Štylistika a rétorika: konfrontácie politických rečí · Št Çlistika a rétorika: konfrontácie politických rečí 158 Nie je preto prekapením, že À naznačenom profile

156

Štylistika a rétorika: konfrontácie politických rečí

Oľga ORGOŇOVÁ – Alena BOHUNICKÁ Abstrakt V štúdii venujeme pozornosť interaktívnej štylistike s dôrazom na sledovanie používania ja-zyka aktérmi, na ktorých sa nazerá z interdisciplinárnej perspektívy v záujme maximálneho porozumenia ich komunikačných praktík (vrátane pochopenia reči). Zaujíma nás, ako súvisí predmet takejto vedy s praktickou rétorikou ako umením dobre a presvedčivo verbálne ko-munikovať naprieč troma druhmi umenia presvedčovať (logosu, etosu a patosu)a čím sa od-lišujú. Spoločným priestorom na sledovanie interkonexií štylistiky a rétoriky sú v našej štúdii reálne dialógy a v nich argumentačné prejavy aktérov politických diskusií v slovenskom par-lamente v roku 2013. Kľúčové slová štylistika, (poradná) rétorika, politický diskurz, presviedčanie, dialóg, argumentácia Kontakt Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave [email protected]; [email protected]

Príspevok vznikol v rámci riešenia grantových projektov VEGA 1/0332/11 Diskurzná

analýza: porozumenie a VEGA 2/0085/12 Cudzosť v slovenskom jazykovo-kultúrnom prostredí.

Všeobecným východiskom našich úvah o vzťahu štylistiky a rétoriky v súčas-

nosti je chápanie štylistiky ako interaktívnej disciplíny, ktorá sa zaoberá spôsobmi tvorby a recepcie verbálno-neverbálnych prejavov a ich reťazením v texte a kon-texte (ľudí, prostredia, času a iných okolností) a chápanie rétoriky ako umenia vy-jadrovať sa dobre a presvedčivo v súkromných i verejných situáciách.

Uvedené rámcové vymedzenie samo o sebe naznačuje pomerne rozsiahly prienik či príbuznosť týchto disciplín o generovaní dobrých jazykových prejavov a o ich využívaní v reči. Ako evokuje J. Kraus, rétorika má totiž blízko nielen k štylistike, ale aj k celej jazykovede, pričom dotyky s jazykovedou sa intenzifikujú priamo úmerne s posilňovaním pragmatizácie lingvistiky od 60. rokov minulého storočia. Inými slovami, aktuálne konštatované zbližovanie umenia dobre rečniť s vedou opisujúcou jazykové štruktúry tak súvisí s rozširovaním záberu od tradič-ného „vnútrolingvistického“ nazerania na predmet skúmania (jazyk ako usporia-daný nástroj na komunikáciu a poznávanie) k interdisciplinárnemu nazeraniu na reč človeka ako atribút „individuálnej štruktúry v dynamike správania“ (Nakoneč-ný, 2009, s. 25), ale aj sociálne zaradeného subjektu s kultúrnou identitou (porov.

Registre jazyka a jazykovedy

157

Nakonečný, 2009, s. 14 – 82; Kraus, 2004, s. 21 – 29). Vďaka výskumom a poznat-kom etnológov (Geertz, Harris a iní) a etnolingvistov (Sapir, Whorf a iní) si lingvisti od 2. polovice 20. storočia uvedomujú čoraz viac, že jazyk nie je len prostým ná-strojom dorozumievania, ktorý musí vedec len dokonale opísať a vymodelovať z neho prehľadné útvary s homogénnymi vrstvami prostriedkov a pravidiel ich správneho fungovania. Jazyk aj podľa pragmaticky zmýšľajúcich filozofov jazyka zo spomínaného obdobia (Austin, Searle či Wittgenstein) realitu nielen spätne repro-dukuje, ale slúži aj pri myšlienkovom projektovaní fiktívnej či reálnej skutočnosti vrátane aktivít seba samého aj iných. Má teda nielen konštatatívne poslanie, ale na dôvažok aj performatívnu („činnostnú“) či konštruktívnu („tvorivú“) dimenziu1. Týmto smerovaním sa najmä americká a západoeurópska lingvistika kvalifikuje v predošlých desaťročiach ako disciplína, ktorú zaujíma viac než exaktná analýza súvislého monológu na zvuky, tvary, vetné sklady či rozsiahlejšie nadvetné koloká-cie neobjektivistická a približná interpretácia zmyslu rečovej interakcie aktérov v dialógu ako súčasti ich koexistencie v kontinuu komunikátov v rámci istých výse-kov reality – diskurzov na verejnosti či v každodennom živote. Napĺňanie tejto ambície, pravda, predpokladá zaangažovanosť lingvistu nielen na texte či jazy-ku/reči ako objekte sledovania, ale aj na aktéroch a okolnostiach, v ktorých sa verbálna (inter)akcia odohráva. Cieľom takýchto skúmaní (známych napríklad z konverzačných analýz – porov. napríklad Garfinkel či diskurzných analýz – porov. Fairclough, van Dijk) je pritom nielen pochopiť text, ale hlavne porozumieť člove-ku, ktorý text použil, čiže odpovedať si na pomyselnú otázku, prečo a s akým úmyslom tak formulovala daná osoba svoj prejav. Ak sa po tomto exkurze vrátime nazad k zúženému záberu na aktuálnu štylistiku 21. storočia ako súčasti interdis-ciplinárne založenej vedy o používaní jazyka v kultúrnom ukotvení societou a jej príslušníkmi súčasnej doby, štylistika sa tak javí ako integratívny priestor spektra hraničných disciplín na pomedzí so sociológiou, psychológiou, etnológiou, prag-matikou atď. (porov. Hoffmannová, 1997, s. 127; Slančová, 2003, s. 207 – 223). Jej ambíciou je už nielen „pasívne“ opisovať realitu podľa istých selekčných a kompo-zičných pravidiel klasického štýlotvorného procesu, ale navyše s porozumením interagovať s hypermoderným (individualistickým a kozmopolitným) človekom doby globalizácie, s jeho konaním a vyjadrovaním a flexibilne tak vytvárať situačné „obrazy“ komunikačných aktov vynárajúcich sa v ukotvenom časopriestore (Orgo-ňová, 2013).

