DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYROČNÍK VIII. – č. 10 18. MÁJA 2005

Vydáva Factum bonum, s. r. o. • Šéfredaktor Teodor Križka • Redakcia: Sološnická 41, 841 05 Bratislava, Tel./fax: 654 12 388 • e-mail: redakcia@kultura-fb.sk • Cena 20 Sk

Rodové úlohy a ich konzekvencie súv súčasnej „postmodernej“ dobečastou témou ideologickýchpolemík a taktiež konfliktov v prak-

tickej politike. Diskutuje sa o rovnoprávnostižien, neprípustnosti diskriminácie na základepohlavia a sexuálnej orientácie, po prípadeo kríze modernej rodiny a výchovy detí.

Keď listujeme v časopisoch a sledujemeelektronické médiá, ľahko dospejeme k záveru,že najväčším problémom modernej doby je pot-lačovanie ľudských práv žien. Ženy majú nižšiepríjmy, muži na nich páchajú všemožné delikty,obťažujú ich v dopravných prostriedkoch i napracoviskách. Len málo žien sedí v parlamen-toch a rôznych politických grémiách a pod.Rôzne poplašné správy feministických ak-tivistiek spolu zastierajú skutočnosť, že sú tomuži, ktorých postavenie v spoločnosti sa v up-lynulom storočí pomaly, zato však isto zhoršujei oslabuje. Naproti tomu ženy sú viac ako jednostoročie na trvalom vzostupe. Dvadsiate prvéstoročie bude predovšetkým storočím žien. Za-tiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by ženy nemaliďalej postupovať. Sú dnes stále menej zaťažo-vané rodením a výchovou detí, majú stále viacčasu na starostlivosť o seba a svoju pracovnúa spoločenskú kariéru. Pretože sú pohlavím,ktoré je biologicky vyzbrojené na obrovskú re-produkčnú záťaž, ženy bývajú podstatne odol-nejšie a stabilnejšie.

Muži sú od narodenia horšie socializovanínež ženy. Novorodenec mužského pohlavia jespravidla menej zrelý než novorodené dievča.Toto zaostávanie sa rovná takmer dvom mesia-com. Chlapci vykazujú vyšší výskyt autizmu,hyperaktivity, farbosleposti, ľaváctva a porúchučenia. Keď sú narodení predčasne, sú s týmspojené vážnejšie motorické a kognittívnenásledky než u predčasne narodených dievčat.Pokým matka fajčí či pije alkohol, negatívnenásledky týchto drog sú omnoho závažnejšieu plodov mužského pohlavia. Takáto výchovav neusporiadaných rodinných pomeroch má vi-ac negatívnych konzekvencií u mužských jed-incov.

V priebehu života majú muži viac problé-mov v škole, častejšie sa dostávajú do závislostiod nikotínu, alkoholu a drog. Častejšie sadostanú do konfliktu so zákonom.

Muži sú sociálne a psychicky izolovanejšínež ženy. Neľahko pripúšťajú, že potrebujú po-moc a sami o pomoc zriedka žiadajú.

Ešte historicky nedávno vyrastali deti na-

jčastejšie so svojimi súrodencami v úplnej ro-dine. Teraz je dieťa často jedináčik a aspoňčasť života žije len s matkou. Tie deti, ktoré súvychovávané len samotnou matkou, bývajúslabšie, menej vzdelané, mávajú problémyv škole, mávajú emočné problémy. Nepri-aznivé vplyvy pôsobia ako na chlapcov, taki na dievčatá, ale skôr viac poznamenávajúchlapcov. Negatívne pôsobenie jed-norodičovskej výchovy pritom nie je možnéodstrániť jednoducho tým, že zlepšíme sociál-ny štandard takejto rodiny. Ide tu skôr o emó-cie a duchovno než o hmotné statky.

Následky výchovy osamotenou matkoupre socializáciu chlapcov sú pravdepodobnenepriaznivé. Prítomnosť otca pri výchovepomáha chlapcom lepšie kontrolovať svojuagresivitu a zlepšuje ich socializáciu. Absen-cia otca tieto veci zhoršuje. Nič to nemení naskutočnosti, že matky sú hlavným (i keď niejediným) zdrojom socializácie detí obidvochpohlaví vo všetkých kultúrach. Dvo-jrodičovská rodina pôsobí priaznivo nielen nadeti, ale taktiež na rodičov. Ženatí muži žijú vovšetkých kultúrach dlhšie, majú nižšiu de-likvenciu i samovražednosť, dopravnú ne-hodovosť a menej duševných ochorení.

Muži sú agresívnejší, kompetitívnejší a viacsa snažia sociálne dominovať. Tieto vlastnostisa dajú výchovou modifikovať, nie všakcelkom odstrániť, pretože sú založené biolog-icky. Biologickým základom pre väčšiu agre-sivitu mužov bývajú rozdiely v hladinách hor-mónov testosterónov (androgénov) a taktiež na-jrôznejších neurotransmiterov.

Vo všetkých známych kultúrach sú to muži,ktorí sa viac bijú, agresívnejšie riadia, bývajúhrubí a útoční a skôr sa uchádzajú o postavenies väčšou mierou dominancie.

Taktiež početnosť spáchaných samovráždje vo vyspelých krajinách najmenej štyrikrátvyššia u mužov. Vysoký výskyt spáchanýchsamovrážd potom môžeme právom považovaťza špičku ľadovca častejšie negatívnej emočnej

bilancie mužov a takého vysokého výskytu de-presií medzi nimi. Spáchané samovraždy súu mužov dva až päťkrát častejšie než u žien.Samovrážd pritom v posledných tridsiatichrokoch neustále pribúda. Suicidium je dnes poúrazoch druhou najčastejšou príčinou smrtimladých mužov. U žien sa pritom v poslednýchdekádach samovražednosti nemení nijako dra-maticky.

Muži dvadsaťkrát častejšie páchajú vraždyna inom mužovi, než ženy na inej žene. Taktiežvraždy žien páchajú muži podstatne častejšienež ženy vraždy mužov. Keď žena spácha vraž-du, býva to najčastejšie na mužovi, ktorý juopakovane zneužil alebo znásilnil. Výskytnásilných deliktov je najmä vysoký v Spo-jených štátoch. V roku 1991 tu bolo spáchaných25 000 vrážd (dvadsaťkrát vyššia incidencia na1000 obyvateľov než napr. v Japonsku), aleobetí násilných delikvektov v širšom slovazmysle bolo v rovnakom roku mnohokrát viac,celých 6,5 milióna.

Čas od času niektorí romantici prichádzajús tvrdením, že predtým, než prírodnéspoločnosti boli „pokazené“ civilizáciou, ľudiaboli mierumilovní a k sebe priateľskí. Výskumyarcheológov im veľmi za pravdu nedávajú, pre-tože zisťujú, že príčinou smrti podstatnej častimužskej populácie (približne štvrtina) bolau prírodných národov násilné poranenia.

Evolúcia doteraz na mužoch ich silu a agre-sivitu oceňovala. Či pritom boli farboslepí, ale-bo dyslektici, nemalo veľkú úlohu. V postmod-ernej civilizácii nie je agresivita väčšinou aniadaptívna, ani žiadúca, pretože zásoby a kapitálsú zabezpečované štátnou byrokraciou, ktorávyžaduje konformitu a technické zručnosti.Agresívne impulzy samozrejme existujú, ale súpotlačované a „kanalizované“ (bojové športy,skupiny a ich vzájomné nepriateľstvo a pod.)Primárna biologická agresivita mužov sa podri-aďuje etickým normám. Len tam, kde právnenormy slabnú, legálny systém nie je účinnýa byrokratické štruktúry nefungujú, uplatňuje sa„bazálna“ vojnová kultúra (vojny, revolúcie, et-nické konflikty, sexuálne a iné agresie).

(Pokračovanie na 5. strane)

KKKeeeïďï pomenúvam problém,zriedka uvádzam menájeho nositeľov. Vždy ma

zaujíma sám jav, nie jeho aktéri. Ale v tomtoprípade musím urobiť výnimku. Nakoniecmeno nositeľa javu, o ktorý mi ide, je všeobec-ne známe. Ide totiž o šéfredaktora denníkaSme Martina Šimečku a jeho „odpoveď“biskupovi spišskej diecézy Františkovi Ton-drovi, ktorý ako predseda Konferenciebiskupov Slovenska iba splnil svoju povin-nosť, keď sa dôrazne ohradil voči karikatúreumierajúceho pápeža, uverejnenej denníkomSme 29. 3. 2005.

Martin Šimečka sa v odpovedi nabiskupov právom rozhorčený list celkomneskrývane štylizuje ako obranca slobody pre-javu. To by mu slúžilo ku cti, keby si na de-monštráciu tejto osobnej „cnosti“ nevybralpredstaviteľa Katolíckej cirkvi, ktorá v našejkrajine takmer jediná vzdorovala totalitnýmpokusom o odňatie ľudského práva na slobodusvedomia, keby mu arogantne nepripísal to, začo sa ako šéfredaktor mal otcovi biskupovi

a všetkým katolíkom vlastne ospravedlniť. Namiesto ospravedlnenia sa Šimečka drzo

podujal poúčať otca biskupa, čo je a aký zmy-sel má satira. Šimečka si však buď po sebevlastný text neprečítal, alebo sa priam opájasvojou aroganciou, netušiac, ako si šliape najazyk, keď sa opovážil napísať, že „karikatúramá byť presne tým, čo jej vo svojom liste vyčí-tate, má byť hrubo skresľujúca, inak by nebo-la karikatúrou.“

To je teda tuhá káva! Buď sa pisateľ v zá-pale narcisizmu zabudol zamyslieť nadpochodom vlastných nápadov, alebo naozajpovažuje za znak karikatúry deformovaniepravdy, lebo po slovensky „hrubo skresľovať“veru neznamená hyperbolizovať, ale klamať.Ale čo vlastne čakať od človeka, ktorý vo svo-jom denníku už toľkokrát potvrdil, že tentologický lapsus nie je uňho nijaká náhoda.

Aby sa však predsa len pokúsil troškuvyviniť, Martin Šimečka označil za predmetsatiry nie pápeža Jána Pavla II., ale „povahumoci vo Vatikáne“. Odtiaľ mu už chýbal ibakrôčik k tomu, aby dal medzi vieru a humortakmer rovnítko. Vzápätí však obe postavil dovzájomnej opozície, lebo „viera je“ podľaŠimečku „uctievanie, kým humor je nadhľada často si práve z uctievania robí žarty.“

Nuž, robiť si žarty z umierajúceho člove-ka, navyše osobnosti, ktorá i v čisto politickomzmysle pomohla zmeniť súčasný svet poz-itívnejšie ako ktokoľvek iný, nie je humor, alehulvátstvo. Šimečkovi to však zjavneneprekáža. A prečo by aj, keď vzápätí opäťvráti medzi vieru a humor rovnítko, lebo ko-munistický režim vieru aj humor „považovalza rovnako nebezpečné, pretože oboje boloprejavom túžby po slobode, ktorú chcel pot-lačiť.“ A tu Šimečka, opojený vlastnou argu-mentáciou, začína pritvrdzovať: „Mám to chá-pať tak, že v mene viery chcete potlačiť humoralebo aspoň určovať jeho hranice?...Nemôžem a nechcem sa ospravedlniť za hu-mor, lebo by som tým poprel svoju vieru v slo-bodu.“

Kto je kto

MICHAL OLÁH

TEODOR KRIŽKA

www.kultura-fb.sk

Kríza rolíIlustrácia: Tibor Kovalik

2 10/2005 (18. mája)

(Dokončenie z 1. strany)Tu šéfredaktor Šimečka až detinsky

definoval hodnotový rozdiel medzi níma otcom biskupom. On verí v slobodu,kým biskup verí v Boha. Pre Šimečkusú teda kresťania prijateľní, kým zápa-sia s totalitou aj o je-ho slobodu, ale keďich senzibilita napošliapanie etikyprekročí jeho kult voľnosti, či skôr svo-jvoľnosti, neváha cynicky zodvihnúťvarovný prst.

Tým veru neprekročil vlastný tieňani tieň súčasnej mediálnej praxe a, ži-aľ, ani si neuvedomil, ako sa práve stalneslobodný. Podobne ako väčšinaliberálov a tzv. modernej ľavice, ktorása pokúša nanovo rozdúchať starý spor.Dodajme, že spor, v ktorom kresťanst-vo nemá nijaký manévrovací priestor,lebo cirkev nie je spolok záhradkárov,v ktorom sa hlasovaním môže a mádospieť k dohode. Zmyslom cirkvi jehlásať Dobrú zvesť, evanjelium a tútojedinú optimistickú správu o človekunehodlá a našťastie pre nás všetkýchani nemôže prepisovať podľa stupňazrelosti jednotlivých intelektuálov, to-bôž na želanie Martina Šimečku a den-níka, ktorý vedie.

Šimečkova odpoveď biskupovi

Tondrovi má však aj jedno pozitívum:jej autor priznal farby. Vniesol trochusvetla do javu, za ktorý je zodpovedný.Jeho denník totiž nepovažuje zasprávne karikovať napr. úpadok vlád-nucich domácich a svetových politick-

ých elít, nepranieru-je špinavosťzákulisných voleb-ných machinácií

a mocenských praktík, nepýta sa, prečoBush dodnes nepolapil najhľadane-jšieho teroristu sveta, hoci desaťročiaspolupracuje s jeho rodinou, ale cirkvi,ktorá sa zo všetkých síl usiluje naprav-iť, čo oni pokazili.

V tejto súvislosti sa mi vybavujeobraz spred niekoľkých rokov, keďsom na oslavách 20. výročia vyhláseniasamostatnej slovenskej cirkevnejprovincie v spoločnosti kardinála Tom-ka a pápežského nuncia videl nachodbe bohosloveckej fakulty para-doxný jav: pred nami stál kňaz v rev-erende a na hruď si vrúcne tisol denníkSme a týždenník Domino.

Keby som bol mal vtedy so seboufotoaparát, snímku by som určite dnespovedľa tohto stĺpčeka zaradil ako tit-ulku. Bol by to humor síce tristný, aleaspoň pravdivý.

TEODOR KRIŽKA

Kto je kto

17. apríla sme si pripomenuli 58.výročie popravy nášho prvého preziden-ta Dr. Jozefa Tisa. Skúsme si priblížiťživot a dielo tohto človeka, ktorý sa nez-mazateľne zapísal do slovenských i sve-tových dejín ako osobnosť, ktorá žilav ťažkej dobe, a predsa dokázala pozd-vihnúť malý slovenský národ medzivyspelé národy Európy.

Dr. Jozef Tiso sa narodil 13. októbra1887 vo Veľkej Bytči. Už ako mladýkňaz sa horlivo zaujímal o každodennéproblémy slovenského ľudu, ktorétrápili jeho citlivú dušu. Okrem pas-toračnej činnosti sa venoval otázkehmotného pozdvihnutia Slovákov, ktorípočas Rakúsko-Uhorska ťažko znášalinadvládu vládnuceho maďarského náro-da. Po vzniku 1. ČSR sa Dr. Tisorozhodol vstúpiť do politiky, v ktorejvidel prostriedok na dosiahnutie svojhocieľa – prácu na slávu Božiu a pre blahoľudu. Stal sa členom znovuobnovenejSĽS. Vďaka jeho schopnostiam si hočoskoro všimol aj Andrej Hlinka. Takvznikol nerozlučný tandem Hlinka-Tiso,ktorý bojoval za uznanie svojbytnostislovenského národa a splnenie sľubovpražskej vlády, ktorá sa v Pittsburgskejdohode z roku 1918 zaviazala udeliťSlovákom autonómiu. Po smrti AndrejaHlinku v auguste 1938 sa nakoniec po-

darilo Dr. Tisovi ako reprezentantovislovenského národa splniť svoj cieľ -udelenie autonómie Slovenska.

Po splnení tohto cieľa čakala na Dr.Tisu ako predsedu autonómnej vládyďalšia náročná úloha, ktorú by bez po-moci svojich spolupracovníkov nezvlá-dol. Bolo potrebné poslovenčiť adminis-tratívu, súdnictvo, školy, armádua ďalšie oblasti spoločenskéhoa hospodárskeho života na Slovensku.Túto úlohu sa mu vo funkcii predseduvlády a neskor prezidenta republiky po-darilo splniť až po vzniku 1. SR.

Z množstva veľkých činov, o ktorésa zaslúžil náš prvý prezident, hodnospomenúť aspoň niekoľko. Keď v roku1943 hrozilo obnovenie deportácií Ži-dov, zašiel nitriansky arcibiskup Dr.Karol Kmeťko za prezidentom a poži-adal ho v mene židovských rabínov, abyintervenoval u ministra vnútra Alexan-dra Macha. Na jeho priamy zásah boladeportácia zastavená, a to aj napriektlaku zo strany Nemeckej ríše. Po pot-lačení povstania v októbri 1944 zasehrozilo, že Nemci zbombardujú trislovenské mestá - Zvolen, Banskú Bys-tricu a Brezno ako odplatu za povstaniea taktiež, že odvlečú 20 000 povstaleck-ých vojakov do koncentračných táborovv Nemecku. Iba na priamy zásah Dr.

Tisa, ktorý prisľúbil, že vyznamená ne-meckých vojakov, nedošlo k tejtotragédii. S blížiacim sa frontom, keďrástli obavy Dr. Tisu o osud SR, dostalponuku zo strany ZSSR, že ak bude s ni-mi spolupracovať, može zostať vo svo-jej funkcii. Dr. Tiso však rázne odmietolakúkoľvek spoluprácu s boľševikmi,čím síce podpísal nas sebou ortieľ smrti,ale na druhej strane dal najavo, žeSlováci sa chcú chrániť proti šíriacemusa ateistickému systému.

Preto je poľutovaniahodné, že našisúčasní vládni politici hanobia pamiatkunášho prvého prezidenta, pričom homnohí z nich považujú za vojnovéhozločinca. Dovolím si tvrdiť, že nebyť Dr.Tisa a jemu oddaných priateľov, nášnárod by sa stal obeťou nacizmu a jeotázne, či by vobec prežil hrozy 2. sve-tovej vojny a následnej sovietskej okupá-cie. Myslím si, že práve 6 rokov existen-cie samostatnej SR naučilo Slovákovchrániť si svoje kresťanské a národnépovedomie, ktoré nedokázal zničiť anikomunizmus. Preto by si mali nielen našipolitici, ale aj ostatní občania SR vážiťDr. Tisa.

Prezident nám tesne pred svojoupopravou zanechal testament, v ktoromnás uisťuje, že sa bude v nebi za násmodliť, aby sme zostali verní heslu Za

Zverejnené zväzky ŠtB rozvírilihladinu nášho verejného života. Senzá-ciechtivé a hlavne voči kresťanomnepriateľsky zamerané médiá bul-várnym spôsobom denne prinášajúrôzne „správy a komentáre“. Ichcieľom nie je dopátrať sa objektívnejpravdy, ale hlavne škandalizovať kňa-zov a Cirkev. Upodozrievajú Cirkev,že má veľké príjmy z majetkov,ktorých je vlastníkom. Keby tomu takbolo, neboli by finančné problémys dostavbou nových kostolov, oprava-mi a rekonštrukciami vrátených, častozdevastovaných objektov, ktoré súnárodnou kultúrnou pamiatkou. Neza-ujímajú sa o to, aký zisk má z poľno-hospodárskej pôdy, či lesov, ktorýchmajiteľom je len na papieri a úžitokz nich berie štát a družstvá. Liberálnipolitici, hlavne z ANO a KSS, nehovo-ria o význame pôsobenia cirkevnýchustanovizní pre celú spoločnosťv oblasti nielen duchovnej, ale iškolskej, sociálnej, charitatívnej,morálnej, keď venuje zvláštnu po-zornosť mládeži a rodine. Neporovná-vajú platy kňazov, rehoľných sestier -ošetrovateliek ťažko chorých s podob-nými službami v štátnom, či súkrom-nom sektore.

Podobne je to aj so zväzkami ŠtB.To, že boli zverejnené, považujem zasprávne. Nechcem posudzovať kňazov,

ktorí podľahli tlaku, či rôznym sľubomčlenov ŠtB. Je to výsostne vnútornázáležitosť Cirkvi. Neprekvapuje, ženepriatelia Cirkvi zveličujú a zneuží-vajú zverejnené údaje zo zväzkov. Keďide o poškodenie Cirkvi, ťahajú liberália komunisti za jeden koniec povrazu.

Každý, kto sa úprimne snaží dopá-trať objektívnej pravdy, mal by k úda-jom ŠtB pristupovať uvážene. Veď vminulosti veľmi veľké škody napácha-la Cirkvi i Slovensku práve ŠtB a ko-munistické súdnictvo, keď zlikvidovalitisícky najstatočnejších ľudí, pre-dovšetkým kňazov. Vždy musíme maťna pamäti biskupov J. Vojtaššáka, M.Buzalku a ďalších, ktorí pod surovýmfyzickým a duševným nátlakom muselipriznať a podpísať aj to, čoho sa nikdynedopustili. Nesmieme zabudnúť, že ti-eto represálie voči Katolíckej cirkvi aľuďom iného presvedčenia sa usku-točňovali už od roku 1945, nielen odroku 1948. Taktiež si treba uvedomiť,že zväzky ŠtB sú vedené len od roku1958 a práve dovtedy sa uskutočnili tienajväčšie zločiny. V tomto obdobís ŠtB najviac spolupracovali členoviaKSS, ktorí na podnet ÚV naháňali ľudív úradoch a továrňach, aby napríkladodhlasovali rezolúcie za tvrdépotrestanie „zradných biskupov“, keďmocenské komunistické zložkyzatvárali a mučili ľudí, ktorí sa

postavili proti komunistami organizo-vanej tzv. Katolíckej akcii, keď na zák-lade vykonštruovaných obvinení na dl-horočné tresty odsúdili tých , ktoríodmietli spoluprácu s ŠtB, keď tzv.cirkevní tajomníci šikanovali kňazov,keď rehoľníkov, rehoľné sestry a kňa-zov internovali do táborov, keď na dl-horočné tresty odsúdili kňazov a ichdorast, za pokus o prekročenie hraníc,alebo len pre podozrenie z kontaktovs nimi, keď „objavovali“ ukryté zbranev rehoľných domoch, ktoré tam ŠtBpredtým uložila atď.

„Spolupráca“ občanov s ŠtB poroku 1958 sa diala prevažne v dôsled-ku diktátu KSS, manipulácie a strachu,ako i v zúfalej snahe zabrániť totálnejlikvidácii Cirkvi, ktorej veľká časť itak pracovala za veľkého rizika tajnev podzemí. Je poburujúce, ak na tému„ŠtB a dnešok“ vo verejnoprávnejtelevízii diskutovali agilný člen KSČ zrokov päťdesiatych a docent ÚML ÚVKSS, pôsobiaci v ňom ešte roku 1989.Súdruhovia, ktorí strpčovali životmnohým ľuďom, písali a učili o akom-si „klérofašizme“ príslušníkov Ka-tolíckej cirkvi, by aj dnes uvítali, kebyv jej vnútri zavládli spory, o čo sausilovali počas ich zločinného režimu.Praktiky ŠtB nepochopí snáď len ten,kto nechce a kto sa nedostal do ichpazúrov. Drvivá väčšina občanov všakrôznym tlakom ŠtB nepodľahla a týmpatrí úcta. O tých sa však médiá neza-jímajú.

