Pohľady do česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku

v rokoch 1770 – 1820

Diplomová práca

Peter Mráz

Univerzita Komenského v Bratislave

Filozofická fakulta

Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy

Študijný odbor: slovenský jazyk a literatúra

Školiteľ: Doc. PhDr. Miloslav Vojtech, PhD.

Bratislava 2007

Ďakujem Doc. PhDr. Miloslavovi Vojtechovi, PhD. za odborné rady v procesoch

prípravy, koncipovania a finalizácie textu mojej diplomovej práce.

Bratislava 20. 4. 2007 Peter Mráz

Abstrakt

MRÁZ, Peter: Pohľady do česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku

v rokoch 1770 – 1820 [diplomová práca]. Univerzita Komenského v Bratislave.

Filozofická fakulta. Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy. Odbor slovenský

jazyk a literatúra. Školiteľ: Doc. PhDr. Miloslav Vojtech, PhD. Komisia pre

obhajoby: slovenský jazyk a literatúra. Bratislava 2007, 65 strán. Stupeň kvalifikácie:

magister.

Autor v práci sleduje podoby česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku

v rokoch 1770 – 1820. Snaží sa o explanačno-interpretačné prečítanie jej textov

z pohľadu žánru, literárnych smerov, autorských osobností, veršových systémov,

jazyka a spôsobov ich postupnej estetizácie.

Kľúčové slová: príležitostná poézia, príležitostnosť, literárny žáner, čeština,

prozódia, literárny smer, estetizácia, explanácia, interpretácia

OBSAH

ÚVOD............................................................................................................................5

1.JAZYKOVÉ, PROZODICKÉ A LITERÁRNOSMEROVÉ TVARY ČESKY PÍSANEJ PRÍLEŽITOSTNEJ POÉZIE ...................................................................8

2.PODOBY ČESKY PÍSANEJ PRÍLEŽITOSTNEJ POÉZIE NA SLOVENSKU V ZÁVERE 18. STOROČIA.....................................................................................12

3.PROCES ESTETIZÁCIE ČESKY PÍSANEJ PRÍLEŽITOSTNEJ POÉZIE V PRVOM DECÉNIU 19. STOROČIA...................................................................17

3.1. PRÍLEŽITOSTNÁ POÉZIA JURAJA PALKOVIČA ...........................................................................19 3.2. PRÍLEŽITOSTNÁ POÉZIA B HUSLAVA TABLICAO .......................................................................24

4.VÝVINOVÉ TENDENCIE ČESKY PÍSANEJ PRÍLEŽITOSTNEJ POÉZIE V DRUHOM DECÉNIU 19. STOROČIA ...............................................................40

4.1. PRÍLEŽITOSTNÁ POÉZIA NA STRÁNKACH SOLENNIE A TÝDENNÍKA ............................................40 4.2. PRÍLEŽITOSTNÁ POÉZIA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA..................................................................47 4.3. PRÍLEŽITOSTNÁ POÉZIA FRANTIŠKA PALACKÉHO....................................................................50 4.4. PRÍLEŽITOSTNÁ POÉZIA JÁNA KOLLÁRA .................................................................................54

ZÁVER........................................................................................................................58

LITERATÚRA...........................................................................................................60

PRAMENE .................................................................................................................63

Úvod

„Pomisľeť sa má i to, čo bi pomisľel Hollí, že také príležitostné básňe po kútoch trčá; aneb osud majú, že buď sa ňimi fajka pripaluje, buď (prepitujem) riť viťírá.“1

Jozef Petrovič (nedat).

Literárnoteoretické príručky sa príležitostnej poézii zväčša osobitne nevenujú.

Poniektoré síce obsahujú heslá sémanticky s ňou stotožniteľné, ale ich výklad je

založený na axiologickej predpojatosti. Heslo památníková poezie vo Vlašínovom

Slovníku literární teorie (1984) napríklad tvrdí, že takto pomenovaná žánrová skupina

zahřňa „verše většinou slabé umělecké hodnoty jak po stránce obsahové, tak

z hlediska formy […] od autorů, kteří zpravidla nemají zkušenosti ani talent

opravdového poety“ a ak priznáva, že ju písali aj autori, „skuteční básníci“, ktorých

tvorba je dnes súčasťou literárneho kánonu (Puškin, Lermontov), dopĺňa, že až „pak

podržuje si i tato příležitostná poezie nesporné estetické kvality“.2 Iné slovníky

rozširujú rozsah pojmu príležitostná poézia na žánre, ktoré buď chápeme ako

nepríležitostné, alebo ich klasifikujeme na ich hranici. Markantným príkladom je

epigram,

ktorý Encyklopedie literárních žánrů (2004) definuje ako „zpravidla

příležitostně motivovaný žánr reflexivní lyriky (autori tohto slovníka rozlišujú lyriku

intímnu, politickú, prírodnú a reflexívnu, pričom pri každej z nich uvažujú o jej

motivovanosti príležitostnosťou; pozn. P. M.), vyjádřující ve vážné či osobní poloze

básníkův názor“.3 Ďalšie príručky nazerajú príležitostnú poéziu z pohľadu

mimoliterárnych impulzov jej vzniku a miestami až absolutizujú udalosti

spoločenského, vojenského či politického charakteru, ktoré mohli byť generátorom

niektorých z jej žánrov. V Słowniku terminów literackich (1976) dokonca výslovne

čítame, že „okolicznościowa poezja powstaje […] wtedy, gdy literaturze

przypisywane są zadania bezpośredniego i szybkiego oddziaływania na odbiórców i

kształtowania opinii publicznej w sprawach ideologicznych i politycznych“.4 V našej

práci nadväzujeme na zistenia tzv. nitrianskej školy (Miko, Keruľová, Liba a ďalší),

ktorá už od polovice 70. rokov 20. storočia pracuje s kategóriou príležitostnosti a pod

1 Cit. podľa FORDINÁLOVÁ, Eva: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava 2003, s. 243. 2 VLAŠÍN, Štěpán: Slovník literární teorie. Praha 1984, s. 261. 3 MOCNÁ, Dagmar et al.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha – Litomyšl 2004, s. 145. 4 GŁOWIŃSKI, M. et al.: Słownik terminów literackich. Wrocław 1976, s. 275 – 276.

5

termínom príležitostná poézia označuje skupinu lyrických či lyricko-epických

literárnych žánrov, viažucich sa na výnimočnú časovú udalosť, príležitosť.5

Príležitostné básne sú v ich poňatí charakterizované obradovosťou, oslavnosťou,

ódickosťou, pátosom, teleologizmom (vopred stanoveným cieľom, účelom),

ustálenými kompozičnými, štylistickými a motivickými schémami, figúrami

autentickosti a úprimnosti,6 fikciou bezprostredného príjemcu, rétoricky

prekomponovanou dedikáciou7 a zväčša aj odosobneným štýlom autora.

Subjektivizácia, ktorá z nich prebleskuje, je podmienená „ich často úzkou

naviazanosťou na adresáta“.8 Žánrami príležitostnej poézie sú cez renesančný kontext

tradované genologické útvary antickej príležitostnej lyriky epinikon (oslava

víťazstva), enkomion (oslava radostných udalostí), paideuterion (poďakovanie

učiteľovi), aplausus (prejav uznania), parainetikon (povzbudenie), propemptikon

(rozlúčenie sa pred ďalekou cestou a želanie jej šťastného zavŕšenia), epithalamion

(svadobná báseň), genethliakon (narodeninová báseň), onomastikon (meninová

báseň), epicédium (pohrebná báseň), epithaphium (sústrastný prejav smútku za

zosnulým), hodoeporicon (oslava cesty), topographiae (oslava miest) atď.

Texty česky písanej osvietensko-obrodeneckej príležitostnej poézie9 tvoria

kvantitatívne bohatý, ale nezriedka aj kvalitatívne zaostávajúci súbor lyrických či

lyricko-epických básní, ktorý sa v súlade s antickou tradíciou v očiach laických i

odborných čitateľov dlhodobo chápal ako parerga (bezvýznamné drobnosti, vedľajšie

dielka).10 Impulzom k výskumu príležitostných básní slovenských evanjelikov sa pre

nás stala ich marginálna literárnohistorická reflexia. Už Michal Rotarides v Náčrte

historie litterarie Uhorska starého, stredného a nového veku (1745) napr. napísal, že

„enkomiá na niektorých vojvodcov […] je vhodné uvádzať skôr pri histórii verejných

záležitostí ako v rámci historie litterarie“11

a viacero generácii literárnych historikov

sa, zdá sa, tejto predpojatosti nezbavilo. Jediným zmapovaním česky písanej

príležitostnej poézie slovenského národného obrodenia je deskriptívna, skôr

5 ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. Bratislava 1984, s. 203 – 205. 6 ZAJAC, Peter: Autentickosť ako rétorická figúra. Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 6, s. 424 – 429. 7 STICH, Alexandr: Lenhart. In: LENHART, Václav Eliáš: Zkušené naučení k velmi potřebnému již za našich časů osetí lesův. Praha 2003, s. 128 – 138. 8 KÁKOŠOVÁ, Zuzana: Kapitoly zo slovenskej literatúry (9. – 18. storočie). Bratislava 2005, s. 50. 9 Termín osvietensko-obrodenecké obdobíe pre pomenovanie rozmedzia rokov 1770 – 1820 použil aj BRTÁŇ, Rudo: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej poézie. Bratislava 1970, s. 7. 10 KERUĽOVÁ, Marta: Príležitostnosť v žánrovej profilácii humanistickej poézie. In: O interpretácii umeleckého textu 8. Nitra 1986, s. 189. 11 Cit. podľa GÁFRIKOVÁ, Gizela a kol.: Pannonia docta / Učená Panónia. Bratislava 2003, s. 192.

6

pozitivisticky „úplná“ ako metodologicky priezračná, štúdia Alberta Pražáka (1880 –

1956) K problematice slovenské příležitostné poesie druhé poloviny osmnáctého a

první poloviny devatenáctého století (1956).12 Metodologickým východiskom našej

práce je preto novo poňatý heuristicko-interpretačný prístup k textom príležitostnej

poézie, inšpirovaný komunikačným modelom autor – 1. recepčný horizont (autora a

doby vzniku) – literárny text – 2. recepčný horizont (dnešného čitateľa a jeho doby) –

čitateľ, v ktorom sa pod pojmom recepčný horizont rozumie „souhr různorodých

intersubjektivních faktorů podílejících se na vzniku i rozumění textu (zejména dobový

stav jazyka, dobové představy o světě, člověku a jejich vzájemném poměru, dobové

představy o povaze, stratifikaci a adresátech a funkcích literatury, dobové žánrové

povědomí, dobové estetické normy, dobová poetika – tedy hierarchicky uspořádaný

soubor textových strategií)“.13

V našej diplomovej práci sa snažíme o interpretačno-explanačné prečítanie

textov príležitostných básní osvietensko-obrodeneckého obdobia z pera slovenských

evanjelikov a autorov českého pôvodu, ktorí publikovaním alebo štúdiom na

hornouhorských školách istý čas pôsobili na našom území. Ich výber bol neľahký,

keďže kvantita príležitostnej poézie v tomto čase neúmerne prevyšuje možnosti

záberu ktorejkoľvek vedeckej práce. Kritériom výberu jednotlivých textov sa stala ich

umelecká kvalita a genologické, tematické, literárnosmerové a jazykové atribúty v nej

zastúpené či ňou reprezentované. Osobitne skúmame príležitostnú poéziu tých

autoských osobností, ktoré sa pre štrukturalisticky ponímanú vývinovú progresívnosť

ich „mistrovských děl“ či pre kresťanské stopy v ich „neestetických“ dielach nezvykli

spájať s písaním príležitostných básní. Zaoberáme sa tak príležitostnou poéziou Juraja

Palkoviča, Bohuslava Tablica, Pavla Jozefa Šafárika, Františka Palackého a Jána

Kollára. Popri tom neopomíname ani literárnou vedou dlhodobo nevnímaných

autorov almanachu Solennia a Palkovičom redigovaného periodika Týdenník.

Dúfame, že naša práca sa stane relevantným odrazovým mostíkom výskumov

obrodeneckých príležitostných básní, písaných v niektorom z domácich literárnych

jazykov.

12 In: Acta Universitatis Carolina 2, 1956, č. 16, Philologica, č. 2, s. 175-199. 13 PAPOUŠEK, Vladimír - TUREČEK, Dalibor: Hledání literárních dějin. Praha 2005, s. 26.

7

1. Jazykové, prozodické a literárnosmerové tvary česky písanej

príležitostnej poézie

V závere 18. storočia pretrváva na Slovensku vyše 200 ročné konfesionálne

rozdelenie na evanjelikov a katolíkov. Oba tábory koexistovali, napriek náboženským

rozporom, bez vyhrotenejších literárnych polemík.1 Evanjelickí spisovatelia používajú

od prekladu Lutherovoho Katechyzmu (1581) a najmä od žilinskej (1610) a

spišskopodhradskej synody (1614) ako literárny jazyk biblickú češtinu.2 Čeština sa v

evanjelickej komunite vnímala ako prostriedok vyjadrenia slovenského prostredia a

často bývala označovaná za „jazyk otcovský“ resp. „řeč mateřskou“. Hoci bola pre

našich protestantov „sugestívnym vzorom nielen pre svoju liturgickú funkciu, ale i pre

relatívnu ustálenosť všetkých zložiek svojho jazykového systému,“3 nikdy sa,

podobne ako bernolákovčina, nezbavila atribútu štylistickej knižnosti.

Príležitostná poézia slovenských evanjelikov tendovala k tej časti českého

kultúrneho prostredia, ktorá si osvojila prízvučný veršový systém. Keďže Josef

Dobrovský (1753 – 1829) v stati Böhmische Prosodie (1795, 1798) zdôraznil

určujúcu úlohu prízvuku na prvej slabike slova, charakteristickými stopami básní jeho

stúpencov, koncentrovaných do almanachov Antonína Jaroslava Puchmajera (1769 –

1820) Sebrání básní a zpěvů (1795, 1797) a Nové básně (1798, 1802, 1814), sa stali

daktyl a trochej. Od úvodu 19. storočia sa však, podľa Vladimíra Macuru,

sylabotonická prozódia „postupně zdá být jen velmi málo nosnou, neschopnou

vytvořit reprezentativní národní básnířství. Řadou vlastenců je přijímána jako

z hlediska českého národně bezpříznaková a přímo ,německá´ […] Proto

sylabotonické versifikaci, v níž jsou obecně spatřována ,pouta otrockého němčení´, je

pak hledána opora versifikaci kvantitativní, která nemá v německém prostředí

anlogii.“4

Onou oporou voči sylabotonizmu sa ale nestala časomiera českých básní 17. a

prvej polovice 18. storočia. Tá vinou straty povedomia o predbielohorských snahách

básnikov prekladať a tvoriť pôvodné časomerné verše5 bola odkázaná na tradíciu

1 VOJTECH, Miloslav: Literatúra, literárna história a medziliterárnosť. Bratislava 2004, s. 102 – 104. 2 KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava 2002, s. 73 – 125. 3 GÁFRIKOVÁ, Gizela: Zabúdané súvislosti. Bratislava 2006, s. 57. 4 MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České národní obrození jako kultúrní typ. Praha 1995, s. 37. 5 VIDMANOVÁ, Anežka: Staročeské pokusy o hexametr a pentametr. Slovo a smysl. 1/2004, s. 21-51.

8

tvorby Vavrinca Benedikta Nedožerského, J. A. Komenského, Daniela Krmana či

Pavla Doležala, ktorých metrika bola určovaná „poslaním poézie – verbálne napĺňať

melódiu duchovných (chrámových, náboženských) piesní“.6 Časomerné, založené na

pomerne voľných prozodických pravidlách z Čechořečnosti (1672) Jozefa Václava

Rosu, sa „nejevily jako vhodný nástroj pro tvorbu dokonalých uměleckých děl.“7 Od

Puchmajerovho prekladu Vergíliových Zpěvů pastýřských (1795) preto básnici

preferovali, najmä teoreticky, tzv. prízvučnú časomieru. Neskôr Puchmajer

v Přídavku o prozodyi české (Nové básně, 1802) skúmal možnosti využitia kvantity

v prízvučnej prozódii a viacerí básnici jeho príklad nasledovali formulovaním a

uplatňovaním vlastných pravidiel (Hněvkovský, Nejedlý, Štěpnička, Hek).

V predhovore Muzy se Slovenských hor (1801) to priamo priznáva aj Juraj Palkovič,

keď eufemisticky píše, že sa „rovně y od pravidel Prozodye, které důmyslnost Pana J.

Dobrovského vynalezla, jen na máličko místech […] uchýlil“.8

Prízvučný hexameter otvoril cestu revitalizácii antických foriem pre české

básnictvo (J. L. Ziegler, F. V. Hek). Sylabotonické verše česky písanej príležitostnej

poézie sa vyskytujú najčastejšie v sapfickej strofe, ktorej hexameter je

charakteristický sťahovavým daktylom (Puchmajer), ale neobvyklými nie sú ani

prízvučné elegické distichá, asklepiadská, alkájska či archilochská strofa. „Zajímavé

je, že tyto další a složitější antické formy používali v rámci sylabotónického principu

zejména ti, kteří se později (najmä po vydaní Počátkov českého básnictví, obzvláště

prozodie z roku 1818, vychádzajúceho z názorov teoretika Hermanna o surovosti

prízvukovania slabík a o časomiere ako symbole vzdelanosti národa; pozn. P. M.) stali

významnými zástanci časoměrné poezie (Palacký, Šafařík, Kinský, Raymann).“9

Slovenská osvietensko-obrodenecká príležitostná poézia sa vyznačuje

literárnosmerovým synkretizmom. Keďže jej snahou bolo zachovať kontinuitu

latinskej tradície (aj preto bernolákovci písali časomierou podľa vzoru rímskej

antickej poézie a evanjelici sa v časti svojej tvorby priklonili k starogréckemu

vzoru),10

neprekvapí, že jej dominujúcim literárnym smerom sa stane formujúci sa

klasicizmus, v prvej etape svojho výskytu konfrontovaný s rezíduami baroka.

6 FORDINÁLOVÁ, Eva: Podstata zmien prozodického systému v osvietenskom období. Slovenská literatúra, 50, 2003, č. 6, s. 432. 7 SGALLOVÁ, Květa: Časoměrné vzorce a metra v českém národním obrození. Česká literatura, 54, 2006, č. 2-3, s. 17. 8 PALKOVIČ, Juraj: Muza se Slovenských hor. Vacov 1801, s. 2. 9 SGALLOVÁ, Květa: c. d., s. 20. 10 TURČÁNY, Viliam: Časomiera Jána Kollára. Slovenská literatúra, 20, 1973, č. 1, s. 5 - 28.

9

Klasicizmus pre básnikov v období rokov 1770 - 1820 predstavoval „formálny ideál,

ktorý sa pokúšali v rámci svojich možností i v rámci možností, ktoré im dávala

obrodenecká kultúra, naplniť.“11 Typické sú preň žánre príležitostnej a satirickej

poézie, balady, moralizátorské texty a epigramy. Zriedkavé sú ódy a hymny, absentuje

epos. Slovenská klasicistická poézia vzniká bez výraznejšieho kontaktu s francúzskou

literatúrou, jej vzorom sa popri antike stáva literatúra nemeckého a anglického

klasicizmu.

Prechodom medzi barokom a klasicizmom sa stalo rokoko. V prvej fáze

svojho výskytu bolo typické pre katolíkov.12 Od úvodu 19. storočia sa rokoko stalo

výlučným prejavom slovenských evanjelikov. Jeho genologický charakter sa

obmedzil na žánre lyrickej poézie (anakreontská, galantná, ľúbostná a pastierksa

lyrika, idyly, epigramy a elégie). Slovenská česky písaná rokoková poézia, podľa

Jaroslava Vlčka „český přežitek, pozdní přežitek pařížsko-německo-polské módy,

v původní své oblasti dávno již vybledlý a vytuchlý,“13 vznikala v kontakte s poéziou

puchmajerovcov. Svojím štylizovaným hedonizmom, erotizmom, inventárom

antických postáv, epitet a rekvizít, sekularizmom a prírodným idylizmom, sa pričinila

o to, že prelínanie baroka, sentimentalizmu, klasicizmu a preromantizmu bolo

kontinuitné.

Hoci preromantizmus k nám v úvode 19. storočia prenikal vo forme motívov

najmä cez český kontext resp. lektúrou anglických, nemeckých a francúzskych

originálov, preromantický subjektivizmus slovenskej literatúry má v tejto fáze aj zdroj

domáci. Recipovaním motívov slobody a prírody z inonárodných literatúr sa v dotyku

so subjektívnosťou slovenského baroka vyformovala špecifická subjektivita našej

preromantickej literatúry. Kým klasicizmus prevzal myšlienku racionálneho poznania

prírody ako nástroja jej gnozeologického uchopenia, pre preromantikov sa schopnosť

ovládnuť prírodu rozumom javí ako nemožná. Napriek tomu sa „preromantické

podnety sa prijímajú v slovenskom literárnom kontexte takmer paralelne popri

podnetoch klasicistických“.14

Podľa Slovesnosti (1820) len takto ponímaná

„romantičnost […] vyjevuje, co příroda z člověka učinila, neb činiti může, an

11 VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Bratislava 2003, s. 113. 12 MINÁRIK, Jozef: Baroková literatúra. Svetová, česká, slovenská. Bratislava 1984, s. 247. 13 VLČEK, Jaroslav: První novočeská básnická škola. In: Z dějin české literatury. Praha 1960, s. 55. 14 VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Bratislava 2003, s. 113.

