Právna etika 22.9.2016

Úvod do etiky v práve

• obsah etických a morálnych hodnôt v právnych normách

• Pozitivistické a nonpozitivistické smery

• Morálka v práve, zložité prípady

Pojmy – etika, morálka, spravodlivosť

Morálka – súbor noriem založených a hodnotených na základe posudzovania kategórií dobrý a zlý. Riadia správanie v spoločnosti, prípadne súbor noriem, ktorých dodržiavanie spoločnosť vyžaduje. V užšom slova zmysle – vnútorný mravný kódex, presvedčenie jednotlivca.

Etika – na rozdiel od morálky, ktorá sa približuje konkrétnym pravidlám, etika sa snaží nájsť spoločné a všeobecné základy, na ktorých morálka stojí, resp. snaží sa zdôvodniť morálku.

Spravodlivosť – prerozdelenie dobier a bremien v spoločnosti a na základe toho usporiadanie ľudských vzťahov. Pre Aristotela –najdôležitejšia z cností.

Etika v antike

• Etika sa rozvíja spolu so začiatkami filozofie – od mýtu k filozofii, sofisti, Sokrates a jeho žiaci – obrat od skúmania prirodzenosti a poriadku vecí k otázkam života, možnosti človeka viesť svoj život.

• Začiatok: Táles

• Po zániku mykénskej a minojskej kultúry – obdobie temna

• Až okolo 6. storočia prichádzajú nové myšlienkové prúdy.

• predsokratici – ešte stále sa zameriavajú na prirodzenosť vecí.

• Od sofistov – v centre pozornosti je človek – rozvíja sa etika ako praktická filozofia.

Morálka, etika a právoPodstata morálneho záväzku ako odlíšenie od práva:

1) dôležitosť- Spočíva v potlačení vlastných záujmov, spoločenskom tlaku na ich dodržiavanie a nutnosti ich dodržiavania kvôli kolapsu spoločnosti. Ich dôležitosť spočíva v zaistení záujmov, ktoré zdieľajú všetci. Na rozdiel od morálnych pravidiel, právne pravidlá nepotrebujú tento znak dôležitosti, platia bez ohľadu na ich dôležitosť. Naopak morálne pravidlá, ktoré dôležitosť stratia, strácajú svoju opodstatnenosť.

2) nedotknuteľnosť voči zámernej zmene - Morálne pravidlo nemôže byť zámerne zrušené alebo vytvorené, na rozdiel od právneho pravidla.

3) dobrovoľný charakter morálnych priestupkov - Pre porušenie morálneho pravidla je nutný dobrovoľný charakter jeho porušenia. Ak ho poruším neúmyselne, dokonca možno z donútenia, pravdepodobne budem zbavený morálnej zodpovednosti. Čo sa líši od právneho pravidla, ktoré možno porušiť aj z nedbanlivosti, či dokonca možnosť objektívnej zodpovednosti.

4) forma morálneho nátlaku - Morálka sa týka vnútornej stránky. Predstavuje vnútorný postoj k pravidlám. Úlohu hrá svedomie.

Herbert Hart- je nutné vyriešiť pri definovaní, čo je to morálka, je, že pojem morálky má veľmi blízko k pojmu etiky. V priebehu moderných dejín spolu morálka a etika takmer splynuli, a preto ich musíme oddeliť.

Morálka• Morálne pravidlá

• zachytávajú každodenný život.

• obsah sa líši v závislosti od priestoru i času.

• jej pravidlá nepredstavuje len záväzky a povinnosti, jej súčasťou sú aj morálneideály, tie presahujú povinnosť, a predstavujú uprednostnenie spoločenskýchzáujmov pred osobnými.

• súčasťou morálky je kritika spoločnosti, ktorá však musí byť racionálna a všeobecná.

• Cieľ: morálky má byť cnosť, žiaden iný benefit.

