Vydáva FACTUM BONUM, s. r. o. • Šéfredaktor TEODOR KRIŽKA • Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava • mobil: 0911 286 452 • e-mail: kultura@orangemail.sk • Cena 1,50 €

DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYROČNÍK XIX. – č. 21 12. DECEMBRA 2016

Nedávno mi prosbu o svätúomšu poslala istá nevidiaca,ešte mladá žena. V liste pred-

stavila seba a svoju situáciu. Mimo-chodom sa pýta: „Prečo ľudia, ktorímajú zdravé oči, nevidia krásu a zmy-sel sveta?“ Pri otázke som si opäťuvedomil, že mať zdravé oči, vidieťnimi, vnímať svetlo hmotného svetanie je všetko. Človek potrebuje ajzrak ducha. Potrebuje vidieť očamisvojho vnútra, svojho srdca. K uve-denému nazeraniu sa mu tiež odkiaľsimusí dostať svetla. Ako telesnevidiaci pozeráme na okolitý svet.Keď sme duchovne nevidiaci, vidímevo vonkajšom, hmotnom svete ibatiene, nie jeho krásu a hodnotu.

Uvedená skúsenosť nadväzuje na ústrednú myšlienku v evanjeliu,ktoré niekoľkokrát slávnostne zazniev blahozvesti počas Vianoc.

V majestátnom úvode do Evan-jelia podľa sv. Jána, v jednom jehoúseku, prevláda zreteľne obraz svetla(por. Jn 1, 1 - 18). V osobe Ježiša

Krista prišlo „ pravé svetlo na svet “;lebo v tom „Slove“, ktoré bolo u Bo-ha, bol život, a „život bol svetlo ľudí“,hovorí doslovne evanjelium. JánKrstiteľ, Ježišov predchodca, „prišielako svedok svedčiť o svetle “ ,rozprá-val ďalej svätopisec, „On sám nebolsvetlo, prišiel iba svedčiť o svetle.“

V priebehu Cirkevného roka sačastejšie naskytne príležitosťpremyslieť, precítiť uvedený obrazsvetla. Hlbšie aj živšie pochopiť, čopre nás znamená Ježiš Kristus, jehoosoba, jeho zvestovanie, jeho dielo nazemi. Tušíme: Svetlo znázorňujeveľa. Je zmysel, krása, radosť... Jejednoducho život. Tma je neistota,prázdnota, strach ..., je ako smrť.

V reči Evanjelia o svetle prenikávšak do popredia istá osobitná stránkaveci. Je to boj medzi svetlom a tmou,

zápas svetla s temnotami. „ Svetlosvieti v tmách, ale tmy ho neprijali “,zisťuje Evanjelista Ján. Pokračujeďalej: „ Svetlo bolo na svete, ale svetho nepoznal. Prišlo ku svojim, alevlastní ho neprijali.“

Zápas svetla s temnotou. V pred-alpskom okolí máme občas možnosťzažiť tento dej viditeľne, v prírode.Kraj sa v noci zahalí do hmly. Husteja temnej ako najčiernejší mrak. Hmlaneustúpi ani za rána. Ťaží ako temnávladárka nad zemou ešte aj v pred-

poludňajších hodinách. Iba poma-ličky prenikajú do nej stopy vyjasne-nia. Slnečné lúče ju postupnerozrieďujú a tlačia k zemi, až pokiaľsa jej posledné zvyšky neprevlečúťažko dolinami a nerozplynú.

Tak namáhavo sa prebíjaJeržišovo svetlo vo svete. Boj medzisvelom a tmou, zápas svetla s temno-tou, bol Ježišov pozemský život a je-ho pôsobenie vo svete. Svedčí o tomkaždá stránka Evanjelií. Načimpovedať, že všetko nevyhnutne vy-plývalo z toho, čo Pán Ježiš hlásal a konal. V istom zmysle je ne-vyhnutnosťou. Vždy a všade, i teraz.

Kde, na akých bojiskách saodohráva uvedený boj a zápas?

Na prvom mieste vo vnútričloveka. Prvým a hlavným bo-jiskom zrážky medzi svetlom a tmou je ľudské vnútro; dušačloveka. Naše vlastné vnútro, našesrdce! Pretože práve v ňom, v na-šom vnútri sú celé územia zahalenédo tmy. Do tmy mojich výstrednýchnáklonností a žiadostí, do temnamojich neovládaných vášní, do hmly mojich závislostí a chýb.Do tmy zla nás často vedie naša slo-bodná vôľa v jej krehkosti,nestálosti. Priznajme si práve tietotemné zóny v nás! Bude to konečnezačiatkom úprimnosti voči sebesamým.

(Pokračovanie na 3. strane)

Svetlo v zápaseRUDOLF MASLÁK

Jean-François Millet: Útek do Egypta, 1864

2 21/2016 (12. decembra)

Človek bol vždy vystavenýtlaku rozličného druhu.Tento tlak ho núti vy-

sporadúvať sa s okolnosťami, učiťsa formulovať otázky a hľadať na ne odpovede. Neraz sa mu všakponúkajú jednoduché riešenia. Zdása mu, že práve táto lineárnosť jeznámkou odvahy a charakteru.Hľadá si potom takých vodcov, ktorízodpovedajú tejto lineárnosti a sámich pobáda k takým postojom.

Javy však bývajú mno-hovrstevnaté. Jednoduchosť savôbec nemusí vyplácať, naopak,môže sa premeniť na vôdzku, na ktorej si národy vodia tí, ktorímajú omnoho väčšiu skúsenosť

a vedia vytvárať zložitejšie kom-binácie. Davy si potom ani neuve-domujú, že si vlastným hnevompletú na seba bič. Lebo neraz jezdroj ten istý, i ten, ktorý hnevspôsobuje, i ten, ktorý ho hucká,aby sa odventiloval.

Vari najúdesnejším vynálezomposledných storočí je ilúzia slo-body. Koľko miliónov mŕtvych užspôsobilo toto falošné nábožen-stvo vzbury. Jeho žreci vedúnárody na povrázku inštinktov za vidinou pokroku, pritom ich po-stupne premieňajú na tlupy potá-cajúce sa a zmietajúce v sieťachvlastných utópií.

Len dvadsiate storočie stvorilo triohavné pohanské ideológie, jednuhoršiu ako druhú: komunizmus, na-cizmus a liberalizmus. Stvorilo ichnie bez úmyslu navzájom ich zrážať.Likvidovalo jeden za druhýmohniská potenciálneho odporu, štátyako nositeľov tisícročných tradícií a identity. Zakaždým všaknepriateľom číslo jeden bol a zostávaBoh, Katolícka cirkev a pápež, prí-padne východná ortodoxia. Budúcirok bude rokom stého výročia naj-beštiálnejšej vzbury - boľševickéhoprevratu. Bude to však aj rok stéhovýročia Fatimského zjavenia. Takako vtedy aj tentoraz to bude prí-ležitosť nielen uvažovať, ale aj konať.Opäť budeme stáť pred dvoma kvali-tami odporu: pred odporom voči zlu,alebo odporom voči Bohu.

Európa stojí na rozhraní.Zostane osamotená pred obrov-skou výzvou, pred skúškou, či eštemá dostatok vôle spamätať sa a žiť, alebo sa stane objektom pos-tupnej likvidácie.

Priznajme si, po uliciach na-šich historických centier už chodiaľudia, ktorí nemajú nijakú hlbokúväzbu ku kráse, ktorá ich obklopu-je. Dívajú sa na chrámy a paláceako na estetickú hodnotu, no ge-nius loci týchto miest v nich nepre-búdza potrebu naplniť sa ajobsahom, ktorý túto nádheru sti-muloval. Jediným obsahom sú-časníka je užívať si, tedarozochvievať svoje zmysly do ú-moru, experimentovať s nimi až za hranu normality a zdravia akoprejav slobody.

Súčasník už akoby zabudol, žejedinou slobodou človeka jeposlúchať diktát svedomia.

VoľbaTEODOR KRIŽKA

VyhlásenieKongresu slovenskej inteligencie k tzv. protiextrémistickým novelám

Dňa 25. októbra 2016 poslanci NRSR – hlasmi vládnej koalície a SAS – prijali tzv. protiextrémistické novely trestných kódexov z dieleministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, nominantky maďarskejstrany Most-Híd.

Tieto právne úpravy obsahujú závažné riziká a zavádzajú viaceré to-talitné prvky.

V prvom rade samotný pojem „extrémizmu“ nie je jasne a záväznedefinovaný, čo vytvára veľký priestor na jeho politické a mocenskézneužívanie. Občanov SR obvinených z „extrémizmu“ má súdiť nie riadny, ale špecializovaný trestný súd. V praxi to môže znamenať, žepred rovnakým súdom sa ocitne občan, ktorý mal doma „nevhodný“ his-torický materiál, povedľa nebezpečného vraha.

Zákonné úpravy sú tiež prelomom v právnej praxi, keďže pri trest-nom čine prechovávania tzv. extrémistického materiálu sa prakticky rušíprezumpcia neviny garantovaná ústavou SR.

Sme presvedčení, že podobné právne úpravy do demokratickejspoločnosti nepatria, ba priamo spochybňujú výdobytky Novembra1989, z ktorých najvýznamnejším je práve sloboda slova.

Úsilie ministerky Žitňanskej o zvýšenie počtu odhalených a po-trestaných prípadov nám skôr pripomína snahy z 50. rokov, keď saodhaľovali tzv. triedni nepriatelia, vládlo udavačstvo a spoločenská at-mosféra sa bičovala tak, aby (domnelí) nepriatelia boli čo najprísnejšiepotrestaní.

Nové právne úpravy akiste nebudú slúžiť na ochranu štátotvornéhonároda, ani na ochranu kresťanstva a kultúrnych tradícií, ktoré sú mi-moriadne ohrozené práve dnes – tlakom globalizácie a islamizácie.Naopak, bude zneužitý na prenasledovanie politických oponentov čijednoducho ľudí, ktorí sa vymykajú z mantinelov súčasného politickéhoestablišmentu.

Z tohto dôvodu KSI vyjadruje svoj zásadný nesúhlas.

PETER ŠTRELINGER – predseda Výboru KSIMARTIN LACKO – 1. hovorca KSI

VILIAM KOMORA – 2. hovorca KSI

Ružomberok, 28. 11. 2016

Od marcových par-l a m e n t n ý c hvolieb uplynulo

deväť mesiacov. Čo sa dá stihnúť za takéto

obdobie? Napríklad strojárenský ro-

botník za deväť mesiacov vy-robí na sústruhu tisíckysúčiastok, pekár zase napečietisícky chlebov, vodič autobusunajazdí tisícky kilometrov.Toto všetko sú pre našuspoločnosť mimoriadneprospešné veci. A mimoriadneprospešní sú aj ľudia, ktorítieto hodnoty vytvárajú.

A čo za obdobie deviatichmesiacov vykonali slovenskíposlanci, obzvlášť tí, ktorým sanepozdáva zmrazenie posla-neckých platov? Koľkozákonov v prospech sloven-ského národa prijali? Akýmspôsobom uľahčili, či zlepšiliživot na Slovensku?

Tieto otázky si istotnekladie každý, kto zachytil in-formáciu o tom, že poslanci z poslaneckého klubu SaSodmietli podporiť zmrazenie,teda nezvyšovanie, poslanec-kých platov. V parlamente bolnapokon prijatý návrh zákona,ktorý zastavil zvyšovanieposlaneckých platov, avšakpachuť z parlamentných vy-stúpení niektorých poslancov,ktorým sa zdá ich plat nízky,ešte asi dlho ostane. Totiž, akby poslanecké platy neboli zmrazené, tak by sa poslancomod januára zvýšil plat o 26%,čiže približne o 800 eur. A práve dvadsaťšesťpercentnénavýšenie poslaneckého platunabáda bežných ľudí klásť siotázku, o koľko boli tento rok

zvýšené dôchodky, materská,či rodičovský príspevok?

Buďme však konkrétnejší.Za zvýšenie poslaneckých

platov sa vyslovila napríkladposlankyňa Jana Cigániková(SaS), ktorá zvýšenie platovobhajovala tým, že vyšší posla-necký plat môže prilákať do poslaneckých lavíc dobrezarábajúcich manažérov, ktoríby sa inak o post poslancanezaujímali.

Je zvláštne a naivnéočakávať, že zvýšenie posla-neckého platu prinesie do parlamentu lepších poslan-cov. Nemyslím si, že ľudia,ktorí chcú ísť do politiky kvôlivýške platu budú dobrýmiposlancami. Politika by totižmala byť v prvom rade službanárodu, a teda do politiky, bymali vstupovať ľudia, ktoríchcú meniť veci k lepšiemu.Hlavnou pohnútkou úsilia o poslanecké kreslo by teda ne-mala byť výška poslaneckéhoplatu, ale vlastné vnútornépresvedčenie daného jed-notlivca. Je nezmysel tvrdiť, žetop manažér alebo riaditeľ

firmy, bude lepším poslancomako človek, ktorý sa živíčestnou a poctivou prácou svo-jich rúk. V parlamente totiž nieje nedostatok boháčov, právenaopak, tých je až nadmieru. V parlamente je skôr nedosta-tok ľudí bohatých na vlastnostiako čestnosť, pracovitosť a pravdovravnosť. Teda ľudí,ktorí nemusia byť top ma-nažéri, aby vedeli rozlíšiťmedzi tým, čo je pre náš národdobré a čo je naopak pre národzlé. Dovolím si tvrdiť, že právenovodobí manažéri a pod-nikatelia sú mnoho ráz úplneodtrhnutí od problémov a sta-rostí bežných ľudí. Spásuslovenského parlamentu bysom teda v žiadnom prípadenehľadal v ľuďoch, ktorí oplý-vajú peniazmi, ale skôr v ľu-ďoch, ktorí oplývajúmorálnymi a kresťanskýmihodnotami.

Ďalším poslancom, ktorývystúpil proti zmrazovaniuposlaneckých platov, bolposlanec Martin Poliačik. Tendokonca v rozprave o niek-torých svojich kolegoch tvrdil,že sa s hrôzou pozerali

na svoju prvú výplatnú pásku,lebo netušili, že budú zarábaťtak málo. Pána poslanca bymal asi niekto informovať o tom, že absolútna väčšinaSlovákov musí vyžiť z platu,ktorý je iba zlomkom platuposlaneckého. A to ani ne-hovoríme o tých státisícochľudí, ktorí vidia na výplatnejpáske iba minimálnu mzdu.Pán poslanec Poliačik, právetoto sú tí ľudia, ktorí môžuoprávnene pozerať s hrôzou, aniekedy aj so slzami v očiach,na svoju výplatnú pásku.Koľko z týchto ľudí by bolospokojných, keby mohlizarábať aspoň tretinu posla-neckého platu, ktorý sa vámzdá taký nízky?

Smutným paradoxom je,že poslanci zo SaS pre seba žiadajú valorizovanie platov,no zároveň presadzujú zrušenieminimálnej mzdy, ktorá bypodľa ich názoru nemala vôbecexistovať. Pre seba teda žia-dajú viac a ostatným by zrušiligaranciu aj toho mála.

Je teda od týchto poslan-cov morálne a adekvátnedožadovať sa zvýšenia svojho

nadštandardného platu v si-tuácii, keď sa zárobok väčšinyobyvateľov Slovenska anizďaleka nepribližuje k posla-neckým platom?

Koľkí poslanci urobili zatoto kratučké volebné obdobieniečo podstatné pre národ?

Žiaľ, väčšina koaličných ajopozičných poslancov sa lenzožiera v neproduktívnychdiskusiách a v hlasovaniach sirobia napriek. Koaliční po-slanci nepodporujú návrhyopozičných poslancov, aby satí ani náhodou nemohlipochváliť nejakým úspechom.Opoziční poslanci zo „štan-dardných“ strán zase odmietajúpodporovať aj dobré koaličnénávrhy. Nebudú predsapomáhať vláde.

A tak už viac ako dvadsaťrokov prešľapujeme na mieste.Kým sa toto nezmení, kýmnebude v Národnej rade SRväčšina poslancov, ktorá budenaozaj pracovať v prospechslušných ľudí, tak o žiadnomzvyšovaní poslaneckých platovnemôže byť ani reči. Už len z princípu.

MILAN UHRÍK

Amorálnosť požiadavky na zvýšenie

poslaneckých platov

Kresba: Andrej Mišanek

321/2016 (12. decembra)

Prosbak priaznivcom

KultúryVeľmi pekne ďakujeme,

že viacerí z vásreagovali na prosbu redakcie

a podporili vydávanie nášho časopisu Kultúra.

Prosíme, aby ste nepoľavovali v ušľachtilom úsilí

a prispeli svojím príspevkomna číslo účtu vydavateľa Kultúry

v Slovenskej sporiteľni

IBANSK6909000000000170427664

(Pokračovanie z 1. strany)

Predovšetkým, otvorme sa svetlu!Nech Ježiš, svetlo,vnikne do nášhonízkeho, príliš pozemského myslenia!Nech nás Ježiš nájde v zápase! NechOn udá smer a zmysel nášmu častozmätenému srdcu, našej nerozhodnej,premenlivej vôli!

No boj svetla a tmy, zápas svetlas temnotami sa odohráva aj na bo-jiskách viditeľných. Dnes v globál-nych mocenských záujmoch, vo vnútri spoločnosti, v menších čiväčších ľudských i rodinnýchspoločenstvách, v ktorých žijeme.Ježiš sám zažil a trpko zakúsil tentozápas vo svojom vlastno životnomprostredí. Veď drvivá väčšina vtedaj-šej elity a židovská oligarchia Ježišaneprijali. V celom Evanjeliu podľaJána stojí proti jeho posolstvu, protijeho pravde „svet“ ako istá jemuodporujúca, nepriateľská bytosť a si-la. Evanjelista neskôr potvrdzuje:

„Toto je vina sveta: Svetlo prišlodo sveta, no ľudia milovali viac tmuako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. “

Dnes nehovoríme radi o bojimedzi svetlom a tmou vo svete, vnašich vlastných spoločnostiach. Smesvedkami, že sa neozvú ani tí, ktorí bysa ozvať mali ... Akokoľvek, aj keď

ako kresťania nechceme byťneznášanliví, netolerantní, aj keďnám nepatrí deliť spoločnosť na pro-tivné tábory, neboli by sme realisti,nehodnotili by sme vecne našu situá-ciu v spoločnosti, ak by sme prehlia-dali, že sa v nej veľa vecí dejevýslovne proti nám.

