoj spôsob zmýšľania. A preto neutralizuje účinky darova-
nia a milosti.
Judáš - prvý zo všetkých nehodných apoštolov. A je ich tak veľa! Ján -
prvý z tých, ktorí sa z lásky ku mne stávajú obetami. Ty ho nasleduješ.
Ja a matka sme vznešené obety. Je ťaţké nás dosiahnuť, ba nemoţ-
né, lebo naša obeta bola obetou absolútnej trpkosti. Ale môj Ján! Je
obeta, ktorú môţu napodobňovať všetky typy mojich milovníkov - pa-
nic, mučeník, vyznávač, evanjelizátor, aktívny aj kontemplatívny Boţí
384
sluţobník a sluţobník Boţej Matky - je príkladom pre všetkých. On je
ten, kto miluje.
Všimni si rôzne spôsoby uvaţovania. Judáš skúma, mudruje, prieči
sa a ak aj dá najavo, ţe sa podvolil, v skutočnosti si zachováva svoj spô-
sob myslenia. Ján sa povaţuje za nič, všetko prijíma, nepýta sa na dôvo-
dy, je spokojný, ţe ma urobil šťastným. Toto je príklad.
70.9 9 A necítila si, ţe ťa celú ovládol pokoj pred jeho jednoduchým a dra-
hým zamilovaním? Ó, môj Ján! A môj malý Ján, ktorého chcem mať
stále väčšmi podobného môjmu milovanému. Prijímaj všetko, hovoriac
vţdy ako Apoštol: ,Všetko, čo robíš, je dobre urobené, Učiteľ/ aby si si
zaslúţila stále počuť: ,Si môj milujúci pokoj/ Aj ja potrebujem úľavu,
Mária. Daj mi ju. Moje Srdce pre tvoj odpočinok."
71. Jeţiš predstavuje Judáša Iškariotského
Jánovi a Šimonovi Horlivcovi 6. január 1945
71.1 1 Vidím Jeţiša s Judášom Iškariotským prechádzať sa hore dolu popri
jednej z brán chrámovej ohrady.
„Si si istý, ţe príde?" spýta sa Judáš.
„Som si tým istý. Z Betánie odchádzal na svitaní a v Getsemani sa
mal stretnúť s mojím prvým učeníkom..."
Po chvíli sa Jeţiš uprene pozrie na Judáša. Postavil sa pred neho. Skú-
ma ho. Potom mu poloţí ruku na plece a opýta sa ho: „Judáš, prečo mi
neodhalíš svoje myšlienky?"
„Aké myšlienky? V tejto chvíli nemám špeciálnu myšlienku, Učiteľ.
Otázok ti kladiem dokonca priveľa. Určite si nemôţeš sťaţovať, ţe tr-
pím nemotou."
„Kladieš mi veľa otázok a podávaš veľa správ o meste a o jeho obyvate-
ľoch. Neotváraš mi však svoju dušu. Myslíš, ţe pre mňa majú význam no-
voty o počte a zloţení tej či onej rodiny? Nie som nejaký zaháľač, ktorý
sem prišiel premrhať čas. Ty vieš, načo som prišiel. A môţeš dobre chápať,
ţe mám prvoradý záujem, aby som bol Učiteľom mojich učeníkov. Preto
71.2 chcem z ich strany úprimnosť a dôveru.2 Mal ťa rád tvoj otec, Judáš?"
„Mal ma veľmi rád. Bol som jeho pýchou. Keď som sa vracal zo školy
a aj neskôr, keď som sa vracal z Jeruzalema do Kariotu, chcel, aby som mu
povedal všetko. Zaujímal sa o všetko, čo som robil. Keď išlo o dobré veci,
385
tešil sa, keď o menej dobré, potešoval ma, ak - niekedy, sa vie, všetci robí-
me chyby - som urobil chybu a dostal som za to pokarhanie, podrobne mi
vysvedil opodstatnenosť výčitky, ktorú som dostal, alebo nesprávnosť môj-
ho konania. Ale robil to tak láskavo... akoby bol starší brat. Vţdy zakončil
takto: ,To ti hovorím, lebo chcem, aby môj Judáš bol spravodlivý. Chcem,
aby som bol poţehnaný prostredníctvom môjho syna../ Môj otec..."
Jeţiš, ktorý celú dobu uprene pozeral na učeníka, úprimne dojatého
pri rozprávaní o otcovi, vraví: „Vidíš, Judáš, buď si istý tým, čo ti hovo-
rím. Nič neurobí tvojho otca takým šťastným ako to, ţe budeš mojím
verným učeníkom. Duch tvojho otca bude jasať tam, kde očakáva Svet-
lo - lebo ak ťa takto vychovával, musel byť spravodlivý -, keď ťa uvidí
ako môjho učeníka. Ale aby si ním bol, musíš si povedať: ,Znova som
našiel svojho strateného otca. Otca, ktorý mi bol ako starší brat, našiel
som ho v mojom Jeţišovi a jemu, ako milovanému otcovi, za ktorým eš-
te plačem, poviem všetko, aby som mal v ňom vodcu, poţehnanie alebo
láskavé výčitky/ Kieţby chcel Večný a ty, predovšetkým však ty, aby si
tak konal, aby ti Jeţiš mohol vravieť len: ,Si dobrý. Ţehnám ťa/"
„Ach, áno! Jeţišu, áno. Ak ma budeš veľmi milovať, dokáţem stať sa
takým dobrým, ako chceš a ako chcel môj otec. A moja matka uţ nebu-
de mať v srdci ten osteň. Vţdy hovorila: ,Synku, uţ nemáš vodcu a ešte
ho tak veľmi potrebuješ/ Keď sa dozvie, ţe mám teba!"
„Budem ťa milovať tak, ako by ťa nemohol nijaký iný človek. Budem
ťa milovať veľmi. Veľmi ťa milujem. Nesklam ma."
„Nie, Učiteľu, nie. Bol som plný protikladov. Závisť, ţiarlivosť, po-
sadnutosť vynikať, zmyselnosť, to všetko naráţalo vo mne proti dobrým
hlasom. I pred chvíľou, vidíš? Spôsobil si mi bolesť. Teda nie ty. Spô-
sobila ju moja zlá povaha... Myslel som si, ţe som tvojím prvým učení-
kom... a ty si mi povedal, ţe uţ máš iného."
„Veď si ho uţ videl. Nespomínaš si, ţe na Veľkú noc som bol v chrá-
me s mnohými Galilejčanmi?"
„Myslel som, ţe to sú priatelia... Myslel som, ţe ja som bol prvý vy-
volený na taký údel, a preto milovaný."
„Nerozlišujem vo svojom srdci medzi poslednými a prvými. Ak by
prvý pochybil a posledný by bol svätý, vtedy by bol rozdiel v očiach Bo-
ha. Ale ja aj tak budem milovať svätého blaţenou láskou a hriešnika lás-
kou trpiacou. 3 Ale hľa, prichádza Ján so Šimonom. Ján, môj prvý. Ši-
mon, ten, o ktorom som ti hovoril pred dvoma dňami. Šimona a Jána si
uţ videl. Jeden bol chorý..."
386
„Ach, ten malomocný! Spomínam si. Uţ je tvojím učeníkom?"
„Deň po uzdravení."
„A ja? Prečo som musel toľko čakať?"
Judáš?!"
„To je pravda. Odpusť."
Ján zbadal Učiteľa a ukazuje naň Šimonovi. Zrýchlia krok. Jánovým
pozdravom je bozk, ktorý si vymenil s Učiteľom. Šimon si však kľak-
ne k Jeţišovým nohám, pobozká ich a zvolá: „Sláva môjmu Spasiteľo-
vi! Poţehnaj svojho sluţobníka, aby jeho skutky boli v Boţích očiach
sväté. A ja aby som mu vzdal slávu, aby som mu dobrorečil, ţe mi dal
teba!"
Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu: „Áno, ţehnám ťa, aby som ti poďako-
val za tvoju prácu. Vstaň, Šimon. Pozri, Ján. Pozri, Šimon. Toto je nový
učeník. Aj on chce nasledovať Pravdu. Preto je vám všetkým bratom."
Navzájom sa pozdravia, obaja Judejčania so vzájomným skúmaním,
Ján srdečne.
„Si unavený, Šimon?" opýta sa Jeţiš.
„Nie, Učiteľ. S uzdravením som dostal takú silu, akú som ešte nepo-
znal."
„A viem, ţe ju dobre vyuţívaš. Rozprával som sa s mnohými a všetci
mi o tebe hovorili ako o tom, ktorý ich uţ poučil o Mesiášovi."
Šimon sa spokojne usmeje. „Aj včera večer som hovoril o tebe s is-
tým počestným Izraelitom. Dúfam, ţe jedného dňa ho spoznáš. Chcel
by som to byť ja, kto ťa k nemu zavedie."
„Nie je to vylúčené."
Judáš zasiahne do rozhovoru: „Učiteľ, sľúbil si mi, ţe pôjdeš so
mnou do Judey."
„A pôjdem. Šimon bude pokračovať v poúčaní ľudí o mojom prí-
chode. Čas je krátky, priatelia, a ľudí je veľa. 4 Teraz pôjdem so Šimo-
nom. Večer mi vy dvaja prídete naproti po ceste na Olivovú horu a roz-
delíme peniaze chudobným. Choďte."
Jeţiš, sám so Šimonom, sa ho spýta: „Ten človek z Betánie je pravý
Izraelita?"
Je pravý Izraelita. Osvojil si všetky idey, ktoré teraz prevládajú vo
svete, ale má aj pravú túţbu po Mesiášovi. A keď som mu povedal: ,On
je medzi nami/ hneď odpovedal: Ja šťastlivec, ţe ţijem v tejto dobe!'"
„Pôjdeme k nemu niektorý deň a zanesieme poţehnanie do jeho do-
mu. Videl si nového učeníka?"
387
„Videl som ho. Je mladý a zdá sa rozumný."
„Áno. To je. Ty ako Judejčan budeš ho ľahšie znášať pre jeho myš-
lienky ako druhí."
Je to ţelanie alebo príkaz?"
Je to vrúcne ţelanie. Ty si trpel, a preto môţeš byť zhovievavejší.
Bolesť je učiteľkou mnohých vecí."
„Ak mi to ty prikáţeš, budem k nemu veľmi zhovievavý."
„Áno. Tak. Moţno môj Peter, a nielen on sám, sa bude trocha po-
horšovať, keď uvidí, ako liečim a starám sa o tohto učeníka. Jedného
dňa však pochopia... Čím je človek horšie formovaný, tým väčšiu sta-
rostlivosť potrebuje. Ostatní... ach! Ostatní sa budú formovať aj sami,
len kontaktom. Nechcem robiť všetko sám. Ţiadam vôľu človeka a po-
moc druhých pri formovaní človeka. Volám vás, aby ste mi pomáhali...
a som vám vďačný za pomoc."
„Učiteľ, predpokladáš, ţe od neho sa ti dostane sklamania?"
„Nie. Je však mladý a vyrastal v Jeruzaleme..."
„Ó! V tvojej blízkosti sa napraví zo všetkých nerestí tohto mesta...
Som si tým istý. Ja, uţ starý a vyprahnutý od nenávisti, som sa úplne ob-
novil, odkedy som ťa uvidel..."
Jeţiš šepne: „Nech sa tak stane!" Potom, hlasnejšie: „Poď so mnou
do chrámu. Budem evanjelizovať ľud."
A videnie sa končí.
72. Do Betlehema s Jánom, Šimonom Horlivcom a Judášom Iškariotským
7. január 1945 1 Uţ od skorého rána vidím Jeţiša, ktorý sa znova pri tej istej bráne
stretáva s učeníkmi Šimonom a Júdom. Jeţiš je uţ s Jánom. A počujem,
ţe hovorí: „Priatelia, prosím vás, poďte sa so mnou prejsť po Judei. Ak
vás to príliš nezaťaţí, zvlášť teba, Šimon."
„Prečo, Učiteľ?"
„Cesta cez judejské hory je tvrdá... a azda ešte tvrdšie bude pre teba
stretnúť sa s tými, ktorí ti ublíţili."
„Pokiaľ ide o cestu, ubezpečujem ťa ešte raz, ţe po tom, čo si ma
uzdravil, som mocnejší neţ mládenec a nijaká námaha ma neťaţí, uţ
i preto, lebo ju konám pre teba. A teraz, napokon, s tebou. Pokiaľ ide
388
o stretnutie s tými, čo mi uškodili, srdce Šimona uţ neprechováva trp-
kosť neľúbosti, ba ani pocitov, odkedy je tvoje. Nenávisť spadla spolu
s črepinami zla. A neviem, ver tomu, či ti povedať, ţe si urobil väčší zá-
zrak, keď si mi uzdravil rozkladajúce sa telo, alebo dušu horiacu nevraţi-
vosťou. Myslím, ţe sa nemýlim, keď poviem, ţe väčší zázrak bol ten dru-
hý. Uzdraviť chorobu ducha je vţdy ťaţšie... a ty si ma uzdravil jedným
ťahom. Toto je zázrak. Lebo, nie, človek sa jedným razom neuzdraví, aj
keď to chce urobiť zo všetkých svojich síl, človek sa neuzdraví z mravné-
ho zlozvyku, ak ho ty neodstrániš svojou posväcujúcou vôľou."
„Nemýliš sa v usudzovaní."
72.2 2 „Prečo to tak neurobíš so všetkými?" pýta sa Judáš s troškou nevôle.
„Ale robí to, Judáš. Prečo sa tak rozprávaš s Učiteľom? Necítiš sa
inak, odkedy si sa s ním zblíţil? Ja som uţ bol učeníkom Jána Krstite-
ľa. Ale zistil som, ţe som sa úplne zmenil, odkedy mi Jeţiš povedal:
.Poď.**
Ján, ktorý beţne nikdy nezasahuje do rozhovoru, a zvlášť ak je to
pred Učiteľom, tento raz nedokáţe mlčať. Jemne a láskavo poloţí Judá-
šovi ruku na plece, akoby ho chcel upokojiť, a hovorí mu zarmútene,
no presvedčivo. Potom si uvedomí, ţe hovoril skôr neţ Jeţiš, začervená
sa a povie: „Odpusť, Učiteľ. Hovoril som namiesto teba... ale nechcel
som... nechcel som, aby ťa Judáš zarmútil."
„Áno, Ján. Nezarmútil ma však ako učeník. Keď potom, ako uče-
72.3 nik, zotrvá vo svojom spôsobe myslenia, vtedy ma zarmúti. 3 Skľuču-
je ma iba, keď vidím, ako veľmi človeka skazil Satan, ktorý zvádza jeho
myslenie. Všetci, viete? Všetci máte ním zakalené zmýšľanie! Ale príde,
ó, príde ten deň, keď budete mať v sebe Boţiu silu, milosť, budete mať
múdrosť s jeho Duchom... Vtedy budete mať všetko, aby ste usudzo-
vali správne."
„A budeme všetci správne zmýšľať?"
„Nie, Judáš."
„Hovoríš však o nás, učeníkoch, alebo o všetkých ľuďoch?"
„Hovorím a naráţam pritom najprv na vás, potom na všetkých ostat-
ných. Keď nadíde čas, Učiteľ ustanoví svojich robotníkov a pošle ich
do sveta..."
„Nerobíš to uţ?"
„Zatiaľ vás pouţívam len na to, aby ste hovorili: Je tu Mesiáš. Poďte
k nemu/ Potom vás urobím schopnými kázať v mojom mene, konať zá-
zraky v mojom mene..."
389
„Ach, aj zázraky?"
„Áno, na telách i na dušiach."
„Ó, ako nás budú obdivovať, potom!" Judáš jasá pri tejto myšlienke. 4„Teda potom uţ nebudeme s Učiteľom, ale... ja sa budem stále báť 72.4
robiť niečo, čo je od Boha, ľudskými schopnosťami," povie Ján a poze-
rá sa zamyslene, a aj trochu smutne, na Jeţiša.
Ján, ak Učiteľ dovolí, rád by som ti povedal svoj názor," povie Ši-
mon.
„Povedz ho Jánovi, chcem, aby ste si navzájom radili."
„Vieš, ţe uţ aj to je rada?"
Jeţiš sa usmeje a mlčí.
„Nuţ dobre, teda hovorím ti, Ján, ţe sa nemusíš, ţe sa nemusíme báť.
Oprime sa o jeho múdrosť, múdrosť svätého Učiteľa, a o jeho prísľub. Ak
on povie: ,Pošlem vás/ to je znak, ţe vie, ţe nás môţe poslať bez toho,
aby sme uškodili jemu a sebe, čiţe Boţej veci, ktorá je nám všetkým dra-
há ako nevesta, čo sa práve vydala. Ak nám sľubuje, ţe zaodeje našu rozu-
movú a duchovnú biedu ţiarou moci, ktorú mu Otec dá pre nás, musíme
si byť istí, ţe to urobí. A my budeme môcť konať nie skrze seba, ale skrze
jeho milosrdenstvo. Samozrejme, toto všetko sa udeje, len ak do svojho
konania nevloţíme pýchu, ľudskú túţbu. Myslím si, ţe ak svoje úplne du-
chovné poslanie pokazíme svetskými prvkami, vtedy ani Kristus nedodrţí
prísľub. Nie pre svoju neschopnosť, ale preto, ţe my udusíme túto schop-
nosť slučkou pýchy.5 Neviem, či som sa vyjadril dobre."
72.
5
„Vyjadruješ sa veľmi dobre. Nemal som pravdu. Ale vieš... myslím,
ţe túţiť po tom, aby nás obdivovali ako učeníkov Mesiáša, natoľko jeho,
ţe si zaslúţime konať to, čo on koná, je v podstate túţbou zväčšiť ešte
viac mocný obraz Krista medzi ľuďmi. Zväčšiť chválu Učiteľa, ktorý má
takých učeníkov, to chcem povedať," odpovie mu Judáš.
„Nie je všetko nesprávne, čo hovoríš. Ale... pozri sa, Judáš. Pochá-
dzam zo spoločenskej vrstvy, ktorú prenasledujú, lebo... lebo zle po-
chopila, kto a aký má byť Mesiáš. Áno. Keby sme ho boli očakávali so
správnym pohľadom na jeho bytie, neboli by sme upadli do omylov,
ktoré sú preklínaním pravdy a vzburou proti rímskemu zákonu, pre kto-
ré nás Boh i Rím potrestal. Chceli sme vidieť v Kristovi dobyvateľa Rí-
ma a osloboditeľa Izraela, nového Machabejca, väčšieho neţ bol veľ-
ký Júda...* Iba takého. A prečo? Lebo viac neţ o Boţie záujmy sme sa
* 1 Mach ^ 1-26.
390
starali o svoje - o záujmy vlasti a občanov. Ó! Aj záujem o vlasť je svä-
tý. Ale čo je to v porovnaní s večným nebom? Koľko som premýšľal
a videl - prv počas dlhých hodín prenasledovania a potom počas odlú-
čenia, keď som sa ako utečenec skrýval v norách divých zvierat, deliac
sa s nimi o lôţko i pokrm, aby som unikol pred rímskou mocou a pre-
dovšetkým pred udávaním falošných priateľov, alebo keď som čakajúc
na smrť uţ zakúšal zápach hrobu v mojej jaskyni ako malomocný - pre-
mýšľal som a videl pravú podobu Mesiáša... tvoju, pokorný a dobrý
Učiteľ, tvoju, Učiteľ a Kráľ ducha, tvoju, ó, Kriste, Syn Otca, ktorý pri-
vádzaš k Otcovi, a nie k prašným kráľovským sídlam, nie k boţstvám
z blata. Ty... ach! Ľahké je mi nasledovať ťa... Lebo, odpusť moju sme-
losť, ktorú povaţujem za správnu, lebo ťa vidím takého, na akého som
myslel, spoznávam ťa, ihneď som ťa spoznal. Áno, nebolo to zoznáme-
nie sa s tebou, ale opätovné spoznanie niekoho, koho uţ duša predtým
poznala..."
„Preto som ťa povolal... a preto ťa beriem so sebou teraz, na svoju
prvú cestu do Judey. 6Chcem, aby si si doplnil opätovné spoznanie...
a chcem, aby vedeli aj títo - ktorí sú pre vek menej schopní dospieť ná-
ročnou meditáciou k pravde -, ako ich Učiteľ dospel k tejto hodine...
Potom pochopíte. Aha, uţ vidno Dávidovu veţu. Východná brána je
blízko."
„Vyjdeme cez ňu?"
„Áno, Judáš. Ideme najprv do Betlehema. Tam, kde som sa narodil...
Bude dobre, aby ste to vedeli... aby ste to povedali ostatným. Aj to pat-
rí do poznania Mesiáša a Písma. Nájdete proroctvá napísané vo veciach,
hlasom uţ nie prorockým, ale historickým. Zabočíme popri Herodeso-
vých domoch..."
„Stará líška, zlá a chlipná."
„Neposudzujte. Boh súdi. Poďme po tom chodníku medzi zelenino-
vými záhradami. Zastavíme sa v tieni stromu pri nejakom pohostinnom
dome, zakiaľ pripeká. Potom budeme pokračovať v ceste.
Videnie sa končí.