• dejiny filozofie morálnych učení, dá sa veľmi zjednodušene povedať, žemorálka/etika nebola v starovekom Grécku jasne oddelená od práva, spravodlivosťako cnosť predstavovala súlad konania a morálnych štandardov, ktoré na človekaboli kladené. V stredoveku, morálka splynula s Bibliou, vznikla jediná správnamorálka, ktorá mala ako jediný morálny koncept vplyv na právo. V osvietenstve sazačína do popredia predierať individualizmus, a postupne z neho vzniká pluralizmushodnôt. Morálka sa rozštiepila, čo však neznamená, že neexistujú spoločné črtyvšetkých racionálnych morálok, ku ktorým možno dôjsť racionálnym diskurzom.

• Nie sú vyžadované ako samozrejmosť, ale ich dodržanie predstavuje hrdinský čin.

• Odôvodnená, nie založená na domnienkach

• Vzťahujúca sa na všetkých.

Etika a morálka – Lost in Translation

Etika a morálka – Lost in Translation• Habermas - etiku obvykle chápeme ako filozofiu

morálky. Avšak nemecké slovo „Sittlichkeit“ mravnosťsa do angličtiny prekladá ako ethics, „ethicalquestions“ sú potom praktické otázky života, ktoré súneoddeliteľne previazané s tým, ako ľudia chápu svojuindividuálnu a kolektívnu identitu, ako rozumejúsvojej tradícii, svojmu spoločenskému kontextua svojej životnej forme. Ostatne, sám Habermasrozlišuje „moralische Diskurse“, ktoré sa orientujú nanestranné zhodnotenie konfliktu záujmu a „ethischeÜberlegungen“, ktoré sa orientujú na zmysel svojhovlastného alebo nášho spoločného dobrého života,teda na sebaporozumenie.

Etika a morálka• „Morálna zodpovednosť stojí na etickej otázke: čo je dobrý život?“

• Aký je teda rozdiel medzi morálkou a etikou a ako navzájom od seba závisia?

• Etika je náuka o tom, ako správne žiť, morálka sa zaoberá tým ako zaobchádzaťs ostatnými ľuďmi. Pojem etika vychádza z gréckeho slova ethos, čo znamená zvyk,obyčaj, mrav. Etika sa chápe ako teória spôsobu ľudského života, správaniaa konania. Etika predstavuje zvnútornené pravidlá aplikované na jednotlivca, sféramorálnych pravidiel, ktorými sa riadi jednotlivec. Príkladom je Aristotelovakoncepcia stredov, aké hodnoty má jednotlivec uznávať. Ak hovorímeo profesionálnej etike, aplikujeme ju na jednotlivcov v danej profesii.

• Predmetom etiky je hľadať najvyššie dobro ako účel ľudského úsilia (dobrý život)a stanoviť jednotlivé cnosti ako prostriedky vedúce k tomuto cieľu. Každý z nás másuverénnu etickú zodpovednosť urobiť niečo so svojim životom.

• Dworkin: etická zodpovednosť je objektívna. Chceme žiť dobre, lebo viemerozpoznať, že máme žiť dobre. Musíme a vieme rozpoznať dôležité záujmy v našomživote, ktoré ho robia dobrým. Dôstojnosť a sebaúcta sú základné predpoklady predobrý život.

Etika a morálka

• Samozrejme tak ako sa právo jedného štátu líši od práva iného štátu, tak sa líši aj morálkajedného spoločenstva od morálky iného spoločenstva, napríklad morálka náboženskejskupiny, morálka svetská a podobne. Ide o objektívny systém noriem, v tomto prípademorálnych. Od mos – ako dobré mravy, adresované spoločnosti. Kým Aristoteles v EtikeNikomachovej hovorí k jednotlivcovi, k čomu má smerovať, Cicero pri morálkeprehovára k spoločenstvu.

• Morálka kladie otázku: Prečo byť morálny? Ako presvedčiť amorálnych ľudí, aby sazmenili? To je podľa Dworkina vynikajúca otázka, na základe ktorej už máme predstavuako sa správať k druhým. Ak teda dokážeme prepojiť morálku s etikou, tak viemeodpovedať filozofom, prečo byť morálny. Podľa Dworkinovho tvrdenia sme stvorení byťmorálni rovnako ako sme stvorení k sebaúcte. DWORKIN, R. Justice for Hedgehogs.Cambridge: Belknap Press, 2013. s. 14.

