1

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ Ročník VI, číslo 1, marec 2006

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ, ročník VI, číslo 1. Vychádza

štyrikrát ročne. Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej

vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky: Ladon©.

Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor:

Július Handţárik.

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č.tel.

52491861.

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR 2651/2001. Vyšlo v marci

2006.

Z obsahu

● Slovanský svet

- Problém Kosovo

- Varovanie Holokaustu

● Slovanské letopisy

- Ľ. Štúr – Slovan a Európan

● Slovanské slovo

- SR – štát národný a občiansky

● Slovanská kultúra

- Anatómia gýča

- Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989

- P. Janík v bulharčine

● Rozhovor

- Ovce volia vlkov

● Jubileá v druhom štvrťroku 2006

2

Na úvod

Autochtónne územie Slovanov v Európe je odpradávna

cieľom agresií a anexií neslovanských národov z východu i zo

západu. Tejto pálčivej problematiky sa dotýka hlavne vynikajúci

rozbor situácie okolo Kosova z pera JUDr. Jána Čarnogurského, ale

aj esej Júliusa Handţárika o holokauste slovanských národov

v druhej svetovej vojne či úvahy Ľudovíta Štúra o slovanstve a

európanstve z pera Michala Eliáša. Tematicky však na ňu nadväzujú

aj ďalšie dokumenty z nedávneho 9. Všeslovanského zjazdu

v bieloruskom Minsku. Z ďalších ťaţiskových materiálov stojí za

osobitnú pozornosť aj článok akademika Milana Čiča o Slovenskej

republike ako štáte národnom a občianskom, ktorý je pokračovaním

autorových odborných úvah o charaktere a postavení štátu v dnešnom

procese „globalizácie“.

Július Handţárik

šéfredaktor

3

SLOVANSKÝ SVET

Problém Kosovo Ján Čarnogurský

K váţnemu medzinárodnému problému Kosova uverejňujeme

z Literárneho dvojtýţdenníka č.1-2/2006 stať jedného z hlavných

aktérov protikomunistického prevratu 1989 na Slovensku,

zakladateľa politickej strany Kresťanské demokratické hnutie

a vysokého politického funkcionára bývalej ČSFR a SR – JUDr. Jána

Čarnogurského.

Generálny tajomník OSN Kofi Annan spustil proces o budúcom

postavení Srbskej provincie Kosovo. Správa prebehla tlačou bez

väčšej pozornosti, pretoţe málokto v Európe si uvedomuje, aká

dôleţitá otázka sa bude riešiť a ako jej riešenie ovplyvní ţivot nás

a našich detí. Proces, ktorý sa začína, nadväzuje na bombardovanie

Juhoslávie v r. 1999 štátmi NATO a na rezolúciu Bezpečnostnej rady

OSN č. 1244, ktorá ukončila vojenskú kampaň proti Juhoslávii.

V rezolúcii sa píše, ţe Kosovo je časťou Juhoslávie. Politické signály

prichádzajúce predovšetkým z Washingtonu a z Londýna naznačujú,

ţe na konci začínajúcich sa rokovaní by sa toto postavenie Kosova

malo zmeniť a Kosovo prestane byť súčasťou Srbska. Bola by to

tragédia pre Kosovo, Srbsko, Balkán a celú Európu.

Význam Kosova sa rodil na pomedzí mýtov a reality. Pribliţne

v dobe našej Veľkomoravskej ríše sa rodil aj prvý srbský štát práve

na území dnešného Kosova. Najväčší rozsah dosiahol stredoveký

4

Srbský štát v polovici 14. storočia za panovania cára Dušana. Jeho

hlavným mestom bola Prizreň v dnešnom Kosove neďaleko hraníc

s Macedónskom. V meste Peč v Kosove bolo sídlo patriarchu Srbskej

pravoslávnej cirkvi. V Kosove, na Kosovom poli, sa odohrala bitka

medzi Turkami a Srbmi v r. 1389. Bitka sa skončila skôr nerozhodne,

ale zahynul v nej turecký sultán Murat, aj srbský vladár Lazár.

Lazára Turci počas bitky zajali a po bitke popravili. V bitke na

Kosovom poli Srbi bránili mohamedánskym Turkom v ďalšom

postupe do Európy. Na území Kosova postavili v stredoveku najviac

srbských kresťanských stavieb. Kosovo sa tak stalo pilierom srbskej

národnej, náboţenskej a kultúrnej identity. Aţ v ďalších storočiach sa

pod tlakom Osmanskej ríše posunulo ťaţisko srbského politického

ţivota ďalej na sever a centrom sa stal Belehrad. Pred II. svetovou

vojnou pribliţne polovicu obyvateľstva Kosova tvorili Srbi

a polovicu Albánci. Počas okupácie Juhoslávie Taliansko pripojilo

väčšiu časť Kosova k Albánsku. Zvyšnú časť Kosova okupovalo

Nemecko, ale vytvorilo tam Albánsku autonómnu oblasť. Z oboch

častí Kosova museli Srbi utekať. Po skončení vojny si Tito nechcel

komplikovať pomery v štáte a nedovolil Srbom, vytlačeným

z Kosova počas vojny, návrat do ich domovov. Podiel Albáncov na

obyvateľstve Kosova sa však zvyšoval nie iba následkom politických

pomerov. Slabé postavenie ţien v mohamedánskej spoločnosti je

jedným zo zdrojov sily albánskeho spoločenstva. Demografické

prírastky Albáncov značne prevyšovali prírastky Srbov. Začiatkom

90-tych rokov minulého storočia ţilo v Kosove podľa sčítania

obyvateľstva pribliţne 2 milióny obyvateľov, z toho necelých 300

tisíc Srbov (15%) a necelých 1,6 mil. Albáncov (82%), zvyšok boli

iné národnosti. Vzťahy medzi Srbmi a Albáncami v Kosove neboli

harmonické, ale nedochádzalo k etnickým čistkám Srbov ani

Albáncov. V albánskom prostredí v Kosove začalo v 90-tych rokoch

budovanie ozbrojených milícií pod názvom Kosovská

oslobodzovacia armáda (UCK/KLA). V r. 1996-98 sa UCK

5

ostentatívne prihlásila najmenej k 25-tim vraţdám juhoslovanských

policajtov, ale aj jednotlivých Srbov a tzv. albánskych kolaborantov.

V júni -júli 1998 začala UCK otvorenú vojnu a obsadila v Kosove

celé oblasti. Juhoslovanský štát na to nemohol nereagovať. Armáda

prešla do protiútoku a v Kosove plošne proti sebe bojovali armáda

a UCK, ktorá vyuţívala úkryty v albánsko-kosovských dedinách.

UCK bola porazená, ale boje vyhnali na útek a blúdenie asi 300 tisíc

obyvateľov Kosova. Poslednou kvapkou v reťazi obviňovaní Srbov z

násilia v Kosove bolo objavenie hromadného hrobu postrieľaných

ľudí v Račaku v januári 1999. Neskôr v samotnej západnej tlači sa

objavovali články, ktoré váţne spochybňovali mŕtvoly objavené

v Račaku ako obete násilia srbskej polície. Račak je jedným z bodov

obvinenia Slobodana Miloševiča v Haagu a bude zaujímavé, či súd

uzná vinu aj v tomto bode. Tlak proti Juhoslávii viedli Spojené štáty

americké. Posledným pokusom o záchranu mieru mala byť

konferencia na zámku Rambouillet pri Paríţi vo februári 1999 medzi

Srbskom, Juhosláviou a kosovskými Albáncami za účasti EÚ, Ruska

a USA. Hlavný tón udávali USA.

Srbsko a Juhoslávia dostali na konferencii návrh dohody, podľa

ktorej by sa Srbská armáda stiahla z Kosova, armády NATO by sa

mohli voľne pohybovať po celom území Juhoslávie a konečný status

Kosova by sa rozhodoval na konferencii za tri roky bez jasného

záväzku, ţe Juhoslávia či Srbsko budú mať rozhodujúce slovo pri

stanovení postavenia tejto časti svojho územia. Srbi súhlasili so

stiahnutím armády z Kosova, ale nesúhlasili s voľným pohybom

vojsk NATO po celom území Juhoslávie a s určením konečného

postavenia Kosova bez rešpektovania ich práva na rozhodujúci

postoj. Konferencia sa skončila neúspešne.

Lietadlá niektorých krajín NATO začali 24. marca 1999

bombardovať Juhosláviu. Bombardovali mosty cez Dunaj,

bombardovali mnohé budovy v Belehrade a ďalších juhoslovanských

6

mestách. Neskôr sa ukázalo, ţe juhoslovanská armáda vyšla

z bombardovania s minimálnymi stratami. Bojová organizácia

albánskeho obyvateľstva v Kosove otvorene spolupracovala

s útočiacimi armádami NATO. Neskôr západná tlač napísala, ţe

príslušníci Kosovskej oslobodzovacej armády navádzali západné

lietadlá pri náletoch v Kosove. Patrí k logike vojnového konfliktu, ţe

obe strany vystupňujú svoje vojenské moţnosti do krajnosti.

Juhoslovanská armáda videla spoluprácu albánskej menšiny

v Kosove s útočníkmi a vtedy, pod americkými bombami,

dochádzalo k vyháňaniu albánskeho obyvateľstva v Kosove.

Nemoţno nespomenúť nedôstojný postoj slovenskej vlády v tej

dobe. Američania poţiadali Slovensko o povolenie preletu

bombardovacích lietadiel zo základní v Belgicku k útokom nad

Juhosláviou. Premiér Dzurinda zvolal mimoriadne zasadnutie vlády

a predloţil nám ţiadosť Američanov. Autor tohto článku a niektorí

ďalší členovia vlády poţadovali podrobnejšie podklady

k rozhodnutiu. Zasadnutie vlády sa predlţovalo. Asi po dvoch

hodinách zasadnutia členovia vlády dostali informáciu, ţe americké

veľvyslanectvo v Bratislave sa pýta, kedy vláda príjme rozhodnutie,

pretoţe bombardovacie lietadlá na základniach v Belgicku sú uţ

naštartované. Vláda potom bez hlasov dvoch členov dala súhlas na

prelety bombardovacích lietadiel ponad Slovensko.

Bombardovanie sa skončilo 10. júna 1999. S diplomatickým

prispením Ruska bola dosiahnutá dohoda o zastavení konfliktu.

Výsledkom bola rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244

spomenutá vyššie.

Ani trojmesačné bombardovanie neprinútilo Srbov, aby dali

súhlas na vstup vojsk NATO na územie Juhoslávie okrem Kosova

a súhlas, aby iné štáty rozhodli o konečnom statuse Kosova. Všetko

obyvateľstvo Juhoslávie preukázalo neobyčajné hrdinstvo pri znášaní

bombardovania, ktorému padlo za obeť asi tisícpäťsto civilných

7

obetí. Hrdinstvo nebolo zbytočné. Srbom zostala v rukách moţnosť

nesúhlasiť s odtrhnutím Kosova a tak odoprieť pripravovanému

odrhnutiu medzinárodnoprávnu legitimitu.

Po dosiahnutí dohody o skončení konfliktu ruská vojenská

jednotka, ktorá bola v rámci síl OSN umiestnená v Bosne, sa

presunula do Prištiny v Kosove a obsadila tamojšie letisko. Srbskí

obyvatelia Prištiny uţ zrejme tušili, čo sa bude diať a na uliciach

vítali Rusov ako svojich záchrancov, televízne zábery mávajúcich

obyvateľov Prištiny ruským vojakom preleteli celým svetom.

Podľa podmienok zastavenia bombardovania v Kosove boli

umiestnené vojská NATO, juhoslovanská armáda sa musela stiahnuť

a civilnú správu Kosova prevzal splnomocnenec OSN.

V nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa ukázalo, čo okupácia silami

NATO v praxi znamená. V mierových podmienkach aţ vtedy začali

v Kosove etnické čistky. Albánski teroristi začali zabíjať Srbov

a systematicky ich vyháňať z dedín a obydlí. Vojská NATO neboli

schopné vôbec zasiahnuť. Aktivita síl NATO spočíva aţ doteraz

v tom, ţe sa v obrnených transportéroch presúvajú po niekoľkých

cestách po Kosove medzi väčšími mestami. Nie sú ochotní a azda ani

schopní ani len pokryť hranicu medzi Kosovom a Macedónskom.

Cez túto hranicu sa preváţajú zbrane z Kosova do Macedónska

a destabilizujú ďalšiu balkánsku krajinu. Kosovo sa medzitým stalo

kontinentálnym trhoviskom drog, prostitúcie a zbraní. V európskej

tlači boli publikované články, ţe v priebehu 90-tych rokov operovali

v Kosove aj zahraniční teroristi napojení na Al-Káidu.

( pokračovanie)

8

Varovanie holokaustu Július Handžárik

V posledných rokoch intenzívne narastá a silnie mediálne

pripomínanie ţidovských obetí nemeckého „Endlösungu“ ţidovskej

otázky počas 2.svetovej vojny, pre ktorý sa od 60. rokov minulého

storočia pouţíva ako univerzálny slogan starogrécke označenie

zápalnej obete „holokaust“. Zahynulo pritom údajne 6 miliónov

európskych Ţidov. Toto pripomínanie je oprávnené a pochopiteľné,

lebo na svoje obete sa nemá zabúdať a dobrá historická pamäť je

jednou zo základných podmienok na preţitie kaţdého národa.

O to neprijateľnejšie a nebezpečnejšie je hlboké mlčanie o

slovanských obetiach 2.svetovej vojny a o oveľa väčšom slovanskom

holokauste! V uvedenej vojne, ktorá stála celkovo 50 miliónov obetí

na celom svete, stratila napríklad Veľká Británia 370 000

obyvateľov, USA 300 000 obyvateľov a Nemecko ako hlavný

agresor 13 miliónov obyvateľov. Slovanské národy mali však zo

všetkých bojujúcich národov najvyššie straty na ľudských ţivotoch, z

pričom desiatich padlých nemeckých vojakov osem našlo svoj hrob

na východnom fronte. Zahynulo pritom vyše 8 miliónov občanov

Poľska a bývalej Juhoslávie a vyše 27 miliónov padlých a

zavraţdených Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Na Ukrajine,

v Bielorusku a v Rusku zničili nemeckí fašisti 1 700 miest, 70 000

dedín (z toho napríklad 186 bieloruských dedín bolo spálených do tla

aj s ich obyvateľmi !), mesto Minsk bolo zničené na 96 percent a boli

zavraţdené 3 milióny Bielorusov – kaţdý štvrtý občan tohto štátu.

Teda išlo predovšetkým o holokaust slovanských národov!

Pravda, táto vojna nevznikla spontánne a ani zo svojvôle

nacistického Nemecka, ale bola cielene pripravovaná západnými

Spojencami uţ najneskôr od roku 1924. Októbrovou revolúciou r.

9

1917 totiţ sovietske Rusko vypadlo zo zväzku víťazných Spojencov

a stratilo všetky nároky z víťaznej vojny proti Nemecku a Rakúsko-

Uhorsku. Versaillská zmluva západných Spojencov z 28.6.1919

stanovila porazenému Nemecku veľmi tvrdé podmienky, povinnosti

a obmedzenia. Okrem územných strát sa Nemecko zaviazalo

rešpektovať nezávislosť Česko-Slovenska, Poľska a Rakúska a

zaviazalo sa, ţe si nikdy nebude nárokovať pripojenie Rakúska

k Nemecku. Článok V. redukoval nemeckú armádu na 100 000

profesionálnych vojakov, zakázal Nemecku budovať opevnenia na

ľavom brehu Rýna, budovať akékoľvek vojenské letectvo, stavať

ponorky, prevádzkovať zbrojársky priemysel a hlavne uzákoniť

všeobecnú brannú povinnosť. Zmluva stanovila Nemecku obrovské

vojnové reparácie 500 miliárd zlatých mariek, čo by bolo celkom

zruinovalo nemecké hospodárstvo a povojnový demokratický štát.

V nemeckej Weimarskej republike (1919-1933) sa preto za 14 rokov

vláda zmenila aţ 20-krát, na jej čele stálo aţ 11 menšinových

kabinetov a v ríšskom sneme bolo zastúpených aţ 17 strán.

V Nemecku vládol kritický nedostatok domáceho kapitálu, obrovská

nezamestnanosť a taká hyperinflácia, ţe napríklad na jeseň 1923 stála

1 zlatá marka aţ bilión papierových mariek. Mzdy a podpory

v nezamestnanosti sa vyplácali kaţdodenne, lebo na druhý deň uţ

stratili aspoň polovinu svojej hodnoty. Za tejto situácie Hitlerova

NSDAP ţala vo voľbách jeden úspech za druhým, pričom sa

verbálne neopierala o heslá proti Versaillskej zmluve, ale

demonštratívne proklamovala nemecký boj proti boľševizmu.

Ako na túto situáciu v Nemecku reagovali víťazní západní

Spojenci ? Celkom paradoxne a veľmi pozoruhodne: neuplatňovaním

Versaillskej mierovej zmluvy a tolerovaním všetkých nemeckých

krokov proti jej ustanoveniam ! Predovšetkým od roku 1924

postupne odpúšťali Nemecku splácanie vojnových reparácií aţ po ich

úplné odpísanie (Londýnska zmluva 1920 -zníţenie na 132 miliárd

10

zlatých mariek, Dawesov plán 1924 - zníţenie splátok, Youngov plán

1929 - odklad časti splátok aţ do roku 1966 a moţnosť zrušiť

podstatnú sumu reparácií rozhodnutím nemeckej vlády!).

