HODNOTOVÉ ASPEKTY SÚČASNÉHO SVETA

Zborník príspevkov z interdisciplinárnej vedeckej konferencie

s medzinárodnou účasťou konanej v rámci 5. výročného stretnutia SFZ

v dňoch 18.–19. septembra 2003 v Nitre

Slovenské filozofické združenie pri SAV Katedra etiky a katechetiky FF UKF v Nitre

Katedra filozofie FF UKF v Nitre Nitra 2003

Editor: PhDr. Slavomír Gálik, PhD. Recenzenti: prof. PhDr. Emil Dragúň, CSc. prof. PhDr. PaedDr. Martin Žilínek, CSc. Technický redaktor: PhDr. Eugen Andreanský, PhD. Jazyková úprava: autori príspevkov © SFZ pri SAV & Katedra etiky a katechetiky FF UKF

a Katedra filozofie FF UKF v Nitre Vydavateľstvo IRIS, 2003 ISBN 80-89018-57-2 EAN 9788089018574

3

OBSAH Úvod ....................................................................................................................... 9

BROŽÍK Vladimír Hodnoty a svet hodnôt ....................................................................................... 13

PIAČEK Jozef Pozitívna virtualizácia ako podstata opätovanej lásky čiže súsrdečnenia (con-cor-dantiae) ............................................................................... 29

HAJKO Dalimír K premenám civilizačno-kultúrnych hodnôt v období globalizácie ........... 34

MICHALOV Jozef Potreba starostlivosti o formáciu duše ............................................................. 43

FARKAŠOVÁ Etela Spory o rozum/racionalitu (diskusie v súčasnej feministickej filozofii) ...... 51

MIESTO ČLOVEKA VO SVETE

HRUŠKA Ivan Hodnoty a evoluční ontologie ............................................................................ 61

VIŠŇOVSKÝ Emil Kultúra proti prírode? .......................................................................................... 67

KLIMEKOVÁ Anna Hra so slovami, alebo filozofické problémy autenticity, „dištancie“ človeka v novom miléniu (K niektorým filozofickým problémom autenticity človeka) ............................................................................................... 71

ONDREJKOVÁ Anna Ens per se v zmysle filozoficko-etickom .......................................................... 79

FULA Milan Na ceste k adekvátnemu antropologickému modelu vzťahu muž – žena ... 81

HREHOVÁ Helena Miesto a úloha ženy v súčasnom svete na pozadí diela P. N. Evdokimova „La femme et le salut du monde“ ............................................................................... 97

KORENÝ Peter Cena a dôstojnosť (K otázke inkomensurability hodnôt) ............................. 104

JEMELKA Petr Člověk – svět – příroda (Hodnota přírody jako téma filosofické historiografie) ....................................................................................................... 109

4

KUDLÁČOVÁ Blanka Premeny človeka v dejinách európskeho myslenia ........................................ 112

NOVOTNÁ Ivana Prvotné sebauvedomenie človeka v prostredí rodiny ................................... 118

RÁCZ Attila Steven Weinberg o mieste človeka vo svete ................................................... 121

ŠPINER Dušan Úloha človeka v dnes dusivej kultúre ............................................................... 125

JURINA Jozef Miesto človeka v postmodernej dobe ............................................................... 129

HRAŠKOVÁ Jana Gilgamešovo srdce včera a dnes ........................................................................ 136

LALÍKOVÁ Erika Človek v centre „biologickej“ filozofie Gejzu Vámoša ................................. 140

JOZEK Milan Trvalé dispozície v službe etickej zdatnosti človeka v myslení Pawła Kłoczowskeho ..................................................................................................... 144

PREMENY HODNOTOVÝCH ORIENTÁCIÍ V SPOLOČNOSTI

DIATKA Cyril Patočkov pohľad na cestu človeka (Európana) k sebe samému .................. 151

WOLLNER Ulrich Status tradície v spoločnosti ............................................................................... 157

CHOVANCOVÁ Jarmila Hodnoty vo svetle súčasného sveta .................................................................. 161

