VŠEOBECNÁ ETIKAZákladné pojmy

Východisko etiky Východisko etiky: používanie morálne hodnotiacich a

preskriptívnych vyjadrení v bežnej reči

Predpoklad etiky: sloboda, rozum, schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom

Dedičstvo starých kultúr – zlaté pravidlo: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.“

Termín etika, ako súčasť filozofie (popri fyzike a dialektike), pochádza od Xenokrata, Aristoteles (384-322 pr. Kr.) odlíšil etiku ako samostatnú vedu

Definícia etiky• gr. ethos – znamená zvyk, zvyčajný spôsob konania

(morálka od lat. mos, pl. mores – vôľa)

• Morálka sa zaoberá konaním človeka z hľadiska dobra a zla (morálny = mravný)

• Etika – filozoficky skúma, ako sa má žiť a konať – kategoricky normatívna veda o ľudských činoch vo svetle prirodzeného rozumu

• Morálna teológia – vychádza aj zo zjavených zdrojov poznania, nielen z prirodzených

Predmet• Praktická veda – zaoberá sa praktickým životom a ľudskými činmi všímajúc si ich morálnu kvalitu

• Špekulatívna veda – hľadá princípy pre život a konanie človeka, usmerňuje jeho rozum

• Kategoricky normatívna veda – jej závery - normy si robia nárok byť kategoricky záväznými

• Cieľ: aby človek žil a konal tak ako má, aby bol tým, čím sa má stať

Typy etických systémov

Etický systém: súbor etických východísk, predpokladov a názorov o určitej základnej hodnotovej a názorovej orientácii

Normatívny ES – vychádza z antropologicky zdôvodnených všeobecných noriem a princípov sústreďuje sa na svedomie

Deontologický ES – kladie dôraz na povinnosť a zodpovednosť, prevláda racionálny prístup (svedomie v úzadí)

Legalistický ES – normou konania je platná legislatíva

Ďalšie prístupy k etike Relativistická etika Individualistická etika Hedonistická etika (epikurejci) Utilitaristická etika (J. Bentham) Komunitárna etika (J. S. Mill) Etika slobody (J. P. Sartre) Etika rozumu (I. Kant) Etika otvoreného rozumu (T. Akvinský) Etika cností

Prirodzenosť Prirodzenosť určitej veci je v nej samej prítomný zdroj

alebo princíp jej charakteristických vonkajších prejavov (Aristoteles)

Určitý druh vecí má rovnakú prirodzenosť Spoznávame ju z vonkajších prejavov Človek sa prejavuje rečou, ktorou vyjadruje a

zdôvodňuje svoje myšlienky, dorozumieva sa s druhými Človek je rozumový a spoločenský živočích

Ľudská prirodzenosť Jednota duše a tela (duša je formou tela) – 2

princípy, jedna podstata

Rozumový živočích – uskutočňuje sa v poznávaní, poznanie ho zdokonaľuje, no nerobí ho morálnejším

Poznanie súvisí s vôľou – poskytuje jej orientáciu pre rozhodovanie

Chcenie je zmyslové (inštinkty) a rozumové (podľa toho, čo mu rozum predkladá ako dobro)

Rozum• Človek ako vyvíjajúca a uskutočňujúca sa osoba• Poznanie poskytuje orientáciu vo svete a v celku bytia, človek si slobodne volí, ktorým smerom sa bude rozvíjať

• Podstatou ľudskej, duchovno-personálnej sebarealizácie je rozumové poznanie, no jej zavŕšením je až slobodné chcenie a konanie

• Chcenie – uchopenie predmetných cieľov a možností (rozhoduje sa nielen medzi dvoma možnosťami, ale aj pre seba samého)

Sloboda

• Sloboda je podstatnou charakteristikou ľudskej bytosti

• Sloboda od vonkajšieho nátlaku, sloboda od vnútornej nutnosti, sloboda pre niečo – pre vlastnú realizáciu

• Človek je podmienený svojou telesnosťou i svojimi vnútornými dispozíciami

• Zvonka je ovplyvnený spoločnosťou a kultúrou, v ktorej žije

• Tieto podmienenosti slobodu nerušia

Vôľa • Rozum je prirodzene zameraný na pravdu a vôľa na dobro

• V konečnom dôsledku je zameraná na dobro absolútne

• To, pre čo sa človek rozhoduje, nie je len niečo vonkajšie, ale sa ho to bytostne týka, určuje ho to

• Ak sa má uskutočňovať ako človek, musí sa rozhodovať a konať v súlade s dobrom

Ľudské konanie

• Činy človeka (actus hominis) – ktoré mu patria ako živočíšnemu druhu (inštinkty, dýchanie, reflexy)

• Ľudské činy (actus humani) – ktoré robí ako rozumová bytosť uvedomujúca si seba samu („ja“) a ktoré pramenia z jeho slobodnej vôle

• „Ja“ je subjektom, autorom činu• Rozhodnutím sa pre niečo sa zároveň rozhoduje pre seba (ide o viac ako len o rozhodnutie medzi dvoma možnosťami)

Štruktúra ľudského činu

Podľa T. Akvinského:• Úmysel (intentio)– čin smeruje k určitému cieľu• Rozvážnosť (consilium) – týka sa výberu prostriedku pre dosiahnutie daného cieľa

• Súhlas (consensus) – vôľa súhlasí so súdom z predchádzajúcej etáp

• Slobodná voľba (electio)• Obmedzené poznanie značí, že je čin menej slobodný a menej chcený

