ÚVODOM

Nárast sociálnych problémov v spoločnosti si vyžiadal aj opätovné otvorenie Študijného odboru sociálna práca na vysokých školách a univerzitách u nás.Požiadavka kvalifikovaných odborníkov, pripravených pomáhať riešiť a zvládať problémy každodennej reality, postavila pred vzdelávateľov viaceré otázky: Čo má byť obsahom vzdelávania budúcich sociálnych pracovníkov? Aké vedomosti a zručnosti by mali tvoriť povinné minimum, ktoré má škola poskytnúť svojim absolventom? A ako im toto minimum čo najefektívnejšie priblížiť?.Samozrejme, že ak vzdélavatelia uvažovali nad základnými teoretickými poznatkami ä praktickými skúsenosťami, ktoré si študenti počas štúdia postupne musia osvojiť, dostali sa aj k otázke metód sociálnej práce.Po znovuotvorení študijného odboru sociálna práca sme v prvom rade siahali po pôvodnej domácej literatúre, ktorá ale všetka pochádzala z obdobia krátko po druhej svetovej vojne, čiže z obdobia, kedy prišlo v Československu k zatvoreniu vysokoškolskej prípravy sociálnych pracovníkov. Neskôr, sa začali domáci autori zaoberať zahraničnou literatúrou, a to najmä nemeckou a anglickou, v snahe zistiť kam sa posunula problematika v oblasti metód sociálnej práce v zahraničí. Zmeny v oblasti metód. nie, sú len kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Pokiaľ sa domáca sociálna práca plne uspokojila so stagnáciou v teoretickej oblasti a s používaním minimálneho počtu odborných metód, v západnej Európe, USA a inde prišlo nielen k rozšíreniu metód, čo do počtu, ale v poslednom období sa čoraz dôraznejšie presadzuje názor, reprezentovaný napr. Barkerom, že problematike by prospelo keby sme terminologické spojenie metódy sociálnej práce nahradili novším a výstižnejším označením typy intervencie: Chytil (2002 s. 38), odvolávajúci sa práve na Barkera zastáva názor, že rovnako vhodné by bolo pre potreby teórie, praxe ako aj pre potreby prípravy profesionálov hovoriť o nasledovných typoch intervencie:

individuálna sociálna práca skupinová sociálna práca komunitná práca

Ak sa má termín intervencia udomácniť v domácej terminológii sociálnej práce, pokladám za vhodnejšie používať nasledovné terminologické spojenia:

individuálna sociálna intervencia skupinová sociálna intervencia komunitná sociálna intervencia

Pretože základná terminológia by mala byť akceptovaná celou akademickou obcou ako aj sociálnymi pracovníkmi v praxi, autorka na Barkerovu požiadavku; síce upozorňuje, ale používa až do ukončenia u nás ešte len započatej diskusie kritizované označenie metódy sociálnej práce.Otázka metodického konania sociálnej práce je v domácich podmienkach nedostatočne rozpracovaná. Existujúce úvahy sa zoberajú terminologickými otázkami sprevádzajúcimi túto oblasť. Hľadajú a dávajú odpovede na otázky.

- Čo je metóda sociálnej práce?- Ktoré metódy v sociálnej práci pokladáme za hlavné?- Čo je technika?- Čo je metodika atď. ?

Problematika metód sociálnej práce je u nás zalial' riešená torzovite, v rozsahu dvoch-troch kapitol, spravidla zaradených do práce zaoberajúcej sa sociálnou prácou vo všeobecnej rovine. Metódy používané v praxi sociálnej práce sa preberajú z iných vedných disciplín (predovšetkým z psychológie, sociológie a pedagogiky) bez náležitej

1

odbornej diskusie o vhodnosti ich aplikácie na oblasť sociálnej práce. Pokiaľ sa tak deje v praxi, v snahe rýchle nájsť vhodné riešenie, je to situácia logická, pochopiteľná a ospravedlniteľná. Pokiaľ sa tak deje v školách, mali by sme sa nad situáciou vážne zamyslieť. Autorka predloženej práce, práve z uvedeného dôvodu, pokladá chýbajúcu diskusiu k problematike metód sociálnej práce za stav, ktorý by sme mali v podmienkách Slovenska čo najskôr zmeniť.Práca, ktorú máte pred sebou si nenárokuje obsiahnúť všetky známe metódy sociálnej práce. Jej cieľom je poukázať na problematiku a otvoriť diskusiu v oblasti metód sociálnej práce.

VÝVOJ METODIKY SOCIÁLNEJ PRÁCE

„Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, ktorými disponuje vedná oblasť. Naviac, ak vnímame sociálnu prácu viac ako umenie než ako vedu, potom budeme používať skôr termín metodika a budeme ho chápať v zmysle opisu a výskumu „spôsobu alebo spôsobov konania" zaužívaných v sociálnej práci, alebo ako spôsob postupovania, zodpovedajúci pevne stanovenému poradiu a stálym zásadám..." (de Robertis, C. 1998, s. 86)Žilová, A. (2000) pod pojmom metodológia sociálnej práce rozumie vedu, ktorá sa zaoberá teoretickými, gnozeologickými, logickými a psychologickými otázkami metód, metodických postupov a metodík ako aj princípov a zákonov vedeckého bádania ako tvorivého procesu. Žilová (2000) zdôrazňuje, že súčasťou metodológie je aj tvorba, hodnotenie efektu používaných metód, ale aj metód používaných v oblasti empirického výskumu a následne pri tvorbe teoretických zovšeobecnení.

Metodika sociálnej práce predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej i teoretickej rovine sociálnej práce. Žilová (2000) aj Strieženec (1999) sa zhodujú v názore, že metodiku sociálnej práce môžeme chápať ako súbor ustálených pravidiel, ktoré umožňujú, aby si z nich sociálny pracovník vybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.Metodika sociálnej práce ako ucelený súbor pracovných metód alebo postupov, sa v oblasti sociálnej práce nezjavila náhle, ale je výsledkom dlhoročného, systematického prispôsobovania sa pracovných postupov z oblasti humanitných vied potrebám sociálnej praxe na strane jednej a úsilia o rozvoj vlastných pracovných postupov na strane druhej. V počiatkoch tohto snaženia sociálna práca využívala predovšetkým metódy z psychológie, sociológie, pedagogiky či ekonómie, antropológie a pod. Toto konanie sociálnych pracovníkov bolo podložené snahou o využitie dostupných informácií pri hľadaní odpovedí na konkrétne sociálno-ekonomické problémy (Herpin In: de Robertis, C. 1998, s. 82). Vo vývoji metodiky sociálnej práce je možné identifikovať dva základné smery:

1. Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorých náhodne zvolených metód a ich prispôsobovaním sa sociálnej realite.

Sociálni pracovníci si na základe subjektívneho odhadu volili určitú metódu, ktorou sa podobný problém riešil v ich predchádzajúcej praxi. Pri jej praktickom použití si zaznačovali celý priebeh riešenia prípadu, všetky modifikácie známeho postupu a výsledky, ktoré ním v praxi dosiahli. Tie činnosti, ktoré viedli k očakávaným výsledkom, odporúčali k používaniu kolegom a rovnako poukazovali na nevhodnosť postupov, ktoré sa ukázali ako chybné. V, podstate teda išlo o kolegiálnu podporu, výmenu vlastných skúseností s použitými, postupmi, prostredníctvom ktorých dospeli k zlepšeniu klientovej situácie. Tieto pracovné postupy sa do sociálnej práce zavádzali bez hlbšej vedeckej analýzy.

2

2. Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaných metodických postupov.

Tento smer od svojho začiatku bol postavený na vedeckom úsilí vypracovať súbor vhodných metód pre novo sa rozvíjajúcu oblasť vedeckého poznávania -sociálnu prácu. Išlo najmä o metodické postupy orientované na rozvoj výskumnej činnosti v sociálnej práci. Tento smer sa usiloval tiež o vedecké vysvetlenie, úspešnosti, či neúspešnosti pracovných postupov použitých v praktickej činnosti s klientom,

Pre pracovné postupy používané sociálnymi pracovníkmi bola charakteristická orientácia na riešenie konkrétnych sociálno-ekonomických problémov. K prirodzeným snahám počas celého vývoja metodiky sociálnej práce patrí aj úsilie o prijatie definície metódy ako pracovného nástroja sociálnej práce. Medzi prvé a najznámejšie definície metódy sociálnej práce patrí jej nasledovné vymedzenie, autorkou ktorého je Mary Richmond: „Metóda, vo všeobecnom zmysle slova, je usporiadaním série rôznych činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techník sociálnych služieb bola by nekompletná, keby jej predmetom bolo iba vymenovanie elementov, bez vnútorných súvislostí a nie metóda, .ktorá umožňuje ich vhodné použitie s ohľadom na ich podriadenosť konkrétnemu cieľu" (tamtiež, s. 15). K prvým publikovaným pokusom o teoretické objasnenie pojmu metóda sociálnej práce v Európe môžeme zaradiť definície uvedené v záverečných prácach študentiek parížskej Ecole Normale Sociale (tamtiež), ktoré boli obhájené v r. 1937 a 1938 a podľa C. de Robertis tieto práce patria k prvým pokusom o definíciu pojmu metóda sociálnej práce. Ich autorkami sú absolventky parížskej ENS: M. GailhardT J. Lalouette a M. Dourdy de Bruignač, ktoré sa v svojich prácach opierali o Richmondovej definíciu metódy. L. Lalloutte (tamtiež, s. 16) chápala metódu ako sled fáz - jednotlivých etáp, ktorým sú priradené konkrétne činnosti a stanovené je ich presné poradie: zber a analýza faktov, hľadanie príčin, výber dostupných zdrojov a spôsob ich využitia, konanie charakteristické pre sociálnu službu.

Chápanie, metódy ako presne stanoveného sledu následných krokov sa v metodológii sociálnej; práce s malými modifikáciami udržalo v podstate dodnes. Pričom od začiatku dvadsiateho storočia teoretické úsilie v tejto oblasti smerovalo k Opisu a vysvetleniu jednotlivých používaných postupov. Od 20 rokov minulého storočia sa hovorí o troch rovnocenných metodických postupoch sociálnej práce a to o sociálnej práci s jednotlivcom, sociálnej. práci so skupinou a sociálnej práci s komunitou. Demarkačným faktorom sa tak stal počet klientov s ktorými sociálny pracovník pracuje. Postupne sa v sociálnej práci zjavovali ďalšie metodické postupy, orientované na riešenie konkrétnych problémových situácií (na označenie ktorých sa niekedy používal aj pojem techniky) a tieto sa podľa počtu klientov zaraďovali k jednotlivým metódam sociálnej práce.

V teoretickej rovine je viditeľné úsilie autorov o definovanie metódy sociálnej práce na základe etáp sociálnej práce, ktoré zostávajú vždy zachované, čím vzniká vonkajší dojem teoretickej jednotnosti.

Otázka metód sociálnej práce sa opätovne otvorila v 70-tych rokoch aj preto, že tradičné delenie metód používaných v sociálnej práci podľa počtu jej aktérov (čiže sociálna práca individuálna, skupinová, komunitná) sa dnes označuje za prekonané. Pričom chápanie pojmu metóda, ako spôsobu alebo cesty, ktorá nás vedie k vopred stanovenému cieľu sa takmer nezmenilo. O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej, logickej a časovej postupnosti prítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka. V prácach zaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce sa tak môžeme stretnúť s dvomi prístupmi k definovaniu metódy sociálnej práce:

1. prístup charakteristický snahou definovať metódu na základe jej vonkajších charkteristík, kam môžeme zaradiť napr. nasledovnú definíciu od Cristiny de

3

Robertis (tamtiež, s. 85): „Metóda sociálnej práce je spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý sa začína prvým stretnutím s klientom a trvá až do skončenia práce s týmto klientom". Sem patrí tiež Striežencove (1996) chápanie metódy sociálnej práce, ktorý ju vymedzuje ako „postup, návod, ktorým dospievame k výsledku, súhrn pochodov a pravidiel k dosiahnutiu žiaduceho cieľa".

2. prístup orientovaný na objasnenie, opísanie a analyzovanie jednotlivých krokov, charakteristických pre konkrétne profesionálne konanie. Charvátová (1999, s. 7.) chápe metódu ako „súhrn návodov na splnenie určitej úlohy, ktoré vychádzajú z metodológie príslušnéhovedeckého alebo aplikovaného odboru s cieľom viac, či menej normatívnym spôsobom zabezpečiť vzájomnú porovnateľnosťrozličných výsledkov“. Stretneme sa s ním najmä u autorov, ktorí sa orientujú, na určité špecifické polia sociálnej práce a v oblasti metodiky sa zoberajú metódami orientovanými práve na tú-ktorú špecifickú oblasť sociálnej práce. Táto skupina autorov je veľmi rôznorodá a spája jú odmietavý prístup k tzv. klasickému chápaniu pojmu metóda a navrhujú, ako napr. Pfaffenberger (In: Schillirig, J., 1999), hovoriť radšej o formách práce, metodike či metodických systémoch a metodickej práci, s čím súhlasia aj Staub - Bernasconi (1995), Meinhold a iní, ktorí hovoria o potrebe rozvoja konceptu metodického konania. Koncept metodického konania je podľa nich vedeckou odpoveďou na otázky kladené praxou a nie len teoretickou diskusiou o obsahu pojmu metóda, keďže sa orientuje na spracovanie praktických krokov realizovaných v každodennej sociálnej praxi. Chápaním metódy ako presne vymedzeného a definovaného spôsobu poznávania a riešenia sociálnych javov, t.j.: identifikovania a definovania sociálneho problému, prípadne sociálnej situácie eliminovania, alebo zmierňovania nepriaznivej situácie, ktorú označujeme ako

sociálne problémovú vyhodnocovania účinnosti sociálnych opatrení a spôsobu rehabilitácie sociálneho výskumu a následne zovšeobecnenia získaných výsledkov tvorby a rozvoja samotných metód sociálnej práce, metodiky a modelov

sociálnej práceV súvislosti s otázkou metód sa stretávame s termínom technika, resp. techniky sociálnej práce. Techniku sociálnej práce môžeme chápať ako návod na použitie metódy, alebo na jej modifikáciu, prispôsobenie tak, aby zodpovedali špecifickým problémom, vyplývajúcim z klientovej situácie. Technika je tak spôsobom, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnúť. Hartl a Hartlová (2000) chápu techniku ako činnosť, alebo tiež aj ako pracovný postup, ktorý slúži k naplneniu vytýčeného cieľa. Metódu tak môžeme chápať ako cestu a techniku-ako-spôsob, ktorým túto cestu prekonáme. Nákonečný (1996) v tejto súvislosti hovorí o sociálnych technikách, ktoré chápe ako všetko, čo človek robí a to ako vedome i nevedome. Sociálne techniky zahŕňajú rôzne druhy komunikácie, vrátane telesného kontaktu, mimiky.Nákonečný (1996) sociálne techniky chápe ako inštrumentálne aktivity, j ktorými môžeme dosiahnuť stanovený cieľ v interakcii s inými osobami. Cristina de Robertis (1998) vývoj metodiky sociálnej práce rozdelila do piatich etáp:

1. mimovoľné formovanie metód sociálnej práce v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby sociálnej práce k profesionálnej sociálnej práci (roky 1900- 1920)

2. vypracovanie metodiky sociálnej práce, v Európe výrazne ovplyvnené

4

rozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920 - 1940),3. prechod od používanej „klasickej" metodiky k jej rozšíreniu a

dopracovaniu o metódy zamerané na sociálnu analýzu so zreteľom na realizované úlohy (roky 1940 - 1955),

4. znovu objavenie významu metódy „case work" (roky 1955 - 1960),5. objavenie, respektíve znovuobjavenie významu práce so skupinou, so

spoločnosťou-komunitou, a tiež komplexného prístupu (začínajúc od 60-tých rokov).

Oproti tomu Johannes Schilling (1999) proces vývoja metód (metódy používané ako v sociálnej práci, tak i v sociálnej pedagogike) rozdelil do štyroch vývojových fáz a to:

1. fáza: začiatky (začiatok 20. storočia.) 2. fáza: preberanie amerických modelov (50-tenoky)3. fáza: kritika metód (1968 - 1975) 4. fáza: diferenciácia (80-te roky)

Schillingovo triedenie do štyroch fáz v podstate akceptuje tie isté skutočnosti vo vývoji metodiky sociálnej' práce, podľa ktorých pristupovala k spracovaniu problematiky aj Cristina de Robertis a predsa v konečnom dôsledku Schilling zdôrazňuje viac vývojový aspekt metodiky sociálnej práce. čo je možno dané skutočnosťou, že Cristina de Robertis sa zamerala predovšetkým na rozvoj metód používaných v oblasti sociálnych služieb, zatiaľ čo J. Schilling sa pozerá na vývoj metód sociálnej práce vo všeobecnosti. Optimálnym, pre zachytenie a pochopenie vývoja metód sociálnej práce, sa zdá byť kombinácia Schilingovho prístupu a prístupu C. de Robertis. Pre túto kombináciu hovoria nasledovné skutočnosti.

1. Obdobie, ktoré Schilling označuje ako 1. fázu alebo začiatok vývoja metód, končí podľa Schillinga až v 50-tych rokoch. Celé toto obdobie je chápané ako zápas o vytvorenie vlastných potrieb, t.j. nemeckých metód sociálnej práce / sociálnej pedagogiky. Toto chápanie neodráža celkový vývoj metód ani v nemeckej sociálnej práci / sociálnej pedagogiky. Nakoľko nemecká sociálna pedagogika disponovala už v tomto období väčším počtom metód

2. Štvrtá a piata etapa vo vývoji metód sociálnej práce v modeli vypracovanom Cristinou de Robertis sa orientuje na dianie v oblasti troch klasických metód sociálnej práce, a to sociálnej práce v oblasti sociálnych služieb s jednotlivcom, so skupinou a komunitou. Cristina de Robertis sa nezaoberá bližšie vývojom iných, tzv. moderných metód sociálnej práce.

3. Časovú hranicu, ako u Schillinga tak i u de Robertis predstavujú 80-te roky, teda ani jeden model, z ktorého sme v práci vychádzali, nezachytáva dianie posledných dvoch desaťročí.

Vychádzajúc z uvedeného potom môžeme vo vývoji metodiky sociálnej práce identifikovať šesť výrazných období.:1. Mimovoľne formovanie v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby sociálnej práce k profesionálnej sociálnej práce (roky 1900 - 1920).V počiatočných fázach formovania sa sociálnej práce ako vednej disciplíny nemôžeme hovoriť o existencii uceleného systému pracovných postupov v sociálnej práci. Používané pracovné postupy boli sociálnymi pracovníkmi volené buďto náhodne, na základe podobnosti so situáciou z inej oblasti (napr. z pedagogiky, psychológie a pod.), alebo intuitívne na základe životných skúsenosti sociálneho pracovníka. Až so zyyšujúcim sa počtom klientov sociálnej práce prichádza k snahe o vybudovanie jej vedeckého základu a tým aj vybudovanie súboru overených pracovných postupov, ktoré by pomáhali sociálnym pracovníkom úspešne riešiť jednotlivé sociálne prípady.

5

Veľkým impulzom pre rozvoj met´d sociálnej práce bol vznik jednotlivých škôl sociálnej práce, ktoré sa o.i. zameriavali aj na prípravu sociálnych pracovníkov v oblasti vhodných metodických postupov používaných v praxi sociálnej práce. Je to obdobie, v ktorom vychádza klasické dielo z oblasti metodiky sociálnej práce Social Diagnosis od Mary Richmond

2. Vypracovanie metodiky sociálnej práce, výrazne ovplyvnené rozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920-1940)V tomto období vyšiel francúzsky preklady diela Mary Richmondoygj - Nové metódy asistencie, sociálnych služieb a individuálnej práce (l926), ktoré sa rýchlo rozšírili v cele Európe, a to aj preto, že v roku 1928 sa v Paríži uskutočnil prvý medzinárodný kongres zameraný na sociálne služby, ktorého sa zúčastnilo 1033 delegátov. Na kongrese, ktorého sa zúčastnili všetky zakladateľky (zakladatelia) škôl sociálnej práce, sa diskutovalo aj o Richmondovej práci. Z konferenčných príspevkov bol spracovaný materiál o rozsahu 2548 strán, z čoho problematike metód individuálnej sociálnej práce bolo venovaných 287 strán. V tridsiatich rokoch sa rozpracovali najmä nasledovné metódy sociálnej práce: sociálna diagnostika, plánovanie postupov sociálnej práce - etapy sociálnej práce sociálna terapia (Krakešová – Doškov,M 1946) Ich rýchlemu rozšíreniu napomohli ďalšie dva medzinárodné kongresy a to v roku 1932 vo Frankfurte (zameraný na sociálne služby a rodinu) a v roku 1936 v Londýne (zameraný na sociálne služby)

3. Prechod od používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniu o metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanie úlohy (roky 1940 - 1955).. V tomto období prišlo k posilneniu postavenia sociálnych asistentiek, čomu napomohlo aj organizovanie medzinárodných kongresov sociálnych asistentiek od roku 1946, ktoré sa zameriavali aj na problematiku významu a funkcii sociálnej asistentky, analýzu činností vykonávaných sociálnymi asistentkami . Termín metóda je nahradený termínom „technika“ (de Robertis, C. 1998, s. 17).

4. Znovu objavenie významu metódy „case work“ (roky 1955-1960) Špecifické problémy v povojnovom období viedli v oblasti sociálnej práce k niektorým zmenárn. A to:

k presunu významu od. výkonovej, individuálnej práce k administratívnemu chápaniu sociálnej práce

k odtrhnutiu výkonovej časti sociálnej práce (teda priamej práce s klientom) od administratívnej časti tejto, práce,

Metóda case work začala opätovne nadobúdať na popularite medzi sociálnymi –asistentkami po Medzinárodnej konferencií sociálnej práce v roku 1950 v Paríži. Po Konferencii sa vďaka finančnej podpore USA na niektorých sociálnych školách začala vyučovať metóda „case work“. Napríklad škola v  Paríži pripravovala sociálnych pracovníkov prevažne židovského pôvodu, ktorí mali ísť pracovať do Izraelu a Severnej Afriky. Metóda case work sa rozšírila aj vďaka OSN, ktorá v rokoch 1950 - 1953 organizovala odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek, na ktorých sa sociálni pracovníci oboznamovali s metódou case work. ANAS organizovala tiež cyklus seminárov zameraných na túto metódu z psychologického pohľadu.Rýchlemu rozšíreniu metódy case work napomáhala aj politická atmosféra. V období tzv. studenej vojny, sa západná Európa orientovala na USA nielen pre ekonomickú pomoc, ktorú USA poskytovali jednotlivým krajinám, ale aj preto, že jej boli cudzie sociálno-

6

politické princípy „východu", na ktorých sa budovala sociálna práca v ZSSR. O znovuobjavení metódy case work v Európe hovoríme aj preto, že európske krajiny mechanicky neprevzali metódu vypracovanú Mary Rychmondovou ale snažili sa v tejto metóde využiť poznatky z psychológie a najmä psychoanalýzy.

Dopad zdôrazňovania významu metódy case work viedol k niekoľkým

zmenám:

1. znamenal prechod od sociálnej asistencie, ktorá bola závislá od politiky konkrétnej inštitúcie a jej cieľov k orientácii na podporu jednotlivca zameranej na dosiahnutie samostatnosti2. case work vyžadoval čo najkomplexnejšie znalosti o jednotlivcovi k budovaniu sociálnej práce ako vedy3. sociálna práca, ktorá vyžadovala široké spektrum vedomostí, prestala byť v Európe dobročinnou činnosťou podliehajúcou panujúcej móde4. táto metóda prispela aj k zmene profilu sociálneho pracovníka, od ktorého sa začali vyžadovať hlbšie znalosti psychológie, pedagogiky, ošetrovateľstva,5. prísne administratívne nároky, vyžadujúce konkrétne znalosti pre výkon profesie sociálneho pracovníka pozitívne vplývali na vytváranie vnútornej hierarchie profesie sociálneho pracovníka, pričom prišlo k rozlíšeniu medzi jednotlivými postami v závislosti od vzdelania sociálnych, pracovníkov. Pre výkon tejto profesie sa na niektorých pracovných pozíciách začína v Európe vyžadovať vzdelanie univerzitného typu

5. Kritické obdobie (1961 - 1980)

Začiatkom 70. rokov bolo spochybnené klasické delenie metód sociálnej práce a to najmä pod vplyvom prác Pincusa a Minahanovej (In: Příhodová, A., 2000) Pincus- Minahanová požadujú, aby sociálny pracovník bol schopný používať celý rad metód a intervencií, pričom z tzv. gerieralistickej podstaty sociálnej práce a  reagujú tak vlastne na široké spektrum problévých okruhov ktorými sa musí sociálny pracovník počas svojej profesionálnej kariéry zaoberať. Najlepšímprostriedkom na zvládnutie tohto príliš širokého spektra problémov sa javí nová metóda, ktorú nazvali generalistickou metódou práce odrážajúcou zmienený fakt. Generalistická metóda je vlastne založená na rešpektovaí princípu malutifaktoriálnosti a interdisciplinárnosti sociálnej práce.Dnešná prax posudzuje opodstatnenosť požiadavky. V realite sa sociálni pracovníci nezaoberajú len „jednotlivcom", „skupinou", či „komunitou". Každý jedinec je členom určitého spoločenstva bez ohľadu na reálne interpersonálne. väzby existujúce v danom spoločenstve a každé ľudské spoločenstvo sa; skladá z individuálnych členov. Ak chce byť sociálny pracovník vo svojej práci úspešný, musí rešpektovať všetky fakty, ktoré sa na jeho úspešnosti môžu podieľať. To znamená, že pri práci s jednotlivcom musí mať na zreteli fakt, že tento jednotlivec je členom nejakej konkrétnej užšej i širšej spoločnosti, skupiny, že žije v konkrétnom sociálnom prostredí, atď. a opačne. Pri práci so skupinou musí sociálny pracovník nielen vnímať, akceptovať konkrétnych, jednotlivých členov skupiny, ale musí sa pokúsiť využiť ich ako k rozvoju jednotlivca tak i celej skupiny.Klasické delenie metód sociálnej práce podľa počtu zúčastnenýchklientov, teda na základe kvantitatívneho prvku prevažujúcho nad samotným problémom, kritizovali tiež Scaorta a Bisne. Rauschenbach (In: Schilling, J., 1999) udáva, že metodickej trojhviezdičkovosti odzvonilo. Nehovoríme o klasických

7

metódach sociálnych služieb, ale nahradzujeme ich inými výstižejšími výrazmi ako napr. formy, spôsoby, koncepcie, princípy práce, stratégie intervencie či intervenčné stratégie, techniky prostriedky

Diskusie o metódach sociálnej práce napokon vyústili začiatkom. Osemdesiatych rokov do nového delenia metód používaných v praxi sociálnej práce, pre ktoré je charakteristická deľba metód do dvoch základných prúdov, a to sú metódy viažúce sa na : 1 .mikroprax - metódy orientujúce sa na jednotlivca, rodinu alebo malé skupiny,2. makroprax - sa zameriava na zlepšenie a zmeny celej spoločnosti. Ide teda o metódy orientujúce sa na navrhovanie a evaluáciu služieb, teda na sociálnu prácu realizovanú na úrovni komunity. Ako uvádza Chytil (2002), makroprax sa týka najmä štyroch hlavných oblastí sociálnej. práce a to plánovania, správy, hodnotenia, organizovania komunity.Tento model bol niektorými autormi, medzi ktorých patria napríklad Zastrow, Barker, Novotná, Schimmerlingová, Ŕezniček, Galuske a.i. rozšírený o metódy viažuce sa k mezo-praxi.S týmto trojrozmerným modelom sa stotožňuje aj väčšina slovenských autorov. K mikrorovine sociálnej práce sa tak viažú metódy používané v práci s jednotlivcorm. K mezorovine sociálnej práce patria metódy používané pri práci s rodinou a inými skupinami. K makrorovine sociálnej práce zaraďujeme metódy používané pri práci s komunitnou obcou, spoločnosťou.Ako nové metódy jednotlivý autori uvádzajú : poradenstvo, terapia, supervízia, procesuálne orientované metódy ako sociálna technika a krízová intervencia, sociálno-pedagogický pohľad, multiperspektívne postupyAutori sú jednotní v tom, že terminológiu- považujú za nejasnú a nesprávnu. Pfaffenberger preto navrhuje hovoriť namiesto o metódach radšej formách práce , o metodike, či metodickej práci, Rozlišovať tieto pojmy a ich obsahy -v teórii i praxi môžeme až vtedy, keď je v realizácii sociálnej práce /sociálnej pedagogiky tento raster dostatočne zabudovaný, teda keď je v nej štruktúrovaný, revidovaný a reflektovaný. Tradičné metódy a praktické kompetencie sociálnvch služieb už neboli postačujúce pre identifikáciu profesie. Kvalitatívne nové sociálne krízové stavy viedli k rozvoju a diferenciácií nových foriem práce dali do pochodu rozvoj ktorý sa stal skoro neprehľadným. (Schilling, J., 1999) V tomto období sa case wor stala dominantnou metódou v príprave sociálnvch pracovníkov. V jednotlivých školách sociálnej práce sa síce hovorilo aj o sociálnej práci so skupinou či komunitou; ale tieto metódy sa spomínali ako doplnkové k metóde case work. Až sociálna realita v období 60. rokov znova poukázala na význam sociálnej práce so skupinou, sociálnej práce s komuni.tou a sociálnej práce orientovanej na spoločnosť ako celok. V Západnej Európe zaznamenali presun obyvateľstva v oblasti zamestnanosti z poľnohospodárstva do priemyslu. Toto obdobie je charakteristické tiež rozvojom technickým, ako aj problémami v oblasti národných ekonomík, politicko-ideplogickými problémami a pod.

