SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE …crzp.uniag.sk/Prace/2010/K/83C93052B0E74FB1A0DBD538F70FF... · 2010-04-14 · thin layer chromatography (TLC). The potential ability

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA BIOTECHNOLÓGIE A POTRAVINÁRSTVA

2118292

PRODUKCIA ZEARALENONU IZOLÁTMI RODU

FUSARIUM

2010 Bc. Eva Kubíčková

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA BIOTECHNOLÓGIE A POTRAVINÁRSTVA

PRODUKCIA ZEARALENONU IZOLÁTMI RODU

FUSARIUM

Diplomová práca

Študijný program: Aplikovaná Biológia

Študijný odbor: 4.2.1. Biológia

Školiace pracovisko: Katedra Mikrobiológie

Školiteľ: doc. Ing. Dana Tančinová, PhD.

Konzultant: Ing. Zuzana Mašková

Nitra 2010 Bc. Eva Kubíčková

Čestné vyhlásenie

Podpísaná Eva Kubíčková vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému

„Produkcia zearalenonu izolátmi rodu Fusarium“ vypracovala samostatne s použitím

uvedenej literatúry.

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.

V Nitre 15. apríla 2010

Eva Kubíčková

Poďakovanie

Rada by som sa srdečne poďakovala doc. Ing. Dane Tančinovej, PhD. ktorá ma

viedla pri spracovávaní diplomovej práce, najmä za jej odborné rady a užitočné

usmernenia pri písaní. Zároveň by som sa touto cestou chcela poďakovať aj Ing. Zuzane

Maškovej.

Abstrakt

Cieľom diplomovej práce bolo testovanie 59 izolátov rodu Fusarium sp.

izolovaných z pšenice (Triticum aestivum L.) domáceho pôvodu na schopnosť

produkovať v podmienkach in vitro mykotoxín zearalenon. Z celkového počtu 59

testovaných izolátov bolo 48 izolátov F. graminearum, 8 izolátov F. culmorum, po 1

izoláte z F. crookwellense, F. semitectum a F. tricinctum. Testované izoláty boli získané

zo vzoriek pšenice slovenského pôvodu a následne kultivované na živnej pôde

s kvasničným extraktom (YES) pri teplote 25 ± 1 oC, 7 až 14 dní v tme. Toxinogenita

bola testovaná pomocou tenkovrstvovej chromatografickej metódy (TLC).

Potencionálna schopnosť produkovať zearalenon v podmienkach in vitro bola zistená

u izolátov Fusarium graminearum, kde zo 48 izolátov 73 % produkovalo zearalenon .

Z 8 izolátov F. culmorum bola dokázaná schopnosť produkcie u 50 % izolátov. Izolát F.

crookwellense tiež vykazoval schopnosť produkovať zearalenon v podmienkach in

vitro. Produkcia zearalenonu použitou metódou nebola dokázaná u izolátov F.

tricinctum a F. semitectum.

Kľúčové slová: Fusarium sp., tenkovrstvová chromatografická metóda, Triticum

aestivum L., zearalenon

Abstract

Aim of this diploma thesis was the testing of 59 isolates of Fusarium sp. genus

isolated from wheat (Triticum aestivum L.) of domestic origin for the ability of in vitro

production of mycotoxin zearalenon. From the total of 59 tested isolates were 48

isolates of F. graminearum, 8 isolates of F. culmorum, and one isolate for each of F.

crookwellense, F. semitectum, F. tricinctum. Tested isolates were obtained from wheat

samples of Slovakian origin and cultivated on yeast extract sucrose agar (YES) at

temperature of 25 ± 1 oC, from 7 to 14 days in the dark. Toxinogenity was tested using

thin layer chromatography (TLC). The potential ability to produce zearalenon under in

vitro conditions was detected for isolates of Fusarium graminearum where from 48

isolates 73 % produced zearalenon. From 8 isolates of F. culmorum was this production

ability proven in 50 % isolates. The isolate of F. crookwellense did also show the ability

to produce zearalenon under in vitro conditions. Zearalenon production by used method

was not proven for isolates of F. tricinctum and F. semitectum.

Keywords: Fusarium sp., thin layer chromatography, Triticum aestivum L., zearalenon

Obsah

Obsah ............................................................................................................................... 6

Zoznam skratiek a značiek............................................................................................. 8

Úvod ............................................................................................................................... 10

1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí..................................... 11

1.1 Mykotoxíny ......................................................................................................... 11

1.2 Zearalenon ........................................................................................................... 12

1.2.1 História objavu zearalenonu ........................................................................ 12

1.2.2 Chemická a fyzikálna charakteristika zearalenonu...................................... 13

1.2.3 Biologická aktivita zearalenonu................................................................... 14

1.2.4 Toxicita zearalenonu.................................................................................... 16

1.2.4.1 Akútna toxicita zearalenonu ............................................................... 16

1.2.4.2 Subakútna a subchronická toxicita zearalenonu ................................. 17

1.2.4.3 Chronická toxicita a karcinogenita zearalenonu................................. 17

1.2.4.4 Genotoxicita zearalenonu ................................................................... 18

1.2.4.5 Toxický účinok zearalenonu na reprodukciu a vývoj......................... 18

1.2.4.6 Účinok zearalenonu na endokrinný systém ........................................ 19

1.2.4.7 Imunotoxicita zearalenonu.................................................................. 19

1.3 Rod Fusarium......................................................................................................19

1.3.1 Význam a výskyt fuzárií .............................................................................. 20

1.4 Charakteristika najvýznamnejších producentov zearalenonu ............................. 22

1.4.1 Fusarium crookwellense (Cooke) Sacc. ...................................................... 22

1.4.2 Fusarium culmorum (W.G. Smith) Saccardo .............................................. 22

1.4.3 Fusarium graminearum Schwabe............................................................... 23

1.4.4 Fusarium semitectum Berk.&Rav................................................................ 23

1.4.5 Fusarium tricinctum (Corda) Sacc............................................................... 24

1.5 Faktory ovplyvňujúce produkciu zearalenonu .................................................... 25

1.6 Výskyt zearalenonu v potravinách a v surovinách na ich výrobu ....................... 26

1.6.1 Potraviny rastlinného pôvodu ...................................................................... 26

1.6.2 Potraviny živočíšneho pôvodu..................................................................... 27

2 Cieľ práce................................................................................................................. 29

3 Metodika práce a metódy skúmania ..................................................................... 30

3.1 Mykologická analýza........................................................................................... 30

3.1.1 Endogénna kontaminácia ............................................................................. 30

3.1.2 Povrchová kontaminácia.............................................................................. 30

3.2 Štúdium izolátov.................................................................................................. 31

3.3 Stanovenie toxinogenity v podmienkach in vitro................................................ 32

3.3.1 Stanovenie toxinogenity TLC metódou (in vitro)........................................ 32

3.4 Použité živné pôdy .............................................................................................. 33

4 Výsledky práce a diskusia ...................................................................................... 35

Záver .............................................................................................................................. 49

Zoznam použitej literatúry .......................................................................................... 51

8

Zoznam skratiek a značiek

a pod. a podobne

AlCl 3 chlorid hlinitý

atď. a tak ďalej

c koncentrácia

cm2 centimeter štvorcový: plošný obsah štvorca so stranou dĺžky 1 cm

DCPA Dichloran Chloramphenicol Peptone Agar, kultivačné médium: agar

s dichlóranom, peptónom a chloramfenikolom

DNA DeoxyriboNucleic Acid, deoxyribonukleová kyselina

DON DeOxyNivalenol

DRBC Dichloran Rose Bengal Chloramphenicol agar, kultivačné médium:

agar s dichlóranom, bengálskou červeňou a chloramfenikolom

F. Fusarium

g gram, jedna tisícina zo základnej jednotky hmotnosti SI kilogramu

(1.10−3 kg).

H2SO4 kyselina sírová

in vitro v skúmavke

KCl chlorid draselný

kg kilogram , kilogram základná jednotka hmotnosti v SI

KH3PO4 dihydrogénfosforečnan draselný

KNO3 dusičnan draselný

l liter, dekadický násobok SI

LD50 Lethal Dose, letálna dávka spôsobujúca smrť polovice pokusných

zvierat

m meter, základná jednotka dĺžky v SI

Mg SO4 . 7 H2O heptahydrát síranu horečnatého

mg miligram , 10-3

mm milimeter , 10-3

MON Moniliformín

9

nm nanometer, 10-9

PDA Potato Dextrose Agar, kultivačné médium: zemiakovo–dextrózový

agar

pH potencia Hydrogeni, veličina vyjadrujúca koncentráciu iónov

určujúcich kyslosť alebo zásaditosť organického prostredia

PSA Potato Sucrose Agar, kultivačné médium: zemiakovo–sacharózový

agar

SI Système International

SNA Synthetic Nutritional Agar, kultivačné médium: syntetické živné

médium

TLC Thin Layer Chromatography, Tenkovrstevná chromatografia

UV UltraViolet, ultrafialové

YES Yeast Extract Sucrose agar, kultivačné médium: agar s kvasničným

extraktom a sacharózou

ZAN zearalanol

ZEA ZEA ralenon

α alfa

α-ZAL α-zearalanol

α-ZEA α-zearalenol

ß beta

ß-ZAL ß-zearalenol

ß-ZEA ß-zearalenol

µg mikrogram, 10-6

µl mikroliter , 10-6

µm mikrometer , 10-6

% percento

°C stupeň celzia

< znamienko menší ako

> znamienko väčší ako

± plus–mínus

10

Úvod

Už od dávnej minulosti sa ľudská spoločnosť zaoberá rozmanitým využívaním

húb. Nejedná sa iba o konzumovanie plodníc jedlých húb, ale aj ďalšie možnosti

využitia mnohých druhov tejto rozsiahlej ríše heterotrofných organizmov. Už v

staroveku sa huby uplatňovali v príprave chleba, alkoholických nápojov alebo

fermentovaných orientálnych jedál. V súčasnosti sa huby využívajú aj na prípravu

krmív, syrov, enzýmov, fermentovaných potravín, organických kyselín, etanolu,

droždia, vitamínov, antibiotík, steroidov a stimulátorov rastu rastlín. Z toho vyplýva, že

majú pre nás veľký význam, avšak na druhej strane toxické metabolity

mikroskopických vláknitých húb – mykotoxíny spôsobujú znehodnocovanie potravín

a krmív. Ak sa stanú súčasťou potravy človeka alebo hospodárskych zvierat môžu

ovplyvňovať ich zdravotný stav, znižovať úžitkovosť, niektoré môžu dokonca zapríčiniť

aj smrť. U konzumentov môžu spôsobiť vznik akútnej či chronickej toxicity. Majú

mutagénne, teratogénne, karcinogénne, imunosupresívne a mnohé iné negatívne účinky

na zdravie. Na rastlinách spôsobujú rôzne ochorenia a poruchy, znižovanie úrody,

znižujú ich skladovateľnosť. Podieľajú sa na eliminácii nutričnej, hygienickej,

senzorickej kvality potravín a surovín na ich výrobu. Treba tiež spomenúť, že spôsobujú

ekonomické straty a to znižovaním úrodnosti pestovaných plodín ako aj znižovaním

úžitkovosti hospodárskych zvierat. Veľké množstvo vláknitých mikroskopických húb je

schopných produkovať širokú škálu mykotoxínov. Rod Fusarium je charakteristický

tým, že produkuje mykotoxíny najmä v oblastiach mierneho a chladnejšieho pásma.

Tento fakt predstavuje ich potenciálny vplyv takmer vo všetkých územiach sveta. Preto

je veľmi dôležité upriamiť našu pozornosť na tieto kontaminanty, ktoré predstavujú

vážne zdravotné riziko. Potravinová bezpečnosť je základom každého štátu. Keďže

majú potraviny a krmivá veľký význam nemôžeme dovoliť, aby sa znehodnocovali

nežiaducou činnosťou mykotoxínov. Nebezpečenstvo, ktoré z mykotoxínov vyplýva je

obrovské, stali sa tak celosvetovým problémom, ktorý sa musí riešiť.

V diplomovej práci sme sa z tohto dôvodu zamerali na testovanie jednotlivých

izolátov rodu Fusarium získaných z pšenice (Triticum aestivum L.) domáceho pôvodu

na schopnosť produkovať mykotoxín zearalenón. Práca poukazuje na možné riziko

spôsobené prítomnosťou tohto mykotoxínu v potravinách a surovinách na ich výrobu,

zameriava sa na jeho charakteristiku, biologickú aktivitu, ale aj charakteristikou

potencionálnych producentov.

