1

S M R Ť A D I E V Č A

ONDREJ BAŠTÁK

ĎURÁN

(2003)

2

Motto :

Za vecami, ktorých zmysel som nechápal uvidel som… A pýtam sa : ako odvrátiť zrak? a potom : načo všetky tie emócie veľké emócie keď z človeka po tých plameňoch zostane len usadnutý popol.

3

Láska je... 1 Láska je tečúca voda v potoku láska sú kamienky padajúce z ruky láska je žlté záružlie kvitnúce v priezračnom močiari láska je zadymená panna cigariet láska je nepriestupná tma a v nej ponorené hlasy láska je chumáč plávajúci v lúči láska je spevom vtákov a šumením lístia po chodníkoch a ľahkým hraním láska prchá ako prchá čas a nikam neunikne láska je rozkvitnutá záhrada láska je červená farba oblohy a silné puto mlčania láska je smútok, keď odchádza láska si dýcha vlastným tempom láska sa sem tam vynára láska je tá, čo stále trvá a nikdy nepominie láska je prvý netopier v šere končiaceho dňa a začínajúcej noci láska je bicykel a pedále a na nich bosé nohy láska je tá, čo nikdy nič nechce a preto aj nič nemá láska tá si spieva láska miluje lásku láska, tá sa pozná keď sa stretne na ulici a pretože vie, nehovorí, mlčí láska je stavom beztiaže prichádza a odchádza, podľa svojho času inokedy trvá nekonečne láska je… 2 Čo, čo je to láska? Spýtala sa ma. 3 Láska je srdce láska je svetlé ráno a vôňa horúceho čaja láska je kúsok otázky láska sa vnára do lásky. Láska je okno rozbité a pár polámaných skiel láska je veľká ako most, čo klenie sa nad riekou

4

láska je to, čo nazvem božstvom a rozfúkam to do pléna láska je múzou umelcov a drozd, čo v noci spieva láska, tá žiari je čiernooká Máňa to dievča z Münchenu ktoré už neuvidíš nikdy láska je tiché vrenie a modrá farba dymu láska, tá ledva chodí v plienkach krehko a neobratne láska je bledým mesiacom hneď zrána za rosy je láska kosec, čo s láskou trávu pokosí láska je opar, zahmlenie je vlhká po daždi je jahodový list čo kvapka ťahá k zemi a uvoľní, keď padá láska je zamatové striebro a purpurová meď láska je dar, je pohľad, kvet

láska je žlté mámenie okolo rúk, bozkov, očí, hviezd láska je jedna a mnoho ďalších viet láska je nekonečná pieseň cítiš aká nekonečná? neprestane ti v uchu znieť láska je pozdrav dobrý deň a pardon pri jemnom dotyku v noci som našiel putiku a zahľadel sa do krásnych očí láska je láskou snežienok láska je mliečnou cestou a sprevádza ťa večne ty si láske spevom a spolu s láskou zniete láska je nesmrteľná smrť je taktiež láskou láska sú kamienky padajúce z ruky láska je žlté záružlie láska je to, čo nekončí láska sú moji bratia na zemi a človek je láska človeku spievam tu pieseň odvekú kričím ju, kričím do vodných záhybov do dnových rias na spodku rieky láska je - zabudnutý hlas pretrhnutý vlas… 4 „Ach, hlúpy básnik…” Čo to bolo? Čo sa to stalo? To láska mihla sa okolo.

5

„Pomýlil si si ma s krásou… Krása je prázdna keď tam nie som ja.” A potom zmizla tá čo sa mihla. „Nevieš nič o láske, nič…” Doznieval ešte dlho jej hlas. 5 Pravda je a vyrazila dych. Uväznený v slovách - koľko len utrpenia! Ach, už nikdy viac prosím, už nikdy viac!

Uško ihly

Keď prejdeš cez uško ihly zistíš, že svet nezaniká ale sa zväčšuje tvoja energia zrazu narastá v láske pretože len s láskou sa dá prejsť cez úzke uško ihly.

A tak…

A tak sa tento svet o mňa postaral lebo ja som ho nevládal vychovávať lebo ja som ho nevládal kŕmiť. A tak si ma tento svet zavolal darmo som hľadal skrýšu darmo sa zamotával. Ten, ktorý mi sľuboval môj dávny sen môj najväčší sen mi zakázal všetky ostatné sny moje malé sny. Aby sa naplnil pohár zabudol som na seba a vkročil som.