Aby sme boli objektívni, trebauviesť aj to, že existovaličlenovia KSS i ojedinelípríslušníci ŠtB, v ktorýchsa prebudilo svedomie,s neľudskými praktikaminesúhlasili, vlastnili sícelegitimáciu strany, aleneubližovali a ak mohli,prenasledovaným aj po-mohli. Ľudia si ajv ťažkých časochvzájomne pomohli bezohľadu na presvedčenie.Existovali však aj nečlen-ovia strany, ktorí nerazškodili svojmu okoliu.Vždy sa našli ľudia čestní ipodlí, čo neplatí len preslovenskú pospolitosť.Očakávam, že Ústavpamäti národa a historiciv záujme pravdy aspravodlivosti zverejniamená tých členov KSS,ŠtB, prokurátorov,vyšetrovateľov, sudcov a

PROSÍME lll ŽIADAME lll VYZÝVAMEza seba aj vo vašom mene:

neprestávajte v úsilí o finančnú podporunášho a vášho časopisu

KULTÚRA,jediného dvojtýždenníka

závislého od etiky.

Posielajte svoje darypoštovou poukážkou typu U, alebo bankovým prevodom

na účet nášho vydavateľa v Slovenskej sporiteľni,č. ú. 170427664, (kód banky 0900,

názov účtu Factum bonum),prípadne na adresu uvedenú v tiráži.

Prispejte na svoju prítomnosťa budúcnosť!

STANISLAV MÁJEK

Na margo zväzkov ŠtB

58. výročie smrti Dr. Jozefa Tisa

Kardinál Trujillovaruje pred znakmi totalitarizmu„Národ, ktorý neakceptuje výhrady vo svedomí, je totalitným štátom,“ hovorí

kardinál Alfonso Lopez Trujillo, predseda Pápežskej rady pre rodinu, ktorého kriti-zovali, pretože sa vyslovil proti španielskemu návrhu zákona o legalizovaní „manžel-stva“ homosexuálov. Kardinál Trujillo to uviedol pre vatikánsku agentúru Fides potom, čo na neho zaútočili predstavitelia španielskej vlády, že vyzýva verejnýchčiniteľov, aby nesobášili homosexuálov, a aby použili právo výhrady vo svedomí.Dolná komora španielskeho parlamentu nedávno schválila zákon o práve sobášiť saa adoptovať deti pre partnerov rovnakého pohlavia. Text postúpila senátu adefinitívne by sa mal ratifikovať v júni. Kardinál Trujillo vysvetlil, že iba totalitnýštát nerešpektuje právo občana na výhrady vo svedomí. Zdôraznil, že každý človeksa môže rozhodnúť nemať účasť na zločine, ktorý znamená zničenie sveta. Zvlášť saodvolal na články 69, 73 a najmä 74 encykliky Evangelium Vitae, kde sa hovorí: „Ktosa odvoláva na výhrady vo svedomí, nemôže byť vystavený trestným sankciám, aleani nijakému inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profe-sionálnemu postihu“ (74).

„Ak niekto použije výhrady vo svedomí a je prepustený z práce, tak stojíme predjednou z najkrutejších foriem totalitarizmu,“ vyhlásil kolumbijský kardinál.„Demokracia vždy rešpektuje slobodu a je vážnym a nebezpečným javom tentoprincíp nerešpektovať.“ ZE/-zg-

Kresby: Andrej Mišanek

101/2005 (18. mája) 3

Slovo globalizácia je dnes širokofrekventované doma i v zahraničí,avšak často bez obsahu a základ-nej definície pojmov. Čo pred-

stavuje globalizácia?Globalizácia predstavuje komplexné

prerastanie spoločenských procesov, poli-tických, ekonomických, sociálnych,právnych, kultúrnych a iných navzájommedzi sebou. Ide o prerastanie v časea priestore, má teda dve roviny

- komplexnú spoločensko-procesnúkeď prestáva oddeľovanie jednotlivýchspoločenských procesov

- časovo-priestorovú, keď spoločen-ský pohyb v čase prerastá cez všetky kon-tinenty.

Treba mať na zreteli, že nejde o procesnáhodný, ale presne cielený a usmerňo-vaný. Korene globalizácie siahajú hlbokodo histórie a je zaujímavé, čo ukazujúanalýzy. Aktéri, ktorí ju v danej dobevyvolávali, nikdy neboli jej rozhodujúcimikoncovými hráčmi. To sa týka aj dnešnejetapy globalizácie, ktorú spustili USA, aleuž dnes sa ukazujú signály, že nebudú jejrozhodujúcimi koncovými aktérmi. Zaglobalizáciou bol vždy rozvoj poznania, čiuž išlo o rozvoj merkantilnej, priemyselnejalebo informačnej spoločnosti.

Cieľ globalizácie bol a zostáva rov-naký. Presadenie vlastných záujmov zaúčelom získania výhod. Cieľ súčasnejetapy globalizácie vychádza z materializ-mu 19. storočia, ktorý bol generátoromkapitalizmu aj komunizmu a je založený namaximalizácií zisku za účelom akumuláciekapitálu.

V tejto súvislosti si dovolím vysloviťjednu filozofickú tézu. Globalizáciav dnešnej podobe má objektívny základa vychádza z deformovaného použitia zák-ladného biologického zákona – zákonaprežitia – jednotlivca, rodu, kmeňa národa,štátu. Je to snáď v prehistorických génochpotreby hromadenia statkov. Tento zákonformuje záujmy, správanie a j vzťahy. Tútotézu opieram o celý rad filozofických úvahpredovšetkým o filozofa Ericha Fromaa jeho knihu „Mať alebo byť“, či o human-izmus založený na filozofii Freuda.

Vo väzbe na uvedené, nedá aspoň sazmieniť o odbornej stati Francisa Fukuya-mu „Koniec civilizácie“. Bola širokodiskutovaná a aj odmietaná. Osobne simyslím, že mal pravdu ak to spojím s tera-jšou fázou globalizácie. Všetko nasvedču-jem tomu, že sa nachádzame na konci jed-nej civilizačnej vlny, ktorej základy trebahľadať v I. priemyselnej revolúcii 19.storočia. Zjavne tu celosvetovo narastá an-tagonizmus medzi potrebami novejekonomiky a formujúcej sa novejspoločnosti a starými princípmi politiky.Podrobnejšie je to formulované v kniheAlvina Tofflera „Utvárame novú civilizá-ciu“. Táto spoločnosť bude na rozdiel odsúčasnej musieť byť nielen sociálnespravodlivejšia, ale predovšetkým humán-nejšia. Nová civilizácia, ktorá vyrastie nabáze II. priemyselnej spoločnosti založenejna využívaní informačných technológiíbude vyžadovať nielen sofistikovaného, alepredovšetkým sociálne a kultúrne slobod-ného a humánneho tvorcu.

V týchto dňoch americká CIA zvere-jnila prognózu pod titulom „Mapovanieglobálnej budúcnosti“. Chápe v nej budúcezmeny, obsah druhej priemyselnejspoločnosti, odamerikanizovanie global-izácie v budúcnosti a vznik pólov rozvoja.Čo nechápe, je len to, že dôraz na „usku-točnenie trhových reforiem“ nestačí na vy-budovanie novej civilizácie. Vlastnepotvrdzujú to, čo napísal Toffler v knihe„Tretia vlna“, že reformy sú nevyhnutnéa že ich nemôžu uskutočniť staré elity nazáklade starého spoločenského poriadkukapitalizmu, ktorého ideovým základom jednes ekonomický neoliberalizmus. Tedavoľná hra trhových síl v záujme kapitálu,jeho akumulácie a zisku.

Na základe uvedeného si dovolím pre-to vysloviť tézu, že súčasná globalizácia sanachádza len vo svojej I. fáze založenej naekonomickom liberalizme, teda liberal-izme pre kapitál.

Globalizačné procesy cez globálne fi-nančné toky, maximalizáciu zisku a poli-tiku založenú na ideológii ekonomickéhoneoliberalizmu zásadným spôsobom ov-plyvňujú vývoj štátov v celej šírke

spoločenských procesov ako som uviedolv definícii globalizácie – teda politických,ekonomických, sociálnych, právnych,kultúrnych a iných. Je preto dôležité poz-nať akými cestami sa globalizácia uberá.Uvediem len základné tézy:

- globalizácia priestorová. Zahŕňavytváranie veľkých ekonomickýchpriestorov, kde vyšším stupňom je poli-ticko-ekonomická integrácia a zabezpeče-nie si politického rozhodovania v nej. Výn-imkou aj z pohľadu Ústavnej zmluvy nie jeani EÚ.

- procesná globalizácia – ide o todostať pod kontrolu svetové ekonomicképrocesy (obchod, finančníctvo, rozhodu-júce výrobné činnosti). Sem patrí aj priva-tizácia ekonomických subjektov.

- štruktúrálna globalizácia – zahŕňa užuvedené prerastanie spoločenských pro-cesov, politiky, ekonomiky, sociálnej sféry,kultúry a tak ďalej. Formuluje určitý mod-el spoločnosti, kritéria hodnôt aj psychikuspoločnosti.

- globalizácia inštitucionálna –vytváranie globálnych inštitúcií typu Sve-tovej banky, MMF, WTO, OBSE a iných,vrátane komisie EÚ. Tieto vytvárajúzáväzné pravidlá konania. Napríklad 80%našej domácej legislatívy má pôvod zvon-ka.

- globalizácia informačná – akoschopnosť vyhľadávať, hromadiť, analy-zovať a využívať poznatky a na ich zák-lade tvoriť poznatky nové. Je zdrojom in-formačnej moci ako základu moci eko-nomickej a cez ňu upevňovanie moci poli-tickej a vojenskej.

- globalizácia komunikačné alebo tiežinterpersonálna. Podstata, na základe infor-mačnej prevahy v spracovaní a analýze in-formácií sa poriadajú semináre, konferen-cie, sympózia s presne cieleným obsahom,kde informačne nepripravenej vedeckej ob-ci, politikom a manažérom sa predkladajúriešenia budúcnosti a problémov (porad-covia, misie, štúdie MMF, SB, atď.).Stručne povedané ide o cielene vytváraniespektra názorov a tým aj možných riešenív budúcnosti.

- globalizácia kultúrna, keď s využitímmédií, obsahu a formy vzdelania a vzdelá-vacích inštitúcií a rôznych občianskychzdružení a nadácií (často sa nevie kto ichplatí) sa formuje politická, občianska, eko-nomická aj sociálna kultúra spoločnosti.Podotýkam, že univerzálna kultúrav prospech liberalizácie kapitálu, jeho aku-mulácie a hromadenia v stále užšomokruhu subjektov reprezentovaných nad-národnými spoločnosťami.

Treba povedať, že sme prešlia prechádzame všetkými vymenovanýmicestami globalizácie a prechádzajú nimi ajostatné transformujúce sa štáty, ale tiežvyspelé štáty Európy. Privatizácia a de-montáž sociálneho štátu v krajináchvyspelej Európy isté nie je náhodou. V tej-to súvislosti dovolím si ešte raz upozorniťna Fukuyamu a jeho článok „Veľký

rozvrat, Ľudská prirodzenosť a rekonštruk-cia sociálneho poriadku“ kde uvádza – citát„Kultúra individualizmu, ktorá v labo-ratóriách a na trhu viedla k inováciáma rastu sa preliala do oblasti sociálnychnoriem, kde nahlodala prakticky všetkyformy autority a zoslabila väzby držiacepokope rodiny, susedstvá a národy“.

Myslím si, že práve deformáciavšeobecnej kontinuálne historicky sa tvo-riacej kultúry a umelé presadzovanieurčitého typu kultúry v záujme presadeniaglobálnych záujmov je generátorom aj sve-tového terorizmu a iných patogénnychjavov (napr. drogy v záujme zisku).

Predovšetkým však komplexnéodbúranie vymožeností sociálneho štátu jesprevádzané silným protirečením, ktoré sadnes prejavuje hlavne vo vyspelých európ-skych štátoch. Na jednej strane aj keďs výkyvmi neustále rastie tvorba hodnôtv podobe rastu HDP, na druhej je snaha so-ciálne vymoženosti obmedziť. Odvolá-vanie na starnutie populácie ťažko teda ob-stojí. Skôr akumulácia kapitálu odčerpávazdroje mimo ich použitia v spoločenskýchsociálnych procesoch (liberalizmus prekapitál – ideológia individualizmu).

Veľmi stručne, ako v globalizačnýchprocesoch dopadlo Slovensko. Podotýkam,že všetky transformačné procesy, ktoréu nás prebehli a prebiehajú potrebnévykonať asi bolo. Ich vnútorný obsah všaklen málo rešpektoval budúce záujmySlovenska a jeho občanov a vychádzal skôrz odporúčaní (viac či menej záväzných)a nariadení SB, MMF, OECD a Európskejkomisie. Výsledok:- Transformáciou politicko-spoločenskéhosystému sme síce vytvorili demokraticképolitické inštitúcie, nepodarilo sa nám všakvytvoriť doteraz takú politickú kultúru, kdeby fungovala politika plurality názorov.Rozhoduje sa na princípe politokracie,dôvera občanov v politiku a k politikom jena nízkej úrovni. Prehlbuje sa odtrhnutosťpolitiky od potrieb občanov a nie zriedka ajod potrieb posilňovania a prehlbovaniavlastnej štátnosti.

- napriek uskutočnenej ekonomickejtransformácií a vytvorení trhového mecha-nizmu výkonnosť ekonomiky je stále níz-ka. Životná úroveň obyvateľstva zatiaľ ne-dosiahla úroveň spred roka 1989. Neaku-mulujeme v dostatočnej miere domácikapitál k rozvoju. Naopak, vypredávametaké statky a majetok, bez ktorých štát užplní len administratívnu funkciu v záujmeniekoho iného (banky, dopravná a energet-ická infraštruktúra a iné). Ak nebodajvypredáme pôdu, lesy a vodu tak budemejeden z mála štátov sveta, ktorý má vlastnévymedzené územie, ale nebudeme vlast-níkom jeho prírodných daností a pôdy.

- Zamestnanosť stagnuje, nezamest-nanosť narástla až do výšky cca 18%.Znižovaná je fakticky len administratívny-mi opatreniami v spojení s dvojitým systé-mom jej vykazovania. Narástli a prehlbujúsa regionálne disproporcie. Vytvárajú sa dl-

hodobé regióny chudoby, zaostalostia vyľudňovania.

- Sociálna reforma prehĺbila príjmovúa regionálnu chudobu a ekonomická refor-ma založená no voľnej hre trhových síl zapätnásť rokov nie je schopná vytvoriť pre-myslenú a schopnú alternatívu.

- Reforma zdravotníctva prehĺbilaproblémy s dostupnosťou zdravotníctvapre najširšie masy obyvateľstva, nie jezabezpečená Ústavou zaručená bezplatnálekárska starostlivosť ani v prípadochvážneho narušenia zdravia. Dokonca ani zapeniaze. Napriek reforme ide o systémovéchyby, keď táto je zameraná na peniazea nie na zdravie.

- Reforma verejnej správy v terajšejpodobe pôsobí proti súdržnosti regiónova tým aj štátu. Regionálna politika v EÚnapr. vo Francúzsku pri vysokom stupnisamostatnosti je usporiadaná hierarchickýa nie odstredivo horizontálne.

- Pripravovaná reforma školstva zhoršidostupnosť vzdelania pre mladú generáciu,chýba premyslená politika pre uplatneniemladej generácie po skončení štúdia.

- Na veľmi nízkej úrovni je podporavedy, vývoja a výskumu. Chýbajú opatre-nia napr. v daňovej oblasti, na podporupodnikového výskumu ako aj združenýchvýskumných pracovísk pre malé a strednépodnikanie.

V tejto súvislosti tak trochu paradoxnevyznieva pripravená stratégia konkurenci-eschopnosti, založená na rozvoji poznaniaa poznatkovej ekonomiky. Otvorenou totižzostáva otázka s kým ju chceme realizovať.Chceme svoje poznatky odovzdávať nad-národným spoločnostiam, ktoré majúkapitál alebo to chceme realizovať cezdomáci kapitál s jeho nízkou akumuláciou.

Opakujem, nie som proti reformám,majú aj plusy. Ukazujem však tie stránky,kde obsahovo mali byť zvládnuté lepšiea v prospech Slovenska a jeho občanov.

Samozrejme, globalizácia v podobehromadenia kapitálu má vážne sociálno-politické a ekonomické dôsledky aj vosvete, vrátane v samotných USA. Uvediempríklady:

Od polovice 60. rokov vzrástol sve-tový globálny príjem zo 4 bil. dolárov nacca 23 bil. dolárov, pritom však len 5%z toho pripadá na štáty v ktorých žije 80%obyvateľov planéty. Nastáva akumuláciamajetku do rúk malého počtu osôb, keď358 multimilionárov vlastní majetok rov-najúci sa príjmom 45% svetovej populácie.Narastá silná polarizácia cez zmenšujúci sapočet bohatých a narastajúci počet chudob-ných. Platí to aj pri USA, kde 1% americk-ých rodín zvýšilo svoje príjmy o takmer80% zatiaľ čo príjem 20% rodín poklesolo 10,4%.

Ešte najnovší údaj z posledného zasad-nutia FAO (org. OSN pre výživu a poľno-hospodárstvo). Hladom a podvýživou vosvete trpí 815 mil. obyvateľov planéty(12,5%), z 12 mil. detských úmrtí 55% te-da 6,6 mil. ročne súvisí s podvýživou.

V úvode som hovoril o prvej fázeglobalizácie založenej na liberalizmekapitálu, kde základom je deformovanýzákon prežitia. Ten samozrejme platívšeobecne, platí však aj ďalší prírodnýa spoločenský zákon – zákon akcie a reak-cie, pričom reakcia má fázový posun. Pre-to nastúpi druhá fáza globalizácie – global-izácia sociálna. Až vtedy globalizáciadostane svoj objektívne pozitívny charak-ter a zákon prežitia dostane sociálny obsahv podobe sociálneho liberalizmu, humaniz-mu a novej kultúry hodnôt. Teda liberaliz-mu pre človeka. Obávam sa, na čo upo-zorňuje Toffler a rad ďalších prognostikov,že to môže byť značne zničujúce. V podoberevolúcií, vojen alebo vyvolanej degenerá-cií ľudstva a jeho kastovníctva.

Aký záver z toho plynie pre Sloven-sko? Nemôžeme sa stále len niekomua niečomu prispôsobovať, ale musíme maťjasnú predstavu o svojej budúcej existencii– politickej, štátnej, sociálnej i kultúrnej.Čiže potrebujeme mať jasnú víziu svojejbudúcnosti. Vyslovím trochu protirečivútézu – „Svoju budúcnosť musíme odvíjaťod budúcnosti“. Čiže z toho čo som naz-načoval, kam sa svet bude uberať. Platí,a už som to niekoľko krát publikoval, že„Štát a národ, ktorý nemá vlastnú originál-nu, opakujem vlastnú originálnu predstavuo svojom bytí v budúcnosti ohrozuje nielen svoje právo na svoju plnú a autonómnuslobodu, ale aj svoju budúcu existenciu.Stráca tvár pravosti a hodnovernosti a vys-tavuje sa slepo napospas osudu alebovnúteným podmienkam svojej ďalšej exis-tencie, čím otvára priestor rôznym manipu-lačným a deštrukčným silám“.

Ako som už uviedol druhá fáza global-izácie bude mať humánny a sociálny obsaha v jej centre bude človek. Takto už terazmusí byť postavená aj naša vízia a v tomtosmere musia byť upravené aj naše dotera-jšie reformy. Tieto nemôžu byť konečnév dnešnej podobe. Tu zdôrazňujem, žeSlovensko má predpoklady pre vypracov-anie takejto človekostrednej vízie, za-loženej na kultúrno-humánnych hod-notách. Slovenská spoločnosť má princípysociálnej spravodlivosti hlboko zakorenenévo svojom vedomí a bytí. To nie je nostal-gia za socializmom, ako sa to vykladá. Jetomu tak preto, že historický smespoločnosťou tvrdej a poctivej práce zavlastné prežitie a lepšie životné pod-mienky. Princíp sociálnej solidaritya morálnych hodnôt formovali aj našenárodné tradície, vďaka čomu sme prežilii duchovne. Nikdy sme nikoho neovládali,nikdy sme nežili z cudzej práce.

Garantom sociálnej spravodlivostiv spojení s poctivou prácou a morálnymkonaním jednotlivca a skupín nemôže byťliberálny trh. Je to úloha štátu v celom ko-naní spoločenských inštitúcií a v kodifiká-cií právneho poriadku. Štát predstavujecelostnú spoločnosť a on musí byť ajgarantom možností sebarealizácie jehoobčanov v prospech svoj aj spoločnosti namorálnom a etickom základe. Len sociálneusporiadaná spoločnosť a sociálny štát jezárukou hospodárskeho dynamizmu a so-ciálno-ekonomického rovnovážnehorozvoja.

Už skôr som uviedol spôsoby global-izácie. Za najrizikovejšiu pre Slovenskopokladám globalizáciu kultúrnu, ktoráhrozí stratou identity jednotlivca a štátu.Žiaľ transformácia rozvoja poznaniaa školstva hrozí, že sa síce vytvoria rov-naké príležitosti, ale nie možnosti prevšetkých. Prehnaným až jednostrannýmmediálnym forsírovaním modelov cudzejkultúry, ktoré jedine sú zárukou úspechua vzorom morálky a etiky, vytvára sa akýsitvarovateľný modelový svetoobčan, bezväzby na rodinu, obce, národ a štát, ale ajna podnik a národné a štátne inštitúcie. Toaj z hľadiska mediálnej kultúry aj rozvojapoznania treba zmeniť. Ďalej z ekonomick-ého hľadiska, treba poznanie orientovať napodporu rozvoja tých odvetví, ktoré majúperspektívu a budú akumulovať kapitál niena Slovensku, ale pre Slovensko. Samozre-jme môže to byť bolestivé aj politickýcitlivé, lebo dnes už nemáme jedinú fi-nančnú inštitúciu pracujúcu v záujmea podporujúcu slovenský kapitál. Nie jepravda, že ju nejde vytvoriť, len sa do tohomusí vložiť národná kapitálotvorná vrstva,legislatívne podporovaná štátom. Maďari

Globalizáciaa pozícia Slovenskej republiky

4 10/2005 (18. mája)

OKatyńskom lese sa šepkalovšeličo, ale tieto reči sa nedostaliďalej, ako za jeho hranice a hran-ice okresu Kozie Hory, ktorý leží

východne od Smolenska neďaleko od hlavnejcesty a železnice, ktorá spája Minska Moskvu. V lese bola dača. Sedliaci tvrdili,že slúžila ako rekreačný dom členom NKVD,ktorých vtedy ešte stále nazývali „čekisti“. Topomenovanie bolo spomienkou na štátnukomisiu, ktorú kedysi dávno založil Lenina Dzeržinskij. Ich väzni, ktorí prišli zoSmolenska, celý objekt obkolesili mrežamia ostnatým drôtom. „Najlepší občania Sovi-etskeho zväzu,“ ako vtedy dojato vyhlasovalipredstavitelia krajiny, keď hovorili o zamest-nancoch ministerstva vnútra, „predsa majúprávo na odpočinok v pokoji“.