10

vidinnost v něm stojí pod těžkým davem skutečnosti, a konečnost usiluje o záhubu

nekonečnosti.“15

15 JUNGMANN, Josef: Slovesnost aneb Zbírka příkladů …. Praha 1820, s. XXIV.

11

2. Podoby česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku

v závere 18. storočia

Česky písané príležitostné básne slovenských evanjelikov mali v poslednej

tretine 18. storočia dvojakú podobu, rukopisnú a editovanú. Idea, myšlienka či

posolstvo väčšiny z nich sa, v zhode s renesančnou tradíciou, sústreďovala „na dvoch

najexponovanejších miestach v básni: na začiatku a na konci“.1 Stred česky písaných

príležitostných skladieb sa podobal barokovému exemplu, oživenému, podľa slov

Augustína Doležala (Pamětná celému světu tragoedia; 1789), zavinutím biblického

príkladu „do vymyšlených okolostojičností“.2 Príkladom je editované epithalamion

Když Dvojí cti hodný Pán Daniel Benkocý (1771), ktorého úvod reprodukuje

predstavy o ideálnej žene (poslušná, pracovitá, …), stred vypĺňa „dotvorený“ príbeh o

Šalamúnovej manželke a záver je miestom netradične intímnej introspekcie básnikov:

Jestli sme zde v čem zbloudili, / Odpusťte přátelé milí! / Snadno bylo zblouditi; / O

manželství sme mluvili, / Sami sme ho nezkusyli: / Neračte za zlé míti.3

Tvorcami editovaných česky písaných príležitostných básní boli evanjelickí

kňazi, kandidáti teológie a rechtori. Tí pertraktovali najmä témy vážne, napr. podobu

literárneho jazyka, postavenie autorského subjektu, otázku národnosti a pod. Azda

najviac umeleckých reflexií sa dostalo češtine. V onomastiku Píseň […] Janu Jiřímu

Strečkovi (1786) jeho autor dokonca varuje Múzy pred výsmechom z nej a odporúča

ich pod patronát rektora bratislavského lýcea Juraja Strečku: Pred ním můžte se nic do

cela nestydět / Za to jméno ne všem velmi milé: Slovák.4

Rukopisná česky písaná príležitostná poézia sa na sklonku 18. storočia stala

priestorom, do ktorého jej autor, pochádzajúci z prostredia mešťanov,5 remeselníkov,

1 KÁKOŠOVÁ, Zuzana: Kapitoly zo slovenskej literatúry (9. – 18. storočie). Bratislava 2005, s. 61. 2 Bližšie GÁFRIKOVÁ, Gizela: Zabúdané súvislosti. Bratislava 2006, s. 127 – 141. 3 TRÉ PŘÁTELÉ: Když Dvojí cti hodný Pán Daniel Benkocý s Pannou Kateřinou Muhr k společné pomocy do Stavu manželského šťastně vstupovali, Tré Přátelé v Prešpurku takto jim zpívali. Roku 1771, dne 2. září. Bratislava 1771, s. 4. 4 ŠINKOVIC, Ján: Píseň, kterou Vysoceučenému Pánu janu Jiřímu Strečkovi, Škol Augšpurgského Vyzn. V Prešpurku dobřezasloužilému rektorovi, když Den Jména Svého Léta 1786. dne 24. Dubna štěstlivě a zdravý světil, Školská Mládež Prvního Řádu Slovenské Nácye svou vděčnou mysl dosvědčovala, skrze Jana Šinkovice zpívaná a do tisku daná skrze Ondřeje Braxatóryse, Samuele Lúčaho, Matěje Honécyho, Jiřího Furdíka. Bratislava 1786, s. 3. 5 DOROTKA, Michal: Tullius Ciceroni! to jest Michael Dorotka Obivatel Pezinský Dvojictihodnému Panů Michaelovy Institoris, pri Cyrkvy Prešpůrskej Slova božího Kazatelovy, temito ač sprostimy , ale však s dobreho Srdce pochazejícymy Veršíky zavděčiti se opovážil dne 29. Žárí. Roku MDCCLXXIVho. Takto spívajíce. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. Lyc. B. VIII. Fol. 25, prív. 11.

12

študentov,6 služobníctva,7 alebo z rodiny významnejších protestantských vzdelancov,

naopak, vnášal prvky komiky - To jest sýce grobianstvo / Mezy také slavné Panstvo /

Mezy cifrované Dámy, / Vkročit s mojími nohámy, / A s mou začaděnou tvárí, /

Podobný jsa kominári, inscenuje v onomastiku Vysoce Urozenému Pánovi pánu

Michal Gombošoví (1776) Juraj Pataky 8 - a odmietal strohosť dobového spôsobu

veršovania:

Podle dnešní Módy snad komplymentovať,

A náše Veršíčky na tvárnost rectovať?

Nikoli! Nikoli!9

Umeleckým signálom estetizácie česky písanej príležitostnej poézie poslednej

tretiny 18. storočia na Slovensku je stvárnenie paralely prírodné dianie – ľudský život.

V rukopisnom onomastiku Alžbety Kristíny Justovej Srdečné Vinšování (1780) je

rozvinutie prírodno-ľudského paralelizmu koncentorvané do úvodu básne: Jak náhle

Burova od východu vzniká, / Svou čistou jasnosti všecko jak proniká; / Že každé

stvorení z novu se raduje. / Ptáctvo hned nebeské sladce prospevuje, / Y ovečky krotké

na pastve zelené / Z rána poskakují jsouc rozveselené.10 Rovnako je tomu tak

v editovanom epithalamiu Andreasa Lačného Při Slavnosti Svadebního Veselí (1773),

v ktorom lyrický subjekt dáva do kontrastu spev vtákov a svoj talent: Já sýce nejsem

z počtu ptáků, / Kteří líbezně zpívají, / Přináležím jen mezy žáků / Těch, kteří zpěvu

neznají: / Však předce cýtím v sobě hnutí, / Které mne dnes k zpívání nutí.11

6 HOSZU et al.: Toto svému Otcy podávají psání Hoszu, Sexti, Vyskytenský, Lání. 1784. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol. 5271, prív. 136. 7 DORKA: Vinš Novoročný. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol 5721, prív. 149. 8 PATAKY, Juraj: Vysoce Urozenému Pánovi Pánu Michal Gombošoví Prešporskému Burgmistrovi Y Cýrkve Inšpektorovi Svému k Patronovi když den Svého Jména Slavil Takéto Veršíky zpravil Zámečník Jiri Pataky, Y Poeta jaký, taký. Roku Paně MDCCLXXVI. Dne 29. Sept. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol. 5721, prív. 132. 9 JUSTOVÁ, Judita Juliana – JUSTOVÁ, Kristína Alžbeta: Srdečné Plesání, které na Den Památki Jména Urozeného A Dvojícti hodného Pána Pána Michala Institoris Mossótzy Cýrkve Evanjelické, Nácyý Uherské a Slovenské v Prešporku, S. B. verného Kazatele, svého Mnohovážného a Laskavého Pana Krstního Otce dve milé Sestri jakožto Judyta juliana, a Alžběta Krystyna Just v Upřimnosti dokázati chtěly. Roku Páně 1777 dne 29. Žáří. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. Lyc. B. VIII. Fol. 25, prív. 12. 10 JUSTOVÁ, Kristína Alžbeta : Srdečné Vinšování, které na Den Památky Jména Výsoce Urozeného a Dvojíctihodného Pána Pána Michala Inštytorísa Mossótzy Cýrkve Evanjelické, Nácyy Uherské a Slovenské v Prešporku Sl. B. Alžbeta Krystyna Just v upřímnosti offerovala Roku 1780 dne 29 Žárí. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol 5721, prív. 137. 11 LAČNÝ, Andreas: Při Slavnosti Svadebního Veselí, Výsoce Urozeného a mnohovážného Pána Mládence Jiřího IUST, s Výsoce Urozenou a ctnostmi pohlaví svého ozdobenou Pannou, Alžbětou

13

V epithalamiu Rad zdařilým Dvojíctihodného a výborně učeného Muže, Pána Matěje

Krum, naopak, prírodno-ľudský paralelizmus predchádza záverečnému zveršovaniu

želaní novomanželom. Paralela prírodného diania a ľudského života má v ňom

podobu v strede skladby koncentrovaného opisu jesene, kedy každý

… němý tvor, o sebe pečuje,

A k zymě potřebné věcy zhromážďuje,

Ježek hrušky, plánky do díry pakuje,

y Chrček své hnízdo zrnem naplňuje.

Myši, Veveřičky ořechy sbírají,

A co neyvíc mohou na zymu chystají,

Nedvědi postele sobě ustílají,

Na nichž, lížíc dlabu, měko spočívají.

Čap, Řeráb, Hrdlička šetří času svého,

též y Vlastovička času podzymného. 12

Ku koncu citovanej básne do nej vstúpi aj autorov subjekt, majúci podobu

narážky na adresátov „celibát“:

Jen že to Třech trochu mrzý a bantuje,

Že čtvrtý z ních vždy jen o jiných pečuje,

Jiným ženy hledá, radí, komenduje,

Když se zdaří, jest rád, sám nenásleduje.13

Eleonorou UJHÁZY, Roku 1773. dne 28. Června, V Prešpurku slávené, Takto se jeden, Výsoce Urozeného novotného Páru poníženýCtitel, A. L. Zpívati a vinšovati usyloval. Bratislava 1773, s. 2 – 3. 12 MIM [INSTITORIS MOŠOVSKÝ, Michal] – MS [SEMIAN, Michal] – MKM [KOVÁČ-Martiny, Michal] – MT [?]: Rad zdařilým Dvojíctihodného a výborně učeného Muže, Pána Matěje Krum, Při Cýrkvi Evanjelické Prandorfské Slova Božího bedlivého Kazatele, S Urozenou a ctnostmi Pohlaví ozdobenou Pannou Alžbětou Muhr, manželským spojením, v Modlitebním evanjelickém Pezýnském Domě, W Den WýroCžItostI sWatého MIChaLa učineném, se radovali, a Novomanželům všecko dobré vinšovali Cžtyré Michalové Dva v MěsTě ModranKéM, Třetí v Městě hlavnIM Prešpurském, Čtvrtý v PezýnskéM Služenbícy Cýrkevní. Bratislava, s. 2 – 3. 13 Tamže, s. 6. Za upozornenie na možnosť alúzie života M. I. Mošovského ďakujem G. Gáfrikovej.

14

V príležitostných skladbách konca 18. storočia sa subjekt autora premieta aj do

povzdychu nad disproporciou medzi reálnym a možným svetom konštruovanej básne.

Príkladom je epithalamion Michala Dendélyho, reagujúce na svadobnú noc adresáta:

Než škoda, že ještě do právních škol chodím!

Kdyby to nebylo, snad bych to též s Vámi

Učinil hned zýtra, a to s Barborámi!

Ale to jest těžká smrt našho – zajíce,

Že musý běhati chtíc aneb nechtíce.14

Práve epithalamiá boli priestorom, v ktorom dochádzalo k najvýraznejšiemu

odpútaniu sa od klasicisticky strojeného štýlu smerom k uvoľnenosti, až prostorekosti

básnickeho vyjadrovania sa. Tento jav môžeme pozorovať v rokokovo štylizovanej

básni Juliane Šeikoviny (1772):

No! Veru ja více nebudem Mládencom,

A komu sa lubí nech chodí pod Vencom,

Mňa čo se dotíče němám k němu Volu,

A snad je to lepšje, keď dva leža spolu.

Len to my je v hlave, v kterej Stránce Sveta

Našlaby sa pro mňa volajaká Beta …15

Spolu s uvoľňovaním štýlu sa postupne narúša aj genologická uniformita

príležitostných básní. Okrem epicédií, epithalamií, propemptík či onomastík vznikajú

skladby tendujúce k hádanke, rozprávke alebo podobenstvu. Príkladom je báseň

K svatební Slavnosti Pana Štepana Šimko (1784) s podtitulom k dokázaní Uhersko-

krajanské a Česko-sousedské Lásky. Autor, skrytý pod iniciálami SH (Soused

Hermanzeyfsky), v nej blahoželá k svadbe Slezana a uhorskej dievčiny. Toto

14 DENDÉLY, Michal: Kratochvílná Vděčnost, kteru Dvojíctihodnému, vysoce a Výborně Učenému Pánovi, Pánovi Štěpánovi Ján, a Urozené y mnohými ctnostmi ozdobené Panně Panně Maryi Dávides, při jejich radostné svatební slavnosti dne 28. Září 1784 prokázal Jejich věrný Přítel Michal Dendélý, na ten čas Jurysta Prešpurský. Bratislava 1784, s. 3. 15 DOBŘE PREJÍCY: Pri príležitostý Svadby urozeného Paná, Paná Lonrady Karola, CAUSARUM PER. I. REGNUM HUNGARIA FORI UTRIUSQUE JURATI ADVOCATI, z urozenou Pannu Julianu Šeikoviny, Roku 1772. Dne 28. Ledná jeden dobře Prejícy takto premysloval. Viedeň 1772, nepag .

15

epithalamion je podobenstvom,16 neskôr stupňujúcou sa hádankou. Zaujme

stvárnením českých reálií, poukazujúcim na možnú autopsiu básnika:

Když na krkonošské hory zima bije,

A bílym snehem se každá trava krije,

Y ten vlas pannensky, a jazyk jelení,

Jak přes leto byva, již zelený není,

Zelení se jeden Tulipan spanily,

A k pucícy ruze cervene se chylí.17

Naznačené podoby česky písaných príležitostných básní sú korelátom

zrýchľovania literárneho procesu v celej česko-slovenskej literatúre a prejavom jeho

postupnej estetizácie. Kvalitatívna diferenciácia básnickej produkcie príležitostného

charakteru ukazuje, že tendencia k žánrovým premenám, subjektivizácii výrazu a

k hľadaniu nových tém neobišla v závere 18. storočia ani túto, literárnohistoricky

dlhodobo opomínanú genologickú skupinu slovenskej poézie.

16 Podobenstvom (o dvoch vetvách stromu) je aj epithalamion KRAJANÉ: Dokázaní Uctivosti a Přátelské Vděčnosti naproti Vlídnému a Výborně Učenému Pánu Pánu Ondřejovi Škultétímu, při Cýrkvi Evanj. Přítržské dobře zasloužilému školnímu Učiteli, když s šlechetnou a mnohými ctnostmi ozdobenou Pannou Maryi Kuzmovou, Stav vdovský proměniv, Svadební Veselí slávil, Léta Páně 1781. Dne 10. Září, kterým se vinšováním všeho dobrého Novomanželům vzáctným tré dobře známí krajané vděčiti chtěli. Bratislava 1781. 17 SOUSED HERMANZEYFSKY: K svatební Slavnosti Pana Štepana Šimko, kneze Krišlického, s vysoce urozenou Pannu Maryi Krystinu Hoffmann, k dokázaní Uhersko-krajanské a Česko-sousedské Lásky od dobře znameho Souseda Hermanzeyfskeho. V Hiršberku, dne 27. Dubna, 1784, nepag.

16

3. Proces estetizácie česky písanej príležitostnej poézie v prvom

decéniu 19. storočia

Čitatelia prvých rokov 19. storočia na Slovensku, o ktorých Ladislav

Bartholomaeides poznamenal, že „nie sú naklonení čítaniu a kupovaniu kníh,“1 sa

profilovali zo stredných spoločenských vrstiev. Ako „literati“ totiž mohli byť

„charakterizované len isté vrstvy mestského obyvateľstva, vysokej šľachty,

duchovných a intelektuálnej elity.“2 Vyplýva to z faktu, že schopnosť čítať, poväčšine

sa obmedzujúca na lektúru Biblie, mala ešte v druhej polovici 18. storočia asi len

pätina vidieckeho obyvateľstva. Čitateľskej obľube stredných vrstiev sa tešili

ľudovýchovné tlače3 a žánre populárnej literatúry (pamflety, cestopisy, moritáty,

zábavné romány). V mestách, najmä v Bratislave, sa darilo udržiavať čítaniu prajné

prostredie. Už v 90. rokoch 18. storočia tam pôsobili okrem štyroch tlačiarní,

viacerých škôl a štyroch kníhkupectiev aj dve - tri čitárne, späté prostredníctvom

Fridricha Nicolaia, vydavateľa Neue Allgemeine Deutsche Bibliothek, s nemeckým

literárnym kontextom. „Obmedzené možnosti verejnej alebo poloverejnej

komunikácie v čitárňach, kaviarňach, slobodomurárskych lóžach a kluboch však

zabrzdili vytváranie vzdelanej verejnosti ako sociálneho fenoménu.“4 Aj intelektuálne

zdatní čitatelia si vyberali autorov korešpondujúcich s dobovým vkusom v nemecky

hovoriacich krajinách (Voss, Wieland, Klopstock, Gessner a iní), ktorých recepcia

bola česko-slovenskou literárnou vedou dlhodobo hodnotená ako prejav vývojového

oneskorenia sa slovenskej literatúry oproti literatúre západoeurópskej.5

Ak by sme

však merali vyspelosť percipientov prvej tretiny 19. storočia merať podľa stupňa

recepcie, z dnešného pohľadu velikána nemeckej kultúry, Goetheho, „tak by sme za

zaostalé museli označiť aj samotné Nemecko. Tu sa totiž začína intenzívna recepcia

jeho diela až v druhej polovici 19. storočia“.6 Tento zdanlivý rozpor je

1 BARTHOLOMAEIDES, Ladislav: Ueber slawische Literatur in Ungarn, ihre Schicksale und Producte von 1780 – 1800. Annalen der Oesterreichischen Literatur, 1802, č. 49, s. 389 – 392. Cit. podľa Antológia literárnovedných textov obdobia národného obrodenia. Bratislava 1982, s. 61. 2 KOLLÁROVÁ, Ivona: Vydavatelia v 18. storočí. Bratislava 2006, s. 124. 3 O ľudovýchovnej produkcii 18. a 19. storočia vypovedá LIBA, Peter: „Zábavné“ knižky ľudového čítania škarniclovskej kníhtlačiarne v Skalici. In: Čítanie starých otcov. Martin 1970, s. 65 – 80. 4 KOWALSKÁ, Eva: Odberateľské zázemie bratislavských tlačiarní v 18. a 19. storočí. In: Kniha ´93- ´94. Zborník o problémoch knižnej kultúry. Martin 1996, s. 75. 5 PRAŽÁK, Albert: J. W. Goethe a Slováci. In: Z literárnych súvislostí. Bratislava 1964, s. 32 – 33. 6 TANCER, Jozef: Pamäť a kánon. Apológia literárnych suvenírov. OS, roč. 10, 2006, č. 1 – 2, s. 38.

17

z metodologického hľadiska dôkazom relevantnosti Jaussovej teórie, že „způsob,

jakým literární dílo v historickém okamžiku vydání splní, překoná, zklame či vyvrátí

očekávání svého prvního publika, zřejmě poskytuje kritérium pro určení jeho estetické

hodnoty“.7 Zároveň je potvrdením opakujúcej sa tézy, že „něco jako pevný kánon

neexistuje. Existuje cosi, co lze nazvat kanonickým polem, které je permanentně

v pohybu a proměňuje se jak v dějinném čase, tak ve svém historickém horizontu na

základě proměnlivých motivací, úhlů pohledu, subjektivních voleb a funkcií, které

dílo nabývá pro jednotlivce či určitou societu“.8

Pre evanjelickú poéziu prvej tretiny 19. storočia je typický nesúlad medzi

antikizujúcou sa formou a inovatívnym obsahom básne. Česko-slovenská kultúra sa

však antikizovala len na povrchu, „přijala antickou masku pro své vlastní funkce,

využila antiky nikoliv jako bezprostředního zdroje hodnot, ale mnohem spíše jako

prosředku či nástroje k naplňování svých vnitřních potřeb, a to v podobě, která (bez

ohledu na reálný stav věcí) daným potřebám nejvíce vyhovovala.“9 Autori česky

písanej príležitostnej poézie začínajú funkčne využívať barokovo-rokokové rezíduá a

do rámca svojho diela prijímajú aj podnety nastupujúceho literárneho smeru –

preromantizmu. Aplikovanie klasicistických foriem na stvárnenie

„antiklasicistického“ obsahu súvisí s faktom, že preromantizmus v poézii využíval

tradičné žánre (balada, pieseň, romanca). „V čase zostavovania prvých básnických

zbierok v našom literárnom kontexte (Palkovičovej Muzy se Slovenských hor a

Tablicových Poezyí, pozn. P. M.) prebieha proces akejsi diferenciácie dvoch

základných typov literatúry, podľa jej základnej funkcie či využitia ako predzvesť

rozlišovania literatúry odbornej (vedeckej) a estetickej.“10

Spomedzi osobností, ktoré

formovali evanjelickú príležitostnú poéziu prvého a druhého decénia 19. storočia na

Slovensku, a teda plným právom reprezentujú postupný proces jej estetizácie,

vynikajú Juraj Palkovič, Bohuslav Tablic a Pavol Jozef Šafárik.

7 JAUSS, Hans Robert: Dějiny literatury jako výzva literární vědě. In: Čtenář jako výzva. Výbor z prací kostnické školy recepční estetiky. Ed.: M. Sedmidubský, M Červenka a I. Vízdalová. Brno 2001, s. 15. 8 PAPOUŠEK, Vladimír: Spontánnost, manipulace, literární kánon a dobový horizont. Česká literatura, 54, 2006, č. 2-3, s. 105. 9 MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Praha 1995, s. 155. 10 RIŠKOVÁ, Lenka: Pravda, logika, ratio v Tablicovej koncepcii básnického umenia. Slovenská literatúra, 54, 2007, č. 1, s. 57.

18

3.1. Príležitostná poézia Juraja Palkoviča

Titul „arbiter elegantiarum“ česky písanej poézie prvej polovice 19. storočia si

svojou literárnou a vydavateľskou aktivitou nárokoval profesor Katedry reči a

literatúry československej na bratislavskom Lýceu Juraj Palkovič (1769 – 1850).

Svoje chápanie češtiny ako „čistej slovenčiny“ literárne osvedčil už 16. 1. 1790 v 3.

čísle Krameriových Pražských poštovských novín, v ktorých pod iniciálami J. P.

publikoval báseň Upřimný soud jistého Slováka z Uher o svém jazyku Slovenském a

Novináři českém, považovanú za najstaršiu veršovanú obranu československej reči a

za prvú ódu na slovanskú vzájomnosť vôbec.11

Slová Hurbanovej eseje Slovensko a jeho život literárny (1851) – „On bou

vätší Čech, ako najvätší Češi v Čechách“ – signalizujú, že Palkovič pod vplyvom

svojej literárnej, editorskej a literárnokritickej aktivity dospel k dokonalému osvojeniu

si staročeskej reči. Palkovčovo smerovanie k relatívnemu konzervativizmu bolo ale

postupné. Ako snahu uľahčiť slovenským percipientom čítanie svojej dramatickej

prvotiny Dva buchy a tri šuchy. Slovenská komédia k zasmání se pro pána a pro

sedláka (1800) sa nezdráhal využiť stredoslovenské nárečie. V spisoch Poučení o

očkování neb inokulování kravských osypek (1802) a Znamost Vlasti. Oddělení první.

Znamost geografická (1804) z rovnakých dôvodov prepletá bibličtinu a slovenské

(gemerské) slová. V predhovore svojej jedinej básnickej zbierky Muza se Slovenských

hor (1801) sa však už ospravedlňuje, že „místem samým Slovákům vlastních slov a

způsobů mluvení užíval (což se však předce zřídka stalo)“ a odvolávajúc sa na vlastnú

slovacitu verí, že mu to „jakožto Slovákovi, Čechové, doufám, laskavě prohlídnou.“12

Neskôr má snahu dôsledne používať češtinu. V úvode druhého decénia 19. storočia

dokonca atakuje bernolákovčinu, keď v oznámení vyjdenia Duchovného divadla Petra

Metastasia napísal: „Škoda, že Pan Spisovatel (ostrihomský kanonik Jur Palkovič;

pozn. P. M.) tyto pěkné Metastasyovy hry do tak sprosté slovenčiny přeložil, kterouž

my ostatní Slovácy (krom samých Trnavců, a těch jenž v tom okolí bydlí), obírajíce se

vždy s knihámi čistou vzdělanou slovenčinou psanými (jakovou předtím všickni

Slovácy, y katolícy, knihy psávali), oblíbiti sobě nemůžeme.“13

Okrem odsúdenia

slovakizácie češtiny sa Palkovič nevyhol ani kritike zavádzania hovorenej češtiny do

11 PIŠÚT, Milan et al.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava 1960, s. 85. 12 PALKOVIČ, Juraj: Muza se Slovenských hor. Vacov 1801, s. 2 (Předmluva).