11

1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí

1.1 Mykotoxíny

Mikroskopické huby predstavujú dôležitú časť všetkých mikroorganizmov. Vo

vzťahu k človeku, resp. k zvieratám sa im venuje veľká pozornosť. Niektoré z nich totiž

zapríčiňujú choroby kože, slizníc, vnútorných orgánov – tzv. mykózy, u geneticky

disponovaných ľudí rozličné prejavy alergie, mykotoxikózy vznikajú po požití,

vdýchnutí, resp. dotyku s toxickými metabolitmi mikroskopických vláknitých húb.

Z praktického hľadiska sa mikroskopické huby tradične rozdeľujú na dve základné

skupiny: na kvasinky a na vláknité huby, ktoré sa laicky nazývajú plesne (Jesenská,

1987).

Slovo mykotoxín pochádza z gréckeho slova mycos, čo znamená huba

a z latinského slova toxicum, čo znamená jed.

Je zložité definovať mykotoxín niekoľkými slovami. Všetky mykotoxíny sú

prírodné produkty vo forme malých molekúl, ktoré vznikajú vo vláknitých hubách ako

sekundárne metabolity (Bennett a Klich, 2003).

Mykotoxíny sú nielen ťažko definovateľné, ale sa tiež ťažko klasifikujú. Ich

chemická štruktúra je veľmi rozmanitá, majú rôzny biosyntetický pôvod, biologický

účinok a sú produkované širokým spektrom odlišných druhov húb (Klich et al., 2000).

V mnohých experimentoch bolo dokázané, že mykotoxíny neprodukujú všetky

huby, ale len niektoré kmene jednotlivých druhov húb. Tieto kmene nazývame

potencionálne toxinogénne huby. Bolo tiež dokázané, že i toxinogénne huby

neprodukujú mykotoxíny sústavne a za každých okolností (Jantošovič et al., 1998).

Mykotoxíny sa zvyčajne produkujú až po skončení rastu. Tvoria sa počas

negatívneho saprofytického rastu, predovšetkým v postexponenciálnej fáze, počas

sporulácie. Ich hlavným zdrojom sú obilniny a olejnaté semená (Pohland, 1993). Môžu

byť akumulované napríklad v špecializovaných štruktúrach, ako konídie, skleróciá,

alebo sa po vylúčení kumulujú v okolitom prostredí (Bhatnagar et al., 2002).

Je veľmi pravdepodobné, že sa ľudstvo od prvopočiatku svojej existencie

stretávalo s mykotoxínmi a nimi vyvolávanými chorobami, hlavne keď v období neolitu

12

začal človek cielene obrábať pôdu, pestovať plodiny a chovať hospodárske zvieratá. Je

nepochybné, že jednoduché spoločenstvá v minulosti zápasiace o vlastné prežitie, sa

nemohli pri vtedajšej úrovni znalostí a technických možnostiach účinne brániť

kontaminácii a znehodnocovaniu potravín patogénnymi a toxinogénnymi

mikromycétami, a ani si nemohli dovoliť napr. v dobe hladomoru absolútne vylúčiť zo

svojej potravy kontaminované potraviny (Malíř et al., 2003).

1.2 Zearalenon

Zearalenon je estrogénny mykotoxín produkovaný rôznymi fuzáriami, ktoré

kolonizujú kukuricu, jačmeň, ovos, pšenicu a cirok. Zearalenon a jeho deriváty sú

makrocyklické sekundárne metabolity húb (Betina, 1990).

Zearalenony sú nesteroidné estrogénne mykotoxíny, ktoré boli asociované

s estrogénnymi syndrómami u ošípaných a iných živočíchov (Desjardins, 2006).

Je uznaný ako jediný estrogénny mykotoxín, aj keď je možné, že iné štruktúry

budú objavené v budúcnosti (Krska a Josephs, 2001).

1.2.1 História objavu zearalenonu

V Indiane, Minesote a okolitých štátoch v 50. a 60. rokoch 20 storočia spôsobila

huba Fusarium graminearum závažnú epidémiu na kukurici tzv. hnilobu kukuričných

šúľkov. Niektorí farmári použili kontaminovanú kukuricu, na kŕmenie ošípaných

a pozorovali vracanie a odmietanie potravy. Neskôr sa zistilo, že to bolo spôsobené

trichotecénmi. Na druhej strane však kontaminovaná kukurica vyvolávala u takto

napadnutých zvierat estrogénne symptómy. Samice vykazovali nasledovné príznaky:

zväčšenie prsnej žľazy a orgánov genitálneho traktu, atropiu vaječníkov, neplodnosť,

redukciu vo veľkosti vrhu a zároveň aj redukovanú váhu novonarodených prasiatok.

U samcov sa prejavovali tieto symptómy: zväčšenie prsných žliaz a atropia testes.

V Indiane v roku 1962 bol tento estrogénny syndróm demonštrovaný na ošípaných

a u myší kŕmených čistými kultúrami druhu Fusarium graminearum. Estrogénny

syndróm bol rovnako vyvolaný u myší kŕmených látkou získanou z extraktov čistej

kultúry Fusarium graminearum a v tom čase ho nazvali ako fermentačná estrogénna

substancia F-2. V roku 1966 táto estrogénna látka bola štruktúrne charakterizovaná ako

13

zearalenon (ZEA) (Desjardins, 2006). Urry et al. určili chemickú štruktúru v roku 1966

(Malíř et al., 2003).

1.2.2 Chemická a fyzikálna charakteristika zearalenonu

Zearalenon (6-[10-hydroxy-6-oxo-trans-1-undecenyl])-B-resorcylová kyselina

laktónová, sekundárny metabolit Fusarium graminearum (morfologicky Gibberella

zeae), dostal triviálny názov zearalenon ako kombinácia Gibberella zeae, resorcylová

kyselina laktónová, tento názov má všeobecné použitie pre skupinu prirodzených

produktov; -ene štandardná koncovka indikujúca prítomnosť dvojitej väzby v polohe

C1´- C-2´ a -one prípona indikujúca prítomnosť ketónovej skupiny v polohe C-6´

(Krska a Josephs, 2001). Zearalenon je chemicky charakterizovaný ako laktón kyseliny

β-resorcylovej. V organizme je metabolizovaný na 7α a 7β-zearalenol. Okrem toho

existuje ďalších asi 13 derivátov zearalenonu (napr. zeranol a taleranol) (Malíř et

al.,2003). Tabuľka 1 uvádza prehľad prirodzene sa vyskytujúcich zearalenonov z rodu

Fusarium (Desjardins, 2006).

Tabuľka 1 Prirodzene sa vyskytujúce zearalenony produkované druhmi rodu

Fusarium (Desjardins, 2006)

Poloha uhlíka Zearalenony Molekulová

hmotnosť

C-4 C-5 C-7-C-8 C-11 C-12 C-14

Zearalenon 318 OH H C=C H =O H

α- a β-Zearalenol 320 OH H C=C H OH H

α- a β- Zearalanol 322 OH H C-C H OH H

11-Hydroxyzearalenon 334 OH H C=C OH =O H

14-Hydroxyzearalenon 334 OH H C=C H =O OH

4-Acetylzearalenon 360 OAc H C=C H =O H

5-Formylzearalenon 346 OH CHO C=C H =O H

14

Z mnohých derivátov zearalenonu, ktoré môžu byť produkované rodom

Fusarium sp., iba trans-α-zearalenol ( α-ZOL ) sa prirodzene vyskytuje v obilnom zrne.

α-ZOL a β-ZOL sú produkované u cicavcov redukciou keto-skupiny v C-6´. Ďalšou

štrukturálne podobnou zložkou je zearalenol, ktorý je synteticky vyrobený zo ZEA

(Krska a Josephs, 2001).

Zearalenon, C18H22O5, má relatívnu molekulovú hmotnosť 318, je biela

kryštalická látka ( teplota topenia 164 až 165 ºC ), [α]25546 = - 170,5º (c = 1,0 g v 100

ml metanolu), fluoreskuje v ultrafialovej oblasti. Je nerozpustný vo vode, sulfáne

a tetrachlórmetáne; rozpustný vo vodných roztokoch alkálií, dietyléteri, benzéne,

chloroforme, dichlórmetáne, etylacetáte, acetonitrile a v alkoholoch. Prírodný

zearalenon má konfiguráciu trans-, ale po ožiarení v ultrafialovej oblasti izomerizuje na

cis- zearalenon (Betina, 1990).

Sumárny vzorec: C18H22O5; Systematický názov: 3, 4, 5, 6, 9, 10-hexahydro-14,

16-dihydroxy-3-metyl-[S-(E)]-1-H-2-benzoxacyclotetradecin-1, 7 (8H)-dión. Na

obrázku 1 je uvedená štruktúra zearalenonu .

Obrázok 1 Štruktúra zearalenonu

O

CH3H

O

OOH

OH

1.2.3 Biologická aktivita zearalenonu

Zearalenon a jeho deriváty majú estrogénne a anabolické účinky (Zinedine et al.,

2007). Marasas et al. (1979) charakterizovali zearalenon ako látku, ktorá nemá akútnu

toxicitu. Získali sa dôkazy o jeho embryopatických účinkoch na potkanoch

a predpokladá sa, že má podiel na etiológii nádorov.

Zearalenon a jeho deriváty sa používajú v USA ako anabolické preparáty, ktoré

podporujú rast oviec a hovädzieho dobytka. Pokladá sa za sexuálny hormón viacerých

druhov húb. Má slabé antibakteriálne účinky na grampozitívne spórotvorné druhy.

15

Toxín mal mutagénny účinok na Bacillus subtilis, ale v Amesovom teste sa jeho

mutagenita na Salmonella typhimurium nezistila (Betina, 1990).

Biologická aktivita tohto mykotoxínu je prisudzovaná hlavne jeho estrogénnej

aktivite, ktorá ruší endokrinnú funkciu u zvierat a ľudí (Ryu et al., 2002).

Všetky zearalenony sú spojené s estrogénnou aktivitou, hoci α-zearalenol má

vyššiu estrogénnu aktivitu ako ZEA a β-zearalenol, čo je spôsobené vyššou afinitou na

estrogénne receptory. Väzba zearalenonu a jeho derivátov na estrogénne receptory má

za následok hyperestrogénny syndróm u niektorých zvierat. Prijatý ZEA je

biotransformovaný hlavne v pečeni na α-zearalenol a β-zearalenol, pričom ich množstvá

kolíšu medzi jednotlivými druhmi zvierat. Štúdie poukazujú, že ošípané sú voči účinku

toxínu citlivejšie ako ostatné zvieratá, pretože transformujú ZEA na účinnejší α-

zearalenol. V pečeni hovädzieho dobytka je ZEA transformovaný näjma na β-zearalenol

(Sørensen, 2009).

Zearalenony nie sú akútne toxické a neboli spojené so žiadnou fatálnou

mykotoxikózou u ľudí a ani u zvierat, boli asociované s estrogénnymi syndrómami u

prasiat a iných živočíchov. Štúdie zaoberajúce sa pozorovaním reprodukcie ZEA v

zvieracích bunkách a jeho možných účinkoch na streoidné hormóny zistili, že ZEA sa

nachádza v určitom množstve v estrogénoch a má početné anabolické účinky na

zvieracie orgány. Toto zistenie nedávnych štúdií dokazuje prítomnosť zearalenonu v

steroidných hormónoch napriek jeho nesteroidnej štruktúre a dokazuje, že bol

ovplyvňovaný cieľovým tkanivom a choval sa podobne ako steroidné hormóny,

špeciálne 17β-estradiol. Zearalenony sú viazané na estrogénne receptory v bunkách a

medzibunkových priestoroch, ale vo všeobecnosti vykazuje 10 až 100 - násobne nižšiu

aktivitu v porovnaní z endogénnym 17β-estradiolom. Zearalenon bol 1000 krát menej

aktívny ako 17β-estradiol v biologických vzorkách na estrogénnu aktivitu (Desjardins,

2006).

Nedávne štúdie dokázali jeho možný vplyv na stimuláciu rastu buniek rakoviny

prsníka u žien (Hussein a Brasel, 2001). Napriek tomu podľa IARC WHO je zearalenon

klasifikovaný ako kategória 3, nie je teda pravdepodobne karcinogénny pre človeka, ale

môže sa zrejme uplatniť ako promótor (Malíř et. al,2003).

16

1.2.4 Toxicita zearalenonu

Zearalenon sa podobá 17ß-estradiolu, hormónu produkovanému ľudskými

ováriami. Zearalenon je klasifikovaný ako nesteroidný estrogén alebo mykoestrogén.

Niekedy je označovaný ako fytoestrogén (Zinedine et. al, 2007).

Hussein a Brasel (2001) poukazujú na druhy rodu Fusarium, ktoré vyvolávajú

mykotoxikózy spôsobujúce poruchy zdravia.

