´

ˇ

V krajine ľadovej vločka žila, strieborné vlásky hlávka jej kryla.Bielučké čelo, jagavé oči, nádherné šaty snehovej vločky.

Vody a chladu bola dcéra, ľadu a snehu bola sestra.Rodičia vedeli, že dcéra ich chladná musí byť,však s pýchou, nechceli jej chlad spojiť.

Naša vločka parádnica od malička vedela,že svoj obraz môže vidieť v zamrznutých jazerách.

Celý deň si lietala a krásou sa chvastala                      až sa stalo, že jej srdce, celkom pýcha prevzala.

Láska a cit, už nemali tu miesta.                              Príde však deň, kedy sa pýcha sama potrestá.

,,Pozri potok, pozri sa, si kľukatý a plný skál!Ryby v tebe plávajú, krásy ti nedodajú.

A ja krásna vznešená, nechcem ťa za priateľa!“

,,Nemáš pravdu vločka krásna, potôčik je srdcom lesa.

Síce trochu kľukatý a skalami posiaty,       ryby ho však majú radi, lebo on ich život riadi.

  Kým tvoje srdce chladné je,     nepochopí ako to medzi nami je!“

Zasmiala sa malá vločka, zaklipkali modré očká.

Pyšne hlavou hodila a do diaľky letela.Myslela však na slová, čo to ,,mať rád“ znamená.,,Poletím ja k Meluzíne, tá vie všetky kúzla zimné.Tá mi isto poradí, 

čo znamená ,,mať radi“.Fijú,  fijú krása moja, tebe nikto neodolá!“

,,Ale čo to? Aká skaza! Mojim očiam tu zavadzia.Och lišajník škaredý, si potravou pre zvery....Dobre, že si v skale skrytý, nech ťa nikto neuvidí.

A ja krásna vznešená nechcem ťa za priateľa“.,,Nemáš pravdu pyšná vločka, škaredý som síce troška,ale všetky soby v zime, hľadajú ma v každej skale.Tvoje chladné srdce však, nevie, čo je to ,,mať rád“.

Odula si biele líca, naša vločka nezbednica.Mrzko na svet pozrela a 

ďalej si letela.,,Mať rád, mať rád, aká veda“, mrmlala si tak pre seba. Nakoniec sa zastavila, tam kde býva  Meluzína.

V Búrkových horách v jaskyni,varila v kotle ziminy.

,,Vitaj u mňa vločka malá, prečo si tu zavítala?“ Ej zabudla malá vločka, aká bola otázočka,kvôli ktorej letela, aby pravdu vedela.Pýcha sa zas ozvala a hlboko zaťala.,,Toto si ty Meluzína? Čarodejná mocná víla?      Och pozri sa na seba, aká si len škaredá.              Tvoje šaty šedivé,                                            sťa handry sú deravé.                       A tvoj hlas, ó, to je strach,                       nemilý a drsný  zas.“

A ja krásna vznešená... 

A tak vločka naša milá, ani vetu neskončila.Meluzína žezlo vzala a do kotla zavolala:

 ,,Fúkaj vietor dážď a sneh,pyšnú vločku preč odnes.Preč od môjho príbytku,nechcem ju už viacej tu.

 Nech spozná ako pýcha končí,nech smútkom zahalia sa oči,že neuvidia domov svoj,ľadovej krásy pokoj.

 Nech skončí taká vznešenosť, čo nemá v srdci lásky dosť.

                    Nech horúce slnko páli, na jej peknej tvári.“

Snehová búrka zdvihla sa, odniesla vločku do lesa.Tá, márne otca volala, kráľa Mrazu sa nedočkala.Ponad močiare a púšte letela,i ponad vysoké vrchy sa dostala.A keď po ceste stretla slniečko,to začalo topiť aj jej ľadové srdiečko.

 Jej vlásky bielu farbu dostali,  od slanej morskej soli.

Na ostrých vrchoch šaty si roztrhla, v močiaroch sa bahnom odelZ jej krásy nezostalo skoro nič,

 strácala sa ako niť.             Pozrela hore ku hviezdam      a tíško šepla..... umieram.

 

,,Ach odpusť milá Meluzína, že som ťa pýchou urazila.Odpusť mi potok, aj ty lišajník, že zranila so vás tak, ako nik.Moja krása, moja vznešenosť, odchádzajú ako zlý hosť. Moje  srdce topí sa, už len ťažko dozvie sa,aké je to keď ,,máš rád“, keď je niekto kamarát.Pýcha mi hlavu zmútila, neskoro som to zistila.“

Meluzína počuje v diaľke tiché volanie. ,,Odpúšťam ti milá vločka, dám ti šancu ešte troška.

Avšak v novej krajine, tvoje srdce spočinie.Kráľovstvo Slnka čaká ťa, kde tvoje šaty roztopia.Zahalia ťa bielou parou, na oblohe budeš dámou.

A možno vedľa slniečka, čo zohrieva všetky srdiečka,odpoveď nájdeš na otázku, ako spoznať na svete lásku.

,,Juj aká nádhera,“ zvýskla vločka od nadšenia.,,Zelené stromy a modré riekyširoké more, oceán veľký.“Slniečko sa len usmialo a vločke ruku podalo.,,Sme radi, že sa ti tu páči,pomáhať nám treba v ťažkej práci.“A tak vločka skrytá je, na krásnej modrej oblohe.

V obláčiku malom teší sa veľmi, posiela vlahu dole k zemi.Ľahký vánok nadnáša ju a vtáci jej mávajú.

Navždy pýchu stratila, čo je ,,mať rád“ pochopila.

Podľa rozprávky Viery Šmelkovej                                       „O pyšnej vločke“

                                              Spracovala: Emília J.