Páter Anselm Grün

Krst

Vier-Türme-Verlag

2

Nemecká knižnica – Jednotný záznam CIP Záznam titulu tejto publikácie možno získať od Nemeckej knižnice

2. vydanie 2001 © Vier-Türme-GmbH, Verlag, D-97359 Münsterschwarzach Abtei Návrh obálky, úprava a sadzba: Atelier Stefan Issig und Dirk Nitschke, Büro für Gestaltung, Kitzingen Tlač: Benedict Press, Münsterschwarzach ISBN 3-87868-146-1

Preklad z nemeckého originálu: Jozef Tomaščin, 2004.

3

Páter Anselm Grün

SSSvvviiiaaatttooossstttiii Krst

Oslava života

Vier-Türme-Verlag Münsterschwarzach

4

ÚVOD..........................................................................................................................6 Nová totožnosť ............................................................................................................. 6 Znovuzrodenie.............................................................................................................. 6 Účasť na Bohu.............................................................................................................. 6 Význam krstu ............................................................................................................... 7

I. SVIATOSŤ KRSTU ..................................................................................................8 Tajomstvo dieťaťa ........................................................................................................ 8 Voda............................................................................................................................. 8 Voda očistenia .............................................................................................................. 9 Duchovná plodnosť ...................................................................................................... 9 Pochovať to, čo bráni životu ....................................................................................... 10 Odňať moc smrti......................................................................................................... 10 Otvorené nebo ............................................................................................................ 10 Bezvýhradne akceptovaní ........................................................................................... 10 Znovuzrodenie............................................................................................................ 11 Pomazanie .................................................................................................................. 11 Križmo ....................................................................................................................... 12 Prístup k Bohu ............................................................................................................ 12 Krstná svieca .............................................................................................................. 12 Biele rúcho ................................................................................................................. 13 Premena...................................................................................................................... 13 Začlenenie .................................................................................................................. 13

II. USPORIADANIE SLÁVNOSTI KRSTU.................................................................14 Kladenie otázok.......................................................................................................... 14 Meno .......................................................................................................................... 14 Funkcia krstných rodičov............................................................................................ 15 Text čítaný pri krste .................................................................................................... 16 Znamenie kríža ........................................................................................................... 16 Vzývanie svätých........................................................................................................ 16 Vloženie rúk ............................................................................................................... 17 Požehnanie krstnej vody ............................................................................................. 17 Zrieknutie sa zlého...................................................................................................... 17 Ponorenie do lásky...................................................................................................... 18 Kráľ, kňaz a prorok..................................................................................................... 18 Boží obraz .................................................................................................................. 18 Svetlo zmŕtvychvstania............................................................................................... 18 Obrad výpovede.......................................................................................................... 19 Požehnanie ................................................................................................................. 19 Podstata krstu ............................................................................................................. 20

5

III. ŽIVOT Z KRSTU.................................................................................................. 21 Obnovenie krstu ......................................................................................................... 21 Som pokrstený............................................................................................................ 21 Prameň života............................................................................................................. 21 V spoločenstve ........................................................................................................... 22 Svätená voda .............................................................................................................. 22 Obliecť si Krista ako rúcho ......................................................................................... 23 Kráľovský človek ....................................................................................................... 23 Rozhodnutie pre život................................................................................................. 23

ZÁVER...................................................................................................................... 25

LITERATÚRA ........................................................................................................... 26

6

Úvod

Nová totožnosť V prvotnej Cirkvi bol krst obradom, ktorý zanechal hlboký dojem v pokrstených aj v spoluú-činkujúcich na tomto obrade. Krstu predchádzala niekoľkoročná príprava. Počas nej boli kandidáti na krst zasväcovaní do tajomstva kresťanského života. Prvotná Cirkev zrejme vedela, ako oduševniť ľudí pre život s Ježišom Kristom a z neho. Tu sa dozvedeli o alternatíve k nezmyselnému a bezbožnému zhonu, ako ho poznal neskorý starovek. Pri krste prekonali pokrstenci1 prudký zlom vo svojom doterajšom živote. Rozhodli sa pre život, ktorý sa neorientoval len na Ježišove slová, ale bol aj napájaný z iného, božského prameňa. Mali pocit, že skrz krst naozaj vstúpili do života. Všetko doterajšie bolo – ako to popisuje Prvý Petrov list – „mataios“ = nezmyselné a prázdne, púha ilúzia, „zdanlivý život“. Pri krste sa vzdali starej totožnosti, aby v Ježišovi Kristovi našli novú totožnosť. Život v neskorom staroveku bol totiž formovaný volaním po „panem et circenses – chlebe a hrách“. Bol to dekadentný svet. Zmysel života sa stratil. Všetko sa točilo okolo zvedavosti a senzácií, okolo rozkoší a zábav. Pokrstenci sa vytrhli z tohto prázdneho zhonu, aby našli novú totožnosť v Kristovi. Skoncovanie s ich starou totožnosťou sa pôsobivo prejavilo v nočnej slávnosti krstu. Pokrstenci vstupovali nahí do kúpeľa krstu a trikrát ich poliali vodou. Vyjadrili svoj odpor voči zlu a nezmyselnosti bezbožného života a rozhodli sa odumrieť od tohto sveta, už sa viac nedefinovať úspechom a dosiahnutými výkonmi, rozkošou a roztopašou, ale Kristom.

Znovuzrodenie Prežívali svoj krst ako znovuzrodenie. V Kristovi dostali novú existenciu. Nová existencia je formovaná skúsenosťou veľkej slobody. Pokrstenci sa teraz definujú Bohom, teraz sú slobodnými ľuďmi. Už nemajú nad sebou žiadneho cisára. Už nie sú odsúdení plniť očakávania druhých. Sú naozaj slobodní a môžu ísť cestou, ktorá ich vedie k naozajstnému životu. Krst im sprostredkoval skúsenosť novej blízkosti Boha a lásky, v ktorej mali pocit, že sú bezvýhradne milovaní. Krst bol pre nich zasvätením do tajomstva vykúpeného a oslobodeného života a do tajomstva Boha, ktorý si ich vzal do kolobehu svojej Božej lásky. Keď pokrstenci nahí vystúpili z kúpeľa krstu a biskup pomazal mužov – ženy dajaká žena – voňavými olejmi, potom sa naozaj cítili ako noví ľudia, ľudia, ktorí sú úplne zahalení do Božej lásky. Zároveň si uvedomili, že našli v Cirkvi nových bratov a sestry, spoločenstvo, do ktorého boli prijatí bez akýchkoľvek predsudkov, ktoré ich však nabádalo k zmysluplnému a naplnenému životu. Účasť na Bohu Túžba po slobode a po oslobodení od očakávaní a nárokov tohto sveta určite napĺňa mnohých ľudí aj dnes. Ale mnohí si kladú otázku, čo má táto túžba spoločného s Ježišom Kristom, prečo by im práve spoločenstvo s Kristom malo darovať slobodu a život v hojnosti. Predsa by stačilo ísť nejakou duchovnou cestou. Tá by sa predsa mohla podariť aj bez Ježiša. Určite by bol potrebný osobitný spis na popísanie úlohy Ježiša na ceste nášho poľudštenia. Pre prvotných kresťanov bolo stretnutie s Ježišom také fascinujúce, že vzali na seba nebezpečenstvo prenasledovania, aby zakúsili v sebe novú kvalitu života, ktorú im daroval Ježiš. Ale čo vlastne bolo to, čo ľudia tak obdivovali na Ježišovi a čo ich nabádalo k tomu, aby riskovali svoj život? Druhý Petrov list, ktorý prekladá Ježišovo posolstvo do situácie helenistického duchovného života, videl Ježišovo príťažlivé pôsobenie založené na tom, že

1 Poznámka prekladateľ: Preklad výrazu „Täufling““ ako „pokrstenec“, nemusí byť presný. Nie som si istý, či je lepšie používať výraz „krstenec“,„krstňa“, alebo „krstniatko“ Prosím prípadne ho nahradiť oficiálne zaužívaným výrazom pre tento pojem.

7

Ježiš nám daruje všetko, čo je dobré pre nás a pre náš život. V Ježišovi je rozžiarená nádhera Boha. „Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť.“ (2 Pt 1,4) Krst nás oslobodzuje od cesty, ktorá neprináša nič, ktorá vedie len do stratena a daruje nám účasť na Božej prirodzenosti. Mať účasť na samotnom Bohu, to bolo v antike asi najväčším prianím ľudí hľadajúcich zmysel života. Keď má človek účasť na Bohu, až potom sa naozaj stane človekom. Takto verili ľudia na konci antického veku. Takto to chápal aj Alfred Delp vo väzení Gestapa krátko pred svojou smrťou: „Človek je človekom iba spolu s Bohom.“ (Delp 281) Nacistická ideológia pohŕdajúca ľuďmi ho naučila, že človek potrebuje na svoje poľudštenie Božiu prirodzenosť. Pri krste sa nám dostane účasť na Božom živote. Cirkev dnes by mala mať za úlohu sláviť krst tak, aby ľudia prostredníctvom neho vytušili tajomstvo svojho života, aby prostredníctvom krstu zistili, kým vlastne sú.

Význam krstu Keď sa krst detí postupne stával stále normálnejším prípadom, strácalo sa veľa z existenčného pôsobenia krstu. A dnes zostávajú rozpaky, čo vlastne má znamenať krst detí. Dieťa z neho predsa nič nemá. V minulosti boli potom dávané rozličné vysvetlenia, ktoré chápanie krstu detí ešte sťažili, napríklad, že je dieťa oslobodené od dedičného hriechu, že sa z pohanského dieťaťa stane Božie dieťa, alebo že je krstom začlenené do Cirkvi. Prvý výklad znie magicky a pesimisticky, ako keby dieťa nebolo bez krstu Božím dieťaťom a nemohlo by prísť do neba. Keď sa krst jednostranne chápe ako začlenenie do Cirkvi, má potom príchuť zápisu do nejakého spolku. Cirkev sa potom chápe ako nejaký spolok, ktorý by chcel svojich členov priviazať k sebe čo najskôr.