19

česko-slovenskej literatúry. V súvislosti s vyjdením Šafárikovej Tatranskej Můzy

s lírou Slovanskou (1814) napísal, že sa jej autor „pokúsil o nie vždy vydarené

vytváranie nových slov“ a že ako taký je zároveň „veľmi zamilovaný do nie príliš

dobře urobených slov a jazyka, čo pochádza od niektorých súčasných českých

spisovateľov.“14 Pravda, Palkovičom editovaný Týdenník (1812 – 1818) sa

slovakizmom rovnako nevyhol. Nárečové lexémy v jeho slovníku Böhmisch-deutsch-

lateinisches Wörterbuch (1820, 1821), pochádzajúce z vlastnej autopsie (Gemer) a z

Leškovej a Ribayovej pozostalosti, sú dôkazom toho, že Palkovič si nutnosť

funkčného využitia slovakizmov v česky písanom texte uvedomoval, i keď ho

teoreticky sústavne odmietal.15

Pre poetiku česky písanej príležitostnej poézie je dôležitá Palkovičova básnická

zbierka Muza se Slovenských hor (1801). Rokokové carpe diem jeho prekladu

Gellertovej pastorely Dametas a Fillis, rovnako ako idylizmus a erotizmus

prekladovej adaptácie J. F. Vossa Slavení růží a viacero adaptácii nekonkretizovamej

nemeckej predlohy (Mládek, Hanka, Věrnost milenky a Píseň nádeníka) sa pre

pôvodnú tvorbu Juraja Palkoviča stali dôležitým inšpiračným impulzom.

Antikizujúcimi rekvizitami a krajinným idylizmom prestúpená báseň Toužení po milé

a hedonistické scény básní Tejná prosba k Venuši, Toužení po milé, Závist

zamilovaného a Bolestná láska sa stali pre našu poéziu jedným z hnacích motorov

narúšajúcich uniformitu barokových resp. klasicistických básní. Ako podotkol už

Jaroslav Vlček, „Palkovič sa dožil osemdesiatich rokov ako panic, a v jeho

prozaickom, striezlivom, nesmierne sporivom spôsobe života nehrali žiadnu úloho ani

Bakchus, ani Venuša,“16

a tak mala rokoková atmosféra v jeho podaní neautentický

ráz (Píseň při víne). Inšpirovaná nemeckou literarúrou, najmä poéziou Johanna

Ludwiga Wilhelma Gleima (1719 – 1803), ktorý bol taktiež „poctivý starý mládenec,

jenž nikdy opravdově nemiloval, muž střízlivý, jenž při malé lahvici vína vyseděl od

večera do východu slunce v rozumném přátelském rozhovoru, zpíval o božském

nápoji, jako by jej rozléval proudem, a o vnadáchm dívčích, jako by svět byl naplněn

13 Týdenník aneb Cýsařské Král. Národní Noviny, z obzváštního Cýs. Král. dovolení pracý a nákladem Jiřího Palkoviče v Prešpurku vydaný. První pololetní běh 1812, s. 484. 14 PALKOVIČ, Juraj: Šafárikova Tatranská múza s lyrou slovanskou. Cit. podľa ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické dielo. Ed. Peter Káša. Bratislava 2005, s. 259. 15 TÓBIK, Štefan: Profesor Juraj Palkovič ako jazykovedec a gemerský dialektológ. In: Juraj Palkovič. Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele dňa 28. Februára 1969 v Rimavskej Sobote při príležitosti 200. výročia narodenia. Bratislava 1971, s. 51 – 62. 16 VLČEK, Jaroslav: Slovenské rokoko. In: Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava 1954, s. 114.

20

jeho milenkami,“17 nepriamo upozornila našich básnikov na západoeurópske básne,

vyznačujúce sa príklonom k sentimentalizmu a preromanizmu.

Aj Juraj Palkovič sa, najvýraznejšie azda v nedokončenej lyricko-epickej skladbe

Slavín a Krásobyla a v baladicky komponovanej básni Lila, nechal inšpirovať novo sa

konštituujúcim preromantickým výrazom. Do jednej z kľúčových skladieb Muzy se

Slovenských hor, formálne klasicistickej básne Oda na Horu Synec, zakomponoval

popri reliktoch rokokového exotizmu (Libanon, céder, sarmatské pomedzie) náznaky

preromantického subjektivizmu. Preromanticky vyznievajúci subjektivizmus Ody na

Horu Synec sa prejavuje vo vyjadrení básnikovej zainteresovanosti na téme domova:

O horo! vzácnás, důstojná a milá!

Y čímubys se srdcy nelíbila!

Mne, horo, mne ty ještě do svých hájů

A do samotných často přijmeš krajů:

Tu budu v chládku, u vod, líhati,

A tvé a své Lenky chvály zpívati.18

Palkovičova subjektivita sa vystupňovala v básni Vidění Dobromyslovo.

Prežívanie i správanie sa mužského subjektu v jej úvode má preromatický charakter:

V těžkých péčech srdce pohřížené maje,

Šel sem smutný, po zemi vleče

Pošmourné, mdlé oči, do tichého háje,

Skrz nějž čerstvý potůček teče.19

Preromantická subjektivita sa ale v systéme Palkovičových príležitostných

skladieb z počiatku 19. storočia javí ako nesystémová.

Juraj Palkovič už v roku 1800 napr. napísal (ale až v Týdenníku z roku 1816

publikoval) epicédium Na památku Urozené Paní P. Johany Krystýny z Kovačič.

Básnik v ňom operuje s antickou Múzou. Znáša ju z piedestálu božskej inšpirácie a

pomenúva ňou schopnosť básniť. Básnikovo epicédium sa hmýri z antickými

17 VLČEK, Jaroslav: První novočeská básnícká škola. In: Z dějin české literatury. Praha 1960, s. 14. 18 PALKOVIČ, Juraj: Muza se Slovenských hor. Svazeček první. Vacov 1801, s. 29. 19 PALKOVIČ, Juraj: Muza se Slovenských hor. Svazeček první. Vacov 1801, s. 1.

21

Milostenkami. Jeho snahou je zdôrazniť slovacitu adresátky básne, jej krásu a

dobrotu. Vyzdvihuje svoje presvedčenie o jej zakotvení v nebi a o jej pretrvaní

v pamäti budúcich generácii:

Ze Slovenských hájů Můza stydlivě se

Pojí k pějícýmu zvučně kůru, Tebe

Na Slovenských Váhu březých

Vykvetlá, než ach již zvadlá!

Y dí o tobě let příštích vnučka, vzdychnouc:

Škoda jí hnít v zemi!20

Epicédium Kristíne Kovačičovej svojím osvietenským didaktizmom a silno

zastúpeným barokovým moralizátorstvom súzvučí skôr s charakterovo podobne

ladenou básňou Trojí výstraha Lidmile od otce daná (Muza se Slovenských hor, 1801)

ako s rokokovými či preromantickými skladbami tej istej zbierky.

Aj Palkovičova príležitostná báseň s incipitom Kam, o Múzo, mne v sladkém

vytržení, napísaná pri príležitosti menín uhorského palatína Jozefa a zaradená do

zväzku príležitostných skladieb v jazykoch národov poddaných uhorskej korune

s názvom Onomasticon serenissimi hereditarii princips regii archi-ducis Austriae et

Regni Hungariae palatini Josephi Pesthini anno MDCCCV inter concentus musicos

lingvis Latina et nationum Hungariam incolentium celebratum (Budín 1805), je

útvarom nekorešpondujúcim s novátorstvom Muzy se Slovenských hor. Absenciou

svojho titulu prispieva k proklamovanej jednote autorov zborníka.21 Juraj Palkovič

podľahol nádeji, že sa napísaním básne na počesť člena vládnucej dynastie dostane do

priazne Ferenca Széchényiho, editora Onomasticonu a jeho prostredníctvom vymôže

pre Slovákov povolenie vydávať noviny.22

Vo svojich nádejach na nadviazanie

tradície Prešpurských novín (1783 – 1787) Daniela Tállayia a mesačníka Ondreja

20 PALKOVIČ, Juraj: Na památku Urozené Paní P. Johany Krystyny z Kovačič, rozené Hajóssi, zesnulé v Budíně dne 14ho září, 1800. Týdenník. Pátý roční běh. 1816. Červenec – Prosynec, s. 479, 480. 21 Spoluatormi zborníka sú György Alajos Szerdahelyi - autora latinskej, T. - tvorca rusínskej, István Kulcsár - pôvodca maďarskej, Ludwig von Schedius - autor nemeckej, G. Sinkay de Eadem - autor rumunskej a anonymní tvorcovia srbskej a chorvátskej básne. 22 VYVÍJALOVÁ, Mária: Vzájomné listy Juraja Palkoviča a Ferenca Széchényiho. In: Juraj Palkovič. Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele dňa 28. II. 1969 v Rimavskej Sobote pri príležitosti 200. Výročia narodenia. Bratislava 1971, s. 89 – 110. Tam aj Palkovičova báseň.

22

Plachého Staré noviny literního umění (1785 – 1786) sa sklamal. Dokumentom doby

zostáva, že Széchényimu dedikoval skladbu, charakterizovanú prítomnosťou

antických postupov a rekvizít (vzývanie Múzy, pieridský oheň, teutónski hrdinovia,

Mars a Pindaros, Palatína ospevuje ako vyvolenca bohov, prisudzuje mu viaceré

cnosti a vzýva ho, aby šiel v čele Uherských, Slovanských též reků, Nepříteli vstříc23

apod.).

V nasledujúcich rokoch začal vydávať Týdenník aneb cýsařské královské

národní noviny (1812 – 1818). Okrem periodika osvetového, kultúrneho a

hospodárskeho charakteru bol predovšetkým útvarom publikujúcim vládne patenty a

kladné politické správy so spriateľených krajín. Zjavovali sa v ňom aj viaceré

príležitostné básne, vzťahujúce sa na tradičných (Rusko, Prusko), ale aj netradičných

(Anglicko) habsburských spojencov.

Palkovič sa rozhodol priblížiť boje Anglicka a jedného z Napoleonových

exotických spojencov, alžírskych moslimov. Reaguje na stret Algyrských loupežníků a

slavného vůdce Englického Lorda Exmouta z 27. augusta 1816 a už na prelome

septembra a októbra vydáva ako súčasť Týdenníka separátne Písmem vdovy a dědiců

Belnayho v Prešpurku vytlačenú príležitostnú báseň Na vděčnou památku Porážky

Algyrských lopežníků mořských skrze slavného vůdce Englického Lorda Exmouta při

koncy měsýce srpna, 1816. svedenou, uvedenú biblickým dvojmottom z Izaiáša:

Budou předěšeni, svírání a bolesti je zachvátí, jako rodička stonati budou, každý nad

blížným svým užasne se, tváře jejich k plameni podobné budou. resp. Navštívím na

okršku země zlost, a na bezbožných nepravost jejich, a káži přestati pýše pyšných, a

vysokomyslnost tyranů snížím. Anglický lord Exmont (Exmout) v nej stojí oproti

nepriateľovi s cieľom pomstiť sa za krveprolití, za vražení práv / Národů a smlouvy,

za vychvacování a najmä za ssužování lidu křesťanského. Exmontov prvý výpad proti

pirátom je usúvsťažňovaný s expresívne stvárneným besnením živlov:

Blesk a oheň lítá, s nimi pak smrt lítá

V povětří sem a tam, až se všecko běsý.

Neptunli v svém hněvu, v prchlivosti strašné

Zůří, boj sy začav s Olimpským neb králem?

23 PALKOVIČ, Juraj: Kam, o Múzo, mne v sladkém…. Cit. podľa VYVÍJALOVÁ, Mária: c. d., s. 109.

23

Barbarů jest pláč ten, škřipení to zubů,

Loupežné té zběři a jich pyšné hlavy

Exmoutovi hromy, jasné smrti střely. 24

Palkovič vyvažuje exotickosť miesta bitky jej usúvsťažnením s obraznosťou

Apokalypsy a so slovanským Olympom:

Stane se hřmot strašný, jak když v hrozné bouři

Peroun mocý velkou nebe s zemí míchá.

Nesčislných kulí fičí povětřím Let,

Koule ohnivé se sypou na hlavy tam

Kouř a plamen velký vstupuje již k nebi;

Tvrze jejich padly, domové se boří,

Ztroskotáno všecko lodstvo, moře vůkol

Červená se krví ukrutníků divých.25

V anglickom ultimáte sa dozvedáme príčinu ich výpadu proti Alžírsku –

prepustenie zajatých kresťanov a navrátenie majetku medzitým už opätovne

bourbonovským dŕžavám. Básnik dáva najavo radosť z alžírskeho záväzku víc nikdy

jatých / Krysta vzývajícých za otroky míti.

Príležitostná poézia Juraja Palkoviča je rozsahom neveľká. Uplatňujúc poetiku

doznievajúceho baroka a klasicizmu v kontexte svojich príležitostných básní ich

nepriamo odčlenil od svojej nepríležitostnej básnickej produkcie, v ktorej otvoril cestu

formálno-obsahovej diferenciácii evanjelickej poézie a umožnil prienik

preromantizmu do slovenskej literatúry. Napriek tomu Palkovičova príležitostná

poézia dotvára obraz sfér, v ktorých si naši autori testovali svoju schopnosť vyrovnať

sa s literárnosmerovým prúdením súvekej literatúry.

3.2. Príležitostná poézia Bohuslava Tablica

24 PALKOVIČ, Juraj: Na vděčnou památku Porážky Algyrských lopežníků mořských skrze slavného vůdce Englického Lorda Exmouta při koncy měsýce srpna, 1816. svedenou. Týdenník 1816, s. 603. 25 PALKOVIČ, Juraj: Na vděčnou památku Porážky Algyrských lopežníků. Týdenník 1816, s. 605.

24

Novú cestu česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku kliesnil

evanjelický kňaz, tvorca ľudovýchovných spisov, autor štvorzväzkového výberu zo

svojej pôvodnej i prekladovej básnickej tvorby s názvom Poezye (1806 – 1812),

literárny historik, editor a spolu so Štefanom Leškom, Rebekou Leškovou a Jurajom

Palkovičom „úd Puchmajerovej družiny na Slovensku“ Bohuslav Tablic (1769 –

1832).26

Identifikácia príležitostnej poézie Bohuslava Tablica sa zakladá buď na jeho

priamych inštrukciách (dedikácia, názov, poznámky k textu), alebo na téme básne.

Tablic písal epicédiá (napr. Na smrt Michala Instytorysa Mošovského, 1812),

epithalamiá (napr. Zlaté Poutko […] Ondřejovi Vengerickému […] oBěTované, 1807),

onomastiká (napr. Dvěma přítelkyním matce y dceře k svátku jejich jména, 1806),

propemptiká (napr. Památka upřímného Přátelství [...] oBěTovaná, 1803), oslavy

nástupu hodnostárov do úradu (napr. Cýrkví evanjelických Baňského okolí […]

obětovaný, 1809), oslavy udalostí významných pre národ, cirkev alebo školstvo (napr.

Světlo literního umění […] Zpěv na památku založení Professorství řeči a literatury

Slovenské, 1806), básne povzbudzujúce evanjelikov k vytrvaniu v činorodej práci

(napr. Urozenému Panu Pavlovi Synkentálerovi, 1812) básne panovníkom (napr. Zpěv

na památku […] Františka Prvního, 1812) a príležitostné básne viažuce sa ku

konkrétnej geografickej lokalite Orava, hrad Turzův (1809). Príležitostná poézia je

jedným z vrcholov tvorby Bohuslava Tablica. Pri jej koncipovaní nadviazal na

biblicko-antickú tradíciu, vyskúšal si nosnosť rôznorodých literárnosmerových

podnetov, prepájal svoje pôvodné verše s prekladovými a experimentoval so slobodou

výrazu. Opačný názor mal však Rudo Brtáň, podľa ktorého sú príležitostné básne

Tablicových Poezyí (okrem básne Světlo literního umění) „len dokreslením jeho

biografie, alebo glosami na významnejšie dobové udalosti“.27

Tablicovou pravdepodobne prvou vydanou príležitostnou básňou je oslava

nástupu Daniela Krudiho do hodnosti superintendenta s názvom Dva Zpěvy (1802).

Barokové loci communes prvej časti básne sú variáciami na tému sizyfovskej práce

kňazov, sú sledom pálčivých sa otázok: prečo je potrebné stavať chrámy tam, kde sa

26 Z odstupom niekoľkých rokov to potvrdil to aj J. M. Hurban, podľa ktorého sa Tablic „stal v niekoľkých rokoch národu svojmu básnikom, historikom, životopiscom, kritikom, mravokárcom, rečníkom, zábavníkom, lekárom, spoločníkom, domácim radcom, prekladateľom znamenitejších cudzojazyčných plodov, a všetko toto ohromné napnutie ducha, túto ťažkú prácu oživoval myšlienkou na budúcnosť svojho národa, vytrhujúcou skľúčený národ z vedomia bied a nedostatkov porážajúcich a zmalomyseľňujúcich na úslnie krajších nádejí“. HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. In: Dielo II. Bratislava 1983, s. 140.

25

všetko rúha Bohu, kde nieto pravdy, len ľsti, kde absentuje mravnosť a manželská

vernosť, kde sa rozmohol hriech…

Opozitnou výrazovou i kompozičnou rovinou Tablicovej skladby je dikcia jej

druhej, anticky štylizovanej časti:

Apollo, mistře zpěvů,

Půjč mi zvučnou líru,

Zhosti se svého hněvu,

Pomoz v krásnou míru

Uvésti libou píseň,

Zpívat božsky básně,

Zapudiž srdce tíseň;

Zavzniž líra krásně!28

Dva Zpěvy […] Danyeli Krudimu (1802) sa stali jedným z málo objektov

príležitostnej poézie, ktorej sa dostalo pozornosti zo strany literárnej kritiky. Josef

Dobrovský (1753 – 1829) ju priaznivo recenzoval v časopise Annalen der Literatur

und Kunst in den oesterreichischen Staaten (1803, s. 576). Pri príležitosti jej

pozitívneho recipovania neváhal vyzdvihnúť tvorivú osobnosť autora: „Das

Dichtertalent des Herrn Verfassers ist nicht zu verkennen. Möchten doch mehrere

slawische Gelehrte seinem Beispiele folgen!“29

Keď v roku 1803 vyšla vo francúzskom „alexandríne“ (šesťstopovom jambe

s prestávkou po tretej stope) napísaná gratulačná báseň Bohuslava Tablica Zuzana

Babilonská, pritiahla k sebe čitateľov scénou kúpajúcej sa Zuzany a chlípnych

starcov.30 Básnik v nej „v rúchu antickej mytológie predvádza známy biblický

predmet, vraj na ,hrdinské´ utuženie v čnosti, vskutku však takým spôsobom, že

z každého verša hľadí faun a satyr.“31

Originalita Zuzany Babilonskej je „v lyrizovaní

27 BRTÁŇ, Rudo: Bohuslav Tablic (1769 – 1832). Život a dielo. Bratislava 1974, s. 156. 28 TABLIC, Bohuslav: Dva Zpěvy, kteréž Důstojnému a Vznešeně Dvojíctihodnému Pánu, Panu Danyeli Krudimu, Sl. Prešpurské Evanjel. A. V. Cýrk. Neypřednějšímu Sl. B. Kazateli, a Vel. Bratrstva Prešpurského výborně zasloužilému Senyorovi, když Roku 1802. Dne 12. Ledna za Superyntendenta Pred-Dunajského Okolí, větším počtem hlasův zvolen a posvěcen byl, svým a Veleb. Duchovenstva jménem obětoval Bohuslav Tablic. Vacov 1802, s. 6. 29 Citát uvádza MOSENDZOVÁ-PAPÁNKOVÁ, Magda: Čiteteľské pomery na Slovensku v rokoch 1783 – 1848. Liptovský Mikuláš 1944, s. 65. 30 Námet skrytého pozorovateľa a ženy češúcej si vlasy po kúpeli neskôr našiel uplatnenie aj v idylizme Hollého selanky Svadobná pieseň. 31 VLČEK, Jaroslav: Slovenské rokoko. In: Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava 1954, s. 115.

26

a antikizovaní biblického námentu, premietnutého do galantnej rokokovej a

anakreontskej sféry. Od titulného Amorka s fakľou, tulcom, šípom a listom cez dve

mottá z Horácia až do konca preniká jasný rokokový tón a klasicistická tendencia

posvetštiť biblickú príhodu (často frivolne a naturalisticky, lyricky a dramaticky) o

cnosti a čistom srdci srdci nejedným idylickým detailom zo súvekého meštianskeho

života.“32 Základom Tablicovej metaforiky je starozákonná Pieseň piesní.33 Z tejto

mysticko-erotickej skladby sa stal prameň básnikovej lascívnosti:

Má ženo anjelská, ach, jak jsy spanilá!

Jak běločervená jest tvář tvá přemilá!

Jak krásné tvé oči, co černé trnečky!

Tvé oudy ohybké, co mladé stromečky;

A karmazýnová tvá malá hubička,

Tvé líčko rozkvetá, co v Máji růžička;

Tvá sličná postava, co cedr v Libanu,

Ach! povol jednu věc nám zdávna žádanou:

Dejž s sebou obcovať, přejž nám té radosti,

Ach! učiň, prosýme, dost naší žádosti.34

Dôležitým vzorom Tablicovej lascívnosti mohla byť Palkovičova báseň Tejná

prosba k Venuši (Muza se Slovenských hor, 1801). Z jej veršov cítime opantanie sa

pôžitkarstvom rokokového hedonizmu:

O Venuše! Jenž si se nehanbila,

Jsouc bohyní, bys čím spíš matkou byla,

Tam za pastýry v horách běhati.

Dej se mně též s mým mládkem vyspati!

