Ocovska Folklorna Hruda Monografia

FOLKLÓRNA SKUPINA

OČOVAN70. VÝROČIEMONOGRAFIA

Ocovska_folklorna_hruda_monografia kor.qxd 10.10.2006 11:23 Page 78

Srdečná vďaka patrí všetkým informátorom a spolupracovníkom zaochotu a nezištnú pomoc pri zostavovaní tejto dokumentárnej pub-likácie.Rovnako patrí poďakovanie všetkým doterajším členom a vedúcimFolklórnej skupiny Očovan, ktorí sa zaslúžili o to, aby sme si dnesmohli pripomínať 70. výročie jej založenia.

Autori

1


Vážení čitatelia!

Obec Očová nepatrí v slovenských národných dejinách medzidediny s mimoriadne veľkou históriou. Nie je spomenutá v súvislosti s krva-vými bitkami, či dejinnými vzburami, ani prírodnými divmi a či živelnýmikatastrofami. Takto by sme mohli menovať ďalšie atribúty vzťahujúce sa najej dejiny. Ale predsa len: dlho odolávala tureckým vpádom, zažila dvojevojnových pustošení a zničená takmer do tla žije dodnes. Dala svetuveľkého učenca Mateja Bela, z Očovej pochodí ešte celý rad významnýchosobností. Ale keďže píšem predslov k monografii týkajúcej sa folklóru, takspomeniem aspoň niektoré mená, ktoré dali národu znať o Očovej, o jej spe-vavých ľuďoch a o ich zvyklostiach, o krásnych očovských tancoch: JánGašpar Hrisko (hudobník), Ján Gaško, Ján Chabada, Matúš Rajčok, MáriaHrúzová, Margita Šimiaková, Mária Huliaková, Jozef Váľka a ďalší a z no-vodobejších osobností hodno spomenúť aspoň Jána Berkyho - Mrenicu.

70 rokov! Je to veľa a či málo! Je to vlastne jeden ľudský vek.A práve 70 rokov tohoto roku slávi očovský organizovaný folklór. Na člo-veku je dosť zreteľne vidieť prichádzajúcu jeseň jeho života. No môžeme topovedať o našom tanečnom súbore ? Myslím že nie! Ten má zázemie v škol-skom súbore Poľana, odkiaľ prichádzajú stále mladé „výhonky“.

A čo prináša mladému človeku pôsobenie v tanečnom súbore.Predovšetkým radosť z pohybu, radosť z tanca. A nielen to. Raz pripohľade s jedným našim pedagógom na výborných sólistov súboru Poľanami tento hovorí: „tamto z toho a z toho by nebolo bývalo nič, keby ich paniučiteľka nebola získala do súboru“. Teda pôsobenie v súbore napomáha ajpozitívnej formácii mladého človeka. A teraz sa z toho tešia sami, mymáme z nich radosť a radosť majú predovšetkým ich rodičia.

Nuž, milý jubilant - Folklórna skupina OČOVAN! Dovoľ mivyjadriť Ti, ako nositeľovi domácich folklórnych tradícií úprimnú vďakuza uchovávanie umenia našich predkov a to bez obáv, že by očovskej folk-lórnej tradícii bolo súdené upadnúť do zabudnutia. Ja osobne spolu sovšetkými občanmi Očovej prajem Folklórnej skupine OČOVAN a jejnadšencom, aby Vaše podmaňujúce piesne, trblietavá hudba a ľahkonohétance povznášali všetkých ľudí dobrej mysle tu doma - v Očovej, v celejnašej vlasti a aj vo svete.

MVDr. Juraj Kubišstarosta obce

2


HISTÓRIA FOLKLÓRNEJ SKUPINY OČOVAN

Národopisné slávnosti na Sliači v roku 1934 sa stali jednýmz dôležitých medzníkov vo vývoji folklórnych skupín. Stretlo sa tu vyše400 Horehroncov, Podpoľancov a nositeľov folklórnych tradíciíz Pohronia. Medzi nimi nechýbali ani Očovania. Boli impulzom prevznik nových folklórnych skupín.

„Folklórna skupina Očovan patrí k najstarším folklórnymtelesám na Slovensku.“1 História jej činnosti siaha do roku 1936, kedybola založená Júliusom Višňovským, učiteľom na očovskej škole a užv júni tohto roku skupina vystupovala v Martine. Účinkovalo v nej trid-sať členov, s ktorými úzko spolupracovali aj očovskí muzikanti ako JánGašpar Hrisko, Ján Mimiš Oláh - otec Rinalda Oláha a iní. „Už predvojnou, prvá stopa je z roku 1934, miestni učitelia občas zorganizovali„krojovanú skupinu“, ktorá sa pri rôznych príležitostiach zúčastňovalapredovšetkým slávnostných sprievodov. S nimi chodievali aj muzikanti,tak pri nich si aj zaspievali a zatancovali.“2 Skupina v roku 1937 vys-tupovala vo Vysokých Tatrách, v Prahe na Všesokolskom slete a v roku1938 vystupovala na Sliači a vo Zvolene. V tomto období sa pro-gramovo zamerala na stvárnenie častí očovskej svadby. Jej činnosť pre-rušila II. svetová vojna a až do jej skončenia skupina prakticky nepra-covala.

3

Archív Jána Priechodského,prvá skupina od Višňovského, terajší Konzum a krčma.


4

Archív Márie Chabadovej, Martin 28. 6. 1936, zľava: Mária Ivanišová, rod. Šantová,Anna Nuošková, rod. Holíková, Anna Holíková, rod. Uhliarová, Mária Chabadová,rod. Holíková, neznámy vojak, Anna Hulinová, rod. Šníderová, Mária Bešinová, rod.Holíková, pani Višňovská, Mária Široká, rod. Nuošková, neznámy vojak, vpredu:Zuzana Pivolusková, rod. Uhliarová, Anna Krieková, rod. Lenárová

Archív Márie Chabadovej, rod. Holí-kovej (vľavo), Mária Široká, rod. Nuoš-ková, Martin 1936

Po vojne, v atmosfére všeo-becného uvolnenia a aktivity opäťmiestni učitelia Ján Izrael, vtedajšíriaditeľ ZŠ v Očovej a Jozef Tončíkpokračujú na vyššej úrovni a formu-jú v Očovej „národopisnú skupinu“.Ján Izrael stál aj pri zrode Ústredianárodopisných a tanečných ochot-níckych súborov (ÚNTOS) priMatici slovenskej 11. 12. 1949 a boljeho prvým predsedom. Po oslobo-dení našej vlasti, pri príležitosti 1. vý-ročia SNP, skupina vystupovalana oslavách v Banskej Bystrici. Me-dzi jej aktívnych členov patrili Gaš-ko, Rajčok, Senko, Chabada, Maľa,Uhliar, Pivoluska, Nuoška, Nosá-ľová, Veličová, Šimiaková, Hrúzová,Huliaková, Pivolusková, Kubišováa ďalší.


5

Arch

ív: J

uraj

a L

auro

šku,

sta

rý s

úbor

pod

ved

ením

p. u

č. I

zrae

la, m

ladu

cha

Anna

Hul

inov

á, m

ladý

zať

Ján

Piv

olus

ka, h

ore

spra

va: f

ujar

ista

Anto

nD

anko

, Eva

Izr

aelo

vá, J

án P

ivol

uska

- Z

ahor

ec, J

án S

enko

, Ján

Kub

iš, H

rone

c, J

án P

ivol

uska

- Z

ahor

ec s

t., P

avel

Pon

ičan

, uči

teľ A

nton

Tom

čík,

Ján

Maz

úch,

Mar

tin M

aľa,

dol

u zľ

ava:

Ann

a Šo

učík

ová,

rod.

Mih

áľov

á, M

adle

na K

ubiš

ová,

rod.

Kon

ôpko

vá, A

nna

Maľ

ová,

rod.

Sel

ecká

, Jol

anka

Šian

doro

vá, r

od. V

elič

ová,

Ann

a M

aľov

á, M

ária

Fiľo

vá, r

od. C

haba

dová

, Ann

a Ša

taro

vá, r

od. S

ámel

ová,

Már

ia, r

od. B

oháč

ikov

á, fo

til p

. uč.

Izra

el


6

Archív Pavla Chabadu - Chovana, zľava: Adam Pivoluska, Ján Chabada - Chovan,Pavel Holík, Pavel Chabada - Chovan

Archív Jána Priechodského, Strážnica 1947


Toto obdobie je poznamenané významnými úspechmi skupiny.Prvý veľký úspech zožala skupina v Strážnici v roku 1947, keď vystúpila soskupinami zo Ždiaru a Čierneho Balogu v prvom tématickom, scenáris-ticky a réžijne komponovanom folklórnom programe pod názvom Zboj-nícky večer.

V roku 1948 vystúpila na Všesokolskom slete a Poľnohospo-dárskej výstave v Prahe, na Slovanskom dni na Devíne. Na Celoslovenskejsúťaži národopisných a tanečných ochotníckych súborov, usporiadanejv roku 1950 v Martine Maticou slovenskou, obsadila skupina I. miesto.Za mimoriadne dobrú prácu a dosiahnuté úspechy bola odmenená dvoj-týždňovým zájazdom do Bulharska. Po návrate zo zájazdu sa zúčastnilaCeloslovenskej súťaže v Brne, kde obsadila I. miesto. V roku 1951 sazúčastnila I. Celoslovenskej prehliadky ĽUT v Trenčíne. Skupina sa vyzna-čovala ako jedna z najúspešnejších dedinských folklórnych skupín na Slo-vensku aj v nasledujúcich rokoch. Merala si sily s inými skupinami, ktorétiež prešli na systematickú prácu a pravidelne sa schádzali na súťažiachv Martine a vo Východnej. Boli to skupiny: Dolný Liptov, Východná,Detva, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Važec a iné. K týmto úspechom dopo-mohla aj aktívna spolupráca Karola Plicku a Pavla Tonkoviča.

V tomto období svojej činnosti Očovan vychoval niekoľkovýborných sólistov, z ktorých sa stali profesionálni umelci. Bol to primášRinaldo Oláh, rodák zo Zvolenskej Slatiny, ktorý prešiel z Očovej do bra-tislavského SĽUK–u a pracoval v ňom od jeho zrodu dlhé roky. Tanečníci

7

Archív Anny Günthnerovej, zľava: Mária Hrončeková, rod. Bieliková, Mária Gašová,rod. Šiandorová, Anna Šoučíková, Anna, rod. Betíková, Anna Günthnerová, rod.Račková, Mária Lenárová, rod. Holíková, Rajniaková, rod. Pohorelcová, AnnaMaľová.


Ján Chabada, Ján Gaško, Mária Hrúzová, Margita Šimiaková, Margita No-sáľová tiež tancovali v SĽUK-u a z nich dvaja, Ján Gaško a Margita Šimia-ková boli viac rokov prvými sólistami SĽUK-u. Je zaujímavé, že Gaško odišieldo SĽUK-u ako 30 ročný. Bol talentovaný tanečník, pracoval pod vedenímchoreografa Juraja Kubánku a stal sa objavom pre výskum SAV. Výskum usku-točňoval tím etnomuzikologického pracoviska Ústavu hudobnej vedy SAV(neskoršie integrovaný ako Umenovedný ústav SAV) v Bratislave v rámci úlohyštátneho plánu Základný etnomuzikologický výskum Slovenska. V rámci výs-kumu napísal štúdiu o Jánovi Gaškovi PhDr.Stanislav Dúžek, CSc.

V roku 1952 vedenie skupiny preberá Ján Chabada, skupina boladoplnená o mladšiu generáciu, ktorú reprezentovali Šouc, Ostrolucký,Ing. Račko, Ing. Štollmann, Holík, Günthnerová, Štollmannová, Holíková,Chabadová a ďalší, z fujaristov sú z tohto i predchádzajúceho obdobiaznámi výborní interpreti Martin Danko a Juraj Jamriška. V roku 1954 saskupina zúčastnila krajskej prehliadky ĽUT v Banskej Bystrici, v roku1955 na Slávnostiach piesní a tancov vo Východnej a na I. Celoštátnejspartakiáde v Prahe.

V roku 1957 sa vedúcim stáva Juraj Lauroško, ktorý sa spolus Jánom Priechodským a Pavlom Sámeľom snažil tance choreograficky

8

Archív Holíkovcov, zľava: Jolanka Šiandorová, rod. Veličová, Anna Chabadová,rod. Hostinská, Katarína Šníderová, Mária Huliaková, rod. Plavcová


upravovať a spolu sa snažili pretvotiť skupinu na súbor. Členmi skupiny sastali okrem už spomenutých Jozef Váľka, Široký, Ivanič, Nuoška, Šníder,Holíková, Gašková, Uhliarová, Fendeková a ďalší. Sólistkami tohto obdo-bia sú medzi inými známe najmä dve očovské kmotry, ktoré v tomtoobdobí tancujú už ako päťdesiatročné. Sú to Mária Huliaková, rod. Plav-cová a Anna Gavuríková, rod. Pivolusková, ktoré prešli od vzniku skupinyaž po tieto časy celým obdobím jej vývoja a zobrazené v spoločnomváľanom tanci na embléme od akademického sochára Kulicha sa stali sym-bolom Podpolianskych slávností v Detve.

V roku 1958 skupina prechádza na súborovú formu práce.Organizačné vedenie súboru v tomto období zabezpečovali riaditeľ ZŠOčová Ján Hudoba a správca OB Ladislav Klement.

V roku 1962 vedenie súboru preberá umelecký vedúci a choreografJán Priechodský a pracuje do roku 1982. Vychoval množstvo ďalšíchúspešných členov ako bratov Holíkovcov, Pohorelca, Chabadu, Pivoluskovcov,Ľalíka, bratov Honišovcov, Auxta, Jamrišku, Senku, Mulicu, bratov Svo-reňovcov, Šoučíka, Veliča, Dorotovú, Fiľovú, Leštákovú, Šantovú, Senkovú,Poničanovú, Kubišovú, Králikovú, Hrončiakovú, sestry Šoučíkové, Ľalíkovú,Gaškovú a ďalších. „Pod vplyvom folklórnych slávností vo Východnej a v Det-ve, ako aj pod metodickým vedením spolupracovníkov skupiny - LadislavaLenga, Stanislava Dúžeka, Igora Kovačoviča a ďalších, koncom šesťdesiatychrokov a v prvej polovici sedemdesiatych rokov zaznamenala skupina ako ajsúbor ďalší kvalitatívny rast.“3 V tomto období sa opierala o starších členov,úspešne pôsobiacich v predchádzajúcich obdobiach. Bola doplnená o vyni-kajúcich interpretov – spevákov Jána Dúbravu zo Šalkovej, Pavla Žubrie-tovského z Dúbrav, fujaristov a píšťalkárov Martina Sanitrára zo Sliača, PetraNováka a Juraja Ďurečku z Očovej. Z mladej generácie výrazným interpre-

tačným talentom vzbudil pozornosťfujarista a píšťalkár Dušan Holík.V tomto období so súborom veľmiintenzívne spolupracoval Ján BerkyDušan, výrazná osobnosť hudobnéhofolklóru Podpoľania a dlhoročný pri-máš očovskej ľudovej hudby. Organi-začným vedúcim v tomto období bol

9

Archív Jána Chabadu - Chovana, Detva1971, zľava: Anna, rod. Šoučíková, AnnaMaľová, Ján Jamriška, Anna Chabadová,rod. Kubišová, Anna, rod. Šantová.


Ján Ľupták. V roku 1971 na folklórnom festivale vo Východnej v rámcisúťažnej prehliadky folklórnych skupín získala skupina s pásmom „Na Mit-ra“, spoločne s folklórnou skupinou z Kubrej, hlavnú cenu festivalu. Totopásmo bolo natočené ako samostatná miniatúra Slovenskou televíziou. Na jejzáklade, ako aj ďalšej úspešnej činnosti, bola v roku 1973 poverená reprezen-táciou na folklórnom festivale Smotra folklora v Záhrebe v Juhoslávii. Sku-pina okrem domácich vystúpení absolvovala vystúpenia v Poľsku, v Maďar-skom Egri a v susedných Čechách.

Najväčšiu prosperitu zaznamenala v období 1966 – 1972, kedyPodpolianske folklórne slávnosti pracovali prevažne na regionálnej úrovni.So zmenou tohto podujatia na celokrajské stredoslovenské Folklórneslávnosti pod Poľanou postupne ubúda príležitostí na sústavnejšie vystupo-vania a stráca sa tak jeden z dôležitých momentov aktivizácie skupiny.

Postupne sa do repertoáru skupiny dostali ďalšie programové bloky,čerpajúce materiál z kalendárneho a obradového zvykoslovia obce Očováako Krštenie, Očovská svadba, Vaľanie májov, Dožinky od autora JánaPriechoského.

10

Archív Jána Chabadu - Chovana, zľava: Vladimír Velič, Milota Kašicová, rod. Šní-derová, Ján Chabada - Chovan, Anna Chabadová, rod. Kubišová, Ondrej Lenár, Jana,rod. Chabadová, Pavel Šoučík.