Otázkou je, ako máme chápať krst v dnešnej dobe. A ako môžeme sláviť krst tak, aby ľudia boli fascinovaní tajomstvom života, aby sa mohli tešiť z daru dieťaťa, ktorý im venoval Boh? Krst je totiž niečo rýdzo kresťanského. Napriek všetkým podobnostiam so židovským umývaním, tak ako bolo zaužívané v Kumráne, je niečím osobitným. Na druhej strane vo všetkých náboženstvách existujú obrady spojené s narodením dieťaťa. Všetky náboženstvá a kultúry zrejme pociťujú potrebu vyjadriť obradmi tajomstvo narodenia a Boží dar dieťaťa. A často sa tieto obrady spájajú s témou vody a umývania. Z dieťaťa má byť zmyté všetko, čo zahaľuje jeho skutočné bytie. A má prísť do styku s naozajstným prameňom života. Nechcem v tejto knižočke rozvinúť nejakú ucelenú teológiu krstu, ale – podobne ako Cirkevní otcovia – názornou rečou ukázať, čo môže pre nás znamenať krst (práve aj krst detí), ako ho môžeme sláviť a ako môžeme zo skutočnosti nášho krstu žiť ako slobodní a bezvýhradne milovaní ľudia.

8

I. Sviatosť krstu

Krst je sviatosť. Avšak v dnešnej dobe mnohí nevedia, ako majú chápať tento pojem. Sviatosť znamená „posväcujúci úkon so záväzkom prijatým pod prísahou“. (Neunheuser 825) „Sacramentum“ (sviatosť) vlastne bola prísaha rímskych vojakov na vlajku. Vo sviatosti krstu sa pokrstenec zaväzuje Kristovi. Tým vyjadruje, že chce formovať svoj život spolu s Kristom. Avšak sviatosť znamená ešte niečo iného. Je to preklad gréckeho slova „mysterion“. Mystérium však znamená zasvätenie veriaceho do tajomstva života, do tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Otázkou je, ako nám môžu tieto pojmy pomôcť pochopiť krst dieťaťa. Tajomstvo dieťaťa V krste slávime tajomstvo dieťaťa. Čo spôsobuje jeho bytie? Kým je toto dieťa vo svojej najhlbšej skutočnosti? Tým, že život dieťaťa dávame do spojitosti s osudom Ježiša Krista, má sa nám ujasniť, kto je vlastne toto dieťa, čo znamená život, ako ho môžeme vidieť očami viery. Vo svetle Ježišovho osudu sa nám má otvoriť tajomstvo dieťaťa, máme spoznať, že dieťa nemá len pozemský život, ale aj božský, že smrť už nemá nad ním moc, pretože ono už má účasť na Ježišovom zmŕtvychvstaní. Ale čo má spôsobiť obrad krstu v pokrstencovi a v ľuďoch, ktorí slávia krst? Tento obrad nám otvára oči, aby sme dieťa nevideli len ako dieťa týchto rodičov a tejto širšej rodiny, ale aj ako Božie dieťa, v ktorom Boh ustanovuje nový začiatok, v ktorom sa na tomto svete rozžiari niečo neopakovateľného a jedinečného.

Ale tento obrad spôsobuje niečo viac. V tomto obrade sa sám Ježiš Kristus dotýka dieťaťa, vlieva do neho svoj božský život a svoju bezvýhradnú lásku, dotýka sa ho, sprostredkuje mu Božiu ochranu a ukazuje mu Jeho krásu. Nehovoríme len o dieťati. Slávime jeho tajomstvo tým, že ho podržíme v Božom tajomstve tak, ako je nám najzreteľnejšie objasnené v Ježišovi Kristovi. Avšak v určitom obrade sa nikdy nedeje niečo len s ľuďmi, na ktorých sa obrad vykonáva, ale vždy aj s tými, ktorí sa na obrade zúčastňujú. Na samotnom dieťati zostane účinok obradu obmedzený, pretože ono sotva vníma vedome to, čo sa s ním tam deje. Krst slávime aj pre seba, aby sme dieťa videli novými očami a aby sme si osvojili nové spôsoby správania a nové vzory vzťahov. Dieťa nie je len dieťaťom svojich rodičov. Je Božím dieťaťom. Má božskú dôstojnosť. Je slobodné. Nepatrí rodičom, ale Bohu. Pôjde svojou vlastnou cestou. Má na svojej strane anjela, ktorý ho bude sprevádzať, ktorý ho bezpečne povedie cez nebezpečenstvá života a cez ujmy spôsobené dobre mienenou výchovou. Krst teda odbremeňuje rodičov, ktorí sú dosť často vystavení tlaku, že musia pri výchove robiť všetko správne. Pretože chyby vo výchove by mohli mať nenapraviteľné dôsledky a trvalo uškodiť dieťaťu. Krst nám ukazuje, že Boh drží nad dieťaťom ochrannú ruku, že Kristova uzdravujúca sila je silnejšia ako zraňujúce mechanizmy našej neurotickej psyché, že každé dieťa má svojho anjela, ktorý nad ním bdie.

Voda Ako je utvorený život, ktorý slávime pri krste, vysvetlíme na niektorých obrazoch tak, ako sa osvetľujú v obradoch krstu. Je tu obraz vody, snáď ústredný obraz krstu. Pre prvotných kresťanov, ktorí nahí vstúpili kúpeľa krstu, bol pôsobivejší ako pre nás, ktorí strekneme len trochu vody na hlavu dieťaťa. Voda je totiž pôvodom všetkého života. Všetok život vzniká z vody. V rozprávkach sa rozpráva o vode života, ktorá lieči rany a umožňuje človeku večne žiť. Je tu aj obraz studne mladosti. Kto z nej pije, zostane navždy mladý. Pramene a studne sú vo všetkých kultúrach posvätnými miestami. Pri studni sa stretávajú ľudia, tam idú muži vyhliadnuť si nevestu, ako napríklad Mojžiš a Izák. Studňa má aj erotickú dimenziu. Hagar, Abrahámom odvrhnutá slúžka, znova nájde pri prameni odvahu k životu. Ježiš stretáva samaritánsku ženu pri studni a rozpráva jej o vode, ktorú bude rozdávať. Ten, kto sa z nej

9

napije „nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4,14) Krstiteľnica je teda taká studňa, z ktorej čerpáme vodu, ktorá sa v nás samých stane prameňom, ktorý nikdy nevyschne. Aj erotická dimenzia prameňov a studní je viditeľná na krstiteľnici. Koniec koncov je to Božia láska, ktorá sa vylieva na nás a ktorá sa v nás stane nevyčerpateľným prameňom. Naším najhlbším smädom je smäd po láske, ktorá nikdy neprestane, pretože je živená z prameňa, ktorý nikdy nevyschne. Táto božská láska sa nám daruje v pramenitej vode krstu. Z nej môžeme vždy piť, keď naša ľudská láska skrehne, keď sa nám rozplynie medzi prstami.

Voda očistenia Voda má vo všetkých náboženstvách a kultúrach očisťujúcu a obnovujúcu silu. Voda krstu nás očistí od chýb minulosti a obnoví nás, aby sme žili ako noví ľudia. Toto je pre dospelého, ktorý je poliaty vodou, pochopiteľnejšie ako pre dieťa. Od čoho má byť teda očistené dieťa? Predsa ešte nezhrešilo. Keď sa stredoveká Cirkev domnievala, že dieťa je omyté od dedičného hriechu, mohli by sme to do našej dnešnej reči preložiť tak, že dieťa je vyňaté zo súvislosti s osudom. Všetko, čo zaťažuje dieťa, počínajúc od dedičných faktorov až po psychickú situáciu v rodine, ktorá je podmienená skúsenosťami rodičov, starých rodičov a prarodičov z ich detstva, sa omyje v krste. Prirodzene, toto sa nestane magickým spôsobom. Avšak tým, že nalejeme vodu na dieťa, môžeme si predstaviť, že dieťa nie je odsúdené nato, aby zopakovalo osud svojich rodičov a starých rodičov, že nie je jednoducho výsledkom rodokmeňa, ale že môže začať úplne odznova. V krste slávime duchovný zrod. Dieťa nie je determinované minulosťou, ale je otvorené pre to nové, čo by v tomto dieťati chcel spôsobiť Boh. Dieťa nebudú formovať temné rodinné tajomstvá, ale anjel Boží, ktorý vedie dieťa do slobody a k životu, napriek všetkým zapleteniam do tradičnej rodinnej situácie. Môžeme si predstaviť aj to, že táto voda omyje všetky stiesnenosti, ktoré spôsobíme dieťaťu, stiesnenosti na základe našich predstáv, ktoré vnútime dieťaťu a ktoré nesprávnym spôsobom zmenia a ovplyvnia jeho charakter. Voda krstu chce omyť dieťa od všetkého, čo zatemňuje jedinečný obraz Boha, ktorý sa v ňom prejaví.

Duchovná plodnosť Voda je ďalej obrazom pre duchovnú plodnosť. Sú ľudia, ktorí zmeravejú v rutine, z ktorých už nič nevychádza. V nich je všetko vyschnuté a zmeravené. Krst nám znova a znova pripomína, že v nás vyviera prameň, ktorý nám nikdy nedovolí vyschnúť. Je to prameň Ducha Svätého, z ktorého vždy môžeme čerpať. Tu sme vždy inšpirovaní k novým myšlienkam, tu sme v dotyku s božskou tvorivosťou. Kto pracuje z tohto prameňa, nebude nikdy vyčerpaný. Z neho bude vždy vytekať práca. Má z nej potešenie. A má radosť zo života, ktorý v ňom pre-kvitá. Každý z nás žije aj v obave, že by mu mohla vyschnúť jeho sila, že už nenájde nové ná-pady, že bude nudný a prázdny. Krst nám dáva prísľub, že prameň v nás je nevyčerpateľný, pretože je božský. Bude nás vždy udržiavať sviežich a živých a bude oplodňovať semeno, ktoré v nás vyklíči.

Tvorivá stránka vody krstu je zrejmá v príbehu pohanského stotníka Kornélia. Kornélius dostal vo sne príkaz, že má poprosiť Petra, aby prišiel k nemu. Keď Peter kázal pred ním a pred jeho domom, boli všetci naplnení Duchom Svätým. Začali rozprávať jazykmi a velebiť Boha. Všetci Židia sa čudovali, že Duch Svätý zostúpil aj na pohanov. Peter však povedal: „Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my?“ (Sk 10, 47) Krst vodou je vo vzťahu so zoslaním Ducha. Prvotná Cirkev verila, že voda krstu je naplnená uzdravujúcou a oživujúcou silou Ducha Svätého. Preto voda krstu môže ľudí obrodiť, posvätiť a obnoviť.

