*

Ročník II. — Ružomberok, 2*. decembra 1913. — Číslo 12. ^

Humoristický mesačník. Vychodí koncom mesiaca. Predplatné do Rakúsko-Uhorska 3 kor., Nemecka 3 marky, Ruska 2 ruble, Ameriky 1 dolár, do ostatného cudzozemská 5 Frankov. Oednottivé čísla 20 halierov.

Vianoce Slovákov. d.)

Žiadali by si všeličoho dobrého... (Viď poslednú stranu.)

VESELE NOVINY Cis. 12.

LIST PÍSANÝ V RUŽOMBERKU NA LUCIU.

Veľactená a mnovážná redakcia!

S veľkou radosfou som čítal v našich každo­denných novinkách, že sa Mona Lisa našla. To je, veru, pre Francúzov dobrý kristkindel, ale ten chudák Perugio bude maf zlé sviatky. Mal s tým vyrukovať len po Novom roku, Francúzi by sa boli aj tak tešili. Katrena mi hovorí, že sa tá Mona Lisa mohla radšej nenájsf, lebo že zase poblázni pár ľudí. Povedal som jej: „Keby tak — reku — teba dakto vymaľoval, môžeš byf istá, že by ťa nikto neukradol, a keby sa aj našiel taký blázon, nuž by sa do smrti hanbil, že ťa vzal." Nahnevala sa mi, ale sa nebodaj udobrí, lebo jej chystám nový pár čižiem na Ježiška.

Chudobný človek má aj z takýchto malič­kostí radosť, bo v dnešné časy je veru ťažko o groš a po svete panuje závisť. Človeku už ani to nedožičia, čo si k r v o p o t n e zarobí. Čítal som v ktorýchsi novinkách, že kdesi v Krajnsku dakási panna Johanna krv poti la. Poneváč sa takýto zázrak len raz udá za dvetisíc rokov, ľudia sa hrnuli na diváky a každý rád zaplatil za podívanie. Tu akýsi neznaboh — iste dáky masarík alebo mladoluterán — vymyslel, že je to švindel, lebo že tá krv je teľacia; zamiešaly sa do toho úrady a Johanka ďalej nesmela krv potiť. Mne je len divné, že sa jej naše Ludrov-ské Novinky nezastaly. Pre tých môže chudobný človek tiež hladom zomrel

V Zaberne, vraj, akýsi lajdnant Feršter so-bral z kasárne vojakov a dal strieľať do pokoj­ných občanov. Nečítal som, žeby ho boli dali do blázinca, ale si myslim, že ten človek ne­bude mať všetkých doma. Iste si namyslel, že je

naozaj feršter a ľudia že sú divá zver, nuž vy­bral sa na hon. Patrilo by mu preskúmať mozog.

Teraz ináče europejske vojská oddychujú. Všetko sa pomerilo na oko, kým zas sily na­berú. Ministri teraz rozmýšľajú, ako zaplátať diery, ktoré narobily vo financiách štátu tie ka­nónové gule, čo na Balkáne lietaly. Mne je len to divné, že ačpráve sme my počas balkánskej vojny ani jednoho šúsa nedali, predsa sme sa celkom vystrieľali — z groši. My úbohí daňov­níci tuším až teraz začneme.krvácať ža vlasť.

No, ale, nekazme si dobrú vôľu. Vinšujem vám, a všetkým čitateľom veselé vianočné sviatky a šťastlivý Nový rok.

S náležitou úctou Krišpín Kefáč v. r,

čižmársky majster a dopisovateľ ^«

NEMOŽNOSŤ. — No, Jurko, keď už chodíš do školy, či

mnoho vieš? — Ó, veľmi mnoho ! — Tak mi povedz, koľko je dvakrát' dva? Jurko neodpovedá. — Teda mi povedz, v ktorej krajine my

bývame? Jurko zase mlčí. — No, teraz ti dám ľahkú otázku. Ako sa

volá náš kráľ Franc Jozef Habsburg? Jurko to už dalej nevydržal, rozplakal sa a

povedal: — Ako-ako-ako ja môžem vše-vše-všetko

vedeť?

CHARAKTER. K r a j č í r : „Kedy mi už zaplatíte, pane Mrk­

vička?" M r k v i č k a : „Zajtra!" Kra jč í r : „To ste mi už aj včera povedali

a zajtra mi to poviete zase!" M r k v i č k a : „Dovoľte, nepatrím medzi tých,

ktorí hovoria dnes tak a zajtra ináč !" •&&

VYSOKÉ UZNANIE. Pani (ktorá dala žobrákovi obed): „No chutí

vám?" Žobrák: „Znamenite — ako doma !"

