VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV

PRÁVA DIEŤAŤA OČAMI DETÍ

Zborník z detskej konferencie konanej dňa 20. novembra 2009 v Bratislave

pri príležitosti 20. výročia prijatia Dohovoru o právach dieťaťa

Bratislava 2010

2

© Kancelária verejného ochrancu práv, 2010 Príspevky v zborníku neprešli jazykovou úpravou. Za obsahovú stránku zodpovedá autor príspevku.

3

OBSAH: KANDRÁČ, P.: Práva dieťaťa očami detí............................................................................. 4

ANTALOVÁ, H.: Práva detí a verejný ochranca práv ........................................................ 7

IVANOVÁ, I.: Záujem dieťaťa je prvoradý ......................................................................... 9

TÓTHOVÁ, K.: Práva mládeže v kontexte ich povinností ................................................ 11

DARNADIOVÁ, M.: Poznáme Dohovor o právach dieťaťa? ........................................... 15

STEGMANNOVÁ, S.: Dáte nám možnosť sa o Vás oprieť?............................................. 17

SKLADANOVÁ, N.: 3 P v našom živote.............................................................................. 18

PAPŠO, M.: Ako sa rešpektuje názor dieťaťa.................................................................... 20

PALLEROVÁ, M.: Ochrana pred neoprávnenými zásahmi do súkromia rodiny,

domova a korešpondencie, ako aj pred útokmi na česť a povesť...................................... 22

BALLO, L.: Šikana a jej dôsledky........................................................................................ 24

MARCINEKOVÁ, B.: Telesné tresty................................................................................... 27

PINNEY, B.: Postrehy očami študentky zo Spojených štátov amerických....................... 29

RAGALA, D.J.: Poruchy v rodinách.................................................................................... 31

REVICKÁ, N. : Čo môžem spoločnosti priniesť ako detská ombudsmanka? ................. 34

MIHÁLOVÁ, E.: Detská ombudsmanka na škole .............................................................. 36

MÉRI, D., STANČIAKOVÁ, K.: CHIPS - ChildLine in Partnership with Schools........ 38

GELJEN, T.: Študentská rada.............................................................................................. 41

DÁVIDOVÁ, G., DIVÉKYOVÁ, S., CHMÚROVÁ, I.: Podujatie „Sme deti sveta“

v regióne Prievidza – 15 ročníkov pri príležitosti Svetového dňa detí ............................ 43

VARGOVÁ, D.: Práva dieťaťa v kontexte Dohovoru o právach dieťaťa -

ich implementácia do výchovno-vzdelávacieho procesu..................................................... 48

SMIKOVÁ, E.: Prevencia šikanovania založená na rozvoji zručností ............................. 57

BUČKOVÁ, L.: Čo môžu mladí ľudia v téme ľudských práv robiť? .............................. 62

TUŽINSKÝ, Ľ.: Sloboda je aj zodpovednosť...................................................................... 64

BRUTTOVSZKÁ, L., SVITOK, P..: Realizácia Dohovoru o právach dieťaťa na našej

škole ......................................................................................................................................... 66

Závery detskej konferencie .................................................................................................. 67

Ohlasy účastníkov .................................................................................................................. 68

ŠKODÁČEK, I.: Pohľad detského psychiatra na detskú konferenciu „Práva dieťaťa

očami detí“ konanú dňa 20.11.2009..................................................................................... 69

4

Práva dieťaťa očami detí

KANDRÁČ, P.°

Dvadsiaty deň v novembri patrí v živote detí na celom svete k tým významnejším.

Práve v tento deň pred 20. rokmi, Valné zhromaždenie OSN prijalo v New Yorku

„Dohovor o právach dieťaťa“, ku ktorému pristúpila svojim podpisom aj Slovenská republika.

Základ pre osobitnú pozornosť voči deťom je potrebné vidieť v obsahu Všeobecnej

deklarácii ľudských práv, v ktorej sa okrem iného vyhlásilo, že detstvo má nárok na osobitnú

starostlivosť a pomoc. Organizácia spoločnosti národov ďalej prehlásila, že rodina ako

základná jednotka spoločnosti a prirodzené prostredie pre rast a blaho všetkých svojich

členov, najmä detí, musí mať nárok na potrebnú ochranu a takú pomoc, aby mohla plniť svoju

úlohu v spoločnosti, v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti dieťaťa. Ono musí

vyrastať v rodinnom prostredí v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia, majúc na zreteli,

že dieťa musí byť úplne pripravené žiť v spoločnosti vlastným životom a byť vychovávané

v duchu ideálov vyhlásených v Charte spojených národov a to najmä v duchu mieru,

dôstojnosti, znášanlivosti, slobody, rovnosti a solidarity. Nemožno opomínať

ani vlastenectvo. Ďalej sa ustanovuje, že dieťa pre svoju telesnú a duševnú nezrelosť

potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu.

Nesmieme zabúdať, že vo všetkých krajinách sveta sú detí, ktoré žijú

vo výnimočne ťažkých podmienkach, a že tieto deti vyžadujú osobitnú pozornosť, berúc

náležitý ohľad na význam tradícií a kultúrnych hodnôt každého národa pre ochranu

a harmonický rozvoj dieťaťa, uznávajúc pritom význam medzinárodnej spolupráce ohľadne

zlepšovania životných podmienok detí v každej krajine. I preto sa predstavitelia jednotlivých

štátov sveta dohodli na obsahu „Dohovoru o právach dieťaťa“. Dohovor o právach dieťaťa

je medzinárodnoprávnou zmluvou podľa ustanovení Viedenského dohovoru o zmluvnom

práve. Preto zaväzuje štáty k jej plneniu v dobrej viere.

Dovoľujem si upriamiť pozornosť na to, že pri výklade jednotlivých ustanovení

Dohovoru o právach dieťaťa je z pohľadu práva významný predovšetkým jeho text, pričom

základným pravidlom je „najlepší záujem dieťaťa“. Za akceptovania tejto skutočnosti sa dáva

priechod extenzívnemu výkladu Dohovoru o právach dieťaťa v jeho prospech. ° doc. JUDr. Pavel KANDRÁČ, CSc., verejný ochranca práv

5

Dohovor o právach dieťaťa nezostal nepovšimnutý aj na úrovni členských krajín Rady

Európy, a tak došlo k prijatiu doporučenia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy

č. 1286, ktorým bola prijatá „stratégia pre detí“. Táto okrem iného v svojom siedmom bode

vyzvala členské štáty, aby rozvíjali na národnej a regionálnej úrovni aktívnu politiku

v prospech práv dieťaťa, pričom prioritný má byť „najlepší záujem dieťaťa“. Nemôžem

nesúhlasiť s tým, že doporučenie č. 1286 nemá bezprostrednú právnu záväznosť, ale o jeho

morálnej autorite niet pochybností.

Záverom by som chcel zdôrazniť, že hlavným cieľom Dohovoru o právach dieťaťa

bolo zásadné zlepšenie situácie detí v tom duchu, aby najlepší záujem dieťaťa sa nerovnal

automaticky najlepšiemu záujmu rodičov. Preto je nevyhnutné vytvoriť reálne kontrolne

a rozhodovacie prostriedky, ktoré budú rešpektovať predmetný zámer.

Napriek tomu, že Dohovor o právach dieťaťa má nedostatky, je namieste konštatácia,

že ide o významný medzinárodnoprávny dokument týkajúci sa významnej skupiny ľudskej

komunity – detí.

Keďže verejný ochranca práv so svojimi spolupracovníkmi sú jedni z tých, ktorým

osudy detí nie sú ľahostajné, ktorým poskytujeme ochranu ich práv, oboznamujeme ich

s obsahom i významom dohovoru, rozhodli sme sa, spoločne so svojimi detskými

spolupracovníkmi fungujúcimi v inštitúciách, ktorých činnosť je spojená s deťmi,

na uskutočnení detskej konferencie pod názvom „Práva dieťaťa očami detí“, na ktorej mi

dovoľte Vás srdečne privítať. Privítať v tomto historickom priestore, ktorý bol svedkom

prijatia i Ústavy Slovenskej republiky.

Osobitne pozitívna je skutočnosť, že medzi účastníkmi konferencie mám tú česť

privítať hostí najpovolanejších, a to tak z oblasti moci zákonodarnej, ako aj moci výkonnej.

Vítam medzi nami:

− podpredsedu vlády Slovenskej republiky a ministra školstva Slovenskej republiky

p. Jána Mikolaja,

− predsedníčku Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež,

vedu a šport p. Tatianu Rosovú,

− podpredsedníčku tohto výboru p. Oľgu Nachtmanovú,

− podpredsedníčku Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky

p. Katarínu Tóthovú.

Ďalej vítam zástupcov Úradu vlády Slovenskej republiky, ministerstiev, predsedníčku

Únie žien Slovenska, predstaviteľov UNICEFU, Informačnej kancelárie Rady Európy,

6

Slovenského národného strediska pre ľudské práva, predstaviteľov a pedagógov jednotlivých

škôl a ostatných zariadení pre deti, zástupcov Štátnej školskej inšpekcie, Detského fondu

Slovenskej republiky, fakúlt, mimovládnych organizácií, záujmových združení a samozrejme

Vás, milé deti a Vašich rodičov. Srdečne vítam svojich detských i dospelých

spolupracovníkov.

Vážení prítomní, dovoľte zdôrazniť, že ide o prvé takéto konferenčné republikové

stretnutie, kde hlavnými rétormi budú deti, ktoré nám dospelým budú tlmočiť svoje problémy,

ťažkosti, názory, stanoviská i návrhy riešení. Samozrejme, že za nás dospelých sľubujem,

že budeme pozorní poslucháči, pretože chceme vedieť, aký je skutočne detský svet a i preto je

správne, že je Vám poskytovaná možnosť prehovoriť o ňom, dať váhu Vašim slovám

a poskytnúť možnosti prechodu do sveta dospelých s čo najmenšími otrasmi.

Na záver mi dovoľte vysloviť presvedčenie, že bohatosť myšlienok i konkrétnosť

záverov nájdu odozvu u príslušných inštitúcií spoločnosti, štátu i samosprávy.

7

Práva detí a verejný ochranca práv ANTALOVÁ, H.°

Dohovor o právach dieťaťa dnes, 20. novembra 2010, oslavuje svoje 20. výročie.

