Na zaver dnesneho dna sa zamyslam nad tym, ako je mozne, ze som sa este ani raz nezobudil s otazkou “Boha kde som...?”

Southwest 2009David Singer

3

19. SeptemberNew York City, Denver Colorado

Maminka pricarovala lepsi vyvoj situacie od dnes rana. Dzenki bardzo! Po kratkej noci v skaredom Holiday Inne na JFK som sa o pol siestej rano presuval metrom na Mannhattan, co mi trvalo skoro do deviatej a potom vlakom z Penn Station do Newarku – zistit, co bude s mojim dalsim letom do Colorada. Nastastie, dostal som sa zo Standby, takze som mohol podat batozinu a zase sa vlakom vratit na Manhattan.

Trosku som pochodil Midtown a Upper East Side, urobil som 16 fotiek a vratil som sa na letisko. Vo Waldorfe bol Barrack, tak z toho bol celkom poprask. Let do Denveru bol dost nekonecny (4 hodiny), ale vsetko v pohode, Denverske letisko je nie len, ze najvacsie letisko, ake som doteraz videl, ale aj vobec asi najvacsou vecou na svete. Jeho rozmery sposobili, ze som si pripadal  ako trpaslik z inej planety. Medzi

terminalmi jazdi metro a z hlavneho terminalu do autopozicovne som siel autobusom vyse 15 minut.

V autopozicovni som skoro hodinu zjednaval cenu auta, nakoniec som z nich vytrieskal za $200 upgrade na novy Ford Escape (PRNDL)

s plnou poistkou, asistencnymi sluzbami a navigacnym systemom, co

povazujem za osobny negociacny uspech, vzhladom na to, ako so mnou chcel povodne Portorikanec za pultom vydrbat. Ha.

20. SeptemberDenver Colorado, Las Vegas New Mexico, Santa Fe New Mexico, Albuquerque New Mexico

Presiel som juzne Colorado (trochu nuda) a severne Nove Mexiko – obrovske prerie a sirokodaleko nikde nic, iba chudoba – ludia ziju v karavanoch a je tam dost bordel. Okrem Santa Fe tiez trochu nuda. V Santa Fe som urobil asi 5 obrazkov Indianskych tradicii a potom som frcal do Albuquerque, kde som prespal a teraz (je tristvrte na styri rano), odchadzam na ten arizonsky megatrip.Zatial najsmutnejsie na tom celkom meskani je, ze vacsinu toho, co vidim, vidim v poludnajsom nepouzitelnom svetle. Vcera poobede okrem toho prsalo,

4

No a teraz som dorazil do hotela – nadherny, minuly mesiac otvoreny, New Style Holiday, v ktorom bohuzial nemali standard room, tak ma

bohuzial museli dat do King Executive Suite s extra obyvackou, kuchynou, pracovnou a spalnou s postelou rozmermi zodpovedajucou Coloradu. Aj tu ostanem az 4 hodiny. :,-(

Prvotny dojem z Colorada je, ze zatial su tu najvacsie veci, ake som zatial v US videl

(velkost/sirka ciest, parkovisk, letiska etc.) a je tu relativne lacno (v porovnani s NYC, kde som v stanku videl 92g beef jerky’s za $9!!! Ergo som bol odkazany na velmi otazny ale nakoniec dobry roastbeef u mexicanov).

Zajtra (teda dnes) ma caka cesta do Albuquerque, New Mexico, co je celkom ok, horsie to bude zajtra s cestou do Californie – kedze to budem musiet zvladnut cez celu Arizonu + Kaliforniu az k mexickym hraniciam za den (1450 km).

takze som prisiel aj o poobednajsiu moznost fotit. Uvidim, ako sa to s pocasim vyvinie dnes, lebo dnes v Arizone som mal najvacsie ocakavania. Namiesto dvoch vychodov slnka ale budem mat len jeden – ak ho vobec stihnem na nejakom zaujimavom mieste (co sa mi vcera nepodarilo).Stravujem sa zatial zdravo, len maso, ovocie a proteinove drinky, ale dnes by som sa chcel zastavit v pravom Route 66 pochromovanom Dineri s cierno-bielou podlahou, cervenymi stolickami a dlhym chromovym barom.

A to znamena velky burger, hranolky a riadny fullfat milkshake. ;-) Prave mi v mikrovlnke vykypel porridge, shit, bolo hrnicku var. :-DVyrazam, mam pred sebeou 3 staty po slavnej Route 66.

5

NEW MEXICO

ARIZONA21. SeptemberAlbuquerque New Mexico, Gallup New Mexico, Little Painted Dessert Arizona, Petrified Forrest National Park Arizona, Winslow Arizona, Williams Arizona, Seligman Arizona, Kingman Arizona, Joshua Tree National Park California, San Diego California

Pokial niekomu pripada popis dnesnej agendy ako nenormalny, nie je daleko od normalnosti. Sialenstvo tohto dna ma po dlhej dobe donutilo siahnut na dno svojich sil.

6

Rekapitulacia dna:

03:40 – zaciatok dna, vstavanie v Holiday Inn Albuquerque, bez budika, vdaka zapadnemu jet-

lagu stale bezproblemove04:00 – vykypeny porridge v mikrovlnke04:30 – odchod z Albuquerque priamo na zapad06:00 – prichod do Gallup, New Mexico (Nat King Cole, Get Your Kicks On Route 66) – tma08:10 - menim smer na sever08:30 – prichod do Little Painted Dessert, Arizona

Little Painted Dessert na severovychode Arizony je prvy badland pocas mojho putovania (suchy teren, kde boli makke sedimenty a poda extenzivne erodovane vetrom a vodou, vytvarajuc kanony). Vacsina tohto parku je pristupna len peso,

mne sa podarilo zachytit par zapadnych pohladov po rannom prichode.

08:45 – rada kadiaceho indianskeho doktora o navsteve Petrified Forrest National Park, co je najvacsia autom pristupna rezervacia badlands v tejto oblasti, spojena s navratom na vychod. Doktor po zdvihnuti sa s fekalnej polohy ukazal na dym v dialke so slovami: to je Holbrook, odtial 15 mil na vychod to je. Mojou smolou, ze som smeroval na zapad, som si nenechal tento zazitok ujst.09:00 – navrat 86 mil na vychod10:50 – Petrified Forrest National Park – badland zazitok nasobku Little Painted Dessert, vsetko je petrifikovane :-D

7

Jazda po Petrified Forrest National Park je spoplatnena $10 a pri vjazde je mala historicka benzinova pumpa.

Cesta narodnym parkom je vybavena mnozstvom idealne umiestnenych miest na fotenie. Vzhladom na to, ze disponujem CF kartou s 512 MB (ano, citate spravne), tak musim kazdych 5 minut zapinat notebook a kopirovat fotky (za jazdy) do notebooku.

8

12:00 – opat smerujem na zapad13:30 – Winslow, Arizona “Standing on the corner in Winslow” a pamatny Flatbet Ford z roku 1950

14:20 – nefunkcne auto na I-40 (historical Route 66). Pocitac oznamuje, ze “Insufficient Oil Amount. Call Assistance.”14:30 – vybavovanie asistencnej sluzby po telefone16:00 – odtahovka do Flagstaffu. Pred Jiffy Lube sa posunuje na jednej z najstarsich americkych trati Santa Fe Railroad. Uroven v miestnom servise ma nenechava na pochybach, ze som v krajine sluzieb. Auto mi vracaju bezplatne umyte, povysavane s doplnenou chladiacou kvapalinou aj vodou v ostrekovaci.

16:30 – odchod zo servisu s vymenenym olejom 18:00 – Williams, Arizona – historicky loop na Route 66 s mnohymi pamiatkami (neonmi, restauraciami a starymi obchodmi) a kopia Chrisa Askewa v

9

obchode so sprostostami19:00 - Hackberry Rte 66 M e m o r a b l i a , malicke muzeum so vsetkym moznym z celeho 20. storocia.20:00 – Seligman – zaciatok n a j d l h s i e h o p r e v a d z k y -s c h o p n e h o useku Route 66 (90 mil)21:00 – Kingman – koniec Arizonskej Route 66 – vecera v klasickom Dineri (cheeseburger, milkshake – UZASNY)

10

11

21:30 – odchod do Kalifornie – tu som si myslel, ze “vsak to mam uz len kusok po dialnici...”22:00 – opustam dialnicu smerom do puste v Joshua Tree National Park, pada tma23:00 – sam v pusti Colorado River – teplota 44 stupnov Celzia, ziadne auta v dohlade00:00 – tankovanie na malej pumpe v najvacsej riti sveta ($4 za gallon!!!)02:00 – Blythe California – dalsie drahe tankovanie – komplikacia s postovym smerovacim cislom pri platen02:30 – vstup do Joshua Tree National Park – tma04:00 – prichod do puste Anza-Borrego – teplota 48 stupnov Celzia04:30 – prichod k jazeru Salton Sea – teplota 12 stupnov Celzia, zacinam sa citit

prechladnuty05:00 – serpentiny, ktore zvlada moje auto uz len zasahom vyssej moci05:30 – pripajam sa na dialnicu I-80 – uz to mam do San Diega len 88 mil07:00 – prichod do hotela Holiday Inn vo vlhkom San Diegu

12

Highlighty dna:

1. Prezil som to.2. Nezaspal som - aj ked ma to v stadiu po 5. hodine rano – kedy som bol za

volantom len nieco vyse 24 hodin, stalo zastavku kazdych 5 mil a freneticke poskakovanie okolo auta + konzumaciu asi 4 litrov Gatoradu, ktory mi zafarbil jazyk zrejme uz na dozivotie.