Po druhom víťazstve NSDAP v parlamentných voľbách sa

Adolf Hitler stal 30.1.1933 ríšskym kancelárom Nemecka a takmer

ihneď sa odohrali dva nevídané zázraky : okamţite boli k dispozícii

miliardy domácich i zahraničných mariek na bleskové oţivenie

hospodárstva, na nevídané zbrojenie i na okamţitú stabilizáciu

nacistického reţimu a štátu a priamo pred očami víťazných a

mnohonásobne silnejších západných Spojencov nacistické Nemecko

okamţite začalo likvidovať všetky svoje záväzky a povinnosti

z Versaillskej mierovej zmluvy. A hoci západní Spojenci mali podľa

mierovej zmluvy právo i povinnosť zasiahnuť (a mali na to aj všetky

vojenské, ekonomické a politické sily!), bez akéhokoľvek zásahu

tolerovali nacistickému Nemecku takéto brutálne porušenia

mierových podmienok a vymedzení : úplné zastavenie splácania

vojnových reparácií (17.2.1933), uzákonenie koncentračných táborov

pre komunistov, sociálnych demokratov a odborárov (28.2.1933),

zbavenie ríšskeho snemu legislatívnych právomocí (19.10.1933),

pripojenie Sárska k Nemecku (13.1.1934), obnovenie všeobecnej

brannej povinnosti (16.3.1934), neobmedzené budovanie armády a

vojenského letectva a mohutný rozmach zbrojárskeho priemyslu

(1934), vojenské obsadenie demilitarizovaného Porýnska (7.3.1936)

a násilné pripojenie Rakúska k Nemecku (12.3.1938).

Ako sa to mohlo stať? Nuţ tak, ţe nemeckí fašisti dostávali

mohutnú finančnú podporu nielen od domáceho i zahraničného

veľkokapitálu, ale mali aj veľkú zahraničnú politickú podporu

„demokratov“ pod zámienkou „boja proti boľševizmu“ (napríklad

anglický kráľ Eduard VIII., americký diplomat Allan Dulles, britský

premiér Neville Chamberlain, atď., atď.). Bolo to logické. Adolf

Hitler totiţ uţ vo svojej Druhej knihe (Zweites Buch) z roku 1926

11

vyhlásil, ţe : „Rusko je hlavným cieľom nemeckej politiky v zmysle

perspektívneho získania ţivotného priestoru pre nemecký národ

(Lebensraum). Hlavným problémom perspektívneho rastu a rozvoja

nemeckého národa je dostatok Lebensraumu a ten sa dá získať iba

dobytím území na Východe a ich osídlením Nemcami. Aj slovanské

územia, bohaté na surovinové a prírodné zdroje, ktoré nemecký

národ potrebuje na svoj ekonomický rozvoj, leţia na východ od

Nemeckej ríše a musia byť dobyté – s perspektívou aţ po Kaukaz a

Kaspické jazero.“

Tieto zámery zopakoval Hitler znova uţ na tretí deň po svojom

nástupe do funkcie ríšskeho kancelára vo svojom prvom prejave

k veliteľom nemeckej armády 3.2.1933 : „Zahraničnopolitickým

cieľom Nemecka je získanie ţivotného priestoru na Východe a

bezohľadné ponemčenie tamojšieho obyvateľstva“.

Uvedené hlavné zahraničnopolitické ciele nacistického Nemecka

zrejme vôbec neboli v rozpore so záujmami vtedajších politických

predstaviteľov demokratického Francúzska a Veľkej Británie – tak,

ako nie sú zrejme s nimi v rozpore ani ciele terajších „nadnárodných

globalizátorov“ strednej a východnej Európy ! A tak premiér Veľkej

Británie Neville Chamberlain, namiesto ráznych opatrení proti

nemeckej rozpínavosti, vyhlásil 28.5.1937 voči nacistickému

Nemecku „plán mieru a vyrovnania“ (Appeacement policy) a

15.9.1938 v Bertechsgadene a potom opakovane v dňoch 22.-

24.9.1938 v Bad Godesbergu viedol tajné dohovory s Hitlerom,

ktorých výsledkom bola Mníchovská dohoda z 29.9.1938,

znemoţňujúca Česko-Slovensku akúkoľvek sebaobranu a

umoţňujúca Hitlerovi začať jeho Drang nach Osten. Za vidinu

porážky sovietskeho komunizmu boli západní „demokrati“

ochotní zaplatiť fašistickému Nemecku slovanskými územiami a

životmi! Potom je uţ len logické, ţe po mníchovskom diktáte proti

Česko-Slovensku uzavrelo Francúzsko s Nemeckom 6.12.1938 Pakt

12

o neútočení! A je rovnako logické, ţe na nemecký vojenský vpád do

Poľska 1.9.1939 reagovali západní Spojenci len „vojnou po

sediačky“, čiţe vojenským ničnerobením (Sitzkrieg). Pravda, tento

ich Sitzkrieg potom ukončil nacistický Wehrmacht ráznym vpádom

do Francúzska a jeho vojenskou poráţkou.

Medzitým sa však 9.3.1939 odohrala česká vojensko-

četnícka okupácia autonómneho Slovenska (takzvaný „Homolov

puč“, hoci to bol pravý opak puču – bola to akcia praţského

fašistického premiéra R.Berana, vlády a prezidenta E.Háchu!), ktorá

bola z českej strany hrubým porušením Mníchovskej dohody a v jej

zmysle legálnym dôvodom na vojenský zásah ktoréhokoľvek jej

signatára proti Česko-Slovensku. Preto Nemecko na túto českú

fašistickú akciu reagovalo vojenským obsadením „zbytkového

Česka“ (Resttschechei) a vytvorením kolaborantského štátu

Protektorát Čechy a Morava na čele s tým istým „čs.“ prezidentom

Háchom. Reakcia západných „spojencov“ na túto nemeckú akciu

bola taktieţ nulová – reálne a demonštratívne dávali Hitlerovi úplne

voľnú ruku na jeho Drang nach Osten!

Vo svetle uvedených exaktných skutočností je dnešné

západné mlčanie o obrovských obetiach slovanských národov iba

primitívnym maskovaním západnej podpory a nasmerovania

fašistického Nemecka do agresie proti Slovanom v 2. svetovej vojne,

čiţe priamej podpory fašistického holokaustu slovanských národov

zo strany západných tzv. demokratických štátov. Toto mlčanie je

však aj priamym varovným signálom, ţe fašizmus nemusí prebiehať

vţdy len pod symbolom hakenkrajcu a ţe ďalší chystaný holokaust

slovanských národov môţe prebehnúť aj pod hviezdami či

hviezdičkami. Na túto skutočnosť by sme nikdy nemali zabúdať!

13

SLOVANSKÉ LETOPISY

ĽUDOVÍT ŠTÚR – SLOVAN A EURÓPAN Michal Eliáš

Pred sto deväťdesiatimi rokmi - 28. októbra 1815 – uzrel

svetlo sveta vodca slovenského národného hnutia, politik, básnik,

novinár, filozof a jazykovedec Ľudovít Štúr. Narodil sa v Uhrovci

v rodine národne uvedomelého učiteľa. Na Štúrovom rodnom dome,

v ktorom sa neskôr zhodou okolností narodil aj politik Alexander

Dubček, pamätná tabuľa nesie nápis:

On zobudil zo sna národ svoj

a zoral úhor neúrodný.

Ku cti priviedol jazyk rodný

a šiel za rodu spásu v boj.

On padol – ale zvíťazil.

On zomrel – aby večne ţil.

Pred sto päťdesiatimi rokmi – 12. januára 1856 - po troch týţdňoch

nesmiernych bolestí skonal v Modre mladý len štyridsaťročný Štúr.

Uhrovec a Modra boli dva hraničné medzníky Štúrovho

ţivota. Ale nielen v Uhrovci a Modre nachádzame stopy účinkovania

Ľudovíta Štúra – sú aj v Bratislave, na Devíne. v Levoči, Keţmarku,

Zvolene či v Čadci, ale aj v ktoromkoľvek meste a dedine na

Slovensku. Na hociktorom mieste Slovenska by mohol mať pomník.

Nie preto, ţe tam vstúpila jeho noha, ale preto, ţe jeho duch zasiahol

14

všetky slovenské kraje. Prebúdzal v slovenskom ľude znaky národa

a ţiadal ich pestovať. Prebudil národ, predstavil mu svet a ukázal mu

jeho miesto v tomto svete.

S Ľudovítom Štúrom súvisí skutočnosť, ţe veľké slovanské

precitnutie Jána Kollára, Jána Hollého a Pavla Jozefa Šafárika a ich

sen o slovanstve i túţba zachovať sa slovanstvu neuleteli, ale blíţili

sa skutočnosti – a túţba zachovať sa slovanstvu stala sa na

Slovensku ţivou silou, ktorú viacej nebolo moţné vykoreniť. S jeho

menom súvisí, ţe Slováci mnohorakým partikularizmom

a regionalizmom, náboţenstvom, krajmi, stavmi rozdrobení

a vystavení v nevládnu korisť cudzieho tela, začali sa utvárať

v organizmus ţivý, vzdorujúci záhube. So Štúrom a jeho druţinou

súvisí, ţe organizmus tento napĺňal sa duchom, činorodosťou

v kaţdom smere. Nech to bola starosť o mravný ţivot slovenského

ľudu v boji proti alkoholizmu, podpora vzdelanosti i hmotného ţivota

slovenského ľudu populárnou spisbou, časopisectvom, zakladaním

spolkov. Bojovali i politický boj za zrušenie poddanstva a otvorený

boj s mečom v ruke za oslobodenie Slovenska. Sledovali i vyššie

hodnoty vzdelanosti národnej – literatúry a národných spolkov.

Štúr, Slovan, s láskou a vďakou hodnotil tvorbu všetkých

národov, ktoré prispeli k rozvoju ducha a ţivota spoločnosti, s bôľom

sa spytoval: Čo náš stomiliónový národ slovanský? Kedy vystúpi on

z úkrytu svojho na pole činov?

Kým sa Kollár prorocky spytoval„Co z nás Slávů bude o sto roků ?,

bernolákovec Hollý veštil „Ešče Slováci ţijú a budú ţiť vţdycky se

slávú“, Štúr zapálený tou istou vierou, zvolal: „Na nás je, aby sa

slovo stalo skutkom v ţivote národa, ale to je úloha obrovská... Nám

treba bude krute zápasiť s mŕtvotou ľudu svojho a zápasiť s morom,

ktoré sa naň valí, aby ho pohltilo...“

15

Štúrova druţina rástla, a jej plameň sa rozšíril v Bratislave,

Modre, v Štiavnici, v Levoči, v Keţmarku. Druţina rástla a on seba

i svoju druţinu postavil pod vládu pamätného hesla “ My chytili sme sa

do sluţby ducha, a preto prejsť musíme cestu ţivota trnistú“.

A zdôvodňoval ho takto: Mládenci slovenskí, ďaleko za inými stojí národ

náš, veľká je práca vaša a duch k nej treba alkajský... Vám v mladosti

privyknúť treba k práci ţeleznej...

Štúrovu druţinu ovplyvnili veľké duchovné prúdy -

osvietenstvo, demokratizmus a romantizmus. Zmyslom osvietenstva bolo

vzdelať ľud a urobiť ho účastným plodov vzdelanosti ľudstva.

Demokratizmus ţiadal zbaviť ľud poddanstva a urobiť ho účastným

v spravovaní svojho osudu. Romantizmus, ako prúd literárny, mal

hodnotiť ľudovú umeleckú tvorbu a blíţiť sa jej duchom – literatúrou.

Všetky tieto prúdy mali spoločný predmet – ľud a spoločnú snahu –

blíţiť sa ľudu.

Keď sa Štúr po návrate z Halle stal námestníkom profesora

Palkoviča, zintenzívnila sa činnosť ústavu a nadobudla slovanský

charakter. Viliam Pauliny o tom napísal: „V slovenskom ústave nás je uţ

vyše sto zapísaných. Štúrovým prednáškam kvôli prišli dajedni ţiaci sem

i zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska i Luţice. Aj mnoho Srbov je

tuná. Utešený a milý ţivot. Učíme a trudíme sa ako na preteky. Celý deň

sme zapriahnutí. Večer rozpravy u Štúra. V sobotu výlety. Aj spevokol

sme odbývali...“

Vrcholom Štúrovej politickej a kultúrnej činnosti v rokoch 1842-

43 bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom

jazykovom základe. Tento krok si vyţiadal proces utvárania moderného

slovenského národa. Bibličtina – čeština Kralickej biblie – ktorú

pouţívali slovenskí evanjelici, zostarla. Bernolákovčina, ktorá sa opierala

o kultúrnu západoslovenčinu, sa nestala celoslovenským spisovným

jazykom. V odôvodnení svojho kroku ako demokrat polemizoval

s Jánom Kollárom uznávajúcim len štyri slovanské kmene. Štúr všetkým

16

národom priznával práva na národné sebaurčenie a teda i reč. „Či je to

pravda, ţe sa len štyri literatúry slovanské nachádzajú ? Kde zostala pri

určení tomto literatúra srbská, kde Luţických Srbov a kde naposledok

naša literatúra slovenská... Hocijako malý a chatrný kmeň, ktorý má

dačo osobitného, duchovného, ktorého nárečie je čisté, nepokazené,

k písaniu spôsobilé, má právo nárečie svoje obrábať, v ňom plody ducha

svojho vydávať a pred tvár Slovanstva predstavovať...“

Štúrovskou kodifikáciou sa úspešne zavŕšil pohyb trvajúci niekoľko

storočí. O jeho uvedenie do ţivota sa zaslúţila literárna spoločnosť

Tatrín a Štúrom vydávane politické noviny. Slovenské národné noviny

sledovali stav v krajine – poddanský útlak, alkoholizmus, nedostatočnú

vzdelanosť ľudu, nerovnoprávnosť jednotlivých národov. Od snemu

poţadovali zrušiť poddanstvo, zabezpečiť politické práva miest a ľudu,

zrušiť výsady šľachty a zrovnoprávniť všetkých občanov. Tieto

poţiadavky sa usiloval uplatniť aj ako poslanec na uhorskom sneme.

Prišiel revolučný meruôsmy rok, revolúcie v Taliansku, Francúzsku

a Nemecku zmietli základy feudalizmu, občanom priniesli osobné

slobody a niektorým národom kolektívne samourčovacie práva. O to, čo

iné národy dostali automaticky, Slováci museli úporne bojovať –

petíciami, ţiadosťami i so zbraňou v ruke. Keď v Ţiadostiach

slovenského národa prijatých v Liptovskom Mikuláši ţiadali

rovnoprávnosť národov, bratské spolunaţívanie, pouţívanie slovenskej

reči, zriadenie slovenských škôl, rozšírenie demokratických práv,

odpoveďou novej revolučnej vlády bolo vyhlásenie štatária a vydanie

zatykača na Štúra, Hurbana a Hodţu. Vodcovia národného hnutia museli

zo Slovenska utiecť, hľadali pomoc u Slovanov.

Začiatkom júna 1848 konal sa v Prahe Slovanský zjazd – prvé

zhromaţdenie zástupcov slovanských národov v habsburskej monarchii.

Mal prerokovať otázky súvisiace s revolučnými udalosťami,

usporiadanie národnostných pomerov, spoločný postup a vzájomnú

podporu. Jeho konanie organizoval za Slovákov Ľ. Štúr. Vyhlásil: „Ak sa

17

slovanské národy spoja, nebudú viac sluhami, ale budú tým, čím budú

sami chcieť. Aţ keď budú Slovanmi, budú slobodnými, budú aj Čechmi,

Poliakmi, Chorvátmi, Srbmi, Slovákmi... Prišiel čas, aby sme i my

Slovania sa uzrozumeli a zjednotili svoje úmysly.“

Málo známe a nedocenené sú Štúrove návrhy na Slovanskom

zjazde, ktorý odsúdil politický a národnostný útlak a poţadoval

rovnoprávnosť národností –„ My Slovania zavrhujeme a bridí sa nám

kaţdé panstvo púhej sily, stavajúce sa po bok zákonu. Zavrhujeme všetky

politické rozdiely stavov. Ţiadame bez výnimky rovnosť pred zákonom

i rovnakú mieru práv a povinností pre kaţdého“. Bolo to v čase, keď

v niektorých krajinách, do ktorých sa dnes naši čelní predstavitelia chodia

učiť demokracii, bolo ešte otroctvo a budovali svetový koloniálny

systém!

Neprajníci neraz obviňovali Ľudovíta Štúra z nacionalizmu,

opak je pravdou – bol Európan, ktorý sto rokov pre utvorením

Európskej únie, navrhoval utvorenie spoločného orgánu pre všetky

európske národy – akúsi vtedajšiu Európsku úniu. V Manifeste

k európskym národom, ktorý je aj jeho dielom, ţiadali: „Keď

vystupujeme na politické javisko Európy podávame návrh na

zvolanie všeobecného európskeho zjazdu národov na prerokovanie

všetkých medzinárodných otázok. Presvedčení sme, ţe slobodné

národy ľahšie sa dohodnú, ako platení diplomati. V mene slobody,

rovnosti a bratstva všetkých národov.

Málo známa a nedocenená je účasť Ľudovíta Štúra aj pri

organizovaní spolupráce so slovanskými národmi. O tom nám

podáva svedectvo aj takýto formálny ukazateľ: za dvadsať dva rokov

jeho aktívneho pôsobenia napísal a prijal 956 listov (uverejnené sú

v štyroch zväzkoch jeho korešpondencie), z ktorých väčšina

adresátov i pisateľov boli slovanskí dejatelia.