Čas však nezastal. Hitler, ktorý bol na-jprv Stalinov priateľ na život a na smrť, sastal najúhlavnejším nepriateľom demokracie.Jeho armáda prekročila hranice a bojovalahlboko v tyle, pred bránami Leningradua Moskvy, na Volge a na Kryme. Smolenskpadol 15. júla 1941 počas náporu v leteprvého roku druhej svetovej vojny. Už dlhovládol veľký chaos. Ľudia z NKVD a ich roz-zúrení veľkí psi už daču nestrážili a nebrániliv prístupe k ohrade. V tom čase ich ešte nik-to nenahradil, len z času na čas sa tade prešlanemecká hliadka špecializovaná na hľadanie„partizánov“. Objavili sa aj vojnoví zajatci,ktorí v okolí zbierali staré železo alebonakladali vagóny na železničnej stanici v na-jbližšej dedine Gnezdove. V noci preskako-vali mreže bosonohí výrastkovia a vyh-ladované deti a púšťali sa do ich obvyklej čin-nosti – do okrádania mŕtvol. Stačilo lentrochu odhrnúť ľahkú zeminu. Potom predá-vali to, čo našli: dôstojnícke čižmy, kabáty,drobné predmety, zlaté zuby, obrúčky…

Pád komunistického systému v stredneja východnej Európe v roku 1989 odhalilmnoho tajomstiev a tí, ktorí prežili „diktatúruproletariátu“, vydali nesčíselné množstvosvedectiev. Tie potvrdzujú, že odvahu rozprá-vať mali len „primárni“ antikomunisti a„odpadlíci“. Udalosti sa udiali v temnote predpäťdesiatimi rokmi a Josif Visarionovič Džu-gašvili, ktorý vošiel do dejín pod menomStalin, víťazil iba na jedinom bitevnom poli,na ktorom vôbec v živote bol: na poli teroru.

V obrovskom Sovietskom zväze samnožstvo masových hrobov ani nedá spočí-tať. Je ich príliš veľa. Avšak masové hrobyv Katyńskom lese postihol iný osud: zdá sa,že len ony unikli urýchlenému zabúdaniu me-dializovaného Západu. Zaslúžilo sa o tomnožstvo mŕtvych, ktoré sa v nich nachádza,povaha „nálezcov“ a nekonečná polemika,ktorú tieto hroby rozvírili ešte predtým, nežsa fakty potvrdili.

DVANÁSŤ VRSTIEV MŔTVOLGenerál von Paulus kapituloval pred sto

dňami v Stalingrade a nemecká armáda krokpo kroku ustupovala do Ukrajiny a do stred-ného Ruska. 13. apríla 1942 berlínsky rozhlasvenoval hlavný priestor v správach objavu„miesta, kde boľševici tajne vykonávalimasové popravy a kde GPU zavraždila de-saťtisíc poľských dôstojníkov“. Rádio Berlínupresnilo, že „nemecké orgány“ odišli namiesto, ktoré „im ukázali obyvatelia“, a našli„jamu 28 metrov dlhú a 16 metrov širokú, kdev dvanástich vrstvách boli nahromadenémŕtvoly poľských dôstojníkov v uniformách“.Rádio Berlín doplnilo aj ďalšie morbídne po-drobnosti: „Niektorí boli spútaní, všetci majúv temene dieru po guľke z pištole. Bude ľahkéurčiť ich totožnosť, lebo vďaka vlastnostiamzeme sú dokonale mumifikovaní a Rusi imnechali všetky doklady totožnosti.“

Potom nasledovali údaje, ktoré malivyvolať dôveru u tých poslucháčov, ktorýchsa to priamo týkalo: Poliakov v londýnskomalebo moskovskom exile, rodín poľskýchuväznených dôstojníkov… „Títo dôstojníci sapredtým nachádzali v tábore v Kozelskublízko Orla. V marci a vo februári ich previe-zli v dobytčích vagónoch až do Smolenska.Odtiaľ ich nákladnými autami transportovalido Kozogory (Kozie Hory), kde ich boľševicizavraždili. Pokračuje sa v hľadaní ďalšíchmasových hrobov. Pod odkrytými vrstvamimŕtvol sa objavujú ďalšie vrstvy. Odhadujesa, že zavraždených dôstojníkov bolo 10000…“

Aspoň raz Goebbelsov rozhlas hovorilpravdu. A bol to veľký škandál. Pravdupove-diac, škandálne to bolo už dlho. Informácietotiž vychádzali z nemeckej štátnej dielne,kde pracovali odborníci na vymývanie moz-gov. Esesácke komandá a nemecká polícia satotiž preslávili v transportoch civilného oby-vateľstva v okupovaných krajinách a v ichmasovom vyvražďovaní. Ako je možné veriťnacistom po Osvienčime a Treblinke, po tom,

čo sa odhalili masové hroby vo Vilniuse ale-bo Kyjeve? Bezprostredný dopad „objavu“z Katyńského lesa nebol rozsiahly. Výnimk-ou boli rodiny, ktoré sa dozvedeli príšernýdôvod, pre ktorý väzni tak dlho nepísali.Výnimkou boli poľskí predstavitelia, čov Londýne a Moskve beznádejne hľadalistopy dôstojníkov, ktorých potrebovali, abymohli znova zostaviť poľskú armádu.

To, ako boli odhalené masové hrobyv Katyńskom lese, je známe. Sovieti však ter-az môžu poskytnúť upresnenie týkajúce samiest a ľudí, a predovšetkým potvrdiť tézu,ktorú stalinovci vždy odmietali. To, čo doter-az pripúšťali vedci, sa z tohto úzkeho po-hľadu stáva záležitosťou celej verejnejmienky, lebo platí, že práce historikov súničím v porovnaní s mýtmi, ktoré udržujepolitická moc.

Existujú dva prípady Katyńského lesa.Prvým prípadom je masaker. Druhým jepolemika. Začnime práve ňou.

„VIEM, KDE SÚ!“V roku 1942 Poliaci pracovali pre orga-

nizáciu Todt a pomáhali zbierať kovovézvyšky, ktoré za sebou nechávalopancierovaný uragán Wehrmachtu. Títo „ľu-dia deportovaní na pracovné účely“ spali vovagónoch, ktoré boli odstavené naželezničnej stanici v Gnezdove, v okreseKozie Hory, na východ od Smolenska.Dozvedeli sa, že v tomto regióne, presnejšie„v Katyńských lesoch“ ,bolo zastrelenýchmnoho ich krajanov a že sú pochovaní tam,kde „rastie mladý borovicový háj“. Na jeseňsa Poliaci pod zámienkou zberu dreva vybralina potulky do miest, ktoré im obyvateliaopísali. Keď prekopávali pôdu, objavili teláviacerých dôstojníkov, ktorých uniformajasne pripomínala uniformu poľskej armádyz roku 1939. Poliaci telá znova pochovalia nad nimi vztýčili kríž z brezového dreva.Ďalší kríž vztýčili na susednom „tumule“,ktorý sa im zdal podozrivý. Potom prišla zi-ma a s ňou sneh a mráz. Dlhé mesiace nebo-lo možné kopať.

Na jar 1942 odštartoval nemeckéhľadanie jeden objav. Kováč z Gnezdova IvanKrivožercov sa pri čítaní nemeckých propa-gandistických novín v ruštine dozvedel, žegenerál Sikorski, ktorého spojenci poverilizorganizovaním poľskej armády, nemôženájsť desaťtisíc dôstojníkov. Vie sa o nich, žepo porážke Poľska boli v jeseni 1939 odvedenído Ruska. Krivožercov šiel za tlmočníkomjedného nemeckého dôstojníka, poručíka Vos-sa, ktorý velil miestnej jednotke polície prebezpečnosť na vidieku, a porozprával mu, čovedel.

„Sikorski hľadá dôstojníkov a ja viem, kdesú!“ povedal Vossovi a ukazoval mu noviny.

Zdá sa, že tento nápad mali viacerí. Nazačiatku apríla 1943 poručík Voss predvolalKrivožercova, ale aj sedemdesiattriročnéhokolchozníka Parfenija Kozlova, istého Kisel-eva (toho uvádzajú anglosaskí historici),Ivana Andrejeva, Fedora Kuftikova („Bolv nemeckom zajatí a lámal nemčinu. Určitesa chcel stať starostom…“) a iných.Krivožercov potom vyrozprával svoj príbehspojencom. Emigroval do Talianska a zmenilsi meno. Nakoniec ho našli obesenéhov Anglicku v roku 1947. Parfenij Kozlov vy-povedal pred NKVD. Mal čas na to, aby„poprel svoje predošlé výpovede (predvyšetrovacími komisiami, ktoré zostaviliNemci, pozn. redakcie) a hneď na todefinitívne zmizol“.

Moskovskije Novosti, hlásna tribúnanového sovietskeho vedenia, v 33. čísle z au-gusta 1989 prinášajú viacero zhodnýchsvedectiev. Uvedieme svedectvo človeka,ktorý bol prítomný pri prvých úderochkrompáčom do zeme. Svedectvo sovietskehoobčana Michaila Krivožercova (má rovnakéotcovské meno ako kováč Ivan) z dedinyGnezdovo.

„Nemci pozháňali pár úbožiakov, akosom bol ja. Zaviedli nás do lesa, každému na-liali po pohári vodky a kázali kopať. Tá vod-ka nebola ich, ale naša, zabavili ju tu. Nalialivšetkým, len mne nie. Ostatní kopali, ja nie.Najprv vytiahli z jamy 18 ľudí, boli to naši,laickí kazatelia. Mali valenky (čižmy z plsti),ale nie na nohách, ale na pleciach. Do vale-niek si ukryli slaninu a koláče. Hovorím, žeto boli kazatelia, lebo aj môj otec bol jednýmz nich. A keď ho (ľudia z NKVD) prišli za-tknúť, zobral si valenky a napchal tam slan-inu a chlieb. Myslel si, že ho pošlú na sever,aj oni si to určite mysleli, ale prišli sem. Po-

tom sme vykopali 300 Poliakov. Naši všakboli navrchu. Nemci nariadili, aby sme ichznova pochovali, ale oddelene. Začali smeznova kopať. Spomínam si, že hlbšie smenašli všelijaké predmety, ženské topánkya tak. Už sme ďalej nekopali. (…) Neskôrtam Nemci postavili kôlňu a kotly. Umývalilebky horúcou vodou a študovali rany.Všetko analyzovali. Dokopy približne 3 200ľudí…“

Po hrobároch prišli vyšetrovaciekomisie. Najprv prišla nemecká komisia,ktorú viedol Gerhard Butz. Potom nasle-dovala komisia pozostávajúca zo súdnychlekárov z neutrálnych aj z okupovaných eu-rópskych štátov, celkom 12 národností – jejčlenom bol aj MUDr. František Šubík.Nakoniec prišla komisia Poľského Čer-veného kríža pod vedením Dr. MarianaWodzinského. Väčšina jej členov patrilak poľskému hnutiu odporu. Nemci to vedeli.Nechali ju vykonávať jej činnosť. Možnotakto chceli urýchliť to, čo sa malo stať.

15. apríla 1943, teda dva dni po ozná-mení príšerného objavu, Sovieti vyhlásili, žeide o provokáciu a vymysleli si svoju verziu:poľskí zajatci nemohli byť evakuovaní „vochvíli, keď sa blížil Wehrmacht“. Padli do rúkarmád Tretej ríše. Agentúra TASS vyhlásila:„Keď sa odhalilo, že sú zavraždení, znamenáto, že ich smrť majú na svedomí Nemci, ktoríteraz tvrdia, že tohto zločinu sa dopustiliSovieti. Nemci tak robia kvôli provokácii.“O týždeň neskôr vzniesli obvinenie protipoľskej exilovej vláde, ktorá sa nachádzalav Londýne, z toho, že spolupracujes Hitlerom. 25. apríla 1943 prerušili diplo-matické styky s Poliakmi v Londýne a neskôrvytvorili poľskú vládu, ktorá im bola plneoddaná. Vybrali si z tých Poliakov, ktoríchceli zostať v Moskve. Vznikol spor, ktorýpokračoval aj po vojne.

Keď sa v septembri 1943 sovietske jed-notky stiahli a Sovieti znova dobyli Smolen-sk, masové hroby v Katyńi začala vyšetrovaťštvrtá komisia. Tentokrát ju viedol sovietskyakademik N. Burdenko. Komisia pracovalaveľmi rýchlo a hneď aj urobila závery:v Katyńi sa nachádzalo 10 000 zavraždenýchpoľských dôstojníkov. Medzi augustom a ok-tóbrom 1941 ich popravila ženijná jednotka(537), ktorej velil plukovník Arens. Dôkazommali byť nemecké guľky kalibru 7,65 značkyGeko, ktoré sa našli v mŕtvolách.

KONEČNE DÔKAZY!Vo februári 1946 na procesoch, ktoré

zorganizovali víťazi nad porazeným Ne-meckom v Norimbergu, boli obžalovaníNemci obvinení z toho, že „v septembri1941 zmasakrovali v Katyńskom lese 11000 poľských dôstojníkov“. Tútoobžalobu prečítali Stalinovi zástupcovia,ale nebola schválená, lebo plukovníkArens bez problémov dokázal, žev spomínanej dobe nevelil 537. ženijnejjednotke a že táto jednotka sa aj tak vtedynenachádzala v smolenskom regióne.Katyńská aféra teda nefigurovalav konečnom rozsudku, ktorý bol vyne-sený na konci septembra 1946. V roku1948 bývalý veliteľ poľskej armády gen-erál Anders, ktorý operoval na západnomfronte (v bitke o Monte Cassino a najmäpo boku Juinových Francúzov), uverejnilv Londýne zbierku textov pod názvomKatyńské zločiny vo svetle dokumentov.V závere za ne dával vinu Sovietom.

V roku 1951 v Spojených štátochamerických vyšla výpoveď plukovníkaVan Vlieta, ktorú v roku 1945 zazname-nali tajné služby americkej armády. VanVliet bol počas vojny v zajatí v Ruskua nemecké velenie ho poslalo na obhli-adku Katyńského lesa. Po tomto zverej-není Kongres Spojených štátov americk-ých požiadal o vyšetrovanie. Na koncidecembra 1952 komisia vypočula 81svedkov, dostala stovky vyhlásenía preskúmala 183 dokumentov, a malaz toho vyvodiť vinu Sovietov. Aj Poliacivypočúvali plukovníka Van Vlieta, aleaž štyridsaťdeväť rokov po tragédii.Varšavská televízia 17. novembra 1989odvysielala dokument MitoldaZadrowského pod názvom Katyń.V dokumente Van Vliet povedal nasle-dovné slová: „Hneď som vedel, žepoľských dôstojníkov zavraždili Sovieti(teda na začiatku roku 1940). Bol somvojnový zajatec a stačilo mi, keď som sapozrel na čižmy obetí. Videl som, že

v tábore strávili len pár mesiacov.“ Po dohode medzi sovietskou vládou

a poľskou vládou, ktorej ešte nepredsedalTadeusz Mazowiecki (Solidarność), bola nazačiatku roku 1988 zostavená sovietsko-poľská komisia historikov. Novosti prinášajúsvedectvo o tom, že Moskva už nepochybo-vala, že katyńský masaker treba pripočítať naúčet NKVD.

Poslední obrancovia stalinskej verzie sazubami-nechtami držali faktu, že časť guliek,ktorými sa v Katyńi zabíjalo, je nemeckéhopôvodu. Tento argument nemá žiadnu váhu,lebo kaliber 7,65 sa používal bežne a ne-mecká munícia sa v rôznych obdobiach dodá-vala Sovietskemu zväzu. A potom existujedokument, ktorý priamo obviňuje NKVD. Ideo listinu z archívu, ktorú získali Nemci v sí-dle NKVD v Minsku. Novosti uvádzajú, že ideo správu z 10. mája 1940, ktorá nesie podpisšéfa NKVD v Minsku Tarbakova. Je adreso-vaná generálom Zarubinovi a Raichmanovia týka sa likvidácie táborov v Kozelsku,Starobelsku a Ostaškove. Podľa tohto doku-mentu bol likvidáciou poverený istý Bur-janov. Dozvedáme sa, že jednotky NKVDz Minska, Charkova a Smolenska zlikvi-dovali tri tábory, a to tak, že na krytie použiliidentifikačné čísla peších regimentov Čer-venej armády. Likvidácia prebehla 2. až 6. jú-na 1940.

„V„VYVRAŽDENIEYVRAŽDENIE JEDNEJJEDNEJ TRIEDYTRIEDY““Najznámejší je tábor v Kozelsku.

Nachádzal sa 250 kilometrov južne odSmolenska na mieste bývalého kláštora. Nakonci novembra 1939 sa v ňom nachádzaloasi 5 000 väzňov. Pred Vianocami bez stopyzmizli katolícki kňazi, ktorí sa tam nachádza-li. V apríli 1940 vyzeralo zloženie poľskýchväzňov takto: 4 generáli, 1 admirál, 100plukovníkov, 300 majorov, 1 000 kapitánov,2 500 poručíkov a podporučíkov, 500 dôsto-jníckych ašpirantov, 200 leteckých a 50 ná-morných dôstojníkov. Teda skoro 5 000 ar-mádnych dôstojníkov, z ktorých polovica bo-la v zálohe. To znamená, že v občianskomživote pôsobili ako profesori na gymnáziácha univerzitách, ako inžinieri, advokáti, spiso-vatelia, chirurgovia a lekári, ale aj ako ob-chodníci. Pre Stalina a jeho šialencov, ktorípresadzovali „triedny boj“, predstavovali eli-tu vysokej a drobnej poľskej buržoázie.

Tento sociálny dôvod v očiach boľše-

vikov a v očiach ich ideológie, ktorú už dlhorozširovali komunistické strany na celomsvete, niesol rovnaký biľag, ako ten, čo nies-li rôzne etniká, ktoré prenasledoval Hitlera nacisti. Špecifickosť stalinizmu je tá, že po-važoval teror za účinný prostriedok na„zmenu spoločnosti“, teda na to, aby zničilvšetko, čo patrilo kapitalizmu, čo by hopripomínalo a sa naň odvolávalo. Podľamarxizmu-leninizmu sa stroj historickej di-alektiky posúva dopredu práve odstraňo-vaním rozporov. Stalin aj Pol-Pot v prípadeČervených kmérov to chápali ako fyzickéodstránenie. Prešli cez neho všetci „nepri-atelia robotníckej triedy“. História je však do-bre známa.

Vďaka paktu o priateľstvea o vymedzení hraníc, ktorý v septembri1939 Sovietsky zväz uzavrel s Hitlerom,mali Sovieti konečne možnosť rozšíriť sisvoje územie. Zo striktného hľadiska„revolúcie“ bolo treba urobiť všetko od„piky“, a to ako v anektovaných pobaltskýchkrajinách, tak aj v Moldavsku, u Rusínovalebo vo fínskom Viborgu. Aj v Poľsku bolotreba urobiť všetko od začiatku. Základnámyšlienka, z ktorej vychádzal tyran a jeho„ideológovia-myslitelia“, bola tá, že ZSSRkonečne dostal späť všetky územia, ktoré„kedysi patrili starej Rusi“. Bolo teda nevyh-nutné, aby bezpečnostné „orgány“ rýchlo za-čali vykoreňovať kontrarevolúciu a jejzárodky. Išlo o ten istý postup, ktorý sa real-izoval na druhej strane deliacej čiary, o ktorejsa Hitler a Stalin dohodli v dohode o neú-točení na konci augusta 1939. V okupo-vanom Poľsku, ktoré už pre oboch „kompli-cov“ vlastne nebolo ani Poľskom, Heydri-chove komandá zavádzali germanizáciu,ktorú vyvolala potreba rozšírenia „životnéhopriestoru“. Slová, ktoré používali, boli iné,ale prax zostávala rovnaká. Hitler si želal,aby sa Poliaci stali „otrokmi Ríše“. Preto boliprenasledovaní a popravovaní kňazi, šľachta,intelektuáli a umelci. Za každú cenu samuselo zabrániť tomu, aby vznikla novápoľská elita. Na druhej strane novej a pri-ateľskej hranice Stalinovi ľudia (NikitaChruščov na Ukrajine) vykázali, čiže depor-tovali 1 700 000 Poliakov z území, ktorédobyla Červená armáda počas poslednýchdní nemeckého ťaženia v Poľsku. Celérodiny boli naložené do dobytčích vagónov,ktoré smerovali na Sibír, presnejšie na Koly-

JOZEF M. RYDLO

Katyńský les obviňuje

101/2005 (18. mája) 5

Takmer vo všetkých štátoch sveta sauž organizujú oslavy, alebo aspoňspomienky na zakončenie Druhej sve-tovej vojny. Zaujímavé je, že pritom ni-et, na rozdiel od klasických vojen, anivšeobecne prijatého dátumu, kedy sa távojna začala, a tým menej, kedy saskončila. Už toto naznačuje, že to bolacelkom nezvyčajná vojna. Jej začiatoki koniec charakterizovalo hrubé porušo-vanie, ba neraz aj očividné šliapanie pomnohých sekulárnych normách medz-inárodného práva. Vychádzajme tedaz toho, že sa tá vojna skončila v priebehuroka 1945.

Nebojím sa tvrdiť, že toto obdobie,od roku 1945 podnes, kratšie než je terazpriemer jedného ľudského života v mno-hých krajinách sveta, sa už zapísalo dodejín s toľkými a takými radikálnymizmenami, aké sa neudiali od počiatkovhistórie ľudstva nielen v podobnomkrátkom období, ale ani v desať- ba i vi-ackrát dlhších epochách. Ide o zmenyv základných životných podmienkach,v doprave osôb i tovarov, v komuniká-ciách, vo výrobných technikách a v eko-nomických štruktúrach spoločností,v právnych systémoch, v obrannýcha útočných stratégiách, v kvalitea charakteristikách vojenskej techniky azdravotníckej služby, v medziosobnýchvzťahoch, vo vedeckých a umeleckýchodboroch, vo filozofických, etických, ajnáboženských náhľadoch a v životnomštýle vôbec.

Kto si ešte pamätá na koniec druhejsvetovej vojny, iste si spomína na veľkéočakávania. Americký prezident F. D.Roosevelt už začiatkom roka 1941slávnostne vyhlásil svoju doktrínu o„Štyroch slobodách“, ktoré potom prešliaj do „Atlantickej charty“ a mali zaručiť1. teritoriálne zmeny iba na základesamourčovacieho práva, 2. plnú slobodukaždého národa v určovaní vlastnejformy vlády, 3. slobodný a rovnakýprístup ku všetkým surovinám zeme, a 4.trvalý pokoj, ktorý všetkým zaistí životbez strachu a núdze. V Charte Organizá-cie spojených národov, ktorá vstúpila doúčinnosti 24. októbra 1945, bolo ešteslávnostnejšie vyhlásené „suverénnezrovnoprávnenie všetkých jej členskýchštátov“, ktoré ich zaväzovalo riešiťmedzinárodné nezhody výlučne pokoj-nou cestou a zrieknuť sa akýchkoľveknásilných opatrení proti nedotknuteľnos-ti a nezávislosti iných štátov. Slovom popiatich rokoch najhroznejšej vojny ľud-ských dejín, ktorá si vyžiadala približne50 miliónov mŕtvych, z čoho asi polovi-ca civilných osôb, všetci sme oprávnenodúfali, že sa ľudstvo z takejto neľudskejkataklizmy čomusi poučilo a že nastanenový vek pokoja, práce, spravodlivostia lásky.

