11. KOMUNITNÁ SOCIÁLNA PRÁCA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE Pojem komunita, história, typy komunít, charakteristika komunitnej SP, komunitná starostlivosť a komunitný prístup, osobnosť komunitného pracovníka►Slovo komunita pochádza z latinského slova communitas, čo znamená spoločenstvo, pospolitosť, obec, ale tiež spoločné nažívanie ľudí. Je to sociálny útvar charakterizovaný vonkajšími aj vnútornými znakmi na dvoch úrovniach:

1. na úrovni sociálnych väzieb medzi členmi v rámci vlastnej komunity2. na úrovni sociálnych väzieb a špecifického postavenia komunity v rámci širšieho sociálneho

prostredia.Ide o skupinu ľudí žijúcich v   určitom vymedzenom priestore , kde vykonávajú každodenné aktivity. Je vymedzená hranicami (politické, geografické, ekonomické, sociálne), má štruktúru a postavená je na pilieroch ako zdieľané hodnoty, spoločné kultúrne dedičstvo, spoločné záujmy, problémy.Je to miesto, kde môže človek získať emociálnu podporu, ocenenie a praktickú pomoc v každodennom živote.

Sociologické chápanie tohoto pojmu: Jednotka so sociálnou štruktúrou, ktorá je funkčne integrovaná do širšej spoločnosti, má vlastné kultúrne tradície, ktoré sú často hodnotené ako spôsob života.

Sociálna komunitaje regionálne vymedzená skupina osôb sociálne znevýhodnených a v sociálnom ohrození, ktoré sú závislé na iných osobách alebo štátnych opatreniach. História komunitnej práce: Počiatky komunitnej práce sú v robotníckom hnutí, ktoré bolo orientované na sociálne istoty. V druhej polovici 19. stor. - tradičné komunity sa rozpadli v dôsledku industrializácie a urbanizácie, Priekopníkom bol Samuel Augustus Barnett – 1883 - organizoval vzájomnú pomoc farníkov, skúmal príčiny chudoby. V roku 1884 založil TOYNBEE HALL - univerzitu, kde študovali chudobní i bohatí. V roku 1877 - vznikla THE CHARITY ORGANIZATION - SOCIETIETIS - prvá organizácia pracujúca formou komunitnej soc. práce - zapájali dobrovoľníkov, navštevovali chudobné a nezamestnané rodiny. V prvej polovici 20. stor. vzniká potreba riešiť soc. problémy soc. pracovníkmi priamo „na ulici“.60. roky sú označované za obdobie „krízy demokracie“ - rast užívania drog, kriminalita, sexuálna revolúcia, hnutie hippies ...70. roky až do konca 20. storočia sa nesú v znamení solidarity s nízko príjmovými skupinami, v riešení otázok nerovnosti - rasovej, triednej, spôsobenej vekom, zdrav. postihnutím.

Typy komunít:1.) občianska komunita - skupina ľudí na určitom území2). výcviková komunita – nácvik sebapoznávania, ...3). terapeutická komunita - využíva terapiu4.) spirituálna komunita - majú rovnakú ideológiu (napr. duchovné komunity), môžu byť na

spoločnom území

Ďalšie typy: Občianska – rodina, mestská štvrť Sociálna – skupina ľudí spojená spoločným sociálnym problémom, Tradičná – vymedzený priestor, tradičné väzby medzi príbuznými a rodinami Historicky prechodná – hospodársky a sociálne sebestačná, mocensky závislá Súčasná – nie je sebestačná, mestské, predmestské a dedinské lokality Postmoderná - je komunita ľudí, ktorí sú duchovne spriaznení

Komunitná sociálna práca:Je chápaná ako metóda soc. práce, ktorá pomáha ľuďom žijúcim na určitom územnom celku pri riešení konkrétnych životných situácií. Jej cieľom je aktivizácia a podpora formálnych a neformálnych soc. sietí v rámci komunity s cieľom riešiť negatívny soc. jav.

Pri svojej práci s komunitou musí soc. pracovník rešpektovať biologické, etnické, sociálne, ekonomické, kultúrne a iné osobitosti obyvateľov komunity. Niekedy sa sociálny pracovník priamo umiestňuje do komunít.

Sociálna práca s komunitou sa zameriava na nasledovné aktivity:• komunitnú starostlivosť,• rozvoj komunitných organizácií,• komunitný rozvoj,• komunitné plánovanie,• komunitné vzdelávanie,• komunitné akcie,• feministická komunitná práca,• anitrasistická komunitná práca.

Komunitná starostlivosť:Ide o  usporiadanie zdravotných a sociálnych služieb pre skupiny na okraji spoločnosti (handicapované, duševne choré), aby mohli zostať vo svojej komunite žiť plnohodnotný život. Takýto prístup je opakom ústavnej starostlivosti, ktorá je považovaná za lepšiu, lacnejšiu, efektívnejšiu. Komunitný prístup - zdôrazňuje spoluprácu verejného sektoru (štátna správa a samospráva), podnikateľského sektoru (veľkí, strední a malí podnikatelia v komunite) a miestnych občianskych neziskových organizácií – pri snahe o zmenu na miestnej úrovni. Komunitný prístup - sa na rozdiel od klinického prístupu (zaoberá sa vnútorným životom jedinca a jeho vzťahmi v rodine) zaoberá starostlivosťou o životné podmienky klienta, predovšetkým o bývanie, zamestnanie, lekársku starostlivosť, dopravu a o možnosť využívania voľného času.Tento prístup si vyžaduje schopnosť analyzovať také veľké celky ako je dom, ulica, susedstvo, komunita, mestská štvrť a pochopiť vzťahy medzi jedincom a prostredím v ktorom žije.

Osobnosť komunitného pracovníka:Na komunitného pracovníka sú kladné čoraz väčšie požiadavky na jeho vedomosti a profesionálne schopnosti. Je výhodné, ak využíva znalosti z filozofie, sociológie, sociálnej práce, politiky a ekonomiky. Mal by to byť profesionál, ktorý dokáže:

- žiť uprostred konfliktov a napätia- vnímať potreby jednotlivých skupín žijúcich v komunite- uľahčovať jednania v jednotlivých skupinách- pomáhať obyvateľom zapojiť sa do činnosti komunity- napísať projekt- a v pravý čas ukončiť svoju činnosť a prenechať rozhodovanie samotnej komunite.

V   praxi existujú 2 druhy komunitných sociálnych pracovníkov : - dominantný typ - správa sa ako expert, predkladá hotové návody komunite, často je v komunite odmietaný - partnerský typ - rešpektuje hodnoty komunity, vychádza z jej možností a schopností, dáva návrhy, podporuje ostatných.

Poslaním komunitného pracovníka je:- objavenie sociálnych priorít a ďalších významných potrieb danej komunity- povzbudzovanie obyvateľov k tomu, aby poznali svoje problémy a pokúsili sa ich zvládnuť s pomocou dostupných služieb- informovanie rôznych skupín obyvateľov o možnostiach riešenia- povzbudzovanie k diskusiám o problémoch a k akciám zameraným na odstránenie problému.

