ListySLOVÁKOV A ČECHOV, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Ročník 26Cena 30 Kč / 1,20 €

11 2019

Hana Zelinová – Pozdrav z Bystričky (pokračovanie) • Peter Kolník – Obrazy a knihy • Jarmila Wankeová – Správa o strednej Európe • Petr Kuneš – Na skok do Mukačeva • Alojz Kontrik – 71. peší pluk na talianskom fronte počas I. svetovej vojny (1917 – 1918) •Vladimír Dubeň – Robiť divadlo je vždy osudová záležitosť • Anna Peťová – Poštárka botaničkou • Miro Pogran – Maltský zápisník (3) • Fabián Gordiak – Pomoc prišla z vý-chodu • Anna Sláviková – Odišiel zberateľ a šíriteľ národnej kultúry • Monika Pulišová – Herečka Nikola Ďuricová • Ľuboslav Moza – Miroslav Noga • Zuzana Štancelová – Matúš Kocian: Fotografie • Príloha Študentské listy •

I_OB_titul 11_2019.indd 1I_OB_titul 11_2019.indd 1 07.11.2019 13:38:1907.11.2019 13:38:19

Výber programov v novembri a decembri 201911. novembra 14.00 hod.Divadlo BruntálSeminár pre študentov Gymnázia v Bruntále k vzniku Československa v roku 1918 s konzultáciou k pripravovanej Medzinárodnej študentskej konferencii v decembri 2019.Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MŠMT ČR.

19. novembraGymnázium HraniceSeminár pre študentov Gymnázia v Hraniciach k migráciám Slovákov do Čiech a konzultáciou k pripravovanej Medzinárodnej študentskej konferencii v decembri 2019.Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MŠMT ČR.

25. novembra Gymnázium TachovSeminár pre študentov Gymnázia v Tachovek téme Židov v Československu 1918 – 1939 s konzultáciou k pripravovanej Medzinárodnej študentskej konferencii v decembri 2019.Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MŠMT ČR.

28. novembra 19.00 hod.Kinosála Lucerna Praha 1, Václavské námestiePremiéra talianskeho fi lmu S chutí ToskánskaUvádza Mirius, s.r.o. v spolupráci s DOMUS SM v ČR.

4. decembra 13.00 hod.Dom národnostných menšín, Vocelova 602/3, Praha 2Kulatý stůl: Podkarpatská Rus a Rusíni v Československu a v českých zemíchPripravila Akademie národnostních menšin vďaka podpore MK ČR.

12. decembra 17.00 hod. Dom národnostných menšín, Vocelova 602/3, Praha 2Podvečer so slovenským spisovateľom, redaktorom a publicistom Petrom Juščákom o súčasnej slovenskej literatúre, jeho knihách a otázkach a odpovediach.Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MK ČR.

12. – 14. decembra Dom národnostných menšín, Vocelova 602/3, Praha 2Pražská Mezinárodní konference středoškoláků a jejich hostůRokovanie konferencie 13. 12. 9.00 – 16.00 hod. v spoločenskej sále DNM.Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MŠMT ČR a Úřadu vlády.

16. decembra 17.00 hod.Vianočný podvečer pre členov KSK, DOMUS SM v ČR, ich priateľov a ďalších záujemcov z radov národnostných menšín.

Uvedené programy sa uskutočnia vďaka fi nančnej podpore MK ČR,  Magistrátu hl. m. Prahy a MŠMT v ČR, ktorú udelili projektom DOMUS SM v ČR.

podvečer so slovenským spisovateľom, redaktorom a publicistom

Petrom Juščákom o súčasnej slovenskej literatúre, knihách, otázkach a odpovediach

Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MK ČR

12. decembra 17.00 hod. Dom národnostných menšín, Vocelova 602/3, Praha 2

II_program_11_2019.indd IIII_program_11_2019.indd II 11.11.2019 13:20:3911.11.2019 13:20:39

Listy 1

Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou spoločnos-ťou • Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 • Číslo 11/2019 pripravili: šéfredaktorka PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: 603 824 370, zodpovedný redaktor a  grafi cká úprava Milan Šmíd, tel. 604 545 555, redakcia Ing. Eva Zajíčková, CSc., tel.: 272 911 893, Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237 093, Ingrid Kozlerová • Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič, Toňa Revajová • e-maily: noskova@usd. cas. cz, listy@franklin.cz, anazuz.s@volny.cz •  Rozširuje DOMUS SM v  ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a  Česká pošta, s.p. • Internetovú verziu nájdete: www. klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • DTP: studio Franklin • Tlač: tiskárna Triangl • Do tlače odovzdané 11. 11. 2019 • Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 • ISSN 1213–0249 • Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 € • Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/0100 • Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papiero-vej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SM v ČR, SČS a KSK • Obálka: Matúš Kocian: Šembera v novembri

Slovo redaktoraPozdrav z Bystričky (pokračovanie) ........................................2Hana Zelinová

Obrazy a knihy .....................................................................5Peter Kolník

Správa o strednej Európe .......................................................6Jarmila Wankeová

Na skok do Mukačeva ..........................................................8Petr Kuneš

71. peší pluk na talianskom fronte počas I. svetovej vojny(1917 – 1918) ....................................................................10Alojz Kontrik

Robiť divadlo je vždy osudová záležitosť ............................12Vladimír Dubeň

Poštárka botaničkou ...........................................................14Anna Peťová

Maltský zápisník (3) ..........................................................16Miro Pogran

Pomoc prišla z východu .....................................................18Fabián Gordiak

Odišiel zberateľ a šíriteľ národnej kultúry ...........................20Anna Sláviková

Herečka Nikola Ďuricová ...................................................22Monika Pulišová

Miroslav Noga ....................................................................24Ľuboslav Moza

Matúš Kocian: Fotografie ..................................................26Zuzana Štancelová

Príloha Študentské listy

OBSAHPatrí sa písať úvodníky o  výročiach, najmä o  tých významných. Čaká nás vý-znamné 30. výročie 17. no-vembra 1989. Nežná revolú-cia ukončila monopol moci dovtedy vládnucej jedinej politickej strany KSČ. Už teraz sa objavilo veľa zaují-mavých rozhovorov s  pria-mymi účastníkmi revolúcie. Noviny pripomínajú udalosti novembra 1989, ktoré za-siahli politickú scénu,  českú a slovenskú spoločnosť. S od-stupom sa dá lepšie zamyslieť nad vtedajším priebehom udalostí, popísať ich pre generácie, ktoré ich nezažili. Najzaujímavejšie charakteristiky novembrových dní i  českej a  slovenskej spoločnosti priniesli Lidové noviny, kde náj-deme rozhovor s významným aktérom novembrových dní, mate-matikom, politikom, bývalým disidentom, Františkom Mikloškom. Podľa neho (a nielen podľa neho) mala česká a slovenská spoločnosť rozdielne hodnoty. Zatiaľ čo Česi smerovali k Západu bez ohľadu na riziká, Slováci dávali prednosť istotám. Samozrejme nie všetci, ale podstatná časť ľudí na oboch stranách vtedajšej republiky. Túžba po istotách smeruje pospolitosť v určitých nepriaznivých obdobiach k autoritám, autoritatívnym režimom. Podľa Ľ. Štúra Slováci ne-mali (nemajú) väčší zmysel pre nič okrem vlastnej rodiny, prípadne širšej rodiny, maximálne domovskej obce. Širšie povedomie o vlast-nej krajine bolo (je) minimálne. Samozrejme, neplatilo a neplatí to všeobecne. Slováci mali a majú osobnosti s významným presahom a  neustále ich pribúda. Ale tento pravdivý Štúrov poznatok bol mnohokrát zneužitý práve slovenskými politikmi v neprospech ob-čianskej spoločnosti na Slovensku. Využili ho aj českí politici k rých-lemu rozdeleniu Československa, lebo aj v Česku žili a žijú ľudia, ktorí uprednostňujú istoty pred rýchlym kapitalizmom, neistotami a prepadom. Nebolo by dobre, keby mohli čerpať posilu zo sloven-skej strany. Ale to už sú iné úvahy. Lepšie je prečítať si rozhovor s F. Mikloškom Listopad 1989 byl pro Slovensko šok v Lidových no-vinách z 2. novembra 2019. Helena Nosková, november 2019

November 2019

Ilustrácia Zuzana Štancelová

01_obsah_uvod.indd 101_obsah_uvod.indd 1 07.11.2019 13:41:4807.11.2019 13:41:48

2 Listy

Pozdrav z Bystričky

Slávnostným sprístupnením novostavby záujem A. Masary-kovej o budovu ani o vyučovací proces neskončil. V zápise zo školného roku 1931 – 1932 na stránkach kroniky to-

tiž nachádzame nasledovný text: „Poneváč nová školská budova chybným projektom a nedokonale prevedením stavby v niektorých ohľadoch nevyhovuje úplne a zvlášť spodný suterén je mokrý, pani Dr. A. Masaryková bola by rada zjednať nápravu. Dňa 28. augusta povolala pána inšpektora P. Gallu, p. stav. Jančiarika a p. inž. Pa-vonyho a držali poradu. P. doktorka rada by bola vedela, kto vlastne zavinil tú chybu. Neskôr však, keď zavolaný bol projektant (Mer-ganc a Klimeš) a prišiel architekt Klimeš, ktorý sa priznal, že neriešil šťastne spodnú časť školy.“ Pri tejto príležitosti bol vymeraný aj areál školskej záhrady vrátane ihriska, ktorú obec na svoj náklad (7 483,10 Kčs) ohradila dreveným plotom.

Problémy s  budovou školy pokračovali aj v  školskom roku 1933 – 1934. Opäť sú, aj s  uvedením Aliciných iniciatív, za-znamenané v  školskej kronike. Spodná časť budovy bola stále vlhká a tak došlo k ďalšej oprave.

Ďalšou Alicinou aktivitou v prospech školy bolo napríklad pou-kázanie sumy 500,- Kčs na nákup kuriva v januári 1932 a opako-vané príspevky na tzv. mliečnu akciu.

II. časť

Po tom, ako bolo v Bystričke dobudované rodinné sídlo Ma-sarykovcov a ich pobyty sa stali pravidelnejšími, sa kontakty so školou prehĺbili. V zápise z roku 1932 sa na stránkach školskej kroniky uvádza: „Hlásený bol príchod pána prezidenta a tak nový správca (p. učiteľ Rapoš) v rýchlosti zvolal deti, nacvičil básničku. Pán prezident 5. augusta skutočne došiel a privítaný bol nadšeným obecenstvom a školskými dietkami. Dietky mu podali chlieb a soľ, keďže prichádzal ako občan bystričský prvýkrát do vlastného prí-bytku, do domu pani Dr. A. Masarykovej. Dňa 14.augusta prišiel pán prezident, aby prehliadol novo vystavenú št. ľud. školu. Pri-šiel v  sprievode pani dr. A. Masarykovej, milostivej panej Janky Th omka-Markovickej a  pána Ladislava Th omku-Markovického. Správca školy ich privítal a  sprevádzal po budove. Prvá otázka pána prezidenta k novému správcovi školy bola nasledovná: ,tak vy ste ten nový správca školy? Čo tu budete robiť?‘ Správca školy súc v  rozpakoch, odpovedal: ,áno, pán prezident, ja som novým správcom a chcem tu pracovať‘.“ Učiteľ Rapoš bol následne opa-kovane pozývaný do „kaštieľa“, kde hlavne s Alicou debatovali o školskej problematike.

V roku 1932 letoval na Bystričke akademický maliar František Trella. Následne škole venoval na skle maľovaný znak Českoslo-venskej republiky, neskôr aj  bábkovú scénu s  bábkami. Štátny

02_04_Zelinova-pokracovani.indd 202_04_Zelinova-pokracovani.indd 2 11.11.2019 8:42:2911.11.2019 8:42:29

Listy 3

znak je dnes umiestnený v budove Obecného úradu ako súčasť inštalácie pôvodného interiéru masarykovského letného sídla, bábky v budove školy.

Mimoriadny je zápis kroniky zo školského roka 1932 – 1933, nazvaný Pán prezident v  škole, zachytávajúci vrúcny vzťah miestnych obyvateľov k T. G. Masarykovi a jeho rodine: „Ľud Turca a  najmä Bystričania nemohli dočkať toho roku, kedy už pán prezident prídu k nim letovať. Už dávno preskočila novinami správa, že dojdú vari začiatkom júla. Sviatočne čistá Bystrička čakala už niekoľko dní. V pondelok 25. júla s radosťou jasave uví-tala najvzácnejších hosťov: pána prezidenta s členmi jeho rodiny o  pol desiatej večer. Na končiaroch Turca plály vatry, Bystrička čistá, vycifrovaná kvetami, čečinovými vencami, svetly, zástavami a sviatočne vyobliekaným občianstvom od detí až po bielych star-čekov pozdravila svojho prvého občana – Osloboditeľa, pána pre-zidenta... Hoci každý sa pýšil, keď videl pána prezidenta hľadia-ceho z fi lagórie do polí, alebo pri jazde na koni, preca nik nerušil kľud okolo domu. Veď Bystričania si úprimne priali, aby si u nich milovaný pán prezident ozaj oddýchol a osviežil v horskom povetrí po namáhavých prácach. Denne o  piatej v  podvečer konal pán prezident vychádzku na svojom koni Hektorovi na známe milé miesta – k Žirkovu, na Jamy, do Veľkej doliny, k Turcu. Vysoká, krásne vzpriamená postava jeho v slnečnej žiari a zeleni hôr bola vidieť do ďaleka... Ľudia vracajúci sa z polí so slzami radosti si pochvaľovali: Ale ako ten náš pán prezident rezko idú a krásne sa nesú na koni. A hneď s vedomím viny dodávali: Jaj, Bože, sami sa nám pozdravili, skôr ako sme stihli my ich pozdraviť. A hlasom modlitby preniesli: Nech nám ich Boh živí pri dobrom zdraví!“ Ďalší zápis je venovaný nielen Alicinmu vzťahu k  škole, ale opisuje aj mimoriadnu udalosť – predstavenie bábkového di-vadla členom rodiny Masarykovcov: „Pani Dr. Alica G. M. darovala Bystričke novú modernú školu. Pri každej návšteve má vzácny záujem o výchovu, vyučovanie, zdravie detí a ich potreby. Pri prehliadke školskej zeleninovej záhrady prejavila prianie, aby sme zahrali vnúčatkám pána prezidenta v lútkovom divadle, ktoré venoval toho roku bystričským deťom akademický maliar F. Trella z  Prahy a  ktoré je umelecky jedinečne krásne. Mali sme radosť, že im budeme môcť zahrať... Náš divadelný sbor, miestni dvaja členovia, právnik z Bratislavy, druhý z Brna, gymnazista a cvičná učiteľka hrali sme už bystrickým deťom a druhý raz i dospelým. Krása divadielka pôsobila tak mocným dojmom, že nielen de-

ťom, ale i dospelým sa prisnilo o Gašparkovi. V štvrtok 4. augusta o  5 ½ hod. sme mali hrať v  II. triede Masarykovej školy. Deti bystričské priniesli si v  hrdielkach piesne, ktorými chceli vyplniť prestávky. Trieda sa ligotala čistotou, bol ,vyrajbaný‘ každý kútik. Bolo pol šiestej a  chodbou znie: Pán prezident idú! Nik si nevie predstaviť naše radostné napätie! Že by sme mali to šťastie hrať pred pánom prezidentom, o tom sa nám ani nesnilo! Deti radostne pozdravili ,dobrý deň, prajem!‘ Ich najdrahší tatíček im ďakuje, svojím usmievavým pohľadom hladí všetkých a usadne k  detskej družine i so svojimi vnukmi a ostatnými členmi rodiny. Zvonček zacengá, opona sa otvára, umelecky namaľované kulisy, fi gurky a  svetelné efekty v  spomienkach zavedú do snov detskej fantázie a pohádok... Pán prezident so záujmom a svojím typicky krásnym úsmevom sledoval priebeh hry, občas vysvetľoval vedľa sediacemu vnúčatku a  deťom. Za ním sediace deti bystričské šťastím snáď ani nedýchaly! Neočuť rušivého hluku z detskej spoločnosti. Vedeli sme o  ich prítomnosti len v prestávkach, kedy zaspievaly národ-né piesne. Po každom dejstve boli herci odmeňovaní úprimným potleskom najvzácnejších hostí. Po skončení hry odchádzajú deti, pán prezident ešte s niekoľkými hovorí o predstavení. Potom si pre-hliadol Pamätnú knihu slovenskej dediny Bystričky, venovanú tiež ak. maliarom Fr. Trellom... Herci zoskočia zo stolu za kulisami, aby zblízka uvideli milovaného pána prezidenta. Ten prichádza k nám, gratuluje a pýta sa: ,a kto ste vy?‘ Pri predstavení každému z nás podáva ruku s krásným úsmevom. Odchádza s členmi svojej rodiny. Kráča záhradou pružne, kabát prehodený iba cez ramená, hoci prší. Dochádza k doskovému plotu, vystúpi na špičky a hľa-dí cez plot do zeleninovej záhrady Daruľovie, ktorá pokropená dažďom usmieva sa sviežou zeleňou. Minulo 7 hodín. Teda 1 ½ hodiny predlel s deťmi v škole a medzi nami.“

Školu navštevovala A. Masaryková temer pri každej príležitos-ti, v septembri roku 1936 aj v sprievode svojho brata Jana, v máji 1938 v sprievode markízy Juliany Benzoni. Aj táto udalosť bola na stránkach kroniky zaznamenaná: „Dňa 1. mája privítalo všet-ko občianstvo a žiactvo pani Dr. A. Masarykovú, ktorá prichádza-la prvýkrát do našej obce po smrti pána prezidenta Osloboditeľa. S pani doktorkou ako jej hosť prichodí pani markýza Juliana Benzo-ni, snúbenica nebohého generála Milana Rastislava Štefánika. Keď auto ráno o osmej hodine zastalo a z neho vystúpila pani doktorka a pani markýza, privítala ich Elena Tomčányiová žiačka 1. triedy týmito slovami:

„Drahá pani Doktorka!Bystrické deti radosťou plesáme,že Vás v našom kruhu dneska zas vítame.Len si odpočiňte, ustatá ste, vieme,kľudu, osvieženia Vám všetci prajeme.“Stránky kroniky zaznamenávajú aj úmrtie T. G. Masaryka

a okrem konštatovania, že „smútok zaľahol náš kraj, aj duše celého národa“, opisujú priebeh smútočných dní: „Denne dvakrát smut-ne znely zvony, až kým nebol pán prezident Osloboditeľ pochovaný. V  deň jeho smrti 14. IX., večer, o  siedmej hodine poschádzalo sa všetko občianstvo do št. ľ. školy, kde sa odbavovala tryzna za zosnu-lým. Nabitá bola druhá trieda občianstvom, i chodba preplnená. Pán starosta zahájil smútočnú slávnosť, spr. uč. Ladislav Rapoš predniesol svoju báseň 14. IX. 1937 a v precítenej reči ocenil veľký význam prez. Osloboditeľa a dojem národného smútku. Za obec a  školu zaslaný bol sústrastný telegram do Lán rodine pána prezidenta Osloboditeľa.

