Upload
vutuong
View
216
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIEÚ stavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 80/99
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
15. decembra 1999 prerokoval žiadosť , bytom
zastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom, o opravu
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky a námietku zaujatosti vznesenú proti
jednotlivým členom senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosť o opravu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999 o d m i e t a .
2. Námietku o zaujatosti jednotlivých členov senátu Ústavného
súdu Slovenskej republiky o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) dostal
7. septembra 1999 žiadosť , bytom
zastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom, Bratislava, Palackého 20,
o opravu uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999. V žiadosti
rozdelenej do dvoch samostatných častí požadoval: I. opravu záhlavia uznesenia
Ústavného súdu SR a II. opravu odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR. V časti
týkajúcej sa záhlavia navrhol opravu tak, aby bolo uvedené zloženie senátu s menami
konkrétnych sudcov, ktorí vo veci rozhodovali.
Ústavný súd SR žiadosť o opravu uznesenia i námietku zaujatosti prerokoval na
neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra 1999.
V časti navrhujúcej zmeny v odôvodnení uznesenia Ústavného súdu SR išlo
o požiadavku výmeny konkrétnych slov za iné navrhované slová a zámenu jednej celej
vety za inú v texte uznesenia.
Navrhovateľ uplatnil svoju požiadavku na základe ustanovenia § 31a ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“), v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ tento
zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred
Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo
Trestného poriadku.“
Podľa § 165 ods. 1 OSP: „Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku podklad v zistení
skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť,
navrhnúť, aby odôvodnenie bolo opravené.“
Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo navrhnúť, aby
bolo opravené odôvodnenie rozsudku. Všeobecné súdy v konaní podľa OSP rozhodujú
viacerými zákonom určenými formami: uznesením, rozsudkom, platobným rozkazom.
Právo priznané podľa § 165 ods. 1 OSP sa nevzťahuje na všetky druhy rozhodnutí, ale
iba na to rozhodnutie, ktoré súd urobí rozsudkom.
Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov: „Vo
veci samej rozhoduje Ústavný súd nálezom, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.
V ostatných veciach rozhoduje uznesením. Rozsudkom rozhoduje len v konaní podľa
čl. 129 ods. 5 Ústavy.“ Rozsudkom Ústavný súd SR rozhoduje iba v konaní
o obžalobe na prezidenta republiky (§ 74 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov).
Právo účastníka konania podľa § 165 ods. 1 OSP sa vzťahuje len na opravu
odôvodnenia rozsudku, a to za predpokladu, že odôvodnenie rozsudku nemá podklad
v zistení skutkového stavu. Návrh na opravu odôvodnenia rozsudku možno podať
dovtedy, kým rozsudok nadobudne právoplatnosť. Z uvedeného vyplýva, že nemožno
opraviť odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa stáva právoplatným už
doručením. Oprava odôvodnenia s odkazom na primerané použitie OSP nemá žiadne
opodstatnenie, lebo proti rozhodnutiam Ústavného súdu SR nemožno podať opravný
prostriedok. Z ustanovenia § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov nemožno odvodiť, že v konaní pred Ústavným súdom SR sa účastníkovi
zaručuje také použitie OSP, ktorým sa účastníkovi prizná viac práv, ako má v konaní
pred všeobecnými súdmi. Navrhovateľ uplatnil právo, ktoré mu nezaručuje OSP, ale
ktoré si priznal sám. Preto Ústavný súd SR jeho požiadavku, aby Ústavný súd SR
opravil odôvodnenie uznesenia o odmietnutí jeho podnetu, hodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov.
Primerané použitie OSP alebo Trestného poriadku nemožno stotožniť
s uplatnením týchto právnych predpisov vždy, keď v zákone o konaní pred Ústavným
súdom SR absentuje výslovná úprava, ktorú by bolo možné stotožniť s normou
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku. Náležitosti uznesenia
Ústavného súdu SR určuje § 25 ods. 4 Spravovacieho a rokovacieho poriadku
Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. 114/1993 Z. z.), podľa ktorého:
„V písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, či ide o uznesenie
pléna alebo senátu, označenie účastníkov a vedľajších účastníkov, označenie
prejednávanej veci, výrok, odôvodnenie, pokiaľ je zákonom predpísané, dátum
a miesto prijatia uznesenia.