10

Pochovať to, čo bráni životu Voda môže mať ničivú silu. Ľudia v dávnych časoch mali strach pred nebezpečenstvami mora. Ešte aj dnes pociťujeme ničivú silu vody v mnohých katastrofálnych záplavách. Voda v snoch znamená, že nás zaplavilo podvedomie, že už nežijeme sami, ale z nejakých síl, ktoré prichádzajú z podvedomia. Pavol má túto smrtonosnú silu vody pred očami, keď píše o tom, že sme pri krste pokrstení v smrť Ježiša Krista a tak ako Kristus sme boli Bohom vzkriesení (porov. Rm 6,3 a ďalšie). Pri krste sa takmer ponoríme do Kristovho hrobu a pochováme všetko, čo nám bráni v živote. Pochováme našu starú totožnosť, ktorej záležalo len na získaní čo najväčšieho množstva peňazí, moci a vážnosti, ktorá sa točila len okolo seba a bola zapletená do seba. Pochováme aj našu minulosť, ktorá nás doteraz určovala. Pochováme naše poranenia a urážky. Už ju nechceme používať nato, aby sme podsunuli vinu za našu terajšiu situáciu niekomu inému. Odumrieme tomuto svetu, aby sme žili ako noví ľudia. Už sa nedefinujeme úspechom a výkonnosťou, uznaním a náklonnosťou, ale Bohom. To znamená naozajstnú slobodu. Krst dieťaťa nám ukazuje, že dochádza ku zmene totožnosti. Dieťa prichádza do styku so svojím naozajstným bytím, oslobodeným od závislostí tohto sveta. Ale aj my sa pri krste zacvičíme do nového zaobchádzania s dieťaťom. Nechceme ho určiť pre existenciu, ktorá je definovaná uznaním a úspechom. Chceme v ňom vidieť Božie tajomstvo, tajomstvo slobody a jedinečnosti, tajomstvo Božej dôstojnosti.

Odňať moc smrti Keď sme už odumreli pre tento svet, keď nad nami nemá žiadnu moc, potom to znamená aj to, že už žijeme na druhej strane prahu, že nám smrť už nemôže ublížiť. Pri každom narodení sa vždy primieša do radosti nad novým životom aj strach, ako dlho asi bude žiť toto dieťa. Pri krste vyjadrujeme našu vieru, že toto dieťa nikdy nezomrie. Aj keď si ho raz vyhľadá telesná smrť, aj tak nezahynie vlastné ja tohto dieťaťa, jeho vlastné jadro osobnosti. To znamená, že náš vzťah k tomuto dieťaťu nemôže byť nikdy zničený. Božia láska, na ktorej má účasť toto dieťa a ktorá nás napĺňa, bude nás navzájom spájať aj za hranicou smrti. Táto viera nám odní-me strach, že by nám toto dieťa mohla vytrhnúť smrť. A oslobodenie od tohto strachu nás uchráni pred tým, aby sme sa kŕčovite držali dieťaťa a lipli na ňom.

Otvorené nebo Keď uvažujeme o Ježišovom krste, predstavíme si aj ďalšie aspekty vody a krstu. Evanjelium podľa Marka takto popisuje Ježišov krst: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1,9-11) Keď Ježiš zostupuje do vody, potom je to obrazom toho, že vniká do hlbín zeme. Voda je v psychológii obrazom podvedomia. Pri krste zostupujeme do hlbín podvedomia, do priepasti vlastnej duše, do ríše tieňov, do ktorej bolo natlačené všetko, čo sme vylúčili zo života. A práve vtedy, keď zostupujeme do tejto tmy, otvorí sa nad nami nebo. To je krásny obraz pre Kristovo tajomstvo. Máme odvahu prevziať našu ľudskú existenciu, so všetkými výškami a hĺbkami, aj s tmou, ktorá sa zahniezdila v našom podvedomí. Nepotláčame nič. Ale práve tým, že máme odvahu zostúpiť do vlastnej hĺbky, otvorí sa nad nami nebo. Otvorené nebo nám ukazuje horizont, v ktorom žijeme ako kresťania. Je to otvorený Boží horizont. Naša duša má účasť na šírke nebies, na lesku hviezdnej oblohy, na farebnej nádhere letného neba a na tlmenom svetle jesennej oblohy. Nemali by sme sa považovať za príliš malých. Nad nami sa otvára nebo. Náš život siaha až k Bohu. Bezvýhradne akceptovaní Z neba sa k nám prihovára Boh, že sme bezvýhradne akceptovaní a oprávnení existovať. Karl Frielingsdorf napísal vo svojej knihe „Od prežitia k životu“, že mnohé deti majú pocit, že ma-

11

jú len podmienené oprávnenie na existenciu. Zisťujú, že sú akceptované len vtedy, keď spĺňajú určité podmienky, keď majú úspech, keď niečo dokážu, keď nerobia rodičom žiadne starosti, keď si nevyžadujú veľkú opateru, keď sa prispôsobia. Keď sa nejaké dieťa považuje za akceptované len podmienene, vyvinie si stratégie prežitia. Nato, aby bolo obľúbené, vždy potlačí svoj vlastný názor, potlačí v sebe všetok smútok a hnev, aby nerobilo rodičom starosti. Nato, aby dosiahlo uznanie, podáva stále väčšie výkony, úplne sa vyčerpáva. Ale nikdy nepocíti uznanie, po ktorom túži. Takýmto spôsobom nikdy nežije naozajstne. Je odrezané od života. Frielingsdorf nazýva tento redukovaný život „prežitím“. Nato, aby dieťa prežilo, potrebuje tieto stratégie podávania výkonov a prispôsobenia sa. Žiť môže iba vtedy, keď zistí bezvýhradné oprávnenie svojej existencie. Pri krste počujeme Boží hlas: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra. V tebe mám zaľúbenie.“ Mám ťa rád nie preto, že niečo dokážeš, ale je dobre, že si taký, aký si. Takto si celkom a úplne vítaný, akceptovaný, milovaný. Toto absolútne potvrdenie existencie, ktoré pociťujeme pri krste, je predpokladom pre to, aby sme nielen prežili, ale aby sme mohli naozaj žiť.

Znovuzrodenie Voda krstu, ktorá je oplodnená Duchom Svätým, sa stane aj svätým lonom, z ktorého sa ľudia znova narodia. Obraz znovuzrodenia popisuje ďalší podstatný aspekt krstu. V evanjeliu podľa Jána hovorí Ježiš Nikodémovi: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ (Jn 3,3) Keď mu Nikodém nerozumie, Ježiš mu objasní tajomstvo znovuzrodenia: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ (Jn 3,5-6) Znovuzrodenie znamená, že pokrstenec dostáva novú totožnosť. Jeho stará, biologická totožnosť bola určená prirodzenými nátlakmi. Znovuzrodenie z Ducha mu daruje slobodu. Pri krste sa dieťa znova narodí k večnému životu, tu sa zbožští. Už nie je telo, už nie je pominuteľné a slabé, ale je duch, to znamená, že má účasť na Božej nesmrteľnosti a večnosti. Stalo sa novým človekom, ponoreným do nepominuteľného Božieho života. Tento Boží život nemožno vidieť, možno v neho len veriť. Ale ak veríme v znovuzrodenie pokrstenca z Ducha Svätého, potom vidíme dieťa inými očami, potom v ňom odhalíme božskú krásu, niečo nepominuteľné a večné, čo už teraz zasahuje do Božej večnosti, potom nájdeme už tu na zemi nebo v tvári dieťaťa, potom sa v nás ľuďoch otvorí Božie tajomstvo.

Pomazanie Ďalším obrazom krstu je pomazanie. Pri krste je pokrstenec dvakrát pomazaný, raz olejom ka-techumenov a potom križmom. Olej katechumenov je olej uzdravenia. Pomazanie olejom katechumenov vyjadruje to, že uzdravujúca sila, ktorá vychádza z Ježiša Krista, je silnejšia ako poranenia, ktoré dieťa zakúsi vo svojom živote. Každé dieťa bude zranené, hocako starostlivo a obozretne by s ním rodičia zaobchádzali. Nemôžeme sa vyhnúť poraneniam, ktoré nám pripraví život. Rozhodujúce je, ako zaobchádzame s ranami nášho životného príbehu. Olej katechumenov nám chce viditeľne sprostredkovať, že s našimi ranami nebudeme ponechaní osamote. V obrade pomazania vyjadrujeme, že z Krista prúdi do našich rán láska, že sám Kristus sa láskavo dotýka našich rán. Olej vždy znamená nehu, lásku, pozornosť, láskavý dotyk. Kristus sa nás láskavo dotýka práve tam, kde sme poranení. A jeho dotyk dokáže uzdraviť naše rany, práve tak, ako vtedy, keď sa Ježiš dotýkal chorých a uzdravoval ich. V pomazaní olejom katechumenov sa však má dať najavo aj to, že Kristus dnes by chcel uzdravovať prostredníctvom nás. Máme byť pre dieťa olejom pomazania. Máme ho obklopiť našou láskou, aby sa poranenia mohli uzdraviť v našej blízkosti. Máme mať pre dieťa uzdravujúce vyžarovanie. Toto však bude možné až vtedy, keď sa budeme láskavo dotýkať ľudí tak ako Ježiš tam, kde majú svoje citlivé miesta, keď ich vzpružíme a dodáme im odvahu, aby sa odvážili žiť svoj vlastný život.

12

Križmo Križmo je olej pomazania kráľov. V židovstve boli králi a proroci pomazaní olejom na znamenie toho, že na nich spočíva Božie pomazanie a že dostali od Boha novú autoritu. Križmo je olej zmiešaný s balzamom a rozličným korením a vydáva zvlášť príjemnú vôňu. Pomazaním sa vyjadruje, že sme kráľovskí, prorockí a kňazskí ľudia, že na nás spočíva Božie požehnanie a že z nášho života vystupuje vlastná vôňa, príjemná a životodarná vôňa, a nie zápach smrti, ktorú vnímame pri rozvrátených ľuďoch. Krstom sme sa stali kráľovskými ľuďmi, ľuďmi, ktorí ovládajú sami seba a ktorí nie sú nikým ovládaní, ktorí sami žijú, namiesto toho, aby žili podľa iných, ktorí sú zmierení sami so sebou a preto aj z nich môže vychádzať pokoj. Sme ľuďmi s nedotknuteľnou dôstojnosťou, s Božou dôstojnosťou a krásou. Prorokom je ten, kto niečo vyslovuje otvorene a záväzne, ktorý má čo povedať celým svojím životom, niečo takého, čo na tomto svete môže povedať len on. Každý z nás je prorokom, to znamená, že on, resp. ona môže svojou osobnou existenciou vyjadriť niečo z Boha, čo na tomto svete možno počuť a skúsiť iba prostredníctvom neho, resp. nej. Každý človek je jedinečný, je jedinečným Božím slovom, ktoré môže na tomto svete zaznieť iba jeho prostredníctvom. Prístup k Bohu A každý z nás je kňazom, resp. kňažkou. To je posolstvo Prvého Petrovho listu, ktoré mnohí exegéti chápu ako kázeň pri krste. „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“ (1 Pt 2,9) Kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Má prístup k Bohu. Ale čo to hovorí nám? Keď sme pri krste boli vysvätení za kňazov a kňažky, potom to znamená, že máme priamy prístup k Bohu, že my v samých sebe navzájom spájame Boha a človeka. Kňaz je pre mňa predovšetkým meničom. Mení pozemské na božské, robí pozemské priepustným pre Boha, nachádza Božie stopy v ľudskej realite. Každý z nás je povolaný k tomu, aby premenil materiál svojho života tak, aby v ňom zažiarilo to, čo je božské. Úlohou kňaza je byť so všetkým, čím je, priepustným pre Božie svetlo a nádheru. Takto v každom človekovi zažiari Božia nádhera. Podľa Prvého Petrovho listu spočíva úloha kňaza v tom, aby hlásal to veľké, čo Boh učinil jednotlivcovi a spoločenstvu, kde a ako Boh rozžiaril jeho tmu a naplnil ho svetlom. Kňaz je teda aj vykladačom a interpretom ľudského života. Nachádza v každom živote božské stopy svetla a zmysluplnosti.

