PRIEBEH BOJOV NA ÚZEMÍ SLOVENSKA

A SLOVÁCI V RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDE

ZA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY PhDr. Marián Hronský, CSc.

PRÍČINY VZNIKU 1. SVETOVEJ VOJNY

Napriek tomu, že bezprostredným podnetom k vypuknutiu prvej svetovej vojny bol

sarajevský atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este, ku ktorému

došlo 28. júna 1914, nemožno túto udalosť považovať za skutočnú príčinu „Veľkej

vojny“ (dobové označenie tohto svetového konfliktu). Aj z dnešného pohľadu možno

povedať, že rozpory medzi znepriatelenými veľmocami boli také hlboké, že konflikt bol

nevyhnutný už pred atentátom. Rozhodujúcim tu nebol rozpor medzi Rakúsko-Uhorskom a

Srbskom, ale faktory predstavujúce ambície, obavy a chybné odhady Nemecka, Ruska,

Francúzska a Veľkej Británie. Vládnuce kruhy všetkých štyroch veľmocí sa

domnievali, že vtedajšia situácia ohrozuje ich životné záujmy.

Najnespokojnejšie bolo však Nemecko, ktoré vstúpilo príliš neskoro do hry, v ktorej si

veľmoci na čele s Veľkou Britániou rozdelili svet a muselo sa uspokojiť iba s tým, čo

zostalo. Okrem toho nebolo priateľsky naklonené Rusku a Francúzsku, nakoľko

predpokladalo, že Francúzsko bude chcieť odčiniť porážku s následnou ponižujúcou

mierovou dohodou, ktorou skončila prusko-francúzska vojna v roku 1871. Zároveň

nemeckých generálov stále znepokojoval pocit, že sú obkľúčení: Francúzskom a Ruskom na

pevnine a Britániou na mori. Od konca 19. storočia zahraničnopolitický kurz Nemecka

dostával stále agresívnejšiu podobu, stále zjavnejšie smeroval k podkopaniu

veľkokoloniálneho postavenia Veľkej Británie a uzavieral sa pred dohodami

kompromisnej povahy.

Rakúsko-Uhorsko bolo už pred vojnou v spojeneckom zväzku s Nemeckom

(Dvojspolok od r. 1879), ktorý sa stal po vstupe Talianska do zväzku (v r. 1882)

Trojspolkom. Pritom závislosť habsburskej monarchie od Nemecka bola už v tom čase

značná a cez vojnu ďalej narastala. Nemecko v Rakúsko-Uhorsku videlo predovšetkým

rezervoár cennej pracovnej a vojenskej sily využiteľnej v akomkoľvek konflikte, do

ktorého sa Nemecko mohlo dostať. Zároveň bola monarchia vynikajúcim predmestím na

realizáciu nemeckých ambícií na získanie vplyvu a možno aj územných ziskov v Stredomorí a

na Strednom východe.

Taliansko, ktoré malo strategicky mimoriadne dôležitú polohu, síce do vojny vstupovalo

ako spojenec Nemecka (na strane tzv. centrálnych mocností), ale dokončilo ju na strane

víťazného protivníka - Dohody.

Tomuto druhému mocenskému zoskupeniu dala základ rusko-francúzska aliancia

(realizovaná v rokoch 1891- 94) a ďalšími krokmi boli britsko-francúzska „entente

cordiale“ (Srdečná dohoda) z roku 1904, ku ktorej sa v roku 1907 pripojila britsko-

ruská dohoda. Tým bola vytvorená Dohoda, čo znamenalo definitívne rozdelenie

Európy na dva nepriateľské bloky.

Francúzsko vstúpilo do zväzku s Ruskom, nakoľko obidva štáty cítili hrozbu plynúcu z

nemeckých ambícií. Ich spojenecká zmluva mala Nemecko odradiť od útoku na

ktorýkoľvek z nich, lebo bezprostredne po napadnutí by vypukla vojna na východných i

západných hraniciach Nemecka, čo bola odveká nemecká „nočná mora“. Okrem toho,

Francúzsko malo aj značné obavy z nemeckého spojenectva s Rakúsko-Uhorskom a

Talianskom. Veľkej Británii zas neuniklo, že Nemecko vkladá mnoho síl a

prostriedkov do budovania námorníctva, nakoľko v nemeckých dokoch sa stavali veľké

bitevné lode a ponorky. Ich cieľ bol jednoznačný - otriasť suverénnym postavením Veľkej

Británie na mori. Tá však do vojny oficiálne vstúpila preto, aby dodržala svoj záväzok brániť

neutralitu Belgicka. Tiež Rusko, zviazané dohodou so Srbskom, začalo okamžite mobilizovať,

po vypovedaní vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom. Monarchia sa však k tomuto kroku

odhodlala až potom, keď v júlovej kríze roku 1914 dostala uistenie, že v prípade vstupu Ruska

do vojny sa môže spoľahnúť na nemeckú pomoc.

28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, čo vyvolalo reťazovú reakciu. Ruskú mobilizáciu Nemecko vyhlásilo za nepriateľský akt, 31. júla mu zaslalo ultimátum a 1.

augusta vypovedalo Rusku vojnu. 2. augusta vtrhli nemecké vojská do Luxemburska. Ráno 3.

augusta odmietol belgický kráľ potupnú nemeckú nótu, ktorá požadovala súhlas s prechodom

nemeckého vojska územím Belgicka a v ten istý deň vypovedalo Nemecko vojnu

Francúzsku. Za týchto okolností sa 4. augusta zaangažovala do konfliktu aj Veľká

Británia. Veľká vojna sa začala. Do vojny bolo postupne priamo alebo nepriamo

zavlečených 33 krajín s vyše 1,5 miliardy obyvateľstva.

NASADENIE SLOVENSKÝCH JEDNOTIEK NA HALIČSKOM

FRONTE

V lete a na jeseň 1914 sa začali boje nielen v Európe, ale aj v Afrike a na Ďalekom východe.

Bojovalo sa na súši i na moriach. No hlavnými scénami sa od začiatku vojny stali európske

fronty - západný i východný. Už vzhľadom na geografickú polohu Slovenska, najviac sa ho

dotýkal vývoj udalostí na východnom fronte, ale prednostný interes Slovenska o východný

front mal ešte aj ďalšie príčiny.