Niektoré metódy uplatňujúce sa v   soc. práci s   komunitou: - lokálny (komunitný) rozvoj - sociálne plánovanie

- sociálna akcia (aktivita spoločnosti zamierená na zmeny v mocenskej štruktúre, legislatíve v sociálnych normách a pod. Sociálna akcia sa spája s riešením takých problémov ako sú sociálna nespravodlivosť, nerovnosť, deprivácia, znevýhodnené postavenie, občianske protesty a pod.)

12. PRÁCA S   OBČIANSKOU KOMUNITOU Zručnosti a schopnosti komunitného sociálneho pracovníka, cieľ a proces práce s občianskou komunitou, zisťovanie potrieb, SWOT analýza, princípy mobilizovania komunity.

Občianska komunita:spoločenstvo ľudí, ktorí majú spoločné aktivity (obec, sídlisko)

Zručnosti a schopnosti komunitného sociálneho pracovníka(osobnosť soc. pracovníka v otázke č. 11) ???Predpoklady komunitného pracovníka –

- mal by vedieť žiť uprostred konfliktov a napätia- mal by vedieť počúvať potreby iných ľudí a skupín- podporovať a určovať jednanie záujmov jednotlivých skupín (vedieť viesť dialóg, vedieť

spájať ľudí, zapájať ľudí do procesu)- vedieť skončiť v pravý čas (aspekt sebazrelosti a sebareflexie)- mal by byť vždy o krok dopredu pred ostatnými- má vedieť byť vodcom, ale aj byť vedený- má mať komunikačné zručnosti (40%), vodcovské zručnosti (40%), odborné znalosti (20%)

Cieľ práce s   komunitou: splnomocniť, uschopniť komunitu k riešeniu problémov vlastnými zdrojmi. Samotný sociálny pracovník tu vystupujeako koordinátor, učiteľ, usmerňovateľ.

Základné princípy a ciele v   práci s   komunitou: 1. Sociálny pracovník pracujúci s komunitou musí rátať s neustálym napätím v komunite, ktoré je spôsobené potrebami členov komunity a dostupnými zdrojmi na ich uspokojenia, ktorými komunita disponuje.2. Sociálny pracovník preto musí viesť komunitu k optimálnemu využívaniu vlastných, ako aj všetkých dostupných prospešných i zdrojov.3. Konflikty spôsobujú tiež záujmy rozličných skupín žijúcich v komunite, rozličné názory, ideály atď.4. Sociálny pracovník by mal vedieť pre prospech komunity zúžitkovať tie individuality, ktoré komunita akceptuje ako prirodzené autority, ktoré majú dôveru a rešpekt komunity.

Úlohy sociálnej práce s   komunitou: 1) aktivizovať obyvateľov určitej lokality / komunity k jej aktívnemu pretváraniu,2) vytvára akýsi nárazník, obranný val, ktorý je postavený medzi nedostatok sociálnych služieb a požiadavku komunity po nich.

Etapy sociálnej práce s   komunitou:

Prvá etapa, ktorej cieľom je zber informácií. Sociálny pracovník si zisťuje všetky dostupné informácie o komunites cieľom porozumieť problému komunity. a) demografické údaie o štruktúre:- produktívne - neproduktívne obyvateľstvo,- muži, ženy, deti,- vekové zloženie,- ekonomicko - sociálne zloženie (založené na príjme a profesii obyvateľov komunity),- vzdelanostná štruktúra,- sociálna štruktúra: vdovy, siroty, dôchodcovia, zdravotne postihnutí občania a pod.,- politická štruktúra,

- etnické zloženie,- náboženská orientácia členov komunity atď.b) informácie o infraštruktúre:- bytová otázka (rodinné domy, panelová výstavba,...),- siete: voda, plyn, elektrina,- cesty,- telefóny,- inštitúcie: škola, zdravotné stredisko, knižnica, kino, športové kluby, telocvnične a pod.,- sociálna sieť- samosprávne inštitúcie: obecný úrad.vyšší územný celok, okresný úrad, krajský úrad, úrad práce, poisťovne, banky,...- zamestnávatelia podľa druhu činnosti: služby, priemysel, obchod, poľnohospodárstvo atď.,- kontakty s okolím: so susednými obacami, okresmi, či krajmi, so zahraničnými partnermi.c) informácie o formálnych i neformálnych vodcoch komunity- meno starostu a profesionálne informácie o ňom,- mená politických lídrov, respektíve významných či najaktívnejších členov jednotlivých politických strán žijúcich, pracujúcich alebo pochádzajúcich z danej komunity,- informácie o najvýznamnejších osobnostiach hospodárskeho života komunity (riaditelia podnikov, firiem a pod.),- informácie o intelektuáloch pôsobiacich v komunite,- informácie o duchovných vodcoch komunity a pod.d) iné informácie:- história komunity,- prírodné zdroje,- možosti využitia lokality v prospech rozvoja komunity,- životné prostredie a pod.

Druhá etapa, etapa diagnostická, v ktorej sa sociálny pracovník usiluje o stanovenie hlavného problému komunity a odhalenie príčin tohto problému. V princípe sa využívajú zhodné metodické postupy ako pri diagnostikovaníproblémov jednotlivca, či skupiny. Rozdiel spočíva v množstve zozbieraných údajov a v náročnosti ich správneho roztriedenia, analyzovania a odhaľovania kauzálnych atribúcií. Na vzniku a rozvoji sociálnych obtiaží komunity sa"podieľa veľké množstvo faktorov a pre ich správnu identifikáciu a pre porozumenie týmto problémom sa javí najoptimálnejšia spolupráca už počas tejto etapy s akceptovanými členmi komunity.

Tretia etapa sa orientuje na navrhovanie projektov zameraných na riešenie sociálnych problémov komunity a na stanovenie vhodných metodických postupov a taktík v práci s komunitou. Špecifikom práce sociálneho pracovníka v tejto situácii je často nedostatočné poznanie sociálneho pracovníka so všetkými členmi územnej komunity. Preto sa v práci s územnou komunitou odporúčajú využívat také techniky ako napr. prezentácia pred členami obce, vystúpení expertov k danému problému, anketové metódy (získavame informácie o názoroch komunity), informácie pre občanov sprostredkovávané miestnymi médiami (domáca televízia, rozhlasová stanica a tlač), letáky, ...Cieľom je nielen podať informáciu o pripravovaných aktivitách, ale tiež vzbudiť o ne záujem a nájsť potenciálnych spolupracovníkov priamo v komunite. V tejto etape dôležitú úlohu zohrávajú práve miestne autority, ktoré môžu presvedčiť ostatných členov komunity o význame, cieľoch či správnosti stanovených postupov.

V tretej etape sa tvorí spoločný plán ktorý obsahuje:- vytýčené hlavné ciele- zvolené pracovné postupy- určené hlavné zdroje (finančné i personálne)- stanovený kalendár - čiže plán práce rozvrhnutý do konkrétnych termínov, so špecifickým dôrazom na kontrolu kľúčových momentov projektu- zodpovedné osoby- stratégiu v prípade nepredvídaných udalostí a pod.