02_04_Zelinova-pokracovani.indd 302_04_Zelinova-pokracovani.indd 3 11.11.2019 8:42:3211.11.2019 8:42:32

4 Listy

V deň pohrebu dňa 21. IX., sišlo sa obecenstvo v škole, kde počúvalo celý priebeh pohrabu. Vo chvíli, kedy bol pohrab zahajený, zahorela vatra na Hrádku, ktorá mala pripomenúť, že vždy, keď pán prezident prichádzal a odchádzal z našej obce, horela vatra. Teraz táto vatra odprevádzala ho na večnosť. Po skončení pohrabu zaspievalo občian-stvo pieseň zo spevníka 234, ktorú mal pán prezident veľmi rád.“

Ofi ciálneho pohrebu sa zúčastnila aj delegácia obce Bystrička a  starosta obce Ján Sýkora priniesol na hrob zeminu zo záhrady masarykovského kaštieľa. Delegácia bola prijatá Janom Masarykom. Po prestávke spôsobenej vojnovými udalosťami prišla Dr. Alica Masaryková do Bystričky až v  júli roku 1946. Miestna mládež pre ňu pripravila besiedku. V  septembri toho istého roku boli Alicinými hosťami v Bystričke prezident E. Beneš s manželkou Hanou. Pri návšteve dňa 15. júla 1947 doktorku A. G. Masary-kovú deti privítali básničkou:„Vítame Vás z úprimných sŕdc

školské deti z Bystričky, na znak našej úcty, lásky,

uvily sme kytičky.“V auguste toho istého roku zavítal na niekoľko dní, po prvýkrát od skončenia 2. svetovej vojny Jan Masaryk, srdečne vítaný deťmi i občanmi obce. „Deti ho pozdravily nasledovne: Drahý pán minister! Vzácna pre nás všetkých je táto hodina, keď Vás vítať môže bystričská rodina. Vieme, našu obec vždy v láske ste mali, bo ste ju z Londýna často spomínali. Aj my malí, veľkí tiež Vás radi máme, z úprimných čistých sŕdc láskou Vás vítame.“ Pri rozlúčke zas recitovali: „Drahý pán minister!

Ľúto nám, že odchádzate, príjmite túto kytičku

a vráťte sa čím skôr zdravý zas na našu Bystričku.“

V  období nasledujúcom po zásadných spoločensko-politic-kých zmenách sú záznamy podstatne stručnejšie. V  roku 1948 sa na stránke školskej kroniky objavili už len 3 vety: „Pani Dr. Alica Masaryková prišla na Bystričku v prvej polovici mája a odišla 6. septembra. Privítaná bola občanmi i  školskými deťmi. Školu navštívila.“

Bystrička, Martin i  celý Turiec mali v  živote rodiny Masary-kovcov naozaj mimoriadne miesto. Na Bystričku spomínala Alica v  listoch, ktoré písala svojej matke z  viedenského väzenia, kde ju počas 1. svetovej vojny zavreli, aby donútili T. G. Masaryka k návratu z emigrácie. Spomínal na ňu aj Jan, pre turčiansku mlá-dež „ Jano“ Masaryk, exilový minister zahraničných vecí počas 2. svetovej vojny v  rozhlasových príhovoroch, ktorými sa Če-chom a Slovákom prihováral z Londýna.

Po 2. svetovej vojne   navštevovalo školu okolo 60 žiakov 1. stupňa. V dôsledku spoločensko-politických zmien po roku 1989, ktorých súčasťou bol aj vznik súkromných a cirkevných škôl a  väčšia voľnosť pri výbere vzdelávacej inštitúcie, počet žiakov prudko poklesol. Dnes škola funguje s  dvoma spoje-nými ročníkmi (1. a 2. ročník, 3. a 4. ročník) a s materskou školou. 

Vzťah členov rodiny Masarykovcov k Turcu je pre nás zá-väzkom pripomínať a vážiť si tých, ktorí nielen slovami, ale aj vykonanými skutkami prispeli k  rozvoju nášho národa, kraja i mesta. Čas ich skutky prehodnotil a potvrdil ich právo na našu vďaku, ktorej výrazom je aj pomenovanie základnej školy v obci Bystrička čestným názvom Základná škola Alice Masarykovej.

Hana Zelinová, SNM MartinFoto: TV Turiec

02_04_Zelinova-pokracovani.indd 402_04_Zelinova-pokracovani.indd 4 11.11.2019 8:42:3411.11.2019 8:42:34

Listy 5

Galéria mesta Bratislavy (GMB) sa svojimi náročnými počinmi radí k prestížnym galériám, ktoré svoju činnosť čoraz častejšie orientujú na náročného diváka. Dôkazom je aj súčasná

nevšedná paralela výtvarného prejavu v Pálff yho paláci GMB.

Obrazy a knihy – nevšedná paralela výtvarného prejavu na výstave

Mateja a Juraja Kréna v najnáročnejšom spracovaní v histórii GMB

Záujemci o  hodnotné umelecké prieniky tu môžu navštíviť do 1. marca 2020 výstavu z diela autorskej dvojice otca a syna – syna a otca Mateja a  Juraja Krénovcov. Výstava Matej Krén/Juraj Krén predstavuje tvorbu syna Mateja, ktorý pri tvorbe využíva vyradené knihy a iné objekty na metaforické vyjadre-nie zmien, ktorými súčasná digitálna spoločnosť prechádza. V jednej z troch inštalácií komunikuje s vystavenými dielami svojho zosnulého otca, výtvarníka Juraja Kréna. Výstava je tak zároveň pripomienkou 50. výročia úmrtia tohto umelca.

Dielo Mateja Kréna (nar. 1958) je nezameniteľné. Pozornosť upútal predovšetkým iným a  vyhraneným prístupom k  soche, objektu, inštalácii, kresbe, grafi ke, maľbe, akčnému umeniu, k fi lmu, hudbe, zvuku a slovu. Prezentoval sa na mnohých pre-stížnych svetových prehliadkach umenia. Jeho inštalácia z kníh – Pasáž – spred 15 rokov sa stala ikonickým dielom Galérie mesta Bratislavy.

Úvodné dielo súčasnej výstavy Semiolift predstavuje výťahovú šachtu z kníh, ktorá sa ťahá tromi poschodiami. Na prízemí môžu návštevníci vstúpiť do vnútra výťahu a pozrieť si mediálnu časť diela. V hornej časti inštalácie Matej Krén komunikuje s tvorbou svojho otca, keď detaily, ktoré sa nachádzajú na gobelínoch okolo

diela, prenáša na svoju inštaláciu, vysvetľuje kurátorka výstavy Kristína Zaťko Jarošová.

Návštevníci uvidia na výstave opäť aj projekt s názvom Pasáž, ale teraz ide o Pasáž mnemocinema, tá už nie je tvorená z kníh, ale z digitálnych obrazoviek, na ktorých sa premieta fi lm. A opäť tu vznikne dráma zmyslov. Táto dráma zmyslov poukazuje na re-álne drámy, v ktorých sa v našom každodennom živote jednostaj ocitáme.

Tretiu časť výstavy tvorí zbierka Amnezitár, ktorú tvoria knihy o dejinách umenia zdeformované ako pri recyklácii. Knihy sú tak transformované na inú hmotu, vyzerajú inak, no obsah zostáva rovnaký. Ibaže sa už nedá čítať. Ide v podstate o istú manipulá-ciu s dejinami umenia, ako uviedol Ivan Jančár, riaditeľ Galérie mesta Bratislava.

Na výstave sú prezentované niektoré doposiaľ na Slovensku ne-vystavené diela Mateja Kréna, v protiklade s viacerými projektmi, ktoré boli realizované priamo pre priestory Pálff yho paláca GMB. Vzhľadom na technickú zložitosť a sugestívnosť jeho umeleckej výpovede, ide o mimoriadne fascinujúcu a zároveň najnáročnej-šiu výstavu v histórii Galérie mesta Bratislavy.

Peter Kolník, zdroj foto: visitbratislava.com

05_Kolnik.indd 505_Kolnik.indd 5 07.11.2019 14:05:4007.11.2019 14:05:40

6 Listy

Koľko členov tvorí porotu, ktorá vyberá fi lmy?My žádnou porotu nemáme. Nejsme soutěžní festival, jsme

přehlídka. Snažili jsme se soustředit na fi lmovou tvorbu Maďar-ska, Polska, Slovenska a Česka. České a slovenské fi lmy vybírám já, někdy vybírám i maďarské – když mám přehled o loňské ki-nematografi i – a je to autorský výběr. Snažíme se promítat tady fi lmy, které se v kinech nehrají. Jsou to fi lmy, kde je více autorské svobody, kde je příběh, který vychází z nějaké autenticity a  ty fi lmy vyprávějí o intimních věcech a nesnázích těch lidí.

Vedľa celovečerných fi lmov uvádzate aj fi lmy dokumentár-ne. Je ponuka rozvrstvená podľa krajín, aby vo výsledku vyšlo približne rovnomerné zastúpenie jednotlivých krajín?

Ty fi lmy nemají nahodilý výběr. Já učím na FAMU a od začát-ku přehlídky jsme se snažili vybírat fi lmy studentské. Podobně reagovali mí kolegové z Maďarska, Polska a ze Slovenska. Letos se to zrušilo, nevím z jakého důvodu. Já jsem si zachoval alespoň jeden fi lm z této kategorie, a to fi lm Plus jeden ukrajinské reži-sérky Miry Kloschko. Je o ženě, která se dozví, že pravděpodobně čeká dítě s Downovým syndromem a ona neví, jakým způsobem to má říct svému manželovi. A  neumí si představit, co obnáší život s postiženým dítětem.

Čiže osobné príbehy... Zohráva úlohu fakt, že v tomto roku si pripomíname 30 rokov od Nežnej revolúcie v roku 1989 a tým je zastúpenie fi lmov so spoločensko-politickou temati-kou početnejšie? Napríklad fi lm slovenskej režisérky Zuzany Piussi Muži revolúcie alebo český fi lm Naše svoboda...

My jsme tady vždycky měli fi lmy, které se zaobíraly historií, ať nedávnou nebo vzdálenou, vždycky to byly věci, které vycházely z černé kroniky a které byly výjimečné tím, že to nebyly takzvané mluvící hlavy. Dokumentární fi lmy měly příběh. Letos jsme měli tři fi lmy tohoto druhu, například polský fi lm, který se věnoval invazi armád Varšavské smlouvy do Československa v roku 1968 a jak se s tím později vyrovnávali ti vojáci z povolání – je to ta-ková koláž vzpomínek.

Na mňa silno zapôsobil fi lm Tiché doteky (Česko, Nizo-zemsko, Lotyšsko, 2019) o práci českej dievčiny ako au-pair v rodine v  jednej západnej krajine. Počas jej pobytu sa po-stupne ukazuje, že rodina vyznáva striktné pravidlá a vyús-tenie je šokujúce (rodina je členom sekty tzv. Dvanástich kmeňov, vychovávajúcich deti, ktoré majú byť pripravené na príchod stúpencov Ježišovho učenia). Dozvedáme sa, že fi lm sa zakladá na skutočných udalostiach...

Režisér tohoto fi lmu Michael Hogenauer byl na FAMU můj žák, my už jsme se snažili některé jeho studentské fi lmy u nás hrát. Od začátku jsme věděli, že jde o talentovaného studenta. Tento fi lm původně točil v Holandsku, později našel lepší loka-ce v Lotyšsku. Tam producenti chtěli, aby fi lm mluvil anglicky. My jsme s panem režisérem o fi lmu hodně mluvili, zajímala ho výtvarná stránka. Změnou lokace se změnila celá nálada fi lmu – v Lotyšsku je hodně mlh a promítá se to zejména do exteriérů.

Čo by ste povedali o fi lmoch zo Slovenska? Veľa sa v médi-ách diskutovalo o fi lme Buď svetlo režiséra Marka Škopa...

V Maďarskom inštitúte v Prahe sa v dňoch 10. až 13. októbra konal už 22. ročník Prehliadky súčasnej fi lmovej tvorby krajín V4. Keďže väčšina fi lmov sa v kinách

neobjaví, mal divák dosť ojedinelú možnosť pozrieť si, aký je súčasný život našich susedov, s čím sa potýkajú občania v Maďarsku, Poľsku či na Slovensku. O zákulisí

prípravy prehliadky, výbere fi lmov, ich prijatí divákmi a pod. sme sa rozprávali s Radimom Valakom, fi lmovým výtvarníkom a bádateľom v oblasti fi lmu.

Správa o strednej EurópeBuď svetlo, Slovensko/Česko. Réžia Marko Škop

06_07_Wankeova.indd 606_07_Wankeova.indd 6 11.11.2019 8:51:2611.11.2019 8:51:26

Listy 7

Ten fi lm je autentický, je to dost bolavá stránka současnosti a vě-nují se tomu i dokumentaristé na Slovensku. Je to téma, které asi postihuje celý evropský blok, kdy dospívající děti většinou tápou a nevědí, kde je pravda a snaží se nějakým způsobem řešit věci jed-norázově, radikálně a způsobují následky, které jsou nezvratné pro jejich budoucí život. Nám přišlo, že pan režisér Škop je původně dokumentarista, proto je ten fi lm docela citlivě vystavěn, věnoval velkou práci rešerši, spojil několik příběhů, ať už z té německé čás-ti nebo té slovenské, a vytvořil kompaktní fi lm, který je v podstatě o nesnášenlivosti.

Za zvláštnu zmienku stojí, myslím, maďarský fi lm Zlé verše režiséra Gábora Reisza. Tridsiatnik Tamás sa vracia z Paríža do Budapešti, pretože ho opustila priateľka. Návrat v ňom vyvolá kolotoč spomienok na roky dospievania, osoby, ktoré ho obklopovali (otec, ktorý neustále visí na obrazovke TV a  sleduje futbalové zápasy klubu Ferencváros, učiteľky na strednej škole špehujúce, kedy urobí študent nejaký prehre-šok, teta, ktorá si vypočula prvé Tamásove verše...). Minulosť a súčasnosť sa prelínajú a hoci sa na mnohých scénkach sme-jeme, je aj nie je to veľmi lichotivý obrázok Maďarska.

Tiché doteky, Česko/Nizozemsko/Lotyšsko, Réžia: Michal Hogenauer

Ono je to vděčný, když je hlavní hrdina fi lmař nebo básník, který má probuzené city a vidí život a své vrstevníky a spoluob-čany trošku jinak. Pro mě osobně tento fi lm byla radost, neboť je v něm velmi plasticky ukázaný život člověka, který stále ještě hledá a který se snaží po svém podat správu, která by – aspoň on si to myslí – mohla změnit názor na život a na svět.

Filmy sú v pôvodnom jazyku, sú opatrené titulkami. Pre diváka možno nezvyklé, no zároveň má možnosť zažiť posta-vy autentickejšie než pri dabovaných fi lmoch. Vy ste zástan-com titulkovania fi lmov?

