Ročník XII. Číslo 5. December 2014predstavenie života a tvorby L. E. Hudeca spôsobom multimediálnej a interaktívnej inštalácie, pre možnosti prednášok a premietaní a

BYSTRICKÝ PERMON 2014 - 05

Ročník XII. Číslo 5. December 2014

○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○

Hovorí sa, že návraty bývajú ťažké. No tento raz to taknie je. Našťastie. Návraty ku kráľovnej Alžbete -populárnej a obľúbenej Sisi, má však svojedôvody.

Ako viete, ešte v júli bol pred Medeným Hámromodhalený jej pamätník v parčíku, ktorý bol svojho časuvysadený na jej pamiatku. Všímaví ľudia si naň pomaličkyzvykajú, občas tam dá niekto kytičku kvetov a naposledytam horeli aj sviečky. Ako dobre. Kultúrno-historickápamiatka mesta Banská Bystrica dáva o sebe vedieť, že jetu a v budúcnosti treba s ňou rátať. A to celkom vážne.

Len pár krokov od parčíka za cestou, po dlhom čase,ožíva aj iná historická pamiatka, ktorá dala mestu slávu akde sa rád vracal velikán palety a štetca Dominik Skutecký.Medený Hámor. V tejto chvíli nevieme, aké predstavy má oznovuoživení celého areálu nový majiteľ pán H., tuším zNemecka, ale inak domáci rodák.

Ale architekti pracujúci na diele nás presviedčali, že tobude úplne super. No a ja som ich upozornil, že je tamsúvislosť parčíka a budúceho nového areálu. Čoskoro satam má začať pracovať, tak teda, tešme sa, lebo by tammala byť po dokončení areálu pomerne veľká frekvenciapohybu ľudí.

Lenže ani to ešte nie je všetko. Máme totiž aj ďalšiu,neuveriteľne dobrú správu. Archívy pri ich dôkladnom

bádaní pomaličky odkrývajú svoje tajomstvá. A aké je to tajomstvo?Nuž, kráľovná Alžbeta tu nie je sama. Z archívnych materiálov sme

sa dozvedeli, že aj na predmestí, v Uľanke, je pamiatka na kráľovnúAlžbetu. A je to malá, ale prekrásna aleja, ktorá bola tiež vysadená v

roku 1898 na večnú pamiatkuzavraždenej kráľovnej.

Je zachovaná takmer vkompletnom stave, medzipotokom a cestou, priamo vstrede obce, oproti domuŠimona Jurovského. A div sasvete, vďaka predminulýmkomunálnym voľbám bolpriestor upravený, vydláždenýa vybudovaný aj múrik odpotoka. Vtedy to však eštenikto netušil, čo sú to tam zastromy a aká vzácnosť tutróni. Perfektnému areálu takchýba už len jediné: umiestniťtam pamätnú tabuľu sportrétom kráľovnej Alžbety abyť hrdý na svoju históriu. A takďalšia kultúrnohistorickápamiatka obohatí naše mesto.Nuž, návraty bývajú ťažké.Našťastie, teraz to tak nie je!

redakciaBystrického Permona


Citát z článku redaktora večerníka Xinmin HUANG Weiminga ponávrate do Šanghaja v júli 2013:

„Hudec je legendou šanghajského sveta architektúry, avšak akotento geniálny architekt vyrastal, aké mal skúsenosti v Európe, to unás v Číne nie je veľmi známe. Hneď, ako sme vstúpili na pôdu BanskejBystrice, obklopila nás tamojšia atmosféra pokoja a spokojnosti.

Našou prvou zastávkou bolo jeho prvé dielo vo Vyhniach, ktorénavrhol a postavil ako 20-ročný – jednoduchá, a predsa skvostnákaplnka.Bola postavená r. 1913 a zdá sa, že dnes nie je používaná,pôsobí trochu schátrane. V tichosti stojí na strmom svahu, v okolísú ihriská a kúpalisko. Sivočierna strieška, špicatá ako čarodejníckyklobúk, má niečo z gotickej tajomnosti, a spolu s klenutými dvermia oknami prispieva k nežnosti a teplu tejto drobnej budovy.

Žiaľ, toto je jediné dielo, ktoré po sebe Hudec na Slovenskuzanechal, ale to mu ešte pridáva na vzácnosti. Avšak keď sme sapýtali ďalej, zistili sme, že tento kostolík nielenže nemá názov, alenebol ani len zrenovovaný. Takto sa správať k drahocennémuhistorickému dedičstvu, to je určite nepochopiteľné pre nás, čo smezvyknutí na čínske „opraviť staré tak, aby stále vyzeralo autenticky“či „zbúrať a postaviť odznova“,

Na druhý deň prichádzame na pozvanie primátora BanskejBystrice na radnicu. Zaujímavé je, že aj tunajší primátor poznáveľkosť Hudecovho vplyvu v Šanghaji, a tak celý rozhovor takmerpripomínal tematickú konferenciu o Hudecovi. Keď som prehovoril:„Verím, že Hudec by sa mal stať symbolom mesta Banská Bystrica,a môže byť využitý v rámci slovenského turizmu a kultúry,“ všetcisúhlasne pokývali hlavami, a neskôr pani Klára vďačne pozna-menala, že som jej hovoril zo srdca, a mňa šokovala láska, ktorútáto historička umenia vložila do výskumu Hudeca.“

Škoda, že takýto šok zatiaľ nezapôsobil na ľudí, ktorí sa majú staraťo budúcnosť nášho mesta. Vybudovať budúcnosť z minulosti je totižreálna, kde takáto minulosť existovala. Mesto Banská Bystrica dostalood svojho rodáka, architekta L.E.Hudeca neoceniteľný ale žiaľ doterazneocenený a nepoužitý kapitál.

Životné dielo L.E.Hudeca, vytvorené v Šanghaji, je v Číne chránenéa postupne rekonštruované. Zo strany Číňanov, hlavne Šanghajčanov,bol prejavený záujem o spoznanie jeho rodného mesta na Slovensku,ktoré je prepojené so životom nimi uctievaného architekta, jedného zozakladateľov architektúry ich moderného veľkomesta. Ale môže tuvzniknúť permanentný dialog s čínskou stranou aj po ekonomickejstránke a k podpore kultúrnych,vzdelávacích a charitatívnych projektov.

Po piatich rokoch sporadického záujmu o túto tematiku je nutnévytvoriť predpoklady pre realizáciu dlhodobej koncepcie ochranydedičstva L.E.Hudeca. Jej záruka môže byť v spolupráci mesta sneziskovou organizáciou CALEHno , založenou v roku 2012. (Centrumarchitekta L.E.Hudeca.) Táto môže zabezpečiť spojenie odbornýchznalostí, výskumu, odborných kontaktov a grantových možností nezis-kovej organizácie s možnosťami diplomatických a oficiálnych stykovmesta, začlenenia do jeho cieľov ekonomického rozvoja, do základnýchcieľov turistického ruchu, rozpočtových možností ako aj jeho

reprezentácie. Predkladaný návrh koncepcie sa týka hlavne mesta aregiónu Banskej Bystrice, má však celoslovenský a medzinárodnýdosah. Táto koncepcia mala byť predložená zastupiteľstvu MsÚ v júni2013, bolo to však odložené na druhý polrok 2014. Ale do koncavolebného obdobia k tomu nedošlo.

Návrh koncepcie ochrany a rozvoja kultúrneho dedičstva L. E.Hudeca v Banskej Bystrici:

1. Zapracovanie koncepcie ochrany a rozvoja kultúrneho dedičstvaL.E.Hudeca do cieľov rozvoja mesta - PHSR, Koncepcie turistickéhoruchu, Koncepcie rozvoja kultúry, a ď.

2. Sprítomnenie existencie L.E.Hudeca v meste - pamätné tabule,pomenovanie ulice (na vhodnejšom mieste ako Belveder), revitalizáciaa realizáciou priestoru parku pred MsÚ ako Pamätného parku L. E.Hudeca na základe medzinárodnej súťaže (námet odsúhlasený Kultúr-nou komisiou ako aj Komisiou pre rozvoj v roku 2014, realizácia v rokoch2015 - 2018 a ď., )

3. Zabezpečenie starostlivosti o hnuteľné pamiatky diela a životaL. E. Hudeca v meste (komunikácia s majiteľmi, sledovanie stavu, návrhya spolupráca pri označení informačnou tabuľou) s odbornou pomocouzo strany CALEHU a Pamiatkového úradu v Banskej Bystrici. Tietomiesta budú cieľom turistických návštiev.

4. vytvoriť (buď vo vlastnej kompetencii alebo jednaním s inouinštitúciou alebo organizáciou) potrebné priestorové možnosti prepredstavenie života a tvorby L. E. Hudeca spôsobom multimediálnej ainteraktívnej inštalácie, pre možnosti prednášok a premietaní a priestorupre plnenie všetkých cieľov neziskovej organizácie CALEHno. (výskum,dokumentácia, vzdelávanie, tvorivé činnosti).

Odborná garancia: CALEHno.5. Zohľadnenie v zadaní na vypracovanie Plánu centrálnej mestskej zóny

(pamätný park L.E.Hudeca, zvýšená ochrana ochrannej zóny MPR - Sku-teckého ulica), ochranné pásma NKP, týkajúce sa budov rodiny Hudecovej.

Poradná činnosť a spolupráca- CALEHno6. vytvoriť spoluprácu s inštitúciami a organizáciami, ktoré sa týkajú

daného cieľa a osobnosti Ladislava Hudeca na Slovensku aj v zahraničíMsÚ - Ministerstvo zahraničných vecí SR, Vláda SR, Konzulát SR v

Šanghaji, Veľvyslanectvo SR v Číne, Veľvyslanectvo Číny v Bratislave,Slovenské veľvyslanectvo v Budapešti, Hudec Memorial Hall Šanghaj,Veľvyslanectvo Maďarska v Bratislave, Ministerstvo kultúry SR, OOCRBanská Bystrica, ŠVK Banská Bystrica a ď.

CALEHno - Hudec Kultúrális Alapítvány Budapest, ÚSTARCH SAVBratislava,

FA STU Bratislava, SAS Bratislava, ŠVK Banská Bystrica, rodinnípríslušníci rodiny Hudec, OÚ Vyhne, Pamiatkový úrad Bratislava,Pamiatkový úrad Banská Bystrica, ÚHA Banská Bystrica a ď.

7. podporovanie odbornej a prípravnej práce CALEHno z pod-porných fondov MsÚ, uzavrieť Zmluvu o spolupráci .

Je to široký okruh otázok, nevynímajúc oblasť vzdelávania, publi-kačnej činnosti, ďalšej výskumnej a tvorivej práce.

Zatiaľ je pokrok v tejto veci skromný. Prvou vecou je pochopiť jejdôležitosť a reálnosť.

Klára Kubičková, Centrum architekta L. E. Hudeca

OOCR Stredné Slovensko v treťom roku svojej činnostispúšťa od 1. 1. 2015 pilotný projekt pod názvom „TURISTICKÁDESTINAČNÁ KARTA STREDNÉ SLOVENSKO“.

Hlavná myšlienka tohto projektu je vytvárať maximálne výhodné podmienky prenávštevníka destinácie z hľadiska nakupovania ubytovacích, stravovacích, športových,kultúrnych a zábavných služieb v destinácii STREDNÉ SLOVENSKO.

Turista si bude môcť destinačnú kartu zakúpiť v informačných centrách v BanskejBystrici, Zvolene, Sliači, v zazmluvnených hotelových recepciách a vo vybranýchšportových strediskách cestovného ruchu. Cena destinačnej karty bude 3 eurá a jejplatnosť nebude časovo obmedzená. Držiteľ karty obdŕži špeciálne zľavy v zazmluvnenýchubytovacích, stravovacích, športových, kultúrnych a zábavných zariadeniach. Funkciakarty bude spĺňať:

- benefičný program- garantované zľavy- špeciálne sezónne zľavy- vernostný systém

- štatistický program- verifikačný program- bonusový programKarta bude napojená na internetový portál, kde si držiteľ môže aktuálne zistiť zľavy

a program všetkých zábavných, kultúrnych, športových a iných dôležitých turistickýchudalosti zaujímavých pre návštevníka regiónu. Všetci zazmluvnení dodávatelia, ktoríbudú zapojení do projektu, získajú online aktívnu prezentáciu ich spoločnosti a ich produktucestovného ruchu, návštevník získa komplexné informácie o portfóliu ich služieb.Dodávatelia budú vybavení bezplatným snímačom karty, ktorý im poskytne OO CRSTREDNÉ SLOVENSKO. Aktívne napojenie na portál bude okrem zliav klientovi pripisovaťbonusové body, pre OOCR bude sledovať štatistické dáta, ktoré budú slúžiť na aktívnymarketing na trhoch CR. Celkový cieľ realizácie tohto projektu je zvýšiť návštevnosťregiónu, predĺžiť dĺžku pobytových dní, zvýšiť čerpanie lokálnych služieb a v neposlednomrade aj zvýšiť zamestnanosť v regióne.

Ladislav Monček, výkonný riaditeľ OO CR STREDNÉ SLOVENSKOwww.centralslovakia.eu


„Non nobis Domine, non nobis, sed nomini Tuo da gloriam.“ Heslotemplárov, stredovekého duchovného rytierskeho rádu z čias krížovýchvýprav. Histórii vzniku a vývoja rádu je venovaných viacero publikácií. Ztoho dôvodu len stručne zopakujem základné fakty. Rád templárskychrytierov bol založený r. 1118 - 1119 na zabezpečenie pútnických ciest vSvätej zemi. Rád spočiatku sídlil neďaleko miesta, kde stál jeruzalemskýchrám. Na základe bojových zásluh a vernosti pápežom nadobudol rádprivilégiá a majetky takmer po celej Európe. Počas existencie rádutemplári boli činní aj v oblasti staviteľstva a bankovníctva. Po páde Akkonua strate východných území preniesli ťažisko svojej činnosti na západ. V r.1307 prikázal francúzsky kráľ Filip IV. so súhlasom pápeža templárovuväzniť, mnohých mučili a upálili. Neskôr rád vo Francúzsku a v celejEurópe rozpustili.

S templármi sa spájajú mnohé legendya teórie. Sú známe údaje o začiat-koch a činnosti rádu v okolitýchkrajinách, Čechách, Rakúsku aPoľsku. V Uhorsku templári založilisvoju rádovú provinciu, podľaniektorých autorov ich pozval kráľGejza II. (1141-1162). Templáriúdajne pôsobili aj na Slovensku.Dobové pramene zaznamenávajúúčasť templárov v bitke pri Slanejr. 1241. R. 1312 sa pri Rozhanov-ciach zrejme aj bývalí templári vradoch johanitov zúčastnili najväč-šej rytierskej bitky uhorského stre-doveku. Podľa tradície templáripostavili a vlastnili hrady a kláštoryna Považí, Orave, v Liptove, Turci,na Pohroní, Spiši, v Šariši či Ge-meri. Zmienky o údajnej prítomnostitemplárov u nás možno nájsť v die-lach M. Bela, A. Mednyánszkehoa niektorých starších slovenskýchhistorikov.

Na území dnešného banskobystrického kraja sa s tradíciou otemplároch stretávame v prostredí obcí Slovenská Ľupča, SklenéTeplice, Vyhne, Ilija a mesta Banská Štiavnica.