1 Otázky tzv. „sociálneho konštruktivizmu“ skúmajú v 90. rokoch vo svojej práci P. L. Berger a T. Luckmann

(1999) , pričom upozorňujú, že realita je premenlivým, mocensky presadzovaným konštruktom, viazaným na „kolektívne vedomie“ istého spoločenstva a vznikajúce i zanikajúce s ním. Na to nadväzuje M. Bočák a dodáva, že vytváranie (reprezentácie) reality neprebieha (primárne) na úrovni individuálneho subjektu, ale spoločen-stva. Realita je premenlivým, mocensky ovplyvňovaným konštruktom, viazaným na „kolektívne vedomie“ is-tého spoločenstva, vznikajúce i zanikajúce s ním (Bočák, 2010).


158

Nie je preto prekvapením, že v naznačenom profile sa interaktívna štylistika (orientujúca sa nielen na text, ale aj na človeka ako tvorcu, recipienta i interaktan-ta) dostáva do dôverného kontaktu s rétorikou, a to rovnako s klasickou, ako aj s jej neorétorickou podobou.2 Silným spojivom a aj objektom skúmania oboch týchto disciplín je pritom dialóg. Ten je epicentrom záujmu nielen pragmatickej lingvistiky a interaktívnej štylistiky, ale rovnako rezonuje v rétorike. V tej súčasnej najmä ako (bachtinovsky povedané) „polyfónny žáner“, ktorý zastrešuje v priesto-re a čase rôzne rečové prejavy, teda vytvára priestor na prepájanie názorov, po-znatkov, hodnotení rôznych aktérov. Inými slovami, ide o útvar s intertextuálnym potenciálom (intertextuálny dialóg), kde sa stretajú verbálne prejavy, prípadne iné komunikáty na spoločnú alebo blízku tému. V užšom chápaní je dialóg v opozícii k monológu, kde ide o striedanie replík viacerých rečových partnerov, čím sa po-stupne formuje komplexný text. V tomto prípade ide o tzv. interlokučný dialóg (Kraus, 2003, s. 105 – 110). V novodobej rétorike v zmysle praktického rečníctva sú oba spomínané druhy dialógu frekventovane a efektívne využívané.

Ak na rétoriku nazeráme dôsledne od prvotnej (tu klasickej antickej) podoby, osobitnú pozornosť v nás vyvoláva línia od gréckej poststoickej (nekvetnatej) ver-zie Aristotela (384 – 322 p. n. l.) pracujúca s argumentmi (na presvedčenie adresá-ta politického prejavu, na dokázanie pravdy na súde či zapôsobenie na recipienta slávnostnej reči). Uplatňovanie postupov argumentácie je ďalším spojivom rétori-ky so štylistikou (v rámci sledovania výstavby, kompozície textov).

Oba dva vyššie spomenuté fenomény (dialóg a používanie argumentov v ňom) podrobujeme praktickým interpretáciám v snahe čo najdôkladnejšie preskúmať účasť oboch disciplín – lingvistickej štylistiky a rétoriky – na tvorbe úspešných, vhodných, pôsobivých, nezabudnuteľných... komunikátov v záujme dobra pre kra-jinu a porozumenia medzi ľuďmi. Výskumný materiál (dialogické texty) čerpáme vo sfére, ktorú vnímame ako jednu z dominánt verejnej komunikácie, a to sféru politickej komunikácie. Sústredíme sa tak len na jeden „druh“ rečníctva spomedzi troch (tak ako ich vymedzuje Aristoteles3), konkrétne na rokovaciu (= politickú) reč, pričom súdny a oslavný druh reči na tomto mieste nepodrobíme konfrontácii

2 Neorétoriku situujeme do 2. polovice 20. storočia a spájame ju s prácami praktických filozofov spojených so

sledovaním fungovania prirodzeného jazyka v interakcii, medzi nimi ide o práce britského filozofa S. Toulmina o argumentácii v dialógu s ohľadom na etické aspekty (Toulmin, 1964), nemeckého filozofa H. G. Gadamera sledujúceho emergentné formovanie interakcií a vplyv tradície na ne, či nemeckého sociológa a filozofa J. Ha-bermasa, autora teórie „komunikačného konania“, ktorý stavia do protikladu k „strategickému“ konaniu (sle-dujúcemu záujmy hovoriaceho) „komunikačné konanie“ zahŕňajúce spoločenské interakcie, v ktorých aktéri kooperatívne zosúlaďujú svoje záujmy so záujmami presadzovanými rečovými partnermi (porov. Kraus, 2004, s. 40; Habermas, 2011).

3 Podľa Aristotela každému z vymedzených druhov rečí zodpovedá iné časové vymedzenie: rokovaciemu druhu budúcnosť, lebo sa rokuje o tom, k čomu nabádame, alebo od čoho odrádzame (aby sa nestalo); súdnym re-čiam patrí minulosť, lebo ide o dokazovanie či vyvracanie toho, čo sa stalo alebo nestalo; slávnostnému druhu patrí prítomnosť, lebo v takejto reči ide o chválenie či hanenie súčasných jubilantov (Aristoteles, 2009, s. 38 – 44).


159

s autentickým rečovým materiálom. To, čo považujeme na Aristotelovej teórii za neobyčajne blízke nášmu súčasnému ponímaniu, je nielen typológia druhov reč-níctva (rešpektovaná v rôznych moderných rétorikách dodnes), ale aj Aristotelovo chápanie argumentácie. Aristoteles jasne odlišuje rétorickú metodológiu od logic-kej, pričom produkty logickej indukcie (úplnú alebo reprezentatívnu enumeráciu) nahrádza príkladom (gréc. paradeigma) – napríklad faktom, prirovnaním či príbe-hom – porov. Heindrichs, 2010, s. 155 a pri dedukcii pracuje s entymémou, čiže s neúplným sylogizmom s jedinou premisou (namiesto logického sylogizmu s dvoma premisami). Aristoteles totiž jasne odlišoval rétoriku ako „umenie“ (tech-né) od dialektiky ako „teórie poznania“ (epistémé), pričom rétorovi nejde o ce-lostné poznanie, ale len o to, čo je väčšinou pravdepodobné. Rétorická entyméma tak nie je na jednej strane taká exaktná ako argumentácia prostredníctvom výro-kovej logiky a jej sylogizmov, na druhej strane je bližšia prirodzenej mentálnej prá-ci väčšiny ľudí (nie len elity logikov). Navyše, na rozdiel od usudzovania cestou ka-tegorických sylogizmov s vysokou mierou explicitnosti výrokov (kde cieľom logic-kej argumentácie je zdôvodňovanie už známeho a všeobecne platného4), rétorická argumentácia vedie k novým, niekedy prekvapivým, záverom (Kraus, 2004, s. 63 – 68; Conley, 1994, s. 13 – 17). Toto diferencované nazeranie na rétorické metódy sa, samozrejme, nestretlo len jednostranne s uznaním. Platón ho ostro kritizoval, že sa neopiera o „vedenie“ (epistémé), ale len o „mienenie“ (doxa) a o morálne vágne súdy (Kraus, 2004, s. 26). Aristotelovu teóriu na druhej strane oceňujú už vyššie spomínaní neorétorici a antiformalisti (Toulmin a iní)5, ktorí konštatujú, že rétorická argumentácia nemá za cieľ zdôvodňovať zbytočne komplikovanou ces-tou informácie už známe6, na ktorých sa nutne všetci ľudia stotožňujú, jej cieľom je odkryť auditóriu niečo nové. V neorétorickej teórii argumentácie teda podobne ako v Aristotelovej rétorike a na rozdiel od prác založených na formálnej logike sa proces argumentovania považuje za zložku diskurzu, ktorého verbálna stránka je stvárnená prirodzeným jazykom, teda jazykom, ktorý sa vyznačuje približnosťou, obraznosťou (metaforickosťou) či širšie významovou viacznačnosťou, polysémic-