Jednou z nich bola skutočnosť, že slovenskí vojaci boli prednostne nasadení práve na

východný front. Obidva armádne zbory V. (bratislavský) a VI. (košický), do ktorých

cez celú vojnu zmobilizovali vyše 400 000 mužov z územia Slovenska (asi sedminu jeho

vtedajšieho obyvateľstva), boli zaradené do zostavy rakúsko-uhorskej 1. a 4. armády a

krvácali najskôr na pláňach Haliče a potom v Karpatoch. Pritom „slovenské“ pluky

bratislavského V. zboru bojovali v rámci 1. armády generála Viktora Dankla a pluky

košického VI. zboru v rámci 4. armády generála Mórica Auffenberga. Už na haličskom úseku východného frontu boli slovenskí vojaci rakúsko-uhorskej 1. a 4.

armády vystavení hneď na začiatku vojny tým najťažším skúškam a obetiam. Rakúsko-uhorské

vojská tu začali ako prvé 23. 8. 1914 ofenzívu s cieľom prekvapiť ešte nesústredené ruské

sily.

„Trenčiansky 71. peší pluk a bratislavský 72. peší pluk v rámci 14. divízie 1. armády

boli nasadené v tejto bitke na severnom úseku haličského frontu v smere na Lublin proti

ruskej 4. armáde. Už v prvý deň ofenzívy sa dostali do ťažkých bojov o výšiny pri Polichne

spolu s bratislavským 13. honvédskym peším plukom a komárňanským 12. peším plukom.

Relatívne úspechy prvého dňa bojov boli vykúpené neúmerne veľkými, niekde až 40 - 50%

stratami na životoch, 71. peší pluk prišiel o viac než 200 mužov a iba z 2. práporu

bratislavského 13. honvédskeho pluku padlo 53 vojakov. Zvlášť výrazný bol vysoký počet

padlých dôstojníkov. Hneď na to nadväzovali útočné boje smerom na Krasnik a Rudnik. Celkové

trojdňové vyčerpávajúce boje pri Krasniku sa skončili pre jednotky rakúsko-uhorskej 1.

armády úspechom, lebo sa im podarilo zatlačiť skoro tri nastupujúce ruské divízie

a urobiť tak sľubný krok k realizovaniu základného strategického plánu silami1. a 4. armády

rozbiť ruské sily medzi Bugom a Vislou. Veliteľ 1. armády gen. Dankl bol urýchlene

vyznamenaný, ako prvý veliteľ počas prvej svetovej vojny, radom Márie Terézie.

Oslavované víťazstvo pri Krasniku bolo však draho zaplatené a hlavnú ťarchu bojov niesol

práve l. a V. zbor 1. armády. Ťažké boli i boje o Rudnik a Lublin (26. a 28. augusta). 71. peší

pluk stratil už viac ako polovicu veliteľských kádrov a musel byť doplnený I. pochodovými

prápormi („maršbataliónmi“), podobne ako i 72. peší pluk, 19. a 11. prápor poľných strelcov a

ďalšie jednotky bratislavského V. zboru.

V 4. armáde tvorili väčšinu slovenské a české jednotky (23 zo 40 peších plukov).

Útok tejto armády smeroval na Cholm - proti 5. ruskej armáde. Mala útočiť svojím

pravým krídlom pozdĺž rieky Huczwy a jednotky košického VI. zboru postupovali čelne

na Komarów. Úlohou 4. armády bolo vlastne pomôcť rozšíriť úspech pri Krasniku, ktorý

dosiahla 1. armáda. Veliteľ armády gen. M. Auffenberg 25. 8. 1914 začal útok bez

ohľadu na skutočnosť, že skoro 90% práporov jeho armády ešte nezaujímalo východiskové

pozície. Rozhorčené boje sa hneď rozvinuli práve v pásme útoku košickej 27. pešej

divízie, ktorá útočila v strede bojovej zostavy. Jej lučenecký 25. peší pluk mal v bojoch

v okolí Podhorce skoro 700 mŕtvych, ranených a nezvestných. 85. peší pluk obsadil tri za

sebou sa tiahnuce obranné postavenia protivníka útokom na bodáky a mal pritom až 50%

straty. Veľké straty mala aj košická 39. honvédska divízia a jej košický 9. honvédsky

pluk prišiel o 1 260 mužov. Značné straty zaznamenal aj banskobystrický 16. honvédsky

peší pluk. Zvlášť kritické v tejto osemdňovej bitke pri Komarówe boli dni od 28. augusta, keď

proti sebe stojace armády prežívali vážnu krízu, bojovali s vypätím všetkých síl bez

zreteľnejšieho úspechu a mali neúmerne vysoké straty. V tom čase stroskotal aj útok

prešovského 67. pešieho pluku v smere na obec Rachania, pričom pluk stratil 400 mužov.

Napokon ruská 5. armáda bola prinútená na ústup, ale plánovaný obchvatný manéver tejto

ruskej armády, o ktorý sa rakúsko-uhorské vojská pokúšali, sa nepodarilo uskutočniť. Išlo

skôr o čiastočné víťazstvo taktického charakteru, pričom straty rakúsko-uhorskej 4.

armády tu dosiahli okolo 50 000 mužov a 15 zo 40 peších plukov armády stratilo

viac než 1 000 mužov. Koncom augusta došlo k vyčerpaniu tlaku rakúsko-uhorských vojsk

a nasledujúcim ústupovým bojom za rieku San. Gen. Auffenberg bol odvolaný a 1. októbra

odovzdal funkciu veliteľa 4. armády arcivojvodovi Jozefovi Ferdinandovi. O bojových úspechoch, ale aj o neúmerne vysokých stratách slovenských vojakov v

Haliči sa hovorilo i písalo už v priebehu vojny. Zvlášť úspech pri Krasniku i Komarówe

mal v celej monarchii veľký ohlas. l rakúsko-uhorské velenie si v prvých rokoch vojny

pochvaľovalo poslušnosť a udatnosť slovenských vojakov na frontoch a dávalo im najvyššie

známky spoľahlivosti - niekedy i pred Nemcami a Maďarmi. Jednotky bratislavského V.

zboru dostali už začiatkom septembra 1914 pochvalu od hlavného veliteľa

arcikniežata Fridricha a svoju pochvalu na ich adresu potom ešte vyslovil dva razy. Aj gen.

S. Boroevič, pôvodne veliteľ košického VI. zboru, sa koncom októbra 1914 pred

vojenskými dopisovateľmi vyjadril, že jeho chrabrí vojaci sú skutočne „nádherný

materiál“. Podobne sa o udatnosti 71. pešieho pluku vyslovil aj jeho veliteľ plk.

Sigmund Prey. O boji slovenských vojakov na východnom fronte sa veľmi priaznivo

vyjadrovala aj rakúska tlač. Poloúradný Reichpost písal o chrabrých vojakoch „prevažne

slovenského“ V. a VI. zboru a o honvédskych peších plukoch č. 13 a 15, že sa v nich snúbi

naturálna „tvrdosť, ktorá ani pri veľkých stratách sa nekláti, s elánom, ktorý robí útoky

našej armády nezadržateľnými“. Podľa Národných novín z 10. 9. 1914 časopis Die Neue

Zeitung zas doslova konštatoval, že „rozhodnutie vo veľkej bitke pri Komarówe priniesli

Slováci“.

