Výzva a prosba od Roberta Burgana

Všetkých, ktorí si našli čas na prečítanie mojich textov uverejnených na internete alebo

v rôznych univerzitných zborníkoch, a takisto všetkých, ktorí z tých či oných dôvodov

sympatizujú s tým, čo robím, by som chcel poprosiť o finančnú pomoc pri vydávaní mojej

knihy Základy globálnej evolucioniky, ktorej poslednú kapitolu práve dokončievam. Pôvodne

som chcel knihu vydať tak trochu komorne v počte 100 ks len v čiernej a bielej farbe, ale do

poslednej kapitoly som zaradil viacero farebných schém a nerád by som svojim čitateľom

ponúkol nejaký paškvil či nedorobok. Preto sa celkové náklady na jej vydanie pri počte 500

ks a rozsahu asi 250-300 strán dostali na úroveň 2000 euro, čo je suma, ktorej zaplatenie je

nateraz nad moje finančné možnosti. Preto privítam pomoc od kohokoľvek, od známych, ale

aj od osvietených podnikateľov, ktorým tak ako mne ide nielen o svoju, ale aj našu spoločnú

budúcnosť. Vaše finančné príspevky môžete posielať bankovým prevodom na číslo účtu

3045988351/0200

Táto výzva platí len do konca novembra, takže od 1. 12. 2012 mi už peniaze na uvedený účet

neposielajte. 1. 12. 2012 teda skontrolujem stav na účte a podľa sumy zozbieraných peňazí sa

rozhodnem, či (1) knihu vydám len v počte 100 ks, (2) knihu vydám v počte 500 ks, alebo (3)

knihu kvôli nezáujmu verejnosti v papierovom formáte nevydám, ale elektronicky pošlem

všetkým tým, ktorí mi pri svojom bankovom prevode aspoň na úrovni 12 eur, čo sú zhruba

náklady na vydanie jedného kusa, zadajú svoju e-mailovú adresu (čo urobím aj v prípade, ak

sa mi podarí nazbierať dostatok finančných prostriedkov na jej vydanie v uvedenom formáte).

Pokiaľ ide o obsah knihy, určite budú do nej zaradené všetky štúdie, ktoré som publikoval

v elektronickom filozofickom časopise E-LOGOS, ako aj už publikovaná štúdia o sociálnom

utrpení, ktorú prikladám k tejto výzve na ukážku. Moja posledná poznámka sa bude týkať

hlavných dôvodov toho, prečo som musel pristúpiť k tejto výzve – jednak preto, lebo mnou

oslovené vydavateľstvá na moju ponuku na jej vydanie buď vôbec nereagovali, alebo ju

odmietli z hľadiska ich tematických plánov; jednak preto, že rovnako sa zachovali aj všetky

mnou oslovené nadácie, ktoré tu opäť z prirodzenej slušnosti menovať nebudem. Verím, že

mi pomôžete napraviť túto krivdu a zároveň aj splniť môj životný sen. Za krajšie Slovensko!

10. 8. 2012 Robert Burgan

EXISTUJÚ NEJAKÉ ZÁVAŽNÉ DÔVODY NA TO, ABY SILNÍ, MÚDRI A VPLYVNÍ

DLHODOBO TRÁPILI SLABÝCH, HLÚPYCH A BEZVÝZNAMNÝCH?

Robert BURGAN, Katedra filozofie FHV UMB, Banská Bystrica

Abstract: The social suffering is not speculative term but everyday reality of millions of

people on our blue planet. The main reason is splitting of our society into the three classes of

people – elite, middle class and the „others“, in which the living conditions, incoms and other

key factors are very unequally distributed. But from the transhumanist and pure sociological

point of view this is not the final point of human historical development and it is very possible

that in the next one hundred years this situation will radically change and social suffering will

be completely or in the main part eliminated from our cruel, bloody and manipulative society.

MINISTER: Veru je to tak. Bohatí chodia v lete kdekade, k moru, do hôr, na vidiek; horské

samoty, morské pláže, čistý vzduch, to všetko osvieži telo aj ducha. Ale vy mi neuveríte:

chudobní radšej zostávajú v mestách, vo svojich špinavých bytoch, dusných a nezdravých.

Alberto Moravia, Interview1

V nasledujúcom príspevku sa pokúšame presvedčiť čitateľov všetkých pohlaví, rás, vekových

kategórií i kultúrnych okruhov, že sociálne utrpenie skutočne existuje, že spoločnosť je naozaj

rozdelená na tých, ktorí môžu trápiť a trápia tých (menej úspešných, schopných či vitálnych)

ostatných, zatiaľ čo tí ostatní na jednej strane pociťujú svoju deklasovanosť podľa všetkého

v čoraz väčšej miere a na strane druhej sú čoraz bezmocnejší voči čoraz koordinovanejším

a čoraz bezohľadnejším praktikám tých úspešných (silných, múdrych a vplyvných). Ako ale

uvádzame a dokazujeme v záverečnej, tretej časti nášho príspevku, takýto stav vecí nemusí

byť a zrejme ani nie je raz a navždy daný, pretože po radikálnej zmene nášho biologického

dedičstva a pragmatickom zavedení spravodlivejších sociálnych vzťahov môže byť sociálne

utrpenie ak aj nie zredukované na minimum, tak určite eliminované v nebývalo veľkej miere.

1. Je sociálne utrpenie experimentálne potvrdenou skutočnosťou, alebo je to len ďalšia

účelová lož či špekulácia slabých, hlúpych a bezvýznamných, ktorí sa nevedia zmieriť

s tým, že zaslúžene živoria na periférii normálnej a zdravo fungujúcej spoločnosti?

1 In Revue svetovej literatúry, 4, 1968, č. 2, s. 75.

Je vskutku pozoruhodné, ako sa málo sa hovorí o sociálnej bolesti a sociálnom utrpení práve

v tých krajinách, kde sú ľudia nútení čeliť im vo výraznej a čoraz väčšej miere. Určite k nim

patrí aj ponovembrové Slovensko, a tak sa nemôžeme čudovať, že problematika špecificky

sociálnej bolesti a špecificky sociálneho utrpenia je u nás teoreticky takmer nereflektovaná

a v tzv. slobodných médiách úplne ignorovaná. V slobodnejších, t. j. v menej kontrolovaných

a manipulovaných krajinách je však už dlhšie predmetom intenzívneho teoretického záujmu,

ako sa môžeme presvedčiť napríklad v štúdii N. Eisenbergerovej a M. Liebermana (2005),

kde sa hneď v úvode tvrdí, že sociálne vzťahy sú pre ľudí rovnako potrebné a dôležité ako

čistý vzduch, voda a potrava, pri absencii ktorých takisto skôr či neskôr začíname prežívať

viac či menej intenzívnu únavu, nepohodu, stres, utrpenie či dokonca bolesť (tamže, s. 110).

Eisenbergerová a Lieberman pritom nevylučujú, že potreba sociálnej blízkosti alebo

spoločnosti ako takej sa pôvodne vyvinula preto, aby podporovala vyhľadávanie potravy

a tepla a len neskôr sa stala špeciálne vyčlenenou, autonómnou potrebou sociálne viac či

menej disponovaných cicavcov a primátov, ako naznačili už niektoré štúdie z konca 50. rokov

minulého storočia (Harlow, 1958), v ktorých mláďatá makaka rézus po oddelení od matky

dávali jednoznačne prednosť látkovej náhrade vlastnej matky pred jej drôtenou „verziou“, a to

aj v prípade, že im tá druhá „matka“ poskytovala jedlo, nie však bezprostredný sociálny

kontakt (a blízkosť). V roku 1998 zas J. Panksepp zistil, že opiáty účinne využívané pri tlmení

fyzickej bolesti sú rovnako účinné aj pri tlmení úzkostných výkrikov cicavčích mláďat po ich

oddelení od ostatných členov ich „komunity“ (Eisenbergerová – Lieberman, 2005, s. 110).

Po revolučných pokrokoch v skenovaní a mapovaní ľudského mozgu sa napokon celkom

reálnym výskumným programom stalo hľadanie tých častí (alebo systémov) mozgu, v ktorých

sa monitoruje a najviac prežíva zväčšovanie vzdialenosti medzi opatrovateľom a opatrovaným

a vystríha v prípade, že určitá kritická vzdialenosť medzi nimi je prekročená. Viaceré čoraz

sofistifikovanejšie experimenty pritom naznačili, že biologická evolúcia si opäť raz pomohla

pre ňu príznačným oportunistickým spôsobom, keď podľa všetkého využila systém využívaný

pri monitorovaní fyzickej bolesti aj pri monitorovaní sociálnej bolesti (a utrpenia). Na základe

všetkých týchto viac či menej zjavných súvislostí potom Eisenbergerová a Lieberman (ďalej

E&L) definovali sociálnu bolesť ako silne „stresujúci zážitok vznikajúci pri aktuálnom alebo

potenciálnom psychickom vzdialení sa od blízkych alebo sociálnej skupiny“ (tamže, s. 112).2

2 Odvolávajúc sa pritom na pôvodné Baumeisterove štúdie (1990), v ktorých bolo do psychickej „vzdialenosti“

zahrnuté, a to je pre nás obzvlášť dôležité, vnímanie sociálneho odvrhnutia, vylúčenia, nezačlenenia (sa), resp.

Ako ďalej uviedli, len ľudia disponujúci symbolickými a propozičnými reprezentáciami

(externých a interných udalostí a fenoménov) sú zároveň schopní bolestivo prežívať už holú

možnosť sociálnej dištancie (či dištancovania sa), aby následne pristúpili k sformulovaniu

svojich štyroch hlavných hypotéz, konštatujúc najprv, že fyzická a sociálna bolesť majú

spoločnú fenomenálnu a neuronálnu bázu, čo vraj už na intuitívnej úrovni naznačujú bežne

používané frázy, ako „mať zlomenú nohu“ a „mať zlomené srdce“ a i., zatiaľ čo vyššie

spomínané experimenty s mapovaním jednotlivých (funkčne špecifických) častí ľudského

mozgu (Davis et al., 1994; Rainville et al., 1997; Price, 2000 a i.) už jednoznačne dokázali, že

v ľudskom mozgu skutočne existuje oblasť realizujúca monitorovanie fyzickej bolesti, bežne

označovaná ako predný dorzálny páskovitý kortex (angl. dorsal anterior cingulate cortex).3

Oveľa skôr, ešte začiatkom 50. rokov minulého storočia, sa pritom podarilo dokázať, že

špecifickou oblasťou na monitorovanie sociálnej bolesti v mozgu, tzv. páskovitým závitom

(angl. cingulate gyrus), disponujú len cicavce, a to v rámci na prvý pohľad veľmi krutého

Stammovho experimentu (1955), pri ktorom sa po lézii páskovitého závitu u potkaních samíc

ukázalo, že z nimi splodeného potomstva prežilo len 12 percent mláďat, zatiaľ čo u potkaních

samíc, ktorým bol páskovitý závit ponechaný, prežilo až 95 percent mláďat. Okrem toho už

v roku 1953 Tow a Whitty zistili, že po lézii predného dorzálneho páskovitého kortexu (ďalej

dACC) u pacientov s chronickými bolesťami a úzkosťou došlo k veľmi výraznej zmene ich

správania, pretože daní pacienti stratili mnohé sociálne zábrany, stali sa menej opatrnými

(resp. nedôverčivými) a sociálne citlivými (Eisenbergerová – Lieberman, 2005, s. 115-116).

Ďalším potvrdením vzájomného „prekrývania sa“ (či „prelínania“) fyzickej a sociálnej

bolesti (angl. physical-social pain overlap) by mala byť existencia spoločného výpočtového

(a kontrolného) mechanizmu pre oba druhy bolesti, v prospech ktorej zas hovoria nemenej

pozoruhodné experimenty Botvinicka et al. (2001), z ktorých vyplynulo, že dACC pôsobí ako

monitor aj v situáciách, keď sa naše rutinné správanie preukáže ako nevhodné v konkrétnom

sociálnom kontexte, resp. nie je v súlade s našimi momentálnymi cieľmi. Podľa E&L to len

opäť dokazuje, že dACC v skutočnosti pôsobí ako viacfunkčný neuronálny výstražný systém,

ktorý sa aktivizuje (alebo spúšťa) vždy vtedy, keď s ním spojená neurofyziologická mašinéria

akýkoľvek iný sociálny podnet, ktorý zapríčiňuje, že individuálne pocity sa stávajú nedôležitými, cudzími alebo

bezcennými pre vzťahovo dôležitých partnerov či sociálne skupiny (Eisenbergerová – Lieberman, 2005, s. 113). 3 A naše porozumenie bolesti rozšírili aj v tom zmysle, že umožnili rozčleniť zážitok bolesti na dva jeho hlavné

komponenty, a to intenzitu bolesti a nepríjemnosť (angl. unpleasentness) bolesti, rozdiel medzi ktorými spočíva

v tom, že zatiaľ čo intenzita bolesti (a jej meranie či pociťovanie ) sa dá prirovnať k modulovaniu hlasitosti na

rádiovom prijímači, nepríjemnosť bolesti môže byť prirovnaná k rozsahu, v akom daný zvuk vôbec vnímame či

registrujeme (Rainville et al., 1997; Price, 2000; in Eisenbergerová – Lieberman, 2005, s. 114).

deteguje buď telesné poškodenie a nesúlad s normálnym telesným stavom, alebo sociálne

dištancovanie, čiže nesúlad so želaným stavom sociálnych vzťahov či väzieb (tamže, s. 117).