Navrhovateľ uplatnil požiadavku, pri ktorej prehliadol § 25 ods. 4
Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zároveň
prehliadol, že náležitosti rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru malo mať uznesenie
Ústavného súdu SR v jeho veci, sa OSP predpisujú pre rozsudky, ale nie pre uznesenia
všeobecných súdov. Aj túto námietku navrhovateľ uplatnil nad rámec práv priznaných
OSP a Trestným poriadkom. Preto ju Ústavný súd SR hodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov.
Následne 13. septembra 1999 vzniesol , zastúpený svojím
advokátom, námietku zaujatosti proti jednotlivým členom senátu Ústavného súdu SR,
v ktorej uviedo:„Prostredníctvom svojho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom SR som
podaním zo dňa 16. 7. 1999 vzniesol námietku zaujatosti voči senátu Ústavného súdu
SR, ktorému predsedal JUDr. Drgonec.
Podaním zo dňa 29. 7. 1999 som vznesenú námietku písomne zdôvodnil s tým,
že som vysvetlil Ústavnému súdu SR, že svoju námietku som vzniesol jednak voči
senátu ako takému a jednak voči jednotlivým jeho členom. Teda konkrétne som
namietol II. senát Ústavného súdu SR a vzniesol som aj námietku zaujatosti voči
jednotlivým sudcom: JUDr. Jánovi Drgoncovi, JUDr. Anne Danielčákovej a JUDr.
Júliusovi Čemákovi.Ústavný súd SR o mojom podnete rozhodoval dňa 18. 8. 1999 v konaní číslo
II. ÚS 80/99.V uznesení Ústavného súdu SR v jeho časti odôvodnenie som zistil, že Ústavný
súd SR sa zaoberal námietkou zaujatosti, ktorú som vzniesol voči senátu ako takému.
Ústavný súd SR sa však v odôvodnení nezmienil, ako sa vysporiadal s námietkou
zaujatosti, ktorú som vzniesol menovite voči jednotlivým sudcom Ústavného súdu SR.
Teda o tejto mojej námietke Ústavný súd SR vôbec nerozhodol.
Preto žiadam, aby Ústavný súd SR rozhodol aj o vznesenej námietke zaujatosti,
ktorú som menovite vzniesol voči jednotlivým sudcom.“
Predkladateľ podnetu po zmene právneho zástupcu, ktorý ho v konaní
zastupoval, a poučení, že proti rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie je možné podať
odvolanie, žiadal súd o zmenu v rozhodnutí a opakovane uplatnil námietku zaujatostisudcov, ktorí o veci rozhodovali.
Navrhovateľ dňa 16. júla 1999 neuplatnil námietku zaujatosti voči jednotlivému
sudcovi, ale v rozpore so zákonom ju vzniesol voči celému senátu. Námietku
zaujatosti nestačí vzniesť. Osoba, ktorá uplatní námietku zaujatosti, musí
uviesť dôvody, ktoré podľa jej názoru opodstatňujú tvrdenie o zaujatosti každého
sudcu, ktorého zaujatosť sa namieta. Aj za predpokladu, že námietku
zaujatosti navrhovateľ uplatnil nielen voči celému senátu, ale ako tvrdí aj zároveň voči
každému členovi II. senátu zvlášť, vo svojej námietke neuviedol nijaké dôvody, ktoré
by mali opodstatňovať ním tvrdenú zaujatosť sudcov JUDr. Čemáka a JUDr.
Danielčákovej. Jedine voči predsedovi senátu námietku zaujatosti odôvodnil
skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali námietku zaujatosti.