Napokon uznanlivé články priniesli aj niektoré maďarské časopisy ako časopis „Világ“,

ktorý vyzdvihoval hrdinstvo vojakov VI. zboru pod velením gen. Boroeviča. No najmä

peštianske noviny „Alkotmány“, ktoré začiatkom apríla 1915 priniesli obsiahlejší článok o

Slovákoch vo vojne a vyzdvihovali slovanských vojakov 72. pešieho pluku pod velením

plk. Ernesta Wossala za boj pod Rudnikom, kde si pluk vydobyl nie menej ako 117 medailí za

chrabrosť. Ale vôbec každá čata V. zboru pozostávajúca zo západných Slovákov, sa podľa

„Alkotmány“ ukázala v boji čo najskvelejšie. To platí aj o 13. a 15. honvédskom pešom

pluku. A čo vraj vykonal Boroevič so severovýchodnými Slovákmi VI. zboru, „to bude na

stránkach svetovej histórie plamennými literami zapísané“. Pritom aj v lučeneckom 25. pešom

pluku, ktorý si tiež vydobyl 40 medailí, vynikali práve Slováci. A to vraj tiež každý vie, že

aj časť obrancov Przemyslu tvorili slovenskí „landsturmisti“. Takto z „roľníckeho

stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, prísnou kázňou a

poctivosťou svojou Slováci stali sa elitným vojskom, ktoré sa hodí nielen na útok, ale svojou

národnou povahou výborné je i na obranu. Pravda, Slováci utrpeli veľké straty“ –

uvádza časopis.

Keď v prvej polovici septembra gardové jednotky ruskej 9. armády zahnali rakúsko-

uhorskú 1. armádu za rieku San, jednotky V. zboru a v ňom 71. a 72. peší pluk zaujali

obranné postavenia severne od Tarnówa a zúčastnili sa urputných obranných bojov na rieke

Nide. Bez trvalejších úspechov skončili aj ofenzívne boje na Sane 9. -11. októbra a ďalšie

útoky 72. pešieho pluku na Sandomierz, Iwangorod a Helenów. Napríklad 72. peší pluk

stratil okolo 600 mužov. Takto aj jednotky bratislavskej 14. pešej divízie sa museli trvalejšie

stiahnuť za Dunajec a Nidu a koniec roku 1914 ich zastihol v priestore Czarkówa. Ustupovať

museli aj jednotky VI. zboru, lebo v priebehu prvej polovice septembra 5. ruská armáda

začala obchvacovať rakúsko-uhorskú 4. armádu. Ťažké ústupové boje zvádzala košická 27.

pešia divízia a v nej prešovský 67. peší pluk hlavne v priestore mesta Jaroslav. Na začiatku

novembra musel byť zdecimovaný pluk odsunutý cez Tarnów do Krakova, odtiaľ do nových

pozícií odišli iba jeho dva prápory. Zúčastnil sa v decembri 1914 až februári 1915 bojov v

ruskej časti Poľska a má podiel na dobytí Piotrkowa. Tieto boje však už súviseli s bojmi v

Karpatoch - na uhorsko-haličských hraniciach.

BOJE V KARPATOCH ROKU 1914

Tieto boje sa už bezprostredne dotýkali územia Slovenska. Išlo o severovýchodné oblasti

Slovenska, ktoré v strategicky dôležitom Karpatskom oblúku vtedy predstavovali aj pohraničné

pásmo historického Uhorska. Preto boje v Karpatoch niesli aj pečať boja o hranice „uhorskej

vlasti“, keď pri postupe ruských vojsk v zime a na jar 1914-1915 sa spomínané oblasti stali

priamo operačným pásmom armád východného frontu -bojiskom.

Už v súvislosti so všeobecným ústupom rakúsko-uhorských vojsk za Dunajec sa ruské vojská

koncom septembra 1914 dostali do tesnej blízkosti východného Slovenska. Po prvý raz

kozáci 8. armády generála A. A. Brusilova prenikli na územie Slovenska cez Užocký

priesmyk až po Humenné a Sninu. Bola to však iba demonštratívna akcia s cieľom urobiť

nájazd, vyvolať paniku a rýchlo sa vrátiť späť.

13. novembra 1914 dostala 8. armáda generála Brusilova rozkaz, aby zabezpečila činnosť

ruskej 11. a 3. armády vytlačením ustupujúcich rakúsko-uhorských vojsk za Karpaty, obsadila a

hájila tam priesmyky. Útok 8. armády sa začal ešte v ten deň, ale naplno sa rozvinul až 21.

novembra. V poslednej dekáde novembra 1914 stáli už ruské vojská na celom karpatskom fronte

v tesnej blízkosti slovenských hraníc a 23. novembra ruská 48. divízia generála L. G.

Kornilova dokonca nečakane obsadila Humenné, čo gen. Brusilov odsúdil ako svojvoľnú

akciu podriadeného generála. Napriek tomu, že vpád vojsk Kornilova skončil neúspechom,

urputné boje prebiehali na celej čiare karpatského frontu, pričom hlavný úder ruských vojsk

smeroval na stred rakúsko-uhorskej 3. armády generála Svätozara Boroeviča, ktorá s

vypätím všetkých síl ešte držala Dukliansky priesmyk. Zvlášť jej IX. zbor, ktorý postupoval

od slovenského Zborova na Duklu. Tu však narazil na ľavé krídlo ruského XII. zboru 8.

armády a v niekoľkých prudkých bojoch stratil okolo 5 500 mužov. Keď 28. novembra

ruský XII. zbor zatlačil rakúsko-uhorské jednotky cez Gladyszów a Koniecznu na výšiny

južne od Becherova, začal postupovať do zborovského údolia na území Slovenska. Po dobytí

Čeremchy (kóta 672) zbor ďalej rozširoval pásmo prielomu. Krok za krokom, v ťažkých

podmienkach mrazivej karpatskej zimy, vytláčal jednotky rakúsko-uhorskej 3. armády z ich

výhodných obranných postavení. Neustupoval iba rakúsky IX. zbor, ale ohrozené boli i

postavenia VII. a III. zboru, rozmiestnené východnejšie. Aj jednotky novovytvorenej skupiny

rakúsko-uhorských vojsk pod velením generála Emila Colerusa, ktoré obsadili úsek medzi

Duklianskym a Lupkovským priesmykom sa pod tlakom ruských vojsk museli stiahnuť do

údolia Ondavy a Laborca. Veliteľ rakúsko-uhorskej 3. armády gen. S. Boroevič, ktorý zo začiatku predpokladal, že

útočia iba menšie ruské sily, musel IX. zbor podriadiť gén. Colerusovi a nariadiť mu, aby v

krajnom prípade ustúpil až na čiaru Bardejov a údolie Tople. To, po ústupe rakúsko-uhorskej

10. divízie k Smilnu a neúspešnom boji o Zborov, musel na konci novembra gen. Colerus

aj zrealizovať.

