ROČNÍK X, ČISLO 3

SEPTEMBER 2010

3

OBSAH _______________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE

Viktor Timura: K niektorým názorom na pôvod Slovanov – 2. časť 5

Michal Eliáš: Svätopluk a jeho doba 10

Július Handţárik: Falošné trianonské blúznenie 18

PRIESTOR SLOVA Jozef Mravík: Loţ a propaganda sa tieţ môţu stať zbraňou 26

Igor M. Tomo: Vladimír Clementis – politik, štátnik, publicista 33

Jan Hrobař: Politické zemetrasenie v Kosove 37

KULTÚRA V TOKU ČASU Andrej Červeňák-Natália Muránska: Slovania a svet budúcnosti 41

Pavol Janík: Jubileum zúrivého reportéra 48

Mária Okániková: Osobnosť slovenskej jazykovedy 49

Julo Rybák: Návrat kyvadla? 52

Zomrel básnik Andrej Voznesenskij 54

Recenzie: Ján Tuţinský: Holečkova Havranka 55

Andrej Červeňák: Ţivot v literatúre 57

Daniel Stroţ: Ta chvilka mi z mysli neunikla 59

ZAUJALO NÁS Július Handţárik: Bitka pri Grunwalde alebo mlčanie jahniat? 62

Miloslav Ransdorf: Investície do človeka 66

Monika Kleknerová: Spev spája región 70

Ronald Iţip: Oľutujeme prijatie eura? 71

JUBILEÁ Michal Eliáš: Jubileá v 4. štvrťroku 2010 73

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník X, číslo 3. Vychádza štyri razy do roka

Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon© Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č.tel. 52491861, e-mail: zsv@mail.t-

com.sk, www.ozzsv.sk ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v septembri 2010

4

5

KORENE A TRADÍCIE

_______________________________________________________

K niektorým názorom na pôvod Slovanov - 2. časť

Viktor Timura

Keby slovanské obyvateľstvo uţ v dobe kultúry šnúrovej

keramiky nemalo sformovaný vlastný jazyk, ktorý sa utváral od

konca doby ľadovej, ale najmä v protohistorickom árijsko-

venetskom období (5. – 3. tisícročie pred n. l.) a neuchovalo si po

celý čas rozhodujúcu etnokultúrnu a jazykovú prevahu na celom

území od horného a stredného Rýna, stredného a juţného Nemecka

s Bavorskom a Badensko-Württemberskom, na severe od

východného Nemecka (Labe a Saale), ktorá sa na juhu od horného

a stredného Dunaja tiahla ďalej na východ cez Rumunsko severným

Pričiernomorím, na severe po horný a stredný tok Volgy a Baltské

more, podľahlo by asimilácii kmeňom, ktoré sa na jeho územie

včlenili (Skýti, Sarmati, Kelti, Trákovia, Dákovia, Germáni a iné).

Skýti, Sarmati, Kelti a geto-dácke zoskupenie na čas síce získali

dominantné postavenie na celom území, na ktorom sa dlhodobo

utvárali Slovania. Tieto skupiny sa postupne rozplynuli v osídlení

s prevládajúcim slovanským obyvateľstvom, podobne, ako podľahli

asimilácii Árijci v Indii, či Chetiti a ďalšie kmene v Prednej Ázii

i skupiny šnúrovej keramiky, ktoré prenikli do Škandinávie a do

západnej Európy. Niekde po nich zostali názvy (Veneti v Bretani

a severnom Taliansku, Venetulani v Láciu, Venelovia v Normandii,

Venoni – Venoťania v Noriku, Vindelikovia pri Bodamskom jazere

a pod.), niekde zanechali písomné pamiatky (Árijci v Indii – Védy

a Chetiti v Malej Ázii), inokedy po nich nezostali nijaké stopy. Keby

na území strednej a východnej Európy slovanské obyvateľstvo

nemalo a neudrţalo si rozhodujúcu prevahu s príbuzným jazykom,

pohltili by ho a asimilovali iné etniká.

6

Ruskí archeológovia sa v súčasnosti pridrţiavajú niekoľkých

hypotéz vzniku a pôvodu Slovanov medzi Odrou, Vislou a Dneprom.

Základom sú publikácie P. N. Treťjakova (1966) a V.V. Sedova

(1979). Z 1. tisícročia pred n. l. sú dobre zmapované územia osídlené

Slovanmi vo východnej Európe, vzájomne prelínanie kultúr

a kmeňových spoločenstiev, vzťahy so susedmi, úroveň rozvoja

hospodárstva, spoločenské usporiadanie, obyčaje a mytológia.

Vychádzajú z toho, ţe kaţdý národ (etnicita) vytvára svoju

materiálnu a duchovnú kultúru, vrátane zvykov a tradícií, ktorých sa

konzervatívne pridrţuje. Ak národ (etnicita) prestane produkovať

svoju kultúru, zaniká ako samostatný etnický subjekt (N.N.

Čeboksarov – 1971). Zloţitosť etnogenetických procesov vyplýva

z toho, ţe po celú dobu prebiehali vnútorné migrácie, presídľovanie

a kolonizácia oblastí s mnohými asimiláciami nového, alebo

pôvodného obyvateľstva a vznikali nové spoločenstvá (B.A.

Rybakov, V.P. Alexeiev, J.V. Brumlej). Tým sa však nemenili

etnické osídlenia, postupne sa formujúce zo severokaukazskej čeľadi

diferencovaním na protovetve a vetve, ktoré pri neustálych

vnútorných migráciách väčších alebo menších skupín formovali na

veľkom území spoločný príbuzný jazyk.

Archeológovia majú sklon kaţdú migračnú skupinu, ktorá po sebe

zanechala kultúru alebo nejaké stopy, povaţovať za samostatné

etnikum, odlišné od ostatných a kaţdé etnikum by malo mať nielen

svoju kultúru, ale aj jazyk. Skutočnosť je však celkom iná. V Európe

sa zo severokaukazskej europidnej čeľade vyčlenili tri samostatné

vetvy (západoeurópska – keltská, severoeurópska – germánska

a stredovýchodoeurópska – slovanská, inou bola stredomorská

civilizácia formovaná na juţnom a severnom pobreţí Stredozemného

mora) so spoločným alebo príbuzným jazykom, po dotvorení druhej

signálnej sústavy a nadobudnutí jazykovej kompetencie na konci

poslednej doby ľadovej. Pri migráciách, ktoré sú po poslednej dobe

ľadovej archeologicky doloţené, dochádzalo k neustálej integrácii

spoločenstiev na základe jazykovej reintegrácie. Ináč by objavenie sa

7

Slovanov na obrovskom území strednej a východnej Európy so

spoločným jazykom muselo byť nepochopiteľným zázrakom.

B. A. Rybakov kladie procesy zjednocovania a asimilácie

cudzorodých skupín od trzciniecko-komarovskej kultúry (od 15. – 12. storočia pred n. l.) aţ do včasnej przeworskej a zarubinskej

kultúry (2. storočie pred n. l. aţ 5. storočie n.l .), ktoré pokračovalo

aţ do rozídenia Slovanov (6.-7. storočie n. l.) do nových priestorov

s aktívnym vstupom do historických udalostí európskych dejín.

Jednota obyvateľstva strednej a východnej Európy od Rýna po ohyb

Donu západne od Volgogradu a ďalej po Volge po Kaspické more

a na Kaukaz sa reintegrovala v dobe šnúrovej keramiky (2800 – 2500 rokov pred n. l.), ktorá je výrazom tejto jednoty. Začiatok

formovania európskych protovetiev je v neolite. Formovali sa

v zloţitých etnokultúrnych procesoch zjednocovaním rozličných,

viac alebo menej integrálnych skupín prevrstvovaním a asimiláciou

medzi 5. aţ 3. tisícročím pred n. l. Rozhodujúcim bolo utváranie

spoločného príbuzného jazyka na území, ktoré príslušná protovetva

zaujala (západoeurópska – protokeltská, severoeurópska –

protogermánska a východostredoeurópska – protoslovanská),

s utváraním aj spoločnej alebo podobnej mytológie. Na tom nič

nemení skutočnosť, ţe v dlhodobom procese vývoja do seba

integrovala a asimilovala rozmanité skupiny, ktoré sa na jej územie

včlenili. Nové skupiny podnietili vznik nových kultúr, nemohli však

prevrstviť a pohltiť základnú masu vetvy s príbuzným

dorozumievacím prostriedkom – jazykom a duchovnou tradíciou –

mytológiou aj preto, lebo pôvodne, geneticky vyšli tieţ zo spoločnej

severokaukazskej europidnej čeľade. V treťom tisícročí prelínaním

a syntézou stredoeurópskej civilizácie (kruhových stavieb – rondelov

s kultúrou lievikovitých pohárov, guľovitých amfor a lengyelskej

kultúry a polgárskeho komplexu) a východoeurópskej tripoľskej

civilizácie, Árijcov s Venetmi (kultúra šnúrovej keramiky) slovanská

protovetva dozrela vo vývoji z protovetvy na vetvu Slovanov.

8

V ďalšom vývoji hlavnú úlohu zohrávalo vytváranie zväzkov

a zväzov rozličných skupín kmeňov, s postupnou integráciou

a asimiláciou (P. N. Treťjakov). Svojím pôvodom neexistujú čisté

národy (ani kmene a rody). Archeologické kultúry sa menia súčasne

s migráciami. Niektoré si uchovávajú svoje tradície a iba postupne

priberajú nové kultúrne prvky bez toho, aby menili svoj etnos. Na

druhej strane hoci sa kultúra vyvíjala, prijímala nové populácie

a udrţala si svoje črty, ešte to nesvedčí o uchovaní pôvodnej etnicity.

(Archeologia SSSR. Slavjane a ich sosedi v pervoj polovine I.

tysiačeletija, Moskva 1993, s. 3 – 10). Typickým príkladom je vývoj

na dolnom toku Dunaja, kde sa medzi pôvodné obyvateľstvo najprv

včlenili neolitickí roľníci z juhovýchodu (z Anatólie alebo od

Čierneho mora), vniesli medzi obyvateľstvo nové prvky, ale

postupne sa v 3. tisícročí začali strácať v súvislosti s presunom

skupín rozpadávajúcej sa tripoľskej kultúry z východnej Európy na

západ a juhozápad. Trácke kultúry okolo dolného Dunaja s tráckym

osídlením v tom čase zanikajú (bolgrad-aldenská kultúra). Trácke

etnikum sa uchovalo na Hornotráckej níţine na dnešnom bulharskom

území, v Macedónsku a v severovýchodnej Trácii. Trácke kmene

znova prekročili Dunaj na dolnom toku pod tlakom 1. vlny veľkého

sťahovania národov doby bronzovej, pokiaľ sa nepridali k expanzii

ako Frýgovia, Vitíni a ďalšie trácke kmene. Neprekročili však Dunaj

na strednom toku, ani balkánsku Moravu a Olt v Rumunsku na

západ. Po poráţke getodáckeho zoskupenia Rimanmi

v juhovýchodnej Európe zanikli.

V názoroch na etnogenézu Slovanov pokročil V.V. Sedov (v

rokoch 1969 –1979). Začiatky Slovanov spájal s kultúrou

popolnicových polí. Luţickú a pomorskú kultúru, z ktorých kultúra

popolnicových polí podľa neho vyšla, nepovaţoval ešte za

slovanskú, ale ľud popolnicových polí označil za Slovanov. Ţiaľ,

neuviedol, aké etnické označenie v takom prípade odpovedá

nositeľom luţickej a pomorskej kultúry. Po ňom nasledovali ďalšie

výskumy a s nimi prichádzali nové názory (B.A. Rybakov, J. Eisner,

B. Chropovský, J. Vladár, V. Furmánek, P.N. Treťjakov, V.D.

9

Baran, K. Godlowski, V. Henzel, T. Kolník, J. Poulík. Z. Klanica, Z.

Vaňa a celý rad ďalších). Pozornosť si zaslúţia dva názory. Prvým je

názor poľských bádateľov W. Kóčku a K. Tymienieckeho, podľa

ktorého polabské oblasti neboli poznamenané germánskym

substrátom a ţe slovanskí Lugiovia uţ vo včasnom rímskom období

prešli do severovýchodných Čiech z poľského územia. Druhý názor

patrí ruským antropológom T. I. Alexejevovej a V. P. Alexejevovi,

podľa ktorých za východisko vývoja Slovanov po stránke

antropologickej treba povaţovať morfologické črty ľudu kultúry so

šnúrovou keramikou a ľudu so zvoncovými pohármi na území Čiech

a v Porýni. (Z. Klanica: Počátky slovanského osídlení našich zemí,

Praha 1986, s. 46 – 47). Pokiaľ ide o ľud zvoncových pohárov,

nositelia tejto kultúry antropologicky nie sú europidný typ a ich

pôvod je pravdepodobne v Afrike. Myšlienku, ţe za východisko

antropologického typu Slovanov treba povaţovať ľud kultúry so

šnúrovou keramikou významne podporuje názor P. N. Treťjakova, ţe

začiatok etnogenézy Slovanov a Baltov je v kultúre šnúrovej

keramiky, vrátane stepného pásma, hoci dominantné postavenie na

ňom od polovice 1. tisícročia pred n. l. patrilo skýtskym, sarmatským

a ďalším kočovníkom zo Strednej Ázie, ktorí sa rozplynuli

v slovanskom etniku. (Archeologia SSSR. Slavjane a ich sosedi

v pervoj polovine I. tysiačeletja, Moskva 1993, s. 7 a ď.).

V bronzovej dobe Slovanom patrila podľa neho trzciniecko-

komarovská kultúra. Z nej, na pôvodných sídliskách luţicko-

pomorskej kultúry, sa sformovala černoleská a belogrudovská

kultúra.

Do problému o pôvode a prehistórii vstúpila lingvistika. O.N.

Trubačev na základe slovanskej hydronymiky sa dostal do 2.

tisícročia pred n. l., kde je podľa neho treba hľadať začiatok

vyčlenenia Praslovanov z ostatnej masy populácie. Argumentuje

tým, ţe trzciniecka kultúra územím rozšírenia odpovedá przeworskej

a zarubiňskej kultúre, bez ohľadu na časový rozdiel medzi týmito

kultúrami (rozdiel je 9 storočí). Pravlasť Slovanov a prvotné sídla je

preto podľa neho treba dávať do súvislosti s trzciniecko-

10

komarovskou kultúrou. (Z. Klanica: Počátky slovanského osídlení

našich zemí, Praha 1986, s. 29). O. N. Trubačev výskumom

slovanskej topomastiky a hydronymiky priniesol zaujímavé poznatky

a revolučné názory na pôvod a prehistóriu Slovanov, ktoré často

vyvolávali nesúhlas a polemiky. Podobný výskum viedol poľský

bádateľ S. Raspond. Ale to uţ je iný problém, ktorý vstupuje do

problematiky etnogenézy a pôvodu Slovanov.

– koniec –

Svätopluk a jeho doba Michal Eliáš

V súčasnosti slovenskú verejnosť traumatizuje snaha

o odstránenie jazdeckej sochy kráľa Svätopluka postavenej na

hradnom nádvorí Bratislavského hradu. Časť menej vzdelaných

ţurnalistov, niektorých historikov i politikov spochybňuje historickú

úlohu Svätopluka, jeho postavenie i titul. Prekáţa im umiestnenie

tohto symbolu tradície slovenskej štátnosti v hlavnom meste

Slovenskej republiky. Znevaţujú aj umelecké stvárnenie sochy a

vyčítajú jej autorovi jeho komunistickú minulosť.

Ţiaľ, slovenská historiografia hriešne zabúdala na naše najstaršie

dejiny a ich osobnosti, nenáleţite zdôrazňovala svätoplukovskú

a cyrilometodskú tradíciu. Robilo sa to z politických dôvodov,

zámerne, lebo predchádzali svätoštefanskú a svätováclavskú tradíciu.

Prvú ucelenú monografiu o Svätoplukovi napísal tohto roku profesor

Matúš Kučera, vysokoškolský pedagóg, najproduktívnejší autor

slovenských stredovekých dejín. Osobnosť povolaná, autor

úspešných historických monografií: Slovensko po páde Veľkej

Moravy, Pater Patriae, Slovensko v dobách stredovekých, Slovensko

na prahu novoveku, Postavy veľkomoravskej histórie, Slovenské

dejiny (Od príchodu Slovanov do r. 1526), Bratislava a starí Slováci,

O počiatkoch mesta a národa.

Knihe dal názov Kráľ Svätopluk – v úvode ozrejmil jej cieľ:

„Chcel som napísať knižku pre širokú čitateľskú verejnosť, ktorá

11

však v ničom neopomenie historický kriticizmus a pramene... Napísať

históriu celistvú, históriu každodenného života, teda toho života,

v ktorom sa Svätopluk pohyboval, žil, víťazil i prehrával...

Povedať treba, ţe sa mu to podarilo. Napísal rozsiahlu monografiu

(158 strán, vydala Matica slovenská v Martine), v 18 kapitolách

zachytil ţivot v prvom štátnom útvare našich predkov – vo

Veľkomoravskej ríši – a osudy jej najvýznamnejšieho panovníka

kráľa Svätopluka.

Prvú kapitolu venoval prameňom, ktoré sú základom pre prácu

historika. Konštatuje neexistenciu priamych slovanských prameňov,

ktoré museli byť vytvorené – napr. odpoveď na pápeţove listy,

písomné dokumenty k panovníkovi Východorímskej – Byzantskej

ríše a iné, ale sa nezachovali. Niektoré pouţil aj autor ţivotopisu sv.

Metoda (Metodov ţivotopis vznikol na našom území), citoval z nich

celé odstavce. Zachovali sa len niektoré pamiatky najmä

z náboţenského ţivota, ktoré vzali so sebou Metodovi ţiaci po

vyhnaní z Veľkej Moravy. O našej krajine a jej panovníkoch písali

najmä naši susedia, obyčajne vtedy, ak sme sa s nimi dostávali do

sporov. Tieto správy boli zvyčajne tendenčné – písané z inej,

nepriateľskej strany – idealizovali skutky svojich a odsudzovali činy

„nepriateľov“. Pozoruhodnejšie sú správy arabských a ţidovských

cestovateľov a obchodníkov, ktorí chodili k nám na veľké trhy, ktoré

organizoval Svätopluk v kaţdom mesiaci tri dni pravdepodobne

v Nitre. Z nich sa dozvedáme o krajine, sídlach a trhoch, cenách

tovarov, o výzbroji a výstroji vojska. Viacero správ o Svätoplukovi

vzniklo po jeho smrti. Azda najdôleţitejšiu zanechal kronikár

Regino, opát v kláštore benediktínov v Prüme v Lotrinsku, ktorý bol

súčasníkom Svätopluka, (zomrel v Trevíre roku 915). Tituloval ho

hodnosťou kráľ (rex) a nielen vojvodca (dux), uvádza, ţe bol bol

kráľom moravských Slovanov (Moravanov a Slovákov), ţe mu

Arnulf postúpil aj knieţatstvo Čechov. Názov kráľ (rex Slavorum)

uvádza v liste v roku 885 aj pápeţská kancelária, podobne kronikár

Widukind, Saský letopisec a ďalší (sedem prameňov).

12

Spochybňovanie kráľovského titulu niektorými novinármi

i historikmi je neopodstatnené.

Kronikár Regino spomína aj udalosť z rokov 871 – 872.

Východofranský panovník Arnulf poţiadal Svätopluka za kmotra –

krstného otca svojho syna, ktorého mal s niektorou súloţnicou.

Podľa vtedajších zvyklostí Svätopluk mu dal dar, košieľku a vybral

meno. Pomenovali ho Svätopluk. Arnulf svojho ľavobočka ustanovil

za lotrinského kráľa a Lotrinsko má vo svojom štátnom znaku

dvojitý byzantský kríţ získaný od Svätopluka, ako ho pouţívali

i Slováci. Na Kulichovej soche kráľa Svätopluka je teda štylizovaný

„gardistický“ znak z 9. storočia?

O pôvode Svätopluka. Podľa niektorých bádateľov Svätopluk ako

aj rodina Mojmírovcov má síce alanský či sarmatský pôvod, mali

však určite slovanské manţelky, a preto ich potomstvo nesie

slovanské meno. V rodine Mojmírovcov vyrastali vedľa seba dvaja

bratranci – starší Rastislav a mladší Svätopluk. Svätoplukov otec bol

bratom alebo jeho matka sestrou knieţaťa Rastislava. Ich výchova

zahŕňala prípravu na vodcovské povolanie – zápas chlapcov proti

sebe, bojové umenia (dýka, meč, kopija, luk), jazdu na koni

a poľovačky. Svätopluk sa narodil v niektorom moravskom hradisku

asi roku 830, na nitriansky knieţací stolec sa dostal uţ roku 846.

Obraz o slovanských krajoch. Roku 843 Ľudovít Nemec dal

spísať hradiská a ţupy vtedajších Slovanov. Bavorský geograf

zaznamenal 11 ţúp Moravanov a 30 ţúp tzv. Merehanov na východ

od Bielych a Malých Karpát, v pôvodí riek Váh, Nitra, Hron, Ipeľ –

našich predkov – starých Slovákov.

