pápežské 1/2015misijnédiela

Misionári v krajine orlov 10 – 13

Deň modlitieb a pôstu za mučeníkov misií 5

Eucharistiu slávili v bunkri 20 – 21

svetové misie

Svetové misie Cieľom časopisu Pápežských misijných diel (PMD) je

informovať o misijnom dianí Katolíckej cirkvi a povzbudiť veriacich do hmotnej i duchovnej pomoci pre misie. Vý-ťažok, ktorý PMD získajú prostredníctvom tohto časopi-su, je použitý na podporu a rozvoj zahraničných misií.

Pápežské misijné diela Oficiálna organizácia Katolíckej cirkvi rozvíja misij-

nú myšlienku  medzi  veriacimi  a  organizuje pomoc pre zahraničné misie. PMD pôsobia  vo  vyše 120 krajinách sveta.

Pápežské misijné diela sú zložené zo štyroch misij-ných inštitúcií:• Dielo  šírenia  viery: podporuje evanjelizačné a  so- ciálne programy a  pomáha  pri  budovaní infraštruktúry novovzniknutých misijných cirkví• Dielo detí: podporuje projekty, ktoré poskytujú kom-plexnú starostlivosť o zdravý vývoj detí – fyzický, psychic-ký i duchovný • Dielo  apoštola Petra: zabezpečuje prostriedky na formáciu  miestnych kňazov,  rehoľníkov  a  rehoľníčok v misijných krajinách• Misijná únia: povzbudzuje zasvätené osoby do misij-nej spolupráce a organizuje duchovnú a odbornú podpo-ru pre misie

Kontakt: Pápežské misijné diela, Lazaretská 32, P. O. Box 74, 814 99  Bratislava. tel.:  02/52964916, mobil: 0915/633856, e-mail: info@misijnediela.sk

www.misijnediela.sk facebook.com/misijnediela

ObsahRodina je základom

duchovných povolaní 4

DUCHOVNÁ KVAPKA  Radosť je modlitba 4

MUČENÍCI MISIÍDeň modlitieb a pôstu

za mučeníkov misií 5Vernosť mučeníkov je pre nás

povzbudením 6Cirkev, ktorá veľmi trpela  26 — 27

TÉMA: ALBÁNSKOMisionári v krajine orlov 10 — 13Hrdá európska kultúra

s ázijským vanutím  14 — 15Eucharisitu slávili v bunkri  20 — 21Dcéra napĺňa povolanie otca  22Slovenskí misionári v Albánsku  23Albánski kresťania potrebujú

našu pomoc  24 — 25

INŠPIRÁCIEOdzbrojujúco šarmantná

Matka Tereza 28Zapojte sa do pomoci misiám

šírením misijných materiálov 29

ZÁBAVA Krížovka 30Turli ako prvé albánske jedlo 30

svetové misieSvetové misie vydávajú dvakrát ročne Pá-pežské misijné diela  na  Slovensku, IČO: 30806976, dátum vydania: marec 2015, ročník: 22., Zodpovedná redaktorka: Marti-na  Grochálová. Zostavili: Viktor Jakubov, Mi-chaela  Pobudová. Dizajn: Jozef Mak. Sadzba: Michael Thomas  Jurkovič. Foto  na  obálke: Tomáš Kuník. Tlač: KO&KA, spol. s.r.o. ISSN 1336-1074, evidenčné číslo: EV3088/09. Ne-predajné. Kontakt: Pápežské misijné diela, Lazaretská 32, P. O. Box  74, 814  00 Bratisla-va, tel.:  02/52964916, mobil: 0915 633 856, e-mail: info@misijnediela.sk. Číslo  účtu: 4000256602/3100.

ÚvodníkViktor Jakubov

Prvé vydanie Svetových misií roku 2015 vychádza v mesia-ci, ktorého kľúčovým dňom je z pohľadu misií 24. marec ako Deň modlitby a pôstu za mučeníkov misií. Naším dlhodobým úsilím je, aby sa tomuto dňu aj u nás na Slovensku venovala väčšia pozor-nosť, pretože šírenie viery bolo vždy spojené s prinášaním najvyš-šej obety a Cirkev si od samého začiatku tento druh svedectva spo-jeného s vyliatím krvi pre Krista mimoriadne cenila a vyzdvihovala ho. V časopise vám prinášame zoznam i niekoľko príbehov muče-níkov, ktorí zomreli počas svojho pôsobenia v misiách v predošlom roku 2014.

Aj pre tento významný marcový deň sme si zvolili za tému jar-ného čísla Albánsko – krajinu, ktorá priniesla v 20. storočí veľké množstvo mučeníkov. Komunistický režim vyhlásil v  roku 1967 Albánsko za prvý ateistický štát na svete a vyznávanie nábožen-stva, a to akéhokoľvek, kruto trestal. Výsledkom bolo, že sa obrov-ský počet ľudí, kňazov, rehoľníkov i laikov stal obeťami tejto kru-tej ideológie a miestna Katolícka cirkev bola na niekoľko desaťročí vymazaná z jej povrchu. Albánskych mučeníkov, komunizmus, ale i históriu a spoločnosť tejto krajiny vám priblížime na nasledujú-cich stránkach.

Hoci má Albánsko za sebou naozaj ťažké obdobie, veľmi po-vzbudivou skutočnosťou je, že v súčasnosti sa v krajine nachádza široká a rozmanitá katolícka misijná komunita. Fakt, že v Albánsku pôsobí aj viacero slovenských misionárov, kňazov, rehoľníkov i re-hoľných sestier, bol pre nás ďalšou motiváciou, prečo sme vybra-li túto krajinu za ťažiskovú tému. V časopise sme pre vás pripravili portréty viacerých slovenských misionárov, dozviete sa tak o ich misionárskych starostiach i radostiach.

S radosťou môžem povedať, že toto číslo je z hľadiska svojho obsahu celkom výnimočné. Po prvý raz sú Svetové misie tvorené z vlastných, pôvodných reportáží, rozhovorov a fotografií. Spraco-val ich redakčný tím PMD, ktorý koncom minulého roka navští-vil Albánsko. Dúfam, že aj v budúcnosti budeme schopní prinášať vám takto príbehy a informácie z misií z prvej ruky.

Nedávno sme uzavreli zbierku z októbrovej Misijnej nede-le 2014, ktorej výsledky sú veľmi pozitívne. Na podporu projek-tov Pápežského misijného diela šírenia viery sa vyzbieralo vyše 488 000 eur, čo je o asi 20 000 eur viac ako v minulom roku. Za váš príspevok do tejto zbierky vám chcem aj touto cestou veľmi pek-ne poďakovať.

Ak máte takú možnosť, rád by som vás poprosil, aby ste zvážili darovanie dvoch percent z vašich daní na aktivity Pápežských mi-sijných diel. Vďaka príjmu z dvoch percent budeme schopní pokryť náklady spojené s vydávaním tohto časopisu a použijeme tak väč-šie množstvo finančných prostriedkov na podporu misijných spo-ločenstiev, podobné tým, o akých sa dočítate v tomto čísle.

Želám vám príjemné a obohacujúce čítanie, a aby bolo pre vás toto číslo o mučeníctve povzbudením v prežívaní vašich vlastných životných ťažkostí.

Autor je riaditeľom Pápežských misijných diel.

3

Rodina je základom duchovných povolaníMartina Grochálová

Jedným zo spôsobov formácie neokatechumenátnej cesty sú misijné semináre Redemptoris Mater, ktorých je v súčasnosti 102 na celom svete. Vďaka štedrej pod-pore slovenských darcov vo výške 40  000 dolárov prostredníctvom Pápežského misijného diela apoštola Petra vznikol misijný seminár aj v  albánskom meste Lezhë. Viac o jeho poslaní hovorí rektor seminára ta-liansky kňaz Carlo Lorenzo Rossetti (47).

Do Albánska ste ako kňaz prišli v roku 2003. Ako sa zrodila myšlien-ka založiť v krajine misijný seminár?

Náš prvý neokatechumenátny tím, ktorý tvoril manželský pár, kňaz a seminarista, prišiel do Albánska v roku 1993. Postupne tam vznikli spo-ločenstvá a časom sme si povedali, prečo by sme nezaložili aj misijný se-minár. Podarilo sa to v roku 2005. Cieľom misijných seminárov je spájať miestny a inštitucionálny aspekt s charizmatickou a misijnou dimenziou.

Pre koho je váš seminár určený? Formujú sa v ňom aj albánski semi-naristi?

Žiaľ, zatiaľ nemáme albánskych seminaristov – v krajine je ešte veľ-mi málo povolaní. Máme tu štrnásť bohoslovcov – dvaja sú na misiách, dvanásti v  seminári. Naši bohoslovci pochádzajú prevažne z  Latinskej Ameriky – z Mexika, Dominikánskej republiky, Venezuely, Čile a zo Sal-vádora. Veríme, že časom získame aj povolania z Albánska, nechceme sa však unáhliť. Nechávame priestor Bohu, aby konal. Keď som v roku 2003 prišiel do Albánska, v diecéznom seminári v Shkodëre bolo množstvo mladých ľudí, no po čase ich počet prudko klesol. Uvedomili sme si, že je nesmierne dôležité budovať najskôr kresťanské spoločenstvá a dob-ré rodiny. Veľkým problémom v Albánsku sú rodiny, ktoré sú už menej otvorené životu. Ak má rodina dve-tri deti, a z toho iba jedného chlapca, je veľmi ťažké, aby sa práve on rozhodol pre duchovné povolanie.

Neokatechumenátna cesta bola jednou z odpovedí na výzvy Druhého vatikánskeho koncilu. Mohli by ste nám priblížiť, čo je jej poslaním?

Neokatechumenát dáva príležitosť tým, ktorí boli pokrstení ako deti, no chcú ďalej rásť vo viere. Hlavným cieľom neokatechumenátu je objavovať bohatstvo krstu. Mojou podstatou nie je to, že som kňaz, ove-ľa dôležitejšie je, že som kresťan. Ak objavíte svoj krst, objavíte celé svoje povolanie. Hnutie sa rozšírilo začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storo-čia v Španielsku, neskôr v Taliansku. Hlavnou myšlienkou jeho zaklada-teľov bolo ohlasovanie evanjelia, prioritne pre tých, ktorým je vzdiale-né. Preto sa osobitne zameriavame na misiu v Ázii, predovšetkým v Číne. Mnohí zo seminaristov formovaných v Albánsku pôjdu na misiu do Číny, pretože Čína mala veľký vplyv na Albánsko. ▪

Radosť je modlitba Modlitba je radosť, je to znak

našej veľkodušnosti, našej nezauja-tosti, nášho intímneho a ustavičné-ho spojenia s Bohom.

Krista sa pod jeho maskou chu-doby dotýkame s radosťou, lebo ra-dosť je láska. Radosť je modlitba, radosť je sila, radosť je sieť lásky, do ktorej môžete loviť duše. Boh miluje toho, kto dáva s radosťou. Kto dáva s  radosťou, dáva navyše. Najlepší spôsob, ako ukázať naše vyznanie Bohu a iným ľuďom, je prijímať všet-ko s radosťou. Radostné srdce je pri-rodzeným výsledkom srdca horia-ceho láskou.

Nepoužívajme zbrane, aby sme zvíťazili nad svetom. Používajme lásku a súcit. Pokoj sa začína úsme-vom. Usmejme sa päťkrát denne na  človeka, na ktorého v  skutoč-nosti vôbec nemáme chuť sa usmie-vať. Urobme to pre pokoj. Vyžaruj-me Boží pokoj, zapáľme jeho svetlo a v srdci každého človeka tak uhasí-me nenávisť a túžbu po moci.

Modlitba je radosť. Modlitba je láska. Modlitba je pokoj. Modlitbu nemožno vysvetliť, človek musí mať s  ňou skúsenosť. Boh dáva tomu, kto žiada, a Otec vie, čo má dať svo-jim deťom.

Bl. Matka Tereza

foto: churchofsaintaugustineprov.com4 | mučeníci za vieru

Deň modlitieb a pôstu za mučeníkov misiíViktor Jakubov

Každoročne sa 24. marec v Cir- kvi slávi ako Deň modlitieb a  pôs-tu za mučeníkov misií. Stal sa spo-mienkou na tých, ktorí vo svete pl-nili misijný príkaz Ježiša Krista: „Choďte do celého sveta a ohlasuj-te evanjelium celému stvoreniu“ a priniesli pri tom poslaní najvyššiu obeť. Tento deň bol ustanovený iba nedávno a podnetom na jeho slá-venie bola smrť salvádorského ar-cibiskupa Oscara Romera, ktorého zavraždili v roku 1980 z dôvodu „ne-návisti k viere“ počas slávenia svätej omše. Jeho mučeníctvo potvrdil pá-pež František 3. februára, čím otvo-ril cestu k jeho blahorečeniu.