3. Auto sa pokazilo v “civilizovanej casti puste” – teda tam, kde je cesta oznacena cislom, ktore ovladam a je tam GSM signal, aby som sa dorozumel s asistencnou sluzbou inak ako dymovymi signalmi A cez den.

4. Auto bolo opravitelne vo Flagstaffe (nedaleko od poruchy) a na odtahovku som prakticky necakal, vezmuc do uvahy, ze som bol v arizonskej pusti.

5. Nezrazil som ani jedneho krkavca, tchora, jelena ani nic som okrem hmyzu teda nezrazil.

6. Route 66 ma spirit Route 66, tazko opisatelne, ale ked clovek ide po Route 66 a vidi vsetky tie memoralia a pocuva k tomu Nat King Cola, tak Mother Road posobi neskutocne autenticky.

7. Tzv. “Dips”, co su prepady v ceste, ktore mi na zaciatku pripadali nesmierne zabavne, dokonca som sa pri prvom vzlete mojim jeepikom nahlas smial, sa premenili po tme na nocnu moru.

8. Arizonske Narodne Parky – skoda toho vysokeho slnka, inak by sa tam dalo fotograficky vyblaznit.

9. Classic Dinner – ako zo starych filmov: cierno biela dlazba, pochromovane stolicky a barovy pult, cervene pucheraje na barovych stolickach, steny bledomodro-bledoruzove, casnicky oblecene v bledomodro-bledoruzovom, Elvis Presley z Jukeboxu a uplne fantasticke jedlo.

Musim sa (nerad) priznat, ze hned po prichode do tych pusti v Kalifornii som zacal mat nasrane viac, ako by sa mi bolo byvalo pacilo. Po navrate na dialnicu, kde aspon sem tam islo nejake auto (co som v polospanku rozoznaval), som dakoval vsetkym silam, co pri mne stali (vratane managementu Lufthansy, ktora sa mi o tento nocny vylet postarala). Od dnes  som teda “back on track”, takze idem podla povodneho planu, na plane je San Diego, Coastal Highway 1 a Los Angeles.

13

22. SeptemberSan Diego California, Coronado California, Los Angeles California

Zobudil som sa s bolavym hrdlom v San Diegu – vykyvy pocasia, casove pasma a klimatizacia su kombinaciou, ktora pre moj organizmus nie je zvladnutelna. Tento rok som medzi 24.januarom v Kirune a 23.septembrom v pusti Anza-Borrego prekonal teplotny rozdiel 100 stupnov. Kalifornia je teplotne najnevypocitatelnejsia krajina. V San Diegu bolo rano 12 stupnov, po ceste na pobrezi 25, v LA 32, v Santa Barbare 41 a na pobrezi v Slo (San Luis Obispo) 9. Clovek netusi, ako sa ma obliect a stale len manipuluje s klimou a kurenim v aute. Takze niet divu, ze moj nos a hrdlo uz strajkuju.Den zacal fotenim v Coronado Peninsule – co je “next stop Mexico”. V Coronade je pekna Marina a pekne ciste ulice s ludmi posedavajucimi v Starbucksoch. San Diego ma ale nicim extra neocarilo. Pekne, ale obycajne americke mesto. Vela casu som tam nestravil a pomaly sa zacal presuvat na sever, cez Dana Point,  Laguna Beach a dalsie snobske

juzne predmestia LA.

V Laguna Beach som nahodou natrafil na jeden z najkrajsich Ruby’s Dinerov – tam som sa nemohol nezastavit. Tento sa pomaly blizil mojej dokonalej predstave. Ale uz ziadny burger, len jeden milkshake na bolave hrdlo. Atmosfera tam bola skoro dokonala, interier presne ako ma byt, hudba z 30.rokov, pekne baby, secko hralo. :-D

14

CALIFORNIA

V skore poobede som po Interstate preletel popri Downtown LA – uz z dialnice na mna vrhlo atmosferu, intenzitou pripominajucu Manhattan. Po prichode do Hollywoodu som zistil, ze je uplne nerealne zaoberat sa tymto mestom, ked mam na to len jedno poobedie. Presiel som Hollywood

Boulevard (Walk of Fame), Sunset Boulevard, presiel som okolo najvacsich studii, vybehol som sa stratit do Beverlyho kopcov (su teda riadne strme a rozsiahle), aj PRNDL mal miestami tazkosti.

LA je mesto d o k o n a l y c h kontrastov. Rodeo Drive je e x p o n e n c i o u Boulevard de la Croisette v Cannes (neporovnatelnou co do poctu obchodov, Rolls-Roycov a Pagani Zondas). Dokonale cista ulica, ale uz zozadu jej budov – de facto v rovnakom bloku, su nedostavane domy, smeti, bordel, z o b r a c i ,

bezdomovci etc. To iste plati aj o Beverly Hills, Obrovske snobske mansions (ku ktorym sa inak vobec neda dostat – nie ako na Kolibe – cele ulice su zavrete a pristupne len pre auta s povolenim) sa striedaju s celkom normalnymi domcekmi, pred ktorymi stoja stare americke kraksne. BH su ale posobive – chapem, ze tam byvaju vyvoleni. Z kopcov Beverly Hills som sa

vyse dve hodiny presuval do pol mile vzdialeneho Hollywood Century City, kde som byval. Dopravna situacia v LA je uplne priserna. Je jedno, ci je den alebo noc, stale a vsade je zapcha a clovek by sa rychlejsie presunul peso ako autom.

Century City je Downtown Hollywoodu, cista stvrt, s mrakodrapmi a drahymi hotelmi. Prichod do hotela bol typicky americky – zastat pred vchodom a uz sa o nic nestarat. Zobrali mi batozinu, aj auto, ja som len isiel na recepciu. Dovod, preco som nebol online, bol, ze internet (ktory je dnes uz zadarmo aj v Starbuck’s a najlacnejsich americkych moteloch), tam stal $23 na hodinu (+ tax). Izba (teda King Suite) bola fantasticka, opat ugrade layout, takze predsien, obyvacka, pracovna, spalna, dve kupelne a dve terasy – jedna s vyhladom na West Hollywood (mal som priamy vyhlad na symbol Hollywoodu ) a jedna s vyhladom na Downtown Los Angeles.

V hoteli som si isiel zacvicit – to bola povinnost, kedze som spominal na Brimicha, ktory v LA trenoval hviezdy. Na moje prekvapenie bolo fitko v InterContinentali vybavene LifeFitness strojmi – presne takymi, na akych som cvicil v Dell s Brimom. Tak som si hodinku a pol odcvicil, pol hodinku polezal pri bazene na streche a potom isiel dospavat predchadzajuce dni.

15

23. SeptemberLos Angeles California, Santa Monica California, Malibu California, Santa Barbara California, Guadalupe California, San Luis Obispo California, San Francisco California

“Tak uz to mam len kusok” sa vcera zopakovalo znovu. V LA som vstal o stvrtej rano (pacifickeho casu) a vidal sa na cestu, aby som neuviazol v zapche. Co sa mi, ak ste zaregistrovali horeuvedene, nepodarilo. Zapcha je fakt stale. Presiel som downtown LA, nad ranom nema az taku uzasnu atmosferu – treba tam byt cez den. Z Downtown som za par hodin prisiel do Santa Monica, pekna cast, Cannes pripominajuca aj svojou polohou pri mori. Nad Pacifikom zase hmla. Dalsia zastavka – Malibu, VELMI posobive. O triedu posobivejsie ako Beverly Hills, opat raz chapem, preco tam vsetci ti snobi idu byvat. Na konci historickeho mola v Malibu je zase Ruby’s Diner, z ktoreho sa az von ozyva Glenn Miller, ale tentokrat som nepodlahol ani na milkshake.

Dalsia cesta viedla do Santa Barbary, kde som stravil dalsie dve hodiny v zapche, co

mi sposobilo znacny skrt cez casovy rozpocet. V Santa Barbare som bol na sude – co je najkrajsia sudna budova v Spojenych Statoch, tak som sa bol pozriet aj dnu. Celkovo je Santa Barbara nie americky vyzerajuce mestecko. Skor spanielsky, ale s dokonalym poriadkom na uliciach. Zo Santa Barbary som isiel cez Narodny Park Los Padres National Forest & Cachuma Lake (teplota dosahovala skoro 50 stupnov v tieni) do danskeho mesta Solvang, kde sa natacali “Sideways”. V turistickom office som dostal mapu Sideways Touring Guide, tak som mohol prejst vsetky miesta natacania – vratane niekolkych vinarni.

Cez kalifornsky vidiek som dalej pokracoval do mestecka Guadalupe, ktore okrem svojich plantazi, na ktorych robia tisice mexicanov, vyzera ako vystrihnute z Westernu. Trochu mrtve ulice (v porovnani s LA total mrtve). O Guadalupe som si precital, ze je tam jeden z najlepsich steakhousov “Far Western Tavern”, tak som to isiel otestovat a nebol som sklamany ani prostredim, ani perfektnym steakom. Historicka budova ma zvonku

16

prilepenu tabulku s varovanim, ze nie je posilnena a v pripade zemetrasenia je navstevnik v priamom ohrozeni. Steak, aj lemonade ale stali za to riziko.

Z Guadalupe je to naskok do Narodneho Parku “Pismo Dunes State” s jazerom Oso Flaco. To bola skusenost ako z ineho sveta. Vsade chmary hmly, nikde nikto, len vtaky, vodne levy a tchory. V l h k o s t vzduchu 500% a vselijake z a u j i m a v e rastliny, ergo aj vone. 20 m i n u t o v a prechadzka skoncila v obrovskych pieskovych dunach pri oceane – bohuzial pre totalnu hmlu neodfotitelnych.