Navrhovateľ uplatnil prvú námietku zaujatosti dňa 16. júla 1999, teda bezprostredne
po tom, čo Ústavný súd SR iné podnety navrhovateľa na začatie konania uzneseniami
II. ÚS 69/99, II. ÚS 70/99, II. ÚS 71/99 a II. ÚS 72/99 dňa 15. júla 1999 odmietol.
Dôvody uplatnenia námietky právny zástupca navrhovateľa uviedol v písomnom
podaní z 29. júla 1999. Argumentoval v ňom, že dôvodom podania námietky boli
vyjadrenia predsedu II. senátu Ústavného súdu SR v masmédiách. Tieto boli
zverejnené v dňoch 21. - 24. júla 1999, z čoho vyplýva, že odôvodnenie námietky
zaujatosti založil na faktoch, ktoré mu v čase jej uplatnenia (16. júla 1999) nemohli
byť známe. Z takto vykonštruovaných príčin zaujatosti predsedu senátu navrhovateľ
odvodil a namietol zaujatosť celého senátu.
Zákon ustanovuje požiadavku odôvodnenia námietky zaujatosti, ale nevytvára
právny základ pre prijatie domnienky, podľa ktorej dôvod zaujatosti jedného sudcu je
zároveň dôkazom o zaujatosti iného sudcu. Zaujatosť každého sudcu sa musí navrhnúť
a preukázať pre každého sudcu osobitne aj vtedy, ak z totožného dôvodu možno
uvažovať o zaujatosti viacerých sudcov. Za odôvodnenie námietky zaujatosti ani za
dôkaz zaujatosti sudcu nemožno pokladať skutočnosť, že súd v podobnej veci
navrhovateľovi nevyhovel. Ústavný súd opakovane uviedol:
„Právne názory predsedu senátu, člena senátu a senátu ako takého nemôžu byť
akceptovateľným dôvodom pre nadobudnutie pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Sudca
- ani sudca ústavného súdu - nemôže byť bez názoru na vec. Inak by nemohol
hlasovať za niektorý vo veci podaný návrh“ (I. ÚS 48/99, uznesenie z 12. októbra
1999, s. 4).
Predovšetkým nie je možné podľa názoru ústavného súdu vytýkať
ktorémukoľvek členovi senátu - a sudcovi všeobecne - že pri rozhodovaní prejaví svoj
názor. Rozhodnutie samotné je výsledkom kolektívneho názoru senátu. Táto okolnosť
preto v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom pre tvrdenie, že ktorýkoľvek sudca má
z tohto titulu neakceptovateľný „pomer k veci“ (I. ÚS 48/99, uznesenie z 12. októbra
1999, s. 4).
Pretože navrhovateľ nenamietol ani nepreukázal zaujatosť viacerých sudcov zo
spoločného dôvodu, jeho námietka vznesená dňa 16. júla 1999 mala dva nedostatky.
Prvý spočíval v tom, že v nesúlade so zákonom smerovala proti celému senátu
namiesto jednotlivému sudcovi. Druhá vada bola v tom, že navrhovateľ uviedol
dôvody zaujatosti len u jedného z namietnutých sudcov.
Vo vzťahu k tomuto sudcovi ako dôvod uplatnenia námietky označil vyjadrenia
sudcu, ktorými informoval verejnosť o rozhodnutiach senátu v predchádzajúcich
veciach navrhovateľa.
Nezávislosť súdov úzko súvisí s dôverou verejnosti. Dôvera verejnosti v súdnu
moc sa zabezpečuje zodpovednosťou súdnej moci voči verejnosti, vysvetľovaním
podstaty rozhodovanej veci a rozhodnutia o veci.
Konanie o podnete navrhovateľa prebiehalo za pozornosti širokej verejnosti vo
zvýšenej miere informovanej o veci v čase bezprostredne predchádzajúcom
rozhodnutiam Ústavného súdu SR. V tlači boli uverejnené nasledovné články
o otázkach rozhodnutí o amnestii, ktoré boli v príčinnej súvislosti s predmetomkonania:
Amnestia je nespochybniteľný akt. Slovenská Republika, 8. júl 1999, s. 2.
Mečiarova amnestia platí aj neplatí. Národná obroda, 9. júl 1999, s. 1-2.