32 BRTÁŇ, Rudo: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry. Bratislava 1970, s. 164. 33 Je možné, že táto báseň bola Tablicom recipovaná z Amsterdamského kancionála (1659), v ktorom sa nachádza jej parafráza od Jana Amosa Komenského (1542 – 1591) s názvom Píseň písní Šalamounových (BABIKOVÁ, Ingrid: Pieseň piesní v barokovej mystike. Slovenská literatúra, 50, 2003, č. 1, s. 59 – 76), pravdepodobnejšia je ale kontinuita Tablicových protestantských inšpirácií, komponovaných ako dialóg Duše a Ježiša resp. Nevesty a Ženícha. Tablic mohol poznať napr. básne Eliáša Mlynarových (1670 - ?) zo spevníka Písniční knižečka (1702), nesporne ale poznal eroticky ladenú poéziu Cithary Sanctorum, napr. pieseň Kdež mám hledat Ježíše… Joachima Kalinku (1696) či báseň Ženíchu můj spanilý Žofie Kubíni (1745). 34 TABLIC, Bohuslav: Zuzana Babilonská. Zpěv Skalickým Zuzanám k Svátku jejich Jména Léta Páně 1803. dne 11ho Srpna oBěTovaný. Skalica 1803, s. 10

27

Jen jedinkou noc v posteli ho míti!

Však slyš! Ctnou předce u všech pannou býti.35

Tretím podnetom Tablicovej metaforiky by mohla byť obraznosť nemeckých

básnikov 18. storočia Christopha Augusta Tiedgeho (1752 – 1841), Christiana

Friedricha Daniela Schubarta (1739 – 1791), Johanna Heinricha Vossa (1731 – 1826),

Christiana Fürchtegotta Gellerta (1715 – 1769), Christopha Matina Wielanda (1733 –

1813), Johanna Wilhelma Ludwiga Gleima (1719 – 1803), Gottfrieda Augusta

Bürgera (1747 – 1794) a Friedricha von Hagedorn (1708 – 1754). V česko-

slovenskom kultúrnom prostredí bola známa z Puchmajerových almanachov (1795 -

1814), z Palkovičovej Muzy se Slovenských hor (1801) i z Tablicových Poezyí (1806

– 1812).36

Vplyv na zmyselnosť Tablicových básní mohli mať aj jeho preklady. Tablic

preložil napr. Priorovu báseň Kloe (Poezye I, 1806), známu stvárnením ženských pŕs:

Tamto jeden ostrý trník růžičkový,

Spadl za má ňadra, tak mne pokrvavil,

Že kdo to jen viděl, každý běda! Pravil.

Viztež sám zde (neb mi nikdy nevěříte)

Jaký šrám mi spravil, ale nevidíte

Na prsníku levém? – když to odmluvila,

Liliová ňadra zcela odekryla,

Na ten rozkošný byt, když jsem dlouho hleděl,

Zapoměl sem všecko, což sem mluvit věděl.37

Napriek tomu, že metaforika Zuzany Babilonskej je prevažne rokokového

charakteru, rokoko je len jej jednou zložkou. V naturalistickom opise výzoru oboch

Zuzane sa prizerajúcich mužov nachádzame rezíduá baroka. Beloba stareckých vlasov

kontrastuje s ohňom v ich očiach. Zmyselnosť až živočíšnosť oboch zobrazených je

zvýraznená ich vnútornou skazenosťou. Telo im smrdí, čelo podbieha krvou. Trýzni

35 PALKOVIČ, Juraj: Muza se Slovenských hor. Svazeček první. Vacov 1801, s. 25. 36 Palkovič v Muze se Slovenských hor (1801) napr. preložil Vossovu báseň Slavení růží (s. 26 – 27) a Gellertovu pastorelu Dametas a Filis (s. 17 – 20), Tablic v Poezyách uverejnil napr. báseň K Bělce. Podle Týdga (I, 1806, s. 77 – 78) a Uspokojení při smrti přátel podlé Vossa (IV, 1812, s. 98 – 101). 37 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl první. Vacov 1806, s. 75.

28

ich náruživosť. Zosenzualizovanie rokoka i baroka dosiahlo v tomto bode maxima.38

Napriek týmto aspektom neprestáva byť Zuzana Babilonská primárne básňou

príležitostného charakteru. Neodhliadnuc od jej miesta v súbore príležitostných básní

dedikovaných „skalickým Zuzanám“, teda matke a dcére Laučekovým – Památka

upřímného přátelství […] oBěTována (1803), Dvěma přítelkyním matce y dceře

k svátku jejich jména (Poezye I, 1806) – či od príležitostných skladieb Zuzane

Babilonskej významovo i časovo predchádzajúcich - Slzy vroucí lásky Popelu Martina

laučeka […] oBěTované (1802) – je Zuzana Babilonská výnimočným

transformovaním kategórie príležitostnosti do transformácie „nadčasového“ námetu.

Navyše, príhovor starca k nahej Zuzane má znaky rétorickosti príležitostnej básne

(recitatívnosť, pátos, oslovenia, zvolania, lexikálne expresíva). Básnik

prostredníctvom nej nasmerúva Zuzanu Babilonskú k publiku, ktoré je jej fiktívnym

účastníkom a zároveň príjemcom. Ako výstižne napísal Rudo Brtáň, „Tablicovi už

nejde o abstraktné ženy, devy a Lidušky, ale o použitie konkrétneho typického

symbolu ctnostnej Zuzany na konkrétne osoby a skutočný život.“39

Jednou z básní, ktorých žánrový charakter osciluje na hranici príležitostnej a

jarmočnej poézie, je royalisticky zameraná elégia Smrt Ludvíka XVI. Krále

Francouzského (Poezye I, 1806). Skĺzavanie textu k jarmočnej poézii (Odbila

mocnáři poslední hodina, / Hlásý se po městě žalostná novina) vyvažuje básnik

ikonickým stvárnením deja. Hrubozrnosť výrazu skladby Smrt Ludvíka XVI je

najvýraznejšia v obraze panovníkovej „poslednej cesty” (Pod gyllotynu ho dali, již

majíce / Znamení, – vojácy bubnují velice, / Napřáhna popravce ke hlavě Králově /

Vražedlné železo, – odťal ji hotově)40, ktorý, podľa Valéra Mikulu, „nie je bez

znakovej korešpondencie s faktom technicky ,svižne vykonanej popravy´“.

Tablic svoju báseň radí v kontexte Poezyí medzi skladby „mravoučných,

niekedy až naturalisticky výstražných textov, ktoré rozhodne nepatria k vysokej

literatúre“ (Česání ovoce dne 8. září r. 1802 resp. Jakub Zdvíhal). Skladba Smrt

Ludvíka XVI… je určovaná „paradigmou mravoučne výstražných sujetov“.41

38 Jich hlavy byly již, co jabloň, šedivé, / Však bujnost hlásylo jich čelo plešivé. / Šest Amor ohnivých střel do nich zahodil, / V jich srdcy plameny zlé lásky rozplodil. / A od té doby již, co běsní číhají / Psy na ctnou Zuzanu, jí škvrnit hledají. / Nic to, že jich vlasy již hrubý přikryl mráz, / Předc’ v lásky osýdlo svůj položili váz. / Již z očí frkají jim jiskry ohnivé, / Již krví nabíhá jich čelo plešivé; / Již spurně se ježí jich vlasy šedivé, / A smrdí capinou jich tělo plesnivé. TABLIC, Bohuslav: Zuzana Babilonská. Skalica 1803, s. 9 39 BRTÁŇ, Rudo: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry. Bratislava 1970, s. 167. 40 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl první. Vacov 1806, s. 42. 41 MIKULA, Valér: Od baroka k postmoderne. Levice 1997, s. 33.

29

Príznakom jej príležitostnosti nie je bezprostredná umelecká reakcia Bohuslava

Tablica na popravu francúzskeho kráľa (aj keď to nemožno vylúčiť), ale spoločenská

situácia, do ktorej vstupoval text Smrti Ludvíka XVI. Krále Francouzského

(napoleonské vojny, odmietanie francúzskeho, royalistické nálady v Rakúsku,

nevyhnutnosť odsúdenia Francúzskej revolúcie). To je príčinou, že viac ako

príležitostnou, je Tablicova báseň jarmočnou skladbou.

Francúzske reálie sa premietli aj do klasicisticko-didaktického epithalamia

Junina oběť (1806). Napoleon je v ňom oslavovaný ako neyvětší rek světa. Námetom

Tablicovej skladby je bitka troch cisárov u Slavkova (2. 12. 1805). Historické udalosti

sú rámcované rozhovorom antických bohov:

Tu jest břinkot mečuv, dusot hrdých koní;

Tu pluk sylný Russů Francouz na led honí;

Tu zvuk trub a bubnů, zbroje jasný bleskot

Tu z děl dvě stě slyšet do Nongradu třeskot.

Posléz ustupují Němcy s ctnými Russy

Francouzy jich honí s kartáči a kušy,

Potokové krve po Slavkovském poli,

Tekou, zabarvují, louky, stráně, rolí.42

Vina na porážke Rakúska sa pripisuje bohyni Íris, mierová dohoda

v Bratislave (26. 12. 1805) zásahu Merkúra. Po uzatvorení mieru sa v básni prvý raz

spomína, že Na jakousi svadbu majíc Juno jíti, / Starého tam vína chtěla sebou vzíti.

Lyrický subjekt nám priblíži následky opilstva a dostáva sa do Lišova, miesta svadby.

Tam, ústami Junóny, prednesie svadobnú pieseň.

V prvých rokoch 19. storočia však nepútali Tablicovu pozornosť len podnety

historicko-spoločenského charakteru, ale zaujala ho aj poetika zrúcanín, pochmúrnych

prostredí, cintorínov, veterných a daždivých nocí. Atmosférou bola blízka nášmu

baroku, didaktizmom a verzologickou disciplinovanosťou klasicizmu. Reč je o

poetike anglickej „poézie hrobov“, ktorá je jadrom slovenského preromantizmu.

42 TABLIC, Bohuslav: Junina oběť. Masopůstní Báseň Dvojíctihodnému a B. muži P. Matějovi Abafimu Cýrkve Evanj. A. V. Lišovské dobřezasloužilému faráři, když s poctivou a pannenskými ctnostmi ozdobenou Pannou Zuzanou Boborovou L. P. 1806 dne 4ho Unora do stavu manželského vstupoval oBěTovaná. VLMV, I LinC, I VIDeň, I Brno, I Prešporek ješeIe rVkaV VitIeznaV Bonapart VibojoVaL. Ban. Bystrica 1806, s. 6.

30

Bohuslav Tablic prvý raz zakomponoval impulzy preromantizmu do epicédia

Popelu […] Alžběty Brodské (1803).43 Majú podobu jeho prekladu Plačov

novoklasicistického anglického básnika Edwarda Younga (1683 – 1765), ktorého

meditatívna poézia o smrti, vzkriesení a nesmrteľnosti sa vyznačovala

silným preromanticky sentimentálnym cítením. Verše Tablicovho prekladu sú

zaradené na osobitú stranu separátnej tlače a uvedené nadpisom Jung v svých Pláčích,

Noci 3tí:

Smrt jest velký radce, v člověku jenž budí

Znamenitou mysl, k ctným ho činům pudí

Z rukou nepřítele vysvobozuje ho,

Krásný věnec staví na ctné čelo jeho

Smrt mé narození z klátby vyprosťuje,

Bez ní zemský život prokletí mi sluje!

Bohatá smrt péče, práce, čáry, ctnosti

V skutek vvozuje, jenž jsou ničemnosti

Bez ní; ona radost nekončí, jen kříže:

K rozkošem mne božským přivozuje blíže!44

Tablic vložil ďalších 12 veršov svojho prekladu z Younga aj do Elegie na smrt

D. P. Pavla Ježoviče Cýrkví Evanj. Veleb. Bratrstva Nitranského bývalého Staršího,

při příležitosti jeho pohřbu L. P. 1804. dne 27ho Listop. nad rakví v Sobotišťském

chrámě od oltáře říkané (Poezye II, 1807), v ktorej ich zvýraznil kurzívou a uviedol

osobitým nadpisom D. Eduard Jung v svých Pláčích, Nocy IIItí. Verše Edwarda

Younga, anglického básnika prírodnej, nočnej a náhrobnej sentimentality, svojou

témou korešpondujú so žánrom valedikcie, do ktorého sú včlenené. Dochádza tým „k

zaujímavej účelovej symbióze staršieho literárneho žánru, prameniaceho v tradícii

humanistickej poézie, a prekladu veršov preromantického básnika, ktoré ho evidentne

ozvláštňujú”:45

43 Neskôr publikované v druhom diele Poezyí (s. 66 – 68; 1807) pod zmeneným názvom Na smrt Alžběty Mayerové roku 1803 dne 9ho června zesnulé už bez prekladu z Edwarda Younga. 44 TABLIC, Bohuslav: Popelu Mnohovážné a Šlechetné Matrony Paní Alžběty Brodské, Mnohovážného a Slovutného Muže Pana Pavla Mayera, Sv. Kr. Města Skalice Perceptora, úpřimné Manželce L. P. 1803. dne 9. Června v K. P. v Modře sesnuté, od Skalických Přátel oBěTováno. Skalica 1803, s. 2. 45 VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Bratislava 2003, s. 115.

31

Smrt dny živobytí slavně korunuje,

Ona života cýl nuzným ukazuje,

Kdyby Lazár bídný neměl nikdý skonat,

Nadarmoby živ byl, zdeby musyl stonat.

Naše živobytí smrt jen obživuje,

Nikdý neumřít sy blázen nevinšuje,

Smrt nás raní, by nám zahojila rány,

Poráží nás, zdvíhá, z nuzných činí Pány,

Těžká zemská pouta smrt nám odkleňuje,

V vládařství nás nebes šťastně uvozuje,

Tam ráj kvetlý tratí ze své dřevní ceny,

Co nám smrt dá, nikdý nevezme to změny.46

Stopy subjektivizmu a lyrizmu, presvitajúce z citovaného úryvku Tablicovho

prekladu, sa v kontexte Elegie na smrt D. P. Pavla Ježoviče zastreli. Z Youngovej

poézie, zdôrazňujúcej popri sentimentálnom cítení aj pominuteľnosť pozemského

života a záujem o tému smrti, sa Tablicovi - kňazovi stala v kontexte celej skladby

bližšia tónina barokovo-klasicistického didaktizmu.

Tablic preberá z anglického preromantizmu žánrové a topologické prvky,

menej už smerovanie k zosubjektivizovaniu výrazu. Pre časť jeho príležitostnej poézie

sa mohla stať podnetnou napr. časomerná skladba Samuela Rožnaya (1787 – 1815)

Plésání nade dnem dvanáctého listopadu roku 1803, v ktorej preromanticky

koncipovaný pocestný muž hodinou půlnoční / Lká, v hrozných bloudě horách, a

tesklivě / Zde touží po jitřní záři, / Jenžby jej v sladkou vlast sprovodila.47

Napriek

tomu je nesporné, že to bol až Tablic, v ktorého tvorbe sa impulzy preromantizmu v

podobe introspektívne poňatého prežívania vlastného bytia uprostred prírody prejavili

najvýraznejšie. V parainetiku D. P. Svému Příteli Michalovi Sepešimu dne 29. Září

1805 (Poezye I, 1806) sa ujal metamorfózy biblického obrazu správcu vo vinici

Pánovej a striedajúc teologické poučenie pozemským povzbudením stvárňuje obraz,

46 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl druhý. Vacov 1807, s. 77. 47 ROŽNAY, Samuel: Plésání nade dnem dvanáctého listopadu roku 1803 v němž Stolice řeči a literatury Slovenské při Prešpurských evanj. Školách vyzdvižena jest a IeIž náM pro prWnIkrát, k WšeChSLoWanV potěše, štěstI WnoWě sWaV přIznIWostI Hory teD přIWInVLy. Bratislava 1803, nep.

32

ktorý mal počas svojej pastorácie vo vinohradníckom kraji okolia Skalice možnosť

vídavať:

Pilný štěpíř vstana na usvitě,

Kráčí do štěpnice hbitě …

Denně záře ranní, když se krásně bříží,

S novou rozkoší se k němu blíží.

Raněnou plaň omazuje

Kunštem připravenou přiskyřicý.48

Hoci sa v nasledujúcich veršoch sa stretávame s didaktickou kritikou spáčov a

lenivcov, v empatii vinohradníckeho prostredia cítime preromantickú atmosféru

očarenia, na ktorú neskôr nadviazal napr. Ján Hollý svojimi Selankami.

Tablicovo smerovanie k emancipácii subjektivizmu, lyrizmu a

variabilnejšiemu využitiu kontextových a topologických prvkov anglického

preromantizmu („poézie hrobov“) sa prejavilo aj v úvode rozsiahlej básnickej skladby

Orava, hrad Turzův (Poezye III, 1809). Jej genologický charakter „osciluje medzi

preromanticky štylizovanou básnickou apoteózou hradu a príležitostnou básňou“.49

Básnik komponuje Oravu ako exkurz do dejín hradu a dopĺňa ho poznámkovým

aparátom. Snahou po úplnosti dát, po minucióznom zemepise hradných lokalít (nápisy

na bránach, v interiéroch hradu, životopisy majiteľov s veršovaným zoznamom ich

zásluh, …), sa preukázal ako vzdelanec, snažiaci sa historiograficko-deskriptívnym

komponovaním básne uspokojiť svoj encyklopedický naturel.

Text Oravy, písaný antikizujúcou sapfickou nerýmovanou prízvučnou strofou,

je v úvode oživený náznakom elegizmu. Preromantický historizmus „privilegoval

hrad a jeho ruiny, pretože v nich rozpoznával pamäť a stopy času.“50

Preromantická

poetika drsnej scenérie, citovej zainteresovanosti subjektu, hradu ako miesta

s tajomstvom (Daniela Hodrová) a poetizácie obrazov ľudských konaní je obmedzená

na prvé tri strofy skladby. Náznakom poetizácie obrazu pltníka, situovania hradu

uprostred vysokých hôr, pyšných lesov a hájov a jemným poodhalením vlastnej

citovej zaangažovanosti na stvárňovanom námete: Mysle o tobě často čilý duch můj /

48 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl první. Vacov 1806, s. 66 – 67. 49 VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Bratislava 2003, s. 129 - 130. 50 HRBATA, Zdeněk: Hrady a jejich zříceniny. In: Poetika míst. Ed. D. Hodrová. Praha 1997, s. 28.

33

Míle se kochá51 posunul prítomnosť básnickeho subjektu do sféry preromantizmu.

Zveršovanie hradného toposu je tým korelátom pokrokových trendov anglickej

sentimentálno-preromantickej literatúry, ktorým sa v slovenskej literatúre

najvýraznejšie prejavila zmena literárnej senzibility.

Bohuslav Tablic neobmedzuje preromantické podnety len na stvárnenie

situovania Oravského hradu. Preromantickým duchom vanie aj historiografický

sprievod Oravy. V poznámke k úvodu skladby píše:

Hrad tento leží v Oravské Stolicy, která své jméno, jako y sám hrad od řeky

Oravy, ješto krásným udolím u podnože tohoto hradu teče, vzala. Vystaven jest na

skále, kteráž nad řekou příliš jest příkrá, a stavení táhne se z polední strany od zpodu

vrchu až k nejvyšší jeho výsosti.52

Lokalizovaním hradu na strmú skalu nad krásnym riečnym údolím básnik

korešpondoval so základnou požiadavkou anglického sentimentalizmu, vytvárať

atmosféru tajomna situovaním hradu ako miesta s tajomstvom na vyvýšené,

neprístupné miesto, kde môže odolávať nespútaným prírodným živlom, kontastujúcim

s pokojnými živlami pod ním.53 Príležitostnosť tejto básne sa však neukrýva v jej

literárnosmerovom ukotvení, ale v zmysle jej dedikácie Jiřímu Zmeškalovi. Skladba

Orava hrad Turzův komunikuje nielen so svojimi genealogicky nasýtenými

poznámkami pod čiarou o rode Zmeškalovcov,54

ale aj s inými, na prvý pohľad

nepríležitostnými básňami, nepriamo obetovanými tejto rodine: s valedikciou Na smrt

Vysoce Urozené Paní Fryderyky Zmeškalové z Domanovec, rozené z Fančalu (Poezye

III, 1809), s bojovnou Písní insurgentskou r. 1809 složenou (Poezye IV, 1812),

51 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl třetí. Vacov 1809, s. 153. 52 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl třetí. Vacov 1809, s. 153, pozn. a. 53 Poznámka k úvodu Oravy korešponduje s autorovým predslovom k prekladu balady Olivera Goldsmitha (1730 – 1774) Poustevník z Warkworthu. (Poezye III, 1809), situujúcim dej do stredovekého Anglicka: Warkworth jest v Northumberlandu na předhoří blízko mořského břehu opovážlivě postavený hrad, jejž čistá, ale strmá řeka, ješto Starým Coqueda, nyní Hoket sluje, téměř cele otáčí, a tak se dešťmi rozvodněná často velmi prudkou a nebezpečnou stává. Asi jednu míli vzdálí, v hlubokém romantickém udolí leží rum jeskyně poustevnícké, jejížto kaple ještě celá jest. Tato jeskyně jest v rokli blízko řeky velmi krásně udělána. TABLIC, Bohuslav: Poezye. Díl třetí. Vacov 1809, s. 88 – 89. 54 Václav Zmeškal z Domanovec, Slézský zeman, byv u Pána z Dubé okolo r. 1545 v službě, a věda, že týž jeho Pán nemaje dětí […] nemalou summu peněz na obnovení některé částky shořeného hradu vynaložil (Poezye III, Vacov 1809, s. 162 – 163; pozn e)

34

oslavujúcou Jiřího Zmeškala, hajtmana zemianskej insurekcie z roku 179655 a

v neposlednom rade s celým zväzkom Zmeškalovi dedikovaných Poezyí.

V básni Vysoce Urozenému Pánu, Panu Jiřímu Zmeškalovi z Domanovec sa

svojmu mecenášovi snaží priblížiť vzdelanosť vyspelej Európy (Nemecko, Anglicko,

Poľsko, Maďarsko a Rusko) a ostentačne volá:

Máli Slovák zahynouti

V těžkém bludů vězení,

Nemáli ho oblesknouti

Nikdy slunce umění?

Slušnéli jest držeti ho

V věčné neumělosti?

Zdali hřích jest polámat jho

Pověr, bludů temnosti?56

Pre osvietenstvo, ovplyvňujúce prvú fázu klasicizmu na Slovensku bolo

príznačné vzdávanie obdivu vzdelanosti. U česky píšucich tvorcov príležitostnej

poézie sa k takto formulovanej viere primiešava aj snaha po zmene podmienok pre

získanie vzdelania Slovákov. Nie sú to ešte nacionalizmom podfarbené zvolania, ale

hlasy vyzývajúce po intelektuálnom prebudení sa spoločenstva pod Tatrami. Slováci

sú predstavovaní v zajatí dogiem, tradícií, povier a zvykov. Jedným z volajúcich po

zmene je, jako vidíme, aj Bohuslav Tablic. Jeho príležitostná poézia v sebe skrýva

metamorfózy snáh po zmene prázdnoty ducha. Tablic sa však po publikovaní štvrtého

zväzku Poezyí (1812) básnicky odmlčal. Píše a vydáva ľudovýchovné spisy, napr.