A vo veciach lásky

Zelené listy trávy a horúce duše sváry hnev a vo veciach lásky prsnaté hojné telá hôr rozovreté triašky stehien a vedomie o svedomí hrôzy hrôz hryzanie do hrozien zrazenie do kolien ach

6

a vo veciach lásky údolia telá tiel toky a obnaženia hnev zelené listy trávy a horúce duše sváry.

Na dievčenskom dvore

Na dievčenskom dvore kopali si medzi sebou otec a syn do l y á k s až sa im tá láska z nelásky l rozpadla celá na h s k á

y.

Veľký dom

Postavil som veľký dom nikoho tu nieto v ňom nikto sa tu nesmeje nikoho nič nebolí lístie si tu ševelí nikto šumu neverí… Postavil som veľký dom je tu veľké prázdno v ňom…

Vínne mušky

V ten deň vzal som život vínnym muškám čo vykvasili z vína mojej nedbalosti. Ach, ako to len trápi teraz že nemôžem ich živé vrátiť späť. Takto hrubo konať! Zapálim tým malým bytostiam aspoň vonnú tyčinku aby svietila im na cestu.

Ilúzia

A tak sa znova vraciam k ilúzii ach, moja milovaná, opojná milenka mojich snov a túžob v tebe nachádzam nesmiernu silu žiť opantaný tvojim tancom, zmámený bozkami ilúzia, najdrahšia, ty si domovom môjho srdca priviň ma, pritúľ, svoje stratené dieťa a nauč ma milovať, tak nesmierne, tak silne všetky záhyby svojho tela.

7

Jesenná láska

spútaj ma, spútaj povrazmi plavých vlasov viečkami nežnej krásy vidím košatiť sa strom tvojho srdca a s vetrom prenikám šumom jeho lístia vetvami ozdobená jeseň farebná púšťa si oblohou ohniveho draka

V kroví

Prekliesnime sa húštinou jemností aby sme sa nadýchli čerstvého vzduchu stratíme sa zverom bludných myšlienok a pocitov a dokmásaní od tŕnia láskavých a mäkkých slov ocitneme sa skrvavení na čistinke slobody oči zaiskria šťastím a radosťou z priezračného rána bude studené a my sa s krutosťou dosiaľ nevídanou obhliadneme späť a potom vôkol srdce zajasá, keď blysne sa v oku slnko na ľadovej hladine jazera v tesákoch strmého zrázu nahí, takí akí sme sa okúpeme a zabudneme sviežosť zacelí rany a zmyje krv potom posilnení slnkom sa osušíme pokožka zaskvie sa vydáme sa na cestu objímajúc nové a nepoznané a naša láska zláka nás… nie, nie, nechcem viac zradné jemnosti!

Budeme písať básne

Usadnem do tichej meditácie a všetky veci sa budú diať v láske. Budeme meditovať a budeme písať básne budeme sa túlať po samotách miestami, kde ľudská noha nevkročí... Neublížili sme? keď sme kráčali z ostrova na ostrov a zbierali ovocie očí sladších než zarosené kvapky bolestný ston rúčok na perách Neublížili sme? Pretože sme básnici. pretože sme takto stvorení sme stvorení takto z vretena ženieme stáda zlovestných

8

pocitov kým naša ozvena odomkne päčať planých dní Spíšeme tucet, hŕbu kníh kým prejdeme si cestu odtiaľ tam. Samota, prázdnota, veľká tma naše šťastie v nešťastí kým prejdeme si cestu odtiaľ tam. Usadnem do tichej meditácie a všetky veci sa budú diať v láske.

Všetky moje lásky

Všetky moje lásky bzučiace po cestách ťahajú ma späť, späť zvuk mojich nôh odchádza ušiam rovnako ako láskam zaznie mi smútok plač a predo mnou na cestách čakajú lásky nové, ďalšie, veľa na život tak akurát.

Vlasy vlny

Prečo, prečo je to tak že každý básnik aspoň raz uvidí tie vlasy vlny? A potom o nich píše a píše v hlave sa mu vlní a vlní po chodníkoch, vo vlaku i v reštauráciách.

Ruža z balkóna

Padala ruža z balkóna ja pustil som sa za ňou šialene až padla k tvojim nohám i so mnou. Zrazu, podám ti ružu šepkám dúfam, že nezraní ti dlane pozerá očami zasnenými chystá sa povedať, že vietor, čo medzi nami vanie má takú zvláštnu chuť objať ju? - nie v tom tichu ani sa nepohnúť.