Ak však dnes vrhneme retrospek-tívny pohľad na týchto uplynulýchšesťdesiat rokov, fakty nás nútia konšta-tovať, že tie naše nádeje boli z drvivejčasti naivné a klamné. Od roku 1945 ažpodnes dejiny nezaznamenali na našejzemeguli možno povedať ani len jedendeň bez vojny. Iba do roku 1982 Rüdi-ger Dingemann zaregistroval 71 ozbro-jených konfliktov, teda lokálnych vojenna svete. A viaceré z nich trvajú doposi-aľ, zatiaľ čo sa k nim pridávajú novšievojny. Kto z nás si všimol, že napríkladiba v Kongu za týchto posledných šesťrokov vo vnútorných bojoch zahynulotakmer 4 milióny osôb, z toho polovicadetí, a to väčšinou od hladu a chorôb?Ale najsmutnejšie je, že za týmito„malými“ vojnami stáli a stoja vždyniektoré z tých veľmocí, ktoré slávnos-tne sľúbili pokoj na zemi. Veď už v roku1946 sa začala štyridsaťpäťročná tvrdáa nákladná „studená vojna“ medzi dvo-mi najsilnejšími víťazmi druhej sve-tovej vojny. Táto sa skončila dočasnýmvíťazstvom Západu. Ale bezprostrednepo tomto víťazstve sa celý svet ocitolv novej, ešte bezohľadnejšej vojne,ktorú odborní pozorovatelia už definujú

ako „finančnú svetovú vojnu“. Narozdiel od klasických vojen, ktoré sa fi-nancovali zo štátnych pokladníc a prí-padne zo súkromných finančnýchpôžičiek veľkých bánk, súčasnú fi-nančnú vojnu platia bezprostredne všet-ci občania, ktorí sú spotrebiteľmi en-ergií. Tak to bolo už napríklad v roku1980, keď vypukla „Golfská vojna“medzi Irakom a Iránom. Na začiatku tejvojny jeden barel ropy stál 23 dolárov,ale počas jej krátkeho trvania vystúpilajeho cena na 42 dolárov. Odborníci vy-počítali, že zisk z tejto zvýšenej cenyropy postačil na financovanie vojny, bazaistil obidvom partnerom navyše ajznačné zisky. Aj v tieto dni konštatu-jeme, že barel ropy, ktorý stál na zači-atku invázie Iraku 27 dolárov, teraz uždosahuje viac než dvakrát toľko. Medz-inárodný finančný trh je už totiž prak-ticky efektívne globalizovaný, čo sa tvr-do odráža na ekonomických pod-mienkach v rozličných častiach sveta.Za príklad môže slúžiť Indonézia,z ktorej sa v roku 1997 náhlo stiahliveľké kapitály, ktoré ju v predchádzajú-cich rokoch zaplavili pre špekulatívnezisky. Malo to za následok, že sa 80%obyvateľstva našlo pod hranicou chudo-by.

Paradoxné sa zdá iba to, že tí, čopokladajú súčasný terorizmus za fi-nančnú vojnu medzi islamským funda-mentalizmom a „neveriacim svetom“,zabúdajú na to, že terorizmus nevedúsociálne utláčaní moslimi, ale iba ichnajbohatšie rody, približne 2 %moslimskej populácie, ktorej drviváväčšina žije v skromných ekonomick-ých podmienkach, ba často až v núdzi.Moslimské štáty a moslimskí miliardáripritom investujú nepredstaviteľnésumy v západnom svete, najmä v Spo-jených štátoch amerických a v Európe.Niektorí ekonomickí pozorovatelia,ako A. Morigi, už neváhajú hovoriťo systematických zámeroch eko-nomickej kolonizácie Západu týmito fi-nančnými kolosmi. Kam to asipovedie?

Podľa zistení prieskumov EÚ v 70štátoch v roku 2000 zomrelo násilnousmrťou 1,6 milióna osôb; z toho príčinousmrti boli z 50 % samovraždy, z 30 %vraždy a z 20% obete vojny. Podľaštatistík OSN zomrie ročne na svete odhladu 36 miliónov ľudí. Hlad a chorobynavyše spôsobujú, že asi 840 miliónovľudí trpí na chronickú podvýživu.A v našej EÚ už pred jej poslednýmrozšírením 17 miliónov detí žilo v chu-dobe a biede; vyše 30 tisíc detí bolonezvestných a medzinárodný obchods deťmi na prostitúciu vykazoval vyše 4miliónov obetí medzi 14 a 18 rokovveku, ktorý počet stále stúpa. Vo svetepribližne 250 miliónov detí musia nútenepracovať, z toho vyše 170 miliónovv nebezpečnom pracovnom prostredí. Vroku 2004 pol milióna detí v 128 štátochbolo aktívne zapojených do vojny.

A mohli by sme ešte dlho pokračo-vať.

Podstatná konštatácia je však tá, ževšetky ružové sľuby a nádeje z koncadruhej svetovej vojny sa stali klamlivoufatamorgánou. Ľudstvo urobilo gi-gantické kroky na mnohých sektorochpoznania a z neho odvodených technick-ých aplikácií, ktoré robia život pohodl-nejším pre privilegované menšiny a dourčitej miery aj pre široké masy. Aleneoslobodilo sa ani od strachu a núdze,ani od súkromného, ani od verejnéhonásilia zo strany mocnejších vočislabším, ale ani od hrôzy vojen a neľud-ských krviprelievaní a zneucťovaníčloveka človekom.

Kresťan si nemôže nepoložiťotázku: Nie je to aj, či hlavne preto, žetýchto šesť desaťročí systematicky od-cudzovalo verejný aj súkromný život,spoločenské poriadky, politické a eko-nomické štruktúry a finančné manipulá-cie od etických základov našej eu-

(Dokončenie z 1. strany)

K agresívnym prejavom majú väčšiutendenciu niektoré skupiny mladýchmužov, ktorí sa potom prekvapivobrutálne prejavia v prostredí, ktoré po-važujeme za celkom pokojné a uspori-adané (športovní fanúšikovia).

Ešte pred sto rokmi bol muž lídromspoločenského života a patriarchom v ro-dine. Stereotypy rolí predurčovalimužské vlastnosti (sila, dominancia, bo-hatstvo, autorita, rozhodnosť, racionalita,disciplína) a vlastnosti ženské (zran-iteľnosť, krehkosť, slabosť, emocionali-ta, závislosť, nervozita).

Ľudstvo zostáva párovým druhom.Všetko nasvedčuje tomu, že manželstvoje dnes pre mužov omnoho cennejšie, nežpre ženy. Ženatí muži žijú dlhšie a lepšieznesú taktiež také ochorenia ako infarktymyokardu alebo mozgové príhody, nežmuži neženatí.

Vernosť a monogamnosť nie súfenoménom determinovaným len spiri-tuálne, kultúrne a sociálne. Logicky vy-plývajú už zo základných biologickýchmotivačných vlastností ľudskejprirodzenosti. Špecificky vysoká intenzi-ta prežívania sexuálnej interakciev novovzniknutom páre je iste evolučneužitočná. Nesporne pomáha upevniť sú-držnosť dvojice, potrebnouk starostlivosti o deti. Táto kvalita savšak v modernej hedonisticky oriento-vanej spoločnosti prejavuje ako prvokdeštruktívny. Ľudia dnes málo odolávajúcelkom prirodzeným zvodom povrch-ných partnerských vzťahov, z čoho log-icky plynie vysoká rozvodovosť.

Pri oslabení významu tradičnýchpartnerských úloh neprekvapuje rastúcalabilita rodiny a manželských vzťahov.

Napriek tomu, že ľudia vstupujú domanželstva neskôr a sú teda zrelší, ne-mení táto skutočnosť nič podstatné naoslabovaní manželských a rodinnýchväzieb.

Postavenie manželstva a rodičovstvav hodnotovom rebríčku mladej generáciesa u nás veľmi nemení a zostáva vysoké.Narodenie dieťaťa sa stále uvádza akonajčastejšie uznávaný cieľ zväzku (vrôznych prieskumoch viac než 80 % re-spondentov populácie). Zatiaľ čo napočiatku deväťdesiatych rokov bol akoideálny vek pre koncepciu uvádzanýv odpovediach respondentiek interval 22– 30 rokov, v ďalších rokoch to bolo 23 –33 rokov. Tento interval sa u mužov ne-mení a zostáva 25 – 37 rokov(Kuchaŕová a Petrová, 1997).

V párových vzťahoch je mužskádominancia od počiatku dvadsiatehostoročia striedaná partnerským modelom,súžitím dvoch rovnoprávnych bytostí.

V osemdesiatych a deväťdesiatychrokoch sa vyvíja veľká snaha vrátiť otcado rodín. Má vzniknúť „nový muž“(„new man“), ktorý sa bude viac podieľaťna starostlivosti o rodinu a deti.

Sú to tiež pokroky (tie správne i ne-správne), ktoré v modernej reprodukčnejmedicíne zatlačujú stále viac do pozadiamužov ako rodičov. V niektorých repro-dukčných centrách je dnes muž spravidlasotva niečím viac než poskytovateľomzárodočnej bunky. V celom rade krajín jelegálne umelé oplodnenie nevydatej a os-amelo žijúcej ženy. Párové aspekty plo-denia detí sa tak masovo spochybňujú!Pokiaľ uspeje technológia klonovania,

prestanú byť mužské gamety (pohlavnébunky) celkom potrebnou súčasťou ľud-ského rozmnožovania.

19. storočie bolo storočím neobyča-jných úspechov vo vede, technológii, bi-ológii, medicíne, objavoch a imperiálnejexpanzii. Tieto úspechy sú z veľkejväčšiny zásluhou mužov. 20. storočievšak bolo epochou vzostupu a násled-ného pádu celého radu tradičnýchi nových impérií. Postmoderná dobamužom nepraje a oslabuje tradičnú so-ciálnu hierarchiu. Jednoducho povedané:„Kedysi boli muži vo velení, dnes sú skôrv šoku“. Muži síce ešte stále v spoločnos-tiach dominujú, ale častejšie a silnejšiepočujú správu o tom, že ich čas sa napĺňa.Menej a menej oblasti života zostávavyslovene mužskou záležitosťou.

Nie je pochýb o tom, že pre mnohýchľudí je základom ich spokojnosti a šťas-tia uspokojenie z rodinného života vovlastných rodinách. Výskumy hodno-tového rebríčka ľudí vo vyspelých kra-jinách ukazujú, že spokojnosť s vlastnýmživotom je omnoho viac závislá od pri-ateľstva a dobrého rodinného života, nežsa na prvý pohľad zdá. Štát postupne strá-ca dominantnú kontrolu nad partnerský-mi vzťahmi (Zvěřina, 2004).

Ako vidíme, poplašné správyo postavení žien v spoločnosti majú svojrub aj líce. Ako muž a kresťan pracujúcicelý život v humanitných vedách vní-mam veľmi intenzívne oslabeniemužských rolí v spoločnosti a cirkvi. Nazáver si dovolím položiť čitateľomotázku. Prežije muž 21. storočie? Akýbude? Bude muž ohrozeným druhom?

Kríza rolíMILAN S. ĎURICA

Máme čo oslavovať?Na 60. výročie zakončenia Druhej svetovej vojny

Tibor Kovalik: Nesmejte sa z klaunov

6 10/2005 (18. mája)

KULTÚRA: - Už niekoľko rokov stečlen redakčnej rady Kultúry. Čitateliavás poznajú ako autora výtvarnýchdiel. Píšete poviedky a verše, uvere-jnili ste aj viacero úvah. Je preto log-ické, že vás musíme predstaviť aj z in-ej stránky - ako človeka, ako osob-nosť. Zaspomínajte si najskôr na svo-je autorské časy ešte doma na Sloven-sku.

TIBOR KOVALIK: - V čase pred mo-jou emigráciou sme žili v dvojnárod-nej ČSSR . Táto skratka sama osebeveľa hovorí. ČS znamenajúceČeskoslovensko bez spojovníka a SR- socialistickú republiku. Tieto dvafaktory hrali dôležitú úlohu v životekaždého občana Slovenska. Napríkladplat vedúceho grafického oddeleniatelevízie v Bratislave bol o cca 50%menší ako plat pracovníka v tej istejfunkcii v Prahe. Nuž, a tak to boloprakticky vo všetkých ostatných relá-ciách a vzťahoch. Bratislava bola lenkrajským mestom s malým rozpoč-tom, pomaly chátrala, zatiaľ čo Prahamanipulovala s financiami fantastick-ých rozmerov a prekvitala. Umelci tomali nesmierne ťažké. Bol len jedenoficiálny smer - socialistický realiz-mus. Tí, čo zohli chrbát a slúžili, žilina výslní. Kto socialistický realizmusnerealizoval, prakticky živoril, lebopredávať mohol len komisiouschválené obrazy. Tá zasadala raz domesiaca. Umelci prezentovali svojutvorbu pred touto komisiou a onarozhodovala, ktoré práce sú dobré aurčovala aj ich cenu. Zo schválenýchobrazov potom Dielo, jediný reprezen-tant predaja, niektoré výtvarné dielaodkúpil. Popri slovenských autoroch "ryžovali" v Bratislave aj mnohí Česi.Naviac bolo snahou určitých skupínzdegradovať slovenskú kultúru naúroveň pseudofolklóru. O to sa snažiatie isté skupiny aj dnes. Aj dnes tí, čoslúžia, bohatnú na úkor kvality a týchnepoddajných. Napriek tomu mnohíumelci vo všetkých odvetviach kultúrysa snažili zachovať vysokú úroveňtvorby a šifrovali do tvorby aj národnépovedomie. Tak vznikli mnohé zaují-mavé diela. Nesmierne ma bolí sku-točnosť, že situácia našej kultúry dnesv slobodnom Slovenskom štáte jeoveľa horšia ako za totality. Veď v tomčase slovenský film vytvoril niekoľkoskutočne kvalitných diel. Spomeniemlen mená ako Štefan Uher, Juraj Jaku-bisko, Martin Hollý, Lahola. Ešte ajdnes nám majú mnohé z ich diel čopovedať. Nuž a kde je slovenský filmdnes? V Národnom divadle sme malihercov na skutočne svetovej úrovni.Dnes sa chce vláda zbaviť novej bu-dovy Národného divadla ako finančnej

záťaže. Televízne inscenácie boli nareprezentačnej úrovni. Vznikli vynika-júce hudobné diela (Ján Cikker, EugenSuchoň, Ivan Hrušovský), spomínamlen niekoľkých autorov. Aj výtvarníumelci robili dobré meno Slovensku:Vincent Hložník, Milan Laluha, JánKulich, Albín Brunovský, ĽudovítFulla a mnohí iní vo všetkých sférachnašej kultúry. Tu mi prichodí na umfantastický protest, ktorý vznikol pookupácii, celkom nenápadná platňapod názvom Len slovensky mi za-spievaj. Spracoval ju Vladimír Rusko.Medzi prekrásnym spievaním DarinyLaščiakovej recitujú slovenské kla-sické vlastenecké básne nebohý GustoValach a Viliam Záborský.. Tútoplatňu by mali vysielať aj dnesnamiesto nekvalitného, bulvárnehobraku.

Ja som v tom čase popri maľovanírobil úžitkovú grafiku, ilustroval somniekoľko kníh pre Mladé letá a vyda-vateľstvo Smena a pracoval som ex-terne a posledne roky pred emigráciouaj ako zamestnanec pre Slovenskútelevíziu v Bratislave.

KULTÚRA: - Vaše poviedky, podľamojej mienky, patria k modernejslovenskej klasike nielen svojimiliterárno-umeleckými kvalitami, alenajmä preto, že neboli a nie sú poz-načené nánosmi päťdesiatročnéhoideologickeho diktátu. Naopak, vy akospisovateľ vari jediný zo súčasníkovpravdivo píšete o pravej tvári komu-nizmu, ktoré sa priam ponúkajú naliterárne čí filmové spracovanie, hocinaša doba je k nim stále hluchá. Je toparadox v porovnaní s obrovskýmzáujmom tvorcov o udalosti druhejsvetovej vojny, ktorými je zaplavenásúčasná slovenská televízia. V čomvidíte problém akéhosi autorského"ostychu" či ignorancie ku krutostiamkomunizmu v porovnaní s nacizmom,ktorý, zdá sa, ako téma už má tisícevariantov stvárnenia?

TIBOR KOVALIK: - Toto nie jeproblém len čisto slovensky. Veďnemožno povedať, že svetový film, čiliteratúra venujú veľkú pozornosťtéme komunistického teroru.. Napriektomu, že z prístupných dokumentov jedokázané, že svetový komunizmusvyvraždil viac ako sto miliónov obeti.Solženicyn, jeden z mála autorov ven-

oval tejto téme pozornosť. Nuž avieme, ako ho za to väčšina žurnalis-tov v USA ignorovala, alebo niecelkom korektne prezentovala. Ajdnes, po návrate do Ruska to tamnemá ružové. Prečo je to tak? Ja simyslím, že dôvodom sú dve hlavnepríčiny, ku ktorým sa pridružujúďalšie lokálne. Jednou z hlavnýchpríčin je faktor, že v západnej Európea v Severnej Amerike inštitúcie či fil-mové , alebo literárne, ale aj ostatnésú prevažne kontrolovane ľavicovoorientovanými elementmi, ktorésamozrejme usmerňujú aj ich produk-ciu. Tie sa snažia síriť teóriu, že ko-munizmus vlastne ani nebol taký zlý aza to zlo zodpovedný. To len jedinciako Stalin a jemu podobní zod-povedajú za tento teror. Druhou príči-nou je skutočnosť, že prosionistickýmskupinám nacizmus a holokaustnesmierne vyhovujú ako strašidlo,ktorým držia pod kontrolou ostatnýsvet a tak môžu realizovať svoj sen -vybudovať veľkú Judeu na blízkomvýchode za každú cenu, I za cenueliminovania tam žijúceho ľudu. Para-doxom je že i nacizmus a potom ko-munizmus používali strach akonástroj moci. Pretože majú prevažnúkontrolu vo všetkých spomínanýchoblastiach , výsledok je jasný. Keď ktomu pridáme ešte faktor, že v stred-

nej a východnej Európe nie len v tých-to inštitúciách, ale aj vo vládach jevysoké percento exkomunistov, čomôžeme očakávať? Samozrejme, totoplne platí aj o Slovensku. Tie isté ele-menty robia kampaň proti cirkvi anárodnému povedomiu, lebo obe súim v ceste ich snahy totálne kontrolo-vať spoločnosť. Ak sa teda nájduodvážlivci, ktorí otvorene vo svojejtvorbe hovoria o týchto, ale aj ďalšíchneduhoch spoločnosti, ich tvorbaťažko uvidí v dohľadnej dobe svetlosveta.. Pre tie isté príčiny má finančné, ale nielen finančné problémy naprík-lad aj naša Kultúra.

KULTÚRA: - Z čítania vašichpoviedok mám pocit, akoby to boli au-tentické príbehy, akoby ich postavynaozaj žili niekde povedľa vás a vy steim iba požičali literárnu podobu, ale-bo sa mýlime?

TIBOR KOVALIK: - Nemýlite sa.Všetky príbehy sú autentické. Sú topríbehy, ktoré som prežil či už ako je-den zo zúčastnených, alebo ako sve-dok udalosti a niektoré sú výpovedepriateľov, alebo známych, ako stepovedali, ja sa len snažím, aby sa za-chovali pre budúce generácie a nevy-parili sa spolu s naším odchodom navečnosť. Všetky tieto poviedky (niek-toré nie sú ešte dokončené), som

rozdelil do dvoch skupín. Prvá časť súudalosti, ktoré sa odohrali doma naSlovensku. Druhú časť reprezentujúudalosti z emigrácie. Celú túto kolek-ciu nazývam: Ticho, ktoré sme tamzanechali. Rád by som ich jednéhodňa vydal knižne, ak sa mi podarínájsť vydavateľa.

KULTÚRA: - Keď umelec ako vyemigruje, muší to byť výsledok veľkejvnútornej drámy. Ak smiem, poprosímvás o spomienku na časy vášho od-chodu do Kanady.

TIBOR KOVALIK: - Ako viete, príči-nou môjho odchodu do emigrácie boliudalosti z augusta 1968. Ja som bol vtom čase, popri tvorbe v ateliéri , zod-povedný za grafičke oddelenieslovenskej televízie v Bratislave. Keďzačala sovietska okupácia a televíziuobsadili sovietski vojaci, niekoľkípracovnici sme sa rozhodli robiťvysielanie nielen na protest, ale aj akomorálny prameň na nazbieranie siľprekonať tento šok. Vysielali sme zosúkromných domov, vždy len hodinu,aby náš nemohli lokalizovať a pohodinovej prestávke sme sa znovaohlásili z nového miesta. Spolupraco-vali sme s niektorými hercami a inýmiosobnosťami. Keď sa situácia znor-malizovala a televízia začala znovafungovať, zavolal ma jedného dňa dokancelárie riadite Vrabec a dal mi naprečítanie hárok papiera, na ktoromboli mená všetkých, ktorí na tomto ne-oficiálnom vysielaní pracovali spoznámkou, že aj Rusi ten zoznammajú. Berúc na vedomie tútopoznámku, ocitol som sa za niekoľkodní aj s rodinou vo Viedni, (s dvomadeťmi, manželkou a dvoma kuframi),hľadajúc miesto útočiska so stovkamiďalších utečencov. Veľkou pomocoupre náš bola Katolícka misia, ktorá sao náš počas pobytu vo Viedni peknepostarala. Prvým zo šokov, keď smepristáli na letisku v Toronte, bolo ajprekvapenie, že náš tam spolu z pra-covníkmi emigračných úradov čakalislovenskí tlmočníci. Veď sme (v mo-jom prípade) nehovorili ani po an-glicky, ani po francúzsky. Začiatkyčohokoľvek v živote človeka nie súľahké ani v domácom prostredí. Nuž atobôž nie začiatky emigranta a naviacumelca v úplne neznámom prostredí.Umelec potrebuje zázemie, ktoré do-bre pozná pre svoju tvorbu , aby mo-hol pre spoločnosť, v ktorej žijetvoriť, ak chce, aby ho táto pochopila.Určitá nedôvera publika vyvolanácudzo znejúcim menom a silným,zvláštnym prízvukom v reči tu hrá tiežúlohu. Nuž hltal som všetko, čo sa da-lo, aby som nielen poznal krajinu, aleaj myslenie lúdi, čo v nej žijú. Zdá sa,že napriek všetkým ťažkostiam somprekonal dosť rýchlo tieto bariéry a vroku 1974 som sa stal podpredsedom

Čo vidieť z odstupuZhovárame sa s výtvarníkom a spisovateľom Tiborom Kovalikom

Prvé sväté prijímanie

Tibor Kovalik v ateliéri v Quebecu

V malom jezuitskom seminári v Levoči (v dolnom rade prvý sprava)

101/2005 (18. mája) 7

a pozdejšie predsedom asociáciekanadských výtvarných umelcov.Nostalgia za stratenou vlasťou tuhrala taktiež veľkú úlohu, lebo som vobrazoch vyjadroval podvedome, aleaj vedome slovenskosť a miešal somju s novými impresiami. Pozdejšiesom zistil, že pravé táto slovenskosťzohrávala dôležitú úlohu pri akcepto-vaní mojej tvorby . Citujem napríkladtorontský Art magazíne z roku 1974:…Jeho práce sú symbiózou surreali-stických impresií naplnených ľu-dovým symbolizmom. Veľmi silnýslovenský duch je viditeľný voväčšine jeho tvorby, ktorá predstavujeuniverzálne témy, ktoré svojou fareb-nosťou a hravosťou korenia v jeho do-movine…

KULTÚRA: - Kanada prichýlilaniekoľko vĺn slovenskej emigrácie.Určíte ste sa s krajanmi stretávali anašli medzi nimi mnohé blízke duše,veď medzi nimi boli spisovatelia,kňazi, mnohí vzdelanci. Skúste si za-spomínať na tých vášmu srdcu na-jbližšíich.