Štvrtá etapa predstavuje vlastne samotnú realizáciu projektu. Realizovať projekt začíname okamžite po jeho prijatí v komunite a vytýčení postupov na dosiahnutie cieľov. Táto etapa má niekoľko dôležitých úsekov:

• využitie existujúcich komunitných zdrojov - predovšetkým služieb pri odstraňovaní sociálnych problémov komunity• získanie podpory mimo zdrojov komunity• informácie o dosiahnutých úspechoch.

Je dôležité, aby sme hneď v počiatkoch vedeli využiť dostupné lokálne zdroje, ich vloženie:- zvyšuje zainteresovanosť komunity na jeho realizácii,- umožňuje začať s realizáciou projektu okamžite, čiže dosiahnuť aspoň minimálnu zmenu (už začatie prác na projekte komunita môže vnímať ako sociálnu zmenu), čím nestrácame počiatočný elán členov komunity,- informácie o vlastnej snahe komunity môžu posilniť pomoc (najmä finančnú) z prostriedkov mimo komunity,- zakladajú predpoklad na udržateľnosti projektu aj po odchode sociálneho pracovníka z komunity.

Významnou súčasťou štvrtej etapy je pravidelná a dostatočne prístupná informovanosť členov komunity o práci na projekte, o dosahovaných úspechoch, ale tiež o problémoch a komplikáciách, ktoré pri realizácii projektu môžu nastať.

Piata etapa sa orientuje na prezentovanie výsledkov dosiahnutých pri spoločnej realizácii projektu a záverečné hodnotenie. Sociálny pracovník by mal zhodnotiť všetky pozitívne charakteristiky komunity, s ktorými sa stretol.Mal by vyzdvihnúť tie skutočnosti, ktoré robia komunitu odolnou, silnejšou a schopnou riešiť v budúcnosti sociálne problémy s využitím miestnych zdrojov, vrátane personálnych zdrojov. Takisto by mal vedieť poukázať na eventuálne nedostatky, napr. chyby v komunácii komunity, nerešpektovanie niektorých pravidiel a pod., ktoré sa počas práce s komunitou prejavili. Jeho úlohou nie je kritika komunity, ale odhalenie silných i slabých stránok komunity a poukázanie na význam týchto znalostí v budúcnosti.

Zisťovanie a analýza potrieb občianskej komunity:Každá komunitná sociálna práca začína zisťovaním potrieb komunity, aby sa nestalo, že komunitní pracovníci začnú riešiť niečo, čo komunita na rozdiel od nich ako problém nevníma.

Potreby zistíme metódou:a.) SWOT analýzyb.) mapy problémov - zapájame expertov a vodcu komunity - starosta zvolá niekoľko občanov komunity a spoločne pracujú na mape problémov.c.) expertná revízia problémového poľa -hodí sa pre veľké mestá

- na začiatku je oslovených 100-150 expertov, aby popísali 10 naj. problémov v meste.d.) oslovovanie občanov v meste - osloví sa buď dopisom s krátkou anketou, telefónom

SWOT analýza:Zisťovanie - je metóda analýzy organizácie, mesta (alebo mestskej časti ), alebo regiónu, ktorá sa sústreďuje na popis daného územia z hľadiska základných charakteristík, možnosti nedostatkov a príležitostí. Ide o analýzu úvodnej etapy strategického plánovania. (mapovanie výskytu problému)

SWOT analýza sa robí na začiatku strategického plánovania a zisťuje pomery na území komunity: Príležitosti, možnosti Hrozby, nebezpečenstvá Prednosti, pozitíva Nedostatky, negatíva

PrednostiS

NedostatkyW

PríležitostiO

OS OW

HrozbyT

TS TW

Syndróm NYMBY (Nymba) – ak prostredie alebo komunita nie je pripravená na nejakú myšlienku, aktivitu, projekt, vytvára negatívne prostredie, bojkotuje..., napr. nejaká obec nesúhlasí s projektom vybudovania napr. domova pre utečencov, ...- doslovne to znamená „nie vedľa mojej záhrady“ Preto je vždy dobré vopred informovať o projekte prostredie, v ktorom ideme niečo robiť, vyjasniť problematiku, priblížiť zámer. Ak ľudia nemajú s daným problémom skúsenosť, využiť pomoc odborníka na objasnenie problematiky.Zavolať nie iba odborníka, ale aj niekoho, kto už má s tým skúsenosti v praxi, napr. niekoho z obce, kde daný projekt už funguje. Doložiť dokumentáciu, aby sme mohli projekt prezentovať.

Základné princípy mobilizovania komunity: miestni ľudia môžu najlepšie riešiť svoje problémy zdroje na riešenie niektorých problémov sú v mieste výskytu problému ľudia podporujú a pokladajú za správne to, čo pomáhajú vytvárať (ak sú osobne

zaangažovaný) problémy a ich spôsoby riešenia sú odlišné v každej lokalite (závisí od zdrojov, ako fungujú

ľudia v komunite) tímy ľudí sú oveľa účinnejšie než jednotlivci pri riešení problému (viac nápadov..) problém spôsobený rôznymi vplyvmi, je dôležité vyvinúť rôzne stratégie jeho nápravy tak, aby

sa týkal čo najväčšieho množstva vplyvov (napr. domáce násilie – rôzne vplyvy a intervencie rôznymi smermi)

je potrebné mobilizovať celú komunitu posun z postoja „urobiť pre“ na „urobiť s“ (nerobiť „pre“, ale „s“ komunitou) mobilizovanie komunity je dlhodobý proces (cieľ sa nestavia nad proces)

13. TERÉNNA SOCIÁLNA PRÁCADefinícia terénu, hodnoty, zvyky, symboly, zásady práce s klientom v terénnej soc. práci, terénny prieskum cieľovej skupiny, pozorovanie prostredia (verejné a privátne priestory), zúčastnené a nezúčastnené pozorovanie.Definícia terénnej sociálnej práce:„Aktívna vyhľadávacia, sprievodná a   mobilná práca , ktorá zahŕňa ponuku sociálnej pomoci určenú pre jednotlivcov so sociálno-patologickými javmi, pre osoby žijúce rizikovým spôsobom života, u ktorých je predpoklad, že sociálnu pomoc potrebujú ale ju sami nevyhľadávajú.“

Zezulová (1998) definuje TSP nasledovne:„Terénna sociálna práca je činnosť zameraná na rizikových jedincov, ohrozených sociálno-patologickými javmi, na osoby v   sociálnej núdzi a osoby v   aktuálnej krízovej situácii, ktorá je prevádzaná v   ich prirodzenom prostredí . Súčasťou TSP je depistáž, (aktívne vyhľadávanie na zachytenie včasnej diagnózy) nadväzovanie kontaktov, poskytovanie sociálnej pomoci, mapovanie lokality z hľadiska výskytu sociálno-patologických javov, vrátane zberu, analýzy a sumarizácie poznaných informácií o príčinách, charaktere a intenzite nepriaznivej situácie.“Sama autorka následne poukazuje na skutočnosť, že uvedená definícia TSP nie je celkom výstižná a že skôr obsahovo odráža problematiku jednej časti terénnej sociálnej práce a to streetworku. Do TSP ďalej zaraďuje:

- Opatrovateľskú službu - Kurátorské činnosti vykonávané mimo inštitútu – terénni kurátori- Osobnú asistenciu a podobne

Pre TSP je charakteristické, že sa odohráva v neštandardných pracovných podmienkach, kde sa vplyv materskej inštitúcie sociálneho pracovníka prejavuje len v minimálnej miere, čo síce môže znamenať zníženie bezpečnosti pracoviska, ale na druhej strane to vytvára priestor pre ľahšie nadväzovanie kontaktov s klientmi.