Krstná svieca To, že každý človek je zábleskom svetla pre tento svet, vyjadruje obrad krstu tým, že kňaz zapáli krstnú sviecu od veľkonočnej sviece a že ju podá pokrstencovi. Často pociťujeme deti len ako príťaž. Krst chce upriamiť náš pohľad na to, že s každým dieťaťom sa rozsvieti jedno svetlo na tomto svete. Nie nadarmo si starodávni ľudia predstavovali, že s každým človekom vychádza jedna hviezda, ktorá svieti na nočnom nebi ľudstva. S každým človekom by chcel svet byť jasnejším a teplejším. Naším najdôležitejším povolaním je, aby sme rozsvecovali oči ľudí okolo nás a aby sme do ich chladných sŕdc priniesli trochu tepla. Prvotná Cirkev nazývala krst „photismos“: osvietenie.

Krst teda neukazuje len to, že v dieťati sa pre nás rozsvecuje svetlo, ale aj to, že samotné dieťa je osvietené Božím svetlom. Prvotná Cirkev chápala uzdravenie slepého v Jn 9,1-9 ako príbeh krstu. Pri krste sa nám otvárajú oči. Tu vidíme vlastnú skutočnosť. Legenda o svätej Odilii to prevzala. Pri krste začne vidieť od narodenia slepá žena. Krst osvieti naše oči, aby sme spoznali Božie svetlo.

13

Biele rúcho To, čím je kresťan, vyjadruje krst oblečením bieleho rúcha. Prvotní kresťania totiž vstupovali nahí do kúpeľa krstu a potom si obliekli biele rúcha. Uskutočňovali to, čo napísal svätý Pavol v Liste Galaťanom: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.“ (Gal 3,27) Svätý Pavol tu používa predstavu nebeského rúcha, ktoré je už pre nás pripravené v nebi. Skrz krst sa staneme totožnými s Kristom, stávame sa takmer nebeskými ľuďmi, ktorí teraz odzrkadľujú krásu neba na tejto zemi. Oblečenie bieleho rúcha nie je len niečo vonkajšieho, skôr mení celého človeka, aj jeho srdce. Skrz krst sme sa stali inými ľuďmi. Získali sme novú existenciu. Sme naplnení Ježišovým duchom, ktorý by chcel rozžiariť aj naše telo, ako to stále znova spomínajú Cirkevní Otcovia. Oblečením bieleho rúcha vykonávame obrad, v ktorom vyskúšame nový spôsob správania sa voči dieťaťu. Moja sestra mi raz o istom človekovi povedala: „Ten sa pozerá tak, akoby chcel človeka vyzliekať.“ V protiklade k tomu mám zaobchádzať s dieťaťom tak, aby sa cítilo oblečené do bieleho rúcha, aby sa cítilo zahalené láskou, aby sa tešilo zo svojej dôstojnosti. Môj pohľad ho má prikryť, nie obnažovať. Obrad vždy znamená aj to, že sa vžijeme do nového spôsobu správania, ktoré sú pre ľudí primeranejšie ako naše staré hry a vzory.

Premena Všetky obrazy a obrady, na ktoré sme sa doteraz pozreli, rozprávajú niečo o tajomstve jednotlivého človeka. Ale – pýtajú sa mnohí, ktorí majú v hlave starú teológiu krstu – čo teda bude v dôsledku krstu iné ako predtým a čo má s tým do činenia Cirkev, do ktorej je jednotlivec krstom prijatý? Krst nepredstavuje len to, čím je daný človek, ale spôsobuje aj určitú premenu. Určitá sviatosť – hovorí staré katolícke učenie – spočíva v tom, že sa pomocou niečoho viditeľného vyjadrí a sprostredkuje ľuďom niečo neviditeľné. Prostredníctvom vonkajších obradov sa pokrstencovi daruje Božia milosť. Nepredstierame niečo, ale ani neuskutočňujeme žiadne magické praktiky. Skôr predstavujeme to, čo sám Boh uskutočňuje na tomto človeku. Cirkevní Otcovia veria, že v ruke kňaza alebo kresťana sa sám Ježiš dotýka dieťaťa a zaoberá sa s ním. To, čo Ježiš konal na ľuďoch pred dvetisíc rokmi, koná na nás. Vzpružuje nás, dotýka sa nás, uzdravuje naše rany, povzbudzuje nás slovami a daruje nám svojho Ducha, ktorého vo svojej smrti rozprestrel na nás. A berie nás so sebou na cestu, ktorá vedie cez kríž ku zmŕtvychvstaniu, k naozajstnému a večnému životu. V prvotnej Cirkvi bol obrad krstu veľkým zážitkom pre pokrstencov. Cítili, že sa v nich stalo niečo iného, že sa v nich uskutočnila premena. Deti, pravdaže, cítia iba podvedome, čo sa s nimi deje. Nemôžeme si dobre predstaviť, že skúsenosť krstu na ne ďalej pôsobí. Ale aspoň sa stane niečo s tými, ktorí sú prítomní pri krste. Získajú novú vnímavosť pre tajomstvo dieťaťa. Tým sa zmení ich vzťah k dieťaťu. A v dôsledku tohto nového vzťahu sa zmení niečo aj v dieťati. Krst vytvára v ľuďoch priestor, v ktorom dieťa môže ísť cestou sebarealizácie.

Začlenenie Po koncile sa krst chápe predovšetkým ako začlenenie do spoločenstva Cirkvi. Mnohé spoločenstvá sa preto snažia spoločne krstiť viacero detí pri nedeľnej bohoslužbe, aby sa na krste mohlo zúčastniť celé spoločenstvo. To je síce teologicky správne myslené, ale často nezodpovedá skutočnosti. Pretože, sú spoločenstvá naozaj miestom, na ktorom sa deti cítia doma, na ktorom majú mladé rodiny pocit, že sú akceptované a prijaté za svojich? Je preto legitímne sláviť krst aj v malom rodinnom kruhu. Pretože aj tam je cirkevné spoločenstvo, miestna Cirkev, do ktorej vyrastá pokrstenec. Začlenenie znamená viac ako prijatie do farského spoločenstva. Kresťan vždy žije vo vzťahoch. Učí sa viere prostredníctvom druhých. V spoločenstve sa dozvie od veriacich, čo je tajomstvo jeho života. Začlenenie do spoločenstva Cirkvi má preto naozajstný zmysel len vtedy, keď sa v dôsledku krstu niečo stane s oslavujúcim spoločenstvom, keď sa v dôsledku obradov krstu vcíti do tajomstva

14

dieťaťa a do tajomstva vykúpenia a oslobodenia skrz Ježiša Krista. Prizvanie krstných rodičov ukazuje, že sa krstom má prelomiť úzky rodinný kruh, že dieťa bude vyrastať vo väčšom okruhu ľudí, ktorí mu ponúknu uzdravujúcu atmosféru a posilnia jeho vieru.

15

II. Usporiadanie slávnosti krstu

Úvahy o obrade krstu majú pomôcť rodičom k tomu, aby sami vedome pripravovali slávnosť krstu pre svoje dieťa a podieľali sa na jej usporiadaní. Nepostačuje, ak kňaz vedome vykoná všetky predpísané obrady. Obrady sú nato, aby sme vyjadrili svoje pocity, ktoré nevieme ináč vyjadriť. Obrady môžu navzájom spájať omnoho hlbším spôsobom, ako to dokážu slová. Otvárajú náš spoločný život smerom k Bohu. V nich vstupuje do nášho života iná dimenzia, dimenzia neba, ktoré sa dotýka našej zeme. Obrady zviditeľňujú postavu Ježiša Krista uprostred nás. V obradoch krstu neide len o pocity a vieru kňaza, ale všetkých prítomných, predovšetkým rodičov a krstných rodičov. Preto sa odporúča vopred sa zaoberať týmito obradmi a premýšľať o tom, ako ich možno pochopiť a ako ich usporiadať a prípadne mierne pozmeniť tak, aby sa naozaj stali spoločnou slávnosťou. Každý, kto je prizvaný ku krstu, je pozvaný aj k tomu, aby niečím prispel ku slávnosti. Tu sa od krstných rodičov vyžaduje fantázia. Ale považujem za rozumné aj to, aby pozvaní hostia neboli iba pasívnymi divákmi, ale aby sa zapojili do obradov, ktoré pripravili rodičia, krstní rodičia a kňaz a aby prípadne sami navrhli, ako by sa mohli zapojiť.

Kladenie otázok Krst sa začína kladením otázok rodičom a krstným rodičom. Považujem za rozumné, aby sa tu nepoužívali len formulky, ktoré predpisuje obrad, ale aby sa rodičom položili otázky, prečo chcú pokrstiť svoje dieťa, čo rozumejú pod krstom a prečo si vybrali pre dieťa práve toto meno. Ja dávam rodičom už pri príprave na krst tieto otázky na uváženie. Potom je to pre nich výzva, aby sa zamysleli nad tým, prečo je pre nich krst dôležitý. A potom musia pred spoločenstvom stáť za slovami, ktoré si pripravili a v ktorých vyjadrujú svoju vieru. Istá od Cirkvi odcudzená pani sa rozplakala, keď pred svojím príbuzenstvom rozprávala, prečo chce pokrstiť svojho syna. Spomenula si na to, ako veľmi jej kedysi bola viera akoby domovom. A nechcela, aby jej syn zostal bez domova v nezáväznosti a pluralite tohto sveta. Povedala, že cíti, ako krst otvára dieťaťu priestor, v ktorom bude v bezpečí akceptované.