O vzniku štátu uvádza. Roku 830 Slovensko ovládli moravské

vojská, z Nitry vyhnali Pribinu. Mojmír I. pripojil k Morave

Nitransko-Slovensko, ktoré bolo uţ dobre organizovaným štátom

s vybudovanou správou, komunikáciami, centrami na výber daní

a sluţieb. V štáte sa spojili dve spoločenstvá – Moravania a Sloveni

– obyvateľstvo dostáva aj nový názov Sclavi Marahenses – Moravskí

Slovania. Bol to názov jednej skupiny obyvateľstva na rozdiel od

13

tých, ktorí ţili v ostatných častiach Karpatskej kotliny, Panónii

a inde. Neutvoril sa však jednotný národ, nevznikol spoločný štátny

jazyk, naďalej zostával politicko-právny dualizmus Veľkej Moravy.

Vznikol len jeden veľký nadkmeňový celok.

Roku 846 Ľudovít s veľkým vojskom prišiel na Moravu

a Slovensko, podľa kronikára „vraj moravskí Slovania sa búrili“ –

zosadil Mojmíra I. a krajinu rozdelil – na Morave ustanovil

Rastislava a v Nitre mladého (16-18 ročného) Svätopluka (v

literatúre sa uvádza regnum Zuentibaldi – kráľovstvo Svätoplukovo).

Kučera veľkú pozornosť venuje bojom za nezávislosť Veľkej

Moravy. Spomína rok 854, v ktorom kráľ Frankov Ľudovít tiahol

proti Rastislavovi – bol porazený a zahnaný za Dunaj. Nastala

dvadsaťročná doba vojen počas ktorej roku 864 franskej presile

neodolal ani Devín – Rastislav so Svätoplukom sa vzdali, sľubovali

vernosť.

Podrobne rozvádza snahu o vybudovanie samostatnej cirkevnej

organizácie pre Veľkú Moravu. Roku 863 sa obrátili listom na

pápeţa Mikuláša I. so ţiadosťou o jej utvorenie a podriadenie priamo

Rímu. Nepochodili. Pápeţ si nechcel pohnevať bavorský biskupský

zbor (boli by stratili bohatú cirkevnú provinciu) i panovníka

Ľudovíta.

Niektorí historici vyčítajú Svätoplukovi „zradu“ Rastislava.

Kučera ju objasnil takto: V roku 870 sa Svätopluk so svojím

kráľovstvom podriadil Karolmanovi a stal sa jeho vazalom. Strýka

Rastislava to nahnevalo a chcel sa ho zbaviť. Neuskutočnil súd, ktorý

o tom mal rozhodnúť, ale pripravil pascu, najal vrahov a chcel

nechať Svätopluka priamo zavraţdiť. Na Veľkú noc v marci 870

pozval na slávnosť Svätopluka, kde ho mala čakať pripravená smrť.

Ten mal na Rastislavovom dvore svojich ľudí, ktorí mu plán

prezradili. Svätopluk vstal od stola skôr, povedal, ţe si ide zapoľovať

do blízkych lesov. Rastislav aj s druţinou ho začal prenasledovať,

sám však padol do pasce, zajali ho a odovzdali Karolmanovi, ktorý

ho poslal do Regensburgu Ľudovítovi (oslepenie a väzenie).

14

Svätoplukov boj za oslobodenie štátu. Po uväznení Rastislava

franské vojska vpadli na Moravu, vyrabovali ju, ukradli aj štátny

poklad. Za správcov Moravy ustanovili dvoch grófov Wilhelma

a Engelšalka. Skončila sa nezávislosť štátu. To isté čakalo aj

Nitriansko. Chytili aj Svätopluka a uväznili ho v Bavorsku. V jeho

knieţatstve však vzniklo povstanie na čele s príbuzným Slavomírom

a vojská postupne oslobodzovali moravské hrady i hlavné sídlo štátu

– pravdepodobne Staré Město pri Uherskom Hradišti. Frankovia

nevedeli povstanie potlačiť a poţiadali väzňa Svätopluka o pomoc.

Tento sa dohodol s vodcom slovanského vojska a porazili bavorskú

vojenskú silu. Svätopluk sa stal panovníkom - kráľom oboch častí

štátu. Jeho rozhľadenosť sa prejavila aj v tom, ţe napriek víťazstvu

poţiadal Frankov o mier a sľúbil odvádzať vopred dohodnuté dávky

– potreboval upevniť hospodárstvo ríše. V tom čase riešili aj

prepustenie Metoda z bavorského väzenia. Po jeho prepustení prijal

ho Svätopluk a odovzdal mu do správy všetky chrámy a duchovných

v celom štáte.

Veľkú pozornosť venoval vnútornej prestavbe štátu –

opevňovaniu hradísk a miest najmä na Morave, ktoré boli najviac

zničené v bojoch. Hospodársky rozvoj, budovanie novej silnej

armády mu umoţnili expanziu – výboje do okolitých krajín.

Svätopluk mal právo i povinnosť danú pápeţom šíriť kresťanstvo

medzi pohanskými národmi vo Vislansku, Malopoľsku, Moravsko-

sliezsku i Zadunajsku. Ríša sa upevňovala,vymaňovala z područia

franskej zvrchovanosti a vznikala nezávislosť veľkomoravského

štátu.

Osobitné bolo začlenenie Čiech do Veľkej Moravy. Počas

Československej republiky sa zdôrazňovala „spoločná

československá štátnosť“ – spoločný štát. Otázka bola zloţitejšia.

Politický vývin v Čechách bol iný ako na Morave alebo na

Slovensku. V Čechách bola kmeňová roztrieštenosť, nemali jednotný

štát. Frankovia ich často napádali, Česi striedavo spolupracovali aj

s veľkomoravskými panovníkmi. Roku 883 Svätopluk napadol

15

Čechy, obsadil ich a pripojil k Veľkomoravskej ríši. Vládu ponechal

českému šľachticovi Bořivojovi, ktorý na Praţskom hrade poloţil

základy českého stredovekého štátu. Po jeho smrti (889) posadil sa

Svätopluk na praţský panovnícky stolec a vládol aţ do smrti 894.

Kronikár Regino túto udalosť komentoval takto: Arnulf – odstúpil

kráľovi moravských Slovanov vojvodstvo Čechov. Začlenením Čiech

Svätopluk posilnil svoj štát.

Kučera rieši aj otázku hrobu sv. Metoda – asi v Uherskom

Hradišti v polohe Sady, polemizuje s názorom, ţe hrob Svätopluka je

v Prahe , pravdepodobne je v hlavnom meste Svätoplukovho

kráľovstva – v Nitre. Uvádza, ţe východné Slovensko – Spiš, Šariš,

i okolie Miškovca boli osídlené predkami Slovákov – údajný

bulharský pôvod obyvateľstva tohto kraja je len bájkou!

Zaujímavé sú údaje o organizácii Svätoplukovej ríše. Veľká

Morava mala rozlohu 320 aţ 350 tisíc km2, a ţilo v nej okolo

trištvrte milióna obyvateľov, bola známa vo svete, mala rozvinuté

trhy a obchod. Štát nebol budovaný na etnickom princípe, ale

prevaţovali v ňom etniká hovoriace slovanským jazykom. Vzťahy

k centrálnemu štátu boli rozdielne. Najvoľnejšie boli na rieke Saale,

pevnejšie vo Vislansku, Panónii a Potisí, v ktorých bol Svätoplukov

správca a jeho posádky. Čechy boli vo vazalskom pomere –

ustanovil v nich Bořivoja a po jeho smrti si naň sadol sám. To sa

nepáčilo českým knieţatám, chceli mať vládcov zo svojho rodu,

preto po Svätoplukovej smrti prizvali si na pomoc Bavorov a vojnou

sa dostali z Veľkej Moravy.

Neobyčajne rýchly bol rozpad Veľkej Moravy. Ríša bola spojená

len mečom, vnútorní i vonkajší nepriatelia sa spojili a rozvadení

synovia doviedli ju k záhube. V krátkom čase zanikol najsilnejší

stredoeurópsky štát, aký si kedy Slovania vo svojich dejinách

vybudovali.

Autor objasňuje mnohé otázky. O rozširovanie a budovanie štátu

sa zaslúţila aj vtedajšia cirkev – do Vislanska ako ideologický

predvoj išiel Metod – vzťah Svätopluka a Metoda, sídlo

16

veľkomoravského učilišťa, literárnu tvorbu a preklady. Upozornil, ţe

starý byzantský znak – dvojkríţ – prišiel v dobe byzantskej misie na

VM a ujal sa ako symbolika národného veľkomoravského

kresťanstva, a tým aj symbolika rodiaceho sa štátu. V dobe

veľkomoravskej prešiel do vzdialeného Lotrinska, po páde Veľkej

Moravy zostal ako znak Nitrianskeho knieţatstva čiţe bývalého

Svätoplukovho kráľovstva. V tvoriacom sa Uhorskom

mnohonárodnostnom štáte zostalo Nitrianske knieţatstvo do 13. stor.

politicko-teritoriálnym celkom – tretia časť kráľovstva – dvojkríţ na

troch kopcoch zotrval ako znak dnešného Slovenska.

Samostatnú kapitolu venoval spolupráci s Rímom. Podrobne

rozviedol kroky, ktoré Svätopluk spolu s Metodom podnikli. Ich cieľ

bol: Odovzdať Veľkomoravskú ríšu pod priamy patronát pápeţa

a Svätej stolice. Keď sa Svätoplukov štát dostane pod priamu

adopciu Ríma, dosiahne úplnú politickú nezávislosť od franskej moci

a dostane sa na roveň najváţnejších európskych štátov. Svätopluk

bol panovníkom veľkého formátu ako Ľudovít Nemec, Alfréd Veľký

v anglosaskom Anglicku a španielski panovníci na Iberskom

polostrove. Tým pápeţská kúria očistila aj Metoda z obviňovaní

z herézy a postavila ho znova na miesto správcu samostatnej

cirkevnej provincie – arcibiskupstva. Autor podrobne vykreslil

vydania a význam pápeţských bulí, úlohu Wichinga a „vinu“

Svätopluka na vyhnanie Metodových ţiakov. Cituje z listu pápeţa

Štefana V., ktorý zakázal konať obrady slovanským jazykom. Ak by

to nerešpektovali „prikazujeme ich z lona cirkvi vyobcovať ako

rozsievačov kúkoľa... z našej (pápežskej) moci ich zadržať a ďaleko

vyhnať od vašich hraníc“.

Čaro kultúrneho prínosu Konštantína a Metoda tkvelo v tom, ţe

písomná a duchovná kultúra sa nám predkladala v jazyku, ktorý bol

príbuzný našej materčine a bol nám tak nielen blízky, ale aj

zrozumiteľný. Veľmi rýchlo sme sa mohli stať prvým kultúrnym

slovanským stĺpom Európy. Prialo nám najvyššie diplomatické

a politické centrum dobového sveta – Rím. Naši vladári, a medzi

17

nimi bol aj Svätopluk, nepochopili túto kultúrnu víziu svojho štátu.

Po smrti veľkých osobností – Konštantína a Metoda – sa nenašli

v našej krajine osobnosti, ktoré by prevzali štafetu. Nik sa nemohol

oprieť ani o riadiacu silu štátu...

Svätopluk zomrel roku 894 po 50-ročnej vláde, dvadsaťpäť rokov

bol nitrianskym knieţaťom a toľko rokov stál ako kráľ na čele celej

ríše. Bol mocný, rozváţny a nepokorený vodca, ktorého sa ani raz

nepodarilo poraziť, pokoriť a jeho krajinu pripojiť k franskej ríši.

Autor to dokladuje tromi rozdielnymi nekrológmi. Svätopluk však

ďalej „ţil“ v ľudovej tradícii ako kráľ a zakladateľ štátnosti, ľud ho

urobil nesmrteľným. Očakáva ho vţdy vtedy, keď mu bude

najhoršie a obráni ho proti nepriateľom.

Kučera poukazuje na viaceré sporné, problematické výhrady

niektorých historikov. Na výhradu, ţe Pribina bol prvým

panovníkom na dnešnom území Slovenska a je zakladateľ štátnosti,

uvádza, ţe ľudová tradícia to neprijala – svoj zápas o krajinu prehral,

nechal sa vyhnať a nepodarilo sa mu získať späť Nitransko. Slováci

nedávajú svojím synom Pribinove meno. Na výhradu, ţe Svätopluk

bol aj všetkých Slovanov a nemôţe sa pripisovať len Slovákom,

pripomína, ţe v ranom stredoveku štátne spoločenstvá nebývajú

dôsledne budované na etnickom princípe. Keď sa rozpadnú, na ich

rozvalinách vznikajú národné štáty. Napr. najslávnejší kráľ Franskej

ríše Karol Veľký (nar. 747, v r. 768 – 814 kráľ, od r. 800 cisár) stal

sa legendárnou osobnosťou francúzskych i nemeckých národných

dejín. Rozdiel je v tom, ţe Moravanom sa nepodarilo vytvoriť

vlastný štát, v 11. storočí ich pohltili Česi, Moravania sa stotoţnili

s ideami a tradíciami českého štátu. Postavu Svätopluka nahradil sv.

Václav (nie knieţa Bořivoj). Na Slovensku v novoutváranom

uhorskom štáte na čele boli cudzinci z maďarského spoločenstva,

ktorí búrali kostoly, likvidovali slovenských veľmoţov. Ľud neprijal

ich tradíciu Álmošov či Arpádov a ţivil si naďalej postavu veľkého

Svätopluka. Svätoplukovská tradícia má v slovenskej vede a kultúre

svoje osobitné a nenahraditeľné miesto. Je to jediná nepretrţitá

18

historická tradícia, ktorú si Slováci uchovali, od 14.-15. storočia

k nej pribudla tradícia cyrilometodská.

Kučera objasnil mnoho otázok o pôsobení Svätopluka, ukázal

jeho rozhľadenosť, veľkosť, vojenské i diplomatické schopnosti,

tvorcu veľkého stredovekého štátu, zakladateľa našej štátnosti. Je

nepochopiteľné, ţe ho ako odborníka nepozvali do komisie, ktorá

rieši otázku významu Svätopluka a umiestnenia jeho sochy.

O tempora o mores!

Falošné trianonské blúznenie

Július Handžárik

Veľkomaďarská šovinistická politika uţ deväťdesiat rokov otravuje Európu svojím falošným pokrikom a blúznením o „trianonskej krivde“ a „trianonskej traume“. Intenzita tohto blúznenia pulzuje podľa geopolitických pomerov v strednej Európe a od roka 1989 sa znova šplhá ku svojim vrcholom.

Aby sme pochopili podstatu tohto patologického konania, musíme sa vrátiť do obdobia pred I. svetovou vojnou, kedy sa polofeudálne a zaostalé mnohonárodné Uhorsko i rozvinutejšie mnohonárodné Rakúsko blíţili k svojmu definitívnemu rozpadu a v snahe zabrániť tomuto nezvratnému koncu vyhlásili 29.7.1914 Srbsku vojnu, ktorá napokon stála vyše 15 miliónov ľudských obetí. Vo vojne sa k Rakúsko-Uhorsku pridalo Nemecko, Turecko a Bulharsko a vytvorili blok tzv. Centrálnych mocností, proti nim sa postavili mocnosti Dohody, čiţe Francúzsko, Veľká Británia, Rusko, Japonsko, Taliansko a od 2.4.1917 aj USA. Za dva roky vojny sa Centrálne mocnosti ocitli pred vojenskou poráţkou a v decembri 1916 podali ponuku na uzavretie mieru. Mocnosti Dohody túto perfídnu ponuku odmietli a deklarovali svoje rozhodnutie oslobodiť vo vojne všetky národy, dovtedy utláčané Nemcami a Maďarmi. Tu treba vedieť, ţe v tom čase

19

malo napríklad Rakúsko-Uhorsko 50,9 miliónov obyvateľov, ale z toho bolo iba 12,0 mil. rakúskych Nemcov (23,6 %) a 10,1 mil. štatistických „Maďarov“ (19,8 %), avšak aţ 24,9 mil. Slovanov (48,9 %), ktorí boli takmer úplne vylúčení z riadenia štátu, takţe oslobodenie týchto národov bolo nielen v súlade s ich prirodzenými právami, ale bolo predovšetkým v súlade s princípmi, deklarovanými uţ Veľkou francúzskou revolúciou (1).

Dňa 8.1.1918 vyhlásil prezident USA a neskorší laureát Nobelovej ceny mieru Woodrow Thomas Wilson (1856-1924) známu deklaráciu 14 bodov, ktoré sa stali základom pre mierové zmluvy po I. svetovej vojme. Deklarácia v bode 10. expressis verbis uvádza: zabezpečenie samostatného vývoja všetkých národov Rakúsko-Uhorska, čo sa potom pri mierových rokovaniach aj uskutočnilo. Avšak ešte pred úplným skončením bojov a dávno pred začatím mierových rokovaní v Paríţi jednotlivé národy a národnosti Rakúsko-Uhorska oficiálne deklarovali svoju nezávislosť od rozpadajúcej sa polofeudálnej ríše, napríklad Česi 28.10.1918 vyhlásením T. G.Masaryka, Slováci 30.10.1918 Martinskou deklaráciou, 29.10.1918 Chorváti a uhorskí Srbi na sneme v Záhrebe a 20.11.1918 vyhlásili uhorskí Rumuni svoje spojenie s Rumunským kráľovstvom. Dňa 26.11.1918 (čiţe poldruha roka pred Trianonskou mierovou zmluvou!) aj maďarskí politici vyhlásili Maďarskú republiku a zhruba v rovnakom čase vznikla aj Rakúska republika. Čiţe celé Rakúsko-Uhorsko sa vojensky i politicky zrútilo a jeho územia sa de facto i de iure r o z p a d l i do národných demokratických štátov ešte v roku 1918, teda dávno pred začatím Paríţskej mierovej konferencie.

Parížska mierová konferencia

Konala sa v roku 1919 a 1920 za účasti zástupcov 27 štátov víťaznej Dohody a usporiadala povojnovú Európu po prvý raz

20

v histórii podľa demokratických princípov, deklarovaných v známych 14 bodoch prezidenta W. T.Wilsona do podoby tzv. versaillsko-washingtonského systému. Jeho hlavnými zásadami bolo likvidovanie bývalých mnohonárodných dynastických polofeudálnych ríš a uplatnenie sebaurčovacieho práva oslobodených národov v suverénnych národných štátoch, vrátane suverénnych štátov rakúskych Nemcov a štatistických Maďarov! Výsledkom zloţitých rokovaní konferencie bolo podpísanie piatich mierových zmlúv na jednotlivých zámkoch v Paríţi a jeho blízkom okolí, podľa ktorých sú tieto zmluvy pomenované:

1. Versaillská mierová zmluva 28.6.1919 s Nemeckom

– odňala Nemecku dobyté európske územia a zámorské kolónie

2. Saintgermainská mierová zmluva 10.9.1919 s Rakúskom – stanovila hranice Rakúska s Česko-Slovenskom, Poľskom, Juhosláviou a Talianskom

3. Neuillská mierová zmluva 27.11.1919 s Bulharskom – stanovila hranice Bulharska s Juhosláviou, Gréckom a Rumunskom

4. Trianonská mierová zmluva 4.6.1920 s Maďarskom – potvrdila rozpad Rakúsko-Uhorska v závere roka 1918

a – stanovila hranice Maďarska s Juhosláviou, ČSR, Rumunskom a Rakúskom

5. Sévreská mierová zmluva 10.8.1920 s Tureckom – odňala Turecku okupované územia: Egejské ostrovy, Arménsko, Sýriu a Palestínu.

Hranice nástupníckych štátov po bývalom Rakúsko-Uhorsku boli mierovými zmluvami stanovené kompromisne zhruba v prostriedku etnicky zmiešaných území, takţe všetky

21

tieto štáty zdedili relatívne početné inonárodné menšiny a s nimi aj povinnosť poskytovať im štandardné menšinové práva. V slovensko-maďarskej relácii to predstavovalo asi 500 tisíc štatistických „Maďarov“ na Slovensku a zhruba rovnaký počet Slovákov v Maďarsku (čiţe podľa údajov maďarskej štatistiky z roku 1910 to znamenalo, ţe na Slovensku zostalo necelých 5% štatistického stavu maďarského národa, kým v Maďarsku zostalo takmer 25 % štatistického stavu slovenského národa!), ale do trianonského Maďarska sa v podobe menšín dostal aj veľký počet občanov iných nemaďarských národností, napríklad asi 900 tisíc Nemcov (2).

Tento versaillsko-washingtonský systém demokratického usporiadania Európy bol v podstate znova potvrdený aj po II. svetovej vojne Paríţskou mierovou konferenciou v júli aţ októbri 1946 a mierovými zmluvami Spojencov s Talianskom, Rumunskom, Maďarskom, Bulharskom a Fínskom.

Ako vidno, Maďarsko nebolo ani jediné a ani prvé či posledné zo štátov, ktoré po I. svetovej vojne mierové zmluvy podpísali a aj ratifikovali. A ako nástupnícky štát bývalého Uhorska nemohlo Trianonskou zmluvou zo 4.6.1920 „stratiť“ nijaké nemaďarské územia bývalého Uhorska, pretoţe Maďarsko vzniklo po prvý raz v histórii ako maďarský etnický štát 16.11.1918, kedy uţ nijaké z nemaďarských území bývalého Uhorska neokupovalo.