Atribúty ľudského skutku Slobodný skutok – vo vzťahu k subjektu Úmyselný skutok – vo vzťahu k podnetu (priamo chcený, nepriamo

chcený) Dobrovoľný skutok – pochádza z vnútorného princípu a ide za

poznaným cieľom

Prekážky dobrovoľného a slobodného konania:a) trvalé – psychické poruchy či chorobyb) situačné - násilie, strach, vášeň, nevedomosť

Psychologický pohľad

• Človek si niečo želá• Predmet chcenia nie je daný, človek si ho stanovuje sám• Motív chcenia – nielen čo, ale aj prečo chce niečo urobiť• Človek je prirodzene zameraný na šťastie, blaženosť –

najvyšší horizont ľudských túžob• Uvedomuje si zodpovednosť za svoj čin

Dobro• Dobro je to, čo je žiaduce (Aristoteles)

• Je to žiaduce, lebo to zodpovedá snahe nejakého súcna o sebarozvinutie

• Také je každé súcno pre seba (bonum sibi), ale nie nutne pre druhé (pre mňa)

• Hodnota je dobro, ktoré je „dobrom pre niekoho“ (bonum alteri)

• To, čo podporuje človeka v jeho rozvoji je pre neho dobrom – hodnotou (rôzneho stupňa)

Dobro a motív

• Motív, pohnútka (lat. movere – hýbať)

• Dobro ako motív môže byť podľa T. Akvinského:

• užitočné – cieľom nie je dobro, ale úžitok (utilitarizmus)

• príjemné – cieľom je pôžitok (hedonizmus)

• ušľachtilé – človek ho chce preň samé, nie ako prostriedok k niečomu

• Dobré konanie - zodpovedá skutočnosti, pravdivé

Cieľ

Dobro je motívom pre vôľu a predstavuje sa jej ako hodnota a ako cieľ

Hodnota = niečo hodné záujmu, istá kvalita, dokonalosť

Chcieť dobro, znamená chcieť ho vlastniť – to je cieľ

Cieľové konanie je charakteristické pre človeka – človek sa ním chce obohatiť (privlastňujúca láska), alebo sa naň obracia preň samý (darujúca láska)

Hierarchia cieľov Dobro sa stáva cieľom, ak je aspoň do určitej miery poznané

Môže ísť aj o zdanlivé dobro

Cieľov konania je viac, majú rôznu dôležitosť, môžu byť podriadené vyššiemu cieľu (stávajú sa prostriedkami na jeho dosiahnutie)

Konečný cieľ – ten, ktorý naplňuje človeka a jeho túžbu a sám osebe je predmetom túžby a nie kvôli vzťahu k niečomu inému

Dobro a hodnota V klasickej terminológii hodnota=dobro, to, čo je

predmetom túžby Hodnota sa chápe vo vzťahu k človeku (len on je

schopný vo veciach odhaliť ich hodnotu) Človek najskôr vníma dobro prirodzene (vedie ho k

nemu prirodzená náklonnosť) a až potom si ho aj uvedomí ako hodnotu, zamiluje si ju a žiada si ju – stáva sa motívom

Hierarchia hodnôt

Vzhľadom na človeka (J. de Finance):

1)Infrahumánne hodnoty (citlivosti – príjemné, zábavné; biologické – zdravie)

2)Ľudské inframorálne (prirodzené) hodnoty

a) Ekonomické (prosperita, úspech, šťastie)

b) Duchovné (noetické, estetické, sociálne, vôľové)

3) Morálna hodnota – sloboda

4) Náboženská hodnota – svätý, božstvo

Morálna hodnota• Človek je slobodný v chcení a konaní, ale zároveň ho

niečo zaväzuje – hodnota, ktorá si vyžaduje, aby sme jej dali prednosť pre inými (zaväzuje nás)

• Nemožno ju jednoducho zredukovať na iné hodnoty

• Je zmyslom bytia človeka

• Je jedinečná i univerzálna; má subjektívny a objektívny aspekt

• Je záväzná – súvisí s povinnosťou

Pôvod morálnej hodnoty

• Zvonka, porovnaním skutku so zákonom – nie je v čine

• Zo schopnosti zaistiť šťastie: eudaimonizmus – hedonizmus, racionálny a eschatologický E

• Racionálny E – Aristoteles: základom šťastia je cnostný život (život podľa rozumu)

• Zo vzťahu k dobru iných (komunitárna E)• Z duchovnej aktivity (slobody, rozumu)• Z rozumu, ktorý objavuje morálne požiadavky dané v prirodzenosti vecí

Tomistická interpretácia

• Morálna norma spočíva v úsudku rozumu, ktorý je verný sebe samému (otvorený Ideálu)

• Tento rozum je formovaný prostredníctvom princípov prirodzeného zákona

• Nejde o individuálne svedomie, ktoré je subjektívne

• Ľudský rozum je podmienený Božským rozumom – najvyššou normou morálnej hodnoty

• Ideál musí patriť do poriadku bytia

Vzťah morálnej hodnoty k Bohu

1. absolútna autonómia rozumu – Boh je hlavou a cieľom morálneho poriadku (Kant)

2. Boh je ontologickým základom mravného sveta – mravnosť je vysvetlená prirodzenosťou

3. Boh je podmienkou úplnej pochopiteľnosti morálneho zákona

4. Výslovné poznanie Boha ako posledného cieľa človeka je podmienkou správnosti ľudskej činnosti

Boh ako bytie a dobro

• Boh ako prameň bytia a dokonalý (dobrý) vzor všetkých stvorení

• Človek ako duchovná bytosť smeruje k Absolútnu v poznaní i chcení

• Cez morálnu hodnotu subjekt získava zavŕšený a konečný význam svojho jestvovania

• Morálna hodnota ako hodnota slobodnej osoby má svoj základ v Bohu, lebo len Boh je tiež osobou