Je teda už „dospelý“. Žiaľ, aj mnohé deti sa domohli svojich práv až keď sa stali dospelými,

mnohé až po zásahu verejného ochrancu práv. Za viac ako 7 rokov svojej činnosti verejný

ochranca práv vybavil viac ako 2 500 podnetov, týkajúcich sa detí. Verejný ochranca práv

pomohol urýchliť desiatky súdnych konaní, v ktorých sa rozhodovalo o zverení a stretávaní

detí s rodičmi po rozvode, o určení otcovstva, o určení a plnení vyživovacej povinnosti

rodičmi deťom, o osvojení detí z detského domova adoptívnymi rodičmi. Pomohol priznať

peňažné príspevky ťažko zdravotne postihnutým deťom, vybaviť sirotské dôchodky deťom

po smrti ich rodičov, preukázal porušenie práva na vzdelanie, zabezpečil dodržiavanie práva

na súkromie žiakov základnej školy, ktorej riaditeľ musel odstrániť kamery z WC, tiež

zabezpečil, aby žiaci a študenti mohli zostať doma počas polročných prázdnin i štátneho

sviatku, keď im riaditelia voľno a právo na oddych neoprávnene chceli odoprieť. Prispel

i k prideleniu bytov rodinám s maloletými deťmi, tiež k pozitívnejšiemu vnímaniu

transformácie detských domovov v obciach, ktoré ich pôvodne nechceli. Verejný ochranca

práv významne prispel k tomu, že už aj siroty, ktorým nepatrí sirotský dôchodok, dostanú

náhradné výživné, kompetentných upozornil aj na nevyhnutnú starostlivosť o vzdelávanie

žiakov so zdravotným postihnutím, potrebu zvýšenia ochrany detí pred nebezpečenstvami,

ktoré prináša internet, odsudzuje akékoľvek násilie a navrhol ďalšie opatrenia na ochranu detí

pred domácim násilím. Verejný ochranca práv podporuje všeobecný zákaz telesných trestov.

Spolu s právnikmi svojej kancelárie poskytol ďalších viac ako 4 000 bezplatných právnych

usmernení deťom, aj ich rodičom, starým rodičom a ďalším príbuzným, ale aj učiteľom

a vychovávateľom v prípadoch týkajúcich sa práv detí nad rámec jeho pôsobnosti.

Za Kanceláriu verejného ochrancu práv môžem povedať, že táto má svoje dvere

pre deti otvorené dokorán. Zintenzívniť spoluprácu s deťmi sme sa rozhodli

aj prostredníctvom Projektu vytvorenia siete detských spolupracovníkov verejného ochrancu

práv - detských ombudsmanov. Podľa ustanovenia článku 12 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa štáty, ktoré sú jeho zmluvnou stranou, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné ° JUDr. Henrieta ANTALOVÁ, vedúca Kancelárie verejného ochrancu práv, autorka a garantka Projektu vytvorenia siete detských spolupracovníkov verejného ochrancu práv - detských ombudsmanov

8

formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých

záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná

pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Cieľom projektu Kancelárie verejného

ochrancu práv je práve reálne uznanie vážnosti pripomienok a názorov detí dospelými,

participácia detí a mládeže na riešení problémov, ktoré sa ich týkajú, a to zintenzívnením

aktivít samotných detí na ochrane ich práv, ale aj podpora ich spoločenskej i občianskej

angažovanosti a zvyšovanie právneho vedomia a informovanosti detí i širokej verejnosti

o právach zaručených Dohovorom o právach dieťaťa. Považujeme za nevyhnutné

zefektívnenie ochrany a dodržiavania práv detí v Slovenskej republike i neustále zvyšovanie

úrovne vzdelávania detí, vrátane potreby výchovy k tolerancii a iným spoločensky

uznávaným hodnotám. Detskí ombudsmani sa prvýkrát stretli v sídle Kancelárie verejného

ochrancu práv pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv 10. decembra 2008.

Od vtedy verejný ochranca práv intenzívne spolupracuje so svojimi detskými

spolupracovníkmi, ktorí pôsobia v školách a v iných zariadeniach pre deti. Jeho darčekom

deťom k ich sviatku 1. júna 2009 bol aj webový portál www.detskyombudsman.sk, ktorý

každodenne využívajú na anonymné riešenie svojich problémov v rodine, v škole

i v spoločnosti a v štáte.

Dohovor o právach dieťaťa má 20. rokov. Svet i naša spoločnosť sú deťom však ešte

veľa dlžní. Dnes sme si my dospelí prišli vypočuť hlasy detí. Deti, povedzte nám svoj názor

na dodržiavanie vašich práv! Tešíme sa na vaše slová.

9

Záujem dieťaťa je prvoradý IVANOVÁ, I.°

Vážený pán Kandráč, milí prítomní,

rok 1989 bol významným medzníkom našej histórie. Väčšina obyvateľov Česka

a Slovenska vie, že sme vtedy získali demokraciu. No v tomto období neoslavujeme

len 20 rokov demokracie. V roku 1989 sme prijali aj Dohovor o právach dieťaťa. Tento

dokument stavia dieťa do úplne inej pozície. Už to nie je len bytosť, ktorá musí poslúchať

dospelých. Je to niekto, kto má svoje práva a ostatní ich musia rešpektovať.

No mnohé z detských práv sú skôr frázy, ktoré je takmer nemožné dodržať.

Z rôznych zdrojov sa môžeme dočítať, či dopočuť, že mladí sú dneska skazení, že deti trávia

čoraz viac času za počítačmi, či pred televízormi, ako sa mladí ničomu nevenujú, ako sa

po večeroch potulujú vonku, ako chodia do krčiem a popíjajú. No úprimne si odpovedzme

na otázku: „Čo majú robiť?“

Deti majú právo združovať sa, stretávať sa s ostatnými, ale načo im to je, keď na to nie

sú priestory. Kedysi to bolo jednoduchšie. V dedinách aj mestách boli kluby pre mladých,

kde sa mohli decká stretnúť, rozprávať sa a spolu sa zabávať. Kam majú chodiť dnes? Dnes

tieto miesta nahrádzajú práve krčmy a rôzne pochybné podniky.

Deti majú právo na oddych, voľný čas a účasť v hrách. No kde sa majú tomuto

venovať, keď chýbajú ihriská a športové kluby. Mladým často chýba možnosť venovať sa

tomu, čo chcú a čo ich baví a sú na to dve – celkom jednoduché - vysvetlenia:

1. Buď sa stretnú s neochotou rodičov, ktorí radšej pošlú svoje dieťa učiť sa hrať

na nejaký hudobný nástroj, než by mu dovolili venovať sa tomu, čo chce. Ale

prečo..?!? Nedá sa povedať, že by rodičia robili pre svoje deti zlé rozhodnutia. Určite

pre ne chcú to najlepšie vzdelanie, aby neskôr získali dobrú prácu a mohli si užívať

krásny život. Príde im zbytočné, aby sa dieťa zabávalo na futbale, či volejbale,

lebo mu to podľa nich nič do života nedá, zatiaľ čo keď budú vedieť hrať na nejaký

nástroj tak.

2. Druhé vysvetlenie, prečo deti nemôžu robiť to, čo ich baví je neústretovosť miest.

Práve tým dnes chýbajú financie na prevádzkovanie klubov. Niečo podobné sa deje

teraz aj u nás. Máme pomerne nový hokejový štadión, no je nám nanič, lebo hokejový

° Ivana IVANOVÁ, Gymnázium, Jána Kollára 2, Žiar nad Hronom

10

klub bol zrušený. A podobným smerom sa zrejme chystá aj futbalový klub. Dosť

mladých ľudí v našom meste baví sprejovať a nájdu sa aj taký, ktorých výtvory

skutočne stoja za obdiv. Grafity sú vlastne určitý druh umenia, ale ako ho môže niekto

oceniť, keď mu tento výtvor ničí jeho majetok? Ale zasa kde majú mladí sprejovať?

V zahraničí, ale aj v niektorých mestách na Slovensku, ako napríklad v Trnave, sú

legálne steny presne na toto určené a je to pomerne jednoduché riešenie, ktoré

uspokojí obe strany. Alebo môžem kľudne spomenúť mnoho „skejterov“, ktorých

obyvatelia nášho mesta považujú za vandalov, lebo sa preháňajú pomedzi chodcov,

skáču po fontáne, lavičkách, či zábradliach. Ale kde majú rozvíjať svoj talent, keď

v našom meste, ani bližšom okolí, nie je žiadny pre nich určený park? Títo mladí

ľudia, ktorých obyvatelia nášho mesta, či polícia nazýva vandalmi, spáchali jediný

zločin. Majú talent na niečo, čo naše mesto nepodporuje.

Dieťa má síce svoje práva, no načo mu sú, keď ich nemá kde uviesť do praxe?

Má právo stretávať sa, ale nemá kde. Má právo robiť to, čo ho baví, no tak isto nemá kde.

Jeho záujem má byť prvoradý vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, ale len málokedy

tak tomu skutočne je.

Rozhodne nechcem znehodnocovať, alebo zľahčovať dôležitosť a význam Dohovoru

o právach dieťaťa. Je to rozhodne dôležitý dokument, ktorý má svoj zmysel a mnohým deťom

pomáha. Ale bolo by zbytočné predstierať, že nemá isté nedostatky. No dôležitejšie je, že

práve tento dokument zrovnoprávnil všetky deti medzi sebou a poskytol im základné práva,

vďaka ktorým môžu žiť lepší, ľahší a plnohodnotnejší život.

11

Práva mládeže v kontexte ich povinností TÓTHOVÁ, K.° Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán ombudsman, milé mladé publikum, dovoľte, keďže som bola uvedená ako podpredsedníčka ústavnoprávneho výboru, aby som

niečo povedala z hľadiska práva, samozrejme veľmi stručne, pretože čas je vymedzený

a budem sa ho snažiť neprekročiť. Nebudem hovoriť o Deklarácii práv dieťaťa, pretože je tomuto publiku známy jej

význam aj obsah. Možno konštatovať, že deklarácia existuje, že existuje veľký počet

právnych predpisov, ktoré práva uvedené v deklarácii rozvádzajú a bližšie upravujú,

že existujú aj medzinárodné dohovory na ochranu práv detí a mládeže, ktoré doplňujú

Deklaráciu práv dieťaťa (napríklad dohovor medzinárodnej organizácie práce, týkajúci sa

mládeže a pod.), ale je zrejmé, že existuje aj tvrdá realita, o ktorej zaznelo aj dosť kritických

slov, s ktorými dozaista v diskusii bude súhlas. Realita a jej tvrdosť nie je len v nedodržiavaní

práv detí a v nerealizácii ich práv, ale aj v niektorých problémových otázkach ako to tu

uviedla pred chvíľou Ivanka Ivanová.

Otázka, ktorou sa budem zaoberať vo svojom vystúpení je trochu širšia v tom smere,

že budem hovoriť nielen o práve dieťaťa, ale o ochrane mládeže. Hovorím o mládeži, pretože

v Deklarácii práv dieťaťa je považovaná za dieťa aj mládež do 18. rokov. Jednotlivé štáty

ochranu práva dieťaťa začali chápať kompletnejšie a to ako ochranu mládeže. Prijímali

zákony, v ktorých sú zakotvené nielen práva mládeže, ale aj povinnosti, najmä štátnych

orgánov, rôznych inštitúcií, škôl, územných samospráv, záujmových samospráv, rôznych

záujmových združení (napríklad rodičov, združení mládeže), ktoré sú subjektmi ochrany

mládeže. Zamerané sú tiež na prejav jej aktivity a vytváranie podmienok pre jej aktivitu,

a samozrejme aj na niektoré povinnosti popri právach mládeže. Takéto zákony už prijalo

viacero štátov – je ich asi 20. Veľmi stručne uvediem tie známejšie – napr. Belgicko,

Bulharsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Island, Lichtenštajnsko,

Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Rakúsko, Rumunsko, Turecko, Arménsko.