18

Sklamaný politickou situáciou po povstaní 1848-1849,

v ktorej Viedeň odmenila Slovákov tým, čím iných trestala, ubitý

ţivotom – smrťou brata, otca a svojej lásky Adely Ostrolúckej,

venoval sa štúdiu slovanských piesní a povestí. V tom čase tvoril aj

základné dielo slovenských a slovanských nádejí Slovanstvo a svet

budúcnosti, politicko-historické a filozofické úvahy o súčasnej

situácii Slovanstva a jeho budúcnosti. Dospel v ňom k názoru, ţe

budúcnosť Slovanov je v pripojení všetkých Slovanov k Rusku, ale

za predpokladu zrušenia nevoľníctva a poddanstva v Rusku

a demokratizácie spoločenského ţivota. Bola to utópia. Dielo vyšlo

aţ posmrtne v ruštine a nemčine.

Zdalo sa, ţe smrťou Štúra umiera celý národ. Nestalo sa to.

Štúrov duch v slovenských generáciách zvíťazil. Predpojatosť, ktorá

Štúra obviňovala z roztrţky medzi Čechmi a Slovákmi, pretoţe

slovenčinu uviedol za jazyk spisovný, bola zlá a krátkozraká. Ţivot

potvrdil potrebu slovenčiny. Ľudovít Štúr prebudil národ a predstavil

ho svetu. Predstavil nás svetu ako národ schopný, národ s ktorým

treba rátať ako s váţnym spolutvorcom európskych dejín. Čo ešte

treba, aby sme úspešne pokračovali v nastúpenej ceste ? Veľa tvoriť,

veľa a dlho tvoriť a tvorivo čerpať z nesmrteľného odkazu Ľudovíta

Štúra .

Však pevca oslava je márna, podlá,

ak nemá on nám oţiť za príklad.

Nač mu k sláve vatru klásť,

a k nej sa zvaliť, opekať !

On génij ruchu je, nie mŕtva modla,

a preto,

keď dedo svieti, vnuci do roboty !

19

SLOVANSKÉ SLOVO

Slovenská republika – štát národný a i občiansky Prof.PhDr. Milan Čič, DrSc.

5. pokračovanie

Z tohto hľadiska, podľa nášho názoru, sa Slovenská republika

môţe javiť raz ako štát národný a inokedy ako štát občiansky. Alebo

správnejšie a dôsledne podľa ústavy: „Slovenská republika je

suverénny, demokratický a právny štát“, ktorý vznikol z vôle

slovenského národa, ako zvrchovaného subjektu nadaného

prirodzeným a neodňateľným právom vytvoriť svoj vlastný národný

štát. Do spoločenstva tohto štátu (uţ pri jeho zrode) prizýva k moci

do štátnych i do samosprávnych orgánov všetky národnostné

menšiny ţijúce na území republiky, ktoré sa hlásia k tomuto štátu ako

jeho občania.

V slávnostnom prísľube a vyhlásení v Preambule Ústavy

Slovenskej republiky národ pozýva (a vyzýva) všetkých k prijatiu

ústavy národného štátu, ktorá okrem iného bezvýhradne garantuje

ústavné i zákonné práva vytvorené na princípe rovnosti,

rovnocennosti a rovnoprávnosti pre všetkých, bez ohľadu na

národnosť, farbu pleti, rasu, vierovyznania, vzdelanie a sociálny

pôvod.

Slovenská republika, ako národný štát, ctí svojou Ústavou

demokraciu, humanistické princípy, občiansky charakter spoločnosti,

morálku a kultúru svojich predkov, historické tradície a idey

20

mierovej koexistencie a budúcnosti slobodného ţivota človeka –

občana.

Aj z tohto exkurzu moţno vyvodiť a podčiarknuť podstatu

a charakter slovenského štátu. Slovenská republika vznikla na

základe podnetu slovenskej reprezentácie po zániku ČSFR. Neboli to

podnety reprezentácie menšín ani iných politických či sociálnych

skupín. To je neodškriepiteľná realita. Je na chválu národa, ţe bez

výhrad prijímal Ústavu spoločne s reprezentantmi národnostných

menšín. Tento demokratický a tak aj občiansky počin deklaruje

Ústava v celej II. Hlave Ústavy, upravujúcej Základné práva

a slobody pre všetkých, bez akýchkoľvek výhrad, či obmedzení.

Z týchto dôvodov nevidím nijaký racionálny dôvod na spory

o tom, či Slovenská republika je národný, alebo občiansky štát.

Obidva princípy sú v jeho podstate obsiahnuté. Ide teraz len o to, aby

sa zachovala aj historická postupnosť jeho zrodu; vzápätí, či súčasne

sa spájajú národné, menšinové a tak aj občianske princípy

a charakteristiky.

Kaţdý z nás sa rodí do ľudskej spoločnosti, spravidla do rodiny,

ktorá vyznáva svoju národnosť, a má aj svoje prirodzené, ústavné

i zákonné priznané občianske práva a slobody. Z toho dôvodu je

sporné členenie spoločnosti len na národnom, etnickom, alebo len

občianskom základe. Občan môţe byť Slovák, Maďar, Čech, Rusín,

Ukrajinec, Poliak, Nemec atď. Ale rovnako tak moţno povedať, ţe

Slovák, či iný, je občanom SR. Jedno bez druhého je neúplné;

človeka chápeme v jeho širokej demokratickej, humanistickej,

duchovnej, kultúrnej a etnickej podstate.

Príslušnosť k národu nevylučuje príslušnosť aj k občianskej

spoločnosti. Občianska spoločnosť nemôţe vylúčiť príslušnosť

k národu, národnosti, k etnickej a inej societe, minorite. To zakotvuje

aj Ústava SR (pozri čl. 12 Ústavy). Z tohto hľadiska kaţdý, kto je

21

občanom SR, vytvára slovenskú občiansku spoločnosť, nad ktorou

má štát v zmysle Ústavy „ochrannú ruku“.

Hlavný zmysel, účel a poslanie štátu je slúţiť tým subjektom,

ktoré si ho pre svoje potreby zriadili. Štát má slúţiť pre zabezpečenie

usporiadania spoločnosti, pre právne usporiadanie a rešpektovanie

tých vzťahov, ktoré sú nevyhnuté pre riadené fungovanie nielen

štátu, ale aj iných spoločenských štruktúr; má slúţiť ochrane

občanov, ich zákonných záujmov pred akýmikoľvek nezákonnými

a inými neţiadúcimi vplyvmi (neporiadky, kriminalita, organizovaný

zločin, nezákonnosť, chaos, šikana a iné), má slúţiť občanom aj

vytváraním fundamentálnych, ústavných, organizačných,

ekonomicko-sociálnych podmienok pre relatívne pokojný ţivot

občanov v rámci politického, ekonomického, sociálneho a kultúrno-

duchovného systému. Podčiarkujeme potrebu fundamentálnych

predpokladov a podmienok. Nie sme za štát, ktorý by mal detailne

upravovať a reglementovať všetky spoločenské vzťahy a vylučovať

prirodzenú občiansku autonómiou, zodpovednosť aj za seba,

existenciu a fungovanie nadácií, rozmanitých spoločenských

subjektov, ktoré by aj v spolupráci so štátnymi orgánmi i priamou

participáciou mali umocňovať občiansku suverenitu. V takomto

chápaní štátu môţeme konštatovať, ţe štát má povinnosť slúţiť,

principiálne riadiť a viesť. Silný štát nemusí byť diktátorský. Skôr

naopak, slabý štát má moţnosti obstáť za pouţitia nedemokratického

reţimu a násilia. Vládnutie je len forma pouţívaná vládou na

splnenie svojho poslania, a to zákonnými, normatívnymi,

výchovnými, sankčnými, operatívnymi, organizačnými a inými

prostriedkami, nástrojmi, formami a metódami. Vţdy však podľa

ústavných a zákonných princípov a v duchu demokratického vzťahu

štátnych orgánov k občanovi a demokratickým reţimom. Tieto

základné charakteristiky funkcií sa vzťahujú mutatis mutandi aj na

jednotlivé systémy prepojené aj na samotný štát a politický,

22

ekonomický, sociálny a kultúrno-duchovný systém a všetky ich

subsystémy. V tejto súvislosti sa ţiada aspoň spomenúť, ţe k tomuto

deleniu systémov a rozdeleniu štátnej moci na moc zákonodarnú,

výkonnú a súdnu treba pridať aj systém samosprávy (ale to je uţ iná

téma).

Pri úvahe o charaktere nášho štátu nemoţno obísť politické

extrémy. Aj A. Toffler a H. Tofflerová vo svojej knihe Utváranie

novej civilizácie (str. 33) poukazujú práve na „globalizáciu: biznisu

a financií, ktorá je potrebná pre rozvoj ekonomiky tretej vlny, ktorá

však rutinne poráţa racionálnu «suverenitu» takú drahú novým

racionalistom“. A ďalej píšu: „ Ekonomiky prechádzajúce

transformáciou Tretej vlny sú nútené vzdávať sa časti svojej

suverenity a akceptovať rastúce ekonomické a kultúrne prelínanie

sa“. Takto, kým básnici a intelektuáli ekonomiky zaostalých oblastí

píšu národné hymny, básnici a intelektuáli Tretej vlny ospevujú

prednosti sveta „bez hraníc“ a „planetárneho vedomia“. Výsledné

zráţky, odráţajúce prenikavo rozdielne potreby dvoch radikálnych

odlišných civilizácií, môţu vyvolať jedno z najhorších krviprelievaní

nasledujúcich rokov.

Takáto prognóza je priam hrozivá. Ţiaľ, uţ v súčasnosti sa

ukazujú aj jej následky (Balkán, Stredný východ, bývalý Sovietsky

zväz, vzťah politiky USA k Iraku, spor India – Pakistan – Kašmír

a iné).

Po tomto výpočte moţno očakávať otázku: prečo tieto dramatické

prognózy prenášame do pokojného Slovenska. A naša odpoveď?

1. Slovensko ţije v napätí, v novom usporiadaní bohatstva

a chudoby, v permanentnej politickej a straníckej

diferenciácii a rozpore;

23

2. v sociálnych neistotách, v rozporoch medzi príslušníkmi

slovenského národa a politickými predstaviteľmi

národnostných menšín;

3. v stave vysokej nezamestnanosti, najmä mladých ľudí;

4. v stave ťaţkej sociálnej situácie a nízkej zdravotnej

starostlivosti najmä o starších občanov;

5. v situácii vyjednávania orgánov SR s inštitúciami EÚ

a z toho vyplývajúcej nedôvery k pristúpeniu do európskeho

spoločenstva;

6. v nízkej dôvere k politikom, vláde, parlamentu, okrem iného

aj pre korupciu, klientelizmus a úplatkárstvo.

Aj v tých niekoľko bodov nás vedie k záveru, ţe kaţdý na svojej

úrovni musí priloţiť ruku k dielu pri formulovaní racionálnych

postojov k otázkam:

suverenity občanov a štátu;

vytvárania moderných štruktúr v politike

i ekonomike;

formy a kompetencií nového európskeho

spoločenstva a statusu Slovenskej republiky v ňom.

To sú prvé kroky nového myslenia o reálnej, prosperujúcej

budúcnosti.

Musíme sa rozísť so stereotypom.

(koniec)

24

Bez čierno-bieleho videnia

Daniel Strož

Keď som v Mníchove roku 1981 zakladal literárny časopis Obrys

- vtedy uţ po zhruba šesťročnej praxi s vydávaním kníh v zahraničí -

bolo to s cieľom prospieť českej literatúre, a to tým, ţe v ňom bude

nielen prezentovaná, ale aj presadzovaná v jej plnej šírke. Na

pracovnom stole sa mi totiţ v tom čase vŕšili stohy dobrých titulov z

vtedajších československých oficiálnych nakladateľstiev, rovnako

ako z tých niekoľkých exilových, a v nemenšej miere uţ aj v

republike podomácky vyrábané samizdaty od autorov, ktorých diela

na skutočne tlačené vydanie z najrozličnejších príčin nemali nádej.

Svitlo mi náhle akosi, ţe to všetko »kniţné«, čo sa u mňa v takom

neprebernom mnoţstve zhromaţďovalo, patrí dokopy a vytvára

jedinú národnú literatúru, ku ktorej ako k celku by mal mať kaţdý

občan (čitateľ) voľný prístup - a z ktorej nijakí autori nesmú byť

vykazovaní. Historicky prvé číslo Obrysu som preto otváral

proklamáciou o nedeliteľnosti našej literatúry, ktorej obsah sa mi stal

od počiatku métou, ku ktorej sa potom upínalo celé moje ďalšie

úsilie.

V čase, keď mníchovský Obrys mal uţ rad kompletných

ročníkov za sebou, prešiel v Prahe literárny týţdenník Kmen pod

vedenie Karla Sýsa. Netrvalo dlho a v časopise Kmen som začal

badať k svojmu časopisu akýsi domáci náprotivok. A ako jeho čísel

pribúdalo, nadobudol som presvedčenie, ţe vlastne na oboch stranách

vtedy ešte nepriestupnej hranice smerujeme k tomu istému: aj

v Kmeni sa začali obzerať po nevydávaných či tabuizovaných

českých autoroch a snaţili sa ich (spočiatku opatrne, ale čím ďalej

hustejšie) znovuobjavovať pre čitateľskú verejnosť. Aj napriek

niektorým prvotným ťaţkostiam začalo pozvoľna dochádzať k

25

drobnejším vzájomným kontaktom, ktoré potom vyvrcholili cestou

prozaikov Petra Prouzu a Ondřeja Neffa na jar roku 1989 do Kolína v

Nemecku, z poverenia Michala Černíka, posledného

predprevratového predsedu Zväzu českých spisovateľov.

Viac-menej neplánovane za mnou do Mníchova z Kolína nad

Rýnom prišiel uţ len samotný Petr Prouza, ktorý sa netajil

sklamaním z tamojších rokovaní s Jiřím Grušom a azda aj

Antonínom Brouskom. Odporučil som Prouzovi pokúsiť sa riešiť

zblíţenie »všetkých troch prúdov« českej literatúry zvolaním

konferencie, ale na bavorskej pôde, pretoţe ako exulanti, niektorí

zbavení aj občianstva, nemohli sme na výjazd do ČSSR ani

pomýšľať. Prouza sa môjho nápadu chopil temer okamţite a ja som

potom začal prehovárať opáta Anastáza Opaska, predsedu

katolíckeho laického spolku Opus bonum a môjho blízkeho priateľa,

aby túto akciu, ktorú spočiatku pokladal za neuskutočniteľnú, zaštítil

organizačne a finančne. Urobil to napokon po dlhom váhaní a

konferencia v bavorskom Frankene sa konala začiatkom októbra

1989. Nielenţe na nej nebola dosiahnutá nijaká zhoda; navyše

načrtla, ţe stmeľovať hlboké ryhy v českej literatúre bude aj v

očakávaných radikálne zmenených podmienkach veľmi zloţité.

Ponovembrový vývoj v literárnom dianí sa pre mňa potom

stal doslova hororom. Do všetkých jeho sfér sa natlačili takzvaní

ublíţenci, likvidujúci »revolučne«, ale hlavne bezhlavo všetko, bez

rozlišovania na dobré a zlé, či uţ čistkami v redakciách, v

nakladateľských edičných programoch alebo tým, ţe dávali

zošrotovať uţ hotové knihy. Vyjadrené stručne a jednou vetou: s

vaničkou vylievali aj dieťa! Tomu som sa - pravdaţe - nehodlal

nečinne prizerať, a pretoţe sa publikačná blokáda obrátila

predovšetkým proti tým, ktorí navzdory nátlaku neprestávali zmýšľať

ľavicovo, ujal som sa aspoň niekoľkých ľavicových básnikov a vydal

som ich zbierky v Mníchove. Na jeseň roku 1995 som následne spolu

26

s Karlom Sýsom (a vtedy ešte aj s Petrom Burianom) obnovil pár

rokov predtým mnou ukončené vydávanie Obrysu - ako prílohy v

Haló novinách - pod novým, symbolickým názvom Obrys-Kmen.

Vychádza dodnes.

Tým, ţe ma vo voľbách v roku 2004 zvolili za poslanca

Európskeho parlamentu, otvorila sa mi moţnosť upozorňovať na

problémy českých ľavicových literátov v nových dimenziách.

S údivom na mňa mnohí moji bruselskí poslaneckí kolegovia

pozerajú, keď im vysvetľujem, ţe spisovatelia s ľavicovým

svetonázorom sú v ČR odmietaní nakladateľmi, a pokiaľ tu a tam

predsa len knihu vydajú, odmietnu ju distribútori aj kníhkupci.

Priamo šokovaný bol jeden z mojich nemeckých kolegov, keď som

mu predčítal nedávne riadky šéfredaktora brnenského literárneho

mesačníka, v ktorých si pochvaľuje, aké »logické a správne« je, ţe

»predtým oficiálne publikovaná literatúra prakticky stratila

publikačný priestor v absolútnej väčšine médií a nakladateľstiev«.

O takejto diskriminácii spisovateľov v jednej z nových členských

krajín nemali v EÚ doteraz najmenšej potuchy. Bezpochyby aj preto

sa mi dostalo všestrannej podpory od ľavicovej frakcie Európskeho

parlamentu GUE/NGL pri uskutočnení praţskej konferencie na tému

Česká literatúra v Európskej únii. V zjednotenej Európe

praktizovaná pluralitná demokracia je totiţ čímsi celkom odlišným

od toho, za čo ju pokladajú niektorí zaostalí českí zápecníci,

zatuchnutí a navyše neschopní sa zbaviť čierno-bieleho videnia.