Už dňa 29. novembra sa začali prudké boje o slovenský Zborov a 30. novembra

predné jednotky Rusov vtrhli do obce. Obsadeniu Zborová predchádzalo mohutné

ostreľovanie delostrelectvom, a tak sa obec v podstate zmenila na rumovisko, zvlášť jej

južná časť (tzv. Podhradie), ktorá bola celkom zrovnaná so zemou. Na druhý deň prišiel do

Zborová aj generál Brusilov. Súčasne ruský VIII. zbor generála Orlova viedol urputné

boje v priestore Medzilaboriec a XXIV. zbor generála Curikova útočil v smere od Leska

na Baligród a Cisnu. V podstate prielom Rusov pri slovenskom Zborove nastolil otázku

udržania Bardejova a gen. Colerus s celou svojou skupinou (IX., III., VII. zbor) bol 30.

novembra nútený ustúpiť na obrannú líniu povolenú gen. Boroevičom. Takto v priebehu

desiatich dní nepretržitých bojov vytlačila ruská 8. armáda rakúsko-uhorské jednotky 3.

armády za karpatské priesmyky a začali sa boje na území Slovenska. 1. decembra už

vítali aj v Bardejove generála Alexeja Alexandroviča Brusilova. Počas tohto vpádu

Rusi obsadili 126 z 378 obcí Šarišskej župy. Zdalo sa, že 3. rakúsko-uhorská armáda

bude musieť ustúpiť až na opevnené postavenie pri Prešove.

Prechod cez karpatské priesmyky bol pre ruské vojská nesporným úspechom, čo

zvýraznil aj gen. Brusilov vo svojom rozkaze: „Každodenným húževnatým a vytrvalým

postupom vpred, každodennou bojovou činnosťou na lesnatých svahoch Karpát, bez

kožuchov, v čižmách roztrhaných o kamene, vy, ruskí bohatieri, nepoznajúc únavu, ste

vytláčali nepriateľa.“ Bolo to však za cenu značných obetí, lebo pôvodne okolo 15 tisícové

stavy postupujúcich ruských divízií sa stratami stenčili na tretinu i viac. Ruský postup na

území Slovenska smerom od Bardejova sa zastavil, pričom na protiľahlom ľavom krídle

ruskej 8. armády rakúsko-uhorské jednotky podnikli úspešný protiútok a vytlačili

Rusov z Michaloviec späť do hôr. Okrem toho, gen. Brusilov musel poskytnúť pomoc v

sile asi dvoch zborov ruskej 3. armáde generála Radka Dimitrieva, aby mohla čeliť

prípadnému útoku rakúsko-uhorských vojsk od Krakova. Práve vtedy Rakúšania prešli do

protiútoku aj od Bardejova smerom na Krosno a prelomili obranu ruského XII.

armádneho zboru. V tejto situácii Rusi opustili 8. decembra Bardejov a stiahli sa na

severné svahy hlavného hrebeňa Karpát. Keď sa v polovici decembra 1914 podarilo odraziť útok rakúsko-uhorských vojsk od

Krakova, gen. Brusilov znovu naliehal na urýchlené prenesenie ťažiska bojov do Karpát,

lebo bol presvedčený, že „na docielenie porážky nepriateľa treba bez prestávky tlačiť na

severnú stranu Karpát, zmocniť sa východov na uhorskú rovinu, na ktorej sa dá použiť naše

početné jazdectvo a pokračovať v ofenzíve na uhorskej rovine“. K tomu však v ruskom

hlavnom štábe ešte nedozrel definitívny strategický plán na rok 1915. Aj tak sa 29.

decembra ruské vojská znovu objavili na hraniciach Slovenska a Brusilovova 8.

armáda si obnovila výhodnú strategickú polohu. Boroevičova 3. armáda, ktorá sa

stenčila na 47 500 mužov, znovu bola vystavená veľkej hrozbe. Rakúsko-Uhorsko zúfalo

volalo do Berlína o pomoc. Bolo rozhodnuté posilniť rakúsko-uhorské vojská v Karpatoch

vytvorením spoločnej nemecko-rakúskej tzv. Južnej armády generála Linsingena a

zároveň presunúť sedem rakúsko-uhorských divízií zo srbského frontu, kde Rakúšania

prešli do obrany.

NIČIVÝ DOPAD BOJOV A „ČAKANIE NA RUSOV“

Je prirodzené, že pohyby východného frontu sa sledovali na území dnešného Slovenska

od samého začiatku prvej svetovej vojny so zvýšenou pozornosťou. Už z toho dôvodu, že

tento front bol najbližšie k územiu Slovenska. Z Miškolca cez Medzilaborce viedla druhá

hlavná trasa nástupu rakúsko-uhorských vojsk na východný front. Takto, už od leta 1914 sa vedľa Tešínska práve východné Slovensko stalo dôležitým

predpolím, cez ktoré šlo zásobovanie, doplňovanie bojujúcich armád, odsun ranených a

pod. Malé železničné stanice na východe Slovenska sa razom stali prekladiskom pre

desaťtisíce vojakov. Tento veľký nápor ešte vzrástol po porážke v haličskej bitke

neočakávane veľkým odsunom ranených (až 22 000 denne), čo spôsobovalo upchatie

železničných tratí a znemožňovalo prísun čerstvých záloh. Už od začiatku októbra obce pod

Karpatmi na východnom Slovensku mali skôr vzhľad vojenského tábora. Vo dne i v

noci tiahli cez ne kolóny trénov a karavány haličských uprchlíkov. Vojská ustupujúce z Haliče,

zasiahnuté epidémiami dyzentérie a cholery, rozosievali medzi obyvateľstvom choroby.

Školy boli premenené na poľné lazarety, chorí a ranení vojaci ležali pod holým nebom,

prepchaté cesty lemovali stovky chorých, ranených a mŕtvych vojakov. Nesporne s rôznou

intenzitou pociťovalo a prežívalo realitu pohybu východného frontu rusínske obyvateľstvo

pohraničných oblastí a slovenské obyvateľstvo vo vzdialenejších krajoch Slovenska.

Napriek všetkým protiopatreniam vládnych a vojenských orgánov, približovanie sa

frontu územiu Slovenska vyvolalo značnú paniku v radoch štátnych úradníkov a

bohatých občanov, ktorí rýchlo opúšťali svoje bydliská v pohraničných oblastiach a usadili sa

v Prešove, Košiciach, ale i hlbšie vo vnútrozemí Uhorska. Takto sa do priameho styku s

ruskými vojakmi dostávalo predovšetkým chudobnejšie miestne rusínske obyvateľstvo.