Prosba v nově narozeného ditěte (1813). Na sklonku druhého decénia 19. storočia sa

však opätovne prihlásil o slovo. Napísal dve pozoruhodné separátne vydané

príležitostné básne: Lidomil veršem vyobrazený (1820) a Radostné IUBILAEUM

(1823). Stali sa jeho poslednými.

55 Pozri prozaický príhovor Vysoce Uozenému Pánu, Panu Jiřímu Zmeškalovi [...], v ktorom ho Tablic v rámci opisu zásluh jeho rodu spomína v tejto funkcii, ktorú „zmužile zastával“ (TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl třetí. Vacov 1809, s. VII). 56 TABLIC, Bohuslav: Poezye. Od Bohuslava Tablice. Díl čtvrtý. Vacov 1812, str. e.

35

Skladba Lidomil veršem vyobrazený (1820) 57 je adresovaná ostrihomskému

arcibiskupovi Alexandrovi Rudnayimu (1760 – 1831). Pokladáme ju za dôležitý vklad

do estetizácie česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku.

Tablicov Lidomil sa začína „rozprávkovým“ vstupom do krajiny arabskej

púšte, kde se poutníka zrak / Nebe jen a zemi vida zunavuje, / Kde jej denní horko,

noční zemdlívá mrak, / Kde se žiznivému pramen nezjevuje (s. 2) a pokračuje

akustickým sprítomnením, pre súvekého percipienta exotického zvieraťa, leva:

V granytovém gruntě z hor tu padlých / Staré předešlosti – přestrašným pak hlasem /

Rvoucýho lva v loupež, jak vítr, letícýho, / Až se země třese, srdce jeho trne (rozumej

srdce pútnika, s. 2). Lev však nie je jedinou nástrahou púšte, tou je aj Sámo, vítr, který

v arabské zemi časem věje, a jest tak horký, že, nelehneli člověk tváří na zem, všecku

tvář mu opálí, od kteréhož opálení mnozý zemírají (pozn. pod čiarou; s. 2) ktorý

pútnikovi prach v oči hrne, / Moří hladem žízní umírajícýho (s. 2). Vo chvíľach

ohrozenia poskytne pútnikovi ochranu Lidomil, muž z Albionu, neskôr básnikom

identifikovaný ako Hovard, veliký anglický lidomil (písané v pozn. k textu, s. 4), za čo

je ním oslavovaný.

V básni sme náhle svedkom zobrazenia lode, plávajúcej oceánom, na němž

pohodlným lodí vetřem létá, / Jedna vlna druhou (s. 4), keď tu sa náhle dvihne vietor,

jedna vlna druhou, tu zas jiná stíhá / Lodí do hlubin vod házý, a zas zdvíhá, /

Zvýšenou pak zase vrže do propasti, / Každý retá! Volá v poslední té strasti. / Když ji

o skálu mrštil, a již pukla, / Náramným se valem voda do ní shlukla (

s. 4). Obraz

potápajúcej sa lode v búrke strieda obraz topiacich sa a o záchranu volajúcich ľudí,

keď v tom – zasiahne Lidomil: Z vln je vychvacuje mocý neysylnejších / Mužů, za čo

je do textu vsunutá básnická otázka: Mramorových sloupů zdali nezaslouží? (s. 4)

Odrazu prekvapení vnímame ďalší obraz: celé město plamenem již hoří, / již se

krovydomů s hrozným hřmotem boří, / na ret lid křičí, plače, hořekuje, / Co má

neydraššího každý v rukou nosý, / Jeden bez klobouka, jiný poloubosý (s. 5). Nastáva

zmätok a totálna skaza: Popelem již lehly krásné mesta domy, / Žravý oheň strávil

57 TABLIC, Bohuslav: Lidomil veršem vyobrazený. K oslavení Instalacý Neyosvícenějšího a neyvelebnějšího Alexandra Knížete z Rudna a Divácké Nové-vsy, Boží milosti Ostřihomského Arcybiskupa, Primáše, Metrolopitána, apoštolské římské Stolice neyvyššího ustavičného Tajného Kanclíře, Sl. Místodržícý Královské Rady Radce, cýrkevního vyslanství Prezydenta, Sl. Sedmimužské Stolice Spolu.Soudce ec. Jeho knížecý Osvícenosti, Léta Páně 1820 dne 16. Máje, jménem Slováků baňského okolí s hlubokou ponížeností obětovaný, a nákladem Vysoce Uroz. Pána Staršího Jiřího Zmeškala z Domanovec a na Leštinách, Jeho cys. Král. Jasnosti Dvoru Důvěrníka, a rozličných Sl. Stolic Tabule Soudní z přednějších Assesora vytlačený. Banská Štiavnica 1820.

36

ovocné y stromy (s. 5) – a Lidomil opäť zasahuje a pomáha, sprevádzaný vďačnosťou

obdarovaných: Sebou veze roucha, peníze, chléb, léky…(s. 5).

Tablic končí premietanie týchto obrazov a nabáda Rudnayho obrátiť

pozornosť na činy Lidomila. Pripomína mu, že větší hodnosti vždy větší břímě nesou, /

V starosti zvláště, když se kolena již třesou …/ A tak celý člověk běží k smrti cýli (s. 5)

a že hodnosť, ku ktorej práve pristupuje je možno jeho poslednou šancou zasadiť sa o

dobro. Víta ho, biblicky prirovnáva k Vrchnému Správcovi, k Pastierovi, nabáda ho

nasledovať ochranný vzor Kristov. Lyricko-epická časť básne s k preromantizmu

smerujúcimi obrazmi nesporne biblického pôvodu (búrka na oceáne, horiace mesto,

vyprahlá púšť) sa tak končí príhovorom ku kardinálovi Rudnayimu.

Tablicova časomerná skladba k osláveniu výročia kazateľského úradu Pavla

Šramku Radostné IUBILAEUM (1823) je od prvých veršov permanentným oslávením

muža, žijúceho v intenciách Božích náuk:

Přeblažený, komu Neyvyšší Pán z štědroty božské

Běh zemských zdloužil let k prospěchu cýrkve y obce,

Jenž sebe od ranní zemské doby službě nebeské

Oddal…58

Zdalo by sa, že básni zakončenej prosbou o dlhovekosť, kňažské úspechy,

pokojnú starobu a posmrtné odmeny za ctnostný život, dominuje homiletický štýl.

Básnik ale text svojej skladby sprevádza rozsiahlym poznámkovým aparátom.

Dozvedáme sa v ňom podrobnú históriu manželstva Pavla Šramku s Katarínou

Potockou, genézu kňažského pôsobenia adresáta básne, Šramkove zastávky od

skončení štúdií po dobu jeho aktuálneho pôsobenia apod. Zmienka syna máš

zdařilého generuje doplnenia, z ktorých sa dozvedáme o živote a pôsobení

adresátovho syna z prvého manželstva Petra Pavla (ostatní dítky pomřely), o jeho

kňažskom pôsobení, manželstve a deťoch. Tablic podáva aj základné údaje o

manželstve dcéry Petra Pavla a o štúdiu jeho dvoch synov. Verš Radostného

IUBILÆA o Šramkových nevestách, vnukoch a dcérach, implikoval Tablicovi

58 TABLIC, Bohuslav: Radostné IUBILAEUM, aneb Padesáteletní kazatelského ouřadu, Vznešeně Dvojíctihodného a Vysoce Učeného Muže, Pána Pavla Šramka, Cýrkví evanjelických A. V. Liptovských bývalého Staršího, neyprv cýrkve evanjelické A. V. Velko-Paluzské, potom Nemecko-Lipčenské, naposledy pak Klenovecké, slova božího kazatele, všudy Výborně zasloužilého, od Slovanů baňského

37

nevyhnutnosť venovať im osobitne minuciózne vysvetlenia. Tablic neopomenie ani

svoju osvojenú dcéru, ktorú jako svou vlastní miloval, a až po dnes ji y s manželem

jejim jako své milé dítky považuje. Záverečné doplnenia nám dávajú obraz, prečo je

Pavel Šramko sedmý v rodu svém kazatel. Kňažský úrad zastáva aj šesť jeho

príbuzných.

Príklon Bohuslava Tablica k časomiere básňou Radostné IUBILÆUM (1823)

je naoko prekvapujúci. Má však svoje logické zdôvodnenie napriek tomu, že Tablic

bol od počiatkov svojej tvorby praktikom sylabotonizmu. Výrok z prvého dielu

Pamětí (1806; s. XXXIX) – latinské metrum málo se pro naši řeč hodí – konvenuje

básnikovej snahe po estetizácii poézie a kultivácii češtiny. Naopak slová jeho

Předmluvy k prekladu Boileaua (1832), prijímajúce Počátky českého básnictví,

obzvláště prozodie (1818) ako impulz k prebásneniu pôvodne sylabotonického

prekladu do časomiery, sa konvenčne vysvetľujú ako dôkaz Tablicovho prijatia

časomiery vôbec. Bohuslav Tablic ale, zdá sa, ignoroval časomieru Počátkov.

Uvažoval totiž v širšom, česko-slovenskom literárnom kontexte, v ktorom sa tento

spis neprijal ako normativistický, ale ako protiklasicistický, zavádzajúci časomieru „z

podstaty básnického jazyka a z možností, aké poskytuje básnickému pretváraniu“.59

Keďže význam Počátkov „spočíva predovšetkým v kritickom pátose, s ktorým obaja

mladí autori vystúpili proti nadvláde prázdnej konvencie a na obhajobu vnútornej

opravdivosti poézie i tvorivej slobody básnika,“60 Tablic sa rozhodol odmietnuť

takýto pátos a obrátil sa k autorite Horatia. Napriek tomu, že „časomíra byla

odsouzena k neúspěchu nejen z důvodů prozodických, ale především proto, že

přinášela beznadějně archaický metrický repertoár, a tedy i systém žánrů a typologii

básnictví neschopné navázat vztah k duchovnímu světu moderní doby“61, Horatius

podľa Tablica zasluhuje toho, aby se mu mladí básníři z paměti učili.62

Časomiera

básne Pavlovi Šramkovi nevypovedá o Tablicovom prehodnotení postoja

k sylabotonizmu. Básnik využíva časomieru ako klasicisticky vysoko chápanú poctu

vzdelancovi a až vo všeobecnej rovine ako obranu voči, v tom čase z pohľadu

klasického básnika už príliš absolutizovanej subjektivizácii viacerých básní. Tablicov

okolí dne 4. Máje slavené, roku kterého: TIské spráWCe noWI zase řIDI CIrkWe IozéfI, rozkošné sWětLo krásně MV sWět žIWota. Banská Štiavnica 1823, s. 2. 59 VODIČKA, Felix: Počátky krásné prózy novočeské. Praha 1948, s. 134. 60 ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava 2001, s. 20. 61 ČERVENKA, Miroslav: Metrické systémy novočeského básnictví v evropských souvislostech. Estetika, 2002, roč. XXXVIII, s. 226.

38

z prízvučnej prozódie prepracovaný časomerný preklad L´Art poétique (1674) pod

názvom Umění básnířské, které ve francouzském jazyku Boileau Despreaux ve čtyrech

zpěvích složil (1832) a pretrvávajúca snaha o faktografickú exaktnosť, sprevádzajúca

texty jeho básní, nám umožňujú domnievať sa, že prvoradým cieľom jeho

príležitostných básní bolo informovať, poučiť, vzdelať. „Dľa Tablica je umením i

každá veda, i každé remeslo, vôbec všetko, k čomu je um potrebný. Umeniu sa tedy

možno učiť, cvičiť.“63 Keď si uvedomil, že básne Alexandra Popea a Georgea

Littletona si vyžadujú klasický šat, neváhal svoj preklad prebásniť zo sylabotonického

na časomerný: veršův míra s vznešeným téhož spisu obsahem nejlépe se mi srovnati

dála.64 Potvrdenie tejto domnienky, relevantné vzhľadom na Tablicove ľudovýchovné

spisy, nám ukazuje jeho podstatu ako básnika osvietenského klasicizmu, v ktorého

tvorbe na istý čas zarezonovali neklasicistické prvky. Príznaky preromantizmu, ktoré

jeho príležitostná poézia vykazovala najmä v období rokov 1802 – 1806 (ojedinele po

rok 1812), sa v kontexte Tablicovej pôvodnej i prekladovej tvorby javia byť

prejavom, plynúcim z osvietenského záujmu o recipovanie anglických a nemeckých

kultúrnych podnetov. Literárnosmerový synkretizmus Tablicových prác nekoliduje

s jeho prechodom od sylabotonizmu k časomiere. Využitím rôznorodých

literárnosmerových impulzov, žánrovou variabilitou, osvetovou činnosťou, ale aj

časomierou príležitostných básní (si) chcel dokázať, že by překážky, které se potud

veršování časoměrnému vstříc kládly, přemoci možno, k jehož zdokonalení řeč naše

ohybká dosti nám podává prostředků.65

62 TABLIC, Bohuslav: Předmluva. In: Umění básnířské, které ve francouzském jazyku Boileau Despreaux ve čtyrech zpěvích složil. Budín 1832, nepag. 63 BUJNÁK, Pavel: Estetické snahy Bohuslava Tablica. Prúdy VII, október 1923, č. 7, s. 342. 64 TABLIC, Bohuslav: Předmluva. In: Anglické Múzy v česko-slovenském oděvu. Budín 1831, nepag. 65 TABLIC, Bohuslav: Předmluva. In: Anglické Múzy v česko-slovenském oděvu. Budín 1831, nepag.

39

4. Vývinové tendencie česky písanej príležitostnej poézie

v druhom decéniu 19. storočia

4.1. Príležitostná poézia na stránkach Solennie a Týdenníka

Pre vzdelanecké prostredie osvietensko-obrodeneckého obdobia je

charakteristické vytváranie učenných společnosti. Okrem Učenej spoločnosti

banského okolia Bohuslava Tablica (1810) začala v druhom decéniu 19. storočia

svoju činnosť aj Učená spoločnosť malohontská. V prvom čísle ňou vydávaného

almanachu Solennia (1809-1810) nachádzame básne viažuce sa ku vzniku

Malohontskej bibliotéky v Nižnom Skálniku. Skladba iniciátora založenia Čitateľskej

spoločnosti malohontskej Mateja Holku ml. (1757 – 1832) Verše K První Pamatce

Obecne Biblioteky v Kiš Hontě Na Nižním Skalniku je poznačená religionizmom.

Holko vzýva Boha a prosí ho o ochranu nad patrónom novozriadenej knižnice Jánom

Feješom i nad jej knihovníkom pánom Szabom. Nepokojné časy vojenského konfliktu

- Když Národ Uhersky, s Francouzským bojoval, / Prešpurek, Ráb, Šopron, Francouz

opanoval – využíva na zvýraznenie mierumilovného, tichého charakteru

malohontských učencov, ktorí sa podujali zhromaždiť studnicu múdrosti, knihy.

Ódickosť Holkovej básne je, paradoxne, zavŕšená komicky. Básnik využíva topos

molí a myší – nepriateľov kníh:

Vy Knihy Lidského Rozumu Plodové,

Zvšech strán pospýchejtě do Hospody Nové,

A tu v Tovarišství spolu zůstávejtě,

Vy pak Mole, Myši! Knihám pokoj dejtě! 1

Skladba Michala Steigela (1769 – 1829) Ke dni pametnemu Narození Malo

Hontské Biblioteky je v kontexte prvého zväzku Solennie vyvážením Holkovej básne.

1 HOLKO, Matej: Verše K První Pamatce Obecne Biblioteky v Kiš Hontě Na Nižním Skalniku V Společnem Shromaždéní Přátel Umení, A Spolu Fundatorů toho Skladu knih Skrz Matěje Holko Cyrkve Rima Banské Sl. Bž. Kazatěle Leta Páně 1809. Dne 18. Mesyce září Složené a Přečtené. Solennia memoriae anniversariae primae natalium bibliothecae evangelicae publicae kishonthanae, quam fautores et amici litterarum recoluerunt in Alsó Szkálnok die 18. Septembris in vicem 13 tiae e. m. 1809, s.50.

40

Steigelova skladba je vzývaním Múz, ich pozývaním do chrámu knižnice. Muži

túžiaci po vzdelaní im tam obetujú své srdce celé, prinášajú kadidlo a vijúc vence

z bobkových pupenců svätia jej založenie. Básnik apostrofuje Múzy, splývajú mu

z knihami i z náukami vied. Lyrický subjekt si vedomuje, že novovzniknutá knižnica

mohla uzrieť svetlo sveta len trpezlivou prácou a mnohým odriekaním viacerých ľudí,

ktorých odmena je neistá. Napriek tomu optimisticky volá:

Však toho se nelekáme

Tiché a vlídné Múze!

Pročež vás opět voláme,

Chtíc vás zde míti tuze… 2

Snaha členov Učenej spoločnosti malohontskej po čerpaní aktuálnych

poznatkov vied sa premietala aj do viacerých česky písaných príležitostných básní,

publikovaných v inak výlučne latinčinou koncipovaných Solenniách. Z hľadiska

kontrastu medzi snahou obsiahnuť všetky tajomstvá sveta a nepoznateľným okolo nás

je dôležitou skladbou oslavná báseň Jána Korčeka Památka Založení Obecné Kiš-

Hontské Biblioteky (1810). Neoslavuje len malohontský súbor kníh, oslavuje

predovšetkým výdobytky súvekej vedy. Túžba spoznať nespoznané v nej koreluje

s odvekým snom človeka po lietaní. Básnik vidí vtedy nevídané, teplovzdušný balón -

Jejž sem měl za ptáka, v vysokém letení - a v ňom vzácnych francúzskych (napriek

času vzniku básne!) hostí, vynálezcov Montgolfiera a Blancharda. Obaja cestovatelia

ho pozvú do Gulí a vedno letia do výšok. Korček zdôrazňuje prevratnosť ich činu:

větrové neduli a vyššé a vyššé v povětří sme pluli.

Do čias skonštruovania prvých

balónov bolo akékoľvek lietanie bez vetra nemožné. K zázraku prekonania tejto

nemožnosti sa pridal aj zázrak najvyšší – trojica pasažierov dosahuje nebesá.

Cestovatelia sa pocitovo dotýkajú mesiaca, siahajú na hviezdy. V našom sprievodcovi

sa odohráva súboj vedeckej trpezlivosti a túžby zaraz spoznať obyvateľov cudzích

planét. Konfrontuje sa so snom človeka po uzrení neba (Olymp), so správnosťou

využitia technického napredovania ľudstva. Od oboch Francúzov sa mu ale dostáva

striktnej, dodnes relevantnej odpovede:

2 STEIGEL, Michal: Ke dni pametnemu Narození Malo Hontské Biblioteky když po prvníkrat Leta Páně 1809. Dne 18. Září v Příbytku Vysoce urozeného Pána, Páná Jáná od Feješ, jakožto ctitele Múz,

41

Naše hrubé tělo, tou čest nemůž míti,

V mmohém jen u víře, musíme choditi;

Měj za vděk, žes mohl, y jén sem přijíti. 3

Cestovateľia pristávajú na mieste oslavy Malohontskej knižnice. Počas nej sa

zjaví Apollo a Múzy. Thalia, Euterpe, Erato, Urania, Terpsichore, Kaliope,

Melpomene, Klio a Polyhymnia postupne spievajú, že produkty rozumu sú viac ako

svetovládne ríše a viac ako lesknúci sa trón. V závere básne najsilnejšie rezonuje

presvedčenie o možnosti nadobudnúť vzdelanie: Y chatrná dědina, / Můž mít

moudrého syna!.

S už spomenutým Jurajom Palkovičom je v rokoch 1812 - 1818 redaktorsky i

autorsky spojený Týdenník aneb Cýsařské Královské Národní Noviny. V roku 1814 je

v ňom publikované sylabické epinikon Jozefa Vrchovského s incipitom Bože, jenž

sám od věčnosti. Znakom jeho básne, písanej za příčinou slavného u Lipska

obdrženého vítězství (16. – 19. 10. 1813), je formálna piesňovosť a obsahová

barokovosť.4 Barokizujúci šat sa prejavuje antitetickosťou príkladov (pýcha – trest) a

motívmi pominuteľnosti. Dominantnou je dôvera v Boha, ktorý riadi dejiny. Zároveň

s dôverou v Božie riadenie je pre túto skladbu typická i dôvera v súhru Boha a

rakúskeho panovníka:

Předpisoval světu všemu,

Ale Bůh ho porazyl;

Napoleon sobě věřil,

František král křivdu svěřil

Bohu – doufal – zvítězyl!.5

Na Dolním Skalníku svěceno bylo spíval Michal Staigel při Cyrkvi Event. Ryma Brezovské Slova Božiho Kazatel. Vročenie 1810. Solennia […] 1809, s. 69. 3 KORČEK, Ján: Památka Založení, Obecné Kiš-Hontské Biblioteky na nižním Skalniku, L. P. 1810 dne 13. Září, po druhé slavená, skrze Jana kortšek, Cýrkve Evan. Hnuštanské S.B.K. a Sl. Senioratu kiš-Hontského Konsesiora. V B. Bistřicy, písmem Jana Štefány. Solennia memoriae anniversariae Kis-Honthanae Evangelicorvm a.c. pvblicae secvndvm celebrata in Alsó Szkálnok die 13. Septembris anno 1810. Osobitne paginov. príväzok, s. 5. 4 Pre básnickú činnosť ho získal Bohuslav Tablic. Za tento poznatok ďakujem Dr. Gizele Gáfrikovej. 5 VRCHOVSKÝ, Jozef: Bože, jenž sám od věčnosti. Týdenník […]. Červenec – Prosynec 1814, s. 107.

42

Vrchovský, caykáŕ a měštěnín svob. a král. mesta Uh. Skalice, nadviazal

literárnosmerovým tendovaním textu citovanej skladby na svoju predošlú, konvenčne

barokovo štylizovanú príležitostnú báseň Na smrt mládence S. B. (Týdenník 1812),

aby každý viděl, že umíme takovýchto mužů sobě vážiti a jim památku takovou učiniti,

kterouž i neypozdější potomcy jejich pravem pochlubiti se mohou. Jej obraznosť,

kompozícia i štylistické figúry sa nesú v zajatí barokovej literárnosti. Vrchovský

pripomína, že smrť je neodvratným údelom každého človeka. Ľudský život je preň

lampa, v ktorej horením pomaly ubúda olej:

Nech se kdo chce, jak chce chrání,

Pred smrtí se neobrání;

Člověk v světě neyslavnější

Umře jak ten neybídnější.6

Spomedzi príležitostných skladieb Týdenníka spomeňme aj skladbu českého

básnika Michala Sýlorada Patrčku Oda k svátku jména Jeho Jasnosti Alexandra I.