Či si prajeme, či nie : ohľadomexistencie Boha, viery, kresťanstva,Cirkvi, spoločnosť je rozdelenáhlbšie, ako by sme sa domnievali!Veď sme svedkami, ako sa uždesaťročia agresívne útočí protiCirkvi. Všetko v mene demokracie,ktorá, čuduj sa svete, si od určitéhočasu začala dávať čoraz hlasnejšie a drzejšie nový prívlastok: liberálna!Predtým bola parlamentná či plura-litná ..., a čo ja viem ešte aká, lebo„každý chvíľku ťahá pílku“. Jejdnešní tunajší predtavitelia sa do ichnovovytvoreného chomúta pokúšajúzapriahnuť aj nás – katolíkov! Nie jeto náhodou nová skrytá totalita?Známe západonemecké ilustrovanétýždeníky, ktoré číta masa ľudí, sotva

uverejnia dajaké číslo bez ostrého vý-padu proti Cirkvi. Neinformujú vecnea objektívne, ale osvojujú si výhradnýmonopol na formovanie mienkyobčanov. Zdá sa vám, že je to iba kri-tika Cirkvi, do istej miery oprávnená?Nemyslím si. V jadre ide o hodnoty;je to zápas o hodnoty a moc, kto buderozhodovať o ich obsahu a dopade v spoločnosti. Hej, ide o kresťanstvo– či ešte čosi z kresťanskej tradíciemá platiť, alebo nie. „ Poslaním tradí-cie je strážiť oheň, a nie opatrovaťpopol “, ako raz vyvodil hudobnýskladateľ Gustav Mahler .

Ako sa staviame a správame k u-vedeným skutočnostiam my veriaci?Často ich jednoducho neberieme na vedomie, aby nás, čo sa pred ma-sou ľudu tvrdí, nevyhodilo z nášho„pokoja “ a nenútilo k sebaobrane.Často jednoducho mlčíme a pasívneprijímame údery. Na inej rovine saiba opakuje, čo konkrétne opisuje užstarozákonný svedok svojej doby:

Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“

Skazení sú a ohavnosti páchajú.Nikto z nich nerobí dobre.

Pán pozerá z neba na synov ľudskýcha skúma , či je niekto rozumný a hľadá Boha ...“ (Ž 14, 1 – 2)

Neuvedomujeme si, že už ml-čanie je ústupom, kapituláciou. A takviacerí sa stávajú duchovnými „pre-behlíkmi“; prijímajú príliš napo-chytro, bez vlastnej kritiky,zmanipulované mienky v obehu. Dajúsi príliš ľahko čosi nahovoriť mocnýmikomunikačnými prostriedkami.

A situácia doma, na Slovensku?Neodvažujem sa o nej veľarozpisovať. Mám však obavu, žemajú pravdu tí, ktorí hovoria o no-vých formách útlaku Cirkvi a veria-ceho človeka v spoločnosti, ktorá –bez dekomunizácie - po novembri1989 začala u nás povstávať. Kto u nás verejne vysloví túto obavu, istesa mu bude s istou povýšeneckouzvrchovanosťou vyčítať túžba po sta-rom klerikalizme, či snaha vytvoriťnovú totalitu. Nebolo by správne anispravodlivé, keby sme sa dali

takýmito obžalobami príliš chytroumlčať! Budeme iste v stave daťkaždému porozumieť, na čom námzáleží. Nie na časných, pozemskýchvýsadách pre Cirkev; lež na tom, abysa do života spoločnosti dostali istéosvedčené mravné, ľudské hodnoty,na základe ktorých je možné počestnéa spravodlivé ľudské spolunažívanievšetkých. Nie my, veriaci smeneznášanliví, útoční, urážliví; nie mysa pokúšame o novú totalitu, lež skôrtí, čo by nás chceli silou mocoudostať na lavicu obžalovaných.

Ježiš Kristus prišiel na svet v noci, maštali pri Betleheme. Tamurčite zaplakal ako každé bezbrannédieťa prichádzajúce na svet. Sám tochcel a tak skúsil. Jeho svetlo vo svetenezažiari ihneď, zvrchovane a ví-ťazne. Bude sa vždy poznova prebíjaťtmami. Žiť z viery znamená žiť v pravde, žiť vo svetle Ježišovom. V každodennej skutočnosti je živothľadaním svetla pravdy, cestou k nemu,zápasom oň. Nádej, dôveru a odhodlanúvôľu nech nám k tomu dá pevnépresvedčenie, že svetlo nášho PánaJežiša Krista má v sebe silu premôcť avyjasniť všetky ľudské temnoty.

Milostiplné a pokojné Vianoce!

Mons. RUDOLF MASLÁK

Svetlo v zápase

Vývoj politickej situácie na Slo-vensku po roku 1989 sa nápadnepodobá tomu, ktorý nastal po druhejsvetovej vojne. Ibaže vtedy o osu-doch politikov prvej Slovenskej re-publiky rozhodovala Praha, kým o osudoch politikov druhej slovenskejštátnosti sa usiluje rozhodovaťBratislava. Respektíve neslovenskípolitici a médiá, výdatne podporovanízahraničím. Vysoký predstaviteľ ka-tolíckej cirkvi na Slovensku kedysiprezradil dôvod toho, prečo sa Cirkevv roku 1992 zachovala tak vlažne kiniciatívam za samostatnosť.Vysvitlo, že klérus mal obavy, abyneskončil ako Tiso po vojne. A ukazuje sa, že recidíva systému,ktorý vyhladil slovenskú elitu prvejSlovenskej republiky, má šancu tozopakovať aj s elitou zakladateľovdruhej Slovenskej republiky.

Prvým znakom, ktorý si nemožnonevšimnúť, je ustavičné prízvuko-vanie akéhosi mečiarizmu. Pojmu,ktorý vznikol na ostrakizovanie ak-térov zakladajúcich štát. Nevie sa sícepresne, čo obsahuje, ale bojovníciproti mečiarizmu zdôrazňujúnerešpektovanie opozície v NR SR v rokoch 1994-1998, divokú priva-tizáciu, demarše, izoláciu Slovenska.Aj v ostatnej diskusnej relácii či už vo verejnoprávnej televízii alebosúkromnej, odznela kritika me-čiarizmu, no do relácie nebol po-zvaný nijaký jeho predstaviteľ. A tonie je ojedinelý úkaz, naopak, ide o cielenú diskreditáciu tvorcov štát-nosti. Treba pripomenúť, že v rokoch1994-1998 Výbor NR SR pre životnéprostredie si mohol odhlasovaťakúkoľvek kontrolu ktoréhokoľvek

orgánu verejnej moci, lebo mal v ňomabsolútnu väčšinu. A aj to maximálnevyužíval. Či už kontrolou úradov štát-nej správy, televízie, ministerstvaobrany a ďalších inštitúcií.

O organizovaní demaršov opozí-ciou by niečo vedel povedať ajdnešný poslanec Anton Hrnko (SNS),ktorý bol v tom čase poslancom zaDemokratickú úniu Slovenska spolus Milanom Kňažkom či JozefomMoravčíkom. Denník Sme s istouperverzitou v tom čase uverejňovalprípravu demaršu voči slovenskejvláde v súvislosti s ja-zykovýmzákonom. O privatizácii boli napísanémnohé štúdie, no treba pripomenúť,že prvým ministrom privatizácie bolIvan Mikloš. Mečiarova vláda prijalazákon o ochrane štátneho záujmu priprivatizácii štátnych strategickýchpodnikov. Vyčlenila dve skupiny,prvá obsahovala podniky, ktorénebolo možné privatizovať. Týkalo sato 27 podnikov z odvetvia energetic-kého a plynárenského priemyslu,pošty, telekomunikácií, vojenskej astrojárenskej výroby, poľnohos-podárstva, riadenia lesov a vodnýchtokov. Podniky z druhej skupinymohli byť privatizované, ale s pod-mienkou, že bude v nich zachovanýväčšinový podiel štátu a ak v nich štátuž nemal takýto podiel, tak zaviedoltzv. zlatú akciu. V septembri 1999,prvá Dzurindova vláda, novelizovalazákon o veľkej privatizácii a výsledokje verejnosti dobre známy. Štát prišielo všetko.

Zrútenie sa zbrojárskehopriemyslu na Slovensku gestomprezidenta Václava Havla prinieslo

obrovský prepad zamestnanosti.Mečiar hľadal odbytiská aj na vý-chode. A ako povedal pre Slovenskénárodné noviny, keď prišiel do Moskvy, vždy tam našiel politikov z Nemecka či Veľkej Británie. A práve títo mu hrozili bojkotomSlovenska do EÚ, ak uskutočníďalšiu cestu do Moskvy.

Prečo si tieto skutočnosti trebapripomínať? Lebo tak, ako Západnám bránil v získavaní trhov na vý-chode, tak ich vazalskí politici na Slovensku sa opäť začínajú hlásiťdo služby. Iveta Radičová dostala 40 minút v TA3, aby napokonoznámila neslovenskej verejnosti, žeje pripravená znovu ísť do politiky.Dá sa predpokladať, že príležitosťvyužije Alojz Hlina, keďže KDHosobnosťami neoplýva. Fundamentmajú v podstate rovnaký, ona sa an-gažovala v podpisovaní petície za za-chovanie spoločného štátu s Čechmia KDH zasa hlasovalo protiDeklarácii o zvrchovanostiSlovenskejrepubliky.

Ozvali sa aj ďalší dvaja aktéri z protimečiarovskej koalície, MikulášDzurinda a Ivan Mikloš. Aj títo pániplánujú obsadiť politickú scénu a azda navždy skoncovať s pro-slovenskými silami. V súčasnosti za takúto možno považovať ibaĽSNS a jej blokáda zo stranyvšetkých parlamentných strán jevýrečným dôkazom toho, čo bynastalo po ďalších voľbách, ak sapronárodné strany nespamätajú a ne-zomknú. Rok 1945 môže mať pre slovenskú elitu po budúcichvoľbách opäť reprízu.

EVA ZELENAYOVÁ

Bude reprízaroku 1945?

KULTÚRA

Č. 1/2017VYJDE S DÁTUMOM

11. JANUÁR 2017

4 21/2016 (12. decembra)

Pred mesia-c o m ,9. no-

vembra 2016, prebiehali v Spo-jených štátoch americkýchprezidentské voľby. Pred-chádzala im niekoľkome-sačná predvolebná kampaň,ktorej záverečné kolo s na-pätím sledovala nielen amer-ická, ale aj celosvetováverejnosť. Veď išlo o to, ktobude na čele najmocnejšiehoštátu a najsilnejšej armády nanašej planéte. Najčastejšieosobné mená, ktoré sa ob-javovali v tlači, na vlnáchéteru a v sociálnychmédiách, boli HillaryClintonová a Donald Trump.O výsledkoch volieb sa robiliprieskumy verejnej mienky,vyjadrovali sa k nim nov-inári, politológovia, socioló-govia, akademici, politici ipolitickí komentátori a všeli-jakí iní prognostici. Miliónydolárov sa vynaložili na predvolebnú propagandu,kde kandidáti na prezi-dentský úrad slušnými i ne-slušnými, morálnymi i pochybnými prostriedkami,presvedčivými i falošnýmiargumentmi sa usilovalizískať priazeň a hlasyvoličov.

Ako človek, ktorý sa zau-jíma o dia-nie vo svete, aj jasom pozorne sledoval pred-volebné zápolenie a s ne-dočkavosťou očakávalvýsledok volieb. Keď sazverejnila správa o zvolenínového prezidenta jedna z mojich dcér mi hneďposlala esemesku, aby mioznámila novinu: “Goodnews: Hillary lost. Badnews: Trumpwon (Dobráspráva je, že Hillaryprepadla, zlá správa je, žeTrump zvíťazil).

Trpkou iróniou osudubola totiž tá skutočnosť, žeani jeden z kandidátov naprezidentský úrad nemalvlastnosti, rozhľadenosť aautoritu, aké by sa očakávaliod osoby ašpirujúcej na ta-kúdôležitú a zodpovednúfunkciu. Cudzí svet si kládolotázky, či v takej veľkej kra-jine, ako sú Spojené štáty, sanenájdu schopnejší a vážne-jší kandidáti, či toto sú vr-cholní predstaviteliaamerickej politickej kultúry,morálnej a duchovnejvyspelosti národa.

Predvolebné zápolenietiež ne-možno nazvať ako in-špirujúce. Kandidáti sa sprá-vali, akoby bolo dovolenévšetko. Vyčítali jeden dru-hému osobné nedostatky,priestupky a poklesky, čas-tovali sa nelichotivými epite-tami. A čo si nepovedalimedzi sebou kandidáti, to s nechutným zápalom dopl-ňovali médiá.

V tejto súvislosti trebapoukázať, že médiá bolioveľa viac naklonené vočiClintonovej než vočiTrumpovi. Mnohí novinári a komentátori sa pritom pre-hrešili proti zásadám žurna-listickej etiky, a to nielen vo výbere slov, ale aj takými

priamymi akciami akovyzradenie otázok, ktoré sapoložili kandidátom pri ichspo-ločnom televíznom vys-túpení (Donna BrazileClintonovej), alebo žiadosťdopisovateľa denníka Wash-ington Post, ktorý sa obraciana volebný výbor Demokrat-ickej strany a žiada o propagačný materiál protiTrum-povi. Čosi podobné sadialo aj mimo USA, dokoncaaj na našom malom Sloven-sku. Aktivity slovenskýchno-vinárov nemohli síceovplyvniť výsledky volieb,zato však aj u nás sa horlivomasírovali čitatelia a po-slucháči. A aj u nás spravo-dajstvo bolo veľmijednostranné, informácie a

komentáre stáli niekedy ažna hranici vulgárnosti. Ty-pickým príkladom bol Den-ník N, ktorý dňa 26. júlauverejnil fotografickú mon-táž, kde sa Trump bozkáva sPutinom s titulkom: Trump aPutin, dobre zohratá dvojka?V pripojenom článku sauvažuje nad tým, či Trumpnie je „ďalší Putinov projekt”?

Predvolebná agitácianenechávala nikoho vpochybnostiach, že kandidátipredstavujú dva protichodnéprúdy americkej politiky vtakých kľú-čových otázkachako minimálna mzda,daňová politika, prisťaho-valectvo, aborcie, globálneotepľo-vanie a pod. Kan-didáti nijako nešetrili jedendruhého a navzájom sa obvi-ňovali z rasizmu, xenofóbie,morálnych pokleskov, klam-stva a podvádzania, neschop-nosti zastávať prezidentskýúrad. Obe stránky sa usilo-vali presvedčiť voličov, žekrajinu očakáva katastrofanevídaných rozmerov, ak z volieb víťazne vyjde ichkonkurent.

Do predvolebnej kam-pane sa aktívne zapojili ajmnohé známe osobnostiverejného života. A tu opäťHillary Clintonová mala nasvojej strane oveľa silnejšiupodporu než kandidátTrump. Nielen prezidentObama a početní politiciDemokratickej strany, aleprevažná väčšina médií hla-site agitovali za Clintonovú.Jej zvolenie presadzovali ajmnohé hollywoodske ce-lebrity a niektoré z nich vere-jne vyhlasovali, že saodsťahujú do Kanady aleboAustrálie, ak bude za prezi-denta zvolený Trump. Ajmedzi katolíkmi, ktorí saspravidla viac klonia k re-publikánom, než k de-

mokratom, sa prejavovalivýrazné protitrumpovské po-hyby a výzvy. Známy pub-licista George Weigel, autorživotopisu sv. Jána Pavla II.Svedok nádeje, publikovalotvorený list, adresovaný„bratom katolíkom“ (An Ap-peal to Our FellowCatholics), v ktoromoznačuje Trumpa za „vy-ložene nevhodného nafunkciu prezidenta Spo-jených štátov (manifestlyunfit to bepresid entoftheUnited states). K výzve sapripojilo ďalších 30 katolíck-ych intelektuálov. Ba aj viac-erí poprední predstaviteliaRepublikánskej strany oz-namovali, že radšej nepôjduvoliť, ako by mali dať svoj

hlas Trumpovi. Značnýrozruch spôsobilo vyjadreniepápeža Františka, ktoré satiež označovalo za kritickýpostoj ku Trumpovej kandi-datúre. Keď sa pápež vracal z apoštolskej návštevyMexika (vo februári 2016),opýtali sa ho, čo si myslí oTrumpovom pláne postaviťmúr na americko-mexickejhranici. Odpovedal:

„Človek, ktorý zamýšľastavať múry, a nie mosty, nieje opravdivý kresťan. Totonezodpovedá duchu evan-jelia.” Trump to odbavilpoznámkou asi v tomzmysle, že pápež nerozumieamerickej domácej politike a pokračoval svojou cestouďalej.

Za takýchto okolnostípredpoklady Trumpovhovíťazstva vyzerali veľmibledé. Prieskumy verejnejmienky, prognózyodborníkov a predpovedenovinárskych prorokovvyznievali jednoznačne vprospech kandidátkyClintonovej. Týždeň predvoľbami mali svoje pochyb-nosti už aj Trumpovi na-jbližší spolupracovníci.

Dňa 9. novembra 2016 sato všetko zvrtlo v priebehuniekoľkých hodín. Keď saspočítali odovzdané hlasy, zvolieb víťazne vyšiel DonaldTrump. Z celkového počtu538 delegovaných voliteľovHillary Clin-tonová získala232 mandátov, Trump 306.Bolo to najväčšie a naj-neočakávanejšie prekvape-nie v ame-rickej politickejhistórii. Je síce pravda, žeClintonová získala viachlasov, ale americký systémvolieb je taký, že v ko-nečnom výsledku hlasujúdelegovaní volitelia jed-notlivých štátov, a tu malrozhodnú prevahu Trump.

Nečakaným prekvapením

bola aj reakcia porazenejstrany. Kým HillaryClintonová blahoželalaTrumpovi k úspešnémuvýsledku, jej voličstvo nepri-jalo výsledky volieb v duchupodobnej tolerancie,demokracie a politickejslušnosti, na ktoré sa takvášnivo odvolávali v pred-volebnej kampani. Organizo-vali protesty a demonštrácies urážlivýmia odmietavýmiheslami, z ktorých ešte najs-lušnejšie bolo: Trump is notmy president.

Médiá – a to nielen v USA, ale aj na Slovensku– prijali výsledky s typickým postojomurazenej veličiny. Nie oni samýlili vo svojich prognózach

a uisťovaniach, ale mýlila satá neuvedomelá masa, ktoránepočúvala ich rady a neria-dila sa ich pokynmi.Namiesto toho, aby sapoučili z lekcie, ktorú impospolitý ľud pripravil,rozhorčene sa stavajú dopozície nepochopených a za-vrhnutých prorokov. Nonájdu sa aj medzi nimitriezvo rozmýšľajúci profe-sionáli, ktorí si uvedomujú,že ame-rické voľby, podobneako Brexit vo VeľkejBritánii, sú výstrahou. Sútvrdou lekciou, ktorá by immala natrvalo pripomínať,aké je nebezpečné ignorovaťniektoré základné fakty pol-itického života:

1. že jestvuje takánezanedbateľná skutočnosťako je tichá väčšina (silentmajority);

2. že prvoradou - a daloby sa povedať, že výlučnou -povinnosťou médií je prav-divo a nezaujato informovať.Noviny a ich redaktori ne-majú byť „mienkotvorní“, ajkeby takými chceli byť.Mienku si vedia utvoriťľudia aj bez ich pomoci. Anipolitiku nemôžu diktovaťmédiá. To je privilégiumvlády a parlamentu, ktoríboli na tento cieľ zvolení ama-jú na to mandát;

3. po tomto veľkom fi-asku by si mali uvedomiť, žeje možné zdiskreditovať aočierniť aj tých najčistejšíchkandidátov, urobiť z nich strašiakov a hrozbouľudstva, ale nie je v ichsilách vyrobiť hrdinov a mi-láčikov tam, kde na to nietpredpokladov. Podľa médiína Clintonovú mali okremtradičných demokratickýchvoličov masovo hlasovať ajženy, menšiny a pri-sťahovalci. Dostala však o 10,5 milióna hlasov menejako jej demokratický pred-

chodca Barack Obama v ro-ku 2008. Mediálne masívneúsilie v tomto smere jejnepomohlo;

4. že nie je bezpečnéspoliehať sa na prognózy a prieskumy a že kult štati-stických čísel a modernejtechnológie má tiež svojehranice.