391
73. V Betleheme, v dome roľníka a v jaskyni narodenia
8. január 1945 1 Cesta cez níţinu, kamenistá, prašná, vyprahnutá letným slnkom.
Vedie popri mohutných olivovníkoch, obťaţkaných práve vytvorenými
olivami. Na niektorých miestach na zemi, ktoré ešte nie sú pošliapané,
moţno vidieť vrstvu drobných kvietkov olív, ktoré odpadli po oplod-
není.
Jeţiš s troma učeníkmi v rade za sebou prechádza po okraji cesty, kde
tieň olivovníkov udrţal trávu ešte zelenú, a preto je tam menej prachu.
Cesta vytvára pravouhlú zákrutu, za ktorou mierne stúpa do kodi-
ny v tvare širokej konskej podkovy. Na nej sú rozptýlené početné do-
my a domčeky, ktoré vytvárajú malé mestečko. Presne tam, kde sa cesta
zahýba, je štvorcová stavba prikrytá nízkou kupolou. Je uzavretá, ako-
by opustená.
„Aha, tam je Ráchelina hrobka," vraví Šimon.
„Tak sme uţ temer došli. Vojdeme hneď do mesta?"
„Nie, Judáš. Najprv vám ukáţem isté miesto... Potom vojdeme do
mesta, a pretoţe je ešte jasný deň a bude mesačný večer, budeme sa
môcť prihovoriť k obyvateľom. Ak budú chcieť počúvať."
„Prečo by ťa nechceli vypočuť?" 2 Prišli k hrobke, starej, ale dobre zachovanej a pekne obielenej. Jeţiš
sa zastaví, aby sa napil zo starej studne, čo je nablízku.
Ţena, ktorá si prišla načerpať, mu ponúkne vodu. Jeţiš sa jej pýta: „Si
z Betlehema?"
.Áno, som. Ale teraz cez ţatvu som s manţelom na tomto poli a sta-
rám sa o zeleninu a o ovocné sady. A ty si Galilejčan?"
„Narodil som sa v Betleheme, ale bývam v Nazarete v Galilei."
„Aj ty si prenasledovaný?"
„Rodina. Ale prečo hovoríš ,aj ty'? Medzi Bedehemčanmi sú mno-
hí prenasledovaní?"
„Ty to nevieš? Koľko máš rokov?"
„Tridsať."
„Teda si sa narodil práve vtedy... ach, aké nešťastie! Ale prečo sa tu
narodil ten?"
„Kto?"
„Ale ten, o ktorom sa hovorilo, ţe je Spasiteľ. Zlorečení hlupáci, kto-
rí opití od sičery (pálenky) videli v oblakoch anjelov, v bučaní a híkaní
392
počuli hlasy z neba a v opojení opitosti zamenili troch chudákov za naj-
svätejších na zemi. Nech sú prekliati! Aj tí, čo im uverili."
„Ale nevysvetlíš mi, s celým svojím preklínaním, čo sa stalo? Prečo preklínaš?"
„Pretoţe... Ale počuj, kam chceš ísť?"
„Do Betlehema so svojimi priateľmi. Mám tam čosi vybaviť. Mu-
sím pozdraviť starých priateľov a priniesť im pozdrav od mojej matky.
Najprv však chcem vedieť veľa vecí, lebo sme tam neboli, my z rodiny,
mnoho rokov. Odišli sme z mesta, keď som mal pár mesiacov."
„Teda pred nešťastím.3 Počuj, ak sa ti neprotiví dom roľníka, poď sa
s nami podeliť o chlieb a soľ. Ty aj tvoji spoločníci. Porozprávame sa pri
večeri a prenocujem vás do rána. Mám malý dom. Nad maštaľou je však
veľa nahrabaného sena. Noc je teplá a jasná. Ak myslíš, môţeš prespať."
„Pán Izraela nech odplatí tvoju pohostinnosť. S radosťou pôjdem do
tvojho domu."
„Pútnik nesie so sebou poţehnanie. Poďme. Musím však ešte nabrať
šesť amfor a poliať zeleninu, ktorá nedávno vzišla."
,Ja ti pomôţem."
„Nie. Ty si pán. To sa pozná z tvojho správania."
„Som robotník, ţena. A tento je rybár. Títo, Judejčania, sú majetní
a majú postavenie. Nie ja." A vezme jednu amforu leţiacu na bruchu pri
nízkom múriku studne, priviaţe ju a spustí.
Ján mu pomáha. Ani ostatní nechcú zaháľať. Vravia ţene: „Kde je
záhrada? Ukáţ nám ju. Odnesieme tam nádoby."
„Nech vás ţehná Boh! Od námahy mám uţ zničený chrbát. Poď-
te..."
A kým Jeţiš vyťahuje svoju nádobu, traja miznú dolu na cestičke...
potom sa vrátia s dvoma prázdnymi nádobami, naplnia ich a odchádza-
jú preč. Takto to urobia nie tri razy, ale vari desaťkrát. Judáš sa smeje
a hovorí: „Ide si zodrať hrdlo od dobrorečenia. Tak jej polejeme šalát,
ţe aspoň dva dni bude zem vlhká a ţena si nezničí chrbát." Keď sa vráti
posledný raz, povie: „Učiteľ, myslím však, ţe sme zle dopadli."
„Prečo, Judáš?"
„Lebo má Mesiáša v ţalúdku. Povedal som jej: ,Nerúhaj sa! Nevieš,
ţe Mesiáš je najväčšou milosťou pre Boţí ľud? Jahve ho sľúbil Jakubo-
vi a od neho všetkým prorokom a spravodlivým v Izraeli. A ty ho nená-
vidíš?' Odpovedala mi: ,Nie jeho. Ale toho, ktorého volali Mesiáš opití
pastieri a prekliati veštci z Východu.' A keďţe ním si ty..."
393
„Na tom nezáleţí. Viem, ţe som ustanovený na skúšku a protirečenie
pre mnohých. Povedal si jej, ţe som to ja?"
„Nie. Nie som hlúpy. Chcel som chrániť tvoj aj naše chrbty."
„Dobre si urobil. Nie kvôli chrbtom. Ale preto, ţe sa chcem zjaviť,
keď to ja uznám za správne. Poďme."
Judáš ho privedie aţ do záhrady. 4 Ţena vyleje posledné tri nádoby a potom ich vovedie do jednodu-
chej stavby uprostred ovocného sadu. „Vojdite," povie. „Môj manţel je
uţ doma."
Pristúpia k nízkej a začadenej kuchyni. „Pokoj tomuto domu," po-
zdraví Jeţiš.
„Nech si ktokoľvek, ţehnám tebe a tvojim. Vojdi," odpovie muţ.
Najprv však prinesie umývadlo s vodou, aby sa štyria osvieţili a umyli.
Potom všetci vojdú a posadia sa k jednoduchému stolu.
„Ďakujem vám za moju ţenu. Povedala mi o vás. Nikdy som nebol
v styku s Galilejčanmi a bolo mi povedané, ţe sú grobiani a bitkári. Vy
ste však boli láskaví a dobrí. Uţ unavení... a toľko ste sa narobili. Pri-
chádzate zďaleka?"
„Z Jeruzalema. Títo sú Judejčania. Ja a môj priateľ sme z Galiley. Ver
však, človeče, dobrí a zlí sú všade."
„To je pravda. Ja, pri prvom stretnutí s Galilejčanmi, stretnem dobrého.
Ţena, prines jedlo. Máme len chlieb, zeleninu, olivy a syr. Som roľník."
„Ani ja nie som pán. Som stolár."
„Ty? S takýmito spôsobmi?"
Ţena zasiahne: „Hosť je z Betlehema, povedala som ti, a ak sú jeho
príbuzní prenasledovaní, asi boli bohatí a vzdelaní, ako boli Jozue Uri-
ho, Matúš Izákov, Lévi Abrahámov... nešťastní chudáci...!"
„Nepýtali sa ťa. Odpusť jej. Ţeny sú táravejšie ako vrabce navečer."
„Boli to betlehemské rodiny?"
„Ako? Nevieš, kto boli, keď si z Betlehema?"
„Utiekli sme, keď som mal pár mesiacov..."
Ţena, ktorá musí byť ozaj mnohovravná, sa znova ozve: „Odišiel
preč pred masakrom."
„Ó, vidím. Ináč by uţ nebol na svete. Uţ si sa sem nevrátil?"
„Nie/' 5 „Aké veľké nešťastie! Málo nájdeš z tých, ktorých, ako mi poveda-
la Sára, chceš poznať a pozdraviť. Mnohí boli zavraţdení, mnohí utiek-
li, mnohí... ach! nezvestní, ani sa nikdy nevedelo, či zomreli na púšti
394
alebo dokonali vo väzení, aby ich potrestali za ich vzburu. Bola to však
vzbura? Veď kto by zostal ľahostajný voči zabíjaniu toľkých nevinných?
Nie, nie je spravodlivé, ţe Lévi a Eliáš sú ešte naţive, zatiaľ čo mnohí
nevinní zomreli!"
„Kto sú tí dvaja a čo urobili?"
„Ale... aspoň o krviprelievaní budeš vedieť. Herodesova masak-
ra... Viac neţ tisíc pacholiat v meste a ďalšia takmer tisícka na vidie-
ku.* A všetci, ba takmer všetci chlapci, lebo v zúrivosti, v tme, v ruvačke
tí ukrutníci vzali, vytrhávali z kolísok, z postelí matiek, z napadnutých
domov aj dievčatká a prebodávali ich ako malé dojčené gazely vzaté na
mušku lukostrelcom. Nuţ, a prečo toto všetko? Pretoţe skupina pastie-
rov, ktorí určite pili veľkými dúškami sičeru, aby zahnali nočný chlad,
dostali sa do tranzu a povedali, ţe videli anjelov, počuli piesne, dosta-
li pokyny... a povedali, nám z Betlehema: ,Príďte. Klaňajte sa. Naro-
dil sa Mesiáš/ Uvaţuj - Mesiáš v jaskyni! Musím povedať pravdu, ţe
všetci sme boli opojení, aj ja, vtedy dospievajúci, aj manţelka, vtedy bo-
la mladučká... lebo sme všetci uverili a v jednej úbohej galilejskej ţene
sme chceli vidieť rodiacu pannu, o ktorej hovorili proroci. Ale keď bo-
la s neokrôchaným Galilejčanom! Určite manţelom. Ak bola manţelka,
ako mohla byť panna? Tak veru, uverili sme. Dary, klaňanie... otvorené
dvere, aby sme ich prijali za hostí... Ach! Vedeli to dobre zahrať! Chu-
dera Anna! Stratila majetok i ţivot a tieţ aj deti jej dcéry - prvej, jedinej,
ktorá sa zachránila, lebo sa vydala za obchodníka z Jeruzalema - stratili
imanie, lebo dom vypálili a všetky sady vypílili na príkaz Herodesa. Te-
raz sú to neobrábané polia, na ktorých sa pasú stáda."
„Všetkému sú na vine pastieri?"
„Nie, aj traja strigôni, ktorí prišli zo Satanových kráľovstiev. Moţno
boli komplicmi tých troch... A my, hlupáci, sme sa cítili takí poctení!
Ten úbohý predstavený synagógy! Zabili sme ho, lebo prisahal, ţe pro-
roctvá potvrdzovali pravdu o slovách pastierov a mudrcov..."
* V diele Zošity od roku 1945 aţ 1950 (28. február 1947, na strane 435 talianskeho
originálu) MV píše: Ohľadom Neviniatok, zabitých pri Herodesovom krviprelievaní,
Jeţiš hovorí: „Ich počet je 320 z Betlehema a z vidieka. A ešte upresňujem, ţe 188 ich bo-
lo z Betlehema a 132 z vidieka prečesávaného v širokom okruhu Herodesovými ľuďmi,
aby zabili pacholiatko. Medzi zabitými bolo aj 64 dievčatiek, ktoré najatí vrahovia ne-
rozpoznali, lebo zabíjali potme, v zmätku a vo veľkom náhlení skončiť vraţdenie prv,
kým niekto zasiahne." Ako sa beţne stáva, roľník preháňa a prekrúca pravdivosť
faktov. A tak vznikli mnohé nepravdivé legendy, ktoré nahradili pravdu.
395
„Teda všetkému sú na vine pastieri a mudrci?"
„Nie, Galilejčan. Aj my. Naša dôverčivosť. Tak dlho sme očakáva-
li Mesiáša! Stáročia očakávania. Veľa sklamaní v poslednej dobe pre fa-
lošných mesiášov. Jeden bol Galilejčan ako ty, iný sa volal Teudas. Kla-
mári! Oni, a mesiáši! Boli to len ziskuchtiví dobrodruhovia v honbe za
šťastím! Táto lekcia nás mala prebudiť. Namiesto toho..." 6 „A teda prečo preklínate všetkých pastierov a mudrcov? Ak sa aj vy
povaţujete za hlúpych, potom by ste mali zlorečiť aj sebe. Ale zlorečenie
nie je dovolené príkazom lásky. Zlorečenie priťahuje zlorečenie. Máte is-
totu, ţe sa nemýlite? Nemohla by byť pravda, ţe pastieri a mudrci hovori-
li pravdu, ktorú im zjavil Boh? Prečo chcete veriť, ţe boli podvodníci?"
„Lebo sa nenaplnili roky proroctva. Potom sme uvaţovali... potom,
keď krv sfarbila do červená kade i potoky a nám otvorila oči k rozmýš-
ľaniu."
„A nemohol by Najvyšší, z prekypujúcej lásky k svojmu ľudu, urých-
liť príchod Spasiteľa? Na čom zakladali mudrci svoje tvrdenie? Povedal
si mi, ţe prišli z východu..."
„Na svojich výpočtoch o novej hviezde."
„A nie je povedané:130
,Hviezda vychádza z Jakuba, ţezlo sa zdvíha
z Izraela'? A či Jakub nie je veľký patriarcha a nezastavil sa v tejto betle-
hemskej zemi, ktorá mu je drahá ako zrenička oka, lebo tu zomrela je-
ho milovaná Ráchel? A nebolo tieţ povedané prorockými ústami: ,Z pňa
Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov vykvitne výhonok'? Tu sa naro-
dil Jesse, Dávidov otec. Ratolesť v rode, ktorý bol vyťatý od koreňa nási-
lím tyranov, nie je ,Panna', ktorá porodí Syna počatého nie z muţa, lebo
uţ by nebola panna, ale z Boţej vôle, a preto on bude ,Emanueľ, lebo je
Syn Boha, bude Boh, a preto prinesie Boha medzi Boţí ľud, ako to ho-
vorí jeho meno? A nebude ohlásený, hovorí proroctvo, ľudu vo tmách,
čiţe pohanom, skrze ,veľké svedo'? A hviezda, ktorú videli mudrci, ne-
mohla by byť Jakubovou hviezdou, veľkým svetlom dvoch proroctiev
Balaama a Izaiáša? A samotné krviprelievanie, ktorého sa dopustil He-
rodes, nie je obsiahnuté v proroctvách? ,Čuj, v Ráme počuť vzdychanie,
prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deť-
mi, pretoţe ich niet.' Bolo zaznačené, ţe slzy tiekli na Rácheline kosti
130 Biblické odkazy, uvádzané v kanonickom poriadku kníh, obsahujú citáty, ako
aj označené udalosti. G»35,15-20; Nm 24,15-17; 1 Sam 17,12; Iz 7,14; 9,1;
11, U Jer 31, 15.
396
v jej hrobe v Efŕate, keď skrze Spasiteľa prišla náhrada svätému ľudu. Sl-
zy, ktoré sa potom zmenili na nebeský smiech ako dúha, ktorá sa vytvorí
z posledných kvapiek búrky, ale hovorí: ,Aha, je udelený pokoj/"
„Si veľmi učený. Si rabbi?"
„Som."
„Počujem to. V tvojich slovách je svetlo a pravda. Avšak... ó! Ešte
veľa rán krváca v tejto betlehemskej zemi pre pravého či falošného Me-
siáša... Nikdy by som mu neradil prísť sem. Zem by ho zavrhla, ako za-
vrhujú nevlastného syna, pre ktorého zomreli vlastní. Ale napokon... ak
to bol on... zomrel s ostatnými pozabíjanými." 7 „Kde býva teraz Lévi a kde Eliáš?"
„Poznáš ich?" Muţ začína mať podozrenie.
„Nepoznám ich. Ich tvár mi je neznáma. Sú však nešťastní a ja mám
vţdy súcit s nešťastnými. Chcem ich pohľadať."
„Hm! Budeš prvý po takmer tridsiatich rokoch. Ešte pasú a slúţia is-
tému bohatému herodiánovi z Jeruzalema, ktorý si privlastnil mnoho
majetku zabitých... Vţdy je ktosi, kto má z toho zisk! Nájdeš ich so stá-
dami na horách smerom k Hebronu. Ale dám ti radu. Nech ťa Betle-
hemčania nevidia, ţe sa s nimi rozprávaš. Nevyplatilo by sa ti to. Znáša-
me ich, lebo... lebo je tu herodián. Keby nebol..."
„Ach, nenávisť! Prečo nenávidieť?"
„Lebo je to spravodlivé. Ublíţili nám."
„Mysleli, ţe robia dobre."
„Ale urobili zle. A nech majú zle. Mali sme ich zabiť, ako oni svo-
jou hlúposťou zapríčinili zabíjanie. Boli sme však ohlúpnutí, a potom...
bol tu herodián."
„Keby tu nebolo jeho, vtedy, aj po prvom záchvate pomsty, ktorý by
sa ešte dal odpustiť, by ste zabili?"
„Aj teraz by sme zabili, keby sme nemali strach z ich pána."
„Človeče, hovorím ti: Neprechovávaj nenávisť. Neţelaj zlo. Neţelaj
si robiť zlo. Tu nie je vina. Ale i keby bola, odpusti. Odpusti v mene Bo-
ha. Povedz to ostatným Betlehemčanom. Keď opadne nenávisť z vašich
sŕdc, príde Mesiáš. Potom ho spoznáte, lebo on ţije, on uţ bol, keď do-
šlo ku krviprelievaniu. Ja vám to hovorím. Nie vinou pastierov a mudr-
cov, ale vinou Satana došlo k masakru. Mesiáš sa vám tu narodil, prišiel
priniesť svetlo zemi svojich otcov. Syn matky panny z Dávidovho rodu
na troskách Dávidovho domu otvoril svetu rieku večných milostí, otvo-
ril ţivot pre človeka..."
397
„Preč, preč! Choď odtiaľto! Ty, nasledovník toho falošného Mesiáša,
ktorý mohol byť len falošný, lebo nám priniesol nešťastie, nám z Betle-
hema. Ty ho obhajuješ, a preto..."
„Buď ticho, človeče. Ja som Judejčan a mám priateľov na vysokých
miestach. Mohol by si oľutovať uráţku," vyskočí Judáš, chytí roľníka za
šaty a surovo ním zatrasie, zapálený hnevom.
„Nie, nie, preč odtiaľto! Nechcem mať nepríjemnosti ani s Betlehem-
čanmi, ani s Rímom a Herodesom. Odíďte preč, prekliati, ak nechcete,
aby som vás poznačil. Preč!"
„Poďme, Judáš. Nereaguj. Nechajme ho v jeho nevraţivosti. Boh ne-
prenikne tam, kde je zloba. Poďme."
„Áno, poďme. To mi však zaplatíte."
„Nie, Judáš. Nie, nehovor tak. Sú zaslepení... Na mojej ceste bude
takých veľa..." 8 Vychádzajú, idú za Šimonom a Jánom, ktorí sú uţ vonku a zhová-
rajú sa so ţenou za rohom maštale.
„Odpusť môjmu muţovi, Pane. Nemyslela som si, ţe urobím toľko
zla... Tu máš, vezmi si. Zješ ich zajtra ráno. Sú čerstvé, dnešné. Nemám
iné... Odpusť. Kde budeš spať?" (Podáva mu vajíčka.)
„Nerob si starosti. Viem, kam ísť. Choď v pokoji za tvoju dobrotu.
Zbohom."
Kráčajú zopár metrov potichu, potom Judáš vybuchne: Jeţiš, ako
to, ţe nevyţaduješ, aby sa ti klaňali! Prečo nezhodiť do blata toho špina-
vého rúhača? Na zem! Pritlačiť ho k zemi za to, ţe sa previnil voči tebe,
Mesiášovi... Ach! Ja by som to bol urobil! Samaritánov treba obrátiť na
prach zázrakom. To jediné nimi otrasie."
„Ó, koľkokrát to budem počuť! Keby som musel obrátiť na prach za
kaţdý hriech voči mne...! Nie, Judáš. Ja som prišiel tvoriť. Nie ničiť."
„Hej. Zatiaľ však ostatní zničia teba."
Jeţiš neodpovie.
Šimon sa pýta: „Kam ideme teraz, Učiteľ?"
„Poďte so mnou. Viem o jednom mieste."
„Keď si tu však nikdy nebol, odkedy ste utiekli, ako to vieš?" pýta sa
ešte nahnevaný Judáš.
„Viem to. Nie je pekné. No raz som tam bol. Nie je v Betleheme...
trochu von... Zabočme týmto smerom."