Mučeníctvo, grécky martyrium, čo znamená svedectvo, bolo v Cirkvi od samého počiatku vo veľkej úcte a  bolo považované za vrchol sve-dectva lásky ku Kristovi, ktoré usta-novuje najhlbšiu podobnosť so živo-tom Ježiša Krista. Ježiš povedal, že nikto si nemôže jeho život vziať, ale on ho dáva sám a slobodne (porov. Jn 10, 18). Chcel tým povedať, že utr-penie nie je hodnotou samo o sebe. Ježiš dáva utrpeniu svojou obetou nový zmysel. Nasledovanie Krista v utrpení teda nespočíva v znášaní ľubovoľného utrpenia, ale vo vyjad-rení bezbrannosti lásky k násiliu zla a nelásky. Preto poslednou odpo-veďou na problém utrpenia spočí-va v láske samého Boha, ktorý prijal utrpenie, aby ho urobil nástrojom

záchrany ľudstva pred najväčším zlom, stratou Božej prítomnosti.

Kresťania si neželajú, ani nevy-hľadávajú utrpenie a smrť a nech-cú smrť svoju ani iných. No sú pri-pravení dať svoj život, ak sa ocitnú pred voľbou – odmietnuť a zradiť život v Bohu, ktorý im daroval Kris-tus. A v takých situáciách sú pripra-vení trpieť, a ak je to nevyhnutné i zomrieť (porov. EG 24 a 76).

Dvadsiate storočie môžeme bez obáv nazvať storočím mučeníkov. Svätý Ján Pavol II. vyhlásil počas svojho pontifikátu za svätých 286 mučeníkov. To je iba malá časť mno-hopočetného zástupu mučeníkov, ktorí za nacistického režimu a v ko-munistických diktatúrach, v časoch prenasledovania Cirkvi v  Rusku, Mexiku, Španielsku, v Číne i v afric-kých krajinách, ale aj u nás a po ce-lom svete položili svoj život z lás-ky ku Kristovi a  k ľuďom, svedčiac o svojej vernosti Cirkvi.

Deň modlitieb a pôstu za muče-níkov misií, ktorý slávime 24. marca, je preto pre nás oslavou vďačnos-ti a úcty k tým, ktorí svojím svedec-tvom prispeli k tomu, aby sa tento svet stal lepším miestom pre život všetkých ľudí. Veď je možné darovať viac ako dobrovoľne obetovať život?

Naším cieľom je povzbudiť všet-kých kresťanov na Slovensku, aby sme na týchto svedkov viery neza-búdali, ale využili ich príklad na vzá-jomné povzbudenie vo viere a bu-dovanie dobrého základu pre svoj život. Aj z tohto dôvodu pripravuje-me pre všetky farnosti na Slovensku materiály, ktorých cieľom je obo-hatiť slávenie tohto dňa. Obsahujú podnety a modlitby, ktoré prispe-jú k prežívaniu Pôstneho obdobia v misijnom duchu. Tieto materiály budú distribuované na všetky fary, no bude si ich tiež možné stiahnuť na našej webovej stránke www.mi-sijnediela.sk.

Ďakujeme slovenským darcom za ich finančnú podporu, ktorá nám nesmierne pomohla pri budovaní seminára. Vo všetkom totiž závisíme od dobrodincov. Budova je veľmi pekná, lebo náš zakladateľ Kiko Arguello bol ako maliar veľmi citlivý na krásu. Hovoril, že krása je dar pre ľudí, je znakom lásky. V čase komunizmu vznikali v Albánsku otras-né šedivé stavby a ľudia túžia po niečom peknom, potrebujú byť vedení ku kráse.

Carlo Lorenzo Rossetti

Mučeníctvo bolo od počiatku v Cirkvi vo veľkej úcte a bolo považované za vrchol svedectva lásky ku Kristovi.

foto: asianews.it mučeníci za vieru | 5

Vernosť mučeníkov je pre nás povzbudením Podľa tlačovej agentúry Fides: Viktor Jakubov

Mučeníctvo nie je doménou histórie, rok čo rok pribúdajú do zoznamu mučeníkov nové mená ľudí, ktorí svoj život položili za vieru. Podľa informácií tlačovej agentúry Fides, bolo v roku 2014 násilne usmrtených 26 pracovníkov v misijnej pastoráci, čo je o troch viac ako v predchádzajúcom roku. Za posledných desať rokov (2004 – 2013) bolo za-bitých 230 misionárov, z toho traja biskupi. V roku 2014 zomrelo násilnou 17 kňazov, jeden rehoľník, šesť rehoľníčok, jeden seminarista a jeden laik.

Zoznam mučeníkov misií sa však netýka iba misionárov ad gentes, ale všetkých pastoračných pracovníkov, ktorí zomreli násilnou smrťou. Výraz mučeníci sa tu nepoužíva v  plnom zmysle tohto slova, ale myslia sa tým svedkovia prežívania viery v  Krista, hoci mnohí z nich budú iste v budúc-nosti vyzdvihnutí na oltár.

Väčšina pastoračných pracovní-kov v roku 2014 bola zabitých v dô-sledku pokusov o lúpež alebo krá-dež, boli prepadnutí s krutosťou a  zúrivosťou, predstavujúcou znak morálneho úpadku, chudoby, hospo-dárskej a kultúrnej neznášanlivos-ti, uprostred ktorej obete žili. Nikto z týchto svedkov viery nevykonal hr-dinské a neslýchané činy. Všetci žili s vytrvalosťou a pokorou a plnili svo-je každodenné záväzky, svedectvo o Kristovi a jeho evanjeliu vydávali v  neraz zložitej situácii. Niektorých zabili tí istí ľudia, ktorým pomáha-li; iní otvorili dvere núdznym, pro-

siacim o  pomoc, a boli napadnutí; iných zabili počas prepadnutia, za-tiaľ čo u ďalších je motív stále nejas-ný, mnoho ďalších útokov a  únosov, ktoré sa skončili tragicky a u ktorých už možno nikdy nebudeme mať mož-nosť poznať skutočnú príčinu.

Zostávajú ešte obavy o osud via-cerých misijných unesených pracovní-kov. O niektorých, čo zmizli, nemáme správy, ako napríklad o troch konž-ských augustiniánoch Nanebovzatia Panny Márie, unesených v Demokra-tickej republike Kongo ešte v októbri 2012. Ďalej je to taliansky jezuita pá-ter Pavol Dall‘Oglio, unesený v Sýrii v roku 2013, alebo páter Alexis Prem Kumar, ktorý bol unesený 2. júna 2014 v meste Herát, v Afganistane.

Zabíjal aj vírus ebola Nemôžeme si nespomenúť na

tých, ktorých nezabila ruka zločincov, ale vírus ebola, vyčíňajúci v  západ-nej Afrike. Katolícke organizácie tam

boli v pohotovosti od prvého výskytu tejto epidémie a  účinne ju pomáha-jú eliminovať. Rehoľa nemocničných bratov sv. Jána z Boha stratila v Libé-rii a Sierra Leone štyroch bratov, jed-nu sestru a trinásť zamestnancov ne-mocníc v  Monrovii a v Lunsare, lebo sa nakazili vírusom pri vykonáva-ní starostlivosti o chorých. Podobný osud postihol šesť talianskych misi-onárok z rehole Chudobných sestier z Bergama, ktoré zomreli v Kongu v  roku 1995, keď sa nakazili vírusom ebola, lebo nechceli nechať ľudí bez zdravotnej starostlivosti. V roku 2013 sa začal proces ich blahorečenia.

Blahorečení mučeníciDňa 24. mája boli blahorečení

misionár Pápežského inštitútu pre zahraničné misie (PIME) páter Má-rio Vergara a laická katechétka Is-idore Ngei Ko Latová. Oboch zabi-li z nenávisti k viere v Barme, v roku 1950. „Ich hrdinská vernosť Kristovi môže byť povzbudením a príkladom pre všetkých misionárov, najmä ka-techétov v misijných oblastiach, kde zohrávajú cennú a nenahraditeľnú úlohu v apoštolskej práci,“ povedal počas liturgie ich blahorečenia pá-pež František.

Do zoznamov mučeníkov mi-sií, zostavených každoročne agen-túrou Fides, by mal byť vždy prida- ný dlhý zoznam mnohých ľudí, kto- rých mená nepoznáme a nejestvujú o  nich žiadne správy, hoci na mno-hých miestach našej planéty trpia a platia svojím životom za vieru v Je-žiša Krista. ▪

foto: asianews.it6 | mučeníci za vieru

Z osudov kresťanských mučeníkov v roku 2014 Frans van der Lugt SJ ▸Sýria, 76 rokov

Holandský jezuita, ktorý žil v nepokojnom meste Homs, bol zabitý 7. apríla okolo ôsmej ráno. Rehoľníka uniesli ozbrojení muži, ktorí ho pred jezuitským kláštorom v  Homse priamo pred prítomnými ľuďmi zbili a potom zastrelili dvoma výstrelmi do hlavy. Páter van der Lugt žil v  Sýrii od roku 1966 a vždy sa veľmi veľmi angažoval v  pomoci chudobným i medzináboženskom dialógu. Na okraji Homsu založil v  osemdesiatych rokoch 20. storo-čia duchovné centrum, v ktorom žilo asi 40 mladých ľudí s mentálnym postihnutím z okolitých dedín. V posledných troch rokoch vojny žil holandský rehoľník v kláštore, sto-jacom v historickom centre mesta, kde na dlhé mesiace našli útočisko civilisti mesta obliehaného vládnou armá-dou. Napriek každodennému bombardovaniu a nedostat-ku potravín sa rozhodol zostať v Homse, a to aj po evakuá-cii civilného obyvateľstva. Bol posledným jezuitom, ktorý zostal v meste.

Mária Pavla TackeJuhoafrická republika, 82 rokov

Americká rehoľníčka z Kongregácie misijných sestier Najdrahšej Kristovej Krvi (CPS) bola zabitá v Ju-hoafrickej republike. Jej auto zastavili banditi 15. júna pri Mthathe krátko po tom, čo sa sestra Mária vybrala na návštevu jedného z detských domovov, ktoré založila. Políciou prenasledované auto s banditami a sestrou sa prevrátilo neďaleko Qokolweni. Zločincom sa podarilo uniknúť, po rehoľníčke však nezostalo ani stopy. Po nie-koľkých dňoch hľadania sa našlo 20. júna jej mŕtve telo v potoku pri obci Tyara, asi 60 km od Mthtathy. Polícia sa domnieva, že sestra bola uškrtená. Sestra Mária pochá-dzala z Cottonwoodu, štát Idaho, a v Juhoafrickej repub-like pôsobila vyše 50 rokov.

Samuel Gustavo Gómez VeletaMexiko, 21 rokov

Arcidiecézny kňazský seminár v Chihuahua každý rok pri príležitosti slávenia Veľkého týždňa posiela se-minaristov ako misionárov do rôznych vidieckych far-ností. Ide o dôležitú formačnú i  duchovnú skúsenosť, slúžiacu na posilnenie povolania na kňazstvo.

Samuel Gustavo Gómez Veleta, rodák z mesta Chi-huahua, ktorý vyrástol v tamojšej farnosti Božej Prozre-teľnosti, navštevoval prvý ročník filozofie v arcidiecéz-nom seminári. Aj on ako všetci seminaristi bol poslaný na vidiek do farnosti Aldama. Dňa 15. apríla, utorok vo Veľkom týždni našli jeho mŕtve telo po tom, čo ho deň predtým uniesli. ▪

Zoznam mučeníkov za vieru 2014

AFRIKABurundi: Lucia Puliciová, Oľga Raschiettiová, Ber-nadetta Bogianová, talianske rehoľníčkyJuhoafrická republika: Mária avla Tackeová, ame-rická rehoľníčka Kamerun: Gilbert Dasna, kanadský rehoľník Stredoafrická republika: Christ Forman Wilibona, diecézny kňaz; Paul-Emile Nzale, diecézny kňazTanzánia: Clecensia Kapuliová, rehoľníčka

ÁZIA Malajzia: Juliana Limová, rehoľníčka Papua-Nová Guinea: Gerry Maria Inau, diecézny kňaz; Benedict, laikSýria: Frans van der Lugt, holadnský jezuita

EURÓPATaliansko: Lazzaro Longobardim, diecézny kňaz

JUŽNÁ AMERIKA Nikaragua: Juan Francisco Blandon Meza, diecézny kňazVenezuela: Jesus Erasmus Plaza Salessi, salezián-sky kňaz; Luis Sanchez Morantes, kolumbijský sale-ziánsky brat; Reinaldo Herrera Lures, diecézny kňazKolumbia: Andrés Duque Echeverry, diecézny kňaz

SEVERNÁ AMERIKA Mexiko: Rolando Martinez Lara, diecézny kňaz; Sa-muel Gustavo Gómez Veleta, seminarista; José Acu-ña Asención Osorio, diecézny kňaz; John Ssenyon-do, ugandský kombonián; Gregorio Lopez, diecézny kňazPeru: Alfonso Comina, diecézny kňaz Spojené štáty americké: Eric Freed, diecézny kňaz; Kenneth Walker, rehoľník

foto: jesuit.org.uk mučeníci za vieru | 7

foto

: sxc

.hu

AlbánskoKrajina orlov a vrchov, ktorá štyridsať rokov trpela neľútostným komunistickým reži-mom a chudobou, sa v posledných rokoch premenila na obrovské stavenisko. Veľké rodinné domy, bytovky, nákupné či administratívne centrá rastú ako huby po daždi. Niektoré hlava-nehlava, odhaduje sa, že 800 000 stavieb je postavených načierno a postupne ich búrajú. Mnohé budovy majú modernú a vkusnú architektúru a zdan-livo zakrývajú betónové bunkre a  iné rany, ktoré na Albánsku zanechalo obdobie diktatúry Envera Hodžu. Podobne, ako to naznačuje všadeprítomná orlica s dvomi hlavami, symbol krajiny, Albánsko a jeho obyvatelia skrývajú v sebe množstvo kon-trastov a paradoxov.