Dva toxické metabolity produkované rodom Fusarium, deoxynivalenol (DON)

a ZEA, sa najčastejšie spájajú s toxikózami obilia v USA, Číne, Japonsku a Austrálii,

sprevádzané symptómami ako sú nauzea, zvracanie, hnačka (Zinedine et. al, 2007).

1.2.4.1 Akútna toxicita zearalenonu

Je známe, že ZEA má relatívne nízku akútnu toxicitu (orálna letálna dávka LD50

>2 000 – 20 000 mg.kg-1 ž.h.) po orálnom príjme u myší, potkanov a morčiat.

Toxickejší je pri intraperitónnom injekčnom podaní (Zinedine et al., 2007).

Tabuľka 2 uvádza výsledky niektorých štúdií akútnej toxicity (LD50) ZEA

u zvierat podľa Zinedine et al. (2007).

Tabuľka 2 Akútna toxicita (LD50) ZEA u rôznych živočíšnych modelov (Zinedine

et al., 2007)

Druhy Pohlavie Spôsob aplikácie LD 50 (mg.kg-1 ž.h.)

Myš

Myš

Myš

Potkan

Potkan

Potkan

Morča

Morča

samec/samica

samica

samica

samec/samica

samec/samica

samec

samica

samica

orálne

orálne

vnútročrevne

orálne

orálne

vnútročrevne

orálne

vnútročrevne

> 2 000

> 20 000

> 500

> 4 000

> 10 000

5 500

> 5 000

2 500

17

1.2.4.2 Subakútna a subchronická toxicita zearalenonu

Pri štúdiách orálnej toxicity sa javili účinky na experimentálnych ako i na

domácich zvieratách závislé od interakcii ZEA alebo jeho metabolitoch. Ošípané a ovce

sa prejavovali viac senzitívne ako hlodavce, niekoľkonásobne viac v kontrolovaných

štúdiách s presne vymedzenou expozíciou, NOEL (dávka bez toxického účinku)

u ošípaných bol 40 µg.kg-1 telesnej hmotnosti na deň v porovnaní s NOEL 100 µg.kg-1

telesnej hmotnosti u potkanov (Kuiper-Goodman et al., 1987).

1.2.4.3 Chronická toxicita a karcinogenita zearalenonu

Prvotné zverejnené údaje boli o schopnosti ZEA vyvolávať nežiaduce pečeňové

lézie s následným vývojom hepatokarcinómu. Fischer 344/N potkany konzumovali

stravu obsahujúcu 0,25 alebo 50 mg.kg-1 ZEA po dobu 103 týždňov (0, 1, alebo 2

mg.kg-1 ž.h.deň-1). Boli pozorované nasledovné neoplastické lézie: zápal prostaty,

testikulárna atropia, cysty alebo cystické kanáliky v prsných žľazách samcov, zvýšený

výskyt hepatocelulárnej cytoplazmovej vakuolizácie u samcov, a zvýšený výskyt

chronickej progresívnej nefropatie u oboch pohlaví a dávkach. Retinopatia a katary boli

zistené vo zvýšenom množstve u samcov s nízkou a vysokou dávkou, a u samíc

s nízkou dávkou. V štúdii nebol preukázaný nárast tumorov (NTP, 1982).

Podľa Maaroufi et al. (1996) dysfunkcia krvnej koagulácie u potkanov a niektoré

zmeny krvných parametrov (hematokrit, priemerný korpuskulárny objem erytrocytov

(MCV), množstvo krvných doštičiek a hladina leukocytov (WBC), ako i niektoré

biochemické markery ako napr. aspartám aminotransferáza (AST), alanín

aminotransferáza (ALT), alkalin fosfatáza (ALP), kreatín, bilirubín, boli pozorované in

vivo, čo naznačuje krvnú toxicitu.

Nedávne štúdie poukazujú na schopnosť zearalenonu stimulovať rast

rakovinových buniek prsnej žľazy u človeka (Ahamed et al., 2001). Estrogénne účinky

ZEA, jeho vysoké koncentrácie v potravinách na celom svete, narastajúci výskyt

rakoviny prsnej žľazy, podporujú hypotézu, že expozícia zearalenonu môže prispieť

k stúpajúcemu výskytu rakoviny prsnej žľazy (Yu et al., 2005).

18

1.2.4.4 Genotoxicita zearalenonu

Dokázané boli i genotoxické účinky ZEA, ako i fakt, že indukuje tvorbu DNA-

aduktu v in vitro kultúrach lymfocytov u hovädzieho dobytka, fragmentáciu DNA

a tvorbu jadierka v kultúrach DOK, Vero a Caco-2 bunkách vo Vero obličkových

bunkách opíc a v kostnej dreni myší (Zinedine et al., 2007). Podľa Creppyho (2002),

ZEA nevyvolával mutácie u Salmonella typhimurium (Amesov test), ani mitotické

prekríženie chromozómov u Saccharomyces cerevisiae. Avšak indukoval výmenu

sesterských chromatíd, chromozómové aberácie a aj polyploidiu v bunkách vaječníkov

čínskeho škrečka in vitro a to v absencii exogénnej metabolickej aktivácie. Tiež

indukoval SOS opravu v baktérii.

1.2.4.5 Toxický účinok zearalenonu na reprodukciu a vývoj

Počas gravidity ZEA znižuje možnosti prežitia embrya a niekedy môže znižovať

hmotnosť plodu. ZEA môže pôsobiť na maternicu, a to poklesom luteinizačného

hormónu (LH) a sekréciou progesterónu a morfologickými zmenami tkaniva maternice

(Etienne a Dourmad, 1994). Pozorované boli rôznorodé estrogénne účinky ZEA ako

napr. znížená plodnosť, zvýšená embryoletálna resorpcia, pokles vrhov, zmenené

hmotnosti nadobličkových žliaz, hypofýzy a štítnej žľazy, zmena hladín progesterónu

a estradiolu v sére, ale žiadne teratogénne účinky u myší, potkanov, morčiat a králikov.

Ošípané a ovce sa zdajú byť viac citlivé ako hlodavce (Zinedine et al., 2007).

ZEA bol stanovovaný v tkanive maternice u 49 žien. V uvedenej skupine sa

zistilo 27 maternicových adenokarcinómov, 11 maternicových hyperplázií a 11

proliferácií maternice s hodnotami ZEA v danom poradí 47,8 ± 6,5, 167,0 ± 17,7 ng.ml-

1 a pod stanovený limit. Zverejnená bola správa v juhovýchodnom regióne Maďarska o

zvýšenom výskyte predčasného dospievania, ZEA bol stanovený v koncentráciách od

18,9 do 103,5 µg.ml-1 v krvom sére testovaných pacientov a taktiež bol prítomný v jedle

pacientov (Szeutz et al., 1997).

19

1.2.4.6 Účinok zearalenonu na endokrinný systém

Ukázalo sa, že ZEA a niektoré jeho metabolity sa viažu na estrogénne receptory

v systémoch in vitro alebo in vivo. Viazanie ZEA a jeho derivátov na cytoplazmatické

receptory maternice je v nasledovnom klesajúcom poradí α-ZAL > α-ZEA > β-ZAL >

ZEA > β-ZEA (Zinedine et al., 2007).

Nedávno, Minervini et al. (2005) uviedol, že ZEA a deriváty vykazujú podobné

estrogénne účinky, s výnimkou α-ZEA, ktorý spôsobuje vysokú estrogénnu aktivitu.

1.2.4.7 Imunotoxicita zearalenonu

Nedávne štúdie dokázali, že bolo preukázaných niekoľko zmien imunologických

parametrov v in vitro podmienkach v spojení s koncentráciami ZEA u zvierat a ľudí

(Zinedine et al., 2007).

Podľa Eriksena a Alexandra (1998) zmeny imunologických parametrov, ako

napr. inhibícia mitogénu stimulujúceho lymfocytovú proliferáciu, zvýšenie produkcie

IL-2 a IL-5, boli zistené in vitro pri vysokých koncentráciách ZEA.

1.3 Rod Fusarium

Rod Fusarium sa systematicky zaraďuje do ríše Fungi, oddelenia Eumycota

(pravé huby), pododdelenia Ascomycota, radu Hypocreales, čeľade Hypocreaceae

(Kirk et al., 2001).

Mnohé druhy z rodu Fusarium majú známe teleomorfné štádiá, ktoré patria

k perfektným rodom Gibberella, Nectria a Calonectria. Zvláštnosťou týchto štádií je to,

že sa v laboratórnych podmienkach, ale i v prírode tvoria iba zriedka, alebo za

špecifických okolností (Pitt a Hocking, 1997).

20

1.3.1 Význam a výskyt fuzárií

Fuzáriá vyskytujúce sa v klasoch obilnín, môžu produkovať celú škálu

mykotoxínov, z ktorých niektoré majú veľký význam. Fuzáriotoxíny sú intentzívne

študovanou skupinou metabolitov húb z rôznych hľadísk, od agronomického, cez

chemický až po patologický a toxikologický aspekt (Champeil et al., 2004). Prirodzene

vyskytujúce sa mykotoxíny fuzárií, patria k trom hlavným štrukturálnym skupinám,

ktorými sú trichotecény (najmä DON), zearalenon (ZEA) a moniliformín (MON)

(Bottalico a Perrone, 2002; Lemmens et al., 2004).

Bolo zistené, že mnoho druhov fuzárií produkuje ZEA. Fuzária sú

pravdepodobne najrozšírenejšie mikroskopické vláknité huby produkujúce toxíny

v oblastiach s chladnejšou teplotou. Obvykle sa vyskytujú v obilí v miernejších

oblastiach Ameriky, Európy a Ázie. Ukazuje sa, že toxíny fuzárií majú množstvo

toxických účinkov na skúmané zvieratá. V niektorých prípadoch sa predpokladá, že

toxíny, ktoré boli produkované fuzáriami spôsobujú toxicitu aj u človeka (Creppy,

2002).

Veľké množstvo fuzárií sa bežne vyskytuje v pôdach ako pôdne saprotrofy, kde

sa aktívne podieľajú na dekompozícii celulolytického rastlinného materiálu (Domsch et

al., 1980; Pitt a Hocking, 1997).

Fuzáriá sú známe hlavne kvôli ich úlohe rastlinných patogénov spôsobujúcich

široký rozsah chorôb ako napríklad odumieranie ciev, hnilobu koreňov a stoniek, pred-

a pozberové vädnutie atď. Sú hlavnou príčinou hniloby skladovaného ovocia a zeleniny

a sú bežne prítomné na obilninách a strukovinách, ktoré zvyčajne kolonizujú už počas

vegetácie (Pitt a Hocking, 1997).

V súčasnosti akceptovaný prehľad fuzáriových mykotoxínov (s karcinogénnym,

resp. karcinogénne možným účinkom) a ich producentov uvádza tabuľka 3 (Thrane,

1989; Pitt a Hocking, 1997; Frisvad a Thrane, 2002; Samson et al., 2002).

21

Tabuľka 3 Mykotoxíny produkované druhmi rodu Fusarium (Thrane, 1989; Pitt a Hocking, 1997; Frisvad a Thrane, 2002; Samson et al., 2002; Mubatanhema et al., 1999; Visconti et al., 1999)

Mykotoxíny Druh

Fumonizíny F. proliferatum

F. subglutinans

F. verticillioides

F. pseudoanthophilum

F. napiforme, F. anthophilum, F. dlamini,

F.thapsinum a F. globosum

Zearalenon a jeho deriváty F. crookwellense

F. culmorum

F. equiseti

F.graminearum, F. pseudograminearum

F. semitectum

F. sporotrichioides

F. verticillioides

Zearalenon produkujú nasledovné druhy rodu Fusarium: F. graminearum, F.

roseum, F. nivale, F. tricinctum, F. sporotrichoides, F. oxysporum, F. moniliforme, F.

lateritium, F. verticilloidea (= F. moniliforme), F. sacchari var. Sublutinans (= F.

moniliforme var. Sublutinans), F. culmorum, F. sambucinum var. Coeruleum, F.

equiseti, F. gibbosum, F. solani, Gibberella zeae (sexuálne štádium F. roseum a F.

graminearum) a G. fujikuroi (sexuálne štádium F. moniliforme) (Betina, 1990).

Zearalenol produkujú niektoré kmene fuzárií. Z jeho diastereoizomérov sa našiel

len α-zearalenol, alebo Bottalico et al. (1985) zistili, že F. culmorum a F. equiseti

produkujú vždy zmes odidvoch izomérov α a β.