Ako zväčša potvrdzujú miestne kroniky obcí, ktoré dočasne obsadili ruské jednotky, ruské

vojsko sa k miestnemu obyvateľstvu nesprávalo nepriateľsky, respektíve nie horšie ako

vojsko vlastné - skôr naopak.

Svoju krutú daň na životoch, prístrešiach, majetku i prírode si však vyžiadali samotné

zimné boje v Karpatoch. Pritom v boji v horách vlastne každý úsek bojiska predstavoval

špecifické, osobitné frontové územie, kde každý presun bol mimoriadne obťažný. Čiara

dotyku sa pod tlakom skoro permanentnej bojovej aktivity jednej alebo druhej strany

pružne vydúvala, aby sa v zapätí stiahla do pôvodnej polohy, resp. vychýlila na opačnú

stranu. Dosť priliehavo tento spôsob boja v Karpatoch nazvali rakúski dôstojníci - ako

„gummi-krieg“ (gumová vojna). Obyvateľstvo obcí, ktoré sa nachádzalo v blízkosti

frontovej čiary, museli evakuovať, pričom opustené obydlia vojsko zväčša vyrabovalo a

vypálilo.

Snáď najautentickejšie svedectvo o spustošení tohto kraja podal Albert Berzeviczy,

predseda maďarskej akadémie, ktorý sa ako šarišský rodák vydal 6 dní po odchode Rusov

na cestu týmto krajom. Vo svojej obsiahlejšej správe priam farebne líči spustošený kraj

počnúc od Giraltoviec - zničené lesy, polia, domy, obce i mestečká. Podľa pisateľa:

„Najdesivejší obraz predstavujú obce, na ktorých sa rozprestreli boje. Podľa stupňa a

spôsobu spustošenia poznať, ktoré sa dostali medzi dve bojové línie“. Je zaujímavé, že aj

táto celkom vierohodná správa uvádza, že: „Najzachovalejšie sú dediny, ktorých

obyvateľstvo v čase invázie ostalo doma“. Tiež uznáva, „že ruskí vojaci neboli takí zlí, ako

sa dopredu o nich hovorilo. Pravda, že obrali obyvateľstvo takmer o všetko a za to biedne

platili ruskými bankovkami, ale oficieri dosť dobre disciplinovali mužstvo, takže žien

nedotkol sa nikto, k jarným robotám na poli dávali ešte i záprahy.“ Najotrasnejší pohľad

vraj na kraj Duklianskeho priesmyku, kde zmizlo z tváre zeme dvadsať obcí, v ktorých boli

samé drevené domy a na zničené mestečko Zborov, kde prebiehali posledné rozhorčené

boje. „Slovom, v Šariši vojna narobila na milióny škody“ - konštatuje v závere svojej

správy Berzeviczy.

Vzrušený záujem celého Slovenska o výsledok bojov v Karpatoch mal však aj svoje

ideovopolitické pozadie. Totiž, viera v osloboditeľské poslanie cárskeho Ruska

mala v slovenskej politike veľkú tradíciu a bola základom tzv. „katastrofického scenára“

možného vyriešenia slovenskej otázky v Uhorsku. Priblížením sa východného frontu k

územiu Slovenska mesianistická (vysloboditeľská), rusofilská orientácia slovenskej (no i

českej) politiky, začala sa zdanlivo napĺňať a „čakanie na Rusov“ bolo vtedy

významnou zložkou verejnej mienky značnej časti slovenskej spoločnosti, nie iba úzkeho

kruhu národných reprezentantov. Výstižne to zaznamenal práve čelný predstaviteľ bývalej

hlasistickej orientácie Vavro Šrobár: „Ruské vojská sedeli na severnej strane Karpát a my

na juhu, vzdialení od nich len niekoľko desiatok kilometrov. Žili sme v úžasnom napätí

duševnom očakávajúc, kedy sa pohnú a kedy obsadia Slovensko. Slovenský ľud čakal

kozákov ako Spasiteľa z jarma maďarskej tyranie.“

BOJE V KARPATOCH V ROKU 1915 A ÚČASŤ SLOVENSKÝCH JEDNOTIEK

Podľa plánov nemeckého a rakúsko-uhorského velenia na rok 1915 mali byť ruské

vojská zničené obchvatnou operáciou, t. j. zbiehavými údermi rakúsko-uhorských vojsk v

Karpatoch a nemeckých vojsk vo Východnom Pruskú. Ofenzívu začali spojené rakúsko-

uhorské a nemecké vojská 23. 1. 1915 v priestore Užockého priesmyku a Mukačeva

silami novej tzv. Južnej armády a rakúsko-uhorskej 3. armády, narazili však na tuhý

odpor. Rakúsko-nemecké vojská boli odhodlané oslobodiť posádku obkľúčenej pevnosti

Przemysl a na pravom krídle útočiacej zostavy sa im zo začiatku aj darilo (smer

Medzilaborce - Przemysl). Bojovalo sa prakticky bez podpory delostrelectva, často na

bodáky, ale v dôsledku obrovského vypätia jednotiek 8. armády, nepodarilo sa im prekročiť

hrebene Karpát. Po vyčerpaní tlaku útočníka prešli ruské armády (hlavne 8. armáda) do

nebezpečnej protiofenzívy smerujúcej do centra monarchie. Znovu sa bojovalo o

Dukliansky priesmyk. Jednotky pravého krídla 8. armády Brusilova, ktoré postupovali od

Duklianskeho priesmyku, obsadili teraz na území Slovenska 82 obcí. 3. februára Rusi

prerazili aj k Mikovej a nasledujúci deň obsadili dôležitý železničný uzol

Medzilaborce. Rakúsko-uhorské jednotky ustúpili ku Krásnemu Brodu, na sever od Nižnej

Čabiny, kde sa začali rýchlo opevňovať. Tak ako pred dvoma mesiacmi Brusilovove

jednotky znovu útočili na Medzilaborce i Bardejov, ktoré boli kľúčovými bodmi pre

úspešný vpád do uhorskej nížiny. Nový útok ruských jednotiek sa začal 19. marca a najťažšie boje sa odohrali na

Čiernej hore a Makovici vo Svidníckom okrese. Znovu sa bojovalo o Zborov, do

ktorého ruské vojská vstúpili v noci z 25. na 26. marca. Pred ich príchodom rakúske

vojsko zasypalo studne, podpálilo a rozbúralo domy. Podobný osud stihol aj obec Smilno,

Nižnú Polianku i Nižný Komárnik. Začiatkom apríla aj v dôsledku únavy a jarného

rozblateného terénu v horách, bojová činnosť zoslabla. Svoj podiel mal na tom aj istý

pokles bojovej morálky rakúsko-uhorských jednotiek, zvlášť po páde Przemysla (22. 3.