Misionári v krajine orlov Martina Grochálová

Banskobystrický kňaz Tomáš Kuník (30) sa po albánskych cestách pohybuje s istotou, ktorú človeku v neznámej krajine môžu dať jedine skúsenosti. Počas putovania naprieč Albánskom vysvetľuje súvislosti, ktoré neprezrádza nijaký knižný sprievodca a ktoré by pravdepodobne nedokázali zreflektovať ani samotní Albánci.

Tomáš Kuník pochádza z  Partizánskeho a o  mi- siách predtým nikdy špeciálne neuvažoval. Keď ako prvák v  kňazskom seminári dostal ponuku, aby šiel na mesiac a  pol do Albánska, najskôr iba mávol rukou. V lete po druhom ročníku tam však napokon išiel, a po-tom každé prázdniny až do konca štúdia. Ako novokňaz prijal v roku 2008 pozvanie odísť do Albánska ako kňaz fidei donum. Dnes spravuje farnosť v Mamurrase, vzdia-lenú približne 30 kilometrov od Tirany. Albánsko mu jeho nasadenie oplatilo tým, že mu vytvára vynikajúce podmienky na jeho záľubu – paragliding. Krásne kopce, vhodné počasie a more – čo viac si môže človek obľubu-júci adrenalín želať.

Počas cesty vyzváňa ustavične telefón a otec Tomáš plynule prechádza zo slovenčiny do taliančiny, vzápätí do albánčiny – podľa toho, kto mu zo širokého okruhu jeho albánskych priate-ľov volá. Raz sú to dobro-dinci, ktorí chcú venovať sponzorský dar mater-skej škole v  jednej z  jeho filiálok, inokedy paragli-disti, lákajúci na sobotný let z  vrchu Dajti, vzápätí sa ozývajú rehoľné sestry, ktorým sa predtým ne-mohol dovolať.

Tridsaťšesť tajomných hlások

Albánčina je prvou obrovskou výzvou azda pre každého misionára v  tejto krajine na juhozá-pade Balkánu. Patrí síce do skupiny indoeuróp-skych jazykov a do veľkej skupiny, kam sa zaraďu-je gréčtina, taliančina a srbo-chorvátčtina či angličtina, no tvorí veľmi špecifickú odnož. Albánsky jazyk vznikol z  vyhynutých jazykov Stredomoria, z illýrčiny a  tráčti-

ny, v dnešnej podobe jej základ tvorí južný dialekt tosk, oproti ktorému stojí severný geg. Každý z nich sa potom ešte člení na množstvo nárečí.

Albánska abeceda má 36 hlások, dve z nich – ë, ç – používajú diakritiku odlišnú od tej našej. „Niektoré slová znejú a znamenajú presne to isté, čo v slovenčine – žaba, lopata, kosa – alebo sú veľmi podobné ako breg – breh, plug – pluh,“ odkrýva taje jazyka otec Tomáš, ktorý sa

rád hrá so slovami tak v slovenčine, ako aj v iných jazy-koch. Skôr, ako sa pustil do albánčiny, musel sa naučiť taliančinu a až prostredníctvom nej albánčinu. Dnes je v jazyku natoľko dobrý, že bol členom tímu nového pre-kladu misála do albánčiny.

„Prvými slovami napísanými v albánčine bola krstná formula z druhej polovice 15. storočia,“ hovorí otec To-máš a dodáva, že sa zachovali z čias, keď na územie kraji-ny prichádzali Turci. „Arcibiskup Durrësu Pal Engjelli dal rodičom povolenie krstiť deti v albánčine, aby sa zacho-vala viera. Pri odhalení pamätníka s touto krstnou for-mulou bolo zaujímavé sledovať príhovory predstavite-ľov štátu, ktorí sa hlásili k svojim koreňom, a pritom boli moslimovia. Možno aj preto je v Albánsku pekné spolu-žitie moslimov a  kresťanov, lebo moslimovia vedia, že kedysi boli kresťanmi,“ myslí si misionár.

Som katolík, ale nie som pokrstený

V  prvých rokoch pô-sobil otec Tomáš vo  vr-choch na severovýchode krajiny vo farnosti Malaj. „Mnohí katolíci žijú tra-dične v horách od 14. – 15. storočia, keď do krajiny prišli moslimovia a  usilo-vali sa všetkých obrátiť na islam. Kto to odmietol, musel buď platiť daň ne-veriaceho alebo odísť do hôr,“ vysvetľuje slovenský misionár. Preto kresťania žili skôr na severe v  ne-hostinnejších podmien-kach a  moslimovia na juhu v  úrodnejších oblas-tiach, i  keď dnes už toto

rozdelenie nie je také jednoznačné. Od septembra 2014 pôsobí Tomáš Kuník (na snímke) v Mamurrase, ku ktoré-mu patria dve filiálky.

Pastoračná starostlivosť o albánskych katolíkov nie pre misionárov jednoduchá. Ľudí hlboko poznačil tvrdý komunistický režim, ktorý tam vládol vyše štyridsať ro-kov. V roku 1967 bolo Albánsko vyhlásené za prvý ateis-tický štát na svete. Napriek tomu dnes nikto z Albáncov nepovie, že je ateista, každý sa hlási k niektorému vie-rovyznaniu. Misionári sa často stretávajú s vyhlásením: „Som katolík, ale nie som pokrstený.“

Príslušnosť k  náboženstvu chápu ľudia skôr etno-graficky a na základe toho, že sa k danému náboženstvu hlásili po stáročia celé generácie pred nimi. Kto patrí ku ktorému náboženstvu, sa dá podľa pátra Tomáša ur-čiť aj podľa priezviska.

Možno aj preto je v Albánsku pekné spolužitie moslimov a kresťanov, lebo moslimovia vedia, že kedysi boli kresťanmi.

foto: tomáš kuník a jeho archív téma | 11

Počet katolíkov sa odhaduje na 10 – 14 percent, pra-voslávnych na 20 percent a  moslimov na 60 percent, tieto čísla sa však menia a  nemožno ich určiť presne. Kresťania sú v Albánsku už od čias apoštola Pavla, kto-rý v Liste Rimanom píše, že naplnil všetko od Jeruzale-ma až po Ilýriu Kristovým evanjeliom (porov. Rim 15, 19). „Síce nejestvujú správy, že by Pavol na území Albánska naozaj bol, no traduje sa to. Určite tam však boli jeho žiaci a už z prvého storočia sú známi mučeníci, ako na-príklad biskup sv. Asti, “ hovorí Tomáš Kuník a dodáva, že v Berate sú pochovaní sv. Gorazd a sv. Angelár.

Kňazi a  rehoľníci sa stretávajú s  mnohými problé-mami, súvisiacimi tak s  minulosťou, ako aj s  kultúrou Albáncov. „Na jednej strane sú veľmi otvorení, srdeč-ní a pohostinní, na druhej strane majú v sebe niečo nes-mierne tvrdé a zranené, nie je ľahké sa k nim dostať,“ ho-vorí talianska sestra Manuela Noccoová z Kongregácie adorátoriek Najsvätejšej Kristovej krvi, pôsobiacej v su-sedstve otca Tomáša, a jej slová na základe vlastnej skú-senosti potvrdzujú aj ďalší misionári.

V Albánsku, ktoré je rozlohou i počtom obyvateľov asi o polovicu menšie ako Slovensko, pôsobí asi 150 kňa-zov, z  toho štvrtina miestnych, ostatní sú misionári zo zahraničia. Slovenskú komunitu tvorí štrnásť misioná-rov – päť kňazov a  deväť sestier, roztrúsených po celej krajine.

Z  rehoľných komunít patria k  najväčším jezuiti a  františkáni, zo ženských komunít misionárky lásky a vincentky. Ľudia majú k zasväteným osobám obrov-skú úctu. „Veľmi si ich vážia, hoci nechápu, že sa mla-dý človek môže rozhodnúť pre zasvätený život. Parado-xom je, že práve tradiční katolíci najviac bránia svojim deťom, aby išli do rehole alebo do seminára,“ hovorí otec Tomáš. „Slovo jezuita bolo v  slovníku albánske-ho jazyka z  čias komunizmu vysvetlené ako nadávka – zvrhlík a  zradca,“ dopĺňa otec Tomáš jednu z  kurio-zít, odhaľujúcich hrôzy napáchané komunistickým re-žimom. Domácich povolaní zatiaľ nie je veľa a v národ-nom kňazskom seminári v  Shkodëre sa v  súčasnosti pripravuje na kňazské povolanie iba dvadsať bohoslov-cov pre celú krajinu.

Krvná pomsta Jednou z najťažších tém, akej misionári v Albánsku

čelia, je odpustenie. Albánci ešte vždy riešia vážne prob-lémy prostredníctvom starobylého nástroja, odvodené-ho zo zákona kanún, ktorý sa ústne i písomne odovzdával z generácie na generáciu. „Krvná pomsta je azda jediná vec, ktorá v Albánsku platí stopercentne,“ hovorí s dáv-kou irónie otec Tomáš a vysvetľuje, že do krvnej pomsty upadá ten, kto preleje krv. „Právo na krvnú pomstu majú príbuzní toho, komu sa ublížilo – bratia, deti, pričom krv-

Albánsko trpí ešte vždy nedostatkom chrámov. V čase komunistického režimu boli všetky kostoly zbúrané.

12 | téma

ná pomsta sa môže vykonať na samotnom vrahovi alebo na hociktorom dospelom mužskom členovi rodiny.“

Žiaľ, v  posledných rokoch sa krvná pomsta zneuží-va. Kedysi pôsobili v  dedinách starejšinovia, ktorí jed-notlivé činy skúmali a potom sa konal riadny súd, preto sa všetko nemuselo vždy skončiť smrťou vinníka. „Nie-kedy mu zbúrali dom a vyhnali ho. Dnes už starejšinovia nie sú – komunisti ich vyvraždili, pretože to boli najmúd-rejší ľudia,“ hovorí Tomáš Kuník. V súčasnosti ľudia, a to aj katolíci, dokážu vraždiť za banálne činy a nedokážu si odpustiť. „Tradičné právo je dokonca silnejšie ako civil-né. Na základe civilného práva je človek napríklad odsú-dený, odsedí si dvadsať rokov, no keď sa vráti, príde o ži-vot pre krvnú pomstu,“ dokresľuje hrôzy tohto inštitútu slovenský kňaz. Skúsenosť s  krvnou pomstou má vari každý misionár v  Albánsku. Mnohí ľudia celé roky pre-to nevychádzajú z domu, iní žijú v strachu o svoju rodinu. Nikto z nich však nechce preťať túto reťaz pomsty a kr-viprelievania.

Chápanie rodiny Pojem rodiny je v Albánsku nesmierne silný, no záro-

veň skrýva mnoho nezdravého. Muži majú v rodine hlav-né slovo a rozhodujú o osude žien, čo súvisí aj s vplyvom islamu. „Výnimočné postavenie v rodine majú synovia,“ vysvetľuje slovenský misionár Jaroslav Cár. „Brat môže

napríklad sestre zakázať chodiť do kostola alebo nie-kam inam, otec má právo vybrať dcére ženícha.“

Napriek tomu, že je rodina taká dôležitá, výnimoč-ne, prakticky len na Vianoce jedávajú všetci spolu, tra-dične jedia muži a  ženy oddelene – najskôr sa najedia muži, potom deti a napokon ženy. Podľa slov otca Tomá-ša sú dievčatá v mnohých rodinách zneužívané vlastný-mi príbuznými a  hoci je takýchto prípadov veľa, zostá-vajú tabu. Pre misionárov preto nie je ľahké vysvetľovať tajomstvá viery na príkladoch, ktoré sú pre iné kultúry samozrejmé. „Keď sme nedávno preberali na nábožen-stve s  mladými Krédo, konkrétne článok Verím v  Boha, Otca všemohúceho, bolo veľmi zložité priblížiť im Boha ako otca,“ uvádza jeden z príkladov otec Tomáš. „Rovna-ko silná je téma adopcie. Albánci nie sú ochotní vziať si cudzie dieťa, preto nedokážu pochopiť obraz, že Boh si nás adoptoval ako svoje deti.“

Napriek ťažkému dedičstvu, ktoré v dušiach Albán-cov zanechala minulosť, prináša činnosť misionárov svo-je ovocie. Bez trpezlivosti, láskavosti a  úsilia pochopiť ľudí, ktorí im boli zverení, by sa zaiste nepohli ďalej. Na svojej ceste sa stretávajú aj s nebezpečenstvom a mno-hými prekážkami, ktoré im paradoxne hádžu pod nohy práve katolíci. No nevzdávajú sa, veď nie je možné, aby aj v tejto krajine nebolo svedectvo mučeníkov semenom nových kresťanov. ▪

foto: tomáš kuník a jeho archív

Deti majú náboženskú výchovu počas víkendov na fa-rách a v pastoračných centrách.

téma | 13

Hrdá európska kultúra s ázijským vanutímMichaela Pobudová

Tento malý balkánsky štát je pre väčšinu sveta ešte stále nezná-mou veličinou. Napriek tomu, že Albánsko stojí pevne v  európskom priestore, svojou pestrou históriou a  náboženstvom pripomína krajiny neďalekej Ázie. K tejto anonymite prispela do veľkej miery aj izolácia od zvyšku sveta, spôsobená komu-nistickým režimom,  ktorý vytvoril Albánsku  obraz tvrdej a ekonomic-ky slabej krajiny. Jej obyvatelia pri prvej príležitosti húfne odchádzali za lepšími vyhliadkami do zahrani-čia.