Voľby priniesli sklamaniemnohým, ale výsledky saodčiniť nedajú. Sú také, akýbol výber. Teraz je užneskoro špekulovať nad iný-mi možnosťami. Treba sa realisticky zmieriť so sku-točnosťou a vrámci mož-ností, ktoré demokraciaposkytuje, pracovať za spo-ločné dobro celku.

Nám, čo sme pozorovalivoľby zvonka, voľbyukázali, ako je polarizovanáamerická spoločnosť: nielenrepublikáni proti demo-kratom, ale aj liberáli protikonzervatívnym, mladí protistarším, čierni proti bielym,veriaci proti agnostikom,domáci proti prisťaho-valcom, vidiek proti veľko-mestám, voliči s univerzit-nými diplomom proti tým,čo sú bez neho a dokonca ajženy proti chlapom.

Nás, tichú väčšinu na Slovensku, bude istezaujímať, ako reaguje na výsledky volieb SvätáStolica. Je to užitočnýpohľad, keď už pre nič iné,tak pre porovnanie s chao-som a bezradným tápanímslovenských sekulárnychmédií. Lebo Vatikán ukazuje,ako sa stavať k politickýmudalostiam aj vtedy, keď niesú nám po vôli. Cirkevnékruhy komentovali výsledkyvolieb pokojne, s rozvahou a so zmyslom pre realitu.Štátny sekretár kardinálParolin sa vyjadril k situáciitakto:

„V prvom rade s rešpek-tom berieme na vedomievôľu vyjadrenú americkýmľudom v tomto úkonedemokracie, ktorý – ako mihovoria – charakterizovalaveľká účasť pri urnách. A teraz novému prezidentovichceme zaželať, aby jehovláda bola skutočne plodná.Ubezpečujeme ho o našejmodlitbe, aby ho Pán osve-coval a podopieral v službesvojej vlasti, prirodzene, aletiež v službe blahu a mieru vo svete. Myslím si, že dnesje potrebné, aby všetci pra-covali na zmene svetovejsituácie, ktorá je situáciouvážnych rozkolov, vážnychkonfliktov.“ Keď sa pýtalikardinála, čo povie na vý-menu názorov medzipápežom a novozvolenýmprezidentom ohľadom múruna americko-mexickej hra-nici, ktorý má zastaviťilegálnych prisťahovalcov z juhu, povedal: „Počkajmea uvidíme, ako bude konať.Zvykne sa hovoriť, že jednavec je byť prezidentskýmkandidátom bez reálnej mocia druhou vecou je byť prezi-dentom, ktorý je okol-nosťami prinútený konaťzodpovedne“.

Po prezidentskýchvoľbách

521/2016 (12. decembra)

Počas predvolebnej kam-pane novinári sa častopokúšali zistiť, ktorému z dvoch kandidátov by lep-šie vyhovoval očakávaniamSvätej Stolice. Nijaký zod-povedný predstaviteľ Vati-kánu nechcel na túto otázkuodpovedať ani pred voľ-bami, ani po voľbách. Jevšak mnoho neoficiálnychhlasov a výrokov známychvatikanistov, že v zmyslezásady menšieho zla Va-tikánu bol prijateľnejší tri-krát ženatý a náboženskydosť vlažný Trump, než kan-didátka, čo sa otvorenehlásila k tomu smeru, ktorýpápež Ján Pa-vol II. nazvalkultúrou smrti: ľubovoľnéprerušenie tehotenstva, kultLBGT, eutanázia a podobnéjavy súčasného sekularizmu.

A na záver pripomienka,že nebolo by správneposudzovať politika podľatoho, čo hovorí pred voľ-bami, ale podľa toho, čorobí, keď sa ujme úradu. Toplatí aj v prípade DonaldaTrumpa. Skúsená americkánovinárka Salena Zito ko-mentovala jeho predvolebnúrétoriku (v časopise The Atlantic, 23. sept. 2016)týmito slovami: „Keďvyslovuje takéto výroky,tlačové média ho berúdoslova, ale nie vážne; jehostúpenci ho berú vážne, alenie doslova“. (When hemakes claims like this, thepress take shim literally, butnot seriously; hiss upporterstake him seriously, but notliterally). Naši predkovia tovravievali ešte rukolapnej-šie: Ani kaša sa nejedávataká horúca, ako ju navarili.

V zmysle týchto pragmat-ických skutočností niektoríznámi vatikanisti už ajuvádzajú, kde by pápež a prezident Trump mohlinájsť spoločnú platformuspolupráce. Tak známy americký odborník na dianievo Vatikáne, John Allen jr.vo svojom blogu Crux na-vrhuje, že okrem postoja k aborciám (kde Trump saotvorene hlási ku kultúreživota a sľubuje vymenovaťdo Najvyššieho súdu sudcus rovnakým názorom) sú ajtri ďalšie polia spoločnéhozáujmu: (a) ohľadne pre-nasledovania kresťanov,hlavne v arabských štátoch,v Indii, Číne a inde; (b)ohľadne tzv. gender theory,ktorú Trump rovnako akopápež pokladá za „ideolo-gickú kolonizíciu”; (c)ohľadne náboženskej slo-body na celom svete, vrá-tane v USA, kde vládanerešpektuje výhrady svedo-mia kresťanských lekárov,rehoľných sestier, oše-trovateliek, ktoré odmietajúasistovať pri aborciách, eu-tanázii a pod. Dokonca trestápekárov, čo odmietajúupiecť tortu na svadbu osôbrovnakého pohlavia.

Mr. President elect, goodluck to you!

FRANTIŠEK VNUK

Podstatou slovenskej otázky jeotázka, čo bolo na počiatku. Nie jeto otázka iba o minulosti, ale

najmä o prítomnosti. Prvú odpoveď, čobolo na počiatku, poznáme z JánovhoEvanjelia: Na počiatku bolo Slovo a slovobolo u Boha a Boh bol slovo. No a Boh jeláska. Druhá odpoveď tvrdí, že na po-čiatku je čin. Ľudský čin. Čin, ktorý vy-chádza sám zo seba, je len sebezodpovedný a koriguje ho iba skúsenosť.Ak je na počiatku Slovo, človek sa chcek tomu Slovu vzťahovať. Hľadá jeho vý-znamy na svojej celoživotnej ceste.Potom je menej rizika, že práca sa stanevorkoholizmom, pretože propozícioupráce je samo konanie, ktoré sa vzťahujek bytiu. Vzťahy nezaniknú v nude a ne-zriadenej túžbe stále po niečom novom,pretože vzťahovanie sa k Slovu, ktoré jeláska, pomáha propozícii zmyslu života a jeho obnove. Človek sa nestane ibaľudským zdrojom zbaveným hodnoty v civilizačných systémoch, ktoré hosfunkčnia iba pre svoje fungovanie. Hie-rarchia vo vzťahoch sa nestanepríležitosťou svoju idenditu potvrdzovaťmarginalizáciou, minimalizovaním dru-hého. Poznanie nestratí svoj význam vzlej motivácii. Iba čin zužuje skutočnosťiba na tú jej časť, ktorú môžeme vedeckyvyjadriť. A táto parciálna skutočnosťpohlcuje príležitosti, ktoré sú v sku-točnosti nadčasovej, skutočnosti hodnôt,skutočnosti univerza. Poriadok ideálu.Potom nasleduje prenasledovanienáboženskosti, kresťanstva. Spra-vodlivosť je potom zúžená a býva krutá.Zužuje sa univerzálne vedomie rozlišu-júce medzi dobrým a zlým iba na par-ciálne vedomie o veciach. Ak je napočiatku Slovo, je menej rizika, že národysa stanú anti národmi, povedané ter-mínom Jána Pavla II., pretože nepôjdupod horizont Boha. Iba že za počiatokbudú považovať iba činy. Ak čin bol na počiatku, chcel byť počiatkomvšetkého, bez lásky, vývoj smeroval k to-talite, ktorá hľadala oporu v davoch na ktoré sa menili národy.

SLOVENSKÁ OTÁZKA A STREDNÁ EURÓPA

A práve v tomto slovenská otázkasúvisí so stredoeurópskou otázkou a národmi strednej Európy. Pre tietonárody je charakteristická podprahová in-terpretácia prítomnosti. Silná býva u nichinterpretácia minulosti, až jej mystifiká-cia. Rozvrhy do budúcnosti tiež nehrajúveľkú úlohu. Slovensko má podprahovúinterpretáciu svojej minulosti, prítom-nosti, a tak vyzerá aj rozvrh do budú-cnosti. Stredná Európa býva neraz použitáako baranidlo Západu proti Východu a Východu proti Západu. Najmä vtedy,keď sa západoeurópska racionalita zo-sunie do panracionalizmu a výcho-doeurópsky zmysel pre kontemplatívnosťdo iracionality. Panracionalizmus komu-nizmu vyvezený na východ do Ruska malzničiť kontemplatívnosť. Prepukla všakiracionalita. Metaforu, ktorou by sompotom vyjadril situáciu Slovenska v tomto stredoeurópskom priestore, bysom nazval „symptóm mačaciehochrbta“. Mačka, keď má strach, vystrčíchrbát čo do najväčšieho oblúka, naježísa, aby vyzerala mohutnejšie. Slovenskéúzemie a obyvateľstvo sa susedom javíako potrebný mačací chrbát, ktorý by radiukázali, preto si nárokujú z rozličných tit-ulov Slovensko. Dekompenzujú do jehomentálneho priestoru preventívne, skôrako k takým situáciám dôjde. Tátodekompenzácia je spojená so skreslenouinterpretáciou slovenskej histórie, prítom-nosti a budúcnosti. Slovensko potrebujesvoju vlastnú interpretáciu dejín a prítom-nosti. Treba oceniť historikov, ktorí k tomu prispievajú, napríklad M. S. Ďu-rica, F. Vnuk. Z mladších M. Lacko, B. Kinčok, P. Jašek alebo P. Mičianik a ďalší, ktorých nebudem menovať, abysa nesťažili ich pracovné pozície. Pretožetieto pracoviská často kontrolujú tí, u ktorých interpretácia slovenskej histórie

je v službách politiky „mačaciehochrbta“. Slovenská otázka má svoje osobnosti. Ale tie sú často kriminalizo-vané alebo sekularizované. Napríklad L. Hanus a jeho Bratislavské dni . Nie-ktoré príspevky vyzerali, že ich autori o filozofii L. Hanusa nič nevedia. Na KUv Ružomberku je inštitút L. Hanusa.Dávam na zváženie, aby pracoval na spô-sob „ plenéru“. Analogicky, ako to robiasochári. Na krátky čas prídu tvorcovia a nechajú svoje diela v teréne. Bol by tohosťujúci inštitút na krátke pobyty s tým,že štúdie ostávajú na inštitúte. Mohol bysa stať referenčným bodom kresťanskéhopersonalizmu na Slovensku. Vlastnáslovenská interpretácia našich dejín a prí-tomnosti nachádza ich účastníkov a vý-znam osobnej obety, ktorú priniesli. Tátoobeta má vzťah k skutočnosti, že na počiatku bolo Slovo. Ale objavuje ajaktérov opačných tendencií.

Také pozadie „symptómu mačaciehochrbta“ malo správanie maďarskej poli-

tiky v Uhorsku v 18. a 19. storočí a čiastočne aj dnes. Také bolo pozadiečechoslovakizmu. Ale aj polonizmu. Stre-doeurópska otázka je otázka, čo bolo na počiatku. Je otázkou, ako spojiť Slovo,ktoré bolo na počiatku a je adresovanéstvorenému človeku a činy človeka.Slovenská otázka je vyslovene o kres-ťanstve. V dvoch rovinách, jednak jezdrojom etosu, ktorým jednotlivci, ale ajnárod čelili totalite činu, ktorý sa odtrholod Slova. A v druhej rovine ako tento etosprejaviť v časoch pokojných, ktorésľubujú blahobyt. To je otázka čo je tomať viacej života. Je to aj psychologickáotázka, ktorú považujem za dôležitú a ktorá má svoj zdroj v motivácii vyplý-vajúcej zo spirituálnych potrieb. Okremprirodzenej motivácie po zmysle života,zdôrazňujem aj spirituálnu motiváciu maťviacej života.

SLOVENSKÁ OTÁZKA AKO ÚSILIE

O VLASTNÚ INTERPREETÁCIUSLOVENSKÝCH DEJÍN.

Slovenská otázka je o mravnej požia-davke mať vlastnú interpretáciu dejín. A to popri tom, aké scenáre píšu mocnítohto sveta, ktorí sa pokúšajú minimálneod francúzskej revolúcie transformovaťmodel priority činu pred Slovom, ktorébolo na počiatku a ktoré je láska. Rozumbez lásky vždy zlyhal. Aj rok 1989 je o tom. Ľudia volali sľúbili sme si lásku,ale už o krátky čas, veľmi krátky čas, saprioritou stáva čin, na úkor počiatku,ktorým bolo Slovo. Sekularizmus sa stalnástrojom ničenia priority Slova, ktoré jeláska. Ale je tu ešte staršia súvislosť, ktoráje spojená so snahou zabiť Slovo. Je spojená s tým, z akej smrti musel povstať kživotu Kristus. Slovo, ktoré sa telom stalo.A zase aj slovenský osud, ktorý sa spečatilvyhnaním žiakov sv. Metoda za Sväto-pluka. Vyhnané bolo Slovo a v centrepolitiky sa stal čin. Svätopluk bolčlovekom priority činu. Veď sám povedal,vášmu sporu, medzi nasledovníkmi sv. Metoda a Vichingom, nerozumiem.Kto skôr odprisahá, že má pravdu, tomuju prisúdim. Aké veľké dieťa bol ten Svä-topluk. Nebezpečné dieťa. A zod-povednosť chce čas na uváženie.Nezodpovednosť je hotová hneď k odpovedi. Prví odprisahali Vichingoviľudia. V tradícii slovenskej štátnosti, in-terpretácii prítomnosti, je ale nevyužitýmodel kniežaťa Rastislava, ktorý chcel na počiatku Slovo, a preto prišli sv. Cyrila Metod na vtedajšie moravsko-slovenské

územie. Súčasťou interpretácie sloven-ských dejín je vrátiť túto osobnosť a jejštýl politickej práce cez prioritu Slova do prítomnosti. Symbolicky jej pamät-níkmi, do verejných priestorov sloven-ských miest a obcí. Slovenská otázka jeotázka, ako by sa mohlo stať, aby ten étos,ktorým náš nie veľký národ čelí ne-priaznivým situáciám v existencionálnekritických situáciách, by sa mal prejaviťaj v čase priaznivejšom ako jeho mentálnasila pre rozvoj. Je to o prirodzenommotíve mať zmysel života a o spirituál-nom motíve mať viacej života. A to je ajo psychológii, z akých premís budevychádzať. Ako bude chápať ľudský čin.Analýzu konania urobil M. Blondel, aleaj v psychológii pôsobí sekularizmus.

SLOVENSKÁ OTÁZKA JE O ZÁPASE S TOTALITAMI

INDIVIDUALIZMU A KOLEKTIVIZMU

Zabúda sa nielen na tento

kresťanstvom sýtený étos, ale aj na to,čomu musel čeliť. A udržať toto v pamätije jeden z predpokladov, pamätať si ajtento étos. Z masy nespravodlivosti z teroru v päťdesiatych rokoch môžemeuviesť tento príklad. Dnes užosemdesiatročný pán J. O. mi rozprával:V čase, kedy sa zakladali družstvá, bolokrátke obdobie, kedy družstvo bolozdruženie, majúce poľnohospodárskestroje pre vlastnú činnosť, ale aj akopomoc pre hospodárenie na súkromnom.Jeho otec bol predsedom takého družstva.V roku 1952 bolo veľmi nepriaznivépočasie a žito sa nedalo zobrať z poľa.Poisťovňa uznala škodu 800 000 korún a vyplatila ju. Ale aby zrejme ľudianezačali hovoriť, že ani prozreteľnosťdružstvu nepraje, komunisti obvinilipredsedu zo sabotáže. Bol odsúdený na päť rokov nútených prác v jáchy-movských uránových baniach. Akovedľajší trest okrem prepadnutia majetkubolo vyvezenie rodiny, šesť deti a matkydo okolia Českej Lípy. Pozrime sa na texttohto rozhodnutia vtedajšieho Okresnéhonárodného výboru v Michalovciach.Mrazí z toho aj dnes. Dokument mánázov Výmer. Píše sa: ONV v Michalov-ciach na základe rozsudku Okresnéhosúdu v Michalovciach zo dňa 3. X. 1952čis. T 224X/52-173 zakazuje s okamžitouplatnosťou počnúc dňom 22. V. 1953, M. O. bytom v Trhovišti a jeho rodinnýmpríslušníkom (vymenovaných je sedemľudí, z toho šesť detí) navždy pobyt v okrese Michalovce a prikazuje sa me-novaným prihlásiť na pobyt vo vojen-skom statku dvur Sedliště, obec Lukov,okres Česká Lípa. Táto rodina si za-chovala vedomie vlastnej hodnoty a čelilatýmto činom nihilizmu, ktoré idú s každouradikálnou revolúciou, étosom, ktoréčerpalo z vedomia, že na počiatku je Slovo.

A práve tento étos bol výsledokduchovných potrieb ľudí, prekročiťobmedzenia vyplývajúce z tvrdenia, že na počiatku je iba ľudský čin.

Tento étos sa mal rozvinúť po roku1989. Západný svet, kde prevláda prioritačinu, v podmienkach materiálneho bla-hobytu, nerozumel tomuto étosu, v kto-rom bola istina kresťanstva, nariadilliečbu šokom. Šok ničí myšlienkove,pamäťové, emocionálne vzťahy. Dezor-ganizuje. Relativizuje.

SLOVENSKÁ OTÁZKA AKO ZÁPAS S RELATIVIZMOM.

Môžeme zhrnúť, že rok 1989 jeprelom medzi diktatúrou proletariátu

a diktatúrou novou, diktatúrou rela-tivizmu. Vstupom do sféry súčasného Zá-padu sa vstúpilo do sveta sekularizmu.Sekularizmus má tri charakteristiky podľaCasanovu: Vydelenie a emancipáciasvetskej oblasti od náboženských nari-adení a noriem. Možno mať výhradu ktejto formulácii, zamlčuje význam Slova,ktoré bolo na počiatku a ktoré je láska. Táponúka. rešpektuje slobodu. Nenariaďuje.Druhá charakteristika je úpadok nábožen-ského presvedčenia a náboženskýchforiem chovania. Étos, ktorým čelilčlovek v podmienkach triedneho boja,odľudštenej ideológie bol výsledkom skôrkvality žitého náboženstva. Tretí znak jevytlačenie náboženstva do sféry súkro-mia. Ale v bývalom režime z tohto súkro-mia prúdila do spoločnosti nádej.