TIBOR KOVALIK: - Ako som užspomenul, so Slovákmi sme sa stretliuž na letisku po našom prílete. Odnich sme sa dozvedeli, že v Torontežije okolo 20 000 Slovákov. Že sú tam3 slovenské kostoly, katolícky,gréckokatolícky a evanjelický. Vy-húkaný všetkým tým novým, bol somnesmierne rád, keď sa vo dveráchmôjho bytu, niekoľko dní po prílete,objavil jezuita páter Žabka, ktorý bolvoľakedy mojím magistrom v malomseminári v Levoči. I keď moje poči-

atky ako umel-ca bolin e s m i e r n eťažké, všetky ti-eto „slovenské“príhody miveľmi pomáhalip r e k o n a ťneľahký začia-tok emigranta.Ba dokoncasom objavilnový slovenskýsvet, o ktoromsme na Sloven-sku nevedeli,alebo vedeli lenmálo. Tentosvet v diaspórebol oveľa bo-hatli na sloven-skú kultúru akoten v domovine.To nebolavyschnutá ra-tolesť, ale to bolbohato kvitnúcis t r o m .Namiesto čas-tuškovej tvorbylajčiakovskéhosocialistickéhorealizmu somčítal a osobnepostretal Dilon-ga, Strmeňa,Šprinca, Žarno-va, Cincíka,Okáľa a mno-hých ďalších..Takže emigrá-

cia mi vlastne po-mohla vypĺňaťbiele miesta namape slovenskejkultúry, ktoré tamvytvoril komuniz-mus svojou cen-zúrou a ktoré ešteaj dnes na Sloven-sku existujú vďakacenzorom, ktorí ajnaďalej plne fun-gujú. Slovenskápospolitosť námveľmi pomáhala av nej slovenskíjezuiti v Galte(Cambridge) hralidôležitú úlohu.Tam som stretolniekoľkých bý-valých učiteľov zoseminára v Levoči.Títo robilinesmierne dôležitúpracú nie len voblasti duchovnej,ale aj v oblastikultúry. Otec Litva,zakladateľ vyda-vateľstva Dobrákniha, ale aj ďalší,nebohý otec Lackoz Ríma, páterSenčík, Moravskýa ďalší. Poprijezuitoch a spiso-vateľoch sompostretal politikov,ktorí pomáhali for-movať náš prvýslobodný štát arôznych iných pro-fesionálov, ktoríemigrovali po 1948roku. Títo všetcirobili nesmiernudôležitú pracú vslovenskej pospoli-

tosti, ale aj navonok reprezentovalinaše Slovensko, čo komunizmustotálne zanedbával.

KULTÚRA:- Svetom letí vlnapopierania tradície. Mladým ľuďomsa nahovára falošná idea, že budúmoderní a úspešní iba vtedy, ak savyzujú z topánok národnej príslušnos-ti. Ako pociťuje svoje korene umelecžijúci toľké roky ďaleko od vlasti?

TIBOR KOVALIK: - Až odchodomdo emigrácie som si uvedomil sku-točnú hodnotu a dôležitosť národnejpríslušnosti a význam vlasti. Bolo tonakoniec vo vlasti, kde sme prehovo-rili prvé slová v jazyku rodičov. Boloto vo vlasti, kde sme robili prvé kroky.Bolo to vo vlasti, kde sme stretli prvúlásku, zažili prvé úspechy, ale i prvésklamania. Predsa tieto momenty,ktoré tvorili postupne našu osobnosť,nás samých, nemožno len tak zahodiťako nepotrebný, obnosený kabát, ktorývyšiel z módy. Tá naša vlasť, to smepredsa my, to je náš život, náš rast. Tiezostanú s nami vždy, i keby smeakokoľvek predstierali, že sme sa ichzbavili. Naša vlasť, naša mladosť avšetko, čo s ňou súvisí zostanú navždys nami nech už budeme kdekoľvek.Táto domovina nám bude neustáleklopať na svedomie, ak sa jej budemechcieť zbaviť a bude nám pripomínať,odkiaľ sme prišli a kto sme. Nakoniec,ako som už spomenul, práve táto do-movina zohrala dôležitú úlohu aj vmojej kanadskej kariére. Je veľa prík-ladov potvrdzujúcich, že lúdia všade siväzia osoby, ktoré si zachovali svojuvlastnú tvár, svoju vlastnú originalituako osobnú, tak aj národnú. Ti, čo na-priek tomu chcú nasilu pretrhnúťpupočnú šnúru s domovinou, strácajúsami seba a iní nikdy nebudú. Stratiasa v dave nikoho. Zaniknú ako rastliny, ktoré sa odtrhli od koreňov. Keď fo-tograf Miro Svolík vystavoval v Que-becu svoje <Slovenské rozprávky> tak

popri jeho profesionalite hlavnú úlohuhrala práve jeho slovenskosť...„Slovenské rozprávky slovenskéhovýtvarníka fotografa Mira Svolíka sújedným z najsilnejších momentovmesiaca fotografie v Montreale“,napísal na úvod svojho článku BernardLamarche, výtvarný kritik denníka LeDevoir. Nuž moja skúsenosť hovorí,že čím viac budeme slovenskí, tým vi-ac budeme svetoví. Veď krása každejmozaiky je práve jej mnohofarebnos-ti..

KULTÚRA: - A teraz sa skúsmepreniesť do rokov vášho detstva. Zakých zdrojov sa napája váš ľudský ajumelecký profil? Čo spoluvytváravašu identitu?

TIBOR KOVALIK: - Vo formovaníkaždého človeka hrajú nesmiernu úlo-hu viaceré elementy. Počnúcprostredím, v ktorom žije. Bola to vprvom rade moja mamička, tájednoduchá a nesmierne fantastická,prirodzene inteligentná žena. Tá us-merňovala nielen moje prvé kroky, aleaj moje prvé uvažovanie, ak to môžemtakto nazvať. Bol to taktiež môj kros-ný otec, katolícky farár, u ktorého somako chlapec každé leto trávil jedenmesiac. Neskoršie jezuiti v malomseminári v Levoči. Už som spomenulotca Žabku, ale aj magister Kováč,magister Martinský, ktorý pozdnejšietragicky zahynul ako robotník nastavbe. Levoča hrala vôbec veľkú roluvo formovaní môjho myslenia.Levočské gymnázium bolo tradičnebohaté na kultúrne ale i národné anáboženské aktivity napriek tomu, žejeho riadite Kňazovický bol nasadenýkomunistami. Práve v Levoči a v sem-inári som začal intenzívnejšie kresliť.Pod vedením otca Moravského smeviacerí chovanci pripravili Mariánskuvýstavu. Spomeniem malú príhodu.Raz cez prestávku, bolo to v prime,kreslil som spamäti portrét AndrejaHlinku. Jeden študent sa ma pýtal,prečo nekreslím Stalina. Odpovedalsom, že boľševikov nekreslím. On topo prestávke oznámil triednemu pro-fesorovi Juríkovi. Ten sa na mňaobrátil s krikom, že ako môžem takéniečo robiť, a poslal ma za dvere von.Zakrátko za mnou prišiel a povedal mitoto: „Pozrite sa, Kovalik, (profesorinám vykali), ja váš plne rozumiem adokonca s vami súhlasím, lenžemusíte byť opatrný, lebo teraz sú primoci elementy, ktoré Slovákom a to-bôž katolíkom nežičia. Oni vám môžuveľmi ublížiť. Preto som pred triedouna váš kričal, i keď som tak necítil.“Po týchto slovách sme sa spolu vrátilido triedy. Juríka počas nepokojov,keď začali brat kňazov zatkli aodsúdili na dlhé roky väzenia. Počasštúdií v Bratislave mi môj strýko Dr.Jozef Bánsky venoval veľkú po-zornosť. Komunisti ho pozbavili pro-fesúry na univerzite a prinútili ho pra-covať ako archivára v knižnici. Spolusme navštevovali predstavenia operya diskutovali o všeličom. Tragicky za-hynul v leteckom nešťastí priBranisku . V oblasti umenia, poprimojom prirodzenom záujme oň,ohromnú úlohu zohral maliar Do-brovský, ktorý v novom kostole vChrenovci, kde bol môj krstný otecfarárom a kostol postavil, maľovalfresku nad hlavným oltárom. S nímsom presedel a prediskutoval mnohohodín. Dokonca som mu bol modelompre sv. Svorada. Freska je dnes zatretávápnom. Samozrejme, že tu veľkúúlohu hral môj profesor Jozef Cho-van. Obdivoval som Dalího a postup-ne s časom prišli ďalší maliari, filo-zofi, básnici. Nazdávam sa však, žehlavným formovateľom mojej tvorbyje samotný život ako taký. Podstataľudskej existencie a jej nesmierna drá-ma. Možno aj moja láska k pravde,

Tibor Kovalik: Odkiaľ sme prišli, 1971

S guvernérkou Quebecu počas výtvarného sympózia 2005

8 10/2005 (18. mája)

DIVÁ JAZDAPrehnala sa horou popri nás ako

mračno kobyliek. To, čo by sa jej bolopostavilo do cesty, bola by roznieslana kopytách. Dupot konských kopýtsme počuli zďaleka, usilovali sme samu vyhnúť, ale šli sme opačne, priamodo prívalu. Dupot sa priblížil rýchloako hrmenie, niet pred ním úkrytu.Nik neradí, ani nedáva rozkazy, každýje odkázaný sám na seba, na svoj in-štinkt. Inštinktom sa nechajú viesť ajzvieratá; najmä tie slabšie, učupia saza strom, za kmeň, znehybnejú, abyich dravec nezbadal.

Ženú sa od východu na západ, kopy-tá koní sa vrývajú do humusu a orú ho-ru. My zrastáme s horou, sme smrekmi,jedľami. Sme ich zelenou kôrou.

Ženú sa horou ako príval strmej,ničiacej vody. Konské papule sú spe-nené, zubiská vycerené, nozdry fŕkajúpenu naľavo-napravo a my čakáme,kedy sa zablysnú šable divej jazdy, kedynám zatnú do tiel, kedy nás tureckýkindžal ‘„ pripichne o strom. Stráže súsmiešnejšie ako my, sú zbytočné. Túliasa k stromom ako my. Čierne baraničkyaj dlhé čierne kabanice vejú za letiacimijazdcami, šialení jazdci sa podobajú li-etajúcim chrobákom. Je to rozprávkový,či bolestivý sen? Keby tie chrobákynekričali ľudským hlasom, uveril bysom, že na zem zlietli z cudzej planéty.

Už druhý raz v tejto vojne sa poprimne prehnala divá vlasovská jazda.Druhý raz som si vydýchol po za-žehnanom nebezpečenstve. V Besarábiisme mali zbrane, nebáli sme sa ich, ter-az sme odzbrojení. Teraz by prvémustačilo uzdou rozdrapiť koňovi papuľu,kone by začali padať na zadky, a tam,kde by zastali, kopytami by vyryli jamy.Šabľu z pošvy by vytiahol jeden, za nimdruhý ...Hora by sa leskla nožmi. Zaťalby prvý, rúbali by všetci a zelenou horouby tiekol červený potok, všetci by smeboli dorúbaní, dorúbali by nás bieli. Nakaždom by bolo vidieť, kde zaťalašabľa, len na mne by nebolo vidieť rany,čo by som aj bol dorúbaný od hlavy popás. Na červenej košeli by nebolo vidieťkrv.

,,Jezusmaria ! Eine wilde Armee.“ Feldwebel je biely ako stena, kučer-

avý SS zaťato mlčí a v ruke drží Panzer-faust ako pastier palicu. Ten ksindl, akoho volá Feldwebel, má tú päsť asi prázd-nu.

Keď stíchlo hrmenie, hora sanaplnila spevom vtákov a našimi hlas-mi.

„ To nie sú vojaci, ale lietajúci dia-bli.“

„Zdiveli ...od strachu zdiveli ...a vtom strachu budú rúbať aj Nemcov,všetko, čo im príde do cesty.“ „Predniečím utekali.“ „Ale pred čím?“

„Pred kým! Pred Rusmi!“ „Rusi....pred....“„Pred svojimi?“ „Vlasovci už nikdy nebudú Rusmi.“Chcel som povedať, nie všetci, lebo

som si spomenul na Konstantina, nahriešneho brata. Všetci nechceli, Nemcisi z nich premyslene, rafinovane urobilispojencov, v lágroch im nedali jesť,držali ich v košiari, a potom ponúkli

chlieb, mäso, vodu a slobodu. Nevy-držali, zapredali sa diablovi. Z pekla ni-et návratu. Teraz v zlosti budú páliťvšetko, čo im príde do cesty, a naostatokspália seba.

„Ale jazdiť vedia.“ „ To vedia.“ Nepatrná vojnová záhada Trvalo nám dve-tri hodiny, kým sme

sa upokojili, kým sme si spred očí zotre-li obraz divej jazdy a predstavu strašnejsmrti, zakovanú v blyštiacich sa šabli-ach. Keď na horu začal sadať súmrak ateplá jar sa ešte musela stretnúť s po-razenou zimou, tak ako sa deň stretáva snocou, zacítil som dym.

Ak v hore zavoniaš dym, nájdešnablízku človeka. Horu môže zapáliť ajblesk, bútľavina sa aj sama môže vzni-etiť, ale dym z bútľaviny zadúša, nevo-nia ako tento.

Hora je ako naša, tu niekde by malbyť šlôg a vatrička, okolo nej smolovédrúčiky a na drúčikoch naši chlapi, zas-molení a zaúdení, zarastení a unavení,ale prívetiví, ba tak troška zvedaví, kto knim prichádza, odkiaľ a kam ide.Drevorubači radi vidia ľudí, lebo vodľahlej hore skôr zvera stretnú akočloveka, radi prehovoria slovo shosťom, Lebo celé dni, týždne, ba imesiace počúvajú len pílu, ako šušlesvoju večnú pieseň, ako ich sekery vyk-lopkávajú čas. Drevorubači len robia,bolia ich ruky, nohy, pevnejú im svaly,robota im zohýna chrbty, ale oni robia,stínajú a režú horu, odierajú stromy,kŕmia celulózky, niektorí ani čítať neve-dia, ale rúbu stromy na knihy, aby žili.Každý íver, to je smidka chleba.Drevorubač musí i vyťať veľa íverov,lebo má veľa detí. Už som pri vatre,chlapi akiste pred chvíľou odišli, vatra idohára, nie sú v nej hlinené zapekačky.Dívam sa okolo, či na niektoromstrome nevisia cedidlá, kankovy alebohune a rezervné píly. Nie, nie som vnašej hore, na stromoch niet ničoho,nablízku nespieva píla, neklopú sekery.Klopú len naše srdcia, šuchocú len našepľúca strmým dychom. Neveríme vlast-ným očiam.

Kto bude taký odvážny a presvedčísa rukou?

Na smolovom drúčiku kôpkahandár: blúza, nohavice, čiapka loďka,čižmy a opasok s prackou a nápisom:„Gott mit uns.“ Pri vatre leží vojak. Vy-zliekol sa donaha. Na druhej kôpke ješpinavá košeľa a na zdrap zodraté spod-ky. Vyzliekol sa, či ho vyzliekli? Vatraešte hreje, pripeká, na tvári cítim jej tep-lo. Obkolesili sme vatru, ale nesadli smesi, ani do ohníčka nehľadeli, dívame sado oči ležiaceho, čo sa skleným po-hľadom díva na vrchovce jedlí.

Je strašne žltý a mŕtvy. Žltý a nahý.Zomrel, či ho zabili ?

„Ná, Mária bohová, veď toho upiek-li ...bez ražňa.“ Mičinský Dlháň saskláňa nad upečeného. „Naozaj vyzeráako upečený.“

Mičinský Dlháň má pravdu. Človekpri vatre je žltučký ako Japonec. Na telenemá ani spáleninu, ani ranu po výstreleči po šabli.

„ Vlasovec !“ Feldwebel, odborník na štajerské

kone, zistil totožnosť upečeného, alenezistil príčinu jeho smrti. Ako mŕtvyprišiel k tej farbe? Prečo leží nahý?

Kučeravý nás odháňa od vatry, do-hovára Feldweblovi, že je to predsa jas-né a správne, že tam leží. „ Vlasovec, je-den z tých, čo nechcú bojovať, čo škúliana východ, špekulujú, ako prebehnúť k

červeným. Vedeli to o ňom a ...zapchalimu ústa, vyzliekli ho a nechali pri ohni.“

Feldwebel si myslí, že „. ..up-ečeného zabili Nemci. Kazil disciplínu,chcel kapitulovať, chcel sa postaviť pro-ti nim. Rozumiš, Zraz?“

„Alebo ?“ „No ješte je taky možnost ...“ Áno. Vlasovci mohli mať medzi se-

bou Nemca. Chcel, aby zastali,neutekali, ale bojovali. Oni bojovaťnechceli, preto .Nemca ...upiekli.

Cervan vraví, že Feldwebel ješialený, že ten pri ohni je japonský Ber-ater , že medzi vlasovcami sú všelijakí,šikmookí, žltí, Nemci požiadali Japon-cov, aby im dali nejakého Beratera ...avlasovci ho ...

„Upečený je urastený a nemá šikméoči.“

Ale žltý je.“„Nevieš povedať, Dlháň, ako ožl-

tol?“ „Ná, u nás na Mičinej by povedali,

že má žltačku.“ .,Žltačku mohol mať, ale prečo

chorého vyzliekli, handry položili nadrúčik a jeho nechali opekať pri vatre?“

Mŕtvy pri vatre si odnesie tajomstvosvojej smrti so sebou, ibaže nie dohrobu, Lebo ho nemá kto pochovať.

Možno skôr , ako sa zotmie, hladní dok-tori hory ho otvoria a nasýtia sa jeho tvr-dou pečeňou, jastrab mu vytrhne srdce avyletí s ním vysoko do svojho kráľovst-va medzi konáre jedlí a tam vo vônimladých púčikov ním nakŕmi mláďatá.

Doma to srdce budú čakať a ne-dočkajú sa ho.

Vo vrchovci jedle zaškriekala stra-ka. Všetko videla, povedala už celejhore, že sa horou vlečieme, že sme up-ečeného nechali tak, ako sme ho našli.Jeho Smrť bude jednou z nepatrnýchzáhad tejto vojny. Len hora všetko vie,ale hovoriť nevie. Preto sa o smrti up-ečeného nikto nikdy nič nedozvie.

AJ TAKÍ SME BOLITicho ruší len škovránok, Živý

nebožiec, ktorý si vytrvalo vyspevuje,zavrtáva sa do slnkom prehriateho vz-duchu a márne sa pokúša: zobáčkomdotknúť modrastej oblohy , Ticho a ne-hybnosť na ceste nás znervózňuje. Čo-mu sme to uverili ? Čo znamená toto ti-cho ? Kde je radosť, krik, spev a volaniena slávu víťazom? Spev škovránka, to jemálo. Ten si spieva aj nad zákopmi, ajnad hrobom. Kde sú víťazi. Prečo nev-idíme porazených, zdvihnuté ruky?

„Hej čatár, dobre si počul?

Všetci ste videli maršala ..,“ „To sa dobre nezačalo, ani sa

neskončí!“ „Cervan! Zober si rotu na povel,

alebo choď dočerta!“ Všetci sa bojíme ticha. „Mali sme počkať, kým nás oslobo-

dia, nech by nás dovtedy strážili .,“ ..., „Môžeš ísť za nimi. Čakajú ťa za

kopcom.“ Pár hlasov sa zasmialo a práve tie

Cervana rozzúrili.. „Ciho! Máriu tvoju čatársku!“ „Takú nepoznám“ A už ma drží za gombičky na blúze

a pod krkom. Gambatý mu ukazuje, žema má pustiť, .Pustil.

„A teraz chytro ponúkni čatárovicigaretu, lebo ta na konci vojny zmlátimako hada !“

„Nechaj, Gambatý, nechcem od ne-ho nič.“

Cervan sa nepokorí. Cigaretu nemá,a keby mal, teraz by mi ju nedal, ani ke-by ho Gambatý naozaj zmlátil. Gambatýjeho, východniari Gambatého, Dlháň bysi bránil krajana,“ aj ja by som muselniečo robiť a naša vojna by sa len za-čala. Možno by tiekla aj krv, lebo vojacimajú nože a zlosť. Kričíme,. hašterímesa.

Cervan vykrikuje, že keby nás boliRusi oslobodili, Nemcov by boliodzbrojili a ich zbrane by dali nám.„Načo by ti boli ?“

„Kučeravého SS, Feldwebla avšetkých strážnych by som. ..

„ Už je po vojne, Cervan.“ „ Vojna s fašistami sa nikdy

neskončí.“ „ To boli vojaci, Cervan, hlúpi, ale

vojaci ...“„Kurvy to boli ...“

„Nekrič, Cervan, Rusi by ti zbranenedali a my ti nedovolili nikoho strieľať.Je po vojne ...“ ..

„Čerta je. Keby boli Rusi takí akoty, nikdy by po vojne nebolo.“

„Keby boli Nemci takí ako ja, Cer-van, nikdy by neboli vojnu začali.“

Cervan od zlosti plače. Nech siplače. Postrieľal by ich teraz ...Tch ! Ktostrieľa v boji, je vojak, ten, čo strieľa poboji, je vrah.

CHCEL BY SOM BYŤZVONÁROM

Plač, kliatby a lamentácie zlostnéhoCervana prerušilo vrčanie“ motorky.Blíži sa od lesíka, z východu. Už vidímetmavú bodku v zelenom poli. Zväčšujesa. Na motorke sedí vojak. Zahalený je vstanovom dielci, na prednom blatníkuveje zástavka,“ na hlave má prilbu, nachrbte automat.

Aký vojak sa k nám blíži ? Staviamsa na okraj cesty .Ostatným prikazujem,aby neležali a aby sa veľmi neukazovali,ale ani neskrývali, aby vojak nedostal znás strach, keď sa toľkí zrazu vynoria zpriekopy .

Čo urobíme, keď to bude Nemec ?Keď prekvapený zastane a namieri namňa automat, keď prestrašený zodvihneruky nad hlavu ...? Ak bude Rus? Čo mupoviem? Niet kedy rozmýšľať, už je odnás len tristo metrov, dvesto ...sto, už jepri nás. Zdravím ho podľa predpisu.

Ani nespomalil, neusmial sa, ale miodzdravil. Pozdravil som červenú zás-tavku s kosákom a kladivom a žltoupäťcípou hviezdičkou. Pozdravil somprvého Rusa po vojne a uveril som, že savojna naozaj skončila. Čísi hlas vykríkol: To bol Rus! Rus! Je koniec vojny! Mo-torka už rapoce na druhom kopčeku zadedinou.

Nepočúvam, čo kričia vojaci, neza-ujíma ma, či nastupujú na cestu do trojs-tupu alebo do šesťstupu, či sa zhrčia doklbka, či sa smejú, alebo plačú. Možnoi ja kričím, skáčem, smejem : sa azamotávam do radostného klbka ľud-ských tiel. Všetko i okolo mňa kričí,hučí, šumí a ja v tej trme-vrme počujemlen hlas zvona, nášho malého zvona. Unás na dedine na zvoničke zvoní zvon.V celom Nemecku vešajú na domy aveže biele zástavy : tak si ja predstavu-jem koniec vojny.