Albánsko je však už dnes kraji-na s európskymi ambíciami a turis-tická destinácia s  rastúcou popu-laritou. S  polohou južne od Čiernej Hory,  severne od Grécka a  naprieč Jadranským morom od podpätku talianskej čižmy, je Albánsko vy-

nikajúcou dovolenkovou destiná-ciou. Nielen pre svoje prírodné krá-sy od rozmanitých pláží cez lagúny, jazerá a  jaskyne až po obdivuhod-né horské výhľady, ale aj pre svoje kultúrne dedičstvo a pohostinnosť miestnych ľudí.

Z histórie AlbánskaNajskoršie zachované histo-

rické dokumenty z  3.storočia pred Kristom poukazujú na dnešné Al-bánsko ako na súčasť starovekej Ilý-rie, ktorá bola spravovaná Rímskou a neskôr Byzantskou ríšou. Prícho-dom Slovanov v 7. storočí sa krajina stala súčasťou Bulharskej ríše, no až v stredoveku sa teritoriálne začí-nala podobať dnešnému albánske-mu štátu, keď tvorila Kniežatstvo Arbër a  neskôr Albánske kráľov-stvo. V 15. storočí bolo toto územie

foto: mjollnir macalba

Počet obyvateľov: 2,8 mil. (2013)

Hlavné mesto: TiranaRozloha: 28 748 km2

Náboženstvá: moslimovia (60 - 70 %), pravoslávni (20 - 26 %), katolíci (10 - 15 %)

Albánsko

V albánskych mestách vyrastajú vedľa starých socia-listických budov nové a moderné stavby.

14 | téma

dobyté a  stalo sa až do 19.storočia súčasťou Osmanskej ríše. Prvý ne-závislý štát Albánska vznikol v roku 1912 ako dôsledok národného po-vstania a  predzvesť rozpadu ríše Turkov. O  dva roky neskôr so za-čiatkom prvej svetovej vojny vznik-la Albánska monarchia, ktorá trva-la, až na malú prestávku Albánskej republiky v rokoch 1925 – 1928, celé medzivojnové obdobie. Druhá sve-tová vojna priniesla krajinu pod vlá-du fašistického Talianska, ktorej zá-ver a východoeurópska geografická poloha ju predurčili na komunistic-kú vládu Envera Hodžu a vznik So-cialistickej ľudovej republiky Albán-sko.

Tvrdé obdobie komunizmu Komunizmus v  Albánsku je

všeobecne vnímaný ako najhorší svojho druhu v  celom východnom bloku. Politicky sa začal odstraňo-vaním opozície od politických riva-lov a inteligencie po náboženských predstaviteľov, zastrašovaním, mu-čením a popravami. V ekonomike nastalo obdobie kolektivizácie,  ko-niec súkromného majetku a  päť-ročné plánovanie hospodárstva. Spoločensky sa krajina dostala do prísnej drezúry, odklonenie od nej bolo trestné. Neohrozený diktátor Enver Hodža v  tom čase striedal aliancie s Juhosláviou, Ruskom a Čí-nou, až sa na konci sedemdesiatych rokov 20. storočia rozhodol zvoliť úplnú samostatnosť, pretože bol sklamaný z  nedostatočného nasle-dovania marxizmu-leninizmu jeho predošlých partnerov, čo poukazu-je na tvrdosť a zápal albánskeho ko-munizmu. Komunistický režim pa-dol podobne ako v  celej východnej Európe v  roku 1990, päť rokov po Hodžovej smrti.

Kríza slobodného AlbánskaDnešná Albánska republika

vznikla v  roku 1991. Koniec komu-nizmu však nepriniesol pre Albán-sko jednoznačné riešenie zlej eko-nomickej situácie a krajina prežívala

neľahké obdobie celé deväťdesiate roky 20. storočia, spojené s odlivom desiatok tisícov albánskych obča-nov za lepšími podmienkami do Ta-lianska a  iných krajín a  rozkvetom čiernej ekonomiky. S  otvorením hraníc a príchodom medzinárodnej finančnej pomoci sa však ekonomi-ka napriek tomu prebúdzala a  sta-la sa najrýchlejšie rastúcou ekono-mikou v Európe. Vrchol krízy prišiel v roku 1996, keď sa v tom čase popu-lárne pyramídové investície zrútili a veľké množstvo albánskych obča-nov prišlo o  svoje úspory. Spôsobi-lo to vlnu zloby, povstaní, demolácií majetku a  nový kolaps ekonomiky. Až príchod medzinárodných jed-notiek pomohol v  krajine nastoliť poriadok. Ďalšou skúškou pre fun-govanie Albánska bol príchod asi 500  000 etnických Albáncov z  Ko-sova v  roku 1999 počas bombardo-vania Juhoslávie, ktorú krajina do-kázala zvládnuť len vďaka podpore zo zahraničia.

Napriek tomu, že dnes už v kra-jine prevláda stabilita, zostáva na-ďalej jednou z  najchudobnejších európskych krajín, s obrovskou mie-rou nezamestnanosti, ktorej zlá in-fraštruktúra a  korupčné prostredie zapríčiňujú, že je neatraktívna pre zahraničné investície. Dodnes je prí-jem prostriedkov od príbuzných ži-júcich v  zahraničí veľmi dôležitou súčasťou štátnych obratov.

S  cieľom zmeniť túto situá-ciu sa Albánsko snaží integrovať do európskych a  medzinárodných spoločenstiev a ukázať sa ako zod-povedná krajina, ktorá sa chce po-sunúť vpred. V roku 2009 sa stalo členom bezpečnostnej organizá-cie NATO a  v  júni 2004 kandidát-skou krajinou  EÚ. Pre mladých ľudí však Albánsko zostáva kraji-nou obmedzených možností a  vo väčšine prípadov preferujú od-chod na západ.

Pozostatky kresťanskej Byzant- skej ríše,  moslimskej Osmanskej rí- še a storočia katolíckych misií zane-chali v krajine prevažnú časť mosli-

mov 60 percent, vyše 15 percent ka-tolíkov a  25 percent pravoslávnych kresťanov, hoci tieto čísla už nie sú také jednoznačné a  počet kresťa-nov mierne stúpa. Napriek tomu, že by sa dalo očakávať napätie me-dzi rôznymi náboženstvami, jedným z  výnimočných vlastností, ktorý-mi sa Albánsko môže pýšiť, je ná-boženská tolerancia. Pri svojej náv-števe v  septembri minulého roku dokonca označil pápež František túto krajinu ako „model nábožen-skej harmónie“. V  Albánsku je do-konca celkom bežné, že výnimočné sviatky v roku oslavujú moslimovia a kresťania spoločne. Prekvapením tiež nie je, že sa moslimský duchov-ný (imám) zúčastní na vianočnej svätej omši.

Súčasťou albánskej kultúry je aj dávka hrdosti. Hovorí sa, že v Al-bánsku je vlastná prezentácia taká dôležitá, že ľudia sú ochotní kúpiť si luxusné auto, hodinky či šaty aj na úkor toho, že nebudú mať na bežné životné položky a na jedlo.

Albánska hrdosťHrdosť odrážajú Albánci nielen

vo svojich vzájomných vzťahoch, ale aj vo  svojom obraze v zahrani-čí. Nie inak ako „národný hrdina“ povedia Gjergjovi Kastriotimu, zva-nému Skanderbeg, ktorý sa preslá-vil ako veliteľ dlhoročných odbojov proti Turkom v 15. storočí. Len vďa-ka nemu a  družine, ktorú zorgani-zoval, dokázalo Albánsko odolávať napadnutiam a  snahe Osmanskej ríše podmaniť si jej územia. Stal sa natoľko slávnym, že pritiahol pod-poru Neapola, Benátok a pápeža, a nálepku ochranca kresťanstva. Ďal-šou významnou postavou je pre Al-bánsko Matka Tereza z moslimovia. Reklamou a korunným princom al-bánskej literatúry je Ismail Kadare, víťaz niekoľkých medzinárodných cien za literatúru a kandidát na No-belovu cenu, ktorý musel počas ko-munizmu emigrovať do Francúzska, pretože sa stal pre svoju tvorbu ne-pohodlný pre vládny systém. ▪

téma | 15

Cirkev, ktorá žiješ v tejto albánskej zemi, vďaka za tvoj príklad vernosti. Nezabudni na hniezdo, na svoju dávnu históriu, ani na skúšky, nezabudni na rany, ale nemsti sa. Pokračuj v snahe o nádej na veľkú budúcnosť. Mnohí tvoji synovia a dcéry trpeli, a to až po obetu života. Ich svedectvo nech podopiera terajšie i budúce kroky na ceste lásky, na ceste slobody, na ceste spravodlivosti, a predovšetkým na ceste pokoja.

pápež František

foto

: tom

áš k

uník

◀ Gjergj Skanderbeg Národný hrdina, vlastným menom Gjergj Kastrioti, žil v  15. storočí a  preslávil sa predovšetkým tým, že bránil krajinu v boji proti Turkom. Ako 18-ročný konvertoval na islam a bo-joval na strane sultána. Po siedmich rokoch sa vrátil do Al-bánska, opäť konvertoval na kresťanstvo a zorganizoval od-boj proti Turkom. Dodnes je nesmrteľným hrdinom, ktorý si vyslúžil obdiv Albáncov, ale i viacerých pápežov.Foto: deviantart.net

◣ OrlicaDvojhlavá orlica bola pôvodne symbolom Byzantskej ríše, od roku 1463 ju používal ako svoj emblém Gjergj Skander-beg. Albánsko má dodnes prívlastok krajina orlov a jeho obyvatelia sa hrdo nazývajú potomkami orlov. Orlica je prí-tomná takmer všade a zdobí typické albánske suveníry.Foto: wikipedia.org

◀ ÇifteliaTypický albánsky hudobný nástroj çiftelia má dve struny a  používajú ho najmä ľudia v  severnom, strednom Albán-sku a v Kosove. Hrá sa na ňom predovšetkým na svadbách a  koncertoch, stal sa tiež obľúbeným hudobným sprievod-com pri rozprávaní príbehov a balád. Niektorí misionári sa usilujú začleniť hru na çifteliu do súčasnej liturgie.Foto: wikipedia.org

▲ More a vrchyPríjemné podnebie, vrchy a more dávajú Albánsku prí-ležitosť, aby sa stalo doslova dovolenkovým rajom tak v lete, ako i v zime. Na svoje si prídu milovníci hor-skej turistiky, cestní i horskí cyklisti, paraglidisti či ly-žiari. Krajina ponúka vhodné podmienky aj na kempo-vanie vo voľnej prírode. Tí, ktorí túžia po nenáročnej prechádzke s krásnymi výhľadmi, sa môžu priamo v Ti-rane vyviesť jedinou albánskou lanovkou, dlhou 4 670 metrov, na vrch Dajti.Foto: sxc.hu

◣ Káva a dominoPitie tureckej kávy je v  Albánsku dôležitou spoločen-skou udalosťou. Pri káve sa dohodujú obchody, pracov-né miesta, ale aj sobáše. Ak ste pozvaní na kávu do al-bánskej rodiny, nečakajte krátku návštevu, ale najmenej hodinu a pol trvajúci rituál. Chlapi trávia voľné sobotné chvíle spoločne pri šálke kávy a partičke domina.Foto: Michaela Pobudová

▼ Ovocie a bylinkySubtropické podnebie umožňuje pestovať citrusové plody, ako pomaranče, mandarínky či citróny, ale aj ďalšie plodiny, ktoré nájdete čerstvé na ktoromkoľvek trhu za veľmi priaznivé ceny. V Albánsku sú vynikajú-

ce podmienky aj na pestovanie liečivých bylín, tvoria-ce dôležitú súčasť tradičnej ľudovej medicíny. Známy je tiež obľúbený horský čaj çaj mali, ktorý je druhom oregana a Albánci na jeho účinky nedajú dopustiť.Foto: Michaela Pobudová

▲ BunkreBunkre sa v Albánsku začali vo veľkom stavať po roku 1970, keď Albánsko odstúpilo od  Varšavskej zmluvy. Nikto nevie ich presný počet, odhaduje sa však na 700 – 800-tisíc. Cena jedného bunkra je približne ako cena rodinného domu. Pre stavbu bunkrov má Albánsko ešte doteraz dlh voči Číne, ktorá im na ich stavbu po-žičiavala. Posledné bunkre sa stavali ešte v roku 1988, keď bolo jasné, že komunizmus padne.Foto: Leyla Giray Alyanak

▼ Byzantská kultúraNajstaršou zachovanou byzantskou stavbou v Albán-sku je pravoslávny kláštor Ardenica z 13. storočia. Prá-ve v ňom sa údajne ženil albánsky národný hrdina Gjergj Skanderbeg, a to bol dôvod, prečo kláštor v čase komu-nistického režimu nezbúrali. Kostol s krásnymi ikonami a freskami, ktorý je súčasťou kláštorného komplexu, je zasvätený Narodeniu Panny Márie.Foto: Marianne van Twillert

V  novodobej histórii pôsobia minoriti na juhu Albán-ska od  roku 2008, no prítomní tam boli už pred druhou svetovou vojnou, keď vznikla Apoštolská administratúra Juh. „Naši bratia prišli v roku 1940. V tom čase mali mino-riti množstvo povolaní v Taliansku, hlavne v Padove. Bolo tam vtedy 16 bratov, ktorí otvorili šesť kláštorov na rozlič-ných miestach na juhu Albánska, vo Vlore boli dokonca dva kláštory – západného aj východného obradu,“ vysvetľuje páter Jaroslav, rodák z Ohradzian, a dodáva, že minoriti pô-sobili v Albánsku v dvoch vlnách aj v predchádzajúcich sto-ročiach.