Sila, komplexnosť a obsah týchto jednotlivých zákonov o ochrane mládeže je samozrejme

rôzny. Najvyhovujúcejší pre naše chápanie ochrany mládeže (po preštudovaní viacerých

právnych úprav) je asi model, ktorý bol prijatý v Nemecku. V podstate upravuje ochranu

° prof. JUDr. Katarína TÓTHOVÁ, DrSc., poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky

12

mládeže najmä na verejných miestach, reštauráciách, tanečných podujatiach, ochranu

pred alkoholickými nápojmi, ochranu pred fajčením, ochranu v oblastí médií pred násilím,

ktorá je dôležitou a dôsledne rozpracovanou časťou zákona. Významná je aj právna úprava,

ochrany pred negatívnym vplyvom filmov a iných programov. Značná časť zákona je

venovaná vytvoreniu spolkového dozorného úradu pre médiá ohrozujúce mládež.

A samozrejme aj úprava uloženia prípadnej sankcie za porušenie povinnosti, inštitúciou

uvedenou v tomto v nemeckom zákone.

Na Slovensku tiež vznikla v parlamente, najmä medzi ženami, z viacerých

politických subjektov, iniciatíva pripraviť takýto zákon o ochrane mládeže. Obsahom sa

podobal nemeckému zákonu (preto som Vám aj základné myšlienky nemeckého zákona

uviedla). Vyvstali však niektoré alergické body pri prerokovávaní obsahu zákona. Do práce

sa zapojilo aj Ministerstvo školstva SR a pán podpredseda vlády Čaplovič. Chýbala však

väčšia komunikácia so zástupcami organizácie mládeže, napríklad aj s detskými

ombudsmanmi a so zástupcami ZMOS-u. Spornou sa stala najmä časť, ktorá mala upraviť

podporu aktivít pre voľný čas. Nemecký zákon takúto časť neobsahuje a osobne som

zastávala názor, že úprava podpory voľného času je nutná už aj z tých dôvodov, ktoré

tu v prvom vystúpení prezentovala slečna Ivanová.

Ďalší alergický bod, v ktorom sa zložito hľadala zhoda bolo vytvorenie úradu, ktorý

by vykonával dozor nad uplatňovaním zákona tzv. dozorného úradu na ochranu mládeže. Tu

vznikli rôzne názory. Prevažoval názor, že by to mala byť veľmi malá inštitúcia, ktorá by

dohliadala, či povinnosti rôznych subjektov, ktoré sú v iných zákonoch a majú za cieľ

ochranu mládeže, či si tieto subjekty plnia. Kompetencia tohto dozorného orgánu mala byť

v aktivite nasmerovanej aj na vyzývanie subjektov na plnenie si povinností. Teda dozorný

úrad by nemal mať charakter komplexného výkonu dozoru nad dodržiavaním ochrany

mládeže.

Toto volebné obdobie práce na tomto zákone sa pravdepodobne neskončia.

Neskončia sa preto, že sme došli k názoru, že bude treba predovšetkým s Vami,

so zástupcami mládeže prerokovať obsah tohto zákona a počítať aj s príslušnými finančnými

prostriedkami na aktivizáciu mládeže vo voľnom čase. Chceme presadiť, že predovšetkým

tak, ako je to v trestnom zákone, a vôbec v celom práve, má mať prioritu prevencia.

Naplnenie voľného času mládeže, by malo byť to ťažiskové, a až potom zdokonaľovať

a presadzovať represiu.

Dovoľte ešte, aby som k doterajším informáciám o pripravovanom zákone o ochrane

mládeže pridala aj ďalšie informácie o mojej aktivite ako poslankyne parlamentu.

13

Predovšetkým budem hovoriť aké aktivity som v prospech ochrany mládeže za posledné roky

za pomoci aj ďalších poslancov urobila. Predovšetkým chcem zdôrazniť, že bolo treba

vyvinúť veľkú aktivitu pri prijímaní Trestného zákona a to konkrétne pri ustanovení

o ochrane pred sexuálnym zneužívaním. Ešte minulé volebné obdobie bol predložený dnes

platný Trestný zákon, ktorý znížil trestnoprávnu zodpovednosť osôb z 15 na 14 rokov.

Predkladateľ Trestného zákona navrhoval a prebojovával, aby sa súčasne s trestnoprávnou

zodpovednosťou znížila aj ochrana pred sexuálnym zneužívaním z 15 na 14 rokov. Keďže je

tu prítomný pán docent Kandráč, v súčasnosti ombudsman, ktorý v tom čase bol poslancom

NRSR, môže potvrdiť, že spolu sme veľmi bojovali za to, aby ochrana pred pohlavným

a sexuálnym zneužívaním zostala do 15. rokov a neznížila sa na 14 rokov, ako to v tom čase

presadzoval minister spravodlivosti Lipšic. Bolo to veľmi dôležité a významné z hľadiska

ochrany mládeže. Obdobne je dôležité, aby boli volaní na zodpovednosť tí, ktorí zneužívajú

deti a aby sme 15-ročných považovali za deti, ktoré ešte treba chrániť pred pohlavným

zneužívaním. A poviem to veľmi natvrdo aj preto, aby nám niekde pri diaľniciach nemohli

beztrestne ponúkať sexuálne služby 14 ročné dievčatá, ktoré sú ešte deti. To by bolo

neprijateľné.

Ďalej chcem určitým spôsobom upútať pozornosť aj na legislatívny návrh, ktorý som

predložila spolu s pani poslankyňou Muškovou. Aj to bol zákon chrániaci záujem detí.

Bol to zákon o náhradnom výživnom. Prvýkrát v našej histórii, minulé volebné obdobie bol

takýto zákon prijatý. V prípade, ak si jeden z rodičov neplní vyživovaciu povinnosť, tak

nastupuje vyživovacia povinnosť štátu, ktorý potom regresom vymáha peniaze od povinného

rodiča. Dovtedy takéto ustanovenie nebolo v našom právnom poriadku. Na právne

zabezpečenie vyživovacej povinnosti sme nadviazali aj toto volebné obdobie, a znovu

s predkladateľkou bývalého zákona, ako aj s poslancom Vladimírom Mečiarom, sme

predložili zákon upravujúci zadržanie vodičského preukazu pri neplatení výživného.

Na tento zákon sú veľmi pozitívne ohlasy. Množstvo vodičských preukazov bolo zadržaných

a čudujte sa, najmä otcovia začali platiť.

Aj keď na prvé počutie to nie je celkom jasné, že ide o ochranu mládeže, predsa

významný dopad má aj návrh, ktorým sme do zákona o vysielaní a retransmisii dostali

viaceré ustanovenia zakazujúce vysielanie násilia v programe elektronických médií, najmä

v ponukách jej programu. Tu žiaľ, prax nie je taká ružová ako pri zadržaní vodičských

preukazov s cieľom dosiahnuť zaplatenie výživného na nezaopatrené dieťa. Keď pozeráme

televíziu a vidíme tam veľa násilia, je zrejmé, že zákonom prijaté zákazy sa vo veľkej miere

nedodržujú. Psychológovia už dlhodobo upozorňujú na negatívne dôsledky prezentácie

14

násilia na mládež. Tu je pole, pre výzvu mládežníckych organizácií k väčšej aktivite, aby

vo vlastnom záujme, v záujme budúcej klímy na Slovensku, bojovali proti takýmto

programom. Existuje Rada pre vysielanie a retransmisiu, ktorú aj učitelia by mali

upozorňovať na porušovanie zákona elektronickými médiami, aby najmä za nedovolenú

prezentáciu násilia, t. j. aby za porušovanie zákona ukladala sankcie. Totiž Rada z vlastnej

iniciatívy málokedy uloží pokuty, väčšinou čaká na iniciatívu verejnosti.

Vážené publikum mládeže, čo ešte povedať k tejto problematike. Snáď len toľko,

že dozaista je veľký počet problémov, ktoré treba vzájomne prediskutovať, a stretnutie

ombudsmana s detskými ombudsmanmi je pre takéto prediskutovanie super platformou.

Dozaista sú rôzne želania na zlepšenie situácie, dozaista neodškriepiteľná je skutočnosť, že

pokiaľ sa mládeži nevytvorí priestor na zmysluplné naplnenie voľného času, nebude spokojná

ani spoločnosť, a nebude spokojná ani naša mládež, či už vo veku mladistvých alebo

maloletých. Preto bude treba spájať sily, angažovať sa pri poukazovaní na problémy mládeže

a zintenzívniť apeláciu na spoločnosť, aby finančné prostriedky sa našli aj riešenie

problémov mládeže.

Záverom Vám chcem povedať, že táto konferencia, toto stretnutie, je jednou

z takých aktivít, odkiaľ dozaista vyjde apelácia na príslušné štátne orgány, spoločenské

organizácie a inštitúcie, aby problematiku mládeže a ochranu jej práv a záujmov a jej ďalšiu

realizáciu vnímali ako aktuálnu úlohu, ktorej na Slovensku treba venovať pozornosť. Som

rada, že som mohla na tomto stretnutí vystúpiť a mať aj možnosť vypočuť si vaše vystúpenia.

Ďakujem za pozornosť.

15

Poznáme Dohovor o právach dieťaťa? DARNADIOVÁ, M.°

Vážení prítomní,

veľmi si cením príležitosť vystúpiť v tomto diskusnom fóre, pretože práva dieťaťa sú

témou, ktorá sa všetkých detí dotýka v každý deň ich života. Každé dieťa by si malo byť

vedomé, aké práva v spoločnosti má, malo by sa cítiť chránené a žiť s pocitom, že je

v bezpečí a nič mu nehrozí.

Vieme, že nie všade je tomu tak. Či už sú to krajiny, kde sú práva detí porušované

alebo im samotná rodina nevytvára podmienky pre to, aby šťastne žili a bolo postarané o ich

zdravý vývin. Práve pre toto je Dohovor o právach dieťaťa dokumentom obrovského

celospoločenského významu a všetkým tým, ktorí sa podieľali na jeho vzniku a zabezpečujú

jeho dodržiavanie patrí veľká vďaka.

Kladiem si však otázku: Poznáme práva detí a poznajú ich aj naši rodičia?

Keď zlyháva rodinné prostredie, zodpovednosť za dodržiavanie práv detí preberá spoločnosť,

ak zaostáva spoločnosť, je úlohou rodičov zabezpečiť náhradu prípadnej ujmy. Akou formou

predstaviť práva detí rodičom tak, aby cítili ich váhu a záväznosť? Ťažká otázka, ale my

máme možnosti na to, aby sme sa tento stav pokúsili dosiahnuť. Minimálne dvakrát do roka

sa rodičia zúčastňujú rodičovských združení, kde získavajú informácie o výchovno-

vzdelávacích výsledkoch svojich detí. Práve tu vzniká priestor pre to, aby im bol Dohovor

o právach dieťaťa predstavený. A nielen to. Vieme, že dospelí vnímajú svoj podpis ako

právne záväzný - keď niečo podpisujú, k niečomu sa zaväzujú - aspoň tak to vnímam ja.

Mohli by tiež svojim podpisom spečatiť, že si uvedomujú, aké práva detí sú Dohovorom

stanovené a že sa zaväzujú ich dodržiavať. Môže sa to javiť ako zbytočný akt na formálnej

úrovni, ale ja to vnímam ako krok k tomu, že práva detí sa dostanú do vedomia

aj podvedomia dospelých a mnohých rodičov to donúti k zamysleniu sa nad sebou samým,

nad svojou úlohou ako rodiča, nad vzťahom k svojim potomkom, nad tým, čo svojim deťom

majú zabezpečiť.