Je moc dobře, že to takhle je. U autorských fi lmů, kterým my věnujeme velkou pozornost, jsou zvláštní fi lmy, u  nichž zvuko-vá stránka a znění dialogů hrají dost podstatnou roli. Často mají nářečí. Dabing by zničil tu původní potřebu. Já se přikláním k fi l-mům, které nemají dabing.

Ako sme povedali na začiatku, fi lmy sú určené pre náročnejšie-ho diváka a do bežnej distribúcie našich kín sa nedostanú. Prekva-puje preto pomerne nízka účasť divákov, hoci vstup je voľný. Ale vďaka za to, že takáto prehliadka stredoeurópskych fi lmov, aká sa koná v Maďarskom inštitúte v Prahe, existuje.

Jarmila Wankeová

Buď svetlo, Slovensko/Česko Buď svetlo, Slovensko/Česko

06_07_Wankeova.indd 706_07_Wankeova.indd 7 11.11.2019 8:51:3311.11.2019 8:51:33

8 Listy

Tuto vzpomínku mi nedávno připomněla informace skvělého palubního časopisu Českých drah ČD pro vás, že slovenské železnice zahajují provoz na trati

Košice – Mukačevo. Při zájezdu na Zakarpatskou Ukrajinu skoro před 40 lety jsem viděl jen Užhorod. Stopy předváleč-né ČSR tam bylo vidět všude: nemocnice a školy s výrazným stylem československých architektů té doby. Doprovázela nás tehdy průvodkyně, která s láskou vzpomínala na české učitele v předválečném místním gymnáziu.

Rozhodl jsem se tedy vydat tak trochu po stopách otce. Pouze třídenní výlet jsem spojil s návštěvou východoslovenské metro-pole, kde jsem také nebyl už mnoho let. Musím konstatovat, že Košice doznaly značných změn k  lepšímu – krásné historické centrum vítá návštěvníky v tom nejlepším světle. Přenocování v hotelu Centrum mi dodalo sílu k pokračování cesty.

Regionální rychlík Železničnej spoločnosti Slovenska odjíž-dí přes Čiernu nad Tisou a Čop do Mukačeva v 9 hodin ráno, jízdní řád si ponechává na cestu dlouhou asi 150 km téměř 4 hodiny. Jde o motorák s pouhými dvěma propojenými vago-ny. Na slovensko-ukrajinské hranici probíhá korektní pasová a  celní kontrola obou stran, celník ostatně tuší, že několik takových „bláznů“ jako já neveze žádný kontraband. Mezi ces-

tujícími převládají čeští a  slovenští turisté směřující hlavně do Koločavy: román Ivana Olbrachta o Nikolu Šuhajovi zná zřejmě i mladší generace.

Během cesty na ukrajinském území projíždí vlak obcí Baťo-vo (název byl v  éře SSSR změněn a  vrátil se až po vzniku samostatné Ukrajiny před 30 lety). V místě se zachoval tzv. Baťův dům a další stavby vybudované z prostředků sponzorů ve 20. – 30. letech. Ten, kdo má za cílovou stanici Mukačevo, najde už předem na internetu snadno ubytování: v  dobrém hotelu je cena noclehu výrazně nižší než v  našich podmín-kách (kurs hrivny vůči euru je výhodných přibližně 28 hriven za euro a 25 za USD, poměr k české koruně je téměř 1:1 ve prospěch Kč). Samo město je symbiózou rodinných domků, nám dobře známé panelové výstavby a převážně nově vybudo-vaných pravoslavných kostelů s  pozlacenými, do daleka sví-tícími báněmi. Hlavní pamětihodností Mukačeva je zdaleka viditelný hrad Palanok, vzdálený asi půl hodiny cesty z města do kopce. Navštěvují ho prý hlavně Maďaři, je spojen s jejich historií. */

Ceny v místě jsou pro „našince“ zcela přijatelné. Najít však restauraci s proslulým ukrajinským borščem se mi nepodařilo. Zato na nábřeží řeky Latorice funguje slušná restaurace gru-

Otec mi kdysi vyprávěl, že ve 30. letech cestoval až na nejvýchodnější konec tehdejšího Československa – do Jasině, mezi válkami součásti Podkarpatské Rusi (dnešní

Zakarpatské Ukrajiny). Cesta dlouhá 1 053 km trvala 18 hodin 20 minut, účastníci zájezdu cestovali 3. třídou “na sedačku“, tedy zřejmě na dřevěných lavicích.

Na skok do

Mukačevaaneb Praha –

Košice – Mukačevo a zpět

ve 3 dnech

Mukačevská radnice

Takto se cestovalo před téměř 90 lety

08_09_Kunes.indd 808_09_Kunes.indd 8 07.11.2019 14:42:5007.11.2019 14:42:50

Listy 9

zínská. Kdo je pohodlný chodit po městě pěšky, může využít taxi za ceny opravdu lidové. Ve městě se lze domluvit nejlépe ruštinou, kterou zná téměř každý, ale ani čeština nebo sloven-ština nejsou problém; snad každý druhý občan, s nímž se do-stanete do kontaktu, pracoval či pracuje u nás.

Třetí den jsem pro zpáteční cestu do Košic zvolil z časových důvodů ukrajinský linkový autobus – byla to stará Karosa. Cena je téměř totožná jako vlak s místenkou (8 euro). V Už-horodě je plánovaná půlhodinová přestávka, během níž lze použít WC a  zakoupit si občerstvení. Na hranice Užhorod/Vyšné Nemecké je to už co by kamenem dohodil, ale pasa-žéry tu čekalo půldruhahodinové čekání a důkladná prohlíd-ka zavazadel. Tomu už jsme v schengenském prostoru dávno odvykli! Podle svědectví mladých spolucestujících z východu Slovenska, kteří tu jezdí častěji, odbavení osobních aut prý trvá až 4 hodiny.

Šťastně zpět v Košicích! Turistu z Česka čeká ještě cesta po-hodlným vlakem směr Praha. Z vlastní zkušenosti doporučuji Pendolino, které zdolá cestu za 7 hodin a  má bufetový vůz s velkým výběrem i teplých jídel za příjemnou cenu.

Pokud jste ještě na Zakarpatské Ukrajině nebyli, neváhejte! Nechte si ale více času než moje maličkost. Petr Kuneš

Foto: Petr Kuneš + archiv (5), MRM (2)

* Zakarpatská Ukrajina, jedna z  oblastí dnešní Ukrajiny, byla po celá staletí součástí uherského království – i dnes je tu maďarská menšina výrazná. Za „zlatou éru“ je pova-žováno dvacetiletí v rámci meziválečné ČSR, po další více než 4 desetiletí byla spíše periferií tehdejšího Sovětského svazu až do jeho rozpadu. Příslušníci početné židovské ko-munity převážně zahynuli za 2. světové války.

Pomník Cyrila a Metoděje

Takto se cestovalo před téměř 90 lety

Vchod do zámku

Památník obětem hladomoru ve 30. letech 20. století

Jeden z řady nových chrámů Zámek Palanok

08_09_Kunes.indd 908_09_Kunes.indd 9 07.11.2019 14:42:5807.11.2019 14:42:58

10 Listy

Po presune na taliansky front bol 71. peší pluk nasadený do bojov v priestore Gorice (taliansky Gorizia, nemecky Görz), konkrétne pri Vrtojbe (taliansky Vertoiba), teda na strednom sočskom

úseku frontu (názov podľa rieky Soča – slovinsky, Isonzo – taliansky), v operačnej zostave rakúsko-uhorskej 5. armády. Náčelník štábu 5. armády generál Franz Höfer v situačnej správe

z 12. apríla 1917 vysoko ocenil bojovú zdatnosť príslušníkov 71. pluku, ktorí východne od Vrtojby prenikli až do tylových pozícií talianskej horskej divízie: „Východne od dolnej Vertojby

sa včera večer predrali úderné patroly pechotného regimentu č. 71 a č. 76 do nepriateľských zákopov, kde zajali 4 dôstojníkov, 135 mužov, ukoristili 2 guľomety a 3 mínomety.“

Zaujímavosťou bolo, že veliteľ údernej skupiny velil svojim mužom po slovensky („…in slowakischer Sprache…“), čím zmiatol talianskych vojakov, ktorí ovládali nemčinu.

71. peší pluk na talianskom fronte počas I. svetovej vojny

(1917 – 1918)

Počas desiatej bitky na Soči (12. mája – 8. júna 1917) sa poda-rilo brániacim sa práporom 71. pešieho pluku odraziť nápor talianskych vojsk pri Kostanjevici. Následne vyrazili do pro-

tiútoku, zdolali 10 až 15 radov drôtených zátarás a prenikli k štábu 3. talianskej armády. V situačnej správe z 1. júla 1917 sa píše: „Na Isonze sa v noci predral úderný oddiel uhorského armádneho regimentu č. 71 a 72 u Vertojby až do druhej nepriateľskej línie. Tu odrazili dva protiútoky a zajali 1 dôstojníka a 156 mužov.“ Úspech však bol dra-ho zaplatený množstvom mŕtvych a ranených. V jedenástej bitke na

Soči (18. augusta – 12. septembra 1917) bol pluk nasadený v prvom slede 14. pešej divízie v priestore juhovýchodne od Gorice, kde síce zaznamenal úspechy, ale po veľkých stratách bol stiahnutý z fronto-vej línie a po krátkom odpočinku a doplnení čerstvými silami bol znovu začlenený medzi jednotky v prvom slede.

Na jeseň 1917 bol pripravený útok (prielom) spojených ra-kúsko-uhorských a  nemeckých vojsk v  okolí mesta Kobarid (v súčasnosti na území Slovinska, taliansky Caporetto, nemecky Karfreit) v Júlskych Alpách. Túto bitku, nazývanú aj dvanástou

Mesto Kobarid v súčasnosti Vojenský cintorín rakúsko-uhorských vojakov z 1. svetovej vojny v Bovci

Pohľadnica z 1. svetovej vojny Vojaci rakúsko-uhorskej pechoty v zákopoch

Príslušníci 71. pešieho pluku na talianskom fronte, rok 1917

10_11_Kontrik.indd 1010_11_Kontrik.indd 10 11.11.2019 8:45:5111.11.2019 8:45:51

Listy 11

na Soči (24. októbra – 12. novembra 1917), uskutočnili divízie spoločnej nemecko-rakúskej 14. armády pod velením nemec-kého divízneho generála pechoty Otta von Bellow. Na pravom krídle ich mala podporiť rakúsko-uhorská 10. armáda, na ľavom krídle 5. armáda. Útok smeroval z priestoru mesta Bovec (talian-sky Plezzo, nemecky Flitsch)-Žaga (taliansky Saga) a miest Ko-barid a Tolmin (taliansky Tolmino, nemecky Tolmein) do tyla talianskych vojsk na rieke Soča.

Použitie tzv. Hutierovej taktiky malých úderných skupín (nazvanej podľa nemeckého generála Oskara von Hutiera, ktorý ju len prevzal a účinne využil) spôsobilo ťažkú krízu talianskych jednotiek, ktorým sa úspešný rakúsko-nemecký postup podarilo zastaviť až s výdatnou pomocou jedenástich britsko-francúzskych divízií na vlastnom úze-mí – na rieke Piava. 71. peší pluk sa počas prielomu dostal až do priestoru Noventa di Piave. Po skončení bojov sa front na dlhší čas stabilizoval na línii od Monte Pasubio (južne od mesta Trident, ta-liansky Trento) k rieke Piava a ďalej k Benátskemu zálivu.

Na letné mesiace 1918 naplánovalo hlavné rakúsko-uhorské velenie ofenzívu na tridentskom úseku frontu a na Piave. 71. peší pluk útočil v zostave tzv. Sočskej armády. Jeho jednotky boli na-sadené na zvlášť exponovanom úseku Ponte di Piave, kde mali plniť úlohu prierazného klina 14. pešej divízie. Následkom prud-kých dažďov však rýchlo stúpla hladina vody v predtým takmer vyschnutom riečisku Piavy. Pluku sa, našťastie, podarilo prepraviť na druhý breh, prekonal tri obranné pásma protivníka, pričom postúpil až k Martini. Počas bojov zajal 1 200 talianskych vo-jakov. Ofenzíva sa však za osem dní skončila neúspechom. Prí-činou bola najmä vysoká hladina vody v rieke Piava a narušenie rakúsko-uhorského systému zásobovania talianskym letectvom.

Poľný maršal Svetozar Boroević von Bojna, ktorému sa nepoda-rilo získať posily, nariadil v noci z 22. na 23. júna stiahnutie vojsk za Piavu. 71. peší pluk bol rozmiestnený na  úseku tiahnucom sa pozdĺž Piavy od San Michele di Piave až k jej ústiu do Jadranské-ho mora. Jediným, tragickým výsledkom tejto poslednej rakúsko--uhorskej ofenzívy na talianskom fronte boli obrovské straty na životoch (spolu 140 000 mužov), ktoré najmä v radoch prostých vojakov vyvolali vlnu nespokojnosti a  značne otriasli bojovou morálkou. Bitka na Piave sa tak stala nielen symbolom veľkého neúspechu rakúsko-uhorskej armády na bojiskách 1. svetovej voj-ny, ale aj námetom početných spomienkových rozprávaní tých, ktorí prežili. Navyše, začiatok ofenzívy dohodových mocností na talianskom fronte v  októbri 1918, počas ktorej do talianskeho zajatia padla asi tretina príslušníkov 71. pešieho pluku, predsta-voval koniec existencie rakúsko-uhorskej armády. Kapituláciou Nemecka 11. novembra 1918 sa skončila 1. svetová vojna.

71. peší pluk patril k osvedčeným, možno povedať „elitným“ jednotkám c. a k. spoločnej armády. Bol často citovaný v rozka-zoch najvyššieho velenia a jeho príslušníci dostali mnohé vyzna-menania. Mužstvo bolo známe svojou húževnatosťou a bojovými kvalitami. Počas takmer 60-ročnej existencie pluku obliekli jeho uniformu desiatky tisíc Slovákov. Presný počet strát 71. pluku ne-poznáme, len v 1. svetovej vojne však išlo o tisíce mužov a množ-stvo ďalších utrpelo zranenia. Narastajúce straty v  1. svetovej vojne môžeme vysvetliť tým, že pluk bol neúmerne často nasa-dzovaný na najnebezpečnejších a najkritickejších úsekoch frontu.

V súčasnosti je ľahké skonštatovať, že jeho vojaci na začiatku i počas 1. svetovej vojny bojovali na „nesprávnej“ strane. Prisaha-li však vernosť cisárovi a svojej „rakúsko-uhorskej vlasti“, keďže žiadnu inú vlasť nemali. Až v bojoch na východnom (ruskom) fronte v rokoch 1914 – 1916 sa stovky bývalých príslušníkov plu-ku (najmä zajatci) stali súčasťou československých légií v Rusku. Po krvavých bojoch na talianskom fronte v rokoch 1917 – 1918 vznikali československé légie narýchlo aj v  Taliansku, hoci zo začiatku v nich nebolo veľa príslušníkov 71. pluku. Vo väčšom počte padli do zajatia až v posledných dňoch vojny, resp. až po uzavretí prímeria. Malá časť príslušníkov pluku vstúpila aj do čes-koslovenských légií vo Francúzsku.

Po roku 1918Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku novej Československej republiky vydalo Ministerstvo národnej obrany organizačný vý-nos (21. decembra 1918), ktorým sa začal proces zlučovania útvarov domáceho a zahraničného vojska. Na jar roku 1919 sa už zreorganizovaný 71. peší pluk zúčastnil bojov proti maďar-ským boľševikom na južnom Slovensku v okolí Lučenca. Branný zákon č. 193/1920 Zb. z. a n. z 19. marca 1920 rozšíril a spres-nil všeobecné ustanovenia Ústavnej listiny ČSR z 29. februára 1920 a stal sa základným dokumentom budovania unifi kovanej armády. 71. peší pluk bol s platnosťou od 1. januára 1920 pre-číslovaný na Peší pluk č. 17, ktorý zostal aj naďalej dislokovaný v Trenčíne. Svojou odvahou sa jeho príslušníci stali vzorom aj modernej Armáde Slovenskej republiky, ktorá sa po roku 2000 prihlásila k  bojovým tradíciám 71. pešieho pluku. Hrdinstvo padlých vojakov „drotárskeho regimentu“ dodnes pripomínajú viaceré pomníky. Spomenúť možno pamätník padlým Slová-kom na vojenskom cintoríne Loče pri Tolmine, ktorého vybu-dovanie iniciovala vtedajšia veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Slovinsku PhDr. Marianna Oravcová, PhD. 71. peší pluk je na ňom uvedený ako prvý.

Text a foto: PhDr. Alojz Kontrik

Pamätník na vojenskom cintoríne Loče pri Tolmine (Slovinsko), 71. peší pluk je uvedený na prvom mieste

Vchod do podzemných priestorov so strieľňou v Kluže (Slovinsko)

10_11_Kontrik.indd 1110_11_Kontrik.indd 11 11.11.2019 8:46:2011.11.2019 8:46:20

12 Listy

Ako si sa dostal k divadlu? Bola to pre teba nejaká osudová záležitosť?