Templárom údajne patril stredoveký hrad a dnes už zaniknutý kláštorv Slovenskej Ľupči, čo však nekorešponduje s najnovšími výsledkamivýskumu. Pokiaľ sa týka obce Vyhne, pri svojej návšteve obce r. 1995som sa v staršej obecnej kronike dočítal, že budova sladovne sa tradujeod templárov zo 14. stor., keď pôvodne tu bola ich manzeria - kláštor,z ktorého sa dlho zachovala klenba bývalej kaplnky a podobne i miestooltára. Po templároch budovu a majetok prevzali johaniti, po nich mestoBanská Štiavnica. Templári tu mali aj pivovar s podzemnými pivnicami.Podľa literatúry je obec Vyhne písomne doložená r. 1326. Medzi tunajšiearchitektonické pamiatky sa radí objekt sladovne ako pôvodne kláštornábudova zo 17. stor. spätá s jezuitmi. Ešte prednedávnom pivovar SteigerVyhne odvodzoval svoje založenie od templárov, ako vôbec najstaršíslovenský pivovar (1473). V blízkej obci Sklené Teplice sa tradícia oreholi templárov, sídliacej v stredoveku na hrade, zachovala doposiaľ.Tento názor podporoval aj známy kňaz, archeológ a múzejník AndrejKmeť. Obec som navštívil v r. 1995, obecná kronika vtedy nebolanapísaná, údaje som zistil z informačnej tabule vo vstupnej časti kostolaa od miestneho občana. K sklenoteplickému Pustohradu sa viaže povesťČervený mních a panna Agáta. K tomu treba uviesť, že o templárochako o červených mníchoch, podľa kríža na ich bielom plášti, hovoriaviaceré ľudové povesti. Zmienenú povesť zachytil Ján Domasta vo svojejzbierke povestí o hradoch. Pre obe obce, Vyhne aj Sklené Teplice, jetypické a spoločné to, že sa nachádzajú v údolí bokom od hlavnej cestya prítomnosť liečivých prameňov. Na tento fakt je potrebné brať zreteľv súvislosti s tradíciou o templároch respektíve o johanitoch v Piešťa-noch. Ako zaujímavosť možno uviesť, že v kúpeľoch Sklené Teplice saprednedávnom predstavil projekt Žilinský kraj templárov. Templáriúdajne pôsobili aj v Banskej Štiavnici. Na mieste, kde teraz stojí Starý

zámok, bol vraj kedysi kláštor, ktorýobývali červení mnísi - rytieri. Uvedenésa možno dočítať u už spomenutého JánaDomastu a tiež u Ľudovíta Janotu v rovno-mennej povesti v zbierke historickýchpovestí o slovenských hradoch. Tradíciaspája templárov aj s románskym kostolom sv. Egídia v Iliji pri BanskejŠtiavnici, zrejme z dôvodu unikátneho vstupného portálu a existenciestaršej stavby - pustovne.

Na území Slovenska je nesporne doložená prítomnosť inýchcirkevných a duchovných rytierskych rádov, a to rytierov Božieho hrobu(krížovníkov), johanitov a rádu nemeckých rytierov. Cirkev tvorilavýznamnú súčasť života stredovekej spoločnosti. Nemožno opomenúť,že cez územie Slovenska (Uhorska) a susedných krajín prechádzali

účastníci krížových výprav. Pôso-benie križiakov spája tradícia aj sdejinami jedného z najznámejšíchhradov stredného Slovenska, svígľašským zámkom. Podľa krem-nického archivára M. Matunáka,autora práce o vígľašskom zámkuz r. 1904 a iných starších autorov,sa založenie zámku spája s kri-žiakmi v 13. storočí. Z tohto údajunie je zrejmé, o ktorý rád ide. Vsúvislosti s tradíciou o templárochu nás existuje aj názor, podľaktorého predstava o vlastníctvetemplárov mohla vzniknúť z legen-dy o ich mučeníctve rozšírenej v18. storočí.

K zaujatiu definitívneho stano-viska k prítomnosti templárskychrytierov na našom území chýbajúhistorikom hodnoverné listinnédokumenty. Je však isté, želegendy o ich pôsobení u nás sú

niečím, čo dotvára históriu daných miest.

Radoslav MandalíkLiteratúra:

Domasta, J.: Povesti o hradoch II. Banská Bystrica: Stredoslovenskévydavateľstvo,1969.

Janota, Ľ.: Slovenské hrady III. Bratislava: Columbus, 1996 (fotoreprint1. vydania z r. 1935).

Jesenský, M.- Matula, P.: Po stopách templárov na Slovensku.Bratislava: Goralinga, 2008.

www.muzeum.sk.www.templar.szm.com.

Bystričanov je možné všade vo svete spoľahlivo identifikovaťpodľa používania írečitého výrazu krepý alebo krepáň, ktorý sanikde inde nepoužíva. Je to vlastne nadávka s významom hlúpyalebo sprostý. Už ako chlapcovi mi vŕtalo v hlave, ako asi tátonadávka vznikla, až kým mi otec neposkytol zaujímavú informáciu,ktorá by to mohla objasniť. Na banskobystrickom hlavnom námestísa kedysi konali týždenné trhy, na ktoré privážali gazdovia svojtovar na konských povozoch. Mesto pre ich kone obstarávaloobrok, ktorý sa vo vrecku prevesil koňovi cez hlavu a ten ich potompokojne prežúval. Tieto vrecká na obrok sa volali kreptúchy aosoby, spravidla pochádzajúce z najnižších vrstiev spoločnosti(spodiny), ktoré s nimi manipulovali, vraj nazývali krepáni.

Ivan Janovec


Túto zaujímavú tematiku podrobne preskúmal, spracoval a vrovnomennej knihe publikoval historik Oto Tomeček. Pre obohatenie našichčitateľov prinášame teraz v stručnom prehľade najdôležitejšie poznatky ztejto vynikajúcej publikácie doplnené drobnými poznatkami autorov článku.

Rozvoj baníctva a hutníctva v lesoch banskobystrického chotárapodmienil aj vznik uhliarstva a drevorubačstva. Pre činnosť hút bolo totižpotrebné drevné uhlie, ktoré sa vyrábalo z tvrdého, ale aj mäkkého dreva.Podľa nálezu kamenných mlatov v oblasti Španej Doliny, ktoré sa používalina drvenie rudy, možno dokladovať intenzívnu banskú činnosť už pred4000 rokmi. Špania Dolina tak patrí k najdôležitejším lokalitám ťažby vpraveku. Doklady o nepretržitej ťažbe od praveku do stredoveku však zatiaľchýbajú. Rozmach baníctva a hutníctva v 13. a 14. storočí a s tým spojenývznik a rozvoj osídlenia v Starohorských vrchoch súvisí s príchodomnemeckých hostí, ktorí priniesli so sebou nové techniky dobývania a spra-covania rudných surovín. Prevratným bol prechod z povrchovej ťažby nahlbinnú, ktorá na Španej Doline pretr-vala až do roku 1888.

Spočiatku sa huty budovali v blíz-kostí šácht a štôlní, kde sa ruda ťažila,neskôr pri nedostatku dreva na výrobudrevného uhlia sa huty presúvali donižších polôh, kde bol dostatok drevaa aj vodný zdroj. Obyčajne bolo takétoumiestnenie výhodné v dolinách, kdesa stretávali vodné toky. Ešte predvznikom thurzovsko-fuggerovskejspoločnosti boli taviace (šmelcovacie)huty v Banskej Bystrici, Balážoch,Harmanci, Jelenci, Starých Horách avo Vyšnej Revúcej. V Bystrici bolazároveň aj rafinačná (šplajsovacia)huta na potoku Bystrica. V dobenajväčšieho rozmachu baníctva, po-čas existencie thurzovsko-fuggerov-skej spoločnosti vznikli nové modernétaviace huty v Harmanci a na StarýchHorách a nové rafinačné huty v Moštenici a v Tajove.

Pri všetkých hutách vznikli hutnícke osady obývané nielen hutníkmi,ale aj drevorubačmi a uhliarmi. Takto vznikli osady Baláže, Moštenica aVyšná Revúca. Špania Dolina, Rychtárová a Piesky sa stali prevažnebaníckymi sídlami, Staré Hory mali charakter banícko-hutníckeho sídla.Nové osady vznikali aj na cestách spájajúcich Banskú Bystricu s Turcom(dnešný Dolný Harmanec), Liptovom (Dolný Jelenec) a s mestom Kremnica(Tajov). Zánikom hút v Harmanci a Jelenci sa charakter predtým prevažnehutníckych osád zmenil na drevorubačsko-uhliarske osady. Existenciahuty v Tajove podmienila vznik špecializovanej uhliarskej osady Kordíky.

Uhliari spočiatku nebývali v stálych sídlach, ale sa presúvali z miestana miesto, čo bolo zapríčinené extenzívnym spôsobom ťažby v lesoch.Až Maximiliánov lesný poriadok z roku 1565, ktorý zavádzal nový spôsobťažby dreva, podnietil prechod na usadlejší spôsob života, vznik trvalýchsídel. Podľa tohto poriadku sa drevo malo ťažiť od vyšších polôh k nižším,od vzdialenejších k bližším a malé stromčeky (semenáče) sa mali nechať,aby sa les mohol prirodzene obnoviť.

Najstaršie drevorubačské osady sú doložené v roku 1607 v okolíBrezna a to Beňuš, Osrblie, nejaká osada v blízkosti Kamenistéhopotoka a Čierny Hronec (takto boli ešte v druhej polovici 18. storočia,keď vznikla farnosť Čierny Balog, označované v cirkevných matrikáchBrezna všetky už existujúce balocké osady). V starohorskej oblasti súv roku 1618 doložené mená uhliara Donovala a uhliara Bulu, podľaktorých boli neskôr pomenované osady. Mená ďalších uhliarov saspomínajú v r. 1621 v súvislosti so sťažnosťami správcu Likavskéhohradu, ktorí kosili lúky likavského panstva. Boli to Jano Chladný, GregorČerny, Matej Černy, Tobiáš Chladný-Randuška a Tobiáš Hajabáč. KuboČunderlík a Mišo Černý si dokonca postavili domy v Korytnici, čo bolotiež na území likavského panstva.

Podľa historika banskobystrického lesníctva Júliusa Bartáka bolo vteraz už neznámych dokumentoch v starohorskej oblasti v roku 1626 už10 uhliarskych osád, v ktorých pracovalo 21 uhliarov. Súpis uhliarskychosád existuje až z roku 1652, keď kráľovská komisia prešetrovala stav

lesov s cieľom odstrániť nedostatky, a to aj v lesoch na Horehroní. Získanépoznatky sa potom uplatnili pri tvorbe Maximiliánovho lesného poriadku.V Starohorskej oblasti bolo zaznamenaných 15 uhliarskych sídel. Bolito: Horná Korytnica (Mišúty), Stredná Korytnica (Donovaly), DolnáKorytnica (Mistríky), Kyptová (Sliačany), Horná Pavlová (Môce), DolnáPavlová (Jergaly), Nad Rybníkom (Štubne), Pri Rybníku (Motyčky), HornýJelenec, Prašnica, Rybô, Dolný Jelenec, Turecká a Haliar (zanikol, alebosplynul so Starými Horami). Osady Dúvodné (pri Jergaloch) a Bullypravdepodobne ešte neexistovali. Podobne aj zaniknutá osada Kunst,ktorá vznikla na trase špaňodolinského vodovodu, kde bola prečerpá-vacia stanica (v blízkosti osady Bully).

Jozefínska evidencia obyvateľstva z roku 1787 zaznamenala už 19drevorubačsko-uhliarskych osád. V starohorskej oblasti pribudla DolnáTurecká, Horný Jelenec, Valentová a Hanesy. Posledné dve boli pome-nované po krstných menách zakladateľov. Zaniknutá malá osada Fajfiar

bola vzdialená od Starých Hôr štvrť-hodiny chôdze. Malá Turecká (podDolnou Tureckou) mala len dva domy.Bachlačka bola medzi Horným Jelen-com a Valentovou a zrejme dostalameno podľa jej obyvateľa Vachláča.Bukovec, ktorý dostal pomenovanieod bukového lesa, dal zase svojimobyvateľom meno Bukovčan. Najmlad-šou osadou, ktorá bola najskôr uvá-dzaná ako časť osady Bully, sa stalaPolianka, ktorá jediná nemala vlastnýzdroj vody, ale ňou pretekal špaňo-dolinský vodovod, ktorého replika(malá časť) sa nachádza na Poliankepri kaplnke. Po zániku špaňodolin-ského vodovodu bola na Poliankuprivedená voda z prameňa Pod javo-rom a mechanickým zariadenímzvaným „trkáč“ bola vytláčaná z Bullovdo vyššie položenej Polianky. Toto

zariadenie slúžilo až do 70. rokov minulého storočia, keď bolmechanický pohon nahradený elektrickým čerpadlom.

Okrem spomenutých osád existovala aj staršia banícka osadaPotkanová (Ratzengrund), kde boli aj stupy na drvenie a premývanierudy a ústila tu dedičná Ferdinandova štôlňa. V blízkosti Harmanca sanachádzala aj osada Andrášová, pravdepodobne banícka, ktorá bolafíliou banskobystrickej farnosti.

Drevorubači, uhliari, baníci i hutníci boli zamestnancami Kráľovskejbanskej komory, ktorej najvyšším predstaviteľom bol komorský gróf sosídlom v Banskej Štiavnici. Ako komorskí zamestnanci dostávali väčšinouúkolovú mzdu, mali však nárok v čase choroby na liečbu komorskýmlekárom, lieky a v čase invalidity tiež dostávali príspevok od komory i zbratskej pokladnice (svojpomocné organizácie). V starobe mali nárokna províziu (penziu), ktorú takisto dopĺňala bratská pokladnica. Podobnedostávali províziu vdovy a nedospelé siroty komorských zamestnancov.Okrem platu mali komorskí zamestnanci nárok na naturálne pôžitky,ako drevo na kúrenie, opravu obydlí, právo kosiť lúky, pásť na nichdobytok, nákup obilia za pevne stanovené ceny a možnosť využívaťvodné mlyny na Motyčkách, pri Dolnom Jelenci, na Novom Svete, vRiečke, Skubíne a na Králikoch.

V harmaneckých osadách bola odlišná situácia, keďže osadynepatrili banskej komore, ale rôznym ťažiarskym spoločnostiam.Spočiatku hutnícke sídlo v Hornom Harmanci zmenilo svoj charakterna drevorubačsko-uhliarske sídlo. Aj v Dolnom Harmanci, ktorý bolprevažne baníckym sídlom po zániku huty prevládol počet uhliarov adrevorubačov. Harmanecké osady zásobovali drevom Banskú Bystricua pílu v blízkosti Dolného Harmanca, ktorá po veľkej povodni v roku1853 zanikla, lebo jej zariadenia boli veľmi poškodené.

Čo sa týka národnostného zloženia mená komorských zamestnancovnapovedajú nemecký a slovenský pôvod. Samozrejme, niektoré saposlovenčili tak isto, ako aj národné povedomie ich nositeľov. Nemecképriezviská súvisia s príchodom nemeckých hostí alebo pracovníkov zTirolska, Štajerska, Korutánska a Salzburgu, ktorí boli v rámci dvorskej

Milier druhý deň po zapálení - Správa ŠL Staré Hory - 1. polovica 20. stor.


Na jar 1849 sa približovala ruská armáda, ktorú požiadal o pomoc rakúskycisár František Jozef I. v boji proti maďarským povstalcom. Stoliční predstaviteliavyzvali obyvateľov ku „križiackej“ výprave proti Rusom. V polovici júna sa dokoncaobjavila výzva k Slovákom, aby sa „udatne a neohrožene postavili proti Rusom apovstali do muža. Podarilo sa nabiť Rakúšanov, podarí sa premôcť aj otrockýchRusov, bojujúcich bez oduševnenia.“ Táto výzva, začínajúca básňou Povstaňtenárodové! Bůh jest s námi! vyšla v slovenčine tlačou Filipa Macholda. Koncom júnasa už celkom otvorene hovorilo o ozbrojenom protiruskom povstaní pod vedenímkrajinského komisára Benického. Ten zas varuje všetkých, ktorí by s Rusmi sym-patizovali a v prípade ruského príchodu do stolice ich hodlá zajať ako rukojemníkov.Sám túto deklaráciu (v nemčine) čítal z koňa pred domami podozrivých.

Po ukončení verbovania domobrany na boj proti postupujúcim ruským jednot-kám, zaslal Ľudovít Benický správu o stave Zvolenskej stolice i postavení Rusovuhorskému ministrovi vnútra. V meste sa hlásili k slovu protiruské nálady v odmie-tavom až nevraživom tóne – to však bola záležitosť len maďarskej stoličnej amestskej vrchnosti, spolu s bohatým patriciátom.

Keď Rusi vstúpia 7. júla do Banskej Bystrice, nezdržia sa dlho. Spolu s nimiprichádza aj slovenské dobrovoľnícke vojsko pod velením poľského dôstojníkaHenrycha Lewartowského. Ruské jednotky pokračujú ďalej na juhozápad, cez Zvolensmerom na Banskú Štiavnicu. V Banskej Bystrici sa k slovu opäť dostával slovenskýživel, nie však v politickej a administratívnej sfére.

Po bitke pri Világoši (obec Siria v dnešnom Rumunsku) 13. augusta 1849 bolamaďarská revolúcia porazená. Slovenské požiadavky, ktoré už v tej dobe nemohlibyť uskutočniteľné už neboli ani aktuálne. Nastupujúci politický režim ministra vnútraAlexandra Bacha, tzv. neoabsolutizmus, ustanovil na území Uhorska vojenskú diktatúrua nemčinu ako úradný jazyk v celej monarchii. V úradnom styku bola v slovenských

ČASŤ 3 stoliciach síce povolená slovenčina, no tento ústupok považovali slovenskídobrovoľníci i národní buditelia len ako omrvinku zo sľúbených právomocí, ktoré presvoj národ žiadali (o. i. autonómna správa). Slovenčina bola zavedená aj do ľudovýchškôl ako vyučovací jazyk, dokonca sa objavila na niekoľkých stredných školách (čonie je prípad banskobystrického evanjelického gymnázia).

