ISBN: 978-80-89143-95-5

Štef

an V

olne

r

PO

LIT

OLÓ

GIA

I. (

skri

ptá)

VYSOKÁ ŠKOLA EKONÓMIE A MANAŽMENTU VEREJNEJ SPRÁVY

V BRATISLAVE

Štefan Volner

POLITOLÓGIA I.(skriptá)

Bratislava 2009

© VŠEMvs Bratislava, 2009

© prof. Dr. Štefan Volner, CSc., 2009

Názov: POLITOLÓGIA I.

Autor: prof. Dr. Štefan Volner, CSc.

Recenzenti: Doc. Dr. Ing. Štefan Danics, PhD.PhDr. Lucia Rýsová, PhD.

Redakčná úprava: PhDr. Dagmar Hoscheková, PhD.

Rok vydania: 2009

Vydanie: prvé

Tlač: Valeur, s.r.o., Dunajská Streda

ISBN: 978-80-89143-95-5

Obsah

Úvodná poznámka ........................................................................5

I. kapitola: POLITIKA, POLITOLÓGIA A POLITICKÝ SYSTÉM ..7 I. 1 Pojem politika .....................................................................7 I. 2 Politológia .........................................................................15 I. 3 Politický systém ...............................................................21

II. kapitola: POLITICKÁ MOC A MOCENSKÉ PÔSOBENIE .....25 II. 1 Vplyv a moc .....................................................................25 II. 2 Politické panstvo a legitimita ..........................................30

III. kapitola: ŠTÁT ......................................................................35 III. 1 Pojem „štát“ a koncepcie vzniku štátu ............................35 III. 2 Funkcie štátu ..................................................................40 III. 3 Formy štátu ...................................................................42 III. 4 Parlamentný systém .......................................................47 III. 5 Suverenita ľudu a suverenita parlamentu ......................62 III. 6 Občianske práva a rovnosť ............................................63 III. 7 Inštitúcie štátu ...............................................................66 III. 8 Štátna správa a politický proces .....................................68 III. 9 Politický režim ako stabilizačné jadro politického

systému ..........................................................................72

IV. kapitola: DEMOKRACIA .......................................................77 IV. 1 Pojem „demokracia“, vývoj a teórie demokracie ............77 IV. 2 Teória pluralistickej demokracie a neopluralizmus .........83 IV. 3 Teórie sociálnej a participačnej demokracie ...................86 IV. 4 Demokracia ako forma vlády ..........................................88 IV. 5 Väčšina, menšiny a elity .................................................94

V. kapitola: POLITICKÉ STRANY ..............................................99 V. 1 Pojem a znaky politických strán ......................................99 V. 2 Funkcie politických strán ..............................................101 V. 3 Klasifi kácia politických strán a straníckych systémov ..103 V. 4 Politické hnutia, záujmové skupiny

a nátlakové skupiny .......................................................113

VI. kapitola: VOLEBNÝ PROCES ............................................121 VI. 1 Voľby a volebné systémy .............................................121 VI. 2 Väčšinový a pomerný volebný systém .........................128 VI. 3 Stranícky systém a voľby na Slovensku ......................140

Zoznam literatúry .....................................................................149

5

Úvodná poznámka

Súčasťou vzdelávacieho systému Vysokej školy ekonómie a manaž-mentu verejnej správy v Bratislave je aj veda o politike - politológia. Základy politológie sú študentom poskytnuté v bakalárskom štúdiu v semestrálnom kurze predmetu Politológia I. Základy z medzinárodných vzťahov, geopolitiky a globálnej bezpečnosti sú študentom poskytnuté v magisterskom štúdiu v semestrálnom kurze predmetu Politológia II.

Cieľom predložených skrípt Politológia I. je načrtnúť študentom niek-toré základné teoretické problémy politológie a poskytnúť im základné vedomosti o politickom živote a politickom systéme spoločnosti.

Skriptá sú určené predovšetkým pre študentov Vysokej školy ekonó-mie a manažmentu verejnej správy v Bratislave bakalárskeho stupňa a nie študentom, ktorí sa špecializujú vo vednom odbore politológia. Tomu zodpovedá štruktúra a rozsah spracovanej problematiky.

Teoretickým zdrojom pre spracovanie predložených skrípt boli práce najznámejších slovenských, českých i svetových politológov (pozri zoznam literatúry).

6

7

I. kapitola: POLITIKA, POLITOLÓGIA A POLITICKÝ SYSTÉM

I. 1 Pojem politika

V politologickej literatúre nie je jednotný názor na pojem „politika“. Politika, ako objektívny spoločenský fenomén, je mnohotvárnym veľmi zložitým, vnútorne rozporným a paradoxným, dynamickým a viacvrstvo-vým javom. Hoci je možné analyzovať politiku iba z jedného hľadiska, komplexný pohľad si vyžaduje skúmnie z najrôznejších hľadísk, prístu-pov, aspektov či stránok.

V politologickej literatúre existuje obrovské množstvo najrôznejších názorov. Od zmierlivých „umenie možného“ /lord Butler/, cez cynické „umenie vládnuť ľuďom tým, že ich klameme /Isac D’Israell/, až k vedo-me agresívnym „umenie doviesť až do konca boj národa o jeho miesto na zemi“ /Hitler/. (Scruton, 1990, s. 97-98) Napríklad podľa G. Burdeaua je podstatou „politického“ to, čo súvisí s každou skutočnosťou, činnosťou alebo vecnou situáciou do tej miery, pokiaľ vyjadruje v rámci ľudskej pospolitosti daný stav nadvlády a poslušnosti, vytvorený vzhľadom k spoločnému cieľu. (Burdeau, 1967) „Politické“ sa týka všetkého, čo sa vzťahuje k moci, resp. zahŕňa všetky sociálne javy, pokiaľ súvisia s čin-nosťou, ktorá smeruje k uchopeniu alebo vykonávaniu moci. „Politické“, podľa neho, je i vlastnosť, ktorá súvisí so všetkým, čo sa týka poriadku potrebného k ľudskému spolunažívaniu. Je obsiahnuté v sociálnom, je to spôsob bytia, spoločnosti. (Easton, 1965) Podľa B. Cricka politiku môžeme defi novať ako aktivitu, prostredníctvom ktorej sú rozdielne záujmy vnútri danej jednotky vládnutia zmierované tým, že sa im dáva podiel na moci. (Scruton, 1990, s. 97-98) Podľa A. Eastona je „politické“ oddeliteľnou dimenziou ľudskej činnosti. (Easton, 1965) Politika, podľa

8

L. Křižkovského, je relatívne samostatná oblasť spoločenského pohybu, pri ktorom dochádza k stretávaniu určitých individuálnych a skupinových záujmov, cieľov a činností a ich transformácie do mocensky fundované-ho systému spoločenského riadenia, k realizácii objektívnych vzťahov medzi funkčnými pohybmi jednotlivých komponentov spoločenského života a fungovaním spoločnosti ako celku. (Křižkovský, 1969) Podľa M. Webera politika znamená úsilie o podiel na moci alebo ovplyvňovanie deľby moci. (Weber, 1985, s. 53) A. Bentley defi nuje politiku ako proces súperenia skupín so „špecifi ckými“ politickými záujmami. Ch. Merrian vysvetľuje politiku vo veľmi širokom kontexte vedy, pokroku a sebareali-zácie všetkého najlepšieho v človeku. (Merrian, 1985, s. 77) D. Truman, A. Bentley a R. Dahl analyzujú politiku cez prizmu interakcie príslušných záujmových skupín, ktoré sú zjednotením indivíduí so spoločenskými hodnotami, cieľmi a požiadavkami. Inšpirujúci a zaujímavý je názor V. Chalupu, podľa ktorého politika je konanie, ktorého cieľom je zlepšenie stavu určitého ľudského celku účasťou na riadení verejných záležitostí. (Chalupa, 1990, s. 35) Politika je umením možného, ale i nemožného. Podľa P. Pitharta je to spôsob, ako sa vyrovnať so skutočnosťou spo-ločenských konfl iktov a dosiahnuť kompromisy; politika je zrelá kultúr-na hodnota; civilizujúca aktivita; súhrn pravidiel; „inštitucionalizovaná neistota“; sebaobmedzujúca aktivita ľudí narábajúca s mocou. (Pithart, 1990, s. 8-9, 89, 93-95, 99) Podľa predstaviteľov marxizmu-leninizmu je politika vzťah medzi triedami; (Lenin, 1955, s. 209); je účasťou na štátnych záležitostiach, na riadení štátu (Lenin, 1961, s. 259-260) kon-centrovaným výrazom ekonomiky. (Volner, 1991, s. 107-108) Podľa V. Proroka je politika špecifi cký druh činnosti v inštitucionalizovanej forme (organizovaná činnosť s algoritmami postupu), majúca miesto na určitom území, ktorej cieľom je prostredníctvom vplyvu a jeho foriem (moc, autorita atď.) dosiahnuť v rámci existujúcich sociálnych vzťahov vytvorenie podmienok pre realizáciu hlavných záujmov (hodnôt) určitej sociálnej skupiny. (Prorok, Lisa, 2003, s. 106)

Lingvisti uvádzajú, že pojem „politika“ pochádza z gréckeho „po-litikon“, „politikos“ a „politike“, ktorým sa označovalo „spoločenské“, „verejné“; „štátne“, „všeobecné“, atď. Samotný termín „politika“ sa ety-

9

mologicky viaže na základný politicko-právny pojem antických Grékov - „polis“. Tento pojem sa v starovekej Helade používal na označenie štátnej organizácie, tzv. mestských štátov. „Polis“ bola organizačnou jednotkou slobodných obyvateľov, podriadených spoločným cieľom a záujmom. V doslovnom preklade termín označoval krajinu, vlasť, štát, spoločnosť, mesto, obyvateľstvo, verejnú moc. Iný, menej vierohodný zdroj odvodzuje termín „politika“ od gréckeho slova „politea“ označu-júceho ústavu, která vtedy znamenala štruktúru štátu či typ štátneho zriadenia: tyrania, aristokracia či demokracia. Obsah „politei“ možno rekonštruovať na základe Platónových a Aristotelových prác kladúcich dôraz na „umiernené“ riadenie ľudí štátnymi orgánmi alebo celým štá-tom. Problémom objasnenia pojmu „politika“ sa zaoberali aj iní veľkí myslitelia: T. Akvinský, Marsilius z Padovy, N. Machiavelli, J. Locke, Ch. Montesquieu, J. Rousseau a ďalší. (Kulašik, 2005, s. 9)

Podľa P. Kulašika, najčastejšie nachádzame päť spôsobov vymed-zenia politiky:

normatívne• , ktoré politiku chápe ako činnosť zameranú na dosiah-nutie kompromisu „v mene všeobecnej prospešnosti“ – politika má sledovať určité normy v spoločnosti, ktoré sú vnímané ako všeobecne „dobré“ napr. v antickom Grécku mala sledovať dobro polis, t.j. bola podriadená morálnym kategóriám; ide o prístup, kedy je politika vnímaná nie ako „je“, ale ako by „mala byť“ Tento prístup, normatív-no-ontologický, sa odvodzuje od tradičného a klasického chápania Platóna a Aristotela.behaviorálne• defi novanie politiky, ktoré vysvetľuje politické javy a pro-cesy v kategóriách ľudského konania, zvlášť konania ľudí plniacich rozhodujúce politické funkcie. Tento prístup označujú ako realistický pojem politiky operujúci s mocenským chápaním politiky. Prioritu nemajú eticky zdôvodnené ciele a účely politického konania, ale pro-striedky a metódy konania. Moc je rozhodujúca kategória a kľúčovým pojmom pre pochopenie politiky. Realistický pojem politiky sa začína u Machiavelliho, a neskôr u Hobbesa. V modernej politickej vede bol rehabilitovaný zásluhou M. Webera. U Webera nachádzame „mocen-skú“ defi níciu politiky ako „... snahu o podiel na moci alebo vplyv na

10

rozdelenie moci, či už medzi štátmi alebo medzi skupinami ľudí vo vnútri štátu, ktorý ich zahŕňa ... kto robí politiku usiluje o moc – o moc buď ako prostriedok v službe iných cieľov (ideálnych či egoistických) alebo o moc „pre ňu samotnú“, aby prežíval pocit prestíže, ktorý moc dáva“. (Weber, 1991, s. 10) (Kulašik, 2005, s. 10)konfl iktné • poňatie politiky, ktoré ju spája s mocou a panstvom a teda aj so zápasom spoločenských síl vo sfére ideí a hodnôt. Tento prístup označuje politiku ako konfl iktný pojem, ktorý za kritérium politickej oblasti považuje vzťah: priateľ – nepriateľ. Predstaviteľom tohto chápania je zakladateľ decizionizmu C. Schmitt. Jeho vymedzenie vychádza z Hobbesovej antropologickej premisy „človek človeku vlkom“. marxistické• , resp. neomarxistická interpretácia vychádzajúca buď z tzv. inštitucionalizovaného marxizmu alebo z „kritickej teórie“ frank-furtskej školy Horkheimera, Adorna a Habermasa, ku ktorým možno priradiť aj Marcusa. empiricko-analytické bádanie• operujúce pojmom „politický systém“. /D. Easton, K. Deutsch a G. Almond/. V tomto prípade ide o kombi-náciu „realistického“ pojmu politiky /M. Weber/ kombinovaného so systémovým myslením. Takýto prístup má oproti „prebraným“ pojmom politiky tú prednosť, že ho možno podstatne ľahšie a efektívnejšie operacionalizovať. (Kulašik, 2005, s. 11-12)

V odbornej literatúre sa možno stretnúť aj s pokusom defi novať politiku z troch základných aspektov:

etatistický• vysvetľujúci politiku ako sféru vzájomných vzťahov medzi štátmi a inými organizáciami dotýkajúcich sa činnosti štátu alebo charakteru štátnej moci;kratologický• (z gr. kratos – sila, moc) vzhľadom na zápas o moc a jej fungovanie (bez ohľadu na to, či sa jedná o konfl iktný alebo integračný model spoločnosti); systémový, • systémové názory spájajúce politiku s fungovaním spolo-čenského celku a osobitne s organizačnými funkciami v spoločnosti, funkciami udržiavania rovnováhy a funkciami distribuovania (statkov) v spoločnosti. (Kulašik, 2005, s. 12)

11

Z množstva existujúcich prístupov k politike možno uviesť ešte jedno jej chápanie ako spôsob riešenia problémov. Prívrženci tohto smeru, postbehavioristi, ktorí tvoria jednu z najvplyvnejších politologických škôl v súčasnej, najmä americkej politológii sa v duchu klasickej politickej fi lozofi e stavajú kriticky k interpretovaniu politiky v kategóriách nezo-hľadňujúcich morálne alebo ideové hodnotenia. Hlavným postulátom postbehavioristov je chápanie politiky ako oblasti spoločenského života. Jej prioritnou úlohou je riešenie problémov sužujúcich spoločnosť a do-siahnutie cieľov vyplývajúcich zo zabezpečenia spoločenských potrieb. Príkladom postbehavioristickej interpretácie politiky je stanovisko, podľa ktorého „centrálnym politickým problémom“ je odpoveď na otázku, aké politické mechanizmy vedú k dosiahnutiu spoločenských cieľov a vytvá-rajú predpoklady pre rozvoj individualizmu. (Kulašik, 2005, s. 12)

Politika má aj schopnosť cieľavedome pôsobiť, usmerňovať, donu-covať, organizovať, regulovať a kontrolovať spoločenské procesy, ľudí i organizácie v želateľnom smere. Vnucovať im svoju vôľu, prinútiť ich ku chcenému správaniu sa v záujme dosiahnutia istých cieľov a hodnôt, realizácie politických potrieb a záujmov, tzn. uplatňovať mocenský vplyv. Môže ju uskutočňovať vo vzťahu k spoločnosti ako celku, ale i k jednot-livcom, vo všetkých oblastiach, rovinách a stránkach spoločenského života. To všetko vďaka tomu, že disponuje, resp. je úzko a neoddeliteľne spojená s celým systémom donucovacích, represívnych, organizač-ných, normotvorných, kontrolných a informačných nástrojov a inštitúcií, s donucovacím mocenským aparátom. Je preto logické, že jadrom, funkciou a atribútom politiky je moc. Keďže nositeľom, predstaviteľom a vykonávateľom politickej moci v spoločnosti je štát, jadrom, jednou z kľúčových otázok, najdôležitejším cieľom a predmetom politického boja je štátna moc. (Volner, 1991, s. 110) Takéto chápanie „politiky“ nás, podľa P. Kulašika, vedie k záveru, že väčšina súčasných polito-lógov sa zhoduje v názore, že základom všetkých defi nícií politológie je pojem moci. Politológia je teda veda o moci. Toto chápanie má vo svojej komplexnosti metodologickú prevahu nad všetkými obmedzuj-úcimi defi níciami (napr. politológia ako veda o štáte a pod.). (Kulašik, 2005, s. 14)

12

Politika plní funkciu „regulátora“ spoločenských konfl iktov. Spoločen-ské konfl ikty sú vnútorným, dynamizujúcim faktorom spoločenského vývoja. Vznikajú predovšetkým ako výsledok úsilia ľudí o realizáciu svojich rozmanitých, často protichodných, nezlučiteľných záujmov a po-trieb. Ich akumulácia a živelné pôsobenie môžu vyvolať v spoločnosti krízu, ba i jej rozpad. Naopak, ich rozumná regulácia môže spôsobovať „želateľný“ pohyb, smer a charakter vývoja. Jedným z faktorov, ktorý má v sebe schopnosť ich systémového, komplexného a celostného regulovania je politika. Politické subjekty disponujú celým systémom (normy, informácie, ekonomické nástroje, represívne nástroje atď.), pomocou ktorých môžu „usmerňovať“ sociálny pohyb, „riešiť“ existujúce sociálne a politické konfl ikty v spoločnosti.

Politika plní i funkciu špecifi ckého regulátora vzťahu medzi vládnucimi a ovládanými, medzi politickou reprezentáciou a občanmi. Je to jeden z najpodstatnejších politických vzťahov, od ktorého závisí nielen osud politiky, vlády, ale i osud spoločnosti, jej vývoj. Na jednej strane môže mať podobu konfl iktného, nezmieriteľného vzťahu, kedy sa vládnuce kruhy uchyľujú k používaniu násilných nástrojov v záujme zachovania „stability“, „jednoty“, „spolunažívania“. Na druhej strane môže mať podo-bu vzájomnej spolupráce, participácie na riadení spoločnosti. V takomto prípade sú uplatňované predovšetkým demokratické formy regulácie a riešenia sporov či problémov spoločenského rozvoja. Politika je práve umením udržiavať existujúce vzťahy, zaistiť bezkonfl iktné spolunažívanie vládnucich i ovládaných.

Politika plní i funkciu spravovania verejných vecí občanmi. Vychádza-júc z takéhoto chápania, je politický problém akýkoľvek problém, ktorý je spoločný pre všetkých ľudí, od riešenia ktorého závisí osud ľudí, štátu, či národa a ich ďalší rozvoj. Ide o problémy, ktoré svojím charakterom, rozsahom, šírkou a hĺbkou pôsobenia, úlohou v spoločenskom vývoji prekračujú individuálne, rodinné a skupinové horizonty. Politikou tu chápeme i podiel ľudí na spravovaní, riadení a rozhodovaní o veciach verejných, ktoré sú spoločné. Základom a východiskom spoločného spravovania, či riadenia verejných vecí je konsenzus, spoločenská do-hoda medzi občanmi a vládnucimi kruhmi. Je to spôsob zosúlaďovania

13

prirodzených a občianskych práv. Táto forma politiky vzniká a pôsobí v spoločnostiach, kde bola (či je) dosiahnutá istá úroveň občianskeho stavu, demokracie, politickej kultúry a slobody. (Volner, 1991, s. 110-111)

Významné je i skúmanie politiky z genetického, či vývojového (dyna-mického) hľadiska. Takýto prístup nám umožňuje určiť a hlbšie analy-zovať determinanty, faktory, či podmienky, ktoré vedú alebo sú príčinou zrodu, fungovania, rozvoja a zániku politiky ako celku, alebo jej jednot-livých elementov, procesov, vzťahov či stránok.

Politika vzniká na základe resp. ako výsledok vzájomného pôsobenia sociálnych skupín, ako výsledok hľadania spôsobov a ciest realizácie svojich potrieb a záujmov, ako výsledok riešenia nahromadených spo-ločenských rozporov. Jej fungovanie a rozvoj predpokladá existenciu a vzájomné pôsobenie celého komplexu vonkajších a vnútorných de-terminantov, požadovanej štruktúry, kvality, jej uvedenie do pohybu.

Z dynamického hľadiska predstavuje politika špecifi cký sociálny pohyb. Sociálny pohyb je príčinou, zdrojom a bezprostredným zákla-dom politického pohybu. Hybnou silou politického pohybu sú politic-ké záujmy, ktoré sa presadzujú cestou politickej činnosti, ale aj boja. Pričom politický boj je vo svojej podstate bojom sociálnych skupín za realizáciu a presadzovanie svojich záujmov. Kľúčovou otázkou je tu charakter a smer politického pohybu. Ten závisí od celého spektra sociálnych pohybov, resp. je výslednicou či transformáciou všetkých typov, druhov, charakterov a smerov pohybu v sociálnej sfére. Patria sem predovšetkým pohyby genetické, rozvojové, retardačné, pohyby fungovania a odumierania; statické a dynamické; odstredivé a dostre-divé; diferenciačné a integračné; pohyby zaisťujúce kontinuitu alebo vedúce k diskontinuite; ľavicovo i pravicovo orientované; pohyby, ktoré smerujú, pôsobia v súlade alebo v rozpore s pokrokovým, vzostupným vývojom ľudstva; pohyby smerujúce proti sebe, paralelne, protichod-ne, v jednom smere atď. Ak v spoločnosti dochádza k ostrým stretom veľkých sociálnych skupín (či ich organizácií), ktoré nechcú, nevedia alebo nemôžu odvrátiť, zmierniť či vyriešiť tieto strety, konfl ikty (napríklad

14

cestou kompromisov, konsenzu, pleonazmu atď.), dochádza k politic-kej kríze, ktorá môže viesť k politickej a sociálnej revolúcii. Naopak, ak v spoločnosti hlavné a určujúce sociálne pohyby pôsobia jedným smerom (ako výslednica), ak je úsilie spoločnosti, resp. väčšiny ľudí zamerané na spoločné riešenie a prekonávanie spoločných problémov a záujmov, potom dochádza k integrácii a zjednocovaniu sociálnych pohybov, k efektívnejšiemu a účelnejšiemu politickému pohybu. (Volner, 1991, s. 111-112)

Základným vnútorným determinantom politiky, politickej činnosti, zdro-jom jej pohybu sú potreby a záujmy. Preto sa politika veľmi často defi nuje ako koncentrovaný výraz záujmov más, špecifi cká forma a spôsob ich realizácie. Realizácia potrieb a ich záujmov je hlavným cieľom, zmyslom a obsahom politickej činnosti. Plnšia realizácia záujmov je možná len vtedy, ak sa presadzujú v politickej sfére, politickými prostriedkami, ak sú súčasťou politiky. V spoločnosti sa vždy presadili záujmy tej sociálnej skupiny, ktorá sa dokázala politicky zorganizovať, dokázala vyvinúť po-litický tlak, získala mocenské politické pozície a nástroje, ktorá ovládla systém a mechanizmus politického riadenia. Tie sociálne skupiny (a ich politické organizácie), ktoré nedisponujú politickými mocenskými nástrojmi, ktoré sa nepresadili, či boli porazené v politickom boji, alebo ktorých aktivita sa pohybuje mimo politickej sféry, politického rozhodo-vania, nemajú možnosť plného uspokojovania či presadzovania svojich záujmov. Sú odkázané na vôľu, či nevôľu vládnucich sociálnych skupín, resp. vládnucich politických kruhov. Tu je jedna zo základných príčin vstupu ľudí, sociálnych skupín do politiky. Úsilie, či boj o politickú moc teda nie je vo svojej podstate ničím iným, než úsilím, či bojom ľudí, so-ciálnych skupín, ich organizácií o presadenie a uspokojovanie svojich potrieb a záujmov. Politika, politická reprezentácia, ktorá ignoruje, alebo nie je schopná analyzovať a uspokojovať široké spektrum záujmov más, nutne musí počítať so silným sociálnym tlakom, s rastom a rozšírením sociálneho, teda i politického boja, s politickou konfrontáciou, s jej pravdepodobným vystriedaním.

Veľmi významné je i skúmanie politiky ako jednoty teórie a praxe. Z tohto hľadiska možno politiku defi novať ako vedu a umenie. Sú to,

15

obrazne povedané, dve stránky jednej mince. Politika ako veda (polito-lógia) je teoretickou refl exiou objektívnych politických javov, zákonitostí a tendencií vzniku, fungovania a rozvoja politiky. Je nenahraditeľným duchovným nástrojom jej pretvárania, zmeny. Politika ako umenie je špe-cifi ckou ľudskou činnosťou, ktorá vzhľadom k svojej osobitosti, miesta a úlohy v spoločenskom vývoji nutne predpokladá istú úroveň schop-nosti, vedomosti, tvorivosť, požadované návyky, cit, intuíciu, osobnostné kvality atď. Politika ako stratégia a taktika, predstavuje premyslený, cieľavedomý postup subjektov, obsahom ktorého je realizácia konkrétnej politickej línie, koncepcie, či súboru opatrení prostredníctvom konkrét-nych foriem, metód a prostriedkov, v následných krokoch. Dôležité je poznamenať, že politiku ako celok nie je možné stotožňovať s vedou. Bolo by nesprávne merať jednotlivé politické kroky a rozhodnutia len vedeckými kritériami. To však neznamená, že politika nemá byť vedecká, že sa nemá opierať, či vychádzať z vedeckých záverov, z politológie. (Volner, 1991, s. 112)

I. 2 Politológia

Podľa P. Kulašika, pod pojmom „politická veda“ („politológia“) chápe-me jednu zo spoločensko-vedných disciplín, ktorá sa zaoberá teóriou politiky, metodológiou a výskumnými metódami v oblasti politiky, politic-kým systémom spoločnosti, mechanizmom jeho fungovania, dejinami a aktuálnymi politickými teóriami, teoretickými základmi medzinárodných vzťahov a jednotlivými politikami (napr. hospodárska, sociálna, ekolo-gická atď.) (Kulašik, 2005, s. 16)

P. Kulašik vo svojej práci „ Politológia“ (2005) ukazuje na tri základné metodologické prístupy.

Normatívno-ontologický prístup, ktorý vznikol ako znovuoživenie Aristotelovej fi lozofi e a ako reakcia na pozitivizmus zakladateľov „poli-tical science“ v anglo-americkom prostredí. Jeho cieľom je znovu spojiť politiku s etikou. Ontologické komponenty vychádzajú z toho, že „dobrý poriadok“, prípadne otázka po „dobrom živote občana“, je od čias Aristo-

16

tela a Platóna neustále artikulovanou a znovu aktualizovanou otázkou, ktorá nebola nikdy s konečnou platnosťou zodpovedaná. K základným funkciám akejkoľvek politiky v normatívno-ontologickej teórii patrí stabi-lita a poriadok foriem spolužitia v rámci štátneho zväzku. Rozhodujúcou premisou je, že pri všetkých historických zmenách existuje určité trvalé jadro, ktoré je konštantné vo všetkých epochách a ktoré možno chápať ako „podstatu“ politična.

Empiricko-analytický prístup jeho prívrženci označujú ako „kritický ra-cionalizmus“ a protivníci ako „pozitivizmus“ alebo „neopozitivizmus“. Na rozdiel od normatívno-ontologickej školy sú jeho predstavitelia K. Pop-per alebo H. Albert označovaní ako „scientisti“ zaujímajúci „realistickú“ pozíciu. Teoretickým východiskom a argumentačnou bázou tejto školy je kritika požiadaviek normativistickej, fenomenologickej a idealistickej teórie, ktoré sú odmietané ako „metafyzické“ a nebezpečné prorokovanie ideálneho štátu. Cieľom školy nadväzujúcej na odkaz neopozitivizmu zo začiatku 20. storočia je vytvoriť fi lozofi cké základy jednotnej vedy s univerzálne platným metodickým aparátom vytvoreným na základe prísne logických princípov. Jeden zo zakladateľov kritického racionaliz-mu K. Popper neskúma formy politického života zodpovedajúce podstate človeka, ale vychádza z princípu racionality umožňujúcej reformujúcu politiku. V protiklade k normatívnej teórii si racionálna politika nevyža-duje žiadne metafyzické zdôvodnenie, ale inštitucionálne zabezpečenie slobody vedeckého bádania a kritickej refl exie. Jedine v spoločnosti, ktorá vytvára takéto podmienky možno očakávať pokrok vo vedeckom poznaní. Podľa Poppera ide o „otvorenú“ spoločnosť garantujúcu slo-bodnú diskusiu vo všetkých oblastiach spoločenského života a dávajúcu šancu pre účelné návrhy na zmenu politiky. „Racionálnou“ je podľa Poppera len taká politika, ktorá zohľadňuje možnosť omylov ľudského rozumu (fallibilizmus). Kritická metóda sa preto pokúša skúmať, ako postupuje proces poznania. Podľa Poppera je „motorom“ vedeckého poznania princíp kritiky. Pokrok poznania je procesom, ktorý spočíva na permanentnom konštruovaní hypotéz a ich kritiky. Vedecko-histo-rickým východiskom empiricko-analytického prístupu bol pozitivizmus, ktorý sa v 19. storočí kriticky postavil proti špekulatívnemu idealizmu.

17

Podľa vzoru prírodovedcov skúmajú prívrženci tohto smeru skutočnosť prostredníctvom kontrolovanej skúsenosti. Skutočnosť je empiricky pozorovaná a teoreticky predstavovaná. Jazyk je pritom považovaný za dôležitý vedecký nástroj. Protagonisti tohto smeru sa pokúšajú jazyk objektivizovať, vytvoriť jazyk (metajazyk) oslobodený od hodnotenia a umožňujúci objektívnu výpoveď. Výpovede a teórie, ktoré nie sú v súlade s empirickou skúsenosťou (pozorovanie, dotazník), sú falošné a neplatné. V empiricko-analytickej škole nevystupujú defi nitívne pravdy, ale vždy len falzifi kované výpovede. Predmetom poznania sú konkrétne pozorovateľné a merateľné sociálne fenomény s cieľom opísať, vysvetliť a predpovedať sociálnu skutočnosť.

Kriticko-dialektický prístup. Výsledkom všetkých kriticko-dialektických prístupov (niekedy sa hovorí o marxistickom prístupe, historicko-di-daktickom prístupe, Frankfurtskej škole) sú premisy, ktoré sa vzťahujú k Marxovmu pojmu ako taktika, historizmus a dialektika. Protagonisti kriticko-dialektického prístupu (T. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse a J. Habermas) akcentujú teda historickosť a totalitu spoločenských procesov: spoločnosť je vždy výsledkom historického vývoja a v princípe podlieha zmenám. Spoločnosť pritom musí byť interpretovaná ako celok. Úlohou politológov je predovšetkým odhaľovať spoločenské protiklady, pričom ciele emancipácie (rozvoj spoločenských produktívnych tried) sú chápané ako primárna vedecká úloha. Zástancovia tohto prístupu kritizujú predchádzajúce smery za ideologické zahmlievanie stávajúcich mocenských procesov a z prijatia premisy, že politická sféra života má z hľadiska praktického výskumu autonómny charakter. (Kulašik, 2005, s. 37-42)

Tieto tri metodologické prístupy dopĺňa ešte o ďalšie dva:

Štruktúrno-funkcionalistický (systémový) prístup. Funkcionalizmus alebo systémová teória (obidva termíny tu používame ako synonymá, hoci existuje množstvo vzájomne si konkurujúcich prístupov a defi nícií) je pokusom vysvetliť sociálnu skutočnosť pomocou skonštruované-ho modelu v podobe systému. Impulz k funkcionalistickému prístupu v sociálnych vedách prišiel v 30-tych a 40-tych rokoch z USA, kde

18

T. Parsons a K. Deutsch na základe metód používaných v biológii a ky-bernetike rozvinuli chápanie štrukturálno-funkcionálneho prístupu ako uzatvoreného okruhu, ktorý plní v určitom kontexte pevne vymedzené ciele. Začiatkom 60-tych rokov k systémovej analýze politického života rozhodujúcou mierou prispel D. Easton. Podľa funkcionalistov môže byť systém popísaný len na základe vnútorných zákonitostí a vzťahov k prostrediu (k iným systémom), ktoré ho obklopujú. V tejto súvislosti vystupujú do popredia dva navzájom späté aspekty:

po prvé, otázka vnútorného a vonkajšieho ohraničenia (t. j. otázka • hraníc systému); po druhé, otázka podmienok fungovania, resp. nefungovania systému • (t. j. problém „systémovej krízy“). Systémy môžu byť analyzované podľa týchto kritérií v dvoch oblastiach: v podmienkach systémovej stability a výkonu systému.

Podľa G. Almonda sú pre funkcionalistický prístup charakteristické tieto znaky: 1. Komplexný prístup k oblasti politického systému, ktorý je skúmaný ako celok (total universe) ľudských experimentov v histo-rickej i súčasnej politike na najrôznejších úrovniach (národnej, interna-cionálnej) a medzi najrôznejšími komponentmi vo vzájomnom vzťahu prostredia a politiky. 2. Dochádza k diferenciácii a špecifi kácii politických a nepolitických komponentov (premenných) a zavádzaniu predpokladov pravdepodobnosti a refl exicity v ich vzťahoch, aby boli zistené vlastnosti relatívne autonómneho politického systému v komparácii k nepolitickým systémom. 3. Vzhľadom k tomu, že takýto prístup odlišuje prostredie a systém, venuje pozornosť interakcii v systéme z hľadiska vzťahov k ostatným systémom (otázky charakteristických premien, udržiavania adaptačných vlastností a pod.). Cieľom je defi novať kategórie umož-ňujúce popísať a pozorovať politický systém. 4. Na rozdiel od tradičnej politickej teórie (teória pokroku k demokracii a vláde zákona) je to multidimenzionálna teória politického vývoja, ktorá novým spôsobom chápe vzťah dynamiky a štruktúry, subjektu a objektu. Štrukturálny funkcionalizmus býva často spájaný s pokusom o systémovú analýzu politického života. Jej základná idea spočíva v nasledovnom: systém pozostáva z množstva prvkov, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. Vzťahy

19

medzi prvkami vytvárajú štruktúru politického systému. Systém sa odli-šuje od prostredia, ktorým je všetko, čo ho obklopuje. Aby systém mohol plniť svoju integračnú funkciu, musia jeho štruktúrne prvky dosahovať určité výkony (napr. pre celospoločenský systém musí prijímať záväzné rozhodnutia). Podľa T. Parsonsa, zakladateľa sociologickej systémovej teórie, celá spoločnosť vytvára obsiahly systém, ktorý sa diferencuje na ďalšie subsystémy, ktoré majú zodpovedajúce funkcie (hospodárstvo, kultúra, politika a pod.).

Behaviorizmus. Slovo „behavior“ označuje chovanie, konanie, tú stránku konajúceho subjektu, ktorá sa dá pozorovať zvonka. Tento termín pôvodne pochádza z individualistickej psychológie. Označo-val sa ním postup, podľa ktorého „pravdu“ o chovaní ľudí v rôznych oblastiach ich individuálneho a spoločenského života možno odhaliť len systematickým, induktívne generalizovaným pozorovaním ich von-kajších reakcií na vonkajšie podnety sprostredkovaných osobnosťou človeka. Línia preferujúca snahu o kvantitatívnu analýzu údajov vr-cholí v diele Merriamovho žiaka H. Laswella, od ktorého vedie priama cesta k politologickému behaviorizmu 40-tych a 50-tych rokov a jeho reprezentantom G. Almondovi, D. Trumanovi a R. Lanemu. Termín „politický behaviorizmus“ má relatívne krátku históriu. Napriek tomu pri jeho objasňovaní možno vyčleniť prinajmenšom dve základné etapy znamenajúce posun v chápaní metodologických otázok, samotného cieľa politickej vedy a stupňa angažovanosti politológov. Prvá etapa spájaná s nástupom psychologickej orientácie býva niekedy dramaticky označovaná ako „behavioristická revolúcia“ (D. Truman). Protagonisti tohto smeru považovali politický behaviorizmus za súčasť širšieho hnutia v spoločenských vedách, pričom vychádzali z postulátu, že koncepcia a teória prírodných a spoločenských vied môže alebo má byť totožná. Predstavitelia politického behaviorizmu sa v tomto období domnievali, že vytvorili politickú vedu, ktorá zodpovedá požiadavkám interdisciplinarity, objektívnosti a spoľahlivosti poznávacieho procesu. Koncom 60-tych rokov sa behaviorizmus dostáva do novej vývojovej fázy. Radikálne uvažujúca skupina politológov na čele s D. Eastonom vystúpila s kritikou dovtedajšieho akademického charakteru americkej

20

politickej vedy s jej „hyperfaktualizmom“ a odmietaním hľadať alterna-tívy politického vývoja. Neschopnosť politológov reagovať na sociálne a politické krízy 60-tych rokov viedla podľa Eastona k výzve odmietnuť behaviorálnu ortodoxiu a začať „postbehavioristickú revolúciu“. Smer kritiky „anti-behavioristov“ možno stručne zhrnúť do dvoch základných konštatovaní: po prvé, tradičný behavioristický smer, orientovaný na zbieranie faktov, priviedol spoločenské vedy do nelichotivej pozície „pomocníka“ histórie; po druhé, čisto deskriptívna politológia stavaním akademických otázok a predmetom svojho výskumu objektívne pod-poruje zachovanie status quo.

Spôsob štúdia politickej vedy behavioristického zamerania možno charakterizovať nasledovne:

na rozdiel od tradičnej politickej vedy odmieta ako základnú jednotku • výskumu politické inštitúcie a určuje za základnú jednotku výskumu chovanie jednotlivca v politických situáciách; stotožňuje „spoločenské vedy“ s „behavioristickými vedami“ a zdôraz-• ňuje jednotu politickej vedy s takto defi novanými spoločenskými vedami;preferuje používanie a vytváranie exaktných metód a techník pozo-• rovania, klasifi kácií a merania údajov všade tam, kde je to možné; usiluje o vytvorenie systematickej empirickej teórie. Skutočnosť, že • jednotlivec bol zvolený za základnú jednotku výskumu mala dopad na spôsob používania kvantitatívnych analytických metód, ako i na spôsob výberu jednotlivých typov údajov vzťahujúcich sa k štúdiu politických inštitúcií a situácií.