11

Arch

ív M

aľov

cov,

zľav

a: L

adis

lav

Olá

h, V

iliam

Kál

aj, J

án B

erky

Duš

an, P

avel

Kov

áč, D

ušan

Svo

reň,

Ján

Jam

riška

, Mila

nSe

dlia

čik,

Ond

rej L

enár

,D

ušan

Piv

olus

ka,

Jura

j H

olík

, Pa

vel

Suja

, V

ladi

mír

Velič

, Pa

vel

Šouč

ík,

Pave

l C

haba

da,

Már

ia H

ulia

ková

, An

na D

ebná

rová

, An

na M

aľov

á,Jo

lank

a Ši

ando

rová

, Ann

a C

haba

dová

, dol

u zľ

ava:

Ján

Gaš

par

- Čik

alo,

Ann

a K

rálik

ová,

Ann

a Šo

učík

ová,

Ann

a H

ronč

iako

vá, A

nna

Šant

ová,

Anna

Mih

áľov

á, M

ária

Šou

číko

vá, D

anic

a M

ulic

ová,

Ján

Sen

ko, J

ana

Cha

bado

vá


V roku 1976 oslávila skupina svoje 40. výročie pod vedením JánaPriechodského a v tom istom roku sa v rámci folklórnych slávností podPoľanou prezentovala s profilovým programom pod názvom „Očová,Očová…“ Po roku 1977, kedy sa skupina zúčastnila III. Československéhofestivalu folklórnych súborov v Košiciach, došlo k stagnácii činnostiskupiny, pričom po trojročnej prestávke vystúpili so samostatným pro-gramom na Podpolianskych slávnostiach v roku 1980. Vo vedení súboru sav tomto období striedavo ocitli okrem Jána Priechodského aj Ondrej Pivo-

luska a Pavel Lenár. V rokoch 1981 - 1982 sa členov skupiny podarilo aktivi-zovať pri nahrávaní gramoalbumu „Podpoľanie“ a v roku 1985 pri prípra-ve programu na jubilejný 20. ročník Folklórnych slávností v Detve podvedením Jána Priechodského, Ondreja Pivolusku a Anny Hrončiakovej.

V roku 1986 pripravili oslavy 50. výročia vzniku folklórnejskupiny Pavel Lenár a Ondrej Pivoluska. Vo februári roku 1990 oživila

12

Archív Holíkovcov, zľava: Anna Holíková, rod. Šantová, Vladimír Velič, Juraj Holík,Anna, rod. Šoučíková, Martin Mulica, Ondrej Lenár


svoju činnosť FSk pod vedením Mgr. Jána Jamrišku a v roku 1994Jozef Smutný z Dúbrav opäť na kratší čas obnovil pravidelnú činnosťtanečnej zložky skupiny.

Niektorí členovia Očovanu boli pre svoje interpretačné schopnos-ti vybratí pre účinkovanie v slovenských filmoch Zem spieva, Rodná zem,Trofej neznámeho strelca, Očovské pastorále a Hanča, Jano a Lucia.

Súčasnosť

V roku 1996 sa vedenia a choreografie ujal znova Ján Prie-chodský, s ktorým sa od roku 2000 až do súčasnosti na vedení skupinypodieľa ako tanečný pedagóg a choreograf Ing. Pavel Holík, vďaka ktoré-

mu sa tanečná zložka skupiny pravidelne stretáva dvakrát týždenne. V sku-pine sú zastúpené všetky vekové kategórie, pričom čo do počtu prevládamladšia a stredná generácia. Veľmi cenná je majmä jednotná spoluprácavšetkých vekových kategórií pri príprave programových blokov na vystúpe-nia skupinového charakteru, kde sa okrem tanca uplatňuje hovorené slovoa spev, pričom sa najviac uplatňuje staršia a stredná generácia.

Mladšia generácia pracuje súborovým spôsobom a v takomtoduchu realizuje aj svoje vystúpenia ako tanečné, resp. tanečno-spevácke

13

Archív OcÚ Očová, Detva 2000, zľava: Ján Priechodský, Ján Dúbrava,Ján Chabada - Chovan, Ján Hrončiak, Pavel Suja, Pavel Lenár


programy. Nevyužíva sa tu divadelná forma hovoreného slova, ako je ufolklórnych skupín bežné. Prácu sprevádzajú ťažkosti s dochádzkou, tak-tiež občasné problémy v medziľudských vzťahoch a dopĺňanie kolektívupri odchode študentov na vysoké školy do vzdialených miest, prípadne zapracovnými povinnosťami do zahraničia. V procese dopĺňania kolektívunovými členmi zohráva dôležitú úlohu prepojenie práce a spolupráce det-ského folklórneho súboru so skupinou, čo sa zdá byť v daných pod-

mienkach ako bezproblémový proces. Dodnes, žiaľ, táto spolupráca nie jena žiadúcej úrovni, pretože po opustení základnej školy dochádza k mig-rácii už vychovaných mladých tanečníkov do mestských súborov v okolí,prípadne k ich úplnej pasivite v tejto oblasti. Vedenie skupiny však v blíz-kej budúcnosti mieni v spolupráci s riaditeľstvom základnej školyzabezpečiť prechod mladých súboristov ich včlenením do pravidelnej čin-nosti skupiny už v priebehu deviateho ročníka základnej školy.

Posledné roky činnosti sú veľmi plodné na vystúpenia, ročne ichOčovan absolvuje okolo 30 až 50. Najväčšími oceneniami práce Očovanua k jeho veľkým úspechom patria opakované pozvania na naše najväčšiefolklórne festivaly vo Východnej a v Detve. Významné úspechy skupinadosiahla v Poľsku na Medzinárodnom folklórnom festivale v Zakopanom

14

Archív Jána Chabadu - Chovana, Východná, zľava: Milan Šimko, Jozef Váľka,Pavel Chabada - Chovan, Ján Chabada - Chovan.


v roku 2000 a 2003. Hlavnú cenu festivalu získala v Rožnove podRadhoštěm v Čechách na Medzinárodnom festivale slovenského folklóruv roku 2004. Takisto veľkou poctou pre Očovan bolo pozvaniena 60. ročník Medzinárodného folklórneho festivalu v Strážnici na Moravev roku 2005, kde sme nadviazali na významné úspechy našich predchodcovz minulosti. V tom istom roku sme dostali pozvanie na 51. ročník najstar-šieho a najväčšieho Medzinárodného festivalu v Červenom Kostelciv Čechách. K významným podujatiam patrí tiež účasť na domácom festi-vale Očovská folklórna hruda, večery autentického folklóru v Zrkadlovomháji v Bratislave a celý rad ďalších vystúpení v domácom regióne, v Du-dinciach, v Heľpe, v Pezinku, vo Vrbovom, v Kokave na Koliesku, v Hru-šove na Hontianskej paráde, v Ružomberku, v Banskej Bystrici, v zahra-ničí v Rakúsku pri Viedni, v Srbsku v Pivnici a okolí, v českom Mělníku,na Morave v Kunovicích, v poľskom Kety atď. V roku 2006 reprezento-vala skupina Očovan slovenskú kultúru na festivale Fest arte v Portugalskua v chorvátskom Iloku u slovenských krajanov.

V tomto období vznikli aj dva CD nosiče. Prvé, „Očová, Očová“v roku 2000 s ľudovou hudbou súboru Marína, pod vedením JaroslavaHarazína a Jaroslava Hazlingera a v produkcii pána Viktora Szárkuv hudobnom vydavateľstve Akcent. Druhé CD s názvom „Očová,Očová 2 – Nepime tu, poďme ďaľej“ vzniklo v roku 2004 s mladou

ľudovou hudbou skupiny Očovan a v produkcii pána Jaroslava Strá-ňavského v hudobnom vydavateľstve Music master.

V súčasnosti sú z tých starších najaktívnejší nasledovní členo-via: Ján Chabada – Chovan, Ján Hrončiak, MUDr. Ján Filkor, Ing. Pa-

15

Archív Holíkovcov, zľava: Ján Hrončiak, Ján Filkor, Pavel Holík


vel Holík, Pavel Lenár, Jozef Lalík, zo žien Mária Lenárová, AnnaChabadová, Jana Filkorová st.

V blízkej minulosti sa aktívne zapájali Pavel Suja, Anna Maľovádnes už zosnulá Jolanka Šiandorová a v roku 2006 sa do práce zapojili ajčlenky Jednoty dôchodcov ako spevácka zložka. V súborovej zložkeaktívne v súčasnosti pracujú Alena Selecká, Andrea Selecká, Mgr. MonikaHolíková, Ing. Martina Pramuková, Jana Filkorová ml., KatarínaKolesárová, Jana Trnková, Martina Pivolusková, Zuzana Nováková, Ing.Pavel Holík, Matúš Rajčok, Ivan Smutný, Ján Filkor ml., Ing. Juraj Velič,Pavel Šoučík, Mgr. Miroslav Hybský, Martin Chabada, Erik Cupci a Ján

Lauroško. Ako inštrumentalisti – píšťalkári a fujaristi sa prezentujúMartin Chabada, Ing. Juraj Velič a Ľubomír Demoč a na heligónke hrávaPavel Šoučík a Mgr. Monika Holíková. Ľudovú hudbu folklórneho súboruv súčasnosti tvoria Katarína Chabadová, Ján Čief, Ján Maľa, MarekPivoluska, Miroslav Výboh a ako hosťujúci muzikanti Ing. MiroslavDanihel, Ing. Jaroslav Harvan, Zdenko Černý.

16

Archív Jána Chabadu - Chovana, Lúčky 1998, dolu zľava: Anna Válková, MilanŠimko, Jana Nuožková, v strede zľava: Ján Priechodský, Ján Chabada - Chovan,Anna Hosová, Anna Maľová, Anna Chabadová, Alena Selecká, Andrea Selecká,Dana Šoučíková, Anna Procházková, Rudolf Gajdoš, hore zľava: Peter Hossa,Miroslav Selecký, Pavel Chabada - Chovan, Ján Hrončiak, Pavel Holík, JanaHolíková, Pavel Suja, Pavel Holík, Jozef Lalík.


Súčasný repertoár

Námetom pre programové bloky je rodinné a výročnézvykoslovie, ale aj námety z každodenného života, prípadne tanečnáštylizácia tradičných námetov. Dramaturgicky sa zameriava na popis

priebehu zvoleného námetu, pričom sa prelína vo vyváženom pomerehovorené slovo a sólový, resp. skupinový spev a tanec, choreografickyspracovaný do štylizovanej podoby. V najnovších choreografickýchspracovaniach sa objavuje snaha o vyjadrenie myšlienky navodenímzodpovedajúcej atmosféry a zvolením príslušnej všeobecne zrozu-miteľnej symboliky.

D orepertoárusa v pos-ledných ro-koch dosta-li viacerécelovečerné

17

Archív Holíkov-cov, Strážnica2005

Archív Holíkovcov, Východná 2001


programy, konkrétne obnovená „Očovská svadba“ - premiera v roku 1999,„Na očovskom salaši na svätého Jána“ – premiera v roku 2003, „V tejočovskej krčmičky“ – premiera v roku 2005 od autora Jána Priechodského.V posledných dvoch spomenutých programoch je autorom scenára hovo-reného slova Matúš Báťka z Hriňovej. V súvislosti so vznikom týchto pro-gramov sa do súborového repertoáru dostali viaceré nové tanečné choreo-grafie od Ing. Pavla Holíka ako „Tanec víl“, „Pasenie oviec“, „Čižmový ta-nec“ na námety Jána Priechodského.

Výchova dorastu

Podľa zmienok informátorov počiatky práce s deťmi spadajú uždo roku 1956, kedy Jozef Váľka a Juraj Chabada, vtedy ešte ako deti,iniciovali založenie súboru s názvom Pionier, kde Jozef Váľka zostavilstarú Očovskú veselicu a ako dozor bol neskôr deťom pridelený učiteľJán Štollmann.

Na tento počin nadväzuje aktivita a spolupráca pani učiteľkyAnny Cibuľovej zo Zvolenskej Slatiny, ktorá zoskupila žiakov základnejškoly do tanečného krúžku a nacvičila s deťmi pásmo „Priadky“.

Po jej odchode zo ZŠ aktivita detského krúžku upadá a činnosťs deťmi sa znovu obnovuje už v podobe Detského folklórneho súboruPoľana pod vedením Jána Priechodského a riaditeľa školy Jána Hudobuv roku 1962. Na spolupráci so súborom sa postupne podieľala aj paniučiteľka Viera Šimkovičová, ktorá neskôr, v sedemdesiatych rokoch, pre-

18

Archív MVDr. Juraja Chabadu, súbor Pionier z roku 1956, v dolnom rade medziinými Jozef Válka, Juraj Kubiš, Juraj Chabada.


brala vedenie Poľany a túto prácu vykonáva až dodnes. Choreograficky sana repertoári súboru podieľajú Ján Priechodský, Pavel Lenár, Milan Obrtalz Hriňovej, Ing. Pavel Holík a samotná pani učiteľka.

DFS Poľana tak už dlhé roky plní funkciu výchovy nových talen-tov, udržovateľov a pokračovateľov tradícií našej pôvodnej kultúry.

19

Archív Jána Priechodského, Detský folklórny súbor Poľana založený v r. 1962, horezľava: Ján Priechodský a Ján Hudoba.

Archiv MVDr. Juraja Chabadu, tanečný krúžok pri ZŠ, vedúca p. uč. Anna Cibuľová(vpravo na kraji), sprievod 1. máj 1958


REPERTOÁR FOLKLÓRNEJ SKUPINY OČOVAN

Programové bloky:

Krštenie autor: Ján PriechodskýV Očovej na Mitra autor: Ján PriechodskýDožinky autor: Ján PriechodskýMáje autor: Ján PriechodskýSvadba autor: Ján PriechodskýNa očovskom salaši na svätého Jána autor: Ján PriechodskýV tej očovskej krčmičky autor: Ján Priechodský

Dievčenské tance:

Fľaškový tanec choreografia: Ján PriechodskýSvadobné koleso choreografia: Ján PriechodskýLucie choreografia: Pavel HolíkZimný slnovrat choreografia: Pavel HolíkVíly na svätého Jána choreografia: Pavel Holík

Chlapčenské tance:

Cepíkový tanec (starý) choreografia: Ján PriechodskýPasenie oviec choreografia: Pavel Holík

Párové tance:

Očovská nálada choreografia: Ján PriechodskýStarý šatkovec choreografia: Ján PriechodskýNový šatkovec choreografia: Ján PriechodskýV Očovej na tanci choreografia: Pavel HolíkV tej očovskej krčmičky choreografia: Pavel HolíkTraja choreografia: Pavel Holík

Spevácke bloky:

Rozkazovačky autor: Ján PriechodskýDievčenskie žartovnie autor: Monika HolíkováŽivot v piesni veselo aj clivo autor: Monika Holíková, Mária Lalíková

choreografia: Pavel Holík

20


OČOVSKÉ HUDBY A INŠTRUMENTALISTI FOLKLÓRNEJ SKUPINY OČOVAN

Prvá očovská hudba

Jozef Gašpar-HriskoJozef Berky-KuchárikJozef Berky-Gonus - kontryJozef Havrľa – kontrabasJán Klinec – cimbal

Druhá očovská hudba

Dušan Berky – 1. husleJuraj Berky – 2. husleMilan Berky – violaDezider Berky – kontrabasKálaj Berky – cimbalToto bola muzika stabilná a ešte hosťovali: Ing. Jozef Berky, MilanBerky, Ján Klinec a jeho syn, Ilčíkovci, Ján Berky-Punka-primáš, basistaErno a hosťoval aj Rinaldo Oláh.

Súčasná hudba

Katarína Chabadová – husle, Ján Čief – husle, basa, Ján Maľa – husle,Marek Pivoluska – husle, Miroslav Výboh – viola, hosťujú: RomanHarvan – cimbal, Miroslav Danihel – kontrabas, Zdenko Černák – cimbal,Ľubomír Gašpar – cimbal, Slavomír Melicherčík – kontrabas

Fujaristi a píšťalkári

Martin DankoJuraj JamriškaJuraj NovákJuraj ĎurečkaMartin SanitrárJán PriechodskýDušan HolíkJán ŠimiakFrantišek BučkoMário BielikJuraj VeličĽubomír DemočMartin Chabada

21


22

Archív Jána Priechodského, hore zľava v kroji: Ján Berky - Dušan, Ján Klinec,Milan Berky, Jozef Berky - Kuchárik, Ján Gašpar - Čikalo, dolu zľava: Jozef Havrľa,Jozef Berky - Gonus

Archív Jána Priechodského, Ján Berky - Dušan


23

Archív Jána Priechodského, zľava: Juraj Ďurečka, Dušan Holík

Archív Kataríny Chabadovej, Strážnica 2005, zľava: Ján Čief, Ján Maľa, MiroslavVýboh, Roman Harvan, Katarína Chabadová


VÝZNAMNÉ ÚSPECHY FOLKLÓRNEJ SKUPINY OČOVAN

v roku 1947 – Strážnica – II. cena v ľudovom tanci – venovaný pohár– III. cena ľudovej hudby pod vedením Jozefa Gašpara Hrisku

v roku 1948 – Praha – III. miesto na Poľnohospodárskej výstave (za ZSSR a Juho-

sláviou)v roku 1950 – Martin

– I. miesto na Celoslovenskej súťaži (odmena – zájazddo Bulharska)presnejšie rok neznámy – Zvolen – Okresná prehliadka

– I. miesto v Súťaži tvorivosti mládeže – III. miesto na krajskej prehliadke

v roku 1960 – Praha – IV. miesto - Celoštátna súťaž pri príležitosti 40. Výročia

založenia KSČv roku 1961 – Praha – Súťaž tvorivosti mládeže

– osobitné uznanie v rámci kategórie pokročilých súborov v roku 1965 – Východná

– I. miesto v súťaži ľudových hudieb– II. miesto v párovom tanci – Ján Gaško a Mária Gašková

v roku 1966 – výmenný zájazd do Maďarskav roku 1967 – Východná

– I. miesto v sólovom tanci – Jozef Váľka.v roku 1968 – Východná

– I. miesto v sólovom tanci – Jozef Váľka– I. miesto – ľudová hudba pod vedením Berkyho Dušana– výmenný zájazd do Juhoslávie – Pivnica

v roku 1971 – Východná– I. miesto za pásmo „V Očovej na Mitra“.

v roku 1971 – Prešov – I. miesto v sólovom tanci – Ján Pivoluska, Ján Senko, Pavel

Šoučík a Anna Králikováv roku 1973 – Juhoslávia – Záhreb – folklórny festival „Smotra folklora“v roku 2000 – Poľsko - Medzinárodný folklórny festival Zakopané –

– I. miesto - Pavel Suja - sólový spev– III. miesto – Ján Dúbrava – sólový spev

24


– II. miesto – Juraj Velič – inštrumentalista (hra na fujarua píšťalu)

– III. miesto – celá skupina v programoch choreografickyupravených.

v roku 2003 – Poľsko – Medzinárodný folklórny festival Zakopané– I. miesto - Pavel Suja - sólový spev– III. miesto – celá skupina v programoch choreograficky

upravených.v roku 2004 – Rožnov pod Radhoštěm - Medzinárodný festival sloven-ského folklóru

– Hlavná putovná cena festivalu

25

Archív OcÚ Očová, Anna Randziaková, rod. Fiľová,Ján Gaško


SPOMIENKY NIEKTORÝCH ČLENOV FOLKLÓRNEJ SKUPINY OČOVAN

Ján Gaško, nar. 8.12.1919

„Ja, keď som začínau,ja som už bou dosť starý. 31rokov, dcéru som mal. Každýtam mau vyše 20, do 30 rokov,aj vyše. Keď tam prišli takímladí, mau 16-17 rokov, kdežesa ty môžeš tomu rovnať! Tykým sa voľačo naučíš, ten sanaučí tiež to, ale je to mladýčlovek. Keď zakladali SĽUK,vekove bol starý.