• Ján Čipkár definuje morálku ako meniaci sa, historicky a kultúrne determinovaný súhrnhodnotiacich súdov, zvykov, názorov, hodnôt, ideálov, pravidiel, inštitúcií a noriem,ktorými sa ľudia riadia vo svojom praktickom živote.(Pozri ČIPKÁR, J. Etika a právo.Košice: UPJŠ, 2010. s. 11.)

Etika a morálka• Immanuel Kant- ktorý tvrdí, že nemôžeme dostatočne rešpektovať vlastnú ľudskosť,

kým nerešpektujeme ľudskosť ostatných.

• U Platóna a Aristotela - máme svoje životy a tie máme žiť dobre, etika nás vediehľadať šťastie, nielen čiastkové, ale dlhodobé, trvajúce šťastie.

• Kresťanská filozofia - žiť tak, aby sme žili v božej sláve, teda dodržiavať pravidlá,ktoré nastavil Boh ako prirodzené právo. V tomto momente sa spájajú koncepčneodlišné predmety, ako vieme, že naše etické a morálne presvedčenia sú správne?Podľa tejto teórie nám Boh dal rozum, aby sme odhalili, čo od nás chce. A teda fakt,že máme vieru, je dôkaz jej správnosti. Čo vraví biblia musí byť pravdou...

• Osvietenstvo ukončilo dlhú vládu morálky ako konceptu správnych hodnôt. Dopopredia prichádza veda. Teda, že niečo iné ako hodnota sama musí odôvodniť sebasamú na to, aby sme ju mohli brať vážne.

• Na začiatku stojí David Hume, ktorý tvrdí, ani z empirických dôkazov, ani z udalostíhistórie alebo ľudskej prirodzenosti nedokážeme odvodiť žiaden záver o tom, čo bymalo byť. Tento skeptický argument má za následok, že nedokážeme povedať, či súnaše etické a morálne postoje pravdivé. Dworkin tvrdí, že nejde o skeptickýargument, ale naopak, že posúva morálku do sféry mimo práva. Hume netvrdí, žemorálka neexistuje, naopak tvrdí, že existuje množstvo hodnôt a my nevieme, ktorésú tie správne. Morálka má vlastný systém princípov a hodnôt. A nemožno ju pretozamieňať s právom.

Etika a morálka• chápanie záujmu:kým staroveká a stredoveká koncepcia ho brala ako etický ideál, novoveká

koncepcia brala záujem úplne inak. Príkladom môže byť Hobbesov materializmus čiBenthamov utilitarizmus. Osobný záujem sa tak dostáva do popredia a cieľom je uspokojenietúžob, ktoré ľudia majú. Tento nový pohľad podnietil vznik dvoch nových myšlienkovýchsmerov.

• 1) v angloamerickom priestore - oddeľujúci morálku a osobný záujem, ktoré sa stali rivalmi.Morálka sa tu podriadila záujmu

• 2) v Európe vznikajú smery rebelujúce voči morálke, jediným cieľom života nie je morálka, aleživot sám (existencializmus a voluntarizmus).

• Hobbes –morálka je nenormatívny nástroj, ktorý má podporovať osobný záujem. Jeho teóriaspája etiku s morálkou. Tým vzal etike jej podstatu a morálka sa stala nástrojom dosiahnutiaosobného záujmu. Žiť dobre znamenalo pre antických filozofov viac než len uspokojiť svojezáujmy a byť morálny znamenalo mať skutočný záujem o ostatných, nie len inštrumentálnyzáujem, ako neskôr kritizuje Kant, človek sa stal prostriedkom a nie cieľom. Modernámorálna filozofia tak opustila ideál etickej a morálnej integrity. – ÚČELY - konzekvencionalizmus

• Dworkin - Kantova teória je podľa tiež vo svojej podstate seba-zriekutím sa. Morálny človek sapodľa neho má riadiť iba morálnymi normami. Má uprednostniť ostatných pred svojimvlastným záujmom. Etiku tak podriaďuje morálke. – pravidlá – deontologická etika.