Terénna sociálna práca má svoje odôvodnenie preto, že: Ponúka služby, ktoré neposkytuje inštitucionalizovaná sieť sociálnych služieb

Existuje tzv. skrytá populácia – sociálne potrební ľudia, ktorí nie sú v evidencii obyvateľstva, príp. nemajú o tom doklad, a teda nemôžu sa stať ani poberateľmi nárokových sociálnych dávok, vyhýbajú sa pomoci oficiálnych sociálnych inštitúcií – z dôvodov osobnej neprispôsobilosti, nedostatku informácií, alebo z obavy pred represiou za trestne postihnuteľné správanie. Terénna sociálna práca sa približuje klientom v   prostredí, v   ktorom sa nachádzajú a   nenásilne im ponúka služby, ktoré im pomáhajú riešiť ich problémy, a to v takej miere, ktorú sú ochotní dobrovoľne akceptovať.

Je potrebné integrovať klientov do sociálnej siete - pracovníci poskytujú klientom informácie o existujúcej sieti inštitucionálnej starostlivosti a v prípade záujmu sprostredkovávajú osobný kontakt s pracovníkmi relevantnej inštitúcie. Začína sa presadzovať myšlienka integrácie aj takých skupín, ktoré boli doteraz z rôznych dôvodov nepovšimnuté: tam, kde je to možné a do tej miery, pokiaľ je to realizovateľné – integrovať sociálne problematických ľudí do občianskej spoločnosti a  riešiť ich problémy v extramurálnych (mimoústavných) podmienkach (v chránenom bývaní, pri náhradnej rodinnej starostlivosti, v sociálnych ubytovaniach a pod.)

Ukazuje sa potrebnosť efektívnejšej prevencie sociálnopatologických javov u   detí a   mládeže s   rizikovým správaním.

3 oblasti TSP:1. primárna prevencia – propagačná a prednášková činnosť na základných a stredných školách

(hlavne), tam vznikajú budúci alkoholici a drogovo závislí, tiež patrí do oblasti TSP, 2. sekundárna prevencia – bezprostredná práca s ohrozenou mládežou (vykonávajú ju Seleziáni

a rôzne neštátne združenia), venujú sa práci s mládežou na sídliskách, väčšinou športové aktivity

3. terciálna prevencia – konkrétna práca s tými, ktorí prepadli do alkoholovej, drogovej závislosti, gamblingu, internetovej závislosti a pod.

MPSVR SR v   Koncepcii prevencie sociálno-patologických javov a   resocializácie uvádza nasledovné typy TSP:- práca v prirodzenom prostredí – kde zaraďuje napr. návštevu rodiny, čiže sociálnu prácu s rodinou, vykonávanú v jej prirodzenom sociálnom prostredí, ktorá sa zameriava na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na obnovu- sanáciu rodinného prostredia. Cieľom je pomoc pri riešení krízových situácií v spolupráci s členmi rodiny.- streetwork – je sociálna práca na ulici, ktorá sa snaží klientom poskytovať informácie, služby, priamu pomoc a sprostredkovanie spojenia s inštitúciami.- vyhľadávacia činnosť – je vyhľadávanie maloletých, ktorých rodičom bráni vo výkone ich práv a povinností závažná prekážka, alebo sa nechcú o dieťa postarať. Patrí sem: - vyhľadávanie inštitúcie, v ktorej klient pôsobí (škola, zamestnanie, nemocnica)

- návšteva inštitúcie typu polícia, súd, - vyhľadávanie maloletých, pre ktorých je potrebné zabezpečiť náhradnú rodinnú

starostlivosť, ako aj tých, u ktorých je podozrenie z týrania, či sex. zneužívania.Pričlenenou TSP – ide o prácu, ktorú sociálny pracovník vykonáva v   iných sociálnych zariadeniach (napr. detské domovy, väznice, súdy, sociálne byty a p.) Ide teda o prácu, ktorú v prospech svojho klienta vykonáva sociálny pracovník v inej inštitúcii alebo organizácii.

Typy terénnej sociálnej práce podľa miesta jej výkonu:- nezávislá práca v teréne – realizuje sa najmä priamo na ulici, v baroch, kluboch, kaviarňach, železničných staniciach a p. Realizuje sa nezávisle na inštitúcii a prebieha na rôznych verejných miestach tam, kde sa najviac pohybujú rizikové skupiny, alebo jednotlivci. Môže byť realizovaná nezávisle viacerými inštitúciami, ktoré poskytujú takúto pomoc (napr. práca s bezdomovcami, prostitútkami, narkomanmi).- terénna práca v domácnostiach – najrozšírenejšia forma terénnej sociálnej práce tzv. šetrenie v   domácnostiach . Cieľom domácej TSP okrem iného je aj odhaľovanie, zabraňovanie a predchádzanie príčin vzniku a prehlbovania sociálno-patologických javov v domácnostiach páchaných na deťoch, alebo na ženách. Sleduje funkčnosť rodiny, ktorá s ocitla v krízových životných situáciách.- komunálna terénna práca – sa uskutočňuje v   inštitúciách alebo organizáciách , ktoré zriaďuje priamo obec. Môže ísť napr. o krízové strediská, azylové ubytovne, školy, útulky a p. Zameranie je aj naďalej na oblasť sociálno-patologických javov, ako je šikanovanie na školách, internátoch a p., na kluby, kde prichádza k predávaniu alkoholu a cigariet maloletým. Tento typ TSP sa zaoberá hlavne

informatívno-propagačnou činnosťou, osvetovou činnosťou, pričom hlavná orientácia je na zdravý životný štýl a budovanie „zdravého mesta“. Tento typ TSP nazývame primárnou prevenciou.- terénna sociálna práca v komunite – je predovšetkým práca vo veľkej komunite, napr. rómskej. Hlavným cieľom je včlenenie sa komunity do spoločnosti a aktívna spolupráca a formovanie jej jednotlivých členov.

Typy TSP podľa klientely:Klientom – v sociálnej práci označujeme toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej vyriešenie rôznu formu spoločenskej pomoci. Pre klienta je charakteristické, že nie je schopný riešiť a prekonať kolíznu situáciu vlastnými silami a prostriedkami. Čiže okrem existencie sociálnej problémovej situácie musí byť zrejmá aj neschopnosť, resp. momentálna neschopnosť vyriešiť túto situáciu vlastnými silami. Ďalšou jeho charakteristikou je osobná spoluúčasť – participácia na riešení sociálnej nepriaznivej situácie, v ktorej sa ocitol.Klientom je

jednotlivec – osobnosť – individualita, teda konkrétny človek, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii, pričom tento klient prichádza k sociálnemu pracovníkovi sám (sám to chce), alebo je k nemu pridelený.