Bavilo ma to a chceusom ešte aj sveta skúsiť. A čoma mali prosiť? Ak človekaprosím glho, tak si myslím, žemu musím zaplatiť. A to sami nepáči u ľudí. Len za

korunu pre spoločnosť chce urobiť niečo. Máme veľa mamonárov. To jenajväčšia chyba. Ak nemá dva domy, dve autá, tak je zle.

Ono toto ľudové umenie je pekná vec, pekná vec je to, len keby toľudia pochopili. Keď som išiel stadeto so súborom, tak som si museu zobraťdovolenku a keď nie dovolenku, tak som nerobiu, nemal som platené, rodi-na bola ukrátená o tých pár korún. Zas ideš peniaze míňať, čo ideš tam! Všeaj žena pohundrala: Ty si už starý a nemáš rozumu, chodíš s takýma mladý-ma, nuž, ale, no… Ľudia tiež, ale keby sme im boli tancovali každú nedeľu,boli by sa chodili dívať. Len to nevedeli pochopiť, že je to voľáka námahatrochu. Veď koľko razy sme sa museli zísť a dať to trochu do súladu, keď tonebolo aj tak umelecky ako v tých väčších telesách, aj tak to muselo maťvoľáky vzhľad. Ale vedeli aj oceniť, lebo to bolo z tohto prostredia, a tak ichto tak trochu strhlo. Že je to náš, že Očovania si vedia ešte zatancovať.

Takáto ľudová tvorba a umenie by nemali, podľa mňa, zahynúť.Treba, aby sa uchovala ľudová tradícia, lebo ľudia nebudú ani vedieť, či boliSlováci dakedy, alebo Maďari, alebo boli Nemci ich predkovia. Ak by sa stalajak by som to nazvau taká dvetisícročná premena, nikto nebude vedieť,z akého národa pochádza. A aj ľudový tanec je nutný, aby sa to zachovalo,a dúfam že sa to podarí niektorým mladým podchytiť mladších.

26


Prial by som si, aby naši ľudia Očovania, nezanedbávali ľudovú tradí-ciu, aby boli hrdí na kraj, kde žijú. Veď ich rodičia, starí rodičia, prastarírodičia sa tu mordovali, koľčovali tietoká zeme a všetko. Aby sa nestrániliľudového umenia a tej vlastnej kolísky skade pochádzajú, de vyriastli, aj sanarobili a natrápili a teraz aby sa to stratilo… tak vo vesmíre. Aby nevideli,že len v meste sa dobre žije, alebo že len tam je kultúra. Ale aby aj z tejľudovej kultúry si voľačo zachovali tu v Očovej, žeby aj tie mladšie deti, keďaj odíde, žeby si vedeu spomenúť: Ej, veď som ja mau otca, starýho otcaz Očovej. Je to kus života aj tých.“4

Mária Chabadová, rod. Holíková (Valentíčka), nar. 17.12.1921

Chodili ste do súboru ešte za Višňovského?

Višňovský? Toho si veľmo nepamätám ale ju si pamätám, manželkujeho. Lebo ona je tam aj na tej fotky. Aj Chudýho sme mali učiteľa, ajLačnýho sme mali, aj Žuchu si pamätám.

A na aké vystúpenie si pamätáte?

To sme boli v Martine, ako družice. So svadbou sme to tam boli. My smeprišli do Martina a hneď bola tak ako zábava tam a tam vojaci mali posád-ku. Tak my s tyma vojaci sme tam tancovali aj neviem kedy do noci. Potomsme šli spať, to pamätám, takie prieče porobenie z daskou to boli len, niehotel. No a potom len na druhý deň sme vystupovali ako s tým sobášom.Robila sa zavíjačka na druhý deň a strihala sa mladucha a vtedy sa ozajstrihala. Zadok a vrkoč jej šetko vystrihali, zobrali a robila sa jej kotúčka.A pri zavíjačke sa spievala táto pesnička „Vykvitla mi biela ruža na stole…“.Keď sa robili oddavke, tak sa spievala „Po Dunaji tichý vetrík povieva…“

A kedy ste tam boli?

V 36. sme tam boli, veď je aj na fotky tak napísanuo, v lete, myslím, žesme končli školu.

A mali ste aj mladého zaťa a koho?

Na tisíc percent neviem. Lebo dva razy som bola, ale raz bol SlančíkJanko a raz bol Melicherčík Paľo, to bou taký vysoký chlap, sipamätám, s tým pierom.

A kde ste okrem Martina ešte boli?

Ja som potom nesmela ísť, ja som si našla takýho frajera, čo mi ho veľmobránili, tak mňa potom nepustili, no ale oni chodili s tým súborom.

27


A na koho zo súbo-ru z chlapov si spo-mínate?

Na môjho, NôžkaĎuro bou, tenM e l i c h e r č í k ,potom Slančík Jan-ko, toho zabilo vofronte.

A ako ste išlido toho Martina?

Čo mi ho bránilitoho môjho, tak som ja povedala, že on nejde do toho Martina, lebo byma neboli pustili. Tak on peši do Slatiny na vlak, to sme na vlaku išli.A Kriek mau taký autobus, ešte do nedávna mu vo dvore stáu, tak onnás zo Slatiny k tomu vlaku zaviezou, na tom autobuse sme išli. Lebotam, keby ho videli nasadať, tak by som ja nebola mohla ísť.

A to ste tam boli na viacej dní?

Tri dni myslím, hneď prvý večer, tak pamätám dobre, tak sme to prišliako k večeru, lebo ako. Prvý večer sme hneď vystupovali, lebo jedenvečer bola tá svadba ako sobáš a čo ja viem čo a na druhý večer sa támladucha budila, či čo ja viem, ako to dakedy sa robilo, no keď sa zaví-jala, to sa povedalo kápka, keď sa jej dávala. No ale ju miseli potom ísťbudiť, búchali na dvere a čo ja viem, no, to sa vtedy po svadobnej noci…Každý výstup sme mali ako inokedy, jeden večer, druhý večer, šetko z tejsvadby.

A na tej fotke, to máte na hlavách vence?

Vence. Ale mladucha, keď bola, tak ona sa v tom vydávala. To akoz vosku lebo z čoho, z páva, takie gorale, no krásno to bolo. A ja som

28

Archív Márie Chaba-dovej, Martin 1936,zľava: Anna Hulino-vá, rod. Šníderová -Šutáčka, Mária Cha-badová, rod. Holíková- Valentíčka.


mala sestrin a glho sme to mali a vo vojne to skapalo už potom. Ja somto veľmo opatrovala.

A kde ste spali v tom Martine?

V budovách. A potom večer sme sa bavili, tancovali, pamätám, takáveľká miestnosť tam bola a tam sme spávali.

A to sa tak Očovania prvý raz pustili do sveta?

Prvý raz, prvý raz sme to boli.

Aj skúšky ste mali predtým?

Pravdaže.

A kde ste skúšali?

No tak to bou – Konzum sme to volali, tam sme aj zábavu mávali, takako v konici, takie konice, takuo no, kde je teraz krčma.

Aj ste tancovali a aké tance?

No pravdaže, Bóže, no čardáše, šatkovec, chlapi s valaškami.

A čo ste spievali pri tanci?

My sme si to veľmo nespievali, to nám chlapci. Ale pamätám, čospievali: „ A Janko Holík hu ťahá, rátajú ho za somára“. A spievali huuž každej, kerá sme mali kerýho. „Hej, že Marka Holíkovie sa do nejvovalila, lebo bola nelenivá, do káry sa vovalila, lebo bola nelenivá.“Keď je to už vyše 70 rokov. „Hore vody, dolu vody, išli diouke na jahody,tak sa oni zhovárali, kerá keľko zarobili, jedna zarobila 3 grajciare, kúpi-la si káru za ne, do káry sa vovalila, lebo bola nelenivá“, ale mená smekaždej potom tam dali.

A dievčence si rozkázali pri muzike?

No, vedeli sme si rozkázať, to si pamätám. To sme boli, už nie sama, alekamarátke sme boli, štyri. Ja som to bola, Šníderka pri moste, Šťavinka,teraz čo zomrela a Šníderka zase z Balkáňa.

A ktorú ste si najradšej?

„Svieti mesiac nad naším humienkom, stojí milý pod našímokienkom…“

A na akú svadobnú pieseň si spomínate?

„Zbohom ostávajte, mamičkine kľučke, čo vás otvárali moje bielerúčke…“

29


Anna Hulinová, rod. Šníderová, nar. 11. 9. 1921

Na aké vystúpenie si vy pamätáte?

V Prahy, tam sme boli so svadbou, to viem. Ja som bola družicou aj ona boladružicou a Anča Fontánka, čo bola za Šníderom - za Štrbáňom, tak jej mamabola mladucha. Ale mladý zať, neviem. Oni si tam obstarali kone, voz, šetko, mysme len obliečky brali. A na voze sme to mali, na jednom sme sa my viezli, mla-ducha a družice, ale starejší tiež neviem kto bou. Ale na veky Jano Chabada zoStarej vody, čo teraz zomreli, starejším bou v tej Prahy. A veľa nás bolo, a zošade sme boli tam, po meste chodili s týma vozma, s rúchom po meste. Nikdesme nevystupovali, ani sme nikde nenocovali, išli sme tam poobede a ráno smetam prišli. No a zase sme domov tak išli, poobede sme išli a ráno sme bolidoma. Vlakom sme išli. Len na jeden deň a dve noci, nebolo to dlhšie.

A koľko vás tam bolo?

Veľa, lebo išli chlapi vopred a mali cigáňov, no muzikantov a potomsme my vozy išli a ženy za vozama. Aj na vozach sme sedeli, aj to rúchodržali a ešte aj za vozami. Nás to bolo veľa tam vtedy, veľa, veľa.

A na Višňovského si spomínate?

Nie dáko inak? Višňovský ma nikdá neučiu, tie staršie ročníky ak vedia, aleja neviem, lebo my sme boli najmladšie s Marou, ja som mala iba 14 rokov.

A do kedy ste boli v súbore?

Kým som sa nevydala, mala som 17 rokov, keď som sa vydala, tak dovte-dy som bola v súbore. Potom sme nechodili, potom nastau už ten štátSlovenský, veľmo to nefungovalo. Potom to tí gardisti, čák boli, tu hlavne,žandári dávali pozor, čo len schádzali sa de kade, títo zase, čo boli komu-nisti, tak to už potom takuo bolo, už sa to potom takuo nerobilo. Keď toprišieu planý čas. No, v 38. tu boli už čak vojaci, aj Maďari aj šakoví boli.

A ktorí muzikanti s vami išli do tej Prahy?

No starý Hrisko a už koho si zavolau… No to len títo boli vážení, ako onide nekceli, tak nešli, ale oni len šetko. Aj na svadbu, keď ich bolo málo,tak si radšej zo Slatiny rodinu zavolali, ale nekceli našich. Oni boli hlavní.

A boli ste aj niekde inde, okrem Prahy?

Boli sme raz aj v Bratislave, ale len tak sme tiež išli vlakom, a tam smelen v Petržalke tancovali a inšuo neviem. Aj môj muž bou tiež tamvtedy, tam v Prahy nebou. Tam sme boli spolu v tej Petržalky, to sipamätám, len v Martine, ja nepamätám vôbec.

30


A kto vás zavolal do súboru?

No, tie staršie chodili, aj my sme sa vopchali. No tetka Zuza Pivolusková, noZuza bola už staršia, no tak tá tam bola a ja som sa vopchala. Tak bolo. Keďsme vedno bývali, ja som u nich bývala čak, keď moja mama zomrela, notak ja by som jej to bola závidela, tak som sa ja vopchala. No tak nás dalis Marou za družice, boli sme najmladšie. Tam u Chabadov bola krčma, taktam to ondiali, de je teraz obchod. Tam sa aj divadlá učili aj kedečo.

A tance ste aké tancovali?

Len naše, šakovie.

Aj ste si ženy rozkázali pred muzikou?

No, ženy nie, len chlapi, ženy nemali vo zvyku v Očovej si rozkazovať.

A aké pesničky ste spievali na svadbe?

No s rúchom keď sme šli, tak „Surovuo drevo…“, aj „Ideme, ideme…“a šakovie.

Ján Kubiš, nar. 1. 3. 1923

Magdaléna Kubišová, rod. Konôpková, nar. 22. 8. 1927

Na aké vystúpenia si pamätáte?

Pani Kubišová: V Prahe smeboli po dva razy na Všeso-kolskom slete, v Strážnicihádam dva razy a po Sloven-sku, v Martine, v Bratislave -v Petržalky išli sme ajpochod - to ešte mostyneboli dobrie, tak ponorkou.A v 76. roku sme v Detverobili Dožinke a tú kazetučo sme natáčali - Podobytanca, tam som na tejkazete.Ján Kubiš: Toto ju dákyfotil na Všesokolskom slete,dal jej to ako rešpondentkea poslal jej tridsať v jednombalíku na Slovensko.

31

Archív Kubišovcov: Praha 1948, pohľadnica „Děvčez Očové“, Magdaléna Kubišová, rod. Konôpková,


Pani Kubišová: Išli sme celý súbor cez Prahu a on za mnou postaviv sa a taktosa postavte, sem si dajte hlavu a idete sa fotiť. Ale mi povedau, vraj, ak chceš ajdo filmu vás berieme. Aj do SĽUK-u som mala ísť, aj som sa sľúbila a šla soms otcom a potom som nešla. A boli sme na Borovej tiež, vystupovať a tí: „Ktoráto bola čo sme to…“, to bolo tak večer, tak ma nepoznau ten vedúci, čo to užmau nacvičovať. Len Chovana sa spýtau: „De je tá, čo to mala k nám ísť?“ Takma už ukázau… „Čo jej ideme spraviť, že nás oklamala? Ideme hu vybozkávať.“

Kto viedol súbor a ako často ste skúšali?

Pani Kubišová: Viedou to Izrael a skúšali sme v sobotu hádam, ja sa užani veľmi nepamätám a vždy v škole, lebo on už potom tam bývau a bolriaditeľom. Na skúšky chodiu Izrael a jeho žena, aj ona tiež vedela ajspievať aj tancovať. Pán Kubiš: Aj Filípek chodievau s nami, kantor evanjelický, on sazajachtávau, keď taktoka vraveu, ale spievať vedeu krásne, no lebo čakkeď bou kantor, v speve ho to nebolo poznať nigdá. Tiež pesničke všetke

32

Archív Kubišovcov, Strážnica 1947, zľava: Jolanka Šiandorová, rod. Veličová,Magdaléna Kubišová, rod. Konôpková, Martin Nôška, p. uč. Filípek, Kováčik,p. Sámeľová, rod. Šatarová, p. uč. Izrael (bokom)


hádam on odtrepau od nás. Chodievau do Bystrici a pesničke po dedineponachádzau všetke a prišieu k nám a manka mu miseli všetke pesničkedať čo vedeli. A dcéra mu to zase prekladala a dávala do nôt.

Aj muzika chodila na skúšky?

Pán Kubiš: Aj muzika, ale už tak keď už sa dade išlo. Hrisko chodiu, ajJano hrau na cimbale aj Rinaldo s nami chodiu. Vtedy chodili fujarášDanko Martin starý a dobre fujarovali.Pani Kubišová: A raz jeden fujarista fujarovau a on sám vyšiou na bínu,v Martine hádam a: „Takto povedz, ako ja poviem.“. Nikto mu ničnekázau, sám vyskočiu ta hore.

Na ktorých tanečníkov si spomínate?

Pani Kubišová: Anna Senková, rod. Poničanová, ani neviem, ale hockedylen s ňou ma fotili, Mária Bieliková a Ján Chabada, Paľo Chabada… chodiliaj moja krstná mať Huliačka - Kolibiarka a keď sme boli v Bystrici nahrá-vať, tak tam spievali „Oženiu sa náš Adam…“, Gavuríčka, učiná Veličkachodili. Bola táto Maľovka a Jolana Šiandorová, Marka Chabadka zo starejvody, Holíková - Husárová, Anna Velička čo za Betíkom bola vydatá.Pán Kubiš: Hajduchovali: Jano Pivoluska, Jano Chovan, Martin Maľaa Senko, to boli na hajduch vždy prvotriedni. Ja som hajduchoval, ale lentak, nie tak ako oni, títoka, ale odzemok len dolu-hore, ale títoka ponadzem. Potom Nosáľová, Gaško, Hrúzová - tí hádam najskôr išli do SĽUK-u,tých nahovorili. Paľo Suja mau na starosti malýho Ďura Hrončiaka -Čačinu, Ďuro Chabada - zverolekár, ten chodiu so strýcom starým.

V súbore ste spolu tancovali, či aj s niekým iným?