Robiť divadlo je vždy osudová záležitosť. Ja som sa k nemu dostal už na základnej škole, kde pôsobil v tých časoch veľmi úspešný di-vadelný krúžok, ktorý viedla pani učiteľka Nehringová. Ale mojou prvotnou motiváciou vtedy nebolo robiť divadlo, ale skôr uliať sa zo školy. Videl som u svojich spolužiakov, ktorí navštevovali tento krúžok, že chodia po rôznych vystúpeniach, tak som to chcel skúsiť tiež. Moja prvá úloha, keďže som bol začiatočník, bola stolička, hral som vlastne kulisu. Ale postupne som dostával aj väčšie úlohy a vždy ma fascinovalo pozorovať, ako pani učiteľka každé predsta-venie do detailu pripravuje, možno preto som sa neskôr dostal aj k réžii.

Rodinný muzikál Pinocchio pod tvojím režijným vedením oslavuje v  tejto divadelnej sezóne úspechy. Dostali ste sa ako víťaz celoslovenskej prehliadky až na Scénickú žatvu v Martine. Čím je podľa teba inscenácia taká výnimočná?

Pinocchio je po formálnej stránke veľmi komplexné predstave-nie, lebo v sebe spája hrané slovo, spev, tanec, hudbu a výtvarnú

zložku. Tým je pestré a  atraktívne aj pre divákov. Po obsahovej stránke pôsobí takisto veľmi emotívne, pretože rozpráva príbeh vzťahu otca a syna a zároveň prostredníctvom Pinocchiovej túžby stať sa človekom hovorí o krásach ľudského života. Je to predsta-venie, ktoré oslovuje malého aj veľkého diváka bez rozdielu veku.

Kde môžu diváci túto úspešnú inscenáciu ešte do konca roka vidieť?

Po Scénickej žatve nás ešte čakajú dve predstavenia v Dome kul-túry v  Čadci, ďalej sme boli vybratí aj do Bratislavy na festival Tvorba, kde sa prezentujú každý rok najúspešnejšie umelecké pro-jekty z oblasti divadla, fi lmu, hudby, no a čaká nás ešte predstave-nie v Prahe v  rámci festivalu Integrace slunce. Ale Pinocchio sa bude určite hrať po slovenských mestách aj v budúcom roku, takže diváci budú mať dosť možností toto predstavenie niekde uvidieť.

Okrem divadla sa venuješ aj fi lmovej tvorbe. Film na Sloven-sku neprežíva úplne ľahké časy. Je v tomto druhu umenia vôbec nejaký priestor pre malého nezávislého tvorcu?

Určite je. To, že nie sme závislí na nejakých prostriedkoch zo štátnych fondov alebo od veľkého sponzora, ale dokážeme si pe-

Existujú medzi nami ľudia, ktorí sú talentovaní v jednej oblasti života a potom sú tu ľudia, ktorí sú úspešní takmer vo všetkom, do čoho sa pustia. A medzi takých ľudí

patrí aj režisér a hudobník Valentín Kozaňák, ktorý je živým dôkazom toho, že človek môže mať v sebe ukrytých mnoho talentov, len musí nájsť odvahu ich objaviť.

Robiť divadlo je vždy osudová záležitosť

Rodinný muzikál Pinocchio

12_13_Duben.indd 1212_13_Duben.indd 12 07.11.2019 15:05:4707.11.2019 15:05:47

Listy 13

Pred Symfóbiou sme spolu urobili niekoľko videoklipov pre iné kapely, ale tento projekt bol o to náročnejší, že už nešlo iba o to, dať dokopy a  zostrihať nejaké natočené obrazy, ale videoklip k pes-ničke Bury it je už v podstate krátkym fi lmovým príbehom s uce-lenou myšlienkou a pevnou dramaturgiou a možno práve preto sa kapela rozhodla pre nás.

Vyzerá to, že máš veľmi široký záber svojich umeleckých akti-vít. Dá sa tým živiť alebo musíš robiť ešte niečo iné?

Nie som umelec na voľnej nohe a neživím sa tým. Keby som sa chcel vydať cestou profesionálneho umelca, či už režiséra alebo hudobníka, musel by som tomu venovať ešte oveľa viac času. Mám popri tom ešte fi rmu ekonomického zamerania, ktorá ma živí. Pre mňa bolo divadlo a celkove umenie vždy niečím na odreagovanie sa, niečím, čo ma v živote nabudilo, aby som po práci prišiel na iné myšlienky.

A čo život mimo kultúrnu metropolu? Nie je to určitý „han-dicap“ pre divadelníka, fi lmára a hudobníka?

Ja považujem mesto, v ktorom žijem – Nitru – za kultúrnu met-ropolu, lebo je tu všetko, čo k životu potrebujem. Či už Divadlo Andreja Bagara a s ním spojená Divadelná Nitra, úspešné hudobné skupiny, študentský život a podobne. Nakoniec do Bratislavy je to odtiaľto iba hodina cesty a navyše Slovensko je také maličké a cez internet a ďalšie moderné technológie poprepájané, že dnes už je úplne jedno, kde umelec žije a  tvorí. Môže byť pokojne niekde na chate vo Vysokých Tatrách a predsa sa stále pohybuje v centre kultúrneho diania.

Máš za sebou úspešný rok, pripravuješ niečo nové pre naj-bližšiu umeleckú sezónu?

Máme rozpracované nové projekty. Pre Divadlo Materinky pri-pravujeme nový rodinný muzikál Pipi Dlhá Pančucha, ďalej plá-nujeme pokračovať v tvorbe nových hudobných videoklipov a vo fi lme by sme sa radi posunuli o krok ďalej a urobili celovečerný hraný fi lm.

Čo pre teba znamená v živote divadlo, fi lm a hudba?Pre mňa to znamená hlavne slobodu. Je to možnosť sa realizovať,

predstaviť svoju tvorbu aj iným ľuďom, aby prežili na vlastnej koži nejakú moju víziu. Robí mi radosť, že keď niečo nové vytvoríme, lebo nikdy to nerobím len sám, môžeme tým posunúť a inšpirovať našich divákov alebo poslucháčov. Ukázať im nejakú cestu v živote.

Text a foto: Vladimír Dubeň

niaze zaistiť z vlastných zdrojov, nám dáva voľné ruky robiť krátke fi lmy nezávisle, inovatívne a nebáť sa priniesť do fi lmu aj prvky, ktoré si bežný fi lmár možno nemôže dovoliť. No a práve tá nezá-vislosť nám dáva o to väčšiu chuť pracovať na fi lme.

S krátkym fi lmom Z cesty ste v tomto roku získali prvé miesto na celoslovenskej súťaži Cineama v Nitre. Ako fi lm vznikol?

Film Z cesty vznikol v rámci medzinárodného fi lmového festi-valu 48 hour fi lm projects v Prahe, ktorého sa pravidelne zúčast-ňujeme v Prahe aj v Bratislave, a bol vytvorený podľa podmienok súťaže za 48 hodín. Za tento krátky čas sa podarilo vymyslieť, na-točiť a zostrihať zaujímavé 7-minútové dielo, ktoré si našlo cestu k porote aj k divákom.

A čo hudba? Do svojich predstavení, ale aj fi lmov, často kom-ponuješ vlastnú hudbu. Máš nejaké hudobné vzdelanie alebo aj v tejto oblasti si skôr samouk?

K hudbe som sa dostal opäť cez divadlo. Najprv som začal, ako každý chlapec, hrávať na gitare a to mi neskôr umožnilo kompo-novať pesničky k divadelným predstaveniam. Mám iba základné hudobné vzdelanie, takže môžem povedať, že som samouk. Ale naučil som sa pracovať so súčasnou výpočtovou technikou, ktorá dnešným skladateľom veľmi pomáha, takže dnes si už hudbu do svojich predstavení a fi lmov robím úplne sám.

Robil si hudbu aj pre televíziu. Je v tom veľký rozdiel kom-ponovať hudbu pre seba a komponovať hudbu na zákazku?

Rozdiel v tom je, lebo keď si robím hudbu sám pre seba, tak som jediným autorom a  zároveň aj cenzorom. Ale keď robím hudbu pre televíziu, tak o  tom rozhodujú iní ľudia a  autor sa nie vždy musí trafi ť do ich predstavy. Takže sa im poskytnú prvé demo nahrávky a oni mi potom hovoria, či to chcú rýchlejšie, rytmickejšie alebo melancholickejšie. Ale robil som už hudbu do viacerých televíznych projektov, najmä dokumentárnych fi lmov a  zatiaľ ju vždy akceptovali, takže nakoniec zakaždým nájdeme spoločnú reč.

Pred nedávnom si režijne dokončil nový hudobný videoklip pre slovenskú metalovú skupinu Symfóbia. Ako sa človek od divadla dopracuje až k natáčaniu hudobných videoklipov?

Vzhľadom na  to, že som mal za sebou už niekoľko režijných počinov v divadle a v poslednom čase som sa intenzívne venoval aj fi lmu, oslovil ma kolega kameraman a strihač, či neurobíme nejaké videoklipy pre hudobné kapely, keďže on s tým už mal skúsenosť.

Víťaz hlavnej ceny fi lmovej súťaže Cineama

Natáčanie krátkeho fi lmu Z cesty

12_13_Duben.indd 1312_13_Duben.indd 13 07.11.2019 15:05:5107.11.2019 15:05:51

14 Listy

Chcela sa stať učiteľkou. Otec rozhodol, že bude poštárkou. Podvolila sa, uvedomujúc si, že nemá „príkladné“ vlastenecké správanie. Bola národne

uvedomelá pod vplyvom svojej tety Ľudmily Kuorkovej. Takmer celý svoj život prežila v  Blatnici. Popri „poštárčine“ sa starala o tri sestry, ktoré vychovávala i vyučovala, lebo tak rozhodol otec: „Celkom arogantne mi naservíroval otecko túto nehoráznosť, že je to moja povinnosť, nie jeho.“ Jednu z nich pripraví na učiteľ-ské skúšky: „Je trochu iróniou osudu a pre mňa zvláštnym uspo-kojením, že pripravím svoju sestru do školy vyššieho stupňa, do akej som sama nechodila.“ Neskôr sa postará aj o rodičov. A popri tom všetkom študuje botaniku a jazyky. Ovládala ich šesť. Jej spoločníčkou, okrem kníh, bola petrolejka. „Moja večerná univerzita sa začína medzi deviatou až desiatou hodi-nou... Vtedy zhasnem veľkú lampu, ktorá osvetľuje celú izbu, a prinesiem si z kuchyne malú ručnú petrolejku... Kým mám ešte čerstvú myseľ, študujem naplánovanú látku a robím si po-známky z prebraného učiva. Potom sa trochu uvoľním a čítam. Túto časť svojej večernej zábavy som si poeticky pomenovala: Hodinka hovorov s  najväčšími duchmi ľudstva... Veľmi často ani nezbadám, že je dávno po polnoci a že som si posedela pri

petrolejke aj vyše troch hodín v  spoločnosti, v  ktorej som sa nikdy nenudila.“

Nemala peniaze, ani podporu okolia, ani výhodný spoločen-ský status. Zostala sama. „Kto by si uviazal na krk takú múdru ženu?“ hundral otec. To, čo má, je húževnatosť, láska k prírode, túžba po poznaní. Botaniku vníma ako svoju radosť a potechu. „Pamätám si, ako ma štvorročnú viedla mama po záhrade a  ja som sa nevedela vynadívať na veľký záhon pestro zakvitnutých žlto-bielo-fi alových sirôtok. Už v útlom veku nevidela som tam iba kvety, ale akoby dajaké tváričky.“ A hoci celý život prežila v chudobe, nikdy sa nesťažovala. Privyrába si súkromným vyu-čovaním cudzích jazykov, keď potrebuje topánky pre sestry. Celé dni poctivo pracuje na pošte a potom uteká za svojimi kvetmi...

Milovala Blatnicu s jej nádherným okolím. Privykla i na Blat-ničanov. Nerozumejú jej. Nikto nechápe jej záľubu v  zbieraní „trávy“, ktorú všetci vyhadzujú. Ale jej bohatú kvetinovú záh-radku pri pošte obdivujú. A ona im zas pomáha s vyplňovaním sprievodiek, s maďarčinou, s písaním úradných listov a snaží sa viesť ich k  slušným „móresom“. Na pošte bolo treba zaklopať, nahlas sa pozdraviť, známku nalepiť namočením „do hubky“... inak sa pani poštárka nechala počuť... Štyridsať rokov prežila na

Nemá ofi ciálne vzdelanie. Je samouk. Poštárka ovládajúca niekoľko jazykov. Dopisuje si s botanickou elitou Európy. Žiačka Kmeťa a Vraného. Pomenovali po nej rastlinu, planétku i jaskyňu. Má svoju poštovú známku.

V tomto roku (12. septembra) si pripomíname 70 rokov od jej úmrtia. Výnimočná žena – Izabela Textorisová (1866 ‒ 1949).

Poštárka botaničkou

14_15_Petova.indd 1414_15_Petova.indd 14 07.11.2019 15:20:4907.11.2019 15:20:49

Listy 15

blatnickej pošte. Zažila tu všeličo. Aj obvinenie z panslavizmu. Aby neprišla o prácu, musela svoje presvedčenie skrývať. Ponižo-valo ju to. Tešila sa vzniku prvej Československej republiky. Keď ju prepustili zo služby „pre vysoký vek a nespôsobilosť k ďalšej službe“ bez nároku na dôchodok, zasiahlo ju to. Dostala milodar ‒ 225 korún mesačne. Až na osobný príhovor Eleny Maróthy--Šoltésovej jej zvýšili „apanáž“ na 400 korún. Pre Uhorsko bola pansláv, pre Československo nespôsobilá. Krivdy sa diali vždy. Lebo, keď sa rúbe les, ívery lietajú.

K botanike ju priviedol Václav Vraný (1851 – 1959). Pôvodom Čech, ktorý prežil celý svoj dospelý život na Slovensku. Naučil ju určovať rastliny, zbierať ich a sušiť. Pomohol jej založiť si her-bár. Poradil jej, aby si dala vytlačiť lístky s názvom Herbarium Textoris. Za hlbšie štúdium botaniky vďačí katolíckemu kňazovi Andrejovi Kmeťovi (1841 – 1908). Odporúčal a požičiaval jej novšiu odbornú literatúru. Knihy aj časopisy. Povzbudzoval ju. Pomáhal jej pri určovaní rastlín „najmä s presným určením po-tvorských tráv, ktorých je more a sotva sa líšia od seba“. Pod jeho vplyvom začala zbierať a  herbarizovať huby, machy, lišajníky... V  roku 1893 Kmeťa (so svojou priateľkou Drahotínou Križ-kovou) na prenčovskej fare aj osobne navštívila. Neskôr spolu-pracuje pri určovaní rastlín aj s  Jozefom Ľudovítom Holubym (1836 – 1923), s Jánom Petrikovichom z Martina (1846 ‒ 1914) a inými. Pri práci používa iba lupu (o mikroskope môže leda tak snívať) a odbornú literatúru v češtine, maďarčine a nemčine. Vie po latinsky. Stáva sa známou a uznávanou odborníčkou, najmä

v oblasti fl óry Turca. Popíše vyše sto dovtedy nepopísaných rast-lín. Počas svojich vychádzok po Veľkej Fatre, Blatnickej a Gader-skej doline objaví vzácne rastliny: lykovec voňavý, cyklámen európsky či plesnivec alpínsky. Svoje poznatky publikuje v od-borných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiava kon-takty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Píšu si s ňou významní európski botanici a považujú ju za kolegyňu.

V roku 1893 na vrchu Tlstá vo Veľkej Fatre objaví neznámu rast-linu ‒ bodliak. Maďarský botanik Antal Margittai (1880 – 1939) tento nový druh pomenuje po nej – Carduus textorisianus, Marg.

Jej herbár obsahuje okolo 5 000 položiek (je uložený na Ka-tedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komen-ského v  Bratislave). Dodnes sa aktívne využíva. Mnohé rastli-ny, ktoré Textorisová uchovala a  popísala, dnes už neexistujú.No nebola to len botanika, ktorá priťahovala Izabelu predo-všetkým. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a  speleológii. Zbierala dialektologický materiál. Bola aktívna aj v národnom hnutí.

Ako 83-ročná umiera v Krupine u svojej sestry. Po 32 rokoch sú jej ostatky prenesené a  uložené na Národnom cintoríne v Martine. Pietny akt sa konal 23. októbra 1981.

Vo svojom denníku si poznamenala: „Mojou najväčšou túžbou v živote bolo študovať. To bola moja žiarivá hviezda, pre ktorú by som bola vedela aj hory prenášať. Nikdy som netúžila po prepy-chu ani bohatstve. Ale strašne mi je ľúto, že som nemohla uplat-niť svoje rozumové schopnosti.“

Izabela Textorisová svoje rozumové schopnosti uplatnila napl-no, hoci do školy chodila len päť rokov a botaniku pokladala skôr za svoje súkromné potešenie. Zapísala sa do botanickej nomen-klatúry nájdením a popísaním novej rastliny – bodliaka, zmapo-vala fl óru Turca a vytvorila nádherný a rozsiahly herbár. Zane-chala po sebe stopu ľudskosti. Vždy sa zaujímala a starala o ľudí okolo nej. Príbeh Izabely Textorisovej dokazuje, že ani horšie podmienky a životné okolnosti nemusia zničiť talent, ktorý vie, čo chce.

