ĽĽUDOUDOVÉ RVÉ ROZPRÁOZPRÁVKVKYY

PPAAVVOL DOBŠINSKOL DOBŠINSKÝÝ

eeknizkknizkyy.sk.sk

Ľudové rozprávky by Pavol Dobšinský is licensed under a Creative CommonsAttribution-NonCommercial-ShareAlike 4.0 International License, except where

otherwise noted.

ObsahObsah

1Ako šlo vajce na vandrovku5Bača a šarkan

11Cesta k slncu17Cigán čerta ošialil19Drevená krava27„Hopsa, hor sa – zem, otvor sa!"33Jelenček43Klinko a kompit kráľ49Koza odratá a jež51Kráľ času57Kubove príhody61Mátaj71Medveď a komár73Mechúrik-koščúrik s kamarátmi75Múdry Maťko a blázni81Na boha s kyjom87Nebeská sláva91Nebojsa

101O človeku, čo nikdy nehrešil103O troch grošoch107O vlku, čo si dal šiť čižmy113Otcov hrob125Peter a otec nebeský v širokom údolí131Pravda141Prorok rak147Psota

v

149Rovnopekný pár155Salaš na Čertovici157Soľ nad zlato163Starý Bodrík a vlk165Starý človek a dvanásť oviec169Statočný valach175Svetská krása183Traja zhavranení bratia195Tri práčky199Víťaz kuchta209Železník217Žensky dôvtip

vi

AKO ŠLO VAJCE NA VANDROVKU

Ako šlo vajce na vandrovku? – Nuž urobilo si aj ono, ako si každý robieva:Kotúľ! zakotúľalo sa a pustilo sa, kadiaľ mu bolo ľahšie, kadiaľ bynezavadilo do tuhšieho od seba. Jednak stalo sa to ešte za starých časov,nuž veľa ani neopytujte sa, ako to mohlo byť; dosť, čo je o tom rozprávka.

Za starých časov išlo teda Vajce na vandrovku a stretlo tam raka.„Kde ty ideš?“ rečie mu ono.„A tyže kde?“ rečie mu on.„Ja idem na vandrovku!“„A veď ani ja nechcem byť horší od teba; pôjdem i ja!“Už teda boli dvaja a bolo im hneď smelšie. Idú, idú; stretnú kačicu.„Kde ty ideš?“ opytuje sa vajce.„A vyže kde?“ rečie táto.„My ideme na vandrovku; poď, budeme traja.“Kačica pristala; už boli traja. Všetko dobré do tretice!Idú, idú; stretnú moriaka.„Kde ty ideš?“ rečie vajce.„A vyže kde?“ rečie tento.„My ideme na vandrovku; poď do kamarátstva!“Moriak pristal; boli štyria.Idú, idú; stretnú koňa.„Kde ty ideš?“ rečie vajce.„A vyže kde?“ rečie kôň.„My ideme na vandrovku; poď, budeme piati.“Kôň šiel; bolo ich, koľko na ruke prstov.Idú, idú; stretnú vola.„Kde ty ideš?“ rečie vajce.„A vyže kde?“ rečie tento.„My ideme na vandrovku; poď, väčšia hŕbka pýta viac.“Vôl pristal; už boli šiesti.Idú, idú pekne v hŕbke; stretnú ešte kohúta.„Kde ty ideš?“ rečie vajce.

1

„A vyže kde takto rozbehli ste sa?“ rečie kohút.„My ideme na vandrovku; poď, budeme všetci siedmi!“Dobre teda, už boli všetci siedmi dobrí tovariši spolu!Vandrovali, koľko vandrovali, až raz v temných smrečinách omrkli a

nevedeli ani sem, ani tam, a boli veru už aj hladní. Kdeže tu prichýliť sa?Ako tu opatriť sa? Veru bolo na čase trocha pohnúť rozumom. Ale vajce ajmalo rozum za všetkých. Poslalo ono kohúta na vysoký smrek a ten odtiaľzazrel hneď svetielko, ale ešte ďaleko od nich v tmavom lese. Radostne naňzakikiríkal. Vajce zvolalo:

„No, len zleť skoro v tú stranu proti svetlu; ukážeš nám cestu. Tapôjdeme, a čo by priam všetci čerti tam boli, musia nám dať jesť a musianás prenocovať.“

Kohút zletel v tú stranu a poberali sa tatam všetci ako na hotové.Aj našli chyžku v horách, v ktorej svietilo sa. Povie vajce koňovi, aby

zabúchal na dvere. Ten zabúcha a z izbičky vyjde stará baba.„Čo tu chcete? Čo tu hľadáte? Chytro choďte preč, bo keď moji

chlapci domov dôjdu, všetkých vás tu zmelú na kašu!“ spustila baba nanich.

„Ech, zmelú-nezmelú; ty nestaraj sa o to, ale nám siedmim tovarišomdaj jesť,“ vraví

vajce.„A čo vás všetkých parom poberie, pre takých kadejakých zo sveta

pozbieraných šklbanov nemám nič!“ durila sa baba.Tu vajce rozkázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol do lesa.

Vôl to aj urobil a hodil ju tam dakde do jamy a pribehol naspäť.Vzišli všetci do izby a tam našli pre siedmich stôl zastretý, aj pečiva a

variva dosť. Lebo to tam pritrimovali sa siedmi zbojníci a baba im just terazbola prihotovila dobrú večeru. A títo všetci už aj prichádzali s hrmotom,lomozom, len tak hora prašťala.

Čo tu robiť? Dobrá rada stojí vždy za volač, vajce ju hneď vedelo.Kohútovi kázalo vyletieť hore na pánty, vola postavilo do pitvora, koňa doizby za dvere, moriaka poslalo na pec, kačicu pod lavicu, raka do krhly asamo zahrabalo sa do pahreby; svetlo vyhasili.

Zbojníci dôjdu a svetla v chyži nevidia.„Čo či tá baba zaspala, či čo je to?“ povedajú si.„Hneď sa nazrieme, čo je to! Len vy trocha tu počkajte, aby ste

nazbíjané veci na hromadu nestrepali!“ povie najväčší z nich a pobral sadnu.

PAVOL DOBŠINSKÝ

2

Vstúpi do pitvora. Tu vôl vezme ho na rohy a hodí otvorenýmidvermi do izby. Tam spoza dvier buchne kôň doňho kopytom.

„Ej, kýže je toto čert? Počkaj, hneď ti posvietim do očí!“ rečie zbojníka skočí ku pahrebe, že svetlo roznieti.

Ako rozhrnul pahrebu a začal fúkať, pripieklo žeravé uhlie na vajce.Fúk puklo vajce a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár i oči horúcim popolom.Ako podstrelený skočil ku krhle, že si tvár i oči vymyje. Ale ako načrierukou, chytí mu rak prsty do štipcov. Zbojník trhne rukou, prevrhne krhlua narobí veľký hurt! Na ten hurt strepoce kačka krídlami a zakáčka: ták,ták, ták! Moriak zahrmotí na peci lopatami a kývajúc hlavou, zahudruje:hudrý, hudrý! Kôň ešte len teraz vyhodil zadnými nohami náležitézbojníkovi do chrbta a vysotil ho do pitvora, tam vzal ho zasa vôl na rohya vymrštil von na dvor; k tomu všetkému kohút na pántoch celým hrdlomsa ozýval: kikirí, kokoré!

Došliapaný, doráňaný zbojník doletel ako bez duše ku kamarátom.„Ká skaza robí sa to tam?“ opýtajú sa ho títo. A tento len tak chytá

dych do seba, aby im odrazu všetko vypovedal:„Hja, bisťuže dade, tam je veru zle. Chcel som sa prikrásť len tak na

prstoch, a oni sami strčili ma ta dnu medzi seba. Ako si chcem roznietiť,abych aspoň videl, s kým má do činenia, fúk! vybúšil mi spod kochupuškár zrovna do tváre, dobre že mi oči nevytiekli; čiahnem rukou dokrhly, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami leban mi všetky prstyodstrihol; a tobôž medzi lavicami tkáč rozohnal krosna, tresol ma člnkompo hlave a volal: tak, tak! Na peci pekár chytal na mňa lopaty a dudlal: udri,udri! Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma ešte len teraz kopytom avystrčil do pitvora. Tu šelma sedliak vzal ma na železné vidly a vyhodilvon. Šťastie moje, že nedal som sa mu vyhodiť hore na pánty, bo tam užako na hotových viselniciach čakal na mňa kat a volal: sem s ním, sem hohore!“

Nečakali zbojníci, kým by to všetko vyhrnulo sa na nich z chalupy,ale pobrali päty na plecia a zanechali tam aj všetku hotovizeň, čo kedynazbíjali.

Naši ale tovariši a sedmorí remeselníci zasadli si potom k stolu a khotovému jedeniu. Jedli pili, harovali tam, kým čo stačilo. Potom nebodajkaždý pošiel svojou stranou a neviem, kedy zídu sa zasa takto dovedna, akotu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

3

BAČA A ŠARKAN

Bol jeden bača; a keď bol bačom, musel bývať aj vysoko na horách nasalaši. Keď odvaril, syr i žinčicu do komory odpratal a zamkol, prepustil takniekedy kolibu dajednému z ovčiarov varovať a sám si ešte zašiel za ovcamizapískať na píšťalke, podívať sa okolo po horách a dolách, i po tom širokombelastom nebi.

Raz – bolo to v jeseni, keď idú hady do zeme spať – zastal si milýbača pri jedli, podoprel sa na vatráľ a zahľadel sa pred seba, dolu do hustejhory. Tu div dobre že nepodlomili sa mu kolená! Sila hadov hrnula sa zovšetkých strán a priliezali všetci ku zápoli, milému bačovi zrovna pred oči.Keď k zápoli doliezli, vzal každý had na jazyk akúsi zelinku, čo tam rástla,dotkol sa zelinkou skaly, – a tá otvorila sa mu sama od seba. Hady, jedenpo druhom, mizli v tej skale, len akoby boli prepadli sa.

Bača hútal, hútal, čo by to bolo, až i sám rozhútal sa na voľač. Prikázalpsovi Dunaj ovi, aby ovce zavracal, a sám poď k zápoli.

„Musím ja,“ rečie si, vyskúsiť, čo to za zelinka a kde to tie hady lezú.Zelinka bola ako zelinka – neznal aká; keď ju ale odtrhol a dotkol sa

ňou skaly, skala otvorila sa i jemu. Vošiel dnu – a tu jaskyňa priestranná,jej steny len tak ligotali sa od zlata a striebra, ako čo by to bolo hviezdamiposiato. Naprostred jaskyne stál zlatý stôl, na stole ležal pokrútenývelikánsky starý had; ostatné hady takže ležali okolo stola a po jaskyni.Spali už všetci, ani nehli sa, keď bača vnišiel.

Bačovi páčila sa jaskyňa, nuž poobzeral si ju zo všetkých strán. Potomale pomyslel si aj na ovce a na sálaš.

„Eh,“ rečie, ,videl som, čo som chcel, idem naspäť.“ Bolo mu ľahkoriecť ,idem“, ale ako von? Zápoľa zavrela sa i za ním, ako i za hadmi, a onveru nevedel, čo robiť, aby otvorila sa mu. Milý vtáčik v klepci probúval itak i tak, ale skala bola neústupná.

„Nuž čože? Keď nemôžem von, budem i ja spať,“ rozmyslel sa konečne,ukrútil sa do širice, ktorú na šťastie sebou vzal, ľahol si a usnul.

Nezdalo sa mu, že by dlho spal. keď ho tu akýsi šust a šumot prebudil.Strhol sa, ký čert mu to po kolibe šuští, lebo nazdal sa, že spí v kolibe

5

na salaši. Ale keď oči pretrel, zasvitlo mu, kde je. Zaligotali sa mu stenyjaskyne a naprostriedku zlatý stôl. Starý had ležal ešte vždy na ňompokrútený, ale ostatné hady dvíhali hlavy, lízali zlatý stôl a tu i tu zasipeli:„Či už čas?“ Starý had, ten počúva ich sipenie, až i sám zdvihne pomalyhlavu a povie: „Už čas!“

Ako to vypovedal, natiahol sa od hlavy do chvosta ako prút, zliezol zostola na zem a pobral sa von. Všetky hady liezli za ním. Bača tiež roztiaholsa, ako bol dlhý, stačil si pár ráz ešte aj zívnuť, a tak pobral sa za hadmi,mysliac si pre seba: ,Kadiaľ ony pôjdu, pôjdem i ja.“ Ľahko riecť ,pôjdem ija“ – len ako? Starý had dotkol sa skaly, tá otvorila sa a hady vyliezli von.Za posledným chcel aj bača, ale zápoľa zavalila sa pred ním, len mu tak vočiach mrklo. A starý had zvonku hvízdajúcim hlasom zasyčal:

„Eh, človiečku, musíš ostať tu!“„Eh, čo by som tu robil?“ ozve sa bača. „Gazdovstvo tu nemáte,

robotu mi nedáte a spať naveky nebudem. Pusťte ma von, mám ovce nasalaši a doma zlú ženu: bude ma hrešiť, keby včas neprihnal.“

„Ty skorej odtiaľ nevyjdeš, dokiaľ nezložíš trojnásobnú prísahu, ženebudeš vravieť, kde si bol a ako si sa dostal k nám,“ zahvízdol had.

Čo mal bača robiť? Vďačne zabožil sa im do tretice, nie, že nepovie, lenaby ho pustili von.

„Ak nebudeš prísahu držať, veru povodí sa ti zle-nedobre!“ zahrozil sahad bačovi, keď ho von vypúšťal.

Ale tu ešte len vtedy, keď na biely svet vystúpil, začali sa pod bačomkolená podlamovať. Preľakol sa toho, čo videl. Veď ti tu namiesto jeseneuž rozvité bučky a stráne okopnelé zelenajú sa jarnou pašou!

„Beda mne!“ zalomil rukami, „ja človiečik sprostáčik, čo som tourobil! Veď som ja zimu prespal vo skale! Jaj, ovce moje, kde vás nájdem!Jajže, žena moja, čo tá povie – tá mňa tu umučí!“

Tak bedákajúc, pobral sa v tú stranu, kde jeho koliba stála. Pri kolibezazrel ženu, že tam voľač upratuje. Bojac sa, že hneď nanosí sa mu dovlasov, schoval sa za košiar. Ako tam čupí, vidí ti raz, že tu odvoľakiaľsi prikvitol akýsi pekný človek a dopytoval sa jej, kde má muža. Bačovapustila sa do plaču a rozprávala tomu pánovi, že jej muž ešte hen v jeseniodišiel za ovcami a viac nevrátil sa. Pes Dunaj že ovce podvečer priviedol,ale o bačovi niet viac ani chýru, ani slychu.

„Iste toho vlci zožrali, alebo bosorky na kusy po hore rozvláčili,“nariekala bačova.

„Ej, neplač, žena moja,“ ozval sa na to bača spoza košiara, „veď som ti

PAVOL DOBŠINSKÝ

6

ja tu! Nezožrali ma vlci, ani ma bosorky po hore nerozvláčili; lebo som sabol tu, hľa pod lesice uložil, zaspal som a prespal som zimu v košiari.“

Ej, ale si to milý bača zle poradil! Ako bačova slová jeho začula,nechala plač byť plačom a pustila sa nemilo bohu do hrešenia, až horaozývala sa;

„Bodaj ti sto hrómovitých bohov do duše udrelo, ty pochábeľ, typľuhák! Si ty statočný chlap? Aký si ty bača? Poručí ovce do vôle božeja sám ľahne pod košiar a spí ako had v zime! Či to kto slýchal?“ Bačasi pomyslel v sebe: ,Tá to už len uhádlaľ, ale mlčal ako peň, lebo pravdupovedať nesmel. Ten pekný človek povedal jeho žene, aby len utíšila sa, žeto nebude tak, ako muž povedá, že ten musel kdesi inde zimovať; ale že imto ešte na dobré vypáli, keď len muž pravdu povie, kde bol. Hja, ale bačovazačala rozhadzovať sa ešte len teraz, aby muž dúškom vyjavil, kade túlal sa,kde u kadejakých zimoval. Ktovie, čo by z toho porobilo sa, keby ten peknýpán nebol bačovej voľač do hrsti šuchol a nahovoril ju, aby už len tichobola a šla radšej domov do dediny, že je už aj tak nepotrebná na salaši, keďje sám bača tu a zariadi si všetko.

Keď bačova odišla, vzal pekný pán na seba svoju opravdivú podobua tu videl bača pred sebou černokňažníka z hôr. Poznal ho hneď, pretožečernokňažník má v čele tretie oko. Černokňažník je človek veľmi mocný,sám premení sa na akúkoľvek podobu, a kto by chcel sprotiviť sa mu, tohourobí hneď trebárs i baranom alebo capom. Nie div, že preľakol sa i bačanáramne, mal pred ním ešte väčší strach ako pred ženou.

A černokňažník vzal si naozaj baču na mušku, a len aby hneď a narazvravel, kde bol, bača videl. Bača zanemel, zarazil sa; mohol ho kresať akodrevo, nebol by údom pohol, bál sa starého hada, bál sa ešte zrušiť prísahu;nuž mlčal. Keď ale černokňažník po druhý, po tretí raz, a už hroznýmhlasom pýtal sa, kde bol a čo videl, ba keď postava černokňažníkova rástlapred ním ako zo zeme, tu zabudol bača na hada i na prísahu. Priznal sa, kdebol, ako dostal sa do skaly a čo tam skúsil.

„No, dobre,“ riekol černokňažník, „teda poď so mnou; ukážeš mi túskalu i tú zelinku.“

Bača musel stúpať.Keď prišli pod zápoľu, odtrhol bača zelinku, položil na skalu a skala

otvorila sa. Černokňažník ale nešiel dnu, ani baču nepustil; len vytiaholakúsi knihu a začal z nej čítať, a čítal len a čítal. Bača triasol sa na celom teleako prút.

Zrazu zatriasla sa zem: zo skaly ozývalo sa syčanie, hvízdanie a von

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

7

vyliezol ukrutný šarkan, na ktorého bol premenil sa starý had. Z papulemu siahal plameň, hlava bola hrozitánska, chvostom ťal napravo i naľavo aktorý strom zasiahol, ten prerazil.

„Hoď mu tú ohlávku na hrdlo!“ kázal černokňažník, podávajúcbačovi akési opraty, pritom ale oči z knihy nespúšťal. Bača vzal ohlávku,ale bál sa čo len pristúpiť k šarkanovi. Iba keď mu to černokňažník podruhé i po tretie rozkázal, vôl-nevôľ, poslúchol.

Jaj, ale beda bačovi! Ako mu už ohlávku na šiju hodiť chcel, šarkanzvrtol sa len raz, a bača ani nezbadal sa, ako sedel šarkanovi na chrbte, aten zdvihol sa s ním ponad hory, ponad doly. V tom okamžení urobilasa číra tma, len plameň, čo šarkanovi z papule a z očí vyšlahoval, svietilim na cestu. Zem otriasala sa, kamenie sypalo sa z vrchov dolu. Strašnešibal šarkan chvostom na všetky boky; ktorý buček, ktorú jedlinu zasiahol,zlomil ako prútik a vody toľko hrčalo z neho na zem, že tiekla po stráňachvrchov dolu ako Váh. Strach na dač takého len pomyslieť. Bača nebol užani živý, ani mŕtvy; len troška marilo sa mu, že je ešte pri živote.

Pomaly, pozvoľna utichoval predsa hnev šarkanov, neoháňal viacchvostom, prestal vodu púšťať, z papule nešľahal mu oheň. Bačovi hneďodľahlo na srdci, vydýchol si a čakal už len na to, kedy započne šarkanspúšťať sa dolu. Ale šarkanovi na tom dosť nebolo; zaumienil si ešte lenteraz milého človiečika strestať. Pomaly, pomalunky zdvíhal sa s ním odzeme dohora, vždy vyššie a vyššie, až zdali sa bačovi vysokánske vrchya hole kremä ako mravčie kôpky, a ešte vyššie vyzdvihoval sa šarkan, ažbača nevidel nič viac, len slnce, hviezdy a mraky. Tu zastal s ním šarkan vpovetrí visieť.

„Jaj, bože, čože si počnem, tu visím v povetrí; ak skočím dolu,nezostanú zo mňa ani franforce, a do neba vyletieť nemôžem!“ bedákalbača a plakal ako decko.

Šarkan ani neuchnul.„Šarkane, veľkomožný pane šarkane, zmilujte sa!“ prosil, že by kameň

bol pohnul sa na jeho prosby. „Oj, zleťteže, zleťte dolu, prisámbohu vás dosvojej smrti nepohnevám.“

Šarkan iba čo fučal a fŕkal, ale neriekol ani be ani ce, ani nehnul sa.Tu zrazu donáša sa k ušiam bačovým hlas škovránka. Zaradoval sa

bača. A milý škovránok priletoval k nemu vždy bližšie a bližšie; keď už nadním zatrepotal krídelencami, prosil sa mu bača:

„Škovránku, vtáčku bohu milý, prosím ťa, doleť že ty k Otcu

PAVOL DOBŠINSKÝ

8

nebeskému a vypovedz mu moju biedu! Povedz mu, že ho pozdravujemnastokrát, že volám o božiu pomoc!“

Škovránok zaletel k Otcu nebeskému a rozpovedal tam, ako volá bačao božie zmilovanie. I zmiloval sa Otec nebeský nad úbohým bačom,napísal čosi zlatým písmom na blanku brezového listu, dal lístokškovránkovi do zobáčka a prikázal mu, aby ho spustil šarkanovi na hlavu.

Letel škovránok povetrnými výšavami a zletel nad šarkanovu hlavu,pustil na ňu brezový, zlatým písmom popísaný lístok. V tom okamženíspustil sa šarkan s bačom potichučky na zem.

Keď opamätal sa bača, videl, že stojí pri svojej kolibe na salaši, videl,že Dunaj – ako čo by nič nebolo stalo sa – zavracia ovce dnu do košiara kdojeniu; videl na vŕbe zvonec – rozprávce koniec!

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

9

CESTA K SLNCU

V jednom kráľovskom dvore bol raz jeden popolvárik. Ale trebárs bol lenpopolvár, predsa to bol na vzrast taký driečny šuhajček, že keby ho boldo panských šiat poobliekal, neviem, či by bolo bývalo aj v celej krajineporiadnejšieho a krajšieho chlapčeka. Mal tam kráľ aj dcérku, voľačmladšiu, ako bol náš popolvárik. A deti ako deti – skamarátili sa spolu,až to natoľko prišlo, že nebolo dňa, čo by neboli bavili sa vovedne a milákráľova dievčička prechodila sa až milo ruka v ruke s popolvárikom pokráľovskej záhrade.

Kráľovým radcom to hneď nebolo po vôli, že „tak a tak – kňažnájediná a s popolvárom zapodieva sa!“ Starý kráľ sprvu jedným uchom dnu,druhým von, ale naveľa prevrávania pomrzelo ho to a dal rozkaz, abypopolvárika preč odprášili. Jaj, ale tu mladá kňažná pustila sa do plaču anariekala zle-nedobre, ak by len boli dotkli sa jej popolvárika. Starý kráľnechcel počúvať jej nariekania, nuž dal jej po vôli:

„Veď je,“ povedá, „ešte len dieťa; časom sama príde k lepšiemurozumu.“

Ostalo teda všetko, ako bolo: deti hrávali sa spolu a nik im viacneprekážal. Po kuse prestali byť aj deťmi, ale ich zábavky neprestávali. Pokuse prichodili i do rozumu, ale staré priateľstvo začalo ešte len teraz medzinimi prekvitať, čo deň to tuhšie, čo ďalej to krajšie a milostnejšie.

Mladá kňažná bola už hodná – na vydaj! Zo všetkých strán prichodilivohľači, a to samí kráľovskí synkovia, a to čo jedni odišli, to druhí hrdšínadišli. Veruže ich mala na každý prst desať; veruže mohla preberať si vnich ako v hnilých hruškách milá kráľovská panička. Ale ona zavše lenakoby bola zmizla, tak podela sa od nich; a už ju mohli inde nehľadať kremäpri jej milom popolvárovi. A kedykoľvek otec tak medzi rečou nadštrkol,že ktorý by páčil sa jej z toľkých hrdých vohľačov, ona povedala mu zavšedoprosta:

„Otec môj, veru by ja darmo inak povedala: najlepšie ľúbi sa mi lennáš popolvár, a ak ma máte vydávať, nuž vydajte ma za neho.“

11

Sprvu kráľ i to prepočúval, ale čo mnoho, to mnoho, napokonnamrzel sa. Ale kdeže by aj nie?! Toľko kráľovských synov – a popolvár.

Povolal svojich radcov pred seba a predložil im už teraz, čo tu robiť?Tu títo hneď, aby dal popolvára zabiť, že bude .po všetkom! Ale dobrémukráľovi videlo sa zaveľa, takto nič po nič nevinného šuhaja dať zmárniť.

„No, najjasnejší kráľ,“ povedal už ako ten najmúdrejší z tých radcov,„keď to za veľa pokladáš, pošlime my popolvára dobrým spôsobom na takúcestu, z ktorej nevráti sa, čo by za sto rokov putoval. Pošlime ho ku slncu,aby prezvedel sa, prečo ono do poludnia naveky hore ide a vše väčšmi aväčšmi pripeká; od poludnia ale prečo kloní sa dolu a vše slabšie hreje?“

„A veru je to rada múdra!“ dosvedčili všetci radcovia a samémukráľovi pozdalo sa to, že jeho dcéra najskôr odvykne od popolvára, ak hoza dlhší čas nevidí.

Tu hneď zavolali popolvára, dali mu nové šaty, dali mu peňazí nacestu a vypravili ho k tomu slncu na tie výzvedy. Plačúc lúčila sa s nímkráľova dcéra a on tiež s ťažkým srdcom poberal sa na ďalekú cestu.Naučenia si nemal od koho pýtať, nik ho ani len v tom naradiť nevedel,v ktorú stranu pustiť by sa mal. Ale on sám pohol rozumom. Nepustil saproti slncu, ale držal sa za slncom – prosto, kde ono zapadá.

Ide, ide pustými horami, rudnými cestami, až po mnohom chodenípríde do cudzej krajiny, kde jeden veľmi mocný, ale slepý kráľ panoval. Tendopočul o našom popolvárovi, kde ide, ináč ide. Hneď ho dal zavolať predsvoj zlatý trón; bo aj jemu bola dobrá rada potrebná, akej krém slnca niktonemohol mu dať.

Príde ta – a milý kráľ, ako čoby len svojim ušiam chcel veriť, opýtal saho:

Či to ty, syn môj, ideš k tomu slncu?“Že veru on, smelo povedal šuhaj.„No, keď ty ta ideš, opýtaj že sa ho, čo je to za príčina, že ja, mocný

kráľ, na moje staré dni takto oslepol som. Ak mi to vykonáš, polovinumôjho kráľovstva prepustím ti hneď.“

„Oj, vykonám, vykonám. Čože by nevykonal, keď raz tam budem?“prisľúbil popolvár. A kráľ kázal mu dať peňazí a čoho mu len bolo treba nacestu.

Stúpal on za tým slncom ďalej. Stúpal hustými horami, pustýmidolinami, kde ani hlasu človečieho slýchať, ani šľaku vídať nebolo – ažprišiel na kraj mora. More bolo široké a hlboké. Neprichodilo mu obrátiťsa ani napravo, ani naľavo; lebo slnce práve za morom sadalo. Ale ako cez

PAVOL DOBŠINSKÝ

12

more? Chodí po brehu sem i tam a húta si: „Čo tu robiť?“ Ako tak chodía húta, príde k nemu jedna veliká ryba. Dopoly bola vo vode a odpoly vonz vody, brucho jej bolo svieže ako druhým rybám, ale chrbát uhorený akouhlík, a to od slnečnej žiary.

„Kdeže si sa tu vzal, človeče?“ vraví mu tá ryba. „Len kde ty chodíš?Čo ty chceš?“

„Kdeže chodím? Čože chcem? Rád by som ta za more, lebo – tak a tak– idem k slncu na výzvedy.“

„K slncu?!“ divila sa ryba. „Ale veru ty dač povedáš. I mňa len to slnceopeká. Mohol by si sa prezvedieť, prečo ja veľká a ťažká ryba nemôžemnikdy na spodok vody sadnúť ako druhé ryby. No, či prezvieš sa?“

„Ej prezviem, prezviem,“ rečie popolvár. „Ale akože sa prezviem, keďsom tu a slnce hentam za morom?“

„No, veď ťa azda prenesiem; len si sadaj!“ A naradovaný popolvársedel už na širokom chrbte ryby, ktorá ho šťastne na druhý breh preniesla.

„Aleže zas sem prídi! Tu ťa budem čakať,“ volala ryba za ním, keď onzrezka poberal sa ďalej. A stúpal ešte len teraz pustatinami, kde ani vtáčkaani letáčka vidno nebolo, nieto dákeho človiečika. Už nemusel byť ďalekood kraja sveta, lebo slnce pred ním k zemi sadalo. Poponáhľal sa, koľko mulen para postačovala.

Keď prišiel ta, už vtedy slnce na lone svojej mamičky oddychovalo si.Poklonil sa pekne, aj pekne mu zaďakovali. Začal rozprávať, a počúvali ho.Spýtal sa:

„Ej, moježe ty milé slniečko, povedzže ty mne, ako je to, že ty dopoludnia vše hore a hore ideš a vše väčšmi a väčšmi pripekáš a od poludniadolu sadajúc, už len slabneš a slabneš?“

I povie mu slnce:„Hja, braček môj zlatý, spýtaj že sa ty tvojho pána, ako je to, že on od

narodenia vše len rástol na tele a na moci, a teraz na starosť prečože i onschyľuje sa k zemi a slabne? I so mnou je to tak. Mňa moja mamička každéráno, ako pekného chlapčeka, znovuzrodí, a každý večer, ako slabéhostarčeka, do svojho lona prijíma.“

Tu zas ďalej rozprával popolvár, prečo ten a ten krá! na svoje staré dniotemnel, keď on predtým taký jasný a dobrý zrak mal.

„Hja, prečože ostal temným? Oslepol, keď spyšnel. Bo chcel rovnaťsa bohu a dal vystavať si sklené nebo, posiate zlatými hviezdami, aby tak,sediac vysoko, rozkazy vydával po celom svete. Ak poníži sa pred pánom

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

13

bohom do prachu a dá stroskotať to sklené nebo, hneď vyjasnie na svetpred očima jeho a bude vidieť ako prv.“

„A tá ryba prečo nemôže ako druhé ryby sadnúť na spodok vody?“„Preto, že nejedia človečieho mäsa. Aleže jej to nevyjav skôr, len keď

budeš za morom a to na hodnom kuse od brehu!“Poďakoval sa popolvár za dobrú radu a poberal sa preč. Ale ho

slniečko ešte zadržalo. Dalo mu taký oblek, čo spratal sa mu do jednejorieškovej škrupiny. A to boli – hľaďteže, deti moje – slniečkové šaty.

Ide si on už teraz naspäť a príde k tomu moru. Hneď ho ryba začneobracať, aby jej povedal, čo jej slnce odhadlo. Ale on nedajbože vyjaviť jejčoby len slova, kým neprenesie ho na druhý breh.

Sadne na chrbát – ryba pláva s ním, že len tak stávajú zákruty za ňou.Naprostred mora zastane s ním a vraví mu:

„Tu ťa zvrhnem zo seba, ak mi nepovieš!1′Ale on na to ani neuchol; nuž milá ryba pobrala sa a niesla ho ako

predtým. Ale pri kraji skočil on ako strela z jej chrbta, ale tak na tri siahy nabreh – a pustil sa v úteky. Keď už bol na hodnom kuse, zavolal jej naspäť:

„Ani ty nikdy nesadneš na dno, kým sa nenaješ človečieho mäsa!“Ako keby sto čertov bolo do nej skočilo, tak rozpajedila sa tá ryba.

Čľapla na morechvostom, takže vyčľapená voda siahala popolvárovi do pása. Ale

predsa po takej malej vode nedoplávala ryba až k nemu; bo bola veľmiveliká.

„Keď ma teraz čert nevzal, už ma viacej nevezme!“ vydýchol sipopolvár a zrezka stúpal ďalej – všade už teraz proti slncu, aby z cestynezablúdil.

Po mnohom putovaní prišiel k tomu temnému kráľovi.„No, čo si mi vykonal, syn môj, či vieš, prečo som oslepol?“„Preto si oslepol, že si spyšnel a chcel si rovnať sa bohu. Ak ponížiš sa

pred bohom do prachu a dáš stroskotať toto sklené nebo, hneď vyjasní sasvet pred tebou a budeš vidieť ako predošlé.“

Poslúchol kráľ. Stroskotal to sklené nebo nad sebou, ponížil sa až doprachu. A hneď mu svitlo v očiach, akoby ho z hrobu na boží deň bolvyviedol.

V tom okamžení udelil popolvárovi pol kráľovstva.Hoc bol náš popolvár už kráľom ako druhý, predsa nepozhovel ani

chvíľku, len ponáhľal sa domov. A dobre, že posporil sa; nech len hodinuzmešká, už ti mu je po všetkom.

PAVOL DOBŠINSKÝ

14

Ešte zďaleka počul, že tam dnes na všetkých zvonoch prezváňajú, akeď ku kostolu došiel, otvárali kostolné dvere dokorán.

„Čo to tu za novina?“ opytuje sa ľudí.Že to veru kráľ svoju jedinú dievku vydáva, že to veru práve teraz

zvonia a kostol otvárajú na sobáš; to vravia mu všetci a len toľko, že honevysmejú, že on o tom nevie, že veď o tom už aj vrabce na strechečvirikajú.

Hneď si on rozmyslel, čo má urobiť. Vytiahol z vrecka orechovúškrupinku a zo škrupinky slniečkové šaty, obliekol sa a zasadol si do prvejstolice pri oltári.

Po chvíľke ide bohatý rad kráľovských svadobníkov. Díva sa tu každýna bohatého hosťa v prvej stolici a pošepkávajú si: „Kto to? Čo to zajedného?“ Ale nik ho nepozná; nikto nevie, kde vzal sa tu; len ti ho chvália,že toľkého bohatstva na ňom, že ten veru aj mladého zaťa zatieni.

Vedie tu aj mladú nevestu družba pred oltár. Nebolo jej treba spytovaťsa, kto to tam v tej prvej stolici. Poznala si ona svojho popolvára, akodakedy upopoleného, tak aj teraz v slniečkové šaty odeného. Vyšuchla sadružbovi spod pazuchy, a šuch – bola už pri svojom milom popolvárovi. Anedajbože viac od neho, nedajbože o sobáši s druhým ani len počuť.

Tú vec leteli hneď oznámiť starému kráľovi. Ten dal hneď slnkovéhošuhaja pred svoj zlatý trón povolať. A jeho zlatý trón zaligotal sa ešte lenteraz, keď slniečkový šuhaj postavil sa pred ním. Vyrozprával popolvár odpočiatku až do konca všetko, ako vodilo sa mu.

„Nuž, ako je to, ako s tým slniečkom? Povedzže nám ty to ešte raz, synmôj!“ povie napokon kráľ.

A veru ho mamička jeho každé ráno ako jarého chlapčeka znovu rodía každý večer ako slabého starčeka do svojho lona prijíma,“ rečie šuhaj.

„A veru to i ja rástol som a bol som mocný, ale teraz zoslabol soma schýlil som sa dolu. Vy, deti moje, pôjdete hore!“ doriekol kráľ a dalim svoje požehnanie. Popolvár vzal kňažnú pod pazuchy a viedol ju predoltár. Bol sobáš, bola svadba, bolo šťastné slniečkového šuhaja kraľovanie!

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

15

CIGÁN ČERTA OŠIALIL

Išiel čert k babe, aby mu dala jesť, že už dobre od hladu kopytá nevytrčí.Ona dala mu vajce. Ale keď ho prehltol, nastrašila ho, že to vajce bolozaviazané, a tak aby hotovil sa, že zľahne a bude mať chlapca. Nastráchanýčert pribehol k Cigáňovi do poľa, kde tento svine pásol. Prosil ho, aby munej ak spomohol.

„Oj, vďačne ti spomôžem,“ hovorí Cigáň, „len si ľahni horeznačky.“Čert si ľahol a ten pľask ho vatráľom po bruchu, že ho hneď vo dve

hubky skrčilo od toho úderu a zjajknuť mu ani nedalo, čo mu hrdlo zatislo.V tom ale vyskočil z blízkeho krovia tým pľaskom naplašený zajac a utekalpoľom do hory. Cigáň ukazuje ho čertovi:

„Či vidíš, tamto zaberá tvoj chlapec; toho viac nemáš čo obávať sa, žeby vrátil sa ti.“

„No, chlap si!“ chváli ho čert a Cigáň na to:„Veru som chlap! Či by si takto nemal vôľu skúsiť sa so mnou?“„A prečo by nie!“„No,“ rečie náš more, „kto z nás vytlačí zo skaly mlieko?“Čert schytí žabicu a ako ju stisol, všetka rozmrvila sa mu v hrsti.

Cigáň ale ukradky vložil do mlieka omočený chlieb medzi dve skaly avytlačil z neho mlieko. Čert naľakal sa ho; ušmykol a nestavil sa iba prisvojej materi.

A mať hovorí mu:„Čože si taký naplašený?“„Takto a takto,“ rozpovedal čert, ako povodilo sa mu s Cigáňom.„Ej, to je nedobre,“ rečie čertova mať. „Ten Cigáň oddal by sa hockedy

do teba, ty toho musíš skántriť. Iď ešte raz k nemu a daj sa s ním na skusy!Ak vydrží, dáš mu za vrece peňazí, ak nie, zmámiš ho.“

Dobre. Bežal čert k Cigáňovi:„Cigáň, hybaj sa ešte raz na skusy! Dám ti za vrece peňazí, ak vydržíš.

Ak nie, zmámim ťa.“„A veď dobre, keď tak chceš,“ povedal Cigáň.

17

Prvé dali sa na to, kto viac slivák unesie. Čert oberal do košov a Cigáňzačal z koreňa vyvracať celé stromy a ukladal na hromadu.

„Čože ty to robíš?“ diví sa mu čert.A Cigáň vraví:„Čože mám motkať sa s každou márnou slivočkou? Takto si zaberiem

odrazu všetko, aj teba s tým stromom, čo na ňom dučíš – a zanesiemdomov.“

Naľakal sa čert, že by takto prišiel o celú záhradu, ba ešte aj s nímsamým zle by malo byť:

„Nuž,“ rečie, „nechajme toto tak a poďme skusovať sa na inšie.“Druhé dali sa na to, kto viac dreva unesie. Čert začal horu rúbať a veru

tá len zmizla pod jeho sekerou. Cigáň vzal dlhý povraz a začal opasovaťcelú horu od duba k dubu.

„Čože to ty zasa vystrájaš?“ spytuje sa čert.„Nič,“ odpovedá Cigáň, „len nechce sa mi po každom polienci na

plece klásť, nuž takto opášem si celú horu, potrhnem a odnesiem si odkoreňa.“

Nalákal sa čert, že by prišiel o horu, nechali aj to tak.Tretie bolo, kto viac vody unesie. Čert pozbieral vari všetky dudy zo

sveta a naberal tej vody, aby mu ani kvapka neušla z nej. Cigáň nabraldosák a brvien a jal sa hatať celý potok.

„Čože haceš?“ spytuje sa čert.„Čože by som hatal?“ odpovedá Cigáň. „Zastavím všetky vody a

unesiem si preč odrazu.“Nalákal sa čert, že príde o všetky vody.„Daj,“ povedá, „pokoj a radšej si len vezmi za vrece peňazí. Tu sú ti!“Cigáň vzal si za vrece peňazí a nebolo mu treba viac s čertom skúšať

sa, lebo ten umkol kade ľahšie!

PAVOL DOBŠINSKÝ

18

DREVENÁ KRAVA

Veď vám to bol dakedy inakší svet ako teraz, kde každé iba pod nos hľadía chmúri a utrápa sa od svitu do mraku. Kedysi ľudia neskrývražili toľme,neumárali sa, aby čím viac zospiežili: ale čo mali, to zjedli, zapili, zasmialisa. Lepšie im to potom strovilo. Vtedy – ak si neznal dačo na žart povedať,nebolo ti ani ukázať sa medzi ľuďmi; lebo všetci boli veselí, zhovorčiví,žartovliví. No, už to pozde zasa tak bude!

Len ešte hen vtedy žila jedna kráľova dievka. Tá zas nedajbože usmiaťsa, ani len svojim vohľačom. A tých by bola mala na každý prst po desať,taká bola krásna a bohatá. Rodičia si nevedeli s ňou rady. Napokon dalivytrúbiť po celej krajine, že toho človeka zlatom odvážia, kto by jurozsmiechotil. Tu iste hrnuli sa smiechotári zo všetkých strán; lenže každýs dlhým nosom odišiel. Konečne nikto viac nedával sa na to. Ale vraj,naveky nájde sa majster do remesla.

Pán kráľ utrápený sedeli pri panne dievke, aby ju trocha rozvraveli,keď tu nachýlia sa dvere a ktosi strčí ta dnuká rozčuchranú hlavu:

„Prosím ponížene, či sú pán kráľ doma?“„A kto ty? Čo ty tu chceš, huncút?“ okríkol ho kráľ.„Prosím ponížene, prišiel som pravdu si potvrdiť!“„Čo za pravdu? Či nemáš doma richtára a stolicu?“I tak by premilého hosťa bol kráľ vyhnal, keby nie vážna panna

dievka, čo teraz po prvý raz od troch dní ústa otvorila, že tak a tak, kráľ jena to kráľom, aby nikoho neodbil.

„Len vy,“ rečie, „rozpovedzte, čo za galibu máte.“„No veď, hľa, na to som prišiel!“ ozval sa Kubo, bo to on bol, Kubo,

náš kraviar z dediny.I veru zosňal teraz baranicu z rozčuchranej hlavy, ovesil si ju na vatráľ,

a postavil sa tak, ako bol, v surovici, v opasku, v chološniach a v krpciach,pred pána kráľa a pred tú jeho dievku. Začal si on to len tak po svojom, posprosté; ale pán kráľ už teraz počúval, keď len počúvala aj tá jeho dievka,čo každého odbila, ako ústa otvoril. Počúvajmeže i my!

19

Vybubnovali v dedine, že každý, či má kravu, či nemá, kraviara splácaťmusí, aby každému bolo narovno.

Čerta ti mi je narovno,‘ pomyslel si pán Krajec, ,keď ja kravy nemám,ani len nebožiatka teliatka. Počkaj, kmotre, veď ja ti podkúrim! Nebudemti nič po nič hotovú plácu do pažeráka pchať!

Vykresal kravu z dreva a dal pastierovi na pašu; ešte mu pohrozil, abyju dobre napásal, a každý večer pekne ako druhé do domu dopravil.

Bude z toho pes!‘ hútal kraviar a škrabal sa za ušima. Ale kravu prijaťmusel, bo mu pláca od nej šla. Inak mu neprichodilo, len drevenú kravupekne rúče nosiť na pleciach za stádom a každý večer pánu Krajcovidomov doniesť.

Na zlú záhybeľ padol v jeseň mráz a kraviarovi zašiel za nechty. Našírom poli drevo nebolo. Pochytil to drevené telivo, porúbal a pokládol naoheň. Zohrial sa; ale bolo mu teplo ešte len potom!

„Kde ti krava?“ volá večer starý Krajec, keď kravy nebolo.„Veru som ja tú tam v poli porúbal,“ povie kraviar.„No počkaj, Kubo, veď ty za ňu zaplatíš!“Kraviar len uhol plecom, že veď bude, ako bude; ale starý Krajec,

chytrá líška, bežal za horúca k pánu richtárovi:„Pán richtár,“ vraví, „mal som kravu; splácal som od nej, ako ste

prikázali, aj mi ju ten Kubo celé leto pekne pásol s druhými. Len dnes čoneurobil? Porábal kravu v poli, ani mi len znaku z nej nedoniesol; čože vyna to poviete?“

„A veru, môj milý Krajec, ja na to len tak poviem, ako pánbohprikázal: kravu za kravu.“

Dúškom poslali pougára ku kraviarovi, aby svoju kravu priviedolpred slávny súd.

„Nesúca je, pán pougár, vonkoncom je nesúca pred slávny súd.Povedzte, nech málo pozhovejú, kým ju trochu občešem, obriadim!“

S tým dopravil kraviar pougára a pomyslel si, lebo občul, čo to má byť:Od zubov pánom richtárom! Nebudete si vy s mojou teličkou gamby

mastiť. Pretiahnem vám popod nos inakším mastným piercomľ.Vyviedol on kravu na tok a tam zabil. Mäso povešal na pánty, že ho

ako na drvihý deň bude predávať a kožu vypchal na drevené štuligy, ževeď to i Krajcova krava len na takých drevených štuligách stála. Ale tu pánrichtár vydali zákaz, že kto opováži sa od kraviara čo len za babku kúpiť,utratí i mäso i peniaze a ešte ho zavrzgnú do klady. Neboráčik kraviarčikneutŕžil nič, bo ľudia báli sa prestúpiť richtárov zákaz. No našli sa aj takí,

PAVOL DOBŠINSKÝ

20

čo nebáli sa toho. A bol to sám farárov Dunčo aj s kamarátmi. Tí postavilisa na tok pod pánty a oblizovali si pysky, hľadiac hore na mäso i krútiacchvostmi.

„Aha,“ povie kraviar, „vy by ste radi kúpiť, ale ačak nemáte peniaze?No nič to, veď ja vám zverím, len či na dlžobu pristanete, a keď si prídempýtať, zaplatíte?“

S tým zosňal cely hnát z pánta a kamaráti vycerili zuby do toho:„Aha,“ povedá, „už nemôžete ani dočkať, kým vám ho dám. No, tak

sme na jednostajnosti!“I tak hodil im hnát a farárov Dunčo prvý zaťal zubmi do pečienky;

druhých nebolo načim ponúkať.Ale čo s ostatným mäsom? Aj tomu ľahký obriadok!Dám ja toho,‘ pomyslel si, ,navariť, nadusiť, nasmažiť; zavolám

všetkých susedov na hostinu, veď azda potom len oko zohnú a budú marad-radom častovať aj so ženou aj s deťmi, tak voliako prechovám sa cezzimu.

Ako si pomyslel, tak urobil a milých hostiniarov ak núkal, tak núkal:„Jedzteže mi, moji milí páni susedi, jedzte ako doma, berte si ako zo

svojho: pánboh ma opatril mäsom, opatrím si teraz i ja vás!“Milí páni susedi najedli sa, napili sa, zaďakovali a rozišli sa. Ale ďalej

ani neozreli sa o kraviara.Od susedov mal svätý pokoj, ale doma žena každý bohovitý deň len

tú jednu pieseň húdla:„Daj mi už teraz do hrnka, keď si si kravu zmámil! Či nevidíš, že ti deti

na peci od hladu dobre neoomrú?“Milý kraviar dobre tam neošedivel! Po nečase príde mu na pamäť, že

veď on má na fare dlžníka. Ide pravo tatam a hľadá, vyzerá ho ako ihlu pocelom dvore, po kôlni, po stodole, po stajniach, po všetkých kútoch; alemilý čučko dobre bol popratal sa.

Keď sa mi ani na oči neukážeš,‘ pomyslel si pastier, ,veď ti ja ľahkoprejdem cez rozum; počkaj, obžalujem ťa pred pánom!

Iba čo hlavu nastrčil na dvere do farárovej svetlice, zazrie ti na jednooko slepého Dunča rozťahovať sa pod stolom.

„Či si tu, ty pes slepý?“ zavolá. „Zaplať, čo si dlžen!“Ale pri stole stál aj sám pán farár a nadbe vám vedieť, že aj pán farár

bol na jedno oko slepý a na druhé nedovidel a že si teraz inak nemyslel, lenže to pastier naňho zavolal. Tu akoby bol hrom doňho strelil, tak skočil nakraviara.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

21

„Nuž ale ty mňa ešte slepým psom nazývať! Či nevieš, kto som ja? Ačože som ja tebe dlžen, ty žobrák, ty ničiga?!“

Jaj, už vám pastier nebol viac vo dverách, už zaberal von z domu aDunča zahuckal za ním, dobre mu tam päty neobtrhal.

Ale to ešte nebolo nič, čo ho len psom za jeho spravodlivú dlžobuvyhuckali z domu. Pán farár by bol za tú neúctu kraviara na škripec ťahal,keby ten nebol pobral nohy na plecia.

„Ale,“ rečie farár, „počkaj, šelma! I tak mi neujdeš.“A pobral sa hneď pred slávnu stolicu a tam neprestal žalovať, kým len

pán slúžny nenasúdili kraviarovi sto kyjov kyjovatých.Chudák kraviar iba vtedy zvedel, keď mu dráb aj so šiestimi chlapmi

pred pastierňou postavil sa, aby ho pod holymi vidlami odviedli do stolice.Druhej raty nebolo, iba zadnymi dvermi do poľa a z poľa do šíreho sveta.

Chodí, chodí po tom šírom svete od dediny do dediny od mesta domesta. Raz si tu v meste zastane, oprie sa o vatráľ a čuduje sa, čuduje; leboto ešte predsa nevidel taký vysoký a k tomu ešte všetok zelený dom.

,Ej,‘ húta si, čiže tu divné vápno rastie, keď takto na zeleno bieli. A tieobloky, to sú ako u nás dvere. Hej, a či idú vysoko nad jedno druhé! Ba čitu ozaj sliepky vládzu vylietať hore na pánty, keď je to taká výšava? A lenkde tu chlievce pre svine a stajne pre kravy; keď tu ani statočných vrát, anidvora, ani nič?!‘

A tu rozchichocú sa mu ľudia za chrbtom, čo pozastavili sa pri ňom,že čudoval sa ako tela na nové vráta, a čo ho tu vypočúvali, ako táral.

„Nuž ty hňupák,“ vravia mu, „či ty ani nevieš, kde si? Veď tu stojíšpred kráľovskou palotou!“

„Ale ja pred kráľovskou palotou? Ej, tak mi bisťu svete, voľač aj okráľovi povedzte!“

Tu by ste ich ešte len boli počuli, ako sa tí smiali, že veď to už ajmalí chlapci vedia, že pán kráľ sľúbili toho zlatom odvážiť, kto by ich panidievku rozosmial – a nechali ho tam ako blázna stáť.

Takto zlatom odvážiť sa, to by nebolo zle! I tak nemáš ničoho nič adoma deti plačú!‘ pomyslel si kraviar a už len ako by mohol dostať sa tadnu!

A tam brána ta dnu široká, – ale čože? Pred bránou prechodí sa víťazs holou šabľou, len tak iskrila sa mu, čo bola veľmi nabrúsená; a on to boluž dávno počul, že taký víťaz šabli len povie: „Šablička rúbaj!“ a hneď jekaždému hlava dolu. Ej, do tej brány nebol by vkročil ani za svet!

Ale čo, len takým víťazom to si on ešte trúfal prejsť cez rozum.

PAVOL DOBŠINSKÝ

22

„Nechže si,“ povedá, „tú dieru tu vartuje, vtáčik preletí inokade!“I začal obchádzať okolo domu, že veď len dakde dvor a záhradu mať

bude, tam ľahko prešvihne sa cez plot a potom na dvore čo by sto psovchovali, tých dobrý pastier neľakne sa; len raz zahvizdne na palci, hneďbudú okolo neho chvostmi krútiť. Lenže tu, čo ďalej obchádza, to horšienaňho.

Veď vám tam nebolo ako u nás na dedine poriadneho plota okolodomu, len zasa brány a brány a pod každou zasa aj po dvaja víťazi siskriacimi šabľami. Raz predsa – ale ďaleko, vari až hen u desiateho suseda,bol pustý múr.

,Poručenobohu! Od susedov do susedov voliako popreskakuješ ažhen do pána kráľa,‘ pomyslel si a bol už za múrom. Bola to tam nebodajzáhrada. Ale povážte, prosím vás, tú hlúposť: trocha petržlenu alebomrkvy nikde, ako to treba poriadnym gazdinám, iba kvety a kadejaká trávaa kriaky. Hoj! a piesku čo tam bolo navy-vážaného! Naša celá dedina bytatam nechcela chodiť vyvážať. A ako ti ho ešte pekne poudŕvali,pouhládzali ten daromný piesok!

,Hop,‘ myslí si, ,to predsa nebude na žart, tatam nesmieš v tvojichuprášených bačkoroch kročiť!‘

Pustil sa teda len po tej tráve a pomedzi kvety. Nikdy ste nevideli, akonasrdili sa na tom jedni traja, čo tam v tých kvetoch voľač paprili; či ichpleli a či z prachu ofukovali a či čo? Tí zo troch strán do kraviara ako psištekajúci:

„Ty loptoš, ty niktoš, ty nám tu budeš kvety šliapať!“Hej, a boli by ho statočne papekmi vyobracali, keby Kubo kraviar

nebol mal desať ráz lepšie nohy ako všetci takí na masle vychovaní. Keďtí z jedného boku, skočil on na druhý bok; keď tí zo troch strán, umkolon štvrtou stranou. Aspoň ich trochu vytancoval po tych hriadkách. Noale bolo mu už i toho dosť. Nechal ich dakoľko sto krokov za sebou, a čonevideli, šmyk on jednými dvierkami zo záhrady von.

Ani nevedel o šťastí, že už bol na dvore u pána kráľa. Hej, bisťužedade! Ale on to za dvor! Čoby len jednej smeti na ňom! Jeho stará nikdytak izbu nezametie. Nuž ale predsa kdeže tu z toľkého domu smetipodievajú, veď ich vari len do kasne neodkladajú? A hnoj že, odpytujempekne, kde vynášajú? Veď ho len ako ihlu ukryť nemohli! Zabral sa onsmetisko a hnojisko po všetkých kútoch hľadať. Ale to mu ešte len málona zlé poslúžiť. Iba keď ho odrazu aj piati zaobkolesia a za pačesy pochytiaa obkríknu sa naňho:

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

23

„Čo ty tu, šelma stonohá, po kráľovskej palote špehuješ? Zastreľtešpehára! Na šibeň s ním!“

Ej, to by už len nebolo bývalo s kostolným riadom, takto nič po niččloveka na šibeň doniesť!

„Ale, ľudia,“ hovorí im, „veď ste vari len pochabé huby nepojedli? Veďja kraviar z našej dediny, iba to hľadám, kde si tu pri takom gazdovi, akosú pán kráľ, trus vynášate. A potom rád by som ku pánu kráľovi jeho panidievku rozosmiať.“

Priam tichšie struny natiahli; všetci sa odstúpili, iba jeden ostal, a točo najkrajšie oblečený z nich.

„No veď je nič, dobrý človek; veď vám ja nedám ublížiť,“ tak ten začalpekne okolo kraviara. „A veď vás ja,“ vraví ďalej, „upravím pravo k pánukráľovi, len mi štvrtú čiastku sľúbte z toho, čo dostanete, keď kráľovudcéru rozosmejete.“

„Prečo nie? vravel kraviar, „len ma tu počkajte!“Nuž ten si sadol čakať a kraviara na pravú cestu nariadil, aj ho ešte

naučil, ako má cez tri varty prejsť.Išiel si on tak pekne, smelo. Lenže ešte aj tu mal z nôh spadnúť, keď tu

každá varta ako hrom zarevala:„Stoj, chlape! Čo tu chceš?“Posmelil sa predsa a riekol každej:„Idem ku pána kráľovej pani dievke na smiechy!“Nuž tu každá varta pekne okolo neho, vydrankali si po štvrtine z toho,

čo dostane, keď kráľovskú dcéru rozsmiechotí.„A tak tu som vám, pane kráľu,“ rečie už teraz. „Lebo Kubo kraviar z

našej dediny, to je nikto inší len ja sám, ako ma tu vidíte. A porozprávalsom vám všetko, ako čo vodilo sa mi a rád som, že vaša pani dievka pri tejrozprávke aspoň tu i tu pod jeden kútik usmiala sa.“

„Dobre si urobil, synok,“ potľapkal ho pán kráľ po pleci, „už teraz lenčo žiadaš za tú rozprávku?“

„A veď som vám hneď spočiatku povedal, že som si prišiel pravdupotvrdiť. Pravdu, pán kráľ, len čo je pravda, to mi potvrďte: mojich, odslávnej stolice nasúdených, sto kyjov kyjovatých!“

„Kubo, Kubo,“ vravel pán kráľ, „veďže už nežartuj! Veď ja to myslímnaozaj, že ťa dám zlatom odvážiť; keď si mi len dcéru rozveselil.“

„Ej, pane kráľu, to i ja myslím naozaj, aby ste mi potvrdili a to podpešaťou mojich sto kyjov kyjovatých, ako môj vlastný diel za to, že som

PAVOL DOBŠINSKÝ

24

vašu pani dievku rozveselil, aby som tým štyrom tam vonku nič dlženneostal, čo si odo mňa po štvrtine z toho vydrankali.“

„Tak je tak, otecko, len ty to potvrď,“ rozosmiala sa kráľovská dievkaa zatľapkala rukami, „veď naše neočaté stráže dávno tú príučku zaslúžili!“

Tak sa i stalo. Kráľ podpísal súd aj pečaťou potvrdil na tých sto kyjovkyjovatých, pre smiechotkára Kuba, ale na nohavice tým štyrom, čo sivydrankali po rovnej štvrtine z toho, keď nášho Kubíka inak pred kráľapustiť ne chceli. A Kubo, kraviar z našej dediny, tiež len pod jeden bajúzzasmial sa, keď tým statočne nohavice vyprášili. Ale tak nič po nič aninášho Kubíka od seba prepustiť nechceli. Krá! mu dal ukázať, kde másvoje stajne, aj čo k tomu patrí – odpýtam pekne vaše poctivé hlavy – tohnojovisko. Vyviezli ho na štyroch paripách von do poľa. Tam na kraj horystála kráľovská stajňa a v nej celá črieda – sto pekných kráv. Povedali mu,že od týchto čias bude nad tou čriedou kráľovským kraviarom a že si smieaj ženu aj deti k sebe pojať. Kubovi teda od tých čias bolo dobre aj so ženouaj s deťmi. A čo viac, kráľ mu daroval z tých sto kráv jednu na výber. A tákrava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

25

„HOPSA, HOR SA – ZEM, OTVOR SA!"

Dvaja bratia podelili sa s otčizňou. Hej, ale bola to za deľba! Starší zabralsi ovce, kone, voly, všetky statky; oral a sial, i kupčil ešte k tomu a bývalna hrdom dvore. Mladšieho vypravotil do vedľajšej chalupy, a čo dolezlosa mu, to mal; biednych pár volkov. Na týchto chodil do hory, rúbal javorya z toho dreva robil doma lyžice, taniere a tak predával.

Išlo to, kým v hore javory trvali a bolo z čoho strúhať a točiť. Ale tu razuž potom nedajbože v celej hore na voľač súceho javora nájsť! Voly páslisa mu tam dakde na voliakej paseke okolo voza a on sám naštúlal sa pohore celý deň od rána do večera, a ešte nič pod sekeru nenašiel. Na mrkanípredsa vyzrel na vysokej zápoli krásny javorový strom.

„No, veď len teba mal som ešte dostať do remesla!“ riekol sebe avydriapal sa na zápoľu.

Už chcel zaťať do milého javora, keď tu počuje pod sebou kroky.Pozrie dolu a vidí dvanástich chlapov ako jedle, že vlečú plné vrecia napleciach. Uťúpil sa za strom a ani nedýchol. Chlapi ale prišli pred zápoľu apredný zavolal:

„Hopsa, hor sa – zem, otvor sa!“Hneď otvorila sa zem a tí všetci poskladali svoje vrecia tadnu. Ten

predný zasa zavolal:„Hopsa, hor sa – zem, zatvor sa!“Zem zatvorila sa a tí všetci ako prišli, tak odišli. Chodili vraj tam

dakde do hostinca na celú noc harovať, keď takto svoje poklady uložili.Chudobný človek ver nerozmýšľal dlho, stroma zotínať viac nesmel,

bo by to tí na odchode boli začuli alebo potom zvedeli, že tam dakto pletiesa im, a šlo mu už o skapanie či tak, či tak keď do remesla dreva nebolo;zviezol sa teda dolu a postavil sa pred zápolu:

„Hopsa, hor sa – zem, otvor sa!“Hneď otvorila sa zem a on vnišiel do zápole. Bola tam vraj nesmierna

sila bohatstva, až aj naľakal sa, čo to len zablysklo sa mu pred očami. Nodvanásť vriec bolo hotových, pozaväzovaných a plných peňazmi. Tie si po

27

jednom vydvíhal na plece a poodnášal napaseku na voz. Keď s ostatnýmodchodil, nezapomenul zavolať:

„Hopsa, hor sa – zem, zatvor sa!“Zápola zatvorila sa; on potíšku odišiel, zapriahol a „čale, Bodor, hejsa,

Sivoň,“ popoháňal voly a nestavil sa kremä pred svojou chalupou.Žena doňho ako do repy, čo tak pozde prichodí. Ale keď videla

peniaze, uradovaná, ani nevedela, čo robiť; len nasilu ak merať, tak meraťpeniaze. Dosť jej on, aby tomu pokoj dala; tá nespočinula, kýmnevypravila dievča k bohatému susedovi po mýtovnicu. Nuž merali tiepeniaze a veru ich namerali, čo by ani vo snách nebolo pozdalo sa im otoľkom bohatstve. Mýtovnicu ani neozerali, len poslali hneď naspäť.

Ale tam za obruč zavadil sa zlatý peniaz. Bohatá bratova zle-nedobrezaškúlila naň a hneď do dievčaťa:

„Dievča, čo ste to merali?“„Nuž čože by?“ vravelo dievča. „Hrach doviezli otec za riad, nuž ten

sme merali.“„A veru pekný okrúhly hrach, hľa, tu zavadil sa vám jeden!“Dievča len zdúpnelo, keď pani stryná vyňala spoza obruče zlatý

peniaz, a viac netajilo, čo to merali a do komôrky vysýpali.Ešte prv, ako dievča, postavila sa bohatá švagrová u chudobného

švagra, ktorý pred ňou nestačil ani komôrku zaprieť, kde to boli tie peniazevysypali. Nuž tá doňho hneď tam nad hŕbou:

„Ačak sa mi už tajiť nebudete, vy hlavní remeselníci, z čoho žijete!Veď ja to dávno vravím, že to u vás nejde po dobrom – len kde by ste bralina toľké deti?! Veď teraz inakším ľuďom, ako ste vy, nepostačuje. Povedztepravdu, koho ste to ozbíjali, lebo ak nie, ešte tej noci vás hore podám predprávo!“

A tak mlela, štekala jazykom, kým len milý švagor nevyrozprávalvšetko, čo a ako stalo sa.

„No, to je už inšie, môj milý pán švagor,“ hovorila naposled bratova,„takže si len majte, čo máte, zíde sa aj vám.“

Sama v sebe si ale pomyslela: „Zješ ty psa, že by si mal aj to ostatnébohatstvo z tej zápole odvláčiť. Dobrá psu mucha a to ostatné bude nám!“

A doma nasadila si muža, aby ešte v tú noc šiel ta pre to ostatnébohatstvo, keď zbojníkov doma nieto. Naučila ho, ako to má vravieť pritej zápoli. Ten zapriahol štyri najlepšie voly do voza a zatiahol rovno predzápoľu.

„Hopsa, hor sa – zem, otvor sa!“ zavolal.

PAVOL DOBŠINSKÝ

28

Hneď otvorila sa zápoľa a bohatstvo zablysklo sa.„Hej,“ povedá, „toto mi bude dosť aj pre detné deti, a čo nikdy krížom

slamy nepreložia, len čo budú troviť a jesť a piť!“S tým skočil dnu, že bude zaberať a na voz nakladať. Ale tu zápoľa s

praskotom zarútila sa za ním. Iba ho mráz prejal a v strachu aj zapomenul,ako to má povedať, aby zápoľa otvorila sa znovu. Tam ten čupel zavrznutý;mal aspoň času spomínať na svoje staré hriechy.

Z polnoci ale prišli zbojníci domov.„Aha, tu si, dobrý vtáčik!“ zahrmeli naňho. „Čože ty tu robíš?“„Jaj, veď to nie ja, veď to môj brat odvláčil vám tie vrecia. Jaj, mne

dajte pokoj!“„Dáme ti nevôľu, keď len lapil si sa do klietky,“ povedali zbojníci,

rozštvrtili ho a telo jeho povešali na ten javor ako pôlty slaniny, aby ho tamvietor prefukoval.