Behavioristi vzhľadom na výskum motivácií a názorov jednotlivca položili dôraz na používanie rozhovorov ako základného zdroja údajov. Mnoho pozornosti venovali technikám rozhovoru, obsahovej analýze, ktorá umožňuje použiť štatistické techniky (najmä pokiaľ ide o štúdium volebného chovania). Uplatnenie behavioristického prístupu v politických vedách znamenalo masívny rozvoj a zavádzanie nových techník skú-mania, ktoré umožnili podrobiť politické javy a procesy systematickému

21

skúmaniu. Osobitný význam zohralo používanie štatistiky a výskumov pomocou dotazníkov. Aplikovanie exaktných metodických postupov umožnilo objektívnu analýzu všade tam, kde bolo možné získavať len subjektívne dojmy a pohybovať sa na úrovni špekulácie. (Kulašik, 2005, s. 43-52)

I. 3 Politický systém

Pojem „politický systém“ sa v politickej teórii objavuje v 50-tych rokoch 20. storočia ako výsledok aplikácie systémového prístupu na skúma-nie politiky. Využitie systémového prístupu a modelovania politického vývoja sa však objavilo už omnoho skôr u Aristotela. Po zániku gréckej civilizácie však tento prístup na dlhé storočia z vedeckého života zmizol. Až v 18. a 19. storočí sa znovu objavuje ako nástroj klasifi kácie vied. V spoločenských vedách sa tento prístup uplatnil najmä vo fi lozofi i pri pokusoch začleniť jednotlivé fi lozofi cké myšlienky a prúdy do logického systému (najvýznamnejšie sú v tomto smere diela Kanta a Hegela. O aplikácii systémového prístupu možno hovoriť i u K. Marxa.

Zásadne novou etapu rozvoja a aplikácie systémového prístupu a modelovania, a to i v politike, však predstavuje až druhá polovica 20. storočia. Rozvoj systémového prístupu po druhej svetovej vojne mal niekoľko dôvodov. Jednak vznikla potreba novo štrukturovať už existujúci nahromadený teoretický a faktografi cký materiál, zachytáva-júci fungovanie spoločnosti; jednak sa ukázalo, že existujúci problém potrebuje komplexnejšie vysvetlenie než aké bolo doposiaľ ponúk-nuté. Zásadným prínosom pre aplikáciu systémového prístupu bola publikácia L. von Bertalanffyho „General systém theory. Foundations, development, applications.“ z počiatku 50-tych rokov. Jeho koncept bol vzápätí využitý i v politike. Najväčšiu zásluhu na tom mal D. Easton, G. Almond a M. A. Kaplan. V druhej polovici 60-tych rokov sa tento prístup stáva štandardným metodologickým východiskom pre ďalších autorov a publikácie. (Prorok, Lisa, 2003)

22

V rámci systémového prístupu je osobitne prínosný systémovo-ko-munikatívny, systémovo-štrukturálny a systémovo-funkčný prístup.

Systémovo-komunikatívny prístup nám umožňuje odhaliť a analy-zovať širší prírodný a spoločenský systém (prostredie, okolie), v rámci ktorého sa politika nachádza, resp. vonkajšie determinanty jej zro-du, fungovania a rozvoja. Z tohto pohľadu je politika determinovaná, ovplyvňovaná celým súhrnom vonkajších ekonomických, sociálnych, vedecko-technických, duchovných, morálnych, ekologických, vojen-ských, demografi ckých, geografi ckých atď. faktorov na najrôznejších úrovniach (národnej, koaličnej, regionálnej a globálnej). Inými slovami povedané, zmeny v okolí, vo vonkajších determinantoch, väčšou či menšou mierou, vplývajú na zmenu kvality, charakteru, funkcií, smeru a dynamiky vývoja politiky.

Systémovo-štruktúrny prístup umožňuje odhaliť a hlbšie analyzovať predovšetkým jej základné komponenty a vzťahy medzi nimi. Základ-nými komponentmi politiky sú predovšetkým: politické potreby, politické záujmy, politické hodnoty, politické normy, politické idey, politické orga-nizácie a inštitúcie. Vzájomným pôsobením týchto komponentov vzniká celý systém najrôznejších vzťahov, ktoré sú obsahom a výsledkom politickej činnosti.

Štruktúrne-funkčný prístup skúmania politiky nám umožňuje odhaliť a hlbšie analyzovať jej funkčné pôsobenie na okolie, ostatné podsys-témy, elementy, stránky, či oblasti spoločenského života, jej miesto a úlohu v spoločenskom systéme, spoločenskom rozvoji. Základnými funkciami politiky sú: riadiaca, mocenská, organizátorská, duchov-ná, integračná, koordinačná, bezpečnostná, kontrolná, normatívna, regulačná, ekonomická, sociálna, informačná atď. Hlbšie skúmanie subordinačných vzťahov medzi týmito funkciami, ich miesta a úlohy v celom systéme funkcii nám ukazuje, že základnou funkciou politiky je riadiaca. Je to komplexná funkcia. Politika predstavuje východisko a základ spoločenského riadenia. Subfunkciami politiky, resp. funkciami, prostredníctvom ktorých sa naplňuje základná riadiaca funkcia politiky sú: mocenská (donucovacia), organizátorská (v rámci nej regulačná,

23

kontrolná, normotvorná), duchovná (teoreticko-poznávacia, výchovná, programátorská, explantačná, predikačná), integračná, koordinačná, bezpečnostná (ochranná a obranná) a informačná. Ak jednotlivé funkcie pôsobia v ekonomickej, sociálnej a ďalších oblastiach spoločenského života, môžeme hovoriť (klasifi kovať) o ekonomickej, sociálnej a ostat-ných funkciách politiky. (Volner, 1991, s. 108-110)

Podľa V. Proroka k hlavným funkciám politického systému patria:

agregácia záujmov; • artikulácia záujmov; • politická komunikácia; • politická socializácia; • tvorba, aplikácia a súdne zaisťovanie pravidiel. (Prorok, Lisa, 2003, • s. 144)

24

25

II. kapitola: POLITICKÁ MOC A MOCENSKÉ PÔSOBENIE

II. 1 Vplyv a moc

Použitie pojmu „vplyv“ zohľadňuje rastúci podiel občianskej spoloč-nosti na politike, rastúci podiel nevládnych organizácií, záujmových skupín a ďalších subjektov na riešenie politických problémov v modernej spoločnosti. Podľa V. Proroka je vplyv vzťah dvoch subjektov A a B, v ktorom požiadavky, priania, preferencie jedného z nich A pôsobia na druhý subjekt B do takej miery, že B zmení svoju činnosť alebo rozhod-nutie v smere očakávanom alebo požadovanom pôsobiacim subjektom. K základným formám vplyvu patrí:

ovplyvňovanie• (ovládanie subjektu) prostredníctvom informácií;autorita a • moc. (Prorok, Lisa, 2003, s. 125)

Autorita a jej uplatňovanie boli vždy súčasťou politiky. Otázkou je, či tento vzťah bol pre politiku vždy určujúci. Autorita sa využívala vo vzťahu k subjektom, ktoré boli ochotné sa dobrovoľne podriadiť danému typu rozdeľovania hodnôt. Zdôraznenie úlohy autority má i propagandistický efekt – politika sa lepšie „predáva“. (Prorok, Lisa, 2003, s. 125) Autorita je vzťah subjektov A a B, kedy subjekt B reaguje na prejavený názor, prianie, záujem subjektu A tým, že zmení svoj vlastný názor, svoje správanie v takom smere, aby subjekt A bol reálne alebo potenciálne s jeho osobou spokojný. (Prorok, Lisa, 2003, s. 128)

Autorita štátu je vzťah, kedy sa občania dobrovoľne podriaďujú roz-hodnutiam štátu. Štát je však primárne nástrojom donútenia – disponuje nástrojmi represie a násilia a jeho autorita vo vzťahu k občanovi môže byť daná jednak jeho aktivitou naplňujúcou očakávania občanov, a

26

jednak i vedomým občana, že v prípade nerešpektovania priania štátu na neho dopadne „trestajúca ruka štátu“. Autorita je prakticky vždy len alternatívou k ďalším formám vplyvu. Autorita môže byť:

priama;• nepriama• .

O priamej autorite hovoríme vtedy, keď daný ovplyvňujúci subjekt otvorene požaduje, aby bol jeho názor prijatý ako jediný možný a ako taký i jeho poslucháčmi realizovaný.

Nepriama autorita sa líši tým, že ovplyvňujúci subjekt síce zdieľa svoj názor na riešenie situácie, otvorene však nepožaduje, aby bola týmto spôsobom riešená. (Prorok, Lisa, 2003, s. 129)

Priama a nepriama autorita môže mať dvojakú podobu:

racionálna autorita; • autorita iracionálna. •

O racionálnej autorite hovoríme, keď je dôvera v určitú osobnosť založená na reálnom poznaní, na minulej skúsenosti ovplyvňovaných občanov, že táto osobnosť má schopnosti, vedomosti a je kompetentná v príslušnom odbore.

Iracionálna autorita je založená na dôvere v určitú osobnosť na zákla-de druhoradých aspektov vo vzťahu k danému problému. Najčastejšie tu rozhodujú také javy ako je sympatia, spôsob zdieľania informácií alebo požiadaviek, správanie a pod. Prípadne sa jedná o autoritu pre-nesenú, t.j. vedomosti, schopnosti získané a vzťahujúce sa k inému odboru, bez toho, že by si ovplyvňovaný uvedomil, že odborník v jednej profesii nemusí byť odborníkom i v ďalších odboroch. (Prorok, Lisa, 2003, s. 129)

Pojem moc má svoj pôvod v latinčine vo výrazoch „potestas“ a „po-tencia“, ktorých spoločným základom je sloveso „potere“ – byť schopný moci. „Potestas“ a „potencia“ sú výrazy pre špecifi cké schopnosti, pojem „potestas“ pre schopnosť vykonávať moc, pojem „potencia“ pre schop-nosť niečo robiť všeobecne. (Prorok, Lisa, 2003, s. 124)

27

Pojem „moc“ defi nujeme ako schopnosť a možnosti subjektu A don-útiť subjekt B k správaniu, ktorý si želá subjekt A a ktoré by subjekt B dobrovoľne neurobil, len na základe fyzického, psychického nátlaku, hrozby sankciami alebo použitím sily, či priamym použitím sily zo strany subjektu A. Moc nepredpokladá ani tak dobrovoľné a uvedomelé podri-adenie sa, ale vynútené podriadenie sa, je to výsledok:

uvedomenia si hrozieb postihu;• fyzického donútenia; • ekonomického donútenia; • verejného donútenia; • informačného donútenia; • psychického donútenia. (Prorok, Lisa, 2003, s. 130)•

Podľa P. Kulašika k teoreticko-metodologickým prístupom k analýze moci patria:

behavioristický prístup;• systémový prístup;• štrukturálno-funkcionálny prístup.•

Behavioristické defi nície chápu moc ako osobitný druh konania, pri ktorom jedni ľudia rozkazujú a druhí poslúchajú. Pre behavioristický prístup je typické individualizujúce poňatie moci, jej vysvetlenie do vzájomných vzťahov medzi osobnosťami s osobitným akcentom na problém subjektívnej motivácie moci. Typické behavioristické chápanie moci nachádzame v rozsiahlom diele H. Lasswella. V predvojnovej práci Politika: kto dostáva čo, kedy a ako skúma Lasswell politickú moc a jej rozdelenie v spoločnosti. Prístup k politike defi nuje ako „skúmanie ovplyvňujúcich a ovplyvňovaných“. (Lasswel, 1936, s. 434-444). Základ-ným subjektom politickej moci sú elity, t. j. skupiny, ktorých politický vplyv závisí od „úspešnej manipulácie ostatných“. V povojnových prácach H. Lasswell ustúpil od elitárskeho riadenia moci a začal ju pertraktovať v kontexte demokratického politického procesu a jeho komponentov – verejnej mienky a podmienok demokratického riadenia a legitimity. Človek vidí, podľa H. Laswella, v moci prostriedok k zlepšeniu života:

28

nachádzaním bohatstva, prestíže, slobody, bezpečnosti a pod. Moc je súčasne aj samoúčelom, umožňujúcim opájať sa jej dispozíciou.

Diferencovanejší prístup k mechanizmu realizácie moci nachádzame u iného amerického politológia – R. Dahla. Jeho koncepcia, vysvetlená v prací Kto vládne, spočíva na výsledkoch empirického výskumu poli-tického procesu uskutočňovaného v meste New Haven. Toto dielo R. Dahl vydal krátko po opublikovaní Kritickej state venovanej koncepcii mocenskej elity R. Millsa. Rovnako ako títo zakladatelia behaviorizmu aj R. Dahl analyzuje politiku cez prizmu vzájomného pôsobenia zá-ujmových skupín tvorených súhrnom indivíduí spojených spoločnými hodnotami, cieľmi a prostriedkami. Spomedzi nich sa vydeľujú relatívne stabilné skupiny a skupiny podliehajúce zmenám. Záujmové skupiny sa pritom diferencujú aj v závislosti od sfér, v ktorých majú vplyv. (Kulašik, 2005, s. 69) Podľa R. Dahla sa politická iniciatíva a reálny politický vplyv nerealizuje samostatnou skupinou, ale jej lídrom, ktorý sa opiera o pochopenie úzkeho okruhu ľudí. V odpovedi na otázku, kto vládne, R. Dahl dospieva k záveru, že ani jedna zo stabilných záujmových skupín, ktoré empiricky skúmal v New Havene, nekontrolovala v tomto meste politický proces. New Haven podľa R. Dahla predstavoval pluralistický politický systém, v ktorom moc realizovali rozličné skupiny lídrov a kaž-dá z nich mala prístup k rozličným kombináciám politických zdrojov.(Kulašik, 2005, s. 70)

Systémový prístup. Kým behaviorizmus postupuje vo vysvetľovaní moci zdola nahor, od indivídua k spoločnosti, potom systémová metóda nevychádza pri skúmaní moci z individuálnych vzťahov, ale zo soci-álneho systému. Moc sa chápe ako „schopnosť systému zabezpečiť plnenie rol jeho prvkov /T. Parsons/. Niektorí protagonisti systémového prístupu /K. Deutsch, N. Luhman/ vysvetľujú moc ako prostriedok sociál-nej komunikácie umožňujúci regulovať skupinové konfl ikty a integrovať spoločnosť. (Kulašik, 11, s. 70)

Podobne aj štrukturálno-funkcionálna interpretácia chápe moc ako vlastnosť sociálnej organizácie, ako spôsob samoorganizácie ľudskej spoločnosti, založenej na deľbe funkcií riadenia a plnenia. Bez moci

29

je nemožná kolektívna existencia ľudstva a fungovanie spoločnosti. Samotná spoločnosť má hierarchický charakter a je diferencovaná na vládnucich a ovládaných. Moc je vlastnosť sociálnych statusov, rol; umožňuje kontrolovať zdroje a prostriedky vplyvu.

Jednou z najprepracovanejších koncepcii moci je právne a historic-ké poňatie, ktoré má silnú tradíciu vo francúzskej politickej vede. G. Burdeau vysvetľuje fenomén moci v dvoch úrovniach – konceptuálnej a historickej. V konceptuálnej rovine je moc silou v službe ideí s cie-ľom všeobecného blaha a je „schopná v určitých prípadoch zaväzovať členov skupín ku konaniu, ktoré predpisujú“. (Burdeau, 1967, s. 406). Spojenie pojmu moci s ideou „všeobecného blaha“ vedie Burdeaua k faktickému stotožneniu moci a práva. Moc – to je samostatná norma, prejav existencie právnej normy. Moc je sila nevyhnutne integrovaná do práva „... pretože z jednej strany je prichádzajúca moc predĺžením idey práva, z ktorej odvodzuje svoj pôvod, a ktorá ho odôvodňuje, a z druhej strany, vo svojom fyzickom aspekte, disponuje prerogatívom materiál-nej moci, a preto spája v sebe ideu práva a sily.“ (Burdeau, 1967, s. 418) Konceptuálne chápanie moci znamená, že personifi kácia moci je niečím vonkajším vo vzťahu k norme a len v konceptuálnom pláne môže byť prekonaný dualizmus moci a práva. (Kulašik, 2005, s. 71) Keď Burdeau skúma moc v historickom pláne, konštatuje, že vzniká súčasne so spoločnosťou, a rovnako ako spoločnosť podlieha evolúcii. Anomická (bezzákonná) moc je charakteristická pre prvotnú, primitívnu spoločnosť. Moc je tu rozdelená medzi masu indivíduí a prejavuje sa vo viere a zvykoch, ktoré regulujú konanie člena skupiny bez nevyhnutnosti zásahu personálnej autority. Takáto moc je nepriateľom akejkoľvek iniciatívy a má nepolitický charakter. Na vyššom stupni spoločenského rozvoja, kedy vzniká potreba operatívneho prijímania rozhodnutí, sa vytvára individualizovaná moc prislúchajúca vodcom alebo malej sku-pine ľudí. Takáto moc je nelegitímna – vytvára priestor pre neustály mocenský boj a ohrozuje samotnú existenciu skupiny. Individualizovaná moc nahrádza inštitucionalizovanú moc, ktorú Burdeau vymedzuje ako moc existujúcu v právnej forme štátu. Štátnu moc defi nuje ako ofi ciálnu

30

politickú moc. Okrem nej jestvuje množstvo faktických politických mocí a ich nositeľov – rôznych skupín (napr. ekonomických, ale i odbory, strany, atď.). (Kulašik, 2005, s. 71)

Podľa A. Etzioniho existujú tri základné druhy zdrojov moci:

utilitárne• , t. j. materiálne a iné sociálne statky späté so záujmami ľudí; donucovacie• , napr. administratívne príkazy používané v prípade, keď zlyhávajú zdroje utilitárne; normatívne• , prostriedky vplyvu na vnútorný svet človeka, jeho hod-notové orientácie a normy konania. (Kulašik, 2005, s. 72)

V politologickej literatúre nachádzame aj iné klasifi kácie zdrojov, napr. na ekonomické (materiálne hodnoty, peniaze, technika), sociálne (schopnosť zmeny sociálneho statusu alebo rangu), kultúrno-informač-né (poznatky a informácie, inštitúcie vedy a vzdelávania, prostried-ky masovej informácie), donucovacie (inštitúcie fyzického donútenia) a napokon demografi cké (človek ako špecifi cký zdroj moci). (Kulašik, 2005, s. 72)

II. 2 Politické panstvo a legitimita

V politológii nachádzame viacero defi nícií politického panstva. Kla-sická je defi nícia M. Webera, ktorý chápe „panstvo ako šancu vnútiť svoju vôľu iným“. V modernej politickej vede sa týmto termínom ozna-čuje štruktúra vzťahu riadenia a podriadenia, organizačné a zákonné sformalizovanie faktu, že v spoločnosti rozlišujeme riadiacu činnosť spojenú s privilégiami na jednej strane a vykonaním príkazov na strane druhej. Panstvo je forma organizácie moci v spoločnosti, je to politický poriadok, v ktorom jedni vládnu a druhí poslúchajú. Povedané inak: politické panstvo je inštitucionalizovaná moc. (Kulašik, 2005, s. 73)

S pojmom „panstvo“ sa spája pojem „legitimita“, resp. legitimita moci. Etymologicky termín „legitimita“ pochádza z francúzštiny a jeho doslovný preklad znamená „zákonnosť“. Legitímna moc sa obvykle charakterizuje ako zákonné a spravodlivé. Legitimita je predovšetkým súhlas obča-

31

nov s danou politickou mocou, jedná sa o ich dôveru, ktorú vyjadrujú prostredníctvom voľby, či už riadnej alebo predčasnej. Legitimita moci môže stúpať alebo klesať, pretože je vykonávaná legálne t. j. zákon-ne. Rozhodujúca teda nie je legálnosť jednania politickej moci, ale ospravedlnenie jej krokov zo strany aktívnych občanov, ktorí verejne vyjadrujú svoj názor vo volbách alebo v prieskumoch verejnej mienky. Legálna moc je moc uplatňovaná v súlade so zákonmi. Nelegálna moc je moc, ktorá je uplatňovaná v rozpore so zákonmi. Legitímna moc sa opiera o presvedčenie verejnosti (politicky aktívnych ľudí) o nutnosti, oprávnenosti a spravodlivosti daného režimu či jeho aktivít. Legitimita moci, t. j. jej oprávnenosť, bola najmä v minulosti spojovaná so sak-ralizáciou vodcov a spoločenského poriadku – panovník ako zástupca boha sa nemohol mýliť, a pokiaľ sa správal neprimerane, bol to len boží trest za ľudské hriechy, a bolo nutné sa mu podriadiť. Podobne aj v prípade diktatúr je legitimita spojená s vierou, že diktátor naplňuje cieľ komunity. V súčasnosti je legitimita moci odvodzovaná od dodržovania určitej procedúry, najčastejšie volebnej. Pojem nelegitímna moc, t. j. moc uplatnená v rozpore s verejnou mienkou a všeobecne uznanými zásadami. (Prorok, Lisa, 2003, s. 132)

Z hľadiska kombinácií jednotlivých variant môže byť politická moc:

legálna a legitímna; • legálna a nelegitímna; • nelegálna a legitímna; • nelegálna a nelegitímna. •

Prvý prípad, legálna a legitímna politická moc, je situácia, kedy je moc uplatňovaná v súlade so zákonmi a verejná mienka považuje dané zákony a výkon moci za správne.

Druhý prípad, legálna a nelegitímna politická moc, môže nastať, pokiaľ sú prijaté zákony, ktoré nemajú oporu vo verejnosti, a zároveň sa na ich základe uplatňuje politická moc. Typická je táto situácia pre nedemokratické režimy, avšak je možná i v demokratických režimoch opierajúcich sa o zastupiteľskú demokraciu, kedy vďaka sprostredko-vaniu zastúpenia môže dôjsť k skresleniu reálnej vôle väčšiny ľudu.

32

Tretia situácia, nelegálna a legitímna politická moc, je možná vtedy, kedy určité skupiny používajú násilie v rozpore so zákonmi, avšak majú podporu ľudu. Typickým príkladom je partizánske hnutie v podmienkach okupácie vlastného územia cudzím štátom, nastoľujúcim na území svoje zákonodarstvo.

Štvrtý prípad, nelegálna a nelegitímna politická moc, je bežný v dik-tatúrach, ktorých zákony a činnosť nevyjadrujú záujmy ľudu. Príkladom môžu ale byť napr. i aktivity teroristických organizácií. (Prorok, Lisa, 2003, s. 132)

Max Weber, ktorý patrí k najvýznamnejším predstaviteľom teórie legitímnosti panstva (moci), v závislosti od motívov podriadenosti, de-fi noval tri typy legitímnosti moci:

Historicky najstaršou je • tradičná legitimita spočívajúca na podriade-nosti indivídua, ale aj más (kmeňov, národov) obyčajov (podriadiť sa moci), viery v nadaktuálnosť a posvätnosť jestvujúceho poriadku. Tradičná legitimita je charakteristická pre monarchiu. Z hľadiska mo-tivácie je v mnohom analogická so vzťahmi v patriarchálnej rodine, spočívajúc na povinnosti voči starším a na osobnom, neofi ciálnom charaktere vzájomných vzťahov medzi hlavou rodiny a jej členmi. Charizmatická legitimita• spočíva vo viere vo výnimočné kvality, nad-prirodzené vlastnosti, t. j. charizmu výnimočnej osobnosti, vodcu. Charizmatický spôsob legitimizácie sa obvykle objavuje v období revolučných zmien, keď sa nová moc hľadajúca oporu u obyvateľov nemôže opierať o autoritu tradície alebo o demokraticky vyjadrenú vôľu väčšiny. Charizmatická legitimita spočíva vo viere a v emocio-nálnom, osobnostnom vzťahu vodcu a masy. Zdrojom • racionálno-právnej legitimity sú racionálne záujmy, ktoré nabádajú ľudí prijímať vládne rozhodnutia sformulované na zákla-de všeobecne uznávaných pravidiel, t. j. demokratických procedúr. V takomto zriadení sa nepodriaďujeme osobnosti držiteľa moci, ale zákonom, v rámci ktorých sa regulujú a pôsobia vládni činitelia. V prí-pade racionálno-právnej legitimity, charakteristickej pre demokratické štáty, ide o typ štruktúry alebo inštitucionálnej legitimity založenej na

33

dôvere občanov voči štátu a jeho politickým inštitúciám. (Kulašik, 2005, s. 74)

34

35

III. kapitola: ŠTÁT

III. 1 Pojem „štát“ a koncepcie vzniku štátu

Pojem štátu prešiel vo svojom vývoji rozličnými etapami. U antických Grékov sa stretávame s pojmom „polis“, ktorým označovali „mestský štát“, t. j. suverénnu teritoriálnu organizáciu s vlastným zriadením a zá-konodarstvom. Rímska terminológia poznala termín „civitas“ chápaný ako obec plnoprávnych obyvateľov, alebo štát rímskych občanov. Štát bol v rímskej terminológii chápaný aj ako jednota všetkých obyvateľov („res publica“). Keď sa Rím stal veľkým teritóriom, začal sa rímsky štát označovať termínom „impérium“. (Kulašik, 2005, s. 97) K podstatnej zmene vo vysvetľovaní vzniku štátu došlo v stredoveku. Na rozdiel od staroveku sa štát začal chápať ako krajina („terra“). Rozhodujúcim sa stal teritoriálny činiteľ.

Prvý novoveký výraz na označenie rôznych štátnych výtvorov „stato“, nachádzame v 15. storočí v Taliansku. „Stato“ sa stal termínom, ktorý sa dal použiť na každý existujúci štát, bez ohľadu na jeho veľkosť, či charakter štátneho zriadenia. Z tohto terminologického základu vzni-kol francúzsky termín – I´Etat, anglický – state, nemecký – der Staat, atď.

V súčasnej literatúre sa termín „štát“ používa v dvoch významoch. V širšom zmysle sa štát chápe ako spoločenstvo ľudí, predstavované a organizované orgánom vyššej moci a žijúcej na určitom teritóriu; štát je stotožňovaný s krajinou a politicky organizovaným národom. V tomto zmysle môžeme hovoriť napríklad o americkom, ruskom, francúzskom štáte, atď. Široké chápanie štátu (štát stotožňovaný so spoločnosťou), pretrvávajúce v neodbornej literatúre do dnešných dní, bolo používané do 17. storočia.

36

Chápanie štátu v užšom zmysle. Prvý, kto sa rozišiel so širším chápaním štátu bol N. Machiavelli. Machiavelli ako tvorca svetskej (odteologizovanej) politickej teórie použil na označenie akejkoľvek zvrchovanej moci nad človekom, či to bola monarchia alebo republika, termín „stati“ a zaoberal sa skúmaním reálnej organizácie štátu. Jasnú diferenciáciu medzi štátom a spoločnosťou nachádzame v zmluvných teóriách (štát vzniká ako dôsledok spoločenskej zmluvy) Hobbesa, Locka, Rousseaua a iných. Podľa týchto teórii indivíduá, ktoré pôvodne žili slobodne a v neorganizovanom prirodzenom stave, vzhľadom na zachovanie bezpečnosti a prirodzených práv, vytvorili špeciálny orgán – štát. V súčasnej vedeckej spisbe sa štát chápe v úzkom zmysle ako organizácia, systém inštitúcií a orgánov vykonávajúcich zvrchovanú moc na vymedzenom území. (Kulašik, 2005, s. 98-99)

K najznámejším koncepciám vzniku štátu patria nasledujúce te-órie:

teologické (resp. teokratické) teórie; • patriarchálne teórie; • patrimoniálne teórie; • teórie násilia;• zmluvné teórie. (Prorok, Lisa, 2003, s. 147)•

Teologické teórie vysvetľujú vznik štátu ako výsledok božej vôle a štát je preto výrazom absolútneho dobra. Je chybné a škodlivé uvažovať o akejkoľvek inej organizácii spoločnosti. Moc panovníka, resp. politické panstvo sú mocou z „Božej milosti“ a tomu zodpovedá i organizácia spo-ločnosti založená na existencii výrazne oddelených sociálnych skupín, z ktorých len predstavitelia svetskej (panovník resp. stavy) a cirkevnej moci majú prirodzené „oprávnenie“ vládnuť. Prakticky všetky stredoveké monarchie fungovali na tomto princípe. U niektorých predstaviteľov teo-logických teórií je však štát nie výrazom dobra, ale naopak zla, pretože je produktom diabla. Táto interpretácia štátu slúžila ako nástroj boja svetskej a cirkevnej moci, mala zdôvodniť primát cirkevnej moci nad mocou svetskou. Teologickým teóriám predchádzali teokratické teórie, ktoré vychádzali z predstavy o božskom pôvode samotného panovníka.

37

Panovník bol predstaviteľom svetského štátu, pretože reprezentoval božský rod, a stál preto i v čele cirkevnej hierarchii.

Patriarchálne teórie vysvetľujú vznik štátu a práva ako výsledok rozrastania sa pôvodnej organizačnej jednotky, v ktorej sa uskutočňo-valo ľudské súžitie: rodiny. Moc panovníka a štátu je podľa týchto teórií ekvivalentom moci otca rodiny ako patriarchu. Panovníkovi poddaní sú členmi jeho rodiny a ako hlave rodiny sú mu povinní preukazovať poslušnosť a úctu.

Patrimoniálne teórie (z lat. patrimonium – dedičstvo pôdy) odvodzujú vznik moci štátu a práva od vlastníckeho práva k pôde. Moc panovníka je podľa týchto teórií v súlade s jeho postavením najväčšieho držiteľa základného prostriedku existencie – pôdy.

Teórie násilia vysvetľujú vznik štátu ako výsledok uplatnenia násilia jednej skupiny ľudí voči iným ľuďom. Štát je organizáciou nadvlády menšiny nad väčšinou.

Zmluvné teórie a z nich vychádzajúce nové chápania spoločnosti a štátu sa postupne formovali v priebehu rozkladu stredovekej spoloč-nosti ako reakcia na rozvoj racionalizmu a empirizmu, prírodných vied, hospodárstva a obchodu. Štát je chápaný ako výsledok zmluvy medzi ľuďmi. Zmluva nie je chápaná ako konkrétny historický fakt, ale ako určitá zásada vedúca k prechodu od prirodzeného stavu, v ktorom ľudia žili izolovane, k občianskemu stavu, k spoločnosti a štátu. Jednotliví predstavitelia tejto teórie z nej vyvodzovali rôzne dôsledky: Rousseau zásadu zvrchovanosti ľudu; Hobbes neobmedzené postavenie vladára a štátnej moci; Locke opodstatnenosť konštitučnej monarchie. (Prorok, Lisa, 2003, s. 148)

Štáty možno klasifi kovať aj ako:

tradičné;• konštitučné.•

Tradičné štáty vznikli a existovali na základe noriem a zvykov vychád-zajúcich z dávnej minulosti. Nepoznali inštitucionálne obmedzenie moci nad poddanými, odmietali rovnosť ľudí a indivíduum ako zdroj štátnej

38

moci. Typickým stelesnením tohto typu štátu bola absolútna monarchia. V politickej fi lozofi i našla absolútna a nelimitová moc suveréna svoj výraz v Hobbesovej teórii „totálneho štátu“.

Konštitučné štáty sú oproti tomu fenoménom nedávneho ľudské-ho formovania, riadenia a regulovania. Neusilujú o totálnu kontrolu jednotlivých oblastí ľudského života. Naopak, ekonomická, kultúrna, náboženská a politická aktivita občanov tu nachádza svoj výraz v so-ciálnych a politických inštitúciách a mechanizmoch vytváraných „zdola“ na princípe suverenity ľudu a rešpektovania občianskych práv a slobôd. Konštitučná etapa v rozvoji je organicky spojená s podriadenosťou štátu občianskej spoločnosti. S právnou reglemetáciou štátnej činnosti a s ce-lým inštitucionálnym rámcom garantujúcim občianske práva človeka, a to predovšetkým s konštitúciou. (Kulašik, 2005, s. 102)

Samotný termín „ústava“ sa používa v dvoch významoch. Prvý z nich, označovaný termínom „reálna ústava“ vychádza z Aristotela, ktorý vo svojom diele „Politika“ charakterizoval ústavu ako „určitý poriadok pre obyvateľov daného štátu“. Reálna ústava je podľa Aristotela štátne zriadenie, model štátnej činnosť určovaný hodnotovo-normatívnym kódexom. Tento kódex nemusí mať nevyhnutne formu súhrnu zákonov zodpovedajúcu súčasnému stavu. Môže mať charakter nábožensko-politických príkazov alebo nepísaných tradícií, ktorým sa zákazy štátu podriaďujú. V tomto zmysle konštitucionalizmus vychádza z koreňov dávnej minulosti a nie je spojený len s objavením sa liberalizmu v epoche osvietenstva. Otázkou zostáva ako vymedzíme konštitucionalizmus, ktorý v modernom ponímaní znamená obmedzenie moci panovníka ústavou, keďže ústava v starom Grécku „iba“ označovala štruktúru či typ štátu, pretože nemala právnu silu obmezovať moc panovníka a nebola teda dokumentom najvyššej právnej sily, ktorý by riešil delbu moci najmä medzi zákonodarnou a výkonnou mocou.

V druhom, rozšírenejšom význame je termín „ústava“ súhrnom zá-konov, je to právny alebo normatívny akt. Ústava je zafi xovaný sys-tém pravidiel v špeciálnom dokumente, ktorý zakotvuje základy, ciele a zriadenie štátu, princípy jeho organizácie a fungovania, mechanizmy

39

prijímania rozhodnutí a status osobnosti v štáte. Ustáva je akýmsi textom „spoločenskej zmluvy“ medzi občanmi a štátom, a dáva štátu nevyhnutnú legitimitu. V dnešnom svete existuje niekoľko demokratických štátov, ktoré nemajú písaný ústavný súhrn zákonov (napr. Veľká Británia, Iz-rael), ale aj autokratických štátov, kde ústavu nahrádza ofi ciálne štátne náboženstvo islam (Saudská Arábia, Bután, Oman).

V moderných demokraciách sa proces formovania ústavného štátu, upevnenie princípu obmedzenia jeho kompetencií pomocou osobitných inštitúcií a zákonov zavŕšil v „právnom štáte“. Cieľom právneho štátu je ochrániť občana pred štátnym násilím, garantovať individuálnu slobodu a základné práva osobnosti. Takýto štát je vo svojej činnosti obmed-zený právom ochraňujúcim slobodu a dôstojnosť osobnosti. Moc je podriadená suverénnej vôli národa. Východiskom riešenia vzájomného vzťahu medzi indivíduom a mocou je priorita práv človeka. (Kulašik, 2005, s. 103)

Na koncepcie o príčinách vzniku štátu nadväzujú úvahy o jeho pod-state, pričom defi nície podstaty štátu do seba môžu zahrňovať i vy-svetlenie jeho vzniku. Čo je podstatou štátu? I na túto otázku existuje celý rad názorov. K najvýznamnejším teóriám vysvetľujúcim podstatu štátu patria:

normatívne teórie;• psychologické teórie;• organická teória;• marxistická teória; • funkcionalistické teórie;• inštitucionalistické teórie;• antropologické teórie. (Prorok, Lisa, 2003, s. 148)•

Normatívne teórie vidia v štáte „skutočnosť mravnej idey, o sebe a pre seba rozumnou“ /Hegel/; dovŕšenie idey práva, obsiahnuté v hlavných črtách v mravnom zákone praktického rozumu /Kant/. Psychologické teórie vidia podstatu štátu v prirodzenej potrebe človeka nechať sa viesť, v jeho nechuti rozhodovať sa, v ochote podriadiť sa (v krajnom prípade až v podobe otroctva). Organické teórie považujú štát za spo-

40

ločenskú obdobu biologického organizmu a jeho vlastností – rastu, štruktúrovania, diferenciácie činností, vrátane prežívania celku a od-umierania a obnovovania jeho jednotlivých častí. Marxistická teórie vidí v štáte nástroj presadzovania protichodných záujmov jednotlivých sociálno-ekonomických tried. Štát je historicky vzniknutým nástrojom mocenského presadenia a ochrany záujmov súkromných vlastníkov. Preto nemôže fungovať na princípe samosprávy, ale vládnuce triedy si musia vytvárať zvláštne orgány pre výkon donútenia. Funkcionalistické teórie považujú štát za silu sústredenú na dosahovanie kolektívnych cieľov /T. Parsons/. Inštitucionalistické teórie oproti tomu považujú štát za inštitucionalizovanú politickú moc, ktorá v tejto podobe prechádza od jednotlivcov na inštitúcie. Moc inštitúcii prestáva byť osobnou mocou a mení sa v moc právnu. Antropologické teórie považujú štát spoločne s rodinou, jazykom a právom za racionálne organizovanú podporu his-toricky vzniknutých vzťahov medzi ľuďmi, za sebestačnú silu, ktorých vývoj podlieha vlastným zákonitostiam.

Štát je základnou inštitúciou politického systému spoločnosti, vy-tvorenou za účelom organizácie a riadenia obyvateľstva žijúceho na určitom území. Pomocou štátnej moci zaväzuje všetkých občanov. Štát je defi novaný nasledujúcimi charakteristickými znakmi:

územie (teritoriálny prvok); • obyvateľstvo (personálny prvok); • organizovaná politická moc a jej právne vyjadrenie (inštitucionálny • prvok); najvyššia (i vo vzťahu k iným štátom) nezávislá a relatívne trvalá moc, • nositeľ suverenity (mocenský prvok). (Prorok, Lisa, 2003, s. 149)

III. 2 Funkcie štátu

Podstata štátneho systému sa najplnšie prejavuje v jeho funkciách, t. j. v zásadných smeroch činnosti štátu, ktoré vyplývajú z cieľov a úloh, ktoré plní. Funkcie štátu možno defi novať podľa rozličných kritérií. Tra-

41

dične sa rozlišujú funkcie podľa teritoriálneho charakteru štátu a rozsahu činnosti jeho orgánov na:

vnútorné; • vonkajšie• .

Vnútorné funkcie štátu sú spojené s tým, čo sa odohráva na jeho území. Cieľom týchto funkcií z hľadiska činnosti štátnych orgánov je optimálne regulovať a harmonizovať spolužitie jednotlivcov a skupín tvoriacich štátne spoločenstvo. Medzi vnútorné funkcie štátu zaraďu-jeme nasledovné:

Ochranná funkcia zameraná na ochranu politického zriadenia, bez-• pečnosti a práv občanov. Štát je povinný zabrániť akýmkoľvek preja-vom spoločenskej anarchie a súčasne vytvára mechanizmy umožňu-júce dosahovať a rozvíjať poriadok a súlad so zvykmi štátu. Regulačná funkcia štátu nachádza svoj význam v činnosti štátneho • aparátu. Ide o činnosti, ktorými štát a jeho orgány, prijímaním príkazov alebo zákazov, vplývajú na prebiehajúce politické procesy. Kultúrno-výchovná funkcia štátu zameraná na činnosť v oblasti • tvorby a rozširovania politických, fi lozofi ckých a morálnych názorov a ovplyvňovania vedomia obyvateľov. Za týmto cieľom štát organi-zuje osvetovú, vedecko-výskumnú činnosť a vplyv na prostriedky masovej komunikácie. Adaptačná funkcia štátu, ktorá je spojená s úsilím štátu udržať súlad • s civilizačným rozvojom (zahŕňa činnosti smerujúce k zmenám v or-ganizácii štátneho aparátu, v právnom systéme, v organizácii výroby, atď.). Štát v tejto oblasti plní aj inovačnú funkciu – brzdí regresívny pohyb, podporuje a intenzifi kuje želateľné procesy. Sociálno-ekonomická funkcia znamená, že štát zodpovedá za vy-• tvorenie mechanizmov ochraňujúcich najslabšie sociálne vrstvy. V ekonomickej sfére môže štát integrovať sprostredkovane (dotácie, štátne subvencie, zmrazenie cien, prvky plánovaného hospodárstva) alebo bezprostredne, kedy pri existencii väčšieho štátneho sektora, časť štátneho aparátu organizuje a realizuje štátne hospodárenie.