Tisne sa mi otázka:. „Kto by mal ešte Dohovor o právach detí podpísať?“

Uvedomujem si, že jednotlivé krajiny podpísali tento dokument. Ale čo tak osloviť z našej

pozície politikov a požiadať ich o verejné podpísanie Dohovoru? Nie ako vládu, ale ako

° Miroslava DARNADIOVÁ, Základná škola, Jelenecká 72, Nitrianske Hrnčiarovce

16

jednotlivcov, ktorí zodpovedajú za chod a smerovanie nášho štátu v jednotlivých oblastiach.

Požiadať ich verejne o to, aby ako ľudia a ako predstavitelia štátu mali denne na zreteli,

že ochrana práv detí je prioritnou úlohou spoločnosti a každého dospelého, nielen rodiča

či učiteľa. Či už je to v otázke práva na vzdelanie, kde Dohovor usiluje o garanciu práva

na minimálne základné vzdelanie a umožnenie pokračovania štúdia. Koľko univerzít dnes

bojuje o akreditáciu a koľkým bola akreditácia odobraná? Neviem si predstaviť, že raz budem

v druhom ročníku na univerzite a bude mi oznámené, že nemôžem pokračovať v štúdiu.

Je pravdou, že za dieťa budem považovaná do svojich 18-tich rokov, ale získať vzdelanie,

je v dnešnej dobe tá najcennejšia devíza, akú môžem pre svoj život a svoje plnohodnotné

uplatnenie získať.

Obdobne vnímam problém v tom, že existuje veľa rodín v hmotnej núdzi, ktoré

dokážu dať svojim deťom skutočne iba to základné, ale ak majú rodičia problémy a trpia

neistotou, dokážu dať pocit bezpečia svojim deťom? Toto je veľká otázka a som si vedomá,

že odpoveď je pravdepodobne ťažšia, ako si zaslúžime.

Pozitívne výsledky posilňujú, pomenovanie problému posúva ďalej a núti k hľadaniu

riešení. Aj pre to som tu. A vystúpila som na tomto veľkom fóre. Vybrala som si do diskusie

iba to najhlavnejšie, čo momentálne vnímam ako potrebné riešiť. Ak som Vás motivovala

k zamysleniu, má to vystúpenie pre mňa skutočne veľký význam.

Veľmi pekne Vám všetkým ďakujem za pozornosť. Verím, že sa moje postrehy stretli

s pochopením a budú pre kompetentných inšpiráciou k ďalšiemu napĺňaniu tak významného

dokumentu, akým Dohovor o právach dieťaťa je.

17

Dáte nám možnosť sa o Vás oprieť? STEGMANNOVÁ, S.°

Vážení prítomní!

Volám sa Soňa Stegmannová, som žiačkou 9.B triedy na Základnej škole Gorkého v Trnave.

Takých škôl ako je tá naša, je na Slovensku stovky a tisíce. Ale tá naša je jedinečná tým, že je aj

„moja“. Tak ako moji rodičia i starí rodičia, budem i ja spomínať na školský život! Na detský život.

Áno, detský, ktorý je tak odlišný od toho Vášho „dospeláckeho“. Myslíte si, že to naše detské

nažívanie je ružové, plné bezstarostných srdiečok? A len tie Vaše „dospelácke“ srdcia riešia všetky

problémy sveta? Veru nie! I v tých našich malých srdiečkach sa skrýva veľa bôľu, strachu,

bezmocnosti, obáv, nespravodlivosti, krivdy, nepochopenia, veľa otázok, ktoré si detská dušička často

nevie sama vyriešiť.

Veľa mojich spolužiakov nechce počuť od rodičov vety: „Teraz nie, nemám čas“, „Čo už ty

môžeš mať za problém?!“. Žiada sa nám rozprávať s ľuďmi, ktorým dôverujeme, máme ich radi. Pani

učiteľky v škole vo všetkom tiež nemôžu pomôcť. Ak dieťa nemá pomoc, radu, vysvetlenie,

pochopenie, ukázanie správnej cesty, potom hľadá inde. Bohužiaľ často nesprávne. Rieši veci ako vie,

ako poradia rovesníci: šikanovaním, ubližovaním, arogantnosťou, násilnosťami, vulgarizmami.

Do života našich spolužiakov sa vkradnú neduhy: anorexia, bulímia, alkohol, drogy, záškoláctvo

a často i ťažké detské depresie! My sme už na riešenie podobných problémov jednu pomoc dostali.

A to konkrétne od nášho verejného ochrancu práv, pána ombudsmana Kandráča a celého tímu jeho

spolupracovníkov. Verím, že prácou našich novovznikajúcich detských ombudsmanov sa nám viac

menej podarí zlikvidovať všetky negatívne formy správania niektorých spolužiakov, ktoré často

vyúsťujú do zníženia známky zo správania. Chceme hľadať rôzne zaujímavé druhy aktivít, ktorými

zaplníme voľný čas žiakov našej školy. Veľa očakávame od prisľúbenej pomoci pri zrealizovaní

posilňovne v budove našej školy. Predpokladám, že to bude silná motivácia pre mnohých žiakov a že

to pomôže stabilizovať ich správanie.

Lepšie sa Vám sústredí v práci, keď viete, že vaše deti sú v pohode, v bezpečí? Chcete počuť

náš bezstarostný smiech, chcete nás vidieť šťastné? My budeme tí, ktorí budú šíriť Vaše gény, Vaše

myšlienky, nápady, projekty, dotiahnu mnohé Vaše životné ciele do konca! Preto nám skúste dať čo

najviac Vášho času, Vašich vedomosti, životných skúseností. Počúvajte nás s otvoreným srdcom a ak

potrebujeme Vašu pomoc, a verte, že potrebujeme ju často, pomôžte nám, prosím!

° Soňa STEGMANNOVÁ, Základná škola, Gorkého 21, Trnava

18

3 P v našom živote SKLADANOVÁ, N.°

Vážený parlament, vážená vláda, vážený pán Kandráč, milé dámy a páni,

je mi obrovskou cťou, že tu práve dnes môžem pred Vami stáť a prezentovať svoje

názory. Ako detského ombudsmana ma to teší o to viac. Ako určite viete, každý človek

na Zemi bol alebo stále je dieťaťom. Naše detstvo by malo byť jedno z najkrajších období

v našom živote. Aj preto, aby každý z nás spomínal na toto obdobie len v najlepšom, sa ľudia

rozhodli, že práva detí by mali byť chránené zákonom. Aby boli rešpektované a vážené

každým občanom a aby nezostali len pomyselnými pravidlami. Každé dieťa má právo

na ochranu, na svoj vlastný názor ale aj na život samotný. Všetky najdôležitejšie práva sú

zhrnuté v Dohovore o právach dieťaťa.

Ja som sa rozhodla rozprávať o jednej z častí tohto Dohovoru – a to o takzvaných 3P.

Tieto 3P vyjadrujú 3 anglické, veľmi dôležité, slová: a to „participation“ teda účasť,

„protection“ ochrana a „provides for rights“ alebo inak zabezpečenie ochrany práv detí.

Skúsme si rozobrať každé jedno, kúsok po kúsku.

Participation alebo po slovensky účasť. Tento bod má zabezpečiť každému dieťaťu

jeho účasť pri rozhodovaní, ktoré sa ho týkajú. Žiadne dieťa nechce byť vynechané, keď sa

rozhoduje o jeho budúcnosti. Má mať svoje „slovo“ napríklad pri adopcií alebo rôznych

súdnych sporoch. Veď ktoré by chcelo stráviť zvyšok svojho života s niekým, koho nemá

rado alebo s kým si nerozumie? Všetky názory detí sú rovnocenné s tými „dospeláckymi“, tak

prečo by sa nemohli vyjadriť alebo povedať svoj názor, keď ide o ich budúcnosť? Chceli by

ste Vy byť vynechaní? Veď práve na odhodlaní dieťaťa riešiť daný stav závisí často jeho celá

budúcnosť a osud.

Protection alebo inak povedané ochrana. Každé dieťa má nárok na ochranu

pred všetkým, čo by mu mohlo ublížiť. Má byť ochraňované pred násilím, týraním alebo

zneužívaním ale aj hocičím iným, čo by mohlo narušiť jeho základné ľudské a detské práva.

Bohužiaľ, aj napriek Dohovoru, môžeme všetci pomerne často sledovať– či už v televízií,

novinách alebo v našom okolí – že práve toto „Péčko“ sa často nedodržiava. Či už ide

o problematiku rómskych detí alebo problémy aj v tých najlepších rodinách, musíme si

uvedomiť, že práve naše odhodlanie dokáže pomôcť. Aj preto je tento bod, podľa mňa, jeden

° Nikola SKLADANOVÁ, Gymnázium, Jána Kollára 2, Žiar nad Hronom

19

z najdôležitejších – deti sa nedokážu chrániť samé a preto by sme mali dávať obzvlášť veľký

pozor na dodržiavanie tejto časti Dohovoru. Aj my, ako detskí ombudsmani sa snažíme

apelovať na svoje okolie a najmä deti aby ticho neznášali svoje problémy a ozvali sa. Pretože

to možno sami nezvládnu vyriešiť. V tomto bode, protection, ide práve o impulz k tomu aby

mohla ochrana detí plne fungovať.

A tretie, teda posledné – provides for rights, teda zabezpečenie ochrany práv. Existuje

množstvo práv – od tých absolútne základných až po „okrajové“, no každé z nich by sme mali

dodržiavať. Či už ide o právo na život, na vlastný názor, na vzdelanie ale takisto na oddych

a voľný čas a mnoho ďalších, všetky sú pre nás rovnako dôležité a nepostrádateľné.

Slovenská republika je spolu s inými krajinami zmluvnou stranou dohovoru a tým sa

zaviazala chrániť práva všetkých detí na Slovensku. Aj na to je tu Dohovor – dáva nám istotu,

že naše práva sú ochraňované a tým pádom sme ochraňovaní aj my samotní.

Aj keď Dohovor o právach detí ani zďaleka nezahŕňa len tieto tri anglické slová, ja ich

považujem za kľúčové a veľmi dôležité. Teší ma vedomie, že keď spozorujem okolo seba

porušovanie akýchkoľvek či už ľudských alebo detských práv, môžem byť nápomocná pri ich

riešeniach a viem na koho sa obrátiť. Pevne verím v to, že vďaka môjmu prejavu ste sa hlbšie

zamysleli nad problémami nás, detí a veríte v ich dôležitosť.

Ďakujem za vašu pozornosť.

20

Ako sa rešpektuje názor dieťaťa PAPŠO, M.°

Dobrý deň, som naozaj poctený, že tu dnes môžem stáť. Znamenalo to pre mňa obrovskú

výzvu, ale zároveň potešenie, lebo verím, že i obyčajní ľudia, ako sme my tu, môžu robiť veľké veci.

Vážený parlament, vážená vláda, milí prítomní. Pán Kandráč, robíte pre ochranu ľudských

práv veľmi veľa, ďakujem Vám a vážim si Vás.