4 J. Heindrichs (2010, s. 144) ilustruje túto poznávaciu „stagnáciu“ na tradovanom Aristotelovom príklade „nud-

nosti“ sylogizmu s dvoma premisami a následným nevyhnutným záverom: 1. Všetci ľudia sú smrteľní. 2. Sokra-tes je človek. Záver: Socrates je smrteľný.

5 J. Kraus poznamenáva na margo prínosu Aristotelovej Rétoriky, že ide o „historický paradox“, totiž táto práca ako istá kritická sumarizácia starogréckych teórií presvedčivého diskurzu, na ktorú ešte živo reaguje aj Cicero v práci O rečníkovi, sa stretla v období neskorej antiky a počas celého stredoveku s nepatrným ohlasom. Trvalý návrat Aristotela do kontextu európskeho myslenia nastáva až v humanizme po roku 1443 vďaka novému la-tinskému prekladu jeho rétoriky (Aristotelis Rhetoricorum libri III) Georgiom Trapezeuntiusom (Kraus, 1998, s. 33 – 34).

6 To neznamená, že aktéri súčasnej verejnej komunikácie (napríklad aj politickej) nesiahajú vo svojej praxi aj po sylogizmoch, čiže po nástrojoch kategorického myslenia. Napríklad J. Heindrichs ilustruje princíp argumentácie prostredníctvom dvoch pravdivých premís, z ktorých nutne vyplýva pravdivý záver na príkladoch z politických kampaní. Porov. sylogizmus ako argumentačný nástroj útoku na politického oponenta: 1.Všetci liberáli presa-dzujú vysoké dane, ktoré potom rozhádžu. 2. Môj oponent je liberál. Záver: Môj oponent presadzuje vysoké dane, aby mal z čoho rozhadzovať (Heindrichs, 2010, s. 144).


160

kosťou ako normálnymi centrálnymi prejavmi, nie deviáciami. To znamená, že v takýchto komunikátoch sa preskupuje náročnosť na mentálnu prácu aktérov komunikácie a z aktívneho prirodzeného (mentálne normálneho) aktéra reči sa tak prenáša potenciálna záťaž na „pasívneho“ pozorovateľa, interpreta, ktorý v záuj-me čo najdôvernejšieho porozumenia reči i osobe hovoriaceho je nútený siahať po nástroji recepcie textu, akým je vyvodzovanie nevypovedaného – inferencia. Sa-motné rétorické argumentovanie sa potom tiež nemá dôvod zakladať na dokáza-teľných poznatkoch. Namiesto toho sa v ňom vyjadrujú axiologické postoje, hod-notenia či sledujú sa (osobné alebo skupinové) záujmy. Ako ukáže interpretovaný materiál, pod takouto argumentáciou pôjde o reťazenie výrokov, ktoré budú sme-rovať nie k pravde či správnosti, ale raz ku konsenzu, inokedy ku konfrontácii s komunikačným partnerom (prípadne s auditóriom) – porov. Hoffmannová, 2003, s. 44 – 63; Kraus, 2004, s. 31. Napokon, v (neo)rétorickom argumentovaní sa ráta – podobne ako u Aristotela – s vynechávaním premís (ak sú napríklad samozrejmé z kontextu, alebo ak sú sporné), čím sa dostáva na program dňa koncept implicit-nosti výpovedí a s ním naznačená potreba recipienta zexplicitniť vágne pasáže tex-tov.

Nosnosť naznačených teoretických východísk preveríme v nasledovnej inter-pretácii výňatkov z aktuálnych dialógov politikov v slovenskom parlamente. Túto „lokalizáciu“ politických rečí volíme v snahe vyhnúť sa extrémnym technikám pre-sviedčania, aké sa viažu na politické diskusie typu „talkshow“ v masových mé-diách. Mediálne „gladiátorské hry“ (= diskusné relácie vybraných pozvaných politi-kov s moderátormi, prípadne zástupcami ďalších politických subjektov pre širokú verejnosť – porov. Orgoňová – Bohunická, 2009, s. 38 – 47) totiž jednoznačne mi-nimalizujú klasický platónsky cieľ rétorickej diskusie, ktorým bolo uvažovanie, a do popredia programovo stavajú „boj o víťazstvo“ v mene sebapresadenia pred voli-čom, a to aj pomocou nelogických (hoci zábavných, emócie publika rozvášňujú-cich) techník politainmentu na získanie sympatií auditória (porov. Heinrichs, 2010, s. 181; Kraus, s. 61). Tým neidealizujeme situáciu a neočakávame, že v parlamente ide o čisto logické hromadenie faktov v záujme hľadania najlepšieho riešenia pre-rokovávaných problémov. Pravda, ide o miesto prvého kontaktu s poslancami pri výkone ich legislatívnej práce. Priamym auditóriom teda nie je široká verejnosť.

Všimnime si nasledujúci dialóg politikov na tému zníženia trestnej sadzby pre malých užívateľov drog (chápaných ako držiteľov maximálne desaťnásobku jednej dávky). Novelu § 172 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona7 prerokovávala

7 V § 172 odsek 1 znie:

(1) Kto neoprávnene a) vyrobí, b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť, c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto ta-

kú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.