9

Voza sen

Nepravda sa stala pravdou a tvrdé slová prevrhol voza sen nie, sena voz veď klapalo to stále. Stačilo sa spustiť oddať pocitu a kamene rozhojdali vianočné jahody nepustiac nás nikam. To je tá vážnosť stále keď prevrhne sa voza sen nie, sena voz že myslieť neustále nekvapká na bubon. Ale vlnky vlaha ak nie ani ony kam nás pieseň malá od radosti zdá sa vodou ktosi kmása.

Lebo prevrhol sa voza sen do vôd kalných, zúfalých. Či sa nám to šťastím bude zdať? Keď skončí dnešný sen a na hlave nám zostane. Vysušená tráva.

Nedotknutie - časť detský smiech

Moje telo nie je mojím telom ale niečo mu je nemal som ťa bozkať prvý krát vtedy si tíško šepkala. A potom znova som sa pustil a nezadržal dych načo? nech - ale nie, musíme sa zdržať aby to nebolo len také do vetra vyhodené slovo aj tak sa iba plavím a loď je unášaná ponad zelenavé odtienky pretože jediné, čo chce je preplynúť a nezapliesť tie chvíle deti na lúke hrajú destký smiech no kedy sa otvoríš brána a trblietavo poletujú - keď tak chceš vedomá zložka nezasahovania do obráteného kolobehu preobrátených - a ešte raz

10

vecí poletujú lupene a kvety a pri lupeňoch - preskočila neprevda alebo čo sa stalo triafať pravdu po hlavičke môže byť míňaním sa pravdy aj motýle plávali vetrom na lúke v detskom smiechu lebo deti sú čisté a - nie, nepôjde to bojí sa, alebo sa uzavrel alebo to bolí. Keby si vo mne plakala prosím, prosím, preč odtiaľ boli sme hrdí, príliš, príliš nerozumiem, nezachytávam v hlave zakvitol mi žltý tulipán a už sa ani neplače za rosy sa neplače ráno je mokrá tráva.

Nedotknutie - časť vtáky

Oblohou modrou? zelenou? preleteli vtáky farebné ako poprevliekané gorálky nežnosti. Je to tak celkom inak spletené ako by sme chceli ako vŕzga vzduch a vtákov krídla keď letia si kam chcú. Pamätám si slnko žlté musia byť celkom vzdialené tak ako polia tulipánov moje lety ponad pláne ako ti vlasy, ako nedotknúť sa ich veterných hier kam zmiznúť, alebo len nechať veci tiecť? Volajú ma von povrazy rozpletené aby som lietal s tými vtákmi vlnkami, kde nič zachytené neostáva v pamäti iba ak tečú čerstvé dni a nedotknutia chvíle smutné ma prepadajú lebo nemôžem ísť späť. A pamäť, prastará tá pani lieta s tými vtákmi ponad šíre polia na vzácne kvety hľadá odpoveď.

11

Je to len sen

Sú na mne nalepené útržky tvojich listov no nie je nám súdené akiste len tak hmlisto sa potácame vpred. V náručiach pohybov reč sa stáva jemnou no nie je nám súdené nájsť konečne to miesto. Je to len sen a my stále takto kráčame opretí o nevinnosť belostný spev strkajúc túžbu do povetria pretože rastie že čo sa asi stane keď znovu s iným stretnú sa nám dlane. Že čo sa asi stane keď nie je nám súdené

objaviť tie stráne dieťa milované v tráve zostať len prudkým chvením.

Requiem

Lásky prepletené malej morskej panny hlásky zamotané vlásky trblietavé. Za túžbu, za lásku postavíme requiem za celistvosť za jednotnosť citu k nohám si položíme naše srdce malé do lesa zatúlané široké zrkadlá toho srdca, toho rána hej, horeli ponorené a pritom také číre. Za radosť? - nie v pohrebnom sprievode už iba motlidba za najdrahšie chvíle.

V tej…

V tej pochmúrnej nehybnosti pohrebného obradu stratený bez teba videl som po oblohe preletieť závoj smrti.

12

Démon noci

Démon noci sa kúpal v potoku LSD stromy mu korunou prerastali čelom vo vlasoch praskali konáre kúpajúc zmätok nad hladinou. Opojený absurdným šťastím načrel som do záhrobia. A zvrieskol som jeho meno! Bol to vzlyk noci. Posadnutý bláznovstvom kričal som ako zbesnený.

