– Nože stras zo mňa tieto jablká, nevládzem ich už na konároch niesť.Dievka sa vyškriabala na jabloň, potriasla, jablká scupkali na zem.Ide ďalej, príde k jednému koču, do ktorého boli štyri kone zapriahnuté.– Dobrý deň, koníky, – pozdravila sa.– Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?– Idem si hľadať službu.– A či by si aj nám neposlúžila?– Veľmi vďačne, koníky.– Nože nás teda očeš, tak dávno nás už nikto neobriadil.Dievka ich očesala, že sa len tak ligotali. A pobrala sa ďalej.Ide, ide, až prišla k chalúpke, v ktorej býval jeden starec.– Dobrý deň, starček, – pozdravila sa.– Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?– Idem si hľadať službu.

– Môžeš slúžiť u mňa, – vraví starec. – Nebudeš mať inú robotu,len domček v poriadku držať a o môjho psíka a mačku sa starať. Ja musím odísť a vrátim sa až o rok.Starec zaviedol dievku do komory a ukázal jej, kde je tam šošovica, kde hrach a iná strova. – Z toho si var, tým sa do roka živte, – povedal jej a odišiel.Ostala dievka so psíkom a mačkou. Chalupu vyriadila, obed uvarila a všetci traja sa najedli. Tak to šlo deň čo deň. Dobre si nažívali, rok im prebehol ako nič.Vracia sa starec domov a psík s mačkou mu bežia oproti.– Tak ako sa dievka o vás starala? – spytuje sa starec.– Dobre, starký, – odpovedá psík a mačka. – Keby sme len vždy mali takú opatrovníčku!

– Bola tu akási, – hovorí kráľ – a dobýjala sa k vám, ale som ju nepustil. To by tak vyzeralo, keby sa každá sedliačka dostala hneď ku kráľovnej!– Jaj, ale tá sedliačka nám mala povedať jedno meno! – zhíkla macocha.– Meno aj povedala, – vraví kráľ. – Také smiešne meno, do popuku!Martinko Cengáč!– Martinko Cengáč? – zopakovali llena i jej mať ako jedným hlasom.– Alebo vari Martinko Cilingáč, jedno z tých dvoch, – povedal kráľ.A skôr ako sa mohli ešte dačo spýtať, odišiel a zamkol za sebou na dvazápady. Lenže horel od zvedavosti, ako to všetko vypáli, nuž skryl sa za záves, a to práve vtedy, keď llena s materou večerali. O polnoci, len čo zámocké hodiny začali odbíjať dvanásť, otvorila sa stena. Do komnaty vbehol vozíček a na vozíčku chlápä v červenýchnohavičkách a v červenej čiapke na veľkej hlave. Obehlo okolo lleny a vraví:

Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa,ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa.Nuž hádaj, Ilenka, hádaj!

– Sprobujem uhádnuť, – vraví llena a hlas sa jej trasie. – Tvoje meno je Martinko Cengáč.Zasmial sa trpaslík, zaťapkal od radosti.– Neuhádla si, nevesta moja, sadaj do vozíka!Tu sa ozvala macocha:– Ilenka sa len preriekla. Vieme tvoje meno od Hany, a keď bolo dobré jej,musí byť dobré aj nám.Trpaslík sa zháčil.– Nuž, nech je tak, hádaj ešte raz, ale to už bude naposledy!– Voláš sa Martinko Cilingáč, – povedala llena, že ju ledva začul.Chlápä sa znovu rozosmialo a radostne zaťapkalo rukami: – Neuhádla si,nevesta moja, sadaj do vozíka!A dotkol sa jej prstom. Len čo to urobil, začala sa llena zmenšovať. Najprv sa z nej stala llenka, potom llenôčka a napokon drobná llenčičôčka,o nič väčšia ako chlápä v červenej čiapke, ba ešte trošku menšia, a to práve o tú čiapku. Trpaslík ju chytil za ruku a posadil do vozíka.Ale tu sa ozvala macocha:– To nemôže byť, pán trpaslík! Vráťte mojej dcére prvšiu podobu! Ona sa má vydať za pána kráľa, a nie za skrčka, čo ani nevie, ako sa volá.Také dačo ja nikdy nedovolím! – A rozkričala sa pred vozíkom, aj rukyrozprestrela, že nedovolí.Trpaslík sa najedoval, že ho nazvala skrčkom, tvár mu očervenela skoro

34

ako tá čiapka, čo mal na hlave. Vytiahol z vrecka čarodejný korbáč, šľahol ním do každého kúta komnaty a povedal chmúrnym hlasom: – Anahúr, manahúr, ramanahúr!V tej chvíli sa celá komnata i všetko v nej premenilo na sivú skalu.Premenila sa macocha, premenil sa kráľ, ako tam stál za závesom.Premenili sa na skalu praslica, kúdeľ i kolovrat. Celá izba vyzerala odrazuako pradávna skalná jaskyňa. Jediní živí, čo v nej boli, práve odchádzali na vozíčku: trpaslík v červenej čiapke objímal okolo pliec malinkú nevestu a spieval na plné hrdlo:

Pripravil som deväť jedál k večeri,Ustlal som ti na hodvábnej posteli.Nech uhádneš moje meno, nechcem ťa,ale že si neuhádla, beriem ťa, beriem ťa, beriem ťa!A moje meno je Martinko Klingáč!Chachachacha!