Etika a morálka

Etika

• gr. éthos – zvyk, obyčaj, mrav

• Teória spôsobu ľudského života, správania a konania

• Dnes sa spája etika s konaním človeka s dôrazom na jeho postoj k vlastnému konaniu.

Morálka

• Lat. mos – mrav, zvyk, obyčaj

• Morálka sa spája s konaním človeka voči ostatným.

Etika

• Dnes sa spája etika s konaním človeka s dôrazom na jeho postoj k vlastnému konaniu.

• Ideál konania

Bagger Vance, Bobby Jones

• ukážka

Antika• Sokrates, Platón, Aristoteles

• Etika úzko súvisí so spravodlivosťou.

• Pre Grékov spĺňala spravodlivosť dôležitú rolu už v mytologizujúcomobdobí, a toto postavenie sa nezmenilo ani keď sa zo stredobodu ichfilozofie vytratila príroda a nahradil ju človek. Postupným nástupomskepticizmu sa do centra pozornosti posúva sofistická filozofia. S ichfilozofiou je spätý zánik starých gréckych cností ako tradičnejsebaobetavosti, namiesto toho naberá na sile náboženská indiferentnosť,kozmopolitizmus a egoizmus. Gréci pri prechode od mýtu k filozofiirozlišovali spravodlivosť kozmickú, božskú a ľudskú, pričom kozmickej bolipodriadení ako ľudia, tak aj bohovia, božskej a ľudskej boli podriadení ľudia,pričom mala byť v súlade s kozmickou a ľudská nesmela odporovať božskej.Vo filozofii nastupujúcich škôl sa vytvára dualizmus kozmickej, resp.svetovej alebo prirodzenej spravodlivosti a spravodlivosti ľudskej. Jedinouabsolútnou spravodlivosťou je spravodlivosť kozmická, pretože ľudskáspravodlivosť považuje všetko pod zorným uhlom konečnej ľudskejprirodzenosti a nemôže byť dokonalou.

Sokrates

• Sokrates tvrdí, že každý občan žijúci v štáte sa má správať tak akoby bol s ním podpísal zmluvu o zachovávaní zákonov. Pre Sokrata je stredobodom filozofie rozum a cnosťou je múdrosť. Všetko, čo je spravodlivé a všetko, čo sa vykonáva cnostne je krásne a dobré. Spravodlivosť je teda múdrosť a spravodlivým môže byť len kto ju pozná. Cnosťou je pravé poznanie, dá sa poznať a kto ju pozná, ten i cnostne koná.

• Základom spravodlivosti nie je individuálny prospech, ale objektívna inteligencia, ako odpoveď sofistom na ich subjektivizmus a individualizmus. Zákony považuje za výsledok múdrosti ako cnosti a preto ich spája so spravodlivosťou.

• Cnosť – každá schopnosť činí dobrou nielen bytosť samú, ale je aj dobrou vlastnosťou a jej výkon robí dobrým. Cnosť je teda to, čo je vlastné jej výkonu.

• Etické postoje Sokrata:

Obrana Sokratova – („A tu sa nehanbíš, Sokrates, že si sa venoval takému zamestnaniu, pre ktoré ti teraz hrozí smrť?“, a on odpovedá: „To nie je dobré, človeče, ak sa domnievaš, že muž, ktorý čo i len trochu za niečo stojí, má uvažovať o nebezpečenstve života a smrti a nemyslíš, že má hľadať pri svojom konaní iba to, či koná spravodlivo alebo nespravodlivo a či si počína ako muž dobrý alebo zlý)

Kritón – „A ak sa ukáže, že by sme konali nespravodlivo, nesmieme myslieť na smrť ani na akékoľvek iné utrpenie..., viac než na nespravodlivosť konania.“

Platón

• S trojicou sofistov Platón pojednáva o ich názoroch.