V mestecku Oceano sa da na Pismo Beach ist za $10 autom – s upozornenim, ze mozes uviaznut, ale podstupil som to

riziko. Isiel som 6 mil na juh po pieskovej plaza s nadejou, ze konecne odfotim tie duny, ale hmla bola stale intenzivnejsia. Otacanie po nespevnenom piesku bol zatial jeden z najvacsich adrenalinovych zazitkov celeho vyletu, pretoze som zacal zapadavat a fakt som netusil, co by som si

asi tak pocal s a u t o m zapadnutym v piesku, na co som bol upozorneny a nevztahuje sa na to ziadna poistka. Tak som robil, co som mohol a vysledok bol, ze som sa rutil naspat takou rychlostou spat,

ze som autom parkrat zase vzlietol. To si v Denveri nemysleli, ze ich auto pojdem do Kalifornie ucit lietat, hah.

Dalsia zastavka bol “Madonna Inn” v San Luis Obispo, co je gyc dotiahnuty do

17

absolutnej dokonalosti. Skoda, ze som tam nebyval, bol by to urcite zazitok.

Zo SLO, som pokracoval na sever po Pacific Coastal Highway, ktora sa v tejto casti uz stava ozajstnou pobreznou cestou – co bol moment, kedy mi zacalo byt luto, ze je neskoro. Vyhlady z utesov su facsinujuce a vedel by som tam stravit aj tyzden. Cesta podobna La Corniche v Provence – tisice zakrut, mosty ponad utesy, ziadna civilizacia, len obcas maly hotelik a pumpa (benzin za $5 za gallon!!!). Nadhera.

Dalsi plan bol Santa Cruz a Monterey, ale nejako na mna sadla noc. Takze sa dostavam opat k zaciatku tohto mailu: po zadani “San Francisco” do SatNavu, prislo nemile prekvapenie s predpkladanym casom prichodu: 02:00 AM. Zase som to uz mal len kusok a zase som musel vsemozne bojovat s unavou (co som si v San Diegu povedal, ze si uz v zivote nezopakujem). Tak som mierne nastvany dorazil do europskej metropoly americkeho zapadu a v GPS-tieni mrakodrapov sa snazil lokalizovat InterContinental. Plan hladat lacnu garaz a uniknut tak zo sparu wallet parkingu za $112 na noc, sa razom premenil na

nerealny a opat som sa ocitol pred hotelom, odovzdavajuc kluc a batozinu usluznym pomocnikom. Vo vytahu plnom pripitych nemoresne draho oblecenych businessmanov som vzbudil rozruch pchanim karticky, urcenej pre vyvezenie sa na 32. “Executive Floor” do citacky. Izba je tentokrat len jednou izbou (aj ked ma chaise longue pri francuzskom okne a krasnu lampu ) – Executive je asi len tym, ze by som mal mat vyhlad na Frisco z vysky 140 metrov. “Mal mat”, pretoze je stale hmla a vidim ledva dole na ulicu.

18

24. SeptemberSan Francisco California

I’ve Left My Heart In San Francisco... Velmi pekne mesto s evidentnou snahou vyzerat europsky. Prekvapujucim momentom pre mna bolo, ze tu nie su tisice Rollsov, Bentleyov, Astonov a dokonca ani bavorakov a ciganov. Kde tu nejaky je, ale neda sa to porovnat s NYC alebo LA. Zato su tu Cinania a kopce. Kopce tak strme, ze niektore ulice maju namiesto chodnikov schodiska, auta parkujuce priecne, su naklonene v skoro 45 stupnovom uhle, mam to odfotene. Lombard Street – najdlhsia ulica Frisca ma dokonca na svojom vrchole serpentiny, co sa tesi velkej oblube turistov, ktori vsemozne zavadzaju premavke.

Sranda su aj cable cars, ktore do najstrmsich kopcov musi zozadu tlacit truck a dnu stoji v strede dzibug, ktory drzi obrovsku paku a ked treba z kopca

brzdit, tak ju ako o zivot taha k sebe, cim pritlaca brzdovy strmen o kolajnicu. Prdel.

Velkym sklamanim pre mna bolo, ze som slapal skoro 6 mil cez celu SF Peninsulu, aby som odfotil Golden Gate a ten parchant bol cely den uplne skryty v hmle.

Videl som len rozmazany prvy pilier v 256 odtienoch sedej. Tak som sa do krvi poprechadzal zase naspat (lebo vsak mam vystavne botinky), trosku hore-dole po kopcoch a prechadzku som prerusil v “Whole Food”.

Pre mna, ako p o t r a v i n o v y c h obchodov znaleho cloveka, tato skusenost zatial nema obdobu. Obchod cely vyzera ako umelecke dielo, vsetko v nom – od nabytku, farebneho zoradenia tovaru, cez logiku usporiadania (a

logickeho upsellingu, ako ze pri kazdej komodite su dedikovane knizky s receptami, pri orechoch

19

luskaciky, pri syre vino atd.) a znaciek, dycha dokonalostou. Vsetky artikle su “organic”. Obchod rozlohou nevelky, je zasobovany hlavne lokalnymi farmami a dostat v nom vsetko ovocie a zeleninu, ktoru poznam plus asi 300 druhov, ktore som nevidel, ani o nich zatial nepocul. Vajcia, jogurty a maso su rozdelene podla ekofariem, ktore ich dodavaju. Pult s rybami a masom ma asi 15 metrov a su v nom ryby a tvory, ktore vyzeraju ako z fotografickych kniziek. 20 znaciek kaviaru. Vlastna bio-pekaren a opat fotogenicke a organicke (!) zakusky su uplne samozrejme.

No a vrchol, ktory mna, svetaznaleho starca, dorazil tak, ze som ostal stat a cumiet, bolo oddelenie orechov a muesli. Muesli sa totiz kupuje tak, ze su tam zasobniky s ingredienciami (granola, rozne typy vlociek, rozne druhy semiacok, susene ovocie, rozne oriesky) a zakaznik si len zada, co chce namiesat v akom pomere a pristroj to pred jeho ocami zoradi, nasype a zabali. V rohu stoja stroje s velkymi zasobnikmi plnymi arasidov, pistacii, mandli a kesu, ktore zospodu vyzeraju ako automaty na zmrzlinu. Tak som ich isiel vycheckovat a to su prosim pristroje na vyrobu cerstveho orechoveho masla. Tak som si sam vyrobil 6 deka cerstveho organickeho mandloveho masla a tazko sa mi opisuje, ako taka vec chuti. Tak takto to vyzera, ked pride sedlak do mesta... Hanbil som sa ako pes, kedze tu evidentne ide o vec beznu ako ozraty Slovak.

Potom som este presiel Bloomingdale’s, Macy’s a par obchodov s modernym nabytkom, kde ma zase prekvapili ceny. Highstreet obchody renomovanych nabytkovych dizajnerov a ceny take, ze lampa $79, usate kreslo $399, postel $799. No nechapem, preco Dlhe Diely nie su cast San Francisca, ale museli sa odsrat do spinavej Bratislavy...

Pocasie sa na mna neusmieva, takze sedim v hoteli, cakam, ci sa nahodou nezdvihne ta blba hmla a smrkam soplik. Chcel by som este ist odfotit viktorianske domy na Alamo Square (daju sa fotit len poobede), ale s vyvojom pocasia to vyzera tak, ze by som mohol odfotit aj Ustrednu Nakladnu Stanicu v Prievoze a tvrdit, ze to su oni. Tak rozmyslam, ci mam ist cvicit, alebo radsej dojest to mandlove maslo, falafelove gulicky, fazulovy mezze hummus s kukuricnymi tortillas a organicke hrusky a upadnut do komy.

The Girl’s PrayerOur cashWhich art on plasticHollowed be thy nameThy Cartier watchThy Prada bagOnlineAs it is in storeGive us each day our Platinum VisaAnd forgive those that stop us spendingAnd lead us not unto Louis VuittonFor thine is the GucciThe Dior and the ArmaniFor Chanel No.5 and EternityAmex

20

25. SeptemberSan Francisco California, Oakland California, Berkeley California, Sonoma California, Napa California, Glen Ellen California, Healdsburg California, Sacramento California

Sacramento. Holiday Inn. Miesto, ktore dokaze cloveku svojimi papundeklovymi prieckami a nabytkom, ktory oslavoval modernu v dobach Jimmyho Cartera, privodit bolestnu nostalgiu za 32. poschodim InterContinentalu na Piatej Avenue v San Franciscu. Pod oknom honosneho umakartoveho apartmanu mam bazen, do ktoreho skacu pripiti pubertaci s implicitnym zvukovym sprievodom. Barman, od ktoreho som chcel limonadu, by ju bol na mna najradsej vylial, pretoze je po zaverecnej a on pozeral spidermana. Jednoducho Place To Be. Vdakabohu, ze tu stravim len 7 hodin, kym sa vydam na najdlhsiu cestu tohto vyletu.

Dnesny den zacal skvele. O pol druhej v noci ma zobudil JUDr. Grman (Developer), aby som okamzite doriesil svoju hypoteku, ze som posledny, kto mu nezaplatil byt a podla zmluvy uz ma narok odstupit, lebo byt mal byt zaplateny do 7 dni od podpisu a uz je to skoro 5 tyzdnov. Moje prispate vysvetlovanie, ze ja cakam, kedy Tatra Banka poukaze peniaze, ho

vobec neuspokojilo. Takze som o tristvrte na dve zacal zhanat pani Spisiakovu, pani Dzupinovu a dalsie panie z kolotoca, ktory sa spustil okolo nezvladnutej organizacnej zmeny divizie Centra Byvania. Zaver tristvrtehodinovej investigacie je, ze moja dokumentacia

sa stratila (resp. sa len “prave nevie”, kde je), takze ju musia najst a potom mozem podpisat zmluvu o poisteni nehnutelnosti a POTOM poukazu peniaze. Medzitym ma uz ale developer pravo moj byt predat. Tak mu drzim palce. Hah. Nebyt toho, ze som uz nemohol zaspat, co je pre mna teraz dost velky trest, by mi to bolo uprimne jedno.