Pred dvadsiatimi rokmi, okrem víťazstva slobody a demokracie sme sa dočkali aj víťazstva

na poli solidarity a ľudskosti. Dohovor o právach dieťaťa zaistil zrovnanie svetov malých a veľkých

a načrtol víziu krajšieho a svetlejšieho zajtrajška.

Napriek tomuto obrovskému úspechu, aj v dnešných dňoch sme mnohokrát svedkami

ignorancie záujmu dieťaťa a nerešpektovania jeho preferencie.

Určite by sa Vám nepáčilo, keby niekto rozhodoval o Vás bez Vás, len tak, bez vypočutia si,

čo vlastne chcete. Byť vypočutý. Je to až príliš jednoduché, tak prečo zároveň aj tak veľmi

komplikované? Čudovali by ste sa, že mnohokrát vec dieťa vidí lepšie ako dospelí. Má totiž na ňu iný

pohľad. Očami dieťaťa. Som presvedčený, že ten čistý, nikým neovplyvnený uhol pohľadu nesmie

byť braný za menej dôležitý ako ten „dospelákov“.

Z matematiky viem, že ak sú dve množiny rovnaké, rovnocenné, tak aj ich prvky v tých

množinách sú rovnaké, rovnocenné. Čiže nezáleží na tom, čie právo skúmame, pokiaľ je to právo

človeka, nemôže sa líšiť.

Niekto však môže oponovať, že dieťa ešte nevie správne formulovať svoje názory. Že nie je

schopné správne sa rozhodnúť. Tak mu to mu skúste povedať! Presvedčte ho hrať na klavír, keď

miluje šport, núťte ho čítať encyklopédie, keď zbožňuje zvieratá, zakážte mu zbierať známky

s argumentom, že to už nie je v móde. Keď som, tak myslím. Ja, ty, ale aj ono.

Dieťa má možnosť výberu napríklad v škole. Je však nemožné stopercentne rozhodnúť, či by

dieťa malo do bodky poslúchať príkazy učiteľa, alebo by mal učiteľ vyhovieť len prianiam dieťaťa.

Ani jedno. Podľa mňa by obe strany mali rešpektovať svoje názory navzájom, lebo neexistuje len

čierno-biela pravda.

Mali by rodičia nútiť dieťa chodiť na plavecké preteky, aj keď ten stres zo súťaženia neznesie,

no rodičia v tom vidia pre neho prospech ? Mali by sa podľa mňa spolu dohodnúť a rešpektovať svoje

názory, lebo neexistuje len čierno-biela pravda. ° Matej PAPŠO, Gymnázium, Jána Kollára 2, Žiar nad Hronom

21

Dieťa sa rado učí na počítači, no rodičia to odmietajú a považujú za absolútne zlo. Chcú, aby

dieťa čítalo len knihy. Je nejaký z týchto extrémov lepší ako ten druhý ? Nie, obe strany sa musia

vo svojich pohľadoch rešpektovať, lebo neexistuje len čierno-biela pravda.

Škatuľkovanie vecí na čierne a biele prirovnávam k životu na šachovnici. Avšak ja nie som

pešiak na E4. Som obyčajný človek žijúci v prekrásnom farebnom svete.

Problému s výberom dieťa čelí nielen v škole, vo voľnom čase či doma, kde to v prvom rade

musí riešiť najbližšie okolie, ale aj v právnom konaní na súdoch. A tu už je, pri naplnení práv dieťaťa

na vypočutie, potrebný zákrok nejakej „veľkej inštitúcie“, ktorá má právomoci sa o to postarať.

Len nedávno som na internete čítal článok jedného zúfalého otca. Po rozvode prišiel o dieťaťa,

o ktoré sa začala starať matka. Poviete si, nič neobvyklé. Viete však, čo sa tomuto otcovi zdá

neobvyklé? Úrady aj okolie síce vidia, že matka sa o dieťa poriadne nestará, ale nič sa nemení. A dieťa

opakovane trvá na tom, že chce ostať u otca.

Aj preto je počúvať dieťaťa také dôležité. Isto, dá sa namietnuť, že sa jeden rodič môže snažiť

dieťa vo výpovedi ovplyvniť. Že sa bude snažiť umelo ho stiahnuť na svoju stranu. A práve v tomto

bode je to o dôvere. Pocit, že ho počúvame môže dieťa ovplyvniť smerom, aby povedalo to čo naozaj

chce a čo naozaj cíti. Musíme dieťaťu ukázať, že má komu veriť a že je dôležité prezentovať vlastný

názor. Ja sa však do presnej definície zákona, ktorý by umožnil vypočutie dieťaťa pred súdom, púšťať

nebudem. Je to práve úloha parlamentu, ktorý by mal svoje schopnosti, rozum a skúsenosti premeniť

na zavedenie detského ?????????????????

Stojím tu dnes plný očakávaní a zároveň pokorný pred tou obrovskou úlohou, ktorú náš

právny systém musí zvládnuť. Vonku je už síce pomaly zima, ale my sa musíme zahriať a naštartovať

sa na prekonanie predsudkov a pochopiť dieťa ako človeka, ktorý citlivo vníma svoje potreby a má

vlastné názory, vlastné chcenie a vlastnú osobnú voľbu. Táto myšlienka sa tiahne od západu

na východ, od Tatier až k Dunaju, nech každý Slovák vie a akceptuje, nech každý Nemec, Američan,

Číňan a všetci ľudia na svete vedia a akceptujú, že deti berieme za seberovné a nezáleží na tom, či sú

chudobné či bohaté, biele či čierne, dievčatá či chlapci, vždy to budú ľudia a vždy si zaslúžia

uznávanie svojich práv.

Ďakujem pekne. Budem dúfať že Vám táto idea prirastie k srdcu a náš parlament myšlienku

zmení na skutočnosť.

Rozlúčim sa výrokom Prezidenta Spojených Štátov Baracka Obamu: Zmena nepríde, ak

budeme čakať na niekoho iného v nejaký iný čas. My sme tí, na ktorých sme čakali. My sme tá

zmena, ktorú hľadáme.

Ďakujem ešte raz.

22

Ochrana pred neoprávnenými zásahmi do súkromia rodiny, domova a korešpondencie, ako aj pred útokmi na česť a povesť PALLEROVÁ, M.°

Ľudské práva sú večne skloňovanou témou, či už v škole, médiách alebo bežnom

živote. V dnešnej dobe by ich mal poznať snáď každý, venuje sa im mnoho medzinárodných

dohovorov, dohôd a deklarácií ako aj ústava, nielen tá naša ale aj ústavy iných

demokratických krajín. Nie všetci sú však dobre oboznámení so svojimi právami. Azda každý

vie, že má právo na život a osobnú slobodu, menej ľudí však vie, že k ich právam patrí aj

právo na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do súkromia, rodiny, domova

a korešpondencie ako aj pred útokmi na česť a povesť, ktoré presne v tomto znení zakotvuje

v článku 12. medzinárodná deklarácia ľudských práv, prijatá a vyhlásená Valným

zhromaždením OSN 10. decembra 1948.

Na túto ochranu má právo každý človek, deti nevynímajúc, ba práve deťom by sa mala

venovať zvýšená pozornosť, často sa totiž stáva, že práve vo vzťahu k deťom bývajú niektoré

tieto práva porušované. Často ich porušujú práve rodičia detí, či už je to ich neznalosťou

zákona, nesprávnym vysvetlením jeho znenia, ale najskôr je to pocitom, že pre nich vo vzťahu

k dieťaťu to neplatí. Nie zriedka sa stáva, že zvedavý rodič otvorí list svojho dieťaťa,

prípadne si číta jeho SMS - správy, maily, či internetovú komunikáciu s priateľmi. Tiež nie je

nezvyčajné, že rodičia prehľadávajú detské izby, či dokonca čítajú denníky, ospravedlňujúc

svoje konanie potrebou chrániť svoje dieťa.

Domov však nie je jediným miestom, kde sa tieto práva nie vždy dodržujú, často sa aj

v školách stáva, že učiteľ v snahe zabrániť podvádzaniu pri testoch prehľadáva veci študenta

i keď je to možno neopodstatnené a tým zasahuje do jeho súkromia.

Ďalším pomerne častým porušením je ukladanie internetovej komunikácie

u poskytovateľa komunikačnej služby, čo porušuje Ústavu Slovenskej republiky článok 22.

Známym príkladom je komunikačný program „ICQ“, ktorý istý čas ukladal komunikáciu

užívateľov na svojich serveroch, čo bolo uvedené ako podmienka užívania, avšak tento postup

je minimálne nemorálny ak nie rovno nezákonný. Toto konanie síce spoločnosť ICQ

zastavila, avšak stále sa v tomto programe nachádza príkaz na ukladanie komunikácie

° Martina PALLEROVÁ, Gymnázium, Jána Kollára 2, Žiar nad Hronom

23

v počítači užívateľa, ku ktorému je prístup umožnený aj bez hesla a teda sa k tejto

komunikácii môžu dostať aj iní používatelia.

Táto kauza vyvolala u ľudí po celom svete veľké znepokojenie, keďže všetky

rozhovory, z ktorých mnohé obsahovali osobné údaje, mohli byť ľahko zneužité v prospech

tretej osoby. Našťastie k žiadnemu úniku informácií, ktorý by mohol poškodiť používateľov

nedošlo. Každopádne sa jednalo o zásah do súkromia, ktorý mohol spôsobiť vážne problémy.

Zaujímavé je, že aj keď ide o jeden z najväčších zásahov do súkromia, ktorý sa týka miliónov

ľudí, táto kauza sa vytratila tak rýchlo ako sa zjavila.

Nemožno však povedať, že by kompetentní zatvárali pred týmito problémami oči

alebo ich existenciu úplne popierali. Istá snaha o nápravu tu je, či už zriadením úradu

a funkcie ombudsmana a činnosťou štátnych ale aj celoeurópskych, medzinárodných

a svetových organizácií, avšak najlepšou ochranou ľudských práv je ich poznanie práve

ľuďmi, ktorých majú chrániť. Netvrdíme však, že len znalosť práv stačí, ale je prvým krokom

a základným stavebným kameňom ich ochrany, pretože človek, ktorí nepozná svoje práva sa

ich ani nebude dožadovať.

Avšak rovnako dôležité sú aj inštitúcie na ktoré sa môže človek obrátiť. Týchto

inštitúcií je na Slovensku aj po celom svete mnoho a to je občas viac na škodu než na úžitok,

pretože pracovníci týchto úradov si často krát „pohadzujú“ sťažovateľa ako „horúci zemiak“,

lebo sa nevedia dohodnúť do čej kompetencie vlastne patrí.

Problém s porušovaním ľudských práv tu vždy bol, stále tu je a ešte hodnú chvíľu asi

bude, keďže tento problém sa nedá vyriešiť zo dňa na deň, zostáva nám iba snažiť sa o čo

najrýchlejšiu a najlepšiu nápravu, nielen na poli oficiálnom ale aj každý sám v sebe.

24

Šikana a jej dôsledky Ballo, L.°

Vážený pán verejný ochranca práv, vážení detskí ombudsmani, vážené dámy, vážení

páni. Je mi cťou vystúpiť dnes na tomto mieste ako zástupca Spojenej školy na Tilgnerovej

ulici a vyjadriť môj postoj k téme „Šikana a jej dôsledky“.