Žena čaká muža domov, čaká ho až do bieleho rána – a tu nikneprichodí. Hneď si pomyslela, že už zle povodilo sa s ním. Ale kto tujej aspoň dáky vývod dá o skapanie či tak, či tak, keď do remesla drevanebolo;

„Švagre,“ hovorí „toto je, na moju vieru, zle s vami.“„A čože by bolo?“ hovorí tento.„Nuž čože by bolo? Môj muž šiel tej noci na to miesto, kde ste tých

peňazí nabrali, a nevrátil sa naspäť.“„Nuž a čo mne do toho? Ja som mu nekázal!“„Ale ja som ho ta vypravila, bo nebudete len vy všetko požívať. A

teraz alebo si mi muža vystanovíte, aj moje štyri voly, čo s nimi ta šiel,alebo bežím pred právo a jednako len rozpoviem celú celučičkú vec, abyvás prvého zavrzli, lebo vy musíte mať obchod s tými zbojníkmi. Nože, no,veď ak by to len tak bolo na ,hopsa, hor sa,‘ môj muž by dávno musel tubyť.“

Ako ju oddávna znal, videl, že s touto dračicou nikam nezájde, keďsi tá raz boky podoprie a oddá sa do dakoho. Nuž ju len hľadel utíšiť, ževeď on podvolí sa na všetko a že ešte dosť i bohatstva môžu dovliecť z tejzápole.

„Ale či naozaj, švagrík môj drahý?“„Naozaj, naozaj, pani švagrinka. Len viete, čo? Keď ten ta šiel na

štyroch voloch, pôjdem ja už teraz na štyroch koňoch a dáte mi dvanásťsudov z pivnice. Ale nelákajte sa! Veď to len čo jeden bude plný, tamtieostatné môžu byť aj prázdne.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

29

Podvolila sa čo len na jeden plný, keď tamtie sudy budú prázdne. A onnaložil jedenásť sudov prázdnych na voz, ale ten dvanásty naozaj plný, a todobrým, tuhým vínom. Vybral sa ako zemiár, ktorý do ďaleká víno vezie, azatiahol tadiaľ tou horou.

Príde neďaleko zápole a ak „čihy“, tak „hio“ z celého hrdla, ako bybohzná akú ťarchu viezol a cele na bezpečnom bol. A tu dvanásti privelikej vatre práve dopekali si tie štyri tučné voly, čo po tom boháčovi tamboli našli. Hneď poskákali na nohy a predstáli ho, že čo to vezie.

„A ver ja víno po svete rozvážam,“ povie tento; „napite sa ho, koľkochcete, len mne pokoj dajte!“

„O pokoj sem-tam,“ hovoria zbojníci; „naposledok sa poráceme. Aleteraz naozaj ku pečienke vína daj! V ktoromže sude máš najlepšie? Hovorpravdu, lebo pustíš dušu!“

Nadstavil liehy k vozu, spustil sud a priváľal im ho ku vatre. Jedli, pilia on musel s nimi.

Keď už bolo po večeri, hovoria mu zbojníci:„Čože obzeráš sa ty toľko na ten javor, vari ty vieš, čie to údy tam údia

sa?“„A čo bych neznal?“ hovorí on smelo. „Veď ho celý svet poznal –

boháča tu zo susednejdediny. A veď aj toto víno od jeho ženy veziem.“„Hm,“ rečú mu, „ty zdáš sa byť dobrý majster. Povedal by si nám, ako

dostali by sme sa najľahším spôsobom do jeho komôr? Chceli by sme muvrátiť, čo on nám tu chcel vykázať.“

„Čo len to, to je veru ľahučká vec.“„Nuž ako?“„Nuž, hľa, takto. Dáte mi tie údy a ja vrátim sa s nimi k jeho žene,

akoby som ich len tak v hore pri ceste bol našiel, a vás zaveziem tiež. Veďna to práve spôsob máme. Tie sudy na mojom voze jednako sú prázdne,keď mi ona bez gazdu viac vína dať nechcela. Zadebním do každého pojednom z vás, v noci poskladám vás tam z voza a pošepkám každému, akočo stojí v dome. Kedy za najlepšie uznáte, oddebním vás a urobíte si, akosami budete chcieť.“

Podnapitým chlapom pozdalo sa to, že takto aj vyspať sa môžu vprázdnych sudoch a potom za čerstvá boháčov dom vyzbíjať.

Tu ich on pekne-rúče zadebnil do prázdnych sudov; telo bratovozosňal a večer zatiahol so všetkým do bratovej dvora, odkiaľ bol ránovyšiel. Bolo tam bedákania, jajkania nad rozštvrteným telom mužovým.

PAVOL DOBŠINSKÝ

30

Ale čo už bolo robiť? On ju prehovoril, aby ani veľa nebedákala, len telopekne pozošívala, aby ho aspoň pochovať mohli, a on že jej zatiaľ opatrívoz, i sudy, i všetko. A len aby dobre pouzavierala sa, aby ľudia nedoznalisa o všetkom.

Tá teda v tom strachu pozamykala sa a zošívala to telo, a už tam ajvykladala nad ním, ako vedela. Dajme jej tam pokoj a prizrime sa nášmumajstrovi! Len ten zvolá čeľaď a káže v kotloch olej na vriaco hriať a sámide k tým v tých sudoch a pošepká im, že ich dá zrovna do pitvoraposkladať, len aby už potom pozor dali, keď im príde druhý raz šepkať,keď už bude všetko v dome spať. I tak hneď milé sudy vyváľali všetky dopitvora a obrátili hore vránkami.

Ako najlepšie varil sa olej, len stoľko, že už nezažínal sa, kázal majstersluhovi načierať a prišiel k prvému sudu, vránku odrazil a zavolal:

„Či spíš, braček?“„Nespím.“„No, nadlož ústa, nalejem ti vína, aby si bol smelší, keď ťa oddebním.“Zbojník ústa nadložil, a ten šuch! vylial mu vriaci olej do nich, že

odrazu zadusil sa. A tak urobil všetkým dvanástim.Potom už nechal tam bratovu to mŕtve telo zošívať a pochovávať. Sám

šiel domov a zobral ešte v tú noc svoje peniaze na svoj voz a odišiel bývaťdo mesta, kde si kúpil najkrajší dom. Ale ešte aj potom, keď mu trochaschyblo, tašiel pod tú zápoľu a rozkázal si, ako vo svojom:

„Hopsa, hor sa – zem, otvor sa!“Zem otvárala sa a na jeho rozkaz zasa i zatvárala sa a on vyberal tam

odtiaľ bohatstvá na dosť pre neho a pre jeho detné deti, a čo by nikdyneboli krížom slamy preložili, len čo si vedeli tej zemi rozkazovať.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

31

JELENČEK

Bol raz jeden chudobný horár a mal už druhú ženu. Od prvej ženy muostalo dvoje detí, jedno dievčatko a jeden chlapček; volali ich Evičkoua Janíkom. Tieto nebožatá veľa vystali pri mrchavej macoche; nikdy impekného slova nedala, nikdy oko na nich neohriala, len sa jednostajnevadila a každý bohovitý deň ich drvila a mlátila.

Po tie časy bolo veľmi úzko medzi ľuďmi a najmä u horárov akonajbiednejšie vyzeralo, že daraz aj za tri dni nemali v dome ani kúskachleba.

V jedno ráno spýtal sa ten horár:„Žena! Čo dáme jesť našim deťom?“„Čo sa ma to máš spytovať?“ povie na to žena. „Choď do hory, azda

tam dač nájdeš.“On sa vybral do tej hory, chodil, sliedil do samého mraku, ale okrem

jedného vtáčika nemohol viacej zastreliť.„Tu máš,“ povie žene, „uvar nám tohoto vtáčika!“Vtáčok sa uvaril, a čo sa komu došlo obliznúť, na tom musel pristať.Na druhý deň sa ohlásil zasa ten horár:„Bože môj, bože môj, čože budeme jesť?“A žena mu na to odsekla:„Eh, bože-nebože, čo mi tu máš za ušami božekať, radšej choď a opatri

niečo!“Vybral sa zas do hory a čosi-kamsi pošťastilo sa mu zastreliť zajačika.

Naradovaný odniesol ho žene, aby ho upiekla na večeru; on že ide ešteprobovať šťastie a s tým sa vrátil do hory. Macocha obriadila zajačika auž ho chcela položiť na paveň, skôr si ale ešte išla po vodu. Vtom sapriplichtila mačka, milého zajačika uchytila a zožrala. Ako sa s tou vodouvrátila a nevidela zajaca, dobre ju hneď tam neporazilo aj od ľaku aj odjedu. V strachu pred mužom, že ju bude paratiť, schytila nôž, odrezala siprsník a hodila na paveň. Muž sa večer vrátil domov a ona mu dala jesť.Ako tak je, tu i tu pokrúca hlavou:

33

„Ešte som,“ povedá, „takúto pečienku nikdy nejedol. Žena, či tynejdeš so mnou jesť?“

„Ach, mne sa nechce, dnes som celý deň dáka planá,“ vyhovárala samacocha.

A tak zjedol všetko sám.Na tretie ráno ešte ani dobre nesvitalo, zasa len začal ten horár:„Ach, žena, žena, čo budeme jesť?“A tá sa ho chytro spýta, či bola dobrá tá včerajšia večera?„Veru bola,“ prisvedčil jej on.Tu mu vyjavila, čo to bola za večera.„A teraz,“ povedá, „vieš ty, muž, čo? Porežme my tie tvoje pľuhavé

deti!“Čert vymyslí, diabol poslúchne.„Ja pristanem, „ povie na to horár, „ale sa skorej sedem ráz

sprisahajme, že nikdy na seba nevyvoláme.“Zakliali sa sedem ráz a potom sa uradili, že skorej chlapca a za

chlapcom dievča zmámia. Keď sa starí takto medzi sebou radili, Janík sina peci chrápal, ale Evička už chvíľku nespala a vypočúvala všetko.Nebožiatko, triasla sa na celom tele ako osika, ale ani len nemrkla.

Ako ráno povstávali, zavolá zlostná macocha:„Deti, stúpajte do hory nazbierať suchého rážďa, budeme pečienku

piecť!“Evička, Janíček sa zachytili a šli. Ako to rážďa zbierajú, povie sestrička

bračekovi:„Či znáš, Janík, na čo my toto rážďa zbierame?“„Nuž na pečienku!“„Veru na pečienku! Na tvoju!“ A tu mu vyrozprávala, ako sa otec s

macochou radili, že ich jedno za druhým chcú porezať.„Ale sa ty,“ povedá, „nič neboj! Len keď prídeme domov, ja budem

macochu pýtať, aby ma kus začesala. Ty prídeš do izby a uchytíš mi stužku.Ja vybehnem za tebou a potom oba spolu utečieme.“

Doniesli to rážďa na dvor a macocha ich chválila, že sa takpoponáhľali. Tu Evička prosila macochu, aby ju trochu začesala.

„Priam,“ povedá, „priam, len bež ešte, postav vodu do toho veľkéhohrnka!“

Evička postavila vodu, vybehla na pôjd, kde mala odložené dveplánočky, tie si vzala a šla ku macoche. Nôž ako britva naostrený blyšťalsa na stole. Macocha jej vrkoč rozplietla, stužku na bok odložila a začala

PAVOL DOBŠINSKÝ

34

ju prečesávať. Vtom pribehol Janík, stužku uchytil a poď von dverami!Evička sa schytila za ním a volala:

„Daj mi moju stužku! Daj mi moju stužku!“Macocha po chvíli vyšla na dvor, bo ich nepočula vravieť; a tu vidí,

ako tí zaberajú a boli už blízko hory. Zbadala, čo je vo veci, náramne sarozpajedila a v zlosti kričala za nimi:

„Bohdaj ste sa na to premenili, z čej stupaje sa napijete!“Braček, sestrička utekali horami dolami, kde ich dve oči viedli. Ale

slnko pripekalo a Janíka začal trápiť smäd. Prišli na medveďaciu stúpaj, kdedažďová mláčka stála.

„Evička sestrička, ach, ja by som pil!“„Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to medveďacia stúpaj, ostal by si

medvedíkom. Na ty radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.“Janík pohrýzol plánočku a smäd mu pominul.Idú, idú zas na hodnom kuse, tu prišli na vlčiu stúpaj a Janíka trápil

ešte väčší smäd.„Evička sestrička, ach, ja by som veľmi pil. Napijem sa z tejto mláčky!“„Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to vlčia stúpaj, ostal by si vlekom. Na ty

radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.“Janík pohrýzol plánočku a bolo mu ľahšie.Idú, zasa idú, ale čo ďalej stúpali, slnko vždy viac pripekalo a Janíkovi

šlo už na zamdlenie.„Sestrička Evička, daj že mi ešte, daj jednu plánočku!“„Ach, braček môj premilený, veď už viacej nemám. Ale len kus ešte

dočkaj, bude nablízku studnička.“Prišli k jeleňacej stupaji.„Sestrička Evička, ja nevládzem ďalej, ja sa musím napiť.“„Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to jeleňacia stúpaj, ostal by si

jeleníkom.“Ale len čo sa obzrela, on sa zohol ku tej mláčke a hneď ostal

jelenčekom.Ako ho takého zazrela, zalomila bielymi rúčkami a pustila sa do plaču:„Ach, bože, prebože, môj nešťastný braček, čože si ja teraz s tebou

počnem? Ach, prídu psi, tí ťa potrhajú, prídu poľovníci, tí ťa dostrieľajú!“A smutný jelenček stúpal jej po pravom boku.Neprešli ani na desať krokov, stála tu pekná studnička, len ako to

najčistejšie sklo. Dievča sa napilo do chuti a tu sa jej hneď zaligotala na čelezlatá hviezda a aj vlasy jej ostali zlaté.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

35

Od tej studničky pobrali sa ďalej a prišli na jednu čistinku, na ktorejstála kopa sena.

„Ach, braček jelenček, tu my,“ povedá, „budeme bývať, tu násmacocha nenájde!“

Vydlabali si do tej kopy dieru a tam sa v noci pred vetrom a preddažďom kryli. Keď slniečko vychádzalo, Evička si sadla na kopu aprečesávala si vlásky, zlaté prezlaté vlásky a s plačom vykladala:

„Ach, keby toto moja mamička vedela, že sa ja na tejto kope trasiema svoje zlaté, prezlaté vlásky češem! Moja mamička za deviatimi kachliplátence vyšíva!“

Jelenček sa chodil pásť a ona sa jahôdkami a korienkami živila.Tak to trvalo za drahný čas.Do tej istej hory chodieval na poľovačku mladý kráľ. Ako tak raz tu

von sedela a vlásky si prečesávala, pribehol vypachtený jelenček a zápäťza ním pes. Jelenček šuchol do kopy a pes, ako dievča zazrel, pomrdalchvostíkom a vrátil sa nazad ku svojmu pánovi.

Pán mu hodil kus pečienky; on ju shytil do pysku a poď rovno kmilému dievčaťu; pečienku jej na lono vypustil a zas bežal k pánovi. Totak spravil aj po druhý raz. A pánovi bolo divno, kde tú pečienku vláči.Zahodil mu ešte jeden kus, a keď zasa len v tú stranu bežal, mladý kráľ sapustil za ním a pekne-krásne prišiel ku Evičke.

„Nuž čože ty tu robíš?“ spýtal sa jej.A Evička mu vyrozprávala všetko, čo a ako sa im vodilo.„A či by si neprišla so mnou?“ povie na to kráľovič.„Nie ver ja, lebo by ste vy mne toho jelenčeka zastreliť dali.“„Neboj sa,“ povedá, ,,ja ti ho nedám zastreliť; len poď, pri mne vám

dobre bude.“Na tie pekné reči pristala ísť s kráľovičom; posadali do koča a odviezli

sa do zámku.Tu Evička našla všetko, čo jej bolo treba. Aj bračeka jelenčeka dobre

opatrili. Šaty mala na výber, jedny od druhých krajšie, že len tak v nichprekvitala. Pritom ju dali učiť vo všetkom, čo kráľovnej vedieť treba, a keďdorástla, vzal si ju mladý kráľ za ženu. Ale sa jej skorej musel zaprisahať, ženedopustí nikdy jelenčekovi ublížiť.

Dobre lebo nebárs, – bývala v kráľovskom zámku jedna stará baba atúto veľmi zlostilo, že sa mladý kráľ takto oženil, lebo sa nazdávala, že si jejdievku vezme.

PAVOL DOBŠINSKÝ

36

Kráľ musel odísť do vojny a tu poručil tej starej babe, aby kráľovnústatočne opatrila, lebo o krátky čas mala prísť do polohu.

Narodil sa chlapček utešený, na čele mu svietila zlatá hviezdička; alekráľovná pri pôrode oslabla veľmi. Tu si pýtala trochu vody, ale stará babajej povedala:

„Popod oblok Dunaj tečie, nachýl‘ sa a pi!“„Ach, bože môj, akože sa ja mám nachýliť, keď som taká ubolená!“„Komu ako vďaka,“ zahundrala baba, „ty sa neschýliš a ja ti tiež vody

nedám!“Kráľovná nemohla ďalej od smädu, nuž sa schýlila cez oblok, a ako

bola tak nachýlená, strčila ju stará baba do vody a hneď na jej miesto svojudievku uložila do postele. Chlapčeka so zlatou hviezdou sa jej nevideloodmárniť; dosť jej bolo, že mohla dievku podstrčiť.

Kráľovná sa neutopila, len sa na zlatú kačku obrátila a s druhýmikačkami po Dunaji plávala.

Ale chlapček nebožiatko, ako matku nečul, začal plakať a vrieskať avonkoncom sa nedal učičíkať. Vtom pribehol jelenček do izby a knísalrožkami na znak, aby mu to dieťa na ne položili, že ho bude hintať. Starábaba si už neznala s ním rady, nuž mu ho položila na tie rožky:

„Choď,“ povedá, „zlomte oba grgy!“Jelenček sa zachytil dolu brehom Dunaja, a ako zazrel plávať kačky,

postál a zavolal na ne:„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?“

„Videli, videli v tom Úrokom sádku,“

odpovedali kačičky.A vtom už letela zlatá kačka ku brehu, premenila sa na krásnu paniu,

vzala dieťa a povedala mu:„Môj zlatý synček, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“ – a to sa priam

všetko stalo.Potom ešte raz vyobjímala, vybozkávala dieťa, a tak ho jelenčekovi na

rožky zložila. Tu sa zas spravila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.To tak šlo za hodný čas: Jelenček každý deň nosieval dieťa k Dunaju a

bolo hodno, krásno ako ruža.Navela odpísal kráľ z vojny, že aby ho vtedy a vtedy čakali domov.

Tu hneď stará baba rozkázala dievke, aby si do postele ľahla a chorou sastavala. A keď krá! príde, aby si len z toho jelenčeka mäso pýtala.

Král sa šťastlivo vrátil domov a veľmi sa zradoval krásnemu dieťaťu.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

37

Ale nad tou, čo na posteli ležala, nemohol sa prenačudovať a najviac mubolo divno, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu a zlaté vlasy. Tu starábaba vedela hneď vykrútiť, že to veru chorosť nikoho nepopraví a že zlatáhviezda a zlaté vlasy prešli z kráľovnej na dieťa.

A tá z tej postele začne volať:„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla, dajte mi toho jelenčeka zarezať!“„Ej,“ povie na to kráľ, „veď som ti musel prisahať, že nesmie nikto

jelenčekovi ublížiť. Akože je to, že ho teraz sama kážeš zarezať?“A tá nič, len ešte väčšmi volala:„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla. Hneď mi dajte toho jelenčeka

zarezať!“Naveľa kráľ privolil a hneď začali nože brúsiť, vodu hriať, Že ho budú

rezať a variť.Vtom sa prebudí dieťa a začne plakať a vrieskať. Na ten plač pribehol

hneď jelenček a knísal rožkami.Dosť ho stará baba čičíkala; ale to veru nechcelo utíchnuť a jelenček

jednostaj len kýval tými rožkami. Kráľovi divno bolo, čo to ten jelenčekrobí? A stará baba mu povedala, že chce to dieťa na rožkoch kolembať. Nužkráľ rozkázal, aby mu ho položili. A ten, ako ho na rožky dostal, vybeholvon dvermi. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu zle nepovodilo, zachytil sa tiež.Jelenček šiel rovno dolu brehom, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolalna ne;

„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?“

„Videli, videli v tom širokom sádku.“

Tá hneď vyletela z toho Dunaja, premenila sa na krásnu paniu, vzalana ruky dieťa a povedala mu:

„Môj zlatý synček, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“To sa priam všetko stalo. Potom ho ešte začala objímať a bozkávať:„Ach,“ povedá, „čože robí ten tvoj drahý otec: Ach, keby on vedel, čo

mi urobili, keby vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila!“Tu kráľ spoza kríka vyskočil a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tom

okamžení urobila na zlatú kačku a potom bohvie ešte na aké potvory. Alekráľ ju mocne držal a:

„Nepustím ťa,“ povedá, „nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, akosi pred tým bola.“

Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasá žena a miestojelenčeka kolembal na rukách dieťa švárny mládenec.

PAVOL DOBŠINSKÝ

38

Vytešení pobrali sa všetci do zámku a kráľ voviedol kráľovnú sdieťaťom a so švagrom do osobitnej izby, takže o tom nikto druhý nevedel.Stará baba sa nazdala, že jelenček aj s dieťaťom dakde skazu vzal a bolarada.

Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal mnohopanstva zavolať. Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dievkuza vrchstolom pri kráľovi sedieť. Keď najlepšie jedli a pili, vstal kráľ a taktosa ohlásil:

„Milí páni! Mám vám jednu otázku predložiť. Povedzte mi, čo byzaslúžil ten, ktorý chcel dvoch nevinných o život pripraviť a tretiemušťastie pokaziť?“

A stará baba chytro na to povie:„Ten nezaslúži inšie, len aby ho so všetkým parapúťom do suda

klincami vybitého zadnili a dolu vrchom pustili ho jelenčekovi na rožkyzložila. Tu sa zas spravila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.

To tak šlo za hodný čas: Jelenček každý deň nosieval dieťa k Dunaju abolo hodno, krásno ako ruža.

Navela odpísal krá! z vojny, že aby ho vtedy a vtedy čakali domov.Tu hneď stará baba rozkázala dievke, aby si do postele ľahla a chorou sastavala. A keď krá! príde, aby si len z toho jelenčeka mäso pýtala.

Král sa šťastlivo vrátil domov a veľmi sa zradoval krásnemu dieťaťu.Ale nad tou, čo na posteli ležala, nemohol sa prenačudovať a najviac mubolo divno, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu a zlaté vlasy. Tu starábaba vedela hneď vykrútiť, že to veru chorosť nikoho nepopraví a že zlatáhviezda a zlaté vlasy prešli z kráľovnej na dieťa.

A tá z tej postele začne volať:„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla, dajte mi toho jelenčeka zarezať!“„Ej,“ povie na to kráľ, „veď som ti musel prisahať, že nesmie nikto

jelenčekovi ublížiť. Akože je to, že ho teraz sama kážeš zarezať?“A tá nič, len ešte väčšmi volala:„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla. Hneď mi dajte toho jelenčeka

zarezať!“Naveľa kráľ privolil a hneď začali nože brúsiť, vodu hriať, Že ho budú

rezať a variť.Vtom sa prebudí dieťa a začne plakať a vrieskať. Na ten plač pribehol

hneď jelenček a knísal rožkami.Dosť ho stará baba čičíkala; ale to veru nechcelo utíchnuť a jelenček

jednostaj len kýval tými rožkami. Kráľovi divno bolo, čo to ten jelenček

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

39

robí? A stará baba mu povedala, že chce to dieťa na rožkoch kolembať. Nužkráľ rozkázal, aby mu ho položili. A ten, ako ho na rožky dostal, vybeholvon dvermi. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu zle nepovodilo, zachytil sa tiež.Jelenček šiel rovno dolu brehom, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolalna ne:

„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?“

„Videli, videli v tom širokom sádku.“

Tá hneď vyletela z toho Dunaja, premenila sa na krásnu paniu, vzalana ruky dieťa a povedala mu:

„Môj zlatý synček, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“To sa priam všetko stalo. Potom ho ešte začala objímať a bozkávať:„Ach,“ povedá, „čože robí ten tvoj drahý otec: Ach, keby on vedel, čo

mi urobili, keby vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila!“Tu kráľ spoza kríka vyskočil a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tom

okamžení urobila na zlatú kačku a potom bohvie ešte na aké potvory. Alekráľ ju mocne držal a:

„Nepustím ťa,“ povedá, „nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, akosi pred tým bola.“ Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasážena a miesto jelenčeka kolembal na rukách dieťa švárny mládenec.

Vytešení pobrali sa všetci do zámku a kráľ voviedol kráľovnú sdieťaťom a so švagrom do osobitnej izby, takže o tom nikto druhý nevedel.Stará baba sa nazdala, že jelenček aj s dieťaťom dakde skazu vzal a bolarada.

Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal mnohopanstva zavolať. Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dievkuza vrchstolom pri kráľovi sedieť. Keď najlepšie jedli a pili, vstal kráľ a taktosa ohlásil:

„Milí páni! Mám vám jednu otázku predložiť. Povedzte mi, čo byzaslúžil ten, ktorý chcel dvoch nevinných o život pripraviť a tretiemušťastie pokaziť?“

A stará baba chytro na to povie:„Ten nezaslúži inšie, len aby ho so všetkým parapúťom do suda

klincami vybitého zadnili a dolu vrchom pustili.“Vtom sa roztvorili bočné dvere, kráľovná s dieťaťom na rukách a

švárny mládenec vstúpili do izby a krá! rozpovedal všetko, čo a ako sa stalo.Starú babu aj s dievkou naskutku odviedli a ako sa sama odsúdila, tak saim zviedlo.

PAVOL DOBŠINSKÝ

40

Kráľ ale posadil k sebe z pravej strany kráľovnú, z druhej stranyšvárneho Janka a tak sa teraz naozaj radovali všetci spolu a radujú sadoteraz, ak nepomreli.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

41

KLINKO A KOMPIT KRÁĽ

Kompit kráľovej krajine bola jedna dedina a v tej dedine býval otec a maltroch synov, z ktorých nemohlo nič byť. Vyviedol ich raz do hory, aby ichskúsil, z ktorého by predsa čo vystalo. Ak tak chodia po tej hore, zazrienajstarší krivý hrb a zavolá:

„Ej, otec, čiže by tento hrab súci bol na bahry!“ „No dobre,“ povieotec, „z teba bude kolesár.“ Stredný syn zazrie o chvíľku javor a zavolá: „Ej,otec, čiže by to boli za korytá z tohto javora!“ „No dobre,“ povie otec, „zteba bude korytár.“ Napokon zazrel aj najmladší mladú plánku jablone azavolal:

„Ej, otec, páčte len na tú plánku, ja si ju vysekám, budeže to zaposekanec!“

„Len na čo by ti bol posekanec?“ vraví otec. „Vari len nepustíš sa sním po zboji?“

„A trebárs aj po zboji!“ riekol syn a hneď si aj vysekal ten posekanec.Otec tých dvoch dal hneď na tie remeslá. Na druhú jar i tento

najmladší odťal z plánky svoj posekanec, obielil a opálil ho – a šiel tiež posvojom remesle. Po akých tam chodníčkoch chodil, po takých chodil, dosťna tom, že v podjeseň už zasa prikvitol milý Klinko – lebo ho tak volali –do domu, že on už aj naďalej ta vyžije zo svojho remesla.

Začul o tom voľač aj Kompit kráľ, akému to remeslu vyučil sa nášKlinko. Dal ho zavolať pred seba a tento aj smelo postavil sa pred neho.

„Ty, Klinko,“ hovorí mu, „či je to pravda, že ty dal si sa po zboji?“„A už to si zas vyprosím za slovo,“ odpovedal Klinko. „Po zboji nedal

som sa ešte, ale vyučil som sa aj tomu.“„Hm, hm,“ pokrútil krá! hlavou, „a či rozumieš sa do svojho remesla?“„Ako by som sa nerozumel? Skúste, ak chcete.“„No veď aj to som si umienil, že ťa skúsim. A preto, hľaďže, dnes moji

rátaj i orú pod ozimné na štyroch voloch; ak im dva predné voly ukradneša žiadnemu neublížiš, nuž sú tvoje; ak ale nie, posadím fa ako zbojníka, keďraz priznal si sa k tomu remeslu, do chládku a potom nahľadíš sa, kedy nabožie svetlo vykukneš.“

43

Dobre; stávka stála.Nachytal si Klinko čiernych kurčiat po dedine a ukryl sa milým

ratajom vedľa role do chrasti. Ako dôjdu s brázdou k úkrytu, vypustí prednich tie kurence.

„Aha, mladé drozdy! Aha, mladé drozdy!“ volali rataji a pustili sakurence po chrasti chytať.

Klinko zatiaľ vyšiel z kruhu, dvom predným volom odrezal chvostya zadným vopchal do pyskov; odpäl okyptené a nezastavil sa s nimi ibadoma v chlieve. Ratajom klepli ústa naprázdno, bo kurence rozutekali saa pokryli sa im po chrasti. Ale ešte len keď vrátili sa k záprahu, dobre oddivu neskapali. Veď ti tu zadným volom iba chvosty predných z pyskovtrčali! Hneď bežali ako bez duše k pánovi, že to raz inak byť nemôže, ibaže tie zadné voly ta zjedli predný záprah, že keď o chvíľku dobehli, už ibachvosty z neho v pyskoch omáľali.

„Veru zjedli vám váš rozum, ak ste si ho prv dakde neprepili,“ rečiekráľ. „Či som vám neodkázal, že Klinko príde predné voly ukrásť, a vypredsa dali ste sa mu takto ošvábiť?! – No ale už je pozde o tom i reči tratiť,“dokladal, keď rozmyslel sa. „Veď ho my na druhý raz spopáckame, keď razpustil sa do toho!“

Voly boli Klinkove, ale čože? Kráľ ho znovu dal zavolať pred seba.„Ty, Klinko,“ rečie „to nebol žiaden kunšt s tými volmi, ale ak mi do

rána neodvláčiš všetko zbožie z toku, čo tam majú moji mlackovia na hŕbevymlátené, nuž jednako len ta dostaneš sa, kde je pre takých vtáčikov, akosi ty, najlepšie miesto.“

Klinko podvolil sa znovu a kráľ prihrozil žatým mlackom svojim, abyžeby celú noc nespali a Klinka cepami dobili, ak by ukázal sa.

Mlatci nespali; dobre si oči nevyježili, tak striehli na všetky strany.Raz prikráda sa im voľač, všetkým činom ako Klinko, zboku do kúta natok a prosto ku hŕbe. Hej, nelenili tí! Pochytili cepy a cupilupy! cupilupy!kadiaľ zachytili po hlave, čo nohách, po drieku; dunelo to ani na dákebamble. No, nehlo to viac ani nohou ani rukou. Keď mu už tak odzvonili,ľahli si a spali do bieleho rána ako bezpeční. Ráno hŕba zbožia fuč! Či juzmok odvláčil, či ju do povetria uchytilo? A to šibal Klinko bol doma tievoly na výsoľ zabil a iba bamble z nich poukrúcal do povriesel na podobuchlapa a v svojich šatách im podstrčil. Presvedčili sa i sami, na čo to mlátilia tam to ani povedať netreba, že kým spali, Klinko hvízdajúc vo vreciachodvláčil celú hŕbu zbožia. Mal už k mäsu aj na chleba!

Ale kráľ Kompit pomyslel si aj teraz:

PAVOL DOBŠINSKÝ

44

„Počkaj, šelma, nepríde ti tak ľahko! Musím ťa privábiť do domu.“ DalKlinka zavolať a povedal mu:

„Alebo ti pôjde už teraz o kožu, alebo si vykradneš všetku mojuslaninu. Pozri, tu údi sa v kochu!“

Klinko si to naozaj obzrel a odišiel. Kráľ ale postavil hneď zvečera strážpoď koch a prikázal, aby si nabili na ostro a strieľali, ak by najmenšie vkochu šustlo.

Milí ostrostrelci naozaj striehli a raz aj počujú, že sústa sa voľač dolukochom a urobí „jaj“! Traja hneď vystrelili hore kochom a to len vyfúklo,akoby para z neho vyletela a zmlelo sa dolu kochom, tam im odgeglo prednohy ako bezdušné telo. Na výstrel dopálil hneď z izby sám kráľ so svetlom.Prizrú sa na bezdušného Klinka – a ono ti tu gajdy s prestreleným,vyfúknutým temľovom; bo to gajdy nastrojil Klinko zvrchu do komína,tie to zjajkli, keď o steny pritlačil sa nafúkaný temľov, tie i paru zo sebavyfúkli, keď ich prestrelili. Títo posvietia hore do kochu, už zatiaľ slaninafuč! Už Klinko dakde doma oblizoval si prsty od masninky. Hneď krá! iposielal z druhej strany domu na strechu chytať zbojníka. Tam im Klinkoiba prázdny pristavený reber zanechal. Mohli si už len zaspievať: „Aknáhlesa zmrkne, hneď slanina sfrkne – i sadlo.“ Klinko naozaj mal aj s otcom nazimu omasty dosť!

Mrzelo Kompit kráľa; ale ešte raz chcel skúsiť, ako by porátal sa sKlinkom sám. Dobre. Mal Kompit pri dvore husárov a tí už len vyučeníboli striezť, či vo vojne, či kdekoľvek a nemohol by ich prekabátiť variani sám čert. Každému držal po sedlovom a tí by radšej boli dali oko sivyklať ako o koňa prísť. Na týchto už cele uistil a ubezpečil sa kráľ, a pretoKlinkovi len toľko povedal:

„Ej Klinko, Klinko, ty si predsa len pes! Ale ak ty ešte tejto nocimôjmu najprednejšiemu husárovi neukradneš koňa z maštale, nuž ťa dámrozštvrtiť. O toľké veci si ma už priniesol!“

Tomu ale najprednejšiemu husárovi prihrozil: „Ty, hľaďže, ak ty dášukrásť si toho koňa, ty mi naveky peši chodiť budeš za druhými!“

Ej, tu už išlo husárovi o poctivosť. Tento teda rozostavil stráže predvráta, pred maštale, do každého kúta v maštali po troch; ešte jeden muselkoňa za kantár držať a druhý za chvost a sám prednák sadol si na koňa, žeby nahľadel sa, kto by mu koňa ukradol, keď na ňom bude sedieť. Tak tíuž len s vytiahnutými šabľami a s karabínami na pleciach striehli na psaKlinka.

Večierkom ide si tadiaľ voliaky kramár s trakáčom.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

45

„Stoj, chlape, čo to vezieš?“ pristavila ho varta.„Ach, nuž, čože by? Trocha slivovičky, trocha borovičky v týchto

dvoch súdočkoch. A veru prepusťte ma, bo musím ešte dnes na susednúdedinu domov a bojím sa potme, aby ma pes Klinko neozbíjal.“

„A či ty poznáš Klinka?“„Že či ho poznám? Veď vari celé noci píjal u mňa aj s kamarátmi, kým

učil sa svojmu remeslu. Len by som rád kožu mu zodrieť, bo čo celý roknapil, za všetko ma iba s tým odbavil, že mi zaplatí na ostatné fašiangy.“

„Hop, chlape, tak sme my kamaráti!“ pristavila ho varta naozaj anedali sa mu ani hnúť, kým od svojho prednáka nedoniesli heslo.

A tu heslo také, aby kramár zatiahol dnu, že im aspoň Klinka pozná,ak by došiel s kamarátmi; bo tu že len Klinka samého treba spopáckať.Kramár vzpieral sa ešte, ale tí strhli mu traky zo šije a hybaj so všetkým dnudo maštale na psa Klinka čakať.

Klinko nechodil. Nebolo mu treba, keď už tam bol. Ale staval saako nie ten a len čakal, kým to daromné streženie a vyčkávanie naozajnedomrzelo všetkých. Raz im povie:

„Chlapci, ale sme my blázni! Takto mať z čoho a neužiť!“„A veru pravdu máš,“ povie sám vrchnák. „Tu zmyšiem sa o hlade a

smäde na tom koni. Daj za sklenku!“Kramár dal za sklenku tuhého nápoja; ale keď po sklenke vypili a

chlapi sa rozjarili, potom už sklenka naháňala sklenku. Kým polnoc prišla,chrápali tí už každý v svojom kúte a ten na tom koni colingal sa z boka nabok, dobre že nespadol a krk si nevyslopil. No a to si náš kramár nechcel nasvedomie vziať, preto potíšku priniesol truhlicu, posadil toho z toho koňana ňu a popriväzoval ho povrieslami, aby nestala sa mu nijaká nehoda.Ešte aj tomu, čo kantár držal, no aj tomu, čo mal chvost v ruke, zastrčil popovriesle do rukú. S tým na koníka vysadol sám a odcválal preč pekne pohusársky. Mali tí na čo podívať sa, keď ráno popretierali oči!

„Klinko, Klinko, ty si šelma podkovaná! S tebou iba aby peklo dalosa na skusy! Ostaňme radšej každý pri svojom,“ hovoril ráno kráľ, keďpresvedčil sa, ako si to Klinko pekne navliekol i proti tým jeho husárom.

Ale ono to skoro prišlo aj na tie skusy so samým peklom. Kompitkráľovi nezadlho skapala jediná dcéra a že ju vraj čerti uniesli. Naprosilsa Klinkovi aj vo tri vrhy, aby mu ju z toho pekla ukradol. Ale tento užteraz nič, iba keď kráľ vyhlásil, že tomu dá svoju dievku za ženu, kto ju ztoho pekla vyvedie. Vtedy Klinko vypýtal si od neho kriedu, čo by vo trojepísala, tri funty temianu a tri tehly a s tým pošiel.

PAVOL DOBŠINSKÝ

46

Do pekla ako prišiel, urobil okolo seba kráž s tou trojitou kriedou,zakadil temianom a rozostavoval tie tehly. Náhle čerti temian zavoňali,hneď zhŕkli sa okolo neho:

„Klinko, čo tu chceš, čo tu kadíš?“„A veď vidíte, kostol staviam a kadím si, aby ste vopred znali, ako to

bude, keď kňazia budú kadiť vám tu pod nos.“Čertom len tak kýchalo sa od temiana, nemohli to zdržať, nie to ešte

dopustiť, aby im tam dakto kostol staval.„Jaj, Klinko, nestavaj! Radšej ti dáme, čo chceš.“„No, veď vy blázni, hneď ste mali vedieť, po čo som prišiel. Dajte mi

von pánovu paničku!“Doviedli mu tam akési dievča bez ruky.„Ach, vy osli, či sa ja dám s takým odpraviť!“ riekol Klinko a kadil ešte

tuhšie a staval ten kostol.Doviedli mu zasa druhé dievča bez nohy.„Ach, vy hovädá, vy,“ osopil sa Klinko na nich. „Dáte mi dúškom tú

spravodlivú?!“Čerti mu tam ku krážu postrkali dvanásť rovnakých paničiek a len čo

mu zavrešťali:„Vyberaj si, ktorá ti je!“ a už utekali v druhú stranu pekla, lebo tam

pre temian obstáť nemohli.Klinko iba pozeral sa po paničkách: všetkým prskalo sa od temianu,

iba tej pokonnej nie. Tú si vzal a šiel vo meno božie von s ňou. Ide, idehorami, dolami; dobehne za ním prvý čert.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“„A čiaže by bola?“„Toho, kto skôr dobehne a stratí sa za tým vrchom.“„No dobre, bratku, ale ja som ti nie roveň; ja som od dlhej chôdze už

ustatý; tamto pod lieskou môj mladší brat vydýchaný. Poklop na kruh aubehuj sa s tým!“

Čert pobúchal na kruh, z kruha vyskočil zajac a kým čert spamätal sa,už ten bol za vrchom.

Ide ďalej horami, dolami; dobehne druhý čert za ním.„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“„A čiaže by bola?“„Toho, kto druhého o zem hodí.“„Vari šalieš, žeby ja pasoval sa s tebou, čo konám cestu i ta i naspäť a

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

47

ty len sem. Ja som ukonaný; ale tam, kadiaľ si vyšiel pod zápoľou môj staršíbrat. Pasuj sa s tým!“

Čert poď pod zápoľu! A tam starý medveď privítal ho dlabami a hodilním, že iba nad dierou pekla zastavil sa, ak nebodaj aj nezmlel sa tadnu.

Ide ďalej horami, dolami; dobehne za ním tretí čert.„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“„A čiaže by bola?“„Toho, kto hlasnejšie zahvízdne.“Čert zahvízdol, až vŕšky stromov otriasli sa a hen siedma hora ohlásila

sa mu. Klinko počne po hore chodiť a mladé brezy vytínať.„Čo to vytínaš?“ opytuje sa čert.„Musím najprv sebe a paničke, potom ale aj celému peklu hlavy

zahužviť, aby neroztrieskali sa, keď zahvízdam. Len krúť, brachu, húžvy, akchceš, aby skôr bolo!“

Uľakol sa čert toho a nechal Klinka tam.Klinko potom šťastne došiel i s paničkou až do domu. Kráľ ako sľúbil,

tak mu ju dal za ženu a s ňou aj polovicu panstva. Klinko zavesil svojeremeslo na klinec, keď len Kompit kráľovu dcéru dostal a keď už radšej malčo obhajovať, ako takto kupovať za päť prstov šiestu dlaň.

PAVOL DOBŠINSKÝ

48

KOZA ODRATÁ A JEŽ

Bola koza rohatá, do pol boka odratá; utekala horami a kryla sa dierami.Skryla sa do líščej diery.

Tu prišla líška domov a chcela si vnísf do diery. Tu ti jej už cudzí zverv brlohu. A dvíha sa hore, dupoce nohami a volá:

Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijemta rohami.

Zľakla sa líška, utekala, nariekala po horách. Stretne ju vlčko:„Čo plačeš, líštička, sestrička?“„Ach, víček, braček, akože by som neplakala? V mojej diere divné

zviera!““Poď, ja ti ho vyženiem!“ „Šli spolu ku diere a vlčko zavolal: Kto si,

zvere, v líščej diere? A koza zadupoce:Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem

ta rohami.Zlakol sa i vlčko. Oba utekali a nariekali po horách. Stretne ich

medveď:„Čo plačeš, líštička, sestrička?“„Ach, môj milý medveďu, daj labu, akože by som neplakala? V mojej

diere divné zviera!“ „Poď, ja ti ho vyženiem.“ Šli všetci ku diere a medveďzavolal:

Kto si, zvere, v líščej diere?A koza zadupoce:Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem

ťa rohami.Zľakol sa aj medveď. Utekali, nariekali po horách. Stretne ich ježa:„Čo plačeš, líštička, sestrička?“„Ach, akože by som ja neplakala? V mojej diere divné zviera – a my

všetci nemôžeme ho vyhnať!“ „Poďte, veď ho ja vyženiem.“„Ach, ty ježa, malé biežä, čože by si ty? Veď sme tam už my boli,

kráľovia, pánovia, a nič sme nevykonali,“ rečú tamtí.A ono im:

49

„Hoc som ježa, malé biežä, predbehnem vás ta!“ A bežalo, bežalo, leboskrčilo sa do gule a tak kotúľalo sa dolu horou. Tí už len za ním. Príde onoku diere a zavolá:

Kto si, zvere, v líščej diere? A koza zadupoce:Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem

ťa rohami.A ja jež – prebijem ťa tiež! zvolá tento a zagúli sa dnu do diery a začne

stôsať do toho odraného boku. Zbliakala koza od bolesti a vyskokla von.Na to dobehli tamtí. Vlk uchytil kozu a rozdrapil. Mali všetci večeru:

medveď vypil krv, vlk požral mäso a líštička s ježom obhrýzali koštialiky.Od tých čias líštička býva spokojne vo svojej diere. Vlk a medveď

odišli po hore sliedif. Ježko ale mal tiež neďaleko dieru, tam uložil sa namäkké a hrýzol plánočky, čo si podjeseň bol nazbieral.

Deti (oslovia rozprávača): A akože si ich zbieral, keď rúk nemá?Rozprávač: Jaj, deti moje, každej veci spôsob!Deti: Nuž ale ako?Rozprávač: Nuž zgúli sa do gule a kotúľa sa popod plánku, kde v jeseni

plno napadaných jabĺčok v hore. Tie napichajú sa mu na picháče. Potomuž potichu vystrčí nôžky a ide si pozorne ku diere. Kým pchá sa dnu, istepoodpadajú z neho plánočky, ale tam sú mu už pred dierou. Povnáša si ichpo jednom v pyšteku. Ale netreba mu pre každú pod jabloň behať.

Deti: A akože to zgúli sa do guľky?Rozprávač: Jaj, vy by ste už chceli všetko vedieť, a toto jedno by ste

museli vidieť. Počkajte si, kým vyschne blato a bude leto. Ak budetedobré, ulapím vám potom ježka na záhumní. Bude zgúlený, ale položímeho do válovca pri studni a nalejeme vody, hneď vystrie nohy a bude ježko-bežko. Potom ho pustíme a zgúli sa vám pred očima.

Deti (radujú sa a tľapkajú): Jaj, zgúli sa nám ježko!Rozprávač: A bude gúliť, kotúľať sa s picháčmi trka-vým, rozbehavým

deťom do boku!(Rozprávač pritom popichá deti prstami pod pazuchy a tieto

rozbehajú sa na všetky strany.)

PAVOL DOBŠINSKÝ

50

KRÁĽ ČASU

Boli raz dvaja bratia. Trebárs boli jedného otca, jednej matere synovia,predsa to nevyzeralo medzi nimi tak ako medzi bratmi. Ten starší bollakomý a skúpy, a preto i bohatý, a ten mladší bol chudobný, ale nastatočnosť nemal páru v celej dedine. Ten mladší nie raz šiel prosiť sa kubohatému staršiemu bratovi o pomoc, lebo ho núdza často tak priprela, ženemal čo do úst položiť. Mnoho on nepýtal, len preboha prosil, aby mu daldačo pojesť. – Ale boháč, akoby mu ani bratom nebol, vyvadil sa naň a „tuja“ – povedá – „budem darebákov chovať“ a vystrčil ho von.

Raz ho brat tiež tak nemilosrdne odpravil, a ešte nikdy predtým nebolv takej biede ako práve vtedy. Už si vonkoncom nevedel inak poradiť, šieldo hory, že si vraj aspoň dákych korienkov pohľadá. I hľadal on, hľadala motal sa po tej hore, a nemohol nič nájsť, iba pod jednou jabloňounapadaných plánok. Nedbal on, že sú kyslé a že mu zuby tŕpnu od nich,naobhrýzal sa ich do chuti, potom sa prevalil na zem a zaspal, sám nevedelako. A ako tak spal, prisnilo sa mu, že ho ľavá ruka svrbí a že vo svojejchalupe vidí oheň.

Keď sa prebudil, bol celkom premrznutý, triasol sa ako osika, a užzačal i mrak padať.

,Ach, kdeže sa ja hriešny človek teraz zohrejem,‘ hovoril sám pre seba.,Brat ma do svojho domu nepripustí a v mojej chalupe dávno neboloohňa.‘

Stojí, premýšľa, čo urobiť, až mu zrazu svitlo v hlave.„Sprobujem,‘ povedá, ,ísť na sklený vrch; ľudia hovoria, že tam

naveky oheň horieva. Poručeno pánubohu!Keď sa ľudia nechcú zmilovať, azda sa tam dakto zmiluje nado mnou.“I zobral sa a šiel.Už zďaleka videl na sklenenom vrchu veľký oheň blčať a okolo neho

dvanásť divných ľudí sedieť. Ako bližšie prišiel a tých dvanásť ľudí zazrel,stŕpol od strachu a všakovak si myslel. Ale si naostatok pomyslel, že veď itam bude pánboh s ním a šiel rovno ta. Keď už ta prišiel, poklonil sa a začalsa prosiť:

51

„Ach, dobrí ľudia, zmilujteže sa nado mnou; som chudobný človek,nikto sa o mňa ani neobzrie; strašne som premrzol a v mojej chalupenemám ani ohňa ani dreva. Dovoľte mi zohriať sa trochu pri tomto vašomohni.“

Všetci dvanásti sa naňho poobzerali a preriekli:„Synak! Sadni si medzi nás a zohrej sa od daktorého z nás.“Sadol si medzi nich, a keď všetci mlčali, bál sa i on slovo prehovoriť;

len sa díval do toho ohňa a prizeral sa na tých dvanástich. Ako sa takprizeral, videl, že tí dvanásti rad-radom miesta premieňajú. A keď obišlioheň dookola a zasa každý bol na svojom mieste – zázrak na zázraky!Z plameňa vyzdvihol sa starý človek so šedivou bradou až do pása a splešivou hlavou a takto prehovoril k nemu:

„Človeče! Nekráť tu dni života svojho, usiluj sa a statočne spravuj!Naber si trebárs z tohto žeravého uhlia, veď by sme ho my i tak všetkostrovili.“

Tu hneď dvanásti povstávali, nasypali uhlia do hodného vreca azodvihli mu ho na plece. On sa im pekne poďakoval a vykračoval si zachodníkom s plným vrecom ešte ľahšie ako ta idúci naprázdno, lebo sa bolzohrial a vrece sa mu veľmi ľahkým byť videlo. ‚

Príde domov, tu naradovaný, že už aspoň toho ohňa maf bude, začalvysýpať to uhlie naprostred izby. Ale, čo to zasa za zázrak! Každá iskrička,sotvaže doletela na j; premenila sa na zlatý peniaz. Môžete si pomyslieť,ako mu bolo a že neprestal sypať, kým všetko nevysypal. Tu stála hromadapeňazí pred ním a všetky boli jeho. Ani vlastným očiam nechcel uveriť;len keď za hrsť dukátov zahrnul, uveril, že je predsa len pravda. Tu padolna kolená a ďakoval pánubohu, že ho tak podivným spôsobom požehnal apomohol mu zo všetkej biedy.

Potom mu prišla vôľa tú hromadu peňazí premerať, ale nemal čím.Nuž šiel k svojmu bratovi a prosil ho, aby mu požičal merice.

„Merice požičať!“ rozosmial sa boháč. „Nuž čože budeš s ňou robiť, tytrhan?“

A on celkom pokorne odpovedal:„Sused mi bol za súsek žita dlžen, teraz mi ho vrátil, nuž by ho chcel

premerať.“Brat síce neveril, ale mu dal tú mericu, už len aby zvedel, čo chce ňou

merať, a preto jej dno pomazal smolou.Ten mladší brat ak meral, tak meral tie peniaze a nameral ich mnoho.

Keď domeral, vzal mericu a zaniesol ju bratovi. Ale bohatý brat hneď

PAVOL DOBŠINSKÝ

52

spozoroval niekoľko dukátov na dne prilepených a s veľkým hnevomokríkol brata:

„Ty taká a taká potvora! Chcel si ma oklamať, ale ti nevypálilo; nazdalsi sa, že sa na tvoje dukáty ulakomím? Či by boli hodné. Ale mi naskutkuvyjav, kde si vzal tie peniaze, síce stojme bežím a obžalujem ťa, že si tiepeniaze ukradol.“

Mladší brat, ako statočný človek, všetko vyrozprával, ako prišiel ktým peniazom.

Takýmto činom mal už i mladší brat dosť požehnania. Kúpil si zemei statok a hospodáril z pomoci božej, ako najlepšie rozumel. Ale prigazdovstve potreboval i gazdinú, nuž sa oženil. Vzal si driečne dievča zaženu a žil s ňou v pokoji a radosti.

Ale ten starší brat neprestal závidieť mladšiemu bratovi bohatstva,a trebárs sám mal dosť, predsa sa mu len vždy viac a viac žiadalo. Čoneurobil? Vybral sa na sklený vrch, že veď i on môže tak dobre pochodiťako jeho brat.

Príde on na ten sklenený vrch, príde i ku ohňu a začne sa prihovárať ktým dvanástim:

„Dobrí ľudia, dovoľte mne chudobnému zohriať sa pri tomto vašomohni. Nočná zima ma celkom zdrobila, vonkoncom nevládzem ďalej anemám sa kde zohriať.“

Ale mu jeden z tých dvanástich odpovedal:„Synak, ty si sa v šťastnú hodinu narodil, máš bohatstva dosť, ale

si zlý a skúpy. Pred nami luhať nesmieš, a že si zluhal, za to ťa neminiepokuta.“

Akoby bol hrom doňho uderil, tak sa preľakol boháč, sadol si medzidvanástich, ale sa bál už potom aj len škrknúť.

Dvanásti si zas premieňali miesta, a keď každý zasa prišiel na svoje,vyzdvihol sa z plameňa človek so šedivou bradou až do pása a s plešivouhlavou a takto prehovoril:

„Zle sa vodí zlým ľuďom. Tvoj brat je človek statočný, preto je ipožehnaný; ale ty si zlý, preto ťa trest neminie.“

Vtom jeden z dvanástich pochytil milého boháča, trhal honemilosrdne a podal ho druhému; druhý ho ešte horšie ponamietal a hodilho tretiemu, tretí štvrtému, štvrtý piatemu, piaty šiestemu, a tak rad-radom až do posledného, a posledný, keď ho dobre potrhal, ponamietal,hodil ho tomu starému človekovi. Tento ho schytil, mäso z neho driapal ajedol, a bezbožný boháč kričal:

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

53

„Nešťastný je počet trinásty, ale nešťastnejší som ja.“Dvanásti jedli žeravé uhlie, a keď kohút v dedine zaspieval, zmizlo

všetko. Na druhý deň hľadali, vyvolávali boháča, ale sa nikde nemohlidozvedieť o ňom. Mladší brat síce badal, čo sa stať mohlo, ale nepovedalnikomu ani slova.

Ten mladší brat žil si v pokoji so svojou ženičkou. Až si tak bláhali,že im bolo dobre, a vďačne pomáhali i iným. Ale to ich šťastie netrvalodlho. Bol sa raz náš milý vybral do poľa, a keď sa večer domov navrátil,nemohol nájsť nikde svoju milú ženičku. Chodil sem i ta, volal, spytovalsa, vyzeral; ale o jeho žene ani slychu. Utrápený hľadal a vyzeral ju deň podni, ale vždycky nadarmo. Už ho potom nič netešilo a nemal nikde pokoja.Vo svojej žalosti vybral sa do sveta, že si svoju milú ženu, čo by kde bola,predsa vyhľadá.

Šiel on, chudáčik, smutný, kade ho dve oči viedli, šiel za veľa dní, ažsa naostatok dostal k jednému jazeru, kde jedna chalupa stála.

„Tu si,“ povedá, „trochu vydýchnem, a môž byť, že sa i dačohodopočujem.“

I vnišiel dnu. Ale ho tam zle privítali. V chalupe nebolo nikoho, ibajedna žena, ktorá ako ho zazrela, nastráchaná vykríkla:

„Jaj, pre večného pána boha, človeče, čože ty tu chceš, čože tu hľadáš,ak sa môjmu mužovi na oči ukážeš, hneď ťa zje.“

„A ktože je váš muž?“ opýtal sa pocestný.„Nuž, či to nevieš?“ odpovedala žena. „Môj muž je kráľ vody, ktorý

všetko, čo je mokré, má pod svojou mocou. Utekaj, preboha, utekaj, boakonáhle príde, naskutku ťa zožerie.“

„Ach, veďže sa len zmilujte nado mnou, kdeže sa mám pustiť protinoci, skryte ma dakde, kde by ma nezbadal.“

Tak prosil pocestný, až ženu i uprosil a ona ho skryla za pec.Po chvíli prišiel kráľ vody a ešte len bol pred dvermi, už kričal:„Žena, človečina smrdí, naskutku mi ju vystanov, lebo zle bude i s

tebou.“Darmo by bola tajila; voľky-nevoľky vydala nešťastníka. Tento

chudáčik triasol sa ako prút a počal sa vyhovárať, že veď on nič zléhoneurobil a že sa len opýtať prišiel, či dačo nechyrovať o jeho žene.

„No, keď si taký statočný,“ zahomral kráľ vody, „už ti len odpustím;ale ti pomôcť nemôžem, lebo o tvojej žene ničoho nechyrujem, kremävčera som videl pár kačíc po vode plávať a medzi tými len azda nebude.

PAVOL DOBŠINSKÝ

54

Medzitým vieš ty čo? Choď k môjmu bratovi, ten je kráľ nad ohňom,hádam ti ten bude vedieť viac povedať.“

Náš pocestný bol rád, že po toľkom strachu mohol si v pokojioddýchnuť. Hneď na druhý deň stúpal zasa ďalej, až prišiel ku kráľovinad ohňom. Ale mu ani ten nevedel viac povedať a upravil ho k tretiemubratovi, a ten bol kráľom nad vetrom. Ako ta prišiel a rozpovedal mu, kdeide, zamyslel sa kráľ nad vetrom, krútil hlavou a nevedel mu dať istoty.Naveľa mu aspoň toľko nadštrkol, že sa mu vidí, akoby bol takú a takúženskú pod skleneným vrchom videl.

Akonáhle to náš pocestný počul, pospolu sa vrátil tou istou cestou,ktorou prišiel, lebo sklenený vrch bol neďaleko jeho dediny; ale domovani nenakukol, len sa obrátil hore potokom, ktorý tiekol popod sklenenývrch. V tom potoku kúpalo sa mnoho kačíc a tie volali za ním:

„Dobrý človek, dobrý človek, nechoď ta, lebo tam zahynieš.“Ale on nedal sa mýliť a len šiel ďalej, až prišiel pod samý vrch.Pod vrchom ukázala sa mu diera do vrchu a on pustil sa tou dierou a

šiel vždy ďalej a ďalej, až prišiel do veľa chýž. Rad-radom pochodil všetkychyže a naostatok prišiel do tej najväčšej. Tu ho obstalo mnoho stríg astrigôňov a zo všetkých strán ho okrikovali:

„Čo tu chceš, čo tu chceš?“„Prišiel som si,“ povedá, „hľadať ženu, lebo mi povedali, že ju tu

videli.“ ,„Ej, tu ti je, tu,“ kričali strigy okolo neho. „Ale ju nedostaneš, iba ak si

ju medzi sto ženskými poznáš.“„Nuž,“ povedá, „akože by som si ju nepoznal?! Aha, hľahľa, veď je tu!“

a ešte nebol ani dobre dopovedal, už jej bol okolo hrdla.I žena ho objímala a tak sa tešili oba, že boli zasa spolu. A ako sa tak

láskali, pošepkala mu žena do ucha:„Teraz si ma len poznal: ale neviem, či ma i zajtra poznáš, lebo nás

bude dvesto rovnako poobliekaných. Ale vieš ty čo! Choď v noci ta nasklenený vrch, tam je kráľ nad časom a má dvanásť sluhov, spýtaj sa ho,ako by si ma mohol poznať. Ak si dobrý, pomôžu ti; ale ak si zlý, zožerú ťa,že ani koštialik neostane z teba.“

„Dobre, dobre,“ odpovedal jej i on do ucha, „pôjdem sa spýtať; ale miskôr povedz, prečo si mi tak nenazdajky zutekala?“

„Ja som,“ povie žena, „nezutekala: ale ma jeden poľovník vyvábil napotok, a keď som prišla, len čo ma a seba vodou pofŕkal, naraz mi a jemukrídla narástli, on krídlami strepotal a v tom okamihu sme sa premenili na

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

55

kačice. Už som potom voľky-nevoľky šla za ním, až ma doviedol sem a tuma zasa premenili na ženu. Ale už teraz pôjdem s tebou, ak si dobrý, leboma len tak budeš môcť poznať.“

S tým sa rozlúčili. Ona šla medzi druhé a on sa pobral na sklenenývrch.

Sluhovia kráľa času sedeli okolo ohňa, a keď prišiel k nim nášpocestný, hneď ho poznali a spytovali sa, že čo chce.

„Rád by som,“ povedá, „zvedieť, ako by mohol naráno poznať mojuženu medzi dvesto ženskými.“

„Jaj, dobrý človek, my ti v tom porady neznáme; ale počkaj málo, asnáď náš pán bude vedieť.“

O chvíľu sa zdvihol z plameňa starý človek so šedivou bradou až dopása a s plešivou hlavou, a keď mu pocestný svoju žiadosť predniesol,odpovedal:

„Vnuk môj! Všetky budú rovnako poobliekané, len tvoja žena budemať na pravej nohe v krpčeku čiernu cverničku.“

Poďakoval sa pekne za dobrú radu a ponáhľal sa dolu. Na druhý deňmedzi dvesto rovnako poobliekanými vyzeral si svoju ženu a po čiernejcverničke ju i poznal.

Keď raz čo mal uhádnuť, uhádol, nemohli mu ju ani strigy odškriepiť.Nuž mu ju vydali a vypravili ich, ako sa svedčilo.: Dali im peňazí, zbožia ikravu a tá krava mala zvonec, – už je tej rozprávke koniec.

PAVOL DOBŠINSKÝ

56

KUBOVE PRÍHODY

Bolže to šuhaj volakedysi, ten náš Kubo! Celé leto minulo sa mu naholiach na salaši, dolu do dediny ani nenakukol; nevedel ani, čo je, či je,kde je čô v dedine. Podjeseň, keď mali prísť košarovať role do poľa, povedalmu otec, aby pokošaroval tú roľu, čo tam mali neďaleko dediny na pokrajisku hory.

Kubo zohnal ovce z hole na polia, postavil košiare a pokošaroval roľu,že v tej mohlo už len urodiť sa toho žitka raz toľko ako na susedovej. Otecnato príde ku košiaru a len rukami zalomí:

„Nuž, Kubo, čože si ty to urobil?“„Nuž čô? Pokošaroval som vám zem!“„Pokošaroval si veru susedovu, ale nie moju!“„Ej, bisťuže dade, aj to by bolo?“„A už to inak nemáš; z toho sa nám roľa neomastí.“„A veď by som sa bol prisahal, že je toto naša. No ale, otec, nič to

preto. Každej veci spôsob; aj tomu spomôžeme!“Zavolal si honelníka na pomoc a chytili oba zem, jeden za jeden,

druhý za druhý koniec, ako dajaký obrus, a prehodili so všetkou omasťouna svoju vlastnú roľu. Tak bola roľa omastená. Otec šiel s pokojom domova Kubo pošiel ku kolibe.

Naraz obzrie sa na roľu, – len čo ti nevidí?! Konopa vyrástla zatiaľ nanej, a to taká až do neba! Chytil sa Kubo rozumu a poď za živa do neba.Tatam vyškriabal sa vám po tej konope ani dáky chrúst až do saméhosamučičkého neba, že on už tam bude na Abrahámovej lúke ovce pásť. Jaj,ale mu tam ovce pásť nedali a on inšie robiť nevedel. Dobre by mu vrajbývalo so všetkým, lenže on takto bez tej robotičky hrozne unúval sa. Ajmu zišlo na um, čo je tu dolu s jeho košiarom a s ovcami. Nuž v tom už lenčím skôr chcel tu dolu byť.

Hore bolo ľahko, ale dolu ako? Na zemi bola zatiaľ búrka a konopu muzvalila. Skočiť? To bolo privysoko. Krídla? Tie mu nenarástli. Zachytil saon po nebi povrazníkov hľadať, čo by mu usúkali povraz, po ktorom spustilby sa; ale tam povrazníkov nebolo; – nebolo ani len z čoho usúkať si, keby

57

sám bol chcel oddať sa do remesla. Vrátil sa zasa k dverám neba a škrabalsa za ušima, čo si on tu počne. Vtom zazrie za dvermi plný sud otrúb.Usúkal si skoro z nich motúz, ktorý mu síce dosahoval, ale bol pritenký.Bál sa, aby nepretrhol sa mu hneď pri vrchu a on aby takto nezgegol dolua nedogegol na večné časy. Splietol si ho vo dvoje a spúšťal sa už potomsmelo dolu. Pekne zliezol až na koniec motúza; ale bol ešte ďaleko od zeme.Poručenobohu i tak! Zažmúril oči, aby ani nevidel, koľko letí, – a skočil.Letel ako anjel a padol ako čert, – zaryl sa do zeme!

Akože tu von? Rozbehol sa domov po motyku a vykopal sa von. Ej,čiže si vydýchol, ani kto si sto centov z pliec zhodí!

Potom doma druhej roboty nebolo, iba postarať sa o ten milý ohrevna zimu. Zabral sa on, viete, tam do toho vysokého javoria drevo rúbať avzal si sekeru – tú s tým veličizným obuchom. Na to by nebol ani pomyslel,čo v tom obuchu trčí. Položil si ju na plece a ide. Tu ti mu začnú štebotaťškorce za ušima. Obzerá sa, ale nič nevidí; vždy mu to len za samými ušimašteboce.

„Pane bože, kdeže sú teraz tie škorce, či sú v mojej hlave a či v tomobuchu? Len tu dakde byť musia!“

Hlavu najprv tresnúť dakde o skalu? Ej, to by predsa bolelo! Pochytilsekeru a tresol tým obuchom o skalu. Vysypalo sa mu toľko škorcov, akočoby všetky z celého chotára boli utiahli sa na zimovisko do toho obucha.

