Zborník prác 1roč. Cena A.Chudobu-1997 · vietor veje). Pán Chudoba žije v Pukanci od roku 1953. Ako učiteľka nachádzam v dielach Andreja Chudobu veľa príkladov pre deti

Zborník ocenených súťažných prác – Cena Andrea Chudobu

1

ZBORNÍK

ocenených súťažných prác

Cena Andreja Chudobu

1. ročník

1997


2

Blahoželanie jubilantovi Čas nástojčivo plynie a nechce si dať povedať. Nevezme úplatok, nie je mu dobrá žiadna daň, ktorou by človek svoje roky vykúpil. Pred každého z nás postaví čisto prestretý stôl a nechá na nás, čo položíme naň. Ten váš sa zaplnil bohatstvom slova, krásou myšlienky. Prizdobila ho ruka oráčova kyticou poľných kvetov, jarným spevom škovrana vôňou jesenných viníc, trpkosťou tramínu. Zdroj inšpirácie - človek. To som ja - to sme my ... Vďaka Vám za to, že našli sme vo Vašej tvorbe svoj vzor. Chceme Vám zaželať, aby ste mali úsmev pre všetkých, ktorí ho od Vás čakajú, želáme Vám pokoj a vyrovnanosť, želáme ešte veľa tvorivých síl. Nech ďalej pokojne plynie čas, aby bol krásny v každom okamihu.


3

Andrej Chudoba, významný slovenský spisovateľ, sa v tomto roku dožíva životného jubilea. Zoznámila som sa s ním pri pôsobení na ZŠ v Pukanci, kde rád chodil medzi učiteľov, žiakov ako on vravel - cítil sa byť jeden z nás. S Pukancom a životom celého okresu je spätý celým svojim srdcom. „Tekov úrodný, Tekov vínorodý, Tekov čilejkársky. Jedenásť dedín v kruhu, ktorý sa podobá srdcu. "(Od Tekova vietor veje). Pán Chudoba žije v Pukanci od roku 1953. Ako učiteľka nachádzam v dielach Andreja Chudobu veľa príkladov pre deti. "Bohatstvo Andreja Chudobu - v ňom samom a okolo neho, v jeho literatúre poviedkovej, novelistickej a románovej - sa spája s nevyčerpateľným bohatstvom príbehu slovenskej krajiny a slovenskej prírody" - pre personálnu bibliografiu napísal p. Pavol Števček. Jeho jednoduchosť, skromnosť a láska k ľudom a životu ma viedli k tomu, aby som vyhlásila autorskú /literárnu/ súťaž Cena Andrea Chudobu. Myslím si, že literárnych súťaží bez zadania témy nieje veľa. Deti radi píšu, čoho dôkazom je aj to, že do súťaže sa zapojilo 322 detí. Na 8-ročnom gymnáziu v Považskej Bystrici sa do súťaže zapojilo 90 detí, nám poslali práce 38 detí. Do I. kategórie sa zapojilo 55 detí - 13 škôl II. kategórie 219 detí -45 škôl (prác bolo 297) III. kategórie 49študentov - 22 škôl Slovenska Porota pracovala v tomto zložen í:

I. kategóriu hodnotili: PhDr. Anna Vydrová Mgr. Marta Mikitová Vlasta Kollárova

II. kategóriu hodnotili: Mgr. Helena Bónová PhDr. Viliam Kotrus Mgr. Milan Bukoven

III. kategóriu hodnotili: Mgr. M. Vajdová Ľ. Bakaj PhDr. Miroslav Pius

Odborným poradcom pre všetky kategórie bol p. profesor Jozef Melicher. Poďakovanie patrí hlavne: p.RNDr Františkovi Limbergov, vedúcsemu

dboru školstva a kultúry v Leviciach PhDr. Štefanovi Adamovi Mgr. Helene Bónovej,

ktorí mi pomohli túto súťaž zorganizovať.


4

Moje veľké ĎAKUJEM patrí i Tekovskej knižnici: p. riad iteľke PhDr. Anne Vydrovej Mgr. Marte Mikitovej, ktorých rady a pomoc som cítila celé 3 mesiace práce so súťažou a Mgr. Magdaléne Skalkovej. Výtvarne diplom navrhol Mgr. Jozef Horn iak, priateľ Andreja Chudobu, ktorý návrh diplomu urobil z dávneho priateľstva k spisovateľovi.

Poďakovanie patrí i sponzorom: Nadácii Prebudená pieseň. Obecnému úradu v Pukanci. SES a.s. Tlmače, Onyx a.s. Levice, EMO Mochovce. EXUNACO Pukanec, Keramika Medzej Pukanec.

Novej súťaži prajem veľa tvorivých detí, aby deti cez súťaž sa oboznamovali s tradíciami svojho domova, aby nachádzali vo svojom okolí ľudí dobrých, láskavých, aby boli všímavé i k negatívnym javom okolo seba. Prajem jej trvalosť akú má travertí LEVICKÝ ZLATŹ ONYX , z ktorého je zhotovená i hlavná cena našej súťaže, a ktorú osobne hlavnému víťazovi odovzdá generálny riaditeľ ONYX a.s. JUDr.Peter Novák, výtvarne cenu navrhol p. Čalovka.

Autorka súťaže Anna Števkova

Vyhodnotenie súťaže: Do I. kategórie sa zapojilo 13 škôl, 55 detí I. miesto: Monika Bridová, ZŠ Veľké Uherce II. miesto: Veronika Husárová, ZŠ Želiezovce III. miesto: Dominika Tomašeková ZŠ Plavé Vozokany Čestné uznanie poroty získavajú: Iveta Pitoňáková, ZŠ Batizovce Veronika Kľačková, ZŠ IV. Levice Jakub Novotný ZŠ IV. Levice Katarína Voľná ZŠ IV. Levice Ivan Páleník ZŠ Tlmače


5

Do II. kategórie sa zapojilo 45 škôl, 219 detí - 297 prác POÉZIA Veronika Betinová, ZŠ Tlmače Katarína Bukovenová, III. ZŠ Levice Veronika Leštáková, ZŠ Bátovce Čestne uznanie: Zuzana Okuliarová 8.roč. gymnázium Martin Zuzana Trojáková 8.roč. gymnázium Martin Magdaléna Porubská ZŠ Rybník Zuzana Szo lárová ZŠ Rybník Adriana Šulyová 8. roč. Gymnázium P. Bystrica Monika Buchlovičová ZŠ PI. Vozokarfy Mariana Mesárová ZŠ PI. Vozokany Ján Ambróš ZŠ Šahy Jana Kortišová ZŠ Šahy Lucia Paraličová ZŠ Plavnica Karol Jesenko ZŠ Humenné Veronika Jaňáková ZŠ Dolná Strehová Dáša Kúdelová ZŠ Starý Tekov Janka Kokorďáková ZŠ Humenné Milan Mokoš I. ZŠ Levice Zuzana Bôžiková ZŠ St. Tekov Zuzana Poláčiková ZŠ Kozárovce Veronika Pályová Cirk ZŠ Lev ice Petra Ďurišová ZŠ Kalná n/ Hronom Alica Zinková ZŠ Kalinčiakovo PRÓZA 1.- 3 . miesto Jana Notová - ZŠ Žemberovce Veronika Bridová - ZŠ Veľké Uherce Bernadeta Valachová - Cirk. ZŠ Levice Zlatica Lesková - ZŠ Gessayová 2 Bratislava Eva Pilšáková - ZŠ Novoť Peter Strempek - 8 roč. Gymnázium P. Bystrica


6

Cenu poroty získavajú práce OSOBITNEJ ŠKOLY, Vajanského 93 Modra práce : Vyznanie - Zuzana Peková Rodný kraj - Daniel Červenák Komisia vysoko hodnotí prácu pedagógov tejto ZŠ III. kategória - zapojilo sa 20 škôl, 49 žiakov Poézia: Ceny získavajú: Krisína Vargová, Súkromná OA Štúrovo Darina Bendíková, Súkromná OA Štúrovo Dávid Filsák, Súkromná OA Štúrovo Čestné uznanie: Anton Rusina, SOU obch.Bocatiova 1, Košice Andrea Pálinkášová, Pedag. a sociálna akadémia Levice Katarína Kajánková, Biling. ang.- slov.gymnázium Sučany Dáša Hreňáková, Gymnázium Námestovo Próza: Ceny získavajú: Alžbeta Čižmárová, Súkromná OA Štúrovo Jana Stráňvská, Gymnázium Školská 2, Dubnica nad Váh Zuzana Škvarková, Pedagogická a sociálna akadémia Levice Čestné uznanie: Zuzana Čuchorová, Gymnázium Levice Juraj Miku la, Gymnázium Levice Hlavnú cenu získal Pavol Bobok- Tlmače Slávnostné vyhodnotenie, odovzdanie cien, sa uskutočnilo 9. decembra 1997 v budove ZŠ v Pukanci za prítomnosti vzácnych hostí: Andreja Chudobu Jozefa Melichera Vincenta Šikulu Viliama Oberta Pavla Števčeka Michala Chudú Predsedu MS Jozefa Markuša


7

Práce v tomto Zborníku sú práce ocenené porotou, ale nie sú písané podľa udelenia cien.

/zostavovateľka/

Sklamané priateľstvo (príbeh môjho života)

Motto: Priateľstvo je ako zlatá niť. Ľahko sa roztrhne, spojiť sa dá, ale uzol zostane.

Slovo priateľstvo v mojom srdci vyvoláva pocit tepla z dobrých medziľudských vzťahov. Existujú však aj prípady, kedy sa považuje len za akúsi povinnosť pomôcť. Opakujem nie cit, ale iba povinnosť. Ja takýto druh priateľstva neuznávam, a predsa som prežila príbeh, v ktorom som sklamala naozajstného priateľa. Už sa zaň nehanbím, lebo bol pre mňa veľkým ponaučením. Porozprávam vám ho.

Levice sú krásne malé mestečko. Na niekoľko hodín v týždni som sa i ja stávala jeho súčasťou. Po tanečnom krúžku som sa prechádzala po obchodnom dome. Nohy ma okamžite zaniesli do hračkárskeho oddelenia. Hoci už mám štrnásť rokov, veľmi rada si prezerám plyšové hračky. Kým sa mi oči popásli na zajacoch, máč ikoch a psíkoch, niekto do mňa poriadne vrazil. Predtým vzorne upravený kútik sa vzápätí premenil na malú plyšovú kalamitu. Ja uprostred nej. Pozrela som hore a uvidela som mladého, pekne upraveného chlapca, ktorý mi žalostným výrazom v tvári podával ruku. Zachytila som sa a vstala. Ospravedlnil sa, pomohol mi upraviť tú spúšť a odišiel.

Cestou na stanicu som neprestajne myslela na tých pár jeho ospravedlňujúcich slov.

„Ahoj," ozvalo sa mi zrazu za chrbtom. Na moje príjemné prekvapenie stál tam zasa ten sympatický chlapec.

„Zdá sa. že som sa ti nepredstavil. Volám sa Martin. A ty?" „Jana," odvetila som. „A ja som myslel, že plyšová kráľovná." usmial sa. Od tej chvíle sa z nás stali nerozluční priatelia. Dvakrát v týždni ma doprevádzal z tanečného krúžku. Bolo nám spolu dobre. Vždy sme si mali čo povedať, smiali sme sa. bláznili a nechýbali sme nikde, kde bolo veselo. Toto krásne obdobie trvalo asi pol roka. Potom sa môj kamarát dostal do partie, v ktorej začal priveľa piť.

Začala som sa vyhovárať, že mám veľa učenia, že nemám čas chodiť do


8

Levíc. Prestali sme sa stretávať. Ak mám pravdu povedať, hnevalo ma, že v poslednom čase nehovoril o ničom inom iba o svojej partii.

Raz som to ale nevydržala a schválne som prešla parkom -miestom, kde sa tá „vydarená" partia stretávala. Boli tam. Skoro v plnej zostave. Chýbal iba Maťo.

Pristavila som sa a spýtala sa naňho. „Ty to nevieš?" zadivil sa jeden z nich. „Martin havaroval na aute cestou z diskotéky. Leží v nemocnici na chirurgii."

Podlomili sa mi ko lená. „To nieje možné," vyšepla som.

Na druhý deň som rovno zo školy utekala na levický autobus. Vyšliapala som pár poschodí a stála som pred dverami chirurgického oddelenia. Nohy sa mi akosi nechceli odlepiť od podlahy. Mala som chuť zutekať. Dodala som si však odvahy.

„Ahoj! Ako sa máš?" spustila som hneď medzi dverami. Dúfala som. že mi so smiechom odpovie: „Dobre kráľovná z plyšu." Márne. Usmieval sa, ale nebolo to od šťastia, že ma vidí. Jeho úsmev bol krásny ako vždy, ale jeho oči vyžarovali smútok, ba akoby mi čosi vyčítali.

Ked' som si prisadla na posteľ a spýtala sa. ako sa to stalo, namiesto odpovede som počula len: „Prečo?"

Vycítil moje prekvapenie a pokračoval : „Prečo si sa mi vyhýbala? Potreboval som pomoc. Potreboval som niekoho, kto by ma z tej krízy dostal a čakal som. že to budeš práve ty!"

Zosmutnel: „Priatelia si predsa pomáhajú, či nie?" Nezmohla som sa ani na výdych. Cítila som sa trápne. Mal pravdu. Keby som

mu bola chcela pomôcť, nevzdala by som to. Odrazu ma chytil za ruku. ktorou som si utierala slzy. Stisol mi ju a pre mňa to

znamenalo: ..Odpúšťam ti!" Poslednýkrát som sa na neho pozrela a s falošným úsmevom na tvári som

odišla. Od tej doby sme sa videli veľakrát Nikdy sme sa však už spolu nesmiali.

Pochopila som. že som sklamala jeho dôveru. Priatelia musia mať istotu, že v núdzi dostanú od blízkeho človeka pomocnú ruku. Martin túto istotu stratil.

Viem, že som prišla o dobrého priateľa, a preto by som chcela, aby bol môj príbeh poučením i varovaním.

Keď budete vedieť, kto je vašim naozajstným priateľom, nedopustite, aby sa v núdzi nemohol zachytiť o tú zlatú niť priateľstva, čo sa tak ľahko pretrhne a hoci sa zviaže, uzol už navždy zostane.

Jana Notová, ZŠ Žemberovce


9

Ako tetka Mara všetko stihla.

Všade to už voňalo Vianocami, len my, úbohí školáci, s me ešte stále museli chodiť do svojho každodenného zamestnania. A tak sa nám veru nechcelo! Všetkým. Mne hádam najviac. Najmä matika bola pred práve sa blížiacou písomkou hádam najstrašnejšia. Pani učiteľka sa snažila s nami preopakovať všetko, čo sme horko-ťažko od začiatku školského roka prebrali. Tro jčlenka, úmernosť, pomer, zhodné zobrazenia. Bŕŕr! Už - už mi išla naskočiť husia koža, keď tu odrazu vrzli dvere a vzápätí sa priamo pred tabuľou objavila nečakaná návšteva. Sám pán riaditeľ! Je skvelý, fantastický. No správa, ktorú priniesol, bola ešte fantastickejšia. Veru sa oplatilo na počesť jeho príchodu podvíhať naše lenivé kostry. Bola to hotová bomba, čo nám oznámil. Zajtra sa učí len prvé dve hodiny. Potom vraj navštívime nejaké divadelné predstavenie. Určite to bude nuda, pomysleli sme si. Ale to nevadí. Najdôležitejšie predsa je, že aj matika nám odpadne. A sľúbená písomka tiež. Hurá!

