VV ÚÚSSTTRREETTYY JJUUBBIILLEEUU 22001133 POVZBUDENIA, VÝZVY, ÚVAHY A MODLITBY CEZ

DVOJROČIE DUCHOVNEJ PRÍPRAVY NA JUBILEJNÝ ROK 1150. VÝROČIA PRÍCHODU SV. CYRILA A METODA

2

Imprimatur:

Mons. prof. ThDr. František Tondra,

spišský diecézny biskup č. 07 / 2011, Spišské Podhradie 31. 5. 2011

Pre kňazov a veriacich Spišskej diecézy pripravil Pavol Janáč Vydal: Biskupský úrad Spišská Kapitula – Spišské Podhradie Pre vnútornú potrebu Spišskej diecézy Tlač: Tlačiareň Kubík, Námestovo 2011

3

OBSAH

Úvodný príhovor o. biskupa Františka Tondru ..............................4 Na úvod.................................................................................................5 Výzva biskupov Slovenska..................................................................7 Duchovný program prípravy..............................................................8 Na svätého Cyrila a Metoda hľaďte očami plnými vďačnosti a obdivu!...............................................................................................9 Sv. Cyril a Metod Stručný životopis ...............................................10 Byť kresťanom znamená žiť z krstu ...............................................16 Vďační za dar Svätého písma...........................................................23 Zveľaďujme dedičstvo otcov – poklad viery..................................35 Pokračujme v misijnom diele sv. Cyrila a Metoda.........................50 Jubileum – výzva k jednote medzi kresťanmi ................................54 Všetko obnoviť v eucharistickom Kristovi......................................58 Obnova kresťanského života vedie cez pokánie ............................66 Jubileum – výzva k obnove kresťanských rodín ............................74 Jubileum – výzva k modlitbám ........................................................78 Rodinná pobožnosť ...........................................................................86 Slovensko v náručí Sedembolestnej .................................................91 Modlime sa v rodine ruženec za duchovnú obnovu Slovenska......94 Duchovná príprava na návštevu Svätého Otca na Slovensku .....101 Putovanie relikvií sv. Cyrila po Slovensku....................................104 Synoda nám pomáha veľadiť dedičstvo otcov.............................106 Homília o. biskupa Františka Tondru na záver Druhej diecéznej synody...............................................................................................122 Námety a návrhy duchovných aktivít pre farnosti.......................124

4

ÚVODNÝ PRÍHOVOR O. BISKUPA FRANTIŠKA TONDRU

M ilovaní bratia a sestry!

Slávenie výročí má nezastupiteľný význam tak v živote jed-notlivcov, ako aj celej spoločnosti. Jubileá nám pripomínajú mi-nulé časy a udalosti a vedú nás k začiatku, to znamená k pra-meňu. Slávime výročie svojho narodenia, ktoré nás vedie k spo-mienke na našich rodičov a na domov, kde sme prežili najkrajšie roky svojho detstva.

Náš národ a Cirkev na Slovensku sa blíži k významnému vý-ročiu počiatkov nášho kresťanstva. V r. 2013 uplynie 1150 rokov od príchodu sv. bratov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, do ktorej patrilo aj naše Slovensko. Bolo to narodenie sa Slovenska pre Cirkev, pre kresťanstvo. Preto svätých bratov nazývame na-šimi otcami vo viere. Je to vzácny poklad, ktorý sa nesie deji-nami Slovenska a o ktorý prosíme úpenlivou prosbou: „Dedič-stvo otcov zachovaj nám, Pane!“

Na slávenie tohto významného jubilea sa nám treba aj du-chovne pripraviť. Konferencia biskupov Slovenska vyzvala Cir-kev na Slovensku k dvojročnej príprave na užitočné prežitie tohto jubilea. Organizujú sa rôzne podujatia, medzi ktorými je aj putovanie pozostatkov sv. Cyrila po celom Slovensku.

Do rúk sa vám dostáva pomôcka pre osobné i spoločné mod-litby a úvahy, ktoré zostavil spišský kňaz Dr. Pavol Janáč, za čo mu vyslovujem veľkú vďaku. Odporúčam túto duchovnú po-môcku a prajem si, aby sa veriaci našej diecézy čo najhlbšie pri-pravili na nadchádzajúce slávenie.

Všetkým vám udeľujem svoje požehnanie. o. biskup František

5

NA ÚVOD

Dvojročie duchovnej prípravy na Slovensku na 1150. výročie prí-chodu sv. Cyrila a Metoda je pre nás výzvou k obnove katolíckej viery. Nastávajúce obdobie bude programovo zamerané na dedičstvo otcov - poklad našej katolíckej viery, ktorú nám pred tisícstopädesiatimi rokmi priniesli naši vierozvestovia a apoštoli našich predkov, svätí Cyril a Metod. Bude to obdobie, v ktorom si chceme prehĺbiť náš kresťanský život.

Pliaga sekularizmu neobchádza ani Slovensko. Sme svedkami, ako niektorí kresťania zabúdajú na Boha a žijú a správajú sa ako keby ho vôbec nebolo. Ovocím straty viery a osobného vzťahu k Bohu je „veľké prázdno“ v duši človeka. Keďže človek nemôže jestvovať bez Boha, jeho prirodzenosť je skrz-naskrz náboženská, je potom nútený hľadať si „náhrady“ – „alternatívy“ Boha. Vyhnaní z raja sa chcú vždy do neho vrátiť. Žiaľ, pomýlení a dezorientovaní ľudia našich čias sa usilujú „vrátiť“ do „falošného raja“, ktorý im ponúka svet v podobe konzumného štýlu života.

Charakteristickým znakom našich súčasníkov je prílišná orientácia na materiálne hodnoty. Iste, človek, aj veriaci človek, potrebuje k svojmu životu na zemi aj hmotné potreby a je povinný sa o ne starať a si ich svojou prácou nadobúdať a zhromažďovať. Tak to velí každému človekovi, a teda aj veriacemu, jeho vlastné svedomie. A veriacemu ešte zreteľnejšie, ako neveriacemu. Problém veriacich našej prítomnej doby je v tom, že sa málo zaujímajú o duchovné hodnoty, ktoré tvoria základ vnútorného života kresťana. Ide predovšetkým o najhlavnejšie dary Ducha Svätého, ktoré umožňujú žiť človekovi duchovne, kresťan-sky: milosť Božia, pravda, láska, spravodlivosť, mravnosť, úcta, súcit, poctivosť, tolerantnosť a mnohé ďalšie. Bez týchto hodnôt ducha je človek mravným bedárom, duchovnou troskou, žobrákom, aj keby sa topil v materiálnom bohatstve, aj keby si podstielal doláre a prikrýval sa eurovkami. Povrchnosť, konzumný štýl života a egoizmus sú úhlav-nými nepriateľmi viery a „hrobármi“ kresťanského života.

Dvojročie duchovnej prípravy na 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda so svojím posolstvom a programom, so svojou ponukou, je pre nás výzvou a príležitosťou k odstráneniu nedostatkov v živote ve-riaceho človeka, najmä povrchnosti, sebectva a prílišnej orientácie na hmotno.

6

Dielo duchovnej obnovy Cirkvi je dielom Ducha Svätého. Treba sa nám intenzívne modliť o jeho dary a milosti, a preto súčasťou duchov-ného programu budú aj naše modlitby a prosby o Božiu pomoc v úsilí o zveľadenie dedičstva otcov – pokladu viery.

Duch Svätý, ak sa mu otvoríme, zvnútorní náš život a obohatí nás duchovnými hodnotami. On nám pomôže opäť sa stať ľuďmi v plnom a pravom slova zmysle. On nám pomôže pochopiť, že je dôležitejšie byť ako mať. Duch Svätý - Pán a Oživovateľ - má moc a aj chce obno-viť tvárnosť našej zeme. Tvárnosť toho kúska zeme, ktorý je skoncen-trovaný v našom osobnom JA, ale aj tvárnosť zeme, ktorú menujeme naša vlasť.

Nech stoja pri nás a svojim orodovaním nás sprevádzajú naši ne-beskí ochrancovia a patróni nášho národa, svätí Cyril a Metod. Celé podujatie programu duchovnej obnovy zverujeme do láskavej a mocnej ochrany našej nebeskej Patrónky, Prebolestnej Panny Márie, aby nám v úsilí o obnovu katolíckej viery na Slovensku pomáhala.

7

VÝZVA BISKUPOV SLOVENSKA

Z pastierskeho listu biskupov Slovenska na otvorenie Dvojročia duchovnej prípravy na 1150. výročie príchodu

sv. Cyrila a Metoda (Prvá adventná nedeľa 2010)

Bratia a sestry, všetci, ktorí sa hlásime ku kresťanským hodnotám! Uvažujme o svojom poslaní tu na zemi, v tejto spoločnosti, v našich

rodinách, v ekonomickom a politickom živote a všade, kde sme, uva-žujme o svojej úlohe chrániť dedičstvo otcov, ktorých svätí Cyril a Metod postavili na roveň ostatným európskym národom. Zveľaďujme toto dedičstvo všetci spolu, od najvyšších činiteľov národa až po naj-nižšie postavených, ale rovnocenných s tými najvyššími. Treba ko-nečne pochopiť, že čo je autenticky kresťanské, je aj hlboko ľudské. To je cyrilo-metodské dedičstvo, ku ktorému sa hlásime! Naozaj máme im za čo ďakovať. Buďme im verní v našej vlasti, v našom čase aj v našom osobnom živote.

Cyrilo-metodská úcta je preto hodnota, ku ktorej by sme sa mali v správnej podobe vrátiť ako k fundamentu, ktorý má svoju stabilitu. Veď „ak zanedbávame korene stromu, ako môžeme čakať úrodu od jeho koruny?“ – kladie aktuálne otázku v tomto duchu Svätý Otec Be-nedikt XVI.

Obdobie dvojročnej duchovnej prípravy pred rokom 2013 i sa-motný jubilejný rok, budú na Slovensku sprevádzať mnohé aktivity, ktoré začal už Rok kresťanskej kultúry v r. 2010 –, ako putovanie relikvií svätého Cyrila Konštantína po diecézach Slovenska, viaceré náboženské a kultúrne podujatia, a nádejame sa, že aj pastoračná náv-števa najvyššieho pastiera Cirkvi – Svätého Otca. Predovšetkým však prijmime kresťanské hodnoty ako súčasť svojho každodenného života.

8

DUCHOVNÝ PROGRAM PRÍPRAVY

Náš duchovný program prípravy na 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda bude obsahovať tieto tri úlohy:

� HLBŠIE POZNÁVANIE VIERY

(čítaním Svätého písma, osobným štúdiom katechizmu, účas-ťou na farských katechézach);

� INTENZÍVNEJŠIE VYZNÁVANIE VIERY

(účasťou na bohoslužbách, sv. spoveďou, častým sv. prijíma-ním, modlitbou a dobrými skutkami lásky voči blížnym);

� ÚČINNEJŠIE ŠÍRENIE VIERY

(misijnou aktivitou, zapájaním sa do diela laického apoštolátu, rodinnou kresťanskou výchovou, vydávaním svedectva príkla-dom života, najmä plnením si každodenných povinností.)

Súčasťou programu duchovnej obnovy v našej diecéze bude aj verné a dôsledné vnášanie uznesení Druhej diecéznej synody do života celého biskupstva, jednotlivých farností, každej kres-ťanskej rodiny a do života jednotlivých veriacich. Horlivé usku-točňovanie záverov synody bude ten najlepší príspevok kňazov i veriacich k veľadeniu dedičstva našich otcov – pokladu kresťan-skej viery súčasných generácií žijúcich na území nášho biskup-stva.