Čo teraz s nimi? Vreca nemal, ale do jedného vreca ani by nebolipopratali sa. Mal na šťastie so sebou dlhý tenký povrázok. Na ten ichskoro postýkal, a aby mu to nezavádzalo, okrútil okolo seba a podskočilod radosti, ako si to dobre poradil. Lež v tom rozopnú sa milým škorcomkrídla a človeka podchytia a vynesú vysoko, vysoko, hore do povetria.Milý Kubo lietal s nimi tam dakde ponad Čierno more.

Tam, ako zazreli ho ľudia, zbehli sa na brehy a kričali:„Černokňažník, Černokňažník letí; zraz ho, zviaž ho!“Dopočul, ale tak, že mu to volajú: „Rozviaž, rozviaž!“ Aj doletúvali

škorce ku brehu, nuž si i sám pomyslel, že čas bude rozviazať.Rozviazal povrázok a zbavil sa krídel, – ale privčas. Ďaleko od brehu

odcupol do šíreho mora. No, plávala tadiaľ ryba po vrchu vody, na tútreskol, že hneď zgegla a vyvrátila sa hore bruchom. Víťaz Kubo posadil sana ňu ako na koňa. Ale čože? Keď tu pripäli dvanásť párov volov za reťaz,reťaz trhala sa, ale Kuba s tou rybou nevládali na breh vytiahnuť. Naveľa,naveľa dobehol ku brehu jeden bezrúk. Ten pochytil rybu aj s Kubom akopierce a ukazoval ako na dlani divákom, ktorí na to iba ústa otvárali a to

PAVOL DOBŠINSKÝ

58

tak veliké ústa, že ten bezrúk strčil to všetko tomu pokonnému do papule.Tento potom zaplatil za kašu. Lebo aby mu to vyňali, musel nasypaťnahému plnú kapsu peňazí, o ktorú bezrúk a nahý podelili sa; ešte ajjednému slepému žobrákovi dolezlo sa voľač z nich. Slepec potomdoviedol nášho Kubíka z tých ďalekých krajín domov.

Doma ako bol, viezol raz do mlyna raž na chleba zomlieť. Zastal predmlynom, a že bolo mäkko, zastrčil bič do blata, že mu tam lepšie bude stáťako napred voza za lesicou, aby nestratil sa mu. Bič iste nestratil sa, kým onz voza poskladal, ale páčte len zasa, Čo tu stalo sa!

Bičisko vyrástlo mu zatiaľ na vysokú osiku a bič triasol sa tam navrchu na nej zasídlený. Nič to preto! Mal Kubo dlhé vlasy, chytil sa za šticu,vymrštil sa hore do povetria a odlomil si vŕštek osiky aj s bičom, just ibatoľko, koľko mu bolo treba na bičisko. Šibol kone a bol doma.

Raz potom veľmi ochorel. Baby pozháňali všetky lieky; ale pomôcťmu nemohli naozaj ani všetky baby sveta. V noci prisnilo sa mu, že čobytam nemoc, žeby len podvíhal sa a nachytal si do starého hrnca rýb arakov a najedol sa ich do chuti. Bolo to práve v tú noc pred svätým JanomKrstiteľom. Na deň na Jana tedy podvíha sa a ide s tým starým hrncomna jarok. Tu celý potok zamrznutý ako sklo! Trepe tým hrncom na ľad,že si vybije prielubu; ale hrniec rozletel sa mu na kúsky. Nahneval sa,schytil svoju vlastnú hlavu z pleca a tresol ňou na ľad. Hneď urobila sa muprieluba.

Ale do čoho tu už chytať? Pobral sa domov pre druhý hrniec. Ako ide,počuje tam v jednom humne mlátiť.

„Ej, káže toto skaza – o Jane a mlátia!“Ide ta a tam naozaj mláti gazda aj s troma kohútmi Kubo mu povie:„Či si rozum potratil, že si si najal takých mlatcov! Či nevidíš, že čo

zrno vymlátia, každé vyzobú a prehltnú, – ty blázon, ty!“„Blázon si ty,“ povie mu gazda, „ked bez hlavy po svete chodíš!“Vtedy opamätal sa náš Kubo, že je naozaj bez hlavy. No toľko ešte

vedel, že si ju naposled tam nechal na tom jarku. Vrátil sa po ňu. Hlavatam bola na ľade, ale čože, keď zatiaľ prileteli vrany a všetok rozum mu z nejvyzobali, – ak ho mal!

Ale vraj, potom už nazbieral si rozumu do hlavy, aby mu prázdnanebola!

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

59

MÁTAJ

Bol raz jeden bohatý mlynár, ktorý mal pod rukou sedem kameňov. Chýrmu šiel ďaleko, lebo ľudia rozprávali o ňom, že dukáty a toliare mýtnicoumeriava. A mal ten mlynár i peknú, driečnu ženu, že jej naokolo nebolopáru. Ale mlynára to všetko neveľmi tešilo pre tú príčinu, že nemoholdožiť sa potomka.

Chodieval on každé tri roky raz na ďalekú cestu, aby si opatril novékamene, a vždy šťastlivo obchodil. Po jeden čas vybral sa zasa. I naložilna voz kameňov, koľko myslel, že ich šesť koni uvládze. Pomaly vracal sadomov. Asi v polceste prišlo mu prejsť jeden strmý briežok. A predo dňombol šuchol hodný dážď. Len tu veru, ako začal lapať sa do toho briežku,odrazu mu zaviazli všetky štyri kolesá až po samé hlavy do blata. Pošibekone, ale voz nepohýna sa.

„Bude to,“ povedá „pekná robota!“ – a skočí dolu.Tu ak hijó, tak hijó, začne rúbať bičom. A šesť mocných koni sa

vzoprie znovu, ale voz ani piaď ďalej, iba čo hlbšie viazol.,Nech si kus vydýchnu, potom ho skorej vytrhnú,‘ myslel si mlynár.Kone si vydýchli, vzopreli sa znovu z celej sily, ale všetko darmo. Voz

len trčal v blate.Mlynár šibal kone, až ho naveľa všetka trpezlivosť nechala.„Vari ťa,“ povedá, „čert drží v tom blate!“„Ej, veru, aby si vedel, že som tu,“ ozval sa čert spoza voza.„Ale čo mi dáš, ak ťa vytiahnem?“„A čo by si chcel?“ opýtal sa mlynár.„Ja peniaze nechcem, mám ich ako pliev,“ odsekol čert, „ale daj mi, o

čom doma nevieš.“Mlynár, ako dobrý gazda, nazdal sa, že o všetkom doma zná; nuž mu

prisľúbil dať, o čom by neznal.„Dobre,“ povie čert, „ale mi na to vydaj písmo!“Mlynár i na to pristal. Tu čert chytrý, pustil mu krv z malého prsta a

mlynár musel podpísať si meno tou krvou. Keď čert raz písmo v hrsti mal,zachytil voz za oje a vytiahol ho ako pierce.

61

„O dvadsaťštyri rokov prídem si pre moje!“ zavolal mlynárovi a zmizolako hmla.

Mlynár vysadol na voz a dal koňom po vôli stúpať. Ale čo viac blížilsa k domu, to viac myslel a hútal, čo by to mohlo byť, o čom by on domanevedel. Darmo si lámal hlavu, nevyhútal nič, až i pekne-krásne pritiaholdo mlyna. Naradovaná žena vybehla mu v ústrety, objala a bozkávaladávno nevideného muža – a on v sladkom objatí milej ženy zabudol načerta, na sľub a na podpis. Ale ako prah na izbe prekročil, zazrel pri postelikolísku a v kolíske utešeného chlapčeka. Tu akoby mu najostrejší nôž dosrdca vrazil, zdúpnel od laku a obledol ako stena; iba teraz opamätal sa,že bol nechal ženu samodruhú. Pustil sa do plaču a žena i susedia plakalis ním, lebo nazdali sa, že plače od veľkej radosti nad synom tak dávnovyžiadaným. Po chvíli susedia utreli si oči, i žena prestala plakať. Aleminuli dni, minuli mesiace aj roky, a na očiach mlynárových neobschýnalislzy.

Mlynár býval jednostajne smutný a zamračený, nikomu, ani lenvlastnej žene nedal pekného slova a na toho pekného chlapca ani lennepodíval sa. Dosť ho neborká žena všakovak zaobchádzala, dosť naprosilasa mu, aby jej povedal, čo takého stalo sa mu. Ale on zakaždým odvrátil sapreč a ako skamenený neodpovedal ani slova.

Chlapček z roka na rok rástol a bol z neho hodný, bystrý šuhaj.Chodil on po školách a všade medzi všetkými býval samý prvý; všade homali radi, všade ho nemohli ani dosť prenachváliť, že aký to poriadny amúdry šuhaj. Ale čím bol chlapec starší a čím ho viacej ľudia chválili, otecjeho býval tým smutnejší a vyzeral už len ako dajaká tôňa. Keď ho ten jehosyn takého videl, neraz prosil sa mu so zopätými rukami:

„Ach, otec môj drahý, prečože sa, prečo tak na mňa hneváte?Povedzteže mi,, povedzte, v čom by som vám nemal byť po vôli?“

Otca v taký čas zaliali slzy – a to bola všetka jeho odpoveď; odvrátil sapreč a zas len smútil sa a trápil ako drelej.

Po kuse prichodil už dvadsiaty štvrtý rok. To ako tristocentovýkameň zaľahlo na mlynárovo srdce a strach ho nadchodil veliký. V nocimu nedalo ani len oka zažmúriť a vo dne vždy marilo sa mu, že už čertide s podpisom. Nemohol ďalej vydržať; zavolal ženu a syna a rozpovedalim od počiatku do konca, čo za nešťastie postretlo ho vtedy a vtedy a akonevedomky zapísal syna čertovi. Matka od ľaku dobre tam neomdlela apustila sa do náramného plaču. Ale syn nepredesil sa ani ako máčny mak.

„Netrápte sa,“ povedá, „otec môj drahý, aj vy, matka, neplačte!

PAVOL DOBŠINSKÝ

62

Vyberiem sa ja s pomocou božou na cestu, azda pošťastí sa mi to peklovynájsť a ten podpis z čertových rúk vymôcť! Vari som nadarmo do týchškôl chodil?“

Tu zasa nastráchaná matka:„Božechráň,“ povedá, „žeby si ty bežal samochtiac čertom do pazúrov.

Ja ťa ani na krok od seba nepustím!“„A už, matka moja,“ vraví na to syn, „všetko mi jedno, zhynúť tak

alebo inak. Ale poručeno bohu, azda i z pekla vymôžem sa. Ani naokamženie ma nezdržujte!“

I veru nedal zdržať sa, ale objal otca, objal matku – a šiel vo meno božiehľadať to peklo.

Išiel on, išiel, kde ho oči viedli, a neobzeral sa veľa, či to vrch, čidolina, až dostal sa do jedných velikých hôr. Dlho motal sa sem a tampo tých horách, kým neprišiel na jednu čistinu. Naprostred tej čistinybol dom od spodku dovrchu zo samých človečích hláv, iba navrch štítaešte jedna chýbala. Predo dvermi domu stál zrutný, ako medveď obrastenýstrašný chlap, a v ruke držal veliký kyjak. Milý žiak stŕpol, keď zazrel tendom a toho chlapa, ale len kráčal bližšie a poklonil sa pekne:

„Pánboh daj šťastia!“„Dobre, že ideš, sto hrmených páralo sa cez tvoju dušu!“ zareval

zruták. „Práve mi chýba ešte jedna hlava dovŕšiť štít; a tá hlava bude tvoja.Prežehnaj sa, hneď si syn smrti! Lebo aby si vedel, ja som Mátaj, a ktodostal sa do mojich rúk, ešte každý dušu vypustil!“

„Ej, nieže tak, nie,“ prosil sa mu žiak, „veď vám z toho lahodný osoh,keď ma zabijete, ale by ste mi radšej mohli ukázať cestu do pekla.“

„Kde? Do pekla?“ opytuje sa zadivený zbojník. „Vari by si ty chcel ísťdo pekla? A načo?“

„Tak a tak,“ rozpráva žiak, „otec ma podpísal čertovi, nuž idem, kebysom mohol nazad dostať ten podpis.“

„To je inšie,“ preriekol Mátaj, „tak ti darujem život, ale musíš poprisvojom aj pre mňa dač vykonať. Dozvedaj sa v tom pekle, aká je tam mojaposteľ, a spýtaj sa, ako by som sa mohol od nej oslobodiť. Prisahaj, že mi tovykonáš a že nazad idúci ohlásiš sa u mňa.“

Žiak bol rád a vďačne zložil tú prísahu. Teraz už Mátaj celkom inakšieukázal sa. Zavolal šuhaja dnu, nachoval ho, napojil ho do dobrej chuti, eštemu aj do kapsy nakládol.

„No a,“ povedá, „vezmi si od príhody aj túto šablicu, môže zísť sa tidakde. A už len šťastlivo putuj!“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

63

Náš šuhaj si šablicu vzal, a keď už na kuse prešiel, Mátaj ešte volal zaním:

„Aleže nezabudni na tú moju posteľ! A tadiaľto sa mi vráť!“Ide on zasa dlho horami, dolami, až naveľa stretol staručičkého

žobráka. A to bol anjel.„Pánboh vám daj dobrý deň, starý otec!“ poklonil sa žiak.„Pánboh daj aj tebe!“ zaďakoval staručký. „Kdeže ťa pánboh

sprevádza, syn môj, kde?“„Idem do pekla pre úpis, čo tam otec za mňa dal,“ povie nato žiak.

„Ale už dlho sem i tam blúdim a nikde nemôžem to peklo nájsť. Či by stevy, starý otec, nenaradili ma?“

„Náradím, syn môj, náradím ťa vďačne; veď ja tu len na teba čakám.Choď len pravo za tou cestou; prídeš ku samej skale, čo tak odpoly zozeme trčí. Pri tej skale je vchod do samého pekla. Na pravej strane odskaly vyviera studnička a nad studničkou uvidíš tri šípové prúty. Na tytúto sväteľnicu, do nej si načrieš z tej studničky. Potom tie tri šípové prútyodlom a šibni každým po ráze kdekoľvek okolo tej skaly. Naraz otvorí sa tizem. Sväteľnicu a šípy drž mocne! Tak vnídeš dnu a zem za tebou zatvorí sazasa. Ty už v samom pekle budeš, diať sa tam bude všeličo okolo teba, alety neobzeraj sa na to, aby si dáko do strachu neprišiel a neschytili ťa čerti.Keď oni budú oddávať sa do teba, ty ich len tou svätenou vodou krop a lenkrop a pýtaj si ten úpis! Neboj sa, veď ti ho oni vydajú; nevydržia oni dlhoto kropenie. Keď si vykonáš svoje, vráť sa tou istou cestou k zátvore peklaa udri zas každým šípom po ráze, otvorí sa ti hneď a bezpečne vyjdeš von.Teraz choď zbohom, syn môj, a drž sa, ako som ti prikázal.“

Poďakoval sa žiak staručkému a šiel vo meno božie. Tu príde ku tejskale. A hľa! Napravo studnička a nad ňou tri šípy. Načrel do sväteľnice,šípy odlomil, pošibal zem a peklo otvorilo sa hneď. On vstúpi dnu a tuvšade strach a hrôza. Na jednom mieste topila sa smola s olovom nadveľkou vatrou, na druhom mieste čerti hádzali zlých ľudí do tej horúcejsmoly, na treťom zas druhých žeravými kliešťami trhali a mučili. A navšetky strany krik, plač a škrípanie zubov týchto prenešťastných. Žiak aleneobzeral sa na to, len rovno stúpal ďalej.

Ako ho čerti tak idúceho videli, hneď zhŕkli sa zo všetkých stránokolo neho, a že čo tu vraj chce? Aby naskutku pobral sa preč! Ale žiakzačal ich mocne kropiť a šibať a pritom jednostaj volal:

„Dajte mi moje, dajte mi moje!“Čerti zvíjali sa od bolesti ako hady a vrešťali strašne:

PAVOL DOBŠINSKÝ

64

„Čo sme ti urobili? Čo nás biješ?“„Budem vás,“ povedá, „biť, ani vás neprestanem, kým mi nevrátite

písmo, čo môj otec na mňa vydal.“A len ich kropí a len ich šibe. Tu tí zas do kriku:„Ja ho nemám! Ani ja! Ani ja! Jaj, jaj, jaj!“ – A to tak radom všetci. Ale

on na to nič nedbá, len kropí a šibe:„Dajte mi moje, dajte mi moje!“Keď už čerti ďalej tú bolesť vydržať nemohli, začali vykrikovať:„To písmo akiste tamten krivý Lucifer má! Pýtaj od neho! Pýtaj od

neho!“Žiak obráti sa k tomu krivému a začne ho kropiť a šibať. Ale veru krivý

na jeho kropenie a šibanie nič nedbal a štekal proti nemu ak – „nedám“– tak „nedám“. I veru na žiaden spôsob dať nechcel, až žiak začal zasavšetkých ostatných dobre kropiť, dobre šibať. Tu tí v hneve vrešťali všetcina toho krivého:

„Dáme ťa na Matajovu posteľ, keď nechceš to písmo vydať.“Krivý, trebárs bol najväčší v pekle, keď počul, že ho chcú na Matajovu

posteľ hodiť, preľakol sa náramne – a hneď to písmo zahodil od seba. Žiakho uchytil a skryl dobre pod pazuchu.

V tej trme-vrme bolo mu zišlo z umu, čo to bol Ma-tajovi sľúbil, alena šťastie sami čerti upamätali ho na tú posteľ. On si pomyslel, že teraz,priam za horúca, bude najlepšie. Otobôž začne čertov kropiť a šibať. Čertiak kričia, tak kričia:

„Čože to zasa robíš? Prečo nás už toľko biješ?“„A budem vás ešte biť, kým mi len neukážete Matajovu posteľ.“„Ej, čo teba do toho?“ zbliakol krivý. „Máš už svoje, choď!“„Počkaj, veď ju ty ukážeš hneď!“ vraví žiak a kropí a šibe celou silou

poznovu.„Tu ju nemáš, tu ju nemáš, choď ta ďalej!“ zoškre-čali čerti.Ide, ide, príde ku druhej bráne. A tá bola zo samého žeravého železa,

hen na päť siah pálilo od nej.„Otvor!“ zavolá na čerta.„Kto chce tadnu, nech si otvorí,“ povie čert.Žiak mu frkol medzi oči svätenej vody a čert zjajkol od ukrutnej

bolesti, i vylúčil sa na sto siah do výšky. Keď nazad padol, vyhrabal zpopola kľúče a otvoril bránu. Žiak vníde dnu; tu všetko plameňom blčalo,ale spáliť sa nič nemohlo. Iba čerti pražili sa a skučali, až človeka mrázprejímal. Ale kam žiak kročil, tam všade plameň hasol.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

65

„Či tu Matajova posteľ?“ opýtal sa.„Nie!“ zoškrečali čerti. „Ešte o bránu ďalej!“Ide zasa, ide, príde ku tretej bráne, čo zo samých ohnivých hadov

upletená bola. A tí hadi len tak sipeli, jazyky vyplazovali a plameň imblnkal z pyskov.

„Otvor!“ zavolá na čerta.„Kto chce tadnu, nech si otvorí,“ povie čert.Žiak mu frkne medzi oči; naraz vylúčil sa na tristo siah, a keď dolu

padol, vyhrabal z popola kľúče a otvoril bránu. Žiak vstúpil smelo dnu aspýtal sa:

„Či tu Matajova posteľ?“Tu mu ju ukázali hneď pri samej bráne. Jeden jej roh ešte von trčal.

Mátaj mal ešte len jedného človeka zabiť a bola by celá pošmykla sa tadnu.Žiak dobre z nôh nespadol, taká strašná ukázala sa mu tá posteľ. To lentak voľačo na nej ihralo ako oheň alebo voda, ale to nebolo ani oheň anivoda. I vytiahol tú šablicu, čo mu Mátaj od príhody dal. A mihne len tak vpovetrí ponad tou posteľou, a tu iba rukoviatka z nej ostala mu v ruke.

„Ej, Mátaj, Mátaj, veru tebe nechýrno bude ležať tuto!“ vzdychol sižiak a potom opýtal sa, ako byMátaj oslobodiť sa mohol od tej postele?

„To ti nepovieme,“ stavali sa čerti.„Nepoviete?“ zavolal žiak a začal ich kropiť a šibať.„Jaj, povieme ti, povieme; len nám už daj pokoj,“ škrečali čerti.„Nuž akože vyslobodí sa?“„Nuž akože vyslobodí sa!“ začal jeden čert nasilu a každé slovo viazlo

mu v gágore.„Vyslobodí sa, keď – keď – ale či ty to musíš vedieť?“Žiak mu zahrozil sväteľnicou a čert štekal ďalej:„Keď na tej vysokej skale, skade na ľudí striehol, holými palci jamu

vyhrabe a zasadí do nej ten kyjak, ktorým ludí ubíjal. Potom musí z tejstudničky, z ktorej najviac píjaval vodu, v ústach holokolenáčky a hololak-ťačky na tú skalu nosiť a ten kyj polievať. Ak kyj prijme sa mu a obrodí,nuž oslobodí sa Mátaj, ale inak nie!

Žiakovi viac nebolo treba vedieť; neobzeral sa ďalej po čertoch, alepoberal sa naspäť. Prešiel tretiu aj druhú bránu, a keď k prvej prišiel, šibolzas po ráze každým šípom. Brána otvorila sa hneď a on šťastlivo dostal sana biely svet.

Staručký pri studničke čakal a sotvaže zazrel žiaka prichádzať, hneďozval sa peknými rečami:

PAVOL DOBŠINSKÝ

66

„No, syn môj, akože vodilo sa ti?“„Oj, dobre, starý otec, dobre! Podpis otcov je tu. Aj Mátaj ovi som

vykonal, o čo ma žiadal. Tu vám oddávam svätelnicu aj tieto tri šípy aďakujem vám pekne za dobrú pomoc.“

„Nie mne ďakuj,“ povie staručký, „ale ďakuj bohu, lebo aby si vedel,on sám poslal ma sem, aby som ti bol na pomoci. No, a teraz už choď spánombohom šťastlivo domov!“

A sotva to doriekol, zmizol mu spopred očú. Tu žiak padol na kolenáa vzdychol vďačným srdcom k bohu, že ho vytrhol z večitej skazy! Potompobral sa a stúpal po tej istej ceste naspäť.

Ešte bol na dobré strelenie od Matajovho domu, už tento volal protinemu:

„No, akože je? Či si vykonal svoje i moje?“„Vykonal, vykonal!“ ozval sa mu žiak, a keď bližšie prišiel, začal mu

rozkladať.„Tu je, hla, otcov podpis a aj tvoju poste! som videl, ale tú ti veru

nežičím. To len tak trasie sa na nej ako oheň lebo voda, ale je to ani oheňani voda. Vidíš, z tvojej šable, len raz mihol som ponad tú posteľ, iba tátorukoviatka tu! Neznám živo, kde šabľa skapala.“

Tu Mataja prejal strach. Obledol ako stena, kyjak mu z ruky vypadol,ruky zložil a, hádam, prvý raz vo svojom živote vzdychol:

„Ach, bože, bože!“Slzy ho zaliali a hodnú chvíľu mlčal. Potom obrátil sa ku žiakovi a

opýtal sa ho:„A dozvedel si sa, ako by ešte oslobodiť som sa mohol od tej postele?“„Takto,“ začal mu vykladať žiak. „Musíš na tej skale, z ktorej striehol

si na ľudí, holými palci jamu vyhrabať a do nej svoj kyjak, ktorým si ľudíubíjal, zasadiť. Potom z tej studničky, čo si z nej najviac píjaval,holokolenáčky a hololakťačky budeš nosiť vodu v ústach a kyjak polievať.Keď prijme sa ti a obrodí, tak si od tej postele oslobodený, ale ak nie,zatratený si na večné veky.“

Mátaj to všetko pozorne vypočúval, a keď žiak prestal hovoriť,ďakoval mu veľmi, že prísahu splnil.

„A teraz,“ povedá, „poď máličko za mnou!“Tu ho viedol chodníkom, až prišli na samý vrch vysokej, machom

obrastenej skaly. A Mátaj ohlásil sa:„Toto je tá skala. Tuto mám tento môj kyjak posadiť. Ale by som rád

vedieť, na aký stav hotuješ sa ty.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

67

A žiak mu odpovedal:„Ja posvätím sa len bohu – budem kňazom.“„No, keď je tak,“ ohlásil sa Mátaj, „nechže bude tak! Jestli mi to dá

pánboh, že prijme sa mi tento kyjak, budem vedieť, že po smrti prídem doneba. A ty mi sľúb, že ma ešte prídeš na toto miesto opáčiť, a ak bude treba,aj ospovedať.“

Žiak mu to prisľúbil a s tým rozlúčili sa.Tu hneď Mátaj kľakol na kolená:„Ach, bože, pomáhajže!“ zhlboka vzdychol a začal palcami do skaly

hrabať.Bolaže to radosť, keď žiak prišiel domov, keď otec a mať uvítali syna!

Ani nemohli dosť naobjímať a naboz-kávať sa ho. Ale on nemeškal dlhodoma; šiel dokončiť školy a stal sa kňazom. Ako kňaz, pre svoju múdrosť apobožnosť, dosť skoro prišiel do chýru a tak dostal sa na hodnosť biskupa.

Dávno už rodičia jeho práchniveli v hrobe. I sám biskup bol už šedivýako holub a mladé časy marili sa mu pred očami už len ako dávny sen.Vybral sa on raz, ako to biskupi mali vo zvyku, po svojom biskupstve cirkviprezerať. Rozumie sa, že na koči. Ale dáko zmýlili si cestu a zablúdili dojedných hôr. Tu ho zarazila utešená vôňa jabĺk.

„Choď,“ povie si jednému sluhovi, „vyhľadaj tie voňavé jablká adones mi z nich dakoľko!“

Sluha skočil a po chvíli prišiel k širokej jabloni, na ktorej krásnečervené jablká viseli. Ako chcel z nich odtrhnúť, tu počuje volať:

„Netrhaj, nesadils‘!“ Ale nikoho nevidel. Sluha v strachu bežal nazada povedal biskupovi, čo počul. Biskup poslal druhého sluhu po tie jablká.Ako tento načahoval sa, i tomu ohlásilo sa: „Netrhaj, nesadils‘!“

Ale tento bol smelší, horko-ťažko, ale predsa len odtrhol jedno jablko.A tu mu z neho krv dolu rukou tečie. Šmarí jablko na zem a obzerá sadookola. Tu zazrie na boku človeka s dlhou šedivou bradou, nohy mal lenpo kolená a ruky po lakte a bol celkom machom obrastený. Sluha, udivený,letel ako bez duše ku koču a „takto i takto“ rozpovedal vec.

Len teraz opamätal sa biskup. Zišiel z koča a šiel samotný k Matajovi.Mátaj zodvihol hlavu z machu a biskup opýtal sa ho:

„Nuž, Mátaj, či ty ešte žiješ?“„Ach, žijem, žijem,“ zašeptal tento. „Veď azda vieš, čo si mi bol sľúbil.

Ach, ospovedaj ma, ospovedaj!“Tu zložil dovedna kýptiky a začal vykladať svoje hriechy: „Zabil som

brata!“ Vtom hneď odpadlo jedno jablko, premenilo sa na holúbka a

PAVOL DOBŠINSKÝ

68

holúbok letel do neba. Tak vyznal sestru a druhých z rodiny i všetkých,čo po-márnil. Zakaždým odpadlo jablko a z jablka vyletel holúbok. AMatajovi odľahúvalo na duši, akoby mu po cente odber al.

Už všetky jablká poodpadúvali, len v samom vrchov-ci viseli ešte dvenajväčšie. Mátaj prestal menovať a len díval sa a díval do toho vrchovca.Biskup nazdal sa, že hádam myslí a chce opamätať sa, nuž mu dal za chvíľupokoj. Ale keď Mátaj len nehovoril a nehovoril ďalej, biskup spýtal sa ho:„No kohože si ešte zabil?“

„Ach, to už nepoviem, to už nemôžem povedať.“„Keď nepovieš,“ ohlásil sa biskup, „daromné ti je všetko, lebo kým

nepriznáš sa aj k poslednému hriechu, neprijme ťa pánboh na svojumilosť.“

„Ach, bože, zmiluj sa!“ vyriekol sťažka Mátaj. „Jeden je otec a druhámať!“

Tu odpadli aj tie dve jablká a z nich dva holúbky leteli do neba.Biskup dal rozhrešenie Matajovi a tento v tom okamžení skonal. Ešte razprežehnal ho biskup, a ako riekol „amen“, mŕtvy premenil sa tiež na holubaa letel za ostatnými do neba.

Po skončenej práci biskup šťastlivo vrátil sa domov. Ale ako do izbyvkročil, spadol z nôh a dušu poručil aj on pánubohu.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

69

MEDVEĎ A KOMÁR

Zišiel sa medveď s komárom. Povie medveď:„Ty, komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká

krv je najsladšia?“Povie mu komár:„A veru je ľudská krv najsladšia.“Dobre; vybral sa medveď na tú ľudskú krv. Postretne chlapca:„Stoj! Či si ty človek?“„Ja ešte len budem!“ podskočil si chlapec hrdo, akoby bol chcel

podrásť hneď na celého človeka.„No, len si poskakuj,“ mrmlal medveď, „z toho mi i tak nič, čo ešte len

bude.“Ide ďalej, stretne žobráka:„Stoj! Či si ty človek?„Ja som už bol!“ zakašlal žobrák a ukrčil sa, aby ho vidieť nebolo.„No, len sa krč,“ mrmlal medveď; „čo už bolo, z toho mi ani toľko.“Ide, ide, stretne husára na koni:„Stoj! Kto si?“„Človek s hlavou!“ zahrmel husár a popchol koňa.Ale medveď zápäť za ním, len doňho a doňho. Tu zvrtol sa husár a

prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho.Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol eštekarabín z pleca a vypálil za ním.

Zišiel sa medveď zasa s komárom:„Ty, komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najsladšia. Aleže ma

viacej nenavnaď na ňu!“„Nuž a prečo?“ smial sa komár.„Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len oddával som sa doňho, už

ti vyplazil na mňa jazyk, ale taký veliký, čo ma aj na siahu pred sebouním zasiahol, a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho potom itam nechal, ale ten obrátil sa ešte, zapľuval za mnou a vari jasnou strelou

71

chriakol mi do boka, že som mal skapať oď bolesti; ešte mi aj teraz podkožou speje!“

Švizký komár triasol sa od smiechu na neokrôchanom medveďovi,len stoľko, že ho nepuklo. Ale to, vraj, už nemôž byť, lebo nemá sadla,trebárs z každého stvorenia krv cicia.

PAVOL DOBŠINSKÝ

72

MECHÚRIK-KOŠČÚRIK S KAMARÁTMI

Mechúrik-Koščúrik bol sirota. Doma nemal už nikoho a ničoho; pustil sateda po vandrovke, dobrých kamarátov hľadať.

Ide, ide – vandruje. Pribehne k nemu myš a volá naňho:„Bože daj šťastia, Mechúrik-Koščúrik, vezmi ma so sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som myška-chocholuška.“„No, poď!“Idú, idú Mechúrik-Koščúrik s myškou chocholuškou – a vandrujú.

Stretne ich žabka:„Bože vám daj šťastia! Ej, vy ste už dvaja a ja ešte sama v svete,

vezmiteže ma sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som žabka-rapotačka.“„No, poď!“Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška a žabka-rapotačka.

Stretne ich had:„Bože daj šťastia! Postojteže, vezmiteže i mňa sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som po tráve šmyk!“„No, poď!“„Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka a

had po tráve šmyk. Stretne ich zajac:„Bože daj šťastia! Vezmiteže i mňa sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som po lese skok!“„No, poď!“Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka,

had po tráve šmyk a zajac po lese skok. Stretne ich líška:„Bože daj šťastia! Vezmite ma sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som líštička-kmotrička!“

73

„No, poď!“Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka,

had po tráve šmyk, zajac po lese skok a líštička-kmotrička. Stretne ich vlk:„Bože daj šťastia! Vezmite ma sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som horský trubač!“„No, poď!“Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka,

had po tráve šmyk, zajac po lese skok, líštička-kmotrička a vlk horskýtrubač. Stretne ich medveď:

„Bože daj šťastia! Vezmite ma sebou!“„A ktože si ty?“„Ja som morský mrmláč!“„No, poď!“Ak tak putujú, tak putujú Mechúrik-Koščúrik s myškou-

chocholuškou, s žabkou-rapotačkou, s hadom po tráve šmykom, sozajacom po lese skokom, s líštičkou-kmotričkou, s vlkom horskýmtrubačom i s medveďom morským mrmláčom a prídu v pustých horách kujednému domčeku, kde ježibaba svadbu strojila.

„Hej,“ povedajú si, „ukážmeže teraz, čo vieme!“Tu zastali si na dvore do radu a Mechúrik-Koščúrik, ako všadiaľ, tak i

teraz, stal sa napredok.Mechúrik-Koščúrik nafúkal sa a pripravil si huk, že len tak hučalo;

myška-chocholuška píšťala; žabka-rapotačka rapotala; had po tráve šmykťahal ako sláčikom na husliach; zajac po lese skok vyskakoval pred nimia pekne prepletal nohami; líštička-kmotrička, akoby na krstení bola, takvyťahovala a vyspevovala; vlk horský trubač trúbil; medveď morskýmrmláč mrmlal. Ozývala sa hora naširoko a tí tamdnu triasli sa, čo toza hudci prišli im na svadbu. Tu Mechúrik-Koščúrik chcel ešte lepšiepreukázať sa, i veru nafúkol sa ešte raz. Vtom prásk! roztresol sa. Jehokamaráti tak náramne rozchichotali sa na tom – a tí tamdnu tak naľakali satoho tresku a chichotu, že rozutekali sa na všetky strany. A ježibaba, keďvidela, ako svadobníci zaberajú, parila ešte popredku.

Títo potom vnišli do domu, posadali sa za prikryté stoly, jedli a pili zhotového. A aby im svadba nebola len tak pri slamenom snopku, postavilisi medveďa za starejšieho, vlk si vzal líšku za ženu a dosvadbili sa pripeknom poriadku. Vlk s líškou žijú aj doteraz – ak nepomreli.

PAVOL DOBŠINSKÝ

74

MÚDRY MAŤKO A BLÁZNI

Vošiel Maťko na vohľady; pekne ho uvítali, ešte aj ten prach z miestapoutierali, kde si mal sadnúť. Keď si už takto na posedkách i pobesedovalis ním domáci, povie tu otec domový:

„Mati, zabehniže ty do tej komory; veď vieš po čo!“A mati len na to čakala; odbehla hneď do komory, trocha toho

občerstvenia doniesť. Ale mali sa jej načakať; tamtá kdesi zavrzla! Otecpovie:

„Iďže ty, dievka moja, kde tá naša mater toľké časy mešká.“Dievka dobehla; ale neprichádzala ani tá.„Ej, kýho paromaže tie tam toľko kutia? No čakajte! Veď vás ja

dovediem!“ Rozpepril sa otec a vybehol za nimi.Milý vohľač. Maťko ak vyčkáva, tak vyčkáva; ale nemôže vyčkať

nikoho. Takto už aj zívlo sa mu niekoľko ráz, aj ponaprával zhasínajúcioheň na kozube, aj všelijak inak preberal si driemoty, a tých len nebolo anebolo.

,A už,‘ rečie, ,či svedčí sa, či nie, len idem pozrieť, čo tí toľko robia vtej komore; vari tam primrzli, a či by ich bol dakto klincami popribíjal.‘

Ide – a tam v komore už temer celá svieca dohára, čo mať sebou vzala,a tí traja tam! Ak nariekajú, tak nariekajú, že to ozývalo sa až do tretíchsusedov.

„Nuž, čože vy tu nariekate?“ volá, prosí Maťko preboha; ale z týchnemôž vyvábiť ani slova; len všetci traja ak nariekajú, tak nariekajú.

Naveľa, naveľa spustí mater ešte na hrubšie struny a začne muvykladať:

„Nuž vidíš, Maťko môj drahý,- tadiaľto je rebrík z komory na povál atu, hla, sekera na ňom zavesená. Keď už len tak zoberiete sa s touto mojouDorkou a budete mať už potom aj dieťa, ak to dostane sa voliak sem dokomory pod tú sekeru, potrasie rebrík a tá sekera odpadne nebožiatku nahlavu a zabije ho, to bude zármutok! Nuž hla, preto my tu teraz nariekame.Ach, nebožiatko, chúďatko s rozvalenou hlavou!“ bedákala mati ďalej as ňou dievka aj otec.

75

Maťkovi bolo všelijako, aj do smiechu, aj nie. Ledva ich utíšil.Napokon ale povedal:

„Ak ja nájdem na svete ešte piatich takýchto bláznov, ako ste vy,potom si vezmem vašu dievku. Majte sa zbohom!“

S tým pobral sa v šíry svet.Ide, ide na tie skusy a dlho nemôže nič skúsiť; až raz príde do akejsi

dediny. Tu vidí veliké gazdovské stavy a prípravy.,Idem,‘ povedá sebe, ,pozrieť, ako tam ľudia gazdujú.‘A tam vidí, ako gazdiná bije, šklbe, trepe o zem kvočku.„Čože tú kvočku tak nemilosrdne šklbete, trepete?“ spytuje sa.„Ej, psia mať,“ vraví gazdiná, „má dvanásť kureniec a nechce im dať

cicať!“Naučil tú gazdinú, ako má vajíčko uvariť, obieliť, na drobno s

pažítkou posekať alebo žltej kaše upariť a tak kurence nachovať. Ináčnemohol ju presvedčiť, že kurence nikdy necicajú svoju mater, iba keďuž pred ňou pekne zobkali a žrali. Zaplatila mu dobre. Maťko ale našielprvého blázna, keď nie väčšieho, aspoň takého, ako tamtí boli.

Nuž dobre, toto bol už prvý blázon.Ako dochodil do druhej dediny, počul na všetkých zvonoch

vyzváňať. Proti nemu uberal sa von z dediny pohrebný sprievod a to, akočo by mal byť súdny deň, všetko bolo na nohách. Chlapi niesli truhlu; ženyvykladali za truhlou a zalamovali rukami; mládež, stárež okolo nich. Truhlabola odkrytá, vrchnák z nej len tak niesli: bo krásne mladé dievča ležalo vnej živé.

„Ach, povedzteže mi, dobrí ľudia, čo vy to predsa robíte?“ dovedujesa Maťko.

„Ach, nuž čože by sme robili?!“ vravia mu. „Chúďa dievča richtárovoišlo po vodu, voliak si vopchalo ruku do budkáča a teraz nemožno muju nijakým činom von dostať. Dosť už celá dedina nalámala si na tomhlavu; dosť natrápilo sa dievča, a predsa nič! Malo by dievča tento ozrutnýbudkáč vždy takto na ruke nosiť, bohvie čo by z toho bolo. Nuž volíme hoodrazu zbaviť trápenia a pochovať za živa!“

„Nuž ale vy ste blázni!“Bol by si za to slovo od celej dediny utŕžil! Ale Maťko, nelenivý,

roztrepal, čím to riekol, aj budkáč a milé dievča oslobodil.Hneď ho celá dedina odprevádzala pravo do poctivého richtárskeho

príbytku. Jednak už všetko bolo hotovo na kar, urobili z toho veselú

PAVOL DOBŠINSKÝ

76

hostinu. A napokon zbierku – naskladali milému mudrcovi plnú misudvadsiatnikov.

Dobre teda, toto mu už boli druhí blázni, čo dobre platili.Na tretej dedine chceli mať kostol zvonka-zdnuka pekný bielušký.

Len, vravia, z čoho kam najbelší vystavať? Ktosi im bol poradil, že najbelšíbude z tvarohu. Hneď a zaraz, kde aké mlieko mali, robili tvaroh a postaviliz neho kostol, – ale bez oblokov. Zvonku bol pekný, biely. Ale čože?Zdnuka horší od temnice. Jali sa nosiť svetlo vo vreciach.

Všetko darmo. Nezadlho ale prileteli z hory vtáčiky, vyďubali diery dotvarohu a v kostole zasvietilo sa.

„To pánbohovia, keď oni také svetlo robia! Nachytajme si ich do tohokostola, budú nám v ňom vo dne v noci svietiť.“

Nedali si to dva razy povedať, bo ten, ktorému vyrieklo sa to prvému,aj to znal, kde tí nosia sa v hore na vysokom strome.

Pochytili hneď dlhočizný rebrík a niesli ho na pleciach do hory. Aletu milý reber zavadil sa im o každý strom a kde bola väčšia húšťava, tamuž nedajbože ani sem ani tam. I veru odtínali po kuse z rebríka, kdekoľvekzavadili. Šťastne dostali sa týmto činom až k vysokému stromu, ale čože,keď z rebríka nemali už len tri kolky, všetok ho boli poutínali. Lež čochlapi, to chlapi! Podvíhali sa oni jednodruhému na plecia, chlap nachlapovi stál rovno, pevne. Ten najvyšší dočiahol až k hniezdu a dostalho aj s vtáčkami do hrsti. Ale ako od radosti zvolal „ tu sú“, obzrel sa tennajspodnejší hore, aby tiež voľač videl. Tu podšmykla sa mu noha, skydolsa. Popadali všetci a vtáci uleteli. Daromná všetka robota, iba čo komuruka, komu noha, komu hlava dodrúzganá.

Na túto nehodu došiel Maťko k nim. Naučil ich stavať kostol zkamenia, nechať, kde treba, obloky a múry, steny pobieliť vápnom. Eštelen to bol kostol pekný, bielušký! Dali mu viac peňazí, ako čo ich tenkostol stál.

Dobre; popri peniazoch našiel si Maťko už aj tretích bláznov.Vo štvrtej dedine bývali ľudia už trocha onakvejší; a títo mali

poriadny múraný kostol. Ale počujte len! Ťahali povrazmi oviazanéhobujaka hore na kostol. Maťko ani svojim očiam neveril, ale bolo predsatak. I pýta sa ich:

„Nuž ale, dobrí ľudkovia, čože vy tuná robíte?“„Čože by sme robili? Umrel u nás bohatý mäsiar a poručil bujaka na

kostol; nuž ho tatam dať chceme, kde je poručený.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

77

Maťko im bujaka predal a rozpovedal im, ako majú speňaženého nakostol vynaložiť. – Odmena rozumnej rady neminula ho ani tuná.

Dobre; našiel tuná štvrtých bláznov.Len či ozaj skoro nahodím aj na piatych,‘ hútal si, ,hoci ak to ide takto

na svete, ktovie, či mu aj tí budú pokonní?A veru mu zas nebolo ďaleko chodiť. V piatej dedine, ako dali jedlo na

stôl, tak ľudia odstúpili sa; myši pribehli zo všetkých kútov domu, napapalisa dosýta a ľudia iba to jedli, čo tieto nechali.

„Ľudia, ľudia, čože je to u vás?“ hovorí Maťko. „Veď by som ja radšejhladom pošiel, ako by som mal takto len za myšami jedávať!“

„A veď spočiatku aj nám taká bola hodina,“ rečú mu; „ale keď točlovek navykne sa aj na šibenicu, navykli sme aj my na to. Dosť aj pascestaviame, celú vojnu proti myšiam vedieme a ubrániť sa im nemôžeme.Vari z celého sveta zbehli sa sem na nás!“

„A zbehnú sa ešte len, ak nepomôžete si,“ povie im Maťko.„Ej, človiečku, spomôž nám, ak si z boha!“ prosia sa mu.Maťko rozumie sa, za dobrú plácu – opatril im také zvieratko, čo iba

myši chytalo, drhlo a žralo.Ale tu milých dedinčanov nadišiel strach náramný, čo bude žrať to

divotvorné zviera, keď všetky myši vydrhne. A o tom poradiť sa s Maťkomneprišlo im na um, len keď ho už obohateného vyprevádzali za dedinu a onbol dosť ďaleko od nich. Kričali ešte za ním.

„Čo vás po tom!“ zvolal im Maťko naspäť a bol už za vŕškom.Oni rozumeli: „Čo? -.Vás potom!“Nuž veru pozdejšie, keď už myší nebolo a kocúra nijak dolapiť

nemohli, čo tí nevytrielili? Vypratali, čo mohli, a podpálili dedinu zovšetkých strán, aby tam aj ten čert s ňou zhorel. Keď pohorelo všetko,zazreli kocúra sedieť v cinteri na navyššom náhrobnom kríži. Ani vlásokmu nebol oškvŕkol. A kde vzala sa, tam vzala sa, sedela pri ňom už ajmačka. Mačiek naplienilo sa im; ale od týchto, ako aj od myší, malinapotom pokoj. Kremäže ako blázni, museli konečne len svojou škodouzmúdrieť.

Maťkovi ale nebolo treba hľadať viac bláznov. Ktovie, kolko by ich bolešte našiel! Nebola mu ale ani starosť o peniažky do gazdovstva. Vrátil sadomov a povedal:

„Predsa jest veľa bláznov na svete; piatich som naschvál vyhľadal,šiesta bude moja žena a siedma celá perepúť!“

Ale mu vraj dobre bolo s ňou, bo ako vravia: „ Múdremu mužovi

PAVOL DOBŠINSKÝ

78

netreba múdrej ženy, ako je sám“ a „Len jeden múdry, a veľa bláznov popriňom vyžije.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

79

NA BOHA S KYJOM

No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. Akoniec že si dobre „zachovajte!

Len veru, raz bol človek mocný a na všetko odvážny. Iba tohoneprevládal, do koho neoddal sa, iba tú robotu neurobil, do ktorejneprichytil sa, a púšťal sa vždy do každého remesla. Ale hoc mu niktonič odoprieť nemohol a zarábal deň i noc, predsa nikdy k ničomu prísťnemohol. Druhí ľudia vždy mali, čo im bolo treba, a on vždy iba vtedyopamätal sa, keď zas bol na holej dlani so ženou aj s devätoro deťmi.

Domŕzalo ho to, aj ho domrzelo.„Ej,“ pomyslí si, „takto to naveky nepôjde. Toto už sám boh tak

nerovno delí: druhým všetko a mne holú dlaň. Ale donútim ho, čo kde je,aby už raz aj mne nadelil, a keď nie, aspoň vyvŕšim sa!“

Ako si zamyslel, tak schystal sa. Pochytil z kúta kyj a z klinca prázdnukapsu.

„Čože chceš, kdeže pôjdeš?“ opytuje sa ho žena.„Na boha s kyjom!“ odvrkne jej len tak cez plece.„Čože robí sa ti? Kdeže boha nájdeš?“„A už keď je svet bohov, dakde v svete aj on byť musí! A ty nestar sa

mi do toho!“S tým vyletel ako pochabý z domu a kadial chodil, kadiaľ nechodil,

kto by za tým pochodil?!Sám nevedel, kde zašiel, ale boha ešte nenašiel. Raz podvečer príde na

jednu lúku, čo nemala ani konca, ani kraja.„Ej,“ hovorí „tu by už raz mohol byť, tu! Bolo by aspoň kde ponaháňať

sa s ním. Ale už kohokoľvek tu dopálim, na tom vyvŕšim sa; aspoň matrocha zlosť minie; veď toto človek neslýchal, toľký svet tárať sa a taktonadarmo!“

Vtom zazrie tam starého žobráčika o barle. Ide pravo na neho.„Kdeže ideš, kde, človeče?“ opytuje sa ho žobráčik.„Na boha s kyjom! A vámže čo do toho?“

81

„Čože by mi bolo, trebárs i nič! Lenže more nevypiješ, horuneprevalíš, boha neprevládzeš!“

„A veď už i sám tak voliako hútam,“ rečie náš človek. „A pretozaumienil som si, že koho prvého nájdem, na tom vyvŕšim sa: a to ste vy!“

V tom už dvíhal kyj, že starčeka ovalí. Ale stretli sa im oči. Hneď mukyj ovisol a divoch skrotol ako baranček. Lebo tvár toho starčeka bola takámilá, taká prívetivá, že kto raz nazrel do nej, hneď ho to premklo, hneď očizohol.

Tak tu stáli proti sebe, starček prívetivý a tento hnevlivec sopusteným kyjom.

O chvíľku preriekol starec:„Vidíš, vidíš, človeče, čože zdoláš, že ideš na boha s kyjom? Čože mu

urobíš? Ale vezmi si odo mňa tento obruštek a choď naspäť! Netreba ti viacaspoň o to starať sa, čo zješ a čo vypiješ, lebo tento obruštek dá ti všetko,čo si živo zažiadaš, len čo mu povieš: Obruštek, prestri sa!“

Ako nevedieť, kde vzal sa žobráčik na tej lúke, tak čo nevidieť zmizolmu zasa spred očí. A náš človek si na tom ani veľa hlavu nelámal, len užchcel vyskúsiť ten obrus.

„Ale,“ vraví, „nie tuto, ale kde ma svet vidí, čo ja už teraz mám.“I pobral sa hneď tam neďaleko do hostinca na noc. A tu pred všetkými

vytiahol z kapsy obrus a rozkázal si: „Obruštek, prestri sa!“ Čo len živozažiadal, priam bolo všetko na obrúsku, samé vyberané jedlá a pečienky.Vínko, rozumie sa, chýbať nesmelo. A toho dobre potúžil sa a zaspal.Hostinská kremä na to čakala; spravodlivý obrúsok vzala a miesto nehopodstrčila mu falošný, iba naoko tamtomu podobný. Nevedel o ničom nič;nuž ráno len schystal sa a poď pravo domov, nachovať ženu a deti a jesť apiť do sýta.

Príde domov, ešte vo dverách kričí:„Ženo, ženo, sem sa! Zažiadaj si jesť, piť, čo len živo chceš, hneď bude

na stole; ale chytro, chytro len si naň pomysli, čo žiada sa ti, už ako by ti doúst liezlo.“

Vytiahne obrus a zavolá: „Obruštek, prestri sa!“ Ale tu nič! Nasrdenýzakričí:

„No, hneď prestri sa, a kaša s mliekom aby už tu bola!“Ale ani tak nič a nič, čo ako srdil sa a kričal. Ako bol nasrdený, na

inšie nepomyslel, len že ho to žobráčik oklamal, dal sa mu len raz najesť anaďalej už nepamätal ani preňho, ani pre ženu a deti.

„Ale počkaj si mi ho, veď mi to odbydneš; tam ťa ešte dodrúzgam!“

PAVOL DOBŠINSKÝ

82

S tým vyletel z domu ako sršeň, zasa na boha s kyjom.Ide, ide, ďaleko už zašiel, – podvečer príde na tú lúku. Tam stál zasa

žobráčik a díval sa po širokom svetle. A tento sršeň dvíhal už kyj z pleca, žeho ovalí. Ale ako pozrel do prívetivej tváre starčekovej, hneď cele skrotol akyj mu ovisol. A starček mu povie:

„Nedávaj sa na to, na čo si nenarástol. Jednako si si sám na príčine,že sa ti ten obrus tak prevrátil. Aj ti už obrus nedám, ale volač inšie, pritom zadržíš sa lepšie. Tu máš, hľaďže, túto kuru; kedy chceš, vtedy ti plnéhniezdo zlata nanesie.“

Žobráčik zmizol a náš človek iba vtom opamätal sa, že už mal kuru podpazuchou. Pobral sa a prišiel zasa do toho istého hostinca. Hostinská hoveľmi pekne privítala a škúlila tak z boku, čo zas vytiahne. A ten strhneklobúk z hlavy a posadí naň sliepku ako na hniezdo a povie:

„Kura, daj zlata!“Hneď mal plný klobúk zlatých peňazí. Rozkázal si večeru – panskú

čo viac! Hostinská ho ešte uponúkala ako jedením, tak aj dobrým tuhýmvínkom. Pohár šiel za pohárom a nášmu človeku udrelo to z ruky do hlavy.Spievajúci mohla mu hostinská prečarať kuru, aj mu ju prečarala.

Ako sa prebudil, hneď letel, ani nezastavil sa nikde, iba doma, a volalna ženu:

„Poď, starká moja; teraz vidíš, čo si ešte nevidela!“A aby to skorej bolo, zas iba klobúk podložil a uhniezdil kuru

naprostred stola a rozkazoval:„Kura, daj zlata!“Rozkazoval, rozkazoval až do tretice, ale tu nič a nič. Dobre ho už teraz

od zlosti tam nevychytilo. Otrepal klobúk aj so sliepkou o zem a vyletelako zbesnený z domu, že ešte len teraz ide na toho boha s kyjom.

Paril zasa tou istou cestou a raz potom podvečer dobehol zasa na túistú lúku. Vetril na všetky strany očima, že kde mu ten žobráčik, čo hozasa takto oklamal, aby ho už teraz tým kyjom na prach zmlel. A žobráčikaj tam stál naprostred lúky a v ruke držal svoju barlu. Náš chlap, ako bolrozpaprčený, tak zrovna naňho kyjom. Lež iba čo raz stretli sa im oči, užchlap skrotol a kyj mu ovisol. A starček prívetivo k nemu:

„Človeče, človeče, na čo sa to dávaš, keď ani toľko nezdoláš akobiedna muška? Ale aby si konečne videl, že ťa rád mám, daj sem ten kyj atu máš moju barlu; ako jej raz povieš: Barla, bi! hneď potom všetko budedobre.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

83

Žobráčik zmizol a náš človek ani nevedel, ako prišiel o svoj kyj a mal vruke starcovu barlu. A teraz už hútal:

„Nepustím sa len tak treskom-pleskom do sveta, skúsim ja najprv tu,kde som sám, čo to

za barla. I veru povedal:„Barla, bi!“A barla začala biť, lomiť, ale keď tam nebolo nikoho, nuž len jeho

samého. Ej, veru mu povystierala údy a kosti v ňom prašťali. Keď už ledvazdýmal od bolesti a tam omdlieval, vtedy sa mu voliak predsa zavzdychlo:„Ach, barla moja, prestaň!“

Barla hneď prestala biť a ako sama podala sa mu do ruky.„Ej,“ vzdychá si už potom, „na takúto príučku som nečakal. Ale nech

si je! Ešte môžem i ja takéto príučky po svete rozdávať!“‚Zatiahol i teraz pravo do toho hostinca na noc. Hostinská okolo neho

ako vrtielka, že čo si rozkáže na večeru.„A veď si voľač len rozkážem,“ hovorí jej; „ale neviem, či ľúbiť sa vám

bude potom výplačka!“„A čo by sa mi neľúbila?“ šteboce táto okolo neho. „Iba si rozkážte, čo

vám duša zažiada, hneď bude všetko na stole.“Narozkazoval si on toho dosť a bolo toho ešte aj viac a hostinská len

štebotala okolo neho a bola by ho vínom zaliala, a to všetko len preto, žechcela z neho vyvábiť, či ešte dač takého nemá ako prv. Ale on nedal znaťsa ani v najmenšom. Iba naposled, ako to obyčaj v hostincoch, opýtal sa ajon:

„No, pani hostinská, čože som dlžen?“A milá prepelička zas len prepeľuje:„Čože by ste boli dlžni? Veď sa to nájde! Veď sa ešte len pobavte u nás!

Ešte si zajedzte a zapite!“A bola by ho ešte unúkala, uhostila, – a to všetko preto, že na všetok

pekný spôsob chcela k tomu prísť, čo by takého sebou niesol, čo by muzameniť mohla a dať plané za dobré.

Ale tu zvrtlo sa koleso. Lebo on povedal zrovna:„No nič; už vám len dám výplacku, a hneď uvidíme aj to, ako ľúbiť sa

vám bude. – Barla, bi!“Barla začala hostinskú biť, lomiť, čo len tak prašťali kosti v nej.

Hostinská začala metať, hádzať sa a kričať zle-nedobre na neho, že či jej takplatí. Ale on nič, a barla len bila a lomila a bola by každého dodrúzgala,

PAVOL DOBŠINSKÝ

84

kto by bol priblížil sa. Konečne hostinská nevládala už ani kričať a len takciepčala ako kurča, keď omdlieva:

„Jaj, jaj, človeče, prestaňte, už vám všetko zradím!“ „Čo takého?“opýtal sa náš človek.

„Jaj, jaj, váš spravodlivý obruštek u mňa!“„No, veď som si to hneď myslel; ale kura kde?“„Jaj, jaj, – aj kura tam v kasni pri obrúsku na zlatom hniezde sedí.“Hneď bežal pravo do kasne, a keď dobre prizrel sa, hneď aj poznal, že

sú toto jeho spravodlivé veci, a tamtie, čo domov priniesol, že museli byťiba podstrčené.

Zanechal hostinskú tam aj s príučkou a nestavil sa nikde iba doma.„Žena, deti!“ kričal ešte vo dverách. „Tu je už všetko tak, ako malo byť.

No len skoro, čo si zažiadate jesť? Vravte, vravte!“Deti, nebožiatka, čo ak zdýmali od hladu – aj kdeže by nie, od toľkých

čias iba to mali v ustiech, čo im dobrí ľudia nadelili – predsa len schápali sadovedna okolo otca a volali:

„Kašu s mliekom, kašu s mliekom!“Hneď to bolo na stole, len čo rozkázal:„Obruštek, prestri sa!“Najedli sa všetci do dobrej sýtej vôle. A keď najedli sa, zavolal otec:„No a teraz, deti, či chcete zlaté kajka?“„Chceme, chceme!“ volali už teraz, čo im hrdlo dalo.„No, postávajte si dookola naprostred izby.“Ako postávali si, vzal sliepku so zlatým hniezdom a rozkázal jej, a tá

niesla zlaté vajcia.Deti poskakovali okolo a tľapkali si rukami:„Jaj, zlaté kajka! Jaj, zlaté kajka!‘„No, vidíte, takto bude vodiť sa vám, keď budete dobré,“ riekol otec.Vtom ale hneď vytiahol barlu a povedal:„Barla, bi!“Barla začala milé deti mastiť, keď najlepšie tľapúškali si. Deti

rozplakali sa všetky.„No, vidíte,“ riekol otec, „takáto vám bude hodina, keď plané

budete!“Ale aby zahojilo sa im, kázal barle prestať od bitia a deťom dovolil, aby

si pobrali po zlatom kajku a zabávali sa.Hneď bolo všetko v dome na pokoji a od tých čias aj tomuto človeku

lepšie šla hodina, ale nestrojil sa viac na boha s kyjom!

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

85

NEBESKÁ SLÁVA

Bol raz jeden bohatý pán a mal jediného syna, ktorého volali Vilkom. Tenpán bol už veľmi starý, šedivý ako holub a slabý ako muška; so všetkýmuž len do hrobu hľadel. Ale Vilko bol mocný, zdravý ako ryba vo vode apritom šuhaj krásny, že len tak lipli dievčatá za ním.

Otec ho neslýchané rád mal a okrem neho ani nemal inej potechy nasvete; iba to jedno nezdalo sa mu, že Vilko nemal žiadnej chuti do ženeniaa že naveky len táral do sveta, že sa on veru neožení skorej, iba keď naprednebeskú slávu uvidí.

Otec dal dočasu tomu pokoj; bo si myslel, že to synovi z hlavyvyvetrie. Ale ani nevedieť ako, minulo sa Vilkovi dvadsaťpäť rokov a on odievčatá ani neozrel sa. Tu otec videl, že týmto činom nebude nič a že užmusí sám zamiešať sa do toho.

„Ej, syn môj, syn môj,“ začne mu raz dohovárať, ale len pekne, „tysi už, chvalabohu, šuhaj na mieste a nechybí ti nič, len aby si sa šťastlivéoženil. Hľadže, hľaď, mňa starého už nič na tom svete neteší. Ale by maozaj potešilo, keby som mohol zaveseliť sa ešte na tvojej svadbe. Ožeň sa,syn môj, ožeň! Vidíš, už ti dvadsaťpäť rokov minulo, a ty si dosiaľ aninepomyslel o veci.“

„Hej, ba veru som pomyslel,“ povie Vilko, „ale som sa len taknamyslel, že sa skôr neožením, len keď uvidím nebeskú slávu.“

Zarmútil sa dobrý otec nad takouto odpoveďou a zabolelo ho srdceveľmi. I Vilkovi bolo ľúto, že nemohol po vôli urobiť dobrému otcovi; aleon si to už raz tak bol zamyslel. I teraz zabral sa do svojho kostolíka, kde ajpredtým modlieval sa, aby mu pán boh dovolil, čo len kľúčovou dierkoupodívať sa do nebeskej slávy. Otec i rodina ešte aj potom nahovárali Vilka,aby len oženil sa; ale to len tak šlo každý od boha deň, že Vilko modlievalsa na kolenách v svojom kostolíku, – a neženil sa a neženil. Napokonnechali všetko tak.

Prešli mesiace, prešli i roky a Vilkova žiadosť nevypĺňala sa. Naveľanaveľa počal sám na inakšie myšlienky prichádzať a prisľúbil otcovi, že užraz ožení sa.

87

Otec neboráčik, keď toto od Vilka počul, hneď o desať rokovomladol. Ani nevedel, čo má od radosti počať, že jeho ostatná žiadosťvoľakedy už raz vyplní sa. Hneď kázal robiť neslýchané prípravy ku svadbe.Najkrajšie dievča v celej krajine malo byť jeho mladou nevestou. Kde akýpán, každý bol povolaný na hostinu. Súdok peňazí míňal sa za súdkom,lebo starý pán nič neľutoval nakúpiť, čo len bolo drahého a vzácneho nasvete; takže to mala byť svadba, akej od pamäti sveta nebolo.

Všetko bolo v najlepšom poriadku. Kňaz stál už pred oltárom; družicepripravili veniec na hlavu mladej nevesty a družba čakal naporúdzi, že jupovedie k sobášu. Tu milý Vilko, práve v najlepší čas, keď všetko už lennaňho čakalo, vykradol sa potichu spomedzi svadbaníkov a bežal do tohosvojho kostolíka pomodliť sa ostatný raz pánu bohu, aby ho pripustil, čolen na okamženie, do nebeskej slávy.

Modlí sa, modlí kľačiaci na holých kolenách. Ako tak modlí sa, prídek nemu starý, staručičký človiečik; – a to bol boží posol.

„No, Vilko, čo sa ty tu modlíš?“ opytuje sa ho staručký.„Ach, čože sa modlím! Zariekol som sa, že neožením sa skôr, iba keď

prv nebeskú slávu uvidím. A hľa, už mám ísť na sobáš a ešte som nevidelnič, ani len ako za mak.“

„Nuž, a či by si predsa len chcel vidieť tú nebeskú slávu?“„Ach, chcel, starý otec, chcel.“„No, keď si to tak veľmi žiadaš, sadni si na môj chrbát!“Vilkovi to nebolo treba dva razy povedať, vysadol si, a len čo si

vysadol, zmizol mu spopred očú svet. Nikto nevedel, čo stalo sa; niktonevidel, kde podeli sa, ktorou stranou zaleteli starec aj Vilko. Len, vraj,zašuchotalo to a taká utešená vôňa rozľahlá sa po celom svete, že si ľudianestačili ani zdravkať, čo sa im tak veľmi kýchalo.

Posol boží s Vilkom v okamžení doletel k nebeskej bráne. Tu ho zložildolu, vyzliekol mu šaty, zavesil naň nebeský oblek a tak ho pustil do neba.

Ale žiaden človek, čo by hneď sto ráz múdrejší bol od tohonajmúdrejšieho, nevie povedať, ako vodilo sa Vilkovi tam v tom nebi; lento je isté, že mu veľmi dobre muselo byť, lebo zabudol na otca i na nevestui na všetko, čo mu tu dolu milé bolo. A keď posol boží prišiel k nemu, abyuž šiel domov:

„Eh,“ povedal mu Vilko, „ešte som len jednu hodinku tu; doprajže mi,dopraj, nech sa pobavím ešte za jednu.“

Minula i druhá hodinka tak ľahko ako milý sen a Vilkovi nechcelo saešte dolu; bo keď ho volal posol, prosil sa mu zasa:

PAVOL DOBŠINSKÝ

88

„Ach, nože ma, no, nechaj ešte aj za tú tretiu hodinku, veď ti už potompôjdem.“

Staručký dal sa uprosiť a Vilko tešil sa zas v tej nebeskej sláve. Aninebadal, ako mu chytro preletel čas, iba keď už tretí raz prišiel posol boží knemu:

„No, Vilko, už ti mohlo dosť byť; teraz musíš dolu!“A neborák Vilko voľky-nevoľky poberal sa von. Pred bránou ho

staručký zase preobliekol, vzal ho na chrbát a zaletel s ním na to istémiesto, skadiaľ ho bol odniesol. Tu Vilko kľakol zasa na kolená a ďakovalpánu bohu, že dal mu podívať sa do nebeskej slávy.

Len čo pomodlil sa, vstal hore:„No, už teraz,“ povedá, „rád pôjdem na sobáš,“ – a šiel von.Ale aký tu zázrak! Ukazovalo sa mu to všetko inak, ako to predtým

vídaval. Pretiera si oči, ako zo sna prebudený; obzerá sa okolo, ako kto sámsebe neverí. Či mu to od tej nebeskej slávy tak pomútili sa oči, či čo je to?