Po tretie, ako ďalej upozorňujú E&L, vzbudzovanie a regulovanie jedného druhu bolesti

následne ovplyvňuje ďalší (s ním sa „prekrývajúci“ či „prelínajúci“) druh bolesti. Ako totiž

uvádzajú E&L, odvolávajúc sa pritom opäť na viacero korelačných výskumov a experimentov

(Zaza – Bain, 2002; King et al., 1993 a i.), všetko nasvedčuje tomu, že jednotlivci zažívajúci

väčšiu sociálnu podporu menej trpia rakovinou, berú menej liekov proti bolesti atď., t. j. majú

vyšší prah senzitivity voči bolesti ako jedinci s menšou sociálnou podporou, ani nehovoriac

o ešte presvedčivejších výskumoch na zvieratách, ktoré preukázali, že samotná prítomnosť

ďalších jedincov pri zvierati zažívajúcom fyzickú bolesť zmenšuje jej intenzitu (Epley, 1974),

či nemenej prekvapujúcom zistení (Nemoto et al., 2003 a i.), že antidepresíva zamerané na

liečenie sociálne podnietenej psychickej úzkosti a depresií tlmili súčasne aj fyzickú bolesť.

No a po štvrté, ukazuje sa tiež, že diferenčné vlastnosti (alebo znaky) vzťahujúce sa

k jednému druhu bolesti sa rovnako vzťahujú aj k ďalšiemu; ako to vyplýva z Twengovej

(2000) výskumov, v ktorých sa preukázala priama korešpondencia medzi celkovým vzrastom

neuroticizmu a úzkosti v USA v posledných 40 rokoch a vzrastom sociálnej dištancovanosti

(rozvodovosti) i sprievodným nárastom fyzickej bolesti v dôsledku zvýšenej kriminality. Beck

et al. (1974) napokon v tom istom duchu konštatovali, že dva najčastejšie typy úzkostných

myšlienok, ktoré trápia neurotikov, sa tiež permanentne „točia“ buď okolo možnosti telesného

poškodenia (v dôsledku účasti na automobilovej nehode a i.), alebo okolo možnosti sociálnej

ujmy (v dôsledku sociálneho vylúčenia a i.), znovu tak poukazujúc na spoločné neuronálne

mechanizmy obidvoch druhov bolesti (Eisenbergerová – Lieberman, 2005, s. 119-122).

E&L, pravdaže, nie sú jedinými autormi, ktorí sa sústavne venujú problematike sociálnej

bolesti a utrpenia, resp. širšie determinovanej bolesti a utrpenia ako takého. K viacerým veľmi

zaujímavým výsledkom sa napríklad prepracoval aj výskumný tím P. Stranga (2004), ktorý vo

svojej štúdii o existenciálnej bolesti, dotazujúc sa pomerne početnej vzorky nemocničných

kňazov, lekárov venujúcich sa paliatívnej starostlivosti a algológov (špecialistov na tlmenie

a zvládanie hlavne fyzickej bolesti), poukázal v jej teoretickej časti najmä na neochotu väčšiny

algológov združených v rámci Medzinárodnej asociácie pre výskum bolesti4 vzdať sa obecne

prijatej definície bolesti ako nepríjemného zmyslového a emocionálneho zážitku, „spojeného

s aktuálnym alebo potenciálnym poškodením tkaniva, resp. opisovanej v pojmoch takejto

škody“ (tamže, s. 242), a to napriek jej zjavne redukcionistickému rámcu či „vyzneniu“.

4 Anglicky International Association for the Study of Pain (IASP).

Ako totiž ukázal výskum P. Stranga et al., dotazovaní v mnohých prípadoch opisovali

existenciálnu bolesť mimo akéhokoľvek vzťahu k fyzickej bolesti, zatiaľ čo už v 50. rokoch

minulého storočia H. Beecher, F. Turnbull a mnohí ďalší bádatelia poukázali na zásadný

rozdiel medzi akútnou a chronickou bolesťou, spočívajúci v tom, že kým akútna bolesť má

dôležitú fyziologickú varovnú funkciu, chronická bolesť je spájaná so zdanlivo nekonečným,

nezmyselným utrpením. Zhruba v tom istom čase D. C. Saundersová, iniciátorka moderného

hospicového hnutia, začala upozorňovať na multidimenzionálnosť bolesti, konštatujúc okrem

iného, že duševná úzkosť (alebo strach) sa zdá byť jednou z najnepoddajnejších (resp. najviac

vzdorujúcich) bolestí, a poukazujúc na vzájomný vzťah medzi fyzickou bolesťou a duševným

utrpením, kedy po zmiernení fyzickej bolesti rýchlo ustupuje aj duševná bolesť (či úzkosť).

Práve na základe takto široko chápanej bolesti sa potom Saundersová prepracovala až

k svojej koncepcii tzv. totálnej bolesti ako tej a takej „bolesti“, ktorá môže byť zahrnutá do

celku choroby, pozostávajúceho tak z telesných symptómov (príznakov), ako aj z duševnej

úzkosti, sociálnych problémov a duchovných potrieb, majúcej viacero spoločných znakov

s Casselovou definíciou utrpenia ako stavu silnej úzkosti, spojeného s udalosťami (či javmi),

ktoré ohrozujú nedotknuteľnosť (angl. intactness) pacientovej osoby, a to v akomkoľvek

relevantnom ohľade, či už telesnom, psychickom, sociálnom alebo existenciálnom (Strang et

al., 2004, s. 241-242)5. Pri takomto prístupe sa následne celkom logicky dostávame k hlbším

filozofickým problémom existenciálneho utrpenia, úzkosti a pod., ktoré sú takisto diskutované

(vo vzťahu k Jaspersovmu, Heideggerovmu, Franklovmu a i. dielu) v Strangovej et al. štúdii.

Ukazuje sa zároveň, že najmä v rámci širšie chápaného filozofického prístupu k problému

utrpenia je možné vidieť ho viac (a lepšie) v jeho aktuálnej dynamike a viacerých kľúčovo

dôležitých súvzťažnostiach (a súvislostiach), ako sa môžeme presvedčiť napríklad v známom

Bruggerovom Filosofickom slovníku (1994), kde sa na s. 469 definuje utrpenie veľmi široko

ako akákoľvek zmena, či už k horšiemu alebo lepšiemu, pri ktorej je človek „trpný“ (alebo

trpiaci) v tom zmysle, že do seba prijíma ďalšie určenia, zažívané a vyhodnocované práve pri

utrpení a s ním spojenom poznávaní (a sebapoznávaní). Možnosť utrpenia je tak u človeka

nevyhnutne spojená s možnosťou vnútorného dozrievania, so šancou naplno si uvedomiť, že

my ľudia sme ohraničenými a navzájom závislými bytosťami, ktoré by si pri prekonávaní

(odstraňovaní, tlmení, redukovaní a i.) akéhokoľvek utrpenia mali čo najúčinnejšie pomáhať.

5 V abstrakte ku Casselovmu článku The nature of suffering and the goals of medicine (1982) sa pritom prísne

rozlišuje medzi utrpením a telesnou nepohodou, a to na základe toho, že trpiaci človek trpí ako určitá osoba, ako

komplexná psychologická a sociálna entita, v dôsledku čoho sa pri nepochopení komplexnej povahy utrpenia

môže intervenujúcim lekárom ľahko stať, že ich „technicky“ adekvátny zákrok (alebo zásah) sa nielenže ukáže

ako neúčinný pri odstraňovaní (alebo utlmovaní) pacientovho utrpenia, ale stane sa zdrojom ďalšieho utrpenia.

S tým napokon súvisí aj celý rad otázok, dotýkajúcich sa napríklad toho, v akej intenzite

môže byť utrpenie prežívané (od miernej po netolerovateľnú či takmer neznesiteľnú), do akej

miery sa mu môžeme alebo nemôžeme vyhnúť6, nakoľko je užitočné alebo neužitočné, resp.

zaslúžené či nezaslúžené; či vôbec môžeme striktne a jednoznačne rozlišovať medzi telesným

a duševným utrpením, keď je zrejmé (ako sa môžeme opäť dočítať v známej Wikipédii), že

telesné utrpenie je registrované vedomím a má svoje emocionálne aspekty (alebo súvislosti),

zatiaľ čo duševné utrpenie sa realizuje v mozgu a vo forme emócií sa vzťahuje k dôležitým

fyziologickým procesom (či aspektom). Bez ohľadu na všetky tieto naďalej otvorené otázky

však na základe doterajšieho výkladu môžeme zrejme s relatívne veľkou istotou konštatovať,

že sociálne utrpenie skutočne existuje a následne (si) položiť ďalšiu principiálnu otázku:

2. Je ľudská spoločnosť skutočne rozdelená na tých, ktorí spôsobujú svojim blížnym

utrpenie už len tým, že existujú, t. j. tých, ktorí môžu byť definovaní ako silní, múdri

a vplyvní, a tých slabých, hlúpych a bezvýznamných, ktorí sa im sústavne podrobujú?

Nemusíme hádam bližšie zdôvodňovať a vysvetľovať, z akých príčin sú ľudia začleňovaní

(alebo sa začleňujú) do rôzne veľkých a rôzne stálych sociálnych skupín, systémov či celkov.

Je totiž zrejmé, že sociálne vzťahy (a väzby) uskutočňujúce sa a „manifestujúce“ v rámci

rodiny, školských, pracovných, športových a ďalších záujmových kolektívov sú jedincami

(konkrétnymi ľudskými bytosťami) vnímané bezprostrednejšie a intenzívnejšie ako sociálne

vzťahy, ktoré z nich robia zároveň príslušníkov určitého národa, rasy, spoločenskej triedy

a vrstvy, či dokonca ľudstva ako takého v jeho synchrónnom a diachrónnom priemete (alebo

priereze)7. Problémom však je, ktoré sociálne vzťahy sú v tomto prípade určujúce, ktoré teda

v poslednej inštancii rozhodujú o tom, či daný jedinec (jedinci) bude sociálne trpieť svojou

exkluzivitou, svojím „nezahrnutím“ do tej či onej sociálnej skupiny, komunity alebo vrstvy.

Všetko nasvedčuje tomu, že takýmito určujúcimi, primárnymi alebo „fundujúcimi“

sociálnymi vzťahmi sú, tak ako predpokladali K. Marx s F. Engelsom, skutočne výrobné

6 Kedy sa, ako uvádza Wikipédia (2. november 2010), pri rozlišovaní bolesti a utrpenia napríklad bežne hovorí,

že „bolesť je nevyhnutná, zatiaľ čo utrpenie je vecou voľby“ (pozri http://en.wikipedia.org/wiki/Suffering). 7 V určitej fáze dejinného procesu preto môžeme byť konfrontovaní aj s veľmi exkluzívnym sociálnym utrpením

spojeným s uvedomením si toho, že v danej chvíli, v tej či onej fáze dejinného procesu vlastne vytvárame čoraz

lepšie životné podmienky pre tých, čo prídu po nás, a na tomto základe im nielen závidieť ich pravdepodobne

lepší, pohodlnejší a príjemnejší život, ale ich aj nenávidieť, ako predpokladá H. Michaux (1968, s. 57-59; podč.