9

NA SVÄTÉHO CYRILA A METODA H ĽAĎTE OČAMI PLNÝMI V ĎAČNOSTI A OBDIVU!

K eď sa zamýšľame nad významom apoštolátu dvoch Solúnča-nov, jasne vidíme, že bol pre vašich predkov najštedrejším Božím da-rom. Veď oni hlásaním evanjelia priviedli slovanské národy do lona katolíckej Cirkvi; okrem toho vytvorením novej abecedy a uzákonením spisovného jazyka otvorili im brány vedy a kultúry. Vďaka ich dielu otvoril sa vám prístup k literatúre Východu i Západu; slovienčina bola povýšená na hodnosť liturgickej reči; Cirkev v týchto krajinách do-siahla riadne usporiadanie; aj civilné právo bolo poznačené pravidlami plnými múdrosti. Právom im teda patrí názov otcov vlasti, lebo podľa všeobecného presvedčenia predovšetkým im treba ďakovať za to, že sa vaše milované národy dostali do počtu kultúrne najvyspelejších náro-dov. Ale všetci, ktorým záleží na nebeskej milosti, musia sa pre nehy-núcu pamiatku prijatého dobrodenia a vo vedomí vážnej povinnosti starať a usilovať, aby nebeská milosť nevyšla nazmar a aby jej očaká-vané ovocie neuschlo.

Na svätého Cyrila a Metoda hľaďte očami plnými vďačnosti a ob-divu. Obracajte sa na nich prosbami a modlitbami, spojení v láske, ktorá nad všetkým víťazí. Vezmite si ich za vodcov a orodovníkov na dobrej ceste, ktorí zasluhujú úplnú dôveru. Veď silou spoločenstva svätých, vďaka ktorému sa medzi pozemskou Cirkvou a nebeským Jeruzalemom oboma smermi prelievajú vlny oživujúcej lásky, sú milo-vaní a milujú a určite s väčšou ochotou a možnosťou, ako keď žili na zemi, túžia priniesť vám svetlo, pomoc a víťazstvo v rozmanitých ne-bezpečenstvách, v ktorých sa nachádzate. Oni sa týčia ako stĺpy nena-rušenej, zdravej viery, ako vzory potrebných čností, ako dve olivy, dva svietniky, dva olivové výhonky, čo stoja pred Panovníkom celej zeme a veľa sa modlia za celé sväté mesto, ktorým je Cirkev, aj za vaše ná-rody, aby ostali verné kresťanskej kultúre predkov, ktorú oni začali tvoriť, aby spájali staré s novým, a tak mohli vykročiť za vytýčeným cieľom pravého pokroku, po bezpečnej ceste, ktorú oni chránia a osvetľujú, čím budú pripomínať, že dôstojnosť slobodných národov sa neopiera o vojská a hmotné bohatstvo, ale o svornosť občanov, o ro-dinné čnosti, o mravnú bezúhonnosť, o zachovávanie práva a spravod-livosti, o úprimnú úctu a ochranu všemohúceho Boha, ktorému pod-lieha všetko a všetko musí slúžiť jeho sláve.

10

Veď či si každá ustanovizeň nezachová svoju životnú silu iba do tej miery, v akej sa vracia k svojim jasným počiatkom a v akej zacho-váva posvätné dedičstvo otcov? Keď ním pohrdne, zvrhne sa a za-nikne: tak, ako keď dubu poodtíname alebo skrátime korene, márne budeme čakať na novú a trvalú zeleň.

Preto nech váš duch nikdy nestráca zo zreteľa napomenutie, ktoré vám zanechal svätý Cyril ako testament, aby ste stále boli neúnavnými služobníkmi spásy svojho ľudu.

(Z apoštolského listu Antiquae nobilitatis pápeža Pavla Šiesteho z 2. februára 1969, (AAS 61 [1969], 141-143)

SV. CYRIL A METOD STRUČNÝ ŽIVOTOPIS

Začiatkom 9. storočia vznikla na dnešnom západnom Slovensku a juhovýchodnej Morave dŕžava našich predkov, ktorú pomenovali podľa ústrednej rieky Moravy. Keď k nej boli neskôr pripojené aj ďal-šie územia, dostala meno Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša.

Na území tvoriacom jadro tejto ríše, teda v povodí riek Moravy a Nitry, sa začalo šíriť kresťanstvo už okolo roku 800. Prvými misio-nármi boli írsko-škótski mnísi a tiež nemeckí kňazi. O ich činnosti svedčí naše náboženské názvoslovie, v ktorom máme viacej slov z latinčiny (kríž, pohan, kostol, cmiter, kmotra, kláštor a i.) alebo z ne-mčiny (biskup, farár, žehnať atď.), ako aj archeologické vykopávky chrámov spred polovice 9. storočia. V historických prameňoch máme vzácny záznam, že knieža Pribina vo svojom sídle v Nitre dal postaviť doteraz prvý známy kostol na Slovensku, ktorý roku 828 posvätil sal-zburský arcibiskup Adalrám na počesť sv. Emeráma.

Ale misijná činnosť spomínaných misionárov nedosiahla veľké vý-sledky, lebo naši ľudia nerozumeli cudziemu jazyku, a ešte väčšou pre-kážkou boli pre nich nepriaznivé vzťahy medzi Nemeckou ríšou a Mo-ravským kniežatstvom, ktoré často vyústili do sporov a vojen. Preto sa vtedajší knieža Rastislav rozhodol získať misionárov, ktorí by neboli z Nemeckej ríše a hovorili by ľudu zrozumiteľným jazykom. Okolo roku 861 sa najprv obrátil k pápežovi do Ríma, a keďže odtiaľ mu nemohli vyhovieť, roku 862 sa obrátil do Carihradu k byzantskému cisárovi Michalovi III. Ten určil pre veľkomoravskú misiu dvoch bratov: Kon-

11

štantína a Metoda. Tí aj s niekoľkými učeníkmi došli k našim pred-kom.

Konštantín (ktorý neskôr prijal meno Cyril) a Metod pochádzali z mesta Thessaloniky (Solún). Hoci mesto bolo grécke, na okolí vtedy žili skoro samí Slovania, a tak sa aj títo dvaja bratia naučili tamojší sta-rosloviensky jazyk (tzv. macedónske nárečie). Ba niektorí bulharskí dejepisci tvrdia, že ich rodičia, a teda aj oni, boli Slovania. No táto mienka nie je dosť odôvodnená. Ba naopak, iní autori prinášajú dô-kazy, že ich rodina bola grécka a spríbuznená s významnými byzant-skými osobnosťami toho obdobia.

Ich otec, menom Lev, bol vysoký vojenský dôstojník. Ich matka sa podľa niektorých prameňov volala Mária. Spolu mali sedem detí, me-dzi ktorými Metod bol jeden z najstarších (narodil sa okolo roku 815), kým Konštantín bol najmladší (narodil sa roku 827). Keď mal Kon-štantín sedem rokov, zomrel im otec.

Svätí bratia boli charakterove a nadaním veľmi odlišní. Metod mal vyvinutý zmysel pre praktické veci, študoval právo a stal sa náčelní-kom jednej byzantskej župy, kde bolo slovanské obyvateľstvo. V tom úrade prežil 10 rokov. Jeho životopisec neskôr poznamenal, že to tak zariadila Božia prozreteľnosť, aby sa cvičil v slovanskej reči, lebo sa mal stať prvým arcibiskupom Slovanov.

Konštantín mal mimoriadne nadanie na filozofiu a iné humanistické náuky. Po otcovej smrti ho vysoký cisársky úradník Theoktistos povo-lal do Carihradu, aby tam na cisárskej škole študoval spolu s budúcim cisárom Michalom III. V učení tak vynikal, že mu dali prímenie "filo-zof". Okrem toho však napredoval aj v duchovných veciach a v sväto-sti, lebo sa zriekol pozemských vecí a za životný cieľ si vyvolil vyni-kať v poznaní Božej múdrosti. Keď mu po skončení štúdií vyššie spo-menutý úradník ponúkol svoju dcéru za ženu, Konštantín odmietol, hovoriac, že jeho cieľom je znovuzískanie "pradedovskej Adamovej cti", totiž posväcujúcej milosti.

Keď teda videli jeho životné zameranie, dali ho vysvätiť najprv za diakona a potom za kňaza a ustanovili ho za tajomníka carihradského patriarchu. No vtedajší vysoký ceremoniál sa mu nepáčil. Preto jed-ného dňa jednoducho utiekol a utiahol sa do samoty. Ale skoro ho našli a prehovorili, aby sa vrátil do Carihradu, kde ho cisár vymenoval za profesora na spomínanej cisárskej škole. Profesori tejto školy mali byť okrem vyučovania k dispozícii cisárovi vo vážnych veciach. Tak roku 851 Konštantína, keď mal 24 rokov, zaradili do byzantského posolstva

12

k Arabom v Mezopotámii, kde mal teologické dišputy s tamojšími mohamedánmi. Po návrate pokračoval vo vyučovaní v Carihrade.

No rok 855 priniesol veľkú zmenu v živote obidvoch bratov. Tak-zvaná "palácová revolúcia" odstránila cisárovnú Theodoru a dosadila na trón mladého Michala III. Spomenutý Theoktistos, ochranca oboch bratov, bol zabitý. Vládu prevzal cisárov strýko Bardas. Konštantín a Metod sa nechceli zapliesť do politických rozbrojov, a preto sa zriekli svojho postavenia, zanechali verejný život a utiahli sa do samoty. O krátky čas ich oboch vidíme v jednom z kláštorov na hore Olymp v Malej Ázii. Tu sa venovali duchovnému životu. Metod, ako skúsený administrátor, sa stal v kláštore predstaveným (igumenom).

No ani tu ich nenechali na pokoji. Keď' sa veci utíšili a cisár vysie-lal posolstvo k Chazarom, ktorých dŕžava sa rozprestierala medzi Čier-nym a Kaspickým morom, zavolal si Konštantína a Metoda a zaradili ich do tohto posolstva. Cestou k Chazarom sa posolstvo zastavilo na polostrove Kryme, kde Konštantín našiel pozostatky sv. Klementa, štvrtého pápeža, ktorý tam zahynul mučeníckou smrťou. Neskoršie priniesol tieto pozostatky do Ríma, kde ich uložili v bazilike zasvätenej tomuto svätcovi.

Kým vedúci posolstva vyjednávali s Chazarmi o politických otáz-kach, Konštantín mal teologické rozhovory. Keď jedného dňa chazar-ský chán (vladár) dával na počesť byzantského posolstva veľkú hos-tinu, usporiadatelia sa pýtali Konštantína, aká je jeho hodnosť, aby ho podľa toho usadili pri stole. On odpovedal: "Mal som kedysi veľmi bohatého praotca, ktorý však premrhal svoj majetok. Ja sa ho teraz musím usilovať znovu získať. Som totiž Adamov vnuk." Vieme, o čo ide. Adam svojou vinou stratil posväcujúcu milosť a Konštantín sa ju usiloval znova získať. Je to pekná epizóda z jeho života, ktorá prezrá-dza jeho hlboké duchovné založenie. Po návrate z chazarskej misie sa obidvaja bratia znova utiahli do kláštora na hore Olymp v Malej Ázii. No nie nadlho.