1915). V tom čase (3. apríla) sa udial neďaleko Zborova (pri Stebníckej Hute) známy

prechod veľkej časti pražského 28. pešieho pluku do ruského zajatia. Svoju úlohu v

tom zohrali aj prieskumníci 2. roty Českej družiny, ktorá bola pridelená k ruskej 49.

divízii generála Prjaslova v priestore na sever od Zborova. Prieskumníci Českej družiny,

ktorí preoblečení do rakúskych uniforiem prenikali do nepriateľských postavení, získavali

potrebné vojenské informácie a rozširovali letáky aj v okolí Medzilaboriec. S prechodmi na

ruskú stranu frontu sa v roku 1915 stretávame aj u príslušníkov slovenských jednotiek na

východnom fronte. Nešlo však o prechody výrazne masového charakteru.

V karpatskej zime 1914/15 sa slovenské jednotky 1. a 4. armády sústreďovali

najmä na vyčerpávajúcu obranu severných hraníc bývalého Uhorska a čiastočne na

vytlačenie ruských vojsk z karpatských priesmykov. Do karpatského úseku

východného frontu prichádzali zo západu stále nové posily a rakúsko-uhorské jednotky boli

na fronte premiešané nemeckými jednotkami. Došlo tiež k istým zmenám v organizácii

frontových jednotiek, pričom aj jednotky bratislavskej 14. a košickej 27. pešej divízie boli

vyčlenené z 1. a 4. armády a zaradené do 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-

Ermolliho. Jednotky 71. a 72. pešieho pluku bolí nasadené na fronte medzi

Medzilaborcami a riekou Uh, kde bojovali (severne od Jablonky a na Skura-vrchu) až

do mája 1915. V tomto priestore bojoval aj prešovský 67. peší pluk, ktorý sa už vo

februári znovu presunul do Haliče, kde sa zúčastnil ťažkých bojov v priestore

Duklianskeho a Lupkovského priesmyku a počas ruského útoku 19. 3. 1915 bránil

sedlo Žebrák pri Woli Michowej a 3. prápor tohto pluku bránil kótu č. 704 pri Lupkovskom

priesmyku. V tom čase pluk utrpel snáď najväčšie straty, pričom v krutej zime a v nepriazni

počasia mnohým vojakom omrzli končatiny. Pluk mal na začiatku apríla už len 300 mužov a

museli ho doplniť.

Urputné boje v ťažkom horskom teréne Karpát prebiehali aj v aprílových dňoch

roku 1915, keď rakúsko-uhorským jednotkám stále pribúdali posily a Rusom stále viac

chýbala munícia. Bojovalo sa znovu zväčša bez podpory delostrelectva - často na bodáky.

Najbližším cieľom ruských vojsk na úseku karpatského frontu zostávala likvidácia

odporu protivníka v priestore Humenného, Sniny a Medzilaboriec. Nepodarilo sa im

to a koncom apríla 1915 boje v Karpatoch prestali. Straty oboch strán boli obrovské.

Rakúsko-uhorská armáda stratila do 600 000 mužov (z toho 100 000 padlých) a Rusi

skoro dvojnásobok. V tom čase sa však už pripravoval prielom v priestore Gorlíc, ktorý 2.

5. 1915 uskutočnila nová nemecká 11. armáda generála Mackensena. Tým sa začal ústup

ruskej armády na celom východnom fronte. Posledné rozhorčené boje na území Slovenska

znovu prebiehali v Šariši pri Zborove, ktorý Rusi opustili v noci z 5. na 6. mája 1915.

SLOVÁCI V ĎALŠÍCH BOJOCH NA VÝCHODNOM FRONTE

A V RUMUNSKU

Keď sa v máji 1915 ruské vojská vzdialili od územia Slovenska, zahmlili sa aj

nádeje, ktoré do nich vkladala slovenská národná pospolitosť, a naopak, znovu sa

upevnila otrasená sebadôvera maďarských vládnucich a šovinistických kruhov v

bývalom Uhorsku a došlo k novej vlne prenasledovania „vlastizradných panslávov“ na

Slovensku. Mesianistické ilúzie v slovenskej spoločnosti potom ešte trochu ožili v

súvislosti s Brusilovovou ofenzívou roku 1916. No po ilúziách, ktoré vyplývali z istých

úspechov cárskej armády na východnom fronte, sa čoskoro dostavilo vytriezvenie

zavŕšené revolučnými udalosťami roku 1917 v Rusku. Politické kalkulácie so silou ruského

cárizmu padli spolu s ním.

Po gorlickom prielome nastali pre „slovenské“ jednotky na východnom fronte ,

vyčerpávajúce ofenzívne boje v Haliči, najskôr v okolí Sambora a údolí Ciroky, potom v

močariskách pri Dnestri, Veľkom Blate, Komárne, Gnilej Lipe, Zlatej Lipe, Flovarkach a

Czortkowe. Potom tieto jednotky čakalo skoro ročné obdobie zákopovej vojny pri Gontowe -

Renówe - Ditkowciach a pod Kremencom na Ikve. Jej výsledky boli prakticky nulové, až sa

v súvislosti s Brusilovovou ofenzívou znovu dostali do prudkých bojov. Počas nej 30. 9.

1916 prešovský 67. peší pluk, ktorý mal vtedy až šesť práporov, utrpel ťažké straty.

Okolo dvetisíc vojakov a päťdesiat dôstojníkov padlo do ruského zajatia, pričom 4. rota

tohto pluku pod velením Artura Kumina z Popradu si udržala svoje pozície a jej veliteľ

bol za to vyznamenaný radom Márie Terézie, čím sa vraj tento pluk zbavil hanlivého

prívlastku, „špiritus regiment“. Pod silným tlakom Brusilovovej ofenzívy bola úplne

vyčerpaná aj 14.pešia divízia, v ktorej bojovali Slováci zo západného Slovenska.

Napokon ju koncom októbra 1916 v priestore Zloczewa stiahli z východného frontu,

prešla do zálohy 5. armády generála Svätozára Boroeviča a v novembri ju presunuli na

taliansky front.