PRÍGL Alfréd – TURSKÁ Radoslava Analýza motívov a záujmov človeka a ich vzťah k hodnotovej orientácii ................................................................................................................ 165

VALENT Tomáš K problému objektivizmu a relativizmu vo filozofii dejín ............................ 171

FARKAŠ Pavol Koncept šťastia v hierarchii životných hodnôt antických kultúr ................ 175

LETZ Ján Príspevok axiologického personalizmu k premene hodnotovej orientácie dnešného človeka ................................................................................................ 181

5

MIKOLÁŠIK Martin Možnosti a hranice komunikatívnej teológie na hraniciach moderny ......... 187

ZBORAN Robert Informačná doba a hodnoty ............................................................................... 193

KRETOVÁ Elena K premene trendov hodnotovej orientácie rómskej komunity .................... 196

HÁBOVČÍKOVÁ Bohuslava Hodnotové aspekty „návratu psychiatrie do spoločnosti“ ........................... 201

PAUER Jozef Dilema prítomnosti a vízia poriadku ............................................................... 205

JONÁŠKOVÁ Gabriela Násilie a intolerancia – najvyššie hodnoty? .................................................... 209

TURAN Dušan Sociosynergická podstata hodnotových a svetonázorových orientácií civilizácie .............................................................................................................. 215

PETRUCIJOVÁ Jelena Multikulturní společnost – výzva, nebo symptom krize? (antropologický přístup) ................................................................................................................. 219

MÁRTON Milan Poznámky k globálnej kultúrnej medzere ....................................................... 225

STEKAUEROVÁ Ľubov Ekologická synergia a premeny hodnotových orientácií v spoločnosti ...... 229

ŠPIRKO Dušan Environmentálny problém ako dôsledok modernistického konceptu vzťahu kultúry a prírody ..................................................................................... 238

DUBNIČKA Ivan Niekoľko poznámok na okraj „zelenej“ etiky ................................................. 244

MINÁROVÁ Alena Etika zvierat a štúdium animal welfare ............................................................. 248

FILO Ondrej Stabilita spoločnosti a právne vedomie ............................................................ 255

SZAPUOVÁ Mariana Hodnoty a záujmy vo vedeckom poznaní: spory o autonómiu vedy .......... 258

KOTRUSOVÁ Jana Virtuálna realita – strašiak alebo nevyhnutnosť? ........................................... 265

6

RÉCKA Adriana Niekoľko poznámok k axiologickým aspektom výtvarného umenia v minulosti a dnes ............................................................................................... 268

JAKUBOVSKÁ Viera Animal rationale je animal metaphysicum lebo kubistický obraz ako deformácia dekonštrukcia .................................................................................. 272

PODMANICKÝ Ivan Vplyv eticko-sociálneho statusu učiteľa na humanizáciu jeho výchovného štýlu ................................................................................................ 279

MATULNÍK Jozef Premeny hodnotových orientácií v oblasti rodinného a manželského života ......................................................................................... 286

LAJČIAKOVÁ Petra – BLAŠČÍKOVÁ Andrea Pohľad na hodnotovú orientáciu mladých ľudí ............................................. 292

HUPKOVÁ Marianna – KOLDEOVÁ Lujza Koncepcia zmyslu života v súčasnosti ............................................................. 297

VÍTEK Miloš O duchovním rozměru veřejné správy ............................................................ 309

ŽBIRKOVÁ Viera Podiel Jana Patočku na rozvoji komeniológie ................................................ 313

ŽILOVÁ Zuzana Sloboda ako základná vlastnosť 21. storočia .................................................. 319

STAROSTLIVOSŤ O DUŠU ČLOVEKA

PORUBJAK Matúš Objav psýché v homérovských eposoch ............................................................ 325

GÁLIK Slavomír Mystagógia ako vrcholný výraz starostlivosti o dušu ..................................... 332

DOJČÁR Martin Praxis v mystike oblaku nevedenia .................................................................... 337

KOREC Svetozár Starostlivosť o dušu človeka v čínskej filozofii .............................................. 343

ANDROVIČOVÁ Zlata Starostlivosť o prírodu ako sposob starostlivosti o dušu človeka ............... 347