R. B.) vo svojej básni Budúcnosť, kde okrem iného – pravdaže, v oveľa elegantnejšej básnickej forme – píše:

„Cítili sme v sebe klíčiť vykúpenie ďaleko, ďaleko, pre vás. Keď sme mysleli na vás, plakali sme, bolo nás takých

niekoľko... Videli sme cez slzy obrovské schodište stáročí, na jeho konci vás, a my tu, dolu, a závideli sme vám,

och, ako sme vám závideli, a nenávideli sme vás, neverili by ste, nenávideli sme vás tiež, nenávideli sme vás...“

vzťahy, ktoré sa historicky vyvíjajú a menia na základe zmien vo výrobných silách, ktoré zas

rozhodujú o tom, či daná spoločnosť bude početne rásť, vytvárať čoraz diferencovanejšie

a zložitejšie (hierarchické) spoločenské štruktúry, alebo naopak, nadlho ustrnie na relatívne

nízkom stupni svojho vývoja, či dokonca upadne až do akéhosi pôvodného „divošského“

stavu s minimálnou deľbou práce a minimálnym kolektívne vytváraným nadproduktom, ako

to vyplýva aj z Tainterovej (2009) koncepcie kolapsov zložitých spoločností, ktoré zanikajú,

alebo sa štruktúrne a početne redukujú práve vtedy, keď v dôsledku svojej čoraz rýchlejšie sa

znižujúcej produktivity už nedokážu investovať do svojich hierarchických štruktúr (či sietí).8

Rovnako zrejmé je, že geografické, sociálno-kultúrne a následne aj samotné výrobné

podmienky sú v jednotlivých krajinách značne rozdielne, a tak sa nemôžeme čudovať tomu,

že v priebehu dejinného procesu sa postupne formujú jednotlivé mocenské centrá (či oblasti),

v ktorých sa koncentruje látkovo-energeticko-informačné bohatstvo našej planéty, čo sa opäť

stáva ďalším zdrojom sociálneho utrpenia v tých krajinách, ktoré do týchto čoraz zreteľnejšie

sa vyčleňujúcich mocenských centier alebo oblastí nespadajú (a to bez ohľadu na to, že ich

miestne elity si prisvojujú značnú časť miestne vyrobeného nadproduktu a neraz žijú na oveľa

vyššej úrovni ako väčšina obyvateľstva tzv. centrálnych alebo dominujúcich krajín), ako to

tentoraz vyplýva z Wallersteinovej koncepcie svetových systémov, nedávno predstavenej

a veľmi detailne prediskutovanej v skutočne pozoruhodnej Holubcovej knihe (2009).

Veľmi dôležité pritom nie je ani tak to, že jednotlivé krajiny môžu byť na základe svojho

celkového hospodárskeho produktu, resp. a oveľa presnejšie, celkového ročného príjmu na

jedného obyvateľa skutočne rozdelené na krajiny centra, semiperiférie a periférie, ako skôr

to, že elity centrálnych krajín si rôznymi ekonomickými, politickými a v krajnom prípade aj

vojenskými prostriedkami udržiavajú svoju dominanciu, „nastavujúc“ výrobné a obchodné

podmienky tak, aby mohli ťažiť z nadproduktu chudobnejších a slabších periférnych (alebo

semiperiférnych) krajín, v dôsledku čoho nielenže nedochádza k presunom semiperiférnych

a periférnych krajín do centra9, ale znižuje sa aj celkové tempo hospodárskeho rastu, a čo je

8 Problém teda spočíva v tom, že s postupom času začína klesať výnosnosť investícií do štruktúrnej zložitosti (či

hierarchie) jednotlivých spoločností, ako to zas vyplýva z rozdielu medzi priemerným produktom a hraničným

produktom, kedy priemerný produkt „nejakej ekonomickej aktivity je jednoducho výstup prepočítaný na

jednotku vstupu“, zatiaľ čo „hraničný produkt určitého vstupu je nárast celkového výstupu, ktorý je dôsledkom

onoho vstupu“. Priemernými nákladmi potom „obdobne rozumieme náklady na jednotku výstupu, zatiaľ čo

hraničným nákladom je vzostup (alebo pokles) celkových nákladov, ktorý je dôsledkom ďalšej jednotky výstupu

(alebo naopak menšieho počtu jednotiek výstupu)“ (Hadar, 1966; Hailstones, 1977; in Tainter, 2009, s. 129). 9 Tvoreného v súčasnosti USA, Kanadou, Japonskom, Austráliou a viacerými západoeurópskymi štátmi, nie

však, pravdaže, bývalými komunistickými stredoeurópskymi štátmi, ako je napríklad Česká republika, ktorá sa

svojím celkovým ročným príjmom na jedného obyvateľa v rozsahu 10 000 až 20 000 dolárov zaraďuje, tak ako

tvrdia Milanovic a Yitzhaki (in Holubec, 2009, s. 96), medzi semiperiférne krajiny, v ktorých žije len 3,9 percent

obyvateľov sveta, zatiaľ čo v pásme nad 20 000 dolárov žije 12,6 percenta svetovej populácie a v pásme do

ešte horšie, prehlbujú sa rozdiely v bohatstve nielen medzi jednotlivými krajinami, ale aj

vnútri nich so všetkými s tým spojenými a súvisiacimi sociálnymi dôsledkami (tamže, s. 72).

Ešte ďalej pri analýze súčasnej sociálnej nerovnosti a jej hlavných príčin sa prepracovali

R. Reich (1995) a J. Keller (2009a, 2009b, 2010), keď veľmi plasticky zachytili a zobrazili

celý súbor sociálno-ekonomických procesov, ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľali na tom,

že v ekonomicky, politicky a kultúrne dominantných centrálnych a semiperiférnych krajinách

sa skutočne sformovali tri čoraz viac sa odlišujúce a od seba oddeľujúce sociálne vrstvy alebo

svety10

. R. Reich v prvom rade zdôraznil, že na začiatku všetkých týchto zmien bol v podstate

práve sa završujúci prechod od industriálnej k postindustriálnej spoločnosti, počas ktorého sa

v dôsledku rýchleho pokroku vo vývoji počítačového hardvéru a softvéru v spoločnosti čoraz

viac zameranej na produkovanie informácií (a rast vzdelanosti) začali preferovať a následne aj

produkovať malosériové výrobky s vysokou pridanou hodnotou (alebo zhmotnenou prácou).

Tzv. štandardná alebo sériová veľkovýroba sa pritom po zdokonalení automatizovaných

výrobných liniek, vyžadujúcich si len malú spoluúčasť bezprostrednej ľudskej telesnej (alebo

aj duševnej) práce, začala kvôli nižším mzdám a celkovo nižším výrobným nákladom (daným

aj tzv. investičnými stimulmi atď.) presúvať v čoraz väčšej miere nielen do semiperiférnych,

ale aj niektorých periférnych krajín s veľmi závažnými sociálno-štruktúrnymi dôsledkami.

Obrovské, hierarchicky usporiadané priemyselné podniky s početnou strednou manažérskou

vrstvou sa totiž postupne zmenili na pružné globálne siete s oveľa menším počtom stálych

zamestnancov, ktorých hlavnými aktívami sa stali inovačné poznatky, resp. pracovníci, ktorí

boli a sú schopní ich produkovať, resp. nachádzať lacných a pružných (sub)dodávateľov či už

v domácej krajine, alebo kdekoľvek vo svete a veľmi výrazne tak znižovať výrobné náklady.

Pracovný trh v centrálnych a semiperiférnych krajinách sa preto musel radikálne zmeniť,

keďže z priemyselnej výroby museli odísť nielen milióny robotníkov, ale z veľkej časti aj tzv.

stredný manažment (často vytláčaný aj čoraz rýchlejšími a čoraz výkonnejšími počítačmi11

),

10 000 dolárov (na základe daného čisto geografického hľadiska) až 83,5 percenta svetovej populácie; aj keď je

pochopiteľne diskutabilné, či môžeme medzi semiperiférne krajiny zaraďovať ešte stále relatívne chudobnú Čínu

a Indiu, tak ako to robí S. Holubec (tamže), na základe ich rastúcej medzinárodnej prestíže a mocenského vplyvu. 10

Čím nijako nechceme znižovať význam Holubcovej teoretickej iniciatívy. Veď práve na jej základe najlepšie

pochopíme, prečo bolo jediným úspešným referendom realizovaným na Slovensku práve to, ktoré sa dotýkalo

členstva Slovenskej republiky v Európskej únii – keďže najrealistickejším vysvetlením jeho úspechu sa zdá byť

práve túžba väčšiny slovenských občanov dostať sa z civilizačnej a kultúrnej periférie čo najbližšie k centru so

všetkými s tým spojenými ekonomickými výhodami, a nie účelové frázy o nespochybniteľných prednostiach

medzinárodnej hospodárskej a politickej spolupráce a integrácie; ako aj rastúci odpor voči vojenskej prítomnosti

západných armád v strategicky dôležitých arabských (či moslimských) krajinách, ktorých obyvateľstvo si čoraz

zreteľnejšie začína uvedomovať svoju ekonomickú, politickú a vari aj kultúrnu inferiórnosť a reaguje na takéto

sociálne poníženie (a utrpenie) v podstate celkom prirodzene nenávisťou, teroristickými útokmi alebo hrozbami. 11

Príbeh človeka a stroja sa tak zatiaľ končí s paradoxným výsledkom. Veď ak spočiatku pomerne „hlúpe“ stroje

potrebovali na svoju obsluhu stámilióny robotníkov, po svojom „zmúdrení“ sa ich ihneď začínajú „zbavovať“.

ktorí si navzájom začali konkurovať v sektore služieb, kde však bolo k dispozícii, takisto ako

aj v priemyselnej výrobe, len málo stálych a dostatočne dobre platených pracovných miest,

v dôsledku čoho sa nakoniec v USA (a neskôr aj v ďalších centrálnych krajinách) vyčlenili tri

skupiny pracujúceho obyvateľstva, výrazne sa odlišujúce svojimi pracovnými schopnosťami,

príjmami a napokon aj celkovými životnými perspektívami (či šancami), a to tzv. symbolickí

analytici, robotníci a pracovníci v službách, popri ktorých sa tak trocha „vezú“ tzv. štátni

zamestnanci, resp. pracovníci verejného sektora, farmári a ťažiari (Reich, 1995, s. 95-154).

Ako je zrejmé, v tzv. globálnej (alebo globalizujúcej sa) svetovej ekonomike sú na tom

najlepšie symbolickí analytici, ktorí za veľmi vysoké mzdy môžu pracovať fakticky takmer

kdekoľvek, pretože dokážu manipulovať so symbolmi (poznatkami, informáciami, dátami či

údajmi) natoľko tvorivo a originálne, že sú žiadaní v mnohých pracovných a spoločenských

sférach. Oveľa horšie sú na tom robotníci a pracovníci v službách, ktorí sú nútení v čoraz

väčšej miere čeliť nielen domácej, ale aj a najmä zahraničnej konkurencii, čo vyúsťuje do

nižšieho dopytu po ich práci, resp. do väčšej konkurencie na ich pracovnom trhu a následne aj

oveľa nižších a čoraz neistejších príjmov (a nakoniec aj krátkodobejších a „flexibilnejších“

pracovných úväzkov) v porovnaní s tým, na čo boli zvyknutí počas industriálnej éry, kým ich

beztak zlá situácia je ešte zhoršovaná masívnym prisťahovalectvom a populačnou explóziou.12

Už začiatkom 90. rokov minulého storočia sa tak americká spoločnosť „rozštiepila“ na

symbolických analytikov – ktorí, využívajúc svoju rastúcu ekonomickú a politickú moc, rýchlo

upravili daňové a ďalšie zákony tak, aby sa o svoje rastúce príjmy nemuseli deliť s menej

úspešnými robotníkmi a pracovníkmi v službách, a následne sa postupne čoraz viac izolovali

v nimi preferovaných oblastiach a prísne strážených štvrtiach, a tých ostatných, ktorí sa buď

museli vyrovnať s prudkým poklesom svojich príjmov a živorením v čoraz chudobnejších

a zanedbanejších mestách, štvrtiach či getách, alebo vstúpili do služieb (silných, múdrych

a vplyvných) symbolických analytikov a zamestnali sa buď ako ochrankári, alebo dozorcovia

v rýchlo pribúdajúcich štátnych i súkromných (!) väzniciach, ktoré aj tak len s obrovskými

problémami zvládajú masívny príliv sociálne deprivovaných farebných „kriminálnikov“.13

12

Populačná explózia ešte stále prebieha či doznieva vo viacerých periférnych krajinách a generuje tak veľkú

rezervnú pracovnú armádu, ktorej „emisári“ sú neodolateľne priťahovaní rastúcim bohatstvom v centrálnych (či

semiperiférnych) krajinách, kam sa v obrovskom počte sťahujú tak legálne, ako aj nelegálne, zvyšujúc tak ešte

viac konkurenciu na pracovnom trhu v službách a súčasne aj vo výrobe s vyššie uvedenými dôsledkami na výšku

príjmov v týchto sektoroch; čo veľmi rýchlo pochopili symbolickí analytici v centrálnych krajinách a okamžite

začali podporovať masívne prisťahovalectvo kvalifikovaných pracovných síl, šetriac zároveň na ich vzdelávaní

a príprave, ako to vyplýva aj z tejto výzvy B. Wattenberga a K. Zinmeistera: „Nech prídu, nebude nás to veľa

stáť. Mnohí prisťahovalci už majú ukončené vzdelanie, ktoré bolo zaplatené v cudzine.“ (in Reich, 1995, s. 318). 13

Podľa Reicha (tamže, s. 297-298; podč. R. B.) v roku 1990 „už súkromné bezpečnostné služby poskytovali 2,6

percenta celkového počtu pracovných miest v USA, dvojnásobok oproti roku 1970, a tak množstvo príslušníkov

súkromných bezpečnostných služieb presiahlo počet amerických verejných policajtov“. Ako ďalej uvádza Reich

Pokiaľ ide o Kellerovu analýzu sociálnych nerovností v modernej ľudskej spoločnosti, tá

je síce menej zameraná na ekonomické súvislosti či „determinanty“ – veď vo svojej poslednej

práci (2010, s. 170) sa Keller obmedzuje na konštatovanie, že jedinou cestou, ako udržať aj

pri zníženom tempe rastu produktivity práce ďalší rast príjmov majiteľov firiem, akcionárov či

topmanažérov, je práve vytláčanie veľkého počtu ľudí z produktívnej sféry a znižovanie ich

miezd, na strane druhej je však nielen oveľa aktuálnejšia, ale z čisto sociologického hľadiska

aj oveľa všestrannejšia a dôkladnejšia, čo ale očividne súvisí s tým, že Keller v nej vychádzal

aj z omnoho pestrejšieho či variabilnejšieho západoeurópskeho sociálneho kontextu, v rámci

ktorého vystupuje do popredia najmä problematika upadajúceho sociálneho štátu, ktorý za

zmenených globálnych ekonomických podmienok už nie je schopný zaisťovať sociálny zmier.