Pani Kubišová: Ja som len s takým väčším kcela tancovať. Mňa môj nahne-vau, že odišiou odo mňa, keď som ho nekcela pustiť, bola som užv druhom stave tam hore na Brezinách. To ma dokúriu a odvtedy, keďprišiou Paľo Remenároje alebo Lenárik po mňa lebo kerý, ideme tancovať,idem a už som aj sa niesla. Ja som sa nespytovala, či mám ísť, či nemámísť, išla som a hotovo. A ty si pekne budz doma… Pán Kubiš: Semnou tancovala aj Nosáľka, aj s Chovanom tancovala, ajŠoučíčka Anna za slobodna Miháľová bola. My s mojou sme v 46. bolilen priatelia a v 50. sme sa zobrali. A potom sme už nechodili.

Na aké vystúpenia si spomínate?

Pani Kubišová: V Strážnici bou jeden výstup, taký oheň horeu, a my dvá-nasť chlapcov okolo neho a spievalo sa. A potom ženy prichodili, a už

33


každá ku svojmu, a tak sa zasa ďalej spievalo a kadečo no sa vravelo.To nás bolo dvanásť párov Očovanov. A okolo ohňa sa spievalo: „Ej,spoza vrch Poľany slniečko vychodí…“ Potom už prichodili dievčenceokolo tých chlapcov no a zas sa spievalo. A tie Dožinke, to neboli dákezvláštne v tej Detve, nebolo to veľmo dobré. A na tých Dožinkách saspieva: „Máme my pána, máme, v zelenom dolomáre. Na vysokýchnožičkách, červených nohavičkách.“ A okolo tej vatry sme: „Ej hojahoja, sloboda moja, povedz že mi moja milá, či budeš moja…“

Na aký vtipný zážitok si spomínate?

Pán Kubiš: No tak v tej Strážnici, cigáni sa pobili skoro pre onuo,do basy hádzali a voľáki si kceu prisvojiť, tak sa skoro pobili tam v tejStrážnici. Keď sa začali hádať, tak ja som tašiou tam na kraj mimo.A boli sme v Martine, tam sme išli popri kráncach tam, tak ma pojauZahorec, tam bolo hrozno, sľuvke, takuotoka tam predávali. A spievau:„Keď ukradneš dobre, skovaj...“ a mne do onýho do rukáva „... a predžienkou nevyvolaj“.Pani Kubišová: A pamätáš si na tie Proročky, tak tie zvykli spievať:„Nebojím, nebojím sa pánov, nebojím sa bitia, nebojím sa žitia, nebo-jím, nebojím sa pánov.“ ...a už aj okolo fľaši a ponad fľašu.

A ktorú ste vy najradšej spievali?

Jedna suseda že ako neostarievam, že som vždy pekná a jedna tam kričí,čo mi bola vrstovnica: „Á veru je Madlena se mnou...“ aj ja jej vravím:„S tebou reku Anča, s tebou.“ Tak keď prišli pod oblok tá suseda, tak somich zbadala a začala som spievať: „Daj ma ňanko, daj ma, keď ma šuhajpýta, planú susedu mám, čo mi rôčke číta.“ A druhá: „ Rada som ja primurároch robila, drobný piesok aj vodičku nosila. Drobný piesok ajvodičku aj vodu, stratila som pri murárach slobodu. A tam dolu na jarečkuprala som, prišli ko mne švárni chlapci čija som. Nie šuhajko, nie šuhajkonie tvoja, mám frajera na vojne...“ Som to aj zabudla.

Popíšte nám mužský kroj?

Pán Kubiš: Širokie košele, kožuške, nie kabanice. Chlapi len nosilikabanice, ženatí čo boli, tak tí mali kabanice, slobodní mali len kožuške.Valašky boli stále. Voľakedy starí to bez valašky dakedy ani nešlo anivonka, i mládež mala dakedy, naši otcovia... Aj na zábavu tak. A dakedynapred cigáňov sa skácalo dozadu, nie tak ako teraz keď sa tancuje, taksa dopredu skáče. Ale sa mi noha dolámala, tak som prestau potom ajčižmy nosiť remenie.

34


Margita Nosáľová, rod. Mesiariková, nar. 16.6.1928

Kedy ste začali tancovať?

Ja si to nepamätám, hádam 15-16 ročná. Začala som v Očovej a potomprišli zo SĽUK-u na nábor a tak ma vybrali, tak som bola aj v SĽUK-u, hádam som mala 17-18 rokov. No lenže roky tajdú a rozum miubúda.

Kto viedol súbor, keď ste chodili do Očovanu?

Izrael, to mi bou ako otec, jaj ten ma strašne mau rád, len pre ten tanec,že som sólo vždy tancovala šade a šade sme vyhrali prvú cenu. On mavybrau na sólo, lebo som vedela dosť pekne tancovať, nemôžem chváliťsa sama seba, ale dosť pekne. On ani netancovau, lebo nevedeu, on lentakto z nás, on vybrau to, dau mi hudbu a ja som podľa toho skákalaako som, ľudove, no. No, dosť som sa natrápila a už som sa zostarelaa teraz misím zomreť. Izrael bou dobrý, veľmo dobrý. Mau ženu takú chudiatko domýlenú, alepekne sa znášali. Vše jej aj povedau: „Ty čuš, nevrav veľa.“ – ona začalaveľa vraveť, tak hu zahriakou. Ale dobrý bou to človek, dobrý.

A kto vás učil tancovať?

No sama od seba, ako mi hrali, tak som podľa toho, no že aj Izraelmi bou vedúci, aj ten len tak hlavou krútiu a povedau a na mňakývau, lebo na mne videu, že blednem, keď som začala veľmo tanco-vať, tak ma kývau aby som prestala, ale som len zahodila rukou a eštetukšie som začala tancovať, ako keby mi bou sily dodávau. No takpotom povedau: „Hádam diablom si hádam napustená, aj kývam nateba, nedbáš a ostala si vraj taká, ako túz bledá.“ Ale ja som užpotom nedbala, keď tancovať, tak tancovať, som potom tancovala.Som bola beťár. Lebo už keď začali hrať, nebolo mi konca kraja. Joj,nak je ako kce, ale môj mladý život mi veľmo chytro ušiou s týmtotancom a so šetkým, no čo sa dá robiť. Boli sme mladí, misíme ajstarí byť. Narodili sme sa, misíme aj zomreť. Nie, že by som ešte ne-rada, nuž ale ako Pán dá.

A v tom SĽUK-u ste koľko tancovali?

Dva roky. Aj tam som šade sólo. A tancovali sme takie tance, čo násučiu choreograf. Aj východniarske, karičky a šakovie. Ale nebolo mitam zle, tak ma mali radi, tam bou ten Tonkovič, to mi bou ako otec.

35


A on bou ženatý, tak každý večer som misela k ním taísť a rozprávaťim kadečo. Takto ľa a takieto onie. On sa išieu posrať z toho, keď somtakto rozprávala, žiadne parády, žiadne panštiny. Potom som tancovalav skupine, Izrael nás viedou.

A prečo ste prestali v SĽUK-u tancovať?

Začala som mať tuto takie žily veľkie a chodili sme tiež tam na pre-hliadku a povedau mi ten pán doktor: „Slečna Mesiariková, ešte akbudete rok tancovať, môžte prísť o nohu.“ Jáj, ja som sa zľakla, Bóžea čože by som robila potom bez nohy? No, tak som potom prestala. Čoreku, veď ešte som mladá a mala by som dáky mrzák byť do smrti?

A na koho si z Očovanov najviac spomínate?

No, Senko, Lauroško, ten Chabada, Jožko Váľka, ale bou chlapec, alevedeu krásne tancovať, Rajčok, starý Suja - to bou víťaz, Bóže, chlapiskotaký, keď začau skákať, no to bolo voľačo, ani tak najkrajšie nie, ale tápostava a ten pohyb jeho, no to bolo voľačo vidieť.

A s kým ste najčastejšie tancovali?

No s týmto Chabadom, no to mi bou tanečník. Nuž a potom, keď onnebou, kerý bou, tak ma chmatou. Ale nak je ako kce, ale šecia vraveli,že ani nevideli tak tancovať, ako som ja ľudove, sama od seba podľahudby a to mi tak prišlo. Som mala taký potlesk, de sme chodili soskupinou vystupovať, že búchali, kopali, opakovať a ja som impovedala: „Opakovať a lačná a dali ste mi jesť? Dá sa reku na lačnotancovať?“ „No ešte jeden nám zatancujte a už potom sa najete.“

A zo žien si na koho spomínate?

Huliačka, Velička - to mi bola sestra, aj tá tancovala. No lenže dáko sólonie, no ale takto spolu, keď sa spoločný tanec tancovau, tancovali aj tie.Jolanka a Maľovka, tie tiež tancovali, ten tanec váľavý.

A kedy ste sa vydali?

Keď som mala 24, dosť som bola dozretá. A muža som mala z Detvy,Detvana. Ale mi ušieu chytro ten život ako hodina, lebo som furt len s vese-losťou, s tancom žila, to bolo, ak dade: „Nak Margita príde, tá rozkáže, tápovie, ako sa bude robiť.“. Keď sme aj chodili na skúšky, tak len mňa hneď- „No ako?“- nuž, nak si spraví ako kto kde, aj kerá kce, nak tancuje sóloa keď nie, no to je jej vec a ja veru, som tancovala het sólo, sama, ja somnikoho nekcela a šatôčku som mala takú merinovú, tak s tou som ajšatkovec tancovala, to sa šak – „Jaj Bože, pre Bože, rosa, rosa, akože tan-

36


covať bosá, bosá...“ a to som už šibla na mládenca tou šatôčkou a už smeišli tancovať. Keď tanečníka som zala, tak sme prestreli, kľakli, bozkali a užpotom sme tancovali. No veľmo mne moja mladosť ušla s týmto a nebolaby som dbala aj teraz, keby sa mi to vrátilo. Ale to sa už nikdáj nevráti.Moje mládí sa už nikdy nevráti.

A ktorú ste si vedeli tak rozkázať?

Len tú som vedela – „V Očovskom poli, v Očovskom poli tri lipky...“, „Aksi ty hudec, predeľ mi pútec...“. Jój, veľa som vedela tých piesní. Pán farárnáš evanjelický, Antal, keď sme boli na výlete, tak mi povedali, už som bolavydatá, staršia: „Pani Nosáľová, prosím vás, napíšete mi tie pesničke, čo stespievali?“ No, ale ja neviem dáko pravopis. „No to nič, čo tam po pravo-pise, hlavná vec, že mi ich napíšete.“

Pavel Chabada - Chovan, nar. 30. 3. 1929

Kedy ste začali chodiť do súboru?

Ja som mohou mať 17-18 rokov. Už brat chodiu tam, bou starší o desaťrokov, lenže to bola partia dobrá, až na cigáňov. My nestačili sme prísť, už ajnás nahali, už aj boli vedľa. A keď prišli, už prišli opatrení, dopití. A keďsme mali vystupovať, tak prišli a už boli opití. Aj v tom Bulharsku...Nastúpiu som do súboru za Izraela, bou dobrý chlap, len už potom, keďprišla táto oná, tak sa preinakšeu a začal morduvať gazdov. A inakšie, prvej,keď bolo súkromnuo, tak to bou taký chlap, že... Lenže súbor viedou naslovo, prísny bou, ale keď sa mu vyplnilo, on by bou dau aj kabát zo seba.

Dokedy ste chodili do súboru?

Do 25, už sme boli aj zobratí, keď som chodiu. Potom začala gauzurobiť, tak som prestau.

Ako často boli skúšky?

Za týždeň raz, a keď sa dade šlo, tak aj dva aj tri razy.


Chodievali sme aj do Strážnici, išli sme aj do Bulharska, dve noci a dvadni, a potom sme prišli na štvrtú noc do Varny, ako za odmenu, alesami sme si museli platiť. Slatina bola fuč, Detva fuč, jedine Očová.Východná, keď sa začínala prvo, tak to bou taký svah, normálne breha kopaný svah, pódium bolo pod tým spravené a tam boli stromy, takiesmrečke. Aj vo Svite sme boli.

37


Čo ste tancovali vo Východnej?

No, čardáš, váľaný, hajduchovalo sa, aj ja som hajduchovau, spievať somnespievau, no ale ja som sa len zato dau do súboru, skrz brata, brat chodiukade-tade a ja som aj u Longauerov robiu, aj doma som miseu robiť.Lebo u Longauerov som učňovau a doma som jedou. Do súboru somprišiou s kmotrom Grečom – Holíkom, boli sme kamaráti, tak spolu.

A s kým ste najčastejšie tancovali?

S Rajniačkou, so Šimiačkou.

Kto vám ukazoval v súbore tance?

To väčšinou Martin Maľoje a s mojím bratom. A už potom, kým glhšieGaško v SĽUK-u, tak ten potom. A ten váľaný tanec sa tancovau, čardášsa tancovau, hajduchovalo sa, šatkovec, fľaškovec nebou. Neskôr fľaškovecurobila Jankova Šníderova mati - Katka Šníderová, na Močilách čo bola.A valašky sme dali porobiť, na ten čas stáli 800 korún jedna. A tie valašky,tak zmizli, že ani stopy, teraz sem - tam sa ukážu. Na ten čas nebolo koži,tak sme chodili do Divína, tam robili, vyrábali a to akurátne len na krpcebola koža. Tak z toho sme robili krpce, očovskie. Kroje ženy nosili svoje,každá druhá žena bola vyšívačka, ale už boli kroje aj kúpenie, a zrazu ajto zmizlo.

38

Archív Kubišovcov: Ján Chabada - Chovan st., Mária Hrončeková, rod. Bieliková


Tak vy ste robili pre Očovanov krpce, a kto ešte robil?

Áno ja a Longauer. Aj čižmy som robievau.

A na koho si tak z chlapov najviac spomínate?

Najlepší bou Martin Maľa a Gaško, aj brat, Senko Jano, to boli víťazia Lenár, Matúš Rajčok – s tým sme spolu aj kravy pasávali, lenže tobou buržuj. Brat aj viedou súbor, potom po fronte, keď Izrael odišiou naSliač, on ho prebrau.

A ktorí fujaristi s vami chodili?

Jedine Ďuro Jamriška a Danko, ale toho sme my nechceli - ten nestačiuprísť, ten bou dopitý taký. A tento Ďuro Jamriška, to bou taký dobrýchlap, že to sa nedá povedať.

Kto vtedy robil v Očovej fujary?

Martin Kolibiar. Huliačka to im bola diouka. To bol taký najstarší, čo sipamätám.

A kto vám hral v súbore?

Jožo Hrisko - prednikár, Čikalo Jano, potom Kuchár bou basista, jedenbou zo Slatiny. No a tohto Šándora, ten by veľmo rád chodiu, s ním sanezniesli, toho nechceli medzi seba. Tento Jožov a Mrenicov otec, tonebou taký oprečný, ani žeby sa bou dopiu alebo čo.

A na Višňovského učiteľa si pamätáte?

Mňa neučiu, ale Višňovský a Žucha to boli pre žiakov, ani jedennehľadeu, že čo, ale už aj ťau. Žucha ma katovau, ale čo som ja mohouchytiť tých žiakov, čo išli do školy 1. septembra, a ja som išiou1. októbra, alebo novembra. Lomil ma ak onuo... A pre Ondreja Šari-noje som tak dostau, že hanba - nehanba, aj posraný, aj pošťatý sombou.

Porozprávate nám niečo o vašom bratovi?

Mau veľmo pekný hlas, tak on spievávau aj pred cigáni takto na zá-bavách a už potom, keď sa tento súbor začau, tak sa dali. A chodievaliaj Gaško Jano. Potom bou nábor do SĽUK-u, tak ich zali. Na ten častam bou brat aj s Gaškom. Na Sliači sa to začalo a z Očovej chodievalitíto dvaja peši, cez Zolnú a tak. SĽUK bou ubytovaný v paláci. Bratbol v SĽUK-u takých 5-6 rokov. A on išiou, on sa nazdau, že bude spie-vať, spievať ho nezali... – tancovať.A keď prišiou domov, ešte tancovau v Očovej.

39


Spomínate si na nejakú vtipnú situáciu?

Jedine v Strážnici, v tej pivnici, ešte aj dneska existuje tá pivnica, taksme tam prišli večer po vystúpení a ráno bolo 4 hodiny a ešte násnekceli pustiť z tade. Spev, hudba, víno sa pilo. Tento Hrisko cigáň takýchatrný chlapík bou a malý súdok piva na posedenie vypiu. To len taksme sa čudovali. Kupovau ho Jano Zahorcoje aj s Izraelom. S týmtoJanom Zahorcoje, to bou zábavný chlap, srandista, taký že naozaj. V tom Bulharsku tam hrozna bolo, Ježiš - Mária, tieto smetnie koše, čosme mali, išli sme vonká zo dverí, a tam sme boli vo viniciach. Už aj smemali hrozno. Lenže strava taká bola tam, jedine ryby, ryby, ryby, ryby, ryby.Aj poliovka rybacia a na ostatok Huliačka aj s Gavuríčkou a Veličkou takpovedali: „No už ideme preč, tak my urobíme obed.“ Tak spravili, knedlíka bravčovinu, kapustu, ale knedlík taký urobili, keď by ho bou hodiuo zem, tak do povaly by bou vyskočiu.

A chodili ste aj na zábavy?

To zábava bola v konzume, u Chabadov na dvore, na Píle v smrečine. Tobola vždy jedna zábava v dedine, to sa tak striedalo, a to hrávali Hriskovci.

A ako vás bavilo chodiť do súboru?

Bavilo ma, nuž ale čo. Môj otec, či si líhali alebo vstávali, tí vždy spie-vali. To boli veselý chlap.

Anna Maľová, rod. Selecká, nar. 11.3. 1930Martin Maľa, nar. 13.9. 1923

Kedy ste prišli do súboru?

V 48., keď som mala 18 rokov.

Keď ste prišli do súboru, kto ho viedol?

Izrael, Izraelka, na harmoniky aj hrala, veď sme s ňou aj v Nitre boli,Husákovi sme spievali pesničku a ona túto spievala: „Vlákna spriadajsúdruh...“.

A kto viedol po Izraelovi súbor?

Jano Chovan s Lauroškom, potom nastúpili Jano Priechodský a Ružin-ský a Hudoba bou organizačný.