Cíš 12. VESELÉ NOVINY

VENOVANÉ NAŠIM ÚVODNÍKÁROM.

Slovenská reč v pomere k reči nemeckej nie je ešte natoľko kultúrna a intelligentná, aby sme ňou s nemčinou kor.gruentné determinácie kreovaf mohli. V našej reči mnoho je synony-mov a diminutívov a ačkoľvek supponujeme, že vo svojom organickom processe progressívne prosperuje, predsa však koncedujeme, že ešte stagnuje v intenzívnej emánacii ethických, meta-fysických a patohystologických determinácií. Perse, pri tom perhorreskujeme všetky tie našu reč kompromittujúce diffamálne insinuácie a anti-nacionálne invektívy, ktorými by inferioritu na­šej reči dokumentovať chceli a s eminentnou enun-ciáciou našou konštatujeme, že aj nemčina by veru zniesla, čo i len v minimálnej dose, trochu purifikácie. 5.

NÁBOŽENSKÉ OTÁZKY „BLUDOVÝCH"

sú teraz na dennom poriadku. Poneváč však našemu obecenstvu nie sú dosť známe, veď málo ktorý „bludové" číta, uvedieme tu niektoré už aj s patričnými odpověďmi pánov Zprtošila a Frndžalku. 1. Kto je náš blížny?

Každý, kto za nás vytiahne gaštany z ohňa.

2. Čomu máme veriť? Všetkému, čo „Slov. Ľudové Noviny" chcejú, či už je to pravda, a či nie.

3. Jaké sú povinnosti poddaných? Platiť a mlčať.

4. Jak sa menujú tri „božské osoby?" Ferdiš, Flórko, Ondriš.

5. Kto přijde do neba? • Redakcia a všetci predplatitelia „bludo-

vých." 6. Kto přijde do očistca?

Všetci, ktorí sú nám predplatné dlžni. 7. Kto přijde do pekla?

Mlado- a staroluteráni, masaricisti, so­cialisti a všetci odroni.

8. Ktorá je 8. sviatosť? Náboženská snášanlivosť pravých kato­líkov, avšak len v rámci samospasiteľ­ných „bludovýctť'^medzi sebou.

Fr. Pius Desiderius. 3 «

Malý Móric: Tatileben, to je predsa len škandál, že už aj kresťania mávajú vianočný stromček!

'*£

ZDVORILÝ.

X: „Prečo ste taký zachrípnutý?" Y: „Ale, náš šéf má veľkú nátchu a dnes

ustavične kýchal, tak že som od samého „na zdravia" zachrípnul!"

NA KONCERTE.

Pred vystúpením pianistky na koncerte dá­vajú na podium piano, čo strašne škrípe.

S u s e d N e v e d o m ý : „Ach, to je smutné; prosím vás súsedko, čo to hrajú?"

S u s e d F i g l i a r : „To je nová pieseň: „Utisnutá!"

NOVÝ SLUHA.

P á n : „Tedy dobre. Prijímam vás do služby, ale vás vopred upozorňujem, že niekedy bývam velký grobiani"

S l u h a : „To nič nerobí; ja som tiež taký!"

OBCHODNÍK.

O t e c : „Vladko, ak budeš dnes dobrý, do­staneš dvadsať halierov!"

S y n : „Ohó, otecko, tak lacno ma nedo­staneš!" ^ Í ;

Doktor Larmeur sedel pri písacom stolíku v svojej pracovnej izbe. Tohoto chýrneho učenca vyvolila posledne i akadémia za svojho člena a teraz práve obzeral skvostnú mramorovú skupinu, predstavujúcu „Životom stvorenú vedu", ktorou ho jeho vďační posluchači prekvapili z príleži­tosti vyznamenania.

Dvere sa po slabom zaklopaní otvorily, do izby vkročil báječné disciplinovaný lokaj a oznámil:

— Jeden pán a dáma sa chcú s pánom pro­fesorom shováraf.

— Či ste im povedali, že neprevádzam pri­vátnu prax a len takých nemocných prijímam, ktorí prídu v sprievode jednoho z mojich kolegov?

— Áno... ale oni si nedali povedať... Ho­vorili, že tu ide o jeden zvláštny, divný prípad ...

— Hm!. . . Ako vyzerajú? — Ó, veľmi smiešne, pán profesor, veľmi

smiešne! — Voveďte ich ! Pán a dáma vstúpili. Bol to ctihodný občian­

sky pár, stredného veku, s tvári im svietil bla­hobyt, ale obaja zostali stáť s otvorenými ústami, akoby im večne „O" písmena sedela na rtoch.

— Sadnite si. Lokaj mi povedal, že tu ide o veľmi zvláštny, divný prípad.