Ako produkt sa zearalenon pravidelne vyskytuje u druhov F. graminearum, F.

culmorum, F. cerealis, F. equiseti, F. crookwellense a F. semitectum, ktoré sú častými

kontaminantmi v cereáliách v krajinách mierneho a teplého pásma. Ďalší producenti

ZEA ako sú druh F. verticillioides a príbuzné rody Gibberella fujikuroi, boli

identifikovaní pri primárnych analýzach chromatografiou, no tieto štúdie neboli

konečné. Produkcia zearalenonu bola menej dokázaná u F. acuminatum, F. avenaceum,

F. poae, F. sambucinum, a F. tricinctum, ale tieto správy neboli potvrdené (Desjardins,

2006).

22

1.4 Charakteristika najvýznamnejších producentov zearalenonu

1.4.1 Fusarium crookwellense (Cooke) Sacc.

Fusarium crookwellense je novým druhom, ktorý bol objavený a popísaný iba

nedávno (Hudec a Roháčik, 2008).

Huba kolonizuje pletivá semien, obilnín a je súčasťou pôdnej mikroflóry

(Samson et al., 1995).

Morfologická charakteristika

Kolónie na PDA alebo PSA pri teplote 25 oC počas 4 dní vyrastú na veľkosť 7,5 – 9 cm.

Vzdušné mycélium je vločkovité, najprv belavé, žltkasté, ružovkasté a až neskôr

prechádza do okrovej až červenohnedej farby. Sporodochiá sú oranžové a červenohnedé

a sú produkované v centrálnej časti mycélia starších kultúr. Reverz je červený, fialový

alebo hnedastý. Konidiofory sú vetvené alebo nevetvené nesúce monofialidy.

Mikrokonídie sa netvoria. Makrokonídie sú dorzálne stočené so zahnutou apikálnou

a výraznou nožnou bunkou. Bežne sú 5 septované 35 – 40 (50) x 5 – 6,3 (7,5) µm.

Chlamydospóry sú uložené v mycéliu alebo v konídiách (Samson et al., 2002).

1.4.2 Fusarium culmorum (W.G. Smith) Saccardo

Huba F. culmorum je známa celosvetovým rozšírením, ako zástupca pôdnej

mikrocenózy, ale najmä ako patogén spôsobujúci hospodársky významné ochorenia na

obilninách a iných hostiteľoch (Hudec a Roháčik, 2008).


Kolónie na PDA a PSA pri 25 oC dosahujú priemer 7,5 – 9 cm v priebehu 4 dní.

Vzdušné mycélium má bielu farbu, ktorá prechádza na žltú alebo ružovú, a nakoniec

má hnedasto-červené sfarbenie. Zmeny bývajú na povrchu a to buď v červených,

fialových alebo v hnedastých odtieňoch. Konidiofory sú zvyčajne rozvetvené s krátkymi

a širokými fialidami, z ktorých vystupuje hrubostenná makrokonídia, ktorá sa vyskytuje

23

vo vzdušnom mycéliu, alebo v sporodochiu alebo v piontoch, ktoré sú štíhle červeno-

hnedé, mikrokonídie chýbajú. Makrokonídie majú zvyčajne 5 priehradok (niekedy 3 -

4 alebo 6 - 8), nožné bunky, 3 priehradky: 2,6 – 36 x 4 - 6 µm, 4 priehradky: 30 – 46 x

5 - 7µm, chlamydospóry bývajú zväčša hnedasté a hladké, tvoria sa v mycéliu alebo

v konídiách, v reťazcoch v skupinách, osamotene alebo celkom chýbajú (Samson et al.,

2002).

1.4.3 Fusarium graminearum Schwabe

Z hľadiska fuzariózy klasov je Fusarium graminearum považované za jeden

z najpatogénnejších druhov pre všetky obilniny, najmä vo vlhkých rokoch. Okrem

obilnín bola táto huba izolovaná z kukurice, tráv, klinčekov, niektorých okrasných

rastlín, rajčiakov, zemiakov, strukovín a pod. Huba patrí k teplomilnejším druhom,

smerom k chladnejším oblastiam a vyšším nadmorským výškam sa frekvencia jej

výskytu znižuje (Hudec a Roháčik, 2008).


Kolónie na PDA alebo PSA pri 25 oC rastú rýchle a dosahujú priemer od 7,5 do 9 cm v

priebehu 4 dní, majú prevažne šedoružovú farbu, ktorá miestami prechádza na červenú

až hnedastú. Pri vzdušnom mycéliu sa z bielej stáva hnedastá, niekedy ružová farba.

Ružová farba niekedy prechádza v červenú až červenkasto-hnedý odtieň. Konidiofory

sú najskôr jednoduché monofialidy, ktoré sa neskôr silne rozvetvia a niekedy

mikrokonídie chýbajú. Makrokonídie sa zmenšujú, sú kosákovité, zatočené

s viditeľným a zatočeným vrcholom a buniek, väčšinou mávajú (3)5 - 6(9) - priehradok

o rozmeroch 41 - 60 (80) x 4 - 5,5µm. Chlamydiospóry sa niekedy prezentujú a vo

zväzkoch chýbajú (Samson et al., 2002).

1.4.4 Fusarium semitectum Berk.&Rav.

Fusarium semitectum je známe ako sekundárny kolonizátor rastlinných pletív,

niekedy spôsobujúci významné straty na skladovaných produktoch, napr. na banánoch,

citrusových plodoch, zemiakoch, tekvicových rastlinách a pod., Fusarium semitectum

24

býva frekventovane izolované z bavlníka a v podmienkach in vitro vykazuje vysokú

mieru variability v kulturálnych charakteristikách (Abd - Elsalam, 2003).


Kolónie na PDA alebo PSA pri 25 oC dosahujú priemer 4,5 - 6,9 cm v priebehu 4 dní,

sú prevažne biele s broskyňovým nádychom. Vzdušné mycélium je vločkovité, alebo

chumáčovité, belavé alebo broskyňovej farby neskôr v priebehu 14 - 21 dní zhnedne.

Revers prechádza z broskyňovej do okrovo hnedej farby, nikdy nie je červený.

Sporodochiá chýbajú. Nie je jednoznačné rozoznať mikro a makrokonídie.

Makrokonídie sú voľne nesené na rozvetvenom konidiofore alebo na krátkych fialidách

na mladých vzdušných mycéliách. Konídiogénne bunky najskôr produkujú konídie

s jednoduchými apikálnymi pórmi, neskôr sa menia na polyblastické sympodiálne

bunky – polyfialidy. Konídie 3 – 5 - (7) septované, sú vretenovité, rovné alebo

zakrivené, nožná bunka nie je stopkovitá, ale pevne tvarovaná. Apikálna bunka je

špicatá, 0 - 2 septovaná konídia sa vyskytuje výnimočne. 3 - septovaná 17 - 28 x 2,5 - 4

(5) µm, 5 - septovaná: 22 - 40 (55) x 3 - 4,5 µm. Chlamydospóry sú často roztrúsené,

hyalinné, hladké, guľovité, majú priemerne 5 - 10 µm, samostatné alebo v retiazkach,

uložené v hýfach alebo v konídiách (Samson et al., 2002).

1.4.5 Fusarium tricinctum (Corda) Sacc.

Fusarium tricinctum je kozmopolitný druh, ktorý sa vyskytuje prevažne

v podmienkach mierneho pásma. Bol izolovaný z pôdy, klinčekov, obilnín a iných

hostiteľských rastlín (Samson et al., 1995).


Kolónie na PDA alebo PSA vyrastajú diametrálne do veľkosti 3,2 – 5,5 cm v priebehu 4

dní, pri teplote 25 oC. Kompaktné vzdušné mycélium je červenej farby, ktorá neskôr

prechádza do vínovočervenej alebo fialovej farby, niekedy môže byť biele alebo okrové.

Reverz je červený až vínovočervený, ale tiež sa môže vyskytovať aj v žltej farbe.

Konidiofory sú väčšinou bohato vetvené vyrastajú na nich monofialidy 10 – 30 x 2 – 3

µm, ktoré sa netvoria sympodiálne. Mikrokonídie sú 1 - septované, vzácne 2 -

25

septované, nachádzajú sa rozptýlené vo vzdušnom mycéliu a sú práškové, krémovej

farby, často v tvare citrónu. Makrokonídie sú produkované v sporodóchiách, trochu

zahnuté 3 – 5 septované väčšinou 24 – 36 x 3,2 až 4,1 µm, 5 – septované 33 – 50 x 3,6 -

4,6 µm. Chlamydospóry sa netvoria (Samson et al., 2002).

1.5 Faktory ovplyvňujúce produkciu zearalenonu

Kontaminácia obilných zŕn zearalenónom bola zaznamenaná na celom svete,

najmä v miernych klimatických podmienkach.

Environmentálne faktory (najmä teplota, zrážky a vlhkosť prostredia) majú

významný vplyv na výskyt fuzárií. Teplota a zrážky ovplyvňujú produkciu, šírenie

inokula a tiež aj infekciu rastlín. Problémy s určením pôvodcu nákazy sú spojené so

širokým spektrom fuzáriových druhov. Všeobecné rozlíšenie fuzárií je založené na

infekcii jednotlivých rastlinných tkanív a podmienok prostredia (Roháčik a Hudec,

2005).

Pre tvorbu zearalenonu sú významné teploty hlavne v rozmedzí 12 - 14 °C, ale

produkcia ZEA bola dokazaná aj pri teplotách nižších ako 10 °C a dokonca pod 0 °C

(Malíř et al., 2003).

Teplota je očividne dôležitým faktorom, ktorý má vplyv na rast a produkciu

toxínu u mikroskopických húb. Na rozdiel od ostatných mikroskopických húb, ktoré

majú optimálnu teplotu pre produkciu toxínu rovnakú alebo blízku k teplote prostredia,

najviac mykotoxikóz spojených s rodom Fusarium sa vyskytuje pri expozícii substrátov

pri nižších teplotách (Ryu a Bullerman, 1999).

Optimálne podmienky pre produkciu ZEA zahrňujú striedanie teplôt počas

určitých období (1 - 2 týždne, pri 24 - 27 °C, následne 4 - 6 týždňov, pri 12 - 14 °C)

(Geraldo et al., 2006).

Spomedzi rôznych faktorov životného prostredia, sa zdá byť studené a

mokré počasie počas vegetačného obdobia najdôležitejšie z pohľadu napadnutia, rastu a

produkcie toxínu v zrnách (Ryu a Bullerman, 1999)

26

1.6 Výskyt zearalenonu v potravinách a v surovinách na ich výrobu

1.6.1 Potraviny rastlinného pôvodu

Toxické produkty sekundárneho metabolizmu mikroskopických húb rodu

Fusarium patria medzi závažné kontaminanty cereálií. Diétny príjem fuzáriových

toxínov môže predstavovať zdravotné riziko pre konzumentov (Hajšlová et al., 2007).

Zearalenon sa bežne nachádza v potravinách, hlavne cereáliách a cereálnych

produktoch najmä v oblastiach s miernym podnebím. Jeho výskyt v kukurici má

celosvetový význam. Vysoké koncentrácie ZEA v obilninách a krmivách sú skôr

dôsledkom nesprávneho ošetrenia a uskladnenia, ako primárneho vzniku pred zberom

na poli. Produkcia ZEA v zrne bola zistená tiež behom zberu na poli. Toxinogénne

fuzáriá sú aktívne v zrnách obilnin, ktoré nie sú dostatočne vysušené, alebo boli

skladované vlhké (> 22 % vlhkosti) napr. z dôvodu vlhkého počasia pri zbere.

Zearalenon sa vyskytuje v nasledovných potravinách: obilniny a výrobky z nich,

jačmeň, slad, pivo, kukurica, cornflakes, popcorn, žito, ovos, pšenica, chlieb, ryža,

cirok, proso, bôby, orechy, banány, chilli korenie, čili omáčka, koriander, kari, kari-

pasta, fenykel, korenie, olej. Zearalenon je v skladovanom obilí veľmi stabilný, zostáva

nezmenený i po tepelnom spracovaní múky, či fermentácii. Úspešnejšími

detoxikačnými postupmi sú alkalizácia a použitie chlóranu (Malíř et al, 2003).

Aj keď sa ZEA vyskytuje v rôznych obilninách, kukurica je najčastejšie

zamorenou plodinou. V závislosti na podnebí, úrode a podmienkach skladovania

kukurice a kukuričných produktov sú úrovne ZEA medzi 1 a 2900 µg.kg-1. Zistilo sa, že

zearalenon obsahujú kukurice, ktoré majú 10 až 31 % zŕn kontaminovaných fuzáriami,

ale jeho prítomnosť sa zistila aj vo vzorkách, ktoré mali len 1 % zŕn kontaminovaných

fuzáriami (Krska a Josephs, 2001).