Napriek tomu však veľkomaďarskí šovinisti reagovali na Trianonskú nierovú zmluvu od samého začiatku odmietavou ofenzívou v takpovediac troch navzájom prepojených útočných vlnách. Prvou bolo okamţité rozpútanie lţivej protitrianonskej kampane doma i v zahraničí so zámerom, aby maďarskí občania i svetoví politici uverili, ţe mierovou zmluvou „etnické Maďarsko“ bez viny stratilo obrovské „maďarské“ územia bývalej Habsburskej ríše, čím maďarský národ utrpel nepredstaviteľné škody spolu s „neznesiteľným duševným

22

otrasom“ – trianonskou traumou. Druhou bolo a naďalej zostáva premyslené pouţívanie „menšinovej sekery“ (kissebségi fejsze – frekventovaná fráza z čias Horthyho fašistického reţimu). Išlo o „osekávanie“ či dokonca „rozsekávanie“ susedných štátov zneuţívaním maďarských štatistických menšín na ich územiach na iredentu, a to sústavným zvyšovaním ich poţiadaviek na „menšinové“ nadpráva a výsady a spolu s tým o systematickú duchovnú genocídu nemaďarských menšín v Maďarsku aţ po ich úplnú štatistickú likvidáciu. Treťou útočnou vlnou a konečným cieľom tejto ofenzívy však bola a dodnes zostáva revízia mierovej zmluvy, čiţe snaha o znovupripojenie všetkých nemaďarských území bývalého Uhorska k etnickému Maďarsku, zreteľne formulovaná v hlavnom hesle veľkomaďarských šovinistov Mindent vissza! – Všetko (nemaďarské) naspäť (k Maďarsku)! To v š e t k o znamená, ţe veľkomaďarskí šovinisti chcú k etnickému Maďarsku pripojiť celé rumunské Sedmohradsko, obývané okrem Rumunov aj menšinami Sikulov, Sasov a Slovanov, srbskú Vojvodinu, obývanú okrem srbskej väčšiny aj nemeckými, slovenskými, rumunskými a maďarskými kolonistami, rakúsko-nemecký Burgenland, celé Chorvátsko – jedinú vlasť národa Chorvátov, celé Slovensko – jedinú vlasť národa Slovákov a celú Zakarpatskú Ukrajinu – jedinú vlasť národa Rusínov. Ide o územia, ktoré sú dvaktrát väčšie ako etnické Maďarsko a ktoré nikdy neboli sídelnými územiami maďarského etnika. Prvý a hlavný útok smeruje samozrejme proti Slovensku, lebo kaţdý Maďar vie, ţe Slovensko bolo najbohatším a najvyvinutejším územím Uhorska a ţe bez Slovenska nikdy nijaké Uhorsko neexistovalo a ani existovať nemôţe.

Na spresnenie azda treba pripomenúť, ţe trauma je patologický duševný stav spôsobený ťaţkým úrazom a iredenta je šovinistické úsilie o privtelenie území obývaných

23

národnostnou menšinou k susednému štátu toho istého národa (3). V tejto súvislosti však treba tieţ pripomenúť, ţe na Slovensku také menšinové územia neexistujú (aţ na malé navzájom izolované enklávy štatistických Maďarov) – sú tu len etnicky zmiešané územia s výraznou početnou prevahou občanov autochtónnej slovenskej národnosti!

Napriek tomu sa veľkomaďarským šovinistom podarilo v medzivojnovom období s pomocou Hitlera pripojiť k Maďarsku nielen etnicky zmiešané územia juţného Slovenska a rumunského Sedmohradska, ale aj okupovať celú ukrajinskú Podkarpatskú Rus a srbskú Vojvodinu. Rovnako je to aj s duchovnou genocídou nemaďarských menšín. Stačí keď pripomenieme, ţe zo zhruba 500 tisícovej slovenskej menšiny v Maďarsku maďarská štatistika vykázala v roku 1920 celkovo uţ len 141 882 Slovákov, hoci v roku 1910 vykazovala ešte 128 107 Slovákov a 158 747 „Maďarov hovoriacich po slovensky“, čiţe 286 854 osôb (4). V roku 1947 sa k slovenskej národnosti znova prihlásilo vyše 477 tisíc občanov Maďarska (z nich vyše 90 tisíc vyjadrilo ţelanie presídliť sa na Slovensko), ale dnes štatistika v Maďarsku znova celkom arogantne vykazuje uţ len akýchsi 15 tisíc Slovákov. Tomu sa hovorí duchovná genocída a štatistická likvidácia menšiny! Porovnajme to s nenarušeným pôvodným početným stavom maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku a potom hádam uţ konečne pochopíme, čo znamená 90 rokov trvajúca absencia rovnoprávnej vzájomnosti čiže reciprocity (5) v slovenskej menšinovej politike!

Rovnako je to aj s ostatnými nemaďarskými územiami bývalého Rakúsko-Uhorska, ktoré „Maďarsko stratilo“ Trianonskou mierovou zmluvou. A čo „stratili“ ostatní?

Saintgermainskou mierovou zmluvou „stratilo“ Rakúsko podstatne viac. Na juhu to bolo Slovinsko s Ľubljanou, Rijekou i Terstom, na severe celé Čechy, Morava, Halič, kus Poľska i

24

Bukovina. Podľa „logiky“ veľkomaďarských šovinistov to všetko boli územia „rakúske“, aj keď z ich obyvateľov rakúsku nemčinu takmer nikto neovládal ani ako cudzí jazyk. Ba, v maďarskom chápaní, Rakúsko „stratilo“ aj celé Uhorsko (vrátane celého dnešného Maďarska), ktoré mu podľa Karlovackého mieru od roku 1699 de facto i de iure patrilo a ktorému dynasticky vládlo aj po roku 1867 aţ do rozpadu Habsburskej ríše v roku 1918. A predsa v Rakúsku nepočuť o akejsi saintgermainskej traume!

A čo tak Sévreská mierová zmluva a „straty“ Osmanskej ríše alias „Turecka“? Vyššie sme vymenovali mnohé „turecké“ územia, ktoré „stratilo“ Turecko po I. svetovej vojne. Lenţe podľa duševného stavu a argumentácie dnešných veľkomaďarských šovinistov Turecku predtým patril nielen celý Balkánsky polostrov, ale po bitke pri Moháči aj celé dnešné Maďarsko bolo „tureckým“ územím tureckého štátu – takmer 200 rokov bolo priamou územnou súčasťou Osmanskej ríše ako jej niţší územný celok – Budínsky vilájet. Aţ po bitke pri Viedni a po Karlovackom mieri Osmanská ríša tieto (a postupne aj ďalšie) „turecké“ územia „stratila“. Podľa logiky maďarských trianonských traumatikov by si však dnešné Turecko mohlo uplatňovať nárok na všetky uvedené územia vrátane dnešného Maďarska – veď boli dokázateľne aspoň natoľko turecké, nakoľko boli územia nemaďarských národov bývalého Uhorska „maďarské“!.

Ostaňme však radšej pri zdravom rozume a povedzme si, ako sa tento patologický stav maďarskej politiky dá vyliečiť. Lebo, ako kaţdé váţne duševné ochorenie, aj tento chorobný stav sa liečiť musí, ak nemá narobiť ťaţké škody nielen svojmu chorému nositeľovi, ale aj jeho zdravému okoliu. Prvoradé je vţdy odstrániť ihneď z dosahu psychopata nebezpečné zbrane – v tomto prípade jeho „menšinovú sekeru“. To moţno uskutočniť iba bezodkladným a dôsledným uplatnením

25

vzájomnej rovnosti čiže reciprocity menšinovej politiky medzi Slovenskom a Maďarskom, a to bez ohľadu na štatisticky vykazovaný počet tých Slovákov v Maďarsku, ktorí ešte doteraz preţili duchovnú genocídu maďarskej menšinovej politiky. Preto etalónom menšinových práv, reálne poskytovaných príslušníkom maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku, sa čo najskôr musia stať len také menšinové práva, aké sa v skutočnosti poskytujú slovenskej národnostnej menšine v Maďarsku.

Nič menej, ale rozhodne nič viac! Slovenská menšinová politika uţ nesmie tlačiť Slovákov do postavenia druhotriednych či treťotriednych občanov Európskej únie, ako je tomu doteraz. A do protiofenzívy musí uţ konečne nastúpiť aj zahraničná politika nášho (zatiaľ ešte) slobodného štátu. Lţivú maďarskú „trianonskú“ kampaň musí uţ konečne vyvaţovať našou kampaňou pravdy a objektivity.

Hra na naivného hlupáčika Európy v menšinovej politike a na spiacu Ruţenku v politike zahraničnej, sladké ničnerobenie a zápecníctvo niektorých našich štátnych orgánov sa nám totiţ môţu kruto vypomstiť – politickú letargiu uţ v minulosti nepreţili aj oveľa väčšie a silnejšie štáty neţ je Slovensko. Je čas zobudiť sa, aby sme neprespali to najcennejšie, čo máme – slobodu a suverenitu nášho národa a štátu!

Použitá literatúra:

1. Gurňák, Daniel: Štáty v premenách storočí, Bratislava 2006

2. Weidlein, Johann: A Magyarországi németség küzdelme

fennmaradásáért, Dokumentáció 1930 – 1950, Schorndorf 1958

3. Slovník cizích slov, Praha 1966

4. Slovenský náučný slovník, Praha 1932, zv. III., s. 179

5. Slovník cudzích slov, Bratislava 1990

26

PRIESTOR SLOVA

Lož a propaganda sa tiež môžu stať zbraňou Jozef Mravík

V odbornej literatúre (predovšetkým v encyklopedickej) sa

uvádza, ţe existujú 2 druhy propagandy. Divergentná, ktorá rozkladá

hodnoty. A konvergentná, ktorá hodnoty presmerúva. Treba však

dodať, ţe v oboch prípadoch ide o cieľavedomé, sústavné a zámerné

šírenie ideologických a politických názorov, ktoré vyplývajú

z podstaty daného spoločensko-ekonomického systému.

Politológ František Dvořák (1) píše, ţe čo si má človek myslieť,

čo má hovoriť a ako sa má správať určujú spravidla anonymne ľudia,

ktorí v kapitalistickej spoločnosti dominujú. Podľa v súčasnosti

platných (ne)morálnych zásad je predovšetkým neslušné, aby sa

chudobný človek pýtal bohatého aký má majetok, koľko zarába a za

čo získal alebo získava peniaze. Nie je slušné kaziť party vyššej

spoločenskej triedy diskurzami na tému, koľko ľudí či detí zomrie

hladom ročne, trebárs v Afrike, v dôsledku spoločensko-politického

poriadku, ktorý im vnútili najmocnejší tohto sveta, alebo koľko

nevinných mŕtvych vyprodukoval kapitalizmus vo svete napríklad za

posledných 20 rokov.

Ak chce byť niekto aj u nás „na výslní“ musí odvádzať

poţadované penzum práce a snaţiť sa pri kaţdej príleţitosti

posmievať socializmu a hanobiť ho najmä prostredníctvom tlačových

a elektronických médií tak, aby to čítalo, počulo a videlo čo najviac

ľudí. A to v čase, keď popularita kapitalizmu očividne klesá. Ako

príklad moţno uviesť poznatok z USA, kde nedávno uskutočnila

prieskumná agentúra Rasmussen Reports celoštátnu telefonickú

anketu, v ktorej kládla jednoduchú otázku: „Čo je lepšie –

27

kapitalizmus alebo socializmus?“ V aktuálnom prieskume odpovedali

dve tretiny účastníkov, ţe veľký biznis a veľká vláda spoločne

pracujú proti záujmom väčšiny ľudí. Uţ len 53 percent respondentov

uprednostňuje kapitalizmus pred socializmom. Medzi mladými do 30

rokov dáva 37 percent prednosť kapitalizmu, 33 percent socializmu

a 30 percent je nerozhodnutých. Po dlhodobej, všadeprítomnej

a intenzívnej propagande, ktorá sa usiluje diskreditovať

socializmus, je to naozaj viac ako pozoruhodný posun verejnej

mienky.

Je paradoxné, ţe čím je človek vyššie na spoločenskom rebríčku,

čím sú jeho názory významnejšie, čím je ich viac počuť, tým

striktnejšie sa mu „zakazuje“ hovoriť čo si vlastne myslí (pokiaľ však

je on sám schopný alebo vôbec ochotný samostatne myslieť).

Súčasná propagandistická sieť pracuje najmä na ľudskom

podvedomí, fakty a argumenty a ich súvislosti sú pod prísnou

kontrolou rozličných záujmových skupín a neoliberálnej ideológie

voľného trhu. Aj dnes si môţete zanadávať na politiku, najmä

v reštauračnom zariadení, ale skúste vysloviť ostré kritické názory na

pracovisku a razom ste vo veľkých sociálnych problémoch. Takýto

stav sa povaţuje za mieru slobody slova, plurality názorov

a demokracie.

Vo veku tak proklamovanej maximálnej dostupnosti informácií

tu máme takmer dokonale fungujúci totalitný systém, ktorý ich

dokáţe vysoko efektívne vytriediť, precediť a samozrejme podstrčiť

len to, čomu sa má veriť, čo má byť všeobecne vyznávané.

Na oţivenie našej pamäti treba spomenúť ako na to upozorňuje

Nora Krausová (2), napríklad kosovský vojnový prepad

a bombardovanie Srbska a najmä to, ako ho medializovali vojnoví (aj

nevojnoví) korešpondenti, ktorý nezávislí masmediálni odborníci

pokladajú za škandalózny. Vojnoví spravodajcovia, referujúci

a komentujúci „kosovskú vojnu“, sa stali aţ natoľko nesvojprávni

a prevychovaní, ţe sa sami zdegradovali na „pisárikov“, keď

kaţdodenne natlačení na „brífingoch“ hovorcu NATO J. Shea temer

28

do písmenka preberali jeho lţi, ktoré mali „informačne pokrývať“

nie kosovskú vojnovú realitu, ale virtuálnu skutočnosť, ktorá nemala

nič spoločné s realitou. Reportéri sa tak dopracovali „k nulovej

úrovni vlastného remesla“, k strate akejkoľvek morálky

a hanebnému zániku tejto profesie.

Pravda, našli sa aj tu čestné výnimky, ale tie, napriek tomu, ţe

išlo o osobnosti a ţe ich hodnotenie kosovskej situácie vysielali

prestíţne televízne stanice (napríklad Arte, ARD, ZDF), nevyhnutne

museli zaniknúť v záplave takmer dvojročných lţí.

Ak by sme nevedeli, ako vládnym predstaviteľom štátov, ktoré

sa zúčastnili priamo vojensky alebo poskytnutím priestoru – jedno či

na zemi alebo vo vzduchu – na tejto protiprávnej vojne nesmierne

záleţí, aby všetko ďalej zatajovali, mohli by sme sa domnievať, ţe

v tejto ničím neospravedlnenej taktike nastal zlom. Bola ním

niekoľkohodinová relácia Začalo sa to klamstvom, 8. februára 2001

na televíznej stanici Arte. V tejto relácii sa mohli dozvedieť všetci tí,

čo tomu doteraz neverili, ţe všetky dôvody tejto „humánnej vojny“

boli v podstate nehumánne lţi: neexistoval nijaký Račak;

nejestvovala nijaká Juhoslovanská vojenská operácia Podkova proti

susedným štátom ešte pred Kosovom, ktorú bolo potrebné vojensky

predbehnúť a zneškodniť (ako o tom svedčia archívy nemeckého

ministerstva obrany a ministerstva zahraničia, Podkovu si vymyslela

nemecká vojenská propaganda, tajná sluţba a sám Scharping – vraj

spoločne s bulharskou tajnou sluţbou); neboli nijaké koncentračné

tábory; neboli nijaké státisíce internovaných Albáncov na

futbalových ihriskách v Prištine a iných mestečkách a predovšetkým

v Kosove pred bombardovaním NATO; nebola nijaká genocída

Albáncov; nijaké státisíce zmasakrovaných civilných obyvateľov,

ktorých počet sa menil z mesiaca na mesiac, zo dňa na deň od

800 000 po 60 000. A toto bolo to najväčšie klamstvo, ktorým sa

kosovská hrôza začala. V Kosove bolo zabitých 39 (tridsaťdeväť)

príslušníkov albánskej kosovskej oslobodeneckej armády (UCK),

ktorí padli v boji proti regulárnej srbskej armáde.

29

Najotrasnejšia bola výpoveď toho najpovolanejšieho, Heinza

Luquaia, generála v. v., ktorý priznal, ţe zodpovední za „humánnu

vojnu“ od začiatku klamali a pritom si uvedomovali, ţe ich

neospravedlňujú nijaké dôvody. Na adresu hovorcu NATO a jeho

zmalicherňovania kaţdodenných klamstiev ako legálnej podstaty

„informačnej vojny“ statočný generál povedal: „Lož a propaganda

sa tiež môžu stať zbraňou. V prípade Kosova zbraňou

smrtiacou.“

V kontexte na uvedené fakty sa odhalila v plnej nahote politika

USA a jej spojencov, ktorá má plné ústa ľudských práv a slobôd,

a ktorá je nielen podvod na občanoch, ale aj najorganizovanejšia

forma zločinu, akým je masové vraţdenie civilného obyvateľstva.

Týka sa to aj bombardovania Juhoslávie. Letecké útoky NATO

(marec 1999) otvorili cestu neskoršiemu vyhláseniu samostatnosti

Kosova v roku 2008, pričom jeho nezávislosť garantuje práve prudko

zmenený postoj USA (veď ešte v roku 1987 albánsku UCK označili

USA za teroristickú organizáciu), ktoré dovtedajších teroristov začali

akceptovať ako svojich spojencov a demokratických štátnikov.

Ukazuje sa, ţe demagógia naďalej veselo kvitne. Ide o pojem,

s ktorým sa stretávame predovšetkým u Aristotela. On bol prvý, kto

vysvetlil, kto je demagóg, za akých okolností koná a aké sú dôsledky

tejto činnosti. Poučenia zanechal vo svojom diele Politika, ktoré

dodnes ohromuje prenikavosťou pozorovania spoločenského

a politického ţivota. Filozof píše: „Tam kde vládne právo, niet

podmienok na vystupovanie demagóga, lebo najlepší z občanov hrajú

vodcovskú rolu, kde však právo nevládne, tam sa objavujú

demagógovia a tí, majúc na pamäti vlastné záujmy, začínajú vládnuť

despoticky. Tak vzniká demokracia zdegenerovaná, ktorá rýchlo

smeruje k tyranii.“ Našťastie, podľa Aristotela pád moci demagógov

je neodvratný. Naša skúsenosť túto poslednú tézu filozofa – túto

potešiteľnú tézu – uţ raz potvrdila. (3)

Informačná či propagandistická manipulácia s ľuďmi je

v dnešnom svete vysoko sofistikovaná. Vecne je obsah kapitalistickej

30

propagandy zaloţený na všeobecne uplatňovanom princípe „dvojakej

miery“. Preto platí, ţe pokiaľ dvaja hovoria to isté , nie je to

v skutočnosti to isté. Nejde len o médiá všetkého druhu – súkromné

i verejnoprávne – ale aj vydavateľstvá so svojimi publikáciami,

organizované výskumy verejnej mienky či ankety.

Kapitalistická propaganda má k dispozícii nielen novinárov

a najrôznejších „analytikov“, ale taktieţ vysokoškolských pedagógov

či spoločenských vedcov. Má pod palcom verejné kniţnice a svoju

masovú kultúru, aţ po moţnosť udelenia Nobelovej ceny všetkým

z jej hľadiska zaslúţilým (najmä za mier, literatúru či ekonómiu).

Samozrejme tu fungujú aj „mimovládne organizácie“, ktoré dostávajú

peniaze od zahraničných nadácií a fondov. Medzi najvplyvnejšie aj

u nás so sídlom v Bratislave patria: Nadácia pre Otvorenú

spoločnosť, Národný demokratický inštitút, Inštitút pre verejné

otázky, Aliancia Fair play, Nadácia človek v ohrození, Grémium

tretieho sektora, Transparency International...

Skúsenosť nás poúča, ţe tieto i ďalšie „mimovládne organizácie

a inštitúcie“ propagujú a obhajujú nielen politické a ekonomické

záujmy pravicových síl na Slovensku, ale aj oficiálne deklarovanú

politiku USA. Je ňou všeobecná dominancia vo svete, ktorá

znamená kontrolu zeme, mora, vzdušného a kozmického priestoru

a všetkých zdrojov, ktoré k tomu patria. Hádam uţ ani netreba

pripomínať, ţe momentálnym globálnym hegemónom sú USA, ktoré

paušálne a s konečnou platnosťou určujú aj to, kto je vnútropoliticky

i medzinárodne akceptovateľný, kto je demokrat, čo znamenajú

ľudské práva, kde je nevyhnutné ich chrániť a kde flagrantne

porušovať, kde viesť vojny proti štátom takzvanej osi zlých. Spojené

štáty americké sa snaţia pred svetom zatajiť svoje imperiálne

ambície, snaţia sa vystupovať v úlohe dobrodinca s jednoduchým

sloganom: „Prinášame vám slobodu, výmenou za váš majetok!“

(Sergej Chelemendik)

Ako vidno, súčasný systém propagandy je nepriestrelný,

v podstate celosvetovo pracuje „podľa rovnakých nôt“, a pred

31

neţiaducou pravdou je väčšinou hermeticky uzatvorený. Priestor na

dialóg medzi mocou a ľuďmi práce (aspoň v našich podmienkach)

takmer nejestvuje. Väčšina médií na úrovni správ je dokonale imúnna

voči slobodomyselnejšiemu názoru. Dopracovali sme sa, kým sme

prišli o všetky (alebo skoro všetky) sociálne istoty, k jedinej

skalopevne vytýčenej ceste. V duchu intencií a odkazu

Dostojevského Veľkého inkvizítora môţeme s čistým svedomím túto

cestu jasne pomenovať: Demokracia na prídel! (4) Systému

propagandy hodne pomáha uţ „zglobalizovaná kapitalistická

kultúra“. Pôvodným obsahom tohto pojmu malo byť len umenie.