Nakoľko najväčšie slovenské jednotky V. a VI. zboru boli od augusta 1914

nasadené na východnom fronte, nemohli sa zúčastniť bojov na srbskom fronte, kde

rakúsko-uhorské vojská zaútočili už 12. 8. 1914. To však neznamená, že Slováci v

uniformách rakúsko-uhorskej armády sa v menšom počte nezúčastnili protisrbských

ofenzív v niektorých peších jednotkách spoločnej armády. Napokon, v monarchii Slováci

nesídlili iba na území dnešného Slovenska, ktoré spadalo do mobilizačných

obvodov V. a VI. zboru. V jednotlivých prípadoch ich nachádzame tiež na srbskom fronte

a medzi zajatcami srbskej armády, ktorí prekonali známy „pochod smrti“ k moru. Čiernym

písmom sú zapísané aj útrapy slovenských vojakov na fronte v Rumunsku, kde v zasnežených

horách na jeseň a v zime roku 1916 boli nasadení v rámci 1. rakúsko-uhorskej armády

hlavne príslušníci honvédskych peších plukov: trenčianskeho 15., košického 9.,

banskobystrického 16. a nitrianskeho 14. Do protirumunskej ofenzívy boli v rámci 15.

divízie 3. rakúsko-uhorskej armády zapojení aj príslušníci 65. pešieho pluku a užhorodského

66. pešieho pluku. Napriek tomu, že Rumuni utrpeli porážku a vojská centrálnych mocností

obsadili Bukurešť, nedosiahli na tomto fronte rozhodujúce víťazstvo. Na rakúsko-rumunskom

fronte sa bojovalo aj v nasledujúcich rokoch a zo slovenských vojakov sa bojov zúčastnili

hlavne príslušníci honvédskych peších plukov a niektorých peších plukov pôvodného

košického VI. zboru.

NA TALIANSKOM A ZÁPADNOM FRONTE

Keď na jar 1915 vstúpilo Taliansko do vojny na strane Dohody, vytvoril sa na hraniciach s

Rakúsko-Uhorskom dvojaký front: jednak v Alpách, a tiež na rieke Soči (Isonzo). Rakúsko-

uhorské velenie, vzhľadom na situáciu na východnom fronte, sa rozhodlo zostať voči Taliansku v

defenzíve. Naopak, Taliani sa rozhodli pre ofenzívnu činnosť, ale pri voľbe miesta útoku mali

jedinú možnosť - povodie rieky Soči. Tu podnikli Taliani celkom 11 ofenzív, ale napriek tomu,

že talianska armáda mala početnú prevahu, nedocielila významnejšie úspechy, lebo útočila na

dobre pripravenú obranu, pri ktorej rakúsko-uhorské vojsko využívalo skúsenosti z

východného frontu.

Slovenskí vojaci v uniformách rakúsko-uhorskej armády sa dostávali na taliansky

front iba postupne. Najskôr v niektorých delostreleckých a horských jednotkách a práporoch

poľných strelcov, ktoré boli nasadené na fronte v Alpách. Na rieke Soči ich markantnejšíe

zastúpenie priniesol až prísun trenčianskeho 71. a bratislavského 72. pešieho pluku (v

novembri 1916) z východného frontu v rámci 14. pešej divízie. Boli nasadené na strednom

úseku sočského frontu pri Vertojbe - priestor Gorizie - v bojovej zostave rakúsko-uhorskej 5.

armády gen. Boroeviča. Ich ohnivý krst na tomto fronte súvisí práve s 10. sočskou ofenzívou

Talianov a „slovenské“ pluky patrili k tým jednotkám, ktorým sa za cenu veľkých strát

podarilo na svojom úseku obrany odraziť prvý nápor vojsk talianskej 3. armády a naopak,

zdolajúc 10 -15 radov drôtených prekážok prenikli až k štábu talianskej armády pri

Kostanjevici, čo si všimol aj hlavný štáb rakúsko-uhorskej armády.

Po 10. a 11. talianskej ofenzíve na Soči boli rakúsko-uhorské sily koncom leta 1917 už

značne vyčerpané a v radoch mužstva rástla demoralizácia. Preto sa nemecké velenie rozhodlo

posilniť ich siedmimi divíziami, ktoré im dovoľovala stiahnuť situácia na ruskom fronte. Spolu

s ôsmimi rakúskymi divíziami sa vytvorila 14. armáda pod velením nemeckého generála

Belowa. Mala urobiť prielom v priestore Caporetto (Kobarid) v Julských Alpách. Úder, ktorý

sa začal 24.10.1917 bol veľmi dobre naplánovaný. Smeroval z horského terénu v priestore

Tolmiem a Bovcem do tyla talianskych vojsk na Soči a zapríčinil ťažkú krízu talianskej armády,

ktorej sa iba na rieke Piava za pomoci jedenástich anglo-francúzskych divízií podarilo front

stabilizovať a vybudovať obranu. Slovenské pluky 14. pešej divízie tu postupovali už ako súčasť 1.

sočskej armády proti talianskej 3. armáde od Vertojby smerom na Palmonovu - Gradiskutu, do

údolia rieky Togliamento, a potom cez Chirano k rieke Piava - do úseku Ponte di Piave.

V súvislosti s jarnou ofenzívou Nemcov roku 1918 vo Francúzsku nemecké velenie

vyžadovalo od rakúsko-uhorskej armády nielen zvýšenú aktivitu, ale aj priamu vojenskú

pomoc. Takto sa aj niektorí slovenskí vojaci dostali na francúzsky front. Konkrétne

novovytvorený 112. peší pluk spoločnej armády s najväčším zastúpením Slovákov (až 86%)

nasadili spolu s trenčianskym 15. a bratislavským 13. honvédskym peším plukom na západný

front, v rámci spomínanej rakúskej výpomoci pri jarnej nemeckej ofenzíve roku 1918. Bol

pričlenený k nemeckej vojenskej skupine Galwitz 5, ktorá útočila smerom na Ornes

(severne od Verdunu). Honvédske pešie pluky pričlenili k vojenskej skupine kniežaťa

Albrechta, ktorá útočila proti východnej skupine francúzskej armády na rozsiahlom

úseku frontu pozdĺž francúzskych hraníc od Met, cez Munster až po švajčiarske hranice.

V BITKE NA PIAVE

Rakúsko-uhorské velenie však hlavne plánovalo uskutočniť rozhodujúci útok na talianske

pozície v dvoch smeroch: pomocný na Brentu a hlavný na rieku Piavu.

Na celej dĺžke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské

oblasti mesta Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny rakúskych armád -

Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patrila 10. a 11.

armáda a Boroevičovu skupinu tvorila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee).

Pomocný útok na Brentu mala viesť 11. armáda gen. V. Schenchenstuela, kde v

rámci 27. pešej divízie bojoval aj prešovský 67. pluk a lučenecký 25. peší pluk spolu

s 29. práporom poľných strelcov v priestore Rivalta. Útok na Brentu, ktorý mal odlákať

pozornosť protivníka, sa začal o 3. hod. ráno 14. júna 1918 a 67. peší pluk tu zvádzal ťažké

boje najmä o kótu 1 173. V jednodňovom boji sa mu podarilo zdolať niekoľko obranných

postavení nepriateľa a celej východoslovenskej 27. pešej divízii vyradiť z boja dva pluky

talianskej armády.