Jeţiš vpredu, za ním Šimon, potom Judáš, posledný Ján...9 V tichu, pre-
rušovanom iba vrzgotom sandálov na štrku chodníka, počuť zavzlykanie.
398
„Kto to plače?" spýta sa Jeţiš obrátiac sa.
A Judáš: „To je Ján. Dostal strach."
„Nie. Nie strach. Uţ som mal ruku na noţi, ktorý mám za opaskom...
Spomenul som si však na tvoje: ,Nezabiješ, odpúšťaj/ Stále to hovoríš..."
„A teda prečo plačeš?" opýta sa Judáš.
„Pretoţe trpím, keď vidím, ako svet nechce Jeţiša. Nespoznáva ho
a nechce ho poznať. Ach, to tak bolí! Akoby mi trhali srdce ohnivými
tmmi. Akoby som videl, ţe šliapu po mojej matke a pľujú do tváre môj-
mu otcovi... Ešte viac.. Akoby som videl rímske kone ţrať zo svätej ar-
chy a odpočívať vo Svätyni svätých."
„Neplač, Ján môj. Povieš to teraz a nekonečne veľakrát: ,On bol Svet-
lo, ktoré prišlo svietiť vo tmách, ale tmy ho neprijali. Prišiel na svet, kto-
rý bol stvorený pre neho, ale svet ho nepoznal. Prišiel do svojho mesta,
do svojho domu, ale svoji ho neprijali/ Ach, neplač tak!"
„Toto sa nestane v Galilei!" vzdychne Ján.
„Potom ani v Judei," odpovie Judáš. Jeruzalem je jej hlavným mes-
tom a uţ tri dni ti prevoláva na slávu, Mesiáš. Tu... miesto neokrôcha-
ných pastierov, roľníkov a záhradníkov... nemoţno vziať za základ. Ani
Galilejčania, choď tam, nebudú všetci dobrí. Ostatne, Júda, falošný me-
siáš, odkiaľ bol? Hovorilo sa..."
„Stačí, Judáš. Netreba sa znepokojovať. Ja som pokojný. Buďte aj vy.
Judáš, poď sem. Musím s tebou hovoriť." Judáš ho dobehne. „Vezmi
mešec. Urobíš nákupy. Na zajtra."
„A teraz sa kde ubytujeme?"
Jeţiš sa usmeje a mlčí.
73.10 10
Nastala noc. Mesiac všetko zahaľuje do bieleho lesku. Sláviky spie-
vajú v olivovníkoch. Potok je ako strieborná zuniaca stuha. Z pokose-
ných lúk rozváňa seno - povedala by som ako ľudské teplo. Občasné
zabučanie. Bľakot oviec. A hviezdy, hviezdy, hviezdy... nebeský závoj
posiaty hviezdami, baldachýn ţivých drahokamov rozprestretý nad bet-
lehemskými kopcami.
„Ale tu...?! To sú zrúcaniny. Kam nás to vedieš? Mesto je ďalej."
„Viem. Poď. Choď povedľa potoka, za mnou. Ešte pár krokov a po-
tom... potom ti ponúknem ubytovanie Kráľa Izraela."
Judáš pokrčí plecami a mlčí.
Ešte zopár krokov. Potom hromada zrútených domov. Zvyšky obyd-
lí. .. Skrýša medzi dvoma trhlinami v múre.
Jeţiš vraví: „Máte práchno? Zapáľte."
399
Šimon zapáli lampičku, ktorú vybral zo svojho batoha, a podáva ju
Jeţišovi.
„Vstúpte," povie Učiteľ a dvíha svetielko. „Vstúpte. To je izba naro-
denia Kráľa Izraela."
„Ty ţartuješ, Učiteľ! To je zapáchajúca jaskyňa. Ó! Ja tu teda urči-
te nezostanem! Hnusí sa mi tu - vlhká, studená, smradľavá, azda plná
škorpiónov, hadov..."
„A predsa... Priatelia, tu sa v noci dvadsiateho piateho dňa mesia-
ca kislev na sviatok Svetiel z Panny narodil Jeţiš Kristus, Emanuel, Bo-
ţie Slovo, ktoré sa stalo telom z lásky k ľuďom - ja, ktorý k vám hovo-
rím. Aj vtedy, ako i teraz, svet bol hluchý na hlasy z neba, ktoré hovorili
k srdciam... a odmietol matku... a tu... Nie, Judáš, neodvracaj s odpo-
rom zrak od tých poletujúcich netopierov, od jašteríc, od tých pavučín,
nedvíhaj s hnusom svoje pekné vyšívané šaty, aby si ich neobtrel o zem,
pokrytú výkalmi zvierat. Tieto netopiere sú synovia synov tých, ktorí
boli prvé zábavky, mávajúce krídlami pred očami toho Dieťaťa, ktoré-
mu anjeli spievali ,Glória\ To Glória, ktoré počuli pastieri, omámení ni-
čím iným, len povznášajúcou radosťou, pravou radosťou. Tie jašteričky
so svojím smaragdom boli prvé farby, ktoré zasiahli moju zreničku, prvé
po lesknúcej sa bielobe matkiných šiat a tváre. Tieto pavučiny boli bal-
dachýny mojej kráľovskej kolísky. Táto udupaná zem... Ó! Môţeš po
nej šliapať bez odporu... Je pokrytá hnojom... ale je posvätená nohou
tej, svätej, presvätej, čistej, neporušenej, Bohorodičky. Tej, ktorá poro-
dila preto, lebo musela porodiť, porodila, lebo nie človek, ale Boh jej to
povedal a počal v nej seba. Ona, nepoškvrnená, chodila po nej. Môţeš
po nej šliapať. A cez podošvy tvojich nôh, nech Boh dá, aby vystúpila
do tvojho srdca čistota, ktorú vyţarovala..." 11
Šimon si kľakol na kolená. Ján ide priamo k jasliam a plače s hlavou 73.11
opretou o ne. Judáš je zdesený... potom ho premôţe dojatie a bez toho,
aby ešte myslel na svoje pekné šaty, hodí sa na zem, vezme okraj Jeţišo-
vých šiat, bozkáva ich a bije sa do pŕs hovoriac: „Ó, milosrdenstvo, dob-
rý Učiteľ, k slepote tvojho sluţobníka! Moja pýcha padá... vidím ťa, aký
si. Nie kráľ, o akom som uvaţoval ja. Ale večné Knieţa, Otec budúceho
veku, Kráľ pokoja. Zmiluj sa, Pán a Boh môj! Zmiluj sa!"
„Áno. Všetko moje zmilovanie! Teraz budeme spať tam, kde spalo
Dieťa a Panna, tam, kde Ján zaujal miesto klaňajúcej sa matky, tu, kde
mi Šimon pripadá ako môj otčim. Alebo, ak chcete radšej, budem vám
rozprávať o tej noci..."
400
„Ó, áno, Učiteľ! Nech spoznáme tvoje zrodenie."
„Aby bolo perlou svetla v našich srdciach. A aby sme ho mohli vy-
rozprávať svetu."
„A uctievať tvoju matku nielen preto, ţe bola tvoja matka, ale ţe bo-
la... ó, ţe bola Panna!"
Najprv hovoril Judáš, po ňom Šimon, potom Ján s tvárou, ktorá tam
pri jasliach plače a sa usmieva...
„Poďte na seno. Počúvajte..." ... A Jeţiš rozpráva o noci svojho na-
rodenia: „... keď matke nastával čas pôrodu, prišlo z rozkazu cisára Au-
gusta nariadenie cisárskeho legáta Publia Sulpicia Kvirínia, za čias mies-
todrţiteľa Palestíny Sencia Saturnina. Nariadenie znelo: Vykonať súpis
všetkých obyvateľov ríše. Tí, ktorí neboli otrokmi, museli sa odobrať do
miesta svojho narodenia, aby sa dali zapísať do zoznamov ríše. Jozef,
manţel matky, pochádzal z Dávidovho rodu a z Dávidovho rodu bola
aj matka. Uposlúchli teda nariadenie a odišli z Nazareta do Betlehema,
kolísky kráľovského rodu. Bolo nevľúdne počasie..."
Jeţiš pokračuje v rozprávaní a všetko sa takto končí.
74. V betlehemskom hostinci
a na zrúcaninách domu
Anny
9. január 1945 1 Prvé hodiny jasného letného rána. Obloha sa sfarbuje do ruţová na
niekoľkých jemných mráčikoch, podobajúcich sa na rozstrapatenú gázu
roztrúsenú na koberci z tyrkysovej adasovej látky. Všade znie spev vtákov,
opojených svetlom... Vrabce, drozdy, červienky pípajú, štebotajú, bijú sa
o steblo, o húsenicu, o halúzku, ktoré si odnesú do hniezda, vloţia do hr-
voľa a nesú na bidlo. Lastovičky sa vrhajú ako šípky z oblohy do malého
potôčika, aby si okúpali snehobielu hruď sfarbenú navrchu do hrdzavá,
a po osvieţení sa vo vlne si chytia ešte spiacu mušku zavesenú na steble,
vzlietnu do výšky mávnutím hnedastého krídla radostne štebotajúc.
Dva trasochvosty, oblečené do popolavého hodvábu, sa prechádzajú
ako dve malé dámy po dne potôčika a drţia vysoko svoje dlhé chvosty,
ozdobené čiernym zamatom. Prezerajú sa v zrkadle, uspokoja sa, ţe sú
pekné, znovu sa púšťajú na prechádzku, vysmievané drozdom, pravým
lesným uličníkom, ktorý píska za nimi svojím dlhým ţltým zobákom.
Vo vnútri hustej divej jablone, ktorá sa osamelá dvíha pri zrúcaninách,
401
slávik naliehavo volá svoju druţku a stíchne iba vtedy, keď ju vidí prile-
tieť s dlhou húsenicou, ktorá sa skrúca v zovretí jemného zobáka. Dva
holuby, čo pravdepodobne uleteli z nejakého mestského holubníka
a vyvolili si slobodný príbytok v puklinách zborenej veţe, oddávajú sa
svojim rozletom, on - zvodca cukruje a ona - cudná hrkúta.
Jeţiš s rukami skríţenými na hrudi sleduje všetky tieto zvieratká a us-
mieva sa.
„Uţ si pripravený, Učiteľ?" spýta sa Šimon za jeho chrbtom.
„Pripravený. Ostatní ešte spia?"
„Ešte."
„Sú mladí... Umyl som sa v tamtom potoku... Čerstvá voda, ktorá
rozjasní myseľ..."
„Idem aj ja."
Kým sa Šimon, oblečený iba v krátkej tunike, poumýva a potom
znova oblečie, objavia sa Judáš a Ján. „Boh ťa pozdrav, Učiteľ. Prišli
sme neskoro?"
„Nie. Je sotva ráno. Ale teraz sa poponáhľajte a pôjdeme."
Obaja sa umyjú a potom si oblečú tuniky a plášte.
Skôr, neţ sa vydajú na cestu, Jeţiš natrhá kvietky, rastúce medzi puk-
linami dvoch hromád, a vloţí ich do drevenej škatule, v ktorej sú uţ iné
veci, ale nerozoznávam ich dobre. Vysvetľuje: „Prinesiem ich matke.
Budú pre ňu vzácne...2Poďme."
„Kam, Učiteľ?"
„Do Betlehema."
„Znova? Zdá sa mi, ţe tam nebude pre nás priaznivé ovzdušie..."
„Na tom nezáleţí. Poďme. Chcem vám ukázať, kam zostúpili mudr-
ci a kde som bol ja."
„Teda, počuj. Prepáč, ale vieš čo, Učiteľ? Dovoľ, aby som hovoril ja.
Urobíme jednu vec. Dovoľ, aby som v Betleheme aj v hostinci hovoril
a vypytoval sa ja. Vás, Galilejčanov v Judei veľmi neobľubujú, a tu me-
nej neţ inde. Ba urobme to takto - ty a Ján vyzeráte na Galilejčanov aj
podľa šiat. Veľmi jednoduché. A potom... tie vlasy! Prečo ste takí tvr-
dohlaví a máte ich také dlhé? Ja so Šimonom vám dáme naše plášte
a vezmeme si vaše. Ty, Šimon, Jánovi. Ja Učiteľovi. Aha... takto. Vi-
díš? A hneď vyzeráte trochu viac na Judejčanov. Teraz toto." Zloţí si
pokrývku hlavy - plátno so striedavo ţltými, hnedými, červenými a ze-
lenými pásikmi ako jeho plášť, pridrţiavané ţltou šnúrou. Poloţí ju na
Jeţišovu hlavu a upraví ju pozdĺţ líc, aby zakrylo dlhé plavé vlasy. Ján
402
si berie Šimonovu tmavozelenú pokrývku hlavy. „Ó, teraz je to lepšie!
Mám zmysel pre praktické veci."
„Áno, Judáš. Máš taký zmysel. To je pravda. Dbaj však, aby neprevý-
šil iný zmysel."
„Aký, Učitel?"
„Duchovný zmysel."
„Nóoo! Ale v istých prípadoch je dobré vedieť byť viac politikom
neţ vyslancom. A počuj... buď ešte taký dobrý... je to pre tvoje dob-
ro... Neusvedčuj ma zo lţi, ak budem hovoriť veci... veci... no, nie
pravdivé."
„Čo tým chceš povedať? Prečo klamať? Ja som Pravda a nechcem
klamstvo ani vo mne, ani okolo mňa."
„Ó! Budem hovoriť lenpoloklamstvá. Poviem, ţe sa všetci vraciame
z ďalekých miest, azda z Egypta, a ţe chceme získať správy o drahých
priateľoch. Poviem, ţe sme Judejčania, vracajúci sa z vyhnanstva...
V podstate vo všetkom je trocha pravdy... a potom, hovorím ja... o jed-
no klamstvo viac alebo menej..."
„Ale, Judáš! Prečo klamať?"
„Nechaj to tak, Učiteľ! Svet sa riadi klamstvami. A niekedy sú po-
trebné. Dobre, aby si bol spokojný, poviem len, ţe prichádzame zďaleka
a ţe sme Judejčania. To je pravda pre troch zo štyroch. A ty, Ján, nikdy
nehovor. Prezradil by si sa."
„Budem ticho."
„Potom... ak sa veci vyvinú dobre... potom povieme zvyšok. Veľmi
v to však nedúfam... Som však prefíkaný a viem v momente vycítiť..."
„Vidím to, Judáš. Bol by som však radšej, keby si bol jednoduchý."
„Málo to poslúţi. V tvojej skupine budem tým, čo bude plniť ťaţké
úlohy. Nechaj ma konať."
Jeţiš je tomu málo naklonený. Ale ustúpi. 3 Idú. Prechádzajú povedľa zrúcanín, potom idú pozdĺţ múru bez
okien, za ktorým počuť híkanie, bučanie, erdţanie, bľačanie a to hnev-
livé trasľavé erdţanie tiav a dromedárov. Múr sa zatáča. Zabočia. A sú
na námestí v Betleheme. Nádrţ s prameňom je v strede námestia, kto-
ré má stále svoju pokrivenú formu, a predsa na strane oproti hostincu
je odlišné. Tam, kde bol domček, ktorý, keď si naň pomyslím, vidím
pod lúčmi Hviezdy ešte celý z čistého striebra, je veľká medzera zasypa-
ná zrúcaninami. Len schodište s malým zábradlím ešte stojí. Jeţiš poze-
rá a zavzdychá.
403
Námestie je plné ľudí okolo predavačov potravín, potrieb pre do-
mácnosť, látok a podobných vecí, ktoré vystreli na rohoţe alebo uloţi-
li do košov rozloţených na zemi. Aj oni sú učupení väčšinou v strede
svojho... obchodu, pokiaľ nevykrikujú a negestikulujú postojačky, zau-
jatí nejakým skúpym kupujúcim.
Je trhový deň," povie Šimon.
Dvere či vráta hostinca sú dokorán otvorené a vychádza z nich rad
oslov naloţených tovarom.
Judáš vchádza prvý. Rozhliada sa vôkol seba. Nafúkané zdrapí malé-
ho špinavého paholka bez košele, len v krátkom, po kolená siahajúcom
tielku bez rukávov. „Sluha!" zakričí. „Zavolaj majiteľa! Rýchlo! Hýb sa,
lebo nie som zvyknutý čakať."
Chlapec sa rozbehne, ťahajúc za sebou metlu z raţdia.
„Ale, Judáš! Čo sú to za spôsoby!"
„Ticho, Učiteľ! Nechaj ma konať. Musia si o nás myslieť, ţe sme bo-
háči a z mesta."
Pribehne majiteľ a ide si zlomiť chrbát úklonmi pred Judášom, ktorý
vzbudzuje rešpekt v tmavočervenom Jeţišovom plášti na svojich boha-
tých zlatoţltých šatách plných stúh a strapcov.
„Prichádzame zďaleka, človeče. Judejčania z ázijských spoločenstiev.
Tento tu je prenasledovaný, narodený v Betleheme, hľadá svojich dra-
hých priateľov odtiaľto. A my s ním. Prichádzame z Jeruzalema, kde
sme sa poklonili Najvyššiemu v jeho dome. Môţeš nás poinformovať?"
„Pane... tvoj sluha... Všetko pre teba. Prikazuj."
„Chceme vedieť o mnohých... osobitne o Anne, ţene, ktorá mala
dom oproti tvojmu hostincu."
„Ach! Tá nešťastnica! Annu uţ nenájdete, iba ak v Abrahámovom lo-
ne. A jej deti s ňou."
„Mŕtva? Prečo?"
„Neviete o Herodesovom krviprelievaní? Celý svet o ňom hovoril
a aj cisár ho označil za ,prasa, ktoré sa ţiví krvou'. Ó! Čo som to pove-
dal! Neudaj ma! Si naozaj Judejčan?"
„Aha, tu je znak môjho rodu. Nuţ teda? Rozprávaj."
„Annu so všetkými jej deťmi okrem jedného zavraţdili Herodeso-
vi vojaci."
„Ale prečo? Bola taká dobrá!"
„Poznal si ju?"
„Veľmi dobre." Judáš nehanebne klame.
404
„Zavraţdili ju, lebo ubytovala tých, ktorí sa vydávali za otca a matku
74.4 Mesiáša...4 Poď sem, do tejto izby.., Steny majú uši, a rozprávať o urči-
tých veciach... je nebezpečné."
Vstúpia do tmavej a nízkej izbičky. Sadnú si na nízky diván.
„Nuţ... mal som dobrý nos. Nie som hostinským len tak, pre nič za
nič. Tu som sa narodil, syn synov hostinských. Zlo mám v krvi. A ne-
chcel som ich. Azda nejakú dieru by som bol našiel pre nich. Ale... Ga-
lilejčania, chudobní, neznámi... ó! Nie, Ezechiáš nenaletí! A potom...
počul som... počul som, ţe boli iní... tá ţena... tie oči... čosi... nie,
nie, musela mať v sebe diabla a hovoriť s ním. A priniesla ho sem...
mne nie, ale do mesta. Anna bola nevinnejšia neţ ovečka a ubytova-
la ich niekoľko dní potom, uţ s Dieťaťom. Hovorili, ţe je to Mesiáš...
Ó, koľko som len zarobil po tie dni! Viac neţ počas sčítania ľudí! Pri-
chádzali aj takí, ktorí nemuseli sem prísť kvôli sčítaniu. Prichádzali sa
pozrieť aţ od mora, ba aţ z Egypta... a celé mesiace! Čo som len zaro-
bil! Nakoniec prišli traja králi, traja mocnári, traja mudrci... čo ja viem?
Sprievod! Nekonečný! Zabrali mi všetky stajne a zaplatili v zlate. Mali
toľko sena, ţe by postačilo na celý mesiac, a potom na druhý deň odišli
a všetko nechali tak. A aké dary paholkom, ţenám. A mne! Ó! Ja mô-
ţem povedať o Mesiášovi len dobré, či uţ bol pravý alebo falošný. Zaro-
bil som na ňom vrecia peňazí. Mňa nepostihlo nijaké nešťastie. Ani mi
nikoho nezabili, lebo som sa práve oţenil. Teda-.. Ale ostatní!"
74.5 5 „Chceli by sme vidieť miesta krviprelievania."
„Miesta? Veď všetky domy boli miestom krviprelievania. Okolo Bet-
lehema bolo mŕtvych a mŕtvych! Poďte so mnou."
Vystúpia po schodišti, vyjdú na veľkú terasu na streche. Z výšky vidno
do
diaľky polia a celý Bedehem rozloţený na kopcoch ako otvorený vejár.*
* Bedehem, ktorého plánik MV načrtla (je zobrazený na celej strane) na kúsku
linajkovaného papiera, na ktorý vzadu napísala dva riadky, ktoré uvádzame na
vrchu obrázka: Se non erro nel primo pezzo (perché non ľho vis to nelle visioni) vedo
Betlemme čosi - Ak sa nemýlim, vidím na začiatku (lebo vo videniach som ho nevidela).