Ten istý kostolík, ktorý sám dakedy dal vystavať. Ale už teraz vyzerávoliaky čierny, obšarpaný, čo už azda hen desiate šindle na ňom dohnívali.Pri kostolíku pred troma hodinami bol cmiter a teraz tam zelenali saoziminy. Kde predtým mlynská voda tiekla, tam bola teraz vynosená cesta,po ktorej hore-dolu vozy behali.

Zo všetkého toho nechápal neborák Vilko ani najmenšie. Celý krajmu bol cudzí, neznámy, akoby ho po prvý raz bol videl. Iba tie veliké zápolena východ slnka, tie stáli nezmenené a on ich poznal, že sú tie isté, čo nane ešte za chlapectva rád dívaval sa.

„Ach,“ myslí si sám v sebe, „predsa to len pán boh musí byť veľmimocný, keď on toto všetko pod tak krátkym časom tak veľmi moholpremeniť!“

Príde do otcovho zámku. I ten bol taký dáky starý, učadený, akoby hoboli pred pamäťou sveta stavali. Vníde dnuká, tu mu samí neznámi ľudiapred oči prichádzajú. A on klania a prihovára sa každému prívetivé, bonazdáva sa, že to tí hostia, čo boli prišli na svadbu.

„Hneď, hneď,“ vraví, „hneď už môžeme ísť na sobáš; už som si ja mojeveci pokonal.“

A tu ľudia dívajú sa naňho vyvalenými očima, počúvajú hootvorenými ústami a nikto nesmie opýtať sa ho: Kto si, čo si, skadiaľ si?Len divia sa divnému človeku a Vilko ešte väčšmi diví sa nad ichpredivením.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

89

Na šťastie bol tam jeden starý popelvár, čo mal vyše tristo rokov. Tenpoznal svojho mladého pána a zavolal ho po mene.

„A ktože si ty, dobrý človek?“ opýta sa ho Vilko.„Nuž a či ma nepoznáte, svojho popelvára?“„Popelvára!“ opamätal sa Vilko. „Nuž a vari ty, môj popelvár, bol by si

sa mi takostarel?“„Jaj, veru ostarel! Čože robiť, keď ma pán boh nechce k sebe povolať?“„A kdeže je môj otec, moja nevesta?“„Jaj, kdeže nevesta, kdeže otec? Nevesta vydala sa za druhého a dávno

už pominula sa i s ním. Otec rozsypal sa už na prach. Veď od toho času užtristo rokov pominulo!!“

Tu svitlo Vilkovi v hlave! Tristo rokov! A on nazdal sa, že to ani trihodiny! – Pozrel do neba, pozrel na zem a od toho okamženia navidomočistarnul a starnul. Oči stemnievali sa mu, líca opadúvali, brada púšťala samu biela ako sneh a telo zhrbilo sa mu k zemi, že v niekoľko okamihochnevyzeral ani za mak mladší od popelvára. Tak si tu stáli zoči-voči dvajavyše tristoroční starci!

V tom zavial ponad nich tichý vetrík a obidvaja rozsypali sa na prach!

PAVOL DOBŠINSKÝ

90

NEBOJSA

Kdesi kedysi mal jeden bohatý kupec jedného syna, ktorý nebál sa – no,ale ničoho na svete, čo by to čo bolo bývalo! Keď druhým ľuďom už prirozprávke vlasy dupkom vstávali, on kade o tom počul, hneď to vyhľadal.Jemu bolo všetko jedno, či na poludnie, či na polnoc pochodiť všetkypusté zámky, kostoly, kostnice, cintoríny, krížne cesty a kde len ľudiapovrávali, že voľač ukazuje sa, alebo tak a tak strašne máce. Raz už potomumienil si sveta skúsiť.

„Keď tuná,“ vravel, „niet čoho ani naozaj naľakať sa, trebárs ľudia dosťo tom táru, pôjdem, pokiaľ neskúsim, čo je to báť sa!“

Na takéto reči synove otec iba na tom trúdil si hlavu, ako by mu eštedoma dal najesť sa strachu, žeby do sveta nechodil a tam dakde o životneprišiel. Ale veru milý otec zo svojej hlavy nevyhútal nič takého. Poď onku kňazovi a sľúbil tomuto vopred veľa peňazí, ak nájde spôsob nastrašiťtoho jeho syna, čo by tomuto odnechcela sa tá cesta.

„Nič ľahšie ako to,“ hovoril kňaz, „len ho vy, môj drahý, pošlite kumne ešte dnes večer.“

Medzi tým časom kňaz poradil sa voľač so svojím zvonárom a otecposlal večer svojho Nebojsu na faru.

„Čože dobrého, pán farár?“ opytuje sa tu Nebojsa. „Nuž čože by?“hovorí mu pán farár. „Pletka – pravá pletka, môj drahý Nebojsa!Znenazdajky umrel mi zvonár a niet človeka, čo by mi večer na deviatuzazvonil. Všetci vopred táru, že ten zvonár tej noci na veži mátať bude, lebože je to nie s kostolným riadom, keď tak nanáhle pominul sa. I veru bojí satoho každý. Ja som si pomyslel, že veru ty si nedáš takto z prázdneho mechastrachu nahnať.“

„Čo len to, nestarajte sa ani máčny mak; veď ja zazvoním,“ hovorilNebojsa.

A kňaz pomyslel si: Choď len, choď, veď ty nadídeš. Lebo bol dalpripraviť na zvonovú váhu šibenca.

Ledvou dočkal sa Nebojsa tej deviatej. Pobral sa na vežu, makajúcpo tme hore schodmi až pod zvony, a tu miesto povraza domlatal sa

91

šibencových nohú. Druhého by vari hneď tam bol zrádnik vychytil, aleNebojsa, hoc inak ani nemyslel, len že to ten mŕtvy zvonár tam visí,pochytil predsa šibenca za nohy:

„No počkaj,“ povedá, „odnechce sa ti tárať sa po smrti!“A ťahal, koľko ťahal za tie nohy, aj statočne zazvonil. Ale aj šibenec

odtrhol sa mu od váhy a hlava skotúľala sa na jednu stranu a telo odkväclona druhú, len tak zdrochlo.

„No, dvíhaj sa už teraz! Keď si mohol vyštverať sa na vežu, môžeš ajdolu!“ riekol Nebojsa a nechal ho tam.

Pod vežou ale čakal ho už cele napláchaný kňaz:„Nuž čože, akože tam? Či nestalo sa ti dačo?“„I horkýže stalo!“ povie Nebojsa. „Neviem, čo by sa mi malo stať?! Ale

ten zvonár, či je mŕtvy a či je živý a či ako je s ním, ten veru pochodil!Pomyslite si, veď vám ten tam bol obesený na váhe. Čo som mal robiťs ním! Vyzvonil som za jeho nohy, a to statočne, ako ste počuli. Lenže,chudák, nevydržal, odtrhla sa mu hlava a tam ten zdrochol so všetkýmdolu.“

„Jaj, preboha, to je zle!“ zdúpnel kňaz. „Nuž akože to teraz bude? Veďsme my zvonára ešte zvečera uložili do truhly v malom kostolčeku, kdemŕtve telá bývajú; aj svetlá sme zapálili okolo neho. Len či ten na tej vežiostane a či zasa na svojom mieste bude? A keby mi aspoň nebolo treba ísťo polnoci k nemu svetlá poutierať!“

„To je najmenej,“ povie Nebojsa, „tie poutieram i ja miesto vás; aspoňpresvedčím sa, ako je to, čo je to s tými mŕtvymi.“

Kňaz iba to chcel, aby Nebojsa išiel sám k tomu mŕtvemu. Bo naozaj,ako boli uzrečení, zvonár tam ležal za umrelca v bielych plachtáchokrútený a už vedel, čo robiť má. Keď tu potom o polnoci Nebojsa sviecepoutieral, dvíhal sa tento pomaly z tej truhly a začal temným hlasom,akoby to z hrobu ozývalo sa:

„Čo ty mňa tu nepokojíš? Stoj! Tu umrieš! Ľahni na moje miesto – japôjdem miesto teba po šírom svete chodiť.“

Nebojsa prikročil k nemu a najprv len pekne povedal:„Nuž, čože ti je? Či si dobre nedomrel! Ľahni si a buď na pokoji! Ja s

mŕtvymi nemám nič.“Ale ten z truhly len udvihoval ruky, nohy a naposled chcel ho objať.

Nebojsa na to nahneval sa:„Čoby ti,“ rečie, „hrom do matera! Mne sa vidí, že nerozžehnal si sa

nadobro s týmto svetom. Počkaj; dám ti na prípinok na druhý svet!“

PAVOL DOBŠINSKÝ

92

I vylomil nohu zo stolca a milého zvonára tresk po hlave! Naraz mukrvavé opekance z nosa i z úst vyfrkli a jak dlhý bol, tak prestrel sa naspäťdo truhly.

Bolože ti na ráno vo fare aj u kupca behania a strachu, aké pletkyuž teraz u súdu mať budú, keď zvonára nijakovským spôsobom vzkriesiťnemohli. Radili sa sem i tam; ale aj sto radám jeden koniec býva. AbyNebojsa, aspoň kým sa to pozabudne, stratil sa ľuďom z očí – pustili hodo sveta. Otec mu dal zbroj, koňa a peňazí na cestu; mati pripravila narozlučné dobrý obed: mrvenicu s mliekom, lokše s makom a údeninu skrúpou; do kapsy mu ukrútila postruhníkov, koľko spratalo sa, k tomuoštiepok a parenicu. A Nebojsa tomu rád, pustil sa hneď, čo aj proti noci,smelo šírym svetom.

Prenocoval v hore a oznov kradol sa len húšfavami, kde ani dňa predsebou ani slnka nad sebou dobre nevidel. Kadejakými pirfami poprechodilstrmé úbočiny, hlboké doliny a zas zrutné zápole a vysočiny, čo by ichiba vták popreletúval. Tu i tam nadhodila sa mu dáka poTanka aleboi valašské lúky a cúdenice v haštrových horách; ale čo ďalej to kremähustejšie hory, častejšie bariny a neprechodné lômy! Ledva kde-tu dákuúložinku vyhľadal si na nocľah. Potrava mu vyšla, iba čo kde tu dákusi túčučoriedku alebo brusnicu našiel, alebo živil sa korienkami a koňa na psicipopásal. Tak mu to trvalo za veľa týždňov.

Zmorený, vyhladovaný došiel konečne k jednému zámku. Zámokveľký, utešený, ale pomyslite si, na takej okrúhlej skale vystavený, akočoby len to vajce. A ešte, čo ani nevedel, bol ten zámok od dvanástichduchov zakliaty. Len kadiaľ ta dnu? Dosť obchádzal zo všetkých strán; aleprístup nikde. Tam by mu bol býval zámok pred nosom a on predsa naholej zemi celú noc od zimy drkotal, keby večerom nebola otvorila sa mubrána sama.

Vníde – a tu maštaľ a v maštali koňa iba ulapiť; bo seno za rebrinounametané, sečka s ovsom na válove nasypaná, voda v putni prichystaná! –Ide po izbách – všetko vymretô! Iba v jednej palote stôl prikrytý peknýmčinovaným obrusom, na stole chlieb a soľnička i pohár vína, a na pohárinápis: „Toto pre občerstvenie putujúcemu!“ Zasadol si, zapil si – a jedlá mušli na stôl, ani sám neznal, ako a odkiaľ. Po večeri ani nepomyslel na inšie,iba ako by už raz aj vyspal sa po chuti. V bočnej izbe našiel posteľ pekneodpravenú. Ľahol si a spal si ako v oleji.

O polnoci zobudí ho tresk-plesk po celom zámku! Zrazu otvoria sa

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

93

dvere a dnu hrnú sa potvory – tí dvanásti duchovia – s kyjakmi. Anaskočia naňho:

„Či si ty ten, čo sa nebojíš ničoho? Počkaj, nadženieme ti my strachu!Takto vrútil sa nám dnu do zámku ako zbojník! Už viac síce neujdeš!“

A nedali mu ani ceknúť a strhli ho medzi seba a mlátili na ňom odhlavy po päty ako na dakom snope. Tam by mu boli dodrúzgali všetkyhnáty; ale v tom uderila hodina – duchovia prepadli sa!

Po biede dorazil k posteli a na svoje šťastie našiel tam masť, ktoroukeď potrel rany, priam mu nebolo nič a on spal už potom, akoby ho bolzarezal, až do bieleho dňa. Ráno, iba čo skočil na nohy a posprával sa, užbolo toho pre občerstvenie putujúcemu dosť na stole. Aj zajedol si on dochuti.

„Ale,“ vraj, „počkajte si, potvory, veď vás ja vykutím! Ešte ti mi večerani k slovu nedali prísť, len ma lomili. No veď, pozhovárame sa teraz.“

Ale veru nadaromne kutil a všetko sprevracal. V celom, celučičkomzámku ani živej duše, iba čo ten koník v maštali vyčesaný, naobročenýveselo zarehotal naňho a hrabal kopytami.

Čo tu robiť? Prechodil sa oznov po zámku a ešte raz každý kútik v ňomprekutal. Naposledy našiel v jednej stene maličké dvierka, že ozaj uhnúť samu prišlo do nich. Ako ich otvorí – tu krásna záhrada! Naprostred záhradyjazero ako oko a v jazere pekná panna, ale zamorená až po pazuchy vovode.

„Čože ty tu robíš, pekná panna?“ opytuje sa Nebojsa. „Prečože nejdešvon?“

„Veď by som dosť rada, ale nemôžem; veď ja som tu zakliata!“„A ktože ťa sem zaklial?“„Ktože ma zaklial?! Bývala som tu ja s otcom aj s materou na pokoji.

Ale raz oborili sa na nás dvanásti duchovia. Otcovi, materi nič urobiťnemohli, pretože mali kráľovské pomazanie na sebe. Nuž tých len ďalekoodtiaľto za more zahnali. Ale ja tu trpím už od dvanástich rokov. Nemôžemani pod vodu, ani nad vodu a ani s tebou zhovoriť by sa nemohla, kebyuž prv nebol vytrpel si za mňa. A ak ešte zadržíš sa dobre po dve noci,vyslobodíš ma celky. Lenže už teraz tie potvory prídu ťa napred čankaf,vábif, prehovárať, aby si čo len slova preriekol, a ak prerečieš, nuž skapeš.Potom ešte horšie strašiť a mučiť ťa budú, len aby si sa naľakal. Ak anineprerečieš, ani nenastráchaš sa, nuž uvidíš ten div, čo tu stane sa.“

,,A veď už ako mi pán boh bude na pomoci!“ preriekol Nebojsa a

PAVOL DOBŠINSKÝ

94

tešil tú paničku, aby ani ona nebola v starosti oňho a už len vyčkala až dopokona.

Na druhý večer zas všetko ako predtým: chutná večera na stole aNebojsa len si ujedal a upíjal. Po večeri uložil sa, ale už usnúť nemohol.Mrvil sa, akoby mu po chrbte mravce hniezdo robili, keď už blížila satá hodina. I prihrnú sa jeho milí hostia. Ale teraz už pekne okolo neho,prihovárajú sa mu, vyspytujú sa, zaliečajú sa mu, len aby slova vyvábiliz neho. On ale mlčal ako stena. Tu tí napajedení obskočia ho, pochytiamedzi seba a nadúchajú ho ani dáky mech, dobre tam nerozpukol sa.Potom si ho hádzali po palote od kraja do kraja i nadrážali si ho týmikyjačiskami a chytali ho ako dáku loptu. On ti ani nezastenal, aninepredesil sa, len vytrpel. Keď hodina udrela, duchovia prepadli sa.Istenky horko-ťažko mu bolo dobakať sa k posteli, ale ako potrel sa toumasťou, pospolu ozdravel a spal ako v masle.

Keď ráno do záhrady prišiel, už panička bola až po pás odkliata a razkrajšia ako predtým. Celý deň iba s ňou zhováral sa a prechodil sa okolojazera.

I na tretí večer chutná večera na stole a Nebojsa ujedá si a upíja. Alemu to už tak nechutilo ako predošlé. Omykal sa, čo to asi tretí raz s nímbude. Ani nezaspal. A veru mu to trocha aj šupelo, keď ho tie potvoryrazom obhŕkli a aj najväčšia z nich postavila sa s velikým železným ražnompred samu posteľ. Ale tie i teraz najprv len pekne ho vítali, všakovskyvábili, aby čo len slova z neho vyvábili. Až raz zvreštia:

„Keď ty nič, nuž my dač! Veď ty zasteneš, keď budeš piecť sa!“Hneď ho natiahli na ten ražeň a piekli za živa na ohni. Keď už dopekal

sa, strhli ho z ražňa a revali:„Ak ti ešte nebolo dosť, teraz ti dodáme, keď po kúsku z teba pečienku

trhať budeme!“Ale vtom udrela hodina a potvory prepadli sa! Najtiaž mu bolo dostať

sa k masti, potom už spal zasa ako v oleji, keď ňou potrel sa. A veru pospalsi hodne po toľkej robote!

Ráno pretiera oči – a tu sluhovia chodia okolo na prstoch, aby honeprebrali, a ak by prebral sa, aby mu boli naporúdzi. I tak keď vstal,doniesli mu nádherné šaty. A keď poobliekal sa do nich, tá panička tiežutešene vyobliekaná uvítala ho už v palote. Ďakovala mu za vyslobodeniea darovala mu krásny biely ručník, na ktorom bolo vyšité i jej vlastné i jejotcovo a matkino meno.

„Toto ti,“ povedá, „bude na záruku, že som tvoja. Ale to by všetko

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

95

nebola stála vec, ak by si ma nezaviedol k môjmu otcovi. Preto ak ma rádmáš, poď! Tam budeme svadbu držať.“

I neodstála a neodstála od svojho, kým jej nepri-sľúbil, čo ako nezdalosa mu to.

Dobre lebo nebárs! – O krátky čas schystajú sa oni na cestu a uberajúsa veselo na koňoch. Len ti im raz príde nocovať v akomsi tam hostincimedzi horami. Krč-márila tam stará striga ježibaba a tá mala dievku, ktorúhneď z prvého videnia chcela vydať za Nebojsu. Len ako to navliecť? Aleježibabe bola ľahká vec porobiť mu. Vzala ihlu, pichla mu ju do kabáta aNebojsa vyvrátil sa ako mŕtvy. Ráno jeho kňažná temer o rozum prišla odveľkého trápenia. Ale už inak nebolo. Pochovala ho, oplakala ho a pustilasa i bez neho k svojmu otcovi.

Len čo kňahyňa nohu vytiahla z hostinca, už stará striga Nebojsuvyhrabala, ihlu mu zo šiat vyňala a on ožil. Na bábinu dievku ani hľadieťnemohol, nuž iba čo tmolil sa sem a tam a naveky len tú svoju milú vyzerala hľadal. Daromná i to robota. Baba mu tak počarila, že od hostinca aniďaleko odísť nemohol, a čoby ako ďaleko bol zašiel, vždy naspäť pripliesťsa musel.

Raz predsa v tých horách stretne sa s jednou Múdrou ženou. Všetkýmčinom vyzerala taká ako tá ježibaba, lenže mu táto dobre chcela.

„Ej, Nebojsa,“ rečie táto, „keby si ty vedel, čo porobilo sa s tebou?“I rozpovedala mu, ako čo je s ním. Ale Múdrej žene tiež ľahko bolo

odrobiť mu.„Na ty,“ povedala mu, „túto zelinku! Vlož si ju do Ťavej čižmy pod

slamu a choď prosto do hostinca naspäť! Tvoja gazdiná urobí sa na mačkua bude do teba skákať. Ty ju len kopni lávou nohou, pospolu rozleje sa nakolomaž. Potom zober svoje veci a príď sem ko mne! O ďalej netráp sa nič!“

Dosť na ďalekom bol ešte od hostinca, už veliká čierna mačka protinemu vybehla, a aký mravk, taký mravk, prosto doňho, oči mu vydriapať.Nebojsa iba raz kopol do nej, pospolu rozliala sa na kolomaž. On si vecizobral a vrátil sa ku starkej.

„No, stará matka, poraďteže už! Tu som!“„Ej, poradím, poradím,“ hovorila starká. „O tú tam viac ani neozri

sa! Tam tá bude rozliata, kým ja nápravu neurobím. Ty ale choď toutoprostrednou cestou! Nevykroč ani na jednu ani na druhú stranu, lenpravo sa drž! Prídeš k vysokému a strmému vrchu, na ktorý iba postupajách dostaneš sa. Na vrchu nájdeš záhradu a v tej záhrade bude každýkvietok človečou kosťou pritlačený. Tie koštialiky do jedného pozbieraj a

PAVOL DOBŠINSKÝ

96

zahrab! Ak to neurobíš, vedz, že na to prídeš, že aj tvojimi kosťami druhékvety popritískané budú. Ak ale tým kostiam pohreb urobíš, príde k tebepotvora, ktorú si už predtým na zakliatom zámku videl. Ale ti ona ničneurobí, ešte pochváli ťa a opýta sa, čo žiadaš za ten skutok. Ty si inšienežiadaj, len aby ti povedala, kde je teraz tvoja kňahyňa. Tá potvora tomôže, lebo je nad všetkými štvornohými zvieratami kráľom.“

Nebolo mu treba dva razy povedať, iba čo poďakoval sa, už stúpalďalej a pekne-krásne dostal sa na ten vrch až do záhrady. Ako tie kostipozbieral a pochoval, pospolu očerstveli omdlené kvetiny. Tu stála už predním potvora, len akoby bola zo zeme vyhúkla. Chválila ho za ten skutok anaposled aj opýtala sa, čo si žiada za to.

„Nič inšie nežiadam,“ rečie šuhaj, „len mi povedz, kde je moja stratenákňahňa!“

„To ja, bratku, neviem. Ale pozhovej, zvolám mojich poddaných zcelého sveta; tí tebe oznámia, ak ju len dakde zbáčili.“

I zatrúbila potvora, až zem otriasla sa. Kde aká zver, všetka hrnula sasem a potvora od najmenšieho do najväčšieho vyzvedala sa, že či takú atakú kňahňu voľakde nezbáčili. Ale tie tú veru nikde nezbáčili.

„No, nič to preto; vyschne blato, bude leto,“ hovorí potvora. „Čo mojipoddaní neznajú, to môžu znať vtáci. Choď tamto do druhej záhrady! Tamnájdeš môjho brata, kráľa vtákov.“

Nebojsa šiel do druhej záhrady. I tam hneď potvora k nemu:„Čože ty dobrého tu hľadáš?“„Čože by som hľadal, len mi povedzte, kde by našiel moju kňahňu?“„Stane sa ti po vôli,“ vraví kráľ vtákov, „lebo páči sa aj mne, čos’ ty

v môjho bratovej záhrade vykonal. Od tých čias aj moje kvety kvitnú akonajkrajšie. Len trocha pozhovej!“

Vtom zatrúbi, až zem pukala sa. Ako čoby všetky hory druzgom lámalisa, tak zahučalo v povetrí,

čo to všetko vtáctvo sveta valilo sa sem.„Či ste nevideli takú a takú kňahňu?“ opytuje sa kráľ od najmenšieho

do najväčšieho.A tu každé len, že veru nevideli. Už by z celého vtáckeho rákoša nič

nebolo bývalo, ale vtom zašuchoce to ešte raz horou a veliký starý orolzakrútil koleso nad záhradou a spustí sa dolu.

„Čože ty tak pozde chodíš, keď ja raz zatrúbim?“ hrozí sa mu kráľ. „Čisi azda nedopočul?“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

97

„Ej, dopočul, pane môj. Ale som prenášal až ta za Čierne morekňažnú Čiernomorského kráľa.“

„Veď to je ona!“ zvolal Nebojsa vytešený, akoby ho bol na koňaposadil. „A či je,“ rečie, „zdravá?“

„Ako by nebola,“ hovorí orol, „keď práve teraz stroji sa na sobáš!“„A s kým?“„Hja, tam s voliakym kňazovičom!“„A či by sme mohli doletieť ešte k tomu sobášu?“„Aj mohli, aj nemohli,“ vraví orol. „Ja som už starý a vlády v sebe

nastoľko nečujem. Ľahko by sme mohli prepadnúť sa tam doprostredmora.“

„Ach, orlíčku môj drahý, lenže ty skús ešte svoje sily! Veď už akobude, tak bude s nami!“

„Dobre; ale to tebe bude na duši, ak zhynieme.“„Bude, ako boh dá!“ povedal Nebojsa a už sedel na ozornom orlovi.Šťastlivo preleteli za more a spustili sa dolu pri samom meste, kde jej

kňažnin otec býval. Tu Nebojsa začal orlovi ďakovať za jeho ustávanie aneprestal unúvať ho, čo mu je za to dlžen.

„Za dobré dobrým,“ rečie orol napokon. „Ťahaj teda meč – a zotni mihlavu!“

„Ale ja tebe, orlíček môj drahý? To nikdy!“„Ťahaj meč!“ hrmí orol. „Lebo priam aj to ti pozde bude a ty nikdy

nezídeš sa s tvojou kňahňou. A hneď, hľaďže, ako mi hlava odpadne,vytrhni srdce zo mňa a rozrež tak, aby ešte po druhej strane spolu držalosa. Kedykoľvek roztvoríš ho potom, akých drahých vecí si zažiadaš, takýchbudeš mať dosť. Len ty ťahaj a tni, nech už raz i ja spočiniem: veď už dosťnaslúžil som sa svetu.

Voľ-nevoľ odťal mu hlavu a srdce z neho vytrhol. Ako ho rozkrojil,zažiadal si len tak na skusy sto dukátov. Boli mu tam!

Už len do mesta bežal a obsadnul tam v hostinci. Ale tu hostinský ibakrútil naňho hlavou, že čo

je zaňho, keď tak nerobí, ako druhí ľudia teraz všetci robia.„A akože je to, môj drahý pán hostinský?“ opýtal sa Nebojsa.„Nuž, tak je to, môj pane,“ rečie mu hostinský, „že iba slepý nevidí a

hluchý nepočuje. Veď u nás rozkaz na každej bráne pribitý a počujte len,ako i teraz trúbia mestom, že náš pán kráľ robí svadbu a každý aby tatamstúpal, nielen najesť a napiť sa do dobrej sýtej vôle, ale ešte za to dostanena každú hodinu dukát.“

PAVOL DOBŠINSKÝ

98

„Aj to je voľač!“ povie Nebojsa. „Ale keď u pána kráľa tak, tuná u násmusí byť ešte viac!“

Hostinský len oči vyvaľoval, či tomuto človeku rozum čistí sa, či čomu je. Ale keď Nebojsa sypal len a sypal dukáty, že až zemi ťažko bolo,priam inak pozeral.

„A teraz,“ hovorí, „kúpte pre mňa zlatý koč, tátoše, zjednajte mi čeľaď!Jedlá hotujte na výber, nápoje dajte na stôl aké najlepšie! A každý, kto kumne príde na svadbu – bo i ja žením sa – dostane päť dukátov na hodinu!“

Keď toto rozhlásilo sa po meste, kráľovské paloty ostali prázdne. Čolen nohy malo, hrnulo sa do hostinca jesť, piť veseliť sa, dukáty zhrabúvať.Keď kráľ videl, čo to robí sa, poslal k Nebojsovi pekne prosiť, aby mu tonerobil, radšej aby páčilo sa jemu na kráľovskú svadbu.

O chvíľu letel už Nebojsov koč do kráľovho zámku. Lenže miestopána sedel v ňom preoblečený sluha a sám pán tiež preoblečený za sluhuposadil sa s kočišom na bok. Nebojsa chcel si takto urobiť žart zo svojejzverenice, či ho ešte pozná.

V zámku Nebojsovho sluhu hneď vzali veľkí páni medzi seba,predkladali mu vyberané jedlá, nalievali mu drahé vína a zdravkali sas ním. Naposled ponúkli ho aj do tanca, a žeby smelo šiel zaviesť simladuchu. A tento, od pána napred vyučený, jedol a pil hodne, len už dotoho tanca odvrával sa, že on je vraj, do toho nesúci; ale že má so seboučeľadníka ozaj kaľavného, ktorému do tanca na svete páru niet. Samamladucha to – no, len tak jedným uchom – dopočula. A len tak, ako nietá, prehodila, že by ona veru vykrútila sa s takým šuhajom, ktorému dotanca na svete páru niet. A veru Neboj sa vedel pekne-rúče zavolať a pojaťsi mladuchu do tanca. No, veď on bol naozaj kaľavný čeľadník! Tu, akonajlepšie vykrúca sa s mladuchou, pustí na zem ten ručník, čo mu ona boladarovala ešte na zakliatom zámku. Pospolu ona ručník poznala. zdvihla azvolala:

„Nebude ten mojím mužom, čo som mu voľky-nevoľky prisahala, aleten, kto tento ručník stratil!“

Pod tým časom bol Nebojsa uskočil von. Hneď stala sa trma-vrma avšetci hľadali ho. On iba čo obliekol si svoje šaty, vystúpil sám naprostredpaloty. Tu všetci oka nespustili z krásneho šuhaja. Aj kňahňa ho hneďpoznala a tam pred všetkými objala.

Tak bolo radosti všade plno!

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

99

O ČLOVEKU, ČO NIKDY NEHREŠIL

V jednej dedinke býval raz veľmi chudobný, ale pritom aj veľmi statočnýa pobožný človek, lebo hoc už bol šedivý ako holub, predsa ešte nikdyza života nezhrešil, nikomu neublížil ani čo by len najmenším slovom,nikomu nič neprevinil, nikoho neukrivdil. I mrzelo to čerta v pekle,škrabal sa za ušami a vravel:

„To je predsa len do popukania s tým človekom. Druhý, čo akstatočný, aspoň raz za živa mi poslúži, ale tento dnes-zajtra zomrie, a ešteneurobil mi v ničom po vôli. No, ale počkaj si ho, veď ti ja vykážem!“

Chudobný človek nevedel o ničom nič a najmenej o čertovi, ako strojisa naňho. Žil spokojne vo svojom domčeku, modlil sa bohu každý deň,neublížil nikomu, nepožiadal veci cudzej a spravoval sa vo všetkom podľaprikázania božieho.

Tu raz – kde sa vzal, tam sa vzal, bodaj sa radšej prepadol ta do Sitna ažna dno! – čupne mu do izby čert, a to taký, ako ho pánboh stvoril: zuby malako koly, nohy ako kôň, na hlave rožky a – pekne prepytujem – na zadkuešte aj chvost, a hneď začal:

„A hejže, ty vieš, kto som ja? Od tvojho narodenia neprestajnechodím za tebou, a ešte ani raz nemohol som spopáckať ťa pri hriechu.Teraz vyvoľ si, čo chceš: alebo zabiješ človeka, alebo budeš rúhať sa bohu,alebo opiješ sa! Z tých troch hriechov, chceš-nechceš, jeden urobiť musíš!Zajtra zasa prídem, aby som počul, ktorý si si vyvolil.“

Ako dopovedal, vyletel hore kochom. A statočný človek čo? Veruneľakal sa tak veľmi, lebo vedel, že kto s bohom, s tým aj pánboh. Užlen premýšľal, premýšľal celý deň, čo má urobiť. Ale mu to nijak nešlopo remesle. Čítal celý od boha deň v pobožných knihách a naostatok ajpomodlil sa a zavzdychol si: „Neuveď nás v pokušenie, ale zbav nás odzlého.“

Ale čože? Na druhý deň ráno zas len zviezol sa dolu kochom čert azastal pred ním:

„No, rozmyslel si si už?“„Ej, rozmyslel, rozmyslel! Keď si ty čert, idi do pekla, kde ťa Pán

101

Kristus zatvoril, a daj statočným ľuďom pokoj. Už ja raz tebe kvôlinezhreším!“

„Ale ja ti zas povedám, že ty tomu nevyhneš: lebo niet, ani nebude nasvete človeka, ktorý by nezhrešil aspoň raz za života. Ak budeš protiviť satomu, tak ti porobím, že dopustíš sa všetkých tých troch hriechov. Dobresi to rozhútaj! Zajtra zasa prídem.“

Vtom hybaj čert, pobral sa hore kochom.Chudobný človek sám ostal za stolom s hlavou o dlane podopretou.

Myslí, myslí o veci. Čím ďalej láme si hlavu, tým viac presvedčuje sa, že tenčert voľač popovedal.

„A veru ten predsa mal pravdu,“ tak hútal sám sebe, „veď sme všetcihriešni; veď by azda Pán Kristus nebol nadarmo zomrel aj za mňa – a jasom ešte nezhrešil. Ej, veru ten čert môže mať pravdu! No, nebudem ťahaťsa s ním za palce. Ale človeka zabiť? Ej, to by bol veľký hriech! Veď cezcelý život neublížil som nikomu, ani najmenšiemu dieťaťu, ani len čo bymaličkým prstom nedotkol som sa nikoho – a teraz odrazu človeka zabiť?Z toho nebude nič! Pánu bohu rúhať sa, aj to by bol veľký hriech! Veď odmojej mladosti chránil som sa aj ľuďom povedať zlé slovo, a teraz na mojestaré kolená mal by som rúhať sa pánubohu? Ani to neurobím! Opiť sa?Hm, to by azda bol najmenší hriech, veď s tým nikomu nezhreším! Čože?Opijem sa, prídem domov, vyspím sa – bude koniec veci, a mám predčertom pokoj!“

Takto premyšľoval statočný človek a pri ostatných slovách vstal odstola a pošiel do hostinca, kde plným skleniciam hodne podíval sa na dno.

Príde domov. Tu hneď proti svojmu obyčaju začal robiť garazdu. Nanešťastie rozplakalo sa malé vnúčatko a on chcel ho udrieť po chrbte –udrel ho po hlave, že hneď na večnosť onemelo. Tu naraz nebolo hroma,ani paroma, ani čerta, ani svätého, ani boha, ktorého by nebolpospomínal, ktorému by nebol rúhal sa.

Tak, hľa, čo nerobí ožranstvo! Keby nebol opil sa, mohol svätý umrieť– a potom nebolo väčšieho zlolajca, zlodeja a zbojníka od neho! Bo, vraj,najtiaž len raz opiť sa, potom to ide ako po remesle. A ten čierny v pekleradoval sa mu a raduje sa podnes, že nie nadarmo vymyslel pálenku!

PAVOL DOBŠINSKÝ

102

O TROCH GROŠOCH

Kopál raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem,ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám krá! Volakdesi šiel po tej ceste aopýtal sa chudobného človeka:

„Povedzže mne ty, môj drahý, akú máš plácu na deň za túto ťažkúrobotu?“

„Ha, najjasnejší kráľu, ja mám na deň tri groše.“Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch

vyžiť.„Jaj, Vaša Jasnosť, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých

troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a kremä na tom treťom sámžijem.“

Ale tu veru kráľ nerozumel, čo to znamená; trel si rukou čelo, že sirozhúta, čo by to, ako by to mohlo byť. No nevyhútal nič, len pekne-krásnepriznal, že on veru nerozumie, ako by to mohlo byť, z troch grošov i vracaťi požičiavať i vyžiť.

„Nuž, najjasnejší pane,“ povie chudobný človek, „to je takto! Chovámsi otca už starého a nevládneho, tomu vraciam; bo on ma vychoval. Alechovám i jedného malého syna: tomu požičiavam, aby mi vrátil, keďostariem sa. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť.

„No dobre, keď je tak,“ zaradoval sa kráľ. „Vidíš, môj drahý, ja mámdoma dvanástich radcov a čím väčšiu im plácu dávam, tým väčšmiponosujú sa mi, že nemajú z čoho žiť a troviť. Teraz im ja zahádam tútohádku, čo si mi ty povedal. Ale ak by prišli k tebe opytovať sa, nepovedzžeim, čo to znamená, – pokým len môj obraz neuvidíš.“

Ako to dopovedal, daroval ešte sedliakovi za hrsť dukátov a odišieldomov. Len čo došiel, dal zavolať tých dvanástich radcov pred seba:

„Vy,“ povedá im, „čo na toľkých peňazoch nemôžete vyžiť; jesto tu vkrajine jeden človek, ktorý má na deň kremä tri groše a ešte aj z tých jedenvracia, druhý požičiava a iba na tom treťom sám žije – predsa statočnevyžije. Teraz, keď ste múdri, povedzte mne vy, ako je to možno; lebo ak mi

103

do pozajtrajška nepoviete, dám vás všetkých z krajiny vyhnať, aby ste miaspoň darmo chlieb nejedli.“

Pobrali sa slávni radcovia s ovesenými nosmi domov a zasadli do rady,čo ako by to bolo. Každý chcel byť múdrejší a ono za rozum prostéhočloveka žiaden pohodiť nemohol. Minul deň, míňal sa i druhý; na tretieráno mali už postaviť sa pred kráľa a ešte nevedeli tej veci ani vývod anirozvod. Naveľa, naveľa voľakto im pošepol, kde by vyhľadali tohochudobného človeka, že im ten najskôr spod závozu pomôže. I vyhľadaliho a dostavili sa hneď všetci k nemu. Prosbou, hrozbou, zle, nedobredotierali doňho, aby im povedal, ako je to s tými troma grošmi. Ale onveru nezľakol sa ich. Rozpovedal kráľovský rozkaz a že kremä ešte ak by mukráľov obraz ukázali, tak by mohla byť z tej raži múka.

„Kdeže ti my hriešni ľudia kráľov obraz ukážeme,“ hovorili títo, „veďkráľ na naše slovo k tebe nepríde a ty ani tak nesmieš pred neho?! Len dajvoliak ináč nakriatnuť sa na tú rozpoveď.“

„A už keď ani to neviete, tak z tej múky chleba nenapečieme!“Pokúsili sa aj o to ostatné: Nasľubovali mu hory, doly; navláčili mu

veľa peňazí, že veď už aj bez kráľovej milosti má na čom žiť, aby im tú veclen rozpovedal. Ale on nič! Iba keď už peniaze naozaj na hŕbu nosili a onuž dosť navysmieval sa im, že takí múdri páni nevedia si porady, vtedyvytiahol z vrecka jeden z tých dukátov, čo mu kráľ podaroval a riekol:

„No vidíte, tuná je kráľov obraz, sám mi ho podaroval, vidím hodobre; nemám čo obávať sa, že by som prestúpil kráľov rozkaz. A tak vámčo chcem, vyjaviť môžem.“ – A vyjavil im hádku!

Tu potom na tretí deň radcovia ľahko rozprávali s kráľom, keď imchudobný človek svojho rozumu požičal. Ale aj kráľ zavoňal, čo je vo veci;lebo dal zavolať chudobného človeka a opýtal sa ho:

„Povedzže mne ty, ako je to, že si ty ináč statočný človek a teraz predsaprevinil si sa proti môjmu kráľovskému rozkazu?“

„Neprevinil som sa, najjasnejší kráľu, lebo som mlčal ako kameň, kýmsom neuvidel váš spravodlivý obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sami stemi ho darovali“ – a vytiahol dukát s obrazom kráľovým a rozpovedal muvšetku príhodu s tými dvanástimi, i ako hrozili i prosili, i nadarúvali sa mu,i ako on navysmieval sa im.

„No,“ povedal na to kráľ, „keď si ty taký múdry, že ty viac rozumu mášako moji dvanásti radcovia, nebudeš ty viac priekopy kopať, ale budeš akoveľký pán v mojom dvore prebývať a vedľa mňa v rade zasadať.“

„A vy?“ – to zas k tým radcom hovoril. – „Či sa vy nehanbíte? Čože,

PAVOL DOBŠINSKÝ

104

akože teraz s vami? Vám nielenže platy nepovýšim, ale vám ešte aj z tohoutiahnem, čo máte!“

Neprišli tí viacej kráľa o plácu unúvať.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

105

O VLKU, ČO SI DAL ŠIŤ ČIŽMY

„Hmm,“ hútal si raz vlk, ako je to dobre tým ľuďom! Dočím nás bosýchhonia, nedoráňajú si nohy o skáľa a drvia, lebo ich majú obuté. Ale prečoby som ja tiež nemohol mať čižmy?‘

Poď on k čižmárovi na pokraj inku dediny, akoby len k svojmususedovi; mohol smelo, bo chudobný čižmárik nemal iba jednéhovyhladovaného krivého psíka a ten nezabrechal, utiahol sa radšej predvlkom za chlievce. Vhupol teda do izby, akoby bol z neba spadol. Detipokryli sa od ľaku, ktoré za pec, ktoré do kúta, ktoré materi pod zásteru.Sám čižmár vyvalil oči, čo to za hosťa má.

Pán hosť ale začal pekným spôsobom; vraví:„Pán sused, či by ste mi neušili čižmy?“„Prečo nie,“ hovorí čižmár, „len by bola dostácia; ale viete, že ko mne

ľudia iba na plátanku nosia.“„A čo by to bolo treba na tú dostáciu?“„Viete, z čoho dobrý remeň: nuž tak napríklad tučná jalovica z hôlnej

čriedy.“„Na večer ju tu máte na záhumní, len si na to pozor dajte! Viete, tak

okolo polnoci.“Hej, a bolaže to za jalovica tučná, mastná, čo vlk čižmárovi dovliekol,

len aby čižmy boli čím lepšie. Hej, a bolaže to potom za hostina v domečižmárovom! Čižmárka po tri dni iba mäso dusila a všetci jedli tak, akona hody. Jednako voľač mastnejšieho už oddávna nedostalo sa im na zuby.Kožu ale naozaj dali do výrobku.

Na tretí deň prišiel si vlk po čižmy.„Nuž akože, pán sused, či sú my čižmy už hotové?“„Boli by, pán sused môj drahý,“ začal už náš príštepkár prívetivejšie,

„keby len bolo na dratvy. Keby ste vy to ešte zaopatrili voľač konôp a lanu.“Bolo toho tam pri močidlách dosť už vymoknutého a vyvláčeného;

vlk naznášal mu toho kopu cez noc na záhumnie. Pani príštepkárka nadruhý deň už vysúšala, trela a tešila sa, ako bude priasť a tkať a deti sizašatí.

107

O tri dni ale prišiel zasa vlk po čižmy:„Pán sused, či čižmy už hotové? Aha, tu sú; no, veru sú hodné; ej, čiže

mi budú!“Lebo tam stáli na lavici naozaj čižmy nové, ušité z remeňa, čo grznár

zborgoval vopred na jalovičinu, aby príštepkár mohol raz zasa aj celé čižmyšiť. Ale milý, už teraz naozaj čižmár, začal poznove, ako predtým:

„Ej, boli by vám boli, pán sused môj drahý; ale to je ten beíah, že sitieto rozkázal pán richtár z dediny a vaše mám ešte len v robote. Lež čožemi z týchto i z vašich, keď ich nemám ešte čím vymastiť. Ešte takto na túmastku zaopatrite jedného vepra zo žíru. Ak mi to splníte, na tretí deňbudete už čižmy nosiť.“

Cez polnoc bol zasa tučný, mastný vepor na záhumní. Bolo potom ajv dome čižmárovom omasty; žena tešila sa, že bude mať aj čím zasmážať, ajna čom vypekať.

Keď vlk na tretí deň prišiel, čižmár ukázal mu naozajstné čižmy, nužale vlk to obuť alebo nosiť nemohol.

„Eh, to ste mi,“ vraví, „piano ušili.“„No, veď je nič, pán sused,“ hovoril čižmár, „veď tu nájdu sa čižmy ešte

aj pre vás; len som vám chcel ukázať, že vy nemôžete nosiť čižmy ako druhíľudia. Pripravil som ja to inak; poďte len za mnou von.“

Šli a prišli tam na dvore ku jednej jame, do ktorej bol narobil majsterblata z belastej hlinky.

„No,“ vraví, „pokial chcete mať čižmy obuté, potial skočte sem dnunohami.“

Vlk skočil, a keď potom dostal sa von, leskli sa naozaj nohy jeho odhlinky.

„No, vidíte, susedko, tu ich máte hneď dobre obuté, lesklé, belasté;krajšie, ako druhí nosia. To som vám ja tak pripravil, aby ste ma pamätali,kedy ste si dali u mňa čižmy šiť. Len to jedno vám povedám: po skalách,po stráňach behajte v nich, koľko chcete, ale do vody alebo na rosu ani raznohou! To, hlaďteže, iba nám čižmárom žatva, keď v čižmách po vodách!“

Posledné naučenie čižmárovo vlk už ledva i dopočul, bo hrdý včižmách uháňal už záhumním. A keď bol raz v čižmách, to si hútal:

,Nebudeš viac túlať sa po hore, budeš chodiť po cestách, kadiaľ chodiadruhí ľudia, keď máš čižmy ako oni.‘

Aj si vykračoval vždy hrdšie po hradskej ceste. Ale tu šli proti nemuvoziari, a keď priblížil sa k nim, paholci doňho bičmi a gazdovia poskákaliz vozov so sekerami.

PAVOL DOBŠINSKÝ

108

„Aha, vlk, aha, vlk!“ že ho zabijú.V tom pomykove nevedel, kadiaľ z konopí, skočil do rieky a šťastie

jeho bolo, že rieka bola široká, hlboká, cez ktorú nemohli za ním. Ale keďpreplával na druhý breh, bolo po čižmách – voda mu ich zlízala. No boloaj po radosti! Keby tam bol býval majster, čo ho tak zaobul, bol by ho vzuboch rozsekal, tak ich ceril, tak sekal a vrčal a hneval sa.

Hybaj prosto k čižmárovi naspäť a nepočúval nič na jeho výhovorky,len ho vyvolal, aby zajtra v tú a tú hodinu hotovil sa do bitky, aby sizaopatril dvoch kamarátov, vlk že si tiež zaopatrí svojich a že biť sa budú naživot a na smrť, tam a tam, pri tom dube v hore.

Dobre teda. Vlk si zavolal veverku a diviaka na pomoc a čakali tampod tým košatým dubom. Čižmár dlho nešiel. Raz už potom povie vlkveverke:

„Vyjdiže ty na toho duba a pozri, či ten ide k nám a či ho máme ísťtatam roztrhať na kusy aj s celou jeho klamárskou perepúťou!“

Veverka vybehla a len zhíkla:„Jaj, bože môj, veru ten už ide aj s dvoma kamarátmi: za jedným samé

krvavé paloše opálajú sa a ten druhý čo krok kročí, to zohne sa a skalyzbiera. Jaj, to je strach!“

A nechcela viacej ani dolu zo stromu. Aj diviak dal si strachy nahnať azaryl sa pod stromy do lístia, čo mu ani ňufáka nebolo vidno. Čo mal robiťvlk opustený? Pustil sa behom do lesa, nič nedbajúc, že je zasa len bosý anohy si pred človekom dotlčie a doráňa.

Čižmár naozaj došiel o chvílku až k dubu aj s kamarátmi: so svojímkohútom, ktorého červené piera na chvoste vietor rozháňal a pred ktorýmveverka i teraz triasla sa na dube, akoby to boli ohnivé paloše; so svojímkrivým psíkom, ktorý čo kročil, to kľocnul a predkom do zeme ňufol,akoby ozaj kamene bol zbieral, a kľocnul i tu naposled a veverka ukrylasa za konár, aby ju voliak tým posledným kameňom nedohodil. Diviakspopod lísťa ani nevykukol; vlk bol dosiaľ za horami; čižmárik ako prišiel,tak odišiel. Bolo po strašnej bitke, keď jej ani nebolo.

Ale náš vlčko poskoril sa radšej, kde by dačo dostal pod zuby, veď odrána bolo už ďaleko a on bol hladný, naozaj ako vlk. Pásla sa tam dakde nadoline pri jazere kobyla aj so zriebäťom. Vyceril na ňu zuby a zavrčal:

„Kobyla, daj mi to žriebä pod zuby, bude ti raz krajšie. Či podobrotky,či pozlotky, dať musíš!“

A kobyla povie:

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

109

„Dobre, dobre; ale je ešte nie okrstené; pred krstom len nemôže namáry.“

„No, veď ti ho ja okrstím!“„Nedbám, keď nasilu chceš byť kňazom. Staň si na breh, dovediem ti

ho k vode.“Vlk si stal, kobyla sa pohla a žriebä za ňou. Vlkovi už tiekli slinky a

jazykom zalizoval. Vtom ani nepobadal sa, ako kobyla vyhodila kopytami,ako ho zahodila až naprostred jazera.

„Splákni si ústa od pečienky!“ zavolala mu kobyla a ušla aj sozriebäťom bezpečne, kým ten voliak po psote, po biede vybŕdol.

Pustil sa už druhou stranou na polia. Tu neďaleko jedného humnapočuje starú kozu bľačať; kozľa ležalo pri nej.

,Keď na prvé nič, bude voľač na druhé,‘ pomyslí sebe vlk a ide ku kozea spytuje sa:

„Čože tak bľačíš?“„A veď vidíš, čo mi je, kozliatko mi odkapalo.“„Podaruj mi ho, veď z toho jednako už nič nemáš.“„Akože ti ho dám, keď je ešte neoplakané, neospievané? Pomôž mi ho

aspoň pekne oplakať, ospievať.“Vlk začal zavýjať, a čo ďalej hlasnejšie; páčil sa sebe, ako dáky spevák

na pohrebe. Počuli ho mlackovia tam na tom humne, dobehli sem aj scepami a „ cupy-lupy“, doskošili mu do chrbta a temer mu kožu zodreli. Nospamätal sa dosť zavčasu a umkol im do hory.

V hore vlk pán, vykračuje si zasa hrdo – trebárs mu od hladu tamdnu škvŕka a zvonku hnáty dodrvené. Poletuje si zas tam dakde vtáča zostromu na strom a skacká z konára na konár. Prikráda sa za ním náš vĺčko,že si schmatne. Ale vtáča mu vždy uletelo a chmatol zakaždým naprázdno.Namrzený zavolá:

„Stoj, vtáča, prehltnem ťa!“„Ešte som nedorástol tebe pod zuby,“ ozve sa vtáčik. „A čo by ti z

toho prišlo, čoby si ma i prehltol? Ale ja ti ukážem, kde sa môžeš aj najesťaj napiť, ako ti chuť príde; len či ma počúvneš. Veru ti tam bude, ako nasvadbe, na výber.“

Dal sa vlk nahovoriť a skákal, kade vtáča letelo. A vtáča videlo užpredtým, kadiaľ ženy niesli plné nose jedenia a pitia, kamsi tam na voliakuhostinu. Nuž k týmto ta letelo, a keď ich už videli cez húšťavu, kázalovlkovi za nimi ľašovať a samo preletelo pred ženy a tam prplilo sa v prachuna chodníku. Keď ženy zazreli vtáča, nuž zavolali:

PAVOL DOBŠINSKÝ

110

„Aha, mladé vtáča, uchyťme ho, budú mať s čím zabávať sa nám detidoma.“

Pekne-rúče poskladali svoje nose na chodník a pustili sa za vtáčaťom.Vtáča ich vždy ďalej vábilo, a keď ich už na hodnom kuse odvábilo od

húšťavy, vzalo sa na krídla a mihom preletelo naspäť na chodník, kde bolinose zložené.

Ono si sadlo na kraj koša a tam do chlebíčka ďubkalo pyštekom, botoho vlk ani neofúkol, keď ten tam, odzadu priskočiac, našiel aj mäsa auž ho bol všetko aj s koštiaľmi pohltal. Ešte chcel aj nalokať sa, nuž strčilhlavu do plného hrnca a lokál. Vtom ale došli už aj ženy naspäť z húšťavy aporobili krik náramný:

„Sem sa,“ volali, „sem sa, chlapi, s cepami, drúkmi a valaškami; tuvlk!“

Vtáčatko hneď odletelo a nebolo mu viac ani chýru, ani slychu. Alenáš vlk ešte len teraz nastráchal sa ciep a drúkov a valašiek ešte k tomu.V tom strachu chcel vytrhnúť hlavu z hrnca, ale to nešlo; zastrčil si juešte hlbšie tadnu a hrniec zatiesnil sa mu dokonale na hlavu. Ženy, ako tovideli, priskočili odzadu s voliakymi papekmi, čo tam pochytili, a lomiliho, čo len tak praskalo, po chrbte. Nechcel si dať kríže zlámať, nuž lenpustil sa behom, sám nevedel, kade letí.

Letí, letí za vidna potme. Raz tresne hlavou do stromu a hrniecrozletel sa mu na márne kusy. Vtedy voliak po biede pretrel si očiprednými dlabami a už si len raz aspoň vydýchol a sadol. Hladí, hladí,prizerá sa: že je čas už podvečer a on sedí pod tým spravodlivým dubom,kde za rána mal biť sa s čižmárom. Kamarátov tu už nebolo – bohvie kdetí na bezpečnom! Strachy ho objali a hrôza primrazila ho na to miesto,kde sedel, že ak by čižmár ešte len teraz došiel so svojimi a privítal ho skopytom a skálím a nadovšetko s tými ohnivými palošíkmi. V tom strachuuž len oči zatvoril, aby ani nevidel, čo bude robiť sa.

Ale bolo všetko ticho, ani len muška nepreletela.,Bože môj, bože môj,‘ začne si tu rozmýšľať, ,veruže som opustený; už

nikde ani priateľa, ani len nepriateľa, čo by ma aspoň z miesta splašil. Aletak je to, keď som nechodil po svojom remesle a dával som sa na to, na čomi nebolo treba. Môj otec nedával si ani čižmy šiť, nedával sa ani za kňaza,ani za kantora, ani po svadbách nechodil, a šíre hory i polia boli predsajeho, kým nestavil sa, kde staviť sa mal – u kožušniera na klinci. A čože sija už teraz počnem? Život ma už domrzel, umrieť by sa mi ešte nechcelo!Bože, bože, kadeže sa dám?‘

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

111

Chcel oči otvoriť, ale už ani to nestačil, bo vtom z jednej strany pif! zdruhej paf! Vrazili mu dve guľky odrazu do srdca. Dvaja horári, čo ho tamvídali pliesť sa, vyšli v pravý čas sem na postriežku a zastrelili ho. Stavil samilý vlčko naposled tam, kde stavili sa už toľkí – u kožušniera na klinci!

PAVOL DOBŠINSKÝ

112

OTCOV HROB

Bol raz jeden starý kráľ a mal troch synov a tri dcéry, a čo viac synovia bolidriečni a mocní, dievčatá zas jedna od druhej krajšia. Iba to jedno bolopiano, že dvaja starší neradi poslúchali a otec sa neraz pomrzel na nich.

Mladí po kuse dorastali, ale starý neborák zo dňa na deň slabol, až iraz obľahol, ani viacej nevstal. Keď videl, že mu je už blízko hodina, kázalzavolať synov a dcéry, aby ešte ostatný raz k nim prehovoril. Synovia adcéry prišli hneď a on sa im takto ozval:

„Deti moje! Mne je už raz koniec, musím sa s vami rozlúčiť. Ja somvám chcel byť dobrým otcom. Keď umriem, dajte ma pochovať, ako sasvedčí. Ale aby sa videlo, že ste ma aj vy radi videli, prídete po tri nocina môj hrob plakať, a to síce prvú noc najstarší syn s najstaršou dcérou,druhú noc stredný syn so strednou dcérou a tretiu noc najmladší snajmladšou dcérou.“

Tu synovia a dcéry pokľakli okolo smrteľnej postele a otec ich radompožehnal; potom raz ešte dookola pozrel, oči prevrátil a umrel.

Na tretí deň bol slávny pohreb a po pohrebe veľký kar. Tu pomalyprišiel aj večer a bol čas, aby sa najstarší brat s najstaršou sestrou vybraliplakať na otcov hrob. Ale ten sa vzpieral odprevádzať sestru, lebo si otcanerád videl a bál sa jeho hrobu najmä v noci. Tak začal prosiť bratov,aby ho či jeden či druhý ako najstaršieho odmenili, až sa najmladší dalnahovoriť; pojal najstaršiu sestru a šiel.

Ticho bolo dookola; brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Tu práveo polnoci zahučal tuhý vietor, a len čo sa najmladší brat obzrel, zmizla muod boku sestra na ohnivom voze odnesená.

Medzitým jeho bratia bez starosti, čo sa v svete robí, jedli, pili a boliveselí. Ráno sa najmladší vrátil domov, a tí ako videli, že samotný ide, užzďaleka volali na neho:

„A sestra ti kde?“„Na večer príde na vás rad,“ preriekol on, „na otcovom hrobe

dostanete odpoveď!“Ale tí, akoby ani neboli počuli, hodovali, tancovali zasa celý deň. Až

113

keď zapadlo slnko a prišla noc, tu začalo srdce stredného brata strachomovievaf; lebo aj on nerád poslúchal za živa otca a bál sa jeho hrobu.

„Chorý som, chorý,“ začal pred najmladším bratom vykrúcať: „bolíma celo telo, nože ma, no, odmeň!“

Naveľa sa dal aj tomu nahovoriť, pojal strednú sestru a šiel.Ticho bolo dookola, brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Ale ako

prišla polnoc, tu zasa zavial tuhý vietor a v okamihu skapala mu od bokusestra na ohnivom voze odnesená.

Smutný sa vrátil domov, kde si jeho bratia po včerajšej hostine eštev mäkkých perinách hoveli, a keď sa ho spýtali, kde sestru nechal,neodpovedal nič, len sedel smutný celý deň. Tak sa priblížil aj večer a on simyslí:

„Či mám a či nemám ísť na ten hrob? Ach, poručeno bohu, keď somza bratov vedel poslúchnuť otca, poslúchnem ho už len i za seba!“

S tým pojal najmladšiu sestru a šli plakať na otcov hrob. Ale čo samu po dve noci prihodilo, to ho ani teraz neminulo. O polnoci priletel vtuhom vetre ohnivý voz a uchytil mu sestru.

Čože mal robiť? Doma ho nečakalo inšie, iba hriech.,Eh,‘ povedá, ,pôjdem svetom, dokým si nenájdem sestry!‘Ale ako už chcel odísť, tu zazrie pred sebou svojho otca, starého,

bledého, suchého, ako ho pokorný raz na smrteľnej posteli videl.„Ticho, syn môj, ticho,“ ozval sa otec; „ešte i viac musíš na svete

podstúpiť, aby sa ti potom dobre darilo. Ty jediný si hoden, aby somťa synom pozval, lebo si len ty moju ostatnú vôľu vyplnil a tak i to, čoby tí boli mali dostať, ty dostaneš, a tých neposlušníkov na večné vekyzaklínam, aby sa im nikdy dobre nevodilo. Tu máš tieto tri píšťalky, jednaje medená, druhá strieborná, tretia zlatá. Na akej zapískaš, hneď sa ti takýtátoš i s takým oblekom pre teba ustanoví. Teraz buď zdravý, nech ťapánboh požehná, aby si bol šťastným na svete!“

A vtom mu spopred očí zmizol.Najmladší brat si odložil tri píšťalky a vrátil sa domov. Ale tam už

medzi tými dvoma bola rada o ňom, lebo ho nenávideli veľmi; nie prestratené sestry, ale že bol krajší, statočnejší, smelší od nich. Zriekli sa, žeho musia zo sveta zniesť. Hneď ako im na oči prišiel, začali zle-ne-dobre naneho:

„Ty naničhodník naničhodný, kde sú ti sestry? A ty by si sa chcel snami deliť o dedičstvo otcovskô? Ty taký a taký oplan, čo si naveky žaloval

PAVOL DOBŠINSKÝ

114

na nás pred otcom. My ťa teraz dáme skántriť, lebo by si ty ešte aj nászmárnil, ako si zmámil naše sestry.“

A tak čím ďalej, tým horšie, chceli ho dať zabiť. On sa im ale len prosil,že nechce tretinu kráľovstva, aby ho len nechali pri živote, že im buderadšej ako popolvár slúžiť.

„No,“ ozval sa na to najstarší, „aký si si sám vyriekol súd, takô budešmať právo!“ Zdriapali z neho kráľovský oblek a v popolvárskych hábachposadili ho na ohnisko do kúta.

V tie časy kráľ v susednej krajine mal jednu jedinú dcéru, ktorej nakrásu nebolo páru v celom svete. Všakoví ju pýtali, ale ona nemala vôľuani za jedného z nich. Starý kráľ už na všakové myšlienky prichádzal, akočo má urobiť, aby ju vydal. Až sa ona sama napokon ozvala:

„Hoj, otec môj drahý, veď je to veľmi ľahko!“„Nuž akože myslíš, dievka moja?“„Takto,“ rečie, „spravte: Dajte vystaviť jednu baštu. Ja si stanem na

ňu a v ruke budem držať zlato jablko. Kto až ku mne na koni vyskočí a tojablko mi vychytí, za toho vám vďačne pôjdem.“

Toto sa i starému kráľovi zapáčilo. Hneď dal jednu vysokú baštuvystaviť a rozhlásil po krajinách, aby sa rytierstvo zišlo na ten a na ten deň,na tú aj na tú hodinu.

Ten chýr sa do uší dostal aj popolvárovým bratom. Tu tí začali hneďrozkazy vydávať, aby sa chystalo, čo treba, sluhovia behali jeden sem,druhý tam: to ku kupcom, aby dali drahé striebrom-zlatom popretkávanésúkna; to ku krajčírom, aby šili z drahého súkna šaty; to zas ku remenárom,aby hotovili zlatom a diamanty vybíjané kantáre zubadla; pritom zháňali,čo naj inakšie kone do kráľovského dvora.

Neborák popolvár sedel v kúte, nikto sa oň neobzrel, i on sa donikoho nepostarel a predsa by bol rád vedel, čo to všetko má znamenať? Čiazda má byť hostina? Ale veď by sa tak na ohnisku pražili pečienky. Či mábyť vojna? Ale veď by tak brúsili šable. Spýtal sa teda kuchtu:

„Nač to taká behačka po celom paláci?“„Hej, braček,“ odpovie mu kuchta, „ja by ti povedal, aleže nič

nehovor! Tu susedný kráľ má jednu krásnu dcéru na vydaj a nechce ju daťlen tomu, kto k nej na koni vyskočí a vytrhne jej zlato jabĺčko z ruky. Našipáni by ju chceli dostať. Preto je taká behačka po celom paláci. Ak budesvadba, azda sa aj nám voľač dostane z kuchyne.“

Zasmial sa na tom milý popolvár, lebo dobre vedel, Čia bude nevesta.Ale nepovedal nič. Až keď už boli odišli jeho bratia, vytiahol sa ukradky zo

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

115

dvora, umyl sa, učesal sa, zapískal na medenej píšťalke a hneď sa taký tátoši s oblekom pred ním ustanovil. On sa obliekol do medených šiat, vysadolna tátoša a potľapkal ho:

„Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, udri ich kopytom dochrbta, aby mali pamiatku z cesty.“

Len čo dopovedal, tátoš sa vychytil, zaskočil pár ráz a už ich dohonil.Tu ako pečať na liste odtlačil im na chrbte svoju podkovu.

V kráľovskom meste bolo už sila cifrovaných rytierov zo všetkýchstrán, ktorí sa hore dolu motali a obzízali okolo tej bašty. Tu sa začaloskákanie a rytieri skákali jeden za druhým, ale nikto nemohol ku princezkevyskočiť. Prišiel rad aj na popolvárových bratov. Darmo; aj tým boloprivysoko.

Až napokon prikvitne medený rytier na medenom tátošovi; všetko salen tak ligotalo na ňom. Dakoľko ráz sa len tak pomedzi pánov prešiel, ažjeden raz skrútne tátoša a tak vám ľahko hore vyletel ako vták, vychytilprincezke jablko z ruky, obrátil sa a skapal.

Keď sa jeho bratia domov vrátili, on už sedel zasa vo svojom kúte. Tutí na neho:

„Hoj ty, popolvár, hnusná tvár, keby si bol tam býval, kde sme myboli, bol by si videl najkrajšieho rytiera na svete!“

„Daj ti mi bože,“ povie na to popolvár, „veď som ja ho skorej videl akovy! A nože ukážte chrbty, čo tam máte za znaky?“

Bratia sa zapálili i od hnevu i od hanby a zatíchli.Susedný kráľ čakal a čakal, že sa azda ten medený rytier so zlatým

jablčkom vráti a príde si po princezku; ale milý rytier nešiel a nešiel. Takdal poznove rozhlásiť, aby sa na ten aj na ten čas rytierstvo zišlo, a že ktoprincezke zlatú hrušku z ruky vychytí, ten ju dostane za ženu. Ako tobratia popolvárovi počuli, tu sa hneď zasa začali strojby a všetko bolo nanohách. Kupci merali zlatom pretkávané súkna; krajčíri, remenári a druhíremeselníci robili o dušu; kone čo najinakšie sa zháňali do kráľovskéhodvora. A popolvár sa spýtal kuchtu:

„Čo má zasa tá behačka znamenať?“„Ha, braček,“ povie kuchta. „Susedný kráľ má peknú dcéru na vydaj,

a že mu zať so zlatým jablkom neprichádza, dal rozhlásiť po svete, že julen tomu dá, kto jej zlatú hrušku z ruky vychytí. Ak sa našim pánomdajednému pošťastí, potom aj nám dač odpadne zo stola.“

Zasmial sa milý popolvár, lebo dobre vedel, čia bude nevesta. Alenepovedal nič.