Hlavný útok na Piave bol naplánovaný na 15. júna 1918 a mala ho viesť 6.

armáda arcikniežaťa Jozefa a predovšetkým Sočská armáda gen. W. Wurma proti

talianskej 3. armáde. Práve v Sočskej armáde boli nasadené ostatné jednotky s väčším

zastúpením Slovákov. Trenčiansky 71. a bratislavský 72. peší pluk spolu s 11. a 19.

práporom poľných strelcov boli v rámci 14. divízie VII. zboru nasadené na dolnom toku

Piavy, na exponovanom úseku Ponte di Piave, kde plnili úlohu prierazného klina celej 14.

pešej divízie. Vzhľadom na to, že v náhradných práporoch 71. aj 72. Pešieho pluku

prebehli začiatkom júna vzbury (Kragujevac, Bratislava), prestávali byť aj tieto

osvedčené hornouhorské pešie pluky pre hlavné velenie spoľahlivé. Ako spomínajú niektorí

pamätníci, vraj ich bojové formácie boli zostavované tak, že Slováci vždy museli bojovať

uprostred bojovej zostavy, aby nemohli dezertovať.

15. júna o 2. hod. 50 min. sa bitka na Piave začala. Zo začiatku sa niektorým rakúsko-

uhorským jednotkám podarilo prepraviť na druhý breh a vniknúť do talianskej obrany. Na

niektorých miestach sa im podarilo dobyť prvú, druhú i tretiu líniu obrany. Ďalej to však

nešlo, lebo rakúsko-uhorské útočné formácie sa ocitli pred reťazcom betónových

opevnení, kde ich privítala smrtiaca paľba guľometov a rýchlopalných diel. Pre úspech

ofenzívy bol najkritickejší druhý až štvrtý deň bitky, keď vrcholil boj o predmostie na

úseku Ponte di Piave a rozvodnená Piava hrozivo stúpala. Práve tu bojovali aj Slováci

71.a 72. pešieho pluku a trenčiansky i bratislavský peší pluk patrili k tým jednotkám,

ktorým sa podarilo zdolať tri obranné pásma protivníka. Postúpili až k Martini, pričom len

sám 71. peší pluk zajal 1 200 vojakov talianskej 3. armády. Za osem dní krvavých

bojov sa rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave úplne vyčerpala. Dňa 23. júna 1918 vydalo

rakúsko-uhorské velenie svojim jednotkám rozkaz stiahnuť sa za Piavu - na

východiskové pozície. Situácia na talianskom fronte sa znovu na určitý čas stabilizovala.

No neúspech a obrovské straty (140 000 mužov) vyvolali v radoch rakúsko-uhorskej

armády nespokojnosť a podstatne otriasli bojovou morálkou vojska. „Už niet tej

pyšnej armády, ktorá v roku 1914 vytiahla do boja“ - takto hodnotilo kritickú situáciu

veliteľstvo rakúsko-uhorskej 11. armády. Po poslednej neúspešnej ofenzíve na Piave sa

už rakúsko-uhorská armáda viac nespamätala.

Začiatok ofenzívy 51 divízií Dohody na celom talianskom fronte 24. októbra 1918

znamenal koniec existencie rakúsko-uhorskej armády. Hnutie odporu v nej, pod tlakom

dohodových vojsk, rýchlo prerástlo do otvorených vzbúr celých plukov a divízií

demoralizovanej armády na fronte. Nie je nezaujímavé, že iniciátorskú úlohu v tejto

konečnej etape rozpadu rakúsko-uhorskej armády zohrala práve známa

východoslovenská (košická) 27. pešia divízia a v nej lučenecký 25. a prešovský 67. peší

pluk. Slovensko priame bojové stretnutia prvej svetovej vojny zasiahli len veľmi okrajovo a

relatívne na krátky čas v podobe vyčerpávajúcich bojov v Karpatoch, v zimných a

jarných mesiacoch rokov 1914-1915. Zasiahli severovýchodné oblasti Slovenska, ktoré

v strategicky dôležitom Karpatskom oblúku vtedy predstavovali aj pohraničné pásmo

historického Uhorska a pre ďalší osud habsburskej monarchie sa stali priestorom prvoradej

dôležitosti. No nielen prítomnosť ruskej armády vo východoslovenskom pohraničí, ale aj

mohutné sústredenie rakúsko-uhorských a nemeckých vojsk, ktoré si tu pripravovali

vhodné nástupište na protiútoky, a napokon i samotné boje, citeľne poznamenali tento kraj

na dlhé roky.

Slovenské jednotky rakúsko-uhorskej armády, ktoré na začiatku vojny totálne nasadili na

východný front, sa priamych bojov na území Slovenska zúčastnili tiež iba okrajovo.

Hlavnú ťarchu bojov tu niesla rakúsko-uhorská 3. armáda, pričom „slovenské“

pluky boli najskôr zaradené do 1. a 4. armády a až v roku 1915 aj do 2. armády.

Najotrasnejšie zážitky a najkrvavejšie obete slovenských vojakov v uniformách rakúsko-

uhorskej armády v prvých rokoch vojny sú spojené s východným frontom v Haliči. Po

zastavení Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 sa do popredia dostalo ich nasadenie na

talianskom fronte na rieke Soči (Isonzo) a potom hlavne na Piave. V menších počtoch

však boli slovenskí vojaci nasadení na všetkých bojiskách rakúsko-uhorských armád a

dostali sa aj na západný front. Okolo 69 000 ich prišlo o život a vyše 61 000 bolo trvalé

zmrzačených.

Literatúra: DANGL, V.: Bitka pri Krasniku 1914. In: Histórie a vojenství, 39, 1990, č. 3, s. 57-73.

DANGL, V.: Bitka pri Komarówe a činnosť VI. košického zboru. In: Apológia, 1994, č.

7, s. 17-20.

HRONSKÝ, M.: Pohyb východného frontu (august 1914 - máj 1915) a jeho dosah a ohlas na

Slovensku. In: Vojenská história, roč. 1, 1997, č. 1, s. 23-30.

HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987.

HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska. IV. zv.

Bratislava 1996.

Istorija pervoj mirovoj vojny 1914-1918. Tom l. Moskva 1975.

JINDRA, Z.: První svetová válka. Praha 1984.

SLEPCOV, l.: Boje ruskej armády v Karpatoch vrakoch 1914-1915. In: Historica Carpatica,

13,1982, 3.101 - 126.

SLEPCOV, l.: Obyvatelia severovýchodnej oblasti východného Slovenska v období 1. sv.

vojny 1914 - 1915. In: Vojenské obzory, H, roč. 3, príloha č. 1/96, s. 43-52.

SLEPCOV, l.: K problematike 1. svetovej vojny na východnom Slovensku v rokoch

1914-1915. In: Histórie a vojenství, 52, 1993, č. 3, s. 55-78.

ŠROBÁR, V.: Pamäti z vojny a väzenia (1914-1918). Martin 1946.

VOJCECHOVSKÝ, S.: Bitva u Tomaszowa a Komarówa. Praha 1935.

WARNER, P.: První svetová válka. Ostrava 1997.