Meno Snáď aj vy sa intenzívnejšie zaoberáte menom, ktoré ste dali dieťaťu. Meno je totiž dôležité. Neraz je meno už svojím významom určitým programom pre človeka. Istý človek, ktorý sa volal „Donatus“, mi rozprával, nakoľko bolo toto meno pre neho nepríjemné, keď bol dieťaťom, ale ako je teraz zaň vďačný. Teraz sa zžil s týmto menom. Teraz chápe seba ako „darovaného“, ako Boží dar. Spolu s menom si volíme aj patróna nášho mena, svätého, ktorý by nám mohol byť vzorom alebo programom. Na mene možno vyrásť. Meno nie je len čosi bezvýznamné. Keď sa zaoberám patrónom môjho mena, odhaľujem pre seba možnosti, ktoré by som ináč nechal ležať ladom. Volajú ma mojím menom. To vytvára aj moju osobitosť. Keď sa zaoberám mojím menom, stále viac sa vžívam do tajomstva mojej vlastnej jedinečnosti. Potom som rád, keď ma volajú mojím menom. Potom sa identifikujem s menom, ktoré mi dali moji rodičia.

Funkcia krstných rodičov Aj krstných rodičov sa osobne pýtam, ako chápu svoju funkciu krstných rodičov. Mnohí potom povedia, že chcú uvedomele sprevádzať dieťa životom, že mu chcú byť oporou, partnerom pre rozhovory, na ktorých sa vždy môže obrátiť a že svoju funkciu chápu ako úlohu, aby aj oni sami rástli vo viere a aby sa znova dôkladne zaoberali vierou. Keď rodičia pri výchove detí dôjdu k hranici svojich možností, chcú byť oni k dispozícii pre dieťa, aby mu boli vzpruhou. Práve vtedy, keď dieťa ťažko vychádza s rodičmi – napríklad v puberte – je dobré mať niekoho tretieho mimo okruh rodiny, na koho sa dieťa môže obrátiť. Neraz prinesú

16

krstní rodičia so sebou nejaký text, ktorý im odhalí tajomstvo krstu. Už hľadanie takého textu prinesie rodičov a krstných rodičov viac do pohybu, ako vtedy, keď od nich žiadam, že by mali chodiť každú nedeľu do kostola, aby mohli byť vzorom pre dieťa.

Text čítaný pri krste Po položení otázok rodičom nasleduje čítanie textu z Biblie. Tu tiež stojí zato, aby si rodičia premysleli, ktorý text z Biblie pre nich najlepšie vyjadruje tajomstvo krstu. Kniha modlitieb pri krste ponúka bohatý výber možných miest z Biblie. Mnohí si vyberú text, ktorý nemusí hovoriť len o krste, ale ktorý by skôr mohol byť obrazom alebo programom pre život ich dieťaťa. Istý manželský pár si vybral text o búrke na mori a usporiadal celú slávnosť krstu na pozadí tohto obrazu. Vytvorili škrupiny z orechov ako malé sviece, ktoré by potom mali svietiť na oceáne života. Iní rodičia čítali Žalm 139, v ktorom sa hovorí o Božej ruke, ktorá nás obklopuje zo všetkých strán. Pre nich bol dôležitý obraz dobrej Božej ruky, ktorá chráni dieťa. Každé dieťa má nielen ruky otca a matky, ktoré ho hladkajú. Je tu pri dieťati aj anjel, ktorý kladie svoju nežnú ruku na dieťa, aby ho chránil pred nebezpečenstvami a aby mu dal pocítiť nevyčerpateľnú Božiu lásku, keď rodičovská láska práve dôjde na svoje hranice.

Znamenie kríža Po krátkom príhovore, v ktorom kňaz predovšetkým vysvetľuje myšlienky a obrazy, ktoré sa stali dôležitými pri spoločnej príprave, začína sa vlastný obrad znamením kríža, ktoré nielen kňaz, ale aj rodičia a krstní rodičia a – pokiaľ je to možné – aj všetci prítomní nakreslia dieťaťu na čelo. Znamením kríža vyjadrujeme, že dieťa patrí Bohu a nie štátu, nie nejakému cisárovi alebo kráľovi. Nie je tu nato, aby plnilo očakávania druhých, ale aby si slobodne išlo svojou vlastnou cestou. Kríž je aj symbolom pre jednotu všetkých protikladov. Pre evanjelistu Jána je znakom pre lásku, ktorou nás Kristus miloval až do konca. Znamením kríža teda hovoríme dieťaťu: „Je dobré, že existuješ. Všetko na tebe je dobré. Protiklady ťa nemajú rozpoltiť. Si jedno so samým sebou, pretože si zjednotené Kristovou láskou. Si úplne a celkom akceptované a milované. Niet v tebe nič, čoho by sa nebola dotkla Kristova láska.“ A v znamení kríža jasne vyjadrujeme Boží prísľub: „Budem s tebou, kamkoľvek pôjdeš. Som pri tebe. Idem s tebou po všetkých cestách, aj po krížových cestách, po bludných cestách a po okľukách.“ Vzývanie svätých Po znamení kríža sa vzývajú svätí a vyslovujú sa prosby za dieťa. Rodičia a príbuzní môžu túto časť prispôsobiť veľmi individuálnym spôsobom. Jedna z možností by bola, aby každý uvažoval o patrónovi svojho mena a aby pokrstencovi prial niečo, čo tento svätý uskutočnil svojím správaním. Tak napríklad jedna matka, ktorá sa volá Mária, si praje, aby jej dieťa bolo ochotné odovzdať sa Bohu tak ako Mária. Alebo istá Monika mu praje, aby sa nikdy nevzdávalo, aj keď navonok je všetko beznádejné. Otec praje synovi, aby vedel bojovať tak ako svätý Juraj. Pre mňa je na svätom Anselmovi fascinujúce to, že bol vo svojej dobe považovaný za najláskavejšieho človeka. Teda prajem, aby dieťa dostalo niečo z tejto Anselmovej láskavosti. Alebo sa stáva, že sa rodičia už pred krstom intenzívne zaoberajú patrónom mena dieťaťa. Potom môžu na tomto mieste porozprávať niečo z jeho života a popriať mu to, čo tento svätý predstavuje. Deti, ktoré sa zúčastňujú na krste, môžu už predtým namaľovať obrazy, v ktorých vyjadria, čo želajú pokrstencovi. To by bola dobrá príprava na krst predovšetkým pre pokrstencov. Mnohí odkladajú prosby za dieťa na čas odovzdania horiacej krstnej sviece rodičom. Všetci prítomní sú potom vyzvaní, aby zažali od krstnej sviece svoje vlastné krstné sviece alebo kahance a aby pritom vyslovili pokrstencovi svoje priania, ktoré ich spontánne napadnú, alebo ktoré si už predtým zapísali.

17

Vloženie rúk Obrad potom predpokladá vloženie rúk a modlitbu za ochranu dieťaťa. Je užitočné, ak nielen kňaz, ale aj rodičia vložia ruky na hlavu alebo na plecia dieťaťa. Potom je zmysel modlitby zreteľný, že Boh chce vždy držať svoju dobrú a ochrannú ruku nad dieťaťom a ochraňovať ho pred zlom a v nebezpečenstve. Na posilnenie tohto ochranného gesta je potom dieťa pomazané olejom katechumenov, olejom uzdravenia, aby Kristova uzdravujúca sila premenila všetky jeho rany na perly. Hocako dobre to rodičia myslia s dieťaťom, aj tak ho zrania. Pomazanie olejom uzdravenia odoberá rodičom strach z vlastných chýb a posilňuje ich dôveru, že sa v dôsledku Kristovej uzdravujúcej sily zmenia rany na niečo cenného, na poklad, ktorý umožní dieťaťu stať sa otvoreným voči ľuďom a Bohu.

Požehnanie krstnej vody Potom sa požehná krstná voda. V tejto žehnajúcej modlitbe sa spomínajú všetky oživujúce, očisťujúce, osviežujúce a obnovujúce účinky vody, tak ako sa o nich hovorí v príbehu Boha s jeho ľudom Izraela a ako sa o nich rozprávalo v Ježišovom čase. Modlitba pripomína pra-vzor krstu, prechod Izraelitov cez Červené more, v ktorom zahynuli nepriateľskí Egypťania. A hovorí o krvi a vode, ktorá vytekala z Ježišovho prebodnutého boku. Pri krste prúdi z Ježišovho srdca poľudštená Božia láska, aby znova stvorila dieťa. Na meditovanie o tajomstve krstnej vody by tu bolo možné tancovať okolo vody osobitný tanec. Pri tomto tanci kráčame okolo krstiteľnice, aby začala prúdiť aj do nás.

Zrieknutie sa zlého Po požehnaní vody nasleduje zrieknutie sa zlého. Tento obrad bol v prvotnej Cirkvi veľmi dô-ležitý. Pretože tu sa pokrstenci vedome zriekali nezmyselného a bezbožného života, aký pozorovali okolo seba. A rozhodli sa pre život s Kristom a v Kristovi. Keď sa krstí dospelý, má tento obrad určite svoj význam. Tento obrad poukazuje na ohrozenie života. Je aj napadaný. Otázkou je, ako môžeme uskutočniť zrieknutie sa zlého tak, aby to odpovedalo našej skúsenosti. Zlo sa nám dnes prejavuje v tendenciách našej spoločnosti, ktoré pošľapávajú ľudskú dôstojnosť, v necitlivosti a tvrdosti, v nespravodlivých štruktúrach, v životných podmienkach spôsobujúcich choroby, v násilí a v terore. Aby dieťa nebolo infikované zlom a aby nemalo prekážky žiť, rodičia a príbuzní sa vedome zriekajú zlého. Vyjadrujú svoju ochotu postaviť sa proti tendenciám našej spoločnosti vytvárajúcim zábrany v živote a klásť odpor tam, kde sa porušuje ľudská dôstojnosť a kde získavajú prevahu sily nepriateľské voči životu. Mnohí sa sťažujú, že si potom vybavujú v mysli negatívne formulácie. Istá pani dokázala rozprávať o krste, na ktorom sa zúčastnila len to, že tam stále bola reč o diablovi. To ju vystrašilo. Obrad zrieknutia sa zlého by mohol byť aj ináč usporiadaný. Rodičia a krstní rodičia by mohli svojimi vlastnými slovami porozprávať, kde by sa chceli dištancovať od negatívnych tendencií našej doby a kde by sa chceli postaviť na odpor. Alebo by mohli odpor voči deštruktívnym silám vyjadriť symbolicky, napríklad v obraze, ktorý oddeľuje vnútorný ochranný kruh viery od hrozieb zvonku. Potom by mohli účastníci vytvoriť kruh okolo matky a dieťaťa a spoločne sa pomodliť nejakú modlitbu, alebo zaspievať nejakú pieseň, napríklad, „Ubi caritas et amor“. Pretože zmyslom tohto obradu nie je len rozhodnúť sa pre Krista, ale aj skúsenosť spoločenstva, ktoré chráni dieťa pred zlým. Dieťa sa narodilo do sveta, v ktorom sa od začiatku stretáva aj so zlom. Ale tam, kde dieťa obklopujú veriaci ľudia, spozná aj uzdravujúci a ochranný priestor Cirkvi, v ktorom zlo nemá žiadnu moc.