PhDr. Anna Peťová,knihovníčka v SNM v Martine

14_15_Petova.indd 1514_15_Petova.indd 15 07.11.2019 15:20:5307.11.2019 15:20:53

16 Listy

Chrám je považovaný za jeden z  najstarších voľ-ne stojacich monumentov na svete, starších ako Stonehenge či egyptské pyramídy. Jeho stavba sa

datuje do obdobia 3600 – 3400 rokov pred naším letopočtom. Svätyňu tvoria dva chrámy prepojené mohutnou kamennou hradbou do jedného celku. Tento prastarý chrám s „nadľudský-mi“ proporciami bol pre verejnosť znovuobjavený v polovici 17. storočia, keď získal aj svoje symbolické pomenovanie. Pri vstupe do areálu stojí moderné informačné centrum, zoznamujúce náv-števníkov s históriou miesta a jeho archeologickými nálezmi. Ti-síce rokov staré keramické a kamenné sošky s fi gurálnymi motív-mi podávajú svedectvo o tajomnej civilizácii usadenej na tomto stredomorskom ostrove pred dávnymi vekmi. „Vež obrov“ patrí do skupiny maltských pravekých chrámov zapísaných na listinu svetových kultúrnych pamiatok UNESCO. Rozsiahly areál na-chádzajúci sa na náhornej plošine ponúka ako bonus nádherné výhľady do krajiny a príležitosť na zoznámenie sa s miestnou fl ó-rou. Rozložité porasty kaktusov-opuncií sú obsypané dozrieva-júcimi plodmi, ktoré pod svojou pichľavou šupkou ukrývajú lahodné sladké jadro.

Miestni farmári ponúkajú návštevníkom lokálne špeciality, ako sú opunciové džemy a  likéry či jedinečný gozitánsky med

a produkty z miestnych fíg. Špecialitou Goza sú aj  vynikajúce paradajky, hojne využívané v maltskej kuchyni, ktorá je akousi symbiózou sicílskych a maurských vplyvov. Národným jedlom je prekvapivo králik, pripravovaný na najrôznejšie spôsoby. Du-sený, pečený či podávaný práve v paradajkovej omáčke so špage-tami. Podľa tradície ho na ostrovy priviezli Normani, čím oboha-tili miestnu gastronómiu dnes už tradičným pokrmom. Z rýb sa tešia veľkej obľube Lampuki, ktoré sú vyhľadávanou sezónnou pochúťkou.

Len pár minút chôdze od vstupu do areálu chrámu Ggantija sa nachádza ďalší svedok maltskej histórie. Veterný mlyn Ta´Kola je jedným z posledných zachovalých mlynov na ostrovoch, ktorých vznik sa datuje na začiatok 18. storočia a súvisí s prítomnosťou Maltézskych rytierov na ostrove. Tento dodnes plne funkčný mlyn je miestom, kde sa môžete zoznámiť s históriou mlynárske-ho remesla na ostrove Gozo. V spodnej časti mlyna sa nachádza remeselná dielňa, na poschodí obytná časť stavby – kuchyňa, je-dáleň a spálne, kde žil mlynár so svojou rodinou. V najvyššom poschodí je ukrytý samotný dômyselný mechanizmus, ktorým sa obilné zrná pomocou sily vetra a drevených ozubených ko-lies roztáčajúcich mlynské kamene menili na drahocennú múku. Mimochodom lahodný, chrumkavý tradičný chlieb „hobz“ je

Gozo je so svojou štvrtinovou rozlohou menším súrodencom Malty. Ostrov si dodnes zachoval svoj rustikálny, vidiecky charakter a život tu plynie akýmsi pomalším tempom.Vstupnou bránou na Gozo je prístavné mestečko Mgarr (Mdžar). Z neho v pravidelných intervaloch vyrážajú a opäť sa navracajú trajekty zabezpečujúce lodné spojenie s Maltou.

Prístav je konečnou a zároveň východiskovou stanicou viacerých autobusových liniek umožňujúcich pohyb turistov i domácich obyvateľov po ostrove. Nasadáme na autobus

smerujúci do mestečka Xaghra (Šagra). Nachádza sa tu jeden z najstarších megalitických chrámov na Maltských ostrovoch – Ggantija Temple (Džidžantija). „Vež obrov“, ako by sa

názov chrámu dal preložiť, patrí k tým najväčším turistickým lákadlám ostrova.

Maltský zápisník /3./Gozo, ostrov víl a obrov, histórie a vína...

Veterný mlyn TaCitadela kola

16_17_Pogran.indd 1616_17_Pogran.indd 16 07.11.2019 15:24:1107.11.2019 15:24:11

Listy 17

dodnes dôležitou súčasťou maltskej stravy. Fotografi a posled-ného miestneho „veterného“ mlynára Guzeppe Grecha, ktorý zomrel v roku 1987, je umiestnená na čelnom mieste expozície tohto sympatického malého múzea.

Autobus svižne „reže“ prudko klesajúce serpentíny na ceste k  pobrežiu. Než však dorazíme k moru, vedie cesta údolím oko-lo viníc, na ktorých práve dozrieva nová úroda. Vinná réva ob-ťažkaná sladkými naliatymi strapcami hrozna sa už teší na ruky zberačov. História vinárstva na Malte sa datuje až k Feničanom do doby 800 rokov pred Kristom. O rozvoj vinohradníctva sa za-slúžili aj starovekí Rimania a neskôr v 16. storočí nášho letopoč-tu rytieri svätého Jána. Výroba vína tu pretrvala až do konca 18. storočia, keď vládu nad ostrovmi prevzala Británia. Väčšinu viníc a olivových hájov začali Britovia likvidovať pre potreby pestova-nia obilia a bavlny. Na začiatku 20. storočia sa začala ich obnova i nová výsadba maltských viníc. A práve jedny z tých najkvalit-nejších gozitánskych viníc sa nachádzajú práve v údolí Ramla.

Piesočné pláže zálivu Ramla Bay patria k tým najobľúbenejším na ostrove. Vysoko nad zálivom v skalách okolostojacich kopcov sa nachádza mýtická jaskyňa nymfy Kalypsó, ktorá podľa legendy očarovala bojovníka a moreplavca Odyssea a pomocou kúziel ho držala práve na tomto mieste dlhých sedem rokov v zajatí. Legen-dárna pláž je i dnes plná ľudí, hoci je more nepokojné, rozbúrené silným vetrom. Vysoké vlny bez prestávky bičujú pobrežie. Na pláži vládne nejaký rozruch. Prebieha akcia na záchranu dvoch Indov, neplavcov, ktorých strhli prudké vlny do hlbiny a morský prúd ich unáša na otvorené more. Nie je dobré podceňovať silu vĺn a už vonkoncom nie v prípade, keď človek nevie plávať. Na-šťastie sa táto dráma končí happy endom, keď sa spoločnou silou očitých svedkov incidentu a miestnych plavčíkov podarí dostať oboch nešťastníkov do bezpečia. Ktovie, či to dobre nedopadlo aj vďaka patronátu Panny Márie, ktorej je pláž, podľa maltského zvyku, zasvätená a ktorej socha sa na vysokom podstavci týči ako hliadka nad červeným pieskom zálivu Ramla Bay.

Hlavným a  vlastne jediným skutočným mestom na ostrove Gozo je Victoria. Leží viac-menej uprostred ostrova a  ponú-ka z  hradieb svojej Citadely – opevneného starobylého centra na kopci – fantastický výhľad. Celý ostrov máte ako na dlani. Rozpálená, v  letnom období vysušená, krajina pripomína kuli-sy z  výpravného sci-fi fi lmu. Stolové hory s  políčkami sa však s prvými jarnými a jesennými dažďami zazelenajú a celý ostrov rozkvitne do celej svojej krásy.

Dnes je ale nemilosrdne horúce letné popoludnie. Fúka silný vietor, až sa zdá, akoby chcel oneskorených návštevníkov Cita-

Ggantija Temple

Prístav Mgarr

OpuncieRamla Bay

dely strhnúť z hradieb a odviať až kamsi na Sicíliu či do Afriky. V meste sa dnes začína trojdňová festa a povetrím sa nesú zvuky delobuchov a netrpezlivých svetlíc, ktoré sa už nemôžu dočkať večera, keď nekonečné ohňostroje prepuknú v  celej svojej sile. Okolie Citadely a s ním i celé historické centrum mesta bolo pre autá uzatvorené. Čo nevidieť budú ulice patriť pochodujúcim dychovkám a ľudovej veselici. Stánky s plneným pečivom „pas-tizzi“ a tradičnými sladkosťami rozvoniavajú široko-ďaleko.

Blíži sa podvečer a ja musím začať myslieť na návrat „domov“ dúfajúc, že vysoké vlny – ako sa to občas deje – nezastavili pravi-delnú lodnú dopravu medzi ostrovmi. Keď opúšťame predmestie Victorie smerujúc k mgarrskému trajektu, vyprevádza autobus rachot začínajúceho svetelného predstavenia nad Citadelou... Text a foto: Miro Pogran

16_17_Pogran.indd 1716_17_Pogran.indd 17 07.11.2019 15:24:3607.11.2019 15:24:36

Pamätník v Hranovnici

Svedectvo o havárii sovietskeho lietadla v roku 1944 nad Hranovnicou

Na pomoc povstaniu bola letecky prepravená 2. českosloven-ská paradesantná brigáda, kompletne vyzbrojená a  vycvičená v Sovietskom zväze. Presun brigády i vojenského materiálu za-bezpečovali sovietski piloti, ktorí splnením svojich úloh doká-zali nesmiernu bojovnosť, odvahu a hrdinstvo. Štartovali k nám z poľného letiska pri Krosne. O zložitosti letov cez Karpaty sved-čí i to, že v noci z 25. na 26. septembra 1944 sa z 33 lietadiel podarilo na Slovensku zosadnúť len 14 lietadlám. Ostatné sa mu-seli vrátiť. V priebehu septembra a októbra približne 18 lietadiel z rôznych príčin havarovalo.

Dňa 23. októbra 1944 posádka lietadla Li-2 dostáva rozkaz odviesť vojenský materiál slovenským povstalcom smer letisko Tri Duby. Lietadlo sa dostáva až nad Kráľovu hoľu, kde je prav-depodobne zasiahnuté nemeckou nočnou stíhačkou Messersch-midt, ktorá vyštartovala z popradského letiska, do krídla. Veliteľ lietadla sa otáča o 180 stupňov a snaží sa núdzovo pristáť. Ako sa to všetko odohrávalo, hovorí v máji 1981 očitý svedok, ob-čan Hranovnice Martin Palguta: „Bolo to koncom októbra 1944 večer okolo 21. hodiny. Bol som u svokrovcov pre hoblík na rezanie kapusty a  išiel som hore dedinou, keď odrazu som zazrel svetelnú žiaru a  silný rachot lietadla. Prv než sa lietadlo nasmerovalo na Spišský Štiavnik, odpadlo krídlo, hneď na to jeden motor, vzápätí

Pomoc prišla z východu

Na Slovensko sa už v prvej polovici septembra 1944 ako pomoc Slovenskému národné-mu povstaniu od Sovietskeho zväzu letecky dopravovali zbrane, strelivo a vojenské

potreby, ktoré sa účinne využívali na povstaleckom území. Materiál prichádzal rôznymi cestami – bol dovážaný na letisko Tri duby, ale aj na rôzne poľné letiská a zhadzovali ho

aj do hôr. Podľa približného odhadu zo Sovietskeho zväzu dodali povstalcom 2 000 pušiek, 900 samopalov, 200 guľometov, 150 protitankových pušiek, tony nábojov

a iného vojenského i zdravotníckeho materiálu.

nastal obrovský výbuch. Lietadlo dopadlo na pole medzi Hranovni-cou a Spišským Štiavnikom. Musel to byť veľmi dobrý pilot, keď za sychravého počasia a slabej viditeľnosti dokázal lietadlo nasmerovať týmto smerom a že nedopadlo na našu obec. Bolo by to niečo strašné. Istotne by bola naša dedina vyletela do vzduchu. Ráno sme sa chceli pozrieť, čo sa stalo, ale Nemci nám to nedovolili. Nevedeli sme, čo sa stalo s  posádkou lietadla. Neskôr sme sa dozvedeli, že niektorí členovia posádky vyskočili ešte pred haváriou a mohli sa zachrániť. Jeden z nich prenocoval u koniara Nováčeka pod Dubinou. Ráno sa preobliekol do civilných šiat, ktoré mu poskytol Nováček a odišiel ne-vedno kam. Povrávalo sa, že Nemci ho chytili a zastrelili, ale je mož-né, že sa mu podarilo ujsť a že môže žiť. Dvaja členovia posádky boli mŕtvi na rôznych miestach. Zabili sa pri dopade na nohy, padáky sa im asi neotvorili, lebo zoskakovali už z veľmi malej výšky. Tretím mŕtvym bol veliteľ lietadla, ktorý zhorel v lietadle na svojom mieste.“

V  tom čase bol obecným zriadencom Jozef Lavko. Na túto udalosť spomína (máj 1981): „Lietadlo havarovalo koncom ok-tóbra 1944 večer a mohlo byť 21 hodín. Časť krídla dopadla na pole, ktoré sa volá Gajanky, a hneď na to sa odtrhol aj jeden motor. Lietadlo potom dopadlo za Hranovnicou smerom na Spišský Štiav-nik. Lietadlo viezlo zbrane a muníciu. Táto vybuchovala a lietadlo horelo. Až po dvoch dňoch hranovnickí furmani na rozkaz Nemcov

Pozostaky lietadla v Hranovnici

18_19_Gordiak.indd 1818_19_Gordiak.indd 18 11.11.2019 10:31:0111.11.2019 10:31:01

Listy 19

mohli vyvážať zbrane, ktoré uložili do obecnej sýpky. Potom ich Nemci na nákladnom aute odviezli preč. Boli to pušky, samopaly a protitankové pušky. V lietadle zhorel jeden pilot, ostatných dvoch mŕtvych pilotov Nemci zakopali na miestach, kde dopadli – asi pol metra do zeme. Niektorému aj nohy trčali zo zeme. Jozef Palguta, ktorý bol richtárom obce, nechcel, aby piloti tam ostali, ale aby boli pochovaní na našom cintoríne, ako sa patrí pre ľudí. Richtár Jozef Palguta išiel za nemeckým veliteľom, aby dal súhlas preniesť dvoch sovietskych pilotov na cintorín. Ten však nechcel dovoliť. Keďže rich-tár poukázal na to, že ľudia sa boja chodiť na pílu do roboty, po troch dňoch to dovolil. Dostal som od richtára príkaz, aby som pilotov vykopal a pochoval na cintoríne. Išiel som spolu s dvoma cigánmi. Keď sme ich len trochu odkopali, cigáni sa zľakli a zutekali. Neskôr išiel po ceste Paľo Bednár z Kravian a pomohol mi s vytiahnutím. Boli to veľmi silní chlapi a  celkom nahí. Len popruhy z padákov im Nemci nechali. Bolo to niečo strašné. Pri dopade na nohy mali celú brušnú dutinu rozbitú. Museli mať aj zlaté zuby, lebo ich mali vyrezané. Bol to strašný pohľad. Nemci nám nechceli dovoliť urobiť pre nich ani rakvy. Zabalil som ich do diek. Ale i napriek tomu sme pozbíjali zo starých dosák provizórne rakvy a tak sme ich pochovali na miestnom cintoríne. Na jar 1945 prišli sovietski vojaci a spolu, ešte s jedným vojakom, ktorého vykopali vo Vikartovciach, odviezli na niektorý z cintorínov sovietskych padlých vojakov na východnom Slovensku. Popol tretieho pilota, ktorý bol pravdepodobne veliteľom lietadla sa roztrúsil po poli a tam sú jeho telesné pozostatky.“

História havárie tohto lietadla sa dostala do zabudnutia. Na túto historickú udalosť ma upozornil začiatkom mája 1981 Juraj Palguta, učiteľ na dôchodku a bývalý riaditeľ tejto školy, ktorý mi bol poradcom pre históriu Hranovnice pri budovaní „Izby revolučných tradícii“ (IRT). V tom čase som robil riaditeľa Zá-kladnej školy v Hranovnici. Prezradil, že trosky tohto havarova-ného lietadla sa ešte stále nachádzajú na dvore ujčeka Slavkov-ského – u Bednárovcov. Ujček preniesol veľké množstvo plechu tohto lietadla na svoj dvor a vyrábal z neho rôzne kovania na ná-radie – hrable, kosiská a pod. Zašiel som do domu Bednárovcov a poprosil o  vydanie týchto plechov. Boli uložené v drevenom chlieviku, ktorý už bol bez strechy. Spolu so žiakmi školy sme všetky plechy preniesli na školský dvor a postavili z nich pyra-mídu. Na strieške nad schodmi do pivnice som zbadal brzdiacu klapku tohto lietadla, ktorú nám pán Bednár tiež vydal s tým, že strechu dáme do poriadku. Údržbár školy doniesol plech a stre-chu opravil. Z tejto klapky pani učiteľka Beáta Maníková urobila pamätnú tabuľu, ktorá sa stala súčasťou torza lietadla. V prie-kope pri ceste sme ešte našli pomerne veľkú časť krídla. Žiaci 9. ročníka ho vykopali, doniesli do školy, očistili a vyleštili. Toto krídlo, dĺžky asi 5 m, bolo uložené do spomínanej IRT. Dnes sa tomu hovorí „Izba regionálnych tradícií“. Môžem konštatovať, že IRT bola zameraná čisto na históriu obce a články i exponá-ty boli na veľmi dobrej úrovní. Táto izba slúžila žiakom i obci 9 rokov. Po roku 1990 bola zničená, zo školy vyhodená a dnes už nikto nevie, kde sú všetky exponáty, krídlo a  torzo lietadla. Musím povedať, že každý školský rok sme slávnostne začínali pri pamätnej tabuli a každá trieda školy položila kytice kvetov. Tým sme si uctili výročie SNP a pamiatku sovietskych pilotov, ktorí zahynuli pri havárii lietadla v roku 1944 v Hranovnici.