A kto vám ukazoval tance?

Tam čo učiu Jožko Váľka, to dobre pamätám a učiu aj cigánske,nacvičiu cigánsky tanec.

40


A vy ujo od kedy ste boli v súbore?

Od začiatku.

A to je od kedy?

Ako sa založiu. Po vojne v 46.

No a to nám porozprávajte o tom, kto ho založil a kto ho viedol?

Založiu ho vtedy, on bou riaditeľom, Izrael.

A vraví sa, že ho založil učiteľ Višňovský...

To ja nepamätám.

Pani Maľová: To nebou ako súbor, to bola taká skupinka, že to len bola,väčšinou len spievali, tak to vôbec nie, že by ako tancovali.Tam bolasuseda Senkoje, tuto Chabadka zo Starej vody, oni ešte žijú, 90 rokovmajú, hluchá sa, ale kto vie, či by vedeli dačo, ešte možno strýc Adamnáš, no ale tý sa už vedľa.Pán Maľa: Z tých starých už pomreli, to už nieto.

41

Archív Maľovcov, mladucha Anna, rod. Šoučíková, zľava: Jolanka Šiandorová, rod.Veličová, Anna Chabadová, rod. Hostinská, Mária Huliaková, rod. Plavcová,Katarína Šníderová, Anna Maľová, rod. Senková.



V 48. sme boli prvo v Strážnici, ja som mala 18 a ty o sedem rokov starší,tam bola očovská svadba a zbojnícky večer, to boli ako dva programy.No ale nebola celá svadba, zavíjačka len, ako mladucha Marka Boháčička aPaľo Kováčik. Potom sme ešte boli V Českých Budejoviciach, v Bulharskusme boli v 50. lebo 49. To keď bola súťaž, tak to bolo za odmenu.

Ako sa to páčilo v tej Strážnici ľuďom?

Jój, to bolo vieš čo, to my sme mali úspech všade. Ešte sme sa vždy škriepilis Heľpou, tí nám zobrali „To tá Heľpa...“, tak sme sa vždy škriepili „Tá Očová,tá Očová...“ , to bola naša pesnička, vieš a oni si to potom prisvojili. A oni tomali len „Medveďku, daj labku...“, no. Jój, v Strážnici bolo dobre, čerešieň,jój, tam bolo veľmo dobre. A títo Moraváci sa takí príjemní ľudia.

A s kým ste tancovali v Strážnici?

S Janom Senkom.

Na koho si ešte zo Strážnici spomínate?

Starý Paľo Chabada, Nosáľka, ona bola s nami, potom išla do SĽUK-u.

Kto po nej sóloval v súbore?

Hrúzka Anča, ale tá bola málo v súbore, hádam len zo dva roky bola,potom sa vydala a odišla, Šiandrička. Jano Chovan starý, ten bou tiežv SĽUK-u, ale ten nebou dlho, ale bou, Gaško a Jožko Váľka mladý.

A aké tance ste tancovali?

Váľavý, ešte boli Huliačka aj suseda Gavuríčka ten tanec nezatancuje niktak, ako tie zatancovali - ten tanec váľavý, potom už aj tetka Velička, ale týmto tak nešlo. Aj tanierový - do vysoka, čardáš, chytrý čardáš, šatkovec, jed-nokročka, dvojkročka. Pán Maľa: Piati sme vystupovali ako hajdúch okoloohňa. Bou som ja, Chovan, Jano Senko, Jano Uhliar- zajac, Suja ako sólista.

A spomínate si neakú veselú príhodu z neakého vystúpenia?

Jáj, Jano Zahorcoje, ten vždy vyvádzau.Tak ti vyvádzau, že sa ide obesiťv Strážnici, pamätáš na to? Aj žinku mau a tí Češi, vieš ako to bolo, tíhľadeli naňho, že čo to vyvádza... Jano bou huncút. A s touto Izraelkouzmrzlinu, to bolo vždy aj povlitrovie hrnčeky .A ešte sme boli, Dolní Lomná, to je na Morave, tam boli starý Sanitrára tam sme ti jedli jelení guľáš, večer knedliky a neviem či aj ráno nie.Celý autobus mau hnačku, išlo pretrhnuť ľudí. Starý Sanitrár chudák, ajgaty nahali tam, ja som to nejedla mne to dáko nebralo, ale to bolo dačo

42


strašnuo. Aj tento Janko Jamriška. A ešte boli Ďurečka, tak mi smechodili na medovinu: „Poďte Maľovka, Jolanka...na medovinu“, a tamti boli Moraváci a ten guľáš bou veľmo taký tvrdý... Lenže to až celoucestou domov vracali, hnačku mali, jój, to bolo dačo strašnuo.

A o Jolanke Šiandorovej by ste nám niečo povedali?

My ako susedy vždy spolu, lenže ona glho nebola, potom sa vydala, skôr ako jaa už potom nechodila. Potom aj pauza bola, lebo sme, čak, aj ona mala dačo,aj ja. Ale boli sme aj na 60., potom sme vítali Poničana, 75 mau, Pokriškina naletisku, á pochodili sme... To sme my už boli naučenie spolu, či poobliekať...My sme vždy spolu s Jolankou spievali, škoda jej, idem na cintorín, ale neobí-dem ju. Aj zložila som, chcela som jej zaspievať – „Cintorín, cintorín, zelenázáhradka, tu mi odpočíva moja kamarátka. Leží ona, leží, nohami do dverí,zasadím jej na hrob rozmarín zelený. A ja ten rozmarín nikdy neotrhnem, nanaše priateľstvo nikdy nezabudnem.“ V kroniky ju máme v klube.

A s Jolankou ste už vtedy spievali?

Nie, my sme nespievali, len tancovali.

Ako ste sa obliekali?

Tie staršie boli veľmo prísnie. Myseli sme sa česať na mazny, opleckáneprišitie a glhie sukne.

43

Archív Kubišovcov, Praha 1948


Pavel Holík, nar. 30. 5. 1932

Kedy ste začali chodiť do súboru a kto vás zavolal?

Do súboru ma zavolau Izrael, to bou učiteľ tu a vedúci toho súborua mohlo mi byť tak tých 18 rokov, keď som ako prišiou trénovať, učiť sa.Tancovau som až do vojenčiny, no ešte som nemau ani 20 a išiou somslúžiť k pohraničnej stráži do Chebu. Bou som tam vyše dvoch rokoua keď som prišiou ešte som bou v súbore.

A kto vám ukazoval tance?

Izrael Jano, ako vedúci, potom Gaško Jano - ten nemau hádam ani kostiv sebe, ten sa zohou, de len chceu, či v páse alebo v pleciach, bou veľmišikovný, no nakoniec, prešiou cez neho kombajn a nič sa mu nestalo...

Na koho si najviac pamätáte z vašich spolutanečníkov?

Jano Pivoluska Zahorcoje - už je nebohý a tento Gaško, Váľka, ten chla-pec - ten bou dlho, Suja starý aj mladý a viacej, to už si ani nepamätám.

A zo žien – tanečníčok, na si koho pamätáte?

Ja som s tou Ančou Betíčkou tancovau, to bola taká pri tele, potom savydala do Krupiny, Anča Miháľka a to podľa fotky by som vedeu viacej.

44

Archív Maľovcov, Strážnica 1947, zľava: Ján Lenár, Pavel Chabada - Chovan, PavelHolík, st., Ján Chabada - Chovan, st., Juraj Holík - Grečo, Adam Pivoluska -Zahorec, st., Ján Holík - Sereš


A pamätáte si na Nosáľovú?

Tá bola aj na Bučine, aj tam zakladala súbor, ale to glho netrvalo, to jejnekceli chodiť.

Keď Nosáľova odišla ešte niekto podobne tancoval so šatkou?

Maľovka Anička, tá tiež a mali šatke v ruky a s tým sa začínalo to vystú-penia - šatkovec. A to tancovala s chlapcom, šatke popod nohy a on miseupristupiť na to. A potom keď pristupiu, tak si kľakli, no a objali sa a ako žesa pobozkali, no.

A aké tance ste tancovali?

Hajdúch - to chlapi dookola, váľaný - to bola Gavuríčka a Huliačka, toboli dve starie ženy v starodávnom kroji poobliekanie, boli vyopínanie,čo im spodne trčali, voľáko ako na fľašku sa obliekali, či ako to vraveli,ako vtedy nosili tie starie ženy a tie tancovali vždy spolu. Už spomínanýšatkovec sa krútili, to diovča tú šatku ťahalo, no a bolo treba na ňustúpať a už keď stupiu na ňu, tak potom si kľakli a bozkávali sa, potomzase vyskočili a krútený, tanierový do vysoka, váľaný, to už bolo dávno.

Ako si spomínate na vedúceho Izraela?

Keď prišiou neskoro na nácvik, boxerovau nás päsťou, dobúchau dochrbta, to už mau taký zvyk a šomrau, miselo sa dodržiavať. Aj tak sastalo, povedau: „Ak budeš chodiť neskoro, tak ani nepríď.“.

A ako často ste mali nácviky?

Raz do týždňa a keď sa malo ísť dakde vystupovať, tak aj dva razy.

A kto v súbore spieval?

Chovanovci - Jano a Paľo, ale Jano ten viac vyspevovau, no a tátoAnička Maľovka - starýho Maľova sestra, ona mladá zomrela, ona ajzačínala šatkovec, potom už Margita Nosáľka. A Gavuríčka a Veličkaa Huliačka, tieto tri vždy vedno tancovali.

Na aké vystúpenia si najviac spomínate?

Keď sme vystupovali v Strážnici, tam to bolo ako v parku, veľký peknýpark a v strede bolo to javisko, na ktorom sa vystupovalo a na ňom bolonakladenuo skál a tam horeu oheň. A tam sa stretou Paľo Suja, ktorý pred-stavovau ako Jánošíka a druhý bou z Moravy, myslím a ten predstavovauako dákyho Andráša alebo Ondráša, presne neviem. No a títo dvaja, jedenišiou z jednej strany javiska, druhý z druhej strany javiska a pritom ohnisa oni stretli a hajduchovali. Tancovali pekne, no ale samozrejme Suja bou

45


vysoký driečny chlap a ten Andáš stihou akurát pozerať sa mu na nohy, akoten Jánošík - ten Suja pekne tancuje. Bola to veľmo pekná podívaná a stáloto za to. Mňa to zaujalo, ja som sa na to pozerau a ešte som mau na starostiJožka Váľku, aby sa nestratiu, on bou ako chlapec a bola aj jeho mamas ním. Aj on potom hajduchovau s naším očovským súborom. Hrala tamočovská cigánska kapela, hrau Jožo Hrisko, Jano Čikalo, Chuchár. Bolo topekné, len už keď sprievod skončiu, tak cigáni nám skapali. A tak šli onihrať do dákej reštaurácie, to už ako na svoju päsť a tam sa dopili. A ránokeď prišli, tak sa len pohádzali na slamníke a boli skrátka opití a mali smes nima trápenia prebrať ich. Tak sme ich oblievali vodou, aby sa prebrali.

A kde ste ešte inde vystupovali?

Ešte sme boli v Martine a ja som tancovau na ten čas s Annou Betíčkou.A keď sme už mali vystupovať, tak sa pustiu dážď. A ja som sa rád zvrtoua ona bola podľa mňa hádam aj ťažšia ako ja, tak som hu poriadne zvrtou,no a to pódium, to bolo klzkuo, tak sme spadli na prostred javiska a onana spodok a ja na ňu, no ale nič sa nedalo robiť - bou humor. No a spalisme potom na Martinských holiach v dákej chate.

Anna Günthnerová, rod. Račková, nar. 19. 1. 1933

Kedy ste začali chodiť do súboru?

Ja už som neskoršie bola, už som v 1948 bola, keď sa išlo prvýkrátdo Bulharska, ale ja som nešla, lebo som bola sama, čak sirota som bola, takotecko ma nekceli pustiť, že sa mi tam dačo stane. Tak som nešla. Noa potom som chodila do školy na zdravotnú, ale to bola rodinná škola preženské povolania, tak tam prišli za mnou, do SĽUK-u ma chceli vtedy, v tomčase. No, ale tam ma zase nepustili, lebo, že čo oni tu ostanú sám, že čo onitu budú robiť, tak som nešla, tak som už potom tu bola od 48. roku.

A kto vtedy viedol súbor?

Vtedy viedol súbor učiteľ Izrael, Jano Chabada Chovan – starý, ĎuroLauroško, s tým som aj tancovala naposledy ešte aj poľa Hajtmanov, keďbolo vystúpenie. Aj s Janom Holíkom – Serešom, Paľom Holíkom aj stým, a ešte Jano Pivoluska, čo teraz zomrel – Zahorcoje, ten chodiu a užpotom v 56. som sa vydala a už som potom nechodila do súboru.

A ako si spomínate na Izraela?

No, on bol veľmi zábavný, on nás dirigoval riadne, dievčence, čakna mazny sme chodili, tak taký robiu krik na nás: „Akie ste, neučesanie,a trčí vám spod kápky,“ ale bolo s ním veľmi dobre.

46


Kde ste vystupovali so súborom?

Pár krát v Strážnici, aj vo Východnej, v Prahe na Slete, aj na Sliači,vo Zvolene, v Detve, potom sme chodili aj na 1. mája so súborom.

A na aké vystúpenie si najviac spomínate?

No, najviac čo bolo pri týchto – zavíjať mladuchu, party, vyspevovať,a tak, svadby...Bolo dobre v Strážnici, tam bolo veselo, ešte s Jožom Hriskom, tenbehau kade tade, vždy kričau naňho pán učiteľ, čo ho nemohli zohnať,ale bolo veľmi dobre vtedy.

A nejakú vtipnú situáciu si spomínate?

Pamätám, akurát sme boli v Strážnici, a tento Jano Pivoluska –Zahorec, tak sme išli dievčence a chlapci po meste sa prejsť a on sina valašku dau taký špendlík, zapichou ho na valašku a išli deti s rodič-ma na prechádzku tiež a mali tie balóniky. A on pichou a balónik sple-sou a to začalo hneď plakať, to dieťatko: „ Maminka, maminka, čo sami stalo?“ – a on: „Ale som vybabriu s vami.“ Alebo sme boli vo Východnej alebo v Martine a tento Jano, spávali smelen v telocvični, veľká teločvičňa, my dievčence, chlapci na druhejstrane, a bola taká hojdačka, no ako v telocvični býva a tabuľa tam bolaveľká. Tak on si sadou do tej hojdačky a buch do tej tabuli a pán učiteľ

47

Archív Anny Günthnerovej, Strážnica 1947, zľava: Ondrej Ivanič, Anna Rajniaková,rod. Pohorelcová, Ján Fiľo, Anna Günthnerová, rod. Račková, Ján Ostrolucký, v po-predí Juraj Velič


Izrael: „Kto to zase spraviu?“ A on ticho, on sa už chytro zaraz zašiu,ako keby nebol on vôbec tam: „Jano, veď to som vedeu, že si to len ty.“ A potom aj s týmto Ondrejom Šantom, s tým bola tiež sranda, on boutaký maličký, hrávau aj na harmoniky, tak ten bou tiež taký vtipný, tensa zase, ako boli žochy len napchaté slamou a na tom sme spávali,pozakrývané deky. A on sa do toho vtiahou, ako ten otvor bou, tak dotoho sa vtiahou a ho hľadali chlapi: „De je ten malý zase, de je strčený,či nám dade v krčme ostau?“ a on: „Ej, ale som vyondiau s vami.“Vytiahou sa. Bolo veľmi dobre, časy mladie.

A z tanečníčok, kamarátiek, ktoré by ste nám tak spomenuli?

No Annu Holíčku – Svetlíkovú, Jolka Sedliačiková, Marka Gašovka –Šiandrička, Margita Holíčka, tetka Huliačka stará, Gavuríčka -Pivolusková, tetka z Močíl – Katka Šníderka, no tieto staršie ženy, čoboli a z dievčeniec tiež bolo veľa – Marka Bielička, Margitka Holíková,Anna Šoučíková, Marka Lenárka - Pocmrečka, Anna Pohorelcová -Rajniaková, Anna Holíčka - Sereška, Margita Nosáľka.

A z chlapov?

Paľo Suja, Matúš Rajčok, Chovan, Jano Uhliar - starý, ten je už dávnozomretý, Senko, Adam Pivoluska, Janovi Pivoluskovi – Zahorcoje brat,Ostrolúcky, Jano Fiľo, Ondrej Ivaniš, Ďuro Velič.

Koľko tanečných párov vás tak bývalo?

Na spartakiáde sme boli v 55., tam nás išlo asi 6 párov len, ale takto násbolo asi neviem či nie aj zo 10 párov, nás bolo hodne vtedy.

Kto vás zavolal do súboru?

Z dievčeniec daktorá, alebo aj títo, no Jožko Váľka vtedy už začínau,bou maličký, tak možno z týchto chlapcov daktorí.

A ako ste sa dopravovali na vystúpenia?

My sme chodili autobusom. Pán Pivoluska nás vozili a potom pán Kriekchodili. Ale do Prahy a tak, sme išli vlakom, no tam sa už nedalo, no tutobližšie, keď bolo, tak sme išli autobusom.

A ako často ste mali nácviky?

Nácviky sme mali dvakrát do týždňa, dakedy aj viac. Lebo chodiu ajMatúš Rajčok nás už potom cvičiť, s tým som ja hajduchovala a smedosť tancovali, aj do jednej v noci, hockedy. A potom už aj na tú spar-takiádu sme chodili, boli sme v Nitre na skúšky, potom do Prahy sme

48


išli, zase tam sme sa skúšali. No ale to boli vybratí – 6 či 4 páry, už anineviem. Ja som s Ďurom Lauroškom akurát vtedy tancovala.

A kto vás ešte nacvičoval tance?