Hra

Nikto mi nepomôže keď budem umierať moja jasná myseľ. Toto je hra človeka a Boha. Môžem si siahnuť na život kým doteraz som písal básne. Takto to chutí stokrát viac.

Vyhlásili ma za blázna nech! univerzum pocitov ma prijalo za svojho. Uniknem božiemu trestu lebo som sa rozhodol že nikam nedôjdem a nik ma neskrotí ani náruč ženy ani senilný starec v mojom podaní. Krátke vety sú ti na prd - Lautreamont ty podliak.

Čo nám zostáva

Naším spoločným šťastím bolo že sme zaspali. Ale nie o kráse je dnes reč. Úlohou básnika je včas naladiť strunu hodvábnu strunu útlocitu tak ako píska svet na strach, na márnosť toto nám zostáva piť horkosť, na chuť, na radosť nad riekou bez úniku. Keď sa koleso šťastia otáča na druhú stranu.

Je veľa tých

Je veľa tých čo plačú nad rozliatym mliekom Steká im po holej brade. Našťastie sme zahlušili ľútosť nad svojím nešťastím. Takto sa nám mlieko zdá smiešnou paródiou. Namiesto neho steká nám po brade

13

slivovica.

Milovanie pred úsvitom

Oblohou modrou taniere biely oblak preletel viečkom ľúbim sa, ľúbim ťa v daždi kvet zaihral plátkami na deke mäkkej sa studne napojili sa nikdy ešte nemiloval.

Spoza bieleho závoja

nech to začne akokoľvek slová sú len pozadím vznášam sa bezbožne nad prahlbinou ktorej obraz chlípne čiaha do tohto sveta do jeho tváre, čiteteľ diabol uzrel svetlo cez pootvorené vrátka múzy nechávam lýru brnkať melódiu jeho chtíča, po zle zlom zlo obopnúť, čitateľ nečítaj tieto riadky bolestná slamka stonu polámu tvoje zlaté stonky načrieš do moru, biednej moci satanský verš ti hrôzu vylúdi, čitateľ som zlý, ach, aká krása tak vznešený sa prinavrátil v kúdoľoch, v napätí prepiateho vína vysála okom prúdy predpeklia ten priateľ osobnosti, démon tu jazyk ponúka, čitateľ nie, neboj sa, budem zlý len potiaľ kam siaha jeho ruka po tečenie krvi, po slad púpavieho mlieka vyrojí sa hra rojnice malých bytostí zdrapov, kúskov, úlomkov, po mne, po mne, čitateľ

Stretnutie na hrádzi

14

Moje prvé slová boli milujem. Aby som nezabudol, čo som chcel odložil som veci a šiel nahý. To aby vedela. Potom neskôr, keď som pochopil že moje telo je jej chcel som zažblnkať majákom do vetra ale stavba bola príliš pevná. Preto som sa opýtal : Kam kráčaš? Sedeli sme spolu na hrádzi máčala si nohy bosé vo vlnkách a tak som spustil verš : Som tvoj maják na rozbúrenom mori potácajúci sa. Na cestu mi žiari iskrička tvojich očí stratená v temnote noci. Len čo drozd dospieval

poslednú pieseň svetla noc nabrala hnedé vlasy ale ty si už bola preč. To bola jasná odpoveď. Oblohou preleteli divé husy až po jarný srieň. Moje prvé slová boli milujem.

Miloval som ťa po dno duše

15

Miloval som ťa po dno duše cez oceány, cez životy. Ovocie, čo zrelo tiahlo sa ako mlieko nočnou oblohou a keby som vedel kričať kričal by som za tebou. Rieky, rieky, kam nesiete poklady? Do morí? A vy jarčeky, ste šťastné? Zaspievam vám spev Orfeov. Vtáčky, spievajte jari o Eurydike možno zrodí sa znovu ten jas. Láska sa rodí posledný raz. Z kameňa, čo tĺkol o srdcia zahanbene sa dvíha čakanka. Z modrých očí hanblivo žmúri k oblohe nádej. Loďka, čo plávala pomedzi vlnky harfy ostala v podsvetí

smutne hrať. Sčernela zeleň Vtáčky sa rozleteli. Už nechceli pieseň počúvať.