Takze som to o tristvrte na styri vzdal, pomaly sa zbalil a vypadol. Nasmeroval som si to na vcera opomenute Alamo Square, aby som sa pokochal neodfotitelnou gycovou viktorianskou architekturou. Hmla a tma mi umoznila maximalne identifikovat umiestnenie tych domov, nic viac. Nevadi, najblizsie si pre SFO vyberiem menej vlhke rocne obdobie. Celkom by som sa isiel pozriet aj na ten Golden Gate Bridge, ci ako sa ta vec, co som nevidel, vola.

Rannou zapchou som sa pomaly presunul cez brutalny Oakland Bay Bridge do Oaklandu, kde sa odohravali prve dva diely pribehu “Mladi v hajzlu” a potom som sa previezol cez Berkeley – San Franciscke Beverly Hills. Pekne, v strmych kopcoch, velmi uhladne a evidentne velmi drahe.

Dalej som sa vydal na sever, do Sonomy, co je zapadna a skromnejsia z dvoch dolin

21

22

najvychytenejsej kalifornskej vinarskej oblasti. Pochodil som niekolko vinic, v udajne najlepsej som trochu degustoval a kupil flasu Sauvignon Blanc, tak snad prezije transkontinentalny transport. Inak v centre mestecka je vinna posta – sluzba, ktora sa zaobera len zabalenim a odoslanim vina roznymi sposobmi do 235 krajin sveta. Tak som sa bol informovat o zaslani na Slovensko - najlacnejsim sposobom USPS by 6 flasiek do Bratislavy stalo $289. Thank you very much, come again.

V Sonome je 89 vinic, kazda ma vinarsky dom (vacsinou aj s malym muzeom alebo aspon historickou fotogaleriou), kde sa da degustovat a nakupovat vino, syr, olivy, limety, domace lekvare, knizky, vinarsky “hardware” a rozne ine propriety, ktore by som okamzite zhromazdil, mat ich ako preniest cez ocean. Sonomskou dolinou som presiel az do mestecka Glen Ellen, kde zaver svojho zivota dozil Jack London.

Zo Sonomy som presiel do vychodnej a menej skromnej doliny Napa. Na upatiach

23

z oboch stran stoji nespocetne mnozstvo wine mansions – obrovskych palacov, v ktorych sa, okrem spracovania vina, hraju hazardne hry, byva za > $400 na noc a podobne. Dolinou prechadza zeleznica, po ktorej ide len jeden vlak denne – vinarsky degustacny s Pullmanovymi voznami z 1952-eho. Za $129 sa da prejst cele Napa Valley s ochutnavkou vina a stvorchodovym menu. Keby som nebol sam a mal zbytocnych 8 hodin, tak uz opisujem zazitok z cesty.

Dalsia cesta pokracovala do Healdsburgu, centra Russian River Valley, ktore ma v radiu 30 mil dalsich 90 vinic. Plaza v Healdsburgu vyzera ako Saint Tropez – same terasy so zvlhcovacmi vzduchu a nepochopitelne mnozstvo snobov (naozaj nepochopitelne, kedze Healdsburg je 45 kilometrov napravo od prdele sveta).

Z Healdsburgu som chcel este pokracovat na sever do Ukiahu, kde pokracoval pribeh

Nicka Twispa, ale znamenalo by to 320 km navyse, co sa mi vzhladom na pokrocily cas a viziu zajtrajsich 1400 km v pusti, cim dalej, tym menej zdalo ako skvely napad. Takze som sa otocil na juhovychod a po dvoch hodinkach dorazil do bezkonkurencnej hospitality sakramentskeho Holiday Innu.

24

26. SeptemberSacramento California, Kings Beach Lake Tahoe California, Reno Nevada, WInnemucca Nevada, Lamoille Canyon Nevada, Wendover Nevada/Utah, Salt Lake City Utah

Salt Lake City, poslednych 13 kJ energie, ktora mi ostala po dnesnom dni, pouzijem na kratku sumarizaciu. Napriek tomu, ze dnesny den sa niesol v tone stoviek mil, o dobrodruzstva vsakovakeho druhu nebol ochudobneny.

Bolestive vstavanie po styroch hodinach spanku nahradilo dalsie potesenie fantastickym sakramentskym Holiday Innom, ked som v restauracii, v ktorej sa mali ranajky podavat od siestej (podla vecernej informacie recepcnej), dostal namiesto ranajok informaciu, ze ranajky su od siedmej. A nebolo to zmenou casoveho pasma, preco som nedostal ranajky, ktore som mal zaplatene. Nevadi.

Vyrazil som a osud mi o par minut v priesmyku Donner Pass v Narodnom Parku Tahoe zacal vynahradzat celu skusenost

so Sacramentom. Nadherne horske prostredie, na teplomeri -4 stupne, aby som zase mal na co cumiet. Z Donner Passu som zisiel 12 mil k jazeru Tahoe, kde sa akurat v Tahoe Vista prebudzal snobsky svet a umoznil mi urobit pekny snimok s lodkou.

V Kings Beach pri Tahoe Lake som sa rozlucil s Kaliforniou a presunul sa do Nevady, kde prvou  zastavkou bolo Reno. Hlavnym cielom bolo odfotit historicky neonovy Arc, takze podla sinusoidoveho

25

priebehu osudovych hratok bola cela Virginia Street zakryta tienom mrakodrapov a vyhlad na Arc zakryty sapitom z poulicneho jarmoku. Podla mojho usudku by na nho zacalo dopadat svetlo tak o 4 hodiny neskor, co som si nemohol dovolit preckat a ani by som tam nemal co robit. Reno je mini Las Vegas, su tam len kasina, hotely, motorkari s revucimi Harleymi (stovky a stovky motoriek), z kazdeho kasina reve von ina hudba, cim vacsi objekt, tym hlasnejsie, na ulici sa prekrikuju davy s predavacmi na jarmoku a nad mestom lietaju F16-ky z nedalekej zakladne. Celkovo tam na cloveka padne pokoj a ulava.

Dalej isla cesta krizom celou Nevadou, pricom som cakal avizovanu nudu, ale urcite to prvykrat nudne nie je. Kazdy tyzden by som tade asi cestovat nechcel, ale bol som vyhladom na tuto krajinu fascinovany. Moj dalsi trip bude do Las Vegas a Grand Canyonu, nevadske vyhlady su uzasne. Bohuzial som nemohol vela fotit, lebo na dialnici sa nesmie zastat, boli tam same zakruty a kupodivu dost velka premavka. Takze som len otacal hlavu a lutoval mnozstvo obrazkov, ktore som mohol ziskat, keby bola situacia ina.

Nevada sa okrem inych zaujimavosti vyznacuje aj poctom napravnych

zariadeni, co je tiez atrakcia. Pred kazdym je oznaceny 10 milovy koridor, v ktorom sa nesmie stopovat ani zastat a v dialke je vidiet obrovske ohradene objekty so straznymi vezami v kazdom rohu. Nahana to hrozu (ako mnoho veci v Nevade ).

Mesto “Miriam”, aj Chaplinovej Lovelock (kde sa Mark Twain neuspesne snazil hladat striebro) som z dovodu casovej nudze vynechal a zastal som az vo Winnemucce, kde sa odohrava posledny diel “Mladi v hajzlu”. Dal som si fajn obed a isiel som natankovat, kde na

26

mna cakala dalsia nevadska atrakcia – po benzinovom stojane sa prechadzali dve tarantulky. Konecne som sa citil ako v Hypernove v Ruzomberku.

Dalsia zaujimavost bola, ze ako som umyval predne sklo, tak po prejdeni

spongiou, nez som stihol to umyvacie zariadenie otocit, aby som zotrel spinavu vodu, tam uz ta voda nebola. Len suche spinave flaky. Ako ked v obrovskej zime zamrzne, tak tam vyschne. Fascinujuce.

Dalsi ciel bol Lamoille Canyon, prezyvany Nevadske Alpy. K tomuto sa nebudem extra vyjadrovat, pretoze sa nado mnou konecne niekto zlutoval a poslal:

a/ nenormalne krasne prostredieb/ absolutne modru oblohuc/ podvecerne svetlod/ moznosti zastat a urobit fotku

takze vysledkom je, ze som konecne mohol trosku zahriat noveho EOSa.

Cesta spat na dialnicu I-80 ale nenechala dlho cakat dalsi zazitok, hodny putovania Davida Singera. Lonely Planet odkazuje pri kratkom clanku o tomto kanone na obchadzku spat na dialnicu s poznamkou, ze treba u miestneho serifa v mestecku Elko zistit, ci je cesta priechodna. Tak si hovorim (ako stary znalec Nevady), ze vsak je predsa leto, retaze nepotrebujem, mam 4WD, tak aky by tam mal byt problem? No tak nejaky problem musi existovat vzdy, to uz predsa povedal aj neexistujuci Murphy. Takze cesta zacala mat

pre moje cestovanie typicky priebeh: navigacny povedal doprava na “Club Drive” co znelo este ako nejaka dedinska ulica, potom znovu doprava na Spring Creek, to uz zacalo zavanat mierne nespevnenym povrchom, ktory sa neskor

27

vyvinul na totalne nespevneny, tak hrozny, ze aj PRNDL mal problem. Adrenalin stupal, pretoze som balancoval medzi defektom na ostrych skalach a prevratenim sa, veci v aute lietadli (vacsina skoncila v lepsom pripade na zemi). Spring Creek nakoniec po niekolkych polnych odbockach (kde na toto tie

americke navigacne systemy chodia, by ma bohovsky zaujimalo), vyustil pred branu, na ktorej stalo: “Private Property – No Tresspassing!” Toto ked v Nevade porusis, tak ti mozu zotat hlavu po druhom vystraznom vystrele. Okrem toho, ked takou brankou prejdes, nikde nie je napisane, ze na druhej strane bude tiez

28

otvorene a ked nie, ci nahodou medzitym nezavru aj tu, ktorou vojdes.