161

NR SR na svojej 22. schôdzi 6. funkčného obdobia 25. 6. 2013 po nepodpísaní zá-kona prezidentom SR I. Gašparovičom a vrátení návrhu zákona na opätovné pre-rokovanie do parlamentu. Dialóg je krátený, repliky sú ponechané v podobe au-tentického prepisu z webstránky nrsr.sk bez jazykovej korektúry, pričom ich autori sú označení iniciálami a príslušnosťou k politickému subjektu. Hoci prepisy možno konfrontovať s audiovizuálnymi záznamami na tej istej webstránke, netransformu-jeme ich do konverzačnoanalytických záznamov. Nejde nám tu totiž primárne o sledovanie organizácie rozhovorov, ich pravidelností či porúch. Cieľom práce s týmito textami je sledovanie rečníckej a štylistickej stránky prejavov, zaujíma nás obsahové reťazenie stimulov a reakcií v dialógu, racionálnosť či iracionálnosť pou-žitých argumentov, ich korektnosť či mylnosť, prípadne zradnosť v príslušných kon-textoch a ich povrchovojazykové stvárnenie, na čo nám postačí aj faktický prepis.

IM (strana OĽaNO): Bol som to ja, Martin Fecko, Erika Jurinová a Jozef Viskupič, sme kandi-

dovali s ideou, áno znížme tresty drogovým, užívateľom drog, alebo zrušme tresty obetiam vlastne dílerov drog, ale pod podmienkou, aby spolupracovali alebo udali vlastne dílera, ktorý im drogy predal. Pod týmto sme kandidovali, alebo s týmto prísľubom sme kandidovali a naďa-lej si za ním stojím, že toto je cesta, ktorou by sme sa mali vydať pri riešení drogovej kriminality a drogovej problematiky na Slovensku.

Spôsob, ktorý navrhujete vy, že pod rúškom, akože znižovania trestnej sadzby pre malých užívateľov drogy, čo určite, podľa mňa, nie sú tí, ktorí pri sebe majú desaťnásobok a viac drogy, zároveň znižujete tresty alebo robíte to v paragrafe, ktorý rieši drogových dílerov, tak nič iné nerobíte iba robíte presne to, čo vám tu mnohí a ja to teraz zopakujem, z opozície otĺkajú o hlavu, znižujete alebo rušíte de facto nepodmienečné tresty pre drogových dílerov. Pod toto sa podpisuje strana SMER, pod toto sa podpisuje strana SaS, ale tam to asi čudné nie je, tí vlastne plus, mínus, takéto veci rozprávali možno aj predtým, ale to, že to robia poslanci SMER-u, ktorí majú aj v názve tú sociálnu demokraciu, sociálne cítenie, čo už to cítenie alebo to sociálno, by malo byť, že snažím sa asi vytvárať také prostredie v štáte, ktoré nebude umožňovať tým, ktorí chcú ničiť životy niekoho iného.

PO (SaS): Rád by som sa vyjadril k tej prvej časti, respektíve k otázke znižovania trestnej sadzby. Samozrejme predkladaná sa to tu ako hotová vec, že drogový díler dostane podmienku. Samozrejme opomína to jeden pomerne dôležitý faktor v justícii a to je sudca. Sudca bude ten, ktorý zváži či ten dotyčný dostane tri roky natvrdo alebo dostane podmienku. My si myslíme, neviem či pod vplyvom fungovania parlamentu, že všetci sudcovia sú bábky, všetci si nájdu svojho sudcu. A v toto štáte bude fungovať súdnictvo, kde sa budú elektronicky prideľovať spisy a kde sudca bude človek s názorom a ja som stále, napriek všetkému čo vieme o justícii pre-svedčený, že väčšina sudcov sú ľudia čestní a ľudia s názorom, tak automatická, schematická apopulistická úvaha, že všetci sudcovia u prefláknutého drogového dílera siahnu po podmienke je vo svojej podstate mylná. Jednoducho som presvedčený, že i ten sudca rozlíši mladého štu-denta, ktorý bol nájdený s nejakou dávkou a dílera, je anamnéza toho človeka asi o niečom povie, ten človek nebude súdený bez vyšetrovania, bez dôkazových materiálov a je nepochybne rozdiel medzi mladých filozofom, ktorý si, ako som už niekde hovoril, láme hlavu či keruakova cesta bola tá pravá cesta a medzi otrlým drogovým dílerom. Pripusťme, že absolvent práva a sudca by mal mať rozpoznávaciu schopnosť a neschématizujme tu vopred všetky rozsudky odrogových díleroch.


162

MČ (Smer): Počúval som vás aj v prvom vystúpení aj v tomto. Rozprávali ste úplne to isté. Viete, ja nechcem komentovať vaše, odpustite, ale ich zrejme insitné úvahy o práve, pán M. Len keby ste to mysleli úprimne, to tak poviem áno, zastupujete nemalú časť voličov a chce-te opakovaním a neviem intenzitou presadiť svoju pravdu. Ale pán M., vám ide o to, aby ste sa zúfalo dostali do nejakých novín. Predsa v celej tejto téme, čo tu zneužívate hanebne aj spolu bohužiaľ s niektorými kolegami s KDH, ide iba o to, či študent alebo skupina študentov, pokiaľ používa a má k dispozícii niektorých z nich desať dávok marihuany, či dostane štyri roky ne-podmienečne v base, alebo možno bude stačiť iba tri. Netušíte, že existuje čosi ako penológia, náuka o treste. Netušíte o tom, koľko stojí pobyt takéto študenta, potencionálneho v base, za štyri roky, keď odhadujeme, že jeden mesiac stojí od 60 do 180 tisíc korún bývalých, pán M. Neviem či nad tým rozmýšľate, ako vyzerá potom zničený pocit takéhoto študenta a aká je skutočná reálna situácia ako to s tými drogami má, teda konkrétne s marihuanou vyzerá na tých školách. Máme civilizované krajiny, ktoré sú aj silne nábožensky orientované, ako naprí-klad Holandskom. A v iste sfére ma relatívne veľmi liberálny rozmer v týchto veciach aj členom Európskej únie aj starším ako. Okrem toho humanizmus a fungovanie zmysluplnej korektnej spoločnosti, rozmýšľa nad tým, aby aj tresty boli humánne, aby mali prevýchovný charakter, aby mali zmysel. Nechceme šariu, nechcem odtínanie prstov, nechceme 20-ročné väzenia, pán M.