Podľa Kellera14

na celkom najvrchnejších priečkach spoločenského rebríčka (tam, kde už

slabí, hlúpi a bezvýznamní chudobní ani nedovidia) sa vznáša v opare nefalšovaného úspechu

tzv. diskrétna elita, pozostávajúca v každej z ekonomicky vyspelých krajín z niekoľko sto

viac či menej starobylých rodín, ktoré okrem obrovského ekonomického kapitálu disponujú aj

značným kultúrnym, sociálnym a symbolickým kapitálom, pričom drvivá väčšina ich príjmov

nepochádza z profesijnej činnosti, ale z vlastníctva finančného kapitálu, ktorý im spravujú

„tímy expertov vo zvláštnych oddeleniach veľkých bánk“, pretože príslušníci diskrétnej elity,

aj keď „nemusia vykonávať žiadnu profesijnú činnosť“ (tamže, s. 71-72), bývajú mimoriadne

zaneprázdnení nadväzovaním, udržovaním a prehlbovaním stykov so seberovnými, keďže

(ako tvrdia Pinçonovci) ekonomické bohatstvo musí byť „osvedčené“ bohatstvom sociálnym.

Opakované stretnutia príslušníkov diskrétnej elity vo vybraných kluboch a pod. pritom

ani zďaleka nie sú samoúčelné, pretože im umožňujú v neformálnej a diskrétnej atmosfére

vymieňať si dôležité informácie a „koordinovať osobné i firemné stratégie“ (tamže, s. 72).

Práve toto účinné využívanie nielen sociálneho, ale aj kultúrneho a symbolického kapitálu

(prejavujúceho sa napríklad v ovládaní etikety a pod.) zreteľne odlišuje diskrétnu elitu od tzv.

pomocnej elity, čoho sú si jej príslušníci veľmi dobre vedomí a všemožne sa preto snažia, aby

ich výlučný svet zostal zachovaný, a to aj prostredníctvom sobášov prednostne realizovaných

(tamže, s. 298): „Jednou z najrýchlejšie rastúcich kategórií štátnych zamestnancov je kategória väzenských

dozorcov. V období 1960-1980 sa počet väzňov v Spojených štátoch zdvojnásobil a zdvojnásobil sa aj v období

1980-1990.“; čo len znova dokazuje, že tzv. stredné vrstvy (v USA najmä štátni zamestnanci, vojaci a policajti)

na jednej strane de facto pacifikujú deklasované sociálne vrstvy či skupiny a na strane druhej slúžia aj ako akýsi

„filter“, cez ktorý sa najvitálnejší príslušníci deklasovaných vrstiev môžu dostať až medzi spoločenskú elitu.

14

Vychádzajúceho v tomto prípade najmä z pôvodných prác M. Pinçona a M. Pinçona-Charlota (1997 a i.).

v ich kruhu, t. j. v rámci úzko spriaznených dynastických buržoázno-šľachtických rodín15

,

vytvárajúc tak skutočne (ako opäť podotýkajú Pinçonovci) nielen triedu o sebe, ale aj triedu

pre seba, ktorá získava nadhodnotu, žije z nej a dokáže kolektívne obhajovať svoje záujmy.16

Príslušníci pomocnej elity (ďalej PE) sa od príslušníkov diskrétnej elity (DE) odlišujú

predovšetkým a najviac tým, že žijú hlavne z príjmov zo svojej profesijnej činnosti a nimi

zastávaných funkcií v ekonomickej, politickej a mediálnej sfére, v dôsledku čoho ich reálne

postavenie na spoločenskom rebríčku „nie je ani zďaleka také suverénne a nezávislé, ako je

tomu v prípade diskrétnej elity“ (tamže, s. 78). Sú pritom skvele odmeňovaní a dennodenne

v médiách prezentovaní ako vzor pracovitosti, vysokej výkonnosti a zaslúženej odmeny, čím

len pomáhajú v slabých, hlúpych a bezvýznamných budiť falošný dojem, že aj príslušníci DE

vďačia za svoj majetok podanému výkonu. Navzájom si konkurujúci príslušníci PE preto

netvoria žiadnu triedu osebe (s vlastnou pamäťou, pevnými a stálymi väzbami, tak ako je to

v prípade DE), ale len súbor indivíduí, ktoré sa utešujú svojou (často len virtuálnou) mocou.

Na druhej strane ale platí, že príslušníci PE pochádzajú veľmi často z vyššej a strednej

buržoázie (t. j. aj spomedzi príslušníkov DE), aj keď v tomto ohľade sa už objavujú medzi

jednotlivými európskymi krajinami značné rozdiely – ak napríklad vo Francúzsku, Veľkej

Británii, Španielsku a Portugalsku (a podobný trend sa už začína prejavovať aj v Nemecku)

„sa hospodárske, politické a správne elity vo vysokej miere regrutujú z najbohatších vrstiev“

a ich príslušníci potom „kontrolujú všetky sféry spoločenského života“ (vrátane ekonomiky,

politiky a štátnej správy) či študujú na nimi prednostne obsadzovaných elitných školách atď.,

tak v škandinávskych krajinách elita „v oveľa menšej miere pochádza z rodín najbohatších

vrstiev a nepresúva sa z jednej sféry riadenia spoločnosti do druhej“ (tamže, s. 82-83), čo ale

nič nemení na tom, že sociálna selekcia je čoraz tvrdšia a hospodárska elita uzavretejšia.17

15

Čo už dávnejšie postrehol aj K. Vonnegut, Jr., keď vo svojich Sirénach z Titanu (1985, s. 21) bez okolkov

konštatoval: „Práve Kittredge dokázal, že dotyčná trieda je de facto rodina, ktorej odnože sa prostredníctvom

sobášov medzi vzdialenými príbuznými usporiadane stáčajú naspäť k samotnému jadru pokrvenstva“. 16

Keller v tejto súvislosti dodáva, že príslušníci diskrétnej elity (tamže, s. 78) tak „tvoria jedinú triedu vo vnútri

spoločnosti, v ktorej sú všetky ostatné vrstvy krajne roztrieštené“, a to aj preto, že zatiaľ čo tým uprostred a na

spodku spoločenského rebríčka „sú vštepované zásady individuálneho súperenia medzi jednotlivcami a celými

skupinami, príslušníci diskrétnej elity postupujú zásadne spoločne“, a tak sa dá povedať, že „ kolektívne vzorce

ich správania pre nich predstavujú významnú komparatívnu výhodu oproti všetkým ostatným vrstvám“. 17

Nie je teda nič prekvapujúc na tom, že zloženie elity, ako zisťuje M. Hartmann (2002; in Keller, 2010, s. 83),

„až na výnimky koreluje s mierou nerovnosti a s rozsahom chudoby a biedy v danej krajine“, pretože „v tých

krajinách, v ktorých členovia elity pochádzajú predovšetkým z bohatých rodín, sú výrazne vyššie rozdiely medzi

bohatými a chudobnými ako v tých krajinách, v ktorých je elita sociálne rôznorodejšia“; aj keď aj v tomto

prípade sa objavujú individuálne rozdiely dané napríklad tým, že zatiaľ čo v Taliansku „existuje oveľa väčší

kontrast bohatstva a biedy, ako by zodpovedalo zloženiu elity“, pretože tam žije veľa relatívne chudobných

samostatných živnostníkov a podpora nezamestnaných je extrémne nízka, vo Francúzsku zas pri oveľa menších

nerovnostiach, aké by sa dali očakávať pri danom zložení elity, silný štát, rešpektujúci sociálne práva, najväčšie

nerovnosti de facto likviduje s pomocou rôznych sociálnych dávok, starobných dôchodkov a i. (tamže, s. 83).

Svoje o tom vedia aj príslušníci stredných vrstiev, ktorí až do prelomu 70. a 80. rokov

minulého storočia mohli dúfať, že ak sa im aj nepodarí dostať medzi elitu, stále budú môcť

prežiť svoju profesionálnu kariéru (a súčasne aj osobný život) v relatívnom blahobyte, resp.

istote. Po vyššie uvedených sociálno-ekonomických zmenách, keď z firiem odišiel takmer

celý stredný manažment a továrne opustili aj milióny kvalifikovaných robotníkov (a začalo sa

šetriť aj vo verejnom sektore), sa však dovtedy prosperujúce stredné vrstvy náhle začali čoraz

viac scvrkávať a celok spoločnosti tak prestal pripomínať, ako to výstižne vyjadril A. Lipietz

(in Keller, 2010, s. 179-180), nafúknutý balón s hŕstkou bohatých a chudobných vo svojej

vrchnej a spodnej časti, ale skôr a čoraz viac groteskné presýpacie hodiny s akýmsi hrbom

(DE a PE) navrchu a čoraz viac sa zväčšujúcou vypuklinou či bublinou chudoby naspodku.

Logickým výsledkom tejto štruktúrno-systémovej zmeny bol vzrast konkurencie medzi

príslušníkmi stredných vrstiev (ďalej SV), v rámci ktorých sa zreteľne vyčlenila tzv. servisná

trieda, pracujúca a pôsobiaca v bezprostrednom kontakte s PE a DE (a za svoje služby tiež

štedro odmeňovaná) a nižšie SV, ktoré zrazu zistili, že ich príjmy sa scvrkávajú a ony už nie

sú schopné ani pri plnom pracovnom výkone udržať si svoje štandardné majetkové a životné

„výsady“, vrátane vlastného bývania, druhého obydlia na vidieku, nadštandardných (alebo

exotických) dovoleniek, resp. vysokoškolského vzdelania pre ich deti (tamže, s. 125), z čoho

však väčšinou neobviňujú tých najpravdepodobnejších a skutočných vinníkov (DE a PE), ale

„priživujúce sa“ a „ničnerobiace“ dolné vrstvy (DV), na ktoré vraj doplácajú v rámci príliš

štedrého a nespravodlivého systému sociálnych dávok alebo podpôr (tamže, s. 131-135).18

Dolné vrstvy postindustriálnej spoločnosti napokon môžeme vyčleniť na základe toho, že

ich príslušníci sú nútení vykonávať len tzv. prekérne práce, t. j. také, pri ktorých je odmena

taká nízka, že im neumožňuje v dostatočnej výške zabezpečiť si ani vyšší životný štandard,

ani pohodlný život na dôchodku, nehovoriac o kvalitnom vzdelaní pre ich deti, exotických

dovolenkách a pod. Aj v rámci nich pritom sledujeme ostrú diferenciáciu na tých, ktorí majú

aspoň nejakú prácu, či už sezónnu, na polovičný úväzok, s flexibilnou pracovnou dobou a i.,

a tých, ktorí nielenže sú dlhodobo nezamestnaní (a oboma nohami „zapadli“ do tzv. šedej či

čiernej ekonomiky), ale nemajú už ani nádej, že vôbec niekedy budú zamestnaní, pretože

postindustriálna ekonomika ich už dávno nepotrebuje, v súvislosti s čím treba vziať do úvahy

aj úplne nové vymedzenie chudoby, predložené Sergom Paugamom (tamže, s. 148-150).

18

V čom majú tak trochu pravdu, pretože po tom, ako začal byť vo väčšine centrálnych krajín redukovaný tzv.

sociálny štát (vyrovnávajúci prostredníctvom rozsiahlej redistribúcie majetkové a príjmové nerovnosti medzi

svojimi občanmi) a ako DE, PE a ich servisná trieda účelovo zreformovali daňovú sústavu štátu tak, aby do

štátnej pokladne odvádzali čo najmenej (a namiesto progresívnej dane sa pokúsili zaviesť pre nich omnoho

výhodnejšiu tzv. rovnú daň), začali niesť väčšinu nákladov na jeho financovanie práve príslušníci nižších SV.