No Jano Chabada-Chovan, ten nacvičovau, aj Ďuro Lauroško aj tennacvičovau a ešte aj Priechodský. S Priechodským sme boli, to už lentak, keď dačo bolo, tak nás volau, aj do rozhlasu do Bystrici sme išlispievať celá partia. Martin Maľa, jeho manželka Maľovka, ešte Aničkatá herečka, ešte aj tá chodila - dievča, boli takie mladšie, my už takiestaršie.

Aj Izrael vás učil tancovať?

Izrael nie, on nevedeu.

A ako ste nosili upravený kroj?

My sme kinteše nosili, len keď bou nový kroj - zamaty keď sme mali, ale keďbou tento starý kroj, tak sme mali iba normálne stánku so spodňou, no kom-plet šetko, červená stánka, spodňa, a tento starý kroj sa vyhŕňau, pod nímsme nemali kinteše, mau žltú furmu, brusliak sme mali len so stuhľov, čer-vený. No a už keď sme mali zamaty, tak sme už mali číkauce, ružovie amodrie a kadejakie brusliake, to už boli rôzne, pri tomto. A stuhle len čer-venie, jeden širší stuheľ a užší stuheľ na tom, aj na starom kroji aj na novom,sme mali, hej. Keď sme išli so svadbou, tak sme mali tylangy, vyšívaniea modrie šaty k tomu a takuo ako brokátovuo to bolo. Takie peknie, ktoráakuo mala furmu alebo podklad, oplecká jednie boli tylangovie aj vyrezú-vanie mali a do modra. A museli byť šetky takto poprišívanie, nie spusteniea pri starom kroji sme nesmeli mať zase vypnuté hore, pozašívanie, ale lenspustenie. A namaľovanie vôbec. To už bou krik. A stužku okolo krku, uvia-zanú čiernu zamatku takú a na tom museli byť cencúle - gorále, nielenobyčajne okolo hrdla, ale to sme mali tie cencúle. Gorále boli aj k staro-dávnemu kroju a čierna stužka bola vždy. A v čižmách sme tancovalihádam len keď sme mali tento nový kroj. Ale väčšina len v krpcach sme bolia biele ponožky, to muselo byť a krpce riadne uviazané.

A nosili ste svoje kroje?

Áno, my sme mali šetky svoje kroje, aj tieto starie svoje kroje sme sipokúpili ešte od žien, čo už bolo za čo, lebo to vtedy už sa predávalidosť draho, lebo vedeli, že aj v takých tancujeme, tak si dali zaplatiť.No a už potom aj zamaty sme mali svoje, oplecká, šetko svoje.

49


Ján Priechodský, nar. 19.9.1935

Súčasný umelecký vedúci a choreograf Folklórnej skupiny Očovan, výrobcaľudových hudobných nástrojov.Narodil sa v Očovej a spolu so sestrou vyrástol v rodine strednéhoroľníka, Jána Priechodského, ktorý so svojim bratom bol poslednýmočovským kečkárom. Neskôr otec pracoval na JRD ako stolár a kolár.

Matka Anna, rod.Uhliarová bola ženav domácnosti. V detsvea v mladosti pásavalkravy, ovce, oral, kosil,robil všetko, čo bolopotrebné urobiť na gaz-dovstve. Nebola to ľah-ká mladosť, už ako pät-násťročný pracoval nastavbe v Húsovej.Základné vzdelanieukončil v Očovej a vroku 1953 ukončilučňovskú školu v Plzni.Základnú vojenskúslužbu absolvoval v Te-rezíne v rokoch 1956 až

1957, kde založil aj folklórny súbor a vytvoril svoje prvé choreografickéa programové čísla. Od roku 1954 prešiel rôznymi profesiami v PPS Detva.Do styku s folklórnym umením sa dostal v rodnej Očovej. Prvé tanečné

kroky absolvoval ako dvanásťročný chlapec, keď chodil na skúškydospelých, kde odkukával a napodobňoval cifry skúsenejších tanečníkov.Po návrate z vojenčiny vo folklórnej skupine a súbore Očovan so svojimirovesníkmi a priateľmi Pavlom Sámeľom, Jurajom Lauroškom, JurajomNuoškom, Jurajom Širokým, Jožkom Váľkom, či Jozefom Ivaničoma ďalšími, inšpirovaný staršou generáciou Očovanov cibril tanečné kroky,vyhľadával a zachovával piesne starých otcov a materí, choreografickyspracovával zvyky Očovanov do scénických programov. V roku 1960, akopotvrdzujú pamätníci, sa začali písať práve pod vedením JánaPriechodského najplodnejšie roky očovského scénického folklóru. V roku1962 založil detský folklórny súbor Poľana, ktorý viedol po stránke

50

Archív Jána Priechodského, Ján Priechodský


umeleckej a choreografickej. Pod jeho rukami a dohľadom v Očovanea DFS Poľana vyrástli generácie očovských tanečníkov a spevákov.„Očovská veselica“ sa stala slovami odborníka „šlabikárom“ tanečníkov atanečníc, ktorou museli prejsť všetci. Ján Priechodský vytvoril veľkémnožstvo programových pásiem a tancov, ktoré priťahovali pozornosťširokej laickej i odbornej verejnosti. Jána Priechodského poznáme aj ako výrobcu fujár, píšťal a valašiek. Právepod vplyvom majstra ľudového umenia, výrobcu fujár Juraja Ďurečkuz Očovej postupne vnikal do tajov tohto remesla a stal sa ich uznávanýmvýrobcom. Inšpirovaný fujarovou hrou Juraja Ďurečku a Martina ĽuptákaSanitrára zvládol nielen výrobu tohto ľudového nástroja, ale aj hru naň. Medzi nositeľmi tradičnej ľudovej kultúry, interpretmi folklóru si získalmnoho dobrých priateľov a spolupracovníkov. Patria medzi nich muzikan-ti z Podpoľania, ku ktorým patril aj Ján Berky Dušan, s ktorým je spätájedna celá plodná etapa tvorby Jána Priechodského v Očovane. Nemožnonespomenúť speváka Jána Dúbravu zo Šalkovej pri Banskej Bystrici,ktorého Ján Priechodský pritiahol a prijal do svojej očovskej rodiny

v Očovane a ktorý častokrátna skúšky do Očovanu chodilpešo.Dnes je na dôchodku, jehomyseľ ani ruky však neoddy-chujú, tvorí vyrába a pripra-vuje... Ján Priechodský neod-mysliteľne patrí k najvýznam-nejším nositeľom a udržia-vateľom ľudového umenia naPodpoľaní. Jeho viac akopäťdesiatročné snaženiea práca si zasluhujú obdiva uznanie.

Čo viete o založení súboru?

Ja som sa niekedy pýtau tých-to ľudí, že oni ako v 36. ichnormálne založili ten pán

51

Archív Jána Priechodského, jehostarý otec - Ján Priechodský,posledný kečkár v Očovej


učiteľ Višňovský a vystúpili ten rok na Sliači, v Martine a Tatrách.A v Martine vystúpili s očovskou svadbou kompletnou, normálne rúchona koňoch (tam im dali voz, kone a truhlu) a oni si normálne zobrali viešako, vankúše a periny, a išli tam vlakom, no a tam vystúpili, to je tisíc per-centná pravda, to som ja počuv.

Od koho?

Nôžka Ďuro, Šťastný Paľo, spomínali mi to strýc z brehu Juraj Uhliar,kočiš tam ešte bou, tie kone normálne tam poháňau. A oni tam boli s tousvadbou a že to je normálne pravda. Tam boli tietoká Dni matičnie,Matica mala dáke výročie, neviem presne, čo tam mala. Ja som sa o tozaujímau, lebo som ja chceu. My sme prvo mali 25. výročie, a ja som topotom obnoviu, ja som za tým šiou, s Hudobom, to sme sa pospytovaliľudí a mali sme, hneď štyridsiate bolo, o päťnásť rokov bolo... A IgorKovačovič hovorí, „Nerob to,“ - „Ale ako by som to nespraviu, keď je, nor-málne máme doklady a tu sa ešte normálne ľudia živí, ktorí normálne námtotoká hovorili. My nemôžme 15 rokov normálne hodiť za chrbát.

Pamätáte si na nejakú vtipnú situáciu, kedy bola sranda?

Tam bola sranda, keď šeci srali. Čo sme boli v Dolnej Lomnej na Morave,dali nám tam normálne guľáš a ja im hovorím: „Ráno si dajte párky, nieguľáš,“ – a oni si dali guľáš. A teraz domov sme išli a ja ich čakám,čakám, Jamriškovi vravím: „Jano, čo vy tu beháte?“ „A ty nevieš? Takúsračku šeci máme.“ No a potom sme išli 5 kilometrov, 10 a stáť, no tobolo strašnuo, a zase sme šli 5 kilometrov, 10, zase stáť a ja som už čakau,že kedy pôjdeme, a mali sme domov ísť a len behali, jeden do záchodu,zase druhý, a kýho pána fera robíte, chlapi, ženy to šetko jedno bolo.Sedliačik normálne nohavice držau v hrsti a už si kľakne tam a staráHuliačka: „Milanko môj, len si kľakni ku mne, neboj sa nič.“. A išli smea starý Martin Sanitrár vraví: „Jožko zastaň.“. „A či hneď?“ Keby mu zas-tau hneď, tak by mu bolo dobre bývalo... No, dobre bolo, tak už sme išlido autobusu a prišli sme na hranicu a ja som chceu kúpiť, normálneborovičku, a tá mi vraví: „Áno, ja vám dám borovičky, lebo je záverečná,ale misíte ma ziať.“ No a ja som: „No tak dobre reku,“ – ale ona si tuk tomu Martinovi sadla, a smrad, vieš ako, a vravím jej: „Poďte semkadopredu.“. No a normálne štyria lebo piati z toho maródili. A potom timi napísali, či sme mali „prújem“, a ja som im odpísau: „Prújem smenemali, ale takú sračku v živote nikdáj sme nemali, ani k vám neprídemeviacej už.“. Jedine Ďurečka starý nemau, ja a jeho sestra. Ostatní šeci.A ešte jednu príhodu sme mali. Boli sme v Maďarsku vo Veszpréme a išli

52


sme do krčmy napivo a do autobusuprídeme a cigáňomvravím: „Šeci smechlapci?“. „Šeci, ánomôžeme ísť. Idemepísať kilometre a jaidem karty tam hrať.“„A de nám je Kálay?“Päťdesiat kilometrovsme prešli a terazsme normálne zistilia ja vravím Hudo-bovi: „My sa misímepoňho vrátiť.“. A keďsme prišli, on plakau:„Ja som vedeu, Jan-ko, že ma tu nena-háš.“. No, vieš ako,plakau a dávali mupiť. Boli sme ti v Stráž-nici a bou tam JožoHrisko, nám hrau, my sme boli 2 páry a muzikantov hádam 12 bolo.A Jožo hrisko tam hrau a Rinaldo mal tam svoju kapelu, hrau, a onprišiou: „Brat môj, ty to nevieš hrať, ja zahrám lepšie ako ty.“. Každý, kerýbou frajer, miseu mať na zábavu novú pesničku. A keď si vždycky novúdotrepau, tak bola potom z toho aj bitka. Taký bou život.

Aké kroje ste nosili?

Ja som bou chlapec, ja som po vojne mau 9 rokov. To hneď po prvej sve-tovej vojne oni už normálne sa inakšie nosili, chlapi normálne rajtky,nemali už gaty, len títoká, čo pásli ovce tí mali gaty a už sa to normálnezamaty vyšívali.

A čo nám poviete o Janovi Chabadovi staršom?

Viedol súbor po Izraelovi, potom to nahau, potom sa to rozpadlo, potomsme išli na vojnu, keď sme z vojny prišli v 58. sme spravili súbor: ŠirokýĎuro, Jožko Ivaniš, Nuoška, Lauroško, ja, Šoučík Paľo, Stieranka... bolonás dosť, to sme dva roke cvičili a boli sme na celoštátnej v Prahe. Boli

53

Archív Jána Priechodského, Ján Priechodský, fujaristaJuraj Jamriška


sme štvrtý v Prahe, v 61. (v 60. sme boli na spartakiáde) a hovorím, dobrísme boli. Ja som normálne tancovau sólo a som v tranze tancovau.Po Chabadovi Lauroško viedou súbor. Lauroško, no takto vám poviem, jasom robiu normálne choreografiu a on bou ako vedúci.

Poviete nám niečo o Strážnici?

V 61. sme boli v Strážnici a vám vravím 12 muzikanti boli a LauroškoĎuro a ja a ženy dve.

Pracovali ste ako súbor, či skupina?

Zo začiatku to bola folklórna skupina, len potom už, keď deti prešli, takpotom normálne bou súbor. My sme v tom 61. boli ako súbor, tamDožinky sme tancovali, vyhrali sme okresnú vo Zvolene, v Žiline smena 1. mieste boli v krátkej súťaži, no a potom v Prahe sme boli štvrtý.Slatinskie Lazy, čo sme ich bili, vždycky boli druhý, tak tí boli tretí.

A vaše osobné ocenenia?

Jój, to som ja mau tých Fučíkov, Jilemnického, to tam ja to mám, toho jetam doparoma, plakety normálne striebornie, to som ja mau toho dosť. Tomi normálne rámovali, lebo tentoká Jano mi povedau: „Keď mu to dámelen tak, on to zahodí.“ Tak mi to normálne rámovali. Bolo toho zo päťnásť.

A poviete nám dačo o Dušanovi Berkym?

Vždycky bou prvý, to keď sme tam prišli a dobrí boli Východniari, satam volali Guzovci, lebo ako, tí keď vedeli, že tam je Dušan, - „No užmôžeme ísť domov.“.

Juraj Lauroško, nar. 18.6.1936

Ako ste začínnali v súbore?

Videu som starý súbor, čo bou, čo tancovali za Izraela, niektorí tanco-vali aj za Višňovskýho tam. Ja, Ondrej Holík, on sa obesiu pre frajerku,mau okolo 19 - 20 rokov, my sme boli kamaráti s ním, lebo sme aj suse-dia boli a sme videli, tak reku poďme aj my. No a Izrael nás zobrau hneďa povedau nám, ukážte čo viete. No tak sme ukázali, čo sme vedeli, tobolo asi v 52. lebo 53.

Do kedy ste tancovali a spievali?

No, ja som tancovau, v 53. už sme išli do Svitu tancovať, no a to smechodili, po týchto väčších mestách sa chodilo, de nás pozvali.

54


Aj v Prahe ste boli ?

To sme boli na celoštátnejsúťaži, sme vyhrali. Okres-nú sme vyhrali, krajskúsme vyhrali a na kraji smeporazili bystrický súborJano Husárik, čo mau. Tíboli nahnevaní, ale ichzobrali aj na celoštátnusúťaž. Na celoštátnej smesa stretli, my sme len očiotvárali tam, keď sme hovideli aj so súborom, aleon šikovne s tým tancomčo neprešiou, tak šikovnenacvičiu detviansky tanec.Tak ho zobrali potom.

Tak ako to dopadlo na tomvystúpení?

Oni vyhrali a my sme boli druhí, to bola finta. Keď s nama vystupovaliSlatinčania, tí bez nás nechceli odísť, s nama šade chodili, lebo my sme bolipartia. Asi v 53. lebo v 4. boli zo SĽUK-u tu, vyberali na talentové skúšky,tak ja aj s Ondrejom Holíkom sme sa prihlásili, aj sme ich zložili, aj námprišlo, že máme nastúpiť, ale Ondreja nechceli pustiť rodičia, to boli gaz-dovia a samému ani mne nedovolili, tak som nešiou ani ja. Aj som začauštudovať choreografiu tanca v Bratislave s Jánom Šoucom zo SlatinskýchLazov - učiteľom, aj detský súbor mau. Skoro rok som chodiu.

A potom ste to prečo nechali?

Nahau som to pre peniaze, lebo to išlo..., ja som zo svojho všetko platiu.

Aké dlhé bolo to štúdium?

Dva roky.To sme sa aj na klavíre učili hrať tam. Neskôr som robil aj v porotevo Zvolene, čo vystupovali súbory, vyše roka som tam bou. Na vojne v Čecháchpri Prahe som založiu súbor, volau sa Jasle. Ja som to viedou, aj tancovau, jasom to šetko pripravovau. To sme chodili na armádne súťaže. Dva roky som toviedol, kým som bou na vojne. Oženiu som sa až v 29 rokách, lebo sa mi neda-lo - aj súbor, aj fotbal, aj kolky, aj pinpong, aj volejbal, aj tenis, šetko, cez zimusom behávau na lyžiach, som bou športovec. Keď som sa oženiu, ešte som

55

Archív Juraja Laurošku, Juraj Lauroško


hádam rok chodiu a dosť. Aj fotbal išiou dole vodou, koly som hrávau ajs Janom do poslednej chvíli, kým bola kolkáreň súťažne.

Keď Izrael prestal viesť súbor, kto ho viedol ďaľej?

On odišiou z Očovej a potom aj zomreu skôr ako jeho žena, potom to začauviesť Jano Chabada - Chovan a po Janovi som to prebrau už potom ja. Janoviedou málo, lebo potom sa to začalo rozpadúvať a Jano Priechodský manahovoriu: „Ďuro, zober to.“. No tak som to zobrau ja a viedou som to. V 55.bola prvá spartakiáda a v 60. bola druhá spartakiáda.

Na koho si najviac spomínate zo svojich spolutanečníkov?

Jožko Váľka, Jano Priechodský a zo žien Gaškovka, Janova Gaškovadcéra, Fendečka Jela, Slančíčka, Pivolusková, Betíčka, Holíčka, druháHolíčka, tretia Holíčka.

A aké tance ste zvykli tancovať?

No len naše Očovskie - zbojnícky tanec, čisto pre chlapov s valaškamaa so ženami zase také prechody sa robili, aj oni samie mali krúžky.

56

Archív Juraja Laurošku, dolu zľava: Ján Priechodský, neznámy Slatinčan, JurajŠiroký, vstrede zľava: Mária Holíková, Mária Holíková, Mária Šoucová, AnnaHrivnáková, rod. Chabadová, Mária Šníderová, rod. Betíková, Anna Holíková,rod. Jasová, Oľga, rod. Slančíková, vzadu zľava: Juraj Nôžka, Juraj Lauroško, PavelSámeľ, Ján Šouc, Jozef Váľka, Jozef Ivanič, neznámy Slatinčan


A ským ste vy najčastejšie tancoval?