Betlehem takto. Slová na obrázku znamenajú: 1. nor d - sever, 2. Gerusalemme - Je-
ruzalem, 3. ovest-západ, 4. stráda maestra - hlavná cesta (2 razy), 5. stráda seconda-
ria preša da Gesú - vedľajšia cesta, po ktorej prišielJeţiš, 6. est - východ, 7. prima lie-
ve ondulazione del suolo - prvé mierne zvlnenie terénu, 8. Iľ arco di colli - druhý oblúk
pahorkov, 9. perimetro di Betlem - hranica Betlehema, 10. jonte - prameň, 11. alber-
go - hostinec, 12. grotta - jaskyňa narodenia, 13. sepolcro Rachele - Ráchelina hrobka,
14. sud - juh, 15. casa contadino - dom roľníka.
405
15 °áMlL^̂ d̂l
406
„Vidíte zničené miesta? Tam boli vypálené aj domy, lebo otcovia
bránili deti so zbraňami. Vidíte tam čosi ako studňu pokrytú brečta-
nom? To je zvyšok synagógy. Vypálili ju aj s predstaveným synagógy,
ktorý potvrdzoval, ţe je to Mesiáš. Vypálili ju pozostalí, ktorí sa zbláz-
nili zo zavraţdenia synov. Mali sme z toho nepríjemnosti, potom...
A tam, a tam, a tam... vidíte tie hroby? Sú to hroby obetí... Vyzerajú
ako ovečky rozptýlené na zeleni, kam len oko dovidí. Všetky nevinné, aj
ich otcovia a matky... Vidíte tú nádrţ? Voda v nej bola červená, keď si
v nej najatí vrahovia čistili zbrane a umývali ruky. A ten potôčik tu vza-
du ste videli...? Bol ruţový od mnoţstva krvi, ktorá stekala z priekop...
A tam, aha, tam... oproti. To, čo zostalo po Anne."
Jeţiš plače.
„Poznal si ju dobre?"
Odpovie Judáš: „Bola jeho matke ako sestra. Pravda, priateľu?"
Jeţiš odvetí len: „Áno."
„Rozumiem," povie hostinský a zostane zamyslený. 6 Jeţiš sa skloní a rozpráva sa potichu s Judášom.
„Môj priateľ by chcel ísť k tým zrúcaninám," vraví Judáš.
„Nech len ide. Patria všetkým!"
Schádzajú. Pozdravia. Odchádzajú. Hostiteľ ostáva sklamaný. Moţ-
no dúfal, ţe zarobí.
Prechádzajú cez námestie. Vystúpia na zachované schodíky.
„Odtiaľto," povie Jeţiš, „ma moja matka nechala pozdraviť mudrcov
a tadiaľto sme schádzali pri odchode do Egypta."
Ľudia pozerajú na štyroch muţov na zrúcaninách. Ktosi sa opýta:
„Príbuzní zavraţdenej?"
„Priatelia."
Jedna ţena zakričí: „Neubliţujte mŕtvej, aspoň vy, ako to urobili
ostatní jej priatelia zaţiva, a potom zmizli do bezpečia."
Jeţiš stojí vzpriamene na pavlači oproti múriku, ktorý vytvára zábradlie,
a je tak vlastne asi dva metre vyšší neţ námestie. Za ním je prázdny
priestor.
Slnkom oţiarené prázdno, ktoré vytvára okolo neho svätoţiaru a robí eš-
te belšími jeho bielučké ľanové šaty, ktoré sú jediné, čo má teraz na sebe,
keďţe plášť sa mu zošmykol z pliec a leţí mu pri nohách ako pestrofarebný
piedestál. Ďalej vzadu spustnuté zelené pozadie toho, čo kedysi bolo Anni-
nou záhradou a poľom, teraz zdivočené a zahádzané rozvalinami. 7 Jeţiš vystrie ruky. Keď Judáš vidí toto gesto, vraví mu: „Nehovor!
Nie je to rozumné!"
407
Ale Jeţiš naplní námestie svojím mocným hlasom: „Muţovia z Ju-
dey! Muţovia z Betlehema, počúvajte! Počúvajte, ó, vy, ţeny zeme, kto-
rá bola posvätná pre Ráchel! Počúvajte jedného z Dávidovho rodu, kto-
rý trpel prenasledovaný a ktorý keď sa stal hodným rozprávať, hovorí,
aby vám dal svetlo a útechu. Počúvajte."
Ľudia prestávajú hulákať, hádať sa, nakupovať a zhromaţďujú sa.
Je to rabbi!"
„Určite prichádza z Jeruzalema."
„Kto je to?"
„Aký krásny muţ!"
„Aký hlas!"
„Aké vystupovanie!"
„Ach! Veď aj pochádza z Dávidovho rodu!"
„Teda náš!"
„Počúvajme, počúvajme!"
Celé námestie je teraz oproti schodišťu, ktoré vyzerá ako kazateľ-
ňa. „V Knihe Genezis sa hovorí:132
,Nepriateľstvo ustanovujem medzi
tebou a ţenou... ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu/ A ešte sa
hovorí: ,Veľmi rozmnoţím tvoje trápenia a ťarchavosť... (a zem) tŕnie
a bodľačie ti bude rodiť/ Také je odsúdenie muţa, ţeny a hada.
Prišiel som zďaleka uctiť si Ráchelin hrob a počul som vo večernom
vánku, v nočnej rose, v plači slávika zarána opätovné vzlykanie starej Rá-
chel, opakované mnohými ústami bedehemských matiek v uzavretých
hroboch alebo v uzavretých srdciach. A počul som burácanie Jakubovej
bolesti v bolesti vdovcov, ktorí zostali bez manţeliek, lebo ich zabila bo-
lesť. .. Plačem s vami. Počujte však, bratia z mojej zeme. Betlehem - po-
ţehnaná zem, najmenšie z judejských miest, ale najväčšie v očiach Boha
a ľudstva, lebo je kolískou Spasiteľa, ako hovorí Micheáš, práve preto, ţe
je také, lebo je určené, aby sa stalo svätostánkom, na ktorom spočinie slá-
va Boha, oheň Boha, jeho vtelená láska - rozpútal nenávisť Satana.
jNepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ţenou. Ono ti rozšliape
hlavu a ty mu zraníš pätu/ Ktoré nepriateľstvo je väčšie neţ to, ktorého
cieľom sú matkine deti, pravá láska srdca ţeny? A ktorá noha je silnej-
šia neţ noha matky Spasiteľa? Preto bola prirodzená pomsta porazené-
ho Satana, ktorý kvôli matke nevrhol svoju zlobu proti päte, to nie, ale
do sŕdc matiek.
132 Pre nasledujúce odkazy pozri Gn 3, 14-19; Jer 31, 15; Mich 5, 1.
408
Ó! Znásobilo sa trápenie zo straty detí potom, čo ste ich porodili! Ó!
Hrozné utrpenie zasiať a potiť sa pre potomstvo, a potom byť bezdet-
ným otcom! Jasaj však, Betlehem! Tvoja čistá krv, krv nevinných pripra-
vila Mesiášovi cestu z plameňa a purpuru..." 8 Zástup, ktorý sa stával čoraz hlučnejším, odkedy Jeţiš spomenul
Spasiteľa a potom jeho matku, teraz jasnejšie prejavuje pobúrenie.
„Mlč, Učiteľ," vraví Judáš. „A poďme."
Jeţiš ho však nepočúva. Pokračuje: „... pre Mesiáša, ktorého milosť
Boha - Otca zachránila od tyranov, aby ho uchovala ľudu pre jeho zá-
chranu a..."
Jeden priškrtený ţenský hlas zakričí: „Päť, päť som ich porodila, a uţ
nemám doma nikoho! Ja chudera!" A hystericky kričí.
To je začiatok haravary.
Iná ţena sa začne váľať v prachu, roztrhá si šaty, ukazuje znetvorený
prsník a kričí: „Tu, tu, na týchto prsiach mi ho zabili, môjho prvorode-
ného! Meč mu rozsekol tvár spolu s mojím prsníkom. Ó, môj Elizeus!"
„A ja? A ja? Aha, tam je moje kráľovstvo. Tri hroby v jednom a otec
bdie nad nimi. Manţel a synovia spolu. Veru, veru! Ak jestvuje Spasiteľ,
nech mi vráti synov, nech mi vráti manţela, nech ma zachráni od zúfal-
stva, nech ma zachráni od Belzebula."
Vykrikujú všetci: „Naši synovia, manţelia, otcovia! Nech ich vráti,
ak jestvuje!"
Jeţiš zamáva rukami, aby nastolil ticho. „Bratia mojej zeme, rád by
som vám vrátil vaše deti aj s ich telom. Avšak hovorím vám: Buďte dob-
rí, odovzdaní, odpúšťajte, dúfajte, radujte sa v nádeji, jasajte v istote.
Čoskoro budete mať znova svoje deti, anjelov v nebi, lebo Mesiáš ide
otvoriť brány neba, a ak budete spravodliví, smrť bude ţivotom, ktorý
prichádza, a láskou, ktorá sa vracia..."
„Ach, ty si Mesiáš? V mene Boţom, povedz to!"
Jeţiš spustí ruky vo svojom takom neţnom láskavom geste, ktoré vy-
zerá ako objatie, a povie: Ja som."
„Preč! Preč! Teda tvojou vinou!"
Medzi piskotom a výsmechmi priletí kameň. 9Judáš náhle prudko vyskočí... ach! Keby bol vţdy taký. Vrhne sa pred
Učiteľa a vzpriamený na múriku pavlače s rozhaleným plášťom neohroze-
ne zachytáva zásahy kameňov, aţ z nich krváca, a zakričí na Jána a Šimo-
na: „Odveďte Jeţiša preč. Tam za tie stromy. Ja prídem. Choďte, v mene
ne-
bies!" A k zástupu: „Besné psy! Som z chrámu a udám vás chrámu a
Rímu."
409
Zástup sa na chvíľu vystraší. Potom však znova začne hádzať kame-
ne, našťastie nie presne. A nebojácny Judáš je zasiahnutý kameňmi, pri-
čom odpovedá na preklínanie zástupu uráţkami. Ba zachytí jeden letiaci
kameň a vráti ho do hlavy starca kričiaceho ako straka, ktorú zaţiva de-
rú z peria. A keďţe sa pokúšajú dostať na schody jeho piedestálu, sviţne
uchopí suchý konár, ktorý je na zemi (teraz uţ zliezol z múrika) a neľú-
tostne ním zvŕta po chrbtoch, hlavách, rukách.
Pribiehajú stráţnici a kopijami si prerazia cestu. „Kto si? Prečo táto
bitka?"
Judejčan, na ktorého zaútočila táto zberba. Bol so mnou jeden rab-
bi, ktorý je známy kňazom. Rozprával k týmto psom. Rozbesnili sa a za-
útočili na nás."
„Kto si?"
Judáš z Kariotu, predtým z chrámu, teraz učeník Rabbiho Jeţiša Ga-
lilejského. Priateľ farizeja Šimona, saduceja Johanana, radcu veľrady Jo-
zefa z Arimatey a napokon, čo si môţeš overiť, Eleazara Annášovho,
veľkého priateľa prokonzula."
„Overím si to. Kam ideš?"
„S mojím priateľom do Kariotu a potom do Jeruzalema."
„Choď. Obránime ti chrbát."
Judáš vystrie k vojakovi ruku s peniazmi. Musí to byť určite zaká-
zané... ale obvyklé, lebo vojak sviţne a obozretne vezme, pozdraví
a usmeje sa. Judáš zoskočí dolu zo svojho pódia. Beţí skokmi cez neob-
rábané pole, aţ dostihne spoločníkov.
„Si veľmi zranený?"
„Nestojí to za reč, Učiteľ. Potom! Pre teba...! Ale som im aj ja dal.
Musím byť celý špinavý od krvi..."
„Áno, na líci. Tu je prameň."
Ján namočí kúsok plátna a umýva Judášovi líce.
Je mi to ľúto, Judáš... Ale vidíš... ale aj povedať im, ţe sme Judejča-
nia, podľa tvojho praktického zmyslu..."
„Sú to naničhodníci. Verím, ţe si sa presvedčil, Učiteľ. A ţe nebu-
deš naliehať."
„Ach, nie! Nie zo strachu. Ale preto, ţe je to neuţitočné, zatiaľ. Keď
nás nechcú, tak sa nezlorečí, ale sa odíde do ústrania pomodliť sa za
biedne zástupy, ktoré umierajú od hladu a nevidia chlieb. Poďme tou-
to zanedbanou cestou. Myslím, ţe môţeme ísť na cestu do Hebronu...
K pastierom, ak ich nájdeme."
410
„Po ďalšie zásahy kameňmi?"
„Nie. Povedať im: Ja som.'"
„Ach, teda...! Určite nás nabijú palicami. Trpia uţ tridsať rokov pre
tvoju vec!"
„Uvidíme."
Idú hustým, tienistým, svieţim lesíkom a strácam ich z dohľadu.
75. Jeţiš nájde pastierov Eliáša a Léviho
11. január 1945
75.1 1 Kopce sú čoraz strmšie, zalesnenejšie neţ betlehemské kopce, aţ po-
stupne prechádzajú do ozajstnej horskej retaze.
Jeţiš ide pred všetkými, upiera zrak dopredu i okolo seba, akoby nie-
čo hľadal. Nerozpráva. Väčšmi načúva zvukom lesa neţ slovám učení-
kov, ktorí idú pár metrov za ním a rozprávajú sa medzi sebou.
Z diaľky sem dolieha zvonenie. To vietor prináša cvengot zvonče-
kov. Jeţiš sa usmieva. Obráti sa. „Počujem ovce," vraví.
„Kde, Učiteľ?"
„Zdá sa, ţe smerom k tamtomu návršiu. Ale pre les ich nemôţem vi-
dieť."
Ján nepovie ani slovo. Vyzlieka si odev - plášť majú všetci zvinutý
a prehodený cez plece, lebo je im horúco - a iba v krátkej tunike oblapí
vysoký a hladký peň, povedala by som jaseňa, a stúpa, stúpa... kým ne-
zbadá. „Áno, Učiteľ. Veľa stád a traja pastieri tam, za tou húštinou." Zo-
stúpi a kráčajú s istotou.
„Budú to napokon oni?"
„Spýtame sa, Šimon. Ak to nebudú oni, niečo nám povedia... Po-
znajú sa medzi sebou."
Ešte asi sto metrov, potom zrazu široká zelená pastvina, celá obohna-
75.2 ná mohutnými starými stromami.2 Na kopcovitej poľane veľa oviec ob-
hrýza hustú trávu. Stráţia ich traja muţi. Jeden je starý, uţ celkom šedi-
vý, ďalší je okolo tridsiatky a tretí okolo štyridsiatky.
„Dávaj pozor, Učiteľ. Sú to pastieri...," radí Judáš, keď vidí, ţe Jeţiš
zrýchlil krok.
Ale Jeţiš ani neodpovie. Kráča, vysoký, krásny, so zapadajúcim sln-
kom v tvári a v bielych šatách. Vyzerá ako anjel, taký je oţiarený...
„Pokoj s vami, priatelia," pozdraví, keď sa dostane na okraj lúky.
411
Tí traja sa obrátia celí zarazení. Ticho. Potom sa najstarší spýta: „Kto
si?"
„Niekto, kto ťa miluje."
„Bol by si prvý po mnohých rokoch. Odkiaľ prichádzaš?"
„Z Galiley."
„Z Galiley? Ó!" Muţ sa na neho pozorne zahľadí. Aj ostatní podídu
bliţšie. „Z Galiley," opakuje pastier a pridáva potichu, akoby pre seba:
„Aj on prišiel z Galiley... Z ktorého miesta, pane?"
„Z Nazareta."
„Ó, povedz mi teda. Vrátilo sa dieťa so ţenou menom Mária a s mu-
ţom menom Jozef? Krásny chlapček, ešte krajší neţ jeho matka, takţe
pôvabnejší kvietok nebolo nikdy vidieť na kopcoch Judei. Chlapček na-
rodený v judejskom Betleheme, v čase sčítania ľudu. Dieťa, ktoré potom
na veľké šťastie sveta utieklo. Dieťa, teraz je uţ muţ, a ja by som dal ţi-
vot, aby som vedel, či skutočne ţije!"
„Prečo hovoríš, ţe jeho útek bol veľkým šťastím pre svet?"
„Lebo on bol Spasiteľ, Mesiáš, a Herodes ho chcel usmrtiť. Nebol
som tam, keď zutekal s otcom i matkou... Keď som sa dozvedel o ma-
sakre a vrátil som sa... - lebo i ja som mal deti (zavzlyká), pane, a ţe-
nu... (zavzlyká) a počul som, ţe ich zabili (ďalší vzlyk), ale prisahám ti
na Boha Abrahámovho, o neho som sa triasol viac neţ o svoje vlastné
telo -, dozvedel som sa, ţe zutekal, ale nemohol som sa ani na nič spý-
tať. Ani svojich zabitých som nemohol pozbierať... Hádzali do mňa ka-
mene ako do malomocného, ako na nečistého, povaţovali ma za vra-
ha... a musel som ujsť do lesov, ţiť ako vlk... kým som nenašiel pána.
Ach, uţ nie je ako Anna... Tento pán je tvrdý a krutý... Ak si jedna ov-
ca vykĺbi nohu, ak mi vlk uchmatne baránka, buď ma nechá spalicovať
do krvi, alebo mi vezme tú trochu peňazí, no musím pracovať v lesoch
pre druhých, robiť čokoľvek, ale splatiť vţdy, a to trojnásobok ceny. Ale
na tom nezáleţí. Vţdy som hovoril Najvyššiemu: ,Ukáţ mi svojho Me-
siáša, daj mi aspoň vedieť, ţe je ţivý, a všetko ostatné je nič/ Pane, po-
vedal som ti, ako so mnou zaobchádzali Betlehemčania a ako so mnou
nakladá pán. Mohol by som sa odplácať zlom za zlo alebo robiť zlé,
kradnúť, aby som netrpel pod pánom. Ale chcel som len odpúšťať, tr-
pieť, byť čestný, lebo anjeli povedali: ,Sláva Bohu na výsostiach a na ze-
mi pokoj ľuďom dobrej vôle/"
„Naozaj tak povedali?"
„Áno, pane, ver mi to, aspoň ty, ktorý si dobrý. Poznaj aspoň ty
a uver, ţe Mesiáš sa narodil. Nikto tomu uţ nechcel veriť. Anjeli však
412
neklamú... a my sme neboli opití, ako rozprávali. Tento, vidíš, bol vte-
dy chlapček a on prvý videl anjela. Pil iba mlieko. Môţe mlieko spôso-
biť opitosť? Anjeli povedali: ,Dnes sa v Dávidovom meste narodil Spa-
siteľ, ktorý je Kristus, Pán. A spoznáte ho podľa tohto: Nájdete Dieťatko
leţať v jasliach, zavinuté do plienok/"
„Presne takto to povedali? Nepochopili ste to zle? Nemýlite sa, po
toľkom čase?"
„Ach, kdeţe! Pravda, Lévi? Aby sme ich nezabudli - ani by sme ich
nemohli zabudnúť, lebo to boli slová nebies a zapísali sa nebeským oh-
ňom do našich sŕdc kaţdé ráno, kaţdý večer, keď vychádza slnko, keď
zaţiari prvá hviezda, hovoríme ich s jeho menom a menom jeho matky
ako modlitbu, aby sme dostali poţehnanie, silu a útechu."
„Ó, hovorili ste: ,Kristus'?"
„Nie, pane. Hovoríme: ,Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj
ľuďom dobrej vôle pre Jeţiša Krista, ktorý sa narodil z Márie v mašta-
li v Betleheme a ktorý, zavinutý do plienok, bol v jasliach, on, Spasiteľ
sveta/" 3 „Ale koho vlastne hľadáte?"
Jeţiša Krista, Syna Márie, Nazaretského, Spasiteľa."
„To som ja." Jeţiš celý zaţiari, keď to povie a zjaví sa svojim vytrva-
lým milovníkom. Vytrvalým, verným, trpezlivým.
„Ty! Ó! Pane, Spasiteľu, Jeţišu náš!" Všetci traja padnú na zem, boz-
kávajú Jeţišovi nohy a plačú od radosti.
„Vstaňte. Vstaň, Eliáš, aj ty, Lévi, i ty, ktorého nepoznám."
Jozef, syn Jozefov."
„Toto sú moji učeníci Ján, Galilejčan, Šimon a Judáš, Judejčania."
Pastieri uţ neleţia tvárou na zemi, ale sú ešte stále na kolenách, sedia na
pätách a klaňajú sa Spasiteľovi láskyplným pohľadom, perami chvejúcimi
sa od dojatia, tvárami striedavo zblednutými či sčervenenými od radosti.
Jeţiš sa posadí do trávy.
„Nie, Pane. Nie na trávu, ty, Kráľ Izraela."
„Nechajte tak, priatelia. Som chudobný. Pre svet stolár. Bohatý iba
na lásku k svetu a láskou, ktorú mi dávajú dobrí. Prišiel som, aby som
pobudol s vami, lámal s vami večerný chlieb, spal po vašom boku na se-
ne, načerpal od vás potešenie..."
„Ó, potešenie! My sme neotesaní a prenasledovaní."
„Aj ja som prenasledovaný. Vy mi však dávate to, čo hľadám - lás-
ku, vieru a nádej, ktorá pretrvala roky a prináša kvety. Vidíte? Dokázali
413
ste na mňa čakať, veriť bez pochybovania, ţe som to bol ja. A ja som
prišiel."