Ako sme poznamenali na začiatku, roku 862 prišlo do Carihradu posolstvo, vyslané moravským kniežaťom Rastislavom. Okrem iných záležitostí politického charakteru poslovia žiadali, aby cisár Michal III. určil pre slovienske kraje "učiteľa a biskupa" a s ním aj iných misio-nárov, ktorí by v národnom jazyku ohlasovali Slovienom kresťanské náboženstvo. Cisár Michal určil na túto misiu svätých bratov Konštan-tína a Metoda. Tí si vybrali niekoľkých mladších spolupracovníkov. Prv než sa vydali na cestu, Konštantín zostavil slovienske písmo, hla-

13

holiku (glagolica), a začal prekladať do staroslovienskej reči najpo-trebnejšie sväté knihy, začínajúc evanjeliom sv. Jána: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Bohom bolo Slovo." Toto sú prvé slová napísané v staroslovienskej reči. Touto činnosťou sa svätí bratia stali zakladateľmi našej a vôbec slovanskej kultúry.

Roku 863 prišli Konštantín a Metod so svojou družinou na Veľkú Moravu k našim predkom. Knieža Rastislav ich privítal s veľkou radosťou. Žiaľbohu, nevieme, kde to bolo, lebo doteraz nepoznáme, kde bolo ústredie dŕžavy a sídlo moravských kniežat. Dnes sa zdajú najpravdepodobnejšími miestami Staré Město v povodí rieky Moravy a hradisko pri Mikulčiciach.

Svätí bratia so svojimi pomocníkmi sa hneď dali do práce. Jedni ohlasovali evanjelium, kým druhí vyučovali mládež, najmä kandidátov na kňazstvo. Rastislavovi totiž išlo o to, aby mu vychovali čím skôr domácich kňazov. Po troch rokoch intenzívnej činnosti sa veci vyvinuli natoľko, že bolo potrebné riešiť niektoré vážne cirkevnoprávne otázky. Preto sa svätí bratia rozhodli ísť do Ríma k pápežskej stolici, ktorá jediná mohla riešiť tieto otázky. Koncom roku 866 alebo začiatkom roku 867 sa vydali na cestu, pričom viedli so sebou početnú skupinu učeníkov. V Panónii pri Blatnom jazere sa zastavili na dvore kniežaťa Koceľa (Pribinovho syna), ktorý si obľúbil "slovienske písmená" a tým celý cirkevnoprávny program kniežaťa Rastislava. Aj on hneď zhro-maždil asi 50 mladíkov a poprosil Konštantína, aby ich hneď pripravil a najlepších vzal so sebou do Ríma.

Rímskym pápežom bol vtedy Hadrián II. Keď sa dozvedel, že svätí bratia nesú so sebou pozostatky sv. Klementa, vyšiel im v ústrety osobne v slávnostnej procesii. Pozostatky uložili v bazilike, zasvätenej sv. Klementovi, a tam sa nachádzajú dodnes.

V Ríme mali svätí bratia vybaviť predovšetkým tri záležitosti: 1. potvrdenie staroslovienskej reči v liturgii západného, čiže rím-

skeho obradu; 2. vysviacku učeníkov na diakonov a kňazov (lebo ich nechceli dať

vysvätiť nemeckým biskupom); 3. zriadenie samostatnej hierarchie pre Veľkú Moravu, ktorá by

bola závislá priamo od pápeža. Môžeme hneď povedať, že pápež vybavil kladne všetky tri žiadosti.

Bolo to pravdepodobne na Vianoce roku 867, keď pápež v bazilike Sv. Márie (dnes Santa Maria Maggiore) pri jasličkách položil staroslovien-

14

ske evanjelium na oltár (a tým ten preklad schválil) a Konštantín hneď slúžil starosloviensku bohoslužbu.

O krátky čas potom pápež prikázal niektorým biskupom, čo sa na-chádzali v Ríme, aby slovienskych učeníkov vysvätili za diakonov a kňazov. Otázka samostatnej hierarchie bola veľmi chúlostivá, lebo na to územie si nárokovali právo nemeckí biskupi, a preto sa pápež roz-hodol obnoviť starobylé sriemske arcibiskupstvo (Sirmium, dnes Sriemska Mitrovica v Juhoslávii) a rozšíriť ho aj na územie Panónie a Moravy.

Kým sa tieto veci vybavovali, Konštantín v Ríme ochorel. Cítiac blížiacu sa smrť, prijal vyšší stupeň mníšskeho stavu, a zároveň aj meno Cyril, pod ktorým je všeobecné známy. Zomrel v Ríme 14. feb-ruára 869. Pochovali ho slávnostne v bazilike sv. Klementa.

Po jeho smrti neostávalo nič iné, ako ustanoviť sv. Metoda za arci-biskupa pre novozriadenú veľkomoravskú cirkevnú provinciu. A sku-točne ho vysvätil pápež Hadrián II. Keď odchádzal, pápež mu dal list adresovaný veľkomoravským kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. V ňom oznamuje, že im posiela Metoda ako arcibiskupa a pápežského legáta aj pre ostatné slovanské národy, že potvrdil staro-sloviensku reč v bohoslužbe a hrozí cirkevnými trestami tým, čo by sa opovážili protiviť týmto rozhodnutiam. To bol ohromný úspech svä-tých bratov. Vieme totiž, že ani pred nimi, ani potom (až po 2. vati-kánsky koncil) nikto nedosiahol povolenie používať vlastnú reč v rím-skom obrade.

Cestou z Ríma na Veľkú Moravu sa však stala veľmi trápna a ne-predvídaná udalosť. Nemeckí biskupi dali zajať sv. Metoda a jeho sprievodcov a odvliekli ich do Bavorska. Tu ich postavili pred súd ako votrelcov, účinkujúcich na území, na ktoré si nárokujú právo nemeckí biskupi. Metod im odpovedal: "Keby bolo vaše, hneď by som ho zane-chal, ale je sv. Petra," teda patrí Apoštolskej rímskej stolici. Napriek tomu ho biskupi odsúdili a uväznili v niektorom kláštore vo Švábsku. Tam strávil tri roky, kým ho na zákrok nového pápeža Jána VIII. ne-prepustili.

Konečne sa roku 873 vrátil na Veľkú Moravu. Tu však už nebol knieža Rastislav, ale vládol kráľ Svätopluk. Sprvu ho aj on prijal s poc-tami a "odovzdal mu všetky hradiská a všetkých kňazov a božie učenie sa začalo šíriť" . Ale čím ďalej tým viac sa začali títo mužovia jeden druhému odcudzovať. Metodovi učeníci neskoršie zaznamenali, že to bolo preto, lebo Metod vyčítal Svätoplukovi jeho mravné poklesky. A

15

tak sa stalo, že Svätopluk dovolil znova návrat nemeckých kňazov. Medzi nimi najznámejší je Viching, ktorý bol asi Svätoplukovým po-radcom. Roku 879 spoločne obžalovali Metoda u pápeža, že nepodáva správne učenie a že bohoslužby koná v staroslovienskom jazyku. Na pápežov rozkaz sa Metod roku 880 znovu vydal na cestu do Ríma. Tu bol z obžalôb ospravedlnený a pápež Ján VIII. mu dal významnú bulu "Industriae tuae" . V nej znova potvrdil Metoda za arcibiskupa, potvr-dil aj používanie staroslovienskej reči v bohoslužbe, ale na Svätoplu-kovu žiadosť ustanovil a vysvätil za biskupa do Nitry práve Meto-dovho odporcu Vichinga.

Metod sa síce vrátil na Veľkú Moravu, ale mal veľké ťažkosti. Na-priek tomu tu účinkoval až do smrti, ba začal šíriť kresťanstvo aj u Čechov a u Poliakov. V posledných rokoch života ešte pokračoval v prekladoch Sv. písma a bohoslužobných kníh. Zomrel 6. apríla 885. Pochovali ho slávnostne "v hlavnom moravskom chráme z ľavej strany oltára presvätej Bohorodičky Márie". Hlavný alebo veľký chrám zna-mená biskupskú katedrálu. Dodnes nevieme, kde sa spomínaný chrám nachádzal. Podľa nedávnych vykopávok najpravdepodobnejším mies-tom je lokalita Sady pri Uhorskom Hradišti, kde sa našiel celý komplex sakrálnych budov.

Po smrti sv. Metoda Viching dosiahol, že ho pápež Štefan V. usta-novil za administrátora veľkomoravského biskupstva. Tým bol osud cyrilo-metodskej misie spečatený. Učeníci sv. Cyrila a Metoda boli vy-hnaní z krajiny. Niektorí sa uchýlili do Čiech, iní do Poľska, ale naj-viac ich odišlo do Bulharska. Tam pokračovali v cyrilo-metodskom diele. Po čase sa odtiaľ byzantsko-slovanské kresťanstvo rozšírilo do Kyjevského Ruska, k predkom dnešných Bielorusov, Rusov a Ukra-jincov. A tak sa nepriamo stali sv. Cyril a Metod apoštolmi a učiteľmi všetkých Slovanov.

Hlavné črty misionárskej činnosti sv. Cyrila a Metoda sú tieto: Hoci pochádzali z Byzantskej ríše, vtedy najkultúrnejšej krajiny,

predsa sa vedeli prispôsobiť našim slovenským predkom. Zostavili pre nich písmo a do staroslovienskej reči preložili Sväté písmo a najdôleži-tejšie bohoslužobné knihy. Ten istý starosloviensky jazyk s dovolením pápežskej stolice zaviedli do bohoslužieb tak byzantského, ako aj rím-skeho obradu. Hneď po svojom príchode k našim predkom založili školu pre prípravu domáceho kňazstva, takže sv. Metod pred smrťou už určil za svojho nástupcu syna slovenskej krajiny sv. Gorazda.

16

Sv. Cyril a Metod patria medzi najväčších misionárov kresťanstva. Ich činnosť priamo alebo nepriamo zasiahla celú východnú Európu. A preto ich pápež Ján Pavol II. dňa 31. decembra 1980 vyhlásil vedno so sv. Benediktom za spolupatrónov Európy.

(Autor: Michal Lacko, v knihe: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991)

BYŤ KRESŤANOM ZNAMENÁ ŽI Ť Z KRSTU

Dielo kristianizácie Slovanov, ktoré započali svätí solúnski bratia Cyril a Metod pred 1150 rokmi, spočíva predovšetkým v udelení krstu naším predkom. Práve krst považujeme za jeden z najväčších darov, ktoré nám priniesli. Nie je možné sláviť jubileum ich príchodu na naše územie bez toho, že by sme si nepripomínali náš krst a zaň neďakovali. Veď až krstom sa tí, čo počúvajú Božie slovo a uveria mu, stávajú kresťanmi.

Dnes sa veľa hovorí o kresťanstve v najrozličnejších súvislostiach. Spomína sa ako historický jav, ako typ kultúry, hovorí sa o ňom ako o spoločnej európskej tradícii a podobne. Len malo sa spomína jeho du-chovná podstata. Málo myslíme na krst, od ktorého sa kresťanské náboženstvo odvodzuje. Mnohí z tých, čo sa hlásia ku kresťanstvu už na svoj krst zabudli, alebo ho vo svojom živote ignorujú. Sme sved-kami oslabovania alebo úplnej straty kresťanskej identity.