Amnestia je právom štátu. Slovenská Republika, 9. júl 1999, s. 1.
bude stíhaný, zrejme nie? Práca, 9. júl 1999, s. 1-2.
Rôzne interpretácie. Pravda, 9. júl 1999, s. 1.
Dzurinda o verdikte ÚS SR. SME, 9. júl 1999, s. 2.
Aj tak je na vine Mečiar. SME, 9. júl 1999, s. 4.
V kauze referendum by vraj malo pokračovať. SME, 9. júl 1999, s. 1.
Nález Ústavného súdu o amnestii vyvolal spory. SME, 9. júl 1999, s. 1.
Rozpor formy a obsahu. SME, 10. júl 1999, s. 4.
Stíhanie pokračuje, hovorí Ivor. SME, 10. júl 1999, s. 2.
Nález Ústavného súdu zrušenie amnestie nezrušil. SME, 10. júl 1999, s. 1.
Rozhodnutie Ústavného súdu vyvolalo polemiku. Košický denník, 10. júl. 1999, s. 3.
Minister zmenil názor na verdikt ÚS SR. Práca, 10. júl 1999, s. 2.
HZDS očakáva odstúpenie premiéra. Práca, 10. júl 1999, s. 2.
Dnes na tému: Nález Ústavného súdu SR a amnestie. Práca, 10. júl 1999, s. 5.
Právo anti amnestiu nepozná. Slovenská Republika, 10. júl 1999, s. 1.
Nezvyčajná blamáž predsedu vlády. Slovenská Republika, 10. júl 1999, s. 3.
Premiér konal protiústavné. Slovenská Republika, 10. júl 1999, s. 3.
Ústavný súd neskúmal, či je zrušenie amnestie protiústavné. Národná obroda, 10. júl
1999, s. 2.
Amnestia - vec politická. Národná obroda, 10. júl 1999, s. 3.
Vyšší princíp morálky. Národná obroda, 10. júl 1999, s. 4.
Jasný je iba neústavný krok M. Dzurindu. Košický denník, 12. júl 1999, s. 2.
Jednoznačné víťazstvo opozície. Slovenská Republika, 12. júl 1999, s. 2.
Právo a morálka. Národná obroda. 12. júl 1999, s. 4.
Vláda politickej elity. Slovenská Republika, 13. júl 1999, s. 12.
Dzurindovi sa nepodarilo ukradnúť amnestiu. Slovenská Republika, 13. júl 1999,s. 12.
Amnestie bez zmien. Pravda, 13. júl 1999, s. 1, 6.
Vyšetrujú ďalej. Pravda, 13. júl 1999, s. 3.
Len prvá amnestia je pravá. SME, 13. júl 1999, s. 4.
Vo vyšetrovaní amnestovaných káuz budú naďalej pokračovať. Slovenská Republika,
13. júl 1999, s. 3.
Budú z nich najbohatší bicyklisti na svete. Slovenská Republika, 13. júl 1999, s. 5.
Vláda stabilná. Pravda, 14. júl 1999, s. 2.
Amnestia ako vec voľného výkladu? Práca, 14. júl 1999, s. 2.
Chcú zastaviť stíhanie. Pravda, 14. júl 1999, s. 2.
Umocňujú právny chaos. Slovenská Republika, 14. júl 1999, s. 5.
Vyšetrovanie je protizákonné! Slovenská Republika, 14. júl 1999, s. 1,2.
Hnutie chce vyzvať občanov na odpor. Slovenská Republika, 14. júl 1999, s. 2
Kancelária ÚS SR proti niektorým vyjadreniam. Národná obroda, 14. júl 1999, s. 2.
Argumenty vyšetrovateľov sú účelové. Slovenská Republika, 15. júl 1999, s. 2.
Len stručne o novele zákona a amnestii. Slovenská Republika, 15. júl 1999, s. 6.
Napodobňovanie nás neprivedie k riešeniu problémov. Práca, 15. júl 1999, s. 12.
V hreje čistota práva, nie politiky. Práca, 15. júl 1999, s. 5.