Od spustenia programu detských ombudsmanov pred takmer dvoma rokmi sme

na našej škole riešili niekoľko viac, či menej závažných sťažností a problémov, z ktorých sa

však drvivá väčšina týkala šikanovania. Je to pre nás signálom, že práve na túto oblasť sa

musíme v nadchádzajúcom období zamerať. Je obdivuhodné, že niektorí žiaci prekonali

strach a zdôverili sa nám so svojimi problémami, avšak podľa môjho názoru situáciu stále

možno prirovnať len ku špičke ľadovca, ktorý sa pomaly vynára, no stále pláva v ľadovej

vode, ktorá dostatočne rýchlo dopĺňa jeho stratené časti. Jeho podstatná časť pred nami ostáva

skrytá. Skrytá, ale zároveň očividná – všetci o nej predsa vieme, ale málokto nám dokáže

a chce objasniť podrobnosti, ktoré by nám umožnili celý ľadovec roztopiť. Je za tým len

obyčajný strach z pomsty šikanujúcich, alebo si šikanovaní sami pred celým problémom

zatvárajú oči?

Ťažko povedať, ale isté je, že detskí ombudsmani sú zodpovední žiaci, vyberaní

školským hlasovaním a navyše sú viazaní mlčanlivosťou, preto, ak by šikanovaní dokázali

nespravodlivosti na nich páchané jasne pomenovať a formulovať svoje výhrady, bolo by

nepochopiteľné, keby sa so svojimi problémami nezdôverili. Domnievam sa, že šikanovaní

často pripisujú vinu sebe a v tom duch potichu trpia. V niektorých prípadoch sa dokonca

snažia vymaniť zo šikanovania tým, že sa pridajú na stranu „mocných“. Je to správne? Je ich

odlišnosť niečím, čo je treba odstrániť?

U mnohých extrémne nadaných ľudí sa ich talent v školskom veku prejavuje

aj nevyváženosťou osobnosti. Odlišujú sa teda od svojich rovesníkov a nie sú schopní zaradiť

sa do kolektívu tak ako priemerné deti. Títo ľudia však majú obrovský potenciál

a v budúcnosti môžu byť svojim nadaním veľkým prínosom pre celú našu spoločnosť, no

snaha o kompenzáciu ich neschopnosti zapadnúť podnietená šikanovaním zo strany

„priemerných“ môže viesť k ušliapaniu ich talentu, či v horšom prípade k jeho nesprávnemu

° Lukáš BALLO, Spojená škola, Tilgnerova 14, Bratislava

25

použitiu. Veď spomeňme Napoleona, ktorý, aj ako výsledok šikanovania v detstve, využil

svoje mimoriadne vodcovské schopnosti na kompenzáciu svojho pretrvávajúceho pocitu

menejcennosti vedením brutálnej vojny. Ak by však jeho talent bol včas odhalený,

vyzdvihnutý a rozvíjaný, mohol sa hrdo zapísať do dejín ako progresívny politik, ktorý

z Francúzska urobil modernú a prosperujúcu veľmoc, pozitívne sa vymykajúcu dobovým

konvenciám.

Ja osobne mám so šikanovaním bohaté skúsenosti. Keďže som sa svojimi technicky

orientovanými záľubami značne odlišoval od mojich spolužiakov, nepovažovali ma

za „svojho“ a neraz mi neprávom prisudzovali rôzne záporné vlastnosti. Spočiatku to bolo

nenápadné, až nepovšimnuteľné, no problémy sa vyostrili na začiatku 2. stupňa, v Príme

osemročného gymnázia, keď sa na škole sformovala skupina žiakov, ktorí už predtým boli

známi svojim problémovým správaním a dychtivo hľadali niekoho, na kom by mohli

demonštrovať svoju silu. Keďže ja som nikdy nebol považovaný za fyzického „siláka“

a navyše som si kde-tu dovolil drobnú poznámku na ich zjavne nevhodné a agresívne

správanie, bol som ideálnym objektom. Potom už len nasledovalo osočovanie za úspechy

i neúspechy, urážky a fyzické útoky boli na dennom poriadku. Dozor konajúci pedagógovia

tomu neprikladali veľkú dôležitosť a buď tieto bitky nechali bez povšimnutia, alebo ich riešili

len dohovorom. Pre mňa však boli veľmi traumatizujúce a pocit bezmocnosti ma oberal

o sebavedomie, no nevyhľadával som pomoc z vonku, pretože som vinníka nevidel v nikom

inom, ako v sebe a vo svojej neschopnosti zaradiť sa do kolektívu.

Táto zdanlivo neriešiteľná situácia však nadobudla nový spád, keď som v Sekunde

dostal možnosť vycestovať na dlhšie obdobie do Nemecka. Karta sa obrátila a nové prostredie

ako aj doposiaľ nevídané možnosti mi otvorili oči a zrazu som sa na svoje problémy

spred roka pozeral s nadhľadom, ale najmä vedomím, že tí, čo ma šikanovali sú v skutočnosti

len malí cholerici, ktorým už nikdy nedovolím zasiahnuť do môjho života. Po návrate

na Slovensko som už s novými skúsenosťami, výbornými znalosťami nemčiny, ale hlavne

zdravým sebavedomím hrdo vykročil do ďalších dní a len sa zabával na pokusoch

o šikanovanie, predstavujúc si ich úbohosť a ten markantný rozdiel medzi mnou a ľuďmi,

ktorí si šikanovaním kompenzujú svoje vlastné problémy.

Môj príbeh bol teda nakoniec šťastný a obohacujúci, no väčšina detí takú šancu

nedostane a musia si so šikanovaním poradiť sami. Riešia to mnohokrát svojsky. Poznám

niekoľkých rovesníkov, ktorí takisto trpeli šikanovaním a v záujme začlenenia sa k „silným“

akceptovali rôzne negatívne prvky správania a upustili od svojho kreatívneho trávenia

voľného času. Napríklad môj bývalý spolužiak, istý Marek bol v minulosti veľkým fanatikom

26

dopravy a jeho znalosti v tejto oblasti ďaleko presahovali priemer. Takisto ako ja, aj on sa ale

stal terčom šikanovania, no po prestupe na inú školu v snahe zaradiť sa do kolektívu začal

fajčiť, piť alkohol a vo veľkom tráviť svoj voľný čas na ulici. Dnes sa už doprave nevenuje

a novú záľubu si žiaľ nenašiel. Hoci bol svojim talentom predurčený na úspešnú kariéru

dopravného inžiniera, kvôli šikanovaniu sa zaradil medzi „priemerných“ a pravdepodobne už

nikdy nebude pre spoločnosť takým prínosom, akým mohol byť, keby svoj talent rozvíjal.

Odhliadnuc od traumatizovania šikanovaných jednotlivcov, Marek je príkladom toho, ako

veľa naša spoločnosť stráca z titulu zdanlivo tak jednoduchého problému so šikanovaním

na školách.

Riešením by bolo navrátiť nadaným, no menej výrazným deťom zdravé sebavedomie

a ukázať im dôležitosť a jedinečnosť ich talentu. To by sa dalo docieliť prostredníctvom

doposiaľ absentujúcich prestížnych ocenení za akademický prospech ako napríklad „Študent

mesiaca“, alebo „Cena excelencie za výborný priemer známok“, či rozširovaním zatiaľ veľmi

vzácnych súťaži, zameraných najmä na mimoškolské aktivity a nadštandardné poznatky ako

napríklad detská robotika, jednoduchá mikroelektronika, fotografovanie, atď. Dôležitú úlohu

zohrávajú aj školskí psychológovia, no bez plošných opatrení nie je možné pokryť dostatočne

veľké cieľové spektrum.

Nech je riešenie akékoľvek, je dôležité, aby sa uviedlo do praxe čo najskôr

a zamedzilo sa tak ďalšej likvidácii odlišností a talentov. Veď odlišní a nadaní ľudia sú tí,

ktorí budú v budúcnosti formovať silnú strednú vrstvu ako pevný základ našej spoločnosti.

Ďakujem Vám za pozornosť.

27

Telesné tresty Marcineková, B.°

Ako hovorí velikán svetových dejín a významný britský politik Winston Churchill: „Mladý to ďaleko nedosiahne, keď nedostane.“

1. 9. 2005 nadobudol účinnosť zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Takýto druh zákona v slovenskom právnom systéme jednoznačne chýbal. Do roku 2005 sa v Zbierke zákonov SR prakticky nenachádzal zákon, ktorý by zaručoval ochranu jedného zo základných ľudských práv, ktoré obsahuje Dohovor o právach dieťaťa. – práva na ochranu pred týraním a fyzickými trestami. Má tento zákon v slovenskej spoločnosti zmysel?

Je otázne, akým spôsobom štátne mechanizmy kontrolujú dodržiavanie tohto zákona. V prvom rade si myslím, že dnes by už zákony nemali zasahovať do tak intímneho súkromia rodín. Systém, ktorý sa stal námetom pre Georga Orwella na napísanie slávneho románu 1984, systém, kedy bol každý sledovaný na každučkom kroku, sme tu už raz mali. Totalita, doba, kedy sa ľudia obávali vysloviť nahlas svoje myšlienky, názory, možno len slovko zapochybovania sú už preč. Chceme aby sa vrátili? Určite nie. Ale prijímaním zákonov podobného formátu ako je tento, môžeme znova dospieť do štádia neobmedzenej kontroly. Začali sme zákonom o deťoch. Aký zákon bude schválený zajtra, pozajtra, o týždeň? Veď predsa každý rodič má právo vychovávať svoje dieťa tak, ako uzná za vhodné. Žiadny rodič nechce svojmu dieťaťu uškodiť. Budú sa vôbec takéto zákony dodržiavať? Áno, naša spoločnosť prijala zákon, ktorý skutočne prispieva k ochrane práv detí, ale len formálne, na papieri, lebo v praxi je neuskutočniteľný.

Používanie telesných trestov. Téma, ktorá vyvoláva rôzne diskusie a rozdeľuje spoločnosť do dvoch proti sebe stojacich blokov. Jedna skupina hovorí áno, druhá zásadné nie. Zopár jedincov, ktorí sú možno nesmelí jednoznačne vysloviť svoj názor, stojí na periférii medzi týmito dvoma zoskupeniami a váha. Áno alebo nie? Podľa môjho názoru, jednoznačná odpoveď neexistuje.

Ale čo je vlastne týranie? Kto je kompetentný na túto otázku odpovedať? Otec dohrýzol svoju malú dcérku. Matka hodila svojho plačúceho hladného syna o zem. Našťastie na ich konanie niekto upozornil, prípady sa medializovali a oni neušli spravodlivému trestu. Pre rodičov, ktorí si zrejme nemajú ako inak dokazovať svoju silu nad „ milovanými“ deťmi, je tento zákon rozhodne veľmi obmedzujúci. Zbaví ich pocitu vlastnej autoritatívnosti, vlastnej neobmedzenej nadvlády.