Teraz uţ ide hlavne o zábavu či mrhanie voľného času

(pseudozábavu masového publika).

„Takţe máme aj u nás skôr nedostatok ako prebytok slobody pre

kvalitnú a originálnu umeleckú tvorbu. O to väčší prebytok slobody

máme pre šírenie komerčného nevkusu, ktorý veľmi cieľavedome

a organizovane zaplavuje náš duchovný priestor pseudokultúrou, aby

z nášho kniţného, filmového a mediálneho trhu vyťaţil zisk pre

zahraničných a najmä zaoceánskych producentov zábavného

priemyslu. Kultúrne rubriky nahradili škandály a klebety, literárne

recenzie vystriedal kniţný marketing. K tomu treba prirátať aj

nadbytok slovenskej poddajnosti, ktorá vyúsťuje i do mediálnych get

a zjednodušeného čierno-bieleho vnímania akokoľvek zloţitej

a pestrej historickej i súčasnej skutočnosti.

A preto skutočne sa niet čomu čudovať, keďţe sa väčšina

pracujúceho i nezamestnaného pospolitého ľudu intelektuálne,

informačne a kultúrne uspokojuje s úrovňou bulvárnych a s bulvárom

koketujúcich médií na Slovensku. Čo je vhodnejšie označenie ako

slovenské oznamovacie prostriedky, pretoţe spravidla nie sú ani

slovenské, ani oznamovacie. Nieţeby nemali národnú dimenziu, ale

poväčšine reprezentujú inonárodné záujmy svojich prevaţne

zahraničných majiteľov a informačnú funkciu v ich praxi zvyčajne

nahrádza systematické, strategické a programové dezinformačné

32

pôsobenie. Smutnou skutočnosťou je aj podiel verejnoprávnych

inštitúcií na načrtnutých mediálnych tendenciách.“ (5)

Pri sledovaní súčasného diskurzu na Slovensku sa zdá, akoby

pravicoví politici súčasnej vládnej koalície a s nimi kolaborujúce

médiá trpeli stratou pamäti. Realita je taká, ţe oni isto pamäť

nestratili, len si myslia, ţe ju stratili naši občania a preto ich moţno

bezostyšne klamať. Boli uţ pri moci viackrát a vţdy sa prejavili

asociálnymi experimentmi (reformy Dzurindovej vlády z rokov 2002-

2006 sú ţiarivým príkladom) na väčšine našich občanov a

necitlivosťou k národno-štátnym záujmom Slovenskej republiky.

Rýchlou a strategicky nesprávne realizovanou privatizáciou

a odovzdaním 80 percent podnikateľských kapacít do zahraničia

spôsobili nedostatok zdrojov na výstavbu infraštruktúry, do vedy

a výskumu (pokles o polovicu v porovnaní s rokom 1989), na

vzdelávanie a kultúru, na zdravotníctvo, výstavbu bytov pre mladé

rodiny i výstavbu sociálnych bytov. Získané ekonomické efekty

z privatizácie sa neusmerňovali na Slovensku, ale prúdili do

zahraničných bánk.

Aj vládny program súčasnej pravicovej koalície zahŕňa odbúranie

funkcie štátu a ďalšiu privatizáciu veľkých štátnych podnikov. Je

pozoruhodné, ako sa neoliberálne názory pravice o voľnom trhu,

individuálnych právach na vlastníctvo a podnikanie snúbia s platenou

filantropiou rozličných cirkví, neziskových organizácií a ako sa

spoločne snaţia o komercionalizáciu sociálnej sféry.

Títo „výrobcovia a drţitelia pravdy“ majú na obhajobu

a presadzovanie svojich záujmov väčšinu súkromných médií

a obrovský hnuteľný i nehnuteľný majetok. Tento vraj získali poctivo

alebo aj... (tu nech si ľubovoľne doplní kaţdý, čo chce!) A čo

zostalo pospolitému ľudu na Slovensku? Len pamäť na to, ako to

v skutočnosti bolo v nedávnej minulosti – za socializmu – a ako je to

teraz, v ére dravého (ultra)kapitalizmu (alebo ako sa dnes vznešene

nazýva systém voľného trhu), ktorý je hlavnou príčinou nielen

33

svetovej hospodárskej a finančnej krízy, ale predovšetkým krízy

hodnôt duchovnej kultúry.

Literatúra:

1 Dvořák, F.: Kdo vládne světu. Vydavateľstvo Eko-konzult, Bratislava 2004.

2 Krausová, N.: Začalo sa to klamstvom. Letokruhy Literárneho týţdenníka. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2007.

3 Skargová, B.: Človek nie je pekné zviera. Vydavateľstvo Znak, Krakow 2007.

4 Ján Tuţinský – Štefan Murín: Inkvizítor (dnes). Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2006.

5 Janík, P.: Skok do reči. Slovenský rozhľad č. 21, 9. jún 2010.

Vladimír Clementis – politik, štátnik, publicista Dr. Igor M. Tomo

Na Dr. Vladimíra Clementisa, jednu z popredných osobností

slovenského medzivojnového a povojnového obdobia, sa neprávom

zabúda. Bol to intelektuál, vzdelanec, dobrý Slovák a čestný človek,

ktorý za svoje nekompromisné postoje nakoniec zaplatil martýrskou

smrťou. Pričinením dogmatikov,, vraj súdruhov,, v Komunistickej

strane akými boli maďarón Viliam Široký – a Karol Bacilek, bol

nespravodlivo obvinený ako slovenský nacionalista a dogmatický

stalinský reţim ho dal odstrániť nielen z politického ţivota, ale aj

fyzicky likvidovať.

JUDr. Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci,

významnom kultúrno-národnom stredisku, ktoré dalo slovenskej

histórii mnohých význačných muţov. Formovalo ho rodinné

intelektuálne prostredie. Po gymnaziálnych štúdiách v otcovom

rodisku Skalici nastúpil na Právnickú fakultu KU v Prahe, ktorú roku

1925 úspešne absolvoval. Tu sa zapojil do činnosti ľavicových

34

študentských organizácií. Stáva sa hlavným ideológom DAV (1924 –

1935), ktorý redigoval.

Niekoľko rokov pracoval aj ako „advokát chudobných“

v Bratislave. V rokoch 1935 – 1938 bol poslancom za KSČ

v Národnom zhromaţdení. Pôvodne sa stotoţňoval s koncepciou

vládneho československého politického národa, ktorú však postupne

opustil. Dospel k názoru, ţe treba riešiť slovenský problém v zmysle

štátoprávnom. Ako publicista bojoval svojimi príspevkami za

pokrokovú orientáciu slovenskej inteligencie a kultúry. Zameriaval

sa, ako sociálne cítiaci človek, na podporu národnooslobodzovacieho

boja aj Slovenského národného povstania a na vytvorenie novej

sociálne i národnostne spravodlivej Česko-slovenskej republiky.

Hitlerov nástup povaţoval za váţnu hrozbu pre republiku a celú

Európu. V čase mníchovskej krízy roku 1938 týmto smerom vyvíjal

aktivity vo Francúzsku a Veľkej Británii. Pred zánikom republiky sa

rozhodol emigrovať. Do roku 1940 ţil v Paríţi, kde vstúpil aktívne do

radov č.- s. vojska. Politicky odsúdil pakt Ribbentrop – Molotov a bol

aj proti útoku Sovietskeho zväzu proti Fínsku. Pre tieto postoje bol

vylúčený z komunistickej strany. Počas londýnskeho exilu vyvíjal

politickú a publikačnú činnosť v Česko-slovenskom výbore pre

slovanskú vzájomnosť, vo Všeslovanskom výbore a v Slovanskom

semináre. Spracoval viaceré historické témy zo slovenských

národných dejín. Napísal diela Panslavizmus kedysi a dnes, Slováci

a Slovanstvo. Jeho články, ktoré publikoval v Londýne vyšli pod

názvom Odkazy z Londýna. Pracoval v redakcii rozhlasu BBC pod

pseudonymom Peter Hron. Napísal rozsiahle a fundované dielo

Medzi nami a Maďarmi. V ňom preukázal dokonalú znalosť

problematiky vzťahov Slovákov a Maďarov, kde poukázal na

aktuálnosť problematiky. Z rokovaní na Mierovej konferencii v Paríţi

roku 1946 podal prehľad o neserióznom prístupe maďarskej

diplomacie pri plnení medzinárodných dohovorov. Poukázal aj na

historickú krivdu na Slovákoch zo strany maďarských pánov a

35

vládnucich kruhov v minulosti a na revizionizmus, ktorý pretrváva

v politike Maďarov dodnes.

Vrchol politickej kariéry V. Clementis dosiahol po obnovení

Česko-Slovenska, roku 1945 sa stal štátnym tajomníkom na

Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Po tragickej smrti Jana

Masaryka nastúpil roku 1948 na miesto ministra zahraničných vecí.

Jeho politické výslnie netrvalo dlho, spory s dogmatikmi a hlavne

jeho pobyt na západe ho predurčoval, ţe stalinské čistky a hľadanie

„triedneho nepriateľa“ ho môţu postihnúť. Najskôr bol roku 1950

označený za burţoázneho nacionalistu, neskoršie za zradcu a agenta

imperializmu.

Napriek jeho komunistickému presvedčeniu a volaniu po

spravodlivosti bol dvakrát vylúčený z KSČ.

Bol neoprávnene obvinený a podrobený kritike v procese proti

národne orientovanej inteligencii a „agentom západu“.

Napriek upozorneniu priateľov, aby sa nevracal do vlasti, kde ho

čaká zatknutie a perzekúcie, vrátil sa uţ v čase, keď sa začínali

pripravovať inscenované procesy proti čestným ľuďom, ktorí sa

zaslúţili o oslobodenie a znovuobnovenie Česko-Slovenska. Bol

zatknutý a roku 1952 odsúdený na smrť a potupne popravený.

Dodnes nemá vlastný hrob. Roku 1963 bol Vladimír Clementis

v plnom rozsahu rehabilitovaný. Toľko strohé fakty, útrţky z jeho

bohatého, ale zároveň tragického ţivota.

Mladšie i stredné pokolenia a tieţ naši Slováci v zahraničí sotva

vedia o Vladimírovi Clementisovi niečo viac, neţ to, ţe bol. Ale aj

jeho, umelými konštrukciami a päťdesiatymi rokmi ovplyvnená,

generácia vrstovníkov i mladší, by si ho mali uchovať v pamäti, ako

vzdelaného štátnika, obratného diplomata, pôsobivého rečníka,

publicistu a intelektuála európskeho rozmeru.

Autentické sú spomienky Vladimíra Clementisa, zostavené zo

súkromných listov, ktoré z nútenej emigrácie a vo väzení na Pankráci

písal manţelke Lýdii. Clementisova Nedokončená kronika vypĺňa,

36

okrem niekoľkých kníh o ňom, istú medzeru: vcelku vieme o tom

primálo takého, čo by tú minulosť robilo ţivou, blízkou slovom, čo

by bolo súčasťou nášho kultúrneho vedomia. V tejto útlej kniţočke

Vladimír Clementis napísal prácu „intímnu“ pre seba a jeho

najbliţších. Ide fakticky o vyznanie lásky k rodnému domovu,

k rodičom, k rodnému Tisovcu. Napísal knihu Vzduch našich čias,

v ktorej nabádal svojich krajanov, aby ,,otvorili okná dokorán“ a dali

zelenú novým časom, v ktorých sa aj slovenský národ presadí vo

svete. Tento výnimočne vzdelaný, rozhľadený, zrelý politik diplomat

– Slovák mal úprimný vzťah k národným tradíciám a bohatej

histórii Slovanov a Slovákov. Jeho pohľad bol chápavý, citlivý,

orientovaný na šťastnejšiu budúcnosť Slovákov, v ktorú do

posledných chvíľ ţivota veril. Vladimír Clementis mal vrelý vzťah

k svojmu rodisku, rád navštevoval tisovký chotár, kraj pod Hradovou

a svojho priateľa baču Ondra na salaši na daxnerovskom majetku.

Zachoval sa aj príbeh jeho krajanov bratov Kuchtovcov, ktorí

chceli ísť za prácou do Francúzska roku 1929. Ohlásili sa v Prahe

v rodine V. Clementisa, ktorý bol v tom čase senátorom v Národnom

zhromaţdení za komunistickú stranu. Prenocovali v jeho rodine. Na

druhý deň im pomohol vybavil potrebné doklady a víza a oni mohli

vycestovať na zárobky. Pre tragické udalosti, ktoré ho čakali, mu

nemali kedy poďakovať za láskavosť, ktorú im preukázal. Ostala len

spomienka na človeka s otvoreným srdcom, na advokáta chudobných,

ktorý bez nároku na honorár obhajoval tých najchudobnejších.

Vladimír Clementis patril k vedúcim osobnostiam pokrokového

Slovenska a Česko-Slovenska medzi dvoma vojnami a po oslobodení,

hoci jeho úspešná ţivotná púť bola tragicky a nespravodlivo

neprajníkmi prerušená. Občianska a stranícka rehabilitácia V.

Clementisa prišla, ţiaľ, neskoro. Doţila sa jej jeho manţelka, ktorá

po celý ţivot ostala verná jeho odkazu. „Ale, kto nazrie aţ na dno

ľudského srdca a kto vypovie, ako sa mieša trpká radosť s hrôzou

z nádeje definitívne zabitej? A či je nádej nesmrteľná a srdce čakať

neprestane?“, ako to bola napísala Zora Jesenská.

37

Clementisov ţivot a tragický osud je dôvodom nielen na

zamyslenie nad nespravodlivým údelom mnohých našich osobností,

ktoré by nemali zapadnúť prachom zabudnutia. Clementis bol

a snaţil sa byť tým, čo hlásal: to nie je veru najmenšie jeho víťazstvo.

Clementisov príklad je výzvou pre tých, čo ţijú, i tých, čo prídu po

nás.

Politické zemetrasenie v Kosove Jan Hrobař

Problém, ktorý teraz otriasa Kosovom a Metochiou, nie je nový

a nie je ani neznámy. Prešiel mnohokrát médiami, mnohokrát bol

pretriasaný na rôznych úrovniach, ale vţdy sa zase vytratil do stratena

– vraj pre nedostatok dôkazov, lebo korunný svedok zmenil výpoveď,

v horšom prípade zmizol. Neskôr sa síce zistilo, ţe bol zavraţdený,

ale tým sa uţ nikto nezaoberal. Asi nebolo ţalobcu, alebo skôr chýbal

odváţny, čestný ţalobca. Civilní poverenci OSN, ktorí to mali vo

svojich kompetenciách, sa tvárili, ţe nevidia a nepočujú. Teraz sa

stalo niečo, s čím nikto nepočítal. Špinavá, krvavá rana hnisajúca

desaťročia sa otvorila pred kosovskou verejnosťou a tá bola z toho

otrasená, skorumpovaná elita zaskočená a zahraniční protektori,

vedomí si závaţnosti celej veci, sa uchyľujú k osvedčeným manierom

byrokratických šarlatánov.

Agentova bomba

Celá búrka sa začala vyhlásením poslanca Demokratického zväzu

Dardania Gani Geciho pri diskusii v miestnom parlamente, keď bola

na programe správa pre Európsku komisiu o úspechoch a pokroku v

Kosove. Poslanec Geci vyuţil túto príleţitosť a poznamenal, ţe toto

prerokovávanie nemôţe pokračovať, dokiaľ v parlamente a vo vláde

budú sedieť ľudia, ktorí sú zodpovední za politické vraţdy. „V tomto

parlamente sú ministri a ich námestníci, ktorí nariaďovali vraţdy

poslancov. Mám na to dôkazy,“ vyhlásil Geci. Ďalej opakoval, ţe vo

vláde sú ľudia, ktorí nariaďovali zabitie poslancov: „Mám dôkazy, ţe

v minulosti bolo nariadené zabitie poslancov Agima Beljia a Adema

38

Saljichaja.“ Odvolal sa tieţ na Hasima Blacu, niekdajšieho agenta

spravodajskej sluţby, ţe môţe podať ďalšie svedectvo. Blaca sa

skutočne v ďalších dňoch objavil na verejnosti, a to hneď v televízii,

ktorá s ním odvysielala rozhovor, ktorý zapôsobil ako ďalšia bomba.

Likvidácie podľa direktív

Hasim Blaca pred televíznymi divákmi podrobne opísal aktivity,

ktoré ako príslušník spravodajskej sluţby Kosova vykonával. Uviedol

17 vráţd, tieţ pokusy o atentát, vyhráţanie sa a ďalšie trestné činy, z

ktorých obvinil vysokých predstaviteľov Demokratickej strany

Kosova (DSK) – bývalého ministra obrany vo vtedy dočasnej vláde

Kosova Hasima Tačia, v súčasnosti člena vedenia DSK. Ďalej Azema

Sulju, člena prezídia parlamentu Kosova, Dţavita Halitija,

námestníka ministra vnútra, Kadrija Veselija, šéfa spravodajskej

sluţby, a ďalších. Blaca ako spolupáchateľov zločinov vymenoval

celý rad ďalších osôb, stále aktívnych v politickom ţivote. Vo svojej

výpovedi konkretizoval tri smery, ktorými sa pri likvidačnej činnosti

riadili. Išlo o likvidácie príslušníkov bývalej štátnej bezpečnosti

Srbska, ďalej o kolaborantov a moţných svedkov pre tribunál v

Haagu. Uviedol tieţ, ţe likvidácia bola namierená aj na politických

protivníkov, predovšetkým vysokých funkcionárov Demokratického

zväzu Kosova, čo je strana drţiaca sa tradícií, ktoré zanechal jej

zakladateľ, uţ zosnulý exprezident Ibrahim Rugova.

Zločinci hľadajú spásu v EULEX

Nepochybne išlo o vopred pripravený útok opozície. Na

vyvolanie verejnej obţaloby sa vyuţilo verejné vystúpenie na

parlamentnej pôde, ktoré sa nedalo ututlať. Druhým dôleţitým

momentom bolo jeho načasovanie do procesu komunálnych volieb

medzi prvým a druhým volebným kolom. Takto načasovaná bomba

naozaj vyvolala na politickej scéne zemetrasenie. Hneď na druhý deň

bol Blaca zatknutý a bolo mu nariadené domáce väzenie. Ako silno

vznesené obvinenia ťali do ţivého, bolo zrejmé z nasledujúcej

horúčkovitej aktivity politických protektorov a nepretrţitých

39

rokovaní s predstaviteľmi EULEX (civilnej správy dosadenej do

Kosova EÚ). Premiér označil vzniknutú situáciu za „ohrozenie

národnej bezpečnosti“, preto vyhlásil, ţe sa bude energicky reagovať

a postupovať proti nezákonnosti. Bola tieţ vznesená poţiadavka, aby

sa politika nemiešala do súdnych právomocí, a zdôraznený princíp

dôvernosti pre efektívne vyšetrenie vznesených obvinení.

Postoj EULEX bol pozorovateľmi označený za škandálny, lebo

vyšlo najavo, ţe viac ako mesiac vopred mal k dispozícii úplný text

vznesených obvinení a nepodnikol nič z toho, čo mu ukladá jeho

oficiálne poslanie v Kosove.

Zmizne závoj tajomna?

Pred verejnou búrkou, ktorá sa zdvihla po týchto obvineniach, sa

obvinení uchýlili k osvedčeným metódam. Jedna skupina vznesené

obvinenia označila za obyčajné ohováranie a nepravdivé svedectvá a

jej členovia sú presvedčení, ţe súd dospeje k rovnakým záverom.

Druhá skupina vzniesla prostredníctvom médií, blízkych vládnucej

štruktúre, podozrenie, ţe Blaca je duševne chorý človek a jeden

advokát pohotovo poţiadal, aby bol poslaný na psychiatrické

liečenie, odkiaľ spravidla niet návratu. Pre kaţdý prípad bola Blacovi

pridelená z rozhodnutia EULEX ozbrojená ochrana na zaistenie jeho

domáceho väzenia.

Vynára sa tieţ logická otázka, či teraz konečne takéto

zemetrasenie pomôţe odstrániť závoj tajomna, ktorý doteraz tak

dôkladne zakrýval všetky obvinenia zo zverstiev páchaných

albánskymi teroristami v sluţbách amerických dobyvateľov Balkánu.

Čo stálo a stojí v ceste pravde a spravodlivosti, napovie niekoľko

nasledujúcich čísel: OSN od roku 1999 vyslala do Kosova 70 633

administratívnych pracovníkov, čo predstavuje výdavky 2,5 miliardy

eur. Medzinárodné spoločenstvo vynaloţilo okolo 33 miliárd eur na

rozvoj tohto maličkého kúska zeme (Kosovo a Metochija nie je

väčšie ako napr. Stredočeský kraj). Nedávno na darcovskej

konferencii bolo dohodnutých ďalších 1,2 miliardy eur na výstavbu

40

objektov verejného záujmu. Keď sa niektorí zvedaví darcovia

zaujímali, aký je úţitok z ich miliónov, boli šokovaní zistenou

realitou. V Kosove bola dosiahnutá najvyššia úroveň na svete – v

korupcii. Tieto hriešne peniaze končia vo vreckách protektorátnych

úradníkov (predtým UNMIK, teraz EULEX), zahraničných

kontrolórov, ale ani domáci prisluhovači – sudcovia, prokurátori,

byrokrati – neobídu naprázdno, a aj cena nájomných vydieračov

a vrahov sa zvyšuje.