(Prednesené na konferencii Česká literatúra v Európskej únii, ktorá

sa konala v Prahe 24. 9. 2005)

Preložil P. J.

27

Náš človek v CIA Pavol Janík

Verejnosť oprávnene zaujíma pozadie prelomových udalostí,

ktorých dôsledky sa premietajú do osudov mnohých miliónov ľudí.

V tejto súvislosti je pozoruhodný príbeh dr. Karla Köchera, rodáka

z Bratislavy, ktorý pôsobil ako agent ŠtB a KGB v CIA na základe

odporúčania poradcu prezidenta USA pre národnú bezpečnosť

profesora Zbigniewa Brzezinského. Preto si v názve dovoľujem

parafrázovať titul románu Grahama Greena Our Man in Havana.

O príbehu Karla Köchera sa moţno dočítať vo viacerých

odborných publikáciách, akými sú napríklad diela Milana Churaňa

a kolektívu: Encyklopedie špionáţe (Praha, Libri, 1993, 2000);

Christophera Andrewa a Vasilija Mitrochina: Mitrochinův archiv

(Praha, Academia, 2001); Ronalda Kesslera: CIA (Praha, Eminent,);

Ronalda Kesslera: Spy vs Spy (New York, Scribner's, 1998); Alojza

Lorenca a Pavla Janíka: Dešifrovaný svet (Bratislava, Forza, 2000);

Karla Pacnera: Československo ve zvláštních sluţbách IV. (Praha,

Themis, 2002; Ronalda Kesslera: Úřad: Tajné dějiny FBI (Praha,

BB/art, 2004).

Napodiv sa o K. Köcherovi nezmieňuje rozsiahla kniha

Christophera Andrewa a Olega Gorijevského: KGB (Praha, East Art

Agency Publishers, 1994) napriek tomu, ţe sa venuje disidentskej

činnosti ţidovského aktivistu Anatolija Ščaranského, ktorého

v Sovietskom zväze odsúdili za spoluprácu so CIA a následne

vymenili práve za K. Köchera. Nášho človeka v CIA nespomína ani

objemná publikácia Josepha J. Trenta: Tajné dějiny CIA ( Praha,

BB/art, 2004).

28

Karl Köcher (v literatúre uvádzaný rozličnou transkripciou –

napríklad Karel Koecher) sa narodil roku 1934 v Bratislave.

Absolvoval francúzske a anglické gymnázium, v roku 1958 ukončil

Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Karlovej v Prahe a o tri

roky neskôr ešte Filmovú fakultu Akadémie múzických umení. Zloţil

štátnu skúšku z ruštiny. Bol to človek mimoriadne inteligentný,

vzdelaný a športovo zaloţený. Napodiv vystriedal celý rad

zamestnaní: bol lektorom v planetáriu, vysokoškolským pedagógom,

reţisérom v televízii...

Pre Bezpečnosť ho vo februári 1963 získali príslušníci

kontrarozviedky. V jednom z neskorších hodnotení sa uvádza, ţe

rozhodujúci vplyv na prijatie tejto ponuky zrejme mali jeho veľké

ambície a úsilie o sebarealizáciu. Krátko nato sa dr. Köcher oţenil.

Keď začala druhá správa ŠtB uvaţovať o jeho vyslaní do zahraničia,

zasvätila do tejto spolupráce aj pani Hanu.

Köcher sa totiţ zoznámil s profesorom Zbignievom Brzezinským

počas jeho návštevy v Prahe. Kontrarozviedka sa domnievala, ţe

tento známy americký politológ by mu mohol pomôcť pri budovaní

jeho novej existencie v zahraničí. Sovieti dospeli k záveru, ţe

profesor má väzby na CIA. Köcher sa teda mohol jeho

prostredníctvom dostať do blízkosti americkej výzvednej sluţby.

Druhá správa ŠtB (kontrarozviedka) nemala pre ľudí, ktorých

vysielala do zahraničia, spracovaný nijaký štatút. Nebolo jasné ich

postavenie, nároky finančné, penzijné atď. Napokon dali Köcherovi

podpísať prísahu príslušníkov Bezpečnosti. Z tohto podpisu by

formálne vyplývalo, ţe je nelegálom, ale nebola to pravda – manţelia

boli vedení v kategórii agentov a neskôr tajných spolupracovníkov.

Ako agent dostal Köcher krycie meno Rino, jeho ţena Adrid. Ich

odjazd schválil prvý námestník ministra vnútra 25. júna 1965.

Cieľom ich vysadenia do zahraničia a hlavnou úlohou bolo

29

získavanie poznatkov o nepriateľskej činnosti americkej rozviedky

proti ČSSR, eventuálne proti iným socialistickým štátom, uviedol

oficiálny dokument Štátnej bezpečnosti.

Vzhľadom na to, ţe o existencii Köcherovcov prvá správa ŠtB

(rozviedka) dovtedy nevedela, vznikli medzi oboma zloţkami

československých zvláštnych sluţieb kompetenčné spory –

kontrarozviedka nemohla v USA pracovať. Bolo dohodnuté, ţe Rino

bude informovať Prahu pomocou listov svojím príbuzným. Neskôr

ho v New Yorku kontaktoval dôstojník rezidentúry československej

rozviedky a začal mu prideľovať úlohy.

Köcher spočiatku pracoval pre rozhlasovú stanicu Slobodná

Európa. Jeho pani získala stále miesto vo firme Savion, ktorá

obchoduje s diamantmi. Manţelia rýchlo vplávali do newyorského

spoločenského ţivota. Všetci americkí autori sa zhodujú v tom, ţe

chodili do vznešených nočných podnikov, kde bol v móde voľný sex.

Zároveň sa spriatelili s niektorými exulantmi. Všetci ho poznali ako

zúrivého antikomunistu. Dokonca vraj hlasoval proti tomu, aby sa do

domu, kde bývali nasťahoval slávny český tenista Ivan Lendl.

Na jeseň 1972, po získaní doktorátu na univerzite, poţiadal

Köcher o zamestnanie v CIA. Mal povesť brilantného sovietológa

s militantnými sklonmi a nedávno získal americké občianstvo.

Navyše ho odporučil Brzezinsky – vtedy poradca prezidenta Cartera

pre národnú bezpečnosť. Ako kaţdý kandidát aj Köcher musel prejsť

detektorom lţi čiţe polygrafom. Túto skúšku absolvoval bez ťaţkostí

– zrejme vďaka predchádzajúcim radám riadiaceho dôstojníka,

pretoţe metódu prekonávania tohto prístroja vypracovali pred rokmi

v Prahe. Potom ho CIA preverovala a napokon mu udelila súhlas

k tajnej práci. Vo februári 1973 mohol československý agent Rino

nastúpiť do Ústrednej spravodajskej sluţby USA... Pridelili ho do

washingtonskej úradovne nazvanej AE Screen Unit, ktorá bola

prekladateľským a analytickým oddelením sovietskej sekcie. Köcher

30

ovláda ruštinu, angličtinu, francúzštinu a češtinu. Vyznal sa

v problematike vedy a techniky, preto dostával zároveň na

spracovanie materiály z týchto oblastí.

Köcherová zostala v New Yorku a cez víkendy jazdila za

manţelom. Sexuálne kluby navštevovali obidvaja aj v americkej

metropole. Vtedy sa to pokladalo za prvotriedne krytie, pretoţe

medzi týmito ľuďmi by nikto nehľadal komunistických vyzvedačov

a naopak oni sa bliţšie zoznamovali s pracovníkmi vládneho

a bezpečnostného aparátu, ktorí tam chodili.

Sovieti s ním nadviazali bezprostredné spojenie. Mali na to viac

ľudí a prostriedkov ako československá rezidentúra vo Washingtone.

Pripravili niekoľko mŕtvych schránok okolo metropoly, najmä na

predmestiach, ktoré patria k štátu Virginia. Köcherovi nechali v KGB

jeho krycie meno Rino , jeho manţelke, ktorá zväčša vozila

zašifrované správy do mŕtvych schránok, v KGB zmenili krstné

meno na krycie – Hanka.

Keď sa Köcherovci vrátili z Washingtonu do New Yorku, kúpili

si luxusný byt na Manhattane. Köcher písal na základe zmluvy so

CIA štúdiu o metódach rozhodovania v najvyššom sovietskom

vedení.

Potom bol Köcher krátky čas pedagógom na Newyorskej štátnej

univerzite. V ďalších rokoch nikde nepracoval a pritom obaja

manţelia luxusne ţili. Köcherovci veľa cestovali a tým mohli zakryť

niektoré Rinove schôdzky s riadiacimi dôstojníkmi mimo New

Yorku. Vo Francúzsku a v Rakúsku sa cítili bezpečnejšie.

V roku 1982 začala FBI manţelov Köcherovcov sledovať. Vtedy

začali jej agenti pátranie medzi ich priateľmi. V lete 1984 nasadila

americká tajná politická polícia odpočúvacie zariadenia do ich bytu,

auta a kancelárie pani Köcherovej. Neskôr presiaklo do americkej

tlače tvrdenie, ţe činnosť Rina prezradil niekto z Východu, ale nijaké

31

meno nebolo uvedené ... Štyri hodiny predtým, ako manţelia chceli

odletieť z USA, ich zatkla federálna polícia.

Dôvody prepustenia manţelskej dvojice nie sú jasné dodnes.

V utorok 11. februára 1986 ich vymenili za uţ spomínaného

sovietskeho disidenta Anatolia Ščaranského. Rozhodne mali pri

výmene špiónov posledné slovo najvyšší predstavitelia oboch štátov

– prezident Reagan a generálny tajomník Gorbačov.

Na svoju špionáţnu činnosť je Köcher veľmi hrdý. Keď o svojom

ţivote hovoril v Prahe – samozrejme so súhlasom ŠtB – s americkým

novinárom a autorom kníh z oblasti spravodajských sluţieb

Ronaldom Kesslerom, povedal mu: „KGB si ma veľmi váţi“.

Po nevyhnutnom vyťaţení prvou a druhou správou bol Köcher

určitý čas zamestnancom II.správy ŠtB (kontrarozviedky), potom

dostal zamestnanie v Prognostickom ústave Československej

akadémie vied. Tam sa zoznámil s mnohými poprednými

ponovembrovými politikmi (Valtrom Komárkom, Vladimírom

Dlouhým, Václavom Klausom) a spolu s nimi po 17. novembri 1989

zaloţil a riadil Občianske fórum. V súčasnosti pôsobí v súkromnom

sektore. Sám tvrdí, ţe mal nemalý podiel na zákulisnom odovzdaní

moci. V ďalších rokoch sa ho CIA usiluje vyťaţovať a získať

informácie o rozličných ľuďoch z niekdajšieho KGB. Výsledky nie

sú verejne známe. Pani Hana Köcherová bola ešte v roku 1992

pracovníčkou Britského veľvyslanectva v Prahe ...

Príbeh Karla Köchera, rodáka z Bratislavy, je jednou z kapitol

bipolárneho sveta 20. storočia a farbisto dopĺňa mozaiku poznatkov

o pozadí našich najnovších dejín. Informačná zdrţanlivosť

a neúplnosť je v podobných súvislostiach viac ako pochopiteľná

z hľadiska potrieb národnej bezpečnosti, a teda aj z hľadiska osobnej

bezpečnosti ţijúcich protagonistov. Nahliadnutie do zákulisia

významných historických udalostí poukazuje na logiku pôsobenia

32

rozhodujúcich strategických síl, ktoré sú motivované

neprehliadnuteľnými ekonomickými a geopolitickými záujmami.

Spoznávanie mocenských mechanizmov a technológií nám umoţňuje

lepšie sa orientovať v labyritne súčasných a rozoznať zmysel

črtajúcich sa kontúr budúcich vývojových trendov. Nás človek v CIA

bol a je pri tom.

33

SLOVANSKÁ KULTÚRA

Anatómia gýča alebo Vo víre úsmevov, krojov a piesní

Alexej Mikulášek

Silvester Lavrík (1964), slovenský reţisér, dramaturg a

spisovateľ, v súčasnosti šéfredaktor Rádia Devín v Bratislave, patrí k

známejším slovenským tvorcom v Českej republike. Ako dramatik,

reţisér či dramaturg spolupracoval s rozličnými divadelnými súbormi

(v Ostrave, Zlíne, Prahe, tuším aj v Brne), úspešne adaptoval

niekoľko literárnych látok (pripomínam len Gulliverove cesty),

s jeho menom sa spája aj súčasná inscenácia Tylovej hry Drahomíra

a jej synovia v praţskom Národnom divadle atď. Jeho niektoré

invenčné riešenia, priestorové videnie a intertextové ironizujúce hry

som si váţil, pretoţe sa mi javili ako prejav „slovenskej kreativity“,

ktorá je na rozdiel od „praţskej irónie“ vitálnejšia, spontánnejšia,

improvizovanejšia, fantasknejšia a folklórnejšia, výrazovo bohatšia;

„praţská irónia“ je intelektuálnejšia, analytickejšia a kunderovsky

výsmešná a krutá k tomu, s čím nesúhlasí alebo čo pokladá za prejav

nevedomosti, za manipuláciu a pod. S Lavríkovým menom sa však

v poslednom čase spájajú aj dva nekultúrne počiny, „realizované“

síce v Bratislave, ale nemoţno ich ponechať bez kritickej analýzy,

pretoţe majú všeobecnejší dosah.

Na úvod krátkou citáciu z rozhlasovej hry Pavla Janíka Bez

zábran, ktorej vysielanie S. Lavrík zakázal, čo ma šokovalo, pretoţe

som pokladal pomery na Slovensku za o niečo tolerantnejšie ako u

nás, v Českej republike; toto rozhodnutie nekorešpondovalo

s obrazom, ktorý Lavrík vytvára ohlasom svojho diela ani

34

štylizovaným dandyovským imidţom. Zakázal v rozsahu slobody

šéfredaktora rozhodovať o tvorbe iných, iste legálne. Napokon nie je

prvý ani posledný cenzor a táto aktivita sa netýka iba súdobej éry

reštaurácie – aj celé 20. storočie je definovateľné rozličnými módmi

cenzúry, jej stále sofistikovanejšími a dokonalejšími podobami.

Janíkova hra Bez zábran je k ľuďom mocným a moci slúţiacim, čiţe

k ľuďom slobodným a ochotným svoju slobodu stupňovať a

expandovať (kým nenarazia na prekáţku, reflektovanú ako

neslobodu pre seba, a teda „ohrozenie slobody“), otvorená,

demonštratívne analytická. Okrem iného je o cenzúre v jej dnešnej

podobe:

Felix: Starý, ty si zasa zaspal dobu. Čo by podľa

teba mohol byť okeják?

Roland: Človek, ktorý robí okej. Uţ to mám - okeják

je pritakávač; človek, ktorý so všetkým

súhlasí.

Felix: Si úspešný tak na päťdesiat percent. Je to

človek, ktorý súhlasí, ale nie so všetkým.

Roland: Takţe je to vlastne cenzor?

Felix: To si povedal ty a ja som to ani len nepočul.

Prosím ťa, ako môţe byť v Rádiu Slobodný

svet cenzor?

Roland: Čoţe je ten okeják?

Felix: Okeják je okeják. Človek, ktorý schvaľuje

príspevky do vysielania.

Roland: Teda cenzor.

Felix: Nie, okeják.

35

Roland: Uţ mi to je jasné. Okeják je slobodný človek, ktorý

slobodne schvaľuje slobodné príspevky do slobodného vysielania

slobodného rádia, ktoré sa slobodne nazýva Slobodný svet.“

(podčiarkol A.M.)

Janíkova modelová hra, intelektuálna à la these, faktúrou

blízka absurdnej „zamatovej irónii“, Rolandovými ústami nielen

pomenovala polycentrickú diktatúru „vyvolených k slobode“

slúţiacich kozmokracii, ale aj metódu, ktorú uplatnil Silvester Lavrík

v knihe Slovensko v lete (Bratislava, Vydavateľstvo Kolomana

Kertésza Bagalu, 1. vyd.). Kniha vznikla na základe autorovho

slobodného súhlasu s ponukou premiéra slovenskej vlády. Rozhodol

sa napísať a publikovať „postrehy, poznámky a fakty v prepletenci,

ktorý sa dobrovoľne podvolil rôznorodosti inšpiračných zdrojov“

(s. 11), a tie preloţiť štyrmi rozhovormi (a podstatne väčším počtom

fotografií) s „prvým muţom“ na Slovensku. Má podtitul „záznam

letného putovania s Mikulášom Dzurindom“, ktoré sa uskutočnilo

„autami, na bicykloch, na pltiach, koňmo, pešo“ v lete roku 2003,

pravdaţe v rámci propagačnej politickej akcie, tzv. prezentácie

„filozofie programu Obnovme si svoj dom“ (s. 7), ako píše

v predhovore M. Dzurinda. Kniha, vydaná roku 2004, pozornosť

nevzbudila, ak zanedbáme fakt, ţe ju odmietlo predávať Artfórum

ako politickú reklamu a ţe niektorí literárni kritici a čitatelia krútili

hlavou nad „banalitou v pohybe“, lacnými efektmi a okázalým

vlastenectvom, ktoré - dodajme - paradoxne prichádza na Slovensku

do stále väčšej intelektuálnej módy. Keď sa po viac ako roku ku

knihe vraciam, robím to z jedného dôvodu – ak slobodný spisovateľ

slobodne slúţi slobodným ambíciám slobodných politikov a ich

slobodným záujmom, ľuďom, ktorí si zo slobody urobili vývesný štít

demokracie i zlatú baňu, je mi to podozrivé, pretoţe podobné

prisluhovanie neraz priviedlo umenie pred brány pekiel, ak nie

36

priamo do niektorého z jeho kruhov. Tej najslobodnejšej inštitúcie,

nezaťaţenej nijakou morálkou...