Ja prvo som tancovau so Sedliačičkou, no a potom som tancovau mys-lím s Pivoluskovou a potom so Slančíkovou.

A spomínate si aj na Margitu Nosáľovú?

No pravda, to bola najlepšia tanečnica, sólistka, tancovala aj v SĽUK-ua Jano Gaško aj Váľka bou, Matúš Rajčok, tancovau aj tu. Oni nahrá-vali aj film Rodnú zem. Oni boli dobrí, tancovali dobre, ako sólisti boli.Matúš Rajčok mi poslau aj knižku pre očovský súbor (pozn. vydanúv r.1954) „Lúčnica tancuje a spieva“, vtedy keď som to viedou ja.

Na aké ďalšie podujatia si spomínate?

Jój, my sme chodili veľa, to boli súťaže, okresné, krajské, celoštátne,potom bola Výchoná, Strážnica, Detva, veľa rázy, každý rok sme chodilido Detvy, v Žiline sme boli vystupovať, vo Zvolene, keď nás pozvalina dáke oslavy, lebo čo, aj doma sme vystupovali veľa rázy.

Na akú príhodu z vystúpenia si pamätáte?

Boli sme v Strážnici vystupovať a po skončení výstupu hneď prišioukamarát za mňou z vojenčiny a ma zobrau domou, no tak sme si husa-cinky dali tam, potom sme išli do pivnici a tam sme si popúšťali. Mysme mali mať vystúpenie a Jano bou nahnevaný de som, čo som a jasom sa zabudou a keď ma videu, ako som išiou cestou aj s fľaškama,len hodiu rukou a poďme domou. Ale to bolo po vystúpení, hlavné čosme mali, ale potom sa ešte malo vystupovať, no ale mne toneoznámili.To ma hľadali a nemohli ma nájsť a som bou v pivnici.To bou môj príbeh, taký, čo som ja ozaj… V Strážnici sme boli dva dni.

Na koho si spomínate zo Strážnice?

Bola tam Šoucka, Sedliačička, Günthnerka, Paľo Holík, to už naša gene-rácia bola a s chlapou Janko Račko, Štollmann Jano, Jaloviar Jano,Dorot Paľo - Piroš, starý Paľo Suja. Hrau nám Hrisko Jano, jeho brat,Hipi, na base hrau Gergeľ

Vy ste len tancovali, alebo aj spievali?

Ako prišlo. Aj v Dúbravách som založiu súbor, už vtedy, keď v OčovejJano viedou. V Očovej bola súťaž okresná, aj tam sme tancovali, to smenacvičovali u mňa vo dvore, lenže tam tiež to hafrovalo pre peniaze,lebo som chodiu na motore, aj sľubovali, že dajú, ale potom nič neboloa škoda, tam bou záujem veľký. Súbor Dúbrava to bou.

57


A koľko to trvalo?

Vyše roka. Lebo sme aj na súťaži boli, potom som to tiež nahau. Potomsom šiou do Krupiny robiť na dva mesiace, tam ma nahovárali, tiež abysom dáky súbor, dačo im ukázau a tak, tak som aj tam začau, čo rekupo večerach budem robiť. No tak som ich naučiu. Ale ja som potomodišiou, chodili za mnou. Do Krupiny chodiť...to je ďaľeko. Ale mňa tobavilo, som bez toho bou chorý.Pán Lauroško dostal česné uznanie pri príležitosti 35. a 60. výročiazaloženia súboru Očovan.

Pavel Suja ml., nar. 22.1.1940

Od kedy ste chodili do súboru?

Už od 11 rokov, ale ja som mau záujmy aj druhé, hrau som futbal, hrávalsom volejbal, bavili ma aj druhé veci. Tak som to tak striedau, nechodiusom sústavne, ale už potom, keď som mau tých 10-11, tak som začauchodiť. Ja som sa nikdy nevenovau takému skupinovému tancu, ale somvždy si zatancovau sólo, si zaspievau a tak. Aj divadlá som dlho hrávau,dlho veru, dlho. A rád som to hrávau, bavilo ma to veľmi, aj vedeu som.Mau som takie ponuky do Zvolena dajme tomu, bez chvály ti hovorím.

58

Archív Obecného úradu, zľava: Pavel Chabada - Chovan, Jana Mulicová, PavelSuja, Miroslav Selecký, mladucha Andrea Selecká, mladý zať Ján Šimiak, AnnaHobzová, rod. Hrončiaková


A pamätáte si na Izraela?

Áno, pamätám, to bou riaditeľ školy, veľmi prísny človek, bou to jedenpedantný chlap, ale bou bohove prísny, ktorý teda mau bohovský záujem,vedeu si vážiť týchto ľudí, čo tento súbor, čo niečo vedeli. Ja som sa ho ajbáu, lebo ja som bou tiež taký, vieš ako aj neposlušný dakedy. A biu takýmpravítkom, čo látky merajú obchodníci. No na môj dušu, on ti bou beťár.No vieš ako, vyžadovau. Pamätám na tú starú hudbu, čo Hriskovci hrávali,starý čo hrávau. A tento Izrael to dávau dokopy vždy a veľmi dôsledne torobievau. On netancovau, ani nespievau, ani jeho žena. Ona sa zujímalatrochu o také piesne. A oni robili takto spolu tento súbor, to vieš, to vtedy,to boli takí samoukovia. Táto Margita Nosáľová, tá Marka Bielička tárobievala mladuchu a nacvičovau to, veď vtedy bou už Matúš Rajčok tam,Adam Zahorcoje, to boli také ústredné postavy, študenti, doniesli kadečo.

Na koho si ešte spomínate?

Ďuro Hrončiak - tomu chodiu otec aj on chodiu, bou to chlapec, ktorý ve-deu aj pekne spievať, nepijávau a vedeu aj tancovať. Ďurko Chabada, JožkoVáľka a chodiu som medzi nimi aj ja tam.

Ako si spomínate na svojho otca?

Tak to bou človek, počúvaj, len také zimomriavky po mne prebehli. To boubohovský tanečník. Bez srandy. Tento človek, čo len ja pamätám,v Strážnici tancovau na súťaž s Andrášim - to bou taký vychýrený, niečopodobné ako Jánošík alebo čo to bou, zbojník moravský. Oni tancovalis otcom na preteky. Takže ho zmyu normálne z toho javiska, bohovskýaplaus mau vtedy, to si pamätám. Vyhrau niekoľko cien, spievau, mauponuku do SĽUK-u. Chodievau za ním Tonkovič, Demo chodievau zaním, čo zbierali tieto staré piesne, a vedeu samozrejme pekne spievať, ažsa mi slzy tisnú do očí. Tam ale matka zohrala veľkú úlohu, my sme bolichudobní ľudia, mau som chudobnejších rodičov, nechceli sa rozdeliť.

A aké piesne spieval?

On spievau just také piesne ako ja, tieto lyrické piesne: „Preleteuvták...“, „Spoza vrch Poľany...“, „Popred stoličný dom tichý vetorveje...“, „Veje vetor po doline...“, to čo som aj ja spievau na tom výročí,keď to bolo, to bolo ako jemu zaspievané.

Tak vy to tiež máte tak radi ako váš otec?

Ja som sa cítiu vždy veľmi dobre, aj si bohovsky vážim to, že somz Očovej, ale nevieš, kde ťa doba donesie, ako dopadneš. Ja už nemámv Očovej fakt nikoho.

59


Ako sa vám žije v tej Bratislave?

Ja tu mám tejto muziky málo, aj v televízii, ja si dávam aj rádio ReginuBanská Bystrica, to je nie tak, ako je u nás. Ja som už chorý, boha, bezspevu, bez tejto muziky. No keby som nemau svoje kazety, tak ja somvťahu. No na môj dušu, tu nechytíš ani bohovi, ja som tu ako hlúpy bou...

Aké ocenenia ste získali?

Získau som 1. cenu na okresnej súťaži ešte v starom prevedení okresu,čo bola tá spevácka súťaž vo Zvolenskej Slatine a dve prvé cenyv Zakopanom, v Poľsku, no a popri tom, ako sme chodili so súborom,tak som dostávau také čestné uznania, napr. vo Východnej zo štyri,v Detve zo štyri. A vlastne tie ocenenia, čo sme získali ako súbor akotaký celok, to som získau aj ja, pretože som bou v každom.

MVDr. Juraj Chabada, nar. 11.12.1943

Vy ste chodili aj do detského súboru?

Prvý súbor, ktorý začínal, lebo súbor založila nie pani učiteľka Cibuľová,súbor založil Jožko Váľ-ka nebohý a moja malič-kosť, my dvaja v 56. Tosme boli v šiestej triedea mohli sme mať 12rokov. A volalo sa tosúbor Pionier, a potomnás zbadali, že my totakto tancujeme sami,tak nám šupli Štollman-na, tuto Jana starýho,teraz ešte žije, akoučiteľa. On bol učiteľ,tak on nad nami mal akodozor, ale on dáko... Pani učiteľka Cibuľovápotom prišla a námpomohla, ale prvý tan-ček čo sme mali uro-bený bola stará Veselicaočovská, hej, s tým akosme išli držiac sa za ruky

60

Archív MVDr. Juraja Chabadu, Juraj Chabadav Rodnej zemi


s dievčatmi a „ Tá Očová, tá Očová...“, s týmto spevom. A to sme my... Noale gro všetkého, lebo Jožko Váľka bol fantastický tanečník ako decko, jasom sa len popri ňom... Ja som spieval dakedy v súbore. Aj som od štyrochrokov chodil s týmito ako s otcom (Pavel Holík, st.), tak som chodil s nimi,ale spievať. Nechodil som tancovať. No a Jožko Váľka naučil aj mňa,potom trošku som sa aj ja popri ňom naučil. Súbor Pionier mohol trvať dva- tri roky (1956-58), potom, my sme odišli z Očovej a potom sa to už zača-lo tradovať. No ináč takto, pani učiteľka Cibuľová urobila jedno krásnepásmo, okrem toho nášho tančeka, čo sme my s Jožkom spravili - a to boliPriadky. To bolo také pekné, tie Priadky boli veľmi zlaté, ľuďom sa to páči-lo, už nebolo to len to naše očovské, že „Tá Očová, tá Očová...“, ale tiePriadky boli také zaujímavé, pekne to ona spravila: „Kto je pod oblokom,nechže ide dnuká...“, „Nestoj, nestoj pod oblokom...“ takého veci a pes-ničky, to všetko doniesla pani učiteľka Cibuľová, zlatá, ohromná, zomrelapotom tak rýchlo.

Na koho si vy spomínate?

Tanečníci super čo vedeli tancovať bol Jožko Váľka, no my sme tanco-vať nevedeli ako ostatní, ale keď nám on ukázal ako nohu za nohu, takvšetko išlo za radom. Ďuro Široký - Sikáč ho prezývali, Ďuro Kubiš –starosta, Selecký Martin – to bol malý chlapček, čo sme ho zobrali. Noa poviem vám, ja som sa veru rozkmotril s Janom Priechodským dake-dy dávno pre súbor očovský. No a skrz toho Jano ma akože likvidoval,Jano nechcel priznať nič. Ja som nebol na prvej oslave, prišiel som,keď bolo prvé výročie, neviem koľké a bolo ľubovoľné vstupné a jasom dal 100 korún do vstupného, urobil som to tak hrdo - chabadovsky,lebo som bol, s prepáčením, nasraný, mňa nepozvali tam, nepozvalima zato, že sa Jano Priechodský so mnou akože nerozpráva. A okremtoho nepozval ani tetu Margitu Nosáľovú, ktorá do sveta doniesla sošatkou tú cifru a tá ma stretla v Očovej a ma ukrutne ľúbila, však jasom jej bol syn akože vekovo. A tá: „Fuj, môžete sa hanbiť Ďurko môjzlatý!“ A ja: „Čo teta?“. A ona zase to isté, a ja potom: „Počkajte, mňatiež nikto nepozval na oslavu súboru!“. A ona: „Ani teba nepozval?“A čo sa stalo: Priechodský sa pobil s Milanom Bažíkom a Margita jetetka, veľká rodina sú s Bažíkovci, tak zato hu on nepozval, že saurazil, nahneval. Ináč s Janom som ja dobrý, chodím aj k nemu ajteraz, my sme sa už 5 razy pomerili, 5 razy sa hnevau. Raz v strašnejzime čakal v Detve na autobusovej zastávke. A toto som v životenespravil. Bolo hádam –25 a tam stál a ja som ho zbadal a som ho nezo-

61


bral. To si do smrti neodpustím, ja som aj kominára viezol ako zverolekár,kto ma zastaviu, chceu som každému pomôcť. Tak sme sa my s Janomakože takto trošku pohárkali skrz tento súbor a okrem toho aj trošku, čosom ja spravil chybu, čo si zas priznávam... Tento Jano on mau také men-štruačné dni, on sa normálne nahnevau a súbor nechau tak. A prišliza mnou títo chlapci, Chabada Janko, Chovan, Ďuro Holík, čo je tu vo Zvo-lene, aj Janko Jamriška, že či by som ja ten súbor akože nezobral, takto orga-nizačne a tak, však tančeky boli nacvičené a tak. Ja vravím: „Jano sa budehnevať.“. „Jano už povedau, že on to nejde robiť.“ Tak ja som s týmito chlap-cami, akože tento súbor chcel, že to takto dáme znova do obehu. Mohlo tobyť v 70 roku. No a ja som ten súbor zobral a na Pstruši založil s MarkouHudeckou súborík, tam sme pobrali tú mlaď všetko čo v staviteľskej stanicirobili, tých poľnohospodárov, no a popri tom som ja tento súbor celýočovský zobral. Raz, boli sme vystupovať v Bratislave, Bušinciach, Trnave aoni mi akože títo chlapci pomohli odtancovať. A oni títo Očovania tancovaliza ten súbor Šľachtiteľ sa to volal na Pstruši. A to som ja nemal urobiť, čosi priznávam, ja som očovský súbor akože zobral na Pstrušu tancovať. Ak satoto Janka dotklo, tak sa strašne hlboko pred ním klaniam a ospravedlňu-jem, lebo toto som urobiť nemal. No ale títo chlapci, Očovania, odtancovali,ešte aj tak bolo, že sa im aj vždy zaplatilo, keď išli zatancovať, čo vtedy bolotaké... Zarobili si chlapci tam.Oni boli strašne radi. Tašli sme do Bratislavya ja som ich zobral, večer som sa spýtal: „Kto si ide večer posedieť do baru?“.Oni len tak kukali. Jano takto akože s nima nechcel ísť tancovať, Jano boutaký utiahnutý vtedy, potom sa tak akože rozbehol... No tak slovom Janoakože na mňa zanevrel, tak ma to tak mrzelo, a potom ma nepozvali naďalšie výročie súboru, päťdesiatka keď bola. Tak som bol taký trošku akožeaj ja z toho urazený, ale s Janom sme si to ani nevysvetľovali, nechali smeto tak a sme dobrí, normálne. Ale už dlhé roky sme dobrí. Keď som malšesťdesiatku teraz, valašku mi aj robil. Tak ešte raz sa mu ospravedlňujema strašne ma to mrzí, toto jedno, že som možná že urobil zle, ale my sme totak potom, ten súbor trošku roztočili. Čo sme si zarobili peniažky, tak smehneď dali urobiť také zelené košele. Mali oni jeden zbojnícky tanček títochlapci, pekný, neviem kto to robil, či nie Igor Kovačovič. Nebol to detvian-sky tanček, však tam aj Liptov sa tancoval. Jano sa potom znova toho chytil,ja som to potom asi po dvoch rokoch akože nechal. Ale Jano bol takýchlapec, zlatý, on v Očovej urobil fantáziu, čo sa nikto nemôže mu rovnať.

A s akou muzikou ste tancovali?

My sme mali muzičku svoju, takí chlapci zo Skliarova hrali dvaja Detvanci,chodili do tej Poľnohospodárskej učňovky na Pstruši, Gusto Záruba kŕmil

62


kravy na Pstruši, ten hral na basu, a potom ešte chodil s nami Klinecz Dúbrav. Aj syn raz išiel s ním, ale raz sme sa nemohli zladiť, tú muziku,tak som potom zas toho musel poslať domov a povedal som: „Otec musí ísť,reku, nejde to tebe tak ako to ide otcovi.“. A on s tou jednou rukou dokázallepšie to spraviť s nimi ako ten jeho syn. Pri týchto tancoch sa spoznali ajDušan Pivoluska s prednostkou, tých ja mám na svedomí, tých dvoch.

Rodná zem...

Do Rodnej zemi, keď sme išli, tak v Rodnej zemi, to čo tancuje otec,mal tancovať Senko Janko – starý. Ale večer sa to tam bavilo, Lúčničiari– tanec velikánsky, my sme s Jožkom Váľkom len fľašky odnášalido jednej izby, za plnú sme nanosili prázdnych fliaš. A režisér ten Mach ten Čech, videl otca tancovať, pozrel: „Tohto chcemaby tancoval“, no a Senku poslali domov, čo bol strašný problém. Otec:„Nie, to sa nesmie stať“, tak potom urobili tak, že Senkovi zaplatili všetko,ako keby bol aj tancoval, lebo dosť dobre nás to vtedy platili a dlho saSenko, tak akože na to hneval, že sa to tak stalo. Otec sa tak dostaldo Rodnej zemi. Otec išiel len so mnou ako dozor a s Jožkom Váľkom išlistarý otec. V tej Rodnej zemi to on akože sa tak prejavil, ako taký tanečníkfantastický ten otec, len on bou strašne taký tvrdý chlap. On komunistovnemal rád, tak čo komunisti robili, to bolo všetko zle. Tak on aj súbor –

63

Archív Márie Chabadovej, záber z natáčania Rodnej zemi, zľava: Juraj Chabada,st., Mária Huliaková, rod. Plavcová, kameraman Karol Krška, režisér Josef Mach,Jozef Váľka, st. (starý otec Jožka Váľku), Anna Gavuríková, rod. Pivolusková.