6. Zmeny v metodike sociálnej práce vo vzťahu ku globalizačným

8

tendenciámGlobalizácia, ktorá sa stala hybným činiteľom práve v období 80. a 90. rokov, ovplyvnila nielen svetovú ekonomiku,ale aj sociálnu realitu v jednotlivých štátoch. Utvoril sa nový ekonomický priestor – Európska únia, so spoločnou menou, s možnosťou pracovnej migrácie obyvateľstva EU, s nárastom počtu nezamestnaných, drogovo závislých, s nárastomdlhodobo chorých a terminálne chorých, so zvyšujúcim sa priemerným vekom, nárastom svetovej biedy a hladu na strane jednej a nárastom ekonomickej prosperity niektorých krajín na strane drahej. Táto realita viedla k potrebe prehodnotenia niektorých foriem sociálnej pomoci, na podporu tretieho sektora, na metódy práce so závislými, s chorými na AIDS a pod. Úkázalo sa , že sociálna práca disponuje celistvým súborom metodických postup a ktoré sú zamerané na najoptimálnejšie riešenie pre klienta problémovej sociálnej situácie, ktoré sa nemôžu používať izolovane, ale ich úspešnosť je závislá neschopnosti sociálneho pracovníka voliť vhodné kombinácie viacerých pracovných metód. Sociálny pracovníkv súčasnosti by mal teda ovládať všetky známe metódy sociálnej práce a vedieť ich vhodne používať. O nutnosti používania viacerých metód v súčasnej sociálnej práci hovoríme hneď z niekoľkých dôvodov a to najmä : potreba celistvého spracovania osvedčených pracovných postupov a permanentné dobudovávanie tohto systému je p redpokladom kvalitnej a modernej metodiky sociálnej práce kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom oboznámenia sa s celým jej rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi ako aj dobrovoľníkmi, tj. profesionálnou prípravou sociálnych pracovníkovv oblasti metód sociálnej práce praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladom adekvátnej voľby vhodnej formy pracovnej metódy sociálneho pracovníka s konkrétnym klientom. V súčasnosti môžeme hovoriť o komplexnom systéme metód sociálnej práce; čiže o existujúcej metodike sociálnej práce. Napriek tomu, tento systém nepokladáme za uzavretý a nemennv. Je samozrejmé, že do tohto systému budú patriť ďalšie metódy orientujúce sa na oblasť inštitucionálnej sociálnej práce a na metódy práce so spoločnosťou. Tieto metódy, poznamenané novým prístupom k chápaniu .sociálnych problémov a interakcie jednotlivec -spoločnosť, sa v zvýšenej miere začali rozvíjať začiatkom osemdesiatich rokov. Predpokladáme, že najmä sociálna práca so spoločnosťou môže priniesť nové a svojím dosahom významné metodické postupy sociálnej práce, ovplyvnené novým typom spoločnosti, ktorá vznikla na konci minulého storočia . Existujúce systémy sociálnej práce sa líšia aj v dôsledku rôznorodého prístupu jednotlivých autorov k riešeniu tejto problematiky. Pri objasňovaní jednotlivých metodických postupov sa v metodike sociálnej práce postupne vytvorilo viacero kritérií alebo hľadísk, ktoré majú funkciu indikátora, teda prvku určujúceho zaradenie - respektíve nezaradenie konkrétnej pracovnej metódy do skupiny. K najkfrekventovanejším indikátorom je možné zaradiť napríklad časové, demografické, statusove, výkonové či činnostné hľadisko.

1.1. KLASIFIKÁCIA METÓD

Sociálna práca podobne ako je tomu, napríklad v psychológii, filozofii, pedagogike, sociológii atď. používa metódy, ktoré by sme mohli zatriediť do troch skupín : 1. metódy používané takmer vo všetkých spoločensko-vedných disciplínách,

samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasť poznania. Na význam týchto metód pre sociálnu prácu upozornil Nicolas Herpin (Tn: de Rôbertis, C, 1998), pričom

9

zdôrazňoval, že ako objekt tak i cieľ je veľa razy spoločný pre viaceré humanitné vedné disciplíny, čo je dôvodom používania spoločných metodických postupov v tzv. humanitných vedách. Patria sem metódy ako napr.:

• analytická metóda - logicko-analytická (alebo regresívna) metóda, syntetická, alebo progresívna metóda, induktívna metóda, deduktívna metóda, genetická' metóda, deskriptívna metóda, axiomatická' metóda, empirická metóda, výskumné metódy,historiografické rrietódy a pod.

2. metódy spoločné viacerým- disciplínám. Používané' predovšetkým v psychológii 'pedagogike, 'sociológii a sociálnej práci a v niektorých iných vedných disciplínách:' • Morénova sociometrická metóda, metóda kauzálnych atribúcií, zážitkové

metódy,exemplifikáciie, heuristika, metódy optimálnej komunikácie, hodnotenie,3. metódy, vlastné sociálnej práci, teda metódy ktoré vznikli priamo v oblasti praxe sociálnej práce a ktoré sú podľa Herpina (tamtiež) na trhu intelektuálnej tvorivosti originálnym príspevkom do metodológie. Zároveň sa predpokladá, že každá z týchto nových metód by mohla prispieť k vyriešeniu potencionálnych kríz hroziacich spoločnosti. Dnes ide o širokú skupinu metód, ktoré z hľadiska ich vnútorných charakteristík môžeme na základe určitých demarkačných hľadísk rozdeliť napr. do nasledovných skupín:Časové hľadiskoklasické metódy - sociálna práca s jednotlivcom, prípadová SP, - sociálna práca so skupinou, - sociálna práca so skupinou,moderné metódy - sociálny managment, - sociálne projektovanie,■ - sociálne plánovanie. Delenie na klasické a moderné metódy sociálnej práce je následkom prirodzeného vývoja vo vnútri, sociálnej práce. V počiatočnom období, t.j. v medzivojnovom období; sa v metodike sociálnej práce hovorilo o troch základných druhoch metód sociálnej práce. Z uvedeného vyplýva, že ukazovateľom, na základe ktorého sa metódy delili, bol počet klientov s ktorými sa pracovalo. „Moderné metódy" sa rozvíjali v podstate od začiatku formovania sa sociálnej práce, ale ich charakteristiky, ciele a výsledky, neboli teoreticky dostatočne definované. Takisto je význam tejto skupiny metód viazaný na rozvoj teórie sociálnej práce. Až keď sa sociálna práca sformovala ako veda, mala dostatok argumentov pre odborné zdôvodnenie potrebnosti rozvoja svojich „nových metód".Demografické hľadiskoDeliacich faktorov je viacero napr. vek, kedy môžeme hovoriť o :- sociálnej práci s deťmi,- sociálnej práci s mládežou, - sociálnej práci s dospelou populáciou,- sociálnej práci s občanmi vyššieho veku,alebo pohlavie, na základe čoho môžeme hovoriť o sociálnej práci so ženami a o sociálnej práci s mužmi,podlá príslušnosti k etniku potom ide napr. o sociálnu prácu s etnickými skupinami, alebo u nás sociálnu prácu s Rómami a pod.Statusové hľadiskoDelaicim faktorom je postavenie klienta v spoločnosti :- sociálna práca so zamestnanými- sociálna práca s bezdomovcami- sociálna práca so spoločensky neprispôsobenými osobami

10

- sociálna práca s migrantami- sociálna práca s etnickými minoritami, atď.Podľa miesta výkonu- sociálna práca terénna- sociálna prácainštitucionálna- sociálna práca komunitná- sociálna práca ambulantnáPodľa druhu vykonanej činnosti/ aktivity- sociálne služby- sociálne poradenstvo- sociálna prevencia- sociálnoprávna ochrana- penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť- sociálna prevencia- supervízia- dávky- poistenie- antiopresívne techniky- negociácia- mediácia- náhradná rodinná starostlivosť- posudzovanie potrieb- sprostredkovanie- sociálna terapia atď.- krízová intervencia- sociálna intervencia- multiperspektívna prípadová práca- streetwork- vzdelávanie profesionálov- sociálny výskum- sociálna diagnostikaPričom práve toto hľadisko najvýraznejšie odráža obsahovú rôznodorodosť metód sociálnej práce. Možno práve praktické poznanie, že sociálny pracovník nevystačí vo svojej s jedinou „správnou“ metódou , ale musí pri svojej práci využívať viacero metód,ktoré obmieňa podľa potreby ,bolo pre väčšinu teoretikov zaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce,dôvodom pre prijati delenia metód sociálnej práce v závislosti na počte klientov.V praxi sa v sociálnej práci tzv. čisté metódy takmer nepoužívajú.Každá metóda používaná v reálnej prxi obsahuje v sebe aj prvky iných metód.Orientácia na klasické metódy sociálnej práceja aj vsúčasnosti výrázná práve v USA,ktoré sú označované za kolísku zrodu tejto klasifikácie.K polemike o nevyhnutnosti prísne štrukturovanej metodiky sociálnej práce prispela aj Cristina de Robertis svojím tvrdením,že explicitne chápaná metóda ( ako špecifický spôsob práce charakteristickej pre konkrétnu vednúoblasť ) „je iba spôsobom na dorozumievanie sa intelektuálov ,ktorí nemajú každodenný kontakt s realitou sociálneho pracovníka,alebo im tento kontakt chýba úplne“ (de Robertis,C.,1998,s.81 ) Sociálny pracovník v každodennej ráci používa viacero pracovných metód bez toho ,ab si priamo „vyčleňoval“ konkrétnu metódu,aby jaj použitím vylúčil inú meódu. Michael Galuske (2001) zastáva názor,že z hľadiska funkcie metdiky,pre vedecké smerovanie sociálnej práceje dôležitejšie veovať sa riešeniu nasledovných otázok :- Čo všetko ovplyvńje využitie existujúcich metód sociájnej práce?

11

- Ktoré individuálne charakteristiky osobnosti sociálneho pracovníka pôsobia pri výbere metódy?- Či a ako ovplyvńuje osobnosť klienta voľbu pracovnej metódy?- Akým spôsobom ovplyvńuje spoločnosť sociálneho pracovníka pri voľbe konkrétneho pracovného postupu?- Ako vplýva príslušnosť sociálneho pracovníka ku konkrétnej inštitúcii na jeho profesionálnu orientáciu sa v todike sociálnj práce?

Metodika sociálnej práce by mala tak sústrediť svoje budúce úsilie na vyriešenie troch základných úloh a to :- aké perspektívy z hľadiska subjektívneho funkciovania ponúka sociálnemu

pracovníkovi ( ide najmä o otázky profesionálneho rastu,zvyšovania odbornosti,profesionalneho zvládania záťaže a pod. )

- aké perspektívy ponúka sociálnej práci ako vedeckej i praktickej realite (čím teda prispeje do odbornej diskusie, čo bude predmet jej výskumu a pod. a akým prínosom budú nové teoreticképoznatky pre oblasť praxe),

- aké perspektívy ponúka klientovi (bude sa klient stretávať skôr s pomocou a sprevádzaním, alebo s kontrolou a obmedzovanímjeho suverenity?).

K najakceptovanejším klasifikáciám v oblasti metód sociálnej práce patrí Hainesove (1975) delenie metód, ktoré vychádza z účasti klienta na realizácii danej metódy. Metódy, ktoré sa orientuj ú; priamo na prácu s klientom označuje Haines ako bezprostredné alebo priame metódy a metódy, pri ktorých sa nepredpokladá účasť klienta Heines nazýva nepriame.Vychádzajúc z tohto prístupu je potom možné pristúpiť k nasledovnej klasifikácii metód sociálnej práce:

Tab. č. 1: Klasifikácia metód sociálnej práce

Metódy orientované na bezprostredne – priame konanie

Metódy orientované na nepriame konanie

1. objasnenie - podporovanie- objasňovanie- podporovanie- sebaporozumenie

1. organizácia - dokumentácia- organizácia „ priestoru“- organizácia času- dokumentácia

2. Informovanie - edukácia- informačná pomoc- materiálna pomoc- východná pomoc

2. Programovanie a plánovanie metodického konania- vstupné fázy tvorby skupiny- organizácia dočasného delenia skupiny- aktivity napomáhajúce – tvorba programu

skupiny3. Persuázia- poradenstvo- konfrontácia

3. Metodické konanie zacielené na zmenu správania klienta

12

- persuázia4. Dohľad – ovplyvňovanie pomocou autority- kontinuita pracovných postupov- rozhodovanie o požiadavkách

a obmedzeniach- dohľad

4. Spolupráca s inými sociálnymi pracovníkmi- kontakt- koordinácia- tímová práca- konzultačná činnosť

5. Rozširovanie kontaktov – tvorba nových možnosti- rozširovanie sociálnej siete- odhaľovanie nových možností- využívanie a tvorba štruktúr prostredia

alebo účasť v nich

5. Metodické konanie na pozadí sociálnych inštitúcií- sociálna pomoc- negociácia- lobovanie- lobovanie alebo hrozba?

6. Štrukturovanie pracovných vzťahov s klientom- štrukturovanie v čase- využívanie miesta- koncentrácia na hlavné ciele

Metodika sociálnej práce sa neorientuje len na vymenovanie používaných metód a analýzu ich vnútornej štruktúry a úspešnosti riešenia. Zaoberá sa tiež vzťahom medzi metódou a cieľom práce, vplyvom hodnôt na výber metódy a realizáciu zvoleného metodického postupu a tiež skúma možnosti ovplyvňovania profesionálneho konania mandátom sociálneho pracovníka a kompetenciami, ktorý mu tento mandát dáva, na oblasť metodiky sociálnej práce.Prax sociálnej práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom sociálnej práce patrí:

1. Pomáhať jednotlivcom i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoň minimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medzi klientom a jeho okolím.

2. Poukazovať na potencionálne oblasti, v ktorých môže prísť k poruchám rovnováhy medzi indivíduom či skupinou a prostredím s cieľom predchádzať vzniku nerovnováhy.

3. Objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mieru potenciál jednotlivca, skupiny či spoločnosti.

Sociálna práca sa odvoláva na význam a prirodzenú hodnotu človeka a na závislosť, ktorá vzniká medzi indivíduom a Spoločnosťou. Zdôrazňuje, že v celých demokratických dejinách ľudskej spoločnosti môžeme sledovať úsilie o zachovanie významu jednotlivca a ochranu jeho individuality.Civilizovaná spoločnosť dneška bola vytvorená ľuďmi, pre nich samotných a mala by teda slúžiť jednotlivcom i skupinám. Táto služba by nemala byť orientovaná len na celok, ale tiež na jej jednotlivé časti, čiže na individuálne ľudské bytosti. V 80. - 90. rokoch 20. storočia sa v sociálnej práci čoraz častejšie objavujú práve otázky funkčnbsťi celku z pohľadu jednotlivca, skupiny, či komunity. Koncom 20. storočia sa zvýšená pozornosť opätovne venuje vplyvu spoločnosti na optimálne fungovanie rodiny. Niektorí autori poukazujú na nutnosť zmeny prístupu vo vzťahu celku a jeho časti (systém a jeho subsystémy), zdôrazňujúc človečenstvo ako najvyššiu morálnu a sociálnu hodnotu. Scott Brian (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 67) upozorňuje, že hodnoty v sociálnej práci sú „rôzne definované", a neexistuje žiadna jednotná klasifikácia hodôťšodálnej práce. Vo všeobecnosti sa kladie dôraz na význam dôstojnosti každého jednotlivca a na

13

sebaurčenie klienta. Vychádzajúc z týchto filozofických postulátov potom v sociálnej práci môžeme sledovať nasledovné:

1. Jednotlivec sa stáva predmetom najväčšieho záujmu spoločnosti.2. Jednotliví členovia spoločnosti sú na sebe navzájom závislí.3. Jednotlivci nesú vzájomnú spoločnú zodpovednosť.4. Existujúce ľudské potreby sú rovnaké: prevšetkých, ale každý jedinec

je osobnosťou neopakovateľnou, líšiacou sa od iných;5. Zásadným atribútom každej demokratickej spoločnosti je využitie celého

potenciálu; každého jej člena a prijatie zodpovednosti prostredníctvom aktívnej účasti vo verejnom živote spoločnosti.

Spoločnosť je povinná posilňovať také hodnoty, ktoré napomáhajú prekonávaniu prekážok alebo zabraňujú ich vzniku. Tieto hodnoty pritom našli v sociálnej p'rači vyjadrenie ako zásadné princípy, a to:

hodnota jednotlivca hodnota výnimočnosti jedinca hodnota sebaurčenia

Súčasťou metodológie sociálnej práce je aj riešenie terminologických otázok súvisiacich s problematikou metód a metodických postupov. Zdanlivo bezproblémová oblasť skrýva v sebe niekoľko zásadných problémov, ktorédôsledkom mechanického spôsobu prekladu zahraničnej odbornej terminológie do slovenského jazyka, bezrešpektovania platných obsahových významov slovenského jazyka. Tento problém sa vzťahuje nielen na oblasť najnovších poznatkov, ale súvisí aj s najstaršími a najustálenejšími pojmami sociálnej práce u nás a to sú (vo vzťahu k metodike) pojmy sociálna práca inidividuálna a sociálna práca komunitná.

SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM

Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou sociálnej práce. Toto tvrdenie sa vzťahuje rovnako na praktickú rovinu sociálnej práce, ktorú predstavuje v jej začiatkoch neformálna susedská pomoc, ako aj na teoretickú oblasť sociálnej práce. Snaha vedecky podložiť profesiu sociálna práca začína práve teoretickým rozpracovaním postupu sociálneho pracovníka s jeho konkrétnym klientom. V USA sa už v 19. storočí stretávame s požiadavkou individuálneho prístupu.pri riešení sociálnych problémov v spoločnosti. V roku 1843 bol v USA založený Spolok pre zlepšenie podmienok chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešenia chudoby a pristupoval k roitiocí (v porovnaní so: vtedajšou praxou americkej sociálnej práce) oveľa individuálnejšie. Cieľom spolku bolo navštevovať chudobných y ich domoch, podporovať ich, nakoľko to je potrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pri dosahovaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovať u nich návyky a v konečnom dôsledku poskytovať aj nevyhnutnú materiálnu pomoc (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 63).V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združenia charitatívnych organizácií (tamtiež). Vznik COS dal impulz k rozvoju individuálnej sociálnej práce. Hlavnými tézami COS boli: potreba vedenia čonajúpinejších záznamov o prípade, potreba centrálnej evidencie, význam návštev dobrovoľných sociálnych pracovníkov v domácnostiach klienta a pod. Záznamy vedené v COS neskôr poslúžili aj pre výskum zaoberajúci sa realizovaním materiálnej podpory na individuálnom princípe.Práve títo rodinní „inšpektori / vizitári" prispeli k rozvoju sociálnej práce zistením, že nie všetci chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byť posudzovaní rovnako a teda je potrebné

14

zaobchádzať s nimi podľa ich individuálnych potrieb- V roku. 1866 na Národnej konferencii charitatívnej a penitencionárnej práce,,ktorá sa uskutočnila v Bostone, sa veľa delegátov zásaďovalo za prijatie, zásad individualizácie sociálnej práce. Za cieľ sociálnej práce COS vyhlásila „preniknutie" do individuality jednotlivca s cieľom obnoviť schopnosť jeho funkciovania.V roku 1905 vznikol v USA Spolok služieb rodine, k zakladateľkám ktorého patrili i M. Richmondová a Francis H, Kleanová. Tento spolo poskytol služby viac ako tisícke klientov a o forme a účinnosti poskytnutejpomoci si viedol záznamy. Richmondová a Kleanová spracovali tieto záznamy o poskytnutých službách, ktoré Spolok vydal pod názvom „Social Casework“ (tamtiež). Táto práca patrí k prvým rozsiahlejším publikáciám z oblasti metodiky sociálnej práce a aj jej prispením sa vo svete udomácnilo označenie tohto spôsobu práce pojmom sociálna práca prípadová (social case work).Na začiatku 20. storočia boli pre prípadovú sociálnu prácu charakteristické najmä nasledovné aktivity:- hľadanie práce pre členov rodín, ktoré sa nachádzali v problémoch,- zabezpečenie školy pre deti,- umiestnenie detí zanedbávaných, podvyživených a opustených, v opatrovateľských inštitúciách, pričom v tejto oblasti dominoval názor, že ak nie je možné zmeniť prostredie, je potrebné vybrať z neho jednotlivca, a to i vtedy, ak by malo prísť k rozdeleniu rodiny.Vývoj názorov na prípadovú sociálnu prácu v medzivojnovom období si môžeme priblížiť prostredníctvom jej chápania vybranými autormi:1. Podľa Mary Richmondovej (1922) sa na sociálnej práci s prípadom zúčastňujú

procesy, ktoré prostredníctvom svedomitej práce, prostredníctvom aktivít, v ktorých sa jednotlivec prispôsobujeprostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť.

2. Jeanette Regensburgová (In: Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1 1998, s. 61) chápala prípadovú sociálnu prácu ako metódu „pozorovania“ (za účasti sociálneho pracovníka) schopnosti klientapostaviť sa čelom k problému ako celku, alebo k) jeho časti, ako ajpozorovanie jeho praktického konania (činnosti),

3. S. Bowers (tamtiež, s. 62); Prípadová práca je umenie, v ktorom znalosť vedy o vzťahoch medzi ľuďmi, alebo o schopnosti udržiavať tieto vzťahy, pôsobí na mobilizáciu odolnosti klienta a rezervyspoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa jednotlivca na celok alebo na akúkoľvek časť jeho spoločného prostredia.

Rozvoj prípadovej sociálnej práce v 20. rokoch minulého storočia ovplyvnila, aj rozvíjajúca sa psychoanalýza, ktorá upriamila pozornosť na príčinno-dôsledkové vzťahy medzi jedincom a jeho prostredím. Desaťročie po prvej svetovej vojne (1918- 1928) sa tak nieslo v znamemí úsilia o využitie psychosociálnych obsahov, v metodickom konaní, orientovanom na oblasť prípadovej práce, zdôrazňujúc závažosť riešených problémov. Dôsledkom tejto orientácie na využívanie znalostí psychológie bolo aj posunutie jednotlivca do centra odbornej pozornosti sociálnych pracovníkov. Emócie, konflikty a ich tlemenie, skúmanie vplyvu podvedomia a dedičnosti na socializáciu klienta sa stali integrálnou súčasťou prípadovej sociálnej práce. Pod vplyvom psychosociálnej orientácie sa sociálni pracovníci rozhodli uprednostniť pred materiálnymi formami pomoci metodické postupy orientované na oblasť svojpomoci.Sociálne a ekonomické zmeny vyvolané veľkou hospodárskou krízou ovplyvnili aj orientáciu prípadovej sociálnej práce. Toto obdobie so sebou prináša rad programov

15

zameraných na oblasť nezamestnanosti. Situácia si vyžiadala, aby sa ekonomický rozmer sociálnej práce nanovo prehodnotil. Pre obdobie veľkej hospodárskej krízy je okrem upriamenia pozornosti na ekonomické aspekty sociálnej práce charakteristická aj „propagácia“ individuálnych programov zvládania nezamestnanosti. Do popredia vedeckého záujmu sociálnej práce sa dostali otázky ako:

triedne rozdiely v normách a hodnotách ako determinanty reakcie na danú situáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca,

rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny. V teórii sociálnej práce sa rozpracúva rodinná diagnóza, rodinná terapia a pod.

Závažnosť problémov, spájajúcich na niekoľko rokov celé ľudské spoločenstvo, ako nezamestnanosť, chudoba, kriminalita spojená s extrémnou chudobou, nárast nákazlivých chorôb priamo súvisejúcich s biedou atď. boli pozadím, na ktoronvsa sociálna práca prípadová začala aj v Európe vnímať ako najlepšie riešenie spomínaných problémov. S' prístupom, používaným v americkej, sociálnej -práci, sa do európskej sociálnej práce preniesol aj termín,, ktorý sa v bývalom .Československu neprispôsobil potrebám, ani jedného jazyka (českého, či slovenského). Táto skutočnosť bola spôsobená priamym prekladom odborného termínu z americkej angličtiny, pričom sa nerešpektovala skutočnosť, že obsahovo sa pojem „case work" úplne nestotožňuje s významom sociálnej práce s jednotlivcom. Na túto skutočnosť reagovali viacerí autori, diskusia o tomto probléme však zostáva aj naďalej otvorená a preto v prácach európskych i domácich autorov je možné nájsť nasledovné označenia:

a) individuálna sociálna práca, b) sociálna práca s jednotlivcom, c) prípadová sociálna práca, d) case workVšetky štyri terminologické spojenia sa vzťahujú na aktivity sociálneho pracovníka zamerané na prácu s jedným, konkrétnym klientom. Kým v americkej literatúre sa stretávarne, viac s pojmom prípadová sociálna práca, respektíve čase work, v európskej literatúre nachádzame všetky štyri spôsoby pomerne rovnomerne zastúpené. V domácej literatúre sa používa prevažne termín individuálna sociálna práca. Chápanie terminologického spojenia prípadovej sociálnej práce ako synonyma k pojmu individuálna sociálna práca sa javí z hľadiska lexiky slovenského jazyka ako nie najšťastnejšie riešenie. V teoretickej rovine sa nám tak ponúka niekoľko zaujímavých otázok: Je sociálna práca, ktorú realizuje sociálny pracovník so svojím klientom skôr

prácou individuálnou alebo prípadovou? Môžeme riešiť individuálne problémy klienta, bez rešpektovania jeho rodiny, alebo je

potrebné riešiť problém klienta ako súčasti určitej rodiny? Môžeme chápať pod pojmom prípad aj viac ako jedného klienta? Ak ide o sociálnu prácu individuálnu, čo chceme použitím prívlastku „individuálna“

zdôrazniť - že pracujeme s jedným klientom, alebo že sociálny pracovník rešpektuje princíp individuálneho prístupu?

Je vôbec možné, aby sa na individuálnej sociálnej práci podieľali viacerí odborníci? A ak to nie je možné, ako vysvetlíme, že trendy posledných dvadsiatich rokov ukazujú práve na úspechy dosiahnutév rámci tímovej spolupráce odborníkov?

Je tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že „prípadová práca“ sa môže viazať aj na skupinu, či komunitu. Napríklad ak sa budeme venovať problematike nezamestnanosti v určitej komunite, je možné z jazykového hľadiska označiť túto skutočnosť ako prípad. Termín prípadová sociálna práca môžeme použiť aj vo vzťahu k riešeniu skupiny

16

mladistvých delikventov, ktorí spoločne spáchali trestný čin. „Sociálny prípad“ je chápaný ako problémová situácia, v ktorej sa ocitol jednotlivec, skupina alebo spoločnosť.

Nakoniec takéto chápanie obsahu sociálnej práce prípadovej môžeme vidieť aj v americkej sociálnej práci, ktorá chápe prípadovú sociálnu prácu ako aj prácu s jednotlivcami a ich rodianami. Řzníček poukazuje na skutočnosť, že niektoré teórie sociálnej práce, ako ekologická (enviromentálna)škola a teória životného behu alebo životných fáz, odlišnosť individuálnej a skupinovej sociálnej práce úplne popierajú alebo ignorujú (Řezníče,I. 1994). Tieto teórie vychádzajú zo skutočnosti, že na procese zmeny, ktorý je hlavným cieľom individuálnej sociálnej práce, sa okrem samotného klienta spolupodieľa aj jeho životné prostredie, čiže do interakcie sociálny pracovník klient, je potrebné doplniť práve pôsobenie prostredia, čím sa potláča individuálny charakter sociálnej práce. Termín prípadová sodálua práca do teórie sociálnej práce zaviedla u nás Krakešová Došková. (1946), ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov jednotlivca, čiže sociálneho prípadu. Sociálnym prípadom, podľa nej, je človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy a prekážky s ktorými sa stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií, úloh, rolí ako napríklad:

rodičovská, manželská, pracovná, hospodárska, výchovná. .

Krakešová vo svojich prácach upozorňovala, že vo väčšine prípadov jednotlivec zlyháva vo viacerých funkciách súčasne. Práve táto kumulácia funkcionálnych neúspechov privádza jednotlivca do situácií, z ktorých nevie sám nájsť východisko. Ako hovorí Strieženec (1999), u jednotlivca prichádza k narušeniu vnútorných i vonkajších vzťahov voči sebe samému ako aj voči svojmu sociálnemu okoliu. Príčinou „zlyhania“ respektíve neschopnosti nájsť riešenie z problémovej situácie býva náhla, nečakaná zmena sociálnej reality (nezamestnanosť, epidémia, živelná katastrofa a podobne), ktorú jednotlivec neočakáva, nie je teda na ňu pripravený.Lamser.(1972) pokladá za „sociálny problém“ tie vývojové tendencie v medziľudských vzťahoch, ktoré sú pokladané za obtiažne a ktorým sa venuje pozornosť formou korektívnych a, vyrovnávacích opatrení. Podľa neho o sociálnom probléme hovoríme až vtedy, keď problém presahuje osobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje riešenie.Ak má byť snaha o vyriešenie problému úspešná, je potrebná kvalifikovaná znalosť problému, ktorý jednotlivec chce riešiť. Kvalifikovaná znalosť sociálneho problému predstavuje zvládnutie súboru teoretických informácií o problémovom jave a tiež súboru odborných činností.ktorý say teórii sociálnej práce označuje ako metódy sociálnej práce. V teoretickej rovine otázka riešenia sociálneho problému si najskôr vyžiadala prepojenie poznatkov sociológie a psychológie, neskôr pribudli poznatky z ďalších vedných oblastí. Psychologické poznatky do sociálnej práce priniesla Robinsonová a neskôr jej nástupcovia, ktorí poukazujú na význam využitia poznatkov z psychológie v sociálnej práci.Robinsonová vo svojom diele: Premena psychológie na sociálnu prácu prípadovú hovorí o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce:1) úsilie spoločnosti zmeniť „sociálne úchylné indivíduá“ (restom alebo násilím, alebo

ich odstrániť či izolovať od spoločnosti (žobráci, chorí, mrzáci),

17

2) snaha o zavedenie vonkajšej klasifikácie sociálnych prípadov, teda o ich rozdelenie na vdovy, siroty, alkoholikov, zanedbané deti a stanovenie zvláštnych spôsobov práce s jednotlivými skupinami,

3) úsilie o vedeckú analýzu sociálneho problému, ku ktorému prispela aj práca Mary Richmondovej Social Diagnosis (Sociálna diagnóza),

4) záujem o samotného klienta - vstup psychológie so snahou nájsť korene problému v osobnej skúsenosti klienta.

V slovenskom jazyku má termín „prípad“ viacero možných obsahov, neoznačuje teda explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceli plne rešpektovať praktiku slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniť k forme: sociálna práca s jednotlivcom a logicky potom sociálna práca so skupinou, atď. Pod sociálnou prácou s jednotlivocom sa rozumie priamy kontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálne problémovej situácie, pričom dôraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta (vplyvy mikroprostredia), ako, aj na možné vplyvy pôsobiace v jeho okolí. Súčasťou klientovho mikroprostredia, z hľadiska sociálnej práce, je aj jeho rodina, preto pri riešení klientových problémov venujeme rodine a vzťahom v nej mimoriadnu pozornosť. V tomto smere zodpovedá sociálna práca s jednotlivcom americkému chápaniu sociálnej práce prípadovej, ktorá prípadovú sociálnu prácu vymedzuje ako prácu s jednotlivcami a ich rodinami. Hoci termín sociálnej práce s jednotlivcom navodzuje dojem jedinej používanej metódy, v skutočnosti ide o súbor metód zameraných na priamy pracovný kontakt s jedným klientom. Samotná realizácia tejto metódy je veľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či. prístupu; ktorý si.volí konkrétny sociálny pracovník. Tak napríklad desaťročie po prvej svetovej vojne (1918-1928) sa nieslo v znamemí úsilia o využitie psychsociálnych obsahov metódach sociálnej práce orientujúcich sa na riešenie problémov. City, emócie, tlemenie konfliktov a či potreba pochopenia vplyvu podvedomia na poruchy socializácie jedinca sa stali integrálnou súčasťou prípadovej sociálnej práce. Sociálne a ekonomické problémy vyvolané, veľkouhospodárskou krízou zmenili aj optiku sociálnej práce a následne priniesli aj nové postupy do sociálnej práce s jednotlivcom, orientované na oblasť nezamestnanosti. Táto situácia si vyžiadala, aby sa i ekonomický rozmer sociálnej práce nanovo prehodnotil. Pre obdobie veľkej hospodárskej krízyje okrem upriamenia pozornosti na ekonomické aspekty sociálnej práce charakteristická aj „propagácia“ osobných /individuálnych programov zvládania nezamestnanosti. Do popredia vedeckého záujmu sociálnej práce sa dostali otázky ako: triedne rozdiely a ich prejavy v oblasti akceptácie sociálnych noriem, ktoré v tom čase

boli chápané ako determinanty reakcie na danú situáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca a následne metodické postupy orientované na proces socializácie,

rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny. V teoretickej rovine sa rozpracovala metóda rodinnej diagnostiky,rodinnej terapie a pod.