Z fráz a vzletných slov je komponovaný uţ úvod Mikuláša

Dzurindu, rovnako ako všetky rozhovory s ním. Pritom mu istú

inteligenciu a umenie lichotiť, rýchlo odhadnúť politickú situáciu,

byť v správnom čase na správnom mieste a vyťaţiť z minima

maximum, upierať nikto nebude. Vzbudzuje dojem, ţe bráni záujmy

bohatých (bohatstvom a majetkom sa má prejaviť postavenie

„úspešných, talentovaných a usilovných ľudí“) a bojuje proti

„rovnostárskym stereotypom“. Text prekypuje „sebadôverou“ a

„sebavedomím“, viera je „pevná“, leto samozrejme „modré“ (pardon

– „Modré“!), vlasť „naša“, miesta sú „mnohé“, a všetci „šancu

majú“. Nič nové pod slnkom, síce štylisticky prostunké (ach, ako píše

inde Lavrík, Slováci sú predsa tieţ „milí ľudia okrúhlej tváre“!?), ale

reč štátnická, pevná, intonovaná s tou pravou vôľou: „Predstaviť

myšlienku, povzbudiť ľudí v ich aktivite, porozprávať sa. Bol som

vďačný Silvestrovi Lavríkovi, ktorý prijal moje pozvanie.“

A Silvester Lavrík, v niečom podobný šťastnému Felixovi

z Janíkovej hry, sa spočiatku zdesil, ale po rozhovore našiel

s predsedom vlády „spoločnú reč“ a vedomý si povinnosti povzbudiť

„sebavedomie Slovenska“ absolvoval letnú cestu po turisticky

atraktívnych regiónoch (spomedzi členov delegácie je pripomenutý

len Paľo Pekarčík, „kameraman, fotograf a skvelý chlap“). Všade

našli „šikovných a vynaliezavých ľudí“ (s. 9), a isteţe nechýbali „aj

kytice, aj usmiati miestni funkcionári, sem-tam dievčiny v krojoch“.

Uţ tí funkcionári a kroje by mali čitateľov varovať... IDYLKA? Ako

vyzerá idylka na slovenský „letný“ spôsob, videná očami S. Lavríka

a M. Dzurindu. No predsa ako „album pohľadníc“... (M. Dzurinda,

s. 7) .

Keep smiling, teda vţdy s úsmevom, optimisticky, asertívne.

Vidieť len to, čo treba vidieť, to ozvláštniť, patetizovať a

37

monumentalizovať. Na to slúţia hneď skraja veľké slová, duto

znejúce abstraktá a enumerácie – „obdiv, úcta, očarenie, ţiarlivosť,

radosť, smútok aj dva-tri mozole“ (s. 10). Ach, tie mozole

mozoľnaté, „u nás sa mozole nosia do kostola namiesto prsteňov“.

Zvlášť adjektíva a adverbiá s multiplikatívnym, bombastickým

účinkom, typickým pre jazyk reklamy. Moţno ich pracovne rozdeliť

na superlatívy lexikálne aj gramatické, všetkých troch rodov aj oboch

gramatických čísel, ale radšej ich iba odcitujem: „nádherná“,

„skvelá“, „veľká“, „najvyšší“, „tajuplné“, „tajomné“, „diabolské“,

„impozantné“, „najimpozantnejšie“ „veľkolepý“, „veľkorysé“ ,

„bezchybný“, „extra trieda“ „nezameniteľné“, „najzvučnejšie“,

„pôvabné“, „parádne“, „dynamické“, „najlepší“,

„neopakovateľný“, „vzrušujúce“, „neutíchajúce“ „nesmrteľné“,

„najcennejšie“, „extrémne príťaţlivý“, „šťavnaté“ (tými sú nielen

listy, ale aj piesne, milé tváre etc.), a ešte niektoré ďalšie. Tieto

lexikálne jednotky sa striedajú a opakujú do úmoru a nebolo by od

veci zostaviť frekvenčný slovník. Čitatelia Natálie Sarrautovej by

konečne našli svoje Zlaté plody.

Ach, to DOBRO, s ktorým sa roztrhlo vrece! „Dobre sa

stalo“, „to je dobre“ ,„doma je fajn“... „Dobre je tomu, kto sa má

kam vrátiť“, aj to sa pokladá „za „dobrú vec“. A MÁM RÁD, celé

gejzíry lásky, srdečnosti a vrúcnosti! „Mám rád krajinu (...) Mám rád

Slovensko. Čoraz radšej (...) Moje očarenie Slovenskom nie je ţiadna

rýchla láska“ (s. 10). Aj ľudia „predovšetkým milujú“ (s. 50). Aj pán

Dzurinda „má rád“ ľudí, ktorí „sa usilujú po sebe zanechať doklad o

tom, ako ţili, mysleli, čo mali radi. Takých ľudí mám rád. Rád som

ich premiérom“ (s. 62). Ľudia sú „milí“, miesta „zaujímavé“, ľudia

„zaujímaví“, miesta „milé“, iste „zaujímavé a milé stretnutia

s ľuďmi“ (s. 120). A Tatry, jeden by neveril, „sa neba dotýkajú. Toho

slovenského“. A PIESNE! ÚSMEVY! Toho „veselého rehotu“ (s. 42)

z pointy vtipu, ţe usmievajúci sa cyklista „má na zuboch mušky,

38

predsa!“ A ľudia, no „spievajú si“. A DOBA! Ach tá doba, „ide

rýchlo“, „taká je dnes doba...“ Lichôtok nie je nikdy dosť – miesto

nájde „čistota charakteru“, „smelosť ducha“, „vzletná povaha“

(s. 21). A KRÁSA! Dokonca „na Spiši má Európa moţnosť nájsť

krajšiu stranu svojej minulosti“ (s. 25), krajina „vie imponovať“,

chlapci „sú to šikovní“ (s. 35), gazda poriadkumilovný a „naširoko

rozkročený“, „veľký“ alebo správny chlap, rozváţnych gest „po dobre

urobenej robote“ (s. 59). A ZMYSLUPLNOSŤ! A vôbec... Banality

štylistické sprevádzajú banality motivické: „Na bicykli ide človek

inou rýchlosťou neţ napríklad kabrioletom,“ (s. 56) alebo iný kúsok:

„Vzpriamená chôdza je základný atribút vznešenosti majestátu

človeka“ (s. 63). Frázy Lavríkove a Dzurindove sú kongeniálne

natoľko, ţe sú autorsky zameniteľné. Autorovi absurdnej komédie a

tragikomédie, filmovému scenáristovi aj literárnemu patafyzikovi

ponúka SLOVENSKO V LETE veľa neoceniteľných lexikálnych

podnetov; aj ako celok podnecuje k travestii či inému typu adaptácie.

Ţeláte si Plešatú speváčku na slovenský spôsob?

Textom rezonuje mýtus o všestrannej devastácii (v po česky

hovoriacich krajinách sa píše o „genocíde“), ktorej bolo Slovensko

obeťou za tzv. totality. Všetko zničené, len tu a tam zázrakom čosi

vydrţalo, preţilo a teraz slobodne „klíči“. Táranina z prelomu 80. a

90. rokov sa udrţuje úpornosťou predsudku, skôr silou politického

zvyku neţ empirickou tradíciou a neradno ju naplno vysloviť napr.

pred ľuďmi, ktorí majú hlbšie do vrecka, aby niekoho neoznačili za –

slabomyseľného alebo podvodníka. Čím mýtus podoprieť?

Tvrdením, ţe za boľševizmu „sa z vandrovky vrátiť domov nedalo“

(s. 10, „z vandrovky“ zrejme drotári, pláteníkci, olejkári, kupci,

murári, študenti, ktorí „vandrovali kríţom-kráţom odjakţiva“, domov

boľševik nepustil). Skôr boľševickej hydre vzdorovala „aj v čase

najtvrdšej normalizácie“, a slovo „gazda“ tu má stále „dobrý zvuk“,

rezistentná „voči oficiálnej doktríne reálneho socializmu“ (s. 24-5).

39

Orava bola za komunistov „‘stavaná‘ do polohy ţivého skanzenu“ a

bola poznačená „ţravou Chimérou“. Prečo ţravou? Predsa preto, ţe

„zoţrala veľa z tejto krajiny“ (s. 27). Budovanie za socializmu „starú

zástavbu prevalcovalo temer bezo zvyšku“ (s. 49). Ale pod

Dzurindovým vedením sa regióny obnovujú, krajina začína

prekvitať, zjednocuje sa, ľudia sú usmievaví, aktívni, úspešní, hľadia

s optimizmom k šťastným kapitalistickým zajtrajškom. Tá „sila“,

„víno“ a „viera“. „Počúvať zaslúţene sebavedomých hospodárov je

vţdy príjemný záţitok“ (s. 50). Keby nebolo tých preţitkov

socializmu..., ale na rozdiel od totality pán Dzurinda vie, ţe

„zodpovednosť je nedeliteľná, absolútna a totálna“ (s. 62). A propos,

logika... Na jednom jedinom mieste („v dolinách pod Duklou“) sa

stretáme aj so zmienkou (!) o sovietskej armáde, inak pri

oslobodzovaní Slovenska zrejme marginálnou vojenskou jednotkou,

to keď sa „prebíjala sovietska ČA spolu s 1. československým

armádnym zborom a proti nim stál Wehrmacht“. Hľa, aj to má

logické dôsledky – vojaci boli pochovaní na cintorínoch, tie nám

dnes pomáhajú nezabúdať, história bola pre národy Európy

„spoločná nešťastným spôsobom, a tým ju na dlhých štyridsať rokov

rozdelila“ (s. 47). Historicky nelogické exkurzy a metafory patria

v Lavríkovej knihe k najlogickejším vyústeniam gýčovito paradoxnej

stratégie: vinný – nevinný, agresor – osloboditeľ, keď sú mŕtvi,

všetko je jedno. Najmä nezabudnite.

Lavrík je posadnutý krátkymi, autoritatívnymi vetami,

výpočtami. Namiesto súvetí volí vety jednoduché, uvedené aj

priraďovacími aj podraďovacími spojkami, namiesto dvojčlenných

viet jednočlenné, ale rytmus a spád tomu akosi chýba, melódia viet sa

stráca, stavba sa zosypala na jednotlivé prefabrikované tehly,

tvárnice. Devastácia vety je tak absolútna a totálna. „Gestá sú

úsporné, vety krátke“ (s. 32), píše, akoby chcel napodobniť

fragmentárny štýl jedného gazdu: „Hospodár to vie. Preto šetrí

40

dychom“ (tamtieţ). Klonuje sa plevelná lexikálna štruktúra,

panelovitá stavba, otrasná v štýlovo kompozičnej rovine, porovnaj:

„Divoká príroda. To áno, to je Orava. Spiš je monumentálny. Liptov

prívetivý. Turiec pokojný. Horehronie veľkorysé. Kysuce zahriaknuté.

Podpoľanie robustné... Orava je divoká. Hovorím o kopcoch. O

riekach. O topení snehu. O letnej búrke.“ (s. 28) Reč musí znieť

jasne, krátko, vojensky rázne: áno - áno, nie -nie?

„A toto uţ nie je ţiadna mystifikácia“, dočítame sa vzápätí,

aby bolo jasné, ţe práve teraz čítame pravdu, pravdu, samú pravdu.

Naozaj? Či nečítame „záznam“ letného putovania, ktorý „zapísal

Silvester Lavrík“? Ale kdeţe, len potreba vzbudzovať dojem

autenticity, rýdzosti a fakticity, snaha realizovaná technikami

modernej triviálnej literatúry a jej sloganmi, sentimentom,

patetizáciou, ba aj emotívnym gurmánstvom. Vychutnať si –

„rozkoš“, „čaro“, „pátos“, „očarenie“, „parádu“. Niekedy sú výkriky

osamostatnené ako holé tvrdenia, banality zvýznamnené tým

najjednoduchším trikom, antitézou či sugesciou niečoho posvätného

alebo naopak estrádneho. Zriedkavo sa zjaví aj pokus o

zaznamenanie humorného záţitku, a ten potom vyzerá naozaj

kuriózne. Pripomeniem povedačku o stretnutí s čudákom, recitujúcim

verše na námestí v Dolnom Kubíne, muţom opretým o podstavec

Hviezdoslavovej sochy, ktorý na „otázku vo vašich očiach“ odpovie,

ţe v hmle vyzeráte ako medveď (úsmev), a ţe keď pred

Hviezdoslavovou „poéziou utekajú všetci“ (hyperbola na popukanie),

tak prečo neveršovať na medveďa (pointa báječná, aţ sa zmietam od

smiechu). Predsa na Orave sú „všetci, medvede i ľudia, ţiví i mŕtvi,

triezvi aj tí odvčera veselí“ (s. 29). Ach, tá VESELOSŤ, potoky

veselosti, tak, tak... „Veď tie potoky ešte, chvalabohu, nevyschli“ (s.

123). Ach, to „nevyspytateľné Horné Uhorsko, to naše pekné

Slovensko“.

41

Štandardnú „pohľadnicovú“ úroveň majú v knihe len

fotografie, ktoré sa usilujú vystihnúť akýsi local color a predstaviť

turisticky atraktívne javy; čo sa týka faktografie, odporúčam

serióznejšie bedekre, cestopisné či miestopisné príručky,

neovplyvnené propagandou. Text v „reprezentatívne“ spichnutej

kniţke prekypuje tým, čím si vynucuje našu pozornosť a vtiera sa do

našej priazne – sebadôverou, sebavedomím, ritualizovaným pátosom,

optimizmom slobodného človeka, ktorý sa chce páčiť slobodným

ľuďom pravej vôle. „Ľudia majú radi dobré príbehy a pekné

obrázky“ (s. 41), tak dostanú kopu obrázkov, historiek a slov.

Slovensko, vlasť slov? Lenţe „letné stretávanie sa s ľuďmi“ je

cumlík a vývesný štít, za ktorým sa skrýva pravda o – Lavríkom i

Dzurindom ignorovanej, ale kaţdodennej – realite. Chiméra

závistlivcov a neprajníkov, chudobných, netalentovaných, tých

šomrajúcich pri vedľajšom stole? Neschopných a hlúpych, sverepo

odmietajúcich byť aktívnymi a iniciatívnymi, zodpovednými a

svedomitými? Ako málo sa ţivot slovenskej spoločnosti podobá na

úsmevy, kroje a hudbu pre turistov a politikov, na farebné

pohľadnice z „letného putovania“...

(Autor je literárny vedec a pedagóg, vedúci medzinárodného

edičného projektu Literatura s hvězdou Davidovou, tajomník Únie

českých spisovateľov.)

Jan Pešek

Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989

Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004

Ako to (ne)bolo

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Slovensko, v ktorom najprv

zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov

42

zavádzali socializmus a neskôr z neho zahraniční experti a ich

spolupracovníci spomedzi domorodcov socializmus odstraňovali.

Neraz to boli tí istí zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi

domorodcov, alebo ich veľmi blízki príbuzní (deti, vnuci a podobne).

Bizarné mimoslovenské i vnútroslovenské súvislosti zavádzania

socializmu i jeho odstraňovania viacerými aspektmi a rozmanitými

dimenziami potvrdzuje aj dielo Jana Peška a Róberta Letza Štruktúry

moci na Slovensku 1948-1989 (Vydavateľstvo Michala Vaška,

Prešov 2004). V tomto kontexte pre istotu uvádzam aj poznámku pre

jazykového redaktora, aby na prvé „a“ v rodnom mene autora Jana

Peška v snahe napraviť zdanlivú pravopisnú chybu z hľadiska

slovenskej gramatiky nenapísal dĺţeň, pretoţe autor sa naozaj volá

Jan, teda nie Ján.

To sme však uţ v ére odstraňovania socializmu zo Slovenska. Kto

stál pri jeho zavádzaní a neskôr negovaní? Napríklad docent

marxizmu-leninizmu a neskorší disident Milan Šimečka, vedúci

ideologického oddelenia ÚV KSS a neskorší disident Miroslav Kusý,

autor kniţnej publikácie Proti burţoáznemu nacionalizmu

a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry (1951)

a neskorší disident Juraj Špitzer atakďalej atakpodobne.

Pre osvieţenie historickej pamäti zacitujeme z knihy Štruktúry

moci na Slovensku 1948-1989 utešené konštatovanie zo strany číslo

18: „ 23. februára 1948 sa partizáni výrazne angaţovali pri

obsadzovaní budovy Ústredného sekretariátu Demokratickej strany.

Z rozhodnutia organizačnej komisie to uskutočnila asi

štyridsaťčlenná partizánska jednotka pod velením Juraja Špitzera.“

Z uvedeného vyplýva, ţe Juraj Špitzer nezavádzal socializmus iba

perom, ale aj so zbraňou v ruke. Pre súčasníka, vrátane mňa, ktorý

som sa narodil v roku 1956, je tieţ prekvapujúca informácia, ţe

ozbrojení partizáni nevstupovali do dejín iba počas II. svetovej vojny

43

a najmä počas slovenského národného povstania, ale aj 3 roky po

vojne počas Víťazného februára.

Celé generácie sa v školách učili, ţe februárové vyvrcholenie

národnodemokratickej revolúcie bolo neozbrojeným víťazstvom

pracujúceho ľudu, ktorý prevzal moc pokojnou nenásilnou cestou.