MP (SaS): To, že napríklad aj pán kolega L. hovoril o tom, že neexistuje prípad trestaného človeka alebo užívateľa tiež nie je pravda. Pravdou je, že nemáme zaznamenaný prípad, ktorý by sa viazal konkrétne k tomuto odstavu zákona. Ale máme na Slovensku zaznamenaných nie-koľko prípadov, desiatky možno aj viac, kde boli neprimerane mladí ľudia trestaní za držbu ma-lých množstiev, hlavne marihuany a takýmto ľuďom už bol pokazený život. Ja osobne mám na stole prípad chlapca, ktorý bol prvýkrát prichytený a v podmienke bol prichytený druhýkrát s množstvami, ktoré napríklad v Českej republike ani len nie sú trestným činom, sú priestupkom a tento človek si odsedel 41 mesiacov v base. Slušný, normálny mladý chalan. A toto nie je správne. Ak naozaj by sme si mali ctiť na Slovensku zásadu, že človek má byť trestaný na zákla-de škodlivosti jeho konania a mal by mať za škodlivé konanie primeraný trest, tak jednoducho tieto paragrafy Trestného zákona nezodpovedajú primeranému trestu. A jediná vec, ktorá sa deje touto jednou zmenou, o ktorej sa dnes rozprávame je to, že sa sudcovi dá na posúdenie, či škodlivosť konania takéhoto človeka je tak veľká, aby dostal štyri roky alebo nie. Tam sa nemení ani tá sadzba štyroch rokov, keď je náležitá. V prípade, že sudca uzná, áno, že tento človek je naozaj díler, že tento človek aj pri tom malom množstve, ktoré mal pri sebe dokázateľne s tým obchodoval, že to robil pre vlastné obohatenie, a že to nie je teda na úrovni bežného konzu-menta, tak takýto človek môže dostať štyri roky a nie je s tým problém. Problém je pri tých hraničných prípadoch a jeden z nich som spomínal niekoľkokrát a poviem ho znovu. Stačí, keď máme chlapca, ktorý z jedného festivalu v Čechách príde na druhý festival na Slovensku, bude mať pri sebe dva-tri jointy, ktoré ak je dostatočne potentná tá tráva, tak môžu byť kľudne vy-hodnotené ako dávka presahujúca desaťnásobok bežnej dávky a takýto človek, keď je prichyte-ný už len pritom, že si podával toho jointa so svojimi kamarátmi v tom krúžku, tak za tento pa-ragraf, o ktorom sa dnes rozprávame, môže dostať štyri roky natvrdo, a to nepovažujem za správne. To je jediná vec, o ktorej sa rozprávame a ja nechápem naozaj tej hystérii, ktorú tu, ja tomu teda rozumiem, lebo je veľmi ľahké zneužívať nevedomosť a predsudky v spoločnosti pre vlastné politické body, to je typická práca pána M., ale nezodpovedá realite. Ďakujem.

IM (OĽaNO): M. P., skončil si jednou vetou. Je veľmi ľahké v politike zneužívať nevedomosť. Presne toto vy robíte a na to sa snažím upozorniť. Meníte paragraf, ktorý sa vyslovene týka iba dílerov drog. (Hlasy z pléna.) To, že ste si nedali prácu a že ste nerozdelili striktne možno užíva-teľov a dílerov a robíte to cez tento paragraf a takýmto spôsobom zabezpečíte, aby díleri drog


163

mohli byť odsúdení iba na podmienku, z toho sa žiadnym spôsobom nedokážeš vyviniť. Para-graf, ktorý sa týka dílerov drog, kde znižujete sadzbu zo štyroch na tri roky, ktorá zároveň môže byť podmienka, tak sa týka vyslovene dílerov drog. To, že sa môže niekedy niektorý užívateľ byť posúdený ako díler vzhľadom na to, že mal tri cigarety, ktoré majú vyšší obsah účinnej látky a môže to byť viac ako desaťnásobok bežnej dávky, môže byť pravda, môže sa niekedy stať. Ale tento človek dnes má nástroj dohody o vine a treste, kde sa môže dohodnúť a stačí, že iba udá, kde si tú drogu kúpil, od koho si ju kúpil a bude spolupracovať s prokuratúrou a nebude štyri roky natvrdo. Nebude 41 mesiacov ako ty hovoríš, niekde v chládku.

A keď si tu spomínal chlapca, ktorý teda aj v podmienke znova si tú drogu kúpil a preto skončil 41 mesiacov v chládku, tak ja si myslím, že to je správny trest, lebo porušil podmienku. A hovoríš, slušného človeka. Slušný človek, ktorý vie, že má nejakú podmienku a poruší to čo mu súd prikáže, asi slušný úplne nie je...

DL (Nova): Pán poslanec, po prvé ja som prekvapený tým, že tá novela je dnes v parlamen-te. V situácii, keď sa zatvárajú brány fabrík po celom Slovensku každý týždeň, my ideme riešiť malých dílerov drog. Koho tá téma zaujíma? To je otázka na smerákov, ministra spravodlivosti, Roberta Fica. Koho tá téma dnes zaujíma znižovať sadzby pre drogových dílerov v situácii rastú-cej nezamestnanosti, obrovskej miery korupcie, koho to zaujíma?

A druhá poznámka. Vyzýval som vás, aj pána ministra spravodlivosti niekoľko mesiacov, aby ste sem priniesli ten príbeh konkrétneho človeka, prvo trestaného, čistého užívateľa, ktorý mal len tú 12-razovú dávku, niečo nad desať a išiel do väzenia. Aj vy ste mi priznali, že taký príbeh sme proste nenašli, lebo on proste neexistuje. Aj minister spravodlivosti priznal, že tento para-graf sa týka v 90 % prípadov dílerov a keď tam spadnú nejakí užívatelia idú na podmienku aj tak cez buď dohodovacie konanie alebo mimoriadne zníženie trestu. Tak čo riešite? Čo riešime? Skončime rozpravu, odmietnime novelu Trestného zákona a riešme reálne problémy tejto kra-jiny.