V  roku 1984 nezávisle od nás prišli na stopu havárie tohto lietadla Stanislav Bursa z Brezna a Ján Tomčík z Banskej Bystrice, ktorí nám poskytli meno veliteľa lietadla. Bol to vraj kpt. V. A. Smirnov.

Dňa 27. januára 2014 je zaslané zistenie o  posádke havaro-vaného lietadla Oblastnému výboru Slovenského zväzu protifa-

šistických bojovníkov v Poprade tohto znenia: „Na základe spo-ločného bádania amatérskeho leteckého historika Stanislava Bursu a amatérskeho historika Marcela Maniaka predkladáme Oblastné-mu výboru SZPB v Poprade mená sovietskych letcov. Títo letci tvorili posádku sovietskeho dopravného lietadla, ktoré havarovalo pri obci Hranovnica. Pri tragédii zahynuli: Gardový kapitán Pankrat An-drejevič Paňkin, narodený 15. 7. 1915 v Kurilovke, Voronežská oblasť – veliteľ lietadla. Staršina Dmitrij Ivanovič Bočkanov, na-rodený 15. 3. 1923 v Druhej Andrejevke, Kujbiševská oblať – druhý pilot, gardový podporučík Ivan Jakovlevič Zelenin, narodený 4. 1. 1913 v Krivom Rogu, Dnepropetrovská oblasť – palubný mechanik. Ďalšími členmi posádky, ktorí tragédiu prežili, boli seržant Vasilij Lukič Menzelincev, narodený 26. 11. 1926 v Slobočikove, Čeľja-binská oblasť – radista, vzdušný strelec. Z lietadla vyskočil ako prvý a po piatich dňoch sa dostal do obce Dubovica, okres Sabinov, spolu s Virčenkom. Pokračoval ďalej na východ, podarilo sa mu prejsť líniu frontu a vrátil sa k materskému leteckému pluku, gardový nadpo-ručík Jefrem Saveľevič Virčenko, narodený 18. 3. 1920 v Lyzine, Vorošilovská oblasť – navigátor perute. Z lietadla vyskočil ako druhý a  ranený po piatich dňoch cez lesy došiel do obce Dubovica, kde zostal v liečení. Neskôr sa pridal k partizánskemu oddielu Kirov. Po oslobodení daného územia jednotkami Červenej armády sa vrátil k materskému leteckému pluku, vojak Michail Fedorovič Mača-lov, narodený 5. 5. 1925 v Gemsku – Studenom, Novosibírska ob-lasť – vzdušný strelec. Z lietadla vyskočil ako tretí, neskôr ho zajali Nemci. Jeho ďalší osud nie je známy. V jeho rodisku o jeho osobe nič nevedia. Dátum a čas havárie: 23. októbra 1944 po 21. hodine. Typ lietadla: Lisunov LI 2.

Lietadlo patrilo do zostavy: 340. leteckého pluku diaľkového doletu, 54. orelskej leteckej divízie diaľkového doletu, 5. orelského leteckého zboru diaľkového doletu.“

Všetky tieto zistenia viedli k tomu, že bol postavený pamätník na mieste havárie lietadla a slávnostne odhalený pri príležitosti 70. výročia SNP, 31. augusta 2014. Na pamätníku nie sú uve-dené mená posádky, nakoľko neboli potvrdené z ruskej strany.

Pamätník sovietskym letcom, padlým v  SNP sa nachádza v katastri obce Hranovnica, pri ceste smerom na Spišský Štiav-nik. Tvorí ho imitácia vrtule z lietadla upevnená na kovovej kon-štrukcii, uprostred ktorej je červená päťramenná hviezda. Pred ňou je umiestnený pomník v tvare ihlana na podstavci z českého syenitu, na ktorom je vytesaná silueta lietadla a nápis:

Venované sovietskym letcom a vojakom,padlým v Slovenskom národnom povstanía pri oslobodzovaní HRANOVNICE.

Fabián Gordiak, Poprad, foto: archív autora

Sovietske dopravné a bombardovacie lietadlo Li-2 (Ličko-Duglas) vystavené v múzeu SNP v Banskej Bystrici.

18_19_Gordiak.indd 1918_19_Gordiak.indd 19 11.11.2019 10:31:0711.11.2019 10:31:07

20 Listy

V Historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave na

Hviezdoslavovom námestí sa 29. septembra uskutočnila posledná

rozlúčka so vzácnym človekom, docentom inžinierom Viliamom

GRUSKOM. Scénografom, dramaturgom, režisérom, etnografom,

scenáristom, pedagógom a architektom. Človekom, o ktorom sa hovorilo, že dokázal – vyjadrené slovami

podobenstva z Biblie – „prevliecť ťavu uchom ihly“. Húževnatý, pracovitý, vzdelaný a na všetko odhodlaný, keď

išlo o dobrú vec pre Slovensko. Dobre poznal geografi cky i folkloristicky nielen

rodné Rabčice na Orave, z ktorých zvyklostí a dávneho spôsobu života výdatne čerpal pre svoje programy.

Ale nelenilo sa mu prebrázdiť mnohé odľahlé oblasti celého nášho územia, len

aby objavil nejaké stopy zanikajúcich ľudových zvykov, tancov, odievania a tiež

architektúry.

Odišiel zberateľ a šíriteľ

národnej kultúry

20_21_Slavikova Gruska.indd 2020_21_Slavikova Gruska.indd 20 08.11.2019 8:06:5108.11.2019 8:06:51

Listy 21

Po skončení Jedenásťročnej strednej školy sa rozhodol pre štúdium architektúry a pozemného staviteľstva na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a vtedy

začal tancovať vo folklórnom súbore Lúčnica. Bolo to v 50. ro-koch, keď súbor začínal. Istý čas bol aj sólistom, neskôr chore-ografom i scénickým výtvarníkom. Tento súbor reprezentoval ešte dlho po absolutóriu, vlastne si tam odtancoval šestnásť rokov.

Účinkoval už na prvých folklórnych festivaloch vo Východnej, v Detve, Zuberci. Poznal scenériu krajiny, vedel teda, kde – na ktorých miestach – by mal byť umiestnený prírodný amfi teáter. V  roku 1971 navrhol celý komplex vo Východnej, ktorý slúžil každoročne na reprezentačné vystúpenia súborov z celého sveta. Ako architekt štyridsať rokov projektoval a staval amfi teátre: Poľ-ný Kesov (1970), Východná (1971), Krakovany (1971), Detva (1975), Myjava (1976), Zuberec (1978), Lubina (1983), Tercho-vá (1989 – 1990), Sihelné (1994). Je autorom desiatok scenárov i rôznych programov o jednoduchých pracovitých ľuďoch – plt-níkoch, tesároch, kolároch, tokároch, výrobcoch drevených alebo drôtených výrobkov či muzikantoch. Inicioval tvorivé stretnutia ľudových rezbárov aj galériu ich plastík Kresané do dreva. Na Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve pripravil štvrť stovky programov, na Podroháčske folklórne slávnosti zostavil dvadsať-dva programov, vlastne ani niet na slovenskom území folklór-neho podujatia, na ktorom sa nepodieľal či už ako účinkujúci, alebo návrhár scény, organizátor a v nejednom prípade tiež ako zakladateľ novej folklórnej skupiny či ľudovej hudby.

K dovtedajšiemu uvádzaniu tancov a spevov na folklórnych podujatiach zakomponoval aj reč. Cez slovo, cez spomienkové rozprávanie vyjadroval zložité spoločenské súvislosti či už po-stavenie národa v  susedstve iných kultúr a  politík, kultivo-vanie i potrebu ochrany spisovného jazyka v silnejúcom glo-balizačnom ťažení. Rovnako blízko mal k ľudovej slovesnosti

i k  literárnemu jazyku. Zaujímal sa o tvorbu P. O. Hviezdo-slava, venoval mu scénické programy Hviezda tisícročia a tiež Potomstvo Hájnikovej ženy. O Milovi Urbanovi napísal knihu Milo Urban – velikán spod Babej hory, o svojom generačnom spoločníkovi knihu Cesta a  ozveny Milana Rúfusa. Zostavil programy Maliar a  pieseň národa venovaný Martinovi Ben-kovi, Zem spieva Karolovi Plickovi, Syn slnka a národa M. R. Štefánikovi, pripomínal a aktualizoval posolstvá vierozvestcov Cyrila a Metoda.

Takmer desať rokov budoval scénografi u v  Slovenskej te-levízii, následne postavil stodvadsať inscenácií, navrhol scénu pre televízny seriál Straty a nálezy, režíroval dokumentárne fi l-my Rodostrom národa, Rodostrom slovenčiny, Rodiská a doli-ny. Filmoví fanúšikovia mohli vidieť desiatky jeho exteriéro-vých aj interiérových stavieb v mnohých celovečerných fi lmoch: Uhol pohľadu, Ako sa Vinco zaťal, Kára plná bolesti, Chodník cez Dunaj, Cinka panna, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena zla-tá panna, Sokoliar Tomáš či obľúbená rozprávka Perinbaba, za scény v nej dostal na festivale Československých hraných fi lmov v roku 1985 cenu, fi lmové prepisy opier Jánošík či Svätopluk.

Docent Ing. Viliam GRUSKA, ktorý sa narodil 24. septem-bra 1936, zanietený folklorista ocenený viacerými štátnymi ce-nami, ako je Pribinov kríž za významné zásluhy o rozvoj Sloven-skej republiky v oblasti ľudovej kultúry a umenia, no i cenami z rezortu kultúry, držiteľ národnej fi lmovej ceny Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografi i, nás žiaľ deň pred svojimi 83. narodeninami nečakane a tíško navždy opustil. Sme mu vďační za veľa. Za všetky tie originálne nápady, za uskutoč-nenie svojich zámerov, i keď mu v ceste stálo nemálo prekážok, no aj za to, že po celé desaťročia uchovával jedinečný kolorit Slovenska. Ovplyvnil smerovanie a  tvár slovenského folklóru. Jeho zásluhou ostanú zanikajúce tradície i dávne hodnoty na-vždy živé aj pre budúce generácie. Anna Sláviková

20_21_Slavikova Gruska.indd 2120_21_Slavikova Gruska.indd 21 08.11.2019 8:06:5508.11.2019 8:06:55

22 Listy

Máš za sebou českú premiéru svetoznámeho muziká-lu Čarodejka (v origináli Wicked). Konala sa 14. septembra v  pražskom divadle Goja Music Hall.

Aké boli tvoje prvé dojmy?Premiéru som si užila našťastie bez komplikácií alebo priveľ-

kej trémy. Bude to asi tým, že sme to 5 mesiacov neustále skúšali (smiech). Ale nervozita tam samozrejme bola. Hlavne na začiatku predstavenia. Cítila som veľkú zodpovednosť. Ale potom to opad-lo a už som si premiéru len užívala. Na ďakovačke sme dostali veľ-ký potlesk a standing ovation, čo ma naplnilo obrovskou energiou. Bola som dojatá. Beriem to ako ovocie za tú dlhú drinu.

Príbeh sa odohráva na čarodejníckej univerzite v  Shiz v  čarovnej krajine Oz, kde práve začína nový školský rok. Ukazuje vzťah dvoch dievčat, ktoré sú už na prvý pohľad veľmi odlišné, čo len podporí ich vzájomné nepriateľstvo – pôvabnej a  rozmarnej Glindy a  Elphaby, ktorá má výrazne zelenú pleť, a tak vyzerá, ako skutočná bosorka. Spolužiačky však k sebe nakoniec nájdu cestu. Čo sa medzi nimi stane?

Dej inscenácie je naozaj veľmi zložitý a poprepletaný rôznymi situáciami. Glinda má príšerný klobúk, ktorý dostala od svojej babičky a  zákerne ho dá Elphabe ako darček. Na škole je ve-čierok, na ktorom je prítomný aj Fiyero, princ z Winkie, ktorý sa Elphabe veľmi páči. Ale keď sa ukáže v tom hroznom klobú-ku a svojimi nemotornými tanečnými pohybmi, stane sa terčom všeobecného posmechu. To Glindu zamrzí. Uvedomí si, čo spô-sobila a chce to napraviť. Glinda, ako neohrozená obľúbenkyňa každej spoločnosti, začne napodobňovať trápny tanec svojej ze-lenej spolužiačky, čím sa z neho okamžite stane nový hit, ktorý všetci napodobňujú. Takto vzniklo ich nerozlučné priateľstvo.

Čo pre teba znamená priateľstvo? Udržiavaš staré kamarát-ske vzťahy zo Slovenska, napríklad zo školy?

Priateľstvo pre mňa znamená vzájomnú dôveru a  možnosť navzájom sa na seba spoľahnúť a v núdzi si pomôcť. Skutočné priateľstvo je ale v tejto uponáhľanej dobe veľmi vzácne. Nemys-lím tie priateľstvá, ktoré prídu a zasa odídu, tie nazývam známos-ťami. S kamarátkami zo Slovenska kontakty udržiavam, aj keď je to v rámci môjho povolania veľmi náročné. A mám vždy veľkú radosť, keď sa stretneme.

Stvárnila si božskú, ružolícu Glindu, trošku naivnú, trošku namyslenú, ale so srdcom na správnom mieste. Čo máš so svojou postavou spoločné a čo si naopak musela dlho hľadať?

Tak ako Glinda som občas strelená,  energická a  usmievavá. Taktiež citlivá, dokážem sa vcítiť do problémov iných. Hľada-la som mieru namyslenosti, nechcela som, aby postava pôsobila na diváka nepríjemne, arogantne. Skôr som sa snažila, aby k nej divák cítil sympatie. Ďalej som hľadala mieru afektovanosti, k čomu nás režisér viedol.

Čo je pre teba najväčším posolstvom inscenácie?Táto inscenácia skrýva viacero posolstiev a každý si nájde to svo-

je. Ale pre mňa je tým najväčším posolstvom: nie je všetko zlato, čo sa blyští. Pozlátka je klamlivá. Cestou za ňou môžeme ublížiť nielen sebe, ale aj ostatným. Je dôležité, čo má človek vo vnútri a nie iba to na povrchu. A dobro máme rozdávať nielen sebe, ale aj druhým. Zlé skutky človeka i tak skôr či neskôr doženú.

Pred premiérou si prišiel pripravované predstavenie pozrieť aj samotný autor hudby Stephen Schwartz, držiteľ mnohých významných ocenení. Stretla si sa s ním? Vyjadril svoj názor na pripravované predstavenie?

Stephen Schwartz sa na nás prišiel pozrieť pár dní pred pre-miérou. Po prvom vzhliadnutí skúšky nás pochválil. Hovoril, že

Nedávno mala premiéru slávneho muzikálu

Čarodejka, kde stvárnila jednu z titulných rolí

Herečka Nikola

Ďuricovávychádzajúca

hviezda veľkých českých muzikálov

Foto: Honza Kvarda

22_23_Pulisova.indd 2222_23_Pulisova.indd 22 11.11.2019 8:55:1111.11.2019 8:55:11

Listy 23

vidí ten veľký kus práce, ktorý sme urobili. A tiež že má ešte pár dní na to, aby nám pomohol a bolo to ešte lepšie. Tak aj urobil.

Po česky na javisku hovoríš aj spievaš ako pravá Češka. Robí ti čeština stále problém alebo ju už berieš úplne prirodzene?

Čeština mi už problém našťastie nerobí. Text sa naučím na-spamäť, prízvuky tiež. Dostala som sa do štádia, keď diváci už nepoznajú, že nie som „pravá“ Češka. Len keď sa s niekým roz-právam, občas zo mňa vylezie nejaká československá skomo-lenina v domnienke, že je to správne. Ak sa ľudia okolo smejú, smejem sa s nimi.