42

Vonkajšie funkcie štátu vyplývajú z toho, že štát v politickom priestore nefunguje sám, ale je obklopený inými štátmi. Vonkajšie funkcie mô-žeme vymedziť ako súhrn politickej činnosti daného štátu realizovanej v oblasti vzťahov s inými štátmi alebo medzinárodnými organizáciami, zameraných na ochranu záujmov, ktoré štát artikuluje. Ide predovšet-kým o teritoriálnu ochranu štátu a činnosť, cieľom ktorej je zabránenie agresie voči vlastnému územiu. V súvislosti s tým môžeme rozlíšiť tri vonkajšie funkcie štátu:

obrana (defenzívna funkcia); • útok (ofenzívna funkcia); • udržanie existujúceho stavu (status quo). (Kulašik, 2005, s.100-• 103)

III. 3 Formy štátu

Prvým politickým fi lozofom, ktorý sa pokúsil klasifi kovať formy štátu (t. j. ich štrukturálnych väzieb vyjadrených v spôsobe zorganizovania štátu) bol Aristoteles. Jeho normativistická koncepcia (najlepšia forma štátu je tá, ktorá najviac prispieva k blahu občanov) inšpirovala mysliteľov v ďalších storočiach. Aristoteles ukázal, že formy štátu možno rozdeliť na dve základné skupiny:

správne – monarchia, aristokracia a politeia (umiernená demokra-• cia);nesprávne – tyrania, oligarchia, extrémna demokracia a ochlokracia • (vláda davu).

Moderná politológia defi nuje formu štátu ako organizačnú štruktúru alebo súhrn spôsobov a metód uskutočňovania štátnej moci. Zriadenie štátu sa tradične charakterizuje:

formou vlády;• formou teritoriálneho (štátneho) zriadenia.•

V týchto dvoch aspektoch sa prejavuje organizácia najvyššej moci, štruktúra a poriadok vzájomných vzťahov vyšších štátnych orgánov.

43

Na formu každého štátu vplývajú činitele vnútorného i vonkajšieho charakteru ako politické tradície; úlohy, ktoré štát realizuje; spoločenské vzťahy; medzinárodné vzťahy; dominujúce formy vlastníctva. Každý štát má svoje vlastné, neopakovateľné črty. Niektoré z nich, ktoré sa opakujú vo viacerých štátoch, tvoria pevné, všeobecné modely.

Pri analýze foriem štátu používame rozličné kritériá. Podľa P. Kulašika, najkomplexnejšia klasifi kácia foriem štátu spočíva na delení podľa:

reprezentanta1. najvyššej moci v štáte (forma vlády): monarchia (kráľ, cisár);• republika ( prezident); •

charakteru štátneho zriadenia: 2. unitárna (centralizovaná) forma; • federálna (decentralizovaná) forma; • konfederácia;•

politického režimu3. (defi nuje vzťah medzi parlamentom a vládou):demokratická autokratická forma; • totalitárna forma; •

politického zriadenia: 4. systém prezidentský; • systém poloprezidentský;• systém parlamentno-kabinetný; • systém parlamentno-výborový. (Kulašik, 2005, s. 104)•

V dnešnom svete existujú štyri základné druhy republík:

prezidentská; • poloprezidentská (zmiešaná); • parlamentno-kabinetná;• parlamentno-výborová (vláda zhromaždení). (Kulašik, 2005, s. • 104)

Prezidentský systém sa vo svojej klasickej podobe vytvoril v Spoje-ných štátoch amerických, pričom prenesenie tohto systému do iných krajín je veľmi problematické. Prezidentský systém môžeme defi novať

44

ako súhrn právnych zásad zriadenia určujúcich špecifi cké vzťahy me-dzi parlamentom ako ústavodarnou mocou, prezidentom ako šéfom štátu a súčasne šéfom (vlády) administratívy a ministrov ako poradcov prezidenta a vykonávateľov jeho politiky a takisto súdmi ako orgánmi spravujúcimi uskutočňovanie spravodlivosti a súčasne kontrolujúcimi ústavnosť zákonov parlamentu a aktov prezidenta a iných administra-tívnych orgánov. (Kulašik, 2005, s. 105)

Základná odlišnosť prezidentského systému od tradičnej parlamentnej republiky spočíva v tom, že prezident súčasne vystupuje ako hlava štátu a ako hlava vlády. Riadi vnútornú a zahraničnú politiku a je vrchným veliteľom ozbrojených síl. Prezident je volený v priamych voľbách. Sám (v USA s odobrením senátu) vyberá členov kabinetu ministrov, ktorí zodpovedajú jemu a nie parlamentu. Prezidentský systém vychádza z rovnosti kompetencií zákonodarnej a výkonnej moci. Funkcia záko-nodarcov je priznaná parlamentu, výkonná moc nedisponuje formálnym právom zákonodarnej iniciatívy. Legislatíva i exekutíva odvodzuje svoju legitimitu zo všeobecných volieb. Rovnako aj v činnosti týchto orgánov funguje zásada vzájomnej nezávislosti: vláda nemôže rozpustiť parla-ment a parlament nemá právo odvolať vládu z politických dôvodov.

Prezidentská republika sa v západnej Európe nerozšírila. V kraji-nách s autoritárskymi tradíciami, predovšetkým v Latinskej Amerike, v Ázii, v Afrike ako i v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, sa táto forma vlády transformovala v „super prezidentskú republiku“. V takomto systéme sa fakticky celá moc sústredí v rukách prezidenta, ktorý stojí mimo kontroly parlamentu a súdnych orgánov a de facto disponuje polodiktátorskými právomocami. (Kulašik, 2005, s. 106)

Poloprezidentský systém je súhrnom ústavno-právnych princípov dávajúcich široké právomoci prezidentovi, ktorý je zvolený v priamych voľbách nezávisle od parlamentu a menuje vládu, ktorá je zodpovedná jemu a súčasne parlamentu. V tejto forme štátneho zriadenia je silná prezidentská moc spojená s efektívnou parlamentnou kontrolou vlády. Pre poloprezidentskú republiku je hlavnou charakteristickou črtou dvojitá zodpovednosť vlády: voči prezidentovi a voči parlamentu. Klasickým

45

príkladom poloprezidentskej republiky je Francúzsko. Keď v roku 1958 Francúzi v referende prijali novú ústavu, málokto sa domnieval, že vznik-la nová forma zriadenia. Ustáva V. republiky nie je čisto parlamentno-ka-binetnou formou moci – tým menej čistou prezidentskou formou. Niektorí ju označujú za „zmiešanú“ formu, ktorá v sebe zlučuje charakteristické znaky jednej i druhej. Postavenie prezidenta vo francúzskom politickom zriadení je kľúčové. Jeho výnimočné pozície defi nuje 5 článkov ústavy: prezident dbá na ochranu ústavy; svojim rozhodovaním zabezpečuje regulárne fungovanie verejnej moci a jednotu štátu; je garantom národnej nezávislosti, územnej celistvosti; má právo predsedať Rade ministrov a rozhodovať o hlavných smeroch činnosti vlády; vymenúva a odvoláva premiéra; môže rozpusť Národné zhromaždenie. Postavenie prezidenta umožňuje aj právo použiť referendum a obísť tak Senát či Národné zhromaždenie. Prezident má aj viacero „osobitných“ kompetencií, t. j. takých, ktoré si nevyžadujú formálnu kontrasignáciu premiéra (napr. vo sfére zahraničnej politiky). Politické zriadenie vo Francúzsku nie je prezidentským systémom, hoci dáva prezidentovi štátu osobitnú moc. Neoddeľuje sa tu moc zákonodarná a výkonná. Predpokladá sa formálny podiel a aktívna rola štátu na činnosti parlamentu. (Kulašik, 2005, s. 107)

Systém parlamentno-kabinetný je charakteristický osobitným vzťahom troch najvýznamnejších orgánov štátu: parlamentu, prezidenta a vlády. V tomto zriadení nemá prezident bezprostrednú politickú zodpovednosť, menuje vládu, pričom sa riadi rozložením politických síl v parlamente. Vláda realizuje výkonnú moc a za svoju činnosť zodpovedá parlamentu. V klasickej podobe existuje toto zriadenie vo Veľkej Británii. Podobné zriadenie nachádzame aj v Nemecku, Taliansku a mnohých iných kra-jinách. Hlavné zásady parlamentno-kabinetného systému v britskom modeli sú nasledovné: parlamentno-kabinetný systém je výsledkom 300-ročnej evolúcie „kabinetu“, t. j. orgánu zloženého z kráľom menovaných ministrov, vedených jedným z ministrov (prvým ministrom – premiérom), povolaných z parlamentnej väčšiny; parlament je vo Veľkej Británii je-diným a najdôležitejším zdrojom štátnej moci – je to fórum, na ktorom sa prijímajú najdôležitejšie politické rozhodnutia; rola monarchu ako

46

hlavy štátu sa obmedzuje na reprezentáciu a na integráciu spoločnosť, kľúčovú rolu vo vládnom systéme vykonáva premiér; premiér je najdôle-žitejším poradcom panovníka a šéfom vlády, je lídrom vládnucej strany a formálne aj lídrom poslaneckej snemovne, má faktické prerogatívy monarchu pri rozpúšťaní parlamentu. (Kulašik, 2005, s. 107)

Nemecká verzia parlamentu – kabinetného systému (kancelársky sys-tém) sa riadi zásadou, že šéf vlády je „primus inter pares“ medzi členmi vlády. V súlade s ústavou kancelár riadi vládu a politicky zodpovedá parlamentu. Hlavnou kompetenciou kancelára je realizácia politického riadenia (tzv. Kanzierprinzip), vytyčuje politickú líniu vlády, je hlavným subjektom parlamentnej zodpovednosti. Strata podpory parlamentnej väčšiny vedie k odvolaniu kancelára a jeho okamžitého nahradenia (tzv. suspenzívne veto). Ústavná rola prezidenta je neveľká a prakticky zredukovaná na reprezentačné funkcie. (Kulašik, 2005, s. 107)

Systém parlamentno-výborový, niekedy nazývaný systémom kon-ventu, je súhrnom zásad politického zriadenia, ktoré určitým spôso-bom vymedzujú vzťahy medzi tromi základnými štátnymi orgánmi: t. j. parlamentom, hlavou štátu a vládou. Parlament ako najvyšší štátny orgán bezprostredne zriaďuje hlavu štátu i vládu. Parlamentno-výborový systém sa prvý raz objavil vo Francúzskej ústave (jakobínskej) z roku 1793 a počas Parížskej komúny v roku 1871 a neskôr v niektorých štá-toch tzv. reálneho socializmu. Klasickým príkladom je politický systém Švajčiarska, ktorý vychádza z princípov jednoty štátnej moci. Originalita tohto systému spočíva v nasledujúcich charakteristických črtách:

najvyššia moc prislúcha parlamentu, ktorý reprezentuje ľud ako celok • a spravuje štátnu moc na základe výlučnosti; vláda nie je menovaná hlavou štátu, ale je volená parlamentom; • vláda nerealizuje svoje samostatné funkcie, ale je osobitným výkon-• ným výborom parlamentu. Vláda je jediným orgánom, cez ktorý par-lament ako jediný zákonodarný orgán vykonáva svoje rozhodnutia; vláda je bezprostredne zodpovedná parlamentu. Celá vláda a každý • minister môže byť kedykoľvek parlamentom odvolaný;

47

hlava štátu (zvolená z členov parlamentu) nemôže rozpustiť parla-• ment pred uplynutím legislatívnej periódy; hlava štátu i členovia vlády podliehajú trestno-právnej zodpoved-• nosti ako všetci obyvatelia podľa rovnakých zásad. (Kulašik, 2005, s. 108)

Podľa V. Proroka sa parlamentné systémy vyvíjali v jednotlivých krajinách za špecifi ckých podmienok, preto tu môžeme nájsť mnoho odlišných podôb. Za základný variant možno považovať:

britský parlamentarizmus; • parlamentarizmus v ostatných konštitučných monarchiách;• republikánsky parlamentarizmus ;• racionalizovaný parlamentarizmus; • prezidiálni parlamentarizmus (poloprezidentská forma vlády). (Prorok, • Lisa, 2003, s.157)

Podľa B. Říchovej rozloženie moci medzi orgánmi moci výkonnej (exekutíva), zákonodarnej (legislatíva) a súdnej má v klasifi kačnej rovine tri základné podoby: systémy parlamentné, prezidentské či poloprezi-dentské. (Řichová, 2002, s. 57)

III. 4 Parlamentný systém

V praxi platí, že parlamentný systém je zlučiteľný aj s monarchi-ami aj s republikánskym zriadením. Z toho vyplýva, že hlavou štátu v parlamentnom systéme môže byť dedičný monarcha (Veľká Británia, Dánsko, Belgicko, Švédsko) i prezident, ktorý môže byť volený buď priamo (Rakúsko, Írska republika, Island), alebo zákonodarným zborom (Nemecko, Česká republika).

Najvyššími orgánmi štátnej moci v parlamentnej forme vlády sú:

parlament; • vláda; • hlava štátu. •

48

K základným charakteristikám parlamentnej vlády patrí pružná delba štátnej moci:

Zvrchovanosť zákonodarnej moci a princíp zdieľanej moci• (zákono-darným zborom a výkonnou mocou).Na čele štátu stojí • panovník alebo prezident. Hlava štátu disponuje niektorými významnými právomocami (reprezentovať štát navonok, menovať vládu, vyjednávať a podpisovať medzinárodné dohody). Hlava štátu taktiež disponuje právomocami umožňujúcimi riešiť spory medzi vládou a parlamentom; v prípade vyslovenia nedôvery vláde môže buď prijať demisiu vlády a poveriť niekoho zostavením novej vlády alebo demisiu neprijať, rozpustiť parlament a vypísať nové parlamentné voľby.Hlava štátu je • súčasťou exekutívy, pričom nenesie zodpovednosť za svoje politické rozhodnutia. Tie musia byť kontrasignované premiérom alebo niektorým členom vlády; vláda taktiež preberá zodpovednosť za ich obsah a realizáciu. Vláda je • zodpovedná parlamentu, ktorý jej môže vysloviť nedôveru. Vláda rozhoduje kolektívne a nesie za svoje rozhodnutia kolektívnu zodpovednosť t. j. ide o kolektívny orgán.Parlament predstavuje najvyššiu zákonodarnú moc v štáte• . Parla-ment môže kontrolovať vládu a štátnu správu. Parlament má právo interpelácie t. j. povinnosť jednotlivých členov vlády odpovedať na otázky poslancov ústne alebo písomnou formou. (Prorok, Lisa, 2003, s. 158)

Základom parlamentného systému je zvrchovanosť zákonodarnej moci a princíp tzv. zdieľanej moci. Ten v sebe zahŕňa väzbu medzi zákonodarným zborom a vládou, ktorá je vymedzovaná dvoma zá-kladnými kritériami:

Vlády sú v týchto systémoch vždy menované so súhlasom parlamentu • a môžu fungovať taktiež len s jeho podporou. Pokiaľ túto podporu stratia, stratia zároveň i schopnosť plniť svoju výkonnú funkciu. Pla-tí teda, že i pád vlád je závislý na rozhodnutí parlamentu, teda na hlasovaní o dôvere.

49

Druhým znakom je právo hlavy štátu, resp. výkonnej moci, legislatívu • rozpustiť a vypísať nové voľby. (Řichová, 2002, s. 60)

V. Klokočka vo svojej práci rozlišuje:

parlamentarizmus v konštitučných monarchiách (prototypom je sys-• tém Veľkej Británie a iných európskych monarchií, teda systém bel-gický, nizozemský, dánsky, švédsky a španielsky – po roku 1978); republikánsky parlamentarizmus (Rakúsko, Taliansko, Francúzska • tretia a štvrtá republika); racionalizovaný parlamentarizmus v Nemecku; • prezidiálny parlamentarizmus (tento typ však iní autori klasifi kujú • ako špecifi cký typ systému, a to poloprezidentský). (Klokočka, 1996, s. 14)

G. Sartori sa prikláňa k jednoduchšej škále typov, do ktorých začle-ňuje systémy:

premiérske, resp. kabinetné (prototypom je Veľká Británia, slabším • variantom je kancelársky systém Spolkovej republiky Nemecko); s prevahou zákonodarného zboru (Francúzska tretia republika, 1871-• 1940); s rozhodujúcim vplyvom politickej strany (Taliansko). (Říchová, 2002, • s. 62)

Premiérsky parlamentarizmus

Premiérsky typ parlamentarizmu už svojím označením jednoznačne odkazuje na systém Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Je fakticky synonymom vlády jednej politickej strany, ktorá vo voľbách získala väčšinu v Dolnej snemovni. Predseda tejto strany sa „automaticky“ stáva predsedom vlády. Voľby sú preto pokladané taktiež za sprostredkovaný výraz priamej voľby premiéra, lebo všetci voliči sú si v okamžiku odovzdania hlasu vedomí, kto a za akých okolností bude v nasledujúcom volebnom období fakticky najdôležitejšou osobou v štá-te. Pozícia predsedu víťaznej strany je ešte posilnená skutočnosťou, že je to „jeho“ strana, ktorá má v rozhodujúcom legislatívnom orgáne v krajine väčšinu a nemusí sa, teoreticky, pozerať na názory a postoje

50

opozície. Stranícke zloženie Dolnej snemovne odrážajúce názory voli-čov tak vychyľuje ťažisko systému smerom od parlamentu k exekutíve. Sprievodným javom tohto vychýlenia je i skutočnosť, že v premiérskom systéme britského typu to nie je parlament kto odvoláva vládu, ale na-opak vláda fakticky rozhoduje o rozpúšťaní parlamentu a následnom vypísaní volieb. Dôležitým aspektom britského parlamentarizmu je preto i typ straníckeho systému – bipartizmus, kombinovaný s jednokolovou väčšinovou voľbou. (Řichová, 2002, s. 62)

Nemecký racionalizovaný parlamentarizmus (resp. kancelársky typ parlamentarizmu) sa vytvoril v podmienkach zmiešaného, fakticky pro-porčného, volebného systému a funguje zatiaľ v medziach straníckeho systému, ktorý J. Blondel označuje ako systém dva a pol politickej strany.

Podstatným znakom nemeckého systému je princíp konštruktívneho hlasovania o nedôvere: Spolkový snem (Bundestag) môže vyjadriť svoj nesúhlas s politikou kancelára a jeho vlády len pod podmienkou, že sa poslanci zároveň zhodnú na osobe jeho nástupcu. Pozadím, ktoré viedlo k vytvoreniu tohto ústavného riešenia, je skutočnosť, že v bežnej politickej praxi nie je medzi oboma rozhodnutiami – odvolaním a voľbou – jednoznačný a bezproblémový vzťah: poslanci opozičných strán sú väčšinou schopní sa dohodnúť na vyjadrení nedôvery kancelára a jeho vláde, ale dosiahnutie zhody na náhrade je omnoho zložitejšie.

Parlamentné systémy s prevahou zákonodarného zboru

Na rozdiel od predchádzajúceho modelu sa jedná o výraz čistej podoby parlamentného princípu. Dôležitým prvkom ovplyvňujúcim fun-govanie takéhoto systému je úloha politických strán a vyjednávania medzi jednotlivými straníckymi subjektmi zastúpenými v parlamente. Takmer odstrašujúcim príkladom čistého parlamentného systému sa stala Talianska prvá republika (1948-1994), klasifi kovaná taktiež ako partitokracia – systém, v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrávali silné a sta-bilné politické strany, naopak vláda postupne strácala svoju schopnosť vládnuť a stávala sa predovšetkým zdrojom mocenských pozícií pre rozšírenie partikulárnych záujmov politických strán či jednotlivcov.

51

Legislavívny proces ustanovenia vlády si vyžaduje exekutívnu i le-gislatívnu koalíciu. Ustanovenie i fungovanie vlád v parlamentných (i v poloprezidentských) systémoch je spravidla závislé na väčšinovom súhlase parlamentu, resp. jeho dolnej komory. Politická hra o hlasy poslancov má dve základne podoby:

Po prvé je kľúčové hlasovanie o vyjadrení dôvery vláde, ktorá sa má • (po voľbách) ujať úradu. K tomuto hlasovaniu je treba získať súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Po druhé, menšinové kabinety, t. j. vlády zložené z členov jednej • politickej strany, ktorá neobsadila nadpolovičnú väčšinu kresiel v sne-movne, vyžadujú trvalé vyjednávanie s poslancami iných politických strán o každom konkrétnom návrhu, ktorý vláda snemovni predkladá (to isté platí i pre výnimočné prípady koaličných menšinových vlád, ktoré vznikajú v praxi skôr ako dôsledok rozpadu väčšinových ko-alícií). Dohody sú takto skôr obchodom alebo i vydieraním. Na ich základe vznikajú tzv. legislatívne koalície, teda účelové spojenia strán či konkrétnych poslancov, ktoré majú vláde zaistiť schválenie konkrétneho zákona. Tieto koalície nie sú trvalé, ale vznikajú ad hoc podľa momentálnych potrieb. Závisia teda predovšetkým na vyjednávaní a kompromisoch a umožňujú i nevládnym, opozičným stranám, aby dosiahli presadenie svojich požiadaviek, a to vo väčšej miere, ako by sa to dalo na základe danej konštelácie síl očakávať. Schopnosť vládnucej strany manévrovať a nadväzovať legislatívne koalície sa potom priamo odráža v miere jej úspešnosti. Priama účasť strán v koaličnom type vlády naopak prenáša jednania dovnútra vlády, medzi koaličných partnerov, ktorí sú spoločne zodpovední za vládnute bez ohľadu na to, či sa im podarí presadiť vlastný návrh či dosiahnuť kompromis. (Řichová, 2002, s. 66)

Vlastné zostavenie vlád je v parlamentných demokraciách s multi-straníckymi systémami záležitosť často veľmi zložitá, lebo vyjednávanie zahŕňa zložité jednania nielen o tom, ktoré politické strany sa budú na vláde podieľať, ale i za akých podmienok. Nemalý význam zohráva i vyjednávanie o konkrétnych osobách v budúcej vláde, lebo zhoda na

52

straníckom zložení budúcej vlády nemusí nutne znamenať zhodu na ich konkrétnych členoch.

Prezidentské systémy

K charakteristickým črtám prezidentskej formy vlády patrí striktná delba štátnej moci:

hlava štátu – prezident je volený občanmi, príp. zborom voliteľov • (USA); prezident je zároveň i predsedom vlády a rozhoduje autoritatívne bez • ohľadu na názor ministrov, ktorí majú iba úlohu poradcov;prezident menuje a odvoláva členov vlády;• prezident má právo veta (v USA prekonateľné 2/3 väčšinovou po-• slancov v oboch komorách Kongresu);pozícia vo vláde je nezlučiteľná s pozíciou v legislatívnej inštitúcii;• parlament nemôže vysloviť vláde nedôveru (a primäť ju tak k demisii) • a nemá kontrolnú právomoc voči štátnej správe;prezident nemôže rozpustiť parlament; • súdy vykonávajú kontrolné právomoci nad činnosťami inštitúcií štátnej • moci a správy. (Prorok, Lisa, 2003, s. 160)prezident je neodvolatelný, s výnimkou impreachmentu (právna pro-• cedúra odvolania prezidenta v prípade zneužitia úradu, velezrady, podplácania či iného nemorálneho konania – táto procedúra však ešte nezbavila úradu žiadneho prezidenta USA).

Prezidentský systém v USA. Voľba prezidenta v USA zborom voliteľov

Každé štyri roky prebieha v USA voľba prezidenta. Prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich fázach a je v ústave zakotvená ako voľba pro-stredníctvom zboru voliteľov. Títo volitelia reprezentujú voličov v jednotli-vých štátov Únie. Vlastný princíp voľby je nasledovný: voliči odovzdávajú svoj hlas listine voliteľov jedného z kandidátov na úrad prezidenta, ktorí sa a priori prihlásili k tomu, že svoj hlas následne danému konkrétnemu kandidátovi odovzdajú (mená voliteľov často nebývajú na kandidátnej listine ani uvedené). Tieto listiny voliteľov zostavujú politické strany.

53

Každý štát Únie vysiela do zboru voliteľov taký počet svojich zástupcov, ktorý sa rovná počtu poslancov daného štátu v Kongresu USA, teda súčtu zástupcov daného štátu v Snemovni reprezentantov (celkový počet členov snemovne je 435) a v Senáte (celkový počet senátorov je 100). Napríklad Aljaška, ktorá má celkom troch zástupcov v Kongrese (jedného v Snemovni reprezentantov a dvoch v Senáte), má teda troch voliteľov, naopak Kalifornia ako najväčší štát Únie zastupuje 54 voliteľov (52 v Snemovni reprezentantov a 2 v Senáte). Jedinou výnimkou z daného princípu je účasť zástupcov Kolumbijského okrsku (Washington D. C). Toto územie, kde sídli vláda Spojených štátov, totiž nie je fakticky štátom Únie, a nemá teda zastúpenie v Kongresu. Napriek tomu má od roku 1961 (XXIII. Dodatok Ústavy USA) právo vysielať do zboru voliteľov troch svojich zástupcov, rovnako ako najmenšie štáty Únie. Celkový počet voliteľov je teda 538 osôb. Pri rozhodovaní o pridelení hlasov voliteľov určitému kandidátovi platí, že ten z kandidátov, ktorý získa väčšinu hlasov voličov v určitom štáte Únie, získa všetky hlasy voliteľov za daný štát. (Říchová, 2002, s. 69) Konečné víťazstvo v prezidentských voľbách prislúcha tomu z kandidátov, pre ktorého sa následne vysloví nadpolovičná väčšina zboru voliteľov, teda najmenej 270 osôb (princíp absolútnej väčšiny). Preto je k zvoleniu prezidenta USA dôležité, či kandidát víťazí v štátoch s veľkým, či malým počtom voliteľov; úspech v Kalifornii (54), Texase (32), New Yorku (33) či na Floride (25) je preto dôležitejší pre konečný výsledok volieb ako víťazstvo v Nevade (4), Severnej Dakote (3), na Havaji (4) či na Aljaške (3).

Vzhľadom k prijatému modelu je taktiež možné, aby bol prezidentom zvolený i kandidát, ktorý nezíska väčšinu hlasov voličov (napr. pokiaľ kandidát zvíťazí v niektorých štátoch s veľkou prevahou hlasov voličov, zatiaľ čo jeho protivník zvíťazí v iných štátoch len tesnou väčšinou; v dejinách USA k takejto paradoxnej situácii došlo trikrát). Situácia bola komplikovaná i v boji o prezidentský úrad v roku 2000 medzi G. Bushom jr. a A. Gorom. Percentné zisky oboch kandidátov boli prakticky vyrov-nané (48%), avšak v počte hlasov voličov získal A. Gore prevahu, hoci len minimálnu. Napriek tomu v zbore voliteľov získal G. Bush nakoniec podporu 271 voliteľov oproti 266 na strane A. Gora.

54

O výsledku prezidentských volieb teda fakticky rozhodujú hlasy voli-teľov, nie voličov. Napriek tomu nie sú volitelia povinní dodržať svoj sľub a odovzdať hlas tomu kandidátovi, ktorého v zbore voliteľov na základe rozhodnutia voličov reprezentujú (neplatí imperatívny mandát). Pokiaľ žiadny z kandidátov nezíska potrebný počet hlasov voliteľov, preberá voľbu budúceho prezidenta Snemovňa reprezentantov. V jej priebehu sa rozhoduje medzi tromi najúspešnejšími kandidátmi a každý štát disponuje len jedným hlasom: v dejinách USA boli touto procedúrou zvolení zatiaľ len dvaja prezidenti – T. Jefferson (1800) a J. Q. Adams (1824).

Po vyhlásení výsledku voľby zborom voliteľov sa inaugurácia nové-ho prezidenta uskutočňuje 20. januára nasledujúceho roku (Říchová, 2002, s. 69-70)

Nevyhnutným doplnkom priamej voľby prezidenta v prezidentskom systéme vlády je pevne stanovená dĺžka volebného obdobia prezidenta (pohybuje sa v rozmedzí 4-8 rokov), ktorá sa kombinuje s jeho neod-volateľnosťou. Jedinou výnimkou, ktorá umožňuje zbaviť sa prezidenta počas doby výkonu funkcie, je tzv. impeachment, teda proces, v priebehu ktorého môže byť prezident zbavený úradu na základe preukázaného obvinenia zo zneužitia úradu, a to v prípade velezrady, podplácania a iných zločinov a nemorálneho správania (Ústava USA, čl. II, odd. 4). Neodvolateľnosť prezidenta je viazaná na princíp nerozpustiteľnosti zákonodarného zboru, ktorý uznávajú všetky prezidentské systémy.

Ďalším klasifi kačným znakom systému je závislosť vlády na prezi-dentovi, ktorá sa prejavuje jednak v súvislosti s menovaním, a jednak s následným výkonom funkcie. Ministri zostávajú fakticky po celú dobu prezidentovými poverencami. Na tomto fakte, podľa talianskeho poli-tológa G. Sartoriho, nič nemení ani okolnosť, že parlament môže mať ústavne zaručené právo ministrov odvolať.

Tretím kritériom prezidencialismu je prepojenie funkcie hlavy štátu s funkciou predsedy vlády.

55

Základnou klasifi kačnou charakteristikou amerického prezidentského systému vládnutia je oddelenie moci: výkonná moc (prezident) i záko-nodarná moc (Kongres a Senát) vykonávajú svoje ústavne vymedzené funkcie úplne autonómne. Platí, že tak isto ako sa na voľbe prezidenta nepodieľajú členovia Kongresu, nemôže ani prezident prekročiť svoju právomoc a rozpustiť Kongres. Rovnako tak prezident nemôže predkla-dať návrhy zákonov (to môže urobiť len člen Snemovne reprezentantov alebo senátor). Jedinou výnimkou je každoročná Správa o stave Únie a návrh rozpočtu. Formálne teda platí, že výkon ústavou stanovených exekutívnych funkcií, ktoré prislúchajú výlučne prezidentovi a ním me-novanému tímu ministrov, nezávisí, vo všeobecnej rovine, na podpore legislatívneho orgánu. Taktiež ani činnosť Kongresu nie je závislá na prianiach a postojoch konkrétneho prezidenta. Prezident potrebuje pre úspešný výkon svojej funkcie súhlas Kongresu (napr. pri meno-vaní osôb do najvyšších úradov či pri schvaľovaní rozpočtu). Kongres naopak potrebuje, aby ním prijaté zákony prezident odsúhlasil svojím podpisom. K vyjadreniu nesúhlasu s prijatím určitého zákona môže pre-zident využiť desaťdňovú lehotu a predložený návrh vetovať. Kongres má právo zvrátiť prezidentov nesúhlas opätovným schválením daného návrhu zákona v oboch komorách, a to dvojtretinovou väčšinou. Výni-močne môže prezident využiť i blížiace sa kongresové prázdniny. Ak mu je v kratšej ako desaťdňovej lehote pred ich začiatkom predložený zákon, so znením ktorého nesúhlasí, nemusí sa k tomuto návrhu vôbec vyjadrovať (tzv. pocket veto). Pokiaľ Kongres na schválení takéhoto zákona skutočne trvá, musí ho znovu predložiť k prejedaniu, ako keby nikdy predtým nebol prejednávaný.

To sú len niektoré väzby, ktoré sú všeobecne zhrnuté do princípu vyvažovania moci (tzv. princíp checks and balances), ktorý je pokladaný za určujúcu špecifi ckú črtu amerického prezidentského systému.

Princíp bŕzd a protiváh „po americky“ vyžaduje, aby prezident bol schopný získať v Kongrese dostatočnú podporu. To môžu zaistiť len politické strany. Vzhľadom na to, že sa jedná o tzv. strany volebné, ktoré netvoria vnútorne pevné štruktúry, dochádza skôr k ad hoc vytváraným väčšinám. Tie sú zostavené z jednotlivcov, ktorí sú v danom okamihu

56

ochotní vystupovať ako prezidentovi stúpenci. Deje sa tak často bez akejkoľvek väzby na stranícke zázemie a rozhodujúcou motiváciou je osobný či úzko lokálne defi novaný záujem. (Říchová, 2002, s. 74-75).

Prezidentský systém má i svoje „slabšie stránky“. Pre typologické vymedzenie prezidentského systému je podstatná autonómia prezi-denta týkajúca sa rozhodovania a jeho zodpovednosť za výkonnú moc. Nezávislé postavenie prezidenta je podtrhnuté i presne stanoveným obdobím jeho zotrvania v úrade, väčšinou je sprevádzane i obmedzením možnosti niekoľkonásobného znovuzvolenia jednej osoby (najčastej-šie dvakrát). Dôvodom je snaha obmedziť prípadné snahy premeniť systém na autoritatívny osobný režim. V dôsledku toho nie je možné, aby populárny prezident vládol neobmedzene, ale rovnako tak je veľmi problematické zbaviť sa prezidenta nepopulárneho. Nemožnosť skrátiť funkčné obdobie prezidenta jeho odvolaním komplikuje situáciu, keď medzi prezidentom a parlamentom dôjde ku konfl iktu. Ten je totiž legál-nou cestou prakticky neriešiteľný. Preto sú prezidentské systémy časťou politológov hodnotené ako značne problematické, lebo zablokovanie systému možno riešiť len prevratom. (Říchová, 2002, s. 77)

V prezidentských systémoch nemusí byť prezident závislý na poli-tických stranách. Môže sa jednať (teoreticky) o úplne nezávislú osobu. Podobná nezávislosť prezidenta so sebou nesie vytvorenie a posilnenie „rivality“ dvoch samostatných subjektov – prezidenta a parlamentu, ktorí súperia, alebo sa môžu pokúšať súperiť o legitimitu v štáte. Naviac prezident teoreticky môže do funkcií ministrov menovať ľudí bez veľkej skúsenosti, len podľa svojho vlastného záujmu, čo nemusí prospievať ani funkčnosti výkonnej moci. Sám tak môže byť človekom bez veľkej politickej skúsenosti a s ohľadom na právomoci potom môže dochádzať k značným problémom.

Ak má prezident v parlamente podporu vďaka vplyvu konkrétnej politickej strany, možno hovoriť o istých zárukách. Tie sú však priamo viazané na postavenie danej strany v parlamente.

57

Jedným zo závažných skutočností, spojených s úvahami o príčinách úspešného fungovania prezidentského modelu vládnutia, je charakter systému strán, resp. význam systému dvoch politických strán (dvoj-stranického systému) pre túto formu vládnutia. Väčšina autorov sa zhoduje, že sa jedná o stranícky systém, ktorý svojim charakterom posilňuje funkčnosť prezidentského systému. Prezidentskému systé-mu totiž chýbajú inštitucionálne prostriedky, pomocou ktorých by sa mohol s odmietavým postojom parlamentu vysporiadať. Prezident síce môže situáciu riešiť a zakročiť proti parlamentu, ale musí k tomu použiť prostriedky, ktoré nie sú zlučiteľné s demokratickou formou vládnutia. Môže napr. obísť parlament, avšak taký krok nie je zárukou, že odpor poslancov sa neposilní. Prezident navyše riskuje, že jeho krok bude parlamentom označený ako neústavný. Nemožno vylúčiť ani intervenciu armády, ktorá sa pri neodvolateľnosti prezidenta ponúka ako účinný (a oboma stranami za určitých okolnosti využiteľný) spôsob riešenia konfl iktu. (Říchová, 2002, s. 78)

V praxi sa vyskytujú dve varianty autonómneho postavenia oboch hláv exekutívy:

prezidiálny parlamentarizmus• , je ako typ parlamentnej formy de-mokratickej vlády (sem zaraďujeme predovšetkým francúzsku piatu republiku, z postkomunistických systémov napr. Poľsko); parlamentný prezidencializmus• , v ktorom sa kombinácia parlament-nej a prezidentskej formy vlády vychyľuje smerom k prezidentskému modelu (súčasný systém Ruskej federácie). (Říchová, 2002, s. 79)

Poloprezidentský systém

V poloprezidentskom systéme je prezident volený tzv. všeľudovou voľbou a na prísne stanovené volebné obdobie, v priebehu ktorého je neodvolateľný (priama dvojkolová voľba francúzskeho prezidenta piatej republiky bola zavedená po referende 28. októbra 1962; volebné obdobie vo Francúzsku bolo na plných sedem rokov, avšak v roku 2000 došlo ku skráteniu funkčného obdobia na päť rokov s platnosťou od roku 2002). Jeho legitimita je teda odvodzovaná od voličov, nie od zákonodarného zboru, ako je tomu v parlamentných systémoch.

58

Predseda vlády (resp. vláda) je svojou legitimitou naopak viazaný na parlament, a preto je pre výkon jeho funkcie nevyhnutná väčšinová podpora legislatívy. Parlamentu je v poloprezidentskom systéme, po-dobne ako v systéme parlamentnom, taktiež ponechané právo odvolať vládu.

Rozdelenie výkonnej moci medzi dve „hlavy“ však vyžaduje, aby prezident a predseda vlády vzájomne spolupracovali vo vzťahu k par-lamentu. Na vzťahu prezidenta a vlády potom závisí, akú faktickú po-dobu má poloprezidentský systém, resp. akú konkrétnu váhu má každá z autonómnych výkonných „hláv“. (Říchová, 2002, s. 79)

Model francúzskej piatej republiky

Systém sa presadil schválením novej ústavy, ku ktorému došlo v októbri 1958 (predchádzalo mu schválenie v referende). Jeho charakte-ristickou črtou je tzv. exekutívna dyarchia /G. Sartori/, resp. exekutívny dualizmus /J. Svatoň/, tzn. ustanovenie dvoch fakticky autonómnych hláv exekutívy – prezidenta a predsedu vlády. Niektorí autori používa-jú i označenie hierarchická dyarchia, pretože v niektorých obdobiach nesie rozhodujúcu zodpovednosť prezident, v iných premiér. Obdobie premiérskej prevahy získalo špecifi cké označenie kohabitácia (cohabi-tation). Jedná sa o situáciu, ktorú politológovia označujú ako obdobie tzv. rozdelených, nesúhlasných väčšín. (Říchová, 2002, s. 80)

Prezident je v tejto dobe podporovaný politickou stranou či strana-mi, ktoré nemajú parlamentnú väčšinu, a jeho spolupráca s vládou, majúca väčšinovú podporu parlamentu, je ťažšia a vyžaduje viacej strategického správania. Konfl ikty medzi obidvomi hlavami exekutívy totiž nemožno riešiť vynútenou demisiou vlády ani novou voľbou prezi-denta. Konkrétni jedinci sa potom musia obmedziť len na slovné strety a prejavy odporu.