„Ach, áno! Prišiel si. Aj keď teraz zomriem, nemám uţ nijakú nespl-
nenú nádej, ktorá by mi spôsobovala zármutok."
„Nie, Eliáš. Ty budeš ţiť aţ do, ba aj po Kristovom víťazstve. Ty, kto-
rý si videl môj úsvit, musíš uvidieť aj môj lesk a slávu.4 A ostatní? Bolo
vás dvanásť - Eliáš, Lévi, Samuel, Jonáš, Izák, Tobiáš, Jonatán, Daniel,
Simeon, Ján, Jozef, Benjamín. Moja matka mi stále hovorievala vaše me-
ná ako mená mojich prvých priateľov."
„Ó!" Pastieri sú stále dojatejší.
„Kde sú ostatní?"
„Starý Samuel zomrel na starobu uţ pred dvadsiatimi rokmi. Jozefa
zabili, keď bojoval pri bráne plota, aby poskytol čas na útek svojej ţe-
ne s týmto novorodencom. Bola len niekoľko hodín matkou a chlapca
som sa ujal z lásky k priateľovi a preto... preto, aby som mal ešte deti
okolo seba. Aj Léviho som vzal so sebou... Prenasledovali ho. Benja-
mín s Danielom pasie v Libanone. Simeon, Ján a Tobiáš, ktorý sa teraz
na pamiatku svojho otca, tieţ zabitého, volá Matej, sú Jánovými učeník-
mi. Jonáš je v sluţbe u istého farizeja na Ezdrelonskej rovine. Izák ţije
v úplnej biede so znivočeným chrbtom sám v Jote. Pomáhame mu ako
môţeme... ale sme všetci postihnutí a je to ako kvapky rosy na poţiar.
Jonatán je teraz sluhom u istého veľmoţa z Herodesovho dvora."
„Ako ste sa mohli, najmä Jonatán, Jonáš, Daniel a Benjamín, dostať
k takým miestam?"
„Spomenul som si na tvojho príbuzného, Zachariáša... Poslala ma
k nemu tvoja matka. A keď sme sa stali prekliatymi utečencami pre ne-
návisť judejských obyvateľov, zaviedol som ich k nemu. Bol dobrý.
Chránil nás a ţivil. Pohľadal nám pánov. Ako mohol. Stádo Anny, kto-
ré som pásol, prevzal celé herodián... a zostal som s ním... Keď Krstiteľ
dospel na muţa a začal kázať, Simeon, Ján a Tobiáš išli s ním."
„Ale teraz je Krstiteľ vo väzení."
„Áno. A oni - aby neboli podozriví, s malým stádom, ktoré im dal
istý bohatý človek, učeník tvojho príbuzného Jána - hliadkujú pri Ma-
chere."
„Chcel by som ich všetkých vidieť."
„Áno, Pane. Pôjdeme im povedať: ,Poďte. On ţije. On na nás pamä-
tá a miluje nás/"
„A chce vás mať medzi svojimi priateľmi."
414
„Áno, Pane."
„Ale k prvému pôjdeme k Izákovi. A kde sú pochovaní Samuel a Jo-
zef?"
„Samuel v Hebrone. Zostal v sluţbe u Zachariáša. Jozef... nemá
hrob, Pane. Spálili ho spolu s domom."
„Nie v plameni ukrutníkov, ale v lesku Pána, v sláve bude čoskoro. Ja
vám to hovorím. Tebe, Jozef, syn Jozefov, to hovorím. Poď, nech ťa po-
bozkám, aby som vyjadril vďaku tvojmu otcovi."
„A moje deti?"
„Anjeli, Eliáš. Anjeli, ktorí budú opakovať ,Sláva', keď bude Spasi-
teľ korunovaný."
„Ako kráľ?"
„Nie. Ako Vykupiteľ. Ó! Sprievod spravodlivých a svätých! A na čele
biele a purpurové šíky mučeníkov, neviniatok! A keď budú otvorené dve-
re predpeklia, tak vystúpime spolu do kráľovstva, ktoré sa nikdy neskončí.
A potom prídete vy a nájdete si otcov, matky a deti v Pánovi! Verte."
„Áno, Pane."
„Volajte ma Učiteľ.5 Zvečerieva sa, svitá prvá hviezda. Povedz svoju
modlitbu pred večerou."
„Nie ja. Ty."
„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle, ktorí
si zaslúţili vidieť Svetlo a slúţiť mu. Spasiteľ je medzi nimi. Pastier krá-
ľovského rodu je pri svojom stáde. Zornica uţ vyšla. Jasajte, spravodliví!
Jasajte v Pánovi. On, ktorý stvoril nebeskú klenbu a obsial ju hviezda-
mi, on, ktorý ohraničil zem mórami, on, ktorý stvoril vetry a rosu a ur-
čil kolobeh ročných období, aby dal chlieb a víno svojim deťom, aha,
teraz vám posiela omnoho vzácnejší pokrm - ţivý chlieb, ktorý zostu-
puje z neba, víno z večného viniča. Poďte, vy, prvotiny tých, čo sa mi
klaňajú. Poďte spoznať Otca v pravde, aby ste ho nasledovali vo svätosti
a dostali ste za to večnú odmenu."
Jeţiš sa modlil postojačky s vystretými rukami, zatiaľ čo učeníci
a pastieri kľačali.
Potom sa ponúka chlieb a miska čerstvo podojeného mlieka. Keďţe
sú tri hrnčeky alebo vydlabané tekvice, neviem, najprv je Jeţiš, Šimon
a Judáš. Potom Ján - ktorému Jeţiš podáva svoju šálku - s Lévim a Joze-
fom, posledný sa naje Eliáš.
Ovce uţ neţerú, zoskupujú sa do veľkej uzavretej skupiny v očakáva-
ní, ţe ich azda zavedú do ohrady. Ale namiesto toho vidím, ţe ich traja
415
pastieri vedú do lesa, pod jednoduchý prístrešok z konárov, obohnaný
povrazmi. Pastieri sa dávajú do práce, aby pripravili seno na usdanie pre
Jeţiša a učeníkov. Zapaľujú ohne, azda kvôli lesnej zveri.
Unavení Judáš a Ján sa natiahnu a o chvíľu zaspia. Šimon by chcel
robiť Jeţišovi spoločnosť. Ale zakrátko aj on zaspí, sediac na sene chrb-
tom opretý o kôl.6 Zostáva hore Jeţiš s pastiermi. A rozprávajú - o Joze-
fovi, o Márii, o úteku do Egypta, o návrate... A potom, po týchto otáz-
kach lásky, sú tu závaţnejšie otázky - čo robiť, aby poslúţili Jeţišovi?
Ako by mohli, oni, nevzdelaní pastieri?
A Jeţiš učí a vysvetfuje: „Teraz chodím po Judei. Učeníci vás budú
stále informovať. Potom vás dám zavolať. Zatiaľ sa spojte. Dbajte, aby
jeden vedel o druhom a o tom, ţe jestvujem na svete ako Učiteľ a Spasi-
teľ. Oboznamujte s tým ľudí, ako viete. Nesľubujem vám, ţe vám uve-
ria. Mne sa dostalo výsmechu aj útokov. Aj vám sa ich dostane. Ale ako
ste vedeli byť silní a spravodliví v tomto očakávaní, buďte takými ešte
viac teraz, keď ste moji. Zajtra pôjdeme do Joty. Potom do Hebronu.
Môţete prísť?"
„Ó, áno! Cesty sú pre všetkých a pasienky sú Boţie. Iba v Betlehe-
me máme zákaz pre nespravodlivý hnev. Ostatné dediny vedia... ale sa
nám len vysmievajú a prezývajú nás ,opilcľ. A preto tu budeme môcť
vykonať len málo."
„Zavolám vás inam. Neopustím vás."
„Po celý ţivot?"
„Po celý môj ţivot."
„Nie. Najprv zomriem ja, Učiteľ. Som starý."
„Myslíš? Ja nie. Jedna z prvých tvárí, ktorú som videl, bola tvoja,
Eliáš. Bude i jedna z posledných. Odnesiem si so sebou vo svojej zre-
ničke tvoju tvár strápenú bolesťou pre moju smrť. Ale potom to bude
tvoja tvár, ktorá ponesie v srdci ţiaru víťazného rána, a s ňou budeš oča-
kávať smrť... Smrť - večné stretnutie s Jeţišom, ktorému si sa ako ma-
ličkému klaňal. Aj potom budú anjeli spievať Glória - ,pre človeka dob-
rej vôle'."
Uţ viac nepočujem, neţné videnie sa zahmlieva. Končí sa.
416
76. V Jote u pastiera Izáka, Sára a jej deti
12. január 1945
76.1 1 Svieţe údolie zurčiace vodami spenenej striebornej bystriny, tečúcej
smerom na juh medzi strminami, ktorá svojou svieţosťou kropí malé
pastviny pri brehoch. Zdá sa však, ţe jej miazga vystupuje aj na svahy,
také zelené ako pestrofarebný smaragd, čo vystupuje zo zeme pomedzi
kríky a húštiny aţ po vrcholce vysokých stromov pravého a vlastného
lesa, medzi ktorými je veľa orechov. Celá krajina je popretínaná otvo-
renými pásmami, zelenými náhornými rovinami so šťavnatou trávou,
zdravou a chutnou pašou pre stáda.
Jeţiš so svojimi učeníkmi a troma pastiermi zostupuje smerom k bys-
trine. Trpezlivo sa zastaví, keď treba počkať na zaostávajúcu ovcu alebo
na niektorého z pastierov, ktorý musí prihnať ovečku, čo vybočila z ces-
ty. Teraz je skutočne Dobrý pastier. Aj on si obstaral dlhý konár, aby
mohol odtláčať konáriky ostruţín, hlohu a plamienkov, ktoré vytŕčajú zo
všetkých strán a zadrapujú sa do šiat. Ten dopĺňa jeho postavu pastiera.
„Vidíš? Jota je tam dolu. Teraz prejdeme cez bystrinu, tam je brod,
ktorý sa uţíva v lete namiesto mosta. Cesta by bola kratšia z Hebronu.
Ale ty si to nechcel."
76.2 „Nie. Do Hebronu potom. Najprv vţdy k tomu, kto trpí.2 Mŕtvi uţ
netrpia, ak boli spravodliví. A Samuel bol spravodlivý. A potom, za mŕt-
vych, ktorí potrebujú modlitby, nie je potrebné modliť sa pri ich kos-
tiach. Kosti? Čo sú? Dôkaz moci Boha, ktorý stvoril človeka z prachu.
Ale nič viac. Aj ţivočích má kosti. Kostru má kaţdý ţivočích menej do-
konalú neţ človek. Iba človek, kráľ tvorstva, má vzpriamenú postavu,
ako kráľ nad svojimi poddanými, s tvárou, ktorá hľadí rovno a hore, do
výšin, kde má Otec príbytok, a nemusí pritom vykrúcať krk. Sú to však
vţdy len kosti. Prach, ktorý sa na prach obráti. Večná Dobrota rozhod-
la, ţe ich opäť pospája vo večný deň, aby dala ešte ţivšiu radosť blaho-
slaveným. Uváţte: Nielenţe sa duše spoja a budú sa milovať tak, ba eš-
te viac ako na zemi, ale budú sa tešiť i z toho, ţe sa opäť uvidia s takým
výzorom, aký mali na zemi - kučeravé a milé deti ako tvoje, Eliáš, otco-
via a matky so srdcom a láskyplnou tvárou ako je vaša, Lévi a Jozef. Ba
ty, Jozef, konečne spoznáš tie tváre, za ktorými ti je clivo. Tam hore uţ
nebudú siroty, nebudú vdovy medzi spravodlivými... Príhovor za mŕt-
vych sa môţe vykonať všade. Je to modlitba ducha za ducha toho, kto-
rý bol s nami spojený, k dokonalému Duchovi, ktorý je Boh a ktorý je
417
všade. Ó, svätá sloboda všetkého toho, čo je duchovné! Nijaké vzdia-
lenosti, ţiadne vyhnanstva, nijaké väzenia, ţiadne hroby... Nič, čo by
rozdeľovalo alebo spútavalo do bolestnej nemohúcnosti to, čo je mimo
a ponad putá tela. Vy so svojou lepšou časťou pôjdete k vašim milova-
ným. Oni so svojou lepšou časťou prídu k vám. A všetko sa bude točiť
- z tohto rozliatia duchov, ktorí sa milujú - okolo večnej opory, oko-
lo Boha, najdokonalejšieho ducha, Stvoriteľa všetkého, čo bolo, je a bu-
de, okolo Lásky, ktorá vás miluje a učí vás milovať... 3 Myslím, ţe uţ 76.3
sme pri brode. Vidím rad kameňov vyčnievajúcich nad hladinu v plyt-
kej vode."
„Áno, toto je brod, Učiteľ. V čase vysokej hladiny vody je to hlučná
kaskáda, teraz je to iba sedem pramienkov vody, ktoré sa smejú medzi
šiestimi veľkými kameňmi brodu."
Vskutku, na dne bystriny je uloţených šesť veľkých štvoruhlastých
balvanov. Sú od seba vzdialené na piaď a voda, predtým spojená v jedi-
nej jagavej stuhe, sa rozdeľuje na sedem menších stuţiek, ktoré sa poná-
hľajú, aby sa za brodom opäť spojili do jediného čerstvého prúdu, kto-
rý ţblnkotavo odteká po štrkovitom dne.
Pastieri dozerajú na prechod oviec, z ktorých časť prechádza po ska-
lách a časť radšej zíde do vody hlbokej nie viac ako piaď a pije z tejto šu-
miacej diamantovej vlny.
Jeţiš prejde po kameňoch a učeníci za ním. Pokračujú v ceste na dru-
hom brehu. 4 „Povedal si mi, ţe chceš dať vedieť Izákovi, ţe si tu, ale nechceš vojsť 76.4
do dediny?"
„Áno, tak chcem."
„Potom bude dobre, keď sa rozdelíme. Ja pôjdem k nemu, Lévi a Jo-
zef zostanú s vami a so stádom. Odtiaľto vystúpim. Poponáhľam sa."
A Eliáš sa pustí vystupovať hore brehom, smerom k belejúcim sa do-
mom, ktoré tam navrchu ţiaria na slnku. Zdá sa, ţe pôjdem za ním. Uţ
je pri prvých domoch. Ide cestičkou medzi domami a záhradami. Krá-
ča niekoľko desiatok metrov. Potom zabočí na širšiu cestu a z nej vchá-
dza na námestie.
Nepovedala som, ţe toto všetko sa deje v skorých ranných hodinách.
Hovorím to teraz, aby som vysvetlila, ţe na námestí je ešte trh a gazdin-
ky a predavači vykrikujú okolo stromov, ktoré vrhajú na námestie tieň.
Eliáš ide smelo aţ po miesto, kde sa námestie opäť zuţuje do cesty,
do celkom peknej ulice. Azda najkrajšej v dedine. Na rohu stojí domček,
418
lepšie povedané jedna miestnosť s otvorenými dverami. Takmer vo dve-
rách biedna posteľ a na nej na kosť vychudnutý chorý, ktorý od kaţdé-
ho okoloidúceho bedákajúc prosí o almuţnu.
Eliáš prudko vojde. „Izák... to som ja."
„Ty? Nečakal som ťa. Prišiel si minulý mesiac."
„Izák... Izák... Vieš, prečo som prišiel?"
„Neviem... Si dojatý... Čo sa deje?"
„Videl som Jeţiša z Nazareta, muţa, uţ je Rabbi. Prišiel ma vyhľa-
dať... a chce nás vidieť. Ó, Izák! Je ti zle?"
Naozaj Izák ochabol. Akoby zomieral. Ale pozviecha sa: „Nie. Tá
správa... Kde je? Ako vyzerá? Ó! Keby som ho mohol vidieť!"
Je dolu, v údolí. Posiela ma, aby som ti povedal takto, presne takto:
,Príď, Izák, lebo ťa chcem vidieť a poţehnať/ Teraz zavolám niekoho,
kto by mi pomohol, a znesiem ťa dolu."
„Tak povedal?"
„Tak. Ale čo robíš?"
„Idem."
Izák odstrčí prikrývky, pohne nehybnými nohami, zhodí ich zo
slamníka, dotkne sa nimi podlahy a ešte trochu neisto a kolísavo vsta-
ne. Všetko v jednom okamihu. Eliáš len vyvaľuje oči... a napokon po-
chopí a zakričí...
Objaví sa nejaká zvedavá ţenička. Vidí chorého na nohách, ako sa za-
haľuje do jednej z prikrývok, lebo nemá nič iné. Ţena sa s krikom stratí.
„Poďme... poďme tadiaľ, aby sme zmizli čím prv a nemali tu dav ľu-
dí... Rýchlo, Eliáš."
Vybehnú cez bránku zadnej záhradky, odstrčia plôtik zo suchých ko-
nárov a sú vonku. Uháňajú chatrnou uličkou, potom dolu cestou medzi
záhradami a z tej dolu cez lúky a kroviny aţ k bystrine. 5 „Aha, tam je Jeţiš," vraví Eliáš a ukazuje naň prstom. „Ten vysoký,
krásny, plavovlasý, oblečený v bielom, s červeným plášťom..."
Izák uteká, razí si cestu cez pasúce sa stádo a s výkrikom víťazstva, ra-
dosti a poklony sa zloţí k Jeţišovým nohám.
„Vstaň, Izák. Prišiel som ti priniesť pokoj a poţehnanie. Vstaň, nech
ti vidím do tváre."
Ale Izák nemôţe vstať. Príliš veľa citov naraz, ostáva vo svojom šťast-
nom plači na zemi.
„Prišiel si ihneď. Nepýtal si sa, či môţeš..."
„Povedal si mi, aby som prišiel... a prišiel som."
419
„Ani nezavrel dvere, ani nepozbieral almuţnu, Učiteľ."
„To nič. Anjeli budú stráţiť v jeho príbytku. Si rád, Izák?"
„Ó, Pane!"
„Volaj ma Učiteľ."
„Áno, Pane, Učiteľ môj. Aj keby som nebol uzdravený, bol by som
blaţený, ţe ťa vidím. Ako som len mohol nájsť toľko milosti u teba?"
„Pre svoju vieru a trpezlivosť, Izák. Viem, koľko si trpel..."
„Nič, nič! Uţ nič! Našiel som ťa! Ţiješ! Si tu! Toto je naozaj... Ostat-
né, všetko ostatné prešlo. Ale, Pane a Učiteľu, teraz uţ neodídeš, však?"
„Izák, musím evanjelizovať celý Izrael. Idem... Keď však ja nemô-
ţem zostať, ty mi vţdy môţeš poslúţiť a nasledovať ma.6 Chceš byť mo-
jím učeníkom, Izák?"
„Ó! Ale nebudem dobrý!"
„Budeš vedieť vyznávať, ţe Ja som? Vyznávať to aj napriek výsmechu
a vyhráţkam? A hovoriť, ţe som ťa zavolal a ty si prišiel?"
„Aj keby si to nechcel, o všetkom by som hovoril. V tom by som ťa
neposlúchol, Učiteľ. Odpusť, ţe to hovorím."
Jeţiš sa usmeje. „Vidíš teda, ţe si dobrý, aby si bol učeníkom?"
„Ó, ak je to len toto robiť! Myslel som si, ţe to bude ťaţšie. Ţe by si
to ţiadalo chodiť do školy k rabínom, aby sa mohlo slúţiť tebe, Rabbi-
mu rabínov... a chodiť do školy na starobu..." Muţ má aspoň päťde-
siat rokov.
„Školu si uţ vychodil, Izák."
Ja? Nie."
„Ty, áno. Či si neprestával veriť a milovať, ctiť si Boha a blíţneho
a dobrorečiť im, nezávidieť, netúţiť po tom, čo patrilo druhým, a ani
po tom, čo bolo tvoje a uţ to nemáš, či si neprestával hovoriť pravdu,
aj keď ti to škodilo, a nesmilnil si so Satanom, lebo si nepáchal hriechy?
Nerobil si toto všetko počas tých tridsiatich rokov nešťastia?"
„Áno, Učiteľ."
„Vidíš. Školu si vychodil. Len tak pokračuj a pridaj odhalenie môjho
jestvovania na svete. Nič iné netreba robiť."
„Uţ som o tebe kázal, Jeţiš. Deťom, ktoré prichádzali, keď som chro-
mý prišiel do tejto dediny a prosil o chlieb, a vykonával ešte nejaké prá-
ce pri strihaní vlny a pri spracovaní pokrmov z mlieka. A aj potom, keď
prichádzali k mojej posteli, keď uţ choroba bola silná a postihla ma od
pása nadol. Rozprával som o tebe vtedajším deťom aj dnešným deťom,
ich deťom... Deti sú dobré a vţdy veria... Hovoril som o tom, kedy si
420
sa narodil... o anjeloch... o hviezde a mudrcoch... a o tvojej matke...
Ó, povedz mi! Ţije?"
„Ţije a pozdravuje ťa. Stále o vás rozprávala."
„Ó, vidieť ju tak!"