JAVORSKÁ Andrea Ontologický základ slobody ............................................................................... 353

7

BUGÁR Jozef Hľadanie duše ...................................................................................................... 360

SLAVKOVSKÝ Adrián Napätie a harmónia dvoch prístupov ku skutočnosti ................................... 365

FULA Milan Ľudská osoba, kríza jej identity a cesty k riešeniu .......................................... 371

PIAČEK Jozef Uvedenie do problému pozitívnej virtualizácie ............................................... 380

GÁLIKOVÁ TOLNAIOVÁ Sabína Psychagógia ako aktuálny problém na poli starostlivosti .............................. 385

KADUKOVÁ-ADAMCOVÁ Ivana Operujúci thetan – rozlúštenie fungovania našej mysle? .............................. 393

BREZINSKÝ Oliver Úrovne starostlivosti o dušu .............................................................................. 399

LOMNICKÝ Igor Starostlivosť o hĺbku ducha človeka v súčasnej slovenskej literatúre .......... 403

PRAVDA, MODERNÁ SKEPSA A VIERA

WIECZOREK Krzysztof Aksjologiczne aspekty współczesnego świata ................................................. 409

DÉMUTH Andrej David Hume a fakty rozumu ............................................................................. 416

ŠUCH Juraj Hodnota historickej pravdy v postmodernej dobe ......................................... 421

HAUER Tomáš Poznámky k rortyho politické vizi .................................................................... 426

LABUDA Pavol Reflexia nad povahou pojmu hodnota ............................................................. 431

KONDRLA Peter Od autonómnej hodnoty k diskurzívnej hodnote ......................................... 437

PALEČEK Martin Pokušení relativizmu ........................................................................................... 443

SIVÁK Jozef K pojmu virtuálnej reality ................................................................................... 461

8

KALISKÝ Ján Skepsa obdobia „post“ ....................................................................................... 468

VEVERKA Lukáč Ján Hodnoty ľudskej viery a tolerancie v hľadaní pravdy a mravnosti .............. 474

FEBER Jaromír Pravda víry ............................................................................................................ 481

RAJSKÝ Andrej Pre obnovu univerzálnej platnosti morálky ..................................................... 485

REMIŠOVÁ Anna G. E. Moore o vlastnosti byť dobrý a dobre ................................................... 491

ANDREANSKÝ Eugen Analytická filozofia náboženstva ....................................................................... 497

GRITTI Fabiano Kritika kresťanskej metafyziky v myslení E. Severina a U. Eca ................... 503

KÚTNY Ivan Špecifické rozlíšenie svedomia v aspekte viery (Niekoľko reflexných poznámok v aspekte interdisciplinárnej kompletizácie filozofickej a teologickej etiky) ............................................................................................... 508

ČARNOGURSKÁ Marina Význam klasických čínskych ontologických koncepcíí v globálnom svetovom filozofickom kontexte ...................................................................... 515

MIČANINOVÁ Mária – VARGOVÁ Eva ... a zemeguľu si rozdelil na dve polovice, na súš a vodu (ku kozmológii Ibn Gabirolovej Koruny kráľovstva) ............................................................... 522

380

UVEDENIE DO PROBLÉMU POZITÍVNEJ VIRTUALIZÁCIE

JOZEF PIAČEK, Katedra filozofie a dejín filozofie FiF UK v Bratislave Historickofilozofickým zmyslom synkriticizmu1 je uvoľňovať poten-

ciálny zmysel vygenerovaný predchádzajúcimi generáciami mysliteľov a nere-duktívne zapájať tento zmysel do svojej vlastnej inscendencie (zduchov-ňovania) s cieľom pozitívnej virtualizácie nášho pobytu na svete. Ide tu v prvom rade o uvoľňovanie procesu expanzie zmyslu z neho samého. Dôle-žité je spojenie z neho samého, pretože primárnym tu nemôže byť vonkajšie kritérium, ktorého uplatňovanie zväzuje významové dianie do už známych konfigurácií významových útvarov čiže vedie iba k replikovaniu zmyslu a ko-niec koncov pobytu človeka na svete. Synkriticizmu v pozitívnej virtualizácii (o nej bude reč v sekcii) ide práve o prerušenie replikovania pobytu človeka na svete.