(prepisy sú z rozpravy v NR SR 25. 6. 2013, http://mmserv2.nrsr.sk/NRSRInternet/Vystupenie/105708/Matovic_Igor.html a iní)

Interpretácia: Vychádzame z faktu, že sa pohybujeme v kontexte poslaneckých rozpráv v slo-

venskom parlamente v roku 2013, v ktorom vládnu väčšinu zastupujú poslanci strany Smer. V prípade konkrétnej sledovanej „drogovej novely“ možno konštato-vať vznik tzv. „drogovej koalície“ Smer + SaS (názov poslanca I. Matoviča) ako promótorov a zástancov idey zmiernenia trestov pre abuzérov a prípadne aj šírite-ľov drog (a to nielen „mäkkých“ ako marihuana, ale aj „tvrdých“ ako napríklad ha-šiš), čo sa ukazuje aj z replík príslušníkov oboch strán. Tí sú v tomto prípade aj zá-stancami prerokovávaného návrhu o znižovaní trestnej sadzby pre „malých“ užíva-teľov drog. Preto vo vyňatej ukážke z rozpravy zástupca Smeru (MČ) háji daný ná-vrh zákona ako ukážku aplikácie náuky o treste (penológie), ktorej cieľom je, aby aj tresty boli humánne a mali prevýchovný charakter. V závere pritom skúsený rečník nezabúda pripojiť apel na city adresáta (na jeho patos) a súčasne na mravný rozmer tvorcov návrhu (etos), keď formou kontrastu vyzdvihuje – zosobňujúc pri-tom kolektívnu zodpovednosť navrhovateľského politického subjektu – že takouto cestou zmierňovania trestov idú proti (metaforickému) „odtínaniu prstov“ či dvadsaťročným väzeniam. Zákona sa zastáva tiež poslanec PO (SaS), ktorý najskôr


164

zaútočí na oponentove/predrečníkove obvinenia (z vyňatej časti rozpravy to vidno napríklad na pasáži 1. citovaného vystúpenia IM: „... nič iné nerobíte iba robíte presne to, čo vám tu mnohí a ja to teraz zopakujem, z opozície otĺkajú o hlavu, zni-žujete alebo rušíte de facto nepodmienečné tresty pre drogových dílerov), že sú populistické (čiže pôsobia na patos auditória, lebo schematizujú dôsledky riešenia novely v očiach recipientov v zmysle, že všetky prípady pristihnutých s drogami budú riešené unifikovane úľavami na trestoch) a následne vyzýva, aby tí, čo o veci rozhodujú, pripustili, že: „... absolvent práva a sudca by mal mať rozpoznávaciu schopnosť“, aby teda nepodľahli sugerovanej apriórnej schematizácii všetkých rozsudkov o drogových díleroch. Na podporu tohto návrhu vystupuje do tretice poslanec MP (SaS), ktorý sa opiera o svoj „prieskum“, pričom tvrdí, že pozná prí-pad odsúdeného „malého“ konzumenta drog, ktorý bol prichytený v podmienke a za opakované držanie malého množstva ľahkej drogy bol vo väzení na 41 mesia-cov. Tento poslanec preto podporuje prerokovávaný vládny návrh novely Trestné-ho zákona, hoci pritom „koketuje“ so zlým príkladom (týkajúcim sa vecnej a logickej časti prejavu – logos), resp. s tzv. „štatistickým sylogizmom“ (Heinrichs, 2010, s. 167), teda nereprezentatívnym príkladom, ktorý navodzuje riziko induk-tívneho smerovania k manipulatívnemu – mylnému záveru, že neakceptovaním takéhoto návrhu na zmiernenie trestov pre požívateľov drog by hrozilo celoplošné nadmerné trestanie „normálnych mladých chalanov“, teda masy slušných ľudí. Ide o častú „chybu“ v usudzovaní rečníka v politike, čiže rečníka v poradnej rétorike, kde sa zvažujú najlepšie riešenia pre budúcnosť, pričom rečníci využívajú neraz aj logicky neprijateľné presviedčacie metódy na ovplyvnenie auditória v duchu svo-jich preferovaných postojov. V tejto situácii dodajme, že čo nedovolí v rétorike logos, umožní nad rámec formálnej logiky patos a etos8 – k tomu porovnaj typoló-giu chybných argumentov napríklad u J. Krausa (2010, s. 73 – 74), u F. Gahéra (2003, s. 376 – 382), u J. Heindrichsa (2010, s. 161 – 181) a iné.

Inde sa na presadzovanie vlastných, nie nutne všeobecne vhodných, záujmov a riešení objavuje iná logická „finta“ nazývaná „bludný kruh/tautológia“. V takom prípade sa vychádza z dôkazu, čo ešte len treba dokázať. S touto „zbraňou“ narába poslanec IM v druhom ukážkovom prepise vystúpenia, ktorý v exponovanej (tu úvodnej) pasáži prejavu najskôr zaútočí na predrečníka MP a cez neho na city (pa-tos) širšieho publika, že zneužíva nevedomosť (= argumentom ad ignorantiam), zrejme tým, že MP tvrdí, že má na stole príklad slušného chlapca potrestaného neúmerne prísnym trestom v duchu zlého paragrafu Trestného zákona s vysokou

8 To znamená, že pokiaľ sa rečníkovi javia rečnícke „racionálne“ nástrahy na recipientov (nástroje v rámci logo-

su, napríklad manipulácie s tézami, príkladmi, vzťahmi medzi príkladmi a závermi, vzťahmi medzi okolnosťami ako časová následnosť, zamieňanie príčiny účinkom ap., či deformácie so závermi v smere sugerovania myl-ných záverov) ako nedostatočne účinné, „pritvrdí“ svoju rétoriku a obohatí ju o škálu „útokov“ na city (patos) oponenta či širšieho publika – napríklad osobnými útokmi či urážkami ad hominem, vyhrážkami ad baculum, prípadne štylizačnou či obsahovou vulgárnosťou (svedčiacou o povahe – etose – samotného rečníka).