Rozvoj diagnostiky, ako metódy sociálnej práce sa spája aj s 50. rokmi, kedy je badateľný vplyv psychosociálnej, funkcionálnéj orientácie na problém. O psychosociálnej práci sa ako prvá zmienila Hamiltonová (Skidmore-Thackerey, 1998), ktorá prišla v roku 1941 s tzv. organizmickým prístupom. Hamiltonová poukázala na vzájomné pôsobenie jednotlivca a jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden organizmus. Na jej prácu nadviazala H. Perlmanová (tamtiež,*s. 74), ktorá v práci Social Casework, vydanej v roku 1957 prichádza s prístupom orientovaným na riešenie problému. Cieľom prípadovej práce je podľa Perlmanovej zangažovat' klienta na riešení problému, zmobilizovať jeho vnútorný potenciál a využiť aj možnosti, ktoré ponúka klientove okolie. Oproti tomu pre 60. roky v sociálnej práci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu správania a v

18

80. rokoch sme zaznamenali rozšírenie vplyvu napr. behaviorálnych prístupovrselektívnej intervencie, optimálnej komuŤvikácié, antibprésívnych techník atď.Sociálni pracovníci pri individuálnej sociálnej práci využívajú metódy vychádzajúce nielen z rôznych, vedných oblastí,, ale tiež z rôznych teoretických prístupov, ktoré sociálni pracovníci obohacujú vlastným, individuálnym štýlom, výsledkom čoho sú nové, originálne prístupy v práci s klientom. Neustála inovácia používaných prístupov; metód či odborného konania profesionálov je v sociálnej práci daná predovšetkým novými situáciami ktoré každodenná realita prináša. Týmto sa samozrejme rozvíja aj samotná teória sociálnej práce, posilňujúca najmä metódy.Táto rôznosť sa prejavuje i napr. v porovnaní americkej a európskej sociálnej práce. Hoci je nesporné, že európska „prípadová práca“ bola formovaná pod vplyvom amerického casework-u, nepreberala túto metódu absolútne, ale prispôsobovala si ju vlastným tradíciám a hodnotám. V európskych krajinách sa stretávame s väčším vplyvom pedagogiky na sociálu prácu, ako je tomu v USA. Sociálna práca najmä v stredoeurópskom priestore, sa orientuje viac na prácu s hodnotovými postojmi, s persuáziou a tiež je tu výraznejšie úsilie o prepojenosť individuálnych problémov s problémami celku a pod..Ďalším dôležitým krokom vo vývoji sociálnej práce bolo rozšírenie zámerného pôsobenia sociálnych pracovníkov z klientov sociálnej práce aj na formovanie vedomých spoločenských postojov jednotlivých členov spoločnosti. Niektoré problémy, ako napríklad zanedbávanie, či týranie detí, starostlivosť o zdravotne postihnutých, či starých ľudí a pod., sa odtabuizovali a v rámci úsilia o väčšie zaangažovanie spoločnosti na riešení spomínaných problémov sa vyvinuli nové pracovné postupy, z ktorých najznámejšou sa stala práve sociálna prevencia.K najvýraznejším trendom v oblasti metód sociálnej práce v 80-tych rokoch patrí orientácia na svojpomoc. Sociálna práca s jednotlivcom patrí k najrozpracovariejším oblastiam metód sociálnej práce. V teoretickej rovine sa sociálna práca s jednotlivcom zaoberá otázkami životného cyklu, vplyvu rodiny na úspešnú socializáciu jednotlivca, na problémové správanie a možnosti jeho nápravy, interakčnými výmenami atď.Z hľadiska praxe sa očakávania sociálnych pracovníkov upierajú k otázkam maximalizácie úspešnosti riešenia individuálnych sociálnych problémov. V známych metodických postupoch v sociálnej práci s jednotlivcom je možné identifikovať spoločné etapy, ktoré sú obsiahnuté vô všetkých metódach, ktoré sociálny pracovník pri práci s klientom používa.

ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCETermínom etapa označujeme určitý špecifický úsek práce s klientom, ktorý je dobre vydeliteľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môže mať vo vzťahu k metóde ako celku svoj vlastný, špecifický cieľ. Sociálna práca s jednotlivcom je v podstate komplexom postupných krokov, usporiadaných do celku v určitom logickom slede, rešpektujúcom väzbu následných krokov. Z hľadiska teoretického spracovania sa problematika metód síce vyznačuje jemnými odchýlkami, ale v podstate sa všetci autori zhodujú na zoradení potrebných krokov, charakteristických pre túto metódu.Americká škola (Novotná, V.-Schimmerlingová, V., 1922), reprezentovaná v tejto oblasti najmä Richmondovou a Robinsovou mala pomerne silný vplyv aj na rozvoj našej sociálnej práce s jednotlivcom, a to ako v období rokov 1918 - 38, tak i po rekonštrukcii tohto vedného odboru v roku 1991.Richmondová hovorila o piatich základných etapách sociálnej práce, ktorými sú:

1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu

19

2. sociálna diagnostika3. etapa vypracovania sociálneho plánu4. sociálna terapia5. etapa overovania výsledkov/účinnosti sociálnej terapie

Francúzska škola, reprezentovaná Cristinou de Robertis (1998), vymedzuje tri základné etapy alebo fázy sociálnej práce a to:

1. oboznámenie sa s prípadom2. hodnotenie / stanovenie sociálnej diagnózy3. intervencia a zakončenie

Kombináciou oboch prístupov je vytovrený nový model, ktorý je zároveň vnútorne dostatočne diferencovaný tak, aby mohol byť vhodným modelom najmä počas školskej prípravy budúcich sociálnych pracovníkov, ale tiež môže fungovať ako „kontrolný model“ sociálnych pracovníkov v praxi v prípade, že z rozličných dôvodov sa nedarí úspešne riešiť klientovu situáciu. Tento model sa skladá zo štyroch základných okruhov:A) Oboznámenie sa s prípadom :

a) kontaktb) analýza prípadu (sitáčna anylýza)c) evidencia

B) Sociálne hodnotenie :a) sociálna diagnostikab) plán prácec) voľba pracovných metód

C) Sociálna intervencia :a) sociálna terapia, rehabilitáciab) poradenstvo atď.c) diskusia

D) Zakončenie prípadu :

Z teoretického pohľadu sa sociálna práca zaoberá otázkami ako je: význam prvého kontaktu pre úspešnosť riešenie súbor informácií potrebných pre prácu s klientom evidencia prípadu otázky optimálnej pracovnej atmosféry, analýza pravidlá optimálnej komunikácie, hodnotenie, plán práce sociálna intervencia, kontrakt atď.

Oboznámenie sa s prípadomSociálny pracovník sa s klientom môže stretnúť za rôznych okolností:

klient prichádza sám za sociálnym pracovníkom inštitúcia, v ktorej je sociálny pracovník zamestnaný, poverí sociálneho

pracovníka prácou s konkrétnym klientom klient prichádza na podnet inej inštitúcie napr. polície, či súdu, školy a pod., na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie je klient predvolaný.

Podnet, na základe ktorého klient prichádza, môže významnou mierou ovplyniť prístup klienta k spolupráci so sociálnym pracovníkom. Pri oboznamovaní sa s konkrétnym prípadom, sociálny pracovník by mal

20

venovať dostatočnú pozornosť aj tejto otázke. Je vhodné, aby si položil a zodpovedal niekoľko otázok typu:- Kto „ohlásil" prípad?- Včom mene (v mene koho)?- Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)? V tejto fáze práce s klientom sociálny pracovník si musí uvedomiť, že mnohí klienti (aj keď prichádzajú iniciatívne, aby vyhľadali pomoc) očakávajú od sociálneho pracovníka „lokálne“ prevzatie zodpovednosti za riešenie vlastného prípadu. Je to dané vplyvom predchádzajúcich skúsenosti z oblasti medicíny, práva alebo s kontaktom s kňazmi. Na rozdiel od týchto profesií, kde hlavným aktérom je profesionál, ktorý rozhodne ako ďalej, v sociálnej práci je potrebné aby profesionál teda sociálny pracovník, od začiatku cielene zaangažoval klienta na riešení jeho vlastného prípadu.Sociálny pracovník vystupuje v tomto vzťahu ako „sprievodca“, „poradca“. Hlavným aktérom zostáva klient.Aktívny prístup klienta je potrebné posilňovať počas celého trvania tohto vzťahu. V prvej fáze, pri oboznamovaní sa s prípadom sociálny pracovník musí preto zhodnotiť aj klientov prístup k riešeniu problému, schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia.

a) Prvý kontak s klientomPriebeh prvého kontaktu ako sme už spomínali môže byť do značnej miery ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu. Skutočnosť, či klient prichádza dobrovoľne, alebo nedobrovoľne poukazuje aj na možné výhody, respektíve obtiaže v počiatočnej komunikácii. V každom prípade však prvé stretnutie so sociálnym pracovníkom nie je pre klienta tak jednoduché, ako by to mohlo nezainteresovanej osobe pripadať. Prax ukazuje, že klienti majú pri prvom kontakte nasledovné pocity:

túžia, aby ich niekto vypočul túžia, aby im bola poskytnutá pomoc prichádzajú si pre radu dúfajú, že niekto iný je schopný nájsť riešenie ich problému

Klienti však nie vždy disponujú pozitívnymi očakávaniami. V prípade, že k sociálnemu pracovníkovi prichádzajú nedobrovoľne, alebo ich problém je pridlho neriešený, ich príchod môže byť sprevádzaný tiež následnými pocitmi:

pochybnosť o schopnosti profesionála vyriešiť jeho problém nedôvera v odborníkov klient prežíva vlastnú situácia doprevádzanú často pocitmi : bezradnosti,-

zbytočnosti, vlastného zlyhania odmieta hovoriť o vlastných problémoch nechuť čokoľvek meniť, či riešiť atď.

Aj napriek tejto skutočnosti by mal sociálny pracovník usilovať o to, aby klient pri prvom stretnutí s ním nadobudol presvedčenie, že:

sociálny pracovník prejavil ojeho problém skutočný záujem že chápe tento „problém“ tak, ako ho klient predkladá že sociálny pracovník je kompetentný pomôcť mu pri riešení jeho problémuZa tým účelom by mal sociálny pracovník nadviazať najoptimálnejšiu formu spolupráce s klientom, čo pri prvom kontakte znamená predovšetkým vytvorenie priateľskej atmosféry a otvorenie komunikácie. Vo fáze prvého kontaktu sa sociálny pracovník v rámci rozhovoru prostredníctvom spätnej väzby ubezpečuje o správnom pochopení „problému“ z pohľadu klienta. V tejto chvíli nie je dôležitá skutočnosť, ako daný problém vníma sociálny pracovník, kde vidí príčiny vzniku, problému atď. Sociálny, pracovník a klient by mali prísť k zhode v tom, čo považujú za problém a

21

čo teda budú riešiť. Prvý kontakt s klientom takmôžeme označiť aj za fázu rozpoznávania alebo aj odhaľovania problému. Táto etapa býva charakteristická otvorenosťou klienta voči eventuálnej pomoci, či rade a jeho pripravenosťou „nechať sa viesť“ ale tiež aktívne spolupracovať pri riešení svojho problému, v závislosti od typu osobnosti klienta.Sociálny pracovník musí teda vedieť, že ak ho klient vyhľadal sám, alebo prišiel na doporučenie, ale dobrovoľne, potom je klient:

pripravený na možné zmeny má vlastnú motiváciu ku zmene disponuje predstavou o tom, ako riešiť vlastnú sociálnu situáciu a to častokrát

aj v prípade, že klient dobrovoľne nevyhľadá sociálneho pracovníka.

Základnými metódami, ktoré v tejto etape sociálny pracovník používa sú rozhovor a pozorovanie, ktoré umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom. Neoceniteľnou pomocou, o ktorú sa musí v tejto etape sociálny pracovník opierať, je dobré zvládnutie komunikačných zručnosti, najmä schopnosti zapájať klienta do rozhovoru a-schopnosti empatického počúvania. Sociálny pracovník by vo svojom repertoári mal mať tiež niekoľko techník „topenia ľadov“, čiže techník orientovaných na odstraňovania prirodzených rozpakov na strane klienta, neistoty, či určitej obavy z tohto stretnutia, ktoré môžu pôsobiť ako prekážka v nadviazaní komunikácie.Dobrý profesionálny vzťah medzi sociálnym pracovníkom a jeho klientom sa buduje od prvého kontaktu. Biestek (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998) hovorí o potrebe vybudovať kvalitný vzťah, pre ktorý platia nasledovné princípy: individualizácia, vyjadrovanie pocitov, kontrolovaná emočná zaujatosť, akceptácia, neodsudzujúci prístup, klientovo právo na sebaurčenie, dôvernosť informácií.Takýto vzťah sa buduje postupne a jeho predpokladom je skutočný záujem o klienta, jeho problémy a tiež schopnosť podať tento záujem na profesionálnej úrovni, to znamená presvedčivo, ale nevtieravo, na báze dôvery, ale nie „dôvernosti“. Obojstranná dôvera je predpokladom akejkoľvek spolupráce. Vzájomná výmena „dôverných“ informácií mení profesionálny vzťah na súkromný, ktorý v konečnom dôsledku môže viesť k strate objektívneho prístupu ku klientovi.K ďalším chybám, ktoré môžu sťažiť spoluprácu sociálneho pracovníka a klienta patria najmä haló efekt (posudzovanie klienta na základe prvého dojmu), zlé načasovanie, nedostatok súkromia pri práci s klientom, autoprojekcia atď.V etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavého počúvanie, prejavy akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasť na riešení problému a pod., majú terapeutický účinok. Klient pri optimálnom prvom kontakte poskytuje pre vnímavého pozorovateľa veľa informácií, správne porozumenie ktorý si vyžaduje kvalitnú detailnú analýzu situácie alebo prípadu či problému. Tieto informácie tvoria širšie pozadie konkrétneho sociálneho prípadu.

b) Analýza prípadu (situačná analýza)Ústrednou časťou analýzy, na ktorú sa sociálny pracovník sústreďuje v tejto etape práce s kientom je osobná a rodinná analýza, ktorá sa označuje aj pojmami osobná a rodinná anamnéza.

Osobná analýza /anamnéza Musí obsahovať všetky základné informácie o klientovi, to znamená : meno, dátum narodenia, adresa, mformácie o priebehu jeho doterajšieho života, najmä tie, ktoré on sám

22

hodnotí ako výrazne pozitívne či negatívne,vzťah k rodine á k známym, pracovisku, pracovné a iné úspechy či zlyhania a podobne. Súčasťou osobnej analýzy sú aj fakty, ktoré klient uvádza ako dôvod stretnutia so sociálnym pracovníkom, taktiež klientove očakávania od stretnutia ako aj jeho hodnotenie vlastnej situácie, možnosti a návrhy.

Rodinná analýza / anamnézaAlebo tiež analýza užšieho prostredia, obsahuje základné informácie o všetkých členoch rodiny ako sú napr. rodičia, súrodenci, starí rodičia, manžel, manželka, deti. Súčaťou rodinnej analýzy je napr. aj analýza bytových podmienok, dostatok súkromia, kohezita rodiny atď.

Analýza širšieho prostredia Sociálny pracovník sa usiluje získať všetky dostupné informácie o pracovisku klienta, o jeho postavení formálnom aj neformálnom na pracovisku, o atmosfére, vzťahoch, úspechoch a zlyhaniach. Pri deťoch za pracovisko pokladáme školu. Sociálny pracovník sleduje aj individuálne plány klienta, ich existenciu či absenciu, ale tiež aj mieru ich realizácie. Špecifickou súčasťou analýzy prostrediu je sociálna infraštruktúra prostredia, v ktorom sa klient bežne pohybuje. Cieľom tejto analýzy je vytypovať všetky vhodné inštitúcie, či organizácie, ktoré by mohli poskytnúť klientovi pomoc, alebo oporu.

Analýza situácie predpokladá.a) kvalitný zber všetkých informácií, ktoré majú vzťah k danému

problémub) hľadanie vzájomných súvislostíc) analýzu zistených skutočností, na význam ktorej upozorňuje F.Lesimple (de

Robertis, C. 1998).

Základom pre jej odborné zvládnutie je kvalitná profesionálna príprava sociálnehopracovníka a to najmä z oblasti psychológie, sociológie, ekonomiky, poradenstva atď.K predpokladom zvládnutia tejto fázy, popri vedomostiach zo spomínaných vedných odborov, patrí dobrá znalosť regionálnej problematiky (aktuálna výška regionálnej nezamestnanosti, inštitucionálna sieť a pod.).Sociálny pracovník v tejto fáze vyberá z informácií tie najdôležitejšie fakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu, resp. na sociálnu kolíziu. Aby bol výber týchto faktov správny, sociálny pracovník si musí stanoviť určité „kritériá“, na základe ktorých výber faktov uskutočňuje. Tieto kritériá nie sú a nemôžu byť „stabilné“, ale musia byť dynamicky prispôsobované podľa konkrétneho sociálneho prípadu, ktorý je v tomto vzťahu určujúcim faktorom.

Pre správne dešifrovanie tohto vzťahu sociálny pracovník musí predovšetkým vedieť pracovať s takými kategóriami ako sú napr. problémové situácie, podnety, spoločnosťou akceptované potreby, klientove očakávania.Analýza situácie predpokladá schopnosť sociálneho pracovníka pružne reagovať nazistené zmeny a tieto tvorivo zakomponovať do predstavy o klietovom probléme - jeho príčinách, prežívaní, o možnostiach

23

riešenia. Samotná situačná analýza je svojou podstatou strešným pojmom pre rad jednotlivých analýz, ktoré tvoria: všeobecný kontext t.j. všeobecná situácia alebo tiež sociálna realita v ktorej sa

nachádza klient a tá je daná konkrétnym typom spoločnosti, stupňom jej rozvoja, politickou organizovanosťou. Patria sem tiež služby sociálne, výchovné, opatrovateľské a pod., ktoré su pre klienta dostupné, ale tiež vývoj sociálnej práce a jej postavenie v spoločnosti (či a do akej miery je v spoločnosti akceptovanou službou),

analýza prostredia - pri tejto analýze v praxi sa ukazuje vhodná kombinácia dvoch základných prístupov:A vedecký prístup (je vedeckejší a objektívnejší)

Sociálny pracovník využíva výsledky štatistických zistení ä podobne, pričom sleduje najmä:- vplyv teritória na situáciu klienta (dedina —> veľkomesto?)- vplyv politiky (sociálnej politiky, ekonomiky) na situáciu jednotlivca a

možnosti riešenia problému- vplyv infraštruktúry na podmienky života klienta

- analýza bytových podmienok - starý byt, nový byt, rodinný dom, blok. B empirický prístup, pri ktorom sa sociálny pracovník opiera o vlastnú

skúsenosť, tento prístup je v porovnaní s predchádzajúcim -založený na subjektívnom chápaní situácie

klienta, čo môže znamenať, že pri analýze, prostredia môže prísť k nesprávnemu zhodnotenia niektorých faktov.

Analýza sociálnej infraštruktury sa zameriava predovšetkým na zhodnotenie a možnosti sociálnej siete a toho,čo pre klienta môže sieť poskytnúť ako napr. kultúru, vzdelanie, obchodnú sieť a pod.

Analýza miesta výkonu práce- Ide o neštátny subjekt ?- Ide o dom sociálnych služieb?- Ide o administratívno-správne centrum?- Ide o verejnú správu?- Aký vzťah má miesto výkonu práce pre klienta?Výsledkom týchto „analýz“ potom je:a) porozumenie, spoznanie problému, rozpoznanie skutočného konfliktu,

ktorý klient chce riešiťb) zahájenie potreby zmeny —> teda toho, čo bude potrebné riešiť

c) EvidenciaNa základe týchto aktivít robí sociálny pracovník záver „analýzy“, čiže stanovuje sociálnu diagnózu alebo jej pracovnú verziu. V závere tejto etapy sociálny pracovník stanovuje tzv. predbežnú alebo pracovnú verziu sociálnej diagnózy klienta, ktorá je vlastne prirodzeným výsledkom ukončenia analytického prístupu k sprostredkovaným informáciám pri prvom kontakte.Richmondová (In: de Robertis, C, 1998) odporúčala, aby si počas celého obdobia sociálny pracovník viedol potrebné záznamy, v ktorých by boli obsiahnuté všetky získané informácie.Pre ľahšiu orientáciu a väčšiu prehľadnosť ich odporúča zaradiť do troch informačných skupín :a) evidencia prípadu - alebo tiež reálna evidencia

24

O existencii všetkých sem zaradených informáciách sa sociálny pracovník môže sám prípade potreby presvedčiť. Ide o evidenciu osôb osobne zúčastnených na prípade.

b) svedecké tvrdeniaIde o výpovede „tretích osôb“ - susedia, súrodenci, rodičia, kolegovia. Pričom Krakešová (1946) odporúča zaradené informácie deliť do dvoch podstupňov:

- o svedkovia osobne videli, zažili, - o svedkovia počuli (neboli priamymi účastníkmi), tzv. nepriame svedectvá.c) iné informácieSem zaraduje sociálny pracovník všetky ostatné, resp. inak získané informácie, ktoré nezaradil do dvoch predchádzajúcich skupín.

Sociálne hodnotenie - sociálna diagnostikaPredpokladom správne stanovenej sociálnej diagnózy je kvalitná sociálna anamnéza, ktorú získal sociálny pracovník počas prvej etapy práce s klientom.Správna sociálna anamnéza obsahuje dostatok údajov o klientovi, jeho rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch, atď. Pre občanov so zdravotným postihnutím alebo s patologickými formami správania sa do sociálnej anamnézy zaraďuje aj „lekárska anamnéza", psychologický posudok a pod. Sociálna anamnéza je vlastne praktickým vyústením analýzy záťažovej situácie klienta.Mohli by sme ju tiež označiť za predstupeň sociálnej diagnózy. Z týchto informácií sociálny pracovník vychádza počas celého procesu sociálnej diagnostiky; ktorej cieľom je nielen identifikovať problém, ale aj zistiť ako problém vznikol, akým spôsobom sa vyvíjal, čo pôsobilo ako posilňovač tohto vývoja alebo ako prekážka a podobne.Krakešová-Došková už v 30. - 40. rokoch upozorňovala na význam poznania „životnej histórie klienta“ pre jeho ďalší vývoj. a) Sociálna diagnóza tak obsahuje informácie:

osobnosti klienta o vzťahoch klienta k jeho užšiemu i širšiemu sociálnemu prostrediu o situácii, v ktorej sa klient nachádza reálny popis „všeobecnej“ situácie, v ktorej klient žije, čiže z jeho užšieho i

širšieho prostredia

Náročnosť problému, s ktorým sa klient a sociálny pracovník v reálnej praxi stretávajú, predpokladá úzku spoluprácu profesionálov, ktorých cieľom je intervencia v prospech klienta. Aby mohol byť proces sociálnej diagnostiky objektívny, sociálny pracovník hodnotí len zistené fakty, rešpektuje odborné stanoviská iných zainteresovaných odborníkov, ako napr. psychológa, lekára, právnika, pedagóga, atď. Sociálny pracovník pri robení záverov pracuje s faktami. Niektorí autori používajú na označenie výsledného produktu hodnotiacej činnosti termíny ako:

sociálna diagnóza psychosociäíná bilancia diagnostické hodnotenie a pod.

Postupne sa v niektorých krajinách upúšťa od používania termínu sociálna diagnóza s odôvodnením, že tento termín má výrazne medicínsky akcent, pričom práca na správnom stanovení sociálnej diagnózy má výrazne odlišný charakter od medicínskych prístupov k diagnostike a diagnóze. Sociálny pracovník nemôže hovoriť o „chorobe sociálnej“ či už vo vzťahu k jednotlivcovi alebo skupine, ktorú by bolo možné opísať prostredníctvom jej symptómov, etiológie, rozvoja a vytvoriť tak určitý „klinický obraz“, ktorý by bol použiteľný pre všetkých, resp. ktorý by sa dal prenášať z človeka na človeka.

25

Ďalší rozdieljie aj v prístupe profesionálov:Lekár najskôr stanoví diagnózu, potom určí liečbu a čaká spolu s pacientom na zmenu ako dôsledok liečby.Sociálny pracovník takisto usiluje najskôr o určenie diagnózy, teda hlavného problému, ale už pri odhaľovaní základného sociálneho problému zapája do činnosti aj klienta, ktorý je spoluaktérom diagnostikovania. Po stanovení problému ďalej aktívne pracuje na očakávanej zmene spolu s klientom.Samotný termín, sociálna diagnóza obsahuje stagnujúci prvok, čiže stanovím diagnózy, ako keby sa predikovalo satnovenie „spôsobu liečby“. Pretože sociálny pracovník musí aktívne spolupôsobiť v smere očakávacej zmeny, sa v niektorých krajinách (napr. vo Francúzsku) začal používať skôr termín hodnotenie. Hodnotenie, resp. zhodnotenie ako termín obsahuje v sebe dynamický prístup sociálnej práce k poznávaniu klienta. Hovorí sa aj o empatickom vzťahu sociálny pracovník - klient, ktorý je predpokladom systemického prístupu sociálneho pracovníka ku klientovi.Sociálny pracovník a klient sa musia vzájomne rešpektovať, čo sa prakticky prejavuje zo strany sociálneho pracovníka rešpektovaní „problému“ klienta a zo strany klienta rešpektovaním voľby dostupnýchnápravných prostriedkov ako aj foriem, práce.

b) Plán práce s klientomPri vypracovávaní „ projektu“ alebo plánu práce sociálny pracovník musí rešpektovať tri hlavné problémy: a) špecifickosť cieľov (či celkových alebo čiastkových),b) stanovenie:kategórié účastníkov zapojených do práce

- pre jednotlivca- pre skupinu, komunitu (najčastejšie ide o individuálnu prácu alebo prácu s  malou

skupinou)- voľbu foriem práce, stratégiu postupov

Sociálny pracovník si robí prognózu vývoja prípadu klienta a to ako optimálnu, čiže ako sa môže prípad klienta vyvýjať najoptimálnejšie, tak aj negatívnu pronózu, čiže najhoršiu variantu vývoja problému. Na základe prognózy by si mal stanoviť vhodné korektívne zásahy a následne plán práce. Plán práce s klientom môže sociálny pracovník urobiť niekoľkými spôsobmi:a) plán práce vypracuje sociálny pracovník a klienta s ním zoznámi ako s niečim

daným,záväznýmb) plán práce vypracúva spolu s kientomTakýto prístup je z hľadiska cieľov práce s klientom optimálnym spôsobom na aktivizáciu klienta od jeho začiatku. Medzi klientami sociálnej práce je však pomerne veľká skupina, ktorá v začiatkoch nie je schopná (z rôznych dôvodov) byť rovnocenným partnerom pri tvorbe plánu. V takomto prípade by sociálny pracovník mal vypracovať plán práce sám a rozložiť ho do jednotlivých krokov. Takto pripravený plán by mal prediskutovať s klientom. V tejto etape sociálny pracovník klientovi nielen predkladá plán práce, ale mu aj vysvetľuje dôvody, pre ktoré zaradil jednotlivé kroky do pracovného plánu, ako aj očakávania od realizácie týchto krokov.V prípade, že by mal klient voči niektorej časti výhrady, alebo by s určitými krokmi pláne nesúhlasil, sociálny pracovník by mal celý plán ešte raz prehodnotiť.Pôvodný plán práce by mal realizovať len vtedy, ak-je 4o jediný vhodný spôsob riešenia klientových problémov. Inak by mal v spolupráci s klientom vypracovať nový plán, ktorý

26

by vhodne nahradil pôvodný.Po tejto etape by mala nasledovať jasne deklarovaná vôľazo strany klienta plán realizovať. Vhodnou súčasťou tohto aktu je uzavretie kontraktu. Sociálny pracovník a klient uzatvárajú spolu dohodú (kontrakt) o ďalšom spoločnom postupe. Táto dohoda môže mať dve formy :- ústnu - písomnúForma dohody je závislá od : - osobnosti klienta- miery dôvery v klienta- závažnosti sociálneho problému Ústna forma dohody môže byť pre klienta prejavom dôvery v jeho schopnosti a môže ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu. Ak je osobnosť klienta dostatočne stabilná, potom na realizáciu pracovného plánu je ústna forma dohody postačujúca.

Písomná forma dohody je vhodná pri nestabilnom type klienta, pri klientovi, ktorý má nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu, alebo ktorý chodí na stretnutia nedisciplinované atď. Písomná forma dohody je vnímaná týmto typom klientov ako „závažnejšia“ a preto pôsobí účinnejšie ako slovná. Po vypracovaní plánu práce a uzavretí dohody o jeho realizácii, sociálny pracovník rozpracuje jeho úseky na jednotlivé kroky, ktoré zasadí do realizačného časového plánu a doplní ho menami všetkých zainteresovaných účastníkov tohto procesu. A to ako profesionálnymi spolupracovníkmi (psychológ, právnik, lekár, atd'.), tak i osobami z klientovho prirodzeného prostredia (manžel, rodičia, súrodenci ...) a tiež, ak je to možné, osobami z pracovného prostredia klienta (kolegovia z práce, školy ...).Všetky osoby zaradené do plánu musia byť vopred o ich úlohách informované a musia sa dobrovoľne podieľať na činnosti.

Účasť klienta na procese zmenyKlient musí byť od samého začiatku partnerom sociálneho pracovníka. Sociálny pracovník a klient spolu plán schvaľujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť pri realizácii jeho osobnej zmeny.Klient a sociálny pracovník v pravidelných intervaloch hodnotia jednotlivé kroky realizácie plánu, jeho úspešnosť, či neúspešnosť a spolu robia prípadné korekcie.Len ak je klient aktívnym a rovnocenným partnerom sociálneho pracovníka; môže sa uskutočniť celková predpokladaná zmena.Realizáciou pracovného plánu nesleduje sociálny pracovník len vyriešenie jednej konkrétnej sociálne problémovej situácie v živote klienta. Sociálny pracovník sa zároveň stáva „učiteľom“ klienta, ktorý v konkrétnej záťažovej situácii učí klienta riešeniu životných problémov. Učí ho, ako môže zvládať vlastné problémy, ako mobilizovať vlastné sily a kde hľadať pomoc.