Keďže medzi bratmi v roku 1946 neboli ešte nijakí Al-bánci, iba Taliani, museli všetci na základe dekrétu Enve-ra Hodžu odísť. Súčasný miestny biskup Hil Kabashi o ce-lej tejto histórii vedel, preto po páde komunizmu minoritov požiadal, aby sa na misiu vrátili.

Po roku kratších návštev v  Albánsku prišiel páter Ja-roslav symbolicky na Misijnú nedeľu v roku 2007 na svoje nové misijné pôsobisko do mesta Fier. „Prvý rok som býval

u biskupa, lebo tu neboli iné možnosti. V roku 2008 sa ku mne pridal slovenský spolubrat Marek Redlich a  na sláv-nosť Nanebovzatia Panny Márie sme slávnostne otvorili minoritskú misiu.“ Dnes v nej páter Jaroslav pracuje s poľ-ským bratom Irenejom Mikosom.

Z bunkra do chrámu V  krajine, kde žili dve generácie štyridsať rokov bez

kontaktu s náboženstvom, nebolo na začiatku ľahké nájsť si cestu k  ľuďom. Rovnako náročné bolo zorientovať sa v miestnej kultúre. „Prišli sme do farnosti, ktorá bola takpo-vediac neobsadená, museli sme začínať od nuly. Vďaka pod-pore mnohých dobrodincov sme opravili strechu kostola vo Fieri a  tiež strechy pastoračných budov. Najväčší projekt, na ktorý sme sa však chceli sústrediť, bola stavba nového kostola v dedinke Jaru, kde veriaci štrnásť rokov slávili svä-tú omšu v bunkri,“ hovorí o prvých rokoch pôsobenia v misii slovenský minorita. Bratia vedeli, že musia najskôr ľudí na to pripraviť.

foto: michaela pobudová

Eucharistiu slávili v bunkriMartina Grochálová

Až do minulého roka slávili veriaci v juhoalbánskej dedine Jaru svätú omšu v betóno-vom bunkri. Vďaka úsiliu minoritov a tiež mnohých darcov zo Slovenska sa dnes schá-dzajú na slávenie Eucharistie v novom Kostole Panny Márie Kráľovnej anjelov. Pasto-rácia v južnom Albánsku, kde sú veriaci roztrúsení na veľkom území, nie je jednoduchá, no ako hovorí slovenský misionár Jaroslav Cár OFMConv. (36), usilujú sa ľuďom vy-chádzať v ústrety, ako len môžu.

20 | téma

Betónový bunker, z  ktorého sa na štrnásť rokov stala Kaplnka sv. Sebastiána, je dodnes symbolom komunistické-ho režimu. Počas totalitného režimu sa bunkre stavali ako obranný systém, no slúžili aj ako nástroj na budovanie poci-tu strachu v obyvateľoch. Ich skutočný počet nie je známy, odhaduje sa však na 700 – 800-tisíc. Bunker v Jaru je vybu-dovaný v kopci a je prepojený s celým systémom bunkrov.

Nový kostol, zasvätený Panne Márii Kráľovnej anjelov (na snímke), znamená tak pre miestnych ľudí aj nový za-čiatok. Postavili ho za dva roky a na jeho stavbe sa podie-ľali slovenskí architekti a umelci, ale aj moslimský rezbár, ktorý vyrezal kríž. Slávnostne bol konsekrovaný 8. novem-bra 2014. V budúcnosti plánujú dobudovať pastoračné cen-trum, ale aj kláštor ako kolísku ich rehole v Albánsku.

Úskalia pastorácie Minoriti však nechcú budovať iba kamenné stavby,

hlavným poslaním ich misie je vytvárať chrámy v ľudských srdciach. „Každý misionár má svoj štýl, a ten náš je skôr ľu-

dový, nespočíva na mnohých vonkajších aktivitách, ale sa opiera o sviatosti,“ opisuje spôsob ich misijného pôsobenia páter Jaroslav. Ako čoskoro zistili, vo farnosti bolo zanedba-ných mnoho vecí, napríklad, čo sa týka sviatosti zmierenia či prípravy na manželstvo. Preto rozbehli predmanželské kurzy, začali spovedať aj cez týždeň – a ľudia prichádzajú. „Spovedáme tiež v nedeľu počas svätej omše, aby sme vy-šli v  ústrety tým, ktorí nemôžu prísť do kostola inokedy.“ Okrem toho organizujú tábory pre deti a mladých, ktorým sa tiež usilujú dať duchovný rozmer.

Farnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie vo Fieri, do ktorej spadá aj filiálka Jaru, je veľmi veľká, možno ju pri-rovnať k dekanátu na Slovensku. V okruhu 40 kilometrov sa nenachádzajú nijakí iní kňazi a veriaci sú roztrúsení po ce-lom území. „Oficiálne tu žije okolo 800 katolíkov, o ktorých vieme. Každý rok však zisťujeme, že ich je oveľa viac. Nie-ktorí sa hlásia sami, iných nachádzame my. Čoraz viac ka-tolíkov z vrchov na severe prichádza sem na juh, lebo je tu ľahší život a lepšie podnebie. Niekedy chodíme aj smerom ku gréckym hraniciam, ktoré sú asi dve hodiny cesty autom od nás. Nie sú tam nijakí kňazi, a preto sa ich aspoň dva-tri-krát do roka snažíme navštíviť,“ hovorí o úskaliach pastorá-cie slovenský kňaz. Niekedy slúžieva svätú omšu pre 15 – 20 ľudí. „Nepozeráme na čísla, ale na potreby. Aj z malej sku-pinky môže vzniknúť veľké spoločenstvo.“ Misie v Albánsku možno podľa pátra Jaroslava označiť za ad gentes, lebo na mnohých miestach sa ešte neohlasovalo evanjelium.

Misia v tejto krajine nie je ľahká aj pre mnohé kultúrne rozdiely. „Ešte aj po ôsmich rokoch v Albánsku si uvedomu-jem, že stále celkom nerozumiem tejto mentalite,“ hovo-rí páter Jaroslav. Misionárom totiž hádžu polená pod nohy neraz práve samotní katolíci, pocítili to napríklad pri stav-be kostola. No niekedy prídu nečakané udalosti, ktoré pa-radoxne všetko zmenia. „Po tom čo v januári vyhorel farský kostol vo Fieri, ľudia akoby sa prebudili a zmobilizovali, vy-zbierali sa na jeho obnovu.“ Aj to je zaiste znakom, že táto misia je veľmi potrebná. ▪

Pre pátra Jaroslava Cára je aj po ôsmich rokoch misij-ného pôsobenia v Albánsku ťažké pochopiť mentalitu miestnych ľudí.

téma | 21

Dcéra napĺňa povolanie otca Michaela Pobudová

Sestra Liria Mëhilliová (na snímke) z Kongregácie adorátoriek Najsvätejšej Kristovej krvi je jednou z mála albánskych rehoľníčok. Väčšinu povolaní v Albánsku tvoria za-hraniční misionári. V súčasnosti v krajine pôsobí 93 rehoľníkov a 478 rehoľných sestier, no miestnych je iba hŕstka. Záujem o zasvätený život rastie iba pomaly.

Sestra Liria má dvadsaťpäť rokov a narodila sa ako piata zo siedmich detí. Keď mala dva roky, zomrela jej mama a otec sa druhý raz oženil. Jej domovom bola de-dina Jaho Saliu v  horskej oblasti Tropoja, ktorá vznikla počas komunizmu. Posielali do nej politicky nepohodl-ných ľudí, ktorí museli tráviť celé dni na nútených prá-cach. Pre zlý prístup do hôr a malý počet tajných kňazov nemohli miestni veriaci vyznávať svoju vieru a chodieva-li aj dve hodiny pešo na svätú omšu. Často sa išli modliť aj k ruinám kostolov, ktoré komunisti zničili, pretože ve-rili, že sú stále posvätné.

Sestra Liria sa narodila v roku 1989, v  čase, keď sa tvrdé obdobie komunizmu končilo. Aj to je dôvod, prečo jej otec dal meno Liria, čo v albánčine znamená sloboda. Liriia nezažila v detstve náboženskú výchovu, i keď pat-rila do katolíckej rodiny. V  dôsledku komunizmu je ná-boženská príslušnosť v Albánsku často len poukázaním na príslušnosť k viere predošlých generácií, nie však to, že sú jej dnešní členovia rodiny pokrstení alebo praktizu-júci. Keď Liria dospievala, začala viac uvažovať o zmys-le svojho života, bola nepokojná a zmätená. V tom čase ju brat pozval, aby s ním išla do kostola. Tento zážitok bol pre ňu taký silný, že sa začala pripravovať na prijatie sviatostí. Deň krstu bol pre ňu najkrajším dňom života. Vtedy ešte nad rehoľným životom nepremýšľala, chcela sa vydať a mať veľkú rodinu.

Keď mala Liria šestnásť, zúčastnila sa na duchov-ných cvičeniach na tému To je Pán, ktoré jej prevrátili ži-vot hore nohami. Pochopila, že Pán od nej niečo žiada. Hovorí, že sa cítila ako Jeremiáš – poznala oheň, ktorý si nemohla nechať len pre seba, a túžila, aby aj ostatní spo-znali spásu. Nebola však ešte pripravená na toto volanie odpovedať. Až o tri roky neskôr, keď mala devätnásť, sa odhodlala vyskúšať túto cestu. Vstúpila do Kongregácie adorátoriek Najsvätejšej Kristovej krvi, ktorých chariz-ma vychádza z kontemplácie Kristovej krvi. Liriina rodi-na pri nej v čase rozhodovania nebola, nebrali ho vážne. Vnímali to len ako túžbu pubertiačky, ktorá nemala nič iné na práci. Počas celej cesty viery pri nej stála len star-šia sestra Arjeta, s ktorou si je veľmi blízka.

Keď si už bola istá, že sa chce stať rehoľníčkou, zvo-lala celú rodinu, aby jej to povedala. Veľmi sa tohto mo-mentu obávala, lebo tušila, že otec bude proti. Sestry sa jej zastávali, starší brat bol rozzúrený. Otec po dlhej od-

mlke na jej prekvapenie povedal: „Cítil som, že sa takto rozhodneš, a chápem to. Máš moje požehnanie. Ak by si si to aj niekedy v budúcnosti rozmyslela, dvere do toh-to domu ti zostanú otvorené.” Potom ju pozval na pre-chádzku a povedal jej nečakaný príbeh. Keď mal dva roky, ťažko ochorel a vyzeralo to, že na následky choro-by zomrie. Jeho mama, silne veriaca žena, chodievala do kostola k Panne Márii a v modlitbách jej sľúbila, že ak jej syna uzdraví, dá jej ho. Po synovom uzdravení však za-vládol v Albánsku komunizmus a  bol vydaný zákaz vy-znávať akékoľvek náboženstvo. Nebolo už možné, aby sa Liriin otec stal kňazom, aj keď on sám to už v dospe-losti veľmi chcel. Dcérino rozhodnutie stať sa rehoľníč-kou vníma preto ako náhradu za to, čo mal už pred rokmi urobiť on. Súhlas otca spôsobil, že celá rodina nakoniec Liriino rozhodnutie akceptovala.

Dnes je Liria v druhom ročníku na vysokej škole, študuje filozofiu. Zatiaľ sa zameriava na svoju vlastnú formáciu, keďže je len juniorka, ale v komunite sestier v Mamurrase pomáha s doučovaním detí a s animáciou. Jej cesta nebola ľahká a musela prekonať množstvo problémov, no cíti, že Boh ju nikdy neopúšťa. Ako sama hovorí, „necháva malé stopy na mojej ceste a ukazuje mi znamenia: ,Som tu.‘” ▪

foto: michaela pobudová22 | svedectvo

Slovenské satmárky, zľava sr. Benjamína, sr. Vincenta a sr. Fabiána, učia mladých v Bushkashi hrať na tradič-ný albánsky hudobný nástroj çiftelia.

foto: michaela pobudová

Slovenskí misionári v AlbánskuMartina Grochálová

Nech sa človek vyberie prakticky ktorýmkoľvek smerom od Tirany, narazí na sloven-ských misionárov. V súčasnosti ich v Albánsku pôsobí štrnásť.