Ako totiž upozorňuje francúzsky bádateľ, je podstatný rozdiel medzi tzv. integrujúcou

chudobou, vyskytujúcou sa napríklad v strednom a južnom Taliansku, keď je chudobných

ľudí veľa, ich situácia nie je nijako výnimočná a tí preto nie sú nijako stigmatizovaní, pričom

ich situácia je vylepšovaná pretrvávajúcimi silnými rodinnými, príbuzenskými, komunitnými

a ďalšími väzbami, ktoré do veľkej miery „nahrádzajú systémy sociálneho poistenia“ (tamže,

s. 149); marginálnou chudobou v povojnovej prosperujúcej západnej Európe s vtedy ešte

veľmi silným sociálnym štátom, keď je chudobných málo a tí sú preto stigmatizovaní ako

ľudia neprispôsobiví či nedisciplinovaní; a tzv. diskvalifikujúcou chudobou, ktorá v dôsledku

technologického pokroku rastie v postindustriálnych krajinách, kde sú chudobní ľudia napriek

zmeneným okolnostiam naďalej stigmatizovaní a prenasledovaní ako krajne neprispôsobiví.

A hoci je zrejmé, že v objasňovaní hlavných príčin a dôsledkov najmä diskvalifikujúcej

chudoby by sme mohli ešte dlho pokračovať19

, predsa len si myslíme, že na tomto mieste už

môžeme takisto s relatívne veľkou istotou konštatovať, že postindustriálna spoločnosť v USA,

Kanade, Austrálii, Japonsku a v mnohých západoeurópskych krajinách je skutočne rozdelená

na tých silných, múdrych a vplyvných, ktorí určujú pravidlá hry a vedia zorganizovať všetky

sociálne aktivity tak, aby z toho mali čo najväčší prospech, a tých ostatných, slabých, hlúpych

a bezvýznamných, ktorí čoraz viac trpia svojou sociálnou exkluzivitou najmä preto, že sú buď

telesne slabí (a nepoužiteľní ani v strážnej službe), nedostatočne alebo neprimerane vzdelaní

(t. j. disponujúci poznatkami bez výraznejšej, či dokonca akejkoľvek trhovej a „výmennej“

hodnoty), alebo sa jednoducho nenarodili tým správnym, t. j. skutočne vplyvným rodičom.20

Ešte dôležitejšie pritom je, že celková situácia slabých, hlúpych a bezvýznamných vo

vzťahu k silným, múdrym a vplyvným sa z hľadiska možností ich obrany naďalej zhoršuje,

pretože v dôsledku masívneho odchodu robotníkov z tovární stratili odbory tak v USA, ako aj

v západnej Európe dovtedajšiu početnú základňu i podporu a prestali byť rešpektované ako

významný sociálny partner, čo výrazne napomohlo tomu, že rozostup medzi vládnucimi

a ovládanými sa ešte viac zväčšil, a to nielen v centrálnych a semiperiférnych krajinách, kde

hranica medzi týmito navzájom už nesúmerateľnými skupinami prechádza podľa všetkého

19

Zvlášť zaujímavá a príznačná je najmä tendencia konzervatívnej pravice nebrať do úvahy vyššie opisované

zmenené okolnosti a obviňovať takto diskvalifikovaných chudobných z toho, že si za svoju zlú životnú situáciu

môžu predovšetkým sami a zároveň im hroziť pri akomkoľvek (čo ako marginálnom) trestnom čine či priestupku

väznením a väzením, ktoré prestáva byť výstražnou a preventívnou inštitúciou, v ktorej sú izolovaní patologickí

a krajne neprispôsobiví jedinci, a namiesto toho sa postupne stáva štandardnou „úschovňou“ pre ľudí, ktorí už

kapitálu nestoja ani za to, aby ich vykorisťoval, čo je proces najnápadnejšie prebiehajúci v USA, kde bolo v roku

1970 väznených 200 000 osôb, v roku 1985 740 000 osôb, v roku 1990 1 145 000 osôb a v roku 2000 už 1 932

000 osôb (Wacquant, 1999, 2004; in Keller, 2010, s. 109), spomedzi ktorých bola viac ako polovica čiernych. 20

Čo je riziko veľmi dobré známe aj v mafiánskych rodinách na Sicílii či v relatívne chudobnej Kalábrii, kde sa

takisto hovorí o vysokej miere endogamie, zjavne využívanej podobným spôsobom ako v rámci DE, kde podobné

správanie tiež zabraňuje zbytočnému drobeniu rodinného majetku a spoločenského vplyvu (Keller, 2009a, s. 91).

medzi servisnou triedou DE a PE a „zvyškom“ spoločnosti, ale aj v periférnych krajinách, kde

sa múdri a vplyvní ľudia musia v oveľa väčšej miere spoliehať na svoju vojenskú a policajnú

moc, a tak je zoči-voči tomuto rastúcemu sociálnemu utrpeniu namieste znova sa spýtať, či:

3. Je skutočne nevyhnutné, aby silní, múdri a vplyvní naďalej trápili slabých, hlúpych

a bezvýznamných, alebo sa na začiatku 21. storočia predsa len celá spoločnosť dostáva

do štádia, v ktorom bude môcť byť sociálne utrpenie takmer úplne eliminované?

Veď ak aj pripustíme, že väčšina ľudí od svojho narodenia bezprostredne alebo najčastejšie

trpí skôr fyzicky ako sociálno-psychologicky, pričom svoju sociálnu exkluzivitu alebo tzv.

nezahrnutie prežíva predovšetkým v rámci rodiny, menších školských, pracovných a iných im

podobných kolektívov (v najextrémnejšom prípade vo forme šikanovania), a k všestrannému

pochopeniu a uvedomeniu si svojej pozície v sociálnom systéme vlastnej krajiny či dokonca

celej planéty v konkrétnej historickej epoche sa môže prepracovať len na základe rozsiahleho

súboru objektívnych, t. j. ideologicky čo najmenej zaťažených alebo „nezmanipulovaných“

poznatkov, aj tak budeme musieť uznať, že „sofistifikované“ sociálne utrpenie vyplývajúce

z uvedomenia si vlastnej sociálnej deklasovanosti predstavuje najmä v centrálnych krajinách21

čoraz vážnejší problém a malo by byť teda analyzované a eliminované v oveľa väčšej miere.

Sociálne utrpenie, ktoré sa v rudimentárnej podobe objavilo už pri vzniku náčelníctva ako

prvej organizačnej formy triednej spoločnosti (Diamond, 2000, s. 294-300) a podľa všetkého

vrcholí v súčasnej postindustriálnej spoločnosti22

, pritom musí byť eliminované buď priamo

pri svojom zdroji (t. j. v rámci radikálnej zmeny sociálnych vzťahov, ktorá povedie k vzniku

rovnostárskej, ale aj efektívne hospodáriacej spoločnosti), alebo v tej časti ľudského mozgu

(už spomínanom dACC), ktorá ho monitoruje a de facto biologicko-psychicky aj realizuje či

iniciuje; ale to len v tom prípade, keď definitívne uznáme, že v centrálnych a semiperiférnych

krajinách, ktorých elity de facto rozhodujú o ďalšom vývoji našej civilizácie, nielen výrobné

21

V semiperiférnych a najmä periférnych krajinách, kde je celková vzdelanosť a informovanosť tamojšieho

obyvateľstva väčšinou oveľa nižšia ako v centrálnych krajinách, sa totiž nedá očakávať, že ich občania budú mať

k dispozícii všestranné a objektívne informácie o majetkovej a mocenskej diferenciácii v ich spoločnosti, a to aj

preto, že samotní občania týchto krajín väčšinou vyznávajú to či ono lokálne náboženstvo, s pomocou ktorého sa

dokážu povzniesť nad pominuteľné problémy pozemského života a uveriť v zaslúžený dokonalý posmrtný život

v nebeských výšinách; čo je počínanie, ktoré sa na prvý pohľad môže javiť ako úplne iracionálne a svojvoľné, ale

po zohľadnení tamojších pomerov, v ktorých sú šance na výraznejší sociálny vzostup z dolných vrstiev miestnej

spoločnosti minimálne, viac či menej pochopiteľné a do veľkej miery aj racionálne a „konštruktívne“. 22

Vo svojej podstate sa nijako výrazne nelíšiacej od prvých náčelníctiev, keďže, ako vecne podotýka J. Diamond

(tamže, s. 297; podč. R. B.): „Svetlou stránkou je tu to, že tieto spoločnosti konajú dobro – tým, že zabezpečujú

nákladné služby, ktoré by si ich príslušníci jednotlivo nemohli dovoliť. Temnou zase to, že celkom nepokryto

fungujú ako kleptokracie, v ktorých prebieha prenos bohatstva od poddaných na horné triedy.“; ktoré aj v tomto

prípade ťažia ani nie tak zo svojej vzdelanosti, ako skôr a viac – zo svojej informovanosti a organizovanosti.

sily a vzťahy, ale aj kompetentné vedecké disciplíny dospeli do štádia, ktoré nám dovoľuje

pristúpiť k realizácii takýchto bezprecedentných bio- a sociálno-transformačných projektov.

Najčastejšie sa diskutuje, čo je vzhľadom na vyššie naznačené mocenské súvislosti úplne

pochopiteľné, o eliminácii sociálneho utrpenia buď prostredníctvom farmaceutického (resp.

medicínskeho) ovplyvnenia biopsychických procesov prebiehajúcich v ľudskom mozgu23

,

alebo o cielenom prebudovaní či odstránení tých častí ľudského organizmu, ktoré utrpenie

ako také monitorujú a sprostredkúvajú, a to nielen cestou genetickej terapie (či manipulácie),

ale aj prostredníctvom tzv. uploadingu, t. j. modelového, čo najvernejšieho napodobnenia či

„znovuzostavenia“ ľudského mozgu (a vedomia) a jeho preloženia (či prenesenia) do počítača

a celosvetovej internetovej siete, resp. do iného ľudského tela (Sitarčíková, 2010, s. 296), čo

sa môže neinformovaným čitateľom zdať úplne absurdné, ale po oboznámení s niektorými

najambicióznejšími vedeckými výskumnými projektmi NSF24

určite omnoho vierohodnejšie.

Ako informuje Z. Sitarčíková (tamže, s. 294), už v roku 2001 zorganizovala NSF spolu

s Department of Commerce workshop k projektu Converging Technologies for Improving

Human Performance, v rámci ktorého bol prvý raz diskutovaný (ako to nakoniec vyplýva aj

z názvu tohto projektu), pojem konvergujúcich technológií – NBIC, t. j. nano-bio-info-kogno

(angl. cogno), vzťahujúci sa k nanotechnológiam a nanovede, biotechnológiám a biomedicíne

(vrátane génového inžinierstva), informačným technológiám (vrátane pokrokovej počítačovej,

výpočtovej a komunikačnej techniky) a samotným kognitívnym vedám (resp. neurovedám),

ktorých zbližovanie sa W. Wallace pokúsil opísať týmito slovami: „Ak to kognitívny vedec

vymyslí, Nano človek to môže skonštruovať, Bio človek to môže implementovať a IT človek

to môže monitorovať a kontrolovať.“ (in Sitarčíková, 2010, s. 293-294; podč. W. W. a Z. S.).

Reakcie na tento projekt boli, pochopiteľne, veľmi rôznorodé – zatiaľ čo transhumanisti25

,

presvedčení o potrebe podstatného vylepšenia (či zdokonalenia) ľudských bytostí, ho nadšene

privítali, biokonzervatívci naopak, začali dvíhať varovne prst, vystríhajúc pred potenciálnym

zničením ľudstva a ľudskosti. Z hľadiska našej témy je však oveľa dôležitejšie, že uvedený

projekt (resp. ním iniciované výskumné a konštruktérske procesy) by nakoniec mohol viesť

23

O čom sme hovorili už v našom príspevku Utrpenie a jeho neredukovateľný zvyšok, prednesenom 28.10.

2009 na konferencii Problém utrpenia vo filozofii a vede, kde sme upozorňovali na transhumanistické snahy

radikálne zmeniť naše bezprostredné prežívanie vlastného života najprv pomocou nenávykových a cielených

antidepresív, ktoré by mali našich potomkov udržiavať stále v dobrej až euforickej nálade, a potom aj pomocou

tzv. osobných piluliek, ktoré by nás mali zbaviť prehnanej hanblivosti a žiarlivosti a podstatne zvýšiť nielen naše

tvorivé schopnosti, ale aj celkový zážitkový, emočný a empatický potenciál (Bostrom, 2001; Pearce, 2007). 24

National Science Foundation; financujúca predovšetkým základný prírodovedecký výskum v USA. 25

Základné informácie o transhumanistickom hnutí nájde čitateľ na jeho internetovej stránke http://www.

transhumanist.org, na domovskej stránke Nicka Bostroma, jedného z jeho nevyhlásených vodcov, http://www.

nickbostrom.com, resp. v našom príspevku Utrpenie a jeho neredukovateľný zvyšok (Burgan, 2010b).

nielen k podstatnému vylepšeniu ľudských senzorických a poznávacích schopností, ale aj

k zostrojeniu mikroskopických a vysoko účinných prostriedkov na monitorovanie ľudského

fyziologického a zrejme aj sociálno-psychologického blaha (a utrpenia), resp. k spomaleniu

fyzického a mentálneho starnutia, či posilneniu obranyschopnosti organizmu, čo by muselo

zásadným spôsobom ovplyvniť náš vzťah k utrpeniu ako takému i jeho ďalšiemu prežívaniu.