— Áno, pán profesor! — odpovedal muž, ktorý len počas reči zavieral ústa.

— Prečo ste neprišli s vaším domácim le­károm ?

— Doktor Rise je náš ... — Poznám ho dľa mena... — Veľký somár! — Dovoľte, — a profesor vstal, — nemôžem

trpeť, aby ste sa o mojom kolegovi v mojej prí­tomnosti takto vyjadrovali. A ostatne, každú mi­nútu mám porátanú...

— Povedal som, že je doktor somár a aj dokážem pravdivosť svojho tvrdenia, — pokra­čoval ctihodný občan s nezlomnou chladnokrev-nosťou a jeho milá družka života teraz po prvý raz prehovorila:

— Pomyslite si, pane profesor, nátchu sme dostali... jednoduchú nátchu... Ja som ju do­stala prvá a bola som taká nepozorná, že som ju i na muža preniesla — a pani sa začerve­

nala — ale ráčite vedieť, bol výročný deň našej svatby a nemohla som sa zdržať, aby som ho nebozkala...

— A s touto jednoduchou nátchou prídete ku mne?

— Už je to nie také jednoduché. Lebo ná­sledkom zakročenia doktora Riseho vyvinul sa z toho zvláštny a podivný prípad...

— A to už ako? Na to som už skutočne zvedavý! — vykřiknul profesor a myslel si: To sú dvaja blázni! Ale na kieho ďasa tak roztvá­rajú ústa?

— Úprimne řečeno — začal zase muž — z nátchy by sme sa boli ľahko vyliečili, ale ako­náhle jednomu z nás začalo byť lepšie, nepo­zornosťou vsotil druhého do zkazy.

— V takej shode my žijeme, — vysvetľo­vala panička, ešte väčšmi sa červenajúc.

— Preto sme si zavolali doktora Riseho, ktorý mám dal akúsi masť a povedal, aby sme si tým nos vnútorne natřely, že nám to za dvad­saťštyri hodín prejde — a od zlosti sa trasúcim hlasom pokračoval občan — Nuž, pane profesor, my sme ho poslúchli. Masťou sme si svedomité natreli nosné dierky...

— A nevyzdraveli ste! — pretrhol ho pro­fesor v reči — ale čo chcete odomňa?

— Neviem, či sme vyzdraveli alebo nie.. . Len to viem, že od tých čias, ako sme tú pre­kliatu masť upotrebili, nozdry sa nám úplne sle­pily a to tak, že ani okamih nemôžeme ináčej dýchať ako ústami...

— ... ktoré musíme ustavične držať otvorené a to je veľmi nepríjemné a mňa to desne špatí — skočila do reči panička žalostným hlasom.

— Čo mi tu spievate? — vykřiknul profeso^ teraz už so živým záujmom si obzerajúc otvo­rené „O" ústa.

— Čistú pravdu . .. Tu, hľa, je recept na masť! — To je veľmi dobrý liek, i ja by som vám

bol tento predpísal... Ukážte nosy... Vstal a zaviedol ich k obloku. Výsledok skú­

mania bol taký, že prekvapením div nevykríkol. Skutočne, bol to veľmi zvláštny a veľmi divný prípad, akého ešte nemal počas svojej praxe. Obidve nozdry boly prilepené v pravom slova smysle k nosnej stene, nosná dierka zmizla a keď proboval lyžičkou rozdvojit, vykríkli od bo­lesti.

Profesor zamyslene chodil hore a dolu po svojej izbe. Teraz prvý raz ho opustila jeho neomylná diagnostika... Či sa má priznať, že je porazený?.. . Nie, radšej im predpíše dajaký neškodný liek a tým vyhrá čas na študovanie prípadu.

— Predpíšem vám . . . — Ale ozdravieme, však áno, pán profesor? — Hm.. . h m . . . dúfam... Profesor si sadol ku stolíku a rozmýšľajúc,

aký recept by mal napísať, potisol rukou mra­morovú skupinu „Životom stvorenú vedu" ná­sledkom rozčúlenia tak neobratne, že táto s veľ­kým hlukom spadla so stola a rozpadla sa v päť-šesť kusov.

— To je škoda ! — vykřiknul s hnevom profesor. — Hriech, teraz to môžem vyhodiť.

Ale muž skočil ku črepom a pozorne ich obzeral.

— Potešte sa, pán profesor! Veci ľahko spo-môžeme... Socha sa zlámala v dosť rovných čiarach, a tak ju posliepame, že nikto nezbadá . . . Práve mám lep vo vrecku, najlepší na mramor... secotin . . . hneď to dáme do poriadku.

— Oprobujte teda! — odpovedal profesor melancholicky.