PAVOL DOBŠINSKÝ

116

Až keď už bratia hodný kus cesty boli ubehli, zapískal na striebornejpíšťalke a v tom okamžení strieborný tátoš veselo zamihikal pred ním. Onsa obliekol do strieborných šiat, vysadol na tátoša a potľapkal ho.

„Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, udri ich kopytom pohrudiach, aby mali pamiatku z cesty!“

Tátoš zaskočil pár ráz, dohonil ich hneď a poznačil im hrude kopytom.Čosi-kamsi boli v kráľovskom meste, kde už rytieri skákali,

načahovali sa za zlatou hruškou; ale všetko nadarmo. Ako sa striebornýrytier ukázal, tu sa všetci na neho zahľadeli a on len tátoša skrútol. Vyletelhore ako vták, zlatú hrušku princezke vychytil, obrátil sa a zmizol.

Keď sa jeho bratia vrátili, on už hodnú chvíľu čušal vo svojom kúte.Tu tí zasa do neho:

„Hoj, ty popolvár, hnusná tvár, keby si bol tam býval, kde my, bol bysi videl princa, akého niet na svete.“

„Daj ti mi bože,“ ohlásil sa ten z kúta, „skorej som ho ja videl ako vy.A ukážteže, aké to máte znaky na hrudiach?“

Zapálili sa bratia hnevom i hanbou a neozvali sa viac.Kráľ s princezkou zasa len čakali a čakali, že sa azda strieborný rytier

so zlatou hruškou ukáže. Ale čas za časom sa míňal, o striebornomrytierovi ani slychu. A kráľ by len bol rád dakedy si už dcéru vydať. I začalju poznove pätiť, aby toľko nepreberala.

,„No, otec môj,“ povie zasa princezka, „sprobujme ešte takto: Dajte vytu vo dvore postaviť vysoký trón; kto ma na tom tróne sediacu v skokupobozká, za toho vám vďačne pôjdem.“

Kráľ i na to pristal; dal postaviť vysoký trón na dvore a rozhlásil všade,aby sa rytierstvo vtedy a vtedy zišlo.

Ako to bratia popolvárovi počuli, dostali chuť ešte raz šťastieprobovať. Mysleli si, že im azda zasa teraz nepadne tak vysoko skákať. Tu sahneď zasa v kráľovskom dvore začalo všetko mieždiť; sluhovia behali sem atam; kupci, remeselníci jedni prichádzali, druhí odchádzali.

„Čože sa to zasa robí u nás?“ spýta sa popolvár kuchtu.„Čo sa robí?“ povie na to kuchta. „Ten kráľ, že mu strieborný rytier

so zlatou hruškou nejde, dal postaviť na svojom dvore trón, a kto vrajprincezku sediacu na tom tróne v skoku pobozká, ten že ju dostane zaženu. Neboj sa, braček, nič, ak sa našim pánom pošťastí, viem, že sinebudeme oblizovať suché prsty.“

Usmial sa náš popolvár, lebo dobre vedel, čia bude nevesta. Ale ničnepovedal.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

117

Až keď už bratia jeho neďaleko cieľa boli, vykradol sa potichu, umylsa, učesal a zapískal na zlatej píšťalke. Tu sa hneď ustanovil zlatý tátoša pyšne otriasol zlatou hrivou pred ním. On sa obliekol do zlatých šiat,vysadol na tátoša a potľapkal ho:

„Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, vytlač im podkovytvoje na čelá, aby mali pamiatku z cesty.“

Dva skoky zaskočil, tri kroky zakročil tátoš a pod tým časom poznačilčelá bratov kopytom i zastal pred bránou dvora kráľovského, kde navysokom tróne krásna princezka sedela. Bola tam sila krásnych paríp, alevšetka ich krása dovedna ani sa len tieňavy tátošovej nechytila. Sedelo natých paripách mnoho hrdých rytierov, ale keď videli prichádzať rytiera vzlate, všetci mu hneď vystúpili z cesty.

Tátoš dva razy obehol ľahkými skoky ohradu dvora; na treťom rázevyletel popod vysoký trón a ústa rytierove sa dotkli hladkého lícaprincezky. A v tom okamžení stará vedomkyňa spoza chrbta princezkyhodila mu na hlavu jeden veniec, ktorý tú moc mal, že ho žiaden živý duchkrém samej vedomkyne nemohol sňať. Tátoš jedným skokom doskočilna zem, druhým skokom bol už ďaleko na ceste domov. Rytier prepustilzlatého tátoša, obliekol si popolvárske háby a sadol do svojho kúta. Tuzačal ten veniec z hlavy trhať; ale čary vedomkyne boli mocnejšie od neho;nemohol ho žiadnym činom dolu zdrapiť; a keď videl, že si darmo vlasyšklbe, nuž si celkom hlavu zapopolil, aby mu ten veniec nezazreli a čušal vosvojom kúte.

Po chvíli sa vrátili aj jeho bratia a zasa len pichali do neho:„Hoj, ty popolvár, hnusná tvár, keby si tam bol býval, kde my, bol by

si uvidel najslávnejšie knieža na svete!“„Daj ti mi bože,“ ohlásil sa z kúta, „skorej som ho ja videl ako vy. A

akéže to máte pečate na čelách?“Tí sa hnevom a hanbou zapálili a divili sa veľmi nad smelou rečou

popolvára, skade on to všetko môže vedieť? Od tých čias ho začali ešteväčšmi nenávidieť a mysleli zasa na to, akoby ho mohli pod peknýmspôsobom zo sveta odpraviť.

Ale susedný kráľ, len čo zlatý rytier zmizol, vypravil hneď na všetkystrany poslov, aby ho hľadali a poznávali po tom všade, až naveľa prišli kpopolvárovým bratom. Tu sa jeden z tých poslov ohlási:

„Prichádzame od mocného kráľa, otca najkrásnejšej princezky;hľadáme strateného zaťa so zlatým vencom na hlave, hľadáme ho po celomsvete, aby vedel náš pán, či jeho zať, ktorý pobozkal krásnu princezku, bol z

PAVOL DOBŠINSKÝ

118

toho, či z tamtoho sveta. I prinášame vám od mocného kráľa pozdravenie,aby ste dovolili ruky naše vztiahnuť na vaše kráľovské temená.“

Vztiahli poslovia ruky na temená dvoch bratov a potom makaliradom hlavy každému od najväčšieho do najmenšieho; ale kde nič tu nič.Už sa i smutní začali odberať preč, tu jeden z nich zazrel popolvára v kúte.

„Hop,“ povedá, „počkajme málo, tohto sme ešte ne-poprehliadali!“„Eh,“ ohlásili sa bratia, „čože by ste mohli krém ráno na hnusnom

popolvárovi nájsť?“„Aj, nie je to tak,“ povie ten posol, „náš kráľ nám rozkázal, aby sme

ani toho najmladšieho žobráčika na ceste neprenechali.“Tu hneď sluhovia začnú popolvára von z kúta ťahať, a hľa, vypadne

mu z ruky zlato jablko so zlatou hruškou. Začnú poslovia hlavu jehomakať, a hľa, nájdu tam zlatý dávno hľadaný veniec. Tu bratia vyvaliliškaredé oči, ale naradovaní poslovia klaňali sa pred popolvárom a chceliho na ruky brať ako svojho budúceho kráľa. Ale popolvár nelenivývyskočil predo dvere, zapískal na zlatej píšťalke, vyšvihol sa na tátoša, akým sa tí z predivenia opamätali, už on bol ďaleko, ďaleko, azda hen prisvojej neveste, ktorej sa tak zapáčil, že ani nevedela, akým okom sa má naneho pozerať. Ľúbil sa šuhaj dievčaťu, ľúbilo sa dievča šuhajovi; i zaradovalsa kráľ nad krásnym párom a s ním sa radovalo celo poddanstvo.

Tu sa hneď strojila slávna svadba. Hodovali, veselili sa za mnoho dnía nocí. Bolo tam drahých jedál a nápojov od výmyslu sveta, bolo hudbya tanca a všakovej zábavy. Jedným slovom všetko tak, ako na kráľovskejsvadbe.

Po skončenej svadbe žil si mladý pár za drahý, drahý čas v pokoji.Tichými večery rozprával kráľovič manželke o svojich mladších časoch amladej kráľovnej sa zachcelo poznať bratov svojho muža.

„Otec môj drahý,“ začala sa prosiť, „pusťteže vy nás do cesty, rada bysom poznať mojich švagrov.“

„Ach, nejditeže, deti moje, nejdite, veď vám je tu doma dobre,“odhováral ich starý kráľ.

Ale mladý pár prišiel aj druhý, aj tretí raz prosiť otca o dovolenie aneprestali ho unúvať dovtedy, až i on na to pristal.

„No, tak už len,“ povedá, „iďte zbohom šťastlivo! Ale to vámprikazujem: Nesprobujte dať nič žiadnemu žobrákovi na ceste!“

Mladý pár bol rád a hneď posadali do hrdého koňa. Vezú sa oni, vezúna tom hrdom koči a stretávajú mnoho žobrákov. Tí prosia, kľakajú, volajúza nimi. Ale sa pri každom opamätali na otcov príkaz a len tak prešli.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

119

Iba keď už blízko cieľa boli, vidia na ceste v blate mizerného staréhožobráka, ako proti nim vystiera vychudnutú ruku. Mladej kráľovnej ľútoprišlo nad ním, nemohla sa zdržať a podávala mu za hrsť dukátov. Ale vtomju chytil žobrák za ruku, vytrhol z koča a prepadol sa s ňou, bohzná kde hej,kde nie — hlboko pod zem na druhý svet. Skočil kráľovič za ženou, skočilisluhovia za kráľovnou. Ale zem sa už bola zavrela. Márne boli ich kriky astrachy, nikde rady, nikde pomoci; lebo kto zná, za koľko sto rokov by samohol človek prekopať na druhý svet!

Tu v hneve a v žiali veľkom zvolá kráľovič: „Kto mi z vás vyslobodíženu? Dám mu pol kráľovstva!“

Ale sluhovia, akoby im ústa zakladal, neohlásili sa ani jeden.„No, keď sa nikto z vás nechce osanovať, osanujem sa sám!“ preriekol

kráľovič. „Tájdite vy len domov a pozdravte starého kráľa, že sa len takvrátim k nemu, keď nájdem, čo som stratil.“

Sluhovia išli jednou stranou naspäť domov. Kráľovič išiel druhoustranou ďaleko šírym svetom, kde ho viedli oči, kde ho niesli nohy.

Bohzná, kade chodil, kade nechodil. Ale ďaleko musel zájsť, lebo muuž slnko i s hviezdami za chrbtom ostávali. Naveľa, naveľa prišiel ku jednejdiere.

Poručeno bohu,‘ myslí sám v sebe, ,ako bude, tak bude, idem ja lendolu.‘

Pustil sa tou tmavou dierou, a čím ďalej dolu dochodil, tým väčšia,tým svetlejšia bola diera, až z vychádzajúceho mesiačika badal, že je nadruhom svete. Čo mal robiť neborák? Nikde vtáčika ani živého ducha.Hlad ho už dávno moril a nemal čo do úst položiť.

Ako sa po tom druhom svete obzerá, vidí neďaleko jeden malýdomček a v ňom i svetlo.

Hneď zamieril kroky na tú stranu, vstúpi dnu, a hľa, čo by sa nebolnikdy ponazdal: najstaršia jeho sestra sedela tam za stolom a s veľkouradosťou ho privítala.

„Ach, braček môj, ach, braček môj, kdeže si sa ty tu vzal. Veď tu anivtáčika ani letáčika nevidno, nie to dákeho človiečika!“

Hneď sa ale zasmútila a posielala ho preč:„Tájdi,“ povedá, „utekaj, tu si nie na bezpečnom mieste, lebo keď môj

príde, ten ťa naraz zje.“A on jej na to povedal:„Ach, sestrička moja, nedajže ma, nedaj, radšej ma dakde ukry!“Len čo ho ukryla sestra pod koryto, vstúpi do izby trojhlavý drak.

PAVOL DOBŠINSKÝ

120

„Hoj, žena moja, človečina smrdí, sem s ňou!“„Ach, mužík môj, čože by ti smrdela, veď to azda tvoj švagor ťa prišiel

navštíviť.“„No, keď je tak, to je inšie, priveď mi ho sem a daj nám jesť!“Smelo už teraz pozdravil kráľovič svojho švagra a pri večeri mu

vyrozprával, čo chodí, nač chodí. Najedli, napili sa, naspali sa.Ráno povie drak:„Veru ja, švagrík môj, neviem, kde tvoja nevesta. Ale tájdi k môjmu

bratovi, čo má tvoju druhú sestru, ten azda bude vedieť. Tájdi len prosto zamesiačikom, veď ty nepoblúdiš cestu. A na ty spolu aj tento list, nech muho oddá tvoja sestra.“

S východom mesiačika odobral sa kráľovič od rodiny a pri západemesiačika dochodil ku strednej sestre.

„Ach, braček môj, braček,“ zvolala tá, „kdeže si sa ty tu vzal? Veďtu ani vtáčika, ani letáčika neslýchať, nie to dákeho človiečika! Ak môjdomov príde, azda ťa naraz zje.“ „Ach, sestrička moja, ukryže ma dakde,ukry, a keď príde domov tvoj muž, daj mu tento list.“

Sotvaže ho ukryla pod koryto, vstúpil dnu šesťhlavý drak.„Hoj, žena moja, človečina smrdí, sem s ňou!“„Ach, milý môj, čože sa ti to sníva, veď to len tento list tu od tvojho

brata.“Drak prečíta písmo.„Tak je to,“ vraví, „môj švagor tu? No priveď ho sem, nech ho

privítam, a daj nám jesť!“Ako dobrého priateľa pozdravil drak kráľoviča. Potúžili sa,

vyrozprávali sa, naspali sa.Ráno povie drak:„Tájdi ty len k môjmu mladšiemu bratovi, čo má tvoju najmladšiu

sestru. On bude vedieť, kde tvoja nevesta.“S východom mesiačika pustil sa zasa do cesty a pri západe mesiačika

dochodil do domu najmladšej sestry. Táto vystrela proti nemu náručie:„Ach, braček môj, braček, kdeže si sa mi tu vzal? Veď tu ani vtáčika,

ani letáčika nevidno, nie to dákeho človiečika! Ak môj domov príde, narazťa zje.“

„Nedajže ma, nedaj, sestrička moja, radšej ma dakde ukry a dajtvojmu tento list!“

I tá ho ukryla pod koryto, a len čo ho ukryla, vstúpil dnu drakdeväťhlavý.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

121

„Hoj, žena moja, smrdí človečina, sem ju!“„Ach, kdeže by sa ti tu človečina vzala, veď to len tento list od tvojho

brata.“Ako dočítal list:„No,“ povedá, „keď je môj švagor, priveď ho sem, azda mi dáku

novinu povie z tamtoho sveta, a daj nám jesť!“Smelo pozdravil kráľovič draka a pri večeri mu povedal svoje

nešťastie. Najedli sa, napili sa.Ráno mu povie drak:„Hej, švagrík môj, viem ja, kde tvoja nevesta, ale ju bude ťažko dostať!

Tamto na tom vrchu býva jeden šarkan! Ty musíš k nemu, lebo tam tvojadrahá. On ťa síce roztrhá, ale neboj sa nič! Tu máš túto starú kobylu, akeď dôjdeš ta, povedz tvojej žene, aby kúsky tvojho tela do jedného vrecapozbierala a všetko na kobylu vyložila. Kobyla príde ku mne naspäť a jabudem vedieť, čo mám robiť.“

Kráľovič sa poberal ďalej, aj veselý aj smutný, a keď mesiačik zapadal,vnišiel do domu, kde jeho žena bývala. Ale len čo sa pozdravil s drahou,len čo jej rozpovedal, ako má robiť, navrátil sa starý šarkan z poľovačky av jednom okamžení bol kráľovič popod všetky lavice, stoly, ohniská, kútyna kusy rozmetaný.

Po chvíli, keď už bol vykypel jed zo šarkana, sadol si ku večeri.A kráľovná, jeho slúžka, začala po izbe do vreca zbierať rozmetané telo

svojho milého.„Hoj, keď si ty kráľova dcéra,“ zadudral šarkan, „čo sa s tou mrcinou

zapodievaš.“„Hoci som ja kráľova dcéra,“ rečie ona, „predsa pozbieram a

pochovám telo dobrého človiečika, čo sa nevedomky sem bol zatúlal.“Plačúci pozbierala, plačúci vrece na kobylu priviazala, plačúci ju

pustila svetom a hľadela za ňou dlho, dlho, ktorou stranou zamerí kroky.Pred nízkym prahom, na širokej skale sedel deväťhlavý drak, a keď

videl prichádzať kobylu, zavolal proti nej:„Hoj, verný môj sluha, či mi nesieš moju nádeju?“I vzal vrece, kusy roztrhané na koryte pekne poumýval, dovedna

poskladal, pomastil a horúcou parou zadúchol po nich. A hľa! Kráľovič storáz krajší než predtým vyskočil z koryta na bystré nohy.

„Oj,“ povedá, „načože si ma zobudil, ako sa mi dobre spalo!“„Hej, nie to, nie,“ odpovie drak, „inšie teraz budeme robiť. Na, tu máš

túto skalku, ktorá pre teba tú moc má, že sa obrátiš, na čo len chceš. Tájdi

PAVOL DOBŠINSKÝ

122

ty teraz ku svojej žene a povedz jej, aby sa vyspytovala od starého šarkana,v čom záleží jeho moc? Ty sa ako mucha skry za hradu a počúvaj! Ak sa tiho pošťastí zabiť, nachytaj do nádoby z jeho krvi. Lebo vedz, že ten šarkanje nás troch bratov otec, čo nás zaklial, aby sme podobu ľudskú na sebanevzali, pokým sa v jeho krvi neumyjeme. Vedz, že náš otec je ten žobrák,čo sa s tvojou ženou prepadol.“

Kráľovič sa zabral nazad, tou istou cestou. Rozpovedal žene, čo, akomá robiť, a sám sa ako muška za hradu ukryl. O krátky čas prihrmí starýšarkan, sadne za stôl a hlce do seba surovo mäso, pije sudy vína, že mu anitiecť nestačilo.

„Ach, bože môj, pane môj,“ ozve sa kráľova dcéra, „už dávno slúžim uteba a ešte si mi ani len to nepovedal, v čom tvoja moc záleží.“

Zahomral šarkan a staval sa, akoby nič nebol počul.„Ach, bože môj, pane môj!“ ozve sa po chvíli znovu, „aká som ja

nešťastná! Veď ma ty ani nepočúvaš, keď sa ťa spytujem, v čom tvoja silazáleží?“

„Tamto pod tou metlou!“ zadudral starý šarkan. Tu sa ona hneďzachytí a kľakne si pred tou metlou, akoby bohvie čo bola.

„Hoj, nie je tam moja sila, nie,“ rozrehoce sa šarkan; „ale tu na tej a tejlúke jesto studnička, čo biela hus po nej pláva, v tej husi jesto jedno vajce,v tom je moja sila!“

Dobre to počula mucha za hradou, a keď šarkan odišiel, milý kráľovičsa zabral ku studničke, na ktorej biela hus plávala. Tá sa mu dala ľahkoulapiť a on z nej vyňal vajce. Tak ozbrojený vrátil sa ku žene a čakal príchodšarkana.

Nezaveľa bolo počuť strašnô mrmlanie, to sa už vracal nahnevanýšarkan. Ale ako otvoril dvere, kráľovič mu praskol do čela to vajce. Vajcesa rozpuklo na mnoho kusov a s ním sa rozpukla i hlava obludy. Tu tieklokrvi mnoho. Tieklo najskôr do nádoby a potom po celej izbe, akoby zaklaldesať vykŕmených volov.

Po šťastnom víťazstve utekali z diabolského hniezda k najmladšiemušvagrovi, a len čo ho prvou kvapkou krvi pokropil, razom sa premenilz deväťhlavého draka na krásneho mladého chlapa. Tak pokropil ajstredného a aj ten sa na krásneho chlapa obrátil. Ako k tretiemu švagrovidochádzali, ten už vedel, čo za novinu nesú.

„Hoj,“ zvolal proti nim, „len si posadajte na môj chrbát! Tam nadruhom svete pokropíte ma otcovou krvou, aby celkom zrušené boli jehočary.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

123

A tak sa aj stalo! Pod božím slnkom všetci sa priateľsky pozdravili avšetci ďakovali svojmu švagrovi za oslobodenie.

Ale kráľovič málo na to slúchal.„Až budeme,“ povedá, „tam, kde máme byť, potom sa potešíme, ako

sa náleží.“Zachytil sa teda popredku a viedol celú rodinu domov.Išli, išli ďalekými krajinami a kde sa koľvek dovedali ľudí, čo by bolo

nového, všade im rozprávali, že tam a tam v tej krajine sedeli dvaja bratiana tróne, ale boli zlí a dovtedy sa medzi sebou vadili, dovtedy jeden sdruhým bili, až sa i pobili. 2e ešte má byť ich tretí brat dakde vo svete, apretože za tým čakajú, a len tak bez kráľa trvajú.

Kráľovič vedel hneď, kto je to ten tretí brat, a len sa čím skorej s celourodinou ponáhľal ku svokrovi. Ale čo sa ako ponáhľali, predsa strmšie šlapred nimi povesť o nich samých a starý kráľ vyšiel im ďaleko v ústrety sveľkou slávou. Tu bola neslýchaná radosť a rozprávok bez konca-kraja, keďdo kráľovského paláca došli.

Vtom sa dostavili aj poslovia tamtej krajiny, aby tretiemu bratovioddali kráľovskú korunu. Ale on korunu neprijal:

„Mám ja,“ povedá, „dosť po mojej žene. Medzitým, čo by po otcovina mňa malo pripadnúť, to ja prepúšťam mojim trom sestrám a tromšvagrom, aby sme mali každý svoje vlastné.“

Potom ešte raz slávili všetci svadbu a po svadbe panovali pokojne ašťastne, ale najšťastnejšie predsa náš bývalý popolvár.

A tak sa vyplnilo pri ňom slovo jeho otca, čo mu bol nad hrobompovedal: Syn môj, syn môj, ešte i viac musíš na svete podstúpiť, aby sa tipotom dobre darilo!

PAVOL DOBŠINSKÝ

124

PETER A OTEC NEBESKÝ V ŠIROKOMÚDOLÍ

PPeetrotrova čava čapipicaca

Keď chodili svätý Peter s Otcom nebeským po širokom údolí, dostalisa raz v jednej dedine na krstiny. Baby zhrnuli sa okolo Petra, aby dieťaťuniečo udelil; ale že nemal čo dať, vzala mu babka čapicu a posadila juchlapčekovi na hlavu. Rozhneval sa Peter, lež Otec nebeský mu riekol:

„Keď to spôsob, nechže si ju má to dieťa tú čapicu.“Žatým odišli.Chlapček rástol a bol neslýchané krásny. Keď odrástol, pásaval

matkino stádo. I šiel raz zasa polom, kde chlapec pásol, Peter s Otcomnebeským. Povie tu Peter Otcu nebeskému:

„Otče nebeský, koľko rokov chodíme už po širokom údolí, ale verusom ešte nevidel takého krásneho chlapca ako tohto pastierika!“

„To je ten chlapček, čo sme mu boli na krstení a čo baba tebe vzalačapicu,“ povie Otec nebeský.

„Bodaj babu!“ hneval sa Peter a prosil Otca nebeského, aby premenilchlapca na škaredého.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.Chlapec prihnal ovce domov a šiel k materi pýtať si večeru. Matka iba

oči vytreštila, čo to za chlapčisko prišlo do domu a ešte pýta si aj večeru. Akeď jej povedal, že je on jej syn, pochytila ohennú metlu a vykúrila ho vonvolajúc:

„Choď mi z očí! Môj syn bol švárny, pekný až milá vec, a ty si lenohava!“

Plačúci šiel chlapec do hory. Prišiel tam k jednému pustovníkovi aprosil si pre božie zmilovanie hoci len korku chleba. Pustovníkpovyspytoval sa ho, kto je, čo je, odkiaľ je, a keď mu chlapec všetkovyrozprával, dal mu chleba a uložil ho.

Ráno, keď sa naspali, povie pustovník:

125

„Ale, chlapče, keď teba tak doma nechcú poznať, mohol by si aj u mňaostať. Mám i ja kŕdelec oviec, pásol by si mi ich. No, či zjednáme sa?“

Zjednali sa tak, že staré ovce ostanú pustovníkove; ale potom z jahniata z mladých že polovica bude vždy chlapcova.

Chlapec na to šiel pásť a mal dobrú hrivnu: staré ovce kotili peknéjahňatá s rúnom až po zem. Keď pustovník videl, že chlapec takto dobreopatruje ovce, odišiel preč na ďalekú cestu a chlapcovi povedal len toľko:

„Všetkože mi dobre opatruj ako dosial, aby ti žiadna ovca neskapala.No, veď uvidím, keď prídem, či mi pravdu povieš!“

Chlapec pásal a opatroval ovečky aj ďalej. Ale bol toho už veru peknýkŕdeľ. Tu šiel zasa popri kŕdli Peter s Otcom nebeským. Divil sa Peterpeknému stádu; ale keď mu Otec nebeský riekol, že to stádo onen chlapecv jeho čapici pasie a polovica krásnych jahniat že je chlapcova, prosilPeter Otca nebeského, aby tú vec tak urobil, žeby tie chlapcove jahňatáodkapali.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.Chlapec pretrpel ešte i túto škodu. A keď vrátil sa pustovník, povedal

pravdu, ako stalo sa; pustovníkovi oddal jeho ovce a zo svojich ukázal mulen kože. I radil mu pustovník, aby šiel do mesta, irchy predal, za utŕženépeniaze zbožia nakúpil a to zasial. Chlapec poslúchol dobrú radu.

Z požehnania božieho rástlo mu všetko ako z vody a mal tak krásnosiaťa, že tomu rovného v celom širokom údolí ani vidieť nebolo. Zasa šielPeter s Otcom nebeským okolo role a Peter divil sa tomu krásnemu siaťu.Keď mu ale Otec nebeský riekol, že to krásne zbožie je toho chlapcovo, čomá jeho čapicu, prosil Peter Otca nebeského, aby mu naň poslal krupicu.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.Prišla hŕmava a krupica a znivočila všetko v poli; chlapcovi nezostalo

ani byle. Chlapec pretrpel i túto nehodu.I radil mu pustovník, aby šiel do mesta ku kráľovi, ktorý má tri dievky;

aby si len smelo pýtal jednu z nich, takže ešte stane sa kráľovým zaťom.Chlapec i v tom poslúchol pustovníkovu radu.

Pobral sa rovno do mesta, predstúpil smelo pred kráľa a pýtal si jednuz jeho troch dievčín za ženu. Doviedol ho kráľ k svojim trom dcéram ahovoril im:

„No, dievčatá, ktorá by z vás mala vôľu ísť za toho šuhaja?“„Eh, radšej sa obesím na topoľ, ako by si svet zaviazala s takým

strapákom!“ ozvala sa najstaršia a odvrátila sa preč.

PAVOL DOBŠINSKÝ

126

„Ja by som radšej skočila do Váhu, ako by takú ohavu svojímpomenovala!“ riekla stredná a nechcela na to ani hľadieť.

„Ej veru, otecko, ja si ho vezmem; keď je nie pekný, bude dobrý!“ozvala sa najmladšia a vzala si ho.

Bolo veselie. Šiel Peter s Otcom nebeským tým mestom a prišli ajna to veselie. Prijali ich pekne a uhostili štedro. I spytuje sa Peter Otcanebeského, čo to za príčina, že sa priam na tomto veselí zastavili a kto toten mladý zať.

„Ten chlapček, čo mu baba dala tvoju čapicu; či ho nepoznáš?“odpovedal na to Otec nebeský.

Tu milý Peter keď nazrel do utešenej tváre mladuchy a pozrel sa naškaredú tvár ženícha, prosil Otca nebeského, aby urobil ho zasa takýmpekným, akým býval. Otec nebeský ale urobil ho dva razy takým pekným,akým býval, že až celá svetlica osvietila sa od krásy šumného mladého zaťa.Nevestine hrdé sestry tak rozmrzeli sa nad tým, že jedna obesila sa na topoľa druhá skočila do Váhu. Šuhaj ale so svojou najmladšou kraľoval šťastne.

PPeeter akter ako rano ranostaostajj

Raz, keď zasa chodil Peter s Otcom nebeským po širokom údolí,nemohli dostať nocľahu. Konečne prijal ich na nocľah jeden sedliak aopatril ich náležité dobrou večerou. Po večeri ukázal im na pec a Peterpoponáhľal sa ľahnúť si k lopatám, že tam teplejšie býva; Otec nebeskýuložil sa len tak na prípecok. Peter chválil si sám v sebe, že i na teplom leží,i dobrú večeru mal a ráno, nebodaj, že ešte lepšie počastujú ich.

Len čo zbrieždilo sa, už sedliak vstával a hneď aj volal na pocestných:„Hore, hore!“Peter čakal, či bude Otec nebeský vstávať; ale keď ten nehýbal sa,

ostal ležať aj on. Po chvíli zvolal sedliak zasa:„Hore, chlapi! Keď ste mali večeru aj nocľah, choďteže aj do roboty!“A keď Peter zasa nehýbal sa, chytil milý gazda lopatu a vylátal ho.Krivo videlo sa to Petrovi a obanoval, že si ľahol k lopatám. Medzitým

akoby nič nebolo, prosil Otca nebeského, aby tento preľahol si už ako nato teplejšie miesto, k lopatám. Otec nebeský urobil mu i v tom po vôli.

O chvíľku vráti sa sedliak a zahreší:„I bodajž ťa, veď ten pri tých lopatách ešte vždy drichme ako medveď

v zime! A čože tento na tom prípecku?“ Buchol tohto statočne do chrbta,

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

127

v domnení, že i druhému voľač dostane sa na príučku. Keď ale Peter predsanehýbal sa, namrzený sedliak šiel sám po svojej robote.

Peter ale prosil Otca nebeského, aby čím skorej odišli zo stavaniatohto hugáňa, kde takto na raňajšok častujú. Otec nebeský bol užpodvíhal sa hore, neriekol ani tak ani tak, len usmial sa trocha a pobrali sapreč; Peter za ním. I šli zasa ďalej.

PPeeter lakter lakomomecec

Ako tak chodia ďalej po širokom údolí, pošle raz Otec nebeský Petra,aby kúpil pečenú hus. Peter kúpil hus pečenú, ale lakomec oblizol,napačmal sa — a zjedol po ceste celé stehno. I spýtal sa ho Otec nebeský:

„Peter, kdeže ti má hus druhú nohu?“„Tá nemala druhú!“ odsekol Peter nakrátko.„Ach, či si to kedy videl, aby hus len jednu nohu mala?“ riekol mu na

to Otec nebeský.„Ľaľa. Otčíčku nebeský, tamto stojí hus o jednej nohe!“ ukázal Peter

na kŕdelec hús, medzi ktorými jedna stála len na jednej nohe na ľade.Otec nebeský nepovedal ani tak ani tak a šli ďalej.Prišli do velikej hory a tam našli poklad. Otec nebeský vyňal poklad

zo zeme a rozdelil na tri diely. Peter díval sa, díval na tie hromádky, behalimu oči z jednej na druhú aj na tretiu, až i spýtal sa Otca nebeského:

„Komuže bude, Otče nebeský, ten tretí diel, keď sme iba dvaja?“„Jeden bude mne, druhý bude tebe a ten tretí tomu, kto tú nohu

zjedol!“ vyriekol Otec nebeský.„No, Otčíčku nebeský, ja som ju zjedol, keď som bol hladný,“ priznal

sa Peter.Otec nebeský pomrzel sa trochu na Petra, že ho ocigánil, ale hneď zasa

udobril sa a dal mu tú tretiu hromádku, lebo mal Petra rád.

PPeetrotrova kva košeošeľaľa

Ale Peter jak si nechýrne gazdoval si s pokladom: bo keď chodili zaspo širokom údolí, roztrhala sa mu košeľa a nemal za čo kúpiť si novú. Prišlik jednému plotu, na ktorom viselo dakoľko košiel chudobnej ženy. RečiePeter Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme. Otec nebeský nechcel nato privoliť, ale Peter riekol:

„Ech, predsa si ju len vezmem!“

PAVOL DOBŠINSKÝ

128

Aj vzal si ju. Otec nebeský pokrútil hlavou, ale riekol len toľko:„Keď si vzal, majže si, ale večer pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť.“Keď večer prišla baba košele zberať z plota a zbadala, že jedna chybí,

vravela:„Eh, čo tam, to tam, nech ju Otec nebeský tomu požehná, kto si ju

vzal.“Zradoval sa naslúchajúci za plotom Peter takým rečiam a šiel Otcu

nebeskému to oznámiť. Otec nebeský mu ale kázal, aby košeľu hneď zasana plot zavesil; bo že nemôž ukradenú vec podržať si tam, kde zlodejapožehnávajú. – Voľ-nevoľ poslúchol a šli ďalej.

Prišli žatým k druhému plotu, na ktorom viselo mnoho košieľ bohatejgazdinej. Rečie zasa Peter Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme, žeich je tam mnoho. Ale Otec nebeský nechcel mu privoliť. Peter ale vzal sipredsa tú košeľu.

„No, keď si vzal, majže si, ale večer pôjdeš počúvať, čo bude babavravieť,“ riekol mu Otec nebeský.

Peter šiel večer na posluchy. Keď prišla baba zberať košele a videla, žejedna chybí, začala hrešiť:

„Bodaj toho čerti do ohenného pekla odvliekli, kto mne tú košeľuukradol!“

Keď to Peter Otcu nebeskému oznámil, riekol Otec nebeský, aby siPeter tú košeľu podržal.

To vraj preto, že baba Petra k čertom posielala; aby Peter vedel, ako jeťažko ukradenú vec podržať.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

129

PRAVDA

Žili si jedni traja bratia, žili pekne vovedno, kým im otec žil, čo ich krotil ameril. Ale keď im otec umrel a o deň ho pochovali, začal hneď starší:

„Podelíme sa!“A stredný, do toho hotový, len sa spýtal:„Nuž akože sa podelíme?“„Akože by sme sa? Po pravde! Mne tak ako tebe!“ doriekol mu

najstarší.Najmladšieho ani nespýtali sa, ako, čo; lebo o ňom naveky len to

vraveli, že ten sečku nosí pod klobúkom. A keď už prišlo naozaj na deľbu,„mne tak ako tebe“, tu dvaja starší vybrali si, jeden napred domu izbu,druhý nazad domu komoru obývať a najmladšiemu oddelili starú stajeň.A keď pri celej deľbe dostalo sa tomuto z každej veci iba, ako vravíme,„porisko zo sekery“, a keď sa na to sťažoval, ohriakli ho hneď oba:

„Čuš! Či nepočuješ, že ti pri každom trúbime do ucha: ,Mne tak akotebe!‘ – A to je pravda!“

Á milá deľba ešte len šla, ako šla, kým každému z každého dolezlo sačo to. Ale kravu zanechal im otec kremä jednu jedinú. Ako si tú podeliť,aby celá ostala? Dlho hútali i tak i onak, i predať i nepredať ju; až tí staršímúdrejší vyhútali, že si oni vystavajú na dvore nové stajne vedľa tej starej,ktorú najmladšiemu oddelili, a do čej stajne potom krava vníde sama odseba, ten si ju zadrží.

O niekoľko dní už hrdé dve stajne stáli na dvore vedľa tej starej a tídvaja vopred hrdili sa, že vyhrajú; bo, vraj ani krava nemá otruby v hlave aradšej už len vníde do novej stajne, než do starej, ošarpanej. Nakládli ešteovsa a sena do jasieľ, aby hneď mala k čomu zastať. Najmladší nemal ovsa,sena; zapichol len tak, aby dačo bolo, bukovú zelenú chvoju nado dvere.Keď krava išla večer z poľa, veselo zaručala na zelenú chvoju, strhla si ju dopysku a stala si na dávne svoje miesto v starej staji, trebárs pred prázdnejasle.

„To je nie po pravde!“ zavolali bratia. „Krava pomýlila sa; ale my to užurobíme po pravde.“

131

I tak hneď na druhý deň zabili kravu, sebe pobrali loj a mäso anajmladšiemu hodili odratú kožu. Čo mal robiť? Akú mu pravdu nadelili,takú si vzal a vystrel kožu na slnce. Sila múch, komárov, ôs a sršňovnasadala na páchnucu kožu.

„No, teraz už len rezko a vrtko!“ pomyslel si najmladší; kožu zachlopil,pozašíval, vyhodil na plece, vzal palicu do ruky a hybaj takto do sveta s tousvojou pravdou.

Večierkom príde do jedného mlyna a prosí o nocľah. Ale mlynárkaani počuť, že takto a takto, ona sama, čeľaď sa jej rozbehla, keď gazdu domanieto; a ten že pošiel voľakdesi až za Hron po mlynské kamene; ona že sabojí cudzích chlapov prenocúvať.

„Oj, nieže tak, mlynárčička moja drahá, nie!“ prosí sa pocestný.„Vidíte, toto je tu celé moje bydlo, všetka moja pravda; ešte by ma aj o túozbíjali, ak by ma dakde v poli noc zastihla. Lenže ma len prichráňte aj sňou! Veď už ja ako ja, trebárskde do kútika zaleziem, len či moja pravdabude na bezpečnom.“

A s tým hodil milú pravdu pod posteľ, len tak zahučalo v nej.Mlynárka, či že preľakla sa huku, či už čo, dala sa mu naprosiť, ak napovaline do najzadnejšieho kúta zalezie a tam do rána ani nečuchne.Dobre i tak! Zaliezol na povál a tam čupel.

Len ti tu raz počuje veselú vravu a chichot pod sebou a voľač zasvietisa mu. Pozrie dolu škárou a tam vo svetlici mlynárka už za stolom aj svoliakymsi pánikom. Ujedajú si koláčov a pečienky, zapíjajú vínkom,žartujú a chichocú sa až radosť.

,Aha!‘ myslí si, ,preto si tá vykúrila všetku čeľaď z domu a mňa napovál, že sa chlapov bojí!‘

Vtom ale začuje búchať zvonku na dvere a krik:„Žena, otvor!“A žena tamdnu s frajerom nevedia, kde trhnúť sa.„Vari všetci čerti toho môjho starého teraz domov nesú,“ hovorí ona.

„Len sa ta do komory, frajer môj milý zlatušký! Skry sa mi tam hneď pridverách do toho suda s perím, tam ti bude aspoň mäkuško a vykutiť ťatam nevykutí ten môj starý. Veď už potom bude ako bude – a ja všetkopopracem.“

Milý zlatušký frajer skočil v tej komore naozaj do suda, ale v strachua v súrke do kolomažného, a len keď z tohto horko ťažko vyliezol, vyhľadaldruhý a ukrútil sa do peria. Žena popratala koláče pod periny, pečienku

PAVOL DOBŠINSKÝ

132

a víno za pec. Starý vonku mal nabúchať sa na dvere, kým mu žena prišlaodomknúť:

„Ach“, vraví, „lenže sa mi nehnevaj, mužíček môj drahý premilený!Bola som trochu zdriemla a preľakla som sa ria to búchanie. Nuž veru somsa neopamätala priam a zaraz, čo sa to robí. Ale je už všetko dobre, keď simi len tu!“

„Ej, tu som ti tu! Hnáty dodrgané, voz na planej ceste dolámaný,hlava plná bolesti, a ešte jachám o dušu až hen z tretieho chotára domov.Zabudli sme si sekeru a nemohli sme si ani ponaprávať, čo sa nám na vozerozhubilo. Veru by ma ani na tri vozy nezobral, taký som nadurdený – ahladný; to si mala už vedieť!“

„Ach, nuž veď len čo ti tu dám? Veď vieš, že keď teba doma nieto, preseba nič nevarievam; ani by mi nič bez teba nechutilo. Okrem trocha tejkyslej juchy, čo si sa jej nachlípal, keď si mi odchodil, nemám ničovéhonič.“

„Nič nemáš?! A to čo máš za dudy, čo spod tej postele trčia? Bolo ti mitreba aj na tie podšpotiť sa, nedosť doráňal som si nohy po ceste?!“

„Jaj, veďže sa mi len nehnevaj! Veď to nič! Voliaky pocestný si to tamzložil, že je to všetka jeho pravda.“

„A kde ten pocestný?“„Kdesi na povale spí.“„Zavolaj mi ho! Budem sa s ním trocha o tej pravde dovrávať, aspoň si

vrtochy z hlavy vyženiem.“Pocestný zavítal z povaliny:„Pánboh s nami a zlé preč, môj milý hospodárku!“„Pánboh uslyš spoločne! – Poďteže! Čože to za pravdu máte?“„Pravdučičkú pravdu! Všetko povie, nič netají. Iba mi touto palicou

na ňu pobúchať treba.“„No, pobúchajteže, čo povie.“Pocestný pobúchal palicou na tú kožu. Muchy duchy sa pobúrili a

hučali, len tak dunčalo.„Ká zlá nevôľa že to hučí v tej pravde?“ spytuje sa mlynár.„Môj milý hospodský, veď to tie duchy-proroky, čo spravodlivo

pravdu vravia.“„Nuž a čože vravia?“„Hm, veru tým tie koláče voňajú, čo sú pod perinami schované.“„Len aspoň netárajte! Ešte koláče – kde by sa tu vzali?“Odkryjú periny a tu na výber: makovníky, lekvárniky, bryndzovníky,

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

133

kúchne, kvaky, perace, pletence, mrváne. Hneď si zasadli za stôl a zajedli sido chuti. Pravda ešte hučala, trebárs len ticho.

„Len čo to ešte hučí v tej pravde?“ rečie mlynár.Pocestný poklope, prikľakne, nadloží ucho a skočí s radosťou:„Dobre sme, gazdíčko! Za pecou pečienka a víno!“Idú, hľadajú a tam ešte temer celé prasa na pekáči, kašou obkladané

a plná pinta tokajčiny. Hej, čiže sa oddali schuti aj do toho ako dobríkamaráti, trebárs mlynárka hľadela do toho ako moriak s oveseným nosoma nadureným perím. Keď ale takto pri vínečku aj rozveselili sa trochu,povie mlynár:

„Nože, bratku kamarátku, či by tá pravda ešte voľačnezaprorokovala?“

„Oj, čože by nie? Veď vám tá uhádne, o čom by sa vám ani nesnilo.“Pocestný poklopal, pravda zadunčala. Ale ten veru len hlavou

pokrútil, keď ucho priložil.„No, čože je? Veď je vari nie zle?“ spytuje sa mlynár.„Ale je so všetkým nie ani dobre. Hádam to už nechajme tak!“„A už to zasa nie. Keď je pravda, von s pravdou!“„Nuž keď už ináč byť nemôže, teda von s pravdou! Vo vašej komore

čierny operený čert v sude!“„Ej, aj to by bolo?“ krútil mlynár hlavou.„A už to inak nemáte. Len berme kyje, čo mu chrbát namastíme, aby

kocúrovi odnechcelo sa chodiť na cudziu slaninu!“Keď posvietili do komory, vytiahli za pačesy zakolomaženého

opereného čerta zo suda a mlátili, až mu kosti prašťali, kým len neprosil saim:

„Joj, nebite, už nebite! Radšej vám dám sto zlatých!“Keď vysádzal z vačku peniaze, samé dvadsiatniky ako srieň, pustili ho.

A ten s namasteným chrbtom dobre vedel, kde mlynár dvere nechal, keďdom robil.

Spali potom ako v oleji. Iba keď ráno vzal pocestný dudy na plecia,nevidelo sa to mlynárovi nič po nič tú pravdu opustiť.

„Pán bratko,“ vraví, „mne by nebodaj i ďalej bola tvrdá hodina v domebez tej pravdy. Či by ste mi ju nepredali?“

„Vďačne, pán brat! Veď je to moje remeslo pravdu po svete roznášať,i tak jej niet.“

„A za čože ju dáte?“„A veď viete, čo sme pri nej zarobili.“

PAVOL DOBŠINSKÝ

134

Hneď mu odčítal tých sto zlatých, čo čert za bitku zaplatil, a rozišli sa:ten v tú stranu za vozom, celkom ubezpečený, že má pravdu v dome nastráži, tento vytešený s turáčikmi domov.

Ale ešte nebolo žiadnych sto krokov od mlyna, keď tu mlynárka zaním volá:

„Postojteže, pán bratko, postojte – aspoň na jedno slovo!“A už ti mu bola za chrbtom. Ale ho negalibila, len pekne okolo neho,

že to veru nebude dobre v dome s tou pravdou; načo by to muž hneď okaždej pletke vedel; že len ako by ona mohla sprostiť sa tej pravdy a veď žeby to nežiadala darmo.

„Keď vám,“ hovorí, „dal môj muž sto zlatých, ktoré ste si krém tohozaslúžili, dám vám ja dvesto, len aby tej pravdy nebolo!“

A nasilu mu strčila mešec s dvadsiatnikmi do kapsy. No, i onnespieral sa tak veľmi a povedal jej, aby rozrezala na tej koži dieročku, čoby sa do nej spratal tenký koniec lievika, a mala už vriacu vodu naporúdzi,tou aby tie muchy, duchy, proroky oparila; ale pozorne, bo ak by vyleteli,na večné veky by tú pravdu po dome hučali.

„Keď je len to, veď ja ju zriadim tú milú pravdu!“ – a ponáhľala saurobiť tak.

Šiel s batohom, prišiel s hotovým grošom najmladší brat a vystavilsi nový novučičký dom aj s komorou. Len akoby to bolo za deň a za noczo zeme vyrástlo! Aj kravu si kúpil z toho zárobku a tamtým prichodilootcovské turáčiky načať, keď chceli kravy mať. Závideli mu a len, že „kdeon to všetko vypriadol?“

„Hja, kdeže páni zámky berú?“ odpovedal im. „To mi dohnala tápravda, čo ste mi nadelili. A veď vy to ani neviete, ako tam za horou nájdesa hlúpy, čo kúpi. Za pletku, nie to ešte za pravdu, dobre zaplatia, len trebarozumu užiť.“

Títo neleniví, pobili svoje kravy; mäso pohádzali psom, že načo imbude, keď i tak zbohatnú; kože vystreli na slnce, a keď muchy duchydoleteli, pozašívali, vzali na plecia a poď ho do toho mlyna:

„Či si nekúpite pravdu?“„Ej, veď si ho vy kúpite odo mňa!“ zahrmel oklamaný mlynár a letel

s drúkom na nich. A za mlynárom čo len ruky a nohy malo a kto čo kdepochytil, s tým do nich. Odhúdli im tú pravdu na chrbtoch; ešte aj psovzahuckali za nimi.

„No, veď sme my prešli pri tebe!“ oborili sa títo dodrvení a dohryzenína najmladšieho, keď domov doliezli.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

135

„Nože no, či to dakto slýchal, takú škodu, taký posmech! Aj o kravyprísť, aj takto na kožu si utŕžiť!“

„Aj, veď ja z toho nemôžem,“ rečie najmladší, „keď ste vy hlúpejší odhlúpych, že ani hotový tovar predať neviete.“

„Nuž ale ty nám ešte nadávať budeš?“Z reči do reči, tam by ho boli zabili, keby nebol pobral nohy na plecia.

Ale sa aj vyvŕšili; roztrepali všetko v dome na márne kúsky: obloky,sklenice, hrnce, misy, rajnice, čo len roztrepať sa dalo. Nenechali ibahromadu črepov z celého nábytku.

Ale najmladší nezarmútil sa tak veľmi ani nad tým, len si pomyslel:,Od blázna múdry skutok nečakaj.‘ ,A veď je vari nikdy nie tak zle, žebyz toho lepšie byť nemohlo.‘ I tak pozadebnúval črepy do súdkov, naložilna voz, pripriahol koníčky, čo si bol medzi tým časom zadovážil – a „čihy,bihy,“ zabral sa do sveta nové šťastie hľadať.

Išiel horami, kadiaľ tí najchýrečnejší chlapci poza bučky chodievajú ana noc zatiahol rovno do hostinca v tých horách.

„Čo za tovar veziete, furmanko?“ spytuje sa hostinský.„A ver sú to, môj drahý pán hostinský, kráľovské peniaze v tých troch

súdkoch. Páni mi kázali len k vám na noc zatiahnuť, aby vedeli, kde hľadať,ak by sa mi voľač prihodilo. Dobre mi to tak urobíme, ak tie súdky na nocdo vašej pivnice založíme a tam zamkneme. Viete, že to potom aj páni voľačna to dajú, keď takto kráľovské imanie prichránite.“

Hneď zložil súdky do pivnice; hostinský spustil závory na dverách anáš furman si už len koníčky v stajni opatril, prišiel do izby a urobil sa,akoby spal.

Ale nespal; šípil on, čo v takom hniezde bude robiť sa. O polnociprišli dvanásti zurvalci, takí dobrí chlapci, čo znajú po horách každýchodník. Dovliekli za súdok peňazí a hneď na hostinského:

„Dobreže uschovaj i tieto k tým dvom súdkom plným, čo v pivnicitam za dverami máme; na ráno podelíme sa so všetkým. A daj jesť a piť, bonám už žalúdky na chrbát vyliezli a v gágoroch pípce narástli.“

Jedli, pili, harovali a nad ránom všetci pospali.Tu náš furman vzbudí potíšku hostinského a povie mu:„Dajteže mne vy von tie súdky! Viete, že s takým tovarom ani

hodinku zmeškať nesmiem, aby ma vojsko hľadať neprišlo.“„Jaj, človeče, akože ti ich dám? Ak by títo zbadali, že som sa len pohol,

priam by nám boli za pätami. Veru to už nebude, iba keď títo odídu.“„A mne zasa treba byť za horou, prv ako títo prebudia sa. Ale urobte

PAVOL DOBŠINSKÝ

136

si, ako chcete, ak vám tak milšie, žeby ma vojsko kráľovské sem hľadaťprišlo.“

„Teda vám radšej dám kľúče a zoberte si peniaze sami.“Náš furman hostinského navlas poslúchol, pivnicu si otvoril,

zbojnícke súdky s peniazmi vyváľal na voz a oje obrátil. Zaberal, že by hoozaj ani na troch koňoch nedohonili.

Keď zbojníci povstávali a k deľbe sa mali, nenašli v súdkoch len črepy.Dosť sa ho nadoháňali, nastriehli na tej ceste, kade mal ísť ďalej; všetkonadarmo. To im voliak ani na um nezišlo, že furman mohol aj oje obrátiť;tak im to hlavy pomútilo, že sa našiel majster nad majstrov.

A náš majster nezastal iba na vlastnom dvore a poslal hneď k staršímbratom po mericu, že bude peniaze merať. Hneď tam boli obidvaja smericou a híkaliže tí, keď tento meričku za meričkou nosil z voza, všetkotoliare a dukáty, ako čoby ich dnes boli razili.

„Len kde si vypriadol zasa toľké peniaze?“ vravia mu.„A veď vám dávno hovorím, že človek len dotiaľ k dačomu nepríde,

kým rozumom nepohne. Viete tam v horách ten hostinec? Tam hostinskýzavzal sa na to, zo starého nové robiť; preto aj mne za tie črepy zaplatildukátmi, že ešte žiadne nehodili sa mu tak do remesla ako moje.“

„Čo len to,“ pomysleli si bratia,“ z nášho bydla vystanú aj inakšiečrepy!“

Potlkli, potrepali všetko v dome na hŕby; črepy zadebnili, na vozynaložili a ak „hijó“ tak „hijó“ jeden pred druhým do toho hostinca. Tuzbojníkom číhajúcim nebolo viac treba, len súdky zazrieť, hneď ichobskočili:

„Ahá, vtáci, už ste v klietke!“Zobrali im všetko i s vozmi aj so statkom, aj ich temer do nahá

vyzliekli a tak vyšibali do hory.„Či vám to,“ hovoria „bolo treba bláznom, takto chytiť sa do pasce? A

môžete radi byť, že vás živých prepúšťame!“Ten najmladší iba usmial sa: ,Mne tak ako tebe, to je po pravde!‘ keď

ich videl, ako vliekli sa domov, bosí, nahí, vyšibaní. Ale na druhý deňnebolo ani jemu tak celkom do smiechu, keď tí uzrečení hneď na svitanívrútili sa mu do domu, a čím opamätal sa, už ho poviazali, že ani hnúťúdom nemohol.

„Už nám teraz neumkneš, ty stonoha kadejaká!“ hovorili mu.„Pripravil si nás o všetko; aj o zdravie a životy nám šlo a tak i tebe pôjde oživot. Mne tak ako tebe! Či rozumieš? Len akú si smrť vyvolíš?“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

137

„Čože tu mal robiť? Už im len to povedal, aby si robili s ním, ako samichcú, len aby krv nevylievali, keďže oni všetci traja jednu mater sali.

„Ako si si vyvolil, tak ti bude; krv tvoju ani nechceme, ale ťa hodímedo Hrona,“ povedal na to najstarší. A stredný dokladal:

„A zašijeme ho do vreca, aby nevidel, kade ta a kade naspäť, ak by eštevoliako aj poviazaný vyplával. Ačak to múdre bude?“

„Múdre, bratku, múdre,“ dovetil najstarší, „len vrece sem!“I tak ti ho strčili do vreca a zaniesli na samý kraj Hrona.„Hop, bratku,“ povie stredný, „len aby sme nepomýlili sa už teraz!

Akože ho tadnu hodíme, či dolu hlavou a či dolu nohami? Ako by to lepšiebolo?“

„A veru pravdu máš, ako by to lepšie bolo?“„Poďme poradiť sa múdrych ludí, veď ho máme už vo vreci. Zatial sa

môže aspoň pomodliť.“Hajda tí do dediny k múdrym ľuďom! A ten v tom vreci ak volá, tak

volá:„Nebudem kráľom, nebudem!“Prišiel tatam bača pasúci s kŕdľom oviec.„Čo to voláš v tom vreci, čo?“„Nebudem kráľom, nebudem!“„Ešte čo, že kráľom? Ktože ťa chce za kráľa?“„Jaj, bože! Nuž ktože? Umrel im tu na zámku kráľ a druhého nemajú;

nuž ti mňa chcú postaviť za kráľa, že som ja najmúdrejší. A že som sa imspieral, chcú ma hodiť do vody. A just za to: Nebudem kráľom, nebudem!“

„Čo je len to,“ rečie bača, „veď ja budem. I tak už zunovalo sa mi deňpo deň iba to jedno, za ovcami chodiť. Čarujme sa!“

Čara bola hneď hotová. Bača vliezol do vreca a tento ho pozašíval, abyho naozaj tam našli. Potom ale prehodil si novú bačovu širicu cez plece,vzal posekanec a fujaru, ovce zavrátil za vŕštek, kde našiel brod a prehnalhneď kŕdeľ na druhú stranu rieky. Bratia sa vrátili ako na hotové a tupočujú krik z vreca:

„Už budem kráľom, už budem!“„Počujže ho, ešte kráľom chce byť nad nami; no aj to by bola pravda!“

vraví najstarší.„Taká jemu pravda: dolu hlavou do Hrona, keď sa ešte i na to chce

dávať, na čo nenarástol,“ povedal stredný.Pochytili vrece za oba konce a hodili baču dolu hlavou do Hrona. Ale

si ešte nedôverovali a hľadeli dlho za hodeným, či voliako nevypláva von.

PAVOL DOBŠINSKÝ

138

No ten istotne tam s rybami a žabami skamarátil sa na dlhší čas, ako čo: byoni boli mohli von dočkať.

Zrazu ale počujú títo voliake cenganie a bľačanie z druhého brehurieky. Zodvihnú oči a tu ti ich opravdivý brat tam! Len čo si bol dohnalkŕdeľ oviec nad vodu a popásal ich a preberal na fujare až milo.

„Hľaďže ti ho, hľaď, veď je ten už tam!“„A veru je tam! Brat, či si ty, či nie ty?“„A veru som ja, tak ako ma tu vidíte!“„A kde si vzal ten kŕdeľ a tú širicu i fujaru?“„Dar, bračekovci, dar! Kýchlo sa mi na lačné, keď ste sa mi ani najesť

nedali a dnes je pondelok. Ba načo sa to aj spytujete? Či ste nikdyneslýchali, aký svet pod vodou? Tam sú vám krásne zelené lúky, háje, polia.A také, hľa, kŕdle pasú sa po nich. Tento kŕdeľ mi sám bača ponúkol, abymi bolo na osoh, čo blázni vystrájajú na moju škodu.“

A milí blázni zahľadeli sa ešte raz do vody, či by to ozaj pravda bola, čoto tam pod vodou! A tam naozaj na širokej pláni zrkadlilo sa stádo a zelenálúka z druhého brehu a všetko sa im tak zdalo, ako čoby to pod vodou bolo.Nič nečakali, kým by poradili sa, ako budú skákať, len hybaj dolu hlavoupod vodu. Tam tí pasú ovce až podnes na Abrahámovej lúke!

Múdry ale zahnal si kŕdeľ oviec domov a potom oženil sa, keď už malna čom. A ešte aj svojim detným deťom vravieval:

„Blázni ako blázni – sebe jamu kopú!“ a „Lakomý o všetko príde!“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

139

PROROK RAK

Šelma sedliak nemal už nič na svojom bydle, kremä jednu kravu.Pri jeho hlúpej žene bolo prešlo sa mu všetko, čo kedy mal. Pomyslel

si: „Predám aj tú kravu; – načo mi je? Jednak moja žena neopaternica skoronaučila by mi ju nič nejesť a za kožu neviem, čo by som dostal. Hm, ale čo,keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať, nájde sa, hádam, ajpre mňa voliake remeslo na svete, z ktorého vyžijem.“

Ako si zamyslel, tak urobil; hnal kravu do trhu. Ako to jeho žena vidí,volá za ním:

„Aleže ak ju predáš, kúp mi sukňu – trebárs akú úzku!“„Dobre, dobre; aj sám som na tej mysli, že voľač donesiem pod zuby,“

volal jej naspäť a s tým už bol voľakdesi až hen na konci dediny.Na trhu predal kravu hneď. Kúpil kalendár; no i pečenú húsku. To

strčil do kapsy a ostatné peniaze prepil na víne. Sedel pri ňom až dodruhého dňa.

Jeho žena tu doma zakúrila si pec, a keď takto pred pecou zohriala sa,pomyslela si, že keď jej už teplo, načo by jej bola stará sukňa i dovtedy, kýmmuž dôjde s novou. Zvliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. V pecinielen sukňa stlela, potlel aj všetok oheň, vychladla aj pec aj izba, kým mužtam kdesi pri tom víne sedel. Nuž táto tuná triasla sa od zimy v tej voliakej,i to dosť biednej košelici, čo ešte ostala na nej. Raz už potom došiel milýmuž, a len čo dvere otváral, už táto volala spoza tej pece:

„Mužíček môj, dajže mi skoro tú sukňu.“ „Akú sukňu? Veď som ti jasukňu nekúpil.“ ,,I bodajže ťa, a veď som ti volala, žebys mi kúpil už trebársakú úzku.“

„A veď húsku som kúpil; aj tebe dám z nej, len čuš!“ A veru bolojej len čušať tam pod kochom, bo takto ako bola, o tej biednej košelici,nemohla ľuďom na oči. Dobre, že ešte hodil jej muž tam voľač pod zuby.

A muž len to chcel, aby žena dakde čušala, keď on raz mal tú zázračnúknihu, v ktorej ide znamä na znamä, čiary-čary, haky-baky, jesú na všetko.Najsamprv dal vyhlásiť sa po dedine, že on všetko uhádne, čo komu kdeskapalo, aby len išli k nemu ako k dákemu prorokovi. A tú zázračnú knihu,

141

to jest kalendár, obrátil pred seba hore nohami a dolu hlavou, bo literkynepoznal; ale hľadel do toho, akoby vedel všetky knihy a všetku múdrosťlyžicou bol pochlípal do seba. Dlho mu nik neprichodil. Ale raz, ako taksedí za stolom, vpáli mu sused do izby. „Susedko,“ začne.

„Nič susedko, ty grobian! Či to tak chodia k prorokovi? Vyjdi von,pekne zaklop, a ak ti zavolám: Slobodno, nuž prídeš a klobúk zosnímeš.Potom budeš dovrávať sa so mnou pekne po pansky ako s prorokom.“

Milý sused musel von, prikloniť sa pekne po pansky a potom už začať:„Pán prorok, skapali mi dva voly, či by ste nevedeli, kto mi ich vzal?

Veru vám dám dvadsať rýnskych aj kilu hrachu, takého vyberaného akozlato.“

„Nuž vidíš, kujon, mal si sa hneď takto prikloniť, aj bez naučenia.Teraz ale prines dvadsať rýnskych aj kilu hrachu! Tvoje voly nájdu sa.“

Uradovaný sused, akoby už voly boli doma, hneď doniesol peniaze ajkilu hrachu.

„Poď sem,“ vraví prorok, „a pozri, ak máš oči! Tento tuná s týmtokrivým kolenom,“ –

ukazoval v kalendári na znamä, „odviazal ti ich v noci. Ale ak ti ich dozajtrajška rána na miesto nepostaví, nuž uvidíš, že najmieň aj na to druhékoleno okrivie a potom ho už máme za šticu.“

Ako hrom roznieslo sa po dedine, že tak a tak, skapané voly vynájdusa a že s tým o tom krivom kolene zle bude. A nebol to nikto inší iba krivýKubo z dolného konca. Ten priletel ako bez duše a už znal, ako má zaklopaťi pekne prikloniť sa:

„Pán prorok, pán veštec, či ste doma?“„Doma. Čože chceš, krivá duša?“ riekne prorok. A ten naspäť:„Ach, veď duša ako duša, tá dosť vzdychala, ale telu chcelo sa krásť.

Nuž, veď viete, o tie dva volky som prišiel, len aby horšie nebolo.“„A čože dáš, aby horšie nebolo?“„Oj, veď som var hoden ešte i ja toľko dať ako ten váš hlavný sused

dal; len už potom aby všetko dobre bolo.“Všetko dobre bolo: peniaze i hráštek bol hneď zasa u proroka, voly

do rána na mieste. A takto pomaly nachodili sa pokapané veci i tomu itamtomu a meštek i komora u proroka naplňovali sa. Ženu choval dobre;ale tú sukňu len nekupoval a nekupoval, už trebárs akú úzku, bo si vždymyslel:

„Dobre tej za kochom, aby mi voliak remeslo nepokazila.“

PAVOL DOBŠINSKÝ

142

A ju to predsa škrelo, trebárs zjedla i húsku i prasiatko, ešte potom ivšeličo požúlila za tým kochom, čo takto ku prorokovi doputovalo.

Raz ti tu skape panej v kaštieli zlatý sobášny prsteň; a len ho nebolo anebolo, ani nikoho, kto by o tom bol vedel i najmenšie nadškrknúť. Chýryrozniesli sa, ako pani ponúka už aj sto rýnskych tomu, kto by jej prsteňvynašiel, a ako toho na kolese lámať budú, kto ho vzal. Za chýrmi doletelraz potom i sluha od pánov k nášmu prorokovi a vpálil tiež do izby s tým,že či vie, čo panej skapalo, aby to vyhľadal, keď je taký prorok.

„Čo tvojej panej skapalo,“ rečie tento, „lepšie viem ako ty. Ale ty sineokrôchaný surovec, keď nevieš, ako máš prikloniť sa prorokovi.“

Vyhnal i tohto von. Iba keď pekne zaklopal a uklonil sa, prijal ho; ajto hneď začal:

„A pani veľkomožná mali tiež vedieť, že prorok k takým pánom pešinechodí; keď pošlú po mňa hintov, potom prídem.“

Pani poslala hintov a prorok, s otvoreným kalendárom pred sebou,hrdo doviezol sa na ňom do kaštieľa. Vypýtal si osobitnú izbu, sedem dníčasu a samé vyberané jedlá a vínečka dosýta, kým by vyčítal, kde je tenprsteň. Pani privolili, keď i tak bola pani v dome a pán práve na celý týždeňbol odišiel z domu.

Milého proroka chovali ako pavúka, pil na to ako dúha, a už čosnoval, to snoval za tých sedem dní. Ale tej jeho žene nebárs bolo domaza tou pecou o hlade a zime. Núdza zobúdza, zobudila aj túto. Kým čohotového našla, vykutala v dome – a potom, hoc just v košelici, pustila saz domu a hybaj pravo do kaštieľa za mužom. A ten mládenec, ktorý chodilpo proroka, čo mu už len chcel voľač na protiveň urobiť, pustil ju k nemu.A milý prorok čože si mal s ňou počať? Chlácholil ju, aby už teraz čušala,že tu dobre naje sa, ani jedlá nepočíta, toľké dajú na stôl.