Voľba pracovných metódPoslednou súčasťou druhej etapy je voľba takých metodických postupov, ktoré majú najvyšší predpoklad priviesť nás k úspešnému vyriešeniu klientovho problému. Sociálny pracovník sa môže napríklad rozhodnúť pre využitie metódy distribúcie klienta. To znamená, že po zvážení reálnych potrieb klienta a vlastných vedomostí, zručností a kompetencii „distribuje“, teda odosiela svojho klienta k inému odborníkovi. Podľa typu problému ho môže odporučiť k psychológovi, psychiatrovi, na iný typ sociálneho pracoviska (úrad práce, sociálna poisťovňa, azylový dom a pod.). Druh problému tiež

27

rozhoduje o tom, či v tejto etape, po odoslaní klienta inému odborníkovi, sa spolupráca s klientom ukonči, alebo bude pokračovať ďalej. Okrem samotného problému o tejto skutočnosti rozhoduje aj klient.

SOCIÁLNA INTERVENCIAIntervencia predstavuje vlastné jadro sociálnej práce s klientom. Týmto termínom sa označuje plánovaný, koordinovaný postup pri riešení klientovho problému. V procese intervencie má mať klient psychickú aj praktickú oporu v sociálnom pracovníkovi.V tejto etape používa sociálny pracovník celú škálu pracovných metód, s ktorými pracuje. Konkrétne volená metóda, alebo skôr skupina metód je závislá od:a) osobnosti klienta (vek a pod)b) problému, s ktorým klient prichádzac) prostrediaMetódy, s ktorými pracujú sociálni pracovníci v súčasnosti, už dávno prekročili rámec troch klasických metód.Van der Laan (1998) za základnú metódu sociálnej práce označuje rozhovor, ktorý by sme mohli označiť ako zámernú, organizovanú výmenu informácií medzi minimálne dvomi zúčastnenými. Podľa cieľov, ktoré sociálny pracovník sleduje, rozlišujeme nasledovné typy rozhovorov : klasický, diagnostický, poradenský, terapeutický a pod.Podľa stupňa naliehavosti klientovho problému rozlišujeme intervenciu:a) bežnúb) krízovúBežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda aj bez toho, aby sme si stretnutie vopred dohodli, či naplánovali. Klient vyžadujúci krízovú intervenciu sa nachádza v silnom emočnom napätí, ktoré býva častokrát doprevádzané stresom. V prevažnej miere klient túto situáciu vníma ako neriešiteľnú, ba nezriedka až ako život ohrozujúcu. Tieto pocity môžu rovnako vychádzať zo sociálnej reality, teda z reálnej situácie v ktorej sa klient ocitol, ako z fantazijných produktov klientovej mysle (napr. pri niektorých duševných poruchách, alebo pri užívaní drogy...)- Možností pre ktoré sa klient ocitne v kríze je celý rad a sociálny pracovník si musí byť vedomý toho, že väčšina týchto problémov je v skutočnosti tak náročná, že jej zvládnutie si často vyžaduje zainteresovanie viac členného pracovného tímu. V krízových situáciách obzvlášť vystupuje do popredia význam lokálnych sociálnych sietí, ktoré môžu byť nápomocné pri riešení klientovej situácie.

Intervencia, ako etapa, ktorá predstavuje vlastnú prácu s klientom na vyriešení jeho situácie, má výrazné agogické pozadie, ktoré spočíva:a) vo vedení klienta k svojpomoci,b) v snahe o obnovenie dôvery klienta vo vlastné schopnosti, (v správnosť odhadu,

vlastného úsudku, správnosti riešenia) zdravej miery dôvery vo vlastné okolie,c) vedení klienta k pomoci iným a podobne.Práve preto v tomto období má pre klienta mimoriadny význam podpora poskytovaná klientovým prostredím - profesionálmi, inými klientmi, rodinou, kolegami... Pričom významovo rovnako pre klienta je dôležitá emocionálna aj materiálna, vecná opora.Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta a sociálny pracovník je zodpovedný za nájdenie spôsobu takých riešení, ktoré sú prínosom pre klienta.

28

Do intervencie (okrem samotnej sociálnej terapie) patrí : rozhovor písanie žiadostí vedenie klienta k svojpomoci posilňovanie odolnosti klienta výcvik komunikačných zručností objektívne hodnotenie situácie realitná terapia vedenie iných k pomoci klientovi využívanie vlastných schopností a poznatkov (ako aj poznatkov a schopností

spolupracovníkov, kolegov) v prospech klienta a to s cieľom podpory klienta v emocionálnej a sociálnej rovine

správny odhad a zhodnotenie rizika atď. V rámci sociálnej práce individuálnej sa na Slovensku s uplatňujú predovšetkým jej nasledovné modifikácie:

- prípadová sociálna práca (Krakešová, 1946),- behaviorálne orientovaná sociálna práca,- terapeuticky orientovaná sociálna práca,

Hlavné zásady intervencie:1) Právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možností a schopností2) Akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný zmeny a že je schopný

nápravy vlastnými silami.3) Hľadať silné stránky klientovej osobnosti. Pri hodnotení situácie a stanovovaní cieľov

sociálny pracovník spolupracuje s klientom, snažiac sa nájsť spoločné hodnoty.4) Mlčanlivosť v osobných veciach klienta.5) Sociálny pracovník nesie profesionálnu zodpovednosť za dobro rodiny. Rodinu ako

celok nikdy nepúšťa zo zreteľa, bez ohľadu na to, či intervenciu potrebuje jej jeden člen, alebo viacero členov jednej rodiny.

6) Sociálny pracovník je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj pred sebou samotným, spoločnosťou a pred profesionálnou obcou a pod.

7) Novinky treba používať v zhode so stanovenými cieľmi práce. Nové informácie, ktoré môžu maťpre klienta význam, je sociálny pracovník povinný sprístupniť.

Etapa sociálnej intervencie býva tiež označovaná aj ako etapa sociálnej terapie. Na tomto pomenovaní opätovne je badateľný vplyv medicínsky orientovanej sociálnej práce, ktorá je charakteristická práve prenášaním medicínskych termínov do terminologického jazyka sociálnej práce. Modernejšie označenie „sociálna intervencia“ sa používa na označenie celého súboru metodických postupov prostredníctvom ktorých pracuje sociálny pracovník s klientom, pričom terapia zostáva len v pozícii jednej z možných pracovných metód sociálneho pracovníka.

DISKUSIADiskusia s klientom iná byť jednou z foriem práce, ktoré musia byť prítomné počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom. Prostredníctvom diskusie si sociálny pracovník permanentne overuje ako sa klient vyrovnáva s vlastnou situáciou, aké zmeny zaznamenal, či si nespomenul na niektoré nové skutočnosti a pod. Diskusia má byť vecná, otvorená a má byť výsledkom empatického prístupu sociálneho pracovníka ku klientovi.V záverečnej etape práce s klientom má diskusia obsiahnuť rekapituláciu celého obdobia

29

spolupráce s jasným zhodnotením všetkých kladov i záporov, ktoré táto spolupráca priniesla. Má byť jasným, aledôstojným zakončením spolupráce.

ZAKONČENIIE PRÍPADUSociálny pracovník ukončuje prácu s klientom zo štyroch dôvodov:1. Že spolu s klientom vyriešili problém, v tomto prípade musí byť jasné pre klienta, že

spoločná práca na riešení problému sä skončila. Klient by v tejto etape mal odchádzať s dôverou vo vlastné schopnosti, že dokáže do budúcnosti prevziať iniciatívu za riešenie možných ďalších problémov sám.

2. Ak klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných problémov. Klient (v prípade, že ide o dospelú osobu, disponujúcu so všetkými svojimi právami) môže odmietnuť zúčastniť sa zmeny, ktorú mu predkladá sociálny pracovník, ak:a) týmto svojím konaním neohrozuje svoju vlastnú existenciu,b) neohrozuje osoby, ktoré sú na ňom závislé, napr. maloleté deti,c) svojím postojom a správaním neporušuje platný právny poriadok.

Akokoľvek je to v našich podmienkach nezvyklé, sociálny pracovník je povinný akceptovať rozhodnutie klienta. Ak sa napríklad klient rozhodne žiť ako bezdomovec, sociálny pracovník mu môže ponúknuť pomoc pri riešení jeho situácie, ale ak bude klient trvať na tom, že aj naďalej chce žiť ako bezdomovec, sociálny pracovník by mal jeho rozhodnutie rešpektovať.3. K ukončeniu práce s klientom môže prísť aj z dôvodov zmeny bydliska klienta,

respektíve sociálneho pracovníka.4. K špecifickým dôvodom ukončenia práce s klientom patrí napr. nástup klienta do

výkonu trestu odňatia slobody, na liečenie, alebo exitus.Na výkon sociálneho pracovníka okrem znalostí z oblasti metodiky sociálnej práce má vplyv aj jeho osobná orientácia na niektorý z prúdov existujúcich v sociálnej práci.V sociálnej práci s jednotlivcom môžeme identifikovať najmä nasledovné prúdy:

psychosociálny (k staviteľom predstaviteľom patrí napr. F.Hollisová, Hamiltonová, Austin),

funkcionálny (Taft, Robinsonová, Smaleyová), prístup orientovaný na riešenie problému (Peflmanová), prístup orientovaný na úlohy (Reid, Epsteinová), behaviorálny (Thomas).

Okrem uvedených smerov v sociálnej práci s jednotlivcom sa môžeme stretnúť tiež s delením, ktoré vychádza podľa prevahy poskytovanej aktivity zo strany sociálneho pracovníka a síce:

- diagnostický alebo medicínsky smer(Tento prístup je založený na prístupe expert - klient, sociálny pracovník je chápaný jako „odborník“ na klientove problémy, najmä na oblasť diagnostiky, odhaľovania „chorých aspektov“ v správaní sa klienta a na odporúčanie jeho liečby - terapie.),

- terapeutický smer(Terapeuticky orientovaná sociálna práca sa usilovala poskytnúť jedincovi možnosť vytvoriť si so sociálnym pracovníkom vzťah založený na dôvere a spolupráci. Najmä posunutie riešenia , problémov klienta do oblasti rodinnej terapie môžeme hodnotiť jako prínos k rozvoju metód sociálnej práce.),

- biografický orientovaná sociálna práca

30

(Nittelom (In: Chytil, 2002) presadzovaná sociálna práca s jednotlivcom rozširuje vlastný biografický kontext otnografickú perspektívu, čím sa vytvárajú lepšie možnosti pre pochopenieklienta.),

- integračná sociálna práca(Založená najmä na psychologicko-pedagogickom poradenstve, prostredníctvom ktorého sa usiluje o multifaktoriálnu analýzu problémovej situácie klienta, odhalenie potenciálnych rozporov a predloženie čo najširšej ponuky možných riešení. Integračný pristúp sa orientuje aj na zapojenie okolia do riešenia klientovho , problému.),

- multifunkčné prístupy (Boli vypracované v sociálnej práci so zameraním na tzv. rizikového klienta ako sú obete domáceho násilia, závislí, na alkohole, drogách, klienti s psychiatrickým ochorením, po výkone trestu atď.).

V sociálnej práci s jednotlivcom sa v súčasnosti môžeme stretnúť nielen s viacerými prúdmi, určujúcimi praktický spôsob práce s klientom, ale tiež s novými etapami, ktoré sa týkajú fázovania, čiže stanovenia postupnosti jednotlivých krokov. Čoraz častejšie sa ako etapa objavuje klarifikácia, čiže etapa objasňovania, ktorá býva zaraďovaná niekedy ako prvá, vstupná etapa, častejšie však ako druhá etapa, respektíve fáza sociálnej práce s jednotlivcom. Autorka zastáva názor, že vzhľadom k významu prvého kontaktu s klientom, ako aj ku skutočnosti, že nie vždy má sociálny pracovník toľko informácií, času a v neposlednom rade tiež dôvery klienta, aby bolo vhodné pristúpiť k objasňovaniu klientovho problému je vhodnejšie zaradiť tento krok do druhej etapy sociálnej práce s jednotlivcom. Klarifikácia predpokladá nielen pomenovanie problému, ale tiež odhalenie príčin jeho vzniku, jej začlenenie do etapy tvorby sociálnej diagnózy preto môžme označiť za optimálne.Z didaktických dôvodov autorka zastáva názor, že by bolo žiaduce chápať klarifikácki ako relatívne samostatný krok v sociálnej práci s jednotlivcom, ktorého prevažná časť má byť vykonaná v etape hodnotenia. Takéto začlenenie dáva dostatočný priestor pre nácvik klarifikácie a najmä pre pochopenie významu, ktorý táto časť práce má pre klienta. Sociálnu prácu s jednotlivcom je možné chápať ako formu osobnej pomoci (Wendt, 1991), ktorá v 20. storočí nadobudla komplexný charakter, vyžadujúci podporu okolia, predovšetkým rodiny. Napriek vstupu dálších aktérov do prípadu, zotrváva táto metóda na pozíciách pomoci plánovanej pre jedného, konkrétneho klienta.

SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU

Práca so skupinou sa začala rozvíjať predovšetkým ako špecifická metóda práce organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA aj v Európe postupne vznikajú a rozvíjajú sa spolky zamerané na riešenie sociálnych problémov. Skutočný rozvoj tejto metódy však nastáva až koncom 19. a začiatkom 20. storočia.,Pre ilustráciu uvádzame niekoľko informácií, viažucich sa k vývoju sociálnej práce so skupinou. Napr.:- v rokoch 1855-1865 vznikli medzinárodne uznávané mládežnícke organizácie

YMCA a YCCA,- v roku 1884 v Londýne otvorili Toynbeellouse,- v roku 1886 Jane Addamsová založila Hull House.Hnutie settlementov, čiže hnutie zamerané na zakladanie mestských centier priamo v najchudobnejších štvrtiach, ktoré ponúkali ich obyvateľom pomoc, vzniklo koncom 19. storočia v Anglicku.

31

Skidmore - Thackeray (1998) uvádzajú, že hlavným prínosom týchto inštitúcií bolo vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených. Centrá - settlementy, ktoré-v mestách- vznikli im umožnili, aby prostredníctvom skupinovej interakcie jednotlivci rozvíjali svoju osobnosť a obohatili tak vlastný život.V praxi si sociálna práca so skupinou získala uznanie už koncom dvadsiatych rokov 20. storočia, ale teoretické rozpracovanie tejto metódy bolo nedostatočné. Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že táto metóda sa začala rozvíjať práve v období rozkvetu psychoanalýzy, ktorá spolu s teóriou osobností bola viac rozvíjaná ako princípy práce s malou skupinou, programovo orientované na vzdelávanie, rekreáciu a terapiu. Napriek tomu však už v roku 1923 sa na pôde Western Reserve University (tamtiež) uskutočnil prvý kurz zameraný na sociálnu prácu so skupinou.Sociálna práca so skupinou bola. oficiálne zaradená medzi hlavné metódy sociálnej práce v roku 1935 na Národnej konferencii sociálnej práce (tamtiež, s. 238), kde boli prijaté nasledovné ciele sociálnej práce so skupinou :

1. Pomáhať členom skupiny, aby sa učili aktívnej účasti na živote skupiny a prostredníctvom toho rozvíjali vlastné chápanie problémovej situácie a posilňovali svoju občiansku zodpovednosť, aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti.

2. Prostredníctvom rozvoja skupiny, prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov jednotlivých členov a k obohateniu ich života.

3. Zabezpečovať prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho funkciovania členov skupiny.4. Zabraňovať sociálnej dysfunkcii u členov skupiny.5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v dysfunkčných sociálnych

vzťahoch, alebo tým, ktorí to potrebujú vzhľadom na ich sociálnu situáciu.O rok neskôr, teda v roku 1936, vznikla Národná asociácia pre štúdium skupinovej sociálnej práce a o ďalší rok (teda v roku 1937) následne vznikla aj Americká asociácia vzdelávania v skupinovej práci.V roku 1939 Grace L. Coyle (tamtiež) definovala sociálnu prácu so skupinou ako druh formujúceho procesu uskutočňovaného v záujmových skupinách, vo voľnom čase účastníkov za účasti „vedúceho“. Cieľom skupiny je vzrast a rozvoj členov prostredníctvom využitia skúseností skupiny, alebo využitia pomoci skupiny k dosiahnutiu svojich životných cieľov.Dorothea F. Sullivanová (tamtiež) sociálnu prácu so skupinou chápala predovšetkým ako metódu rozvojaosobnosti, pri ktorej skupina predstavuje hlavný nástroj.Skupinová sociálna práca má za cieľ nápravu funkciovania skupiny a dosahovanie spoločne vytýčených cieľov. Práca so skupinou je metódou orientovanou na odstraňovanie alebo elimináciu prekážok v oblasti sociálnej interakcie jej jednotlivých členov, na schopnosť tvoriť a dosahovať spoločné ciele. Podľa Gisely Konopky (tamtiež, s. 87), skupinová sociálna práca je metódou, ktorej činnosť je zameraná na jednotlivých členov skupiny. Cieľom je zlepšenie individuálnej kvality života prostredníctvom účasti v skupine, diferencované, v súlade s potrebami skupiny. Napriek skutočnosti, že skupina tvorí „celok“, sociálny pracovník, nesmie zabudnúť na individuálne prejavy a potreby jej jednotlivých členov. Medzi jednotlivcom a skupinou nejde o dichotómiu. Indivíduum sa môže sebarealizovať, alebo pochopiť vlastnú hodnotu len prostredníctvom vlastnej účasti v skupine. Vďaka spolunáležitosti ku skupine môže jedinec zažiť pocit bezpečia, prijatia, zakúša pocity spojené s prevzatím zodpovednosti za iných v rámci skupinových vzťahov. Gisela Konopka upozorňuje, že sociálny pracovník by si mal byť vedomý nielen pozitívnej sily skupiny, ale aj skutočnosti, že táto sila môže byť pre jednotlivca aj zhubnou. Podľa nej ide o metódu, ktorá v konečnom dôsledku smeruje k najkomplexnejšiemu rozvoju jednotlivca

32

prostredníctvom jeho vzťahov so skupinou. Sociálna práca so skupinou sa zameriava, aj na ovládnutie umenia „zapojiť sa“ do skupiny prostredníctvom nadviazania osobných kontaktov s členmi skupiny, spolupodielania sa na plánovaní a realizovaní skupinových činností, ale tiež umením „vycúvať“, odísť zo skupiny, ak je to pre jednotlivca potrebné. V skupine sa jednotlivec učí prosociálnym zručnostiam, potrebným pre jeho bežný život.Názov sociálna práca so skupinou navodzuje dojem, že všetky aktivity majú byť zamerané v prospech skupiny. Skupina však v tomto prípade nie je cieľom, ale prostriedkom pôsobiacim v smere očakávaných zmien jej jednotlivých členov, v smere zvyšovania individuálnej kvality jednotlivých členov skupiny. Hlavným cieľom sociálnej práce so skupinou je dosiahnutie zmeny v oblasti sociálneho funkcionovania jej členov, prostredníctvom ich účasti v skupine. Sociálny pracovník sa zameriava vo svojich aktivitách rovnako na pomoc jednotlivým členom skupiny ako na pomoc skupine ako celku. Skupinová sociálna práca je metódou i procesom vypracovným na to, aby si ľudia mohli zvýšiť kvalitu svojho života a zvyšovať svoj potenciál tak, ako je to len možné.Metóda sociálnej prúce so skupinou osôb môže pomôcť skupine:

1. dosiahnuť spoločne stanovené ciele,2. dosiahnuť zmenu požadovanú 'členmi skupiny, klorí majú problémy individuálne,

rodinné, pracovné a pod.,3. napomôcť členom k samorozvoju a k svojpomoci, a tak obohatiť individuálne

osobnosti,využiť skupinovú terapiu za účelom odstránenie nežiaducich a zaťažujúcich prejavov, zážitkov v živote jednotlivých členov a pod.

Sociálny pracovník pracujúci so skupinou, umožňuje rôznym skupinám také funkciovanie, aby bolo možné využiť skúsenosti zísakané v rámci skupinovej interakcie na rozvoj osobnosti. Sociálna interakcia ako činnosť programovo plánovaná, ktorá má pozitívne ovplyvňovať rozvoj osobnosti, sa orientuje na dosiahnutie skupinou zvolených cieľov a koncentruje sa predovšetkým na vytváranie takých pocitov v skupine, ktoré by slúžili normálnym, prirodzeným potrebám rozvoja, zabraňovali by sociálnej dysfunkcii a upevňovali by ciele výchovné a rehabilitačné, alebo by zaangažovali členov k účasti na spoločných akciách a prijímali by spoluzodpovednosť za úspech skupiny.Práca so skupinou je zároveň špecifickou oblasťou teórie sociálnej práce. Ako oblasť teórie sociálnej práce sa zaoberá otázkami „susedstva, ženskou otázkou, možnosťami využitia sociálnej práce so skupinou v nemocniciach, v nápravno-výchovných zariadeniach, organizáciách atď.“.

Ako metóda alebo proces sa sociálna práca so skupinou orientuje na riešenie problémov jednotlivcov, rodín i spoločnosti pomocou skupiny ako nástroja za účasti profesionálov, ktorých úlohou je pomoc bezprostredná i následná , pri získavaní spôsobilosti členov skupiny k riešeniu problémov. Jej základným prostriedkom je využitie sily medziľudskej interakcie pre ich dobro pri riešení sociálnych problémov, alebo pre obohatenie života, uľahčenie interakcie a vzťahov prostredníctvom, plánovaných programova konania. Ciele a úlohy sociálnej práce soskupinpu sú závislé na výbere konkrétneho modelu práce. Catherine Papelouáa Beulah Rothmanová (de Robertis,. 1998) stanovili tri základné modely:

1. Sociálne orientovný model2. Nápravný model3. Interakčný model

1. Sociálne orientovaný model - Model spoločných cieľov

33

Tento model obsahuje činnosti zamerané na realizáciu skupinových záujmov a často býva uplatňovaný na základe očakávaní takých súčastí spoločnosti, akými sú napríklad občianske organizácie, rodičovské výbory, susedstva atď. V literatúre sa v súvislosti s ním môžeme stretnúť aj s termínom model spoločných cieľov. Skupiny slúžiace spoločným cieľom vznikajú a trvajú z dôvodu spoločne vytýčených záujmov,, ktoré upevňujú skupinové vzťahy. V posledných rokoch sa táto metóda spája s možnosťou regulácie problémov spájaných s rozvojomi rastom spoločnosti. Tento model práce so skupinou je postavený na nasledovných zásadách :

objasňovať smerovania politických agentúr, pozitívne využívať možnosti miestnych organizácií, stotožniť sa s cieľmi organizácie, ktorých ste členmi, vypracovávanie správ, poznanie alternatív a ich následkov.

Základom, tohto modelu sú zásady demokracie, ktoré sa stali štandardom pre každú prácu so skupinou. Každý pracovník, bez ohľadu na jeho formálne postavenie, sa usiluje o presadenie základných princípov demokracie v práci so skupinou. Z hľadiska cieľov je orientovaný na úspešnú socializáciu členov skupiny.V teoretickej rovine sa venovali tejto otázke Middleman, Cox, Breton, Lee a Parson (Skidmore – Thckerey 1998)

2. Nápravný modelNápravný, alebo terapeutický model je orientovaný klinicky. Skupina tu plní rolu činiteľa vyvolávajúceho a posilňujúceho očakávané zmeny. Sociálny pracovník uľahčuje interakciu medzi jednotlivými členmi skupiny s cieľom dosiahnutia zmeny u jednotlivcov, alebo pomáha jednotlivcom pri dosiahnutí sebestačnosti a zlepšenia vlastného funkciovania. Sociálny pracovník napomáha skupine dosiahnuť pozitívne zmeny vo funkciovaní skupiny ako celku. Zaoberá sa problémami dysfunkcie v skupine a tiež vzťahmi jednotlivých členov aj mimo skupiny. Skupinová práca orientovaná na nápravu má možnosti širokého uplatnenia v nemocniciach, nápravných inštitúciách, rodinných vzťahoch, v poradenstve v školách, v strediskách zdravia atď.Predstavitelia: Vinter, Garvin, Rose (In: Skidmore-Thckerey, 1998).

3. Interakčný modelIde o model opierajúci sa o vzájomnosť, spolupatričnosť členov skupiny. Tento model slúži rovnako jednotlivcovi i spoločnosti. Vychádza z faktu, že jednotlivca je možno vidieť, porozumieť mu a liečiť ho len v kontexte rôznych systémov i podsystémov, do ktorých prináleží. Dôraz je kladený na spolupatričnosť, ktorá vzniká medzi jednotlivcom a spoločenskou skupinou. Model vzájomných cieľov vychádza zo systémovej relácie medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spolupatričnosť je centrálnym bodom sociálnej práce. Malá skupina je poľom, na ktorom je možné kultivovať a usmerňovať ako individuálne tak i spoločenské funkciovanie. Sociálny pracovník plni úlohy facilitátora , mediátora a pod. Úlohou je naučiť tvoriť a udržiavať potrebnú sociálnu sieť, prijímať a dávať sociálnu oporu, hľadať nové možnosti riešenia. K dispozícii skupine je obraz určitého konkrétneho ideálneho stavu skupiny a tiež aj systém vzájomnej pomoci. Model nie je teda závislý na konkrétnom probléme, ktorý skupina rieši, ale práve skupina je možnosťou k jeho riešeniu. Neobsahuje ani terapeutické ciele, ani programy politických, či veľkých sociálnych zmien. Pozornosť sa kladie na zaangažovanosť v medziľudských vzťahoch. K predstaviteľom patria: Schultze, Gitterman, Shulman (Skidmore, R. A.-Thckerey.M.G.1998)

34

1. Preafilačné obdobie - preafilačná fáza tvorby skupinyIde o činnosti smerujúce k vytvoreniu skupiny, ktoré tvoria akúsi vstupnú fázu k samotnej sociálnej práci so skupinou. Je to obdobie, v ktorom sociálny pracovník uvažuje o zostavení skupiny - o počte klientov,o problémoch, ktoré budú riešiť, o výbere klientov do skupiny, o možných vzťahoch, ktoré sa v skupine môžu vytvoriť a podobne. Preafilačné obdobie končí formálnym zostavením skupiny. Z hľadiska obsahového zamerania činnosti, ktorými sa sociálny pracovník zaoberá, môžeme preafilačnéobdobie rozdeliť na dve fázy.

Prvá fáza saorientuje na tvorbu skupiny. Formovanie skupiny môže prebiehať v podstate niekoľkými spôsobmi:- už existujúca skupina sa sama obracia na sociálneho pracovníka so žiadosťou o

pomoc,- výber a tvorbu skupiny robí sociálny pracovník, - sociálny pracovník „prevezme“ skupinu, čiže skupina bola zorganizovaná

niekým iným.Sociálny pracovník sa rozhoduje o spôsobe práce so skupinou a spracováva základné informácie o jednotlivých členoch skupiny, vyberá adekvátne metódy práce. Sociálny pracovník by mal zvážiť charakterové vlastnosti jednotlivých členov skupiny a ich možný vplyv na skupinu. Mal by vedieť odhadnúť či budú v prospech skupiny, respektíve či niektorá z vlastností nemôže byť príčinou konfliktu. Mal by vedieť rozpoznať:- aké vzťahy sú medzi členmi skupiny,- aké majú rodinné zázemie, pracovné prostredie,- možnosť využiť členstvo v skupine ako motiváciu v práci so skupinou,- dôvod, pre ktorý sa chcú zúčastniť práce so skupinou.

Správne zhodnotenie vnútorných (motivácia, zainteresovanosť členov skupiny), ako aj vonkajších faktorov (napr. tlak okolia) môže napomôcť sociálnemu pracovníkovi ešte pred prvým osobným kontaktom so skupinou stanoviť nielen hlavný problém skupiny ako celku, ale aj ponúknuť skupine perspektívu, pripraviť sa na prácu, odhadnúť dynamiku skupiny. Sociálny pracovník musi tiež zvážiť, či disponuje on sám alebo prostredníctvom inštitúcie, ktorú reprezentuje, kompetenciami potrebnými na riešenie problému.

Druhá fáza je určená na vypracovanie projektu práce so skupinou. Projekt musí obsahovať: - hlavné ciele sociálneho pracovníka, ktoré chce dosiahnuť pri práci so skupinou,- definovanie potrieb skupiny a zdrojov, ktoré môže pre skupinu použiťPo tomto období začína priama práca so skupinou, v ktorej takisto môžeme rozlíšiť určité špecifické úseky, opakujúce sa pri práci s každou skupinou, čiže jednotlivé etapy.

Prvá etapa práce so skupinou sa začína prvým stretnutím skupiny. Sociálny pracovník pri prvom stretnutí skupiny by nemal zabudnúť na potrebu:- navzájom zoznámiť všetkých členov skupiny,- dohodnúť sa na pravidelných stretnutiach, určiť čas, miesto a trvanie

stretnutí,- stanoviť predpokladanú dĺžku spoločnej práce (stanoviť čas skončenia práce so

35

skupinou),- vysvetliť pravidlá, ktoré bude skupina dodržiavať,- prediskutovať možnosti a podmienky rozšírenia skupiny,- vysvetliť ciele a význam spolupráce,- poukázať na dôležitosť aktívnej účasti ifa práci v skupine.Sociálny pracovník si v začiatkoch stavia vlastný cieľ, respektíve niekoľko cieľov, ktoré chce pri práci so skupinou dosiahnuť. Tieto ciele je potrebné oddeliť od cieľov jednotlivých členov skupiny a taktiež od tých, ktoré si na začiatku postaví skupina ako celok. Ako vidíme v práci so skupinou sa nám úplne samozrejme vytvárajú tri kategórie cieľov, ktoré bude potrebné v nasledovnom období rešpektovať. Umenie spočíva v zosúladení všetkých cieľov tak, aby počas práce skupiny boli postupne realizované všetky sledované ciele. O umení hovoríme aj preto, že nezriedka sú niektoré z vytýčených cieľov až antagonistické. Sociálny pracovník sa potom musí usilovať o ich zosúladenie.

Cieľom skupiny môže byť napr.:- odhalenie problémov,- uspokojenie individuálnych potrieb jednotlivých členov skupiny,- prijímanie zodpovednosti,- robenie rozhodnutí a preberanie zodpovednosti,- naučiť sa pracovať v skupine a so skupinou,- rozvoj skupiny - rozvoj jej vzťahov, sily reálneho konania.