„Uvidíš ju. Prídeš raz k nám. Mária ťa pozdraví - priateľ."
„Mária... áno. To je akoby mať v ústach med, vyslovovať to meno...
76.7 7 V Jote je jedna ţena, teraz uţ ţena, onedlho matka svojho štvrtého die-
ťaťa, ktorá kedysi bola dievčatkom, jednou z mojich malých priateliek...
a svojim deťom dala mená - prvým dvom Mária a Jozef a keďţe sa ne-
odváţila volať tretieho Jeţiš, nazvala ho Emanuel pre vyprosenie blaha
sebe, svojmu rodu a Izraelu. A rozmýšľa, aké meno dá štvrtému, ktorý
sa narodil pred šiestimi dňami. Ó! Keď sa dozvie, ţe som uzdravený!
A ţe ty si tu! Sára je dobrá ako matkin chlieb a dobrý je aj jej muţ Joa-
chim. A ich rodičia? Ich zásluhou ţijem. Vţdy ma prichýlili a boli mi
nápomocní.
„Poďme k nim poprosiť o prístrešie počas hodín horúčavy a priniesť
im poţehnanie za ich milosrdnú lásku."
„Tadiaľto, Učiteľ. Je to pohodlnejšie pre stádo, aj aby sme unikli pred
ľuďmi, ktorí sú určite rozrušení. Tá starká, ktorá ma videla vstávať, urči-
te o tom hovorila."
76.8 8 Idú po prúde, odbočia od neho viac juţnejšie, pokračujú po chod-
níku, ktorý dosť prudko stúpa. Sledujú horský výbeţok v tvare lodnej
provy. Teraz je tok v opačnom smere toho, kto stúpa. Steká do hĺbky
medzi dva chrbty hôr, ktoré sa pretínajú a tvoria krásnu priľahlú doli-
nu.
Spoznávam to miesto. Nemoţno si ho pomýliť s iným. Je to miesto
z videnia Jeţiša s deťmi, ktoré som mala minulej jari.* Zvyčajný kamen-
ný múrik ohraničuje majetok, ktorý sa zvaţuje do údolia. Sú tu lúky
s jabloňami, figovníkmi, orechmi. Tam je dom, celý biely v zeleni, so
svojím vyčnievajúcim traktom, ktorý chráni schodište a vytvára arkier aj
kolonádu, tam je malá kupola navrchu, tam záhrada so studňou, pergo-
la a záhony...
Z domu počuť veľký krik. Izák ide dopredu. Vchádza. Zvolá silným
hlasom: „Mária, Jozef, Emanuel! Kde ste? Poďte k Jeţišovi."
Pribehnú traja drobci - asi päťročné dievčatko a dvaja chlapci stvor
a dvojročný, posledný je ešte trocha neistý v chôdzi. Zostanú s otvo-
* Videnie opísané 7. februára 1944, uvedené v kapitole 396.
421
renými ústami pred... znovu postaveným na nohy. Potom dievčatko
vykríkne: „Izák! Mama! Izák je tu! Judita videla dobre!*
Z izby, odkiaľ je počuť veľký krik, vychádza ţena, kvitnúca matka,
tmavovlasá, vysoká, pekná - ako v minulom videní. Oblečená v nádher-
ných sviatočných šatách z bieleho ľanu, akoby v bohatej blúzke, ktorá
v záhyboch siaha aţ po členky, v páse stiahnutá stuhou s pestrofarebný-
mi pásikmi, ktorá jej nádherne tvaruje postavu v bokoch a z ktorej vza-
du padajú strapce aţ po kolená. Vpredu je roztvorená a prichytená vo
výške pásu sponou jemnej zlatníckej práce. Ľahký závoj so vzorom vet-
vičiek farebných ruţí na slonovinovom podklade je prichytený na čier-
nych vrkočoch. Vyzerá ako malý turban a potom padá zo šije v naria-
sených záhyboch cez plecia na prsia. Na hlave ho pridrţiava korunka
medailí zviazaných retiazkou. Z uší visia ťaţké okrúhle náušnice a na kr-
ku sťahuje tuniku strieborný náhrdelník, ktorý prechádza cez očká šiat.
Na rukách ťaţké strieborné náramky.
„Izák! Ale ako? Judita... Myslela som, ţe slnko ju pobláznilo... Ty
chodíš! Ale čo sa stalo?"
„Spasiteľ! Ó, Sára! On je! Prišiel!"
„Kto? Jeţiš z Nazareta? Kde je?"
„Tam! Za orechom a pýta sa, či ho prijmeš!"
Joachim! Matka! Vy všetci, poďte! Je tu Mesiáš!"
Ţeny, muţi, chlapci, deti beţia von a kričia a vrieskajú... Ale keď
zbadajú Jeţiša, vysokého a vznešeného, strácajú všetko oduševnenie
a zostanú ako skamenení.
„Pokoj tomuto domu a vám všetkým. Pokoj a Boţie poţehnanie." Je-
ţiš kráča pomaly ku skupine a usmieva sa. „Priatelia, chcete poskytnúť
pohostinstvo pocestnému?" A usmeje sa ešte viac.
Jeho úsmev premôţe bázeň. Manţel naberá odvahu prehovoriť:
„Vojdi, Mesiáš. Milovali sme ťa, hoci sme ťa nepoznali. Viac ťa budeme
milovať, keď ťa spoznáme. Dnes máme v dome sviatok z troch dôvodov
- kvôli tebe, kvôli Izákovi a kvôli obriezke môjho tretieho syna. Poţeh-
naj ho, Učiteľ. Ţena, prines dieťa! Vstúp, Pane." 9 Vchádzajú do sviatočne vyzdobenej izby. Stoly a nápoje, všade ko-
berce a vetvičky.
Vracia sa Sára s pekným novorodencom v náručí. Ukazuje ho Jeţišovi.
„Nech je s ním vţdy Boh. Ako sa volá?"
„Ešte nevieme. Toto je Mária, toto Jozef, toto Emanuel, a tento...
nemá ešte meno..."
422
Jeţiš uprene hľadí na manţelov a usmeje sa: „Pohľadajte meno. Ak
má byť dnes obrezaný..."
Manţelia hľadia na seba, hľadia na Jeţiša, otvoria ústa a zavrú ich
bez toho, ţeby čosi povedali. Všetci dávajú pozor.
Jeţiš nalieha: „Toľko veľkých mien, neţných, poţehnaných, majú
dejiny Izraela. Tie najneţnejšie a najpoţehnanejšie sú uţ dané. Ale azda
je tu ešte niekto."
Obaja manţelia vyrazia spolu: „Tvoje, Pane!" A manţelka zakončí:
„Ale je príliš sväté..."
Jeţiš sa usmeje a spýta: „Kedy bude obrezaný?"
„Čakáme na obriezkam."
„Zostanem na obrade. A zatiaľ vám ďakujem za môjho Izáka. Teraz
uţ nepotrebuje dobrých ľudí. Ale dobrí ešte potrebujú Boha. Pomeno-
vali ste treťorodeného ,Boh s nami'. Boha ste však mali, odkedy ste pre-
javili lásku môjmu sluţobníkovi. Buďte poţehnaní. Na zemi aj v nebi sa
bude pamätať na váš čin."
„Izák teraz odchádza? Opúšťa nás?"
„Trápi vás to? Ale on musí slúţiť svojmu Učiteľovi. Vráti sa však a aj
ja prídem. Vy medzitým rozprávajte o Mesiášovi... Je treba veľa rozprá-
76.10 vať, aby sa svet nechal presvedčiť! 10
Ale uţ je tu očakávaný."
Vstúpi pompézna osobnosť so sluhom. Pozdravy a úklony. „Kde je
dieťa?" pýta sa dôstojne.
„Tu je. Ale pozdrav Mesiáša. Je tu."
„Mesiáš...? Ten, čo uzdravil Izáka? Viem. Ale... Pohovoríme si
o tom neskôr. Veľmi sa ponáhľam. Dieťa a jeho meno."
Prítomní sú zahanbení muţovým správaním. Ale Jeţiš sa usmieva,
ako keby nezdvorilosti neboli kvôli nemu. Vezme malého, dotkne sa je-
ho malého čielka svojimi krásnymi prstami, akoby na zasvätenie, a vra-
ví: Jeho meno je Jesai" a vráti ho otcovi, ktorý odchádza s namysleným
muţom a ďalšími do vedľajšej izby. Jeţiš zostane na svojom mieste, kým
sa nevrátia s dieťaťom, ktoré zúfalo vreští.
„Podaj mi malého, ţena. Uţ nebude plakať," povie, aby utešil ustrá-
chanú matku. Dieťa naozaj stíchne, keď ho poloţia na Jeţišove kolená.
Jeţiš vytvorí okolo seba skupinku, so všetkými drobcami, s pastier-
mi a učeníkmi. Vonku počuť bľačanie oviec, ktoré Eliáš vohnal do ohra-
dy. V dome zavládne hluk oslavy. Jeţišovi a jeho spoločníkom prinášajú
sladkosti a nápoje. No Jeţiš ich rozdeľuje malým.
„Ty nepiješ, Učiteľ? Neprijmeš? Dávame to zo srdca."
423
„Viem, Joachim, a zo srdca to prijmem. Ale nechaj, aby som najprv
uspokojil deti. Sú mojou radosťou..."
„Netráp sa nad rým človekom, Učiteľ."
„Nie, Izák. Modlím sa, aby uvidel svetlo. Ján, choď ukázať tým dvom
deťom ovečky. 11
A ty, Mária, poď bliţšie a povedz mi - kto som?" 76.11
„Ty si Jeţiš, Syn Márie z Nazareta, narodený v Betleheme. Izák ťa vi-
del a dal mi meno tvojej mamy, aby som bola dobrá."
„Musíš byť dobrá ako Boţí anjel, čistá viac neţ rozkvitajúca horská ľa-
lia, náboţná ako najsvätejší levita, aby si ju napodobňovala. Budeš taká?"
„Áno, Jeţiš."
„Dievčatko, povedz Učiteľ alebo Pán."
„Nechaj, Judáš, nech ma volá mojím menom. Iba keď je na perách
nevinných, nestráca zvuk, ktorý má na perách mojej matky. Všetci po
stáročia budú vyslovovať toto meno, niekto z jedného dôvodu, iný
z iného, a mnohí aj preto, aby ho preklínali. Iba nevinní, bez vypočí-
tavosti a nenávisti, budú ho vyslovovať s rovnakou láskou ako táto ma-
ličká a moja matka. Aj hriešnici ma budú volať, lebo budú potrebovať
zľutovanie. Ale moja matka a deti! Prečo ma voláš Jeţiš?" opýta sa a po-
hladká maličkú.
„Lebo ťa mám rada... ako otca, mamu a svojich bračekov," povie
a objíma Jeţišovi kolená a smeje sa so zodvihnutou tváričkou.
A Jeţiš sa skloní a pobozká ju... a takto sa všetko končí.
77. V Hebrone v dome Zachariáša, stretnutie s Aglae
13. január 1945 1 Jeţiš kráča v strede skupinky, pred ktorou ide stádo oviec, pášucich 77.1
sa na brehu na tráve. „Okolo ktorej hodiny tam prídeme?" opýta sa.
„Okolo tretej. Je to asi desať míľ," odpovie Eliáš.
„A potom pôjdeme do Kariotu?" spýta sa Judáš.
„Áno. Pôjdeme tam."
„A nebolo kratšie ísť do Kariotu z Joty? Nemalo by to byť veľa. Však-
ţe, pastier?"
„O dve míle viac, moţno kúsok menej alebo kúsok viac."
„Tak ich prejdeme viac ako dvadsať kvôli ničomu."
Judáš, prečo si taký nepokojný?" pýta sa Jeţiš.
„Nie nepokojný, Učiteľ. Ale sľúbil si mi, ţe prídeš k nám..."
424
„Prídem tam. Vţdy dodrţiavam svoje sľuby."
„Zariadil som, aby dali vedieť mojej matke... a ty, ostatne, si povedal
- s mŕtvymi sme aj duchovne spojení."
„To som povedal. Ale, Judáš, uvaţuj - ty si ešte pre mňa netrpel. Títo
trpia uţ tridsať rokov a nikdy nezradili ani len spomienku na mňa. Ani
len spomienku. Nevedeli, či som ţivý či mŕtvy... a predsa zostali verní.
Spomínali si na mňa ako na novorodenca, dieťa bez všetkého, ktoré len
plakalo a pilo mlieko... a predsa ma vţdy uctievali ako Boha. Kvôli mo-
jej veci ich napádali, zlorečili a prenasledovali ako hanbu Judey. A pred-
sa ich viera pod útokmi nezakolísala, nevysušila sa, ba zapúšťala korene
hlbšie a stávala sa silnejšou." 2 „Mimochodom. Uţ niekoľko dní ma páli na perách otázka. Sú to tvo-
ji a Boţí priatelia, však? Anjeli ich poţehnali nebeským pokojom, však?
Oni zostali spravodliví proti všetkým pokušeniam, však? Vysvetli mi teda,
prečo boli nešťastní? A Anna? Zabili ju preto, lebo ťa mala rada..."
„A z toho usudzuješ, ţe moja láska a láska ku mne prináša nešťastie."
„Nie... ale..."
„Ale je to tak. Je mi ľúto, ţe ťa vidím takého uzavretého voči svetlu
a natoľko ovládaného ľudským. Nie, nechaj, Ján, a ty tieţ, Šimon. Som
radšej, keď hovorí. Ja nikdy nevyčítam. Iba chcem, aby sa duše otvorili,
aby som mohol do nich vloţiť svetlo. Poď sem, Judáš, počúvaj. Vychá-
dzaš z úsudku, ktorý je spoločný mnohým teraz ţijúcim ľuďom a mno-
hým, ktorí budú ţiť neskôr. Povedal som - z úsudku. Mal by som po-
vedať - z omylu. Ale pretoţe ho robíte bez zlomyseľnosti, z neznalosti
pravdy, nie je to omyl, je to iba nedokonalý úsudok, akým môţe byť
úsudok dieťaťa. A ste deti, úbohí ľudia. A ja, Učiteľ, som tu, aby som
z vás urobil dospelých, schopných rozlišovať pravé od falošného, dob-
ré od zlého, lepšie od dobrého. Počúvajte teda. Čo je ţivot? Je to čas za-
stavenia, povedal by som predpeklie predpeklia, ktoré vám Boh Otec
dáva, aby vyskúšal váš charakter dobrých alebo zlých synov a aby vám
na základe vašich skutkov určil budúcnosť, ktorá bude uţ bez zastavení
a skúšok. Povedzte mi teraz vy: Bolo by správne, keby niekto - pretoţe
dostal zriedkavé dobro mať moţnosť slúţiť Bohu osobitným spôsobom
- mal aj ustavičné dobro po celý ţivot? Nezdá sa vám, ţe uţ veľa dostal,
a preto si teda môţe povedať, ţe je blaţený, hoci v ľudskom ponímaní
blaţený nie je? Nebolo by nesprávne, keby ten, čo uţ má svetlo Boţie-
ho zjavenia v srdci a úsmev čistého svedomia, mal ešte pozemské pocty
a majetky? A nebolo by to aj nerozumné?"
425
3 „Učiteľ, ja hovorím, ţe by to bolo aj znesväcujúce. Prečo dávať ľud-
ské radosti tam, kde si ty? Ak má niekto teba - a títo ťa mali, oni, jediní
boháči v Izraeli, lebo ťa mali tridsať rokov -, nepotrebuje mať iné. Ne-
kladie sa ľudsky predmet na obetu zmierenia... a zasvätená nádoba slú-
ţi len na posvätné pouţitie. Títo sú zasvätení odo dňa, keď uvideli tvoj
úsmev... a nič, nie, nič okrem teba nesmie vojsť do ich srdca, ktoré má
teba. Kieţby som bol ja ako oni!" povie Šimon.
„Ty však, odkedy si uvidel Učiteľa a bol si uzdravený, si sa poponá-
hľal prevziať vlastníctvo svojho majetku," odpovie ironicky Judáš.
„To je pravda. Prikázal som to, aj som to urobil. Ale vieš prečo? Ako
môţeš súdiť, ak nevieš všetko? Môj konateľ mal jasné príkazy. Teraz,
keď sa Šimon Horlivec uzdravil - a uţ mu nepriatelia nemôţu škodiť vy-
lúčením, ani prenasledovaním, lebo patrí uţ len Kristovi a nepatrí sek-
te, má Jeţiša a stačí -, Šimon môţe disponovať svojím majetkom, ktorý
mu spravoval istý čestný, verný človek. A ja, ešte nejakú dobu majiteľ,
som mu prikázal vykonať úpravy, aby som majetok mohol lepšie predať
a mohol povedať... nie, to nepoviem."
„To povedia za teba anjeli, Šimon, a zapíšu to do večnej knihy," po-
vie Jeţiš.
Šimon hľadí na Jeţiša. Dva pohľady sa stretnú, jeden prekvapený,
druhý ţehnajúci.
„Ako vţdy, nemám pravdu."
„Nie, Judáš. Máš zmysel pre praktické veci. Ty sám to hovoríš."
„Ó! Ale s Jeţišom! Aj Šimon Peter lipol na zmysle pre praktickosť,
teraz však...! Aj ty, Judáš, sa staneš takým, ako on. Ešte si krátko s Uči-
teľom, my sme dlhšie, a uţ sme sa polepšili," povie Ján, vţdy jemný
a zmierujúci.
„Nechcel ma. Ináč by som mu uţ patril od Veľkej noci." Judáš má
dnes skutočne zlú náladu.
Jeţiš preruší tému a povie Lévimu: „Uţ si bol niekedy v Galilei?"
„Áno, Pane.
„Pôjdeš so mnou, zavedieš ma k Jonášovi. Poznáš ho?"
„Áno. Na Veľkú noc sme sa stále vídavali. Chodieval som k nemu,
vtedy."
Jozef skloní hlavu, je skleslý. Jeţiš to zbadá. „Spolu nemôţete ísť.
Eliáš by zostal pri ovciach sám. Ale ty pôjdeš so mnou aţ po prechod pri
Jerichu, kde sa na istý čas oddelíme. Potom ti poviem, čo máš robiť."
„My uţ nič?"
426
„Aj vy, Judáš, aj vy."
77.4 4 „Uţ vidno domy," povie Ján, ktorý kráča pár krokov pred ostatný-
mi.
„To je Hebron. So svojím chrbtom sa vypína ako bašta medzi dvoma
riekami. Vidíš, Učiteľ? To domisko tam uprostred zelene, trošku vyššie
ako ostatné? To je Zachariášov dom."
„Pridajme do kroku."
Posledný úsek cesty prejdú rýchlo. Vchádzajú do dediny. Kopýtka
oviec hrkajú ako kastanety na nepravidelných kameňoch cesty, tu takto
pôvodne vydláţdenej. Prichádzajú k domu. Ľudia sa pozerajú na skupi-
nu muţov rôzneho vzhľadu, veku a oblečenia medzi bielymi ovcami.
„Ó! Je iný! Tu bol plot!" povie Eliáš. Teraz je namiesto plota kovaná
brána, ktorá zacláňa výhľad, a aj múr ohrady je vyšší ako človek, a pre-
to nie je nič vidieť.
„Moţno bude otvorené zozadu. Poďme." Obídu rozsiahly štvorcový
či lepšie povedané pravouhlý múr, no ten je všade rovnaký.
„Nedávno postavený múr," povie Ján a prezerá si ho. „Nie je popras-
kaný a na zemi sú ešte kamene od malty."
„Nevidím ani hrob... Bol pri lese. Teraz je les za múrom a ... zdá sa,
ţe patrí všetkým. Pília tam drevo..." Eliáš je zmätený.
77.5 5 Nejaký staručký, nízky, ale mocný muţ, drevorubač prestane pí-
liť zhodený kmeň a pozoruje skupinu. Po chvíli im prichádza v ústrety:
„Koho hľadáte?"
„Chceli sme vojsť do domu, aby sme sa pomodlili pri Zachariášo-
vom hrobe."
„Uţ tu nie je hrob. Neviete? Kto ste?"
Ja som priateľ Samuela, pastiera, on..."
„Netreba, Eliáš," vraví Jeţiš. Eliáš stíchne.
„Ach, Samuel...! Hej! Ale odkedy je Ján, syn Zachariáša vo väzení,
dom uţ nie je jeho. Je to nešťastie, lebo celý výnos zo svojho majetku
dával chudobným v Hebrone. V jedno ráno prišiel ktosi z Herodesov-
ho dvora, vyhodil von Joela, zapečatil dom, potom sa vrátil s remesel-
níkmi a začal dvíhať múr... Tam v rohu bol hrob. Nechcel ho... a raz
ráno sme ho našli poškodený, dopoly zbúraný... pomiešané biedne kos-
ti... Pozbierali sme ich, ako sa dalo... Teraz sú v truhle... A v dome
kňaza Zachariáša si ten nehanebník drţí svoje milenky. Teraz je tam
akási komediantka z Ríma. Preto zdvihol múr. Nechce, aby sa videlo...
Kňazov dom a bordel! Dom zázraku a Predchodcu! Lebo určite ním je,
427
ak dokonca nie je Mesiáš. A koťko nepríjemností sme mali pre Krstiteľa!