Pojem klient používame aj na pomenovanie tzv. skupinových klientov, medzi ktorých zaraďujeme: rodinu, ktorá sa stáva klientom vtedy, keď jej reálne sociálne problémy presahujú možnosti

riešenia v rámci rodinnej interakcie, pričom tieto problémy musia byť takého charakteru, ktoré patria do kompetencie sociálneho pracovníka,

skupinu, ktorá je spojená spoločným sociálnym problémom a tiež snahou o jeho riešenie za pomoci sociálneho pracovníka,

komunitu, ktorej členovia sa spojili v snahe odstrániť sociálny problém, spoločnosť - za určitých špecifických podmienok sa môže stať klientom spoločnosť ako

celok. Ide o situácie ako extrémne vysoká miera nezamestnanosti v krajine, nárast chudoby, či iných sociálno-patologických javov v takej miere, že ohrozujú normálne fungovanie spoločnosti.

Pre prichádzajúceho klienta je charakteristické: - negatívne hodnotenie problémovej situácie- momentálna neschopnosť nájsť riešenie svojho problému- aktívny prístup orientovaný na hľadanie riešenia- dobrovoľná spolupráca so sociálnym pracovníkom

Pri práci s klientom je potrebné:a) rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti klienta Všeobecná deklarácia ľudských práv – každý človek má právo žiť životom podľa vlastných

predstáv a to platí aj na práva iných; nemôže dochádzať k obmedzovaniu a poškodzovaniu práv ostatných členov spoločenstva, jedného na úkor druhého.

Dôstojnosť človeka – vyplýva z jeho nadradenosti nad ostatnými živočíchmi a súčasne spoluzodpovednosť za ich existenciu. Jeho dôstojnosť spočíva v tom, že je stvorený na Boží obraz, je stvorený z lásky.

b) rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta Individuálny prístup – ku klientovi pristupujeme z hľadiska jeho individuálnych a sociálne

významných znakov, ktorými sa odlišuje od iných ľudí. Vedenie k zodpovednosti – významným prvkom komunikácie s  klientom je poukazovanie na

dôsledky problémového správania a porovnanie s inými možnými prístupmi a prejavmi. Profesionálnou povinnosťou sociálneho pracovníka je poznanie a tiež upozornenie na možné sankcie, ktoré možno v prípade pokračovania existujúceho stavu použiť voči klientovi.

c) diskrétnosť - dodržiavanie dôvernosti informácií o klientovi Osobné a s tým súvisiace údaje možno zverejniť mimo zariadenia slúžiaceho klientovi iba

s výslovným písomným súhlasom klienta. Výnimkou je len ustanovenie zákona a súdne rozhodnutie

Typológia na základe veku klienta :Delenie klientov podľa veku je najstaršou typológiou, ktorá sa opierala o poznatky vývinovej psychológie, poukazujúcej na niektoré osobitné vlastnosti človeka súvisiace s jeho vekom

- detský klient- mládež- dospelý klient v produktívnom veku- klient vo vyššom veku

Typológia na základe správania sa klienta :- spolupracujúci klient- nespolupracujúci klient- rizikový klient- mlčanlivý klient- klient v odpore- manipulatívny klient- agresívny klient- apatický klient

Typológia na základe problémovej situácie klienta :Klientske skupiny sú v tomto prípade vytvárané okolo sociálne problémových situácií.

klient bezdomovec, závislý klient, nezamestnaný klient, klient so psychickým postihnutím (depresia, suicidálne sklony), klient so zdravotným postihnutím, klient páchajúci trestnú činnosť

Typológia na základe aktivity klienta : - dobrovoľný klient- klient odberateľ- nedobrovoľný klient

Pozorovanie prostredia sa má konať na miestach, kde sa klient často vyskytuje a kde si môže dovoliť správať sa spontánne. Bývajú to väčšinou priestory, kde sa klienti ocitnú na základe slobodnej voľby a ku ktorým majú pozitívny vzťah, kde sa cítia bezpečne. Pozorujeme prostredie (setting) - detaily mestskej štvrte i osoby, dôležité krčmy, miesta, ale aj časy stretnutia, zvyky, obrady, životný štýl, úpravu obytných priestorov, vecí, oblečenie, časopisy, tetováž, slang, neverbálnu komunikáciu ako sústavu symbolov, ktorá má dve stránky: spôsob vyjadrenia - deskripcia štýlu reči, obliekania, dohovorených znakov v tetováži, grafity a pod. a obsah vyjadrenia ("o čom to je"), ktorý poukazuje na zdieľané hodnoty cieľovej skupiny. V takom prostredí sa môžu klienti uvoľniť, správať sa spontánne, nemusia sa priveľmi kontrolovať. Miesta pozorovania môžeme deliť na verejné, kde sa klienti stretávajú so svojimi známymi, s rovesníkmi, kde sa odohráva spoločenský život a súkromné, kde sa stretávajú s členmi najbližšej rodiny, alebo kde majú pocit súkromia sami pre seba. Verejné priestory, kde sa stretávajú skupiny mladistvých, bývajú obľúbené miesta na verejných priestranstvách - disko klub, piváreň, futbalový štadión. Mnoho klientov najlepšie spoznáme v ich rodine, ale sú aj takí, pre ktorých je vlastná rodina neprirodzené miesto a lepšie sa cítia medzi svojimi známymi. Dokonca aj nápravnovýchovný ústav je pre časť väzňov - recidivistov prirodzeným prostredím, ktoré je pre nich jasne čitateľné, dokážu v ňom zaujať vyšší sociálny status a vedia sa v ňom presadiť, zatiaľ čo v civilnom živote opätovne zlyhávajú, pretože ten je pre nich príliš neznámy a zložitý. Celkovo však možno povedať, že miesto, kde sa klient ocitne viac-menej nedobrovoľne, nie je na pozorovanie najvhodnejšie, vyhovujúcejšie na pozorovanie je miesto, kde nie je príliš "na očiach" oficiálnej mocenskej štruktúre zariadenia. Týka sa to zdravotníckych zariadení, kde si pobyt pacienta vynucuje jeho ochorenie, domov dôchodcov, kde má časť obyvateľov taktiež pocit určitej nedobrovoľnosti svojho umiestnenia, reedukačných centier pre deti a mládež, nápravnovýchovných ústavov a pod. Autor spomína na svoju prax v istom psychiatrickom zariadení, kde bola najlepším miestom na pozorovanie fajčiareň, ktorá bola situovaná mimo dohľadu miestnosti sestier. Tam sa pacienti zhromažďovali počas programových prestávok, uvoľnili sa a komentovali sedenia s psychiatrami a psychológmi v takom svetle a tak bezprostredne, že pozorovateľ musel podstatne skorigovať svoje pozorovanie z oficiálnych častí programu.Privátny priestor zaujíma dôležité miesto pre pozorovanie klienta; umiestnenie a stupeň usporiadania osobných vecí, kedy zachovávanie funkčného poriadku (klient sa vie orientovať v osobných veciach a vie, kde čo má) môže svedčiť o jeho dobrej psychickej kondícii a orientácii vo svete, naopak neprehľadný