... Sedíme ani prilepení na nepohodlných drevených stoličkách v miestnom kultúrnom dome a vyjavenými očami pozoru jeme našu novú spoločnosť. Dedinského gazdu Antona Mravca, jeho ženu - tetku Maru, ich pyšnú dcéru Anču po zásluhe prezývanú Páva, i jej nápadníkov Janka, Miška, Tona, Durká. Ej, veru, už som pochopila, prečo sa takéto divadlo volá ochotnícke. Hrajú ho len tí, čo sú ochotní hrať. Lebo až po dosť dlhej chvíli som zbadala, že hrdá a rezká tetka Mara je pani vedúca z miestnej predajne potravín, jej muža hrá náš tretí sused zhora a jej švagrinú mama mojej spolužiačky. Dej hry. ktorú napísala známa slovenská spisovateľka Božena Slančíková-Timrava. nás tiež celkom zaujal. Pyšná Anka toľko preberala medzi pytačmi. že skoro zostala sama. Narobila starosti sebe. rodičom i odmietnutým mládencom. Prestávka pred posledným dejstvom sa nám zdala akási dlhá. Veľmi sme boli zvedaví, ako to všetko dopadne. Keď sa opona už konečne začala rozvárat". vbehol do hľadiska akýsi neznámy človek v zimnej vetrovke a teplej čiapke a poďho rovno k jav isku. Keď ho usmiata tetka Mara. ktorá práve kládla na stôl pred svojho už takmer istého zaťa plnú misu voňavých makovníkov. zbadala, v tom momente jej úsmev rýchlo odletel do nenávratná, vypúlila oči. otvorila ústa a celkom mimo plánu vykríkla: ..Už ?!" Neznámy prikývol. Tetka nechala javisko javiskom a tak ako bola. v kroji a s čepcom na hlave, len bez koláčov, ale zato so zväzkom kľúčov v ruke. uháňala ku vchodovým dverám. Neznámy za ňou. Milosrdná opona zakryla zmätok na javisku. Nás ostatných upokojila až teta šepkárka. ktorá oznámila, že nás všetkých prosí o chvíľu strpenia. Predstavenie bude o chvíľu pokračovať. Nestalo sa nič zlého. Len tetke Mare doviezli vianočnú zásielku kaprov. Ak by ich hneď neprebrala, dedina teda aj my všetci - zostaneme na Vianoce bez rýb. A to sa teda stať jednoducho nemôže.


10

O tom. čo sa dialo vonku, sme sa dozvedeli až neskôr. Tetka Mara nasadla do auta s rybami, pred predajňou ich prevzala do pripravených sudov, podpísala prevzatie objednávky, dala sa priviesť naspäť a o desať minút, lebo pri jej šikovnosti to veru viac netrvalo, hrala veselo ďalej. Aj jej zásluhou sme sa do/vedeli, ako to nakoniec s pyšnou Pávou ale i so skromnou Katkou dopadlo, aj jej zásluhou sme spoznali kúsok našej slovenskej histórie. Veľakrát som už odvtedy stretla tetku Maru. pani vedúcu z predajne potravín, vynikajúcu starú mamu mojej spolužiačky i vedúcu ochotníckeho divadelného súboru na našej ulici. A zakaždým mi bolo tak zvláštne teplo pri srdci. Lebo ona je ozaj super. Je živým dôkazom toho. že keď človek chce. zvládne všetko. Rodinu, divadlo, ryby.

Monika Bridová. ZŠ Veľké Uherce Najvernejší priateľ

(Stalo sa to cez prázdniny úplne nečakane. Možno to bol len osud a možno vôľa najvyššieho, aby sme sa stretli.)

Prázdninovala som u starkej na Piali. Bol pekný slnečný deň. Rozhodla som sa, že sa pôjdem poprechádzať popri Židovskom cintoríne (Židovský cintorín je dnes husto porastený les, kde pochovávali Židov). Ako som sa rozhodla, tak som si urobila. Cesta bola veľmi príjemná. Ale ... čo to ? ! Zrazu moju pozornosť zaujal malý čiernohnedý, bucľatý psík. Nedalo by sa povedať, že to bolo šteňa, ale vyzeralo tak. Pozreli sme sa na seba a ja som ho pohladkala. Keď som sa už chystala na odchod, rýchlo vstal a šiel so mnou. Len čo som prišla domov, nevedela som, čo s ním mám robiť. Nechať som si ho nemohla, pretože starká už má psa. Tak som si pomyslela, že ho vrátim tam, kde som ho našla. Išiel poslušne za mnou. Keď sme už boli približne na mieste stretnutia, zazvonila som pred dvoma domami, ale n ik netušil, čí môže byť ten psík. Tak som tam s ním chvíľu čakala, a preto že bolo teplo, schoval sa pod strom a tam aj zaspal. Vlečiem sa potichu domov. Keď som už bola na našej ulici, zmyslela som si, že natrhám pár kvetov a pôjdem k Marke (Marka je naša suseda a je to i priateľka mojej starkej, ale i moja). Kroky ma vedú k jej domu. Otvorila som vŕzgajúce vráta. Vtom som zbadala Marku, ako naberá vodu zo studne. „Ahoj Marka !" „Ahoj !Ako sa máš ?" „Ďakujem, dobre !" odpovedala som. „Na napi sa." Voda ma osviežila. Div, že som v tom momente od úžasu nespadla z nôh. Videla som, ako náš malý sused Romanko hladká toho psa. „Čau


11

Romi !" „Ahoj !" „Čí je ten pes ?“ spýtala som sa. „Neviem", odpovedal „prišiel z tadiaľ „ ukázal s merom na Židovský cintorín. Neváhala som a psíka som pevne vystískala. V tej chvíli s me sa skamarátili, pretože som pochopila, že ma má rád. Bez váhania a dlhého rozmýšľania som sa rozhodla, že sa budem o neho starať. Doniesla som mu vodu a granule. Z handričiek mu urobím podstielku na noc. Keď som sa ráno zobudila, prezliekla som sa a vyletela von. On sa rozbehne a vrhne ku mne. Vtedy som si uvedomila, že on vôbec nemá meno. Dlho som rozmýšľala, aké mu dať. A napadlo ma .... Jimmy. Áno, Jimmy ! O pár dní si na to meno zvykol. Páčilo sa mu. Veľmi rád chodieval ku Marke a ešte radšej za Lesanou. (Lesana je Markin pes) Prázdniny sa už chýlili ku koncu a ja som nevedela, čo s Jimmym bude, kto sa bude oňho starať. Na ulici už bývať nemohol, pretože pršiavalo, ale aj preto, že náš sused neznáša psov, lebo už viacerých už zastrelil. Aj do Jimmka už viackrát mieril. Netušila som, čo s nim bude. Pomôže mi modlitba? Neviem, č i modliť sa za zvieratko nie je hriechom, ale mňa Pán Boh vyslyšal. Jedného dňa mi starký rečie: „Ešte máš toho psa? Jeden ujo by ho chcel." „Áno ? A veľmi by ho chcel ?" „Povedal, že jeho pes zdochol." „No dobre a kde býva ?" Starký ma presne nasmeruje a ja - hoci s ťažkým srdcom - t rielim tam. On ani vo sne netušil, kam ho vlečiem. Keď sme už boli u toho uja (bol to starý pán), ponúkal mi za Jimmyho peniaze. Ja som mu medzi vzlykmi vetila: „Nehnevajte sa, ale ja . . . ja chcem, aby mu tu bolo dobre!" Uja ma utešoval: „Neboj sa, zvykne si!" Potom aj on zaslzil a povedal: „Veď ja by som radšej sám nejedol, ale jemu by som dal." Jimmy cítil, že je zle. Nemohla som sa na jeho smutné očká pozerať, nuž som celou cestou plakala. Išla som sa vysťažovať Marke a aj jej bolo smutno, lebo si ho tiež obľúbila. Doma u starkej som s mútok zaháňala čítaním kn ihy. Starká ma však prerušila : „Detka, č i si neodniesla Jimmyho k tomu ujovi?" „Prečo starká ? Odniesla." „Tak mu utiekol." „Čože?" Vybehla som po schodoch hneď na ulicu. Bola som šťastná, ale i smutná,' že nemá stály domov. Rýchlo som utekala k Marke oznámiť, čo sa stalo. Jimmy utekal za mnou. Keď som to vyrozprávala Marke, začala sa smiať. Mne veruže nebolo do smiechu. Rozhodla som sa, že zas navštívim toho uja, ktorý o psíka mal záujem. Šli sme. Ujovi vyrozprávam, čo sa stalo. Videla som na ňom, že ho už akosi nechce, ale nedala som to najavo. Nechala som ho tam a odišla. Doma som starkej mala pomáhať piecť, ale ešte ma pustila von, kým zamiesi cesto. Ako by som čosi podvedome cítila, hnalo ma na dvor. Zastala som a zostala stáť, ako stolný stĺp. Zbadala som Jimka, ako si tróni pred našou bránou. Tak ako po prvýkrát, tak i teraz som to šla zvestovať Marke a tá mi riekla: „No, už ho tam viac nenes, vidíš, ako ťa má rád, že by i celú dedinu kvôli tebe obehol. Veď my si ho tu nejako vychováme. Zvykol si tu." Týždeň do konca prázdnin a ja sa balím domov. Rozlúčka so všetkými a najmä s Jimmynkom je bolestná. Smútok sa zračí aj v jeho očiach. Skoro mi srdce puklo.


12

Auto naštartuje a unáša ma od neho ďalej a ďalej .... Začal sa september a s ním i moje školské povinnosti. No na Jimmyho som neprestávala myslieť. Každý deň, každú voľnú chvíľu. Stále, stále . . . Ale raz, keď sme išli cez víkend ku starkej, dozvedela som sa zlú správu. Jimmy je chorý, neje. Nadúvala ho a rapídne chudol. Ja som však stále verila, že sa uzdraví. Druhý víkend, opäť cesta k starkej. Nesmierne som sa bála, že ... Našťastie, mýlila som sa. Jimmy už bol, aj teraz je v úplnom poriadku. (Som veľmi Šťastná a ďakujem Bohu, rodine, že sa o neho starajú. Som rada, že som mohla napísať svoj príbeh z prázdnin a zažiť neopakovateľné chvíle s Jimmynkom.)

Bernadeta Valachová, Textilná 17 Levice, ZŠ sv. Vincenta

Zo sestrinho denníka

Je teplé augustové ráno a ja sa prebúdzam na stoličke pri nemocničnom lôžku mojej najlepšej kamarátky Lindy. O týždeň by mala sedemnásť. Teraz tu leží v kóme, napojená na množstvo hadičiek. Je mi do plaču, keď ju vidím. Ani si poriadne neužila a už je na hranici života a smrt i.

Všetko sa začalo asi pred tromi rokmi, keď mala Linda štrnásť. Dostali sme sa na gymnázium, a tak s me začali chodiť spolu aj na diskotéky. Tam sa spoznala s Rikim, ktorý mal sedemnásť. Na prvý pohľad sa doňho zaľúbila. Bola ním priam posadnutá. Bol pre ňu úžasný, ale mne sa taký úžasný nezdal. Na každej diskotéke bol spitý na mol, cigaretový dym sa za ním tiahol ako prašivý pes, a dokonca aj drogy boli u neho na dennom poriadku. Nechápem, ako sa jej mohol vôbec páčiť. Myslela si, že sa kvôli nej zmení. A le mýlila sa.

Zmenila sa ona. Najskôr začala piť. Zo začiatku len príležitostne, neskôr sa z toho stal zvyk. A drogy? To bola len otázka času. V pätnástich prišla o panenstvo. Po troch týždňoch zistila, že je tehotná. Zmenila sa na nepoznanie. Oporu opäť našla v drogách a v alkohole. Kvôli drogám sa dokázala i predať.

Potom sa vybrala s Rikim na diskotéku na jeho motorke. Nedalo sa o ňom povedať, že by bol triezvy. Asi dva km pred diskotékou mali haváriu. Zo zákruty vyrazil kamión a Riki nestihol zabrzd iť. Síce na vine bol kamión, ale triezvy človek by zabrzdiť stihol.

Riki teraz leží v nemocnici s niekoľkými zlomeninami a s menším otrasom mozgu, zat iaľ čo Linda leží na intenzívke s otázkou, či prežije - na rozdiel od jej


13

dieťatka, ktoré sa bohužiaľ zachrániť nedalo. Stále tu pri nej sedím a čakám. Kto je na vine? Linda, Riki, vodič kamiónu ?

Alebo drogy a alkohol ? To je ťažká otázka. Ale najdôležitejšie je , aby Linda prežila, prebrala sa z kómy a navždy sa zbavila drog a alkoholu. Dúfam, že bude mať šťastie.

Mám ju veľmi rada a nechcem o ňu prísť. Zlatica Lesková, ZŠ Gessayova 2, Bratislava

Svetlo v tuneli

Stalo sa to asi pred rokom. Bola som na ceste do školy. Mali sme zasadnutie

redakčnej rady nášho školského časopisu. Prechádzala som pasážou ako každý deň. No teraz to bolo iné.

Na pravej strane sedel akýsi chlapec. Mal približne sedemnásť rokov. Nohy mal skrčené, na ko lenách ruky, dopichané od ihiel, a hlavu opretú o stenu. Jeho oči sa upierali kamsi do neznáma. Ovládol ma čudný pocit. Ruky sa mi spotili a zovrelo mi žalúdok. Ešte nikdy som nevidela človeka v takomto stave. Hlavou mi vírili otázky: Prečo to robí? Podľahol zvedavosti, kamarátom? Alebo má problémy, na ktoré sa snaží zabudnúť ?

Uprene som sa na neho dívala. No on nevnímal ani mňa, an i ľudí prechádzajúcich okolo. V tom ktosi do mňa drgol. Spamätala som sa a kráčala d'alej. Keď som vychádzala s pasáže, napadlo mi, že ktosi mi raz povedal: - Na konci každého tmavého tunela je svetlo. - Zamyslela som sa nad tým. Na redakčnej rade som sa nemohla na nič sústrediť. Stále som mala pred očami ten sklenený pohľad. Bolo mi ho ľúto a ani neviem prečo. Veď to bol úplne neznámy chlapec. Prečo ma to tak rozrušilo?

Keď som sa vracala domov, bola som veľmi nervózna. -Bude ešte tam? - pýtala som sa sama seba. Nebol. Na jeho mieste postávala skupinka ľudí a živo sa zhovárali. Z ich rozhovoru som vyrozumela, že len pred chvíľou odtiaľ odviezli nejakého „feťáka". Vraj sa predávkoval.

Možno si myslel, že ide za svetlom ... Zuzana Bystrická, ZŠ Gessayova, Bratislava


14

Jeseň Letná prechádzka

Žezlo berie veľký Rujeň Slnko páli, slnko hreje. ujíma sa vlády jeseň. Kdeže vtedy Úrodu vydajú sady Ukryme sa v tieni lesa, ožijú aj vinohrady. na prechádzku vyberme sa Strapcom plným sladkej šťavy, neodolá veru nik. Celá hora vonia letom. Oranžovo-žlté lístie Je to vôňa hríbov, kvetov hádže vietor na chodník. Poteší nás bystrinka, Slnko ledva prederie sa z rannej hmly. hoci je len malinká. sychravé dni prichádzajú v jeseni. Bezstarostne si tu žblnká Úroda vydaná z poľa Aha, tam sa mihla srnka. i záhrada pustá, holá. Utíchol i vtáctva spev. Asi smejú vyplašili, Veď už máme november. keď s me hríbik objavili. V žiari sviečok cintorína Tu červené jahody, treba ešte zaspomínať volajú nás na hody. na tých, čo nás opustili. Aj voňavé maliny. Ku koncu sa rok nachýli. máme z dnešnej hostiny aby sme sa pomaly Horou ozýva sa spev na Vianoce chystali. hrá nám vtáčí orchester

Slniečko sa chystá spať, treba sa nám horybrať. Možno zajtra opäť zasa, vyberieme sa do lesa.