Z mnohých derivátov zearalenonu, ktoré môžu byť produkované druhmi

Fusarium sp., iba trans-α-zearalenol sa prirodzene vyskytuje v obilnom zrne. Deriváty

ZEA α-zearalenol (α-ZEA), ß-zearalenol (ß-ZEA), α-zearalanol (α-ZAL), ß-zearalanol

(ß-ZAL), zearalanon (ZAN) môžu byť stanovené v steblách napadnutých rodom

Fusarium a ryži (Zinedine et al., 2007).

27

Podľa Schollenbergera et al. (2006) sa dokonca môžu vyskytovať metabolity α-

ZEA a ß-ZEA v nízkych koncentráciách v kukuričnej siláži a sójovej múke.

Zearalenon sa v čase žatvy vyskytuje v obilných zrnách v malom množstve,

alebo vôbec nie a ak sa zrno správne vysuší bezprostredne po zbere, zredukujú sa tým

podmienky na jeho produkciu. Stačí však, keď sa zrno suší až po 1 týždni

uskladňovania po žatve, fuzáriá za ten čas tento toxín vyprodukujú. Maximum

produkcie sa zistilo pri 34 % vlhkosti zrna za 7 až 10 týždňov (Jesenská, 1987).

ZEA je pokladaný za vhodný indikátor prítomnosti ďalších fuzáriových

mykotoxínov v cereáliách, ako sú napr. trichotecény deoxynivalenol (DON) a nivalenol.

Zearalenon sa často vyskytuje spoločne s deoxynivalenolom v cereáliách a zrne na

celom svete (Malíř et al, 2003).

Na druhej strane drvivá väčšina výskytu globálnej kontaminácie obilnín a

zvierat je spôsobená mykotoxínmi rodu Fusarium, čiastočne aj ZEA. Trh spomínaných

komodít môže prispieť k celosvetovému rozšíreniu tohto mykotoxínu. Hlavným znakom

výskytu ZEA v cereáliách a krmivách je jeho výskyt spolu s inými toxínmi rodu

Fusarium ako napr. trichotecény a fumonízy (Zinedine et al., 2007).

Z hľadiska významu prevencie pred kontamináciou surovín a potravín má

význam prevencia pred zamorením mikroskopickými hubami – pred vyklíčením spór

toxinogénnych mikromycét, vo vegetatívnom mycéliovom štádiu, ktoré je producentom

toxických metabolitov (zásady správnej poľnohospodárskej praxe – ochrana počas

vegetácie rastín a zásady spávnej výrobnej praxe – správne skladovanie, preprava a

spracovanie potravín) (Trusková, 2007).

1.6.2 Potraviny živočíšneho pôvodu

Vzhľadom k priemerným koncentráciám zearalenonu v krmivách nepredstavuje

prechod tohto mykotoxínu do tkanív a mlieka prežúvavcov významné zdravotné riziko

pre človeka. Normálny denný príjem ZEA v rozsahu 50 - 165 mg proteínovej dávky

neviedol u kráv k detekovateľným množstvám reziduí (Malíř et al., 2003). ZEA môže

byť vylučovaný do mlieka u kráv v období laktácie, ktoré ho prijímajú vo vysokých

dávkach. Podľa Preluskyho et al. (1990) maximálna koncentrácia (6,1 µg.l-1 ZEA, 4

µg.l-1 α-ZEA, a 6,6 µg.l-1 β-ZEA) bola stanovená v mlieku u kravy pri orálnej dávke

28

6 000 mg ZEA (ekvivalentné 12 mg.kg-1 ž.h.), ale ani ZEA a ani jeho metabolity neboli

zistené v mlieku (< 0,5 µg.l-1) u 3 laktačných kráv po požití 50 alebo 165 mg ZEA

(ekvivalentné 0,1 a 0,33 mg.kg-1 ž.h.) po dobu 21 dní.

Hoci experimentálne bol dokázaný prenos rezíduí zearalenonu do kuracieho

mäsa, prenos prostredníctvom bežne kontaminovaného krmiva je hodnotený ako

zanedbateľný. Rezídua ZEA v mäse, mlieku a vajciach sú veľmi nepatrné (Malíř et al.,

2003).

29

2 Cieľ práce

Cieľom práce je testovanie jednotlivých izolátov rodu Fusarium sp. získaných z

pšenice (Triticum aestivum) domáceho pôvodu na schopnosť produkovať mykotoxín

zearalenon v podmienkach in vitro.

Na sledovanie toxinogenity bude v práci použitá kvalitatívna metóda TLC

(tenkovrstevná chromatografia) na rýchlu a jednoduchú detekciu vybraného

mykotoxínu zearalenonu in vitro.

30

3 Metodika práce a metódy skúmania

V práci sme testovali celkovo 59 izolátov rodu Fusarium sp. izolovaných

z pšenice (Triticum aestivum L.) domáceho pôvodu na schopnosť produkovať

v podmienkach in vitro mykotoxín zearalenon TLC metódou.

Testované izoláty boli získané:

a) z endogénnej mykocenózy,

b) z povrchovej mykocenózy.

3.1 Mykologická analýza

3.1.1 Endogénna kontaminácia

Endogénna kontaminácia bola zisťovaná po priamej kultivácii povrchovo

sterilizovaných pšeničných zŕn na agar s dichlóranom, chloramfenikolom a bengálskou

červenou – DRBC. Na jednu Petriho misku sa ukladalo 7 až 8 zŕn, celkovo 100 zŕn

(King et al., 1979; Hocking a Pitt, 1980). Povrchová sterilizácia bola urobená podľa

Samsona et al., (2002), pôsobením 0,4 % roztoku chloramínu po dobu 2 minút.

Následne boli zrná dvakrát prepláchnuté destilovanou vodou. Kultivácia prebiehala 5 -

7 dní v tme pri teplote 25 ± 1 ºC. Okrem DRBC sa na izoláciu fuzárií z endogénnej časti

zŕn použil aj agar s peptónom, dichloranom a chloramfenikolom (DCPA, Burgess et al.,

1988), spôsob ukladania zŕn, sterilizácie boli rovnaké ako pri použití DRBC. Kultivácia

prebiehala pri teplote 25 ± 1 ºC počas 5 - 7 dní v tme.

3.1.2 Povrchová kontaminácia

Na detekciu fuzárií na povrchu zŕn sa použila platňová zrieďovacia metóda. 20 g

vzorky sa pridalo do 180 ml sterilného fyziologického roztoku obsahujúceho 0,02 %

Tweenu 80. Takto pripravené riedenie (10-1) sa vytrepalo na horizontálnej trepačke 30

minút. Na očkovanie agarových živných pôd sa použili riedenia 10-1 až 10-4 po 0,1 ml

v trojnásobnom opakovaní. Očkovanie sa robilo na povrch agarových platní. Na

31

izoláciu fuzárií z povrchu zrna sa použil DRBC agar a Sladinový agar s prídavkom 100

mg chloramfenikolu. Fuzáriá sa stanovili po 5 - 7 dňovej inkubácii pri 25 ± 1 ºC. Všetky

získané izoláty t.j. z endogénnej aj povrchovej kontaminácie boli preočkované na

identifikačnú živnú pôdu – SNA.

3.2 Štúdium izolátov

Jednotlivé izoláty Fusarium sp. boli naočkované na platne so živnou pôdou SNA

(Syntetické živné médium), a kultivované v tme pri teplote 25 ± 1 ºC počas 5 – 7 dní.

Uvedené makroskopické a mikroskopické znaky sme pozorovali in situ, v sklíčkových

kultúrach a preparátoch s laktofenolom. Taktiež, priamo v Petriho miskách na

identifikačnom živnom médiu SNA, boli uvedené znaky pozorované in vitro.

Identifikácia druhov rodu Fusarium bola urobená podľa mykologických kľúčov:

• Burgess et al., (1988),

• Samson et al., (2002),

• Leslie a Summerell (2006).

Pri identifikácii boli sledované nasledujúce znaky:

a) makroskopické znaky:

• rýchlosť rastu kolónie,

• tvar kolónie,

• okraj kolónie,

• povrch kolónie,

• farba kolónie,

• tvorba a vylučovanie pigmentov do prostredia,

• tvorba exudátov na povrchu kolónie;

b) mikroskopické znaky:

• prítomnosť nepohlavných spór, ich tvar, veľkosť,

• spôsob tvorenia a usporiadania spór,

• typ vegetatívnej fruktifikačnej štruktúry, jej tvar a usporiadanie,

• prítomnosť pohlavných fruktifikačných štruktúr a spór,

• prítomnosť alebo neprítomnosť sklerócií, sporodóchií a chlamydospór.

32

3.3 Stanovenie toxinogenity v podmienkach in vitro

Jednotlivé izoláty Fusarium sp. boli preočkované na platne s YES agarom

(kvasničný agar so sacharózou) (Samson et al., 2002) a kultivované v tme, pri teplote 25

± 1 ºC počas 7 – 14 dní. Vyrastené kolónie sa následne použili na analýzu toxinogenity.

V práci sa testovalo 59 izolátov rodu Fusarium sp., z ktorých 36 izolátov je

uložených v Zbierke vláknitých mikroskopických húb na Katedre mikrobiológie.

3.3.1 Stanovenie toxinogenity TLC metódou (in vitro)

Toxinogenita izolátov mikroskopických húb bola stanovená kvalitatívnou

skríningovou metódou podľa Samson et al. (2002), ktorú modifikovali Labuda

a Tančinová (2006), využívajúcou TLC (tenkovrstvovú chromatografiu) a štandardy

mykotoxínov ako detekčné referencie.

Z narastených kolónií bol spolu s YES agarom, pomocou lancety, vykrojený

štvorec mycélia o veľkosti cca 1 x 1 cm, a v malých kúskoch vložený do Eppendorfovej

skúmavky spolu s 0,5 ml extrakčného činidla. Na extrakciu mykotoxínov z kultúr bol

použitý roztok chloroform : metanol (v pomere 2 : 1; Reachem Slovakia s.r.o.,

Bratislava) a skúmavky boli premiešané vo Vortexe. Získané extrakty v množstve 20 µl

tekutej fázy spolu s relevantnou štandardou skrínovaného metabolitu boli následne

nanesené na štartovaciu čiaru chromatografickej platne (Alugram® SIL G, Macherey –

Nagel, Nemecko) vo vzdialenosti 1,5 cm od spodného okraja a 1 cm od bočného okraja.

Ako vyvíjacia chromatografická sústava bola použitá zmes TAM:

toulén/acetón/metanol (v pomere 5 : 3 : 2) podľa Samson et al., (2002). Na vizualizáciu

sme použili ako extrakčné činidlá 20 % roztok AlCl3 a 20 % roztok H2SO4. Po nanesení

extrakčných činidiel, sme chromatografickú platňu zahriali na 130 ºC cca 8 minút a

následne prebehla vizualizácia podľa Samsona et al., (2002).

Identitu stanovovaného mykotoxínu sme potvrdili porovnávaním so štandardami

pod UV svetlom s vlnovou dĺžkou 254 nm a 366 nm. Pod UV svetlom mal zearalenon

v pozitívnych vzorkách modré sfarbenie.

33

3.4 Použité živné pôdy

Sladinový agar:

Sladinový extrakt 30 g

Mykologický peptón 5 g

Agar 15 g

(Biomark, India)

SNA: Syntetické živné médium (Niremberg, 1989)

KNO3 1 g

KH3PO4 1 g

MgSO4.7H2O 0,5 g

KCl 0,2 g

Sacharóza 0,2 g

Agar 15 g

Destilovaná voda 1000 ml

Po stuhnutí média v Petriho miskách sa na povrch ukladá Sterilný filtračný papier (cca 1

cm2)

YES: agar s kvasničným extraktom a sacharózou (Yeast Extract Sucrose Agar)

(Samson et al., 2002)

Kvasničný extrakt 20 g

Sacharóza 150 g

MgSO4.7H2O 0,5 g

Agar 20 g


DCPA: dichloran, chloramfenikol a peptón (Burgess et al., 1988).

Peptón 15 g

KH2PO4 1 g

MgSO4.7H2O 0,5 g

Chloramfenikol 0,2 g

Agar 20 g

34


DRBC: agar s dichlóranom, bengálskou červeňou a chloramfenikolom (King et al.,

1979; Hocking a Pitt, 1980)

Peptón 5 g

Glukóza 10 g

KH2PO4 1 g

MgSO4.7H2O 0,5 g

Dichloran 0,002 g

Bengálska červeň 0,025 g

Chloramfenikol 0,1 g

Agar 15 g


Konečné pH 5,6 ± 0,2

35

4 Výsledky práce a diskusia



v podmienkach in vitro mykotoxín zearalenon. Z celkového počtu 59 testovaných

izolátov bolo 48 izolátov F. graminearum, 8 izolátov F. culmorum, po 1 izoláte z F.

croocwellense, F. semitectum a F. tricinctum.