S vedomím vyššie naznačeného nebezpečenstva však teraz na pléne predsa len začneme obhliadkou niektorých prístupov ku konkordancii tak, ako nám ich zachovala filozofická tradícia. Synkriticizmus má slúžiť ako aká-si náhražka za ko–re–kreáciu významov vtedy, keď našich partnerov pri rekreovaní významov tu už fyzicky niet.

Zdroje synkritickoontologickej tematizácie fenoménu konkordancie sú roztrúsené po celých dejinách filozofického, špeciálnovedného, náboženské-ho a umeleckého myslenia. Z filozofie sú to napríklad didaktické a metodolo-gické úvahy Petra Abélarda v jeho diele Sic et non, ktoré vášnivo, či až po-sadnuto orientujú európske (nielen scholastické) myslenie na to, čo Abélard označoval spojením concordare discordantia a čo, nazdávame sa, netreba zužovať na militantné „prekonanie alebo prekonávanie rozporov“, ale čo by sa dalo chápať aj ako „srdečný alebo prajný pohľad na inakosť druhého“ ale-bo „súsrdečnenie odlišného“. Synkriticizmus v podobnom didaktickom a metodologickom úsilí o toto „zosrdečňovanie odlišností“, ktoré nemusí, no

1 Synkriticizmus je filozoficko-metodologická koncepcia, ktorú autor rozpracúva od polovice

osemdesiatych rokov minulého storočia predovšetkým v nadväznosti na synkritizmus J. A. Komenského, kriticizmus I. Kanta a asubjektívnu fenomenológiu J. Patočku. Synkriticizmus vyrastá z rozpoznania metodologickej a terapeutickej (či dokonca soteriologickej) potencie fenoménu neredukovateľnosti usúvzťažňujúcich sa a usúvzťažňovaných duchovných i materiálnych útvarov a procesov. V súlade s tým potom metodologicky a heuristicky čerpá z metódy synkritiky a zo synkritizácie filozofických, všeobecnovedných a špeciálnovedných disciplín; odtiaľto potom aj koncept synkritických špeciálnovedných disciplín. Pozri: Piaček, J.: Úvod do synkriticizmu. In: Brnianske prednášky. Brno, Masarykova univerzita v Brně 2003, str. 230–248 (tu aj ďalšia literatúra).

381

môže vyústiť do objavenia alebo ustanovenia ich harmónie (ako sa o to snažil Tomáš Akvinský a tomizmus), sleduje skôr transcendentálne (rozumej: synkritickoontologické) podmienky možnosti súsrdečnenia zdanlivo sa vylu-čujúcich prúdov intrapsychického a kultúrneho diania: viery a rozumu, citov a kognitívneho, vedy a náboženstva, filozofie a umenia, tzv. imanentného a transcendentného poznania, budhizmu a kresťanstva atď. a pod.

Naše pertraktovanie konkordancie ako opätovanej lásky čiže maxima lásky sa v mnohom inšpiruje premýšľaním tohto fenoménu na príklade Eckhartovho spôsobu myslenia, ako ho podáva vo svojej výnimočnej knihe E. Waldschütz ([4]).

Synkritickoontologickú konkretizáciu hľadania podmienok konkor-dancie možno podľa našej mienky zahliadnuť o. i. v Eckhartovom tematizo-vaní odovzdanosti (Gelassenheit z nemeckého lassen (nechávať)) (cf. [2], s. 41 a n.).

Dôvodom, prečo vychádzame práve z Eckharta (presnejšie z jeho Waldschützovej interpretácie), je filozofická polyvalentnosť alebo multifunk-cionalita Eckhartovej expozície fenoménu konkordancie, expozície, ktorá za-hrnuje (otvára) možnosti jej rozvíjania v rámci synkriticizmu nielen všeo-becne smerom ontologickým, gnozeologickým, metodologickým atď., ale aj špeciálne smerom k rozvíjaniu synkriticistickeho chápania maxima lásky, ako sa ho tu pokúšame podať. Zároveň sa nám zdá, že monistickoteistický a kre-acionistický duktus či rámec Eckhartovej (i Waldschützovej) expozície feno-ménu konkordancie nebráni možnostiam jeho acentristicko-asubstancialistic-kého domýšľania, ktoré je zasa vlastné synkriticizmu.