Zloženie skupinyZloženie skupiny je dôležitým aspektom. Rozhoduje o „životnosti“ skupiny. Skupina pre jej prácu a pre stavanie a dosahovanie cieľov potrebuje aby jednotliví členovia skupiny boli navzájom solidaritni, kooperatívni, aby sa navzájom dokázali rešpektovať. Preto je potrebné pri tvorbe skupiny uvažovať o dvoch faktoroch a to o veľkosti skupiny a jej „jednorodosti“.Veľkosť skupiny môže byť rozličná. Nemala by však skupine brániť v komunikácii medzi jednotlivými členmi. V skupine presahujúcej 20-25 členov sa vzájomná komunikácia, ako aj tvorba osobných kontaktov výrazne sťažuje.Malé skupiny, t.j. skupiny s počtom členov menším ako 8, vyžadujú väčšiu aktivitu od svojich členov. Dávajú priestor ná vyjadrenie vlastných predstáv a na prejavenie individuálnych vzťahov voči jednotlivým členom skupiny. Nadviazané vzťahy dosahujú osobnejší charakter. Čím je skupina menšia, tým väčší dokáže vytvoriť tlak na jednotlivca, aby sa podriadil normám prijatých skupinou. Ciele takejto skupiny sú obtiažne modifikovateľné. Skupina je ľahko ohroziteľná rôznymi faktormi. Napr. už uvažovanie o tom, že by odišiel niekto zo skupiny ohrozuje jej stabilitu a narušuje prácu skupiny v konečnom dôsledku aj jej funkčnosť.Skupiny, ktoré majú od 10-20 členov disponujú s menej intenzívnymi a menej hlbokými interpersonálnymi vzťahmi. Umožňujú dostatok možností pre komunikáciu v skupine. Vias sa tu objavuje tiež tendencia k anonymite, v prípade, že niektorý z členov sa na chvíľu potrebuje uchýliť do anonymity.Štruktúra skupiny je viacej formálna, usiluje sa dodržiavať všetky formality ako napríklad určené role, program, organizáciu stretnutí atď. Čo umožňuje viac vyniknúť tým členom skupiny, ktorí disponujú určitými dominantnými vlastnosťami, väčšou aktivitou apod., takétotypy sa často stávajú tzv. neformálnymi vodcami skupiny. Homogénnosť skupiny, okrem samotnej veľkostí ovplyvňujú tiež také faktory ako sú zhody vo veku, v pôvode, spoločnej kultúre, rase či etniku atď. Malé rozdiely

36

v uvedených faktoroch výrazne neohrozujú súdržnosť skupiny, môžu však vplývať na jej atmosféru a komunikáciu v skupine.Vek môže byť vhodným kritériom pri tvorbe skupiny detí a mládeže. Dospelí vek ako kritérium pre tvorbu skupiny neakceptujú. Vhodnejšími kritériami sú pre dospelých kritéria ako vzdelanié príslúšnosť k určitej sociálnej vrstve, spoločná profesionálna orientácia apod. Pri tvorbe skupiny musíme mať túto skutočnosť na pamäti a potom je potrebné skupinu zostaviť a viesť tak , aby sme zabezpečili jej stabilitu.

Účasť a prítomnosť členov Je treba vedieť či jednotliví členovia skupiny sa práce v skupine zúčastňujú dobrovoľne alebo nie. V zásadách, ktoré boli pre sociálnu prácu so skupinou prijaté, sa okrem iného hovorí, že účasť členov v skupine má býť dobrovoľná. Pomerne často sa však stáva, že skupiny s dobrovoľnými účastníkmi su v skutočnosti tvorené tlakom, čiže členstvo v nich je jednotlivým členom skupiny nanútené. Toto platí najmä pre skupinovú prácu organizovanú v inštitúciách ako sú napríklad školy, nemocnice, či detský tábor atď. Takisto tlak okolia je niekedy dôvodom pre účasť v skupine, kedy sa jednotlivec stáva členom skupiny z rozhodnutia inštitúcie.Tíež okolie, rodina, kurátor a podobne, môžu vyvinúť tlak natoľko silný, že jednotlivec na začiatku odmietajúci zúčastniť sa skupinovej práce, sa napokon pod týmto tlakom rozhodne pre „dobrovoľnú účasť“ na skupine.Otvorenosť či uzavretosť skupíny.Či bude skupina pracovať ako uzavretý celok, teda ako skupina so stálym počtom členov, ktorí sa zúčastňujú na práci skupiny, bež možnosti zapojenia nových členov, alebo bude otvoreným systémom do ktorého môžu počas práce vstúpitľ noví aktéri je závislé nielen na dohode sociálneho pracovníka a skupiny. Pri rozhodovaní o otvorénosti čí zatvorenosti skupiny zohráva jednu z najdôležitejších úloh, dôvod, obsah problémov skupiny alebo tiež orientácia na činnosť.Ako otvorené pracujú väčšinou skupiny, ktore sa orientujú na výchovné či rekreačne-výchovné ciele.Pričom aj pre otvorené skupiny platí, že existuje určité stále jadro, ktoré sa pravidelne zúčastňuje na práci skupiny a pôsobí ako tunel , vytvára vždy nové vzťahy so všetkými účastníkmi práce v skupine. Keby stále jadro neexistovalo, nemohli by sme hovoriť o skpine. Oproti tomu napríklad skupiny svojpomocné či terapeuticky orientované existujú len,ako zatvorené systémy.

Výber členovSpôsob výberu členov skupiny má pre prácu so skupinou niekoľkovýznamov.1. Ak výber robí sociályn pracovník, alebo inštitúcia pre ktorú pracuje, je potrebné

mať na zreteli, že:a) účasť v skupine móže byť chápaná ako prestížna ak

bol výber-členov prísny je obtiažne dostať sa do skupiny má daná inštitúcia vysoký status ponúka príťažlivé obsahy a podobne

Pri práci so skupinou je potrebné rešpektovať:- situáciu skupiny ako celku a tiež situáciu jednotlivých členov skupiny,- pracovať so silami jednotlivca,- spolupráca celku je lepšia ako súťaž jednotlivcov, - vytvárať priestor na potrebné rozhodnutia,

37

- vytvárať priestor na vyjadrenie všetkým členom skupiny v rovnakej miere,

- vytvárať nevyhnutné výchovné hranice,- nestavať sa zbytočne do pozícii vodcu skupiny.V slovenskej sociálnej práci používame jednotný názov pre všetky aktivity sociáleho pracovníka pracujúceho so skupinou. V americkej lietratúre oproti tomu sa rozlišuje medzi termínmi skupinová sociálna práca (angl. social groupe work), skupinová terapia (group therapy), sociálna práca so skupinami (social work with groups).Chytil (2002, s. 70) upozorňuje na základné podobnosti a rozdiely medzi jednotlivými druhmi práce so skupinou, tak ako ich spracovali Middleman a Goldberg.

Tab. č. 2: Základné podobnosti a rozdiely medzi jednotlivými druhmi práce so skupinou, tak ako ich uvádza Chytil .

Tabuľku pošlem zvlášť !!!!!!Ako sme už povedali, skupinová sociálna práca či sociálna práca so skupinou nie sú totožné so skupinovou terapiou a to aj napriek skutočnosti, že práca v skupine môže mať liečebný účinok. Rozdiel o.i. spočíva aj v správaní sa profesionála, ktorý si pri terapii počas celého kontaktu so skupinou udržiava pozíciu experta, čiže toho, ktorý riadi celú prácu skupiny.V sociálnej práci so skupinou sa môžeme podľá cieľa a obsahu práce stretnúť s nasledovnými typmi skupín: - rekreačné skupiny,- skupiny zamerané na sociálne zručnosti,- vzdelávacie skupiny,- skupiny zamerané na riešenie problémov a rozhodovanie,- svojpomocné skupiny,- skupiny orientované na socializáciu,- terapeutické skupiny,- encouterové skupiny. Sociálnu prácu so skupinou je tak možné chápať ako metódu, ktorá využíva dynamiku skupiny súčasne k dvom cieľom a to k posilneniu skupiny ako celku a zároveň prostredníctvom interakcie jedotlivca so skupinou usiluje o zlepšenie jeho sociálneho fungovania. Podľa Philipsa (In: Chytil, 2002) je charakteristickým znakom skupiny práve proces interakcie členov skupiny, ktorý je cielene stimulovaný a riadený sociálnym pracovníkom.Sociálna práca so skupinou sa v minulosti orientovala na tri základné úlohy :

1) zmeniť životné, podmienkychudobných2) vytvoriť podmienky pre rozvoj osobností, ktoré by boli vzormi

demokratickými; sociálnymi a a morálnymi,3) poskytnúť možnosť emočného vyrovnia sa s obtiažnymi

situáciami.Nemeckí autori sa prikláňajú k chápaniu sociálnej práce so skupinou ako sociálno – pedagogickej práci so skupinou (Galuske, M. 2001), pričom spoločným východzim momentom je skutočnosť, že sociálna práca so skupinou je chápaná ako metóda prácev s malou skupinou, ktorá využíva výchovné metódy. Cieľom sa stáva dosiahnutie zmeny v myslení a konaní individuálnych klientov uprostred skupiny aj mimo nej. Tieto zmeny sa

38

dejú v nasledovných krokoch : 1) sprístupniť potrebné informácie,2) diskutovať o problémoch,3) hľadať, navrhovať a nachádzať riešenia, 4) diskutovať o optimálnych spôsoboch realizácie skupinových plánov,5) analýza diania v skupine, vyvodzovanie záverov.

Sociálny pracovník / sociálny pedagóg pracujúci so skupinou svojou osobnou zaangažovanosťou ovplyvňuje dianie v skupine, sprostredkováva informácie, vyberá a navrhuje skupine formy a metódy práce, pomáha pochopiť význam sociálnych noriem a porozumieť vzťahom, jednotlivec a celok. Sociálna práca so skupinou tak plne využíva pedagogické metódy a princípy, aby mohla dosiahnuť svoj primárny cieľ a tým je rozvoj individuálnych potenciálov členov skupiny, schopnosť empatie a asertivity, zručnosti v tímovej prádla pod. Práca so skupinou je tak miestom vzájomného ovplyvňovania sa a prostriedkom výchovného pôsobenia. Skupinu môžeme, chápať ako pedagogický nástroj, ktorým chceme u jednodtlivých členov podporiť sociálne zrenie, osobnostný rast, vzdelanie, nápravu sociálneho fungovania a pod.Nároky kladené na sociálneho pracovníka pri práci so skupinou:

sociálny pracovník pozná a rozumie dynamike skupiny, vie ju využiť v prospech jej členov,

sociálny pracovník vie vnímavo sledovať a vhodne usmerňovať dianie v skupine, pozná a rozumie fázovaniu procesu pomáhania, rozumie rolovému správaniu, ovláda metódy a techniky práce so skupinou, pomáha rozvíjať kooperatívnu komunikáciu v skupine, pomáha budovať systém vzájomnej pomoci, vie viesť skupinu k jej osamostatneniu, dobrovoľne a zodpovedne plní úlohu konzultanta skupjny, pomáha 'skupine budovať, dodržiavať a hodnotoť pravidlá pre spoločné

fungovanie atď.Pri dobrovoľnom fungovaní sa skupina stáva miestom kde je možné trénovať sociálne zručnosti, učiť sa rozumieť procesom prebiehajúcim v spoločnosti, diskutovať o „životných témach“, zvládať krízové situácie a poskytovať potrebnú pomoc a podporu iným. Mohli by sme teda súhlasiť deftníciou skupinovej sociálnej práce tak, ako ju ponúka Knippenkotter (In: Chytil, 2001, s. 85) a síce, že je to „vedomá práca so vzťahmi vo vnútri skupiny s jej členmi, so situáciami v skupine tak, že sa u členov skupiny rozvíja potenciál, ktorý slúži k ďalšiemiu rozvoju člčnov skupiny. Skupinový pracovník (Groupworke) je človek disponujúci schopnosťou vedome pracovať so vzťahmi v skupine“.

SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU A SO SPOLOČNOSŤOU

Pôvodne sa termínom sociálna práca s komunitou označovala tá časť sociálnej práce, ktorá presahovala sociálnu prácu s jednotlivcom, rodinou a skupinou. Sociálna práca s komunitou, alebo tiež komunitná sociálna práca tak v sebe zahŕňala prácu,so všetkými druhmi komunity ako aj prácu so spoločnosťou ako celkom. Až posledné dve desaťročia sa stretávame so zdôrazňovaním, rozdielov medzi sociálnou prácou s komunitou a sociálnou prácou so spoločnosťou. Chytil (2002) poukazuje pri tom na skutočnosť, že sa

39

to deje v období, kedy, prišlo.k utlmeniu sociálnej práce s komunitou v západoeurópskych krajinách a USA.

SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU

Příhodová (2000) označila sociálnu prácu s komunitou za najmladšiu z trojice metód, rozlišovaných podľa predmetu, na ktorý je orientovaná.Vo vzťahu k tornuto tvrdeniu zaujímavo vyznieva Popplov (Příhodová, A. 2000) názor, že komunitná sociálna práca má svoje korene ako v americkom hnutí settlementov, tak aj v robotníckom hnutí orientovanom na sociálne istoty, na boj za zaistenie sociálnych požiadaviek ako právnych nárokov a pod. Takto chápaná komunitná práca má potom svojich významných predstaviteľov až v 19. storočí. Ktoré z týchto tvrdení je bližšie k pravde? Problém možno spočíva v nejednotnom chápaní obsahu pojmu „komunita“, kde dnes existuje viac ako stovka rôznych definícií. Pre potreby tejto práce sa javí výhodným použiť Kellerovo (In: Veľký sociologický slovník, 1996, s. 512) chápanie komunity, ktorý ju charakterizoval ako „sociálny útvar charakterizovaný jednak zvláštnym typom sociálnych väzieb vo vnútri, medzi členmi jednak špecifickým postavením navonok, v rámci širšieho sociálneho prostredia."Keller, ale rovnako i Calkown, Light a iní rozlišujú medzi komunitou a spotočnosťou. Tieto dva pojmy ktoré sa v sociálnej práci často nie práve najvhodnejšie stotožňujú, v ich prácach, ale tiež v prácach napríklad Pagneho, Zastrowa, Tonniesa a ďalších, sa nachádzajú jasne oddelené.Non – Violence Study Group (Skidmoré, R. A.-Thackerey, 1998) v roku vymedzila obsah pojmu komunita v sociálnej práci ako jednotku, ktorá je dostatočne veľká pre dosiahnutie politického vplyvu a dostatočne malá, aby mohli byť vnej realizované vzťahy ku každému jej členovi, pričom jej členovia disponujú dostatočnými zdrojmi pre vytvorenie alternatívnych inštitucionálnych opatrení. Ide o jednotku schopnú kvalitnej sociálnej analýzy, v ktorej sú sociálne vzťahy alterminopolné materiálnymi podmienkami.Vychádzajúc zo spomínaných autorov, sociálnu prácu s komunitou chápame ako metódu sociálnej práce, ktorá pomáha ľuďom žijúcim na určitom územnom celku pri riešení konkrétnych životných situácií. Pri svojej práci s komunitou sociálny pracovník musí rešpektovať biologické, etnické, sociálne, ekonomické, kultúrne a iné osobitosti obyvateľov komunity.Younghusbandová (Novotna,V.Schimmerlingová; V, 1992, s. 87) a iní sa koncom 70. rokov pokúsili podať súhrn základných princípov a cieľov, ktoré sa najvýraznejšie presadili v sociálnej práci s komunitou. Podľa nich :1. Sociálny pracovník pracujúci s komunitou musí rátať s neustálym napätím v

komunite, ktoré je spôsobené potrebami členov komunity a dostupnými zdrojmi na ich uspokojenia, ktorými komunita disponuje.

2. Sociálny pracovník preto musí viesť komunitu k optimálnemu využívaniu vlastných, ako aj všetkých dostupných prospešných zdrojov.

3. Konflikty spôsobujú tiež záujmy rozličných skupín žijúcich v komunite, rozličné názory, ideály atď.

4. Sociálny pracovník by mal vedieť pre prospech komunity zúžitkovať tie individuality, ktoré komunita akceptuje1 ako prirodzené autority, ktoré majú dôveru a rešpekt komunity.

Praktický i teoretický záujem o sociálnu prácu s komunitou koncom 70. rokov bol ovplyvnený nielen silným študentským hnutím, ale tiež postupným narastaním chudoby vo svete, problémy ktorej už nevládali riešiť jednotlivé štáty bez pomoci dobrovoľníkov.

40

Nárast sociálnych problémov znamenal tiež nárast poptávky po sociálnych službách. Existujúce sociálne služby neposkytovali ani všetky druhy požadovaných služieb a ani občania neboli vždy spokojní s kvalitou poskytovaných služieb. Sociálna práca s komunitou prichádza preto s obnovenou stratégiou, ktorá sa postupne stáva hlavnou ideou prúdu orientujúceho sa na prácu s komunitou a tou je pomoc k svojpomoci. Sociálna práca s komunitou tak preberá dve úlohy : 1) aktivizovať obyvateľov určitej lokality komunity k jej aktívnemu

pretváraniu, 2) vytvára akýsi nárazník, obranný val, ktorý je postavený medzi

nedostatok sociálnych služieb a požiadavku komunity po nich.V dôsledku sociálno-ekonomického vývoja v jednotlivých krajinách sociálna práca s komunitou na konci 70. rokov dočasne stratila na svojej aktuálnosti. K jej oživeniu prichádza zase v 80. rokoch, kedy sa do popredia dostávajú práve nepedagogické kompetencie sociálnych pracovníkov.Sociálni pracovníci sa zaoberajú záujmami a želaniami (aj nenaplnenými) obyvateľov komunity, ktorých sa dotýkajú problémy komunity. Sociálni pracovníci postupne preberajú úlohy moderátorov, teda tých, ktorí sprostredkovávajú komunikáciu medzi správou mesta a jej obyvateľmi, či obyvateľmi konkrétnej mestskej časti. Je samozrejmé, že v období narastajúcej nezamestnanosti, chudoby, nedostatku sociálnych bytov, náraste pouličného násila atď. sa sociálna práca s komunitou javí ako dobrá alterntíva. Narastajúce náklady na sociálne služby viedli k snahe o dosiahnutie spolupráce obyvateľov komunity a následne k obnove jej prirodzených zdrojov. Hlavným cieľom je znova uschopniť komunitu, čiže navrátiť jej pôvodnú funkčnosť. Sociálny pracovník preto zastáva rolu koordinátora, učiteľa, katalyzátora, splnomocňovateľa, analyzátora, poradcu, facilitátora, vyjednávača a pod.V 90. rokoch začína byť výraznejší nedostatok peňazí, ktoré boli na komunitné projekty poskytované. Paradoxne s úbytkom finančných prostriedkov narastá potreba práce na vytváraní a obnove infrašturuktúry. V súvislosti s tým sa začína v sociálnej práci s komunitou hovoriť ajo komunitnej ekonomike, ktorá sa o.i. orientuje na odhaľovanie potrebných zdrojov priamo v lokálnej komunite, poukazuje na spôsoby ich odhalenia, ale aj lobovanie za ich získanie a využitie. Koncom tisícročia sa definitívne presadila požiadavka trvalo udržateľného rozvoja. Sociálna práca s komunitou sa zameriava na následovné aktivity:

komunitnú starostlivosť, rozvoj komunitných organizácií, komunitný rozvoj, komunitné plánovanie, komunitné vzdelávanie, komunitné akcie, feministická komunitná práca, anitrasistická komunitná práca.

Sociálny pracovník pracujúci s komunitou by sa mal predovšetkým usilovať o:

- dôkladné poznanie potrieb a problémov komunity,- aby ním navrhnuté riešenia akceptovala komunita,- o zapojenie všetkých obyvateľov komunity do riešenia problémov,- o realizáciu reálnych zmien (Žilová,A.2002)

V sociálnej práci s komunitou môžeme podobne ako je to aj v sociálnej práci s jednotlivcom či skupinou, nájsť päť základných etáp, ktorými sú :

41

Prvá etapa, ktorej cieľom je zber informácií.Sociálny pracovník si zisťuje všetky dostupné informácie o komunite s cieľom porozumieť problému komunity. K základným informáciám v tejto etape patria nasledovné informácie :

a) demografické údaje o   štruktúre : - produktívne - neproduktívne obyvateľstvo,- muži, ženy, deti,- vekové zloženie, - ekonomicko - sociálne zloženie (založené na príjme a profesii obyvateľov komunity), - vzdelanostná štruktúra, - sociálna štruktúra : vdovy, siroty, dôchodcovia, zdravotne postihnutí občania a pod., - politická štruktúra, - etnické zloženie, - náboženská orientácia členov komunity atď.

b) informácie o   infraštruktúre : - bytová otázka (rodinné domy, panelová výstavba, ...),- siete : voda, plyn, elektrina, - cesty,- telefóny,- inštitúcie: škola, zdravotné stredisko, knižnica, kino, športové kluby, telocvnične a pod., - sociálna sieť,- samosprávne inštitúcie : obecný úrad, vyšší územný celok, okresný úrad,

krajský úrad, úrad práce, poisťovne, banky, ... ,- zamestnávatelia podľa druhu činnosti : služby, priemysel, obchod,

poľnohospodárstvo atd'.,- kontakty s okolím: so susednými obcami, okresmi, či krajmi, so zahraničnými

partnermi.

c) informácie o   formálnych i   neformálnych vodcoch komunity : - meno starostu a profesionálne inforniácie o ňom, - mená politických lídrov, respektíve významných či najaktívnejších členov

jednotlivých politických strán žijúcich, pracujúcich alebo pochádzajúcich z danej komunity,

- informácie o najvýznamnejších osobnostiach hospodárskeho života komunity (riaditelia podnikov, firiem a pod.),

- informácie o intelektuáloch pôsobiacich v komunite,- informácie o duchovných vodcoch komunity a pod.

d) iné informácie : - história komunity,- prírodné zdroje,- možosti využitia lokality v prospech rozvoja komunity,- životné prostredie a pod.

Druhá etapa, etapa diagnostická, v ktorej sa sociálny pracovník usiluje o stanovenie hlavného problému komunity a odhalenie príčin tohto problému. V princípe sa využívajú zhodné metodické postupy ako pri diagnostikovaní problémov jednotlivca, či

42

skupiny. Rozdiel spočíva v množstve zozberaných údajov a v náročnosti ich správneho, roztriedenia, analyzovania a odhaľovania kauzálnych atribúcií. Na vzniku a rozvoji sociálnych obtiaží komunity sa podieľa veľké množstvo faktorov a pre ich správnu identifikáciu a pre porozumenie týmto problémom sa javí najoptimálnejšia spolupráca už počas tejto etapy s akceptovanými členmi komunity.

Tretia etapa sa orientuje na navrhovanie projektov zameraných na riešenie sociálnych problémov komunity a na stanovenie vhodných metodických postupov a taktík v práci s komunitou. Špecifikom práce sociálneho pracovníka v tejto situácii je často nedostatočné poznanie sociálneho pracovníka so všetkými členmi územnej komunity. Preto sa v práci s územnou komunitou odporúčajú využívať také techniky ako napr. prezentácia pred členami obce, organizovaná miestnou samosprávou, organizovanie večerov otázok a odpovedí, vystúpení expertov k danému problému, ale tiež napr. anketové metódy, prostredníctvom ktorých získavame informácie o názoroch komunity a tak ďalej. K modernejším metódam zaraďujeme informácie pre občanov sprostredkované miestnymi médiami (domáca televízia, rozhlasová stanica a tlač). Žiaľ, toto sú prostriedky dostupné len veľkým mestám s výnimkou tlače. Aj malé okresné mestečká majú väčšinou vlastnú regionálnu tlač. V lokalitách, kde nie je možné mediálne kanály do práce zainteresovať, môže sociálny pracovník využiť informáciu občanov prostredníctvom miestneho rozhladu, či letákov. Cieľom je nielen podať informáciu o pripravovaných aktivitách, ale tiež vzbudiť o ne záujem a nájsť potenciálnych spolupracovníkov priamo v komunite. Aktivity vykonávané bez záujmu členov komunity sú v podstate neúspešné. Cieľom sociálnej práce je nielen vyriešiť daný problém, ale aj naučiť riešiť problémy.Na Slovensku máme dostatok skúseností so svojpomocnými, neformálnymi skupinami, s dobrovoľnou účasťou občanov na budovaní niektorých dôležitých zariadení (rozvod vody, plynu a pod.), ktoré boliv minulosti realizované aj vďaka občianskym iniciatívam. Je potrebné ich hodnotenie a následne stanovenie možností využitia v ďalšej sociálnej práci s komunitou. V tejto etape dôležitú úlohu zohrávajú práve miestne autority, ktoré môžu presvedčiť ostatných členov komunity o význame, cieľoch či správnosti stanovených postupov. Môžu pôsobiť tiež ako aktuálny vzor pre zapojenie sa do plánovanej zmeny.V tretej etape je tak vytvorený spoločný plán ktorý obsahuje :- vytýčené hlavné ciele,- zvolené pracovné postupy,- určené hlavné zdroje (finančné i personálne), - stanovený kalendár - čiže plán práce rozvrhnutý do konkrétnych termínov, so

špecifickým dôrazom na kontrolu kľúčových momentov projektu,- zodpovedné osoby,- stratégiu v prípade nepredvídaných udalostí a pod.

Štvrtá etapa predstavuje vlastne samotnú realizáciu projektu.Realizovať projekt začíname okamžite po jeho prijatí v komunite a vytýčení postupov na dosiahnutie cieľov. Táto etapa má niekoľko dôležitých úsekov :

využitie existujúcich kornunitných zdrojov - predovšetkým služieb pri odstraňovaní sociálnych problémov komunity,

získanie podpory mimo zdrojov komunity, informácie o dosiahnutých úspechoch.

Je dôležité, aby sme hneď v počiatkoch, vedeli využiť dostupné lokálne zdroje. Vloženie miestnych zdrojov do projektu :

- zvyšuje zainteresovanosť komunity na jeho realizácií,

43

- umožňuje začať s realizáciou projektu okamžite, čiže dosiahnuť aspoň minimálnu zmenu (už začatie prác na projekte komunita môže vnímať ako sociálnu zmenu), čím nestrácame počiatočný elán členov komunity,

- informácie o vlastnej snahe komunity môžu posilniť pomoc (najmä finančnú) z prostriedkov mimo komunity,

- zakladajú predpoklad na udržateľnosti projektu aj po odchode sociálneho pracovníka z komunity.

Významnou súčasťou štvrtej etapy je pravidelná a dostatočne prístupná informovanosť členov komunity o práci na projekte, o dosahovaných úspechoch, ale tiež o problémoch a komplikáciách, ktoré pri realizácii projektu môžu nastať. Najväčším nepriateľom nie je čiastočný neúspech, ale nedostatok informácií.

Piata etapa sa orientuje na prezentovanie výsledkov dosiahnutých pri spoločnej realizácii projektu a záverečné hodnotenie. Sociálny pracovník by mal zhodnotiť všetky pozitívne charakteristiky komunity s ktorými sa stretol. Mal by vyzdvihnúť tie skutočnosti, ktoré robia komunitu odolnou, silnejšou a schopnou riešiť v budúcnosti sociálne problémy s využitím miestnych zdrojov, vrátane personálnych zdrojov.Takisto by mal vedieť poukázať na eventuálne nedostatky, napr. chyby v komunácii komunity, nerešpektovanie niektorých pravidiel a pod., ktoré sa počas práce s komunitou prejavili. Jeho úlohou nie je kritika komunity, ale odhalenie silných i slabych stránok komunity a poukázanie na význam týchto znalostí v budúcnosti.Termín sociálna práca s komunitou je potrebné chápať ako strešný pojem, obsahujúci rôzne teoretické koncepty a prístupy. Hlavným cieľom je splnomocniť, uschopniť komunitu k riešeniu problémov vlastnými zdrojmi. Do tejto metódy sa okrem samotného sociálneho pracovníka, ktorý vystupuje ako koordinátor, učiteľ, usmerňovateľ a pod., zapájajú klienti -občania, ktorí sú aktívnymi účastníkmi plánovaných zmien a tiež zástupcovia mocenských štruktúr, ktorí vystupujú ako spolupracovníci, či podporovatelia.Niektoré metódy uplatňujúce sa v komunitnej sociálnej práci :

braimstorming – využíva sa v etape diagnostikovania hlavných problémov komunity a hľadania možnosti riešenia,

delfská metóda, intervenčné metódy - metódy smerujúce k riešeniu problému, fundraising - získavanie finančných prostriedkov, lobing, mediácia, negociácia atď.

Jednotlivé metódy používané v sociálnej práci s komunitou môžeme rozdeliť do troch základných modelov:

a) lokálny alebo komunitný rozvojb) sociálne plánovanie c) sociálina akcia

Pod sociálnou akciou sa v teórii sociálnej práce rozumie aktivita spoločnosti zamierená na zmeny v mocenskej štruktúre, legislatíve, v sociálnych normách a pod. Sociálna akcia sa spája s riešením takých problémov ako sú sociálna nespravodlivosť, nerovnosť, deprivácia, znevýhodnenné postavenie jednotlivcov či skupín. Pri tomto modele sa využívajú také metódy ako konfrontácia, vyjednávnie, občianske protesty atď. Pre úplnosť treba uviesť, že niektorí autori vymedzujú komunitu nielen ako lokálne spoločenstvo ako sídelnú komunitu (Žilová: In Tokárová, 2002), ale hovoria napr. o terapeutickej, tradičnej, občianskej či duchovnej komunite.

44

SOCIÁLNA PRÁCA SO SPOLOČNOSŤOUSociálny pracovník sa usiluje porozumieť problémovým situáciám a pomôcť ľuďom, aby sa sami dokázali postaviť problému, porozumieť mu a nájsť riešenia daného problému. Akým spôsobom môže sociálna práca pomôcť spoločnosti aká celku? Nie je táto armbícia prehnaná? A koho, alebo čo máme na mysli ak hovoríme o sociálnej práci so spoločnosťou?Spoločnosťou rozumieme v sociálnej práci veľké územné celky, presahujúce klasické chápanie územnej komunity. Najčastejšie ako spoločnosť chápeme celý štát, respektíve určité krajinské usporiadanie a pod. V podmienkach Slovneska by sme sa potom orientovali na SR ako určitý špecifický celok, alebo by sme sa v rámci sociálnej práce so spoločnosťou orientovali na jednotlivé kraje. Menšie územné celky sú predmetom komunitnej sociálnej práce.V čom spočíva odlišnosť sociálnej práce s územnou komunitou a sociálnej práce so spoločnosťou ?

1) Sociálna práca s územnou komunitou sa orientuje na pomoc menšiemu počtu občanov, pričom hľadáme špecifiká prameniace práve v danej komunite a riešenia problémov môžu byť niekedyakceptované a realizovateľné len v danej komunite, ktorej je naša pomoc určená. Oproti tomu práca so spoločnosťou je orientovaná na všetkých členov spoločnosti a jej výsledky by v konečnom dôsledku mali byť riešením pre spoločnosť ako celok.

2) Sociálna práca s komunitou sa orientuje na aktuálne, niekedy by sme mohli povedať až na akútne situácie, teda na situácie, vyžadujúce okamžité riešenie (čím pri územnej komunite máme na mysli časové obdobie v rozpätí od jedného roka do piatich rokov). Sociálna práca so spoločnosťou sa zaoberá problémami komunikácie celku, organizácie a vedenia spoločnosti, plánovania a prognózovania vývoja sociálnej situácie v spoločnosti, overovania funkčnosti sociálnych systémov a pod. Z uvedeného je zrejmé, že časový horizont s ktorým sa v tejto skupine metód stretávame sa pohybuje v rozpätí od 5 rokov vyššie. ..