15

Malí hráči Jedna, dve, tri gulôčky padajú do jamôčky. A okolo hŕba detí. Jarné slnko skúpo svieti. Spoza mráčka pozerá sa. Čo to robí detská chasa ? Tam sa gúľa gulôčka, čo má farbu slniečka, tu sú modré, zelené, biele, ba i červené. Malí hráči s vášňou hrajú, vrecúška si napĺňajú. Ba počuť aj detský plač. Vari prehral tamten hráč ? Nič to, vyhrá nabudúce. Usmieva sa jarné slnce. Páči sa mu táto hra, preto sa jej prizerá. Zohrieva zem studenú, tráva má už zelené. A zakrátko prvé kvety, vylákajú včielky, deti.

Veronika Betinová, Mládežnícka 9, Tlmače


16

Dotyky lásky

Láska k rodnému kraju Bol raz jeden veľký deň, keď vznikla planéta Zem. Je ako veľká guľa, čo sa nikdy neodkotúľa. Planétu Zem pokryli hory, vrchy, doliny. Pokryli ju rieky, moria, jazerá, za tou krásou sa každý pozerá. Každý sa niekde narodil, možno, že aj pri rieke Níl. Každý, kto má rád svoj kraj, nosí v srdci krásny raj. Slovensko je moja rodná krajina, je to skrátka moja domovina. Slovenčina je moja rodná reč, zo Slovenská neodídem nikdy preč. Na Slovensku sú Nízke i Vysoké Tatry, každému toto nádherné miesto patrí. U nás nie sú žiadne moria, ale hlboké údolia a vysoké pohoria. V slovenských jaskyniach nebýva drak, to sa v rozprávkach píše iba tak. Keby sa drak po jaskyniach prechádzal, nikto by tam na prehliadky nevchádza


17

Hrady zažili bitky, krv iprelievania, niektoré stoja pyšne ako nesmrteľná brána. Veľa hradov vydržalo ? A či málo popadalo ? Jánošík valašku mal, pred pandúrmi utekal. V jaskyniach prebýval, bohatých ozbíjal. Chudobným pomáhal, nespravodlivosť odháňal. A že bol on hrdina, vie o ňom celá krajina ! Hrdinom bol aj Ľudovít Štúr, ťažko sa prebúral cez pevný múr. Vzdal sa lásky kvôli národu, aby mal pre reč v srdci pohodu. Vyzdvihol vysoko slovenskú reč, aby ona neodišla zo Slovenska preč. Slovenská reč neodišla, ale tu zostala, aby sa do knižiek, pesničiek dostala. Moje rodné mesto je ako blízka rodina, je to moja rodná domovina. Pretože mám rada svoj kraj, nosím v srdci lásku, raj !

Katarína Bukovenová Levice, III.ZS


18

Pre teba Odišiel si, nechal si ma samú. Nevedel si. akú mi tým odchodom spôsobíš ranu. No, ja dúfam, že sa vrátiš a to naše šťastie stratené na dajakej kôpke nájdeme. Možno je to púhy sen, na ktorý sa každý deň teším. Len sa desím, že ťa viac neuzriem a tak vyprchá nádej na sen. Tak ma netráp. Tak sa vráť ! Veď kto ťa môže mať tak rád, ako ja ?

Katarína Bukovenová, ul. J. Jesenského Levice Zrkadlo času Načo je komu kalendár? Aby si hľadal z neba dar? Ten dar je dvanásť mesiacov vládnucich zvláštnou mocou. Každý má svoje meno krásne, o každom píše básnik básne. Január prvý mesiac je, zima sa u nás usmeje. Február je druhý brat v ňom fašiangy sú a môžeme sa radovať. Tretí je marec - prišla jar a zrazu spestrel kalendár. Cez apríl kvitne zlatý dážď,


19

na dvore klope polievač. Piaty , Máj - mesiac lásky je, slniečko nás už zohreje. V Júni sa končí školský rok šup do prázdninových topánok. Júl - to je oddych samý V Auguste k vode nás teplo láka, keď ju hľadáme, zmeníme sa na tuláka. V Septembri zvonec zazvoní ideme opäť do školy. Október sfúkne lístie zo stromov tak radšej rýchlo pobežme domov. November si prinesie so sebou veľký zvrat zo sychravého počasia neopustí ani mak. V decembri sneh už napadá Vianoce, Nový rok sa zakráda. Toto je dvanástich bratov tok. Ich otec - to je jeden rok. Každý tým rokom starší sme života tok si plníme.

Veronika Leštáková, ZŠ Bátovce * * * Je jeden dar od boha, o ktorom nikto nevie. Tým darom je obloha a slnko, ktoré hreje. Každý to vníma všedne, že svieti mu nad hlavou. Smúti, keď kvietok zvädne pod oblohou belavou. Je modrá ako more, už slnko obed hlási. No potom sfarbí zore, keď za horou sa zhasí.


20

No slovami básnika to opísať sa nedá. - Slnko búrke uniká a obloha je šedá. Skryje sa za oblakom, je to ako rozlúčka. Zrazu ako zázrakom vyjde prvá hviezdička.

Zuzana Okuliarová, Gymnázium J. Lettricha Martin Neposlušné srnča Malé srnča zablúdilo, plače pod dubom. Tam sa stretlo s pekným vtákom - holubom. „Jaj holúbko, nevieš kde tá moja mamka túla sa? Zablúdilo som, zima mi je, trasiem sa!" „Opýtaj sa sovy, tá večer lieta, jej oč i na každom kroku svietia."

V tom sa zjaví veverička. radostne jej žiaria očká. Skočí dolu z jedličky, s odkazom od srnčekovej mamičky. „Srnča moje, mamka tvoja je tam pri kríčku ! Poslala k tebe mňa - ryšavú veveričku. Poď srnčiatko, zavediem ťa k tvojej mamičke, potom sa už musím vrát iť k svojej sestričke." Srnča malé rozbehlo sa dolu chodníkom, kde mu Ryska ukázala svojím chvostíkom. Už sa teší, ako povie svojej mamičke, že už bude poslušne piť v bystrej studničke.

Magdaléna Porubská, ZŠ Rybník


21

Štyri ročné obdobia Odkedy svet, svetom je, príroda v ňom panuje. Štyri ročné obdobia, všeličo nám pripravia.

Ako prvá jar sa hlási, ukazuje svoje krásy. Prvé kvietky rozkvitajú, všetko mŕtve prebúdzajú. Keď už potom všetko žije, leto na trón nastupuje.

Teplo všetkým rozdáva, a silu nám dodáva. Dozrievajú zbožie, klasy, ťažko vidieť viacej krásy. Keď už teplo dochádza, krásna jeseň prichádza. Stromom, lesom, farby mení, podieľa sa na umení.

Maliari sa na ňu tešia, veď im krásu všade vešia. Keď už všetko čaro stratí, pomaly sa zima vráti.

Sniežik b iely z neba padá, teplo v dome každý hľadá. Deti veľkú radosť majú, prekvapenie pripravujú. Vyťahujú sánky, lyže, i keď im mráz líca, líže. Vianoce tiež krásne prišli, rodiny sa pri nich zišli. Navzájom si vinšujú, a koledy spievajú.

Po Vianociach len o krok, nastupuje Nový rok. Tak sa to opakuje, na trón nový nastupuje

Zuzana Szolárová, ZŠ Rybník


22

Zvonček Vidím modrý kvet, jaj, aleje krásny! Čo s ním ? Odtrhnúť ho, či nechať ? Vyzerá taký šťastný. Dotknem sa stonky, niekto stoná. Nechaj ma, dievčina milá. Prizriem sa lepšie, vidím ústočká noštek a malé očká. Prepáč, zvonček milý nechcem ti ublížiť, iba privoňať. Radšej mi prines vlahy, som veľmi s mädný, zvädnem do rána. Ak sa nenapijem zakrátko, zahyniem milé d ievčatko. Bežím k studni ostošesť, v studni ani kvapky niet. Vyčkám ráno padne rosa, hádam nezožne ho zatiaľ kosa. Ráno rýchlo ponáhľam sa poliať svojho kamaráta. Kvietok milý, kde si ? Čo to ? Či sa mi to iba zdá ? Všetky zvonky tíško zvonia – - zomrel nám náš kamarát.

Monika Buchlovičová, ZŠ Plavé Vozokany


23

Drzý psík Vyšiel pán Ford na chodník, zrazu spustil veľký krik. Jeho nový automobil „polieval" tam malý psík. „Ideš preč, ty potvora! Na to nemáš právo! Vieš ty vôbec, čo dolárov ma to auto stálo?" Psíček iba pozrie naňho skarpaveným okom. zloží nohu a stratí sa za najbližším plotom.

Ján Ambroš, Malý rad 35, Dudince, ZŠ Šahy D ž b á n Išlo dievča po vodu cez susednú záhradu, nieslo v ruke nový džbán červený jak tulipán. Zrazu niečo tíško beží a zajko už v chrastí leží, dievča naňho očkom mihne, zajko jej ušami strihne. Prekvapená dievčina beží naspäť do mlyna. Potkne sa a spadne - bác ! pomôže jej Bonifác. Dievča sa mu poďakuje, každého sa vypytuje: Nevideli ste tu džbán, červený jak tulipán? V bežku stratila ho tam, kam odletel z ruky sám.


24

Už ho vidí, vidí v tráve, Bonifác jej rukou mávne. Pribehne tam prekvapená, kľakne k nemu na kolená. Bol to veru pekný džbán, ostal jej len tulipán.

Jana Kortisová, Hontianske Moravce 6/1, ZŠ Šahy

Teplý sveter Teplý sveter od mojej starkej. Narodeninový. S jednoduchým vzorom. Tmavomodrý. Keď mi ho dávala, vravela : „Aby si nebola sama, keď tu nebudem." Odišla. Ostalo pusto, chladno. Ale tmavomodrý sveter ma stále hreje. Pri srdci.

Lucia ParaliCová, ZŠ Plavnica Prázdniny Prázdniny sú predo dvermi, už chýba len zopár dní. A ja sa tak veľmi teším na zážitky z letných dní. Posledné dni v škole horia, žiaci sa na hodine s testom moria. Ťažko im prichádza na um správny vzorec. Jaj, beda! Nech je už mučeniu koniec ! „Nebojte sa, žiaci mi l í ,


25

všetko sme sa učili." Učiteľka takto tíši chásku, pomáha nájsť odpoveď na otázku. Hodina za hodinou plynie, onedlho držíme v ruke vysvedčenie. Usmievajú sa z neho jednotky, ale sem - tam i horšie známočky. Dočkali sme sa vytúžených prázdnin, chceli by sme navštíviť mnoho krajín. Navštívime veľa lesov, hôr i miest, priateľom napíšeme pozdravy z ciest.

Veronika Janáková, ZŠ v Dolnej Strehovej Malá sestrička O pár dní už príde domov mamička a s ňou príde krásna - malá sestrička. Všetci sa už na ne teším, v celom dome okná leštíme. Navaríme dobrého jedla, ale beda, minula sa nám knedľa. Ocko beží do obchodu. Veď už o hodinu prídu. Keď prišla domov mamička so sestričkou, prekvapili sme ich veľkou tortičkou. Hoci nám do nej spadlo viacej soli ony veľmi šťastné pri nás boli.

Adriana Šulyová, Horný Lieskov 178 Gymnázium Pov. Bystrica

Mestečko starej mamy V Štiavnických vrchoch hory zelené, pod nimi mestečko malebné.

Mestečko v prostredí pôvabnom, na vinič, ovocie bohatom.


26

Pukanec, meno mu dali, dlho pod ním zlato, striebro dolovali.

Stará mama mi tam býva, kde sa hrnčiar od hliny zmýva.

Krčiažky hlinené - maľovanka samá, koho mám veľmi rád, to je stará mama.

Milan Mokoš, ZŠ M. R. Štefánika, Levice Pokazené rádio Zobudím sa v jarný deň, vyladím si Rokefem. Krútim, stláčam gombíky, nepočuť žiadne výkriky.

Čo sa deje? Nevie nik. Ani otec - kúzelník. Dajme hlavy dohromady, uvidíme, čo to spraví.

Mama vraví – kladivo rozbime to rádio. Otec vraví - skrutkovač, rozmontovať chce ho zas

Ja zas vravím - nechaj tak, kúpime si kazeťák. Sestra zase kľudne vraví, nebojte sa, to sa spraví.

Žiadny slaďák, žiadna polka, lamentuje moja mamka. Otec v zlosti ticho vraví, nepočujem žiadne správy.

Malá sestra v krátkom tričku pozerá sa na zástrčku. Veď to nie je žiadna veda, šnúra nie je zapojená !

Marianna Mesárová, ZŠ Plavé Vozokany


27

Detský raj V našej veľkej záhrade hrávame sa na tráve. Vôkol nás je samý kvet, patrí nám tu celý svet. Slniečko budí ráno kvety, spolu s nimi všetky deti. Naša krásna záhrada, je pod lesom schovaná. Bývajú v nej veveričky, vtáčiky i jašteričky. Neveríte? Bežte k nám, všetkých Vás rád privítam.

Karol Jesenko, ZŠ Kudlovská, Humenné Jarmok Dnes je piatok, máme jarmok. Ponáhľam sa zo školy, máme veľa úlohy. Rýchlo si ich napíšem, lebo nikam nepôjdem. Úspory všetky pomíňam, lebo kolotoče rada mám. Všetky si ich vyskúšam aj perníky ochutnám. Autíčka ja rada mám, hoci veľmi narážam.


28

Na klobásky bude rad, veď ich tu má každý rád. Aj gaštany pečené s radosťou si kúpime. Na labutiach svetlá svietia, všetky deti k nim letia. Svetielka sa mikajú, peniažky sa míňajú. Nič to preto, máme nárok, veď je jarmok len raz za rok.

Kristína Gajdošová, ZŠ Starý Tekov Rodný kraj Vo svete a v okolí, všetko spieva, šveholí. To je raj, pozeraj! Na vrabce, čo o zrno sa bijú. Na včielku, na kv ietok čo sadá. Na žabku, v močiari čo kŕka. Na strom, čo ovocie ti núka. Na matku, čo srdce ti dáva na dlani, na otca, čo chráni ťa sťa orol svoje mláďatá. Otvor konečne svoj zrak a pozeraj sa na ten zázrak !

Daniel Červeňák, Kalinčiakova 43, Modra Osobitná škola, Vajanského 93, Modra

Vyznanie Dejiny môjho detstva sú zapísané v lúčnej tráve a preto, vyznávam sa môjmu rodnému kraju:


29

Chcem naučiť sa poznávať tvoje krásy. Chcem si vážiť tvojich ľudí a učiť sa rozoznávať ich ozajstnú tvár. Chcem milovať svoj rodný jazyk a reč, ktorú ma naučila moja mať. Chcem ťa chrániť a chcem sa stať ozajstným človekom. Veď na človeka kladú veľké nároky. Sľubujem, že nesklamem!

Zuzana Peková, OŠ Modra Ž i vo t Život ?... Čo sme si o ňom mysleli ? Že je to nejaká hra, ktorá nikdy nekončí. Vraveli nám: pochopíte. Keď budete väčší.