neporiadok poukazuje na nedostatok vôle zvládať svoje vzťahy k okoliu a úplný, až neprirodzený chaos na vážnejšie psychické ochorenie. Z televíznych reportáží o drogovej problematike poznáme neporiadok v bytoch drogovo závislých, ktorý prezrádza nedostatok záujmu aj o bezprostredné okolie. Jedinou významnou hodnotou v ich živote ostalo užívanie návykovej látky. Podobným prípadom je interiér bytu človeka postihnutého schizofrenickým defektom (ktorý pravdaže býva sám a nemá mu kto poupratovať); naopak veľký poriadok, kde každá vec má svoje presne vymedzené miesto a neslobodno s ňou pohnúť, poukazuje na veľkú potrebu istoty, na rigidne neprispôsobivý charakter majiteľa vecí (môže to byť dané aj vyšším vekom) a v extrémnej forme na obsedantný (nutkavý) rys psychiatrického ochorenia. Rozmiestnenie nábytku a poriadok vo veciach v byte, prípadne u vojaka v skrinke na ošatenie či v nočnom stolíku pacienta, v osobnom priestore obyvateľa výchovného ústavu, v izbe dospievajúceho a pod., poukazuje aj na spôsob estetického cítenia majiteľa; pravdaže len vtedy, ak rozmiestnenie a úprava osobných vecí nepodlieha jednotným pravidlám daného zariadenia a ich majiteľ sa zariadil podľa svojho vkusu a osobných záľub.

Zúčastnené pozorovanie je metóda prevzatá z kultúrnej antropológie, kde sa začala používať ako hlavná výskumná metóda. V terénnej sociálnej práci ju chápeme najmä ako pracovnú metódu, ktorá nemá charakter presne časovo ohraničeného obdobia, ale ktorej ťažisko spočíva vo fáze uvedenia do skupiny, s ktorou budeme neskôr pracovať. Pre terénneho sociálneho pracovníka nie je zúčastnené pozorovanie cieľom pobytu v skupine, ale prostriedkom k efektívnej práci so skupinou. Zúčastnený pozorovateľ intenzívne interaguje s cieľovou skupinou, prežíva s nimi ich skúsenosti a sleduje vývoj udalostí, ktoré sa dotýkajú cieľovej skupiny v reálnom čase, v procese udalostí. Získava dynamický pohľad na ich sociálne vzťahy, na životný štýl, na ich interakcie s okolitým prostredím. Mapuje konkrétne problémy a potreby skupiny. Na tomto základe začne tvoriť projekty sociálnej asistencie, ktoré budú riešiť sociálne problémy, ktoré ako také pociťujú samotní členovia cieľovej skupiny, a to spôsobom, aký bude pre nich akceptovateľný.Cieľom pozorovania nie je overovanie si vopred stanovených kategórií či teórie správania, ale porozumenie významu toho, čo sa v danom sociálnom prostredí odohráva, a ako to interpretujú jednotliví participanti.

Nezúčastnené pozorovanienevstupujeme do interakcií klienta, klient nevie o tom, že ho pozorujeme.

14. PROBLÉM NORMY A   NORMALITY V   DIAGNOSTICKEJ ČINNOSTI SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKANormalita - abnormalita (prístupy k vymedzovaniu hraníc normality), charakteristika zdravia podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, koncepcie normality – štatistická, adaptačná, sociálno-normatívna, praktická a komplexná (ich prednosti a nedostatky), Gaussova krivka.

► Normy - sú sociálne očakávania, vzory a pravidlá regulujúce vzájomné pôsobenie a správanie ľudí v spoločnosti. Normy sú nepísané (zvyky, obyčaje, mravy), alebo písané (zákon).

Charakteristika zdravia podľa Svetovej zdravotníckej organizácie:Podľa WHO sa zdravím rozumie stav telesného, duševného, duchovného a sociálneho pocitu blaha. (Nejde len o absenciu choroby či infekcie.)

Normalita:To čo považujeme za normálne nemožno stotožňovať s predstavou o priemernosti, teda s tým, čo v spoločnostipokladáme za priemerné alebo štandardné. Vysvetliť pojem normality sa nám skôr podarí prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rol, postojov, vzorcov správania, prípadne kultúry (normalita a sociálno – patogénne javy sa teda menia v závislosti od času a územia, regiónu). V literatúre sme často svedkami dvojakého chápania normality:

- raz ako normality prežívaného sveta, ktorá garantuje vnútornú istotu- inokedy ako normalitu, o ktorú usiluje sociálny štát, prekonávajúci sociálne problémy.

Operacionalizovať a následne empiricky postihovať normalitu je neobyčajne ťažké. Všeobecne možno povedať, že za normálne je zmysluplné pokladať sociálne javy a procesy, ale aj sociálne situácie, ktoré umožňujú človeku také životné prejavy, aké sú výsledkom konsenzu a nepotrebujú vždy znova a

znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodňovanie. Normalita bude mať preto i svoju subjektívnu, štatistickú, antropologickú a sociokultúrnudimenziu a samozrejme i svoju dimenziu etickú.

Abnormalita:nepravidelnosť, nenormálnosť, značná odchylka od normálu.

Kritériá normality detí a mládeže:- vývin vo všetkých zložkách- vývin postupuje v súhlase s jeho vlastným celkovým trendom- vývin postupuje v súhlase s požiadavkami spoločnosti , či už ide o jeho súčasne formy

správania sa alebo jeho perspektívy a uplatnenia v spoločnosti neskôr v dospelosti.

Podmienky normálnej funkcie osobnosti:- dynamická rovnováha medzi osobnosťou a prostredím- dynamická rovnováha rozličných duševných procesov a činnosti, potrieb osobnosti - jednotný výberový charakter potrieb so selekciou životne významných cieľov spojených s

uspokojením týchto potrieb- relatívna stálosť štruktúry osobnosti v procese jej vývinu a zmien- dynamická rovnováha medzi energetickým potenciálom potrieb osobnosti a uvoľňovanie ich

tenzie

Kritéria normality osobnosti: subjektívne uspokojenie , ktoré súvisí so sebadôverou, citom uspokojenia, úspešnosti, šťastia,

schopnosť správneho sebahodnotenia, objektívne sebapoznavanie, pričom problém je vyrovnať sa medzi reálnym a ideálnym ja

cit indentity, duševne zdravý človek nemá pochybnossti o vlastnej identite, je u neho jednota medzi tým čím by chcel a čím môže byť

schopnosť sebarealizácie umožňuje rozvinuť vlastné potencionality, smerovanie subjektu k sebarealizácii

autonómia, nezávisloť a sebaurčovanie , ktoré sa opiera o jasnú predstavu o sebeself koncept a o znalosť reality

integrácia , ktorá je vyjadrená jednotnou štruktúrou psychických procesov, vlastnosti, činností osobnosti - jej extrémnym protikladom je dezintegrácia, diskontinuita osobnosti

odolnosť voči stresu a tolerancia úzkosti do takej miery, aby tieto stavy nerušili vnútornú rovnováhu a integritu normálnej osobnosti.

adekvátna percepcia reality , ktorá je v zhode so skúsenosťámi iných a pomáha rozumieť reálnym vzťahom a súvislostiam

schopnosť prežitia , ktorá je širším biologickým kritériom sociálna adaptácia , sa môže merať stupňom participácie individuálnych potrieb a foriem správania

na požiadavkách a normách spoločnosti, vyjadruje adekvátnu prispôsobivosť uznávaným spoločenských hodnotám a normám

aktívna prispôsobivosť je jednak vedomé utváranie a pretváranie objektívnych situácií na optimálnu realizáciu potrieb, jednak aktívne seba utváranie v smere vlastných potencionalít.