Do lona tmy

Noc mi vylúdila veľa zlého ale nevedel som, že ťa stratím úplne. Hnev a strach povievali na šnúre trepotala sa bielizeň z oblohy zletel vták orol priam ten chcel jedno, tamten ono ani jeden sa nevedel dohodnúť darmo si rukami prinášala dobrú zvesť potok ju odniesol tak ako nevestin venček zvedli v ňom kvety svadobná pieseň smutná odkvitla znásobil sa pocit, že tvoja duša mi prstom pretiekla. Konečne prišla noc a ja mohol som uložiť telo do lona tmy.

telá…

16

telá, priestory tajomné bujaré, kvetnaté, plné a tečúci potôčik čerstvý, krehký kryštáľ pomedzi ne biele lalie sladké vnútri nad a pod oblohou pier pomedzi ne prešmykla sa mi vôľa až na dno lietavých tvojich očí páperových krídel holubích snehobiele vnútro slnkom zaliate páperové šumenie spenené lane a odhalené šije bledé predsmrtné masky zvonenie snežienok

Buržui ducha

Hej, buržui ducha svätostánky krádeží odpoludnia polnocí a sĺnc! Videli ste zhasínať moju sviecu? Traste sa! Povstala hora a zosypal sa vrch moja vystužená tyč vychŕli na vás vzburu. Padne na kolená, kto dosiaľ ceril zrak. Roztvorí sa priepasť a rozprestrie sa púšť. Zamatové oči sú činom točiaceho sa diamantu okolo špirály vyvŕtanej duše. Chceli ste ma pochovať? Tu máte odpad pridusenej trávy. Vaše lieky do kávy pre slabomyseľných. Lietajú vám do tváre kože škvárnych beštií. Očisťuje sa moja duša!

Kropím ich v rieke slzami

17

- Čo zamýšľaš urobiť s tvojimi náušnicami? - Hodím ich rybám do vody. - Nebudú ich tam vlny omývať keď sa budú prepletať? - Ony to majú rady. - Plačeš. Je ti smutno uší. - Áno. Kropím ich v rieke slzami. - Nekrop ich v rieke slzami! Čo spravíš, keď vo vode s perlami… - S dažďom ich zanesiem do trávy. - V tráve sa budú ligotať. - Samé sa boja odo-vzdať. - Budem tam s nimi nahá stáť. - Zima ti bude za rosy. - Neboj sa, prijme ma ktosi. - Ráno si trávu kropila šla si s anjelom… musela?

- Vieš, že ťa stále milujem. - Viem, že sa bojíš, sľubujem že nebudem plakať s anjelmi. - Niesla si krutosť i jemnosť i lásku, lásku s prsiami čo šúchnu sa jemne o šálku čo zmotaná leží s pyžamom na stole a či blúzkou tela? lebo i ponaučenie prichádza pozde i dotyk i telom, perami sa zachvieva takpovediac včas a slovami ťa láskam láska, ťa milujem. - A dušou? - Aj tou a to ti sľubujem že nebudem plakať s anjelmi. - Snáď sa nechystáš na cestu? - Musím už, idem… - Si biely! - To v záhrade kvitne tulipán. - Máš bozky, pery, lásky džbán. - Nie! Vieš, že sa… že sa zamotám.

„Dám rosy, slzy komusi dám pätám bosým, ale sny čo niesli nás oboch na vlnách… Padli za rosy do trávy.“ - Máš pocit, že sa zatvári?

18

ten kto ťa ľúbi hlboko. - Nie, nemá jabloň na tvári. To včely letia okolo šepkajúc ticho do uší náš príbeh lásky - bdelosti. - Si biely! Plačeš? Nemáš kam. - Bola to púť a obrázky sa plietli s túžbou, to mi ver. - Plakal si nežnosť? - Len si ber háby ukryté v posteli. Spíš ako labuť zasnene. Si láskou stále opitá. Si láskou stále opitá? Prečo máš v uchu toľko náušníc?

Žlté parníky

Krása, to je ten výsek sveta do ktorého noria sa jazierka mojich očí. No nie len oči zmysly zmámené padajú na jej hladiny ale aj srdce, ba čo, celá duša radostne sa vpíja hojdá sa s vetríkom, s lístkami sa chveje usína, stíšená, takmer spí, no bdeje. Nezanechá stopu, ľahká hravá vlnka lež zatlačí k brehu svoj obraz belavý a brezového lístia rozhojdané slnká zatrúbia hlasno na pozdrav, sťa žlté parníky. Je jeseň? Nie! Je krása - mámivý čarosvet.