Kedy to vlastne bude? Chodíme, blúdime ulicami, svetlami i tmami, tie cesty sú krivé i milé, sprevádzajú nás žitia chvíle, ktoré by sme chceli zastaviť, iné zasa rýchlo poslať preč. To je tá hra? Chceme byť lepší, chceme byť prví . .. Pri poznaní niekedy strácame reč.

Pri tej hre ani nezbadáme. že je to na naše srdce lov. Zostaneme nemo, v úžase, bez slov. S nádejou otáčame zrak na pominuté detstvo. Čo sa deje ? Veď prišli roky, na ktoré sme tak túžobne čakali. Draho za ne platíme. Starká so starkým sa rokmi tiež pominuli.


30

Teraz sme už veľké. Je to radosť, či žiaľ ? Čas niečo odniesol, ale vždy čosi krásne aj privial.

Zuzana Bôžiková, ZŠ Starý Tekov Murko Môj kocúrik Murko malý vždy je vrtký, vždy je hravý. Všade sa on dostať musí, v dreve si on labky brúsi. Ej, ty Murko maličký ako klbko vatičky. Huncút si ty veru veľký, hneď ťa dám do postieľky. Tou je košík maľovaný, handričkami vykladaný. Lež si tam a tíško buď, ani mušku nezobuď!

Jana Kokorďaková, Kudlovská ZŠ Humenné


31

Zbytočná vina Veľké, ťažké snehové vločky napadli svet. Požierajú ho nenásytné, celý ho prekryli. Je tma a telá druhých narážajú na tých prvých, strhané ponáhľanie, ktoré sa zdá byť smiešne pre nezainteresovaného diváka. Hnusné, špinavé plastové kelínky zaberajú priestor pre akú-takú existenciu a sivý komparz ľudí sa premiestňuje z miesta na miesto. I on niekam cestuje a spolu s ním čerstvá spomienka na ženu z kupé, ktorá sa mu z neznámych príčin sprotivila ešte prv, než sa stihla pomrviť na starej zaplátanej sedačke. Bude ju volať Tá z kupé, dá jej konkrétne nepriame meno, nebude pre neho nemou tvárou, na ktorú v momente zabudne. Tá z kupé má na tvári nanesený lacný mejkap. Zúfalé! Chce dokázať, že je ešte stále žiaduca - vlasy zviazané do uzla, klasický kostým a čižmy na tenkom opätku, ktoré už dávno vyšli z módy. Aký triviálny je ten jej pokus ešte niekomu sa páčiť. Mal by jej povedať, mal by povedať tej žene, že sa mýli, že jej námaha je zbytočná, mal by jej to povedať, skôr než odíde s tou svojou do neba volajúcou priemernosťou. Zaiste sa ponáhľa za dvoma deťmi a manželom, ktorému v dychu cítiť cibuľu, ktorý sedí pred televízorom a sám si neohreje ani večeru. A ona sa bude za všetko ospravedlňovať, akoby od nej závisel osud ľudstva, bude sa prosebné dívať do očí dvom deťom, ktoré si ju kedysi dávno zabudli vážiť, bude sa snažiť čosi nedefinovateľné napraviť, bude nepotrebná ...Je akoby umŕtvená na istom stupni ženskej evolúcie. Tá jej prepiata snaha ešte niekomu sa páčiť vyjadruje akúsi hriešnu predstavu nezáväzného flirtu. Je to iba úbohá predstava zrodená z posledných zrniek fantázie domácej slúžky. Osobná, subjektívne predstava, ktorá sa nikdy nemôže uskutočniť. Bol absolútne presvedčený o tom, že táto jej predstava sa nemôže nikdy naplniť. Tú z kupé už nečaká nijaký zázrak, nijaký popud, ktorý by jej našepkal, že žije bez v iery v samú seba. Stojí tam a jej oči nevyjadrujú nič reálne, nič konkrétne. Vyzerá ako žena z reklamy na piací prášok. Chce sa usmievať, ale jej nádej zomrela. Kedysi dávno čosi v jej vnútri zatvrdlo, možno vtedy, keď jej muž prvýkrát vynadal do kuriev a nepotrebných handier. Možno vtedy pre ňu nadobudla láska absurdnú podobu, ktorá sa prispôsobovala náladám všetkých navôkol. Láska sa pre ňu stala otrockou povinnosťou a aj keď jej fantázia zabŕdla do romantickej prechádzky pri svite mesiaca, začala túto fikciu považovať za nezmyselnú, ba až priam mierne úchylnú. Chcela dať veciam správny tvar, tú správnu formu, ale našla len to, čo tisíce žien v jej veku - rodinu a zamestnanie skladníčky, ktoré z celej svojej duše nenávidela. Ostala len škrupina, dôležitý obal prázdneho obsahu, ktorý sa utápal vo vlnách ľútosti a zbytočnej viny.

Čo od neho môže Tá z kupé ešte chcieť ? Prečo sa na neho ukradomky pozerá ? Pozerá sa naoko sebavedome, ale on vie, že vo vnútri sa skrýva plachá laň. Vie o nej a vie o sebe, pretože i jeho vnútro je prerastené banálnosťou, ktorá sa


32

skrýva za machovským afektovaným správaním. Je sám a zbytočný a tento pocit sa snaží zatláčať až do najtmavšieho kúta svojho svedomia tak, aby naň nik nevidel. Pokúša sa, aby nikto neodhalil jeho pravú tvár, ktorá je schovaná za klamlivou maskou dokonalej ilúzie, ktorú okolo seba šíri.

Po čom môže Tá z kupé ešte túžiť? Čo od neho chce okrem zapaľovača, ktorý jej požičal ? Nepozeral sa predsa na ňu, nedíval sa do tých povrchne nalíčených očí, nevydržal by nemohúcnosť seba ani ostatných. Nechcel, aby sa mu ľudia pozerali do očí. Bol osamotený i s tými narýchlo pripravenými babami, spomína si na ich lepkavé telá, ktoré si kupoval len preto, aby zabudol na svoju úbohosť. A teraz vidí tú ženu, prostredníctvom ktorej cít i svoje nedostatky. Ona sa ponáhľa do svojho zle zariadeného bytu a on by najradšej nechcel rozmýšľať o zajtrajšku. Vedel, že bude vždy chápajúcou ženou, ktorá pomáha ostatným so svojou pekne naaranžovanou márnosťou. Sklamané oči a plač, keď sa veci nedaria ...

Prišla k nemu, prišla, ako k starému priateľovi a vylúdila na tvári úškrn, akúsi obetnú grimasu, trhavý úškľabok, ktorý sa mal ponášať na úsmev. „Nemáte oheň 7" spýtala sa nervózne, spýtala sa tak, ako vtedy vo vlaku. Hlúpo a naivne.

„Mám, dobre viete, že mám. Dobre to viete, vy ... vy pane. Vo vlaku som predsa oheň mal, mám ho i teraz, zaiste. Nevšimli ste si ?“ Vlna šialenstva mu narážala na ostré hrany duše, bol celý nepokojný a i ona zneistela.

„Ó áno, prepáčte." Trasľavo škrtala zapaľovačom, z ktorého akoby za ten čas zmizol všetok plyn.

Rozmýšľal o tom, že by ju udrel. Predstavoval si v hlave ten moment prekvapenia. Iba rýchla impulzívna facka, ktorú by jej uštedril a potom sa stratil v zástupe pestrofarebných kabátov. Len ju udrieť, nechať jej ten prekliaty zapaľovač a bez slova sa vypariť, opustiť stanicu, to stiesňujúce priestranstvo. Každý je zaneprázdnený, zahľadený do seba, dnes je každý tak nemiestne lojálny. Také ženy nekrič ia o pomoc, sú to duševné masochistky vyžívajúce sa v utrpení.

Rozohnal sa naplno, uvedomil si, že sa všetci zliali do obrovskej farebnej guče, plno výkrikov a nepotrebné detaily, ktoré stihol v poslednej chvíli zachytiť. Hučalo mu v ušiach, dlaň dopadla na jeho pobledlé líce. Cigareta jej vypadla z úst, zlomená padala na zem, veľké hnedé oči sa na neho uprene prekvapene pozerali. Ešte jednu, ešte jednu jej vrazil, všimol si nezametenú staničnú podlahu a úľak v jej tvári, ktorú lemovali odfarbené blond vlasy, na temene už celkom tmavé.

Utekal von. Nechal ju tam stáť, zlomenú, bez vzdoru a akéhokoľvek protestu ako baránka na lúke.

Vyšiel von a opäť na nejaký čas zahnal do úzadia pochybnosti o sebe samom. Zabil ten kúsok sentimentálneho svedomia, ktorý sa z času na čas vydral na povrch


33

a ukázal mu jeho pseudose ba vedomú tvár. Opäť začne kopať do fľandier, aby si uvedomili, že sú z mäsa a kostí, že sú skutočné. Znovu začne niečomu veriť.

Alžbeta Čižmárová Súkromná obchodná akadémia Štúrovo

Odpustenie

Stál som tam a hľadel na ňu. Vedel som, že teraz jej to už musím povedať. Nevládal som ďalej klamať ju, aj seba. Stále som čakal, že to prejde. Nie, mýlil som sa. Chytil som ju za ruky. Snažil som sa povedať to jemne, aby jej to čo najmenej ublížilo.

„Bol som opitý a nevedel som, čo robím..." Spustila ruky. Už ani neviem, čo som rozprával. Zdvihla hlavu. Rumeň sa jej stratil z tváre. Bola bledá a chvíľu na mňa uprene hľadela. Prestal som rozprávať. Pochopil som že je to zbytočné. Pozerala sa placho, akoby sa ma zrazu bála. Sklopila oči a dívala sa do zeme. Stáli sme mlčky. Bože, ako som sa vtedy nenávidel. Chcel som aby sa na mňa pozrela. Vystrel som ruku a dotkol som sa jej brady. Jemne som ju nadvihol. Pomaly začala dvíhať ku mne zrak. Dívala sa prenikavo a ja som nemal silu uhnúť. V jej očiach bola nemá výčitka. Otvorila ústa a nadýchla sa. Vyzeralo to, že chce niečo povedať, ale znovu vydýchla a ďalej mlčala. „Chcela si niečo povedať ?" „Nie." povedala sotva počuteľné. Stále na mňa pozerala. Ako som jej mohol takto ublížiť ? Keby sa to dalo vrátiť späť, všetko by bolo iné! V tej chvíli som si uvedomil, ako ju nechcem stratiť. Chcem byť s ňou, ale . .. Musela by ma strašne milovať, aby mi to odpustila. To všetko mi prebehlo mysľou, zatiaľ čo som na ňu hľadel.

Zrazu sa jej oči začali napĺňať slzami. Vybuchla v plač. V prvej chvíli som sa zľakol. Bo l to zúfalý plač. Slzy jej zalievali celú tvár. Plakala a plakala. Bolo mi jej tak strašne ľúto a nemohol som nič robiť. Tá bezmocnosť ma ničila rovnako ako vedomie, že tú bolesť som jej spôsobil ja.

„Ty hnusný pes ! Ako si mi to mohol urobiť ?! Nenávidím ťa. Dala som ti svoje srdce a ty si ho udupal s nejakou šľapkou ! Nenávidím ta! Nenávidím..." opakovala to zúfalo, až znovu prepadla do plaču. Už nebol taký hrozný. Bol to tichý plač. Schúlila sa do klbka. Objal som ju a nechal nech sa vyplače. O chvíľu už bolo počuť iba suché poťahovanie a občasné fíkanie.

Prepáč ! bola to jediná vec, ktorú som vtedy mohol povedať. A dúfať, že mi odpustí.

Janka Stráňavská Gymnázium Dubnica nad Váhom


34

Zabúdajko

Na jednom modernom sídlisku, vo velikánskom paneláku žili takí drobulinký ľudkovia. Ani jeden nebol väčší ako tá najmenšia mrkva. Každý človiečik býval vo svojom byte a o druhého sa nestaral. Len na prvom poschodí bývali človiečikovia, ktorí sa delili na mrkváčikov a mrkvienky. Mrkváčikovia chodili oblečení v rifliach s čiapkami na hlave a mrkv ienky v mini sukniach alebo v širokých šatách. Títo sa od ostatných obyvateľov domu odlišovali tým, že sa medzi sebou rozprávali, pomáhali si a snažili sa mať pred svojim domom vždy pekne. Každý mal aj svoje meno, ktoré dostal podľa toho čo robil. Farb ička stále maľoval, Tabletka liečil ľudí. Strunka robil koncerty. Pierko stále písal básne. Najlepší bol Zabúdajko, ktorý všetko čo sa naučil hneď aj zabudol. Raz chcel byť maliarom, potom básnikom. A takto vystriedal všetky remeslá, ale najhoršie bolo keď chcel byť doktorom. Raz poobede prišiel za majstrom Tabletkom, ktorý bol práve zahĺbený do dôležitého výskumu. Zabúdajko prišiel k nemu bližšie a povedal mu : ..Majstre Tabletka, bol som už všetkým, ale doktorom ešte nie. A tak som si vybral Vás. aby ste ma naučili lieč iť ľudí. Len potom si ma bude celé mesto vážiť." Tabletka sa naňho pozrel zamračeným pohľadom a povedal: „No dobre, budem ťa učiť, ale musíš mi sľúbiť, že ma budeš poslúchať. A teraz sa tu trochu poobzeraj. Ja zatiaľ dokončím túto prácu." Zabúdajko chodil hore, dole a sníval o tom ako bude on sám predpisovať lieky, ako budú k nemu chodiť mrkváčikovia z celého sveta. „Zabúdajko" prebral ho z myšlienok. ..tu máš košík s liečivými cukríkmi, poukladaj ich. ale tak aby si ich nepomiešal. Ja sa o chvíľu vrátim." Nebudem tu ja hádam nejaké lieky ukladať, to sa spraví neskôr, teraz musím ísť vymyslieť taký liek. aký ešte ani Tabletka nevymyslel. Rozh liadol sa okolo seba, obliekol si plášť, nasadil si okuliare a pustil sa do práce. Musím vymyslieť niečo svetové, čo bude mať dobrú chuť a bude to aj hneď liečiť. Nebudú to tabletky, ale sirup, ktorý sa bude volať „zmes na všetko". A teraz do práce: Zobral jablká, hrušky, pomaranče a ešte veľa vecí, ktoré našiel. Raz bol na rebríku, potom zasa pod stolom. Ani si nevšimol, že okná sú plné divákov, ktorí sa smejú na jeho správaní. „Tak a teraz to treba všetko naliať do mixéra a potom to bude hotové. Len kde vezmem mixér. Nemôžem stadiaľto odísť. Pôjdem sa aspoň pozrieť do pivnice, možno ho tam nájdem. A mal aj pravdu. Našiel tam niečo čo sa podobalo mixéru. Všetko to tam nalial a


35

zapol mixér. „Tak a teraz je tu už moja ambulancia a Tabletka sa bude musieť s tým zmieriť."

Zrazu niekto zaklopal na dvere a hneď vošiel dnu. Bola to mama mrkvienka. „Rýchlo doktor, moja dcéra je chorá. Len vy jej môžete pomôcť." Zabúdajko trochu váhal, ale potom vzal svoj nový liek a išiel liečiť chorú mrkv ienku. Keď prišli, vytiahol z vrecka liek, nalial ho na lyžicu a dal ho vypiť chorej mrkv ienke. Ako ho vypila, horúčka zmizla a ona sa mohla ísť hrať von medzi ostatných mrkváčikov. Keď sa to dozvedel doktor Tabletka, bol veľmi nadšený tým akého dobrého doktora vyučil. A tak sa náš Zabúdajko stal známym v celom meste. Len škoda, že sa liek nedal vyrobiť aj druhýkrát, pretože ho Zabúdajko zabudol.