Podľa opakovaných tvrdení, mala robotnícka trieda, sformovaná do

ozbrojených Ľudových milícií, vo februári 1948 so zbraňou v ruke

iba chrániť továrne, aby zabránili prípadnej kontrarevolúcii, keby sa

reakčné sily pokúsili o násilnú zmenu práve sa uskutočňujúcej

historickej zmeny. Obsadenie centrály Demokratickej strany

ozbrojenou skupinou pod velením Juraja Špitzera však ukazuje, ţe

vtedajšie odstraňovanie demokracie malo oveľa dramatickejší

charakter.

Kniha Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989 vôbec v mnohom

prispieva k tomu, aby sa verejnosť konečne dozvedela, ako to u nás

vlastne (ne)bolo v uvedenom období. Na publikáciu sa vzťahuje

známa anekdota, podľa ktorej médiá uverejňujú pravdivé,

pravdepodobné a nepravdivé informácie – do prvej kategórie patria

športové výsledky, do druhej predpoveď počasia a do tretej ostatné

texty. V prípade objemnej publikácie sú pravdivé informácie

sústredené v dokumentárnych prílohách, ktoré – našťastie – v 807 -

stranovej knihe tvoria podstatnú časť a začínajú sa uţ na strane 443.

Dielo však napriek zjavnej tendenčnosti, spojenej s apriórnym

odstraňovaním socializmu zo Slovenska, značne objektivizuje

pohľad na našu nedávnu minulosť. Predovšetkým obsahuje fakty,

ktoré dosť jednoznačne svedčia o tom, kto bol a najmä kto nebol

disidentom spomedzi širokých zástupcov dnešných vyhranených

odporcov bývalého reţimu. Uverejnené dokumenty umoţňujú zistiť,

aký veľký podiel na nepočetnom mnoţstve disidentov mali bývalí

priekopníci totalitarizmu, ktorých prevaţne po roku 1968 vylúčili

z Komunistickej strany Československa, ktorej generálnym

44

tajomníkom bol od roku 1969 niekdajší politický väzeň z obdobia

teroru v 50. rokoch 20. storočia Dr. Gustáv Husák.

Publikácia uvádza skutočnosti, ktoré nevdojak zdôrazňujú

kozmetický či symbolický charakter represií povedzme v 80. rokoch

a rovnako kozmetický či symbolický charakter odporu proti reţimu

v rovnakom období. Preto autori spolu s ostatnými propagandistami

v súčasných mainstreamových médiách dôkladne zachytávajú

a monumentalizujú kaţdý detail niekoľkých unikátnych zatknutí

jednej osoby či maximálne piatich osôb na mimoriadny krátky čas,

pričom podrobným popisom týchto výnimočných udalostí zároveň

potvrdzujú aj fakt, ţe vo vymedzenom období štruktúry štátnej moci

neuplatňovali pri represívnom pôsobení brutálne metódy (kruté

zaobchádzanie).

Nehovoriac o medzinárodne koordinovaných transformáciách

reţimov v niekdajšom východnom bloku, ktoré sa počas niekoľkých

mesiacov uskutočnili v roku 1989 na základe dohôd najvyšších

predstaviteľov vtedajších rozhodujúcich superveľmocí- Spojených

štátov amerických a Zväzu sovietskych socialistických republík.

Uverejnené historické dokumenty tieţ nepripúšťajú pochybnosti

o tom, kto bol nomenklatúrny kádrom, čo dnes mnohí ďalejslúţiaci

prominenti v oblasti kultúry a médií zahmlievajú všelijakými

dubióznymi tvrdeniami. Len na ilustráciu uveďme niekoľko kategórií

z Kádrového poriadku Ústredného výboru Komunistickej strany

Slovenska ( v publikácii príloha č. 10): laureáti Národnej ceny SSR;

národní a zaslúţilí umelci; riaditelia ústavov slovenskej akadémie

vied; obhajoby doktorských dizertačných prác z oblasti

spoločenských vied; rektori, prorektori a dekani fakúlt vysokých

škôl; docenti politickej ekonómie, marxistickej filozofie, vedeckého

komunizmu, sociológie a dejín strany na vysokých školách;

riaditelia, šéfredaktori a zástupcovia šéfredaktorov celoslovenských

kultúrnych, umeleckých a mediálnych inštitúcií, vrátane televízie,

45

rozhlasu, vydavateľstiev, denníkov a časopisov; predsedovia a vedúci

tajomníci umeleckých a kultúrnych zväzov; redaktori Nového slova

(napr. Vladimír Štefko, Jozef Puškáš, Ján Fülle), Nakladateľstvo

Pravda (napr. Milan Richter), Pravdy (napr. Jozef Leikert) a Új szó.

Vychádzajúc z premisy autorov, ţe v rokoch 1948-1989 sa

Slovensko, ktoré bolo súčasťou Československa, nachádzalo

v podmienkach totalitného a silne centralizovaného politického

systému, treba konštatovať, ţe samotná téma Štruktúry moci na

Slovensku 1948-1989 je bez československého kontextu a širších

geopolitických súvislostí éry studenej vojny prinajmenšom neúplná,

skreslená aţ nezmyselná. Veď Slovensko do roku 1969 nebolo ani

republikou v rámci Československa a aj po prijatí Ústavného zákona

o československej federácii kľúčové štruktúry moci sa nikdy

nefederalizovali, teda Komunistická strana Slovenska bola naďalej

len územnou organizáciou Komunistickej strany Československa

a Štátna bezpečnosť na Slovensku bola len XII. správou jednotného

Zboru národnej bezpečnosti, pričom uţ číselné poradie naznačuje jej

dôleţitosť, teda fakt, ţe v Prahe bolo 11 dôleţitejších správ ZNB.

Tieto reálie podčiarkujú aj komediálny charakter uverejňovania

dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti prostredníctvom Ústavu

pamäti národa, vedeného Jánom Langošom.

Navyše pripomeňme, ţe samotné Československo bolo

v uvedenom období 1948-1989 súčasťou veľmocenského vplyvu

a bezpečnostných záujmov Sovietskeho zväzu na základe dohôd

najvyšších predstaviteľov víťazných mocností – USA, Veľkej

Británie a ZSSR – o povojnovom usporiadaní Európy.

Mnohé významné historické aspekty štruktúr moci na Slovensku

v rokoch 1948-1989 potvrdil aj nasledujúci vývoj československej

spoločnosti, ktorý po zániku mocenského monopolu jednotnej

politickej strany (čiţe po zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe

Komunistickej strany Československa) zákonite vyústil v plne

46

demokratických podmienkach do konštituovania dvoch suverénnych

štátov – Českej republiky a Slovenskej republiky. Tomu však uţ

autori publikácie Štruktúra moci na Slovensku 1948-1989 nevenujú

pozornosť. Rovnako si vo svojej tendenčnosti nevšimli, ţe Slovensko

za 50 rokov vývoja do roku 1989 napriek vojnovým, povojnovým

a totalitným podmienkam prekonalo prudký civilizačný,

vzdelanostný, industriálny, technický a kultúrny rozvoj, pričom

v podmienkach liberálneho kapitalizmu by v uvedenom období

zostalo na úrovni zaostalej poľnohospodárskej krajiny v srdci

Európy.

PAVOL JANÍK

Vaťo Rakovski

Pavol Janík v bulharčine

Keď som sa rozhodol preloţiť Pavla Janíka do bulharčiny,

obligátne som si spomenul, ktorých iných slovenských básnikov som

preloţil a aké stopy zanechali vo mne. Zistil som, ţe básnici Ján

Kollár, Janko Kráľ, Laco Novomeský, Pavol Horov, Miroslav Válek,

Vojtech Mihálik ... nech akokoľvek majú v sebe a v svojej tvorbe

duch a národný kolorit slovenskej poézie vytváraný dlhodobo, kaţdý

z nich je odlišný. A rozdielnosť je v ich individuálnom charaktere

a osobnom pohľade na javy ţivota a sveta, v ich štýle, natureli a nie

na poslednom mieste v tých príznakoch doby, v ktorej kaţdý z nich

ţil a ktorá sa prirodzene odrazila v ich tvorbe.

47

No predsa len jestvujú aj dedičné črty, črty kontinuity, ktoré

taktieţ sú nevyhnutné a úplne normálne.

Keď som začal prekladať Pavla Janíka, pracoval som dlho na

osvojovaní si jeho manierov. Snaţil som sa odhaliť jeho

charakteristické črty, usiloval som sa najmä o to, aby som zvládol

a náleţite vyjadril, stvárnil autorov originál. Nebolo ľahké prekonať

seba samého a pokúsiť sa zo všetkých síl identifikovať sa s autorom,

s jeho lyrickým hrdinom, ktorý je absolútne rozdielny od môjho

lyrického hrdinu a ak jestvovali nejaké príbuzné vzťahy, tie boli

nepatrné, pretoţe v najlepšom prípade tie mohli iba byť vzdialení

a neznámi bratanci. Ja som sa však neuspokojil s takým vzdialeným

príbuzenstvom. Preto, aj keď ťaţko, úplne som sa prevtelil do Pavla

Janíka, do jeho lyrického hrdinu. Vnikol som do jeho roly ako herec,

ktorý má zahrať túto rolu. Išiel som s peknou Slovenkou na koncert.

Sadol som si s ňou do posledného radu v sále a poloţil ruku na jej

koleno a keď orchester zhíkol a ona sa zachvela, povedal som jej:

Neboj sa. To ešte neznamená, ţe ti dirigent uzrel na kolene moju

ruku. Vedz, ţe pohlavie Ťa poburuje len do tej miery, do akej hudbu

znepokojuje potlesk.

A povedal som si: Odteraz v kaţdej básni ja budem ten autor.

Autor a predovšetkým len autor. Nič moje osobné. Nič. Tak som

sa vţil do tohto autora, ţe som mohol napísať jeho báseň.

Keby to prekladateľ nerobil, ocitol by sa v postavení smutnom aj

preňho, aj pre autora; podriaďoval by prekladanú poéziu svojmu

štýlu a charakteru, ničiac tak znaky autorovho naturelu. Sú takí

prekladatelia poézie, ktorí robia rovnakými prekladaných autorov,

robiac ich úplne podobnými sebe samým. V takých prípadoch my

ihneď poznáme prekladateľa a akokoľvek by sme hľadali črty

autorovho originálu v preklade, neodhalíme ich z jednoduchej

48

príčiny, ţe prekladateľ ich nepreloţil. Preloţil iba slová. Ignoroval

ducha, charakter, štýl a kolorit originálu.

Nie je nič škodlivejšie ako niečo také.

Takéto preklady nemajú zmysel.

Mal som pocit uspokojenia zo zachovaných autorových znakov

v prekladoch slovenských básnikov, ktorých som prekladal po mnohé

roky a v ktorých som sa sám neodhalil. Zostal som za obrazom úplne

anonymný a neviditeľný.

A to platí aj o knihe Divadlo Ţivot Pavla Janíka – poslednom

a najnovšom preklade zo slovenčiny. Myslím si, ţe sa nemýlim,

pretoţe veľakrát som si to overoval, keď som ju čítal opäť a opäť.

Pavol Janík je autor so svojím štýlom. Nepodobá sa básnikom

minulých čias a ak treba hľadať dedičné príbuzenské črty, ony budú

spojené iba s Miroslavom Válkom, hoci aj od neho sa značne líši.

A predsa to, ţe som kedysi prekladal Válka, mi pomohlo ľahšie sa

prevteliť do Janíka.

Nezávislosť od autorovho rukopisu je jednou z predností kaţdej

tvorby. Prekladateľ poézie musí robiť všetko moţné, aby zachoval

rukopis autora, ktorého sa rozhodol urobiť majetkom svojho jazyka.

Iba tak má právo tvrdiť, ţe prejavil rešpekt a úctu k tomuto autorovi,

pozvúc ho na návštevu do domu svojej národnej literatúry.

Obraznosť Pavla Janíka je jeho osobná a ona ho odlišuje dokonca

od autorov, ktorých očividne má rád a od ktorých sa učil. Jeho

obraznosť má špecifický odtieň, ktorý nemoţno nevidieť uţ pri

prvých dotykoch s jeho poéziou. V jeho poézii slnko rozbíja okná,

milá mu uniká ako plyn, ţena si jediným škrtnutím nôh zapaľuje

hodvábe šaty, pohyb ţenských mihalníc víri svetlá kdesi za obzorom,

vyprázdneným územím lomcuje zima ako malé zemetrasenie,

49

elektrina vystupuje zo stien ako svetlé škvrny na röntgenovej snímke,

v automatickej práčke sa pení domáce more ... Obrazy sa hýbu po

vzostupnej špirále od konkrétneho k abstraktnému, ako starí ľudia,

ktorí sa sťahujú do nového bytu, prechádza aj jeho obraznosť do

rozličných stavov, dotýkajúc sa nečakaných, originálnych a svieţich

objavov. Tam korene vzrastajú do zeme ako rakvy a nočná obloha sa

sype na zem ako trblietavý sneh a mŕtvi zostávajú navţdy s nami,

nemí ako výčitka.

Paleta obraznosti Pavla Janíka je dosť pestrá a v tom je aj jeho

čaro.

Ona, pravdaţe, nie je jediným príznakom, podľa ktorého ho

môţeme nájsť, zaregistrovať na fóne súčasnej poézie. Jeho tvorba si

zaslúţi serióznejšie a pehĺbenejšie skúmanie a to treba, aby urobili

teoretici literatúry bez zvyčajného, uţ tradičného oneskorovania pri

preniknutí do súčasných procesov básnickej tvorby.

Slovenská poézia uţ dávno preukázala svoje hodnoty a právo na

ţivot a kaţdý pocit menejcennosti môţe iba viesť k premlčaniu

týchto hodnôt, čo nie je ţelateľné.

(Preloţil PhDr. Emil Kudlička)

To je ono! Viera Šenková

Vo štvrtom čísle 2005 nášho časopisu v kapitole Slovanská

kultúra sme uverejnili esej V. Švenkovej Motor dejín. Viera

Švenková po absolvovaní filozofickej fakulty Univerzity Komenského

v Bratislave pracovala ako redaktorka vo vydavateľstvách a

v literárnych časopisoch. Doteraz vydala niekoľko svojich kniţných

50

titulov, pričom uţ za svoj debut Biela pani Zuzana dostala literárnu

cenu Ivana Krasku. V roku 2001 jej vyšla v bratislavskom

vydavateľstve Milénium Plus kniha esejí Rýchlokurz sebaobrany,

v ktorých humornou formou ale s hlbokou znalosťou veci a so

širokým rozhľadom reaguje na domáce i svetové udalosti posledných

rokov, komplexne kamuflované sloganom „globalizácia“. Poviedka

To je ono má za titul opakované zvolania, ktorými oklamaný dav

bratislavských demonštrantov reagoval na lţivé heslá a falošné sľuby

tribúnových „revolucionárov“ v prevratovom roku 1989.

Podľa Herakleita svet nie je večný, ale Boh ho svetovým

poţiarom v pravidelných intervaloch ničí a obnovuje.

Mahábhárata tvrdí, ţe ľudstvo sa objavuje na zemi cyklicky. Keď sa

nahromadí priveľa zla, musí prísť k zvratu. Prejavy zla sa v tejto

starej, dvaapoltisícročnej knihe opisujú tak podrobne, ţe sa na nich

môţeme pobaviť aj dnes.

Pred koncom vekov nastanú veľké, kaţdému viditeľné prírodné

zmeny. Ľudia zničia lesy, dáţď nepríde včas alebo prídu záplavy,

vetry zmenia smer. Ľudia budú dojiť ovce a kozy, pretoţe všetky

kravy padnú. Úrody budú malé, hoci počet ľudí sa zvýši.

Ţeny sa veľmi zmenia, budú zvrátené, hrubé a bezočivé. Nebudú

ich zasnubovať rodičia, ale dievčatá si budú samy vyberať ţeníchov.

Ţeny sa nebudú starať o svojich manţelov, rodina upadne. Celý svet

oslepený nenásytnosťou bude jesť rovnakú stravu. Všetci sa budú

hnať za telesnými pôţitkami.

Ľudí ovládne zloba, budú prestupovať hranice dobra a stratia

vieru. Zavládne nezákonnosť, najlepší budú vystavení

prenasledovaniu, najväčší hriešnik sa bude mať dobre, bude

prekvitať. Ľudia sa budú zabíjať a okrádať navzájom.

51

Úradníci zaslepení nenásytnosťou omilostia nečestných v nádeji

na sľúbený dar. Tí, čo sa povaţujú za rozumných, stratia pravdu.

Nikto sa neopováţi nikomu veriť, zvíťazí veľká nespravodlivosť.

Spravodliví budú chudobní a budú ţiť krátko, nečestní budú bohatí

a budú ţiť v zdraví dlhé roky. Ľudia sa budú utápať vo vzájomnom

smrteľnom nepriateľstve.

Mnohí zbohatnú, ale bohatstvo prináša nešťastia: duševnú

úbohosť, pýchu, sebaklam, večný zhon a neodbytný strach. Z túţby

po obohatení kaţdý oklame kaţdého pri kaţdej trhovej výmene. Na

trhoch sa pri meraní a váţení budú pouţívať rozličné triky. Boháči sa

budú pahltne hnať aj za najmenším ziskom, kaţdý prostriedok im

bude dobrý. Mnohí klamstvom získajú peniaze, ktoré im iní zverili

do úschovy. (Ţeby uţ pred dvadsiatimi piatimi storočiami ľudia

tušili, ako budú raz vyzerať slovenské privatizačné a

„podnikateľské“ fondy?) V obave pred výškou daní sa hospodári

stanú potulnými priekupníkmi. (Moţno si práve tieto slová vzali

k srdcu nadnárodné spoločnosti). Nenásytní vládcovia si budú

všetkými spôsobmi prisvojovať cudzí majetok. Všetko sa pomieša:

to, čo bolo vysoké, bude nízke a naopak.