Tak som sa teda otocil, lenze tu navigacny system prestal spolupracovat. Jedine co hovoril bolo “make a legal u-turn”. Tak som sa skusil vracat bez jeho uzasnej

asistencie, lenze po troch odboceniach som sa ocitol na mieste, kde som predtym este nebol a jediny vysledok bol tupy pohlad bykov na moje zaprasene auto (nastastie biele). Tak neostalo ine, ako otocit sa a nasledovat 17 mil po sukromnom pozemku s nejasnou

29

30

vyhliadkou na pocet zostavajucich sekund mojho zivota na tenkom lade. Myslim, ze len malo ludi na tejto planete sa tesi Highway 229, na ktoru som odbocil, viac ako ja, ked som ju po strastiplnych 17 milach zbadal. Tento zazitok adrenalinom prekonal nocnu kalifornsku pust, aj otacanie sa na piesku na plazi v Oceano.

Po dvoch hodinach som prisiel na hranice s Utahom v meste Wendover. Zase same kasina (ako vsade v Nevade, Kasino je na kazdej pumpe, v kazdej prdeli) a v strede mesta krizom cez cestu pas oznamujuci prechod hranice.

V Nevade aj v Arizone som bol fascinovany dlzkou freeways – ides a vidis desiatky mil rovnej cesty pred seba. Vsetko, co som ale na cestach doteraz videl, je ale z tohto hladiska nic, v porovnani s   Utahom. Dialnica z Wendoveru do Salt Lake City ma na svojich 117 milach len jednu zakrutu. 60 mil (teda skoro hodinu) je v spatnom zkradle stale vidiet svetla Wendoveru a nasledne je dalsiu hodinu vpredu vidiet Salt Lake City. Kazdu chvilu su pri dialnici tabule, odkazujuce ludi na spanok referenciou na pocty mrtvych (ktori sa zabili v spanku na I-80 na ceste do Salt Lake City v rokoch 2007, 2008 a 2009). Tak mi bolo hned veselsie na dusi s vedomim, ze som vstaval o pol piatej, je devat vecer a este to mam 100 mil. S ochrannou rukou Red Bullu nado mnou som ale do SLC dorazil s omnoho mensimi mrakotami, ako do San Diega a do San Francisca.

Salt Lake City. Holiday Inn. Upgrade na King Suite. Krasny moderny apartman s kuchynou, pracovnou a obyvackou. Moze byt.

31

27. SeptemberSalt Lake City Utah, Farmington Canyon Utah, Bountiful Utah, Red Narrows Pass Utah, Arches National Park Utah, Aspen Colorado

Den desiaty. Plan: Skusit sa po dlhej dobe vyspat a vyrazit na dialnicu nezazivnym Utahom. Dalo mi to? No dalo mi to? Aj jednoduchy Errol by pochopil, ze ide o retoricku otazku.

King Suite mi umoznil uvarit si rano porridge, tentokrat som lepsie kalkuloval a nebol “hrnicku var” ako v Albuquerque. A prva cesta zo zachodu viedla rovno ku Great Salt Lake. Niekolko faktov: nevie sa, aku ma jazero rozlohu, pretoze sa denno-denne meni, rovnako ako aj obsah soli v nom – vacsinou sa pohybuje okolo 27% (pre porovnanie, morska voda obsahuje

3.5% soli). Toto, spolu s faktom, ze je prostredim pre rozne unikatne zivocichy (hlavne tie, ktore uz vymreli) z neho robi UNESCO heritage, co si napriek nenormalnemu kandlu, ktory produkuje (asi vdaka tym vymretym zivocichom), pravom zasluzi. Cely zapadny Utah, az po

32

hranice s Nevadou su z neho zasolene, co vyzera ako keby tam bol permanetne sneh. To je sol. Ktovie, ako olympionici zvladali ten smrad (mozno to bola jedna z disciplin, vydrzat pri jazere s otvorenym nosom). Ja by som sa so svojou A/C nadchou hned kvalifikoval.

Od jazera som sa odrazil smerom do vrchov – na Farmington Canyon Trail vo Vernonskej Divizii Wasatschskych Narodnych Lesov. Uz pri prvom angazovani uzavierky diferencialu a vyhlade na Great Salt Lake z vysky sa ukazalo, ze Utah vobec nie je nudny, naopak v ramci mojho vyletu sa zaradi medzi tie zaujimave casti. Vystupal som do vysky 7400 stop po ceste, gradualne

naberajucej na pofidernosti. Kazdu chvilu som stal, preckal, kym prejde prach, ktory som rozviril a daco som odfotil. To az do jedenastej, kedy uz bolo slnko vysoko ako Gerlach a odfotit sa uz nedalo nic (a PRNDL zasraty na nepoznanie).

Vtedy som sa zacal opacnou stranou kanonu vracat dole, smerom k civilizacii Salt Lake City. O zabavu bolo postarane perfektne, napriek tomu, ze som uz nemohol fotit. Cesta z hrubeho strku a kamenov roznych velkosti, bola tak strma, ze som musel s uzavretym diferencialom a prevodovkou v polohe L deaktivovat ABS a hrnut pred sebou strk, aby som sa nerutil dole ako hnila ringlota. Na tejto “ceste” bol PRNDL jedinym luxusnym povozom. Vsetci, co sa nevolaju “David Singer na cestach”, tam idu na ATV-ckach a crossach. Jeden si to na takej kare supal, v zakrute oproti mne dostal smyk a uz to vyzeralo, ze to napali rovno do mna. Scenar by bol asi taky, ze on by sa zabil o moje lave koleso a ja by som sa spytal, ci niekto klopal. Nastastie (pre neho) to za sprievodu masy letiaceho strku zvladol bez toho, aby mi zacervenil moj biely

blatnik. Po 25 milach jazdy po hrubom strku a intergalakticky vygenerovanych harmonickych nerovnostiach mi zacal stupat tlak z Utahancov, co nevedia povalcovat a vyasfaltovat jeden kanon. Vylet koncil v snobskom Bountifule (Beverly Hills v Salt Lake City) s prenadhernymi domami a uhladnymi ulicami (a kupodivu ziadnymi drahymi autami).

Salt Lake City je posobive mestecko, farebne zladene do

sedo-hneda, s obytnymi stvrtami dokonalymi ako v Connecticute.

Capitol je rovno pod hnedastym vrchom – velmi posobive a fotogenicke

(keby nebol obed). SLC by mohlo mat prezyvku “Mesto burgerov”, pretoze popri dialnici nie je nic ine ako billboardy publikujuce Burger Dinery A Burger Dinery. Asi 100. A viac.

Zo SLC som mal poslusne po I-80 pokracovat smerom do Colorada, lenze mala, 670 kilometrova obchadzka cez Arches National Park, mi nedala spat (a nedala mi ani odbocit na I-80). Znamenalo

33

to predzvest dalsej nocnej jazdy, ale “no pain-no gain”!

V mestecku Spanish Fork sa mi verte, neverte podarilo odfotit....... vlak! Ha :-D

Dalej som pokracoval na vychod cez Narodny Park Uinta s krasnym priesmykom Red Narrows. Jesenne farby su v plnom prude, skoda toho obedneho svetla a chybajuceho casu. Na vrchole pri hospice som nakupil pol kila Teriyaki Beef Jerky co bolo dnes moje jedine jedlo.

A vtedy sa to stalo. Tusil som, ze to pride, aj ked som si este   vcera hovoril, ze na to n e v y t v o r i m prilezitost. Ked som putoval po tej nekonecnej rovine s dokonalou cestou, slusne 75 mil za hodinu, rozmyslal som, ako to, ze ma nelaka dat plyn na podlahu. Lakalo by ma to, keby som mal M5-ku alebo Veyron, s ktorym by som tam isiel 400 kmh. Ale nie s PRNDLom, ktoremu robi niekedy problem aj rozjazd na rovnej ceste. S evidentne inymi myslienkami som

si to pocas poobedna j s i eho schrupnutia hasil 90 mil za hodinu po Highway 191 az kym sa za mnou v obrovskej rychlosti dramaticky neotocil predtym oproti iduci sherrif a nezapol majaky, sirenu a vsetko divadlo, ktore k tomu v Amerike patri. V lesku chromov jeho Crowne Victorie

som videl obraz rozstrihnuteho vodicaku pravou americkou ocelou, obsah mojej penazenky aj dochodkoveho sporenia presunuty do Obamovho protikrizoveho balicka, svoju posratu malickost mikslujucu mrezami v jednej z tych klietok, okolo ktorych som vcera prechadzal v Nevade a naslednu deportaciu zo Spojenych Statov so zakazom vstupu na 139 rokov a 4 dni.

Na sedadle spolujazdca som mal hodeny fotak, filtre na fotak, obaly

na filtre na fotak, obal na fotak, proteinove tycinky,

obaly po proteinovych tycinkach, flasky s vodou a flasky, v ktorych bola voda davnejsie, flasky s l i m o n a d o u , mnozstvo obalov z Beef Jerky (aby bolo

jasne, ze zijem americkym sposobom zivota). Podobne, s vynimkou fotografickych propriet, to vyzeralo aj na zemi. V zufalstve nad bordelom v suvislosti so vzniknutou situaciou, som pocas brzdenia so sprievodom, stihol jednu prazdnu plastovu flasku hodit na zadne sedadlo.