Vďačnosť za krst Obdobie prípravy na Jubileum 2013, ako aj samotné jubileum

chceme prežívať ako ďakovanie za krst. Nech sa všetky naše duchovné aktivity cez toto obdobie nesú v znamení oživeného povedomia, že sme kresťania, pretože sme pokrstení. Vďačnosť za krst Otcovi, ktorú budeme vyjadrovať skrze Krista v Duchu Svätom pri každom slávení bohoslužieb, sa bude premieňať v našom živote na pravdu krstu. Pravda krstu je žiť krst.

Žiť svoj krst K tomu, aby sme mohli a vedeli žiť svoj krst, treba vedieť, do čoho

nás „namočil” – ponoril, voviedol. Čo sme to vlastne v krste prijali, čo krst obnáša? V prvom rade chápme svoj krst ako vstup Krista do našej existencie, do bytia človeka, do nášho života. Takže my, čo sme po-

17

krstení, prijali sme Krista, sme s Kristom zjednotení. On vstúpil do nás, uskutočnil akoby nanovo nové vtelenie, keď sa sprítomnil v našich srdciach, a nielen v srdciach, ale v celom našom bytí, takže až tak do-konale sme s ním zlúčení, že so svätým Pavlom apoštolom môžeme povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.” (Gal 2, 20)

Až keď prijímame túto pravdu krstu o vstúpení Krista do nášho života, tak až vtedy vlastne sme akceptovali svoj krst. Prijať krst je prijať Ježiša Krista. A prijatie Krista zasahuje všetky vrstvy a ro-viny našej osoby. To je aj vnútorné aj vonkajšie smerovanie člo-veka, je to jednoducho nový spôsob jestvovania. Sme noví po krste, lebo sa nám otvorili nové dimenzie ľudského jestvovania, predo-všetkým smerom k Bohu.

Nový život pokrsteného menujeme krstný život alebo aj kresťanský život. Voláme ho aj duchovný život kresťana. Spočíva v dôvernom spoločenstve s Najsvätejšou Trojicou a v uskutočňovaní lásky k Bohu a k blížnym.

Čo znamená meno kresťan? Byť kresťanom je vyznačením a hodnosťou. Je to nesmierny dar a

povýšenie človeka. K hodnosti kresťana nás pozdvihol krst. Je to naj-väčší dar, ktorému sa na tejto zemi v časnom poriadku už nič nevy-rovná. Možno ho prirovnať len k daru spásy, ktorý prijmeme po skon-čení nášho pozemského života, keď nám Otec definitívne otvorí náruč v novom živote v nebi. Od Boha sme dostali a dostávame mnohé dary, ale všetky slúžia len na to, aby sme mohli žiť svoj krst - naše kresťan-stvo. Aj dar modlitby, dar Božieho slova, dar Najsvätejšej Eucharistie a všetky ostatné dary sú len na rozvíjanie a upevňovanie krstného ži-vota v nás.

Meno kresťan hovorí, že pokrstený sa stáva akoby druhým Kristom. Prvýkrát nazvali Ježišových učeníkov kresťanmi v Antiochii už v apoštolských časoch. Byť kresťanom znamená nasledovať Krista, zmýšľať a konať podľa jeho evanjelia. Meno kresťan je odvodené od mena Kristus. Nech nás nepomýli, že v slove kresťan je „e“, kým v slove Kristus je „i“. Tvar „Kristus“ sa v našej reči udomácnil z latin-ského „Christus“, kým meno „kresťan“ sa v našom jazyku zachovalo podľa gréckeho „Chrestos“. To „e“ je stopa po sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí k nám prišli z gréckej rečovej oblasti. Kresťan sa podľa Krista nielen menuje, ale podľa neho aj žije. „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).

18

Kresťan – veľkonočný človek

Celý život kresťana je akoby uzavretý do Kristovho veľkonočného tajomstva a je ním preniknutý. Naša osobná účasť na Kristovom veľ-konočnom tajomstve započatá v krste pokračuje v celom našom živote z viery. Všetko, čo robíme z pohnútok viery, má veľkonočný rozmer. Naša viera je skrz-naskrz veľkonočná. Svätý Pavol vysvetľuje veľko-nočnosť viery v Liste Rimanom: „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hrie-chu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ale ak sme zo-mreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kris-tus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kris-tovi Ježišovi.“ (Rim 6, 3-11)

Kresťania, včlenení krstom do Krista, sú „mŕtvi hriechu“ a žijú „Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11); tak majú účasť na živote Zmŕtvychvstalého. Nasledujúc Krista a spojení s ním, môžu napodo-bňovať „Boha ako milované deti“ a žiť „v láske“ (Ef 5, 1-2) tým, že prispôsobia svoje myšlienky, slová a skutky zmýšľaniu „Krista Ježiša“ (Flp 2, 5) a budú nasledovať jeho príklad. (KKC, 1694)

„Ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor 6, 11), „posvätení“ a „povolaní k svätosti“ (1 Kor 1, 2) sa kres-ťania stali „chrámom Ducha Svätého“ (1 Kor 6, 19). Tento „Duch Syna“ ich učí modliť sa k Otcovi, a keďže sa stal ich životom, pobáda ich konať tak, aby činorodou láskou prinášali „ovocie Ducha“ (Gal 5, 22). Duch Svätý lieči rany hriechu a tým nás duchovne obnovuje „premenou zmýšľania“ (Ef 4, 23). Osvecuje nás a posilňuje, aby sme žili ako „synovia svetla“ (Ef 5, 8) v „dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9) vo všetkom. (KKC, 1695)

Účasť kresťana na tajomstve Pánovho kríža Veľkonočný ráz nášho kresťanského života svätý Pavol apoštol vo

svojich listoch predstavuje ponajprv ako účasť na tajomstve Pánovho kríža. Kríž je pre kresťana stredobodom duchovného života, oporným

19

bodom jeho osobnej viery, jedinou nádejou spásy a vrcholnou inšpirá-ciou lásky. Je majákom jeho životnej orientácie v zmätkoch našej doby a posilou v zápasoch o jeho kresťanskú identitu. Je len samozrejmé, že sa kresťan usiluje ustavične zdržovať v zóne kríža, vo sfére jeho pôso-benia. V duchovnom živote kresťana plní kríž dve základné funkcie: je „znakom“ a zároveň aj „nástrojom“. Kríž ako „znak“ sa nám prihovára nevyspytateľným posolstvom. Preto s ním treba viesť osobnú komuni-káciu. Pohľad viery na kríž iniciuje osobitný spôsob dialógu s ukri-žovaným Kristom a vťahuje nás do hlbín Kristovho tajomstva. Je to vlastne modlitba, ktorá má meno kontemplácia. Pohľad do Kristovej bolestnej tváre je prameňom opravdivej múdrosti svätých. Svätý Pavol o tom napísal: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mo-cou. (...) Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre poha-nov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť.“ (1Kor 1, 18, 22-24) Pánov kríž je aj „ná-strojom“ nášho posvätenia. Pohľad viery na kríž spôsobuje výron Bo-žej milosti a požehnania na toho, kto sa ocitne s ním v „krátkom spo-jení“. Svätý pápež Lev Veľký napísal, že „kríž je prameňom všetkého požehnania.“ Pre kresťana je Kristov kríž aj pokladom, bohatstvom a chválou, ktorému dáva prednosť pred všetkým, podľa slov Apoštola: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ (Gal 6, 14)

Za spôsob účasti na Pánovom kríži označuje svätý apoštol Pavol aj naše životné sebazapieranie a umŕtvovanie. „Stále nosíme na tele Je-žišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život." (2Kor 4,10) V liste Galaťanom túto istú myšlienku vyjadril takto: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,19-20) A v tom istom liste život posvätený askézou charakterizoval takto: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete....Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.“ (Gal 5,16-17,24) Sám Pán Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)

Neodmysliteľnou súčasťou účasti kresťana na tajomstve Pánovho kríža je aj trpezlivé znášanie utrpenia, ktoré pochádza z chorôb alebo prenasledovania. Vtedy so svätým Pavlom apoštolom môžeme hovo-

20

riť: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1, 24)

Spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou Pokrstení majú nový vzťah k Bohu. Tento vzťah k Bohu voláme

spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou. Boli sme pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Uveriť tomuto faktu nie je nič iné, ako stotož-niť sa s ovocím krstu: mať spoločenstvo s Otcom, považovať sa za jeho synov a dcéry, uznávať Krista za svojho brata a považovať sa za príbytok Ducha Svätého. Žiť krst, je žiť v ustavičnom spoločenstve s Nebeským Otcom, s Božím Synom, Ježišom Kristom a s Duchom Svätým. Len kvôli tomu prišiel Ježiš Kristus k nám, vstúpil do hlbín nášho bytia, aby nás voviedol do spoločenstva Najsvätejšej Trojice. „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.” (1 Jn 3, 1-2)

Krstné dary - viera, nádej a láska Krstný život žijeme vierou, nádejou a láskou. V krste sme dostali

tieto duchovné mohutnosti, ktorými sme schopní prežívať novú exis-tenciu - spoločenstvo s Bohom. S Bohom žijeme prostredníctvom viery, nádeje a lásky. Viera ešte nie je videnie, a nie je poznanie, je len jednoduché áno tomu, čo Boh zjavil, aj keď tomu nerozumieme, aj keď to nechápeme. Viera je tajomstvo. Túto vieru nám dal krst. Opatrujme si vzácny dar viery. To je naša životná výbava, náš kapitál, naše bohat-stvo.

Svet ohrozuje našu vieru. Chráňme si vieru pred ohrozeniami našej doby. Keby sme mali o všetko prísť, nech radšej prídeme o hlavu, len nie o vieru, ako nám dosvedčujú svätí mučeníci. Oni boli postavení pred voľbu alebo hlava alebo viera.

Nádej je úžasná sila, svetlo, ktoré sa nám rozžiarilo v srdciach, keď sme boli pokrstení. Nádej, to je zmysel života, to je mať prečo žiť. Ná-dej je žiť v presvedčení, že nás Boh miluje, zakladať si na Božej láske, dôverovať mu a túžiť po ňom. Nádej je orientovať sa na Boha. Nádej je predovšetkým očakávanie splnenia Božích prisľúbení. Štýl kresťana je žiť nádejou. Kresťanom neprislúcha bezútešnosť, zúfalstvo, hádza-

21

nie rukou, že to nevychádza tak, ako by sme si želali. Boh o nás vie, dôverujme mu. Smerujme touto nádejou domov s túžbou dostať sa do Otcovho náručia.

Tretím darom krstu je láska. Ona je obsahom nášho života po krste. Je podstatnou zložkou kresťanstva. Je to schopnosť, ktorou nás Boh robí účastnými na svojom vnútornom živote, lebo je Láska. Viera, nádej, láska sú naše trofeje, naše bohatstvo, naše krstné dary. Len Boh vie, v akom stave ich po krste pred rokmi máme.

Jubileum krstu našich predkov je výzvou, aby sme si oživili nielen povedomie vlastného krstu, ale aj obnovili krstné dary: božské čnosti, ktoré nám pomáhajú žiť kresťanstvo, žiť spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou.