Povahové vlastnosti ľudí vo veku zla sú v Mahábhárate na

mnohých miestach opísané tak farbisto, ţe sa prekrývajú s tým, čo

nám kaţdý večer prináša televízne spravodajstvo.

Prastará charakteristika človeka je ako šitá na naše časy. Niet

pochýb – je to o nás. To je ono!

Svet je v koncoch, bijú na poplach moralisti. Proroci, prognostici

a ďalší vizionári tvrdia, ţe tentoraz svet nezahynie na následky

potopy ani inej podobnej svetovej katastrofy, ako sa to na zemeguli

vraj uţ niekoľko ráz stalo, ale človek dostane príleţitosť, aby sa pod

hrozbou záhuby spamätal, vnútorne sa zmenil. Má sa to stať niekedy

okolo roku 2013 či dokonca aţ po roku 2023, keď údajne nebeské

52

telesá, ktoré pretnú dráhu Zeme, ľudí ovplyvnia a vrátia ich

k duchovnosti. Času dosť, zatiaľ sa podobnými starosťami nemusíme

zaťaţovať.

Iba staré knihy nám pripomínajú, ţe by moţno celkom stačilo,

keby sme si trochu vstúpili do svedomia.

Ľudia zvláštneho razenia Karel Sýs

My, Slovania, sme ľudia zvláštneho razenia. Radi vášnivo

hovoríme, pateticky spievame, nosíme fantastické kroje, vítame sa

chlebom a soľou, ale keď dôjde na lámanie chleba, boţí dar je náhle

fuč.

Ako sme od vlaňajška pokročili? Poznáme sa viac? Nie!

Chýbajú nám napríklad preklady. Nedávno do Ruska dorazila

zopsutá antológia českej poézie, poézie básnikov protislovanských!

Na druhej strane stále budíme hrôzu. Dnes ráno som videl –

so zadosťučinením - veľvyslanectvo USA, ohradené drôtom,

veľvyslanectvo nie v Bagdade, ale v Bratislave.

Podobne v Prahe, azda ešte stále slovanskom meste,

nemôţete prejsť okolo ambasády svetovej mocnosti Number 1 bez

toho, aby vám pod auto strčili zrkadielko, akým sa zubári pozerajú na

pokazené zuby, zrkadielko, aké sme si v puberte vkladali za šnúrky

na topánkach, aby sme videli spoluţiačkam pod sukne.

Ţijeme vo svete naruby. Namiesto modrých košieľ

baseballové čapice, namiesto socialistického realizmu postmoderna.

Západný zvyšok sveta však – uţ po koľký raz? – pokľaká pri

prsiach Dostojevského - alkoholika, idiota a proroka.

Prednesené na Medzinárodnom fóre Vyslanci Slovanstva

v Bratislave 9. 12. 2005

53

ROZHOVOR

Rozhovor

s predsedom Spolku slovenských spisovateľov Pavlom Janíkom

Ovce volia vlkov

Vo Vyhlásenie členského zhromaždenia Spolku

slovenských spisovateľov zo dňa 13. 9. 2005 sa o. i. konštatuje, že

vrcholné orgány SR dlhodobo nevedia doceniť význam rozvoja

slovenskej kultúry, ba bezprostredne jej existencia je v ohrození.

Čo by ste navrhovali zmeniť, prípadne z pohľadu ministerstva

upraviť vo vzťahu k vášmu spolku?

- V SR existujú zákony o SND, Slovenskej filharmónii,

Slovenskej národnej galérii, Slovenskom rozhlase, STV i zákon

o profesionálnej divadelnej činnosti vôbec. Len slovenská literatúra

je legislatívny a finančný bezdomovec. Uţ niekoľko rokov

navrhujeme zákon o Slovenskom literárnom centre, ktoré by mala

riadiť rada paritne zloţená zo zástupcov Spolku slovenských

spisovateľov a AOSS. Naša organizácia literárnych tvorcov existuje

od roku 1923 a má odbornú i spoločenskú validitu, ktorú si nemôţe

dovoliť nijaký politik či štátny úradník ignorovať, ako sa o to uţ

niekoľko rokov neúspešne pokúša vládna garnitúra a MK SR

(konkrétne od roku 1998).

Najčerstvejšia akcia, na ktorej ste participovali, bola

v Brne. Výbor národnej kultúry usporiadal Podvečer slovenskej

poézie a prózy z tvorby členov SSS. Je to jeden zo spôsobov ako

oživovať väzby národných kultúr krajín, ktoré sú si historicky

blízke. Na akých projektoch pracujete?

54

- SSS vydáva Literárny týţdenník, časopis pre mladých

autorov Dotyky a vo svojom vydavateľstve ročne asi 20 pôvodných

i prekladových kníh. Usporadúvame pravidelné čítania z novej

tvorby, prezentácie nových kníh, tradičné i nové literárne súťaţe.

Kalendár do konca roka máme plný rozmanitých literárnych podujatí

a - keďţe ho nemôţem celý prepísať do tohto rozhovoru - nerád by

som vyzdvihol iba niektoré konkrétne projekty na úkor iných

nemenej hodnotných a zaujímavých.

Ako vnímate skutočnosť, že v EP sa konala literárna

konferencia v spolupráci s Úniou českých spisovateľov, ktorá

bola zameraná na českých spisovateľov a literatúru, jej

zhoršujúci sa stav v porovnaní s postavením spisovateľov

a literatúry v EÚ. Zrejme to bude platiť rovnako aj na našich

vynikajúcich autorov a ich diela?

- Konferenciu Česká literatúra v EÚ usporiadala Zjednotená

európska ľavica / Severská zelená ľavica – Parlamentná skupina EP

v spolupráci s ÚČS. Podujatie sa konalo v Prahe v priestoroch

KSČM. Na konferencii som predniesol príspevok o česko-

slovenských literárnych súvislostiach. SSS a ÚČS má nadštandardné

vzťahy, vrátane vzájomného členstva vrcholných predstaviteľov

v oboch organizáciách. Problémy slovenskej a českej spoločnosti

i slovenskej a českej literatúry sú v podstate identické. V časovom

horizonte jednej-dvoch generácií hrozí kultúrna a jazyková demontáţ

málopočetných európskych národov.

Ako hodnotíte zhoršujúcu sa systematickú politickú,

spoločenskú a mediálnu segregáciu spisovateľov, intelektuálov,

ktorí kriticky alebo ľavicovo zmýšľajú? Kde je dnes umelecká,

názorová pluralita?

- Hodnotím ju veľmi negatívne, ale verím, ţe si nenásytní

pravičiari v súčasnej vládnej koalícii a ich mediálni lokaji vylámu na

55

neţnom krku slovenskej kultúry a osobitne literatúry svoje posledné

predvolebné zuby. O všetkom však rozhodnú slovenskí voliči, o

ktorých – ţiaľ – zatiaľ platí slogan: Ovce volia vlkov! Teda čoraz

nemajetnejší občania volia čoraz bohatších miliardárov a ich

nájomných politických maskotov.

Chrbticou slovenskej národnej kultúry je práve slovenská

literatúra. Je prejavom slobodného myslenia ako aj slobodnej

verejnej komunikácie. Ako postupujete voči štátnym úradníkom,

ktorí by predsa chceli uplatňovať svoje cenzorské ambície?

- SSS pripravuje podnet pre Generálnu prokuratúru SR,

aby prešetrila konanie ministra kultúry SR Ing. Františka Tótha

v súvislosti s neplnením zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo

zmluvy č. MK – 5/2005/2.6 zo dňa 6. 6. 2005 o poskytnutí

dotácie z Ministerstva kultúry SR na vydávanie časopisu

Spolku slovenských spisovateľov Literárny týţdenník vo výške

2,5 mil. Sk.

A platí to, čo ste napísali vo svojej knihe Veselý požiar?

(Všetci sme nejakí - Skladatelia sú hudobní, spisovatelia sú

chudobní.)

- Je to tak. Verím však v revitalizačné schopnosti literatúry

a som presvedčený, ţe úsilie slovenských spisovateľov vzrušiť čoraz

apatickejších spotrebiteľov vlastného ţivota závaţným etickým a

estetickým posolstvom nie je márne.

Ako je to so získavaním grantov od MK SR? Koľko diel

uzrelo svetlo sveta práve prostredníctvom grantovej politiky?

- Tieto údaje sú dostupné na internetovej stránke MK SR. Na

internete chýba len vyššie spomínaná platná zmluva o poskytnutí

dotácie z Ministerstva kultúry SR na vydávanie časopisu SSS

Literárny týţdenník vo výške 2,5 mil. Sk. Ide o prejav zneuţívania

56

právomoci verejného činiteľa a pokračovanie nekompetentného

konania aparátu MK SR, vrátane ministra kultúry SR. V tejto

súvislosti môţem predstaviteľom MK SR a osobne šéfovi rezortu

sľúbiť, ţe ich čoskoro prejde smiech.

Akým smerom sa bude podľa vás uberať ďalší rozvoj

kultúry pod vedením nového ministra kultúry?

- Našťastie, nie som hovorcom súčasného ministra kultúry,

ktorého hovorkyňou je bývalá redaktorka najbulvárnejšieho denníka

na Slovensku, čomu zodpovedá aj jej prax na MK SR, zaloţená na

škandáloch rozličného druhu, medzi ktorými hrajú prím politické

a osobné priority ministra spočívajúce v netransparentných predajoch

lukratívnych nehnuteľností v centre Bratislavy.

Zhovárala sa EVA SISKOVÁ

57

SPRAVODAJCVA ZSV

9. všeslovanský zjazd : dokumenty

Vyhlásenie o situácii okolo Bieloruska

Referendum a parlamentné voľby v Bielorusku, ktoré sa

konali 17. októbra 2004, boli výraznou demonštráciou všeľudovej

podpory politiky Alexandra Grigorjeviča Lukašenka.

V geopolitickom zmysle boli svojím spôsobom lakmusovým

papierom, ktorý odhalil úplne odlišné prístupy pri hodnotení ich

demokratickosti zo strany pozorovateľov USA, Organizácie pre

bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Ruskej federácie.

Americké predpovede, ako sa ukázalo, nemali nič spoločné s

reálnou skutočnosťou, ale vo Washingtone sa so svojou poráţkou

nechcú zmieriť. Odvetou za to sa prezident USA G.Bush rozhodol

potrestať celý bieloruský ľud a 20. októbra 2004 vyhlásil proti

Bielorusku hospodárske sankcie „za narušenie demokracie a

ľudských práv“. Tým porušil zásady Charty OSN. Urýchlene bol

vytvorený blok štátov, ktoré majú vláde USA pomáhať pri

vykonávaní protibieloruskej politiky. Eskalácia napätia narastá.

Toto úsilie smeruje predovšetkým proti Zväzovému štátu

Bieloruska a Ruska, ktorý tvorí jadro novej slovanskej integrácie a

taký článok mnohopolárneho sveta, ktorý je prekáţkou

neoglobalistov. V mene stúpencov medzinárodného slovanského

hnutia rozhodne odsudzujeme útoky proti Bielorusku a jeho

prezidentovi a rozhodne vyhlasujeme : páni Američania a ich

spoločníci, nechajte bieloruský ľud na pokoji! My rešpektujeme

vašu politickú voľbu, s pochopením sledujeme chyby, ktorých sa

58

dopustila americká počítačová technika i ďalšie vaše problémy, ktoré

nastali pri voľbách amerického prezidenta, a ţiadame rovnaké

rešpektovanie voľby bieloruského ľudu.

V rokoch druhej svetovej vojny povaţoval nacistický

vojnový zločinec Heinrich Himmler Bielorusov za „podľudí“, ku

ktorým sa treba správať ako k otrokom. Bieloruský ľud mu

odpovedal tým, ţe z celej republiky učinil partizánsku oblasť, ktorá

sa stala nočnou morou pre hitlerovských okupantov. V priebehu

bieloruskej oslobodeneckej operácie Červená armáda v spolupráci

s partizánskym hnutím rozdrvila armádnu skupinu Stred, ktorej velil

generál E.Busch.

Dnešný americký prezident G.Bush má rovnaký cieľ – vnútiť

bieloruskému ľudu chomút, bárs aj s americkou zateplujúcou

vloţkou. Čo sa nepodarilo fašistom, to sa nepodarí ani vám, páni,

lebo na zástave americkej demokracie presakujú hnedé škvrny,

presakujú na nej krv a slzy nevinných ľudí : Srbsko rozbité

raketovými údermi a trosky Iráku, ktorý neohrozoval ani jediný štát

NATO. Za to všetko sa musí pykať! Nie však pred bábkovým súdom

v Haagu, ale pred súdom národov a histórie, ako sa to stalo v prípade

nacistických zločincov, ktorí sa pokúšali o vládu nad svetom.

My, občania dvanástich slovanských štátov, zišli sme sa

v hlavnom meste Bieloruska v dňoch 61. výročia jeho oslobodenia

z jarma hitlerovskej okupácie, aby sme vyjadrili bieloruskému ľudu

úprimnú vďaku za vernosť tradíciám jeho predkov. Zišli sme sa aj

preto, aby sme spojili svoje sily čeliac novým výzvam a hrozbám,

ktoré sa týkajú existencie slovanského sveta, nech pochádzajú

odkiaľkoľvek.

Nech ţije Bielorusko! Nech ţije slovanská jednota!

(krátené) Preloţil

J. H.

59

R E Z O L Ú C I A

K návrhu Ústavy Európskej únie

Delegáti 9. všeslovanského zjazdu, vychádzajúc zo súčasnej

situácie v Európe z hľadiska ţivotných záujmov a potrieb

slovanských národov, sú nielen znepokojení, ale vyslovujú

kategorický nesúhlas s niektorými zámermi EÚ, ktoré sú

formulované v Zmluve o ústave. Týka sa to predovšetkým

militarizácie Európskej únie, pričom sa ráta s intervenciami

v cudzine, vrátane intervencií vojenských, a to bez súhlasu Rady

bezpečnosti OSN. To je neprípustné! Podľa Charty OSN (článok 7) a

podľa medzinárodných dohôd musia sa akékoľvek spory riešiť

rokovaním a bez pouţitia sily alebo hrozby silou.

V Zmluve o ústave nie je nič o dodrţiavaní medzinárodnej

dohody o nezasahovaní do vnútorných záleţitostí iného štátu. Nijaký

štát, ani USA, nemá právo vnucovať iným národom svoje predstavy

a modely, zahalené do hesiel o demokracii, slobode alebo ľudských

právach. Slovanské národy nezabudnú na barbarské bombardovanie

bratskej Juhoslávie členskými štátmi NATO, ktorého sa dopustili bez

súhlasu Rady bezpečnosti OSN. Za tento hanebný zločin nebol

doteraz nikto potrestaný. Naopak, súdený je bývalý prezident

Slobodan Miloševič za to, ţe bránil práva svojho národa a nesúhlasil

s okupáciou svojho štátu vojskami NATO. Dodnes nikto neodškodnil

Juhosláviu za straty spôsobené touto agresiou.

EÚ je budovaná ako nadštát. Suverenita členských štátov je

obmedzovaná a rozpustí sa v EÚ ako kocka cukru vo vode.

Názorným dovŕšením tohto procesu je ustanovenie „euroregiónov“,

ktoré sú závaţnou hrozbou pre preţitie slovanských národov.

60

Doterajšie skúsenosti sú dostatočným dôkazom o

uprednostňovaní záujmov kapitálu a nadnárodných monopolov na

úkor obmedzovania a zatvárania národných priemyselných podnikov,

zniţovania domácej poľnohospodárskej výroby a za cenu likvidácie

sociálnych istôt obyvateľstva. To je varujúce!

Sme za takú Európu, ktorá sa bude rozvíjať v súlade so

slobodnou vôľou národov. Sme proti nadvláde a diktátu kapitálu a

nadnárodných monopolov s ich koristníckymi cieľmi. Slovanstvo

chce slobodnú, mierovú a nezávislú Európu, ktorá zabezpečí prácu a

sociálne istoty ľudu jej národov.

Preloţil J. H.

Co je a co chce Česko-ruská společnosť v České republice

V sobotu 21. ledna 2006 se konalo republikové shromáţdéní

Společnosti přátel národů východu, aby vyhodnotilo minulé volební

období, včetně období od svého vzniku, t.j. od května 1993.

Původně to byl Svaz československo-sovětského přátelství

s celostátní působností aţ do konce roku 1992, kdy došlo k rozpadu

Česko-slovenské federace. Na politické změny po listopadu 1989,

a to vnitřní i medzinárodní, tehdy reagovalo občanské sdruţení

v České republice zejména změnou svého názvu, byť svojí činností

navazovalo na předchozí tradice a obsah činnosti ve změnených

podmínkach.

Po rozpadu Sovětského svazu síce název Společnost přátel národů

východu vyjadřoval svoji orientaci, t.j. počínaje Slovenskom přes

Rusko, ale bez „ohraničení“, zda se to dále týka třeba i Mongolska,

Číny či Středního a Dálného východu. Tak se postupem času

v novém 21. století stáva název těţko udrţitelný, přeţil se a stal se

61

zavádějícím. Činnost jednotlivých sloţek organizace svým obsahem

a formami činnosti rozvíjela intenzívní spolupráci právě s Ruskem,

Běloruskem a s Ukrajinou, a řadou forem i se Slovenskem.