Sitrijá

Arijišása majsitáka beresítva karinišásta sitrijá hanasanána májisála át ortá múnisít, a, sitrijá. Majtal hane, majtal rós parijána hultrajá isik búsa mantranós murišta ta sitrijá.

Večierok

19

Princ z mäsa a kostí stál sám v dvorane. No pamäť? Kam až siaha? Po ten nešťastný večierok kde šampanské tieklo krkom krásnej stvory. Siahnuť po nevšednosti? Oprieť sa jej lakťom o zmysel? Vírivým tancom osudu! A napriek tomu, že tancujem krúti sa krvou dravá žena štebotavá - som to ešte ja? Keď obrúsok s menovkami aj úzky pásik pier zmáčaný v tanci šťastím sú len vírom, hodvábnym vírom času takmer zabudnutým. Nie! Zmysel sa nezakráda básnikom poza chrbty. Večierkom hnaná spomalí posledná mŕtva dáma - smrť

a pýta si : valčík, menuet s princom z mäsa a kostí. Zmizol. Zostal len háv a aj ten - stráca na zmyselnosti.

Bola to krásky lásky lesť

Na všetky strany neste zvesť bola to krásky lásky lesť. Tá, čo len nežne plakala bola sťa blen a vsiakala do slín a belma hordy dní. On skonal? - Večne o nej sní! Plápoláš darmo vietor zmien pojme i teba krásky zem kto lásku vinul kol nej, viem zočí len smrť, ni tú, len tieň. Tak ako láska skapala padol i naňho duše srieň že láska stále volala vie len on, bola všetkým preň. Ach, chorá duša básnika jačala, chcela za ňou, von smrť bola by s ňou kráčala prst v nose, v ústach srdca zvon. Ach, chorá duša kričala za láskou, za ňou, deň čo deň lež ona iba klamala nezažla lásky pochodeň.

20

Uteč z tých chlípnych ramien preč. Čo ťa tu drží, básnik brat? Láska! Blysne sa jeho reč. Vtom sekne kráska, jeho kat. No teraz spievam a všetci vy čo stojíte jak bolesť zhúžvaní spievajte so mnou na počesť tú krvavú šťastia tichú zvesť : bola to krásky lásky lesť.

Objatie

Láska, z pľúc vzdych, hmat na perách tón, des, ston, úskok, známe- nie tá hra kra ruží dáme znie cit -noc, deň -buchot na dverách vtom :klad sŕc, ach, lýr vnad, volanie šept blúz, tlak, tíš, a náhle-- objatie.

Žena

Lákaš ma tak ako diabol okolo seba láka. Si sem tam načrtnutá čiarka pohybu. A práve týmto mámením sa tak ligotáš. Potom ešte ďalšie mihotanie svetiel sa nezmestí do škáry môjho vedomia. Priam sa tam hádže ako hádžu odlesk vlnky života. Napríklad záhyby tvojho oka hnedasté zákruty, obnaženia až naraz zaiskríš, no nevedome veď krása sa všetkým dáva. Napríklad pery, mlčanie napríklad duša čo sa zapredáva tak ľahko, nenávratne tuhému odovzdaniu… Ale čo zaň? Štrngot strieborných? Veď odjakživa z neho plameň sála. Zo srdca. K tebe sa podlamujú kolená lebo lákaš tak ako diabol okolo seba láka. A nesieš vášeň. Nie je dosť zvučných slov čo by ťa zachytili. Zo skrútených rúk náramok sa striasa znejúce guličky, áno, hudba je spev tvojho hlasu a múdrosti taktiež neujdeš

21

ani tej sa ti pohárom neušlo za mak siahla si priamo po čaši a teraz neúnavným krokom rozvádzaš noty koruny stromu môjho srdca si kmeň, si vánok, si kráľovná vlečúca perleťovú stuhu len úchytkom za vlasy bohaté plavé polia, vlnia sa kým ich drahá čipka nezastaví na kus reči. To strom tvojho, nie môjho diabla vyratúva skutky na strunách sú vážne, čím hlbšie sa noria do teba, do mňa... A kde si ty? Si stále vlajkou dobrodruha jemne spenená nádej mora. Nie! Zriekam sa ťa. Ale keby som ti prisahal pristala by si? Máš dosť síl, či vzpurnosti aby si vzoprela bremeno tohto ovocia?