Všeobecne platí, že prezidentova úloha je v obdobiach kohabitácie minimálna, môže síce kritizovať program vlády, fakticky ale stráca možnosť vetovať predložené návrhy či ich výraznejšie ovplyvňovať. Naopak premiér, majúci výraznú podporu v parlamentnej väčšine, môže

59

za danej situácie nielen koordinovať presadzovanie a uskutočňovanie exekutívnych návrhov, ale môže ich taktiež iniciovať. Napriek tomu však platí, že ani v situácii kohabitácie nie je prezident zbavený všet-kých svojich právomocí. Prislúchajú mu naďalej právomoci týkajúce sa národnej nezávislosti, kontinuity štátu, územnej celistvosti Francúzska, je garantom zachovávania medzinárodných zmlúv a chodu verejných inštitúcií. (Říchová, 2002, s. 81)

V období tzv. súhlasných väčšín, kedy má prezident na svojej strane väčšinu poslancov Národného zhromaždenia, je naopak jeho prevaha nad premiérom a vládou úplne zreteľná. Premiéri sú formálne viazaní len a výlučne parlamentným rozhodnutím (zo 16 premiérov, ktorí sa vystriedali v úrade od roku 1958, šesť tento úrad opustilo fakticky z roz-hodnutia prezidenta a na jeho nátlak, šesť ich nastúpilo do úradu sú-časne s novým prezidentom, resp. v súvislosti s novými prezidentskými voľbami a len traja sa úradu ujali v súvislosti s voľbami do Národného zhromaždenia v rokoch 1986,1993 a 1997). (Říchová, 2002, s. 81)

Podľa Ústavy prislúchajú prezidentovi i mimoriadne právomoci, ktoré môže využiť, keď to vyžadujú okolnosti. Za takejto situácie musí prezi-dent dodržať fakticky jediné pravidlo, a to zachovať republikánsku formu vlády. Taktiež nemôže v tomto období rozpustiť Národne zhromaždenie; nič mu však nebráni v tom, aby si jeho právomoci neprisvojil.

Premiér stojí na čele vlády i administratívy, jeho postavenie v systé-me je spojené s každodenným výkonom vlády, preto jeho „životnosť“ závisí predovšetkým na krátkodobých plánoch a ich plnení. Z vlády je to on, kto je najviac na očiach verejnosti. Je úzko spojený s prácou parlamentu a je závislý od volieb do legislatívy, je taktiež viazaný na stranícku politiku a stranícku hierarchiu. Preto je pre francúzsku piatu republiku typické, že v nej dochádza k zdieľaniu určitých právomocí oboch predstaviteľov exekutívy a nie k ich výraznému a jednoznačnému oddeleniu. Za bežného chodu systému existuje istá forma hierarchie, ktorá zaisťuje prezidentovi prevahu, avšak rovnako mu dáva právomoci, ktoré nemôže vykonávať bez premiéra a jeho súhlasu. Ústavní právnici sa preto prikláňajú k názoru, že sa jedná o „silne modifi kovanú parla-

60

mentnú formu vlády, ktorá umožňuje potenciálne i taký výkon moci, ktorý sa približuje systému prezidentskému“ (Klokočka, 1996, s. 216-217). Funkčnosť tohto usporiadania úzko súvisí so širokým manévrovacím priestorom, ktorý je obom hlavám exekutívy vymedzený ústavou, ale aj reálnou politickou praxou. (Říchová, 2002, s. 81)

Francúzsky model poloprezidentnského systému vznikol po 2. sv. vojne vo Francúzsku s cieľom posilniť úlohu výkonnej moci na úkor moci legislatívnej a obmedziť tak potenciálnu nestabilitu klasického parlamentného systému. Ako základný prostriedok pre dosiahnutie tohto cieľa využíva jednak posun v rozdelení kompetencií vo vnútri výkonnej moci (posilnenie úlohy hlavy štátu na úkor vlády) a ďalej posilnenie postavenia vlády na úkor moci legislatívnej. Tohto cieľa sa dosahuje najmä tým, že:

hlava štátu je volená občanmi; • hlava štátu môže iniciovať referendum (ktoré vo svojich dôsledkoch • môže viesť ku zmene ústavy bez účasti parlamentu);hlava štátu môže rozpustiť dolnú komoru parlamentu bez kontrasig-• nácie vlády (vo Francúzsku jedenkrát ročne);prezident je neodvolaleľný;• členstvo vo vláde je nezlučiteľné s členstvom v parlamente; • parlament môže prijímať zákony len v ústavou vymedzenej oblasti • – ostatné oblasti spadajú do kompetencie vlády; vládne návrhy zákonov majú pri prejednávaniu v parlamente pred-• nosť; vláda môže požadovať okamžité hlasovanie. (Prorok, Lisa, 2003, s. 160)

Britský parlamentarizmus sa v niektorých svojich charakteristikách odlišuje. Je charakterizovaný najmä:

suverenitou parlamentu (nie ľudu); • existenciou nevolenej hornej komory parlamentu; • mimoriadne tesným prepojením legislatívnej a exekutívnej moci • vrátane prepojenia personálneho; právomocou premiéra kedykoľvek rozpustiť dolnú komoru parlamentu • a vypísať parlamentné voľby.

61

Parlamentarizmus v ostatných konštitučných monarchiách sa od britského modelu odlišuje najmä tým, že:

sa v ňom neuplatňuje suverenita parlamentu, ale ľudu; • členovia vlády nemusia byť súčasne poslancami parlamentu; • jednotlivé štáty tejto skupiny sa odlišujú najmä postavením hlavy • štátu, napr. Švédsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko s menej au-tonómnym postavením a naopak napr. Španielsko s autonómnejším postavením panovníka.

Pre republikánsky parlamentarizmus je typické:

obe komory parlamentu sú volené (v prípade dvojkomorových par-• lamentov); hlava štátu je väčšinou volená parlamentom. (Prorok, Lisa, 2003, • s. 158)

Racionalizovaný parlamentarizmus je výsledkom úprav parlament-ného systému zameraných na oslabenie úlohy hlavy štátu pri riešení krízových situácií vyvolaných rozpormi medzi parlamentom a vládou. Táto špecifi cká forma vlády vznikla v Nemecku po 2. svetovej vojne ako reakcia na silné postavenie prezidenta (voleného občanmi) v období Weimarskej republiky (okrem bežných právomocí mal právo rozpustiť parlament len na základe svojho uváženia; právo predložiť schválený zákon k referendu). Hlavné odlišnosti tejto formy vlády spočívajú v tom, že:

spolkový kancelár je volený parlamentom;• spolkový kancelár navrhuje členov vlády, ktorých prezident na základe • jeho návrhu menuje alebo prepustí; spolkový snem nemôže vynútiť demisiu jednotlivého ministra; • spolkový snem môže vyjadriť vláde nedôveru len tým, že zvolí nového • spolkového kancelára (tzv. konštruktívne vyslovenie nedôvery).

62

III. 5 Suverenita ľudu a suverenita parlamentu

Princíp suverenity ľudu je viazaný na legitimitu moci v štáte. Tá sa odvíja od dôvery členov spoločnosti, ak nie všetkých, tak aspoň väčši-ny, v základné princípy a pravidlá, ktorými je moc v štáte vykonávaná v rámci ústavou daných limitov. Pre jasnejšie pochopenie interpretácie ľudu ako suveréna je vhodné vychádzať zo všeobecne akceptovaného dvojakého chápania ľudu. Ľud je možné chápať v zmysle abstraktnom (ľud ako zdroj a nositeľ moci), či ako konkrétneho vykonávateľa moci v štáte (teda konkrétnej osoby). „Ľudu“ je tak pridelené právo podieľať sa na moci buď priamo (vyjadrením názoru v referende), alebo sprostred-kovane (prostredníctvom účasti na voľbách si ľud volí svojich zástupcov v orgánoch moci zákonodarnej, výkonnej i súdnej (výnimkou sú poroty z radov občanoc v USA), ktorí potom prijímajú politické rozhodnutia). V demokratických ústavách sa väčšinou obe roviny chápania „ľudu“ vymedzujú súčasne. Abstraktná rovina obsiahnutá v téze, že všetka štátna moc vychádza z ľudu, charakterizuje mocenský základ demo-kratickej spoločnosti. Bez nej by „ústavný štát“ ako koncept nemohol byť skutočným ústavným štátom. Platí teda, že „ľud ako zdroj moci je východiskom ústavného štátu, je subjektom politickej moci v štáte, avšak subjektom, ktorý sa rozhodol svoju moc podľa určitých demokra-tických pravidiel vykonávať a týmto pravidlám sa taktiež sám vo vnútri ústavného štátu podriadiť, dokedy bude pokladať realizáciu výkonu moci (prevažne sprostredkovanú) za legitímny výraz svojej vôle“ (Klo-kočka, 1996, s. 107). Navyše žiadny demokratický štát nemá právo ani demokratickými cestami zmeniť základy takto vymedzenej moci ľudu, resp. základy samotné. Naopak, „suverénny ľud“ má právo, pokiaľ stratí dôveru v štát, tento štát zmeniť (i cestou revolúcie). Toto právo je priamym výrazom princípu zvrchovanosti ľudu, a to nielen v právnom chápaní, ale predovšetkým v chápaní politickom, resp. politicko-fi lozo-fi ckom. (Říchová, 2002, s. 44)

Úplne jedinečným prípadom je koncept, ktorý sa vďaka historickým zvláštnostiam vývoja presadil a udržal v britskom chápaní parlamenta-rizmu. Je ním princíp suverenity parlamentu. Odráža sa v ňom historické

63

víťazstvo parlamentu ako inštitúcie nad inou inštitúciou – panovníckou mocou (tzv. slávna revolúcia z roku 1688). Parlament fakticky prevzal úlohu suveréna, ktorú nadnesene, ale o to zrozumitelnejšie dokladá výrok, že britský parlament môže všetko, s výnimkou premeny muža na ženu. Výrazom tejto suverenity je taktiež prenesenie princípu neo-mylnosti panovníka na parlament. Dodnes zostává v platnosti princíp, ktorý vyslovil jeden britský sudca v 18. storočí: Zákon prijatý britským parlamentom nemôže byť nikdy zlý, môže len „obsahovať záhadné jednotlivosti“.

III. 6 Občianske práva a rovnosť

Občianstvo v širšom zmysle slova je pojem, ktorý určuje vzťah štátu k jeho obyvateľom a naopak, obyvateľov k štátu. Je zároveň i výrazom sprostredkovaného vzťahu oboch k spoločnosti ako celku. Byť obča-nom štátu nie je v tomto zmysle len vyjadrením príslušnosti k štátu na základe naplnenia formálnych (väčšinou právnych) predpokladov, ktoré umožňuje štát príslušníkom daného štátu; je súčasne i kvalitou, ktorej obsah je určený mierou naplnenia práv a povinností viažucich sa k občianstvu samotným občanom. Byť občanom teda znamená nie len mať právo voliť ale súčasne podľa svojho presvedčenia toto právo aj využiť. Neznamená to byť obyčajným objektom práv a povinností s touto hodnotou spojených, ale zahŕňa to v sebe i právo užívať svoj-ho občianskeho statusu aktívne k tomu, aby sa vzťah občana k štátu a spoločnosti realizoval, teda naplniť občianstvo aktívnym obsahom (v tomto zmysle i pasívna rezistencia je určitou formou aktivity). Nebyť k veciam verejným a občianskym ľahostajný.

Európska tradícia rozlišuje medzi právami ľudskými (nie sú viazané na príslušnosť jedinca ku konkrétnemu štátu, lebo ich zdrojom môže byť príroda alebo boh) a právami občianskými (viazanými vždy na konkrétny štát). Tie sú v klasickom chápaní /G. Jellinek/ vymedzené tak, aby chránili občana pred štátnou mocou (ochrana osobnosti, inte-grity, slobody, súkromia rovnako ako vlastníctva), aby občanom dávali právo vyžadovať ich plnenie prostredníctvom štátu (práva uplatňované

64

v prospech jednotlivca, t. j. sociálne práva) a aby taktiež umožňovali podieľať sa na vytváraní, resp. výkone štátnej moci (volebné právo). (Říchová, 2002, s. 50)

Kontinentálne európske chápanie práv nadväzuje na J. J. Rousseaua a ním formulovanú povahu právno-spoločenského usporiadania spo-ločnosti. V práci O spoločenskej zmluve alebo Zásady štátneho práva, ktorú napísal v rokoch 1761-1762 a ktorá vyšla najskôr v Amsterdame, zdôrazňuje význam spoločenskej zmluvy, ktorej prostredníctvom sa „človek zrieka svojich určitých práv a slobôd v prospech suveréna, ktorého je sám členom ... spoločenskou zmluvou stráca človek svoju prirodzenú slobodu a neobmedzené právo na všetko, čo ho zvádza a čo môže dosiahnuť. Získava však občiansku slobodu a vlastnícke právo ku všetkému, čo má.“ (Říchová, 2002, s. 50)

Britský model naopak stavia na chápaní slobôd a rovnosti v práci J. Locka, kde je ľud chápaný ako spoločenstvo slobodných a rovných občanov, ktorých práva sú nescudziteľné. Vytvorenie štátu na základe zmluvy nezbavuje ľud jeho práv, pričom zmyslom štátu je uskutočňovanie všeobecného blaha ľudu v zmysle nájdenia spoločných záujmov väčšiny a tým i spoločenského konsenzu. Tým bolo konceptuálne zakotvené chápanie slobody ako nedefi novateľné výpočtom občianskych práv; v britskom ústavnom koncepte tak nie sú jednotlivé práva garantované. Sloboda je vymedzená negatívne prostredníctvom špecifi kovaných právnych zásahov, ktoré ju môžu obmedziť.

Vertikálna štruktúra moci

Samotná myšlienka deľby moci vychádzala z presvedčenia, že kon-centrácia moci je škodlivá a že je žiaduce vyvážiť moc reprezentujúcu záujmy rôznych spoločenských skupín ako monarchu, šľachty, ľudu (model konštitučnej monarchie) alebo ľudu ako celku (republika). Pre-tože štát ako inštitucionalizovaná politická moc zaisťuje nielen činnosť zákonodarnú, ale i samotný výkon moci, t. j. správu verejných záležitostí, je potrebné pri úvahách o vnútornom usporiadaní výkonu moci v štáte vziať do úvahy jednak štruktúru inštitúcií a ich vzájomných vzťahov na

65

najvyššej úrovni moci v štáte, a jednak i výkon moci na jednotlivých organizačných úrovniach štátu. Preto sa hovorí o:

horizontálnej (spomínaný parlamentný systém, prezidentský systém, • atď.);vertikálnej deľbe moci. •

Vertikálna štruktúra moci sa vytvára v závislosti od veľkosti štátu a s ním spojenej územnej organizácie štátnej správy. Vertikálna štruktúra moci je defi novaná vzťahom medzi orgánmi štátu ako celku a orgánmi jeho jednotlivých časti, resp. deľbou moci, kompetenciami a činnosťou medzi štátnymi inštitúciami na rôznych teritoriálnych stupňoch hierar-chickej štruktúry moci.

Základným kritériom je miera centralizácie, resp. decentralizácie moci. Štátna správa môže byť centralizovaná i decentralizovaná. Decentra-lizácia moci spočíva vo vytváraní „autonómne“ fungujúcich územno-správnych jednotiek, ktorých výkon právomocí v rámci prenesených kompetencií je úplne samostatný a je podriadený len právnemu dohľadu centra. V takto vymedzenom rámci sa decentralizované jednotky môžu „voľne pohybovať“ a rozhodovať, a to až do tej miery, že z hľadiska funkčného sa silne decentralizovaný unitárny štát blíži k štátu federál-nemu (napr. Španielsko, Taliansko, Veľká Británie).

Odlišným procesom je tzv. dekoncentrácia moci. V tomto prípade časť kompetencií sa prenáša z centra na nižšie (často nové) územne vymedzené celky, pričom centrum naďalej vykonáva dohľad a uchováva si kontrolu nad výkonom takto prenesenej moci.

Ďalším kritériom pre rozlíšenie odlišných variant usporiadania verti-kálnej deľby moci v štáte je:

vzťah • orgánov štátnej správy (spravidla menovaných vyššími inšti-túciami štátnej správy);vzťah• orgánov miestnej správy (samosprávy) (spravidla volených občanmi žijúcimi v danej územnej organizačnej jednotke).

Zatiaľ čo na európskom kontinente sa uplatnil tzv. kontinentálny typ miestnej správy, t. j. usporiadanie, pri ktorom spolu na určitej organiza-

66

čnej úrovni koexistujú obidva typy inštitúcií, v angloamerickom type sú základom miestnej správy samosprávne inštitúcie, ktoré sú relatívne nezávislé na ústredných orgánoch štátnej správy. (Hoscheková, 2003, s. 94)

III. 7 Inštitúcie štátu

K základným zložkám štátu patrí moc:

legislatívna;• exekutívna;• súdna• .

Legislatíva vytvára právne predpisy (zákony, zákonodarstvo). Le-gislatívnu (zákonodarnú) mocenskú inštitúciu predstavujú vo všetkých demokratických štátoch parlamenty. K ich základným funkciám patrí:

reprezentovať občanov; • prijímať zákony;• kontrolovať exekutívu;• byť miestom politických diskusií. (Prorok, Lisa, 2003, s. 162) •

Z hľadiska fungovania moderných parlamentov majú rozhodujúci význam komory parlamentu, parlamentné výbory, parlamentné kluby a vedenie komôr.

Komory parlamentu sú najdôležitejšie inštitúcie parlamentu. Podľa počtu komôr možno súčasné parlamenty rozdeliť na jedno alebo dvojko-morové. Dvojkomorové parlamenty vznikali prevažne ako dôsledok:

historického vývoja: jedna z komôr umožňovala politickú reprezen-• táciu sociálnych skupín, ktoré postupne získavali politické práva, zatiaľ čo druhá komora reprezentovala pôvodných držiteľov moci (Veľká Británia); federatívneho usporiadania (na územnom, národnom alebo spolko-• vom princípe): dolná komora reprezentuje občanov federácie ako celku, zatiaľ čo druhá poskytuje rovné zastúpenie jednotlivým člen-ským štátom federácie;

67

snahy o stabilizáciu politického systému: horná komora je v tomto • prípade väčšinou nerozpustiteľná (predchádza sa tak obdobiam neexistencie ústavnej legislatívnej inštitúcie), je obmeňovaná po častiach (kontinuita politiky), pre zvolenie do nej je vyžadovaný vyšší vek (konzervatívnejšie, menej radikálne rozhodovanie poslancov) a pre voľby sa používa iný volebný systém ako pre voľby do dolnej komory (iná štruktúra politickej reprezentácie). (Prorok, Lisa, 2003, s. 163)

Parlamentné výbory sú ďalšou významnou zložkou parlamentu. Ich význam je v rôznych typoch parlamentu rôzny. Zatiaľ čo v tzv. pracov-ných parlamentoch sa v parlamentných výboroch odohráva podstatná časť legislatívnej práce, t. j. príprava a posudzovanie zákonov (USA), v krajinách s tzv. „parlamentom prejavov“ sa navrhovanie predlôh zá-konov často odohráva mimo parlamentu, v exekutívnych inštitúciách. Parlamentné výbory sa predlohami zákona často zaoberajú až potom, čo sa s nimi zaoberalo plénum (Veľká Británie).

Poslanecké kluby sú predstavované predovšetkým jednotlivými po-litickými stranami, či hnutiami.

Exekutíva (výkonná moc) sa rozlišuje podľa toho, či je súčasťou par-lamentnej resp. direktoriálnej formy vlády (dualistická exekutíva = hlava štátu + vláda) alebo prezidentskej formy vlády (monistická exekutíva), kde úlohy hlavy štátu a predsedu vlády splývajú.

Hlavnou úlohou výkonnej moci (vlády a orgánov štátnej správy) je vládnuť, spravovať štát, t. j. rozhodovať v jednotlivých konkrétnych prípadoch o konkrétnom postupe pri aplikácii (v medziach) zákona.

Okrem toho orgány výkonnej moci plnia i niektoré ďalšie funkcie:

„zákonodarné“ (vydávajú napr. predpisy, ktorými sa zákony vyko-• návajú); „súdne“ (v prípadoch, o ktorých nerozhodujú súdy, napr. v niekto-• rých verejno-právnych sporoch). Rovnako tak však zákonodarné i súdne inštitúcie plnia niektoré správne funkcie. (Prorok, Lisa,2003, s. 164)

68

Praktická realizácia výkonnej moci vychádza z niekoľko hlavných princípov. Patria k nim:

princíp legality: výkonná moc je podriadená ústave a zákonom; • princíp byrokratický: výkon verejnej správy vyžaduje existenciu pro-• fesionálne kvalifi kovaných, morálne čestných a výkonných úradní-kov; princíp služobnej subordináci: defi nuje vzťahy nadriadenosti a podri-• adenosti v oblasti verejnej správy; princíp koncentrácie a dekoncentrácie: štát sa v závislosti od svojej • veľkosti a počtu obyvateľov člení na správne obvody, v ktorých výkon štátnej správy zaisťujú nižšie orgány, priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánom centrálnym; princíp centralizácie a decentralizácie: štát môže centralizovať výkon • verejnej správy vo svojich rukách alebo môže prenechať časť verej-nej správy iným subjektom (pôsobiacim obvykle pod jeho právnym dozorom); princíp územného alebo odborového členenia: vymedzuje rozsah • vecnej spôsobilosti jednotlivých správnych úradov; princíp monokratický alebo kolegiálny: vymedzuje mechanizmus • tvorby rozhodovania v rámci inštitúcií verejnej správy. (Prorok, Lisa, 2003, s. 165)

III. 8 Štátna správa a politický proces

Týmto termínom možno označiť inštitúciu, ktorá disponuje politickou mocou a plní úlohy spojené s verejnou službou. Ich členmi sú pre-dovšetkým úradníci (od pracovníkov ministerstiev, cez zamestnancov magistrátov a radníc až po tých, ktorí pôsobia na najnižšej úrovni štátnej správy), ale môžu to byť, s ohľadom na konkrétne podmienky organi-zácie miestne správy v jednotlivých krajinách, i zmluvní zamestnanci (predovšetkým sa sem radia zamestnanci územných správnych celkov). Z čisto sociologického hľadiska termín označuje inštitucionalizovanú a regulatívnu činnosť, ktorá sa tyká predovšetkým verejných záležitosti. Platí teda, že štátna správa tvorí súbor veľmi rôznorodých inštitúcií (tými

69

najvýraznejšími sú určite ministerstvá), ktoré sú svojou pôsobnosťou prednostne viazané na štát a podieľajú sa na sprostredkovaní vzťahu štátu a spoločnosti. V tomto ohľade možno štát označiť za najdôležitejší prvok, ktorý v medziach konceptu politického systému plní predovšetkým funkcie výstupu. (Říchová, 2002, s. 180)

Iným kritériom klasifi kácie foriem štátu je teritoriálna štruktúra. Terito-riálnu organizáciu štátu charakterizuje vzťah celku a častí, centrálnych a regionálnych orgánov moci. Podľa tohto kritéria rozdeľujeme štáty na:

unitárne;• zložené• .

Unitárny štát (alebo štát jednoduchý) je politicky jednorodou organizá-ciou tvorenou administratívno-teritoriálnymi jednotkami, ktoré nedispo-nujú vlastnou štátnosťou. Má jednu ústavu a občianstvo. Všetky štátne (aj súdne orgány) vytvárajú jednotný systém fungujúci na základoch jednotných právnych noriem. Unitárne štáty môžu byť centralizované (Veľká Británia, Švédsko, Dánsko, a iné) alebo decentralizované (Fran-cúzsko, Taliansko, Španielsko). Centralizované štáty síce disponujú širokou samosprávou miestnych orgánov, napriek tomu však na strednej úrovni riadenia neexistuje autonómia a sú bezprostredne orientované na plnenie centrálnych rozhodnutí. V decentralizovaných štátoch majú regióny širokú autonómiu, tzn. majú vlastné parlamenty, vládu a ad-ministratívno-riadiace štruktúry. Na rozdiel od subjektov federácie sú ich kompetencie silne obmedzené v rozpočtovej oblasti a sú fi nančne závislé od centra. (Kulašik, 2005, s. 109)

Štáty zložené sú štáty, v ktorých je výkon najvyšších mocí rozdelený medzi ústredný štát a členské štáty, z ktorých je tento útvar zložený. Príkladom je federácia alebo reálna únia. (Prorok, Lisa, 2003, s. 152) Hlavný rozdiel medzi unitárnym štátom a zloženým štátom spočíva v tom, že zdrojom moci, subjektom štátnej suverenity sú tu veľké územné celky (štáty, krajiny, kantóny), ale aj celý národ tvorený rovnoprávnymi občanmi (v unitárnom štáte je len jeden subjekt suverenity – národ). Federácia je zväzom (spolkom) štátov (krajín) samostatných v pres-

70

ne vymedzených kompetenciách voči centru, disponujúcim vlastnými zákonodarnými, výkonnými a súdnymi orgánmi, ústavou a niekedy i dvojitým občianstvom. Kompetencie medzi subjektmi federácie a cen-trom sú zafi xované vo zväzovej ústave, ktorá môže byť zmenená len so súhlasom jej subjektov. Na dodržiavanie ústavy dbá nezávislý súd a obvykle dvojkomorový parlament, pričom horná komora je sformovaná z predstaviteľov štátov (krajín). Vo väčšine federálnych ústav existuje právo federálnych orgánov zasahovať do vnútorných vecí členov fe-derácie v prípade vzniku nezvyčajných situácii. Federácia ako forma teritoriálneho štátneho zriadenia preukázala svoju životaschopnosť (napr. USA, Spolková republika Nemecko).

Reálna únia predstavuje spojenie monarchických štátov, ktoré na základe svojich ústav majú spoločného panovníka. V tomto type uspo-riadania neexistuje stály spoločný zákonodarný orgán, miesto neho pôsobí dočasný orgán vytvorený zo zástupcov zákonodarných orgánov členských štátov únie. Dôvodom pre vznik reálnej únie sú hlavne spo-ločné zahranično-politické záujmy a obrana.

Zväzy štátov sú voľným spojením suverénnych štátov. Zväzy štátov môžu mať buď podobu konfederácie, únie, personálnej únie alebo aliancie. (Prorok, Lisa, 2003, s. 152)

Konfederácia je voľné spojenie dvoch alebo viacerých zvrchovaných štátov na základe medzinárodnej zmluvy (právnym základom konfede-rácie nie je totiž spoločná ústava ako v prípade federácie). Konfederácia vytvára spoločné orgány k realizácii niektorých cieľov, najmä v oblasti za-hraničnej politiky. Tieto orgány nie sú nositeľom štátnej suverenity a ich uznesenia nie sú právne záväzné pre obyvateľov a inštitúcie členských štátov konfederácie, ale len pre tieto štáty ako celky (ktoré ich musia vyhlásiť ako vnútroštátny právny akt, ak má byť dosiahnutá ich právna záväznosť pre jednotlivé subjekty podliehajúce jurisdikcii daného štátu). V konfederácii neexistuje štátne občianstvo konfederácie, ale len štátne občianstvo jednotlivých členských štátov. Členské štáty majú medziná-rodno-právnu subjektivitu a zachovávajú si plnú suverenitu – voľnosť jednania vo vonkajších záležitostiach je obmedzená len v oblastiach

71

defi novaných zakladajúcou zmluvou konfederácie. (Prorok, Lisa, 2003, s.152) Konfederácia ako zväz samostatných štátov, je zriadením ne-stabilným. Členovia konfederácie majú plnú štátnu suverenitu a zväzu odovzdávajú len kompetencie na riešenie určitých otázok, predovšetkým v oblasti obrany, zahraničnej politiky a fi nančnej sústavy. Konfederácie jestvovali v USA (1776-1787), vo Švajčiarsku (do roku 1848), v Nemecku (1815-1867) a v niektorých iných krajinách. Táto forma štátu sa obvykle transformovala na federáciu alebo sa rozpadla. Skúsenosti z rozvoja Európskej únie ukazujú, že dlhodobé zjednotenie a zblíženie štátov je možné len cestou ekonomickej integrácie a postupnou realizáciou federatívnych princípov (snaha o väčšiu legitimitu politických orgánov únie). (Kulašik, 2005, s. 109)

Únia je spojenie, ktorého základom je väčšinou hospodárska spolu-práce (colná únia, spoločenstvo uhlia a ocele, atď.). Špecifi ckým prípa-dom je tzv. moderná únia, predstavujúca zväzok bývalých koloniálnych závislých území a materskej krajiny (britský Commonwealth). Zvláštnym prípadom je Európska únia, pre ktorej organizáciu je typické spojenie čŕt federácie a konfederácie. Na jednej strane tu existujú spoločné mocenské orgány, volené priamo občanmi členských štátov Európskej únie, i dvojaké občianstvo (únie a členského štátu), na druhej strane rozhodnutia orgánu Únie nie sú automaticky záväzné pre subjekty na území jednotlivých členských štátov Únie.

Zvláštnym prípadom únie je taktiež personálna únia. Tá predstavuje spojenie monarchistických štátov osobou panovníka, ktorý tvorí jediný spojovací článok inak nezávislých štátov, z ktorých každý zostáva sub-jektom medzinárodného práva. Personálna únia sama o sebe nemá medzinárodno-právnu subjektivitu a neexistujú ani spoločné záležitosti, a teda nie je nutné zriaďovať stále orgány únie k ich správe.

Aliancia (pakt) je voľnejšie vojensko-politické spojenie štátov. Aliancie vznikajú ako dôsledok zmluvy dvoch alebo viacerých štátov, obvykle namierené proti iným štátom alebo spolkom. Základom aliancie je do-hoda o splnení vzájomných záväzkov.

72

Zvláštnym prípadom spojenia štátov sú združenia vytvorené na zá-klade nerovného postavenia aktérov – protektoráty. Protektorát pred-stavuje medzinárodno-právne postavenie štátu, v ktorom dochádza k obmedzeniu zvrchovanosti (suverenity) štátu, a to vďaka tomu, že jeden štát (protektor) určuje zahraničné a často i vnútroštátne záležitosti iného štátu. Protektorát vzniká na základe zmluvy, ktorá často v prie-behu času vede k úplnej strate samostatnosti a suverenity. (Prorok, Lisa, 2003, s. 153)

III. 9 Politický režim ako stabilizačné jadro politického systému

Klasická politológia popisovala režimy spočívajúce na princípe jed-notnej moci (absolútna monarchia), deľby moci (prezidentská republika) a kooperujúcich mocí (parlamentná republika). Moderná politológia, preferujúca výskum dynamických politických systémov rozpracovala nové prístupy skúmania „typov vládnych štruktúr“. Cieľom už nie je stereotypný a inštitucionálny opis konštitúcií a právnych noriem, ale výskum politických štruktúr, t. j. reálneho fungovania politických inštitúcií a zákonov, tak aby sme mohli hlbšie prenikať do „všeobecných zákonov politickej organizácie spoločnosti“.

Politický režim sa stáva hlavnou charakteristikou štátu a kritériom klasifi kácie politických systémov. To všetko viedlo k prekonaniu úzko právneho normatívneho prístupu k politickému režimu a k zameraniu sa na štúdium politických procesov a štrukturálnych foriem z hľadiska ich vzájomného vzťahu a vo vzťahu k ostatným zložkám spoločenského života.

Základnú premisu, t. j. politický režim defi novaný ako výsledok pôso-benia rozličných sociálnych faktorov, môžeme demonštrovať na prácach jedného z najvýznamnejších európskych politológov M. Duvergera. Ktoré sú to sociálne determinanty, ktoré v modernej priemyselnej spoločnosti formujú nový model politického systému a jeho politický režim? Univer-

73

zálnou determinantou politického života sa stáva technika, technický pokrok.

Západný politický režim možno nazývať demokratickým len s istým obmedzením. Duverger odporúča názov „plutodemokracia“, pretože moc tu spoločne vykonáva ľud (demos) a bohatstvo (plutos). (Duver-ger, 1972, s. 12) Termín „plutodemokracia“ neprijíma len preto, že je presný, ale aj preto, že je neutrálny a spája v sebe tak negatívnu, ako i pozitívnu charakteristiku pojmu. Duverger rozlišuje dve formy „pluto-demokracie“:

liberálna demokracia;• „plutodemokracia“ – „technodemokracia“.•

Prvá z nich, „liberálna demokracia“ existovala v tzv. prechodnom období rokov 1914-1939, mala „individualistickú štruktúru, ktorá zodpo-vedala liberálnej ideológii“. V podmienkach tejto politickej formy pôsobili silné monopolistické zoskupenia, kádrové politické strany (so slabou organizačnou štruktúrou), poslanci nepodliehajúci straníckej disciplíne a slabo organizované nátlakové skupiny (vrátane robotníckych organizá-cii). Jedným z centrálnych problémov fungovania liberálnej demokracie je otázka základného zdroja moci, ktorý Duverger nazýva „ekonomickou oligarchiou“, t. j. akýsi „agloment indivíduí a skupín indivíduí súperiacich v rozličných oblastiach“. Ekonomická oligarchia vytvára tlak dominujúci v štáte tak, ako vládne vo výrobe. Napriek svojmu osobitnému postave-niu v politickom a ekonomickom živote, ekonomická oligarchia nemôže vykonávať politickú moc bezprostredne, čiže nezasahuje do priameho politického procesu. Podľa Duvergera je politická moc v liberálnej de-mokracii realizovaná predstaviteľmi „strednej (alebo národnej triedy)“ tvorenej profesionálnymi politikmi, štátnymi funkcionármi a osobnosťami formujúcimi verejnú mienku. (Kulašik, 2005, s. 111-112)

Druhá forma – „technodemokracia“ vzniká po II. sv. vojne. Ekonomic-ká základňa tejto formy je neokapitalizmus, do ktorého sa „integrovali niektoré prvky socializmu„ ako napr. rozvinuté sociálne zákonodarstvo a štátna ingerencia do ekonomiky. Prechod k „technodemokracii“ je

74

podľa Duvergera úzko spojený s vedecko-technickou revolúciou a ne-bývalým nárastom roly technokratov.

Keď považujeme politický režim za základné kritérium klasifi kácie politických systémov, potom protikladom demokracie sú totalitné sys-témy a ako tretí typ, stojaci medzi oboma predchádzajúcimi je autori-tarizmus.

Teória totalitarizmu vznikla v 40-tych a 50-tych rokoch 20. storočia. Jej cieľom bolo preskúmať a odlíšiť nový typ politického diktátu, kto-rý sa v Európe sformoval po I. sv. vojne (Sovietsky zväz, Taliansko, Nemecko) od diktatúr v predchádzajúcich storočiach. Ku klasickým prácam zaraďujeme práce F. Hayeka „Cesta do otroctva“ (1944), H. Arendtovej „Prvky a príčiny totalitného panstva“ (1951) a C. Friedricha „Totalitná diktatúra“.

Autoritarizmus zaujíma z hľadiska politického režimu miesto nad totalitarizmom a demokraciou. S totalitarizmom ho spája autokratic-ký charakter moci neobmedzenej zákonom, s demokraciou uznanie autonómnosti spoločenských sfér, zvlášť ekonomiky a súkromného vlastníctva, ale i určité rešpektovanie prvkov občianskej spoločnosti.

Základné vlastnosti autoritárskeho režimu sú:

výkon moci realizuje jeden človek (monarcha, diktátor) alebo niekoľko • ľudí (vojenská, byrokratická, oligarchická skupina, atď.);moc nie je kontrolovaná občianskou spoločnosťou (moc môže byť • realizovaná pomocou zákonov, ale prijíma ich sama vzhľadom na svoju substanciu, napr. Schmittov decizionizmus);hľadá politickú podporu v najširších vrstvách obyvateľstva;• neváha však použiť silu na prinútenie občanov k poslušnosti;• nepripúšťa existenciu reálnej politickej opozície ako konkurencie – • toleruje obmedzený počet strán, odborné zväzy a iné organizácie, ale len za podmienky ich plnej kontroly;neusiluje o takúto kontrolu spoločnosti, nenarúša mechanizmus • trhového hospodárstva – moc zaisťuje predovšetkým bezpečnosť a poriadok;

75

politické elity regrutuje kooptáciou, menovaním zhora, odmieta vo-• lebnú súťaž. (Kulašik, 2005, s. 114)

76

77

IV. kapitola: DEMOKRACIA

IV. 1 Pojem „demokracia“, vývoj a teórie demokracie

Demokracia (z gréčtiny démos – ľud a kratein – vládnuť) je pojem, ktorý nadobúdal v rôznych historických obdobiach veľmi rozmanitý význam a ani v súčasnosti nemožno povedať, že by mal jednoznačnú interpretáciu. Až do konca 18. storočia bol v náväznosti na Platóna a Aristotela pojem demokracia prevažne spojovaný s priamou vládou ľudu a bol často interpretovaný ako vláda davu či vláda chudobných. Demokracia bola preto často vnímaná negatívne, ako relatívne neži-aduca forma vlády smerujúca v mnoho prípadoch k chaosu a k tyranii (resp. ako forma správy verejných záležitostí vhodná pre obec, ale nie pre štát).

Hoci etymologicky je význam pojmu „demokracia“ jednoznačný – ľu-dovláda, v teórii sa vysvetľuje neurčito. Spravidla sa ním označuje forma politického zriadenia spočívajúca na princípe podriadenia sa menšiny väčšine a uznanie slobody a rovnosti občanov. Rozdielna interpretácia pojmu demokracia sa zakladá na rozdielnych spoločensko-politických, ústavno-právnych, ale i sociálno-psychologických predpokladoch, ktoré neposkytujú jednotné kritériá pre výskum politického systému.