Keďže tu nemám priestor bližšie rozvinúť výklad Eckhartovu kon-cepcie konkordancie ako metódy (pozri kapitolu Konkordanz als Methode v spomínanej Waldschützovej práci), upozorním tu na to, čo ma u Eckherta inšpirovalo aspoň dvoma citáciami z Waldschützovej interpretácie: „Worum es Eckhrt geht, ist keine Über- oder Unterordnung des einen über das an-dere, sondern die Konsonaz und Konkordanz der Lehre der Heiligen Schrift mit der Lehre der Kirchenväter und Philosophe …, wobei in der Auslegung, ex-positio, Schrift und Philosophie in eine Art Dialog eintreten“ ([4], 67). Eckherts Denekn ist nicht ein Denken in Harmonien, sondern eines, das in jedem und allem die Übereinstimmung sucht, den Gleichklang, ohne deswe-gen Unterschiede verwischen oder vermischen zu wollen“ ([4], 86).

Konkordancia je simultánne inscendovanie žijúcich participantov vý-znamového diania. A podstatou tejto simultánnej inscendencie je práve po-zitívna virtualizácia. Konkordanciou sa ustanovuje spoločenstvo lásky so svojimi časovostnými aj bezčasovostnými parametrami.

Podobne ako možno uvažovať o maxime akéhokoľvek stavu alebo spôsobu bytia ľudí, možno sa zamyslieť aj nad maximom toho stavu alebo spôsobu bytia, ktorý označujeme slovom láska.

382

Konkordancia je koincidencia prianí inakosti koincidujúcich a potešení z nej bez ohľadu na ich počet. Koincidujúci (členovia spoločenstva lásky) ako participanti súsrdečnenia (diania konkordancie) môžu byť okrem spomí-naného láskyplného vzťahu náboženstva a filozofia aj milujúcou sa dvojicou, účastníkmi jam session, kolektívneho tanca kmeňa, členmi spoločnosti, účastníkmi vedeckého sympózia a pod.

Popri každodenných formách života je fenomén konkordancie ako maxima lásky (vrátane jej tzv. účinnosti, no presnejšie povedané ponematic-kosti) osobitne výrazný v oblasti fungovania vedy. Veľmi ťažko sa zatiaľ do-sahuje konkordancia na sympóziách organizovaných euroseveroamerickými inštitúciami, na ktorých sa medzi participantov vkliňuje prestíž (prestíž osob-ná alebo prestíž reprezentovaného ústavu, školy, pracovnej skupiny) a pre-klad do idiolektu participantov sympózia. Predpokladom konkordancie na vedeckom sympóziu je súbežné počúvanie iného participanta a pozorovanie, ako pritom pracuje naša vlastná myseľ – ako súhlasí, ako odmieta, ako chce rozumieť, ako potláča súhlas (hanbí sa súhlasiť), ako nastáva pobúrenie, ako sa rodí sympatia, ako sa rodí obava o objektivitu atď. Milujúcno sa ukazuje ako transcendentálna podmienka možnosti existencie vedeckého poznania nielen ako bipolárneho vzťahu vedeckého subjektu a objektu jeho skúmania, ale aj ako multilaterálneho vzťahu vedeckých subjektov medzi sebou.