Áno! Si krásna loď, si dosť odvážna zvažuješ sa šikmo nadol do priepasti bytia a vidíš ostrejšie než klam načiahneš sa za peklo ohnutou rukou v povetrí a vytiahneš pravdu sebe napospas. Hráš sa! Vencom koho bytia prepletáš ihličky šťastia? Spíjaš sa ním, si jeho hlasom pre koho? pre krehkosť tvojho srdca? Si večná hra, pramienok toho čo chceš lebo tvoje srdce pútajú iné putá. Stoj, plamenná! Neklaniam sa obrazu tvojho sna som len prichytený pri čine. A ty ma lákaš tak ako diabol okolo seba láka.

Básnikovi

22

tiahnutie k smrti vtákov ma vedie do éteru preč prepadám sa do páperí tmy no zostaneš? keď smrť sa pohne o krok ďalej? napíš si mazurku na dlaň možno tá ukolíše tvoje preludy rán darmo zajedáš rožok syntaxou hľa, bujnie báseň bezmenná čo slovami zachytí, to zubami rozseká zas vyzdobím galériu, budú nás tam busty ťať a rozkladať oheň na perách lebo čo ešte zostáva, keď sa ti len zachce? obraz? - ha! výsmech! čarbe sa ako sa dá! aj zdochnutie slovom láme si perá šľahá očkami o trámy hranaté slová a písmo letia ti cez dušu hádžuc sa nahé do vetra

neznásilňuj! vraví mi istý hlas aj keď teraz to nie je na mieste lebo nejde o duševný poryv báseň sa vrhá na papier neznásilňuj! opakuje lebo aj vtáky voľne letia rozumiem, no nedbám veľmi o tie veci nesiaham predsa preto po pere aby pachtilo sa za pocitmi keď dopíšem posledný riadok strofy stratím aj túžbu po slove tiahnutie k smrti vtákov ma nieslo do éteru preč tam pánboh mi napľul do látky a vyslal na svet razom späť ležím na trávniku spľasnutý a padá zo mňa vďaka to Boh pozrel sa na svojho brata

O vášnivých listoch

23

O vášnivých listoch som chcel napísať potom, keď už kométa obletela zem a ožiarila tvár skrytého jazera. Aj na smrť som si spomenul za súmraku, neskoro v noci lebo vo chvíli, keď prišla mal som po ruke dobrého pomocníka - pero teraz už iba spomínam. Nechcem už duše sváry nechcem už úskoky krivoľakých ciest keď aj láme sa duša básnika a spieva o bolesti nerodí sa láska, len ďalší plač zlo sa nerozplynie a moje básne nech utíchnu raz navždy.

Utíchnem raz navždy tak ako sopka utíchne a po mojich svahoch rozrastie sa flóra mladé motýle zmočia si v jej kvete svoje ciciaky.

Stalker

Smetiská, bordely a osamelé pláže kde spí, kde je, kde plače ukáže tu Bohu svoju pravú tvár kde radosť ho premkne v srdci rád že sám je, s Bohom akurát. Stalker, duša, čo putuje čo domov nepozná... vyhnaný z ľudských obydlí rastie, musí, na mestských skládkach bytosť na pomedzí svetov. Vrastá medzi deň a nebo no nevyrastá z domova nemá svet ako náruč matky oblohou sa sám prepletá. Neživí ho drahé zrno a ani hruda peňazí tá čo businessmana dusí - tam, kde auto je hračka a kočík väčšou radosťou ako výkrik dieťaťa stalker je zatratenec a nová vetva ľudstva výhonok krutej bolesti. Preťal sa uzol, čo viazal dušu k svetu teraz už iba búrka, blesky objatia, nočné bary i tam je láska ukrytá i tam sa ticho zakráda stalker, s očami privretými

24

hľadá miesta, kde iný nevkročí. Stalker v medzere dvoch svetov opustene kráča pomedzi samoty.

Len tak napoly

Len tak napoly prečnievam do tohto sveta telom a dušou len tak z časti akoby boli pečaťou čo chce sa vtlačiť a zanechať tak vernú stopu ale zastane a nedotiahne ten pohyb do konca. Navyše slabý závan vetra zmýva jej obrysy. Ale cesta vedie cez šialenstvo preto nevešaj hlavu kráčaj!

Sestrička smrť

Má modré oči a biely plášť kuká ním do detskej oblohy. Postavím sa ti týmto písmom perom básnika lebo i tvoja kosa tupí si zub na jeho kameni. Až ničota tá, čo hltá svety preklenie jeho prach. I tvoj - ty, čo siahaš po živom. So živým vezme si i teba. Sestrička smrť to spieva básnik brat na nahú linku písma tvojho tela.