Ale myslím si, že na nápravu chýb je už pomerne neskoro. Veď predsa nie nadarmo sa hovorí: „Čo sa za mladi naučíš, v starobe akoby si našiel.“ Keď dnešní rodičia boli vychovávaní ° Barbora MARCINEKOVÁ, Gymnázium, Jána Kollára 2, Žiar nad Hronom

28

ich rodičmi trestom, prečo by si svoju ukrivdenosť nemali ventilovať na vlastných deťoch? Neuvedomujú si, že sú pre svoje deti vzormi, ideálmi, ktorým sa raz budú podobať. Možno neúmernými telesnými trestami trénujú disciplínu svojich detí. Možno ich údermi pripravujú na údery, ktoré im bude pravidelne nadeľovať život. Účinok ale môže byť opačný. Bité dieťa sa stáva pasívnym, s nezáujmom brániť sa. Trestom je bitka, odmenou chvíľa, keď mu rodič nemá čo povedať. Čo z neho vyrastie? Dospelý plný nenávisti voči všetkému živému? Alebo sa rozhodne sa so všetkým predčasne skoncovať, lebo vo svojom veku nevidí iné riešenie? Po nepremyslenom a unáhlenom čine dieťaťa si okolie kladie otázky: „ Prečo? Čo ho k tomu viedlo?“ Moja otázka ale znie: „Načo takíto ľudia majú vôbec deti, keď sa o ne evidentne nevedia postarať?“ Myslíte, že týchto „rodičov“ zákon naozaj obmedzí? Domnievam sa, že nie.

Na druhej strane, priznajme sa. Je medzi nami niekto, kto nikdy nedostal od otca facku za nevhodné správanie? Takého človeka by sme hľadali veľmi ťažko.

Telesné tresty, samozrejme, môžu pôsobiť výchovne. Ale len vtedy, ak dieťa presne vie, za čo bolo potrestané. Keď dieťa odignoruje logickú požiadavky rodiča, je oveľa účinnejšie dať mu jeden výchovný po zadku, ako mu stokrát opakovať to isté. Rozhodne by ale telesné tresty nemali byť používané na získanie rešpektu a autority zo strany dieťaťa voči rodičovi. V rodičovi dieťa predovšetkým musí vidieť osobu, na ktorú sa môže spoľahnúť, v ťažkej chvíli sa o ňu oprieť, a nie precitliveného človeka, ktorý na každučkú poznámku mimo jeho predstáv reaguje bitkou a trestom.

Samozrejme, existujú aj iné spôsoby ako dieťaťu povedať, že jeho konanie je chybné a ľuďom sa nemusí páčiť. Zastávam názor, že väčšinou sa problém dá vyriešiť bez nervozity, zvyšovania hlasu, zbytočných scén, záchvatov zúrivosti a urážania. „Dospelácke“ riešenie ťažkostí. Ale s dieťaťom ako živé striebro? Nemožné! Veď skúste si s päťročným škôlkarom sadnúť za stôl, problém v pokoji prediskutovať a nájsť vzájomne vyhovujúce kompromisy. V takýchto prípadoch je naozaj jedno výchovné po zadku oveľa účinnejšie ako nekonečné dohadovanie sa.

Samozrejme, existujú rodičia, ktorí by svoje dieťa nikdy neudreli. Niektorí ich považujú za prototyp vzorných a dokonalých rodičov. Ja rozhodne nie. V jednom seriáli sa môžeme stretnúť aj s týmto modelom výchovy. Zaujímavosťou je, že takýmto spôsobom vychovávajú svoje dieťa dvaja vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Charakter produktu tejto výchovy je ale úbohý. Medzi základné vlastnosti dieťaťa patrí namyslenosť, povýšenosť, manipulačnosť, nutnosť za každú cenu presadiť si svoj názor a donútiť ostatných, aby ho rešpektovali, presvedčenie o vlastnej genialite a podceňovanie všetkých ľudí.

Biť, či nebiť? Hamletovská otázka s jotami miesto ypsilonov pokračuje ďalej. Kto mi odpovie? Čo viac svätí ducha? Univerzálna odpoveď neexistuje. Každé dieťa je iné, každý rodič je iný. Každý má inú predstavu o výchove. V dnešnej dobe ide o originálnosť, nie o univerzalitu.

Ďakujem za pozornosť.

29

Postrehy očami študentky zo Spojených štátov amerických Pinney, B.°

Hello,

my name is Beth and I am an Exchange Student from New York State, in America.

I came to Slovakia through the Rotary Youth Exchange Program in order to experience

the culture and differences in the lifestyle here. I chose Slovakia because it was a country

that I knew little about and it seemed like an interesting place to visit. I live here in Bratislava

with a host family and am currently attending Gymnazium Tomašiková. I have been here

for 3 months so far and will stay in Slovakia until June, then I will return to the U.S. to attend

university. Being here, I have already noticed many differences in customs and traditions and

I really enjoy experiencing them.

The topic of Human Rights is taken quite seriously in America and even the schools

have special ways of helping students in need. At my school in New York, I was the President

of our Student Council. Student Council is a governing body, or group, of students who work

together to ensure, or protect, the rights of others students. If a student has a problem

concerning class politics, the school system, a teacher, or a something similar, they may

report it to the Student Council who will then discuss the best solution and act on behalf,

or in benefit, of the student. An example of this, in my school last year, was when a class

wanted to impeach their class President, due to his lack of commitment and effort, and they

wanted to re-elect a new class President. Through the use of the Student Council Handbook,

and with the guidance of our advisors, we were able to deal with the issue quickly

and efficiently.

Although the Student Council only acts as a representative for students, there are other

options for a student who has more personal concerns. Schools in America generally assign

each of their students to a Guidance Counselor. A Guidance Counselor is an adult at school

who helps students with various problems such as the management of classes and

extracurricular activities, as well as future plans involving university or military, and more.

If students have further problems involving home-life, friendships, relationships, addictions,

depression, etc, there are therapists available in many schools and are at no cost

to the students.

° Beth PINNEY, Gymnázium Ladislava Novomeského, Tomášikova 2, Bratislava

30

Many students, however, simply prefer to talk to a teacher or staff member about

a problem. The relationship between teachers and students is both open and respectful.

As in any school, the teacher assumes authority over the student, but the atmosphere between

them is usually friendly. Many teachers offer their time before and after classes, as well

as during their free periods and lunchtime to help their students. Teachers in most American

schools are dedicated to the success of their students and are also concerned with their general

well-being.

In American school systems, both the students and teachers know their rights and

of they are violated in any way, there are ways to deal with it. The school systems are very

careful to protect the Human Rights of their students and staff by providing a safe

environment for a proper education and by maintaining a fair amount of justice and peace.

This is an important aspect of American society, and I can see that it is also an important part

of Slovak society.

Ďakujem :)

31

Poruchy v rodinách Ragala, D. J.°

Vlastná skúsenosť

Mám skúsenosť s tým, že aj keď dieťa má právo byť vypočuté, tak doma som na to

právo nemal. Otec si nikdy nevypočul moje názory. Keď som sa s ním chcel porozprávať tak

nemal čas alebo skôr ho to nezaujímalo čo som mal na srdci. A keď som sa s ním už ani

nechcel baviť a radšej som bol viac vonku ako doma, tak už som bol problémové dieťa, ktoré

zanedbáva svoje povinnosti. A keď som sa ohradil, že on si zanedbával povinnosti tým, že si

nechcel vypočuť moje problémy, tak mi odpovedal, že sa nemám čo porovnávať s dospelými.

A preto ma dal do diagnostického centra pre mládež, kde som sa naučil ako neodvrávať

dospelým a priznávať si chyby. Ale problém nie je len vo mne. A k tomuto by som Vám rád

povedal pár slov.

Vývoj práv dieťaťa

Viac ako 90 medzinárodných dokumentov. Po prvýkrát sa právami detí zaoberalo

v roku 1924. Ďalšie uznanie ochrany práv dieťaťa bolo prijaté v OSN 20. novembra 1959.

Tieto dokumenty však ešte stále nezaisťovali na sto percent ochranu práv detí. Začiatkom

šesťdesiatych rokov sa medzinárodne uzniesli na vypracovaní prijateľného dokumentu, ktorý

by zaväzoval štáty ochraňovať práva detí vo všetkých životných situáciách.

Právo na zdravý vývin

Deti majú svoj život pred sebou. Nemajú ešte také plány do života, ale neskôr

postupne ako sa vyvíjajú, tak sa mení aj ich pohlaď na svet. Čím sú staršie, tým viac otázok

majú a chcú viac vysvetlení. K tomuto by som sa chcel vyjadriť. Dieťa keď sa narodí, tak

rodič preberá zodpovednosť za neho. Stará sa o dieťa, vychováva ho, poskytuje mu

ubytovanie, stravu a vzdelanie. Dieťa ako postupne rastie, tak k nemu prúdia aj skúsenosti

a vedomosti. Čím je dieťa staršie, tak sa snaží presadiť svoj názor. Väčšinou sa snaží presadiť

svoj názor formou rebelizmu. Príklad: Dieťa chce ísť von na diskotéku, ktorá trvá dlho

do rána. Otec/mama mu zakážu ísť. Dieťa sa cíti potom zle a je naštvané na rodičov. Začne sa

° Dustin Joel RAGALA, Diagnostické centrum pre mládež, Trstínska 2, Bratislava–Záhorská Bystrica

32

ohradzovať názormi, že aké ma právo rodič rozhodovať o tom, čo môže a čo nemôže robiť,

keď je to jeho vlastný život. Vysvetlenie dostane, že otec/mama je jeho zákonným zástupcom.

Týmto problémom by som sa aj ja rád zaoberal. Ja by som len chcel pripomenúť, že niekedy

sa dejú v rodinách veci aj proti vôli detí a nikto sa nepýta na ich názor.

Právo byť vypočutý

Deti by mali mať právo byť vypočuté aj od rodičov, mali by mať právo rozhodovať

o tom, čo sa im páči a nie stále sa prispôsobovať rozhodnutiam dospelých. Také právo už

samozrejme existuje, ale aj keď sa rodičom povie, tak ho zanedbávajú. A čo môže proti tomu

dieťa urobiť? Aj keď sa ohradí týmto právom a rodič ho nevypočuje, tak sa dieťa cíti

odsunuté, nepovšimnuté a veľmi tým trpí a je presvedčené, že ho rodič nemá rád.

Následky

Aj keď to nie je zlé, čo mu rodič ponúka, ale keď má dieťa svoj plán čo bude robiť

a rodič mu povie, že nejdeš nikam, lebo ideme na chatu, tak sa dieťa ohradí, že nechce ísť, že

je dohodnuté s kamarátmi, že chce ísť hrať futbal a rodič mu niekedy povie, že ho nezaujíma

čo on chce robiť a nech sa radšej ide zbaliť, lebo bude mať domáce väzenie. Zdá sa mi

nespravodlivé, že rodič aj keď má právo rozhodovať o dieťati dokiaľ nedovŕši osemnásty rok

života, že ho využíva niekedy aj takto. Je na rodičovi ako vychováva dieťa ale väčšinou takáto

cesta vedie len ku klamstvám, podvádzaniu neskôr dieťa dokonca môže aj prestať dôverovať

vlastným rodičom. Nájde si kamarátov a nie vždy dobrých a môže sa dostať do problému

s drogami. A odtiaľ sa už veľmi ťažko hľadá cesta späť.