Z celkového počtu 59 izolátov rodu Fusarium sp., je 36 izolátov uložených v

Zbierke vláknitých mikroskopických húb na Katedre mikrobiológie.

Podľa Zinedine et al. (2007), dostupné údaje v Európe poukazujú na to, že

kukurica je najvýznamnejšou obilninou s vysokým výskytom a hladinami kontaminácie

ZEA, kým pšenica, ovos a sójové produkty sú napadnuté v porovnaní s kukuricou

menej často .

Jesenská (1987) uvádza, že ZEA produkovalo v kukurici všetkých 10

vyšetrovaných kmeňov Fusarium graminearum v množstve od 111 do 1590 mg.kg-1

sušiny mycélia, 15 zo 16 kmeňov F. culmorum (2,3 až 6330 mg), 1 z 32 kmeňov F.

moniliforme (5,8 mg), negatívne boli kmene F. avenaceum (19 vyšetrovaných kmeňov),

F. equiseti (2 kmene), F. nivale (6 kmeňov), F. tricinctum (8 kmeňov), F.solani (1

kmeň) a F. oxysporum (1 kmeň – Bottalico, 1979). Marasas et al. (1977) uvádza, že

niektoré kmene Fusarium graminearum sú schopné zearalenon produkovať in vitro

spolu s deoxynivalenolom.

Labuda et al. (2005) uvádza, že F. graminearum a F. culmorum zapríčiňujú

predzberovú kontamináciu malých zŕn obilnín a to najmä produkciou mykotoxínov

deoxynivalenolu a zearalenonu.

Na území Slovenska, Šrobárová a Pavlová (1997) poukazujú na vysoké

koncentrácie deoxynivalenolu a zearalenonu v pšenici ako následok prirodzenej

kontaminácie kmeňom Fusarium graminearum. V skutočnosti zearalenon patrí medzi

najviac rozšírené fuzáriové mykotoxíny v poľnohospodárskych komoditách, pričom

Logrieco et al. (2002) uvádza, že sa nachádza vo veľmi vysokých koncentráciách

v kukurici.

36

Vo vzorkách pšenice (Triticum aestivum L.) určenej na potravinárske účely

dopestovanej v rôznych lokalitách Slovenska v sezóne 2006 bola preukázaná najväčšia

frekvencia výskytu druhov Fusarium graminearum (56 % ) a Fusarium poae (50 %).

V menšej miere sa vyskytovalo F. avenaceum (22 %) a len zriedkavo F. culmorum (6

%) a F. tricinctum (6 % ) (Piovarčiová et al., 2007). Uvedené výsledky sa zhodujú

s našimi výsledkami, pretože produkcia ZEA bola najviac preukázaná u Fusarium

graminearum, kde zo 48 izolátov bolo 73 % pozitívnych na produkciu zearalenonu.

Napriek tomu však z 8 izolátov F. culmorum bolo až 50 % pozitívnych na produkciu

ZEA, pozitívny bol kmeň F. crookwellense, izoláty F. tricinctum a F. semitectum daný

mykotoxín neprodukovali. Šlíková a Šudyová (2007) uvádzajú, že za najpatogénnejšie

pre pšenicu sa považujú druhy F. graminearum a F. culmorum. Najčastejšie uvádzaným

producentom zearalenonu je druh F. graminearum. Marasas et al. (1984) uvádza, že F.

graminearum je najznámejším celosvetovo rozšíreným druhom na obilninách

a kukurici, kde je patogénnom všetkých rastlinných častí.

Na obrázku 2 uvádzame makromorfologické znaky Fusarium graminearum, na

obrázku 3 mikromorfologickú charakteristiku.

Obrázok 2: Fusarium graminearum izolované zo pšenice slovenského pôvodu;

kolónie na 7. deň kultivácie na prirodzenom svetle pri teplote cca 25 ºC; A –

vrchná časť kolónie, B – reverz kolónie; ľavá strana Petriho misiek – SNA +

sterilný papierik, pravá strana Petriho misiek – PDA (foto: Zuzana Mašková)

A B

37

Obrázok 3: Mikrosnímka fruktifika čných štruktúr Fusarium graminearum -

makrokonídie (foto: Zuzana Mašková)

V tabuľke 4 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátov Fusarium

graminearum izolovaných z endogénnej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.)

produkovať zearalenon v podmienkach in vitro, testovaná TLC metódou.

Tabuľka 4: Potencionálna schopnosť izolátov Fusarium graminearum izolovaných

z endogénnej časti zŕn pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať zearalenon

v podmienkach in vitro, testovaná TLC metódou

Druh Testované izoláty Zearalenon

Fusarium graminearum D.32* +












Fusarium graminearum D.98* -

38

Pokračovanie tabuľky 4








Fusarium graminearum 63/37** +

Fusarium graminearum 71/15C** +

Fusarium graminearum 71/12B** +

Fusarium graminearum 71/62** +

Fusarium graminearum 73/67A** +




Fusarium graminearum 73/61V** +




Fusarium graminearum 74/59V** +

Fusarium graminearum 74/67B** -


Fusarium graminearum 74/75B** -




Použité označenie:

* testovaný izolát je uchovaný v Zbierke vláknitých mikroskopických húb na Katedre mikrobiológie

** testovaný izolát nie je uchovaný v Zbierke vláknitých mikroskopických húb na Katedre mikrobiológie

+ izolát produkoval zearalenon

- izolát neprodukoval zearalenon

39

Zo 38 izolátov Fusarium graminearum bolo 30 schopných v podmienkach in

vitro produkovať zearalenon, čo predstavuje 79 % izolátov. Zearalenon neprodukovalo

8 izolátov, čo predstavuje 21 % zo všetkých skúmaných izolátov.

V tabuľke 5 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátov Fusarium

graminearum izolovaných z povrchovej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.)


Tabuľka 5: Potencionálna schopnosť izolátov Fusarium graminearum izolovaných

z povrchovej časti zŕn pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať zearalenon






Fusarium graminearum 64/14** -


Fusarium graminearum 71/3C** +










40

Z tabuľky 5 vyplýva, že z celkového počtu 10 izolátov Fusarium graminearum

izolovaných z povrchovej časti zŕn pšenice bolo 50 % schopných v podmienkach in

vitro produkovať zearalenon, na druhej strane mykotoxín neprodukovalo 50 % izolátov.

Z literárnych údajov (Botallico a Perrone, 2002) je známe, že v Európe došlo

k výrazným zmenám v zastúpení jednotlivých druhov rodu Fusarium. Z našich

výsledkov i z výsledkov českých autorov (Hýsek et al., 1999; Šíp et al., 2002) je zrejmé,

že i v našich podmienkach začal prevládať teplomilnejší druh F. graminearum, avšak

celoplošné analýzy v tomto smere neboli ešte prevedené. Je pravdepodobné, že

dominancia Fusarium graminearum je spôsobená zmenami klímy (oteplovaním)

v posledných rokoch (Piovarčiová et al., 2008). Mykologický prieskum z územia Česka

v rokoch 2003 a 2004 odhalil, že dominantným druhom sa stal F. graminearum

(Sýkorová et al., 2003; Malíř et al., 2003).

Tieto poznatky korelujú s výsledkami v našej práci, pretože F. graminearum

produkoval najviac zearalenonu zo všetkých testovaných izolátov. Ďalším významným

producentom zearalenonu je Fusarium culmorum. Uvádza sa, že F. culmorum

produkuje podobný profil mykotoxínov a iných biologicky aktívnych metabolitov ako

F. crookwellense a F. graminearum, čo predstavujú hlavne trichotecény, zearalenon,

kulmorín, moniliformín a iné (Thrane, 1989; Thrane 2004; Weidenbörner, 2001). Na

odhad rizika sú potrebné ďalšie štúdie druhu F. culmorum na produkciu

deoxynivalenolu, nivalenolu a zearalenonu (Desjardins, 2006). Na obrázku 4 uvádzame

makromorfologické znaky Fusarium culmorum, na obrázku 5 mikromorfologickú

charakteristiku.

Obrázok 4: Fusarium culmorum izolované zo pšenice slovenského pôvodu; kolónie

na 7. deň kultivácie na prirodzenom svetle pri teplote cca 25 ºC; A – vrchná časť

kolónie, B – reverz kolónie; ľavá strana Petriho misiek – SNA + sterilný papierik,

pravá strana Petriho misiek – PDA (foto: Zuzana Mašková)

A B

41

Obrázok 5: Mikrosnímka fruktifika čných štruktúr Fusarium culmorum -


V tabuľke 6 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátov Fusarium culmorum

izolovaných z endogénnej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať

zearalenon v podmienkach in vitro, testovaná TLC metódou.

Tabuľka 6: Potencionálna schopnosť izolátov Fusarium culmorum izolovaných z

endogénnej časti zŕn pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať zearalenon



Fusarium culmorum D.741* -



Fusarium culmorum D.824* +





42

V tabuľke 7 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátov Fusarium culmorum

izolovaných z povrchovej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať


Tabuľka 7: Potencionálna schopnosť izolátov Fusarium culmorum izolovaných z

povrchovej časti zŕn pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať zearalenon











Z tabuľky 6 vyplýva, že zo 4 izolátov Fusarium culmorum izolovaných

z endogénnej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.) 3 izoláty neprodukovali daný

mykotoxín, len jeden izolát bol schopný v podmienkach in vitro produkovať zearalenon.

Tabuľka 7 uvádza, že zo 4 izolátov Fusarium culmorum izolovaných z povrchovej časti

zrna pšenice (Triticum aestivum L.) 3 izoláty produkovali ZEA , zatiaľ čo len jeden

izolát zearalenon v podmienkach in vitro neprodukoval.

Šlíková s Šudyová (2007) uvádzajú, že Fusarium graminearum a Fusarium

culmorum patria medzi najfrekventovanejšie druhy fuzárií parazitujúce v Európe ako

i v našich podmienkach. Tieto štúdie sa zhodujú s našimi výsledkami, pretože produkcia

ZEA bola pozitívna pri oboch spomínaných kmeňov.

Medzi ďalších producentov zearalenonu patrí Fusarium crookwellense.

Fusarium crookwellense bol prvý krát izolovaný v Japonsku z infikovanej

pšenice v roku 1991. Zo štúdie Sugiura et al. (1994) vyplýva, že všetky izoláty

Fusarium crookwellense produkovali nivalenol (0,9 až 22,5 µg.g-1), 4 – acetylnivalenol

(0,5 až 25,0 µg.g-1) a zearalenon (1,4 až 162,5 µg.g-1). Všetky testované izoláty boli pre

pšenicu a jačmeň patogénne, pričom postihnuté boli najmä klasy a listy rastlín.

43

Vesonder et al. (1991) pozorovali schopnosť Fusarium crookwellense izolovaných

z Austrálie, Európy a Severnej Ameriky produkovať ZEA na kukurici pri teplote 25 ˚C

počas dvoch týždňov. Z ich výsledkov vyplýva, že ZEA bol zastúpený v každom

kontinente.

Na obrázku 5 uvádzame makromorfologické znaky Fusarium crookwellense, na


Obrázok 5: Fusarium crookwellense izolované zo pšenice slovenského pôvodu;

kolónie na 7. deň kultivácie na prirodzenom svetle pri teplote cca 25 ºC; A –

vrchná časť kolónie, B – reverz kolónie; ľavá strana Petriho misiek – SNA +

sterilný papierik, pravá strana Petriho misiek – PDA (foto: Zuzana Mašková)

Obrázok 6: Mikrosnímka fruktifika čných štruktúr Fusarium crookwellense -

makrokonídie (foto: Eva Kubíčková)

A B

44

V tabuľke 8 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátu Fusarium

crookwellense izolovaného z endogénnej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.)


Tabuľka 8: Potencionálna schopnosť izolátu Fusarium crookwellense izolovaného

z endogénnej časti zŕn pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať zearalenon


Druh Testovaný izolát Zearalenon

Fusarium crookwellense 72/78B** +


** testovaný izolát nie je uchovaný v Zbierke vláknitých mikroskopických húb na Katedre mikrobiológie.


Pastirčák M. (2005) uvádza, že na steble kukurice sa na území Slovenska

Fusarium crookwellense vyskytuje s menšou frekvenciou ako ostatné druhy fuzárií.

Napriek tomu izolát Fusarium crookwellense izolovaný z endogénnej časti zrna

pšenice v podmienkach in vitro zearalenon produkoval.

Medzi ďalších producentov ZEA, ktorými sme sa zaoberali v práci je Fusarium

semitectum a Fusarium tricinctum.

Samson et al. (1995) uvádza, že F. semitectum býva najfrekventovanejšie

prítomné na tropických a subtropických komoditách, na ostatných býva izolovaný

zriedka. Podľa Bootha (1971) ako jediný pôvodca ochorenia býva izolovaný zriedka,

väčšinou sa vyskytuje v asociácii s ostatnými fuzáriami, prípadne inými patogénmi.