Do popredia tak vystupujú najmä otázky dotýkajúce sa perspektívnosti týchto technológií

(t. j. toho, kedy budú buď jednotlivo, alebo spoločne zavedené), ich aplikačných (technických)

rizík a nakoniec aj ich vzťahu k problému ľudskej prirodzenosti, ktorej precízne vymedzenie

je podľa Z. Sitarčíkovej (a ňou opakovane citovanej H. Arendtovej; tamže, s. 293, 298, 299)

principiálne nemožné. Ponúkajúce sa a konkrétne odpovede sú – tak ako sa viac-menej dalo

očakávať – značne rozdielne až protikladné. Ak napríklad A. Turčin (2008, s. 219) na jednej

strane rozšafne konštatuje, že silná umelá inteligencia (angl. artificial intelligence – AI) je

„žolíkom“, ktorého si môžeme vytiahnuť zajtra, o desať, päťdesiat rokov alebo nikdy, a na

strane druhej (tamže, s. 121) nepochybuje o tom, že sa objaví už v 21. storočí, E. Yudkowsky

(2008, s. 246) už dôrazne požaduje, aby sme sa ihneď zamerali na vytvorenie priateľskej AI26

.

O mimoriadne rýchlom pokroku v biotechnológiách a v umelom syntetizovaní rôznych

DNK sekvencií hovoria aj A. Noun a Ch. Chyba (2008, s. 343-344), ktorí zároveň uvádzajú,

že aj keď sa tento exponenciálny „výkonnostný rast“ v biotechnologickom výskume začal až

o niekoľko desiatok rokov neskôr ako vo výpočtovej technike (veď G. Moore formuloval svoj

zákon už v roku 1965), dnes je už možné konštatovať (Carlson, 2003), že daný výkonnostný

rast sa v tejto výskumnej oblasti uskutočňuje ešte rýchlejšie ako v rámci výpočtovej techniky,

a tak podľa nich nie sme príliš vzdialení od doby alebo sveta, v ktorom bude umelá syntéza

DNK (ako aj mnohé ďalšie biologické manipulácie) dostupná nielen masívne financovaným

výskumným centrám, ale aj malým skupinkám technicky kompetentných osôb či dokonca

individuálnym „užívateľom“ s mnohými ťažko odhadnuteľnými rizikami (tamže, s. 343).

Ch. Phoenix a M. Treder (2008, s. 374 a i.) napokon v tom istom duchu konštatujú, že

zavedenie molekulárnej výroby (a masívny nástup nanotechnológií) sa dá očakávať ešte pred

rokom 2020 za predpokladu, že investori včas zaregistrujú (resp. pochopia) s ňou súvisiace až

abnormálne investičné príležitosti a od roku 2010 budú do jej výskumu a vývoja investovať

aspoň 100 miliónov až 1 miliardu dolárov ročne. Dávno pred rokom 2030 tak rýchly pokrok

26

Podotýkajúc, že exponenciálne rastúca výpočtová sila našich počítačov, prejavujúca sa vo forme Moorovho

zákona (podľa ktorého – Noun – Chyba, 2008, s. 343 a i. – sa celkový počet tranzistorov v mikroprocesoroch

zdvojnásobuje zhruba každých 18 mesiacov), nás čoraz viac približuje k prekonaniu bariéry oddeľujúcej nás od

AI, ktorá by sa tak mohla objaviť ešte predtým, ako hlbšie pochopíme s ňou súvisiace kognitívne problémy, resp.

zabudujeme do nej nevyhnutné (a verejnosťou požadované) bezpečnostné mechanizmy či poistky (tamže, s. 246).

v nanotechnológiách a (ich) počítačovom modelovaní zásadne zníži náklady na ďalší rozvoj

molekulárnej výroby, pretože hneď po vyvinutí prvej nanotovárne sa do nej vložené investície

začnú kvôli vysokej kvalite molekulárnej výroby, jej atomickej precíznosti, exponenciálnemu

rastu produktivity (keďže nanotovárne budú zároveň schopné vyrábať aj svoje presné repliky)

a plnej automatizácii rýchlo vracať, čo do tejto sféry určite pritiahne veľa ďalších investorov.

Najmä v súvislosti s takto vymedzenými nanotechnológiami pritom v čoraz väčšej miere

vystupujú do popredia nielen potenciálne mimoriadne pozitívne účinky týchto revolučných

technológií pri redukovaní a eliminovaní sociálneho utrpenia, ale aj ich rovnako reálne či

pravdepodobné negatívne vplyvy na celkovú organizáciu spoločenského života (a súčasne aj

všetkých medziľudských vzťahov a interakcií), pretože pri výrobných procesoch realizovaných

na kvantovej úrovni si v dôsledku kvantovej neurčitosti nikdy nemôžeme byť istí ich presným

a plne kontrolovateľným priebehom (Sitarčíková, 2010, s. 295-296), ani nehovoriac o ďalších

s nimi spojených rizikách (Phoenix – Treder, 2008, s. 367), ako je napríklad objavenie sa tzv.

grey-goo27

, či menej exotického prudkého vzrastu nezamestnanosti, nasledujúceho hneď po

tom, ako sa po zavedení nanotovární zredukujú „osvedčené“ dopravné a priemyselné aktivity.

Podľa Yudkowského (2008, s. 249) dokonca nie je vylúčené, že po objavení sa umelej

inteligencie sa táto okamžite prepojí s už existujúcimi nanotechnológiami a získa tak prístup

k tzv. rýchlej infraštruktúre, pomocou ktorej bude napríklad schopná v extrémne krátkom čase

„prebudovať“ a optimalizovať celú slnečnú sústavu, a to bez ohľadu na naše inferiórne

a partikulárne osobné či celospoločenské zámery a plány. Ako v tejto súvislosti zdôrazňuje

Yudkowsky (tamže, s. 235, 237 a i.), na pokrok v oblasti AI sa nesmieme pozerať tými istými

„ružovými okuliarmi“ ako na pokroky v medicíne, v produkcii tovarov či služieb, pretože

v parametrickom priestore optimizačných procesov, resp. myslí ako takých zaberá tá naša len

drobný „fliačik“, a tak je skutočne možné, že evolúcia sa nezastaví pri nás, ani pri iných tzv.

živých tvoroch a bude bez ohľadu na nás ďalej pokračovať svojimi vlastnými „cestičkami“.28

V plnej nahote sa tak vynára problém tzv. ľudskej prirodzenosti, ktorá by sa na jednej

strane mala zachovávať v priebehu celého dejinného procesu a na strane druhej aj sústavne

vyvíjať (a meniť) v súlade s čoraz rýchlejšie sa meniacimi životnými podmienkami ľudskej

spoločnosti. Pri všetkej úcte k H. Arendtovej (a Z. Sitarčíkovej) si teda dovolíme nesúhlasiť

s ich názorom, že ľudská prirodzenosť je principiálne nevymedziteľná, pretože pokiaľ sa nám

27

T. j. možnosti, že sebareplikujúce sa nanoroboty, „živiace sa“ akoukoľvek organickou hmotou, sa vymknú

ľuďom spod kontroly a v relatívne krátkom čase skonzumujú na našej planéte všetko živé, vrátane svojich

značne nezodpovedných tvorcov, pokryjúc jej povrch pozvoľna chladnúcim beztvarým anorganickým „slizom“. 28

Yudkowsky (tamže, s. 238) preto doslova vyzýva všetkých čitateľov, aby prestali dúfať v to, že nový, úplne

všeobecný optimizačný proces (predstavovaný AI) bude k ľuďom priateľský, pretože ani prirodzený výber, ako

tvrdí, nie je k ľuďom priateľský ani nepriateľský, zato ich však určite „neignoruje“ a „nenecháva na pokoji“.

podarí vyhnúť jednostrannému redukcionizmu pri jej vymedzovaní29

a vymedziť človeka ako

určitú bio-psycho-socio-kultúrnu jednotu, ako základný štruktúrny prvok dynamicky sa

vyvíjajúcej ľudskej spoločnosti (a civilizácie)30

, poľahky zistíme, že v takto vymedzenej či

pochopenej ľudskej bytosti je to práve jej biologický „fundament“, ktorý zabraňuje sociálno-

-kultúrnemu, aby sa definitívne „odpútalo“ či oslobodilo od biologického a biopsychického.

Vychádzajúc zo všetkého doteraz povedaného (a naznačeného), tak môžeme vzhľadom

na možnosť radikálnej transformácie sociálnych vzťahov a s tým spojenej výraznej eliminácie

sociálneho utrpenia vyčleniť tri rôzne pravdepodobné prognostické scenáre. V prvom, podľa

nášho názoru veľmi málo pravdepodobnom scenári (SC1), skutočne dokážeme zrealizovať

uploading všetkých žijúcich dospelých ľudských mozgov (a vedomí) najprv do počítačov

a vylepšených nebiologických tiel a neskôr aj do známych Sandbergových (1999) infomorfov,

t. j. obrovských výpočtových zariadení s extrémne veľkou pamäťou a výpočtovou rýchlosťou31

,

schopných realizácie dynamických autoevolučných procesov, a budeme môcť v súlade

s transhumanistickými plánmi a cieľmi prebudovať (či „premodelovať“) naše uploadované

mozgy (a vedomia) tak, aby namiesto utrpenia ďalej zažívali len nekonečnú radosť a slasť.32

V druhom, máličko pravdepodobnejšom scenári (SC2) sa už silná (t. j. plne autonómna

a nezávislá) AI úplne zaobíde bez ľudí a hneď po tom, ako bude vytvorená (alebo spontánne

vznikne počas pokusov o jej vytvorenie), účinne využije všetky na Zemi dostupné látkovo-

-energeticko-informačné zdroje a opustí Zem i na nej dožívajúce ľudstvo, aby mohla naplno

rozvinúť svoj evolučný potenciál najprv v rámci našej slnečnej sústavy a potom aj v celej

rozľahlej, miliardami hviezd tvorenej Galaxii. Miliardy ľudských bytostí tak zostanú navždy

uväznené na rodnej planéte, pretože okolitý vesmírny priestor bude kontrolovaný silnou AI,

ktorej „činy“, „plány“, „postupy“ či „technické procedúry“ budú pre nás podobne nedostupné

29

Keď sa, ako upozorňujú L. Stevenson a D. Haberman (1998), človek redukuje (tak ako v Marxovom diele) na

súbor sociálnych vzťahov, alebo sa (tak ako vo Freudovom prípade) vymedzí ako čisto psychický subjekt, plne

opísateľný s pomocou troch navzájom až príliš hladko prepojených pojmov id, ego a superego, alebo naopak (tak

ako v Lorenzovej kontroverznej koncepcii), určí v podstate ako od prírody agresívny tvor, sledujúci prednostne

svoje reprodukčné záujmy či dokonca „stanoví“ (tak ako u B. F. Skinnera a mnohých ďalších behavioristov) ako

totálne manipulovateľný a tvarovateľný materiál, ktorý sa „v rukách“ profesionálne zdatných špecialistov a nimi

zorganizovanej a riadenej spoločnosti môže zmeniť na akýkoľvek želaný alebo žiadaný výsledný „produkt“. 30

Tak ako sme to urobili v našej štúdii Sociálna forma pohybu hmoty (a jej hlavné, štruktúrne prvky) (2010a), či

v našom texte Aké úzke je globálno-evolučné hrdlo? (2011), prednesenom 29. 6. 2010 na konferencii v Nitre. 31

O ktorých sme opakovane informovali v našich doteraz uvedených textoch, a tak na tomto mieste len pre

ilustráciu spomenieme asi 9000 km širokú a mimoriadne pevnú sféru s obrovským množstvom reverzibilných

kvantových okruhov a molekulárnych zásobníkových systémov, zvanú Zeus, ktorá je udržiavaná v teplote 4 K

a dokáže uchovávať 1047

bitov informácií a vykonávať až 1049

operácií za sekundu (Sandberg, 1999, s. 27-28). 32

Práve na tomto mieste sa nám zdá vhodné opäť zdôrazniť, že bolesť je síce nevyhnutná, ale utrpenie je vecou

voľby, a zároveň poukázať na to, že pre väčšinu normálnych ľudí platí, že vo svojich životoch skôr vyhľadávajú

pôžitok, slasť, rozkoš alebo len chvíľkové potešenie, ako „nekonečné“, možno len zdanlivo zmysluplné utrpenie,

aj keď akceptujeme, že utrpenie stále zohráva veľmi významnú úlohu v ľudskom poznávaní (a sebapoznávaní).

a nepochopiteľné, ako sú pre všetkých „príslušníkov“ rozsiahlej zvieracej ríše nedostupné

a nepochopiteľné naše zdanlivo samozrejmé činy, plány, postupy či technické procedúry.33

V treťom, oveľa pravdepodobnejšom scenári (SC3) vznikne prinajlepšom len slabá AI,

ktorú dokážeme ovládať, kontrolovať a účinne využívať, a ľudské dejiny tak budú smerom

k budúcnosti naplno otvorené. Na druhej strane, za predpokladu, že nepristúpime k vyššie

opísanému uploadingu a nepretvoríme radikálne tie biologické orgány a mechanizmy, ktoré

monitorujú a sprostredkúvajú prežívanie ľudskej radosti a utrpenia, budeme prinútení riešiť

problém sociálneho utrpenia, ako sme už uviedli, priamo pri jeho zdroji, t. j. prostredníctvom

radikálnej zmeny sociálnych vzťahov, ktorá povedie k vzniku rovnostárskej, ale aj efektívne

hospodáriacej spoločnosti. V rámci SC3 sa takto môžu realizovať dva ďalšie, od seba veľmi

výrazne sa odlišujúce prognostické scenáre, keď pri SC3a v 21. storočí nedôjde k žiadnemu

výraznejšiemu vedecko-technickému pokroku a pri SC3b sa takýto pokrok, naopak, uskutoční.