Albánska metropola, nachádzajúca sa približne v  strede krajiny, bola do roku 1920, keď bola vyhláse-ná za hlavné mesto, prakticky neznámym mestečkom. V Tirane pôsobí slovenský salezián don Pavel Minarčic a  misionárka lásky sr. Rosita. Juhovýchodne od Tirany v meste Elbasan pracuje ďalšia misionárka lásky sr. Eli-zabeta. Sestry Matky Terezy tam ponúkajú domov 24 – 30 opusteným deťom alebo deťom z chudobných rodín, o ktoré sa rodičia nedokážu postarať.

Matka Tereza sa stala symbolom Albánska a jej ob-raz sa nachádza prakticky všade. Podľa nej je pome-nované letisko i jedno z hlavných námestí v Tirane. Al-bánci ju považujú za svoju, hoci sa narodila v  Skopje na území dnešného Macedónska, ktoré je napokon et-nicky albánske.

Na juhozápade v  meste Fier spravuje Farnosť Ne-poškvrneného počatia slovenský minorita Jaroslav Cár. S  podporou slovenských katolíkov sa tam podarilo po-staviť nový kostol v  dedinke Jaru. Od minulého leta je v tejto farnosti aj kňaz Košickej arcidiecézy Marián Gur-ský, ktorý sa učí albánčinu a pripravuje sa na svoju misiu.

Ešte južnejšie od Fieru pracujú v prímorskom meste Vlora tri slovenské františkánky – sr. Julita, Iveta a No-emi z Kongregácie dcér sv. Františka, ktoré tam prišli na pozvanie miestneho biskupa z Apoštolskej adminis-tratúry Juh Hila Kabashiho.

Asi hodinu cesty východne od Tirany sa nachádza de-dinka Bushkash, kde dlhé roky neboli kňazi ani rehoľníci. Každý sa tam bál ísť, lebo dedina s približne 500 obyva-teľmi bola známa násilnosťami. Na podnet Tomáša Kuní-ka sa tam v roku 2008 rozhodli prísť slovenské satmár-ky a ich prítomnosť postoj ľudí radikálne zmenila. Sestry museli začať úplne od začiatku. „Všetci hovoria, že sú ka-tolíci, no mnohí nie sú vôbec pokrstení a nepoznajú ani základy viery. Začíname teda od detí a dostávame sa tak k rodičom – ak chcú ísť na krst deti, musia ísť aj rodičia,“ prezrádza fintu slovenských sestier sr. Vincenta Tvrdo-ňová, ktorá je v tejto misii od samého začiatku. Spolu so sestrami Benjamínou a Fabiánou sa usilujú k miestnym ľuďom priblížiť tým, čo im je blízke – navštevujú rodiny, pri káve s nimi riešia všetky problémy, pomáhajú s prak-tickými vecami, chlapcov učia hrať na gitare či na tradič-nom hudobnom nástroji çiftelia.

Misionárska ikona saleziánka Magdaléna Cerov-ská, ktorá je v Albánsku už 23 rokov a prišla tam krátko po páde komunistického režimu, pôsobí už osem rokov v Tale, prímorskom mestečku neďaleko Tirany, kde šesť sestier spravuje učňovské stredisko a  materskú školu. Severne od Tirany v Shkodëre žije ďalší slovenský misio-nár Don Aurel Menke a v Mamurrase Tomáš Kuník.

Slovenskí misionári v Albánsku sú navzájom v kontak-te a aspoň raz do roka organizujú spoločné stretnutie. ▪

svedectvo | 23

Albánski kresťania potrebujú našu pomocViktor Jakubov

Slovenský salezián Pavol Minarčic (52), rodák z  Ore-chového pri Trenčíne, pôsobí ako misionár v Albánsku už dvanásť rokov. Momentálne je ôsmy rok v Tirane, kde sa venuje pastorácii.

Vašou prvou misijnou zastávkou v Albánsku bol Shkodër, no neskôr ste pôsobili aj v  Kosove. Čo bolo vaším poslaním?

V  Shkodëre som bol zástup-ca direktora komunity a  zároveň zodpovedný za skupinu ašpirantov, dvadsiatich chlapcov, ktorí študo-vali na gymnáziu, bývali u nás v in-ternáte a ašpirovali na vstup do sa-leziánskej spoločnosti. Po skončení gymnázia pokračovali vo formácii iba dvaja. Potom som pôsobil jeden rok v  kosovskej Prištine, tiež v  na-šom saleziánskom dome ako kaplán v katolíckej farnosti, lebo v tom čase sme mali na starosti farský kostol. V  Prištine je okolo dvetisíc katolí-kov. Zároveň som dopoludnia pra-coval ako bibliotekár na našej stred-nej priemyselnej škole. Vo farnosti som slúžil sväté omše, vysluhoval sviatosť pokánia, navštevoval cho-rých, mal som na starosti modlitbo-vú skupinu a tiež skupinu miništran-tov a pomoc chudobným.

Teraz som ôsmy rok v Tirane. Zo začiatku som mal na starosti chlap-cov v internáte. V súčasnosti dopo-ludnia slúžim veriacim vo farnosti a  popoludní ako asistent chlapcov v  oratóriu. Veriaci totiž neprichá-dzajú na faru ako u  nás na Sloven-sku, ale prídu do kostola pomodliť sa za svoju rodinu, priateľov a  zná-mych, zapália sviečku, iní sa chcú vyspovedať, ďalší potrebujú prípra-vu na krst alebo na inú sviatosť, iní potrebujú radu a  chudobní prídu prosiť o materiálnu pomoc – potra-

viny, šatstvo, obuv, školské potreby pre deti a podobne.

Prečo ste išli ako misionár práve do Albánska?

Moja motivácia spočívala v tom, že som chcel ísť slúžiť tam, kde je málo kňazov, lebo u nás na Sloven-sku je len saleziánov okolo dvesto, okrem toho množstvo diecéznych a  rehoľných kňazov. Neviem, ako dlho tu budem, pretože náš otec provinciál z Neapola mi povedal, že tento rok by ma rád preložil do Ta-lianska na juh. Nie je to zatiaľ cel-kom isté, ale možné to je.

Ako vnímate situáciu Katolíckej cirkvi v Albánsku?

Katolícku cirkev v Albánsku tvo-ria zväčša misionári diecézni kňazi, rehoľníci a  rehoľníčky z  celého sve-ta, miestnych je menšina. Veľká časť veriacich prišla z vrchov za prácou do Tirany. V  Albánsku funguje katolíc-ke Rádiomaria, ktoré veľmi pomáha k  rastu nábožnosti veriacich, najmä tých starších. Katolícka cirkev v  Al-bánsku je doteraz prenasledovaná, nie však otvorene ako za socializmu, ale skryto ekonomicky. Ako? Naše katolícke školy nemôžu mať názov katolícke, pretože keby to tak bolo, museli by sme platiť každý mesiac daň štyritisíc eur, a to je jednoducho neúnosné. Preto figurujeme ako sú-kromné školy a platíme nižšie dane. Takto to robili aj Turci, keď tu vlád-li. Povedali kresťanom, kto tu chce s nami žiť, musí nám platiť dane. Ale-bo môžete prestúpiť na našu vie-

ru a  dane platiť nemusíte. Dúfame však, že terajšia vláda, ktorá je iná ako tá predchádzajúca, zmení záko-ny a poskytne viac náboženskej slo-body.

Ako slávia albánski veriaci litur-giu? Líši sa v niečom od tej našej?

Liturgiu slávia rovnako ako my, rozdiel je len v  jazyku. U  nás však máme väčšie bohatstvo duchov-ných piesní, lebo počas socializmu sa mohla sláviť liturgia. U  Albáncov je vývoj duchovnej hudby akýsi zamrz-nutý. Majú málo duchovných povo-laní a chýbajú im hudobníci, funguje iba zopár chrámových zborov a spie-vaná svätá omša, hlavne zo strany kňaza, je zriedkavosťou.

foto: archív pavla minarčica sdb24 | rozhovor

Angažujú sa v  živote Cirkvi v  Al-bánsku laici?

Mnohí laici učia náboženstvo, robia katechétov. Predtým absolvo-vali katechetický kurz, ktorý ukon-čili diplomom od biskupa. Praktizu-je sa to hlavne vo farnostiach, kde sú misionári. Pretože misionári neo-vládajú perfektne albánčinu, domá-ci katechéti im môžu dobre pomôcť. Problém je len s ich platením, preto-že štát finančne Katolícku cirkev ne-podporuje. Rozmer dobrovoľníctva je tu veľmi slabý, lebo ľudia potrebu-jú z  niečoho žiť. Dobrovoľníkom sa môže prakticky stať len ten, kto už má nejakú prácu, a  tým má zabez-pečené živobytie. Ďalej laici pracujú v našich školách, škôlkach, jasliach a  oratóriách ako učitelia a  vychová-

vatelia detí a  mládeže, ako sociálni pracovníci v charitných zariadeniach či ako animátori a  spolupracovní-ci pri organizovaní letných prímest-ských táborov s deťmi.

Môžu nejakým spôsobom pomôcť slovenskí veriaci svojim albán-skym bratom a sestrám?

Slovenskí kresťania im na prvom mieste môžu pomôcť svojimi modlit-bami za duchovnú obnovu obyvate-ľov Albánska, aby Duch Svätý uzdra-vil tie zranenia, ktorými ešte stále trpí albánska duša v dôsledku mno-horočnej ateizácie a  vojen. Ďalej je tu možnosť organizovať pomoc pre chudobných rozličným spôsobom, lebo veľa rodín je chudobných, bez práce, veľa rodín je mnohodetných,

a  tí, ktorí majú prácu, majú veľmi nízke platy. Ženy v  priemere zará-bajú 200 eur, muži 300 eur mesač-ne. Otvorené pole majú v  Albánsku misijní dobrovoľníci, pomôcť môžu najmä pri organizovaní letných prí-mestských táborov. Vo farnostiach, kde pôsobia na Slovensku misijné skupiny, môžu posielať balíky s  po-travinami, šatstvom, obuvou, ob-lečením alebo školskými potreba-mi. Vítaná je aj pomoc organizovaná v  spolupráci so Slovenskou katolíc-kou charitou, hlavne pred Vianoca-mi a  Veľkou nocou. Napokon je tu možnosť pomoci vo forme adopcie na diaľku pre chudobných chlapcov a dievčatá, aby mohli vyštudovať na dobrej škole, pretože väčšina škôl je štátnych a ich kvalita je nízka. ▪

Slovenský salezián Pavol Minarčic vníma, že Albáncom chýba vzťah k dob-rovoľníctvu, ktoré by sa mohlo uplatniť v mnohých oblastiach života.

rozhovor | 25

Cirkev, ktorá veľmi trpelaMartina Grochálová

„Prišiel som podnietiť Cirkev, ktorá veľmi trpela,“ povedal pápež František počas minuloroč-nej septembrovej apoštolskej cesty v Albánsku. Práve deň, keď si vypočul svedectvá žijúcich mučeníkov za vieru v tejto krajine, patril medzi najsilnejšie momenty jeho návštevy. Utrpe-nie počas komunistického režimu v Albánsku malo hrozivé, priam obludné rozmery.

Po tom, čo sa v  roku 1944 dostal na štyridsať rokov k  moci komunistický diktátor Enver Hodža, nastala v  Al-bánsku systematická likvidácia cirkví. Hoci sa protinábo-ženský teror týkal veriacich všetkých náboženstiev, mi-moriadne tvrdý bol voči katolíckym biskupom, kňazom a  rehoľníkom. „Katolícky klérus je dobre zorganizovanou skupinou so silnými tradíciami a úzkymi väzbami na Vati-kán... Musíme nájsť vhodnú metódu a účinnú taktiku na boj proti katolíckemu kléru,“ vyhlásil Enver Hodža 17. októbra 1917 na schôdzi ústredného výboru komunistickej strany, venovanej protináboženskému boju.

Prvé obdobie teroru trvalo od roku 1945 do roku 1948. Na severe krajiny, kde žili prevažne katolíci, vyniesli prvé rozsudky smrti a zatvárali katolícke inštitúcie. V roku 1946 sa Albánsko vyhlásilo za Ľudovú republiku a komunistický režim deklaroval „odluku Cirkvi od štátu“, čo v skutočnos-ti znamenalo štátny ateizmus a náboženské prenasledova-nie.

V roku 1946 boli z krajiny vyhnaní talianski rehoľníci a rehoľníčky. Medzi prvými obeťami bolo 15 kňazov a rehoľ-

níkov, napríklad rektor kňazského seminára Daniele Daja-ni a taliansky viceprovinciál jezuitov Giovanni Fausti. Medzi popravenými bol aj jeden františkán, dvaja seminaristi a de-sať veriacich laikov zo Shkodëru. Ďalších 32 rehoľníkov bolo uväznených, shkodërský arcibiskup Gaspare Thaci zomrel v domácom väzení.