Podľa P. Kulašika sa pod pojmom „demokracia“ spravidla označuje forma politického zriadenia spočívajúca na princípe podriadenia sa menšiny väčšine a uznanie slobody a rovnosti občanov. (Kulašik, 2005, s. 159)

Diskusia o obsahu pojmu demokracia je stará „ako ľudstvo samé“ a tiahne sa od Platóna a Aristotela. Klasická teória demokracie je teória, podľa ktorej štátna moc vychádza z ľudu, a ľud má právo vykonávať

78

vládu. V období antickej demokracie, Platón bol prvým teoretikom, ktorý vytvoril systém z rozdielu medzi tým, čo považoval za hlavné formy štátu – polis. V závislosti od počtu vládnucich, rozlišoval:

monarchiu – vládu jedného dobrého človeka a tyraniu – protiklad • monarchie; aristokraciu – vládu niekoľkých dobrých ľudí a oligarchiu – jej proti-• kladná forma; demokraciu – vládu mnohých, všetkých ľudí. •

Od Platóna po Marxa a neskôr sa najpodstatnejší problém zredu-koval na to, kto má spravovať štát. Odpoveď Platóna bola jednoduchá a naivná: vládnuť majú „najlepší“. Keď je to možné, len „najlepší“ z naj-lepších. Vládnuť nemajú mnohí, nie dav, nie demos (všetci obyvatelia). Aténska prax, dokonca ešte pred Platónom, bola celkom opačná: ľud, vládnuť má ľud, demos. Všetky závažné politické rozhodnutia, napr. i záležitosti vojny boli prijímané na zhromaždení všetkých plnopráv-nych obyvateľov. Všeobecne to nazývame systémom „bezprostrednej demokracie“. (Kulašik, 2005, s. 165) V Aristotelom učení o vládnych formách sa demokracia chápe ako „vláda mnohých“ a „vláda ľudového zhromaždenia“. Pojem demokracia mu slúži k charakterizovaniu vlády, resp. štátnej formy, ústavy „štátneho riadenia“. Demokratická ústava sa odlišuje od iných štátnych foriem hlavne počtom účastníkov na rozhodovacích procesoch. Na rozdiel od aristokracie a monarchie v de-mokracii vládne ľud, demos. „Vládnuť“ v zmysle gréckeho „demokratia“ znamená mocenský aspekt víťazstva, váhy, dominancie. Aristoteles v diele „Politika“ vyslovene píše, že predpokladom demokratickej ústa-vy je sloboda, t. j. „okolnosť, že striedavo vládneme a sme ovládaní“. Podstatou demokracie je ústava spočívajúca na matematickej rovnosti a sloboda, ako i suverenita ľudu v zákonodarstve a súdnictve sprostred-kovaná prísnou kontrolou úradov, a tiež vlády. Mocný ľud, demos, ktorý disponuje potenciálne neobmedzenou suverenitou je základný kameň aténskej demokracie. Medzi tromi správnymi (monarchia, aristokracia a politeia) a tromi nesprávnymi formami (tyrania, oligarchia, demokracia) kladie na najvyššie miesto politeiu. Týmto termínom označuje Aristoteles ideálnu vládu množstva (demokracia), kým slovom demokracia chápe

79

vládu v prospech najnižších spoločenských vrstiev. Jeho ideál „politeia“ sa niekde stotožňuje s ideálom gréckej demokracie, inde vedomý si nebezpečenstva demokracie podobne ako Platón, pokladá politeiu za ústavu, ktorá je kombináciou prvkov demokratických a aristokratických. Myšlienka o demokracii sa po zániku gréckych mestských štátov takmer na dve tisícročia stratila zo života spoločnosti a objavuje sa výlučne len v reči učencov.

V politickej praxi sa prvky demokracie znovu objavujú až v politickom zriadení porevolučného Holandska, vo švajčiarskych kantónoch a v se-vero-amerických kolóniách. Až do 19. storočia prevládalo presvedčenie, že demokracia je forma vlády alebo ústavy, ktorá je vhodná len pre malé obce a nie pre veľké štátne územia. Tak ako predtým, demokracia sa defi novala predovšetkým ako priama demokracia.

Novú etapu v chápaní teórie a praxe demokracie prináša až fi lozofi a osvietenstva a s ňou spojená kritika dedičných privilégií a absolutizmu. Objavujú sa predstavy o zastupiteľskej demokracii‚ inšpirovanej kon-cepciou ľudového zhromaždenia v Aténach. Túto ideu nachádzame v ústavných predstavách levellerov – radikálnej skupiny v občianskej vojne v Anglicku v 17. storočí. Odtiaľto sa myšlienka suverenity ľudu, nahrádzajúca suverenitu božsky alebo svetsky legitimovaného vládcu, rýchlo rozšírila. Teoretické zdôvodnenie našlo moderné chápanie de-mokracie u iniciátorov politického liberalizmu. Myslíme tým na Locka a zvlášť jeho „Dve pojednania o vláde“ (1690) a ešte viac na Ch. Mon-tesquieua. Montesquieu patril ako Locke k mysliteľom, na ktorých sa odvolávali protagonisti francúzskej revolúcie, bojujúci za nezávislosť anglických kolónií v severnej Amerike a tvorcovia ústavného poriadku v Spojených štátoch amerických. Montesquieuov traktát „Duch zákonov“ (1748) môžeme považovať za „vedeckú knihu“ a súčasne „pojedná-vanie o správe ústavno-politického konania“ /E. Forsthoff/. (Kulašik, 2005, s, 168)

Angličania a Francúzi chápali pod pojmom demokracia čosi protiklad-né a rozdielne. Namiesto absolútnej moci nastúpil u Angličanov zákon legitimizovaný ľudom, ktorý sľuboval ochranu osoby a vlastníctva. Ústa-

80

va, vláda, parlament a väčšinový princíp zaručovali slobodu a osobné práva ako aj bezpečnosť a individuálne šťastie. Liberálne myslenie, zrodené práve v Anglicku, udržuje v bdelosti nedôveru voči človeku, jeho vášňam a záujmom, pretože moc sa môže zneužívať v každej forme vlády a treba zamedziť návratu k autoritárskému duchu.

Na rozdiel od Angličanov a Montesquieua usilujúcich o kompromis medzi šľachtou a meštianstvom pri výkone moci, sa Rousseau zamýšľal nad postavením „štvrtého“ stavu – nemajetných robotníkov vo francúz-skych mestách, predovšetkým v Paríži. Ich neslobode a nedospelosti patrí jeho boj. Rousseau chcel uskutočniť demokraciu v pôvodnom zmysle slova. Ideálom mu bola priama a bezprostredná vláda. Pre Rousseaua rovnosť, t. j. odbúranie všetkých nerovnováh v sociálnom a politickom živote, hrá podstatne väčšiu úlohu ako sloboda a vlast-níctvo indivídua, individuálne záujmy otravujú verejné blaho záväzné pre všetkých. Preto sa pre Rousseaua pojem „volonté générale“ (vôľa celku) stáva kľúčovým politickým pojmom. Rousseau kladie, na rozdiel od Locka a Montesquieua, rovnosť pred slobodu. Požiadavka radikálne odbúrať všetky privilégiá predstavuje fascinujúci politický a hospodársky program a má vyvolať integračný proces vo francúzskom ľude, ktorý si je ako národ vedomý sám seba. Rousseauov demokratický štát ako revolučný výtvor hádže cez palubu tradíciu a konvenčnosť a vyvíja politickú aktivitu, cieľom ktorej je jednotná vôľa ľudu. Montesquieu, na rozdiel od Rousseaua, sa nepovažoval za prívrženca demokracie, ale skôr za zástancu konštitučnej osvietenskej monarchie s demokratickými prvkami. Jeho prínos k demokratickej teórii, rovnako ako u Locka, nie je priamy, ale sprostredkujúci. Rozpracoval nové chápanie demokracie, predovšetkým otázku kontroly moci a vyrovnávania jednotlivých dru-hov štátnej moci, ako i predstavu „umiernenej demokracie“ v zmysle konštitučnej monarchie s demokratickými tendenciami vhodnej aj pre veľké štáty. (Kulašik, 2005, s. 169)

Liberálna teória reprezentatívnej demokracie a učenie o revolučnej priamej demokracii. Kým v 17. a takmer v celom 18. storočí sa pod pojmom „demokracia“ chápal inštitucionálny poriadok priamej demokra-

81

cie vhodný pre malé útvary, v rokoch 1780-1800 sa tento pojem začal používať v dvoch smeroch:

vo vedeckom jazyku sa presadil ako všeobecne používaný politický • pojem (hoci naďalej ostro kritizovaný), ktorým sa označovali aj určité politické strany a ústavné inštitúcie; s týmto rozšírením išlo ruka v ruke rozšírenie obsahu, podľa ktorého • sa chápanie „demokracie“ rozšírilo z pôvodného ústavno-politického zmyslu na označenie štátnej formy na všeobecno-sociálny a histo-ricko-fi lozofi cký kontext.

Kant v diele „K večnému mieru“ (1795) defi noval demokraciu ako formu vlády, ako „despotizmus“, vytvárajúci výkonnú moc, ktorá si vždy a všade podriaďuje jednotlivca.

Nie všetci teoretici demokraciu kritizovali. Vznikom Spojených štátov amrických sa vytvorili predpoklady pre vedeckú analýzu tohto fenoménu. Postoj jasnozrivého“ pozorovateľa zaujal A. Tocqueville vo svojej práci „O demokracii v Amerike“ (ktorej prvý diel vyšiel v roku 1853, a druhý o päť rokov neskôr). Týmto veľkolepým spisom sa Tocqueville zaradil k prvým teoretikom „modernej masovej demokracie“.

Tocqueville chápal americkú ústavu ako model, v ktorom sa realizo-vala demokracia ako univerzálny princíp moderny, odmietajúci aristo-kratizmus a nastoľujúci princíp rovnosti („égalité des conditions“). Veľká demokratická revolúcia, ktorú Tocqueville popisuje, nie je náhodná ani revidovateľná – je to nevyhnutný osud európskych národov. Demokra-cia nie je pritom v princípe pre umierneného konzervatívca Tocquevilla nič dobrého, jednoducho však, a to je rozhodujúce, neexistuje k nej žiadna akceptovateľná alternatíva. Hlavným problémom je zabezpečiť slobodu, najvyššiu hodnotu, pretože inak zvíťazí rovnosť a demokracia upadne.

Ďalší významný mysliteľ Mill (najvýznamnejší teoretik liberalizmu druhej polovice 19. storočia) na rozdiel od Rousseaua chápal pod su-verenitou ľudu delegovanú suverenitu. V prospech reprezentatívneho princípu hovorí podľa Milla aj to, že dostáva do politiky kompetentných a zodpovedných ľudí a prináša účinné prostriedky proti neželaným

82

dôsledkom masovej demokracie, ktorú analyzoval vo svojom majs-trovskom diele Tocqueville. Tocqueville aj Mill vychádzali pri svojich úvahách o demokracii z nového ekonomického kontextu industriálnej spoločnosti, pričom obaja boli liberáli.

Iný veľký sociálny mysliteľ 19. storočia, K. Marx, analyzoval takisto industriálnu spoločnosť. Demokraciu považoval za formu štátu umož-ňujúcu realizáciu triedneho panstva buržoázie. Marxova predstava o „socialistickej“ demokracii vychádzala z tradícií Rousseauovej „volonté générale“. Princípy Marxovej kolektivistickej demokracie spočívali na zjednotení štátnej moci, na mocenskej kontrole všetkých oblastí spolo-čenského života ľudí, na preferencii priamej demokracie a imperatívneho mandátu, na ideologickom a politickom monizme odmietajúcom opozíciu a myšlienkový pluralizmus.

Demokracia nebola v elitistickom učení chápaná ako vláda ľudu, ale ako „vláda ľudu ľudom‚ zvolenou elitou“ /M. Duverger/. Elitistická teória demokracie M. Webera jasne potrebuje demokraciu ako určitý inštitucionálny poriadok verejnej tvorby vôle, realizovaný predovšetkým voľbami politických funkcionárov.

Podľa niektorých súčasných politológov /G. Sartori/ je problém vy-medzenia obsahu pojmu demokracia omnoho zložitejší. Otázkou totiž nie je, čo slovo „demokracia“ znamená, ale čo znamená vec, ktorú označuje. V tomto ohľade sa dostáva do rozporu ideál a realita. Ne-vyhnutné je preto rozlišovať medzi demokraciou ako ideou (chápaním pojmu demokracia) a demokraciou ako reálnym systémom (politickým obsahom demokracie). Z politologického hľadiska sa rozpor medzi cieľom (ideálom) a reálnym, historicky ukotveným politickým usporiada-ním pokúsil vyriešiť asi najoriginálnejším spôsobom popredný súčasný americký politológ R. Dahl, ktorý pojem „demokracia“ vyhradzuje pre ideál – demokracie je to, k čomu sa reálne systémy vzťahujú, ale čoho nie sú schopné nikdy dosiahnuť. Pre reálne demokracie, t. j. moderné zastupiteľské demokracie sa všeobecným volebným systémom so všetkými ich nedostatkami a odchýlkami od ideálu, používa označenie polyarchia.

83

IV. 2 Teória pluralistickej demokracie a neopluralizmus

Slovo „pluralizmus“ bolo prvýkrát použité H. Laskim v roku 1915 ako polemický termín, ktorým vyjadril svoju opozíciu proti „omnikompeten-cii“ štátu. Odvtedy nadobudol tento termín rôzny koncepčný a vecný obsah. Východiskom všetkých pluralistických teórií politického systé-mu je predstava, podľa ktorej každá spoločnosť je zložená z plurality skupín, ktoré sledujú pluralitu rovnocenných, rovnakých hodnotových cieľov a záujmov.

Pluralistický, t. j. „úplne demokratický“ je taký systém, v ktorom tieto skupiny majú možnosť svoje politicky relevantné záujmy politicky uplat-ňovať v procese konfrontácie s politicky relevantnými záujmami iných skupín, a to na báze procedurálneho konsenzu – všetkými skupinami prijatými pravidlami politického procesu. Demokracia založená na ta-kýchto princípoch znemožňuje monopolizáciu v rukách ktorejkoľvek zo skupín (resp. skupinových elít), a tým vytvára rozhodujúcu prekážku vzniku jednej nekontrolovateľnej, autokratickej mocenskej elity. Podľa R. Dahla, tvorcu modernizovanej verzie pluralizmu tzv. polyarchie, je základnou axiómou teórie a praxe pluralizmu to, „že namiesto jedného centra suverénnej moci, musí existovať mnoho centier moci, z ktorých ani jedno nie je a ani nemôže byť celkom suverénne“. Zo vzájomnej konkurencie skupín vzniká v konečnom dôsledku vzájomná rovnováha, čím sa garantuje demokratickosť politického systému a nemožnosť na-stoliť diktatúru niektorej skupiny. Kľúčový pojem – pluralizmus sa chápe ako mnohorakosť v protiklade k monizmu a dualizmu. V sociológii sa stal pluralizmus odborným pojmom označujúcim štruktúru moderných spoločností, ako základu sociálnej diferenciácie, konfl iktu a životných štýlov, ktoré občania realizujú prostredníctvom autonómnych hnutí, spolkov a strán.

Pluralita záujmov je v spoločnosti základom ústavného a politického systému pluralistickej demokracie. V súčasnosti sa pluralizmus ako

84

politicko-sociologický termín používa veľmi neurčito a nejednoznačne. Najčastejšie však tento termín označuje:

Určitý objektívny spoločenský jav. Takto ponímaný pluralizmus vy-• chádza z názoru, že každá spoločnosť pozostáva z množstva vedľa seba existujúcich, navzájom si konkurujúcich a na seba sa vzťahu-júcich skupín. V každej spoločností sa prejavujú nielen rozmanité vzťahy medzi jednotlivcami, ale aj zvláštne vzťahy medzi jednotlivcom a skupinou, medzi skupinami navzájom a medzi skupinami a vládnou mocou. Táto charakteristika platí predovšetkým v modernom štáte orientovanom na princíp suverenity, ktorý ako absolútny štát prehlásil najvyšší a výhradný nárok na moc. V politológii sa ako „pluralisti“ označujú skupiny anglických a fran-• cúzskych politických teoretikov, ktorí rozpracovali a publikovali svoje teórie v období po I. sv. vojne. Podľa týchto politológov označenia „pluralistický štát“, „politický pluralizmus“, alebo „pluralistická štátna teória“ nie sú vzorovým uzavretým systémom, ale slúžia ako hro-madné názvy pre množstvo politických teórií, ktoré sa v jednotlivých otázkach niekedy rozchádzajú. Pluralizmus sa chápe ako kritérium slobodnej demokracie. Pluralisti • sa domnievajú, že ich trvalou zásluhou je vyzdvihnutie významu osob-nej slobody, zapojenie skupín do politického života, čím metodicky prispeli k analýze politických procesov. Funkčný význam skupiny si ako „centrálny výskumný problém“ našiel miesto najmä v americkej politológii. (Kulašik, 2005, s. 161-162)

Podstatnou črtou vlády v pluralitnom demokratickom modely je jej neutralita, skutočnosť, že nie je viazaná na žiadny špecifi cký záujem a nevystupuje v rámci politického boja ako predĺžená ruka a reprezen-tant takého špecifi ckého záujmu. Vláda je predovšetkým arbitrom, ktorý musí brať zároveň vždy ohľad nielen na záujmy jednotlivých skupín, ale aj na záujmy celku – spoločnosti; odtiaľto plynie i rozlíšenie medzi záujmami špecifi ckých skupín v rámci danej spoločnosti a záujmami tzv. národnými. Vychádzajúc z toho, občianska spoločnosť je v medziach pluralitného modelu reprezentácie záujmov defi novaná prostredníctvom existencie mnohých autonómnych skupín – združení, v ktorých môžu

85

byť materiálne i ideologické záujmy členov spoločnosti organizované bez obmedzenia. Väčšina členov záujmových skupín môže byť, a často býva, členom niekoľkých záujmových organizácií zároveň.

Pluralitný model možno označiť ako model konkurenčný, v ktorom trvale dochádza ku stretu organizovaných zaujmov. (Klokočka, 1996)

Za príčinu nepružnosti pluralitnej demokracie označujú analytici pre-dovšetkým vládnu štruktúru. Tá by mala byť neutrálna, avšak v skutoč-nosti nie je ničím iným než len ďalšou, t. j. inou „záujmovou“ skupinou; je teda len ďalším relevantným politickým aktérom, ktorý však má tú výhodu, že je v systéme umiestnený v centre boja o politickú moc, napr. v parlamente je teoretická rovnosť šancí často nahradená zákulisnými dohodami medzi konkrétnymi skupinami politikov, do ktorých súperenia sa záujem občanov fakticky neprelína. Jedná sa mnohokrát skôr o akési ritualizované boje, ktoré vo svojom dôsledku občanov odrádzajú od hlbšieho záujmu o politické problémy a ich riešení. Podobne možno empiricky doložiť, že ani volebná súťaž nedáva dostatočný priestor pre relevantný stret politických projektov reprezentovaných organizovanými záujmovými skupinami.

H. Kriesi načrtol dva altematívne modely demokratického politického systému. Za rozhodujúce kritérium zvolil kritérium organizácie vplyvu, ktoré podľa jeho názoru lepšie vyhovuje systémovému rozlíšeniu oboch typov organizácie záujmov v demokratických politických systémoch ako jednoduché kritérium organizácie záujmov. Následne rozlišuje medzi jednotkami, ktoré:

sú schopné vyvíjať vplyv v mnohých smeroch; • sa orientujú výlučne na určitý problém, témy. (Říchová, 2002, s. • 126)

Pluralitný model je organizovaný menej hierarchicky, rozsah centra je omnoho väčší ako pri modeloch neokorporatívnych. Jednotlivé oblasti vplyvu sa tu neprekrývajú a tie skupiny, ktoré ovplyvňujú politický systém v mnohých smeroch, sú umiestnené v centre či v jeho blízkosti.

86

Nekorporatívne demokratické usporiadanie má svoj začiatok v po-trebe korigovať možnosti priameho podielu na rozhodovaní vo veciach odborne veľmi náročných na poznanie. Ukázalo sa aj, že za istých okol-ností je vhodné pokúsiť sa dosiahnuť zhody prostredníctvom predbež-ného vyjednávania s reprezentantmi relevantných politicky aktívnych skupín, a zabrániť tak vzniku ťažko riešiteľných konfl iktov, ktoré sa v minulosti prejavovali.

Čím sa tento nekorporatívny model demokracie líši od modelu plura-litného? Najmä v počte a charaktere záujmových skupín, ktoré v danom demokratickom systéme plnia funkciu reprezentácie a spájajú občiansku sféru so štátom. V nekorporatívnom type sa stretávame s relatívne ma-lým počtom organizovaných skupín, ktoré reprezentujú väčšinu, teda len najväčšie relevantné záujmy. Všetky tieto záujmové skupiny majú hierarchicky usporiadanú vnútornú štruktúru, ktoré poskytuje záruku, že sú ich reprezentantmi.

Špecifi ckou črtou nekorporatívneho modelu je taktiež výrazná väzba záujmových skupín na štát. Takto sa štát aktívnejšie podieľa na živote spoločnosti. Na rozdiel od pluralitného modelu má dôležitú úlohu – je koordinátorom činnosti ostatných aktérov, sprostredkováva ich konanie a aktívne sa zúčastňuje na dosiahnutí spoločenského konsenzu. Zatiaľ čo pluralitný model je defi novaný princípom súťaže záujmov, nekor-poratívny model predstavuje koordináciu medzi štátom a občianskou spoločnosťou. (Říchová, 2002, s. 129)

IV. 3 Teórie sociálnej a participačnej demokracie

Na súčasnom chápaní demokracie sa jednoznačne najviac „podpí-sal“ svojim chápaním zvrchovanosti ľudu a participácie J. J. Rousseau. Pojem participácie uviedol do politickej teórie už Aristoteles (methesis). Označoval ním účasť občanov v štátnych úradoch a na ústavných právach. Antická predstava participácie sa vzťahovala predovšetkým na účasť častí niečoho v celku, čo bolo spoločné všetkým systémovým článkom. Vychádzala z holistickej predstavy hegemónie celku nad

87

svojimi časťami. S pojmom participácie sa stretávame aj v kresťanskej stredovekej fi lozofi i. Augustín napr. prostredníctvom pojmu participácie dospel k istej jednote prírody a milostí. T. Akvinský chápal participáciu ako predpoklad spojenia ľudskej, rozumovej povahy (ako racionálneho bytia) s bytím nadprirodzeným (Bohom).

Teória sociálnej demokracie neobsahuje len participačný, ale aj eta-tistický komponent. Etatizmus v nej však nie je spojený s jednoznačne defi novaným hnutím. Má extrémne i reformné elementy. K extrémnemu variantu patrí marxistické revolučné učenie o demokracii, ktoré štát považuje za dominantný nástroj „budovania socializmu“ a participáciu v oblasti výroby za hlavný znak „socialistickej demokracie“. K refor-mistickému variantu patrí teória a prax sociálno-demokratických strán západnej Európy, ako i niektoré koncepcie sociálneho učenia a teórie štátu kresťansko-demokratickej orientácie. Teórie demokracie rozlišu-jeme podľa rôznych kritérií.

Do prvej skupiny zaraďujeme tie, ktoré kladú dôraz na úzko defi nova-ný pojem demokracie, na problém rovnováhy medzi priamou a nepria-mou reprezentáciou, na práva a slobody, pluralizmus a efektivitu vlády, t. j. demokratické teórie konzervatívneho, liberálneho a centristického zamerania.

Do druhej skupiny patria tzv. „participačné“, „expanzionistické“, „aso-ciatívne“ teórie demokracie a najnovšie „kozmopolitné demokracie“ /H. Olson/. Táto škola vidí hlavné hodnoty demokracie v maximalizácii participačných šancí a v demokratizácii tých spoločenských a hospodár-skych oblastí, ktoré demokratické ústavy spravidla nezakotvujú, napr. oblasť práce (workplace democracy), sektor vzdelávania a iné. Do tejto skupiny možno zaradiť aj najnovšie feministické teórie demokracie.

Stúpenci participačnej demokracie sa zhodujú v tom, že samotná „účasť na voľbách“ predstavuje veľmi zriedenú a nedostatočnú formu participácie občana na správe vecí verejných. Svoj status a novosť táto teória odvodzuje od centrálneho miesta, ktoré v nej má pojem „účasť“, teda z toho, že tento pojem chápe v silnom a koncentrovanom význame. Účasť, chápaná primerane a zmysluplne, je osobná účasť a sebaaktivi-

88

zujúca vôľová účasť. Účasť teda neznamená „byť časťou niečoho“ (len účasť na nejakej udalosií), a ešte menej „nedobrovoľne sa stať súčas-ťou niečoho“. Účasť je samopohyb, a ako taký je priamym protikladom uvedenia do pohybu (inou vôľou), je teda opakom mobilizácie.

Inou vecou je, že požiadavka participácie občana na spravovaní verejných vecí (resp. participácia na vláde) zotrváva v rámci klasickej mocenskej teórie, ktorá zahŕňa aj premisu, že moc je „prenosná“. Kaž-dá požiadavka participácie na politickej vláde znamená spochybnenie politického status quo a každá zmena legitímneho pomeru vládnuci – ovládaní redukuje moc z potenciálu vládnucich. Aby sa status quo zachoval, vládnuca elita sa zväčša požiadavkám participácie bráni, pretože nechce riskovať stratu, či obmedzenie svojho mocenského postavenia.

Participovať na rozhodovacích procesoch znamená zároveň par-ticipáciu na moci. Participovať môžu jednotlivci a skupiny iba v tom rozsahu, akú moc v skutočností majú. Keď vychádzame z požiadavky že demokracia má byť otvorená, možnosť participácie občana na politic-kom procese demonštruje aj stupeň demokratickosti daného politického systému. Ak sa systém zdráha, ak sa požiadavkou po zvýšení partici-pácie radového občana cíti byť ohrozený, tak sa stal nedemokratickým. Požiadavka participácie je tak určitým korektívom pre demokraciu. (Kulašik, 2005, s. 191)

IV. 4 Demokracia ako forma vlády

Demokracia ako forma vlády je predstavovaná viacerými alternatí-vami. Pre jej klasifi káciu môžeme použiť celý rad parametrov:

Podľa typu účasti ľudu na rozhodovaní rozlišujeme:

priama demokracia; • nepriama demokracia;• autoritatívna demokracia. •

Podľa množstva ľudí, ktorí majú politické práva rozlišujeme:

89

neobmedzená demokracia; • obmedzená demokracia. •

Podľa stupňa naplnenia princípu demokracie rozlišujeme:

reálna dmokracia;• formálna demokracia. (Prorok, Lisa, 2003, s. 154)•

Priama demokracia (participačná, referendová) je typ demokracie, v ktorom sa ľud priamo podieľa na rozhodovaní. V starovekom Grécku mala priama demokracia podobu zhromaždenia občanov na námestí (fóru), pri ktorom sa rozhodovalo o politických otázkach. V modernej dobe je priama demokracia doplnkom demokracie nepriamej. Priama demokracia sa uplatňuje v podobe referend a plebiscitov. Možnosti priamej demokracie rastú s rastom vzdelanosti občanov. Významným prvkom priamej demokracie môžu byť v budúcnosti moderné komuni-kačné prostriedky.

V dnešnej dobe sa môže javiť ako určitý anachronizmus uvažovať o demokracii výlučne v intenciách gréckeho významu tohto pojmu.

Nedostatky v princípe reprezentácie sa pokúsil riešiť J. J. Rousseau v diele „O spoločenskej zmluve“. Presadzoval princíp koncentrovanej moci ľudu (t. j. monistický princíp), ktorý umožňoval využívať voľby, avšak nespojoval samotný volebný akt s vytvorením reprezentácie. Ten, kto volí, so svojou voľbou sa nevzdáva svojho práva, zostáva i naďalej nositeľom moci a na zvoleného neprenáša právo rozhodovať; zvolení poslanci tak nie sú ničím viac než obyčajnými zmocnencami. Majú právo len reprodukovať názory svojich voličov, t. j. tých, ktorí ich zvolili. V rámci tohto chápania sa teda ľud nezbavuje svojej moci, nede-leguje ju. Rousseauova demokracie volí, ale zvoleným nedáva pozíciu reprezentujúcich. Podľa jeho názoru môžu byť zástupcovia ľudu len sprostredkovateľmi a nemôžu za ľud (a jeho menom) „nič dojednávať s konečnou platnosťou“. Zákon, ktorý neschválil ľud, neplatí; nie je to zákon. Preto upozorňoval na neadekvátne stanovisko Angličanov, ktorí „si myslia, že sú slobodní; veľmi sa mýlia; sú slobodní len pri voľbách poslancov do parlamentu: akonáhle sú poslanci zvolení, ľudia zostávajú otrokmi, neznamenajú nič“.

90

Negatívny postoj k reprezentácii vychádzal z Rousseauovho pre-svedčenia, že pokiaľ je moc delegovaná, stáva sa reprezentant (v tomto kontexte parlament) suverénom a moc sa opäť dostáva z dosahu svojho nominálneho držiteľa (ľudu); zo suverenity ľudu sa stáva abstraktné titu-lárne právo, ktoré fakticky pripúšťa každú formu otroctva. Preto je nutné zachovať v čo najväčšej možnej miere princíp priameho rozhodovania ľudu o všetkých závažných otázkach, ktoré sa týkajú života spoločnosti. Metóde priameho rozhodovania je tak adekvátne referendum, resp. plebiscitná demokracia (typ rozhodovania, v ktorom voliči zodpove-dajú na položenú otázku súhlasne či negatívne). Za klasický príklad naplnenia rousseauovského princípu sa pokladá švajčiarsky model, aj keď jeho dnešná podoba sa v súčasnosti veľmi výrazne priblížila k bežnému modelu reprezentatívnej demokracie. Jedná sa o model ľudových zhromaždení (Landsgemeinde), ktorých sa zúčastňujú všetci oprávnení voliči. (Říchová, 2002, s. 40)

V reprezentatívnych demokraciách súčasnosti sa využívajú štyri technické postupy, ktorých zmyslom je posilniť vplyv volieb v systéme a doplniť jeho reprezentatívnu podobu o prvky priamej demokracie:

Priama voľba• exekutívy (prezidenta vo Francúzsku, či predsedu vlády v Izraeli), s ktorou sa môžeme stretnúť ako v čisto prezident-ských systémoch, tak i v systémoch parlamentných; v závislosti na pridelených právomociach môže byť súčasne indikátorom rozlíšenia parlamentnej, prezidentskej a poloprezidentskej formy. Referendum• , resp. jemu podobné techniky (ľudová iniciatíva). Jeho prostredníctvom sa môžu občania – voliči priamo vyjadriť k navrho-vaným zákonom alebo ich môžu sami iniciovať. Iniciovať • nové hlasovanie – voľby a v ich dôsledku potom dosiah-nuť nahradenie poslanca (recall). Tento postup však možno využiť len v systéme s väčšinovými voľbami, kde je vzťah medzi voličmi a zvoleným poslancom bezprostredný (zavedený bol v niektorých švajčiarskych kantónoch). Posilnenie väzby voličov na rozhodovanie prostredníctvom tzv. • pri-márok. Bežne sa používa v USA, kde sa primárky v druhej polovici 20. storočia stali neoddeliteľnou súčasťou volebného procesu a pred-

91

chádzajú i výberu straníckych kandidátov na úrad prezidenta. Jedná sa o postup, kedy o návrhu kandidátov rozhodujú samotní voliči, a nie vedenia politických strán. (Říchová, 2002, s. 41)

Nepriama demokracia (zastupiteľská) je typ demokracie, pri ktorej rozhodujú zástupcovia volení ľudom. Na pomedzí medzi priamou a ne-priamou demokraciou sa nachádza priama voľba prezidenta, starostu obcí, primátorov miest a pod. V danom prípade má občan síce možnosť ovplyvniť priamo ich výber, nevolí ich teda parlament, rada a pod., avšak zároveň občan nemá možnosť priamo rozhodovať o vecných záleži-tostiach, ktoré sú v ich kompetencií. Inými slovami, jedná sa o priamou demokraciu z hľadiska formy a nepriamu z hľadiska obsahu.

Autoritatívna demokracia je typ demokracie, kde existuje autorita, ktorá síce môže byť pôvodne zvolená, avšak ďalej rozhoduje autonómne a svoje rozhodovanie si necháva „posvätiť“ dobrovoľnými či povinnými plebiscitmi. Autoritatívna demokracia je svojím spôsobom „pseudode-mokracia“.

Pojem obmedzená a neobmedzená demokracia sa týka jednak defi -novania pojmu „občan“, a jednak obmedzenia občianskych (politických) práv.

Pojem občan môže byť vymedzený niekoľkými parametrami:

sociálnym statusom (slobodný občan vs. otrok, muž vs. žena, bohatý • vs. chudobný, domáci vs. cudzinec); vekom (vek požadovaný pre priznanie volebného práva sa historicky • znižoval).

Obmedzenie účasti (respektíve nerovná účasť) na politickom rozho-dovaní sa môže viazať na sociálny status, triedne zaradenie (buržoázny pôvod ako dôvod pre nepriznanie politických práv v niektorých krajinách diktatúry proletariátu), vzdelanie či majetok (nerovné volebné právo), vojenskú službu (1. ČSR), súdne stíhanie, právnu nespôsobilosť a pod. Využitie pojmov obmedzená a neobmedzená demokracia je otázkou konkrétno-historickej situácie a porovnania počtu ľudí, disponujúcich politickými právami.

92

Rozdiel medzi reálnou a formálnou demokraciou spočíva v rozdi-eli medzi deklarovanými a právne zakotvenými slobodami a reálnou možnosťou ich naplňovania. V období socializmu sa hovorilo napr. o buržoáznej demokracii ako o formálnej demokracii, lebo je založená na ekonomickej nerovnosti sociálnych skupín, čo vytvára nerovna-ké podmienky pre ovplyvňovanie rozhodovania. Naopak socialistická demokracie bola západnými politológmi chápaná ako totalitný alebo autoritatívny systém, v ktorom je demokracia len vonkajšou formou pre uplatňovanie diktátu nomenklatúry. Rozdiel medzi reálnou a formálnou demokraciou býva často rozdielom v možnostiach jednotlivých sociál-nych skupín realizovať svoje záujmy.

Protipólom demokracií sú autokracie, v ktorých sa okruh osôb, po-dieľajúcich sa na vládnutí, obmedzuje na úzku skupinu ľudí, vymed-zenú napr. príslušnosťou k spoločenskému stavu (aristokracia) alebo majetkom (plutokracia a oligarchia), alebo sa jedná o vládu jedinca (monarchie, diktatúra – tzv. monokracie). (Prorok, Lisa, 2003, s. 156)

Autoritárske systémy (politické režimy) sa vyznačujú tým, že nárok na moc buď nie je odvodený zo slobodných volieb, alebo je v určitej miere znemožnené vystriedanie či sťažená kontrola držiteľov moci. V totalitarizme si politická moc najviac plne podriaďuje jedincov. Podľa Z. Brzezinského k základným znakom totalitných režimov patri exis-tencia:

ideológie, ktorá zahŕňa všetky stránky života a vyžaduj bezvýhradný • rešpekt a podriadenie;jedinej masovej politickej strany, hierarchicky organizovanej, splýva-• júcej s vládnou byrokraciou;systému fyzického a psychického teroru – tajná polícia, stranícky • aparát, kult násilia;takmer úplného monopolu strany a vlády nad masmédiami;• byrokratických kontrol národného hospodárstva, direktívneho riadenia • ekonomiky. (Prorok, Lisa, 2003, s. 156)

93

Moderná demokracia, bez ohľadu na rozličné historické vplyvy a špe-cifi cké spoločensko-všeobecné politické podmienky, spočíva v určitých trvalých postulátoch a všeobecne platných princípoch.

Prvý komplex týchto princípov sa zakladá na tradičných občianskych právach: na sústave prirodzených práv človeka (právo na život, slobodu a vlastníctvo), zvláštnych právach zabezpečujúcich slobodu názorov, prejavu a zhromažďovania, slobodu náboženstva a vykonávania po-volania, ale aj rovnosť všetkých pred zákonom (rovnosť politických strán a pod.).

Druhý komplex princípov modernej demokracie spočíva na princípe suverenity ľudu. Historicky sa suverenita ľudu vytvára buď v podobe priamej, plebiscitnej demokracie (Rousseauovo „volonté générale“ ako výraz homogenity spoločnosti slobodných a rovných občanov), alebo v podobe anglo-americkej reprezentatívnej demokracie, kde parlament stanovuje, kontroluje a ukladá zodpovednosť vládnej moci voči všetkým občanom, (t. j. konkurenčné poňatie demokracie v liberálnej politickej teórii, ktorej iniciátorom bol Locke).

K najpodstatnejším znakom moderných demokracií patrí:

účasť občanov na tvorbe, výbere a kontrole štátnej politiky;• účasť občanov na výbere štátnych funkcionárov;• podriadenie menšiny väčšine v procese rozhodovania pri rešpekto-• vaní politických postojov a práv menšiny; právna rovnosť subjektov politického života;• ústavne zakotvený súbor politických práv a slobôd občanov. •

Predpokladom demokratickej moci je legitimita zákonodarstva, ústav-nosť vlády. Zákonnosť správy a nezávislosť súdnictva (princíp právneho štátu), ako i priehľadnosť a kontrolovateľnosť celého politického procesu odlúčením a vzájomnou kontrolou jednotlivých druhov štátnej moci. Vychádzajúc z týchto princípov a postulátov sa demokracia chápe ako štátna forma, vládny systém, ktorý na základe „syntézy slobody a po-riadku“ zaručuje občianske práva jednotlivca, vyrovnanosť záujmov a politických činností sociálnych skupín a spolupôsobenie politických strán pri prevádzaní politickej vôle ľudí do štátno-politickej oblasti.

94

Pokiaľ sa demokratické princípy chápu tak, že by mali pôsobiť aj mimo štátno-politickej oblasti, môžeme hovoriť o demokracii ako o životnej forme, sociálnom štýle života. Význam tohto chápania demokracie vychádza z toho, že ľudská sloboda je nedeliteľná a v politickej sfére ju môžeme udržať len vtedy, keď je zabezpečená demokratickými for-mami aj v iných spoločensko-kultúrnych oblastiach. Z tohto aspektu je demokracia nielen súhrnom formalizovaných pravidiel procesu tvorby politickej vôle, ale aj princípom kooperatívneho správania udržujúceho „reprodukciu účasti občanov na verejných záležitostiach“ (Kulašik, 2005, s. 160)

IV. 5 Väčšina, menšiny a elity

Taliansky politológ G. Sartori v práci „Teória demokracie“ v tejto súvislosti ukazuje na dva dôležité momenty:

do akej miery je s demokraciou zlučiteľný • väčšinový princíp (demo-kracia ako vláda väčšiny); do akej miery je nutné, aby väčšinový princíp bol súčasne spojený • s ochranou práv menšín (demokracia ako vláda väčšiny obmedzená právami menšín). (Říchová, 2002, s. 33)

Pokiaľ sa v súvislosti s demokraciou hovorí o väčšine (menšine), vzťahuje sa tento pojem k procedúre, teda k pravidlu, podľa ktorého sa v danom systéme uskutočňuje rozhodnutie. Z niekoľkých možností sa vyberá (a prijíma) to riešenie, na ktorom sa v danom okamihu rozho-dovania zhodne väčšina – v modernej reprezentatívnej (zastupiteľskej) demokracii sa jedná o väčšinu voličov.

Menšinou sú potom tie skupiny, ktoré majú rozhodujúci vplyv na proces formovania názoru – menšiny sa snažia modelovať, utvárať a následne i získať súhlas väčšiny, väčšina potom rozhoduje, ktorá menšina zvíťazí (aký menšinový názor bude akceptovaný).