Istotne by bolo príliš málo, keby sa tento obrad zrieknutia sa zlého jednoducho prešiel. Práve to, čo sa rodičom na tomto obrade prieči, vyzýva ich k tomu, aby popremýšľali, ako môžu zmysel tejto starej praktiky naplniť spôsobom odpovedajúcim pre nich aj pre dieťa. Pri istom krste som pozval všetky deti, aby sa zhromaždili okolo matky a pokrstenca. Keď chceli, mohli držať ruky nad pokrstencom na znak ochrany. Pri tom sme vždy spievali rovnaký

18

žehnajúci verš: „Si požehnaný, si požehnaním“. Deti sa s obdivom pozerali na pokrstenca. A ten sa uprostred nich cítil dobre. Vytvorila sa celkom dôverná atmosféra, ochranný priestor, priestor pre bezpečie a lásku, v ktorom sa dieťa cítilo v bezpečí pred nepriateľskými silami a otrasmi. Odrazu bolo všetkým jasné, čo znamená zrieknutie sa zlého. A bolo tam cítiť kvali-tu tohto zrieknutia sa a ochranného priestoru lásky a dôvery.

Ponorenie do lásky Po zrieknutí sa zlého a po vyznaní viery nasledujú vlastné obrady krstu: poliatie vodou a po-mazanie križmom. Pri poliatí vodou by mali všetky deti byť čo najbližšie. Deti chcú niečo vidieť a zažiť. Deti vždy fascinuje, že sa na hlavu dieťaťa trikrát vyleje voda. Pri trojnásobnom poliatí vodou kňaz hovorí: „XY, krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Dieťa je prijaté do spoločenstva trojjediného Boha. Je ponorené do lásky medzi Otcom a Synom, ktorá sa v Duchu Svätom vylieva do sŕdc ľudí. Ak je to vhodné, môže sa niekoľko strieknutí krstnej vody udeliť aj okolostojacim, aby všetci spoznali niečo z oživujúcej a osviežujúcej sily vody a aby všetci mali účasť na spoločenstve trojjediného Boha. Kráľ, kňaz a prorok Pomazanie križmom sa naozaj spozná až vtedy, keď križmo vydáva aj príjemnú vôňu. Zvyknem pomazávať križmom nielen dieťa, ale aj rodičov a krstných rodičov. Veď aj oni sú kráľovskí, kňazskí a prorockí ľudia, ktorí pri krste spoločne plnia svoju kňazskú úlohu. Pri pomazaní vyslovujem vlastnými slovami to, čo znamená predpísaná formulka. Môže to znieť takto: „Kristus ti daroval nový život z vody a z Ducha Svätého. Nech ťa pomaže za kňaza, aby si bol priepustný pre Božiu lásku, za kráľa, aby si žil ako slobodný človek, vo vedomí svojej vlastnej dôstojnosti a za proroka, aby si hlásal Slovo, ktoré Boh chce len skrz teba ohlásiť svetu.“ Rodičom a krstným rodičom dávam pri pomazaní iné prísľuby ako dieťaťu. Matku pomazávam za kňažku, kráľovnú a prorokyňu a otca za kňaza, aby objavil Božie stopy v živote dieťaťa, za kráľa, aby žil on sám, namiesto toho, aby bol prežívaný a za proroka, aby svojím spôsobom vyjadroval Boha.

Boží obraz Potom dieťa oblečú do bielych šiat. Obrad aj toto komentuje odkazom na verš 3,27 z Listu Galaťanom, že si dieťa oblieka samotného Krista a v ňom Božiu krásu. Biele šaty sú obrazom čistoty a priezračnosti. Vyjadrujú to, že dieťa je úplne priepustné pre Krista a jeho nádheru. V dieťati sa nám rozžiari Kristova láska bez toho, aby bola zatemnená ľudskými úmyslami a sebectvom. Tým, že dieťa oblečieme do bielych šiat, prajeme mu, aby nefalšovane predstavovalo jedinečný Boží obraz a aby žilo v jasnosti a priezračnosti, bez toho, aby sa ohlo pred nebezpečiami a napadnutiami.

Svetlo zmŕtvychvstania Zapálenie krstnej sviece je pre všetkých vždy povznášajúcim okamihom. Keď ju zapálim od veľkonočnej sviece, modlím sa, aby svetlo vzkriesenia, ktoré osvetľuje noc smrti, rozjasnilo všetky noci tohto dieťaťa. Držím horiacu sviecu blízko k dieťaťu a prajem mu, aby prinieslo svetlo do tmavého sveta a teplo tam, kde je chlad a hrozba zamrznutia citov. Potom si deti zapália od sviece pokrstenca sviece, ktoré priniesli so sebou a dospelí svoje kahance. Takto krstná svieca prinesie veľa svetla do kostola. Tváre sa rozžiaria a vytvorí sa atmosféra tepla a bezpečia. Je zrejmé, že sa s týmto dieťaťom stal svet jasnejším a teplejším. Keď v ňom žiari Kristovo svetlo, potom môžu mnohí ľudia mať z neho šťastný pocit, že odchádzajú od dieťaťa potešení a s pocitom úľavy. Väčšinou sa všetci postavia so sviecami v ruke do kruhu. Často majú aj rodičia niečo pripravené. Kúpili plávajúce sviece, ktoré potom môžu deti položiť do

19

krstiteľnice. Alebo znázornia na podlahe pomocou piesku a uterákov more, do ktorého postavia deti svoje sviece, aby ako majáky svietili mnohým, ktorí putujú po mori svojho života. Deti sa radi zhromaždia okolo tohto mora svetla a fascinovane sa pozerajú do neho. Tu sa svetlo krstu rozsvieti aj v ich srdci.

Obrad výpovede Posledným obradom pri krste je takzvaný obrad výpovede (effata).2 Ježiš otvoril hluchonemému ústa a uši. Krst znamená, že človek má odteraz správne počuť a aj svojimi ústami hlásať Božie slovo. Hluchonemý bol obmedzený vo svojej komunikácii. Nedokázal si vytvoriť naozajstný vzťah k ľuďom. V dnešnej dobe mnohí ľudia trpia na nedostatok vzťahov. Vzťah si vytvárame pomocou našich zmyslov, ušami, očami, ústami, hmatom a čuchom, našimi rukami a nohami. Preto obrad výpovede rozširujem na otvorenie všetkých zmyslov. Pri krste sa má totiž zobraziť tajomstvo života človeka. Jeho život má byť naplnený zmyslami a pocitmi zmyslov. K tomu v podstatnej miere patrí schopnosť vytvorenia vzťahov. Len vtedy, ak človek žije so všetkými zmyslami, môže si vytvoriť dobrý vzťah k Bohu, k ľuďom, k veciam a k sebe samému. Začnem tým, že vložím ruku na ústa dieťaťa a prajem mu, aby vedelo hovoriť slová, ktoré prebúdzajú život a podporujú pokoj, ktoré vzpružujú a povzbudzujú druhých, slová, ktoré vyžarujú lásku, ktoré uzdravujú rany a utešujú žiaľ. Potom otec a matka položia ruky na uši a oči dieťaťa a vyslovujú svoje priania. Takýto obrad je možnosťou na vyjadrenie citov a prianí, ktoré by sa ináč nikdy nevypovedali. Je naozaj dôležité, ako používa dieťa svoje oči, či zatvára oči pred skutočnosťou alebo či sa pozerá na krásu tohto sveta a obdivuje ju, či vidí dobro v každom človeku, či jeho oči vyžarujú teplo a čulosť, alebo len šíria depresívnosť. A ušami má dieťa počuť to, čo mu chce povedať Boh, čo je skutočné posolstvo slov, ktoré počuje od ľudí. Má počúvať sfarbenie zvukov, tiché tóny, aby vyhovelo ľuďom. Má počúvať tak, aby druhí radi prišli za ním, aby sa vyrozprávali. Krstní rodičia sa žehnajúc dotknú rúk a nôh dieťaťa a prajú mu, aby sa ruky vložili tam, kde je núdza, aby boli nežné, aby dávali a brali, aby sa otvárali a prijímali, aby vzali život do rúk a mali radosť z jeho formovania a usporiadania. Prajú dieťaťu, aby svojimi nohami chodilo po správnych cestách, aby vstúpilo na svoju vnútornú cestu, aby našlo prístup k druhým a aby sa neustále obnovovalo na svojej životnej ceste, až kým nepríde k cieľu svojej premeny. Istý šesťročný chlapec nástojčivo chcel pri krste otvoriť svojmu bračekovi aj nos. Položil prst na noštek pokrstenca a prial mu, aby vždy voňal niečo príjemné a aby mal dobrý vkus. Prostredníctvom takýchto obradov je rodičom a krstným rodičom jasné, čo vlastne znamená život, že pokrstenec chce spoznávať život v jeho plnosti, život taký, aký mu určil Boh, so všetkými možnosťami, ktoré práve spočívajú v zmysloch. Zmyslami vnímame život a dostávame sa s ním do styku. Zmysly sú aj miestom spoznávania Boha. Pomocou nich sa obohacuje náš život a stáva sa plodným. Požehnanie Po týchto obradoch, ktoré môžu vždy byť prerušované piesňami, modlí sa celé spoločenstvo v zastúpení dieťaťa „Otčenáš“. Je pekné, ak pri tom všetci vytvoria jeden alebo dva kruhy a vezmú sa za ruky. Takto sa ozrejmí, že Boh je vlastným otcom a vlastnou matkou dieťaťa, že iba Boh mu môže darovať naozajstné bezpečie a domov. Pri modlitbe môže Ježišov duch prúdiť cez naše ruky, aby nás navzájom spojil s Bohom. Potom sa udelí požehnanie matke a otcovi. Pôvodnou formou požehnania je vloženie rúk. V požehnaní vyslovenom mojimi vlastnými slovami prajem matke, aby dieťaťu darovala bezpečie a domov, prirodzenú dôveru a súhlas so životom, aby sa nevyčerpala vo svojej láske k dieťaťu, ale aby vždy čerpala z pra-meňa Božej lásky, aby sa vždy s vďakou pozerala na tajomstvo dieťaťa a vedela sa tešiť z je- 2 Poznámka prekladateľa: Preklad výrazu „Effataritus““ ako „obrad výpovede“, nemusí byť presný. Presný preklad nebol v odbornej slovníkovej literatúre identifikovaný. Prosím nahradiť oficiálne zaužívaným výrazom podľa vlastnej znalosti.