34

Mudro, hovorim si este teraz, no zufala situacia si vyziadala zufaly cin.

Serif si po ceste ku mne napravil revolver, aby mi bolo jasne, ze nemam nic skusat a ja som sa pripravoval na ruky na streche, prehliadku a nasledne zatknutie so znamym sprievodnym komentarom. Odovzdal som vodicak a pas a cakal, co pride. Rozhovor vyzeral nasledovne:

Sherrif: “Mame nejako naponahlo!”DS: “Ehm...”Sherrif: “Mas aj nejaky dovod na to, aby si

tu siel 90?”DS: “Mam za sebou aj pred sebou dlhu cestu, ale dovod na ilegalny speeding to pochopitelne nie je.”Sherrif: “Spravne, speeding je ILEGALNY.”DS: “Uvedomujem si to.”Sherrif: “Takze. Aka je tu povolena rychlost?”DS: “Ehm, 55.”Sherrif: “Spravne. Tak sa tym laskavo riad!”DS: “Dakujem, sir.”

35

36

S tymito slovami som prevzal naspat vodicak a pas a odisiel. Rychlostou 55 mil za hodinu, pricom ma vsetky auta, ktore som za cele hodiny cesty nechaval za sebou, vysmesne obiehali. C’est la vie...

Po dvoch hodinach (namiesto 1:40, ako som to mal naplanovane s decentnym prekracovanim rychlosti) som dorazil do Arches. Zaplatil som $10 vstupne a zazil to, po com som tuzil celych 6000 kilometrov doterajsieho cestovania. Cervene kamene.

Zastal som na malom pustnom odpocivadle a vydal sa na malu pustnu turu. Americke tipy na tury v pusti:

1. Majte pri sebe aspon gallon vody. HA! HA! Kde by som ho zobral a cim by som ho niesol?!2. Nenoste so sebou domace zvierata.3. Nepriblizujte sa a nekrmte pustne divoke zverstvo.4. Ak sa stratite, najdite miesto v tieni a tam pockajte, kym vas niekto najde. Ha Ha Ha Ha Ha!!!

Zboznujem ich zmysel pre humor. Podobne ako pri znacke “Vsetky kamiony teraz doprava” a nasledne “Koniec Vsetky

kamiony teraz doprava”. Hello world of Visual Basic… :-D

37

Po dvoch hodinach putovania v piesku som zacal chapat vyznam slov o vode. V tom suchom vzduchu clovek trochu vysmadne.

O siedmej (namiesto o stvrtej) som vyrazil dalej do Colorada. Zapadajuce slnko v pusti je hrozna vec. Tesne predtym, nez odide do prdele, siri taku ziaru, ze nevidno nic. Je jedno, ci s okuliarmi a slnecnou clonou, alebo bez nich. Vtedy sa da jazdit len paritnym sposobom – takzvane po pamati. Keby bol na ceste tchor, tak ma smolu, rovnako ako aj akakolevk ina forma zivota, dovtedy este pri zivote, ako aj po nom.

Na pumpe som si kupil Red Bull, ktory ma prekvapivo bezpecne dopravil az do Aspenu. Ked som v SatNave videl, ze mam dorazit o tristvrte na dvanast v noci, tak sa mi chcelo spat v tom momente. Ale s tym Red Bullom (ktory az dodnes na mna nemal ziadne ucinky), som bez jedineho zachrapania dorazil az do hor.

Aspen som zatial nevidel, lebo je trochu tma, kazdopadne hotel (resp. Inn) je nesmierne zabavny, namiesto recepcie ma len polny vojensky telefon v bednicke, ktory automaticky po zdvihnuti sluchadla pulznou (!) volbou (dobre ze nie so spojovatelkou, ktora zomrela v 1959-om) vytocil nejake call centrum (asi v Indii), kde mi po overeni identity povedali

kod visiacej zamky na vojenskej bednicke vedla telefonu), v ktorej bola obalka s mojim menom a klucom. Kluc mal ale tiez len k o d o v e

oznacenie izby, tak som si na tabulke vedla musel dekodovat, ze X19 – rovna sa izba 119C. Alias v bloku C. Myslim, ze majitel hotela Aspen dodnes bojuje vo Vietname a takto si pocas kratkych dovoleniek doma nostalgicky pripomina pracovne prostredie.

Asi by som mal ist spat, kedze som zaparkoval na zakaze zastavenia (ine v Aspene neexistuje) a mne sa nechce ist naspat do Utahu a odtial autobusom.

Korelacia medzi spanim a parkovanim je taka, ze ak si nechcem rano ist prevziat auto do nejakeho zachytneho parkoviska, tak by som s nim pred siedmou mal

38

vypadnut. To je presne o 5 hodin. Tak ma snad uz sila “Redz” Bullu opusti a ja dokazem svoj nahnuty modzog dhostat dho alphy.

Na tune-out este 20 americkych postrehov v mentalnom smyku, alias, co sa neda vidiet v Europe:

1. Reklama na zbrane v radii pre teenagerov.2. Navigacny system, ktory je schopny okrem navigovania po nespevnenych povrchoch a sukromnych pozemkoch, prijat zo satelitu aj informacie o sucasnej dopravnej situacii a v pripade zapchy poslat uboziaka automaticky inou trasou.3. Zlte “Prepare to stop” semafory, ktore ked blikaju, tak treba zacat brzdit, aby uboziak zabrzdil, kym dorazi na krizovatku, na highways s povolenou rychlostou 65 mil za hodinu.4. Cestovanie po Utahanej pusti v noci bez telefonneho signalu.

5. Radio Sirius XM, ktore vsade, kde je vyhlad na hviezdy prijima zo satelitu 200 stanic v digitalnej kvalite, vratane stanice Siriurs-ly Sinatra, ktoru moderuje Sinatrova dcerenka a pusta nepublikovane otcove hity.

6. Pripajacie pruhy so sirkou 25 metrov a viac.7. Odpajacie pruhy s polomerom obluka umoznujucim odpojit sa rychlostou 65 mil za hodinu.8. Odbocovanie na cervenu. (dokonale!)9. Vyfrezovane “Rumble stripes” proti spanku na dialniciach.10. Krizovatky bez priorit (zboznujem!).11. Stop&Go signalne pripajace na dialnicu zabranujuce zapcham.12. Mestecko “El Jebel”, Colorado. :-D13. Slusni prisni policajti s otcovskym pristupom.14. Zlava 100% z poplatku za pouzivanie mostov, ak je v aute viac ako 2 osoby.15. HOV expresny dialnicny pruh pre auta s posadkou viac ako jedna osoba.

16. Kompas v aute - nesmierne uzitocna vec v pusti.17.

Cestne vlaky v Nevade.18. Vsade pritomny, premavku nezdrzujuci, stredovy odbocovaci pruh. 19. Semafory bez stupidnej kombinacie cervenej so zltou.20. Redz Bull v tabletach.

39

28. SeptemberAspen Colorado, Independence Pass Colorado, Snowmass Colorado, Eagle Colorado, Beavers Creek Colorado, Vail Colorado, Gilman Ghost Town Colorado

Do hlbky duse predierajuci sa zvuk budika ma po dvoch hodinach spanku (ten Red Bull so mnou narobil divy) donutil k motivacii vstat o pol siestej, uvarit si v pofidernej mikrovlnke porridge a vrhnut sa v ustrety Maroon Creek – najfotogenickejsiemu miestu v Aspene.

Vystupenie z izby priamo na ulicu prinieslo dva zazitky: pozitivny – stale tam stal PRNDL a este pozitivnejsi – bolo -5 (stupnov Celzia). Kym doteraz som mal naznaky nadchy, odteraz to uz nie su naznaky. No pain, no gain, vyrazil som smer vychod slnka.

Preletel som okolo budky, kde vyberaju love ako vstupne do parku (pretoze v budke nikto nebol) a dorazil som skoro az k magickemu plesu. Vzhladom na pokrocilu nedelnu nocnu (pondelkovu

rannu) hodinu som ocakaval, ze tam budem opusteny. Chyba lavky. Na obrovskom parkovisku nebolo jedine volne miesto – musel som zastavit v zakaze statia a prebojovat sa medzi vyse stovkou fotografov so stativmi, cakajucimi na chvilu, kedy sa cerstvo nasvietene Aspens odrazia v dnes bohuzial zvlnenej hladine. Po piatich minutach cakania som to vzdal, pretoze bez stativu som s momentalnou urovnou triasky aj tak nemohol fotit. Okrem toho som tam jediny pobehoval s Canonom, tak som cakal, kedy mi niekto z toho nekonecneho zastupu Nikon fanatikov povie, aby som aj so svojim haraburdim tahal do...

Takze opat v aute – a zistujem, ze ja dnes nemam co robit. Zmocnil sa ma zvlastny pocit uzkosti. Alternativa bola, do Vailu, alias cielu dnesnej cesty, vzdialeneho necelych 200 kilometrov odcuvat. Ako lepsi napad mi ale pripadalo vybrat sa opacnym smerom. Tak som namiesto na severovychod putoval na juhozapad koloradskou vysocinou.

40

Opat som sa ocitol na ceste, ktora sa neda nazvat cestou a tentokrat dokonca ani nepriniesla efekt nejakych fotiek. Tak som sa rozhodol ist to skusit do Maroon Bells este raz. A tu to zase prislo. Tak uz mam zaznam aj v Colorade. Tesne za znackou Aspen City Limits – 25 mph bol radar, na ktorom som este sam periferne zazrel cislo 42, takze som skocil na brzdu, ale uz bolo neskoro. Serifove auto su to uz bez milosti sinulo za mnou aj s celou majakovou paradou. 6023 kilometrov som zvladol bez uhony a teraz taketo policajne strasti na hromade.