Pro zachováni tradice a nástupnictví k organizaci s předchozími

názvy, bol naprostou většinou účastníků shromáţdení schválen nový

název tohoto občanského sdruţení – Česko-ruská společnost.

Byly přijaty nové Stanovy Společnosti a zvoleny nové řídící

orgány. Sídlo Společnosti je i nadále v Praze 7-Holešovice, kde je

vybudováno potřebné zázemí a činnost zabezpečuje úzký 4 členný

aparát, včetně výkonného místopředsedy.

Základní profilace organizace je vyjádřen hned v prvním článku

stanov: „Česko-ruská společnost své poslání (cíl) spatřuje především

v navazování a v rozvoji vzájemně prospěšných kontaktů v různých

oblastech kultúrního a společenského ţivota medzi občany České

republiky a Ruska. Při realizaci konkrétních projektů spolupracuje

i s partnery v dalších zemích, zejména na Slovensku, Ukrajině

a v Bělorusku, včetně krajanských organizací.“

Tak jako v minulosti, členem Společnosti mohou být fysické či

právnické osoby, přesněji řečeno „kaţdý občan nebo kolektivní člen,

kteří souhlasí se stanovami Společnosti a chtějí se podílet na jejich

plnění. Povinnosti členů je i přispívat členským příspěvkem a dalšími

formami na činnost Společnosti“.

V místech se členové sdruţují v základních článcích (odbočky,

zájmové či pofesné kluby a pod.) a organizačně podle krajského

uspořádaní České republiky, kde si zástupci volí své Krajské rady.

Nositelem právní subjektivity je Česká rada. Ta má 31 členů a pro

řízení činnosti Společnosti si zvolila 7 členný výkonný výbor a 3

člennou revizní komisi. Předsedou Česko-ruské společnosti byl

62

zvolen Ing. Vladimír Remek, česko-slovenský letec kosmonaut

a poslanec Evropského parlamentu za Českou republiku.

Česko-ruská společnost počítá s těsnou spoluprací s dnes jiţ

tradičními partnery, ktorými jsou Česká asociace rusistů, Asociace

absolventů ruských (sovětských) škol, občanské sdruţení Ruská

tradice a Ekogymnázium Praha, jejichţ představitelé se uvedeného

jednání zúčastnili jako čestní hosté a byli i zvoleni do České rady.

Přátelská pracovní atmosféra byla umocněna po seznámení

přítomných s dopisem předsedy Zdruţenia slovanskej vzájomnosti

doc. Jozefa Mravíka, zaslaným tomuto shromáţdení. Dopis se stal

nedílnou součástí dokumentů shromáţdení a základní orientací

česko-slovenské vzájemnosti v nadcházejícím období pro obě

bratrská občanská sdruţení. Opět se potvrdilo, ţe česko-slovenská

vzájemnost je nedělitelná, ţe vzájemná spolupráce je potřebou

jednotlivců, zájmových skupin i obou národů jako celku.

Obsahově bohatý je i schválený soubor aktivít Společnosti.

Ta se chce nadále podílet na rozvoji partnerských styků mezi

městy ve jmenovaných státech, na rozvoji kontaktů s nevládními

organizacemi v oblasti kultúry, vědy a humanitární činnosti. Bude

napomáhat konkrétní spolupráci mezi českými, ruskými,

běloruskými a ukrajinskými dětskými uměleckými kolektivy, mezi

slavistickými a dalšími vědeckými pracovišti.

Nadále bude spolupracovat s partnery k presentaci české kultury

v zahraničí a ruských společností v ČR, včetne vyuţití edukačních

a ozdravných pobytů.

Rovněţ bude nadále podněcovat zájem o festival ARS-POETICA

– Puškinův památník, podporovat navázané kontakty s ruskými,

běloruskými a ukrajinskými umělci působícími v České republice,

organizovat koncerty, literárně-hudební večery atd.

63

Činnost Společnosti bude zaměřena i na oblast vdělávání

a jazykovou. Konkretní program je připraven i v ediční oblasti, kde

svoji zejména vnitřní roli bude hrát Zpravodaj České rady.

Společnost chce rovněţ přispívat k péči o důstojný ţivot účastníků

II. odboje, podílet se na péči o hroby a památníky osvoboditelů

Československa ve druhé světové válce. Zde chce úzce spolupracovat

s vlasteneckými organizacemi, zejména se Společností Ludvíka

Svobody, nezapomenutelné česko-slovenské osobnosti a presidenta

Československé republiky.

Česko-ruská společnost chce svou činností programově prispívat

ke vzájemnému poznávání, porozumění a spolupráci všech lidí dobré

vůle, korí přejí sobě i světu ţivot ve vzájemné úctě, zaloţený na

respektu k lidským právům, svobodám, k národním kulturám a na

citech přátelství, opírající se o dějinami prověřené hodnoty solidarity

a společných úsilí o lepší přítomnost i budoucnost lidstva.

Pro své slovenské přátelé zpracoval Václav Kuchta, Klecany u Prahy

Zaujímame sa o vás

Päťdesiate výročie prvého absolutória slovakistiky na Moskovskej univerzite

Irina Ivanovová

Skupina jedenástich študentov v roku 1954 prvý raz v dejinách

Moskovskej štátnej univerzity M.V. Lomonosova absolvovala odbor

slovenský jazyk. Viacerí z nich sa stali zakladateľmi ruskej

slovakistiky.

Na Moskovskej univerzite sa od 19. storočia aktívne študovala

slavistika. V ruskej spoločnosti panovala výrazná slavianofilská

64

atmosféra a záujem o osudy a kultúru jednotlivých slovanských

národov. Univerzitu absolvovalo nemálo vedcov, známych v odbore

slovanských jazykov a slovanských dejín. V roku 1843 Karel

Havlíček-Borovský, vtedy vychovávateľ v rodine profesora S.

Ševyriova, sa zúčastnil na skúške z českého jazyka na Moskovskej

univerzite a prekvapili ho vedomosti študentov. Na univerzite, ktorá

mala v tom čase status samostatnej inštitúcie, sa vtedy uplatňoval

mimoriadne demokratický systém. Okrem šľachticov na nej študovali

deti duchovných a nevoľníkov, ktoré po ukončení univerzitného

štúdia získali šľachtický titul. Všetci chudobní študenti boli finančne

zabezpečení, mali zdarma byt, uniformu a primeranú stravu.

Slavistika sa prednášala na univerzite aj na začiatku 20.storočia.

Prednášal ju tu profesor P.G. Bogatyriov, dobre známy na Slovensku

i vo svete. Okrem neho na univerzite pôsobil vynikajúci prekladateľ

svetovej umeleckej literatúry D.A. Gorbov. Prekladal aj zo

slovenčiny. Bohuţiaľ, v dvadsiatych a tridsiatich rokoch minulého

storočia sa jednotlivé slovanské jazyky prestali študovať.

Uţ za druhej svetovej vojny sa vzťahy k slovanským krajinám

zlepšili. Začali vychádzať periodiká, ktoré informovali o ţivote

slovanských susedov. V roku 1943 na Filologickej fakulte

Moskovskej univerzity otvorili katedru slavistiky. V kaţdom

študijnom odbore študovalo okolo tridsať študentov. Prednášal sa

poľský, český a bulharský jazyk. V roku 1949 bol prvý zápis na

štúdium slovenčiny. Medzi prednášajúcimi katedry boli takí známi

vedci ako S.B. Bernštejn, P.G. Bogatyriov a I.I. Tolstoj. Praktické

cvičenia zo slovenského jazyka viedli slovenskí poslucháči, ktorí

v tom čase študovali na univerzite.

Rok pred absolvovaním štúdia na univerzite slovenská skupina

zostavila, pripravila a preloţila zborník Slovackije povesti i rasskazy

(Slovenské novely a poviedky). Zaradili doň diela J. Jesenského, J.

65

Kalinčiaka, J.G. Tajovského, S.H. Vajanského P. Jilemnického.

Kniha vyšla v roku 1953.

V ďalších rokoch Jurij a Irina Bogdanovovci, pracovníci

Slavistického ústavu Akadémie vied, pripravili knihu Istorija

Slovackoj literatury (Dejiny slovenskej literatúry) a mnoţstvo

článkov i štúdií o jednotlivých slovenských spisovateľoch i literatúre

na Slovensku. Dnes uţ nebohý pracovník toho istého ústavu L.

Smirnov vydal veľa prác zo slovenskej lingvistiky. Za päťdesiat

rokov absolvovalo slovakistiku viacero skupín. Absolventi sa

zúčastňovali na vydávaní slovenskej umeleckej a vedeckej literatúry

v ruštine. Písali o autoroch, robili výber diel spisovateľov, prekladali

prózu, robili podriadkové preklady veršov, ktoré potom prebásnili

často významní básnici, ako N. Asejev, L. Martynov, D. Samojlov,

V. Kornilov, B. Okudţava, A. Achmatovová, B. Sluckij, J.

Vinokurov, J. Vronskij a veľa ďalších.

V priebehu týchto rokov postupne vychádzali preklady v podstate

všetkých slovenských klasikov umeleckej literatúry,

najvýznamnejších diel súčasných slovenských autorov a výbery zo

slovenskej ľudovej slovesnosti. Prekladali aj vedecké, populárno-

vedecké a lingvistické diela.

Od konca päťdesiatych rokov aţ do posledných čias vďaka

spolupráci medzi moskovskými vydavateľmi Sovietskaja

enciklopedija, Russkij jazyk a Slovenským pedagogickým

nakladateľstvom, a neskôr i vydavateľstvom SAV Veda vyšli

rozmanité slovensko-ruské a rusko-slovenské slovníky – od slovníka

Boľšoj slovacko-russkij slovar (Veľký slovensko-ruský slovník)

v šiestich zväzkoch aţ po vreckové turistické slovníky.

V roku 2003 vyšla v ruštine Istoria Slovakii (Dejiny Slovenska),

ktorú napísal kolektív pracovníkov Historického ústavu SAV. Knihu

66

preloţila Irina Bogdanovová, vedeckým redaktorom bol kandidát

filologických vied Jurij Bogdanov.

Preložila Marianna Mináriková

Bytie a čas (kultúry)

Medzinárodné fórum Vyslanci Slovanstva (MFVS) s finančnou

podporou Nadácie Ľudovíta Štúra, Slovenskej rady Zdruţenia

slovanskej vzájomnosti (ZSV) a prezidenta Slovenskej republiky

Doc. JUDr. Ivana Gašparovičova, CSc., usporiadali medzinárodnú

konferenciu na tému Bytie a čas (kultúry), ktorá sa uskutočnila

v piatok 9. decembra 2005 v priestoroch Zdruţenia slovanskej

vzájomnosti v Bratislave. Na podujatí prezentovali rovnomennú

kniţnú publikáciu z vydavateľstva CCW, ktorá obsahuje príspevky

z konferencie – Prof. Ing. Michal Boršč, CSc.: Humanizmus a

kultúra nášho bytia, Prof.Dr. Ivan A. Čarota: Bieloruský spisovateľ

pred realitou a virtualitou, Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.: Bytie

a čas literatúry, Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc.: O národnom štáte

a europeizme, Mgr. art. Pavol Janík, Phd.: Bytie a čas politickej

(ne)kultúry, PaedDr. Alexej Mikulášek: Bytie a čas alternatívnej

literárnej kultúry, Doc. Dr. Jozef Mravík, CSc.: Spredmetnené slovo

alebo O kultúre a politike, Ing. Štefan Murín: Dokonalosť bude

víťazom pretekov s časom, Ing. Karel Sýs: Hrom a peklo! Slovania!,

PhDr. Ján Tuţinský, PhD.: Bytie a čas (kultúry). Na konferencii

vystúpila aj Mgr. Tatiana Kuxová, ktorá predstavila brnianske

aktivity v oblasti vzťahov medzi slovanskými literatúrami.

(pj)

67

Slovanská vzájomnosť v kultúre

Zdruţenie slovanskej vzájomnosti, okresná rada v Trebišove,

sa spolu s Vlastivedným múzeom a so školami v Trebišove a

v regióne zamerali v roku 2005 na viaceré pozoruhodné aktivity,

upevňujúce vedomie slovanskej vzájomnosti a umeleckú tvorivosť

mládeţe. Boli napríklad spoluorganizátormi viacerých výstav

umelcov zo slovanských krajín, hlavne I. medzinárodného bienále

ikonopisectva 16.3.2005 prezentujúceho odkaz cyrilometodskej

tradície, výstavy zakarpatských výtvarných umelcov, výstavy plastík

poľského umelca Stanislava Ryznara a pod.

V spolupráci so školami zorganizovala OR ZSV úspešné

tvorivé súťaţe ţiakov základných a stredných škôl Dúha a Kvet lipy i

výstavu najúspešnejších detských výtvarných prác vo Vlastivednom

múzeu v Trebišove. V rámci týchto aktivít OR ZSV nadviazala tieţ

nádejné styky s národnou organizáciou umelcov zo Zakarpatskej

Ukrajiny, s poľskými múzejníkmi v Jasle a hlavne so slovenskou

menšinovou samosprávou ţupného mesta Békéšska Čaba.

Osobitne úspešným bolo zorganizovanie regionálneho kola

speváckej súťaţe Slovanská pieseň 16.6.2005 a hlavne krajského

kola súťaţe v Trebišove 24.9.2005, na ktorom sa okrem víťazov

regionálneho kola zúčastnili aj interpreti víťazných piesní súťaţe

z Hnileckej doliny so sídlom v Prakovciach.

-red-

68

JUBILEÁ

Jubileá v druhom štvrťroku 2006

„História pre živý národ je tým, čím je svedomie pre človeka“.

Ľudovít Štúr

Apríl

- 1.4.1906 sa narodil v Červenom Kostelci Viliam Weiskopf,

slovenský grafik. Umrel 7.12.1964 - 100. výročie narodenia.

- 6.4.1896 začali sa prvé moderné Olympijské hry v Aténach, na

ktorých Slovák Andrej Sokol v behu na sto metrov obsadil 3. miesto

a získal bronzovú medailu – 110. výročie.

- 6.4.1906 sa narodil Michal Topoľský, filozof, univerzitný

profesor, generálny tajomník Matice slovenskej v Juhoslávii – 100.

výročie narodenia.

Máj

- 1.5.1831 na východnom Slovensku vzniklo centrum vzbury –

povstania poddaných – 175. výročie.

- 5.5.1856 sa narodil v Banskej Štiavnici Samo Daxner, zberateľ

slovenských ľudových piesní. Umrel 27. 4.1949 -–150. výročie

narodenia.

- 12.5.1831 vo Varíne sa narodil Ján Horecký, básnik a prekladateľ.

Umrel 17. 3. 1904 – 175. výročie narodenia.

- 12.5.1906 narodil sa v Liptovskom Mikuláši Andrej Guoth,

slovenský básnik. Umrel 9.8.1929- 100. výročie narodenia.

69

- 17.5.1881 sa narodil v Gočove Juraj Hronec, matematik,

akademik, zakladateľ viacerých vysokých škôl, predseda Matice

slovenskej. Umrel 1.12.1959 – 125. výročie narodenia.

- 18.5.1821 narodil sa v Bratislave Viliam Zsigmondy, banský

technik, ktorý uvoľnil vody gejzíru v Herľanoch. Umrel 11.12.1888 –

185. výročie narodenia.

- 24.5.1881 narodil sa v Trnave Mikuláš Schneider-Trnavský,

slovenský hudobný skladateľ. Umrel 28. 5. 1958 – 225. výročie

narodenia.

- 25.5.1856 narodil sa vo Zvolenskej Slatine Ján Bahyľ, slovenský

vedec, technik, vynálezca helikoptéry. Umrel 13. 3. 1916 – 150.

výročie narodenia.

- 25.5.1931 četníci v Košútoch strieľali do zhromaždených

robotníkov. Troch zastrelili, viacerých zranili – 75. výročie.

- 29.5.1881 narodil sa v Liptovskom Mikuláši Miloš Ruppeldt,

slovenský hudobný skladateľ a dirigent. Umrel 18. 11. 1943 – 125.

výročie narodenia.

- 31.5.1936 konal sa kongres slovenských spisovateľov

v Trenčianskych Tepliciach – 70. výročie.

Jún

- 8.6.1606 vypuklo na juhu Ruska veľké roľnícke a kozácke

povstanie vedené Ivanom Isajevičom Bolotnikovom, ktorého

popravili 29.3.1608 – 400. výročie.

- 11.6.1881 v Prahe slávnostne otvorili Národné divadlo

predstavením Smetanovej Libuše – 125. výročie.

70

- 13.6.1881 narodil sa Otakar Španiel, český sochár, rezbár

a medailér. Umrel 15.2.1955 – 125. výročie narodenia.

- 20.6.1881 narodil sa v Jastrabej pri Kremnici Rudolf Bunček,

slovenský medirytec, maliar a sochár. Umrel 24. 9. 1968 – 125.

výročie narodenia.

- 21.6.1856 narodil sa v Kráľovej Lehote Alojz Štróbl, sochár.

Umrel 12. 12.1926. – 150. výročie narodenia.

- 24.6.1531 narodil sa v Trnave Ján Sambucus, lekár, historik,

polyhistor, profesor na univerzite v Bologni. Umrel 13. 1.1584 – 475.

výročie narodenia.

- 26.6.1861 zomrel v Prahe historik, etnograf, básnik a zakladateľ

modernej slavistiky Pavol Jozef Šafárik – 145. výročie smrti.

PhDr. Michal Eliáš, CSc.