Krst nám dal bratov a sestry Krst nás pridružil k spoločenstvu bratov a sestier. Pripojil nás k

Božej rodine, ktorá tu jestvovala aj predtým, než sme boli pokrstení. Krstom nás Boh povolal prežívať, čo žije Cirkev a uskutočňovať jej poslanie, ktoré dostala od Ježiša Krista. Krstom sme boli včlenení do tajomného Kristovho tela Cirkvi, ktorého on je hlavnou a my každý sme jeho údmi. Krst bola akoby veľká transplantácia každého jedného z nás do tajomného organizmu Cirkvi, aby sme v nej žili, pracovali a uskutočňovali svoje poslanie. Preto sme boli vybavení aj zvláštnymi hodnotami a schopnosťami. Boli sme pri krste pomazaní a posvätení Duchom Svätým. Stali sme sa účastní na Kristovom prorockom, kňaz-skom a kráľovskom úrade. A toto nás uschopnilo a oprávnilo šíriť Kristovu blahozvesť. Dôstojnosť všeobecného kňazstva nás uschop-ňuje prinášať Bohu ľúbeznú obetu, byť účastní živou účasťou na Eu-charistii a na všetkých bohoslužbách Cirkvi. Uskutočňovanie všeobec-ného kňazstva je podstatný znak kresťana. A napokon je to kráľovská hodnosť, ktorá nás ako kresťanov oprávňuje slúžiť. Pokrstený je z úradu služobníkom lásky.

Obnova kresťanskej identity Kresťania, vďaka pôsobeniu milosti Ducha Svätého, sú zjednotení s

tým, ktorý je Pravda sám. Toto zasnúbenie kresťanov s pravdou sa uskutočnilo pri krste. Vtedy sme sa zriekli zlého ducha a jeho klamstva a zvolili sme si Krista - Pravdu. Odvtedy sme s ním zjednotení a podľa jeho pravdy si zariaďujeme náš život. Z pravdy ustavične žijeme. Milovať pravdu znamená vždy ju hľadať a podľa nej hovoriť a konať.

22

Hľadanie pravdy, to je predovšetkým naše úsilie a túžba po poznaní, štúdium a uvažovanie o evanjeliu. Vlastníkmi pravdy sme vtedy, ak sa naše presvedčenie celkom zhoduje s Kristom. Veľkú službu pravde preukazujeme, ak ju pomáhame šíriť, aby ju poznali aj druhí ľudia. Najlepšie jej slúžime vtedy, ak podľa nej žijeme.

S pravdou v živote človeka súvisí aj pravdivosť. Je to morálna cha-rakterová črta, ktorou sa zvláštnym spôsobom v človekovi a jeho ži-vote uplatňuje pravda. Môžeme ju chápať ako vlastnosť reči v našej ľudskej komunikácii s ľuďmi. V tomto zmysle o nej hovoril Pán Ježiš: „Vaša reč nech je „áno - áno", „nie – nie“. Čo je navyše, pochádza od zlého." (Mt 5, 37) A svätý Pavol takto napomínal kresťanov: „Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim bratom.“ (Ef 4, 25)

„Každý človek je povolaný byť úprimným a pravdivým v konaní a v reči. Každý je povinný hľadať pravdu, prijať ju a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy. V Ježišovi Kristovi sa Božia pravda zjavila úplne: on je pravda. Kto nasleduje jeho, žije z Ducha pravdy a vystríha sa dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.“1

Poznáme aj pravdivosť bytostnú, ktorá sa prejavuje celkovým ľud-ským postojom, správaním a životom. Túto pravdivosť zvykneme nazývať aj identita - totožnosť- opravdivosť. V našom náboženstve ide o objavenie a pochopenie zmyslu mena kresťan. Kresťan je vtedy identický, t. j. má svoju identitu, ak sa týmto honosným menom nielen volá, ale podľa neho aj žije. Vtedy hovoríme, že je opravdivý kresťan. Kresťanská identita znamená toľko, že človek nie je veriacim len v kostole, ale aj v celom ľudskom počínaní. Identita kresťana - opravdi-vosť - je záväzok, aby všetky veľké i malé záležitosti svojho života prežíval po kresťansky, čiže podľa pravdy Kristovho evanjelia.

Obnova krstných sľubov – obnova vernosti Kristovi Náš krst nám v živote pripomínajú symbolické dary krstu: krstná

svieca a krstná košieľka, ktoré si s úctou opatrujeme. Krstná košieľka symbolizuje rúcho posväcujúcej milosti, v ktorej má kresťan ustavične žiť, a krstná svieca, ktorá pripomína svetlo Krista a hlása, že pokrstený má žiť vo svetle viery.

Deň svojho krstu považujeme za najvýznamnejšiu udalosť života a za náš osobný sviatok. Je vhodné v tento deň zúčastniť sa na svätej omši a tak ďakovať za milosť krstu. Výročie svojho krstu slávime tak,

1 Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 521.

23

že pristúpime k sv. spovedi a k sv. prijímaniu a obnovíme si krstné sľuby. Za obnovu krstných sľubov možno získať úplné odpustky pri zachovaní obvyklých podmienok.

Cez Dvojročie prípravy na jubileum príchodu svätého Cyrila a Me-toda, aj samo jubileum krstu našich predkov, chceme ustavične ďako-vať za dar krstu a za všetko, čo prostredníctvom krstu máme: Za spo-ločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, za vieru, nádej a lásku, za bratov a sestry, ktoré sme našli v novej rodine Cirkvi, za hodnosť všeobecného a kráľovského kňazstva, za nárok na nebeské dedičstvo. Opravdivá vďačnosť prerastá do vernosti. Vernosť nášmu krstu nech je ovocie slávenia Jubilea 2013. Odhodlaním žiť vernosť krstu nech sú naše ob-novené krstné sľuby. Nové radostné áno Kristovi a rozhodné nie hrie-chu.

VĎAČNÍ ZA DAR SVÄTÉHO PÍSMA

Sväté písmo je kniha rozšírená po celom svete. Preložili ho takmer do všetkých jazykov. Našim predkom ho do zrozumiteľnej reči pre-ložili svätí Cyril a Metod – apoštoli Slovanov, ktorí prišli na Veľkú Moravu v roku 863. Vtedy Slovania dostali aj prvé písmo zvané „hla-holika“. V slovenskom jazyku už viackrát vydal Sväté písmo Spolok svätého Vojtecha v Trnave.

Za dar Svätého písma v zrozumiteľnej reči vďačíme najmä našim vierozvestom a apoštolom nášho národa, svätému Cyrilovi a Metodovi. Oni neboli iba hlásateľmi Božieho slova, ale prinesením prvého pre-kladu Svätého písma v slovienskej reči otvorili prameň Božieho po-znania pre všetky slovanské národy.

Sväté písmo preložené do nášho jazyka je nedoceniteľným pokla-dom a bohatstvom národa. Jazykový a kultúrny význam je druhoradý. To najvzácnejšie pre nás je, že pretlmočili Božie slovo do našej reči, a tak nám umožnili poznávať Krista a jeho evanjelium. Sväté písmo v zrozumiteľnej reči ako dar našim predkom tvorí podstatný obsah toho, čo nazývame „Dedičstvo otcov“.

Zdalo by sa, že tento dar, ktorý Slovania dostali pred 1150 rokmi, už dnes bude samozrejmosťou každej kresťanskej rodiny na Sloven-sku. Žiaľ, aj po toľkých storočiach zostáva Sväté písmo v rodinách ešte veľkou vzácnosťou. Dôvod, prečo ho ešte stále máme tak málo rozší-rené medzi ľuďmi je práve v tom, že je tak potrebné. Keby sme ho tak

24

veľmi nepotrebovali, bolo by ho dosť, kúpili by ste ho v každom no-vinovom stánku. Je doba, keď máme málo písaného Božieho slova, hoci ho tak veľmi potrebujeme. V období totalitného komunizmu bolo ťažké nadobudnúť Sväté písmo, lebo nedovolili vytlačiť dostatok vý-tlačkov Svätého písma. Teraz v dobe totalitného liberalizmu je dosta-tok výtlačkov Svätého písma, žiaľ, je málo tých, čo majú oň záujem.

V našich ťažkých časoch treba nám podľa vzoru svätých bratov Cy-rila a Metoda znova preložiť Sväté písmo do reči, ktorú netreba tlačiť na papier, aby ho mohli čítať všetci ľudia. To je reč našich skutkov. Keď máme málo kníh Svätého písma, my sa staňme živou knihou Evanjelia. Tak, ako to už svätý apoštol Pavol napísal Korintským ve-riacim. „Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca.“ (2Kor 3, 2 – 3)

Takéto Sväté písmo, preložené do reči skutkov, písané životom, nemožno ani spáliť, ani cenzurovať, ani obmedziť jeho vydanie. Takýto preklad môžu čítať všetci ľudia. Slávni apoštoli Cyril a Metod preložili a nám odovzdali Božie slovo v slovienskej reči, pokračujme v ich započatom diele. My ho zasa pretlmočme do života, aby ho mohli čítať ľudia v našich skutkoch.

Boží list

Sväté písmo je najvzácnejšou knihou všetkých veriacich. Dostali sme ju od Pána Boha. Sú to akoby Božie listy ľuďom. V nich nám Boh píše o sebe, o svojej láske k nám, ale aj o tom, aké šťastie pre nás pri-pravil. Na stránkach Svätého písma sa nám prihovára sám Boh a po-zýva nás do svojho spoločenstva lásky.

Sväté písmo je zbierka kníh, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Na Boží príkaz ich napísali vyvolení ľudia – svätopisci. Duch Svätý ich pri písaní osvecoval a viedol ich, aby napísali, čo Boh chce a aby sa nepomýlili. Tento vplyv Ducha Svätého na svätopiscov voláme „vnuknutie“, cudzím slovom „inšpirácia“. Preto všetko, čo je napísané vo Svätom písme, je Božie slovo. Z neho sa dozvedáme, ako Boh v priebehu vekov rozprával k ľuďom a zjavoval im seba samého.

Sväté písmo členíme na Starý zákon a Nový zákon. Jednotlivé spisy boli pôvodne napísané na zvitky, ktoré nazývame aj „knihy“. Všetkých kníh Svätého písma je 73. Spolu však tvoria jeden celok, akoby jednu veľkú knihu, ktorú menujeme aj „Biblia“.

25

Starý zákon tvoria posvätné spisy napísané do príchodu Ježiša Krista. Je ich spolu 46 kníh. Dočítame sa v nich o najstarších udalos-tiach ľudských dejín i o tom, ako sa Boh dal poznať Abrahámovi a jeho potomkom. Rozprávajú o vyvolenom izraelskom národe a o tom, ako Boh hovoril k ľuďom ústami prorokov. V Starom zákone sú opí-sané dejiny našej spásy do príchodu Pána Ježiša. Dozvedáme sa z nich o tom, ako Boh pripravoval ľudí na príchod Vykupiteľa a vychovával svet pre Krista.

V knihách Nového zákona je zapísané Božie posolstvo, ktoré ľu-ďom priniesol Ježiš Kristus. Sú to dejiny uskutočnenia našej spásy. Novozákonné spisy tvoria štyri evanjeliá, Skutky apoštolov, listy apoštolov a Zjavenie svätého Jána apoštola. Je ich spolu 27 kníh.