Muž vytiahol z vrecka malý biely tubus, vytlačil z neho masť a začal črepy skladať.

— Zvláštno — mrmľal — kíže sa, ale ne­lepí . . .

A všetci pocítili silný mentový zápach. Pro­fesor sa udrel po čele. Rebus je rozlúštený! V rozčulenosti zabudol úplne na rozbitú mramo­rovú skupinu.

— Viete, čo je s vašimi nosami ? . . . Jedno­ducho sa slepily... Na miesto predpísanej mentovej masti ste upotrebili secotin... A teraz mentovou masťou chcete posliepať moju sochu . . . voniam! Veď ste to len cítili, že masť, ktorou ste si nosy natierali, nemala zápachu . . .

— Veru sme my, pre tú veľkú nátchu nič nevoňali, pán profesor!

— Pravda.. . Skoro som ja ostal bláznom ! Čistá, teplá voda a trochu letného olejčeka, to je liek pre vás!

— A honorár? — Practe sa do pekla! Pre váš hlúpy,

zvláštny prípad som sa i tak skoro smiešnym stal. Emile Dragon. Prel. Oliv,

ZO SLOVENSKEJ ŽURNALISTIKY.

1. Dlhé r o k y v e z m e , pokým sa Japonsko ako tak zmôže.

2. Slováci pôjdu na kongres v osobitnej grupe. — P r i h l á s i l o s a ich 10.000 h l á v .

3. Bukovinský s n e m bol o d k r y t ý dňa 8. októbra.

4. Rozvíjali vo dne v noci zvláštnu činnosť. 5. Udal sa veľký výbuch. 6. Nadžupan. — Poznáme síce len župana

a podžupana, ale — no, to je už tak voľáko v povetrí.

7. Študenti vo Viedni m a l i veľmi h l u č n é d e m o n š t r á c i e .

8. Nielen turecká špina ale i krása, spanilosť a milota padne do zraku zaujímavé človeku-pút-nikovi na toto mesto s prvým pohľadom s po­výšeného miesta, no a zvláště z aziatickej strany.

9. Za ťarchu si pokladajú u nás ľudia mnoho detí.

10. Vďaka by mi lepšie bola padla ústne 11. Dokým korene veľkolepého stromu ná­

rodu ssaly vlahu viac menej hojnej manny. 12. Zodvihlo síce častejšie svoj výstražný

hlas. 13. Mier urobí z nás i Turkov susedov. 14. Ó, Kleopatra! 15. Učiteľ pomíjal rozum a miernil priamo

pamäťou . . . chrbtom. 16. Zo slovníka generálovho lajbžurnálu:

Rozumnictvo. Nábožník. Kotrba. Grofkaf. Pfuj! Skohloš. Sýkavý. Nadiať. Vysliniť. Ubíhat Modzok. Ocerený. Šlapať. Birič. Kocar. Okoličnosť. Štykel. Chachúnať. Chosen. Hrveť. Zrúknuť. Šlisne. Pozvojniť. Nesmá.

ZARMUTENÁ.

— Ale, prosím vás, prečo sa tak hneváte. Veď som vás len raz bozkal !

— Práve preto !

Str. 6. VESELÉ NOVINY Čís. 12.

Podzemný život ružomberských

,/S\i fMl

Dfa Andreja Hlinku.

STARÁ ANEKDOTA.

M a da r: „Naši spoloční ministri predložili nám na delegáciách také tlsté rozpočty, že sme ich nemohli pre hrúbku zjesf."

N e m e c : „A čo ste teda s nimi urobili?" Maďar : „No a čože? Sht l i sme ich."

1913.

Povodne a zemetras, bieda včera a dnes zas, do války len jeden krok — vravím: to bol krásny rok.

ZO SÚDNEJ SIENE.

S u d c a (k vrahovi): „Čo ste robili potom, ked ste zavraždili svoju ženu?"

Vrah: „Šiel som ku klobučníkovi a dal som si prišiť smútočný flór na klobúk !"

3 *

PRED SÚDOM. Je porotné pojedávanie. Obhajca hovorí už

vyše hodiny fádnu reč monotónnym hlasom, tak že predseda súdu zíva a porotci driemajú. Ob­žalovaný, nervózny človek, sa hniezdi, pokašfáva ale konečne už nemôže vydržať, vstane a povie: „Pardon, pane doktor, odpusťte, že vás vyrušu-šujem, ale ak máte úmysel ešte dalej hovoriť, tak mi to radšej povedzte. Lebo tak by som sa, bo'u otcu prisám, radšej priznal..."

$>£

Z KASÁRNÍ.

Fe ldvéb l (kričí na rekruta): „Chlape, čo to robíš za desné kroky, akoby si chcel vystúpiť zo sväzu našej armády!"