Pomôcť nájsť cestu

Preto by som rád požiadal všetkých dospelých, aby sa čo najviac zaujímali o svoje deti

a nechali ich rozvíjať smerom ktorým chcú. Naveďte ich na ten správny smer, a potom

to nechajte na nich, nech sa samé uberajú v živote kadiaľ chcú. Život je len jeden a treba ho

naplno využiť. Život je o tom, aby človek bol šťastný a mal rodinu.

Čo k tomu potrebuje?

Potrebuje lásku od rodičov a pochopenie a niekoho o koho sa môže oprieť v zlých

časoch. Keď sa mu toho nedostáva, tak potom nevie čo je v dobré a čo nie, nevie si vyvodiť

dôsledky svojich činov. Napríklad sa nevenuje škole, prestanú ho zaujímať veci, ktorým sa

veľmi rád venoval, nerozpráva sa s rodičmi a jediné čo ho baví je chodiť von za kamarátmi.

33

A keď je to v takomto štádiu, tak si rodič uvedomí, že dieťa je narušené a máloktorí rodičia

v takýchto situáciách dohovoria svojím deťom, väčšina z nich namiesto toho, aby sa normálne

porozprávali, robia práve naopak, nakričia na deti.

Nesprávny krok

A to je už ďalší nesprávny krok ako rodič využíva svoje práva na výchovu. Preto by

som rád poukázal na fakt toho, že nie vždy sú deti tie zlé, ale občas je to aj rodič, že jeho

špatným zaobchádzaním s právami, ktoré má nad dieťaťom sa dieťa dostane do situácie, že už

nechce s rodičom bývať a tu už je ďalší problém, lebo dospelí ako zákonní zástupca ho

nemôže z domu poslať preč dokiaľ dieťa nemá osemnásť rokov.

Zákon slobodného rozhodovania

Preto by sa mohlo spraviť pre dieťa právo slobodného rozhodovania, že bude sa môcť

rozhodovať v takýchto situáciách samostatne a nebude musieť si nechať rozhodovať

od rodičov. Niekedy sú tie prípady, že tlak nevytvára dieťa, ale práve naopak rodič. A preto

by som apeloval na rodičov, aby neubližovali a aby sa naučili počúvať srdcom svoje deti.

Berte ohľad na to čo deti rozprávajú , nie vždy sú to hlúposti. A hlavne im dávajte najavo, že

vám na nich záleží.

Chcel by som poďakovať všetkým čo ste prišli a našli ste si čas vypočuť si moju

prezentáciu. Pekne ďakujem za vašu ochotu a trpezlivosť, že ste si vypočuli moje názory.

Ďakujem.

34

Čo môžem spoločnosti priniesť ako detská ombudsmanka? Revická, N.°

Som porevolučné dieťa. Moji rodičia stáli na námestí a štrngotali kľúčmi a tešili sa

z prichádzajúcich zmien a starí rodičia ich so strachom doma čakali, aký trest ich tento krát

čaká za vzburu. To boli časy, keď som ja ešte ani v pláne nebola, narodila som sa ako

slobodné dieťa a vychovávali ma mladí ľudia radujúci sa zo slobody. Ale ako viem, čo to

vlastne tá sloboda je, keď som nepoznala jej opak? Snažila som si predstaviť antislobodu.

Kládla som si otázku: ,,Odkiaľ to mám vedieť?“

Zašla som za starými rodičmi a poprosila ich, aby mi rozprávali o tom, aké to bolo.

Rozprávali mi, ako dedko dostal dvojku zo správania, lebo jeho otec odmietol odovzdať pôdu

družstvu, ako chovali sviňu tajne v pivnici, aby nemuseli odovzdať časť z toho mála, ktoré

mali, ako museli podať žiadosť o prídel uhlia, aby mali čím v zime kúriť alebo absurdita, že

vôbec museli podať žiadosť o zabitie svine, ako bol pradedko nežiaducim občanom

a potrestaný prácou v uránových baniach, ako sa rifle dali kúpiť iba v Tuzexe za bony, ako

bol post predavačky vychytený, pretože vždy mali ten najlepší podpultový tovar, ako sa

v predajniach preberal tovar niekoľko hodín a napriek tomu, že všetkého tovaru bol akútny

nedostatok, tak sa nesmelo podnikať. Veľa príhod ma pobavilo, pretože je to pre mňa

komické až nenormálne, tak ako aj pre všetkých mojich rovesníkov, pre ktorých je prirodzené

poprechádzať sa po šesťdesiatich obchodoch obchodného centra a povedať: ,,Nič sa mi

nepáčilo.“, pretože vedia, že v ďalšom centre si možno vyberú a ak si nevyberú, tak si môžu

odskočiť do Rakúska.

Aj keď diskriminácia alebo porušovanie ľudských práv bolo na dennom poriadku,

ľudia o nej nevedeli alebo sa o nej báli hovoriť. Strýka odmietli prijať na strednú školu,

pretože dedko nebol straník, mamina nemohla svojvoľne prispievať do školského časopisu,

pretože témy, o ktoré mala záujem boli extrémne cenzurované, napríklad taká problematika

vierovyznania, sexuality, ezoteriky. Po revolúcií začali veľké zmeny, ktoré prinášali médiá,

nastala sloboda tlače, sloboda slova, sloboda podnikania, sloboda životných názorov, sloboda

pohybu, cestovania, už nikto nemusel zháňať povolenie, aby mohol vycestovať za hranice

alebo čo je pre moju generáciu absolútne nepochopiteľné je preukazovanie sa na hraniciach,

čo sme kde kúpili a začo a či to máme napísané na zozname zakúpených vecí.

° Nikola REVICKÁ, Gymnázium Ladislava Novomeského, Tomášikova 2, Bratislava

35

Dnes, keď máme Schengen, v časoch, keď môžme blogovať a zverejňovať naše

osobné necenzurované názory máme tej slobody toľko, že ju až prehliadame, možno sme

oklieštení starogeneračným myslením, ktorého myšlienkové vzorce sú v ľuďoch tak strašne

zaryté, komunizmus ich podľa všetkého tak ovplyvnil, že sa boja aj dnes prehovoriť o tom, čo

im nevyhovuje. Dnes, keď máme možnosť byť ombudsmanmi, dnes, keď máme možnosť

prísť a povedať, áno, žiaľ, šikana existuje. Keď sa k nej nepriznávate, sú tu fakty, nedávno mi

jeden študent zo základnej školy preposlal „link“ na video, ako jeho kamarátovi pomočili

čiapku, no keď som zašla za vedením patričnej školy, s úsmevom mi oznámili, že na tej škole

žiadna šikana nie je, ale ak sa náhodou niečo vyskytne, tak sa ozvú. Dlhé mesiace som

nechápala, čia je toto hra. Dlhé mesiace som nerozumela tomu, akú má moja pozícia hodnotu,

kým som, keď som detská ombudsmanka, na čo bola vymyslená táto funkcia? Máme slobodu

ani nevieme akú veľkú, máme práva, ktoré si môžme uplatniť a čo s nimi robíme? My

mlčíme. My tak strašne krásne mlčíme. Mlčíme presne podľa zvyku našich starých rodičov.

No oni mlčali, pretože sa báli. My mlčíme, lebo sa nám jednoducho nechce, sme ľahostajní.

A čo sa týka názvu môjho príspevku: Čo môžem spoločnosti priniesť ako detská

ombudsmanka, mojou odpoveďou je pokúsiť sa prelomiť bariéry mlčanlivosti a ľahostajnosti.

Ďakujem za tému tejto konferencie, pretože mi ešte viac pomohla pochopiť moje poslanie

detskej ombudsmanky. Pretože ombudsman je verejný ochranca práv a ochranca slobody.

36

Detská ombudsmanka na škole Mihálová, E.°

Vážení prítomní,

dovoľte mi úvodom môjho príspevku sa Vám predstaviť. Moje meno je Eva Mihálová,

som študentkou SOŠ Na pántoch 9. Študujem odbor podnikanie v remeslách a službách,

absolvovala som a získala výučný list v odbore kuchár. Minulý školský rok som sa stala

detskou ombudsmankou na našej škole.

Vo svojom živote som zažila veľa neúspechov, bola som psychicky na dne, prišla som

v podstate o všetko, čo som milovala. Ale, niečo som sa naučila, naučila som sa že musím

bojovať, že ja musím urobiť rozhodnutia, ktoré budú zodpovedné voči mne samej. Naučila

som sa, že vždy budú existovať ľudia, o ktorých sa môžem, ak to budem potrebovať, oprieť.

Takýchto ľudí som stretla aj v škole. Mnohí moji spolužiaci ma vnímali ako tú, čo

nevykrikuje, iba dostáva jednotky. Áno, nepresviedčala som ich, že pre mňa sú dôležité

výborné výsledky v škole, že nemusím kričať, aby ma tí, čo chcú počuli. Otvorene si musíme

povedať, na školách existujú veľmi vážne problémy, existuje šikana, existujú drogy, existuje

nenávisť a aj násilie. Zo skúseností viem, že tieto javy majú vždy svoju príčinu. Príčiny

mnohí nehľadajú, ani hľadať nechcú. I napriek snahe našich niektorých pedagógov hľadať

príčiny, riešiť ich, sú to pedagógovia, ktorí zažívajú dennodenne sklamania, príčiny

neodhalia. Nepomáhajú im ani rodičia, opäť viem, že na rodičovské schôdzky chodia

tak 2-3 rodičia, ak sa vyskytne problém, vtedy možno prídu, ale veľakrát je neskoro.

Ako detská ombudsmanka tu vidím priestor pre našu činnosť v škole. Uvediem

príklad. Mali sme študentku, výborne sa učila, bola dobrá kamarátka, spolužiačka. Keď začala

výrazne klesať v prospechu, keď nechodila do školy, neospravedlnené hodiny sa nazbierali,

hrozilo jej vylúčenie. Vďaka jej spolužiačkam, ktorí vyrozprávali podozrenia triednej učiteľke

– podozrenia, ktoré však boli pravdou: nevlastný otec ju doma zamykal a zneužíval, matka

nechcela o ničom počuť. Triedna učiteľka síce nedokázala zabrániť výchovným opatreniam,

ale odporučila a nakontaktovala žiačku na odborníka, ktorý jej pomohol.

Iný príklad hovorí o tom, ako naša žiačka síce žije u otca, pretože matka ju nechcela,

otec je alkoholik, kradne jej peniaze, ktoré na brigádach zarobí, ktoré zarobí aby si mohla

kúpiť základné veci. Po večeroch a nociach, kedy by mala oddychovať, mať priestor aj

° Eva MIHÁLOVÁ, Stredná odborná škola, Na pántoch 9, Bratislava

37

na prípravu do školy sa u nich doma konajú stretnutia otcových kamarátov pri pive, kartách.

Nemá však kam odísť, nemá prostriedky na úhradu za nejaký podnájom. Čo je však smutné,

keď sa obrátila o pomoc na pracovníkov sociálneho odboru, tí ju vyhodili a bez bližšieho

poznania dokonca podali negatívne, ponižujúce vyjadrenie pred súdom. Ani ju len

nevypočuli, k