Na premiére si mala na sebe krásne šaty, ktoré sa šili v mód-nom salóne tvojej maminky Emílie Ďuricovej priamo v Det-ve, odkiaľ pochádzaš. Sú pre teba výnimočné? Zdedila si niečo z jej talentu?

Sú pre mňa veľmi výnimočné. Boli vytvorené rukami mojej šikovnej mamičky v Svadobnom salóne Orchidea Emilie. Strih sme konzultovali telefonicky a nakoniec som išla domov na otoč-ku. Deväť hodín vo vlaku tam a späť len aby som si vyskúšala, či všetko dobre sedí. Síce sa to odohralo počas náročného skúšania, ale aj tak som bola rada, že som aspoň na chvíľu videla rodinu v Detve, nabrala energiu a zase utekala do Prahy na generálky v divadle.

Od mamičky som, myslím, zdedila vkus, vnímanie farieb, es-tetiku, pedantnosť a dobré módne nápady. Čo sa týka šitia, pár drobností som už aj sama ušila. Keby som sa šitiu viac venovala, mohla by som byť taká šikovná ako mamička.

A  čo v  súkromnom živote? Herecký kolega a  spolužiak z  Pražského konzervatória Lukáš Kofroň ťa už dávnejšie požiadal o ruku. Chystáte konečne svadbu?

S Lukym sme si navzájom skutočnou oporou. Obaja hráme v divadle, takže dobre rozumieme problémom a potrebám toho druhého. Svadba je naplánovaná a už ju zasa presúvať nechceme. Snáď budeme mať onedlho všetko zariadené, na svadbu je toho naozaj veľa potreba. Ešte že má mamička svadobný salón, veľa vecí nám zariadi ona. Je to taká naša svadobná agentka.

Kde všade ťa diváci môžu vidieť? A čo nové teraz pripravu-ješ, na čo sa môžeme tešiť?

Momentálne hrám v Čarodejke Glindu. A v Ústi nad Labem pripravujeme swingový muzikál Zasněžená romance s  hudbou Glena Millera pod taktovkou režiséra Pavla Trávníčka. Zahrám si tam krásnu rolu Karin Bensonovú, mladé dievča z  Nórska. Okrem skvelej hudby a vtipných situácií uvidia diváci aj skvelé tanečné čísla so stepom. Monika Pulišová Foto: Radek Janda

Foto: Michaela Feuereislová

Foto: Martin J. Polák

22_23_Pulisova.indd 2322_23_Pulisova.indd 23 11.11.2019 8:55:2011.11.2019 8:55:20

24 Listy

Jedinečný herec zvládnutého remesla, silného osobnostného výrazu a talentu. Nie je ich veľa. Ani vo svete, ani u nás. Každé ich vystúpenie je vzácnosťou a umeleckou hodnotou.

Narodený 25. októbra 1959 v Bratislave. Divadlu sa venoval od 14 rokov. Tú praktickú školu umenia dostal v divadelnom súbore Ludus. Vysokoškolské štúdium je však cesta k profe-sionalite na základe dostatočného talentu. A  ten v  hercovi bol. Osobitý, jedinečný a charizmatický. Štúdium herectva na bratislavskej VŠMU absolvoval v roku 1983. Členom činohry Novej scény sa stal v roku 1985. Je spoluzakladateľom divadla Astorka Korzo´90 a  členom jeho súboru až dodnes. Okrem toho hosťuje v Štúdiu L+S, v divadle West, absolvuje zájazdo-vé a koncertné projekty so Štefanom Skrúcaným po Sloven-sku aj v Česku. Hrá v televíznych inscenáciách, rozprávkach, fi lmoch, seriáloch a dabuje. Dnes patrí Miroslav Noga medzi mimoriadne dabingové hviezdy. Jeho meno sa spolu so Štefa-nom Skrúcaným spája s  umením stále veľmi populárneho kabaretu na rôznych televíznych a  rozhlasových staniciach. Miroslav Noga je držiteľom viacerých ocenení. NOS 98 – nepolitická osobnosť v  kategórii herec; Zlatá slučka 99 za najlepší mužský dabing; cena Literárneho fondu za najlep-ší mužský herecký výkon; Divadelné dosky 2011 – najlepší mužský herecký výkon. Neuveriteľný výkon a zároveň obdiv našej spoločnosti získal tento umelec cenou Zlatá platňa za všetky vytvorené nosiče spevu i  hovoreného slova. Je laure-átom Identifi kačného kódu Slovenska (2018).

Miroslav Noga je dnes umelcom mimoriadnych hereckých výkonov. Človek, tvorca. Osobnosť.

Do povedomia verejnosti vstúpil ako výnimočný moderátor a humorista. Doposiaľ rezonujú slovné nápady a ich originál-ne podanie z Telecvokingu, Apropo Plus a mnohých ďalších. Nezabudnuteľné nemé grotesky so Stanom Dančiakom. Je tiež mimoriadne vnímavým hercom detských duší. Muzikál Polepetko, rozprávka Mahuliena a iné si svojich divákov ne-musia hľadať. Čo však mimoriadne obdivujem, je jeho dráha herca, na ktorej je dnes osobnosťou. Obrovské majstrovstvo. a to bez akejkoľvek nadsádzky, prezentuje v divadelných drá-mach, či tragédiách (Mŕtve duše, Zločin a trest, Othello, Ró-meo a  Júlia). On svoje úlohy nehrá. On prežíva ich život, transformuje vlastné životné poznanie a inteligenciu a vypo-vedá dnešnému človeku príbeh všetkých čias. Patrí dnes k he-reckým majstrom, ktorí vedia predstaviť nielen majstrovstvo, ale aj človeka v ňom.

Ľuboslav Moza, november 2019Foto: archív autora

Ľudia celú svoju existenciu nielen diskutujú, ale aj hľadajú odpovede na nekonečnú otázku

kvality umeleckého diela. Herectvo patrí medzi umelecké disciplíny, ku ktorej sa každý

veľmi rád vyjadruje. Myslí si, že jej rozumie. Herectvo

je však jedinečným prejavom tej tvorivosti, ktorú má v sebe ukrytú každý z nás. Napriek

tomu sa treba učiť, alebo doučiť mnoho ďalšieho, pohybovú

kultúru, javiskovú reč a podobne. Herectvo je fenomén, kde

zdanlivo a jednorazovo vyhráva bežná zábava. Ale ono je

predovšetkým o kvalite, ktorá v človeku rezonuje snáď aj po celý život. A tú tvoria herecké osobnosti. Tvorcovia, ktorých nezávisle na ich veku aj dnes voláme Majstre. Medzi nich nesporne patrí Miro Noga.

Miroslav NOGA

24_25_Stancelova Moza.indd 2424_25_Stancelova Moza.indd 24 11.11.2019 8:56:3711.11.2019 8:56:37

Listy 25

24_25_Stancelova Moza.indd 2524_25_Stancelova Moza.indd 25 11.11.2019 8:56:4111.11.2019 8:56:41

26 Listy

Díla starých mistrů na vernisáži zahrálo Kvarteto Milonga, foto: Jarmila Nováková

Kolekce fotografi í představuje jen určitou část jeho životní tvorby a činnosti. Svým původním povoláním je příro-dovědec. Po maturitě vystudoval systematickou zoologii

na Přírodovědecké fakultě Univerzity Karlovy v Praze. Po jejím ukončení nastoupil na místo odborného pracovníka na entomo-logickém oddělení Výzkumného ústavu rostlinné výroby v Praze--Ruzyni. Pokračoval v postgraduálním doktorandském studiu na Lesnické fakultě ČZU v Praze. Již od dob studia vytvářel tech-nikou perokresby i  akvarelem obrázky do publikací o  hmyzu, který dokázal skvěle zobrazit. Etabloval se jako vynikající profe-sionální ilustrátor ve svém oboru. V  roce 2000 začal studovat teologii v Praze, ale brzy přesídlil do Itálie a studia dokončil na Papežské lateránské univerzitě v  Římě. Devět let působil jako duchovní v Českém Brodě, od roku 2017 působí ve farnosti sv. Matěje v Praze-Dejvicích, je rovněž kanovníkem Kapituly všech svatých na Pražském hradě a  je pověřen vedením Duchovní správy pro akademickou obec ČZU v Praze-Suchdole.

Výstava představuje také jeho zájmy cestovatelské a objevitel-ské. Kolekce snímků je takovým záznamem jeho cest po Evropě a  asijské části Turecka (Kapadokie). S kvalitní technikou foto-aparátu Canon, okem přírodovědce i  výtvarníka, zaznamenal mnohé přírodní zajímavosti, scenérie. Společným jmenovatelem celé kolekce je pozorování světelných úkazů v přírodě i ve městě. Ať už jsou to spektakulární záběry z nočního Říma anebo světel-ná zrcátka tvořená dopadajícími paprsky slunce do lesa v Tivoli jen kousek za Římem. Najdeme zde fascinující krajinu Řecka i  Turecka v  různých světelných dispozicích. Do kolekce patří i momenty z jeho kněžského působení v Českém Brodě, odkud byla příroda doslova na dosah. Srovnávací série fotografi í nazva-ná Proměny Šembery představuje jedno malebné zákoutí říčky Šembery v různých měsících roku. Scéna se proměňuje světelně i  barevně. Svým obsahem se stala nechtěných kontrapunktem k záběrům exotičtějším. Na první pohled skromné snímky stře-dočeského lesa i  postřehy ze Slovenského ráje přivádí na myš-lenku, kam všude jezdíme, jaké všechny exotické země vyhle-dáváme. Přitom žijeme ve velice krásné krajině, kterou zároveň máme hluboce uloženou ve svém srdci, a tak nás pohled na tyto fotografi e zasáhne nezvyklou silou.

Autor sám sebe představuje spíše jako monumentalistu. Zá-běrům vévodí krajina, člověk je tam jen nepatrným pozorova-

V září a říjnu letošního roku uspořádal spolek DOMUS SM v ČR v prostorách Domu národnostních menšin v Praze 2 výstavu Matúše Kociana nazvanou jen

prostě Fotografi e. Autor jí věnoval svému životnímu jubileu, v říjnu oslavil

své 50. narozeniny.

Matúš Kocian:

Fotografi e

HVernisáž zahájili kurátorka výstavy Mgr. Zuzana Štancelová a autor fotografi í P. Matúš Kocian, foto: P. Pavel Lazárek

26_27_Stancelova Kocian.indd 2626_27_Stancelova Kocian.indd 26 11.11.2019 10:32:1111.11.2019 10:32:11

Listy 27

telem. Při koncipování výstavy se rozhodl v galerii DNM uká-zat i  fotky svého předčasně zesnulého bratra Vojtěcha, kterého uvádí menší sérií obrázků. Možná nezáměrně, ale přesto, tvoří jistý protipól k  jeho vlastní tvorbě. Bratrova fotografi cká práce je zaměřena na nepatrné, ale zajímavé detaily (rostliny v rozpu-ku, krystaly ledu na větvičkách), vyzdvihuje je na hlavní téma obrazu. Vojtěchovy fotografi e připomínají stylizované ilustrace a přináší do expozice nový rozměr.

Uspořádat výstavu fotografi í odborníkovi entomologovi, kte-rý má na svém kontě více jak padesát popsaných druhů brouků z čeledi drabčíkovitých, k jeho významnému životnímu jubileu a neukázat jeho fotografi cký záznam z říše hmyzu, by jednoduše nešlo. Proto výstavu velkých formátů doprovází i  série hmyzu menších rozměrů, která tak doplňuje mozaiku zájmů tohoto všestranného umělce. Zuzana Štancelová

foto: Matúš Kocian, Vojtěch Kocian

Kapadokie IV

Anděl

Ostruhák hnědý (Charaxes jasius)

Tivoli

Spišská Nová Ves

Houbičky

Pergamon

26_27_Stancelova Kocian.indd 2726_27_Stancelova Kocian.indd 27 11.11.2019 10:32:5511.11.2019 10:32:55

28_Toskansko.indd 128_Toskansko.indd 1 11.11.2019 10:28:5811.11.2019 10:28:58

Príloha LISTY 11/2019 1

ListyŠtudentské

Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov

11/2019

VZNIK FILMU Film vznikol ako technický zázrak, najmladší, syntetický a audio-vizuálny druh umenia, ktorého hlavným atribútom je ikonickosť. Vynálezcom fi lmu je T. A. Edison, ale prapočiatky fi lmu sa dajú nájsť už pri tzv. oživenej fotografi i.

Dejiny fi lmu siahajú do roku 1885. Po prvých súkromných pre-zentáciách fi lmov v septembri a októbri 1895 sa prvá verejná pre-zentácia bratmi Lumièrovcami konala 28. decembra v parížskom Grand Café, kde sa premietalo 10 krátkych fi lmov. Enormný úspech zaznamenal jeden z ďaľších fi lmov Príjazd vlaku do stanice La Ciotat. Lumièrovci sa zaoberali dokumentárnymi a cestopisnými fi lmami, pričom ich chceli previezť z Francúzska do USA. Za prvý krátky de-jový fi lm sa považuje Pokropený kropič od bratov Lumièrovcov.

Medzi prvých predstaviteľov fi lmu patrí Georges Méliès (vy-nález fi lmového triku, sci-fi , fi lm Cesta na Mesiac).

VZNIK SLOVENSKEJ KINEMATOGRAFIE Prvé verejné fi lmové predstavenie sa na území Slovenska usku-točnilo necelý rok od historického parížskeho uvedenia kine-matografu bratov Lumièrovcov.

Slovensko bolo v  tom čase súčasťou rakúsko-uhorskej mo-narchie a  prvé fi lmové predstavenia sa na jej územie dosta-li už v priebehu roku 1896. Historické pramene uvádzajú, že prvé verejné predvedenie kinematografu na území monarchie sa konalo 27. marca 1896 vo Viedni a  17. apríla 1896 sa na predvedení nového vynálezu zúčastnil aj cisár František Jozef I. Po Viedni čoskoro nasledovala Budapešť aj Praha a „oživené fotografi e“ z ponuky viedenskej kinematografi ckej spoločnosti boli na území Slovenska prvý raz verejne predvedené 19. de-cembra 1896 v Košiciach. Čoskoro nasledovala Bratislava, kde sa 25. decembra 1896 uskutočnili dve kinematografi cké predstavenia lumièrovských krátkych snímok. Prvé fi lmové predstavenia mali divácky úspech a rozšírili sa aj do iných miest na Slovensku.

Premietali sa francúzske aj americké snímky, najčastej-šie v  spoločenských sálach, v  divadlách alebo na otvorených priestranstvách. Prvé stále kino na Slovensku vzniklo v  roku 1905 v  Bratislave v  hoteli U  zeleného stromu pod názvom

Minuloročnej konferencie sa prvýkrát zúčastnili študentky zo Súkromného Bilingválneho gymnázia v Poprade so zaujímavými prácami. Hoci správa Vznik

Československého fi lmu Jazmíny Pavlíkovej nezískala ocenenie, je natoľko zaujímavá a súhrnná spracovaná, že ju zaraďujeme medzi publikované ocenené práce. Z obsahu

je zrejmé, že správa je rozsiahla, a tak uverejňujeme jej I. časť.

Electro Bioscop. V  roku 1913 sa presťahovalo do budovy v centre mesta, kde existuje dodnes ako najstaršie fungujúce kino na Slovensku (kino Mladosť). Pribúdali ďalšie stále kiná v Bratislave aj v  iných slovenských mestách. Na konci prvej svetovej vojny už pôsobilo na území Slovenska takmer sto stá-lych kín a fi lm sa stal prirodzenou súčasťou kultúrneho života obyvateľstva. Do roku 1918 vznikli v Uhorsku aj distribučné spoločnosti ako sprostredkovatelia medzi tými, ktorí fi lmy na-krúcali a tými, ktorí ich premietali. Tak vlastne vznikol základ štruktúry kinematografi ckého trhu a fi lm sa z kočovnej zábavy defi nitívne stal priemyselným odvetvím s veľkou popularitou a  s  perspektívou rozvoja najmä v  medzinárodnom kontex-te. Okrem pobočiek zahraničných fi riem (Gaumont, Pathé Fréres) pôsobilo na území Slovenska aj viacero uhorských subjektov prevažne so sídlom v  Budapešti. Dobovou zaují-mavosťou bolo pôsobenie budapeštianskej fi lmovej burzy ako inštitúcie zameranej na obchodovanie s fi lmami. Distribučné spoločnosti zostavovali programovú ponuku fi lmov pre kiná, ktoré sa rozhodovali, čo a  kedy budú z  ponuky premietať. Rozšírením stálych kín a  založením distribučných spoločností sa tak sformoval systém fi lmovej distribúcie, ktorý v princípe existuje dodnes. Na rozdiel od distribúcie a siete kín fi lmová vý-roba na území Slovenska existovala do roku 1918 len v niekoľ-kých sporadických aktivitách. Pred vznikom Československej republiky to bolo najmä nakrúcanie krátkych spravodajských fi lmov pre produkčné fi rmy so sídlom v Budapešti alebo v iných mestách monarchie. Zachovali sa dobové záznamy o krátkych maďarských fi lmových šotoch nakrútených na území Slovenska alebo o reportážnych snímkach zachytávajúcich život a udalosti v niektorých slovenských lokalitách. Na početnejšiu fi lmovú vý-robu však chýbali investície aj profesijné skúsenosti.