Nová stoličná i mestská správa sa ujala s nápravou škôd spôsobenýchrevolúciou. Zachovala sa nám aj správa o prepustení mestského právnika a hlavnéhonotára pre účasť na povstaní, čo svedčí o zmenených pomeroch v prospechslovenského národného a obrodeneckého hnutia. Napriek neskorším nezdarom adočasným úspechom slovenskej inteligencie (tej banskobystrickej tiež), rok 1849predsa len posunul hranice vnímania slovenských národných myšlienok. Medzitýmvšak ešte v roku 1850 prebiehali výsluchy obyvateľstva z dôvodu obvinení voveciach panslavizmu a velezradných myšlienoka ospravedlnenia kvôli údajnémunadŕžaniu slovenskému živlu.

Slovenský živel (napriek svojej rastúcej sile) bol teda neustále v ohrození a lens vonkajšou pomocou mohol byť v meste Banská Bystrica naozaj pevne ukotvený.To sa však postupne podarilo dosiahnuť až v matičných rokoch.

Milan GeorgievskiLiteratúra:

KOVÁČ, J. – SCHOLTZ, P. (eds.): Banská Bystrica. Sborník prác k 700. výročiu založeniamesta. Martin 1955.

RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku 1848-1849. Diel IV. Letná výprava. Časť 1.Dejiny. Bratislava 1963.

RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku 1848-1849. Diel IV. Letná výprava. Časť 2.Dokumenty. Bratislava 1961.

RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku 1848-1849. Diel IV. Letná výprava. Časť 3.Dokumenty. Bratislava 1961.

Pokračovanie zo strany 4.

komory presúvaní na naše územie. Zápisy mien banskými pisármi aleboúradníkmi, ktorí robili súpisy osád a obyvateľov, však nemôžeme považovaťza presné, keďže išlo o ľudí, ktorí sa stretali s menami obyvateľov vovýnimočných situáciách, nie každodenne. Tak napr. zápis mena Čunderlíkako Schinderling (bolehlav) nepovažujú autori článku za možný pôvodnývariant mena Čunderlík. Jednoznačne sa meno zapisovalo v cirkevnýchmatrikách ako Tsunderlik, Csunderlik (-lig), i Czundrlik, či Zunderlig.Posledné dve verzie poukazujú na vznik mena z nemeckého ZŰNDER, t.j.palník, miliar, roznecovač, čo by bolo v súlade s najstaršou doloženouprofesiou Čunderlíkovcov - uhliarstvom.Čunderlíkovci boli veľmi rozšírenýmrodom. Len v jednej uhliarskej osadeRybô bolo v rokoch 1720 - 1755 20manželských párov Čunderlíkovcov,ktorým sa rodili deti. Najstaršia v cir-kevnej matrike doložená KatarínaCzunderlička sa narodila pred rokom1600, lebo zomrela v januári 1697 ako100-ročná. Bola obyvateľkou osadyRybô. Veľmi rozvetvené rody museli prelepšiu identifikáciu používať prídomky.V 1. polovici 19. stor. len Čunderlíkovcipoužívali až 38 prídomkov. Z niektorýchsa časom stali priezviská. Podobne jemožné zistiť vývoj a zmeny jednotlivýchďalších priezvisk, ich písomnú i zvukovúpodobu len podrobným štúdiom hlavnecirkevných matrík. O možnej pôvodnej domovine Longauerovcov aMurgašovcov podľa zistení bádateľa zahraničných archívov M. Longauerabola zmienka v článku o Jozefovi Murgašovi v 1. č. Permona t. r.

O náboženskej štruktúre obyvateľstva v starohorskej doline apohnutých časoch reformácie a protireformácie v celej oblasti sme písaliv článku „O Španej Doline trochu inak“ v 3. č. Permona z r. 2008.

Výroba drevného uhlia suchou destiláciou - karbonizáciou - bolvlastne proces zuhoľnatenia dreva za obmedzeného prístupu vzduchu.Miliere - míle sa stavali na vopred pripravenom, rovnom a suchommieste, najčastejšie vo vyššie položených oblastiach od mája do jesene.V zimnom období sa chystalo drevo, preto boli uhliari zároveň drevorubačmi.Osobitná profesia - povozníci - dovážali drevo na miesto pálenia a vypálené

drevné uhlie odvážali do hút. Z vysoko položených polôh sa drevopribližovalo suchými (rizne) a mokrými (fludre) šmykmi. Na Horehroní sadrevo po priblížení splavovalo a výroba drevného uhlia bola okrajovouzáležitosťou. Až počas pôsobenia Jozefa Dekréta Matejovie vo funkciihlavného lesmajstra sa začalo páliť uhlie z odpadového dreva, ktoré zostalov lese po ťažbe. Táto metóda výroby menej kvalitného uhlia sa nazývala„košíkovanie“. Výskyt mien uhliarov z Kordík v tomto období na ČiernomBalogu napovedá, že Kordíčania učili Baločanov uhliarskemu remeslu.

Drevo do miliera sa stavalo okolo 1-3 stredových kolov, medzi ktorýmibolo raždie na zapálenie. Okolo kolovsa do kužeľa naukladalo drevo a celýmilier sa obložil zeminou, lístím, čeči-nou, aby sa do miliera zvonku nedostá-val vzduch. Milier sa mohol zapaľovaťodspodu, pripraveným kanálom z gu-ľatiny, ktorý viedol od stredového kolana obvod miliera, čo bol slovenskýspôsob zapaľovania, alebo sa zapaľovalzvrchu, alebo zospodu podľa nemec-kého spôsobu (vtedy sa stavali vyššiemiliere). Taliansky spôsob zapaľovanialen zvrchu sa nehodil pri pálení drev-ného uhlia v lesoch, hoci bol najúčin-nejší, pretože pri tomto spôsobe sastavali miliere obrovských rozmerov. Porozhorení a predhriatí miliera sa uzavrelspodný otvor a približne o 2 hodiny aj

vrchný otvor, nazývaný čiapočka. Keď zhruba o 36 hodín prestal z milierastúpať dym, milier sa polial vodou a nechal zuhoľnatieť. Aby sa oheň celkomuhasil, milier sa nakoniec natrel mazanicou. Až po úplnom vychladnutí samilier rozobral. Dĺžka celého procesu závisela od veľkosti miliera, druhupoužitého dreva i poveternostných podmienok v dobe pálenia. Celý procestrval od 4 do 20 dní.

Stopy uhlísk a miest, kde stáli miliere, môžeme vidieť aj dnes, hlavnev jarnom období, keď krtkovia svojou usilovnou činnosťou vynesú napovrch zvyšky drevného uhlia a prachu. Zohnite sa pri prechádzke anaberte do ruky „čiernu zem“ a zistíte, že je to vlastne uhlie. Spomeňtesi pritom na tvrdú prácu tých, po ktorých tieto stopy ostali.

Eva Furdíková a Vlado Bíreš

Milier


S každým mestom sú spojené osudy ľudí, jednotlivcov, rodín i celýchrodov. Medzi osobnosti, ktoré v minulosti ovplyvňovali dianie vslobodnom kráľovskom a banskom meste Banská Bystrica, patril ajkomorský gróf Ján Dúbravický. V 16. stor. stál na čele banskej amincovnej komory so sídlom v Kremnici, obvod ktorej zahŕňal veľkúčasť územia dnešného Slovenska. Ako komorský podgróf, neskôrkomorský gróf vykonával povinnosti zodpovedajúce tomuto postaveniu.V niektorých záležitostiach konal v mene samotného panovníka. Jehoživotným osudom na pozadí niektorých významných udalostí z dejínBanskej Bystrice sú venované nasledujúce riadky.

Život Jána Dúbravického je životomuhorského šľachtica na rozhraní stredovekua novoveku. Zažil časy mieru i vojny, pria-teľstvá i nezhody, vrcholy i pády. Mozaikujeho životného príbehu možno poskladať zostručných zmienok najmä v staršej odbornejliteratúre. Ján Dúbravický pochádzal zozemianskeho rodu, ktorého sídlom bola odpol. 15. stor. dedina Dúbravica v bývalejZvolenskej stolici (dnes okr. BanskáBystrica). Jeho otec Mikuláš Dúbravický bolv r. 1507-1508 podžupanom Zvolenskejžupy a nechal postaviť kaplnku (kostol) sv.Žofie v Dúbravici. Zvolenským podžupanomsa r. 1536 stal aj Jánov brat LadislavDúbravický. Po otcovej smrti bol spoluvyko-návateľom jeho závetu. Mal chrániť matkuMartu Thuránovú a svojich vtedy ešteneplnoletých súrodencov.

R. 1510 pápež Lev X. na žiadosť JánaDúbravického udelil kaplnke v Dúbravici,postavenej jeho otcom, 100-dňové odpustky.Po rodičoch zdedil viaceré majetky, resp.majetkové podiely v Dúbravici. Spočiatkuzrejme hospodáril na svojom majetku, v listinách vystupuje ako účastníkprávnych vzťahov. Oženil sa s Helenou Kováryovou, ktorá dostala dovena majetky v Hontianskej župe ainde. Mali spolu päť detí, trochsynov a dve dcéry. Majetky, ktoréJán Dúbravický zdedil, resp. získal,boli neskôr príčinou rôznych majet-kovo-právnych sporov so susedmi,ale aj s vlastným príbuzenstvom.

Ján Dúbravický bol vzdelanýmčlovekom, v listinách je označovanýaj ako „literatus.“ V r. 1525 - 1526(počas vlády Ľudovíta II.) bol JánDúbravický komorským podgró-fom. Mal na starosti vedenie agendykremnickej komory. Súčasne bolpizetárom ostrihomského arcibis-kupa Ladislava Zalkana, pričomdozeral na kvalitu pri razbe mincí. Privzbure baníkov na jar 1525 protifaktorom thurzovsko-fuggerovskejbanskej spoločnosti spoločne smestskou radou Banskej Bystrice,zvolenským kastelánom Matejom Hanyim a zástupcom Zvolenskej stoliceJurajom Mičinským vystupuje ako sprostredkovateľ sporu. Bola uzavretádohoda, podpísaná v budove radnice. Išlo o udalosť predchádzajúcuozbrojenému vystúpeniu baníkov v r. 1526.

V zložitom pomoháčskom období, keď malo Uhorsko dvoch kráľov,stredoslovenské banské mestá stáli na strane kráľovnej Márie, vdovypo Ľudovítovi II. a jej brata Ferdinanda I. Obaja panovníci, Ferdinand I.rovnako aj Ján Zápoľský, sa snažili získať, resp. udržať pre seba bohatébanské mestá. Samotný Ján Dúbravický bránil kremnickú komoru(a mincovňu) pred kráľom Jánom Zápoľským a jeho prívržencami.

V r. 1537 sa spomína meno Jána Dúbravického pri pokuse o vytvo-renie konfederácie magnátov, šľachty Zvolenskej župy, kapitánovzvolenských hradov, sedem banských miest, komory a faktora mediar-skeho podniku na zachovanie všeobecného pokoja a obranu predstúpencami kráľa Jána Zápoľského a lúpežnými feudálmi. Oporoukonfederátov malo byť vlastné vojsko, na ktoré mala Banská Bystrica(podobne ako Kremnica a Banská Štiavnica) prispieť sumou 200zlatých. Podľa mandátu kráľovnej Márie, datovaného 20. 10. 1537 vBruseli, obranou a dozorom nad banskými mestami bol neskôrpoverený barón Krištof von Thurn spoločne s komorským podgrófom

Jánom Dúbravickým. R. 1537 na základepoverenia kráľovnej Márie nastupuje JánDúbravický po grófovi Bernardovi Behai-movi na čelo kremnickej komory a začínavykonávať povinnosti nájomcu komory. Vstredoslovenskej banskej oblasti sa nachá-dzali tzv. vénne majetky uhorských kráľovien.Z toho dôvodu plnil nariadenia kráľovnejMárie a neskôr kráľa Ferdinanda I.

Ďalšou udalosťou v dejinách BanskejBystrice, s ktorou sa spája aj meno komor-ského grófa Jána Dúbravického, je spormesta s thurzovsko-fuggerovským mediar-skym podnikom. Tieto spory mali rôzny pred-met a trvali často dlhé roky. Problematikesa venoval I. Graus vo viacerých štúdiáchuverejnených v Historickom časopise.

Ján Dúbravický zo svojej pozície vystu-poval v spore, ktorý sa týkal získavania kovuzo starých banských a troskových odvalov.Právo si uplatňovali obe strany. V rámcisporu dochádzalo k sťažnostiam, interven-ciám, bezpráviu či krivdám na ujmu ťažiarov.Komorský gróf poznal situáciu v banskomrevíri. V prospech mesta referoval aj kráľov-

ským komisárom. V mene kráľovnej Márie a kráľa Ferdinanda I. vydaldočasné povolenie na ťažbu pre banskobystrických mešťanov.

Ako vplyvný muž mal JánDúbravický nepochybne mnohýchpriaznivcov (k nim sa zaraďujenapr. Mikuláš Oláh, neskorší ostri-homský arcibiskup), ale aj nepria-teľov, čo sa prejavilo obvineniamiza jeho života i po smrti. Na sklonkuživota sa na svojom majetku v Dúbra-vici istý čas venoval banskémupodnikaniu. Úrad komorskéhogrófa vykonával do 14. 7. 1541. Vtom istom roku, krátko po odstú-pení, zomiera.

Po manželovej smrti sa He-lena Kováryová znovu vydala, a toza Benedikta Apponyiho, hľadajúczrejme ochrancu pre seba a svojedeti. Ako vdova následne čelilaniekoľkým žalobám a súdnemukonaniu. A tu niekde sa končínaše rozprávanie o životných

osudoch jednej z postáv minulosti. Radoslav Mandalík

Z LITERATÚRY:Benkó, I.: A Dubraviczai Dubraviczky család XVI. században. In: Turul,

30, 1912 (preklad).Križko, P.: Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava 1964.Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta

Kremnice. Kremnica 1928.Ratkoš, P.: Povstanie baníkov na Slovensku roku 1525-1526. Bratislava

1963.

Kastiel v Dubravici

Kostol sv. Zofie v Dubravici


Počas dlhodobého vývoja odevu vo všetkých vrstvách spoločnostijednotlivých národov patrilo významné miesto pokrývke ženskej hlavy.Jej variabilnosť ovplyvňovalo mnoho faktorov ako sú geogra-fické, hospodársko-sociálne a kultúrne podmienky. Nemaloumierou sa na tomto procese podieľala aj migrácia obyvateľstva,kontakty v obchode, súdobá móda či administratívne zákazya nariadenia.

Historický, ikonografický, archívny pramenný materiál aumelecké diela sú zdrojom údajov, ktoré od najstarších dôbdokumentujú spôsob úpravy hlavy žien. Avšak väčšina týchtoprameňov sa dotýka vyšších spoločenských vrstiev a s ichvplyvom v ľudovom odeve sa stretávame so značným časovýmoneskorením. Nosenie čepca, resp. zavíjanie – pokrývaniehlavy ako znaku vydatej ženy, je známe u všetkých Slovanov. Literatúrauvádza, že slovanské dievča sa stane hneď ženou toho, kto jej, prosto-vlasej, hodil pri stretnutí šatku na hlavu.Nosenie čepca bezprostredne súvisí sobradom čepčenia, ktoré sa konalo predkoncom svadby alebo krátko po nej.Začepčená slovanská žena po vydajinesmela už nosiť dlhé vlasy, alebo nepo-kryté, ale zakrývala si ich zvláštnym„rúškom“ rôznych tvarov. Čepčenie, typic-ké pre slovanské svadby, pretrvávalo i tam,kde sa iné obrady vytrácali zo života ľudí.

V polovici 14. stor. sa na nemeckom,poľskom a českom území sformoval a nosiltyp čepca známy pod názvom kruseler. Pozostával z niekoľkých vrstievškrobeného plátna, vytvárajúceho okolo tváre volány. V 2. polovici 14.stor. bol zas v obľube čepiec zvaný česká kukla. Tento čepiectesne priliehal k hlave, okolo tváre bol nazberaný alebolemovaný iným materiálom, v zadnej časti so zvlnenýmokrajom siahajúcim po plecia.