„A páč len,“ vraví, „už sme pri prvom!“ Bo práve počul prvéhomládenca s večerou na schodoch. Mládenec to zaslyšal a iba ho striaslo;lebo on bol prvý z tých, čo prsteň ukradli a na inšie ani nepomyslel, len žeto prorok naňho vraví. Zasa keď druhý niesol jedlo, zavolal prorok:

„Ženička moja, už sme pri druhom!“ Aj tohto mládenca striaslo odľaku. Zasa keď tretí niesol:

„Či som ti nepovedal, že dočkáme sa aj tohto tretieho!“A tento tretí mládenec nestačil ani jedlo na stôl položiť, už padol pred

prorokom na kolená:„Ach, čože tajiť, keď nás tak poznáte; veru sme to my traja ten prsteň

potisli. Ale čože, keď tak ľahko zošmykol sa do vačku?! Len vás už o to

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

143

prosíme, navlečte to voliak, aby ste nás neprezradili; veď vám, hádam, animy nechceme zadarmo. Ešte aj u nás nájde sa nejakých tých sto rynštiakov.A pani rada bude, keď len prsteň tu bude, kým pán domov príde.“

„No, veď som si hneď na vás myslel,“ zaprorokoval tu milý prorok –a vážne, po starokňazovsky. „Ale jasne ukázalo sa mi to len teraz, keď stetúto pokonnú večeru na stôl nosili. A že vás aj sám ľutujem, preto somvás upamätal a privolal som vám to takto naozaj do duše! Bo zajtra bolo byvám bývalo jaj beda! Aj bude vám ešte, ak neurobíte, ako vám rozkážem.Peniaze doneste hneď a na ráno dajte prsteň zožrať tomu najväčšiemumoriakovi na dvore. Tam to už bude moja starosť!“

Peniaze boli hneď tu. Tamtým ešte šupelo, čo to, ako to bude na ráno,ale náš prorok spal pokojne.

Ráno skoro by bolo všetko rozišlo sa na tom, že pani nechcela daťnajkrajšieho moriaka zarezať, že kde by sa tam vzal jej prsteň.

„A už toho inde nemáte, ani k tomu inak neprídete,“ povedal prorok,„veď azda znamä neklame!“

Nuž už len oľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, tam ti mu bolv zobole! Hneď odčítala prorokovi sto rýnskych – a už len aby poberal sa,kým pán nenadíde.

„A veď ja idem,“ rečie tento, „ale akože o hanbu za bieleho dňa tamtos tou, čo prišla sem večer o tej jednej i to biednej košelici?“

Pani kázala jej dať svoje najčervenšie šaty. Nuž viezol sa prorok hrdo shrdou von za bránu kaštieľa.

Tuná ale stretne ich už pán a zastaví, čo to, ako to, že taká osoba veziesa v najkrajších paniných šatách. Tajiť nebolo ako; vyšlo všetko pekne rúčenajavo.

„No, keď ste taký prorok, vyskúsim vás ešte i ja!“ riekol na to pán. Dalpripraviť hostinu velikú. Jednak moriak bol už zarezaný a druhí dvanástipáni boli prihlásili sa mu just dnes za hosťov.

Na stôl priniesli i jedál dvanástoro na otvorených misách, len trinástejedlo bolo na prikrytej. Bolo jedlo také, čo pán sebou doniesol a ešte tohtoroku nebolo na stole, kremä dnes po prvý raz. Prorok mal uhádnuť na prvýraz, čo by to bolo, a veru nevedel.

„No hádaj, ale skoro!“ durí ho pán.A ten v súrke nevedel, kade von z konopí, nuž len vzdychlo sa mu:„Ej, Raku, Raku, s tebou je zle!“ lebo ho volali Rakom. A pán:„No chlap si predsa!“I odkryje misu, a tu na mise – veľký morský rak, uvarený na červeno.

PAVOL DOBŠINSKÝ

144

Všetci iba oči otvorili, už neviem, či len na toho červeného raka, čiaj na tú prorockú múdrosť. Ale, vraj každý z tých pánov dal ešte potomprorokovi na oferu po sto rýnskych a so všetkým dali ho pekne zaviezťdomov, aby múdrosť peši nechodila.

Mal už zasa s čím gazdovať. Len s tou ženou mal ešte neraz pračku iomykačku, trebárs mala už tú sukňu novú, a veru nie úzku. Lež požičal jejvždy trocha zo svojho rozumu; nuž už potom len lepšie žili spolu. Len, vraj,ako jej to požičiaval? Dobrý prorok a chlap na svet súci aj to vedel.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

145

PSOTA

Bol jeden pán a jedna pani, mladí a bohatí, a veľmi pekne spolu žili. Razpribehne k nim akýsi maličký chlapec a povie im:

„Vyberte si, či chcete teraz v mladom veku, či vprostred veku a či vstarom veku byť chudobní. Jedno z toho splní sa vám istotne; lebo aby stevedeli, ja som Psota a mne nikto neujde. O tretí deň prídem zasa.“

O tretí deň príde a povie:„No, ako ste sa dopravili?“„Tak sme sa dopravili,“ odpovie pán, „keď ináč byť nemôže, radšej aby

sme len v mladom veku psotu, biedu treli; lebo vprostred veku ani tak bysa nám to nechcelo a v starosti nebudeme vládať.“

Chlápä Psota zmizlo a neprichodilo viac a tí mysleli, že to už naveky.I tak veselili sa, akoby nič nebolo. Len tu raz, ako boli v susednom mestena tanci, strhne sa krik, že tam voľakde horí. Vyjdú von – a to veru ichspravodlivý dom aj s celou dedinou v plameni. Raty nebolo; všetko imzhorelo.

„No vidíš, duša moja, už je psota, bieda tu; poďme my svetom lepšiešťastie hľadať.“

Tak hovoril pán a pani pristala.Ľuďom svojim v tej dedine povedali, aby len pracovali a zmáhali sa za

sedem rokov. Potom že ako bude, tak bude.Pobrali sa preč a prišli do jednej hory; tam si sadli a bedákali. Prišiel k

nim starý človek:„Čo tak bedákate?“Pán rozpovedal mu všetok spôsob.„Oj, čo len to, tomu ľahká pomoc,“ hovoril starý. „Daj mi tvoju ženu,

dám ti za ňu mešec dukátov. Jej bude u mňa dobre, lebo som človekbohatý; tebe ale pomôžu peniaze z biedy.“

Pani pristať nechcela, ale pán pristával, že to veru najlepší spôsobpsotu oklamať. Nuž naposled pristala i ona. Posla so starým a mladéhopána nechali tu i mešec dukátov pri ňom.

A ten tu myslí si a myslí a veru nič dobrého nenamyslel.

147

„Mojej žene,“ hovorí, „bude hotová psota, so starým a mne bieda beznej na svete. Veru sme len seba oklamali!“

Trápilo ho to veľmi a v tých trapiech aj usnul tam. Raz zakrúti sa nadním havran, zlietne dolu, uchytí mešec a poď, odkiaľ priletel.

Ešte len potom, keď prebudil sa, veril mladý pán na psotu; lebo aniženy ani mešca nikde viac nebolo! Samotný ako prst pobral sa ďalej.Nadhodili sa mu tam tesári, čo v tej hore tesali drvá na staviská. Popáčilosa mu to remeslo, stal teda medzi nich a robil tam za drahný čas ako tovariša prekladal tú psotu z pleca na plece. Pomaly už aj zabúdal na všetkynehody.

Raz voliaka pani tam neďaleko chcela stavať nový dom napohorenisku. Zjednala sa s tým majstrom, u ktorého tento bedár bol zatovariša. Majster poslal práve tohto tovariša ešte i s druhým do horynastínať brvien k tej stavbe. Zotnú oni jednu vysokú jedľu, na ktorej bolokrkavčie hniezdo. A tu z hniezda vypadne mešec dukátov. Náš tovarišpoznal si ho hneď, že je to ten istý, čo mu dakedy starý človek bol dal zaženu. Chcel si ho prisvojiť; ale ten druhý tovariš nechcel mu ho dať, že onmešec ešte prv zazrel a že rovnak rúbali, že teda jemu patrí aspoň polovica.Ale tento zasa, že tak a tak, že je to spravodlivý jeho mešec so všetkým,ktorý mu dakedy nebodaj len tí krkavci mohli vziať a sem zaniesť.

Vec prišla pred právo a to právo mala rozsúdiť tá istá pani, čo ten domstavať dala; lebo to bola aj jej hora, kde títo rúbali. A tá pani zasa nebolnikto inší, len spravodlivá žena toho dakedajšieho mladého pána a teraztesárskeho tovariša. Priam ho ona poznala, keď pred ňou ustanovil sa, aleon ju nepoznal. Ona prisúdila celý mešec tomu druhému tovarišovi, ktorýho prvý zazrel. Tu si tento vzdychne:

„Bože, či už moja psota nikdy neodíde odo mňa?“A ona povie:„Neboj sa, odíde! Len lepšie otvor oči na každú vec!“On pozrie sa jej lepšie a pozná, že to jeho žena. Hneď objali sa!Od tých čias bolo im dobre; lebo ona to dala ten ich dávňajší dom na

zhorenisku znovu stavať z toho, čo jej po onom starom človeku bolo ostalo.Psota koho-toho aspoň raz za života pohľadať musí.

PAVOL DOBŠINSKÝ

148

ROVNOPEKNÝ PÁR

Stalo sa. Keď sa nestalo, už sa ani nestane, lebo sa už prestali robiť divy, akésa za blahoslavenej pamäti kau-koňkráľa robili.

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná a tí mali bohatstva toľko, že saim žiaden druhý kráľ na svete nemohol rovnať. Ale to všetko bohatstvoneveľa ich tešilo, ba čo viac z roka na rok boli smutnejší, lebo nemaližiadneho potomka.

„Ach, komuže my, komu po smrti našej toto kráľovstvo a všetky našepoklady zanecháme!“ horekovala kráľovná. „Ktovie, do akých sa toplaných rúk dostane a potom príde všetko na skazu!“

Aj kráľovi tie myšlienky nedali pokoja, ale len predsa tešil kráľovnú:„Ej, netrápže sa, duša moja, netráp, ešte všetko dobre môže byť, ešte aj

nás pán boh môže požehnať.“A pán boh ich naozaj požehnal, lebo o rok porodila kráľovná

krásneho syna. Tu bola radosť neslýchaná! Na všetky strany bežaliposlovia zvolávať panstvo z celej krajiny. Hostina trvala za celé tri týždne ahudba vyhrávala deň i noc. Lebo by to kráľ nebol dal za celý svet, že sa mujeho najväčšia žiadosť vyplnila.

Kráľovskí rodičia sa tešili vo svojom synovi, až z neho vyrástol hodnýchlap. Tu otec aj matka počnú ho nahovárať, aby sa oženil.

„Urobže nám,“ vraj, „syn môj, tú radosť, aby sme sa ešte na tvojejsvadbe na naše staré dni hodne poveseliť mohli!“

Radili mu hneď túto, hneď tamtú princezku, jednu od druhej krajšiu,aby si vybral po vôli. Ale jemu sa ani jedna nepáčila, a keď mu len predsapokoja nedali, napokon im povedal, že sa on veru nebude ženiť. To sakráľovi veľmi nepáčilo.

„Akože by to,“ vraj, „bolo, keby si sa neoženil?“Tu by po jeho smrti krajina zasa len bez dediča ostala.I veru zasa ho len prehovárali a všakovak zaobchádzali. Aj to nestálo

nič.Tu keď videl kráľ, že už po dobrote nikde s ním nezájdu, natiahol

struny a začal milého syna tuhšie obracať. Ale všetko darmo.

149

Naostatok sa kráľ tak rozhneval, že ho dal do jednej izby zatvoriť, kdedoteraz ešte nikto nebýval, a postavil k nemu za vartu jedného sluhu.

Predo dvermi, tam, kde princa zatvorili, bola hlbočizná studňa, v tejstudni bývala jedna striga. Okolo polnoci, keď už v zámku všetko spalo,vytiahla sa von a tu sa jej svetlo cez kľúčovú dierku zablysne. Lebo priprincovi, aj keď zaspal, musela svieca horieť. Strige to divno bolo:

„Čože sa to,“ vraj, „v tejto izbe svieti? Musím ja to vidieť.“Pokukne kľúčovou dierkou a zazrie princa na posteli. Hneď sa spravila

na mušku, vletela dnu a dívala sa na neho, dívala, i pokrúcala hlavou:„Akýže si mi ho,“ vraj, „krásny!“Keď sa už do sýtosti nadívala, vyletela zasa von a išla po svete blúdiť.Ako tak hore-dolu blúdi, stretne sa s jedným vysokým chudým

chlapom, a to bol tiež strigôň. Hneď sa vám oni poznali.„Skadeže, vraj, ideš?“ spýta sa jej strigôň.„Od môjho krásneho princa,“ odpovie mu striga. „A ty že odkiaľ?“„Od mojej krásnej princezky!“„Od tvojej krásnej princezky?“„Od mojej krásnej princezky. A aby si vedela, že nad tú niet krajšej na

svete.“„Dajže si pokoj,“ povie na to striga, „môj princ je sto ráz krajší, a keď

neveríš, bež, dones tú tvoju princezku; potom sa nahľadíš.“Ako strela vychytil sa strigôň a o chvíľku doletel aj s princezkou.

Dobre. Milú princezku zanesú do princovej izby a položia ju do postele knemu. Tu sa začnú zasa škriepiť:

„Princ je krajší!“„Princezka je krajšia!“A tak za chvíľu trvalo. Naveľa už strigu namrzelo:„No, čakaj,“ povedá, „hneď ja urobím hádke koniec.“A vtom dupla nohou, len sa tak celá izba striasla. Tu sa naprostred

izby jazerná priepasť otvorí a najvyšší sudca z pekla postaví sa pred nimi:„No, čo chcete?“ povedá; „čo mi zasa nedáte pokoja?“„Nehnevajže sa, nehnevaj,“ krotila ho striga, „len sme sa tu trochu

poharkali, že kto je z týchto dvoch krajší? Ja hovorím, že princ, a tento zasa,že princezka. Čože ty na to povieš?“

„To sa ukáže hneď,“ zadudral sudca z pekla, „uvidíme, ako sa jedno kdruhému budú mať.“

Tu sa všetci traja premenili na mušky a sudca z pekla brnkol popodnos princovi, že sa hneď prebudil. Ako zazrel pri sebe princezku, začudoval

PAVOL DOBŠINSKÝ

150

sa veľmi a vlastným očiam neveril, lebo sa mu zdalo, že sa mu to len sníva.Ale keď sa lepšie rozhľadel, videl, že predsa len nespí. Tu začal horekovaťna svojich rodičov:

„Čože si,“ vraj, „oni myslia? Pretože mi ju neukázali vo dne?“I díva sa na ňu, díva a čím viac sa díva, tým väčšmi sa mu páči.„Ej, keby mi,“ vraj, „túto boli ukázali, ani slova by som nebol riekol.

Akáže si mi krásna, akáže si mi utešešená!“Medzi takou rečou premenil svoj prsteň s princezkiným. Tu zbrnkla

zasa mucha: Princ usnul a teraz princezku zobudili. I tá, keď princa pri sebezazrela, sprvu sa začudovala veľmi a potom si ťažkala na rodičov, že prečojej ho neukázali vo dne? Díva sa na neho, díva, a čím viacej sa díva, týmväčšmi sa jej páči.

„Ej, keby mi,“ vraj, „tohto boli ukázali, ani slova by som nebola riekla.Akýže si mi krásny. Akýže si mi utešený!“

Nato chcela svoj prsteň s princovým prečaraf, ale tu vidí, že je užpremenený.

Vtom zbrnkla mucha a princezka zaspala. Muchy sa premenili zasa,ako boli skorej.

Teraz sudca z pekla taký súd vyniesol, že sú rovní v kráse. S tým saprepadol a strigôň zaletel s princezkou, odkiaľ ju bol doniesol.

Striga sa spustila do svojej studne.Ráno, akonáhle sa princ prebudil, hneď sa spytoval sluhu, čo je to

za jedna, ktorá tej noci pri ňom spala? Neborák sluha, ktorý o ničomnevedel, čo sa robilo, lebo spal ako zarezaný, všakovak sa sprvu vyhovárala napokon zo žartu povie, že sa mu to azda len tak snívalo.

Ale princ sa na to nahneval veľmi, schytil sluhu a chcel ho do tejstudne predo dvermi hodiť. Len horko-ťažko sa mu vydriapal z rúk a celýprestráchaný bežal ku kráľovskému komorníkovi, že vraj mladý princnemusel dobre s rozumom pochodiť, že sa ho za dáku paničku dovedoval,čo pri ňom v noci spala, a že keď mu nič o nej povedať neznal, že ho dostudne chcel hodiť.

Komorník nebral vec na žart. Naskutku šiel ku princovi.„Dobro ráno! Akože ste spali?“Ale namrzený princ mu odsekol:„Čo sa to máš spytovať? Radšej mi povedz, čo to za jedna, ktorá tej

noci pri mne spala?“„Ja,“ vraj, „o žiadnej neviem,“ vyhováral sa zadivený komorník.A keď sa ho princ len mocne pätil, aby povedal, lebo ak nie, že zle

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

151

bude, tu aj on počal myslieť, že sa veru princ z rozumu musel pohnúť, – aponáhľal sa ku samému kráľovi.

Keď kráľ počul, čo sa s princom stalo, predesil sa veľmi a zalomilrukami:

„Bože môj, bože! Čoho som sa na moje staré dni dožil. To ma už musído hrobu priviesť!

Ach, keby som len nebol tak tvrdo s ním zachodil! Keby som ho lennebol do tej izby zatvoril!“

Tak bedákajúci prišiel k synovi.„Akože sa,“ vraj, „syn môj drahý, máš? Čože sa ti stalo?“„Veď vy dobre viete, čo sa mi stalo,“ odpovedal princ. „Ale, otec môj,

to by som sa predsa nebol ponazdal, že so mnou také žarty budetevystrájať.“

Darmo sa kráľ i tak vyhováral, že on o ničom nevie, princ sa nedalupokojiť a len vtedy uveril, keď mu otec na kráľovskej korune prísahuzložil.

Ako sa to stalo, princ naskutku ochorel a uľahol.Tá princezka, ktorá v noci pri princovi bola, bolo tiež tak vyžiadanô

jedinkô dieťa bohatých kráľovských rodičov. Keď už dorástla na vydaj,pýtali ju na všetky strany bohatí princovia, ale sa jej ani jeden nepáčil.

Naveľa sa otec pohneval a dal ju tiež do samotnej izby s jednou starouslúžkou zatvoriť.

Po tej noci, akonáhle sa prebudila, hneď sa spytovala za toho princa.Tu keď jej o ňom nikto nič nevedel povedať a napokon sám otec nakráľovskej korune prísahu zložil, aj ona naskutku ochorela a obľahla.

Kráľ s kráľovnou, v strachu veľkom za princezku, dali hneď zavolaťdoktorov a každý

radil, čo vedel. Ale to všetko nič nespomáhalo a princezke bolo zo dňana deň horšie.

Na šťastie tá stará slúžka mala jedného syna vojaka. Ten sa chytilrozumu a prosil kráľa, aby ho prepustil, že vraj on, čo hneď na kraj svetapôjde, musí vynájsť takého doktora, ktorý princezku vylieči. Dobre. Hneďna druhý deň vybral sa na cestu.

Už sedemdesiat šesť krajín prešiel – a ešte po vôli doktora nenašiel.Tu v sedemdesiatej siedmej príde do toho mesta, kde ten chorý princ ležal.

„Čo tu,“ vraj, „za novina?“ spytuje sa ludí.„Smutná novina!“ dostal odpoveď, „Kráľov syn je na úmor chorý.“I vyrozprávali mu celú vec. On naradovaný pobral sa hneď do

PAVOL DOBŠINSKÝ

152

kráľovského zámku a ohlásil sa, že je on taký a taký zo sedemdesiatejsiedmej krajiny doktor a sľuboval, že princa vylieči.

„Daj si pokoj,“ povedal mu kráľ; „dosť tu bolo už doktorov a žiadennemohol spomôcť.“

Naveľa mu ale predsa len dovolil, aby proboval šťastie.„No, dobre,“ vraj, „len sa teraz odstúpte málo a nechajte ma samého s

chorým!“Všetci odišli z izby a on sa posadil k posteli princovej. Tu začal

rozprávať o tej princezke, a čo len vedel, vyrozprával všetko.Ako to princ vypočul, nebolo mu treba inšieho lieku, naskutku

zmocnel tak, že mohol sedieť. Vtom sa kráľ s kráľovnou vráti a tu vidia, žeim syn už sedí. Od veľkej radosti plakali ako deti. O týždeň bol princ chlapcelkom na mieste.

Tu povie doktor princovi, že je už čas, aby sa na cestu dali, lebo že bymedzitým princezka od veľkého žiaľu ľahko aj zomrieť mohla. A hneď samedzi sebou uradili, čo a ako spravia?

Prichystali si oni ukradomky po páre šiat a pýtali sa od kráľa napoľovačku. Potom dali osedlať kone; vzali so sebou jedného sluhu a šli donajbližšej hory. Keď už hodne hlboko zašli, skočili dolu a kone priviazali ostrom. Tu sa princ obráti k sluhovi a povie mu, aby šiel nazbierať suchéhodreva, že si budú oheň klásť.

Ako sluha odišiel, rozsekali jeho koňa, chytro preobliekli šaty a tie, vktorých z domu vyšli, pofŕkali krvou. Posadali zasa na kone a cválali ďalej.Tu príde sluha s drevom, vidí rozvláčeného koňa a zakrvavené šaty. Zdesilsa prenáramne, lebo sa nazdal, že ich divá zver roztrhala. I bál sa vrátiťdomov a len sa hore-dolu potĺkal.

Príde poludnie, princa s doktorom doma čakajú. Príde i večer – tuešte nič. Kráľ s kráľovnou prestráchaní, celú noc nemohli oči zažmúriť, aledvaže sa brieždiť počalo, hneď vyslali dvanástich chlapov, aby šli princahľadať. Chlapi sa vrátili skoro a vyrozprávali, čo videli a čo našli. Tu bolplač a smútok v celom kráľovskom meste.

Ale princ s doktorom leteli deň i noc, až prišli do zámku, kde choráprincezka ležala. Vojak vošiel popredku do izby sám. Tu princezka naposteli, viacej už mŕtva ako živá a kráľ s kráľovnou plačú, nariekajú nadňou.

„No, nič vraj, neplačte,“ ohlásil vojak, „už som našiel doktora, ten juistotne vylieči.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

153

„A kdeže je? Čo si ho hneď nedoviedol?“ kráľ s kráľovnou razom saspytujú.

„Tu je, nebojte sa,“ povie na to vojak; „ale vás prosí, aby ste sa trochuodstúpili, lebo že vraj musí skorej samotný s princezkou hovoriť.“

Kráľ s kráľovnou sa odstúpili do bočnej izby a vojak zavolal princa.Ako princ dnu vkročil, princezka ho naskutku poznala, vystrela proti

nemu ruky a preriekla slabým hlasom:„To je on! To je on! Ach, vitaj, vitaj! Dobre, že si prišiel. O hodinu

bolo by už pozde!“Ej, bol to za doktor! Chorá pri ňom okrievala navidomoči, a keď sa

rodičia vrátili, nevedeli od radosti, čo robiť, že ich dcéra za takú malúchvíľku k sebe prišla.

Princ sedel jednostaj pri svojej milej, ale sa rodičom do známostinedal, a aj princezke povedal, aby bola ticho. Len keď už celkom ozdravela,vyjavila svojim rodičom, že je to on, po ktorom sa dovedala, – a on sa impredstavil ako kráľovský syn. O krátky čas bola svadba rovno-peknémupáriku!

A keď sa tu dakoľko pobavili, vybrali sa všetci, starí i mladí, kprincovým rodičom, ktorí ho dosiaľ ako mŕtveho oplakávali. No, a tu lenešte potom bolo radosti, vítania, objímania, hostiny, hudba, tanec, a čo lenvšetko nie!

Po smrti starých kráľov pripadli obe krajiny na mladého princa.Na vŕbe zvonec, rozprávke konec.

PAVOL DOBŠINSKÝ

154

SALAŠ NA ČERTOVICI

Pri redikaní, t. j. pri prenášaní sa a prechodení z jedného salaša na druhý,napríklad keď z bližších jarných salašov sťahujú sa ďalej na hole, kde cezleto pobudnú, aj inokedy, pri takomto teda redikaní nechže si bačanezabudne vatru z koliby von vyhádzať a strungy na košiari čečinouzaklásť, lebo ak to zamešká, tedy na takom mieste zlý duch – bodaj saprepadol! – moc svoju provodí.

Raz redikali sa valasi a zabudli vatru vyhasiť a z koliby vymetať astrungy čečinou zaklásť. Tú noc zablúdil jeden pocestný v tých horách abol rád, keď po dlhom sem i tam sa táraní na túto kolibu nahodil a v nejohník našiel. Ohrial sa pri ohníčku a ľahol si na lavičku a zaspal.

Okolo polnoci len ho prebudí zvonenie zvoncov, bľačanie oviec ahúkanie valachov. Valasi zohnali ovce na strungy a vstúpili do koliby.

„A kto to tu?“ zavolal jeden z mladších.„A čo teba do neho?“ okríkol ho bača. „To dáky pocestný ustal, nech

si odpočinie. Keď odvaríme, potom ho zobudíme a nachováme.“Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot stal

mu na čelo. Neosmelil sa len jedným polokom kuknúť, čo robí sa to okoloneho. Valasi, chlapi ako buci, zaťali valašky do zrubov, zhodili z plecacedidlá, nabili a zapiekli si pípky, umyli ruky a odišli na strungy dojiť.

Teraz dostal pocestný trochu ducha, zodvihol hlavu a ako sa zadivil?V kolibe, ktorú bol prázdnu našiel, stálo všetko, čo len na salaši treba.Tam popod strechu tiahol sa čistý podišiar; nad ním naložené na kolkochkrásne vyrezávané čerpáky. Nad ohňom na kumháre visel kotál a len takjasal sa od vatry. Všetko, čo bolo v kolibe, bolo čisto, krásno, lenže akýsizádušný sírový tuch zavieval. Zavoňal pocestný, aká to tu čeliadka pelešísa; pomodlil sa, prežehnal sa, vzal do ruky modlitebnú knižku a uložil saznovu.

Sotva sa uložil, tu už počuje navracovať sa svojich hospodárov. Dvajaz nich pritrepali veličiznú geletu mlieka a bača sadol si a kľagal. Keďzaklagal, odcedil a vyňal hrudu syra za polmece velikú; potom dali mliekona kotál a varili urdu.

155

S úzkosťou čakal pocestný, čo z toho bude. Keď odvarili a ochladili,nalial bača za čerpák a odkrojil syra ako ovčí pysk a niesol pocestnému.

„No, vstaňže, vstaň, už je večera hotová; čo máme, dáme; zajedz si,zapi si s nami!“

„Zaplať vám pánboh tisícnásobne!“ poďakúval sa pocestný. „Ustalsom, blúdil som, teraz mi nejde chuť do jedla; najlepší mi pokoj boží.“

„Pokoj boží?“ zaškľabil sa bača na pocestného. „Ba veru je dobrý aj kussyra a čerpák žinčice! Len sa ty napi a zajedz si: potom môžeš spať, trebársdo súdneho dňa.“

„Ďakujem vám pekne!“ odpovedal zasa pocestný. „Odložte vy mne tolen na ráno. Potom mi lepšie padne.“

„Dobre padne vtedy, keď jesto, a zle, keď niet!“ zarehotal sa bačahrozným rehotom a celá čeliadka za ním, takže sa zdalo, že celo stádo konipo hore erdží, až pocestnému vlasy dúpkom stáli.

„Len sa vy napite,“ núkal ho bača ďalej, strieľajúc naň očima. „Veďviete, že my valasi to neradi, keď nás niekto ohrdie; potom sa nám ovce zledaria.“

„Ale čo sa mu toľko ponúkaš?“ obrýkol sa jeden vúzač na baču,vyskočil od vatry a všetci ostatní za ním. „Capni mu syrom medzi oči! Nužmy jemu dobre, a on nám zle? Do kotla s ním!“

Bača zahnal sa rukou, že mu syr medzi oči začapí, a ostatní priskočili,že ho do kotla hodia; ale pocestný bol bystrejší: prežehnal sa a bačovimodlitebnú knihu prásk do tváre! Bačovi vystrelil oheň pyskom i očima aostatní hegli sa od kríža, akoby ich bol vatráľom po pysku zavalil. Z kotlazačala smola kypieť; hnusná smradľavá para kudlila sa z neho a s parouvystupovali všakové čudné potvory a začali tancovať „odzeme“ okolopocestného, ktorý medzitým zasa popadol svoj modlitebník a ním kolesookolo seba urobil. Už mu bolo na zadusenie!

Vtom zakikiríkal ďaleko v dedine kohút a len raz zahvízdlo – ale tonebolo, ako keď valach na ovce zahvízdne, ale ako keď víchor v škulinemedzi dvoma skalami zasekne sa a zakvičí bolestne, – len raz zahvízdlo, avšetko prepadlo sa a belasý plameň vybuchol zo zeme.

Pocestný ostal bez seba na zemi ležať. Už bolo slnko vysoko, keďprišiel zas ku sebe; vzal si svoju kapsu na plece, tri razy sa prežehnal, amodliac sa pátriky, utekal z nečistého miesta.

PAVOL DOBŠINSKÝ

156

SOĽ NAD ZLATO

Jeden kráľ mal tri dievky, ktoré si varoval ako oči v hlave. Keď mu už údyslabli a hlava sniežikom pripadala, často mu prichádzalo na um, ktorá by zjeho troch dievok po jeho smrti kráľovnou byť mala. Ťažko mu bolo voliťmedzi nimi, bo všetky boli driečne a všetky rovnako rád mal. Konečne muprišlo na rozum, aby tú ustanovil za kráľovnú, ktorá by ho najradšej mala.Zavolal svoje dievky pred seba a takto im vravel:

„Dievky moje, starý som, vidíte, a neznám, či dlho ešte budem s vami.Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás po mojej smrti kráľovnou bude. Skôr bysom ale rád vedieť, dietky moje, ako ma ktorá ľúbite. Nuž, dcéra najstaršia,povedz ty najprv, ako ľúbiš svojho otca?“

„Eh, otče môj, milší ste mi nad zlato!“ odpovedala dcéra najstaršia aotcovi pekne pobozkala ruku.

„No, dobre; a ty, stredná, akože ty ľúbiš svojho otca?“„Jaj, otče môj drahý, ja vás ľúbim ako môj vienok zelený!“ riekla tá

stredná a ovíjala sa otcovi okolo hrdla.„No, dobre; a ty, dcérko najmladšia, akože ty mňa. ľúbiš?“„Ja, tatuško, ľúbim si vás ako soľ!“ povedala Maruška a pozrela milo

na otca.„Eh, ty naničhodnica, či ty otca len zatoľko máš ako soľ?“ rozkríkli sa

na ňu staršie sestry.„Veru ľúbim si ho tak, ako tú soľ!“ prisvedčila Maruška ešte raz a ešte

ľúbeznejšie pozrela na otca.Ale ani u otca nezdolala ničoho. Otec rozhneval sa náramne, že či

dieťa len zatoľko má mať vlastného otca ako tú márnu soľ, ktorú každýmedzi prsty berie a rozsýpa.

„Idi, idi mi z očí!“ okríkol sa na ňu, „keď si ma zaviac nevážiš, lenako soľ! Až nastanú také časy, že bude soľ viacej platiť ako zlato, potom saohlás, budeš kráľovnou.“

Maruška od ľútosti ani slova preriecť nemohla, keď otec jej láskutakto zaznával. Zvyknutá bola otcovo slovo navlas poslúchnuť a vedela,že by pred sestrami neobstála sa viac v dome, nuž zobrala svoje hábky a

157

pobrala sa preč. Dala sa do povetria cez hory a doly, až prišla ďaleko dotmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – postavila sa jej do cesty starážena.

„Maruška, Maruška, povedzže mi, kdeže ideš a čo si taká uplakaná?“„Ach, starká moja, čože vám to mám rozprávať, keď vy mne spomôcť

nemôžete!“„Ej, devojno, lenže mne ty len rozpovedz svoju vec; azda nájde sa ti

ešte u mňa porady. Či nevieš, že kde sú šedý, tam bývajú i vedy?“Maruška rozpovedala staruškej všetku svoju príčinu, a len toho si

žiadala ešte dožiť, aby otec presvedčil sa, že ho ona veru rada má. Staruškápopredku vedela, čo jej Maruška má povedať, bo to bola múdra žena,veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala ju hneď so sebou, abystala u nej do služby. Maruška bola rada, že dakoho našla, komu vyžalovaťsa mohla, a vďačne pobrala sa za starkou, kde táto pod lesnými svrčinamiv malej chyžke prebývala. Čo majú, to dajú; nachovala aj starká Marušku,čím mohla, a tejto aj zišlo sa trocha občerstvenia, lebo bola už aj hladná ajsmädná.

„A teraz,“ povedá starká, „zrezka do roboty. Len či mne ty znáš priasť,motať, navíjať, tkať? Či mi takto ovečky napasieš a či mi ich aj podojíš?“

„Neznám ešte, starká moja, ale naučím sa, len či mne vy to razukážete,“ povedala Maruška.

„No, veď ja ti to všetko poukazujem; až doba dobu nájde, zíde sa ti todobre všetko.“

I tak bola Maruška hneď do roboty ako osa; bo hoc ešte nevedelavšetko, ako u chudobných ide, ale privykla hneď k všetkému. Vysúkanérukávy a biela zásterka k tomu svedčili jej ako na svet súcej devojnej.

Doma za ten čas bolo sestrám hrdo. Ustavične otca hladkali, kolohrdla ovíjali sa mu a boli by ho vari zjedli od samej lásky, bo dával a strojil,čo len živo zažiadalo sa ktorej z nich. Najstaršia obliekala sa čo deň dodrahších šiat a našila sa zlatom; prostredná vystrájala hostiny a tance; obesi hoveli, ako si kedy zamysleli. Skoro obadal sa otec, že staršej dcére milšieje zlato ako otec, a keď mu prostredná vyjavila, že by rada ísť za muža,poznal, že so zeleným vienkom skoro aj láska k otcovi uvädne. Naraz muprišla na um aj Maruška, ale čože? O tej už nebolo ani rozprávky.

„Eh, čo?“ zaháňal si pamiatku na ňu. „Veď ma len tak rada mala akomárnu soľ.“

Raz mala byť v zámku zasa veliká hostina, vari i vohľačia mali už prísťtej strednej. Tu priletí kuchár ako bez duše.

PAVOL DOBŠINSKÝ

158

„Pane kráľu,“ jachtal, „veliká galiba, veliká galiba!“‚„Nuž čože ti je, vari si rozum potratil?“ povie kráľ.„To, to, pane kráľu, rozum mi zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či

rozmokla sa, či len ako prepadla sa do zeme, ale niet jej viac ani omrvinky.Čím ja budem soliť?“

„Ale si ty blázon! Nuž pošli pre druhú!“„Kdeže pošlem, keď tak stalo sa v každom dome a v celej krajine soli

niet!“„Nuž soľ voľačím inším, alebo var také jedlá, do ktorých soli netreba!“

odpral konečne nevrlý kráľ kuchára od seba.Kuchár si pomyslel, ako pán káže, tak byť musí, a varil jedlá bez soli;

najprv aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to divné hostiny, neslané!A hostia pomaly porozchodili sa od kráľa a noví neprichodili viac. Načo byaj, keď tu ani toho nemohlo byť, čoho inde u najchudobnejšieho, „chlebaso soľou a s dobrou vôľou“. Omrzelý chodil kráľ; dcéry boli ako oparené,kde podeli sa im ich zlaté časy! Ba, hľa, zlata dosť, ale soli ani omrvinky ačo by vari kraj sveta boli po ňu posielali. Tá zmizla a zmizla!

Pomaly odpadala ľuďom všetka žiadza na jedlá: len už tej soli čo lenako márny mak bol by si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statky trpeli, kravya ovce dojiť prestali, pretože nemali soli. Ľudia chodili ako omámení apadali do chorôb. Kráľ a jeho dievky vyzerali už len ako tône, ani by ich užnebol poznal od choroby. Bola to božia kára na celú krajinu. Za omrvinkusoli boli by teraz zlatom odvážili toho, kto by im ju bol doniesol.

Teraz poznával kráľ, aký vzácny dar boží je soľ, ale biedu svoju bol byešte pretrpel, keby mu Maruška nebola na svedomí bývala, a akú jej krivduurobil!

Medzitým našej Maruške vodilo sa veľmi dobre. Nebolo takej roboty,ktorú by nebola naučila sa a k čomu by nebola privykla; o biede neznalanič. Nevedela ani o tom, čo porobilo sa v otcovskom dome a v jeho krajine.Ale múdra žena o všetkom vedela, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolalaMarušku a takto jej povedala:

„Dievka moja, veď som ti vravela, že doba dobu nájde, čo celý svetprejde; doba tvoja došla, čas je, aby vrátila si sa domov.“

„Ach, starušká moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otecnechce?“ povedala Maruška a pustila sa do plaču.

„No len neplač, dievka moja, všetko bude ešte dobre. Stala sa tam soľdrahšia nad zlato; smieš sa i ty hlásiť k otcovi.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

159

A s tým rozpovedala veštica všetko, o čom ešte Maruška neznala, anaostatok doložila:

„Statočne si mi slúžila; nuž vrav už teraz, čo si žiadaš za tú vernúslužbu?“

„Dobre ste ma radili, dobre ste ma chovali, stará matko! Za všetkovám iba ďakujem. Nič si nežiadam, iba za zmeň soli, čo by som otcovidoniesla výsluhu.“

„A inšieho nič si nežiadaš? Či nevieš, že ti ja všetko môžem vykonať?“spytovala sa ešte raz múdra žena.

„Nič nežiadam viac, len tú soľ!“ odpovedala Maruška.„Nuž, keď si tak vážiš soli, nech ti nikdy nechýba,“ vravela naposled

veštica. „Ale ti nič viac nedám len tento prútik. Ako najprv vietor odpoludnia dúchať bude, idi po vetre, idi cez tri doliny, cez tri vrchy; potomzastaň a šibni tým prútikom na zem! Kde šibneš, tam otvorí sa zem, a ty ididnu! Čo tam nájdeš, všetko tvoje; to tebe bude za svadobné rúcho.“

Poďakovala sa Maruška za všetko; vzala sebou zlatý prútik i plnúsajdačku soli a smutno brala sa preč – smutno veru, bo jej u staruškej vždydobre bývalo. Ale tešila sa, že veď nelúči sa na večnosť s dobrou starkou,že si ešte príde pre ňu, len či doma otec udobrí sa. Starušká len usmievalasa na to a vravela jej:

„Zostaň ty len, dievka moja, dobrá a statočná, a dobre ti bude naveky.O mňa netráp sa ani najmenšie!“

Medzi rozprávkou došli až na pokraj lesa. A keď tu Maruška ešte razchcela dobrej starkej ďakovať, už tej viac nebolo, – kde zmizla, tam zmizla,ale Maruška ostala samotná ako prst. Tým hlasnejšie vzdychlo sa jej terazza otcom, – i zrezka pospiechala v tú stranu ku otcovmu zámku.

Došla medzi svojich, ale jednak že ju už dávno nevideli, jednak žemala hlavu v obrúsku zavinutú, nepoznali ju, ani ju nechceli pustiť predkráľa.

„Ej, lenže ma pusťte,“ nástojila Maruška, „veď ja nesiem pánu kráľudar nad zlato, a to taký, čo od toho lieku iste vystrábi sa!“

Riekli to kráľovi a ten hneď prikázal, aby ju k nemu pustili. Keď knemu prišla, žiadala, aby jej podali chlieb. Krá! jej ho kázal priniesť, ležvzdychlo sa mu pritom zhlboka:

„Chleba máme, ale soli nemáme!“„Čo nemáme, to mať môžeme!“ riekla Maruška, odkrojila otulec

chleba, rozviazala sajdačku, posypala chlieb a podala kráľovi.

PAVOL DOBŠINSKÝ

160

„Soľ!“ zaradoval sa kráľ. „Ej, ženičko, to je vzácny dar; ako sa tiodmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“

„Nič nežiadam, tatuško, len ma radi majte ako tú sol!“ povedalaMaruška takým milým hlasom, ako dakedy hovorievala k svojmu otcovi, ahlavu si odkryla.

Tu kráľ div neomdlel od radosti, keď si poznal svoju drahú Marušku.Prosil ju, aby nebanovala, čo stalo sa. Ona si otca len láskala a objímala atoho milého oka svojho ani nepustila z neho. „Veď to, vraj, všetko dobrestalo sa!“

Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéraprišla a že priniesla soli. Tomu každý zaradoval sa. Radovali sa ajMaruškine sestry, nie tak sestre, ako tej soli, že ešte aj im dostane sa aspoňobliznúť. A Maruška zabudla na príkorie, čo jej sestry robili, a uvítalaaj tieto osoleným okrúškom chleba. A každému, kto len prišiel, nadelilasoli zo svojej sajdačky. A keď otec v strachu, aby zasa neostali bez soli,napomínal, aby všetku preboha nerozdala, „že, vraj, pomaly s dobrým“,ona vždy len to odpovedala:

„Dosť jej tu ešte, tatuško!“A naozaj, čo by jej koľko bola odberala, vždy ešte dosť soli mala pre

každého, len ako by to naveky bolo v tej sajdačke. Všetko okrialo ako naslnci!

I kráľa všetka choroba pominula, len akoby ju bol z neho zosňal.V radosti nad tým dal zvolať staršie hlavy mesta i krajiny a Maruškuustanovil za kráľovnú. Tu, keď Marušku za kráľovnú pod vysokým nebomvyhlásili, pocítila ona, že jej teplý vetrík zavial do tváre; dul od poludnia.Zverila sa hneď otcovi so všetkým, čo a ako jej múdra žena naručila. Šla povetre, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala s prútkom a šibla ním nazem. Ako šibla, rozstúpila sa zem a Maruška vnišla pravo do zeme.

Zrazu – ani nevedela, kde sa tam vzala – prišla do veličiznej paloty,ktorá bola celá ako z ľadu: povala, steny a podlaha, všetko to lisklo ablyšťalo sa, akoby bolo iskry sypalo. Po stranách boli také lesklé štôlnea z týchto pribehúvali maličičkí ľudíci s horiacimi kahancami a Maruškuvítali:

„Vitaj nám, vitaj, kráľovno, už ťa čakáme; naša pani nám prikázala, abysme ťa všade povodili a všetko ti ukázali, lebo že je to všetko tvoje!“

Tak okolo nej štebotali, kahancami harcovali a točili, po stenáchhore-dolu lazili ako mušky, a steny ligotali sa kolom dokola ako drahékamenie. Maruška chodila ako oslepená toľkou krásou. Ľudíci vodili ju po

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

161

chodbách a štolniach, kde z povalín viseli ľadové strechulce, blyštiace saako len to striebro. Zaviedli ju aj do záhrady, kde boli červené ľadové ruže,stokrásky a všelinejaké kvety na podiv sveta. Ľudíci odtrhli najkrajšiu ružua podali svojej novej kráľovnej. Ona privoňala, ale ruža nevoňala.

„Ale, čože je toto?“ opytovala sa kráľovná. „Veď som ja ešte nikdytakú krásu nevidela!“

„Toto je všetko soľ!“ odpovedali jej ľudíci. „Aleže či ozaj? To že rastiesoľ?“ divila sa kráľovná a myslela si, že by škoda bolo z toho i najmenšiebrať. Ľudíci ale uhádli, čo myslí, a volali: „Ba len ber, Maruška; ber len,koľko páči sa ti; nikdy nedoberieš sa jej, nikdy viac neschybne ti!“

Maruška pekne poďakovala sa ľudíkom, odobrala sa od nich a vyšlavon zo zeme. Ale zem zostala za ňou otvorená.

Keď vrátila sa domov a otcovi ružu ukázala a všetko mu rozpovedala,tu videl kráľ, že veru tá starušká z chyžky jeho dcéru bohatším svadobnýmrúchom obdarovala, ako by ju on bol mohol vystrojiť. Ale ani Maruškana staruškú z chyžky nezabúdala. Dala hneď zapriahnuť do krásneho kočaa pobrala sa aj s otcom staruškú vyhľadať, že si ju nikdy viac od sebanepustia.

Dobre vedela Maruška cestu, dobre poznala v lese každý chodníček,ale čo sto ráz krížom-krážom poprechodili les, na všetky strany akomakové zrno vyzerali, o chyžke nebolo ani znaku a o staruškej ani hlásku.Len teraz presvedčili sa, čo to bola za starušká a že by všetko hľadaniedaromné bolo. Vrátili sa domov. V darovanej sajdačke viac soli nebolo,ale Maruška vedela už, kde soľ rastie: brali, brali, a nikdy nedohrali sa jej,nikdy viac im nechýbala.

PAVOL DOBŠINSKÝ

162

STARÝ BODRÍK A VLK

Mal bača psa Bodríka, ktorý mu už od rokov čujno varoval ovce, ako vodne, tak i v noci, že vlk ani zblížiť sa nesmel ku košiaru. Ale čože, keď užstarý Bodrík ochromel a nemal ani zuba?

„So starým psom iba na smetisko!“ riekol bača. „Načo chovať starúpsinu, keď viac nevládze?“

Mladého psíka ale nachovali, pohladkali a pustili von ku košiaru.Ležal starý Bodrík o hlade na smetisku a bolo mu ľúto, čo to porobilo

sa s ním. Prišla noc. Mladý pes zaliezol do búdy a vystieral sa tam napodstlanom pazderí. Starý Bodrík čujno spával; obadal vlka aj teraz. Chcelpreskočiť cez plot, ale nohy nevládali, lebo bol vyhladovený. Smutnouľahol zasa a pomyslel si: „Keď ja nemám čo, nech má vlk pod zuby!“ Aninezaštekal.

Ide si ráno bača ovce dojiť, a tu jedna chybí. Po nečase svitlo bačoviv hlave: „Ech, veru, keby starý Bodrík bol striehol, nebol by vlk ovcuodniesol!“

Nuž veru starého Bodríka privolal zasa k sebe, pekne ho pohladkal adobre nachoval. Starý Bodrík ovíjal sa mu okolo nohú a skákal od radosti.Večer neležal na smetisku, ani v búde, ale obchádzal okolo košiara, bovedel, že kde vlk navnadil sa raz, tam príde aj druhý raz. Vlk si aj prišiel,ako na bezpečné.

Ale tu postavil sa Bodrík proti nemu:„Čože ty tu chceš?“„Nuž, čo chcem, ovcu chcem!“ povie vlk.„Choď, oplan, ja ti ovce nedám!“ zavrčal na neho Bodrík.„No, len mi ju daj, bude nám do spolku; jednak ťa gazda nechová.“„S vlkom spolky – čert berie ovce i volky!“ odpovedá mu starý Bodrík.

„Mňa včera gazda nenachoval, bol som lačný a slabý, nuž tebe ľahko boloovcu odniesť; ale ma dnes gazda nachoval dobre, zasa som mocný dosť, aovcu ti nedám.“

„Keď mne ty ovcu nedáš, hotuj sa so mnou na potýčku! Či vieš, čo jeto?“ duril sa vlk.

163

„A veď, keď ti taká ďaka, hotuj sa ty sám. Čím odbavím si postriežkuokolo košiara, hneď za rána postavím sa ti tamto v hore a budeme potýkaťsa! Či vieš?“

Vlk na to iba zavrčal a bežal do hory zháňať, lebo chcel vyvŕšiť sa užteraz na starom Bodríkovi. Vyhľadal si medveďa a líšku, aby mu pomáhali.

Pes už dobre poznal vlčie obyčaje, nešiel sám do hory, ale vzal sosebou prašnú sviňu a starého kocúra, ako dávnych dvoranov svojich. I sámsíce už napadúval na jednu nohu, i títo už neboli mladí, ale zato verní avyskúsení kamaráti.

Keď medveď a líška zazreli prichádzajúcich, preľakli sa náramne.„Ľa, bračekovci,“ zvolal medveď, „páčte, ako ten prvý neprestajne

zohýna sa; ten iste skaly zbiera, ktorými nás ubije.“Pes napadúval a medveď myslel, že čo raz uhnul sa, to skalu zdvihol.„Ľaľa, ten druhý,“ zvolala líška, „seká šabľou okolo bokov!“Oháňal sa kocúr chvostom dohora, a líška myslela, že to šabľou

blýska.A keď ešte začuli sviňu rochtať, poznali ju po hlase, že je prašná a že tá

v takom spôsobe žartu nezná, nuž veru ani oni nebrali vec na žart, medveďvydriapal sa na strom a líška uskočila do tŕnia.

Keď naši kamaráti došli do hory, kocúr vrčal si veselo: „vrní-vrní-vrní.“ Líška rozumela, že v „tŕní, v tŕní“, a chce zrovna na ňu skočiť.Nečakala, vyskočila z chrasti a zaberala preč. Prašná sviňa začala podmedveďom roch-taf: „hr-hr-hr.“ Medveď rozumel „hor-hor“, že zná, že jeon tam hor a ona chce pod ním korene stromu podryť, bo i kruté rýpalarypákom svojím. Tu ani tento nemeškal, ale skočil dolu a bol aj on zahorami, za dolami. Ostal vlk sám a bol rád, keď len mohol ufujazdiť aj on scelou kožou.

Starý Bodrík ale zahavkal, až hora ozvala sa. Bol rád, že mu kamarátipomohli a divokov zahnali ďaleko za hory. Od tých čias bolo mu na košiaridobre až do smrti.

PAVOL DOBŠINSKÝ

164

STARÝ ČLOVEK A DVANÁSŤ OVIEC

Počúvajte, deti! Idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli;aleže dajte pozor, aby ste si ju dobre zapamätali.

Nuž mal raz jeden chudobný otec troch synov, s ktorými sa veľmipsotne živil. Hockedy im prišlo tak, že si už ledva životy obrániť mohli. Turaz zavolá otec všetkých troch dovedna a takto k ním prerečie:

„Synovia moji drahí, my takto konečným koncom nenabudneme, alemusíme pohynúť, ak len inakším spôsobom nezaratujeme sa medzi ľuďmi.Ja som si to tak premyslel, aby dajeden z vás šiel do sveta, azdaže dačvyslúži, čím si aspoň na čas biedu odtisneme. Čože vy poviete na to?“

„Čože by sme povedali,“ ohlásili sa synovia, „my pristávame na vás apôjdeme trebárs aj všetci.“

Ale ich otec nechcel pustiť všetkých naraz, že vraj čo by si on starýdoma osamote počal. Vypravili teda najskôr toho najstaršieho.

Ide ten najstarší syn, ide neboráčik dlho, a o živej duši nikde anichýru, ani slychu. Navela sa stretol s jedným staručkým.

„Kdeže ideš, syn môj,“ povedá, „kde?“„A veru, starý tatko, sme traja bratia v dome so starým otcom a veľmi

sme chudobní, nuž som sa ja pustil do sveta hľadať si dáku službičku.“„Dobre, syn môj, dobre,“ povie na to staručký; „aj u mňa by sa ti našla

služba, ak by si mal vôľu.“„Nuž a čože by ste mi dali za robotu?“„Nič inšie, syn môj, len dvanásť oviec pásť. Veď ovce pásť znáš?“„Znám, starý tatko, znám.“„No, keď znáš, poď so mnou!“A pobral sa za staručkým človiečikom.Hneď na druhý deň pojal staručký sluhu a zaviedol ho k tým svojim

dvanástim ovciam.„No,“ povedá, „syn môj, toto sú tie moje ovce; takže mi ich, hlaďže,

dobre pas a nepusť ich z očú; veď ti ja za tvoje ustávanie statočne zaplatím.A nezaháňajže ich dáko, len ich slobodne pusť, nech idú, kde sa im len

165

páči; veď sa ti ony budú samy pásť. Tu máš túto kapsičku; tam si nájdeš, čoti treba. A na ty aj túto píšťalku, na tej si môžeš preberať.“

Sluha vyviedol ovce na pašu a pískajúc na píšťalke šiel len tak z nohyna nohu za nimi, kadiaľ sa mu rozpásali, až pomaličky prišli ku jednej rieke.Tu milé ovce rozbehli sa rovno do vody a preplávali na druhý breh. Sluhaby bol rád za nimi, ale sa mu nedalo; rieka bola široká a veľmi hlboká. Nužtu v strachu o ovce pustil sa do plaču, čo bude robiť, keď sa mu nevrátia.Dlho chodil hore-dolu brehom a pozeral smutný na druhú stranu. Potomsa prevalil na zem a pekne krásne zaspal a spal, spal, iba pred večierkom saprebudil. Ako sa prebudil, prvé mu bolo pozrieť na druhý breh, a hľa, miléovce blížili sa práve ku brehu i pekne-krásne preplávali naspäť.

„Ach, chválaže ti, milý panebože, keď ste sa mi len šťastne vrátili!“Tak si vzdychol a veselo pískajúci šiel zasa pomaly za ovcami až k

samému domu.Tu ho ten staručký už chvíľu vyzeral.„No,“ povedá, „či si mi tie ovce napásol?“„Veru som ich, starý tatko, napásol!“„Nuž a akože sa ti vodilo? Nože mi, no, dačo vykladaj!“Sluha vyrozprával všetko, ako sa mu vodilo; že pekne išiel pískajúc na

píšťalke za ovcami až k jednej rieke; tam že mu ovce cez vodu prešli a takdesi odišli a on že nijakým činom prejsť nemohol; že potom veľmi plakala v trapiach usnul, a večer, keď sa prebudil, ovce už dobre napasené cezvodu prechádzať videl; ale že on veru nezná, kde sa tak dobre napásli, anikde chodili.

„No, dobre, syn môj, dobre,“ riekol staručký. „A teraz mi povedz, čochceš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš: či spasenievečné a či peňazí.

A sluha mu na to odpovedal:„Hej, starý tatko, veru by bolo treba aj toho spasenia večného; ale my

sme veľmi chudobní, nuž nám dajte radšej len tých peňazí!“Nuž mu dal tých peňazí, koľko si len uniesol.Ako prišiel domov, všetci sa mu veľmi zaradovali, lebo vyslúžil pekný

peniaz.Nezadlho vypravili zas toho stredného, a tomu sa všetkým činom tak

vodilo, ako tomu najstaršiemu.Naostatok vybral sa aj ten najmladší a vravel:„Keď sa vám tak dobre vodilo, i ja ešte skúsim šťastia!“Zachytil sa tou istou cestou, ktorou chodili jeho bratia, a idúci

PAVOL DOBŠINSKÝ

166

rozmýšľal i tak i tak, ako mu to bude v tom svete. Zrazu stretne sa aj on stým staručkým človiečikom.

„Kdeže ideš, syn môj,“ rečie starec, „taký zamyslený, kde?“„Ach, kdeže idem, starý tatko! Idem do sveta, hľadať si u dobrých ľudí

dáku službičku. Doma sme traja bratia s otcom už starým a nemáme saako preživiť. Nuž už dvaja starší bratia boli v službe, každý doniesol peňazí;teraz ale zachytil som sa ja probovať šťastia.“

„Dobre, syn môj, dobre,“ hovorí staručký. „Aj u mňa by sa ti našlaslužba, ak by si chcel prísť.“

„Ozajže by nechcel, ba veru chcel; len by som sa do takej prácerozumel, akú by ste mi dali.“

„Či ovce pásť znáš?“„Znám, starý tatko, znám.“„No, keď znáš, poď so mnou!“A zaviedol ho ta, kde býval.Na druhý deň ráno pojal staručký sluhu a zaviedol ho k tým svojim

ovciam.„No,“ povedá, „syn môj, toto sú tie moje ovce. Dvanásť ich je, ako

vidíš. Táže mi ich dobre pas a nespusť ich z očú; veď ti ja statočne zaplatím.Ale ich dáko nezaháňaj, len ich pusť slobodne, kadiaľ sa im samým páčiťbude. A tu máš túto kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za ovcami.“

Sluha zabral sa s ovcami a tie pekne šli svojou cestou; ani sa munerozbehúvali, ani nič, a on len pomaly za nimi pískajúci na píšťalke. Tuprišli k rieke a milé ovce schytili sa a rovno do vody. Ale najmladší bratnerozmýšľal veľa. Chytro zachytil sa jednej ovci za rúno a peknekrásnepreplával s ňou na druhý breh. A zas len obďaleč pískajúci na píšťalkevykračoval za tými ovcami.

Čosi-kamsi prišli ovce na jednu lúku a na lúke tráva taká až do pása av nej plno oviec, ale také chudé ako len tie chrty.

„Ach,“ pomyslel si ten najmladší brat, „milý mocný bože, čože je to zapríčina, že sú tie ovce také chudé v takejto utešenej tráve?“

A zas len šiel za tými ovcami, lebo sa tie tam ani neobzreli, ale akobyich bol na povrázku viedol, šli ďalej na druhú lúku, na ktorej trávička lenveľmi malá rástla, ale musela byť veľmi užitočná, bo ovce, čo sa na nej pásli,boli také krásne, také utešené, akoby ich z tisíc kŕdľov po jednej navyberal.Tu sa aj tých dvanásť oviec zastavilo a pásli sa, že to bola len milá vecna ne pozerať. A kde sa tie ovce len pohli, jedno veľmi milé vtáča všadepoletúvalo nad nimi. Keď sa tie ovce už napásli, obrátili sa samy od seba a

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

167

pobrali sa pomaly tou istou cestou, ktorou boli prišli. Tak prišli zas k tejrieke, a keď prechodili cez vodu, najmladší brat zachytil sa jednej za rúnoa tak prešiel na druhý breh. Pred samým večierkom navrátil sa s dobrenapasenými ovcami domov. Staručký ho už chvíľu vyzeral.

„No,“ povedá, „či si mi ovce dobre napásol?“„Veru som ich, starý otec, chvalabohu, dobre!“„Nuž a či si môj príkaz zachoval? Akože sa ti vodilo? Nože mi, no,

voľačo vykladaj!“„Ej, veru som zachoval všetko tak, ako ste mi prikázali, lebo som ja za

ovcami všade len obďaleč pomaličky išiel.“A potom vyrozprával všetko, ako sa mu prihodilo: ako sa prepravil

cez tú vodu, ako tam prišli na lúku, kde tráva bujná, ale ovce chudé, a žejeho ovce tam sa ani nezastavili; ako šli rovno na druhú lúku, kde trávabola len maličká, ale sa ovce veľmi dobre napásli. A že ich naveky jednoveľmi utešené vtáča obletúvalo.

„No, dobre, syn môj, dobre,“ pochválil ho staručký; „spokojný som stebou. Teraz mi už len povedz, čo si žiadaš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel.Dám ti, čo si vyvolíš; či spasenia a či peňazí?“

„Ach, starý tatko,“ povie na to sluha, „pravda, že sme traja synovias otcom už starým a sme veľmi chudobní; ale veď už starší bratia dačovyslúžili, už sa azda dáko ta vyživíme: dajte vy mne len toho spasenia.“

„Dobre, syn môj drahý,“ potľapkal ho staručký; „keď si žiadašspasenia, máš ho mať, lebo si ty statočný človek, ktorému je spasenie viacejako peniaze. A krém toho dostaneš ešte aj peňazí. Vidíš, syn môj drahý, jasom Kristus; tých dvanásť oviec, čo si pásol, to sú moji dvanásti učedníci;tá lúka s bujnou trávou je rozkoš svetská a tie chudé ovce na nej sú synoviasveta tohoto; tá lúka s tou drobnou trávou je cnosť a tie utešené ovce súľudia statoční. Ako na tamtej lúke úžitku žiadneho niet, tak je na tejtodruhej veliký. A vtáča, čo ponad ovcami poletúvalo, som bol ja; lebo jasom s mojimi učedlníkmi naveky.“

Takto vykladal ten staručký človiečik. Potom požehnal tohonajmladšieho brata a dal mu aj peňazí, koľko si len uniesol.

Tak, ma, najmladší brat pre svoju statočnosť dostal aj spasenia ajpeňazí, a jeho bratia len peňazí, lebo sa tým len peniaze žiadali.

PAVOL DOBŠINSKÝ

168

STATOČNÝ VALACH

V jednej sedliackej izbičke za bielym lipovým stolom sedelo raz dakoľkodobrých susedov, zhovárajúcich sa medzi sebou o gazdovských veciach.

Jeden sťažoval sa, že má mrcha kone:„Ani neviem,“ povedá, ,,ká zlá nevôľa stala sa im, či ich sluha dakde

prehnal, či sú ochvátené, či ká im je skaza?! Ale čože robiť – človek nemôževždycky sluhovi za pätami chodiť, ako mu zaobchodí so statkom.“

„Eh, ba moje volky sú ta!“ povedal druhý. „Môj Ďuro je naoko dosťťarbavý, ale ku statku je dobrý, a moje volky poprávajú sa od polroka tak,akoby kládol na ne.“

„A už, susedia moji,“ povie domáci gazda, „viete, že ja nerád veľahovorievam, ale čo poviem, to stojí. Keď je reč o čeľadi, nuž ja vám lentoľko poviem, že nad môjho valacha nieto v celom svete statočnejšieho, čoby tak verne slúžil a v ničom gazdu neoklamal. A – veď vám je to radosť lenpozrieť na tie ovce, čo ten pasie, a nikdy ešte nič pri nich neschyblo.“

„Pekné sú, pekné, tie vaše barance,“ povie sused, „lebo na to už každýlen prisvedčí, že ten váš valach rozumie sa do svojho. Ale oklamať,neoklamať, to sem–tam. Keby tak na to prišlo, verte mi, že je aj váš valachlen taká stonoha ako ktorýkoľvek druhý.“ „Ale môj Janko?“

„Veru, váš Janko – je taká stonoha ako ktorýkoľvek druhý.“„A už to zas nie!“ povie gazda.„A už to veru hej! A keď sa vám vidí, že len z pestva hovorím, čo stojí

stávka – no!“„Pre mňa trebárs sto zlatých!“„Dobre, stojí tých sto zlatých,“ povie sused, podávajúc gazdovi ruku.

„Ak mi váš valach nepredá najkrajšieho baranca a nepovie vám, že mu hoalebo vlk chytil, alebo čo také – ja vám dám tých sto zlatých!“

Ostatní susedia potvrdili stávku, že „nebude statočný človek, ktonedá.“

Na tretí deň, ešte len brieždiť sa začalo, už milý sused bol ďaleko zadolami, za horami. Stúpal hore chodníkom na sálaš.

„Hej, sto zlatých – pekný groš pre sedliaka!“ podskočil si; ba dobre, že

169

z kože nevyskočil od radosti, lebo ich držal už ako v hrsti. „Čože? Dám mupekné slovo a tvrdý toliar – ten sa mu tiež pekne v očiach zablyští!“

Už popredku videl, ako mu valach vysadí baranca. A medzi takýmtopremýšľaním tak ľahko minul sa mu čas, že ani nevedel, kde sa vzal, len keďuž psi zhučali naňho pri samej kolibe.

„Pánboh daj šťastia, Janko! Akože sa máš?“„Pánboh daj, pánboh daj! Ta – ďakujem pekne – vitajte!“Z reči do reči pustili sa do rozprávky – ako obyčajne na salaši.

Rozprávali si bohvie o čom, len o baranovi nie. Lebo statočnosť valachovaukazovala sa z každého slova, čo len preriekol. A táto statočnosť hneďspočiatku akoby bola sama zavrátila milého kupca nastoľko, že si tentonijak netrúfal len tak nič po nič pustiť sa do veci. Už sa aj bál, že bohdajak nepríde o tých sto zlatých. A v tom strachu aj pozabúdal všetko, čo sibol popredku cestou premyslel. Ani nevedel, čo má ďalej povedať a jak tonavliecť.

Azda že by bol pri poctivosti ešte aj odišiel, ale ho to len omínalo atie nešťastné barance zbľačali v košiari. Nebodaj obadali svoj čas, keď ichvalach vypúšťať zvykol. Aj že už bola rosa obschla, tašiel tento vyhnať siovečky na zelenú pašu.