Vychádzajúc z neradostnej reality týchto dní34

sa osobne domnievame, že s oveľa väčšou

pravdepodobnosťou sa bude realizovať SC3a, kedy, ako upozorňuje J. Tainter (tamže, s. 127-

170, 253-282), nedokážeme včas, t. j. počas nasledujúcich niekoľko desiatok rokov objaviť či

vytvoriť žiadny podstatne výkonnejší energetický zdroj ani zaviesť žiadne ďalšie revolučné

technické inovácie (vrátane nami spomínaných biotechnológií a nanotechnológií či slabej AI)

a v dôsledku rýchlo klesajúcich hraničných výnosov a tým aj celkovej účinnosti našich

hospodárskych (i kultúrnych) aktivít postupne upadneme do niektorého zo štyroch základných

(a Turčinom veľmi exaktne vymedzených; tamže, s. 67-69) postapokalyptických štádií (PAS),

spojených s postupným rozpadom hierarchických sociálnych štruktúr i sietí a súčasným veľmi

prudkým úbytkom obyvateľstva, ako aj tým spôsobeným extrémnym sociálnym utrpením.35

Menej pravdepodobný je teda SC3b, kedy stihneme ešte pred vyčerpaním najdôležitejších

látkovo-energeticko-informačných zdrojov (ako je predovšetkým ropa, ale popri nej aj viaceré

strategické kovy, ako germánium, lítium, berýlium a pod.), veľmi nerovnomerne rozložených

na našej planéte, objaviť či vytvoriť podstatne výkonnejšie energetické zdroje alebo úspešne

zaviesť revolučné technické inovácie (ako vyššie uvedené biotechnológie a nanotechnológie)

a vytvoriť tak nevyhnutné materiálne predpoklady na zriadenie rovnostárskej, ale aj efektívne

33

Čo bude pravdepodobne vyvolávať ďalší veľmi špecifický druh sociálneho utrpenia, tentoraz zapríčinený

našou evolučnou exkluzivitou, t. j. uvedomením si a bolestivým pochopením toho, že sme ak aj nie navždy, tak

určite nadlho vyradení z globálneho vývojového prúdu a môžeme len bezmocne sledovať, ako nami splodená AI

pre nás nepochopiteľným a záhadným spôsobom transformuje slnečnú sústavu, Galaxiu a zároveň aj samú seba. 34

Kedy sa za tzv. Európsky val pokúša ukryť čoraz viac nezvratne krachujúcich európskych štátov a „štátikov“. 35

Len sčasti porovnateľným s utrpením západoeurópskeho a stredoeurópskeho obyvateľstva počas neslávne

slávnej tridsaťročnej vojny či ruského a ukrajinského vidieka počas rovnako „pamätihodnej“ občianskej vojny

v 20. rokoch minulého storočia, pretože „obohateným“ o bolesť, úzkosť a nepohodu vyplývajúcu z uvedomenia

si toho, že v zápase o vytvorenie lepšieho a spravodlivejšieho sveta sme zrejme definitívne zlyhali a prehrali.

hospodáriacej spoločnosti, vyznačujúcej sa oveľa spravodlivejšími sociálnymi vzťahmi, a tak

aj podstatne nižšou mierou sociálnej exkluzivity a utrpenia v porovnaní so súčasnou extrémne

nerovnou a majetkovo-mocensky až priveľmi diferencovanou (a heterogénnou) spoločnosťou,

ktorá tak môže byť transformovaná dvomi principiálne sa odlišujúcimi metódami či spôsobmi.

V prvom, akoby čisto modelovom a „ideálnom“ prípade potom budeme predpokladať, že

tak, ako sa zásadne nezmení ľudská biologická prirodzenosť (či konštitúcia), zostane vo svojej

podstate nezmenená aj (súčasná) kapitalistická spoločnosť s len mierne regulovaným trhom

a rozvinutými tovarovo-peňažnými vzťahmi, ktorej celkový hospodársky produkt však bude

rozdeľovaný oveľa spravodlivejšie (a možno aj efektívnejšie), a to na základe tých princípov,

ktoré presadzuje L. Blaha (2009) v rámci svojej antiakcidentálnej teórie spravodlivosti, keď

funkčne kombinuje princíp uspokojovania spoločensky rozpoznaných potrieb (tých či oných

jedincov) so zásluhovým princípom „čistého úsilia“, aby tak „odfiltroval“ výhody získané na

základe lepších biologických predispozícií či sociálneho postavenia alebo majetku; hoci sám

pripúšťa, že ich úplná technická realizácia je v súčasnej spoločnosti v podstate vylúčená.36

V druhom, o niečo realistickejšom či „pragmatickejšom“ prípade síce nebudeme počítať

so zásadnými zmenami ľudskej biologickej prirodzenosti a konštitúcie, ale na základe vyššie

opísaných technických inovácií budeme nútení pripustiť, že v ich dôsledku postindustriálna

kapitalistická spoločnosť počas nasledujúcich niekoľkých desiatok rokov zanikne, pretože jej

prorastový modus existencie a spôsob zhodnocovania kapitálu už nebude zlučiteľný s týmito

revolučnými technológiami, ktorých plné zavedenie a všeobecné rozšírenie si prvý raz v našej

histórii vynúti zriadenie plánovito riadenej, pritom však silne decentralizovanej spoločnosti,

skladajúcej sa z mnohých vysoko autarkných a navzájom veľmi intenzívne spolupracujúcich

výrobných a regionálnych jednotiek, ktoré práve kvôli svojej autarkii budú v prípade potreby

schopné odolávať rozmanitým externým a interným katastrofickým udalostiam a vplyvom.37

Namiesto živelného hospodárskeho a spoločenského vývoja, v rámci ktorého dominujú

partikulárne a krátkodobé behaviorálne motívy či ciele, tak nastúpi vedecky a plánovito, t. j.

precízne a dlhodobo usmerňovaný a riadený vývoj ľudskej spoločnosti, spojený s podstatnou

redukciou sociálno-triednej diferenciácie (a s ňou súvisiaceho sociálneho utrpenia), čo si však

36

Súhlasiac pritom s E. Baránym (tamže, s. 459; podč. L. B.), podľa ktorého „kritérium čistého úsilia nie je plne

prakticky realizovateľné a slúži predovšetkým ako upozornenie na ďalší morálny problém“, a podotýkajúc, že

čisté úsilie tak „možno chápať skôr ako určitý etický regulatív pri distribučných úvahách a nie ako technický

manuál na ohodnocovanie pracovníkov“; keďže, ako na tej istej strane upozorňuje J. Žižek, „určité hodnoty sa

môžu uplatniť iba ako regulatívny referenčný bod“ a nie sú teda „ontologicky nikdy úplne uskutočniteľné“. 37

Najmä v ekofilozofických a antiglobalistických diskusiách sa pritom môžeme stretnúť s veľmi vyostrenou

kritikou súčasnej globalistickej liberálnej ideológie a propagandy, podľa ktorej je práve čo najvšestrannejšia

integrácia národných ekonomík a ich regiónov do jedného ekonomického supercelku či „únie“ jedinou zárukou

ďalšieho neohraničeného hospodárskeho rastu a pokroku (Mander – Goldsmith, 1996, s. 3-19; Korten, 2001 a i.).

bude vyžadovať predbežnú politickú a kultúrnu integráciu a „homogenizáciu“38

, i podstatné

zredukovania rozdielov v životnej úrovni medzi jednotlivými centrálnymi, semiperiférnymi

a periférnymi krajinami, ako aj vnútri nich, pričom veľmi dôležité bude správne „načasovať“

jednotlivé transformačné kroky, priebežne ich optimalizovať a zosúlaďovať, a to tak, aby sme

sa pri ich realizácii dokázali vyhnúť všetkým tragickým omylom, chybám alebo zlyhaniam, ku

ktorým došlo pri násilnom zriaďovaní a „budovaní“ analogickej komunistickej spoločnosti.39

Až potom budeme môcť spolu s L. Prešinským (1990) úplne presvedčivo konštatovať, že

tzv. reálno-socialistická (či komunistická) spoločnosť, ktorá bola u nás „budovaná“ vo vyššie

uvedenom období, ňou v skutočnosti nikdy nebola a byť nemohla, pretože v nej realizovaná

„socialistická“ tovarová výroba bola len deformovaným kapitalistickým výrobným spôsobom,

zatiaľ čo v námedznom pracovnom pomere vo vzťahu k socialistickému štátu a jeho partajnej

„verchuške“ boli skoro všetci jeho totálne vykorisťovaní občania; následne pri konštituovaní

rovnostárskej, spravodlivejšej a efektívne hospodáriacej spoločnosti tvorivo využiť množstvo

originálnych myšlienok a koncepcií, s ktorými v poslednom období prišli mnohí predstavitelia

európskej i americkej ľavice40

, a zároveň dúfať, že triedne „vygenerované“ sociálne utrpenie,

sprevádzajúce väčšinu ľudí počas celého ich života, tak raz a navždy zmizne z ľudských dejín.

4. Zhrnutie – a závery

38

Akýsi celoplanetárny konsenzus v zásadných otázkach týkajúcich sa tak demografickej, ako aj ekologickej

(či environmentálnej) politiky, resp. dlhodobého a účinného využívania veľmi nerovnomerne rozmiestnených

látkovo-energeticko-informačných zdrojov a pod., už dávnejšie vyžadovaný najmä ekologickými aktivistami. 39

T. j. tej zúfalo rigidnej a konzervatívnej spoločnosti, ktorá u nás existovala od februára 1948 do januára 1990

(keď bol za prvého prezidenta ČSFR zvolený V. Havel), pričom opakovane zlyhávala vo svojej snahe aspoň sa

priblížiť hospodárskemu progresu a životnej úrovni v centrálnych krajinách, pretože, ako o. i. uvádza J. Texler

(1996, s. 100), opakovane preferovala nekvalifikovanú manuálnu prácu pred tvorivou intelektuálnou činnosťou. 40

Aj u nás na Slovensku je napríklad dobre známy Albertov (2009) koncept pareconu, čiže participatívnej

postkapitalistickej ekonomiky, predstavujúcej alternatívu tak voči kapitalizmu, trhovému socializmu, ako aj tzv.

centrálne plánovanému hospodárstvu a postavenej na štyroch základných hodnotách a východiskách – solidarite,

rozličnosti, rovnosti a samospráve; či Cockshottova a Cottrellova (2006, s. 24-25) teória kybersocializmu ako

takého hospodárskeho a spoločenského systému, v ktorom bude najprv výrazne obmedzená moc rentiérskeho

kapitálu (a kapitalizmu), potom vytvorené kapacity pre detailné plánovanie hospodárskej činnosti (umožňujúce

racionálnu ekonomickú kalkuláciu) a napokon úplne zrušená peňažná a tovarová výmena, namiesto ktorej bude

zavedené platenie tzv. pracovnými (časovými) poukážkami. Menej sa už hovorí (a vie) o tom, že od roku 1974

(Valach, 2000, s. 292), keď boli v USA prijaté zákony na podporu tzv. ESOP-ov, t. j. podnikov vlastnených ich

zamestnancami-akcionármi, došlo k ich prudkému početnému vzrastu – keď v roku 1990 pracovalo v podnikoch

s programom ESOP asi 11,5 milióna zamestnancov, t. j. približne 10 percent pracovnej sily v USA; zatiaľ čo

o nemenej pozoruhodnej iniciatíve M. Lintona (bližšie pozri in Meeker-Lowryová, 1996, s. 448-451), ktorý ako

nezamestnaný počítačový programátor oživil celé Comox Valley v kanadskej Britskej Kolumbii jednoducho tak,

že namiesto oficiálneho dolára zaviedol tzv. zelený dolár ako hodinový symbolický ekvivalent činností, ktoré si

navzájom vymieňali účastníci jeho lokálneho výmenného systému, už v našich médiách niet ani zmienky, aj keď

by práve jeho systém mohol hospodársky oživiť naše „hladové doliny“ a znížiť v nich prítomné sociálne napätie.