V 15. stor. na území Slovenska pretrvávajú čepcekruseler, v Čechách sa stretávame s rohatými čepcami. Veurópskej móde zo 16. a 17. stor. sa stretávame s veľkouvariabilnosťou v pokrývkach ženskej hlavy. Podľahistorických prameňov si v 17. stor. vydaté ženy z vyššíchvrstiev pokrývali hlavy čepcami z drahých textílií s náročnouvýzdobou čipkami, perlami, granátmi a inými šperkami. Spribúdajúcim vekom ženy upúšťali od drahých materiálova náročnej výzdoby a na čepce nosili ovinuté podviky.

Nižšie vrstvy sa snažili priblížiť odevom vyšším vrstvám.Svedčia o tom zachované nariadenia a súpisy cenností z18. storočia, ktoré presne vymedzovali druh a farebnosť materiálu,

výzdobu odevných súčastí podľa jednotlivých vrstiev obyvateľstva. Zákasskvostu (luxusu) z r. 1723, vzťahujúci sa na obyvateľov Banskej Bystrice,

podrobne opisuje zakázané druhy materiálov a uvádza ajsankcie v podobe pokút. Okrem iného banskobystrickýmženám z najnižších vrstiev bolo zakázané nosiť šité či zlatoma striebrom pletené čepce. Odievanie vyšších vrstiev naSlovensku sa uberalo dvoma smermi – uhorským anemeckým. Vysoká uhorská šľachta sa pridŕžala módycisárskeho dvora, zatiaľ čo stredná a nižšia vrstva nosilauhorský odev. Meštianstvo v jednotlivých mestách saprikláňalo k nemeckej alebo uhorskej móde.

Od začiatku 19. stor. v mestskom prostredí nosili čepcelen príslušníčky staršej generácie najmä doma. Von

uprednostňovali čepcovité klobúky charakteristické pre obdobie empírua biedermeieru. Tieto čepce sa vyznačovali bohatou výzdobou, kovovou

výstužou, prípadne uväzovaním podbradou.

Pred 18. storočím nachádzameojedinelé údaje o odeve ľudu. 18. a 19.stor. prinášajú omnoho viac prameňov,na základe ktorých si môžeme utvoriťpomerne ucelený obraz o odievanínajnižších vrstiev spoločnosti. Kmaľbám, rytinám, písomným a inýmpamiatkam pristupujú už zachovanémuzeálne zbierky.

Pokiaľ ide o ľudový odev vslovenskom rurálnom prostredí, účes a celková úprava ženskej hlavypočas celého vývoja predstavovala najarchaickejšie a

najkonzervatívnejšie prvky, ktoré sa zachovali do polovice20. stor. Čepiec vychádzal z tvaru účesu. Okrem ochranya ozdoby mal takú výraznú znakovosť, ktorá jednoznačneurčovala postavenie v štruktúre spoločnosti. Podľa nehoje možné určiť príslušnosť ženy k národnosti. Čepiec jespoľahlivým dokladom pri určovaní odevných regiónov.Túto vlastnosť si zachoval aj vtedy, keď ostatné odevnésúčasti získali nadregionálny charakter.

Jana Nahálková

Použitá literatúra:GAZDÍKOVÁ, A. Ženské čepce v ľudovom odeve.

Mar tin: Fontes SNM – Národopisného múzea vMartine.1991. 120 s.

NIEDERLE, L. Rukověť slovanských starožitností.Praha: Nakladatelství ČSAV. 1953. s. 195.

Kruseler

Rohate čepce

Čepcovitý klobúk

Pred 666 rokmi v roku 1348Leto – prvá návšteva kráľa Ľudovíta Veľkého, syna Karola Róberta, na Ľupčianskomzámku, vydal tu výsadnú listinu, (právo trhu pre Šárovce).

Pred 555 rokmi v roku 1459Richtárom Banskej Bystrice Vít Carnifex (Fleischer).Najstarší zachovaný písomný záznam o banskobystickom mestskom kapitánovi.6. marec – v Augsburgu sa narodil spoluzakladateľ Thurzovsko – Fuggerovskéhomediarskeho podniku Jakub Fugger – Bohatý. Zomrel 30. 12. 1525 v Augsburgu.

Pred 444 rokmi v roku 1570Richtárom Banskej Bystrice Andrej Süsmundt.Bol vydaný nový banský poriadok Maximiliánom II.15. 9. – dostáva Pavol Rubigall do prenájmu Ľupčiansky zámok s panstvami na5 rokov za ročné nájomné 1600 zlatých s podmienkou, aby nájomné bolo zahrnutédo úrokov kráľovej pôžičky, takže Rubigall mal platiť ročné nájomné za hrad iba200 zlatých. Kráľ však neplatil ani úroky, ani svoj dlh (20 tisíc zlatých). Postupnedlh narástol až na 30 302 rýnskych zlatých a 21 denárov. Preto kráľ Maximiliándekrétom z 27. 8. 1572 odovzdal Ľupčiansky zámok aj s panstvom PavloviRubigallovi a jeho prvorodenému synovi Teodorovi bez akýchkoľvek úrokovýcha iných platieb do užívania až do smrti, alebo kým sa im nevráti 30 302 zlatýcha 21 denárov.

Pred 333 rokmi v roku 1681Richtárom Banskej Bystrice Matej Vogl.Kráľ Leopold zvolal krajinský snem do Šopronu, na ktorom povolil evanjelikomv každej stolici mať po dva chrámy; ktoré sa potom volali artikulárnymi. Okremtoho v hraničných a banských mestách mohli si evanjelici vystaviť von za múrmipo jednom chráme.

Pred 222 rokmi v roku 1792Richtárom Banskej Bystrice Ignác Ladislav Erczl4. 7. v Banskej Bystrici zomiera Ján Jakub Adami (*1713 v Levoči) Náboženskýspisovateľ, včelársky odborník, konrektor, rektor, ev. kňaz. Znalec matematikya baníctva, priekopník včelárstva v Uhorsku, zvolenský senior v Banskej Bystrici1772 – 1784, rektor ev. gymnázia 1747 – 1748 a školský inšpektor v B. Bystrici.

Pred 111 rokmi v roku 1903Mešťanostom (richtárom) Banskej Bystrice Július Cesnak.Dominik Skutecký prijatý do zväzku mesta.Zavedenie ústredného nízkotlakového parného kúrenia do Kapitulského kostola.Pomenovanie upraveného Hronského nábrežia menom mecenáša na Stadlerovenábrežie.Stavba obilného skladu pri valcovom mlyne v Dolnej ulici.Výstava rožného statku v Banskej Bystrici.Zalesnenie spodnej časti Urpína.Založenie Mestskej verejnej knižnice - schválené stanovy.

Dušan Jarina


Ťažbu a spracovanie kovov v Banskej Bystrici koncom 15. storočiacharakterizuje nízka rentabilnosť. Prechod k hlbinnej ťažbe nebolnáročný len na odvodňovanie baní, ale tiež na hutníctvo, nakoľkovyťažené kovy mali nové zloženie a vyžadovali novú technológiuspracovania. Ďalej treba brať do úvahy doznievanie vlády Mateja Kor-vína a nástup Jagelovcov na uhorskom tróne. Špecifická je aj situácia vzložení banskobystrických banských podnikateľov. Štefanom Jungomsa v roku 1466 končí nadvláda starousadlíkov. Nová generáciazastúpená Langom, Kuncovičom a Kolmanom neodolala tlaku horno-nemeckého kapitálu prichádzajúceho cez Budín do Banskej Bystriceprostredníctvom Ernsta, Mühlsteina čisamotného panovníkovho syna JánaKorvína.

Ťažba rúd sa prevádzkuje nielen vokolí Banskej Bystrice, ale posúva sasmerom na východ: Slovenská Ľupča,Ľubietová, Bukovec, Jasenie, Brezno,Jarabá. Ťažiari sa spájajú do konzorcií,napriek tomu hlbinná ťažba vyžaduje viacako doterajšie skúsenosti a obmedzenýfinančný kapitál. Banskobystrických staro-a novousadlíkov presviedča o novýchmetódach ťažby a spracovania kovov vokolí Banskej Bystrice levočský rodák akrakovský mešťan Ján Thurzo (1437-1508). Pochopil, že okrem invencie je dobanskobystrického baníctva potrebnáobrovská peňažná hotovosť, ktorú Thurzonašiel u augsburských Fuggerovcov.

Priamym účastníkom tohto zápasu jepodnikateľ Michal Königsberger. Zpramenných archívnych materiálov sle-dujeme osudy banskobystrického meš-ťana, člena magistrátu a v roku 1489 ajbanskobystrického richtára. Pozoru-hodný je záznam z roku 1469, ktorý podmenom Michal Königsberger uvádzakremnického komorského grófa. V doteraz prístupných bansko-bystrických písomných záznamoch sa M. Königsberger v B. Bystriciuvádza od roku 1481 až po jeho skon v roku 1505. Matej Bel, biskupIpolyi a M. Skladaný hľadajú pôvod M. Königsbergera v Novej Bani.Biskup Ipolyi ide ešte ďalej a stotožňuje rodinu M. Königsbergera srodinou, ktorá vystupuje v účtovnej knihe mesta z roku 1382 podmenom Monte Regis. Dušan Jurkovič kladie korene M. Königsbergerado Augsburgu na „Weinmarkt“ do susedstva rodiny Jakuba Fuggera,kde v dome svojho otca Juraja prežil Michal svoju mladosť.

Svadba s Margarétou ho pravdepodobne priviedla do BanskejBystrice. Tu sa v priebehu času stal majiteľom dvoch domov Nieder-hausu - Dolného domu, domnievame sa, že ide o dom č. 5 na NámestíSNP, a Oberhausu - Horného domu.

Parcela Oberhausu v 15. storočí siahala až po vtedajšie hradby priHrone. Majetkom M. Königsbergera bola tiež náprotivná strana dnešnejKapitulskej ulice, kde stál v tom čase majer s hospodárskymi budovami.K jeho pozemkovému vlastníctvu prináležalo aj rozsiahle územie medziMajerom a Šalkovou. Spolu s Benediktom Glöcknitzerom vlastnilkolmanovský majetok: bane, huty, lesy s patričnými zariadeniami naPieskoch, ktorý obaja majitelia tak zadĺžili, že ho museli odstúpiťveriteľovi - Jánovi Thurzovi. Ten vlastníkom vyplatil zostatkovú sumu 2100zlatých a zamestnal ich vo funkcii správcov majetku. M. Königsbergerďalej vlastnil baňu na zelenú farbu (farbfluse) v Ľubietovej a stál na čelepodnikateľského konzorcia vlastniaceho banské polia v Jarabej priBrezne, podnikal v údolí ľupčianskeho potoka a na Starých Horách.Už v čase Thurzovsko-fuggerovskej mediarskej spoločnosti (1494 –1548) vykúpil majetok nesolventných banskobystrických podnikateľovpo ich smrti. V roku 1499 Kuncovičov, od vdovy a jej synov. O dva rokyneskôr Mühlsteinov, od jeho manželky a syna Juraja (dom, poľnosti,baňu na „zelenú farbu“ na Pieskoch a dom v Budíne). Spolu s nehnuteľ-

nosťami prechádza pod jeho správu aj kaplnka Božieho Tela a sv.Ondreja vo Farskom kostole. Od Ondreja Kolmana za 650 zlatýchkupuje role, lúky a rybníky. Svedkom pri kúpnej zmluve medzi O. Kol-manom a M. Königsbergerom bol jediný vlastný syn M. KönigsbergeraJán, altarista kaplnky Božieho Tela a farár špitálskeho kostola Sv.Alžbety. Nemalé finančné prostriedky získal M. Königsberger z podieluv obchode s kovmi.

Hlavný zdroj bohatstva však treba hľadať v prenájme kolmanovskýchbaní od Thurzovsko-fuggerovskej mediarskej spoločnosti. Obajanájomcovia B. Glöcknitzer a M. Königsberger za obdobie rokov 1495

– 1505 dostali od Thurzovsko – fugge-rovskej mediarskej spoločnosti spolu450-tisíc zlatých, čo bola horibilná suma.Treba však od nej odpočítať prevádzkovénáklady, napriek tomu čistý zisk preoboch podnikateľov bol mimoriadnevysoký.

Michal Königsberger bol dvakrátženatý. Po smrti prvej manželky Marga-réty sa oženil s dcérou Mikuláša Kolmana,v tom čase vdovou Benignou Krausovou,matkou syna Juraja z predchádzajúcehomanželstva, ktorého si M. Königsbergerosvojil a menoval ho hlavným dedičom.

Juraj spravoval otcov majetok zOberhausu a neskôr sa stal faktoromThurzovsko-fuggerovskej mediarskejspoločnosti. Jeho odchod z B. Bystricebol vynútený „ príchodom “ reformácie domesta. Keďže nemienil konvertovať, posmrti svojej matky odchádza za manžel-kou do Augsburgu. Krátky čas býva vdome svojho otca a ako pán z Hegne-bergu v roku 1523 zomiera bez priamychdedičov.

Banskobystrický majetok JurajaKönigsbergera zdedil jeho bratranecJakub Kraus, ktorý si ho dlho neužil.

Zanechal vdovu a dcéru. Vdova sa vydala za CH. Siebenbürgera aslečna Anna zas za Jána Breumela. Obaja boli právni zástupcovia JurajaKrausa a vykonávatelia jeho poslednej vôle. Ján Breumel sa staldôstojným nástupcom Michala Königsbergera, veď bol zvolený v rokoch1515, 1518, 1524, 1526, 1533 za banskobystrického richtára (písom-né pramene ho uvádzajú aj pod menom Greimel). Ján mal synov Antona,Jakuba a dcéru, ktorá sa vydala za Sebastiána Pribitzera. Jánove detisa tak stali nepriamymi nástupcami Michala Königsbergera v BanskejBystrici a píšu vlastnú kapitolu.

Michal Königsberger – bohabojný muž, štedrý donátor, ochrancachudobných sa stal legendou ešte počas svojho života .

1. Dom stál pôvodne na rozhraní Námestia SNP a Kapitulskej ulice.Počas baníckej revolty v rokoch 1525 - 26 vzbúrenci dom podpálili.Úplne vyhorel počas vpádu Bočkajových vojsk do mesta v roku 1605.Dnes na tomto mieste stojí diecézny kostol Sv. Františka Xaverského.Predtým, za čias Michala Königsbergera, bola súčasťou jeho domukaplnka Sv. Jána Krstiteľa. (viď fotografiu)

2. Ondrej Kolman bol synovcom známeho banskobystrickéhopodnikateľa druhej polovice 15. storočia Jána Kolmana. V priestorochbývalej kolmanovskej huty, v roku 1496, vyrástol medený hámor prepotreby vznikajúcej TFMS na objednávku Jána Thurzu. Ondrejovi sa vbanskom podnikaní nedarilo. Zbankrotoval. Úspešnejší sa stal naradnici, kde zastával funkciu mestského notára, člena mestskej rady av rokoch 1516 a 1519 aj funkciu richtára.

Pokračovanie príbehu o Michalovi Königsbergerovi, donátorovicirkevných a svetských stavieb v B. Bystrici, pokračuje druhou časťou,ktorú si čitatelia nájdu v publikácii autora Korene medeného mesta,ktorá vyšla koncom roku 2014 v druhom, rozšírenom vydaní.

Jozef Ďuriančik

Na tomto mieste stál dom M. Königsbergera


Vojenčina v mierových časoch je niekedy zábavná. Zážitky sú poväčšine, a najmäpo uplynutí rokov, vcelku priaznivé. Tak to bolo zrejme aj v zašlých rokoch mieru, až kýmneprišli na rad útrapy vojnových konfliktov.

Zo životopisu banskobystrického uči-teľa kreslenia a maliara Andreja Stollmanna(1852 - 1933) vieme, že po absolvovanídôstojníckej školy Ludovica Academiapokračoval v štúdiách v Pešti na tzv. Kres-ličskej škole (skromný názov „Minta-rajztanoda“ časom vystriedala Univerzitavýtvarného umenia) s cieľom stať sa stredo-školským učiteľom, čo sa mu vďaka húžev-natosti a talentu aj podarilo. Nevyhol sa však pravidelným vojenským cvičeniam.

Vo svojich memoároch píše o obzvlášť namáhavých a nepríjemných presunochvojsk v plnej zbroji z B. Bystrice do vzdialených Levíc (per pedes t. j. pešo) na tamojšiu

výcvikovú základňu. Až keď bol povýšený na poručíka v zálohe, dočkal sa aj o čosipohodlnejšieho štábneho cvičenia, ktoré sa v r. 1883 odohralo v Budatíne pri Žiline.