Vlastná fi lmová produkcia spoločností alebo jednotlivcov pôsobiacich na území Slovenska tak bola v  prvých desať-ročiach 20. storočia veľmi zriedkavá. Zabezpečovalo ju nie-koľko podnikateľov, majiteľov kín alebo fi lmových nadšencov. Prvé pokusy o nakrúcanie fi lmov sa datujú okolo roku 1905, no nezachovali sa o nich žiadne historicky doložené pramene.

Studentske listy.indd 1Studentske listy.indd 1 11.11.2019 9:02:0311.11.2019 9:02:03

2 Príloha LISTY 11/2019

Z  tohto obdobia sú známe najmä aktivity Alexandra Lifku. Nakrúcal krátke fi lmy pre Uhorskú vedeckú spoločnosť Ura-nia, ktorej pôsobenie významne ovplyvnilo rozvoj kinemato-grafi e v Uhorsku. Z ďalších pokusov o nakrúcanie fi lmov na Slovensku sa zachovali zmienky aj fi lmové fragmenty doku-mentujúce pôsobenie Eduarda Schreibera, fotografa a  syna majiteľa sklární v  Lednických Rovniach. Schreiber najskôr začal nakrúcať krátke rodinné snímky. V roku 1910 nakrútil krátky hraný fi lm Únos, z ktorého sa zachovalo iba niekoľko záberov. Svoje fi lmy verejne nepremietal a zachované výsledky jeho pôsobenia možno označiť ako začiatok individuálnych amatérskych fi lmových aktivít na území Slovenska. Na vznik a udržateľný rozvoj profesionálnej fi lmovej výroby však neboli na Slovensku pred rokom 1918 takmer nijaké podmienky.

Na rozdiel od Čiech neexistovali na Slovensku okrem kín ni-jaké podniky ani organizácie, ktoré by sa orientovali na fi lmovú výrobu alebo distribúciu. Táto disproporcia medzi dvoma čas-ťami medzivojnovej Československej republiky pretrvala počas celej jej existencie až do roku 1939. Subjekty zaoberajúce sa

výrobou alebo distribúciou fi lmu v  Čechách a  na Morave už v  roku 1919 založili spoločnú organizáciu Syndikát českoslo-venských výrobní a požičovní, ktorý v tom istom roku zriadil aj svoju slovenskú pobočku v Bratislave. Jej činnosťou bolo najmä požičiavanie fi lmov, pričom fi lmová výroba zostala koncentro-vaná v  Čechách. Neskôr na Slovensku vznikli aj ďalšie pod-nikateľské subjekty vo fi lmovej distribúcii. Viaceré z nich boli pobočkami českých subjektov alebo podnikmi s účasťou české-ho kapitálu. Spočiatku rozdrobený distribučný trh sa postupne koncentroval. Ako jedna z najväčších požičovní sa v 30. rokoch vyprofi lovala bratislavská spoločnosť Elitefi lm pod vedením Jo-sefa Čeřovského, ktorá pôvodne vznikla ako zastúpenie pražskej požičovne Interfi lm. Od roku 1938 začal Elitefi lm vydávať aj vlastný spravodajský týždenník Elite-žurnál, ktorý bol prvým zvukovým fi lmovým týždenníkom v  slovenčine. Jeho činnosť ukončila po rozpade prvej Československej republiky štátna centralizácia fi lmovej výroby a podnikania na Slovensku.

PRVÝ SLOVENSKÝ FILM V roku 1904 sa nakrúcal fi lm Rýchlik Košice Bohumín a o dva roky neskôr fi lm Posledná výprava Františka Rákocziho a  jeho druhov. Počiatky slovenskej kinematografi e siahajú do rokov 1908 až 1910, keď začal nakrúcať fi lmy Eduard Schreiber (medzi kinematografi cké pokusy patrí Rúbanie ľadu na Váhu, Práca na píle, Žatva, Krojovaná procesia v Lednických Rovniach).

FILM JÁNOŠÍK Prvý slovenský hraný fi lm Jánošík sa nakrúcal v  roku 1921v Turci. Drahé ubytovanie v Martine odsunulo štáb do Blat-nice, vrátane hlavných hereckých hviezd. Vo fondoch SNK sa nachádza niekoľko fotografi í z nakrúcania a  archívnych ma-teriálov viažucich sa k  fi lmu a  samotnej zbojníckej legende. Vďaka súrodencom Jaroslavovi a  Danielovi Siakeľovcom sa fi lmom Jánošík Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný fi lm. Filmovať sa začalo v júni 1921 a štáb sa sústredil na Blatnicu. Bratom Siakeľovcom sa nepodarilo zohnať celý plánovaný rozpočet (asi 30 000 dolárov), museli rátať s každým výdajom. Zamenili teda vytypované vzdialené lokality za bližšie. Filmári a hviezdy sa roztrúsili po celom Turci – Blatnici, Turčianskej Štiavničke, Kláštore pod Znievom, Dolnom a Hornom Jasenove, Mošov-ciach i Turčianskych Tepliciach. Šútovo nahradilo Jánošíkovo rodisko Terchovú, v Necpaloch pri kostole Jánošík preskako-

Zemianska česť Zemianska česť

Studentske listy.indd 2Studentske listy.indd 2 11.11.2019 9:02:0511.11.2019 9:02:05

Príloha LISTY 11/2019 3

val múr. Zbojnícky tábor sídlil v Gaderi a v dnes už neexistu-júcom Sebeslavskom majeri sa nakrúcali zábery na lopotiacu bedač. Interiéry sa točili v  pražských ateliéroch a  na brehu Vltavy sa nakrúcala Jánošíkova poprava, ktorá však bola po-užitá podľa domnienok len v slovenskej verzii fi lmu. Hlavný predstaviteľ zbojníka Th eodor Pištek bol už vtedy fi lmovou hviezdou a za mesačné nakrúcanie zinkasoval 15 000 korún. V roku 1937 účinkoval v 19 fi lmoch, čo bolo viac ako polo-vica ročnej československej produkcie. Naposledy ho pred ka-merou videli ako pobočníka princa v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou (1959). Kameramana Daniela Siakeľa lákala odmala technika. Spolu s  bratom Jaroslavom (Jerrym) boli držiteľmi niekoľkých patentov v oblasti fi lmového priemyslu. Šľachtickými koreňmi sa mohla pýšiť predstaviteľka Aničky, Mária Nováková-Fábryová, ktorej matka pochádzala zo sta-rého rodu Hraškovcov z Kláštora pod Znievom. Vydajom za notára Pavla Nováka sa v rodine ocitol rod Országhovcov, vrá-tane Pavla Országha Hviezdoslava. Nevoľníka Jánošíka senio-ra si paradoxne zahral šľachtic – Karel Schleichert, potomok z rodu von Wiesenthal. Aj on patril k hereckej špičke svojej doby.

Grófa Révayho stvárnil milovník esperanta Miloslav Schmidt, rodák z Mošoviec, veliteľ hasičov a neskorší veliteľ Zemskej hasičskej jednoty. Filmovou manželkou mu bola pražská oper-ná diva Oľga Augustová a dcérou Bronislava Lívia, exotická krásavica, ktorá sa vraj narodila v  Japonsku. Ako 19-ročná prišla do Prahy a vyhrala súťaž krásy spoločnosti Miloša Hav-la, ktorá vlastnila fi lmové ateliéry na Vinohradoch. Magický pohľad, husté čierne vlasy a exotické črty jej zabezpečili ďalšie a ďalšie fi lmové ponuky. Sláva sa skončila kvôli zlej češtine, vďaka ktorej sa už vo zvukovom fi lme nepresadila.

PRVÝ SLOVENSKÝ FAREBNÝ FILMPrvý československý a  zároveň prvý slovenský farebný fi lm mal 103 minút a  nakrúcal sa od 3. novembra 1952 do 22. apríla roku 1953. Bol to nielen prvý farebný ale zároveň aj prvý hudobný fi lm na Slovensku. Režisér Josef Mach a  slo-venský scenárista Ivan Bukovčan vybrali pre tento umelecký fi lm najžiarivejšie ukážky z  bohatstva slovenských ľudových

piesní a tancov. Ich fi lm Rodná zem rozpráva príbeh dievčat a chlapcov, ktorí boli objavení v rôznych kútoch Slovenska in-štruktorom profesionálneho národopisného súboru ľudových piesní a ktorí sa zišli v radostnom kolektíve mladých ľudových umelcov. Tak sa stane členkou súboru Verona spod Tatier, traktoristka Žofka zo Zemplína, robotníčka Anička z Detvy, drevorubač Martin, milý Verony, maliar Ferko, ktorého talent objavila Žofka, a desiatky iných. Film Rodná zem je oslavou radostnej umeleckej tvorivosti slovenského ľudu a  zároveň oslavou krásy slovenskej krajiny. Slávnostná premiéra fi lmu sa uskutočnila v bratislavskom kine Hviezda 26. 2. 1954 pri prí-ležitosti 6. výročia Februárového víťazstva československého ľudu. Texty piesní, ktoré sú vo fi lme, napísal básnik Vojtech Mihálik.

Dĺžka komponovanej hudby vo fi lme bola 57 minút a 46 sekúnd, ktorú poväčšine zabezpečovali členovia Slovenského ľudového umeleckého kolektívu a súboru Lúčnica, účinkovali však aj speváci a tanečníci zo súťaží v ľudovej tvorivosti.

Pôvodný rozpočet nestačil na kompletizáciu snímky, a preto boli schválené ešte dva doplnkové rozpočty, a tak sa celková výrobná čiastka vyšplhala až na 5 669 393,20 Kčs. V  roku 1954 bola k fi lmu vydaná malá platňa so štyrmi pesničkami, ktoré v ňom zazneli. Natáčalo sa v lokalitách Belianske Tatry, Bielovodská dolina, Ždiar a Senec. Interiéry fi lmu boli podľa vzoru kaštieľa v Rusovciach postavené v pražských ateliéroch v  Hostivaři a  Barrandove, kde sa natáčali aj tanečné scény. Priestorovo menej náročné interiérové scény sa nakrúca-li v  Bratislave v  aukčnej hale Slovenského dobytkárskeho družstva. V  hlavných úlohách fi lmu sa predstavili prevažne zakladajúci členovia slovenských profesionálnych folklórnych súborov Lúčnica a SĽUK.

POVOJNOVÉ OBDOBIE A 50. ROKY 20. STOROČIAPrvým povojnovým fi lmom sa stal Varúj …! Martina Friča.

Filmová produkcia sa na Slovensku rozbiehala len veľmi po-maly. Po prvom dlhometrážnom fi lme Jánošík od Jaroslava Siakeľa z  roku 1921 muselo uplynúť vyše 20 rokov, kým sa podarilo rozpracovať a zrealizovať ďalší „väčší“ fi lmový námet.

Mnohí Slováci pred prvou svetovou vojnou emigrovali do Ameriky za lepším životom, pretože na Slovensku vládol útlak zo strany vládnucej maďarskej moci a ľudia si nedokázali nájsť prácu. Tak ako iní, za more odchádza aj mladý horal Ondrej Muranica, aby si vo vysnívanom Novom svete našiel prácu a zarobil peniaze pre svoju rodinu. Sny a nádeje na lepší ži-vot mu však zmarí banská katastrofa. Ondrej sa síce zachráni, ale stratí pamäť. Vyhlásia ho za nezvestného a  keď sa mu po rokoch náhodou vráti pamäť, Ondrej sa rozhodne vrátiť domov. Až po návrate do vlasti zistí, že sa jeho žena Eva vy-dala za jeho najlepšieho kamaráta Miša (Július Pántik). Ako inak, schyľuje sa ku katastrofe…

Film Varúj...! predstavuje v dejinách slovenskej kinemato-grafi e zásadný medzník. Práve jemu je pripisované prvenstvo v oblasti slovenskej dlhometrážnej fi lmovej produkcie vôbec. Je totiž nutné podotknúť, že Jánošík, rovnako ako aj ďalšie fi lmy z obdobia 30-tych rokov, sú viac česko-slovenskými ako slovensko-českými fi lmami, čo bolo pre mnohých angažujú-cich sa Slovákov predmetom nespokojnosti.

V roku 1945 vznikla fi lmová spoločnosť Slofi s pod vedením Karola Plicku, ktorá spravovala kiná, zabezpečovala distribúciu a výrobu fi lmov. V roku 1948 bol zorganizovaný Filmový fes-tival pracujúcich v Zlíne, vznikol fi lm Paľa Bielika Vlčie diery a v roku 1949 vznikla fi lmová spoločnosť Koliba, ktorá začala prevádzku v  roku 1953. Nasledujúci vývoj slovenského fi lmu

Rodná zem

Studentske listy.indd 3Studentske listy.indd 3 11.11.2019 9:02:1211.11.2019 9:02:12

4 Príloha LISTY 11/2019

50. a 60. rokov výrazne ovplyvnili osobnosti ako dvojica Ján Kadár – zakladateľ novej vlny na území Slovenska – a Elmar Klos. Táto dvojica spracúvala vo svojej tvorbe silné príbehy cez hlavné postavy z prostredia 2. svetovej vojny, napríklad Smrť sa volá Engelchen podľa Ladislava Mňačka a Obchod na korze. Vynikol aj Martin Hollý (Havrania cesta, Medená veža) a Peter Solan (fi lmy Boxer a smrť, Čert nespí, Muž, ktorý sa nevrátil).

Ak to zhrnieme, povojnové roky priniesli najmä poetiku socialistického realizmu, ktorá bola aplikovaná aj vo fi lmo-vom umení (Katka, Čertova stena, Kozie mlieko, Pole neora-né, Štvorylka). V roku 1950 vzniklo štúdio poviedok, v roku 1953 spravodajský fi lm a dokumentárna tvorba (Štúdio do-kumentárnych fi lmov). V  rokoch 1946 až 1955 vychádzali Česko-slovenské fi lmové noviny.

Po roku 1956 (destalinizácia) sa slovenská fi lmová tvorba liberalizovala a  vznikli tri tvorivé skupiny, ktoré sa zaoberali aktuálnymi spoločenskými problémami (okolo osobností Bie-lik, Bahna, Gajdošová). V roku 1958 boli tvorivé skupiny re-organizované na výrobné (Jaššo, Oravec, Bukovčan, Mináč). 22. februára 1959 bol zorganizovaný Prvý pracovný festival slovenských fi lmov v  Banskej Bystrici s  prezentáciou fi lmov Dáždnik svätého Petra, Posledný návrat, Šťastie príde v nedeľu.

Medzi významné fi lmy 50. rokov patria aj Kapitán Dabač (1959, Bielik) a Zemianska česť (1959, Bahna). V 50. rokoch

Obchod na korze Obchod na korze

VarújVaruj

vznikol žáner štylizovaného folklóru, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom je Martin Ťapák. V polovici 50. rokov vznikla televízia, ktorá prevzala a rozvinula klasické fi lmové žánre.

OSCAROVÝ OBCHOD NA KORZEJe fi lm na motívy novely spisovateľa Ladislava Gromana. Ako prvý česko-slovenský fi lm získal cenu americkej Akadémie fi l-mových umení a  vied (Oscar) za najlepší cudzojazyčný fi lm v  roku 1966. Film je príbehom jednoduchého stolára Tóna Brtka, ktorý sa vďaka svojmu švagrovi, miestnemu veliteľovi Hlinkovej gardy, stáva arizátorom a získa skrachovanú galan-tériu, patriacu staršej židovskej vdove Rozálii Lautmanovej. Film tematizuje schopnosť autoritatívneho režimu zatiahnuť do svojho súkolia aj bezúhonného človeka, ktorý sa potom márne snaží vyrovnať s  výčitkami vlastného svedomia. Film sa natáčal na východnom Slovensku v Sabinove a v ateliéroch v Prahe. Nakrúcanie fi lmu sa začalo 12. júna 1964. Rozpočet fi lmu tvorcovia prekročili o 700 000 korún a plánovanú met-ráž 2 700 o 750 metrov. Po roku 1969 bol fi lm zakázaný. Ob-chod na korze sa nepremietal v bývalom Československu 20 rokov, pretože jeden z jeho režisérov Ján Kadár po násilnom potlačení Pražskej jari vojskami Varšavskej zmluvy emigroval do Spojených štátov.

Pokračovanie v č. 12.

Varúj

Studentske listy.indd 4Studentske listy.indd 4 11.11.2019 9:02:1411.11.2019 9:02:14

III_OB.indd 1III_OB.indd 1 07.11.2019 13:54:0507.11.2019 13:54:05

IV_OB.indd 1IV_OB.indd 1 07.11.2019 13:56:4207.11.2019 13:56:42