Patrčkov text je apoteózou ruského cára Alexandra, spojenca Habsburgovcov proti

Napoleonovi. Básnik sa nezdráha prirovnať Alexandra I. k veľkým vojvodcom a

učencom minulých dôb. Óda ruskému cárovi je dokladom dobového nadšenia, úľavy,

ale aj demagógie a ideologických poloprávd. Alexander I. je opisovaný ako starostlivý

otec ľudu, stelesnenie ctností, milovaný až po obeť najvyššiu. Básnik prírodno-

psychickým paralelizmom opisuje atmosféru francúzsko-ruskej bitky pri Moskve.

Patrčka zdôrazňuje meteorologické podmienky, neprajúce francúzskym výbojom. So

záverom skladby sa jej autor dostáva na tenký ľad pomeru medzi nadšením z vďaky

k Rusku a prehliadaním politických zámerov jeho absolutistického vládcu. Ponúka

nám obraz všeobecnej úľavy vojnou utlačovaných národov. Patrčkov Čech zvierajúci

meč, odhodlaný pre kráľa bez oddechu a s chutí letieť v strašnou seč, 7

odhaľuje

teleologické pozadie skladby – vyjadrenie nadšenia zo spojenectva Rakúska a Ruska.

Uverejnením Patrčkovej príležitostnej básne si Juraj Palkovič pripravil cestu

pre publikovanie apelatívnej príležitostnej skladby Probuzení národu Slovanského

v Uhřích k srdnatému uchopení zbraně proti Francouzům, ktorá bola napísaná už

6 VRCHOVSKÝ, Jozef: Na smrt mládence S. B. Týdenník 1812, s. 80 – 82. 7 PATRČKA, Michal Sýlorad: Oda k svátku jména Jeho Jasnosti Alexandra I. Panovníka všech Rusů, dne 26. Unora 1814. Týdenník 1814, s. 382.

43

v roku 1809, ale musela počkať na potrebné vyostrenie napätia medzi rakúskou ríšou

a Francúzskom. To nastalo v roku 1815.

Báseň Probuzení národu Slovanského je štylizovaná ako úprimný príhovor

Slováka ku svojim krajanom, ako exkurz po národnej minulosti. Rohoň neopakuje

mýtus o holubičom národe, ale zdôrazňuje bojovnosť Slovákov v čase ohrozenia.

Zároveň pridáva podstatný detail, poslušnosť Slovákov voči panovníkovi.

V nadväznosti na podnety, nastolené prácami Štefana Salagia De státu ecclesiae

Pannonicae (O stave panónskej církvi; 1777), Juraja Papánka Historia gentis Slavae –

De regno, regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici, tum huius

aevi státu gentis Slavae (Dejiny slovenského národa – O kráľovstve a kráľoch

slovanských, o občianskych a cirkevných pomeroch ako starého tak nového veku;

1780) a Juraja Sklenára Vetustissimus Magnae Moraviae situs et primus in eam

Hungarorum ingressus et incursus (Najstaršia poloha Veľkej Moravy a prvý príchod

a vpád Maďarov do nej; 1784), skoncipoval Rohoň vlastné poňatie slovanskej i

slovenskej historicity. Básnikovo vymedzenie slovanského územia K poledni od moře

Benátského […] Až do moře někdy ledového korešponduje s neskorším Kollárovým

vymedzením kultúrnej Všeslávie. Básnik poukazuje na tisícročnú predmaďarskú

kontinuitu slovanského osídlenia - Dél než tisýc let touž zemí vládli, / Až Scytové

potom do ní vpadli – po ktorých vpáde nastal pohyb národov. Zdôrazňujúc rozľahlosť

slovanského územia pred príchodom inoslovanských etník sa Rohoň snaží vyzdvihnúť

pohostinnú teóriu o počiatku spolužitia Slovákov a Maďarov:

Slovácy však, že přislabý byli,

Při Tatrách, Dunaji, Váhu lpěli,

V zemi své se upevniti chtěli:

A by bezpečnost ve vlasti měli,

S Maďarským se národem spojili,

S nimž tisýc roků spolu žijí,

Týž chléb jedí, a touž vodu pijí.8

„Prebratím neautentickej historickej tradície a fikcie veľkého slovanského

národa, ktorého (pra)vlasť zaberala rozľahlé časti Európy a presahovala hranice

8 ROHOŇ, Juraj: Probuzení národu Slovanského v Uhřích k srdnatému uchopení zbraně proti Francouzům. Týdenník. Leden – Červen 1815, s. 233.

44

viacerých štátnych celkov, sa však značná časť slovenského etnika dostala do situácie,

keď prirodzené zdroje pre vznik ,etnického’ patriotizmu nefungovali, či ďaleko

presahovali rámec územia, na ktorom toto etnikum ako celok žilo. Bolo to prijateľné

riešenie v dobe, keď historiografia bola len v začiatkoch a dostupné dokumenty

(kroniky a legendy) hovorili len o udalostiach, vedúcich k začleneniu domáceho

slovanského obyvateľstva do rámca Uhorska a o vedúcej úlohe maďarov v tomto

procese.“9

Vzhľadom k vtedajšiemu postaveniu Slovenska v rámci Uhorska a Uhorska

v rámci Rakúska sa však Rohoň musel vyrovnať aj s faktorom habsburskej moci.

Previazanosť na dynastiu sa medzi evanjelickou inteligenciou stala dôležitým

fenoménom politického myslenia už od čias Adama Františka Kollára (1718 – 1783).

Juraj Rohoň sa obracia do zlomového momentu dejín, k bitke pri Moháči (1526) a

nástup Habsburgovcov na uvoľnený uhorský trón mystifikuje ako nezištnú pomoc

Rakúska Uhorsku. Vytvára dojem dobrovoľného odovzdania uhorskej moci:

Když pred třemy sty let u Moháče

Zpurní turcy šťastně bojovali,

Velkou částku vlasti zaujali,

A ji krutě dlouho plundrovali,

Uher, Slovák pod těžkým jhem pláče,

Podklonil se Dvoru rakouskému,

By v té nouzy ráčil pomoct jemu.10

Falzifikované udalosti slúžia autorovi na vyvolanie povedomia o

nevyhnutnosti vďaky Habsburgovcom za ich ochranu vo vojnách proti Napoleonovi.

Rakúsky cisár a kráľ sa kladie do pozície otca vlasti, ktorý přemnohé pro nás snáší

strasti. V opozícii voči nemu je kladený uzurpátor, tyran, zradca a zlodej Napoleon

Bonaparte. Pre tých, ktorí by pochybovali o pravdivosti aj v Týdenníku sa

vyskytujúcich vojensko-politických správ z bojísk, sa Rohoň rozhodol podať

„rukolapný“ dôkaz Bonapartovej skazenosti v podobe príkladu Wolfstálu maličkého,

rakúskej dediny v bezprostrednej blízkosti dnešných slovensko-rakúskych hraníc.

9 KOWALSKÁ, Eva: Patriotizmus a národné vedomie v osvietenstve. Slovenská literatúra, 51, 2004, č. 4, s. 251.

45

Napoleonove vojská tam bili zvieratá, kradli, podpaľovali majetky a ohrozovali ľudí.

Pre čitateľov, ktorí by boli imúnni voči křiku a naříkání okrádaných, prináša Rohoň

gradovaný dôkaz nevyhnutnosti pripojiť sa k boju so zbraňou v ruke:

Ctnostné ženy a panny poctivé

Odcházely do lesa plačíce

Již sprznené rukama lomíce

A Francouzům hrozně zlořečíce:

Neb ti lotři v žádosti ošklivé,

S ními hovadsky si počínali,

Aniž prosbám jejich místa dali. 11

V súvislosti s protinapoleonskou koalíciou je v príležitostnej poézii zriedkavo

zastúpená báseň oslavujúca Prusko. Nás zaujal marginálny žánrový útvar ležiaci na

hraniciach príležitostnej poézie, v ktorom je lipská trojkoalícia skompletizovaná.

Nazvali sme ho „ironickou povrávkou“. Svojou témou k pamfletu resp. jarmočnej

piesni, svojím komunikačnou funkciou k žánru príležitostnej poézie. Do Týdenníka

poslal takúto veršovanú povrávku jistý kožešník Pražský:

Alexander, Vylím, František

Vyloupali Napoleonovi kožíšek

František, Vylím, Alexander

Poslali Napoleona na vander.12

Je pravdepodobné, že v ústnej komunikácii sa takýchto ironických povrávok

šírilo väčšie množstvo. Palkovičovou editorskou zásluhou je, že jeden z týchto

pokladov „ľudovej“ slovesnosti neodmietol a uverejnil.

10 ROHOŇ, Juraj: Probuzení národu Slovanského v Uhřích k srdnatému uchopení zbraně proti Francouzům. Týdenník 1815, s. 233. 11 ROHOŇ, Juraj: Probuzení národu Slovanského…. Týdenník 1815, s. 238. 12 KOŽUŠNÍK: Alexandr, Vylím, František. Týdenník 1815, s. 23.

46

4.2. Príležitostná poézia Pavla Jozefa Šafárika

Na „preromantickú“ etapu Tablicovej, a sčasti aj Palkovičovej a Rožnayovej

rannej tvorby, výrazne nadviazal svojimi básňami v tom čase mladý adept básnictva,

rodák z gemerského Kobeliarova, Pavol Jozef Šafárik (1795 – 1861).

Pavol Jozef Šafárik svojou prvou a jedinou zbierkou básní Tatranská Můza

s lírou Slovanskou (1814) zavŕšil na konci prvej fázy národného obrodenia estetizačný

proces funkčnej a formálno-obsahovej diferencovanosti slovenskej obrodeneckej

poézie a predznamenal nové podoby jej preromanticko-klasicistického smerovania do

budúcich rokov. A to aj napriek a súčasne vďaka Šafárikovej absencii poeticko-

estetickej koncepcie jej koncipovania, prejavújúcej sa okrem iného najmä dôslednou

aplikáciou klasických noriem v koexistencii s prírodným okuzlením lyrického

subjektu (Zdání Slavomilovo), absolutizáciou slobody, hatenou dobovo regresívnymi

prvkami baroka (Slavení slovanských pacholků), vyzdvihovaním histórie a

folklórnych tradícií (Poslední noc). „Rané texty P. J. Šafárika,“ publikované okrem

zbierky Tatranská Můza s lírou slovanskou i v Prvotinách pěkných umění, „nevznikali

náhodne ako vzdialené ohlasy kdesi na periférii, ale v priamej väzbe na celoeurópsky

kontext ako prirodzená súčasť širších ,sporov a napätí´, ktoré tvarovali charakter a

podobu európskych literatúr na prelome 18. a 19. storočia.“13 Cez tradičnú

klasicistickú poetiku viacerých básní sa mladému adeptovi Múzy derie do popredia

významové gesto, ktorého novosť výstižne identifikoval Stanislav Šmatlák ako

„prenikanie subjektívneho živlu do poézie, ktorý ponad konvencie idylickej galantnej

poetickej hry i ponad priamočiare básnické moralizovanie stavia na prvé miesto

otázku i požiadavku vnútornej opravdivosti básnickej tvorby.“14

Napriek tomu, že Šafárikova Tatranská Můza s lírou Slovanskou v sebe

nezahŕňa ani jednu príležitostnú báseň (pravda, ak neabsolutizujeme dedikácie básní

Jiskra božství, Ohled na vlast a Napomenutí do pozície atribútov príležitostnosti),

svojou preromantickou subjektivizáciou výrazu a absolutizáciou citu nezostala bez

dopadu na ostatnú básnickú tvorbu Pavla Jozefa Šafárika, a teda ani bez dopadu na

literárnosmerovú podobu jeho dosiaľ známych česky písaných príležitostných básní.

13 KÁŠA, Peter: Medzi intuíciou a poznávaním. In: ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické dielo. Ed. Peter Káša. Bratislava 2005, s. 285. 14 ŠMATLÁK, Stanislav: dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava 2001, s. 19.

47

Šafárikovou jedinou, ale dosiaľ literárnohistoricky obchádzanou česky písanou

príležitostnou skladbou je onomastikon Oběť šetrnosti a lásky, jeho Dvojíctihodnosti

pánu, panu Samuelovi Sárkáň, církve evanj. Eďházské sl. B. kaz. a sl. senyorátu

Pešťanského děkanu, v svátek / Jeho jména, dne 26. srpna 1815 přinesená (pôvodne

Týdenník, V. ročník, rok 1816, s. 12 – 16 a 31 - 32). Vyznačuje sa prelínaním

nerovnorodých poetologických a funkčných príznakov. Príhovor k adresátovi je

sekundárny, primárna je snaha vykresliť pocit citovej rozorvanosti básnického

subjektu, prechádzajúcej do momentu sklamaného očakávania:

Již se slunce za břeh skrylo,

již se s nebe sypal mrak;

mně pak teskno v srdci bylo,

mně se v slzech zmáčel zrak.

[…]

Tam to bylo, kdež jsem v skrýši

Líno! Líno! tajně lkal;

Když v tom cosi zavzní s výši:

Tu jsem! Kdo jsi, kdož mne zval?15

Onou ženskou pozývateľkou však nebola Lína, ale Múza básnikov.

Očakávanie mužského protagonistu je v prvej chvíli sklamané, vzápätí ale katarzne

vyrovnané „zrovnoprávnením“ ženy – milenky a ženy – múzy. Múza ale svetskému

citu básnika ponúka len ďalšie sklamanie: kvety, ktoré trhá, nie sú pre poetu, ale pre

pána Samuela. Múza anaforickým vypočítavaním prianí oslávencovi poveruje

básnika, aby jej dar odovzdal a odchádza do nebies. Básnický subjekt sa vzápätí

anticky štylizuje do pozície vyvolenca múz, ktorý len vije z jemu daných kvetov

veniec poézie. Tesne pred záverom skladby, vo chvíľach konvenčnej dedikácie, ale

Šafárik predsa len nezaprie svoj preromanticky subjektivizovaný naturel z úvodu

skladby a citovo exaltovaným autorským „vstupom“ do výpočtu prianí adresátovi

básne nám ponúkne ďalšiu z možností koexistencie klasicistickej formy a

preromanticky vyznievajúceho obsahu:

15 ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické dielo. Ed. Peter Káša. Bratislava 2005, s. 145.

48

Nepokvete věnec věčně,

jeho věk jest kratičký.

Ale srdce láskou jaté,

o toť věčne bude bít;

věčně budou city svaté

v hlubokosti jeho vřít.16

Okrem onomastika Samuelovi Sarkáňovi sa Šafárik v oblasti tvorby

príležitostnej poézie prezentoval len latinskou ódou na slobodného baróna Andreja

Mariášyho s názvom ODE FESTIVA.17 Po vydaní zbierky Tatranská Můza s lírou

slovanskou v roku 1814 sa jeho umelecká aktivita preniesla do sféry časopisecky

vydávaných pôvodných a prekladových básní. Šafárikove balady Oldřich a Božena

(1815), Jahody (1816) a Lel a Lila (1816), publikované v Prvotinách pěkných umění,

sú, pravdepodobne, vrcholom slovenskej preromantickej balady. Štúdium v Jene

(1815 – 1817) ho, paradoxne, nepodnietilo k prehĺbeniu preromantického výrazu, ale

naopak, priviedlo ho k dôkladnejšiemu štúdiu starogréckych klasikov. Publikuje síce

preromantickým duchom prestúpený list o potrebe „poézie vyššieho vzletu“ Je

zvrchovaný čas s mottom z Aristotela (stal sa šiestym listom Počátkov českého

básnictví obzvláště prozodie, 1818), ale onedlho po presťahovaní sa do Nového Sadu

(1819) aj klasicisticko-preromantickú štúdiu Výtah z řečí při začetí čtení metrických

(Krok 1821), článok o gréckej komédii, preklad Theokritových idýl (Theokritova

selanka III; Krok 1821) a Aristofanových Oblakov (publ. v Časopise českého muzea

v r. 1830 – 1831), preklad formálne klasickej drámy Mária Stuartová (tlačou 1831)

atď.18

Súčasne so Šafárikovým odpútavaním sa od pôvodnej umeleckej tvorby sa

revitalizuje aj jeho záujem o ľudovú slovesnosť, pozorovateľný už v Tatranskej Můze

s lírou slovanskou (1814). Popud na zbieranie ľudovej slovesnosti na počiatku 20.

rokov 19. storočia uňho nevyviera z potreby estetického a básnicky tvorivého záujmu

o ňu, ale z kultúrneho záujmu o ľudovú slovesnosť, korelujúcu s viacročným trendom

16 ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické dielo. Ed. Peter Káša. Bratislava 2005, s. 149. 17 Latinská báseň Ode Festiva vyšla v levočskej Mayerovej tlačiarni dokonca skôr ako Tatranská Můza s lírou Slovanskou, hoci obe v jednom roku (1814). 18 Ako napísala A. Valcerová, „Šafárik si vyberá Aristofana na preklad najpravdepodobnejšie preto, aby vyzdvihol neproduktívnosť slovných šarvátok v českom a slovenskom literárnom živote a Máriu Stuartovnu, aby pomohol dokázať schopnosť češtiny vyrovnať sa s nemčinou, s ktorou česká kultúra súperila jako s ,cudzím´prvkom.“ VALCEROVÁ, Anna: V labyrinte vzťahov. Prešov 2000, s. 65.

49

v anglickej (T. Percy), nemeckej (J. G. Herder), ruskej (M. D. Čulkov), srbskej (I.

Prač) i staršej česko-slovenskej tradícií (A. Francl, M. Holko st., J. Buoc). Najmä

v Anglicku 18. storočia sa vďaka zbierke Thomasa Percyho (1729 – 1811) Reliques of

Ancient English Poetry (Pamiatky starej anglickej poézie, 1765), obsahujúcej

poväčšine ľudové balady, a falzu J. Macphersona Spevy Ossiana, ktoré k baladickej

folklórnosti pridali aj príznak pohanskosti dávnoveku a neskazenosti prírodného bytia

ľudstva, emancipoval záujem o folklór. Na túto tradíciu, berúc do úvahy aj

preromantickú estetiku anticipujúcu zbierku Johanna Gottfrieda Herdera (1744 –

1803) Volkslieder (Ľudové piesne, 1778 – 1789), nadviazala generácia okolo P. J.

Šafárika, Jána Blahoslava Benediktiho a Jána Kollára. Výsledkom ich spolupráce je

prvý zväzok Písní světských lidu slovenského v Uhřích (1823). Kollárovi v tom čase

píše: „Ja myslím, toto vydání písní (které i tak daleko za jihoslovanskými, např.

srbskými, ruskými etc. Stojí) má jen příležitost býti k jiným věcem, jichž bychom

pohodlně svým Slovákům a Slovanům říci mohli.“19

Pavol Jozef Šafárik sa od tohto

momentu odkláňa od ľudovej slovesnosti a na dlhé roky sa pripútava k vede.

Preromantizmus Šafárikovou tvorbou zaujal rovnocenné postavenie popri

klasicizme, ba v opozícii voči nemu pôsobil i vývinovo progresívnejšie.

Stabilizovanie impulzov preromantickej poetiky v systéme slovenskej obrodeneckej

literatúry v druhom decéniu 19. storočia ale neznamená, že preromantizmus sa stáva

dominujúcim literárnym smerom česky písanej príležitostnej poézie na Slovensku.

Literárny vývin sa ani v oblasti tvorby česky písanej príležitostnej poézie neuberal

cestami posilňovania vývinovo progresívnejších literárnosmerových línií. Dianie

v slovenskej literatúre bolo diferencované. Medzi rokmi 1815 – 1820 sa v česky

písanej poézii udiali dve podstatné udalosti, ktoré ovplyvnili jej charakter: Šafárik sa

básnicky odmlčal a o slovo so po tvorivom útlme prihlásil Bohuslav Tablic. Paralelne

s týmito udalosťami sa uskutočnila generačná výmena a na scéne česko-slovenskej

príležitostnej poézie sa zjavujú dve postavy, ktoré svojou teoretickou resp. umeleckou

činnosťou nadlho determinujú jej smerovanie – František Palacký a Ján Kollár.

4.3. Príležitostná poézia Františka Palackého

19 Cit. podľa VLČEK, Jaroslav: Šafárik v Novom Sade a Kollár v Pešti. In: Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava 1954, s. 218.

50

V rokoch Šafárikovho básnického odmlčania sa a Tablicovho opätovného

vstupu do oblasti tvorby príležitostnej poézie sa publikovaním básne na počesť

dlhoročného profesora Evanjelického lýcea v Bratislave Štefana Fábriho (1751 –

1817) hlási o slovo odchovanec slovenských škôl (Trenčín, Bratislava), rodák

z Moravy, František Palacký (1798 – 1876).20

V separátnej tlači Parentale sacrum in honorem ac memoriam Stephani Fabri,

professoris et rectoris lycei A. C. Posoniensis etc. oratione habita a Joanne Grosz,

ejusdem Lycei professore et h. t rectore, carminibusque dictis a literarum studiosis in

bibliotheca die XX. Martii MDCCCXVII pie celebratum (1817) sa okrem maďarskej

príležitostnej básne Lajosa Gödöra, latinskej skladby Mateja Koszetza a nemeckej

básne Ondreja Kleinratha vyskytuje aj česky písaná príležitostná báseň bratislavského

študenta Františka Palackého Báseň na smrt Štěpána Fábryho (1817). Jej autor ju

predniesol pri spomienkovej slávnosti. Bolo to v čase, kedy Palacký, znudený

memorovaním sa latinčiny nemal literárny impulz. Zotrvával na pozíciách

scholasticky poňatej lektúry antiky, ovplyvnený myšlienkami osvietenstva, poetikou

doznievajúceho baroka a klasicizmu.

Palackého časomerné epicédium Báseň na smrt Štěpána Fábryho je

koncipované v duchu antickej obraznosti a klasických rétorických prostriedkov. Pre

učenosť Štefana Fábriho, pre jeho osvietensky široké pedagogické znalosti, je

básnikova skladba apoteózou vzdelanosti jej adresáta. Zosnulý je Palackého

zvädnutou ozdobou Panónie, padlým vodcom k nohám Múz, oplakávaným mužom

Slávie, učiteľ, obranca plačúcich a miláčik vlasti. Napriek tomu, že svoju skladbu

štylizuje do antického strihu, nešetrí Gráciami ani Múzami, v konfrontácii s faktom

Fábryho smrti sa uchyľuje k výrazovým prostriedkom predklasicistických čias:

Kdo vrátí sešlého do bran nebytí! Kdo odejme

Storamené smrti objetím ledové ty kořisti?

„Vznikej a kveť a zvadni!“ volá hromovým všudy tvorstva

Hlasem, a „zvadni!“ vryté Osudem tkví na čele jasném

Člověku! Kdo zmaže písmo neuprošené? kdo pováže

20 Palackého štúdiám a vzťahu k Slovensku sa venuje HUČKO, Ján: František Palacký a Slovensko. Československý časopis historický. XXV, 1977, č. 1, s. 49 – 62.