Za týmito formuláciami je snahaeliminovať náboženstvo, aby neprekážalotakým činom, ktoré by cez svoje kompe-tencie rozvíjali materiálny blahobyt.Kompetencie sú potrebné, ale nemôžu

zrušiť transcendenciu, napríklad v tom, čosa formuluje všeobecne ako skutočnosť,že hodnota je vždy transcendentná ku každému konaniu. Kompetencia bez tohto vedomia je čin, ktorý sanadradzuje hodnotám. Spoliehajúci na rozum, ale bez lásky. A tejto konfron-tácii bol vystavený človek Stredoeurópanso sekularizačnou klímou západnej Eu-rópy po roku 1989.

Na korene a účel sekularizmupoukazuje R. De Mattei v knihe Diktatúrarelativizmu. Identifikuje ako autora seku-larizmu najmä A. Gramsciho (1891-1937). Používa pojem gramscizmus, akosnahu eliminovať Boha cez absolútnusekularizáciu života v spoločnosti a štáte.Gramsci vymenil triedny boj za sekula-rizmus. Táto absolútna sekularizácia mápretrhnúť korene vedomia Boha v „ľude“.Tomu má zodpovedať právny systém. R. de Matteia pripomína rakúskehoprávnika Kelsena. Ten normy v právedôsledne chápe iba pozitívne k bez-prostrednému praktickému efektu. Právo,zákon už potom nie je snaha o syntézumorálneho zákona, prirodzeného zákonaa pozitívneho zákona. Ale iba pozitívnyzákon bezprostredného efektu. Dnesvidíme, že táto cesta vedie ku kumulova-niu množstva až absurdných predpisov v EÚ, nariadení, ktoré život robia ba tech-nológiou, extrémne ho inštrunmetalizujú,zbavujú univerzálneho vedomia s poten-ciálom rozlišovania dobrého od zlého, čomá svoj základ v kresťanstve. Slovenskáotázka je v úlohe, ktorú formuloval JánPavol II. pri návšteve Slovenska, žemáme úlohu do tejto sekularizovanej Eu-rópy vrátiť rozmer ľudskej osoby, ktorápracuje na syntéze Slova, ktoré bolo na počiatku, a činu. Preto je potrebné maťvlastnú interpretáciu histórie, dejín, prí-tomnosti a čeliť symptómom „mačaciehochrbta“. Touto interpretáciou presvedčiť,že tento symptóm je na škodu stredoeuró-panstva, že nastupuje až potom čo onozlyhalo. Rozlíšiť časy, kedy ono zlyhalo,od časov nových príležitosti je dôležité a zatiaľ jednotný postoj voči sekulariz-mom vytvorenej fikcii akých si novýchnárodov založených na mixe kultúr, ktorésú nesúrodé a sú fikciou je z povedomiatohto rozlíšenia. Slovenská otázka je lak-musový papier. Sfarbil sa už načerveno,načierno, namodro - vždy to bolo protikresťanstvu. Môžeme len dúfať, že sa raznezafarbí, čo bude znamenať, že strednáEurópa pracuje dobre.

STANISLAV HVOZDÍK

Príspevok k slovenskej otázke

6 21/2016 (12. decembra)

Ichcesta do neba viedla cez peklo.•Samozrejme, sedem nemeckýchrádových sestier zo Spoločnosti

benediktínok misionárok vedelo, že ich úlohanebude ľahká. Vypukla Prvá svetová vojna a teraz sa museli starať o chorých a postih-nutých v lazaretoch na fronte. Bolo im jasné, žebudú pri tom denne riskovať svoj život. Avšakboli odhodlané podstúpiť každé riziko, aby malibezvýhradnú účasť „na starosti Ježiša o spásu a uzdravenie ľudí“ .

Poznáme ich mená a u niektorých i ich ži-votné príbehy. Napríklad príbeh sestryClodesindis (Kláry) Lükenovej (1880-1945),ktorá bude o jedenásť rokov neskôr zvolená za generálnu priorku spoločnosti. Bola siedmymz jedenástich detí zamestnanca železníc z Dort-mundu – pracovitého, šetrného muža, ktorý sausiloval o to, aby si zaobstaral vlastný dom a deti poslal do dobrých škôl. Keď sa jeden z jejbratov rozhodol pre kňazské povolanie, pocítilai Klára želanie vstúpiť do kláštora. Len na ot-covo naliehanie nastúpila najprv na inú cestu a stala sa učiteľkou. Tak ako predtým čítala mi-sionárske listy, tajne cestovala do kláštora ses-tier misionárok v St. Ottilien. Po smrti otca sarozhodla uskutočniť svoj životný sen. A tak bolašťastná, keď o štyri neskôr prijala rehoľné rúchoa roku 1909 napokon smela zložiť večné sľuby.Vybrala si rehoľné meno Clodesindis. Spočiatkupôsobila ako učiteľka v škole a inštitúte jejspoločenstva. Potom však vypukla Prvá svetovávojna.

Čoraz viac sestier bolo povolávaných do služby v lazaretoch a domovoch pre vojakovna Západnom a Východnom fronte. Roku 1916sa v St. Ottilien naplnila prosba vyslať sestrydoslova na koniec sveta, kde nemeckí vojaci bo-jovali po boku osmanských spojencov. V Mos-sule a Tigrise, neďaleko od ruín biblickéhomesta Ninive, pre ne mali otvoriť lazaret. Na tú-to nebezpečnú i obetiplnú misiu bola vybranásestra Clodesindis a šesť jej spoločníčok. Ďalšietri sestry mali prebrať lazaret v Kayseri, antickejCaesarei v Kapadócii.

Dňa 1. júla 1916 nabral Balkánsky expresdesať cestujúcich z Mníchova do Konštan-tínopolu. Medzi nimi boli okrem sestryClodesindis ešte kandidátka na rehoľný životMária Pulcheria von Dalwigk-Lichtenfels, neterkolínskeho arcibiskupa Felixa kardinála vonHartmanna, taktiež sestry M. Pia Cramerová,M. Ubalda Hechtová, M. Erbenburga Stehleová,M. Emmanuela Weberová, M. Asalla Span-nagelová, M. Radegundis Behrová, M. RemigiaBurgerová a M. Wereburg Kohlerová (pozriKiera, P. Joseph OFM: Ins Land des Euphratund Tigris, Breslau 1935). Na palube lodeprekročili Bospor a vylodili sa v Skutari, odkiaľAnatólskou železnicou prekročili najprv MalúÁziu a potom neúrodné vysočiny Kapadócie.Trasa sa končila v Bozanti na úpätí monumen-tálneho pohoria Taurus. Tri sestry určené do misijnej stanice v Kayseri sa odpojili odskupiny už v Ulu Kišla, aby pokračovali v cestena severovýchod. Sedmoro sestier smerujúcichMosulu nasadlo na mulice, ktoré ich mali po kľukatých cestách dopraviť najprv do Do-raku pri Tarse, rodnom meste apoštola Pavla. V Osmaniye nasledovalo ďalšie prerušenietrasy, keď museli prekročiť pohorie Amanussmerom do Islahiye. Ich cesta sa však zmenilana cestu do podsvetia nie kvôli neohrozenýmhorským cestám, čo na jednej straneohraničovali masívy strmých stien a na stranedruhej temné rokliny, ani kvôli smrteľnémunebezpečenstvu, čo hrozilo zovšadiaľ. Bolo tokvôli hrôzam, ktoré sa odohrali pred očami ses-tier počas ich nebezpečnej cesty.

Podľa ich správ sa dych smrti vznášal nad skalnatými cestami. Sestry rýchlo spo-zorovali tisíce mŕtvol navŕšené v roklinách, keďsladkastý zápach rozkladu zamoril vzduch. Bolito telesné ostatky arménskych kresťanov –mužov, žien a detí, ktorí v týchto priepastiachuž týždne alebo mesiace podliehali rozkladu.Sestry neustále narážali na vyplienené dediny azničené kostoly ukazujúce na nenávisť ichnepriateľov. Rehoľníčky mnohokrát stretali ajtých, čo tieto ukrutnosti prežili: otrhané ženy,deti a starcov, čo často úplne zničení, ba

na pokraji šialenstva, tiahli žobrúc o chlieb ne-hostinnou krajinou, ktorá bola kedysi ichvlasťou, no dnes sa pre ich blízkych a čoskoro i pre nich samotných premenila na cintorín. Pre nemecké sestry to bolo ako zostup do Dan-teho Inferna. Ako im len krvácalo srdce, keďvideli zástupy zúfalcov... Ako sa len búrili, keďvideli sprievody vrávorajúcich, poháňanýchtureckou jazdou ako dobytok smerujúci na jat-ky... No nevedeli a nesmeli im pomôcť. Ne-meckí a tureckí vojaci, ktorí ich sprevádzali akoochrana, im striktne zakázali akýkoľvek kontakts Arménmi. Nemecký generál schválil ich „voj-nou vynútené presídlenie“ – zaznelo lakonicky.Sestra Clodesindis a jej spoločníčky tušili, žeide o presídlenie do ríše mŕtvych. 14. júla do-siahlo sedmoro benediktínok Aleppo, kde ichpriateľsky privítali nemecké boromejky. Odtiaľsa pokračovalo ďalej Bagdadskou železnicoucez Harran, odkiaľ Abrahám putoval do Svätejzeme, až do mesta Ras al-Ain, ktoréhoželezničnú stanicu práve dokončili. Tam už na sestry čakali tri vojenské vagóny. V Mosulevypukla cholera, a tak bola ich pomoc naliehavopotrebná. Nemeckí vojaci so vztýčenými ba-jonetmi im mali garantovať bezpečnosť.Prepady arabských a kurdských lúpežníckychbánd boli na dennom poriadku. Už dávno bolibenediktínky pripravené na smrť, tiež keď sispievali vo večerných a ranných hodinách ra-dostné a zbožné piesne. O druhej ráno vyrazilina cestu a už o desiatej ráno dosiahli tábor, abysa ukryli pred neznesiteľnými horúčavami a moskytmi. Po celú noc zblízka i zďaleka za-výjali šakaly. V odpočívadle sa arabskí Kurdi s chorými očami a zapálenými ranami na no-hách a rukách odvážili poprosiť cudzie ženy o pomoc, začo boli obdarení liekmi a čerstvýmiobväzmi. Druhý raz turecký paša pozvalrehoľné sestry a ich sprievodcov do svojhostanu a priateľsky ich pohostil silnou čiernoukávou a sladkým pečivom. Keď chceli opäťodísť, zadržal jednu z nich, vraj je teraz jehomajetkom, cenou za slobodný sprievod ostat-ných! „To je nemožné!“ rezolútne odporovalasestra Clodesindis: „My sme všetky vydaté za Allaha (arab. „Boh“)!“ To Turka prinútilopochopiť. Napriek tomu však boli sestry rady,keď pominula noc a paša si neodvliekol tú, po ktorej túžil.

5. augusta 1916 dorazili konečne do Mo-

sulu. Staručký patriarcha Tomáš Emanuel,chaldejský katolícky biskup Mosulu, si neod-pustil cválať im v ústrety na belušovi odetý v červenom talári. Boli uistené jeho otcovskoustarostlivosťou a pomocou. „Takú cestu nepod-stúpili ešte nijaké ženy!“ privítal ich vojvodaMecklenburský, ktorý tu slúžil v generálnomštábe. Ich ruky boli doštípané od komárov a v tvári sa im zračilo vyčerpanie. Boli všaknažive a mohli pomáhať chorým – to bolovšetko, čo pre ne malo cenu. Vtedy ešte netušili,že dve z nich sa nakazia maláriou a len ťažko saz nej budú zotavovať.

Aj v Mosule sa opakovali hrôzy z tau-ruských a amanuských hôr. Dočasne bývali v kláštore arabských rehoľníčok patriarchu,rady navštevovali i jeho bohoslužby v katedrále,ktoré sa im zdali rovnako cudzie ako dôverneznáme. Vo východných kresťanoch rýchlorozpoznali bratov a sestry vo viere. O to viacnimi otriasali správy o osude Arménov hnanýchaž do Mosulu, aby tam v púšťach našli smrť.„Na uliciach sa hemžili ubiedení Arméni,“ stojízaznamenané v nekrológu rehole, „Maria (Pul-cheria von Dalwigk-Lichtenfels) občas brávakávu a mlieko vo fľašiach, aby ich podalanapoly vyhladovaným ľuďom.“ Keď sa potompresunuli do nemeckého stanového tábora, „cez mlčanie noci prenikal často do stanu sestierešte stále žalostný nárek Arménov, ktorýchTurci vyhnali z dedín a povraždili,“ uvádza sav Živote sestry Clodesindis, ktorý spísali spo-lusestry na základe niekoľkých záznamov, čo sak nim dostali. Na inom mieste v nekrológustálo:

„Aké hrôzostrašné udalosti rozprával bielo-bradý patriarcha zaliaty slzami: viac než stojeho dedín bolo spustošených a vyľudnených.Najlepších z jeho nemnohých kňazov doslovarozsekala na kúsky islamská nenávisť. A tu i pre sestru Clodesindis zlyhali všetky možnostiako pomôcť, hoci inokedy neochvejne vystupo-vala voči každej neprávosti. Keby sa Nemecodvážil postaviť do cesty besneniu vrahov,nebol by ušetrený nenávisti voči kresťanom zo strany ich doterajších spojencov.“

Zatiaľ čo svedectvá dochované v análochmisií benediktínok sprostredkúvajú lenpovrchný pohľad na ľudskú tragédiu, ktorej bolisvedkami, dochovala sa nám ešte omnoho po-drobnejšia správa nemeckého františkánskeho

mnícha, ktorý mal približne v rovnakom časeten istý cieľ ako ony. Otec Jozef Kiera OFM,vojenský duchovný VI. nemecko-tureckej ar-mády v Bagdade a Mosule, písal o stretnutí sosiedmimi nemeckými rehoľníčkami na misijnejstanici na brehu Tigrisu vo svojich spomienkachz vojny Ins Land des Euphrat und Tigris, ktorévyšli roku 1935 vo Vroclave. Jemu taktiežvďačíme za správu, že „na svoje vlastné nák-lady nechal zriadiť“ (pozri Kiera...) domov prevojakov v Mosule. Na jedenástich stranáchopisuje františkánsky páter dojímanými slovami„cestu na smrť arménskeho národa“, ktoráhlboko zasiahla aj jeho. Šiel do Mosulu po rov-nakej ceste ako sedem benediktínok, a tak námjeho svedectvo pomáha vytušiť, akým krutos-tiam čelili.

„Budem rozprávať o pochode na smrťcelého národa, na ktorý som sa musel dívať na vlastné oči počas môjho dva a polročnéhopobytu v Turecku a na ktorý nikdy nijaký ne-mecký vojak nezabudne a ktorý však ani nijakýprávne cítiaci človek nemôže ospravedlniť, i keby trpel obdivom k Turecku,“ (pozriKiera...) začína svoju správu, písanú v pate-tickom i poetickom štýle svojej doby.

„Keď sme míňali Taurus a Amanus, začalasa dvíhať opona, ktorá... zahaľovala túto drámunajhroznejšieho barbarstva. V planúcej slnečnejžiare sa v radoch krčili arménski muži a mladícina okrajoch prašných horských ciest, ktorí sabezvládnymi rukami a vydesenými očamisnažili vykonávať ťažkú prácu štrkárov. (...)Sotva za to dostali od tureckých vojenskýchúradov kúsoček chleba, ešte neľútostnejšiedopadali biče a palice bezcitných žandárov a askerov (vojakov, pozn. aut.) na chrbát a hruďtýchto odsúdencov na smrť. Koľkí z ich národaboli dotiahnutí z pobreží Čierneho mora na tietocesty, aby v koncentračných táboroch Ras elAin, Meskene, Rakka, Sandida, Dajr az-Zaurzomreli na škvrnitý týfus či úplavicu? Koľkoich leží v závratných priepastiach na obochstranách cesty pre karavány, ktorá videla ich zú-falstvo a počula ich smrteľný ston, keď ich na smrť unavených hádzali žandári do hĺbok.Kto z nás Nemcov sa pri týchto pohľadochnepýtal: ako dlho to bude trvať, kým si ajposledný z tejto kolóny pracujúcich, ktorú čorazväčšmi prerieďuje nemilosrdná smrť, nájde tamdolu svoj otvorený hrob? (...) Tiež útle deti

MICHAEL HESEMANN

Svedectvá nemeckých misionárov

o genocíde Arménov

721/2016 (12. decembra)

so zodratými nohami, vybrané dámy z na-jvyšších spoločenských kruhov zo Sinope a Trapezuntu, z Ankary a Konie, ťažko sa potá-cajúci starci, matky a deti rodín zavraždených v desivom chaose v pohorí Taurus... Zatiaľ čomuži a chlapci boli vyňatí z karavány smrti a kilometer pred mestom boli zmasakrovaní a ponechaní na zemi ako hostina pre vtáctvo z povetria a pre zver z hôr.“ (Pozri Kiera...)

„Keď sa cesta cez hory blížila ku koncu,ponúkla nám rovina v okolí Aleppa rovnakýobraz miest a dedín. Len sám Boh vie, koľkoArménok padlo každý rok za obeť 'Komitétupre jednotu a pokrok', komitétu mladotureckejrevolúcie, celej civilizácii na posmech a koľkoich padlo do najpotupnejšieho otroctva v háreme, či do ďalších transportov do púští a koľko ich našlo násilnú smrť v hrôzach hladualebo v nenávisti a barbarskej pomste tureckejvlády. (...)