Od obavy o objektivitu je veľmi blízko k ideologickej predpojatosti. Ideologická predpojatosť vyrastá zo strachu, že stratíme svoju identitu, že stratíme to, čo považujeme za svoje, a to bez ohľadu na to, či v právnom, ekonomickom či ideovom zmysle. Strach nám je diktovaný našim záujmom. Fenomén objektivity má miesto iba v prostredí záujmu, tam, kde niet záuj-mu, objektivita končí. Otázkou je, či s ňou končí aj veda, vedeckosť: viaže sa vedeckosť na objektivitu? Nestačí k autentickej vede predsa len láska, milu-júcno v synkriticistickom zmysle slova, a to láska jednak k predmetu vedeckej práce a k tejto práci ako takej, jednak k spolupracovníkom? Tento nový typ vedeckosti, polyeroticky či presnejšie a širšie – agapicky – fundovaná (súsr-dečniaca) vedeckosť preniknutá skrz naskrz prajnosťou úspechu všetkým ostatným vedeckým pracovníkom, už nepotrebuje polemos (konkurenciu) ako hybnú silu objaviteľstva. Je to postpolemistický, agapstický historický typ ve-deckosti. To samozrejme neznamená, že polemizmus zaniká; nejde tu o line-árnosť, ale skôr o počiatky polemizmu a postpolemizmu, ich simultánnosť, o možnosť zvoliť si medzi polemikou a láskyplným prajným rozhovorom. V okamihu nútenia do ktoréhokoľvek z nich, sa obnovuje totalita polemiz-mu. Artikulujúcnom postpolemizmu už nie je polemos ale eros alebo (v nevylu-čovacom zmysle) agapé.

Konkordancia nepotrebuje objektivitu, ale účasť, participáciu (methe-xis), čiže čerpanie z prvej ruky. Edmund Husserl si na začiatku Karteziánskych meditácií neťažká na nedostatok objektivity (a účinnosti) vedeckých a filozo-

383

fických poznatkov a ich usporiadaní vo forme filozofických systémov, ale na to, že „chýba jednotný duchovný priestor (podč. J. P.), v ktorom by mohli pre seba existovať, vzájomne na seba pôsobiť“ ([1], 11). No tento jednotný du-chovný priestor sa neutvára zvonka, ale jedine vnútorným re-kreovaním (alebo ko–re–kreovaním) významov kreovaných a vyjadrovaných druhými. Vyjadro-vaním vnútra každým z participantov významového diania sa utvára jed-notný duchovný priestor, týmto vyjadrovaním sa živí jeho nadväznosť alebo kontinuita tak synchronicky, ako aj diachronicky. Veľmi zaujímavým feno-énom tohto jednotného duchovného priestoru je prekračovanie hraníc nielen medzi jeho živými účastníkmi, ale aj medzi jeho živými a mŕtvymi (a možno aj ešte nenarodenými) účastníkmi, medzi živými a mŕtvymi (a eventuálne ešte nenarodenými) členmi vedeckého a vôbec kultúrneho spoločenstva.

Vyššie uvedené leží obzvlášť na srdci, pokiaľ ide o filozofiu, ktorej najväčší predstavitelia „nevideli svoju hlavnú úlohu v tom, aby sa prezen-tovali so svojou múdrosťou, aby čo možno najviac prívržencov presvedčili o svojich názoroch a inakomysliacich prenasledovali, ale v tom, aby čo mož-no najviac ľudí získali k spolumysleniu (symfilosofein)2, oslobodili ich od pred-sudkov, strachov a podliehaniu nutkavým predstavám, otvorili im oči pre krásu prírody, rozum pre ideu dobra a ríšu hodnôt a v neposlednom rade ich motivovali k tomu najnapínavejšiemu, najvzrušujúcejšiemu a najvýnosnejšie-mu dobrodružstvu, ktoré existuje, a síce k hľadaniu pravdy“ ([3], 14–15).

Úvahy o konkordancii tematizujú fenomény zastrešené pomenovaním srdce (po latinsky: cor), majúce svoje usporiadanie a logiku (ordre du coeur, logique du coeur), ako hovorí B. Pascal, a v ktorých je zapísaný (augustinovsky pove-dané: Bohom zapísaný) zákon. No na rozdiel od Augustina synkriticizmus nereleguje zdroj štrukturácie súsrdečnenia do vrcholu hierarchisticky poňa-tého univerza, ale vidí ho ako smrteľnícky vzťah synkrízovaný okrem bož-ského v celom sústvorení, teda nielen smrteľníkov a božského, ale aj zeme 2 Symfilosofein znamená súmilujúcno múdrosti čiže filozofická konkordancia v pravom zmysle slova –