Zuzana Škvarková, Podhorie 69 Pedagogická a sociálna akadémia Levice

Také obyčajné leto (Rozprávanie) Prišlo leto a s ním prázdniny. Toto obdobie je na dedine mimoriadne nudné. Všetci zaujímaví ľudia odchádzajú k moru a u nás ostávajú horúčavy, pri ktorých vysychajú aj zdroje miestnych klebiet. No toto leto sa od obvyklého priemeru v celku líšilo. Prvá dôležitá udalosť sa stala hneď prvého júla ...

Cez obed bolo pod mrakom a zač ínalo mrholiť. Tetka Borka - žena, bez ktorej by sa kostol i fara zrútili, oberala vo farskej záhrade fazuľu, keď zastala pred bránou ojazdená modrá škodovka. Vystúpil z nej mladý muž v ošúchaných nohaviciach a tričku. Vošiel do dvora a slušne sa spýtal: „Dobrý deň. Prosím vás, mohli by ste mi odomknúť faru?" „ Nie!", ozvala sa prekvapená Borka. „Čo vám to napadlo ? Ak hľadáte pána farárka, ešte sme nového nedostali. A teraz choďte preč!" „Ja som váš nový farár, teta." „Vy a nový farár ? Nešálte ma. A hybajte preč, lebo pustím psa!" I podišla k ohrade, v ktorej ceril zuby statný vlčiak. „Dobre, dobre. Zbohom," povedal vyplašený a dal sa na odchod, „ahoj Pavol. Už si prišiel?", ozvalo sa mu za chrbtom. „Anton. Chvála Bohu. Teba mi posielajú samie nebesá," vydýchol si Pavol, keď zbadal svojho kamaráta - bohoslovca Antona. „Predstav si, že ma nechceli pustiť dnu. Dokonca pustili psa. „No. Borke sa nečudujem. Nevyzeráš ako seriózny kňaz. Aj ked' sa sťahuješ." , odvetil so smiechom Anton. „Poď. vysvetlíme jej to." A odvážne vstúpili do Jamy levovej". Chuderka Borka. Cítila sa strašne, keď zistila, koho to poslala v duchu do čerta. A aby sa spamätala, musela sa napiť. Nie ako obyčajne, z omšového. Dnes si naliala francúzsky koňak. A začala si pomaly zvykať na nového šéfa.


36

Aj Pavol si pomaly zvykal na nové prostredie. Bolo to ťažké prispôsobiť sa po živote v meste, živou na dedine. Vyrušovalo ho, keď bol na každom kroku stopovaný klebetnými susedkami. Najťažšie to bolo pri prvej omši. Do kostola prišlo množstvo ľudí a všetci boli zvedaví na nového kňaza. V prvom okamihu bol davom nadšený ,no radosť vystriedalo prekvapenie. „Drahí bratia a sestry," začal kázeň, rozhliadol sa po veriacich. Ozvalo sa tiché fíkanie a ľuďom tiekli po tvárach slzy. Pavol vedel, že mali jeho predchodcu veľmi radi. a že sa s ním ťažko lúčili, ale toto nečakal. Cítil sa ako votrelec. Našiel však spriaznenú dušu v kostolníkovi Jozefovi. Bol to muž v stredných rokoch. Športovec, starý mládenec a zarytý vegetarián, ktorý všade chodil na bicykli. Ani muche by neublížil nikto mu nemohol želať nič zlé . A predsa jedného dňa ... „S Pánom Bohom, Jozef. Tak teda zajtra. A dávajte si pozor na tom bicykli. Kopec je strmý," lúčil sa kňaz Pavol so svojim kostolníkom. „Nebojte sa, poznám kopec ako vlastnú dlaň. Zbohom". Kopec od fary k Jozefovmu domu bol naozaj veľmi strmý. Jožo sa nebál. Zišiel ho na svojom dvojko lesovom tátoši už tisíckrát. Vedel, kde má brzdiť, aby zastal presne pred domom. Ale dnes to bolo iné. Po chvíli jazdy zistil, že má povolené brzdy. „Zbožou pomocou to zvládnem", pomyslel si smelo. Nabral rýchlosť. Modlil sa, aby mu nič nevošlo do cesty. A v tom sa pred ním objavila hus. Krásna, biela, vypasená. Jozef zabrzdil, ak sa to vôbec dalo nazvať brzdením a ...Z bezvedomia sa prebral až v nemocnici. „Je húska v poriadku ?", boli Jozefove slová po troch hodinách kómy. Skončil s polámanými rebrami, rukou, kľúčnou kosťou a pomliaždeninami rôzneho druhu. Jeho bolesti boli nič proti tomu, čo prežívala majiteľka nešťastnej húsky slečna Boženka. Už dávnejšie Jozefovi nadbiehala a toto jej skazilo všetky plány. Samozrejme húska, ktorá zrážku prežila, išla okamžite pod nôž Ale reči to nezastavilo. „A viete, že to Božena urobila Jožovi napriek za to, že chodil za Ančou?", šepkala podvečer tetka Mara susede. „Naozaj? A aké to bolo šikovné dievča." Chudera Božena sa nemohla v dedine ani ukázať. Preto sa jedného dňa s dvoma kilami banánov ukázala na traumatológii, rovno pred Jožovou izbou. Čo sa odohralo vnútri, ostalo záhadou. Len starým klebetniciam klepali zuby na prázdno, keď sa o mesiac konala svadba Jozefa a Boženy. Samozrejme vegetariánska. Iba svadobná torta sa podobala na hus. Najdôležitejšia a najvzrušujúcejšia udalosť posledného desaťročia sa stala v polovici augusta. Bola to tichá augustová noc. Jano s Gejzom sa vybrali do vinohradu na postriežku. V poslednom týždni sa na okolí stratilo hrozno i jablká. Sadli si pod hrušku a čakali na zlodejov. Gejza vytiahol demižón s vlaňajším vínom - aby nezaspali. Blížila sa polnoc. Jano zbadal na oblohe zvláštne záblesky. Myslel si, že sa blíži búrka. Ale nehrmelo. Svetlá sa opakovali. I Gejza spozornel. Svetla bolo stále viac a viac. Vtom čosi malé zoskočilo s jablone a stratilo sa vo


37

svetle. V tej chváli všetko pustili. Na druhý deň bola dedina hore nohami. „Počuli ste to?", kolovalo po dedine. „Mali tri hlavy a niesli celé prasa." „Ja som počul, že i deti ukradli." Nikto nechcel ostať doma sám. Staré mamy sa sťahovali k synom a dcéram. Mladí hromžili. Mať v dome svokru ... No čo už. Rodina je rodina a nemožno ju nechať napospas invázii mimozemšťanov. Prišli ufológovia, novinári, televízia. Fámy sa šírili. Mimozemšťanov videl každý. Dokonca sa objavili i fotografie. A keď už boli prípravy na pozorovanie UFA v plnom prúde, zjavil sa pred starostom malý chlapec Michal. Odvážne sa nadýchol a ... Priznal sa. Tým mimozemšťanom bol on. Vedel, že susedia pôjdu na noc do viníc. Chcel si z nich vystreliť. Zohnali si veľké baterky a zvyšok dotvorila fantázia vartášov. „Nevedel som, že to tak dopadne. A ani tie jablká za to nestáli," ukončil svoju „spoveď" Michal. Novinári sa rozišli, babky sa nasťahovali domov. UFO pripomínal už iba článok v Novom čase.

Toto leto na dedine bolo celkom fajn. A ani nevadí, že som nebola pri mori. Doma bolo o zábavu dostatočne postarané.

Zuzana Čuchorová, Rybník č. d. 10 Gymnázium Levice

Už je to tak (Súbor básní) Je koniec slávy! Prstienky z trávy uvädli. Zabudli vtáci pieseň, do duše vkradla sa tieseň, srdcia nám obom pobledli. Už je to tak, môj milý. Zvonce nám odzvonili a biele margarétky sklonili hlávky všetky

od studu. Rovnaké kroky, spoločné roky - nebudú. Slimačí život Slimačí život to je paráda! Nikde sa nenáhliť, nijaký termín, ani porada. Mať strechu nad hlavou,


38

nájomné neplatiť, pod listom šalátu slimačie túžby skryť o láske pomalej, slizkej a sopľavej

až do zbláznenia. Pomaly preliezť dňom a žiadna lopota, námaha, robota. Len milovanie v tráve, nekonečné, hravé. Rosou sa napojiť, láskou sa opojiť, posplietať si rožky a nepustiť milú, veď kvapka každá letného dažďa znásobí mu silu. Slimák má dni plné pohody. Ak sa však prihodí, že životom je b itý, zalezie do ulity.

Kristína Vargová. Súkromná obchodná akadémia Štúrovo

Prostoduché rozhovory

Prostoduché rozhovory

v šerosvite klietky tohoto sveta. Iste sa pamätáš...

Trýznili s me sa navzájom, vždy ale prišla chvíľa,

keď sme stíchli so slzami v očiach

a drobnými črepinami svedomia. A v tých chvíľach sme chceli

vysliediť aspoň zlomok


39

našej pominutej nevinnosti - - áno, chceli –

Lenže, vieš, nejaký skandovaný boh smútku,

ktorý nám povie, že sme sa narodili Špinaví.

V takýchto chvíľach, kde si výčitky prichádzali na svoje,

sme trpeli viac, ako keď nám brali detský svet

a hanbili s me sa za to, že sme neumreli už na prahu

dospelosti. Darina Bendíková Súkromná obchodná akadémia Štúrovo

Zelený dotyk (cyklus básní) Zelená báseň Lebo vtedy cítim vôňu kameňov Pomaly ma rozpúšťa na hmlu Kŕm im sa trojrozmerným obrazom A nepotrebujem slovník cudzích slov Ten je utkaný zo zelených vlákien Bolo to tak asi vždy Dieťa stále rado Počúva Uspávanku vtáčích tamburín.


40

Listy Padajú na zem Deti roztrasených vráskavých starcov A koketujú s vetrom o presýpacích hodinách bytia.

Katarína Kajánková, Bilin.ang.-slov. Gymnázium Sučany

A pokúšam sa A pokúšam sa vy ladiť pokazený televízor na kúsok kvitnúceho neba. Pokúšam sa žiť tak, aby som sa mohla ráno obúvať do poznania. Veď ľudia často mávajú otlaky iba na duši... Pokúšam sa vidieť šťastie, ktoré cupká bosými nôžkami. A zahodiť topánky spútané šnúrkami. Pokúšam sa vy ladiť smrť, ako sa vypína žiarovka na pokazenej lampe a zapáliť svetlo


41

vo svojom vnútri. A tak sa pokúšam žiť ...

Dáša Hreňáková, Ťapešov 34 Gymnázium Námestovo

Človek V bielení svitu ožíva človek,

tak kruté a krehké dieťa stvorenia. Prijíma deň ako samozrejmosť

a úcta je mu vzdialená.

V bielení svitu ožíva človek. Vo vetchej chatrči. Na kolenách v pokore.

Ošľahaný vetrom života prijíma deň pripravený k zápole.

A neviete, či je hoden, čím vyslúžil si

-on?! Vo vetchej chatrči na kolenách

ďakuje zaň Trom.

„Deň. Prečo nie je ťažký a o prežitie boj ako včera zbrane nechystá?"

V osvietení svet upiera zrak na Človeka.

Oslávený ty buď, čo vieš, čo vedieť ti je treba,

(...že neblúdiš už, bo si Božie dieťa.) Andrea Pálinkášová Pedagogická a sociálna akadémia Levice

Jarný zvuk Puk, puk, puk! Aký je to hluk? To sa ľady lámu, drobia, preto taký lomoz robia. Puk, puk, puk! Taký robia hluk.


42

Žbln, žbln, žbln! To je pieseň vín. Berie ľady, berie voda, nebude ich veru škoda. Žbln, žbln, žbln! To je pieseň vĺn. Puk, puk, puk! Aký je to zvuk? To smutnej vŕbe pri potoku, vypučal puk popri puku. Puk, puk, puk ! To je jarný zvuk !

Veronika Husárová, I. kategória ZŠ Želiezovce Netráp ma ! Nevedel som, že sníva sa mi o tebe práve Odvtedy ovládaš všetky moje zmysly skryté, keď som ťa videl ráno ležať v mokrej tráve bola si ako nebeský diamant vo všednom koloryte Každým dňom plávam hlbšie do prázdna do ničoty, ktorá je p lnučičká, plná teba. Som dieťa, starec, hrám sa na blázna Kde pozriem uvidím ťa Aj kúsok nádeje z neba Krajším sa stáva všetko čo zatiaľ iba krásne je a des sa zrazu zmení v kalich plný beloby Na lúke sa trblietajú lupienky


43

kvietkov nádeje, že ty sa vo mne a ja v tebe z lásky utopím Láska, daj sa mi prosím napiť z teba. každá iná voda je pre mňa už len blenom Snívať, dúfať, túžiť milovať to treba Neskrývaj sa vraku strachu dávno utopenom Aká si božská krásna moja skrytá tajomná Keď tancuješ nahá na mori trávy a vlna vánku sa ti vlasmi nespútané hrá si mi vzácna ako svätá socha na oltári

Dávid Filsák, Súkromná obchodná akadémia Štúrovo

Svet ešte lásku má Svet kráča tmavou ulicou za vidinou, tou šedou tmou. Svet rozpadá sa a mizne preč a zastala ti v hrdle reč. A hlas ti spieva piskľavý: Náš svet je celý boľavý. Ten svet má mnoho rezných rán, sú veľké ako kŕdle rán. Nenávisť rastie - krutá zbraň. Vykašľali sa dávno naň a svet predtým veselý


44

zmenil sa v hluchý, bezcenný. Svetu sa dvíha žalúdok, prenikli mu aj do hĺbok. Tam dlho, dlho kopali až kým mu všetko vybrali. Tak prázdnych miest má priveľa. Prišla aj posledná nedeľa. Nedeľa jeho života. Zmenili ho na robota. Na kopu mnohých odpadov, beztvarú, tupú a bez slov A tam sa životu hnusí byť, z klbka sa stala zrebná niť. A niť zdrhaná, maličká, zelená ako rosnička. Tak svetu šancu nedali, že vraj je pre nich prestárly. A tak mu oči zakry li, aby ho kolmi dobili. Aby do srdca bodali, obličky, pečeň vybrali. A svet sa trápil dlho sám, až kým nezistil, že JU má, že JU má v srdci ukrytú, tú LÁSKU malú. rozbitú. Tá vzchopila sa pomaly, aby JU všetci poznali a všetkým sa ukázala, človeka láskou pohojdala. A ľudia zase šťastní sú a svetu spásu prinesú.


45

Sen sa mu krásne vyplnil, bo nový človek sa zrodil.

Anton Rusina, SOU obchodné Boccatiova 1, Košice

...A ostala iba spomienka I dnes si so mnou. Vzal si si zo svojho času a daroval si mi ho. Daroval si mi aj kus svojho srdca, ktorý pomaly, pomaličky chladol,

až ostala iba spomienka. I dnes si so mnou. Zo srdca naposledy, pamätáš na to „vtedy" keď prvý bozk skrášlil naše tváre? Ešte cítim teplo tvojich dlaní i tvojho srdca, no pomaly sa i to stráca kdesi v diali,

až ostala iba spomienka. Boli sme, žili sme a už zas len sme.

... a ostala iba spomienka. Andrea Pálinkášová, Tlmače Pedagogická a sociálna akadémia Levice

Sen Chce! by som mať psíka, takého pudlíka.

Bol by biely ako sniežik, mäkký ako vata.

Vítal by ma chvostíkom, keď otvorím vráta.