On je však náš veľký! Skutočne veľký! Uţ keď sa narodil, stal sa zázrak.
Alţbeta, stará ako vysušený bodliak, sa stala plodnou ako jabloň v me-
siaci adar, prvý zázrak. Potom prišla jej sesternica, ktorá bola svätá, po-
môcť jej a rozviazať kňazovi jazyk. Volala sa Mária. Pamätám si na ňu.
Hoci ju bolo vidieť len veľmi zriedkavo. Ako to bolo, neviem. Hovo-
rí sa, ţe aby urobila Alţbetu šťastnou, dovolila Zachariášovi poloţiť je-
ho nemé ústa na svoje gravidné lono alebo ţe mu vloţila svoje prsty do
úst. Neviem to dobre. Isté je, ţe po deviatich mesiacoch mlčania Zacha-
riáš prehovoril a vzdával chvály Pánovi a povedal, ţe je tu Mesiáš. Viac
nevysvetlil. Ale moja ţena, ktorá tam bola v ten deň, uisťuje, ţe vtedy,
keď Zachariáš vzdával chvály Pánovi, povedal aj to, ţe jeho syn bude
Mesiášovým predchodcom. Ja však vravím: Nie je to tak, ako ľudia ve-
ria. Ján je Mesiáš a ide pred Pánom tak, ako Abrahám pred Bohom. Ne-
mám pravdu?"
„Máš pravdu, pokiaľ ide o Krstiteľovho ducha, ktorý vţdy predchá-
dza pred Bohom. Nemáš však pravdu, pokiaľ ide o Mesiáša."
„Teda tá, o ktorej sa hovorilo, ţe je matka Boţieho Syna - to pove-
dal Samuel -, nie je pravda, ţe ňou je? Uţ neţije?"
Je ňou. Mesiáš sa narodil a predchádza ho ten, ktorý zdvihol svoj
hlas na púšti, ako povedal prorok."*
„Ty si prvý, ktorý o tom ubezpečuješ. Poslednýkrát, keď Joel odnie-
sol Jánovi ovčiu koţušinu, ako to robil kaţdý rok pred príchodom zimy,
a pýtal sa ho na Mesiáša, nepovedal: Je tu/ Keď to on povie..."
„Človeče, ja som bol Jánovým učeníkom a počul som ho povedať:
,Hľa, Baránok Boţí* ukazujúc..." hovorí Ján.
„Nie, nie. Baránok je on. Pravý Baránok, ktorý vyrastal sám od se-
ba a takmer nepotreboval matku ani otca. Len čo sa stal synom Zákona,
utiahol sa do jaskýň v horách obrátených k púšti a tam vyrastal v roz-
hovoroch s Bohom. Alţbeta a Zachariáš zomreli, a on neprišiel. Pre ne-
ho bol otcom i matkou Boh. Niet väčšieho svätca, ako je on. Pýtajte sa
v celom Hebrone. Hovorieval to Samuel, ale museli mať pravdu Betle-
hemčania. Ján je Boţí svätý.
„Keby ti niekto povedal: ,Mesiáš som ja/ čo by si povedal?" opýta
sa Jeţiš.
„Nazval by som ho rúhačom a zahnal by som ho kameňmi."
* Iz 40, 3.
428
„A keby urobil zázrak, aby dokázal svoje bytie?"
„Povedal by som, ţe je posadnutý. Mesiáš príde, keď sa Ján zjaví vo
svojom pravom bytí. Herodesova nenávisť je toho dôkazom. On, preši-
baný, vie, ţe Ján je Mesiáš."
„Nenarodil sa v Betleheme."
„Ale keď bude oslobodený, potom, ako sám ohlasoval svoj blíz-
ky príchod, zjaví sa v Betleheme. Aj Betlehem to očakáva. Zatiaľ... ó!
Choď, ak máš odvahu, a pohovor si s Betlehemčanmi o inom Mesiášo-
vi... a uvidíš."
„Máte synagógu?"
„Áno. Tadiaľto, rovno, dvesto krokov po tejto ceste. Nemôţeš sa po-
mýliť. Je pri nej truhla s porušenými zvyškami."
„Zbohom. Nech ťa Pán osvieti."
Odchádzajú. Idú dopredu.
77.6 6 Pri bráne stojí mladá, výstredné oblečená ţena. Je prekrásna. „Pane,
chceš vojsť do domu? Vojdi."
Jeţiš sa na ňu uprene zahľadí, prísne ako sudca, a nehovorí.
Prehovorí Judáš, podporovaný všetkými: „Len zmizni, nehanebnica!
Nepoškvrňuj nás svojím dychom, suka vyhladovaná!"
Ţena sa začervená a skloní hlavu. Je zmätená a chce utiecť, vysmieva-
ná uličníkmi a okoloidúcimi.
„Kto je taký čistý, ţe môţe povedať: ,Nikdy som netúţil po jablku,
ktoré ponúkla Eva?'" povie Jeţiš prísne a dodá: „Ukáţte mi takého a ja
ho pozdravím ,svätý\ Nikto? Ak sa teda, nie z opovrhnutia, ale zo sla-
bosti, cítite neschopní priblíţiť sa k nej, tak odíďte. Nenútim slabých do
nerovných zápasov. Ţena, chcel by som vojsť. Tento dom patril jedné-
mu môjmu príbuznému. Je mi drahý."
„Vstúp, Pane, ak sa ma neštítiš."
„Nechaj otvorené dvere. Aby svet videl a neohováral..."
Jeţiš kráča váţne, slávnostne. Ţena sa mu veľmi úctivo ukloní a ne-
odvaţuje sa ani pohnúť. Ale ostré poznámky zástupu ju pichajú do krvi.
Uteká aţ na koniec záhrady, zatiaľ čo Jeţiš ide aţ pod schodište, nazrie
cez privreté dvere, ale nevojde dnu. Potom ide tam, kde bol hrob a kde
je teraz akýsi pohanský chrámik.
„Kostí spravodlivých, aj keď vyschnuté a rozptýlené, rosia balzam očis-
ty a rozsievajú semená večného ţivota. Pokoj mŕtvym, ktorí ţili v dobre!
Pokoj čistým, ktorí odpočívajú v Pánovi! Pokoj tým, ktorí trpeli, ale ne-
chceli poznať neresti! Pokoj ozajstným veľkým sveta a neba! Pokoj!"
429
7 Ţenu zakrýva ţivý plot, popri ktorom kráča. Príde k Jeţišovi: „Pane!"
„Ţena!"
„Tvoje meno, Pane."
Jeţiš."
„Nikdy som ho nepočula. Som Rimanka, míma a tanečnica. Vyznám
sa len v chlipnostiach. Čo znamená to meno? Ja sa volám Aglae a... to
znamená neresť."
„Moje znamená Záchranca."
„Ako zachraňuješ? Koho?"
„Kto má dobrú vôľu zachrániť sa. Zachraňujem tým, ţe učím, aby ste
boli čistí, aby ste chceli poctivosť i za cenu bolesti, dobro za kaţdú ce-
nu." Jeţiš hovorí bez trpkosti, ale k ţene sa ani neobratí.
„Som stratená..."
Ja som ten, kto vyhľadáva stratených."
Ja som mŕtva."
Ja som ten, kto dáva ţivot."
Ja som špina a klamstvo."
Ja som čistota a pravda."
„Si aj dobrota, ty, ktorý sa na mňa nepozeráš, nedotýkaš sa ma a ne-
šliapeš po mne. Zmiluj sa nado mnou..."
„Ty maj najprv so sebou zmilovanie. So svojou dušou."
„Čo je duša?"
„To, čo robí z človeka boha, a nie ţivočícha. Neresť, hriech ju zabíja
a keď je duša zabitá, človek sa stáva odpudzujúcim zvieraťom."
„Môţem ťa ešte uvidieť?"
„Kto ma hľadá, nájde ma."
„Kde bývaš?"
„Kde srdcia potrebujú lekára a liek, aby sa znova stali počestnými."
„Teda... uţ ťa viac neuvidím... Ja bývam tam, kde nechcú lekára, ani
liek a počestnosť."
„Nič ti nebráni, aby si prišla tam, kde budem. Moje meno budú vy-
krikovať po uliciach a príde aţ k tebe. Zbohom."
„Zbohom, Pane. Dovoľ, aby som ťa volala Jeţiš. Ó, nie z dôver-
nosti...! Ale aby vošlo trochu spásy do mňa. Som Aglae, pamätaj na V CC
mna.
„Áno. Zbohom."
Ţena zostane vzadu, Jeţiš vychádza prísny. Hľadí na všetkých. Vidí
u učeníkov rozpaky a u Hebrončanov výsmech. Sluha zatvára bránu.
430
77.8 8Jeţiš ide rovno po ceste. Zaklope na synagógu.
Objaví sa nazlostený starec. Nedopraje Jeţišovi ani čas prehovoriť.
„Do synagógy, v tomto svätom mieste, je zakázaný vstup tým, čo pak-
tujú s neviestkami. Preč!"
Jeţiš sa bez slova obráti a pokračuje v ceste. Jeho spoločníci za ním.
Pokým neprídu za Hebron. Potom prehovoria.
„Zavinil si si to sám, Učiteľ," povie Judáš. „Pobehlica!"
Judáš, veru hovorím ti, ţe ťa predíde. A teraz, ty, ktorý ma napomínaš,
čo mi povieš o Judejčanoch? Na najsvätejších miestach Judey nás vysmia-
li a vyhnali... Ale je to tak. Príde čas, keď Samária a pohania sa budú kla-
ňať pravému Bohu a Pánov ľud bude poškvrnený krvou a zločinom... zlo-
činom, v porovnaní s ktorým hriech neviestok, ktoré predávajú svoje telo
a svoju dušu, bude drobnosťou. Nemohol som sa pomodliť nad kosťami
svojich bratrancov a spravodlivého Samuela. No nič. Odpočívajte, sväté
kosti, jasajte duchovia, ktorí ste v nich prebývali. Prvé zmŕtvychvstanie je
blízko. Potom príde deň, keď sa ukáţete anjelom ako Pánovi sluţobníci."
Jeţiš stíchne a všetko sa skončí.
78. V Kariote, smrť starého Šavla 14. január 1945
78.1 1 Mám dojem, ţe najstrmšia časť a tieţ najuţšie miesto v judejských
horách je medzi Hebronom a Jotou. Ale môţem sa aj mýliť, lebo toto
je širšie a rozľahlejšie údolie, otvárajúce sa pomerne širokým horizon-
tom, z ktorých sa vynárajú jednotlivé hory, a nie horské pásma. Azda je
to kotlina medzi dvoma horskými reťazami, neviem. Vidím ju prvýkrát
a málo tomu rozumiem. Na poliach, ktoré nie sú rozľahlé, ale dobre ob-
rábané, vidím rôzne druhy obilnín väčšinou jačmeň a raţ, ale tieţ pek-
né vinice v slnečnejších častiach. Potom vo vyšších polohách sú pekné
borovicové a jedľové lesy a ďalšie stromy zalesnených miest. Objaví sa
skromná cesta do malej dedinky.
„To je predmestie Kariotu. Prosím ťa, aby si prišiel do môjho vidiec-
keho domu. Tam ťa očakáva moja matka. Potom pôjdeme do Kariotu,"
povie Judáš, ktorý je od vzrušenia celý bez seba.
Nepovedala som, ţe teraz sú iba Jeţiš s Judášom, Šimonom a Jánom.
Pastieri nie sú s nimi. Azda zostali na hebronských pasienkoch alebo sa
vrátili k Betlehemu.
431
„Ako chceš, Judáš. Mohli sme sa však zastaviť aj tu, aby sme pozna-
li tvoju matku."
„Ó, nie! Je to len vidiecky dom. Matka tam chodí v čase zberu úrody.
Ale potom býva v Kariote. A nechceš, aby ťa videlo moje mesto? Ne-
chceš doň priniesť tvoje svetlo?"
„Pravdaţe chcem, Judáš. Ty však uţ vieš, ţe nehfadím na prostotu
miesta, kde som hosťom."
„Ale dnes si mojím hosťom... a Judáš vie byť pohostinný."
Pokračujú ešte kúsok medzi domami roztrúsenými po poliach. Vy-
chádzajú z nich ţeny i muţi, ktorých privolali deti. Zjavne tu vládne
prebudená zvedavosť. Judáš ich určite vopred upozornil.
„Tu je môj biedny dom. Odpusť jeho chudobu."
Ale dom nie je nijaká chatrč. Je to kváder iba s jedným podlaţím, ale
rozsiahly a dobre udrţiavaný, uprostred hustého, výnosného ovocného
sadu. Z cesty k domu vedie úzka cestička, ktorá je pekná a čistá.
„Dovolíš, aby som išiel popredu, Učiteľ?"
„Len choď."
Judáš odchádza.
„Učiteľ, Judáš to urobil vo veľkom štýle," vraví Šimon. „Mal som po-
dozrenie. Ale teraz som si tým istý. Hovoríš, Učiteľ, a hovoríš správne:
Duch, duch... Ale on... on to tak nechápe. Nikdy ťa nepochopí... ale-
bo veľmi neskoro," opraví sa, aby nezarmútil Jeţiša.
Jeţiš vzdychne a mlčí. 2Judáš vychádza so ţenou okolo päťdesiatky. Je dosť vysoká, no nie
tak ako syn, ktorému dala svoje čierne oči a kučeravé vlasy. Jej oči sú
však mierne, skôr smutné, zatiaľ čo Judášove oči sú rozkazovačné a pre-
fíkané.
„Zdravím ťa, Kráľ Izraela," povie a pokľakne skutočným pozdravom
poddanej. „Dovoľ svojej sluţobnici, aby ti poskytla pohostinstvo."
„Pokoj tebe, ţena. A Boh nech je s tebou a s tvojím synom."
„Ó, áno! S mojím synom!" Je to skôr povzdych ako odpoveď.
„Vstaň, matka. Aj ja mám matku a nemôţem dovoliť, aby si mi boz-
kávala nohy. Bozkávam ťa v mene mojej matky, ţena. Je tvojou ses-
trou... v láske a v bolestnom osude matky poznačených."
„Čo chceš tým povedať, Učiteľ?" spýta sa Judáš trochu znepokojený.
Ale Jeţiš neodpovie. Objíme ţenu, ktorú láskavo zdvihol zo zeme
a ktorú teraz pobozká na líca. A potom, drţiac ju za ruku, ide smerom
k domu.
432
Vstúpia do chladnej miestnosti, ktorú zatieňujú ľahké prúţkované
závesy. Sú tu pripravené osvieţujúce nápoje a čerstvé ovocie. Ale naj-
prv Judášova matka zavolá slúţku a tá prinesie vodu a uteráky a domáca
pani by chcela vyzuť Jeţišovi topánky a umyť mu zaprášené nohy. Jeţiš
však namieta. „Nie, matka. Matka je príliš sväté stvorenie, aby som jej
dovolil zaujať postoj otrokyne, najmä keď je počestná a dobrá ako si ty."
Matka sa pozrie na Judáša... zvláštny pohľad. A potom odíde.
Jeţiš sa osvieţil. Keď sa chystá obuť si sandále, ţena sa vráti s novými
sandálmi. „Pozri, náš Mesiáš. Myslím, ţe som urobila dobre... ako chcel
Judáš... Povedal mi: .Trochu dlhšie ako moje a rovnako široké/"
„Ale prečo, Judáš?"
„Nechceš mi dovoliť dať ti nejaký dar? Nie si môj Kráľ a Boh?"
„Áno, Judáš. Ale nemal si toľko zaťaţovať matku. Ty vieš, aký
som..."
„To viem. Si svätý. Ale musíš sa objavovať ako svätý Kráľ. Tak to je,
keď sa treba presadiť. Vo svete, v ktorom deviati z desiatich sú hlupáci,
sa treba presadiť výzorom. To viem."
Jeţiš si zašnuroval nové sandále z červenej koţe do predierkovaných
remienkov na zvršku obuvi, siahajúcom aţ po členky. Sú omnoho kraj-
šie ako jeho obyčajné pracovné sandále. Podobajú sa Judášovým sandá-
lom, ktoré sú temer topánkami a z ktorých vidno len časť nôh.
„Aj šaty, môj Kráľ. Pripravovala som ich pre môjho Judáša... Ale on
ti ich daruje. Sú plátenné, chladivé a nové. Dovoľ, aby ťa obliekla mat-
ka. .. akoby si bol jej synom."
Jeţiš sa znova pozrie na Judáša... ale neodporuje. Rozväzuje si pri
krku vrchné šaty, nechá spadnúť z ramien širokú tuniku a zostane len
v spodnej. Ţena mu oblieka pekné nové šaty. Ponúkne mu opasok, hus-
to vyšívaný pás, z ktorého vychádza šnúra ukončená veľmi hustými
strapcami. Jeţiš sa určite cíti dobre v chladivých, čistých šatách. Nevy-
zerá však veľmi šťastný. Medzitým sa postupne umyli aj ostatní.
„Poď, Učiteľ. Sú z môjho skromného ovocného sadu. To je jablko-
vá šťava, ktorú pripravuje matka. Tebe, Šimon, azda lepšie zachutí bie-
le víno. Vezmi si. Je z mojej vinice. A ty, Ján? Ako Učiteľ?" Judáš jasá,
ţe môţe nalievať do krásnych strieborných čiaš, aby ukázal, ţe on si to
môţe dovoliť.
Matka hovorí málo. Hľadí... hľadí... hľadí na svojho Judáša... a eš-
te viac hľadí na Jeţiša... A keď jej Jeţiš, skôr ako začnú jesť, ponúk-
ne to najkrajšie ovocie (zdá sa mi, ţe sú to obrovské broskyne, je to
433
ţltočervené ovocie, ale nie jablká) a povie jej: „Vţdy najprv matka," za-
trblieta sa v jej oku slza.
„Mama, ostatné je uţ urobené?" opýta sa Judáš.
„Áno. syn môj. Myslím, ţe som urobila všetko dobre. Ale ja som stá-
le vyrastala tu a neviem... nepoznám zvyky kráľov."
„Aké zvyky, ţena? Akých kráľov? Judáš, čo si to urobil?"
„Či nie si predsa prisľúbený Kráľ Izraela? Je čas, aby ťa svet pozdra-
vil ako takého. A to sa musí stať prvýkrát tu, v mojom meste, v mojom
dome. Ja ťa uctievam ako takého. Z lásky ku mne a z úcty k tvojmu me-
nu Mesiáša, Krista, Kráľa, ktoré ti dali proroci na príkaz Jahveho, neodo-
pieraj mi to." 3 „Ţena, priatelia. Prosím vás, potrebujem sa porozprávať s Judášom.
Musím mu dať presné príkazy."
Matka a učeníci odídu.
Judáš, čo si to urobil? Tak málo si ma doteraz pochopil? Prečo ma
tak poniţuješ a robíš zo mňa iba mocného na zemi, ba len takého, ktorý
sa domáha toho, aby bol mocný? Nechápeš, ţe to je uráţka môjho posla-
nia, ba i prekáţka? Áno. Nenamietaj. Prekáţka. Izrael je podriadený Rí-
mu. Vieš, čo sa stane, ak niekto chce povstať proti Rímu, kto vyzerá ako
vodca ľudu a je podozrivý, ţe pripravuje vzburu. Počul si, práve po tieto
dni si počul, ako sa rozhneval na Dieťa, o ktorom sa predpokladalo, ţe
podľa sveta je budúcim kráľom. A ty! A ty! Ó, Judáš! Ale čo očakávaš od
mojej fyzickej vlády? V čo dúfaš? Dal som ti čas na rozmyslenie a rozhod-
nutie. Hovoril som s tebou veľmi jasne uţ odvtedy, čo sme sa prvýkrát
stretli. Aj som ťa odmietol, lebo som vedel... lebo viem, áno, lebo viem,
čítam, vidím, čo je v tebe. Prečo ma chceš nasledovať, ak nechceš byť ta-
ký, ako ja chcem? Odíď, Judáš. Neškoď sebe a neškoď mne... Choď. Je
to pre teba lepšie. Nie si vhodný robotník pre toto dielo... Príliš ťa presa-
huje. V tebe je pýcha, ţiadostivosť všetkých troch vetiev, panovačnosť...
aj tvoja matka sa ťa musí báť... máš v sebe sklon ku klamstvu... Nie. Nie
taký má byť môj nasledovník. Judáš, ja nie som ten, kto ťa nenávidí. Ja
ti nezlorečím. Iba ti hovorím s bolesťou toho, kto vidí, ţe nemôţe po-
zmeniť toho, koho miluje, hovorím ti len: Choď si svojou cestou, raz si
cestu vo svete, ak si to ţeláš, ale nezostávaj so mnou. Moja cesta...! Mo-
je kráľovstvo! Ó, aké trápenie je v nich! Vieš, kde budem Kráľom? Kedy
budem vyhlásený za Kráľa? Keď budem vyzdvihnutý na drevo hanby
a purpurom bude moja krv, korunou veniec z tŕnia, erbom výsmešný ná-
pis. Namiesto trúbok, cimbalov, organov a citár zdraviacich vyhláseného
434
Kráľa sa mi dostane preklínania a rúhania všetkého ľudu - môjho ľudu.