Vrchol hrôzostrašnej tragédie, ktoráskončila zničením jedného z najinteligentne-jších národov Orientu som videl v kon-centračných táboroch v púšťach v okolí miestMaskane, Rakka a Dajr az-Zaur (...). Cesta maviedla cez bivak týchto dovedna hnaných más,ktoré niekedy mohli činiť 20 000 až 30 000ľudí! Aký strašný pohľad sa nám naskytol!Niektorí ležali na studenej, vlhkej zemi pustín,aby čakali svojho záchrancu – smrť. Iní,podobní na kráčajúce kostry, k nám vystieralisvoje vysušené ruky, keď sa cítili nepozorovaníchladnokrvnými žandármi. Títo sa venujúposlednej službe, ktorú možno preukázaťčloveku, čo práve zomrel vyčerpaním, tamtí zaskľačiac na zemi trhajú aspoň úbohé steblá trávy,aby zahnali hlad. Niektorí sa pokúšajú vyhĺbiťsi jamy v mäkkej prsti pri Eufrate, ktorý sa vo svojej majestátnej šírke svižne valí cez tentohrôzostrašný kraj, aby sa tak aspoň v nociuchránili pred citeľným chladom, keďže tu nietslamy, ani prikrývky, ani ničoho podobného. Iní,vyziabnutí kmeťovia, ktorým sa v strnulompohľade zračí šialenstvo, sa snažia spolu s polonahými deťmi dostať do úst nestrávenéčasti jačmenného zrna z konského trusu. Tuležia asi štyri stovky trpiacich na ťažkú úplav-icu, po ktorých si dôsledkom chýbajúcejstarostlivosti v priebehu niekoľkých dní prídesmrť, tam sa dvíhajú tmavé hromady zeme, čovo svojom lone skrývajú mnoho stoviekšťastných nešťastných..., ktorí na týchto mies-tach pred štyrmi či ôsmimi týždňami ukončilisvoj úmorný život, zatiaľ čo ich žijúci súpútnicisa museli vliecť ďalej, až kým dakde neklesli.Teda pochod smrti arménskeho národa nemalkonca, vrávoral cez pohorie Taurus a jeho ľudianachádzali po týždňoch putovania večnýodpočinok v Maskane. A nad celou rovinou savznášal dych smrti, strašný pach rozkladu a mo-ru, ktorý samotný stačil na to, aby svojimi vý-parmi nakazil zdravých ľudí (...) čierne kopy

zeme v Maskane pochovali asi 60 000 Arménov,ktorí tu zakončili svoju namáhavú životnú púť.“

„Po osemdennej ceste sme sa zastavili v ďalšom koncentračnom tábore Dajr az-Zaur.Bolo to na Bielu sobotu roku 1916. (...) Dajr az-Zaur predstavoval snáď najsmutnejší bod v tejtodráme násilného vyhubenia národa. Počasniekoľkých týždňov bolo denne odvedených400 mužov do púšte pri Chabure. Čo sa s týmitomužmi stalo, sa dalo dobre tušiť, nemeckí vojacia dôstojníci to však mali neskôr naisto okúsiť a zistiť. Títo 'vybraní ' boli vonku pri Chaburezabití ako ovce, cesty boli do diaľky posiate ichmŕtvolami.“

Tieto dojímavé popisy z pera očitého svedkapostačia na to, aby nám sprostredkovali pred-stavu, aké strašné scény sa museli odohrávaťpred očami siedmich Benediktínok. Mnohé samohli dozvedieť od samotného pátra Kieru, keďich navštívil v Mosule a neskôr v Telle a Helife.Neraz diskutovali o tom, čo by sa mohlo urobiť,aby sa ukončilo zabíjanie Arménov. O jednompokuse sa františkán zmieňuje vo svojej knihe:

„Nemecký cisársky diplomovaný inžiniernadporučík Bünte poslal... pánovi konzuloviRößlerovi do Aleppa záznamy svojho pozorova-nia, ktoré boli spolu s nespočetným množstvominých zaslané nemeckému ríšskemu kancelárovia najvyššiemu veleniu armády. Napriek ener-gickým predstavám nebolo možné odvrátiťTurkov od ich krutého ničiteľského diela.“

Z toho sa dá predpokladať, že takej rezolút-nej rehoľnej sestre ako Clodesindis Lüken zaistenestačilo iba počúvať o ostatných, ktorí sapokúšali apelovať na svedomie ríšskehokancelára. Avšak vedela aj to, že jej slovámbude venovaná menšia pozornosť než slovámnemeckého dôstojníka alebo dokonca konzulav Aleppe. A tak vzišiel plán apelovať na muža,ktorý založil vojenský domov v Mosule; muža,ktorý bol navyše ešte strýkom jej kandidátky

Márie Pulcherie von Dalwigk-Lichtenfels –musela sa dostať ku kolínskemu arcibiskupoviFelixovi kardinálovi von Hartmannovi (1851-1919, kolínsky arcibiskup od roku 1912). Akopredseda Fuldskej biskupskej konferencie (dnesDBK) bol najdôležitejším hlasom Katolíckejcirkvi v Nemeckom cisárstve.

Von Hartmann pochádzal z vestfálskehokniežacieho rodu, ktorý bol už po generácie za-korenený v pruskom úradníctve. Jeho saméhoto však napriek tomu už odmala tiahlo ku službeCirkvi. Bol známy konzervatívec, rovnakoverný Rímu ako i národu. Bol verne oddanýDomu hohenzollernovskému. „Z celého, radost-ného, vrúcne oddaného srdca,“ (pozri Becker-Huberti/Finger 2013) zložil prísahu cisároviWilhelmovi II., keď ho roku 1916 menoval za „člena pruskej panskej snemovne. Rolu Ne-mecka v Prvej svetovej vojne obhajoval takprudko, že ho ríšska vláda výlučne poslala do Ríma, aby pred pápežom ospravedlnil vpáddo Belgicka. Ešte silnejšie sa angažoval vo vo-jenskej dušpastierskej činnosti, nielen na Západ-nom fronte, po ktorom cestoval roku 1916, aleaj pri Tigrise. Ako prezident Nemeckého spolkuSvätej zeme, ktorý pôsobil v Sýrii a Palestíne,sa cítil osobitne zodpovedný za biblické zeme.Preto ho ešte na jeseň roku 1915 informovalposlanec katolíckej strany Zentrum MatthiasErzberger o tom, čo sa deje v Arménsku, o čomsa zas dozvedel z práce evanjelického experta v otázke Arménov, Dr. Johannesa Lepsia. V marci 1916 vyhľadal Erzberger arcibiskupa v Kolíne a odovzdal mu niekoľkostranovémemorandum o stave kresťanov a najmä ka-tolíckych Arménov v Turecku, v ktorom sa užspomínali deportácie, masakre, ako i pochodysmrti a úplné zničenie jedenástich katolíckychdiecéz (viď výskum autora v archívoch). Reak-cia arcibiskupa sa nedochovala, no z existujú-cich dokumentov Svätej stolice vychádza

najavo, že kardinál von Hartmann a Kolínskearcibiskupstvo najneskôr od júla 1917 armén-skym katolíkom v Angore (Ankara) nechalposlať veľkorysú finančnú podporu.“ (PodľaVatikánskeho archívu)

Pravdepodobne sestra Clodesindis kontak-tovala kardinála, keď sa na jeseň 1917 vrátila na dva mesiace do Nemecka na návštevu svojhomaterského domu. Či ho v tomto čase navštívilaosobne, či mu poslala list alebo ho nechalaposlať po jeho neteri Pulcherii Márii, nevieme.„Päťročné pôsobenie v úrade kardinála Hart-manna takmer prekrývajúce sa s Prvou svetovouvojnou, je nedostatočne zdokumentované,“ in-formoval ma vedúci Kolínskeho diecéznehoarchívu, prof. Dr. Reimund Haas. Nedochovalsa ani jeho osobný archív, ako ma uistil archivár.Avšak môžeme vychádzať z toho, že sa ho in-formácie zo sýrskych púští hlboko dotkli. Pre-tože hoci bol cisárovi oddaným nacionalistom a hoci sa doslova vyhýbal riziku a konfliktom,práve spod jeho pera pochádza pravdepodobnenajodvážnejšie obžalovanie Nemcov, ktorí o týchto zločinoch proti ľudskosti vedeli. Bolnapísaný 2. apríla 1918, štyri týždne po uzavretíBrest-litovského mieru, keď hrozili novémasakry. Zmluva nariaďovala, že Rusi sa musiastiahnuť z obsadených území severovýchodnejAnatólie, čím by boli tamojší Arméni opäťponechaní napospas osudu bez ochrany.Nebezpečenstvo tureckých revanšistických opa-trení denne narastalo (pozri kapitoluNebezpečná dohra). O to naliehavejšie apelovalteraz kardinál von Hartmann na nemeckú ríšskuvládu, aby sa u svojich tureckých spojencov za-sadila o ochranu arménskych kresťanov. Jeholist ríšskemu kancelárovi Georgovi grófovi vonHertlingovi každopádne spĺňa všetky požia-davky, čo sa zreteľnosti týka.

„Z Turecka prichádzajú veľmi znepokoju-júce správy zanechávajúce obavu, že sa masakerArménov bude opakovať. S určitosťou za-znieva, že turecká vláda pred niekoľkýmitýždňami poslala spojeneckým a neutrálnymvládam správy o povstaleckých bandách, ktorésa vraj kruto zachovali voči tureckémuobyvateľstvu. V kresťanských kruhoch panujez toho veľké znepokojenie, keďže sa obávame,že v týchto správach ide o výmysel alebo aspoňo veľmi silne zveličenú informáciu, ktoráposlúži tureckej vláde ako zámienka na zničeniezvyškov arménskej populácie alebo celéhokresťanského obyvateľstva vo vnútrozemí krajiny.

Už pri prenasledovaní Arménov roku 1915,ktoré v krutosti nezaostávalo za prenasle-dovaním kresťanov v prvých kresťanskýchstoročiach, zaznela viackrát mienka, že ne-mecká vláda a obzvlášť nemeckí katolíci budúza tieto krutosti spoluzodpovední pred Bohoma pred dejinami, kým nevynaložia posledné silyna zabránenie tomuto násiliu. (...)

Vaša Excelencia, prosím, aby ste urobilidôrazné kroky, ktoré by odvrátili hroziace novéprenasledovanie Arménov a vynaložili všetkopreto, aby sa do neba volajúce zločiny pri pr-vom prenasledovaní viac neopakovali.“ (List z Vatikánskeho archívu)

Z knihy Völkermord an den Armeniernpreložila Katarína DžunkováArménske siroty po masakroch počas Prvej svetovej vojny

Arménske siroty s kúskom chleba v rukách v utečeneckom tábore. Na vedľajšej strane nemecké benediktínky misionárky v Mosule, uprostred sestra Clodesindis Lükenová

8 21/2016 (12. decembra)

Kedysi v roku 1987, počas môjhopobytu v Ríme, som sa opýtal básnikaGorazda Zvonického, aby mi

povedal, ktorá je – podľa jeho mienky – najkrajšialatinská hymnická pieseň. Gorazd mal totiž v tomčase už za sebou preklady latinských chválospevovdo nového breviára a podľa názoru odborníkov natomto poli, podal jedinečný výkon. Vie sa o ňom,že pokladal „prebásnenie” náročných hymnickýchskladieb do slovenčiny za „jednu z najcennejšíchslužieb, ktorú som s Božou pomocou mohol prenašu trpiacu Cirkev urobiť.”

Na moju otázku básnik-prekladateľ povedalasi toto: “Neodvážim sa označiť nijaký hymnus za najkrajší. Jednak preto, že pri hodnoteníduchovnej poézie platia aj iné kritéria než jedokonalosť verša a stavba spevu. Sú hymny, ktoréuchvátia svojou teologickou hĺbkou, iné zas maj-strovským podaním vzletných myšlienok, lahod-nou básnickou formou a podobne. Ale keby si sama pýtal, ktorý je môj najobľúbenejší latinskýhymnus, tu by som ti bez váhania moholodpovedať: Deň hnevu, Dies irae.”

Náš rozhovor sa potom niesol v spomienkachna túto skladbu, ktorá už osemsto rokov neprestávabudiť obdiv nielen u kresťanov, ale aj u ľudí z cu-dzích táborov. Majster Zvonický pritom vyjadrilsvoje sklamanie, že od II. vatikánskeho koncilutento hymnus upadá akoby do zabudnutia aj medzikňazstvom. Hovoril mi: „Odvážim sa tvrdiť, žepred koncilom veľká väčšina kňazov túto skladbupoznala naspamäť. Veď to je opus, ktorý AdalbertDaniel, autor najobsiahlejšej hymnickej antológieThesaurus hymnologiosus … collectio amplissimanazval „sacræ poesiæ summum decus et EcclesiæLatinæ keimelion est pretiosissimum" (najvyššiaozdobu duchovnej poézie anajdrahocennejšíklenotLatinskej cirkvi).

V predkoncilovom období sa hymnus recitovalpri bohoslužbách veľmi často. V rímskom misálibol predpísaný ako sekvencia, ktorá sa čítala nielenpri troch povinných sv. omšiach v Deň Dušičiek(2. novembra), ale aj pri pohrebných sv. omšiach,pri omšiach za zomrelých, ktoré ako vieme sa unás slúžievali veľmi často. Kňaz recitoval tentohymnus hádam aj sedemdesiat, alebo aj stokrát vpriebehu jedného roka. A to je skladba, ktorúnemožno čítať bez dojatia a bez obdivu. Pri tom jeto pomerne jednoduchá latinčina a lahodný verš,ktorý sa vryje do pamäti chceš, či nechceš. Tedaodvážim sa tvrdiť, že sa uchytila aj v pamäti našichkňazov.”

Dalo by sa povedať, že hymnus Dies irae sastal obeťou reforiem II. vatikánskeho koncilu. Ot-covia koncilu vo svojej múdrosti rozhodli, žeprišiel čas odstrániť “stredovekú negatívnu špiri-tualitu” a pripomienky na strach, úzkosť, smrť,Boží hnev, peklo, očistec… nahradiť kresťanskýmoptimizmom, nádejným očakávaním, prísľubomrajských radostí. Keď sa v duchu týchto reforiemuvádzali do praxe liturgické zmeny, v prehnanejhorlivosti sa takto odstránili nielen Dies irae, aleaj také obľúbené melodické texty, ako Libera meDomine de morte aeterna (známa v slovenskompreklade ako: Vysloboď od smrti / večnej mňa o Pane,/ keď hrozný strašný ten / deň súdu nastane.// Keď nebesá i zem, / budú sa triasť a chvieť, /Ty prídeš k nám v ten deň, / bys´ súdil tento svet –JKS č. 475). Hymnus Dies irae, ktorý sa liturgiirecitoval tak často, sa dnes vyskytuje v nej iba raz,a to ako ľubovoľný hymnus Liturgie hodín na posvätenie času vo štvrtom adventnom týždni.

O čom je hymnus Dies Irae? Je to poetickýobraz Súdneho dňa, keď hlas anjelovej trúby zvoláľudské duše pred súdny Boží trón. Tamspravodlivý a prísny Sudca oddelí kúkoľ od pše-nice, dobrých od zlých; dobrých odvedie do rajaa zlých zavrhne do večného ohňa.

Autor vychádza z biblických textov, najmä z knihy Zjavenia(Zj 20, 11-15) a z knihy prorokaSofoniáša(Sof. 1, 15-16). Sofoniáš vyobrazuje prí-chod „Pánovho dňa“ so sprievodom hrôzyplnýchjavov: Dies iræ, dies illa, dies tribulationis et an-gustiæ, dies calamitatis et miseriæ, dies tene-brarum et caliginis, dies nebulæ et turbinis, diestubæ et clangoris super civitates munitas et superangulos excelsos (Ten deň je deň hnevu, deňúzkosti a zvierania, deň víchra a víchrice, deň tmya temnoty, deň oblakov a mrákavy. Deň hlasnejtrúby a lomozu proti opevneným mestám a protivysokým baštám.) Tieto obrazy vesmírnej kata-strofy sa objavujú v poetickom spracovaní aj v hymnickom speve Dies irae.

Text básnickej sklady Dies irae, v latinskejpôvodine paralelne so slovenským prekladomKarola Strmeňa, vyznieva takto:

1. Dies iræ, dies illaSolvet sæclum in favilla,Teste David cum Sibylla.

2. Quantus tremor est futurus,Quando Judex est venturus,Cuncta stricte discussurus!

3. Tuba mirum spargens sonum,Per sepulchra regionum,Coget omnes ante thronum.

4. Mors stupebit et natura,Cum resurget creatura,Judicanti responsura.

5. Liber scriptus proferetur,In quo totum continetur,Unde mundus judicetur.

6. Judex ergo cum sedebit,Quidquid latet apparebit:Nil inultum remanebit.

7. Quid sum miser tunc dicturus?Quem patronum rogaturus,Cum vix justus sit securus?

8. Rex tremendæ majestatis,Qui salvandos salvas gratis,Salva me, fons pietatis.

9. Recordare, Jesu pie,Quod sum causa tuæ viæ:Ne me perdas illa die.

10. Quærens me, sedisti lassus:Redemisti Crucem passus:Tantus labor non sit cassus.

11. Juste Judex ultionis,Donum fac remissionis,Ante diem rationis.

12. Ingemisco, tamquam reus:Culpa rubet vultus meus:Supplicanti parce, Deus.

13. Qui Mariam absolvisti,Et latronem exaudisti,Mihi quoque spem dedisti.

14. Preces meæ non sunt dignæ;Sed tu bonus fac benigne,Ne perenni cremer igne.

15. Inter oves locum præsta.Et ab hædis me sequestra,Statuens in parte dextra.

16. Confutatis maledictis,Flammis acribus addictis,Voca me cum benedictis.

17. Oro supplex et acclinis,Cor contritum quasi cinis,Gere curam mei finis.

18. [Lacrimosa dies illa,Qua resurget ex favilla,Judicandus homo reus.Huic ergo parce, Deus:

19. Pie Jesu Domine,Dona eis requiem. Amen.]

1. Hnevu deň a hroznej silypremení svet na prach číry,Sybila tak, Dávid kvíli.

2. Strach to bude prenikavý,keď sa večný Sudca zjavísúdiť prísne všetky stavy

3. Trúba úžasného tónuz cintorínov hlasom hromuvydúri nás k jeho trónu.

4. Príroda i Smrť sa zdesí,že sa mŕtve telo vzkriesi,vstane a hneď na súd beží.

5. Otvorí sa kniha svätá, čo mu presne pripamätákaždý hriech a vinu sveta.

6. A keď si On na trón sadne,vzíde, čo sa krylo na dne,zlého nič sa neprehliadne.

7. Čo ja poviem, tonúc v brude?Koho vzývať na tom súde,keď aj svätý triasť sa bude?

8. Kráľu, hrozný vo velebe,z milosti nás berieš k sebe;prameň spásy, daj mi nebe!

9. Rozpomeň sa, Pane milý,že Ťa pre mňa umučili:nezatrať ma v onej chvíli!

10. Mňa si hľadal, sediac zbitý, pre mňa ruky prebili Ti, pusť ma ta, kde kráľom si Ty!

11. Spravodlivá váha činov, odpusť, čo je mojou vinou, než ma pozveš z cintorínov.

12. Bedákam ja, človek hriešny, od hanby sa pýrim v tiesni. Na milosť na, Bože, vezmi!

13. Odpustil si Magdaléne, lotrovi tiež previnenie, i ja úfam v Tvojom mene.

14. Prosím, ale nie som hodný, Ty však, Dobrý, nerozhodni, že mám večne trpieť v ohni.

15. Oddeliac ma od baranov, s ovečkami žiť ma stanov: odošli ma pravou stranou.

16. A keď navždy stŕpnu zlostní, keď sa hriešni octnú v ohni, mňa si s rojom svätých pozvi!

17. Zo srdca Ťa prosím, Pane, pozri na ten popol na mne, daj mi sväté umieranie.

[18. V ten deň sĺz a hroznej sily, keď sa mŕtvi prebudili toho, čo tu leží dnes, pozvi z lásky do nebies.

19. Ježišu, ach, nezatrať, ráč im večný pokoj dať!]

Autorom básne je pravdepodobne františkánTomáš z Celana(Tomasso da Celano), súčasník a prvý životopisec sv. Františka (Vita prima a Vitasecunda). Prebiehajúci proces jeho beatifikácieumožnil presne zistiť rok jeho narodenia (1185) a presný dátum jeho smrti (23.okt. 1260). Inak o jeho životných osudoch vieme veľmi málo.Okrem životopisov sv. Františka a sv. Kláry z Asissi, napísal aj viaceré hymnické spevy, medzinimi aj spomínaný Dies irae. Je síce pravda, že

v súvislosti s autorstvom tohto spevu sa spomínajúaj iné známe postavy 12. a 13. storočia, ako naprí-klad, sv. Bonaventúra, sv. Bernard z Clairvaux,pápež Inocent III., dominikán Latino MalabrancaOrsini (Frangipani)… ale väčšina odborníkovzhodne pripisuje autorstvo Tomášovi z Celana.