Tomáš Čanda. ZŠ Kudlovská, Humenné

Kroky Stratili sme sa možno v tom najtmavšom centre nemožná,


46

stratili s me zaklínadlá, stratili tak všetky tajomstvá

rozkoše- Nekonečnosť

Ves mír Láska

Sme tak pojašené krásni... -vždy som ťa ale obdivoval kvôli tej tvojej nezmyselnej úchylôčke detského kroku- -nedúfať v nič pevné.... Darujem ti môj najzúfalejší výkrik, do ríše tvojich snov ho vkladám... Si klamárka, vravela si, že mi splníš všetko, že ti stačí prstami lusknúť a bude

nám obom fajn... Všetky hviezdy nám už popadali na hlavy- - stala sa tak krásna zámienka, aby som ti mohol ošetrovať rany, aby sme si ich mohli ošetrovať navzájom, lízať si ich ako zvieratká, však?

Darina Bendíková Súkromná OA Štúrovo Hore lesom Lesom sem i ta, bystrý potok preteká. Od rána až do večera pekne krásne žblnkotá.

Tomáš Čanda ZŠ Kudlovská, Humenné


47

Sny Deň sa skončil, prichádza noc, každý sen má čarovnú moc. Do postele zlož si hlávku a priprav sa na rozprávku. V snoch môžeš byť malým hráškom, v snoch sa stretneš so zlatým práškom. V snoch môžeš byť veľkým obrom, ktorý vychádza s každým v dobrom. Keď máš v snoch i nočné móry, keď snívaš, že si chorý, zobuď sa do nového rána a čakaj na ďalšiu noc, lebo Tvoj sen už stratil čarovnú moc.

Katarína Volná IV. ZŠ Levice

Petrova (ne) vydarená rybačka !

V jedno pekné letné popoludnie sa vybral Peter na rybačku. Cestou ku rybníku sa mu už slinky zbiehali na výborného pečeného kapra. Keď prišiel na breh rybníka, vybalil si udicu a háčik s návnadou pre ryby hodil do vody. Po chvíli čakania sa udica začala hýbať. Potešil sa: „To bude kúsok!" Vytiahol udicu z vody. Bol prekvapený, keď na nej visela stará topánka. Nič to, možno druhý raz mi to už vyjde, utišoval sa. Háčik s návnadou hodil do vody druhý raz a ticho čaká. Keď sa udica začala hýbať, s radosťou ju začal priťahovať k sebe. Skoro z nôh spadol. „To nie je možné!" na udici visí deravý hrniec. Peter sa nenazlostil, že neulovil rybu, ale staré veci. „Vhodím ešte raz," povie si. Tak aj urobil. Trpezlivo čaká na brehu rybníka. Oplatilo sa čakať. Zabralo! Udica sa hýbe. Vytiahne ju a čo nevidí? Na udici sa kolíše tabuľka s nápisom „ĎAKUJEME!" Peter si nevedel vysvetliť, čo sa stalo. Pochopil to vtedy, keď uvidel, ako sa rybičky naňho z vody pozerajú a d'akujú mu za vyčistenie rybníka a za to, že ich neulovil. Je šťastný, že urobil dobrý skutok. A ani si neuvedomil, že sa z neho stal ochranca prírody - ekológ.

Barbora Šútorová, Základná škola Veľké Uherce


48

Keď kronika ožije Je krásny augustový deň roku 1852. Už od rána vytrvalo svieti horúce

augustové slniečko a rozveseľuje všetko okolo seba. Celá naša dedina sa chveje veľkým očakávaním. Veď už zajtra je púť! Púť na kalváriu, ktorá sa vypína na úpätí špicatého vrchu zaiste aj podľa svojho tvaru nazývaného Šípok. Vypína sa smerom na sever od kostola a ukončuje Drahožickú dolinu. Ej, veru, dolina je to pekná!

Keď v lete rozkvitnú lúky, ani nevieš, kam sa skôr pozrieť. Všakovaké bylinky lákajú svojou krásou oči, ale mnohé, a to je pravda, lebo to tvrdí moja stará mama, majú takú silu, že aj zo zlej choroby pomôžu. Pan i Kristína Rudnayová, zemianka zo susednej dediny Pažiť, by o tom najlepšie vedela rozprávať. Veď to ona sľúbila postaviť na Šípku kalváriu, keď sa z ťažkej choroby uzdraví jej manžel. A práve na jeho úbočí našla liečivé bylinky, ktoré jej manžela uzdravili. Svoj sľub dodržala. A odvtedy každý rok. vždy 15.augusta, zástupy vďačných veriacich vystupujú od jednej kaplnky ku druhej a s modlitbou a spevom na perách chvália a oslavujú Matku celého slovenského národa. Pôjdu aj zajtra. A nie sami. Lebo už dnes zavíta do našej obce vzácna návšteva. Môj otec, ktorého si všetci vážia, lebo vie pekne čítať, písať a rečniť, mi vysvetlil, že je to veľmi múdry, vzácny a odvážny človek - pán biskup Štefan Moyzes. Príde k nám do našej dediny zo Svätého Kríža (dnes Žiaru nad Hronom), kde je jeho sídlo. Tam žije, pracuje a modlí sa, aby slovenské deti mohli chodiť do slovenských škôl a aby sa všetkým Slovákom dýchalo ľahšie a slobodnejšie. Pán biskup príde už večer. Do rána prespí práve vynovenom kaštieli grófa Keglevicha. Nikde inde v celej dedine niet pre neho krajšieho a pohodlnejšieho miesta. A priamo tam na nádvorí kaštieľa ho mám práve ja privítať. Za všetky deti, na ktoré myslí a pre ktoré chce uchovať reč ich starých mám a otcov.

Preto je tento augustový deň pre mňa taký dlhý. Ako len rada by som sa už obliekla do pestrého uhoreckého kroja a do dlhých vrkočov si dala vpliesť dve krásne červené stužky! Zatiaľ iba sedím a pozorujem mamu, ako do ťažkého železného hladidla p lechovou lopatkou sype horúce uhlíky, aby ním už aspoň piatykrát hladila vyšívaný ľanový obrúsok. Ním bude prikrytý voňavý chrumkavý chlebík. Piekla ho teta Anička, vychýrená pekárka. cukrárka a kuchárka v celej dedine. Keď ho veľkou širokou lopatou vytiahla z murovanej pece na dvore, jeho vôňa až zadúšala. Do chrumkavej a do červená upečenej chlebovej korky ohnivý plameň vpísal znak kríža a dátum 15. augusta 1852. Tento voňavý chlebík, pred ktorým siať, žať, mlátiť, mlieť, miesiť a piecť museli usilovné slovenské ruky, ponúknem nášmu hosťovi.

Konečne sa zvečerilo. Od Šípku fúka chladný vetrík. Všade po okolí roznáša


49

vôňu materinej dúšky. Ľudia pomaly a dôstojne prichádzajú pred kaštieľ. Ticho stoja a túžobne pozerajú do okien. Tuho, ako najlepšie viem, sa držím otcovej ruky.

Keď tma celkom zhustne, naše uši zachytia zvláštny zvuk. Veď je to spev! A prichádza od Oslian! O necelú štvrťhodinku veľkolepý fakľový sprievod zaplní nádvorie kaštieľa. Všetko stíchne. Naši i verní farníci z päťkilometrov vzdialeného okresného mesta Oslany, ktorí pešo prišli pozdraviť svojho milovaného biskupa. Z augustovej oblohy zvedavo nakúka na nevšedné zhromaždenie guľatý mesiac a stovky rozžiarených hviezdičiek. Jedna z nich ako keby od samej zvedavosti neudržala rovnováhu, odtrhne sa od svojho miesta a padá k zemi. Keď padá hviezda, vraj si treba niečo želať. „Bože, žehnaj tomuto národu, daj mu slobodu, pokoj a chlieb," hovorí nahlas otec a všetci mu pritakávajú. Ale nie dlho. Dvere sa otvoria, a pán biskup stojí pred nami. Trošku rýchlejšie sa mi rozbúchalo srdce. Cítim však, že nemôžem sklamať. Púšťam otcovu ruku, beriem chlieb a smelo vykročím k pánovi biskupovi. P.S. Napísať túto prácu som mohla iba vďaka pánu učiteľovi na dôchodku - Rudolfovi Korcovi. To on mi dal nazrieť do starej kroniky, ktorá potom ožila.

Vďaka Vám pán učiteľ za pomoc. Monika Bridová Základná škola Veľké Uherce

Jesenný zážitok

Dnes je krásny jesenný deň. Obloha je belasá a lúče slnka preskakujú v

korunách stromov z lístka na lístok. Lístie mení farbu každú chvíľku. Raz je žlté, hnedé, oranžové, ale mne sa zdá, že najviac je lístkov červených a tie sa mi najviac páčia.

Sedím pod stromom a hrám sa s listami javora, duba a brezy. V diaľke sa zelen ie smrek a hrdo sa vypína do výšky. Pod tým smrekom býva zajačia rodinka.

Často "sa chodím pozerať na malé zajač iky, ale sledujem ich len z d iaľky, aby som ich nevyplašila. Jeden malý zbojník zajko práve vybehol z brlôžka a uteká za okraj, kde ujo sused pestuje kapustu. Je trochu vystrašený, ale nemusí sa báť. lebo jeho mamička vybehla za ním a sleduje ho, aby sa mu nič nestalo. Ej. prešibaný je ten zajačik, lebo sa rýchlo poobzeral okolo seba a ako chrumká, tak chrumká šťavnatú kapustičku. Medzi tým otec zajac, pyšným, pomalým krokom vyšiel z brlohu ahrdo sa díva na svojho smelého synčeka. Dva ďalšie malé zajač iky sa osmelili a pomaly vychádzajú aj oni za svojím otcom.

Ale beda. Niečo neďaleko v lístí zašuchoce. Prizriem sa bližšie na to fučiace a šuchotajúce čudo. Je to malý ježko, ktorý znáša do brlôžka jabĺčka. Pre neho


50

maličkého je to ďaleko. Až z jabloňového sadu na druhom konci lesa. To malé stvorenie tak vyľakalo zajačiky, že sa rozpŕchli každý inou stranou. Mala mama zajač ica a otec zajac čo robiť, kým ich všetkých pozháňali späť do brlôžka.

Ja sa len tak dívam na zajačiu rodinku a ani si neuvedomujem, že zlatisté lúče slnka už dávno prestali preskakovať z lístku na lístok. Dvíham sa spod stromu a pomaly sa poberám domov, lebo les v tomto jesennom čase rýchlo pokryje hustá tma. Dobrú noc zajačiky, dobrú noc ježko. Urč ite sa prídem na vás pozrieť, keď bude tuhá zima a prinesiem vám čerstvé seno a mrkvičku.

Dominika Tomašeková ZŠ Plavé Vozokany Štvorhranné oči

Moja izba má iba jedno oko, ale vidí s ním veľa. Pozoruje autá, domy,

činžiaky, motorky a hlavne ľudí. Vidí aj do vnútra. Je veľmi zvedavé. Dohliada aj na moje známky. Raz ráno som zaspala. Prišla som do školy neskôr. Pani učiteľka už bola v triede. Bola z môjho oneskorenia smutná i vystrašená, či sa mi niečo zlé cestou do školy neprihodilo. Obláč ik, ktorý sa na toto pozeral cez okno, povedal to ulici a ulica to prezradila oku. Oko zosmutnelo a začalo pršať.

Na druhý deň som dostala jednotku. Keď som prišla domov, pochválila som sa s jednotkou. Moje okno ju uvidelo a od radosti sa otvorilo a dobrú správu prezradilo oblohe. Tá sa rozjasnila. Odvtedy sa snažím učiť, pretože chcem, aby svietilo slnko.

Veronika Kľačková IV. ZŠ Levice

Život Bonybona

Jedného dňa sa Jakub rozhodol, že si začne všímať vesmír. Aj preto, že ocko je hvezdár, ale aj pre krásu prírody. Vyšiel si na dvor a pozeral sa cez ďalekohľad a videl krásne hviezdy. Najviac sa zapozeral do hviezd, ktoré vytvárali robota. Pozeral na ne veľmi dlho a prial si zoznámi sa s vesmírnym robotom. Keď sa vybral spať, pod perinou premýšľal o ňom.

Ráno sa zobudil a zistil, že ho nebudil otec, ale jeho želaný robot. Zoznámili sa a smiali sa od radosti.

Cestou do kúpeľne sa robot spýtal Jakuba, aké meno bude mať. Jakub chvíľu rozmýšľal. „Ked'že vyzeráš ako z minulosti ale aj z budúcnosti, tak sa budeš volať Bonybon." Robot sa tešil a povedal Jakubovi: „Si múdry pán pre mňa." Obaja sa na seba usmiali.

„Musíš chvíľu počkať, Bonybon, idem sa umyť." „Načo robíš také nezmysly," prekvapene vyzvedal Bonybon.


51

„Zvol si program a vojd i cez svetlo do nášho sveta." Poradil mu. „Skúsim to." Jakub sa odvážil vstúpiť do iného sveta. Oplatilo sa. Jakubove ranné umývanie zvyklo trvať desať minút, ale teraz len vošiel a vyšiel.

Po raňajkách vznikol problém. Bolo treba ísť do školy. „Žiadny problém, ber si veci a sadaj na plecia!" prikázal Bonybon a rozbehol sa. Prerazili plot. stromy, zašľapili auto. zvalcovali hotel a urobili na streche školy dieru. Jakub bol v škole skôr ako inokedy a vlastne medzi prvými, no trochu doráňaný. Všetky deti sa tešili, keď uvideli Jakubovho kamaráta. Bo lo ich okolo Bonybona ako smetí.

„Teraz bude zvoniť. Kam pôjdeš ?" strachoval sa Jakubko. „Aj ja sa chcem učiť, ako ty." Povedal Bonybon. Tak obaja išli do triedy. Bonybon si sadol na stoličku a skoro sa zlomila. Učiteľke sa naježili vlasy, keď ho uvidela. Bol to pre ňu zážitok vidieť vesmírneho robota. Celé vyučovanie pozerala len naňho.

Bonybon sa snažil žiť tak, ako každý okolo neho. Jakub Novotný IV. ZŠ Levice

Cvič jazýček Jedla Lo la kel. Pláva vážka práve Každý z neho chcel. vo vysokej tráve. Zavolala Lola mňa, Videli ju cvrčky dojedol som kel ja. Dali jej dve frčky. Od Brezna až do Bystrice Hádali sa líšky v lese, lovil Rudo ryby. Aké majú spievať piesne. Strhol mu prúd nohavice Nôtili si každá svoju, a udicu víry. Nevedeli spievať spolu.

Iveta Pitoňáková, ZŠ Batizovce Planéta 23 - 567

Úplné zatmenie mesiaca na mňa veľmi zapôsobilo a odvtedy ma zaujímajú

hviezdy a nočná obloha. Mám jednu peknú knihu, ktorá sa volá Vesmír a našiel som tam veľa odpovedí na moje otázky.