Známy: „Pane, prečo sa vy podpisujete Silvester B. B. B. B. Bělásek ?"

Bělásek: „Lebo farár, ktorý ma krstil, sa zajakal!" ^

Konec je hre, opona spadla, A každý domov sa ponáhra. Ba či sa ozaj kus môj páčil? Publikum, ak som zbadať stačil, Potleskom odmenilo ucho A vďačnosť jeho ku mne vzlietla. No teraz všade ticho — hlucho, Zmizela radosť, zhasly svetla!

Lež čuj, akési teskné „ach" Zavialo bínou desne, clivo, Sťa struna hen na starých husľach Bola by praskla úpenlivo... V parterre krížom-kražom krysy Šromom odporným pobehly si A všetko potuchlinou duší, — Posledná lampa škvrkne hlasne, Zsypí zúfale, potom zhasne : To bolo svetlo v mojej duši. —

Z Heinricha Heine ho preložil Š.

V ŠKOLE.

U č i t e ľ : „Tak teda máme na príklad bájku: „Pes a kus mäsa". Prečo sa to volá bájkou?"

Ž i a k : „Lebo pri dnešnej dražobe žiaden pes nedostane kus mäsa!"

ZLATÉ TEĽA.

V spoločnosti sa hovorilo o vandrovaní duší. Jeden mladík chcel urobiť vtip a povedal: „Áno, ja sa celkom dobre pamätám, že som bol zla­tým teľaťom Židov!"

Jedna duchaplná dáma doložila: „Áno, ale ztratili ste pozlátku!"

•*£ PRETO.

— Prečo sa neženíte? Kto sa ožení, má predsa len polovicu starostí a dvarazy viac ra­dostí.—

— Áno a štyrirazy viac výdavkov! —

8. VESELÉ

RAKÚSKO-UHORSKÁ BANKA SNÍŽILA ÚROK O V.7..

Tak počujeme plešať na každej strane. Ešte i „Ľudové Noviny" (redaktor: veľký „finančník" Florián) přestaly písať o telení kráv a alkoho­lizme a — píšu o snížení bankráty. My, ako svedomití žurnalisti, spýtali sme sa našich čel­nějších časopisov a bankárov, že čo myslia o tomto snížení úrokomeru. Odpovede tu podá­vame:

Ľ u d o v é N o v i n y : „Poneváč je to dielo arciliberálov a luteránov, my to neprijímame. My sa nezaoberáme realistickými vedami a „Ve­selé Noviny" by lepšie urobily, keď by písaly viacej o Zorardovi alebo o veľkom mučeníkovi slovenskom. Majú ho tam pred nosom, amen!"

N á r o d n i e Noviny: „Prednejšej veci ne­máte? Je do špikov zkažená tá naša peknoduchá mládež. Nestará sa o slovenské starootcovské ideále, nestará sa o našu samorostlú kultúru, ale žabími ústami sa nadrapuje a vykrikuje na Na­poleonov nášho národa, frázami obskúrnymi a nedopečenými. Ó, vravíme k vám, vhĺbte sa rad­šej do ód a duševných plodov básnikov. Ináčej s lapikurkármi a nedoučenými faganmi sa hádať nebudeme. Dajte nám pokoj!"

S l o v e n s k é N o v i n y : „Vidíme, že oni sú prepiatci, keď nám vykajú. Oni myslia, že to snáď Hodža zrobil, že snížili úrok o pol percenta. To už videť, jako smýšľa pansláv. My im len to povieme, že ich panslávski poslanci by to ne­mohli spraviť, preto už raz nech prestanú za­predávať krajinu a nech sa pripoja k nám. Z toho budú mať väčší osoh, či na petroleji a či na soli."

S t r á ž na S i o n e : „Hospodin sa smiloval nad hriešnikmi a farizejmi, keď ťažké bremeno uľaviť ráčil mnohému blížnemu nášmu. Kresťanskí piatelia moji, vidíte znak milosti a vstúpte do seba: nerobte dlhu. Keď váš život bude bez hriechov a pokušenia všelijakého, přijde čas, že posnižujú nám aj dlžoby, amen!

Kra jan : „S panslávmi sa nedáme do reči!" R o b o t n í c k e Noviny : „Najprv vstúpte do

odborovej organizácie, potom povieme svoju mienku o úrokoch. Na zdar!"

O s t a t n é č a s o p i s y nám o d p í s a l y, že a b y s m e s a n e p l i e t l i , do čoho sa n e r o z ­umieme.

B a n k d i r e k t o r X.: „Postaral som sa, aby

NOVINY Čís. 12

náš účtovník rátal o pol percenta menej úrokov, ale provízie aby rátal o percent viacej, lebo viete, sú trovy, dane, a dividenda sa musí dávať."