„Alebo teraz, alebo nikdy!“ posmelil sa sused a začal hneď k veci.„Ej, čiže to pekné barance! Koľkože ich máš?“„Malo by ich byť päťdesiat a sto; ale veru som ich ja už dávno nečítal.“„Ej, tam ten s s tým zvoncom, čiže je pekný! Či by si mi ho nemohol

prepustiť?“„Ej, čože by vám ho nie? Ba veru vám ho prepustím, aj krajšieho vám

vyberiem; len skorej musím gazdovi povedať.“„Eh, čože tam po gazdovi! Azda gazda o všetkom musí vedieť? –

Janko!“ tľapol mu sused na plece a pozrel mu do očú, „Janko! – Ja – a ty!“„Ja – a vy? Hm!“ zahľadel sa milý Janko do neba, akoby za bieleho dňa

chcel hviezdy čítať, lebo nechápal, čo to má znamenať.„Veď ti ja to azda darmo nežiadam,“ hovorí sused, podávajúc mu tvrdý

toliar, „no na, nana, len si vezmi! Čože máš cifrovať sa, lepšie zíde sa to tebeako tvojmu gazdovi – a len mi daj toho baranca – ešte sa ti môžem dobreodslúžiť; – veď to azda nie celý svet, čo len jeden baranec – daj ti mi bože!“

A tak ďalej prehováral, cifroval, ako vedel najlepšie.Dobrý valach už mu aj päť ráz chcel dať toho baranca na toľké

unúvanie, ale bohvie čo mu to nedopustilo; dosť i chcel a predsa nemohol.

PAVOL DOBŠINSKÝ

170

Aj napokon mu ho len nedal a nedal; takže pán sused musel s prázdnoukapsou naspäť do domu.

Príde domov, tu ani kyslé mlieko! Zamosúrený, namrzený, nemalnikde posedenia, nikde spočinku: jesť sa mu nechcelo, spať nemohol; ľútomu bolo, že valacha pokúšal, ale mrzelo ho aj, že nevykonal, čo chcel.

„Bodaj ťa, aby ťa, veď si toto len neslýchal; to mi čert musel pošepnúťtú celú stávku!“

Domáci ľutovali svojho dobrého gazdu, lebo ho radi mali; alenajväčšmi ho ľutovala jeho krásna jedinká Hanka, lebo ho aj najradšejvidela.

„Ale tatko, pekne vás prosím, povedzteže mi, povedzte, čo sa vám tostalo? Veď ste ráno taký veselý vyšli z domu a teraz ste taký ako obarený!“

A dotial ho unúvala, dotiaľ chodila za ním, kým jej všetkonevyrozprával, čo prihodilo sa mu.

„Už by,“ povedá, „neľutoval tých sto zlatých, čert tam po nich, len bysom mohol dák dostať toho baranca; veď by som hľadel potom aj valachaodškodovaf.“

Zelené hory, krásny háj! Pod ním v hlbokej doline počuť hrkotaniebystrého potôčika; nad ním počuť zvonce pášucich sa po zelenej pažitibarancov. Pekné sú to barance, poslušné ako dobré deti, lebo ich aj dobrýšuhaj pasie, – spravodlivý, čo nikdy v ničom svojho gazdu neoklamal.

„Hoj, nieže tam, barance moje, krajom húšťavy, nie! Tam ešte rosaneobschla; sem sa na čistinku, sem, – budem vám gajdovať, aby ste sa milepšie pásli!“

Zahučali gajdy a valach preberá na nich dierky. Ale hoci on jak krásnepreberá, predsa ešte sto ráz krajšími hlasy ozývala sa k nemu blízkahúšťava.

„Ej, ba či by moje gajdy tak pekne vedeli gajdovať?“ pomyslí si šuhaja pristúpi k húšťave. A hľa, na kraji húšťavy vidí susedovie Hanku, akospievajúc zbiera okolo kríkov zrelé jahody. Prestali gajdy a Janko, akobysa nič nesťalo, zohol sa, aby odtrhol pred nohami peknú jahôdku, potomdruhú, tretiu, a čo ja viem, koľko – všetko to najkrajšie jahody. Len keď užich mal hodné pierko, osmelil sa a podal ich dievčaťu. Usmialo sa dievča napekné jahody, zaradoval sa šuhaj nad úsmevom dievčaťa. Pierko a úsmechoboznámili dve duše tak, že potom popri jednodruhom kráčajúc, zbieralikrajom húšfavy jahody.

Až keď už plný bol košík jahôd a plné bolo srdce šuhajovo krásoudievčaťa, sadli si obidvaja ku pokojne pášucemu sa stádu pod tôňou

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

171

konáristého buka. Zahrávalo sa tu dievča s bielym barancom a zabávalsa šuhaj s krásnym dievčaťom; bozkávalo dievča krásneho baranca a dalbozkávať sa baranec. Ale keď šuhaj dievča chcel bozkať pekné dievčatko,uhlo ono hlávkou.

„Daj mi,“ povedá, „daj mi skorej tohoto baranca!“„Ach, veru by ti ho dal, duša moja! Dal nielen jedného, ale aj viac

pekných barancov, keby tak boli moje, ako sú nie. Ale čože by mi potompovedal gazda?“

„Veď o tom gazda nemusí vedieť; a ty mu ľahko povieš, že ti skapalo.“„Nuž veď je tak. – Ale hop, to by nebolo dobre, veď by to bolo

cigánstvo! – Ach, ta choď len, ta! Radšej ťa nebozkám, akoby potom preteba mal cigániť.“

Nezahrávala sa viacej Hanka s tichým barancom a nezabával sa Janíks krásnym dievčaťom. Ona odchádzala smutná domov a smutný dlho zaňou pozeral šuhaj.

„Prídi,“ tak volá, „prídi zajtra! Azda namyslíme sa inak, alebo ty, aleboja.“

Sotva znovu vyšlé slnce obsušilo studenú rosu, vyhnal valach stádona pašu, aby páslo sa ponad húšťavou a on aby čakal na krásnu Hanku.I prišla ona zasa, a obšmietajúc sa okolo šuhaja, hladkala a objímala jehobiele barance. – Ale keď ju on chcel objať, vyšmykla sa mu ako ryba.

„Daj mi, „povedá, „daj mi skorej tohoto baranca; veď ty ľahko poviešgazdovi, že ti skapalo.“

Myslel neborák valach, myslel, čo má urobiť, nebolo mu ani tak, anitak.

„Uverí mi môj dobrý gazda, uverí; čože by mi neuveril? Ale, keď to zaslen nemôže byť dák po pravde. – Eh, ta choď ta! Radšej ťa nebozkám, akoby som mal pre teba gazdu oklamať!“

Prestalo dievča hladkať baranca a smutné poberalo sa preč. Ale eštesmutnejší za ňou pozeral valach. Ľúto mu bolo aj dievčaťa aj baranca, užju aj naspäť chcel volať, že jej ho dá; ale to nešťastné cigánstvo zavše hoodradilo od toho.

„Prídi,“ tak volá za ňou, „prídi na ráno, ak inak nebude, možno že tiho len dám, toho baranca.“

Na tretí deň ráno zdalo sa nášmu valachovi, akoby i to slnce bolopopreobliekalo sa do krajších bleskov, akoby tie jeho barance boli krajšie,poslušnejšie; obliekol si teda aj on čistú košeľu, pristrojil sa ako do kostolaa tak vyhnal svoje stádo na zelenú pašu ku hrubému buku.

PAVOL DOBŠINSKÝ

172

Hľadali si barance mäkkú trávičku. Onedlho došlo i dievča a hľadalokrajom húšťavy zrelé jahody a to vedno i s dobrým valachom. Až keď užplný bol košík jahodami a plné bolo srdce šuhajovo láskou k dievčaťu,zasadli si pod starý konáristý buk. Hladká tu dievča biele barance a hladkášuhaj líce dievčaťa; bozkáva ono tiché barance, ale keď ju chce šuhajbozkať, uhne skoro hlávku.

„Sľúbil si mi, „povedá, „sľúbil si mi toho baranca.“„Ach,“ zavzdychlo sa dobrému Jankovi, „sľúbil som ti ho, sľúbil; nuž

poručeno pánubohu, keď inak nie, už si ho len vezmi!“A hľa, dievča stalo sa tiché ako jahniatko a neodchýlilo viacej hlávku

od dobrého šuhaja.Dobre lebo nebárs. Prišla tu po kuse noc a chladný vetrík ochladil

horúcu krv valacha. Neborák valach! Včera, pokým bavil sa pri bokukrásneho dievčaťa, trápila ho láska; a dnes, len čo prebudil sa, hneď začalaho obracať stará poctivosť, volajúc k nemu neprestajne: „Valach, valach,kde ti baranec?!“

Ako čo by už na tretí deň nič nebol jedol, tak smutno vypúšťal zkošiara kŕdeľ. Či by to naozaj tak bolo s tým barancomľ – Prečíta kŕdeľ,ale čo chybí, to chybí: nemohol nikdy dočítať do tých sto a päťdesiat! Čímďalej, tým väčšmi kaboní sa. Pozerá hneď na barance, hneď do doliny khrubému buku; ale tu nemáš ani baranca ani dievčaťa.

„Eh!“ zahrozí proti húšťave päsťou, „keby si mi teraz prišla, veru by tinedal toho baranca, čoby si sto ráz krajšia bola! Ale čože? Na Mitra budúpočty – a baranca nieto! Akože povieš gazdovi?“

Podoprie sa na valašku a myslí, myslí za hodnú chvíľku; tu i tupoškrabe sa za ušima, tu i tu zakyvká hlavou, ale dák nič nemoholvymyslieť. Zrazu vyskočí naradovaný:

„No,“ povedá, „už viem, takto: Spýta sa ma gazda: .Valach, kde ti jebaranec?‘ Ja mu poviem: ,Hja, gazda, kdeže baranec! Keď som pásol naúslní stádo, zablúdil baranec do húšťavy a tam ho čert vzal!‘ – Ale veď miho čert nevzal, veď som jej ho sám dal. No, z toho je nič, nepoviem tak; toby bolo cigánstvo!“

Ako prvej, zas len zamyslí sa neborák valach; čo pobehne zaháňaťbarance, to postane a na valašku podopretý myslí – myslí: ,Poviem, že miho vlk schytil. Hm, – to by bolo, veď vlk neraz uchytil baranca; ale čože,veď mi zas len vlk neschytil. No, aj to by bolo cigánstvo, ani tak nepoviem.Ale mu len predsa dačo musím povedať. – Gazda sa ma spýta: „Valach, kdeti je baranec?“ –

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

173

„Ja, nuž“ kývnem plecom. ,Či ti ho ukradli?‘ „Nie!“, ,Či ti ho vlkschytil?‘ ,Nie ,Či si ho sám predal?‘ ,Nie!‘ ,Nuž, kdeže ti je v pekle?‘ No,akože teraz poviem? Eh, poviem, že som ho dal peknému dievčaťu, aby sami dalo bozkať.

– No, na moju pravdu, hľa, to bude; to je aspoň nie cigánstvo. Takpoviem, nechže mi gazda stiahne zaň, veď ja preto ešte budem chlap!‘

Príde tu Demitra, gazdovia sa schádzajú, aby odobrali počty a baču avalachov vzali na otázku. Ale náš statočný valach veru povedal pravdu amilý sused musel tých sto zlatých zložiť.

„Hej, kmotre!“ ozvali sa druhí susedia, „to bol drahý baranec!“

PAVOL DOBŠINSKÝ

174

SVETSKÁ KRÁSA

Za dávnych časov, za starých bohov bol raz jeden krá! – bohatý, ale bezdetí. Každučký deň aj s kráľovnou modlievali sa bohu, aby im len synapožehnal. Na veľa modlenia vyslyšal ich boh. Kráľovná bola už na samomzlažení, keď tu kráľovi prisnilo sa, že naozaj bude syn, ale aby mu zakrstného otca toho zavolal, koho ráno najprv na ceste zazrie. Ráno pozrievon oblokom a zazrie tam po ulici idúceho starého žobráčika. A tu ti muaj prídu oznámiť, že tej noci šťastne narodil sa mu syn. Nebárs mu to stým žobráčikom bolo po vôli, ale v radosti nad synom dal staručkého dnuzavolať, vyumývať, vyobliekať a pekne ku krstu synovmu postaviť.

Pri krste boli i páni a zemani. Títo krstniatku do križmy nametaliplný vankúšik zlatom, striebrom. Starý žobráčik nemal ničového nič, alenapokon ohlásil sa:

„Keďže každý svoje dávate, neodtiahnem sa ani ja. Zapisujem nášmukrstnému Svetskú krásu za ženu!“

Kňaz to naozaj zapísal a písmo odložil. S tým pominulo sa na tento časvšetko.

Krásny chlapec pomaly odrastal a dobre sa učil. Raz, ako doloval pootcovej kasni, prišlo mu pod ruky aj to písmo o Svetskej kráse. Hneď hoprečítal a bežal s ním k otcovi.

„Či to,“ povedá, „mne tú Svetskú krásu do križmy zapísali?“„Čo by to tam tebe? Horkáže tvoja Svetská krása! Kde by vzala sa ti?

Veď to len také balamutiny!“ zahováral otec, a to čo nechcel, aby jedinýsyn šiel túlať sa po svete.

Ale milý syn naveky len o Svetskej kráse vyhutoval, že by to nadaromnicu neboli napísali a že ak mu aj nepovedia o nej, pôjde vyhľadaťsi ju sám. Keď deň po dni húdol túto jednu pesničku rodičom poza uši,pustili ho naposled tú Svetskú krásu hľadať. Dali mu na cestu zlata,striebra a čo len z domu, aj jedného starého vojaka za sprievodčíka.

Osedlali kone a šli horami-dolami, rudnými cestami, až pritúlali sa kslncovej materi.

175

„Kdeže vzal si sa mi tuná, synak môj,“ rečie slncová mať kráľovičovi:„veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika!“

„Nuž, hľa, pani matka, prišiel som spýtať sa slnka, či nevie, kde bývaSvetská krása?“

„To je voľač inšie, keď si ty na to prišiel. Ibaže neviem, ako pred mojímsynom obstojíš, bo ten príde domov hladný a v taký čas neradila by somnikomu, aby mu šiel na oči. Poď ale, schovám ťa dakde.“

Vopchala ho pod koryto, aby ho slnce nezazrelo.Večer vrátilo sa slnce domov a ledva do izby vkročilo, už volalo:„Mamo, človečina smrdí; von s ňou, nech ju zjem!“„Ach,“ odpovie mu mať, „kde by ti tu človečina bola? Veď ti to ešte

páchne, čo si cez deň tuho svietil pomedzi ľudí.“Pekne-krásne ho uchlácholila, až naostatok povedal:„No, von s ním, ktokoľvek je; nič mu neurobím.“Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a slnce mu riekne:„Čože si to prišiel, braček, čo?“„Ach, čože by,“ vraví šuhaj, „len či tu voľač nechyrujete o Svetskej

kráse?“„O Svetskej kráse? Hm, hm . . .“ zamyslelo sa slnce. „O tej ti ja nič

neviem povedať. Ale choď k vetríkovi, ten ešte aj za mnou dúchal, azda judakde vydúchal.“

Pobrali sa preč a doputovali k tomu vetríkovi. I tam kremä materdoma našli a tá hneď ku kráľovičovi:

„Kdeže berieš sa mi tu, synak môj? Nuž veď tu nechyrovať ani vtáčika,ani letáčika!“

„Nuž, hľa, pani matka, prišiel som sa spýtať vetríka, či nevie, kde bývaSvetská krása.“

„To je voľač inšie, keď si ty na to prišiel. Ale neviem, ako obídeš, bomôj syn príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mušiel na oči. Poď ale, schovám ťa dakde.“

Vopchala ho pod koryto, aby ho vetrík tak ľahko nevyňuchal.Večer vrátil sa vetrík domov a ledva do izby vkročil, už volal:„Mamo, človečina smrdí; von s ňou, nech ju zjem.“„Ach, kde by ti tu človečina bola? Veď ti to ešte páchne, čo nabral si

sa tou duchotou po svete.“Pekne uchlácholila ho, až naostatok povedal:„No, von s ním, ktokoľvek je; nič mu neurobím.“Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a vetrík mu riekne:

PAVOL DOBŠINSKÝ

176

„Čože si to prišiel, braček, čo?“„Ach, čože by, len či tu voľač nechyrovať o Svetskej kráse?“„O Svetskej kráse? Hm, hm“, zamyslel sa vetrík. „A veru som všetko

zhurtoval, ale o tej ti ja nič povedať neviem. Pôjdeš k mesiačikovi; ten idruhý svet zvysoka vidí, ten ti o nej povie.“

Pobrali sa preč a doputovali k mesiačikovi. Toho už doma našli.„Čože ty tu hľadáš, braček?“ spytuje sa mesiačik.„Čože by som hľadal?“ rečie kráľovič. „Len mi to jedno povedz, či tu

voľač nechyrovať o Svetskej kráse.„Ba veru chyrovať, bratku! Vysvietil som ju predošlej noci. Oj, a či to

krása! Čiže je to utešená duša! Keby si ju videl, aj rozum by si tam nechal.Ale býva na druhom svete. A či by si ty naozaj rád k nej?“

„Veru naozaj, povedz, ako?“„Ako? Aj tomu jesto spôsob. A keď len tak chceš, sám ťa zavediem.“Ani za okamih nemeškali, len šli a šli. A ešte by boli šli, ale došli k

jednému mostu. Tu riekne mesiačik:„Zober z toho vojakovho koňa všetko dolu a tak pošli vojaka

popredku; veď priam budeš vedieť, prečo.“Kráľovič pozoberal všetko a vojaka s prázdnym koňom vypravil cez

most. Ledva dupol kôň na most, vyrútil sa spod mosta ozrutný drak a koňaaj s neborákom vojakom prehltol; potom skrútil sa zasa pod most a ležal,ani sa nehnul.

„Vidíš,“ vravel mesiačik, „ten drak len toho, kto prvý ide cez most,prehltne. Teraz už iď ty sám smelo a bezpečne.“

Kráľovič prešiel cez most bez galiby. Za mostom blúdil zlými barinami,dlhými poľami, až napokon prišiel do krajiny, kde práve vtedy veliká vojnabola odstala. Potoky krvi tiekli tuná, že mu kôň po brucho po nej brodil,a čo ďalej, to hlbšie zamáral sa, len stoľko, že tam nezakapali. Na šťastiedohonil ich zasa mesiačik a cestu im ukázal. Šli ešte len a šli, až prišli kujednej diere, ktorá do hlbočiny viedla, rovno na ten druhý svet.

„Tadiaľto tebe cesta už samotnému!“ ukázal mesiačik. „A ja spustímťa dnu po žinke. Keď si všetko vykonáš, príď sem, potras zinku, a ja ťa zasavytiahnem.“

Keď kráľovič dostal sa na dno diery a vykrútil sa z povrazu, prebeholešte dobrý chlp cesty, kým došiel k jednému zámku, neďaleko ktoréhostará ježibaba puľky pásla.

„Daj boh šťastia, stará matka!“ poklonil sa kráľovič. „Či by ste manevzali do služby?“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

177

„Ale ja?“ riekne ježibaba. „Ledvou živím sa sama. Tamto drž sa horena zámok. Tam prepustili dnes mládenca zo služby, tam ťa hádam prijmú,ak len voľakedy dostaneš sa ta hore k nim.“

„Nuž a prečože by som nedostal sa?“„Nuž len preto, že tatam žiadem duch nedostane sa, ak mu ja cestu

neukážem.“„Ej, nuž, duša moja zlatá, ved’že mi ju tak len ukážte, veď vám ja

hádam darmo nežiadam.“ A vtisol jej dukát do hrsti.Ježibaba hneď druhé struny natiahla a zaviedla ho do zámku do

paloty. Tam ho priam a priam za mládenca prijali a dali mu okolo stolaobsluhovať. K pánovi zámku chodila na obed aj pánova sestra. A to bolatá, čo ju volali Svetskou krásou, preto, že jej na krásu v čelom svete rovnejnebolo. Ako všetkým, čo Svetskú krásu prvý raz videli, povodilo sa ajnášmu šuhajovi: zaiskrilo sa mu v očiach, keď ju zazrel, a ak by ho nebolizachytili, bol by z nôh spadol. Od tých čias ale len za ňou mrel.

Takto cez sklo med lízať, nadaromne ju vídať, nijak nevidelo sa mu.Poď on dolu k starej žene a už vopred nesie jej dukát.

„Pani matka,“ vraví, „nebanujte, že vás unúvam. Ale prišiel som si kvám po dobrú radu.“

„Po akúže, synak?“„A veru poraďteže mi, ako by ja mohol Svetskú krásu dostať?“„Oj, synak, čo len poradiť, to ti ja poradím: ale či ju dostaneš? Ak si

nie dobrý strelec, ani nedávaj sa na to, a ak moje slová navlas nezachováš,nuž ti iba to bude z toho, že ťa svet vysmeje. Lebo aby si vedel, Svetskákrása chodí do záhrady na pleso kúpavať sa aj so svojimi dvanástimidievčenci a ona je medzi mimi trinásta. Tam ukry sa a čakaj, kým prídua začnú kúpať sa. Potom, hľaďže, dobre mier, aby si tej najkrajšej dievčicistrelil pravo do srdca. Ak alebo napred zbadajú ťa, alebo nezhodíš, tamskapeš. Ak ale zhodíš tej najkrajšej dievčici pravo do srdca, začne Svetskákrása nad ňou vykladať a pozabudne pritom na svoju korunu, ktorú prikúpaní ukladá si do trávy a bez ktorej ináč byť nemôže. Ty prikradni sa,korunu z trávy uchyť, polož sebe na hlavu a utekaj, utekaj! Aleže neozri sa,ani korunu jej nikdy potom nedaj, lebo prehráš všetko.“

Dobre lebo nebárs. Keď prišiel čas kúpania, kráľovič už tam čupel vchrasti, ani nemukol. Svetská krása zložila si korunu do trávy a spustilasa do rybníka aj s dvanástimi dievčenci. Ako najlepšie kúpala sa, šuhajnamieril a najkrajšiu dievku jej zastrelil pravo do srdca. Ona ju vzala naruky a vykladala nad ňou, aká jej dobrá bývala a len prečo tak nemilobohu

PAVOL DOBŠINSKÝ

178

zahynúť musela. Kráľovič pritiahol sa potíšku ku korune, postavil ju sebena hlavu a utekal odtiaľ, čo mu para stačila. Svetská krása zložila tozostrelené dievča do trávy, vzala sa na krídla i s jedenástimi kamarátkami aletela za šuhajom. Keď k nemu dolietla, začala volať:

„Ach, môj drahý pán, obzriže sa, obzri, aké krásne líčka mám!“Ale on veru neobzrel sa, čo koľko volala. Dostal sa šťastne až ku žinke

a mesiačik ho vytiahol hore.Svetská krása vyletela za ním aj hore. Mesiačik nespustil z nej oka –

taká krásna bola. Keď už dosť naprizeral sa jej, zavolá:„Ach, čiže je krásna, čiže je utešená! Ale by ešte krajšia vyzerala, keby

si jej tú korunu postavil na hlavu!“Kráľovič si pomyslel: „Prečo by som to neurobil, veď sme už von z

prepadliny a Svetská krása mi je v rukách, hádam mi z nich už len neujde.“I veru položil jej korunu na hlavu a chcel sa i sám naprizerať sa jej do

dobrej vôle. Ale Svetskej kráse nebolo viac treba, len zasa korunu mať nahlave: už ti mu zmizla. Zaletela do svojho predošlého mesta aj s družicami.

Mesiačik rozžialil sa nad tým tak veľmi, že od žiaľu i umrel a tašielpochovať sa do čiernej doliny. Kráľovičovi ani znať nedal o sebe, kde muzmizol. Chudák kráľovič ani nevedel, ako ostal odrazu bez všetkej potechy,bez pomoci, bez priateľa. Čo mal robiť? Vybral sa cez hory-doly hľadať;blúdil hore-dolu a nemohol nič nájsť. Skedy-neskedy dostal sa predsa kuvčelám a zastavil sa pri nich:

„Ach, včielky, včielky, povedzteže mi, či tu nechyrovať mesiačika?“„Ej, ba veru chyrovať,“ riekli včely. „Tam v tej smutnej doline leží a na

jeho hrobe kvitne tulipán. Ak ten tulipán voľakto odtrhne, hneď mesiačik,ešte raz krajší mládenec, hore vstane.“

Kráľovič šiel ku hrobu, tulipán odtrhol a mesiačik-mládenčekvyskočil čerstvý z hrobu:

„Ej, bratku kráľovič, čiže spalo sa ti mi chutne!“„Ej, spalo, spalo,“ rečie tento, „ale na večnosť, keby som nebol

vyhľadal ťa!“„No, nech ti pánboh odplatí, keď si ma len vzkriesil!“ povedal

mesiačik a boli zasa svoji.Potom poradili sa, že ešte raz pôjdu Svetskú krásu hľadať. Mesiačik

pohodil hneď zasa k tomu vchodu na druhý svet a spustil kráľoviča doludierou. Tento šiel zrovna ku starej žene. Len čo zazrela ho, hneď ho okríkla:

„Ej, už si mi ty zaňho! Či som ti nepovedala, aby si jej tú korunu nikdy

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

179

nedal, že ti uletí? Škoda ťa byť, že nevieš zavarovať si ani to, čo raz v hrstimáš. Takto veru nič z teba nebude!“

„Oj, lenže len nehnevajte sa mi, stará matka, bude to ešte všetkodobre!“ riekol šuhaj, a vtisol jej zas dukát do dlane.

Nie tak priam dala sa mu utíšiť a ešte durdila sa. Ale napokon utíšilasa predsa a hovorila mu:

„Synak, ešte raz, ale už ostatný raz, poradím ti. Keď Svetská krásabude mať prísť ku plesu, sprav sa už teraz na chrobáka a vlezni tam dotej konskej hlavy, čo pometuje sa na brehu. Keď ona zloží si korunu nazem, vylezni razom a sprav sa na človeka, korunu uchyť a pober sa v nohy!Aleže pozor maj na seba! Bo ak tá zbáči, že v tej konskej kotrube najmenšiepohne sa, pošle po motyku a rozdrví všetko na prach.“

Poďakoval sa za radu a šiel rovno ku plesu, ukryť sa do konskej kotrby.Nebolo mu ani čakať. Svetská krása prišla kúpať sa a zložila si korunu dotrávy. Lež iba čo trošíčka zmrvil sa v tej kotrbe, že ako von vylezne, už onazbadala ho: motyku doniesť kázala a drvila, až melili sa koštiale na prachpod obuchom. Ale on vždy hlbšie medzi kosti zaliezal a nedal vyduriť savon.

„Ach, obluda, nebudem pľuhačiť sa s tebou! Veď už viem, že si tu;korunu si vziať nedám,“ preriekla napokon Svetská krása a motykuodhodila.

Len čo obrátila sa chrbtom k nemu, že ako do vody vkročí, už onvyskočil, korunu uchytil – a zaberal ten, že by ho ani na tátošoch neboldohonil. Ona zasa v letku za ním, a keď ho už doháňala, nuž volala:

„Obzriže sa, obzri, môj pane, aké pekné hrdlo mám!“Ale ho darmo vábila, darmo potom aj modlikala sa mu. On prosto

ku diere, potriasol zinku a mesiačik vytiahol ho von. Musela ona za ním ajej dievčatá za ňou, lebo bez tej koruny nemohla byť tam na tom druhomsvete. On ale dobre varoval si už teraz korunu a Svetská krása ostala priňom.

Žatým hneď poberali sa k jeho rodičom a mesiačik s nimi.Na noc prišli do akéhosi hostinca. On i ona šli do izby, mesiačik uložil

sa pod prah, dievčatá premenili sa na holubice a vyleteli na vrch dachunocovať. Všetko ticho. Iba tie holubice na tom dachu počnú raz medzisebou hrkútať a rozkladajú:

„Nášho pánov otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievkuchcel dať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlátiť a

PAVOL DOBŠINSKÝ

180

úradník otrovou obliať; ak náš pán doňho sadne i s paňou ho otroví. A ktotieto slová vyriekne, nech kamennym stĺpom ostane!“

Mesiačik všetko vypočúval, ale nepovedal nikomu nič.Na druhú noc prišli do druhého hostinca. Pán s paňou šli do izby,

mesiačik uložil sa pod prah a holubice vyleteli na dach. O polnoci zasamedzi sebou hrkútať začali:

„Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a túdievku chcel za nášho pána dať. A on chová šarkana a ten šarkan nášhopána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú. A kto tieto slováVyrečie, nech kamenným stĺpom ostane!“

Mesiačik všetko vypočúval, ale nepovedal nikomu nič.Keď už k domovnému zámku prichodili, leteli proti nim koče, ktoré

im v ústrety poslal kráľovičov otec. Prvý koč bol jasný, samým zlatomobitý. Mladý zať i s mladou nevestou chcel si sadnúť do toho prvého koča.Ale mesiačik skoro dobehol k nemu a povedal mu:

„Braček, poslúchni! Nesadaj do toho zlatého koča, ale sadni i smladou nevestou do samého pokonneho!“

„Neviem,“ vraví kráľovič, „prečo by som nemal sadnúť si, ako mladýzať, do samého prvého, a to čo mi sám otec poslal? No ale, že si mi ty vždydobre radil a verne pomáhal, nuž ťa už len poslúchnem.“

I sadol si do ostatného randavého koča aj so Svetskou krásou.Zlatý koč priletel prázdny do zámku. Všetci naľakali sa, i ľudia, čo boli

zhŕkli sa na diváky, a rodičia ešte väčšmi, že kráľovský syn aj s mladoudakde skazu vzali. Zámok, domy, kostoly i veže čiernym súknom zastieraťkázali a plaču bolo dosť.

Raz ti vidia, že ešte dáky koč ide – starý a randavý. Ale v ňom sedelmlady kráľ a Svetská krása s ním. Priam čierne súkna pozberali a ľudia odradosti ujúkali, ťuťúkali, len tak ozývalo sa po meste. Každé to už teraz najedinú Svetskú krásu hľadelo, dobre si oči nevyhľadelo. Kráľ dával hostinuza hostinou; všetko jedlo, pilo, skákalo, ihralo od velikej, neslýchanejradosti.

Len sám mesiačik ani nejedol, ani nepil; vedel on, čo to ešte má byť.Išiel si on paloš brúsiť, podčím druhí harovali. Večer, keď už mladýchuložili v komore, prikradol sa potichu mesiačik a stal si ku samým dverámna vartu.

O polnoci dvíha sa šarkan spod prahu, že tých mladých zožerie. Alemesiačik namieri paloš a dotiaľ rúbal, ťal, sekal, dokiaľ všetky hlavy

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

181

zrutnému šarkanovi od drieku nepoodtínal. Zo šarkana cedila sa krv cezprah do pitvora a z pitvora pozatekal krvou celý dvor.

Vtom dobehne na tú krv úradník, čo toho šarkana choval, a porobíkrik, že tak a tak, mesiačik s palošom v ruke hnal sa už na mladého ana mladú, aby ich pobil. Hneď bolo všetko na nohách a na mesiačikabolo aj zle-nedobre. Mladý kráľ radšej by sa bol vari pod zemou videl, akočo takéto žaloby na svojho bračeka-mesiačika počúvať musel. Sprvu aninepodbal na reči. Ale keď ten úradník žalovať neprestával a všetci iba totvrdili, že je veru mesiačik neverný, že to len strach a hrôza s holým mečomhnať na kráľa, nuž tu naposledok vypovedal naňho smrť.

Keď ho už na smrť viedli, zastavil sa mesiačik na ceste a prosilmladého kráľa, aby ho ešte raz vypočúval:

„Už či tak, či tak, umrieť mi je jedno,“ hovoril mesiačik. „Poď, nechvyspovedám sa ti. Či ty vieš, keď sme v tom prvom hostinci nocovali?Všetci ste spali, len ja som nespal a dobre som vypočúval, ako tie holubicetam na dachu hrkútali: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradníkmá dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dalkoč zlatom pozlatif a úradník otrovou poliať; ak náš pán doňho sadne, i spaňou ho otroví.‘ A tak už vieš, prečo nedal som ti sadnúť do zlatého koča.Ale či vieš zasa, keď sme v tom druhom hostinci nocovali? Všetci ste spali,len ja som pod prahom počúval, keď holubice na dachu hrkútali: ,Nášhopánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel daťza nášho pána. A ten úradník chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj spaňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú.‘ A tak už vieš, čo som robil spalošom v ruke pri vašej komore: toho šarkana som zabil. Ale tie holubiceešte i takto povedali: ,A kto tieto slová vyrečie, nech kamenným stĺpomostane!“

Ako mesiačik tieto slová doriekol, priam kamenným stĺpom ostal.Všetko zdúpnelo od laku a mladý krá! iba hodil sa na ten stĺp a

nariekal, nariekal si nad priateľom, ktorý takto po tých cestách a ešte anidoma nemal spania ani v noci, len aby jemu bol na vernej pomoci. A akodnes, otobôž každé ráno polieval ho slzami, aby mu ožil. Ale mesiačik lenneožíval a neožíval.

Po drahnom čase mala Zemská krása prísť do polohu. Pred samýmpôrodom prisnilo sa otcovi, aby tomu dieťaťu, hneď, ako narodí sa, malýprst podrezal a tou krvou aby kamenný stĺp pomazal. Ako to urobil, hneďkliatba prestala, a mesiačik, desať ráz krajší, ožil a s priateľmi svojimi žil eštepotom dlho, dlho – veľmi dlho.

PAVOL DOBŠINSKÝ

182

TRAJA ZHAVRANENÍ BRATIA

Mala raz jedna chudobná matka troch synov a jedno veľmi utešenédievčatko. Chlapci boli už hodní, ale dievčatko bolo ešte malé, ešte aninebehalo, ani nevravelo.

Chlapci, ako obyčajne chlapci, boli samopašní a všeteční. Ale by tobolo ešte ta ušlo, keby len neboli bývali neposlušní, bezbožní a paškrtní.Nebožiatko matka mala s nimi kríž!

Keď sa stala kde aká škoda, tú iste jej chlapci urobili; kde sa akýhriech strhol, to iste boli jej chlapci na príčine. A doma! Keď si niečo zpoludnia odložila k večeri, mohla byť istá, že jej ho vyňuchajú a vypaškrtia.Ba neobstálo sa jej ani mäso v hrnci. Keď len mohli prikradnúť sa k nemu,už ho oni vyvláčili a i nedovarené pohltali. Už si nevedela s nimi rady.Napomínala ich, prosila, trestala, bila. Všetko nadarmo. Naostatokcelkom vyšla z trpezlivosti.

Raz mala ísť do kostola. Pristaví obed k ohňu a zahrozí sa chlapcom:„Chlapci! Nesprobujteže mi to mäso vyvláčiť, kým budem v kostole,

lebo ak sa mi ho len dotknete, nikdy to mať deťom ešte neurobila, čo vámja urobím. Veď ja uvidím, či nezložíte tú ohavnú obyčaj, vy nehaneblivci!“

Chlapci sa jej do očú rozchichotali a ona rozhnevaná odišla dokostola.

Sotvaže vytiahla nohu z izby, milí chlapci poď rovno ku ohnisku,mäso vyťahali a pojedli.

Matka sa z kostola navrátila v tej nádeji, že sa chlapci prísnymzahrozením odstrašili od paškrtenia; ale prídeku ohnisku, nazrie do hrnca– hrniec prázdny. Tu sa neslýchaným hnevom rozpálila a v hneve vykríkla:

„Bohdaj ste sa zhavraneli, aby ste sa zhavraneli, žeby ste jeden zdruhého mäso trhali!“ Sotva to vypovedala, v tom okamžení premenili sachlapci na troch havranov, čiernych ako uhol, strepotali krídlami a trhajúcjeden druhého a strašne kŕkajúc leteli, sám milý pánboh zná, kam. Matkav hneve svojom neznala spamätovať sa a ešte, keď havrany leteli, za nimivolala:

183

„No leťte, pľuháci, a lietajte po svete dovtedy, kým vás vaša najbližšiarodina nevyslobodí!“

O chvíľu hnev prešiel, matka prišla ku sebe, srdce jej stislo, rozplakalasa plačom usedavým a zalamovala rukami nad nešťastnými synmi a nadsvojím ťažkým zakliatím. A tak plakala, dobre si oči nevyplakala, každýboží deň.

Prešli roky, a o synoch nebolo ani chýru, ani slychu. Medzitým malédievčatko vyrástlo v hodné dievča, a to dievča krásne, utešené, biele akohus, červené ako ruža, že mu naďalekoširoko nebolo páru. Krásne dievčabolo milé, veselé, pracovité; kde prišlo, všade ho radi mali – a matkepomáhalo či okolo domu, či v poli, ako pravá ruka. A že bolo také veseléa spokojné, matka opatrne ukrývala pred ňou svoj zármutok nadnešťastnými synmi, ba ani jej to nevyjavila, že dakedy bratov mala.

Ale to veľmi padlo do očí nášmu dievčatku, že ono ani brata ani sestrynemá, a druhí ich majú i po viacej. I spytovala sa matky tu i tu, že či nemalabračeka alebo sestričku; ale matka zavše len vzdychla zhlboka a zavše lenodpovedala, že nemala. Spytovala sa druhých ľudí a tí jej povedali, že onaveru mala bratov, a to troch, ale že tí zrazu skapali a už od viac rokov o nichani nechyrovať.

Tu prišlo zas k materi.„Ach, maminka moja sladká,“ povedá, „ľudia povedajú, že som mala

troch bratov; povedzteže mi, kam sa podeli?“„Dievka moja,“ odpovedala matka, „tí šli svetom,“ – a slzy ju zaliali.„Nuž, a načože šli svetom? Kamže odišli? Kedy? Či sa viacej nevrátia?

Veďže mi už len povedzte, čo a ako sa stalo s nimi.“„Ach, nuž, dievka moja, čo a akože sa stalo s nimi?!“Tu vyrozprávala matka všetko úprimne, akí boli, aj ako ich v hneve

svojom zakliala, aby sa zhavraneli a aby dovtedy lietali po svete, kým ichnajbližšia rodina nevyslobodí.

„Uspokojte sa, drahá mati!“ prerieklo dievča na matkine reči.„Najbližšia rodina ich vyslobodí, inší nikto. Najbližšia rodina som ja. Japôjdem, mať moja, pôjdem, vyhľadám ich a vyslobodím, čo by mi to akoťažko padlo.“

„Ach, dievka moja, nestrojže sa tak, nestroj, lebo sa darmo strojíš.Veď ich ty nenájdeš, čo koľko krajín pochodíš. Pánbohvie, kde tí lietajú.Nuž a mňa či by si na staré dni takto nechala bez všetkej ochrany?“

„Nebanujte, matka, že vás zanechám. Mne je súdené mojich bratov

PAVOL DOBŠINSKÝ

184

vyslobodiť a ja ich vyhľadám a vyslobodím, čo by hneď v sedemdesiatejsiedmej krajine lietali.“

I nedala a nedala sa odhovoriť a naostatok i matka horko-ťažkoprivolila a po dakoľko dňoch ju vypravila do cesty.

Šla ona, horami a dolami, pustými poľami zadlho, a čo z domu vyšla,ešte nevidela človiečika. Naveľa prišla ku mesiačikovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ pokloní sa pocestná.„Pánboh daj, dievka moja, i tebe,“ odpovedala domáca. „Nuž, kdeže si

sa ty tu vybehala? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie žeby točloviečika.“

„Ach, nuž kdeže som sa vybehala! Prišla som sa vás opýtať, či by stemi nevedeli dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, ti ja, dievka moja,povedať neviem; ale počkaj, kým môj syn príde domov, spýtam sa ho, asnáď on bude vedieť. Ale aby si dáko zle neobišla, škri sa tuto pod koryto,lebo by ťa mohol zjesť, ak by ťa uvidel; aleže sa ani nepohni!“ I utiahla sapod koryto a čakala, čo bude ďalej. Nezadlho prišiel mesiac z cesty. Sotvaskočil do izby, hneď zavolal:

,,Mamo, človečina smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!“ „Ach, kdeže bysa ti tu človečina vzala,“ odpovedala matka, „veď znáš, že k nám niktonechodí. To sa ti len tak vidí, čo si tuho svietil. Na, tu máš večeru, najedzsa a potom si oddýchni, lebo si sa dokonal.“

Udobrený mesiačik sa chutne najedol. Ako sa najedol, začalo sa mudriemať, a aby skôr zaspal, matka mu v hlave ískala. Keď zaspával,pošklbala ho matka za vlasy. „Mamo,“ zobiduje sa zdurený, „čože ma takkváčete?!“

A mať mu odpovie:„Bola som i ja trochu zadriemala a tu sa ti mi snívalo, že sa dakto

spytoval, či si troch zhavranených bratov nevidel.“„Ej horkýže videl! Slnce lepšie vidí, to ich skôr mohlo vypáčiť.“„Nože, no,“ povedala matka, veďže len spi!“ Keď sa mesiačik naspal,

šiel do cesty a jeho matka preriekla ku krásnej pocestnej:„Dievka moja, tu sa nedopýtaš; ale choď zbohom ďalej touto dolinou

popri tom potoku, tam nájdeš slniečkovú matku, azda ti jej syn dačoporadí.“

Šla ona tou dolinou a blúdila horami, dolami, pustými pólami veľmidlho, až sa naostatok predsa dostala ku slniečkovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ poklonila sa pocestná.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

185

„Pánboh daj, dievka moja, i tebe. Nuž kdeže si sa ty tu zakonala, veďtu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, kdeže by to človiečika.“

„Ach, nuž, drahá pani matka, prišla som sa vášho syna opýtať, či bymi nevedel dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, či bude vedieťpovedať, ja neznám, medzitým sa ho opýtať môžeme. Ale si ty, dievka moja,zle nadišla: keď môj syn príde, ľahko ťa zje, lebo on ľudí rád jedáva.“

„Ach, drahá pani matka, veďže sa už len zmilujte nado mnou,“ prosilapocestná; „skryte ma dakde, kde by bola bezpečná.“

I skryla ju pod koryto.Sotvaže ju skryla, prišlo slnce a hneď volalo:„Mamo, človečina smrdí, dajte ju sem, nech ju zjem!“„Ach, syn môj, kdeže by sa ti tu vzala, to sa ti len tak vidí, čo si tuho

svietil a čo si sa tou parou po svete nabral. Tu máš večeru, čo som tiprihotovila, najedz sa a ľahni si, lebo si sa dokonal.“

Slniečko sa najedlo a po chvíli začalo driemať, a aby skôr zaspalo,matka mu v hlave ískala. Keď už zaspávalo, pošklbla ho matka za vlasy.

„Ej, mamo!“ zobidovalo sa zdurené na matku, „čože ma tak kváčete?!“„Veď som ťa ja nechcela,“ odpovedala matka; „ale som bola i ja

zadriemala, a tu sa mi snívalo, že sa dakto opytoval, či si trochzhavranených bratov nevidel.“

„Kdeže by som ich videl, veď ja do každého kúta nesvietim; ale vetríkvšetko predúcha, ten bude skôr vedieť o nich.“

Vtom zaspalo a spalo až do rána.Hneď zavčas rána šlo slniečko do cesty a jeho matka zbudila pocestnú

a takto jej preriekla:„Dievka moja, môj syn nevedel nič povedať; ale sa ti kázal u vetríka

ohlásiť. Choď teda k nemu! Či vidíš, za hentým vrchom býva.“Slniečková mati pocestnej cestu ukázala, pekne ju vyprevadila, a ona

šla horami a dolami, pustými poľami, až prišla ku vetríkovej materi.„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ poklonila sa pocestná.„Pánboh daj, dievka moja, i tebe!“ zaďakovala vetríkova matka.

„Kdeže si sa tu vzala, veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, kdeže byto človiečika!“

„Prišla som sa vášho syna opýtať, či dakde nechyroval o trochhavranoch, mojich zakliatych bratoch.“

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch? Dobre, opýtam sa

PAVOL DOBŠINSKÝ

186

ho, keď príde domov, asnáďže bude vedieť. Ale čože tu s tebou urobiť? Onrád je človečinu. Ak domov príde, veru ťa zje.“

„Veďže ma už len, moja drahá pani matka, dáko zachráňte,“ prosilapocestná; „skryte ma dakde, kde by ma nedopáčil.“

I skryla ju pod koryto a prísne jej prihrozila, aby ani nečuchla.Vetrík prišiel celý nafúkaný domov.„Mamo, človečina smrdí, sem ju, nech ju zjem!“ za-homral ešte vo

dverách.Matka prikročila k nemu a pekne ho prehovárala:„Ozajže človečina? To ťa len tá ludská duchota zaráža, čo si velmi tuho

dúchal; horký človečina, kdeže by sa tu vzala?“Kým bol v ceste, prihotovila mu mať celého upečeného vola a celý

okov piva, predložila mu teda chytro večeru, aby ho ukrotila.„Tu máš,“ povedá, „syn môj, večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a

potom si ľahni, aby si si oddýchol.“Vetrík sa chutne najedol, a keď sa najedol, preriekla k nemu matka:„Dokonal si sa, synak, poď, lahni si, poískam ti, chutnejšie zaspíš.“

ískala mu, ískala, a keď už mal zaspať, pošklbla ho za vlas. Vetrík sa zdriemot strhol a špatné sa zobrykoval na matku, že čo ho tak šklbe.

„Veďže sa len upokoj!“ krotila ho matka. „Veď som to bola i jazadriemala, a tu sa mi snívalo, že sa dakto opytoval, či si o trochzhavranelých bratoch nechyroval.“

„Ba videl som ich; bývajú na sklenenom zámku, tam ich vídam každýdeň obletávať,“ zahomral vetrík, obrátil sa na druhý bok a zaspal.

Ako sa naspal, šiel do cesty a vetríkova mati privolala krásnupocestnú k sebe a takto k nej preriekla:

„Dievka moja, ty si sa na veľkú vec podobrala. Tvoji bratia sú nasklenenom zámku a sklenený zámok je za hentam tými horami; ale neviem,ako sa ta dostaneš. Medzitým dočkaj, upečiem ti jedného vtáčika, tohocestou poobhrýzaš, ale si koštialiky z neho dobre poodkladáš. Keď prídešpod zámok, urobíš si z tých koštialikov rebrík, a tak vyjdeš hore ku tvojimbratom.“

Krásna pocestná za dobrú radu poďakovala a keď sa vtáčik dopiekol,odišla ďalej.

Šla ona pólami, hustými horami, kadiaľ jej vetríkova mati ukázala,dlho, veľmi dlho. Cestou koštialiky obhrýzala a pilne ich odkladala.Naveľa prišla i pod sklenený zámok. Zámok bol veľký, krásny a hladký

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

187

ako oko. Cesty ani schodov nebolo naň žiadnych. I urobila si z koštialikovpoodkladaných rebrík a šťastlivo sa dostala oblokom do zámku.

Vkročila do krásnej svetlice, v ktorej naprostriedku stál stôl pre triosoby prikrytý.

„To je večera mojich bratov,“ preriekla sama ku sebe, „už nezadlhoprídu.“

S tým prikročila k jednému tanieru, odjedla z neho trochu polievky apotom sa utiahla pod posteľ.

O chvíľu strepotali traja havrani krídlami pri obloku, a ako na oblokposadali, hneď sa popremieňali na hodných mládencov, poskákali do izbya čľapkali si studenou vodou rany, ktoré si boli, trhajúc jeden druhého,narobili. Potom si sadli ku stolu. Keď sadli, zvrtli sa všetkým taniere.

„Hop!“ povie najstarší, „tu musí byť dakto z našej rodiny! A mnedakto i z polievky odjedol.“

„Ale čo by to tam, pletky, kdeže by sa ti tu vzal,“ preriekli druhí a jedlipokojne ako inokedy.

Najstarší sa síce ešte i ďalej škriepil, že dakto na zámku byť musí, azostrojil sa vyhľadať ho po večeri. Ale po večeri zabudol a zabudol i nadruhý deň. Keď sa ráno najedli, vyšli na oblok – hneď sa premenili nahavranov, strepotali krídlami a leteli strašne kŕkajúci a trhajúci mäso jedenz druhého, sám pánboh vie kam.

Keď sa k večeru chýlilo, stál stôl pre tri osoby prikrytý a tri postele boliodpravené. Pocestná sa spopod postele vytiahla, z jedného taniera odjedlaa z jedného pohára odpila z vína, a zasa sa utiahla pod posteľ.

Večer navrátili sa bratia domov, povymývali si rany a sadli ku stolu.Keď sadli, zvrtli sa všetkým taniere.

„Ej,“ povie stredný, „predsa si ty, brat, včera darmo nehovoril, že je tudakto z našej rodiny. A hľa, hľa veď mi i z polievky i z vína chybí. Nech salen najem, veď ho ja vynájdem, kto je a kde je.“

Najmladší brat ho prehováral, že sa mu to len tak vidí, že kde by sa tuvzal; ale stredný sa zastrojoval, že ho on vynájde, kto je a kde je. Medzitýmsi po večeri ľahol a len v posteli mu prišlo na um, na čo sa bol zastrojil.„No nič to,“ pomyslel si, „veď ťa ja ráno nájdem“ – a ráno zabudol, odletela nehľadal.

Na tretí večer sestra zasa odjedla z jedného taniera, odpila z jednéhopohára a pováľala sa po jednej posteli.

Keď sa bratia domov vrátili, rany si studenou vodou povymývali asadli ku večeri. Keď sadali, zvrtli sa všetkým taniere.

PAVOL DOBŠINSKÝ

188

„Ej,“ povie najmladší, „už je to predsa dačo vo veci. Taniere sa každývečer zvrtnú, a už teraz mne chybí i polievky i vína.“ Obzrie sa na posteľ.„A posteľ mi je pováľaná. Veď ho ja vyhľadám, keď ste vy zavše zabudli.“

S tým skočil od stola, schytil meč a začal hľadať po celej svetlici. Pozriepod posteľ a tam vidí pekné dievča utiahnuté.

„Aha, tu si!“ vykríkol; „poď len von, poď, nech vidíme, či si dobré, čisi zlé.“

„Ach, dobré som, dobré,“ preriekla sestra, vychádzajúc spod postele.„Veď som ja vaša sestra; prišla som vás vyslobodiť.“‚

Bratia ju hneď poznali a veľmi sa jej zaradovali. Dlho sa tešili arozprávali si bratia o svojom zakliatí a sestra o matke a o svojej ceste.Naostatok preriekla:

„Keď som sa už sem zakonala a toľko vystála, nože mi povedzte, akovás mám vyslobodiť z tohoto vášho zakliatia.“

„Jaj, sestra naša!“ preriekli bratia, „čo ti i povieme, to ty nevyvedieš,lebo ten, čo nás má vyslobodiť, nesmie za sedem rokov, sedem mesiacov,sedem týždňov a sedem hodín ani slova prehovoriť; ak len slovo prerečie,všetko nič nestojí, a my zostaneme na večné veky zakliatymi.“

„Ťažké je to, ťažké,“ odpovedala sestra; „ale poručeno pánubohu, ja sai na to vezmem, keď som sa raz zakonala, a nevrátim sa domov dovtedy,kým vás nevyslobodím.“

Keď bratia pri sestre takýto pevný úmysel videli, vôľu jej zlomiťnechceli. Ale aby jej ľahšie bolo sľub vyplniť, vyrúbali do jedného hrubéhostromu dieru, v ktorej bezpečne stáť mohla, zapravili ju tadnu a len jedenoblôčik nechali, ktorým jej jesť podávali.

O istý čas, vari o dva, alebo o tri roky, viezol sa mladý kráľ na štyrochkrásnych koňoch vedľa skleneného zámku. Cesta viedla práve okolo tohohrubého stromu. Ako prišli ku stromu, kone beh zrazu sekli a nedajbože zmiesta, čo by len na vlas. Iba sa spínali a metali, keď ich pohonič pošiboval.I nemohol a nemohol mladý kráľ ďalej a musel sa vrátiť.

Nezadlho vybral sa mladý kráľ zasa v tú istú stranu, vzal si druhé kone,že asnáď bude šťastnejší; ale sa mu práve tak povodilo ako prvý raz. Postrom kone leteli ako tátoše, pri strome zrazu sekli a nešli napredok, čo byich tam bol pobil.

Netrvalo to dlho, čo sa vybral i po tretí raz, lebo ho už mrzelo, že odtoho stromu nikam nemohol. Dal zapriahnuť zasa nové kone a letel nanich ako na šarkanoch. Kone leteli až po samučičký strom, ale od stromu

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

189

ani hnúť. Spínali sa, durili, fŕkali, hrabali, ale napred ani krok. Tu mladýkráľ skočí z koča a ide ku stromu.

„Už ja to,“ povedá, „musím prezrieť a vypáčiť, čo je to za strom, že samoje kone tak duria pri ňom.“

Obzerá ho, obzerá, až nájde ten oblôčik; nakukne dnu a v stromezhliadne utešenú ženskú tvár. Hneď pochytil šabľu i s pohoničom a začaliobidvaja schuti rúbať do stromu, až po hodnej práci milé dievča vyrúbali.Bolo síce len tak posproste, i to už otrhané oblečené, ale pri tom všetkombolo predsa také krásne, že mladý kráľ, ako ho uvidel, tak sa doň zaľúbil, žesi umienil vziať si ho za ženu.

Ale sa ho spytoval, kto je, skadiaľ je, čo robí v strome, neodpovedaloani slova. Na druhé otázky mu len hlavou pokývalo alebo pokrútilo. A keďsa aj naostatok spýtal, či by chcela s ním ísť na jeho zámok, iba oči sklopilaa uhla plecami. Tu ju mladý kráľ, uradovaný, do koča vysadil a viezol si juna svoj pekný zámok, mysliac si, že sa časom osmelí a prehovorí.

Keď prišli do zámku, dal jej mladý kráľ hneď a hneď pekné šatypopreobliekať, a keď ju poobliekali, sto ráz sa mu lepšie páčila. Bol jejveľmi rád, tešil sa v nej a prosil ju, aby prehovorila; ona sa tu i tu lahodneusmiala, na otázky len hlavou kývla alebo pokrútila, ale nikdyneprehovorila.

Naposledy si umienil s ňou zosobášiť sa. Ako si umienil, tak i urobil;ale ona ani pri sobáši ani slova nepreriekla, len hlavou kývla, že chcekráľovi vernou ostať až do smrti.

Od tých čias boli už celkom svoji a žili šťastlivo. Ale to šťastie dlhonetrvalo. Kráľ mal nepriateľov, musel odísť do vojny a svoju krásnu ženuzanechať. Rozlúčil sa s ňou veľmi rozžialený a zanechal ju pod ochranoujednej starej ženy, čo na zámku bývala – a to bola ježibaba.

Táto ježibaba mala tiež dievku, ale špatnú, ktorú chcela, aby si ju kráľvzal za ženu, ale ju kráľ naskrze nechcel. Preto sa ježibaba veľmi hnevala nakráľa, ešte väčšmi na nemú kráľovnú, a nezadlho zavdala sa jej i príležitosťvyliať hnev na ňu. Kým kráľ bol na vojne, prišla kráľovná do polohu amala krásneho chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele.Tohoto krásneho chlapčeka ježibaba kráľovnej ukradla a podhodila jejšteňa. Potom pribehla ku obloku, že chlapca vyhodí do vody. Ale popodoblok práve preletel havran. Keď ho ježibaba zazrela, vyhodila chlapca zaním a zavolala:

„Na, ty havran, na!“A havran chlapca uchytil a odniesol ho, pánboh zná kam.

PAVOL DOBŠINSKÝ

190

Ježibaba hneď po celom meste rozchýrila, že kráľovná porodila šteňa,a túto vymyslenú novinu odpísala i samému kráľovi. Nad takou novinouzarmútil sa kráľ; ale si ženu veľmi rád videl a akoby ježibabe veriť nechcel,odpísal, že je to nič, že sa to všelijako prihodí, len aby to šteňa dobreopatrovali, kým sa navráti.

Keď prišiel domov, našiel namiesto syna šteňa a veľmi smutnúkráľovnú, že sa očistiť nemohla z takého hrozného podozrenia. Medzitýmju rád vidieť neprestal a žil s ňou ako predtým.

Nezadlho zasa bolo treba kráľovi odísť do vojny a kráľovnú blízko kpôrodu nechal zasa pod ochranou ježibabe. Nuž čože sa stalo? Kráľovnázasa porodila krásneho chlapčeka so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdouna čele. Ježibaba chlapčeka ukradla, havranovi, ktorý práve popod oblokpreletel, ho vyhodila a kráľovnej podvrhla mača. Potom po meste zaserozchýrila a kráľovi na vojnu odpísala, že kráľovná porodila mača.

Nad týmto chýrom sa kráľ veľmi zarmútil, ale ženu rád vidieť predsaneprestal, a keď sa domov vrátil, taký bol naproti nej ako predtým, len hosrdce zavše bolelo, kedykoľvek sa podíval na to šteňa a na to mača.

Po istom čase sa zasa strhla vojna, kráľ odišiel a kráľovná v jehoneprítomnosti porodila utešené dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatouhviezdou na čele. I toto dievčatko ježibaba ukradla, von oblokomhavranovi vyhodila, kráľovnej trúchlo drevo podhodila a kráľovi na vojnuzasa len odpísala, že kráľovná miesto dieťaťa, trúchlo drevo porodila.

„Čo je mnoho, to je mnoho!“ preriekol kráľ rozhnevaný, ked prečítallist ježibabin. „Ani nehovorí a miesto detí rodí mi kadejaké potvory; ibama do posmechu uvedie pred svetom. Ja to ďalej trpieť nebudem.“

Umienil si, že ju dá zmámiť.Keď sa vrátil z vojny, odsúdil si ženu bez všetkého práva na smrť, a

ona, nebožiatko, aby bratov vyslobodila, ani slova nepreriekla ku svojejobrane. Kráľ ju kázal vyviesť do poľa a tam ju mali stínať.

Už kat dvíhal meč. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme, priletí jedenhavran, nesúci utešeného chlapčeka so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdouna čele, a zvolá:

„Hop, kate, stoj! Tu máš tohoto pekného chlapčeka, pozabávaj sa sním,“ a zložil chlapca dolu.

Kat zastal, díval sa na utešeného chlapca a zabával sa s ním a zabávalsa s ním i kráľ, až i na stínanie zabudli.

Tu sa kráľ spamätal a zavolal:„Kate, do roboty!“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

191

Kat meč zodvihol, ale ako sa chcel zahnať, priletel druhý havran,nesúci druhého utešeného chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdouna čele, a zavolal:

„Hop, kate, stoj! Tu máš tohoto pekného chlapca, pozabávaj sa sním!“

Kat meč zložil, zaihrával sa s pekným chlapcom a zaihrával sa s ním isám kráľ.

Po hodnej chvíli sa kráľ spamätoval a zavolal:„Kate, do roboty!“Kat meč zodvihol, zahnal sa, a len na vlase sa zadržalo, že nezaťal.

Vtom priletel tretí havran, nesúci utešené dievčatko so zlatými vlasmi a sozlatou hviezdou na čele, a zavolal:

„Hop, kate, stoj! A ty, sestra, vrav!“Práve bolo pominulo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov

a sedem hodín; traja havraní premenili sa na troch hodných mládencov akráľovná prehovorila:

„Už som si, chvalabohu, bratov vyslobodila, už ti teraz, môj najmilší,rozpoviem, prečo som nehovorila, a ako ťa ježibaba oklamala, keď mipodhodila šteňa, mača a trúchlo drevo namiesto krásnych detí, ktoré somja porodila a ktoré ona von oblokom povyhadzovala.“

Tu rozpovedala všetko od počiatku až do konca, ako sa stalo, avyslobodení bratia dodali, že vyhodené deti oni pochytali, na sklenenomzámku až dosiaľ opatrovali a teraz ich rodičom naspäť doniesli.

Keď počul kráľ svoju krásnu ženu prehovoriť a keď videl svoje utešenédeti, zaliali ho slzy radosti. Hlboko pohnutý odpytoval ženu, aby muodpustila, že oklamaný tak nemilosrdne nakladal s ňou – čo ona i radaurobila. Potom ju s veľkou slávnosťou naspäť odviedol do svojho zámku.

Naraz dal pristrojiť velikú hostinu a mnoho panstva povolať. Predhostinou držal súd, na ktorom ježibabu na smrť odsúdil. Na hostinepredložil hosťom hádku, že sa tam, kde on bol na vojne, tak a tak prihodilo,nuž čo myslia, čo by zaslúžil ten, čo takto štyroch nevinných ľudí chcelpripraviť o život? Ježibaba nevedela, že sa už všetko vyzvedelo a že kráľ jumyslí, nuž vykríkla:

„Hja, čože by zaslúžil? Nič inšieho, len aby ho do suda klincamivybitého zapravili a z vysokého vrchu dolu spustili.“

„No, ty stará striga,“ preriekol kráľ, „ty si tak chcela moju nevinnúženu a moje nevinné deti o život pripraviť. Aký si si súd vyvolila, taképrávo budeš mať.“

PAVOL DOBŠINSKÝ

192

Sud čochvíľa vyhotovili, ježibabu doň zapravili a spustili ju zvysokého vrchu, aby sa rozdrvila na márne kusy.

Od tých čias žil kráľ s kráľovnou spokojne. Vyslobodení bratia tiežostali pri kráľovskom dvore, kam i matku na kráľov rozkaz doviedli, avšetkým sa dobre vodilo, kým nepomreli.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

193

TRI PRÁČKY

Kedysi v hore bývali tri ženy. Mužovia im voľakedysi predtým, a to všetcitraja odrazu, skapali, len tak, ako čo by boli prepadli sa bez chýru a stopy.Ženičky už potom iba z toho živili sa, čo bohatým ľuďom z neďalekéhomesta šaty prali.

Raz horko-ťažko vyrobili si z toho prania na jednu meričku zbožia.Pekne si ho zomleli, múku na korytce preosiali a večer zápravu do tohodali, že ešte .pred polnocou vstanú toho chleba napiecť, lebo už oddávnaani korky z neho nevideli. Aj vstali a že dobre bolo skyslo, i zamiesili. Tu užmali pec kúriť, ale v dome ani iskierky ohňa; voliak im bol všetok vyhasola kresivo stratilo sa im kdesi, že ho konečným koncom nájsť nemohli. Čobolo robiť? Iba skoro do mesta bežať, ohňa požičať a doniesť.

Bežala poň tá najstaršia; ale dlho neprichádzala, a na koryte už hodnebolo skyslo.

„Len kde tá moce sa?“ povie tá stredná a odbehla oproti tamtej, abyposporila sa.

Tu najmladšej doma cesto už von z koryta prekýsalo, a tie ešteneprichádzali. A veru jej aj clivo bolo samotnej, potme. Vyšla napriedomie a vyvolávala, ale sa jej nik neohlásil. Nuž aj ona chcela pustiťsa oproti tým dvom, ale si ešte pomyslela, že to veru dobre bude upiecť siaspoň kúsok cesta na uhlí, keď tie dve stretne s tým ohňom, bo ju už ajhlad upomínal. Vbehla teda dnu, odtrhla si rovnaké kúsky z toho cesta apustila sa tým dvom v ústrety.

Beží, letí ako bez duše, aby čím skôr stretla sa s nimi a prehrýzli sikoľko-toľko. Lež ani nevedela, iba keď zablúdila na akýsi pustý závoz.Cesta tu hlboká, brehy strmé z oboch strán; nevie, ako von, ani či napravo,či naľavo dobrú cestu hľadať: nuž v tom strachu len beží a letí vždy ďalej.

Tu stretne akéhosi bieleho pána na bielom koni a psíček belko bežalpopred nich; všetci traja boli veľmi vychudnutí.

„Bože daj šťastia, biely pánko,“ pokloní sa žena. „Či ste nestretli tudakde dve práčky, just také ženy, ako som ja?“

„Horký môj stretol; veď ja na tejto ceste ani vrábika nestretám, nie to

195

ešte ľudský parsún. Ale choď, stretneš môjho kamaráta, čo za mnou chodí,azda ti ten dačo povie o nich.“

Už by bola prešmykla popri ňom, ale vtom jej ľúto prišlo:„Ach, ale akí ste vy všetci vychudnutí; vy iste leban ani raz do týždňa

varené nejedáte. Vezmiteže si aspoň tento koláčik.“A s tým hodila jeden kúsok z toho cesta, čo doma umiesila. Psíček ho

hneď uchytil a na troje rozdelil.Už bežala, uháňala zasa tým závozom. Nezadlho stretla bledého pána

na bledom koni a Psíček bledko bežal popred nich. Títo traja boli eštevychudnutejší od predošlých.

„Bože daj šťastia, bledý pánko,“ pokloní sa žena. „Či ste nestretli tudakde dve práčky, just také ženy, ako som ja?“

„Horký môj stretol; veď ja na tejto ceste ani vrábika nestretám, nie toešte ľudský parsún. Ale choď, stretneš môjho kamaráta, čo za mnou chodí,azda ti ten dačo povie o nich.“

Už by sa bola prešmykla popri ňom, ale vtom jej ľúto prišlo:„Jaj, bože môj, vy ste ešte vychudnutejší ako tamtí; nate aspoň tento

koláčik.“A s tým hodila druhý kúsok z toho cesta, čo doma umiesila. Psíček ho

hneď uchytil a na troje rozdelil.Zas bežala, uháňala tým závozom. Nezadlho stretla čierneho pána na

čiernom koni a psíček-černuš bežal popred nich. Títo traja boli už akísinajvychudnutejší na tom svete.