Raz večer, keď som č ítal túto knihu, ani neviem, ako sa mi zatvorili oči a už som spal. Snívalo sa mi, že sa kúpem v bazéne. Ponoril som sa čo najhlbšie ako sa len dalo a zdalo sa mi, že som kozmonaut vychádzajúci z rakety do kozmického priestoru. Pripadalo mi. ako by som bol ponorený celú večnosť a predsa som tam bol len pár sekúnd. Pohyboval som sa vesmírom okolo kométy, popri Saturnových prstencoch, okolo Hubblovho teleskopu. Potom som opustil našu slnečnú sústavu a Mliečnu cestu. Letel som aj okolo Veľkého Magellanovho mraku. Napokon som


52

zbadal jednu pekne sfarbenú planétu a pristál som na nej. Boli tam bytosti veľmi podobné naším ľuďom, ale mali lepšie podmienky na život. Bol tam taký voňavý a čistý vzduch, že od neho mali všetci dobrú náladu a nikto tam nebýval chorý. Závidel som im to. Autá mali na magnetický pohon, čiže nevypúšťali žiadne škodliviny a nikdy tam neboli vojny a nepokoje. Skamarátil som sa tam s chlapcom, asi takým, ako som ja a ten mal rád s ich planétou zoznámil. Naučil ma lietať a povedal mi, že ich planéta je taká obrovská ako naše Slnko. Ich planéta nemala obežnicu a jeden deň tam trval 50 hodín. Keď sme lietali ponad krajinu spýtal som sa ho, ako sa volá ich planéta. Vysvetlil mi, že ich planéta nemá meno z pís men, ale z č ísel a volá sa 23-567. Šantili sme vo veľkej výške a hrali sme sa, že s me vyleteli najvyššie ako sa len dalo a potom sme padali dole. Bol to úžasný zážitok. Videl som tam lietadlá - orbitery, ktoré lietali do vesmíru. Pozval ma na vyhliadkový let okolo ich slnečnej sústavy. Zaľahlo mi v ušiach a zrazu som sa zobudil.

Svoju knihu som ešte stále držal v rukách a bolo mi ľúto, že to bol iba sen. Ivan Páleník, ZŠ Tlmače

Zubyruk chlpatý a zlé deti

Skončili sa prázdniny a na Machovej ulici, kde stála škola. Farebná pastelka,

bolo opäť veselo. Prešiel už skoro mesiac a deti si stále neuvedomili, že sa už treba učiť, písať si úlohy a to už ani nehovorím o tom, že nemajú hnevať pani učiteľku.

Raz, keď ostali deti v triede samé, objavil sa pri tabuli Zubyruk chlpatý. Deti zrazu stíchli a počúvali s otvorenými ústami. Strašidlo povedalo: „Už mesiac som nič nejedol. A viete prečo? Mám rád zlé deti. Jednými ústami jem dievčatá a druhými chlapcov. Mojim trom očiam nič neujde, všetko o vás viem a pretože som celkom nevyhladol, dám vám ešte možnosť polepšiť sa. O týždeň sa vrátim a potom sa uvidí, či si zaslúžite chodiť do školy!" A v tom zmizol.

Deti už o ňom všeličo počuli a veľmi sa naľakali. Začali sa učiť, písať domáce úlohy a navzájom si pomáhali.

Pani učiteľka sa veľmi čudovala, ako sa jej deti rýchlo zmenili. V ten deň, keď ich mal Zubyruk prísť skontrolovať, nechtiac sa pani učiteľka musela vrátiť do triedy a tam si všetko vypočula. Veru aj ona sa poriadne naľakala, ale o to viac sa spolu tešili, že Zubyruk si na nich nepochutnal. Zmizol. Ktovie, možno ešte stále hľadá neposlušné deti.

Martin Kmeť, IV ZŠ Levice


53

Boh Píše sa rok 1999. Sme na námornej výskumnej stanici Mikeyw, kde sa začína tento príbeh... Odvážni vedci z celého, sveta sa tu stretli, aby sa tu stretli, aby preskúmali dno mariánskej priekopy i ostatných priekop a našli ložiská dôležitých surovín, ktoré sa už na súši značne vyčerpali. Prvú preskúmanú posádku tvoria piati odvážlivci: Suzanne Yong -biologická a odborníčka na podmorskú faunu a flóru z Austrálie, Mike Gutenerberg - pilot veliteľ ponorky z Nemecka a traja mechanici a odborníci na hlbokomorskú ťažbu z USA: Bop Kirling, Eddie Wolf a Max Hell.

Dnes je 18. Septembra 1999 a od štartu z hladiny ubehli tri dni. Voyeger klesá stále hlbšie. Práve ukázal hĺbkomer 8000 metrov, keď sa Mike znudene pomrvil na veliteľskom kresle. Predstavoval si túto plavbu celkom inak. Pôvodne chcel zažiť veľké dobrodružstvo, keď sa hlásil do programu Mikeyw - Mariánska priekopa. Včera mal 35 rokov a spomínal, ako sa pred 15 rokmi dostal na vtedy novootvorenú univerzitu pre podmorský výskum v Paríži. Bo la to v podstate len náhoda a možno chcel iba naštvať svojho otca - multimilionára, ktorý z neho chcel mať dediča a riad iteľa spoločnosti Geniny PC, podniku na výrobu počítačov v Európe. No dnes je tu a je sklamaný nudnosťou plavby. Stále ten istý cyklus - každých 60 minút hlásiť na hladinu aktuálnu hĺbku, teplotu, tlak a iné „nedôležité" údaje. Práve skončil hlásenie a už chcel povedať záverečné OK, keď zbadal, že radar zaregistroval pohyb asi 500 metrov pod nimi v hĺbke približne 8600 metrov. Palubný počítač začal na Mikeov povel chŕliť dutým hlasom informácie o pohybujúcom sa objekte: veľkosť 58 x 43 x 45 metrov, tvar elipsoidu, rýchlosť pohybu 15 m.s"1, smer k ponorke, chemické zloženie... Na tomto údaji sa počítač zastavil na tisícinu sekundy, čo pravdaže Mike nepostrehol a vypísal údaj „NEDEŠRIFOVANÉ!" -Mike sa zamyslel nad týmto heslom a vydal ďalšie príkazy. Počítač žiadne náznaky ohrozenia Voyegera, pre istotu radil vyslať prieskumné navádzacie torpédo V3 a V4, čo aj Mike automaticky vykonal a v zlomku sekundy oznámil č lenom posádky: „Vážený, pravdepodobne sa k nám blíži návšteva, oznámte kuchárke, nech na obed pripraví viac jedla!" Mike nestratil nikdy svoj povestný humor, ani v ohrození života. Aj teraz, ako inokedy prebudil smiech u biologicky Suzanne, ktorý sa ozýval celým laboratóriom. No smiech vzápätí ustal a všetci sa nahrnuli do pilotnej kab íny, ktorá bola pôvodne stavaná pre tri osoby, takže si všetci uvedomili, že prednáška dr. Fausta o podmorskej civilizácii sa im vry la hlboko do pamäti a vyvolávala v nich panický strach. Myšlienky všetkých rozfúkalo ostré zjasanie a následný poplašný signál, ktorý oznamoval, že n iečo nie je v poriadku. Všetky oči sa upierali na obrazovku, kde sa v zázname odohrávalo zmiznutie dvoch torpéd V3 a jednej :"vé


54

štvorky" a následné zmiznutie i toho neznámeho objektu. Počítač odoslal záznam na povrch a vzápätí dostal príkaz vyskúšať Energetické Silové Pole -nový objav profesora Einsteingena. Pole spočiatku fungovalo bezpečne,

Juraj Mikula, Zemberovce, Gymnázium Levice Krištálová guľa - pohľad do budúcnosti

(Niekedy vo ôsmom ročníku)

- Žiak Marek Maximilián Kováč k tabuli, vyvolala učiteľka neochotného žiaka z prvej lavice na hodine prírodopisu. Porozprávate nám o umelých formách života a o modernej hypotéze na vývoj človeka. Uč iteľka prírodopisu zatvorila notebook a zadívala sa na žiaka. Ten neochotne spustil :

- Umelé formy života sú napríklad náš pes, moja sestra a pán riaditeľ. Pomaly zo seba súkal Marek a díval sa prosebné raz na učiteľku, raz do triedy.

- Defin íciu Kováč, definíciu !!! Rozhorčene sa naňho osopila učiteľka. - Nikdy mi nepoviete definíciu. Uvidíme, čo si vymyslíte ako definíciu dnes.

- Takže to je náš pes preto, lebo nedokáže racionálne myslieť a namiesto toho, aby išiel spať k nám domov, on sa vyvalí pred dom. obreše každého, kto popred nás prejde, ale keď mu ja dohovorím, nikdy nič nespraví.

- Vraveli sme si predsa, že umelé formy života sú tie, ktoré sú nevedomé, potrebujú pre svoju činnosť príkazy a nesprávajú sa inštinktívne, Kováč !

- Tak to je práve moja sestra. Túto definíciu by nevedela rovnako ako ja. Je teda nevedomá. Všetko jej musím hovoriť dvakrát, teda potrebuje príkazy a vie nežmurknúť, keď jej tlesknem pri nose. Nemá teda inštinktívne správanie.

- Dosť, dosť, dosť ! Skončite so svojimi nezmyslami. Nevymyslíte niečo aj na nášho riaditeľa, lebo to oznámim komisií. A vy stíchnite, okríkla burácajúcu triedu. - Marek, zatiaľ je to známka číslo 8. Dva body máte za snahu. Môžete mi ruky bozkávať. A teraz druhá otázka. Teória vzniku č loveka.

Stankovský zistil, že človek pochádza z,...,z,..., Marek sa podíval do triedy. Mária v poslednej lavici mu zodvihla papier so slovom somár sprostý. Zo skupiny somárov rodu sprostých. Vysypal zo seba Marek.

- Kurník šopa aj s vami, Kováč. Bežte na miesto a nabudúce odpovedáte znova. To je už dvadsiaty prvý krát, čo som Vás chytila na lejzrovej šou. Ak sa nebudete učiť, hrozí Vám ústav pre ľudí s IQ menším ako 130 a tam potom uvidíte.

- Ďakujem. - Máte za čo Kováč, máte za čo. Na dnešnej hodine si preberieme č...p íp, pa pa rara. Začal vyhrávať notebook.

Ohlásil koniec hodiny. - Tú tému si preberieme nabudúce. A Kováč pôjde odpovedať. Nech zjem svoje antigravitačné podkovy, ak zabudnem. - To sa ti


55

podarilo. Pomyslel si Marek. Ja sám ti donesiem makro-vlnku, aby si si ich mohla ohriať. Pri tej predstae sa pousmial. Učiteľka prírodopisu so svojimi deravými zubmi a nemódne narúžovanými perami žuje svoje topánky.

Ďaľšiu hodinu mali hudobnú výchovu. Učiteľka im dovolila doniesť do školy hudobné krištály, aby si mohli púštať najmodernejšie pesničky. Bolo totiž pred prázdninami na počesť ukončenia tretej svetovej vojny. Žiaci si podonášali rôzne tituly. Niektorí mali moderný rock a skupiny ako Slavkovskij opemij grúp alebo Abi Dabi Kalifas. Niektorí si zase doniesli staré vrakové americké skladby, s ktorými ich však vyhodili z triedy. Po tom, čo bývalé USA rozpútalo tretiu svetovú vojnu a prehralo ju, vytvorila sa spojená Euafriázia a zamietla všetko americké. Svetový trend ovplyvnili najmä nové megalopoly na území zeleňou prekvitajúcej prímorskej nížiny Sahara a mestá na území Pamíru. Slovenské výrobky sa ale tiež dali kúpiť i v Honkongu alebo Johanesburgu. Zopár žiakov donieslo do triedy i neoklasicistických autorov hudby dvadsiateho prvého storočia ako Lenchi-Li alebo Parvascotti. Tak prebehla celá hudobná výchova. Marek mal však cez hodinu na lavici notebook a hral slávnu nostalgickú hru pre systém Oswel s názvom Dizzy 68. Cez desiatovú prestávku si vytiahol tyčinku Merkúr a s chuťou sa do nej zahryzol. Ale to už tabuľa pri dverách oznámila začiatok tretej hodiny. Bola ňou Ekikamejština. To bol novovytvorený spoločný jazyk celej Euaŕriázie. Tá hodina prebiehala Marekovi vždy pomaly. Teraz sa rozhodol, že si ju spríjemní. Natiahol si na hlavu virtuálnu čiapku a stiahol sa pod lavicu. Za pár sekúnd zaspal. Nepočul nič z tej hatlaniny. A zobudil sa až na silné otrasy spôsobené kymácaním jeho pleca učiteľovou rukou. - Čo sa stalo, Kováč. Spýtal sa ironicky učiteľ. Zdá sa mi, že pôjdem sa generálnym riaditeľom a poviem mu o tom, ako mi žiaci trávia hodinu povinného jazyka. - Ja som len, len, ja som len počúval váš výklad s určitým duševným vnímaním a hodnotil som hodinu po jazykovej stránke. Vyhováral sa Marek, ale učiteľ sa nechytil. - Ale čo ? A čo tak napísať o tom dvojstranový sloh v Ekikamejštine ? Len do toho. Kováč. Zazvonilo. Hodina sa skončila a vyučujúci odišiel. Marek si pomyslel svoje. Žiť v tejto dobe s učiteľkami spred tretej svetovej, to je fakt sila. Ale čo narobíš ? Fantiastický výlet Jedného letného dňa, tuším n iekde v polovici júla toho roku sme sa s kamarátmi - Števom a Maťom vybrali na výlet. Trasu sme dlho plánovali, ale tak isto dlho sme na nič neprišli. Nevedeli sme sa rozhodnúť, kam by sme mali v iesť svoje kroky a ktoré miesta by sme mali vydať napospas našim pohľadom. Števo zohnal i príručku krás a zaujímavostí Slovenska a Maťo doniesol od otca novučičkú mapu, ale akoby sa nad nami vznášal oblak nerozhodnosti, tak sme si miesto vybrať nevedeli. Veď


56

predsa uvážte sami. Mali sme neveľa peňazí, nasporených ešte od tohoročnej polievačky. Každý tak asi sto -stopäťdesiat korún. A toľkie korunky by sa pri detských výdavkoch a pri dlhom výlete rozkotúľali jedna radosť. A tak sme vyberali...

Dlhý výlet to nesmie byť, ani časovo, ani cestovne, - filozofoval Števo - pretože nemôžem minúť všetky peniaze. A potom, domov sa musím vrátiť do šiestej, inak by bolo zle-nedobre. Števa každý pochopil. V ostatných dvoch rodinách to nebolo inak. Len samé obmedzenia a príkazy. Aspoň tak sme to vtedy chápali. Z nášho bydliska. Levíc, s me toho veľa popozerať nemohli - teda tak nejak sme si to vtedy mysleli. No to bol omyl. Slovensko je krásne od severu na juh, z východu na západ. Po čase sme naďabili na mape na pár miest, kde by sa dalo ísť. Nitra - staré sídlo kniežaťa Pribinu, Brhlovce - dedinka s domami "vytesanými do skaly" alebo ešte pozrieť si jadrovú elektráreň Mochovce, neďaleko Tlmáč. Ale na prvý a tretí návrh sa vzápätí zhrnulo toľko výhrad, koľko by sme ani na celý papier nespísali. A že v Nitre predsa každý bol enkrát a že je to tam "suché" a že tam sú len obchody, atakďalej. Je samozrejmé, že mnoho výhrad bolo neoprávnených, ale z názoru chlapcov bolo možné vycítiť „nezajem". Podobne to bolo, keď som im predniesol návrh ísť do Mochoviec. Že vraj nás tam načapú grínpísáci. buchne nám to pred očami alebo že čo budeme obdivovať na tej hŕbe betónu, ktorú už stavajú dobrých desať rokov. To už boli rozumnejšie reči. pretože v súčastnosti je mnoho hnutí na ochranu prírody proti výstavbe Mochoviec a kultúrna pamiatka to veru nie je. Lós teda padol na stredisko vzácnej slovenskej ľudovej architektúry - kamenné obydlia v Brhlovciach. Deň výletu sme stanovili na štvrtok. Čakali nás dva dni príprav. A každý ich chcel mať čo najskôr za sebou a vydať sa na zaujímavú cestu...