Sväté písmo nevzniklo naraz, ale v priebehu dvoch tisícročí. Preto sa v jednotlivých knihách Písma odzrkadľuje kultúra a duchovná úro-veň doby, v ktorej vznikali. Preto na porozumenie Svätého písma po-trebujeme vysvetlenie. „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroc-tvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy ne-vzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ (2Pt 1, 20-21)

Sväté písmo má pre náš kresťanský život nesmierny význam. Z neho poznávame nášho Pána Ježiša Krista. Svätý Ján Zlatoústy vo svojej homílii povedal: „Mám jeho Písmo: ono je moja palica, ono je moja istota, ono je môj pokojný prístav. Aj keby sa rútil celý svet, mám doklad, čítam jeho list a on je moja hradba, on je moja ochrana. Aký list? „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“2 Svätý apoštol Pavol o význame Svätého písma napísal: „Celé Písmo je Bo-hom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripra-vený na každé dobré dielo.“ (2Tim 3, 16-17)

Svätostánok Božieho slova

Sväté písmo považujeme za svätostánok Božieho slova. V ňom je prítomný sám Pán Ježiš – Božie slovo. Preto máme Sväté písmo vo veľkej úcte. Každá kresťanská rodina si považuje za nesmiernu česť mať Sväté písmo. Prostredníctvom neho môžeme ustavične komuniko-vať s Kristom a žiť v jeho spoločenstve.

2 Z homílie sv. Jána Zlatoústeho, In Liturgia hodín IV., str. 1420.

26

Prítomnosť Ježiša Krista vo Svätom písme zvýrazňuje obrad pri bo-hoslužbách, ktorý voláme „intronizácia Evanjeliára“. V slávnostnom sprievode sa prináša k oltáru a je vystavený na vznešenom mieste. Evanjeliár je vystavený na očiach veriacich, ako svätostánok Slova, z ktorého máme čerpať svetlo viery.

Obdobný úkon možno urobiť so Svätým písmom aj v našich rodi-nách. Umiestnime ho na čestnom mieste a pri spoločnej modlitbe zapa-ľujme pri ňom sviecu. Bude nám hlásať, že v Slove Písma máme svetlo pre náš život. Najhlavnejšie však je, aby sme Sväté písmo v rodine osobne otvárali a z neho čítali. Zo zavretého Písma svetlo nevyžaruje.

Vždy, keď otvárame Sväté písmo a čítame z neho, počúvame Božie slovo. Stretávame sa osobne s Kristom a počúvame jeho samého. Bo-žie slovo považujeme za veľký Boží dar. Vďačnosť zaň vkladáme do zvolania „Bohu vďaka“ po skončení čítania zo Svätého písma.

Božie slovo napísané vo Svätom písme je adresované ľuďom všet-kých čias. Ním Boh oslovuje aj nás a volá nás k spolupráci na uskutoč-ňovaní Božieho plánu spásy. Svätý Pavol apoštol napísal: „A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej.“ (Rim 15, 4)

Ako čítať Sväté písmo?

Zo Svätého písma čítame najmä pri bohoslužbách. Vtedy sa nám prihovára sám Boh, „lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo.“ 3 Veľmi prospešné je čítanie Písma v rodinách, ako aj osobné čítanie. Čítaním Písma nadväzujeme rozhovor s Bohom, preto ho treba vždy spájať s modlitbou. „Nech sa nezabudne, že čítanie Písma musí sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a člove-kom, lebo keď sa modlíme, Bohu sa prihovárame a počúvame ho, keď čítame Božie výroky.“4

Sväté písmo učí pravdu preto, lebo jeho autorom je sám Boh. Keďže je inšpirované, bez omylu učí tie pravdy, ktoré sú potrebné na našu spásu. Duch Svätý totiž inšpiroval ľudských autorov, ktorí napí-sali to, čo nás on chcel naučiť. Kresťanská viera však nie je „nábožen-stvo knihy“, ale Božieho slova, ktoré „nie je slovo napísané a nemé, ale Slovo vtelené a živé“ (svätý Bernard z Clairvaux).

3 Sacrosanctum Concilium, 7. 4 Druhý vatikánsky koncil, Dei Verbum, 25.

27

Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať s pomocou Ducha Svätého a pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi podľa troch kritérií: 1. venovať pozornosť obsahu a jednote celého Písma; 2. čítať Písmo v živej Tradí-cii Cirkvi; 3. brať do úvahy analógiu viery čiže spojitosť právd viery medzi sebou.

Kánon Svätého písma je úplný zoznam posvätných spisov, ktoré Cirkvi umožnila rozoznať apoštolská Tradícia. Tento kánon obsahuje 46 spisov Starého zákona a 27 spisov Nového zákona.5

Kresťania majú v úcte Starý zákon ako pravé Božie slovo: všetky jeho spisy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu. Podávajú svedectvo o božskej výchove (pedagógii) Božej spasiteľnej lásky. Boli napísané predovšetkým preto, aby pripravili príchod Krista, Vykupiteľa sveta.

Nový zákon, ktorého ústrednou témou je Ježiš Kristus, nám podáva definitívnu pravdu Božieho zjavenia. V ňom štyri evanjeliá, a to podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, keďže sú hlavným svedectvom o Ježi-šovom živote a učení, tvoria srdce celého Písma a majú jedinečné miesto v Cirkvi.

Sväté písmo je jedno, lebo jediné je Božie slovo, jediný je spasi-teľný Boží plán, jediná je božská inšpirácia obidvoch zákonov. Starý zákon pripravuje Nový a Nový zákon je splnením Starého: obidva sa navzájom objasňujú.

Sväté písmo dáva Cirkvi oporu a životnú silu. Synom a dcéram Cir-kvi je posilou viery, pokrmom a prameňom duchovného života. Je dušou teológie a pastoračnej kazateľskej činnosti. Žalmista hovorí: ono „je svetlo pre moje nohy, pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119, 105). Preto Cirkev vyzýva často čítať Sväté písmo, lebo „nepoznať Písma znamená nepoznať Krista“ (svätý Hieronym). 6

Evanjelium – testament lásky

Slovo „evanjelium“ pochádza z gréčtiny a znamená radostnú zvesť – blahozvesť -, radostné posolstvo spásy. Toto posolstvo priniesol z neba ľuďom Boží Syn Ježiš Kristus. Tvorí ho celý Ježišov život, jeho učenie a skutky, nadovšetko jeho smrť na kríži a slávne zmŕtvychvsta-nie, ktorými nás vykúpil. Pán Ježiš prišiel ľuďom zvestovať lásku ne-beského Otca a ukázať im cestu k nemu. Všetkých ľudí pozýva do

5 Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 18 - 20. 6 Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 21 – 24.

28

spoločenstva s Bohom v novom svete lásky, ktorý nazval Božie krá-ľovstvo. Kristus ukazuje aj cestu k nemu. Tou cestou je láska k Bohu a ku všetkým ľuďom.

Pán Ježiš pri svojom odchode do neba prikázal apoštolom, aby všet-kým ľuďom ohlasovali radostné posolstvo spásy. Povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16, 15) Apoštoli verne plnili Kristov príkaz. Rozišli sa po celom svete a ohlasovali ľuďom Krista. Niektorí apoštoli a učeníci ich kázne aj pí-somne zaznamenali. Tak vznikli posvätné spisy Nového zákona, ktoré obsahujú Kristovo posolstvo spásy.

Štyri knihy evanjelií napísali Matúš, Marek, Lukáš a Ján. Matúš a Ján boli apoštoli. Vo svojich evanjeliách ako očití svedkovia napísali, čo Ježiš robil a učil. Lukáš a Marek boli pomocníci a spolupracovníci apoštolov. Marek zaznamenal kázne apoštola Petra a Lukáš zasa zapí-sal kázne apoštola Pavla.

Svätý Lukáš o spoľahlivosti spisov, ktoré napísal, pripája takýto úvod: „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teo-fil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku, verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.“ (Lk 1, 1-4)

Štyri evanjeliá sú najvzácnejšie knihy Svätého písma. Sú v nich opísané hlavne tri roky Ježišovho verejného účinkovania, jeho učenie a zázraky. Sú hlavným prameňom poznania nášho Pána Ježiša Krista a jeho diela vykúpenia. Pravidelne z nich čítame úryvky pri bohosluž-bách. Pri čítaní evanjelia sa nám prihovára sám Pán Ježiš. Na znak úcty k nemu stojíme, a tým zároveň naznačujeme, že sme pripravení splniť jeho slová. Trojité žehnanie pred evanjeliom naznačuje, že Božie slovo si mysľou zapamätáme, ústami ho budeme vyznávať a šíriť a srdcom zachovávať.

Evanjeliá čítame spoločne v rodinách, ale aj individuálne, každý samostatne. Osobné čítanie evanjelia spájame s rozjímaním o Pánu Ježišovi, o jeho slovách a skutkoch.

Ostatné knihy Nového zákona

Okrem štyroch kníh evanjelií Kristovo posolstvo obsahujú aj ostatné spisy Nového zákona. Sú to najmä Skutky apoštolov a listy apoštolov. V Skutkoch apoštolov sa dočítame o začiatkoch šírenia

29

evanjelia, o živote prvých kresťanov, účinkovanie apoštolov, najmä sv. Pavla. Ich autor, svätý Lukáš, napísal: „Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba. Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.“ (Sk 1, 1 – 5)

Ježišovo evanjelium nachádzame najmä v spisoch svätého apoštola Pavla. On seba samého s hrdosťou a radosťou považoval za služobníka evanjelia. „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.... A všetko robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel“ (1Kor 9, 16, 23) O svätom Pavlovi možno povedať, že je jeden z najlepších interpretov, uskutočňovateľov a ohlasovateľov Ježišovho evanjelia. Svätý Pavol apoštol napísal štrnásť listov. V nich povzbudzoval a poúčal veriacich v rôznych cirkevných obciach. Ako štrnásty sa uvádza List Hebrejom, ktorý sa novšie pripisuje neznámemu autorovi.

Svätý Peter apoštol napísal dva listy, svätý Ján apoštol tri listy a svätý Jakub a Júda napísali po jednom liste.

Spisy Nového zákona uzatvára kniha Zjavenia svätého Jána apoš-tola – Apokalypsa. Obsahuje proroctvá o Cirkvi, jej budúcich súže-niach a prenasledovaniach a o jej konečnom víťazstve a oslávení pri druhom slávnom príchode Krista na svet.

Sväté písmo a Apoštolská tradícia

Všetko, čo Pán Ježiš učil a robil, nie je zapísané v knihách Svätého písma. Mnohé pravdy viery si Cirkev uchovala iba v Ústnom podaní – Apoštolskej tradícii. Svätý Ján apoštol na záver svojho evanjelia napí-sal: „To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo a toto napísal. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé. Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napí-sať.“ (Jn 21, 24 – 25)

Božie slovo k nám prichádza akoby dvoma riečišťami. Jedným je Sväté písmo a druhým Posvätná tradícia. Ústne podanie – Apoštolská tradícia je to Božie slovo, ktoré apoštoli hlásali, ale nenapísali. Nachá-

30

dza v spisoch apoštolských a cirkevných Otcov, v liturgických modlit-bách a v celkovom poklade viery Cirkvi.

Sväté písmo je napísané Božie slovo. Je to zbierka kníh, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého.

Autorom Božieho slova, či už napísaného v Písme alebo tradova-ného hlásaním Cirkvi, je Duch Svätý. „Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia po-slaní od Boha.“ (2Pt 1,21) Pre vnímateľnosť človeka je Božie slovo oblečené do rúcha ľudskej reči, akoby vtelené do ľudského slova. Duch Svätý je ten, čo vložil Boží obsah do ľudského výrazu. Tejto ak-tivite Ducha Svätého dávame názov inšpirácia Písma. Všetko, čo je vo Svätom písme, treba považovať za Božiu pravdu, že tam niet omylu. Božie slovo má absolútnu platnosť, ale aj záväznosť, a je hodné bož-skej úcty.