S l o v e n s k ý s p r o s t r e d k o v a t e ľ pôžičiek Y: „No, no, dobre, ja uznám každú okolnosť a aby ste nevraveli, že derem, odteraz budem miesto 25°/o rátať len 24°/0."

Vyna lézavý f i n a n č n í k Z.: „Celkom správne, že Rakúsko-Uhorská banka snížila úrok. Rozkázal som v našej banke tiež úrok všeobecne snížiť o pol percenta — na vkladoch."

J e d e n dlžník, po uši zatřepaný, toto nám povedal: „Jeden cigáň v treskúcej zime v noci poblúdil v poli. Telo od mrazu počalo mu me-raveť a mrznúť. Darmo sa modlil; „Slniečko pe­kné, slniečko zlaté, nože zasvieť" — slnko sa len neukazovalo. Cigáň od mdloby spadol. Bolo v ňom ešte trochu života, keď počalo svitať a pomaly sa aj slnko ukazovalo. Polomŕtvy cigáň soberie všetky sily a pohrozí sa smerom k slnku:

„Pravda, ty mizerák, teraz by si svietilo, keď by bolo komu."

Tak aj pre mňa už môže snižovať úrok Ra-kúsko-uhorská banka" zakončil dlžník. Rk.

RADA DUELANTOM.

Súbojová horúčka, aká teraz panuje po celej Europe, zavdala príčinu k premýšľaniu, ako by sokovia mohli vyrovnať svoje záležitosti spôso­bom novým, doposiaľ neobvyklým. Aby ani „Ve­selé Noviny" nezostaly pozadu za inými, dal som sa ako riadny dopisovateľ týchto novín premýšľať o vynájdení celkom nového spôsobu súboja, a nie bez výsledku. Môj návrh je ne­krvavý a myslím, že aj dobrý. Tu ho podávam:

„Sokovia (aspoň tí v Uhorsku) usnesú sa, že jeden soberie sa do Prešporka k pánu Floriánovi a tam strávi jeden deň a jednu noc. Druhý zase pôjde na Myjavu do redakcie „Obzoru" a strávi tam tiež 24 hodín. Komu v tejto dobe nepre-kypí žič, alebo nedostane dávenie, vyhlásený bude za víťaza. Tento spôsob odporúča

Fráter Pius Desiderius. •&&

TIEŽ PRAVDA.

U č i t e ľ : „Povedz mi tedy, Miško, čo je deciliter!"

M i š k o : „To je taký malý plecháčik!"

Cis. 12. VESELE )VIť

VÝHOVORKA. S t r á ž c a v ä z e n i a (prekvapí v žalári väzňa,

ako pilníkom prepifuje mreže): „Tisíc strieľ ti do pečene, ako sa dostal sem ten pílnik?"

Väzeň: „Prosím, to mi doniesol —Ježiško!" S4-

VO VINÁRNI.

A: „To víno mi začína stúpať do hlavy!" B: „Chvála Bohu. Aspoň tam bude niečo!" A: „Kde?" B: „No, v tvojej hlave."

* £

DÔVOD.

Sochár (ku vdove,ktorá objednala pre svojho nebohého manžela pomník): „Dobre, ďakujem. Len jednu otázku mi ešte dovoľte: písmeny majú byť väčšie, a či menšie?"

Vdova: „Čím najväčšie; nebohý bol veľmi krátkozraký!"

*£. . . .

NA PÚTNICKOM MIESTE.

— Počujte, priateľko, je voda tunajšej stu­dničky skutočne taká zázračná?

— To neviem. Ale asi pred rokom prišiel sem jeden starý vandrovník, ktorý mal už vyše tridsať rokov reumatizmus a keď sa napil z tej studničky, hneď prestal mať —

— Reumatizmus? — Nie, ale smäd ...

ZMENA ČASU. Čas že zapríčiní veľké zmeny, najlepšie badám u svojej ženy: predtým k sviatku dávala mi húsku, tento rok však dostal som len pusku.

Martin Martinov.

ANGLICKÉ SUFRAŽETKY.

S u f r a ž e t k a (kričí na ulici): „Ten lotor mi-nister-predseda! Veď mu my ukážeme svoje zuby!"

P o l i c a j t : „Radšej ich schovajte, slečna! Sú veľmi mrzké!"

PRETO!

A : „Prečo je ten ajdamský syr taký drahý?" B: „Veď má predsa meno až z Hollandska!"

BLÁZNIVÉ HUBY. Žilina, 25. novembra 1913.