žiaden súbor, nič sa nebude, ešte dobre, že mňa púšťal, však ja som už od4 rokov chodil s Jožkom. Jožko Váľka začal prvý a Ďuro Hrončiak aPaľko Suja a potom mňa zobrali spievať, tak ja som spieval „Prečo sa tíOčovania chudobní, že nahali šetko pole prielohy...“

Poviete nám niečo o Izraelovcoch?

To tam bola rozprávka na skúškach, my sme skúšali na chodbách v škole.Izrael bol aj prísny, keď zobral meter, ten tvrdý, taký drevený a keď ho raztrrrresol Jana toho Pivolusku - Zahorcoje, čo teraz zomrel, cez väzy, tak meterna poly bol dolámaný. A to boli chlapi mladí, 18 – roční. Ale ja som mal prvýbicykel na dvoch kolesách – detský v Očovej. Ja a Anka Šustríčka-Chabadka,otec mi v živote nič nekúpil, nikdá mi cukrík nekúpil, otec ma nikdynepochválil, že dobre si urobil a dobre Ďuro môj, že si aj školu skončil. Aleuž takéto veci, otec na toto bol, napríklad harmoniku... A na tom bicykli, somsa ja bicykloval v škole, po chodbe a on tento Jano už pripravil dvochchlapov, no mládencov a ľahol si takto na tú chodbu a povedal: „No Ďuro,či ma prejdeš?“ A ja na bicyklíku som už dreu, tak jasné, už by som sa bouzabil alebo spadou a tuto som mu naraziu, on sa už tak pripraviu a teraz somja letel vzduchom, ale tí dvaja ma už chytali. A Izrael toto videl, tak ten sazľakol, že keby sa mi dačo bolo stalo: „Jano, si normálny, poď sem.“ A tenprišiel, už tak zastal a ako zobral ten meter, ako mu jednu trrrrachol voľakadecez kríže, tak on bou takýto aj nervák bol chudák, ako učiteľ, no.

Ján Chabada – Chovan ml., nar. 21. 4. 1951

Kedy si začal chodiť do súboru? Bol si aj v detskom súbore?

Nie, nie, ja som ti nemal dáky vzťah k tomu. Mňa ti nahováral dosťdlho Priechodský. Ja som viac - menej len ten fotbal. Ale otec tlačilna mňa stále, vieš keď prišiel z krčmy, Priechodský ho spracúval a užpotom on tlačil. Ja som začal neskoršie, vlastne proti tej mojej generácii,Ďuro Holík a tí, tí začali asi dva roky skorej. Takže v nejakom 66. jasom. Už som bou ako dorastenec. Takže do detského som ja nechodiu.

A zaspieval si si aj vtedy v súbore?

No viac - menej len tancovali sme, vtedy sme nevedeli dáko spievať. Smesa tak ostýchali.

Na ktoré vystúpenie si najviac spomínaš?

Vieš čo, tam sa mi páčiu ten ročník – 40 rokov, čo sa oslavovalo, tá boladobrá. Vtedy sme boli mladí, no.

64


Kto najviac dominovalz tvojej generácie v súbo-re?

Tak mne bol vzor JožoVáľka, viac - menej aGaško, ešte chodils nama, aj v Strážnicibol v 66. Tak ten Jožobou super, ten tancovauako boh, na ten čas. AjAničku som troškupoopačoval tam a hneďbolo z toho manžel-stvo.Tam sme sa spoz-nali. Ináč, my sme boliviac - menej takí dosťvyrovnaní, vtedy mužiboli dobrí, ženy smemali slabšie. DušanPivoluska, Ďuro Holík,Jano Pohorelec, PaľoPivoluska - Kľukár.

Kde sa ti tak najlepšie spievalo alebo tancovalo?

Vieš ako, no, spievalo, tancovalo, keď my to vždy robíme naplno. Jasom to nikdá dáko nechceu odfláknuť. Ale raz sa mi stalo, keď sme vy-stupovali vo Zvolene na štadióne letnom a také provizórne to bolo tamtiež, také pódium, no a Jano Senko, Bažíkovi sa vtedy narodila vnučka,tak sme trošku aj popili a jedno s druhým. Bolo na nejakej výstave stro-jov. A to Očovania sme tam akože vystupovali a už som hajduchovalsamozrejme, sóla a toto, a zrazu len pink a po gule pravá noha. Daskazlomená. Že som si vtedy vlastne nohu nedolámal, to bolo šťastie.

Aké ocenenia si najviac ceníš?

Vieš, čo ma tak hrialo trošku pri srdci jednýho času? Keď sme išli na túsúťaž v tom 73., keď sme boli v tých Košiciach na tých celoštátnycha Nosáľ trošku bol vtedy, keď sme nacvičovali, no a vtedy mi hovorí:„Jano a ty by si nešiou do Lúčnici?“ A ja vravím: „A ja už som ženatý,vieš ako, ako s robotou a jedno s druhým,“ no a on vraví: „To je

65

Archív Jána Chabadu - Chovana, Ján Chabada -Chovan


žiaden problém nie, robotu nájdeme aj žene aj tebe a hybaj.“ Vieš tak,to mi je také, že si ma vôbec aj... Tak vtedy som bol dobrý, no.

A ktorú si tak najčastejšie rozkazoval tvoj otec?

„Šošovička šomre...“

Anna Pivolusková, rod. Králiková, nar. 30. 4. 1958

S kým si tancovala ty?

Môj tanečník bol Jano Senko od samýho začiatku. Sólo sme tancovalivždy spolu. Prvé sólo mala Valika „Bou si šuhaj, bou si...“, druhé sólosom mala ja „Keď si ty hudec...“, to bola moja pesnička, no a potomna tú druhú slohu Jano prišiel a už tam robil obežnicu okolo mňa. Takéto bolo veľmi milé, tak sme sa dotešili...

Spomínaš si na nejakú zaujímavú príhodu?

Išli sme na tanec ako prví, ale boli tam také dievčence, čo chceli ako tiežbyť prvé. A Jano Senko, keď videl, že sa niekto tam tlačí a je to takináč, ako to on chce, tak bol z toho dosť mrzutý. Jano ma schytil zaruku: „My nemusíme byť prví, poďme poslední“. Potom sme vždy to

66

Archív Jána Chabadu - Chovana, zľava: Juraj Holík, fujarista Juraj Novák, JánChabada - Chovan


„Prečo sa tí Očovania chudobní...“ vždy išli na konci. Hádam dáky 12.pár, veľa nás bolo.

Kde ste všade vystupovali?

V Detve, vo Východnej, ako detský súbor v Prešove. Tam sme vždy bolitakí rivali so súborom zo Slatinských Lazov. To Šouc mal také akože tiehry stále a Priechodský také tie klasické tance a vždy to bolo tak, že čovyhrá, či tie tance alebo tie hry. Vždy to bolo tak na vážkach, lebo porov-nateľní sme boli, celkom na takej jednej úrovni. A v tomto Prešove smev sólovom tanci vyhrali prvé miesto. Tam boli, myslím, že štyria chlapci somnou. Si pamätám, že Šoucova žena išla taká nervózna okolo mňa šla,lebo ja som mala také kučeravé vlasy a mne sa to na pútec nedalo a onymali všetky vrkoče, ja som mala krátke vlasy, čiže som mala len takústužku. Ma chytila za vlasy: „Jaj, toto má byť ulízanuo“. No, reku, tebedačo inšuo vadí, nie tie moje vlasy. Potom celá naša generácia prechádza-la do dospelého súboru. Už ako starší súbor v 77. sme boli na celoštátnejsúťaži v Košiciach a mám taký dojem, že bol Fľaškový a neviem či novýŠatkovec nešiel. Vtedy to bolo ešte Československo, tak tam boli aj Češi.To de, to my keď sme tam vyšli s tou našou podpoliančinou, no a Češis tými polkami, tak to tiež bol rozdiel. Ja mám taký dojem, že títo choreo-grafi z iných súborov veľmi radi chodili na naše vystúpenia, lebo vlatnePriechoský to bol taká klenotnica pre nich, taká dobrá studňa, kde mohličerpať. Kadečo od neho popreberali. Vlastne Podpoľanie od koho mohličerpať? Len Očová a Detva. No a v Detve dáki choreografi vtedy, v tomobdobí neboli, takže vlastne len Priechodský im ostával. Vieš, Očová... toje individualita každý jeden o sebe, aj na tom javisku, keď pozrieš na toMitra, že tam má každý svoju tvár. To je nič nie ako nejaké hromadné vys-túpenie, keď si vezmeš kohokoľvek, to sú nenapodobiteľné tváre v súbore.A na vystúpenia kdeže, nie ako Tinka spomína, že v Maríne museli byťpresní..., tu ako také ovce sme sa stretli, na skúške každý len postával:„A čo, ja to viem... A načo...“. Lenže na vystúpení sa šiel každý dotrhať, toskutočne bolo vidno tú individualitu. Potom, keď išlo do tuhého, každý sachcel ukázať – ja! Ale nakoniec to bolo pre dobro, čo sa týka celku, dobreto vyznelo.

Ako často ste mali skúšky a ako boli organizované?

Viem, že sme sa stretali aj v stredtýždni, keď sme boli také lepšie zloženie,tak sme mali dva razy skúšku a Priechoský sa nám snažil robiť akože ajrozcvičku, nebolo to len tak, že nás nahnal na tance. Prvky, do diagonály,točky, to viem, že sme sa motali ako také motolice. Snažil sa, aby sme sa

67


naraz otáčali, nebolo to tak, ako v iných súboroch – zapichovanie hlavoua tie točky takéto. Ale také naše svojské. A potom šli tance.

A zažila si, keď Priechoský staval nejaký nový tanec?

No vtedy, keď ten Šatkovec. Myslím, že to bolo to obdobie v tom 77.v tých Košiciach bol. Najprv nám povedal celkový pohľad, ako by tomalo všetko vyzerať a potom po častiach nás... Najprv nám prvky, topribuchávanie tou nohou, potom tá fajka, to zakladanie, to neboli tieklasické prvky ako prepletaný, odskaková, šuchaná a takéto, ale tietonás učil, to boli asi také dva základné nové v tom šatkovci. Potom ajmalú formu, to sme mali ako takú úderku dva alebo tri páry.

Ako vyzerali vaše vystúpenia?

Vystupovali sme tieto tance a pomedzi to boli spevy a nástroje. VtedyĎurečka hral na fujaru, Sanitrár chodil s nami, Dúbrava spieval, z Dúbravtoho Marcineka jedného času volávali. A čo boli také zážitky soSanitrárom, vieš, keď začal hrať... začali mu ľudia zo začiatku: „A ujčoka ktorú nám ešte zahráte?“. A ujčok celý šťastný a potom sme ho nešliz bíny dostať. Ženy nemali dáke spevy robené, ony už potom v týchblokoch Jolanka a Maľovka. Tie si tam vždy zatancovali ten váľaný,zaspievali. To bola ako obdoba Gavuríčky a Huliačky. A tie nácviky boliúžasné, čo sa týka týchto blokov. To sme sa my vždy tak dosmiali.

68

Archív Anny Pivoluskovej, zľava: Pavel Šoučík, Anna Pivolusková, rod. Králiková,Ján Senko, Anna Hobzová, rod. Hrončiaková, Ján Mulica, Ján Svoreň


A strašne rada som mala, keď Suja spieval tú pesničku „Veje vietor podoline...“, to bola moja srdcovka, tú som si vždy musela ísť vypočuť. Tosom vždy mala zimomriavky aj na vlasoch. A zase taký pekný bol život.Keď sme išli z vystúpenia, išli sme do krčmy, dali sme stoly dokopy a nešlisme sa rozísť. Boli by sme tam tancovali, spievali aj do rána. Toto asidnešná generácia nepozná. To z vystúpenia kde domov, Bože a čo doma,pre nás len vtedy začal život riadny. Muzikanti zahrali a sme sa dohúkali,dospievali, dotancovali. Pekné spomienky, ten súbor, to bola taká radosťv živote a mali sme k tomu vzťah aj s mojim Ondrejom a som šťastná,že deti pokračujú v našich šľapajách.

A prečo sa činnosť skupiny v tom 77. zastavila?

Tam bol veľký odliv chlapcov, to šetko išlo na vojnu vtedy: Jano Senko,Lenárovci, Chabada, Pivoluska, Paľo Chovan, Velič, Svoreňovci, to boljeden ročník. A potom v podstate každý si našiel dáky súbor, títo tancova-li v Jánošíku v Brne – Lenárovci a myslím, že Jano Pivoluska, Jano Sen-ko, ten odišiel až do Domažlíc voľakde. No a zase nielen na vojnu, ale ajna vysoké školy, tí čo išli. No a dôvody rozchodu nielen tieto boli...

69

Archív Anny Procházkovej, hore zľava: Eva Šimunová, rod. Nuošková, MiroslavSelecký, Alena Selecká, rod. Dorotová, Juraj Šníder, Beata Valigurská, rod. Betíková,Andrea rod. Hulinová, Pavel Holík, Jana Smutná, rod. Jombíková, Rudolf Gajdoš,Rudolf Halaj, Miroslav Chabada, dole zľava: Peter Nuoška, Anna Procházková, rod.Maľová, Bohuslava Kasanová, rod. Šoučíková, Marika Katreniaková, rod. Chrbetová,Ján Hanuska, Marcela Kubišová, rod. Blašková, Pavel Ďurečka, neznáma, ĽubomírStieranka


OBSAH

História Folklórnej skupiny Očovan ...........................................................................3

Súčasnosť ..........................................................................................................................................13

Súčasný reopertoár ...................................................................................................................17

Výchova dorastu ..........................................................................................................................18

Repertoár Folklórnej skupiny Očovan....................................................................20

Očovské hudby a inštrumentalisti Folklórnej skupiny Očovan ........21

Významné úspechy Folklórnej skupiny Očovan..............................................24

Spomienky niektorých členov Folklórnej skupiny Očovan ..................26

Ján Gaško.........................................................................................................................................26

Mária Chabadová, rod. Holíková ...............................................................................27

Anna Hulinová, rod. Šníderová.....................................................................................30

Magdaléna Kubišová, rod. Konôpková, Ján Kubiš .....................................31

Margita Nosáľová, rod. Mesiariková ........................................................................35

Pavel Chabada - Chovan .....................................................................................................37

Anna Maľová, rod. Selecká, Martin Maľa..........................................................40

Pavel Holík ......................................................................................................................................44

Anna Günthnerová, rod. Račková...............................................................................46

Ján Priechodský ..........................................................................................................................50

Juraj Lauroško .............................................................................................................................54

Pavel Suja .........................................................................................................................................58

MVDr. Juraj Chabada...........................................................................................................60

Ján Chabada - Chovan.........................................................................................................64

Anna Pivolusková, rod. Králiková...............................................................................66

Zoznam citovanej literatúry ............................................................................................72

Zoznam použitej literatúry ...............................................................................................72

70


71

Archív Aleny Seleckej, Zakopané 2000, dole zľava: Lucia Luptáková, rod. Janáková,Ivan Smutný, Martina Pramuková, rod. Jasová, v strede zľava: Monika Holíková,Anna Valková, Alena Selecká, rod. Dorotová, Mária Lalíková, hore zľava: DanaŠoučíková, rod. Holíková, Andrea Selecká, Jarmila Šatarová

Archív Martiny Pramukovej, Portugalsko 2006


ZOZNAM CITOVANEJ LITERATÚRY

1 Nuoška, J.: Očová – história a súčasnosť. Žilina. Knižné centrum1999, s. 116.2,4Dúžek, S.: Ján Gaško – Život a formovanie ľudového tanečníka,Slovenský národopis. Ročník 35, 1/87.3 Kronika Folklórnej skupiny Očovan, s. 2

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Nuoška, J.: Očová – história a súčasnosť. Žilina. Knižné centrum 1999.Kronika Obecného úradu v Očovej

Kronika Folklórnej skupiny OčovanOčovská Hučava. Obecný úrad Očová, štvrťročník, rok 2005Programový bulletin Očovskej folklórnej hrudy 2004, 2005Bulletin vydaný pri príležitosti 35. a 50. výročia založenia Folklórnejskupiny OčovanHupian, S.: 35 rokov folklórnej skupiny Očovan. Diplomová práca.

Katedra hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty, BanskáBystrica 1973

Holíková, M.: Kultúrny kalendár obce Očová. Diplomová práca. Katedraetnológie a etnomuzikológie Filozofickej fakulty, Nitra2006

Dúžek, S.: Ján Gaško – Život a formovanie ľudového tanečníka, Slo-venský národopis. Ročník 35, 1/87,174 – 190 s.

Zozbierali a zostavili: Mgr. Monika Holíková, Ing. Pavel HolíkGrafická spolupráca: Tomáš SojkaSadzba: Ing. Pavel Holík, Monika Litvová, Stanislava SpodniakováJazyková úprava: Mgr. Jana Vojteková

Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

72


76


Prial by som si, aby naši ľudia Očovania, nezanedbávali ľudovútradíciu, aby boli hrdí na kraj, kde žijú. Veď ich rodičia, starírodičia, prastarí rodičia sa tu mordovali, koľčovali tietoká zemea všetko. Aby sa nestránili ľudového umenia a tej vlastnej kolískyskade pochádzajú, de vyriastli, aj sa narobili a natrápili a teraz abysa to stratilo... tak vo vesmíre. Aby nevideli, že len v meste sa dobrežije, alebo že len tam je kultúra. Ale aby aj z tej ľudovej kultúry sivoľačo zachovali tu v Očovej, žeby aj tie mladšie deti, keď aj odíde,žeby si vedeu spomenúť: Ej, veď som ja mau otca, starýho otcaz Očovej. Je to kus života aj tých.

Ján Gaško


Documents

Ocovska Folklorna Hruda Monografia