Poslusne som zastal (vsak co ine mi ostavalo) a ocakaval som Ednu z Lyziarskej Akademie, Barbradyho z Mestecka South Park alebo najhorsiu alternativu fiktivnej policajnej kreatury: stelesnenie zakomplexovanej agresivity Lanca Wescotta z “Mladi v hajzlu”. Na moj obdiv ale z patrolpickupu vystupila atraktivna cernoska (relativne nezvykly pohlad v Colorade) a s obrovskym usmemov, ktory sa nedal neopatovat ma poprosila, aby som z bezpecnostneho hladiska (aby sme nestali na ceste) laskavo presiel na Park Avenue – ona ma bude (samozrejme aj s majakmi) doprevadzat. Thank you very much, kazdy navstevnik ma nejaku formu svojich 5 minut slavy v Aspene...

Dialog na Park Avenue sa niesol v podobnom duchu ako vcera na dialnici. Odisla s mojimi dokladmi naspat do svojho Jeepa a ja som zacal s obligatnou enumeraciou ocakavanych scenarov. Aspon, ze dnes boli na spolujazdcovom sedadle uz len posmrkane vreckovky (bolo este len rano), tak som mohol vzbudit

lutost. O pat minut sa vratila, odovzdala mi doklady, s usmevom ma poprosila, aby som bol pleeeease taky laskavy a v meste spomalil na 25 a odovzdala mi vizitku s jej kontaktami, keby som mal nejake otazky. Namiesto toho, aby som jej dal aj ja svoju vizitku, pretoze sanca, ze ja budem mat nejake otazky na nu, je rovnaka, ako ze bude mat nejake otazky ona pre mna; som sa jej na prasa na rovinu spytal, ci ma nejde zatknut. Vzhladom na moj vyraz v tvari pochopila ton otazky, popriala mi krasny pondelok v horach a odkracala. Fair enough.

Naspat do Maroon Bells som dorazil o pol hodinu neskor, ako som chcel, takze slnko uz bolo vyssie, ako som dufal, Aspeny sa

41

42

mi ale podarilo odfotit k mojej spokojnosti. Urobil som si hodinovy vylet okolo plesa, stretol som asi 1000 vevericiek, pre ktore evidentne ani auta, ani clovek ako taky nepredstavuje predatora a kludne sa motaju hikerom pomedzi nohy.

Na tejto miniture som natrafil na dva zaujimave ukazy – na Jacka Nicholsona vo veku 160 rokov, s ktorym som sa stretol dvakrat a prehodil s nim par slov; a na psa, ktory vyrazom v tvari kladol permanentnu otazku. Skoda, ze ja, a asi ani jeho majitel, nevieme, aku.

Po ukonceni prechadzky som sa opat povozil po Aspene s nadejou, ze v meste nieco odfotim, ale s lutostou musim skonstatovat, ze Aspen, ani dalsie z najvychytenejsich americkych lyziarskych centier – Snowmass, Eagle, Avon, Beaver’s Creek a Vail ma vobec neoslovili. Ano, su v nich nadherne mansions – logicky, vsetky maju okna s rozlohou pacifiku a na prijazdovych cestach stoji vsetko mozne, len nie “horske auta”. Ale atmosfera sa zdaleka nepriblizuje glamouru St. Antonu, St. Moritzu, Klostersu, Arosy alebo

Gstaadu. S u to mesta s typicky

a m e r i c k y m layoutom – ziadne

zive centrum, len hlavna ulica – downtown – s par obchodikmi a potom porozhadzovane drahe hotely, drahe domy, miniletiska a golfove ihriska. Z blizka som si obzrel kondominia v Ritz Carltone a viem si predstavit, ze byt tam s dobrou partiou a basou sampanskeho, v zime by snad bola ina atmosfera, aku som prave zazival ja.

Z Aspenu som po odfoteni nula obrazkov pokracoval znovu proti spravnemu smeru, do kontinent predelujuceho priesmyku Independence Pass. So svojou vyskou

43

12.095 stop ide o druhy najvyssie polozeny cestny priesmyk v Spojenych Statoch (najvyssi je v plane mojej cesty zajtra). Na vrchole som sa siel prejst k rozhladni, vzdialenej okolo 100 metrov a so svojou kondickou som to ledva zvladol – s jazykom skrytym za trickom som fucal ako keby som ten priesmyk prave zdolal peso.

Po tomto zazitku som sa otocil a nabral smer Glenwood Springs a Vail. Je pre mna dych vyrazajuce, ze som niekam dorazil v rovnaky den, ako som sa vydal na cestu. Z tohto soku som sa spamatal dalsim vyletom – do banickeho mesta duchov Gilman, Colorado. Na ceste po zbytkoch Route 66 v Arizone som videl dva opustene tradeposty (Two Guns a Twin Arrows). Vyzera to tam smutne, ale zdaleka to nema na hrozu Gilmanu, ktory ludia opustili zrejme v hroze z prepadavajucej sa bane, tak tam nechali vsetko, aj auta. Dnes je to mesto duchov s domami s vytlcenymi oknami a dverami a ulicami s rozbitym a travou zarastenym asfaltom. Do mesta je vstup zakazany kvoli nebezpecenstvam a cele je obohnane ostnatym drotom. Bana je cela prepadnuta do doliny, hlavna budova spadnuta a

znicena casom. K mestu vedie opustena zeleznicna trat, na ktorej este stoja zabudnute vagony, pre ktore si uz nikdy nikto nepride... Takze optimisticky pohlad na zaver dna, skoro ako ked Fico s Tomanovou otvoria hubu.

Celkovo musim povedat, ze dnes platilo pravidlo paradoxov – na Aspen a okolie som sa tesil skoro najviac z celeho vyletu a zazitok to bol prudko pod ocakavanu uroven. Keby som bol byval prvykrat prisiel do Aspenu s tym, ze je to ciel cesty (pokial by som neprisiel lyzovat s tou basou sajpanskeho), tak som sklamanim bez seba. Takto to beriem len ako menej posobivu zastavku...

Na zaver dnesneho dna sa zamyslam nad tym, ako je mozne, ze som sa este ani raz nezobudil s otazkou “boha kde som...?”

44

29. SeptemberVail Colorado, Grand Lake Colorado, Rocky Mountain National Park, Estes Park Colorado, Boulder Colorado, Evergreen Colorado, Denver Colorado

Den dvanasty, posledny den road tripu. Den zacal “lightovo”, ziadny stres zo skoreho odchodu, na ranne slnko som sa vykaslal. To tak hovorim, lebo som namysleny, v skutocnosti bolo zamracene.

Tak som si pospal do pol osmej. Rano bolo ako na horach, pri nastupeni do auta -4 stupne Celzia. Este stastie, ze presne na tuto teplotu bolo navrhnute golfove tricko, ktore mam dnes na sebe.

V posledny den mi ostavalo len nieco vyse 200 km do Denveru, takze nastal cas na obligatnu “zmenu planu” a vytycenie hodnotneho programu, ako vo svojich cestopisoch hovori vsade sa

stracajuca Frybova. Kedze ja sa na rozdiel od nej nemozem stratit do Szekesfehervaru, tak som si trufol prejst cely koloradsky Rocky Mountain National Park.

Z Vailu trochu na vychod, trochu na sever a uz som bol v Grand Lake, Colorado, 2572 metrov nad morom. Mestecko pre rangerov a skautov, vsetko zelene. Svetlo nic moc, v centre len skautske stanky a na kazdom rohu nabor do ich “kruhov”. Velmi som sa nezdrzal. :-P

45

Kusok nad mestom je vstup do narodneho parku, so zatial najvyssim vstupnym, ake som zaplatil na tomto tripe - $20 za auto. Svetlo stale nic moc, trasa pristupna autam relativne kratka, tak som do programu zaradil dalsi element – malicky vystup - ku “Krateru”.

Jeden z americkych paradoxov je, ze ked sa niekoho spytam na v z d i a l e n o s t , o d p o v e d v z d y

pride v

jednotke “hodiny”.  Co mi

je prd platne, ked je moja jazda nadovsetko

individualna, hlavne v minulosti - v case pred konfrontaciou s ludmi od zakona. Naopak (a rovnako naopak oproti turistickemu znaceniu v Europe), su turisticke znacky v US oznacene v jednotke “mile”. Co je informacia s

rovnakou vypovednou hodnotou, ako cas pre jazdu autom.

Vystup ku Krateru ma 1 milu, ale vzhladom na to, ze uz jeho “trailhead” je nad Milner Passom vo vyske 3400 metrov nad morom, uz prve styri kroky ma skoro poslali k zemi. Mam predstavu, ako sa citia ludia s TBC, ktori idu sutazit na olympiadu. Kazdych 10 krokov som musel zastat a hladat dych. Niekedy ma chytili zachvaty dychavicnosti aj len tak pri stati. V momente, ako som vystupil z auta, som bol smadny a vyschli mi pery. Po chvile sa pridala neznesitelna bolest hlavy a zavraty. Tak vyzera “sport” vo vzduchu s polovicnou denzitou. O vhodnosti obutia do zvoleneho terenu radsej pomlcim.

Na pol ceste ku Krateru (pol mile mi trvalo asi hodinu), som sa zoznamil s byvalym americkym velvyslancom v Cechach (momentalne angazovanym ako vladny pracovnik v Honolulu), ktory bol na tom s dychom o nieco horsie ako ja. Zacali sme sa bavit o foteni (mal Canon EOS 5D Mark III s L objektivom – asi tak za $15.000, takze som vedel, ze to mysli vazne) a dialog sme viedli asi hodinu, kym nespadol do snehu. So snehom v ustach mu prestalo byt do reci. Ale pri luceni sme sa dohodli, ze si posleme fotky.