Škoda, že naša drevená zvonička je

Literárny klub BERNOLÁK pri Spolku sv. Vojtecha, Miestnom odbore Matice slovenskej,

Mesto Trnava, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave,

Bernolákova spoločnosť v Bratislavea redakcia dvojtýždenníka Kultúra

v y h l a s u j úVIII. ročník celoslovenskej literárnej súťaže

O cenuSlovenského učeného tovarišstva

Podmienky súťaže:Do súťaže sa môžu prihlásiť autori

so svojou nepublikovanou tvorbou poézie a prózy.Súťaž nie je anonymná, práce sa nevracajú.Zaslať možno 5 básní alebo krátke prózyv max. rozsahu 5 strán, t. j. 150 riadkov.

Práce je potrebné zaslať štvormo, riadne rozdelenéa zopäté do štyroch samostatných celkov.

Na vrchnom liste každého exempláru v pravom hornom rohutreba uviesť presné údaje: meno, priezvisko, adresu, vek,

kategóriu (poézia, próza, začiatočníci, pokročilí). Na prvej strane treba uviesť obsah

(názvy jednotlivých básní, resp. poviedok).Každý samostatný list označiť v pravom hornom rohu

menom autora.Uzávierka prijímania prác je 31. októbra 2005.

Práce na obálke označené heslom „literárna súťaž“zasielajte na adresu:

Spolok svätého Vojtecha, Radlinského 5, 917 01 Trnava.Bližšie informácie na čísle 0905/852788

Predpokladaný dátum vyhodnotenia súťaže je február 2006.Cestovné náklady budú hradené len oceneným účastníkom.

U p o z o r n e n i e :Práce zaslané po uzávierke nebudú do súťaže prijaté.

Práce, ktoré nebudú spĺňať uvedené formálne náležitosti, nebudúhodnotené.

Vyhodnotenie súťaže bude zverejnené.Účastnícky poplatok je 200.- Sk

Každý vojak má svoju PiavuÚryvky z prózy Ladislava Ťažkého

Každý vojak má svoju Piavu, t. j. svoju vojnu, svoj front, more zážitkov, ktorých sa po celý svoj život nezbaví, nestačí ichvyrozprávať, ale on ich vyrozprávať musí, preto ich napíše.

Ladislav Ťažký /1924/ zažil vojnu v mladom veku od 16 do 21 rokov. Preto ju po dvadsiatich rokoch pútavo opísal. Malšťastie v nešťastí, že zažil i podrobne spoznal obidve bojujúce strany. Bol na východnom fronte (ako mapár-kartograf) naKryme, ušiel z nemeckého zajatia v Rumunsku, zajali ho Maďari, odovzdali Nemcom a Nemci ho eskortovali do Kaserstein-bruchu STAMLAGRU XVII A.

Ako zajatec bol nasadený na práce vo Viedni. Koniec vojny ho zastihol v Rakúsku v oblasti Kremsu.Text, ktorý uvádzame je z dvojdielneho románu Evanjelium čatára Matúša, ktorý je pokračovaním jeho najznámejšieho

románu AMENMÁRIA, samí dobrí vojaci. Obsiahlu kapitolu WIENER BLUT minulý rok vydalo vydavateľstvo Mandelbaumvo Viedni.

101/2005 (18. mája) 9

Dostala sa mi do rúk knižka snezvyklým nadpisom IN ECCLESIADEI. Hneď ma uchvátila. Neboli vnej žiadne dogmatické úvahy, alečlánky o historických udalostiach,ktoré sa týkajú Cirkvi, a hneď aj otáz-ka Svätého roku 2000, ktorý sapripravoval.

Začínať dejiny od dneška do min-ulosti, a nie opačne, to bola moja dáv-na myšlienka ešte z času, keď somvyučoval dejiny Francúzska. Školskéučebnice začínali vždy od staroveku,ba ešte skôr, pred históriou, a žiacinemali k týmto časom živý vzťah,pretože nepoznali súčasné dejiny. Au-tor tejto knižky začína práve sosúčasnosťou a potom píše o minu-losti, ako to začalo.

Druhá originalita knižky mipripomína niekdajší spôsob vyučova-nia katechizmu, ktorý sa osvedčil dl-hé roky a zanechal dobré spomienkya výsledky. Otázka - odpoveď! A keďodpoveď nezodpovedá otázke, zasedruhá odpoveď, ktorá spresní a do-plní prvú odpoveď a uspokojí či-tateľa.

Dejiny Cirkvi sú nevyčer-pateľným prameňom a jeden životnestačí na ich preštudovanie.Moderný človek si nepraje dlhé de-jiny. Radšej sa zastaví pri niektorejudalosti, ktorá ho zaujíma a nechá os-tatné na iný čas.

Profesor ThDr. Dekan RK CMBFUK Viliam Judák to pochopil a vy-bral z dejín len tie udalosti, ktoré súešte stále aktuálne, a tým sa venujetak, aby záujem čitateľa nepoľavil,ale postupne rástol. Čo aj dosiahol.Jeho knižka sa číta ako jeden román.Keď človek skončil priebeh jednejudalosti, túži po ďalšej, lebo sa cítischopný nadobudnúť vlastný názor.

Každá udalosť, alebo otázka jesamostatná, oddelená od predchádza-júcej a nasledujúcej, ak nemajú ničspoločné. Knižka sa môže začať čítaťkdekoľvek a skončiť tiež. Modernýčlovek to má rád.

Je známe, že neutrálne dejiny ne-jestvujú. O Slovensku sa písalo a eštesa aj píše nie vždy správne. A viaceréknižky mali smrteľný osud. Keď sadostali do štátnej knižnice, často siich niekto požičal a nevrátil. Prina-jhoršom zaplatil knižku a mal spoko-jné svedomie. Ale spôsobil Slovákomnenahraditeľnú škodu. Zabil pravdu oSlovensku, ktorá sa takto do sveta ne-dostala.

Pred pätnástimi rokmi náš pán ri-aditeľ organizoval cestu do strednejEurópy. Túžil ísť do Prahy cez Ne-mecko - Rakúsko - Slovensko. Keďsme prišli na Slovensko, pozreli smesi samozrejme Bratislavu a zastavilisme sa na zmrzlinu v hoteli, kdepodľa pamätnej tabuľky koncertovalmladý Mozart a ďalej bol hotel, vktorom koncertoval deväťročnýLiszt. Navštívili sme samozrejme ajhrad, ktorý chráni mesto, hrad Bo-jnice, slávne pútnické miesto Šaštín,Levoču, známe jaskyne ako Domicu,Dobšinskú ľadovú jaskyňu asamozrejme Tatry. Keď smepochodili Slovensko, prešiel týždeň amôj spoločník sa rozhodol. Do Prahynepôjdeme. Vy tu máte na Slovenskutaké prírodné a umelecké krásy, ktoréby zahanbili Západ. A Západ o nichnič nevie. A ja som nadhodil. My tumáme aj českú cenzúru, a o tej Západtiež nič nevie. „Mať svoj štát zna-mená život.“ (citát)

Historici môžu byť najväčšíslužobníci národa, ale aj najväčšínepriatelia, podľa toho, ako píšu de-jiny. Slováci potrebujú svoje dejiny,svojich historikov, aby nemuseli čítať

cudzích. Viliam Judák je jeden z tých,ktorí sa venujú slovenským dejinámv slovenskom duchu a píše dejinyCirkvi v tom najháklivejšom období,v ktorom sa nachádzala, keď’ sa rodi-lo Česko-Slovensko a dva národy, naoko bratské, hľadali spôsob spolu-nažívania.

Keby sme chceli charakterizovaťobsah knižky, mohli by sme povedať,že obsahuje dve čiastky. Prvá čiastkasa vzťahuje na všeobecnú Cirkev adruhá, najväčšia, sa vzťahuje naSlovensko.

Milánsky Edikt 313 - ťahačkymedzi civilnou vládou a Cirkvou -korunovanie Karola Vel’kého - zači-atky a priebeh inkvizície - legendapápežky Johany - otázka GalileaGalileiho a Gordana Bruna - reformá-cia Martina Luthera - francúzskarevolúcia - úcta sv. Cyrila a Metodana Slovensku - to sú niektoréudalosti, o ktorých sa píše v prvej či-astke.

Druhá čiastka, tá najväčšia, ob-sahuje udalosti od vzniku Česko -Slovenskej republiky 1918 až dovzniku Slovenského štátu, o ktoromsa ešte nepíše. Tam nájdeme, medziinými, tzv. československú Cirkev -ťahačky medzi Cirkvou a Pražskouvládou - modus vivendi - situáciuCirkvi počas Druhej svetovej vojnyna Slovensku - a čo nasledovalo pozániku Slovenského štátu. Táto čiast-ka je najdôležitejšia a najzaujímave-jšia, lebo sa zakladá na úradnýchdokumentoch a čiastočne na očitýchsvedkoch.

Tam sú prvé voľby 1946 vČechách a na Slovensku - víťaznýfebruár - prvé prenasledovanie kňa-zov - likvidácia mužských a žen-ských reholí - zrušenie grécko-ka-tolíckej Cirkvi - zrušenie seminárov1950 - súdenie biskupov: Vojtaššák,Buzalka, Hopko, Gojdič - nastoleniekapitulných vikárov - deportácia doČiech stoviek slovenských rodín -zrodenie tajnej podzemnej Cirkvi -odsúdenie a popravenie laikov vBratislave 1949 - otvorenie sloven-ského Ústavu sv. Cyrila a Metoda vRíme 1963 - normalizácia 1968 -Dubčeková jar - menovaniebiskupov: Gábriš, Pásztor, Feranecatď. Toto všetko má tam primeranémiesto a patričný opis. Kto chce nájsťvierohodnú informáciu, nájde ju.

Táto knižka by mala mať miestona každej fare a v každej farskejknižnici. Dôvod je jasný.

Verejná mienka je ešte stáleneprajná katolíckej Cirkvi a mnohíopakujú nepravdy o Slovensku, lebonepoznajú dejiny a nemali možnosťsa vzdelávať. V tejto knižke nájduhodnoverné informácie.

Národ, ktorý zabúda na svojuminulosť, musí ju prežívať ešte raz. ASlovensko už prežívalo viac ráz tieisté udalosti, lebo sa stalo tradíciou,že jednotlivci, ktorí sa postavili protisvojmu národu vybrali, a nič sa imnestalo. Ba ešte dostali aj dobré mies-ta. A neboli to bezvýznamní ľudia.Anton Baník, prvý predseda MaticeSlovenskej, mohol napísať: „AkSlováci nemajú svoj štát, to je vinaslovenských intelektuálov!“ Teraz,keď ten štát máme, bude závisieť odslovenských intelektuálov, či si hozachránime a posilníme?

Na záver, dovoľte mi jeden citátod Platona. Ten píše: „Veľký tresttých, čo sa nezaujímajú o politiku,pozostáva v tom, že nad nimi vládnuľudia horší ako oni.“ Protestovanie tujednoducho nemá miesto.

Slovensko má vynikajúcich his-torikov. Prof. Dr. Viliam Judák sa za-

Slabý človek v skúškach dejín(Peter Klas:Satan proti Bohu,Matica slovenská 2004)

Tak nejako by mohol znieť podtitulvynikajúcej knihy Petra Klasa „Satanproti Bohu“, ktorú na jeseň minuléhoroku vydala Matica slovenská. PoHronského diele „Svet na trasovisku“ jeto ďalší závažný román s povstaleckoutematikou. Tento počin matičného vy-davateľstva je o to prínosnejší, že sa jejtúto knihu podarilo vydať v čase, keďkomunisti a ich potomkovia vnútilimegalomanskú oslavu tejto smutnejudalosti celej apatickej spoločnostipriehľadnou lžou v orwellovskom štýle,že povstanie nemalo s komunistamivlastne nič spoločné. Tento román navysokej umeleckej úrovni, bezakýchkoľvek ideologických floskúlukazuje, čo toto „Slovenské“ „národné“„povstanie“ naozaj bolo. Je to román –pravda, ktorý predstavuje drobnéhočloveka v neriešiteľnej situácii, ktorúani nezapríčinil, ani na ňu nemal nejakýveľký vplyv. Jeho stretnutie s brutálny-mi silami, ktoré ako v antickej tragédiiboli ďaleko nad jeho sily. A podobne,ako v gréckej tragédii, aj tu vieme

výsledok od začiatku, no nijako to nez-menšuje umeleckú pôsobivosť celku.

So zaujatím môžeme sledovať, akosa zo slabosti rodí nemorálnosť, aleboako sa hlúposť boháčov pomocou drob-ného chytráctva snaží vybabrať so sila-mi, ktoré sú nad ich pochop. A ako sa tí,ktorí sa chcú udržať za každú cenu,ochotne začlenia do tejto vrahovskejčeliadky, až ich to nakoniec stojí krk.Alebo dušu, keď sa nakoniec sami stanúvrahmi.

Je to filozoficko-psychologickýromán, ktorý neskúma nejaké abstraktnéotázky všehomíra, ale človeka, toho do-brovoľno-nedobrovoľného pútnika deji-nami. Na rozdiel od titulu, ktorý jedinýznie trochu pateticky a nezodpovedátriezvemu tónu knihy, nie sú tu žiadneideologické vyhlásenia či propagandi-sticky vyprázdnené vety. Kniha plynievlastným spádom, tak, ako plynuliudalosti. Evanjelický učiteľ Peter Klas,vlastným menom Ľudovít Kandra,napísal tento román v emigráciiv rokoch 1945 až 1949. Na prvý pohľadby sa mohlo zdať, že malebné popisyprírody, ktoré sú v každej kapitole, pa-

tria iba k literárnemu majstrovstvuoných čias. No z celkového rozvrhudiela je jasné, že tam nie sú samoúčelne,ale tvoria ďalší z doplňujúcich tónovakordu tejto tragickej symfónie. Ťažkobolo totiž zvoliť lepší kontrast ako ma-jestátnu prírodu s jej nevinným dianíma na jej pozadí ukázať človeka s jehosnažením, siahajúcim od slabosti,špinavej zákernosti až po hrdinstvo.

V dnešných časoch nečestnejreklamy už nikoho neprekvapí, keď samu na záložke či v úvode pomaly každákniha predstavuje ako veľdielo. No aksa v úvodnom slove tejto knihy píše, žepatrí „medzi vrcholné diela slovenskejliterárnej klasiky“, o tom netreba pochy-bovať ani trochu.

A už len osobná drobnosť na záver.Väčšinou mám čítanie rozdelené tak, ževážnejšie veci (historické, filozofickéa pod.) čítam v kresle a na nočnomstolíku mám trochu ilúzie, beletriu, abysom sa pred spaním až tak nerozptyľo-val a nerozrušoval. Aj táto kniha na-jsamprv išla na nočný stolík, no už poniekoľkých kapitolách putovala medziknihy, ktoré sa čítajú v kresle. Je prílišpravdivá na to, aby sa po nej dobre za-spávalo.

JÁN LITECKÝ ŠVEDA

Niekoľko poznámokk publikácii Miloša Zemana Jak jsem se mýlil v politice(Ottovo nakladatelství,Praha 2005)

Pred niekoľkými týždňami zaplavilaknižné pulty špecializovaných obchodovale aj na bratislavských trhoviskách kni-ha so sladkavými portrétmi autora naprebale. Keďže ide o známeho českéhoekonóma a politika bolo interesantné, čipôjde o recesné spomienky alebo aj oniečo viac. Ale aj letmý pohľad do ob-sahu takmer 350 stranovej práce náspresvedčil, že pôde o to druhé. Súbežnéaktivity ČSSD i jej bývalého predsedua premiéra Česka, teraz „oddychujúce-ho“ M. Zemana i ďalších subjektov načeskej politickej scéne plne potvrdili, žeaj tentoraz išlo o premyslený ťahskúseného politika na získanie dominant-nej pozície ČSSD a jej predstaviteľov.Dnes, po niekoľkých týždňoch oddruhého vydania spomínanej publikácie,vrcholil pád Zemanom kritizovanéhopredsedu českej vlády Grossa i celej je-ho vlády. Nového premiéra, ktorým sa porôznych peripetiách stáva doteraz menejznámy Jiří Paroubek, M. Zeman v namisledovanej knihe charakterizuje akoreprezentanta pravicového krídla ČSSD.

V úvode triezvo štruktúrovanej kni-hy autor prináša vybrané časti svojho det-stva. O to viac sa venuje svojímučňovským, no najmä majstrovskýmrokom. Následne sa bodro, žoviálne delís čitateľom o svoje dojmy pri užívaní po-hody na svojej chalupe. Do záverečnej,dosť rozsiahle časti knihy zaradil autorsvoje významné vystúpenia: článoko prognostike a prestavbe z r. 1989, vys-túpenia v pozícii predsedu vlády ČRa napokon ako prezidentského kandidátav januári 2003.

Nesporne pozoruhodný je autorovanalytický pohľad na prípravy zmienv závere 80-tych rokov minulého storočiavo vtedajšej ČSFR a následné roky trans-formácie. Súhlasíme s ním, že analýzanie je popis skutočnosti. alenajmä poznávanie jej príčin. Opod-statnene tu kritizuje niektoré škodlivé za-čiatky transformácie, ktoré aj Nezávislézdruženie ekonómov Slovenska - NEZESv tom čase ostro kritizovalo. Či už išloo nelogickú sekvenciu transformasčnýchkrokov, radikálny rozklad zahranično-ekonomických vzťahov so štátmi, sktorými sme mali intenzívnuhospodársku výmenu, konverziu zbro-jného programu bez ohľadu na (Ze-manom a ďalšími čechoslovakistaminepriznávané) slovenské špecifiká,kupónovú privatizáciu a pod. Kritickyhodnotí postoje zodpovedných politikovbývalej federácie aj terajšej ČR. Svojímspôsobom - raz zhovievavo, takmer šve-jkovsky dobromyseľne, inokedy sarka-sticky až nevyberavo poukazuje na omy-ly iných ale - aj svoje! To je prijateľné avcelku sympatické keď ideo o hospodársku a sociálnu oblasťvšeobecne.

No neoblomná, až benešovská zau-jatosť voči samostatnému Slovenskua Slovákom tu prekvapuje o to viac, žeMiloš Zeman dokázal vo funkcii pre-miéra ČR verejne uznať, že samostatnáSlovenská republika dokázala, napriekpodstatne horším východiskovým pod-mienkam ako mali na začiatku r. 1993Česko a ďalšie tranzitívne štáty, dosiah-nuť v priebehu mála rokov prekvapivodobré parametre ekonomického a sociál-neho vývoja. Mimochodom – nielen Ze-man, podobne ich objektívne hodnotila aj

OECD a ďalšie medzinárodné organizá-cie.

Autorovi posudzovanej práce neza-zlievame jeho nacionálne presvedčenie,že najlepšie pivo je české, že českéškodovky a iné produkty priraďuje k sve-tovej špičke. Ale pri jeho nespornom in-telekte sa hlboko degraduje hrubým, ažgrobianskym (ak sa chceme vyhnúťprimeranejšiemu šovinistickým) pod-ceňovaním poslancov Slovenskej národ-nej strany vo Federálnom zhromaždení,snahou o nihilizáciu Dubčeka a inýchslovenských predstaviteľov. A ako fun-dovaný ekonóm sa vedome degradujetým, že pokračuje v hlásaní nezmyslua lži o doplácaní na Slovensko. Doteraz„nevidí“ mnohoročné toky tovarovpeňazí a ľudí zo Slovenska za rieku Mo-ravu, odkiaľ s veľkou pompou púšťalineprimerane malú časť naspäť ako milo-darcovia. Sympatickí sú mu preto,prirodzene, čechoslovakisti. (Žiaľ,musíme si priznať, naša zhovievavosťa ľahostajnosť spôsobujú, že aktivity če-choslovakistov sa v poslednom obdobív mnohých oblastiach nášho života bezprirodzených zábran stupňujú!)

Popri vcelku známych postojochnastavuje M. Zeman objektivizujúcezrkadlo mnohým postupom a rozhodu-júcim subjektom hospodárskeho a sociál-neho rozvoja Česka pred a po novembri1989. V podmienkach Č-SR aj v širšíchmedzinárodných súvislostiach. Mnohéz nich nachádzame v pomerne rozsiahlejprílohovej časti knihy Dokumenty (ss.261-344).

Autorovi tejto zaujímavej knihymožno len želať, aby sa mu popri prezen-tovaní politických omylov cudzích aj je-ho samotného darilo postupne hlbšieprenikať i do niektorých nezvratnýchskutočností v medzinárodných vzťahochbez nacionalistickej zaujatosti. Vyhol by

Vďačné naposledyDávno som nevidela toľko známych slovenských rusistických tvárí rôznych generácií stáť spoločne tak,ako to bolo

v bratislavskom krematóriu pri rozlúčke s doc.dr. Uľjanou Michajlovnou Fecaninovou,CsC (i keď ich práve kvôli nej malo byťešte oveľa viacej). Stála som pri jej rakve trápená výčitkami, že som ju nestihla živú. Už to nenapravím - ale dlžná som jejpoďakovanie za mnohých: za to, aká bola!

Chcem porozprávať o tom, ako sa nám-poslucháčom FFUK venovala, ako to za katedrou vedela, ako žila našimi radosťa-mi i našimi boľačkami, ako nám vedela pofúkať ranky i rany, ako ani potom, keď sme opustili bránu našej alma-mater na násnezabúdala, ako sme ju zaujímali...

Obzerám sa okolo seba... a z univerzitných priestorov číha flegmatické prázdno. Niet jej, veľkej učiteľky! V čase našichuniverzitných štúdií táto múdra, duchaplná ,krásna a jemná žena bola pre nás vzorom. Všetkým! Robila s nami Večery poézie,vodila nás na výstavy, do divadla, prinášala do posluchárne s novými titulmi vždy niečo nové svoje ..tak veľmi jej záležalo,aby sme nikdy ani v možnom stereotype budúceho učiteľského života „neobliekali do županov i papúč i svoje duše „. Jej lek-torské cvičenia to bola skutočná kulturologická škola - o čom všetkom sme na nich hovorili... a ako sme hovorili, chtiac sa jejpodobať!. ÁNO, to jej zaujatie prácou a nami, ten jej voľný čas, ktorý nám tak nezištne venovala. tá jej obetavosť a čestnosťv jednaní, korektnosť komunikácie, majstrovstvo Učiteľa, také podceňované v univerzitných auditóriách, to je to, čomu násSEBOU učila.

A celkom osobne na záver: v 70.rokoch som sa stala za katedrou nežiadúcou personou, ona jediná ani na chvíľočku neza-váhala a išla si môj prípad na ÚV „vyjasniť...“ Bojovala za svoju bývalú poslucháčku, ohrozujúc seba. Tak ako nám hovorila,tak aj konala, bez tej častej schizofrénie slova a činu. Len jej zásluhou som sa mohla opäť po roku či dvoch vrátiť za katedru.

Moja drahá milovná veľká Učiteľka - píšem Ti toto vďačné NAPOSLEDY.EVA KOLLÁROVÁ

IN ECCLESIA DEIStudia théologica Nitriensia

RECENZIA

RECENZIA

10 10/2005 (18. mája)

DR. Štefan Tiso sa narodil 18.okt. 1897 vo Veľkej Bytči. Po matu-rite v r. 1915 narukoval a v júni 1916padol do ruského zajatia.