F. Cox, J. Erlich, J. Rothman a J. Tropman (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. 1998) rozlišujú tri základné,metódy práce so spoločnosťou, a to:

a) Lokálny rozvoj, ktorý je pokladaný za najreálnejší spôsob dosahovania plánovaných zmien v spoločností. Lokálny rozvoj ako spôsob práce so spoločnosťou je založený na zaangažovaní čo najväčšieho počtu občanov na spoločenskom dianí. Táto metódavyužíva také pracovné techniky, ako je svojpomoc, vzdelávanie, dobrovoľníctvo, tvorba lokálnych stredísk atď.

b) Sociálne plánovanie, ktoré sa spája s riešením takých závažných otázok života spoločnosti, akými sú napríklad demografický vývoj, kriminalita, predovšetkým kriminalita mládeže, bytová otázka,otázky verejného zdravia, tvorby fungovania sociálneho poistenia a pod. Sociálne plánovanie si vyžaduje, aby bol v spoločnosti dostatok špičkových odborníkov z oblasti sociálnej analýzy, prognózovania, odborníkov disponujúcich riadiacimi schopnosťami a tiež odborníkov ovládajúcich stratégiu a riadenie v štátnom aparáte atď.

c) Sociálne konanie orientované na sociálne akcie. Táto metóda je zameraná na reálne vytváranie podmienok „na prežitie“, v súlade s medzinárodnými zásadami sociálnej spravodlivosti, demokracie a humanizmu. Ide v konečnom dôsledku o dlhoročné úsilie sociálnych pracovníkov zamerané na dosiahnutie zásadných

45

noriem a ich presadenie do štátom záväznej formy, t.j. do legislatívy. Tvorba kvalitnej sociálnej legislatívy je prioritou sociálnej práce so spoločnosťou. Samozrejme, že tieto metódy nesmerujú len k tvorbe novej sociálnej legislatívy, ale aj k jej presadzovaniu v sociálnych inštitúciách a to hlavne v oblasti kontroly doržiavania záväzných postupov a spôsobov práce sociálnych pracovníkov s občanmi. Pracuje sa tu predovšetkým s takými oblasťami, ako napríklad práca s menšinami, ženská otázka, radikalizmus v politických hnutiach, rovnosť príležitostí, starostlivosť o občanov so zdravotným postihnutím či o starých ľudí atď.

Sociálna. práca so spoločnosťou sa orientuje; najmä na nasledovné aktivity : výskum, plánovanie, koordinácia, organizácia, financovanie, legislatíva, administratíva, konzultácie, výchova a vzdelávanie, združenia, organizácie, negociácia, lobing, propagácia a reklama.

Pričom najväčší, význam zo spomínaných metód sa pripisuje práve metóde organizácie spoločnosti. Organizácia spoločnosti je metódou práce so spoločnosťou ako celkom (Puch, H. J.; 1997) a obsahuje v sebe tri rozdielne aspekty:

1. Používa na označenie stavu, situácie či stupňa organizácie, dezorganizácie či neorganizácie danej spoločnosti.

2. Je to oblasť praxe obsahujúca rôznorodé inštitúcie zaoberajúce sa zisťovaním potrieb spoločnti. Cieľom súčasnéh chápania je objasnenie procesu organizácie spoločenstva a role sociálneho pracovníka v riešení problémov spoločnosti.

3. Je to spôsob usporiadania spoločnosti.Organizácia spoločnosti, ako metóda sociálnej práce sa začala rozvíjať spolu s tzv. klasickými metódami sociálnej práce, jej definitívne presadenie sa ako samostatnej metódy však vzhľadom na šírku problémov s ktorými pracuje sa uskutočnilo až v druhej polovici 20. storočia.V roku 1939 na Štátnej konferencii sociálnej práce v USA bola uskutočnená prvá významná diskusia o organizácii spoločnosti ako pracovnom postupe, ktorá napokon vyústila do nasledovných zistení :

1) že organizácia spoločnosti je samostatnou pracovnou metódou, 2) pri jej aplikácii je potrebné rozlišovať či hovoríme o metóde sociálnej práce alebo

o všeobecnom organizovaní spoločnost.3) Organizácia spoločnosti ako metóda, nie je určovaná len sociálnou prácou. Iné

vedné oblasti - napríklad politika, sociológia, ekonómia či pedagogika sa takisto zaoberajú riešením tohto problérnu

4) Organizácia spoločnosti podľa potreby sociálnej pomoci plní v štáte špecifické úlohy.

5) Ide o najnáročnejšiu metódu celej sociálnej práce. A to ako z pohľadu vyžadovaných vedomostí, zručností, tak i z pohľadu náročnosti práce,

46

závažnosti riešených úloh, či očakávaní klientov.6) Ide o metódu sociálnej práce, ktorá sa najmä v posledných rokoch dynamicky

vyvíja a prispôsobuje sa podmienkam meniaceho sa sveta, podmienkam globálnej spoločnosti. Preto je potrebné jej venovať mimoriadnu pozornosť.

Už v roku 1970 Arnold Garin upozornil na všeobecný trend smerujúci k nárastu inštitúcií sociálnej pomoci a poukázal na skutočnosť, že tieto inštitúcie budú potrebovať profesionálov, ktorí budú špičkovými odborníkmi, práve v oblasti plánovania a organizovania.Medzi základné zásady organizácie spoločnosti, vychádzajúc zo zásad stanovených C. F, McNeil (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 183), po ich doplnení môžeme zaradiť najmä nasledovné požiadavky :

1. Organizácia spoločnosti ako prostriedok sociálnej pomoci sa zaoberá ľuďmi a ich potrebami. Jej cieľom je obohatenie ľudského života prostredníctvom zdrojov.

2. Hlavným klientom je spoločnosť, ktorú označujeme ako sídlo, mesto, obec, štát, národ. Popritom sa rýchlym tempom vyvíja medzinárodná spoločnoísť.

3. Organizácia spoločnosti vychádza z reálnej situácie spoločnosti a potrieb jej členov.

4. Spoločnosti treba rozumieť a akceptovať ju v jej všeobecnom stave, čiže v stupni konkrétneho historického vývoja.

5. Všetky disproporcie jednotlivých členov dlhodobo pôsobiace v zdravotnej a sociálnej oblasti sa dotýkajú nielen jednotlivých článkov spoločnosti, ale aj spoločnosti ako celku.

6. Konečným cieľom organizácie spoločnosti je reprezentovanie všetkých záujmov i všetkých elementov populácie pre ich plnú účasť na živote spoločnosti je reprezentovanie všetkých záujmov i všetkých elelementov populácie pre ich plnú účasťna živote spoločnosti.

7. Meniteľnosť ľudských potrieb u zväzkov medzi ľuďmi a uprostred ľudí či skupín vytvára dynamiku procesu, ktorý si vyžaduje aktualizáciu metód sociálnej práce

Ďalšou metódou, s ktorou sa v súvislosti so sledovanou problematikou môžeme stretnúť, je metóda zastupovania klienta. Vyvinula sa zo známejších foriem práce, ku ktorým patrí tútorstvo či kuratela. Sociálna práca so spoločnosťou používa nasledovné techniky práce:

1. pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít spoločnosti,2. pomoc skupinám v spoločnosti, 3. vedenie účastníkov v obtiažnych situáciách, 4. iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania atď.

K metódam práce, so spoločnosťou, ktoré nadobudli na aktuálnosti koncom uplynulého tisícročia, zarad'ujeme aj tzv. antiopresívne prístupy v sociálnej práci. Ide o metódy ktoré sú zamierené na znižovanie diskriminačného a opresívneho správania v spoločnosti.

VYBRANÉ METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Súbor metód, ktorými v súčasnosti sociálni pracovníci disponujú, je veľmi obsiahly. Ako sme spomínali už v úvode práce, sociálny pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy. Takmer vždy ide o kombináciu minimálne dvoch ustálených spôsobov práce, pričom o dominancii použitej metódy rozhoduje cieľ práce a pomerné

47

množstvo metódy, ktorú pri svojej práci s klientom sociálny pracovník používa. Ide napríklad o kombináciu rozhovoru a pozorovania, rozhovoru a administrácie a pod.Pre upresnenie je treba dodať, že termínom „klient sociálnej práce“ sa v praxi neoznačuje len jednotlivý, konkrétny človek; ale tiež rodina, skupina či komunita alebo spoločnosť, pre ktorú sociálny pracovník pracuje. Termínom klient môžeme v praxi označiť aj inštitúciu, ktorá si objednala naše služby. V nasledovnej časti uvádzame niekoľko vybraných metód sociálnej práce täk, aby sme priblížili čitateľovi základné metodické postupy používané v sociálnej praxi a pritom priblížili aj štyri druhy metód spomínané v predchádzajúcej časti práce a to: sociálnu prácu s jednotlivcom, sociálnu prácu so skupinou, sociálnu prácu s komunitou a sociálnu prácu so spoločnoťou.

DIAGNOSTIKOVANIE, ALEBO METÓDA HODNOTENIA

O diagnostikovaní a diagnostike bola réč už v predchádzajúcich kapitLáCH. NIE je možne hovoriť o etapách, alebo fázach sociálnej práce a nespomenuť diagnostikovanie. Táto metóda (nech ju už nazývame diagnostikovaním, diagnostikou alebo hodnotením a pod.) sa oprávnene označuje jako bazálna metóda sociálnej práce. Zručnosť vedieť čo najpresnejšie a najrýchlejšie odhaľovať problémy svojich klientov je prvoupožiadavkou na výkon sociálneho pracovníka. V rámci SR sa zaviedol pojem sociálna diagnóza ešte v medzivojnovom období. Tento termín nadobudol svoj vlastný obsah a je akceptovaný ako v oblasti sociálnej praxe, tak i v oblasti nanovo sa koncipujúcej teórie sociálnej práce. Javí sa preto výhodnejšie zostať v rámci slovenskej terminológie sociálnej práce pri používaní termínu sociálna diagnóza. Strieženec (1999, s. 110) uvádza, že diagnóza je poznávacia operácia, ktorou sa určuje, do ktorej triedy patrí nejaká vec alebo proces a ktoré sú jeho individuálne znaky. Zastávame názor, že takéto chápanie sa vzťahuje skôr na proces diagnostikovania a samotnú diagnózu je potom potrebné chápať ako výsledok tohto procesu, čiže ako spoznanie a označenie toho sociálneho problému klienta, ktorý je treba riešiť.

V sociálnej práci ide o vymedzenie najpodstatnejších a najvýznamnejších znakov, charakteristických pre klientovú situáciu. Proces komplexnej diagnostiky je výsledkom spolupráce odborníkov pri získaní čo najobjektívnejších poznatkov o klientovi za účelom stanovenia jeho sociálnej diagnózy. Ako na to poukazuje už spomínané chápanie „hodnotenia“ reprezentované francúzskou školou sociálnej práce, predovšetkým Cristinou de Robertis, ale tiež aj americkou školou sociálnej práce (USA), reprezentanti ktorej chápu sociálnu diagnostiku ako spoločnú činnosť sociálneho pracovníka a klienta, ako ich spoločné hľadanie cesty a riešenia. Diagnostikovanie, respektíve hodnotenie situácie V ktorej sa; klient nachádza, je procesom postupne odhaľujúcim závažné skutočnosti, ktoré môžu nejakým spôsobom vplývať na vznik a vývoj problémovej situácie klienta.Z metodologického hľadiska práve v procese diagnostikovania je najzretelnejšie badať vzťah medzi metódou a technikou. Z hľadiska cieľa, ktorým je určiť klientov hlavný problém a odhaliť príčiny jeho vzniku, metódou ktorú zvolíme je práve diagnostikovanie. Samotné diagnostikovanie sa však realizuje celou skupinou, vhodne volených metodík a techník. Prevažnú väčšinu informácií o klientovi čerpá sociálny pracovník z rozhovu s klientom, ktorý za týmto účelom vedie (tzv. diagnostický rozhovor). Pričom si všíma v rovnakej miere verbálnu aj nonverbálnu stránku komunikácie, čiže používa pozorovanie ako ďalšiu formu práce. Sociálny pracovník venuje pozornosť takým sprievodným javom ako je zrozumiteľnosť podávaných

48

informácií, jasnosť kladených otázok, schopnosť formulovať otázky, prejavy úzkostí – potenie, chvenie, neschopnosť držať očný kontakt. Takisto 'motorické prejavy – instabilita, gestikulácia, práca s telom a pod., môžu byť zdrojom dôléžitých informácií o klientovi. Emočný stav klienta sa dá poznať na základe prejavov jeho temperamentu (striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu, poruchy dýchu a podobne. Pozorovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu diagnostikovania, čiže ide o zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého sociálny pracovník získava informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o bytových podmienkach, o vzťahoch klienta s jeho okolím, o vzťahu k materiálnym veciam, o názoroch klienta atď. Počas pozorovania sledujeme najmä nasledovné oblasti : - rečový prejav (plynulosť, zajakavosť, nesúvislé, akoby nedopovedané vety,

zrýchlené tempo reči - rapt, príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav, ...), - chvenie rúk, neprirodzené potenie,- prejavy hyperaktivity (podupávanie, poklopávanie i vrtenie sa, ...),- prejavy prílišného nadšenia, či nadmernej plachosti,- oblečenie,- záujmy atď.Okrem vyššie uvedených faktov, ktorým má sociálny pracovník venovať pozornosť, nemal by zabúdať zistené výsledky zahrnúť do celkového záverečného hodnotenia, teda do diagnózy. V prípade potreby sociálny pracovník môže použiť ďalšie techniky ako napr. techniku topenia ľadov, empatického počúvania atď. Všetky tieto techniky nám uľahčujú správne prehodnotenie klientovej situácie. Umožňujú nám odhaliť prípadnú tenziu klienta, úsilie vyhnúť sa priamej odpovedi , snahu zamlčať pravdu alebo až otvorené klamať atď.Pri diagnostikovaní si všímame aj klientove osobné a profesionálne väzby, ide o priame pomenovanie vzťahov založených na dôvere a priateľstve (predovšetkým partnerské vzťahy), vzťahy orientované na ochranu iných (napr. na ochranu detí ale tiež na ocharnu tej časti ľudí za ktorých nesie klient profesionálnu zodpovednosť), na partnerstvo a spoluprácu (pracovné, kolegiálne vzťahy, status, ktorý klien v pracovnom kolektíve získal a pod.). Samozrajme, žesociálny pracovník si rovnako všíma aj klientove negatívne vzťahy, zmarené vzťahy atď.jDo tejto skupiny ale zaraďujeme tiež akýkoľvek materiál, ktorý poskytuje informáciu o kientovi. Môžu to byť napr. pracovné výsledky klienta, ocenenia, diplomy ,listy, správy, hodnotenia z pracoviska od nadriadených, podriadených, kolegov a pod. Ďalším informačným zdrojom môžu byť materiály o klientovi, teda informácie získané od iných odborníkov. Čiže k použitým technikám práce priradíme tiež štúdium spisov a komaprovanie získaných informácií o klientoviŠpecifický druh informácií o klientovi poskytuje jeho mikroprostredie , čiže napr.domácnosť, pracovné miesto a pod.

Ivo Řezníček (1994) doporučuje, aby sme sa počas procesu diagnostikovania sústredili ná nasledovné okruhy informácií :- identifikačné údaje, - dôvod pre začatie sociálnej práce,- rodinné zázemie klienta,- mezoprostredie klienta (kamaráti, postavenie v spoločnosti),- zamestanie a ekonomická situácia klienta, - bytové podmienky, - spôsob dopravy do zamestnania, - telesný stav (oblasť fyzického zdravia, hygiena ...)- intelekt, dosiahnutie vzdelania,

49

- emocionálne správanie klienta, - schopnosť riešiť problém, - spôsob stravovania, - pocity v oblasti osobného bezpečia,- celkový dojem z klienta. Mohli, by srne konštatovať, že v podstate neexistuje informácia, ktorú by sme nemohli v procese spoznávania klienta zúžitkovať.Tento úsek práce by mal vyústiť do plánu práce s klientom, ktorý je robený nielen pre správny a profesionálny prístup k organizácii následných stretnutí sociálneho pracovníka s klientom, ale predovšetkým je robený ako plán zmien, ktorých chce dosiahnuť klient za podpory sociálneho pracovníka. Preto je nevyhnutné, aby sociálny pracovník vedel potrebné informácie nielen získavať, ale aby ich vedel aj správne roztriediť a aby poznal, ktoré informácie sú dôležité. K diagnostickým žručnostiam ale nepatrí len schopnosť informácie získavať. Sociálny pracovník musí vedieť ako má s informáciami narábať. To znamená, že sociálny pracovník by mal vedieť informácie triediť, vyhodnocovať, analyzovať a odhaľovať ich vzájomné súvislosti.

Sociálny pracovník robí nasledovné hodnotenia : zhodnocuje nové fakty, prehodnocuje skutočnosti, vyhodhocuje rôzne fázy práce s klientom, jeho aktivitu, spoluprácu a pod, zhodnocuje možné kauzálne súvislosti a vplyvy, ktoré sa mohli podieľať na

vzniku a vývoji klientovho problému.

Hodnotenie / diagnostikovanie sa neorientuje len na problémy, ktoré je potrebné riešiť. V procese hodnotenia sa analyzujú rovnako pozitívne ako negatívne fakty, čim je proces i výsledok hodnotenia pre klienta menej zraňujúci.

Hodnotenie / diagnostikovanie pripúšťa skutočnosť, že táto činnosť obsahuje subjektívny rozmer, čo je dané rešpektovaním obidvoch prístupov k spracovaniu faktov rozumovým (intelektuálnym) aj emocionálnym.

Hodnotenie / diagnostikovanie je proces, ktorého sa klient aktívne zúčastňuje.

Samotný proces diagnostikovania môžeme rozdeliť na:- dynamické poznávanie (osoba - problém - situácia),- klinické poznávanie (fungovanie osobnosti klienta),- genetické poznávanie,- vstupné poznávanie,- operačné (aktuálne) poznávanie,- priebežné poznávanie,- záverečné poznávanie.Počas procesu diagnostikovania by medzi sociálnym pracovníkom a klientom malá panovať zhoda v snahe: odhaliť a pomenovať problém, postaviť správny cieľ, nájsť možnosti riešenia.

50

Súčasťou diagnostiky je aj klalifikácia, ktorú v tejto väzbe chápeme ako techniku zameranú na objasňovanie, vysvetľovanie situácie, príčin jej vzniku, vrátane stručného načrtnutia prognózy a možností riešenia. Klarifikácia je tak prirodzeným zavŕšením diagnostikovania.

V tabuľke č. 3 sú zahrnuté niektoré kľúčové požiadavky na schopnosti a vedomosti, ktorými má sociálny pracovník pri diagnostikovaní disponovať. Tretia časť tabuľky obsahuje konkrétne príklady sledovaných informácií o klientovi.

Tabuľku pošlem zvlášť !!!!!!

Ak má sociálny pracovník dostatok informácií o probléme, je potrebné, aby o danom probléme uvažoval v troch rovinách (Novotná, V.- Schimmerlingová, V., 1992), a to:

a) z pohľadu konkrétnej sociálnej situácie, čiže konkrétnych sociálnych podmienok,b) so zreteľom na ľudí, ktorí hodnotili klientovu situáciu ako problémovú, či

niežiadúcu,c) sociálny pracovník musí zvážiť aj dôvody, či príčiny, ktoré mohli byť príčinou

tohto hodnotenia.

Čiže v procese diagnostikovania sociálny pracovník vždy berie do úvahy aj podmienky,v ktorých bolo hodnotenie inými osobami robené, možnú mieru subjektívneho vplyvu na zhodnotenie klientovej situácie a tiež sa zaujíma o dôvody ktoré viedli jednotlivých zúčastnených aktérov k tomu, že klientovu situáciu označili ako problémovú.Až po spoznaní všetkých dostupných faktov ich následnom overení a zistení vzájomných súvislostí môže sociálny pracovník stanoviť diagnózu, teda určiť hlavný problém klienta: V sociálnej práci pritom zdôrazňujeme skutočnosť, že odborník musí byť počas celej práce s klientom pripravený na možnú zmenu hlavnej diagnózy, podľa toho, ako sa budú v procese práce s klientom vynárať ďalšie dôležité skutočnosti.

SOCIÁLNA TERAPIA

Sociálna práca využíva rôzne terapeutické metódy, základy ktorých v našich podmienkach môžeme hľadať v oblasti medicíny, psychológie, sociológie či pedagogiky, predovšetkým špeciálnej a liečebnej pedagogiky. K formovaniu sociálnej terapie koncom. 19. storočia prispel aj Richard Cabot, ktorý pôsobil v General Masachusetts Hospital v Bostone (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998) . Cabot upozorňoval na vhdonosť, aby sa vytvorila „opatrovateľská služba“, ktorú by sme dnes mohli nazvať aj sociálnou službou. Ciešom tejto služby by bola pomoc pri riešení rodinných (partnerských či výchovných), ekonomických či iných problémov pacientov, ktoré fungujú ako prekážka v procese uzdravovania. Takto formulovaný obsah opatrovateľskej služby. Ktorá by dopĺňala zdravotnícku starostlivosť poskytovanú lekármi a sestrami jej dáva jasnú orientáciu na oblasť sociálnej práce.Sociálno-terapeutický prístup ktorý pôvodne vyšiel z požiadaviek lekárov a sestier, postupne si vytvoril vlastný ucelený systém, prekračujúci rámce zdravotníckeho pôsobenia, ktorý dnes označujeme sociálnou terapiou.

51

Sociálna terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným pôsobením na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov v osobnom živote klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy sociálnej pomoci.Sociálna terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi klientom a sociálnym pracovníkom. V tomto procese ide o vedomé úsilie o formovanie názorov, presvedčení, postojov, citov a konania klientov.Úlohou sociálneho pracovníka, je,mobilizovať individuálne zdroje v klientovi samotnom, ako aj potenciálne zdroje v klientovom bezprostrednom okolí, cielene vytvárať možnosti pre získanie nových,predovšetkým pozitívnych zážitkov klienta. Z hľadiska terapeutického účinku je potrebné dodržiavať všetky podmienky podporujúce pozitívne účinky spciálnej terapie..Z faktorov, ktoré ovplyvňujú priebeh a výsledok sociálnej terapie, uvádzame predovšetkým:

vhodnosť terapeutického prostredia, dodržiavanie harmonogramu stretnutí spolupôsobiacej osoby, poskytovanie kvalitných a objektívnych informácií, konkrétna pomoc atď.

Z teoretického hľadiska sa otázkam sociálnej terapie venovali F. Haag, Rogers, Richmmondová, Krakešová-Dokšová, Goldberg, Lang, Sokolowska, Satirová, Hanzlíček, Kratochvíl atďPodľa prístupu jednotlivých autorov môžeme dnes hovoriť o :- komunikačnej terapii,- výchovno-sociálnej terapii,- rodinnej terapii,- realitnej; terapii,- behaviorálnej terapii, - krizovej intervencii,- socioterapii atď'. Sokolowska (1986 ), ktorá pri vymedzení socioterapie vychádzala z poslania, ktoré jej pripisuje WHO, chápe socioterapiu ako činnosť, ktorá má poskytnúť chorému alebo chorobou ohrozenému jedincovi dostatok možnosti na vytvorenie sociálnych kontaktov, ktoré sú priaznivé pre udržanie alebo znovuvytvorenie jeho primeraného sociálneho správania. Podľa Sokolowskej je hlavnou úlohou socioterapie posilnenie, obnovenie a udržanie pacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne sociálne vzťahy.Hanzlíček (1983), ktorý sa zaoberal touto problematikou vo vzťahu k jedincom so zdravotným postihnutím, chápe socioterapiu ako jeden z prejavov sociálnej rehabilitácie orientovanej na zníženie sociálnych dopadov postihnutia.Kredátus (2001, s. ,123), ktorý sa venuje možnostiam využitia sociaterapie v práci osôb závislých na alkohole, vyzdvihuje význam socioterapeutického klubu, poslaním ktorého v „procese doliečovania jepomáhať, poúčať i učiť novému reštrukturovanému životnému spôsobu bez alkoholu s adekvátnym riešením záťažových situácií typu neprimeraných úloh, a požiadaviek, problémových situácií, frustrácií, konfliktov a zvládnutia stresov“.Žilová (1999, 2000) poukazuje na možnosti využitia socioterapie v práci s, dlhodobo nezamestnanými osobami.

K najčastejšie používaným metódam v sociálnej terapii radíme:- terapeutický rozhovor, - rozbor problémovej situácie,- terapeutické skupiny,

52

- realitnú terapiu,- rodinnú terapiu V. Satirovej,- naratívnu terapiu,- systemickú terapiu,- behaviorálnu terapiu,- Riegrovu terapiu ostrova rodiny a pod. ,Novotná-Schimmerlingová (1992) uvádzajú, že základným nástrojom sociálnej terapie je osobný kontakt s klientom, ktorý klientovi poskytuje možnosť analyzovať vlastnú problémovú situáciu a hľadať jej riešenia. Možnosť hovoriť o svojom probléme, analyzovať ho s inou osobou, hľadať a nachádzať riešenia obsahuje v sebe nesporný terapeutický účinok.K metódam používaným v rodinnej terapii patrí aj sanácia rodinného prostredia, ktorá sa zameriava na obnovu, alebo na úpravu rodinného prostredia tak, aby spĺňalo požiadavky spoločnosti kladené na výchovné prostredie rodiny. Môžeme teda povedať, že ide o využitie poznatkov z pedagogiky, psychológie, sociológie a sociálnej práce pri prevýchovnom pôsobení na rodinu. V § 13 zákona NR SR č. 195/98 Z.z. v znení následných úprav sa hovorí že : „Výchovná činnosť je najmä pôsobenie na prirodzené, sociálne, prostredie dieťaťa, na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na zlepšenie vzťahov medzi manželmi navzájom, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená, alebo pôsobenie na obnovu rodinného prostredia, z ktorého boli deti vyňaté pre zlyhanie výchovnej funkcie rodiny. Výchovná činnosť sa vykonáva najmä v rodinnom prostredí dieťaťa“.Zákon teda jasne stanovuje komu a za akých podmienok má byť poskytnutá sociálnymi pracovníkmi odborná pomoc a zároveň stanovuje aj cieľ tejto spolupráce s členmi rodiny, tým je náprava výchovného prostredia rodiny. Sanácia rodinného prostredia je teda metóda, ktorá sa zameriava na zmenu funkčnosti rodiny ako systému a na navodenie vhodnej sociálnej klímy. Za týmto účelom musí sociálny pracovník mať nasledovné vedomosti :

informácie o štruktúre rodiny, vrátane poznania rolí, ktoré v danej rodine zaujímajú jej jednotliví členovia,

musí poznať funkcie rodiny a podmienky, y ktorých ich rodina môže optimálne plniť, mať vedomosti o rodinnej interakcii a vedieť tieto väzby v rodine identifikovať, mať skúsenosti s diagnostikou rodiny a vedieť odhaliť príčiny vzniku konfliktov v

rodine, musí vedieť pracovať s konfliktmi, mal by poznať rodinné pravidlá - ich tvorbu, mechanizmus, zavádzanie, dôsledky

neakceptácie ako aj dôsledky nevhodných pravidiel atď.

V spolupráci s členmi rodiny sa potom sociálny pracovník usiluje o:- správne pomenovanie problémov rodiny, - najrýchlejšie a najpresnejšie identifikovanie skrytých problémov rodiny,- odhalenie príčin vzniku problémov,- uskutočnenie situačnej analýzy rodiny,- vytvorenie podmienok pre prácu rodiny so sociálnymi pracovníkom,- stanovenie si spoločných cieľov,- vytýčenie pracovných postupov a termínov,- prijatie potrebných pravidiel pre vzájomnú spoluprácu a pod.

Sociálny pracovník pri sanácii rodinného prostredia nesmie zabudnúť, že jeho úlohou o.i. je tiež :

poskytovať všetkým členom rodiny vhodnú psychosociálnú oporu,

53

viesť rodinu k dosahovaniu vytýčených cieľov a k prekonávaniu prekážok, posilňovať funkcieschopnosť rodiny ako celku, posilňovať nezávislosť, slobodu a sebadôveru jednotlivých členov rodiny, viesť ich k vzájomnej úcte a tolerancii, pomôcť im získať potrebné sociálne kompetencie (ktoré môžu využívať aj

mimo rodinu), urobiť reštrukturalizáciu vzťahov v rodine, umožniť, aby rodina úplne prevzala iniciatívu a zodpovenosť.

Naznačené problémy a úlohy sociálneho pracovníka sú obsahovo bohaté, vyžadujú primerané množstvo vedomostí, skúseností a tiež ovládanie značného množstva techník, ktoré počas sanácie rodinného prostredia sociálny pracovník vhodne kombinuje.Najčastejšie ide o následovné metodické postupy : mediácia, negociácia, klarifikácia, interpretácia, konfrontácia, selektívne posilňovanie, komunikačný tréning, rodinná dohoda, rodinný monitoring, technika paradoxov. V poslednom období sa rozvíjajú nové stratégie práce s rodinou, k najúspešnejším z nich môžeme zaradiť tzv. video-home trainig.

SOCIÁLNA REHABILITÁCIA

WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné, koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovu začlenenie do spoločnosti. Pod spoločenským začlenením rozumieme jeho aktívnu účasť na pracovnom procese, vzdelávaní alebo ďalších aktivitách spoločenského a verejného životaj ale tiež rozvoj, kontaktov a aktivít v súkromnom živote. Pričom v praxi rozoznávame rozdiely medzi habilitáciou, ktorú chápeme ako proces prvotného začlenenia jedinca do spoločnosti (o habilitácii hovoríme najmä vo vzťahu k deťom) a rehabilitáciou, čiže novým opätovným začlenením jedinca do spoločnosti. Sociálna rehabilitácia je vo svojej podstate metodickým postupom, usilujúcim sa o opätovne začlenenie tých klientov do spoločnosti, ktorí sa ocitli na rôzne dlhé obdobia mimo aktívne spoločenské dianie napr. z dôvodov nariadeného, inštitucionálneho pobytu, zdravotného postihnutia, sociálne nepriaznivých podmienok a pod. Napriek veľkej variabilite, danej rozličnou skladbou klientely sociálnej práce, v úsilí o opätovné začlenenie klienta do spoločnosti môžeme nájsť u všetkých klientských skupín niekoľko spoločných princípov, ktoré by mal sociálny pracovník v práci s klientom rešpektovať.