• 1) Simonides - dávať každému, čo mu patrí, priateľom dobre a nepriateľom zle, v ktorej jevyjadrený helenistický patriotizmus a ktorej je vyčítané nemorálne správanie v zmysle, že nie jespravodlivé niekomu škodiť, aj keď ide o nepriateľa.

• 2) Trasymachos, ktorý tvrdí, že spravodlivosť je prospech silnejšieho. Silný má mať viac ako slabší,a podľa Trasymacha je to aj v súlade s kozmickou spravodlivosťou, ktorú zakladal na právesilnejšieho. Ľudská spravodlivosť je podľa neho prejavom slabosti ľudí, ktorí sa dohodli nazmiernení prírodného zákona. Žiaden zo silných by sa podľa Kalikla nemal podriadiť takémuporiadku konvenčnej morálky, ktorá iba deformuje prirodzenosť človeka. Platón tomuto názoruvyčíta fakt, že vládnutie je služba a výkon služby musí prinášať prospech najmä tým, ktorí jupožadujú.

• 3) Glaukón- nespravodlivosť je múdrosť a cnosť, nespravodlivosť je výhodnejšia ako spravodlivosť.Podľa Glaukóna nikto nie je dobrovoľne spravodlivým a pýta sa Sokrata, čo okrem dobrej povestimu spravodlivosť prinesie. Trasymachos dodáva, že nespravodliví sa majú lepšie ako spravodliví.Pre Glaukóna je nespravodlivosť prirodzenou vlastnosťou človeka, kým spravodlivosť je sícečestná, ale namáhavá, zatiaľ čo nespravodlivosť je nečestná, no užitočná. Krízu hodnôtpredstavuje aj Gorgias svojím tvrdením, že spravodlivosť neexistuje a človek si preto vytvoril ibajej chiméru vo svojej fantázii.

Platón

• Platón v predpoklade, že vzhľadom na rozdelenie duše na zložky rozumnú,statočnú a umiernenú, bude jednotlivec konať to, ktorá zložka u nehoprevažuje a vyvaruje sa toho, čo má konať iná zložka duše.

• Spravodlivosť je pre neho zároveň stmeľujúcim elementom, bez ktorého sinie je možné predstaviť fungujúcu spoločnosť s rovnakými cieľmi.Najvyššou cnosťou je spravodlivosť, ktorá predstavuje stav, v ktorom každýkoná to, čo má a nezasahuje do sféry ostatných cností.

• Platón sa netají tým, že dáva prednosť toho, čo má byť, predtým, čov skutočnosti je, prednosť hodnoty pred realitou. Etika má podľa neho maťprednosť pred prírodnými vedami, pretože dobro, a teda to, čo má byť jejediné skutočné bytie. Medzi bytím a poznaním je priepasť a tentodualizmus Platón prísne dodržiava Pozri PLATÓN, Ústava, 516-517c.

Aristoteles

• Aristoteles rozpracoval svoju etiku v troch dielach – EtikeNikomachovej, Etike Eudaimonovej a Veľkej etike, pričomnajčastejšie zmieňovanou a najslávnejšou predstavou morálnejfilozofie je práve prvá zmienená Etika, v ktorej Aristoteles hovorí, že„dobro je to k čomu všetko smeruje.“ Kým politika sa zaoberádobrom obce, etika sa zaoberá dobrom jednotlivca, jeho dobrýmživotom. (ARISTOTELES, Etika Nikomachova, 1094a.)

Aristoteles

• Najvyšším dobrom je šťastie (blaženosť), „cieľom je blaženosť, poktorej túžime vždy pre ňu samú a nikdy pre niečo iné.“ K dobru sadostaneme iba cnostným životom, kto je cnostný, bude šťastný.Šťastie je tak najvyšším dobrom a spočíva v cnostnom živote.Najvyššou z cností je pre Aristotela spravodlivosť. Aristoteleskoncipuje spravodlivosť na strede medzi dvoma extrémami. V ríšihodnôt podľa neho nemožno postupovať ako v prírodných vedách,etika sa zaoberá iba vlastnosťami dobrého a zlého, spravodlivéhoa nespravodlivého, a teda toho, čo má byť, nie toho, čo je. Podobne ajAristotelova etika spočíva v súlade a nesúlade konania s normou.Konania v súlade s normou je cnostné Tamtiež, 1097b.