46

Po dorazeni na summit ma zachvatila vichrica, takze som ledva stal, urobil jednu fotku Kratera a rutil sa dole do bezpecia. Pri tejto prilezitosti by padol vhod krivansky komentar bratislavskeho turistu: “To kvoli TOMUTO som sa sem jebal?! To som radsej mohol ist do Polusu do kina!” Dole som sa neskor dozvedel, ze ludia tam nelezu kvoli vyhladu, ale kvoli kamzikom, ktori sa tam daju fotit. Samozrejme, len 364 dni v roku (ich dovolenka pripada na prichod Davida S).

Cestou dole som este, pri smykani sa po snehovych poliach, stretol jeden manzelsky par z Milwaukee, ktoremu som vysvetloval, ze som na road tripe a pan to pekne zhodnotil, ze na “ponekud vertikalnom”. :-D Dole som bol raz dva, s botinkami patricne zasranymi od snehu, blata a travy. Aby bolo dnes vsetkym

ludom, ktori ma uvidia JASNE, ze som bol v Rocky Mountains predsa. Ale nespadol som do snehu s fotakom za 15000 dolacov - to je uspech, ktorym sa nemoze pochvalit napriklad ani hocijaky velvyslanec. :-P

Este poznamka k Milner Passu, ktory sa skryva skromne pod vrcholom, skautami nazvanym, Krater. Milner Pass, podobne ako Independence Pass, ktory som navstivil vcera, je tzv. Continental Divide – presne v tomto bode sa Amerika rozdeluje na drenaz Atlantickeho a drenaz Pacifickeho Oceanu. Na vychod z tohto bodu tecie La Poudre Creek, ktory sa vlieva do Missouri, ta do Mississippi a ta do Atlantiku. Na zapad Beaver Creek do Colorado River, ktora preteka celym Grand Canyonom a v Kalifornskom Zalive sa vlieva do Pacifiku. Takze tak.

47

Z Milner Pasu, som uz stonajucim PRNDLom (aj jemu bolo z tej vysky mdlo) pokracoval k najvyssiemu bodu Rocky Mountain National Park vo vyske 3713 metrov. Je zaujimave sediet v aute so zapnutym kurenim a pocuvat Franka s vedomim, ze stit Gerlachu je kilometer podo mnou... Trosku som sa hore presiel po alpinskej tundre s aljaskou florou, pokecal s parom z Rhode Islandu, prekonal par zachvatov dychavicnosti a zacal klesat (na nadmorskej vyske, nie k zemi, ku dnu, ani na duchu).

Po zideni do vysky 2900 metrov (co je v tejto zemepisnej sirke este stale pasmo lesa) som mal konecne moznost vidiet losy. No tiez sa kvoli nim robi prilis velky rozruch – je to chudak co vznikol z divokej party jelena, kravy a medveda. Zit rok vo Svedsku a nevidiet losa, nevesti nic ine, ako ist ho nahanat do Skalistych Hor. Aj som ich par odfotil, ale ubohych 320mm ohniskovej vzdialenosti mojho objektivu ani zdaleka nestacilo na uroven losej hanblivosti, takze su zdokumentovani len pro forma (este k tomu sa ani nenechali nasvietit, lebo im

bolo teplo, takze boli skryti v tieni stromu).

Dalej som pokracoval k Medvediemu Jazeru. Tento park navstivi rocne 2.800.000 navstevnikov a pri Medvedom Jazere je to vidiet. Takze som hned aj rychlo prchal prec. Par fotiek v zakrutach cez celne sklo a opustil som Park.

Pri vychode z Parku na vychodnej strane lezi mesto Estes Park, ktore posluzilo ako fiktivna predloha k serialu Mestecko South Park. Je zabavne vidiet nazivo veci, ktore su hyperbolou v animovanom seriali o zvratenosti Ameriky.

Z Estes Parku som cez Boulder cestoval na juh do Evergreenu, ktoreho signifikancia spociva v byvalom posobeni Martina Zambu. Pracoval tam v zelenom Walmarte (inak su vsetky ostatne na svete modre). Tak som ten Walmart isiel odfotit a poslem mu tu fotku aj s uctom za nakup.

48

Po ceste som si spomenul, ze som si zabudol kupit lupane pistacie (ako som len preboha mohol!), tak som este zastavil v lekarni Walgreen’s (to je moja

preferovana spolocnost, lebo bola vyhodnotena ako “great” z hladiska obchodnej agility, aj v schopnosti prekonat krizy). Kupil som si malicky (15 gramovy) balicek za 99c a krkolomne sa ho snazil cestou do Denveru otvorit. Zrejme Vam uz svita, ze ide o dalsiu “lecku”. Na jednej krizovatke, kde som stal na cervenej, som vypol motor, vybral kluc a nasilne balicek perforoval. Vitazoslavne “got-ya!” bolo ale sprevadzane eufonickym (skoro az ohnostrojovym) zvukom   dopadania 14.5 gramu olupanych pistacii na kobercek, kedze sacicek bol razom roztvoreny po celej dlzke. 0.5 gramu, alias tri oriesky, ostali pre vitaza popolusku. Co zrobis. Nastastie Americania, ani losy, slovanskej sprske vulgarizmov, siriacej sa z okolia PRNDLa do prilahlych hor, nemohli rozumiet.

Zaver dna bol nasmerovany do Down Townu Denveru, kde som odfotil nejaku ruzovu buzivezu v tme a hned som aj

odisiel. Pri vychode z mesta som este zazrel Rescue Mission – pohlad ako zo zleho filmu – pred budovou stala dlha rada bezdomovcov (najskor som si myslel, ze je to Velvyslanectvo Arabskych Emiratov, len oblecenie ludi n e j a k o nesedelo), cakajucich na moznost prespat mimo ulice. V prilahlom okoli budovy uz pospavali ti, co nemali to stastie. Celkovo asi 200 zebrakov na sto metroch stvorcovych vo mne nevzbudilo dobry dojem.

Pred hotelom som este rychlo vyplnil check-out formular na zajtra do pozicovne. Podla stavu tachometra som na tomto vylete presiel 7156 kilometrov. Som zvedavy na pohlad auto-preberajuceho zverenca v skoru rannu hodinu.

V hoteli mam opat free upgrade na King Suite, trala! Akurat som si bohuzial precital, ze papierove poharky, v ktorych som si doteraz 3-krat uvaril porridge, sa nesmu pouzivat v mikrovlnke. Tak super.

Teraz ma caka jedna z najzabavnejsich faz cestovania do Ameriky (hned na druhom

49

mieste po nocnom lete cez Atlantik na vychod). Zbalit si veci  tak, aby:

a/ boli zbalene (to je vobec najvacsia challenge).b/ forma ich zbalenia zodpovedala normam Federal Aviation Association pre prepravu osobnej batoziny JEDNEHO cestujuceho.c/ aby zbalene artikle, aj kufricek, cestu prezili. Specialne pri tom myslim na vino z Napy, ktore by sa pochopitelne aj so svojim buketom exkluzivne vynimalo na

Ralph Lauren koseliach, bez ohladu na jeho aj ich povodnu

farbu.

“Fun Lovin Criminal” smeruje o sest hodin uz bez PRNDLa do Clevelandu.

50

30. SeptemberDenver Colorado, Cleveland Ohio, Manhattan New York

Dnesny den prebehol v sekvencii ocakavanych udalosti. Tazke ranne vstavanie (v neskorom poobednajsom case v EU) je predzvestou bolestiveho jet-lagu, uvidime ako tomu den v NYC s dvojhodinovym posunom pomoze.

Odovzdanie auta preslo bez problemov, spolocnost Dollar vyzerala byt spokojna, ze auto odpise o nieco skor, ako ocakavala. Preplatili mi $499 za odtahovku a servis v Arizone, yahoo! Ako bonus odo mna dostali 14 gramov olupanych pistacii, rozsypanych po celom interieri. Hah.

Shuttlom z pozicovne aut na letisko po Peña Boulevard to trvalo 42 minut (nota bene: pozicovna je NA letisku).

Let z Denveru do Clevelandu bol nadmieru vzrusujuci, skladal sa z troch faz: vzletu, letu a priletu. Deti boli vzdialene niekolko metrov a neboli skriekajuce, len kriciace.

Prichod do Ohia ma zastihol zatial najmenej pripraveneho. Dazd, vietor, teplota 8 stupnov a vetrovka niekde v utrobach Clevelandskej internej letistnej logistiky. To mi okrem sedenia na letisku nedalo na vyber vela moznosti. Zasiel som do servisneho centra Continentalu, ktore

je nebom, v porovnani so sluzbami Lufthansy, aby ma dali na nejaky skorsky let do New Yorku. Napriek fantastickemu zakaznickemu pristupu mi mohli bohuzial ponuknut len o hodinu skor, ako bol plan, a aj to za poplatok $50. Tak som si povedal, ze tie prachy radsej prepijem a tak som aj ucinil.

Sedel som v Max & Erma’s Sports Bare, zral surove maso z burgra, mrkvovy kolac a pil odporny Samuel Adams (bostonske rezane pivo). Neviem, ako sa to stalo, ale 3 hodiny preleteli tak, ze som lietadlo skoro zmeskal. Ucet $67 ma z pivneho opojenia expresne vratil na zem. Do lietadla som nastupovil po poslednej vyzve, ako posledny. O jedno pivo viac a uz sedim v Greyhounde. :-D

Na letisku v Newarku ma cakal kamos z New Jersey, s ktorym som zasiel na veceru a trochu sme sa poprechadzali po vecernom newyorskom sialenstve (ide Halloween, takze sa po uliciach pohybuju rozne kreatury).

Tolko moje spravy z presunu po Spojenych Statoch. Nasleduje posledny den v NYC a strastiplna noc cez ocean.

51

52