Čo bude v tejto súťaţi silnejšie? Jedno politické zemetrasenie

alebo priehrštia bankoviek? Neviem, či nebude bliţšie k pravde, ţe tu

bolo a stále je rozhodujúcim drţať ochrannú ruku nad zločincami,

ktorí boli Američanmi vybraní za drţiteľov moci v tomto

protektoráte. (preloţil František Litecký)

41

KULTÚRA V TOKU ČASU Slovania a svet budúcnosti

Andrej Červeňák – Natália Muránska

Takto (aj takto) by sa dalo charakterizovať stretnutie

predstaviteľov trinástich slovanských literatúr, básnikov a literárnych

vedcov, ktorí sa v dňoch 27. – 30. mája stretli v starobylom ruskom

meste Tver, aby sa formou podujatia Spievajúce písmená zamysleli

nad minulosťou, dneškom a budúcnosťou slovanských písmen,

slovanského slova, slovanskej budúcnosti ... Ekonomickí a politickí

ţraloci dneška urobili všetko, aby rozbili a potupili duchovnú jednotu

slovanských štátov a národov a zničili ich význam pre duchofond

ľudstva. Zatiaľ čo viacerí politici prijali podmienky porazených,

básnici, publicisti a literárni vedci došli v Tveri k záveru, ţe Slovania,

národy Európy a sveta musia povedať – stačí! Stačí gumovať

a prerábať dejiny človeka, národov a ľudstva, ako neopakovateľných

duchovných jednotiek a vnucovať im hodnoty kapitálu, pragmatizmu,

šoumenstva, absurdity, ničoty a finality ţivota...

Zo Slovenska sa na tomto podujatí, ktorého duchovným

a organizačným otcom bol básnik Sergej Glovjuk, zúčastnili –básnik

Michal Habaj, docentka Natália Muránska a profesor Andrej

Červeňák.

***

Neurológia a antropológia tvrdia, ţe ţivot jedinca je predurčený

jeho genetickým kódom (genotypom) – ale platí to aj o umení,

kultúre a literatúre. Antropologická evolúcia (genotyp – fenotyp –

nootyp) Slovanov podmieňovala ich emocionálnu, vôľovú

a racionálnu realitu i kreativitu, v dôsledku čoho menili sa vládcovia

i podaní, geopolitické a občianske postavenie ľudí a štátov, ale ich

etnicko-duchovný invariant tu stál ako kameň (základ), na ktorom

Slovania budovali jednotný, aj keď diferencovaný chrám svojej

42

duchovnosti a kultúry. Tak ako ostatné etnické celky (románsky,

germánsky a ďalšie), aj Slovania ţili i tvorili a ponúkali národom

a ľudstvu ovocie zo svojich vedeckých, umeleckých a duchovných

záhrad. Je na národoch a ľudstve, ako na záhradkároch pozemských

a vesmírnych záhrad, aby uchránili a pestovali kaţdý plod všeľudskej

kultúry a civilizácie (kultúr a civilizácií). Kaţdý zánik nejakého

plodu znamená ochudobňovanie kaţdého jedinca i ľudstva ako celku.

Ľudia a národy si majú vymieňať ovocie ducha a vôle, rozširovať

a zdokonaľovať ovocie svojich záhrad; na druhej strane kaţdé

vnucovanie plodov, ktoré vyrastali v inej duchovnej flóre a faune,

smeruje k ochudobňovaniu ľudstva ako celku. Iba taká integrácia

a globalizácia má perspektívu, ktorá všeobecné pestuje súčasne

s podporou a pestovaním jedinečného.

Politickí pragmatici dneška nerešpektujú často tieto a podobné

názory. Dávajú sa kúpiť finančným (platovým) noţniciam

pragmatizmu doby, v ktorej vládne diktatúra trhu a kapitálu.

Vyhovuje im (na jednej strane) filozofia postmoderny (idey

absurdity, ničoty a finality) i (na strane druhej) šoumenské umenie

a kultúra, holdujúce celebritám a smotánkam peňaţenky a reklamy.

A deje sa to v čase, keď nad človekom a ľudstvom sa vznášajú

Damoklove meče demografické, ekologické, energetické, vojenské,

teroristické, bankárske a ďalšie... Za tejto situácie je na sluţobníkoch

Pravdy, Dobra a Krásy (Aristoteles), Slobody, Tvorby a Lásky

(Puškin), aby sa pridali ku Kopernikovi, Galilejovi, Husovi,

Avaakumovi, Mendelovi, Einsteinovi, ktorí ţijú (či ţivoria) v ich

srdciach, a aby podstúpili ich modernú účasť...

...aby Nezabiješ, Nepokradneš, Neznásilníš... sa stalo alfou

a omegou človeka i doby...

... aby zvíťazilo poznanie, ţe na jednom konci našej planéty sa

pohol násilne lístok a na druhom konci môţe byť z toho tsunami,

zemetrasenie...

... aby planéta Zem i celý Vesmír sa stali majetkom a šťastím

kaţdého človeka Zeme a Vesmíru...

43

....aby kaţdý človek našej planéty sa stal bratom kaţdého človeka

na akejkoľvek planéte...atď.

Taký (aj taký) zmysel malo a má naše stretnutie v Tveri. Čítali sa

básne na všetkých slovanských jazykoch (v slovenčine zneli z úst

nášho básnika Michala Habaja), diskutovalo sa o prekladoch

slovanských básní (Natália Muránska), referovalo sa o aktuálnych

problémoch umenia a literatúry (Andrej Červeňák predniesol aj

referát na tému Internet – da i net), uvaţovalo sa o včerajšku, dnešku

a zajtrajšku slovanského Slova (stretnutie malo poetický názov –

Spievajúce písmená), slovanských literatúr zvlášť i slovanskej

literatúry ako celku, pričom sa apelovalo

... na všetkých, všetkých všetkých... – aby sme sa poučili

a pozabudli na príkoria, uráţky, krivdy a zlo, ktoré sme v minulosti

pričinili iným národom (slovanským i neslovanským) a vykročili

v ústrety budúcnosti – porozumeniu, spolupráce a úcty voči všetkým

ostatným i kaţdému, čím by sme pacifikovali a paralyzovali sily

antietické uvedeným humánnym zámerom...

Stane sa to?

Bodaj by to nebola hamletovská otázka!

***

Literáti Ruska, prezentovaní v zborníku Spievajúce písmená

(Balašov, Baranov, Basinskij, Bludilinová, Gedyminová, Glovjuk,

Isajevová, Pismennyj, Širokov a ďalší), Srbska (Andrič, Dţordţevič,

Kostič a ďalší), Macedónska (Vasilevskij, Taškovskij), Slovinska

(Vidmar, Grafenauer, Jesich, Novak), Ukrajiny (Zasenko,

Krikunenko), Bieloruska (Koţedub, Nekľajev), Bulharska

(Popovová, Ňagolovová), Čiernej Hory (Mičovič, Radulovič), Poľska

(Navrockij), Česka (Kovanda) a Slovenska (Habaj, Červeňák,

Muránska) si počas piatich dní rokovaní, besied a prezentácií vlastnej

tvorby vymenili názory na súčasný stav svojich národných literatúr.

Vo všetkých prebieha zápas medzi národnými a svetoobčianskymi

hodnotami, medzi tradíciami a rôznymi formami novátorstva, čo

44

diskutujúci akceptovali, ale dohodli sa na tom, ţe je nevyhnutné

zachovať kontinuitu vývinu, upevňovať národné a slovanské korene

emocionality, racionality a duchovnosti literatúry, kultúry a umenia.

Jedným z prostriedkov tohto upevňovania etnicko-národných

koreňov sa stane aj časopis Iz veka v vek (Od storočia k storočiu),

ktorý bude vychádzať v Moskve (hlavný redaktor Sergej Glovjuk,

členom redakčnej rady za Slovensko je A. Červeňák) a bude prinášať

v ruštine literárne a literárnovedné texty zo všetkých slovanských

literatúr. Predpokladajú sa individuálne príspevky, ale aj diskusie

o esteticko-antropologických a duchovných problémoch súčasnej

literatúry, najmä literatúr slovanských. Je moţné zastaviť šoumenský

prúd súčasnej kultúry a vrátiť jej úlohu formovateľa duchovných

a kreatívnych hodnôt a impulzov v čase nadvlády vulgárneho

materializmu (bánk, konzumu, pragmatizmu a hedomizmu)? – pýtali

sa viacerí účastníci slovanského stretnutia. A ďalej: Je potrebné, aby

problém Slovanstvo a svet budúcnosti sa stal problémom národných

a všeslovanských filozofických, politologických a umeleckých

štruktúr a literatúr a urobil ich súčasťou všeľudskej kultúry dneška

a zajtrajška. V čase totálneho ohrozenia ľudstva (prírodného,

sociálneho a bezduchovného) je na čase, aby inovovaný

antropocentrizmus slovanských literatúr minulosti sa stal

neoddeliteľnou súčasťou ţivota všetkých národov dneška a zajtrajška.

Sme presvedčení, ţe duch a modalita slovanských literatúr

a kultúr má čosi invariantné a vo svojich variantoch ponúka veľa

inšpiratívneho, ktoré môţe byť mysliteľským pokrmom na stole

celého ľudstva. Umenie a literatúra sú najfunkčnejšími prostriedkami

aktivizácie ľudskej kreativity, ktorá ponúka prieniky do

mikroelementov Bytia a Ţitia, ako aj do – megapriestorov galaktík

a Vesmírov, ale predovšetkým do „človeka ako tajomstva“

(Dostojevskij), ktorý sa ocitol na hranici bytia – nebytia

(antropologickej mutácie).

***

45

Je logické, ţe súbeţne s rokovaním slovanských „spievajúcich

písmen“ sa v Tverskej vedeckej kniţnici konala prednáška i beseda

jednej z popredných osobností súčasnej dostojevkiány – L.

Saraskinovej. Nastolila celý rad problémov ţivota a diela

Dostojevského (je pozoruhodné, ţe po návrate zo Sibíri Dostojevskij

dostal súhlas usídliť sa v Tveri, ale mesto Tver nemá o tom do

dnešného dňa memoriálnu tabuľu – ţeby tu spôsobili recidívy

totalitárnej negácie spisovateľa?), ale diskusia sa scvrkla na problém

románu Diablom posadnutí (Saraskinová vydala v roku 1990

monografiu Besi – román varovanie). Revolučná doba (politická po

zrušení ţeleznej opony, vedecká v čase kozmických letov, finančná

v podobe umelo vyvolaných kríz atď.) splodila obrovské mnoţstvo

politických, národných, duchovných a ďalších revolucionárov...

Bohuţiaľ, ako vlajkonosiči súčasných revolučných hnutí sa často

neprezentujú všeľudskí humanisti, anjeli stráţni, ale predovšetkým

lokálni fanatici, besi (Diablom posadnutí, ako znie Dostojevského

román). Dostojevskij napísal román v čase striedania epôch (zrušenie

nevoľníctva v roku 1861), preto je tak aktuálny aj dnes... Aj dnešní

„záchrancovia ľudstva“ (či je to na bojiskách v Iraku a Afganistane,

alebo v budovaní ochranných štítov v Európe a Ázií, alebo

v nastoľovaní ľudských práv v Iráne, Číne a Kórei atď.), v záchrane

ľudstva, demokracie a slobody vyuţívajú idey a heslá Dostojevského

Diablom posadnutých (ako napríklad: Aby zvíťazila sloboda, najprv

musí zavládnuť otroctvo... Aby sa zachránilo ľudstvo, obete miliónov

sú omrvinkami... Na ceste do raja, tak ako to stojí aj v Apokalypse,

musí zahynúť tretina všetkého živého i neživého... Kto chce mier, musí

sa chystať na boj atď.). Dobový revolucionár Nečajev zavraţdil

„zradcu revolúcie“, ktorý neprijal jeho katechizmus revolucionára:

pre víťazstvo Pravdy (revolúcie) revolucionár musí zadláviť v sebe

„city rodinné, priateľské, city lásky, vďačnosti, dokonca aj česť.“

Táto etika včerajška a dneška podmienila charakter a štruktúru

románu Diablom posadnutí i ďalších antibesovských románov, v

ktorých „namiesto kozmu vládne chaos, namiesto poriadku –

dôsledná disharmónia, namiesto konkrétneho času a priestoru –

46

večnosť v bode Vesmír...“ Preto takmer storočie boli v ZSSR

zakázané diela, ktoré odhaľovali túto pravdu (Gorkého Nesúčasné

myšlienky, Vološinove básne, Korolenkovova Korešpondencia,

Buninove Prekliate dni a ďalšie diela podobného charakteru). Mladý

filozof Solovjov po prečítaní Besov prehlásil, ţe toto dielo pochopí aţ

budúcnosť. Chápeme ho? Chápeme ho ako proroctvo o príchode

naháňačov ľudí do jedného poslušného stáda? O mutácií Homo

sapiens na Homo zoologikus? Robíme niečo, aby sa to nestalo alebo

bezmocne rozťahujeme ruky a poslušne kráčame k válovu? Kto si, čo

si, človeče, uvedomuješ si to? – tak sa pýtal Dostojevskij, tak sa

pýtali Slovania v Tveri.

***

Lenţe atmosféra pluralizmu ešte nedozrela do štádia

vedecko-umeleckej a duchovnej syntézy, ale zápasí často na úrovni

eklekticizmu. Hľadajú sa korene včerajška, z ktorých by mal vyrásť

zmysluplnejší zajtrajšok. Ruskí umelci a vedci ich napríklad vidia

v rozvíjaní domácich hodnôt (Lichačova, Bachtina, Gasparova,

Opuľskej, Kolmogorova) – Natália Bludilinová; v transformovanom

zápase medzi novodobými západníkmi a slovanofilmi – Viktor

Širokov; v nadväzovaní na rôzne novodobé moderné prúdy, v poézii

napríklad na rockové, vlastenecké, postmodernistické a internetové

experimenty – Michail Pismennyj; vo filozoficko-antropologickej

rovine na rozvíjaní euro-ázijskej duchovnosti – na chápaní človeka

ako jednoty novej kozmickej, prírodnej a antropologickej kvality 6.

rasy a 6. citu, ktorý bude vládnuť v mene kultúry a vedy – Eduard

Balašov... Jedni autori odmietajú prekonaný eurocentrizmus,

americký pragmatizmus, východný transcendentalizmus, iní vidia

v nich zrnká poznania, ktoré treba vynoriť pri modelovaní a realizácii

etnicko-národného (slovanského) základu ruskej kultúry a literatúry.

V tomto bode sa stretávali názory takmer všetkých účastníkov

všeslovanského stretnutia umelcov a vedcov, ktorí nabádali

k modelovaniu jednotného duchovného invariantu všetkých

47

slovanských literatúr, ale aj k modelovaniu ich esteticko-

antropologických a duchovných variantov.

***

Vo vedeckej kniţnici Tveri vzniká galéria bardov slovanských

literatúr (my sme navrhli a zaviazali sa, ţe zakrátko dodáme im

slovný i grafický portrét nášho Hviezdoslava); v Tverskom mestskom

parku veľvyslanci slovanských štátov posadili národné Stromy

jednoty (pretoţe slovenskí pracovníci veľvyslanectva sa na podujatí

nemohli zúčastniť, Strom slovanskej jednoty zasadil prof. Červeňák);

v Univerzitnej kniţnici Tveri vznikajú oddelenia slovanských

literatúr (my sme pre začiatok venovali cca desať odborných

publikácií); nadviazali sme horizontálne i vertikálne vzťahy

s predstaviteľmi štátnych, kultúrnych a literárnych inštitúcií Tveri;

vznikla idea slovanského mosta medzi Tverom a Nitrou (obidve

mestá spájajú kolísky slovanskej duchovnosti a štátnosti, ktoré by si

mali čo povedať nielen o svojej slávnej minulosti, ale vytvoriť aj

kontakty obojstranných výhod a prospešnosti). (Minulosť Tveri sa

datuje od neolitu, prvá zmienka o Tveri pochádza z roku 1154,

tverské knieţatá zápasili o zjednotenie ruských regiónov pod ich

vedením; nitrianski panovníci Pribina, Svätopluk a ďalší nadväzovali

na tradície starých poľnohospodárov z 5. storočia pred Kristom, ale

najmä na bojovú slávu Samovu, Vanniovu a vytvorili základy pre

misiu Cyrila a Metoda a pre vznik slovanskej písomnosti)... minulosť

Tveri a Nitry nabáda, aby medzi týmito mestami, ako aj medzi ich

kultúrnymi, vedeckými a vysokoškolskými inštitúciami vznikli hlbšie

kontakty (o takejto moţnosti sa pred nami zmieňovali tak

predstavitelia mesta Tver, ako aj Tverskej štátnej univerzity).

... Počas piatich dní v Tveri dýchali sme ozón slovanskej

duchovnosti, priateľstva a túţby, aby sa splnil sen Dostojevského,

aby bratstvo národov a ľudstva začalo od bratstva človeka

s človekom. Poslovia slovanských literatúr odchádzali z mesta

staroslovanov a starorusov s odhodlaním pre túto víziu (alebo realitu)

slovanstva a sveta budúcnosti ţiť, pracovať a tvoriť...

48

Jubileum zúrivého reportéra

Pri príleţitosti 125. výročia narodenia Egona Erwina Kischa (29. 4. 1885 – 31. 3. 1948) sa v Prahe uskutočnila vedecká konferencia, na ktorej znalec autorovho ţivota a tvorby Otto Novák zdôraznil, ţe pre históriu európskej klasickej investigatívnej ţurnalistiky je zásadná Kischova práca o prípade vysokého dôstojníka rakúsko-uhorskej armády Alfreda Redla. Kauzou sa Kisch zaoberal od roku 1913, keď sa prevalila Redlova špionáţna aféra, ktorá sa skončila jeho samovraţdou, aţ do začiatku 20. rokov minulého storočia. Novák pripomenul aj Kischovu, dnes uţ klasickú, kolekciu reportáţí Zúrivý reportér, ako aj jeho skvelé cestopisné reportáţe.

Kisch študoval techniku, germanistiku a ţurnalistiku. Zúčastnil sa na španielskej občianskej vojne. Nacisti ho zatkli v Nemecku v posledný februárový deň roku 1933 v súvislosti s represívnymi akciami gestapa po poţiari ríšskeho snemu. V decembri 1939 musel vzhľadom na svoj ţidovský pôvod utiecť pred fašizmom z Európy – najprv odišiel do USA, a potom do Mexika. V marci 1946 sa uţ ťaţko chorý vrátil do Prahy, ale plánovanú knihu o povojnovom Československu uţ nestihol dokončiť.

Kischovo krédo vyjadruje spätosť ţurnalistu so zápasom za pokrokové spoločenské hodnoty a najmä za sociálnu emancipáciu. Francúzsky spisovateľ Henri Barbusse (1873 – 1935) ocenil Kischa ako talentovaného a energického muţa, ktorý obdivuhodne pochopil ozajstnú rolu intelektuála, skutočné spoločenské poslanie spisovateľa. Patril k tým, ktorí povýšili reportáţ na umenie opierajúce sa o pozorovanie ţivota, pričom vytvorili ţáner na rozhraní publicistiky a literatúry, ktorý sa stal súčasťou beletrie. Kisch dal svoje autorské

49

schopnosti a ľudskú statočnosť do sluţieb sociálnej spravodlivosti.

Poslanec Európskeho parlamentu Miloslav Ransdorf charakterizoval Kischovo dielo ako klasický ţurnalizmus, ktorý vo viacerých krajinách dodnes slúţi ako učebnica. Podľa Ransdorfa je pre Kischa reportáţ experiment, prostredníctvom ktorého sa dostáva k podstate spoločenskej reality. Věra Beranová uviedla reportérov výrok: „Verím, ţe raz ľudia budú chcieť čítať o svete iba pravdu.“

(podľa jel a iš preloţil a pripravil pj)

Osobnosť slovenskej jazykovedy Mária Okániková

V tomto roku si pripomíname 160. výročie narodenia

významného jazykovedca, lexikografa, prekladateľa

a pedagóga Petra Tvrdého. Aj keď väčšiu časť svojho aktívneho

ţivota preţil mimo Slovenska, patrí medzi najvýznamnejších

slovenských jazykovedcov medzivojnového obdobia. Narodil

sa 29. júna 1850 v Ţiline v rodine tamojšieho mäsiara Ignáca

Tvrdého. Základy vzdelania získal na ľudovej škole, ktorú

navštevoval v rodnom meste. Od roku 1861 pokračoval

v ďalšom vzdelávaní sa na gymnáziu v Banskej Bystrici, ktoré

vtedy patrilo medzi najlepšie stredné školy. V tom čase tam

vyučovali kvalitní pedagógovia: Martin Čulen, František Mráz,

profesor Černý a ďalší. Ako študent dosahoval Peter Tvrdý

dobré výsledky i napriek tomu, ţe jeho študentské roky boli

ťaţké. Neustále zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov

a musel si na štúdium sám zarábať. V roku 1866 zmaturoval

s vyznamenaním. Jeho situácia sa čiastočne zlepšila počas

rokov 1867-1869, ktoré strávil v kňazskom seminári. V roku

1869 začal študovať právo na univerzite v Budapešti, ale po

50

roku prestúpil na filozofickú fakultu. Keďţe mu rok štúdia na

právnickej fakulte uznali, po troch rokoch, 25. septembra 1872,

získal absolutórium. Pred poslednou skúškou však jeho

budúcnosť zmenila udalosť, ktorá mu výrazne poznačila ďalšiu

ţivotnú cestu. Za verejný protest proti hanobeniu Jána Kollára

ho z univerzity vylúčili. Bol obvinený z panslavizmu a jeho

ďalšie pôsobenie na Slovensku nebolo moţné.