Všetko spásne konanie Boha opísané v Starom i Novom zákone označujeme výrazom „dejiny spásy“. Dejiny spásy obsahujú svedectvo o Božej láske, ktorou Boh pripravoval a uskutočňoval vykúpenie ľud-stva v Ježišovi Kristovi. Celý Starý zákon bol akoby vychovávateľom pre Krista. Duch Svätý ústami prorokov, ale aj udalosťami a zname-niami pripravoval svet na prijatie Vykupiteľa. „Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch Zákonov a je ich pôvodcom, vo svojej múdrosti to tak zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý.“ 7

Sväté písmo je neodmysliteľná súčasť nášho života z viery. Len na-toľko žije a rastie naša viera, ako sa vieme živiť posolstvom Svätého písma a z neho čerpať.

Dejiny spásy

Niekoľko slov nám treba povedať o Božom slove v dejinách spásy. Celé dejiny spásy ľudstva sú vlastne dejinami Božieho slova na zemi. V nich sa nielen s Božím slovom stretávame, ale priamo z dejín spásy sa učíme aj Božie slovo počúvať. Lebo to nie sú iba dejiny, ako Boh cez veky hovoril ľuďom, ale aj o tom, ako ľudia počúvali Boha. Veľké postavy dejín spásy sú pre nás vlastne aj názornou ukážkou, ako máme my počúvať Boha. Príklady Božích ľudí nás názorne učia, aký postoj máme zaujať k Božiemu slovu.

7 Druhý vatikánsky koncil, Dei Verbum, 16.

31

Na ukážku len niekoľko najvýznamnejších postáv: Abrahám verí Božiemu slovu a ho poslúcha. Mojžiš je zasa tlmočníkom Božieho slova vyvolenému ľudu. Proroci sú služobníkmi Božieho slova. Ján Krstiteľ – hlas Božieho slova. Ježiš Kristus je vtelené Božie slovo. Panna Mária je matka Božieho slova. Apoštoli hlásatelia Božieho slova. Na všetkých z postáv dejín spásy objavujeme okrem základného postoja, to je prijatie Božieho slova, vždy aj čosi špecifické, osobité vo vzťahu k Božiemu slovu. Pomocou týchto čŕt, ktoré vidíme na rôznych postavách dejín spásy, si aj my formujeme komplexný, celistvý vzťah k Božiemu slovu.

Božie slovo je najhlavnejší faktor ľudských dejín. Ono naše dejiny tvorilo. Akú úlohu a aké miesto má Božie slovo v dejinách celého ľud-ského pokolenia, takú má aj v dejinách každej ľudskej osoby, každého z nás.

Božie slovo tvorí aj naše osobné dejiny. Ono dáva nášmu životu zmysel, zameranie našej existencii. Je jednoducho povedané náplňou nášho bytia. Je dušou nášho ľudského osudu. Ako duša oživuje naše telo, tak Božie slovo oživuje našu osobnú históriu, formuje ju a tvorí. Je len samozrejmé, že Božiemu slovu dávame miesto nielen v každom úseku nášho života, či je to detstvo, či stredný vek, či staroba. Ale postojom a spolužitím s Božím slovom vypĺňame všetok náš čas a celý náš život. Naše osobné dejiny, náš ľudský príbeh na tejto zemi je len natoľko dejinami našej osobnej spásy, nakoľko sme ho prežili s Božím slovom, nakoľko sú to dejiny nášho spolužitia s Božím slovom.

Návrat k Svätému písmu

Obnova našej viery naliehavo žiada návrat k Svätému písmu. Úpa-dok viery a mravná kríza duchovného života, ktorú prežívajú mnohí kresťania v našej dobe, je do značnej miery spôsobená aj zabudnutím na Sväté písmo. Zvlášť ľudia v našej krajine v období temna a ná-boženského útlaku mali zahatený prístup k tomuto prameňu poznania viery. Sväté písmo sa stalo neznámou knihou pre celé generácie. Nábo-ženská sloboda, ktorú nám Božia prozreteľnosť darovala premenou spoločenských a politických pomerov, znamená aj novú dostupnosť pokladnice viery. Už máme opäť možnosť vydávať náboženskú lite-ratúru a sprístupniť aj Sväté písmo širokým vrstvám veriacich kresťa-nov.

Treba nám prežiť taký návrat k Svätému písmu, ako ho prežívali Iz-raeliti po návrate z babylonského zajatia do svojej vlasti. Dočítame sa

32

o tom v Knihe Nehemiášovej. „Všetok ľud sa zišiel ako jeden muž oproti Vodnej bráne. Znalcovi Písma, Ezdrášovi, rozkázali priniesť knihu Mojžišovho zákona, ktorý Pán ustanovil pre Izraelitov. Kňaz Ez-dráš teda v prvý deň siedmeho mesiaca priniesol zákon pred zhromaž-denie mužov, žien a všetkých, ktorí boli schopní chápať, čo sa počú-valo. Čítali z neho na námestí oproti Vodnej bráne od samého rána do poludnia pred mužmi a ženami a všetkými, čo boli schopní chá-pať....Ezdráš otvoril knihu pred očami všetkých ľudí, prevyšoval totiž všetok ľud, a keď ju otváral, všetok ľud vstal. Ezdráš dobrorečil Pá-novi, veľkému Bohu, a ľud rad-radom odpovedal: „Amen, amen!“, pričom zdvíhal ruky. Potom sa zas sklonili a klaňali sa Pánovi tvárou až po zem....Ľud stál a nepohol sa z miesta. A čítali z knihy, z Božieho zákona, stať za staťou a vykladali zmysel, takže rozumeli tomu, čo sa prečítalo. Vtedy Nehemiáš, to jest kráľov námestník, Ezdráš, kňaz a zákonník, a leviti, čo vyučovali ľud, povedali celému spoločenstvu: „Tento deň je zasvätený Pánovi, vášmu Bohu. Nežiaľte a neplačte!“ Všetok ľud totiž plakal, keď počul slová zákona.“ (Neh 8,1-9)

Návrat k Svätému písmu je predovšetkým návratom k častej účasti na liturgii Cirkvi, kde má Sväté písmo svoje najpôvodnejšie uplatnenie a miesto. Čítanie zo Svätého písma je každodennou výdatnou duchov-nou stravou pre každého kresťana aj pre kresťanskú rodinu.

Sväté písmo v liturgii

Každá liturgia Cirkvi sa úzko spája s Božím slovom. Čítanie zo Svätého písma a jeho vysvetľovanie tvorí integrálnu súčasť každej bohoslužby, tak eucharistickej, ako aj liturgie sviatostí a liturgie mod-litby. Bohoslužba slova v liturgii je zameraná na vzbudzovanie a roz-víjanie viery. „Sväté písmo má pri slávení liturgie ten najväčší význam. Z neho sa totiž čítajú state, ktoré sa potom vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z neho pochádza vnuknutie a popud k liturgickým modlitbám, prosbám a hymnom a z neho čerpajú liturgické úkony a znaky svoj zmysel.“8

Všetky Božie slová a všetky Božie skutky, ktoré Duch Svätý v prie-behu dejín spásy inšpiroval a vykonal, neboli adresované len vtedajším ľuďom, ale všetkým ľuďom všetkých čias. Cez udalosti dejín spásy, cez slová vnuknuté prorokom, cez skutky a znamenia dávnych dôb oslovuje Duch Svätý aj nás, ktorých zastihli posledné časy. Pri slávení

8 Druhý vat. koncil, Presbyterorum Ordinis, 4.

33

liturgie Duch Svätý akoby oživuje a približuje všetko to, čím pripravo-val svet na Ježiša Krista, ako napísal svätý Pavol: „A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpez-livosť a útechu z Písma mali nádej.“ (Rim 15,4)

V liturgii Cirkev čítaním a vykladaním Svätého písma uskutočňuje katechézu o Kristovi, ktorá predchádza jeho prijatie. Ňou Duch Svätý „otvára Písma, ktoré sa na neho vzťahujú“, a vychováva ľudí pre účasť na jeho tajomstve. Táto katechéza objasňuje súvis medzi tým, čo sa odohralo v dávnych dobách s tým, čo sa aktualizuje a sprítomňuje pred našimi očami v liturgických úkonoch a v našom terajšom živote.

Pôsobenie Ducha Svätého v liturgii, najmä počas čítania zo Svätého písma, spočíva v tom, že nám pripomína všetko, čo Kristus hovoril a robil pri uskutočňovaní diela vykúpenia. Duch Svätý oživuje udalosti dejín spásy a otvára srdcia prítomných, aby porozumeli tomu, čo sa o Kristovi číta. Vzbudzuje vieru v poslucháčoch Božieho slova a dáva aj výrečnosť tým, čo ho ohlasujú. „Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy prejavilo v liturgii. Predovšetkým v Eucharistii, ale aj v ostatných sviatostiach, je liturgia pamätníkom ta-jomstva spásy. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi.“9

Pri zvestovaní Božieho slova na liturgii Duch Svätý pôsobí ako učiteľ a vzbudzovateľ viery. On dáva Božiemu slovu, ktoré veriaci zhromaždení na liturgii počúvajú, účinnosť, takže jeho milosť spôso-buje, že Božie slovo vnímajú a prijímajú aj srdcom, nielen ušami. Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého Božie slovo na liturgii nie je len informáciou, poučením, ale priam zasievaním Božieho života do sŕdc poslucháčov. On uschopňuje počúvať Božie slovo, ale aj odpovedať naň vierou. Od poslucháčov Božieho slova sa vyžaduje spolupráca s Duchom Svätým. Je potrebné sa otvoriť jeho pôsobeniu a nechať sa viesť jeho milosťou. Pravda, účinnosť Božieho slova nezávisí od člo-veka, ale od milosti Ducha, ktorej sa otvára a ktorú prijíma.

„Slovo spásy živí vieru v srdci kresťanov. Z neho sa rodí a rastie spoločenstvo kresťanov. Ohlasovanie Božieho slova nemá zostávať len poučením. Vyvoláva aj odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A Duch Svätý dáva aj milosť viery, posilňuje ju a dáva jej vzrast v spoločenstve. Liturgické zhro-maždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.“10

9 KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI, 1099. 10 KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI, 1102.

34

Lectio divina

Meditatívne čítanie Písma sprevádzané modlitbou, ktoré nás vedie k rozhovoru s Bohom, je známe pod názvom „lectio divina“. Pozostáva zo štyroch krokov: čítanie, rozjímanie, modlitba a kontemplácia.11

Prvou fázou je čítanie textu Svätého písma. Nečítame ho ako oby-čajnú knihu, ale ako posvätný text. Vyberieme si iba určitý úryvok, ktorému sa potom dôkladne venujeme. Ak treba, vrátime sa k nemu aj viackrát, aby sme si dej a obsah prečítaného textu dôkladne osvojili a objavili jeho hlavnú myšlienku.

Druhou fázou čítania úryvku Svätého písma je meditácia – rozjíma-nie o texte. Rozmýšľame o hlavnej myšlienke textu a o tom, ako sa dotýka táto myšlienka osobného života. Objavujeme pritom súvislosť medzi tým, čo čítame a tým, čo práve žijeme. Najdôležitejšie je skú-manie Božej vôle, aby sme vedeli urobiť, čo nám povie. Rozjímanie je vzťahovanie Božieho slova na seba.