C. P. Dovolujeme si ľm navedomie dat že zrne

našeho cestujúceho JOSEFA UNTERBERGER

z'našej službi skrz nám narobenich neupritemno-stach vipustili a neni ten isti vác upravneni prenas dalše obckodne zaletisosti konat.

Jeden z'nasich pánov v' kratkim časom tam prinde, aj prosime Ich uctivé nas aj dalej z'ich duveru občastit. Z' úctou

M. RIPPER SYNOVIA v Žiline.

POZOR. Mam styastjaclenin prjatelom na vedomja dat

ze Iczkovicz covej chizi terajsnemu času odpovědni

KRAJ CIRSKY SKLEP OTVORÍM ktorom polacz nej cenye obude moc dostat chlap skje aj detmje habi i hars aki krjarcirski robotu

urobim aja kcte nim prjatelom porucamsa

NAGY SÁNDOR. :-: TÓTKOMLÓS.

OPATRNE. Z b o j n í k (k pánovi, ktorý sa prechádza

horou): „S dovolením, pán veľkomožný, či ste nevideli tu na blízku žandára?"

Pán: „Nie." Zbo jn ík (pozvŕta mu kyjom nad hlavou):

„Tak teda sem peniaze, hodinky a prstene!" 3<£

MALÝ OMYL.

Slúžka hľadí von oblokom. Mladá pani ju žartom udre po chrbte.

— Čože? Ani sa neobrátíš? — Ach! Odpusťte milosťpani, ja som sa

nazdala, že je to pán! •*£

ZOMREL, ČI NEZOMREL? V 50. čís. Slov. Ľud. Novín čítame toto: „ K a r d i n á l Or eglia z o mrel. Z Ríma

došla telegrafická zpráva, že najstarší kardinál Oreglia zomrel . Kardinála Oregliu, ktorý dožil 85 rokov, ešte pápež Pius IX. vymenoval za kardinála a on je j e d i n ý m ž i júc im kardi­nálom, ktorého Pius IX. vymenoval."

Str. 10. VESELE NOVINY

DISKURZY V KAVIARNI.

A: „Ukázalo sa, že cesnak je výborným prostriedkom proti vzteklině."

B: „Tomu neverím!" A: „A prečo nie?" B: „Preto, že židáci, na príklad, majú veľmi

radi cesnak, a predsa, ako sme to v židovských časopisoch v prípade Beilisovom mohli pozorovať, poriadne sa vztekajú."

C: „Prosím fa, aj ty sa tak potíš, ako ja?" D: „To je otázka! Čo ja neplatím, myslíš,

dane?"

X: „V tom našom parlamente musí teraz veľmi mnoho ďasov byť."

Z: „Prečo práve teraz?" X: „Nuž preto, keď tam parlamentárna stráž

každú chvíľu volá: Vy ďas!"

A: „Povedá sa, že naraz je v Uhorsku ne­dostatok kŕmnych volov."

C: „Láry-fáry; kŕmených volov je tu vždy dostatok."

D : „Noviny priniesly zprávu, že bývalý ko­misár Horvatska, Cúvaj, sa zbláznil "

E: „No, z tých veľkých terajších ústupkov vlády iste nie." Vypočul Str. Ferd.

ANTIALKOHOLIK.

— Ta šógor, to si ty? Ale som ťa dávno nevidel!

— Ver' bratře, už je tomu asi dvadsať rokov, ako som v Srieme, no hát, ako vidíš, som zdravý, už mi ide na deväťdesiaty rok. No, šógor, akože tvoje družstvo doma, — ale nini, veď si aj ty už ostarel, to od tej veľkej brigy!

— Mám už aj ja osemdesiat. To hát, vieš dobre, že baš nepijem, nefajčím nikdy nič. Tie roky udansky bežia, fena ho vie, kde sa ztratily!

Na to ten, čo má 90 rokov: — Vidíš šógor, ja bych tak nemohol žiť.

Mne treba denne päť cigár a tri litre vína. Abstinent smutne zakýva hlavou a so žialom

povie: — Šógor, ale kdeže máš hlavu? Nevieš ty

to, že od toľkého pitia musíš zomreť v kvete tvojej mladosti? Rk.

ODKAZY REDAKCIE.

S. v R. To je výmysel p. farára Kyliana Hlinku. Nám sa o sviatostiach ani nesnívalo. Tí diablici šepkajú našim „známym" v Prešporku a v Ružomberku, čo majú písať. A tí „pátri s Madlami tancujúci"? — Nuž, hľa, prečo by len františkáni a minoriti mali tancovať, a nie aj naši „víťazi" — keď majú k tomu príčinu?