165

penalizáciou (bezpodmienečným trestom) za držanie drog bez rozlíšenia príleži-tostných užívateľov drog od drogových sebaobohacujúcich sa dílerov. V rozprave však pracuje s tými istými výrokmi v pozícii faktických dôkazov (a z toho vyplývajú-cich záverov), ktoré ešte len treba dokázať, pričom sú len štylisticky preformulo-vané. Tvrdí v nich pritom, že už v aktuálnej dikcii príslušného paragrafu sa znižujú tresty pre obete dílerov drog ako malých držiteľov omamných látok pre osobnú spotrebu pod podmienkou, že spolupracujú so súdmi. Faktom pritom zostáva, že o neadekvátne prísne potrestaných „obetiach dílerov drog“ existujú len hypote-tické konštrukty, čiže nebol v parlamente v priebehu mesiacov doložený reálny dôkaz z praxe o prípade takto (prvo) trestaných ľudí. Na to poukazuje iný posla-nec, profesionálny právnik, DL (opozičný poslanec za stranu Nova) – porov. s. 163 tohto textu. Svoj príspevok do rozpravy následne uzatvára konštatovaním, že v prerokovávanom návrhu ide tak o odvádzanie pozornosti od reálnych potrieb a problémov krajiny a národa, teda o akýsi úskočný manéver, čiže o argumentačnú „pascu“ známu pod názvom strašiak. Ide o túto pasáž: „Pán poslanec, po prvé ja som prekvapený tým, že tá novela je dnes v parlamente. V situácii, keď sa zatvára-jú brány fabrík po celom Slovensku každý týždeň, my ideme riešiť malých dílerov drog. Koho tá téma zaujíma? To je otázka na smerákov, ministra spravodlivosti, Roberta Fica. Koho tá téma dnes zaujíma znižovať sadzby pre drogových dílerov v situácii rastúcej nezamestnanosti, obrovskej miery korupcie, koho to zaujíma? Pravdaže, tu nejde len o strašiaka na úrovni jedného dialógu, ale o zaužívanú stra-tégiu na úrovni celého politického diskurzu, uplatňovanú aj v neverbálnych komu-nikačných praktikách (v počínaní). V tomto prípade išlo vlastne o samotné roz-hodnutie navrhovateľa pripraviť návrh novely zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v § 172, jeho vypracovanie a zaradenie do programu rokovania parlamen-tu (prvýkrát vo februári 2013).

Kým z rétorického hľadiska sme v interpretácii na rozsahom obmedzenom ma-teriáli sledovali nástroje „ideácie“ častí dialógu, čiže sústreďovali sme sa na straté-gie presviedčania a ich zacielenie na logos (racionálnu hodnotu reči), etos (charak-terové znaky rečníka) a patos (vplývanie na emocionálny stav adresáta) najmä v prvej fáze komponovania budúceho textu – „inventió“, zo štylistického hľadiska by si zaslúžili viac pozornosti výrazové prostriedky a ich zmysel (funkčnosť) v na-značenom procese interakcie aktérov. Tak sa pri zohľadnení textu v predostretom kontexte politického diania v krajine i parlamente ukazuje, že apriórne príznakový aparát (opakované využívanie príznakových expresívnych výrazov či nadslovných formulácií ako ísť do basy, skončiť v chládku, dostať natvrdo tri roky, otĺkať nieko-mu niečo o hlavu ap., výskyt bohemizmov či iných nespisovných prostriedkov (kľudne, otrlý, prefláknutý, vyviniť sa), individuálne fonetické osobitosti povedzme poslanca z Trnavy ap. v tomto kontexte nadobúdajú emergentne reštrukturalizo-vaný zmysel: ich primárna jazyková klasifikácia ako príznakových jednotiek istého typu sa stáva irelevantnou a stávajú sa primárne súčasťami komplexnejších replík,


166

v ktorých sa valorizujú ako komponenty materializujúce entymémy, fakty, prirov-nania, príbehy či ako komponenty celostných argumentácií, pričom recipient prednostne vníma komunikačné posolstvo (obsah) prejavu jednotlivých aktérov, respektíve aj komplexný „polyfónny“ výstup z ich interakcie – diskusie. Jazykový výraz predstavuje v sledovanej reálnej situácii len parciálnu zložku komplexného diania (reči, činov, udalostí v obsadení konkrétnymi aktérmi v konfigurácii) na za-bezpečenie kooperácie či konfrontácie prítomných, na ich presviedčanie, prípadne aj na útočenie voči niektorým oponentom. Povrchová forma „idioštýlu“ a „idiolek-tu“ jednotlivcov (ktorá napokon často nadobúda „humánnu“ silu práve kolokviali-záciou prejavov a príklonom rečníkov ku každodennej reči obyčajných ľudí, ako to robia napríklad poslanci PO, MP či IM – porov. aj Wilson, 1990) je v úzadí za obsa-hom ich výpovedí. V komplexnom dialógu sa neutralizuje „pridaná hodnota“ ko-lokvializovaného vystupovania PO, vulgarizácia prejavov IM a MP či výrazne proti-kladná kultivovaná dikcia DL. S výnimkou jazykovo najpríznakovejších „extrém-nych“ rečníkov ako vďačných zdrojov zábavy a imitácie populáciou (akými boli na-príklad v slovenskej politickej minulosti V. Biľak, v mladšej minulosti J. Ľupták) in-dividuálne štylistické výkony členov parlamentu sú pominuteľné, kým obsah ich reči, teda obraz ich poznatkov, názorov a postojov si recipienti dokážu uchovať omnoho dôkladnejšie. Nejde pritom o žiadne odkrytie unikátnej dispozície sloven-ských parlamentných rozpráv, podobné či analogické znaky vykazujú aj politické reči v parlamente či na iných politických fórach napríklad aj v Českej republike (Hoffmannová, 2003, s. 40 – 79) či v USA (Wilson, 1990, 203 s.).

V čom teda tkvie podstata spojenia štylistiky s rétorikou? Rétorika na pretave-nie ideí zo štádia mentálnej tvorby textu „inventió“ a „disposítió“ do materiálneho štádia „elocútió“ využíva nevyhnutne jazyk, pričom jazyk v rétorike, konkrétne v tu sledovanej poradnej verzii presviedčacích politických rečí, nadobúda osobitné po-doby v záujme naplnenia troch dimenzií rečníckeho výkonu: výrazovo pomerne neutrálneho logosu, alebo citovo príznakového, niekedy až vulgarizujúceho patosu a etosu.

Ak by sme si na záver položili otázku, aký je efekt štylisticky i rečnícky zdatných, kvalitných výkonov v porovnaní s tými žoviálnejšími, neobratnejšími či vulgárnej-šími, zo „skúsenostného realizmu“ kontinuálnych pozorovateliek verejného diania v sledovanom diskurze nám nezostáva nič iné, len skonštatovať, že v stretnutí sily slova s politickým životom vyhráva (pri hlasovaní o zákonoch) mimojazyková reali-ta, teda väčšinová moc.

Zoznam bibliografických odkazov: ARISTOTELES: Rétorika. [Rhetorics.] Preklad Peter Kuklica. Martin: Thetis 2009. 260 s. BARTOŠEK, J.: Jazyk žurnalistiky. [Language of journalism.] In: Český jazyk na přelomu

tisíciletí. Praha: Academia 1999, s. 42 – 67.