• „the good is happiness and happiness is good.“

Aristoteles

• Pre Aristotela je cnosťou snaženie každého rozumného tvora. Motív na konanie dobra je blaženosť, ktorá je obsahom a cieľom života – dobre žiť a dobre sa mať. Cnosti rozdeľuje na dianoetické, kam patrí múdrosť a etické kam zaraďuje statočnosť, umiernenosť, štedrosť, aj spravodlivosť. Etika je pre Aristotela praktickou záležitosťou a ide o zdatnosť, ktorú si je potrebné osvojiť zvykom a na jej základe konať, nestačí ju iba poznať „nie je to cit, ani vrodená schopnosť, ale duševný stav (hexis): trvalý stav vyplývajúci zo správneho určenia stredu.“ Pre človeka je cieľom a najvyššie dobro prirodzene v blaženosti, a tú dosiahne tak, že sa pozdvihne k cnostnému životu založenom na rozume a poznaní. Cnosť chápe Aristoteles ako duševnú záležitosť, a tak aj nachádzanie blaženosti patrí do vnútornej sféry človeka. Cnosť nie sú ani city, ani vrodené schopnosti, cnosťou je nachádzanie stredu, a teda poznanie a konanie spravodlivého. Tento stred určíme pomocou úvahy o tom, ako by ho vymedzil rozumný človek. Jeho koncepcia etiky sa zaoberá povahou a cieľom ľudského konania, teda vecami, ktoré nemajú počiatok v sebe, ale v rozhodovaní konajúceho subjektu, čiže, jej predmetom nemôžu byť veci príjemné, ani večné, ale veci, ktoré by mohli byť „tak aj inak“.

• Stred sa nachádza medzi dvoma extrémami, pričom jeden spočíva v nadbytku a druhý v nedostatku. Príkladom je veľkorysosť, ktorá je pre Aristotela stredom medzi nevkusom na strane nadbytku a malichernosťou na strane nedostatku. Nie každé konanie a nie každý cit však obsahuje stred, existujú totiž city a konania ako škodoradosť, cudzoložstvo, krádež, či vražda obsahujú iba zlo.

Moderné teórie spravodlivosti

• Kelsen

• Perelman

• Rawls

L.L.Fuller – morálka povinnosti a morálka ašpirácie• Keď o morálke hovorí Lon Fuller, rozlišuje morálku ašpirácie a morálku

povinnosti.

• „Morálka ašpirácie je najzrozumiteľnejšie ilustrovaná v gréckej filozofii. Je tomorálka dobrého života, najplnšieho uplatnenia schopností človeka.... U Grékovnamiesto ideí správneho a nesprávneho, morálnej požiadavky a morálnejpovinnosti nachádzame všeobecne skôr poňatie riadneho a vhodného správania,takého, akým sa vyznačuje človek, ktorý koná tak, ako najlepšie vie.“ Naopak,morálka povinnosti, na rozdiel od morálky ašpirácie, ktorá tvorí ideál ľudskéhosprávania, nastavuje minimálny štandard, ktorý musí ľudské správanie dodržať.„Morálka povinnosti predstavuje základné pravidlá, bez ktorých nie jefungujúca spoločnosť možná.

• Morálka ašpirácie je etika, morálka povinnosti je u Fullera – právo.

• Ak by sme hľadali v humanitných vedách, ku ktorým majú morálka ašpiráciea morálka povinnosti najbližšie, pre Fullera by morálka povinnosti mala najbližšiek právu a morálka ašpirácie k estetike.