V tejto zloţitej situácii mu pomohol získať štipendium na

univerzite v Petrohrade (1874-1877) biskup M. F. Rajevskij. Po

ukončení štúdia pôsobil v rokoch 1877 – 1890 ako profesor

klasických jazykov a nemčiny na gymnáziu v Chersone,

Jerevane a súčasne v rokoch 1883 – 1895 vykonával aj funkciu

školského inšpektora. Peter Tvrdý presadzoval koncepciu

stredoškolského vzdelávania dievčat. Ako profesor v Rusku

vypracoval učebnicu, príručku a metodiku vyučovania

klasických jazykov. Dňa 24. júna 1895 bol vymenovaný za

riaditeľa dievčenského gymnázia v Baku, ktoré bolo jedným

z prvých dievčenských gymnázií v Rusku. Za svoju vynikajúcu

pedagogickú prácu získal niekoľko vysokých štátnych

vyznamenaní a titulov, v roku 1885 titul dvorný radca, v roku

1890 štátny radca s titulom Excelencia. V roku 1896 bol zo

zdravotných dôvodov predčasne penzionovaný. Ako dôchodca

ţil v Odese, kde začal naplno vedecky a literárne pracovať. Po

tragických udalostiach v rodine (v roku 1908 zahynuli jeho

dvaja synovia) ţil v rokoch 1908 – 1909 v Izmaile a potom

v rokoch 1909-1919 opäť v Odese. Túţba vrátiť sa do vlasti sa

mu splnila aţ v roku 1920, po takmer 50 rokoch preţitých

v Rusku. Po príchode na Slovensko býval v Bratislave

a v rokoch 1921 – 1927 pracoval v Univerzitnej kniţnici. Hoci

mal 70 rokov, začal sa venovať vedeckej činnosti, hlavne

tvorbe slovníkov. Uţ v roku 1922 vydal Slovník inojazyčný,

prvú lexikografickú príručku svojho druhu v slovenčine

51

a v roku 1923 Česko-slovenský diferenciálny slovník, ku

ktorému o rok neskôr vydal Doplnok. Týmito prácami sa

zaslúţil o ustálenie normy spisovného jazyka a zároveň sa

otvorene postavil proti čechoslovakizačným tendenciám

v jazykovede. V roku 1923 vydal ešte prácu. Chybné slová,

výrazy a väzby, ktorým sa treba v slovenčine vyhýbať. K jeho

ďalším prácam patrí Slovník latinsko-slovenský (1923)

a Slovník slovensko-latinský (1926). Na tieto slovníky

nadviazal popularizačnou príručkou Latinské citáty a heslové

výrazy so slovenským prekladom a s vysvetlením (1928).

K najvýznamnejším prácam Petra Tvrdého nesporne patrí

Slovenský frazeologický slovník (1931), v ktorom stabilizoval

slovnú zásobu slovenčiny a gramaticky ju zdôvodnil.

V rukopise zostalo na slovenské pomery výnimočné dielo

Rusko-slovenský slovník, ktorý obsahoval 27 123 slovníkových

hesiel. Peter Tvrdý sa venoval aj prekladateľskej činnosti. Do

slovenčiny preloţil diela ruských klasikov F. M.

Dostojevského, N. S. Leskova a L. N. Tolstého. Ďalej to boli

preklady z latinčiny, napr. Ciceronove reči proti Katilinovi.

Mnohé z jeho ďalších diel ostali v rukopise. Posledné roky

svojho ţivota preţil Peter Tvrdý u svojho synovca na Myjave,

kde aj 24. februára 1935 zomrel. Je obdivuhodné, aké rozsiahle

dielo vytvoril Peter Tvrdý vlastne počas necelých desiatich

rokov po návrate do vlasti. Význam jeho prác spočíva najmä

v tom, ţe sú odborným svedectvom o stave a vývine slovnej

zásoby spisovnej slovenčiny. V jeho rukopisných poznámkach

sa zachovali aj tieto slová: „Národ ţije v svojej reči a ţije len

vtedy, dokiaľ ţije jeho reč. Nasledovne kaţdý útok na reč je

útokom na ţivot národa a brániť ţivot národa je najsvätejšou

vecou kaţdého roduverného člena národa“.

In: Slovenské národné noviny č. 25/2010

52

Návrat kyvadla? Julo Rybák

V roku ruskej kultúry vo Francúzsku a francúzskej kultúry v Rusku človeku dobre padne, keď sa stretne s niečím, čo by mohlo byť znamením, ţe aj v slovensko-ruských kultúrnych vzťahoch sa dačo – a pozitívne! – deje. S takým pocitom som prijal publikáciu, v ktorej sa ukáţkami zo svojej poézie v origináli i v preklade stretli dve poetky: Taťjana Kuzovlevová, prvá tajomníčka Zväzu moskovských spisovateľov, šéfredaktorka literárneho časopisu Koľco A (na jeho stránkach sa prezentoval celý rad slovenských básnikov) – a Etela Farkašová, známa slovenská filozofka a súčasne prozaička a poetka.

Stretli sa tu – zhodou okolností – predstaviteľky dvoch vetiev Slovanstva: východného a západného, a to v oveľa bytostnejšom ako len v geografickom zmysle. Dalo by sa povedať, ţe obe nesú v sebe čosi podstatné z povahy jednej i druhej vetvy. – A súčasne sa tu stretli dve výrazne odlišné poetiky (za ktorými stojí polarita osobností). O rozdiele ich poetík by sme sa názorne presvedčili, keby sme mohli paralelne pozorovať – sami súc nepozorovateľní – prácu prekladateľov: z jednej strany Ildigo Drugovej (prekladala Kuzovlevovú) a z druhej strany Valerija Kupku a Elenu Tambovcevovú-Širokovovú, ktorí prekladali Farkašovú.

Tieto dva póly sa mi zdajú natoľko špecifickými, ţe nebyť nejakej „premosťovacej“ tretej vôle, naše poetky sa nestretnú. Túto úlohu vzala na seba známa rusistka Eva Kollárová, ktorá je v sfére budovania slovensko-ruských a rusko-slovenských premostení jednou z vedúcich osobností. Akú energiu bolo treba vynaloţiť pri zblíţení týchto poetiek, pri redigovaní výberu, pri získaní prekladateľov, pri zainteresovaní vydavateľov a pod. – a nakoniec aj pri viac ako dôstojnej prezentácii tejto publikácie v Stredoeurópskom dome fotografie

53

v B. Bystrici – to by vedel oceniť len ten, kto by si podobnú „kríţovú cestu“ zopakoval.

Hoci publikácia má názov Súradnice príbuznosti, hovoríme – moţno na vlastné prekvapenie – viac o rozdiele ako o príbuznosti. Na prebale je z oboch názvov vytvorený horizontálno-vertikálny kríţ – a tieto dve súradnice sa pretínajú v bode, kde je, myslím, jadro onej spomínanej príbuznosti (na čom má nemalý podiel fenomén ţenskosti).

Túto vzájomnú príbuznosť objavovali autorky v sebe dodatočne: Kuzovlevová Farkašovú ako „silnú i zraniteľnú ţenu, spoľahlivú priateľku“, Farkašová Kuzovlevovú ako „istú myšlienkovú aj pocitovú blízkosť, ktorá nemusí byť zrejmá na prvý, letmý pohľad, no ktorú moţno odhaliť pozorným, sústredeným ponorom do textu“.

Pri skrížení oných súradníc príbuznosti poetiek ako predstaviteliek východného a západného Slovanstva sme si nemohli nespomenúť na „Dvojfázové proroctvo Dostojevského“. Dostojevskij pred vyše 130 rokmi prorocky videl (čoho sme práve svedkami teraz), že západní Slovania sa po svojom oslobodení odvrátia od Ruska a vrhnú sa za hodnotami, ktoré im sľubuje západ, čo bude – zase zákonite – sprevádzané popieraním a znevažovaním hodnôt, ktorých nositeľom je Rusko. Podľa Dostojevského musí prejsť sto i viac rokov a musí nastať kardinálny obrat hodnôt vo vedomí sveta (sprevádzaný vytriezvením z hodnôt, ktoré sme predtým zbožňovali), aby mohol nastať proces novej integrácie Slovanstva, ale na kvalitatívne novej úrovni, na novej úrovni vedomia.

Práve nad kniţkou Taťjany Kuzovlevovej a Etely Farkašovej som začal nadobúdať presvedčenie, ţe ten obrat nenastane naraz, jednorazovo, a ţe nepríde zhora, z vôle nejakých „vyšších kruhov“. Ţe sa tak stane postupne a cestou, akej sme svedkami v tejto publikácii: ţe si v jednej i v druhej vetve

54

Slovanstva (v jednom i v druhom laloku pľúc kresťanstva!) nájdu cestu k sebe príbuzní duchovia a vykročia spolu v ústrety novým vekom. In.: Literárny dvojtýţdenník, 30. jún 2010

Zomrel básnik Andrej Voznesenskij

Jeden z najvýznamnejších a najúspešnejších ruských básnikov

20. storočia Andrej Voznesenskij zomrel 1. 6. 2010 v Moskve

vo veku 77 rokov. Informovali o tom ruské tlačové agentúry.

Voznesenskij patril ku generácii autorov, ktorí kreatívne

a intelektuálne zaţiarili počas politického a ideologického

odmäku po odstránení kultu J. V. Stalina. Do slovenčiny ho uţ

v prvej polovici 60. rokov kongeniálne preloţil slovenský

básnik Miroslav Válek. Moderná invenčná lyrika mimoriadne

zaujala čitateľov, ale vzbudzovala nevôľu oficiálnych autorít,

ktoré údajne uvaţovali aj o vyhostení Voznesenského do

zahraničia – podobne ako v prípade niektorých iných

literárnych tvorcov. Špecifická situácia a atmosféra v ZSSR

umoţnila vytvoriť neobyčajnú atraktivitu poetického slova.

A tak aj Voznesenského autorské čítania vlastných básní

v minulosti plnili koncertné sály a štadióny. Popularita

básnikov však pominula v súvislosti s uvoľnením pomerov

v období glasnosti koncom 80. rokov, keď sa seriózne

duchovné hodnoty ocitli pod tlakom bulvárnych médií.

Voznesenskij sa popri poézii venoval aj prozaickej tvorbe.

Viaceré jeho zhudobnené básne sa stali v Sovietskom zväze

hitmi. Jeho pamiatku zvečňuje i pomenovanie planétky, ktorú

objavil sovietsky astronóm v roku 1976.

(pj)

55

R e c e n z i e

Holečkova Havranka Ján Tužinský

Čínsky filozof Lao-c’ v hlbinách historického času nebol spokojný s tamojšími pomermi a rozhodol sa Čínu opustiť. Na hraniciach ho však odchytili a prikázali mu pred opustením vlasti zapísať jeho učenie. Zvládol to údajne za dva týţdne. Potom opustil vlasť a stratil sa navţdy na cestách. Ostali nám však odkazy: „Cesta Tao, ak má byť cestou Tao, nie je nikdy nezmeniteľne trvalou cestou, pomenovateľné, ak má byť pomenovateľným, nie je nikdy nemenne trvalo pomenovateľné!“

Básnik Emil Holečka síce nikdy natrvalo neopustil svoju vlasť, i keď mohol byť neraz s tunajšími pomermi nespokojný. Rozhodol sa však pre vnútornú cestu. Akéhosi Tao v sebe a z tohto vnútra nám posiela správy .. Pokúša sa zaznamenať a pomenovať javy a veci, ktoré môţu byť pomenovateľné, ale nie sú vţdy celkom pochopiteľné. A uţ rozhodne nie sú samozrejmé. Sú to akési míľniky básnikovej neukončenej a nekončiacej cesty k sebe i k nám.

V zbierke Havranka je takýchto znepokojivých správ neúrekom. Rozhodne viac, ako by sme pri pohľade na útlu kniţočku očakávali. Je totiţ priam preťaţená obsahmi. Sú to často básne v básňach. A to aj formálne aj obsahovo.

Sú to retrográdne analýzy jeho, ale i našich individuálnych ţivotov. Mohli sme si ich interpretovať inak, ale teraz ich vidíme inak ako sme ich mohli vidieť, keď sme ich zaţívali v reálnom čase. Nielen kvôli nespochybniteľnej tenzii Holečkovej empatie, ale aj kvôli tomu, ţe často kolektívne mlčíme, o čom náš básnik hovorí. Vie, ţe priestor, ktorý je

56

prázdny, ľudsky vákuovo vyčerpaný, paradoxne práve mnoţstvom slov, nemoţno odkliať z tejto prázdnoty ničím iným ako zasa iba slovom. Ale to slovo treba nájsť, vrátiť sa pod samú pätu hory, z ktorej je vystavaná naša pohodlná ľahostajnosť k veciam často prostým, bolestným ako /donosená slza.//Na chlieb miesto soli/. Pri takomto snovaní básne iste mnohé bolí. Prudko, ako prvý a posledný dych!

Človek si pri čítaní Havranky musí poloţit' nie jednu, a nie dve otázky, čo všetko sme to uţ v sebe stihli zahrdúsiť, keď nám básnik musí oči vymývať takými definitívami ako naposledy umyté telíčko dieťaťa, vytiahnuté z lona kontajnera? Kde sme to aţ zašli? Keď nás báseň prebúdza zo sna ako - /premnoţené smeti.

Básnik však nepreťaţuje celý projekt tragikou. Skôr ju vyvaţuje, zasvietením výrazu z pokrivenia vecí, k ich základnému ťaţisku, k tej rovine hodnôt, ktorá nás vyrovnáva alebo, mohla by nás vyrovnať. Ľudsky vystuţiť, potešiť aj keby ponúkal len celkom prostú vec: /Sarajevo,!/oceľová rybka// strateného detstva, noţík!.

Formálne nie sú Holečkove básne vystavané nijako jednoducho. Vo väčšine z nich sú obsiahnuté akoby celkom iné básne. Pavol Janík, tento básnik nespochybniteľnej virtuozity, upozorňuje vo svojej recenzii v tejto súvislosti na vertikálne metafory. Dodal by som k tomu, ţe z nich sa skladajú práve v básni iné básne. Aj nové posolstvá. Naozaj stojí za námahu, neprehliadnuť ich. Holečkov jazyk je príjemne ústrojný a bohatý. Uţ pri predchádzajúcej zbierke Slnečnice pri západe slnka som upozorňoval na skutočnosť ako virtuózne autor prináša do nových kontextov často zabudnuté slová, aby nanovo zasvietili v nečakaných kontextoch. V Havranke sa táto intenzita zvyšuje. Aj v rovnomennej básni, ktorá erbovo priklincovala beznádejnou nádejou vytúţený ţivot, hoci sa s ním často zaobchádza trestuhodne kruto.

57

Nebudem hromadiť slová, ktoré nijako nemôţu nahradiť pôţitok z čítania Holečkovej Havranky. Verím, ţe pri jej čítaní sa nám podarí ľudsky „zakŕdliť“ v rovine skutočnej spolupatričnosti ako sa na ľudské bytosti patrí. Aj keď v duchu filozofie Lao-c’, s jemným parafrázovaním vieme, ţe nijaké spoločenstvo človeka, ani keby bolo dokonalé, nebude nemenne a celkom dokonalé. Vie to aj básnik Emil Holečka, lebo jeho poézii nechýba ani skepsa. Je to číra človečina! Boľavá, krásna ... múdra! Ţeravo ako Slnko, verne ako zem. Vpaľuje sa nám ako ţeravá podkova do duše. Nezhoríme v ţeravom ohni kovu len vďaka slze čistej básne, natoľko senzitívnej, aţ sa práve z tejto senzibility vykľúva na svet nové neskazené vajíčko novo objavenej racionality. Prináša nám ju básnik ako ţivý kvet úľavy, pochopenia ... a stavia ho do vázy so ţivou vodou jazyka.

Takto je Havranka ustrojená na ,,prijímanie“

Privítajme ju úprimne. Aj ona aj básnik je z kŕdľa cezpoľných/! Museli prejsť dlhú cestu ...

Andrej Červeňák:

ŽIVOT V LITERATÚRE

Klub FDM, FF UKF, SSS, Nitra 2010

Sumarizovanie reflexií a analýz

Po predchádzajúcich 26 samostatných literárnovedných kniţných publikáciách zásadného významu, po usporiadaní 25 vedeckých seminárov a vydaní 25 zborníkov venovaných slovenským spisovateľom, po príprave 10 ročníkov Almanachu Nitra a participácii na mnohých ďalších edičných projektoch medzinárodne rešpektovaný znalec literárnej tvorby najmä ruskej a slovenskej proveniencie prof. PhDr. Andrej Červeňák,

58

DrSc., adresuje odbornej i širšej kultúrnej verejnosti knihu Ţivot v literatúre s podtitulom Môj album (Klub F. M. Dostojevského, Filozofická fakulta UKF v Nitre, Spolok slovenských spisovateľov, 2010).

Publikácia je predbeţným vyústením edície Ţivot a dielo, v ktorej doteraz postupne vyšli od roku 1992 zborníky príspevkov z konferencií dedikovaných popredným zjavom modernej slovenskej literatúry. Ide o tvorbu Pavla Straussa, Ladislava Ťaţkého, Milana Ferka, Svetloslava Veigla, Jána Števčeka, Vladimíra Mináča, Milana Rúfusa, Andreja Chudobu, Vincenta Šikulu, Jána Chryzostoma Korca, Osvalda Zahradníka, Petra Jaroša, troch dolnozemských autorov z vtedajšej Juhoslávie, Maďarska a Rumunska (Víťazoslava Hronca, Gregora Papučeka a Ondreja Štefanka), Jána Tuţinského, Petra Libu, Štefana Moravčíka, Andreja Červeňáka, Viliama Turčányho, Rudolfa Schustera, Pavla Janíka, Laca Zrubca, Pavla Hudíka, Maríny Čeretkovej-Gállovej, Ján Lenča a Jozefa Boba. V rámci edície vyšli aj bilančné publikácie Andreja Červeňáka Desať statí o slovenskej literatúre (1998), Dvadsať statí o slovenskej literatúre (2004), Tridsať statí o slovenskej literatúre (2007) a Štyridsať statí o slovenskej literatúre (2010).

Kniha sprítomňuje všetky uvedené tituly reprezentatívnym výberom najpodnetnejších citátov z kľúčových štúdií a sprievodným fotografickým materiálom. Obsahuje aj rekapituláciu publikácií z paralelnej edície Náš jubilant, ktoré sú zamerané na niektorých z uţ spomínaných autorov, ako aj na vynikajúceho archeológa s medzinárodným renomé Jozefa Vladára a na osobnostný zástoj významných sponzorov viacerých vydaní diel členov Spolku slovenských spisovateľov – Petra Korca a Ladislava Švihela. Nechýba ani mozaika pozostávajúca z fragmentov reflexií najpodstatnejších literárnovedných prác Andreja Červeňáka.

59

Kniha Ţivot v literatúre sumarizuje desaťročia neúnavnej bádateľskej činnosti skúmajúcej tvarové a poznávacie osobitosti literárnej tvorby. Jej hodnota potvrdzuje mimoriadny prínos Andreja Červeňáka pre kompetentné vnímanie literárnych diel a rozvoj zodpovedného myslenia o literatúre. Uznanie literárnovednej autority formátu Andreja Červeňáka dokumentuje viacero dôleţitých ocenení, spomedzi ktorých určite treba spomenúť Poctu Alexandra Matušku, ktorú mu udelil minister kultúry SR v roku 1997, Rad Alexandra Sergejeviča Puškina, ktorým ho vyznamenal prezident Ruskej federácie v roku 2000, a Rad Ľudovíta Štúra, ktorým ho dekoroval prezident SR v roku 2002.

Popredný literárny vedec a rusista sa odlišuje od iných slovenských bádateľov inojazyčných literatúr nielen intelektuálnou prenikavosťou a faktografickou spoľahlivosťou, ale aj schopnosťou skúmať slovenské a ruské literárne diela v ich vzájomných kreatívnych kontextoch a gnozeologických súvislostiach. Andrej Červeňák zároveň symbolizuje historický zlom a odklon od sociologicky orientovanej percepcie literárnych fenoménov a predstavuje výnimočný kvalitatívny skok spočívajúci v rozpracovaní esteticko-antropologickej koncepcie literatúry.

Pavol Janík

Daniel Strož:

TA CHVILKA MI Z MYSLI NEUNIKLA

Periskop, Příbram 2010

Nočná spoveď

Autor s rozsiahlou literárnou, vydavateľskou a ţivotnou skúsenosťou predstupuje pred čitateľa s pozoruhodným kniţným titulom, ktorého textová zloţka vznikla počas noci z 25. na 26. apríla 2010. Výsledkom

60

bezsennej noci zrelého básnika je jeho úprimná spoveď primárne adresovaná – po dlhých rokoch vzájomného vzťahu – svojej milovanej a milujúcej partnerke. Z tomto zmysle kniţka Daniela Stroţa Ta chvilka mi z mysli neunikla (Periskop, Příbram 2010, edícia Báseň na sobotu) potvrdzuje skutočnosť, ţe dielo sa naozaj v autorovej duši vyvíja ako plod, ktorý v procese písania uţ len náhle – na základe neudrţateľného vnútorného pretlaku – prichádza na svet, aby prekvapilo aj svojho pôvodcu.