Demokraciu možno preto taktiež chápať ako systém, v ktorom sa menšina v priebehu rozhodovania stáva väčšinou a táto rozhodujúca

95

väčšina potom určuje a podporuje menšinu (niektorí autori ju označujú ako elitu), ktorá vládne. (Říchová, 2002, s. 35)

V demokracii existuje elita len ako konečný produkt procesu formo-vania vodcov. Vznik a existencia tejto elity, akejsi „vládnucej triedy“ chápanej ako profesnej skupiny je tak podmienený výlučne slobodným vertikálnym pohybom.

Princíp väčšiny. Charakteristickou črtou demokracie je, že sa zro-dila ako systém odmietajúci princíp vlády na základe dedičstva alebo dobytia (moci). Nahradila ho vládou vybraných, zvolených osôb. Pod-statou princípu výberu však nie je len výber sám, ale predovšetkým trvalá možnosť raz vybraných jedincov odvolať a nahradiť ich inými. Principiálne sa vychádza z presvedčenia, že nikto nie je schopný sám rozhodnúť o tom, či je, a do akej miery, lepší než ktokoľvek iný. Toto rozhodnutie na seba musia vziať vždy druhí, a to prostredníctvom voľ-by. Základom odlišnosti demokracie od iných systémov tak nie je len legitimita vodcovstva, podporená faktickou ľudovou voľbou či súhlasom ľudu s danou vládou, ale predovšetkým spätná väzba. Dôvodom je, že nechať sa zvoliť väčinou, čiže ľudom (a potvrdiť tak prostredníctvom tejto väčšiny legitimitu svojej vlády) môže fakticky každý, teda i diktátor. Podstatnú odlišnosť od ne-demokracie možno vyjadriť nasledovne: v nedemokratických systémoch sa elity „dosadzujú samé“, naopak v demokratických sa „ponúkajú (navrhujú) samé“. V demokracii by mala byť vždy zachovaná kontrola vodcov a ich zodpovednosť voči voličom. Preto možno demokraciu chápať taktiež ako produkt metódy, procedúry, ktorej prostredníctvom sú niektorí ľudia vyberaní, aby viedli danú poli-tickú komunitu; v demokracii ľudia využívajú moc k tomu, aby vymenili „svojich vládcov“ (konkrétne osoby, politické strany), ale nemôžu meniť spôsob vlády (teda to, ako sú utvárané mechanizmy mocenských vzťa-hov). Pokiaľ tento základný väčšinový princíp prevedieme do volebnej logiky, znamená to, že v demokracii ten, kto volí na strane väčšiny, je na víťaznej strane, a to bez ohľadu na to, či sa ním dosadený kandidát či politická strana následne bude podieľať priamo na moci výkonnej alebo či bude v opozícii. (Říchová, 2002, s. 37)

96

Demokratický systém môže prežívať len vtedy, pokiaľ je princíp „všetka moc ľudu“ postupne modifi kovaný tak, že sa fakticky približuje k naplneniu princípu „všetka moc nikomu“. Inými slovami, demokracia vyžaduje, aby nikto nemal všetku moc.

S ohľadom na problematiku koncentrácie moci rozlišuje súčasná politická veda dve základné chápania demokratickej vlády:

Monistické• chápanie, kedy je moc ľudu koncentrovaná. Ide skôr o nerealizovateľný ideál, ktorý sa objavuje iba v koncepte priamej (plebiscitnej) demokracie (R. Dahl používa pre priamu demokraciu i označenie výborová). Pluralistické• chápanie, ktorému zodpovedá tradícia liberálnej demo-kracie nadväzujúca na J. Locka. Formálnym výrazom pluralistického chápania je reprezentatívna (zastupiteľská) demokracia, ktorá patrí k bežným formám demokratickej vlády v súčasnej dobe. (Říchová, 2002, s. 38)

Reprezentatívna demokracia. Východiskom teórie modernej de-mokracie je rozlíšenie medzi mocou tzv. konštitutívnou a konštituova-nou, ktoré načrtol už abbé E. J. Sieyes (1748-1836), jeden z predných predstaviteľov Veľkej francúzskej revolúcie: Ľud je pokladaný za zdroj všetkej moci (moc konštitutívna), avšak nevykonáva ju priamo, ale prostredníctvom svojich reprezentantov. Moc je rozdelená vzhľadom k mnohosti zastupovaných záujmov medzi orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej (takto je defi novaná moc konštituovaná). Ľud je chápaný ako suverén, ktorý má nezcudziteľné, prirodzené právo vy-tvárať štát a rozhodovať zároveň i o jeho charaktere; len ľud má teda právo rozhodovať o inštitúciách, pravidlách a procedúrach, ktorými sa má (demokratický) štát riadiť. Preto nie je možné vylúčiť ani jednu zo zložiek – voľba i reprezentácia sú neoddeliteľnou súčasťou utvárania demokratického systému. Je však treba znovu pripomenúť, že sám akt zvolenia nevytvára potrebnú väzbu, t. j. reprezentáciu. Tá vzniká len vtedy, ak sa presadí v systéme zhoda o tom, že z tejto voľby plynie zodpovednosť zvoleného voči voličom. Nie vždy tomu tak v bežnej politickej praxi býva, a preto sa môžeme stretnúť s mnohými prípadmi

97

volieb, v ktorých obyvatelia periodicky len predvádzajú rituál „zrieknutia sa“ svojej suverenity (volebné akty v diktatúrach).

Demokratický princíp reprezentácie je výrazom zložitosti moderných spoločností, v ktorých ľud ako suverén nemá možnosť priamo sa po-dieľať na tvorbe rozhodnutí, ktorými má byť riadená spoločnosť. Re-prezentanti, väčšinou zvolení poslanci parlamentu, sú potom tými, ktorí jednajú „ako ľud“; v okamihu rozhodovania sú oni „ľudom“. Ľud na svojich reprezentantov prenáša fakticky časť svojich kompetencií a oni sa po-tom v takto vymedzenom priestoru môžu správať autonómne. Súčasne platí, že princíp reprezentácie v sebe zahŕňa i pravidlo, podľa ktorého je autonómia správania nevyhnutnou podmienkou výkonu právomocí a je ňou viazaný ako parlament, tak ľud. Ľud však na reprezentantov v žiadnom prípade neprenáša svoju suverenitu.

Parlamentu však nie je priradená všetka moc (neprislúcha mu moc výkonná ani moc súdna), navyše je obmedzený vo výkone reprezentácie i presným stanovením funkčného obdobia. Volebný akt je tak nielen aktom vytvárajúcim reprezentáciu, v ktorom sa opakovane prejavuje suverenita ľudu, ale súčasne i aktom, ktorý opakovane prispôsobuje (z hľadiska konceptuálneho) vôľu ľudu, jeho reprezentantom. (Říchová, 2002, s. 45)

Reprezentatívny model demokracie fakticky vytvára dvojstupňový mo-del rozhodovania. Ten je svojou vnútornou štruktúrou omnoho zložitejší ako demokracia priama. Za jeho najdôležitejšiu súčasť sú pokladané politické strany ako inštitúcie, ktoré mobilizujú občanov, agregujú (spá-jajú) záujmy jednotlivých skupín, prispievajú k artikulácii (formulovaniu) ich požiadaviek a potrieb. Podieľajú sa na výbere reprezentantov a plnia následne i funkcie reprezentácie záujmov v zastupiteľských orgánoch moci (parlamente). Vývoj posledných dvoch storočí preukázal, že mo-derná reprezentatívna demokracia bez politických strán je prakticky nemysliteľná. Napriek tomu, že v poslednej dobe sa zvyšuje podiel jedincov na politike výrazným spôsobom, politické „výhody strany“ v demokratickom systéme sú stále tak veľké, že „politik bez strany je politikom bez moci“. (Dahl, 1995)

98

99

V. kapitola: POLITICKÉ STRANY

V. 1 Pojem a znaky politických strán

Pojem „strana“ pochádza z latinského „pars“ – časť a „partire“ – de-liť, a označuje časť väčšieho celku. V tomto zmysle bol používaný už v staroveku, keď sa ním označovali rivalizujúce politické zoskupenia (Cicero a Salustius hovoria o „fakcii“, čiže strane ako zväzku nešľachet-nom a zlom na rozdiel od „amicitia“, zväzku dobrovoľných priateľov). S týmto chápaním sa stretávame ešte aj v 18. storočí u Robesppierra a Washingtona a pretrváva až do polovice 19. storočia, kedy sa začínajú dejiny moderných politických strán a hnutí.

Podľa Říchovej najdôležitejšie charakteristiky politických strán sú:

dobrovoľné, trvalé, otvorené organizácie, ktorých členovia majú • spoločné predstavy a záujmy; usilujú o politickú moc; • túto moc sa snažia dosiahnuť prostredníctvom volieb. (Říchová, • 2002, s. 89)

V súčasnej literatúre existuje množstvo defi nícií politických strán, pričom za východisko rozlíšenia sa spravidla považujú prvky, ktoré v konkrétnej defi nícií považujeme za určujúce. Na základe tohto prístupu možno vydeliť tri typy defi nícií politických strán:

defi nície • štrukturálne – zdôrazňujúce problémy organizácie; defi nície f• unkcionálne – akceptujúce funkciu strany v politickom sys-téme; defi nície strany ako • reprezentanta triednych záujmov chápajúce stranu ako určité sociálne a triedne spoločenstvo.

Väčšina defi nícií politických strán v minulosti vychádzala zo základ-ného znaku, ktorým bol program, či politická doktrína. Táto tendencia

100

vychádzala z liberálnych koncepcií, podľa ktorých boli strany „agregátmi ľudí spojených spoločnou ideológiou“ /B. Disraeli/ alebo „skupinami ľudí vyznávajúcimi rovnakú politickú doktrínu“ /B. Constant/. D. Hume vo svojej Eseji o stranách v roku 1760 postrehol, že ideológia zohráva podstatnú a nezastupiteľnú úlohu v počiatočnej fáze života strany, keď slúži k integrácii jednotlivcov, kým neskôr dominuje organizácia priná-šajúca závislosť a subordináciu. Hume ako prvý upozornil na „affection“ (sklony), „interest“ (záujmy) a „principle“ (princípy) ako základy pre vznik politických strán. (Kulašik, 2005, s. 114)

K základom moderného sociologického prístupu k politickým stranám patrí klasické Tocquevillovo dielo „O americkej demokracii“. Problém prechodu ťažiska politickej moci z parlamentu na stranícky aparát, pro-blém vodcovstva a zbyrokratizovania politických strán dôkladne opísali M. Ostrogorski a R. Michels.

Weber, ktorý chápal strany ako organizačné skupiny, ktoré vo vnútri mocenského zväzu (štátu) usilujú o dosiahnutie moci alebo o vplyv na rozdelenie moci tohto zväzu. Politické strany môžu byť v modernom štáte, podľa Webera, vytvorené na základe troch rôznych vnútorných princípov:

organizácie• , ktorých hlavným cieľom je patronát nad úradmi a ktoré prostredníctvom volieb zaisťujú pre svojich prívržencov štátne úrady a výhody v štátnej správe; strany ľudové• opierajúce sa o „abstraktné ideály“; záujmové strany• (triedne alebo stavovské), ktoré sú vedome orien-tované na záujmy stavov alebo tried.

Strany sú ex defi nitione subjektmi politickej činnosti využívajúce záko-ny, na tvorbe ktorých sa sami podieľajú. Ich miesto v politickom procese závisí od nasledujúcich čŕt, ktoré možno považovať aj za stranotvorné prvky používané pri ich defi nícii:

Dobrovoľnosť združovania• . Vychádzajúc zo zásady dobrovoľnos-ti možno povedať, že členovia strany sa podieľajú na jej činnosti, používajú určité procedúry, ktoré závisia od typu strany a ktoré sú kodifi kované v straníckych štatútoch. Tolerancia úchyliek, t. j. od-

101

lišných názorov (vytváranie tzv. frakcií), je rozdielna a má obvykle svoje hranice.Zásada cieľovosti• . Cieľ postavený pred organizáciu je prioritou, ktorej sú podriadené vnútorné princípy. Najvyšším cieľom je presadzovanie straníckych záujmov, čo nevylučuje aj ciele skupinové: národné, regionálne a pod. Mobilita a elasticita• . Ako dobrovoľné združenie sa strana nemusí vo vnútorných otázkach riadiť inými zásadami ako tými, ktoré si sama ustanoví.Stranícky program• . Program vytvára hlavnú väzbu medzi jednotlivými členmi a je platformou pre jednotnú činnosť strany. Obsah a forma programu závisí od toho, akých ľudí chce strana získať. Volebná platforma• . Základom programu strán je súhrn predstáv o vý-kone moci vychýdzajúcich z určitých fi lozofi ckých predpokladov. Hoci väčšina súčasných strán sa považuje za „neideologické“ a svetoná-zorovo neutrálne, zostáva význam ideológie pre život strany značný. Od ideológie a straníckeho programu sa odlišuje volebná platforma, ktorú strana formuluje pred všeobecnými voľbami. Volebná platforma je výrazom úsilia o dosiahnutie krátkodobého cieľa v činnosti strany a môže sa v určitých otázkach rozchádzať s proklamovanými progra-movými, či ideologickými zásadami. (Kulašik, 2005, s. 120-121)

Politickým stranám ide o získanie politickej moci alebo podielu na politickej moci spravidla prostredníctvom volieb. Tým sa politické strany odlišujú od nátlakových skupín. Politické strany zároveň, na rozdiel od štátu, združujú na základe dobrovoľnosti ľudí s rovnakým názorom na priority politického vývoja, sú teda charakteristické existenciou (spra-vidla) členskej základne a existenciou programu, koncipovaného na základe určitých ideologických hodnôt.

V. 2 Funkcie politických strán

Politické strany majú v rámci politického systému určité funkcie. Podľa V. Proroka v modernej spoločnosti k najdôležitejším z nich patria:

102

agregácia• (zjednocovanie) a artikulácia záujmov (jednotlivcov i so-ciálnych skupín);politická • socializácia občanov a výchova politických elít;mobilizácia• voličov a ich získanie pre niektorú z predkladaných po-litických alternatív;organizácia• a kontrola štátnej moci. (Prorok, Lisa, 2003, s. 168)

Väčšina politológov sa však zhoduje na tom, že politické strany plnia tieto štyri základné funkcie:

sociálno-zastupiteľskú funkciu;• integratívno-socializačnú funkciu; • funkciu vládnutia;• výberovú funkciu. •

Sociálno-zastupiteľská funkcia charakterizuje spätosť strany so so-ciálnou skupinou, resp. so spoločnosťou vcelku. Každá politická strana vyjadruje určité sociálne záujmy a vo svojej politickej činnosti sa opiera o konkrétne sociálne skupiny a vrstvy spoločnosti.

Integratívna funkcia politických strán znamená, že poskytuje rov-nako zmýšľajúcim a rovnako motivovaným občanom, vychádzajúcim z podobnej situácie a tradícií „ucelenejšiu politickú fi lozofi u alebo aspoň politicko-ideovú bázu pre ich politickú aktivitu“.

Funkcia vládnutia (sprostredkovateľská funkcia) určuje spôsob a me-tódy obsadzovania politických funkcií príslušnou stranou v mocenských orgánoch štátu. Proces realizovania tejto funkcie spočíva na konkurencii rôznych politických síl, z ktorých jedny vykonávajú v časovo obmedze-ných hraniciach vládu a druhé v tom istom čase kritizujú a kontrolujú vládne orgány. Proces vládnutia v demokratickej spoločnosti nie je len jednoduchým realizovaním moci väčšinovej strany alebo vládnucej koalície. Vypracovanie vládnej politiky je skôr určitou syntézou pred-stáv väčšiny a menšiny, pričom opozičné strany vykonávajú rovnakú funkciu suverénne ako strany vládne. V parlamentných demokraciách nie je vláda (štátna moc) realizovaná bezprostredne občanmi. Občania sami neprijímajú zákony a vládne rozhodnutia, ale svojimi postojmi (vo

103

voľbách, verejnou mienkou) vplývajú na rozhodnutia prijímané svojimi zástupcami (reprezentantmi).

Funkcia výberová umožňuje výber svojich zástupcov do štruktúry štátnej moci. (Kulašik, 2005, s. 122)

Funkcie, ktoré plnia strany v politickom živote, môžeme vymedziť aj podľa iných kritérií. Napríklad Z. Bauman ich vymedzuje takto:

strany sú mechanizmy, ktoré regrutujú vládnucu elitu štátu; • strany sú orgány, ktoré formulujú politické doktríny a programy;• strany predstavujú mechanizmy vytvárajúce verejnú mienku alebo • názory na otázky, ktorými sa verejnosť zaoberá; strany predstavujú články, ktoré spájajú štát so spoločnosťou; • strany sú mechanizmy spoločenskej integrácie v oblasti politického • života. (Kulašik. 2005, s. 124)

Nemecký politológ K. von Beyme sa vo svojich prácach priklonil k nasledujúcej klasifi kácii funkcií politických strán:

vymedzenie cieľa; • artikulácia a agregácia spoločenských záujmov;• mobilizácia a socializácia občanov (predovšetkým v súvislosti s voľ-• bami); regrútovanie elít a vytváranie vlády. (Říchová, 2002, s. 91)•

V. 3 Klasifi kácia politických strán a straníckych systémov

Všeobecne akceptovanou je vývojová typológia vymedzujúca štá-diá vývoja politických strán a určujúca prevládajúce, dominantné typy v jednotlivých obdobiach.

Prvý vývoj typológie nachádzame v prácach M. Webera, S. Neuman-na, O. Kirchheimera, R. Katza a ďalších. Uvedení autori vymedzujú spravidla štyri základné vývojové etapy politických strán:

elitné strany, ktoré existovali predovšetkým v 19. storočí;•

104

masové (strany sociálnej integrácie), ktoré sú spojené so zavede-• ním a rozširovaním všeobecného volebného práva, spájané najprv s ľavicou (robotnícke či sociálno-demokratické strany) a neskôr aj kresťansko-demokratické strany;všeľudové strany (catch – all parties) nastupujúce od konca 2. sv. voj-• ny; kartelové strany, ktoré sa vytvárajú v 70-tych rokoch 20. storočia • (niekedy sú tieto strany označované ako „mediálne“, strany „pro-fesionálnych politikov“, „ministerské strany“, v ktorých je podstatná len politická elita).

Vznik odlišných typov politických strán vysvetľuje aj historicko-kon-fl iktný prístup vychádzajúci z diel nórskeho politológa S. Rokka a vý-znamného politológa S. M. Lipseta. Obaja formulujú koncepciu tzv. štiepenia (cleavages). Politické strany sú vraj nositeľkami hlavných konfl iktov, ktoré sa zformovali v spoločnosti. Tieto konfl ikty sú dôsledkom priemyselnej a národnej revolúcie v dvoch dimenziách:

v teritoriálnom rozčlenení politickej kontroly;• vo fungovaní systému.•

Z ich kombinácie potom vznikajú štyri dualistické štiepenia:

vlastníci – pracuúci (funkčná os priemyselnej revolúcie);• vidiek – mesto (teritoriálna os priemyselnej revolúcie);• cirkev – štát (funkčná os národnej revolúcie);• centrum – periféria (teritoriálna os národnej revolúcie).•

Z týchto štyroch štiepení potom vznikajú podoby politických strán: kresťanské (kresťansko-demokratické), robotnícke (socialistické, soci-álno-demokratické), buržoázne (liberálne, konzervatívne), agrárne,e-kologické, federalistické alebo separatistické a pod. Vyššie uvedené štiepenia sa nie vždy vyskytujú v čistej forme, a preto dochádza aj k prekrývaniu rôznych konfl iktov, tzv. prevrstvovaniu. Čo však so štie-pením Východ – Západ, a kam umiestniť komunistické strany? Problém riešia francúzske autori J. Charlotte a M. Charlottová, ktorí navrhujú ďalšie štiepenie: štát – občianska spoločnosť. K štátu patria strany, ktoré pohlcujú občiansku spoločnosť (komunistické strany a nacistické

105

strany), zatiaľ čo k občianskej spoločnosti priraďjú strany, ktoré vyzná-vajú slobodu a autonómiu.

Najpoužívanejším kritériom typologizácie strán je ideové zdôvodnenie ich činnosti. Podľa neho rozlišujeme strany:

doktrinálne (zamerané predovšetkým na obranu svojej ideovej čin-• nosti); pragmatické alebo patronátne /E. Neumann/ orientované na praktickú • realizáciu svojich cieľov; charizmatické, ktoré koncentrujú ľudí okolo vodcu. •

V každom z týchto typov pritom existuje ďalšia diferenciácia straníc-kych zoskupení. Nemecký politológ Beyme uvádza deväť ideologických rovín (stranícko-politických zoskupení), ktoré sú základom pre diferen-ciáciu politických strán na základe konfl iktných línií:

liberálne strany;• radikálne strany;• socialistické a sociálno-demokratické strany;• kresťansko-demokratické strany;• komunistické strany;• roľnícke strany;• regionálne a etnické strany;• extrémne pravicové strany;• ekologické strany. (Kulašik, 2005, s. 134)•

Významným klasifi kačným kritériom strán je charakter ich doktrín a vzťah k politickému systému. V prvom aspekte je potrebné identifi -kovať väzby medzi ideovými základmi strany a realizovanou politikou. Na tomto základe rozlišujeme strany:

revolučné – usilujúce o kvalitatívnu reštrukturalizáciu spoločenského • života;reformistické – usilujúce o podstatné spoločenské zmeny, bez naru-• šenia jej základnej štruktúry; konzervatívne – prejavujúce snahu o zachovanie spoločenského • status quo.

106

Politické strany z hľadiska charakteru ich členstva možno rozdeliť do viacerých skupín:

Strany s formalizovanou organizačnou štruktúrou, kde má člen stra-• nícku legitimáciu a platí členské príspevky a strany neformálne, ktoré nepoznajú ofi ciálne členstvo. Dostačujúcim prejavom príslušnosti k strane je verejné prihlásenie • sa voliča k určitému politickému subjektu. Typickým príkladom je republikánska a demokratická strana v USA a konzervatívna strana vo Veľkej Británii. Strany s priamym a nepriamym členstvom. V prvom prípade sa • členom strany človek stáva v dôsledku individuálneho vstupu, v dru-hom prípade sa človek stáva členom strany tým, že vstupuje do organizácie, ktorá je úzko spojená s politickou stranou. Príkladom kolektívneho členstva je Labouristická strana vo Veľkej Británii ako i sociálno-demokratické strany vo Švédsku, Nórsku a Írsku. (Kulašik, 2005, s. 135-136)

Druhá typológia spočíva na odlíšení strán podľa zásad organizačnej štruktúry, predovšetkým podľa charakteru jej základných buniek. V tejto oblasti sa rozlišujú tri základné typy strán:

Strany • kádrové majú „výberový“ charakter a prejavujú sa v dvoch formách: americkej a európskej. Ich úloha spočíva v tom, aby v kon-krétnom volebnom obvode mobilizovali vplyvné osobnosti, ktoré sú schopné získať podporu maximálne možného počtu voličov z rozlič-ných sociálnych vrstiev nezávisle od ich ideologickej orientácie. To, čo masové strany dosahujú kvantitou to dosahujú kádrové strany podporou osobností schopných efektívne organizovať volebnú kam-paň. Republikánska a Demokratická strana v USA spájajú kádrové aj masové prvky a možno ich z tohto aspektu považovať za určité hybridy. Strany • masové majú rozvinutú organizačnú štruktúru a existujú v troch podobách:

strany organizované teritoriálne (napr. sociálno-demokratické); • strany so základnými organizáciami (napr. komunistické);•

107

strany zmilitarizované (napr. fašistické). • Masové strany sa prevažne sformovali mimo parlamentu. Svoje • členstvo regrutujú predovšetkým z nižších vrstiev obyvateľstva. Majú charakter sociálnych hnutí orientovaných na robotníctvo, roľníctvo a rozličné náboženské skupiny. Ich organizačná štruktúra sa vytvo-rila skôr ako získali víťazstvo vo voľbách a vstupom kandidátov do parlamentov.Strany • rámcové majú charakter federácie (napr. labouristi alebo strany v rozvojových krajinách).

Rozdelenie politickej škály na ľavicu – stred – pravicu vzniklo v roku 1789 na základe zasadacieho poriadku francúzskeho Národného zhromaždenia. Z pohľadu predsedu sedeli odvtedy vo všetkých parla-mentoch predstavitelia „pokrokárov“ (liberáli, socialisti, komunisti) po ľavici a predstavitelia konzervatívcov po pravici. Symbolické rozdele-nie politických smerov na pravicu a ľavicu znamenalo, že „umiernení“ mali svoje miesto v strede medzi „dvomi extrémami“. (Kulašik, 2005, s. 137)

V politologickej literatúre môžeme nájsť aj iné, netradičné pokusy o klasifi káciu straníckych systémov. Originálnym v tomto smere je roz-delenie straníckeho systému podľa počtu strán, ich veľkosti a ideológie od J. Blondela. Tento francúzsky politológ sa preslávil svojou empirickou klasifi káciou súťaživých straníckych systémov. Na základe skúmania straníckych systémov 19 západných demokracií, medzi rokmi 1945-1966 z hľadiska ich počtu, pomernej sily a ideológie zistil, že v stabilizovaných demokraciách sa trvalo vyskytovalo len málo straníckych systémov. Blondel rozlišuje:

bipartitný systém dvoch strán; • nedokonalý bipartizmus tzv. dva a pol strany; môže mať dve vari-• anty:

silnú ľavicu a slabý stred (napr. Nemecko); • slabú ľavicu a silný stred (napr. Kanada); •

multipartitný systém s dominujúcou stranou a čistý multipartitný • systém, kde žiadna strana nemá dominantné postavenie.

108

K tomuto členeniu sa viaže aj klasifi kácia straníckych systémov na systémy:

jednej strany; • dvojstranícky; • viacstranícky. (Prorok, Lisa, 2003, s. 175)•

Jednostranícky systém je také usporiadanie, kde existuje len jedna strana alebo len jedna strana má reálnu možnosť uchádzať sa o poli-tickú moc. Jednostranícky systém totiž nevylučuje existenciu ďalších strán v politickom systému, tie však môžu politicky pôsobiť len ako strany – satelity.

Dvojstranícky systém je systém, kde sa pri moci striedajú len dve (veľké) politické strany. Ďalšie strany, pokiaľ existujú, nemajú vzhľadom k pomerom (volebný systém, tradície a pod.) šancu získať významný (reálny) podiel na moci. Okrem dvojstraníckeho systému (bipartizmus) sa v niektorých prípadoch hovorí o tzv. systéme dvoch a pol strany.

Systém dva a pol strany je taký systém, kde vedľa dvoch veľkých a silných politických strán (resp. stabilných koalícií) existuje jedna men-šia strana, ktorá sa podľa situácie pridáva k jednej alebo druhej veľkej strane a tým umožňuje vytváranie a fungovanie väčšinovej vlády.

Viacstranícky systém je taký systém, kde existuje viacej politických strán, ktoré sa reálne podieľajú na moci. U viacstraníckeho systému sa niekedy hovorí o umiernenom a extrémnom pluralizme. Za umiernené pluralistické stranícke systémy sa považujú systémy, v ktorých sa na politickej moci reálne podieľa maximálne 5-6 politických strán. Tento počet je v súčasných podmienkach považovaný za dostačujúci k tomu, aby všetky podstatné konfl ikty v spoločnosti boli za „normálnych“ po-merov inštitucionalizované. (Prorok, Lisa, 2003, s. 175)

Sartori pri uplatnení viacerých kritérií klasifi kácie straníckych sys-témov (počet strán a ich ideologická intenzita) prináša nasledujúcu typológiu:

systém jednej strany (v doslovnom zmysle slova);• systém hegemonistickej strany;•

109

systém predominantnej (prevládajúcej) strany;• bipartizmus;• umiernený multipartizmus či obmedzený pluralizmus;• extrémny pluralizmus či polarizovaný pluralizmus;• atomizovaný systém.•

Kým model jedinej strany neumožňuje žiadnu inú stranu, hegemonis-tický model povoľuje existenciu podriadených či satelitných strán, ktoré nemajú možnosť otvorene súťažiť o moc, to znamená ich existencia neohrozuje hegemonistickú stranu. Avšak model predominantnej strany umožňuje volebnú súťaž s tým, že jedna strana regulárne vyhráva za sebou nasledujúce voľby, a tým si udržuje prevládajúce mocenské po-stavenie. Model predominantnej strany je teda pluralitným systémom, v ktorom nedochádza k striedaniu moci dlhšie obdobie, protože jednej strane sa darí získať v slobodných voľbách nadpolovičnú väčšinu par-lamentných kresiel. Predominantná strana však môže kedykoľvek túto svoju pozíciu stratiť a iná strana ju môže vystriedať bez toho, aby tomu bránila ústavná či faktická prekážka. Tento model funguje v rámci dvoj-straníckeho systému v niektorých južných štátoch USA, alebo v rámci viacstraníckeho systému v Indii, kde predominantné postavenie má strana Kongresu.

Model hegemonistickej strany je možné aplikovať na všetky bývalé komunistické štáty strednej a východnej Európy. V tomto prípade išlo o koexistenciu viacerých politických strán, pričom jedna z nich, komu-nistická strana, mala vedúcu úlohu. Neexistovalo faktické ani formálne súperenie o moc, pretože ostatné strany mohli existovať len ako satelity komunistickej vládnej strany. Nech bola politika hegemonistickej strany akokoľvek nesprávn, jej moc nesmela byť spochybnená. Preto je tento model iba zdanlivo pluralitný, to znamená neumožňuje skutočnú a le-gálne pôsobiacu opozíciu. Tento model je možné nájsť aj v súčasnosti v mnohých autokratických režimoch.

Model jednej strany tzv. monopartizmus v pravom slova zmysle znemožňuje existenciu ďalších strán. Ide o antipluralizmus nielen de

110

facto ale aj de iure. Intenzita antipluralizmu je potom daná charakterom jedinej strany, ktorá môže byť:

totalitná (ideologická strana);• autoritárska strana;• pragmatická strana.•

Rozdiel medzi totalitnou a pragmatickou stranou sa podobá rozlí-šeniu medzi stranou s doktrínou a bez doktríny, to znamená medzi ideologickou a neideologickou stranou. Pragmatická strana, alebo slabo ideologická strana sa uspokojuje s kontrolou občianskej spoločnosti, kým totalitná strana vykonáva intenzívnu ideologickú mobilizáciu ob-čianskej spoločnosti.

Sartori charakterizuje bipartizmus nasledovne:

dve strany súperia o absolútnu väčšinu poslaneckých kresiel;• jednej alebo druhej z týchto strán sa túto nadpolovičnú väčšinu • podarí získať;takáto strana má v úmysle vládnuť sama;• striedanie o vláde či alternácia zostáva pravdepodobnou eventua-• litou.

Príkladom bipartizmu je Veľká Británia (dokonalý bipartizmus) a USA (menej dokonalý bipartizmus, pretože k striedaniu dochádza iba v súťaži o funkciu prezidenta).

Pre rozlíšenie polypartizmu je, podľa Sartoriho, potrebné určiť vzťah medzi formátom (počet strán) a mechanizmom fungovania daného straníckeho systému, pričom prechod medzi umierneným a extrémnym multipartizmom je medzi piatimi či šiestimi politickými stranami. Interak-cia medzi viac ako piatimi stranami tvorí iný mechanizmus fungovania ako interakcia medzi piatimi a menej stranami. Stručne povedané, hra-nica sa nenachádza presne na piatich alebo na šiestich stranách, ale okolo piatch či šiestich strán s tým, že je posudzovaná aj ideologická vzdialenosť medzi stranami. Tá je rozhodujúca pri vytváraní koalícií (predvolebných, parlamentných a vládnych), ako aj pre celkovú me-dzistranícku rivalitu v rámci politického boja.

111

Atomizovaný stranícky systém je vymedzený bodom, od ktorého počet strán, čiže formát, už nehrá žiadnu rolu. Roztieštenie či frakmentácia politických strán je tak veľká, že žiadna strana nemá podstatný vplyv na žiadnu inú politickú stranu. Z toho vyplýva, že kritérium počtu strán možno použiť len na stranícke systémy, ktoré už vstúpili so štádia štrukturálnej konsolidácie.

Pre klasifi káciu politických strán možno použiť celý rad iných kritérií. K najdôležitejším patria:

program; • organizačná štruktúra;• členská základňa (početnosť, zloženie);• počet politických strán v systému. •

Z hľadiska programu môžeme rozlíšiť politické strany buď podľa:

miesta, ktoré zaujímajú v rámci politického spektra (krajná pravica, • pravica, pravý stred, stred, ľavý stred, ľavica, krajná ľavica);ideologickej orientácie (strany konzervatívne, liberálno-konzervatív-• ne, liberálne, libertariánske, socialistické, komunistické, fašistické, nacionalistické, ekologické a pod.).

Z hľadiska organizačnej štruktúry môžeme politické strany členiť podľa:

typu štruktúry (strany s pevnou alebo voľnou štruktúrou); • miery samostatnosti jednotlivých článkov (centralizované alebo de-• centralizované strany);nároku na kontrolu života členov strany (totalitné alebo partikulárne • strany).

Z hľadiska členskej základne môžeme politické strany klasifi kovať podľa:

prevažujúceho sociálneho statusu členskej základne:• robotnícke; • roľnícke; • buržoázne; •

112

kresťanské a pod.;• početnosti strany (táto klasifi kácia bola typická pre 19. storočie a prvú • polovicu 20. storočia):

strany elity;• volebné (kádrové) strany; • strany masové; • univerzálne strany; • strany kartelu. •

Strany kartelu fungujú prakticky na rovnakých východiskových prin-cípoch ako strany univerzálne, s tým rozdielom, že vďaka napojeniu na „peňazovod“ od štátu, pri relatívnej stabilite politického spektra, u nich dochádza k prerastaniu so štátom. Štát je „rozdelený“ medzi niekoľko málo zabehnutých politických subjektov. Napojenie na štátne dotácie umožňuje, že decentralizácia straníckej organizácie a zvýšenie relatívnej autonómie jednotlivých článkov vedie k väčšej nezávislosti straníckeho centra a k oslabovaniu vplyvu a možností členov zasahovať do činnosti strany. Politika sa v rámci tohto typu strán profesionalizuje a stranícke vedenia sa stávajú nezávislejšie.

Zaujímavú klasifi káciu priniesol H. U. Brinkmann. Rozdelil ich do troch základných skupín triedenia:

Strany podľa • cieľov a charakteru svojho vzniku:strany patronáže: dôraz sa kladie na uspokojovanie materiálnych • zaujmov členov a aktivistov strany, programové hľadiská sú okra-jové;strany triedne: reprezentácia záujmov špecifi ckej sociálnej trie-• dy;strany svetonázorové: jednoznačná orientácia strany na ideolo-• gickú či religióznu problematiku; strany programové: dôraz na jasne formulovanú politiku bez vý-• raznejšej väzby na ideológiu; platformné (akčné strany): bez dlhodobého programu, dôraz sa • kladie na aktuálne témy.

Strany podľa • sociálnych aspektov organizačnej štruktúry:

113

honoračné strany (strany individuálnej reprezentácie): sú pokla-• dané za vývojovo najstarší typ; masové strany: vývojový stupeň nadväzujúci na predchádzajúci • typ, je spojený so vznikom masovej spoločnosti prvej polovice 20. storočia; masové integračné strany: na rozdiel od masovej strany, je tento • typ chápaný ako všeobecnejší pokiaľ ide o dobu ich výskytu; kádrové strany: na princípe demokratického centralizmu; • typ tzv. „party machine“: je orientovaný prednostne na záujmy • svojich aktivistov, je to strana odtrhnutá od členskej základne, zodpovedá typu patronátnej strany.

Strany podľa • socio-demokratických znakov :strany záujmové: reprezentujú záujem špecifi ckej sociálnej skupiny, • strany orientované na obhajobu záujmov určitej triedy;strany všeľudové: proklamujú orientáciu na najširšie skupiny oby-• vateľov, možno ich ďalej členiť na typy podľa politickej orientácie a cieľov: 1. konzervatívne, 2. liberálne, 3. kresťansko-demokra-tické, 4. sociálno-demokratické, 5. krajne pravicové, 6. strany zelených (alternatívne strany) a 7. komunistické strany. (Fiala, Strmiska, 1998, s. 81-82)

V. 4 Politické hnutia, záujmové skupiny a nátlakové skupiny

Popri politických stranách sa v politických slovníkoch 20. storočia objavil pojem politické hnutie. Historicky môžeme pojem „spoločenské hnutie“ zaradiť k tým formám politického zápasu, ktoré nemali jedno-značne precizovaný cieľ a zápasili o vágne chápanie spravodlivosti. Politické hnutia môžeme typologizovať podľa rozličných kritérií. Ako najjednoduchšia typológia sa nám javí rozdelenie hnutí do dvoch zá-kladných skupín:

Politické hnutia podľa • vzťahu k existujúcemu politickému systému. Z tohto aspektu možno rozlíšiť hnutia:

114

afi rmatívne: usilujú o zachovanie spoločenského status quo, od-• porúčajú sa len minimálne a absolútne nevyhnutné zmeny;reformátorské: stoja na stanovisku zachovania existencie daného • zriadenia, požadujú zásadné reformy;revolučné: odmietajú jestvujúce zriadenie a požadujú nastolenie • zriadenia iného.

Politické hnutia z hľadiska • úrovne a formy ich organizácie. Z tohto aspektu môžeme hnutia rozdeliť na:

spontánne politické hnutia, ktoré nemajú organizačnú podobu • a doba ich trvania je relatívne krátka;politické hnutia s vysokým stupňom organizačnej štruktúry a trva-• losti, ktoré sa najviac približujú politickým stranám.

Politické hnutie má svoju vnútornú dynamiku, ktorú možno vo vše-obecnosti podľa J. J. Wiatra charakterizovať ako vývoj cez päť vývo-jových štádií:

vytváranie predpokladov hnutia; • štádium artikulácie požiadaviek; • štádium agitácie; • štádium rozvinutej politickej činnosti; • štádium odumierania politického hnutia. (Kulašik, 2005, s. 128)•

Pojem „záujmové skupiny“ odráža, popri politických stranách, ďalší z mechanizmov sprostredkovania vzťahov medzi občanom a štátom. Je to združenie indivíduí vykonávajúce vplyv na vládu spôsobom, ktorý zod-povedá jej záujmom. Podľa G. Almonda a J. Powella, sú to skupiny ľudí spojených osobitnými väzbami vyjadrujúcimi vzájomnú zainteresovanosť alebo výhodu pre občanov, ktorí ich vytvárajú, ide teda o dobrovoľné združenia vytvorené ľuďmi za účelom presadenia svojich vlastných záujmov vo vzťahu k štátnej moci, ale aj k iným politickým inštitúciám. Zásadný rozdiel medzi záujmovou skupinou, niekedy môžeme hovoriť o nátlakovej skupine a politickou stranou vyplýva zo stupňa účasti týchto subjektov na výkone politickej moci.