Keď verbovali do légií, nikto zoSlovákov sa neprihlásil, pretože to ro-bili nešikovne a nikomu sa už vtedynechcelo bojovať. Jeho nedôverurozptýlili známi a koncom roka 1918vstúpil do légií, kde nadobudol sku-točné národné povedomie. Medzi le-gionármi vystupoval na kultúrnychprogramoch so slovenskými piesňami.

V r. 1920 sa vrátil ako slobodníklegionárskeho pluku generála. Šte-fánika do Trenčína, kde bol jeho otecdomovníkom. Potom odišiel na tech-niku do Brna, ale keďže nemalprostriedky na štúdium, dal na raduFrica Kafendu, s ktorým sa poznal vlégiách a zamestnal sa v Bratislave namestskom úrade Popritom študovalprávo, ktoré skončil v roku 1925.Zároveň absolvoval štyri ročníky naHudobnej škole v Bratislave. V rám-ci propagácie slovenských ľudovýchpiesni vystupoval na Morave s Aloj-som Kolískom, ktorý ho nahováral,aby sa venoval iba spevu a chcel hodať na ďalšie štúdium. Pre takú dráhumu však, ako povedal o sebe, chýbaladobrodružná povaha.

Nastúpil do Trenčína, kde pôsobilako sudca. V roku 1938 sa stalpredsedom krajského súdu.Spoločensky sa neprejavoval a voľnýčas venoval ovocinárstvu a záhrad-níctvu.

Ešte v r. 1938 požiadal Sidora,aby sudcovia nesmeli byt v Garde apoliticky sa exponovať.

V septembri 1939 ho preložili,pôvodne iba na tri-štyri mesiace, doBratislavy, kde sa postupne stalpredsedom Hlavného súdu. Keď vsúvislosti so židovskou otázkou pri-brali v Trenčíne do Hlinkovej gardyaj sudcov, už ako úradujúci predsedaHlavného súdu im to zakázal. Bol ajpredsedom justičného odboruZdruženia štátnych a verejnýchzamestnancov. Z titulu tejto funkciesa staral o riadne podmienky pre sud-cov a rešpektovanie sudcovskejnezávislosti. Neskoršie mu jedensudca dosvedčil, že „ujal sa ochranysudcov v Medzilaborciach ešte v r.1943, keď sme zavreli tajomníkaHSĽS ... pre viacnásobné zločinypodvodov... zásluhou Štefana Tisu,ktorému sudcovská nezávislosťležala na srdci, postavil sa pobokusudcovskej spravodlivosti a zachránilnás pred útokmi HG a HSĽS“.

V tejto súvislosti 5. októbra 1943napísal sudcom: „Sudcovskánezávislosť je takým dôležitým zák-ladom sudcovskej činnosti, žemusíme podniknúť všetko, aby sa táneskorumpovala. V nej je zaistenáprávna ochrana, ale aj právna istotakaždej ľudskej spoločnosti a treba juochrániť proti každému“

Kritizoval pomery na Minister-stve pravosúdia, čo vyjadril v liste z28. mája 1943: „Ministerstvo... starása len o kolegov zamestnaných naministerstve a to sú sami protek-cionári a takzvaní japrvisti, lebo sastarajú len o svoje povýšenia... naúkor kolegov na vonkajších súdoch“.Svoje výhrady dokumentoval aj tým,že zatiaľ čo na ministerstve v Prahebolo za ČSR systemizovaných 46 mi-est, na Slovensku je to 39 - pri štvr-tine územia. Posťažoval si, že „najednotlivých súdoch je zavedenýšpicľovský systém“.

V taketo situáci ponukol 1. júna1943 svoju demisiu: „...bude vprospech súdnictva, keď sa miestazaplnia osobami s ktorými minister-stvo nebude musieť bojovať a ktorénebudú mat také nepríjemne vysokéambície ako ja.“

K jeho sudcovskému krédu patri-

lo: „Pravý sudca totiž nemá rád poli-tiku a politici zasa obyčajne nemajúradi pravého sudcu“

Aj ako vysoký činiteľ nepodľaholpanským spôsobom, čo dosvedčuje,že svojím pomocniciam v domácnos-ti financoval svadby a jeho syn bolešte cez prázdniny v roku 1944 nabrigáde u Baťu v Šimonovanoch.

Politikou sa nezaoberal. Sympati-zoval však s národným programomHSĽS. Jej metódy súkromne kritizo-val, pretože sa mu zdalo detinské to,čo robili okolo Slováka, najmä „ževážne veci nevážne prejednávali“.

Jeho - iba celkom bežnú - orien-táciu v politických otázkach ukazujepostoj k prevratným udalostiam: „6.október 1938 som považoval akoSlovák za dobrý krok k vyrovnaniuČechov a Slovákov... že každý z nichbude rovnoprávnym členomspoločnej republiky. Týmto dňompadla úradne podporovaná fikcia očeskoslovenskej reči a českosloven-skom národe.. začala éra, vlastnepredpoklad, pre dobré nažívanieSlováka s Čechom...14. marec bolpre mňa prekvapením... nebyť vpáduČechov na Slovensko (9. marca1939)... Slovensko by bezradne stálopred 14. marcom. Takto ale 14. marec(v slovenských kruhoch v Trenčíne )považovali za konečné odstráneniepanstva iného nad Slovenskom.“

Iba bežné vedomosti mal aj oNemcoch, s ktorými sa dostal dokontaktu ako usilovný fotoamatér.Cenil si u nich niektoré vlastnosti,napríklad presnosť a vynaliezavosť.Tiež im uznával, že urobili to, „čo ne-spravil ani... najbližší brat, uznalislovenský národ a slovenskú reč.“

Oni ho však nemali radi. Maltotiž povesť „nemcožrúta“, čo vyplý-valo z toho, že pokladali jeho ženu za„neárijku“. (V skutočnosti mal ženu -Židovku jeho brat - Dr. Jozef Tiso -bratanec prezidenta.)

Realistickejší mal pohľad nastratégiu. Hľadel na ňu trocha„odbornejšie“, pretože bol štyri rokyv Rusku a videl, aká je to obrovskásila. Preto ho udivovali počiatočnéúspechy Nemcov, ale keď čítal ovýsledkoch bojov v decembri 1941,myslel si, že keď sa Nemci so Soviet-mi dohodli v roku 1938, dohodnú sa,najmä pomocou Japonska, aj v roku1942. Koncom roka 1943 uznávalskoro všeobecne prijatú mienku oporážke Nemecka, kým niektoríočakávali vyjednávania, iní tajnézbrane.

Takéhoto sudcu-profesionála,pritom politika-amatéra, zaskočilanová úloha. Nechajme však hovoriťsamého Dr. Štefana Tisu: „Predse-dom vlády som sa stal tak, že si mazavolal prezident republiky 5.septembra 1944. Bez toho, že by mibol voľačo iného povedal, začal mihneď diktovať, v prítomnosti Ludinaa Bergera, celý kabinet. Keď mňadiktoval, zakrútila sa mi hlava, alesom nevedel odporovať, ani somneodporoval. Necítil som sa byt po-volaným, ani schopným na tútofunkciu. Len preto som to prijal, leboto žiadal odo mňa prezident ešte exis-tujúceho štátu, ktorý bol uznanýdvadsiatimi deviatimi štátmi. Situá-ciu na Slovensku som v tom čase

nepoznal. Videl som len, že sa semvovalili Nemci a videl som akúsibezradnosť.“

Prezident Dr. Jozef Tiso ako sve-dok v jeho procese 16. apríla 1947uviedol: „ Už dávnejšie... sa pretri-asala otázka výmeny osôb najmä vrezorte pravosúdia a školstva... Keďprišlo k zostaveniu novej vlády 5.septembra 1944, osoba Dr. ŠtefanaTisu prišla do úvahy na miesto minis-tra pravosúdia... lebo bol do rezortuzasvätený a bol odborníkom...Neprišiel do úvahy ... ako politik,lebo v strane politicky činný nebol...Keď sa uvažovalo... kto má bytpredsedom tejto novej vlády, prišielsom na myšlienku že by to... moholbyt minister pravosúdia, nakoľkotento rezort je tak malý, že jednéhočloveka dostatočné nevyčerpáva,menovite keď som mal na mysli Dr.Štefana Tisu, ktorý podľa môjhonáhľadu bol tak zbehlý v tomto re-zorte, že by nebol býval dostatočnévyužitý... o politiku vtedy už sku-točne nešlo, išlo viac o pokračovaniev riadnom behu štátnej administrácie.Veľkú úlohu hralo aj to, že Dr. ŠtefanTiso prišiel, síce náhodou, do styku sBergerom, ale ja som tejto okolnostipripisoval veľkú váhu, lebo Bergervystupoval tak agresívne, že som simyslel, že osobnosť Bergerovi zná-ma bude mu do určitej miery konven-ovať... Vedením ministerstvazahraničia som ho poveril dočasne,dokiaľ sa nenájde vhodná osobnosť...Boli už aj do tých čias iní kandidáti...ale som ani jedného nepovažoval zatak súceho ako Dr. Štefana Tisu avecné obťažovanie Dr. Štefana Tisukumuláciou vedenia tohoto rezortu arezortu pravosúdia a predsedníctvavlády za danej situácie považovalsom za minimálne. Ja som sa nepýtalDr. Štefana Tisu či chce prijať rezortpravosúdia, poťažne ešte ďalšiefunkcie vo vláde, ale na základesituácie, aká sa vyvinula a aj preto, žesa o tom hovorilo už dávnejšie,jednoducho zo svojej iniciatívy men-oval som ho ministrom pravosúdia apotom aj predsedom vlády a min-istrom zahraničných vecí. Pripúšťam,že ma Dr. Štefan Tiso prosil, aby ne-musel chodiť rečniť, a to asi preto mao to žiadal, lebo bol veľmi zamest-naný. Mohlo to súvisieť aj s tým, žesa nezaoberal s politikou a v týchpomeroch isto nebolo ľahko nepoli-tikovi hovoriť. Neviem nič o tom, čijeho prvý politický prejav, akopredsedu vlády alebo prípadne ajďalšie prejavy robil šéf úradu propa-gandy alebo niekto iný.“

(Táto svedecká výpoveď prezi-denta Tisu, ktorá sa týkala aj T. J.Gašpara, nebola ukončená. Na koncije poznámka podpísaná žalobcom:„Nakoľko bol svedok odvolaný zvýsluchu k prokurátoroviNovomeskému na vyhlásenie ako bo-la vybavená jeho žiadosť o milosť,výsluch bol prerušený. Keď sa sve-dok vrátil nazad, bol tak rozrušený,že sa vo výsluchu už pokračovaťnedalo, preto sa vo výsluchu aninepokračovalo“.)

Nepripravený, vpadol do stredudrámy Dr. Štefan Tiso a ujal sa temernadľudskej úlohy o ktorej nemalpredstavu. „ ... bol som poverený vi-

est vládu bez akéhokoľvek môjhopričinenia... vládu som nezostavo-val...politickému životu somnerozumel... ani povahovo sa ne-hodím za politika“. Vtedy si povzdy-chol: „Čím som sa previnil, že maBoh takto trestá“. Nevôľu potvrdilŠtefanovi Tisovi 21. mája 1947 tiežAlexander Mach: „Pokladám zavylúčené, že by sa sám Štefan Tisobol usiloval...o predsedníctvo vlády.Skôr je pravdepodobné, že sa tomuprotivil...“

Dr. Neuman, popredný činiteľprezidentskej kancelárie uviedol, žeŠtefan Tiso prevzal funkcie „len pre-to, lebo všetko bude viest vlastneprezident“ (Takýto stav predpok-ladali aj úvahy, že prezident budesúčasne predsedom vlády. K tomuvšak nedošlo, lebo podľa predseduSnemu Sokola by bolo potrebnézmeniť ústavu, čo je zdĺhavý pro-ces.)!

Nástupnú reč 6. septembra 1944 iostatné reči mu robil T. J. Gašpar. Privypočúvaní bol úprimný a vyhlásil,že obsah rečí v niektorých statiachschvaľoval. „Keď som hovoril... orozvratníkoch, ktorí siahajú naslovenský štát, prirodzene, že somtým myslel i na povstalcov... ani vRusku , alebo v Londýne by sa inak opovstalcoch proti štátu nevyjadrovalia nezachovali...“ Na margo svojichprejavov však poznamenal: „Nechhovoria moje skutky.“

„Povstanie som považoval zailegálnu činnosť a nevedel som eštevtedy, že je to tak široko rozvetvenáorganizovaná akcia. Mal som dojem,že sú to len také menšie a tu a tamväčšie skupiny pozostávajúce zfrancúzskych a ruskýchzajatcov....Ani to som nevedel, že sazriekla vláda Tukova. Čo sa robilo vBanskej Bystrici... považoval som akosudca za ilegálne.“. K tomu však do-dal: „Ale zato prajem každému povs-taniu, aby mali len takého protivníka,ako som bol ja v úlohe ministerskéhopredsedu“.

Už na začiatku politickej činnostizbadal, že Nemci Slovákomnedôverujú, že začínajú byt be-zohladní. Všetko sa oznamovalorozkazovacím tónom.

Vyjadril sa takto: „...začiatkomseptembra 1944 Nemci od nás mno-ho nežiadali, lebo všetko si sami ro-bili a nepotrebovali od nás niečo ži-adať. Neskoršie, koncom roka 1944 azačiatkom roka 1945 požiadavky boli...priamo rozkazujúce“.

Jediná výhoda, ktorú vedel získať, spočívala v prieťahoch a predlžo-vaní. Pritom ešte bolo treba „spojen-ca chváliť“. Keď minister Lednár vjednom prejave tak nespravil anezdôraznil vernosť Nemcom, dal siho zavolal Höffle a zdôraznil, že vbudúcnosti sa to nesmie opakovať.

Pomery, za ktorých Štefan Tiso„vládol“, dokresľuje aj táto udalosť.Keď prišiel Himler, odkázal, že sipraje, aby prišiel predseda vlády aprezident do jeho prechodného sídla.Ludin vyhovoril Himlerovi požia-davku ohľadom prezidenta. Predsedavlády o tomto „prijatí“ vypovedal:„Po dlhom čakaní pustili ma do izby,kde ma sediačky prijal Himler...“.

Na „spoluprácu“ s Nemcami si

ako väzeň zaspomínal: „Veľa ráz to včloveku na nich až vrelo“.

Posťažoval si aj verejne : „Keďprišli cudzí vyslanci pozdraviť maako ministra zahraničia, vtedy somim povedal, že moja vláda nie je užvlastne vládou, ale akousi >Re-tunkgeselschaft<“.

Jeho položenie si uvedomoval aj- k Slovákom predsa len citlivejší ažičlivejší zástupca ríše - vyslanecHans Elard Ludin, ktorému sa zo ši-estich detí dve narodili v Bratislave.Keď premiér odmietal vydať talian-skych diplomatov, ktorí zostali nastrane kráľa, takto mu „poradil“:„Povedzte, že vás nemecká ríšaznásilnila... Áno, len povedzte tak,ako je aj pravda.“

Predseda vlády sa zúčastnil ak-cie, ktorú po dobytí Banskej Bys-trice, ako uviedol prezident -“aranžo-vali Nemci“ a dosvedčil predsedovivlády, že mu „rozkázal, aby šiel doBystrice“. Predseda vlády zas vy-povedal v prospech prezidenta, ktorýho pred cestou ubezpečil že to nemábyt slávnosť a odoprel Höflemuslúžiť ďakovnú omšu. Vyznamená-vanie označil za „vynútené Nemca-mi“.

V jeho funkcii pripadlo mu riešiťaj otázku vnútornej bezpečnosti.„Aby sme mali určitú moc anenechali Nemcov všetko robiť a abysme sa mali o čo oprieť, preto sme or-ganizovali nové vojsko takzvanú Do-mobranu....mala slúžiť na to, aby smeudržali doma poriadok“, ale nie k to-mu, „aby sme snáď pomáhali Nem-com... pri potlačovaní povstania...Veď toto vojsko nemalo ani výzbroj.My sme žiadali od Nemcov zbrane...,ale nám ich nedali, lebo nemali knám dôveru. Ak Nemci použili totovojsko k vojenským akciám aleboproti partizánom, robili to na vlastnúpäsť.“

Osobitnú trpkosť priniesla Šte-fanovi Tisovi mobilizácia. Sám o tompovedal: „...podobne nás Nemcidonútili aj do mobilizácie desaťročníkov. Ani prezident republiky aani vláda nechceli sme robiť túto mo-bilizáciu, ale nedalo sa nič robiť pro-ti rozkazu Nemcov. Pamätám sa, žeprezident vtedy zúril...“

Na tejto výpovedi je pozoruhod-né, že sa nedištancuje od zodpoved-nosti aj keď iné svedectvá ukazujú,že mobilizáciu nariadil na nátlakNemcov samostatne minister obranyHaššík, ako pripustil prezident a eštejasnejšie dosvedčil Mach: „...malodmietavé stanovisko protiHaššíkovej mobilizácii... rozhorčenesa postavil proti Haššíkovi... bol veľ-mi prekvapený, že takáto dôležitá vecmohla byt dojednaná s Nemcami,poťažné uskutočnená len na základedohody Nemcov s Haššíkom a prezi-dentom bez súhlasu vlády...“

Ešte pred vyhlásením mobilizá-cie Nemci chytali mladých Slovákova tak násilím zobrali z ulice i jehostaršieho syn Mariána. Vtedyprotestoval u generála Höfleho načoďalšie lapanie zastavili.

Mimoriadne trpkú pilulku muselŠtefan Tiso prehltnúť v prípade vedú-cich činiteľov povstania na čele sVavrom Šrobárom. Ako je známe,pred súd postavili iba tých činiteľov,

Slovensko moje......a jeho Šimon Cyrénsky

101/2005 (18. mája) 11

o ktorých sa bezpečne zistilo, že súmimo Slovenska. Odsúdili ich iba natresty odňatia slobody. To rozzúriloNemcov, ktorí poslali demarš. Na Sil-vestra 1944 sa dorútil Himler a žiadaldo troch dní potrestať vedúcichčiniteľov povstania smrťou a sudcov,ktorí vyniesli mierne rozsudky, daťdo koncentračného tábora. Inak -pohrozil - vezme prípad do rúk ne-mecké súdnictvo. Prezident zvolalvládu, a tá zriadila revízny senát. Šte-fan Tiso, ktorý si tak ctil sudcovskúnezávislosť, rozkázal členom senátusúdiť tak, aby sa vyhovelo Nemcom,čo oni aj vykonali. Sudcovia pôvod-ného senátu šli skutočne do Ilavy, alepo pár týždňoch sa vrátili na pôvodnémiesta a ešte sa im za - predsa len isté- nepríjemnosti na podnet ŠtefanaTisu ospravedlnili. Naproti tomu sud-covia, ktorí vyniesli „papierové“ roz-sudky smrti, mali po fronte veľkénepríjemnosti.

Syzifovská úloha vyvstala predŠtefanom Tisom, keď začiatkomfebruára 1945 prišiel k nemu zástupcaHöfleho a vyhlásil, že za frontomnesmie ostať žiaden Žid a komunistaa „musí dovoliť“, aby ich vzali doväznice mimo Slovenska. Za pred-pokladu, že k vyvezeniu pre rýchlypostup frontu nedôjde, dal súhlas ksústredeniu väzňov do Bratislavy stým, že neprechádzajú pod nemeckúprávomoc.

V priebehu vyjednávania obdržalod šéfa ÚŠB Dr. Denka informáciu,že Nemci chystajú násilne prepadnu-tie väznice v Bratislave a že to môževyvolať krvipreliatie. Súhlasil sodsunom, ale pod podmienkou, že akich bude musieť vydať, zostanú poddozorom slovenských orgánov aprávne „zostávajú našimi väzňami...abudú pod naším dozorom“.

Kým predseda vlády naťahovalčas, ušiel prokurátor Vagáč s dvomaväzňami (Široký a Ďuriš). Akonáhlesa to Nemci dozvedeli, v tejto otázkesa s ním „do reči nedávali a bez

akéhokoľvek upovedomenia... siväzňov pobrali“ Ako je známe, trans-port s týmito väzňami bombardovalipri Melku Američania, kde viacerízahynuli.

V prípravnom konaní žalobcazisťoval vinu za toto nešťastie. SámŠtefan Tiso - ako ukazujú zápisnice -sa ani v tomto prípade zodpovednos-ti nezbavoval a nezapríčinil rozpor sprezidentom, ktorý vypovedal takto:„Radil sa ma (Štefan Tiso), čo má vtej veci robiť. Ja som mu povedal, žemu radiť v tejto veci neviem, lebo žeon skorej vie, aké možnosti má jehorezort a čo môže ... pre záchranuväzňov urobiť. Tak sa pamätám, žemi potom neskoršie referoval, ženevedel nájsť inej možnosti ako vy-hovieť Nemcom... s týmubezpečením, že keď pominienebezpečenstvo, evakuovaní väzni savrátia do Bratislavy“.

Vina ostala na Štefanovi Tisovi.V rozsudku sa totiž uvádza: „Obžalo-vaný Dr. Štefan Tiso sa bránil v tom-to smere, že dostal ... príkaz Dr. Joze-fa Tisu... (ten) však ... ako svedok, tonepotvrdil. Naopak povedal, žeponechal túto vec obžalovanému“

Zápisnica z hlavného pojednáva-nia v spise chýba, možno len usudzo-vať, že Štefan Tiso, ktorý - akopredseda vlády - podľa Machovhosvedectva „prezidenta kryl a nez-vaľoval nič na neho“ sa až po jehosmrti „bránil“. Túto skutočnosťpotvrdzujú aj referáty tlače.

Keď odchádzal z vlasti vzal si dobatožiny modlitebnú knižku Prameňz Boha. V Kremsmünsteri sa pokúšalnadviazať styk s československouvládou. Tam 8. mája sa spolu s ďalší-mi členmi vlády podpísal dokument,ktorým sa podrobili armáde USA.(Návrat do vlasti opísal vo svojichpamätiach Alexander Mach - His-torický zborník r. 2002. O pomerochv amerických táboroch sa možnodočítať v pamätiach Mila Urbana Nabrehu krvavej rieky).

Štefan Tiso sa stal predsedomvlády keď na Slovensko doľahliťažké kríže. Dal svoje plecia - nedo-brovoľne - ako Šimon z Cyrény. Nasvojej krížovej ceste však rozdávaldobré skutky a to aj protivníkom,ktorí tragickú situáciu zavinili.

Opierajúc sa o akú-takú suvereni-tu, ktorou disponoval, odmietol poži-adavku nemeckého vyslanectva zozačiatku októbra 1944, ktoré chcelovysťahovať všetko obyvateľstvo zoZáhoria na Spiš a odtiaľ zasa Nemcovna Záhorie. - Keď vo februári 1945žiadali Nemci 50 tisíc robotníkov doNemecka, odmietol. - Úspešne savzoprel Nemcom, ktorí nútili sloven-ských vojakov zložiť prísahu naHitlera. - Nesplnil Karmazinovu žia-dosť, aby Nemci mali na Slovenskuakúsi svoju vlastnú vládu. - Ne-dokázal však zabrániť nemeckémudozoru nad vysielaním správ zás-tupcu Vatikánu z policajného ria-diteľstva.

V takejto situácii neprijal návrhnemeckého vyslanca, že by mohol ísťdo Berlína so slovami: „Chodiť doNemecka nemá význam“

Zástupy slovenských zajatcov,ktorých videl V Banskej Bystricipočas odióznej návštevy, ho podni-etili k zásahom. Na základe interven-cie sa podarilo asi 7 tisíc zajatcov zNemecka vyslobodiť.