Publikácia zároveň vyjadruje súhlas s presvedčením, ţe v poézii je opodstatnenejšia viera v báseň, ako viera v akokoľvek komponovanú zbierku lyrických útvarov. Teda útla kniţočka je nielen napísaná jedným dychom, ale aj určená na kontinuálne čítanie, pretoţe v nej organický celok tvorí zoskupenie štyridsiatich deviatich štvorverší, v ktorých sa posledný verš stáva prvým veršom nasledujúceho kvarteta. Autor uplatňuje striedavý rým, teda zvukovú zhodu zakončení prvého verša s tretím a druhého so štvrtým. V brilantnej inštrumentácii Daniela Stroţa uvedené formálne riešenia nie sú iba efektnou dekoráciou a ukáţkou poetickej zručnosti, ale logickým vyústením veršov, zdôrazňujúcim ich rytmické a imaginatívne kvality.

Mnohí azda poznajú autora najmä ako poslanca Európskeho parlamentu v období 2004 – 09, či renomovaného publicistu v českom, nemeckom i celoeurópskom kontexte. Jeho najnovšia lyrická spoveď umoţňuje nazrieť do duchovného vesmíru vzácneho človeka, ktorý svoj ţivot zasvätil mnohým podobám hľadania znesiteľných podmienok pre slobodný rozvoj ľudských bytostí. Daniel Stroţ bol a zostal zanieteným odporcom totalitarizmu bez ohľadu na to, či násilne udrţiavaná politická jednoliatosť pouţíva ľavicovú alebo pravicovú rétoriku. To sa uţ však vzďaľujem od recenzovanej kniţky intímnej lyriky a len sa usilujem verejnosti načrtnúť širšiu

61

osobnostnú vizitku autora produktívneho a aktívneho vo viacerých spoločenských sférach.

Vzhľadom na dosiahnutú kreatívnu úroveň si dovolím predvídať dlhú ţivotnosť diela, ktoré síce vytrysklo za jedinú noc, ale v autorovom vedomí a podvedomí dozrievalo desaťročia. Mimochodom – Daniel Stroţ pred tridsiatimi piatimi rokmi zaloţil v Mníchove významné exilové vydavateľstvo Poezie mimo domov (PmD), preto sa mi ţiada konštatovať, ţe jeho básne sú doma všade – a osobitne i v slovenskom prostredí, kde vzhľadom na jazykovú blízkosť češtiny pôsobia absolútne bezbariérovo. Uţ len aby v časoch trhového hospodárstva fungovala aj kniţná distribúcia nekomerčných titulov, teda dostupnosť skutočných a nesporných kultúrnych hodnôt.

Pavol Janík

62

ZAUJALO NÁS

Bitka pri Grunwalde alebo mlčanie jahniat? Július Handžárik

Nenadarmo Rimania, ktorí najlepšie vedeli čo je štát a štátnosť v pozitívnom i negatívnom zmysle, vyznávali okrídlenú poučku „Historia magistra vitae“. Stáročia ich vlastnej štátnosti ich totiţ naučili, ţe pre národ a štát a pre jeho politikov sú dejiny v dobrom i zlom takou učiteľkou ţivota, akou sú pre kaţdého jednotlivca detské roky a roky dospievania a všetky stupne školskej výchovy.

Zdá sa však, ţe nielen naši politici a publicisti, ale ani naši promovaní historici na tento rímsky staroveký stupeň poznania doteraz ešte nedospeli a tak sa o jednej z najvýznamnejších udalostí v slovanských dejinách, o bitke pri Grunwalde, u nás veľkoplošne či celoplošne hlboko mlčí. Pritom išlo len o takú „maličkosť“, ţe keby v tejto bitke boli zvíťazili vojská Rádu nemeckých rytierov, moţno by dnes východná hranica nemeckého etnika a nemeckého štátu prebiehala kdesi medzi Kyjevom a Moskvou, povedzme na línii Vitebsk – Smolensk – Oriol – Kursk – Charkov. To nie je akási strašidelná fikcia, to je celkom reálny predpoklad, vyplývajúci z dovtedajšej nemeckej „christianizácie“ slovanských území – taká bola totiţ zhruba od 9. do 15. storočia n.l. roztrieštenosť a tomu primeraná „sila“ všetkých vtedajších slovanských štátov, proti ktorým stála stáročná expanzivita a reálna vojenská sila Germánov, petrifikovaná v politickom programe a hesle nemeckého expanzionizmu Drang nach Osten.

Franská ríša uţ pred cisárom Otom I. uskutočňovala nepretrţitú sériu expanzívnych výpadov do slovanských krajín a to tak smerom severným, ako aj smerom východným aţ

63

k nám do Svätoplukovej ríše. Ale od druhej polovice 10. storočia „Svätá rímska ríša nemeckého národa“ pod zámienkou „christianizácie“ pohanov uskutočňovala systematickú okupáciu autochtónnych slovanských území na pobreţí Severného a Baltického mora a v povodí riek Vesera, Labe, Odra a Visla (dnešné Oldenbursko, Meklenbursko, Západné a Východné Prusko). Z obsadených území sa vytvárali nemecké pohraničné územné celky (pohraničné marky s nemeckými správcami – markgrófmi s úlohou definitívne ich zapojiť do nemeckého štátneho celku) a zakladali sa na nich misijné biskupstvá (s úlohou urýchlenej christianizácie ich obyvateľstva a začlenenia týchto slovanských území pod cirkevnú jurisdikciu rímskeho pápeţského štátu). Je paradoxné, ţe dnes sa uţ vôbec nepripomína, ţe tieto pohraničné nemecké markgrófstva a misijné biskupstvá sídlili na rozhraní 10. a 11. storočia v takých pôvodne slovanských mestách, ako sú napríklad dnešné Brémy, Lübeck, Hamburg, Roztoky, Štetín, Gdaňsk a Kráľovec a ţe aj „hlavné hniezdo pohanstva“ západných Slovanov – ostrov Rujana – bol takýmto spôsobom christianizovaný a ponemčený aţ okolo roku 1000 n.l.

Po relatívne dlhý čas k hlavným nástrojom tejto nemeckej „christianizácie“ Slovanov ohňom a mečom patril nemecký Rád mečových bratov a hlavne Rád nemeckých rytierov. Tento rád bol aj hlavným pôvodcom tzv. Veľkej vojny, ktorú 14.8.1409 vyhlásil Poľsku a Litve veľmajster Rádu Ulrich von Jungingen. V podste išlo len o banálne pokračovanie Drang nach Osten pod novými zámienkami. Rád totiţ uţ v 13. storočí počas zhruba päťdesiatich rokov plienenia a vojenských agresií úspešne dobyl, ovládol a „christianizoval“ slovanské Prusko, v roku 1309 okupoval a rovnako „christianizoval“ aj slovanské Pomoransko (čím na vyše sto rokov odrezal Poľsku prístup k Baltickému moru!) a tak sa teda rozhodol podobne „christianizovať“ aj Litvu, bez ohľadu na to, ţe Litva bola uţ od roku 1385 pokrstením veľkoknieţaťa Vladislava II.

64

Jagelovského celá kresťanská! V tejto teutónskej tzv. Veľkej vojne stáli na jednej strane vojská poľsko-litovskej únie (Poľsko bolo s Litvou od roku 1386 v personálnej únii pod vládou Jagelovcov) spolu s narýchlo naverbovanými Rusmi, Valachmi, Čechmi a Moravanmi, ktoré viedli kráľ Vladislav II. Jagelovský a veľkoknieţa litovský Vytautas. Na druhej strane stáli rytierske vojská Rádu nemeckých rytierov spolu s naverbovanými profesionálnymi ţoldniermi z Anglicka, Dánska, Španielska, Francúzska a Talianska a hlavne mnoţstvo Nemcov. Za osobitnú pozornosť stojí aj dnešnými našimi historikmi „zabúdaná" skutočnosť, ţe Rád uzavrel na sklonku roka 1409 v Košiciach aj spojeneckú zmluvu s uhorským kráľom Ţigmundom Luxemburským, v rámci ktorej kráľ Ţigmund za úplatu 40 000 zlatých poslal proti Poliakom uhorskú armádu, ktorá pod velením Stibora obsadila poľský Starý Sandomer, ale Poliaci ju odtiaľ zakrátko vyhnali!

Vojská Rádu nemeckých rytierov a poľsko-litovskej únie sa stretli v bitke pri obci Grunwald (po litovsky Ţalgiris, po nemecky Tannenberg) dňa 15. júla 1410 a táto bitka sa stala rozhodujúcou bitkou v celej Veľkej vojne, ale aj jednou z najväčších rytierskych bitiek v dejinách stredovekej Európy. Z bitky vyšli víťazne poľsko-litovské vojská a pre Rád nemeckých rytierov sa stala úplnou katastrofou, z ktorej sa uţ nikdy nespamätal. Zo 60 najvyšších predstavených Rádu zahynulo v bitke 50 aj s veľmajstrom Ulrichom von Jungingen a dvaja ďalší (brandenburský komtúr Markward von Salzbach a major Schomberg) boli na Vytautasov rozkaz popravení po bitke, lebo nariadili zavraţdenie jeho dvoch synov, ktorých drţal Rád ako rukojemníkov. V bitke padli aj veľmaršál Friedrich von Wallenrode, komtúr Kuno von Lichtenstein a pokladník Albrecht von Schwartzburg. Také veľké mnoţstvo zabitých urodzených rytierov bolo dovtedy v stredovekej Európe celkom nevídané a bitka pri Grunwalde zlomila Rádu nemeckých rytierov celkom väzy! Rád stratil

65

nielen veľkú časť predtým okupovaných slovanských území, ale musel víťazom zaplatiť aj obrovské reparácie v sume 100 000 hrivien praţských grošov.

Bitka pri Grunwalde významne a na dlhú dobu zmenila mapu Európy. Výrazne utlmila intenzitu a tempo nemeckej „chritianizácie“ slovanských území ohňom a mečom v rámci Drang nach Osten, ba na pomerne dlhý čas ju aj zastavila a tým potenciálne pribrzdila ďalšie ponemčovanie strednej a východnej Európy. Poľsko sa definitívne etablovalo a nadlho upevnilo ako samostatný a suverénny slovanský štát s ambíciami na veľmocenskú politiku v tomto regióne Európy. A východne od tohto poľského „štítu“, napriek mnohým slovansko-slovanským kontroverziám, získali slovanské etniká a národy potrebný čas na vytvorenie a konsolidáciu svojich štátnych útvarov, ktoré vice versa plnili aj funkciu ochrany západných Slovanov pred expanziou ázijských, poväčšine nomádskych, etník.

Je celkom nepochopiteľné, ţe historiografia a publicistika slovanských národov nevenuje tejto významnej a pre Slovanov v istom zmysle aj osudovej bitke takmer nijakú pozornosť. Toto nepochopiteľné mlčanie naozaj pripomína ono príslovečné mlčanie jahniat – mlčanie na bitúmku, ktorý ako vieme z histórie i priamych osobných skúseností, odvtedy ešte nezastavil svoju krvavú prevádzku!

Zato sa však sporadicky ozývajú hlasy takých „odborníkov“, ktorí ďalej rozpitvávajú nepodstatné drobnosti a demagogické tvrdenia o tejto bitke. Tak napríklad znova uzrelo svetlo sveta, ako „seriózny historický údaj“ z pruských kroník, zavádzajúce a absurdné tvrdenie anonymného dobového kronikára mesta Lübeck, ţe kráľ Vladislav II. nasadil do bitky 1,7 milióna vojakov, veľkoknieţa Vytautas 2,7 milióna, k tomu vraj aj Rusov bolo 2,7 milióna a Tatárov 1,5 milióna a ţe navyše poľsko-litovskej armáde pomáhali aj „Turci, Saracéni a

66

p o h a n i a z Damašku, Perzie a iných krajín“. Takţe vlastne hrdinské sily Rádu nemeckých rytierov a jeho spojencov v úhrnnom počte asi 27 000 rytierov a ţoldnierov m u s e l i za týchto okolností proti takej absolútnej presile takmer deväť miliónov p o h a n o v bitku prehrať, a to aj napriek svojmu priam nadľudskému hrdinstvu! Aj takto sa aţ dodnes píšu profesionálne „dejiny“ – nie z pohľadu učiteľky ţivota, ale z postoja prostitútky momentálnej moci. Uţ chýbajú len známi t e r o r i s t i a ľavicoví e x t r é m i s t i z dielní dnešných kronikárov a politológov.

Investície do človeka Miloslav Ransdorf

Naša krajina vstupovala do obdobia ekonomických a sociálnych reforiem v lepšej kondícii ako iné štáty bývalého sovietskeho bloku. Sami tvorcovia ponovembrovej politiky sa kedysi o nej vyjadrovali vcelku priaznivo. Vladimír Dlouhý v Politickej ekonómii (1986 – 87) kládol Československo na úroveň Talianska. Václav Klaus, dnešný český prezident, ešte v roku 1989 napísal, ţe „ z hľadiska stability spotrebiteľského trhu by sme obstáli aj v širšom porovnaní“. Svoje vtedajšie tvrdenia môţu obaja ponovembroví politici podoprieť údajmi o hrubom domácom produkte na obyvateľa. Ten predstavoval v roku 1987 v Taliansku 10 350 USD, vo Veľkej Británii 10 420 USD, v Španielsku 6 010 USD, v Singapure 7 940 USD, Francúzsko dosahovalo 12 790 USD. Holandsko 11 860 USD atď. A Československo?

To malo podľa ročenky CIA v roku 1988 hrubý domáci produkt na obyvateľa 10 130 USD. Richard J. Estes nás tieţ kládol pomerne vysoko. Pravdaţe, našu pozíciu problematizovala situácia v oblasti ľudských práv, ale

67

podindexy sme mali lepšie ako svetová špička. Celkovo Spolková republika Nemecko získala 93 bodov, aj Taliansko docielilo 93 bodov, Dánsko 92, Švédsko 90. Našich 71 bodov (vzhľadom na stav vo sfére ľudských práv) bolo vtedy úplne porovnateľných so 76 bodmi USA, nehovoriac o 62 bodoch Izraela, 59 bodoch Singapuru a 53 bodoch Juţnej Kórey. Mali sme teda na čo nadväzovať – to je základ mojej tézy, ţe sa nemala uskutočniť sociálno-ekonomická deštrukcia, ale štrukturálne preskupenie.

John Maynard Keynes v roku 1933 konštatoval: „Protikladné uvzaté úsilia vyrovnať štátny rozpočet dávkami, reštrikciami a preventívnymi opatreniami sú s istotou odsúdené na stroskotanie, pretoţe to nevyhnutne spôsobí zmenšenie národnej kúpnej sily, a tým aj národného dôchodku.“ Presne to sa u nás stalo na samom začiatku takzvaných trhových reforiem. V roku 1991 klesla výroba chemického priemyslu na úroveň roku 1978, strojárenstva na úroveň roku 1979, priemyslu stavebných hmôt na úroveň roku 1977, drevospracujúceho priemyslu na výsledky z roku 1977, vo výrobe skla, porcelánu a keramiky nasledoval pád na výšku z roku 1979, v textile sa dosiahla produkcia z roku 1973, v potravinách sme sa vrátili k číslam z roku 1977, v konfekčnom a koţiarskom priemysle dosiahol prepad dokonca čísla z roku 1971.

František Dvořák dospieva k názoru, ţe noví hospodári sú horší ako prednovembroví, ktorých nijako nechváli. Uvádza však, ţe objem základných prostriedkov sa za roky 1948 – 89 v Československu zväčšil 6,8krát (vo fyzických agregátoch 7,5krát), z toho v Českej republike 5,8krát a na Slovensku dokonca 11,4krát. Majetok zoštátnený po roku 1948 neprestavoval ani 1 % majetku z roku 1989! V období 1979 – 89 vzrástol národný dôchodok o 21 % (prepočítané v agregáte HDP by to vyzeralo ešte lepšie: HDP sa zvýšil v uvedenom

68

čase o 30 – 33 %). To je „stagnácia“, o akej sa nám v poprevratovej ére môţe iba snívať...

Bez prerušenia uţ začatých projektov rozvoja, sme mohli mať asi 500 tisíc bytov, jadrovú elektráreň Temelín by sme dostavali v plnom rozsahu uţ v rokoch 1992 – 93. Realizoval sa program odsírenia tepelných elektrární, v niektorých sa mala obmedziť prevádzka. V oblasti dopravy (metro, diaľnice atď.) a spojov sa malo investovať 200 miliárd Kčs v cenách z roku 1989, čo by bolo dnes asi 800 miliárd Kč. Naštartované boli aj programy v prospech ţivotného prostredia. Znehodnotením vkladov obyvateľstva prišli občania Československa / Českej republiky do roku 2004 o 380 – 400 miliárd korún, bez toho aby sme započítali vklady a obeţivo podnikov a podnikateľov. Podstatné reštitúcie sa týkali asi 2 – 3 % obyvateľov. To sú spolu s privatizáciou základné etapy procesu, ktorý mal vytvoriť normálnu sociálnu štruktúru. (Pre porovnanie finančných proporcií poznamenajme, ţe v 80. rokoch komunistická strana dostávala zo štátneho rozpočtu pribliţne 70 miliónov korún.)

V dôsledku rozkladu RVHP v januári 1990 (československá delegácia si pri tom počínala veľmi aktívne), urýchleného opustenia tradičných trhov, nepremysleného otvorenia nášho trhu konkurencii, likvidácie finančnej a diplomatickej podpory exportu naše podniky prišli o 40 – 50 % trhu, domáceho i zahraničného. Straty na domácom trhu predstavovali asi 10 % celkovej produkcie a strata slovenského trhu (ktorý sa stal zahraničným) tvorí takmer 8 % súčasného HDP. V druhej polovici 80. rokov dávala československá ekonomika do investícií spolu pribliţne 210 miliárd Kčs. Investície zahraničných subjektov na našom zemí predstavovali v prepočte len asi 17 % toho, čo sme boli schopní investovať sami. To je údaj za obdobie 1993 – 2000. V roku 1999 sme dosiahli „ohromujúcich“ 40 % úrovne spred roka 1989!

69

V roku 1989 sme mali len 6 domácich bánk, jedna pôsobila v zahraničí a mali sme jednu poisťovňu. Úvery nesplatené v lehote tvorili iba 0,14 % celového rozsahu poskytnutých úverov. V roku 2000 tu uţ bolo 40 bánk a 2 211 finančných inštitúcií, v ktorých pracovalo 86 tisíc ľudí. V bankách to bolo 53 600 osôb, kde mzdy dosiahli vtedy 25 457 korún, teda 190 % priemernej úrovne. Pritom si bankový sektor vyţiadal opakované sanácie a niekoľkonásobnú pomoc štátu (ten musel z peňazí daňových poplatníkov uhradiť 300 – 400 miliárd Kčs rizikových bankových úverov len do konca Zemanovej vlády).

V ústredných orgánoch v roku 1989 pôsobilo asi 2 000 pracovníkov, kým v poslednom roku Zemana vo funkcii premiéra (2002) išlo uţ o 11 900 ľudí. Tak sa po novembri podarilo napĺňať heslo o lacnom a výkonnom štáte. V roku 2000 uţ predstavovali výdavky na správu a justíciu 156 % starobných dôchodkov.

Letecký priemysel v roku 1989 produkoval dolár (vtedajší dolár!) za dve koruny. Priemysel obrábacích strojov s ťaţkosťami preţil, bez záujmu vlád, hoci vyváţa 90 % produkcie na najnáročnejšie trhy a je to napospol česká technológia.

Prestavba 80. rokov minulého storočia, ktorá mala byť revolúciou zhora i zdola, nesplnila nádejné očakávania. V ponovembrových procesoch hrala prvoradú úlohu reforma v ekonomickej oblasti, ale nielen marxisti, leţ aj ich protivníci uţ vedia, ţe iba ekonomickými štruktúrami spoločnosti nemoţno integrovať.

Inak povedané – súčasný kapitalizmus má viaceré postkapitalistické črty, s ktorými si nevie poradiť, hoci sa ich pokúša marketizovať, pretoţe uţ ide o štruktúry patriace do nasledujúcej spoločensko-ekonomickej formácie.

70

Z autorovej knihy Ekonomika pre človeka (2010), ktorú vydala konfederatívna skupina Európskeho parlamentu GUE/NGL (European United Left/Nordic Green Left – Európska zjednotená ľavica/Severská zelená ľavica)

Vybral a preloţil Pavol Janík (krátené)

Spev spája región

Prakovce sú obec s 3400 obyvateľmi v okrese Gelnica.

Okrem iných kultúrno – vzdelávacích aktivít tu uţ má svoje

stále miesto regionálna súťaţná prehliadka slovenských

a slovanských piesní – SLOVANSKÁ PIESEŇ.