20

ho jedinečnosti. Otcovi želám v požehnaní, aby sa dokázal zúčastňovať na Božom otcovstve, aby bol dieťaťu oporou a dodával mu zmužilosť pre odvážne činy. Želám mu, aby bol synovi alebo dcére vždy ochotný pomôcť vtedy, keď ho potrebujú, aby sa o neho mohli oprieť a po-dieľali sa na jeho sile a aby ich sprevádzal na všetkých cestách, kamkoľvek ich povedú.

Potom sa udelí požehnanie všetkým prítomným. Požehnanie vždy vyslovujem spoločne s rodičmi, ktorí si často vyhľadali alebo formulovali vlastnú modlitbu požehnania. Keď rodičia vyslovia požehnanie pre všetkých, stáva sa zrejmou ich kňazská úloha. Darovali život dieťaťu, lebo im Boh dal k tomu schopnosť. Teraz chcú v požehnaní popriať všetkým niečo z plnosti života, ktorú má Boh pripravenú pre nás všetkých. Požehnanie rodičov by mohlo znieť takto: „Nech vás žehná milosrdný a dobrý Boh. Nech rozprestrie svoju dobrú ruku nad vami. Nech je vám svetlom na vašej ceste. Nech vás posilňuje svojou silou. Nech je vám prameňom, z ktorého vždy budete môcť piť. Nech vám vždy pošle anjela, ktorého potrebujete. Nech vás vzpruží, keď vás život ohne. Nech vás uzdraví, keď sa otvoria staré rany. Nech vás sprevádza na všetkých cestách vášho života. Nech vás zahalí do svojej uzdravujúcej a milujúcej blízkosti. A nech aj z vás urobí prameň požehnania pre vašich bratov a sestry. Tak nech vás žehná dobrotivý a milosrdný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý.“

Podstata krstu To, ako rodičia a krstní rodičia usporiadajú spolu s kňazom jednotlivé obrady krstu, musia sami dohodnúť v rozhovore s tým, kto vysluhuje krst. To nie je len otázka pekného usporiadania. Skôr sa pri príprave obradu krstu objasní, ako chápu rodičia krst. A tým sa vžijú vždy hlbšie do podstaty krstu. Obrad ukáže svoj účinok. Keď je dobre pripravený, potom narazíme na ústredné otázky, ako napríklad: Čo je človek? Čo je život? Čo vlastne znamená byť kresťanom? Čo v skutočnosti znamená krst? Čo je tajomstvom kresťanského života? Čo znamená rozhodnúť sa pre Krista a spolu s Kristom ísť jeho cestou? Čo spôsobujú obrady? Sú iba pekným divadlom, alebo veríme v to, čo pri nich robíme? Ako blízko je k nám Boh? Ako blízko k nám príde tento Ježiš Nazaretský pri krste a ako formuje náš život? Usporiadal by som si život bez Krista rovnako, alebo má tento Ježiš vplyv na môj spôsob života, myslenia a konania? Keď rodičia spolu s kňazom dobre pripravia obrad krstu, stane sa v nich niečo viac, ako vtedy, keď na nich kňaz moralizujúcim spôsobom apeluje, že by bolo dôležité vychovávať dieťa po kresťansky aj po krste. Prostredníctvom výkladu obradov mnohí rodičia znova objavia svoje kresťanské korene. Nechcem im v príhovore stúpať do svedomia, že by predsa mali znova žiť kresťanským životom. Skôr v nich týmto rozhovorom o obradoch vzbudzujem chuť k tomu, aby sa sami zamysleli nad tým, ako by chceli chápať a žiť svoj život ako kresťania. A odrazu zistia, že kresťanská viera nie je vzdialená svetu, ale že im umožňuje život, ktorý je formovaný slobodou a dôstojnosťou, láskou a pocitom bezpečia, silou a oporou. Pocítia, že viera je naozajstná pomoc pre život a že dáva životu svoju naozajstnú kvalitu.

21

III. Život z krstu

Obnovenie krstu Na sviatok Ježišovho krstu a v predvečer Veľkej noci Cirkev pozýva všetkých veriacich, aby si obnovili svoj vlastný krst. Dúfa pritom, že kresťania znova žijú z tajomstva svojho krstu. Pretože väčšina z nich boli pokrstení ako deti, spomienka na vlastný krst má malý účinok. Potom darmo tak veľmi žiadame, aby kresťania žili zo skutočnosti svojho krstu. Väčšinou vô-bec nevedia, čo sa tým myslí. Ten, kto bol pokrstený ako dospelý, bude si vždy môcť spomenúť na to, čo sa tam s ním dialo. Môže – tak, ako to robili prvotní kresťania – v myšlienkach obnoviť a potvrdiť svoje zrieknutie sa zlého a svoje rozhodnutie pre Krista. Ale čo znamená žiť zo skutočnosti krstu pre nás, ktorí sme boli pokrstení ako deti? Pre mňa život z krstu znamená žiť uvedomelejšie a autentickejšie, z inej dimenzie, z dimenzie milosti a nie z podávania výkonov, byť slobodným voči očakávaniam sveta, konať z vnútorného prameňa a nie len z vlastnej sily. Skutočnosť, že som pokrstený mi stále znova kladie otázku: Čo znamená byť človekom? Kto v skutočnosti som? Odkiaľ prichádzam? Kam idem? Čo by som chcel urobiť s mojím životom? Čo je tajomstvo môjho života? Čo znamená byť kresťanom? Ako chápe môj život Ježiš Kristus? Čo mi chce povedať dnes? Akú šancu mám žiť v spoločenstve s Ježišom Kristom dnes? Ako sa odlišujem od ľudí, ktorí nie sú pokrstení?

Som pokrstený O Martinovi Lutherovi sa rozpráva, že si na svoj písací stôl vyryl slová „Baptizatus sum – Som pokrstený“. Vždy, keď sa mu nedarilo, keď ho trápili pochybnosti a pocity menejcennosti, pozrel sa na túto vetu a vyslovil ju nahlas. „Som pokrstený“, pre neho to znamenalo: nezáleží na mojom výkone, nie na tom, či všetko, čo robím, je správne, či žijem správne pred samým Bohom. Rozhodujúce je, aby ma Boh bezvýhradne akceptoval, aby ma miloval bez predsudkov, aby ma Boh urobil správnym, aby moja spravodlivosť pochádzala od Boha, a nie z mojich výkonov. Takýmto spôsobom by spomienka na krst mohla znamenať, že si uvedomíme, že sme milovanými Božími synmi a dcérami. Každý človek v hĺbke svojho srdca túži po tom, aby bol mol milovaný a aby sám dokázal milovať. Krst nám hovorí, že sme milovaní absolútne, že v nás nie je nič, čo by bolo vylúčené z tejto Božej lásky. Láska je základný fakt, na ktorom môžeme postaviť náš život. A Božia láska nie je taká krehká ako láska, ktorú spoznáme od ľudí. Nie je ambivalentná ako láska rodičov, ktorí lásku dosť často spájajú s požiadavkou vďačnosti, alebo by si nás chceli pripútať svojou láskou. Vždy keď pochybujeme o sebe, keď sa cítime menejcenní, keď odmietame sami seba, predstavovala by spomienka na to, že sme pri krste bezvýhradne akceptovaní pomoc preto, aby sme uznali sami seba a mali radi sami seba.

Prameň života Spomienka na krst nás nechce v prvom rade vyzývať k tomu, aby sme plnili Ježišove prikázania a aby sme konali správne. Skôr nám chce povedať, že sme jedineční. Iba vtedy, keď si vždy znova uvedomíme, kým sme, môžeme správne žiť. Krst nám hovorí, že sme nielen deťmi našich rodičov, ale aj Božími deťmi. Máme v sebe nielen vlastnosti, ktoré sme zdedili od našich rodičov, ale prúdi v nás Boží život. Nemusíme sa uspokojiť len so silou, ktorú sme dostali v našom tele a v našej psyché. Prúdi v nás prameň Ducha Svätého, ktorý nikdy nevyschne. Z neho môžeme vždy znova čerpať, aj vtedy, keď nás opustia naše sily. Tu máme podiel na neohraničenej Božej sile, ktorá sa do nás vlieva z tohto božského prameňa. Spomienka na náš krst nás uvoľní spod pracovného tlaku, že všetko musíme urobiť my sami, že musíme dokázať svoju hodnotu. A oslobodzuje nás od strachu, že by nás mohli opustiť sily.

22

Často zisťujeme, že všetko v nás stuhne. Cítime sa skamenení. Práca nás zatvrdila. Už v nás nič neprúdi. Vytvorili sme si okolo seba pancier, aby sme sa úspešne prebojovali životom. Ale ten nás urobil necitlivými. A oddelil nás od prúdu života. Už v nás neprúdi. Všetko je už len rutina. Keď sa s nami toto stane, potom by spomienka na krst mohla znova rozprúdiť vnútorný prúd. Mohli by sme znova prísť do styku s vnútorným prameňom. Život chce prúdiť. Stuhnutie v rutine je smrť života. Krst nás chce chrániť pred tým, aby sme sa zmenili na kameň. Chce uvoľniť zábrany, aby v nás znova začal prúdiť život.