Vaamonde et al. (1987) vo svojej štúdii, uvádza ako významných producentov

ZEA v sójových zrnách F. semitectum, F. equisetti a F. moniliforme. Avšak sojové zrná

sa nejavia ako vhodné substráty na produkciu ZEA.

45

Na obrázku 7 uvádzame makromorfologické znaky Fusarium semitectum, na


Obrázok 7: Fusarium semitectum izolované zo pšenice slovenského pôvodu; kolónie




Obrázok 8: Mikrosnímka fruktifika čných štruktúr Fusarium semitectum -


A B

46

V tabuľke 9 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátu Fusarium semitectum

izolovaného z endogénnej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať


Tabuľka 9: Potencionálna schopnosť izolátu Fusarium semitectum izolovaného z




Fusarium semitectum 6/21** -




Desjardins (2006) uvádza, že zearalenon sa ako produkt pravidelne vyskytuje u

F. semitectum. Napriek tomu v našej práci izolát Fusarium semitectum izolovaný z

endogénnej časti zŕn pšenice v podmienkach in vitro zearalenon neprodukoval. Z tohto

druhu sme však testovali len 1 izolát a nie všetky izoláty potencionálne toxinogénnych

druhov musia produkovať dané mykotoxíny.

Posledným testovaným izolátom, u ktorého sme sledovali schopnosť produkovať

zearalenon v podmienkach in vitro bol F. tricinctum .

Podľa testov patogenity F. tricinctum patrí k druhom patogénnym pre klíčiace

rastliny pšenice (Gerlach a Nirenberg, 1982).

Ishii et al. (1974) uvádza ako producentov ZEA F.roseum, F. lateritium, F.

tricinctum. Izoláty boli distribuované z niekoľkých oblastí Japonska, odobraté z ryže,

ovsa, jačmeňa, pšenice a fazuľových bôbov. Všetky izoláty produkovali ZEA, okrem

ryže, ktorá ako jediná netvorila ZEA.

47

Na obrázku 9 uvádzame makromorfologické znaky Fusarium tricinctum, na


Obrázok 9: Fusarium tricinctum izolované zo pšenice slovenského pôvodu; kolónie




Obrázok 10: Mikrosnímka fruktifika čných štruktúr Fusarium tricinctum -


A B

48

V tabuľke 10 je uvádzaná potencionálna schopnosť izolátu Fusarium tricinctum

izolovaného z endogénnej časti zrna pšenice (Triticum aestivum L.) produkovať


Tabuľka 10: Potencionálna schopnosť izolátu Fusarium tricinctum izolovaného z




Fusarium tricinctum 67/40A** -




Marasas et al. (1984) uvádza, že Fusarium tricinctum je považovaný za slabého

patogénna. Desjardins (2006) tvrdí, že produkcia zearalenonu bola menej dokázaná u F.

tricinctum. Toto tvrdenie sa zhoduje s našimi výsledkami, pretože izolát Fusarium

tricinctum izolovaný z endogénnej časti zŕn pšenice (Triticum aestivum L.) zearalenon

neprodukoval.

49

Záver



v podmienkach in vitro mykotoxín zearalenon TLC metódou. Z celkového počtu 59

testovaných izolátov bolo:

• 48 izolátov F. graminearum,

• 8 izolátov F. culmorum,

• 1 izolát F. croocwellense,

• 1 izolát F. semitectum,

• 1 izolát F. tricinctum.

Získané výsledky môžeme zhrnúť nasledovne:

• Fusarium graminearum reprezentovalo 48 izolátov, pričom až 71 %

vykazovalo schopnosť produkovať zearalenon v podmienkach in vitro,

• u Fusarium culmorum sa z celkového počtu 8 izolátov dokázala

produkcia zearalenonu u 50 % izolátov,

• izolát Fusarium crookwellense tiež vykazoval schopnosť produkovať

zearalenon v podmienkach in vitro,

• produkcia zearalenonu použitou metódou nebola dokázaná u izolátov F.

tricinctum a F. semitectum.

Uvedené výsledky poukazujú nato, že Fusarium graminearum patrí medzi

najvýznamnejších producentov zearalenonu v obilí. Na druhej strane je zaujímavé, že F.

semitectum ako jeden z významných producentov zearalenonu daný mykotoxín

neprodukoval. Z tohto druhu sme však testovali len 1 izolát a nie všetky izoláty

potencionálne toxinogénnych druhov musia produkovať dané mykotoxíny.

Rod Fusarium napáda najmä obilniny ako sú jačmeň, raž, pšenica, ovos, ale

najviac kontaminovanou plodinou je kukurica. Keďže obilniny tvoria podstatnú zložku

ľudskej výživy, tie ktoré sú napadnuté vláknitými mikroskopickými hubami predstavujú

vážne zdravotné riziko pre naše zdravie. Fuzáriá patria do skupiny poľných húb, čiže

napádajú plodiny už počas ich rastu, preto sú nielen nebezpečné pre zdravie, ale sa

podieľajú aj na znižovaní výnosov úrody.

50

Kontaminácii je potrebné predchádzať používaním vhodných chemických,

fyzikálnych a biologických metód určených na elimináciu mykotoxínov. Je nutné

zdôrazniť, že problematiku mykotoxínov je najlepšie riešiť už na úrovni

poľnohospodárskych produktov, týka sa to najmä vytváraním vhodných podmienok

skladovania a technológií spracovania. Mykologická kontrola potravín a krmív má

veľký význam najmä z hľadiska humánnej výživy, pretože mykotoxíny sa môžu

prostredníctvom svojich producentov dostať aj do potravového reťazca človeka

a prihliadnuc k ich rôznym toxickým vlastnostiam, nie je možné ich výskyt

v potravinách podceňovať.

51

Zoznam použitej literatúry

ABD – ELSALAM, K.A. – SCHNEIDER, F. – ASRAN-AMAL, A. 2003. Intra –

species genomic groups in Fusarium semitectum and their correlation with origin and

cultural charakteristics. In Journal of Plant Diseases and Protection, roč. 5, 2003, s. 409

– 418.

ABBAS, H.K. – MIROCHA, C.J. – MERONUCK, R.A. – AHAMED, S. – FOSTER,

J.S. – BUKOVSKY, A. – WIMALASENA, J. 2001. Signal transduction through the

ras/Erk pathway is essential for the mycoestrogen zearalenone – induced cell – cycle

progression in MCF – 7 cells. In Mol. Carcinog., roč. 30, 2001, s. 88 – 98.

BENNETT, J.W. – KLICH, M. 2003. Mycotoxins. In Clinical Microbiology Reviews,

roč. 16, 2003, č. 3, s. 497-517.

BETINA, V. 1990. Mykotoxíny chémia-biológia-ekológia. Bratislava : Alfa, 1990. 284

s. ISBN 80-05-00631-4.

BHATNAGAR, D. – YU, J. – EHRLICH, K. C. 2002. Toxins of filamentous fungi. In

Chem. Immunol., roč. 81, 2002, s. 167-206.

BOOTH, C. 1971. The genus Fusarium. Surrey : Commonw. Mycological Institute,

1971. 237 s.

BOTTALICO, A. 1979. On the occurrence of zearalenone in Itali. In Mycopathologia,

roč. 67, 1979, s. 119.

BOTTALICO, A. – VISCONTI, A. – LOGRIECO, A. – SOLFRIZZO, M. –

MIROCHA, C.J. 1985. Occurrence of zearalenols (diastereomeric mixture) in corn

stalk rot and their production by associated Fussarium species. In Appl. Environ.

Microbiol., roč. 49, 1985, s. 547-551.

52

BOOTALICO, A. – PERRONE, G. 2002. Toxigenic species and mycotoxins associated

with head blight in small – cereals in Europe. In European Jornal of plant Pathology,

roč. 108, 2002, s. 611 – 624.

BURGESS, L. W.- LIDDEL, C.M.- SUMMERELL, B.A. 1988. Laboratrory manual

for Fusarium research 2 nd ed., Sydney: University of Sydney, 1988, 156 s. ISBN 0-

949269-556-5.

CREPPY, Edmond E. 2002. Update of survey, regulation and toxic effects of

mykotoxins in Europe. In Toxicology Letters, roč.127, 2002, s. 19-28.

DESJARDINS, A.E. 2006. Fusarium Mycotoxins Chemistry, Genetics, and Biology.

The American Phytopathological Society, 2006. 259 s. ISBN-10 : 0-89054-335-6.

DOMSCH, K. H. - GAMS, W.- ANDERSON, T. H. 1980. Compendium of soil fungi.

London: Academic press, 1980, s. 405. ISBN 0-12-220401-8.

ERIKSEN, G.S. – ALEXANDER, J. 1998. Fusarium Toxins in Cereals – A Risk

Assessment. In Nordic Council of Ministers, roč. 502, 1998, s. 7-58.

ETIENNE, M. – DOURMAD, J.Y. 1994. Effects of zearalenone or glucosinolaters in

the diet on reproduction in sows. In A review. Livest. Prod. Sci., 1994, s. 99-113

FRISVAD, J.C. – THRANE, U. Mycotoxin production by common filamentous fungi.

In Introduction to food- and Airborne fungi. 6th ed. Utrecht: Centraalbureau voor

schimmelcultures, R.A. Samson, E.S. Hoekstra, J.C Frisvad- O. Filtenborg (eds.), 2002,

s. 321-331, ISBN 90-70351-42-0.

GERALDO, M. R. F. - TESSMANN, D. J. – KEMELLMEIER C. 2006. Productiom of

mycotoxins by fusarium graminearum isolated from small cereals (wheat, triticale and

barley ) affected with scab disease in Southern brazil. In Brazilian Journal of

Microbiology, roč. 37, 2006, s. 58-63.

53

GERLACH, W. - NIRENBERG, H. 1982. Mitteilungen aus der Biologischen

Bundesanstalst für Land – und Forstwisrtschaft. In The genus Fusarium – a pictorial

atlas, 1982, s. 406.

HAJŠLOVÁ, J. – ZACHARIAŠOVÁ, M. – KOSTELANSKÁ, M. – POUSTKA, J.

2007. Maskované mykotoxiny: Nová strategie, sledování v potravním řeťezci. In

Mykotoxíny 2007 : Zborník prednášok z III. odborného semináru s medzinárodnou

účasťou. Praha: Výzkumný ústav rostlinné výroby, 2007, s. 27. ISBN 978-80-87011-

065.

HOCKING, A. D. – PITT, J. I. 1980. Dichoranglycerol medium for enumeration of

xerophilic fungi frokm low–moinsture foods. In Applied and Enviromental

Micorbiology, roč. 39, 1980. s. 488–495.

HUSSEIN, H.S. – BRASEL, J.M. 2001. Toxicity, metabolism, and impact of

mycotoxins on human and animals. In Toxicology, vol.167, 2001, pp. 101-134.

HUDEC, K. – ROHÁČIK, T. 2008. Huby z rodu Fusarium a fuzariózy obilnín na

Slovensku. 1. vyd. Nitra : SPU, 2008. s. 180. ISBN 978–80–552–0058–3.

HÝSEK, J. – VAŇOVÁ, M. – HAJŠLOVÁ, J. – RADOVÁ, Z. – KOUTECHA, J. –

TVARŮŽEK, L. 1999. Fusaroses of barley with Emphasis on the content of

Trichothecenes. In Plant. Protection Sience, roč.36, 1999, s. 96 – 102.

CHAMPEIL, A. – FOURBET, J.F. – DORE? T. 2004. Effects of grain sampling

procedures on Fusarium mycotoxin assays in wheat grains. In Journal of Agricultural

and Food Chemistry, roč. 52, 2004, s. 6049 – 6064.

ISHHI, K. – SAWANO, M. – UENO Y. – TSUNODA H. 1974. Distribution of

Zearalenone - Producing Fusarium Species in Japan. In Appled microbiology, roč. 27,

1974, s. 625 – 628.

54

JANTOŠOVIČ, J. et al. 1998. Mykotoxikózy domácich zvierat. In Infovet, roč. 5, 1998,

č. 1, s. 42-44.

JESENSKÁ, Zdenka 1987. Mikroskopické huby v požívatinách a krmivách. Bratislava :

Alfa, 1987. s. 319. ISBN 063-018-87.

KING, A. D. – HOCKING, A. D. – PITT, J. I. 1979. Dichloranrose bengal medium for

enumeration and isolation of molds from foods. In Applied Enviromental Microbiology,

roč. 37, 1979. s. 956–964.

KIRK, M. P. – CANNON, P. F. – DAVID, J. C. – STAIPERS, J. A. 2001. Ainsworth

and Bisbi‘s Dictionary of the Fungi. Surrey : CAB International Bioscience, 2001. 655

s. ISBN 0–85199–377–X.