V tomto roku ju Zdruţenie slovanskej vzájomnosti, regionálna rada Spiš – Hnilecká dolina, Dom Matice slovenskej v Spišskej Novej Vsi, obec Prakovce, MO MS v Prakovciach a ZSV Prakovce organizovali uţ po 11. krát. Nadviazali sme na uplynulé ročníky, ktoré sa uskutočňovali pod taktovkou jej zakladateľa v našej obci pána Fridricha Sviteka. Bol to teda prvý ročník s novým vedením – urobili sme ho modernejšie, s menšou časovou náročnosťou, trocha ináč, ale v podstate tak ako doteraz – nadviazali sme na kontinuitu úspešných desiatich rokov. Zúčastnilo sa ho vyše 120 účastníkov, ktorým odborná porota udelila 29 cien v zlatom, striebornom a bronzovom pásme. Súťaţili deti MŠ, ZŠ, dospelí sólisti aj spevácke skupiny detí i dospelých z jednotlivých obcí Hnileckej doliny.

Aj tohtoročné stretnutie milovníkov hudby a spevu sa mohlo uskutočniť len vďaka sponzorom, ktorí podporili finančne, materiálne i sluţbami toto podujatie.Za pomoc a podporu ďakujeme aj Slovenskej rade Zdruţenia slovanskej vzájomnosti v Bratislave.

SLOVANSKÁ PIESEŇ – nádherne preţité chvíle v našom beţnom ţivote. Nech slovenské a slovanské piesne znejú stále

71

regiónom Hnileckej doliny a roznášajú, nám všetkým, radosť a umelecký pôţitok.

Monika Kleknerová

predseda ZSV RR Spiš

Oľutujeme prijatie eura?

Na príspevok Věry Klontzkej-Jaklovej o príčinách súčasnej finančnej krízy v Grécku, uverejnený v minulom čísle nášho časopisu, sme dostali viacero čitateľských ohlasov. Vyznačujú sa prekvapivo tým, že ani jeden nereaguje na makroekonomickú podstatu a skutočné politicko-ekonomické príčiny tohto negatívneho javu a takmer všetky reagujú z pravicového stanoviska s otázkou: Prečo my, chudobní občania Slovenska, máme podporovať na mzdách, dôchodkoch a sociálnych vymoženostiach oveľa bohatších občanov Grécka? Ani jeden z čitateľov však nereagoval očakávateľnou logickou otázkou: Prečo my, občania ekonomicky výkonnejšieho Slovenska, nemáme aspoň také mzdy, dôchodky a sociálne vymoženosti, aké majú občania ekonomicky menej výkonného Grécka?

Keďže na tieto nepochopiteľné „pravicové“ postoje čitateľov (prejavované celkom pochopiteľne aj súčasnou pravicovou vládou na Slovensku), nechceme odpovedať v duchu známeho sloganu o pravicových bedároch, dovoľujeme si vážených čitateľov upozorniť na viaceré príspevky s obdobnou tematikou v tomto čísle nášho časopisu (hlavne však na kvalifikovaný rozbor M. Ransdorfa) a uverejňujeme k tejto téme aj odborný príspevok hlavného analytika TRIM Broker Ronalda Ižipa. Príspevok sme prevzali z Bratislavského Kuriéra č. 11/2010, čiže z novín, ktoré vydáva a bezplatne distribuuje samospráva staromestskej mestskej časti Bratislavy, už po niekoľko volebných období suverénne ovládaná pravicovými

72

stranami a straničkami, takže hlásanie akýchkoľvek ľavicových názorov je z tejto strany celkom vylúčené.

Redakcia

Všetko sa začalo porušením maastrichtských kritérií, ktoré stanovovali strop na zadlţovanie štátov. Pred pár rokmi to boli Nemci a Francúzi, keď porušili veľkosťou svojho deficitu verejných financií maastrichtskú zmluvu. Rozpočtová disciplína sa stratila.

Rast dlhu krajín začal akcelerovať s tým, ako sa pri kríze začali dostávať do problémov komerčné banky. Štát bol v mnohých prípadoch nútený im finančne pomôcť a prebrať mnohé straty z neobozretného podnikania bánk na seba. Európske štáty sa ešte viac zadĺţili.

Takmer všetky moderné krajiny ţijú na dlh a bez ďalšieho zadlţovania sa by nedokázali fungovať. Keď sa ale presiahne únosná výška tohto dlhu, tak sa investori začnú obávať o svoje peniaze a prestanú takémuto štátu poţičiavať. Toto sa stalo Grécku. Za dlhy týchto krajín sa rozhodlo platiť našimi peniazmi. Tieto peniaze nám Grécko nikdy nevráti. Prečo teda Európa poţičiava Grécku?

Pôţička Grécku nebola o pomoci obyvateľom Grécka, ale o záchrane nemeckých a francúzskych bánk, ktoré by krachom Grécka prišli o desiatky miliárd eur. Mohol by to byť jeden z posledných klincov do ich truhly.

Avšak to nie je všetko. Európski politici začínajú panikáriť. Európska centrálna banka (ECB), musela pristúpiť k bezprecedentným krokom. Začala robiť všetko preto, aby situáciu stabilizovala. ECB začala z trhu skupovať dlhopisy krajín juţnej Európy a tým všetky banky, ktoré majú tieto dlhopisy nakúpené, ich dokázali veľmi výhodne predať. Komerčným bankám tak zabezpečila zisk. Ronald Iţip, hlavný analytik TRIM Broker (krátené)

73

J U B I L E Á

Jubileá v 4. štvrťroku 2010

Premýšľaj, ako veľmi potrebujeme dobré príklady, a uznáš, že

spomienka na veľké osobnosti

je práve taká osožná ako ich skutočná prítomnosť.

Seneca

Október

– 2. októbra 1910 v Martine sa narodila Viera Bálinthová, rodená

Straková, rozhlasová herečka. Zomrela 27. februára 1999

v Bratislave. Absolventka obchodnej školy, od roku 1929 bola

hlásateľkou, neskôr vedúcou programovej redakcie a reţisérkou

umeleckých programov. Viedla detskú dramatickú rozhlasovú

druţinu v Bratislave. Pôsobila v ochotníckych súboroch, v rozhlase,

vo filmoch, televíznych hrách i filmových dabingoch – 100.

výročie narodenia.

– 4. októbra 1760 v Povaţanoch (Svätý Kríţ nad Váhom) sa narodil

Alexander Rudnay, cirkevný hodnostár, kardinál, mecén

a náboţenský spisovateľ. Zomrel 13. septembra 1831 v Ostrihome,

Maďarsko. Významná osobnosť – ostrihomský arcibiskup, prímas

Uhorska, korunoval kráľa, bol na Viedenskom kongrese.

Uvedomele sa hlásil k slovenskej národnej príslušnosti. Podporoval

Slovenské učené tovarišstvo a slovenskú spisbu v bernolákovčine

i cirkevné školstvo. Do bernolákovčiny prekladal Ciceróna a písal

ňou kázne. – 250. výročie narodenia.

– 5. októbra 1980 v Prahe zomrel Ján Roháč, slovenský reţisér.

Narodil sa 18. júna 1932 v Nitrianskom Pravne. Od roku 1957

pôsobil v praţských divadlách – Divadlo satiry, ABC, Semafor – v

ktorých spolupracoval s Werichom, Horníčkom, Kopeckým,

74

Suchým, Šlitrom, a inými. Bol spolutvorca prvého programu

Laterny magiky a Kinoautomatu (EXPO 58 v Bruseli a 67

v Montreale). Priekopník televíznej zábavy (silvestrovské a veľké

hudobné programy) – 30.výročie smrti.

– 9. októbra 1920 vo Vrábľoch sa narodil Viliam Záborský,

popredný slovenský herec. Zomrel 5. februára 1982 v Prahe.

Štyridsať rokov bol členom činohry Slovenského národného

divadla v Bratislave. Patril medzi hercov, ktorí formovali umelecký

profil našej prvej scény. Profesor VŠMU v Bratislave. Vynikajúci

recitátor najmä Hviezdoslavových básní. Úspešne vystupoval na

veľkých matičných podujatiach – 90. výročie narodenia.

– 14. októbra 1910 v Budapešti sa narodil Ľudovít Ilečko,

slovenský maliar, grafik a ilustrátor, brat maliara J. Ilečku.

Ťaţiskom jeho tvorby je grafika, ilustrácie (A. Tolstoj, Fr. Hečko,

Fr. Kráľ) a kresby. Robil aj monumentálne dekoratívne práce –

100. výročie narodenia.

– 21. októbra 1750 v Častej sa narodil Juraj Fándly, slovenský

osvietenský spisovateľ. Zomrel 7. marca 1811 v Doľanoch.

Katolícky kňaz. Predstaviteľ prvej generácie bernolákovcov, člen

a pokladník – „dohlídač kasy“ Slovenského učeného tovarišstva,

jeho najproduktívnejší autor – Dúverná zmlúva mezi mňíchom

a ďiablom, Piľní domajší a poľní hospodár, Zeľinkár, O úhoroch

a včelách, Slovenskí včelár – 260. výročie narodenia.

– 22. októbra 1920 v Bratislave vznikla Slovenská liga,

národnokultúrny spolok zaloţený z podnetu Slovenskej ligy

v Amerike. Starala sa o národný a kultúrny rozvoj Slovákov na

národnostne zmiešaných územiach. V roku 1948 bola úradne

včlenená do Matice slovenskej – 90. výročie vzniku.

– 26. októbra 1910 vo Svätom Juri sa narodil Štefan Figura,

slovenský herec. Zomrel 19. októbra 2001 v Bratislave. V rokoch

1932 - 1937 člen činohry Slovenského národného divadla

v Bratislave, potom pôsobil v Košiciach a v operetnom súbore

75

SND. Od roku 1944 do roku 1980 v činohre SND v Bratislave.

Venoval sa aj zlepšovateľstvu a vynálezectvu – stereoskopii – 100.

výročie narodenia.

– 29. októbra 1900 v Trenčianskych Tepliciach sa narodil Andrej

Bagar, slovenský herec a reţisér. Zomrel 31. júla 1966

v Bratislave. Patril medzi zakladateľské osobnosti slovenského

divadla. – protagonista SND, priebojný reţisér, pedagóg i rektor

Vysokej školy múzických umení. Vychoval celú generáciu

slovenských hercov. Pôsobil i v Slovenskom komornom divadle

v Martine – 110. výročie narodenia.

November

– 1. novembra 1900 v Hodruši sa narodil Emil Boleslav Lukáč,

evanjelický kňaz, významný predstaviteľ modernej slovenskej

poézie. Zomrel 14. septembra 1979 v Bratislave. Všestranná

osobnosť – vysokoškolský profesor, zakladateľ a redaktor

viacerých časopisov, prekladateľ. V poézii rozvinul spirituálne

témy a motív domova. Napísal libreto k opere V. Figuša-Bystrého

Detvan – 110. výročie narodenia.

– 4. novembra 1920 v Smolinskom zomrel Tichomír Milkin, vl.

menom Ján Donoval, katolícky kňaz, básnik a literárny kritik.

Narodil sa 14. augusta 1864 v Mistríkoch. Písal ľúbostnú lyriku.

Kritické state uverejňoval v časopisoch. Mnohými piesňami prispel

do Katolíckeho spevníka - je autorom piesne Boţe, čos ráčil

slovenskému rodu. Preloţil Bibliu i Homerovu Iliadu – 90. výročie

smrti.

– 7. novembra 1980 v Martine zomrel Daniel Michaelli, televízny

dramaturg, scenárista a herec. Narodil sa 23. mája 1929 v Martine.

Vyšiel z ochotníckeho divadla, stal sa pedagógom a vedúcim

katedry filmovej a televíznej scenaristiky a dramaturgie na VŠMU.

Vedúci pracovník Čs. televízie v Bratislave – zaviedol obľúbené

tzv. bratislavské divadelné pondelky – inscenácie domácich

76

i zahraničných literárnych predlôh a hier. Populárny herec (Paríţski

mohykáni, Miesto v dome) i reţisér – 30. výročie smrti.

– 9. novembra 1940 v Sabinove zomrela Jolana Cirbusová,

slovenská spisovateľka. Narodila sa 15. mája 1884 v Krivanoch.

Absolvovala učiteľský ústav, venovala sa obchodu. V svojej

literárnej tvorbe zobrazila spoločenský ţivot v medzivojnovom

období v Šariši. Písala aj v šarišskom nárečí. Román Cez zatvorenú

hranicu zobrazil národnostné spoluţitie na východnom Slovensku –

70. výročie smrti.

– 12. novembra 1875 výnosom uhorského Ministerstva vnútra

protizákonne zatvorili Maticu slovenskú ako jedinú zo

slovanských matíc. Po dvanásťročnom úspešnom účinkovaní

obvinili ju (bez dokazovania) z politickej a protivlasteneckej

činnosti i nedbanlivého spravovania majetku. Jej majetok zhabali,

dostali ho spolky šíriace maďarizáciu, zbierky odviezli. Obnovená

bola aţ po vzniku Čs. štátu. – 135. výročie zatvorenia.

– 20. novembra 1910 v Astapove zomrel gróf Lev Nikolajevič

Tolstoj, ruský spisovateľ a dramatik. Narodil sa 9. septembra 1828

v Jasnej Poľane. Filozof, majster psychologického realizmu. Jeho

romány Vojna a mier, Vzkriesenie, Anna Kareninová patria

k vrcholom literatúry 19. storočia. Hlásal cestu neodporovať zlu

násilím. Jeho filozofia ovplyvnila aj slovenskú inteligenciu. Jeho

osobným lekárom a dôverníkom bol Slovák Dušan Makovický –

100. výročie smrti.

– 21. novembra 1920 v Bratislave zomrela Marína Hodžová,

národná, osvetová a kultúrna pracovníčka. Narodila sa 31. marca

1842 v Liptovskom Mikuláši. Dcéra M. M. Hodţu. Učiteľka,

organizovala ţenské hnutie. Ochotnícka divadelná herečka,

prednášala básne štúrovských básnikov. Do časopisov písala správy

o kultúrnom a osvetovom ţivote v Liptove. Organizovala

prednášky, kurzy a besedy pre ţeny a dievčatá. V Liptovskom

Mikuláši zaloţila dievčenský ústav – 90. výročie smrti.

77

– 23. novembra 1880 v Revúcej sa narodila Oľga Textorisová,

učiteľka a spisovateľka. Zomrela 4. júna 1938 v Blatnici. Ako

učiteľka pôsobila v Krpeľanoch, Blatnici i na slovensko-

chorvátskej škole v Starej Pazove. Básne uverejňovala v Dennici,

prozaické memoáre Rozpomienky z doby vojny v Ţivene. Písala aj

scénky na školské besiedky a slávnosti. V Starej Pazove i v Blatnici

zaloţila a viedla nedeľnú školu – 130. výročie narodenia.

– 25. novembra 1910 v Kremnici zomrel Samuel Dobroslav

Štefanovič, kapitán slovenských dobrovoľníkov v povstaní 1848 –

1849. Narodil sa 19. augusta 1822 v Banskej Bystrici. Publicista,

redaktor a úradník. Súčasník štúrovcov, kritik orientácie Ľ. Štúra

a J.M. Hurbana na Viedeň. Napísal prácu Slovenské povstanie

z roku 1848 – 1849 – 100. výročie smrti.

December

– 4. decembra 1910 v Turčianskej Štiavničke sa narodil Ján Kostra,

básnik, novinár a prekladateľ. Zomrel 5. novembra 1975

v Bratislave. Začal študovať sochárstvo a maliarstvo, pracoval ako

redaktor viacerých časopisov. Básnik lásky, rodiny a domova.

Autor ľúbostnej lyriky (Ave Eva, Presila smútku..), písal aj verše

pre deti. Prekladateľ z francúzštiny, nemčiny, ruštiny, španielčiny

a češtiny. Do spisovnej slovenčiny prebásnil Hollého Selanky –

100. výročie narodenia.

– 5. decembra 1940 v Prahe zomrel Jan Kubelík, český husľový

virtuóz a skladateľ. Narodil sa 5. júla 1880 v Michle pri Prahe.

Patril medzi najvýznamnejších svetových sólistov svojej doby.

Otec dirigenta R. Kubelíka – 70. výročie smrti.

– 6. decembra 1950 v Olomouci zomrel Vavro Šrobár, politik,

verejný činiteľ, lekár. Narodil sa 9. augusta 1867 v Liskovej.

Profesor Lekárskej fakulty UK v Bratislave, vedúci predstaviteľ

hlasistov. Významný politik – minister s plnou mocou pre správu

Slovenska, minister školstva a národnej osvety, predseda

povstaleckej SNR, minister financií a minister pre zjednotenie

78

zákonov. Od roku 1919 jeden z predsedov Matice slovenskej.

Tvoril i literárne – 60. výročie smrti.

– 7. decembra 1870 v Majcichove zomrel Ján Palárik, katolícky

kňaz, dramatik a politik. Narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej.

Vydavateľ, organizátor spoločenského ţivota (MS, SSV), dobrý

rečník i hudobník. Podieľal sa na zaloţení Novej školy slovenskej.

Jeho divadelné hry patrili k najobľúbenejším u slovenských

ochotníkov. Prispieval do časopisov, zostavoval učebnice – 140.

výročie smrti.

– 8. decembra 1890 v Druţstevnej pri Hornáde – Kostoľanoch nad

Hornádom sa narodila Mária Kočanová, rod. Martončíková,

spisovateľka. Zomrela 30. augusta 1976 v Bratislave. Učiteľka na

ľudových školách. Písala poéziu a krátke prozaické útvary.

Historizujúce Šarišské povesti, román Nemý mních. Venovala sa

i dráme – rozhlasové hry zo súčasnosti, z histórie i s biblickými

námetmi. Angaţovala sa v ochotníckom a školskom divadle – 120.

výročie narodenia.

– 9. decembra 1900 v Báčskom Petrovci sa narodil Andrej Sirácky,

filozof a publicista. Zomrel 29. septembra 1988 v Bratislave. Do

roku 1948 pôsobil v Báčskom Petrovci ako profesor a riaditeľ

slovenského gymnázia. Po presťahovaní na Slovensko bol pedagóg

na FF UK v Bratislave, riaditeľ Sociologického ústavu SAV a i.

Krátke prózy uverejňoval v časopisoch, 20 filozofických

a sociologických monografií vydal kniţne – 110. výročie

narodenia.

– 11. decembra 1910 v Banskej Bystrici – Senici sa narodil Paľo

Bielik, filmový reţisér, scenárista a herec. Zomrel 23. apríla 1983

v Bratislave. Začal ako herec ochotník, stvárnil hlavnú postavu

Jánošíka vo Fričovom filme a ďalších 20 na doskách SND

v Bratislave. Po roku 1945 venoval sa filmovej réţii a scenáristike

(Varúj!, Vlčie diery, Štyridsaťštyri, Kapitán Dabač, Traja

svedkovia). Bol zakladateľskou osobnosťou slovenskej

79

kinomatografie. Písal aj scenáre k filmom – 100. výročie

narodenia.

– 12. decembra 1810 v Partizánskej Lupči sa narodila Jana

Lehocká, rod. Vyšná, poetka, národno-kultúrna pracovníčka.

Zomrela 19. decembra 1849 v Liptovskom Trnovci. Pôsobila

v Liptove – v centre národno-kultúrneho diania, na fare jej manţela

schádzali sa štúrovci. Bola jedna z prvých literárne činných

slovenských ţien. Písala vlastenecké básne. Udrţiavala listový styk

s B. Němcovou a B. Rajskou. V r. 1846 ako prvá ţena na

Slovensku upozornila na potrebu vzdelávania ţien – 200. výročie

narodenia.

– 23. decembra 910 v kláštore sv. Archanjela (teraz Sveti Naum) pri

Ochridskom jazere v Macedónsku zomrel sv. Naum. Bol ţiak

a významný spolupracovník sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave

a zakladateľ staroslovienskej literárnej školy a kláštorov

v Macedónsku. Pripisuje sa mu aj autorstvo významnej literárnej

pamiatky mnícha Chrabra O písmenách, ktorá bola obranou

hlaholského písma – 1100. výročie smrti.

– 28. decembra 1920 v Martine vznikol Spolok slovenských

umelcov, zaloţili ho z podnetu Petra Júliusa Kerna. Jeho hlavným

poslaním bolo zdruţiť všetkých umelcov – spisovateľov,

skladateľov, výtvarníkov – a usporadúvať výstavy. Jeho predsedom

sa stal spisovateľ Martin Rázus. Po presťahovaní umeleckého

ţivota do Bratislavy vznikla tam Umelecká beseda slovenská

a význam spolku upadal – 90. výročie vzniku.

– 30. decembra 1910 v Liptovskom Petri sa narodila Irena

Jakubcová, rod. Dérerová, slovenská lekárka – kardiologička.

Zomrela 3. mája 1995 v Bratislave . Popredná slovenská lekárka,

priekopníčka detskej kardiológie a reumatológie (patologické

zmeny srdca novorodencov). Zaloţila kardiologickú poradňu,

Doliečovací ústav pre detských kardiakov na Sliači a i. Dlhoročná

členka výboru Slovenského zväzu ţien – 100. výročie narodenia.

80

– 31. decembra 1980 v Ríme vyhlásil pápež Ján Pavol II. sv.

Cyrila a sv. Metoda za spolupatrónov Európy. Tým zdôraznil,

ţe náboţenský a kultúrny vývin Európy ovplyvňovali dve centrá –

západný sv. Benedikt a východný sv. Cyril a Metod – 30. výročie

vyhlásenia.

Michal Eliáš