Záujmové skupiny sa priamo nepodieľajú na moci a neplnia úlohy, ktoré sú s tým spojené. Záujmové skupiny predovšetkým spĺňajú funkciu

115

artikulovania záujmov, t. j. transformácie sociálnych emócií a očaká-vaní, pocitov priateľov alebo solidarity občanov do určitých politických požiadaviek. Artikulácia záujmov je nerozlučne spätá s ich agrego-vaním, t. j. zosúlaďovaním vlastných záujmov, tvorbou ich hierarchie a vypracovaním skupinového cieľa. Táto funkcia nepredpokladá len výber najdôležitejších potrieb, ale i tých, ktoré majú najväčšiu šancu na praktickú realizáciu. Selekcia požiadaviek si vyžaduje súhlas vo vnútri skupiny, dosiahnutie dohody medzi jednotlivými členmi a frakciami, t. j. integráciu skupiny okolo spoločne prijatých rozhodnutí.

Podľa U. von Alemanna možno o špecifi ckom type organizovanosti záujmov, ako základnej podmienke existencie záujmovej skupiny ho-voriť vtedy, ak ide o dobrovoľne utvárané sociálne jednotky s určitými cieľmi a s určitým, na deľbe práce spočívajúcim, vnútorným členením. Tieto organizácie sa snažia uskutočniť individuálne, materiálne a ideové záujmy svojich členov v zmysle potrieb či úžitku, pričom to robia vo vn-útri sociálnej jednotky (malý športový klub) alebo voči iným skupinám, organizáciám a inštitúciám (veľký športový zväz). (Fiala, Strmiska, 1998, s. 57)

Z hľadiska ich vzťahu k politike možno rozlišovať dva základné typy sprostredkujúcich štruktúr:

(politické) záujmové skupiny (interest groups); • nátlakové skupiny (pressure groups). •

Pre oba typy je podstatné, že sa jedná o taktiež politicky aktívne „združenia“, ktoré pôsobia na základe občianskej spoločnosti, avšak odmietajú prevziať politickú zodpovednosť. Čím sa od sebe líšia? Podľa P. Alluma je kritériom rozlíšenia oboch typov sprostredkovania záujmov, ktoré reprezentujú. V prípade záujmových skupín sa jedná o prezentáciu záujmov ekonomických, v prípade nátlakových skupín sa dôraz kladie prednostne na ideologickú oblasť.

Kategóriu záujmových skupín možno ďalej členiť na skupiny:

116

orientované na obhajobu záujmov zamestnancov, zamestnávateľov, • slobodných profesií (sem patria nielen umelci, ale i procesné organi-zácie zastupujúce záujmy lekárov, právnikov, architektov); prezentujúce záujmy pracovníkov v rôznych robotníckych profesiách • či v poľnohospodárstve.

Medzi nátlakové skupiny sú často radené organizácie, ktoré vystupujú ako reprezentanti záujmov konfesne vymedzených skupín (skupiny veriacich, cirkevné organizácie a s nimi spolupracujúce inštitúcie), organizácie zameriavajúce sa na obhajobu ľudských práv, na životné prostredie a jeho ochranu, hnutia proti rasizmu a rôznym formám dis-kriminácie.

Záujmovým skupinám ide teda jednoznačne o záujmy určitej (úzko) vymedzenej sféry pôsobnosti spoločnosti; často sa preto možno stret-núť s klasifi káciou týchto záujmov ako záujmov určitého ekonomického (sociálneho) sektoru (sectoral interests). V prípade nátlakových skupín sa jedná prednostne o obhajobu záujmov defi novaných ako záujmy všetkých členov spoločnosti.

V zjednodušenej podobe možno vymedziť štyri základné kanály, prostredníctvom a pomocou ktorých môžu záujmové skupiny vstupovať do kontaktu s politickou sférou a ovplyvňovať tak formovanie politiky. Vo vzťahu k štátu sa záujmové skupiny zameriavajú prednostne na:

kontakty s parlamentom a verejnými inštitúciami; • v rovine občianskej spoločnosti sa obracajú predovšetkým na politické • strany a masové médiá. (Říchová, 2002, s. 119)

Podrobnejšie analýzy vnútornej štruktúry sprostredkovania záujmov v demokratických politických systémoch následne viedli k vymedzeniu dvoch klasifi kačných typov demokratického politického usporiadania:

pluralitného;• neokorporatívneho modelu demokracie. (Říchová, 2002, s. 124)•

Nátlakové skupiny sú realitou politických systémov západných de-mokracií, a to i napriek tomu, že sa teoretici ani politici nezhodujú na

117

tom, aké miesto a úlohu by nátlakové skupiny mali v spoločnosti mať. (Prorok, Lisa, 2003, s. 176)

Nátlakové skupiny sú nárazovo alebo trvalo zorganizované zosku-penia ľudí s určitým spoločným záujmom, ktoré sa tento záujem snažia presadiť prostredníctvom uplatnenia vplyvov na subjekty, ktoré o jeho realizácií politicky rozhodujú. Nátlakové skupiny na rozdiel od politic-kých strán neusilujú primárne o moc alebo o podiel na moci. Ich cieľom je ovplyvnenie mocenských štruktúr. Záujmy, ktoré nátlakové skupiny presadzujú sú spravidla čiastkové a majú konkrétnu podobu.

Činnosť nátlakových skupín môže byť z hľadiska existujúceho sys-tému eufunkčná i disfunkčná.

K eufunkčným funkciám nátlakových skupín, t. j. aktivitám upevňuj-úcim stabilitu systému, patria:

upozorňovanie na zlé alebo nedostatočné riešenie určitého problému • v spoločnosti; upozorňovanie na problematické postavenie určitých sociálnych • skupín, ktoré by mohlo destabilizovať spoločenský systém.

K disfunkčným funkciám, ktoré destabilizujú existujúci systém, pa-tria:

presadzovanie úzkych skupinových záujmov na úkor celkovej rov-• nováhy spoločenského systému; presadzovanie čiastočných záujmov bez kontroly verejnosti. (Prorok, • Lisa, 2003, s. 177)

Klasifi kácia záujmových skupín podľa ich vzťahu k zákonom. Z tohto hľadiska rozlišujeme činnosti: legálna a nelegálna činnosť.

Činnosť nátlakových skupín môžeme rozlišovať z hľadiska ich vzťahu k normám vyjadrovaných verejnou mienkou (legitímna a nelegitímna činnosť).

K zoskupeniam, ktorá v spoločnosti najčastejšie pôsobia ako nátla-kové skupiny patria:

118

odborové organizácie; • podnikateľské a zamestnávateľské zväzy; • profesné združenia a komory;• profesné hnutia a záujmové organizácie (mládeže, žien, seniorov, • telesne postihnutých, ekologické a pod.); podnikatelia;• skupiny organizovaného zločinu; • teroristické organizácie. •

Typy aktivít nátlakových skupín:

demonštrácie; • štrajk; • odovzdávanie informácii o určitom jave alebo možných spôsoboch • jeho riešenia;sponzorovanie; • hladovka nebo sebaobetovanie; • korupcia, vydieranie, únosy, teror. (Prorok, Lisa, 2003, s. 179-180) •

Nátlakové skupiny (pressure groups) sú organizácie vypĺňajúce ob-lasť vzťahov medzi indivíduom a štátom. Sú organizačnou formou plu-ralistickej spoločnosti, všeobecným a legitímnym výrazom politického života demokratickej spoločnosti. Rozhodujúcim znakom nátlakovej skupiny je, či svoje hospodárske, kultúrne alebo náboženské záujmy dokáže uplatniť v politickom priestore a či svoje ciele dokáže presadiť na úrovni zákonodarstva, vlády a štátnej správy. Spoločným znakom pre rozmanité nátlakové skupiny je, že vo svojej špecifi ckej oblasti zá-ujmov majú stabilný charakter a vykonávajú trvalý vplyv na realizáciu decíznych procesov v politickom živote. Politika je prostriedkom na realizovanie ich partikulárnych cieľov a je mnohostranná do tej miery, do akej sú rôznorodé ich záujmy. Tým sa odlišujú od politických strán, ktoré sú predovšetkým nástrojom integrácie skupín, ktoré reprezentujú. Nátlakové skupiny môžu pôsobiť regionálne, ale aj v rámci celého štátu či medzinárodne.

Charakter realizácie funkcií nátlakových skupín závisí od toho, či svoju činnosť realizujú zákonným alebo nezákonným spôsobom.

119

Ako zákonné možno charakterizovať formovanie politických elít (v rámci volebného procesu), fi nancovanie príprav jednotlivých projektov zákonov, expertízy, kontroly nad realizáciou zákonov s možnosťou odvolať sa na súd a pod.

K nezákonným formám činnosti patrí korupcia štátnych úradníkov, fi nancovanie nelegálnych projektov, pokusy o kompromitáciu politikov. V niektorých krajinách (najmä latinsko-amerických, v Rusku, ale aj v Taliansku) môže viesť uplatňovanie nezákonných foriem až k nara-staniu tieňovej forme vlády, k masovej korupcii štátnych úradníkov a ku kriminalizácii prijatých rozhodnutí.

V politologickej literatúre sa vytvorila rôznorodá typologizácia záujmo-vých skupín, najmä z hľadiska ich štruktúry a činnosti.

Z hľadiska vzniku a stupňa organizovanosti sa vydeľujú:

Anomické:• zoskupenia, ktoré vznikli ako spontánna reakcia na určitú situáciu (napr. demonštrácie, mítingy). Tieto zoskupenia nemajú pev-nú organizačnú štruktúru (vždy sa formujú odznova) a efektívnosť ich činnosť je nízka.Inštitucionálne• záujmové skupiny: formálne združenia s vymedzenou organizačnou štruktúrou, s pevnými funkciami a profesionálnym aparátom. Ich cieľavedomá činnosť je veľmi efektívna. Záujmové sku-piny tohto typu (napr. cirkevné administratívne orgány, predstavitelia armády a pod.) sa zaujímajú o široký okruh otázok, ktoré častokrát idú nad rámec pôvodných záujmov. (Kulašik, 2005, s. 131)

Z aspektu špecializácie činností rozdeľujeme záujmové skupiny na:

Neasociatívne: zdrojom vzniku neasociatívnych skupín sú nefor-• málne a nedobrovoľné zoskupenia ľudí na rodovom, náboženskom a socio-kultúrnom základe (napr. náboženské sekty). Ich činnosť je, rovnako ako u anomických skupín, živelná, málo štruktúrovaná a nie vždy efektívna.Asociatívne: dobrovoľné zoskupenia špecializované na presadzova-• nie vymedzených záujmov a riešenie konkrétnych úloh (napr. odbory,

120

priemyselné asociácie, hnutia za občianske práva). Dosiahnutie špeci-alizovaných cieľov je stimulované organizačne a kádrovou štruktúrou s regulovaným používaním fi nančných prostriedkov. Ako organická súčasť politického systému dosahujú efektívne výsledky.

121

VI. kapitola: VOLEBNÝ PROCES

VI. 1 Voľby a volebné systémy

S princípom reprezentácie a myšlienkou strán ako zákonnej opo-zície úzko súvisí aj otázka volieb zabezpečujúcich suverenitu ľudu a zastúpenie všetkých záujmových skupín a vrstiev spoločnosti na výkone moci.

Voľby sú „rozhodujúcim východiskom pre vertikálnu konštrukciu demokracie“ /G. Sartori/ a základným inštitútom legitimizácie moci v danom politickom systéme a politickom režime. Volebný systém sa stal v moderných demokraciách hlavným technickým faktorom straníc-kych systémov, má „značný vplyv na systém a je s ním úzko spojený“. (Novák, 1997, s. 59)

Pravidlá volieb robia z členov parlamentu individuálnych zástupcov nezávislých vo vzťahu k elektorátu a súčasne izolujú parlament ako inšti-túciu nepodliehajúcu prípadným zmenám v správaní a názoroch voličov. Relatívna ľahkosť, akou môže byť zmenená konkrétna činnosť vlády, zmenšuje ostrosť možných požiadaviek na zmenu samotného režimu, jeho pravidiel a inštitúcií. Inštitút všeobecných volieb je preto jedným z najdôležitejších inštrumentov legitimizácie a stabilizácie politického systému. Fenomén legitimity ako východisko základného spoločenského konsenzu zohráva aj na úrovni všeobecných volieb centrálnu úlohu. Legálna (nie legitímna) môže byť len vláda, ktorá získala minimálne 50% odovzdaných hlasov. V situácii neustále sa prehlbujúceho problému volebného absentizmu sa dosiahnutie legitimity stáva kritickým bodom fungovania moderných demokracií. (Kulašik, 2005, s. 147)

Centrálnou funkciou, ktorú strany plnia, je ich nezastupiteľné miesto vo volebnom procese. Len víťazstvom vo voľbách si strana a jej vedenie potvrdzuje svoju pozíciu a získava priestor na realizáciu svojich cieľov.

122

Volebný úspech je podmienkou životnosti strany, mierou jej efektívnosti a životaschopnosti. Je preto prirodzené, že konkrétnu politickú stranu odlišuje od ostatných foriem politickej organizácie to, že v centre jej pozornosti stojí otázka volieb.

Voľby umožňujú objasniť rozloženie politických síl v krajine, v jed-notlivých regiónoch, na obecnej úrovni, vo volebnom okrese a preveriť stupeň dôvery voliča tej ktorej strany, jej lídrom, kandidátom a volebným programom. Na druhej strane politická strana po úspešných voľbách nezaujíma len pozície v mocenských štruktúrach, ale získava i fi nanč-né zdroje, čo je nevyhnutnou podmienkou jej efektívneho fungovania a politickej činnosti.

Voľby možno defi novať ako časovo a miestne zladený, v základných otázkach právne upravený proces ustavovania zastupiteľských zborov ako kolegiálnych predstaviteľov suverenity alebo samosprávy tých, ktorí ich ustanovujú. Toto ustanovenie prebieha na základe výberu z viacerých uchádzačov, ktorí musia splniť vopred stanovené kritériá. Volebný akt je aktom osobného rozhodovania ustanovujúcich, teda voličov, ktorí z neho môžu byť vylúčení len výnimočne, napr. v dôsledku výkonu trestu.

V súvislosti s hľadaním odpovedí na otázky, či sú voľby občianskym právom, či sa občan môže samostatne rozhodovať o svojom podiele (účasti či neúčasti) na nich, a či sa jedná o občiansku povinnosť, sa uplatňujú prístupy:

prirodzenoprávne; • individualistické; • funkcionalistické. •

Moderné volebné právo je defi nované ako všeobecné, rovné, priame a tajné. Všeobecnosť znamená priznanie volebného práva všetkým dospelým občanom bez ohľadu na pohlavie, rasu, vzdelanie, majetok atď. Napriek tomu je všeobecnosť obmedzená cenzom vekovým, ob-čianstvo, právnou spôsobilosťou na úkony. Rovnosť volebného práva znamená naplnenie zásady: jeden človek, jeden hlas, rovnaká váha hlasu. Priame volebné právo znamená priamu voľbu bez sprostred-kovateľov, t. j. ľudia svojím hlasom priamo spolurozhodujú o obsadení

123

určitej politickej funkcie (inštitúcie). To znamená, že vo voľbách nie je možné sa nechať zastúpiť.

Reglementácia volebných kampaní spravidla spočíva na troch zá-kladných princípoch:

Zaistenie • rovnosti pre všetkých účastníkov volieb. Všetky politické strany musia mať rovnaký maximálny limit pre výdavky na uskutoč-ňovanie volieb. Na jednej strane sa obmedzujú sumy, ktoré venujú súkromné osoby na volebný fond, na strane druhej berie fi nancovanie kampane na seba štát. Princíp • lojálnosti, podľa ktorého sú kandidáti zaviazaní lojalitou voči svojim protivníkom. Neutralita• štátneho aparátu, jeho nezasahovanie do volebnej kam-pane. Parlament tu má charakter fotografi e zobrazujúcej rozloženie verejnej mienky voličov. Každá menšina a každé politicko-programové hnutie má v parlamente svoje zastúpenie. Proporčný systém uľah-čuje aj vytváranie nových strán: na získanie poslaneckého mandátu stačí v jednotlivých volebných okresoch získať aj veľmi nízky počet hlasov. Rozhoduje súčet hlasov v rámci celého štátu. (Kulašik, 2005, s. 150)

Väčšina autorov zdôrazňuje päť základných funkcií volieb:

Funkcia • legitimačná je spojená s prenášaním dôvery voličov na konkrétnu politickú reprezentáciu (politické strany či osoby). Funkcia • výberu je spojená s formovaním politicky najprijateľnejšieho variantu reprezentácie na základe názoru voličstva. Integračná• funkcia volieb umožňuje zjednocovanie názoru rôznych politických subjektov a následne vedie k zníženiu konkurenčného boja; volebný akt tak fakticky prispieva k posilneniu procesnej stránky riešenia konfl iktu a možno ho chápať i ako prejav súhlasu občanov-voličov so základnými hodnotami daného politického systému. Voľby plnia i funkciu • kontrolnú, ktorá v kontexte časovo obmedzenej vlády (t. j. v období medzi voľbami) umožňuje alternáciu politiky, teda zmenu vo vláde odrážajúcu hodnotenie výsledku činnosti za-stupiteľov.

124

Voľby ako prostriedok posilňovania občianskeho vedomia a podielu • občanov na politickom živote spoločnosti. (Říchová, 2002, s. 132)

Francúzsky politológ M. Duverger rozpracoval koncepciu vzájomnej väzby medzi straníckymi a volebnými systémami. Podľa Duvergera sa obsah tejto väzby prejavuje v troch zákonoch.

Prvý zákon – väčšinový volebný systém s jednokolovým hlasovaním nevyhnutne vedie k formovaniu straníckeho systému tvoreného dvomi súperiacimi stranami. V základoch pôsobenia daného zákona spočívajú dve príčiny. Prvá spočíva v tom, že v danej situácii je tretia strana sla-bo zastúpená v parlamente. Vytvára sa efekt „nezastúpenosti“. Druhá príčina má psychologický charakter: volič hlasuje za toho kandidáta, ktorý má väčšiu šancu zvíťaziť vo voľbách.

Druhý zákon – vytvorenie väčšinového volebného systému v dvoj-kolovom hlasovaní svedčí o tom, že v príslušnej krajine sa etabloval stranícky systém zahŕňajúci viacero strán. V tomto prípade politické strany zaujímajú fl exibilné pozície a usilujú sa o kompromis. V pôsobení zákona spočíva fakt, že daný volebný systém vytvára možnosť účasti v prvom kole volieb pre všetky strany. Toto vedie k viacstraníckosti. (Kulašik, 2005, s. 156)

Tretí zákon – proporcionálny stranícky systém vedie k vytvoreniu via-cstraníckeho systému. Strany sa odlišujú pevnou vnútornou štruktúrou a vzájomnou nezávislosťou. Každá strana v tomto systéme dostáva reálnu možnosť mať svoje zastúpenie v parlamente. Nevstupuje do koalície, blokov a neuzatvára kompromisy.

Aké sú prístupy k analýze volebných systémov v súčasnej politoló-gii?

Koncepcia • volebnej geografi e. Jej zakladateľ A. Siegfried analyzoval jednotlivé volebné kampane vo Francúzsku a venoval pozornosť takým regiónom v krajine, v ktorých sa v relatívne dlhom období charakter politických názorov voličov nezmenil. Štruktúra politických strán a takisto politická situácia v krajine sa pritom podstatne zme-nila. Tzv. Siegfriedov zákon spočíval v tom, že stabilita politických

125

názorov voličov sa dá v týchto regiónoch vysvetliť ich špecifi ckými prírodnými a sociálnymi podmienkami. To bolo východiskom prístupu ku skúmaniu volebného procesu. Koncepcia založená na • mnohofaktorovom ohodnotení výsledkov volieb. Táto koncepcia bola rozpracovaná americkými politológmi. Jej podstata spočíva v tom, že popri štatistických údajoch o výsled-koch volieb musíme pri analýze zohľadňovať úlohu vplyvu politiky na voľby, obzvlášť v etape volebnej kampane, výber kandidátov, vzájomnú väzbu medzi straníckou a volebnou kampaňou, stav po-litických strán atď. Koncepcia prístupu k analýze volebného procesu na základe • soci-álnych faktorov.

Okrem funkcie tvorby reprezentácie otvára volebný akt i priestor pre zásadnú diskusiu o kompetencii voličov, o ich práve rozhodovať o veciach týkajúcich sa spoločnosti ako celku.

Rozšírený názor vyplýva z reality volebného aktu: volič v okamihu volieb je fakticky povolaný, aby rozhodoval svojím hlasom o veciach, o ktorých nemá (a ani mať nemôže) žiadnu vedomosť. Možno z tohto zistenia usúdiť, že volič je prakticky nekompetentný a že je mu teda možné odoprieť právo rozhodovať o veciach, ktorým nerozumie? Roz-hodne nie. Podstatou demokracie je politická rovnoprávnosť všetkých členov spoločnosti. Bez ohľadu na kompetentnosť v konkrétnych otáz-kach a pri riešení špecifi ckých problémov spoločnosti platí, že každý člen spoločnosti má právo vytvoriť si svoj vlastný osobný názor na daný problém a jeho riešenia. (Říchová, 2002, s. 46)

Podstatou prijímania rozhodnutí v demokracii je otvorenie priestoru pre súťaž názoru, pre diskusiu a slobodnú vôľu z alternatív. V tomto kontexte má názor každého jedinca rovnakú váhu. Zásadným kon-ceptuálnym hľadiskom je tak všeobecné presvedčenie, že „v otázkach tykajúcich sa spoločenstva sú všetci jeho členovia približne rovna-ko kompetentní“ (Dahl, 1995, s. 13). Je preto dôležité zdôrazniť, že samotné kritérium kompetencie je politicky neutrálne. Napriek tomu i v reprezentatívnych demokraciách sa bežne uplatňujú prostriedky,

126

ktoré zdôrazňujú kompetentnosť voličov rozhodovať o všeobecných, spoločensky závažných témach.

V súčasných demokratických štátoch je volebné právo obmedzené nasledujúcimi požiadavkami a podmienkami:

štátne občianstvo, resp. trvalý pobyt; • vek (väčšinou nižšia hranica pre aktívne volebné právo, t. j. právo voliť • a vyššia hranica pre pasívne volebné právo, t. j. právo byť volený); spôsobilosť k právnym úkonom; • naplnenie podmienok straty volebného práva (napr. výkon trestu • nezbavuje odsúdeného aktívneho práva voliť, ale pasívneho práva byť volený, pretože by pravdebodobne nemohol vykonávať svoj mandát). (Prorok, Lisa, 2003, s. 211)

Charakter volebného práva umožňuje rozlíšiť dve kategórie účasti na volebnom akte:

aktívne volebné právo; • pasívne volebné právo. •

Aktívne volebné právo vyjadruje oprávnenosť občanov zúčastniť sa volebného aktu a svojím hlasom sa podieľať na formovaní zastupiteľské-ho zboru. Je určené rôznymi kritériami, z ktorých najpodstatnejšie sú:

Veková hranica dospelosti, ktorá je v súčasnosti vo väčšine demo-• kratických štátov stanovená na 18 rokov. Štátne občianstvo, prípadne miesto trvalého pobytu: napr. v štátoch • spojených do spoločenstva typu Commonwealth sa môžu volieb do miestnych parlamentov (t. j. do parlamentov štátov, ktoré sú súčasťou daného spoločenstva) zúčastniť i občania iných krajín spoločenstva pod podmienkou, že majú v danej krajine trvalé bydlisko (tento princíp sa uplatňuje na Jamajke, v Austrálii, na Novom Zélandu). I v Európe sa na prelome 20. a 21. storočia význam štátneho občianstva pre aktívne volebné právo znižuje, a to v súvislosti s posilňovaním Eu-rópskej únie. Spôsobilosť na právne úkony• . Strata spôsobilosti je väčšinou v dneš-nej dobe viazaná na duševné ochorenie zbavujúce konkrétnu osobu

127

možnosti zodpovedajúcim spôsobom rozhodovať o svojich osobných a v dôsledku toho i verejných záležitostiach. (Říchová, 2002, s. 139)

Pasívne volebné právo naopak označuje právo byť volený, teda zú-častniť sa volieb ako kandidát. Obmedzenie pasívneho volebného práva môže byť spojené s nezlučiteľnosťou výkonu určitých funkcií (sudca, volebný úradník), prípadne súbehom (kumuláciou) niekoľkých poslanec-kých mandátov (veľmi tolerantné voči hromadeniu poslaneckých postov je francúzsky systém). Prekážkou voliteľnosti môže byť i výkon vojenskej služby, spáchanie volebného podvodu, politická nespôsobilosť (napr. kolaborácia v dobe vojny), strata občianskych práv či nadobudnutie občianskych práv iného štátu. (Říchová, 2002, s. 140)

S demokratickosťou politického systému, s voľbami úzko súvisí i vy-medzenie hraníc volebných obvodov a obmedzenie možnosti manipu-lovať ich prostredníctvom s volebnými výsledkami – tzv. gerrymande-ring. Platí totiž, že zmena hraníc volebných obvodov môže favorizovať určitého kandidáta (stranu či skupinu) a poistiť jeho volebné víťazstvo do tej miery, že je viac než pravdepodobné, že práve on získa rozho-dujúci podiel hlasov voličov (platí to predovšetkým v systémoch, ktoré využívajú techniky väčšinovej voľby).

Varianty manipulácie s hranicami volebných obvodov:

Prvým je vytváranie, z hľadiska volebných • preferencií, jednotných skupín prostredníctvom ich zbaľovania (packing; niekedy je tento spôsob označovaný taktiež ako excess vote technique). Jedná sa fak-ticky o posun hraníc volebného obvodu tak, aby došlo ku koncentrácií opozície do jedného, prípadne niekoľko málo volebných okrskov. Druhou formou gerrymanderingu je • roztrhnutie (cracking, waste vote technique). Na rozdiel od predchádzajúceho variantu sa jedná o vytýčenie takých hraníc volebných obvodov, v ktorých dôsledku dôjde k začleneniu voličov určitej politickej strany (príslušníkov urči-tej etnickej skupiny či obyvateľov niektorého regiónu) do niekoľkých volebných obvodov tak, aby sa v týchto nových obvodoch ich hlasy vo výsledku vytratili.

128

Tretím variantom je • geografi cké vyznačenie hraníc volebných ob-vodov, ktoré buď núti kandidátov jednej strany k vzájomnému sú-pereniu v rámci jedného volebného obvodu, lebo si vyžaduje, aby reprezentant opozície kandidoval v obvode, ktorého obyvateľstvo sa svojím profesným, kultúrnym a politickým zázemím výrazné líši od obvodu, za ktorý bol zvolený v predchádzajúcich voľbách (mischief). (Říchová, 2002, s. 144)

VI. 2 Väčšinový a pomerný volebný systém

Volebný proces sa realizuje na základe určitých právnych noriem a pravidiel, ktoré sú defi nované v ústave a vo volebných zákonoch. Hlavným regulátorom volieb je volebný systém vymedzujúci všeobecné princípy organizácie volieb, spôsoby prerozdelenia hlasov podľa politic-kej vôle ľudu, ktorými sa formujú životaschopné a efektívne mocenské orgány. Existujú dva základné typy volebných systémov:

väčšinový (alternatívny);• proporcionálny (zastupiteľský). (Kulašik, 2005, s. 151)•

Väčšinový systém vedie spravidla k rozdeleniu celého územia štátu na menšie, jednomandátové volebné obvody. Výhody väčšinového systému sú zjavné. Predovšetkým vedie k väčšej integrácii politického života, k stabilnej vláde a k väčšej straníckej disciplíne vo vnútri strán. Tento systém zmenšuje vplyv straníckych aparátov a vedie k silnej-šiemu spojeniu medzi voličmi a poslancami. Vo volebnej kampani má pre zvolenie kandidáta rovnaký význam politická príslušnosť ako i jeho osobnosť.

Hlavný nedostatok tohto systému spočíva v tom, že do určitej miery môže skresliť reálny pomer síl medzi politickými stranami (môže dôjsť k situácii, keď strana, ktorá získala väčšinu hlasov, nezískala väčšinu poslancov a naopak). Pretože v každom volebnom okruhu získava hlasy len najúspešnejší kandidát, viaceré volebné skupiny nie sú v parlamente zastúpené. Väčšinový systém častokrát na základe malej väčšiny voličov vytvára veľkú väčšinu v parlamente. Vznik nových strán je v takomto

129

volebnom systéme prakticky nemožný. Otázka stability s absolútnou väčšinou je otázna, keď je vo voľbách medzi najväčšími stranami mi-nimálny rozdiel.

Väčšinový volebný systém prináša aj iné problémy. Pre rozdelenie mandátov tu má predovšetkým význam len fakt dosiahnutia väčšiny hlasov pre daného kandidáta. Hlasy odovzdané iným kandidátom pre-padajú. Ako príklad môžeme uviesť parlamentné voľby v Anglicku v roku 1983. V týchto voľbách 25% hlasov v celej krajine (7,8 mil.) získala „tretia“ strana – „Aliancia“ (liberálna a sociálno-demokratická strana), pričom v parlamente získala len 23 miest. Labouristická strana, ktorá získala len o 0,7 mil. hlasov viac ako „Aliancia“ získala 209 mandátov, t. j. 9-krát viac. Politológovia upozorňujú aj na iný nedostatok väčšino-vého systému – možnosť manipulácie s vôľou elektorátu. Máme na mysli „geografi u“ volebných okruhov. Ako je všeobecne známe, vidiecke obyvateľstvo v porovnaní s mestom hlasuje tradične (spravidla volí konzervatívne strany). Tento fakt dáva možnosť vytvoriť viac volebných okruhov na vidieku s menším počtom voličov.

Hlavným nedostatkom väčšinového systému je:

podstatná časť obyvateľov krajiny (niekedy až do 50%) nemusí mať • zastúpenie v mocenských orgánoch;strana, ktorá dostane vo voľbách menej hlasov, môže mať v parla-• mente väčšinu mandátov.

Väčšinový systém je založený na jednoduchom kritériu – mandát získa ten z kandidátov, ktorý dostal najviac hlasov. V tomto zmysle sa jedná o jednoduchý a pre voliča ľahko pochopiteľný a prehľadný sys-tém voľby. K charakteristickým črtám väčšinového volebného systému patria:

voľby prebiehajú v menších, jednomandátových volebných obvo-• doch; voľby prebiehajú v toľkých volebných obvodoch, koľko miest sa • obsadzuje v zastupiteľskom zbore; k získaniu mandátu postačuje prevaha jedného hlasu nad počtom • hlasov ktoréhokoľvek z ostatných kandidátov;

130

reprezentácia voličov je často disproporcionálna; • voliči sa často uchyľujú k taktickému hlasovaniu; • volení zástupcovia sú väčšou mierou viazaní k volebnému obvodu; • voľby sú viac personalizované. (Prorok, Lisa, 2003, s. 212)•

Väčšinový systém sa uplatňuje v dvoch základných variantoch, od-líšených povahou väčšiny vyžadovanej k získaniu mandátu:

relatívny väčšinový systém; • absolútny väčšinový systém. •

Systém relatívnej väčšiny (napr. Veľká Británie, USA, Kanada, Nový Zéland) vychádza z požiadavky získania jednoduchej (pomernej, re-latívnej) väčšiny, t. j. nevymedzuje konkrétnu veľkosť tejto väčšiny. Mandát získava ten kandidát, ktorý dostal aspoň o jeden hlas viac než ktorýkoľvek ďalší z kandidátov. V praxi to znamená, že mandát môže získať i kandidát, ktorý získal menej než polovicu odovzdaných platných hlasov (t. j. menej než všetci ostatní kandidáti spolu). Väčšina posta-čujúca k zvoleniu je vďaka tomu v skutočnosti často fi ktívna, pretože zvolený zástupca reprezentuje z hľadiska odovzdaných hlasov menšinu voličov. Fungovanie systému na úrovni jednotlivého volebného obvodu sa premieta i do výsledku volieb v rámci celého štátu.

Princíp relatívnej (jednoduchej) väčšiny je najjednoduchšou volebnou technikou. Voľby prebiehajú v jednomandátových volebných obvodoch, a to len v jednom volebnom kole. V literatúre je tento model označovaný ako „víťaz berie všetko“ či „prvý vyhráva“ (fi rst-past-the-post). (Říchová, 2002, s. 146) Územie štátu je v rámci uplatňovanej väčšinovej voľby rozdelené na toľko volebných obvodov, koľko je poslaneckých kresiel v dolnej komore parlamentu (resp. v tom zastupiteľskom orgáne, ktorý sa prostredníctvom tejto voľby obsadzuje). Vo Veľkej Británii je to v sú-časnosti 659 volebných obvodov, pričom volebný cenzus počíta s tým, že sa počet poslancov môže zvyšovať v závislosti na počte obyvateľov v jednotlivých častiach krajiny. Naopak v USA platí, že celkový počet mandátov v Snemovni reprezentantov je stabilný (t. j. 435 poslancov), a pokiaľ dochádza ku zmene v počte obyvateľov, teda voličov, jednot-livých štátov (napr. v dôsledku migrácie za prácou), sú poslanecké

131

mandáty prerozdeľované medzi jednotlivé štáty Únie. Zatiaľ k posled-ným presunom došlo na základe sčítania ľudu z roku 1990: najviac vtedy vzrástol počet reprezentantov za Kaliforniu, a to o sedem (z 45 na 52 mandátov). Taktiež Florida získala o štyroch zástupcov viac ako v predchádzajúcom období (teraz je reprezentovaná 23 poslancami) a o troch poslancov zvýšil svoje zastúpenie v Snemovni reprezentantov štát Texas (z 27 na 30).

Z hľadiska fungovania politického systému volebný systém relatívnej väčšiny vykazuje tendencie:

vytváranie systému dvoch veľkých (hlavných) politických strán dis-• ponujúcich neadekvátne veľkým zastúpením v mocenských inštitú-ciách; vytváranie jednostraníckych vlád; • zachovávanie pôsobenia regionálnych rozporov; • obmedzovanie vplyvu menšinových, radikálnych strán; • obmedzovanie vzniku a vplyvu nových politických strán reagujúcich • rýchle na nové rozpory. (Prorok, Lisa, 2003, s. 213)

Pri uplatnení druhého modelu väčšinovej voľby, teda princípu absol-útnej väčšiny, sa mandát prideľuje kandidátovi s nadpolovičnou väčši-nou všetkých hlasov voličov odovzdaných v danom jednomandátovom volebnom obvode.

Naplnenie tejto požiadavky sa v prípade, kedy žiadny z kandidátov po-žadovanú väčšinu nezískal, docieli ďalším kolom volieb. Do neho môžu napr. postúpiť dvaja najúspešnejší kandidáti z prvého kola. Možné sú i ďalšie varianty, kedy napr. v opakovanom hlasovaní v druhom kole sa rozhoduje medzi väčším počtom kandidátov a k zisku mandátu postačuje relatívna väčšina. Tento volebný systém síce vytvára neproporcionálne zastúpenie (voličov) veľkých a malých politických strán, na rozdiel od systému relatívnej väčšiny ale vznikajúca disproporcionalita vykazuje odlišnú kvalitu, danú požiadavkou získania absolútnej väčšiny (resp. relatívnej väčšiny z obmedzeného okruhu kandidátov). Táto väčšina síce môže byť čiastočne vynútená (volič sa v druhom kole v prípade, že jeho kandidát vypadol v prvom kole, rozhoduje pre jemu najbližšieho

132

kandidáta z tých, ktorí postúpili do druhého kola alebo takticky hlasuje skôr proti niekomu ako pre niekoho, napriek tomu ale zvolený zástupca získava silnejšiu legitimačnú základňu. (Prorok, Lisa, 2003, s. 214)

Vzhľadom k tomu, že počet kandidátov uchádzajúcich sa o mandát nie je obmedzený, je nutné počítať s alternatívou, že sa v prvom kole nepodarí žiadnemu kandidátovi túto podmienku splniť. Preto daný sys-tém zavádza druhé kolo volieb. V súčasnosti sa v západoeurópskych demokraciách stretávame s dvomi variantmi danej volebnej techniky:

pokiaľ je pre zvolenie i v druhom kole potrebná absolútna väčšina • hlasov, potom do tohto kola postupujú len prví dvaja najúspešnejší kandidáti z prvého kola;pokiaľ sa absolútna väčšina hlasov v tomto kole nepožaduje, nedo-• chádza k obmedzeniu účasti kandidátov. (Říchová, 2002, s. 148)

Systém absolútnej väčšiny nevedie tak výrazne k obmedzovaniu plurality politických strán ako systém relatívnej väčšiny. Vo Francúzsku sa napr. až na výnimky na utváraní vlády podieľa viac ako jedna poli-tická strana, rovnako ako sa len výnimočne darí niektorej strane získať parlamentnú väčšinu.

Zvláštnym prípadom absolútneho väčšinového systému je systém alternatívneho hlasovania (jednokolový systém absolútnej väčšiny) vy-užívaný v súčasnosti v Austrálii. Jeho zmyslom je čo najväčšie využitie odovzdaných hlasov v rámci možností väčšinového systému. Voliči jednorázovým, preferenčným hlasovaním vytvárajú poradie kandidátov, ktoré umožňuje prenosom hlasov od najmenej úspešného kandidáta (kandidátov) dosiahnuť v druhom (či ďalších) skrutíniách potrebnú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Tento systém tak umožňuje, aby sa hla-sy voličov prenášali v prospech nimi viacej či menej preferovaných kandidátov.

Jedná sa síce o voľbu v jednomandátových volebných obvodoch s požiadavkou na zisk absolútnej väčšiny hlasov voličov, avšak tento systém nepočíta s realizáciou viac ako jedného volebného kola. Na-sledujúce hlasovanie je nahradené skrutíniom, v ktorom sa prideľujú kandidátom preferenčné hlasy, ktoré voliči vyznačili už v prvom kole;

133

v niektorých prípadoch je pridelenie preferenčných hlasov povinnosťou voliča, niekedy sa jedná o možnosť, ktorú voliči môžu, ale nemusia využiť. Platí, že pokiaľ žiadny z kandidátov nezískal absolútnu väčšinu v prvom kole, pokračuje sa v ďalších prepočtoch tak, že sú postupne vylučovaní najmenej úspešní kandidáti. Najskôr tí, ktorí získali najmenší počet prvých preferencií; ich preferencie sa prerozdeľujú úspešnejším kandidátom. Prerozdeľovanie preferencií prebieha, dovtedy kým niektorý z kandidátov nezíska potrebný počet hlasov, t. j. absolútnu väčšinu hla-sov voličov v danom volebnom obvode; tým sa alternatívne hlasovanie blíži systému tzv. jedného prenosného hlasu. (Říchová, 2002, s. 149)

V súvislosti so skúmaním volieb je dôležité analyzovať samotné techniky posilňujúce proporcionalitu výsledkov volieb.

Jednou z takýchto techník pri väčšinovom systéme je princíp ob-medzeného hlasu (limited vote), v ktorom má volič menej hlasov ako je počet mandátov, ktoré majú byť v danom viac-mandátovom volebnom obvodu obsadené. Volič má možnosť v takomto obvode rozdeliť medzi kandidátov viac ako jeden hlas, avšak počet hlasov, ktorými disponuje, je nižší, než je celkový počet prideľovaných mandátov (využíva sa pre voľbu časti senátorov v Španielsku).