Etika, morálka a právo• O.W. Holmes stanovuje povinnosť na „morálne minimum“, keď hovorí, že

právo je svedkom a vonkajšou zárukou nášho morálneho života. Ajv Holmesovej Path of the Law je jasné odlíšenie povinnosti a morálkyašpirácie, ako ich nazýva Fuller. Pre Holmesa je právo plné morálky,v podobe individuálnych práv a povinností, úmysle, nedbanlivosti. Netrebavšak zamieňať právny a morálny význam, tak ako nemožno zameniť morálkuašpirácie a morálne minimum v podobe povinnosti. Pre Holmesa jesamozrejmé, že niektoré práva sú prirodzené pre človeka, pretože bez nichby spoločnosť prepadla do chaosu, a preto je potrebné ich vložiť do práva.Právo tak preberá veľa morálky v momente tvorby práva, avšak Holmesvystríha pred morálnym zafarbením práva v momente jeho aplikácie.V súvislosti s tým Holmes odmieta koncepciu jedinej správnej odpovede,pričom sudca pri svojej úvahe vyberá najlepšiu interpretáciu pre ochranuhodnôt spoločnosti, preto rozhodnutie môže byť odlišné v inom čase, nainom mieste.

• Holmes hovorí, že „ak chceš poznať právo iba právo a nič iné, musíš sa naneho pozrieť ako zlý človek ako zlý človek, ktorého zaujíma len materiálnydôsledok, ktorý chce predvídať, nie ako dobrý človek, ktorý nachádzadôvod svojho konania v sankcii svedomia.“

Konflikt morálky ašpirácie a morálky povinnosti – etická dilema• Keďže morálne minimum vchádza do tvorby práva a stáva sa súčasťou platného

a záväzného práva, subjekty sa ním musia riadiť od momentu jeho účinnosti.Predpokladom ideálneho stavu je skutočnosť, že morálka povinnosti a morálkaašpirácie sú na jednej stupnici noriem. V prípade morálky povinnosti ide o normyvyžadujúci nižší, menej náročný štandard správania, na druhej strane v prípademorálky ašpirácie pôjde o normy, ktorých dodržanie si vyžaduje viac úsilia,obetovania, či prostriedkov. Predpokladom, z ktorého vychádza aj Lon Fuller je, ženakoľko sa nachádzajú na jednej stupnici, neodporujú si navzájom. Avšak rovnakoako v hierarchii všetkých druhov spoločenských noriem, môže dôjsťk vzájomnému nesúladu. Dokonca sa môže stať niečo podobné ako v užspomínanom príklade nacistického Nemecka, kde morálka povinnosti nadobudlaúplne nový rozmer a obsah, premietla sa do práva, a to nielen v momente jehotvorby, ale aj v momente jeho aplikácie. Nastal teda problém konfliktu nielennormy právnej a morálnej, ale už samotná morálna norma sa dostala dorozporu s inou morálnou normou.

- Strelci na múre, Norimberský proces, ....

Etika a právo

• Ak si predstavíme morálnu stupnicu, niekde na nej sa nachádza pomyselná ručička, ktorá oddeľuje priestor morálnej povinnosti, kde pôsobí tlak povinnosti a začína výzva k výnimočnosti. Jednotlivé školy morálnej filozofie sa neustále naťahujú o to, kde táto ručička má byť.

• „Celá oblasť ľudského snaženia – čo nezahŕňa iba ľudské činy, ale aj ľudské výtvory –vyvracia predstavu, že nemôžeme vedieť, čo je pre nejaký cieľ nevhodné, bez toho, aby sme vedeli, čo sa pre jeho dosiahnutie hodí.“- Ak volíme nástroje pre svoje ciele, môžeme si poradiť aj s nedokonale definovanými predstavami o tom, čo sa snažíme dosiahnuť. Žiadny ľudský pracovný nástroj nie je napríklad vhodný ku všetkým úkonom. Je určený skôr k tomu, aby ním bolo možné vykonať neurčité množstvo rôznych úkonov. Stolárovo kladivo dostatočne vyhovuje pre veľké množstvo neurčitých použití a svoje nedostatky odhaľuje až keď sa ním snažíme zatĺcť malé klince.... Ak ma kolega požiada o kladivo alebo niečo, čo sa mu najviac podobá, viem, že mnoho nástrojov mu neposlúži. Nepodám mu preto šroubovák

• Fuller tým odôvodňuje možnosť zistiť na základe účelu, čo je etické.