Tu si našiel čas, aby do svojho skicáranačrtol nielen samotný Budatínsky zá-mok, ale aj niektorých štábnych dôstoj-níkov - veselú to kompániu. Kresličskúzdatnosť Andreja Stollmanna demon-štruje séria starostlivo vyhotovenýchportrétov s vtipným komentárom, z kto-rých niektoré vyberáme a po prvýkrátuverejňujeme.

Zlaté mierové obdobie o 30 rokovvystriedala 1. sv. vojna, kam už namiesto poručíka Andreja Stollmanna narukovalijeho synovia Tibor (1895-1960), Karol (1897-1976) a Gustáv (1900-1998).

Andrej Stollmann

Koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov bol v znameníprudkého rozmachu poézie na Slovensku, ale aj v jeho strede vBanskej Bystrici. A ak som písal o rozmachu poézie, tak nie je to takcelkom pravda. Správnejšie je hovoriť o rozmachu modernej poézie.V jednej krátkej etape tohto vývoja bola centrompráve Banská Bystrica. Teda druhým centrom,lebo prvým bola Trnava a v nej už dlhšiu dobupútala pozornosť takzvaná „Trnavská skupina“,ktorej hovorili aj „Trnavská štvorka“.

V Banskej Bystrici sa literáti stretávali v Národnom dome a vreštaurácii Hradec. Obyčajne dvaja, traja. Málokedy ich bolo viac.Neskôr sa však centrom stretávok stala Hungária, ktorá si svojeslávne pomenovanie udržala aj napriek politickému premenovaniu,lebo to už bolo vžité a dobre sa vyslovovalo.

Pred Hungáriou bol v tých časoch ešte pomernezachovalý kvetinový sad, alebo, ako mu hovorili, par-čík s fontánou, lemovaný orgovánovým stromoradím.Hlavne na jar tu bolo radosť vysedávať a Bystričaniato aj náležite využívali. Ale keď rozkvitli orgovány aich vôňa sa šírila do blízkeho okolia, veľmi radi sasem nasťahovali básnici. Posedávali tu dlho do nocia meditovali o tom, ako zmeniť svet. Básnici na ulici.Veční to rojkovia ktorejkoľvek doby. Málokto vtedytušil, že práve prebieha akási tichá vzbura. Vzburasvedomia. Svojho svedomia. Veď v tých časoch imredakcie a vydavateľstvá vracali ich básne avyžadovali od nich „pokrokovú, angažovanú tvorbu“,oslavujúcu pracujúceho človeka. Ten mal byť stredo-bodom pozornosti, nech to stojí, čo to stojí.

V tých časoch prišiel do Banskej Bystrice vysoký,inteligentný mladý muž. Nastúpil do zamestnania aokamžite hľadal kontakty. Vyhľadával ľudí, ako toneskoršie sám hovoril, rovnakej krvnej skupiny.

Písal básne, ale nebol to básnik. Naháňal poéziu a poézia naháňalajeho. Veľmi chcel byť niekým, ale bol len ničím. Dokonale ovládal Bibliu,ale bol ateistom. Čím viac rozmýšľal, tým viac žil z cudzích myšlienok.Krvopotne týral svoj notes poznámkami, ale ten statočne odolával. Býval

veľmi kritický, aby nakoniec skonštatoval: „MeaCulpa, mea!“ (Moja vina, moja!) Tento mladý mužbol Pavol Ďurovkin. Mnohí by sa boli stavili, že jeto ruský emigrant.

Jedného večera, v reštaurácii Hradec, pristúpil k nemu MikulášKováč: „Žalovali mi na Teba, že píšeš básne.“ „Verše,“ opravil ho tento,„k básňam to má určite veľmi ďaleko.“ A tak slovo dalo slovo a stretli sav Hungárii. Pavol Ďurovkin práve tu, v Hungárii, býval v malej podkrovnejizbičke a tá sa stala na dlhší čas epicentrom banskobystrickej poézie.

A nielen poézie. Veď sem chodili nielen básnici, hlavneMikuláš Kováč, ale zastavili sa tu aj ďalší, služobnetráviaci čas v meste pod Urpínom. Snáď najčastejšímhosťom bol Ján Stacho, v tých časoch hádam najväč-šia persóna novej slovenskej modernej poézie. Alechodili tu i spisovatelia, veľmi často Pavol Hrúz, ale islávny bábkar Anderle. Celé to malo svoje malétajomstvo. Pavol Ďurovkin mal výborné domáce vínozo svojej úrody z obce Ladzany, kúsok od Krupiny. Anenosil ho po litríku, ale v desaťlitrovom demižóne!

A tak, básnici na ulici v podkroví Hungárie pitvalipoéziu, ako kedysi Leonardo obesencov. Ako tvoriťbáseň, čo je moderna, čo je verš, čo je kostra, čo nos-ná myšlienka, na čo sú bodky a čiarky, čo je to rým?A na čo je? Veď toľko rýmov nemali ani v starom Ríme!

Stará Hungária má svoje tajomstvá. Škoda, žeBanskobystričania o nej tak málo vedia. A žiaľ, užani niekdajší básnici na ulici z podkrovia Hungárienám nič viac nepovedia.

Michal Kiššimon

Pavol Ďurovkin, umeleckýmmenom Pavol Valent, začiatkom60. rokov 20. stor.


Nejedného návštevníka Stredoslovenského múzea v BanskejBystrici zaujmú precízne kresby Banskej Bystrice, ktoré môžemeobdivovať v expozícii v Matejovom dome. Po bližšom preštudovanízistíme, že ich autorom je Karel Votlučka.

Karel Votlučka sa narodil 1. októbra 1896 v Plzni. Jeho otec mal v tejdobe knihárstvo, no zo syna chcel mať staviteľa a architekta. Snom mladéhoVotlučku však bolo maľovanie a kreslenie. Preto odišiel do Prahy študovaťna Akadémiu výtvarných umení, ktorú absolvoval v rokoch 1916 až 1920.Profesormi mu boli Ján Preissler a Vratislav Nechleba. Po ukončení štúdiasa stal žiakom legendárnehoprofesora Maxa Švabinského.

Progresívny umelecký vývojmohol Votlučka sledovať a vstre-bávať cez bohatý výstavný prog-ram práve v Prahe. Na výstaveUmeleckej skupiny v Plzni v roku1919 bol jediný, kto v prácachevokoval priame spojenie s kubiz-mom. Konzervatívne plzensképrostredie však progresívnym prú-dom nebolo naklonené. Kubis-tické prvky sú zrejmé aj v jehodrobnej grafike pri tvorbe exlibris,ktorých vytvoril viac ako 250.

Veľmi kvalitná bola jeho výz-doba Meštianskeho pivovaru včeskoslovenskom pavilóne svetovejvýstavy v Paríži. V 30. rokochmaľoval v Paríži a v Juhoslávii. Venoval sa ilustrovaniu kníh a jeho kresbyboli uverejňované v mnohých časopisoch.

Po 2. svetovej vojne si Karel Votlučka obľúbil Slovensko, kde pôsobildo roku 1952. Vytvoril tu súbory kresieb rôznych slovenských miest.Vytvoril grafické listy z Jánošíkovho kraja z Vrátnej doliny. Pre mestoTrnavu vytvoril k 750. výročiu povýšenia na mesto 17 kresieb doilustrovanej pamätnej knihy. Maľoval tiež na Morave, v Hodoníne, kdevytvoril súbor kresieb zo života T. G. Masaryka.

Známe je tiež jeho unikátne a vynikajúce dielo, súbor domovýchznakov pražských, plzenských, klatovských, kutnohorských a mlado-

boleslavských. Zomrel 2. júna 1963 vo veku67 rokov v rodnej Plzni.

V roku 2011, pri 115. výročí jeho narodenia,usporiadali v malom západočeskom mes-tečku Přeštice výstavu, na ktorej boli pre-zentované jeho grafiky a kresby z rôznychmiest, ale aj ukážky exlibris. Výstava podnázvom „Karel Votlučka – malíř Přešticka“zaznamenala veľký úspech. Jeho dielo však stále čaká na celkové

zhodnotenie.Ale vrátim sa k jeho tvorbe na

Slovensku. Stredoslovenské mú-zeum má vo svojom fonde vyše 15jeho prác. Mne sa náhodou poda-rilo identifikovať jeho prácu v sute-réne jednej banskobystrickejpivnice. Táto práca bola umiest-nená na latkových dverách, abysusedia nevideli, čo sa nachádzav pivnici. Myslím si však, že omno-ho cennejšia vec, ako samotnýobsah pivnice, bolo toto dielo odKarola Votlučku, priklincované natýchto dverách. Po odbornomzreštaurovaní si ho môj priateľvystavil vo svojom príbytku. Je totradičný pohľad na banskobys-trický mestský hrad z konca trž-

nice a majstrovsky zachytáva farskú baštu, farský kostol a Barbakan. Zobrazu je zrejmé, že vegetácia v tom období nebola tak rozbujnenáako dnes, a tým pádom vynikla historická architektúra.

Pri návšteve Trnavy si môžeme práce Karola Votlučku zakúpiť aj vpodobe pohľadníc, pretože vydavateľstvo FOTAR vydalo pre mestoTrnava sériu šiestich kusov.

Prezentácia Banskej Bystrice na pohľadniciach Karola Votlučkuzatiaľ absentuje. Dúfajme však, že pri najbližšom okrúhlom výročí učinítak aj naše mesto.

Jozef Kreutz

V roku 1868, teda po vyrovnaní s Rakúskom sa začal prudký rozvojvýstavby železničných tratí aj na našom dnešnom území. Bola súčasťousiete, ktorá na tú dobu takmer perfektne pokryla územie celéhokráľovstva. Pri zvažovaní, ktorú trať stavať prednostne, ale aj pri stavbevedľajších tratí, vždy sa zohľadňovali náklady, teda financie. Nie vždysa to osvedčilo, lebo lobistické maniere už aj vtedy mali svoju moc.

Veľkú dilemu musela riešiť mestská rada mesta Banská Bystricana prelome 19. a 20. storočia. Mala síce železničné spojenie smeromna juh, teda do vnútrozemia, ale nutne potrebovala spojenie na severnúdráhu Košice - Bohumín. Boli tu hospodárske záujmy, ale v podvedomíniečo stále strašilo nejakým možným vojenským konfliktom. A v BanskejBystrici bola veľká vojenská posádka, ktorá v prípade ohrozenia muselabyť rýchlo presunutá do oblasti konfliktu. A Vrútky so svojim veľkýmželezničným uzlom bol ten vysnívaný cieľ.

Apropo, Vrútky. Tie sa kedysi v tejto záležitosti veľmi nespomínali.Len tak okrajovo. Totiž ten veľký železničný uzol bol naprojektovaný dopriestoru obce Sučany! Sučany sa však hrdo postavili proti tejto výstavbes argumentovaním, že si veru svoje chudobné políčka nedajú vykúpiť!Ani nedali. Protestovali, demonštrovali a nakoniec v referende odmietlivýstavbu železničného uzla. A tak bol celý projekt presunutý do katastraobce Vrútky. A mudrci zo Sučian potom chodili za prácou tam!

Keď sa v budapeštianskom parlamente prejednávala záležitosťprepojenia železničnej trate do Turca, ležalo na stole niekoľko variantov.A bolo tu niekoľko pozoruhodných iniciatív. Delegácia mesta BanskáBystrica v zložení Július Csesznák, Dr. Oszkár Petrogalli a Dr. Matej Répáši

v tejto súvislosti požadovali najprv dostavať trať Krupina - Zvolen, ktoráby neskoršiu dráhu Budapešť - Vrútky skrátila o 56 km. Bola tu ešte ajďalšia záležitosť. Pred štyridsiatimi rokmi, keď sa stavala trať Salgótarján- Lučenec, bol daný prísľub pokračovania smerom na Banskú Bystricu anapojenie sa na trať Košice - Bohumín! Nestalo sa! Ďalším krokom malobyť prestavanie trate Zvolen - Banská Bystrica na trať 1. triedy. A v koneč-nom dôsledku predĺžiť hlavnú trať z Banskej Bystrice do Turca a do Vrútokcez Harmanec. V Harmanci je prírodný horský priesmyk a trať by tiežneviedla úzkou dolinou, kde aj pre povozy bolo treba odstreľovať bralá,aby furmani mohli bezpečne dopravovať drevo.

Iniciatívu tu však vyvíjala aj Harmanecká papiereň, ktorá už v roku1898 žiadala výstavbu trate Harmanec - Štubnianske kúpele, veďvzdialenosť z Harmanca do Štubne je vzdušnou čiarou len 10 km! Odôležitosti a nutnosti výstavby tejto trate bolo v roku 1909 napísanýchv novinách Besztercebánya és vidéke 5 dlhých článkov. Začiatkommája 1909 robila obhliadku budúcej trate komisia v zložení: traja inžinieri- Ladislav Görgey, Alexander Vertheimer a Jozef Jász, ďalej to boliJúlius Csesznák, Juraj Hudec, Dr. Oskár Petrogalli, Dr. Emil Dienesz,Samuel Gally a podnikateľ Rosenauer. Trasa tejto železnice do Štubneby sa dotkla obce Staré Hory, pri Harmaneckých papierňach by užbola vo výške 100 m a vo výške 630 m by prechádzala jedným jedinýmtunelom do Turca. Táto trať medzi Banskou Bystricou a Štubňou je len49 km dlhá a je o 21 km kratšia ako navrhovaná trať zo Zvolena cezKremnicu s desiatimi tunelmi, ktorá je 70 km dlhá.

Ministerstvom nakoniec bola schválená a postavená trať: Zvolen -Jálna - Kremnica - Pjergy - Štubňa, s desiatimi tunelmi. A na trať cezjediný harmanecký tunel sa časom zabudlo.

Michal Kiššimon

Objavené dielo Karola Votlučku

Ex Libris umelca


Možno, že keď ste sa kúpali v mori, tak ste zauvažovali nadtým, čo všetko tá voda obsahuje. Neviem, či vám napadlo, koľko jev nej rozpusteného zinku. Na jeden liter je tam asi jedna stotinamiligramu. Málo? Veru nie. Nechajme zinok v morskej vode a pristav-me sa na chvíľu pri jeho názve. Tak ako mnoho iných prvkov aj tentodostal svoje pomenovanie v Nemecku. Zink je odvodený od slovazubatý alebo rohatý. Rohato-zubato totiž vyzerala hornina kalamín,z ktorej sa tento prvok v minulosti získaval.

História

Zinok ako kov bol známy už od nepamäti. Jeho čistú formu ľudia nespoznalitak ako pri medi, zlate, striebre či iných kovoch, priamo z prírody, keďže tieto kovysa v nej vyskytujú aj v rýdzej podobe, ale v podobe zliatin a zlúčenín. Najznámejšouzliatinou bola mosadz, ktorá má široké uplatnenie a je známa od nepamäti. Banícisa najčastejšie stretávali so zinkom v podobe minerálu sfaleritu ZnS. Ten sa u náshojne ťažil najmä v Banskej Štiavnici.

Základné vlastnosti zinku

Čistý zinok je striebrobiely až modrobiely mäkký kov, ktorý sa na vzduchurýchlo pokrýva šedobielou vrstvičkou oxidu zinočnatého ZnO, čím sa chráni predďalším pôsobením okolia. Za normálnej teploty je veľmi krehký, a preto sa musíspracovávať pri zvýšenej teplote. Reaguje so sírou, halogénmi, ale aj inými nekovmia tiež reaguje aj s kyselinami, aj so zásadami, čiže je amfoterný.

Využitie

Zinok sa pomerne často využíva ako ochranný povlak na kovoch, najčastejšie naželeze. Jeho zliatina s meďou, ako sme už spomínali, sa nazýva mosadz a s meďou astriebrom sa nazýva nové striebro. Ďalšou skupinou zliatin, ktoré majú dobré mechanickévlastnosti, sú zliatiny s hliníkom. Zinok je aj veľmi významný biogénny prvok. Jesúčasťou niektorých enzýmov. Jeho funkcia v ľudskom organizme bola dlho neznáma.Telo dospelého človeka obsahuje približne 2 gramy zinku.

Nálezy v okrese

Zinok v prírode veľmi často sprevádza olovo a aj u nás je to tak. Z nášho okresupoznáme dve náleziská polymetalického charakteru, kde sa ťažil aj zinok. Prvé je vkatastri obce Slovenská Ľupča. Ložisko Stráža sa nachádza na úbočí vrchu Stráž. Naploche približne 600 x 100 m sa nachádzajú zvyšky po banských kutacích prácach. Ichhĺbka nebola veľká, dosahovala maximálne 30 m. Ďalší výskyt zinku je v lokalite Ratajová.