V spoločenstve Byť pokrstený pre mňa neznamená len žiť z Božieho prameňa, ale aj byť v spoločenstve s Ježišom Kristom. Keď sa pozriem do seba, narazím nielen na môj životný príbeh, ale aj na Ježiša Krista ako na svoju najvnútornejšiu skutočnosť. V krste som vyrástol spolu s ním. Ako formuje táto skutočnosť môj život, moje vnímanie samého seba? Meditácia o mojom krste pre mňa znamená, že sa nikdy necítim sám. Keď teraz sedím pri písacom stole a píšem túto knihu, nemusím sa namáhať s myšlienkami. So mnou a vo mne je Ježiš Kristus. Dokonca nemusím na neho vždy myslieť. Nemusím v každom okamihu čítať v Biblii, aby som s ním prišiel do styku. Je v mojom vnútri. Keď si toto uvedomím, potom sa cítim uvoľnený od tlaku, že musím v mojom živote obstáť sám. Mám pocit, že mám vytvorený vzťah. Myšlienka na Ježiša vo mne spôsobuje, že mojím telom preteká láska. Nie som izolovaný, ale ponorený do lásky, ktorá je určená mne osobne, ale ktorá zároveň chce cezo mňa ďalej prúdiť do tohto sveta. Byť zrastený s Ježišom pre mňa znamená, že nie som nikdy osamelý, že aj v samote viem o tomto vzťahu, že nikdy nie som bezradný, nikdy bez opory, nikdy bez lásky, nikdy bez ochrany. Svätená voda Krst bol vložený do mnohých obradov. Každodenné obrady mi môžu pripomenúť realitu krstu. Brať svätenú vodu je obrad. Berieme svätenú vodu, keď vstupujeme do kostola. Mnohí majú aj vo svojom byte nádobku so svätenou vodou. Začínajú deň tým, že sa prežehnajú svätenou vodou. Svätená voda v nás vzbudí vedomie, že v nás prúdi prameň Ducha Svätého, že nikdy nevyschneme a nevyčerpáme sa, ale že v nás vždy znova prúdi osviežujúca a obno-vujúca životodarná Božia voda. Svätená voda je aj obrazom toho, že v krste sme celkom čisto umytí. Keď sa prežehnám svätenou vodou, potom vytuším, čo znamená byť celkom čistý, priepustný pre Boha, čisto umytý od všetkých zákalov, ktoré vo mne falšujú pôvodný obraz Boha, byť čisto umytý od mojej minulosti, od mojej viny. Rozpustia sa škvrny, ktoré sa do mňa vryli v mojom životnom príbehu. Teraz som na okamih pred Bohom, voľný od všetkého, čo ma poškvrňuje a znečisťuje. Vo svätenej vode sa skrýva prísľub, že môžem začať svoj život ešte raz odznova, že môžem denne začínať znova a nie som determinovaný minulosťou, zraneniami môjho životného príbehu, mojou vinou a mojimi neúspechmi. Prežehnám sa na čelo, na prsia, na ľavé a na pravé plece a tým vyznávam, že Boží život a Božia láska prúdi v mojich myšlienkach, v mojej vitalite a sexualite, v mojom podvedomí a vedomí, že všetko vo mne je bezvýhradne akceptované a milované, aj to, čo zo seba sám rád vylučujem. Tým, že sa prežehnám svätenou vodou, prídem do styku s prameňom, ktorý vo mne vyviera a ktorý uhasí môj smäd. Cítim sa ponorený do Božieho života, do Božej lásky.

Svätená voda mi pripomína aj to, že som pri krste odumrel pre tento svet. Svet so svojimi merítkami nemá nado mnou žiadnu moc. Čo si o mne myslí, už vôbec nie je dôležité. Nie som odkázaný na uznanie môjho okolia. Žijem na tomto svete, ale nie som z tohto sveta. To mi dáva pocit voľnosti. Každé ráno, keď idem o piatej do kostola a pritom sa prežehnám svätenou vodou, uvedomím si: „Nemusíš dnes dokazovať svoje schopnosti. Nie si z tohto sveta. Merítka tohto sveta, ako je úspech a uznanie, popularita a užitočnosť, pre teba neplatia. Ži zo svojej najvnútornejšej reality, ži z Ježiša Krista!“ Keď sa starostlivo prežehnám

23

svätenou vodou, potom sa vo mne vystupňuje tušenie, čo znamená byť kresťanom: byť slobodným, milovaným, žiť z Božej reality, mať nedotknuteľnú dôstojnosť.

Obliecť si Krista ako rúcho Pri krste sme sa obliekli do Krista. To často znie ako pobožný výrok, ktorý však nemá účinok na môj život. V duchovnej tradícii bývalo zvykom, že kňaz pri obliekaní svojho kňazského rúcha sa vždy pomodlil nejakú modlitbu, napríklad: „Chcem sa obliecť do rúcha spásy.“ Ale-bo, keď si oblieka štólu: „Obliekam si rúcho nesmrteľnosti.“ V našej mníšskej tradícii je zvykom pomodliť sa vlastnú modlitbu pri obliekaní habitu a kukly. Keď si ráno obliekam habit, hovorím si: „Nepatrím sebe, ale Bohu. Slúžim jemu, a nie sebe.“ A dokážem si predstaviť, že Kristus ma obklopí ako rúcho, ktoré nosím. Spolu s ním idem cez celý deň. Na zborovú modlitbu si natiahneme cez habit kuklu, ktorú duchovná tradícia chápala ako rúcho kríža. Keď si kuklu nenatiahnem rýchlo, ale pozorne si ju vložím, uvedomím si, čo znamená zrásť sa s Kristom, obliecť si Krista ako moje rúcho, mať účasť na jeho podobe, byť oblečený do jeho Ducha.

Kráľovský človek Môžem sa rozpomenúť na môj krst tým, že vedome kráčam životom priamo, tým, že sa cítim ako kráľ alebo kráľovná. Potom pocítim moju dôstojnosť. Vytuším, ako by to vyzeralo, keby som naozaj žil sám, namiesto toho, aby som žil podľa druhých, keby som ovládal sám seba, namiesto toho, aby o mne rozhodovali druhí, keby som bol zmierený sám so sebou. Tým, že mám pred očami obraz kráľa, proroka alebo kňaza, budem ináč prežívať sám seba. A keď sa cítim ináč, budem aj ináč rozmýšľať a konať. Moje myslenie nebude formované tým, že sa budem porovnávať s druhými, že budem v sebe prechovávať antipatiu voči druhým, že si nerobím o nich zlostné myšlienky. Ako kráľovský človek si budem ctiť aj ich dôstojnosť. Potom už nebudem potrebovať stále sa nimi zaoberať, podceňovať ich alebo urážať, aby som sa cítil lepšie. Keď som v zhode sám so sebou, priznám aj druhým priestor pre to, aby prežívali svoju dôstojnosť.

Rozhodnutie pre život Pri krste sme sa vedome zriekli zlého. Pripomenúť si krst znamená vždy aj rozhodnúť sa pre Boha a pre život. Neustále sa stretávam s ľuďmi, ktorým hrozí, že sa utopia v ľutovaní samých seba. Sotva vstanú ráno z postele, pretože je im ustavične zle. Ľutujú sami seba a točia sa len okolo svojich depresívnych pocitov. Vždy im hovorím: „Musíš sa rozhodnúť pre život. Keď vstaneš, potom vstaň do života a nie do svojej stiesnenosti.“ Keď pristihnem sám seba, že začínam lamentovať, aké ťažké je všetko, potom mi pomôže spomienka na krst. A potom si poviem: Chcem žiť, a nie lamentovať. Chcem radšej utvárať svoj život sám, ako by som sa odovzdal negatívnemu víru ostatných. Rozhodnem sa pre život.

V cirkevnom roku existujú predovšetkým dva sviatky, ktoré nám pripomínajú náš vlastný krst: sviatok krstu Ježiša Krista v nedeľu po Troch kráľoch a noc pred Veľkou nocou. Na sviatok krstu Ježiša Krista pokropí kňaz pred začiatkom slávenia eucharistie všetkých veriacich svätenou vodou. Pritom všetci spievajú starodávnu pieseň: „Asperges me“: „Pokrop ma, Pane, yzopom, a budem čistý. Omy ma, a budem belší ako sneh.“ V predvečer Veľkej noci kňaz požehná svätenú vodu. Trikrát ponorí veľkonočnú sviecu do svätenej vody a pritom hovorí: „Nech skrze tvojho milovaného Syna vstúpi do tejto vody sila Ducha Svätého, aby všetci, čo boli pochovaní s Kristom v jeho smrti, boli skrz krst vzkriesení s Kristom k večnému životu.“3 V našom kostole stojí veľká nádoba s vodou, aby si z nej veriaci po

3 Poznámka: Treba opraviť podľa skutočne používaného textu pri tomto obrade.

24

pobožnosti vzali svätenú vodu domov. Má im pripomínať počas celého času Veľkej noci, že vstali z mŕtvych spolu s Kristom, že aj v nich zvíťazil život nad smrťou.

25

Záver

Uvažovanie o krste a o jeho prekrásnych obradoch pomôže nielen rodičom k tomu, aby dobre pripravili krst svojho dieťaťa. Myšlienky v tejto knihe majú naopak povzbudiť všetkých pokrstených k tomu, aby porozmýšľali o tajomstve svojho krstu a aby si pritom vždy znova uvedomili, kým sa stali skrz krst. Obrazy krstu majú každému kresťanovi pripomenúť, čo znamená byť kresťanom, aké je to tajomstvo byť človekom, byť úplne milovaný Bohom, mať účasť na Božej prirodzenosti, byť zrasteným s Kristom. Pre prvotných kresťanov bol krst taký dominantný zážitok, že spomienka naň v nich vždy znova vyvolala vedomie pôvodu ich života. Pre nás, ktorí sme boli pokrstení ako deti, môže pomôcť, keď si pri účasti na slávení nejakého krstu uvedomíme, že všetky tieto obrady boli uskutočnené aj pre nás. Potom môžeme o týchto obradoch meditovať a predstaviť si, čo s nami robí to, že sme boli pomazaní na kňaza, kráľa a proroka, že sme boli pokrstení vodou a Duchom Svätým, že nám boli otvorené zmysly. Potom tušíme, kým vlastne sme, čo je tajomstvo nášho života a čo je tajomstvo Ježiša Krista, s ktorým sme spolu zrastení.

Spomienka na náš vlastný krst by nám mala pomôcť uvedomiť si našu vlastnú kresťanskú identitu. Príliš ľahko sa ocitneme v nebezpečenstve, že sa prispôsobíme tomuto svetu. Potom často už ani nevieme, prečo sme vlastne kresťanmi a čo nás odlišuje od iných, ktorí hľadajú svoje blaho na trhovisku duchovných ciest. Dnes potrebujeme pomoc k tomu, aby sme dokázali uvedomele žiť ako kresťania, nie tým, že sa izolujeme od sveta, ale tým, že sebavedome žijeme v tomto svete, s vedomím, že sme na tomto svete, ale nie z tohto sveta. Potrebujeme spôsoby nato, aby sme sa zacvičili do našej kresťanskej slobody a dôstojnosti. Potrebujeme aj pomoc nato, aby sme náš život, ohrozovaný tendenciami brzdiacimi život, prežívali v dnešnej dobe tak, aby si naozaj zaslúžil nazývať sa životom. Ide o zacvičenie sa do večného života, do života, ktorý už teraz zasahuje do Božieho života, ktorý je pretkaný nesmrteľným Božím životom.

Spomienka na vlastný krst by mohla byť konkrétnou cestou nato, aby sme si denne znova odhaľovali podstatu našej viery a nášho života a aby sme uvedomelejšie a autentickejšie žili ako kresťania.

26

Literatúra

Alfred Delp, Gesammelte Schriften (Zobrané spisy), zväzok IV, Aus dem Gefängnis (Z väzenia), vydal R. Bleistein, Frankfurt 1984. Burkhard Neunheuser, Taufe (Krst), v SM IV 825. (Sacramentum mundi, vydal Karl Rahner, Freiburg 1967)