Problém normality osobnosti je v podstate interdisciplinárnym problémom, ktorý nemožno jednoznačne riešiť ani iba z úzko biologizujúceho, ani z úzko psychologizujúceho alebo čisto normatívneho hľadiska.

Abnormalitu môžeme vymedziť teoreticky: - psychaiatrická diagnóza - ten, koho psychiater označí ako psychotika alebo neurotika sa

bežne chápe ako abnormálny (v hraničných prípadoch sa však môže stať, že bude pacient diagnostikovaný ako abnormalný, pričom abnormálny nemusí byť)

- hospitalizácia v psychiatrickom zariadení - aj tu sa človek považuje za abnormalneho - ani to všaknemožno považovať za jednoznačné (napr. v minulosti umiestnenie kvôli politickým dôvodom)

- maladjustácia - sociálna maladaptácia - spoločnosť určuje, ako sa má jedinec správať v určitej situácii, požaduje, aby sa prispôsobil spoločenským normám a rešpektoval ich. Abnormálne to, čo sa odchyľuje od normatívnych štandardov spoločnosti

- subjektívne prežívané nešťastie - aj toto je problematické kritérium abnormality - ak človek stratí blízkeho, tak smúti – abnormálne by bolo, ak by sa vtedy cítil šťastne

- výsledky objektívnych psychologických vyšetrení - ak sa abnormalita hodnotí na základe objektívneho psychologického vyšetrenia, výhodou je neprebiehanie osobného kontakti medzi vyšetrovateľom a vyšetrovaným - výber podnetového materiálu v teste, spôsob bodovania, ... závisí výhradne od zostavovania a teda od jeho chápania normality.

Pragmatické (praktické, nezaujaté) vymedzenie abnormality - znepokojenie, bizarnosť, neschopnosť.

Koncepcie normality:1. Štatistické h ľ adisko -- zaoberá sa posúdením, resp. zaradením človeka k skupine (populácii) podľa určitého kvantitatívneho znaku

2. Funk č né h ľ adisko -- adaptačné -- normálne je to, čo je primerané situácii, čo je dobre prispôsobené. Týka sa všetkých vzťahov človeka k okoliu, prostrediu

3. Sociálno-normatívna koncepcia -- normálne je to, čo zodpovedá písaným i nepísaným normám danej spoločnosti. Okrem etických a právnych noriem tu spolupôsobia aj spoločenské konvencie

4. Ideálna koncepcia normality -- normou nie je priemernosť, ale naopak úplnosť, dokonalosť, vzor, ideál. Ideálne normy sa uvádzajú predovšetkým v tzv. normatívnych vedách (politika, etika, pedagogika atd.)

5. Fyziologická (individuálna) norma -- východiskom pri posudzovaní je indivíduum ako také, s jemu vlastnou potenciálnou alebo reálnou kapacitou a zodpovedajúcimi možnosťami. Normálne je to, keď sa človek prejavuje tak, ako mu je to vlastné, keď nachádza uspokojenie v tom, čo sám považuje za správne, príjemné alebo krásne. Normalita tu znamená akúsi typickosť, a to v tom zmysle, že napr. pre introverta je adekvátne, teda normálne, ak je utiahnutý, pre extroverta, ak je spoločenský, atd. Z toho potom v extrémnom prípade vyplýva, že aj psychopat je normálny vtedy, keď sa správa ako psychopat.

Gaussova krivka Má tvar akéhosi zvonu a dáva do súvislosti určitý jav s tým, ako často sa vyskytuje (napr. v grafickom znázornení inteligencie istej populácie sa na vodorovnú os nanáša IQ a na zvislú jeho častosť v percentách). Gaussova krivka potom môže byť rôzne vysoká, rôzne plochá, rôzne strmá a môže byť i nesymetrická, teda naklonená na jednu stranu. V prevažnej väčšine javov a procesov platí, že častosť extrémnych hodnôt, či už malých, alebo veľkých, je minimálna a najvyššia častosť (výskyt) sa kumuluje okolo akéhosi „stredu“ – priemeru (teda napr. je len veľmi malé percento ľudí s minimálnou inteligenciou, cez ľudí s trochu pomalejším vnímaním rastie počet ľudí s priemernou inteligenciou – tých je najviac – následne počet ľudí s nadpriemernou inteligenciou klesá a géniou je len opäť nepatrné množstvo.

Hustota normálneho rozdelenia pravdepodobnosti

Využitie:Vo všetkých vedných disciplínach s podporou matematiky dokážeme pomocou Gaussových predpokladov filtrova ť alebo analyzova ť výsledky meraní a výskumov.

Pri dodržaní týchto preedpokladov:- veľký počet meraní a s tým spojený veľký počet elementárnych chýb.....v prípade malého

počtu nie je, alebo je len ťažko možné, rozhodnúť o platnosti ďalších predpokladov

- výber vzorky adekvátnej skúmanému javu- zaručenie nezávislosti meraní, prípadne odstránenie faktorov jednostranne vplývajúcich na jav

každý náhodný dej vykazuje svoje správanie podľa Gaussovho rozdelenia.

koncepcie – praktická, komplexná (ich nedostatky) ???

15. KOMPLEXNÁ DIAGNOSTIKA V   SOCIÁLNEJ PRÁCI: Pojem komplexná diagnostika, oblasti spolupráce v diagnostickej činnosti s prizvanými odborníkmi, oblasti diagnostickej činnosti sociálneho pracovníka, pozitívna diagnostika a jej význam pre prácu s klientom, štandardné a neštandardné metódy zberu údajov, objektivita, validita, diagnostické interview, práca s otázkami.

(diagnostika je aj súčasťou otázky č. 2)

Sociálnou diagnostikourozumieme ucelený systém metód a postupov zameraných na získavanie a vyhodnocovanie informácií o klientovi s cieľom odhaliť príčiny, pre ktoré sa ocitol v sociálnej kolízii ako aj faktory, ktoré spôsobili, že túto sociálnu kolíziu klient nevie riešiť samostatne, len s využitím vlastných zdrojov.

Kompexná diagnostika:Proces komplexnej diagnostiky je výsledkom spolupráce odborníkov pri získaní čo najobjektívnejších poznatkov o klientovi za účelom stanovenia jeho sociálnej diagnózy. Diagnostikovanie, respektíve hodnotenie situácie v ktorej sa klient nachádza, je procesom postupne odhaľujúcim závažné skutočnosti, ktoré môžu nejakým spôsobom vplývať na vznik a vývoj problémovej situácie klienta.

Oblasti spolupráce v   diagnostickej činnosti s   prizvanými odborníkmi: Psychológia, špeciálna pedagogika, psychiatria, odborník z oblasti medicíny, ... ???