Báseň pozostáva z 57 veršov usporiadanýchdo 19 trojveršových sloh . V prvých 17 strofáchkaždý verš je stavaný ako trochejský tetrameter.Rýmová štruktúra trojveršia má formu: aaa

Posledné dve strofy nemajú rýmovú štruktúrutypu aaa, ale typu aabbcc; pričom rým poslednýchdvoch veršov je asonančný a posledná stopa obochveršov je katalektická, čiže neúplná.

Táto skutočnosť by mohla naznačovať, – akopoukazujú na to aj viacerí literárni historici a kritici– že posledné dve slohy boli pridané neskoršie,keď sa rozhodlo zaradiť túto skladbu ako povinnúsekvenciu do bohoslužbieb na Deň Dušičiek

a do sv. omší za zomrelých. Naznačuje to aj pred-koncilový vatikánsky misál, kde tieto dve poslednéstrofy dostávajú inú štruktúru, odlišnú od pred-chádzajúcich veršov: posledné dve trojveršia súnahradené tromi dvojveršiami rýmovej štruktúryaa bb cc. V súčasných vydaniach sa to zvýrazňujúi tým, že posledných šesť veršov hymnu sa vkladádo hranatých zátvoriek.

Hymnus je preložený do všetkých rečí a jazykov. Anglicky hovoriaci svet má doterazvyše 200 verzií prekladov. Americký humanistaDr. Abraham Coles (1813-1891), ktorý preložilchválospev až osemnásť krát, vysvetľovalneodolateľnú príťažlivosť jeho poetickej krásy slo-vami: "Among gems it is the diamond. It is solitaryin its excellence"(Medzi drahokameňmi je to dia-mant. V svojej nádhere nemá páru.)” Ako taký, jespev výzvou prekladateľskej obratnosti a schop-nosti.

Ešte viac než prekladateľov má Dies iraeobdivovateľov. Patria medzi nich mnohé známemená velikášov svetovej literatúry, ako je JohannW. Goethe, Walter Scott, Oscar Wilde a ďalší. In-špiroval k hudobným skladbám početných ma-jstrov hudby skladateľov ako W. A. Mozart, G. Verdi, H. Berlioz, G. Donizetti. A hodnopripomenúť, že aj náš Martin Kukučin dal jednejsvojej poviedku názov Dies irae.

Spomedzi množstva obdivuhodných oceneníumeleckých kvalít tohto hymnu uvediem aspoňjedno. Americký protestantský teológ a spisovateľPhilip Schaff (1819-1893) hodnotí skladbu takto:„Tajomstvo neodolateľne príťažlivej sily tohtospevu spočíva v ohromujúcej mohutnosti a vznešenosti témy, v intenzívnom a vážnom zanietení básnika, ktorý tému spracoval v jednoduchej dôstojnosti a ľubozvučnosti latin-ského jazyka. Majstrovsky spojil burcujúci rytmuss trojveršovým rýmom, ktorý zasahuje údermimysle a city čitateľa. Toto všetko spolu vytvárajeden mohutný efekt, ako keby človek počúvalkonečný náraz zrážky nebeský telies, hrmototvárania hrobov, zvuk anjelskej poľnice zvoláva-júcej živých i mŕtvych pred trón „Kráľa hroznejvelebnosti“, sediaceho na tróne spravodlivosti a milosrdenstva a pripraveného vynášať ortieľvečného života, alebo večného zatratenia.”

A nazáver ešte jedna krátka poznámka. V súčasnej Liturgii hodín, podľa poslednej litur-gickej reformy z r.1969-1971, sa hymnus Dies iraepodáva bez poslednej slohy. Celá skladba je rozde-lená na tri časti: slohy 1-6 pre Liturgiu čítaní, slohy7-12 pre Ranné chvály a slohy 13-18 pre Vešpery.Okrem toho, verš Qui Mariam absolvisti jenahradený slovami: Peccatricem qui solvisti (Od-pustil si hriešnej žene). Každá z týchto troch častí sakončí doxologickým trojverším: O tu, Deus majes-tatis, / alme candor Trinitatis / nos conjuge cumbeatis. Amen (A Ty, Bože velebnosti, živá žiara Tro-jice, zaraď nás medzi blahoslavených. Amen).

FRANTIŠEK VNUK

O chválospeveDies irae

921/2016 (12. decembra)

Vzávere Svätého rokumilosrdenstva sa na pôdeFakulty stredoeurópskych

štúdií Univerzity Konštantína Filozofav Nitre uskutočnilo stretnutieodborníkov, umelcov, vedcov, iniciá-torov a organizátorov pútnického životav Európe, ktorí prišli spoločnenadviazať na miestne hlboko zakore-nené kresťanské tradície.

Pod záštitou predsedníctva SR v Rade Európskej únie, dekankyFakulty stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre Žofie Bárcziovej, predseduRady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru Mons. Františka Rábeka,prezidenta Fóra Jakubskej cesty SKGerharda Weaga a mesta Nitra sa v dňoch 9.-10. novembra 2016uskutočnila konferencia s názvom Svä-tojakubská cesta v umení a cestovnomruchu. Jej hlavnými organizátormi bolÚstav stredoeurópskych jazykov a kul-túrv spolupráci s Katedrou cestovnéhoruchu FSŠ UKF v Nitre. Vďa-kafinančnej podpore projektu VEGA Ka-tolícka literatúra v stredoeurópskompriestore, mesta Nitra a Občianskehozdruženia Paraboláni, a pod odbornougaranciou riaditeľa ÚSJK profesora Ti-bora Žilku za oblasť umenia a ZuzanyPalenčíkovej za oblasť cestovnéhoruchu, bolo možné využiť priestory ka-tedry pod Zoborom pre vypočutie sinielen podnetných a zaujímavých pred-nášok týkajúcich sa fenoménu putova-nia, ale hlavne Svätojakubskej cestyako najvýznamnejšej pútnickej trasytiahnucej sa naprieč Európou.

V rámci konferencie odznelomnožstvo inšpiratívnych príspevkov.Kým niektoré z nich vychádzali z osob-ného zážitku prednášajúcich zo samot-nej cesty do španielskeho Santiaga, inésa fenoménu putovania po stopáchapoštola Jakuba venovali z umeleckého,vedeckého, či praktického hľadiska.Prednášky teda boli venované skutočneširokému spektru pohľadov na túto te-matiku – od duchovného zmyslucesty a dôležitosti jeho naplnenia až po re-flexiu svätojakubského motívu v so-chárskom či výtvarnom umení alebohudbe. Interdisciplinárny charaktertohto výnimočného stretnutia vytvorilijej účastníci nielen zo Slovenska, ale ajviacero zahraničných hostíspolu z 9 krajín, ktorí sa angažujú a aktívnezapájajú do organizovania pútnického

života v medzinárodnom rozmere.Vďaka prezentáciám, videodokumen-tom, množstvu fotografií a iného mate-riálu sme mali možnosť nazrieť do histórie pútí v Európe. Duchovnýmagnetizmus pútnických miest, rov-nako ako samotná cesta, poskytujúmodernému človeku dnešnej upo-náhľanej doby čas a priestor uvažovaťo sebe, svete, umožňuje mu odpútať saod materiálnych potrieb a zamerať sa na číru podstatu jestvovania. A tovšetko bez ohľadu na charakter prvotnejmotivácie putujúceho. Neprestáva houchvacovať stret tradície a poznávaniasamého seba, čo zabezpečuje nárastpopularity pútnických miest vovšeobecnosti.

Po ukončení prednáškovej častikonferencie viacero z jej návštevníkovprijalo pozvanie na vernisáž výstavyCesta – putovanie po Jakubskej ceste do Compostely ako moste národov Eu-

rópy (3333 km). Na nej bolo možnévidieť niekoľko vzácnych fotografií z cesty Jána Knapíka a Gerharda Weagado Santiaga de Compostela. Tie pri-bližujú nielen autentickú atmosféruputovania a zachytávajú skvostné pro-stredie krajín, cez ktoré trasa prechádza,ale zvečňujú aj osobný príbeh autorova ich neopakovateľné zážitky z cesty.Kurátorkou výstavy bola odborná asis-tentka v oblasti umenia a kultúry ÚSJKEva Lehoťáková. Vďaka jej podnetusme mali možnosť nahliadnuť na nie-koľko výnimočných obrazov ama-térskych autorov, ktorí, ako samagarantka výtvarnej sekcie výstavy ho-vorí, „majú srdce a dušu umelca“.

Za klavírneho doprovodu PetraJankecha večer spríjemnila Jana Or-lická, ktorá počas vernisáže v pries-toroch KC Zobor vystúpila s niekoľkými piesňami – modlitbami v ruskom, libanonskom a bulharskom

jazyku, čím dokonale dotvorila prí-jemnú atmosféru a zvýraznila nad-národný charakter podujatia.

Na základe viacerých podnetovbola Nitra zaradená aj do návrhu pridaťniektorú z jej lokalít do pútnickej trasySvätojakubskej cesty. Po Košiciach,Levoči, Poprade, Liptovskom Mikuláši,Donovaloch, Banskej Bystrici, Zvolenea Banskej Štiavnici sa mala stať jednouz posledných väčších zastávok pred jejnapojením na rakúsku časť Camino deSantiago. Hlavnými iniciátormi pro-jektu bola Asociácia pútnických orga-nizácií na Slovensku a združeniePriateľov Jakubskej cesty a sv. Jakuba.Oživujúc tento tradičný fenomén s dôrazom na jeho náboženské korenepráve v období 25. výročia obnovenéhoputovania zo Slovenska do Compostely,sa toto napojenie Nitry na me-dzinárodnú trasu Jakubskej cesty poda-rilo zrealizovať. S organizačnou pomo-

cou Katedry cestovného ruchu a Ústavustredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre došlo dňa 10. novem-bra 2016 k vysväteniu nového pútnic-kého bodu Jakubovho chodníka v bezprostrednej blízkosti Svoradovhoprameňa na Zobore. Lokalita je dl-hodobo vyhľadávaným miestom rekreá-cie v oblasti. Nachádza sa len niekoľkominút chôdze od Svoradovej jaskyne z11. storočia a od vyše 400 rokov staréhokríža pochádzajúceho z bývalého Kos-tola sv. Jakuba v Nitre.Jakubská trasatak nasleduje modrú značku turistickejcesty (2427a) vedúcej popri národnejprírodnej rezervácii Zoborská lesostep.Jednou z výnimočných vyhliadkovýchoblastí nitrianskeho úseku medzinárod-nej cesty je Pyramída, ktorá ponúkajedinečné výhľady na mesto nazývanéaj slovenským Betlehemom kres-ťanstva. Nie je to len historickým pre-pojením Nitry so životom sv. Cyrila a Metoda, ale aj patronát sv. Svoradanad Nitrou a spolupatronát sv. Be-nedikta nad nitrianskym biskupstvom,ktoré lokalite zabezpečujú poprednémiesto v dejinách kresťanstva na Slovensku. Katedrálny chrám s po-zostatkami benediktínskych pus-tovníkov a ďalšie početné sakrálnepamiatky v Nitre sú pravidelnýmcieľom putujúcich zďaleka aj z blízka.Najväčšiemu ohlasu sa každoročne tešívýročná mariánska ďakovná púť k Matke Božej na Kalvárii. Jakubskácesta, ktorej korene siahajú až do roku1307 a ktorá je zapísaná aj na Zoznamesvetového dedičstva UNESCO, patrímedzi tri najvýznamnejšie pútnickédestinácie kresťanského sveta. PopriJeruzaleme, kam sa ľudia vydávajúpoznať Boha, Ríme – dôležitému miestu spojenému s poznaním Cirkvi,púť za ostatkami sv. Jakuba Staršieho jepodľa viacerých cestou k spoznaniuseba samého. Vysoký kultúrny a tu-ristický potenciál Nitry a jej okolia,ktorý sa z veľkej časti zakladá na silnejnáboženskej tradícii regiónu, ponúkaputujúcim po ceste spájajúcej kostolyzasvätené apoštolovi Jakubovi okremduchovného podnetu aj zážitkyrekreačného charakteru. Tie sú jed-ným z ďalších aspektov pútnictva akošpecifického druhu cestovného ruchu,ktoré v súčasnosti zažíva svoju renesanciu.

LENKA TKÁČ-ZABÁKOVÁ

Vážená pani šéfredaktorka SLOVENKYMôj priateľ Juraj Sarvaš pri posled-

nom stretnutí Pri sviečkach, v kul-túrnom stredisku na Stromovej ulici v Bratislave, mi vtlačil do dlane dvečísla časopisu Slovenky s poznámkou,prečítaj si.

Vyše dvadsaťdva rokov somčasopis Slovenku nemal v rukách. Vyše37 rokov žijem v zahraničí. Nehnevajtesa na mňa, čo Vám teraz napíšem,zoberte to, prosím, ako dobre mienenúradu.

Nebol som obsahom nadšený.Podľa uverejnených článkov a fo-tografií by sa tento časopis mohol volaťakokoľvek, len nie Slovenka.

Nie som žurnalista, som len kardi-ológ, a preto Vám dám skromnú radu,zato od srdca.

Časopis Slovenka by som si pred-stavoval ideovo postaviť na trochstĺpoch.

Prvý. Slovenka, ako príslušníčkaslovenského národa.

Druhý. Ako kresťanská matka.Tretí. Ako ochrankyňa morálnych

hodnôt a Pravdy.Slovenka ako príslušníčka sloven-

ského národa. Nie iného. Slovenského.Veď tento národ má svoju neo-pakovateľnú, špecifickú históriu.Zvláštne postavenie v rodine európ-skych národov. Národa, ktorý ako prvýz európskych národov mal liturgiu v jeho vlastnej reči. To nemali ani iní

príslušníci veľkých národov, Nemci,Francúzi, Angličania. Ani jeden z týchtonárodov nevie, ktoré boli jeho prvéslová napísané v jeho rodnej reči. My tovieme. Ani jeden z týchto veľkýchnárodov sa nesprával k svojim susedomtak, ako sme sa správali my a prežilisme. Nikdy sme nesiahali na cudzieúzemie, ani vtedy, keď nám boloponúknuté. Nikdy sme neviedlidobyvačné vojny, nekoloniazovali smecudzie územia, nekradli sme kultúrnepamiatky druhých národov a ne-privlastňovali si ich.

Vedeli sme znášať útrapy,poníženosť, útlak. Naučili sme sapracovať a mnohí z nás, i keď smepočtom malý národ, dokázali smedoma, ale i v zahraničí, čo dokážeSlovák svojimi rukami a umom.

Časopis Slovenka by mohol maťstálu rubriku o týchto našich vzácnychosobnostiach.

A čo naše kultúrne pamiatky, našeprekrásne hory, kopčeky i kopce, našeúrodné roviny, kde slnko sa večer

skláňa až k obzoru ? Nieto o čompísať?. A čo tak sa vybrať na púť od vý-chodu na západ, alebo opačne z juhu na sever? Do pozornosti Vám dávam pri tejto príležitosti vzácnu knihu od Jara Rezníka – Túry do literatúry.

A čo naša studnica prekrásnychpiesní. Slovák vraj v piesňach vyspievalcelý svoj život. Radosti, ale i žiale,prírodu, robotu, lásku, proste všetko.Jeden americký autor pred viac ako 50 rokmi sa podujal napísať knihu, v ktorej by z každého národa uviedol trinajkrajšie ľudové piesne. Pri sloven-skom národe urobil výnimku. Uviedoldeväť piesní a napísal – i tak som bol v rozpakoch, či som uviedol tie najkraj-šie. Nehovorí nám to niečo?

Samozrejme, máme i tienistéstránky života, všeličo nás omína,všeličo bolí, s mnohým nie sme spokoj-ní, ale i tomto sa dá v Slovenke písať.Mali by sme sa zamyslieť nad tým, čonám prináša „moderné“. Musíme sa za každú cenu prispôsobiť dobe? Ne-

mali by sme za riadiť i naším sve-domím, naším srdcom a nepýtať sadenne – Kde leží Pravda? Veď myslovom tiež pomáhame formovať dušuSlováka. Či nie ? A nielen slovom, alei obrazom.

Ako kresťanská matka:Taliansky autor Alessandro Prons-

sato vo svojej knihe – NepohodlnéEvanjeliá napísal. Už rodičia ma učili,že Evanjelium je veľmi nepohodlnávec. Ja by som dodal. Byť kresťanom,je veľmi ťažká vec. V mojom povolanísom videl, ako človek prichádza na sveta videl som, ako sa so svetom lúči.Robil som dvanásť rokov šéfa inten-zívky v jednom Viedenskom špitáli.Môžem Vám s plným vedomímvyhlásiť, že každý človek veriaci čineveriaci hľadá Boha. Či ho skutočnenajde, závisí vo velkej miere len od neho samého. Do duše každéhočloveka, do jeho génov je hlboko za-písané niečo, čo voláme svedomie. Za-mysleli ste sa niekedy nad týmto

fenoménom? Nedá sa to materiálnedokázať, ale je to tam. A tento fenoménmala i má slovenská žena, slovenskámatka. Je to vzácny poklad podľaktorého sa stáročia riadila, starala sa omuža, pomáhala vychovávať deti,uvádzať ich do života, udržiavať teplorodinného krbu. Slovenská žena, matka,nebola nikdy mužom, mala vždy svoješpecifiké postavenie, svoju neza-meniteľnú dôležitú úlohu. Mala svojeposlanie. Romány by sa dali o tomnapísať a i napísali. To by bola tiežjedna z prekrásnych a dôležitých tém,ktorým by sa mohol časopis Slovenkavenovať.

Prepáčte mi, pani šéfredaktorka,tých niekoľko slov. Nechcel som Váskritizovať, ale tak nejako to vnútornecítim, že možno i táto cesta by nebolazlá, upriamiť naše myslenie, ale i pozornosť Vašich čitateľov na hod-noty, ktoré ich skutočne obohatia na našej ceste k Pravde.

MARTIN JANČUŠKA

Nitra súčasťou Camino de Santiago

Posvätenie Svätojakubskej cesty v Nitre

Otvorený list časopisu Slovenka

10 21/2016 (12. decembra)

Keďsme v našichpredchádzajú-cich reflexiách

upozornili na známy lingvistický javkontaminácie pojmov, ktorý neob-chádza ani posvätnosť biblických textov, ešte sme si celkom neuvedo-movali, že tento fakt môže práve vbiblických textoch zohrávať osobitnúúlohu, a to v zmysle primárnom,alebo sekundárnom. No v obidvochprípadoch v zámeroch Zlého, pri ktorom sme tiež vpreduupozorňovali, že v bilaterálnostivzťahu Boha a človeka v autorstveSvätého písma treba vždy rátať i s jeho účasťou, pravdaže nie v zmysle pozitívnom, ale neprajnezáškodníckom. A tu by bolo na-mieste, aby sme si aj my pri pomenú-vaní tohto záškodníka poslúžili jehooznačením „Nepriaznik“, ktoré mudal náš slovensko-slovanský apoštolsvätý Cyril-Konštantín.