• Viaceré výskumy viac-menej jednoznačne preukázali, že sociálne utrpenie skutočne existuje

a najmä v tzv. centrálnych krajinách, kde je informovanosť verejnosti na oveľa vyššej úrovni

ako v tzv. semiperiférnych a periférnych krajinách, predstavuje závažný sociálny problém.

• Ako však upozornili Eisenbergerová s Liebermanom (2005), všestranný výskum sociálneho

utrpenia sa ešte len začína, a tak zatiaľ vieme len veľmi málo o vzájomných vzťahoch medzi

jednotlivými druhmi sociálneho utrpenia, realizujúcimi sa tak na mikroúrovni, t. j. v rámci

rodinných či pracovných kolektívov, ako aj na makroúrovni, v rámci tried, rás či národov.

• Sotva ale možno pochybovať o tom, že prežívanie a reflektovanie sociálneho utrpenia tým či

oným ľudským jedincom bude silne ovplyvnené socio-kultúrnym „zázemím“ či kontextom

jeho domovskej krajiny, jeho aktuálne dosiahnutým vzdelaním, povahou či temperamentom.

• Rovnako zrejmé je, že určujúcimi alebo primárnymi sociálnymi vzťahmi sú práve výrobné

vzťahy, pretože najmä ony rozhodujú o tom, či daný jedinec bude sociálne trpieť svojou

exkluzivitou, svojím „nezahrnutím“ do tej či onej privilegovanej sociálnej skupiny či vrstvy.

• Na ich základe sa teda môže súčasná postindustriálna kapitalistická spoločnosť, dominujúca

v centrálnych a semiperiférnych krajinách, skutočne členiť na DE, PE a ich servisnú triedu,

stredné a nižšie stredné vrstvy a nakoniec aj na vyššie a nižšie dolné (spoločenské) vrstvy.

• Rovnako vecné je však aj vyčleňovanie silných, múdrych a vplyvných ľudí, ktorí ovládajú,

využívajú a trápia slabých, hlúpych a bezvýznamných ľudí, aj keď s drobnou pripomienkou,

že v ich prípade je múdrosť definovaná skôr informovanosťou ako vysokou vzdelanosťou.

• Keďže sociálne utrpenie vzniká počas interakcie dvoch a viacerých ľudských, bio-psycho-

socio-kultúrnych jedincov, môže byť eliminované dvomi spôsobmi – buď priamo pri svojom

zdroji (t. j. v rámci radikálnej zmeny sociálnych vzťahov), alebo v rámci tej časti ľudského

mozgu (dACC), ktorá ho monitoruje a de facto aj biologicko-psychicky realizuje či iniciuje.

• V tomto momente však na scénu vstupujú nové revolučné bio- a nanotechnológie, ktoré

spolu so silnou AI môžu zásadným spôsobom ovplyvniť ďalšie evolučné trajektórie a osudy

ľudstva, vrátane ním preferovaných techník či metód na eliminovanie sociálneho utrpenia.

• Pokiaľ sa napríklad ľuďom v rámci veľmi málo pravdepodobného prognostického scenára

SC1 podarí zrealizovať uploading ich mozgov (a súčasne aj vedomí) najprv do počítačov

a nebiologických tiel a potom aj do Sandbergových infomorfov, nič im zrejme viac nebude

brániť v tom, aby namiesto „večného“ utrpenia prežívali „nekonečnú“ radosť (alebo slasť).

• Oveľa pravdepodobnejšie, aj vzhľadom na doterajšie negatívne historické skúsenosti, však

je, že v skutočnosti sa bude realizovať scenár SC3a, keď ľudia nedokážu efektívne využiť

zostávajúce látkovo-energeticko-informačné zdroje a počas nasledujúcich niekoľko desiatok

rokov upadnú do niektorého z PAS a budú silne poznačení svojím kolektívnym zlyhaním.

• Nedá sa pritom vylúčiť, že za určitých veľmi priaznivých okolností sa ľuďom s pomocou

slabej AI a nových bio- a nanotechnológií (či energetických zdrojov) podarí v zostávajúcom

veľmi krátkom čase včas vybudovať sociálne spravodlivú a dlhodobo účinne fungujúcu

postkapitalistickú spoločnosť, v ktorej bude sociálne utrpenie takmer úplne eliminované.

• Bez ohľadu na to, po akej trati nakoniec bude uháňať pootĺkaný vláčik ľudských dejín, si

však dovolíme celkom na záver poznamenať, že ak aj donedávna ešte boli viaceré závažné

ekonomické a politické dôvody na to, aby silní, múdri a vplyvní trápili tých „ostatných“,

v súčasnosti, keď by sme mali spoločne čo najrozumnejšie zužitkovať zostávajúce látkovo-

-energeticko-informačné zdroje našej planéty a máme k dispozícii mnohoraké biologické,

psychologické a najmä ekonomické prostriedky či „techniky“, pomocou ktorých môžeme

ľudské sociálne utrpenie výrazne zredukovať, tieto dôvody očividne z veľkej časti pominuli.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

1. ALBERT, M. 2009. Naša nádej. Život bez kapitalizmu. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku

slovenských spisovateľov. 224 s. ISBN 978-80-8061-382-2.

2. BLAHA, Ľ. 2009. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravo-

dlivosti). Bratislava : Veda 2009. 528 s. ISBN 978-80-224-1077-9.

3. BOSTROM, N. 2001. What is transhumanism? [cit. 2010-12-07]. Dostupné na internete:

<http://www.nickbostrom.com/old/transhumanism.html>

4. BOSTROM, N. – ĆIRKOVIĆ, M. M. (ed.). 2008. Global Catastrophic Risks. Oxford :

University Press 2008. 396 s. ISBN 978-0-19-857050-9. [cit. 2010-12-07]. Dostupné na

internete: <http://www.scribd.com>

5. BRUGGER, W. (ed.). 1994. Filosofický slovník. Praha : Naše vojsko 1994. 640 s. ISBN

80-206-0409-X.

6. BURGAN, R. 2010a. Sociálna forma pohybu hmoty (a jej hlavné, štruktúrne prvky). In

E-LOGOS 10/2010. ISSN 1211-1442.

7. BURGAN, R. 2010b. Utrpenie a jeho neredukovateľný zvyšok. In PALENČÁR, M. –

ŠABOVÁ, M. (ed.). Problém utrpenia vo filozofii a vede. Banská Bystrica : Univerzita

Mateja Bela 2010. ISBN 978-80-557-0117-2, s. 98-107.

8. BURGAN, R. 2011. Aké úzke je globálno-evolučné hrdlo? In MIHÁLIKOVÁ, I. –

TURČAN, C. (ed.). Fyzika a etika V. Nitra : Filozofická fakulta UKF 2011. ISBN 978-80-

8094-688-3, s. 187-201.

9. CASSEL, E. 1982. The Nature of Suffering and the Goals of Medicine. [cit. 2010-12-07].

Dostupné na internete: <http://www.nejm.org/doi/full/10.1056/NEJM198203183061104>

10. COCKSHOTT, W. P. – COTTRELL, A. 2006. Kybersocialismus. Brno : L. Marek 2006.

272 s. ISBN 80-86263-73-8.

11. DIAMOND, J. 2000. Osudy lidských společností. Střelné zbraně, choroboplodné zárodky

a ocel v historii. Praha : Columbus 2000. 528 s. ISBN 80-7249-047-8.

12. EISENBERGER, N. I. – LIEBERMAN, M. D. 2005. Why It Hurts to Be Left Out. The

Neurocognitive Overlap Between Physical and Social Pain. [cit. 2010-12-07]. Dostupné

na internete: <http://webscript.princeton.edu/~psych/psychology/related/socneuconf/pdf/

eisenberger-lieberman2.pdf>

13. HOLUBEC, S. 2009. Sociologie světových systémů. Hegemonie, centra, periferie. Praha :

Sociologické nakladatelství 2009. 208 s. ISBN 978-80-7419-014-8.

14. KELLER, J. 2009a. Nejistota a důvěra aneb K čemu je modernitě dobrá tradice. Praha :

Sociologické nakladatelství 2009. 176 s. ISBN 978-80-7419-002-5.

15. KELLER, J. 2009b. Soumrak sociálního státu. Praha : Sociologické nakladateství 2009.

162 s. ISBN 978-80-7419-017-9.

16. KELLER, J. 2010. Tři sociální světy. Sociální struktura postindustriální společnosti.

Praha : Sociologické nakladatelství 2010. 216 s. ISBN 978-80-7419-031-5.

17. KORTEN, D. C. 2001. Keď korporácie vládnu svetu. Košice : Mikuláš Hučko 2001.

354 s. ISBN 80-968603-0-5.

18. MANDER, J. – GOLDSMITH, E. (ed.). 1996. The Case Against the Global Economy and

For a Turn Toward the Local. San Francisco : Sierra Club Books 1996. 550 s. ISBN 0-87156-

865-9.

19. MEEKER-LOWRY, S. 1996. Community Money: The Potential of Local Currency. In

MANDER, J. – GOLDSMITH, E. (ed.). The Case Against the Global Economy and For

a Turn Toward the Local. San Francisco : Sierra Club Books 1996. ISBN 0-87156-865-9,

s. 446-459.

20. MICHAUX, H. 1968. Lazar, spíš? Bratislava : Slovenský spisovateľ 1968. 108 s.

21. MORAVIA, A. 1968. Interview. In Revue slovenskej literatúry, 4, 1968, č. 2, s. 72-84.

22. NOUN, A. – CHYBA, CH. F. 2008. Biotechnology and biosecurity. In BOSTROM, N. –

ĆIRKOVIĆ, M. M. (ed.). Global Catastrophic Risks. Oxford : University Press 2008. ISBN

978-0-19-857050-9, s. 343-363.

23. PEARCE, D. 2007. The Abolitionist Project. [cit. 2010-12-07]. Dostupné na internete:

<http://www.hedweb.com/abolitionist-project/index.html>

24. PHOENIX, CH. – TREDER, M. 2008. Nanotechnology as global catastrophic risk. In

BOSTROM, N. – ĆIRKOVIĆ, M. M. (ed.). Global Catastropohic Risks. Oxford : University

Press 2008. ISBN 978-0-19-857050-9, s. 364-377.

25. PREŠINSKÝ, L. 1990. Úvod k teórii depersonifikácie kapitálu (Kritika súčasného

marxizmu-leninizmu). Filozofia, 45, 1990, č. 3, s. 256-267. ISSN 0046-385 X.

26. REICH, R. B. 1995. Dílo národů. Příprava na kapitalismus 21. století. Praha : Prostor

1995. 356 s. ISBN 80-85190-34-6.

27. SANDBERG, A. 1999. The Physics of Information Processing Superobjects: Daily Life

Among the Jupiter Brains. [cit. 2010-12-07]. Dostupné na internete: <http://www.jet.press.

org/volume5/Brains2.pdf>

28. SITARČÍKOVÁ, Z. 2010. Konvergujúce technológie, vylepšovanie človeka a posthuma-

nita. In JANČOVIČOVÁ, M. (ed.). Fyzika a etika IV. Nitra : Filozofická fakulta UKF 2010.

ISBN 978-80-8094-700-2, s. 292-301.

29. STEVENSON, L. – HABERMAN, D. L. 1998. Ten Theories of Human Nature. Oxford :

University Press 1998. 254 s. ISBN 0-19-512040-X.

30. STRANG, P. – STRANG, S. – HULTBORN, R. – ARNÉR, S. 2004. Existential Pain –

An Entity, a Provocation, or a Challenge? [cit. 2010-12-07]. Dostupné na internete: <http://

download.journals.elsevierhealth.com/pdfs/journals/0885-3924/PIIS0885392403005165.pdf>

31. TAINTER. J. A. 2009. Kolapsy složitých společností. Praha : Dokořán 2009. 320 s. ISBN

978-80-7363-248-9.

32. TEXLER. J. 1996. Despotický socialismus: selhání utopie. Praha : Academia 1996. 144 s.

ISBN 80-200-0575-7.

33. TURČIN, A. 2008. Structure of the Global Catastrophe. Moscow : Russian Transhuma-

nist Movement. [cit. 2010-12-07]. Dostupné na internete: <http://www.scribd.com/doc/6250

354/STRUCTURE-OF-THE-GLOBAL-CATASTROPHE-Risks-of-human-extinction-in-the-

XXI-century->

34. VALACH, M. 2000. Svět na předělu. Studie o krizi současné společnosti. Brno : Doplněk

2000. 324 s. ISBN 80-7239-047-3.

35. VONNEGUT, K. 1985. Sirény z Titanu. Praha : Práce 1985. 272 s.

36. YUDKOWSKY, E. 2008. Artificial Intelligence as a positive and negative factor in global

risk. In BOSTROM, N. – ĆIRKOVIĆ, M. M. (ed.). Global Catastrophic Risks. Oxford :

University Press 2008. ISBN 978-0-19-857050-9, s. 231-262.