No a to je už koniec našej rozprávky.

Mám zlato, perly, drahokamy,mám všetko, čo len chcem,len jedno nemám, len jedno nemám:tú, ktorú milujem.

Raz, keď išla Zuzka po lávke ponad rieku, zavolal na ňu z vŕby:– Zuzka, hej, Zuzička! – a keď chvíľu postála, doložil: – Nože sa ty za mňa vydaj!Zuzka mu na to len tak ponad plece:– Kdeže ja sa môžem vydávať, keď nemám, čo mi treba!– A čože ti treba?– Nuž periny, plachty, činovať, stuhle, všetko, čo musí mať mladucha.– Akže len to, zajtra to všetko budeš mať, – povedal veselo vodník.Keď v dome ráno povstávali a vyšli na dvor, všetci až tak zhíkli. Lesa okolo dvora bola ovešaná bielučkým plátnom. Červenela sa činovať, pestreli sa kartúny, šifóny, batisty aj kanafasy, perkály aj zamaty. Zo stromov viseli stuhy aj čipky a na studničnom kolese sa zelenel kus tenkého súkna, z akého sa šili sobášne sukne.Zuzka sa v prvej chvíli preľakla, ale čoskoro úľak premohla. Spolu so sestrami poukladala bohatstvo do truhiel a všetky si hneď našili kintešov, sukníc, opleciek, brusliakov. Tak sa od tých čias parádili,že sa im nevyrovnala ani richtárova dievka.Ale Zuzka sa odvtedy chránila chodiť k rieke a lávke sa zďaleka vyhýbala.Raz jej však jednako len prišlo tade ísť, a tu počuje z vŕby:– Zuzka, hej Zuzička, tak kedyže sa už za mňa vydáš?– Jaj, ešte sa nemôžem, – zasmiala sa nasilu Zuzana. – Nemám, čím bysom svadobčanov uhostila. – Akže len to! – zaradoval sa vodník, – zajtra to budeš mať.Nadránom zobudil dedinu hukot vody, krik, plač a hurhaj. To sa potokvylial z koryta. Kalné vody dudrali, hrkotali a prinášali odkiaľsi zďalekabrvná, ploty, mostíky, kuríny aj s hydinou, chlievy aj s prascami. A div-divúci, všetko sa to zastavovalo na Zuzkinom dvore. Doniesla jej voda dreva povyše strechy, prasiec, hydiny, ba i junca s jalovičkou.Stačilo všetkého nie na jednu, ale i na päť svadieb.Teraz sa Zuzka naozaj vyľakala. Čo ak ju vodník prinúti, aby sa zaňhovydala?Rozbehla sa ona k múdrej žene až kdesi na siedmy chotár. – Tetuška, tak a tak, či by ste mi nevedeli poradiť?

38

– Vtedy si mala prísť o radu, dievka moja, keď si si s vodníkom začínala, – karhala ju múdra žena. – Veľmi ma to mrzí, tetuška, – ovesila Zuzana hlavu. – Všetka radosť maopustila, žijem v ustavičnom strachu.– No tak ti už len dačo poradím, azda to pomôže, – povedala múdražena. – Tu máš túto zelinku, volá sa biele neto. Zaši si ju do odevu a nikdy od seba neodkladaj. Biele neto nepripustí k tebe ani vodníka, ani nijakú inú zlú silu. Ale vody sa celý život chráň!Zuzana sa múdrej žene odmenila a potom už nespravila bez bielehoneta ani krok.Po čase sa aj vydala za švárneho mládenca a bolo im dobre. Zuzana len o to prosila svojho muža, aby sa vonku vyhýbal každej vode.Jedného dňa sa vracal z poľa veľmi smädný, nijakovsky nevedel vydržať,kým príde domov. Nuž odbočil na lúku k jednej studničke a priľahol si k nej, že sa napije. Ledva sa ústami dotkol vody, chmatlo ho čosi za jazyk. A to ti bol on, vodník Hlbočan. – Sľúb mi, že mi dáš, o čom doma nevieš, – povedal hlbokým hlasom, – inak ťa stiahnem do svojej vodnej ríše.

ešte krajšia. Mohla by to byť najkrajšia záhrada na svete, keby v nej boli tie tri divotvorné veci.– Aké divotvorné veci? – spytuje sa záhradník i jeho deti, ktoré mu rieka darovala.– Nuž je na svete taký strom, čo všetko okrašľuje, pod ním vyviera voda,čo všetko oživuje, a na tom strome býva vtáčik, čo všetko vyjaví.– Ja po tie veci pôjdem a donesiem ich do našej záhrady, – vraví staršíbrat, – len mi vy, starká, povedzte, kade treba ísť.Starká vystrela ruku, odtrhla zo stromu jablko a podala mu, ono že mubude ukazovať cestu. A pobrala sa ďalej.Starší brat uplietol venček z haluzia, dal ho mladšiemu bratovi a vraví:– Kým bude tento venček svieži, dotiaľ som i ja živý a zdravý. Ale akvenček uvädne, bude to znamenie, že i môj život uvädol, a vtedy sa mi,braček, ponáhľaj na pomoc.Vysadol mládenec na koňa, hodil pred seba to jablko, a kade ono, tade aj on. Zastaví sa jablko pod jedným vrchom a tam pod brehomstarý človek leží: brada raz taká dlhá ako on a nechty dlhé na ríf.– Prajem vám dobrého zdravia, ujko Loktibrada.