Orientácia na potreby klientaPotreby sú internou normou klienta, ktorú si jedinec vytvára postupne na základe vplyvu jeho prostredia, predchádzajúcich životných skúseností, vzdelania, dostupných možností a podobne. Hierarchia potrieb,ktorú si jedinec buduje v priebehu svojho života, býva častokrát narušená, respektíve býva nenaplnená v dôsledku tých životných situácií, následkom ktorých sa jedinec stáva klientom sociálnej práce. Tento proces zmeny životnej, situácie klienta býva sprevádzaný často razy radom negatívnych emócií ako napríklad strach,, neistota, pocit opustenosti.atď., ktoré sťažujú interakciu klienta s jeho okolím a nezriedka bývajú dôvodom jeho sociálneho vylúčenia.Sociálny pracovník, ktorý s klientom pracuje, by si mal byť vedomý nasledovných skutočností :

a) významu potrieb vo všeobecnosti,

54

b) významu tzv. nemateriálnych potrieb, c) individuálneho chápania a pociťovania potrieb klientom.

Samozrejme že vo svojom úsilí sa sociálny pracovník orientuje na pomoc pri zlepšovaní sociálnej reality klienta ako v rovine materiálnych potrieb, tak i v rovine nemateriálnych potrieb.

K základným potrebám, na ktoré sa zameriava sociálny pracovník v procese sociálnej rehabilitácie patria:

istota a bezpečie, súkromie, stabilita, dôvera a sebadôvera; ľudské kontakty, komunikácia.

Práve prostredníctvom pôsobenia na oblasť nemateriálnych potrieb mžeme pomôcť kientovi získať vnútorný pokoj, ďové ľudské kontakty, odhaliť možnosti nájsť životný optimizmus a posilniť jeho dôveruv pozitívne očakávania.

Orientácia na klienta ako individualitu Existujúce formy, postupy a metódy práce, ktoré sa postupne vyvíjali až nadobudli praktické aj teoretické vyjadrenie v jednotlivých metódach sociálnej práce sú vo svojej podstate priemerovanou formou pomoci. Priemerovanou v tom zmysle, že sú určené „priemernému“ a teda zároveň neexistujúcemu človeku. V oblasti saturácie materiálnych potrieb sa tento priemer odráža od reálnych skutočností ako napríklad od ceny nevyhnutne vynaložených .financií na bývanie, stravu a podobne. Takto taxatívne stanovené dávky a rozsah niektorých služieb sú určené na pokrytie naozaj tej najspodnejšej hranice ekonomickej potrebnosti. Cieľom tejto skupiny metód a foriem pomoci, nie je zabezpečiť prostredníctvom ekonomickej formy pomoci štátu psychosociálnu stabilitu klienta, ale len pomôcť „prežiť“ mu určité, obdobie. Špecifické postavenie v tomto smere má kompenzácia zdravotného postihnutia. Zdravotne postihnutý občan je v zmysle sociálnej práce a sociálnej legislatívy chápaný ako občan, ktorý z objektívnych (zdravotných) dôvodov je dlhodobo až trvalo obmedzený alebo vylúčený z možnosti, uplatnenia sa na bežnom trhu práce. V súlade s týmto chápaním sú potom ekonomické formy pomoci vnímané ako náhradné ekonomické zdroje, ktoré majú zabezpečiť občanovi vhodné životné podmienky a sú potom nastavované vyššie ako iné formy ekonomickej pomoci.Ekonomické formy pomoci klientovi sú vždy priemerované. Aj pri kompenzácii sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia, založenej na individuálnom prístupe ku klientovi, sa sociálny pracovník pohybujev systéme priemerovaných nárokov klienta, daných patričnou legislatívou (v súčasnosti reprezentovanou predovšetkým zákonom č. 195/98 v znení následných úprav).Rozsah foriem a miera pomoci sú legislatívne stanovené a ohraničené minimom a maximom možnosti ekonomickej pomoci presne vymedzenej zákonom.V tej časti sociálnej praxe, v ktorej sa sociálny pracovník orientuje na priame pôsobenie na klienta, má k dispozícii pomerne širokú škálu foriem a metód pomoci. Tieto rnimoekonomické formy pomoci orientované predovšetkým na oblasť psychosociálneho fungovania klienta plne umožňujú realizáciu požiadavky individuálneho prístupu ku klientovi. Umožňujú sociálnemu pracovníkovi, aby volil a preferoval tie formy práce s

55

klientom, ktoré v najoptimálnejšej miere odrážajú potreby, predstavya požiadavky klienta.Mohli by sme povedať, že účinnosť sociálnej práce smerujúca k integrácii klienta do spoločnosti je priamo úmerne závislá na schopnosti sociálneho pracovníka prispôsobiť pracovné metódy individuálnym potrebám klienta.

Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetenciíLen klient, ktorý vníma sám seba ako jedinca schopného robiť rozhodnutia, niesť zodpovednosť, plánovať zmenu, bude schopný túto zmenu aj dosiahnuť. Takýto klient sa stáva v pravom zmysle partnerom sociálneho pracovníka, je schopný prinášať nové návrhy a riešenia vlastnej situácie a realizovať vlastné očakávania.Klient, vedomý si vlastnej hodnoty a reálnych možností je schopný poznať a ujať sa svojich kompetencií. Stáva sa aktívnym pri presadzovaní svojich oprávnených záujmov, dokáže nájsť možné zdroje pomoci a to ako v členoch vlastnej rodiny, tak i v širšom prostredí. Kompetencie o ktorých klient rozhoduje samostatne nielen posilňujú sebavedomie a sebestačnosť klienta, ale priaznivo pôsobia aj na rozvoj tých schopností klienta, ktoré sú potrebné k získaniu nezávislosti klienta na svojom okolí.Klient je v pravom zmysle odborníkom na vlastné problémy a preto má právo žiadať, aby o ich riešení rozhodoval on, aby tieto rozhodnutia mohol sám realizovať a aby mu pritom bola poskytnutá primeraná odborná pomoc.

Orientácia na image sociálneho klienta Klient sociálnej práce je človekom potrebujúcim pomoc odborníka pri riešení svoj ich problémov.Takto isto by sme mohli vnímať napríklad klienta - človeka, ktorý prichádza za architektom, aby mu naprojektoval dom, klienta prichádzajúceho za právnikom, dožadujúceho sa realizácie vlastných práv, klienta-pacienta, hľadajúceho pomoc u odborníka-lekára, atď. Všetci títo „klienti“ sú spoločensky akceptovaní a vyhľadanie vyššie spomínaných foriem pomoci je chápané ako prirodzenosť, bez akýchkolvek negatívnych nánosov. Čím je teda iná pozícia klienta sociálnej práce?Prečo ju sprevádza tak silné vnútorné i vonkajšie odmietanie? Pozícia klienta sociálnej práce je rozdielna práve v negatívnom. spoločenskom chápaní skutočností vedúcich k izmene, následkom ktorej občan potrebuje pomoc spoločnosti. Z historického vývinu samotnej profesie vidíme, že jednotlivec potrebujúci niektorú z foriem sociálnej pomoci bol aj v minulosti vo vedomí ostatných členov spoločností vnímaný veľmi negatívne a to predovšetkým ako lajdák, žobrák, kriminálnik, kripel, neschopný atď. „Strešná“ spoločnosť sa síce snažila týmto ľuďom pomáhať, ale zároveň svoju pomoc zdôrazňovala rozdielom medzi ňou a tými, ktorým bola jej pomoc určená. Negatívny image klienta sociálnej práce bol natoľko silný, žeho nestačil prekonať ani nárast klientov, ktorý sa o pomoc spoločnosti uchádzajú z dôvodov dočasnej straty zamestnania, nedostačujúceho ekonomického príjmu, vysokého životného veku, straty rodičov, choroby či zdravotného postihnutia. A to aj napriek upozorneniu, ktoré môžeme nájsť už v prácach J. Adamsovej, A. Salomonovej a ďalších, že s rozvojom spoločnosti, predovšetkým s rozvojom jej poznania a s vývojom techniky, bude narastať aj počet ľudí vyžadujúcich sociálnu starostlivosť spoločnosti.Aj napriek veľkému počtu klientov v súčasnosti (odborné odhady hovoria, že približne každý štvrtý až piaty človek potrebuje počas svojho života určitú formu sociálnej

56

pomoci), sa pojem „klient“ sociálnej práce neustále chápe negativistický. .Táto skutočnosť pôsobí nepriaznivo predovšetkým na samotného klienta, na tvorbu jeho sebaobrazu, posilňuje autoaverzívne sklony, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k sebapoškodzovaniu klienta ba ažk pokusom o autodeštrukciu klienta. Toto negatívne chápanie pozície klienta sociálnej práce posilňuje v jedincovi pocity bezmocnosti, frustrácie, spoločenskej nežiadanosti, bezcennosti, atď.Je preto z hľadiska individuálneho prežívania a celkového zvládnutia sociálne problémovej situácie klienta nevyhnutne potrebné pôsobiť aj na vnímanie image klienta v spoločnosti, ale tiež pracovať s klientom na sebaprijatí v roli klienta sociálnej práce.

Z hľadiska časovej organizácie sociálnej rehabilitácie môžeme hovoriť o preventívnej, aktuálnej a následnej rehabilitačnej starostlivosti.

Preventívna rehabilitačná starostlivosť sa zameriava na predchádzanie vzniku chýb alebo porúch (napr. ozdravovacie pobyty pre baníkov, preventívna práca s mládežou, zdravý životný štýl a pod.)

Aktuálna rehabilitačná starostlivosť nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne problémovej situácie, s cieľom odstrániť, alebo zmierniť dopad tejto situácie na klienta. Podľa dĺžky trvania môže byť aktuálna rehabilitačná starostlivosť krátkodobá (v trvaní niekoľko dní) a dlhodobá (v trvaní niekoľko rokov)

Následná rehabilitačná starostlivosť je súbor služieb, nadväzujúcich na aktuálnu rehabilitačnú starostlivosť. U niektorých klientov prerastajú do tzv. celoživotnej starostlivosti.

Sociálna rehabilitácia zahŕňa opatrenia, ktoré uspôsobujú jednotlivca pre život v spoločenskom prostredí, pre kontakty s inými ľuďmi. Ako taká je imanentnou zložkou sociálnej práce.Sociálna rehabilitácia sa zameriava predovšetkým na nasledovné oblasti :

samostatnosť, nezávislosť na pomoci iných (ovládanie sebaobslužných prác, domácich prác, schopnosť používať dopravné prostriedky, vybavovať si svoje osobné, záležitosti, nakupovať a pod.),

dorozumievanie sa - okrem bežnej hovorovej reči ide o zvládanie rôznych druhov náhradnej komunikácie (posunková reč, systém MAKATON, počítače ...),

dobré spoločenské vystupovanie - orientované na budovanie pozitívneho klientského image,

oblasť individuálnych záujmov, rodinný život - hospodárenie, udržiavanie bytu, výchova detí, spolunažívanie

členov rodiny vrátané otázok sexuálneho spolužitia manželov.Formy sociálnej rehabilitácie sú závislé od veku a problému klienta. Súčasťou sociálnej rehabilitácie sú aj socio-terapeutické programy so zameraním na posilnenie sebadôvery, zmenu postojov klienta, na oblasť komunikácie a asertívneho správania a pod.

Pri dospelých klientoch sa zameriavame v sociálnej rehabilitácii na tie oblasti, o ktorých predpokladáme, že môžu byť z hľadiská klienta zdrojom budúceho napätia, poruchy rodinných väzieb, dysfunkčného správania a pod.Ide predovšetkým o úsilie dosiahnuť zmenu v následovných oblastiach :- zmena v pracovnom zaradení,

57

- zmena postavenia rodine,- zmena životného režimu, záujmov,- zmena vo vzťahu k iným ľuďom,- zmena životného prostredia atď.

SOCIÁLNE SLUŽBY

Sociálna služba je špeciálny súbor činností, zameraných na uspokojovanie individuálnych aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú iným spôsobom ako prevodom materiálnych statkov.Friedläuder, Walter / Pfaffenberger, Hans : „ Sociálne služby sa snažia pomôcť indivíduám, skupinám a spoločenstvám pri dosahovaní maximálneho stupňa sociálneho, duševného a telesného blahobytu ... Cieľom nie je len pomáhať jednotlivcovi, rodine alebo skupine osôb v ich sociálnych vzťahoch, ale zahrňuje aj zlepšenie všeobecných sociálnych podmienok pomocou zvýšenia zdravotného a hospodárskeho štandardu a prihováraním sa za lepšie bytové, a pracovné podmienky a konštruktívne sociálne zákonodarstvo.“ (In; Schilling, J., 1999)

Do tohoto súboru patria predovšetkým činnosti, zamerané na : zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre ľudí ktorí svoju situáciu

nevedia zvládnuť sami, vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo nárastu

negatívnych spoločenských javov, vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivý sociálny vývin

jednotlivca, rodiny či spoločnosti.

Z historického pohľadu ide o najstaršiu súčasť sociálnej práce. Záujem o sociálne služby, ich profesionalizáciu, miesto v spoločnosti a pod. bol markantný najmä na začiatku 20. storočia.S organizovanou formou sociálnej služby sa môžeme stretnúť napr. pri zakladaní prvých inštitúcií pre handicapovaných jednotlivcov, ktorých najväčší rozvoj nastal koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Sociálna služba zameraná na ľudi žijúcich mimo tieto inštitúcie sa začína rozvíjať až koncom 19. storočia. Napr. podľa Mac Dowellovej (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G., 1998) v USA začali v 80. rokoch 19. storočia vznikať tzv. settlementy -strediská sociálnej služby, Neighbourhood Houses - Domy pre sociálnu pomoc v susedstve, úlohou ktorých bolo pomáhať jednotlivcom i rodinám vo svojom bezprostrednom okolí. Aby bola táto pomoc kvalifikovaná, vznikali v USA tzv: obecné centra á školy pre výcvik v sociálnej službe.O vzrastajúcom záujme o sociálne služby svedčí aj usporiadanie Medzinárodného Kongresu sociálnej služby, ktorý sa uskutočnil v júli 1928 v Paríži, išlo vôbec o prvý svetový kongres zameraný na sociálnu a zdravotnú starostlivosť, ktorého súčasťou boli štyri samostatné kongresy prepojené navzájom organizačne i programovo. Okrem už spomínaného kongresu sociálnej služby išlo o :

Medzinárodný kongres pre bytové otázky a výstavbu miest, Medzinárodný kongres verejnej i dobrovoľnej sociálnej pomoci, Medzinárodný kongres starostlivosti o matku a dieťa.

Medzivojnové obdobie bolo pre sociálnu prácu a tým aj pre sociálnu službu veľmi plodným. Svoj podiel na tom mala prvá svetová vojna, rozšírenie TBC, veľká hospodárska kríza a pod. javy, ktoré priniesli do spoločnosti rad výrazných spoločenských problémov, od vyriešenia ktorých záviseli nielen osudy jednotlivcov, či

58

ich rodín, ale svojím rozsahom ovplyvňovali situáciu v konkrétnom štáte. Obdobie po II. svetovej vojne, mimo tzv. východnú zónu, v podstate pokračovalo v započatom smere rozvoja sociálnej služby s tým, že sa venovalo aj novým problémom, ako napr. problematika hladu a chorobnosti v krajinách tretieho sveta, rast kriminality, drogová scéna, AIDS atď.Právo na starostlivosť bolo od začiatku formované ako normatívna požiadavka, napĺňanie ktorej garantuje štát a jeho orgány. V praxi to znamená, že sú definované prípady, v ktorých je štát povinný prípadne oprávnený, opatrovateľský, ale tiež kontrolne intervenovať v prospech občana. Tieto historicky rozdielne formy zospoločenšťovania sociálnej politiky a sociálnych služieb sa odrážajú v rozvoji oboch oblastí a ich osobitnom vzájomnom vzťahu až do súčasnosti. Osobitný vzťah spočíva v neustálom presúvaní problémov sociálnej politiky na sociálnu starostlivosť a administráciu.Sociálnou politikou sa zaoberajú poskytovatelia sociálnych služieb, politické strany, hospodárske zväzy, parlament a ministerstvá práce a sociálnych vecí. Sociálne služby (teda sociálna pedagogika a sociálna práca) sú chápané ako súčasť sociálnej politiky. Ako upozorňuje Schilling (1999), spôsob myslenia politikov je ale iný, ako náš. Ak sociálni pracovníci majú na mysli postihnutého človeka a jeho sociálnu situáciu, politikom ide o to, ako založiť, obhájiť, podporiť, začleniť sociálne projekty. Musia vidieť, že zámer je spojený s prijateľným programom, s realizovateľným pravidlom, s trendom, s ktorým bude verejnosť súhlasiť. Ich myslenie je taktické, do podstatných otázok sa púšťajú len ak sú nevyhnutné pre informovanosť.

FORMY SOCIÁLNYCH SLUŽIEB

V priebehu historického vývoja sa postupne od najprirodzenejšej formy sociálnej sluýby, za ktorú môžeme označiť opatrovateľskú službu, rozvinula celá škála služieb, ktorú podľa časového hľadiska môžeme rozdeliť na klasické a moderné služby.

Ku klasickým formám sociálnych služieb patria:- inštitucionálna starostlivosť o chorých, starých a zdravotne handicapovaných

občanov; - útulky pre bezdomovcov,

- penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť,- opatrovateľská starostlivosť,- organizovanie spoločného stravovania.

Moderné formy sociálnych služiebV súčasnosti k moderným formám sociálnych služieb patria, napr :- dôchodkové pripoistenie, cieľom ktorého je ľahšie zvládnutie ekonomických

problémov v starobe. Toto pripoistenie ako prvé bolo uzákonené v SRN.- domáce opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby, - intermediálne, poloinštitucionálne formy starostlivosti, ktoré sa začali rozširovať už

v 80. rokoch. Tzv. denné pobyty pre deti, mládež ale i dospelých zdravotne handicapovaných občanov a pre občanov vysokého veku,

- street worker - sociálny asistent, pracovník pre prácu so staršími deťmi a mládežou v ich prirodzenom prostredí. Táto služba patrí do oblasti prevencie a je zameraná na ochranu pred sociálnoupatológiou, prostredníctvom ponuky pozitívnych alternatívnych činností, orientuje sa na tzv. „zdravý životný štýl“, najčastejšími klientami sú drogovo závislí,

59

- prepravné služby pre zdravotne postihnutých,- personel asistent - osobný asistent, ako nová kvalita opatrovateľských služieb, - zabezpečovanie podmienok na prežitie, sú to služby orientované na tú skupinu

občanov, ktorí samotní nemajú záujem na zmene vlastnej sociálnej situácie a nespolupracujú ani so sociálnymi pracovníkmi.

V oblasti sociálnych služieb sa najvýznamnejšie prejavuje vzťah sociálnej práce a sociálnej politiky.

VŠEOBECNÝ CIEĽ SOCIÁLNEJ SLUŽBY

Cieľom organizovania sociálnej služby je zabezpečenie a ochrana sociálneho blaha, čiže určitej úrovne kvality života všetkých občanov, ktorá je vyjadrená v oficiálnej sociálnej politike štátu. Prekročenie tejto úrovne znamená nárast klientov, závislých na sociálnej pomoci štátu, sociálnych nepokojov, kriminality, zvýšenie chorobnosti, atď., čo v konečnom dôsledku vedie k ochromeniu štátu ako politického orgánu, a tým aj k ohrozeniu tej časti jeho občanov, ktorí sociálnu siužbu nepotrebujú.

Úloha štátu pri realizácii sociálnych služieb.Ak sa uvažuje o zriaďovaní, a poskytovaní akejkoľvek sociálnej služby, očakáva sa pd štátu, že ako garant určitej kvality života všetkých svojich občanov, bude to,práve štát, kto túto službu riadi a bude znášať náklady na jej prevádzku.Ako však zdôrazňuje Paul Spicker (1996, s. 10) „štát nie je ani jediným ani hlavným poskytovateľom sociálnych služieb“, pretože existuje ešte veľa možností, ktoré sa v spoločnosti v oblasti sociálnych služieb prirodzene aktivujú.Odborníci z oblasti sociálnej politiky, ktorá je rozhodujúcim článkom pre oblasť sociálnych služieb, za posledných sto rokov vypracovali veľa rôznych teórií o úlohe štátu pri realizácii sociálnych služieb. Od absolútnej zodpovednosti štátu za ich rozvoj, až po jeho riadiacu a kontrolnú úlohu.

Najčastejšie sa môžeme stretnúť s optimálnym delením služieb do troch skupín, a to: verejný sektor

Verejný sektor, čiže sociálne služby financované a riadené štátom, možno chápať ako „prostriedok, pomocou ktorého štát prevádza svoju politiku“ (Spicker, 1996, s. 10). Aby mohol realizovať vlastnú sociálnu politiku, je potom potrebné, aby v rámci verejného sektoru boli zriaďované služby : - potrebné na udržanie minimálnej všeobecnej životnej úrovne. Ide

predovšetkým o reziduálnu starostlivosť, tvoriacu určitú záchrannú sieť pre ľudí, ktorí sa nedokážu inak vyrovnať so svojou sociálnou realitou,

- služby, ktorými vykonáva štát zároveň i kontrolnú činnosť, napr. v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže,

- služby, ktoré sú z ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii štátom.Pričom väčšina autorov, medzi nimi napr. Hayek, Titmuss, Spicker, sa prikláňa k názoru, že štát by mal pristupovať k budovaniu sociálnych služieb až potom, keď sa dokáže, že ostatné sektory zlyhali.

súkromný sektorDo súkromného sektoru patria sociálne služby, ktoré sú poskytované súkromnými fyzickými či právnickými osobami, môžu vznikať ako : a) alternatíva k štátnym službám, b) b) doplnok k štátnym službám.

Zriaďovanie sociálnych služieb nesie sosebou vždy určité riziká. K týmto rizikám patrí

60

možnosť ich náhleho zrušenia z dôvodu ekonomickej stratovosti, negatívna selekcia, a pod.

dobrovoľníci Je to sektor, veľmi pestrý,, tvorený ,malými spolkami miestneho významu až po

veľké, profesionálne organizácie. Rozsah služieb poskytovaný prostredníctvom dobrovoľníkov je mimpriadne široký. Zameriavajú sa na všetky úseky sociálnej práce od detí až po prácu v hospicových službách. Tiež činnosti, ktoré dobrovoľníci vykonávajú, sú veľmi rôznorodé. Ide o práce manuálneho charakteru, ale tiež o priamu prácu s klientom, o organizovanie tejto činnosti, získavanie finančných prostriedkov na činnosť atď.

Dobrovoľníctvo svojím charakterom pôsobí ako doplnková služba k službám zriaďovaným štátom.

Ekonomické aspekty sociálnych služiebSociálne služby sú z pohľadu klienta významnou aktivitou, pretože mu pomáhajú zvládnuť mimoriadnu sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitol a z pohľadu štátu ide o ekonomicky nákladnú aktivitu. Preto do oblasti sociálnych služieb patria aj otázky ich ekonomickej racionality a efektivity. Pri rozhodovaní o ich množstve a rozsahu sa uplatňujú v štáte tak nielen humanisticko-sociálne kritériá, ale zo strany štátu sú to predovšetkým parciálne hospodárske záujmy.Ekonomické kritériá veľa razy rozhodujú o zriadení či nezriadení určitej formy sociálnej služby. Ekonomická náročnosť poskytovaných služieb je natoľko závažnou otázkou, že formy a druhy sociálnych služieb, ktoré je štát povinný poskytovať na vlastné náklady, bývajú vyjadrené spravidla v legislatívnych normách konkrétneho štátu, na Slovensku je to v súčaslnosti najmä zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.

PORADENSTVO V SOCIÁLNEJ PRÁCI

Poradenstvo vo forme neodborného, laického „radenia si“ je prítomné v celých dejinách ľudstva. Až na prelome 19. a 20. storočia sa začína formovať poradenstvo ako metóda v niektorých oblastiach ľudskej práce. Do odbornej pracovnej metódy sa poradenstvo začína transformovať práve v novo sa formujúcej vednej oblasti, v sociálnej práci.Pri zrode poradenstva v sociálnej práci, teda sociálneho poradenstva, stáli lekári , psychológovia, sociológovia pedagógovia a pod., ktorí opúšťali hranice vlastnej vednej disciplíny s cieľomnapomôcť nájsť riešenia pre klienta. Vlastná materská disciplína nebola schopná ponúknuť tie riešenia, ktoré by klientov problém minimalizovali, alebo odstránili, pretože problém, ktorý klient potreboval riešiť, nebol vždy v kompetencii tej-ktorej vednej disciplíny. Napríklad v oblasti medicíny išlo o problematiku TBC vo vzťahu k extrémnej chudobe, medicína vedela nájsť riešenia pre oblasť liečby TBC, ale tieto neboli dostupným riešením pre extrémne chudobných. V psychológii išlo napríklad o problematiku narušených partnerských vzťahov, ktorých príčinou bola nezamestnanosť a pod.Výsledkom úsilia nájsť riešenie týchto problémov bolo na strane jednej vytvorenie hraničných disciplín ako sociálne lekárstvo, sociálna psychiatria, sociálna psychológia, sociálna pedagogika atď., a na strane druhej rozvoj novej vednej oblasti sociálnej práce, vrátane jej metód ku ktorým patrí aj sociálne poradenstvo. Sociálne poradenstvo, ktoré sa ako metóda začalo rozvíjať na začiatku 20. storočia, sa stalo účinnou pomôckou v práci sociálneho pracovníka. Rozvoju sociálneho poradenstva napomohli aj prvé teoretické

61

sprace zamerané na odborné i vedecké spracovanie poznatkov novej vednej oblasti - sociálnej práce, ktoré v Európe aj v USA sa začali rozširovať predovšetkým v 30. - 40. rokoch nášho storočia.K týmto prácam patria napríklad od Alice Salomonovej : Sociálna diagnóza, Sociálna terapia, Robinsonpvej : A changing psychology in social case work (Premena psychológie na sociálnu prácu prípadovú). Veľký význam pre rozvoj sociálneho poradenstva mali inštitúcie, ktoré sa prioritne vo svojej činnosti zameriavali práve na poradenstvo. V ČSR, ktoré v tom období dosahovalo v poradenstve svetovej špičky, vznikli postupne inštitúcie ako napríklad : Česká akadémie pro sociálni prácu, Masarykova akadémie práce, Psychotechnický ústav, Sociálni ústav ČSR a iné. Ak sa zamýšľame nad sociálnym poradenstvom, musíme nevyhnutne konštatovať, že táto vo svete úspešne rozvíjaná metóda sociálnej práce, ktorú môžeme pokladať za prvý stupienok v poradenstve, u nás je v teoretickej oblasti dnes známa len úzkej skupinke ľudí. Je to výsledok násilného prerušenia budovania sociálnej práce ako teoretickej disciplíny po roku 1948. Počas tohto obdobia sa vo svete dobudoval ucelený systém poradenstva, v rámci ktorého môžeme nájsť napríklad :- sociálne poradenstvo, - pedagogické poradenstvo,- psychologické poradenstvo, - právne poradenstvo,- zdravotnícke poradenstvo,- ekonomické,poradenstvo,- daňové poradenstvo,- ekologické poradenstvo a iné.

V súčasnosti môžeme teda hovoriť o vybudovanom systéme odborného poradenstva, ktorý často razy pracuje s identickým klientom v rámci jeho individuálneho vývinu.Jednotlivé druhy poradenstva, ktoré sa navzájom dopĺňajú, sa počas vývoja poradenstva vnútorne ďalej diferencovali. Táto diferenciácia bola dôsledkom nárastu klientely v danej oblasti a rozšírenia problematiky, ktorú poradca musel s klientom riešiť. U nás týmto vývojom prešlo nerušerie predovšetkým psychologické a pedagogické poradenstvo. O týchto dvoch smeroch v slovenskom poradenstve môžeme bez problémov vyhlásiť, že majú dobudovaný poradenský šýstém, čiže majú :- jednotné chápaníe poradenstva v rámci vlastnej vednej oblasti,- rozpracovanie metodiky techniky,- vlastné teoretické práce, ako aj teoretické práce zahraničných odborníkovi - stanovené, kto a zá akých podmienok môže vykonávať poradenstvo,- majú dobudované vonkajšie atribúty, ku ktorým patri dobrá legislatíva1,

existencia „stavovskej“, respektíve profesionálnej organizácie, ochraňujúcej záujmy poradcov a iné. Po roku 1990 sado tohto systému veľmi rýchle zapojilo predovšetkým právne a daňové poradenstvo.

Sociálne poradenstvo, ktoré sa u nás výrazne oklieštilo, má v zahraničí takisto dobudovaný vlastný interný systém. Potrebu jeho urýchleného dobudovania, ako v teoretickej, tak i praktickej rovine u nás vyvolal :1. prudký nárast novej klientely a objavenie sa nových problémov, ktoré naša sociálna

realita nepoznala, ako napríklad fenomén nezamestnanosti, drogová, závislosť, nárast detskej agresivity a podobne,

2. možnosť poskytovania sociálneho poradenstva neštátnym subjektom v zmysle § 84

62

zákona NR SR č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.

Realizácia sociálneho, poradenstva vo vyspelých krajinách v rámci neštátnych subjektov je bežným javom. Vzhľadom na štandardný postup, kedy súhlas s výkonom takejto činnosti je potvrdzovaný alebo priamovydávaný profesionálnou, či stavovskou organizáciou príslušného typu, by sa očakávalo, že podobne ako u iných poradenských činností aj súhlas k vykonávaniu sociálneho poradenstva sa bude rozhodovať napríkladv Komore sociálnych pracovníkov, alebo y Komore sociálnych poradcov a podobne. Vzhľadom k tomu, že v rámci sociálnej práce nemáme takúto organizáciu zákon č, 195/1998 rieši tento citlivý problém tak, že k výkonu ako sociálneho poradenstva, tak i sociálnej prevencie neštátnymi subjektami je potrebné povolenie, ktoré vydáva Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Táto časť je legislatívne upravená v zákone v § č. 12, 66, 67, 76 a 84. MPSVaR SR pre účely tohto zákona v zmysle Ustanovení § 12 vymedzuje obsah sociálneho poradenstva nasledovne :

(1)

Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a na usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, sociálne poradenstvo sa poskytuje najmä rodinám.

(2)

V rámci sociálneho poradenstva možno občanovi odporučiť poskytnutie odborných poradenských služieb špecializovanými inštitúciami. Takto vymedzené chápanie sociálneho poradenstva je dostatočné pre výkon a realizáciu jeho niektorých činností v zmysle spomínaného zákona.

Vzhľadom na skutočnosť, že sociálne poradenstvo svojím dopadom na klienta patrí medzi poradenstvo psychologické, zdravotnícke či právne, je potrebné, aby malo,vybudovanú aj vlastnú teoretickú základňu, metodiku a inštitúcte, ku ktorým,sa bude viazať atď, a samozrejme, aby bol dobudovaný aj systém špecializovanej prípravy sociálnych poradcov, vrátane,supervízie.Prečo potom nesiahneme jednoducho po existujúcich prácach zahraničných autorov a neurobíme odborný preklad?Z jednoduchého dôvodu. Sociálna realita každého štátu je natoľko odlišná, že v oblasti teórie sociálnej práce je potrebné ju rešpektovať a pri teoretickom rozpracúvaní sociálnej práce je potrebné akceptovať sociálnu realitu ako jeden z najvýznamnejších komponentov v sociálnej práci.