V takzvanej židovskej otázke malza sebou dôverné skúsenosti.Pomáhal svojmu bratovi dostať spodúčinnosti židovského kódexu jehomanželku. Zabránil odvlečeniu Dr.Hermana do pracovného tábora apomáhal aj iným. Bol krstným otcomŽida Dr. Biermana, ktorého pokrstilMsgr. Andrej Marsina, dekan vTrenčíne, člen Štátnej rady. - Vseptembri 1944 podal Nemecku ver-bálnu notu proti vyvážaniu Židov.Nato si ho predvolal Himler, vynadalmu a nakričal, že mal ešte skôr žiadaťnemeckých vojakov. Štefan Tisostručne odpovedal, že to spravil preto

„aby bol zachovaný zákon“. - Keďminister Ľudovít Lednár začiatkomroku 1945 oznámil, že v Rači jeodstavený vlak so Židmi vyvážanýmiz Maďarska, zabezpečil im stravu -Zástupcovi medzinárodného Čer-veného kríža umožnil, aby sa naSlovensku mohol pohybovať a infor-movať o situácii Židov až do konca.

Nebolo v ľudských siláchzachrániť všetkých. Tak tomu bolo soŽidmi s americkými pasmi v Mari-anke. O ich záchranu predodvlečením do Nemecka sa okremnašej vlády a Vatikánu usiloval ajŠtátny department USA. Štefan Tisomohol iba protestovať. - Podobnúbezmocnosť musel Štefan Tisopreglgnúť v prípade desať Židov naHlavnom súde, ktorých tam vysliediliNemci.

Úctu si zasluhujú kroky Štefana Tisu vprospech nepriateľov - povstalcov. Keď už ne-dokázali dostať z nemeckých rúk Imricha Kar-vaša, zariadil, aby jeho žena, ktorá mala od Nem-cov zákaz opustiť Banskú Bystricu, mohla prísťs deťmi do Bratislavy.

V prípade desať rukojemníkov,ktorých vzali Nemci kvôli sabotáži ahrozili popravou na výstrahu, bolúspešný. „Modlikal“ až napokonHöfle sľúbil, že nebudú popravení.(Táto udalosť nie je zrejme docenenáako čosi jedinečné. Bolo by zaují-mavé nájsť v krvavej dráme druhejsvetovej vojny ešte jeden taký prípad,keď vrcholní činitelia štátu - prezi-dent, predseda vlády, minister,poslanec - orodujú za príslušníkovzákerného povstania proti ním a po-darí sa im dostať ich z popraviska.)

Vládny radca Dr. Ľudovít Černo,prednosta štátnej bezpečnosti vpovstaleckom Povereníctve vnútra sazákrokom predsedu vlády dostal znemeckých rúk do nemocnice. Jehožene, ktorá sa mu ponosovala,ponúkol z vlastných peňazí naživobytie. (Takéto meno sa nachádzamedzi členmi senátu, ktorý jed-nohlasne odsúdil Otomara Kubalu.)

Podarilo sa mu vyslobodiť apomôcť aj ďalším. Uveďme niektoréúspechy: Advokát Kubiš zo Žiliny,profesor Vanovič z gymnázia vBratislave, opát Ružička, Dr. VojtechTvrdý, štrnásť chlapcov zavretých vdievčenskom gymnáziu, ktorých sachystali Nemci popraviť. - Interven-ciu za prepustenie z Gestapa potvrdilaj senior Ľudoví Šenšel. - Pokúšal saod Nemcov dostať generála Viesta,aby ho mohol vymeniť za generálaTuranca, ktorého zajali povstalci. -Nariadil zastaviť v Kútoch vlak,ktorý odvážal mužov v pracovnomveku do Ríše. Nemci ich však odti-ahli skôr ako prišli slovenskí vojaci.Vo tomto prípade sa vláda uzniesladôrazne protestovať.

Pomáhal aj komunistom. Keď sanaňho obrátil Matúš Mancík, predse-da komunistickej strany v Marikovej,ktorého poznal ako „statočnéhočloveka“ na súde, vytiahol ho z Ilavya požiadal okresného náčelníka, abyho „vzal pod ochranu a pomohol muk nejakému dôchodku“.

- „Od rána do noci, ba i v nocichodili ku mne ľudia, aby som im po-mohol.“

Zakročoval aj proti odvážaniu ma-jetku. Keď sa mu nedarilo a Nemci saodvolávali, že je to korisť, priamo do očíim povedal, aby „nekradli, lebo že to nie ježiadna vojnová korisť“.

Proces proti Štefanovi Tisovi pre-biehal v čase, keď komunistickástrana dokončovala boj o úplne pre-vzatie moci nad Slovenskom.Obžaloba z 3. júla 1947 a odsúdeniena 30 rokov 11. novembra zrejme pa-trí k posledným dohodám s„demokratmi“.

V súvislosti s vyznamenaniamipre záchrancov Židov sa uvádza mú-drosť, že ten, čo zachránil jednéhočloveka, zachránil tak celé ľudstvo.

Osud Štefana Tisu, ktorý podľa-hol väzeniu 28. marca 1959, azda na-jvypuklejšie odhaľuje ľudské zly-hanie povstaleckej garnitúry. Svoj

Redakčná rada: Július Binder (predseda), Anton Hlinka, Richard Marsina, Ferdinand Klinda, Tibor Kovalik (Kanada), Ján Urbánek, Vladimír Kubovčík. – Šéfredaktor: Teodor Križka. – Grafik: Alojz Tomášek. –Hlavička: © Stano Dusík. – Cena jedného čísla je 20,- Sk. Polročné predplatné 220,- Sk, celoročné predplatné 440,- Sk. Mediaprint-Kapa, Pressegrosso, a. s. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ

Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s.,Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava 15, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk – Telefonické predplatné: 02/54418102alebo 02/54418091 – Registračné číslo 1810/97. – Nevyžiadané rukopisy nevraciame. E-mail: redakcia@kultura-fb.sk – www.kultura-fb.sk

ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

dvojtýždenník závislý od etikyVydáva Factum bonum, spol. s r. o. – Adresa

vydavateľstva a redakcie: Sološnícka 41,841 05 Bratislava. Tel./fax: 02/654 12 388.

Vláda Štefana Tisu u prezidenta Dr. Jozefa Tisu (zľava Ing. Lednár, Dr. Kočiš, Dr. Pružinský, Dr. Štefan Tiso, Dr. Jozef Tiso, Mach, Dr. Medrický, Haššík, T. J. Gašpar)

12 10/2005 (18. mája)

Poslankyňa NR SR za HZDS-ĽS Ľudmila Mušková na marcovejparlamentnej schôdzi interpelo-vala ministra zdravotníctva vo ve-ci povinného očkovania našichdetí. O tejto problematike sme sas ňou pozhovárali aj my.

- Najnovšie ste vašu poslaneckústarostlivosť o deti a mládež v klube prevýchovu a vzdelávanie rozšírili i ostarostlivosť o bábätká, a to konkrétnevo veci povinného očkovania.

Ľudmila Mušková: - Množstvo vecíprijímame automaticky bez toho, abysme sa nad nimi vôbec zamýšľali. Keďvšak náhodou - či Božím riadením -dostaneme možnosť nahliadnuť niek-torým z nich „pod kožu“, môžeme zažiťporiadny šok. Čosi také ma postihlo vsúvislosti s povinným očkovaním detí.

- Očkovanie sa predsa považuje zasamozrejmosť, ktorá chráni zdravienašich ratolestí. Podrobujú sa mu všetkydeti, žiadne vážne negatívne vedľajšieúčinky sa nespomínajú. Niektorým znich sa navyše dá predísť zakúpenímšetrnejšej vakcíny - tak prečo hovoriť ošoku?

Mušková: - Áno, práve tak vyzeránapohľad príťažlivý obal tohto produk-tu. Jeho obsah, skrytý v injekčnejstriekačke, však ostáva pre obyvateľstvoneznámym tabu. Väčšina z nás sa oňnezaujíma a aktuálnym sa stáva len prerodičov malých detí. Keď matka v or-dinácii detského lekára drží na rukáchbezbranné bábätko, vo všetkom na ňuúplne odkázané, vtedy myslí na to, či hoinjekcia nebude bolieť, či mu neopuchnenožička... Ale máloktorému rodičovipríde na um pomyslieť na to, či vakcínadieťatku vážne neuškodí. Túto starosťakoby už za nás odstránili lekári, viroló-govia a iní odborníci. Mňa na celej vecizaráža najmä to, že aj na obyčajnom,povedzme, Medipyríne, je veľkými pís-menami napísané „Informácia o použití,čítajte pozorne!“. Pritom ide o neškodnýliek pre dospelých. Očkovacia látka sapodáva sotva narodeným detičkám ihloupriamo do tela a nik predtým nedárodičom prečítať podobný príbalovýleták.

- A dozvedeli by sa z neho niečo zá-važné?

Mušková: - Neviem presne, koľkoinformácií o vakcínach by sa taktozverejnilo a čo by ostalo utajené. Nokeď som sa začala zaoberať touto prob-lematikou, zažívala som prekvapenie zaprekvapením - a to v negatívnomzmysle. Najzávažnejšie sa týkajú povin-ného očkovania proti hepatitíde typu B.Keď sa jeho plošné zavedenie pre-rokovávalo v roku 1996 v NR SR, lekáriz radov poslancov tomu zabránili. Argu-

mentovali tým, že malé dieťa nemámožnosť sa touto chorobou nakaziť.Hepatitída typu B sa totiž prenáša ibakrvou a intímnym stykom. Avšak keďv roku 1998 prešla kompetenciarozhodovania o povinnej vakcináciiz parlamentu na vládu, očkovanie protihepatitíde B sa zaviedlo povinne celo-plošne pre všetky deti. Zo zahraničnejtlače som sa dozvedela, že vakcína protihepatitíde B je génovo manipulovaná aže dá sa len ťažko odhadnúť, čo môžespôsobiť v organizme. Tým skôr, že saopakovane očkuje už niekoľkome-sačným deťom, a to v prvom roku životatrikrát. V spomínanom článku sa vakcí-na prirovnávala k atómovej bombe,ktorá je časom schopná rozvrátiť celýimunitný a genetický systém.V odborných časopisoch sa do súvislostis vakcináciou proti hepatitíde B dávajúviaceré ochorenia. Napríklad sa spomí-na, že po zavedení tohto očkovania naNovom Zélande v roku 1996 bol zistený60 % nárast vzniku diabetes mellitus ty-pu 1, čiže detskej cukrovky. Aj u násv poslednom čase zaznamenávame pod-statný nárast výskytu detskej cukrovky.Nebolo by seriózne preskúmať možnúsúvislosť s týmto očkovaním?

- Znie to poriadne hrozivo. Ako jemožné, že tieto informácie ostávajú uta-jované, že lekári rodičov nevarujú?Prečo keď, napríklad, o génovo manip-ulovanej sóji či kukurici toľko diskutu-jeme, hovoríme o povinnosti značeniapotravinárskych výrobkov, ktoré ich ob-sahujú, o tom, že bábätkám dávame pri-amo do tela génovo manipulovanú látkunevieme nič?

Mušková: - Téma očkovania jenepísané tabu. Akosi samozrejme sapredpokladá, že za rozhodnutiami stojanajerudovanejší odborníci Svetovejzdravotníckej organizácie, ktorýmzdravie svetovej populácie leží na srdci.O vyjadrenia týchto odborníkov sa po-tom opierajú lekárske kapacity jed-notlivých štátov a týmto špecialistomzase veria pediatri zúčastňujúci saškolení o očkovaniach. Kto by spochyb-nil celý načrtnutý pilier povinnejvakcinácie, spochybnil by nielen eru-dovanosť lekárov, lektorov, kvalifiko-

vaných špecialistov, ale vlastne aj dobrýúmysel na najvyšších miestach. A to jetabu.

- Začalo byť moderným spájanie vi-acerých očkovaní do jednej očkovacejdávky a spájanie viacerých očkovaní dojedného termínu. Aj mamičky radšej idús dieťatkom na očkovanie raz, ako štyri,či päťkrát. Neprináša to však aj riziká?

Mušková: - Samotní výrobcoviavakcín, teda niektorí z nich, už v roku1996 upozornili, že kombinácia vakcínzvyšuje riziko postihnutia imunitnéhosystému a vzniku autoimunitnéhoochorenia – teda stavu, keď organizmuszačne bojovať sám proti sebe. Medzitakéto choroby patrí aj spomínaná det-ská cukrovka ale napríklad aj atopickýekzém a iné v dnešnej dobe hojne savyskytujúce ochorenia. Jeden z našichvýznamných odborníkov v tomto od-bore spochybnil vhodnosť používaniarekombinovaných vakcín. Kumuláciuvakcín proti viacerým závažnýmchorobám do jedného očkovacieho sérakomentoval nasledovne: „Viete, keď vásnapadne jeden útočník a uštedrí vám po-riadnu ranu, ešte sa dáko otrasiete, alekeď vás napadnú traja - štyrianaraz, tak vás to zloží.“ Zastávanázor, že boj organizmu bábät-ka s očkovacími látkami vyčer-páva imunitnú obranyschop-nosť nadobudnutú z mater-ského mlieka. V súvislosti sovznikom komplikácií pri ku-mulovaní vakcín – v tomto prí-pade proti TBC a hepatitíde B –výbor Českej pneumologickeja ftizeologickej spoločnosti po-dal v roku 2002 návrh nazmenu očkovacieho kalendára,pričom žiadali posun prvejvakcinácie proti TBC na 7. až12. mesiac veku dieťaťa. U nássa táto dávka podáva vo 4. deňpo narodení. Z internetovýchzdrojov som sa zas dozvedela,že niektoré choroby – napríkladautizmus - sa objavili až pospustení očkovacích pro-gramov a predtým nejestvovali.Taktiež som sa stretla sospornými názormi na očko-

vanie trojkombináciu proti záškrtu,čiernemu kašľu a tetanu v rannom veku.Nervový systém dieťaťa sa totiž vyvíjado druhého roku života a tieto očkovacielátky pôsobia práve na nervový systém amôžu do jeho vývoja negatívne zasiah-nuť, pretože sa podávajú už niekoľkotýždňov po narodení a tiež opakovane.Spektrum reakcií detského organizmupotom môže byť rôzne, počnúc hyperak-tivitou až po epilepsiu. Počula som okonkrétnych prípadoch, rodičia si tovšak často do súvislosti s očkovanímnedávajú, pretože nevedia, že práve tietoporuchy môžu byť spôsobené vakciná-ciou. Avšak krajiny, ako napríkladJaponsko, dovoľujú očkovať deti práveaž po 2. roku veku. Veď ani pes u násnesmie byť očkovaný skôr ako po 6mesiacoch. Navyše väčšina starýchčlenských krajín EÚ má očkovanienepovinné. Upozorňujem tiež, že v USAbolo v roku 1990 zriadené národné in-formačné vakcinačné centrum, kde sapovinne musia nahlásiť všetkynegatívne reakcie na vakcíny.V zahraničí sa teda skúma, rozmýšľaa koná. A čo naši odborníci? Spia.

Vzhľadom na všetky už dnes známeriziká, nebolo by azda načase vziať sipríklad zo západných štátov či z Japons-ka, teda prehodnotiť povinnosť niek-torých očkovaní a posunúť očkovaniado neskoršieho veku?

Veď prvá očkovacia látka sa podávadeťom už vo 4. deň po narodení. Teda včase, keď rodičia ešte vôbec nezačínajúo téme očkovania rozmýšľať. Bábätkomá vtedy i tak dosť roboty s tým, aby saprispôsobilo na nové životné pod-mienky, a hneď mu uštedria poriadnuranu...

- Z vlastnej skúsenosti môžempotvrdiť, že prvorodičku nenapadnespochybňovať povinné očkovanie. Keďsom sa však po pár mesiacoch dostala kistým informáciám, čo viedlo k môjmuodmietnutiu niektorých očkovaní (ajkeď, žiaľ, neskoro), nielenže somnarazila na vlnu nepochopenia navšetkých frontoch, ale dozvedela somsa, že som týmto vlastne porušila zákon.Ženy v pôrodniciach iste budú mať stra-ch odmietnuť dať povolenie zdravot-níckemu personálu novorodenca za-očkovať, lebo ich to hneď vrhne dozlého svetla nezodpovednej matky.Podobne u pediatra. Čo sa teda dá v tej-to veci vlastne robiť?

Mušková: - Máte pravdu, odmiet-nutím očkovania sa vystavujete rizikupokuty zo strany štátu a zazeraniu zostrany okolia. A čo sa dá v takto tabuizo-vanej veci robiť? Napríklad hovoriť onej. Ale nie bez rizika. Istý odborník,ktorý raz verejne túto tému načal, si týmzničil kariéru. Sily spustené do pohybubúraním takéhoto tabu sú nesmierne -veď si uvedomme, že okrem iného, ide

Vážený pán Rees,so záujmom som si prečítal Vašu

knihu, ktorú vydala v r. 2005 EuromediaGroup k.s. v českom preklade „Osvě-tim“ – Nacisté a „Konečné řešení“. Nietpochybností, že každá takáto práca,ktorá osvetľuje temnú európsku minu-losť, má veľký význam – aj ako preven-cia. Ale len vtedy, ak nešíri novú rasovúči nacionalistickú nenávisť, ako sa to,žiaľ, stalo vašej knihe. To je smutnýparadox práve vašej práce oOsvienčime.

Nenávisť voči Židom už vyšlaz módy. Tentokrát sa cieľom stal malý,ešte stále temer neznámy národ v stredeEurópy – Slováci. Metóda je veľmijednoduchá – stačí čitateľom podsunúťniečo, čo vôbec nie je pravda. Ale abysom bol konkrétny. Napr. na strane 110(číslovanie strán je z vyššie uvedenéhočeského prekladu) píšete: „Behomniekoľkých mesiacov členom HG, akobol Kabáč, síce došlo, že slovenskí Židiasú posielaní na smrť, ale táto novinkav nich nevyvolala súcit.“ Alebo ďalej:„Kabáč mal so slovenskými Židmi, nežich vedome posielal na smrť, …“ (neu-vádzam ďalšie perly, za ktoré by sa ne-museli hanbiť ani najzúrivejší českí na-cionalisti, ktorí v záujme rozšírenia svo-jho „Lebensraumu“ v 50-tych rokochboľševickými metódami uskutočňovali

genocídu slovenskej inteligencie.) Jednoducho – Slováci sú tí, čo Ži-

dov vedome posielali na smrť. Nebudem sa rozpisovať o tom, že

ľudia sú raz lepší, raz horší, teda ajSlováci. Aj keď pripustíme určitú mierugeneralizácie, musíme konštatovať, ževaše tvrdenia sú obyčajná lož, a to ložveľmi nechutná a hlavnenebezpečná.Veď hneď na strane 115 siodporujete, keď píšete, že Židia saminevedeli - a to už v Osvienčime! – čo ichčaká. Celou knihou sa ako leitmotív ne-sie informácia, že až do poslednýchminút obete nemali ani tušenia, čo sas nimi bude diať, čo o. i. vysvetľuje ajpomerne „úspešnú“ technológiu vražde-nia bez zbytočných komplikácií. A lennámatkou vyberiem výpoveď SS-manaOskara Gröninga, ktorý sa až v samot-nom tábore dozvedel o vraždení – a aj toiba postupne.

Čiže nikto nič nevedel, iba - Slová-ci. Len škoda, že ste neuviedli, či to bolten povestný zločinecký inštinktSlovákov, ktorý v nich prebudil aj

veštecké schopnosti, alebo mali takúschopnú tajnú službu, že vypátrala aj to,čo vtedy nevedela ani jedna spojeneckározviedka.

Samozrejme, v nadväznosti napovedané znie už priam príšerne veta zostr. 130 „... rozhodnutie Slovákov, ktorípožadovali deportovať celé rodiny z„kresťanských dôvodov …“ Neviem, čitu pomôže logika, ale skúšali ste sa za-myslieť nad tým, prečo teda tí „Slová-ci“, keď ich nechceli pustiť na inšpekciutáborov, aby videli ako sa slovenskíŽidia v Poľsku usídľujú, deportáciev lete 1942 zastavili? Napriek tomu, žeešte zďaleka nebolo po Stalingrade aNemci na vrchole moci tvrdo naSlovákov naliehali, aby v deportáciáchpokračovali až do „konečného“ rieše-nia? Ale keď nepomáha logika, treba sipozrieť výpoveď Dietera Wislicenyho,nemeckého poradcu pre židovskúotázku, ktorú predniesol 3. januára 1946pred tribunálom Medzinárodného vojen-ského dvora v Norimbergu. Človekovizaoberajúcemu sa II. svetovou vojnou a

nacizmom by to nemali byť neznámedokumenty.

Napísaným nechcem obhajovať de-portácie, ani účasť slovenskej vlády nanich. Ani tým nechcem povedať, že naSlovensku nebol antisemitizmus. Bol,ale zhruba taký, ako v tých časochv celej Európe. Dokonca len ťažkomožno povedať, že väčší ako inde, pre-tože kde by sa potom nabral taký vysokýpočet Slovákov medzi tými, ktorí dostalivyznamenanie Yad vashem„Spravodlivý medzi národmi“?

Ťažko upierať niekomu v publici-stickej práci aj určitú mieru zaujatosti,no zmysel pre fair play by malnapovedať, že je neporovnateľná mierazločinu núteného vysťahovania avraždy. Dokonca masovej. Tieto vecizvyknú premiešavať iba neznalosť, ale-bo zlé úmysly. Nakoniec – aj v 30-tychrokoch produkovala kopa ľudí anti-semitské články bez toho, žeby tušila,aký tragický koniec to bude mať. Pretoby sme mali byť poučení (aj o tom bymali byť takéto knihy) a nerozpútavať

nové kolo rasovej a nacionálnejnenávisti, aj keď možno z pohľaduAngličana ide len o taký „menejdôležitý“ národ, ako sú Slováci.

P.S. Keď som si v závere knihypozrel Vaše poďakovanie za spoluprácua našiel som tam mená Kamenec aNižňanský, uvedomil som si, že možnomoja výčitka zo záveru listu nie jecelkom spravodlivá. Možno tu nejde anio Vašu indolenciu, či zlé úmysly, ale leno neopatrnosť pri výbere konzultantov amálo času na overovanie si ich informá-cií. Hoci sa zaoberáte skôr II. svetovouvojnou, asi tiež nie je pre Vás nijakýmtajomstvom, že v tzv. socialistickom tá-bore neprišlo k žiadnej „antikomuni-stickej revolúcii“. Bol to len šikovnezrežírovaný privatizačný puč tajnýchslužieb, ktorého výsledkom o. i. je aj to,že starí komunistickí vykladači dejín ob-sadili naspäť všetky možné pozície. Aľudia, ktorí v záujme upevňovania aposilňovania komunistického teroru, nienepodobného nacistickému, pomáhalivytvárať taký obraz dejín, aký komunistipotrebovali – pokračujú len v spô-soboch, ktoré majú naučené. Pre týchtoľudí zostane prvá Slovenská republikanavždy predmetom nenávisti, pretoževtedy boli komunisti postavení mimozákon. Preto by ste sa nabudúce - v záu-

Ľudmila Mušková: O otázkach,ktoré sa protivia ľudskému svedomiu, nemožno mlčať

Zamlčované tabu – OČKOVANIE

Otvorený list autorovi knihy o Osvienčime

Kresba: Andrej Mišanek