„Bože daj šťastia, čierny pánko,“ pokloní sa žena. „Či ste nestretli tudakde dve práčky, just také ženy, ako som ja?“

„Stretol, nestretol; čože tebe do nich?“„Nuž veď sú to moje kamarátky, išli po oheň do mesta. .. Jaj, ale, aha!

Veď ste vy akí najvychudnutejší na tom svete; nateže, nate aspoň tentokoláčik.“

S tým hodila i ten tretí kúsok cesta psíčkovi a ten ho hneď na trojerozdelil a podal po kúsku tamtým.

Ona by bola vari zas len prešmykla sa popri ňom kamarátky hľadať,ale ju teraz už zastavil sám ten čierny.

„Stojže málo,“ hovorí jej, „a počuj, čo ja tebe poviem. Ale si zachovajkaždé slovo, lebo ak nie, zle bude s tebou aj s nami. Ty by si z tohto závozunikdy nevyšla, lebo ten točí sa kolom dookola ako koleso. Ale zablysne sati hneď tu stranou svetielko: k tomu choď! Tam na dvore klietka drevaa nad ňou visí lampa. Tá ti posvieti, kadiaľ dnu do domu. Nad prvými

PAVOL DOBŠINSKÝ

196

dvermi visí kantár, ten zosním potichučky, aby si ani nešuchla. Ponáhľajsa s ním cez tri izby a ani nemukni, čo by si tam čo videla. V tej tretejizbe spí za stolom na lavici strigôň. Hoď na neho ten kantár, ale odrazu!On síc premení sa ti na šarkana, ale ty na to nič nedbaj, len ho vyveď nadvor a posaď na tú klietku dreva a podpáľ tou lampou, nech tam zhorí.Vyslobodíš i seba, i nás, i svoje kamarátky. Času máš dosť. Lebo, že si imňa i mojich kamarátov takto zastavila a nachovala, budeme sa my baviťna ceste, aby sme pozdejšie obišli ako inokedy. A najdlhšie zabavím sa jasám; bo keď chceš vedieť, ja som toho strigôňova noc, ten predo mnou jejeho mesiac a ten prvý jeho deň. Tu my tomu slúžime a on nám práve lentoľko dáva jesť, aby sme ani prirýchlo, ani prineskoro nebehali. Ale terazja tých predo mnou duriť nebudem a tí tiež mali pri čom pomeškať sa: nužhovorím ti, že máš času dosť; len urob, ako som ti rozpovedal. Ale že môjjeden krok a tvoje tri!“

Čierny pán sa pohol, a ona tiež meškať nesmela. Nuž tu nevoľnástvora len bežala, bežala, až zablyslo sa jej to svetielko stranou od závozu.Prišla na dvor a lampa jej posvietila, kadiaľ dnu do domu. Tam nadodvermi visel remenný kantár. Ani nedýchla, ani nešuchla, kým hozosnímala. Vníde do kuchyne, tu plno všelijakého riadu, a to všetko zumrlčích kostí. Len teraz ešte predesila sa. Ide do prvej izby; tu všelijakémordárske náčinie: kuše, nože, paloše, putá, reťaze a bohvie, čo ona o tomnikdy ani nechyrovala. Bože ty môj, dobre tu z nôh nespadla od strachu.Ale nič; len ide do tej druhej izby. A tu zas samé klietky ako pre vtákova ľudia v nich pozatváraní. A to, čo si ich ten strigôň kŕmil na pečienku.Tuná boli už aj tie jej kamarátky, každý v okremitej klietke. Na šťastie spaloto tam všetko, keď ešte noc trvala, a tak nemal kto kriku porobiť. Prekradlasa len tak na prstoch ku tretej izbe.

V tretej zlatej palote spal sám strigôň za stolom, nad ktorým munaveky lampa horela.

„Aha, tu si mi!“ zareval na ňu, ako dvermi vrzgla a dvíhal sa hore. Justnatoľko nadvihol sa jej, ako bolo treba ten kantár na neho zahodiť. A veruona poobracala sa a zahodila mu ho na krk. Hneď premenil sa na šarkana areval a metal sa náramne. Ona tým tuhšie chytila ho za ten kantár. Nuž tu,keď už videl, že je v jej moci, dal sa jej viesť ako kuriatko.

Ona ho vyviedla na dvor, posadila na tú klietku dreva a tou lampoupodpálila. Hneď drevo praskalo, plameň a dym zdvihol sa do neba astrigôň zhorel tam na prach a popol. Keď doháralo, blížil sa už ten biely pánpozďaleka, a keď všetko vytuchlo, bol už tam; bol už biely deň.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

197

„A či ma ty,“ rečie ten biely, „už nepoznáš? Veď som ja tenspravodlivý, najmladší tvoj, ako najmladšej z vás troch muž!“

Vtedy ona oči otvorila a poznala, že jej to jej muž. Vtedy vraj i z týchumrlčích kostí tam ľudia ožili, aj tí z tých klietok povychodili a medzi nimiaj kamarátky. A došli už ako oslobodení aj tí dvaja, čo ich bola stretla. Ato boli zasa jej kamarátok muži. Nuž tu všetci len jej jedinej za oslobodenieďakovali. Aj mali čo ďakovať, lebo strigôňa nebolo viacej a v dome jehonabrali si bohatstva, čo potom každému dostačovalo na celý život.

PAVOL DOBŠINSKÝ

198

VÍŤAZ KUCHTA

Bol raz jeden kráľ a mal jedného múdreho radcu. Čo tento radil, obyčajnevždy dobre vypadlo a kráľ by ho nebol ani neviem zač na svete od sebapustil. Raz medzi inšou rečou prerečie ten radca:

„Najjasnejší kráľ, mal by som vám jednu vec predložiť.“„Čo takého,“ povie kráľ, „radi by sme počuť.“A radca začal rozkladať:„Vaša Jasnosť dobre zná, čo za požehnanie máme po celej krajine.

Nehodní sme zaďakovať bohu za tú bohatú úrodu, čo nám už od toľkýchrokov praje. Vaši poddaní sú šťastní, majú, čo im len srdce zažiada. Dal byboh, aby to tak aj naďalej bolo! Ale mne sa všetko vidí, že na tieto dobréroky ľahko môžu padnúť tvrdšie časy. A tak by som myslel, že by dobrebolo teraz, keď je všade toľko zbožia, dať nastavať po krajine sypárne aodložiť do nich čím najviacej zrna.“

Kráľovi sa táto rada zapáčila.Potľapkal ho a pochválil, že popredku takú starosť má o jeho

poddanstvo a kázal mu urobiť poriadky, aby sa tak všetko stalo.Tu sa hneď po celej krajine začalo budovať. Sypárne za sypárňami

rástli ako z vody a napokon jednu zo všetkých najväčšiu vystavili vkráľovskom meste, na samom brehu morskom.

Požehnanie za čas ešte len trvalo. Ale sotvaže boli sypárne plné, tuakoby uťal, bolo po všetkej úrode. A teraz sa ukázalo, že ten radca viac malv jednej hlave ako tí ostatní všetci. Keby nie jeho, boli by hádam od psotypohynuli, lebo z toho, čo vysiali, ani semä sa im nevracalo. Takto ale bolipri pokoji.

Kráľ rozkázal, aby sa chudobným zrno darmo rozdávalo. Títo odradosti žehnali dobrého krála a toho radcu dobre na rukách nenosili.

Raz ale do očí padlo kráľovi, že sa mu zo sypárne na morskom brehupočína dák veľmi míňať. Prišlo mu na um, či to zrno ozaj dakto v nocinekradne a naskutku dal postaviť ku sypárni vartu. Vartáš vartoval a ničnevyvartoval, zbožie kapalo a kapalo.

,Ej, nech som dobrý,‘ pomyslel si vartáš, ,so mnou to zle bude, keď

199

sa krá! dozvie, že žito len kape a ja som nič nevystriehol. Napokon eštepovedia, že som na varte zaspal.‘

Čo teda neurobil? Hneď večer vzal k sebe dvanásť dobre ozbrojenýchchlapov, rozostavil ich po sypárni a sám si naprostred žita zastal.

„Uvidím sa ja,“ povedá, „či ťa nedostriehnem, kto si čo si?“Stoja tam tak a vartujú do samej polnoci. Zrazu ten v prostriedku

zbadá, že sa spopod neho žito dole melie; prizrie sa lepšie a tu vidí, že dákapotvora s veľkou lopatou žito von do lode vláči.

„Sem sa, chlapi, tu je!“ zvolá na ostatných.Tu tí hneď zo všetkých strán priskočili, milého zbojníka poviazali a do

chládku zatvorili.Vytešený vartáš, ešte ani dobre nesvitalo, bežal ku kráľovi s novinou.

Kráľ ho statočne obdaroval a po chvíli zabral sa sám toho zbojníka opáčiť.Díva sa na neho, díva a prezerá zo všetkých strán; koncom nemoholuhádnuť, čo to môže byť za stvora. Zdalo sa mu, že sa na človeka ponáša,ale človek nebol. A zasa sa zdalo, že je dáko hovädo, ale ani hovädo celkomnebolo.

„No,“ povedá, „keď si ty taká neobyčajná potvora, budeš mať ajneobyčajnú temnicu. Úradník, daj mu vystaviť s troma železnými dvermi alen s jedným maličkým oblôčikom!“

Na rozkaz kráľa bola temnica skoro hotová. Zavrzgnutý zbojníkškrípal od jedu zubami a jačal.

Akonáhle sa chýr rozletel o divnej potvore, tu sa hrnuli ľudia nadiváky a sám kráľ dal oznámiť okolitým kráľom a veľkým pánom, aby sa imráčilo prísť podívať na ten zázrak svetský. Hostia sa schádzali zo všetkýchstrán, v kuchyni sa varilo a pieklo.

Práve vtedy bavil sa na dvore mladý synček kráľov; mal pri sebe loptu,s tou sa zaihrával. Hneď ju hodil dovysoka, hneď zas vylúčil na strechualebo metal o stenu. Ako ju tak vyhadzuje, tu raz milá lopta mykoblôčikom do temnice. Malý hráč zastane, pomútený nezná, čo má spraviť.Ale po chvíli vyškriabe sa ku oblôčiku, kukne dnu a splašený skočí nazad.

„Neboj sa,“ ozval sa hrubým hlasom zbojník, „ja ti nič neurobím.Tvoja lopta je tu, ale ju skorej nedostaneš, len keď ma stato von vypustíš.“

Milý šuhaj dlho nerozmýšľal, bežal si ku matke a začal ju prosiť, abymu kus poískala, a hneď hlavu do jej lona položil. Ako mu tak matka íska,on potíšku ťahá z vrecka kľúče. Keď ich už dobre v ruke držal, vybeholvon z izby a tu rovno ku temnici; poskrúcal na dverách zámky, zbojníkavypustil.

PAVOL DOBŠINSKÝ

200

„No,“ povedá tento, „tu máš svoju loptu, budem sa ti ešte chcieťodslúžiť.“

A s tým skapal.Chlapec pospúšťal zas všetky zámky, prilíškal sa k matke, aby mu ešte

kus poískala a medzi ískaním pustil kľúče ta, kde skorej boli.Po chvíli prišlo poludnie a kráľ vyťal nádhernú hostinu. Jesť a piť

mal každý, koľko len kto vládal. Po hostine šli hľadieť zbojníka. Temničiarotvorí prvé dvere, diváci sa tisnú za ním, odomknú sa druhé, všetkovyvaľuje oči. Roztvoria sa tretie, tu temnica prázdna!

Ako by ich bol vyplieskal, všetci ovesili nosy a kráľ dobre od hanbynezhorel, málo chybelo, že ho tam hneď neporazilo.

„A čo by hneď môj vlastný syn, neodpustím žiadnej duši, ktokoľvekmi toto spravil, musí to smrťou zaplatiť,“ zastrojil sa rozhnevaný kráľ ahostia museli pristať, že sa aspoň hodne pohostili.

Od tejto hostiny prešlo viacej rokov a tu sa videlo, že krá! na to všetkoaj na svoje zastrájanie dávno už zabudol. Len ti tu raz bolo treba šuhajovipred otcom spomenúť, že veru toho zbojníka on vypustil. Kráľ sa náramnerozžialil, lebo syna veľmi rád mal. Ale darmo, čo raz bol odsúdil, od tohoodstúpiť nechcel. Dal zavolať svojho poľovníka a kázal mu, aby jeho synavyvolal do hory a tam ho zo sveta zniesol. Na znak ale aby mu doniesolz neho srdce. Poľovníka, keď ten rozkaz počul, zabolela duša. Ale čože?Sprotiviť sa nesmel. Vzal na plece flintu, do ruky motyku s košiarom a takšiel zavolať kráľovského synka. Nebožiatko, dobre z kože nevyskočilo odradosti, že mu otec predsa už raz dovolil vyjsť na poľovačku. Prevesil siflintičku a šiel celý vytešený usmievajúc sa a ozberajúc, či sa ľudia naňhodívajú.

Dostali sa ku dúbrave a tou dúbravou šli dobrú hodinu. Tu saopamätá šuhaj a spýta sa poľovníka:

„Načo mu je tá motyka s tým košiarom?“Poľovník, ako nemý, vzdychol si zhlboka a stúpal ďalej. Len keď už zas

na hodný kus zašli, tu postoji a všetko mu vyrozpráva, na Čo ho sem otecposlal a čo mu s ním spraviť kázal. Tu neboráčik, pustil sa do plaču a začalsa prosiť, že by sa skala bola musela pohnúť. Aby ho len nezabil, že sa onnikdy otcovi svojmu pred oči neukáže. Poľovník bol ľútostivý človek a dalsa uprosiť.

,,No,“ povedá, „už ti len darujem život, choď, kde ťa oči povedú, ale saho domov neopováž zblížiť!“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

201

A s tým ho pustil od seba. Potom zabil svojho psa, vyňal z neho srdcea v košiari miesto princovho zaniesol kráľovi.

Mladý princ, samotný ako palec, motal sa, túlal sa po tej hore, nikdecesty ani chodníčka. Tu sa zrazu strhne , víchor, tma po samú zem zaľahne,začne sa krížom-krážom blýskať, hrmieť a cediť, akoby mal všetkému byťkoniec. Neborák, nemal sa inde kde utiahnuť, ako pod jeden hustý dub.Ale už aj tam začalo na neho kvapkať.

Tu sa poznove zblysne, akoby sa nebo otvorilo, a on vidí neďalekoseba jednu dieru do skaly. Vbehne do tej diery, a to bolo jeho šťastie! Lebolen čo odskočil sa zablysklo, strašne schrapšťalo a do toho istého dubaohnivá strela udrela a na štvoro ho rozpárala.

Ani v tej diere nebol celkom ochránený. Vietor s dažďom šibal dnuna neho, že sa vždy ďalej musel pomykovať, až tu zrazu hup, do hlbočiznejjamy sa prepadol. Na šťastie sa neuderil veľmi, ale čože? Keď bol celkompremoknutý, preziabnutý, vylačnetý, a čo viac, tu v takej strašnej jame!Nemyslel si inak, len že už tam musí skapať. Vtom sa obzrie nabok. Tu sa timu spozďaleka zaserie svieca a pri svieci vidí ako svoju loptu. Hneď mu naum prišiel ten zázračný zbojník, ktorého z temnice vypustil. Vtom sa zemzatrasie a ten istý zázrak zrovna k nemu kráča.

„No, vitaj,“ povedá, „u nás. Dobre, že si tu, aspoň sa ti budem môcťodslúžiť, lebo aby si vedel, ja som podzemský kráľ, a keď sa budeš dobresprávať, u mňa ti dobre bude. Len to jedno ti povedám, aby si sa tichodržal, lebo moji vojaci takých ľudí ako si ty, nemôžu vystáť.“

Vtom ho chytil za ruku a vyviedol ho do jednej osobitnej izby:„Tu,“ povedá, „v tejto izbe budeš teraz bývať, a keď sa ticho zadržíš,

krém mňa nikto tu o tebe nezvie.“Žil si on v tej osobitnej chyži ticho ako muška, a čo mu bolo treba,

podzemský kráľ to vždy na istý čas donášal. V jednej skrinke stálipokladené knihy, z tých mu najskorej dal jednu do ruky:

„Tu máš,“ povedá, „čítaj!“A keď tú vyčítal, dostal druhú, a tak ďalej do radu, ale zavše len po

jednej, k tomu ešte cvičil ho každý deň dva razy vo zbroji a k vojenskýmveciam ho priúčal.

Tak prešli dva roky. Po dvoch rokoch dal mu do ruky jednu trúbku atakto ho oslovil:

„Vieš ty čo, ty si sa už pri mne dosť všeličoho naučil, mohol by siuž aj svet sprobovať. Pôjdeš tu neďaleko do jedného mesta ku kráľovi doslužby. Ale nikdy nesmieš vyjaviť, že si kráľovský syn. A keď budeš dač

PAVOL DOBŠINSKÝ

202

potrebovať, len vyjdi do hory, tri razy na tejto trúbke do zeme zatrúb a ja tinaraz prídem na pomoc. Ale si na trúbku daj pozor!“

Vtom ho zasa chytil za ruku, vyviedol von až k samému mestu, ešteraz ho napomenul, aby si na trúbku pozor dal, a naraz sa mu z očí stratil.

Kráľovský syn sa zachytil do mesta a v meste zrovna do kráľovskéhodvora. Tu sa zišiel s kuchárom a pýtal si od neho dáku službu.

„Dobre, že si prišiel,“ povie tento, „práve potrebujem kuchtu; ak sa tipáči, môžeš u mňa ostať.“

„Dobre,“ odpovedal kráľovský syn, „ja pristanem aj na to.“A dal sa hneď do svojej roboty.V tejto službe sa náš šuhaj vo všetkom statočne držal a kuchár ho

nemohol dosť prenachváliť, že, povedá, nemal ešte pri sebe tak hodnéhokuchtu. Čo viac ešte, mladý kuchtík bol aj švárny šuhaj, krásny ako ruža,s ľuďmi sa vedel pekne zhovárať a tu i tu rozumel sa kus aj do žartu. Tosa najmä mladej kráľovej dcére páčilo. Často sa vykradla do záhrady a tamsa s pekným kuchtíkom zabávala. Aj kráľ ho rád videl a neraz ho do izbyzavolal, aby sa s ním jeho dieťa poihralo, lebo ho aj sám vďačne okolo sebamával.

Takto si kuchta prežíval v tom kráľovskom dvore. Sám by sa nebolponazdal, že mu tak dobre bude.

Ale tu raz priletí zlý chýr kráľovi, že susedný kráľ s veľkým vojskom naneho ide. Kráľ sa toho chýru veľmi zdesil, lebo nepriateľ bol kde mocnejší.Čože ale bolo robiť?

Musel sa oproti postaviť. Zohnal, koľko mohol, chlapov a tak šiel dovojny. Dcéru svoju vzal tiež so sebou, bo ju nechcel od seba nechať, tak juveľmi rád mal.

Náš kuchta dostal veľkú vôľu ísť na vojnu. Pýtal sa od kuchára, aby hopustil do toho a toho mesta, že si tam má dač pokonať, a kuchár ho pustil.Nešiel on do toho mesta, ale rovno do dúbravy. Vzal do ruky trúbku, trirazy do zeme zatrúbil, a tu naraz, kde sa vezme, tu sa vezme, zastane predním podzemský kráľ a spytuje sa ho, čo žiada? Kuchta pýtal pomoc protitomu a tomu kráľovi a ešte ani dobre nedopovedal, čo si žiada, už celovojsko podzemských ľudí v rade stálo. On si musel také šaty obliecť, akotamtí mali a podzemský kráľ ho postavil za hlavu celému vojsku; ale muprikázal, aby dal na seba pozor a do predku sa veľmi nepúšťal.

Práve sa už mala bitka začať, keď došli na pomoc. Prestrojený kuchtaprosil kráľa, aby ho s podzemským vojskom popredku do ohňa pustil, alen keby ho nepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. Kto bol

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

203

radšej ako kráľ? On na to vďačne privolil. Vojna sa začala strašná, alečosi-kamsi bolo nepriateľskô vojsko strepanô a sám kráľ len horko-ťažkoumkol. Víťaz kuchta vystúpil si hrdo, poklonil sa kráľovi a nečakajúc naďakovanie, odišiel aj s vojskom do dúbravy. Tam tri razy do zeme zatrúbil,podzemský kráľ sa pred ním postavil, vojsko a šaty mu oddal a za pomocsa mu poďakoval. Keď sa už mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ jednozlato jabĺčko. Domov, pravda, kus pripozde prišiel, ale pichol kuchárovidač do hrsti a zas bolo dobre.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal pripraviť veľkú hostinu.Po hostine začal vychvaľovať toho cudzieho víťaza, a milá princezka na tozašteboce:

„Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predsa nie inakší, ako je náškuchta!“

Tu ho dala hneď zavolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Medzizábavou ukáže jej to zlato jabĺčko. Zlato jabĺčko sa princezke veľmizapáčilo.

„Daj mi,“ povedá, „to jabĺčko!“„Dostaneš ho,“ povie kuchta, „ak mi nohy po členky ukážeš.“„Ach, no! Veď to nič takého, budem mať zlato jabĺčko.“A po chvíli privolila. Kuchta jej dal jabĺčko a ďalej sa zabávali.Ten druhý krá! dusil v sebe jed, rád by sa bol vypomstil. O krátky

čas zobral ešte strašnejšie vojsko a šiel na tohoto kráľa. Voľky-nevoľkyschystal sa i tento krajinu si brániť. Kuchtovi zas prišla vôľa vybrať sa navojnu. Zaobišiel si kuchára a kuchár ho pustil.

Ide rovno do dúbravy, tri razy do zeme zatrúbi, kráľ podzemský predním sa postaví a spýta sa, že čo žiada.

„Prišiel som ťa zas o pomoc prosiť,“ povie na to kuchta.A sotva to dopovedal, stáli rady podzemského vojska dva razy toľké

ako skorej. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho za hlavucelému vojsku:

„Len,“ povedá, „daj pozor na seba, do predku sa veľmi nepúšťaj!“ A stým zmizol.

Práve sa už mala bitka začať, keď kuchta dobehol s vojskom. Prosilkráľa, aby ho zas s podzemským vojskom popredku pustil, a len keby honepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. Kráľ vďačne na toprivolil.

Tu hneď ako jasná strela zrazili sa vojská. Sekali, rúbali jedendruhého, hlavy padali ako makovice. Tak sa prali obe strany za hodnú

PAVOL DOBŠINSKÝ

204

chvíľu, ani jedna ani druhá popustiť nechcela. Tu sa tí podzemskírozpajedia a pustia sa ako besní. Čosi-kamsi stratilo sa tamto vojsko a sámkráľ len horko-ťažko mohol s daktorým uniknúť.

Víťaz kuchta vystúpil si hrdo, poklonil sa kráľovi a nečakajúc naďakovanie, odišiel aj s vojskom do dúbravy. Tu tri razy do zeme zatrúbil,podzemský kráľ pred ním sa postavil, on mu vojsko a šaty oddal a zapomoc sa poďakoval. Keď sa mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ zasjedno zlato jabĺčko. Domov, pravda, i teraz kus pripozde došiel, ale picholkuchárovi do hrsti, a bolo po všetkom.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal ešte hrdšiu hostinupripraviť. Po hostine nemohol sa dosť nachváliť toho cudzieho víťaza amilá princezka zas len zašteboce:

„Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predsa nie inakší, než je náškuchta.“

Tu ho dala privolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Kuchtavytiahne druhô jabĺčko, ona si ho pýta.

„Dostaneš ho,“ povie kuchta, „ak mi nohy po kolená ukážeš.“Princezka kus rozmýšľala, rozmýšľala:„Ach, no! Veď to nič takého, budem mať už druhô jabĺčko.“A po chvíli privolila. Kuchta jej dal zlato jabĺčko a ďalej sa zabávali.Kráľ sa celkom nazdával, že je už bezpečný a bude mať pokoj. Len ti

tu zas doletí chýr, že ten druhý kráľ s náramnou silou cez hranice prišiel,a čo pred sebou zachytí, všetko morduje a páli. Veľký strach obišiel nášhokráľa. Tak nachytre sotva pár tisíc chlapov mohol do zbroje postaviť. Vtakom strachu vzdychal v srdci:

„Ach, len by som mohol vedieť, či ten príde, či nepríde? Ak nepríde,jaj, beda nám, jaj, beda celej krajine!“

Poručeno bohu, už len šiel s tou hŕstkou vojska a dcéru vzal sebou.Sotva prešli míľu zeme, kuchta sa zas pýtal od kuchára, aby mu dovolil

ísť tam a tam do toho mesta. Kuchár ho prepustil a on hybaj rovno dodúbravy. Tu vezme do ruky trúbku, tri razy do zeme zatrúbi, kráľpodzemský pred ním sa postaví a spytuje sa, čo žiada?

„Pre seba nič,“ povie kuchta, „len pomoc pre môjho kráľa, ten druhýkráľ zas ide na neho!“

A sotva to dopovedal, stáli rady podzemského vojska tri razy toľkéako skorej. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho za hlavucelému vojsku:

„Len,“ povedá, „daj pozor na seba, do predku sa veľmi nepúšťaj!“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

205

A s tým zmizol.V strachu veľkom čakal kráľ začiatok bitky. Vtom priletí prestrojený

kuchta a hneď pýta, aby ho s podzemským vojskom popredku do ohňapustil, a len keby ho nepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil.Kráľovi odľahlo na srdci a dal mu vďačne po vôli. Ako hrom rútili sana nepriateľov, títo stáli radom ako múry. Tri razy udreli podzemskí natých, tri razy museli ustúpiť nazad. Kuchtovi dlho už trvala tá bitka, začalbyť netrpezlivý. Skočil doprostriedka nepriateľov, rúbal a sekal na všetkystrany. Ale keď najlepšie sekal, aj jemu do nohy sekli a on spadol na zem.

Boli by ho iste posekali, došliapali, keby nie zopár jeho vojakov. Aletíto ho schytili a zaniesli do kráľovského šiatra. Tu hneď krásna kráľovskádcéra vlastnou rukou vyšívaným ručníčkom zaväzovala mu ranu a za tenčas jeho vojaci zdrúzgali nepriateľa, len máličičko chybelo, že aj saméhokráľa nezajali.

Keď sa vojsko vrátilo, vychytil sa kuchta a nečakajúc na ďakovanie,odišiel i s vojskom do dúbravy. Tri razy do zeme zatrúbil, kráľ podzemskýpred ním sa postavil, kuchta mu šaty aj vojsko oddal a za pomoc sapoďakoval. Ale mu podzemský kráľ vzal z ruky i trúbku:

„Už ti je,“ povedá, „táto trúbka viac netreba, ani moja pomoc, lebo sauž tvoje šťastie približuje, a preto už ani mňa viac neuvidíš. Na pamiatkuvezmi si ešte toto jabĺčko a obráť ho sebe k dobrému. Proti ktorému sibojoval, vedz, že je to tvoj vlastný otec!“

„Môj otec?“ spýtal sa mladý víťaz celkom udivený.Ale čože bolo robiť? Čo sa stalo, viac sa neodstane! Ešte sa chcel

podzemskému kráľovi za všetku lásku poďakovať, ale ten mu spopred očízmizol. Obrátil sa domov a tu kuchár začal sa už mrzieť, že tak pozde ide;ale mu pomastil ruku a zas bolo dobre.

Kuchta konal svoje práce ako predtým, ale sa musel premáhať, abydakto nezbadal, že na jednu nohu kríva.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a tu len ešte bola hostina! Pohostine vychvaľovali do neba toho cudzieho víťaza, a tá štebotá, princezka,zasa sa len zamiešala:

„Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predsa nie inakší, než je náškuchta.“

Tu hneď dala ho zavolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Kuchtavytiahol tretie jabĺčko; ona si ho pýta.

„Dám ti ho,“ odpovedal kuchta, „ak budeš so mnou spať, ale tak, že

PAVOL DOBŠINSKÝ

206

medzi nami holá šabľa bude ležať, dvanásť sviec v chyži horieť, dvanásťvojakov aj s tvojou komornou v chyži vartovať.“

Princezka si rozmýšľala, rozmýšľala:„Ach, no! Veď je to tým poriadkom nič takého. Budem mať tretie

jabĺčko.“A privolila aj bez vedomia otcovho.Večer v princezkinej svetlici dvanásť sviec sa zajasalo, dvanásť

vojakov aj s komornou postavilo na vartu, holú šabľu naprostriedok dopostele položili a tak sa princezka s kuchtom uložila.

Kuchta sa zadal, že spí, ale nespal. Tu, akoby sa chcel na druhý bokobrátiť, zaviazanú nohu von vyloží tak, že aj ručník bolo vidno. Ako tenručník komorná zazrela, bežala hneď ku kráľovi rozpovedať vec. Kráľnaskutku pribehol do tej svetlice a presvedčil sa, že je to jeho dcérinspravodlivý ručník a ten mládenec nikto inší, ako ten ranený víťaz.

Vojakov a komornú poslal naraz von, šabľu vzal preč, sviece zahasil anechal ich tam v pokoji.

Ráno, keď vstali, dal zavolať kráľ teraz už známeho víťaza, ďakoval muza pomoc, ako vedel naj inakšie, a prosil ho, aby mu povedal, kto je, skadiaľje?

Tu tento začal rozprávať od začiatku až do konca, ako sa s ním vodilo.Keď sa kráľ dozvedel, že ten kráľ, proti ktorému bojoval, bol jehoochrancov otec, vypravil hneď poslov k nemu, aby nemeškal prísť, lebo žejeho syn je pri ňom a že mu ako driečnemu a statočnému šuhajovi svojudcéru za ženu prisľúbil.

Keď sa ten druhý kráľ od poslov dozvedel, čo je vo veci, nevedel, čimá svojim vlastným ušiam veriť. Dal zavolať toho poľovníka a vzal ho natvrdo, aby povedal, čo s jeho synom urobil. Tento videl, že by sa darmotajil, vyznal všetko, ako bolo, a to srdce, čo doniesol, že je z jeho psa. Kráľsa mu za túto novinu a za ten statočný skutok nemohol dosť naďakovať abohaté ho obdaroval.

Nato hneď dal do koča zapriahnuť, pojal so sebou kráľovnú a šiel ksusednému kráľovi. Bolo tam radosti, akej nikto, ako je svet svetom, eštenepamätal. Rodičia našli svojho zabitého syna a zabitý syn svojich rodičov.Rodičia jedni dostali hodného zaťa, druhí hodnú nevestu, mladí samýchseba; nepriateľskí kráľovia sa pomerili a od tých čias boli najlepší priatelia.

O krátky čas bola svadba. Po svadbe pojal mladý zať svoju nevestu aodobral sa ku svojmu otcovi. Po otcovej smrti stal sa kráľom, a keď svokor

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

207

umrel, zdedil aj toho kráľovstvo a tak panoval nad dvoma kráľovstvamišťastlivo a panuje až doteraz, ak neumrel.

PAVOL DOBŠINSKÝ

208

ŽELEZNÍK

Bola jedna mať a mala jedného syna. Nemali ništ, iba jeden slivník a dvavoly. Keď bola zima, museli aj ten slivník vyrúbať, aby sa voliak zohriali;keď prišla jar, zapriahol syn voly a zoral ten slivník a nasial maku, aby savoliak vyživili. Ale keď mak dozrieval, všetky vtáčky iba na ňom sedeli aboli by im ho iste skazili, keby syn nebol ešte dakde z kúta vytiahol kušu,čo mu po otcovi ostala. Nuž s tou kusou tam striehol.

Raz, ako tak strežie, spustí sa mu mladý jastrab na ten mak. Jankopochytí kušu a prásk odstrelil jastrabovi krídlo.

„Hej, varovčík, načo si mi to krídlo odstrelil?“ ozve sa mu jastrab.„A ty načo si mi mak kváril?“ ozval sa varovčík naspäť.„Načo som kváril, nato som kváril, – bol som hladný!“ povie zasa

jastrab. „Ale to vedz, že je môj otec všetkých jastrabov kráľom. Ak ty mneto krídlo nedáš zastrábiť, všetci jastraby sa ti tu zhrnú, aj mak ti skazia, ajoči ti vyďobú.“

„No, ver je tak zle nedobre, jastrabík môj! Počkaj, zanesiem ťa kmateri.“

I zaniesol ho k svojej materi.A tu mať, mala tá roboty, kým kdejaké zelinky poznášala a to krídlo

obložila; kým stolára vyhľadala, čo mu ho do doštičiek zapravil, aby sazrástlo. Naveľa, naveľa jastrab vystrábil sa; ale boli aj dva voly preč, čo tojastrab pahltný naveky len mäso pýtal. Bolo to už ako na holej dlani!

„Ej, braček, gazdíček, my takto viac nenabudneme!“ povie jastrabík,keď už poletovať mohol.

„A akože nabudneme?“ spytuje sa Janko; lebo ho tak volali, toho synatej matere.

„Nuž tak nabudneme: My dvaja pôjdeme k môjmu otcovi, aby ti daldáku vynáhradu, čo som ti tie voly strovil. A tvoja mater bude zatiaľ tu ukráľa pece kúriť, aby voliak vyživila sa.“

Mater teda ostala u kráľa na zámku pece kúriť a títo dvaja pobrali sasvetom. Jastrabík vždy poletoval vopred a Janko držal sa už len za ním.

209

Prišli až k moru. Jastrab mladý preletel hneď, ale Janko ostal tam na brehurumádzgať, keď viac za ním nemohol.

„Nerumádzgaj, nerumádzgaj,“ zavolal mu jastrabík z druhého brehu.„U môjho otca nájde sa spôsob aj na to, ako by človek cez more prešiel.“

A hneď ta letel a nezadlho priletel s jednou červenou plachtou. Túplachtu prestrel na more a tá ich hneď oboch preniesla na druhý breh.

Keď už boli tam na druhom brehu, povie jastrabík:„No, braček, gazdíček, už je nateraz všetko dobre. Najsamprv ti

darúvam túto červenú plachtu, aby si mohol putúvať aj cez moria. A terazťa zavediem tamto na tú horu k môjmu otcovi. Ten ťa nijak naprázdnoneprepustí. Zavedie ťa do troch podzemných komôr. V prvej budú saméčervence, v druhej strieborné a v tretej zlaté peniaze. Z každých ti budeponúkať. Neber ani z jedných! Len v tej tretej komore bude za dveramistará truhlica; tú si vypýtaj, s tou ponáhľaj sa domov; bude ti ešte, ako tinikdy nebolo.“

Jastrab kráľ vďačný bol synovi i Jankovi, keď sa mu tam postavili arozpovedali všetko. Hneď ho viedol do tých komôr a ponúkal mu, abysi len bral. Janko nič, iba tú starú truhlicu pýtal, čo tam v tretej komorepovaľovala sa za dverami.

„Ej braček, aký si ty mudrák,“ hovoril kráľ. „Ber si všetko, len mitruhlicu nechaj!“

A Janko zasa nechcel nič, ak mu truhlicu nedá. Naposled mu ju už lendal a prepustil ho domov.

Rezko kráčal si náš Janko naspäť, nebál sa už mora; preniesla ho cezeňčervená plachta. Ale za morom chcel si už vypočinúť. I uložil sa tam najednej širočiznej lúke a veru sa bol už aj vylačnel. Len mu tak voľačpošeplo, že hádam v tej truhlici bude dačo na zjedenie. Otvorí v nej krajnúpriepravu. A tu vyhrnie sa z priepravy ukrutne mnoho statku všakového,väčšieho, menšieho; volov, koňov, oviec, kôz, hús, sliepok, kačíčeniec bolotu do nedovidenia v celých čriedach a kŕdľoch.

„Toto iba keby si choval, nie žeby ťa ono nachovalo,“ pomyslí si Jankoa otvorí priepravu z druhého kraja. Tu zas vyhrnie sa ukrutne ukrutečnemnoho vojska, že to bol len strach, a ešte mu vraveli, že ich ani tretiačiastka nevystúpila von.

„Títo iba čo by mne uši objedli,“ pomyslel si Janko a nazrel sa aj doprostrednej priepravy. V tej sa ligotali zlaté peniaze a hoc by koľko bral znich, nikdy by neboli odspárali sa, iba ešte prispárali. Nuž si potom tamdakde voľač kúpil a zajedol.

PAVOL DOBŠINSKÝ

210

,Hej, chlape, bolo by už poberať sa ďalej!‘ zhováral sa Janko sám sosebou, keď tam nikoho nemal. ,Ale ako? Či tie čriedy, kŕdle, vojská tunechať, či čo s nimi robiť? Akože ich zasa dnu vpratať?‘ Nevedel tej vecinijaký spôsob, nuž len sedel a sedel tu utrápený, umučený, akoby ho bolina kríž pribili. Ako tak sedí, prikmotrí sa ku nemu chlapisko ozrutné akodáka hora a čierne ako uhoľ. A to bol Železník.

„Ačak by ti už bolo tie čaty dnu zohnať?“ hovorí mu Železník.„Bolo, bolo,“ povie Janko, „len či vieš na to dajaký spôsob?“„Ej, akože by som nevedel, keď som k tebe prišiel! Aj ti ich zoženiem,

len či mi na holých kolenách odprisaháš, že si kráľovu dievku za ženunevezmeš.“ Spravili sa, že si ju nevezme, lebo dosiaľ nikdy na ženenie aninepomyslel. Keď už bolo po správe, Železný chlap iba obehol okolo statkua okolo vojska, hneď zhrnulo sa všetko naspäť do truhlice.

Rozišli sa každý svojou cestou, iba čo ten Železník Jankovi eštezavolal:

„Aleže pamätaj, načo si mi dnes prisahal; lebo ak nie, kde ťapochytím, tam ťa na márne kusy roztrhám!“

Prišiel Janko domov a ukázal matke truhlicu. Tá sa mu iba vysmiala,že by ona za to ani predo dvere nebola vyšla a že načo mu truhlica, keďnemá, čo by v nej trímal. Ale Janko kázal materi len pastierov jednať, ževšak tam sú celé stáda. Tá ísť nechcela. Unúval ju dovtedy, kým sa lennepobrala. Ale ju tam ľudia iba vysmiali, čo priniesla na závdavky? Dal jejz tej prostrednej priepravy za zásteru dukátov na tie závdavky. Tu ešte lenmala čo napočúvať sa od ľudí, načo im pastieri, keď tu ničoho nikde nič,keď i tak kremä dva volky mali, aj tie si prejedli.

„No, veď som ti,“ vraví mu, „prišla s obnôškou do domu; bez tohomohla som zaobísť sa.“

„A veď je nič,“ hovoril syn. „Ale môj statok musí predsa na pašu.“I vypustil ho von. Čriedy, kŕdle vyhrnuli sa, len tak zaľahli zem. A

tu ti pastierov ani nebolo treba, lebo tam pri každom kŕdli hneď aj jehopastier a kŕdle rozpásali sa na šír, na diaľ, až milá vec.

Vypúšťal Janko svoje statky a tým bolo dobre, lebo chodili poširočizných kráľových lúkách. Ale tu raz, keď prišla mati tie pece kúriť,rozhneval sa kráľ a zle-nedobre do nej, či to jej synove čriedy, že keď je takýmocnár, aby hotovil sa naraz ráno proti siedmim rotám do boja. Prišla matiso strachom domov.

„Oj, nebojteže sa, mamo moja, nebojte,“ povie syn. „Keď ich kráľ másedem, mám ich ja sedemdesiatsedem.“

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

211

Naráno vypustil Janko svoje vojsko na lúku, kde sa mali biť. Spýtal saJanko svojho vojska:

„Koľkíže ste dosť oproti siedmim rotám?“„Aj mňa je viac ako dosť!“ vyskočí jeden krivý, ale vrtký sprostred

vojska. I tak, keď už prišlo na bitku, zrazil tento jeden malým prstomsedem rôt kráľových.

Kráľ sa nahneval a kázal hneď druhým siedmim rotám stúpať do poľa.A tento krivý i druhých i tretích i vari ešte aj štvrtých sedem rôt tak zbilako tých prvých, kým len všetko kráľovo vojsko nepohynulo.

Teraz ale už Janko inak obrátil. Odkázal on kráľovi voľačo. Že, vraj, akmu nedá svoju dievku za ženu. aby sa hotovil aj s ňou jemu pece kúriť, takako jeho matka kúrievala. A dal si hneď kaštieľ postaviť a kúpil si hrdé šaty.Keď to kráľ videl, vďačne mu sľúbil svoju dcéru za ženu, aspoň radšej, akočo by bol mal tie pece podkurovať.

Viezli sa na sobáš v krásnom hintove. Iba kde sa vezme, tu sa vezmeten Železník a letí

pravo na Janka. Janko nemal tu truhlice, nemal obrany, nuž len skočila utekal, ako vládal.

Železný chlap sa iba zarihotal a zavolal za ním:„Len si ho utekaj! Mám ja času vojsko z truhlice vypustiť a pannu dať

zaviesť pre seba, kde sám chcem; mám času teba ešte tri razy dohoniť!“Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami, dobehol k

jednej izbičke. Tam bývala ježibaba. Zaklope a vníde dnu:„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!“ „ Bože daj i tebe, syn môj!

Viem, pred kým utekáš, ale sa nič neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa,vyspi sa! Môj psík je Ďalekohľad, a keď tvoj Železník bude ešte na tri míleďaleko, zabrechne prvý raz; keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz;keď bude na míľu, zabrechne tretí raz a už ťa vtedy zobudím.“

Sadol si, zajedol si, pospal si, a keď pes tretí raz zabrechol, zobudila hostarká, na cestu zastrčila mu do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami. Dobehol kdruhej izbičke. I tam bývala ježibaba. Zaklopal a vnišiel dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!“„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale sa nič neboj!

Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Ďalekosluch, a keďtvoj Železník bude ešte na tri míle zeme, zabrechne prvý raz; keď bude nadve míle, zabrechne druhý raz; keď bude na míľu, zabrechne tretí raz a užťa vtedy zobudím.“

PAVOL DOBŠINSKÝ

212

Sadol si, zajedol si, pospal si, a keď pes tretí raz zabrechol, zobudila hostarká, na cestu zastrčila mu do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami. Dobehol kutretej izbičke. I tam bývala ježibaba. Zaklopal a vnišiel dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!“„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale sa nič neboj!

Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Mocný, a keď tvojŽelezník bude ešte na tri míle zeme, zabrechne prvý raz; keď bude na dvemíle, zabrechne druhý raz; keď bude na míľu, zabrechne tretí raz a už vtedyťa zobudím.“

Sadol si, zajedol si, pospal si, a keď pes zabrechol tretí raz, zobudila hostarká, na cestu zastrčila mu do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Dobehol Janko k moru, keď mu Železník bol už za pätami; bol by ho užroztrhal. Ale Janko mal vždy svoju červenú plachtu okolo pása okrútenú.Odpásal si ju hneď, rozprestrel a tá ho preniesla na druhý kraj. Železníknemal tej pary za ním za more, nuž sadol si tam a tam vyčkával. Ale aj Jankobol už zmorený a ľahol si a spať, hen za tri dni!

Na tretí deň zodvihne hlavu, ale tu dobre od ľaku neskapal! Trajapsiskovia – ako jalovice – ležali okolo neho zo troch strán! Nemal sa kadehnúť. Čiahol do kapsy, že im podhodí z tých postruhňov, že ho hádamvoliak prepustia. A tu z postruhňov ani omrvinky, lebo to tie postruhneboli premenili sa na psov a psi neboli žiadni druhí len ten Ďalekohľad,Ďalekosluch a Mocný, čo mu takto ježibaby dali na pomoc. Tie začali terazokolo Janka chvostami krútiť a zaliečať sa mu, akonáhle obadali, že užJanko prebudil sa. Hneď vedel, že mu už nič neurobia; zobral sa ďalej a trajapsíkovia všadiaľ s ním.

Ako tak išli, prišli do jedného zámku, v ktorom iba jednu paničkunašli samotnú ako prst. Janko stal u nej do služby, keď takto nemalanikoho, kto by jej zámok obhajoval aj šíre hory okolo neho. Tu Janko každýdeň aj s troma psy chodieval na poľovačku po tých horách a vždy len nanoc prichodil zámok hájiť.

A tá panička zasa chodievala každý deň k tomu moru na prechádzkya tam voľač vyzerala. Vyzerala ona toho Železníka, že sa vráti na Jankovejplachte, keď ho dohoní a roztrhá. Lebo to bola ona, čo viezla sa s Jankomna sobáš a Železník ju sem dopravil s vojskom i s truhlicou a už teraz lennaňho čakala a Janka už nepoznala, ani on ju.

Raz už potom zazrel sám Železník paničku z druhej strany mora a volá

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

213

na ňu. Hneď sa mu ozvala a poznala ho aj ona. Pekne sa dohovorili protiJankovi, ako čo majú robiť.

Nevedel Janko nič; večer vrátil sa ako inokedy domov, navečeral sa,poobzeral sa po celom zámku, a keď nikde nič nečul, ľahol si spať spokojom a najmä nad ránom tuho usnul. Vtom prikradla sa k nemu naprstoch milá panička, potíšku odviazala mu spravodlivú červenú plachtua druhú tej podobnú priviazala na pás. Len čo Janko nohu vytiahol zozámku, už ona poď k moru! Priviezla sa na plachte k Železníkovi a naspäťi so Železníkom do zámku. Tam mu ona ukázala, kde Janko spáva v izbe akde psy pred ním v pitvore; aby vedel, ako má si čo nastrojiť, bo Železníkpred psami ani ukázať sa nesmel.

Vykopal si teda jamu podo dvere v tej izbe, kde Janko nocúval a tamľašoval naňho. Večer, keď Janko vracal sa z poľovačky, stratil sa od nehoĎalekohľad; ani nevedel, kde podel sa. Čudoval sa veľmi, bo tie tri psynikdy neodišli mu od boku. Iba keď ti ho nájde doma ležať podo dvermi,a to na tom Železníkovi, o ktorom Janko nazdával sa, že je ešte vždy zamorom. Dosť volal psa k večeri, kým druhí okolo stola obskakovali auhrýzali si, čo im podhodil; ale ten nehnul sa z miesta celú noc.

Na druhý deň vykopal si už Železník jamu pod ohnište a tam sa skryl.Večer ale dobehol vopred Ďalekosluch a ľahol si na Železníka. Janko zaslen hlavou krútil, volal i bil psa, aby šiel ku stolu, ale ten nehnul sa až dorána.

Na tretí deň vykopal si Železník jamu pod samý stôl a myslel si, žeJanka pri večeri čo len za nohu dochytí. Ale tu večer zas zavalil sa tenMocný na neho, že do rána ani údom hnúť nemohol. Museli si to len inaknastrojiť, ak voľač vykonať chceli.

Len tu milá panička pekne okolo Janka, že tak a tak, tie psy musiachoré byť, keď tak ani žrať nejdú, ani sa nepohnú, aby ich doma nechalaspoň raz, kym si oddychnu, že ich ona bude dobre chovať. Dal sa Jankonahovoriť a pochytal psov do komory na reťaze, aby za ním nemohli.

Skučali psy na reťaziach, kým Janko blúdil sám po horách a Železníktri zámky na komoru priprával, aby psy von nemohli.

Blúdi Janko, blúdi a nič zastreliť nemôže; iba jedna myška pletie sa muustavične popod nohy. Naposledok ju chcel už odkopnúť.

„Ej, Janko, neodkopniže ma, neodkopni!“ ozve sa myška. „Či tynevieš, ako tebe tvoja prísaha draho prichodí a ešte ti drahšie príde, aksa nezoberieš. Tam Železník zámky zakladá na tvojich psov, a ak ichpozakladá, dobehne za tebou a roztrhá ťa na márne kusy. Ponáhľaj sa, aby

PAVOL DOBŠINSKÝ

214

si ty dobehol, kým tie zámky dobre nepozakladá. Ak by ti predsa bolopripozde, vybehni na tú vysokú vŕbu pri vode, a keď ťa bude Železný chlapvolať dolu, zhadzuj mu, čo môžeš, zo seba! Veď už potom uvidíš, ako bude.“

Poslúchol Janko myšku a bežal, čo mu para stačila. Ale akodobehúval, už Železník poslednú zámku zakladal. Nuž len skoro vydriapalsa na tú vŕbu. Železník vyskočil zo zámku ako zbesnetý a volá naňho na túvŕbu:

„Poď dolu, bo ťa aj s tou vŕbou na márne kusy roztrhám!“Janko zhodil mu klobúk; hneď bol klobúk na márne franforce

rozdriapaný. Železník zas len volal a Janko mu zhadzoval po jednom zoseba, čo len na sebe mal a Železník to všetko rozdriapal, že z toho ani nitenezostalo.

Keď už Janko nemal čo zhadzovať zo seba, rozbehol sa Železník protitej vŕbe, že ho hneď dolu strasie. Vtom ale odtrhol sa z reťaze Ďalekohľad,roztrepal dvere a zámky, pribehol a oddal sa do Železného chlapa. Železníklen raz otrepal psa, hneď bolo po ňom.

Rozbehol sa zasa proti vŕbe a už ju tak rozkyvotal, dobre Janko znej nesfŕkol. Vtom odtrhol sa Ďalekosluch, bil sa so Železným chlapom.Otrepal Železník Ďalekoslucha o zem; priam bolo po ňom.

Rozbehol sa zasa proti vŕbe a hádam by ju bol už z koreňa vyvrátil,keby nie ten Mocny. Ten odtrhol sa z reťaze naposled a bil sa so Železnýmza pol dňa. Raz ho predsa otrepal o zem tak, čo iba hlina ostala z neho. Ato toľko tej hliny sa tam navalilo, že z toho povstal celý vrch. Ale to bolahlina len na povrchu, tam dnu bola samá merná ruda na železo. Od týchčias nazvali ten vrch Železníkom a kopali aj kopú v ňom rudu na železo.

Ten pes Mocný vzkriesil potom aj tých svojich dvoch kamarátov avšetci traja oddali sa do tej paničky, že Jankovi bola neverná. Túto potomna márne kusy roztrhali.

Keď sa to stalo, premenili sa na ľudí, aj ten zámok, aj tie hory pustéožili a bolo tam ľudí mnoho. Janko našiel v zámku aj svoju truhlicu avypustil z nej svoje stáda a tie už mali kde pásť sa na vlastnom a vypustilz nej aj svoje vojsko a s tým nebál sa už nikoho; a peňazí si vyberal, koľkokedy chcel a bol už teraz bohatý.

Poslal si po matku a oženil sa s tou najkrajšou paničkou v celej krajine.

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

215

ŽENSKY DÔVTIP

Kedysi, ale nebodaj i to dosť dávno, boli dvaja dvorania: jeden chudobnýa druhý bohatý. Chudobný nemal iba jedno prasiatko; aj tomu neboločo podhadzovať, keď na celom bydle ako na dlani. Bohatý mal zo desaťtých ošípaných a často im podhadzoval jačmeňa, aj na válovci vždy mali čolokať. Že to bolo na jednom dvore, prasiatko aj tri razy dňa dobehlo medzičriedu bohatého dvorana a uchytilo si jačmeňa, nalokalo sa aj na válovci.Len to raz boháča domrzelo, pochytil kyjanicu, puk prasa po čele. Hneďsprplilo sa v prachu a bolo po ňom.

Chudobný človek šiel žalovať sa k stoličnému, aká škoda stala sa mu.Bohatý bránil sa, aká i jemu škoda diala sa, a nechcel platiť za prasa. Pánstoličný nemohol ich porovnať.

„No dobre,“ povie naostatok, „obom stala sa vám škoda a toho budevynáhrada, kto z vás zajtra ráno vyháda: Čo je najtučnejšie, čo jenajrýchlejšie a čo je najčistejšie?“

Oba prišli domov s ovesenými nosmi.Toho bohatého privítala žena:„No, čože chodíš ako oparený?“„Ej, daj mi aspoň ty pokoj,“ odvrkol jej, „veď by to ani čert

nevymyslel! Ešte ti nám hádky zahádal, že vraj toho bude právo, kto ichuhádne.“

„Nuž, čo za hádanky?“„Že vraj, čo je najtučnejšie, čo najrýchlejšie a čo najčistejšie?“„Nuž ale ešte aj na tom hlavu lámeš, ty trubiroh, ty?! Veď si si to hneď

mohol pomyslieť: čože by bolo tučnejšie ako naša kŕmnica, ktorú už odtroch rokov kŕmime; čože by bolo rýchlejšie ako naše kone, čo ich každýdeň obrokujeme; a čože by bolo čistejšie ako naša studňa, do ktorej každýrok dva centy soli vrhneme!“

„A veru pravdu máš, žena moja!“ vyjasnila sa tvár boháčovi, akoby užbol aj to právo vyhral, aj ho pán po pleci potľapkal, že je múdry človek.

Keď tamten chudobný cez dvere dnu šiel, vstala mu od stola v ústrety

217

jediná šestnásťročná dcéra a hneď mu na očiach čítala, že je to so všetkýmnie dobre:

„Nuž, čože vám je, apko? Bol by to hrom, nie robota, ak by ste boliprehrali!“

„Prehrať som ešte neprehral, ale ani neviem, čo dohrám,“ rečie otec arozpovie si dcére celú vec.

„Nič nebojte sa, apko; veď ja si to do rána premyslím,“ povedaladcérka, a s tým potom uložili sa aj na pokoj.

Ráno dcéra iba voľač pošuškala otcovi do ucha, priam šiel tentovytešený pred stoličného. Tam čakal už aj bohatý a hrdo postavil sa prvýdo radu. Oj, ale by ste boli videli, ako utiahol sa, keď pán stoličný na jehohádanie len to riekol, aby mu s takými pletkami ani do domu nechodil.

„Nuž a ty že? Čože si vyhútal?“ obrátil sa k tomu chudobnému.„Nuž prosím ponížene pána urodzenkého, ja len tak poviem, že

najtučnejšia je naša matička zem, lebo z nej všetci tyjeme; najrýchlejší jeale mesiac, bo ten každé štyri týždne zem i nebo obehne; a najčistejšie jeslnce, lebo naveky rovnak pekne svieti.“

„Chlap si!“ potľapkal ho pán stoličný po pleci. „Tento tvoj bohatýdvoran ani nemal zač, pre trocha toho jačmeňa, zabiť tvoje prasiatko. Navynáhradu dá ti tú tučnú kŕmnicu, ktorú už od troch rokov kŕmia.“

S tým právo odstalo. A bohatý hrdoš odišiel ticho, ani ho čuť nebolo.Nesnilo sa mu, že ho pán stoličný tak zahanbia a ešte mu aj do tučnejkŕmnice utrú ústa.

Ale keď chudobný poďakoval sa za právo a akoby už po všetkomodchodil, tu pán urodzený zakyvkal ho naspäť, že vraj ešte na jedno slovo.

„Ty,“ hovorí mu pán, „ty si to sám nevyhútal, čo si mi na tie hádankyodpovedal, lebo na tých už mnohí múdri ľudia a páni lámali si hlavy a ničvyhádať nemohli. Povedz mi hneď a zaraz, kto ťa to naučil!“

Chudobný nemal čo tajiť, nuž povedal hneď, že jeho vlastné dievčatak si to cez noc premyslelo a ráno mu do ucha pošeptalo.

„No, keď ty máš takú múdru dievku,“ vraví na to pán, „na, zanes jejtúto zmeň lanu; just mi ju prvú z poľa doniesli. Nech mi ju pod tromadňami oriafka, urosí, usuší, vytrie, vyhladí, vyčeše, spradie a z priadzeplátna natká í vybieli; z toho plátna nech ušije pre mňa peknú bielu košeľuna sobáš. Ak mi to urobí, ju si povediem na ten sobáš; ak to neurobí, takbudem s ňou zachádzať ako s takou, čo miešala sa mi do práva a môj súdporušila. A teraz poberaj sa mi z očú!“

Ej, veď poberal sa! Radšej by nikdy nebol chodil na to pravo, alebo

PAVOL DOBŠINSKÝ

218

prehral ho trebárs tri razy. Zo zmene ľanu celú peknú pánsku košeľu, a toešte pod troma dňami vyhotoviť! To tiež ešte človek neslýchal! – Ale keďdoma dievčaťu rozpovedal vec, ono nerobilo si z toho nič, len odlomilo zostromu jeden jedinký mládniček a podalo ho otcovi do ruky.

„Vezmite, apo môj,“ rečie, „choďte ešte raz k tomu pánovi, že som muodkázala, že keď mi z tohto prútika vyhotoví do rána trlicu, kužeľ, vreteno,motovidlo, zvíjadlá, krosna, kolovrat a čo ešte k tomu treba, nuž mu i javšetko vykonám, ako si rozkázal.“

Milý pán iba teraz zvedel, s kým to pustil sa do jednačky. Ale už akohej, ako nie, to my nevieme, dosť na tom, že on jej to všetko tak vyhotovil,ako mu odkázala. Potom už aj ona jemu tú sobášnu košeľu na tretí deňposlala.

„Dobre,“ hovorí stoličný otcovi, „keďže je tvoja dcéra takámajstrovkyňa, nechže už teraz príde na sobáš. Ale nech mi príde ani vo dneani v noci, ani pešky ani vezky, ani nie na koni, po ceste i nie po ceste, anioblečená, ale ani nahá, a nech mi pritom donesie aj dar aj nie dar!“

Ej, aj toto ešte bolo treba počuť!Otec na takú robotu krútil hlavou, ale dcéra uspokojila ho, aby ešte aj

toto len na ňu nechal. A ten pán od tej hodiny neodišiel viac od obloka,čo ju naveky vyzeral; ba ani dočkať sa jej nemohol, lebo vedel, že jej nietrovne široko-ďaleko na krásu.

Na tretí deň ráno ešte všetok svet spal, bo práve len čo začalozasvitávať, ale milý pán už stál v otvorenom obloku. A vidí, že dievčinamladá ide oproti jeho palote, a to veru takto ani vo dne ani v noci, lebobolo na svite; ide si ani pešky ani vezky ani nie na koni, lebo sedela nacapkovi a aj sedela aj nohami ešte dostupovala na zem; šla aj po ceste ajnie po ceste, bo cap kráčal koľajou, ani oblečená ani neoblečená, lebo malasak na sebe, prepásaná zásterkou; a na lone mala voľač zakryté – a to akistedar aj nie dar. Hneď jej poslal komornice v ústrety s krásnymi sobášnymišatami, aby už len v tých priniesla mu ten dar aj nie dar.

Krásna ako ruža v puku vstúpila mu do izby a podávala mu dvaholúbky. Ako ich chcel do ruky vziať, ona ich pustila. Tieto strepotali auleteli otvoreným oblokom do šíreho sveta. Tak mu predsa podala dar ajnie dar; lebo ich mal, ale hneď nemal.

„No, duša moja,“ hovoril pán, „my sme od tejto hodiny svoji. Alepráve zato, že si ty taká múdra a ja tiež mám svoj rozum, sama uznáš, že bymne piano išli kolesá, keby aj naďalej miešala si sa do môjho práva. Pretoti to ešte pred sobášom pripovedám, žeby si nikdy nepostarala sa mi do

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

219

práva. Ak by som dač najmenšieho zbadal, ešte v ten deň odpravil by somťa z domu.“

Ona na to privolila a tak šli rovno pred oltár.Len akoby ste tie holúbky boli videli v páre, tak si oni žili začas,

kým ona nepostarala sa mu do richtárskej palice. Ale čo stať sa malo, tonevystalo.

Postavili sa raz pred súd dvaja pocestní. Jeden hnal z trhu čriedu koni,druhý stádo volov a oba nocovali popri jednodruhom. V noci koniaroviožrebila sa kobyla a nezbadal. Žriebä zatáralo sa medzi voly; voliar našiel siho pod volom a nechcel ho tamtomu prepustiť. Pán stoličný prisúdil žriebävoliarovi, keď tento, hádam, lepšie vedel mastiť.

,Čoby aj takú pravdu všetci čerti schytiliľ dudlal sebe pod nosnamrzený koniar, keď ho pani stretla.

„Čože vám je, dobrý človek?“ pýta sa ho pani.„Nuž hľa, vidíte, pani moja, prišli sme sem na pravdu a tu pravda taká,

že vôl ožrebil sa a nie kobyla.“I rozpovedal jej celú vec.„No, netrápte sa nič, dobrý človek,“ vraví mu pani. „Len vy mňa

poslúchnite, nuž všetko ešte dobre bude. Popoludní pôjde môj muž tamtona tú lúku vedia potoka na prechádzky. Vy si vezmite sebou kosu i sak.Keď on dôjde až k vám, ulapte kosu a koste vo vode; potom vyskočte nabreh a robte tak s tým sakom, ako čoby ste po tráve ryby chytali. To keďzazrie môj muž, hneď zastarie sa do vás a vynadá vám do oslov. Vy ibatoľko povedzte: ,Jaj, pán stoličný, skôr to môže byť, že ja vo vode trávynakosím a na tráve rýb nachytám, ako to, žeby vôl ožrebil sa.‘ Ako mu topoviete, uvidíte sa, že žriebä bude vaše. Aleže, preboha, nevyzraďte ma,lebo ja by som sa viac v jeho dome neobstála a vidíte, že vám len dobrechcem a pravdu hradám.“

Povedala a bežala dnu k mužovi. A takou svätou stavala sa, ako čobyo ničom nevedela.

K večierku vyšiel si pán na prechádzky. A tu čo nevidí? Toho koniarapo vode kosiť a po tráve sak na ryby nadstavovať!

„Nuž, čože ty tu robíš naopak sveta, ty osol Pána Kristov?“„A veru,“ odpovedal ten smelo, „darmo mne vy, pán stoličný, do

oslov nadávate. Skôr to môže byť, že ja vo vode trávy nakosím a na tráverýb nachytám, ako to vaše, žeby vôl ožrebil sa.“

Ako to povedal, hneď rozvidnilo sa pánovi, čo ten tu chce; ale muhneď to aj svitlo, kto ho mohol na to napraviť.

PAVOL DOBŠINSKÝ

220

„Nuž tak?“ hovorí. „Ty opovažuješ sa mi moje pravo prevracať? To ztvojej hlavy nevyšlo! Povedz naraz, kto ťa to naučil?“

„A veď, hla – pán stoličný – nuž hla – veď sa“„No, veď sa už zamoceš! Či nevieš hneď von s pravdou? Povedz, bo

ináč žriebä nedostaneš. Ačak ťa to moja žena tak naučila?“Keď už nemohol von z konopí, priznal sa ten človek, že to veru pani

urodzená tak nasnuvali.„No vidíš,“ hovoril pán, „mohol si ani nešamotiť; krém toho hneď

som to vedel. Teraz iď za tým voliarom, aby ti žriebä hneď naspäť dal, žesom ja kázal, – či vieš?“

„Viem, prosím ponížene, pán urodzený,“ – a už podskočil si a bežaluradovaný po svoje spravodlivé žriebä.

Ale pánovi – tomu nebárs veselo žilky hrali. Radšej by bol dožil saneviem čoho, ako tohto. Bo svoju milú, hrkútavú hrdličku čím ďalej týmradšej mal a už neprichodilo mu inak, kremä z domu ju prepustiť, keď sichcel v slove stáť. I veru, ako došiel domov, priam jej vypovedal hospodu.

„Vezmi si,“ rečie napokon, „čo najlepšieho lúbi sa ti, a iď mi z domu!“Ona nič neodvrávala, kremä to si naposled vyžiadala, aby mu smela

pripraviť večeru, akú najinakšiu, aby ešte raz spolu povečerali. Pán privolil.Večera bola chutná a dobré vínko k tomu. Sama mu ho nalievala „eštenaostatok,“ a milý pán veru podíval sa pintovke až na dno – i usnul. Moholby z neho pásy drať, nebol by prebudil sa.

A pani mala koč už napohotove. Dala pána posadiť do koča a samasadla si k nemu a kázala zatiahnuť rovno na jej otcov dvor. Skočila z koča,svoju sedliacku posteľ odpravila a muža si do nej uložila.

Ráno mal čo napretierať si oči urodzený pán stoličný, kde je, čo je,či by ozaj jeho panská palota takto za jednu noc bola premenila sa nasedliacku chyžu? Tu ona prišla k nemu a riekla:

„Ačak si mi dobre spal, milý môj? Vidíš, dobre sa to spáva aj vsedliackej chyži. A veru dobre nám tu bude; tu môžeme zostať trebárs ajnaveky.“

„Nuž, ale akože to, čože si to porobila so mnou?“„Nuž nezabývaj si, milý môj, že len včera večer odpravil si ma z domu;

dovolil si mi kremä to vziať sebou, čo najlepšie ľúbi sa mi. Vzala som siteba!“

„No, predsa žene nikto cez rozum neprejde!“ povedal pán – a bolozasa všetko dobre. Vrátili sa. I otca pojali so sebou. A pán ešte len terazviezol hrdo svoju nevestu do domu!

ĽUDOVÉ ROZPRÁVKY

221