Po útoku na jednotlivých kňazov sa v roku 1948 režim zameral na odstránenie cirkevnej hierarchie. Biskupov ob-viňoval zo spolupráce s fašistami a nacistami. Ich pozornosť sa zameriavala predovšetkým na jezuitov a františkánov.

Ukrutné mučenie V roku 1954 bolo vo väzniciach 80-tisíc ľudí. V albán-

skych žalároch, kde sa systematicky praktizovalo mučenie, zomrelo celkovo 137 cirkevných predstaviteľov, z nich de-sať seminaristov a osem rehoľníčok. Okrem predstaviteľov Cirkvi boli perzekúcie namierené na predstaviteľov inteli-gencie ako nepriateľa ľudu.

To, ako vo väzniciach žili, približuje dnes múzeum ko-munizmu v Shkodëre, umiestnené v bývalom väzení štát-

foto: michaela pobudová

O utrpení albánskych kňazov, rehoľníkov, ale aj in-telektuálov svedčia atrefakty v múzeu komunizmu v Shködere. Na snímke je vyšetrovacia miestnosť.

26 | mučeníci za vieru

Musíme odpúšťať Desať rokov, od roku 1938 do roku 1948, som

študoval vo františkánskom  kolégiu. Našich pred-stavených zastrelili komunisti, a preto som bol nú-tený dokončiť svoje teologické štúdiá tajne. Po šty-roch rokoch ma vzali do armády s cieľom, aby som bol odstránený. Strávil som tam dva roky, ktoré boli strašnejšie, ako byť vo väzení. Pán ma však zachrá-nil a 7. apríla 1956 som bol vysvätený za kňaza. Na druhý deň, v nedeľu po Veľkej noci na sviatok Božie-ho milosrdenstva som slávil primičnú svätú omšu. Osem a pol roka som vykonával kňazskú službu, ale komunisti sa ma rozhodli zbaviť.

Štedrý deň 1963 po tom, čo som práve doslú-žil svätú omše v dedine Barbullush, v blízkosti Sh-kodëra, prišli štyria dôstojníci štátnej bezpečnos-ti a predložili mi dekrét o zatknutí a vynesení trestu smrti. Nasadili mi putá, zviazali ruky za chrbát a na-ložili ma do auta. Z kostola ma priviezli na samotku, kde som bol počas troch mesiacov v neľudských pod-mienkach. Takto spútaného ma vodili na výsluchy. Ich šéf mi povedal: „Budeš obesený ako nepriateľ, pretože si povedal ľuďom, že všetci zomrieme pre Krista, ak to bude nutné.“ Stlačil mi putá na rukách tak silno, že sa mi zastavoval tlkot srdca, a skoro som zomrel. Nútili ma, aby som hovoril proti Cirkvi a cir-kevnej hierarchii. Odmietol som. Od mučenia som padol takmer mŕtvy. Keď ma videli v takomto stave, pustili ma na slobodu. Pán chcel, aby som žil ďalej.

Božia prozreteľnosť chcela, aby môj rozsudok smrti nebol vykonaný. Na moju samotku priniesli ďalšieho väzňa, môjho priateľa, ktorého úlohou bolo, aby ma špehoval. Začal mi hovoriť myšlienky proti komunistickej strane, ale ja som mu vždy od-povedal, že Kristus nás učí milovať svojich nepria-teľov a odpúšťať im, a že máme pracovať pre dobro ľudí. Tieto moje slová sa dostali až k ušiam diktáto-ra, ktorý po piatich dňoch zrušil môj trest smrti. Ten-to trest bol nahradený 18-mi rokmi väzenia na Mi-nera Spac. Po prepustení z väzenia, som bol znova odsúdený na desať rokov nútených prác, ktoré som vykonával až do pádu režimu v kanáloch.

Vo väzení som slávil svätú omšu naspamäť v la-tinčine. Podobným spôsobom som tajne aj spove-dal a  rozdával sväté prijímanie. Po príchode nábo-ženskej slobody mi Pán umožnil slúžiť ako kňazovi v mnohých dedinách, kde som sa snažil  odhovárať mnoho ľudí od pomsty pomocou Kristovho kríža, vyháňajúc tak zo sŕdc ľudí nenávisť a zlo.

Zo svedectva 84-ročného kňaza Ernesta Troshaniho, ktoré predniesol počas návštevy

pápeža Františka v Albánsku. Z taliančiny preložil Viktor Jakubov.

nej bezpečnosti. V tej istej budove bol kedysi františkánsky kláštor, dnes je tam kláštor klarisiek.

Väzni žili v celách 2,2 x 1,4 metra. Počas vyšetrovania bol každý väzeň sám, aby nemal kontakt s ostatnými. Mu-čili ich nepredstaviteľnými spôsobmi: bili ich drevenou pali-cou až do krvi, kým z nich neodpadávali kúsky mäsa; vkla-dali im dynamit do genitálií; zvierali im hruď kliešťami; nechávali ich dlhý čas na horúcom slnku – to sú iba príklady mučenia, ktoré museli znášať.

Bývalý žiak jezuitu Daniela Dajaniho, ktorý bol tiež vo väzení, hovorí: „Hodili nám ho k nohám a on sa ani nepohol. Bachari ho chceli odvliecť až k  záchodu pod schodiskom, ale neurobili to, pretože sa im od zápachu zdvíhal žalúdok. Nechali ho ležať na betónovej podlahe pred nami. Vôbec sa nehýbal, len občas zastonal. Na jeho reverende bolo množ-stvo krvi, ktorá mu kvapkala z očí aj z tváre – nepochybne ho mučili elektrickým prúdom.“ Otec Dajani bol natoľko znetvorený, že ho vlastný žiak nespoznal. Napriek tomu do-kázal napísať: „Odpúšťam tým, ktorí ma odsúdili. Som pre-svedčený o svojej nevine.“ Podobne bol väznený aj taliansky jezuita Giovanni Fausti, ktorý zanechal tieto slová: „Cítim sa byť poctený, že môžem zomrieť v službe.“

Prvý ateistický štát na svete Od roku 1955 bolo Albánsko až do osemdesiatych ro-

kov 20. storočia oddelené od zvyšného sveta a  krajina sa pre kresťanov, ale aj ostatných obyvateľov stala obrov-ským koncentračným táborom. V roku 1967 bolo Albánsko vyhlásené za prvý ateistický štát na svete, čo deklarovala aj nová ústava z roku 1976.

Koniec hrôz komunistického režimu nastal až koncom osemdesiatych rokov 20. storočia po smrti Envera Hodžu, ktorý zomrel v roku 1985 vo veku 77 rokov. Prvé svetielko nádeje pre skúšaných Albáncov sa ukázalo 4. novembra 1990. V tento deň kňaz Simon Jubani, ktorý strávil 26 ro-kov vo väzení, slávil aj za prítomnosti päťtisíc moslimov svä-tú omšu na cintoríne v Shkodëri. Išlo o otvorené porušenie oficiálneho zákazu akéhokoľvek náboženského prejavu, no vláda prvýkrát nezasiahla, čo bolo prvým krokom k vyhlá-seniu náboženskej slobody.

Napriek tomu, že počas štyroch desaťročí komunistic-kého vyčíňania prešli takmer všetci albánski katolícki kňa-zi neľudskými podmienkami väzníc a pracovných táborov, nebol zaznamenaný ani jeden prípad odpadnutia od viery. Zo šiestich biskupov a 156 kňazov, ktorí v krajine pôso-bili pred nástupom komunizmu (neskôr boli niektorí vy-svätení tajne), ich bolo 65 popravených alebo mučených a 64 zomrelo dôsledkom pobytu vo väzení alebo v kon-centračných táboroch.

Všetkých mučeníkov za vieru, medzi ktorými boli, pravdaže, aj laici, symbolicky reprezentuje 40 albán-skych mučeníkov. V roku 2002 sa v shkodërskej kated-rále začal diecézny proces ich blahorečenia, ktorý po-kračuje. ▪

mučeníci za vieru | 27

Odzbrojujúco šarmantná Matka TerezaLeo Maasburg

Raz Matka Tereza prišla do Španielska, kde ju autom viezol mladý muž menom Pascual. Vtedy nebol kňazom, viedol cestovnú kanceláriu. Ona pre španielske siroty postihnuté aidsom hľadala dom, ktorý napokon dostala vďaka sérii „náhod“ a v neuveriteľne krátkom čase. Ešte dnes sa sestry Matky Terezy v tomto dome starajú o siro-ty choré na aids.

Pascual sa tešil zo života a cestoval krížom-krážom po svete. Keď Matku Terezu zaviezol na letisko do Mad-ridu,nechal si od nej na rozlúčku podpísať knihu. V zhone lúčenia nemal príležitosť pozrieť sa na venovanie, ktoré mu napísala. Až keď prišiel do svojho bytu, otvoril knihu.

Venovanie sa začínalo slovami: „Milý páter Pascual.“ Preľakol sa. Zjavne sa v ňom celý čas mýlila a považova-la ho za kňaza! Pascual knihu schoval na policu za ostat-né knihy. Chcel byť ušetrený od výsmechu priateľov, ktorí by si z neho určite uťahovali. Takto založená kniha upadla do zabudnutia – až na desať rokov, keď pri upratovaní kníh našiel knihu od Matky Tereze, opäť ju otvoril a prečítal si venovanie. Medzitým sa stal tým, čo pred desaťročím po-važoval za nemysliteľné: kňazom.

Matka si vždy bola vedomá autority a jej dôležitosti: kňazskej, biskupskej a pápežskej, ale aj vlastnej autori-ty ako generálnej predstavenej. Kde musela rozhodovať sama, jasne rozlišovala medzi „rozhodovaním sa“ a „roz-hodnutím“, teda medzi vznikom, zhromažďovaním infor-mácií a prijatím konečného rozhodnutia. Na ceste k roz-hodnutiu to konzultovala s mnohými ľuďmi, nechala si poradiť a tému veľmi pozorne a sústredene študovala. Len čo mala dojem, že všetko zozbierala, pridala k tomu ešte modlitbu – a potom sa rozhodla. Rozhodnutie bolo pevné ako skala. V tom bola „benevolentný diktátor“, ako ju mnohí ľudia nazývali. Keď išlo o cirkevné autority, ve-dela celkom presne, na čo sa musí opýtať pápeža a na čo príslušného biskupa. Aj radu každého kňaza brala vážne. Pamätám si, ako mi raz jeden kňaz povedal: „Musíme dá-vať pozor na to, čo jej radíme. Ona to totiž naozaj urobí!“ Kompetentným informáciám vskutku prikladala význam, a to najmä vtedy, keď pochádzali od cirkevných osôb. Pre ňu kňaz bol človekom, ktorý nie vďaka osobným darom či talentom, ale z moci svojej vysviacky má osobitný vzťah ku Kristovi. Či si to sám vždy uvedomoval, alebo nie, to bolo celkom nepodstatné. I keď sám nebral vážne dôstoj-nosť svojho kňazstva – Matka Tereza brala vážne jeho od-povede, pretože kňazovi pripisovala špeciálnu úlohu v in-terpretovaní Božej vôle.

foto: spolok sv. vojtecha

Keď sa Matka Tereza vrátila z nejakej cesty, nechce-li sme vedieť len to, čo urobila a dosiahla, ale, samozrej-me, aj to, aké ťažkosti sa vyskytli a ktorí vysokí politici či úradníci urobili nejaké hlúposti či nekorektné veci. Skrát-ka: chceli sme tu a tam počuť aj pikantné príbehy.

Matka Tereza však v zásade nikdy o nikom nepoveda-la negatívne slovo. Na naše neodbytné otázky, či ju tu ale-bo tam nepodviedli, nenapálili, nemanipulovali alebo za-obchádzali s ňou zle, väčšinou odpovedala: „Boli k nám takí dobrí!“ a namiesto pikantných príbehov nám rozprá-vala, ako jej hostitelia či vlády precestovaných krajín tým či oným spôsobom pomáhali, ako sa snažili a aké dosiahla úspechy.

Nikdy žiadne negatívne slovo, a tak som raz povedal: „Ale, Matka Tereza, nie všetko predsa išlo hladko.“

Odpovedala bez najmenšieho zaváhania: „Vieš, pá-ter: je lepšie obhajovať, ako obviňovať.“

Toto vyjadrenie som od nej počúval často. Inokedy, bolo to v Moskve po vonkoncom nie radostných skúse-nostiach so sovietskymi úradmi, sme do nej zas dobiedza-li. Ani teraz sme si však nevypočuli pohŕdavé poznámky, iba ponaučenie: „Keď niekoho odsúdiš, nemáš čas milo-vať ho.“ ▪

Z knihy Leo Maasburg: Matka Tereza. Neobyčajné príbe-hy, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2015

28 | inšpirácie

Andrea Riccardi Století mučedníkuTaliansky profesor Andrea Ric-cardi ponúka monumentál-nu štúdiu, ktorá prináša otras-né svedectvá o  prenasledovaní kresťanov v  20. storočí. Kniha sa stretla so živým záujmom v  Taliansku i  v  zahraničí a  bola preložená do viac ako desiatich jazykov. Hlavným prameňom autora bol archív vatikánskej Komisie pre nových mučeníkov, zriadený na podnet pápeža Jána Pavla II. Autor približuje kon-text rozličných spôsobov utrpe-nia kresťanov na celom svete od Sovietskeho zväzu cez ázij-ské krajiny až po Afriku a Južnú Ameriku.