V daný deň sme sa všetci stretli na hlavnej stanici a čakali na autobus. Aby sme si krátili dlhú chvíľu, rozprávali sme si vtipy a svoje dojmy z príprav. Na autobus sme dlho nečakali. Tentoraz, akoby nám nechcel pokaziť pekný deň. neprišiel neskoro. Ba prišiel o čosi skôr. ako mal. Nastúpili sme a už sme sa viezli. Autobus šiel pomaly, nikde sa neponáhľal. Raz sa štveral do kopca, potom z neho hrkotal dole. Stále n iečo vŕzgalo a pískalo, výstuže, brzdy a všetko dokopy. Asi o pol hodinu prišiel na miesto. Myslel som si však. že s me išli celú večnosť. Potom nás vysadil v strede dediny a my sme sa udivene porozhliadali okolo seba. Kde nič, tu nič. Nijaká jaskyňa alebo skalný dom, o ktorých sa toľko popísalo. Všedná dedina. Dom a pri ňom chliev, sliepky na ulici. Števo si dôležitý detail všimol najskôr. Na jednom dome bola maličká šípka a nápis ..kamenné obydlia - múzeum Brhlovce". No ak sú všetky naše pamiatky takto označené, nevidím dôvod, prečo turisti prídu a nič nenájdu - poberú sa späť. Ale dlho som nad tým neuvažoval, vybrali sme sa hore rozrýpaným chodníkom. Pozerali sme na jednu i druhú stranu a


57

nič. A zase to bol Števo, kto si všimol prvý útvar, zasadený hlboko do skalnej steny. Do dvora viedol chodník a nad vchodom do riadneho domu pred skalným domom bola tabuľa - Múzeum.

No prišli sme v deň. keď bolo zavreté a tak nám nikto dôveryhodné informácie nepodal. No to nás v nijakom prípade odradiť nemohlo. Boli sme predsa vyzbrojení ako naslovovzatí výletníci, pripravení po dlhom čase. Teraz sa predsa neotočíme. Vybrali s me sa ďalej u ličkou, či niečo neuvidíme. Sliepky a psi behali krížom krážom cez cestu a pokúšali sa na nás na seba upozorniť. To sa im sčasti podarilo, pretože Maťo sa pred jedným „gulášom" zachránil len skokom na strechu nízkej kôlničky. A to ho už hnal dole s motykou starý dedo, ktorému sa nepáčilo, že mu Maťo láme strechu. Rozbehli sme sa dole kopcom a cestou sme minuli pár skalných obydlií. Dedina nebola zas až taká pustá, ako sme si na začiatku mysleli. Kde-tu vychádzal z komínov dym, čo bolo neklamným znakom, že domy sú obývané. Zastali sme o pár desiatok metrov d'alej a vstúpili na pozemok jedného domu, vtesaného do skaly. Zvedavo sme sa obzerali, rukami hladili steny a pozerali cez malé okienko dovnútra. Bola tam slama a pár zlomených hrád - stará maštaľ. Ale keď sme si uvedomili, koľko času ubehlo, pokým tú maštaľ postavili, že je zmývaná potom a krvou ľudských rúk, ktoré ju stavali, pocítili sme obdiv ku všetkým dielam, ktoré sú v tejto dedine vystavané, alebo lepšie povedané vysekané. Bola to určite dlhá práca, úmorná a ťažká.

Števo prerušil mlčanie a ponúkol sa. že nám prečíta niečo z príručky. Neveľmi som ho vnímal, v hlave mi vírili tisíce myšlienok. Niekedy som pochytil čo-to z obsahu, ale nič som zo Števovho čítania nevedel. Stavali si obydlia do skál z jednoduchých dôvodov-málo priestoru okolo, lepšie tepelno-izolačné vlastnosti, letná "klimatizácia", dlhá životnosť. Veď1 tie domy sú tam i dnes a budú i zajtra, o mesiac, o päťdesať rokov. A ľudia nehľadeli na svoje zdravie, na čas, ale mysleli na nás, na svoje deti, pre ktoré tie domy vytesali. Skalné obydlia v Brhlovciach sú na Slovensku raritou, kultúrnou pamiatkou. A mnohí o nej nevedia, dokonca aj ja som sa o tejto dedinke dozvedel len pred pár rokmi. Ale stojí to za to. Len škoda, že sme nemali poriadny výklad. Je to chyba v prístupe, že mnoho poznaniachtivých turistov odchádza zo Slovenska sklamaných preto, lebo nenašli svoje miesto, nikto im neposkytol informácie. Vyšli sme z u lice, ktorá viedla popod skalnú stenu a išli sme d'alej. Po čase sme sa ale otočili a vybrali sa naspäť k autobusovej zastávke. Ešte sme mlčky obdivovali domčeky v stene a nepochybovali sme, že to nie je tak dávno, čo sa v tých domoch žilo. Cestou naspäť sme preberali svoje dojmy, každý si predstavoval minulosť tej dedinky. Bol to ten najlepší výlet, ktorý sme absolvovali a mnoho sme videli. Pekne nie je len za hranicami, ale i doma - na Slovensku. Len o tých našich krásach akosi nevieme ...

Pavel Bobok, Tlmače


58

Zoznam škôl a žiakov zapojených do súťaže: Základná škola Batizovce: Iveta Pitoňáková

Monika Šavelová Cirkevná ZŠ sv. Mikuláša Prešov: Jakub Berthody ZŠ Oravská Lesná: Veronika Olbertová Júlia Vrábľová Lucia Fedorová Darina Vrábľová Zuzana Dendisová 8-ročné gymnázium Pov. Bystrica: Nora Hochlová

Zuzana Páčková Erika Foltínová Juraj Pacek Lucia Martikáôvá Lucia Križanová Karolína Hodulíková Dominika Hastíková Eva Kasagrandová Gabika Pachníková Martin Zvak Pavol Littera Ľuboš Slovák Júlia Lampášová Adriana Šulyová Eva Stopková Jana Janeková Jana Kunšteková Katarína Kretová Katarína Pažitná Miroslava Kuscndová Veronika Dubielová Anna Štefánikova Peter Strempek Stanislava Tomanová Juraj Bielik Juraj Blaho Michal Zlatoš Michala Dubská Petra Sergejeva Uršula Peruňská Zuzana Butková Igor Trúchlik Jakub Čaputa Silvia Rosinová Miroslava Kardošová Jarka Kuchtová Ivana Práčková

Základná škola Brehy: Karatína Garajová Dušan Galbavý Katarína Tužinská

Základná škola Želiezovce: Irena Macíková Veronika Husárová Nina Nevidzanská Erika Benefiová Brigita Dulaiová

8-roč.gymnázium L. Svobodu Humenné: Martina Gaško Zuzana Suláková Zuzana Sabolová

Základná škola v Dolnej Strehovej: Kamila Sujová Lucia Malatincová Veronika Jaňáková Ivana Sujová Mirka Greňová Marek Vozaf Stanislava Mišurová Anna Makovníková Janka Jardeková

Základná škola Pukanec: Mariana Baťková Tomáš Golský Matúš Nemec

Zuzana Hlinová ZS Gessayová Bratislava: Zlatica Lesková

Zuzana Bystrická Základná škola Novoť: Marcela Bulvasová


59

Betka Mikolajčíková Michala Plaskúrová Alžbeta Kondelová Martinka Murínová Lucia Fafaláková Jozef Kuchťák

Jakub Kondela Andrea Chromuľáková Eva Orčíková Milka Buláková Zuzana Halamová Eva Pilšáková

Darinka Oršáková Základná škola Babín: Stanislava Brnkaľáková

Jarka Ištvánová Základná škola Námestovo: Mária Miklušičáková

Tomáš Plutinský Základná škola Myjava: Michal Valášek Základná škola Farná: Zuzana Hanková

Aniko Rémenysegová Karol Varga Dominika Vrábelová

Základná škola Galanta: Andrea Szocsová Základná škola Žemberovce: Jana Notová

Adam Široký Eva Priekopová Terézia Halásová

ZŠ ul. M.R. Štefánika Levice: Adrika Chebenová Beáta Strapáková Petra Selčanová Veronika Geršiová Katarína Pálinkášová Zuzana Bačíková Alexandra Siksayová Beáta Brandtnerová Mária Vnuková Viera Henželová HLA Veronika Kucmerová Filip Sucháč Peter Pavlovič Katarína Krakóová Milan Mokoš Miriama Bartovičová Melinda Tóthová Kristína Gajdošová Žaneta Bandová Barbora Macáková Dárius a Július Horňák

Základná škola Kalinčiakovo: Alica Zinková Evanj. Gymnázium Banská Bystrica: Kamila Staníková

Jana Belákova ZŠ Janka Kráľa Šahy: Anna Antalová

Jana Beňuchová Ján Ambroš Katarína Faragoóvá Jana Kortišová

Základná škola Starý Tekov: Zuzana Bôžiková Lucia Bátovská Renáta Jenesová Mária Tarisková Jana Belušková Dáša Kúdelová Marcela Švaralová

Cirkevná ZŠ Sv. Pavla Nová Dedina: ;Žiaci IV.A pod vedením p. uč. M.Bielikovej

Andrej Solmoši Miroslava Števkova Veronika Jakubíková Lenka Páleníková

Základná škola Tlmače: Veronika Betinová Pavol Bobok

Milan Švec Lucia Kúdelová Ivan Páleník Mária Štulerová


60

Júlia Šustáková Jaroslava Gáletová Petra Sadovenková Darina Turianová Alena Magyarová Kolektív 7.A Daniela Števkova Jana Lackova Veronika Depešová

ZŠ Hradné nám. 38 Kežmarok: Lucia Hartingerová ZŠ pri SLVS Tomášov: Roman Grujoski

Martin Bartoš Michal Fajták Základná škola Plavnica: Helena Fuchsová

Darina Koršňáková Lucia Paraličová Lucia Mindeková Nina Kollárova

8-roč. gymnázium Levice: Dana Boldišová Miroslava Kotrusová Matej Kušnír Silvia Slovákova

Základná škola Lokca: Veronika Pňačková Eva Sihelská Magdaléna Krutová Peter Hreňák

8- roč. gymnázium Štúrovo: Nora Slabáková Základná škola Pohronský Ruskov: Lívia Baková Základná škola Plavé Vozokany: Miriama Mesárová

Jana Mesárová Ivana Gajdošová Monika Buchlovičová Dominika Vígľašová Dominika Tomašeková Nadežda Mesárová Dorota Grellová Mária Mesárová

Základná škola Veľké Uherce: Monika Bridová - II.kat. Barbora Šútorová Matúš Šafránek Monika Bridová l.kat.

Základná škola Dolný Pial: Lívia Vincúrová Cirkevná ZŠ sv. Vincenta Levice: Eva Obertová

Jozef Mališ Bernadeta Valachová Veronika ;Pályová Judita Szúsová

ZŠ Mukačevská 1, Prešov: Dávid T irpák Iveta Magdošková Radomíra Čepeková Ľubomíra Rušinová Richard Kokles Zuzana Ivanova Eva Bobáková

ZŠ Kalná nad Hronom: Kristína Mechúrová Petra Ďurišová Veronika Horňáková

Základná škola Bátovce: Erika Mazúchová Veronika Leštáková Anna Štullerová

Základná škola Rybník: Magdaléna Porubská Mária Kováčova Zuzana Szolárová Zuzana Grúbelová Ľudmila Sulačeková Adrián Krištof

Základná škola Kotešová: Janka Augustínova Lucia Kuničíková

8-roč.gymnázium J.Lettricha v Martine: Zuzana Trojáková Zuzana Okuliarová

Základná škola Hronské Kľačany: Kristína Janíková Michal Lepiš


61

Základná škola Horná Kráľova: Zuzana Straňáková Okresná pedag.psych.poradňa Sabinovská 3 Prešov: Vladisláv Valt Osobitná škola, Vajanského 93, Modra: Daniel Červeňák

Zuzana Peková Základná škola Kozárovce: Jana Poláčiková

Peter Nemček Veronika Vidanová Katarína Šmirinová Martina Holečková Veronika Boháčova Peter Šíma Zuzana Poláčiková

Základná škola ul.sv. Michala Levice: Takáčová Ľubica Lucia Sopková Barbora Ďurišová Natália Farraová Martina Hudecová Drahoslav Maďar

III. Základná škola Levice: Dana Ďurišová IV. Základná škola Levice: Veronika Kľačková

Jakub Novotný Katarína Volná Eva Vasarábová Martin Kmeť Katarína Štefanova Peter Patay Martin Puschenreiter Renáta Piatriková Martina Paulova Mariana Boháčiková

V. Základná škola Levice: Eva Korenyovzka Gabriela Valentíková Gabriel Dóka Zuzana Smetanova

VI. Základná škola Levice: Matej Droppa Eva Gažová

Základná škola Kudlovská Humenné: Tomáš Čanda Viktória Bálintová Jakub Šepeľa Jaroslav Sivý Mária Homroková Mária Sivá Janka Kokorďáková Tomáš Pavlík Karol Jesenko Miroslava Košická Edita Furyová Martina Kurajdová

Gymnázium Myjava: Stanislava Miháliková Zuzana Kostelná

Gymnázium Einsteinova 13 Bratislava: Barbora Mallineritsová SOU Pod Vinbargom 3 Bardejov: Alena Gregová

Lenka Gdovinova SOU tex. a odevné Levice: Miroslava Švecová Obchodná akadémia Levice: Petra Uhnáková

. Alena Sumerajová Mária Sádovská Miroslava Klimantová

Gymnázium Bánovce nad Bebravou: Andrea Kmotorková Gymnázium Turčianske Teplice: Zuzana Švecová Biling.ang.- slov. Gymnázium Sučany: Katarína Kajánková Stredná priemyselná škola Levice: Katarína Sádovská

František Gies Martin Ďubek DOŠ Piesok: / Katarína Zemková Gymnázium A.'BernoIáka Námestovo: Tomáš Krivulčík

Ev: Maťugová


62

SPŠ stavebná Trnava: Lucia Blažeková Pedagóg, a sociálna akadémia Levice: Silvia Silóová

Mária Dobrovodská Zuzana Škvarková Andrea Pálinkášová

Gymnázium Levice: Monika Kotorová Juraj Mikula Zuzana Čuchorová

Gymnázium Stará Ľubovňa: Soňa Šebová Gymnázium M. Kukučina Revúca: Ivana Karasova Gymnázium Dubnica nad Váh.: Jana Stráňavská Súkr. Obchodná akadémia Štúrovo: Kristína Vargová

Alžbeta čižmárová Darina Bendíková Dávid Filsák

SOU obchodné Boccatiova 1 Košice: Anton Rusina SZŠ Lučenec: Tatiana Šimonová Gymnázium L. Svobodu Humenné: Martin Rajňák

Valéria Černegová Gymnázium Želiezovce: Michal Finta

Úvodnú báseň zaslali žiaci 8. roč. zo ZŠ v Starom Tekove spolu so s vojou vyučujúcou jazyka slovenského Mgr. Boženou Hanckovou

Názov práce: Zborník ocenených súťažných prác I. ročníka Cena Andreja Chudobu Zostavila: Anna Števkova Rok vydania: 1997 Text neprešiel jazykovou úpravou. Za vydanie ďakujem p. Paluškovi a kolektív, Hrongraf a S ES a.s. T l m a č e

Documents

Zborník prác 1roč. Cena A.Chudobu-1997 · vietor veje). Pán Chudoba žije v Pukanci od roku 1953. Ako učiteľka nachádzam v dielach Andreja Chudobu veľa príkladov pre deti