Druhou technikou, variantom väčšinovej voľby, ktorá posilňuje pro-porcionalitu výsledku s ohľadom na menšinové skupiny (etnické, ná-boženské), je model tzv. blokového hlasovania (bloc vote). G. Sartori (2001) zdôrazňuje, že sa tento typ hlasovania na prelome 20. storočia výrazne prejavil napr. v USA, kde má charakter hlasovania podľa etnic-kej príslušnosti; tento „blokový princíp“ sa pokladá za zjavnú známku oslabenia konceptu americkej spoločnosti ako „taviaceho kotla“.

Inou technikou, typom hlasovania je variant kumulatívneho hlasovania (cumulative vote) vo viac-mandátových volebných obvodoch. Volič má pri tejto voľbe toľko hlasov, koľko sa obsadzuje mandátov. Hlasy môže buď rozdeliť medzi jednotlivých kandidátov, alebo ich všetky môže dať jednému z nich (t. j. kumulovať ich), a tak posilniť šance „svojho“ kan-didáta na víťazstvo. (Říchová, 2002, s. 150)

134

Voľby pomerného zastúpenia. Systém pomerného zastúpenia (pro-porcionálny systém) vznikol po francúzskej revolúcii (1789) s cieľom zaistiť reprezentáciu i tým voličom, ktorí pri väčšinovom volebnom systému svojho zástupcu nemajú. Rouseauovské chápanie moci ako moci všetkého ľudu bolo totiž nezlučiteľné s predstavou nereprezento-vaných menšín, ktoré môžu fakticky tvoriť absolútnu väčšinu. Fakticky teda „išlo o to, ako zaistiť, aby väčšina bola princípom rozhodovania a proporcionalita sa stala princípom reprezentácie.

Ďalším stimulom k rozvoju tohto volebného systému bola snaha chrániť práva menšín v pluralitnej spoločnosti. Nie náhodou sa preto začal presadzovať najmä v kontinentálnej Európe, charakterizovanej značne nehomogénnou sociálnou štruktúrou. Pozvoľné rozširovanie používania systému pomerného zastúpenia, ku ktorému dochádza od druhej polovice 19. storočia, najskôr pod tlakom robotníctva súbežne s realizáciou požiadavky na rozšírenie volebného práva (etapa obrany menšín) sa po 1. sv. vojne stáva naopak cieľom doterajších politických elít usilujúcich o zachovanie svojho postavenia a vplyvu (protisocialis-tická etapa).

Pri použití systému pomerného zastúpenia sa proporcionálna re-prezentácia vytvára rozdelením mandátov medzi volebnými subjek-tmi na základe pomeru získaných hlasov. V niektorých krajinách sa proporcionálna reprezentácia docieľuje ešte ďalšími nástrojmi. Je to jednak vytvorením volebných jednotiek vymedzených na inom než te-ritoriálnom princípe, napríklad s použitím etnického alebo religiózneho kritéria (Cyprus: týka sa to obyvateľov Grécka a tureckej národnosti; Belgicko: Flámovia a Valóni; Libanon: moslimovia a kresťania), kedy sa proporcionálneho zastúpenia docieli stanovením počtu mandátov pre danú skupinu, ktorý zodpovedá zastúpeniu tejto skupiny v spoločnosti, napr. rezerváciou určitého percenta miest pre strany, ktoré ich získali neprimerane málo napríklad v dôsledku nízkeho počtu mandátov pri-deľovaných v niektorých volebných obvodoch. Táto situácia je typická najmä pre severské štáty Európy, kde v dôsledku veľmi odlišnej hustoty osídlenia sa počet mandátov jednotlivých volebných obvodov výrazne odlišuje. (Prorok, Lisa, 2003, s. 215)

135

Hlavnou prednosťou proporčného systému je, že poskytuje najver-nejší obraz pomeru politických síl v danej krajine. V poslednom období je systém pomerného zastúpenia kritizovaný, pretože brzdí integračný proces medzi politickými subjektmi, vedie k politickej roztrieštenos-ti a k labilnosti postavenia výkonnej moci (prípadne k neschopnosti zostaviť vládu).

Z hľadiska vzťahu poslanec – volič zvýhodňuje pomerný systém svojou sústavou veľkých volebných obvodov strany s celoštátnou orien-táciou, ktorých skupinový egoizmus „je ideologizovaný ako prospešný pre celú spoločnosť“

Pomerné zastúpenie má aj iné negatíva. Vedie vo svojich dôsledkoch k „partitokracii“, k vytváraniu veľkých centralizovaných záujmových politických strán a zatláča do pozadia význam osobnosti kandidáta. Systému pomerného zastúpenia zodpovedá parlament rozdelený na frakcie, labilná koaličná vláda so všetkými jej známymi slabosťami a krízami.

Základné nedostatky proporcionálneho systému sú nasledovné:

pri proporcionálnom systéme dochádza k problémom s formovaním • vlády; absentuje tu spravidla dominujúca strana s jasne defi nova-ným programom, a preto vláda vytvorená na takomto základe býva nestabilná; tým, že hlasovanie sa netýka konkrétnych kandidátov, nedochádza • k bezprostrednej väzbe medzi poslancom a voličmi; pretože v tomto systéme sa hlasuje za politické strany, vytvára sa • silná závislosť medzi poslancami a stranami; to sa môže negatívne prejaviť pri prijímaní dôležitých zákonov.

Systém pomerného zastúpenia sa odlišuje od systému väčšinového týmito parametrami:

volič sa rozhoduje medzi skupinami kandidátov uvedenými na kan-• didátnych listinách politických strán (výnimku predstavuje prenosné hlasovanie);

136

voľby prebiehajú vo väčších, viac-mandátových volebných obvodoch • (v krajnom prípade je volebným obvodom celý štát. napr. Holandsko, Izrael); voľby sú menej personifi kované; • zvolení reprezentanti sú menej viazaní k svojmu volebnému obvodu • a voličom; zastúpenie voličov je relatívne proporcionálne. (Prorok, Lisa, 2003, • s. 216)

Ku kľúčovým faktorom, ovplyvňujúcim fungovanie systému pomer-ného zastúpenia, patrí:

veľkosť volebného obvodu (t. j. počet prideľovaných mandátov);• metóda prevodu hlasov na mandáty; • počet skrutínií;• umelá uzavieracia klauzula; • charakter kandidátnych listín. (Prorok, Lisa, 2003, s. 216)•

Veľkosť volebných obvodov. Je zrejmé, že čím viac mandátov sa vo volebnom obvode prideľuje, tým presnejšie výsledky volieb odrážajú rozdelenie názorov voličov. Naopak, výrazné zníženie počtu mandátov prideľovaných v jednom volebnom obvode môže spôsobiť, že systém pomerného zastúpenia bude z hľadiska volebných výsledkov vykazovať výsledky blízke výsledkom dosiahnutých systémom väčšinovým (vzhľa-dom k poddimenzovanému zastúpeniu slabších politických strán).

Pre prideľovanie mandátov sa v systéme pomerného zastúpenia využívajú tzv. kvótne metódy alebo metóda volebných deliteľov. Volebná kvóta sa vypočíta ako pomer platných odovzdaných hlasov vo volebnom obvode k počtu tu prideľovaných mandátov. Každý kandidujúci subjekt získa toľko mandátov, koľkokrát sa volebné číslo „zmestí“ do počtu pre neho odovzdaných hlasov. Ak zostanú nepridelené mandáty (a nevyužité hlasy), získajú ich subjekty s najväčším počtom nevyužitých hlasov, resp. s najvyšším priemerom hlasov na mandát. Pokiaľ sa ostatné mandáty nerozdeľujú v danom volebnom obvode, ale rozdeľujú sa celoštátne (regionálne) v tzv. druhom (treťom) skrutíniu, postupuje sa podobne ako na úrovni volebného obvodu. Metóda volebných deliteľov je založená

137

na využití číselných radov, umožňujúcich viac či menej proporcionálne previesť získané hlasy na mandáty. Pri využití tejto metódy sa získané hlasy u každej z kandidujúcich strán postupne delia jednotlivými členy použitej číselnej rady (napr. metóda D’Hondtova používa rad 1;2;3;4;5;...; metóda tzv. upraveného Sainte-Laguea 1,4;3;5;7;). Mandáty sa prideľu-jú postupne podľa najvyššieho priemeru hlasov na mandát. Zatiaľ čo niektoré číselné rady sú relatívne neutrálne a udržujú proporcionalitu získaných hlasov a mandátov, u iných tomu tak nie je.

Pre obmedzenie počtu politických strán zastúpených v príslušnom za-stupiteľskom zbore slúži umelá uzavieracia klauzula (volebné kvórum). Tá určuje, koľko (percent) odovzdaných hlasov musí politická strana dostať, aby získala zastúpenie v legislatívnej inštitúcii. Uplatňuje sa hlavne v štátoch s relatívne veľkými volebnými obvody s cieľom obmed-ziť fragmentáciu zákonodarnej inštitúcie. V súčasnej dobe sa väčšinou pohybuje v rozmedzí od 0,67% (Holandsko) do 5%.

Pretože voliči nemôžu zasahovať do zostavovania kandidátnych listín (ak nie sú členmi politickej strany alebo hnutia), je pri tomto spôsobe voľby dôležité, aké možnosti majú pre zasahovanie do kandidátnych listín v priebehu voľby. To im umožňuje do istej miery prekonať odosob-nenie voľby vyplývajúce z požiadavky voliť celú kandidátnu listinu (a s ňou i tých kandidátov, ktorých voliť nechcú). Z tohto hľadiska možno vymedziť tri odlišné typy kandidátnych listín:

prísne viazané kandidátne listiny; • viazané kandidátne listiny; • voľné kandidátne listiny. •

Prísne viazané kandidátne listiny (nepreferenčné hlasovanie) ne-umožňujú voličom do kandidátnych listín akokoľvek zasahovať. Volič sa rozhoduje pre jednu z ponúknutých listín, pričom v nej nesmie vy-konať žiadne úpravy (meniť poradie kandidátov, pripisovať či škrtať kandidátov). V krajnej podobe tento typ kandidátnych listín neobsahuje dokonca ani mená kandidátov; uvádzajú sa len názvy jednotlivých strán (subjektov) uchádzajúcich sa o priazeň voličov.

138

Viazaná kandidátna listina (obmedzené preferenčné hlasovanie) umožňuje voličom využitím preferenčných hlasov vykonávať čiastkové úpravy vo zvolenej kandidátnej listine (ovplyvňovať poradie kandidátov). (Prorok, Lisa, 2003, s. 219)

Voľné kandidátne listiny (preferenčné hlasovanie) umožňujú pomerne výrazné zásahy do kandidátnych listín. Voliči môžu:

v rámci jednej kandidátnej listiny využívať väčší počet • preferenčných hlasov (v krajnom prípade rovný počtu mandátu prideľovaných v da-nom volebnom obvode), resp. prideľovať viac ako jeden preferenčný hlas určitému kandidátovi (v krajnom prípade jednému kandidátovi všetky preferenčné hlasy, ktoré má volič k dispozícii); v rámci jednej kandidátnej listiny škrtať alebo pripisovať kandidá-• tov;vykonávať voľbu výberom kandidátov z rôznych kandidátnych listín; • v tomto prípade sa často hovorí o tzv. kvázi-listinnom hlasovaní.

Zvláštnym prípadom systému pomerného zastúpenia je systém jednomenného prenosného hlasovania (jediného prenosného hlasu), ktorý sa od predchádzajúcich variantov odlišuje tým, že sa nepoužívajú kandidátne listiny politických strán. Voliči v tomto prípade určujú vlastné poradie kandidátov na listine zostavenej z kandidátov rôznych politických strán (subjektu). V prípade, že v prvom skrutíniu sa nepodarí prideliť všetky mandáty, dochádza k prevodu preferencií; na rozdiel od systému alternatívneho hlasovania v tomto prípade prevodom preferencií od už zvoleného kandidáta.

Zatiaľ čo v prípade väčšinového volebného systému hrala významnú úlohu, pokiaľ ide o výsledok volieb vo volebnom obvode tzv. volebná geometria, v pomernom systéme je to tzv. volebná aritmetika – metóda prevodu hlasov na mandáty a veľkosť volebného obvodu.

Aj proporčný volebný systém má svoje techniky. Na rozdiel od väčši-nových volebných techník ponúkajú proporčné techniky veľké množstvo (matematických) variantov, ktoré vychádzajú z rovnakého myšlienko-vého zázemia: pridelenie mandátu by malo čo najviac odrážať štruk-túru podpory, ktorú voliči poskytujú kandidujúcim politickým stranám

139

či rôznym volebným zoskupeniam. Dôvodom je ochrana menšín bez ohľadu na to, ako sú defi nované (či etnicky, nábožensky, kultúrne či sociálne). Snahou je dosiahnuť také politické zloženie zastupiteľského orgánu, ktoré by čo najvernejšie kopírovalo názory a záujmy všetkých členov spoločnosti.

Alternatívu väčšinového systému a systému pomerného zastúpenia predstavuje zmiešaný (kombinovaný) volebný systém (mixed member proportional systems – MMP), ktorý špecifi cky spája väčšinový systém a systém pomerného zastúpenia. Tento systém sa uplatňuje napríklad v Taliansku (od roku 1993), kde je 75% poslancov dolnej komory parla-mentu volených väčšinovo a zostávajúcich 25% systémom pomerného zastúpenia. Dôvodom tejto úpravy bola snaha posilniť stabilitu politic-kého systému vytvorením predpokladu pre vznik silnejšej, väčšinovej vlády pri súčasnom rešpektovaní značnej sociálnej, regionálnej a inej heterogenity, a tomu zodpovedajúcej politickej kultúry. Iným variantom tohto usporiadania volebného systému je nemecký kombinovaný sys-tém, ktorý vznikol v britskej okupačnej zóne spojením systému relatívnej väčšiny a systému pomerného zastúpenia, a ktorý sa následne rozšíril na celé územie SRN. Volič v tomto systéme disponuje dvomi hlasmi: jeden používa v malom jedno-mandátovom obvode pre voľbu jedného kandidáta, druhý pre voľbu určitej politickej strany (na úrovni spolkovej krajiny alebo slobodného mesta). Obidvoma spôsobmi sa obsadzuje rovnaký počet poslaneckých miest, t. j. vždy polovica. Rozhodujúce sú druhé hlasy, ktoré určujú celkový počet poslaneckých miest pre jednotlivé strany (počet miest získaných prvými hlasmi je doplnený o počet zodpovedajúci percentuálnemu zisku vyplývajúcemu z uplatnenia druhých hlasov). (Prorok, Lisa, 2003, s. 220)

Vlastným volebným aktom, teda odovzdaním hlasov určitému kandi-dátovi či politickej strane, však voľby nekončia. Nevyhnutnou súčasťou volieb je prevedenie hlasov voličov na poslanecké mandáty, teda ur-čenie, ktorý z kandidátov získa mandát. Preto je opodstatnené hovoriť o volebnom procese ako o súhrne pravidiel, prostredníctvom ktorých sa prevádzajú hlasy voličov na mandáty poslancov.

140

Podstata volebného aktu spočíva vo vytvorení zákonodarného zboru. Jednotliví poslanci, ktorí tento zbor tvoria, tak zastupujú všetok ľud, a nie výlučne len svojich voličov či volebný obvod. Komplikáciou tohto princípu je skutočnosť, že v moderných demokraciách je najdôležitejším prvkom podieľajúcom sa na agregácií (zlučovaní) záujmov občanov politickej strany. Poslanci sú preto zároveň zástupcami a reprezentantmi ľudu i predstaviteľmi politických strán. Otázkou, nie len teoretickou, je, do akej miery sú poslanci viazaní k svojím politickým stranám a v akom ohľade sa nimi získaný poslanecký mandát stáva mandátom straníc-kym. Právne normy tento problém riešia prostredníctvom zákazu tzv. imperatívneho mandátu, teda ochranou poslanca pred možným nátla-kom vlastnej strany. Platí, že poslanec musí byť principiálne chránený pred tým, aby ho strana prinútila k odstúpeniu či ho zbavila mandátu. Rozchod so stranou, nech sa prejaví odlišným hlasovaním, či faktickým vystúpením zo strany, nesmie vyústiť do vynúteného odchodu z parla-mentu. Toto zásadné kritérium sa však stretáva i s nesúhlasom. Jeho odporcovia zdôrazňujú, že autonómne vystupovanie poslancov vo vzťahu k straníckej príslušnosti ide fakticky proti záujmom voličov, ktorí svojím hlasom vo voľbách rozhodli o, z hľadiska reprezentácie určitých záujmov proporčne, odlišnej štruktúre parlamentu.

VI. 3 Stranícky systém a voľby na Slovensku

Prvý volebný systém pre voľby do slovenského parlamentu po roku 1990 upravoval zákon č. 80/1990 Zb., ktorý prijala SNR 16. 3. 1990. Zá-kon zaviedol pomerný volebný systém. Pre prvé voľby 1990 bola volebná klauzula určená na 3%. Poslanci 150 členného parlamentu boli volení v štyroch volebných krajoch: Západoslovenskom, Stredoslovenskom, Východoslovenskom a v Bratislavskom. V prvom skrutíniu na úrovni kraja bola využitá Hareova metóda (súčet platných hlasov odovzdaných pre politickú stranu či hnutie v rámci kraja sa vydelil počtom mandátov, ktoré boli pridelené kraju). Ak sa v prvom kole nerozdelilo všetkých 150 mandátov, nastúpilo druhé skrutínium, v ktorom sa používala Hagen-bach-Bischoffova metóda (počet zostávajúcich hlasov pre kandidujúce

141

politické strany sa vydelil počtom zostávajúcich mandátov zväčšených o jeden.) O tom vlastne rozhodovalo vedenie strany.

K prvej výraznej zmene volebného zákona došlo 26. 1. 1992, kedy bola prijatá novela, ktorá i pre prvé skrutínium zaviedla Hagenbach-Bis-choffovu metódu a zvýšila volebné kvórum z 3% na 5% pre samostatne kandidujúcu stranu a na 7% pre dvoj- a trojčlenné koalície a na 10% pre štyri- a viacčlenné koalície.

Oživenie diskusie nastalo v roku 1996, kedy došlo k schváleniu zá-kona o novom územno-správnom členení štátu – Zákon č. 221/1996Zb. Zvýšil sa počet krajov na 8. (Fiala, Strmiska, 1998, s. 177)

Začiatkom marca 1998 poslanci vládnej koalície predložili rozsiahlu novelu volebného zákona, ktorá bola schválená – zákon č. 187/1998 Z.z. Na základe tohto zákona bolo celé územie Slovenska zmenené na jeden volebný obvod, ktorý nahradil doterajšie 4 volebné kraje – obvody. Zostala zachovaná Hagenbach-Bischoffova formula, zrušilo sa druhé skrutínium. Došlo k zásadnému obmedzeniu tvorby predvolebných koalícií. Novela totiž stanovila, že člen jednej politickej strany nemôže byť na kandidátnej listine inej politickej strany, že na strany ktoré sú súčasťou koalície, sa pozerá ako na ostatné politické strany, ako keby podali kandidátnu listinu samostatne. To znamená, že každá kandidu-júca strana musela dosiahnuť 5% platných hlasov. Volebné koalície takto stratili zmysel.

V auguste 1999 prijal parlament ďalšiu novelu volebného zákona, zákon č. 223/1999 Z.z., ktorá čiastočne vrátila volebný systém do stavu pred rok 1998. Bola uzákonená výška volebných klauzúl pre koalície (7% pre 2 a 3 subjekty a 10% pre štyri a viacej subjektov) a znovu sa otvorila možnosť pre kandidatúru členov jednej politickej strany na kandidátke inej strany. Zostal jeden celoštátny volebný obvod.

Historický vývoj straníckeho systému na Slovensku je poznače-ný radikálnou diskontinuitou (uhorské obdobie, prvé Československo 1918-1938, povojnové roky 1945-1948, po roku 1989). V roku 1990 išlo o defi nitívne skoncovanie so starým režimom. Hlavná štiepna línia (cleavage) viedla medzi komunistami a ostatnými. V roku 1990 vzhľadom

142

na tvrdé sociálne dopady ekonomických reforiem sa začal formovať názor o potrebe zvláštnej slovenskej cesty transformácie. Úzko to sú-viselo aj s konverziou zbrojárskej výroby, ktorá priniesla prudký pokles zamestnanosti. Ďalším problémovým bodom bola otázka privatizácie. Práve na kritike spôsobu reforiem presadzovaných pražským centrom sa rozvíjala ďalšia konfl iktná línia centrum – periféria a na nej profi tovalo hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré na základe tohto sporu vyhralo voľby v roku 1992. Aj po rozpade federácie zostala pre HZDS charakteristická zvláštna slovenská cesta transformácie, v podobe odlišného prístupu k privatizácii aj ku vstupu zahraničného kapitálu. Vláda HZDS, Slovenská národná strana (SNS) a Združenie robotní-kov Slovenska (ZRS) potom zavrhla kupónovú privatizáciu, odmietla vstup zahraničného kapitálu a preferovala sústredenie kapitálu do rúk domácich vlastníkov. (Krno, 2007, s. 118) Oproti tomu opozičné strany preferovali tzv. medzinárodne akceptovanú stratégiu transformácie, ktorá si vyžadovala dokončenie kupónovej privatizácie a podporovala vstup zahraničného kapitálu. Tu sa začala vytvárať socio-ekonomická konfl iktná línia, ktorá však nemala veľa spoločného s tým, či sa strany prehlasovali za ľavicové alebo pravicové.

V roku 1992 väčšina voličov odmietla existujúcu podobu federácie. Hlavné napätie prebiehalo medzi kľúčovým pro-pražským vládnucim subjektom Verejnosť proti násiliu (VPN) (podporovaným koaličnými spo-jencami – Kresťansko-demokratický hnutím (KDH), Demokratickou stra-nou (DS) a zástupcami maďarskej menšiny) a z nej vzniknutého Hnutia za demokratické Slovensko. Strana demokratickej ľavice (SDĽ) zaujala v tomto spore centristickú opozíciu. K účasti sociálnych demokratov vo Federálnom zhromaždení výrazne pomohla postava Alexandra Dub-čeka. Po voľbách a najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1. 1. 1993), hlavné póly predstavovalo HZDS, nepriamo podporované SNS na jednej strane, a KDH spolu s maďarskými reprezentantmi na strane druhej. Posledný parlamentný subjekt v Slovenskej Národnej Rade – SDĽ predstavovala umiernenú opozíciu.

V roku 1994 išlo o odmietnutie vládnucej koalície (KDH, Demokra-tická únia (DÚ), vzniknutá odštiepením z HZDS, SDĽ a s parlamentnou

143

podporou maďarských poslancov), ktorá sa dostala na pol roka k moci. Opierala sa pri tom o novú parlamentnú väčšinu, vzniknutú štiepením strán v parlamentne, ale nie o vôľu voličov. Hlavná štiepna línia prebie-hala medzi dvoma pólmi. Prvý pól predstavovalo neprofi lované HZDS a jeho ideologicky protichodní spojenci – pravicová SNS a radikálno-ľavicové ZRS. Na druhej strane sa ocitli tiež hodnotovo pestrí bývalí vládnuci „antimečiarovskí“ spojenci – KDH, DÚ, Maďarská koalícia (MK), SDĽ na koaličnej kandidátke s malými stranami pod nejasným názvom Spoločná voľba.

Od volieb v roku 1994 sa začali prejavovať nejasnosti s defi novaním režimu na Slovensku. Niektorí politológovia dokonca hovorili o smerova-ní k autoritatívnemu režimu a v straníckom spektre vymedzili strany, ktoré smerujú k demokracii a tie ktoré smerujú k jej obmedzeniu. Demokratický prúd bol reprezentovaný vtedajšími opozičnými stranami – Slovenská demokratická koalícia (SDK), Strana občianskeho porozumenia (SOP), SDĽ, MK a druhý tvorili strany vládnej koalície – HZDS, SNS, ZRS. Po-litické strany v tomto období nedokázali nájsť konsenzus v uznávaných hodnotách a cieľoch. (Krno, 2007, s. 117)

Vládne a opozičné vnímanie demokracie bolo navzájom nezlučiteľné a spor medzi nimi sa stal v danom období (1994-1998) najdôležitejšou konfl iktnou líniou, sporom o podobu režimu. Ideový rozdiel medzi pra-vicou a ľavicou sa ukázal ako menej významný a ustúpil do úzadia. Stmeľujúcim cieľom opozičných strán sa stalo zabránenie štýlu vládnej politiky, ktorá krajinu zbavila nádeje na integráciu do euroatlantických štruktúr. Ako garant tejto zmeny sa vyprofi lovala pred voľbami 1998 SDK ako celkom nová politická strana. Po voľbách preto získali členstvo v novej vláde vedenej SDK všetky do tej doby opozične strany. (Krno, 2007, s. 118)

V roku 1998 väčšina voličov odmietla štýl vlády Vladimíra Mečiara. Hlavné cleavage prebiehalo podobne ako v roku 1994. Vytvorilo sa podobné zoskupenie ako počas polroka v roku 1994. Hlavný vládnuci subjekt – Slovenská demokratická koalícia, vytvorená elitou z KDH, DÚ, DS, Strany zelených a sociálnych demokratov našiel troch ďalších

144

spojencov – SDĽ, Stranu maďarskej koalície (SMK) a SOP, ktorá repre-zentovala umiernených kritikov tzv. mečiarizmu a regionálne záujmy. Počas vládnych reforiem narastali rozdiely a napätia medzi pravou a stredoľavou časťou vlády, čo spôsobilo, že slabšie subjekty, ako SDĽ a SOP, sa prakticky rozpadli. HZDS a SNS v tomto období pôsobili v tvrdej opozícii. (Krno, 2007, s. 184)

Vo voľbách 2002 nemožno jednoznačne hovoriť o víťazstve pra-vicových strán. Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ) podporili v mnohých prípadoch voliči znechutení posledným vývojom, ktorí jedinú istotu videli aj za cenu ústupkov v rýchlej integrácii. Po voľbách 2002 sa opäť vytvorila programovo nekonzistentná vláda. Vládna koalícia sa pod tlakom závažných sporov okolo privatizácie niektorých strategických podnikov a tiež ideologických sporov medzi dvomi koaličnými partnermi – konzervatívnym KDH (presadzujúcim posilnenie vplyvu katolíckej cirkvi v štáte) a modernistickou Alianciou nového občana (ANO) na začiatku roka 2006 rozpadla. Po voľbách v 2002 (aj 2006) je už slovenský stranícky systém charakterizovaný ako umiernený pluralizmus, v ktorom funguje väčšia dostredivá sila, aj keď prirodzene nie taká, aká v systéme dvoch relevantných politických strán. (Krno, 2007, s. 119)

V roku 2002 išlo o odmietnutie strán, ktoré by vraj mohli zastaviť alebo zabrzdiť integračný proces. Nová pravicová vláda, vytvorená z SDKÚ, KDH, SMK a ANO, dosiahla značný medzinárodný kredit, dotiahla štát do NATO a EÚ. Nepôsobila v značnom polarizovanom straníckom sys-téme. Jednoznačnú opozíciu predstavovali iba Smer a Komiunistická strana Slovenska (KSS). K zmierňovaniu polarity prispelo často vládu podporujúce HZDS a veľké množstvo odštiepených poslancov (najmä z jeho radov), ktorí vo väčšine prípadoch v kritickej situácii podporili vládnuce strany.

Problémom v slovenskom straníckom spektre aj po voľbách v 2002 bola skutočnosť, že tu dominuje kartelový typ politických strán, ktorých ideologické a programové rozdiely sa stierajú. Miznú tesné väzby medzi stranou, jej členmi a voličmi. Strany prestávajú hrať úlohu efektívnych

145

kanálov medzi občianskou spoločnosťou a štátom. Občan nevidí zmy-sel angažovanosti v straníckych štruktúrach, odmieta ich podporovať fi nančne. Stávajú sa odkázané na štátny rozpočet a sponzorovanie lobistami. Vedenia strán prestáva pociťovať tlak zdola. Politiku prispô-sobujú prevažne hospodársko-lobistickým skupinám, medzinárodným inštitúciám a egoistickým záujmom svojich elít. Nejasnosť v pravidlách fi nancovania zvyšuje možnosti korupcie. Tieto problémy slovenských politických strán sa prejavovali aj po voľbách 2002.

Voľby v roku 2006 mali viaceré osobitosti. Prvý raz prebehli iba v jeden deň. Nové pravidlá kampane umožňovali voliť poštou (čo využilo 3700 občanov) a zo zahraničia. Do kampane sa mohli zapájať aj súkromne médiá, nebola ohraničená moratóriom, pokračovala aj v sobotu 17. júna. Kaucia pol milióna slovenských korún nezmenšila počet kandidujúcich subjektov. Po prvý raz význam preferenčných hlasov stúpol, keď sa podmienka „10% krúžkujúcich“ znížila na tri. (Krno, 2007, s. 32)

Obrázok č. 1: Topografi a politických strán pred voľbami v 2002 v SR

Zdroj: Krno, 2007, s. 292

Vo voľbách 2006 sa dosiahla rekordne nízka účasť (54,67%), čím sa potvrdil trvalý výrazný pokles záujmu voličov od roku 1990 (európsky

modernizmus

SDA SMER ANO SDKÚ DS SD postkomunizmus HZD SMK antikomunizmus

HZDS SNS KDH KSS ZRS PSNS tradicionalizmus

146

parlament – jún 2004 16,77%, voľby do vyšších územných celkov – november 2005 11,07%). V poslednej dekáde minulého storočia patrilo Slovensko k štátom s najvyššou účasťou v Strednej Európe, teraz za ním iba Poľsko. Pokým pred štyrmi rokmi k urnám prišli predovšet-kým obyvatelia vidieka, v roku 2006 sa rozdiely medzi ním a mestami vyrovnali. Najvyššiu aktivitu zaznamenali vo veľkých mestách (napr. Bratislava 57%). 45% nevoličov bolo znechutených z politiky a pociťuje veľkú frustráciu. Medzi nevoličmi boli najmä nezamestnaní, prvovoliči, ženy, obyvatelia s nižším vzdelaním a z vidieka. Po prvý raz poklesol aj záujem dôchodcov. V roku 1998 a čiastočne aj v roku 2002 došlo k mobilizácii mladých. O štyri roky sa karta obrátila. Priemerný vek voličov značne stúpol. 42% nevoličov medzi vekom 18-24 rokov sa o politiku nezaujíma. (Krno, 2007, s. 32)

Najúspešnejší medzi prvovoličmi boli Smer (25,9%), SDKU-DS (22,5%) a SNS (15,3%). Výrazne pod vlastný priemer skončili ĽS-HZDS (2,5%) a KSS (1,9%); o to viac však bodovali u najstarších (14,5% a 7,6 %). (Krno, 2007, s. 33)

Najvyšší podiel medzi voličmi s vysokoškolským vzdelaním dosiahlo SDKÚ-DS (33,5%), potom Smer-SD (20,2%) a KDH (10,2%). Vysoký podiel voličov so základným vzdelaním, oproti vlastnému výsledku dosiahli ĽS-HZDS (12,4%) a KSS (5,9%). (Krno, 2007, s. 33)

Tabuľka č. 1: Výsledok volieb v 2006

SMER-SD SDKÚ SMK SNS ĽS-HZDS KDH KSS SF29,14 18,35 11,73 11,68 8,79 8,31 3,88 3,47

Zdroj: MVK pre TV Markíza, exit poli, 17.6.2006, podľa Oľga Gyarfá-šová (Krno, 2007, s. 34)

147

Obrázok č. 2: Topografi a politických strán pred voľbami v 2006

Zdroj: Krno, 2007, s. 35

Slovenskí premiéri po roku 1990

12. 12. 1989 – 26. 6. 1990 Milan Čič26. 6. 1990 – 22. 4. 1991 Vladimír Mečiar23. 4. 1991 – 24. 6. 1992 Ján Čarnogurský24. 6. 1992 – 31. 12. 1992 Vladimír Mečiar1. 1. 1993 – 13. 3. 1994 Vladimír Mečiar15. 3. 1994 – 13. 12. 1994 Jozef Moravčík13. 12. 1994 – 29. 10. 1998 Vladimír Mečiar30. 10. 1998 – 4. 7. 2006 Mikuláš Dzurinda4. 7. 2006 – Róbert Fico

Zdroj: Krno, 2007, s. 222

Politické strany na Slovensku

VPN Verejnosť proti násiliu, založená 20. 11. 1989DS Demokratická strana, pravicová strana, v 2006 splynula s

SDKÚSDĽ Strana demokratickej ľavice, odpojené krídlo: Sociálnode-

mokratická alternatíva (SDA)

modernizmus SF SDKÚ-DS ÁNO

Smer avica HZD SMK pravica

HZDS

KSS SNS KDH

tradicionalizmus

148

ZRS Združenie robotníkov SlovenskaKDH Kresťanskodemokratické hnutie vznik 3.11.1989, v 1992

sa od nej odpojila skupina okolo Jána Klepáča (samo-statnosť), tak vzniklo Slovenské kresťanskodemokratické hnutie (SKDH). Neskôr sa sfúzovalo so SNS. Druhé mo-dernistické krídlo vedené Mikulášom Dzurindom založilo s Demokratickou úniou (liberalizmus) Slovenskú demokra-tickú a kresťanskú úniu (SDKÚ).

SF Slobodné fórum, odštiepené od SDKÚ v 2005 (I. Šimko a Z. Martináková)

SNS Slovenská národná strana, založená v 1989, v roku 2002 došlo štiepeniu strany na dve krídla, radikálnejšie krídlo (Slota) založilo Pravú slovenskú národnú stranu (PSNS), toto štiepenie skončilo 2004

HZDS Hnutie za demokratické Slovensko, svoj názov rozšírilo na Ľudová strana-HZDS (ĽS-HZDS), v 1993 odišlo krídlo Milana Kňažka – založili Alianciu demokratov (AD), v 1994 vystúpila z poslaneckého klubu druhá skupina na čele s Jozefom Moravčíkom, ktorá vytvorila Alianciu politického realizmu (APR), obe odštiepenecké zoskupenia sa zjed-notili a vznikla v 1994 Demokratická únia (DÚ)

HZD Hnutie za demokraciu, vznikla v júli 2002 (Ivan Gašparovič)SMK Strana maďarskej koalície, vznikla zlúčením troch subjek-

tov: Maďarské kresťansko-demokratické hnutie (MKDH), vzniklo v 1990; Spolužitie, vzniklo v marci 1990 a Maďar-ská občianska strana (MOS), vzniklo v januári 1992 na základe Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI)

SDSS Sociálno-demokratická strana na Slovensku, vznikla v máji 1999

KSS Komunistická strana SlovenskaSmer dnes Smer-sociálna demokracia (Smer- SD)Misia 21 Nová kresťanská demokracia (I. Šimko)ANO Aliancia nového občana, F. Tóth a J. Malchárek založili

stranu NádejZdroj: Krno, 2007, s. 274

149

Zoznam literatúry

ADAMOVÁ, K., KŘIŽKOVSKÝ, L. 2004. 1. Základy politologie. 2. vyd. Praha : C. H. Beck, 2004.BERG-SCHLOSSER, D., STAMMEN, T. 2000. 2. Úvod do politické vědy. Praha : ISE, 2000.BURDEAU, G. 1967. 3. Traité de science politigue. Paris, 1967. vol. 2.DAHL, R. 1995. 4. Demokracie a její kritici. Praha : Victoria publis-hing, 1995.DANICS, Š. 2005. 5. Vybrané problémy z politologie II. Praha : PA ČR, 2005.DUVERGER, M. 1972. 6. Janus, Les deux faces de I´Occident. Paris, 1972.EASTON, D. 1953. The Political System. New York : Prentice-7. Hall, 1965. FIALA, P., STRMISKA, M. 1998. 8. Teórie politických strán. Brno : Barrister&Principal, 1998.HEYWOOD, A. 2005. 9. Politická teorie. Praha : Eurolex Bohemia, 2005.HOSCHEKOVÁ, D. 2003. 10. Reform of Public Administration in the context of regionalisation of Europe. In Collection of Papers from the International Conferences of Young Scholars „Current Issues of International Politics through the Eyes of Young Europeans“. Praha : University of Economics, 2003, s. 93-97.CHALUPA, V. 1990.11. Základy politologie. Brno : Atlantis, 1990.KLOKOČKA, V. 1996. 12. Ústavné systémy európskych štátov. Praha, 1996.KRNO, S. (ed.) 2007. 13. Stredná Európa po parlamentných voľbách v rokoch 2005 a 2006. Zväzok č. 3. Nitra : UKF Nitra, Filozofi cká fakulta, Katedra politológie a európskych štúdií, 2007.

150

KRNO, S. 2007.14. Politické strany Višegrádskej štvorky. Nitra : UKF, 2007.KULASIK, P. 2005. 15. Politológia. Hlohovec : Efekt Copy, 2005. LASSWEL, H. 1936. 16. Politics: Who gets What, When, Who? New York, 1936.LENIN, V. L. 1961. 17. Sp. Zv. 5. Bratislava : SVPL, 1961. LENIN. V. I. 1955. 18. Sp. Zv. 32. Bratislava : SVPL, 1955. MERRIAN. Ch. 1925. New Aspects of Politics. Chicago, 1925 In 19. Současná buržoazní politická veda. Praha : Svoboda, 1985. NOVÁK, M. 1997. 20. Systémy politických strán. Praha, 1997.PITHARD, P. 1990. 21. Obrana politiky. Praha : Panoráma, 1990.PROROK, V., LISA, A.. 2003. 22. Politologie. Dobrá Voda : Vydavatel Aleš Čeněk, 2003.ŘÍCHOVÁ, B. 2002.23. Úvod do současné politologie. Praha : Portál, 2002. SARTORI, G. 1993.24. Teória demokracie. Bratislava, 1993.SARTORI. G. 2005. 25. Strany a stranické systémy. Brno : CDK, 2005.SCRUTON, R. 1990. 26. Slovník politického myšlení. Brno : Atlantis, 1990. STANKIEWICZ, W. J. 2003.27. Politická teorie a současný svět. Kla-sické koncepty ve věku relativismu. Brno : Centrum pro studium Demokracie a Kultury, 2003.TÓTH, R. 1994. 28. Základy politológie. Bratislava : Slovenské peda-gogické nakladateľstvo, 1994.VOLNER, Š. 1991. Vieme čo je politika?29. In Zborník Veda • Armá-da • Spoločnosť. Roč. II., č. 1, 1991, Bratislava : VVPŠ, 1991, s. 107-113.WEBER, M. 1968. On Charisma and Institutions Building. In Ei-30. senstadt, S. N. (ed.) Selected Papers. Chicago-Londýn, 1968. WEBER, M. 1991.31. Politika ako povolanie. Bratislava, 1991.

ISBN: 978-80-89143-95-5

Štef

an V

olne

r

PO

LIT

OLÓ

GIA

I. (

skri

ptá)