Karmelitánské nakladatelství. Kostelní Vydří 2014

V minulých rokoch sa nám podarilo vďaka veľkému počtu štedrých dar-cov finančne podporiť vyše 100 pro-jektov v afrických misiách, ktorými sme pomohli množstvu farností, detí a seminaristov. Z  ústredia Pápež-ských misijných diel v Ríme však vie-me, že počet projektov a  ľudí, ktorí potrebujú finančnú pomoc ustavič-ne rastie. Aj preto sa chceme aktív-nejšie zapájať do šírenia informácií o misiách a o tom, prečo je ich pod-pora dôležitá. Pripravili sme sériu propagačných materiálov, prostred-níctvom ktorých chceme nadchnúť viacerých ľudí pre pomoc misiám. Budeme vám vďační, ak nám pomô-žete s distribúciou informačných le-tákov, odznakov i magnetiek vo va-šom spoločenstve a okolí.

Informačné letáky Pápežských misijných dielPápežské misijné diela pripravili sé-riu informačných letákov s cieľom oboznámiť širší okruh ľudí a poten-ciálnych podporovateľov o  jednot-livých misijných dielach, ktoré sú súčasťou tejto organizácie. Letá-ky predstavia PMD vo všeobecnos-ti, no priblížia i jednotlivé diela: Pá-pežské misijné dielo šírenia viery, Misijné dielo detí a Misijné dielo sv. apoštola Petra. Každý leták stručne vysvetľuje, čím sa konkrétne dielo zaoberá, prečo je jeho práca dôleži-tá, kde sa v minulých rokoch anga-žovalo, komu pomohlo a ako je mož-né zapojiť sa do tejto pomoci.

Magnetky a odznakyAk ste podporovateľom alebo čle-nom PMD a pomáhate prostred-níctvom PMD Svätému Otcovi šíriť vieru v misiách, dajte o tom vedieť odznakom na taške alebo mag-netkou na vašej chladničke. Pripra-vené sú v niekoľkých farebných i ty-pových variáciách s logom PMD. ▪

ObjednávkyInformačné letáky, magnetky i odznaky si môžete bezplatne objednať telefonicky, listom ale-bo emailom v národnej kancelá-rii PMD:

Pápežské misijné dielaLazaretská 32, P.O Box 74814 99 Bratislavatel.:  02/52964916mobil: 0915/633856e-mail: info@misijnediela.skViac informácií na:www.misijnediela.sk 

Zapojte sa do pomoci misiám šírením misijných materiálov

Monumentální studie profesora Riccardiho přináší otřesná svědectví o pronásle-dování křesťanů ve 20. století. Kniha se setkala s velkým zájmem v Itálii i v zahra-ničí, záhy byla přeložena do více než deseti jazyků. Kontexty jednotlivých příběhů jsou různé: stalinismus, genocida v Arménii, druhá světová válka a nacismus, komunistické režimy v Sovětském svazu a východní Evropě, ale i v asijských ze-mích (Kambodža, Laos, Vietnam, Čína); radikální antiklerikalismus v Mexiku či ve Španělsku. V některých zemích Asie a Afriky byl útlak křesťanů jak dědictvím kolonialismu a společensko-politických změn, tak i náboženských a etnických konfliktů. V mnoha zemích světa bylo hlavní příčinou pronásledování pouze hlá-sání evangelia, misijní a charitativní práce.

Hlavním pramenem autora byl archiv vatikánské Komise pro nové mučedníky, zřízený z podnětu Jana Pavla II., jemuž velmi záleželo na tom, aby se na mučed-níky nezapomínalo. Nejde však o uvíznutí v minulosti, natož o oživování pocitu křivdy a bezpráví. „Odpouštějme a žádejme odpuštění!“ vyzýval Jan Pavel II., kte-rý vnímal svědectví mučedníků jako velkou naději pro budoucnost církve. „Tam, kde se zdálo, že nenávist zamořila život a nebylo možno uniknout její logice, oni prokázali, že láska je silnější než smrt. Uvnitř strašných utiskujících systémů, které znetvořily člověka, v místech bolesti a tvrdého strádání… tito lidé jasně prokázali, že náležejí Kristu zemřelému a vzkříšenému... V jejich křehkosti se skví síla víry a milosti Pána… (Svědectví mučedníků) je dědictví, které obohacuje a podpírá křesťany při jejich vstupu do nového tisíciletí.“

ISBN 978-80-7195-543-6

slovníkkřesťanskýchmystiků

www.kna.cz

Do 31. března 2000 došly Komisi pro nové mučedníky, zřízené z podnětu Jana Pavla II., údaje o 12 692 nedávných mučednících, z nichž bylo 126 biskupů, 5343 kněží a bo-hoslovců, 4872 řeholníků a řeholnic a 2351 laiků. Ve skutečnosti je počet obětí mnohem a mnohem vyšší, protože většina z nich mizí beze stop, a to nejen v komunistické Číně, ale i v Indii, Indonésii, Guatemale, Kolumbii, Brazílii, Venezuele, Súdánu, Zairu a Nigérii. Ale to nejsou jen data a statistické údaje. My se s nimi setkáme tváří v tvář. Kniha Zjevení nám o nich uvádí: „Potom se podívám, a hle – veliký zástup, který by nikdo nespočítal, ze všech národů, kmenů, plemen a jazyků; stáli před trůnem a před Beránkem, oděni bílým rouchem, s palmami v rukou...“ A kdo to jsou a odkud přišli? Odpovídá apoštol Jan: „To jsou ti, kdo přicházejí z velikého soužení, rou-cho si do běla vyprali v Beránkově krvi. Proto jsou před Božím trůnem a ve dne v noci mu slouží...“ (Zj 7,9.13–15).

Josef Koláček, SJ

Andrea Riccardi (1950) přednáší moderní dějiny na Univerzitě v Bari a na univerzitě La Sapienza v Římě. V církevních kruzích je známý především jako zakladatel dnes už mezinárodní komunity Sant’Egidio, která se věnuje bezdomovcům, imigrantům a jiným znevýhodněným skupinám lidí. Prof. Riccar-di spolu s dalšími členy komunity se věnují i mírotvorným iniciativám, přispěli například k řešení válečných konfliktů v Mosambiku, Guatemale, Guinei a Pobřeží Slonoviny. V letech 2011–2013 byl prof. Riccardi minis-trem pro mezinárodní spolupráci a integraci v úřednické vládě prof. Maria Montiho. V roce 2009 obdržel Cenu Karla Velikého za své úsilí o jednotu Evropy a šíření kultury míru a dialogu.Je autorem řady esejů a knih, mj. o papežích Piu XII., Janu Pavlu II. či o papeži Františko-vi, ale i o křesťansko-muslimském dialogu. V češtině mu vyšel titul Bůh nemá strach. Síla evangelia v měnícím se světě (KNA 2006).

„Do naší doby se vrátili mučedníci, často neznámí, jako ‘neznámí vojíni’ velké věci Boží! Pokud je to možné, neměla by se v církvi jejich svědectví ztrácet.“

Jan Pavel II., apoštolský list Tertio millennio adveniente (1994), čl. 37

Andrea Riccardi

století mučedníků

stoletímučedníků

Andrea Riccardi

9 788071 955436

stoletiprebal.indd 1 26/09/2014 10:45:49

inšpirácie | 29

Krížovka VODOROVNE: A. Oľga (čes.) – býk – škandinávska metro-pola – B. zrazu – Verdiho ope-ra – situácia – C. kyslík a uhlík – cestovanie – ŠPZ Komárna – D. rím. sto – strana – neod-lamuj – pôsobisko sv. J. Vian-neya – tón – E. trieska – gaz-dovstvo – úplní – F. moji (fr.) – časť rukáva – druh domé-ny – G. Vysoké Tatry – cirkev-ná škola – hlava – aha – MPZ Holandska – H. gr.-kat. opát – spojka – puká – I. Predložka do (fr.) – ŠPZ Košíc – hlupák – Katolický týdeník – Spojené štáty – J. rieka (špan.) – dru-há časť tajničky – 12 mesia-cov K. dĺžková miera (angl.) – karty – končatiny zvierat

ZVISLE: 1.  prvá časť tanič-ky – 2. najstarší pražský te-nisový klub – Zem – Kniha Genezis – informačná agen-túra – 3.  Boží (nem.) – sla-didlo  – 4.  rusko-čín. rieka – registračné miesto – brak – 5. lebo – radón – ŠPZ Galan-ty – plavba vzduchom – lat. spojka – 6. polnočné omše – nič – 7. štvrtá časť tajničky – dvojica – 8. besiedka (čes.) – mex. mena – 9. mat v boxe – rím. 999 – ŠPZ Trnavy – ob-lúk (fr.) – Kostolné Kračany – 10. malá os – okolo – strašil – 11. dedo – kvet – 12. náter – zver – nem. spojka – 13. tre-tia časť tajničkyPomôcky: RIO, MES, YARD, GOTTES

Tajnička z minulého čís-la: „Boľavé oko je viditeľ-né, boľavé srdce nie.“ DVD s dokumentom Kardinál Jozef Tomko získavajú Pa-vel Mernický z Bratislavy, Mária Kočanová z Chmi-nianskej Novej Vsi a Michal Stadničár z Humenného.

Turli ako prvé albánske jedlo  Martina Grochálová

Prvé albánske jedlo, ktoré sa naučili variť ses-try Julita, Iveta a  Noe-mi z Kongregácie dcér sv. Františka, sa nazýva turli. Ide o  recept priamo z  bis-kupskej kuchyne, pretože sestry okrem iného vedú domácnosť biskupa Hila Kabashiho z  Apoštolskej administratúry Juh.

Recept pre tri osoby:2 – 3 polievkové lyži-

ce olivového oleja, 1 cibuľa, 1 veľká paradajka, 3 porcie bravčového mäsa a  rôzna zelenina (1 veľká mrkva, 3 zemiaky, hrsť hrášku, 3 – 4 ružičky karfiolu, pór a  ďal-šia zelenina podľa vlastné-ho výberu).

Do hrnca dáme oli-vový olej, na veľkom strú-hadle nastrúhanú paradaj-

ku – šupka sa pri strúhaní oddelí, mäso pokrájané na väčšie kúsky,  lyžičku soli a  zalejeme vodou (asi 3 dcl). Varíme a keď je mäso napoly uvarené pridáme nakrájanú zeleninu. Ak tre-

ba prisolíme a  doplníme vodou, aby bola asi centi-meter nad zmesou, a varí-me do mäkka.

Podávame s  chlebom a  na drobno rozdrveným kozím syrom. Dobrú chuť!

Autor krížovky: M. Martin. Správne znenie tajničky, ukrývajúcej myšlienku blahoslave-nej Matky Terezy, pošlite do  30. apríla  2015 na  adresu  PMD poštou  alebo  e-mailom (kontakt na s. 31). Traja vyžrebovaní výhercovia získajú knihu Leo Maasburg: Matka Te-reza. Neobyčajné príbehy, ktorú venoval Spolok sv. Vojtecha.

foto: sxc.hu

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13

A

B

C

D

E

F

G

H

I

J

K

30 | zábava

Výhody členstva • Odoberanie časopisu  Svetové misie, ktorý ponúka zaujímavé reportáže, rozhovory, správy, fotografie o dianí v misiách doma i vo svete. Vychádza dvakrát ročne. • Kalendár s misijnou tematikou po celý rok pripomí-na, že sme členmi univerzálnej Cirkvi. • Každý deň sa za členov PMD slúži svätá omša v Bazi-like sv. Petra v Ríme.• Každý prvý utorok v mesiaci sa slúži svätá omša za ži-vých i zosnulých členov PMD zo Slovenska v kaplnke PMD.

Podmienky členstva • Denná modlitba  (napríklad jeden Zdravasʼ) alebo obetovanie každodenných ťažkostí za misie.• Finančná podpora PMD ľubovoľným darom.

O činnosti Pápežských misijných diel sa viac

dozviete na www.misijnediela.sk

Prihlášku pošlite poštou alebo e-mailom na adresu: Pápežské misijné diela Lazaretská 32, P. O. Box 74 814 99  Bratislava e-mail: info@misijnediela.sk číslo účtu: 4000256602/3100

V zmysle zákona o ochrane osobných údajov č. 122/2013 súhla-sím so spracovaním osobných údajov uvedených v prihláške s cieľom registrácie členstva v  Pápežských misijných dielach. Tento súhlas platí na celý čas trvania členstva.

Členská prihláškaMeno

Priezvisko

Ulica

PSČ

Mesto/obec

E-mail

Podporte rozvoj misií

2%Názov: Pápežské misijné dielaPrávna forma: Organizácia s medzinárodným prvkomIČO: 30806976Sídlo: Lazaretská 32, 811 09  Bratislava

www.misijnediela.sk/2-percenta

deň modlitieb a pôstu za mučeníkov misií

24. marec 2015

Statoční vo viere