toto je maximum filozofie a preddverie jej ukončenia (samou múdrosťou) a nástupu toho, čoho filozofiou bola: tu sa ukončuje dianie nielen individuálnych filozofov, tu dochádza nie-len k zániku, k ustaniu ich Ja, k deegoizácii, ale k uskutočneniu toho, o čo im „išlo“. Účast-ník konkordancie je autentickým členom kultúrneho spoločenstva, ktorému je ľahostajné jeho Ja a teda i jeho autorstvo. S nástupom autentického kultúrneho spoločenstva autorstvo vyhasína. Etalónmi kultúrneho spoločenstva v tomto zmysle sa stali niektoré filozofické, ve-decké či umelecké školy z rôznych kultúrnych regiónov a z rôznych dôb, kde sa cieľavedome menilo alebo jednoducho neuvádzalo meno autora. Meno autora je súčasťou kultúrobrzdnej konfigurácie Ja podobne ako meno choroby je súčasťou (konštituentom) jej entity: meno/ /názov choroby umožňuje nielen jej identifikáciu a adresovanie, ale (psychosomaticky) spo-lupodmieňuje aj jej replikovanie alebo prinajmenšom jej intenzitu či hrôzyplnosť. Je onto-logický rozdiel medzi zomieraním na smrteľnú chorobu (napr. aids) a zomieraním na choro-bu, ktorá je bežná (napr. chrípku). V prípade chrípky si eventuálne zomieranie na ňu nepri-púšťame. Ontorodnosť autorstva a názvu choroby by si vyžadovala podrobnejší výskum, ktorý presahuje hranice tejto knihy.

384

a nebeského. Každú interpretáciu súsrdečnenia treba od neho odlišovať ako tvorbu obrazu od originálu. Súsrdečnenie je živým originálom, od ktorého sa čímkoľvek okrem žitia vzďaľujeme. Niet ničoho živšieho ako konkordancia čiže súsrdečnenie tvoriace maximum lásky. Súsrdečnenie je však nielen síd-lom života, ale aj sídlom kreativity. Všetko ostatné je väčším alebo menším vzdialením sa od tohto najživotnejšieho z procesov, a koniec koncov je zby-točné usilovať sa o to, pretože na strane nášho vzďaľovania sa od lásky je viac automatizmu, ako na strane nášho približovaniu sa k láske. Chyba je už v samotnom úsilí, chcení, túžení atď. A navyše – nejde o úsilie, ale o orien-táciu, ktorú možno zaujať iba zarovno čiže hneď a tu (nunc et hic), alebo vôbec nie. Rovnako, ako sa nedá „snažiť“ milovať, nemožno byť na lásku (a už vô-bec nie na jej maximum) orientovaný iba „trochu“. Ten, kto sa „snaží“ ísť za hlasom „svojho“ srdca, za ním nejde a fakticky umiera bez toho, aby žil. Konkrétne sa to prejavuje miznutím kreatívnej potencie ako miesta možných životov alebo ako zmenšovanie množstva možných príbehov ľudského jed-notlivca.

Naopak „kráčanie za hlasom srdca“ je platónska univerzalizácia lásky, ktorá dosahuje v konkordancii svoje maximum, svoju najvyššiu intenzitu. A podstatou tohto diania je práve rozmnožovanie bytostných síl participanta konkordancie, ktoré rozoberáme pod titulom pozitívnej virtualizácie v rámci rokovania sekcie. LITERATÚRA

[1] HUSSERL, E.: Karteziánské meditace. Svoboda, Praha 1968. [2] Mistr Eckhart a středověká mystika. Zvon, Praha 1993. [3] SANDVOSSS, E. R.: Geschichte der Philosophie. Bd. 1. Indien, China, Grie-

chenland, Rom. Deutscher Taschenbuch Verlag, München 1989. [4] WALDSCHÜTZ, E.: Denken und Erfahren des Grundes. Zur philosophischen

Deutung Meister Eckharts. HERDER, Wien 1989

Doc. PhDr. Jozef Piaček, CSc. Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofická fakulta UK Šafárikovo námestie 6 818 01 Bratislava