A vieš, čie to bude dielo? Jedného, ktorý ma nepochopí. Ktorý nič nepo-
chopí. Srdce z bronzovej dutiny, v ktorom pýcha, zmyselnosť a lakom-
stvo po kvapkách vytlačia všetky šťavy a tieto splodia spleť hadov, ktoré
poslúţia ako reťaz pre mňa a... zlorečenie pre neho. Ostatní nepoznajú
tak jasne môj údel. A prosím ťa, nehovor o tom. Toto nech ostane medzi
mnou a tebou. Nakoniec... je to napomenutie... a ty budeš mlčať, aby si
nepovedal: ,Napomínal ma.. / Pochopil si, Judáš?* 4 Judáš je celý červený, ba tmavofialový. Stojí pred Jeţišom. Je zmä-
tený, hlavu má sklonenú... Potom sa hodí na kolená a plače s hlavou
na Jeţišových kolenách. „Milujem ťa, Učiteľ. Neodvrhuj ma. Áno. Som
pyšný, som hlúpy. Ale neposielaj ma preč. Nie, Učiteľ. Je to posled-
nýkrát, čo chybujem. Máš pravdu. Neuvaţoval som. Ale aj v tejto chybe
je láska. Chcel som ti vzdať takú česť... a aby ti ju preukázali i druhí...,
lebo ťa milujem. Pred troma dňami si povedal: ,Keď sa dopustíte chy-
by bez zlomyseľnosti, z nevedomosti, nie je to chyba, ale nedokona-
lý úsudok, úsudok detí, a ja som tu, aby som z vás urobil dospelých/
Aha, Učiteľ, som tu pri tvojich kolenách... povedal si mi, ţe mi budeš
otcom... pri tvojich kolenách ako pri kolenách môjho otca a prosím ťa
o odpustenie. Prosím ťa, aby si zo mňa urobil ,dospeléhos a svätého do-
spelého... Neposielaj ma preč, Jeţiš, Jeţiš, Jeţiš... Nie všetko vo mne je
ničomné. Vidíš, pre teba som zanechal všetko a prišiel som. Si viac ako
pocty a víťazstvá, ktoré som získal, keď som slúţil iným. Ty, áno, ty si
láska biedneho, nešťastného Judáša, ktorý by ti chcel dať len radosť, no
namiesto toho ti spôsobuje bolesť..."
„Stačí, Judáš. Ešte raz ti odpúšťam..." Jeţiš vyzerá unavený... „Od-
púšťam ti v nádeji... v nádeji, ţe ma v budúcnosti pochopíš."
„Áno, Učiteľ. Áno. Ale teraz... teraz... nezdrv ma odmietnutím, kto-
ré by ma zosmiešnilo. Celý Kariot vie, ţe som prišiel s Dávidovým po-
tomkom, Kráľom Izraela... a toto moje mesto sa pripravilo prijať ťa...
Myslel som si, ţe robím dobre... chcel som ti ukázať, ako to treba robiť,
aby sa obávali a boli poslušní... a ukázať to Jánovi, Šimonovi a prostred-
níctvom nich aj ostatným, ktorí ťa milujú, ale správajú sa k tebe ako k se-
berovnému... Aj matku by vysmiali ako matku syna luhára a blázna. Pre
ňu, Pane môj... A prisahám ti, ţe ja..."
„Neprisahaj mne. Prisahaj sám sebe, ak môţeš, ţe uţ nebudeš hre-
šiť v tom zmysle. Kvôli matke a občanom neurobím hanbu, ţe odídem
a nezastavím sa. Vstaň."
435
„Čo povieš ostatným?"
„Pravdu..."
„Nieee!"
„Pravdu - ţe som ti dal nadnes pokyny. Vţdy jestvuje spôsob pove-
dať pravdu s láskou. Poďme. Zavolaj svoju matku a ostatných."
Jeţiš je dosť prísny. Znova sa usmeje, aţ keď sa vráti Judáš s matkou
a učeníkmi. Ţena skúma Jeţiša. Vidí ho však milého. Uspokojí sa. No
mám dojem, ţe v duši cíti bolesť.
„Chceme ísť do Kariotu? Som odpočinutý a ďakujem ti, matka, za
všetku tvoju dobrotu. Nebo nech ti to vynahradí a pre lásku, ktorú mi
preukazuješ, dá odpočinok a radosť manţelovi, ktorého oplakávaš."
Ţena sa usiluje pobozkať mu ruku, ale Jeţiš jej poloţí ruku na hlavu,
pohladká ju a nedovolí jej pobozkať mu ju.
„Koč je pripravený, Učiteľ. Poď."
Vonku prichádza koč ťahaný volmi, pekný pohodlný koč, na ktorom
sú poloţené vankúše ako sedadlá a hore je strieška z červenej látky.
„Nastúp, Učiteľ."
„Najprv matka."
Ţena nastúpi, potom Jeţiš a ďalší.
„Tu, Učiteľ." (Judáš ho uţ nevolá kráľ.)
Jeţiš si sadne dopredu, Judáš po jeho boku. Vzadu je ţena a učeníci.
Kočiš udrie voly a poháňa, kráčajúc po ich boku. 5 Prevoz kočom je krátky. Asi štyristo metrov, moţno o niečo viac,
a potom uţ vidno prvé domy Kariotu, ktorý sa mi javí ako nenápad-
né malé mestečko. Malé dieťa na ceste zaliatej slnkom vyzerá a potom
odbehne ako strela. Keď koč dorazí k prvým domom, váţené osobnos-
ti a ľud ho vítajú so stuhami a haluzami, všade haluze a stuhy, na ces-
te, od domu ku domu. Jasavé výkriky a poklony aţ po zem. Jeţiš - teraz
uţ nemôţe urobiť nič iné - z výšky svojho kníšuceho sa trónu pozdra-
vuje a poţehnáva.
Koč pokračuje v ceste a potom za námestím zabočí do jednej ulice
a zastaví sa pred domom, ktorý má uţ dokorán otvorenú bránu a v nej
sú dve alebo tri ţeny. Zastavia sa. Zostúpia.
„Môj dom je tvoj, Učiteľ."
„Pokoj tomuto domu, Judáš. Pokoj a svätosť."
Vstúpia. Za vestibulom je veľká sála s nízkymi divánmi a intarzova-
ným nábytkom. S Jeţišom a ostatnými vstúpia významné miestne osob-
nosti. Poklony, zvedavosť, pompézna slávnosť.
436
Jeden dôstojný starec prednáša prejav: „Veľká udalosť pre kariot-
skú zem, ţe ťa máme, Pane. Veľká udalosť! Šťastný deň! Udalosť, ţe
ťa máme, a udalosť, keď vidíme, ţe ti je priateľom a pomocou jeden
jej syn. Poţehnaný, ţe ťa poznal pred kýmkoľvek iným! A ty poţeh-
naný desaťkrát desať razy, ţe si sa ukázal, ty, očakávaný z generácie
na generáciu. Hovor, Pane a Kráľ. Naše srdcia očakávajú tvoje slovo
ako vyprahnutá zem po horúcom lete očakáva vzácnu prvú septem-
brovú vodu."
„Vďaka, nech si ktokoľvek. Vďaka. A vďaka týmto občanom, ktorí
sklonili svoje srdcia Otcovmu Slovu, Otcovi, ktorého som Slovom. Pre-
toţe vedzte, ţe nie Synovi človeka, ktorý k vám hovorí, ale najvyššiemu
Pánovi treba vzdávať vďaky a česť za tento čas pokoja, ktorým on zno-
vu spája rozvrátené otcovstvo so synmi človeka. Chváľme pravého Pá-
na, Boha Abrahámovho, ktorý sa zmiloval nad svojím ľudom a s láskou
mu daroval sľúbeného Spasiteľa. Nie Jeţišovi, sluţobníkovi večnej Vô-
le, ale tejto Vôli lásky nech je sláva a chvála."
„Hovoríš ako svätý... Ja som predstavený synagógy. Nie je sobota.
Ale príď do môjho domu vysvetľovať Zákon, ty, na ktorom viac neţ krá-
ľovský olej je pomazanie múdrosti."
„Prídem."
„Môj Pán je azda unavený..."
„Nie, Judáš. Nikdy nie som unavený, aby som rozprával o Bohu
a nikdy nechcem sklamať srdcia."
„Príď teda," nalieha predstavený synagógy. „Celý Kariot je tam von-
ku a očakáva ťa."
„Poďme."
Vychádzajú. Jeţiš medzi Judášom a predstaveným synagógy. Okolo
významné osobnosti a zástupy ľudí. Jeţiš prechádza a poţehnáva. 6 Synagóga je na námestí. Vchádzajú dnu. Jeţiš kráča k miestu, kde sa
vyučuje. Začína hovoriť, celý biely v nádherných šatách, s povznesenou
tvárou a rukami vystretými vo svojom zvyčajnom geste.
„Ľud z Kariotu, hovorí Boţie Slovo. Počúvajte. Lebo ten, kto k vám
hovorí, je Boţie Slovo. Jeho zvrchovanosť pochádza od Otca a k Otcovi
sa vráti, keď rozšíri dobrú zvesť v Izraeli. Nech sa otvoria srdcia a mysle
pravde, aby sa v nich neusadili chyby a nevznikal zmätok.
Izaiáš povedal: ,Lebo kaţdá hrmotná obuv a kaţdý šat zmáčaný v krvi
bude spálený, bude ohňu pokrmom. Lebo chlapček sa nám narodil, da-
ný nám je syn, na jeho pleci bude knieţatstvo a bude nazvaný: zázračný
437
Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieţa pokoja/* To je moje meno. Ne-
chajme cisárom a tetrarchom ich korisť. Ja budem lúpiť. Nebude to však
lúpeţ, ktorá si zaslúţi potrestanie ohňom. Ale vytrhnem zo Satanovho
ohňa veľa koristi, aby som ju priniesol do kráľovstva pokoja, v ktorom
som Knieţaťom, a do večnosti - večného času, v ktorom som Otcom.
Aj Dávid, z rodu ktorého pochádzam, ako predpovedali tí, ktorí pre
svoju svätosť, milú Bohu, boli vyvolení hovoriť o Bohu hovorí: ,Boh si vy-
volil. .. môjho syna... úloha je však veľká. Veď to nemá byť palác pre člo-
veka, ale pre Pána, Boha.'** Tak je to. Boh, Kráľ kráľov, si vyvolil jediné-
ho - svojho Syna, aby vybudoval svoj príbytok v srdciach. A uţ pripravil
materiál. Ó, koľko zlata lásky! A meď, striebro, ţelezo, vzácne drevo a dra-
hokamy! Všetko sa nahromadilo v jeho Slove a ono ich pouţíva na stav-
bu Boţieho príbytku vo vás. Ale ak človek nepomáha Pánovi, zbytočne
Pán bude chcieť postaviť svoj dom. Na zlato treba odpovedať zlatom. Na
striebro striebrom, na meď meďou a na ţelezo ţelezom. Čiţe lásku tre-
ba dávať za lásku, zdrţanlivosť pre sluţbu čistote, stálosť, aby ste boli ver-
ní, a silu, aby ste nepodľahli. A potom dnes priniesť kameň, zajtra drevo -
dnes obetu, zajtra skutok, a budovať. Stále budovať vo vás Boţí chrám.
Učiteľ, Mesiáš, Kráľ večného Izraela, večného Boţieho ľudu vás vo-
lá. Ale chce, aby ste boli čistí pre dielo. Preč s pýchou - Bohu nech je
chvála. Preč s ľudským zmýšľaním - kráľovstvo je Boţie. Pokorní, vrav-
te so mnou: ,Tvoje je všetko, Otče. Tvoje je všetko, čo je dobré. Nauč
nás, aby sme ťa poznávali a slúţili ti v pravde.' Povedzte si: ,Kto som ja?'
A spoznáte, ţe budete niekým iba vtedy, keď budete vyčistenými príbyt-
kami, do ktorých môţe Boh zostúpiť a spočívať v nich.
Všetci ste pútnikmi a cudzincami na tejto zemi. Dokáţte sa spojiť
a ísť v ústrety prisľúbenému kráľovstvu. Cestou je zachovávanie priká-
zaní nie zo strachu pred trestom, ale z lásky k tebe, svätý Otče. Archou
je dokonalé srdce, v ktorom je výţivná manna múdrosti a kvitne tam ra-
tolesť čistej vôle. A aby váš dom svietil, príďte k svetlu sveta. Ja vám ho
prinášam. Prinášam vám svetlo. Nič iné, iba toto. Nevlastním bohat-
stvá a nesľubujem pocty, ktoré sú zo zeme. Vlastním však všetko nad-
prirodzené bohatstvo môjho Otca. A tým, ktorí budú nasledovať Boha
v láske a dobročinnosti, sľubujem večnú poctu neba.
Pokoj s vami."
7z9,4-5.
Pórov, i 29,1.
438
7 Ľudia, ktorí ho pozorne počúvali, si šepkajú trochu znepokojene.
Jeţiš sa rozpráva s predstaveným synagógy. Ku skupine sa pridávajú aj
ďalšie, zdá sa významné osobnosti.
„Učiteľ... ale nie si Kráľ Izraela? Povedali nám..."
„To som."
„Ale ty si povedal..."
„Ţe nevlastním a nesľubujem svetské bohatstvo. Nemôţem hovoriť
iné, len pravdu. Tak je to. Poznám vaše zmýšľanie. Omyl však pochádza
z chybnej interpretácie a z vašej veľmi veľkej úcty k Najvyššiemu. Bolo
vám povedané: ,Príde Mesiáš/ A vy ste si mysleli, ako mnohí v Izraeli, ţe
Mesiáš a kráľ sú jedno a to isté. Pozdvihnite ducha vyššie. Pozorujte to-
to krásne letné nebo. Zdá sa vám, ţe sa končí tam, ţe tam je jeho hranica,
kde sa obloha mení na zafír? Nie. Za ním sú čistejšie vrstvy, ešte jemnejší
blankyt aţ po ten nepredstaviteľný v raji, kam Mesiáš privedie spravodli-
vých, ktorí zomreli v Pánovi. Ten istý rozdiel je medzi mesiášskou kráľov-
skou hodnosťou, ako ju chápu ľudia, a skutočnou, úplne boţskou."
„Ale môţeme my, úbohí ľudia, pozdvihnúť ducha tam, kde hovo-
ríš ty?"
„Stačí len chcieť. A ak to budete chcieť, hľa, ja vám pomôţem."
„Ako ťa máme volať, ak nie si kráľ?"
„Učiteľ, Jeţiš, ako chcete. Som Učiteľ a som Jeţiš, Spasiteľ." 8 Prehovorí nejaký starec: „Počuj, Pane. Istého času, uţ veľmi dávno,
v čase sčítania ľudu, prišla sem zvesť, ţe sa v Betleheme narodil Spasi-
teľ... a ja som tam išiel s ostatnými... Videl som Dieťatko, vo všetkom
rovnaké ako iné deti. Poklonil som sa mu však kvôli viere. Potom som sa
dozvedel, ţe jestvuje jeden, svätý, menom Ján. Ktorý je pravý Mesiáš?"
„Ten, ktorému si sa poklonil. Ten druhý je jeho predchodca. Veľký
svätý v očiach Najvyššieho. Ale nie Mesiáš."
„To si bol ty?"
„Bol som to ja. A čo si videl okolo mojej osoby novorodenca?"
„Chudobu a pôvab, počestnosť a čistotu... Láskavého a váţneho re-
meselníka, menom Jozef, remeselníka, ale z Dávidovho rodu. Mladú
a láskavú plavovlasú matku, menom Mária, pred pôvabom ktorej bled-
nú najkrajšie ruţe z Engadi a ľalie z kráľovských záhonov sa zdajú nefo-
remné. A dieťa s veľkými belasými očami, s vlasmi ako vlákna bieleho
zlata... Iné som nevidel... A počujem ešte hlas matky, ako mi hovo-
rí: ,V mene môjho Syna ti hovorím: Nech je s tebou Pán aţ do večné-
ho stretnutia a jeho milosť nech ti vyjde v ústrety na tvojej ceste/ Mám
439
osemdesiatštyri rokov... cesta sa mi končí. Uţ som nedúfal, ţe stretnem
Boţiu milosť. Ale našiel som ťa..., a teraz si uţ neţelám vidieť iné svet-
lo okrem tvojho... Áno. Vidím ťa, aký si pod týmto šatom zmilovania,
ktorým je telo, ktoré si si vzal. Vidím ťa! Počujte hlas toho, ktorý pri
umieraní vidí Boţie svetlo!"
Ľudia sa natlačia okolo Jeţiša a starca vo vytrţení, starca, ktorý sa uţ
neopiera o paličku a dvíha chvejúce sa ruky, celkom šedivú hlavu s dl-
hou bradou, ozajstnú hlavu patriarchu alebo proroka.
„Vidím tohto - vyvoleného, najvyššieho, dokonalého, ktorý zostú-
pil sem mocou lásky, vystupovať po pravici Otca a s ním sa stáva Jeden.
Ale, hľa! Nie netelesný hlas a bytie, ako Mojţiš videl Najvyššieho a ako
sa hovorí v Knihe Genezis, ţe ho poznali prví ľudia a hovorili s ním za
večerného vánku. Ako pravé telo ho vidím vystupovať k Večnému. Ţia-
rivé telo! Oslávené telo! Ó, nádhera Boţieho tela! Ó, krása Človeka-Bo-
ha! Je Kráľ! Áno. Je Kráľ. Nie Izraela, ale Kráľ sveta. A jemu sa klaňajú
všetky kráľovstvá zeme a všetky ţezlá a koruny sa strácajú v ţiari jeho
ţezla a jeho drahokamov. Veniec, má na čele veniec. Ţezlo, v ruke má
ţezlo. Na hrudi má náprsník - perly a rubíny v ňom sú takej ţiary, akú
nikto nikdy nevidel. Vychádzajú z neho plamene ako z ušľachtilej vy-
hne. Na zápästiach má dva rubíny a na svojich svätých nohách sponu
z rubínov. Svetlo, svetlo z rubínov. Hľaďte, ó, národy, večný Kráľ. Vi-
dím ťa, vidím ťa. Vystupujem s tebou... Ó, Pane! Vykupiteľ náš! Svet-
lo rastie v mojom duševnom zraku... Kráľ je ozdobený svojou krvou!
Veniec je koruna z krvácajúcich tŕňových kríkov, ţezlo je kríţ... Ajhľa,
Človek! Pozrite! Si to ty...! Pane, pre tvoju obetu, zmiluj sa nad svojím
sluţobníkom. Jeţišu, tvojmu zmilovaniu odovzdávam svojho ducha."
Starec, ktorý sa vzpriamil a omladol v zápale prorokovania, náhle zo-
slabne a padol by, keby ho Jeţiš pohotovo nezachytil na svojej hrudi.
„Šavol!"
„Šavol zomiera!"
„Pomoc!"
„Beţte."
„Pokoj okolo spravodlivého, ktorý zomiera," vraví Jeţiš, ktorý si poma-
ly kľakol, aby mohol lepšie podoprieť stále viac oťaţievajúceho starca.
Nastáva ticho. Potom ho Jeţiš celkom poloţí na zem. Narovná sa.
„Pokoj jeho duchu. Zomrel, keď videl svetlo. V očakávaní, a bude
krátke, uvidí uţ Boţiu tvár a bude šťastný. Nejestvuje smrť, čiţe oddele-
nie od ţivota, pre tých, ktorí zomierajú v Pánovi."
440
9 Po chvíli sa ľudia vzďaľujú a pritom komentujú udalosti. Zostávajú
váţení ľudia, Jeţiš, jeho učeníci a predstavený synagógy.
„Prorokoval, Pane?"
Jeho oči uzreli pravdu. Poďme."
Vychádzajú.
„Učiteľ, Šavol zomrel uchvátený Duchom Boţím. My, ktorí sme sa
ho dotýkali, sme čistí alebo nečistí?"
„Nečistí."
„A ty?"
Ja tak ako ostatní. Nemením Zákon. Zákon je zákon a Izraelita ho
zachováva. Sme nečistí.* Na tretí a siedmy deň sa budeme očisťovať. Aţ
dovtedy sme nečistí. Judáš, uţ sa nevrátim k tvojej matke. Neprinesiem
nečistotu do jej domu. Odkáţ jej to po niekom, kto to môţe urobiť. Po-
koj tomuto mestu. Poďme." 1
Uţ nevidím nič.
* Kto sa dotkol mŕtveho, bol nečistý. Tak to ustanovuje Nm 19, 11-22, kde sú
uvedené aj pravidlá na očisťovanie. V súvislostí dotyku s mŕtvym sa uvádza-
jú špecifické prípady v Lv 21, 1-4; 22, 4-7; Nm 6, 6-12; 9, 6-12; 31, 19-20;
Ez 44, 25-27; Ag2, 13. Táto poznámka platí pre všetky prípady, kde sa uvá-
dza podobný prípad „nečistoty podľa zákona". - Na konci kaţdého dielu čita-
teľ nájde tematický index základných poznámok a odkazov, ktoré sú rozčlene-
né v desiatich dieloch Diela.