Druhým polymetalickým náleziskom je lokalita Drienok pri Ponikách. Na plochepribližne 200 x 800 m sa nachádzajú zreteľné zvyšky po intenzívnej banskej činnosti.Kedy sa tu začalo ťažiť, nevieme, ale predpokladá sa, že baníkov sem pritiahlo zlato,ktoré sa tu ťažilo už v 14. storočí. Z písomných dokladov je ťažba doložená už v roku1604, ale už o päť rokov ju zastavili. História zaznamenala mnoho pokusov o jejobnovenie, ale všetky boli neúspešné. Posledné pokusy boli začiatkom 20. storočia. Vrokoch 1957 až 1968 tu bol vykonaný intenzívny geologický prieskum, ale jeho výsledkyboli tiež nepriaznivé. Hlavným prvkom, ktorý sa tu ťažil, bolo olovo. Zinok sa ťažil akojeho verný sprievodca. Okrem týchto dvoch prvkov sa ťažilo aj striebro a spomínanézlato. Pomer obsahu olova voči zinku sa odhaduje od 5:1 do 10:1. Maximálnakoncentrácia olova v rude dosahuje 20 %, ale takáto hranica je skôr ojedinelá. Maximálnyobsah zinku v rude dosahuje 4 %.

Richard R. Senček

Meno sídlisku, ktoré sa začalo stavať po 2. svetovej vojnev rokoch 1948 - 1949, dala budova nazývaná po maďarsky„foncsorozó ház“ - amalgámovňa.

Táto budova stála pôvodne naokraji mesta Banská Bystrica, pretožesa tu pracovalo s ortuťou, ktorá je zdra-viu škodlivá. Bola postavená pri areálistriebornej huty pri Tajovskom (Štiav-nickom) potoku. V predvojnovom obdobívyužíval priestory Fončordy dokonca aj16. peší pluk, už v roku 1883 sa naprík-lad spomína využitie priestorov miestnej„fončordy“ (teda továrne na amalgám)ako ubytovania pre mužstvo. Pre umiest-nenie práporu pluku boli neskôr posta-vené kasárne na západnom okrajimesta. Budova stála aj počas výstavbysídliska a keďže ju Bystričania nazývaliv tej dobe Fončorda, tento názov sa začalpoužívať pre celú oblasť za touto budo-vou a podľa nej dostalo meno aj novo-stavané sídlisko.

Najskôr sa postavili v tejto častiBanskej Bystrice na hraniciach s chotá-rom obce Radvaň rodinné domy pre oby-vateľov vypálenej obce Kalište v období2. svetovej vojny. Táto časť dostala pome-novanie Nové Kalište. Následne sapristúpilo k výstavbe samotného sídliskaFončorda v podobe murovaných tehlovýchbytoviek. Táto výstavba bola z väčšej čas-ti dokončená do roku 1952. Výstavbapokračovala ďalej v 60. rokoch 20.

storočia, ale hlavne po roku 1966, keď sa Radvaň (spolu s Kráľovou a Iliašom)stala súčasťou mesta. Výstavba vtedy už panelových bytoviek prešla aj nahistorický chotár Radvane. Ešte v roku 1968 stála budova pôvodnej Fončordy

nad rybníkmi, po pravej strane cesty, kdednes odbočujeme na futbalový štadión na

Štiavničkách. Výstavba tohto sídliska bolapostupne dokončená v 70. rokoch. A začalosa v tej dobe s výstavbou ďalšieho sídliskauž priamo v intraviláne samotnej Radvane.Dnes je väčšina banskobystrického sídliskaFončorda postavená na historickom chotár-nom území Radvane, tu sa nachádza aj cen-trum Fončordy, ktorým je Kyjevské námestie.V roku 1995 došlo k zmene katastrálnychhraníc v rámci územia mesta, zrušilo sa katas-trálne územie Kráľovej a stalo sa súčasťoukatastrálneho územia Radvane. Zároveň sapresunula historická radvanská chotárnahranica z potoka Udurna (Radvanský potok)na Tajovský potok, čím sa v súčasnosti v rámcimesta Banská Bystrica celé sídlisko Fončordanachádza na katastrálnom území Radvaň.

Vladimír Sklenka

ZnZincum

„Nová“ Fončorda

Búranie v lete 1975


Nielen stromy vždyzelené prekypujú farbou chlorofylu aj v zimnom období. Vzime, aj v lete nájdeme na stromoch iných zelených „spoločníkov“. Dobre viditeľnéimelo biele najmä po opadaní listov, ale počas celého roku inú zelenú rastlinu. Dokážesa „vyšplhať“ až do výšky skoro 15 – 20 (30) metrov. Obopína kmene stromov a aj vzime vytvára dojem vegetačného obdobia. Je ňou brečtan popínavý. Nájdeme ho naviacerých miestach v našom meste, ako napr. na stromoch na evanjelickom cintoríne.Ale, samozrejme, aj v iných lokalitách.

Brečtan popínavý (Hedera helix) je vždyzelenou rastlinoupatriacou do čeľade aralkovitých (Araliaceae). Je to treťohornýrelikt. Jeho konáre sú pomerne slabé a nesú dva druhy listov.Listy sterilných konárov sú troj, niekedy päťlaločné, zatiaľčolisty rodivých konárikov majú srdcovitý tvar. Na koncochrodivých výhonkov sa vytvárajú okolíky žltozelených kvetov.Kvitnú iba staršie rastliny rastúce na svetlom stanovišti vseptembri až októbri. Sú zdrojom peľu a nektáru pre včely,ktoré v tomto období majú ich nedostatok. Vzniknutými plodmisú tmavomodré až čierne bobule dozrievajúce po Novom rokua vydržia až do jari. Zatiaľčo pre človeka sú jedovaté, vtákom- najmä drozdom - nerobia žiadne problémy. Treba si uvedomiť,že celá rastlina je jedovatá. Pre zber listov je optimálny časskoro na jar - v marci až apríli. Táto plazivá a popínavá rastlinamá svoj pôvod v Ázii (Kaukaz, Irak, Libanon, Malá Ázia iEurópa). Jeho latinské označenie Hedera znamená niečo akosedadielko, čo má naznačovať schopnosť samovoľnéhopriľnutia k podkladu. Druhový názov helix taktiež pochádza zgréčtiny a vyjadruje jeho schopnosť ovíjať sa okolo podkladu,na ktorom rastie. Brečtan nie je náročný na miesto či ošetrovanie. Je schopný saprichytiť na rôzne prírodné i umelé podklady, čo sa využíva napr. pri ozelenení domov(Anglicko), ale aj na vytvorenie náhrady za trávnik. Vysadenú plochu ozeleňuje počascelého roka. Je to typická pôdopokryvná rastlina. Na podklad sa prichytáva prísavnýmikorienkami s dĺžkou niekoľkých milimetrov až centimetrov. O jeho koreňovom systémesú pomerne dosť protichodné informácie. Niektoré zdroje udávajú zakorenenie dohĺbky 4 - 10, resp. 16 cm. Na druhej strane sa tvrdí, že korene dosahujú podstatneväčšie hĺbky, čo mu umožňuje prekonať aj dlhšie obdobie sucha. Brečtan sa radí kdlhovekým rastlinám. Jeho vek môže dosiahnuť 500 rokov, v niektorých prípadoch

sa hovorí dokonca o tisícke rokov. Je rozšírený v celej Európe a pásmo jeho rozšíreniasiaha od Stredomoria až po škandinávske štáty a zasahuje aj do Ázie. Z východnéhoTurecka a Kaukazu pochádza iný druh brečtanu – brečtan kolchický (Hedera colchica).Vlasťou ďalšieho druhu - brečtanu kanárskeho (Hedera canariensis) - sú Kanárskeostrovy. Brečtan sa považuje za symbol nesmrteľnosti, priateľstva a vernosti. Vantickom Ríme sa dával ako dar mladomanželom. Táto rastlina hrala významnú úlohuaj v Diogenesovom (Bakchovom) kulte. Je označovaný aj za ženský symbol, nakoľkorastlina potrebuje oporu.

Na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici sa dajú vidieť vzrastlé jedincegledície trojtŕňovej (Gleditsia triacanthos) doslova obalené valcovitým krytom brečtanu.

Priemer tohto „obalu“ kolíše od 1,1 m po 2,6 m. Ako rarituchcem uviesť, že som našiel na jednom výhonku listy obochtvarov (vajcovito-kužeľovité a laločnaté). Droga brečtanaobsahuje triesloviny, saponíny, organické kyseliny, jód aglykosid hederín. Účinné látky obsiahnuté v brečtane ov-plyvňujú činnosť srdca a priepustnosť krvných ciest. Menšiedávky cievy rozširujú, naopak vyššie ich zužujú. Odporúčasa drogu užívať iba pod lekárskym dohľadom. Droga tiežpodporuje činnosť pečene a žlčníka. Ďalej brečtan obsahujehederagenín, kyselinu oleanovú, bayogenín, flavonoidy,deriváty kyseliny kávovej, poluíny a v čerstvých listochnepatrné množstvo éterického oleja. Listy podporujú vykaš-liavanie, skvapaľňovanie hlienov a uvoľňujú kŕče. Podľanajnovších výsledkov sa dokázal antioxidačný efekt extraktovz brečtanu. Najväčšiu aktivitu vykazuje hederín a to dokoncavyššiu ako známy vitamín E. Brečtan popínavý má lekárskevyužitie. Zbierajú sa listy (Folium hederaceae), ktoré sa môžusušiť aj na slnku v tenkých vrstvách. Droga si musí zachovaťpôvodnú drsnú farbu a horkú chuť. Odvar z brečtanovej drogypomáha pri zápaloch dýchacích ciest, proti kašľu a ako po-

mocný liek pri pľúcnych ochoreniach. Na trhu sú rôzne prípravky z brečtanu, niektorévhodné aj pre deti. Známe sú aj homeopatické prípravky, ktoré je možné podávaťpri zápaloch dýchacích ciest, ochoreniach tráviacich orgánov, hyperfunkcii štítnejžľazy, reumatických ochoreniach a bolestiach nervového pôvodu. Na Slovensku súv lekárňach dostupné viaceré prípravky na bázes pridaním extraktu z listov brečtanupopínavého, ako napr.: Herion, Galiu – Heel, Hederix S.A., Prospan, PROSPAN akut(šumivé tablety), PROSPAN (sirup), Pleumolysin a Bronchipret. Pre pestovanie tejtozaujímavej rastliny je k dispozícii plejáda rôznych odrôd, vrátane tých s panašovanýmilistami alebo nepopínavej formy (napr. Arborescens).

Norbert Gáborčík

Oproti minulosti sa sortiment čajov na Slovensku podstatne rozšíril. Okrem bežnýchčiernych a zelených čajov existuje široká paleta ovocných čajov (s pridaním chemickýchlátok – aróm, aj bez nich), rôzne kvitnúce čaje či pečené čaje. Už sa skoro zabúda na čaje,ktoré sa pripravovali zo samozberu rôznych byliniek, kvetov lipy či plodov šípky, kôryjabĺk a pod. Jedným zo zaujímavých a chutných čajov je čaj konopný. Pár slov o ňom.

Na úvod niekoľko slov o konope siatej (Cannabis sativa L.), ktorá sa na Slovenskui v okolí Banskej Bystrice v minulosti bežne pestovala. Pred pár rokmi ešte patrila kzabudnutým plodinám, dnes dochádza k recesii jej pestovania. Hneď v úvode trebaupozorniť, že nejde o „trávu“, známu to marihuanu (ľahká droga) pochádzajúcu zkonope indickej (Cannabis indica L.).

Konopa je jednoročná, dvojdomá rastlina s vretenovitým koreňom, ktorý dosahujehĺbku 30-40 cm, pri hlbokých pôdach a naplaveninách však dosahuje hĺbku až 2 m. Byľje priama a môže dosahovať výšku až 4 m. Konopné vlákno obsahuje až 77 % celulózy,9 % inkrustačných látok, 0,6 % voskov a tukov, 0,8 % popola a cca 9 % vody. Semenokonopy obsahuje 2,7 % dusíka, 0,21 % P

20

5, 0,55 % K

20 a 1,5 % CaO, taktiež 25-33 %

dobrého technického a jedlého oleja. Používal sa na výrobu lakov, fermeží, v mydliarstve,ale aj ako omastok. Vyrába sa z neho fytín, ktorý je dobrým liekom pri liečeníchudokrvnosti, neurastémie a iných chorobách. Pazderie sa využíva na výrobu celulózya získavanie furfurolu. Plevy obsahujú farmaceuticky využiteľnú kyselinu canabidiolovúmajúcu silný baktericídny účinok. Okrem využívania konope ako priadnej rastliny sazačína používať aj ako stavebný materiál, resp. energetický zdroj. Konopa patrí súčasneaj k liečivým rastlinám. Tak ju charakterizoval už rímsky lekár Dioskorides v svojejpríručke De materia medica. V USA bolo používaná ako deklarované liečivo od roku1864. Svoje využitie nachádza aj v gastronómii. V Rakúskom mestečku Hanfthal, kdesa konopa pestovala už pred 900 rokmi, vám domáci pripravia trebárs konopnú klobásualebo rezeň a zapiť to môžete pivom, vínom alebo limonádou z konopy. V Českej republike

sa vyrába tzv. „konopná vodka“ a biomasa konopy siatej sa dá vhodne využiť aj naprípravu tzv. „konopného čaju“. Netreba zabúdať, že v minulosti patrila konopa siata kbežným druhom potravín. Neskôr sa z jej semien začal vyrábať kvalitný olej, v Rusku saešte aj dnes pripravuje konopné maslo.

Čo je to tzv. „konopný čaj“, resp. čo všetko obsahuje? Obsahuje stonky, listy, kvetya nezrelé semená konopy siatej. Neobsahuje však THC (delta-9-tetrahydrocannabinol) anemá omamné účinky. Neobsahuje teín (kofeín) ani triesloviny. Konopa je jedna znajúčinnejších liečivých rastlín so širokospektrálnym účinkom s jedným z najvyššíchobsahov vitagénov. Konopný čaj je príjemný aromatický čaj s nežnou konopnou arómou,hnedozelenej farby, zemito-konopnej chuti. Možno ho piť kedykoľvek vo dne alebo vnoci, teplý alebo studený. Sladí sa cukrom alebo medom. Je vhodný pri nespavosti,migrénach, bolestiach kĺbov, svalových kŕčoch, fantómových bolestiach a boles-tiach všeobecne, astme, dýchacích ťažkostiach, cukrovke, poruchách spánku análady. Používa sa ako podporný prostriedok pri liečbe Parkinsonovej choroby,AIDS, následkov chemoterapie pri liečbe rakoviny, psychických ťažkostí, alkoholizmu,TBC a mnohých ďalších chorobách. Podporuje trávenie a funkcie vnútorných orgánov.Jeho antibiotické, antiseptické, analgetické a celkovo hojivé vlastnosti sú známeuž od stredoveku. Je vhodný tiež na kuchynskú úpravu, prípravu odvarov, výťažkov,obkladov, kúpeľov, inhalačných kúr atď.

Na záver aspoň jeden jednoduchý recept na prípravu konopného čaju (výluhu):Jednu čajovú lyžičku čajoviny zaliať 150-500 ml vriacej vody, lúhovať 5-10 minút. Prespestrenie chuti možno konopnú čajovinu kombinovať s ďalšími bylinami. Najvhodnejšiesú napr. baza čierna, žihľava, medovka, mäta, list čiernej ríbezle, maliny alebo ostružiny,sušené ovocie, šípky, vanilka, škorica a pod. Na vonkajšie použitie: 1 polievková lyžicačajoviny na 0,5 l vody, variť 10 minút a lúhovať 15 minút.

Norbert Gáborčík, Ľubomír Pastucha

Brečtan popínavý, Evenj. cintorín, B. Bystrica


Hlavným cieľom projektu Revitalizácia parčíka pred Hun-gáriou je vypracovanie sadovnícko-architektonickej štúdie.Parčík sa nachádza v historickej časti Banskej Bystrice medziSkuteckého a Hornou ulicou, pred bývalou budovou Hungárie.V minulosti parčík slúžil na oddych a občerstvenie obyvateľommesta. V súčasnosti neplní túto funkciu.

V rámci schvaľovaného PHSRna roky 2014 - 2023 je zahrnutéopatrenie 6.1.2 - skvalitňovanieverejných priestorov s projektomrevitalizácie parčíka.

Štúdia má za úlohu riešiť sa-dovnícko-architektonickú úpravuparčíka, na základe historickýchprameňov s výsadbou pôvodnéhoorgovánového hájika, jazierka sfontánou a mobiliárom.