Oblasti diagnostickej činnosti sociálneho pracovníka: sociálna práca s jednotlivcom sociálna práca so skupinou sociálna práca s komunitou

Ivo Řezníček (1994) doporučuje, aby sme sa počas procesu diagnostikovania sústredili na nasledovné okruhy informácií: - identifikačné údaje,- dôvod pre začatie sociálnej práce,- rodinné zázemie klienta,- mezoprostredie klienta (kamaráti, postavenie v spoločnosti),- zamestanie a ekonomická situácia klienta,- bytové podmienky,- spôsob dopravy do zamestnania, - telesný stav (oblasť fyzického zdravia, hygiena ...),- intelekt, dosiahnutie vzdelania,- emocionálne správanie klienta,- schopnosť riešiť problém,- spôsob stravovania,- pocity v oblasti osobného bezpečia,- celkový dojem z klienta.

Sociálny pracovník musí vedieť potrebné informácie nielen získavať, ale ich aj správne triediť, vyhodnocovať, analyzovať a odhaľovať ich vzájomné súvislosti, určiť, ktoré informácie sú dôležité.

Sociálny pracovník robí nasledovné hodnotenia:• zhodnocuje nové fakty,• prehodnocuje skutočnosti,• vyhodnocuje rôzne fázy práce s klientom, jeho aktivitu,• spoluprácu a pod,

• zhodnocuje možné kauzálne súvislosti a vplyvy, ktoré sa mohli podieľať na vzniku a vývoji klientovho problému.

Samotný proces diagnostikovania môžeme rozdeliť na:- dynamické poznávanie (osoba - problém - situácia),- klinické poznávanie (fungovanie osobnosti klienta),- genetické poznávanie,- vstupné poznávanie,- operačné (aktuálne) poznávanie, - priebežné poznávanie,- záverečné poznávanie.

Snaha soc. pracovníka a klienta počas procesu diagnostikovania o:• odhalenie a pomenovanie problému,• postavenie správny cieľ,• nájdenie možnosti riešenia.

Ak má sociálny pracovník dostatok informácií o probléme, je potrebné, aby o danom probléme uvažoval v troch rovinách:a) z pohľadu konkrétnej sociálnej situácie, čiže konkrétnych sociálnych podmienok,b) so zreteľom na ľudí, ktorí hodnotili klientovu situáciu ako problémovú, či niežiadúcu,c) sociálny pracovník musí zvážiť aj dôvody, či príčiny, ktoré mohli byť príčinou tohto hodnotenia.

Až po spoznaní všetkých dostupných faktov, ich následnom overení a zistení vzájomných súvislostí môže sociálny pracovník stanoviť diagnózu, teda určiť hlavný problém klienta.V sociálnej práci pritom zdôrazňujeme skutočnosť, že odborník musí byť počas celej práce s klientom pripravený na možnú zmenu hlavnej diagnózy, podľa toho, ako sa budú v procese práce s klientom vynárať ďalšie dôležité skutočnosti.

Pozitívna diagnostika:V procese hodnotenia sa analyzujú rovnako pozitívne aj negatívne fakty, čím je proces i výsledok hodnotenia pre klienta menej zraňujúci. oradca pri informovaní klienta o výsledkoch testov by mal byť opatrný, mal by najprv hovoriť o pozitivných stránkach získaných informáciií, ale nevyhýbať sa ani problematickým, aby nevzbudil dojem, že bagatelizuje klientove problémy. Treba sa zamerať aj na to pozitívne, na čom môžeme budovať, stavať v ďalšej práce s ním, nesmieme byť negatívne naladení.

Metódy zberu údajov:- rozhovor- diagnostické interview- pozorovanie (tu sledujeme najmä rečový prejav (plynulosť, zajakavosť, zrýchlené tempo

reči, ...), chvenie rúk, neprirodzené potenie, prejavy hyperaktivity (podupávanie, poklopávanie, „vrtenie sa", ...), prejavy prílišného nadšenia, či nadmernej plachosti; oblečenie, záujmy atď.

- pozorovanie mikroprostredia (domácnosť, ...)

neštandardné:- štúdium spisov a komparácia získaných informácií (informácie z pracoviska, odborníkov, ...)- anamnéza

iný zdroj:štandardné – rozhovor, dotazník, projektívne techniky, pozorovanie, experiment, testy, škály, prístrojová technikaneštandardné - rozhovor - anamnéza, produkcia, hra, kresba, graf. prejav, denník, obrázky, pozorovanie, údaje od druhých ľudí.

Diagnostické interview:je medzičlánok medzi rozhovorom a dotazníkom. Má presne stanovený plán, postup i formuláciu otázok s možnosťou hodnotenia.

- prvý stupeň otázok - zbieranie informácií pomocu otázok: čo, kto, kde, kedy, ako, ako často, ...

- druhý stupeň otázok - hľadáme význam, vzťahy, podmienenosť, odkrývame pocity: aký je váš názor

- tretí stupeň otázok - mapuje hodnoty a postoje: prečo si myslíte, že...Typy otázok Uzatvorené - ktoré predurčujú odpoveď jednou vetou alebo slovom. Ako sa voláte?Otvorené - dávajú človeku komunikačnú voľnosť. Mohli by ste mi porozprávať o vašom detstve?Empatické otázky - pýtam sa na jeho pocity, čo práve prežíva a ako sa cití.Intímne - používajú sa v poradenstve a psychoterapiiManipulatívne otázky - nimi navádzame na určitú odpoveď obsiahnutú už v otázke „Ako vás poznám určite by ste si vybrali toto riešenie, však?”Alternatívne otázky - zužujú priestor pre riešenie problémov a často ponúkajú iba čierno-biele videnie.Zmnožené otázky - zasypanie otázkami ,ktoré zneisťujú a sú stratou času.Vatové otázky - zdvorilostné a vypĺňajú voľný priestor. Robíte?

Objektivita: Nestrannosť, nezaujatosť (objektivita testu v zásade znamená to čo v ňom je, test môžeme považovať za objektívny vtedy, keď administrátor nemá vplyv na to aké skóre bude prisudzované skušajúcemu).

Validita:platnosť - patrí k základným kritériám hodnotenia zistených výsledkov Vzťahuje sa na to, či sme získali verný obraz toho, čo bolo predmetom diagnostiky.

- validita vyjadřuje míru adekvátnosti interpretace výsledků testu či jiného evaluačního nástroje vzhledem ke konkrétní testované skupině. Validita tedy není vlastností testu samého. Většinou pro zjednodušení hovoříme sice o validitě testu, ale správně bychom měli hovořit o validitě závěrů, které z daného testu vyvozujeme v konkrétní situaci. Například test z matematiky, který bude poskytovat validní výsledky ve skupině žáků 2. stupně základních škol pravděpodobně nebude mít vysokou validitu pro maturanty gymnázií.

- validita vyjadřuje míru. Není to něco, co buď je nebo není. Nejlépe je vyjadřovat ji v nějakých kategoriích, např. vysoká validita, střední validita a nízká validita.

- validita se vždy vztahuje k nějakému konkrétnímu použití testu. Žádný test nemá vysokou validitu pro všechny účely. Např. výsledky testu z aritmetiky mohou mít vysokou validitu pro hodnocení početních dovedností, nízkou validitu pro hodnocení dovednosti žáků zdůvodňovat početní postupy, střední validitu pro předpovídání budoucích úspěchů v matematice a žádnou validitu pro posuzování úspěchů ve výtvarné výchově či hudbě.