Keď príde smrť

Keď príde smrť, spoznám ju podľa krokov ľahúčko sa vlniť bude mať štíhle hnáty a belostný krk zoberie si tajomstvo, o ktorom som vždy sníval. Ukážem jej tvár, no siahne po srdci. Keď príde smrť, spoznám ju na sto krokov. Ľahúčko sa vznášať v snehobielych šatách piruetu na ukážku vytočiť nastaví mi líčko, dá mi pusu ukloní sa, strhne krucifix. Keď príde smrť, spoznám ju podľa krokov. Zakrádať sa popri izbe: „Prosím, nerušiť!“

Aj holuby milujú prútiky tvojich vlasov

25

Aj holuby sa milujú, milá moja ďobú si zobákmi do hlávky plačú keď smútok im po oblohe rozťahuje krídla milujú svoje mláďatá. Tak sa aj ja do teba viniem stáčam sa do kaderí čiernych vlasov krúžiacich slobodne vo vetre a šepkám ti drobné milé obrázky.

Snívanie o Bohu

1 Bože, pýtam sa mám čakať, že ty si odpoveď? Otázky, ktoré ti dávam nemajú dlhé kroky nie sú z toho súdka

vieš, že veľa krát som odkryl svoje srdce do čista. A predsa, koľko zla mi dalo pocítiť svoju silu! Vyťahovali sa akoby z ničoho jeho trávy. Nie jazykom sa pýtam a už ani neotváram srdce ktovie, čo ešte skrýva keď už toľkokrát ovenčené zlom vyslalo potupu na tento svet. Si mojím hlasom? Chceš, aby som hanobil a oslavoval? Ale ukážeš mi takto lásku? Keď valí sa naraz toľko temna že všetky riečky, ktoré som ti zložil k nohám sa kalia do čierna. Nie je aj mojou starosťou čo cezo mňa hovoríš tomotu svetu? Mal by som sa znova vystavať! 2 Boh napísal nápis na stenu : Upáľte básnika! Keď davy ako črieda viedli baránka a hranica sa plameňom dotýkala oblohy zavyl nocou vlk : Zabi v sebe Boha! Keď niesla sa nová zvesť a mala umrieť za pravdu otočil sa Boh tvárou v tvár. Nemohol som uveriť, že vidí tak veľa.

26

Ako sa jeho zreničky zužovali a sťahovali obzor na môj hlas udrel som prvým úderom. Tak bola zbudovaná moja duša. Potom znova zavyl vlk : Zabi v sebe Boha! Ale ďalšia rana patrila jemu. Samota! 3 Niesol som sa davom na rukách nebola tu milosť našiel som sa plakať na dlani a vysával z umývadla krutosť. Všetko to boli len prázdne pocity. Bez Boha. Nebolo koho sa pýtať. Nebolo kam ísť. 4 Napriek tomu, ak je tu pokora

tak potom v bolesti, ktorú je treba znášať!

Koleso šťastia

1 Roztočím koleso šťastia. Zahrá pestrými farbami. Pýtate sa : Kde na to berieš odvahu? Jednoduchá odpoveď! Som jeho osou. Ono sa točí, ja sa len ponevieram. 2 Koleso šťastia? nešťastia? Ako ho nazvať? točí sa. Niet kam uniknúť. Uprostred sedí rozosmiaty Budha.

27

Obsah

Láska je... Uško ihly A tak... A vo veciach lásky Na dievčenskom dvore Veľký dom Vínne mušky Ilúzia Jesenná láska V kroví Budeme písať básne Všetky moje lásky Vlasy vlny Ruža z balkóna Voza sen Nedotknutie – časť detský smiech Nedotknutie – časť vtáky

Je to len sen Requiem V tej... Démon noci Hra Čo nám zostáva Je veľa tých Milovanie pred úsvitom Spoza bieleho závoja Stretnutie na hrádzi Miloval som ťa po dno duše Do lona tmy telá... Buržui ducha Kropím ich v rieke slzami Žlté parníky Sitrijá Večierok Bola to krásky lásky lesť Objatie Žena Básnikovi O vášnivých listoch Stalker Len tak napoly Sestrička smrť Keď príde smrť Aj holuby milujú prútiky tvojich vlasov Snívanie o Bohu Koleso šťastia