Parčík prešiel v šesťdesiatychrokoch minulého storočia nie príliššťastnou prestavbou. Z útulného,vnútorne členeného priestoru s od-dychovou zónou sa stala iba plochazelene, bez možnosti vstupu a vyu-žitia s predimenzovanou a dnes užnefunkčnou fontánou. Celý parčíkje preto nefunkčný, neplní svojeposlanie a pôsobí zanedbanýmdojmom.

Vypracovaná štúdia rieši priestor na pôvodnom pôdoryse parčíkaz prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Súčasný pôdorys pretoskrátime a v jeho najužšej časti navrhneme spevnenú plochu lemovanúživým plotom s bustou architekta Ladislava Hudeca, prípadne s fon-tánkou na pitnú vodu. Z pohľadu metódy obnovy pôjde do veľkej mieryo slohovú rekonštrukciu z prelomu storočí, avšak architektonickériešenie bude rešpektovať platné technické normy, urbanistické zmenya nároky na súčasný verejný priestor.

Riešené územie rozdelíme pozdĺžnou a priečnou komunikáciou(chodníkom približne o šírke 1,6 m). Pozdĺžna komunikácia, ktorá bolakedysi aj hlavnou osou parčíka, bude smerovať od Hungárie smerom naNámestie SNP. Priečna komunikácia rieši prepojenie Skuteckého ulices ulicou vedúcou k Pamätníku SNP. Veľkú časť komunikácií a spevnených

plôch v parčíku znížime o 0,45 m a plánujeme ich lemovať múrikom spresahom a podsvietením, na ktorom vznikne možnosť posedieť si. Vprojekte použijeme ako stavebný materiál prírodný kameň na múriky,fontánu aj busty s podstavcom. Dlažbu pravdepodobne navrhneme akokombináciu prírodného kameňa a mlatového povrchu. Priestorsprístupníme aj imobilným obyvateľom mesta v pozdĺžnom smere, kde

na tento účel vybudujeme rampy.V centrálnej časti vznikne znížený oddychový priestor, ktorý doplníme

o fontánu a mobiliár. Fontána kruhového tvaru bude symbolizovať nerastnébohatstvo regiónov Banskej Bystrice: striebra, medi, ortuti a železa. Vstrednej časti, ktorá vznikne v mieste pretínania pozdĺžnej a priečnej komu-nikácie, plánujeme umiestniť bustu staviteľa Juraja Hudeca.

Do sadovníckej kompozície navrhujeme použiť predovšetkým histo-ricky pôvodné dreviny v zmysle riešeného priestoru. Prípadne dreviny,ktoré sa používali na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia vpodobných parkových úpravách na území Slovenska. Kostrové drevinybude preto tvoriť orgovánový hájik (Syringa vulgaris), živý plot zozimostrázu vždyzeleného (Buxus sempervirens). Na vyváženie a doplneniekompozície použijeme soforu japónsku (Sophora japonica 'Pendula')

nižšieho vzrastu. Umiestnime ju oproti jedinému pôvod-nému orgovánu. Uvažujeme aj o použití popínavých ružína oporných konštrukciách. Výsadbu ešte doplníme odruhy Spirea, Lonicera a iné. Vznikne sadovnícka úpravas dominanciou krov kvitnúcich prevažne nabielo.

Celý parčík vrátane fontány nasvietime osvetlením,ktoré dokáže meniť farby v celom rozsahu svetelnéhospektra. Pod oporné múriky umiestnime líniové osvetlenie.

Navrhovaný projekt rieši:· historickú analýzu najmä zo zachovanej fotodokumentácie· urbanistické začlenenie riešeného územia medzi Poštou 1 a Hungáriou· vypracovanie sadovnícko-architektonickej štúdie· návrh fontány· návrh revitalizácie orgovánového hájika· štúdiu osvetlenia priestoru· výber mobiliáru.

Čas a miesto realizácie projektu:Parčík sa nachádza pred budovou Hungárie, medzi

ulicami Skuteckého a Hornou. Bude mať plochu približne725 m2 a nachádzať sa na časti parcely katastra C, č. p.5458/13. Termín vypracovania štúdie do konca roku 2014.

Projekt Revitalizácia parčíka s fontánou pred Hungá-riou finančne podporila organizácia zriadená mestomBanská Bystrica – Bytový podnik mesta Banská Bystrica.

Viktor Graus

Parkčík pri Hungárii v časoch svojej slávy

Koncept parkčíku pred Hungáriou


V auguste 2014 sa uskutočnil už 5. ročník prejazdu motoristov na motorkách po„Slovenskej Route 66“. Tohto roku sa na tejto propagačnej jazde zúčastnilo vyše 500motorkárov. Štátna komunikácia I/66 sa začína na južnej hranici Slovenska v Šahácha po 171 kilometroch sa končí pri osade Pusté Pole v obci Telgárt. Temer presne vstrede jej dĺžky prechádza aj Banskou Bystricou, najväčším mestom na jej trase.

Lepšia propagácia „slovenskej šesťdesiatšestky“ dáva preto veľkú šancu rozvojuturistického ruchu nielen pre mesto Banská Bystrica, ale aj pre celý banskobystrickýkraj, keďže takmer celá trasa I/66 ním prechádza a spája v ňom množstvo historickýchpamiatok a prírodných krás.

Popularita a pojem „Route 66“ sa odvíja odsvetovo známej americkej US Route 66, ktorá sa vUSA volá aj „Matka ciest“. Jej postupným budova-ním sa vydávali americkí osadníci od brehovMichiganského jazera v Chicagu ďalej na západnaprieč severoamerickým kontinentom až k brehomTichého oceána, kde sa končí na móle v SantaMonice (Kalifornia). Táto povestná Matka ciest sazačala budovať 11. novembra 1926, keď jej bolopridelené číslo 66 a dobudovali ju v roku 1938. Jejcelková dĺžka je 3945 km (2451 míľ). V rokoch II.svetovej vojny už bola v celej dĺžke štvorprúdová.US ROUTE 66 prechádza cez 8 štátov USA a stalasa ikonou americkej histórie a kultúry. Dnes mnohoúsekov už nahradili autostrádne „skratky“, ale dedičstvo jej odkazu prežilo a opäťožívajú pôvodné úseky tejto dodnes jednej z najfamóznejších a najznámejších ciestna svete pod názvom Historic Route 66.

Táto obrovská sila tradície láka nepretržite množstvo návštevníkov z celého svetana turistické jazdy a objavné putovanie po jej trase. Milovníkomrodného kraja okolo slovenskej I/66 však dala inšpiráciu apodnet k založeniu Slovenskej asociácie ROUTE 66 so sídlomvo Valaskej, ktorej zakladateľom je Dr. Juraj Smrečan a k vypra-covaniu projektu „SK ROUTE 66“. Projekt má tri zásadné ciele:

1. dopravno-bezpečnostný s vybudovaním európskejbezpečnej cesty I. triedy a dosiahnutie nulovej smrteľnejnehodovosti na sledovaných úsekoch

2. ekonomicko-rozvojový so zámerom rozvoja cestovnéhoruchu a vybudovaním 100 nových pracovných miest

3. enviromentálny s plánom budovať na SK Route 66ako na prvej ceste v SR nabíjacie stanice pre elektromobily azefektívňovanie technológií povrchov vozovky.

Spropagovať nielen tento projekt, ale pomôcť skutočnémurozvoju cestovného ruchu v banskobystrickom kraji sa rozhodliaj členovia Rotary klubu Banská Bystrica a v rámci edíciePASSPORTY rotariánskych miest v spolupráci s R. G. T. Press,s.r.o. vydali svoj desiaty titul: „PASSPORT SK ROUTE 66“. Trasa celej slovenskej 66 -na rozdiel od americkej - sa dá totiž prejsť aj bez zastavenia, a tak náš región strácapotencionálnych hostí, ktorí nepoznajú výnimočnosť nášho regiónu.

PASSPORT SK ROUTE 66praktickými informáciami ocelej trase slovenskej 66 určiteupúta cestujúcich a docieliminimálne 2-3 zastavenia naniektorých historických miestach,alebo v kultúrnych, kúpeľnýcha športových centrách. Možno ich zláka k zastaveniu v našom regióne aj množstvo

zliav a zvýhodnených služieb, ktoré držiteľomPASSPORTU ponúkajú niektoré reštauračné zaria-denia a prevádzky služieb ako aj 100% zľava – tedavoľný vstup do Múzea SNP v B. Bystrici. PASSPORTsi možno zakúpiť v Informačnom centre v B. Bystrici,v niektorých zariadeniach poskytujúcich zľavu a načerpacích staniciach Slovnaftu na trase I/66. Platnosťzliav je do konca roku 2015.

Verím, že PASSPORT SK ROUTE 66 prispeje krozvoju a prosperite nielen občanom sídla Rotary klubuBanská Bystrica, ale aj mnohým ďalším poskytovateľomslužieb na trase našej 66, že bude dobrým pomocníkomturistov v orientácii v regióne, ako aj atraktívnym su-venírom a zdrojom pekných spomienok na zážitky,pohostinnosť a chvíle strávené na ceste SK ROUTE 66.

Závisí však aj od ľudí, firiem a podnikov okolo celej trasy slovenskej šesť-desiatšestky, ako sa budú prezentovať a ponúkať svoje služby a produkty, aby upútalia odchytili si tranzitných cestujúcich prechádzajúcich našim územím. Dobrými službami,aktívnym a komplexným využívaním prírodných krás sa určite dá vybudovať nový

imidž slovenskej 66, na základe ktorého môže v budúcnostivzniknúť množstvo nových cieľových destinácií pre turistic-kých návštevníkov, agroturistických a kúpeľných dovolenkárova 66 prestane byť len tranzitnou osou našim krajom. Pod-pora služieb, kreatívnej ekonomiky a motivácia domácichpodnikateľov k rozšíreniu aktivít na trase 66 by iste tentoproces významne urýchlila.

Určite aj naše mesto by mohlo pred vstupom komunikáciedo mesta umiestniť informáciu o najvýznamnejších pozoruhod-nostiach mesta (mestská rezervácia), ako to už urobili naprík-lad v Slovenskej Ľupči a Brusne. Aj mnohé praktické a úžitkovépredmety môžu propagovať svojich výrobcov na trase 66,ako to vidieť na obrázku: hasiaci sprej, hrnček, magnetky,energetický nápoj, obal na cukríkoch, otvárač na fľaše,kľúčenky, Passport SK Route 66 a iné.

O množstve prírodných krás v okolí slovenskej šesťdesiat-šestky a vždy veľmi aktuálne aj o športových a kultúrnych

podujatiach na jej trase sa môžete dozvedieť aj na ambiciózne sa rozvíjajúcej internetovejstránke www.slovenskaroute66.sk.

Ivan BelanGarant edície PASSPORTY Dištriktu 2240 Rotary International.

20. roky minulého storočia - to už bola doba, keď výletníctvo prestalo byť zábavkoupre vyššie stredné vrstvy a turistika sa stala spoločensky akceptovaným fenoménom.

Aj na stránkach banskobystrických Hronských novín v tomto období, najmä povzniku Odboru Klubu československých turistov v Banskej Bystrici 26. 8. 1920, možnosledovať výraznejší nárast oznamov o usporiadaných turistických výletoch.

Dlhoročný konateľ banskobystrického odboru KČST Ludvík Stárka vosvojich spomienkach píše: „...v začiatkoch svojej existencie sa nový odborKČST obmedzoval výhradne len na výletnú činnosť. Spomínam si, že v lete1923 organizoval výlet na Ďumbier s veľkou účasťou - išlo sa z Podbrezovejrebrinákom na Trangošku a po strastiplnej noci (kapacita vtedajšej malej loveckejchaty pre všetkých nestačila, spalo-nespalo sa v lese pri ohňoch), skoro ránosa vystupovalo na východ slnka na vrchol Ďumbiera. Výletným referentom bol DaňoKneppo z Radvane, bol to vynikajúci znalec ciest v horách, práve tak ako starý pánDobál, taktiež z Radvane. Nebolo nedele ani sviatku, aby nebol vypísaný výlet. Výletyboli uverejňované na výveske, umiestnenej na starej Kovorobnej škole na námestí a vovýklade Sporiteľne a Učiteľského kníhkupectva, niekedy i v miestnych novinách. Poriadalisa nielen výlety do okolia, ale aj dlhšie zájazdy napríklad Demänová, Sitno, Domica,

Dobšinská ľadová jaskyňa a iné. Účasť bývala početná a v letnej sezóne sa pripájalo dosťletných hostí z Bystrice a zo Sliaču. A ešte početnejšie boli výlety a túry lyžiarske.“

K zvyšovaniu spoločenského povedomia o turistike pod heslom „poznajme otčinu“začal v uvedenom období výraznou mierou prispievať aj časopis Krásy Slovenska,

ktorý od roku 1921 vydával Miloš Janoška s Matejom Sopkom v LiptovskomMikuláši. Ako zaujímavosť uvádzame informáciu z účtovnej knihy redakcieKrás Slovenska z rokov 1921 - 1925, v ktorej sme našli 32 mien obyvateľovBanskej Bystrice, ktorí si predplatili niektoré ročníky časopisu. Medzi nimiboli viaceré známe mená, ako napríklad spisovateľka Terézia Vansová,bankový riaditeľ Viliam Pauliny, okresný náčelník Adolf Pštross, alenajvernejším čitateľom, ktorý si v uvedených piatich rokoch predplatil všetky

ročníky Krás Slovenska, bol z Bystričanov len hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý.Záujem o turistiku podnietil turistický spolok aj k vydávaniu knižných sprie-

vodcovských publikácií. V roku 1921 vyšiel „Turistický sprievodca po Baňskej Bystricia okolí“, v roku 1928 „Sprievodca po Banskej Bystrici a Horehroní“ a v roku 1938prvý turistický sprievodca po Nízkych Tatrách.

Pokračovanie na strane 16.


Urpín - hrdo sa vypínajúci nad Banskou Bystricou je pre jej obyvateľovneodmysliteľným, kultovým vrchom, akýmsi miestnym Olympom. Matej Bel už v prvejpolovici 18. storočia o ňom napísal, že uštedruje veľmi veľa pôvabu. Ešte v nedávnejminulosti, pokým Urpín od centra mesta neoddelila rýchlostná komunikácia, bolakaždodenná návštevnosť tamojších serpentín (špacírok) vysoká. V súčasnosti prevšetky vekové kategórie návštevníkov pribudla lákavá možnosť prechádzky po novomnáučnom chodníku „Serpentíny Urpín“.

Dávnejší zámer vytvorenia tohto náučnéhochodníka sa podarilo realizovať až v súčasnosti pozískaní dotácie z Environmentálneho fondu Európskejúnie vo finančnom objeme 25 000 eur pri spolufi-nancovaní mestom vo výške 2741 eur. Náučnýchodník sprístupnil verejnosti primátor BanskejBystrice Mgr. Peter Gogola 30. 9. 2014 symbolickýmprepílením drevenej zábrany za účasti niektorýchmestských poslancov, lesníkov, turistov a najmäžiakov banskobystrických škôl, po čom nasledovalapremiérová prehliadka trasy náučného chodníka.

Tento stredne náročný, líniový náučný chodník sdĺžkou 3,6 km a prevýšením 173 m je schodný len pešov letných mesiacoch asi za 2 hodiny. Začiatok náučnéhochodníka pri železničnej zastávke Banská Bystrica - mestozdobí dlhá drevená lavička vyrezaná z kmeňa 120-ročného duba. Trasa vedie serpentínami s odbočkou ponad Radvaň na Vartovku a ďalej aždo koncového bodu na Žltých pieskoch. Náučný chodník je samoobslužný, čiže každýnávštevník sa môže prostredníctvom 13 informačných panelov rozmiestnených najednotlivých zastávkach dozvedieť mnoho zaujímavostí prírodovedného, lesníckeho ihistorického charakteru, ktoré sú znázornené slovom i obrazom.

O geologickej stavbe Urpína sa zmieňuje zastávka na terase historickéhokameňolomu, z ktorého vápencové kamene slúžili už v dávnej minulosti najmä nastavbu mestského opevnenia (hradby, bašty) a v novšej dobe tento priestor so štýlovým

veľkým dreveným altánkom využívali na oddych i tanečné zábavy. Na Vartovke včasoch osmanského nebezpečenstva postavili strážnu vežu, ktorú začiatkom 20.storočia upravili na vyhliadkovú vežu a neskôr prebudovali na súčasnú hvezdáreň.Okrem týchto informácií je možné dozvedieť sa aj o poslaní hvezdárne a jej odbornýchaktivitách. Keďže náučný chodník vedie prevažne lesom, je len samozrejmé, že nemôžuchýbať o ňom príslušné informácie (Štedrosť lesa, Lesné biotopy Urpína).