• Opačný názor: relativizmus ( Príklad: Knapp – otázka, čo je dobré, pre koho a kedy).

Odôvodnenie slobody a rovnosti

• Robert Alexy spomína náboženský prístup, intuitívny, konsenzuálny,biologický inštrumentálny, kultúrny, vysvetľujúci a existenciálnyprístup.

• Racionálny diskurz

Predpoklad slobody a rovnosti• Racionálny diskurz -Mojím záväzkom je preukázať to, čo tvrdím, ak k tomu budem vyzvaný.

Predpokladáme, že sme racionálne bytosti, ktoré nesú zodpovednosť za svoje konanie. Predpokladáme, že pod tlakom argumentov sme pripravení zmeniť svoj názor. Ak už nemôžeme očakávať konsenzus, komunikácia skončila. Komunikácia v diskurze má normatívny význam, teda ostatní sa na našu komunikáciu a jej výsledok spoliehajú ako na niečo, z čoho môžu ďalej vychádzať. Majú možnosť oprávnene požadovať naše odôvodnenie. Konsenzus nie je iba názorová zhoda, ale je zároveň mechanizmom sociálnej koordinácie v logickom priestore dôvodov. Aktívna, otvorená účasť v diskurze aktérovi umožňuje, aby lepšie porozumel postojom ostatných aktérov a zbavil sa vlastných predsudkov. Účastníci predpokladajú, že aspoň v princípe môžu spoločne dosiahnuť racionálny konsenzus. Teda pravdou už nie je to, čo prijme väčšina, ale to na čom sa zhodneme v rozumnom diskurze. Pričom každý diskurz môže byť prelomený novým diskurzom. Pravdu stanovíme ako objetktívnu, ale nie absolútnu, ani definitívnu. Na základe takejto teórie vieme odhaliť, čo je v rámci spoločenstva morálne správne.

• V súčasnosti je podstatou diskrzu tzv.rozumná morálna nezhoda: „morálny pluralizmus jeprirodzeným produktom demokratickej spoločnosti s otvorenou diskusiou.

Zodpovednosť

• Ide o súhrn objektívnych požiadaviek sociálnej skupiny a spoločnosti vočijej jednotlivým členom vo forme morálnych princípov a noriem,vyjadrujúcich záujem širšej verejnosti, či ľudskej spoločnosti ako takej.

• Morálna zodpovednosť – orientácia na konkrétne spoločensky významnémorálne hodnoty, zahŕňa morálne hodnotenie skutkov

• Nakoľko etická a morálna stránka nie je monisticky upravená (našťastie),nemôže štát porušenie etickej alebo morálnej normy potrestať tak akoporušenie právnej normy.

• V rámci skupinovej morálky a etiky sme zodpovední skupine, tá môžetrestať – disciplinárne.( Pr. doping u športovca). Právo by s tým malopočítať, nemôže však dovoliť, aby popri sebe existovali viaceré právneporiadky, to je nežiaduce. ( Pr. kmeňové súdy).

Etická dilema

• Môže byť:

• 1) rozpor medzi hodnotami alebo normami v istom čase ( Hart, Dworkin – princípy, princíp proporcionality analogicky)

• 2) rozpor medzi hodnotami/normami v dvoch prelínajúcich sa obdobiach( pr. ako sa vysporiadať s nespravodlivými režimami).

• 3) rozpor deontologickej etiky a konzekvencionalistickej etiky.

• - znak totalitárneho režimu je snaha ovládnuť aj etickú a morálnu stránku človeka.

• V slobodnej spoločnosti, v demokratickom, liberálnom štátem štát nevstupuje do morálnej a etickej oblasti.

The Hand of the King

Prečo štátna moc nezasahuje do prijímania etických kódexov?

Etická dilema

• Znakom slobodnej občianskej spoločnosti je práve vznik etickejdilemy a rozumnej nezhody. ( štát do nej nezasahuje, preto siprofesijné kódexy prijímajú orgány záujmovej samosprávy, ktoréprofesie reprezentujú).

Ako možno dospieť k hodnotám

• Absolutizmus v. relativizmus