Zástupcovia navrhovateľa poskytli masmédiám rad vyjadrení, ktorými sa
usilovali získať verejnú mienku na svoju stranu. Napríklad v denníku Slovenská
Republika 14. júla 1999: «Obhajoba skonštatovala, „že ide o politickú záležitosť, ktorá
nemá s platným právom nič spoločné. Osobitne zarážajúca je tá skutočnosť, že na
tomto protiústavnom konaní participuje Generálna prokuratúra SR a Krajská
prokuratúra SR, ktoré vykonávajú dozor nad touto politickou fraškou“.»
S prihliadnutím na uvedené okolnosti predseda II. senátu Ústavného súdu SR zvolal
15. júla 1999 tlačovú poradu, aby prostredníctvom masmédií oboznámil verejnosť
s tým, ako a prečo Ústavný súd SR rozhodol o podnete navrhovateľa.
Za prejav zaujatosti sudcu možno pokladať prezentáciu názorov na vec skôr,
ako bola predložená súdu na rozhodnutie, alebo počas konania o nej do právoplatného
rozhodnutia o veci. Vysvetľovanie podstaty rozhodnutia sudcom verejnosti nie je
prejavom osobného názoru na vec s účinkom ohrozujúcim spravodlivosť konania
o právoplatne skončenej veci ani o ďalších veciach, ktoré môžu byť zhodné
s rozhodnutou vecou. V právnom štáte sa od súdu očakáva, že právnu úpravu, ktorá sa
nezmenila, uplatní rovnako v rovnakých veciach.
Výroky, ktorými navrhovateľ odôvodnil zaujatosť sudcu, neboli prejavmi jeho
názorov. Podstatu vystúpenia tvorili citácie z odôvodnenia rozhodnutí, o ktorých
Ústavný súd SR prostredníctvom predsedu senátu oboznamoval verejnosť.
Navrhovateľom uvedené dôvody teda nemohli preukázať zaujatosť, ani keby ich
navrhovateľ bol uplatnil v súlade so zákonom len proti konkrétnemu sudcovi.
r
Ústavný súd SR podnet odmietol na predbežnom prerokovaní na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ktoré sa konalo podľa § 25 ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odmietnutie podnetu nevylučuje
neskoršie prijatie odmietnutého podnetu na ďalšie konanie. Predpokladom takého
postupu je uvedenie nových právnych dôvodov v prospech porušenia práva
namietnutého v podnete. Sama nespokojnosť navrhovateľa s odmietnutím podnetu
však nie je dôvodom pre neskoršie prijatie podnetu na ďalšie konanie. V okolnostiach
prípadu navrhovateľ neuviedol nové právne dôvody pre prijatie podnetu. Po
rozhodnutí o svojom podnete uplatnil námietku zaujatosti jednotlivých sudcov
ústavného súdu, ktorú už raz uplatnil v čase pred odmietnutím podnetu. Námietku
zaujatosti vtedy neuplatnil spôsobom ustanoveným zákonom č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Ústavný súd SR o takto uplatnenej námietke rozhodol
18. augusta 1999.
Zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov umožňuje účastníkovi
konania, aby námietku zaujatosti uplatnil najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.
Zákon neumožňuje účastníkovi konania, aby niektorého zo sudcov odmietol pre jeho
zaujatosť po tom, ako Ústavný súd SR rozhodol o návrhu, ktorý je predmetomkonania.
Námietka zaujatosti uplatnená 13. septembra 1999 právnym zástupcom
voči jednotlivým sudcom senátu Ústavného súdu SR je námietkou uplatnenou po
tom, čo už Ústavný súd SR podnet odmietol, a bez toho, aby vznikli nové okolnosti,
ktoré by odôvodňovali nové konanie pred Ústavným súdom SR. Na základe
uvedeného stavu Ústavný súd SR konštatoval, že nie je dôvod, aby sa zaoberal
námietkou zaujatosti sudcov, nakoľko ide o námietku zjavne neopodstatnenú, a preto
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 1999
predseda senátu