51

Ruce kruté osudům?21

Palackého česky písanú príležitostnú básnickú prvotinu, elégiu na smrť Jána

Bakoša (1814), poznáme len zo spomienkových výrokov autora. V čase jej

koncipovania sa Palacký zoznamuje s Jánom Kollárom, s ktorým sa kochá „v

sladkých zvukoch a plodoch“ materinskej reči. Na jeho podnet číta Jungmannov

preklad Miltonovho Strateného raja, Puchmajerove Nové básně, Rožnayovho

Anakreonta a Tablicove Poezye. Palacký sa snaží prekladať do češtiny Cicera a

Kleista. Stáva sa námestníkom profesora Palkoviča na bratislavskom lýceu (1816).

V rukopisnom zošite Básne Frant. Palackého (1818 – 1820), v archíve lýcea a

v pozostalosti viacerých Palackého známych sa našlo viacero česky písaných básní

z tých čias. František Palacký sa v roku 1821 o nich skepticky: „Básnických darův

nedopřáno mi přírodou; vše, co sem tu dosavad učinil, bylo jen odvážné usilování

ducha, jenž rádby plýtval v poetické rozkoši, sám jí utvořiti nemoha.”22

Palacký napísal počas štúdia v Bratislave viacero konvenčných príležitostných

básní. Opakujú sa v nich topické príznaky príležitostnej poézie (apostrofy adresáta,

ódickosť výrazu, obradovosť, teleologický rozmer). V epicédiách tematicky

nadväzuje na poéziu poslednej tretiny 18. storočia. Opätovne pozorujeme napr. žiaľ

nad predčasným ukončením práce pre evanjelickú komunitu, tentoraz doplnený o

motív rodnej zeme, prírody a domova. Napr. v básni U hrobu přítele Kar. Černeckého

Študenta Prešpurského r. 1817 čítame:

Tvé zbytky smutné, příteli, nekryje

zemí domácý matka žalostivá;

Ni rámě sestry hrob posýpá

Kvítky, – slzou skropený tužebnou:

Cyzý zavírá kraj Tebe v lůno své,

Nevšímanou Tvou schránu němá Zoře

Skrápí, a chladný vítr zvívá

21 PALACKÝ, František: Báseň na smrt P. Štěpána Fábryho, veřejně mluvená v shromáždění pohřebním v bibliotéce v Prešpurku, 18. března 1817. In: Básně Frant. Palackého. Z rukopisné pozůstalosti vydal, úvodem a poznámkami opatřil Dr. Jan Jakubec. Praha 1885, s. 52. 22 Cit. podľa predslovu Dr. Jana Jakubca In: Básně Frant. Palackého. Praha 1885, s. 12.

52

Truchlivě na hrobu Tvém utichlém.23

V motíve dažďa a chladného vetra trúchlivo vanúceho nad opusteným hrobom

sa Palacký prejavuje ako básnik preromantického ladenia. Recipujúc básne “poézie

hrobov” sa ani on nevyhol novému poňatiu stvárnenia elegickej atmosféry.

Barokovosť Palackého výrazu nechápeme ako pozostatok dobovo

regresívnych literárnosmerových postupov, ale ako oživenie klasicistickej strojenosti.

Meninová báseň Slavěna Jurajovi Palkovičovi, Báseň k slavení jubileum Slavn.

Konviktu Jesenákovského (1817) či Báseň nad rakví Petra Balogha (1818) tento

dojem nemenia. Vtedajší bratislavský študent František Palacký vtedy ešte nebol

spoluautorom Počátkov (1818). Vnútorne však už bol básnikom poetologicky

aktuálnych tendencií. Súkromne študuje Klopstocka, Kleista a Macphersona.

Zanietený za poetiku nového razenia preložil falzum Jamesa Macphersona (1736 –

1796) Spevy Ossiana a uverejnil ho v Prvotinách pěkných umění 1817, č. 27 a 28.24

„Monumentalizovaná ohlasová poezie Ossianových básní vytváří symbolické spojení

mezi minulostí, přítomností a budoucností, ale zároveň i mezi duchovním životem

(jehož výsostnými momenty jsou básnická vize a umělecká tvorba) a přírodou.”25 Ak

si Palacký neskôr na túto svoju preromanticky ladenú éru spomína s miernou iróniou

– „Takto soudil a psal mladík ještě ne cele 19letý, r. 1817 […] Chorobná citlivost a

něžnost, ba i uplakané hrdinství, neosvědčené skutky úctu vymahajícími, nemohou

než na krátce poutati cit a obraznost, a to jen v jejich prvním bujném rozvoji, jakož se

přihodilo ku př. i u všeobsáhlého ducha Göthova, kterýž ve věku dospělém, až i sám

odsuzoval jak Ossiana, tak i své Werthers Leiden, ježto (r. 1774) se byly přičinily o

rozslavení jeho“26 - nepokladáme to za popretie, ale len za ozrejmenie prechodného

básnického naturelu tých čias. Palacký sa totiž začal priebežne vzdelávať sám.

Naštudoval si gréčtinu, srbčinu, vzdelával sa v hudbe a v diele predchodcov

nemeckých romantikov, Herdera. Zblížil sa s Jánom Blahoslavom Benediktim a

Pavlom Jozefom Šafárikom.27

Už v roku 1816 z jeho úst (v liste Šafárikovi)

zaznievajú slová trpkého výsmechu z množstva tzv. básnikov, ktorí bez rozmyslu a

23 In: Básně Frant. Palackého. Praha 1885, s. 44. 24 Okrem Palackého sa o jeho preklad pokúsil Matěj Milota Zdirad Polák (rukopis), František Ladislav Čelakovský (Poutník, 2. Zv., 1826) a preklad „Ossianových básní“ vydal Josef Hollmann (1827). 25 HRBATA, Zdeněk – PROCHÁZKA, Martin: Romantizmus a romantizmy. Praha 2005, s. 27. 26 Cit. podľa poznámok Dr. Jana Jakubca In: Básně Frant. Palackého. Praha 1885, s. 113.

53

dôkladnej vzdelanostnej prípravy zaplavujú české noviny a časopisy svojimi

výtvormi: „Popatřte na celou literaturu naši! Jaké mezery k vyplňování! Jaké

poskvrny k vymazování! Kolik polí nevzdělaných! A my, jichžto povinnost jest chyby

její podle hřivna každý svého vyplňovati, nevhod vlasti a nám k hanbě! naposledy

vždy jen básniti a – blázniti budeme? Zdaliž (dle počtu) básnířů českých není – legio?

A kde který zeměpisec? Kde přírodopisec? Kde hmotoslov? Kolik pak asi dějopisců?

Kolik mistrů v jiných uměních? Hanba nám! pravím.“28 Palacký sa preto vrhol na

štúdium, zdokonaloval si češtinu a začal sa učiť po taliansky, portugalsky i po

francúzsky. Rovnako ako Šafárik sa však aj Palacký odkláňa od poézie a kladúc

permanentný dôraz na potrebu rozvoja vzdelanosti sa stáva historikom.29

4.4. Príležitostná poézia Jána Kollára

Ján Kollár (1793 – 1852), osobný i literárny priateľ Františka Palackého,

vstúpil na pole česky písanej príležitostnej poézie ako desaťročný. Ako nadanému

žiakovi mošovskej ľudovej školy sa mu dostalo dôvery pripraviť miestnym dievčatám

uvítací vinš superintendentovi Danielovi Krudimu:

Důstojný pán biskup! My mošovské panny

neseme tu kvítí a věnec k vítání:

Nech že ráčá, tento znak našej vděčnosti

přijati s otcovskou od nás láskavosti.30

V rokoch neskorších štúdií sa Kollár vzdelával na tradíciách antickej literatúry

a nášho humanistického básnitva. Jedným z klasických žánrov latinskej príležitostnej

poézie, známych aj nášmu renesančnému básnictvu (Jakub Jakobeus), boli elegické

náreky. Ján Kollár v roku 1812 v publikácii banskobystrického gymnázia publikoval

27 Vzťahu Palackého, Šafárika a Benediktiho sa venuje BRTÁŇ, Rudo: Mladé letá Jána Benediktiho – Blahoslava. In: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry. Bratislava 1970, s. 291 – 339. 28 Cit. podľa predslovu Dr. Jana Jakubca In: Básně Frant. Palackého. Praha 1885, s. 8. 29 Bližšie KOŘALKA, Jiří: Důraz na vzdělání v životě a spisech Františka Palackého. In: Vzdělání a osvěta v české kultuře 19. století. Ed. Kateřina Bláhová a Václav Petrbok. Praha 2004, s. 13 – 20. 30 KOLLÁR, Ján: Pamäti z mladších rokov života. In: Dielo II. Bratislava 2001, s. 27. Kollár k tomuto zážitku dodáva: „To boli nepochybne moje prvé verše. Lebo predošlé želania (blahoželania rodičom k meninám; pozn. P. M.) bývali, ako sa rozpomínam, v hovorovej reči.“ Tamže, s. 27.

54

jeden z takýchto plačov, báseň Deploration praesentis status Hungariae (Nárek nad

súčasnými pomermi v Uhorsku).31

Po dokončení bratislavského lýcea a štúdií v Jene (1817 – 1819) sa zbierkou

Básně Jana Kollára (1821) nerodí pre poéziu celkom nový autor, ale básnik, ktorého

schopnosti veršovať už boli viackrát preverené. Rokom 1821 sa o slovo hlási človek,

ktorého zásluhou „stala se poezie více než kdykoliv předtím nositelkou citů, idejí a

představ, jež byli schopny formovatcelou národní společnost.“32 Kollárova Slávy

dcera (1824) i prvý diel jeho Nedělních, svátečních a příležitostných kázní a řečí

(1831) z 20. rokov 19. storočia básnikovu jedinečnú citovosť a subjektivitu výrazu

potvrdzujú. Akým ale príležitostným básnikom bol Ján Kollár po svojich jenských

štúdiách? Čo z básnikovej preromantickej citovosti koexistujúcej s klasickou lektúrou

školských čias zarezonovalo v jeho česky písanej príležitostnej poézii?

Miest na sformulovanie odpovedí nie je v úvode tretieho decénia 19. storočia

mnoho. V pamätnici Slávení prvního ročního examenu se školskou mládeží oudů

slovenské ev. církve Pešťansko-Budínské (Pešť 1822) vyšli Kollárovi dve príležitostné

básne: Přivítání před pervou zkouškou školské slovenské mládeže v Pešti r. 1822 a

Poděkování po zkoušce. V separátne vydanej tlači Památka slavného dne narození

Jeho osvícenosti Alex. Rudnayho z Rudna a Divácké Nové Vsi kníž. a primasa Král.

Uherského arcibiskupa Ostřihomského 4. října 1824, obnovená a slávená od jeho

ctitelů Slováků (Budín 1824) mu s podtitulom Na žádost mnohých Slováků zasa vyšla

príležitostná skladba Památka narozenin Alex. Rudnayho kardinala a primase

království Uherského r. 1824 dne 4. Října.33

Keďže obe básne z pamätnice Slávení prvního ročního examenu se školskou

mládeží oudů slovenské ev. církve Pešťansko-Budínské (1822) sú striktne teleologické,

charakteristické oslavnosťou, obradovosťou a učeneckou štylizovanosťou (Sapfo

starodávná, Muza křehká, …), zameriame sa na tretiu zo série Kollárových

príležitostných básní, Památku narozenin Alex. Rudnayho kardinala a primase

království Uherského r. 1824 dne 4. Října. Osobnosť adresáta je v nej oslávená ako

prototyp Slovana (Slavian), ktorého život „predpovedali proroci“. Kollár

31 ROSENBAUM, Karol: Literárne pozadie básnickej tvorby mladého Jána Kollára. In: Ján Kollár (1793-1993). Zborník štúdií. Ed. Cyril Kraus. Bratislava 1993, s. 92 – 95. 32 VODIČKA, Felix: Ján Kollár. In: Dějiny české literatury II. Praha 1960, s. 255. 33 V neskorších rokoch Kollár napísal ešte Kantatu při slavení půlstoletní památky založení církve evanj. A. v. v Pešti 1837, Kantatu při tryzně vys. Urozeného a velkom. Pána Alexandra svob. pána Pronayho; 1839, Kantatu ku památce zesnulého P. P. Samuela Hajnala roku 1844, dne 8. Prosince,

55

nasmerúvava čitateľa na slovanskú historicitu na území Uhorska a na zásluhy

Slovanov na pokresťančení Maďarov. Spomína pražského biskupa sv. Vojtecha, ktorý

prostredníctvom krstu Štefana I. pokresťančil maďarský ľud. Súvislosť medzi sv.

Vojtechom a kardinálom Rudnayim nachádza v ich slovanskom pôvode. Biskup

Vojtech bol pervý Slavian, ktorý kázal v Ostrihome a kardinál Rudnay je jeho

nástupcom. Život Alexandra Rudnaya oslavuje Kollárovými ústami celá príroda:

Tu se Tatra rychle schytí a hned svolá

k sobě celý spolu Olymp slovenský,

Muzy i Grácie i s lyrou Apolla…34

Kollárovu prírodu predstavujú typické monumenty (Tatry), existujúce

v súzvuku s inventárom antických postáv. Kollár do svojej príležitostnej poézie

nepreniesol nič z preromantickej citovosti a zostal básnikom klasickej lektúry.

Estetika preromantizmu sa po vyjdení jeho preromanticko-klasicistickej Slávy dcery

(1824) presúva do sféry prózy (Karol Kuzmány, Samuel Godra a iní). Kollárova

poézia podstupuje prerod od preromantického subjektivizmu ku klasicistickej

upätosti.35 Pre česky píšucich adeptov príležitostnej poézie sa stáva vzorom

príležitostná poézia Jána Hollého.36 Druhá generácia bernolákovcov (Hollý,

Hamuljak, Rešetka, …) mala úzke kontakty s českým literárnym prostredím,

najvýraznejšie s Josefom Jungmannom, Václavom Hankom, Aloisom Vojtěchom

Šemberom, Josefom Liboslavom Zieglerom atď.37 Tieto inšpirácie mohli spätne

pôsobiť aj na adeptov česky písanej príležitostnej poézie v 20. rokoch 19. storočia na

Slovensku. V tieni didaktizujúcej sa Slávy dcery (1832) a Hollého príležitostných

básní z almanachu Zora (1835 – 1840)38

sa profiluje nová generácia dosiaľ takmer

propemptikum Příteli P. P. Šafaříkovi k Čechům do Prahy odcházejícímu (1833) a epicédium Zalkání nad smrtí Jungmannovou (1847). 34 Cit. podľa KOLLÁR, Ján: Dielo I. Básne. Bratislava 2001, s. 403. 35 Rovnaký proces podstúpila i básnikova homiletika (Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči I, II). Bližšie KUSÁKOVÁ, Lenka: Kollárovy „Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči“. In: Ján Kollár (1793-1993). Zborník štúdií. Ed. Cyril Kraus. Bratislava 1993, s. 269. 36 Jeho tvorbu spracovala FORDINÁLOVÁ, Eva: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava 2003. 37 PRAŽÁK, Richard: Jungmannovci a druhá bernolákovská generace. In: Česko-slovenské vztahy v slovanských a středoevropských souvislostech (Meziliterárnost a areál). Brno 2003, s. 123 – 136. 38 Pozri napr. MÁJEKOVÁ, Helena: Žalospevi. Interpretácia cyklu Jána Hollého. Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 4, s. 281 – 288.

56

neznámych evanjelických básnikov.39

Napriek tomu, že cvičením sa v latinských

veršoch nadväzujú kontinuitu s anticko-renesančno-klasicistickou tradíciou, v česky

písanej básnickej tvorbe posúvajú palkovičovsko-tablicovský kontrast medzi formou a

obsahom básne do sfér v úzadí pretrvávajúceho preromantizmu a novo sa

konštituujúcich poetík biedermeieru a romantizmu.

39 Jedným z nich je napr. Kollárov básnický obdivovateľ, Tablicov dlhoročný priateľ, prekladateľ Horatiovho listu De arte poetica (O kunště básnířském; 1822 – 27) a tvorca smerovo synkretickej poézie Michal Godra (1801 – 1874). O charaktere jeho básnickej tvorby vypovedá MRÁZ, Peter: Literárnosmerové tendencie v diele Michala Godru. Zrkadlenie / Zrcadlení, 2, 2005, č. 2, s. 33 – 37.

57

Záver

Tradícia latinského humanistického básnictva, na ktorú naša česky písaná

príležitostná poézia nadviazala, bola v rokoch 1770 – 1820 revitalizovaná nielen

používaním nového literárneho jazyka, ale aj novým poňatím poetologických a

estetických nárokov na kvalitu poézie. Slovenskí evanjelickí básnici sa pokúsili

zapojiť svoje literárne aktivíty do literárnosmerových prúdení v česko-slovenskom i

v slovensko-európskom literárnom kontexte. Pre mnohých z nich bolo písanie

príležitostnej poézie jedinou formou literárneho prejavenia sa, pre viacerých jednou

z rovnocenných zložiek ich tvorivej práce. V príležitostných básňach slovenských

evanjelikov sme postupne pozorovali prerod od školskou lektúrou zviazaného

subjektu k jeho emancipovanému náprotivku. Prejavy subjektivizácie silnejú už

v závere 18. storočia (Dendély, Lačný, Šinkovic, Pataky) a o prvých preromantických

prvkoch sa v príležitostných básňach česky píšucich literátov môžeme presvedčiť už

v prvých rokoch 19. storočia (Palkovič, Rožnay, Tablic). Pri poézii P. J. Šafárika sme

dospeli sme k bodu, v ktorom sa stabilizujú prejavy preromantickej poetiky. Naznačili

sme, že česky písaná príležitostná poézia na Slovensku, ale aj o relatívnej zmene

kultúrnej paradigmy vypovedajúce neumelecké aktivity viacerých literátov, išla

posilňovaním svojho osvietenského založenia akoby proti času (Tablic, Kollár,

Palacký). Neznamená to ale, že protestantskí básnici odmietali nové

kultúrnospoločenské podnety. Synkretizmus literárnych smerov, prúdov a tendencií

osvietensko-obrodeneckej epochy má v oblasti česky písanej básnickej produkcie

minucióznejší charakter ako sa dosiaľ myslelo. Sústavný boj rôznorodých poetík

(barok, klasicizmus, rokoko, preromantizmus) v rámci česky písaných príležitostných

básní osvietensko-obrodeneckého obdobia nám miestami dovoľoval zabúdať na

takmer nenarušený klasicistický šat ich básnickych foriem. A bola to práve forma

básní, ktorá, v súčinnosti so širšie poňatými kultúrno-spoločenskými vplyvmi,

dovolila opätovný posun poetiky klasicizmu na čelo literatúry. Barok ani rokoko tým

neutrpeli, ich prejavy však doznievali. Príležitostná poézia si počas celého úseku

rokov 1770 – 1820 uchováva tie atribúty príležitostnosti, ktoré ju robia príležitostnou.

Dúfame, že sme presvedčili všetkých záujemcov o ňu, že nie recepčne

menejhodnotnou. Na záver nám teda neostáva nič iné, ako opätovne pripomenúť

dôležitosť heuristického výskumu, ktorý má svoje opodstatnenie a vysloviť nádej, že

58

aj ďalšie úseky našej literárnej histórie v oblasti tvorby príležitostnej poézie sa

dočkajú svojho vedeckého osvetlenia.

59

Literatúra

BABIKOVÁ, Ingrid: Pieseň piesní v barokovej mystike. Slovenská literatúra, 50,

2003, č. 1, s. 59 – 76.

BRTÁŇ, Rudo: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry. Bratislava:

Vydavateľstvo SAV 1970.

BRTÁŇ, Rudo: Bohuslav Tablic (1769 – 1832). Život a dielo. Bratislava:

Vydavateľstvo SAV 1974.

BUJNÁK, Pavel: Estetické snahy Bohuslava Tablica. Prúdy VII, október 1923, č. 7, s.

335 – 346 a november 1923, č. 8, 402 – 406.

ČERVENKA, Miroslav: Metrické systémy novočeského básnictví v evropských

souvislostech. Estetika, 2002, roč. XXXVIII, s. 223 – 229.

ČERVENKA, Miroslav: Fikční svéty lyriky. Praha – Litomyšl: Paseka 2003.

DOLNÍK, Juraj: Lexikológia. Bratislava: Univerzita Komenského 2003.

ECO, Umberto: Malé světy. Česká literatura 45, 1997, č. 6, s. 625 – 643.

FORDINÁLOVÁ, Eva: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava: Veda 2003.

FORDINÁLOVÁ, Eva: Podstata zmien prozodického systému v osvietenskom období.

Slovenská literatúra, 50, 2003, č. 6, s. 423 – 443.

GÁFRIKOVÁ, Gizela: Zabúdané súvislosti (Štúdie o slovenskej literatúre 17. – 18.

storočia). Bratislava: Slovak Academic Press 2006.

GŁOWIŃSKI, M. et al..: Słownik terminów literackich. Wrocław: Ossolińskich 1976.

HRBATA, Zdeněk: Hrady a jejich zříceniny. In: Poetika míst. Ed. Daniela Hodrová.

Praha: H&H 1997, s. 25 – 41.

HRBATA, Zdeněk – PROCHÁZKA, Martin: Romantizmus a romantizmy. Praha:

Karolinum 2005.

HUČKO, Ján: František Palacký a Slovensko. Československý časopis historický.

XXV, 1977, č. 1, s. 49 – 62.

JAUSS, Hans Robert: Dějiny literatury jako výzva literární vědě. In: Čtenář jako

výzva. Výbor z prací kostnické školy recepční estetiky. Ed.: M. Sedmidubský, M

Červenka a I. Vízdalová. Brno: Host 2001, s. 7 – 38.

JUNGMANN, Josef: Slovesnost aneb Zbírka příkladů s krátkým pojednáním o slohu.

Praha: Iosefa Fetterlová z Wildenbrunu 1820.

KÁKOŠOVÁ, Zuzana: Kapitoly zo slovenskej literatúry (9. – 18. storočie). Typológia

a poetika stredovekej, renesančnej a barokovej literatúry. Bratislava: Univerzita

Komenského 2005.

KÁŠA, Peter: Medzi intuíciou a poznávaním. In: ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické

dielo. Bratislava: Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV 2005, s. 284 – 295.

KERUĽOVÁ, Marta: Príležitostnosť v žánrovej profilácii humanistickej poézie. In: O

interpretácii umeleckého textu 8. Nitra: PdF v Nitre 1986, s. 186 – 198.

KOLLÁROVÁ, Ivona: Vydavatelia v 18. storočí. Trilógia k dejinám typografického

média. Bratislava: Veda 2006.

KOŘALKA, Jiří: Důraz na vzdělání v životě a spisech Františka Palackého. In:

Vzdělání a osvěta v české kultuře 19. století. Sborník příspěvků z 24. plzeňského

sympozia. Ed. K. Bláhová a V. Petrbok. Praha: ÚČL AV ČR 2004, s. 13 – 20.