Treťou fázou je modlitba. Obraciame sa ňou na Boha a prednášame mu svoje vďaky, chvály a prosby. Môžu nám tu poslúžiť slová žalmov alebo iné texty modlitieb svätých, prípadne modlitba vlastnými slo-vami.

Záverečná fáza „lectio divina“ osobného čítania Svätého písma je kontemplácia, t.j. prežívanie prítomnosti Krista hovoriaceho k srdcu človeka. V nej sa rodia sväté city radosti, nadšenia a oduševnenia zo stretnutia s Kristom v Božom slove, ale aj rozhodnutia uskutočniť jeho želanie objavené v čítaní.

Aj Svätý Otec Ján Pavol II. nás povzbudzuje k častému stretávaniu sa na čítanie a počúvanie Božieho slova: „Zvlášť je potrebné, aby sa počúvanie Božieho slova stalo živým stretaním podľa starej, ale ešte vždy platnej tradície „lectio divina“, ktorá nám umožňuje čerpať v bib-lickom texte živé slovo, ktoré kladie otázky, usmerňuje a stvárňuje život.“ 12

Tolle et lege – Zober a čítaj!

Sväté písmo má nesmierny význam aj pre osobný duchovný život kresťana. Božie slovo má byť vždy a všade s nami. „A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať

11 Porov. Pastiersky list biskupov Slovenska, Advent 2005. 12 JÁN PAVOL II., Apoštolský list Novo millennio ineunte, 39.

35

svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať.“ (Dt 6,7) Čítanie zo Svätého písma vždy treba spájať s modlitbou. Modlitba

pred čítaním je prosbou o pomoc Ducha Svätého porozumieť Božiemu slovu. Zároveň pomáha sa sústrediť na čítanie. Aj na záver čítania sa žiada modlitba, ktorou sa človek usiluje hneď dať aj odpoveď viery Božiemu slovu. Spojenie modlitby s čítaním Písma utvára z neho ozajstný dialóg viery a lásky.

Každá kresťanská rodina považuje za svoju česť i povinnosť mať Sväté písmo doma. Rodinné i osobné čítanie zo Svätého písma veľmi pomáha našej viere. Rodinné čítanie Božieho slova tvorí nenahradi-teľnú duchovnú skúsenosť detí, na ktorej sa potom rozvíja ich viera.

(Podľa knihy: JANÁČ, P.: Božie slovo v živote kresťana, Námestovo 2008.)

ZVEĽAĎUJME DEDIČSTVO OTCOV – POKLAD VIERY

Dvojročie duchovnej prípravy na Slovensku na 1150. výročie prí-chodu našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda je pre nás výzvou k obnove katolíckej viery. Bude to obdobie, v ktorom si chceme zveľa-ďovať dedičstvo otcov – poklad viery, a tak prehĺbiť náš kresťanský život z viery.

Svätý Pavol apoštol vyslovil pravú povahu kresťanskej viery, jej zmysel a poslanie v slovách modlitby:

„Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé ot-covstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3,14-19)

Treba zatiahnuť na hlbinu viery Svätý Otec Ján Pavol II. povzbudzuje všetkých kresťanov prehĺbiť

nábožensky život. V apoštolskom liste Novo millennio ineunte - Na začiatku nového tisícročia - volá kresťanský svet na hlbiny viery. Ce-lým apoštolským listom od začiatku do konca rezonuje jeho výzva: Zatiahnuť na hlbinu! Hneď v prvých riadkoch tohto listu čítame: „Na

36

začiatku nového tisícročia, keď sa končí Veľké jubileum, v ktorom sme slávili dvetisíce výročie Ježišovho narodenia a pre Cirkev sa ot-vára nový úsek cesty, opäť sa ozývajú v našom srdci slová, ktorými Ježiš jedného dňa, keď prestal zo Šimonovej loďky učiť zástupy, vy-zval apoštola, aby šiel loviť ryby: „Zatiahni na hlbinu!“ (Lk 5,4). Peter a prví spoločníci dôverovali Kristovmu slovu a spustili siete. Len čo to urobili, chytili veľké množstvo rýb (porov. Lk 5,6). „Duc in altum!“ Toto slovo zaznieva dnes pre nás a pozýva nás, aby sme vďačne spo-mínali na minulosť, nadšene prežívali prítomnosť a s dôverou sa otvá-rali pre budúcnosť: Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! (Hebr 13,8).“13

Pápežova výzva „zatiahnuť na hlbinu“, či skôr výzva samého Krista aktualizovaná jeho námestníkom na zemi pre naše terajšie časy, ob-sahuje pre nás dve úlohy. Jedna hovorí o potrebe prehĺbiť náš du-chovný život, skvalitniť našu vieru a život podľa evanjelia. Druhá úloha vyrastá z prvej a hovorí o potrebe intenzívnejšieho prežívania misionárskeho poslania všetkých kresťanov.

Najskôr ide o zvnútornenie. Pod vplyvom veľkých spoločenských premien, ktoré nie sme schopní porozumieť a pohotovo zvládnuť, a najmä pod vplyvom sekularizmu našich čias, sa náboženský život mnohých kresťanov ocitá na plytčine. Najtypickejším krízovým javom je povrchnosť. Ide predovšetkým o prílišnú povrchnosť v chápaní a prežívaní našej katolíckej viery. Mnohí z nás sa stali obeťami proti-náboženského vplyvu a celkom stratili vieru. Iní zasa pod vplyvom rôznych činiteľov, hoci navonok ešte zostávajú v Cirkvi, nechali si vy-prázdniť srdce a zostali bez opravdivých kresťanských hodnôt. Pre niektorých kresťanov z náboženského života zostal len folklór, nau-čené prázdne zvyky, bez opravdivého obsahu viery.

Prečo tak veľmi potrebujeme zvnútornenie? Lebo sa z nás vytratil vnútorný človek. Chýba nám hlbšie prežívanie tajomstiev viery. Z mnohých náboženských úkonov zostal len prázdny zvyk. Pravdy nášho kresťanského náboženstva poznáme nedostatočne a povrchne. Zúčas-tňujeme sa nedeľných svätých omší, ale domov prichádzame neprebu-dení. Počúvame Božie slovo, ale odpoveď naň nedávame. Pristupu-jeme k sviatostiam, ale ľudskosť v nás nerastie. Sme ťažkopádni nájsť si čas a sústrediť sa na modlitbu. Naše modlitby sú často iba recitova-ním slov, ale srdce zostáva od Pána ďaleko. Najhoršie na človekovi

13 JÁN PAVOL II., Apoštolský list Novo millennio ineunte, 1.

37

našej doby je to, že sa v ňom vytráca zaľúbenie v Bohu a v človekovi ako takom. Kdesi sa stratil, v lepšom prípade je v našom vnútri zasy-paný popolom zabúdania a ľudských nedokonalostí, plameň úcty a lásky k Bohu a k blížnemu. Tento plameň lásky tvorí vnútorný rozmer človeka a je podstatou aj našej viery.

Viera predpokladá zvnútornenie a ho aj spôsobuje. Sama žije z hĺbky Božieho tajomstva a na Božie hlbiny človeka usmerňuje a volá. Nemožno veriť v Boha a zostávať pritom na povrchu. Viera má svoju výšku, šírku a hĺbku. Výškou viery je jej nadprirodzená povaha, jej transcendentálny rozmer, jej smerovanie k Bohu. Šírkou viery môžeme rozumieť bohatstvo jej poznania, ale ešte lepšie, jej smerovanie k člo-vekovi, k ľuďom. Znamená to toľko, že viera uschopňuje srdcom pri-jať každého človeka na zemi a vidieť v ňom brata alebo sestru. Hĺbkou viery je jej nasmerovanie do vnútra človeka, do hlbín jeho srdca. To je miesto, kde možno stretnúť Boha a hľadieť do jeho tváre. Až v hlbi-nách srdca sa viera stáva životom a transformuje sa na osobné spolo-čenstvo s Najsvätejšou Trojicou. Hĺbkou našej viery treba rozumieť znovuobjavenie v sebe vnútorného človeka a jeho kultivovanie podľa Božieho obrazu.

Viera potrebuje vieru Dnes, práve tak, ako v čase apoštolov, stretávame ľudí, ktorí sa vy-

hlasujú za veriacich, ale ich život nezodpovedá viere. Na adresu ta-kýchto „veriacich“ napísal svätý Jakub apoštol: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale niekto povie: „Ty máš vieru a ja mám skutky.“ Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa! Chceš vedieť, márnivý človeče, že viera bez skutkov je neúčinná? Nebol náš otec Abrahám ospravedlnený zo skutkov, keď obetoval na oltári svojho syna Izáka? Vidíš, že viera spolupôsobila s jeho skutkami a že skutkami dosiahla viera dokona-losť.“ (Jak 2,14-22)

Nie každá viera je dobrou a účinnou vierou. Kvalita viery závisí od mnohých faktorov a meria sa viacerými kritériami. Dotýka sa aj ob-sahu viery, ale aj foriem, akými sa prejavuje. Viera sama o sebe je

38

tajomný dar. Nie je to statický dar, ale dynamická skutočnosť. Uplat-ňuje sa činnosťou, podlieha zákonitosti rastu, ale aj úpadku. To všetko podnecuje kresťana, aby sa o svoju vieru staral a poskytol jej všetko, čo potrebuje. Viera najviac potrebuje sebauplatnenie – viera potrebuje veriť!

Viera je cesta V Zjavení nám Boh ukazuje nielen to, čo máme veriť, ale aj to, ako

veriť. Veľké postavy dejín spásy sú priam Božím návodom toho, ako veriť. Medzi všetkými postavami vyniká osobnosť Abraháma. Aj jeho meno hlása vieru. Abrahám znamená otec veriacich. Na ňom Boh uka-zuje ľuďom všetkých čias, čo to znamená veriť.

Abrahám bol muž, ktorého si Boh vybral spomedzi národov a vyvo-lil si ho za praotca nielen vyvoleného národa Izraela, starozákonného Božieho ľudu, z ktorého podľa tela pochádzal náš Vykupiteľ, Ježiš Kristus, ale on si ho vyvolil aj pre všetky časy a pre všetkých ľudí tejto zeme za praotca vo viere. Otec všetkých veriacich – Abrahám! A preto nás profil tohto muža viery veľmi zaujíma, lebo na ňom sa učíme, čo to znamená vlastne veriť.

Bude užitočné, keď si priblížime krátky text z Knihy Genezis: „Tu Pán povedal Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzen-stva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán.“ (Gen 12,1-5)

Prvé, čo treba vysloviť o Abrahámovi, je to, že ho Boh vytiahol zo svojej krajiny, nechal ho putovať do zasľúbenej zeme, do Kanaánu a usadil ho v novej vlasti. Pre Abraháma veriť je cesta do neznáma. Je to veľký predobraz a poučenie pre nás. Až v dvojakom zmysle treba rozumieť túto Abrahámovu cestu do neznáma.

Najprv v zmysle tajomstva. Veriť znamená vydať sa na cestu do ta-jomstva. Pred človekom viery stojí neznámy a tajomný svet viery. Tento svet viery je vyplnený tajomstvom nepochopiteľného a rozum prevyšujúceho Boha, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle.“ (1Tim 6,16) Keď sa jedná o vieru, vždy ide o tajomstvá. „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr 11,1) Cesta viery nás vťahuje do tajomstva. Boha možno stretnúť len v ríši tajom-stva. Nijako to nie je vstup do tmy, ale do svetla. Zo všetkých tajom-

39