Pokým prejavy onkologického ochorenia, alebo ochorenia AIDS, či menej závažných (oriem niektorých iných ochorení nemusia mať regionálny charakter, nezamestnanosť, ako spoločenský jav sa bude značne líšiť (v dopade na klienta) podľa krajiny, štátu v ktorom klient žije. Preto v rámci snáh o rozpracovanie teórie sociálneho poradenstva a sociálnej terapie je potrebné rešpektovať vlastnú sociálnu realitu a sociálne prostredie.

63

Znalosť teoretických poznatkov a praktických skúseností zo zahraničia nám môže tento proces tvorby značne uľahčiť a predovšetkým urýchliť. Čo teda vieme o sociálnom poradenstve?

1. Sociálne poradenstvo, aj napriek snahám niektorých autorov je realitou a vo vyspelých krajinách patrí k najdôležitejším častiam systému všeobecného poradenstva.

2. Sociálne poradenstvo je najstaršou súčasťou poradenského systému zameraného na človeka.

3. Sociálne poradenstvo, obdobne ako iné druhy poradenstva, môžeme rozdeliť na základné, čiže bazálne sociálne poradenstvo a na odborné sociálne poradenstvo. Respektíve môžeme toto delenie na základné a odborné poradenstvo, vnímať ako poradenstvo vykonávané na rôznych úrovniach.

BAZÁLNA ÚROVEŇ V SOCIÁLNOM PORADENSTVENa tejto úrovni poskytuje sociálny pracovník informácie o existujúcich predpisoch, nariadeniach, obmedzeniach, a podobne, daných legislatívnymi, respektíve inými normami a informácie o dostupných formách pomoci. Mohli by sme teda povedať, že bazálna úroveň v sociálnom poradenstve má výrazne informačný charakter. V určitých situáciách môže byť táto úroveň sociálneho poradenstva postačujúca k tomu, aby klient zvládol ďalšie riešenie sám, bez intervencie sociálneho pracovníka. V prípade, že pracovník zváži potrebu intervencie iného odborníka „odošle“, čiže distribuuje klienta k inému odborníkovi. Z uvedeného vyplýva, že táto úroveň v sociálnom poradenstve má dva výrazné znaky, a to :

A. informačný charakter,B. distribučný charakter.

Sociálny pracovník tu je v role porádcu - informátora, alebo poradcu - distribútora. Od sociálneho pracovníka poskytujúceho tento druh poradenských služieb očakávame zvládnutie najzákladnejších problémových situácií ä práve preto môžeme túto úroveň poradenstva označiť aj ako bazálne sociálne poradenstvo.Odborné sociálne poradenstvo je určené klientovi, pri ktorom sa ukázalo, že bazálne sociálne poradenstvo je nepostačujúce pre odstránenie jeho sociálnych problémov. Odborné sociálne poradenstvo predstavuje kvalitatívne vyšší stupeň a vyznačuje sa najmä nasledovnými znakmi - ide o činnosť, respektíve súbor činnosti :

má teda činnostný charakter, táto činnosť je určená na podporu klienta, na-dosiahnutie zmeny spoločenskej

reality prostredníctvom podpory klienta, miera podpory klienta zo strany .sociálneho pracovníka je individuálna,

podľa potreby konkrétneho klienta, táto činnosť sa zameriava na riešenie reálne .existujúcich ťažkostí a problémov,

ktoré sú výsledkom sociálnej reality klienta a ktoré klient zároveň vníma ako zaťažujúce a neriešiteľné,

z časového hľadiska ide o činnosť skôr krátkodobú, predpokladom úspešnosti činnosti je odbornosť sociálneho pracovníka.

V rámci odborného poradenstva sa aj u nás objaví potreba jeho užšej špecifikácie. Sociálna realita je príliš široká na to, aby sociálny pracovník - poradca si vždy vystačil len so sumou síce odborných, ale predsa len všeobecných vedomostí, zručností, či postupov a podobne. Narastajúce spoločenské problémy, rozširujúca sa klientela, ktorá obsahuje všetky vekové kategórie nás zákonite privedie k odbornému špecializovanému poradenstvu, čiže k poradenstvu, ktoré sa bude cielene orientovať na určitú oblasť sociálnych problémov, alebo na určitý okruh sociálnych klientov. Aj keď zdanlivé

64

zúženie problematiky môže evokovať v niekom zúžené chápanie potreby vedomosti, schopností, či poradenských zručností, tento druh poradenstva pokladám za „nadstavbový“. Pre výkon odborného špecializovaného poradenstva bude musiet sociálny pracovník - poradca rozšíriť svoje vzdelanie o ďalší prvok , o „špecializáciu“. Napríklad v prípade , že by chcel sociálny pracovník - poradca pracovať s deťmi s poruchami správania, vyžadovalo by si poradenstvo pre túto klientelu rozšírenie jeho základných poznatkov (získaných štúdiom svojho odboru), doplnenie o sumár poznatkov á zručností potrebných pre výkon poradenskej činnosti a získanie aspoň minimálnych znalostí z etopédie. Čiže špecializácia v odbornom poradenstve nemá a nemôže nastupovať ako súčasť základnej prípravy sociálneho pracovníka. Špecializované odborné poradenstvo predpokladá zvládnutie tejto prípravy, pracovnú skúsenosť a až potom „špecializáciu“, čiže orientovanie sa na určitý špecifický problémový okruh. Odborné sociálne poradenstvo je určené klientovi. Džuka (1991, s. 5) za klienta pokladá osobu, ktorá spĺna štyri základné predpoklady :

a) vyhľadá poradcu samá,b) má aspoň minimálnu vôľu vniesť do tejto spolupráce vlastnú iniciatívu,c) je schopná a ochotná nadviazať komunikatívny kontakt, d) svet a samu seba nevníma ako „totálne determinované" (tamtiež , s. 238).

SOCIÁLNY PRACOVNÍK - PORADCA

Sociálny pracovník – poradca musí popri samozrejmej požiadavke kvalitnej odbornej prípravy, rozšírenej o potrebné poradenské zručnosti disponovať predovšetkým :

zrelou osobnosťou, morálnym statusom; schopnosťou empatie.

Řezníček (1994, s. 75.) medzi osobnostné predpoklady kvalifikovaného sociálneho pracovníka zaraďujeaj tvorivosť, flexibilitu, dôraznosť, schopnosť, improvizácie a podobne. Domnievam sa, že tieto osobnostné predpoklady, ktoré Řezníček požaduje od každého kvalifikovaného sociálneho pracovníka, by mali byť aj súčasťou disponibility sociálneho pracovníka -poradcu.Ako pripraviť práve takéhoto sociálneho pracovníka - poradcu je nesmierne zaujímavá otázka. Už len pri vytyčovaní základných problémových okruhov - Čo by malo tvoriť curriculum ? Aké výcviky, tréningy by mal absolvovať ? , Aká by mala byť supervízia a koľko by mala trvať ? atd'., je zrejmé, že ide o ďalší, obsahovo náročný okruh problémov, ktorý je potrebné komplexne rozpracovať.

SOCIÁLNA PREVENCIA

Prevencia, ktorá sa vzhľadom na .závažnosť situácie, viaže u nás najmä s prevenciou orientovanou na oblasť závislostí, je pojmom oveľa obsahová širším. Termín „prevencia“ vo všeobecnosti označuje činnosti orientované na zabránenie niečomu (čomukoľvek). V pozitívnom zmysle môžeme tento termín chápať ako činnosť nasmerovanú na minimalizáciu antisociálnych problémov vyskytujúcich sa v živote jedntlivcov, rodín, skupín alebo ešte lepšie také konanie, ktoré bráni vzniku týchto problémov. V teoretickej rovine sa pojmom prevencia označujú tie činnosti, ktorých cieľom je zabrániť patologickým prejavom v živote spoločnosti vo všeobecnosti.V širšom zmysle slova môžeme pod pojmom prevencia v sociálnej práci označiť :

65

- činnosti orientované na predchádzanie, zabránenie vzniku problému,- činnosti následné, ktoré sa začínajú s cieľom nedovoliť opakovanie sa problému,- činnosti zamerané na znižovanie dopadov nežiaduceho konania.

Prevencia sa usiluje o udržanie normálneho funkciovania jednotlivca, ako člena spoločnosti, o udržanie jeho medziľudských kontaktov, ktoré napomáhajú jeho integrácií do spoločnosti. Termín „prevencia“ si sociálna práca, podobne ako niektoré iné, požičala od medicíny, predovšetkým z verejného zdravotníctva a spolu s termínom prijali sociálni pracovníci i niektoré ciele a zásady viažuce sa k tomuto termínu. Leavell a Clark (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G., s. 326) prebrali z medicíny aj delenie prevencie na jej tri základné etapy a to primárnu -zameraná na predchádzanie problémov, sekundárnu - včasnú diagnózu a poskytnutie včasnej a účinnej pomoci a terciárnu - organizovanie následnej starostlivosti.

Prevencia má terapeutický charakter

Wittman (tamtiež, s. 324) upozorňuje na skutočnosť, že prevencia sa v sociálnej práci zameriava práve na oblasť sekundárnej a terciárnej prevencie. Wittman už začiatkom 70. rokov upozorňuje, že takýto prístup prevencie je nedostatočný a je potrebné, aby sa sociálna práca viacej orientovala na oblasť primárnej prevencie. Hlavným cieľom by sa podľa Wittmana malo stať vypracovanie takých všeobecných zásad a pracovných postupov, ktoré by posilňovali všetky kladné stránky existencie spoločnosti tak, aby bolo možné zabrániť narastajúcim prípadom sociálnej patológie. Všeobecne sa prevencia pokladá za jednu z najmladších metód sociálnej práce. Ale zásady prevencie môžeme nájsť napríklad v 16. storočí v práci Juana Luisa Vives (Schilling, j. 1999), ktorý sa zaoberal možnosťami riešenia chudoby v spoločnosti. Vivesovo riešenie chudoby je vo svojej jednoduchosti nadčasové, spočíva v spolupráci jednotlivca a celku. Jeho systém je postavený na štyroch základných momentoch :

1. Všetci chudobní sú povinní pracovať. Povinnosť pracovať, podobne ako pomáhať, sú hodnoty, ktoré sa v spoločnosti presadili práve v období humanizmu a renesancie. Z náboženského hľadiska je práca pokladaná ešte vždy za boží trest, ale Vives už poukazuje aj na prácu ako prirodzenú životnú nutnosť na strane jednej a na radosť, ktorú práca poskytuje na strane druhej.

2. Spoločnosť má pomáhať chudobným zabezpečiť prácu. Vives žiadal, aby sa mladiství vyučili remeslu, dospelí chudobní aby sa vrátili k remeslu, ktorému sa vyučili. Tí dospelí, ktorí neovládajú remeslo alebo vzhľadom k ich veku či zdraviu, nie sú schopní remeslo vykonávať majú sa venovať jednoduchým pomocným prácam.

3. V individuálnych prípadoch, kedy sa jedinec očitá v núdzovom stave, môže mu byť poskytnutá pomoc. Pri poskytovaní tejto nevyhnutnej pomoci je potrebné prešetriť všetky príčiny jej vzniku a pomoc nemá byť všeobecná, čiže pre každého rovnaká, ale jej miera má byť výrazne individuálne posudzovaná.

4. Význam výchovy v živote chudobných. Ľudia by mali byť morálne podporovania vychovávaní tak, aby sa z nich stali dobrí občania a kresťania. Deti chudobných by mali takisto navštevovať školy, kde sa im má dostať dobrej výchovy.

V dejinách by sme našli viacero podobných príkladov, kedy sa požaduje, aby sa náprava sociálnopatologických javov, vyskytujúcich sa v spoločnosti, opiera o požiadavku predchádzania týchto javov. Podobné názory ako u Vivesa môžeme nájsť aj u A. Salomonovej (In: Schiiling, J., 1999, s. 37), ktorá za hlavné úlohy sociálnej starostlivosti pokladá :

66

1. Podporovať a rozvíjať u človeka schopnosti, ktorými disponuje.2. Zachovať a chrániť tie schopnosti, predchádzať a zabraňovať poškodeniu

záujmov človeka. 3. Podlá možnosti obnovovať stratené schopnosti, reparovať a vyrovnávať

poškodenia.4. Pokiaľ už nie:jé možná reparácia; zaopátrbväť á chrániť bezmocných ľudí.

Prevencia je chápaná oveľa širšie a nie len ako dborné konanie na predchádzanie kriminality, či drogovej závislosti. V zmysle v zákone č. 195/98 Z.ž. o sociálnej pomoci je prevencia v § 5 definovaná nasledovne:Sociálna prevencia je odborná činnosť na predchádzanie a zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana.Sociálna prevencia sa má poskytovať občanovi s cieľom aktivovať jeho prirodzené zdroje a jeho schopnosti tak, aby predovšetkým neprichádzalo ku vzniku sociálne patologických situácií v jeho živote, ale tiež má mobilizóvať jeho zmeny v prípade, že sa občan ocitol v stave hmotnej alebo sociálnej núdze.

Vidíme, že aj napriek pomerne pestrej histórii tejto metódy sa s prevenciou spájajú predovšetkým jej tri základné funkcie, ktoré spomínal už Weiner Boehm (tamtiež):

1. Obnova Sociálna práca sa orientuje na elimináciu tých faktorov v procese interkacie,

ktoré vedú k narušeniu vzťahov. Cieľom je navrátenie najvyššieho stupňa spoločenského funkciovania. Presadzujú sa tu metódy rehabilitačné a kuratívne.

2. Zaistenie zdrojov Ide predovšetkým o zdroje, ktorými disponuje sám jedinec. Tieto zdroje ležia v

intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej zložke osobnosti človeka. Hlavným nástrojom rozvoja týchto ľudských rozmerov je výchova.

Náprava V prípade, že príde k odchýlke od akceptovaných sociálnych noriem, vyvíja sociálna práca aktivity smerujúce k náprave. Rozdiel medzi obnovou a nápravou spočíva v tom, že obnova nastupuje ešte predtým, ako prišlo zo strany jedinca k poruchám správania. O náprave hovoríme vtedy, keď v dôsledku nepriaznivých životných situácií sa u jedinca vyvinulo asociálne správanie.

3. Prevencia si vyžaduje:a) Predchádzanie vzniku problémov, ku ktorým dochádza pri interakcii medzi

jednotlivcami a skupinami.b) Predchádzanie sociálno-patologických javov prostredníctvom výskumu

orientovaného na tzv. sociálne infekcie.

Sociálna prevencia sa spája s niekoľkými špecifickými problémami :1. Znalosti o fungovana spoločnosti, ľudskom správaní, o osobnosti

sú v porovnaní s úrovňou poznania v prírodných vedách ešte len v začiatkoch. Vieme, že spoločnosť nefunguje optimálne, ale nevieme ako spoločnosť k optimálnemu fungovaniu priviesť.

2. Ďalším špecifickým problémom, je nedostatok istoty, či náprava bola spôsobená vďaka práci sociálneho, pracovníka, alebo či na jedinca alebo skupinu nepôsobil aj nejaký iný prvok.

67

Buell (In: Schiling, 1999) predpokladal, že pre úspešnosť prevencie je dôležitých šesť bodov :

1. epidemiológia,2. rodina,3. systémika,4. diferenciácia klasifikácie,5. agresivita,6. hodnotenie

Herrigen ( tamtiež, s.75) pod prevenciou rozumie „súhrn všetkého úsilia v konkrétnej spoločnosti pôsobiaceho proti vzniku sociálnych prípadov alebo abnormálnych životných osudov“. Herrigen popri klasickej klasifikácii prevencie na primárnu, sekundárnu a terciárnu hovorí tiež o dvoch základných stratégiách v prevencii :

prevencia orientova na ľudí, prevencia orientovaná na štrukturálne opatrenie.

Na prevenciu je potrobné pozerať v troch rovinách :a) Prevenicia ako samostatná oblasť sociálnej práce.b) Prevencia ako metóda.c) Prevencia ako princíp sociálnej práce.

a) Prevencia ako samostatná oblasť sociálnej práceAk je teda cieľom prevencie zabraňovať vzniku a rozvoju sociálno-patologických javov v spoločnosti, sociálna prevencia sa nutne musí zaoberať vymedzením ohruhu týchto javov. Medzi sociálno-patologické javy z pohľadu sociálnej práce zaraďujeme najmä extrémnu chudobu, nezamestnanosť, antisociálné správanie, kriminalitu, rovnako kriminalitu juvenilnú, prostitúciu, závislosti, rasizmus, či náboženskú intoleranciu.

b) Prevencia ako princíp sociálnej práceZ uvedeného vyplýva, že sociálna prevencia zachytáva veľkú oblasť sociálnej práce. Vzhľadom na šírku a závažnosť problému sa sociálna prevencia ako prístup sociálnej práce musí odraziť predovšetkým v kvalitnej sociálnej politike a následne v dobrej sociálnej legislatíve. Pokiaľ nebude sociálna politika akceptovať prevenciu, ako základnú metódu pri tvorbe oficiálnej politiky vlády a jej realizácie v štáte, teda pokiaľ prostredníctvom sociálnej politiky sa nebude zabezpečovať popri redistribúcie príjmov aj úprava podmienok na trhu práce, ako aj riešenie problémov integrácie skupín obyvateľstva žijúceho na okraji spoločnosti, príprava občanov ná integráciu, ochrana rodiny a garancia základných ľudských práv a slobôd atd'., nebude v spoločnosti princíp prevencie dostatočne usídlený.Štátna sociálna politika sa prostredníctvom svojich zložiek ako sú napríklad vzdelávacia, bytová, zdravotná, rodinná atď. orientuje vždy na určité problémové oblasti, ktoré chce špeciálne posilňovať. Vzhľadom k citlivosti a náročnosti sledovaných problémových oblastí je nevyhnutné, aby základné princípy sociálnej politiky našli svoje vyjadrenie aj v sociálnej legislatíve. Nie je tajomstvom, že investície do prevencie sociálno-patologických javov v spoločnosti sú nižšie ako náklady na ich odstraňovanie.Správne vedená prevencia je problémom, dotýkajúcim sa spoločnosti ako celku. Vo vzťahu k sociálnej práci hovoríme, preto o sociálnej prevencii, aby sme ju odlíšili od aktivít vykonávaných y iných oblastiach.V zmysle zákona 195/98 Z.z. je sociálna prevencia určená najmä neplnoletým členom spoločnosti, teda k deťom a mládeži, uvedený zákon hovorí, že sociálna prevencia sa

68

vykonáva najmä vtedy ak:- doterajšia výchova je vážne ohrozená, alebo vážne narušená,- ide o dieťa s poruchami správania,- ide o žiaka, ktorý zanedbáva povinnú školskú dochádzku,- ide o dieťa, ktorému bola súdom nariadená ústavná výchova, alebo uložená ochranná

výchova, - sa maloletý (mladistvý) dopustil konania so znakmi trestného činu.Z hľadiska vecnej postupnosti môžeme hovoriť o sociálnej prevencii primárnej, sekundárnej a terciárnej, pričom každá z nich používa vlastné metódy práce. Napr. k najznámejším metódam primárnej prevencie, ktorá je zameraná na vytváranie najvhodnejších podmienok pre vývoj detí a mládeže ako aj na skvalitnenie ich sociálneho usmernenia, patria tzv. peer group, večery otázok a odpovedí, zábavné popoludnia, metóda známa ako zdravý životný štýl a iné.Pri sekundárnej sociálnej prevencii, ktorej cieľom je zabrániť prehlbovaniu už vzniknutých porúch, sociálny pracovník volí predovšetkým metódy a techniky zamerané na posilňovanie vôľového konania, zvyšovanie emočnej a stresovej odolnosti ako sú napr. situačné či inscenačné metódy a podobne. Osobitný význam pre detského klienta majú tzv. výchovno-rekreačné tábory.V terciárnej sociálnej prevencii majú najväčší význam individuálne programy, resocializačné metódy a techniky, postpenitenciárna starostlivosť a ďalšie.Najvýznamnejšou mclódou, viažucou sa k sociálnej prevencii, je vyhľadávacia činnosť sociálneho pracovníka. Ako už naznačuje názov ide o vyhľadávanie maloletých, ktorých :- rodičia z vážnych dôvodov nemôžu alebo nechcú riadne plniť svoje rodičovské

práva a povinnosti,- rodičia, svoje práva zneužívajú, alebo závažným spôsobom zanedbávajú

plnenie rodičovských povinností.Predmetom vyhľadávacej činnosti sociálnych pracovníkov sú tiež maloletí : - s poruchami správania,- pre ktorých treba zabezpečiť náhradnú rodinnú starostlivosť,- u ktorých je dôvodné podozrenie z týrania, alebo pohlavného

zneužívania,- ktorí sú ohrození z iných vážnych dôvodov.Vyhládávanie detí a, mládeže, ktorí potrebujú pomoc či podporu je prvým krokom k naplneniu sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže. Ide o aktívnu metódu iniciátorom ktorej má byť samotný sociálny pracovník v spolupráci s tzv. rozšíreným sociálnym prostredím dieťaťa. Na tento krok potom nadväzuje nápravná činnosť, ktorá predstavuje súhrn postupov zameraných na dosiahnutie pozitívnej zmeny a odstránenie nedostatkov vo výchovných pomeroch rodiny. Pri nápravnej činnosti sociálny pracovník veľa razy spolupracuje s psychológom, so školou, zamestnávateľom rodiča a podobne. Ak chceme dosiahnuť aspoň minimálnu úspešnosť v prevencii alebo v oblasti riešenia akútnych stavov detských klientov, je potrebná predovšetkým širokospektrálna spolupráca všetkých zainteresovaných odborníkov.Sociálna prevencia sa nám tak môže javiť skôr ako špecifická oblasť, alebo základný princíp sociálnej práce a nie jako jediná metóda. V skutočnosti tu podobne ako v iných oblastiach, prichádza k prelínaniu všetkých troch spomínaných skutočností. Sociálnu prevenciu chápeme aj jako oblasť sociálnej práce, aj ako princíp a tiež jako súbor metodických postupov, ktorými sa v danej oblasti pracuje.

69

ZÁVER

Metódy sociálnej práce predstavujú základné profesionálne ompetencie, ktorých zvládnutie by sa malo preniesť do úrovní zručností tak, aby sociálny pracovník bol schopný rýchlo sa rozhodovať pri výbereoptimálnej pracovnej metódy. V sociálnej práci viac ako v ktorejkoľvek inej vednej disciplíne, sa stretávame s prelínaním jednotlivých pracovných postupov, metód, počas jedného pracovného stretnutia s klientom. Zvolená metóda musí zodpovedať nielen cieľu práce sociálneho pracovníka, ale aj typu klienta ako individuálnej ľudskej bytosti, situácii, ktorá môže byť dynamická, premenlivá ap. Novo vzniknutá situácia si častokrát vyžaduje aj zmenu pracovnej metódy tak, aby čo najvhodnejšie reagovala na zmenu situácie.Sociálny pracovník nevystačí vo svojej praxi s jedinou správnou metódou, ale musí pri svojej práci využívať viacero metód, ktoré obmieňa podľa potreby. V praktickej činnosti sa v sociálnej práci tzv čisté metódy nepoužívajú. Takmer každá metóda, ktorú v praxi používame, obsahuje v sebe aj prvky niektorých iných metód.Sociálny pracovník teda nepracuje s jedinou konkrétnou metódou, ale v práci používa celý súbor osvedčených metód, ktoré strieda nielen pri rôznych typoch klienta, ale aj pri rozličných situáciách v práci s tým istým klientom.Zvládnutie metód sociálnej práce predpokladá o.i. aj ovládanie základných poznatkov z oblasti psychológie (predovšetkým vývinovej a sociálnej psychológie), zo sociológie, pedagogiky a pod. Nevyhnutnou súčasťou je tiež znalosť a ovládanie inštrumentária sociálnej práce. Až na základe týchto, poznatkov môže sociálny pracovník zodpovedne rozhodovať o výbere a použití konkrétnej metódy .Pre voľbu adekvátnej metódy je nepostačujúca len znalosť situácie (problému), v ktorej sa jedinec nachádza, ale nevyhnutnosťou sú aj informácie o type klienta (manipulatívny, agresívny, depresívny, suicidálny, labilný...) a taktiež dynamika problému. Napr., nezamestnanosť - Aká je situácia v oblasti zamestnanosti? Stabilná, teda pomer zamestnaných a nezamestných občanov je dlhodobo rovnaký, alebo sa dynamicky mení? Narastá, či klesá? Ak narastá, narastá plošne, alebo len regionálne? Atď.Metódy sú tak len súčasťou širšej odbornej prípravy profesionálov – sociálnych pracovníkov.V neposlednom rade na voľbu a použitie konkrétnej metódy sociálnej práce má vplyv aj osobnosť sociálneho pracovníka. Jeho vlastná osobnostná štruktúra vytvára predispozíciu voliť určité konkrétne pracovné postupy vyyhovujúce jeho mentalite, dynamike, morálnym postojom, profesionálnym názorom a podobne.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. Barker, R.: The Social Work Dictionary. Maryland, NASW 19912. Džuka, J.: Príručka psychologického poradenstva. Bratislava, FiF UK 19913. Engelke, E.: Soziale Arbeit als Wissenschaít. Eine Orientierung. Freiburg

im Breisburg, Lambertus Verlag 19924. Engelke, E.: Theorien der Sozialen Arbeit. Eine Einfuhrung. Freiburg im

Breisburg, Lambertus Verlag 1992 - 400 s. ISBN 3-7841-0891-15. Galuske, M.: Methoden der Sozialen Arbeit. Munchen, Juventa Verlag

2001. 344 s. ISBN 3-7799-441-76. Haag, F.: Sociálna terapia. Interný materiál FzaSP TU - nepublikovaný

preklad.7. Hanzlíček, L.: Psychiatrická encyklopédie. Díl VIII. Praha, VÚP 1983

70

8. Heines, J.: Skills and Methods in Social Work. London, Constabl Ed. 19759. Charvátová, D.: Metódy sociálnej práce pre 1. ročník študijného odboru

sociálno-právna činnosť, Bratislava SPN 1990, ISBN 80-08-00608-010. Charvátová, D. - Pinkas, K.: Metódy sociálnej práce pre 2. ročník

študijného odboru sociálno-právna činnosť. Bratislava, SPN 1990,ISBN 80-08-01148-3

11. Chytil, O.: K problematice využívaní terminológie ve výuce sociálnipráce. Dizertačná práca. Trnava, FZaSP TU 2002

12. Keller: Komunita. In: Velký sociologický slovník. I. sv. Praha, Karolinum1996

13. Krakešová - Dosková, M.: Psychogeneze sociálních prípadu. O vznikusociálni úchylnosti. Praha, Nová Osveta 1946

14. Kredátus, J.: Sociálnopsychologické aspekty doliečovania alkoholikov.In: Zdravotná výchova, 21, 1985, č. 4, s. 210 – 215

15. Laan, G. van der: Otázky legitimizace sociálni práce. Boskovice, Albal 199816. Lamser, V.: Životní bé h a sociálni situace človeka. Praha, MPSV 197217. Levická, J.: Sociálna práca ako vedná disciplína. In: Sociálna práca

a zdravotníctvo. 1, 2000, 1, s. 7 – 1618. Levická, J.: Sociálnoprávna ochrana detí a mládeže. Trnava, FZaSP 1998.

ISBN 80-88908-34-519. Levická, J.: Vývoj a súčasný stav sociálneho poradenstva. In: Sociálne

poradenstvo. Trnava, FZaSP TU 1998, s. 19 – 2720. Levická, J.: Sociálna práca ako veda In: Sociálna práca a zdravotníctvo. 2,

2001, 1-2, s. 5 – 2021. Nekonečný, M.: Motivace lidského chovaní. Praha, Academia 1996. 270 s.

ISBN 80-200-0592-722. Novotná, V.-Schimmerlingová, V.: Sociálni práce, její vývoj a metodické

postupy. Praha, UK 1992. ISBN 80-7066-483-523. Príhodová, A.: Komunitní práce - modely a etapy. Rigorózna práca.

Trnava, FZaSP TU 200024. Puch, H. J.: Organization im Sozialbercich. Breisgau, Lambertus Verí.

1997.231 s. ISBN 3-7841-0736-225. De Robertis.C: Metodyka dzialania w pracy sociálnej. Katowice, Šlask

1998. 300 s. ISBN 83-7164-109-526. Řezníček, L: Metódy sociálni práce. Praha, SLON 1994. 75 s.

ISBN 80-5886-00-127. Richmond, M.: What is Social Work? New York, Russel Suge Foundation 192228. Sokolowska.M.: Sociológia medycyny. Warszawa, PZWL 198629. Schavel, M: Perspektívy v príprave a ďalšom vzdelávaní zamestnancov

sociálnej sféry. In: Práca a sociálna politika, 1999, 7, č. 430. Schavel, M.: Koncepcia rozvoja sociálneho poradenstva na Slovensku.

Dizertačná práca. Trnava, FZaSP TU 200131. Schiling, j.: Sociálna práca hlavné smery vývoja sociálnej pedagogiky

a sociálnej práce. Trnava, FZaSP 1999. 272 s. ISBN 80-88908-54-X32. Skidmore, R. A.-Thackeray, M. G.: Wprowadzenie do pracy socjalnej.

Katowice, Šlask 1998. 366 s. ISBN 83-7164-102-833. Spicker, P: Poskytovaní sociálni péče. In: Sociálni politika, 1996, 22,

č. 7-8, s. 10- 1134. Staub-Bernasconi, S.:.Systemtheorie, soziale Probléme und Soziale Arbeit:

lokál, national, internacionál odere vom-Eride der Bescheidenheit. Bern,

71

Paul Haupt Verí. 1995.,451 s. ISBN 3-258-0500535. Strieženec, Š.: Slovník sociálneho pracovníka. Trnava, AD 1996. 255 s.

1SBN80-967589-0-X 36. Strieženec, Š.: Úvod do sociálnej práce. Trnava, AD 1999. 215 s.

ISBN 80-967589-6-937. Tokárová a kol.: Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky

sociálnej práce. Prešov, FiF PU 2002. 572 s. ISBN 80-8068-086-838. Žiaková, E. - Cechová, J. - Kredatus, J.: Psychosociálne aspekty

sociálnejpráce. Prešov, FiF PU 2001. ISBN 80-8068-060-4

39. Žilová, A.: Kapitoly z teórie sociálnej práce. Žilina, PF UMB BanskáBystrica a IVP Žilina 2000. ISBN 80-7100-783-8

40. Žilová, A.: Sociálna práca alebo socioterapeutológia? In: Práca a sociálnapolitika, 8, 2000, č. 6, s. 8

41. Žilová, A.: Sociálna práca ako vedný odbor. In: Práca a sociálna politika,VII., 1999, č. 1 - 2, s. 9 – 10

42. Wendt, W. R.: Oekosozial Denken und Handeln. Grundlagen undAnwendlungen in Sozialarbeit. Freiburg im Breisgau, Lambertus 1990

72