KLICH, M. A. – MULLANEY, E. J. – DALY, C. B. – CARY, J. W. 2000. Molecular

and physiological aspects of aflatoxin and sterigmatocystin biosynthesis by Aspergillus

tamarii and A. ochraceoroseus. In Applied Microbiology and Biotechnology, roč. 53, č.

5, 2000, s. 605 – 609.

KRSKA, R. – JOSEPHS, R. 2001 The state-of-the-art in the analysis of estrogenic

mycotoxins in cereals. In Fresenius J Anal Chem, roč. 369, 2001, s. 469-476.

KUIPER-GOODMAN, T. – SCOTT, P.M. – WATANABE,H. 1987. Risk assessment

fo the mycotoxin zearalenone. In Regul. Toxicol. Pharmacol., roč. 7, 1987, s. 253-306.

LABUDA, R. – PARICH, A. – BERTHILLER, F. – TANČINOVÁ, D. 2005. Incidence

of trichothecenes and zearalenone in poultry feed mixtures from Slovakia. In Int. J.

Food Microbiol., roč. 105, 2005, s. 19-25.

LABUDA, R. – TANČINOVÁ, D. 2006. Fungi recoverd from Slovakian poultry feed

mixtures and their toxinogenity. In Ann Agric. Enviromet. MED, roč. 13, 2006. s. 193 –

200.

55

LEMMENS, M. – HAIM, K. – LEW, H. – RUCKENBAUER, P. 2004. The effect of

nitrogen fertilization on Fusarium head blight development and deoxynivalenol

contamination in wheat . In Journal of Phytopathology, roč. 152, 2004, s. 1 – 8.

LESLIE, J.F. – SUMMERELL, B.A. 2006. The Fusarium Laboratory Manual. Iowa :

Blackwell Publishing, 2006. 388 s. ISBN 92-9066-488-6.

LOGRIECO, A. – MULÉ, G. – MORETTI, A. – BOTTALICO, A. 2002. Toxigenic

Fusarium species and mycotoxins associated with maize ear rot in Europe. In European

Journal of Plant Pathology, roč. 108, 2002, s. 597 – 609.

MAAROUFI, K. – CHEKIR, L. – CREPPY, E. E. – ELLOUZ, F. – BACHA, H. 1996.

Zearalenone induces modifications in haemotological and biochemical parameters in

rats. In Toxicon, roč. 34, 1996, s. 534 – 540.

MALÍŘ, F. – OSTRÝ, V. – BARTA, I. – BUCHTA, V. – DVOŘÁČKOVÁ, I. –

PÁŘIKOVÁ, J. – SEVERA, J. – ŠKÁRKOVÁ, J. 2003. Vláknité mikromycéty (plísně),

mykotoxiny a zdraví člověka. Brno : Národní centrum ošetrovatelství a nelékařských

odborů, 2003. s. 349. ISBN 80 – 7013 – 395 – 3.

MARASAS, W.F.O. – KRIEK, N.P.J. – RENSBURG, S.J. - STEYN, N. –

SCHALKWYK, G.C. 1977. Mycotoxicological investigations on Zambian maize. In S.

Afr. j. sci., roč. 73, 1977, s. 346.

MARASAS, W.F.O. – KRIEK, N.P.J. – WIGGINS, V.M. – STEYN, P.S. – TOWERS,

D.K. – HASTIE, T.J. 1979. Incidence, geographic distribution, and toxigenicity of

Fusarium species in South African corn. In Phytopathology, roč. 69, 1979, s. 1181-

1185.

MARASS, W. F. O. – NELSON, P. E. – TOUSSOUN, T . A. 1984. Toxigenic Fusarium Species. Identity and Mycotoxicology. London : The Pennsylvania State Univerzity Press, 1984. 243 s.

56

MINERVINI, F. – GIANNOCCARO, A. – CAVALLINI, A. – VISCONTI, A. 2005.

Investigations on cellular proliferation induced by zearalenone and its derivates in

relation to the estrogenic parameters. In Toxicol. Lett., roč. 159, 2005, s. 272-283.

MUBATANHEMA ET AL 1999NTP, 1982. Carcinogenity bioassay of zearalenone in

F344/N rats and F6C3F1 mice. USA : National Toxicology Program Technical Reports

Series 253. National Toxicology Program. Research triangle Park, 1982.

NIRENBERG, H. I. 1989. Identification of Fusarium Occurring in Europe on cerals and potatoes. In Toxics in Secondary Metabolism, roč. 2, 1989. s. 492.

NTP, 1982. Carcinogenity bioassay of zearalenone in F344/N rats and F6C3F1 mice.

USA : National Toxicology Program Technical Reports Series 253. National

Toxicology Program. Research triangle Park, 1982.

PASTIRČÁK, Martin. 2005. Výskyt druhu Gibberella zeae (Ascomycota, Hypocreales,

Nectriaceae) na Slovensku. In Bull. Slov. Bot. Spoločn., roč. 27, 2005, s. 31 – 35.

PIOVARČIOVÁ, Z. – LABUDA, R. – TANČINOVÁ, D. – HÄUBL, G. 2007.

Fusarium poae (Peck) Wollenweber, potencionálny zdroj A– a B– trichotecénov

v obilninách. In Proceedings of the workshop MICROMYCO 2007. České Budějovice :

Ústav půdní biologie, 2007. s. 119–123. ISBN 978–80–86525–10–5.

PIOVARČIOVÁ, Z. – HREŠKO, M. – LABUDA, R. –TANČINOVÁ, D. 2008.

Prirodzený výskyt deoxynivalenolu, fumunozínov a T–2 toxínu v pšenici dopestovanej

na Slovensku v sezóne 2007. In Bezpečnosť a kvalita surovín a potravín 2008 : III.

Ročník vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Nitra : Vysoká škola

poľnohospodárska, 2008. 605 s. ISBN 978–80–8069–996–3.

PITT, J.I.- HOCKING, A.D. 1997. Fungi en food spoilage. 2nd ed. London et al., 1997.

s. 593. ISBN 87-16- 11436-1.

57

POHLAND, A. E. 1993. Mycotoxins in review. In: Food Addit. Contam, roč. 10, 1993.

č. 1, s. 17–28.

PRELUSKY, D.B. – SCOTT, P.M. – TRENHOLM, H. – LAWRENCE, G.A. 1990.

Minimal transmission of zearalenone to milk of dairy cows. In J. Environ. Sci. Health,

roč. 25, 1990, s. 87-103.

ROHÁČIK T. – HUDEC K. 2005. Influence of agro-environmental factors on

Fusarium infestation and population structure in wheat kernels. In Ann Agric Environ

Med, roč. 12, 2005, s. 39-45.

RYU, D. - BULLERMANN, L.B. 1999. Stability of zearalenone during extrusion of

corn grits. In J. Food Prot, roč. 62, 1999, s. 1482 – 1484.

RYU, D. – JACKSON, L.S. – BULLERMAN, L.B. 2002. Mycotoxins and Food Safety.

Lincoln : Kluwer Academic/Plenum Publishers, 2002. s. 295. ISBN 0-306-46780-1.

SAMSON, H. A. – HOEKSTRA, E. S. – FRISVAD, J. C. – FILTENBORG, O. 1995.

Intorduction to food–borne fungi. Wageningen: Ponsen and Loyen, 1995. 312 s.

SAMSON, R.A. - HOEKSTRA, E.S. – FRISVAD, J.C – FILTENBORG, O. 2002.

Introduction to food- and Airborne fungi. 6 th ed. Utrecht: Centraalbureau voor

schimmelcultures, 2002. 389 s. ISBN 90-70351-42-0.

SCHOLLENBERGER, M. – MÜLLER, H.M. – RÜFLE, M. – SUCHY, S. – PLANCK,

S. – DROCHNER, W. 2006. Natural occurrence of 16 fusarium toxins in grains and

feedstuffs of plant origin from Germany. In Mycopathologia, roč. 161, 2006, s. 43-52.

SØRENSEN, J.L. 2009. Preharvest fungi and their mycotoxins in maize. Lyngby :

Technical University of Denmark, 2009. s. 7 – 8. ISBN 978-87-91494-68-0.

58

SUGIURA, Y. – SAITO, H. – TANAKA, T. – ICHINOE, M. – UENO, Y. 1994.

Fusarium crookwellense, a newly isolated fungus from wheat in Japan : Its mycotoxin

production and pathogenicity to wheat and barley. In Mycoscience, roč. 4, 1994, s. 129

– 133.

SÝKOROVÁ, S. – MATĚJOVÁ, E. 2005. Problematika a průzkum obsahu fuzáriových

mykotoxinů v zrnu obilovin. In Listové a klasové choroby pšenice. Diagnostika,

symptómy chorob a rezistence odrůd. Praha : VÚRV, 2005. 34 s. ISBN 80–86555–739.

SZUETZ, P. – MESTERHAZY, A. – FALKAY, G.Y. – BARTYOK, T. 1997. Early

telearche symptoms in children and their relations to contamination in foodstuffs. In

Cereals Res. Commun., roč. 25, 1997, s. 429-436.

ŠÍP, V. – SÝKOROVÁ, S. – STUCHLÍKOVÁ, E. – CHRPOVÁ, J. 2002. The effect of

infection with Fusarium culmorum L on deoxynivalenol content in grain of selected

winter wheat varietes. In Journal of Applied Genetics, roč. 43, 2002. s. 319–332.

ŠLÍKOVÁ, S. – ŠUDYOVÁ, V. 2007. Sledovanie kvantity deoxynivalenolu v zrnách

obilovín. In Mykotoxíny 2007 : Zborník prednášok z III. odborného semináru s

medzinárodnou účasťou. Praha : Výzkumný ústav rostlinné výroby, 2007, s. 27. ISBN

978-80-87011-06-5.

ŠROBÁROVÁ, A. - PAVLOVÁ, A. 1997. The pathogen localization and ZEN

concentration in wheat infected by Fusarium graminearum in relation to nutrition. In

Cereal Research Communications, roč. 25, 1997, s. 617 – 618.

THRANE, U. 1989. Fusarium species and their specific profiles of secondary

metabolites. In J. Chelkowski., Fusarium–Mycotoxins, Taxonomy, Pathogenicity.

Amsterdam : Elsevier Sci. Publ., 1989. 225 s.

59

THRANE, U. – ADLER, A. – CLASEN, P. E. – GAVANO, F. – LANGSETH, W. –

LOGRIECO, A. – NIELSEN, K. F. – RITIENI, A. 2004. Diversity in metabolite

production by Fusarium langsethiae, Fusarium poae and Fusarium sporotrichioides. In

International Journal of Food Microbiol, roč. 95, 2004. s. 287–295.

TRUSKOVÁ, I. 2007. Zdravotné aspekty mykotoxínov. In Mykotoxíny 2007 : Zborník

prednášok z III. odborného semináru s medzinárodnou účasťou. Praha : Výzkumný

ústav rostlinné výroby, 2007, s. 27. ISBN 978-80-87011-06-5.

VAAMONDE, G. – SCARMATO, G. – BONERA, N. 1987. Zearalenone production

by Fusarium species isolated from soybeans. In International Journal of Food

Microbiology, roč. 4, 1987, s. 129 – 133.

VESONDER, R. F. – GOLIŃSKI, P. – PLATTNER, R. – ZIETKIEWICZ, D. L. 1991.

Mycotoxin formation by different geographic isolates of Fusarium crookwellense. In

Mycopathologia, roč. 113, 1991, s. 11 – 14.

VISCONTI, A. 2001. Problems assotiated with Fusarium mycotoxins in cereals. In

Bulletin of the Institute for Comprehensive Agriculturae Sciences Kinki University, roč.

9, 2001, s. 39 – 55.

WEIDENBÖRNER, M. 2001. Encyclopedia of food mycotoxins. Berlin : Springer–

Verlag, 2001. 294 s. ISBN 3–540–67556–6.

YU, Z. – ZHANG, L. – WU, D. – LIU, F. 2005. Anti-apoptotic action of zearalenone

in MCF-7 cells. In Ecotoxicol. Environ. Saf., roč. 62, 2005, s. 441-446.

ZINEDINE, A. – SORIANO, J. M. – MOLTÓ, J. C. – MAÑES, J. 2006. Review on the

toxicity, occurrence, metabolism, detoxification, regulations and intake of zearalenone:

An oestrogenic mycotoxin. In Food and C+hemical Toxicology, roč. 45, 2006, s.1-18.

Documents

SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE …crzp.uniag.sk/Prace/2010/K/83C93052B0E74FB1A0DBD538F70FF... · 2010-04-14 · thin layer chromatography (TLC). The potential ability