Kontamináciou pojmov v tom„sekundárnom“ zmysle slova smezakončili našu predchádzajúcu kapi-tolu, čiže siedmu reflexiu. – Podtouto kontamináciou sa v spo-menutej modlitbe ocitol pôvodnýzmysel slova „hovorenie“ (oratio) a neskôr z neho odvodený pojemmodlitby. Citovaná modlitba totižvyjadrovala zásadu, že každá našapráca, i každý náš hovor mali by savždycky začínať a končiť s Bohom,teda rannou a večernou modlitbou,čiže prosbou o pomoc i po-ďakovaním za ňu.

No keďže kontaminácia pojmovhovoru a modlitby sa uskutočnila akopsychologicky prirodzený jav, opráv-nene sa možno pýtať, prečo semzaťahovať aj Zlého! A náš kritik bymohol mať pravdu. Lenže finta tejtokontaminácie sa prejavila v tom, žetento náš Nepriaznik využil jazykovúslabinu našich liturgistov, ktorí pri riešení tejto konfúznosti neprišlina nič múdrejšie, než bolo ichunáhlené rozhodnutie túto modlitbu z oficiálneho zoznamu liturgickýchorácií odstrániť! Lebo modlitba v tejto kontaminovanej podobenaozaj môže pôsobiť konfúzne(prosiť Boha, aby sa modlitba nímzačínala!). No tu nebolo ničjednoduchšie, ako v tejto modlitbevrátiť latinskému slovu „oratio“ jehopôvodný význam (hovor, hovorenie,reč), a nie unáhlene odstrániť cennúhistorickú modlitbu! Lebo v klasic-kých latinských slovníkoch pod hes-lom „oratio“ márne by sme hľadali ajjeho súčasný homonymný ekvivalent,čiže „modlitbu“!

Preto ak by si naši liturgisti uve-domili princíp tejto kurióznosti, čižesémantickej premeny latinskéhoslova „oratio“ (hovor) na „modlitbu“,a v dôsledku tohto poznania rozhodliby sa túto historicky a katechetickycennú modlitbu vrátiť do staréhozoznamu cirkevných orácií,uvádzame ju tu celú v tom pôvod-nom, čiže v náležitom slovenskomznení (aj v jej kompletnej latinskejpôvodine):

„Činy naše prosíme, Pane, svojímvnuknutím predchádzaj a svojou po-mocou sprevádzaj, aby sa každé našehovorenie a konanie s tebou začínaloa skrze teba začaté aj dokončievalo“.Amen. (Actiones nostras quaesumus,Domine, aspirando praeveni et adiu-vando prosequere, ut cuncta nostraoratio et operatio a te semper incipiatet per te coepta finiatur).

A v tejto súvislosti sa nám žiadapripomenúť, že túto modlitbu aj

Dr. ph. Andrej Radlinský pred vyše160-timi rokmi zaradil do svojichvynikajúcich „Nábožných výlevov...“(najlepšej náboženskej knihy svojejdoby, preloženej do ôsmich jazykov),no, žiaľ, aj on ju uverejnil už len v tom nesprávnom význame slovaoratio, ako „modlitbu“, a nie „hovor“,ako bolo pôvodné znenie tohto slovav pätnástom storočí, keď Benediktín-ska rehoľa uviedla túto modlitbu do náboženskej praxe!

No ostáva nám ešte úlohavyrovnať sa aj so situáciou, keďzáškodnícky zmysel kontamináciepojmov možno pripísať primárnecielenému úsiliu Zlého. Lenže v tomto prípade sa nám treba vrátiťdopredu týchto reflexií a pripomenúťsi text vyšetrovacieho priebehu medziPilátom a obžalovaným Ježišom, keď

sa ho Pilát pýtal, či je „vladárom ži-dovským“. A tu znova pripomíname,že z textu tohto vypočúvacieho pro-cesu sme odstránili nenáležité slovo„kráľ“ a vymenili sme ho za vtedykonkrétny a jedine používaný výrazrex, s jeho obligátnym ekvivalentomvo význame vladár alebo panovník,pretože slovo kráľ použité v tomtohistorickom čase pôsobí ahistoricky,zmätočne, pretože názov „kráľ“ sautvoril z prešmyčky osobného mena„Karl“ na počesť cisára KarolaVeľkého po jeho smrti, teda až po roku 814.

A vieme, že vyšetrovaný Spasiteľna Pilátovu otázku, či je „vladáromžidovským“, odpovedal najprv v tomzmysle, či na toto a v podstate re-presívne udanie prišiel konšpi-ratívne on a sám, alebo mu hooznámili iní (a môže sa tu myslieť nažidovskú Veľradu). Pilát vtedynepochopil, prečo sa Ježiš na tútovec akoby od veci pýtal a preto sa i dosť neadekvátne ohradil, že on nieje Žid! No Ježiš sa potom k Pilá-tovej otázke vyslovil, že jeho„vladárstvo“ nie je z tohto sveta –„Regnum meum non est de hocmundo“ (Jn 18, 36), čím faktickyvyvrátil Pilátovu pôvodnú otázku, čije vladárom židovským. Lenže Pilátprehliadol Ježišovu výhradu o jeho nadprirodzenom vladárstve,ale súdny proces vnímal len v súvis-lostiach „tohto pozemského sveta“,ako si ich mohol vykonštruovať zo svojského chápania pojmov „tentoa iný svet“, na čo ešte upriamime našeúvahy tejto reflexie. Lebo právepredchádzajúci citát Jánovho Evan-jelia Pilátovi poslúži na to, aby na je-ho základe sformuloval záversvojho vyšetrovania, ktorý vyústil do výroku, adresovaného Spasiteľovi:„Tak predsa si vladár“!?, na čo v priebehu stáročí sa zaznamenalodvoje protichodných podôb Je-žišových odpovedí na tento Pilátovvýrok, pričom ani v Pilátovomvýroku nie je jasné, či tu ide o zvolanie, alebo o otázku!

Lebo z tohto Ježišovhostanoviska pre všetkých možnýchadresátov a biblických skúmateľovmohli vyplynúť len dva rozličnézávery. – Pre Pilátovo chápanie by to

mohlo byť potvrdením, že Ježiš sanepriamo priznáva k titulu ži-dovského vladára, keď síce popieralsvoj vzťah k svetu židovskej Iudaey(kde prebiehal súdny proces), ale do úvahy mohol prísť jemu bližšísvet Galiley, kde Ježiš prežilnajväčšiu časť svojho dovtedajšiehoživota, ale obidve tieto lokality tvo-rili územie židovské! (A eventualitutohto Pilátovho uvažovania sme užpripomenuli aj v závere našej pred-chádzajúcej reflexie.)

No do úvahy môže prísť i druhýzáver, keď z toho istého, ale širšiechápaného latinského textu „nonsum de hoc mundo“ (nie som z tohto sveta) logicky môže vyplynúť,že ak Ježišovo vladárstvo „nie je z tohto sveta“, nemôže byť anivladárom v zmysle položenej otázky

– že by mal byť vladárom „zo svetaŽidov“! A napokon do úvahy bymohol prísť ešte i ďalší aspekt, že akJežišovo vladárstvo nie je z tohto, teda prirodzeného sveta,potom môže byť len zo sveta nad-prirodzeného! A práve takýto je ajzáver, ktorý je obsiahnutý v ne-meckom preklade Pilátom tak pýtavovyrieknutého konštatovania: „Takpredsa si vladárom“? („Ergo rex estu“?) – „Du bist also doch einKönig“?, a na čo podľa toho istéhoautora, ktorým je známy Fritz Till-mann, v nadväzujúcom nemeckompreklade latinského textu Ježiš maldať údajne takúto odpoveď: „Ty hov-oríš (a správne), ja som kráľ“! – „Dusagst (recht), ich bin ein König“ (DasNeue Testament, Leipzig 1962, p. 330.)

No a tu máme dva rozdielnepohľady na túto kľúčovú otázku! –Pilátov, ktorý z Ježišovej odpovedeodvodzuje jeho „vladárstvo galilej-ské“, a biblistu Tillmanna, ktorému z Ježišových slov vychádza len jehoabstraktno-metonymické kráľovstvo,ktoré sa v prefácii k sviatku „KristaKráľa“ charakterizuje ako kráľovstvopravdy a života, milosti a svätosti,spravodlivosti, lásky a pokoja. Lenžepravda i v tomto prípade môže byťlen jedna, a treba sa nám ju pokúsiťnájsť a skonkrétniť. Veď vo Svätompísme nemôžu platiť rozdielne konš-tatácie, ako ich vedome formulovalapovestná delfská veštkyňa Pýtia!Preto ak sa ony formálne predsa lenobjavia, ich pôvod možno pripísaťbuď na vrub ľudskej nedokonalosti a z nej vyplývajúceho omylu, ale –prirodzene, že tu možno rátať aj svplyvom toho permanentne obskulu-júceho Záškodníka!

Preto ak je možné konštatovanie,že z jazykovo-biblických i logic-kých dedukcií vyšetrovaný Ježišnezmenene vyjadruje len svojenegatívne stanovisko k otázke, že bymal byť „vladárom (či kráľom) ži-dovským“ – aké ovácie infernamožno potom predpokladať z toho,keď na hore citovanú Pilátovu otázkubiblickí prekladatelia už vari stáročiado Spasiteľových úst vkladajúnepravdivý výrok: „Tak je, ako hov-oríš, som kráľ“: (Nový zákon a žal-

my, SÚSCM, Rím 1983, s. 257).Lebo tu treba pripomenúť, že horecitovaným nemeckým prekladom sidoslovne poslúžili i naši slovenskíeditori!

Túto problematiku sme už v šiestom pokračovaní našich reflexiíriešili a v podstate i vyriešili. Novrátiť sa ešte k nej nás primälazvedavosť, čo vlastne spôsobilo, žepráve v nemeckom vydaní Novéhozákona sme nečakane našli defektnéložisko prekladu tejto problematiky,ktorú sme objavili v hore citovanejslovenskej publikácii Nový zákon a Žalmy. Tu nás zarazila smelosť, s akou slovenskí zostavovatelia tohtobiblického vydania až príliš rozšafnevyzdvihli súhlasné pritakaniu Spa-siteľa, že je vladárom, ale súdnakauza sa neprestala krútiť okolo uda-

nia, že Ježiš sa vydáva za vladára ži-dovského! Preto ak naši biblisti v tejto záležitosti pripisujú Spa-siteľovi súhlasné stanovisko, do Spa-siteľových úst vkladajú alebonedorozumenie, alebo priam lož!Našich editorov zjavne uistila povesťedičnej exaktnosti, ktorej bez kon-troly podľahli! Lenže čo prevziať z nemčiny by bolo dobré, naši biblistiobišli, a tak, naprí-klad, namiestosprávnej nemeckej syntagmy „Po-zdrav nášmu Bohu“ (Heil unseremGott), u nás ešte stále kričí teolo-gický nezmysel: „Spása nášmuBohu“ (lebo lat. slovo „salus“ má ažosem homonymných ekvivalentov(!), no slovenský preklad prevzal tennaj-nevhodnejší , keďže v slovníku fi-guruje na prvom mieste).

Preto na úvahu, či Spasiteľ naozajmohol tak nekriticky pritakať na Pilá-tovo konštatovanie o svojomvladárstve, jasne nám poslúži nielenkontext citátov z vybraných evan-jelií, ale priam matematicky exaktnesyntakticko-gramatický charakterJežišovej odpovede na Pilátovozakľučujúce konštatovanie stavu súd-nej kauzy: –„Tak predsa si vladár“?–Ergo rex es tu?“. A posúďme, akovlastne znie Ježišova latinskáodpoveď na toto Pilátovo pýtavékonštatovanie:

a) „Tu dicis, quia rex sum ego“–„Ty hovoríš, že by som (či by som)mal byť vladár“!

– A ako ho tlmočí nemeckýpreklad?:

b) „Du sagst (recht), ich bin einKönig“– „Ty hovoríš (a správne), jasom kráľ“.

Z týchto dvoch rozdielnychjazykových formulácií Spasi-teľovejodpovede Pilátovi je už na prvýpohľad zarážajúca neadekvátna syn-taktická úprava nemecky preloženejodpovede. Máme podozrenie, že ne-meckí prekladatelia ani v iných prí-padoch (my-slíme najmä na prekladmodlitby Otčenáša) neveľmi radirešpektujú latinské „konjunktívy“!No tentoraz sa veľmi potkli, keď v latinskom texte ohrdli spojku„quia“, ktorá tým, že sa môžepoužívať okrem „indikatívu“ (ozna-movacieho spôsobu) aj v konjunktíve,

vo vete môže slúžiť aj „na vyjadrenienesúhlasnej mienky“ hovoriaceho(porovn.: A. Wžentek: Latinsko-slovenský slovník, 1929 s. 570, o čomsme vpredu čitateľov už informovali).

Lenže formou osobitne vyvolanejkontaminácie pojmov sa infernu po-darilo navodiť nemeckýmprekladateľom súhlasnú podobuJežišovej odpovede na Pilátov výrok:„Ergo rex es tu“? (teda si vladár?). Idetotiž o nehorázne mätenie pojmov,keď už tradičný zdravý rozum odmi-etal pletenie si „kozy a voza“! A in-fernu akoby ani nestačilo, že do „súdnej hry“ z prvej poloviceprvého storočia nášho letopočtu užzaniesli z právnického kontextuvytrhnutý vladársky termín „kráľ“(zo začiatku 9. st.), aby si poslúžilo

termínom oveľa starším, a to až hen,z „indoeurópskeho prajazyka“, čiževladárskym termínom König,ktorému Nemci tiež prepožičalioznačenie „kráľ“! Lenže súdny sporsa stále odohrával na podklade uda-nia, že Ježiš sa vydával za židovskéhovladára, čo bola vymyslená lož ži-dovskej Veľrady! Ako teda moholSpasiteľ súhlasiť s touto zvrá-tenosťou? Veď ani my sme nevedeli,ako presne preložiť obsah pôvodnéhoindoeurópskeho pojmu „kuningaz“keď Nemcom spoluhláskový základtoho slova (k-n-g) dal podobu menaKönig, čiže v našom ponímaní pojmu„kráľa“, a keď jeho indoeurópskypôvod v našich končinách sa prekladáako „knieža alebo kňaz“.

No rovnako dôležitý, ako je tentogramaticko-syntaktický základ tohtozáporného konštatovania, že Ježišnepotvrdzuje Pilátovo stanovisko o svojom pozemskom vladárstve, je v tejto otázke najrozhodujúcejšiestanovisko evanjelií, teda saméhoSpasiteľa, ktorým sa táto pomýlenáotázka konečne môže uzavrieť:

a) „Syn človeka neprišiel (na to), aby mu slúžili, ale aby slúžil(Mt 20, 28).

b) „Syn človeka neprišiel (na tento svet), aby si dal posluhovať,ale aby slúžil a dal život akovýkupné za mnohých“ (Mk 10, 45).

c) „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby somvydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 17).

– A Ján Evanjelista práve tentoverš pripája Pilátovi ako na vysvetle-nie, prečo Spasiteľ tak vytrvaleodmieta a odmietol aj bezprostrednepripisovaný mu titul vladára, lebo onneprišiel na svet plniť politicképoslanie, ale oveľa dôležitejšie úlohyľudskej spásy, ktoré sú obsiahnuté v pravde evanjelia, aby celý svoj časna tejto zemi venoval len svojmumesiášskemu poslaniu! A pri od-vádzaní pozornosti od Ježišovho poli-tického vladárstva, ktoré boloobsahom súdnej kauzy, a jeho na-smerovanie na citovo pôsobivejšiekráľovstvo duchovné, možno pripísaťaj finte Zlého, vložiť do Spa-siteľových úst na dlhý čas aspoňnepravdu, ako vyvŕšenie sa na ňomza ťažkú porážku, ktorú spôsobil in-fernu svojím víťazstvom na kríži.

Pravdaže, Spasiteľ v poriadkuvecí prirodzených i nadprirodzených,pár dní už po svojom zmŕtvychvstanípokladal za potrebné svojim jedenás-tim apoštolom oznámiť aj to, že „muje daná všetka moc na zemi i na nebi“a keď ešte aj počas svojho pôsobeniamedzi nimi ich stihol presvedčiť o svojej moci a sile, „ktorého vetry i more poslúchajú“ (Mt 8, 27).

JURAJ CHOVAN REHÁK

Biblicko-jazykovéreflexie (VIII.)

1121/2016 (12. decembra)

Predseda redakčnej rady: Július Binder – Šéfredaktor: Teodor Križka –Cena jedného čísla je 1.50 € – Časopis vychádza každé dva týždne, s výnimkou mesiacov júl a august. Ročne vychádza 21 čísel –Stánkový predaj: Mediaprint Kapa, Pressegrosso, a. s.Objednávky prijíma Slovenská pošta na elektronicklej adrese:ganisinova.renata@slposta.sk – Objednávky do zahraničia vybavuje: Slovenskápošta, a. s., Stredisko pfredplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. Box 164,

820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk – Telefonické predplatné: 02/54418102 alebo 02/54418091 – Registračné číslo: EV757/08 –Prijímame iba príspevky napísané elektronicky vo formáte word a graficky neupravené. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Stanovisko redakcie sa nemusízhodovať s názorom autora – E-mail redakcie: kultura@orangemail.sk – Internetová stránka a archív časopisu: www.kultura-fb.sk –ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

Dvojtýždenník závislý od etikyRedakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava

Telefón: 0911 286 452Vydáva Factum bonum, spol. s r. o..

Wolkrova 39, 851 01 Bratislava.IČO: 35 734 710

ČUTRÍK, Ľudovít: Sága slovenskej dediny.(I. – V. diel). Nitra: Odbočka Spolkuslovenských spisovateľov,2009 – 2014.

Dôchodcovia, koniec-koncov akoaj iné vrstvy obyvateľstva, prežívajúsvoj voľný čas veľmi rôzne. Niektoríužitočne, iní menej užitočne ažškodlivo. Medzi tých, ktorý jeseňsvojho života využili naplno a spo-ločensky prínosne, bezpochyby patríIng. Ľudovít Čutrík z Nitry. Absol-vent Fakulty architektúry a pozem-ného staviteľstva SVŠT v Bratislavepracoval celý svoj aktívny život v podniku Pozemné stavby. Po od-chode na dôchodok sa chytil pera a napísal množstvo historických diel.Najprv s tematikou športu (napr. 80rokov atletiky v Nitre, 1999), no pre-dovšetkým prác s regionálnou tema-tikou. Tá sa týka najmä jeho rodnejobce Šoporňa. Výsledkom sú o. i.knihy Osudy šopornianskychvysťahovalcov I.-II. (1999), Šoporňa– minulosť a súčasnosť 1251 (2001),či Kultúra – zákutiami šopornianskejhistórie (2005). Najmä však monu-mentálne päťzväzkové dielorománového charakteru pod názvomSága slovenskej dediny (2009 –2014).