– Vitaj, kráľovič, – odpovedá mu starký.– Že by som bol kráľovičom, o tom nič neviem. Mňa rieka doniesla,záhradník mi je pestúnom i otcom. A do sveta som sa vybral po tridivotvorné veci: strom, čo všetko okrašľuje, vodu, čo všetko oživuje,a vtáčika, čo všetko vyjaví. Či by ste mi, ujko Loktibrada, neporadili, kade ísť? – Na ťažkú vec si sa podobral, kráľovič, – vraví Loktibrada, – a neviem,neviem, či sa ti podarí. Lebo tie veci sú v jednom zakliatom zámku, a kto sa doň chce dostať, ten sa po ceste nesmie ani raz obzrieť, nech by sa čokoľvek dialo. Ak sa čo len raz obzrie, bude to jeho koniec.– Nuž veď si ja teda dobrý pozor dám, – riekol mládenec, poďakoval saza radu a šiel ďalej. Zakrátko už zočil vysoko na kopci zámok, bolotreba prejsť len cez jednu dolinu. Lenže tu začnú doňho hady sipieť, vlci, medvede a všelijaké iné zvery doskakovať, ustavične musel mať meč pohotove. A čo bolo ešte horšie, zo všetkých strán naňho ktosi volal, raz láskavo, raz hnevlivo, raz výstražne:– Uposlúchni dobrý hlas, vráť sa domov, kým je čas!– Už je s tebou, chlapče, amen, zmeníš sa na čierny kameň!

– Veď ja by som celý deň tancovala.– Tak poď, zatancujeme si spolu, ja ťa naučím.Len čo to panička povedala, sukňu si podkasala, Betušku objala a dala sa s ňou do tanca. Sotva sa do kola pustili,tu sa im nad hlavami ozvala taká ľúbezná hudba, že Betuškesrdce v tele podskočilo. Muzikanti sedeli na brezových konároch v čiernych, popolavých, kávových i meňavých kabátcoch. Bol to zbor vyberaných muzikantov, čo sa tu zišiel na pokyn krásnej panny: sláviky, pinky, stehlíky, čížiky, drozdy, ba i veľký umelec sedmohlások. Líčka Betuške horeli, oči jej svietili, zabudla na ľan i na kozy, len hľadela na svoju družku, čo sa pred ňou i okolo nej pôvabne zvŕtala tak ľahučko, že sa ani trávička pod jej jemnou nôžkou neohla. Tancovali od poludnia do večera a Betuške nohy neustali, ani ju nezaboleli. Tu krásna panna zastala, muzika zmĺkla – ako prišla, tak odišla.

Betuška sa obzrela, slniečko zachodilo za horu. Zalomila rukami nad hlavou a dotkla sa nespradeného ľanu, zišlo jej na um poloprázdne vretienko v tráve.Sňala ľan z hlavy, vložila ho i s vretienkom do košíčka, zavolala na kozy a hnala ich domov. Cestou nespievala, ale trpko si vyčítala, že sa dalakrásnej panne omámiť, a zaumienila si, že keby panička zasa k nej prišla, už ju neposlúchne.Kozičky sa obzerali, keď nepočuli veselý spev za sebou, ani nevedeli, či to za nimi kráča ich pastierka. I matka sa čudovala a vypytovala sadcérky, či je azda chorá, že nespieva. – Ale nie, mamička, nie som chorá, ale mi už od samého spevu v hrdlevyschlo, preto nespievam, – vyhovárala sa Betuška a šla schovať vretience i nespradený ľan. Vedela, že matka hneď priadzu nezmotáva,nuž chcela na druhý deň vynahradiť, čo dnes zameškala, a preto matkeani slovkom krásnu paničku nespomenula.Na druhý deň hnala Betuška ako obyčajne kozy zasa pod brezinu – a už si aj veselo spievala. Keď kozičky pod horu zahnala, dali sa opäťpásť a ona si sadla pod strom a začala usilovne priasť. Spievala si, lebo pri speve ide robota ľahšie od ruky. Slnce ukazovalo na poludnie.Betuška dala kozám po kúsočku chleba, zabehla po jahody a keď savrátila, pustila sa do obeda a takto sa prihovárala kozičkám.

5 O Jankovi Polienkovi

11 Dve sestry

19 Janček Palček

27 Zlatá priadka

37 O vodníkovi a peknej Zuzane

43 Strom, čo všetko okrašľuje

57 Lesná žienka