Mladšiu generáciu zrejme zaujmú zastávkyvenované vtáctvu a hmyzu (Vtáci a ich domčeky, Hmyza jeho význam) s ukážkami vtáčích búdok a hmyziehodomčeka. Náučný chodník vedie popri prírodnejrezervácii Urpínska lesostep, v ktorej sa nachádzajúviaceré chránené druhy rastlín, ako aj zriedkavé aohrozené druhy hmyzu, najmä zo skupiny chrobákova pavúkov. V minulosti tu bol potvrdený výskytpavúčika stepníka červeného, ktorý je maskotomnáučného chodníka a sprevádza návštevníkov navšetkých zastávkach po celej trase. Rozpozná-vanie 16 druhov okolitých lesných drevín umožňujevytrvalcom informačný panel na začiatku posled-ného úseku trasy. Lesnícka tematika je aj na ďalšíchzastávkach (Činnosť lesníkov, Práca s verejnosťou).Mimoriadne zaujímavý je historický kalendár niekto-rých, pre mesto významných udalostí v rozmedzí rokov

1731 - 2014, ktoré sú zakódované v letokruhoch 282-ročného smreka. Atrakciou náučnéhochodníka je aj drevená zvonkohra. Náučný chodník ponúka pekný výhľad na mesto,Radvaň i Fončordu. Kruhový výhľad na vzdialenejšie okolie z vyhliadkovej terasy pozo-rovacej veže hvezdárne na Vartovke je znázornený na príslušnom informačnom paneli.

Hlavným autorom tohto vydareného náučného chodníka je Ing. Eduard Apfel zMestských lesov, s. r. o. Banská Bystrica. Treba len dúfať, že bude pre potešenie ipoučenie návštevníkov slúžiť dlhú dobu bez rušivých vandalských zásahov.

Július Burkovský

Za oplotením firmy SHP Harmanec v Harmancisa nachádza pôvodne hrobka po bývalých majiteľochHarmaneckých papierní. V tesnej blízkostí hrobky sanachádzajú aj cudzokrajné vysoké stromy v počte27 kusov. Cesta k nemu vedie od doliny Cenovo, poprikaplnke, po žltej turistickej značke, kde by mohol byťzačiatok náučného chodníka. Prechádzame cez mostíknad potokom popri garážach na okraji lesa. Chodníkje dobre viditeľný, pokračuje popri záhradkárskejosade na ľavej strane a les máme po svojej pravici.Po krátkom čase prídeme k prudkému klesaniu dodolinky a následne zas treba stúpať do kopčeka. Anisa nenazdáme a objavujeme prvý objekt – vodojemna zásobovanie vody pre papierne. Ďalším objektomje prameň vody – vytvorením studničky by sa skrášlila možno po ateste v ŠUHE (Štátny ústav hygieny aepidemiológie) Banská Bystrica by mohol slúžiť akostudnička s možnosťou osvieženia sa pitnou vodoupri rodinnej prechádzke lesom. Pokračovaním pochodníku prídeme pred kameň s vytesaným textom,ktorý je kameňom ohraničujúcim územie Harma-neckých papierní. Hrobku po bývalých majiteľochHarmaneckých papierní následne spoznáme podľavyčnievajúcich schodov a násypu zeminy, zrúcaninyz tehál. Samonáletové stromy a kry boli odstránenéčlenmi-turistami TK HARMONY z SHP Harmanec. Tuby sa mohol náučný chodník končiť a prístupovoucestičkou by bolo možné vrátiť sa späť do obce. Tentonáučný chodník by spájal obe žlté turistické znač-ky nachádzajúce sa v doline Cenovo a v doline

Harmančok. Takto by vznikla okruhová trasa z Harmanca, z doliny Cenovocez náučný chodník – dolina Harmančok – Riečanske sedlo – Dedkovo –Dolina Cenovo – Harmanec.

Pre vytvorenie náučného chodníka by bolo treba osadiť informačnétabule o objektoch a pre nasmerovanie turistov na náučný chodník by bolotreba vyrobiť smerové tabule s textami. Tabuľky s určením druhu stromov vpriestore pri hrobke je potrebné na informovanie občanov o ich prípadnejochrane a vzácnosti.

Po tejto trase sa realizoval 21. 6. 2014 turistický prechod z Harmancado Riečky a účastníci boli s celou trasou veľmi spokojní. Náučný chodník bymohol slúžiť pre rozvoj vidieckeho turizmu v Harmanci v rámci mikrore-giónu Starohorská dolina a v širšom kontexte aj cestovného ruchu vbanskobystrickom kraji.

Ján Vicen

Mauzoleum rodiny Hüttnerovcov v Harmanci a jeho pozostatky s rozbitou tabuľou v súčasnosti.

Lesný chodník

Tabuľa náučného chodníka


Vydáva: Občianske združenie Permon Vychádza štvrťročne. Šéfredaktor: Ing. Pavel Gender. Zástupca šéfredaktora: PhDr., RNDr.Richard R. Senček, PhD., PaedDr. Dušan Jarina, Redakčná rada: Ján Baláž, Mgr. Jozef Ďuriančik, Igor Chromek, Ing. JúliusBurkovský, PhDr. Vladimír Sklenka, Mgr. Eva Furdíková, Michal Kiššimon, doc. Ing. Norbert Gáborčík, PhD., Ing. Jozef Kreutz.Grafická úprava: PaedDr. Dušan Jarina. Jazyková korektúra: Lenka Mališková.

Adresa redakcie: Ing. Pavel Gender, Horná 48, 974 01 Banská Bystrica, e-mailový kontakt: [email protected], [email protected], Tlač: DALI-BB, s.r.o.,Banská Bystrica, Registr. číslo: OÚ-OPT-1/2003. Elektronickú podobu nájdete: www.banskabystrica.sk v podadresári kultúra a www.permon.eu

V tomto období už banskobystrickí turisti organizovali každoročne viacero spoločnýchvýletov nielen do bližšieho okolia mesta (do Kremnických vrchov, Veľkej Fatry, NízkychTatier, Slovenského rudohoria a Štiavnických vrchov), ale aj do Roháčov a VysokýchTatier. Hronské noviny zo dňa 10. 9. 1922 priniesli napríklad informáciu o sedemdňovomvýlete Odboru KČST Banská Bystrica na Popradské pleso, Ostervu, Rysy, Gerlach a MalúVysokú, ktorý sa uskutočnil v auguste daného roku.

Oznamy o výletoch obsahovali rozmanité prak-tické rady (pri celodennom výlete na Panský diel8. 4. 1923 sa odporúčalo obliecť sa do tepléhoprádla, vziať si „svetter“ ab „sklenicu na vodu“).Boli tam aj z dnešného pohľadu trochu kurióznedoplňujúce informácie - napríklad súčasťou výletu10. 5. 1923 po trase Šalková-Dubcová-Selce, poskončení túry v Selciach bola aj prednáška na tému„O úkoloch ženy vo službe národa“, ktorú predniesolvtedajší jednateľ odboru štábny kapitán Bureš.

Obvyklé boli aj stretnutia s inými turistickýmiodbormi. Účastníci celodenného výletu cez Malachova Ortúty 27. 5. 1923 sa v sedle Tri Kríže stretli s členmiodboru KČST z Kremnice a zišli potom na spoločnýobed do Kremnice. V Banskej Štiavnici sa zasaBystričania 19. 5. 1923 stretli na spoločnej schôdzi s miestnymi turistami a telovýchovnou,jednotou Sokol, na druhý deň podnikli výlet na Sitno. Vedúcim tejto trojdňovej výpravybol tabulárny sudca Fraňo Studnička.

Zaujímavá je tiež informácia o plánovanom výlete na pltiach po Hrone. Hronskénoviny zo dňa 9. 6. 1923 najprv uviedli oznam, že 10. 6. 1923 bude výlet na pltiachzo Zvolena do Beňadiku, s upozornením - „na pltiach sa variť nebude, preto vezmikaždý stravu sebou“. O týždeň museli oznam opraviť „lebo pre stávku nemohli byť pltepripravené. Odkladá sa na 17. 6. 1923.“

Dobrodružný charakter, priam s prvkamivojenskej stratégie, mal výlet do Veľkej Fatry. Hronskénoviny dňa 28. 7. 1923 uverejnili oznam o výlete naKrížnu, Suchý vrch a Čierny Kameň, ktorý saorganizoval „vo dvoch prúdoch“, a určený bol ibapre dobrých chodcov. „Prvý prúd“ sa viezol vozompod Šturec s nocľahom v Hornej Revúcej, „druhýprúd“ vozom na Staré Hory s nocľahom na Kohútovej,na druhý deň sa obidva „prúdy“ stretli na Suchom,odkiaľ sa spoločne vrátili cez Krížnu a Rybô doJelenca, kde ich už čakali pripravené vozy do BanskejBystrice. Spomínané „vozy“ však neboli žiadnekonské povozy. Na fotografii zo zimy v roku 1924 jezrejmé, že pre turistov-lyžiarov to bolo nákladné auto,ktoré plnilo funkciu „prvého bystrického skibusu“.

Časopis Krásy Slovenska priniesol v roku 1928 nasledovnú informáciu: „...iniciatí-vou miestopredsedu KČST Viliama Paulinyho v Banskej Bystrici boli založené a ústredímKČST schválené odbory v Radvani a v Slovenskej Ľupči.“ Odčlenenie radvanskýchturistov bolo zrejme dôsledkom názorových rozporov s vedením bystrického odboru.V zápisnici bystrického odboru KČST je o tom nasledovná zmienka: „V Radvani sautvoril odbor K.Čs.T. Príčiny utvorenia odboru sú známe. Prestúpenie do odboru vRadvani ohlásili: Viliam Figuš, Vladimír Peterec, Julo Slabeicius, Viliam Paulíny, KornelReinhardt, Lad. Andrašovan a ďalších 8 členov. Utvorenie odboru v Radvani vzhľadomna celok sa víta.“ Neskoršie, češtinou písané zápisnice bystrického Odboru KČSTz roku 1930, už dokumentujú rivalitu a prieky medzi Bystričanmi a Radvančanmi:„Radvaňský odbor chce pořádat 11. 5. 1930 koncert na náměstí v B. Bystrici a vyzývánás k spoluúčasti. Dopisem odmítnuté a současně žádáme Ústředí o zakročení a konečnérozhodnutí o rozsahu působnosti radvaňského odboru.“

V rámci bystrického odboru KČST bol zriadený aj horolezecký krúžok pod vedenímJuraja Kneppu, fotoamatérsky krúžok, vodácku skupinu viedol M. Úlehla a medzinajpočetnejšie lyžiarske kluby v celej ČSR patrila bystrická lyžiarska skupina pri OdboreKČST. Ako uvádzajú zápisnice, v máji 1930 mal Odbor KČST v Banskej Bystrici 200 členova o štyri roky neskôr - v septembri 1934 to bolo už 554 členov, z toho 106 dorastencov.

Prvým predsedom Odboru KČST Banská Bystrica bol Dr. Janečko, v roku 1923bol do tejto funkcie zvolený František Studnička a v roku 1924 Viliam Pauliny. Najdlhšiepôsobil vo funkcii predsedu Ján Wünsch (1925 - 1936), v roku 1937 ho vystriedal Dr.Miloš Úlehla a posledným predsedom odboru bol Václav Waschko. Z ďalších činovníkov

bystrického odboru hodno spomenúť tajomníka Júliusa Bartáka, jednateľa Juraja Bukvaja,skalolezeckého referenta Juraja Kneppu, propagačného a výletového referenta pplk.Ondrušku, technického referenta Ing. Kurtiho, značkára Františka Holého, matrikára Stanis-lava Kálesa, správcu nocľahární Karola Neubauera.

Značnú pozornosť venoval odbor rôznym formám propagácie svojej činnosti - vroku 1928 to boli napríklad rôzne odborné prednáškya premietania filmov, v roku 1930 propagačný„Turistický týždeň“, ale aj rôzne čajové večierky stancom. Významnou bola aj „národná slávnosť“ vBanskej Bystrici 19. 6. 1927, keď tu zasadalaSlovenská komisia KČST a odhalené boli pamätnétabule Štefanovi Moyzesovi a Karolovi Kuzmánymu.Krásy Slovenska to komentovali nasledovnýmuznaním: „A čo povedať o samej Banskej Bystrici?Iné vychvalované mestá turistu sklamú. BanskáBystrica však predstihuje ešte i svoju dobrú povesť.Odchádzajúc praješ si podľa slov básnikových, abystam teprv došiel…“

Odbor mal aj pomerne rozsiahlu knižnicu a vosvojom archíve opatroval aj zbierku fotografií. Vzápisnici zo dňa 13. marca 1929 sa uvádza návrh J.

Kneppu na vybudovanie turistického domu, v ktorom by bol aj priestor na knižnicu,ostalo však len pri plánoch. Stretnutia členov, ako aj schôdze výboru sa museli konaťbuď v Národnom dome, v Kolkárni, alebo v mestskom kasíne a knižnica bola v roku1935 premiestnená do budovy YMCY, kde boli vhodnejšie priestory pre jej sprístupnenie.Ako skončil osud tejto knižnice a archívu nevedno - v štátnom archíve sa podneszachovalo len torzo archívnych dokumentov, medzi nimi aj zošit s rukopisnýmizápisnicami zo zasadaní výboru Odboru KČST z rokov 1928 - 1938.

Významnou osobnosťou bystrickej turistikybol Viliam Pauliny, ktorý z pozície svojej funkciepredsedu Stredoslovenskej župy KČST a pod-predsedu ústredia KČST v Prahe, kládol dôraz navyužívanie turistického a cestovného ruchu podľavzoru alpských krajín - a to najmä podporouvýstavby turistických chát v oblasti Nízkych Tatier.Aj z jeho podnetu sa 14. októbra 1926 podpísalo72 členov turistických odborov Stredoslovenskejžupy KČST pod list adresovaný Mestskej rade vBanskej Bystrici, v ktorom sa okrem iného píše:„Je potešiteľné, že úctyhodnou činnosťou odborova Stredoslovenskej župy Klubu čsl. turistov peknesa vzmáha turistika v našich horách a stredomturistického ruchu je práve Banská Bystrica, avšakpre nedostatok potrebných lacných nocľahární

a hôrnych chát turistika je obmedzovaná len na kratšie túry.“Preto sa aj bystrický odbor turistiky venoval najmä stavbe turistických chát,

zriaďovaniu nocľahární, budovaniu a značkovaniu turistických chodníkov. Aj z dnešnéhopohľadu to boli úctyhodné výkony - nová chata na Kráľovej studni (prvá zhorela 10 dnípred otvorením 18. 9. 1927, druhá bola otvorená 4. 11. 1928 a nová prístavba k nej19. 6. 1938), senník pod Trávnym Ždiarom upravený ako „ohrieváreň pre zimnýchšportovníkov“(1925), chata na Suchom vrchu (otvorená 22. 5. 1932), vybavenie dvochnocľahární v meste, sánkovacia dráha popri Mičinskej ceste (1932) a stovky kilometrovvyznačených a pravidelne udržiavaných turistických chodníkov.

V plánoch bystrického odboru KČST v rokoch 1937 - 1938 bola napríklad ajstavba lanovky na Majerovu skalu, stavba lodenice pri Hrone, boli vypracované projektychát na Donovaloch, na Prašivej a v sedle Rybô - k realizácii týchto zámerov však užneprišlo - v dôsledku štátoprávnych zmien v roku 1938 sa skončila aj pôsobnosťčeskoslovenských organizácií a spolkov.

V rámci Stredoslovenskej župy KČST sa členovia odboru pričinili aj o výstavbuvýznamných chát na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier - chaty pod Ďumbierom (otvorená9. 9. 1928) a chaty na Chabenci (otvorená 14. 8. 1932). Možno konštatovať, že OdborKČST v Banskej Bystrici vytvoril základné predpoklady pre rozvoj turistiky a cestovnéhoruchu v našom regióne.

Na túto záslužnú činnosť potom od 31. 5. 1939 nadviazal aj následníckybanskobystrický odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL).

Dušan Kaliský

Pokračovanie zo strany 14.2. časť

Prvý skibus, r. 1924

Documents

Ročník XII. Číslo 5. December 2014predstavenie života a tvorby L. E. Hudeca spôsobom multimediálnej a interaktívnej inštalácie, pre možnosti prednášok a premietaní a