Celkový rozsah epopeje je asi 2 800 knižných, husto popísanýchstrán. Vlastnú motiváciu pustiť sa do takého náročného diela opísal v úvode k prvému zväzku nasle-dovne: „Zo záujmu o históriu rodnejobce a snahy byť užitočný aj inak,ako vo svojom občianskom povolaní,

vďačiac za to vedeniu obce Šoporňa,vznikli publikácie literatúry fakty...ktoré vecne zdokumentúvajú hlavnéoblasti dejinného vývoja Šoporne. Vo vecnej podstate uvedených pub-likácií sa však autorovi, a iste ajvďačnému čitateľovi, stráca väzba na život našich predkov v jeho každo-dennej dynamike. V snahe sa o ňupokúsiť, a pritom využiť vecnú pod-statu obecnej a slovenskej histórie,vznikol zámer napísať Ságuslovenskej dediny.“

Sága má charakter románu s etno-grafickými črtami. Podrobne mapuježivot slovenského ľudu, podáva jehoosudy na príklade obce „Vieska“ – v skutočnosti autorovej rodnej obceležiacej na pomedzí nitrianskej a tr-navskej oblasti. V diele chcelčitateľovi priblížiť nielen historickéobdobia ako také, ale aj každodennýživot drobných ľudí, teda niečo, čomusa hovorí malé dejiny, alebo dejinykaždodennosti. Pracovné činnostivtedajšieho človeka, kolobeh jehoroľníckych i domácich prác, obživy,rodinných udalostí – od narodenia po smrť – , tiež náboženský život, sviatky cirkevného roku atď.

Pokiaľ ide o časový rozsah, jevyše 150-ročný, od roku 1847 až do súčasnosti. Dielo je koncipovanédo piatich častí, z ktorých každá máosobitný názov pokúšajúci savystihnúť podstatu opisovaného ob-dobia. Tak napríklad I. diel – Prebu-denie (1847 – 1867), II. diel Beznádej(1867 – 1918), ako roky nemilosrdnejmaďarizácie, III. diel Úsvit (1918 –1939), IV. Labyrint (1939 – 1989),

a posledný V. diel s pôvodnýmnázvom Do nového tisícročia (od ro-ku 1989 dodnes), neskôr rozdelený do dvoch častí.

Profesor Andrej Červenák v doslove prvého dielu napísal: „Jehoobraz slovenského človeka v dedinea dediny v človekovi oživuje ich so-ciálne bytie (prácu počas štyrochročných období doma i na poli, v časei nečase, v radostiach i sklamaniachatď.) ale nie ono – sociálne bytie –tvorí ich podstatu. (...) Ľudovít Čutríksa ponára do duchovnej a psycholog-ickej, návykovej, podvedomej sféryobyvateľov slovenskej dediny a po-núka nám jej etnicko-duchovnýobraz.“ (s. 478) Už samotné odhod-lanie, veľkolepý plán Ľ. Čutríka,vystihnúť život na slovenskej dedineod 19. po 21. storočie vzbudzujeobdiv. Ešte viac však výsledok –dielo, ktoré sa – po jeho objavení –bezpochyby zapíše do dejín slo-venskej literatúry...

Z veľmi rozsiahleho diela vy-beriem na ilustráciu aspoň niekoľkozaujímavých pasáží. V II. dieli(Beznádej), v 80. a 81. kapitole (s. 433 – 448) podrobne opisujeprelomové obdobie našich dejín,záver vojny a pád monarchie. Na de-dine sa prejavili najmä v povestnýchrabovačkách. Tie však mali svoj kon-text, svoje príčiny. V kapitole Vrenienespokojnosti opisuje príbehy mužov,ktorí prichádzajú domov, neraz akoinvalidi či vdovci – ich manželky umreli následkom vyčerpania bez to-ho, že by sa úrady o rodiny postarali.Otrhaní a hladní frontoví vojaci,

bez akéhokoľvek zabezpečenia a perspektívy sa až doma dozvedajúo otrasných pomeroch, v akých ichrodiny a dediny museli žiť. Štát,miesto toho, aby im pomáhal, zobralz dedín posledné zásoby obilia, i že-leza – nielen zvony, ale aj kľučky na dverách. A z tejto úžasnej biedyhŕstka domácich profitovala. Vo „Vieske“ to bol maďarónsky notára napr. obchodnícka rodina Scheel-mannovcov, príslušná k istej málo-početnej, no vplyvnej náboženskejmenšine. Nespokojenci riešia, čo ďa-lej. Spontánne ľudové zhromaždeniesa utvrdilo v názore, že „všetko zlo na svete spôsobuje panská cháska“.Keď sa k tomu pridali informácie o revolučnom vrení v iných častiachštátu, oheň bol na streche. Prvým narane bol obchodník Scheelmann,ktorému vojna s nedostatkom peňazínahrávala. Obchod s rozličným to-varom mal dobre zásobený. Ako píšeautor, predmety „predával väčšinouza veľkoobchodné ceny a na úver s nízkym a časovo dlhodobýmúrokom. Tento však časom narástoldo takých výšok, že presiahol i viac-násobok pôvodnej predajnej ceny.Týmto spôsobom si Scheelmann k sebe pripútal rozhodujúcu časťobecnej chudoby, ktorá len čo prišlak nejakému zárobku, hneď ho nechalau obchodníka na splácanie dlhu.Rozvratom hospodárstva počas vojnya nekontrolovateľnom hladinou ciensa životná situácia mnohýchviešťanských chudákov tak skomp-likovala, že žili úplne v Scheelman-novom područí.“ No zbohatlícka

rodina si to akoby nechcela uve-domiť, žila v domnení, že vlastne oniľuďom pomáhajú... Z tohto pre-svedčenia ju vyviedol až revolučnýdav pod oknami jej domu. „Až do chvíle, keď sa v lieviku Krížnejulice neobjavila päsťami sa hroziacačelná skupinka vojnových navrátilcovna čele s pokrivkávajúcim JožinomPóšom a za nimi ďalší muži a ženy.“S výkrikmi „na nich“, „na panskúzberbu“ sa začala rozvíjať scéna súcana film. „Mnohí, poznajúc, kde má čouskladnené, sa hneď vrhli na múku,na cukor, soľ, ocot a všetko, čo je spo-jené s várou ... Keď už bol obchodokrem skladu do najmenšej drob-nôstky vyrabovaný, prišlo na rad os-tatné stavanie. Ľudia odnášali najprvmenšie kusy nábytku, periny avankúše, potom doniesol ktosi tragača vyteperil naň skriňu, iní ho napo-dobňovali, brali všetko zaradom,predbiehajúc sa jeden pred druhým.Ktorási žena uchmatla zo šporákahrniec s variacimi sa zemiakmi, inýchlap vypínal dvere z pántov a ďalšírúbal do drevenej dlážky, kde sa muvideli pohnuté dosky v domnení, žeúžerník pod ne schoval peniaze alebocennosti (s. 447).

Od popisovaných dramatickýchudalostí uplynie čochvíľa sto rokov, noľudstvo akoby sa vôbec nepoučilo.Znova tu máme úmyselné roznecovanievojnových požiarov, krviprelievanie, bo-hatnutie hŕstky mocných na zbedačenýchmasách obyvateľstva, sociálne kas-tovníctvo. Znova masy ľudí padajú do dlhového otroctva. Otázka – nielenpre čitateľa – tak znie: Je to len zabudnutáhistória, alebo sa môže rok 1918opakovať?

MARTIN LACKO

V prvom januárovom čísleprinesieme preklad rozhovorus Janom Tadeuszom Dudom,otcom súčasného poľskéhoprezidenta. Už slová, ktoré z tohto rozhovoru citujemeteraz, nasvedčujú, že Poľskomá dôstojných predstaviteľovštátu, ktorých spoločenské apolitické postojene vznikajúad hoc, ale opierajú sa o ko-rene, o rodinnú výchovulásky k Bohu, k Cirkvi a k poľskej vlasti.

Jan Tadeusz Duda (nar.1949), profesor technickýchvied, v rozhovore uviedol:

„Ide o otvorenú vojnu s našou vierou. Vedie junáboženstvo, ktoré môžemenazvať antirelígiou. Ak nás

žiadajú, aby sme nevystavo-vali svoju vieru, prečo tedaoni prejavujú tú svoju? Pre mňa je to príznakchoroby. Pomník sa musívrátiť, je len otázkou, kde.

Musíme zastaviť onentrend vytláčania Krista z ve-rejného priestoru. To je závä-zok pre nás ako pre národ.

Akt zasvätenia (PoľskaNajsvätejšiemu SrdcuJežišovmu v jubilejný rok,pozn. red.) bol veľmipotrebný, aby pripomenulľuďom, že máme voči Kris-tovi záväzky, že si máme v srdciach uchovať vieru, žeOn je Kráľom. Že smepovinní usilovať sa o to, abybolo kráľovstvo Božie na svete.“ Komunistami zrúcaný pomník Srdca Ježišovho v Poznani

Otec poľského prezidenta o vojne s antináboženstvom

Sága slovenskej dediny

12 21/2016 (12. decembra)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

21. Kde ich prijal Rastislav?Odpoveď: Vo svojom kniežacom meste – v

Morave (Valy pri Mikulčiciach),kde bolo na ostrove dvanásť kos-tolov. Po privítaní a ubytovaní pre-jednali založenie Teologickej školyna výchovu dorastu pre starosloven-skú arcidiecézu pod právomocouRíma. Potom odišli do školy vo vz-dialenom ukrytom kláštore, vhorách pri dnešných Osvětimanoch(„Na Klimentku“). Priniesli sosebou ostatky svätého Klimenta,rímskeho biskupa, z ukrajinskéhoChersonu. To bol ich ochranca na misii.

22. Kam po skončení štúdia od-cestovali?

Odpoveď: Do večného mesta –Ríma, lebo Bazilika svätého Kli-menta už bola postavená a oni do nej niesli ostatky. Vedeli, žeMorava patrí pod Rím. A Hadri-án II. to jasne povedal: „Oni vedeli,kam mali prísť.“ Špekulácie o Ca-rihrade sú mýtom.

23. Ako skončili jednania vRíme?

Odpoveď: Málo toho vieme,lebo pápežský archív z 9. storočiazhorel za vlády cisára Barbarossu.Konštantín bol menovaný za ar-cibiskupa pre Vyšnú Moravu. Tozimné počasie spôsobilo Konštan-tínovi ťažkú chorobu. Vzdal safunkcie. Preto vstúpil ako Grék do gréckeho kláštora, prijal mníšskemeno Cyril (Panáček) a tam umrel.Nakoniec Rím Morave vyhovel a menoval Metoda (Strachota) za arcibiskupa a pápežského legátapre obidve Moravy – našu Vyšnú a Nižnú v Zátisí (v texte je duál,Prof Ján Stanislav).

24. Aké boli osudy „Metodovej“cirkvi?

Odpoveď: Úspešné. PostavilStaroslovenské kráľovstvo na„nohy“ – vnútorne aj diplomaticky.Pápež prijal pod svoju ochranu Svä-toplukovo kráľovstvo. Rímskadelegácia tu vysvätila viacerýchbiskupov – včítane Gorazda.Rozruch narobil len nitrianskybiskup Wiching – Nemec. Takprišlo k prechodnému likvidovaniu„Metodovej“ cirkvi po jeho smrti.Pritom išlo len o centrálne dvorce.

25. Akú úlohu zohral Sväto-plukov nástupca – syn Mojmír II.?

Odpoveď: Poslal posolstvo do Ríma, aby Svätá stolica obnovilacirkevnú provinciu. Prišlo posolstvos 3 biskupmi, vysvätili štyrochbiskupov a jedného povýšili na ar-cibiskupa. Ten nastúpil do svojhosídla v meste Morava, druhý do Nitry, tretí do Krakova a štvrtýdo pripojeného Veľkého Varadína.Potom pre východnú časť Ni-trianskeho kniežatstva neskoršiezriadili biskupstvo v terajšej Spiš-skej Kapitule. Je o tom dosť lis-tinných materiálov a nemožno to poprieť (Ecclesia olim cathedratica).

Mnohí pochybujú o mesteMorava. Nevedia, že biskupstvá a arcibiskupstvá sa spravidla za-

kladali v kráľovských a kniežacíchmestách. Výnimočne v nových ob-chodných centrách. Všade muselivybudovať katedrálu a ďalší kom-plex budov.

Metod sa konečne vrátil z Rímapo vyslobodení od Nemcov do svoj-ho arcibiskupského mesta Moravy(„šel v grad Moravu“). Tam malsvoj chrám a patričné budovy. A je-dine tam na ostrove pri rieke

Morave bolo vtedy dvanásť kos-tolov. Nikde inde, len tam, ani naSlovensku či v pripojených krajoch(svedectvo sv. Nauma).

26. Aké boli osudy „Metodovej“cirkvi po obsadení krajinystaromaďarskými kmeňmi?

Odpoveď: Vytvorila sa sym-bióza s domácim obyvateľstvom.Cirkev riadne fungovala až do zria-denia Uhorského kráľovstva. Novýkráľ Štefan začal zavádzať v krajinelatinský obrad. Za to dostal z Rímakráľovskú korunu. V diplomatickejhre bola jeho manželka – Nemka.Kráľ podriaďoval „Metodovu“cirkev latinským biskupom. Kráľnemal spočiatku dostatok kádrovpre latinský obrad. Povolával z cud-

ziny. Neskoršie sa to vypomstilo v povstaní proti „latiníkom“ na čeles veľmožom Vatom.

27. Zanikla „Metodova“ cirkevv Uhorsku?

Odpoveď: Nezanikla, len bolaoslabená novou politikou. Kde ze-mepán chcel upevniť latinskýobrad, nedovolil po smrti domácehokňaza nastúpiť novému, a tak noví

latinskí kňazi krstili deti gréckoka-tolíkov a vytvárali v ďalších generá-ciách latinských katolíkov. Robil toneskôr v 14. storočí kráľ KarolRóbert a jeho syn Ladislav. Na Vyšehradskej synode (1342)zrušil gréckokatolíckych benedik-tínov – glagolášov.

28. Prežila „Metodova“ cirkevv Uhorsku?

Odpoveď: Hej! Najmä v okra-jových oblastiach, kde sa šľachtabála vzbúr a povstaní. Navyše rím-ski pápeži „Metodovu“ cirkev v Uhorsku chránili. Máme na todostatok dôkazov. Pápež Gregor IX.pred Tatárskym vpádom nariadiluhorským latinským biskupom, abysi pre ňu menovali vikárov a ne-

miešali sa do záležitostí „starej“cirkvi („ó hít“). Kráľa Bela IV.pápež napomenul, aby sa to robilo,ako Rím nariaďuje.

Roku 1243 po vpáde Tatárov Inocent IV. vydal bulu a v nejpotvrdil staroslovenský jazyk akoliturgický. Odvolával sa v nej na Hadriána II. Roku 1521 Lev X.v bule kráľovi Ľudovítovinariaďuje, aby biskupi latinského

obradu stále mali pre gréckoka-tolíkov obradových vikárov.Navyše uvádza, že si všetko dal v Uhorsku prešetriť a zdôrazňuje,že grécka bohoslužba v starosloven-skom jazyku sa v Uhorsku slávila„ab antiquis“ – od starodávna.Olomúcky biskup Zdík na začiatku12. storočia o sebe píše: „Ja som 7. olomúcky biskup, ale len 4. latin-ský.“ A nakoniec dôkaz z 19. sto-ročia, keď v Pešti vyšiel vo východoslovenskom dialekteKalvínsky katechizmus od superin-tendenta Imre Sárkánya. V úvodejasne píše, že Kalvínska cirkev(Krescanye helyvetskej viri)pochádza v potiskom priestore zo „starej viri“ („ó hít“) a z „ruskejviri“ („orosz hít“).

Slováci a ich Latinská cirkevbola obnovená po skončení sta-vovských vojen (1711). Prežila ajreformy cisárovnej Márie Terézie a jej syna – spoluvládcu Jozefa II.Podobne Slováci prežili aj obdobietuhej maďarizácie, do ktorej sapripojila aj značná časť duchoven-stva všetkých cirkví v Uhorsku.Prežila aj školské zákony ministraškolstva grófa Aponyiho, ktoréciteľne obmedzili počet základnýchcirkevných škôl v Uhorsku.

Slovenský národ prežil ajMasarykovu ČSR, ktorá bola zam-eraná na počeštenie Slovákov a obmedzovanie Cirkvi. Táto I.ČSR bola len stupňom preSlovákov pri dosahovanísamourčenia. Židovská otázka bolanám vnútená Veľkonemeckou ríšou.Postihlo to takmer celú Európu.Prezident ThDr. Jozef Tisoudeľovaním výnimiek pre ži-dovských špecialistov zachránilokolo 30 tisíc Židov. Po zistení, žečasť Židov v poľskom Osvienčimea v Brezinke zabíjajú plynom,slovenská vláda zrušila odvozŽidov a zriadila v Seredi a v No-vákoch rodinné pracovné tábory so základnými a učňovskými reme-selníckymi dielňami. Dostávalištátne objednávky.

Obnovenie ČSR roku 1945 zo strany Prahy bolo obmedzo-vaním Slovenska. Bratislava nebolauznaná za hlavné mesto Slovenska.Ostala len krajským mestom. Pred-stavitelia – nekomunisti zo SNPboli po februári 1948 pozbavenífunkcií a časť postupne putovala do pracovných táborov (uránové a uhoľné bane, pevnosti Leopoldov,Ilava, Mírov, Pankrác). Až vo väzení definitívne pochopili, žev spolupráci s ilegálnou Komuni-stickou stranou Slovenska boli len„užitočnými hlupákmi“ („po-ľeznyje duraki“ - Leninov termín!!!).

Vznik II. Slovenskej republikyroku 1993 umožnil novýsamostatný rozvoj Slovenska, ajkeď privatizáciou strategickýchpodnikov štát prišiel o miliardy eurdo štátneho rozpočtu.

Legislatívne máme na Sloven-sku dve latinské arcibiskupstvá a jedno gréckokatolícke arcibiskup-stvo (Trnava-Bratislava, Košice,Prešov).

Na záver: Tvrdenie v liste Moravanov

„apoštolikovi“ (pá-pežovi), že našipredkovia prijali vieru od svätéhoPetra, je potvrdené v liste pápežaJána VIII. Svätoplukovi zo 14. júna879: „Keďže však máte pochyb-nosti o pravej viere, ako sme sadozvedeli zo správy vášho kňazaJána, ktorého ste k nám vyslali,napomíname vás, milých, aby ste(všetko) tak zachovávali, tak verili,ako sa svätá rímska cirkev rímska od samého kniežaťa apoštolovnaučila, zachovávala a budezachovávať až do konca sveta, a po celom svete denne rozsievaslová svätej viery a semä správnehohlásania (slova božieho) a ako našipredkovia, čiže svätí predstaveníApoštolskej stolice, ako viete, od začiatku učili vašich rodičov.“

To isté tvrdí Ján X. roku 925dalmátskemu kráľovi Tomislavovi.

ANTON SEMEŠ

Slovenskýnárodný

„katechizmus”

Kresba: Andrej Mišanek

Latinské príslovie vraví: „Finis coronat opus!“

Len šťastný koniec vecí je tou pravou korunou.