Miesto toto určené bolo pre vyzvanie ku predplácaniu Veselých Novín. Poneváč je však na bielom dni, že Slováci — í tí, ktorí sa na nás hnevajú — potrebujú náš časopis a že on len tak sa môže udržať a zdokonaliť, keď všetci priatelia dobrého humoru a zdravej satiry vykonajú svoju povinnosť, predplatia si náš ča­sopis a získajú aj nových predplatiteľov, — nechceme byť väčšmi vyzývavými, ako sme, a jednoducho oznamujeme, že

:-: Veselé Noviny :-: budú vychodit i v budúcom roku

s nezmeneným programom a predplatným, ktoré posledné nájdete na titulnej strane.

Redakcia a vydavateľstvo.

Čís. 12. VESELÉ NOVINY Str. 11.

PÁRIČKOVA SLOVENSKÁ KNIŽNICA. Štyri sväzky ročne za 2 kor. 40 h., do zahraničia 3 kor. 40 h.

Dosiaľ vyšly nasledujúce sväzky: I í o ŕ u í k I .

Sv. 1. Nie milí nie drahí. Povesť z doby osvobodenia Bulharska. Napísal Ivan Väzov. Z bulharštiny prel. S. J. Zachej. Cena 70 hal., poštou 75 hal.

Sv. 2—3. Janošík. Povesť zo XVII. storočia. — Napísal Pavel Beblavý. Cena 1 kor. 80 hal., poštou K 2—.

Sv. 4. Rozprávky od Antona P. Čechova. — Z ruštiny preložil J. Maro. Cena 60 hal. poštou 65 halierov.

l i o é i i í k I I .

Sv. 5. Pastierča a iné poviedky. Pôvodné novely. Napísala Anna Janovská. Cena 60 halierov, poštou 65 halierov.

Sv. 6. „Tŕpky". Pôvodné poviedky z ľudu. Napísal Jozef Gregor-Tajovský. Cena 60 halierov, poštou 65 halierov.

Sv. 7—8. Svätého Petrov dáždnik. Povesť. Napísal Koloman Mikszáth. Preložila Hana Gregorová. Cena K ľ50, poštou K 1'60.

K u r n í k I I I .

Sv. 9. Víťaz Bartek. Novela od Henrika Sienkiewicza. Z poľského preložil Pavel Halaša. Cena 50 halierov, poštou 55 halierov.

Sv. 10. Novely od G. Maupassanta. Z francúzskeho preložil I. M. Cena 70 halierov, poštou 75 halierov.

Sv. 11. Kozácka pomsta. Napísal Andrij Čajkovskyj. Z rusínštiny preložil Vlado. Makovický. Cena 90 halierov, poštou 95 halierov.

Sv. 12. Pochybenie. Novela. Napísal Števo Kosorkin. Cena 60 hal., poštou 65 hal.

R o č n í k I T .

Sv. 13. Zbojnícka chalupa a iné povesti z Tatier od Kazimíra Przerwu-Tetma-jera. Preložil Horal. Cena 50 hal., poštou 55 halierov.

Sv. 14—15. Vývin zeme a života. So slovníčkom zriedkavejších slov, výrazov a mien a s 54 vyobrazeniami. Napísal inž. Ivan Houdek. Cena 1 kor. 70 hal. poštou 1 kor. 90 hal.

S v. 16. Malomestské rozprávky. Napísal Janko Jesenský. Cena 60 hal., poštou 65 hal.

P r i p r a v u j e sa p o d t l a č :

Sv. 17—18. Bosenský šarkan. Povesť z novšej historie bosenskej. Napísal J o z. E u g. T o m i č. Z horvatského preložil. V. M.

Objednávky alebo predplatky zaslať treba na adresu:

Ján Párička v Ružomberku (Rózsahegy, Lipt. st.)

Str. 12. VESELE NOVINY. Cis. 12.

Vianoce Slovákov. (n.)

-r T,

Dostali — drevenú figu.

PODLÁ SEBA.

— Čo to máš za knihu, Josefchen? — To je mytológia, papaleben, sú tam vy­

obrazení všetci bohovia. — Ukáž jedného bócha! — Tento tu, na príklad, je Buddha, ktorý

má tisíc rúk a býva v Pekingu! — Tisíc rúk?! Gott, ten musí mať radosť,

keď hovorí! S *

A. B. A. B.

MEDZI FINANČNÍKMI. „Koľkú dividendu dávate toho roku?" „Dvarazy toľkú, ako vlani!" „Ba ešte! A koľko že ste platili vlani?" „Nič!"

MODERNE.

Nová slúžka: „Ach Bože, ako ten čas uteká; už som tu od predvčera!"

*fc

Zodpovedný redaktor: Valér Kubány. — Tlačil Ján Párička v Liptovskom Ružomberku