167

BARTOŠEK, J.: Přesvědčováni a manipulace v politické žurnalistice. [Persuasion and manipulation in political journalism.] In: Od informace k reklamě. Ostrava: Ostravská uni-verzita, Filozofická fakulta 2007. s. 51 – 104.

BOČÁK, M.: Keď poznanie dáva zmysel: diskurz ako konzistentná sústava reprezentácií. [When the knowledge gives sense: discourse as a consistent system of representations.] Dostupné na: http://michalbocak.weebly.com/diskurz-a-reprezentaacutecia.html

CONLEY, T. M.: Rhetoric in the European Tradition. Chicago and London: The University of Chicago Press 1990. 325 s.

GADAMER, H. G.: Člověk a řeč. Výbor textů. [Man and speech. Selected texts.] Preklad Jan Sokol, Jakub Čapek, Praha: Oikoymenh 1999.

GAHÉR, F.: Logika pre každého. [Logic for everybody.] 3. doplnené vydanie. Bratislava: Iris 2003. 432 s.

HABERMAS, J.: Teória jazyka a východiská sociálnych vied. Úvodné štúdie a dodatky k teórii komunikatívneho konania. [Theory of language and starting points of social scien-ces. Introductory studies and additions about the theory of communication.] Preklad Igor Hanzel. Bratislava: Kalligram 2011. 672 s.

HEINRICHS, J.: Rétorika pro každého. Co nás mohou Aristoteles, Lincoln a Homer Sim-pson naučit o přesvědčování. [Rhetorics for everybody. What Aristotle, Lincoln and Homer Simpson can make us learn.] Preklad: Jana Doleželová. Brno: Computer Press 2010. 360 s.

HOFFMANNOVÁ, J.: Stylistika a ... [Stylistics and... ] Praha: Trizonia 1997. 200 s. HOFFMANNOVÁ, J.: Veřejné mluvené projevy v Poslanecké sněmovně: humorný kon-

flikt a konfliktní humor. [Public speeches in Parliament: humorous conflicts and conflictual humour.] In: Jazyk, média, politika. Eds. Světla Čmejrková – Jana Hoffmannová. Praha: Academia 2003. s. 40 – 79.

Hra, věda a filosofie. Sborník příspěvků. [Play, science, and philosophy.] Ed. Jiří Nosek. Praha: Filosofia 2006. 247 s.

Jazyk, média, politika. [Language, media, and politics.] Eds. Světla Čmejrková – Jana Hoffmannová. Praha: Academia 2003. 260 s.

JEFFRIES, L. – McINTIRE, D.: Stylistics. Cambridge: Cambridge University Press 2010. 226 s.

KRAUS, J.: Rétorika a řečová kultura. [Rhetorics and speech culture.] Praha: Karolinum 2004. 184 s.

KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře. [Rhetorics in European culture.] Praha: Acade-mia 1998. 182 s.

KRAUS, J.: Vyjádřování polemičnosti a významových opozic v politickém diskurzu. [Ex-pression of controversies as well as of semantic oppositions in political discourse.] In: Ja-zyk, média, politika. Eds. Světla Čmejrková – Jana Hoffmannová. Praha: Academia 2003. s. 13 – 39.

LOTKO, E.: Kapitoly ze současné rétoriky. [Chapters from contemporary rhetorics.] Olomouc 2004, s. 117 – 130.

MISTRÍK, J.: Štylistika. [Stylistics.] Bratislava: SPN 1997. 600 s. NAKONEČNÝ, M.: Psychologie osobnosti. [Psychology of personality.] Rozšířené

a prepracované vydání. Praha: Academia 2009. 620 s. ORGOŇOVÁ, O.: Od štrukturalistickej štylistiky k súčasnej štylistike v 21. storočí. [From

structural stylistics to contemporary stylistics in the 21st century.] In: Philologica LXXII.


168

Slovo a tvar v štruktúre a komunikácii. Zborník vedeckých príspevkov venovaný pamiatke ľudskej i vedeckej osobnosti – profesorovi Eugenovi Paulinymu pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia. Ed. G. Múcsková. Bratislava: Univerzita Komenského 2013, s. 293 – 300.

ORGOŇOVÁ, O. – BOHUNICKÁ, A.: Televizní politický dialog jako hra. [ TV political dia-logue as a play.] In: Ty, já, oni v jazyce a v literatuře. 1. díl – část jazykovědná. Ústí nad Labem: Univerzita J. E. Purkyně v Ústí nad Labem 2009. s. 38 – 47.

QUINTILIANUS, M. F.: Základy rétoriky. [ABC of rhetorics.] Praha: Odeon 1985. 680 s. SIMPSON, P.: Key Concepts in Stylistics. In: Stylistics. A Resource Book for Students.

London and New York: Routledge 2004. s. 1 – 48. SLANČOVÁ, D.: Východiská interaktívnej štylistiky. (Od eklekticizmu k integrácii.) [The

resources of interactive stylistics. (From eclecticism to integration).] In: Slovenská reč, 2003, roč. 68, s. 207 – 223.

TOULMIN, S.: The Uses of Argument. Cambridge: Cambridge University Press 1964. 264 s. WALTON, D.: Media Argumentation. Dialectic, Pesuasion, and Rhetoric. Cambridge:

Cambridge University Press 2007. 386 s. WILSON, J.: Politically Speaking. The Pragmatic Analysis of Political Language. Oxford –

Cambridge: Basic Blackwell 1990. 203 s.

Resumé Stylistics and rhetoric: confrontation of political speeches

The study deals with the interconections between stylistics as a science of verbal interactions and (political) rhetoric as an art of persuasion and of cultivated speech. After explaining our comprehension of interactional stylistics from an interdisciplinary point of view and stressing the role of people in communication and context, we focus on the common themes in communication and texts attracting the attention of both disciplines (stylistics as well as rhetorics), these being dialogues and arguments within them. Our theoretical background is explored through a stylistic and rhetorical interpretation of topical political discussions in the Slovak parliament in 2013. It points out the emergency effect of linguistic devices and strategies of expressions (including logical mistakes and manipulation of the audience) deliberately adopted by the speakers for persuasive purposes.

Documents

Štylistika a rétorika: konfrontácie politických rečí · Št Çlistika a rétorika: konfrontácie politických rečí 158 Nie je preto prekapením, že À naznačenom profile