KOWALSKÁ, Eva: Odberateľské zázemie bratislavských tlačiarní v 18. a 19. storočí.

In: Kniha ´93- ´94. Zborník o problémoch knižnej kultúry. Martin: Matica slovenská

1996, s. 73 - 77.

KOWALSKÁ, Eva: Patriotizmus a národné vedomie v osvietenstve. Slovenská

literatúra, 51, 2004, č. 4, s. 249 – 259.

KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava:

Univerzita Komenského 2002.

KUSÁKOVÁ, Lenka: Kollárovy „Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči“. In:

Ján Kollár (1793-1993). Ed. Cyril Kraus. Bratislava: Veda 1993, s. 265 - 275.

LIBA, Peter: „Zábavné“ knižky ľudového čítania škarniclovskej kníhtlačiarne

v Skalici. In: Čítanie starých otcov. Martin: Matica slovenská 1970, s. 65 – 80.

MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České národní obrození jako kultúrní typ.

Praha H&H 1995.

MÁJEKOVÁ, Helena: Žalospevi. Interpretácia cyklu Jána Hollého. Slovenská

literatúra, 48, 2001, č. 4, s. 281 – 288.

MIKULA, Valér: Od baroka k postmoderne. Levice: L. C. A. 1997.

MINÁRIK, Jozef: Baroková literatúra. Svetová, česká, slovenská. Bratislava:

Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984.

MOCNÁ, Dagmar et al.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka 2004.

MOSENDZOVÁ - PAPÁNKOVÁ, Magda: Čiteteľské pomery na Slovensku v rokoch

1783 – 1848. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1944.

61

MRÁZ, Peter: Literárnosmerové tendencie v diele Michala Godru. Zrkadlenie /

Zrcadlení, 2, 2005, č. 2, s. 33 – 37.

PAPOUŠEK, Vladimír- TUREČEK, Dalibor: Hledání literárních dějin. Praha –

Litomyšl: Paseka 2005.

PAPOUŠEK, Vladimír: Spontánnost, manipulace, literární kánon a dobový horizont.

Česká literatura, 54, 2006, č. 2-3, s. 103 – 112.

PIŠÚT, Milan – ROSENBAUM, Karol – KOCHOL, Viktor: Dejiny slovenskej

literatúry II. Bratislava: SAV 1960.

PRAŽÁK, Albert: K problematice slovenské příležitostné poesie druhé poloviny

osmnáctého a první poloviny devatenáctého století. Acta Universitatis Carolina 2,

Praha 1956, č. 16, Philologica, č. 2, s. 175 – 199.

PRAŽÁK, Albert: Z literárnych súvislostí. Bratislava: SVKL 1964.

PRAŽÁK, Richard: Jungmannovci a druhá bernolákovská generace. In: Česko-

slovenské vztahy v slovanských a středoevropských souvislostech (Meziliterárnost a

areál). Ed.: I. Pospíšil a M. Zelenka. Brno: MU 2003, s. 123 – 136.

RIŠKOVÁ, Lenka: Pravda, logika, ratio v Tablicovej koncepcii básnického umenia.

Slovenská literatúra, 54, 2007, č. 1, s. 54 – 63.

ROSENBAUM, Karol: Literárne pozadie básnickej tvorby mladého Jána Kollára. In:

Ján Kollár (1793 - 1993). Ed. Cyril Kraus. Bratislava: Veda 1993, s. 92 – 95.

SGALLOVÁ, Květa: Časoměrné vzorce a metra v českém národním obrození. Česká

literatura, 54, 2006, č. 2 – 3, s. 17 – 25.

STICH, Alexandr: Lenhart. In: LENHART, Václav Eliáš: Zkušené naučení k velmi

potřebnému již za našich časů osetí lesův. Praha 2003, s. 128 – 138.

ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry I. Bratislava: LIC 2002.

ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava: LIC 2001.

TANCER, Jozef: Pamäť a kánon. Apológia literárnych suvenírov. OS, roč. 10, 2006,

č. 1 – 2, s. 34 – 41.

TÓBIK, Štefan: Profesor Juraj Palkovič ako jazykovedec a gemerský dialektológ. In:

Juraj Palkovič. Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele

dňa 28. Februára 1969 v Rimavskej Sobote při príležitosti 200. výročia narodenia.

Bratislava: Obzor 1971, s. 51 – 62.

TURČÁNY, Viliam: Časomiera Jána Kollára. Slovenská literatúra, 20, 1973, č. 1, s.

5 - 28.

VALCEROVÁ, Anna: V labyrinte vzťahov. Prešov: Filozofická fakulta PU 2000.

62

VIDMANOVÁ, Anežka: Staročeské pokusy o hexametr a pentametr. Slovo a smysl.

Časopis pro meziodborová bohemistická studia. roč. 1, 2004, č. 1, s. 21 – 51.

VLAŠÍN, Štěpán: Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel 1984.

VLČEK, Jaroslav: Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava: SVKL 1954.

VLČEK, Jaroslav: Z dějin české literatury. Praha: SNKLHU 1960.

VODIČKA, Felix: Počátky krásné prózy novočeské. Praha: Melantrich 1948.

VODIČKA, Felix a kol: Dějiny české literatury II. Praha: Nakladatelství ČSAV 1960.

VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Literárne smery a tendencie

v slovenskej literatúre v rokoch 1780 – 1840. Bratislava: UK 2003.

VOJTECH, Miloslav: Literatúra, literárna história a medziliterárnosť. Bratislava:

Univerzita Komenského 2004.

VYVÍJALOVÁ, Mária: Vzájomné listy Juraja Palkoviča a Ferenca Széchényiho. In:

Juraj Palkovič. Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele

dňa 28. II. 1969 v Rimavskej Sobote pri príležitosti 200. výročia narodenia.

Bratislava: Obzor 1971, s. 89 – 110.

ZAJAC, Peter: Autentickosť ako rétorická figúra. Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 6,

s. 424 – 429.

ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. Bratislava: Tatran 1984.

Pramene

Antológia literárnovedných textov obdobia národného obrodenia. Ed. Hana

Urbancová a Cyril Kraus. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1982.

BOILEAU, Nicolas: Básnické umenie. Preložil Ján Švantner. Bratislava: Tatran 1990.

DENDÉLY, Michal: Kratochvílná Vděčnost, kteru Dvojíctihodnému, vysoce a

Výborně Učenému Pánovi, Pánovi Štěpánovi Ján, a Urozené y mnohými ctnostmi

ozdobené Panně Panně Maryi Dávides, při jejich radostné svatební slavnosti dne 28.

Září 1784 prokázal Jejich věrný Přítel Michal Dendélý, na ten čas Jurysta

Prešpurský. Bratislava: Šimon Peter Weber 1784.

DOBŘE PREJÍCY: Pri príležitostý Svadby urozeného Paná, Paná Lonrady Karola,

CAUSARUM PER. I. REGNUM HUNGARIÆ FORI UTRIUSQUE JURATI

ADVOCATI, z urozenou Pannu Julianu Šeikoviny, Roku 1772. Dne 28. Ledná jeden

dobře Prejícy takto premysloval. Viedeň: Jozef Kurzböck 1772.

63

DORKA: Vinš Novoročný. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol 5721,

prív. 149.

DOROTKA, Michal: Tullius Ciceroni! to jest Michael Dorotka Obivatel Pezinský

Dvojictihodnému Panů Michaelovy Institoris, pri Cyrkvy Prešpůrskej Slova božího

Kazatelovy, temito ač sprostimy , ale však s dobreho Srdce pochazejícymy Veršíky

zavděčiti se opovážil dne 29. Žárí. Roku MDCCLXXIVho. Takto spívajíce. Kabinet

rukopisov a starých tlačí SAV č. Lyc. B. VIII. Fol. 25, prív. 11.

FURDÍK, Juraj: Oda, kteroužto vznešeně učenému Pánu Pánu Janu Jiřímu Strečkovi

v Prešpůrském Aug. Vyzn. Kollégium výborně zasloužilému Přednímu Professorovi,

když Den jména svého pamětní Dne 24. Dubna léta 1787 v žádostivém zdraví světil,

Literního umění posluchači Slovenské Nácye svou vděčnost prokazvali, skrze Jiřího

Furdíka spívaná, a do tisku daná skrze Samuele Liša, Jiřího Boboka, Michala Thurzó,

Samuele Mayéra. Bratislava: František Augustín Patzko 1787.

GÁFRIKOVÁ, Gizela a kol.: Pannonia docta. Bratislava: Veda 2003.

HOLKO, Matej: Verše K První Pamatce Obecne Biblioteky v Kiš Hontě Na Nižním

Skalniku V Společnem Shromaždéní Přátel Umení, A Spolu Fundatorů toho Skladu

Knih Skrz Matěje Holko Cyrkve Rima Banské Sl. Bož. Kazatéle Leta Páně 1809. Dne

18. Mesyce Žaří Složené a Prečtěne. Vročenie 1810. Solennia memoriae anniversariae

primae natalium bibliothecae evangelicae publicae kishonthanae, quam fautores et

amici litterarum recoluerunt in Alsó Szkálnok die 18. Septembris in vicem 13 tiae e.

m. 1809. Typis Francisci Josephi Patzko, s. 44 – 50.

HOSZU et al.: Toto svému Otcy podávají psání Hoszu, Sexti, Vyskytenský, Lání. 1784.

Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol. 5271, prív. 136.

HURBAN, Jozef Miloslav: Dielo II. Bratislava: Tatran 1983.

INSTITORIS MOŠOVSKÝ, Michal - SEMIAN, Michal – MKM – MT: Rad zdařilým

Dvojíctihodného a výborně učeného Muže, Pána Matěje Krum, Při Cýrkvi

Evanjelické Prandorfské Slova Božího bedlivého Kazatele, S Urozenou a ctnostmi

Pohlaví ozdobenou Pannou Alžbětou Muhr, manželským spojením, v Modlitebním

evanjelickém Pezýnském Domě, W Den WýroCžItostI sWatého MIChaLa učineném, se

radovali, a Novomanželům všecko dobré vinšovali Cžtyré Michalové Dva v MěsTě

ModranKéM, Třetí v Městě hlavnIM Prešpurském, Čtvrtý v PezýnskéM Služenbícy

Cýrkevní. Bratislava: Šimon Peter Weber, bez udania roku vydania.

JUSTOVÁ, Kristína Alžbeta : Srdečné Vinšování, které na Den Památky Jména

Výsoce Urozeného a Dvojíctihodného Pána Pána Michala Inštytorísa Mossótzy

64

Cýrkve Evanjelické, Nácyy Uherské a Slovenské v Prešporku Sl. B. Alžbeta Krystyna

Just v upřímnosti offerovala Roku 1780 dne 29 Žárí. Kabinet rukopisov a starých tlačí

SAV č. V. teol 5721, prív. 137.

JUSTOVÁ, Judita Juliana – JUSTOVÁ, Kristína Alžbeta: Srdečné Plesání, které na

Den Památki Jména Urozeného A Dvojícti hodného Pána Pána Michala Institoris

Mossótzy Cýrkve Evanjelické, Nácyý Uherské a Slovenské v Prešporku, S. B. verného

Kazatele, svého Mnohovážného a Laskavého Pana Krstního Otce dve milé Sestri

jakožto Judyta juliana, a Alžběta Krystyna Just v Upřimnosti dokázati chtěly. Roku

Páně 1777 dne 29. Žáří. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. Lyc. B. VIII. Fol.

25, prív. 12.

KOLLÁR, Ján: Dielo I. Bratislava: Slovenský Tatran 2001.

KOLLÁR, Ján: Dielo II. Bratislava: Slovenský Tatran 2001.

KOŽUŠNÍK: Alexandr, Vylím, František. Týdenník 1815, s. 23.

LAČNÝ, Andreas: Při Slavnosti Svadebního Veselí, Výsoce Urozeného a

mnohovážného Pána Mládence Jiřího IUST, s Výsoce Urozenou a ctnostmi pohlaví

svého ozdobenou Pannou, Alžbětou Eleonorou UJHÁZY, Roku 1773. dne 28. Června,

V Prešpurku slávené, Takto se jeden, Výsoce Urozeného novotného Páru

poníženýCtitel, A. L. Zpívati a vinšovati usyloval. Bratislava: F. A. Patzko 1773.

PALACKÝ, František: Básně Frant. Palackého. Z rukopisné pozůstalosti vydal,

úvodem a poznámkami opatřil Dr. Jan Jakubec. Praha: Bursík & Kohout 1885.

PALKOVIČ, Juraj: Muza se slovenských hor. Svazeček první. Vacov: Gottlíb 1801.

PALKOVIČ, Juraj: Na památku Urozené Paní P. Johany Krystyny z Kovačič, rozené

Hajóssi, zesnulé v Budíně dne 14ho září, 1800. Týdenník aneb Cýsařské Královské

Národní Noviny, s obzvláštního Cýs. Král. dovolení pracý a nákladem Jiřího

Palkoviče v Prešpurku vydaný. Pátý roční běh. 1816. Červenec – Prosynec, s. 479 -

480.

PALKOVIČ, Juraj: Na vděčnou památku Porážky Algyrských lopežníků mořských

skrze slavného vůdce Englického Lorda Exmouta při koncy měsýce srpna, 1816.

svedenou. Týdenník aneb Cýsařské Královské Národní Noviny, s obzvláštního Cýs.

Král. dovolení pracý a nákladem Jiřího Palkoviče v Prešpurku vydaný. 1816. s. 601 –

608.

PATAKY, Juraj: Vysoce Urozenému Pánovi Pánu Michal Gombošoví Prešporskému

Burgmistrovi Y Cýrkve Inšpektorovi Svému k Patronovi když den Svého Jména Slavil

Takéto Veršíky zpravil Zámečník Jiri Pataky, Y Poeta jaký, taký. Roku Paně

65

MDCCLXXVI. Dne 29. Sept. Kabinet rukopisov a starých tlačí SAV č. V. teol. 5721,

prív. 132.

PATRČKA, Michal Sýlorad: Oda k svátku jména Jeho Jasnosti Alexandra I.

Panovníka všech Rusů, dne 26. Unora 1814. Týdenník 1814, s. 379 - 384.

ROHOŇ, Juraj: Probuzení národu Slovanského v Uhřích k srdnatému uchopení

zbraně proti Francouzům. Týdenník aneb Cýsařské Královské Národní Noviny,

s obzvláštního Cýs. Král. dovolení pracý a nákladem Jiřího Palkoviče v Prešpurku

vydaný. Čtvrtý roční běh 1815. Leden – Červen, s. 231 – 240.

ROŽNAY, Samuel: Plésání nade dnem dvanáctého listopadu roku 1803 v němž

Stolice řeči a literatury Slovenské při Prešpurských evanj. Školách vyzdvižena jest a

IeIž náM pro prWnIkrát, k WšeChSLoWanV potěše, štěstI WnoWě sWaV přIznIWostI

Hory teD přIWInVLy. Bratislava: Šimon Peter Weber 1803.

SOUSED HERMANZEYFSKÝ: K svatební Slavnosti Pana Štepana Šimko, kneze

Krišlického, s vysoce urozenou Pannu Maryi Krystinu Hoffmann, k dokázaní

Uhersko-krajanské a Česko-sousedské Lásky od dobře znameho Souseda

Hermanzeyfskeho. V Hiršberku, dne 27. Dubna, 1784. Bez miesta a roku tlače.

STEIGEL, Michal: Ke dni pametnemu Narození Malo Hontské Biblioteky když po

prvníkrat Leta Páně 1809. Dne 18. Září v Příbytku Vysoce urozeného Pána, Páná

Jáná od Feješ, jakožto ctitele Múz, Na Dolním Skalníku svěceno bylo spíval Michal

Staigel při Cyrkvi Event. Ryma Brezovské Slova Božího Kazatel. 1810. Solennia

memoriae anniversariae primae natalium bibliothecae evangelicae publicae

kishonthanae, quam fautores et amici litterarum recoluerunt in Alsó Szkálnok die 18.

Septembris in vicem 13 tiae e. m. 1809, Typis Francisci Josephi Patzko, s. 65 – 69.

ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické dielo. Ed. Peter Káša. Bratislava: Kalligram –

Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

ŠINKOVIC, Ján: Píseň, kterou Vysoceučenému Pánu janu Jiřímu Strečkovi, Škol

Augšpurgského Vyzn. V Prešpurku dobřezasloužilému rektorovi, když Den Jména

Svého Léta 1786. dne 24. Dubna štěstlivě a zdravý světil, Školská Mládež Prvního

Řádu Slovenské Nácye svou vděčnou mysl dosvědčovala, skrze Jana Šinkovice

zpívaná a do tisku daná skrze Ondřeje Braxatóryse, Samuele Lúčaho, Matěje

Honécyho, Jiřího Furdíka. Bratislava: Šimon Peter Weber 1786.

TABLIC, Bohuslav: Dva Zpěvy, kteréž Důstojnému a Vznešeně Dvojíctihodnému

Pánu, Panu Danyeli Krudimu, Sl. Prešpurské Evanjel. A. V. Cýrk. Neypřednějšímu Sl.

B. Kazateli, a Vel. Bratrstva Prešpurského výborně zasloužilému Senyorovi, když

66

Roku 1802. Dne 12. Ledna za Superyntendenta Pred-Dunajského Okolí, větším

počtem hlasův zvolen a posvěcen byl, svým a Veleb. Duchovenstva jménem obětoval

Bohuslav Tablic. Vacov: Antonín Gottlíb 1802.

TABLIC, Bohuslav: Památka Dobřezasloužilých Lidí y po jejich smrti živá a

požehnaná, kterouž při příležitosti pohřebu Vlídného a Mnohováženého Muže Adama

Škultétiho, Cýrkve Ev. A. V. Skalické Školmistra, Léta Páně 1803. Dne 16. Července

pohřebnému Shromáždění představil Bohuslav Tablic. Skalica, František Škarnicl

1803.

TABLIC, Bohuslav: Popelu Mnohovážné a Šlechetné Matrony Paní Alžběty Brodské,

Mnohovážného a Slovutného Muže Pana Pavla Mayera, Sv. Kr. Města Skalice

Perceptora, úpřimné Manželce L. P. 1803. dne 9. Června v K. P. v Modře sesnuté, od

Skalických Přátel oBěTováno. Skalica: František Škarnicl 1803.

TABLIC, Bohuslav: Zuzana Babilonská. Zpěv Skalickým Zuzanám k Svátku jejich

Jména Léta Páně 1803. dne 11ho Srpna oBěTovaný. Skalica, František Škarnicl 1803.

TABLIC, Bohuslav: Junina oběť. Masopůstní Báseň Dvojíctihodnému a B. muži P.

Matějovi Abafimu Cýrkve Evanj. A. V. Lišovské dobřezasloužilému faráři, když

s poctivou a pannenskými ctnostmi ozdobenou Pannou Zuzanou Boborovou L. P.

1806 dne 4ho Unora do stavu manželského vstupoval oBěTovaná. VLMV, I LinC, I

VIDeň, I Brno, I Prešporek ješeIe rVkaV VitIeznaV Bonapart VibojoVaL. Banská

Bystrica: Jan Štefáni 1806.

TABLIC, Bohuslav: Poezye. Díl první. Vacov: Antonín Gottlíb 1806.

TABLIC, Bohuslav: Poezye. Díl druhý. Vacov: Antonín Gottlíb 1807.

TABLIC, Bohuslav: Poezye. Díl třetí. Vacov: Antonín Gottlíb 1809.

TABLIC, Bohuslav: Lidomil veršem vyobrazený. K oslavení Instalacý

Neyosvícenějšího a neyvelebnějšího Alexandra Knížete z Rudna a Divácké Nové-vsy,

Boží milosti Ostřihomského Arcybiskupa, Primáše, Metrolopitána, apoštolské římské

Stolice neyvyššího ustavičného Tajného Kanclíře, Sl. Místodržícý Královské Rady

Radce, cýrkevního vyslanství Prezydenta, Sl. Sedmimužské Stolice Spolu.Soudce ec.

Jeho knížecý Osvícenosti, Léta Páně 1820 dne 16. Máje, jménem Slováků baňského

okolí s hlubokou ponížeností obětovaný, a nákladem Vysoce Uroz. Pána Staršího

Jiřího Zmeškala z Domanovec a na Leštinách, Jeho cys. Král. Jasnosti Dvoru

Důvěrníka, a rozličných Sl. Stolic Tabule Soudní z přednějších Assesora vytlačený

Banská Štiavnica: František Sulcer 1820

67

TABLIC, Bohuslav: Radostné IUBILAEUM, aneb Padesáteletní kazatelského ouřadu,

Vznešeně Dvojíctihodného a Vysoce Učeného Muže, Pána Pavla Šramka, Cýrkví

evanjelických A. V. Liptovských bývalého Staršího, neyprv cýrkve evanjelické A. V.

Velko-Paluzské, potom Nemecko-Lipčenské, naposledy pak Klenovecké, slova božího

kazatele, všudy Výborně zasloužilého, od Slovanů baňského okolí dne 4. Máje slavené,

roku kterého: TIské spráWCe noWI zase řIDI CIrkWe IozéfI, rozkošné sWětLo krásně

MV sWět žIWota. Banská Štiavnica: František Sulcer 1823.

TABLIC, Bohuslav: Anglické Múzy v česko-slovenském oděvu. Budín: Královská

universická tiskárna 1831.

TABLIC, Bohuslav: Umění básnířské, které ve francouzském jazyku Boileau

Despreaux ve čtyrech zpěvích složil. Budín: Královská universická tiskárna 1832.

TRÉ PŘÁTELÉ: Když Dvojí cti hodný Pán, Daniel Benkocý, s Pannou Kateřinou

Muhr, k společné pomocy, do Stavu manželského šťastlivě vstupovali, Tré Přátelé

v Prešpurku, takto jim zpívali. Roku 1771, dne 2. Žáří. Bratislava: F. A. Patzko 1771.

TRÉ DOBRE ZNÁMÍ KRAJANÉ: Dokázaní Uctivosti a Přátelské Vděčnosti naproti

Vlídnému a Výborně Učenému Pánu Pánu Ondřejovi Škultétímu, při Cýrkvi Evanj.

Přítržské dobře zasloužilému školnímu Učiteli, když s šlechetnou a mnohými ctnostmi

ozdobenou Pannou Maryi Kuzmovou, Stav vdovský proměniv, Svadební Vesselí slávil,

Léta Páně 1781. Dne 10. Září, kterým se vinšováním všeho dobrého Novomanželům

vzáctným tré dobře známí krajané vděčiti chtěli. Bratislava: F. A. Patzko 1781.

VRCHOVSKÝ, Jozef: Na smrt mládence S. B. Týdenník 1812, s. 80 – 84.

VRCHOVSKÝ, Jozef: Bože, jenž sám od věčnosti. Týdenník 1814, s. 105 – 108.

68